Hegel, Georg Wilhelm Friedrich
(27. 8. 1770 Stuttgart – 14. 11. 1831 Berlín)
– nemecký filozof, predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie, autor systematickej teórie dialektiky, završovateľ novovekej filozofie.
Hegelova teória dialektiky vychádza z predpokladu, že základom skutočnosti je všeobecný pojem, ktorý sa diferencuje a rozčleňuje, pretože v ňom vládne zákon protikladu ako prameň a základ všetkého pohybu vo svete, v ktorom sa pojem realizuje. Každý pojem sa v procese myslenia skonkrétňuje, čím popiera svoju všeobecnosť. Každá téza nastoľuje v tomto procese svoju antitézu a syntéza vzniknutá na základe oboch sa stáva novou tézou, hľadajúcou novú syntézu so svojou antitézou. V procese protirečenia pojem získava zároveň svoje nové určenie, pričom však zostáva so sebou totožný; týmto si obohacuje svoj vlastný obsah.
Tento zákon vládne nielen v myslení, ale aj v reálnom bytí, v ktorom je duch ako vnútorná idea všetkých vecí prameňom všetkého vývoja, uskutočňujúceho sa tiež v troch etapách od tézy cez antitézu k syntéze.
Dialektická metóda, ktorá je zároveň filozofiou, musí v systéme vystihnúť rozvoj bytia odvodzujúceho sa z absolútnej idey a dokázať, ako sa táto idea po realizovaní sa v prírode, kultúre a v histórii znovu vracia k sebe samej a dosahuje úplnosť svojho vedomia (plné sebauvedomenie).
Predmetom filozofie, podľa Hegela, je toto absolútno vo svojom vnútornom a nevyhnutnom vývoji, absolútno ako večný duch, ktorý je v neustálom vývoji a tvorí veci zo seba. Tento proces je nekonečný a pochopiť ho možno len ako celok.
Fenomenológia ducha
V Hegelovom poňatí sa pojem chápaný ako absolútno berie ako imanentná aktivita subjektu, spočívajúca v sebapoznávaní rozumu v procese dialektickej sebarealizácie. Táto sebarealizácia absolútna sa odohráva v troch etapách: v prvej etape je pojem najskôr sebou (téza), v druhej mimo seba (antitéza) a v tretej znovu v sebe (syntéza). Úlohou fenomenológie ducha je dokázať, ako myslenie (duch, pojem) postupne získava sebauvedomenie, ako napokon dospieva k absolútnemu duchu.
Špeciálne prvou etapou sa má zaoberať logika, ktorej predmetom je teda pojem ako od sveta nezávislé bytie.
Druhou etapou sa má zaoberať filozofia prírody, ktorej predmetom je bytie prejavujúce sa vo vonkajšom svete.
A napokon treťou etapou sa má zaoberať filozofia ducha, ktorá ukazuje, ako bytie získava svoje sebauvedomenie prostredníctvom ľudského ducha.
Vo vyššie načrtnutých troch etapách vývinu absolútna sa ukazuje, ako sa historicky konkrétna skutočnosť totalizuje v pojme a stáva predmetom vedomia a ako vzťahy medzi vecami sú iba rozličným postojom myslenia vo vzťahu k vlastnému objektu, ktorý jestvuje len v závislosti od mysliaceho subjektu.
Logika
Hegel vo svojej logike vychádza z formálneho chápania bytia, z ktorého chce dialekticky odvodiť jeho ontologické kategórie. Preto je Hegelova logika dialektikou, ktorá obsahuje poznanie sveta ideí v ich vývoji.
Kategórie vydedukované v systéme logiky podliehajú zákonu vzájomnej súvislosti a zákonu protikladov, ktorý spôsobuje ich vzájomné dialektické pôsobenie. Východiskom tohto pôsobenia je absolútno, úplne jednoduchý, nezávislý, v sebe uzavretý, celkom neurčený pojem. Tento pojem sa vyvíja podľa princípu tézy, antitézy a syntézy: je najskôr sebou samým, potom pre seba a nakoniec osebe.
V prvom štádiu pojem znamená čisté bytie, ktoré sa ďalej rozvíja v podobe kategórií kvality, kvantity a miery.
V druhom štádiu je pojem podstatou, ktorá vystupuje najprv osebe ako základ jestvovania, potom mimo seba ako jav a opäť osebe v podobe skutočnosti.
V treťom štádiu sa pojem stáva skutočným pojmom, ktorý je najskôr subjektívny, potom objektívny a nakoniec prechádza do absolútnej idey v jednote toho, čo je subjektívne a objektívne a čo je najvyšším prejavom celého procesu rozvoja pojmu. Idea v sebe obsahuje život (ako subjektívnu ideu), poznanie (ako objektívnu ideu) a čistú formu pojmu (ako absolútnu ideu). Absolútna idea ako logická idea obsahuje nazeranie vlastného obsahu i celú jeho pravdu.
Idea dialekticky prechádza do antitézy a ako bytie alebo ako jestvujúc idea sa stáva prírodou a logika sa mení na filozofiu prírody.
Filozofia prírody
Hegelova filozofia prírody redukuje celý prirodzený vývin vecí na dialektický proces pojmov. V stave inobytia sa idea prejavuje navonok v priestore a čase, ktoré podliehajú náhode a slepej nevyhnutnosti. Toto prejavenie navonok sa znovu uskutočňuje v troch etapách zmien: mechanických – týkajúcich sa hmoty, fyzických – týkajúcich sa neorganických vzťahov, a organických – zahrňujúcich najmä živočíšny svet.
Vzhľadom na Hegelovo relegovania času do oblasti prírody, možno Hegelovu logiku a filozofiu ducha prinajmenšom sčasti považovať zároveň za perichronozofické disciplíny, menovite logiku za náuku o predčasových formách bezčasia, čiže prochronematiku, a filozofiu ducha za náuku o záčasových formách bezčasia, čiže za metachronematiku.
Filozofia ducha
Príroda musí vo svojich jednotlivých vitálnych prejavoch umrieť, aby mohol vzniknúť duch, ktorý je ideou vracajúcou sa znovu z inobytia k sebe samej. Vývin idey je procesom od nevyhnutnosti prírody k slobode sebapoznania, ktoré sa realizuje v štáte, umení a vo filozofii.
Duch znamená dialektické stávanie sa, ktoré je jeho obsahom. Toto neustále stávanie sa tiež odohráva v troch štádiách: duch, ktorý je podstatou ako téza (subjektívny duch), mimo seba ako antitéza (objektívny duch) a osebe ako syntéza (absolútny duch).
Hlavné myšlienky
• Zistiť, aké kategórie sú v našom subjektívnom myslení, znamená zároveň zistiť bytostný charakter alebo význam objektívnej reality.
• Bytostný charakter reality je idea, rozum alebo Boh, ktorého plným uskutočnením je duch.
• Etapy prírody a ľudského konania sú etapy, ktorými idea prechádza pri uskutočňovaní seba samej ako ducha.
• Ako bytosti majúce schopnosť myslieť, a teda slobodnú vôľu a konanie, sme my ľudia nositelia alebo sprostredkovatelia uskutočňovania reality ako ducha.
::
Copyright © 2019 by