želanie chcenie, aby sa niečo stalo; pocit potreby niečoho.


žena ľudský jedinec ženského pohlavia.

 :: feminita, žena, in: Dodatok.


žiadostivosť – chcenie sprevádzané posudzovaním jeho objektu ako niečoho príjemného alebo krásneho, čo by stálo za to získať.


žičeniebytie v stave priaznivej naklonenosti, prianie.


žičenie inakosti (synkriticizmus) – prajný vzťah k pestrosti sveta; chcenie, želanie si, aby niekto alebo niečo dosiahlo inakosť; princíp žičenia inakosti stelesňuje 7. téza synkriticizmu; v súčasnej vede je jednou z najambicióznejších foriem realizácie princípu žičenia inakosti rozvíjanie M-teórie, pretože táto teória prináša výhľad na 10500 inakostí inakostí (spojenie „inakostí inakostí“ tu nie je preklep).

Jednou z najčastejších otázok kladených synkriticizmu je, ako sa princíp žičenia inakosti zlučuje s tézou existencie zla. Synkriticizmus koncipuje odpoveď na túto otázku vychádzajúc z nahliadnutia zbytočnosti konania zla, na strane ktorého (sc. konania zla) je väčší stupeň automatizmu než na strane konania dobra: konať zlo je nosiť vodu do mora; konať zlo je zbytočné, pretože k nemu dochádza aj bez nášho pričinenia, „aj tak“ (fenomén aj-tak-osti konania zla). Je zbytočné žičiť niekomu konať zlo, lebo samo konanie zla je zbytočné.

Žičenie inakosti je podproces súboru procesov emocionálnovolitívneho apriori, preto nevylučuje inakosť osnovanú na logickom apriori, napríklad opak/zápor/negáciu výroku niekoho iného, ako sme my. Žičenie inakosti otvára možnosť vidieť, ako výrok a jeho opak súvisia; žičenie inakosti nás neobmedzuje len na našu pravdu, ale otvára nám prinajmenšom možnosť vžiť sa do sveta, kde platí opak nami zastávaného výroku. Žičenie inakosti neimplikuje zastávanie nejakého výroku a jeho opaku, ale možnosť a ochotu myslenia ich logickej nezlučiteľnosti. Ľudovo povedané: iný názor v nás nemusí vyvolávať negatívne emócie. Synkriticizmus navyše požaduje, aby inakosť názoru niekoho iného v nás vyvolávala žičlivosť voči tejto inakosti, potešenie z inakosti. Boj proti inakosti koniec koncov inakosti ruší. Ba dokonca zničením protivníka sa nezriedka stávame ešte horšími než zničený protivník.

 :: etika.


živel – element, pralátka, prvok – najjednoduchšia zložka, pôvodný koreň (gr. ῥίζωμα [rhizóma] = zakorenené, čín. xing [sing] = hýbajúcno; sa. mahábhúta = veľživel) všetkých viditeľných vecí, ktorých zmiešavaním alebo rozlučovaním vzniká alebo zaniká hmotný svet (cf 318;113).

Živly boli (alebo dokonca až dodnes zotrvávajú) témou mytológií, filozofií, ezoteriky (astrológie, mágie, mystiky), umení.

V európskom kontexte sa uvádzajú tieto živly:

Porovnaj aj posledných päť princípov indickej filozofie sánkhja.


život bol ľuďmi od najstarších čias názorne a emocionálne prežívaný predovšetkým v tom, čím sa svet organizmov, t. j. rastlín, zvierat a ľudí odlišoval od všetkej ostatnej skutočnosti. Z tohto pôvodného chápania života sa postupne vyvinul celý rad významových útvarov, ktoré sú výsledkom poznania rôznych aspektov života: najčastejšie sa stretávame s náboženskými, špeciálnovednými, filozofickými, mytologickými, umeleckými a každodennými predstavami, pojmami alebo koncepciami života.

Svetonázorovo explozívna je otázka vzniku života.

Život (z pohľadu biológie) je biologická forma pohybu hmoty, ktorá sa vyznačuje týmito procesmi, vlastnosťami alebo schopnosťami:

    • metabolizmus,
    • rast,
    • vývoj,
    • rozmnožovanie,
    • premenlivosť,
    • dedičnosť,
    • dráždivosť,
    • prispôsobivosť.

Život je súčasťou predmetu predovšetkým biológie.

 :: biogenéza, biológia, bytie živým, organizmus živý, prejav životný, systém biologický, systém živý, hmota živá, smrť, systém živý, život (biológia), život (Polouček, P.), život človeka, život ekonomický, život každodenný, život psychický, živý.


život človeka – spravidla alebo len príležitostne sebaprežívaný spôsob existencie a pohybu človeka v superpozícii jeho žitia a umierania: človek žijúc umiera a umierajúc žije. Človek sa ani nerodí „skôr“, než začne umierať, ani neumiera „skôr“, než začne žiť: prvá sekunda jeho života je zarovno (bezčasmo) prvá sekunda na jeho ceste k smrti; nie je tu prv a potom, zakaždým tu je len hneď.

Smrť sa kontraponuje životu človeka iba jej substantivizáciou (alebo substantivalizáciou) čiže jej vysunutím do záživotia, čo o. i. generuje strach zo smrti (789).

 :: zmysel života človeka.


život každodenný jedna zo základných foriem osvojovania si sveta človekom, vyznačujúca sa jej pôvodnou (principiálnou) predchodnosťou pred ostatnými.


život spoločenský – súbor javov a procesov realizovaných medzi ľuďmi v spoločnosti; rad situácií, v ktorých sa ľudia stretávajú, oddeľujú sa, oznamujú si niečo, vyžadujú niečo od seba, snažia sa ovplyvňovať konanie druhých, získať od nich niečo a pod. Každé stretnutie s inými ľuďmi je novou situáciou.

 :: spoločnosť.


živý – prejavujúci znaky života.