Mably, Gabriel Bonnot de (1709 – 1785) – francúzsky historik a politický mysliteľ; predložil rovnostársky program zmiernenia majetkovej nerovnosti. Uznával právo ľudu na revolúciu, ak je ľud presvedčený, že sa podriaďuje nespravodlivým, nerozumným zákonom.

 :: filozofia 18. stor., filozofia novoveká.


Machiavelli, Niccolo (3. 5. 1469 Florencia - 22. 6. 1527 Florencia) –  taliansky štátnik, historik a teoretik politiky. Skúmal reálne možnosti politickej vôle a čo má politik robiť, aby dosiahol svoje ciele. Jeho politická koncepcia usúvzťažňovala to, čo Machiavelli vypozoroval na despotizme jeho doby so všeobecnými myšlienkami o práve, slobode a štáte. Machiavelliho často pokladajú za prvého teoretika moderného štátu, t. j. za prvého, kto tematizoval moderný štát ako špecifický politický útvar.

 :: filozofia 16. stor., filozofia renesančná, filozofia talianska.


majetok – súhrn všetkých vecí, ktoré niekomu patria; vlastníctvo, imanie.

 :: majetok dlhodobý.


majiteľ − vlastník, kto niečo vlastní.


makrokozmos gr. – vesmír vo veľkom (cf 46;414).


Malebranche, Nicole (6. 8. 1638 Paríž – 13. 10. 1715 Paríž) – francúzsky filozof, hlavný predstaviteľ protireformačnej (nescholastickej) katolíckej filozofie vo Francúzsku („kresťanský Platon“), spolu s Geulincxom hlava okazionalizmu.

:: ontologizmus.


manifestácia lat. – robenie (sa) zjavným, prejavovanie (sa).


manipulácia lat. − robenie istých úkonov 1. s niečím alebo 2. s niekým, v tomto druhom prípade bez rešpektovania vôle manipulovaným.

 :: influencer, marketing.


maoizmus vl. m. − čínsky variant marxizmu-leninizmu vychádzajúci aj zo stalinizmu a tradičnej čínskej filozofie, najmä konfucianizmu, ktorého jadrom je koncepcia novej demokracie, ktorú v roku 1940 vypracoval Mao Ce-tung v práci O novej demokracii a ktorá na rozdiel od klasického marxizmu presadzuje možnosť zjednotenia socializmu a buržoáznej demokracie v súlade s princípom sinaizácie marxizmu pri jeho aplikácii na konkrétne podmienky Čínskej ľudovej republiky.

Po vzniku ČĽR v roku 1949 sa maoizmus a jeho filozofia stali oficiálnou štátnou ideológiou, ale i vedou.

Koncom 20. storočia a v 21. storočí dochádza k cieľavedomej sebareflexívnej syntéze oficiálnej vrstvy alebo vetvy čínskeho myslenia s najnovším vývinom konfucianizmu na báze fundamentálnej kritickej sebareflexie a všestranného inkluzivizmu vrátane pročínskeho spracúvania výsledkov západnej filozofie, filozofie vedy, vedy a techniky, čo sa nezvyčajne efektívne uplatňuje v smerovaní čínskej civilizácie a techniky na prvé miesto vo svete. Generálne možno povedať, že sa dnes na pôde ČĽR odohráva širokospektrálna syntéza čínskeho a mimočínskeho (cf 477).


Marcelli, Miroslav (7. 9. 1947 Žilina – ) – slovenský filozof, pedagóg, prekladateľ, predstaviteľ bratislavskej filozofickej školy (nadväzujúci najmä na prínos V. Filkorna, M. Zigu a J. Martinku). Venuje sa dejinám klasickej a modernej filozofie, semiotike, filozofii urbánneho priestoru.

 − D (výber): Kant und die Metaphysik, 1986; Štrukturalizmus ako alternatíva, 1989; Znovuobjavenie času, alebo filozofia v príbehoch, 1990; Michel Foucault alebo stať sa iným, 1995; Príklad Barthes, 2001; Text ako sieť, sieť ako text, 2004; Filozofi v meste, 2008; Foucaultove mestá, 2009; Mesto vo filozofii, 2011; Miesto, čas, rytmus, 2014.

 :: filozofia slovenská., škola filozofická bratislavská.


márnenie – mrhanie, plytvanie, nehospodárne zaobchádzanie, neužitočné strácanie. Napr. často márnime čas hnevom a nespokojnosťou.

 :: ekonómia.


Marramao, Giacomo (18. 10. 1946 Catanzaro, Taliansko) – taliansky filozof, predstaviteľ postmodernej filozofie. Zaoberá sa najmä kategóriou času a ľudskou skúsenosťou s časovou dimenziou posthistorického sveta (posthistoire). Marramao navrhuje čas identifikovať so skúsenostne verifikovateľným priestorom, vylúčiť z pojmu času významový konštituent akejkoľvek konštruovanej (vždy mesianistickej) perspektívnosti a koniec koncov aj zdanlivej ontologickej autenticity.

 – D: Marxismo e revisionismo in Italia, 1971; Austromarxismo e socialismo di sinistra fra le due guerre, 1977; Il politico e le trasformazioni, 1979; Potere e secolarizzazione, 1983; L'ordine disincantato, 1985; Minima Temporalia. Tempo-spazio-esperienza, 1990; Cielo e terra, 1994; Dopo il leviatano, 1995; Cielo Y Tierra / Sky and Earth, 1998; Kairós, 2007; La passione del presente, 2008; Passaggio a Occidente, 2009; The passage West, 2012.

 :: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia času, filozofia postmoderná, filozofia talianska.


Marx, Karol (1818 – 1883) – nemecký filozof, ekonóm a politický dejateľ, ktorý spolu s F. Engelsom založil Zväz komunistov. Filozoficky sa inšpiruje materializmom, vrátane a bezprostredne materializmom Feuerbachovým, ďalej historizmom a dialektikou Hegelovou, v ekonómii nadväzuje na klasickú politickú ekonómiu Smitha a Ricarda, v politickej teórii a praxi pracuje predovšetkým na zvedečtení ideí utopického socializmu Owena, Fouriera a ďalších.

 – I: Marx-Engels Werke als PDF zum Download (2.6.2021).

 − D: Ku kritike Hegelovej filozofie práva. Úvod, 1844; K židovskej otázke, 1844; Ekonomicko-filozofické rukopisy, nap. 1844; Svätá rodina, 1945; (spolu s F. Engelsom) Nemecká ideológia, nap. 1845 − 1846; Tézy o Feuerbachovi, 1845; Bieda filozofie, 1847; (spolu s F. Engelsom) Manifest komunistickej strany 1848; Triedne boje vo Francúzsku 1848 − 1850, 1850; Osemnásty brumaire Ľudovíta Bonaparta, 1852; Ku kritike politickej ekonómie, 1859; Kapitál I. − III., 1867 − 1885 − 1894; Občianska vojna vo Francúzsku, 1871; Kritika gotthajského programu, 1875.

 :: ekonómia politická marxistická, filozofia 19. stor., filozofia marxistická, filozofia nemecká, filozofia súčasná, marxizmus, mzda (Marx, K.).


marxizmus − v užšom zmysle filozofická, ekonomická a politická teória Karla Marxa (a prípadne aj Friedricha Engelsa), v širšom zmysle filozofický a ekonomický smer vychádzajúci z tejto teórie, či súhrnný názov rozličných interpretácií a ďalších aplikácií tejto teórie.

Marx a Engels vychádzajú z ekonomických vzťahov ako z hybnej sily dejín a z ekonomicky motivovaných sociálnych konfliktov (triedny boj). V raných prácach Marxových (najmä v Ekonomicko-filozofických rukopisoch z roku 1844) sa objavuje aj analýza postavenia človeka – výrobcu vo formujúcej sa buržoáznej spoločnosti. Marx tu zdôrazňuje pojem odcudzenia a emancipácie ľudského indivídua.

Marxizmus sa koncom 19. storočia rozštiepil na dva prúdy

    • klasický Marxov a Engelsov, pokračujúci v teoretickej, ideologickej, no najmä praktickopolitickej podobe u R. Luxemburgovej, Mehringa, Lenina, Stalina, Mao-ce-tunga a ď. (marxizmus-leninizmus, maoizmus a ď.),
    • sociálne demokraticky orientovaný – K. Kautsky, E. Bernstein (revizionizmus).

V priebehu 20. storočia sa povedľa sociálnodemokratického a marxistického poňatia v západnej Európe výrazne profilovali vplyvné ľavicové prúdy, v ktorých má inšpirácia marxizmom rôznu intenzitu a ktoré bývajú nazývané západný marxizmus, neomarxizmus a postmarxizmus.

Koncom 20. storočia sa marxizmus ďalej štiepil alebo modifikoval do viacerých, nezriedka si značne protirečiacich smerov, napr. v Rusku sa konzervativizujúceho a v Číne naopak otvárajúceho sa širokej palete západných filozofických, no najmä najprogresívnejších vedeckých významových útvarov, čo sa prejavilo v zaujatí prvého  miesta ČĽR na svetovej ekonomickej scéne a popredného miesta v technike (o. i. vo vojenstve).

V 21. storočí si významové univerzum marxizmu zachováva vplyv najmä pri rozpracúvaní alternatív neoliberalizmu a kapitalistickej globalizácie, hľadajúc si miesto v širšie polykultúrnofilozoficky orientovanej báze postglobalistickej doby štruktúrovanej v líniách troch hlavných mocenských, ale i kultúrnych1) centier – Číny, Ruska a USA.

______

1) kultúrnych v miere, v ktorej participujú na kultúre ako transformácii zlého na dobré alebo škaredého na krásne.


 :: ekonómia politická marxistická, filozofia marxistická, formácia spoločensko-ekonomická, kríza kapitalizmu všeobecná, leninizmus, maoizmus, marxizmus západný, marxizmus-leninizmus, metóda dialektická, základňa (marxizmus).


marxizmus západný − vnútorne značne diferencovaný resp. nesúrodý súbor učení vychádzajúcich z recepcie Marxovho a Engelsovho učenia najmä v prácach Gy. Lukácsa, K. Korscha a A. Gramsciho , ktorý sa rozvíjal na Západe po Októbrovej revolúcii v Rusku jednak v opozícií k stalinskej interpretácii marxizmu a neskôr kriticky reagujúc na „reálny socializmus“ v Sovietskom zväze, jednak kriticky rozvíjajúc významové univerzum Marxa a Engelsa pri skúmaní kapitalistického systému.

Pri prvom priblížení možno v západnom marxizme rozpoznať antiscientistický a scientistický prúd.

Antiscientistický prúd, ktorý sa označuje aj ako dialekticko-humanistický, zahrnuje tieto smery:

    • frankfurtská škola (Th. W. Adorno, M. Horkheimer, H. Marcuse, E. Fromm, W. Benjamin, L. Löwenthal, F. L. Neumann, F. Pollock, J. Habermas, O. Negt),
    • freudomarxizmus (W. Reich, H. Marcuse, E. Fromm),
    • existenciálny marxizmus (J.-P. Sartre, C. Castoriadis, C. Lefort, M. Merleau-Ponty) a s ním príbuzní filozofi E. Fischer, A. Schaff, K Kosík, F. Marek, R. Garaudi, K. Axelos,
    • fenomenologický marxizmus (E. Paci, P. Piccone, Trần Đức Thảo),
    • marxistický historicizmus,
    • budapeštianska škola,
    • juhoslovanský marxizmus alebo škola okolo časopisu Praxis,
    • filozofia nádeje E. Blocha.

Scientistický prúd:

    • L. P. Althusser a jeho nasledovníci (É. Balibar, J. Rancière, D. Lecourt,
    • G. Della Volpe a jeho nasledovníci,
    • analytický marxizmus (E. O. Wright, G. A.Cohen...).


marxizmus-leninizmus − Leninova rekonštitúcia marxizmu v podmienkach ruskej spoločnosti prechodu medzi 19. a 20. storočím zahrnujúca výsledky Leninovej interpretácie špeciálnych vied konca 19. a začiatku 20. storočia, jeho učenie o imperializme ako najvyššom a poslednom štádiu kapitalizmu, dopracovanie teórie socialistickej revolúcie a jej konkretizáciu predovšetkým na ruské pomery a vytýčenie konkrétnych ciest výstavby socializmu.

 :: boľševizmus, ekonómia politická marxistická, filozofia marxisticko-leninská, ideológia vedecká, komunizmus vedecký, leninizmus, trieda robotnícka (marxizmus-leninizmus).


Masaryk, Tomáš Garrigue (7. 3. 1850 Hodonín – 14. 9. 1937 Lány (okr. Kladno) – český filozof, sociológ, politik a štátnik, prvý prezident Československej republiky, žiak F. Brentana, filozoficky zameraný na problematiku dejín, morálky, náboženstva a politiky, v rámci reflexie ktorej tematizoval zmysel českých dejín, krízu moderného človeka, etické otázky demokracie, marxizmus, problémy spoločenského vývoja..., čo vedno tematizoval s cieľom využitia v politickej praxi resp. zdôvodnenia politiky filozofiou.

Počas študijného pobytu v Lipsku (1876 – 1877) sa zoznámil s E. Husserlom. 1879 sa habilitoval u F. Brentana, 1879 – 1882 pôsobil ako súkromný docent na viedenskej univerzite, 1982 – 1914 pôsobil na novozriadenej českej univerzite (1882 mimoriadny a 1896 riadny profesor filozofie). 1914 exil, stavia sa spolu s E. Benešom a M. R. Štefánikom na čelo protirakúskeho zahraničného odboja, po zvrhnutí cárizmu v Rusku 1917 – 1918, je svedkom boľševickej revolúcie, na jar 1918 sa loďou vracia cez Vladivostok do USA, od 1918 prezidentom Československej republiky.

Rozvíjal ideu spojenia humanity a náboženstva: treba vytvoriť nové náboženstvo, ktoré by zjednotilo humanitné ideály s reformou spoločnosti a mravné hodnoty s jej demokratickým organizovaním.

Etiku považoval za základ demokratickej spoločnosti.

Krízovosť súčasnosti sa podľa Masaryka prejavuje v rozpoltenosti spoločnosti, v duchovnej anarchii, prehnanom individualizme a subjektivizme, v disharmónii duševných a telesných síl človeka.

Masaryk označoval svoju filozofiu termínom realizmus alebo konkretizmus.

 – D: Theorie a praxis, 1876; Das Wesen der Seele bei Plato, dizertácia 1876; Plato jako vlastenec, 1877; O hypnotismu, magnetismu zvířecím, 1880; Der Selbstmord als sociale Massenerscheinung der modernen Civilisation, 1881; Blaise Pascal, jeho život a filosofie, 1883; Počet pravděpodobnosti a Humova skepse, 1883; O studiu děl básnických, 1884; Teorie dějin podle zásad T. H. Bucklea, 1884; Praktická filosofie na základě sociologie, 1884, 1885; Základové konkretné logiky: Třídění a soustava věd, 1885; Parallelná místa k básním rukopisu Královédvorského a Rukopisu Zelenohorského (a další příspěvky na toto téma), 1866 – 1888; Versuch einer concreten Logik, 1887; Stručný náčrt dějin filosofie, 1889; Slovanské studie I, 1889; J. A. Komenský, 1892; Studie o F. M. Dostojevském, 1892; Česká otázka: Snahy a tužby národního obrození, 1895; Naše nynější krise, 1895; Jan Hus: Naše obrození a naše reformace, 1896; Karel Havlíček: Snahy a tužby politického probuzení, 1896; Moderní člověk a náboženství, 1896 – 98; Goethův Faust-nadčlověk, 1898; Vědecká a filosofická krise současného marxismu, 1898; Otázka sociální: Základy marxismu filosofické a sociologické, 1898 (nem. 1899); Palackého idea národa českého, 1898; Mnohoženství a jednoženství, 1899; O rituální vraždě, 1899; Hus českému studentstvu, 1899; Osm hodin práce, 1900; O pověře rituální, 1900; Naše politická situace, 1901; Ideály humanitní: Několik kapitol, 1901; Podstata a metody sociologie, 1901; Rukověť sociologie, 1901; Ke sporu o Kanta, 1902; O svobodě náboženské a volnosti přesvědčení, 1904; Sebevražda hromadným jevem společenským moderní osvěty, 1904; V boji o náboženství, 1904; Dějiny filosofie, 1905; Problém malého národa, 1905; Národnostní filosofie doby novější, 1905; Přehled nejnovější filosofie náboženství, 1905; O alkoholismu,1906; Program a úkoly české strany pokrokové, 1906; Zrcadlo katechetům, 1906; Inteligence a náboženství, 1907; O klerikalismu a socialismu, 1907; Věda a církev, 1908; Za svobodu vědomí a učení, 1908; Student a politika, 1909; Dělník a vzdělání, 1911; Ke sporu o smysl českých dějin, 1912; Demokratism v politice, 1912; Palackého idea národa českého, 1912; Nesnáze demokracie, 1913; Russland und Europa I – II, 1913, 1921; Nová Evropa, 1917 – 1918; Národnostní filosofie doby novější, 1919; Rusko a Evropa: Studie o duchovních proudech v Rusku I. – II., 1919 – 1920; Nová Evropa: Stanovisko slovanské, 1920; O bolševictví, 1921; Mnohoženství a jednoženství, 1925; Světová revoluce: Za války a ve válce 1914–1918, 1925; Jak pracovat? Přednášky z roku 1898, 1926; Problém malých národů v evropské krisi, 1926; O ženě, 1929; Americké přednášky,1929; Rusko a Evropa, 1931 – 1933; Cesta demokracie: Soubor projevů za republiky I. – IV., 1933 – 1934; Kult rozumu a nejvyšší bytosti: 1793–1794, 1934; Moderní člověk a náboženství, 1934; Problém malého národa, 1937; The Spirit of Russia, 1967; Juvenilie, 1993; Můj poměr k literatuře – Šaldův český román, 1994; Cesta demokracie III, 1994; Rusko a Evropa I – III, 1995, 1996; Nechte mne zapomenouti na sny mé. Korespondence T. G. M. se Zdenkou Šemberovou, 1996; Cesta demokracie IV, 1997; Karel Havlíček, 1997.

 :: filozofia česká.


maskulinita lat. − mužskosť − klaster štruktúr a podmienok konštituujúcich typicky mužské a reflektovaný jednak bežným (laickým) vedomím, jednak špeciálnovedne (antropologicky, kulturologicky, sociologicky, medicínsky, v rámci rodových štúdií, psychológie, geografie atď.) a filozoficky v intenciách konfigurácie intervenujúcich jadrových kategórií (pojem esencie, identity, správania, telesnosti, primárnosti...) a ďalších významových útvarov vrátane tuho pretrvávajúcich predsudkov.

 :: falus (Lacan, J.), feminita.


matematici pytagorovskí – skupina pytagorovcov, ktorá (pôvodne, v období pytagorovského krotónskeho spolku) rozvíjala filozofické učenie o číslach ako podstate vecí a sveta a z ktorej sa neskôr vyčlenili špecialisti, ktorí založili a rozvíjali matematiku ako exaktnú vedu dokonca už v 5. stor. pr. n. l.: Archytas, Timaios a ď.

 :: filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, pytagoreizmus.


matematizácia javov – metrizácia javov – prevádzanie kvalitatívnych určení na kvantitatívne, t. j. robenie ich merateľnými, napríklad teplo, určitú kvalitu, merať teplomerom a tak ju vyjadriť v číslach. Podľa Galileiho treba merať všetko, čo je merateľné, a snažiť sa urobiť merateľným to, čo doposiaľ merateľné nie je. Táto tendencia viedla k novému spôsobu pozorovania a experimentálneho overovania. Prírodná veda poznáva prírodu z hľadiska jej merateľnosti. Jej prístup ukazuje prírodu vo forme matematického modelu.


materiál lat. − látka, ktorá slúži na ďalšie spracovanie.

 :: materiál filatelistický, materiál hybridný, materiál kompozitný,  materiál vojenský.


materiál východiskový – materiál, z ktorého sa vychádza, s ktorého spracúvaním alebo výskumom sa začína.


materializmus lat. – orientácia na materiálne alebo pozemské, hmatateľné tak v konaní, ako aj v poznávaní a jeho predmete, ktorá ucelenú filozofickú podobu a zdôvodnenie hľadá v rôznych smeroch materialistickej filozofie, napr. v staroindickej lókájate, v materializme mechanistickom, osvietenskom, dialektickom, vedeckom atď.


materializmus dialektický – ontologický a gnozeologický fundament marxistickej a marxisticko-leninskej filozofie koncentrovaný okolo týchto princípov:

    1. princíp materiálnosti sveta,
    2. princíp poznateľnosti sveta,
    3. princíp vývoja.

Pokiaľ ide špeciálne o výklad spoločnosti, dialektický materializmus sa rozpracúva v podobe historického materializmu.

Metódou dialektického materializmu je materialistická dialektika. :: filozofia marxistická, filozofia marxisticko-leninská, hmota (materializmus dialektický), vlastnosť (materializmus dialektický).


materializmus historický – marxistická filozofia spoločnosti, podľa ktorej jadro alebo reálnu základňu každej konkrétnej spoločnosti tvorí sústava výrobných vzťahov čiže vzťahov, do ktorých ľudia vstupujú v procese produkcie svojho života: výrobné vzťahy ako základné spoločenské vzťahy určujú všetky ostatné vzťahy, tvoria materiálny základ spoločenského života podmieňujúci všetky jeho ostatné stránky. Nad touto základňou sa dvíha politicko-právna nadstavba a rozličné formy spoločenského vedomia. Každá sústava výrobných vzťahov, vznikajúca na určitom stupni vývoja výrobných síl, riadi sa jednak zákonmi, ktoré sú spoločné pre všetky spoločensko-ekonomické formácie, jednak osobitnými zákonmi tej ktorej konkrétnej spoločensko-ekonomickej formácie, t. j. zákonmi jej vzniku, vývoja a prechodu do vyššej formácie. Reálny priebeh dejín závisí od ľudí, od ich aktivity, iniciatívy a organizovanosti. Ľudia sami tvoria svoje dejiny, nemôžu ich však tvoriť podľa ľubovôle, pretože každá nová generácia pôsobí v určitých objektívnych podmienkach, ktoré boli vytvorené pred ňou. Kľúčovou témou historického materializmu je kontrapozícia súkromného vlastníctva a spoločenského vlastníctva. Dôsledkom súkromného vlastníctva je odcudzenie človeka sociálnym silám a zákonom, ktoré nad ním vládnu ako vonkajšia nevyhnutnosť. Toto odcudzenie sa podľa historického materializmu prekoná v rámci komunistickej spoločensko-ekonomickej formácie, vyznačujúcej sa 1. princípom jednoty záujmov osobnosti, kolektívu, spoločnosti na základe spoločenského vlastníctva a 2. podmienkami na všestranný rozvoj slobodnej ľudskej individuality. Fundamentom historického materializmu je dialektický materializmus.

Hlavné črty historického materializmu vyložili Marx a Engels po prvý raz v diele Nemecká ideológia (nap. 1845 – 1846, uver. 1932), formuláciu podstaty historického materializmu podáva predslov Marxovho diela Ku kritike politickej ekonómie (1859) a obraz o celom komplexe historického materializmu vrátane jeho politickoekonomického zdôvodnenia si možno vytvoriť na základe hlavného diela K. Marxa Kapitál, ktorého prvý zväzok vyšiel v roku 1867 a zvyšné tri zväzky po Marxovej smrti (vyd. Engels 1885, 1894, vyd. Kautsky1905 –– 1910).

 :: formácia spoločensko-ekonomická.


matie – držanie, zaujímanie, ovládanie, nosenie, nesenie; opak nematia; bytie vlastníkom, vlastnenie; držanie, prechovávanie; nosenie; obsahovanie.

 :: matie zmyslu.


matie zmyslu − participovanie na kultúre: čokoľvek má zmysel potiaľ, pokiaľ sa to podieľa na transformácii zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne. To, čo na kultúre neparticipuje, nemá zmysel.

Z etického hľadiska je matie zmyslu bytie dobrým.

Z ontologického hľadiska je matie zmyslu bytie manifestáciou v mysli.

Z estetického hľadiska mať zmysel znamená byť krásnym a dobrým.

Mať zmysel života znamená transformovať zlé na dobré atď.

(Zmysel nemá škodenie, pretože k nemu dochádza aj tak (aj-takosť-škodenia) v súlade so zákonom väčšieho stupňa automatizmu na strane zla ako na strane dobra.)


maximum lat. – niečo najväčšie, najvyššie, najrozsiahlejšie, najintenzívnejšie, najhodnotnejšie, najvyššia miera, stupeň, hodnota; čosi, čo už väčšie, významnejšie etc. nemôže byť.

 :: maximum bytia.


maximum bytia – najväčšia miera bytia alebo jeho najvyšší stupeň.


maximum bytia človeka (synkriticizmus) – najväčšia miera bytia človeka, jeho najväčšia možná plnosť alebo najvyšší dosiahnuteľný stupeň dokonalosti. U človeka je to kultúrnosť, človek nemôže byť dokonalejší než kultúrny. 


McTaggart, John M. Ellis (3. 9. 1866 Londýn - 18. 1. 1925 Londýn) – anglický filozof, predstaviteľ novohegelovstva a radikálneho personalizmu, v ktorom spájal Hegelovu filozofiu a Leibnizovou monadológiou: absolútna idea je duchovné spoločenstvo osôb; absolútno je nekonečne diferencovaný systém konečných, ale bezčasových osôb, ktoré jedna druhej prináležia v láske.

Základom McTaggartovej filozofie sú tézy: „Niečo existuje“ a „Všetko existujúce je diferencované“.

Duktus McTaggartvej filozofickej úvahy začína nasledovne:

Niečo existuje; je to jasné z vnímania a zároveň a priori, pretože popierať existovanie by znamenalo pochybovanie, čiže zasa len existovanie (v danom prípade pochybnosti). Existujúc má niečo zároveň kvalitu existovania, pretože niečo bez kvality by bolo ničím ... 

 :: A-rad (McTaggart, J M. E.), B-rad (McTaggard, J. M. E.), čas (McTaggard, J. M. E.), filozofia 20. stor., filozofia anglická, filozofia súčasná, udalosť (McTaggard, J. M. E.).


mé on gr. − nesúcno.

 :: metafyzika, ontológia.


meditácia (z lat. meditari = myslieť, premýšľať) – rozumová činnosť zameraná na uvedenie psychiky človeka do stavu väčšieho alebo hlbšieho sústredenia sa, pasívnej a tichej bystrosti; je to obracanie mysle dovnútra sprevádzané strácaním sa pripútanosti k vonkajším predmetom, intenzifikáciou túžby po samote a uvoľňovaním konštitúcie významových útvarov.

Meditácia je účinný prostriedok vyhasnutia egorey.

Meditácia je predmetom úvah špeciálnovedných (psychologických, medicínskych atď.) a filozofických disciplín, teológie, náboženstva a umeleckého líčenia, ale aj pseudovedeckého, pseudofilozofického a pseudonáboženského gýču.

Najčastejšie sa rozlišuje

    • filozoficko-metafyzická forma meditácie

a

    • nábožensko-mystická forma meditácie. 

 :: alternativistika, meditácia nahlas (synkriticizmus).


meditácia filozofická – tradičná forma filozofického významového procesu spočívajúca v nahliadaní a rozvíjaní v prvom rade metafyzických významových útvarov. Klasické príklady filozofickej meditácie podáva R. Descartes.


meditácia nahlas (synkriticizmus) – hlavný postup alebo nástroj práce Stáleho seminára Integrácia (SSI), na pôde ktorého sa v druhej polovine osemdesiatych rokov minulého storočia utvoril synkriticizmus, spočívajúci v improvizovanom (vopred nepripravovanom) zviditeľňovaní (presnejšie: spočuteľňovaní) myšlienkového postupu meditujúceho nahlas; meditácia nahlas spočívala v takom artikulovaní svojich myšlienok nahlas, aby obsah a myšlienkový postup bol prístupný a zrozumiteľný ktorémukoľvek účastníkovi SSI hneď a bez ohľadu na jeho svetonázorovú orientáciu, odbornosť, profesionálny profil a úroveň; zásada zrozumiteľnosti viedla meditujúceho nahlas k transformatívnym postupom, k hľadaniu nezriedka metaforických formulácií, čím sa uvoľňoval neočakávaný heuristický potenciál účastníkov SSI, ktorými neboli len filozofi, ale aj špeciálnovední pracovníci, umelci, prekladatelia a pod., a to tak na úrovni učiteľov alebo vedeckých pracovníkov, ako aj doktorandov, poslucháčov a účastníkov z mimoakademickej sféry (prekladatelia, žurnalisti); princíp okamžitej zrozumiteľnosti meditácie nahlas sa nerozlučne spájal s princípom žičenia inakosti ostatným účastníkom SSI, pokiaľ si inakosť svojich názorov alebo postojov priali zachovávať. Z postupov meditácie nahlas vyrástol aj synkriticistický typ filozofického poradenstva. Dôležitou súčasťou meditácie nahlas je rekonštitúcia hovoriacim generovaného významu počúvajúcim/počúvajúcimi bez ohľadu na to, či počúvajúci súhlasí/súhlasia s hovoriacim. Logické vyšetrovanie kompatibility alebo nekompatibility generovaných významov má zmysel až na báze (re)konštituovaných významov čiže významov prijatých do mysle participantov meditácie nahlas bez ohľadu na to, či participanti s nimi súhlasia alebo nie.

 :: poradenstvo synkritické (synkriticizmus).


médium lat. − prostredie, prostriedok.

 :: médium umenia.


medza − pl. medze − krajné vymedzenie niečoho, ohraničenie, hranica.


medzistupeň – medzištádium, medzičlánok – vytvárajúcno spojenia medzi predchádzajúcnom a nasledujúcnom; prechodné alebo dočasné postavenie, v ktorom sa niečo nachádza.


mechanika (Schopenhauer, A.) − „predpokladá hmotu, tiaž, nepriestupnosť, prenosnosť pohybu nárazom, tuhosť a pod. ako nepreskúmateľné, nazýva ich prírodnými silami, ich nevyhnutný a pravidelný výskyt za istých podmienok prírodným zákonom a až podľa toho začína svoj výklad, ktorý spočíva v tom, že verne a matematicky presne udáva, ako, kedy, kde sa táto sila prejavuje, a že každý jav, ktorý sa jej naskytá, odvodzuje z jednej z týchto síl“ (425;302).


Mechtilda z Magdeburgu (1207/1210/1212 Magdeburg – 1285 Helfta bei Eisleben) – Mechthild von Magdeburg – predstaviteľka zakladajúcej vrstvy nemeckej filozofie zvanej Frauenmystik, autorka diela Prúdiace svetlo božstva (zachovaného len v hornonemčine Ein vliessendes lieht der gotheit a v latinskom preklade Lux divinitatis), ktorej základnou témou bola dráma vzťahu medzi ľudskou dušou a Bohom, vyjadrená o. i. jej skvelým výrokom, ktorý v stredovekonemeckom origináli znie: Du solt minnen das niht, du solt vliehen das iht (Miluj nič (sc. medzi mnou a Tebou, J. P.), ujdi od ja) (79;491 pozn. 24): podprocesom splynutia duše s Bohom je rozplynutie sa ega, čo by sme v dnešnom jazyku mohli nazvať termínom deegoizácia.

Mechtilda mala vplyv na Majstra Eckharta (79;491, 836).

 :: cesta perichronická (synkriticizmus), filozofia 13. stor., filozofia nemecká, mystika kresťanská západná, jej zlatý vek.


Meinong, Alexius (Ritter von Handschuchsheim) (17. 7. 1853 Lemberg – 27. 11. 1920 Graz) – rakúsky filozof, vytvoril teóriu predmetu (Gegenstandstheorie) ako učenie o predmetnom (Lehre vom Gegeständlichen) bez ohľadu na spôsob jeho bytia, avšak pri zohľadnení jeho štyroch kvalitatívne vyčlenených hlavných tried zodpovedajúcich štyrom triedam zážitkov: predstavám, mysleniu, cíteniu a túžbe.

Predstavám (Vorstellungen) zodpovedajú objekty (Objekte).

Mysleniu (Denken) zodpovedá objektívno (Objektive).

Cíteniu (Fühlen) zodpovedá dignitatívne (Dignitative), a síce pravdivé (das Wahre), dobré (das Gute) a krásne (das Schöne).

Túžbe (Begehren) zodpovedá dezideratívne (Desiderative). K dezideratívnemu prináležia „predmety“ matia (die "Gegenstände des Sollens) a účelu (des Zweckes) (12;470).

 D: Psychologische Untersuchungen zur Werttheorie, 1894; Über Annahmen, 1902; Über die Stellung der Gegenstandstheorie im System der Wissenschaften, 1907; Gesammelte Abhandlungen, I – II, 1913 – 1914; Über Möglichkeit und Wahrscheinlichkeit, 1915; Selbstdarstellung, 19232; Philosophenbriefe, 1965; Gesamtausgabe, I – VII, 1968 – 1978.

 :: filozofia 20. stor., filozofia rakúska.


mém gr. −najmenší prvok kultúry replikujúci sa prostriedkami ľudskej schopnosti napodobňovať. Skupina (komplex) mémov tvorí mémplex.

Pojem mému zaviedol v 70. rokoch 20. storočia Richard Dawkins.


menenie − robenie z niečoho, niekoho niečo iné, nové; nahradzovanie; zamieňanie.

 :: alterácia, prispôsobovanie.


meno − slovné označenie, pomenovanie, názov.

 :: meno podstatné, meno prídavné, meno vlastné, meno všeobecné.


mentalita fr. − 1. duševné uspôsobenie 2. myšlienkový, citový a charakterový ráz.


mereológia gr. – časť ontológie a aplikovanej logiky, ktorej predmetom je vzťah medzi časťou a celkom: tento vzťah je tranzitívny, t. zn., že ak a je časťou b a b je časťou c, tak aj a je časťou c.


meritum lat. − podstata, jadro veci, základná, hlavná zložka niečoho, to, čo s ňou súvisí.


Merleau-Ponty, Maurice (14. 3. 1908 Rochefort - 3. 5. 1961 Paríž) – francúzsky filozof, profesor na katedre po Bergsonovi a Lavellovi na College de France, fenomenológ blízky existencializmu, nadväzujúci na E. Husserla, no odmietajúci jeho koncepciu transcendentálneho ega. Vedomie chápe ako bytie pri veciach prostredníctvom tela a čistú aktivitu bez štruktúry, bez určitej povahy a zároveň konštituujúcu významové jednotky.

 – D: La structure du comportement, 1942; Phénomenologie de la perception, 1945; Humanisme et terreur, 1947; Sens et non sens, 1948; Résumées de cours, 1952 – 1960, 1968; Eloge de la philosophie, 1953; Les aventures de la dialectique, 1955; Signes, 1960; Le visible et l'invisible, 1964; Existence et dialectique, 1971.

 :: existencializmus, fenomenológia, filozofia 20. stor., filozofia francúzska, vedomie (Merleau-Ponty, M.).


metafilozofia gr. – skúmanie povahy filozofie, v jej usúvzťažnení s celkom predfilozoficky daného, súbor filozofických a mimofilozofických úvah a poznatkov o filozofii, jej podstate, vzniku, vývine, štruktúre, cieľoch, metódach, funkciách, predpokladoch, hodnote, rozdiele voči každodennému životu, vede, náboženstve, mytológii, umení, vzťah filozofického a parafilozofického... Predmetom metafilozofie je teda filozofia sama.

Výskum filozofie, jej oblastí a aspektov, vyúsťuje do takého či onakého (metafilozofického) obrazu filozofie, do teórie filozofie, do pojmu filozofie, do modelu filozofie atď. Výsledkom alebo produktom metafilozofie je teda metafilozofický obraz filozofie.

Veľmi užitočnou metafilozofickou metódou je systémová analýza filozofie.

Metafilozofia zahrnuje tieto oblasti:

Systémovoanalyticky možno predmet metafilozofie rozdeliť na tieto jeho zložky:

    1. momentálny prierez štruktúrou filozofie (cf. filozofia – štruktúra);
    2. genetická a dynamická dominanta štruktúry filozofie (cf vznik filozofie, vývin filozofie);
    3. nevyhnutné externé sub- a superštrukturálne súvislosti filozofie (súbor jej vzťahov k celku predfilozoficky daného a k mimofilozofickým prístupom k svetu).

Týmto systémovoanalytickým prístupom k filozofii sa riadi aj spracúvanie filozofie v čítanom, práve používanom slovníku.


metafyzika gr. – angl. metaphysics, čín. xíng ér shàng xué, jap. keijijōgaku (形而上学) jedno zo zameraní filozofie a filozofická disciplína zaoberajúca sa celkom sveta, alebo aj tým, čo je zmyslovo neprístupné, čo presahuje fyzický svet zmyslovej skúsenosti. Metafyzika tvorí fundament systematickej filozofie.

Metafyzika je náuka o tom, čo je základom fyzického súcna; je to prvá veda vôbec a zahrnuje ontológiu a teológiu; základné témy metafyziky sú: boh, slobodná vôľa a nesmrteľná duša.

Ako zameranie filozofie sa usiluje uchopiť bytie ako také a to, čo mu ako takému prináleží, bytie jestvujúce pred súcnom, ktoré od neho bytostne a podstatne závisí, a to tak pokiaľ ide o jestvovanie súcna, ako aj pokiaľ ide o účel súcna. Aristoteles používal na označenie takéhoto skúmania termín prvá filozofia.

Metafyzika je základná filozofická veda, v ktorej korenia všetky filozofické disciplíny. Metafyziku zvyknú členiť na filozofiu bytia (ontológiu), kozmológiu, filozofiu človeka (filozofickú antropológiu, filozofiu existencie) a filozofiu boha (teológiu).

Metafyzika sa postupne vyvinula do osobitnej filozofickej disciplíny o nadzmyslových, len rozumom postihnuteľných veciach (substancia, esencia, boh, duša, nesmrteľnosť, zlo atď.), chápaných ako stále nemenné a večné entity alebo princípy.

K základným problémom metafyziky patrí:

    • problém trvania a zmeny;
    • problém mysle a tela;
    • problém slobodnej vôle a determinizmu;
    • problém mysle a tela;
    • problém slobodnej vôle a determinizmu.

 :: absolútno, apeirón, arché, bytie, filozofia, filozofia prírody, filozofia prvá, mé on, nebytie, ontológia, pôvod, realita, realita transhorizontová, skutočnosť, súcno, teológia filozofická, útvar významový metafyzický.


metachronéma gr. – perichronéma tvoriaca štrukturálnu zložku metachrónie.


metachronematika gr. – súbor metachroném.


metachrónia gr. – záčasie, záčasová perichronéma, oblasť, súčasť perichrónie tvorená tým, čo nasleduje po čase, vďačná téma mytologických a náboženských úvah o zásvetí, posmrtnom živote etc.

 :: perichronozofia, synkriticizmus.


metajazyk gr.+slov. − jazyk, v ktorom vypovedáme o danom objektovom jazyku. Metajazyk je tvorený výrokmi o výrazoch tvoriacich objektový jazyk a pravidlách platných v objektovom jazyku.


metalogika gr. − súbor filozofických a špeciálnovedných disciplín, ktorých predmetom je logika, jej predmet, metódy a prostriedky logického skúmania: formálne jazyky, formálne systémy a ich interpretácie.

Súčasťou metalogiky je filozofia logiky, skúmajúca predmet logiky a jej povahu (scope and nature of logic) (551;679), jej ontologické, epistemologické, etické, politické etc. základy a miesto (funkcie) v kontexte vied a širšie kultúry, ktorej súčasťou je v miere, v ktorej participuje na pretváraní zlého alebo neutrálneho na dobré a menej dobrého na lepšie (cf 550, 538 − 549). Filozofia logiky sa pestovala/pestuje špekulatívnym, fenomenologickým a v súčasnosti prevažne analytickofilozofickým spôsobom.

Ďalšou súčasťou metalogiky je semiotika logiky zahrnujúca syntaktiku, sémantiku a pragmatiku logiky a mocne inšpirovaná lingvistikou; predmetom tejto časti metalogiky je jazyk logiky.

Ďalšou súčasťou metalogiky je metodológia logiky, ktorá sa zameriava na skúmanie metód logiky s použitím logického, matematického a informatického aparátu.

Významnou súčasťou metalogiky sú dejiny logiky.

Ďalšou súčasťou metalogiky je psychológia logiky, napr. výskum J. Piageta ohľadne genézy logiky, sociológia logiky atď.


metaveda gr.+slov. − angl. metascience – súbor disciplín, metodík a úvah, ktorých cieľom je dospieť k poznaniu vedy a jej rôznych stránok, napríklad veda o vede, filozofia vedy, sociológia vedy, sociológia vedenia, psychológia vedy, kreatológia, scientometria atď.

 :: metaveda (Morris, Ch. W.), veda o vede.


metaveda (Morris, Ch. W.) – veda o vede (science of science) (812;2).


methexis gr. – μέθεξις – účasť, podielnictvo; u Platóna súvislosť idey  a veci zo strany veci. Pojmom methexis Platon spojil dva svety, svet ideí a svet zmyslových vecí, ktoré nemohli zostať v úplnom odlúčení. Ale pre jeho ďalšie myslenie sa methexis sama stala ťažko riešiteľným problémom.

 :: participácia.


metóda gr. – gr. μέθοδος [methodos] (cesta za (cieľom)) – postup dosahovania cieľa podľa pravidla/pravidiel, pozostávajúci zo série operácií, pretvárajúcich východiskové danosti na cieľ: o metóde má zmysel hovoriť iba v súvislosti s cieľavedomou činnosťou.

Súbor metód používaných v určitej oblasti činnosti je metodika.

Metódy možno rozdeliť na praktické a myšlienkové (452;27).

Výskumom metód sa zaoberá metodológia.

 :: algoritmizovanie metódy, komparácia, metóda (Filkorn, V.), metóda analytická, metóda deduktívna, metóda dialektická, metóda empirická, metóda etiologická, metóda experimentu, metóda fenomenologická, metóda filozofie, metóda fyzikálna, metóda fyziky, metóda poznania, metóda pozorovania, metóda Sokratova, metóda synkriticizmu, metóda vedecká, metóda vedy.


metóda (Filkorn, V.) – „systém v (na) množine operácií a postupností“, „systém na množine pravidiel, podľa ktorých sa postupnosť operácií určuje tak, aby sa od východiska došlo k cieľu“ (44;63).

Metoda = <V, O, Po, C>,

kde

V – východisko,

O – množina operácií,

Po – postupnosť operácií,

C – cieľ.


metóda analytická – metóda, ktorou sa analyzuje, čiže ktorou sa uskutočňuje analýza. Analytická metóda spočíva v súbore alebo postupnosti krokov (operácií), ktorými sa celok predanalyticky daného rozkladá (rozčleňuje) na časti.


metóda deduktívna – základná formálnologická metóda, spočívajúca v používaní dedukcie (odvodzovania, vyvodzovanie) ako myšlienkovej formy, „pomocou ktorej sa z daných výrokov čisto logickou cestou, t. j. bez prihliadnutia na realitu (na mimologické skutočnosti) odvodzujú nové výroky. Odvodzovanie pravdivých záverov ako myšlienkový proces sa opiera o logické vyplývanie, t. j. o objektívnu skutočnosť, že určitý pravdivý výrok vyplýva z iného pravdivého výroku alebo z iných pravdivých výrokov. Predpokladom získania pravdivého záveru pomocou dedukcie teda je, že tento záver je odvoditeľný z iných výrokov (premís), čo je syntaktická stránka veci, a že z nich vyplýva, čo je sémantická stránka veci...

Na získanie nového pravdivého výroku, t. j. nového pravdivého poznatku deduktívnou metódou môže byť potrebný celý rad (postupnosť) dedukcií, pričom tento rad musí byť konečný. Inak by došlo k tzv. regressu ad infinitum. To znamená, že na začiatku deduktívneho myšlienkového procesu musí byť buď pravdivá premisa, získaná inak než dedukciou, t. j. priamo z objektívnej reality, alebo axióma či hypotéza. Formálna logika teda nezisťuje pravdivosť výrokov, ale ju predpokladá. Ak je však nejaký výrok  pravdivý (alebo je prípadne axiómou či hypotézou), možno z neho na základe pravidiel logiky odvodiť iný pravdivý výrok“ (357;16).


metóda Descartova – správne použitie intuície a dedukcie.

 :: Descartes, R. 


metóda dialektická – metóda spočívajúca v postupe rozhovoru alebo skúmania riadiacom sa ideou rozpornosti.

V antike išlo napr. o postup, v ktorom sa kladením otázok a odpovedí dospieva k pravde, u G. W. F. Hegela išlo o postup od tézy cez antitézu k syntéze, v marxizme predstavuje dialektická metóda  metódu skúmania vecí v pohybe a zmene, pri zohľadňovaní súvislostí a vnútornej protirečivosti vecí.


metóda empirická – metóda založená na pozorovaní.


metóda etiologická – metóda hľadania príčin.


metóda experimentu – metóda, pri ktorej bádateľ vytvára umelé podmienky a 

skúma konkrétne reakcie.


metóda fenomenologická – proces vyjasňovania, t. j. predkladania na videnie a robenia evidentným, na báze zjavujúcna.

 :: fenomenológia, filozofia fenomenologická.


metóda filozofie – postupnosť krokov vedúca vo filozofii k vytvoreniu filozofického významového útvaru, metóda uskutočňovania filozofickej činnosti.

 :: analýza filozofická, metóda fenomenologická. predmet filozofie.


metóda logiky – súčasť predmetu metodológie logiky tvorený postupom logiky pri skúmaní jej predmetu, postupom, ktorý spočíva v logickej analýze, čiže v skúmaní, ako vzájomne logicky súvisia pojmy a výroky, ako sú pojmy zahrnuté v iných pojmoch, ako možno jedny výroky odvodiť z druhých. Pomocou tejto metódy sa hľadá odpoveď napr. na otázku, či výrok S2 vyplýva z výroku S1 čisto logiky alebo na základe prírodného zákona, alebo na otázku, či teória T1 je alebo nie je logicky kompatibilná s teóriou T2.

Logická analýza sa často používa pri rozbore textu, v ktorom  myšlienkové reťazce môžu byť vyjadrené v skrátenej forme, nezriedka zamlčaním určitých predpokladov: logická analýza v tomto prípade rekonštruuje myšlienkové reťazce a podľa potreby rozoberá jednotlivé myšlienkové kroky s cieľom posúdiť logickú skĺbenosť textu a odhaliť jeho logické chyby.

Nezriedka možno pasáž textu objasniť tým, že ukážeme, aké dôsledky z nej vyplývajú, čím získame plnší obraz veci, ktorej sa text týka a lepšie pochopíme autorove názory na vec.

Logická analýza zahrnuje aj porovnávanie rôznych častí textu a odhaľovanie (určovanie) (logických) vzťahov medzi nimi (cf 4;189).


metóda poznania − cesta (forma, spôsob) poznania vytyčujúca jeho smer a postup, ktorým sa má dosiahnuť stanovený cieľ poznania.


metóda poznania vedecká − metóda poznania uskutočňovaná vedeckými prostriedkami.

 :: analýza systémová, metóda vedecká, veda.


metóda pozorovania – metóda, ktorou sa v procese pozorovania skúmajú javy a objekty v ich prirodzenom prostredí a zaznamenávajú sa pozorované zmeny.

 :: pozorovanie.


metóda rozkladu významu na totožné a odlišné (synkriticizmus) – metóda prekonávania sporov ich kultivovaním, t. j. ich premenou na vyčleňovanie totožných konštituentov sporných významových útvarov a odlišných konštituentov sporných významových útvarov. Kultivačný efekt metódy rozkladu spočíva v tom, že sporvedúce stránky si uvedomia, že tam, kde zastávajú spoločné významové útvary, niet medzi nimi sporu, a tam, kde zastávajú odlišné významové útvary, hovorí každý o inom, takže k sporu nedochádza.

Metóda rozkladu vyrastá z kategoriologickej (seba)reflexie sporvedúcich strán a prechádza do komplexnej sémantickej analýzy a komparácie. Výsledky rozboru sa fixujú oindexovanými výrazmi, t. j. výrazmi, ktorých súčasťou je údaj o autorovi, disciplíne, dobe, škole a pod., ktoré vygenerovali vyjadrovaný významový útvar.

Metóda rozkladu významu na totožné a odlišné bola vypracovaná v synkriticizme a otestovaná v práci Stáleho seminára Integrácia. 


metóda Sokratova – dialektika čiže rozhovor, spočívajúci v analýze pojmov, v ktorom sa mali prostredníctvom definície ustáliť pojmy so všeobecnou platnosťou. Táto metóda bola dvojaká: negatívna a pozitívna.

Negatívna metóda sa zakladala na irónii (zosmiešňovanie chvastúňov, dovedenie ich k sebakritike, príprava žiakov na hľadanie toho, čo ešte nevedia) a na dialektike (kladenie otázok, analýza odpovedí ďalšími otázkami a privedenie žiakov k tomu, že museli uznať nesprávnosť dovtedajších svojich tvrdení). Pozitívna metóda spočívala v duševnom pôrodníctve čiže v takom kladení otázok a usmerňovaní odpovedí žiakov, že sa nakoniec dosiahla základná definícia pojmu. V oboch etapách sa používala indukcia ako odvodzovanie všeobecného pojmu z jednotlivých konkrétnych príkladov. S indukciou sa spájala dedukcia, pri ktorej sa zo získaného všeobecného pojmu alebo definície vyvodzujú konkrétne závery. Sokrates sa svojou metódou neusiluje dosiahnuť nové vedomosti, ktoré by sa opierali o pozitívnu skúsenosť, ale sa usiluje iba o znalosť všeobecných pojmov, ktoré sú preňho kritériom pravdy.

Bola to metóda skúšania ľudí, vytrhávania ich z vonkajšieho sveta a uzatvárania do primerane usmernenej autoreflexie.

:: dialogika.


metóda synkriticizmu – predovšetkým synkritika, čiže postup simultánneho uvedomovania si ľubovoľných (teda tak ideálnych ako aj materiálnych) entít pri zachovávaní ich neporušenosti. Synkriticizmus uskutočňuje skúmanie svojho predmetu na poznávacej aj praktickej úrovni, preto je filozofickým učením i (praktickým) spôsobom života; synkritika je metóda tak teoretického (duchovného) ako aj praktického nereduktívneho usúvzťažňovania. (Syntézu a jej konzekvencie synkriticizmus releguje do oblasti alebo kompetencie špeciálnovedných a inžinierskotechnických disciplín).

Synkritická metóda zahrnuje kritiku v zmysle fenomenologického rozlišovania, no zároveň je udržiavaním rozlišovaného v jeho inakosti v intenciách princípu jej žičenia.

Túto metódu možno chápať ako systematické nereduktívne usúvzťažňovanie fenoménov a entít. Synkritická metóda je cieľavedome uskutočňovaná synkríza na báze fenomenológie a systémovej analýzy.

Synkriticizmu nejde o syntézu entít, ale sleduje ich konferanciu (znášanie sa) a tam, kde je to možné, aj konkordanciu (opätovanie srdečného vzťahu). V rámci synkriticizmu sa pritom zaujíma fenomenologický postoj, ktorý synkritizuje (nereduktívne zapája do výskumu a konania) postupy Husserlove a Heideggerove: synkriticizmus svojich 10 téz rozpracúva do komplexného filozofického útvaru a do svojrázneho komplexu praktických životných postupov predvedeckým spôsobom v Heideggerovom zmysle slova (800;2, 2E), vôbec tu teda nejde o „bezpredpokladové“ skúmanie a praktické ohmatávanie skutočnosti: synkriticizmus nie je bezpredpokladová filozofia ani spôsob života.

Metodologicky možno teda synkriticizmus charakterizovať ako istý variant postmodernej recepcie fenomenologickej filozofie. Synkriticizmus zaujíma k súčasníkom a predchodcom synkritický postoj: rozlišuje kriticky, no snaží sa zachovať neodňateľnú špecifickosť postupov, čo nazýva nereduktívne usúvzťažňovanie na úrovni poznávania i praxe.

Synkritická metóda zahrnuje kritickú zložku v dvojakom zmysle:

1. nadväzujúc na kantovský kriticizmus;

2. sebakriticky (392;28 – 30).

1. Naväzovanie na Kantov kriticizmus

Čo sa týka nadväzovania na Kantov kriticizmu, synkriticizmus svoju metódu zameriava na podmienky možnosti, a to na podmienky možnosti všetkých foriem transcendovania a sebatranscendovania človeka. Inšpiratívnosť Kantovho kriticizmu pre synkriticizmus si možno uvedomiť napríklad pri čítaní týchto Kantových slov: „Um je a priori zákonodarný pre prírodu ako objekt zmyslov s cieľom ich teoretického poznania v možnej skúsenosti. Rozum je a priori zákonodarný pre slobodu a jej vlastnú kauzalitu, ako nadzmyslové v subjekte, s cieľom bezpodmienečného praktického poznania. Oblasť pojmu prírody pod jedným zákonodarstvom a oblasť pojmu slobody pod druhým zákonodarstvom sú od kompletného vzájomného vplyvu, ktorý by na seba (každá podľa svojich základných zákonov) mohli mať, úplne oddelené veľkou priepasťou (kurzíva J. P.), ktorá oddeľuje nadzmyslové*) od javov. Pojem slobody neurčuje nič vzhľadom k teoretickému poznaniu prírody; pojem prírody práve tak neurčuje nič vzhľadom k praktickým zákonom prírody. V tomto zmysle nie je možné preklenúť most od jednej oblasti k druhej (kurzíva J. P.).“ (801;43 – 44).

W. Welsch interpretujúc tento Kantov text zdôrazňuje, že „prechod“ z jednej oblasti do druhej má význam „spojenie“ (nie premostenie): „Môžeme len ukázať, že existuje sprostredkujúci pojem, ktorý robí spojenie pravdepodobným. Skutočne ho však využívať môžeme práve tak málo, ako nemôžeme prejsť bez zmeny rozumu – akoby cez most – z jednej oblasti do druhej. Kant zachováva diferenciu. Avšak vyhýba sa apóriám absolútnej heterogenity. Kantova stavba rozumu je kompozíciou rôznorodosti a možnosti prechodu (802;132).“

Synkriticistické rozpracúvanie synkritického rozumu a jeho uplatňovanie v podobe synkritiky (synkritickej metódy) priamo nadväzuje na Kantovo vyhýbanie sa „apóriám absolútnej heterogenity“. Oblasti synkritickej situácie sú nepreklenuteľné synteticky; zmysel má len ich nereduktívna usúvzťažniteľnosť, ako o nej hovorí Kant.

2. Sebakritika

Sebakritický moment metódy synkriticizmu vyplýva s kontinuálneho odlišovania obrazu, ktorý si synkriticizmus o sebe vytvára, od toho, aký synkriticizmus v skutočnosti je. To totiž, aký synkriticizmus v skutočnosti je, mu nevyhnutne nemôže byť byť nikdy úplne známe, neustále si ako fungujúci zostáva do istej miery v tieni, uniká si z dosahu svojho vlastného poznania.

_______________

*) V synkriticizme zodpovedá oblasti, ktorú Kant označuje ako „nadzmyslové“, nadoblačie mysle.


metóda špeciálnovedná − metóda používaná v tej ktorej špeciálnej vede a zodpovedajúca jej štandardom; nemusí byť brevi manu použiteľná za hranicami danej špeciálnej vedy.


metóda vedecká − metóda štandardne používaná vo vede alebo v iných kognitívnych oblastiach pri budovaní a rozvíjaní vedeckých hypotéz a teórií a v rámci získavania empirických údajov.

Vedecká metóda zahrnuje

    • definovanie,
    • explikovanie,
    • klasifikovanie,
    • myšlienkové experimentovanie,
    • abstrahovanie,
    • modelovanie,
    • usudzovanie,
    • meranie,
    • pozorovanie,
    • zber dát,
    • experimentovanie,
    • štatistickú analýzu a inferenciu...

:: metóda poznania vedecká, metóda vedecká (Filkorn, V.), metóda vedy, poznanie vedecké, práca vedecká, veda.


metóda vedecká (Filkorn, V.) – spôsob, forma odrážania, chápania reality (44;12).


metóda vedy – angl. the scientific method – postupnosť operácií vedúca k vytvoreniu vedeckého významového útvaru., postup dosahovania cieľov alebo riešenia úloh, ktoré si veda vytýčila / predsavzala riešiť.

Metódy vedy sú predmetom metodológie vedy.

 :: metóda fyziky, metóda logiky, metóda poznania vedecká, metóda psychológie, práca vedecká, veda.


metodika gr. − súbor metód.s


metodológia gr. – výskum metód, hlavne v oblasti filozofie a špeciálnych vied (metodológia filozofie, metodológia vedy) a vývoj princípov pre tvorbu nových, veci primeraných metód.

Metodológia sa utvára až v novoveku. Predtým sa nerozlišovalo medzi vedou a vedeckou metódou.

Metodológia skúma postupy činnosti, t. j. metódy, techniky, princípy, jazyk tejto činnosti a do určitej miery i jej procedúry.

 :: metodológia filozofie, metodológia logiky, metodológia vedy.


metodológia filozofie – súčasť metafilozofie, ktorej predmetom sú metódy filozofie.


metodológia logiky – súčasť metalogiky, ktorej predmetom sú metódy logiky, najmä logická analýza.


metodológia vedy − metodológia vied − časť metodológie, ktorej predmetom sú metódy používané vo vedách, vedecké skúmanie a jeho výsledky (cf 508;20).

 :: metodológia logiky, metodológia vied diachronická, metodológia vied synchronická, metodológia vied všeobecná.


metodológia vied diachronická – „skúmanie objektov metodologickej analýzy, ich stavov, vlastností, vzťahov v časovej postupnosti, následnosti. Dôraz sa kladie na dynamiku, zmenu daných objektov v čase. Často sa význam pojmu diachrónia stotožňuje s významom pojmu história, a teda diachronická analýza vedy sa pokladá za jej historickú analýzu“ (508;25).

 :: kontext objavovania.


metodológia vied synchronická – „skúmanie koexistencie objektov analýzy, ich stavov, vlastností, vzťahov v určitom bode, ‚reze‘ (teraz, v minulosti), odhliadajúc od ich zmien v časovej následnosti. Dôraz je položený na statiku, štruktúru daných objektov“ (508;25).

 :: kontext zdôvodňovania.


metodológia vied všeobecná − časť metodológie vedy, ktorej predmetom sú metódy, postupy, pojmy, kategórie spoločné pre všetky vedné disciplíny (508;21).


mienenie − matie na mysli, myslenie si, nazdávanie sa, matie názoru.


mienka − názor, náhľad − významový útvar, ktorý je výsledkom rozmýšľania alebo uvažovania o niečom a nasýtený (sprevádzaný) vierou v jeho správnosť alebo pravdivosť.

 :: mienka verejná.


miera – rozmer, rozsah, množstvo, primeranosť; nástroj na určovanie rozmerov; jednotka merania.

Vo filozofii mieru chápu napr. ako kvalitatívne určený interval kvantitatívnych zmien, v hraniciach ktorého môže existovať daná kvalita či podstatná určenosť objektu. Miera je  jednota kvality a kvantity, jednota kvalitatívnej a kvantitatívnej určenosti vecí.

Kvalitu miery v tomto zmysle zaviedol do filozofie Hegel (69;194 a n.).

Pojmy alebo predstavy miery závisia od významových útvarov, ktoré intervenujú v priebehu ich tvorby a značne sa líšia. Napr. v gréckej mytológii je symbolom miery bohyňa spravodlivosti Themis, jej dcéra Diké (ochrankyňa mieru, pokoja a práva) a Nemesis (bohyňa spravodlivej odplaty. V antických tragédiách miera vystupuje ako druh kozmickej miery (nepísaný zákon, ktorý nemožno beztrestne prekročiť, nevratné striedanie dňa a noci).

 :: miera predmetu. 


miera predmetu – rozporná jednota kvantitatívnej a kvalitatívnej určenosti predmetu. Miera predmetu má povahu zdvojenej – kvantitatívnej a kvalitatívnej – hranice: cez prvú (kvantitatívnu) možno prechádzať sem a tam bez toho, aby sa zmenila kvalita predmetu; cez druhú (kvalitatívnu) nie. Každý predmet má svoju špecifickú kvalitatívnu hranicu, vnútri ktorej môže dochádzať k prekračovaniu jeho kvantitatívnych hraníc. A pretože kvalitatívna hranica predmetu je hranicou jeho vzniku a zániku, bude mať jeho miera charakter kvalitatívne určeného intervalu kvantitatívnych zmien, v hraniciach ktorého môže existovať daná kvalita alebo podstatná určenosť objektu (69;194).

 :: miera, predmet. 


miernosť – lat. temperantia – umiernenosť, pokojnosť, striedmosť, zdržanlivosť; v kresťanstve jedna z kardinálnych cností.


miesto − vymedzený priestor.

 :: homogenita priestoru, lokálny, lokomócia, miesto človeka vo svete, prechod, príchod, rozmiestnenie, rozmiestňovanie, stred, umiestnenie, východisko.


miesto človeka vo svete – postavenie, funkcia, umiestnenie človeka vo svete. Miesto človeka vo svete je súčasťou predmetu filozofie.

 :: človek, filozofia, miesto, osvojovanie si sveta človekom, svet.


mikrokozmos gr. – vesmír v malom (cf 46;414).


Mill, John Stuart (8. 5. 1806 Londýn – 20. 5 1873 Avignon) – anglický filozof, syn Jamesa Milla, logik a ekonóm, predstaviteľ pozitivizmu, empirizmu a klasickej ekonómie. V etike zastával utilitarizmus. Skúmal induktívnu logiku ako jednu z metód poznávania prírodných zákonov, hlavne kauzálnych, čím systematizoval základy kauzálnej metódy, vo forme piatich kánonov:

    • 1. kánon: metóda zhody,
    • 2. kánon: metóda rozdielu,
    • 3. kánon: kombinácia metódy zhody a rozdielu,
    • 4. kánon: metóda zvyškov,
    • 5. kánon: metóda združených zmien (781;126 – 138).

 – D: System of Logic Ratiocinative and Inductive, 1843; Principles of Political Economy, I – II, 1848; Dissertations and Discussions, I – II, 1859; Essay on Liberty, 1859; Utilitarianism, 1861; Auguste Comte and Positivism, 1865; An Examination of Sir W. Hamilton's Philosophy, 1865; Autobiography, 1873. – Bibliografia: 782.

 :: filozofia 19. stor., filozofia anglická.


milujúcno – celok alebo komplex procesov a ich vyústení vedno štrukturujúci lásku; predmet agapológie a náplň agapistiky.

 :: synkriticizmus.


minulé (Junk, N. − Brugger, W.) − to, čo samo už nie je, ale čo sa často ešte uchováva, objektívne vo svojom pôsobení alebo subjektívne v pamäti (46;91).

 :: čas (Junk, N. − Brugger, W.) 


minulosť − časová vlastnosť toho, čo už nie je, prestáva byť alebo prestalo byť, no nezriedka pretrváva objektívne vo svojom pôsobení alebo subjektívne v pamäti.

Proces konštitúcie minulosti možno tematizovať ako výminulostňujúcno.

 :: čas.


minulostnosť − viazanosť na minulosť alebo obmedzenosť ňou.

 :: čas.


mlčanie (Lurker, M.) – vedomé odriekanie sa reči, ktoré môže byť znakom bázne, naplnenosti, smútku a koncentrácie/meditácie (318;302).


moc − schopnosť alebo možnosť realizovať svoju vôľu alebo pôsobiť na činnosť, správanie ľudí pomocou ľubovoľného prostriedku − autority, práva, násilia.

 :: moc politická, moc právna, moc verejná.


modalita lat. − spôsob (napr. akým sa niečo vykonáva).


modalita (logika) − modifikátor, modálny operátor, neextenzionálna spojka, intenzionálny operátor, modálna častica, modálny pojem − jazykový výraz, vyjadrujúci vzťah hovoriaceho k deju výpovede a ktorým sa upresňuje pravdivostná hodnota výroku, napr. je nutné..., je možné..., je nemožné..., viem, že..., verím, že..., tvrdím, že..., prikazujem... atď.

Modalita je možnostné, nevyhnutnostné, povinnostné, časovostné, príkazovostné, asertatívnostné atď. do vyjadrenie významu súdu alebo významu výroku.

Modality sú predmetom modálnej logiky a vyjadrujú zložky významu reprezentujúce modality mimojazykovej reality.

 :: modálny (logika).


modálny (logika) − súvisiaci s modalitou.

 :: logika modálna.


model tal. − materiálna alebo nemateriálna napodobnenina (náhrada, kváziobjekt, analógia) objektu alebo javu zvaného jej predloha, vzor alebo originál, vytváraná v procese modelovania modelovaného objektu s didaktickým alebo bádateľským cieľom. Model znázorňuje originál v zjednodušenej forme. Model sa dá spravidla ľahšie vytvoriť ako originál: model vystupuje jednak ako objekt bádania a súčasne ako prostriedok poznávania originálu.

Objekt, slúžiaci ako napodobnenina, môže byť prirodzený alebo umelo vytvorený.

Model je materiálny alebo ideálny objekt, ktorý na určitom stupni zhody (podobnosti, izomorfie, izofunkčnosti atď.) reprodukuje vlastnosti a vzťahy iného objektu zvaného v danom kontexte originál, a zastupuje ho v procese materiálnej alebo duchovnej činnosti tak, že v rámci danej reprodukcie možno jeho skúmaním získavať informácie o origináli.

V súlade s povedaným možno rozlišovať

V oblasti bádania sa k vytvoreniu modelu pristupuje vtedy, keď je ťažké alebo nemožné skúmať nejaký objekt alebo jav v jeho prirodzenej podobe, pretože ak by sme skúmaný objekt (jav) pozorovali v tejto podobe, riskovali by sme skreslenie reálneho obrazu procesov, ktoré sa v ňom odohrávajú; môže ísť napríklad o javy, ktoré sa vyvíjajú veľmi pomaly alebo veľmi rýchlo alebo o javy patriace do minulosti alebo do budúcnosti.

Ako typický príklad modelu môže slúžiť zemepisná mapa.

Proces tvorby modelu je modelovanie. (cf 144;158an.)

 :: bádanie, koruna na veži Dómu sv. Martina v Bratislave, model in Register, model (matematika), model (umenie výtvarné), model atómu, model ekonomický, model funkčný, model informačný, model kartografický, model matematický, model molekulový, model stochastický, model štruktúrny, model vesmíru.


model abstraktný – komplex významových útvarov a procesov, napr. myšlienok, postupov, pojmov..., reprezentujúci nejakú reálnu alebo ideálnu entitu, ktorý vytvárame (konštruujeme, budujeme) s cieľom pochopiť zložitejšie prvky skúmanej entity (objektu) a vzťahy medzi nimi a vytvoriť si body (orientačnú oporu) pre ďalšie (budúce) skúmanie; abstraktným modelom zvýrazňujeme nami požadované prvky v modelovanom origináli.

K vytvoreniu abstraktného modelu je nevyhnutný dostatočný objem údajov o modelovanom objekte.

Nevyhnutnou podmienkou vybudovania abstraktného modelu je aj uvedomenie si účelu, pre ktorý model tvoríme.


model fyzický – menšia alebo väčšia kópia reálneho objektu, napr. atómu, molekuly, včely, srdca, mozgu, celého človeka, automobilu, vlaku, lietadla, rakety, ponorky, mosta, priehrady, domu, mesta, krajiny, vlnobitia, vulkánu, zemegule, hviezdnej sústavy atď., zväčša v určitej mierke s cieľom skúmať prvky modelovaného objektu alebo diania a simulovať ich vzťahy k okolitému prostrediu.


model systému − zobrazenie vlastností systému podstatných z hľadiska účelu, na ktorý sa systém používa.


modelovanie tal. − metóda vedeckého poznávania, cieľavedomá bádateľská činnosť alebo metóda poznania vo všetkých jeho oblastiach počnúc skúmaním mikrosveta až po skúmanie objektov takých rozmerov alebo zložitostí akými sú atmosférické prúdy, zemetrasenia alebo utváranie sa hviezdnych hmlovín, ale aj chemických, biologických, sociálnych a psychických javov a spočívajúca v procese tvorby modelu.

Metóda modelovania sa používa zväčša v prípadoch, keď je ťažké alebo nemožné skúmať nejaký jav alebo proces z celku predvedecky alebo predtechnicky daného v jeho prirodzenej forme.

 :: modelovanie funkčné, modelovanie matematické, modelovanie molekulové, modelovanie semiotické, modelovanie štruktúrne, modelovanie vedecké, Tecnomatix Plant Simulation (TPS), veda.


modelovanie semiotické − modelovanie skutočnosti pomocou znakov, vyjadrujúcich významové útvary reprezentujúce entity mimojazykovej reality a vzťah hovoriaceho k nim.

 :: semiotika.


modelovanie vedecké – angl. scientific modelling – tvorba vedeckého modelu s cieľom priblížiť pochopenie, definovať, kvantifikovať, vizualizovať alebo simulovať určitý výsek alebo aspekt reality z hľadiska určitého účelu alebo požiadaviek.


moderna fr. − temporálne a obsahové dištancovanie sa nových, tu a teraz prítomných fenoménov od fenoménov starých, považovaných za včerajšie a zastarané. Význam tohto slova závisí od toho, v ktorej dobe sa dištancuje od starého.

Termínom moderna sa označuje napríklad súhrn niektorých avantgardných smerov v architektúre, urbanizme, umení, vo filozofii z konca 19. a zo začiatku 20. storočia vyznačujúcich sa potrebou odpovedať na výzvy vychádzajúce z nového sociálneho a kultúrneho postavenia človeka vo svete a v dejinách (155;323 − 324).

Generálne sa termínom moderna zvykne označovať doba európskeho vývinu približne od 17. storočia do polovice 20. storočia. 

 :: človek (moderna), postmoderna, univerzum významové moderné.


modernizmus fr. − mentalita alebo tendencia presadzovania nového.


modus (Spinoza, B.) – stav substancie, čiže „to, čo je v niečom inom, pomocou čoho sa tiež chápe“ (68;50).


modus ponens lat. − pravidlo odlúčenia, pravidlo modus ponens, modus ponendo ponens, pravidlo modus ponendo ponens − jedno zo základných pravidiel správneho (logického) usudzovania alebo jedna zo základných formálnych schém usudzovania, ktorú možno symbolicky zapísať takto


        p ⇒ q

p

        ⎯⎯⎯

q


kde symbol ⇒ symbolizuje logickú spojku „ak..., tak...“.

 :: logika.


moment lat. – zložka entity.


Montesquieu (Baron de la Brede et de), Charles Louis de Secondat (1689 – 1755) – francúzsky filozof, spolutvorca idey deľby moci, ktorú rozpracúval v nadväznosti na Lockovo učenie o deľbe moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. V spisoch Duch zákonov a Perské listy Montesquieu zdôvodňoval, že panovník musí celkom rešpektovať zákony schválené parlamentom a činnosť sudcov má byť celkom nezávislá. V opačnom prípade panuje nesloboda.

 :: filozofia 18. stor., filozofia francúzska, filozofia novoveká, filozofia osvietenská.


moral sense angl. − mravný cit.


morálka lat. − normatívny systém, tvorený súborom morálnych noriem usporiadaným na báze morálnych princípov. Morálka je súčasťou predmetu etiky.

 :: morálka kresťanská.


morálka kresťanská – normatívny systém regulujúci konanie človeka tak, ako to od neho vyžaduje Boh; jej ústrednou normou je Božie zjavenie v Ježišovi Kristovi, v ktorom sa človek ukazuje tak, ako má byť. V intenciách kresťanskej morálky je cieľom človeka prijatie absolútneho sebazdieľania Božieho v slobodnej milosti, ktorá je zo strany človeka nevypočítateľná a nevynútiteľná (cf 192;356).

Základné princípy kresťanskej morálky sú rozvinuté v Ježišovej Reči na vrchu.

 :: kresťanstvo.


morálnosť lat. − moralita – súlad s mravnosťou.

Morálne je také konanie, ktoré je v súlade so súborom noriem založenom na odlíšení dobra od zla.

Opakom morálnosti je nemorálnosť.

 :: etika.


Morris, Charles William (23. 5. 1901 Denver, Colorado, USA – 1. 1. 1979 Gainesville, Florida, USA) – americký filozof, ktorý otvoril vlastný smer v rámci pragmatizmu, a semiotik, ktorý v nadväznosti na myšlienky CH. S. Peircea vypracoval základy semiotiky, disciplíny, ktorú nazval termínom semiotic (v jednotnom čísle, cf 812;2). Významným žiakom Ch. W. Morrisa bol semiotik Th. Sebeok.

 – D: Symbolism and Reality: A Study in the Nature of Mind, 1925; Six Theories of Mind, 1932; Logical Positivism, Pragmatism and Scientific Empiricism, 1937; Foundations of the Theory of Signs, 1938 (812); Esthetics and the Theory of Signs, 1939; Paths of Life: Preface to a World Religion, 1942, Signs, Language, and Behavior, 1946; The Open Self, 1948; Varieties of Human Value, 1956; Signification and Significance, 1964; The Pragmatic Movement in American Philosophy, 1970; Writings on the General Theory of Signs, 1971; Cycles, 1973; Image, 1976, Pragmatische Semiotik und Handlungstheorie, 1977.

 :: filozofia 20. stor., filozofia USA, metaveda (Morris, Ch. W.).


motív lat. − opakujúci sa, typicky hybný významový útvar tvorený vedomou pohnútkou podmieňujúcou činnosť zameranú na uspokojenie nejakej potreby človeka; môže zahrnovať aj zdôvodnenie a podloženie vôľového správania. Od motívov závisí, aký má zmysel konanie pre daného človeka.

 :: motív (estetika), motív (psychológia), motív (teória literárna)., motív filozofický.


motív (estetika) –  vonkajšie, skutočnostná stránka námetu a témy umeleckého diela.


motív filozofický – opakujúci sa, typický hybný filozofický významový útvar, ktorý (často v príznačnom spojení s inými motívmi) podnecuje/priťahuje a charakterizuje filozofické myslenie. Tak napríklad Habermas uvádza štyri filozofické motívy (motív postmetafyzického myslenia, lingvistického obratu, situovania rozumu a prekonávania logocentrizmu) ako základné charakteristické črty a podnety filozofovania v 20. storočí, pričom podotýka, že tieto motívy otvorili nielen nové výhľady, ale i nové zaslepenosti. Napríklad lingvistický obrat na jednej strane postavil filozofovanie na pevnejší metodický základ a umožnil mu vymaniť sa z apórií teórií vedomia, no na druhej strane umožnil, aby sa vyvinulo ontologické chápanie jazyka, ktoré izolovalo svetoodhaľujúcu funkciu jazyka od vnútrosvetských procesov učenia sa a povýšilo obmeny jazykových obrazov na originálne básnenie.


možné (Diodóros Kronos) − to, čo je pravdivé alebo bude pravdivé.


možnosť – okolnosti, situácia, v ktorej je niečo možné, uskutočniteľné, podmienky, v ktorých sa dá niečo uskutočniť; možný prípad, eventualita.

 :: ab esse ad posse, možnosť logická, ontológia, sloboda.


možnosť logická − mysliteľnosť bez formálnologického protirečenia, logická škontruovateľnosť.


mravnosť − súbor noriem založený na odlišovaní dobra od zla.

Konanie v súlade s týmto súborom noriem, je morálne, vyznačuje sa morálnosťou.

Konanie v rozpore s týmto súborom noriem, je nemorálne, vyznačuje sa nemorálnosťou.

 :: etika.


mravy − obvyklý spôsob správania alebo konania podľa určitých spoločenských noriem. Mravy sú to, čo si dovoľujú a zakazujú vo svojom faktickom správaní sa členovia väčšej alebo menšej sociálnej skupiny, vzory a normy, ktorými sa bezprostredne riadia. Mravy sa svojou fakticitou líšia od ideálov ako toho, čo má byť.

 :: etika.


mudrc – v staroveku múdry muž, muž s mimoriadnou životnou múdrosťou – filozof, no ešte častejšie osvietený štátnik (cf. sedem mudrcov).

V starom Grécku sa mudrci (sofoi) odlišovali od sofistov a od filozofov. 


múdrenie – stávanie sa múdrym. Tento proces sa na svete koncom preddruoosovej éry takmer zastavil; prevažovať začali širokospektrálne dementizačné procesy.

:: doba osová druhá.


múdrosť – maximálna dokonalosť vo vedení svojho života ako výsledok pochopenia zmyslu života a poznania prostriedkov k tomu, ako dosiahnuť zmysel života. Človeka, ktorý vynikal múdrosťou v staroveku považovali za mudrca, človeka, ktorý miloval múdrosť alebo túžil po nej, za filozofa.

Múdrosť sa zakladá na rozlišovaní.

Múdrosť je vedenie o bytostnom, o posledných dôvodoch a cieľoch súcna, pozorovanie a posudzovanie všetkého časného vo svetle večnosti (sub specie aeternitatis), vedenie, ktoré svoju plodnosť preukazuje tým, že všetkým veciam vesmírneho poriadku vykazuje im prináležiace miesto. Pre múdrosť nie je podstatná vedecká forma, ale zhoda myslenia a konania.

 :: hlúposť.


múdrosť (Moos, P.) − schopnosť harmonického využitia informačných, znalostných a emočných agencií, schopnosť ich kvalitného výberu pre životne dôležité rozhodovanie v našom správaní i správaní riadených systémov (219;13).


múdry – stav, ktorý je výsledkom múdrenia a ktorý tvoria značné rozumové schopnosti, bohaté vedomosti alebo skúsenosti, dobrý odhad, videnie dôsledkov a – v najvyššom stupni – múdrosť.

 :: múdry, in Register 


Münz, Teodor (1. 1. 1926 Vrútky – ) – slovenský filozof, špecialista na dejiny slovenskej a nemeckej filozofie, autor prekladov základných diel svetovej filozofie (Kant, Hegel).

 D: Náhľady filozofov Malohontskej spoločnosti, 1954; Filozofia slovenského osvietenstva, 1961; Od fantázie ku skutočnosti, 1963; Humanistická iniciatíva Feuerbachovej filozofie, 1971; B. B. Spinoza, 1977; Náboženská filozofia na Slovensku v prvej polovici 20. storočia, 1994; Listy filozofom, 2002; Hľadanie skutočnosti, 2008; Cesta za skutočnosťou bez metafyziky. S Nietszchem a proti nemu, 2015; Odchádzame?, 2019.

 :: filozofia slovenská.


myseľ – subjekt, ktorý vníma, myslí, má svoje predstavy, cíti, chce a pod. prípadne súbor predstavovania, vnímania a pod. Myseľ je entita tematizovaná v súčasnosti najmä v rámci filozofie mysle.

Myseľ by sme mohli opisovať aj ako to, čo vníma (vnímajúcno), myslí atď., pričom by sme uvoľnili väzbu na nejakú substanciu (materiálnej alebo duchovnej povahy). Takúto derelativizáciu mysle možno sledovať napríklad v diele J. Krišnamurtiho. V hinduistickej psychológii je myseľ orgánom vnímania.

Pojem mysle (mind) sa začal používať v anglickom empirizme namiesto pojmu duše.

Význam termínu myseľ prešiel vývinom: na konci 18. stor. sa myseľ chápala ako vnútorný duševný život vôbec resp. totalita zmyslových alebo iba duchovných pocitov.

Niektorí myseľ chápu ako najužšiu jednotu a celkovosť duchovného a zmyslového citového života.

 :: duch, duša, filozofia mysle, inteligencia umelá, mozog ľudský, myslenie, neurovedy, pociťovanie, poznanie, poznatok, poznávanie, predstava, predstavovanie si, problém mysle a tela, proces významový, spomienka, spomínanie, univerzum významové, útvar významový, vedomie, vnímanie.


myslenie − podproces duchovnej produkcie tvorený systémom operácií s mysleným, ideálnym objektom; významový proces, spočívajúci v nachádzaní vzťahov medzi významovými útvarmi alebo v nich, v ich pretváraní alebo spracúvaní (napríklad v ich usporiadavaní) a na základe toho vo vytváraní eventuálne nových významových útvarov (významotvorba).

Myslenie možno rozčleniť na myšlienkové operácie, ako napríklad analýzu, syntézu, členenie, porovnávanie, usporiadavanie, spájanie, zjednocovanie a ďalšie.

Významové útvary, z ktorými sa uskutočňuje myšlienkový proces, môžu byť rôzneho druhu a čistoty (emocionálnej alebo vôľovej nasýtenosti), môžu to byť vnemy, predstavy, pojmy, môžu to byť významy vyjadrené, ale i nevyjadrené slovami, významy vyjadrené symbolmi, gestami, môžu to byť viac alebo menej usporiadané sústavy alebo roje významových útvarov atď.

Rozlišuje sa:

  – názorné myslenie (napr. názorno-činné myslenie, názorno-obrazné myslenie), 

  – slovno-logické pojmové myslenie;

  – operačné myslenie;

  – vedecké myslenie;

  – každodenné myslenie;

  – umelecké myslenie (napr. hudobné myslenie, výtvarné myslenie, ...)

  – mýtické myslenie;

  – magické myslenie;

  – myslenie deduktívne;

  – myslenie induktívne;

  – myslenie analytické;

  – myslenie filozofické;

  – myslenie verbálne;

  – myslenie nonverbálne

  – atď. a pod.

 :: činnosť myšlienková, indukcia, logika, myseľ, myslenie (veda kognitívna), myslenie abstraktné, myslenie divergentné, myslenie hudobné, myslenie inžinierske, myslenie politické, myslenie reflektívne (Hegel, G. W. F.), myslenie správne, myslenie umelecké, operácia myšlienková, postup myšlienkový, potreba duchovná, proces významový, rovina jazyková syntaktická, spôsob myslenia.


myslenie (kognitivizmus) – spracovanie informácií.

 :: myslenie, kognitivizmus.


myslenie abstraktné – myslenie, ktoré pracuje s abstrakciami, vymaňuje sa z názornosti, konštruuje ideálne objekty atď.

 :: myslenie, poznávanie.


myslenie boha (Aristoteles) – myslenie myslenia (260;447).

 :: Aristoteles, myslenie.


myslenie filozofické − filozofický významový proces spočívajúci v tvorbe a transformácii filozofických významových útvarov a v ich usúvzťažňovaní pokiaľ možno v sebareflexii.

 :: motív filozofický., myslenie.


myslenie pokantovské − hlavná náplň filozofie 19. storočia vychádzajúca z nezmieriteľných protikladov, ktoré sa objavujú v Kantovom myslení a týkajú sa vzťahu nazerania a myslenia, teoretického a praktického rozumu, subjektu a objektu (cf 457;9).

 :: filozofia 19. stor., myslenie, novokantovstvo.


myslenie poznávacie – poznávajúce myslenie – podproces poznávania tvorený súborom alebo postupnosťou kognitívnych významových procesov generujúcich alebo transformujúcich kognitívne významové útvary.

 :: myslenie.


myslenie reflektívne (Hegel, G. W. F.) – myslenie, ktorého obsahom sú myšlienky ako také a ktoré ich robí uvedomenými (65;6).

 :: Hegel, G. W. F., myslenie.


myslenie správne – myslenie v súlade s logickými zákonmi.

 :: myslenie.


myslenie si – usudzovanie, mienenie, domnievanie sa, nazdávanie sa – významový proces spočívajúci v matí istej mienky, názoru, úsudku o niečom.


myslený − fiktívny – existujúci v predstave alebo v predstavách, v mysli, ktorý však nemusí jestvovať v skutočnosti.


mystérium gr. − tajomstvo, záhada.


mystické gr. – mystično – komplexný významový útvar alebo proces spočívajúci v zážitku totálneho splývania alebo jednoty, neodeliteľnosti, úžasu bez začiatku, priebehu a konca, s ich absenciou, ako aj s absenciou prechodu medzi nimi, ich ukončenia alebo začínania), bez akejkoľvek pochybnosti nepomenovateľného a nijako nezobraziteľného, neodolateľne strhujúceho (príťažlivého, priťahujúceho), nečasového (atemporálneho), bezpriestorového (aspaciálneho), bezmedzne jasného alebo bezmedzne temného alebo bezmedzne hmlistého, nedvojného, nerozlíšiteľného a neodlíšiteľného v ktoromkoľvek rozmere (keby bol) i bez duality (dvojnosti), s blaženosťou alebo hrôzou nepredstaviteľnou z predmystického stavu, s vypnutosťou väzby na čokoľvek vlastné, vrátane vlastného ja a vlastného tela. Vyviazanosť s akejkoľvek väzobnosti, splývanie bez väzby, zcelenosť trhliny bytia bez vedomia cesty k tejto zcelenosti alebo spôsobu či cesty jej dosiahnutia, preto aj bezcestie v mystickom stave, ba dokonca aj pri jeho nástupe. Blúznenie o tomto všetkom, jeho opis alebo interpretácia (psychologická, fenomenologická, filozofická, metafyzická, teologická, umelecká...) a takisto triezve alebo exaltované hovorenie o ňom alebo zobrazovanie ho je možné len v pred- alebo post-mystickom stave a vždy iba skreslene a determinovane dobovým a spoločenským kontextom, vzdelaním a výchovou, vierou, svetonázorom, profesiou... O tom, čo všetko mystický stav tvorilo alebo bude tvoriť možno hovoriť iba v mimomystickom stave. V mystickom stave niet nijakej potreby, nástup pociťovania potreby je hranica mystického stavu. Odvaha k mystickému stavu alebo strach z neho sú súčasťou len mimomystického stavu. Mystický stav je pravdepodobne autochtónne antropínum archetypálnej povahy. V mimomystickom stave sa mystické javí ako možné (dosiahnuteľné) alebo nemožné (nedosiahnuteľné), normálne alebo nenormálne, želateľné alebo neželateľné, hodné alebo nehodné dosiahnutia, potrebné alebo nepotrebné, zmysluplné alebo zmysluprázdne, prázdne alebo plné, (nekonečne) blažené alebo desivé... Túžba po mystickom stave alebo strach z neho sú zložkami mimomystického stavu. V mystickom stave niet túžby ani jej splnenia.

Záverečná poznámka: každé z predchádzajúcich slov bolo vyslovené (napísané) v mimomystickom stave a z jeho pozície; v mystickom stave niet (oných) slov ani zážitkov, ktoré sa nimi opisujú, preto sú tieto zážitky nevídané, neslýchané etc. Niet ani ich plurálu. V mimomystickom stave sa nám mystický zážitok javí ako jediný a jednotný: v mystickom stave možno niet vôbec nijakých obsahovo, formálne alebo štrukturálne diferencovateľných zážitkov, ako keby sme boli mŕtvi a neboli by nijaké zážitky alebo by boli zážitky, o ktorých sa nám živým ani nesníva.

Techniky, spôsoby, cesty, metódy etc. dosahovania mystického stavu môžu byť nanajvýš v preddverí mystického stavu, ktorý nastupuje exaifnés čiže bezčasmo a náhle, bez avíz a najmä túžob po nich.

R. A. Slavkovský v emaili autorovi z 2. 1. 2021  poznamenáva, že naznačený prístup k mystickému „by som nazval normatívny: vymedzenie rozdielov medzi mystickým a mimomystickým. Snáď by som len namiesto ,techník dosahovania mystického stavu’ hovoril skôr o príprave seba samého na možnosť obdarovania takým fenoménom.“

 – I: Piaček, J.: Synkritický pohľad na mystiku, in: Akademický repozitár.

 :: mystika.


mystika kresťanská západná, jej zlatý vek – prúd stredovekej filozofie (sic!) (79;485), rozvíjajúci sa od konca 12. storočia do začiatku 15. storočia a vyrastajúci zo ženskej mystiky (Frauenmystik) (Hildegarda z Bingenu, Hadewijch z Antverp, Mechtilda z Magdeburgu, Alžbeta zo Schöndau, Markéta Porete...). K predstaviteľom tohto filozofického prúdu sa radí Majster Eckhart, Johannes Tauler, Angelo z Foligna, Ulrich zo Štrasburgu. Tento prúd myslenia a spôsobu života vrcholí v hnutí devotio moderna a vyúsťuje do veľkolepého odkazu Mikuláša Kuzánskeho.

 :: filozofia 12. stor., filozofia 13. stor., filozofia 14. stor., filozofia 15. stor., filozofia renesančná, filozofia stredoveká, mystika.


mystika židovská – p. Abulafia, Abraham.

 :: mystika.


myšlienka − významový útvar vyjadrovaný vetou, ktorý je výsledkom alebo obsahom myslenia; podproces premýšľania.

 :: myšlienka základná, myšlienka zložitá, operácia logická.


myšlienka základná − téza – myšlienka, o ktorú opierame iné myšlienky a významové útvary, prvok základu nejakého myšlienkového útvaru.


myšlienka zložitá – významový útvar, skladajúci sa alebo utvorený z viacerých myšlienok a vyjadrený súvetím (zloženou vetou).


mytéma gr. – základný konštitutívny prvok mýtu.


mytológia gr. − doslova: rozprávanie mýtov − 1. komplex významových útvarov (a pôvodne aj významových procesov) tvorený súhrnom mýtov alebo 2. skúmanie tohto komplexu, spočívajúce v analýze, interpretácii a komparácii mýtov, ktoré sa rozvíja od čias osvietenstva a ktorého ťažiskom je bádateľský odkaz v rámci mytológie, ktorý zanechal C. Lévi-Strauss. Mytológia v zmysle 2 skúma povahu mýtov, ich funkciu a miesto v sociálnom živote.

Skúmaniu mýtov, mytologickej mentality a mytologického myslenia sa okrem mytológie v zmysle 2 venuje aj sociálna antropológia, religionistika, sociológia náboženstva, psychológia náboženstva, psychoanalýza, história, filozofia a lingvistika.

 :: mytológia grécka, mytológia rímska, mýtus, osvojovanie si sveta človekom mytologické, univerzum významové mýtické.


mýtus gr. − báj − prvok mytológie v zmysle 1 tvorený komplexným významovým útvarom a významovým procesom (neustálym generujúcnom svojich stále novších a novších variantov) symbolicky reprezentujúcim celok alebo niektorý aspekt miesta človeka vo svete, ich pôvod (vznik)..., utvárajúci sa v protohistorickom alebo predskripturálnom období tej ktorej svetovej alebo etnickej kultúrnej tradície a fixovaný ako prvok toho ktorého komplexu mýtov, t. j. v mytológii mezopotámskej (sumerskej), egyptskej, indickej, čínskej, kórejskej, japonskej, gréckej, keltskej, rímskej, arabskej, germánskej, škandinávskej, slovanskej, sibírskošamanskej, tibetskej, austrálskoaboriginnej, tichooceánskej, predkolumbovskoamerickej, subsaharskoafrickej, eskymáckej...

Základným konštitutívnym prvkom mýtu je mytéma.

 :: obraz mýtický, univerzum významové mýtické, útvar významový mýtický.