kabala = tradícia = kabalistika – mystický smer v židovskej filozofii, ktorý sa ňou vinie od počiatku a výrazné miesto nadobúda v 9. stor.13. storočí. V kabale dominuje problematika kozmologická. Pojem kabaly je strešný pojem rôznych spôsobov priblíženia sa k bohu prostredníctvom koncentrácie na modlitbu, ponorením sa do seba alebo vykonávaním mystických praktík. Teoretická kabala sa usiluje o poznanie, praktickej kabale ide o mágiu, vytváranie amuletov, o praktické dôsledky gematrie. Cieľom praktickej kabaly bolo často urýchlenie príchodu Mesiáša na zem.

Kabalisti študovali rôzne možnosti označenia boha, mnohosť božieho zjavenia a jednotu v jeho pozadí (kabala je v tomto zmysle monistická) (cf. boh (kabala)). Stvorenie má stupne a svet je rozdelený na duchovné sféry (sefirot). Sféry, ktoré sú nám najbližšie, majú vlastnosti prístupné nášmu chápaniu; čím sú sféry bližšie k bohu, tým sú pre nás nepochopiteľnejšie. Medzi sférami existuje komunikácia v oboch smeroch. Človeku sa v systéme sfér pripisuje nezastupiteľná funkcia ako udržiavateľovi existencie sveta. Prvý človek bol nebeský, čistý a vládol prírode. V jeho duši boli zastúpené duše všetkých neskorších ľudí. Kabala verí v prevtelovanie. Dejinný vývoj vedie k zhmotneniu sveta prostredníctvom hriechu. Dnešný svet má narušenú prirodzenú rovnováhu komunikácie medzi jednotlivými sférami, tento stav sa napraví po príchode Mesiáša. Zlo vzniklo rozbitím sefirot, ktoré boli obalmi alebo nádobami udržiavajúcimi božské prvotné žiarenie. Rozbitie spôsobilo zhmotnenie sveta, ale na všetkých črepinách zostali zvyšky prvotného žiarenia. Boh sa odráža vo všetkom, dokonca aj v zle. 


kalkul (logika matematická) systém znakov a pravidiel pre operácie s nimi.


Kant, Immanuel (1724 Königsberg (Královec) – 1804 Königsberg) – predstaviteľ osvietenskej filozofie, ktorý otvoril dvere nemeckej klasickej filozofii vytvorením svojho kriticizmu alebo transcendentalizmu, či transcendentálnej filozofie, ktorú chápal ako analýzu podmienok možnosti zakúšania predmetov, mravnej povinnosti a krásna i vznešeného, a zároveň iniciátor kriticisticko-aktivistickej paradigmy filozofovania končiacej s prelomom 20. a 21. storočia. Kantov kriticizmus zahrnul upretie vedeckosti metafyzike. Kantovi samému (čo ďalší vývin filozofie potvrdil) sa jeho mysliteľský prínos javil ako taká premena spôsobu myslenia, ktorú možno prirovnať k prechodu od geocentrizmu k heliocentrizmu. „Kant uskutečňuje transcendentální obrat od objektivního poznání k subjektivním podmínkám jeho možnosti“ (457;9).

Prakticky neopustil rodné mesto, viedol neobyčajne pravidelný spôsob života, o ktorom sa šíria historky: jeho pravidelnosť údajne porušil len dvakrát: keď vyšla Spoločenská zmluva (1762) a keď sa dozvedel, že vo Francúzsku vypukla revolúcia.

Kant započal štúdium na univerzite v Kráľovci (filozofia, teológia, matematika a fyzika) v roku 1740, v rokoch 1747 až 1754 sa živil ako domáci učiteľ, pričom vo svojom štúdiu pokračoval, v roku 1755 získal titul magistra a v tom istom roku aj oprávnenie vyučovať; prednášal do roku 1797, no až do smrti neúnavne rozpracúval pokusy o ďalšie rozvinutie svojej filozofie, o čom svedčí jeho posmrtné dielo Opus postumum prvýkrát vydané až v rokoch 1936 – 1938 v XXI/XXII zväzku jeho Zobraných spisov.

Kantova transcendentálna filozofia bola jednak syntézou celej novovekej filozofie (počnúc F. Baconom a končiac J.-J. Rousseauom), jednak systémom, ktorý zohral rozhodujúcu úlohu v ďalšom rozvoji filozofie. Kant zahliadol autonómiu rozumu v apriórnych princípoch, pomocou ktorých rozum spracúva zmyslové údaje a konštruuje predstavu sveta. Rozum pritom poskytuje iba poznanie javov, zatiaľ čo veci osebe sú nepoznateľné.

Vývin Kantovho myslenia sa zvykne deliť minimálne na dve obdobia – predkritické a kritické, ktoré však historici filozofie členia ešte podrobnejšie.

V predkritickom období sa Kant pokúšal o prírodovedné vysvetlenie sveta. Odmietal Leibnizovu a Wolffovu školskú metafyziku a dogmatizmus.

Kantovo dielo bolo vydávané Pruskou neskôr Nemeckou/Berlínskou akadémiou vied počnúc rokom 1900 pod súborným názvom Gesammelte Schriften (Zobrané spisy) v tomto členení:


I. oddiel: Werke (Diela), I–IX

II. oddiel: Briefwechsel (Korešpondencia), X–XIII

III. oddiel: Handschriftlicher Nachlass (Rukopisná pozostalosť), XIV–XXIII

IV. oddiel: Vorlesungen (Prednášky) XXIV–XXIX


D:

Predkritické obdobie (do 1770)

Allgemeine Naturgeschichte und Theorie des Himmels (Všeobecné dejiny prírody a teória nebies), 1755

Monadologia physica (Fyzická monadológia), 1756

Der einzig mögliche Beweisgrund zu einer Demonstration des Daseyns Gottes (Jedine možný základ dôkazu existencie Boha), 1763

Versuch den Begriff der negativen Grösen in die Weltweisheit einzuführen (Pokus o zavedenie pojmu negatívnych veličín do filozofie), 1763

Träume eines Geistessehers (Sny duchovidcove), 1766

De mundi sensibilis atque intelligibilis forma et principiis (O forme a princípoch senzibilného a inteligibilného sveta), 1770 – Kantova dizertácia

Kritické obdobie (1771 a n.)

Kritik der reinen Vernunft (Kritika čistého rozumu), 1781(= A) – 1. vydanie, citované s písmenom A

Prolegomena zu einer jeden künftigen Metaphysik, die als Wissenschaft wird auftreten können (Prolegomena ku každej budúcej metafyzike, ktorá sa bude môcť nazývať vedou), 1783

Grundlegung zur Metaphysik der Sitten (Základy metafyziky mravov), 1785

Kritik der reinen Vernunft (Kritika čistého rozumu), 1787 (= B) – 2. prepracované vydanie, citované s písmeno B

Kritik der praktischen Vernunft (Kritika praktického rozumu),, 1788

Kritik der Urteilskraft (Kritika súdnosti), 1790

Die Religion innerhalb der Grenzen der bloßen Vernunft (Náboženstvo v medziach číreho rozumu), 1793


 ::


Kant, I.: Kritika čistého rozumu prvé z trojice hlavných kritických diel I. Kanta, ktorého 1. vydanie (= A) vyšlo v Rige v roku 1781 pod titulom Kritik der reinen Vernunft (2. prepracované vydanie vyšlo v roku 1787 = B) a ktorého cieľom je kritika rozumovej schopnosti vôbec (des Vernunftvermögens überhaupt) ohľadne všetkého poznania, o ktorého dosiahnutie sa môže rozum snažiť nezávisle od akejkoľvek skúsenosti (unabhängig von aller Erfahrung), ďalej určenie čisto rozumového poznania a preskúmanie možnosti alebo nemožnosti metafyziky vôbec (Möglichkeit oder Unmöglichkeit einer Metaphysik überhaupt) (A XII), ako aj zdôvodnenie možnosti poznania a priori.


kapitalizmus lat. – kapitalistická spoločnosť – spoločnosť, ktorej štruktúru určuje súkromné vlastníctvo kapitálu (z lat. capitalis = hlavná t.j. súčasť majetku, vo vzťahu k výnosu, ktorý prináša) utvoreného na báze tovarovo-peňažných vzťahov v procese rozkladu feudálnych výrobných vzťahov a ktorej obraz a hodnotenie (od krajne pozitívneho po krajne negatívne) závisí od konfigurácie významových útvarov intervenujúcich v palete postupov jeho tvorby počnúc myslením konzervatívnym a liberálnym cez myslenie sociálnodemokratické až po myslenie marxistické.

 :: feudalizmus, filozofia sociálna, komunizmus, vznik kapitalizmu.


karteziánsky v.m. descartovský týkajúci sa filozofie R. Descarta.

 :: karteziánstvo.


karteziánstvo (od Cartesius lat. transkripcia mena Descartes) karteziánska škola, kartezianizmus učenie Descarta a jeho stúpencov, rozšírené najmä medzi francúzskymi, nemeckými, holandskými a talianskymi filozofmi v 17. a 18. storočí, ktoré sa vyznačovalo vychádzaním z evidencie vedomia (cogito ergo sum) a striktného dualizmu tela a duše, pričom sa jeho myšlienkové postupy pridŕžali racionalistickej matematickej metódy.

Najvýraznejším smerom kartezianizmu bol okazionalizmus.

 – P: Clauberg, J..

 :: filozofia 17. stor., filozofia 18. stor., karteziánsky.


katarzia gr. očistenie, zošľachtenie, uvoľnenie.

 :: katarzia (estetika), katarzia (filozofia starogrécka), katarzia (mystika), katarzia (psychológia).


katarzia (estetika) – „vyvrcholenie estetického zážitku, pri ktorom človek prežíva hlboký morálny otras“ (185;108).


katarzia (filozofia starogrécka) – povznášajúci a očisťujúci účinok umeleckého diela pôsobiaceho na človeka.


katarzia (mystika) – vymanenie sa zo zmyslovosti alebo pozemskosti tvoriace predpoklad mimoracionálneho poznania.


katedra filozofie – jednotka alebo zložka fakulty vysokej školy, ktorej kolektív zabezpečuje pedagogický proces (výučbu) v rámci filozofie a rieši vedeckovýskumné úlohy z oblasti filozofie.


Katedra filozofie a dejín filozofie FF UK, Bratislava KFDF FF UK – slovenské filozofické pracovisko na FF UK v Bratislave, ktoré vzniklo v decembri 1989 namiesto Katedry marxisticko-leninskej filozofie.

KFDF FF UK je súčasť Filozofickej fakulty UK, ktorá od svojho vzniku je centrom filozofického života na Slovensku. Pri jej začiatkoch stáli významní českí filozofi – J. Král, J. Tvrdý, neskôr zakladateľské osobnosti slovenskej filozofie I. Hrušovský a V. Filkorn.

Štúdium filozofie na katedre má za cieľ pripraviť intelektuálne zrelú osobnosť s bohatým repertoárom konceptuálne a analyticky zameraných schopností a intelektuálnych zručností, vďaka ktorým si dokáže nájsť profesionálne uplatnenie na trhu práce v rozmanitých oblastiach. Štúdium filozofických smerov, argumentačných stratégií jednotlivých filozofov, textov, analýza reprezentatívnych diel, komparácia téz, kritické vyhodnocovanie argumentov a ďalšie súčasti štúdia filozofie rozvíjajú kreatívne a intelektuálne schopnosti poslucháčov a poslucháčok, prehlbujú ich kritické myslenie a kultivujú ich verbálny aj písomný prejav. Vo svojej pedagogickej činnosti sa katedra programovo usiluje o spájanie filozofickej tradície s modernými trendmi.

K 15. 11. 2019 mala katedra akreditované tieto študijné programy:

III. stupeň: doktorandské štúdium (PhD.): Systematická filozofia, Dejiny filozofie,

Rigorózna skúška (PhDr.): Filozofia

II. stupeň: magisterské štúdium (Mgr.): Filozofia, UAP: Filozofia v kombinácii

I. stupeň: bakalárske štúdium (Bc.): Filozofia, Filozofia v kombinácii medziodborové štúdium, UAP: Filozofia v kombinácii

  I: Katedra filozofie a dejín filozofie FF UK (oficiálna stránka). :: filozofia, výskum filozofický.

 :: filozofia slovenská, katedra filozofie, pracovisko filozofické.


kategória gr. 1. filozofický pojem, ktorý je najvšeobecnejším výsledkom poznania podstaty niektorej univerzálnej stránky alebo vzťahu miesta človeka vo svete, napríklad kategória bytia, kategória nebytia, kategória diania, kategória podstaty, kategória príčinnosti, kategória hmoty, kategória času atď.

2. skupina, trieda alebo druh entít.

 :: aparát konceptuálny, filozofia, kategória (Aristoteles), kategória (matematika), kategória (synkriticizmus), kategória estetická, kategória filozofická, kategória gramatická, kategória umelého., kategória záujmu, kategoriológia.


kategória (Aristoteles) najvyšší rod (genus) pojmov, reprezentujúcich veci.

Kategórií je desať; čokoľvek, čo možno vypovedať o veciach, nevyhnutne prináleží do tej ktorej z týchto kategórií.

No kategórie nie sú iba spôsoby výpovedí o veciach, ale aj spôsoby bytia týchto vecí; sú to základné ontologické formy, v ktorých je súcno: všetko, čo nejakým spôsobom je, patrí podľa tohto svojho spôsobu bytia do jednej z kategórií.

Tabuľka Aristotelových kategórií


po slovensky

starogrécky názov

  1.

substancia

ousia [úsia]

  2.

kvantita

poson

  3.

kvalita

poion

  4.

vzťah

pros ti

  5.

kde?

pou [pú]

  6.

kedy?

pote

  7.

poloha

keisthai

  8.

habitus

echein

  9.

činnosť

poiein

10.

trpnosť

paschein


kategória (synkriticizmus) – kognitívny významový útvar tvoriaci kľúčový prvok alebo entitu významového univerza. Kategórie ako pre danú oblasť najvšeobecnejšie pojmy sa grupujú do relatívne stabilných konfigurácií kategórií určovaných skupinou jadrových kategórií. Náuku o kategóriách podáva synkriticistická kategoriológia synkriticky nadväzujúca na kategoriológiu bratislavskej filozoficko-metodologickej školy najsústavnejšie rozvinutú v diele V. Černíka.

Kategórie svojou intervenciou vo výskume tej ktorej oblasti reality a určovaním metód tohto výskumu ho podstatným spôsobom určujú. Výber kategórií takto sa uplatňujúcich vo výskume je zasa (v rôznej miere vedome) určovaný záujmami bádateľa respektíve záujmami toho, kto bádateľovi umožňuje výskum. Ak bádateľ nechá vo svojom skúmaní intervenovať kategórie, ktorých intervencia vedie k výsledkom nevyhovujúcim záujmom udržujúcna bádateľa vo výskume, dochádza k reštrukturácii konfigurácie kategórií intervenujúcich v jeho výskume, k zmene orientácie výskumu alebo priamo k zrušeniu výskumu: nik nedeegoizovaný nebude podporovať výskum, ktorý nevyhovuje jeho záujmom a nevedie k uspokojovaniu jeho potrieb.

Podľa synkriticizmu kľúčovú rolu v konfigurácii kategórií intervenujúcich vo výskume a vôbec v myslení plní ego rozhodujúceho činiteľa udržujúcna výskumu (a myslenia vôbec) pri živote. V tomto kontexte vystupuje na povrch heuristická funkcia deegoizácie: napríklad vo vzťahu k vedeckému objavu je deegoizácia akýmsi ustúpením ega bádateľa objavu. Bádateľ svojou činnosťou dospieva k (eventuálnemu) objavu tak, že ego bádateľa prestane zatieňovať výhľad na objav, že tomuto objavu uvoľní cestu. Subjektívne sa to prejaví ako extatický stav bádateľa.

Obdobne to platí aj v umeleckej tvorbe, ktorá sa zavŕši rozpustením sa ega tvorcu v umeleckom výtvore.

Podmienkou zmysluplnosti objektívneho zamerania vedeckej práce je jej deegoizované udržujúcno, ktoré sa na pôde (západnej) civilizácie zväčša javí ako utópia.


kategória estetická – fundamentálny estetický významový útvar reprezentujúci prvok, vzťah alebo proces estetična alebo ich vlastnosti, vzťahy a premeny.

 :: estetika.


kategória filozofická základný filozofický pojem, ktorý je výsledkom poznávania najvšeobecnejších stránok reality a miesta človeka vo svete. Vedno s konštituentom univerzality a sebareflexívnosti implikuje každá filozofická kategória významový útvar tak či onak reprezentujúci transhorizontovú realitu.

 :: pojem bytia, pojem času, pojem priestoru, pojem rozdielu, pojem vývinu, reflexia filozofická.


kategória umelého – významový útvar reprezentujúci univerzálne vlastnosti toho, čo vzniklo zásahom človeka, výrobou, vyhotovením a nie prirodzeným spôsobom.

Kategória umelého intervenuje napr. v skúmaní povahy technických vied.


kategória záujmuvýznamový útvar, ktorý vznikol poznaním podstaty špecifickej zameranosti (individuálneho alebo skupinového) subjektu na dosiahnutie určitého cieľa. Kategória záujmu je potrebná pri vysvetľovaní vzniku a priebehu konfliktov, pri analýze fungovania politického systému, pri skúmaní mechanizmov sociálnej zmeny atď.


kategoriológia gr. – náuka o filozofických kategóriách, ich povahe, vzťahoch (systémoch), vzniku a vývoji.


Kehre nem. obrat čelom vzad, úvrať, zvrat, skrut. Jedna z kľúčových tém (i čŕt) Heideggerovho myslenia, ku ktorej sa Heidegger vracal s ambíciou preniknúť do štruktúry diania myslenia a následne aj bytia samého (dejín bytia) a bazálneho bytnenia udalosti (udalostnenia).

Bežne a zbežne sa Kehre podáva pri opise vývinu Heideggerovho myslenia ako zmena východiska jeho myslenia v priebehu dvadsaťročia medzi 1927, kedy uverejnil dielo Bytie a čas, a 1947, kedy bol uverejnený jeho List o humanizme), ktoré sa pred týmto časovým intervalom uberalo od skúmania tubytia (pobytu, Dasein) k bytiu (Sein), k mysleniu, vychádzajúcemu z prvoradej tematizácie bytia a jeho úvratnej štruktúry (kehrige Struktur des Seins) pričom tento obrat sprevádzala aj (pre Nemcov) nezvyčajná zmena (poetizácia) vo vyjadrovaní Heideggerových myšlienok.


Kepler, Johannes (27. 12. 1571 Weil der Stadt 15. 11. 1630 Regensburg) nemecký astronóm, fyzik, optik a matematik, zakladateľ modernej náuky o pohybe nebeských telies, ktorý nadväzujúc na Kopernika vytvoril nebeskú mechaniku, pričom do nej zaviedol eliptický pohyb. Od roku 1600 pôsobil v Prahe.

„Kepler na základe štúdia pohybu planét slnečnej sústavy sformuloval svoje skvelé jednoduché zákony. Jednoduché preto, že všetka rozmanitosť pohybu všetkých planét bola vyjadrená tromi vzťahmi. Zároveň tu však vznikla nová komplikácia, a to ideová: Čo je zdrojom pohybov opísaných týmito vzťahmi? Je to božská múdrosť prírody alebo niečo konkrétnejšie? Odpoveď na túto otázku dal ... Newton vytvorením svojej mechaniky a formuláciou zákona zemskej príťažlivosti. (419;12)“

 :: filozofia 17. stor., filozofia nemecká, filozofia novoveká.


Kierkegaard, Søren Aabye (5. 5. 1813 Kodaň, Dánsko 11. 11. 1855 Kodaň) dánsky filozof, spisovateľ a teológ, ktorý vychádza z filozoficko-metafyzického predpokladu, že (dospelý) človek sa odlišuje tak od prírody ako aj od Boha.

Anorganická a organická príroda sa vyznačuje tým, že sa v priestore a čase iba vyskytuje, zatiaľ čo človek môže existovať iba potiaľ, pokiaľ sa vzťahuje k svojej vlastnej situácii: sebavsťahovanie sa človeka k vlastnej situácii mu umožňuje zasahovať do tejto situácie a meniť ju. Človek je na rozdiel od zvieraťa, ktoré je úplne podriadené prírodnej nevyhnutnosti, jednotou alebo syntézou možnosti a nevyhnutnosti: človek sa môže rozhodovať. To, čo predchádza okamihu rozhodnutia, sa stáva minulosťou, to, čo po ňom nasleduje, sa stáva budúcnosťou vyplnenou možnosťami. Človek žije v časovosti, pokiaľ sa ako jednota minulosti, okamžiku a budúcnosti vzťahuje k existovaniu v čase ako jednote možnosti a nevyhnutnosti. Na druhej strane oproti Bohu je človek bytosť konečná, jeho sloboda je vždy obmedzená, pretože človek je vo svojej existencii vždy závislý od okolností, od toho, čo je nevyhnutné.

Avšak tým, že človek má slobodný vzťah k možnostiam svojej situácie, prekračuje hranice konečnosti a nevyhnutnosti a žije tak, ako keby bol okamih večnosťou. Samu slobodu si človek nemôže zvoliť, je slobodný nezávisle od svojej vôle. Na druhej strane má voľnosť v tom smere, ako bude so svojou slobodou nakladať. A práve v tom spočíva vlastná existenciálna otázka, a síce čo si počať so svojím životom, so svojou existenciou.

Podľa Kierkegaarda existuje rad principiálne odlišných, hierarchicky usporiadaných existenciálnych možností alebo štádií, pričom človek nemusí prejsť nižšími, aby mohol realizovať vyššie: niektoré môže preskočiť, či dokonca sa môže vrátiť k nižším. Pri najhrubšom filozofickom priblížení, možno podľa Kierkegaarda rozlíšiť tri možnosti/štádia existencie: estetickú, etickú a náboženskú. Každé štádium obsahuje názor o tom, v čom pre človeka spočíva pravda a či vôbec existuje nejaká pravda. Rozhodnúť o tom, ktorá existenčná možnosť/štádium je najlepšie, nie je možné ani filozoficky, ani vedecky. Prechod od jedného štádia do druhého sa v existenciálnom i logickom ohľade realizuje skokom.

  D: Af en endnu Levendes Papirer. Udgivet mod hans Villie, 1838; Om Begrebet Ironi med stadigt Hensyn til Socrates, 1841; Enten - Eller. Et Livs-Fragment udgivet af Victor Eremita, 1–2, 1843; To opbyggelige Taler, 1843; Frygt og Bæven. Dialektisk Lyrik af Johannes de Silentio, 1843; Gjentagelsen. Et Forsøg i den experimenterende Psychologi af Constantin Constantius, 1843; Tre opbyggelige Taler, 1843; Fire opbyggelige Taler, 1843; Begrebet Angest. En simpel psychologisk-paapegende Overveielse i Retning af det dogmatiske, 1843; To opbyggelige Taler, 1844; Tre opbyggelige Taler, 1844; Philosophiske Smuler eller En Smule Philosophi af Johannes Climacus, udgivet af S. Kierkegaard, 1844; Problem om Arvesynden af Vigilius Haufniensis, 1844; Forord. Morskabslæsning for enkelte Stænder efter Tid og Leilighed af Nicolaus Notabene, 1844; Fire opbyggelige Taler, 1844; Tre Taler ved tænkte Leiligheder,1845; Stadier paa Livets Vei. Studier af Forskjellige. Sammenbragte, befordrede til trykken og udgivne af Hilarius Bogbinder, 1845; Afsluttende uvidenskabelig Efterskrift til de philosophiske Smuler. Mimisk-pathetisk-dialektisk Sammenskrift, Existentielt Indlæg, af Johannes Climacus. Udgiven af S. Kierkegaard, 1846; En literair Anmeldelse. To Tidsaldre, Novelle af Forfatteren til "en Hverdags-Historie", udgiven af J. L. Heiberg, 1846; Opbyggelige Taler i forskjellig Aand, 1847; Kjerlighedens Gjerninger. Nogle christelige Overveielser i Talers Form, 1847; Christelige Taler, 1848; Lilien paa Marken og Fuglen under Himlen. Tre gudelige Taler, 1849; Tvende ethisk-religieuse Smaa-Afhandlinger af H.H., 1849; Sygdommen til Døden. En christelig psychologisk Udvikling til Opbyggelse og Opvækkelse. Af Anti-Climacus, udgivet af S. Kierkegaard, 1849; "Ypperstepræsten" – "Tolderen" – "Synderinden", tre Taler ved Altergangen om Fredagen, 1849; Indøvelse i Christendom af Anti-Climacus. Nr. I. II. III, udgivet af S. Kierkegaard, 1850; En opbyggelig Tale, 1850; To Taler ved Altergangen om Fredagen, 1851; Om min Forfatter-Virksomhed, 1851; Til Selvprøvelse. Samtiden anbefalet, 1851; Dette skal siges; saa være det da sagt, 1855; Øieblikket nr. 1–10, 1855; Synspunktet for min Forfatter-Virksomhed. En ligefrem Meddelelse, Rapport til Historien, skrevet 1848. Udgivet efter S.K.s død i 1859; Dømmer selv. Til Selvprøvelse Samtiden anbefalet. Anden Række, skrevet 1851–52. Udgivet efter S.K.s død i 1876; Bogen om Adler skrevet 1846–47. Udgivet efter S.K.s død i 1916.

 :: existencializmus, filozofia 19. stor., filozofia súčasná.


Kindí, Abú Júsuf Ja'kúb ibn Ishák, al- (asi 800 Kúfa – ok. 873) – arabský vedec-encyklopedista a filozof syntetizujúci odkaz Aristotelovej filozofie a novoplatonizmu, súčasníkmi poctený titulom fajlasúf al-Arab (Arabský filozof, filozof Arabov) a ortodoxnými prívržencami Koránu považovaný za neverca. Obhajoval predstavu konečnosti a stvorenosti vesmíru, možnosť čisto ľudského poznania a filozofiu považoval za matku vied a jej základ videl v idei všeobecnej príčinnej súvislosti. Dokonalé pochopenie veci nám umožňuje poznať v nej ako v zrkadle celý vesmír.

Al-Kindí kládol zvláštny dôraz na metodologickú stránku pestovania filozofie a na úlohu rozumu v ľudskom poznaní a obohatil arabské myslenie predovšetkým o encyklopedické vedomosti z aristotelovskej filozofie.

Al-Kindí sa snažil na základe svojho exaktného matematického a kauzálneho myslenia vybudovať filozofický systém.

Vychádzal z idey všeobecnej príčinnej súvislosti. Každá vec, ak ju dokonale pochopíme, nám umožní poznať v nej ako v zrkadle celý vesmír.

Al-Kindí zdôrazňoval zmyslovú a rozumovú stránku v ľudskom poznaní. Tvrdil, že filozofia je matka vied. Človek sa podľa al-Kindího stane dokonalejším, pokiaľ pozná pravdu

 :: filozofia 9. stor., filozofia arabská.


kladené – to, čo sa kladie základom.


kladeniedávanie alebo ukladanie na niečo, na nejaké miesto; umiestňovanie niečoho v nejakom poriadku, ukladanie, inštalovanie.


kladný žiaduci, vyhovujúci, majúci väčšiu hodnotu v porovnaní s inou hodnotou.


klam klamný významový útvar významový útvar sčasti alebo úplne nezodpovedajúci skutočnosti, zdanie.

 :: úsudok klamlivý.


klasifikácia lat. delenie do tried podľa klasifikačného kritéria, triedenie, roztrieďovanie, vedecká metóda organizácie poznania a spôsob spracovania poznatkov s cieľom efektívnejšie ich použiť alebo hľadať súvislosti medzi údajmi. Uskutočňuje sa na základe určitého klasifikačného princípu čiže kritéria klasifikácie (218;71).

 :: klasifikovanie.


klasifikovanie lat. systematické triedenie, čiže také, ktoré sa uskutočňuje plánovito, podľa určitého stanoveného postupu alebo systému.

 :: klasifikácia.


klaster angl. zhluk, skupina, zoskupenie; zväzok.


Klement Alexandrijský (150 – 215) – predstaviteľ alexandrijskej katechétskej školy (škola alexandrijská). Klement vypracoval prvú závažnú systematizáciu ranej kresťanskej teológie. Klement postavil do služieb svojej viery obrovskú kultúru grécku a hebrejskú: „Tak ako Zákon pripravil na Krista Židov, tak filozofia naňho pripravila Grékov.“ Snahou Klementa bola harmonizácia antickej vzdelanosti, najmä platonizmu a stoicizmu, s kresťanstvom.

 :: filozofia 3. stor., filozofia antická, filozofia kresťanská, filozofia patristická, filozofia staroveká.


kódex etický – angl. code of conduct – systém pravidiel alebo princípov morálky určitej skupiny ľudí (sociálnej, profesijnej alebo etnickej), organizácie alebo firmy; formuluje sa s cieľom uľahčiť rozhodovanie ich členov o tom, čo je správne v pre nich nejasných situáciách, a usmerniť ich správanie v súlade so záujmami regulovaného spoločenstva.

 :: etika.


kodifikácia lat. uzákonenie, vytvorenie systému pravidiel.

Kodifikáciu si vynúti nezriedka až dlhodobé obdobie hromadenia materiálu, ako to vidno napríklad na dejinách formálnej logiky (4;219).

 :: kodifikácia (lingvistika), kodifikácia (právo).


kognícia lat. – poznávanie, tvoriace súhrn poznávacích procesov, tematizovaný dnes azda najčastejšie v súvislosti s mozgovou činnosťou, do ktorej sa potom zahrnuje

    • vnímanie,
    • zapamätávanie,
    • myslenie,
    • riešenie problémov...

 :: filozofia mysle, inteligencia umelá, mozog ľudský, neurovedy, veda kognitívna.


kognitivizmus lat. – metodologický prístup k významovým procesom ako k spracúvaniu informácií.

Kognitivizmus je pôvodné východiskové teoretické stanovisko kognitívnych vied, ktoré v nich dominovalo do konca 80. rokov 20. stor.

 :: človek (kognitivizmus), kognitivizmus (Searle, J. R.), konekcionizmus, kognitivizmus (Varela, F.), myslenie (kognitivizmus), počítač (kognitivizmus), proces mentálny (kognitivizmus), proces výpočtový (kognitivizmus), správanie inteligentné (kognitivizmus).


kognitivizmus (Searle, J. R.) – prístup, ktorý nedokáže objasniť fenomény, ako subjektivita, vedomie, intencionalita, význam.


kognitivizmus (Varela, F.) – rané štádium kognitívnych vied.


kognitívny lat. slúžiaci na poznávanie, poznávací.


koherencia lat. – koherentnosť – vzájomné prepojenie, súvislosť, spojitosť, súdržnosť z hľadiska fungovania celku.


kohézia lat. – súdržnosť.

 :: kohézia (fyzika).


kompaktnosť lat. celistvosť.


komparácia lat. porovnávanie vyhľadávanie objektov alebo javov, ktoré majú spoločnú črtu alebo črty; metóda zisťovania zhodných alebo rozdielnych vlastností pozorovaných entít. Darwina viedla táto metóda k vytvoreniu vývinovej teórie. V medicíne sa často porovnávajú normálne hodnoty (napr. biochemických parametrov) s hodnotami patologickými. Porovnávanie (komparácia) je všeobecná metóda poznávania, ktorá je použiteľná vo všetkých vedách a v mnohých vedách sa aj používa. V niektorých nadobúda zvláštny význam a porovnávací výskum sa v nich konštituuje ako špecifický odbor alebo ako výskumná špecializácia.

Komparácia (porovnávanie) je všeobecná operácia myslenia, ktorá vyúsťuje do zistenia, či sú dva predmety alebo javy rovnaké (totožné), podobné alebo odlišné. Ten istý jav môže byť z istého hľadiska podobný, ale z iného hľadiska odlišný, preto si treba uvedomiť (a v komunikácii upresniť) hľadisko, z ktorého sa porovnávanie uskutočňuje. 


kompetencia lat. – okruh pôsobnosti, právomoc (496;259).

 :: kompetencia, in: Dodatok.


kompetencia encyklopedická (Eco, U.) – súbor poznatkov a skúseností z osobného života, z histórie, z jazyka, z iných umeleckých diel a tak ďalej uschopňujúcich recipienta chápať a interpretovať významy umeleckého diela.


komplex lat. súbor, skupina predmetov tvoriacich celok.

 :: vytvárajúcno.


komponent lat. zložka jeden z prvkov tvoriacich celok.


komprezencia lat. – nem. Kompräsenz, angl. concurrence – súčasný výskyt udalostí alebo okolností.


komunikácia lat. dorozumievanie (rečový) dorozumievací styk, výmena informácií, ich prenos a spracovanie sprevádzané rekreovaním významov odovzdávaných (vysielaných) informácií prijímateľom.

 :: dorozumievanie, in: Dodatok, jazyk, kódovanie, komunikácia dokumentová, komunikácie (informatika), komunikácia digitálna, komunikácia elektronická, komunikácia jazyková, komunikácia pedagogická, komunikácia sociálna, komunikácie elektronické, láska, systém komunikačný, teória komunikácie, výmena informácií.


komunikovanie lat. – dorozumievanie sa, bytie v spoločenskom spojení.


komunizmus lat. komunistická spoločnosť – spoločnosť založená na spoločnom (lat. communis) vlastníctve a rovnosti jej členov a rôzne snahy alebo hnutia za jej dosiahnutie, ktorých chápanie závisí od konfigurácie a druhu významových útvarov, intervenujúcich v uvažovaní o nich.

Hoci termín sa objavil až v prostredí tajných spoločnosti vo Francúzsku 19. storočia, predstavy alebo sny o spoločnosti založenej na spoločnom vlastníctve pochádzajú prinajmenšom zo 4. stor. pr. n. l. z kynického prostredia (Antisténes, Diogenes) a tvoria súčasť Platónovej koncepcie ideálneho štátu v jeho diele Ústava.

Sny o sociálnej rovnosti boli vlastné raným kresťanským obciam, predstavy o nej tvorili súčasť roľníckych a plebejských hnutí počas stredoveku, podobu sociálneho radikalizmu alebo utópií nadobúdajú v renesancii (Th. Münzer, Th. More, Campanella), v 18. storočí sa nimi nadchýna J. Meslier, G. B. de Mably, Morelly, F. N. G. Babeuf, (čiastočne) J. J. Rousseau, v 19. storočí R. Owen, E. Cabet, C. H. de Saint-Simon, F. M. Ch. Fourier, L. A. Blanqui.

Významové univerzum komunizmu v 2. polovici 19. stor. vedecky rekonštituuje K. Marx a F. Engels, pričom ako centrálny pojem v ich reflexii sa uplatňuje kategória spoločenskoekonomickej formácie. Odvtedy sa paleta komunistického významového univerza rozvinula od snov, túžob a utópií až po projekty niektorých prvkov alebo fáz komunistickej spoločnosti realizované neúspešne okolo Sovietskeho zväzu v 20. storočí a úspešne v Čínskej ľudovej republike v 21. storočí, pričom vierové, blúznivé a nominálne prvky komunizmu nahradzujú jeho nesentimentálne ekonomické, technologické, edukologické atď. reálie konštituujúce postkapitalistickú spoločnosť na báze presunu ťažiska ekonomickej a vojenskej moci zo Západu na Východ. No komunizmus ako ideológia sui generis bola poslednou ideológiou, ktorá politiky štátov spájala v medzinárodnom meradle, nadnárodne. Po jej zániku zostalo len tradičné kupčenie či v dôstojnejšom prípade zbližovanie či vzďaľovanie sa národných záujmov štátov.

 :: filozofia sociálna, kapitalizmus, komunizmus vedecký, leninizmus.


konanie robenie, uskutočňovanie, vykonávanie (nejakej činnosti); činnosť zameraná na dosiahnutie niečoho; ciele-si-kladúca predmetná činnosť (19;207).

Časť súvislého konania je úkon.

 :: konanie akratické, konanie (psychológia), konanie inkontinentné, konanie morálne, konanie nemorálne, konanie nešikovné, konanie právne, konanie správne, konanie súdne, sloboda, správnosť.


konanie akratické – konanie v rozpore s obvyklým úsudkom, neobvyklé (cf 19;21r10an).


konanie inkontinentné nemierne, nestriedme, necudné konanie. :: etika.


konanie morálne − konanie, ktoré je v súlade so súborom noriem založenom na odlíšení dobra od zla.

 :: etika.


konanie nemorálne konanie, ktoré je v rozpore so súborom noriem založenom na odlíšení dobra od zla.

 :: etika.


konanie nešikovné konanie osoby s nedostatkom praktickej skúsenosti.


konanie správne – konanie v súlade s pravidlom alebo podľa neho.


koncepcia lat. spôsob chápania; osnova, rozvrh, plán, určený so zreteľom na vytýčený cieľ.

 :: koncepcia filozofická.


koncepcia filozofická komplexnejší filozofický významový útvar spočívajúci vo viac menej rozvinutej a ucelenej oblasti filozofického významového univerza a vyrastajúci z istého filozofického problému (prehlbujúci alebo rozširujúci ho).

 :: filozofia.


koncept lat. pojem, predstava, poňatie.

 ::  koncept (Bridgman, P. W.), koncept indivíduový.


koncept (Bridgman, P. W.) množina operácií.


koncept indivíduový intenzia indivíduového mena (490;32).


konceptualizovanie lat. konceptualizácia premieňanie na pojem; napr. pojem času konceptualizuje nevratnú premenlivosť sveta, procesuálny charakter jeho jestvovania, vyskytovanie sa udalostí popri jestvovaní vecí.


konekcionizmus lat. – teoretické východisko kognitívnych vied dominujúce v rámci nich počnúc 80. rokmi 20. storočia, kedy v nich nahradil kognitivizmus. Podľa konekcionizmu je kognícia emergovanie komplexných stavov v sieti navzájom prepojených jednoduchých komponentov.

Výpočty modelujúce kogníciu sa uskutočňujú zároveň medzi navzájom prepojenými virtuálnymi jednotkami zvanými umelé neuróny s cieľom nájsť optimálne riešenie problému, ako napr. rozpoznanie hrozby, analýza satelitných snímok, rozbor genetických báz atď.

Podľa konekcionizmu ľudská pamäť nie je lokalizovaná.

Mentálna reprezentácia je podľa konekcionizmu emergujúca vlastnosť čiže neviaže sa na jednotlivé symboly.


konfigurácia lat. – zostava, zoskupenie, rozostavenie, rozloženie.


konfucianizmus – čín. rúxué 儒學 žu süe (škola učencov) alebo rújiā 儒家 žu-ťia , konfuciovstvo, konfuciánstvo, konfucionizmus – smer v rámci čínskej filozofie vychádzajúci z učenia Konfucia, ktorý sa rozvinul (absorbujúc sčasti aj idey taoizmu a buddhizmu najmä v etape neokofucianizmu) do komplexného systému filozofických, sociálnych, politických a náboženských významových útvarov a spôsobu života (chápaného ako cesta – tao – človeka a spoločnosti) rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujúcim čínsku kultúru až dodnes. Akcent sa v ňom kladie na súlad konania s vôľou Najvyššieho (Nebies), na rozum, zodpovednosť, pozitívny vzťah k svetu a na podriadenosť poriadku: „Voči dobrému sa správaj dobre, voči zlému spravodlivo“.

Päť kanonických kníh konfucianizmu tvoria:

    • Šʼ-ťing (Kniha piesní) Shī Jīng 詩經,
    • Šu-ťing (Kniha dokumentov) Shū Jīng 書經,
    • Čchun-čchiou (Letopisy jari a jesene) Chūnqiū 春秋,
    • I-ťing (Kniha premien) Yì Jīng 易經,
    • Li-ťi (Kniha obradov) Lǐ​jì 禮記.

 :: filozofia čínska.


koniec posledná časť alebo fáza niečoho, opak začiatku, druh okraja.

 :: stred.


konjunkcia lat. – spojenie, zlúčenie, zväzok.

 :: konjunkcia (lingvistika), konjunkcia (logika).


konjunkcia (logika) – konštrukcia alebo formula výrokovej logiky p q; symbol sa nazýva konjunktor. Konjunktor sa symbolicky značí aj & alebo .

Tabuľka závislosti pravdivostnej hodnoty konjunkcie A B od pravdivostných hodnôt dvoch zložiek konjunkcie – výroku A a výroku B:


konkordancia lat. zhoda, súhlas.

 :: konkordancia biblická.


konkordancia (synkriticizmus) súsrdečnenie (doslovne podľa lat. con-cor-dantia, čo približne znamená: „sú-srdeč-nenie”), milujúcno s opätovaním; maximom konkordancie je synkriticizmus ako spôsob života (čiže nielen ako alebo predovšetkým filozofické učenie). Pozri 8. téza synkriticizmu.

Pojem konkordancie je (spolu s pojmom synkrisis) hlavným metodologickým pojmom synkriticizmu: ide o utvorenie prehľadného zoznamu zhodných miest v konfigurácii kategórií a hodnôt intervenujúcich v tvorbe obrazov sveta a všetkých ostatných významových útvarov rôznych kultúr alebo historických období. Konfiguráciou týchto intervenujúcich kategórií a hodnôt je daná charakteristika jednotlivých kultúr alebo historických období a ich obrazov sveta. Táto konfigurácia je udržiavaná osobnou skúsenosťou a je vystavená zmenám, avšak zmenám indivíduom sotva pozorovateľným.


konkretizácia lat. – odhaľovanie toho, čo je pre daný predmet (objekt, jav) príznačné.

Opačným postupom ako konkretizácia je abstrahovanie.


konkrétne lat. – jednotlivé určité mnohotvárne vnímateľno alebo mysliteľno, od ktorého možno abstrahovať jeho vlastnosti, vzťahy, procesy a ktoré sa chápe v súlade s tou ktorou v jeho chápaní (interpretovaní) intervenujúcou konfiguráciou kategórií a ďalších významových útvarov; to, čo je dané v skúsenosti, a to buď vonkajšej (napr. fyzikálny fakt, objekt daný prostredníctvom zmyslov), alebo vnútornej (duševný jav, napr. sen alebo cit (cf 13;150).

 :: abstraktné, skúsenosť.


konkrétny lat. – 1. vnímateľný zmyslami, opak abstraktného; 2. presný, určitý, opak všeobecného.


konštanta lat. jazykový výraz s pevne priradeným významom.

 :: konštanta, in: Dodatok, konštanta (logika), konštanta (logika moderná), konštanta indivíduová, konštanta logická.


konštanta (logika) termín, ktorý má presne vymedzený význam, ktorý v priebehu úvah zostáva nemenný. V logike sa uvažuje názvová alebo objektová konštanta – znak (slovo, skupina slov), ktorá slúži na označenie určitého objektu (predmetu).

 :: konštanta (logika moderná).


konštanta (logika moderná) – výraz alebo znak, ktorého význam sa nemení. Konštanty možno rozdeliť na deskriptívne a logické.

 :: konštanta deskriptívna (logika moderná).


konštanta deskriptívna (logika moderná) – konštanta, poukazujúca na predmet, vlastnosť alebo vzťah, o ktorom je reč; môže to byť názov alebo predikát.


konštanta indivíduovájednoduchý výraz alebo znak formalizovaného jazyka stanovený na trvalé označenie určitého indivídua z univerza úvahy, čím plní rovnakú úlohu ako vlastné meno v prirodzenom jazyku.

 :: logika moderná.


konštanta logická jazykový výraz vplývajúci na platnosť schém argumentov alebo úsudkov, napríklad kvantifikátor, logická spojka, operátor...

Logické konštanty tvoria súčasť predmetu logiky.

 :: konštanta logická (logika moderná), logika, logika moderná.


konštanta logická (logika moderná) – konštanta, určujúca logickú povahu zložených výrazov. Logické konštanty sú kvantifikátory, logické spojky a ďalšie druhy výrazov, ktoré vplývajú na platnosť argumentov.

Logické konštanty sú vedno s premennými jedinými zmysluplnými výrazmi schém argumentov, ktoré sa skúmajú v modernej logike.


konštatovanie fr. – oznámenie zisteného.


konštituent lat. zložka prvok, ktorý pôsobí na konštituovanie niečoho; súčasť väčšej konštrukcie.


konštituent významový objektívny alebo subjektívny prvok významového útvaru.

 :: rozsah pojmu.


konštitutív lat. – angl. founding – pretrvávajúcnatvornosť niečoho, neodstateľná alebo nevynechateľná vlastnosť, stránka alebo prvok niečoho, spoluzakladajúca jeho pretrvávanie.


konštrukcia lat. zostrojenie, zloženie, spojenie.

 :: konštrukcia (Tichý, P.), konštrukcia geometrická, konštrukcia stavebná.


konštrukcia (Tichý, P.) – zložená logická entita sui generis, ktorej skladbu verne zachytáva jazyková štruktúra výrazu; konštrukcia je to, o čom je bezprostredne výraz jazyka.


kontemplácia lat. – rozjímanie, hĺbanie, sústredené vnímanie niečoho alebo uvažovanie o niečom v stave pokoja a pohody.


kontext objavovania – kontext objavu – súbor diachronických aspektov vedy, jej dynamika a rast. Termín kontext objavovania zaviedol H. Reichenbach v diele Experience and Prediction z roku 1938, pričom jeho referent sa považoval za doménu empirickej psychológie (cf 508;25).

 :: objav, metodológia vied diachronická, objav, veda, vzťah kontextu zdôvodňovania a kontextu objavu.


kontext zdôvodňovania – súbor súvislostí „synchronicky, staticky chápanej vedy, t. j. vedy ako hotových výsledkov, objektivizovaných v jazyku (napr. výrokov, systémov výrokov, hotových, sformulovaných hypotéz, zákonov, teórií, spôsoby ich overovania atď.)“ pri odhliadaní od vedeckého poznávania.

Termín kontext zdôvodňovania zaviedol H. Reichenbach v diele Experience and Prediction z roku 1938.

„To, čo bolo zahrnuté do ‚kontextu zdôvodňovania‘ sa začalo chápať ako predmet metodológie vied, ktorej úlohou bola logická rekonštrukcia takto chápanej vedy“ (508;25).

 :: metodológia vied synchronická, veda, vzťah kontextu zdôvodňovania a kontextu objavu.


kontinuita lat. – neprerušená súvislosť, spojitosť.


kontradiktórnosť lat. – protirečivosť, protirečivý charakter.

 :: kontradiktórnosť (právo).


konvergencia lat. – zbiehavosť, postupné  zbližovanie.


konzervativizmus lat. – angl. conservatism – súbor významových útvarov tvoriacich politickú ideológiu reprezentujúcu tradičné kultúrne, ekonomické a politické hodnoty a odmietanie radikálneho spôsobu zmeny aktuálnych spoločenských pomerov.

 :: konzervativizmus umiernený.


konzervativizmus umiernenýpolitická ideológia vyznačujúca sa pragmatizmom, požadovaním istých zmien, no pri zachovávaní určitých tradičných hodnôt nedotknutými, napr. ideológia putinovskej éry v Rusku.


konzistentnosť lat. súdržnosť, konzistencia, ucelenosť zviazanosť celku na základe istých (napr. logických) vzťahov.

 :: konzistentnosť (logika).


konzistentnosť (logika) – neodvoditeľnosť tvrdenia aj jeho negácie (v rámci formalizovaných systémov istých vlastností).

 :: konzistentnosť systému logického.


konzistentnosť systému logického logická neprotirečivosť logického systému, bezospornosť logického systému vlastnosť logického systému, v ktorom nie je odvoditeľné logicky sporné tvrdenie.

 :: konzistentnosť (logika), logika.


Kopernik, Mikuláš (19. 2. 1473 Toruň 24. 5. 1543 Frombork, Poľsko) poľský astronóm, matematik, filozof, humanista, kanonik v katolíckej cirkvi a ekonóm, ktorého učenie sa stalo východiskovým bodom obrazu sveta sformulovaného v 17. storočí: obsahovalo kinematickú schému slnečnej sústavy potvrdzovanú ďalším vývinom. Kopernikom sa začalo zbližovanie astronómie so zemskou mechanikou. Východiskovým bodom tu bola jeho kniha O kruhových pohyboch nebeských telies (1543).

 :: filozofia 16. stor., filozofia poľská, filozofia renesančná.


korelácia lat. – súvzťažnosť, vzájomný vzťah medzi premenlivými vlastnosťami dvoch alebo viacerých entít.

 :: korelát.


korelát lat. – druhý člen relácie, to, k čomu sa nejaká entita vzťahuje;  entita, ktorá je vo vzájomnom vzťahu (v korelácii) s inou entitou.


kosmos (filozofia antická) – počnúc pol. 5. stor. pr. n. l.: poriadok, usporiadanosť.


kosmos idios (Herakleitos) – stav rozptýlenosti.


kosmos koinos (Herakleitos) – stav jednoty.


kozmos gr. vesmír, svet.

 :: kosmos (filozofia antická), kosmos idios (Herakleitos), kosmos koinos (Herakleitos), kozmos (Herakleitos), univerzum.


kozmos (Herakleitos) – proces: „Všetko plynie a nič netrvá“ (6;29).


kraj miesto najviac vzdialené od stredu.


krása – vyvolávajúcno páčenia sa: to, „čo je schopné vyvolať páčenie sa“ (874;285); najvyššia kladná estetická hodnota tkvejúca vo vyvolávajúcne intenzívneho pozitívneho estetického zážitku alebo hodnotenia.

 :: estetika, krása (Heidegger, M.), krásno (Heidegger, M.).


krása (Heidegger, M.) – spôsob bytovania pravdy (489;121).


krásno (Heidegger, M.) – žiarenie vložené do diela (489;121).


Kripke, Saul Aaron (13. 11. 1940 Bay Shore, New York) americký filozof a logik, predstaviteľ analytickej filozofie s ťažiskom výskumu v oblasti modálnej logiky a sémantiky.

 :: filozofia 20. stor., filozofia analytická, filozofia súčasná, filozofia USA.


Krišnamúrti, Džiddú (* 25. 5. 1895, Madanapalli, Madras, India – † 17. 2. 1986, Ojai, Kalifornia, USA) – Jiddu Krishnamurti, pseudonym: Alsion –  indický filozof, predstaviteľ džňánajogy, a básnik. Najväčší duchovný učiteľ 20. stor. Typom filozofovania ho radia k učiteľom života, k akým patril napríklad H. D. Thoreau alebo A. Schweitzer.

V r. 1909 zaujal členov Teozofickej spoločnosti (ku ktorej patril jeho otec - príslušník brahmanskej kasty) schopnosťou spontánne upadnúť do extázy. Vychovávali ho pod vedením vedúcej Teozofickej spoločnosti A. Besantovej.

Roku 1912 ho vyhlásili za mesiáša, nového spasiteľa ľudstva (Hviezdu východu), v dôsledku čoho došlo k rozkolu v Teozofickej spoločnosti, od ktorej sa odštiepila antropozofia na čele s R. Steinerom. Krišnamúrtiho prívrženci sa zjednotili do rádu Hviezdy východu. Krišnamúrti vtedy učil: Božské je všehomír, ktorého intuitívnym poznaním dospievame k mieru svojej duše.

Krišnamúrti sa však v roku 1929 odmietol zúčastňovať na akejkoľvek náboženskej činnosti a jej organizovaní a ako základný cieľ si vytýčil pestovanie slobody pri hľadaní pravdy: rozpustil rád Hviezdy východu, pretože dospel k názoru, že pravda sa nedá organizovať.

Krišnamúrtiho myslenie je principiálna improvizácia, ktorá sa cieľavedome vyhýba stabilite termínov. Krišnamúrti odmieta uzavreté predstavy o bytí a systémy. Krišnamúrti nepožaduje od svojich poslucháčov zapamätanie si, lež účasť. Opravdivé chápanie pravdy predpokladá uvoľnenie miesta činnosti prýštiacej z hlbiny osobnosti.

Krišnamúrtiho filozofia pripomína do značnej miery európsky existencializmus, no otázky zodpovedá v duchu tradícií východného náboženského myslenia vychádzajúcich z negatívnych vymedzení absolútna v raných upanišádach a budhizme.


Esenciu Krišnamúrtiho prínosu skvele ilustrujú tieto jeho slová:


Náhle, jak se cesta stočila, objevil se kus zeleně – uprostřed borového lesa se rozprostírala čerstvě vykácená mýtina, zalitá sluncem. Bylo to překvapivé ve své intenzitě a radosti. Když to člověk uviděl, veškerý prostor a čas zmizely. Zůstala jen ta světelná skvrna a nic jiného.

Nebylo to tak, že by se člověk stal tím světlem nebo že by se s ním stotožnil. Bouřlivé aktivity mozku ustaly a celé bytí bylo tím světlem. Stromy, pěšina i hluk potoka úplně zmizely, stejně jako těch pět set stop a více mezi světlem a pozorovatelem. Pozorovatel zmizel a ta skvrna večerního slunce byla světlem všech světů. To světlo bylo celým nebem a bylo myslí.

Mnozí zamítají některé povrchní a pohodlné věci. A existují ještě jiní, kteří jdou ve svém zamítání velmi daleko. A jsou i takoví, kteří odmítají naprosto všechno.

Odmítnout některé věci je poměrně snadné – církev a její bohy, autoritu a moc těch, kteří ji mají, politiky a jejich metody a tak dále. Člověk může zajít dost daleko v odmítání věcí, na kterých očividně záleží, například vztahů, absurdit společnosti, představ o kráse – tak jak ji stanovili kritici a ti, o kterých se říká, že vědí. Člověk může to všechno odložit a zůstat sám, a to nikoli ve smyslu izolace a frustrace, ale proto, že smysl toho všeho uviděl a lhostejně to opustil bez jakéhokoli pocitu nadřazenosti. Tyto věci jsou skončeny, jsou mrtvé a není k nim návratu. Avšak dojít až na samý konec odmítání je docela jiná věc – podstatou zamítnutí je svoboda v osamění. Málokto však zajde tak daleko, málokdo úplně zničí každý útulek, každý předpis, ideu a symbol a zůstane prázdný, nepopálený a čistý.

Odmítat je však skutečně nutné – odmítnout a nevyvyšovat se přitom, odmítnout bez hořkosti zážitku a naděje poznání.Zamítnout a zůstat sám bez zítřka, bez budoucnosti.

Výsledkem odmítnutí je prázdnota.

Zůstat sám a nebýt připoután k průběhu žádné činnosti, k žádnému chování, k žádné zkušenosti je podstatné, protože jen to osvobozuje vědomí od pouta času. Každý vliv je pochopen a odmítnut tím způsobem, že myšlenka nedostane místo v čase. Zamítnutí času je podstatou bezčasovosti.

Zamítnout poznání, zkušenost a poznané znamená přivolat neznámé.

Zamítnout je explozivní. Není to intelektuální, myšlenková představa, v čem může hrát roli mozek. V samotném aktu odmítnutí je energie pochopení a tuto energii nemůže zkrotit strach ani potřeba.

Zamítnutí je destruktivní. Není si vědomo následků. Není to reakce, a tak není protikladem prosazování. Prohlašovat, že odmítnutí existuje nebo neexistuje, znamená pokračovat v reagování, a reakce není zamítnutím. Odmítnutí nemá volbu, a tak není výsledkem konfliktu. Volba je konfliktem a konflikt je nezralostí. Spatřovat pravdu jako pravdu a klam jako klam a vidět pravdu v klamu je činem odmítnutí. Je to čin a nikoli představa. Absolutní odmítnutí myšlenky, představy a slova osvobozuje od poznaného. S úplným odmítnutím pocitu, emoce a sentimentu přichází láska. Láska je mimo dosah myšlenky a citu.

Absolutní odmítnutí známého je podstatou svobody.

Když jsem se dnes brzy ráno probudil mnoho hodin před východem slunce, probíhala meditace mimo dosah myšlenkových reakcí. Byl to šíp vystřelený do nepoznatelného a myšlenka jej nemohla sledovat.

Úsvit přišel a rozjasnil oblohu, a jakmile se slunce dotklo nejvyšších vrcholů, byla tu ona nesmírnost, jejíž čistota je mimo slunce a hory.“ (629;62 –64).

 :: filozofia 20. stor., filozofia súčasná, filozofia USA.


kritérium gr. miera posudzovania alebo hodnotenia, meradlo, prostriedok previerky, štandard; hľadisko, z ktorého sa posudzuje.


kritérium pravdivosti prostriedok previerky pravdivosti významových útvarov (poznatkov, pojmov, súdov, teórií atď.); umožnujúcno rozoznať pravdivé od nepravdivého, napr. pravdivé výroky alebo súdy od nepravdivých výrokov alebo súdov.

 :: evidencia (fenomenológia), pravda., svetlo.


kriticizmus gr. – postup, ktorý sa v rámci filozofie rozvíja od čias Kanta a ktorý spočíva v zisťovaní alebo určovaní možnosti (Möglichkeit), pôvodu (Ursprung), platnosti (Gültigkeit), zákonitosti (Gesetzmäßigkeit) a hraníc (Grenzen) ľudského poznávania (menschlichen Erkennens) (cf 12;404).


kritika gr. – pôvodne: umenie rozlišovať; posudzovanie, hodnotenie na základe rozboru alebo poukazovanie na nedostatky a chyby, mystifikácie, ilúzie, rigidnosť.

 :: Kant, I.: Kritika čistého rozumu, kritika literárna.


kríza gr. – rozhodujúci obrat, prelom, moment zreteľnej nerovnováhy, prechodné štádium medzi dvoma rozlíšiteľnými fázami, keď nejaká premena speje k rozhodnutiu, nie je však ešte rozhodnutá.

 :: kríza (defektológia), kríza (teatrológia), kríza kapitalizmu všeobecná, kríza softvérová.


kríza kapitalizmu všeobecná – podľa marxizmu proces rozkladu svetovej kapitalistickej sústavy, týkajúci sa ekonomiky, politiky a ideológie. Teóriu všeobecnej krízy kapitalizmu vypracoval Lenin v súvislosti so svojím učením o imperializme ako poslednom štádiu kapitalizmu.


krok pohyb nôh pri chôdzi; fáza, etapa pri stom postupe.


kšanatva (buddhizmus) – sa. kšanikatva – univerzálna pominuteľnosť vecí alebo javov v okamihu (sa. kšana) ich vzniku.

 :: filozofia buddhistická.


kultúra lat. – predmet filozofie kultúry, vedy o kultúre (kulturológie), kulturálnych štúdií, sociológie kultúry atď., jedno zo všeobecných vymedzení ktorého by mohlo byť pretváranie zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne človekom. V živote človeka alebo spoločnosti, v ich činnosti, v jej spôsoboch, výtvoroch atď. je toľko kultúry, koľko je v nich pretvárania zlého na dobré a škaredého na krásne, pričom zlé je to, čo komukoľvek škodí (alebo prinajmenšom, čo škodí druhým) a dobré je to, čo uspokojuje potreby človeka bez toho, aby komukoľvek alebo čomukoľvek škodilo (alebo prinajmenšom, aby škodilo druhým).

Kultúra je maximum bytia človeka alebo spoločnosti: človek nemôže byť viac než kultúrnou bytosťou a spoločnosť nemôže byť viac než kultúrnym spoločenstvom (spoločenstvom kultúrnych bytostí).

Podstatou bytia kultúry je inscendencia čiže sebaprehlbovanie sa alebo spiritualizácia človeka.

Maximom kultúrneho bytia človeka je zmysluplnosť (= totálna spiritualizovanosť), čiže uplatňovanie všetkých jeho schopností pri premene zlého na dobré atď. V štádiu zmysluplnosti sa táto transformačná činnosť človeka mení na autotelickú činnosť čiže činnosť majúcu zmysel (alebo cieľ, účel) v sebe samej – sama táto činnosť je dianím dobra a krásy.

Kultúra sa časom roztrieštila do jednotlivých oblastí, ktoré ľudstvo len s námahou udržuje ako oblasti kultúry – ide tu napríklad o takéto oblasti kultúry:

Tam, kde tieto oblasti prestávajú plniť vyššie uvedenú transformačnú (dobrotvornú a krásotvornú) funkciu, prestávajú byť zároveň oblasťami kultúry a zostávajú iba súčasťou civilizácie.

Civilizácia nezabezpečuje automaticky kultúru, skôr naopak: v jednotlivých oblastiach kultúry sa v priebehu dejinného vývoja spontánne presadzuje tendencia prestať byť súčasťou kultúry, preto ich udržiavanie v podobe súčasti kultúry si od ľudí vyžaduje vynakladanie úsilia a neustálu pozornosť.

A naopak pri kontinuálnej pozornosti a vynakladaní úsilia sa zmäkčuje ostrosť hraníc medzi jednotlivými oblasťami kultúry a dochádza k tomu, že sa stávajú tým, o čo im dovtedy iba išlo – napríklad filozofii lásky prestáva záležať na tom, aby bola filozofiou a jej nositeľom začína záležať na samej láske; prírodným vedám prestáva záležať na tom, aby boli služobníčkami ovládnutia prírody, a začína im záležať na tom, aby prírodu zbavili zničujúceho pôsobenia človeka na ňu; náboženstvám prestáva záležať na prísľuboch spásy „vyvoleným“ a stávajú sa samé spoločenstvami „okamžitej“ pohody a lásky dokonca aj k ináč zmýšľajúcim atď.

Identifikácia kultúry na korpuse tej ktorej civilizácie je prinajmenšom z hľadiska vymedzenia kultúry v tomto slovníku (pozri vyššie toto heslo) významná preto, lebo kultúra je najdôležitejšia (resp. najnádejnejšia) vrstva tej ktorej civilizácie schopná kreatívneho interkultúrneho dialógu znovu a znovu podvracaného konfliktom civilizácií, v ktorých dominuje egocentripetálnosť na úrovní svetových mocností, štátov, inštitúcií, skupín a ľudských indivíduí. Markantne túto tematiku vidno v dobe celosvetovej a každé ľudské indivíduum na svete zasahujúcej covidovej pandémie, menovite na politizácii očkovacích látok.

 :: agrikultúra, akulturácia, civilizácia, doba osová druhá, filozofia kultúry, folklór, kultúra 8. stor. pr. n. l. a ďalších storočí, kultúra africká a ďalšie, kultúrnosť (synkriticizmus), kulturológia, matie zmyslu, objekt kultúrny, pamiatka historická, pamiatka kultúrna, participácia na kultúre, povznášajúcno, vrstva kultúry sebareflexívna, výtvor kultúrny, vzorec kultúrny.


kultúrnosť (synkriticizmus)schopnosť pretvárať zlé na dobré alebo škaredé na krásne.

Pokiaľ ide o človeka alebo spoločnosť, je kultúrnosť maximum ich bytia alebo najvyššia úroveň činnosti ľudí: nedá sa byť viac než kultúrnym. Teóriou dosahovania kultúrnosti činnosti človeka a jeho života vôbec by mohla byť ponematika kultúrnosti.

Fakt existencie človeka alebo spoločnosti je nevyhnutná, no nie dostatočná podmienka ich kultúrnosti. Kultúrnosť predpokladá rozhodnúť sa pre ňu a aktivitu človeka. Podobne to platí aj o námahe: vynakladanie úsilia je nevyhnutnou, no nie dostatočnou podmienkou kultúrnosti.

Jav, vec, dianie, niečo zachované z minulosti... sa stávajú kultúrnym v okamihu, keď začnú uspokojovať naše potreby tak, že neškodia.

Podstatou kultúrnosti je inscendencia. Maximum kultúrnosti je zmysluplnosť.

 :: maximum bytia človeka.


Kuzánsky, Mikuláš (1401 Kues (Mosel) – 11. 8. 1464 Todi (Umbria)) pôv. menom Nikolaus Chrypffs alebo Khryppfs, Nikolaus de Cusa alebo Cusanus – filozof nemeckého pôvodu, ktorý stál na hraniciach medzi scholastikou a humanizmom („posledný scholastik a prvý renesančný filozof“), teológ, cirkevný politik, tvorca tzv. funkcionalistickej ontológie.

Vyšiel z platonizmu a novoplatonizmu a bol ovplyvnený mystikou (najmä Majstrom Eckhartom) a neskorostredovekou devotio moderna a nominalizmom (Occamom).

Mikuláš Kuzánsky bol kardinál.

Mikuláš Kuzánsky smeroval ku grandióznej syntéze poznania v novej dialektickej a negatívnej teológii, rešpektujúcej prírodovedecké poznanie (837;21), pri čom sa snažil filozoficky vymedziť okruh ľudského vedenia ako „vedenie nevedenia (docta ignorantia)“ a rozšíriť jeho možnosti na základe „princípu zhody protikladov (coincidentia oppositorum)“, ktorý vo vlastnom zmysle môže byť iba v Bohu: v Bohu ako v absolútnom nekonečnom bytí splývajú všetky protiklady a rozdiely. Učenie o tejto jednote a splývaní protikladov predstavuje charakteristický prvok Kuzánovej filozofie; toto učenie je o to pozoruhodnejšie, že sa rozvíja v súlade s Mikulášovou snahou prekonať praktické politicko-konfesionálne protiklady: Mikulášovi Kuzánskemu išlo „o zmierenie a prekonanie rozporov východnej a západnej cirkvi i rozporov medzi svetskou a cirkevnou mocou“ (837;21).

O Bohu, o absolútnom „nekonečnom bytí môžeme mať iba negatívne poznanie. Čím viac ho poznávame, tým viac zisťujeme, že ho nepoznáme. Uvedomenie si nedostatočnosti poznania je základom učenej nevedomosti“ (837;22).

V učení o Bohu Mikuláš zaujíma toto stanovisko: Boha, ako absolútneho a nekonečného bytia, nemôže byť ani viac ani menej; bytie všetkého znamená súčasne bytie ničoho.

Svet, podľa Kuzánskeho, je to, čo nie je Boh. I svet je síce nekonečný, no je to nekonečnosť iného druhu, ako nekonečnosť Boha.

Pohyb je podľa Kuzánskeho zjednocujúcno látky a formy.

Vo svete niet dvoch rovnakých vecí a niet ani absolútne pevného bodu. V dôsledku toho Zem nemožno považovať za centrum sveta.

Ľudské poznanie môže byť iba pravdepodobnostné, môže sa iba približovať k pravde.

Poznanie má tri stupne:

    1. zmyslové poznanie,
    2. rozumové poznanie (racionálne poznanie),
    3. intelektuálne poznanie.

Tieto stupne tvoria jednotu: zmysly poskytujú základný materiál poznania; rozum dospieva k poznaniu všeobecného a generuje čísla; intelekt objavuje jednotu protikladov: čím viac poznávame jednotlivé, tým hlbšie chápeme aj všeobecné a naopak.

Poznanie sveta je na rozdiel od negatívneho poznania Boha pozitívne.

Zo stvorených vecí usudzujeme na Stvoriteľa. Všetky veci sa prenikajú, všetko je vo všetkom. V človeku je sám Boh, a teda človek je v určitom zmysle bohom, je malým svetom – mikrokozmom.

Kuzánsky vyzdvihoval význam matematického poznania, tematizoval maximum a minimum, pripravoval konceptuálny aparát pre pochopenie infinitezimálneho počtu.

 D: De coniecturis (O domnienkach), 1440; Apologia doctae ignorantiae (Obrana učenej nevedomosti), 1449; Idiota (Nevedomec), 1450; De visione Dei (O videní Boha), 1453; De beryllo (O beryle), 1458.

 :: coincidentia oppositorum, filozofia 15. stor., filozofia renesančná, mystika kresťanská západná, jej zlatý vek


kvalita lat. – akosť – určenosť, ktorou sa nejaké súcno, vec, jav, udalosť líši od súcien iného druhu; podstatná určenosť veci, vzhľadom na ktorú je danou a nie inou vecou. Kvalita je úzko spätá s bytím veci, má vnútorný vzťah k povahe veci. Dôležitým významovým útvarom, v ktorom sa kvalita manifestuje vo vedomí, je kategória kvality.

Kvalita je určenosť, ktorou sa jedna vec, jav, udalosť líši od iných vecí, javov, udalostí; kvalita je určenosť, ktorou sa jedno súcno líši od súcien iného druhu.

 :: niečo, ontológia, zmena kvalitatívna.


kvantifikácia lat. – určenie rozsahu.


kvantifikátor lat. výraz určujúci, akému počtu (kvantite) indivíduí možno pripísať (predikovať) nejakú vlastnosť alebo vzťah“ (16;376); výraz niektorý, každý, všetci atď. Kvantifikátory sa vždy spájajú s premennými; za kvantifikátorom nasleduje znak premennej. S každým kvantifikátorom, ktorý sa vyskytuje v nejakej formule, sa spája dosah kvantifikátora (cf. 89;182).

 :: logika.


kvantita lat. – množstvo, veľkosť, číselná určenosť. Kvantita je určenosť veci, ktorá umožňuje vec rozčleniť na rovnorodé časti a zložiť ich dohromady. Rovnorodosť (podobnosť, zhoda) častí alebo predmetov je rozlišovacia črta kvantity. Rozdiely medzi podobnými predmetmi majú kvantitatívny charakter. Kvantitatívne zmeny nevedú hneď k zániku alebo podstatnej zmene predmetu, pretože kvantitatívna určenosť veci má vonkajší vzťah k jej povahe. Dôležitým významovým útvarom, v ktorom sa manifestuje kvantita vo vedomí, je kategória kvantity.

Kvantita je dôležitá prozodická vlastnosť napr. slabiky. 


kvantum lat. (isté) množstvo.


Kvasz, Ladislav (17. 8. 1962 Bratislava – ) – slovenský filozof, matematik a teoretik vedy, výskumným záujmom ktorého je povaha a typológia vedeckých revolúcií a navrhovanie špecifických metód ich analýzy. Ďalšou oblasťou jeho vedeckého záujmu sú filozofické otázky matematiky a ich historické a didaktické súvislosti a problémy metodológie vedy.

 – D(monogr.): O revolúciách vo vede a ruptúrach v jazyku vedy, 1998; Gramatika zmeny, 1999; Patterns of Change, Linguistic Innovations in the Development of Classical Mathematics, 2008; Language in Change, 2012; Jazyk a zmena. Ako sme menili jazyk matematiky a ako jazyk matematiky zmenil nás, 2012; Zrod vedy ako lingvistická udalosť. Galileo, Descartes a Newton ako tvorcovia jazyka fyziky, 2013; Inštrumentálny realizmus, 2015; Prostor mezi geometrií a malířstvím, 2020.

 :: filozofia slovenská.