Hlavná časť Z
zábava − spôsobujúcno dobrej nálady, rozveseľujúcno, ktoré sa môže realizovať napr. hrou.
zabudnutie – stav, v ktorom sa nepamätá alebo nespomína; stav, v ktorom sa na niekoho alebo na niečo zabudlo.
začatie − uskutočnenie začiatku.
začiatok − časovo prvý okamih alebo fáza diania, prvá fáza, prvé obdobie činnosti alebo diania; opak konca.
:: a limine, ab initio, ab ovo, princíp, prvopočiatok, stred, začiatok (Hegel, G. W. F.), začiatok filozofie, začiatok polpriamky, začiatok sústavy súradnicovej, začínanie, začínanie sa.
začiatok (Hegel, G. W. F.) – niečo bezprostredné tvoriace predpoklad, ba je sám predpokladom (65;5).
začiatok filozofie − množenie sa otázok vyvstávajúcich vtedy, keď známy každodenný život náhle stratí svoju samozrejmosť a stáva sa problémom.
:: začiatok filozofie (Aristoteles), začiatok filozofie (Hartmann, N.).
začiatok filozofie (Aristoteles) − údiv: ľudia začali filozofovať preto, lebo sa niečomu čudovali.
začiatok filozofie (Hartmann, N.) − spočíva v odhalení nepochopeného a záhadného v samozrejmom: „filozofia sa ... začína tým, že v samozrejmom odhaľuje nepochopené a záhadné“ (436;71).
začínanie − uskutočňovanie začiatku.
začínanie sa − spúšťanie sa začiatku
zodpovednosť – matie povinnosti niesť následky za niečo.
:: etika.
záhada – niečo nepochopiteľné, tajomné, tajomstvo; niečo nevysvetlené, nepoznané, hádanka; ťažká úloha na riešenie, problém.
zachovávanie – chránenie pred zánikom, zmenou, udržiavanie, uchovávanie.
zachovávanie si – udržiavanie pre seba.
zákaz – prejavenie rozhodnutia, že sa niečo nesmie robiť, uskutočňovať.
základ − spodná, zvyčajne rozšírená nosná časť stavby; spodná vrstva niečoho; hlavná alebo najdôležitejšia časť, podstata, jadro.
:: základ predmetu, základ stroja, základ sústavy číselnej.
základ poznania vedeckého – súčasť predmetu filozofie vedy tvorená súborom významových útvarov a procesov, o ktoré sa opiera vedecké poznanie pri výklade sveta a predpovedaní jeho ďalšieho vývinu.
Na označenie základu vedeckého poznania sa používajú termíny, ako paradigma, epistéma, diskurz...
:: evolúcia vedy, filozofia vedy, fulgurácia vo vede, revolúcia vedy, systém zákonov vedeckých, teória vedy, veda.
základ predmetu – podstata existujúca vo vnútri predmetu a kladúca jeho zjavné bytie; základ predmetu kladie zjavné bytie predmetu (cf 69;284 an.).
základňa − to, na čom niečo spočíva, zakladá sa, z čoho niečo vychádza, resp. čo tvorí podstatu niečoho.
základňa (marxizmus) − základný prvok štruktúry spoločensko-ekonomickej formácie.
zákon − vnútorná podstatná a stabilná súvislosť javov, podmieňujúca ich usporiadanú zmenu.
Výsledkom poznania zákona je vedecký zákon.
Na základe poznania zákona možno hodnoverne predvídať priebeh procesu.
:: súvislosť zákonitá, zákon (Comte, A.), zákon Archimedov, zákon biologický, zákon dostatočného dôvodu (logika), zákon ekonomický, zákon fyzikálny, zákon gravitačný Einsteinov, zákon chemický (chémia), zákon klasický, zákon kvantový, zákon logický, zákon logický základný, zákon Moorov, zákon mravný, zákon myslenia, zákon Ohmov, zákon pohybový, zákon prírodný, zákon spoločenský, zákon Stefanov-Boltzmannov, zákon štatistický, zákon totožnosti, zákon vedecký, zákon veľkých čísel, zákon vylúčenia sporu, zákon vylúčenia tretieho, zákon zachovania, zákon zotrvačnosti, zákon žiarenia, zákonitosť.
zákon (Comte, A.) – stále spojenie jestvujúce medzi pozorovanými javmi.
zákon dostatočného dôvodu (logika) − základná logický zákon, podľa ktorého každý súd možno uznať za pravdivý len vtedy, keď má dostatočný dôvod, každý súd musí byť odôvodnený.
zákon Fregeho – distributívny zákon pre implikáciu:
(p ⇒ (q ⇒ r)) ⇔ ((p ⇒ q) ⇒ (p ⇒ r)).
:: logika.
zákon logický − logický princíp, logická zásada − logický významový útvar, ktorého náplň (obsah) tvoria požiadavky kladené logikou na myslenie a vyjadrovanie.
Logické zákony sú zákony správneho myslenia, zákony, ktorými sa musí riadiť operovanie pojmami alebo súdmi, ak má byť logicky správne, riadiť sa nimi musí tvorba úsudkov (usudzovanie), dokazovanie i vyvracanie.
Hlavnú skupinu logických zákonov tvoria základné logické zákony.
Porušením logického zákona je logická chyba.
:: vzťah logický, zákon Fregeho.
zákon logický základný − logický princíp − logický zákon, ktorý patrí do hlavnej skupiny logických zákonov, zahrnujúcej tieto logické zákony:
:: logika.
zákon mravný – zákon, ktorý prikazuje mravné dobro a zakazuje zlo. Slobodné, a preto zodpovedné rozhodnutie proti nemu je vina.
:: etika.
zákon myslenia – zákon tradičnej logiky, podľa ktorého sa uskutočňuje platné odvodzovanie bez ohľadu na predmet, o ktorom sa premýšľa.
zákon prírodný – objektívna, nevyhnutná, všeobecná a tým podstatná súvislosť medzi vecami, stavmi vecí, procesmi atď. prírody. Pre formuláciu a štúdium prírodných zákonov je dôležitý o. i. pojem derivácie.
K prírodným zákonom patria:
- fyzikálne zákony,
- chemické zákony,
- biologické zákony,
- geologické zákony,
- ...
zákon spoločenský – súčasť predmetu sociálnej filozofie a spoločenských vied, spočívajúca vo vnútornej podstatnej a stabilnej súvislosti spoločenských javov, podmieňujúcej ich usporiadanú zmenu; je to objektívna, nevyhnutná, všeobecná a tým podstatná súvislosť medzi entitami a procesmi tvoriacimi spoločnosť.
K spoločenským zákonom patria:
- ekonomické zákony,
- sociologické zákony,
- ...
:: zákon ekonomický.
zákon totožnosti − základný logický zákon, podľa ktorého sa pri uvažovaní o nejakej entite musí mať nevyhnutne na zreteli tá istá entita, ktorá sa musí skúmať taká, aká je, a nesmie sa zameniť za inú entitu.
:: logika.
zákon väčšieho stupňa automatizmu na strane zlého alebo škaredého ako na strane dobrého alebo krásneho (synkriticizmus) – zákon, podľa ktorého je konanie zlého alebo škaredého ľahšie, ako konanie dobrého alebo krásneho. Jeden z príkladov fungovania tohto zákona možno opísať slovami: „... Viacerí z nás vedia z vlastnej skúsenosti, že vytváranie zdravého duševného postoja nie je jednoduchá úloha. Je to ako valiť do kopca balvan alebo tlačiť auto, ktorému sa minul benzín. Oproti tomu negatívne veci vznikajú tak samovoľne (kurzíva J. P.) a ľahko, ako keď voda tečie dole z kopca. Z toho je jasné, že musíme vedome vynakladať úsilie (kurzíva J. P.), aby sme vypestovali pozitívne myšlienky a vyvarovali sa myšlienok negatívnych. (771;55)“ Podobnú myšlienku formuluje P. D. Ouspensky (kurzíva od Ouspenského): ... máme príjemné a nepríjemné emócie a ... všetky, ktoré v danom okamihu nie sú negatívne, sa môžu v hociktorom okamihu premeniť aj tou najmenšou provokáciou alebo aj bez nej na negatívne emócie (773;67).“
zákon vedecký − významový útvar, ktorý je výsledkom vedeckého poznania zákona; kľúčový prvok vedeckej teórie.
:: hypotéza, veda, zákon ekonómie, zákon fyzikálny, zákon klasický, zákon pohybový, zákon zachovania energie.
zákon vylúčenia sporu p. princíp vylúčenia sporu.
zákon vylúčenia tretieho p. princíp vylúčenia tretieho.
zákonitosť − systém zákonov určujúci priebeh procesov a správanie objektov; nomologická povaha vznikania, trvania a zanikania. Výsledok poznania zákonitosti tvorí súčasť teórie.
:: zákonitosť dynamická, zákonitosť prírodná, zákonitosť spoločenská.
zákonitosť dynamická – kauzálny vzťah alebo vzťah stavov, pri ktorom daný stav systému jednoznačne určuje všetky jeho nasledujúce stavy, takže poznanie začiatočných podmienok umožňuje presne predpovedať ďalší vývin systému. Dynamická zákonitosť pôsobí vo všetkých autonómnych, od vonkajších pôsobení málo závislých systémoch s relatívne neveľkým počtom prvkov. Dynamická zákonitosť určuje napríklad charakter pohybu planét v slnečnej sústave (11;492).
zákonitosť prírodná − zákonitosť, ktorou sa riadi tá ktorá oblasť prírodnej reality, napr. fyzikálna zákonitosť. Prírodné zákonitosti tvoria súčasť predmetu filozofie prírody.
zákonitosť spoločenská − zákonitosť, ktorou sa riadi tá ktorá oblasť spoločenskej reality, napr. ekonomická zákonitosť. Spoločenské zákonitosti sú súčasťou predmetu filozofie spoločnosti.
záležitosť – vec, prípad, s ktorým sa treba zapodievať.
založenosť − vytvorenosť, ustanovenosť, vybudovanosť, vystavanosť, danosť základu vzniku niečoho.
:: ontológia.
zamenenie − danie, vzatie, použitie niečoho namiesto niečoho podobného, a to buď náročky, buď omylom.
zámer – uvážené rozhodnutie dosiahnuť niečo, úmysel, plán, cieľ.
zameranie − usmernenie činnosti (na dosiahnutie cieľa), zacielenie, orientovanie.
zameriavanie − usmerňovanie činnosti (na dosiahnutie cieľa), zacieľovanie.
zánik − koniec jestvovania.
:: smrť, uchovávanie, zánik látok východiskových pri reakcii chemickej.
zanikanie – prestávanie byť.
zaoberanie sa – sústavnejšie venovanie sa niečomu, zapodievanie sa, zamestnávanie sa.
zapríčinenie – bytie príčinou, spôsobenie.
záraz – náhle zastavenie, napr. myslenia alebo pohybu pri šoku, úľaku a pod.
zároveň – naraz, odrazu, bezčasmo.
zásada − princíp, pravidlo, ustálený názor na konanie, na správanie alebo na postup.
zásada logická − logický zákon.
zastavenie – spôsobenie prestania postupovania; prerušenie činnosti; zastanie.
zaujatie1 – vzbudenie záujmu, upútanie.
zaujatie2 – vhodné postavenie sa s cieľom byť na niečo pripravený.
:: zaujatie postoja teoretického.
zaujatie postoja teoretického – uskutočníme vtedy, keď nastolíme otázku „čo nejaká vec, ktorú máme pred sebou, vlastne je?“ a keď sa teda naše manipulovanie s touto vecou, nejaké jej používanie alebo ošetrovanie preruší a prelomí sa samozrejmosť každodenného postoja.
Dôvody alebo motívy zaujatia teoretického postoja podľa rôznych autorov:
- K. Jaspers: hraničné situácie, ako napr. ocitnutie sa
- tvárou v tvár smrti,
- v utrpení,
- v situácii viery
- J. Beauffret: ocitnutie sa
- v tichu,
- v samote
- M. Heidegger: ocitnutie sa v nude (cf 72;12).
záujem − sústredená (dlhodobejšia) pozornosť.
:: celok daného, predmet záujmu, snobizmus, systém umelý, záležanie, zaujatie, záujem (psychológia), záujem verejný (právo).
záver − posledná, koncová časť; výsledok uvažovania, poznávania, rokovania ap.; uzatvárajúca súčiastka, uzáver.
:: výsledok (matematika).
záver argumentu – tvrdenie, ktorého pravdivosť sa zdôvodňuje pomocou pravdivosti premís argumentu.
:: argument, argument platný deduktívne, logika, predpoklad (logika), schéma argumentu, vyplývanie logické, záver, záver argumentu (logika moderná), závislosť pravdivostná.
záver argumentu (logika moderná) – jeden z postupnosti výrokov, ktorého pravdivosť zdôvodňujeme. Ostatné výroky – tie, ktorých pomocou zdôvodňujeme pravdivosť záveru argumentu, sa nazývajú premisy argumentu. Ak záver argumentu vyplýva z premís argumentu, hovoríme, že argument je platný (cf 89;12 – 13).
:: logika moderná, záver argumentu.
závisenie – bytie odkázaným na niekoho alebo niečo; bytie podmieneným istými okolnosťami.
závislosť − podmienenosť istými podmienkami, činiteľmi; stav niekoho alebo niečoho závislého; určenie daného javu javom iným. Istým druhom závislostí sa zaoberá napríklad statika.
:: anizotropia, dependencia unilaterálna, nezávislosť, premenná nezávislá, premenná závislá, tabuľka, závislosť pravdivostná.
závislosť pravdivostná − väzba medzi premisami argumentu a záverom argumentu, na ktorej sa zakladá deduktívne vyplývanie.
:: logika, vyplývanie logické.
závislý – podmienený istými podmienkami alebo činiteľmi, závisiaci od nich.
zážitok − významový útvar tvorený prežívaním a pociťovaný ako obohatenie vlastnej osobnosti (als Bereicherung der eigenen Persönlichkeit empfunden wird) (12;181).
:: zážitok (psychológia), zážitok estetický, zážitok umelecký.
zážitok estetický − významový útvar, ktorý je výsledkom vnímania predmetov s estetickou funkciou, vnímania umeleckých diel alebo výsledkom významového podprocesu participácie na estetickom či umeleckom dianí.
:: estetika, jav estetický, zážitok.
zážitok umelecký – estetický zážitok, ktorý je výsledkom umeleckého prežívania ako podprocesu tvorivej a emocionálne (nezriedka aj intelektuálne) nabitej participácie na umeleckom diele alebo umeleckom dianí, ktorého vrcholným stupňom je katarzia a prechodným stupňami na eventuálnej ceste k nej rôzne kombinácie prežívanej príjemnosti alebo nepríjemnosti, plytkosti alebo hĺbky, dynamickosti alebo pokoja, emocionálneho chladu alebo vrúcnosti, prerušovanosti alebo kontinuity...
Dôležitou súčasťou (podprocesom) umeleckého zážitku je emocionálny zážitok.
:: zážitok.
zážitok umelecký (Albrecht, J.) − emocionálne akcentovaný tvorivý poznávací prístup k umeleckému dielu (cf 32;165).
:: Albrecht, J., zážitok, zážitok umelecký.
zbytočný − nepotrebný, bezúčelný, bezdôvodný, existujúci alebo vyskytujúci sa bez príčiny, bez dôvodu alebo bez potreby.
zdanie – ukazovanie sa súcna ako niečo, čím samo osebe nie je; v tomto ukazovaní sa súcno „vyzerá“ „tak ako...“ (87;45).
zdanie sa – matie pocitu, javenie sa (na pohľad), domnievanie sa, videnie sa; budenie dojmu, prichádzanie, pripadanie.
zdôvodnenie – odôvodnenie, významový útvar, ktorý je výsledkom zdôvodňovania.
zdôvodňovanie – významový proces spočívajúci v nachádzaní dôvodu, v jeho skúmaní a vo vyvodzovaní dôsledkov z neho.
:: kontext zdôvodňovania, vzťah kontextu zdôvodňovania a kontextu objavu.
zdravie duševné (Freud, S.) – schopnosť pracovať, milovať a hrať sa (740;702).
:: Freud, S..
zdroj obsahu a foriem významového univerza − zmysel, ktorého zdrojom je zasa inscendencia ako súbor konštitutívnych a inštitutívnych procesov alebo zmysel konštituujúcich a inštituujúcich procesov predstavujúcich súborne senzórium sveta.
Chradnutím inscendencie chradne i zmysel a teda i obsah a formy významového univerza.
:: synkriticizmus, univerzum významové.
zem – jeden z elementov alebo živlov tematizovaných v mytológiách a filozofiách zvyčajne povedľa ohňa, vody, vzduchu, éteru.
:: ádžívika.
Zenón z Eley (asi 490 − 430 pr. n. l.) − starogrécky filozof, predstaviteľ eleatskej školy. Ako prvý začal používať vo filozofii formu dialógu. Do dejín filozofického myslenia sa zapísal najmä formulovaním apórií.
:: filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.
zhoda − bytie v súlade (napr. s požiadavkami), bytie v harmónii alebo matie takých istých vlastností ako niečo iné.
zhodnosť − rovnakosť, totožnosť, identickosť.
zhotovenie − vypracovanie, odborné urobenie (ručne, remeselne, strojom).
zhotovovanie − vypracovávanie, odborné robenie (ručne, remeselne, strojom).
:: vyrábanie.
zhrnutie – danie na jedno miesto hrnutím, stiahnutie alebo zvinutie dokopy; urobenie uceleným.
:: zhrnutie, in Dodatok.
Zigo, Milan (4. 9. 1934 Fiľakovo − 11. 11. 2017 Modra) − slovenský filozof, významný predstaviteľ bratislavskej filozofickej školy, venujúci sa vzťahu filozofie a prírodných vied, dejinám novovekej filozofie a filozofie 19. storočia a frankofónnu filozofiu vedy 20. storočia. s akcentom na frankofónnu oblasť. Aktívne sa podieľal na dvoch veľkých projektoch: na vydávaní desaťzväzkovej Antológie z diel filozofov (1966 – 1977) a na edičnom rade Filozofické odkazy, ktorého bol spoluiniciátorom.
Popri reflexii vývinu filozofického myslenia venoval hlboké analýzy novovekému typu racionality a racionality vedy vôbec, súc inšpirovaný predstaviteľmi francúzskeho neoracionalizmu Bachelardom, Gonsethom, Piagetom.
Pociťujúc ohraničenia scientistického prístupu, usiloval sa ho do istej miery kompenzovať úvahami o estetickej, umenovednej (najmä literárnovednej) problematike, ktoré majú glosátorský, nie systematický charakter (publikoval ich v literárnych a pod. časopisoch, napr. v Slovenských pohľadoch). Táto činnosť preukazovala Zigovu trvalú pozornosť kultivácii slovenskej spoločenskej reality.
– D (výber): Pozitivistické prvky v pokusoch o vedeckú filozofiu 18. storočia vo Francúzsku, 1960; Diderotov vývin k materializmu, 1961; Zákon zachovania energie a kauzalita, 1965; Pascal a jansenizmus, 1965; Filozofické východiská a interpretácia vedeckých poznatkov, 1966; Prírodovedné korene filozofie, 1967; Pozitivizmus, voluntarizmus, novokantovstvo (s I. Hrušovským), 1967; Spor o Garaudyho poňatie marxizmu, 1968; Bachelardovo úsilie o neoracionalistickú epistemológiu, 1969; Tvorba a „snenie“ v Bachelardovej filozofii, 1970; Piagetova genetická epistemológia a neoracionalizmus, 1971; Prvky novovekej vedy a novej metódy v Kopernikovom diele, 1973; Racionalizmus vedy a neklasická retrospektíva, 1975; Vedecký obraz sveta a filozofia, 1975 – 1976; K filozofickým aspektom kozmologickej problematiky, 1975; K neoracionalistickému chápaniu dialektiky vedeckého poznania, 1975; Učenou nevedomosťou k začiatkom novovekého myslenia, 1979; Neoracionalistická koncepcia filozofie vedy a vývinu vedeckého poznania, 1982; Prírodné vedy a kultúra, 1983; Igor Hrušovský ako historik filozofie, 1984; Diderotov variant mechanistického materializmu, 1984; Gonsethova „otvorená filozofia“ ako variant scientizmu 20. storočia, 1985; Filozofia a teória vedy v koncepciách neoracionalizmu, 1985; Spinozova Etika ako hľadanie absolútna v každodennosti, 1986; Pohľady do novovekej filozofie, 1987; Svetonázor v živote človeka a spoločnosti (spoluautor), 1987; Bachelardovo chápanie pretržitosti vo vývine vedy, 1988; Konfrontácie s pozitivizmom (spoluautor), 1989; Dejiny vedy a pojem ruptúry v Bachelardovej epistemológii, 1990; Dejiny filozofie – stredoškolská učebnica (spoluautor), 1993.
:: filozofia slovenská, škola filozofická bratislavská.
zisk − výsledok získavania, úžitok, osoh, prospech.
:: činnosť podnikateľská.
:: získaný, získavanie.
získaný – naučený na základe interakcií s fyzickým a sociálnym svetom (v tomto zmysle sa kladie proti vrodenému).
:: získanie, získavanie.
získavanie − nadobúdanie, dosahovanie.
:: získanie, získaný, získavanie informácií.
zistenie − spoznanie niečoho skúmaním.
:: rozbor, vypočítanie.
zisťovanie − skúmanie skutočného stavu niečoho, dochádzanie k niečomu skúmaním, napríklad zisťovanie príčiny. Zisťovať možno napríklad úvahou.
:: komparácia, orientácia človeka vo svete, prieskum, skúška.
zjavný − očividný, zrejmý, badateľný, viditeľný.
zjavovanie sa – stávanie sa viditeľným, objavovanie sa, ukazovanie sa.
zjednocovanie – robenie jednotným, spájanie v jednotu.
zjednotenie − urobenie jednotným, spojenie v jednotu.
zlo − škodenie (najmä druhým), spôsobujúcno škody alebo zbytočného utrpenia.
– I: The Concept of Evil, in: Stanford Encyclopedia of Philosophy.
:: etika.
zloženie − utvorenie, zostavenie , skladba, štruktúra – súhrn zložiek, z ktorých je niečo zložené.
zloženie (Kant, I.) – compositio – spojenie, ktoré „je syntézou rozmanitosti, ktorá nepatrí nevyhnutne k sebe. Napríklad dva trojuholníky, v ktorých sa štvorec delí uhlopriečkou, nepatria nevyhnutne k sebe samy pre seba. Taká je syntéza rovnorodého vo všetkom, čo možno hodnotiť matematicky (túto syntézu možno zase deliť na agregáciu a koalíciu, pričom prvá sa zameriava na extenzívne, druhá na intenzívne veličiny)“ (64;160).
zložka − jeden z prvkov, častí, ktoré utvárajú celok.
:: jednotka, komponent, stupeň.
zložka hlavná − najdôležitejšia, základná alebo ústredná časť.
zlúčenie − spojenie dovedna.
:: zlúčenie (chémia).
zlúčenosť – spojenosť (v jeden celok), danosť dovedna.
zlučovanie − spájanie dovedna.
zmena − premena, nadobudnutie iných vlastností alebo iného rázu; vystriedanie, nahradenie niečoho (niekoho) iným; výsledok premieňania sa.
Postupný rad zmien (zvyčajne k dokonalejšiemu útvaru) je vývin.
:: alterácia, kmit, prechod, zmena fyzikálna, zmena infinitezimálna, zmena kvalitatívna, zmena podstatná.
zmena kvalitatívna − zmena vedúca k inej kvalite.
zmena podstatná − zmena podstaty.
zmenenie − danie iného vzhľadu, urobenie iným, premenenie.
zmierenie – odstránenie rozporov, sporov, nezhôd, zmier (496;952).
zmierenie sa − 1. pomerenie sa, zanechanie sporov alebo nepriateľstva; 2. zanechanie vzdoru, prijatie niečoho ako nevyhnutného.
zmysel − angl. sense, meaning (napr. Sinn vom Sein des Seienden = the meaning of the being of being, Sinn des Lebens = meaning of life (860;266)), nem. Sinn – manifestácia sveta alebo čohokoľvek v ňom alebo mimo neho, ich aspektov a vzťahov vo vedomí človeka a v miere jej participácie na kultúre.
Zmysel môže vystupovať v podobe logického, etického, kauzálneho, teleologického, estetického významového útvaru alebo významového procesu viažúceho sa s dianím, vetou, slovom, dielom. Zmysel sa teda viaže na nositeľa zmyslu: náplň zmyslu možno podávať ako účel, hodnotu, ideu, podstatu.
V súvislosti so zmyslom je veľmi dôležitým procesom chápanie a interpretácia.
Zmysel je súčasťou predmetu viacerých vedných, teologických a filozofických disciplín, napr. semiotiky, ikonológie, hermeneutiky atď., ktoré vytvárajú zakaždým svoj špecifický (špeciálnovedný, teologický, filozofický) pojem zmyslu, pričom tieto pojmy nemožno redukovať na niektorý z nich a nemožno ich stotožňovať ani s pojmom zmyslu: pojem zmyslu je iná entita, ako zmysel.
:: chápanie, matie zmyslu, pohľad, rôznosť, výklad, zmysel dejín, zmysel filozofie, zmysel mesta, zmysel veci, zmysel života človeka, zmysluplnosť.
zmysel dejín − miera ich participácie na kulture.
:: filozofia dejín, história.
zmysel filozofie – podiel filozofie na kultúre.
zmysel mesta – manifestácia mesta vo vedomí človeka v miere jej participácie na kulture.
zmysel veci – manifestácia podieľajúcna sa veci na kultúre v našom vedomí.
zmysel života človeka − podľa synkriticizmu = podľa autora čítaného slovníka: participácia života človeka na kultúre a manifestácia života človeka vo vedomí človeka v miere jej participácie na kultúre.
zmysluplnosť − naplnenosť zmyslom ako poľudšťujúcou prítomnosťou sveta v ľudskom vedomí alebo v bytí človeka, matie zmyslu, spiritualizovanosť.
Opak zmysluplnosti je zmysluprázdnosť.
V synkriticizme je zmysluplnosť maximum kultúrneho bytia alebo kultúrnosti. Čokoľvek, čo v stave zmysluplnosti alebo kultúrnosti človek vykoná, má zmysel. Človek je v stave zmysluplnosti neustále v cieli. Medzi akýmkoľvek stavom zmysluplného života človeka a cieľom niet nijakej medzery. Zmysel v tomto kontexte znamená byť kdekoľvek alebo kedykoľvek doma.
značenie − 1. dávanie značky na niečo, označovanie, značkovanie;
2. bytie znamením niečoho, znamenanie;
3. zapisovanie, zaznačovanie, zaznamenávanie.
značka − viditeľné alebo ináč vnímateľné znamenie, slúžiace na označenie niečoho, znak; poznávacia skratka.
:: šípka, značka, in: Dodatok.
znak − 1. výrazná, rozlišujúca vlastnosť, charakteristická črta;
2. niečo, čo zastupuje niečo iné, čo naň poukazuje; predmet alebo jav, ktorý reprezentuje (zastupuje) nejaký iný jav.
Pre človeka najdôležitejšími znakmi procesov, ktoré prebiehajú vo svete, sú javy.
Jednou z najznámejších disciplín, ktoré skúmajú znaky, je semiotika.
Dôležitou postupnosťou znakov je správa.
Systém pravidiel operácií so znakmi je kalkul.
Usporiadaný súbor znakov je znakový systém.
:: písmeno, pomenovanie, systém znakový, význam, znak (Peirce, Ch. S.), znak (Saussure, F. de), znak (semiotika), znak (teória jazykov formálnych), znak grafický, znak jazykový, znak matematický, znak motorický.
znak (Peirce, Ch. S.) – „niečo, čo je určené niečim iným, čo možno nazvať jeho objekt, a čo pôsobí na osobu, ktorú nazývam interpretant, že to druhé (JP objekt) je určené prostredníctvom toho prvého (JP sc. znaku)“.
Poznámka: Morris tento Peirceov triadický model znaku pozmenil a rozšíril tak, že interpretant začal chápať ako významový útvar (pojem, myšlienku), doplnil ho o interpreta a objekt upresnil tak, že vyčlenil denotát (predmet) a designát (triedu predmetov).
znak (semiotika) – lat. signum, signans; angl. sign – reprezentant danej veci: niečo, čo zastupuje niečo iné (signatum, referent, vec), pričom existuje niekto, kto si toto zastupovanie uvedomuje a pri tomto uvedomovaní si sa znak ako znak vyjavuje v procese semiózy.
Znaky možno rozdeliť podľa intenzity väzby medzi znakom a ním zastupovanou vecou na:
znak jazykový − jednotka formálnej štruktúry jazyka (morféma, slovo, spojenie slov, veta) majúca pomenúvaciu (nominatívnu, denominatívnu, referenčnú), významovú (signifikatívnu) a často aj dorozumievaciu (komunikatívnu) funkciu; jazykový znak čosi nazýva, pomenúva – teda je korelátom výseku skutočnosti, a čosi manifestuje, realizuje, je organicky spätý s istou zložkou vedomia; konštituovaný je tromi typmi vzťahov: 1. ku skutočnosti, v tom i k správaniu ľudí a komunikačnému procesu, 2. k vedomiu odrážajúcemu poznávaciu činnosť ľudí, 3. k iným jazykovým znakom; podľa toho má jazykový znak tri typy významu: denotatívny význam, signifikatívny význam a štruktúrny význam (cf 5;71).
:: jazyk.
znalosť – významový útvar tvorený systémom poznatkov; vzájomne previazaná (meniteľná, doplniteľná) štruktúra súvisiacich poznatkov, ktorú možno použiť v interakcii so svetom. Znalosť niečoho znamená vlastniť jemu zodpovedajúcu reprezentáciu v podobe dostatočne verného a presného kognitívneho modelu vrátane spôsobilosti vykonávať s tým, čo je reprezentované, rôzne kognitívne operácie. Na základe a v rozsahu týchto operácií dokáže človek (aj počítač) predvídať a predpovedať to, čo sa musí, alebo môže v reálnom svete odohrať.
Znalosť je finálna komplexná informácia s naznačením jej praktického využitia. Nositeľmi znalostí sú experti. Znalosť je informácia transformovaná do roviny praktického uplatnenia a použitia.
Znalosti súvisia s konceptualizáciou entít.
Znalosti sú tvorené deskripciami entít, reláciami medzi entitami procedúrami, ktoré možno s entitami vykonať.
Keď chceme znalosti komunikovať (napr. v podobe výkladu, prednášky, článku, učebných textov), ich utriedenie, štruktúrovanie, zdôvodňovanie a pod. sa stáva nevyhnutným. Je to tak aj v prípade, keď sa komunikujú („dodávajú“) počítaču. Počítače vybavené istou znalosťou sa nazývajú znalostné systémy. Znalostné systémy na riešenie odborných problémov postupmi vyžadujúcimi na rozdiel od všeobecných predovšetkým (často úzko) špecializované znalosti sa nazývajú expertné systémy.
:: znalosť, in: Dodatok.
znamenajúcno – komplex procesov znamenania čiže matia významu alebo zmyslu a ich vyústení.
znamenanie − matie takého významu ako..., matie nejakého významu, zmyslu.
:: znamenajúcno.
znázornenie − názorné vyjadrenie, zobrazenie.
:: graf, mapa mentálna.
znenie − 1. slovné vyjadrenie, formulácia; 2. vydávanie zvuku, zaznievanie; 3. počuteľné prejavovanie sa, šírenie sa.
:: súzvuk.
zobrazenie – vytvorenie obrazu niečoho.
:: premietnutie, zobrazenie (matematika), zobrazenie umelecké.
zobrazovanie – vytváranie obrazu niečoho, napr. kreslenie.
:: premietanie, zobrazovanie umelecké.
zobrazujúcno – vytvárajúcno obrazu.
zodpovedajúcno – vyhovujúcno (potrebe, požiadavke, norme, pravidlu, nárokom...), napr. zodpovedajúcno potrebe je komplex procesov uspokojujúcich potrebu.
zodpovedanie − bytie v súlade alebo v zhode; vyhovovanie.
zodpovednosť − matie povinnosti niesť následky za vykonanie nejakého činu.
:: etika, zodpovednosť právna.
zoradenie − usporiadanie do radu, zoskupenie do istého útvaru; usporiadanie v istom poradí.
zoraďovanie – usporiadavanie do radu, zoskupovanie do istého útvaru; usporiadavanie v istom poradí.
zoskupenie − usporiadanie do skupiny alebo skupín.
zoskupovanie − usporiadavanie do skupiny alebo skupín.
zostava – výsledok zostavovania.
:: menu, zostavenie.
zostavenie − utvorenie vhodného celku z častí alebo osôb.
:: montáž (technika), vyhotovenie.
zostavovanie − tvorenie vhodného celku z častí alebo osôb.
:: montáž (technika).
zostrojenie − utvorenie z častí zostavením, skonštruovanie.
zotrvávanie − zachovávanie si určitého stavu, napr. zotrvávanie v spánku (spanie).
Zouhar, Marián (18. 4. 1973 Trenčín − ) − slovenský logik a predstaviteľ analytickej filozofie na Slovensku, špecializujúci sa na filozofiu jazyka, logickú sémantiku, pragmatiku prirodzeného jazyka a dejiny analytickej filozofie.
− D: Frege o význame, 1997; Zmysel a denotát indexových výrazov, 1997; Metafyzika a referencia, 1997; Vlastné mená, bezprostredná a sprostredkovaná referencia, 1998; Sousedík a Frege o vlastných menách, 1998; Proper Proper Names I. a II., 1999; Referencia a Russellova teória vlastných mien, 1999; Identifikácia jednotlivín, referencia a vlastné mená, 1999; O vlastných menách, informatívnosti a niektorých nejasnostiach, 1999; Direct Reference, Propositional Attitudes, and Identity, 1999; Vzťah epistemológie a logiky v Russellovej filozofii, 1999; Singulárne propozície a oboznámenosť, 1999; Sémantika vlastných mien (1). Má teória významu vlastných mien význam?, 2000; Rigidné designátory a referencia, 2001; Poznámky o jazyku a ideálnych znakoch, 2001; Logický atomizmus a pomenovanie, 2002; Referencia vlastných mien (1): Kritika historickej teórie, 2002; Referencia vlastných mien (2): Revízia historickej teórie, 2002; Referencia vlastných mien (3): Aplikácia historickej teórie, 2003; Prečo vznikla analytická filozofia?, 2003; Frege a Wittgenstein o logicky dokonalom jazyku, 2003; Dve koncepcie logicky dokonalého jazyka, 2003; Substitution Treatment of Anaphora, 2003; Anaphora, Reference and „The“, 2003; Logika, ontológia a existencia, 2003; Podoby referencie, 2004 (monografia); Vlastné mená a ich použitie, 2004; Vznikla analytická filozofia?, 2004; Anafora a referencia, 2004; Unbound Anaphora and Anaphoric Meaning of „The“, 2004; TIL a anafora, 2004; (spoluautor Cmorej, P.) Vlastné mená, ich sémantika a filozofické problémy (1) − (6), 2005 − 2006; Logický atomizmus Bertranda Russella, 2005; Neúplné deskripcie, 2005; Russellova ontológia ako prekonanie idealizmu, 2005; Kvantifikácia v prirodzenom jazyku (I) − (IV), 2006; K niektorým sémantickým a kognitívnym aspektom vlastných mien, 2006; Na obranu kauzálnej teórie vlastných mien, 2006; Russell’s Theory of Descriptions and the Definite Article, 2006; Rigidná designácia. Metafyzická téma vo filozofii jazyka, 2006 (monografia); Svet jazyka a svet za jazykom, 2007 (monografia); Základy logiky pre spoločenskovedné a humanitné odbory, 2008 (monografia); Problémy jazyka a počiatky analytickej filozofie, 2010 (monografia); Kontext a význam, 2010 (monografia); Medzi sémantikou a epistemológiou jazyka, 2010 (monografia); Realizmus, internalizmus, individualizmus, 2010 (monografia); Význam v kontexte, 2011 (monografia).
:: filozofia slovenská, logika.
zovňajšok − vonkajší vzhľad, vonkajšok.
zovšeobecnenie – generalizácia – urobenie všeobecne platným (na základe porovnávania a skúmania javov) alebo urobenie všeobecne použiteľným, rozšíreným.
zovšeobecňovanie – generalizácia – robenie všeobecne platným (na základe porovnávania a skúmania javov) alebo robenie všeobecne použiteľným, rozšíreným.
zrak (Aristoteles) − uprednostňujeme takmer pred všetkými ostatnými zmyslami (p. exc. 260;243).
zreťazenie − spojenie, zaradenie za sebou, vytvorenie nepretržitého sledu z niečoho.
zreteľnosť (Descartes, R.) – odlíšenie od všetkých ostatných ideí, ktoré (spolu s jasnosťou) zaručuje istotu poznatkov.
zručnosť – obratnosť, šikovnosť, rýchlosť vo vykonávaní činnosti.
:: zručnosť pohybová.
zúčastňovanie sa − matie účasti, bytie prítomným.
zvažovanie – hodnotenie porovnávaním.
zväzok − viacej vecí rovnakého druhu spojených, zviazaných dovedna (496;969).
:: zošit, zväzok (knihovníctvo).
zviazanie − spojenie viazaním.
zviazanosť − spojenosť, pripojenosť, pridruženosť na základe istej príbuznosti.
zviditeľnenie – urobenie viditeľnejším alebo viditeľným; spôsobenie, aby sa niečo stalo viditeľným alebo známym.
Zviditeľnením vzťahov v určitom významovom útvare (vyjadrenom prirodzeným jazykom) môže byť napríklad rovnica.
zviera − (väčší) živočích, najmä cicavec.
Zviera je reprezentované lexikálnym významom slova.
zvláštne – spoločné črty niekoľkých entít patriacich do určitej triedy (na rozdiel od čŕt, ktoré majú všetky entity tejto triedy, čiže na rozdiel od všeobecného).
zvláštnosť – osobitnosť, svojráznosť, osobitosť.