e (logika) – dohovorený znak v logike, označujúci všeobecný záporný súd. E je prvá samohláska latinského slova nego (popieram).


Eckhart, Johannes (asi 1260 – 1327) = Majster Eckhart – nemecký filozof a mystik, dominikánsky mních. Prednášal v Paríži, Štrasburgu a v Kolíne. Zaslúžil sa o vytvorenie nemeckého filozofického jazyka. Eckhart je predstaviteľom apofatickej (negatívnej) teológie.

Majster Eckhart stojí filozoficky v tradícii novoplatonizmu, označujú ho dokonca niekedy za „azda najväčšieho zo všetkých novoplatonikov“.

Jadrom Eckhartovej metafyziky je otázky povahy existencie Boha: Eckhart rozlišuje esse (absolútne bytie Boha), ktoré je trvalé a nemenné, a esse hoc et hoc (bytie stvorených vecí), ktoré sa neustále mení. Svoju tézu, že esse est Deus (bytie je Boh), neskôr nahradzuje chápaním Boha ako myslenia (Deus est intelligere).

Človek sa podla Eckahrta vyznačuje tým, že má zo všetkých stvorených entít najbližšie k Bohu; ľudská duša má božský prazáklad a vyznačuje sa tým, že je schopná myslieť: toto myslenie je božská iskra (Seelenfunken) privádzajúca človeka mystickému zjednoteniu sa s Bohom a dodávajúca človeku istú mieru autonómie v oblasti poznania a mravnosti.

 :: filozofia 14. stor., filozofia európska, filozofia kresťanská, filozofia nemecká, filozofia stredoveká, terminológia filozofická.


Eco, Umberto (5. 1. 1932 Alessandria, Taliansko – 19. 2. 2016 Miláno, Taliansko) – taliansky estetik a teoretik umenia semiotického zamerania, medievalista, spisovateľ a kritik. Eco je významný predstaviteľ semiotiky a postmodernej filozofie. Umeleckoliterárne sa zameriava na historickú tematiku, jeho diela majú otvorenú sujetovú stavbu, vyznačujú sa prítomnosťou čitateľa v texte, zábavnosťou a hravosťou. Ecove umelecké diela sa ďalej vyznačujú ironickosťou (Eco ironizuje predovšetkým fanatizmus vážnosti), paradoxnosťou, často obsahujú komické situácie, podané nadpis pomocný text hlavný text tak, že ich čitatelia neraz berú príliš vážne. U. Eco skúmal estetické myslenie stredoveku, neskôr problémy moderného umenia. Prednáša estetiku na univerzite v Miláne, v nakladateľstve Bompiani riadi edíciu filozofie a sociológie literatúry. Svojou koncepciou otvoreného diela (cf. otvorenosť diela). Poetiku chápe ako operatívny program umelca, projektujúceho nielen operáciu vytvárania objektu (diela), ale aj typ jeho vnímania.

  D: Il problemo estetico in San Tommaso, 1956; Sviluppo dell’estetica medievala, 1959; Opera aperta (Otvorené dielo), 1962; Diario minimo, 1963; Apocalittici e integrati (Vizionári a konformisti), 1964; La struttura assente (Neprítomná štruktúra), 1968; Le forme de contenuto (Formy obsahu), 1971; Pejzaž semioticzny, 1972; Trattato di semiotica generale, 1975; Il segno (Znak), 1976; Il superuomo di massa (Masový superman), 1976; Dalla periferia dell’impero (Z periférie impéria), 1976; A Theory of Semiotics (Teóriasemiotiky), 1976; Zeichen. Einführung in einen Begriff und seine Geschichte, 1977; Lector in fabula (Čitateľ v rozprávaní), 1979; Il nome della rosa(Meno ruže), 1980; Sette anni di desidero (Sedem rokov túžby), 1983; Semiotica e filosofia del linguaggio, 1983; Pendolo di Foucault (Foucaultovo kyvadlo), 1988; I limiti dell’interpretazione (Hranice interpretácie), 1990; Stelle e stellette (Hviezdy a hviezdičky), 1991; Meno ruže, 1991;  Foucaultovo kyvadlo, 1993; La ricerca della lingua perduta nella cultura europea (Hľadanie dokonalého jazyka v európskej kultúre), 1993; Sei passeggiate nei boschi narrativi (Šesť prechádzok v naratívnych lesoch), 1994; Kant e l’ornitorinca (Kant a vtákopysk), 1997; Baudolino, 2000.

 :: filozofia 20. stor., filozofia súčasná, filozofia talianska, kompetencia encyklopedická (Eco, U.).


ego lat. – ja.

 :: egocentripetalizácia, egocentripetálnosť (synkriticizmus), egorea (synkriticizmus), egorealizácia (synkriticizmus).


egocentripetalizácia lat. – proces doťahovania sebastrednosti a egoizmu na celospoločenskej, skupinovej a individuálnej úrovne do krajnosti.

 :: doba osová druhá, ego.


egocentripetálnosť (synkriticizmus) – aktívna sebastrednosť, krajná poloha hypertrofie ega, ktorá prakticky vyraďuje iné formy sociálnej interakcie ako hmotné; podstata zvecnenia ľudí, završujúca príčina smrti našej civilizácie. Na individuálnej úrovni sa v súčasnosti egocentripetálnosť prejavuje najzjavnejšie v podobe nezastaviteľného egotoku (pozri: egorea).

 :: revolúcia sociálna (synkriticizmus).

 :: ego.


egorea (synkriticizmus) – jeden z prejavov egocentripetálnosti; podobná porucha ako logorea (gr. logorrhoea = chorobná uvravenosť, doslova: rečotok), no ešte horšia, pretože pri egotoku naše ego „hovorí“ aj vtedy, keď zdanlivo mlčíme a trebárs „len“ snívame, predstavujeme si, túžime, všakovako vajatáme, blúznime a podobne. Liečivým, no extrémne ťažko dosiahnuteľným, efektom meditácie je o. i. ustanie egorey.

 :: ego.


egorealizácia (synkriticizmus) – sebarealizácia – podstata (príčina) katastrofickosti vývinu spoločnosti.

 :: revolúcia sociálna (synkriticizmus).


eidos gr. εδος podoba, tvárnosť, aspekt, forma; idea, podstata.

 :: eidos (Husserl, E.).


eidos (Husserl, E.) – podstata, jadro fenoménu, reziduálny invariant, ktorý po uskutočnení fenomenologickej redukcie a ideácie vystupuje ako všeobecne platný, čistý a nepodmienený význam veci samej (cf 264;100).


eklekticizmus gr. tvorba filozofických významových útvarov miešaním významových útvarov rôznej filozofickej alebo svetonázorovej proveniencie (nezriedka i vzájomne sa vylučujúcich). Termín je odvodený od gréckeho prídavného mena eklektický (ἐκλεκτικός ), ktoré v pejoratívnom zmysle použil Diogenes Laertský pri označení školy Potamona z Alexandrie, „vybravšieho si z každej školy, čo sa mu páčilo“ (422;45).


ekvivalencia lat. – obojstranná redukovateľnosť; dva objekty sa nazývajú ekvivalentné, keď ich pozorovateľné správanie je rovnaké.

 :: ekvivalencia (logika), ekvivalencia (matematika).


ekvivalencia (logika) – zložený výrok vytvorený pomocou ekvivalentoru.


ekvivokácia lat. – mnohoznačnosť, viacznačnosť – miešanie rôznych významov toho istého slova.


élan vital fr. – životná aktivita, vzruch, životná energia, ktorej pojem je súčasťou Bergsonovej filozofie.


eleati predstavitelia eleatskej školy Xenofanes z Kolofonu, Parmenides z Eley, Zenón z Eley, Melissos z ostrova Samos.

 :: predsokratici.


éma gr. – štruktúrna jednotka povedzme kultúry, ako filozoféma, matéma, mytéma, pragméma, ideologéma a pod.

Émou kultúry je napríklad filozofia, mýtus, teológia, pojem, číslo, skrutka, kladivo, predstava stromu a pod., pokiaľ plnia kultúrotvornú funkciu, čiže umožňujú premenu zlého na dobré alebo škaredého na krásne atď..

 :: štruktúra.


emócia lat. silný cit alebo stav vzrušenia, ktorý sa prejavuje zvláštnym správaním sprevádzaným až fyziologickými zmenami organizmu; tento významový proces alebo útvar môže mať kladnú alebo zápornú náplň.

„Ako subjektívna forma prejavu potrieb emócie predchádzajú činnosť zameranú na uspokojovanie týchto potrieb, podnecujú a usmerňujú ju (603;49)“.

K emóciám patrí napr. údiv, radosť, odpor, rozhorčenie, úzkosť, žiaľ a podobne.

:: cit, cítenie, emócia kladná, emócie (psychológia).


emócia kladná emócia majúca väčšiu hodnotu v porovnaní s inou hodnotou, žiaduci, vyhovujúci silný cit alebo stav vzrušenia.


emocionalita fr. – emocionálnosť, emotívnosť, citovosť – modalita ľudského ducha spočívajúca v schopnosti emocionálnych aktov alebo vyvolávania emócií a podliehania im.


Empedokles z Agrigenta na ostrove Sicília (asi 483 423 pr. n. l.; podľa legendy život ukončil skokom do Etny) starogrécky filozof, lekár a rétor, podľa ktorého sa svet skladá zo štyroch prvkov (gr. stoicheia) alebo koreňov vecí (tessara tón pantón rhizómata): oheň (pýr), vzduch (aither), voda (hydór) a zem (, chthon), ktoré sa spolu miešajú alebo odlučujú od seba. Príčinou miešania je láska (filotés), príčinou odlučovania nenávisť alebo svár (neikos). Striedaním lásky a sváru vysvetľuje periodicitu diania vo svete. D: Peri fyseos (O prírode); Katharmoi (Očistenie).

 :: filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, predsokratici.


empíria gr. skúsenosť ako prameň poznania alebo ako poznávacia metóda; vedecké pozorovania a pokusy.


empirický gr. – zmyslami zakúsiteľný, spočívajúci na skúsenosti, založený na nej, opierajúci sa o ňu, vychádzajúci z nej, vzťahujúci sa na skúsenosť.


empirizmus gr. – orientácia na skúsenosť (empíriu) a empirické metódy, ktorá komplexný filozofický tvar a zdôvodnenie hľadala v novovekej empiristickej filozofii.


enakcia (Varela, F.) – samorganizácia organizmov a ľudskej mysle v interakcii s prostredím a v spojení s vtelenosťou a situovanosťou poznania, čo vedno umožňuje chápať adaptačnú činnosť každého živého organizmu ako polaritu poznanie – konanie a konanie – poznanie. V súlade s tým realita, ku ktorej máme prístup na základe našich reprezentácií, nie je ani celkom objektívna, ani celkom subjektívna, každý druh má svoj vlastný svet. Kognitívne štruktúry emergujú z opakujúcich sa senzoricko-motorických schém, ktoré umožňujú, aby bolo konanie riadené vnímaním. Najdôležitejšou vlastnosťou organizmov je ich autonómnosť.  Poznanie je v prvom rade biologickým javom (zdroj: kognitívne vedy, in: ENCYKLOPAEDIA BELIANA (5.3.2021)).

 :: veda kognitívna.


endochrónia gr. – intratemporálna perichronéma, oblasť, súčasť perichrónie, štrukturujúca čas na minulosť, prítomnosť a budúcnosť a dávajúca im, konštituujúca ich vzájomnú väzobnosť, ba dokonca bezprostredne aj sám ich vznik, a to konkrétne vo zväčša bezčasových (achronických) procesoch, ktoré sa možno pokúsiť označiť termínmi (v slovenčine zatiaľ neexistujúcimi) – výminulostňujúcno (konštitúcia minulosti, prechádzanie prítomnosti do minulosti) výprítomnostňujúcno (konštitúcia prítomnosti, jej udržiavanie v chode čiže udržujúcno) a výbudúcnostňujúcno (konštitúcia budúcnosti, jej nastávanie).

Sú to hlavné podprocesy endochrónie konštituujúce čas, časenie (bytnenie času), jeho plynutie.

 :: perichronozofia, synkriticizmus.


energeia (Aristoteles) čin, akt, uskutočnenie v protiklade k sile (možnosti, dynamis).


Engels, Fridrich (1820 1895) nemecký filozof, ekonóm a revolucionár, mladohegelovec a neskôr spolupracovník K. Marxa s výrazným podielom na vypracovaní a rozvinutí marxistického významového univerza, navrhol program Zväzu komunistov Zásady komunizmu (1847).


enigmatickosť gr. hádankovitosť, záhadnosť, nezrozmiteľnosť, tajomnosť.


ens lat. – jestvujúce, bytie, podstata, vec, súcno.

 :: ens a se, ens ab alio, ens in se, ens rationis, ens reale, ontológia.


ens a se lat. – bytie, ktoré je také, aké je, samo sebou, na rozdiel od ens ab alio.

 :: ontológia.


ens ab alio lat. – to, čo závisí od iného, podmienené, stvorené.

 :: ontológia.


ens in se lat. – súcno existujúce samo v sebe.

 :: ens in se subsistens, ontológia.


ens in se subsistens lat. – súcno, ktoré existuje v sebe.

Výrazom ens in se subsistens označuje scholastika substanciu (309;87).


ens per se subsistens lat. – súcno, ktoré existuje osebe.

Výrazom ens per se subsistens označuje scholastika substanciu (309;87).


ens rationis lat. – myšlienková vec, t. j. niečo, čo môže existovať len ako myšlienkový obsah, teda nie osebe, nie ako súcno nezávislé od myslenia.

 :: ontológia.


ens reale lat. – reálna vec, skutočne existujúce.

 :: ontológia..


ens realissimum lat. – najreálnejšie bytie, Boh


entita lat. – akýkoľvek jednotlivý predmet myslenia vôbec, bez bližšieho určenia (13;69), hocičo reálne (anything real), hocičo, o čom možno mať informácie, hocičo, o čom môžeme niečo vedieť, predpokladať, o čom sa môžeme domnievať, že nejaké vlastnosti, čo môžeme opísať, čo môže byť predmetom našich úvah, túžob, hodnotenia; niečo existujúce, jestvujúce, nejaká vec, bytosť, bližšie neurčený útvar skutočnosti/vedomia, nie je napríklad určené ani to, či je naozaj skutočný, predpokladaný, domnelý, chcený, potrebovaný a pod. Entitou je napr. útvar významový, významový proces, stránka materiálnej skutočnosti, ľudské indivíduum, vodník, Slnko, vzťah, bylina, anjel, klinec, bunka a pod.

Dôležitým delidlom entít je to, či existujú naším pričinením, alebo bez neho. Entity existujúce bez nášho pričinenia sú danosti.Najdôležitejším typom entít, ktorých sa týkajú heslá práve čítaného slovníka, sú filozofémy.

Na entitách študujeme najmä 1. momentálny prierez ich štruktúrou, 2. genetickú a dynamickú dominantu ich štruktúry, 3. nevyhnutné externé súvislosti ich štruktúry.

Entita je súcno nejakej veci, jej súcnosť, to že na rozdiel od čo daná vec je.

Pojem entity je základný pojem scholastiky. Klasickým spôsobom rozpracoval kategóriu entity Tomáš Akvinský.

V sociológii sa hovorí o entite v súvislosti s modelovým výsekom sociálnej reality.

Zložka entity sa nazýva moment.

Entita osebe je jednotlivosť.

:: črta, entita abstraktná, entita fyzická, entita ideálna, entita jednoduchá, entita kvantová, entita logická, entita materiálna, experiment, jednotlivé, oblasť reality, ontológia, pôsobenie vzájomné, predmet, sieť (matematika), súcno, trieda, vec, vlastnosť, všeobecné, vzťah, zvláštne.


entita abstraktná – entita vyčlenená odhliadnutím od niektorých vlastností alebo vzťahov, napr. číslo.


entita ideálna entita jestvujúca vo vedomí alebo súčasť ideálneho sveta. Chápanie ideálnej entity, jej ontologického statusu, závisí od ontologickej pozície danej filozofie, napríklad materialistické filozofie ju môžu chápať iba ako entitu, ktorej existencia závisí od vedomia človeka, od toho, či si ju nejakým spôsobom uvedomujeme alebo nie.


entita jednoduchá – nezložená entita, t. j. ktorá nie je zložená z častí, dielov.


entita logická funkcia na svetamihu.


entita materiálna lat. hmotná entita, súčasť hmotného sveta.

 :: entita fyzická.


enumerácia lat. – empirická operácia, ktorou sa dá zistiť, ktoré prvky sú obsiahnuté v nejakom súbore (množine, triede) predmetov. Enumerácia charakterizuje súbor kvalitatívne; nie je ešte spätá s používaním čísiel. Spočíva iba v pomenúvaní individuálnych prvkov daného súboru predmetov (napríklad: dnes v škole chýba Peter, Pavol, Jano, Jožo, Fero).

Z enumerácie historicky alogicky vyrastá počítanie (69;162).

 :: enumerácia množiny konečnej.


Epikuros zo Samu (341 270 pr. n. l.) starogrécky filozof obdobia helenizmu, zakladateľ epikureizmu. Filozofiu členil na logiku, fyziku a etiku.

Logiku chápe ako učenie o tom, ako zabrániť omylom.

Fyziku chápe ako učenie o bytí a poznaní. Dianie vo svete je podľa Epikura zákonité, opiera sa o prirodzené zákony,v čom nadväzuje na Leukippov a Demokritov atomizmus, no na rozdiel od ich striktného determinizmu zavádza predstavu možnosti zrážky atómov pohybujúcich sa v prázdnom priestore rovnakou rýchlosťou na báze ich spontánneho, vnútorne podmieneného odchýlenia od priamky; možnosť odklonu atómov zakladá slobodu človeka a jeho zodpovednosť za vlastný život; človek sa môže slobodne rozhodovať, no musí niesť zodpovednosť za svoju voľbu.

V teórii poznania Epikuros zastával senzualistické stanovisko: pocity samy osebe sú vždy pravdivé a omyly vznikajú až z ich výkladu. Vznik pocitov vysvetľuje na základe predstavy neustáleho vychádzania prúdu nepatrných častíc zvaných eidola z povrchu telies a ich prenikaní do zmyslových orgánov, čím sa vyvolávajú obrazy vecí.

Duša človeka pozostáva z najjemnejších atómov rozptýlených v celom tele a je nesmrteľná.

Cieľom poznania podľa Epikura je zbavenie sa nevedomosti, povier a strachu pred bohmi a pred smrťou, bez čoho nie je možné šťastie.

V etike Epikuros zastáva názor, že prirodzeným stavom človeka je slasť, ktorú chápe ako neexistenciu bolesti a telesného a duševného utrpenia, čo je podľa neho aj cieľom života. Jednou zo strastí človeka je strach zo smrti, v kontexte čoho Epikuros uvažuje nasledovne: smrť sa ma netýka, pretože keď som tu ja, keď som živý, nie je tu smrť, a keď je tu smrť, nie som tu ja, som mŕtvy, už neexistujem.

Človek by mal svoj život usporiadať podľa predstavy hierarchie slastí siahajúcej od slastí nižších, menej trvalých až po slasť najvyššiu, trvalú, získanú na základe rozumovej úvahy a spočívajúcu v absolútnom pokoji zvanom ataraxia, ktorá je stavom bez bolesti a nepokoja. Podmienkou dosiahnutia tohto stavu je nelipnutie na veciach, ktoré nemôžeme mať trvale vo svojej moci.

 :: filozofia antická.


epistéma gr. – súbor hlavných princípov usporiadania vedenia, poznania v istom období.

 :: základ poznania vedeckého.


epistemický gr. vzťahujúci sa na poznávanie alebo vedenie.


epistemológia gr. – vedenie o vedení. Termín epistemológia sa používa ako synonymum termínov teória poznania, gnozeológia alebo noetika. Vo frankofónnej oblasti epistemológia znamená filozofiu vedy alebo teóriu vedy, teóriu vedeckého poznania.

Epistemológia je tvorkyňa a rozvíjateľka epistemologického významového univerza; môže vystupovať ako samostatná filozofická disciplína;; jej nositeľom (pestovateľom) je epistemológ.

 :: epistemológia a gnozeológia, pojem aposteriórneho, pojem apriórneho, pojem epistemologický, poznanie vedecké, poznávanie epistemologické, univerzum významové epistemologické, útvar významový epistemologický, veda.


epistemológia a gnozeológia – termíny „významovo veľmi blízke, prakticky ide o synonymá. Niekedy sa medzi nimi hľadajú jemné diferencie: raz sa gnozeológia chápe ako časť epistemológie, v ktorej nachádza svojej zdôvodnenie, inokedy sa naopak epistemológia chápe ako časť gnozeológie zaoberajúca sa vedeckým poznaním. Sám termín gnozeológia používala už stredoveká scholastika vo význame scientia cognitionis in genere“ (144;11 pozn. pod čiarou).

:: epistemológia, gnozeológia.


epoché gr. – ἐποχή – odstup a zdržanie sa úsudku.


Epštein, Michail Naumovič (21. 4. 1950 Moskva – ) – sovietsko-rusko-americký filozof, filológ, kulturológ, lingvista a esejista, žijúci od roku 1990 v USA. Rozvíja interdisciplinárne prístupy na širokej palete humanitných disciplín.

 – D: Relativistic Patterns in Totalitarian Thinking: An Inquiry into the Language of Soviet Ideology, 1991; After the Future: The Paradoxes of Postmodernism and Contemporary Russian Culture, 1995; Transcultural Experiments: Russian and American Models of Creative Communication (with Ellen Berry), 1999; Filosofija vozmožnogo, 2001; Projektivnyj filosofskij slovar, 2003; Filosofija tela, 2006; PreDictionary, 2011; Russian Spirituality and the Secularization of Culture, 2011; The Transformative Humanities: A Manifesto, 2012.

 :: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia ruská, filozofia súčasná, filozofia USA.


eratický lat. nestály, premenlivý, náhodný, nepredvídateľný, nevypočítateľný, nevyspytateľný, záhadný.

 :: eratický (geológia).


Erazmus Rotterdamský (27. 10. 1467 Rotterdam resp. Goude, Holandsko – 12. 7. 1536 Bazilej, Švajčiarsko) – vl. menom Gerrit Gerritszoon al. Gerhard Gerhards, lat. Desiderius – holandský filozof, filológ (biblista), kňaz, predstaviteľ zaalpskej renesancie a humanizmu, predchodca reformácie, prívrženec tolerancie v sporoch katolicizmu a protestantizmu v prvej polovici 16. stor., „Voltaire 16. stor.“ (Dilthey), priateľ Th. Mora. Bol v spojení s Platónskou Akadémiou vo Florencii.

Erazmus sa pokúšal o reštitúciu kresťansko-antického filozofického postoja k životu, ktorého odkaz, prekrytý nánosom nevzdelaného teologizovania, považoval za pravé kresťanstvo.

Erazmus formuloval víziu mravného zdokonaľovania ľudského indivídua nepretržitým vzdelávaním s cieľom dospieť ku kozmopolitnému kresťanstvu. Táto vízia smerovala jednak k výchovnému ideálu esteticko-morálno-religíózneho individualizmu, jednak bola motiváciou jeho biblistických prác.

L. Valla ho inšpiroval k vydaniu prvého gréckeho prekladu Nového zákona, v r. 1516, ktorý sa stal podkladom pre preklad M. Luthera. Erazmova textovokritická práca je prelomom v prístupe k biblickým textom, v ktorom sa prejavuje jeho teologický racionalizmus zasahujúci až do biblistiky 19. storočia.

 – D: Moriae encomium (Chváľa hlúposti), 1511; Enchiridion militis christiani (Príručka kresťanského vojaka), 1515; Institutio principis christiani (Výchova kresťanského kniežaťa), 1516; De libero arbitrio diatribe sive collatio (O slobode vôle: Rozpravy a porovnania 1524; Ausgewählte Schriften, I – VIII, 1967 an.; Opera omnia, 1969. an.

 :: filozofia 16. stor., filozofia renesančná, filozofia švajčiarska.


Eriugena, Johannes Scotus (810/815 – 877) – stredoveký filozof írskeho pôvodu pôsobiaci vo Francúzsku pri dvore Karola Holého, kde riadil jeho školu. Panenteista. Vychádzal z novoplatonizmu. Uviedol do latinskej podoby Dionysia Pseudoareopagitu a komentoval ho. Usiloval sa o vyhradenie samostatného miesta pre filozofiu vedľa teológie.

Eriugena bol predstaviteľom krajného realizmu a jedným z najvýznamnejších mysliteľov ranej scholastiky.

K významu Eriugenu pozri 619;80.

 :: filozofia 9. stor., filozofia scholastická, filozofia stredoveká.


esencia lat. podstata veci, to, čo robí vec tým, čím je a odlišuje ju od iných vecí.

 :: essentia, ontológia.


esencia veci (Spinoza, B.) – podstata veci, prirodzenosť veci, zahŕňajúca existenciu (cf 68;49).

 :: atribút (Spinoza, B.).


esse est percipi lat. – „byť znamená byť vnímaný“, základný výrok G. Berkeleyho.


esse in se lat. – bytie existujúce v sebe samom.

 :: ontológia.


esse subsistens lat. – subsistentné bytie, bytie, ktoré existuje v sebe samom (esse in se).

 :: ontológia.


essentia lat. – podstata, bytnosť. Pojem esencie je základný pojem scholastiky, protikladný pojmu existencie (existentia).

 :: esencia.


estetično gr. súčasť predmetu estetiky tvorená súborom estetických vzťahov, javov, hodnôt, funkcií a aktivít, ktorých konfiguráciu možno chápať ako estetickú situáciu.

Vyčleňuje sa

    • umelecké estetično,
    • mimoumelecké estetično,
    • prírodné estetično (cf 185;68, 200, 160, 136).

 :: estetika.


estetika gr.– filozofická disciplína (filozofická estetika) alebo veda (špeciálnovedná estetika), ktorá sa zaoberá podstatou a zákonmi krásy v umení, v živote a v prírode.

 – P: Adorno, Th. L. W., Baumgarten, A. G., Bense, M., Hegel, G. W. F., Kant, I. 

 – I: Mistrík, E.: Estetický slovník.

 :: aktivita estetická, činnosť estetická, dielo umelecké, dynamický (estetika), estetično, estetika (Kant, I.), estetika antická, estetika novoveká, estetika renesančná, estetika staroveká, estetika stredoveká, funkcia estetická, hodnota estetická, ideál estetický, jav estetický, katarzia (estetika), kategória estetická, krása, motív (estetika), norma estetická, objekt estetický, potreba estetická, pôvab (estetika), realita estetická, subjekt estetický, štýl umelecký (estetika), umenie, umenie tanečné (estetika), umenoveda, vkus estetický, vnímanie estetické, vzťah estetický, zážitok estetický.


estetika (Kant, I.) – časť teórie poznanie, ktorej predmetom je priestor a čas.


estetika antická európska súčasť a etapa starovekej estetiky, ktorá kryštalizuje v antickom Grécku počnúc 5. stor. pr. n. l. vyčleňovaním sa hlavných smerov uvažovania o kráse a umení.

 :: Damón z Atén, filozofia antická.


estetika novoveká súbor estetický názorov v období približne 15. stor. až 1. tretiny 19. stor. zahrňujúca renesančnú, barokovú, klasicistickú, osvietenskú a nemeckú klasickú estetiku a predchádzajúca súčasnej estetike. Až v rámci novoveku sa estetika konštituovala ako samostatná disciplína, za ktorej zakladateľa sa považuje A. Baumgarten.

 :: filozofia novoveká.


estetika recepcie – oblasť alebo disciplína estetiky zameriavajúca sa na procesy tvoriace recepciu umeleckého diela a umeleckého diania, ana procesy estetickej recepcie vôbec alebo na recepciu v rámci tej ktorej oblati umenia (literatúry, hudby). Zahrnuje

    • sociologicky orientovaný empirický výskum estetickej recepcie,
    • marxisticky orientovanú teóriu recepcie,
    • kostnickú školu (Konstanzer Schule) recepčnej estetiky (Rezeptionsästhetik, Reader-response criticism) (Hans Robert Jauß (1912 – 1997), Wolfgang Iser (1926 – 2007), Wolfgang Kemp (*1946),
    • buffalskú recepčnú školu N. N. Hollanda,
    • estetickú koncepciu, ktorú rozpracoval Umberto Eco (1932 – 2016),
    • recepčná hudobná estetika Renáty Beličovej (*1960)...


estetika recepčná – bohato diverzifikovaný smer estetiky recepcie, zjednotený ideou, že význam textu (v doslovnom literárnom zmysle i širšie v zmysle hermeneutickom) formuje sám čitateľ bezprostredne v procese recepcie (čítania, počúvania, dívania sa...). Recepčná estetika zahrnuje tieto orientácie:

    • transakčná recepčná estetika (Transactional reader-response theory),
    • afektívna alebo emocionálna štylistika (affective stylistics),
    • subjektívna recepčná estetika (subjective reader-response theory),
    • psychologická recepčná teória (psychological reader-response theory),
    • sociálna recepčná estetika (social reader-response theory),
    • hudobná recepčná estetika (reception-aesthetics of music).


estetika renesančná – zložka renesančnej filozofie a sebareflexívna zložka renesančného umenia tvoriaca prvú etapu vývinu novovekej estetiky, nadväzujúca na estetiku stredovekú, predchádzajúca estetike barokovej a tvorená súborom explicitných a implicitných estetických významových útvarov vyjadrených v renesančných poetikách a traktátoch o umeniach a v úvahách samotných autorov umeleckých diel (sochárov, maliarov, architektov, spisovateľov, hudobných skladateľov...). Je to prvá etapa vývinu estetiky, ktorá spadá do éry kníhtlače.

Ani renesančná estetika (podobne ako estetika staroveká a stredoveká) nebola ešte vtesnaná do jednej disciplíny, naďalej nemala vlastný názov, vlastných špecialistov.

K hlavným zdrojom štúdia renesančnej estetiky patria pramene chránené inštitúciami, ako Biblioteca Marciana v Benátkach, British Museum, knižnica Warburgovho inštitútu v Londýne, knižnice v Paríži a v USA.

Renesančné estetické významové útvary sa objavujú už v dielach Danteho, Giotta, Petrarcu, Boccaccia, no ich ťažiskový korpus datujeme do 15. a 16. stor. (C. Cennini, Mikuláš Kuzánsky, Alberti, Ficino, Raffaelo, Castiglione, Bempo, Pico, Leone Ebreo, Leonardo da Vinci, Michelangelo, Pontormo, Cardano, C. Ripa, C. F. Menestrier, Dürer, Erazmus Rotterdamský, Montaigne, F. Malherbe, Patrizzi, Bruno, Zabarella, Galilei, Sidney, Shakespear, F. Bacon, Cervantes, Lope de Vega...).

 :: filozofia renesančná, vaghézza.


estetika staroveká – prvá etapa vývinu estetiky predchádzajúca stredovekej estetike a zahrnujúca súbor explicitných a implicitných estetických významových útvarov, s ktorými prišli myslitelia a umelci v období západného a mimoeurópskeho staroveku.

Na Západe je to antická estetika siahajúca od prvých úvah o kráse a umení a o ich spoločenských funkciách u Homéra a predsokratovcov až po rozvíjanie prvých teórií umenia a krásy pod vplyvom kresťanstva.

V rámci mimoeurópskej estetiky spadajú do obdobia starovekej estetiky úvahy prvých najmä indických, čínskych a japonských mysliteľov a umelcov.

 :: filozofia staroveká.


estetika stredoveká súbor estetických názorov počnúc 6. stor. až do 14. storočia resp. začiatku 15. stor.

 :: filozofia stredoveká.


estetika súčasná estetika 19. stor. až 21. stor., v rámci ktorej sa zvykne vyčleňovať moderná estetika, postmoderná estetika a postpostmoderná estetika. Súčasná estetika je etapa estetického myslenia nasledujúca po novovekej estetike.

 :: filozofia súčasná.


etapa fr. pevne ohraničené obdobie; vývinový stupeň; štádium, fáza.

 :: etapizácia.


etatizmus fr. forsírovanie štátu a riešenia spoločenských problémov štátnymi zásahmi.


éter gr. – jeden (najjemnejší) zo živlov tematizovaných v mytológiách a filozofiách zvyčajne povedľa ohňa, vody, vzduchu, zemi.


eternalizmus lat. filozofický názor, podľa ktorého je reálny celkový nadčasový súbor všetkých udalostí; budúcnosť i minulosť sú dané, nie sú menej reálne ako prítomnosť. Podľa eternalizmu je čas určená samostatná a večná súradnica časopriestoru; napriek tomu, že budúcnosť ešte nepoznáme, je vopred determinovaná minulosťou.

 :: čas.


éthos gr. – ἦθος (doslova: obvyklé miesto alebo sídlo, stajňa, pastvina) – zvyk, mrav, obyčaj, charakter, zmýšľanie, správanie, mravnosť.

 – I: Ethos, in: Eisler, R.: Wörterbuch der philosophischen Begriffe

(1904).

 :: etika.


etika gr. – filozofia morálky, teória morálky, morálna filozofia, filozofia mravnosti, praktická filozofia filozofická disciplína alebo etická súčasť tej ktorej filozofie, ktorej predmetom je morálka a mravnosť, rozlišovanie medzi dobrom a zlom.

 – I: Ethics, in: The Basics of Philosophy, Ethik, in: Eisler, R.: Wörterbuch der philosophischen Begriffe.

 :: cnosť, deontológia, éthos, etika analytická, etika environmentána, etika kresťanská, etika marxistická, etíketa, charita, imperatív kategorický, kódex etický, konanie morálne, konanie inkontinentné, konanie nemorálne, morálka, morálnosť, mravnosť, mravy, necnosť, nemorálnosť, neprajnosť, norma morálna, odpustenie, povinnosť, sloboda, svedomie, tajomstvo profesijné, tragično, univerzum významové etické, vďačnosť, zákon mravný, zodpovednosť, žičenie inakosti (synkriticizmus).


etika analytická – súčasť analytickej filozofie vyrastajúca z analýzy rečových foriem morálnych výpovedí, pričom dôraz kladie na rozbor morálnych pojmov (pojmu dobra, pojmu zla...).

V rámci analytickej etiky sa rozpracúva napríklad koncepcia etického naturalizmu, podľa ktorého morálne pojmy, ako napr. pojem dobrého, pojem spravodlivého, pojem cnosti možno definovať empirickými, deskriptívne uchopiteľnými významovými útvarmi príjemný, nevyhnutný, radostný...

Ďalšími smermi analytickej etiky sú:

    • etický intuitivizmus,
    • etický logicizmus,
    • nekognitívne analytickoetické teórie.


etika environmentána – ekologická etika – komplex aplikovaných výskumných zameraní, ktorý je výsledkom interdisciplinárnej syntézy a nachádza sa na priesečníku etiky a ekológie. Ekologická etika spája predstavy o prírodných systémoch a pravidlách interakcie s nimi do jedného normatívno-hodnotového komplexu.


etika kresťanská – súčasť kresťanskej filozofie a kresťanskej teológie (v nej pod titulom morálnej teológie) tvorená učením o kresťanskej morálke ako súbore požiadaviek na správanie sa a konanie kresťana i kresťanského spoločenstva založenom na kresťanskej predstave o povahe a určení človeka a o jeho vzťahu k Bohu.

Kresťanská etika vyrastá z etiky Starého zákona a reflektuje a ďalej rozvíja morálku Nového zákona, pričom dôraz kladie na

    1. príchod Božieho kráľovstva,
    2. naplnenie zákona,
    3. plnenie Božej vôle.

Živou normou a nasledovaniahodným ideálom je podľa kresťanskej etiky dokonale kenotický Ježiš Kristus.

Podľa kresťanskej etiky je naplnením kresťanskej morálky

    1. láska k Bohu,
    2. láska k blížnemu,
    3. láska k nepriateľovi.

Autenticita (opravdivosť) spolužitia človeka s Bohom a s inými spočíva v láske.


etika marxistická súčasť marxistickej filozofie predstavujúca smer etiky, ktorý sa pokúša ukázať zdroj etického významového univerza (morálnych ideí, náplne morálneho vedomia) v historicky sa rozvíjajúcich spôsoboch výroby, v zákonite sa vymieňajúcich spôsoboch spoločenského života a v pokroku materiálnej a duchovnej kultúry spoločnosti. Výskumnú pozornosť venuje jednak vývinu ľudskej mravnosti, ktorého zdroj vidí v boji a striedaní sa morálok rozličných spoločensko-ekonomických formácií a tried, jednak vývinu jeho reflexie v podobe dejín etických učení, ktoré odrážajú tento proces, pričom od tohto skúmania očakáva preukázanie komunistickej morálky ako najvyššej morálky ľudstva (cf 11; 125 126).

 :: filozofia marxistická.


etiketa fr. – súbor pravidiel spoločenského správania a spoločenského styku, pravidlá konvenčného správania sa.

 :: etika.


Eukleides z Megary (asi 450 pr. n. l. Megara – asi 380/370 pr. n. l. Megara) – grécky filozof, zakladateľ megarskej školy. Patril medzi najstarších stúpencov Sokrata, s ktorým sa stýkal už od začiatku peloponézskej vojny. Keď bol uznesením aténskeho snemu (432/1) zakázaný všetkým Megarčanom pod trestom smrti vstup do Atén, chodil vraj Eukleides za Sokratom večer v ženskom preoblečení. Eukleides bol aj medzi tými Sokratovými priateľmi, ktorí k nemu prišli do väzenia posledný deň jeho života. Po jeho smrti našli u Eukleida v Megare útočisko početní Sokratovi žiaci, medzi nim aj Platón. Kedy Euklides založil vlastnú školu, ktorá existovala ešte na konci 4. stor, nie je známe.

Eukleides napísal 6 dialógov (nezachovali sa však): Lamprias, Aischinés, Foinix, Kritón, Alkibiades, Erotikos (O láske). Stoik Panaitios pochyboval o ich pravosti.

Správy o Eukleidovom učení sú veľmi skromné. Zdá sa, že uskutočnil určitú syntézu z filozofie eleatskej a z prvkov učenia Sokratovho. Eukleidova škola bola povestná vyhľadávaním logických paradoxov a apórií. ej prínos k rozvoju antickej logiky bol značný.

 :: filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.


evidencia (fenomenológia) kritérium pravdivosti. „Evidentní je to, co je ‚jasné a zřetelné‘ (Descartes). Evidence má objektivní charakter, není to jistota založená jen na subjektivním dojmu nebo pocitu. Husserl kritizuje takovou evidenci, která jako mystický hlas by nám chtěla namluvit, co je pravda. Husserl definuje evidenci jako naplnění intence mířící k předmětu, který se sám objeví ve vědomí ‚tělesně‘, osobně, v mase a kostech. Apodiktickou jistotu skýtá jen bezprostřední smyslové nazírání (Einsichtigkeit) nebo duchovní zření (geistige Einsicht) (484;105). “


evolúcia lat. vývoj.


evolúcia (Spencer, H.) (pôvodne) progresívny vývoj; (neskôr) transmutácia foriem (transmutation of forms).


evolúcia vedy – kvantitatívne narastanie „zmien vnútri vzniknutého explanačného a predikčného základu vedeckého poznania (paradigmy, epistémy, diskurzu); je to obdobie, v ktorom vznikajúce problémy majú charakter hlavolamov, t. j. problémov riešiteľných na danom explanačnom základe“ (19;37).

 :: filozofia vedy.


evolucionika lat. evolucionistika všeobecná teória vývinu systémov prírody, spoločnosti a významových procesov; pozornosť sústreďuje na univerzálne charakteristiky a trendy vývinu, na jeho progresívne i regresívne črty, pričom preniká k väčším detailom ako filozofický evolucionizmus.

S termínom evolucionika (evolutionics) prišiel J. A. Urmiancev, termín evolucionistika (evolutionistics) zaviedol L. Grinin.

 :: systém.


exemplifikovanie lat. – robenie alebo urobenie zrozumiteľnejším alebo pochopiteľnejším pomocou príkladov alebo dokladov.


existencia lat. jestvovanie, trvanie, výskyt alebo prítomnosť materiálnej alebo ideálnej entity.

 – I: Existence, in: Stanford Encyclopedia of Philosophy.

 :: existencia ľudská, existenciál, existencializmus, existovanie, ontológia.


existencia ľudská spôsob, akým človek je (spôsob jeho bytia), život človeka, špecifický ľudský spôsob bytia (175;63).

Ľudská existencia je ústredná téma existencializmu a existencialistickej filozofie.


existenciál lat. – základné kategoriálne určenie ľudskej existencie (pobytu).


existencializmus lat. – komplexný filozofický a umelecký (literárny, filmový, divadelný, výtvarnoumelecký...) významový útvar a proces zahrnujúci vágne ohraničený súbor značne odlišných filozofických učení tvoriacich vedno filozofický smer 20. storočia označovaný ako existencialistická filozofia a koncentrovaný na tému existencie. Zdrojom existencializmu je literárny a mysliteľský odkaz S. Kierkegaarda, F. M. Dostojevského, F. Kafku, F. Nietzscheho, W. Diltheya, H. Bergsona, pravoslávnych, katolíckych, protestantských a židovských náboženských mysliteľov, i podnety buddhizmu (najmä zenového) a taoizmu.

 – P: Merleau-Ponty, M., Sartre, J.-P..

 :: existenciál, filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia súčasná.


existovanie lat. – bytie, jestvovanie; trvanie; bytie živým.


exklúzia lat. – nezlučiteľnosť – druh alternatívy, spočívajúci v spojení výrokov funktorom je nezlučiteľné s alebo vylučuje označovaným  symbolom | , napr. „p je nezlučiteľné s q“ alebo „p vylučuje q“ (p | q). Exklúzia je také spojenie výrokov, ktorým sa podobne ako disjunkciou tvrdí, že je p alebo q, na rozdiel od disjunkcie sa však vylučuje, že by mohlo byť zároveň p i q. Výroky p a q sa navzájom vylučujú. Naproti tomu sa exklúziou nevylučuje, že nie je ani p, ani q, takže exklúziu p | q možno vyjadriť aj disjunkciou negátov členov: ¬p ¬q (357;106an.).

 :: logika.


experiment myšlienkový nem. Gedankenexperiment samostatná forma teoretickej duchovnej činnosti, do ktorej sa postupne vyvinul plánovaný (zamýšľaný) experiment a v ktorej vedec alebo filozof operuje idealizovaným objektom alebo ideálnym typom objektu v idealizovaných podmienkach. Myšlienkový experiment nemožno bezprostredne realizovať v praxi, je skôr teoretickou schémou praktického experimentu (cf 144;133 134).