dačo niečo.


Damón z Atén (pol. 5. stor. pr. n. l.) sofista, výkonný hudobník a hudobný teoretik, podľa niektorých autorov Periklov a Sokratov učiteľ, ktorý v rámci svojej reflexie hudby a hudobnej výchovy rozpracoval étosovú teóriu účinkovania hudby, jej vnímania a aktívneho pestovania na dušu človeka: hudba podľa neho môže utvárať ľudskú povahu, má výchovný i politický dopad; vystríhal pred hudobnými novotami, ktoré by mohli mať eventuálne nepriaznivé politické účinky. Damónové idey rezonovali najmä v názoroch Platónových a v diele Peri músikés (O hudbe) Aristeida Quintiliana z 1. až 3. stor. n. l.

 :: estetika antická.


danie – odovzdanie, poskytnutie do vlastníctva alebo na užívanie; umiestnenie, položenie, uloženie; vloženie. Danie s pripojeným podstatným menom tvorí nezriedka významový celok, napríklad danie prednosti (uprednostnenie), danie príkazu (prikázanie), danie rady (poradenie).

 :: celok daného.


danosťentita jestvujúca bez nášho pričinenia.

Dôležitým druhom daností sú východiskové danosti; vlastnosť toho, čo je dané.

Existujú rôzne súbory daností, ako napríklad celok daného, celok predkriticky daného.


danosť tela človeka človeku samému sa realizuje zároveň dvoma spôsobmi subjektívne a objektívne; subjektívne svoje telo človek bezprostredne pociťuje ako svoje v jeho stavoch, objektívne je však zároveň viditeľné a hmatateľné takisto ako iné priestorovo-materiálne objekty (436;79).

 :: človek.


Dante Alighieri (30. 5. 1265 Florencia – 14. 9. 1321 Ravenna) lat. Dantes Aliger – taliansky básnik, predstaviteľ renesančného humanizmu, ghibelín, najvýznamnejší predstaviteľ renesančnej literatúry, považuje sa za najväčšieho alebo posledného básnika stredoveku a prvého básnika novoveku. Vo svojej Božskej komédii líči stav duše po smrti v troch zásvetných ríšach: v pekle, očistci a v raji.

V Danteho názoroch badať príklon k averroizmu a k svetelnej metafyzike novoplatonizmu. Danteho filozofické názory označujú ako christianizovaný neoplatonizmus.

Dante je vynikajúci predstaviteľ počiatkov renesančnej filozofickej kultúry, ktorého dielo sa stalo základom nového humanistického učenia o človeku. Dante si osvojil výsledky antickej kultúry, arabského myslenia, katolíckej teológie (tomizmu), averroizmu.

 :: Dante: De monarchia, 1310 – 1313, doba osová druhá, filozofia 14. stor., filozofia renesančná, filozofia talianska.


Dante: De monarchia, 1310 – 1313 – utopistický traktát, pozostávajúci z troch kníh:


    1. kniha dokazuje, že prepokladom pozemského šťastia je monarchia;
    2. kniha odmieta názor francúzskych a neapolských juristov, podľa ktorých to bol práve rímsky ľud, ktorého Prozreteľnosť vybrala za vládcu impéria;
    3. kniha útočí na pápeža a jeho stúpencov: podľa Danteho cisárska moc nezávisí od moci pápežskej, ale pochádza priamo od Boha.
           Dante sa snaží zmieriť svoje pôvodné guelfstvo s ghibelínskou koncepciou impéria tvrdením, že impérium nevylučuje jednotlivé štáty;
           Dante ako hovorca stredného talianskeho meštianstva vykresľuje obraz akejsi univerzálnej meštianskej monarchie, prekračujúc hranice feudálnej ideológie, no mimo zreteľa ponecháva praktickú realizáciu tejto idey.


 :: doba osová druhá, filozofia politická.


daný predpokladaný, zistený, dokázaný, už existujúci.

 :: celok daného, parameter.


darca – kto niekomu niečo dáva.


daršana sa. – दर्शन, daršan – 1. názor, pohľad, zahliadnutie, zazretie, intuícia, zrenie; 2. systém, učenie, filozofia.


dávajúcno dávanie do vlastníctva alebo umožňujúcno, nechávajúcno.


dávajúcno sa – súbor procesov dávania sa a ich výsledkov, vyústení.


dávanie odovzdávanie, poskytovanie do vlastníctva alebo na užívanie; umiestňovanie, kladenie, ukladanie; vkladanie.

Dávanie s pripojeným podstatným menom tvorí nezriedka významový celok, napríklad dávanie prednosti (uprednostňovanie), dávanie príkazu (prikazovanie), dávanie rady (radenie).

 :: platenie.


dávanie sa – odovzdávanie sa, poskytovanie sa do vlastníctva, na užívanie, na videnie atď


De Morgan, Augustus (27. 6. 1806 Madurai (India) – 18. 3. 1871 Londýn) – anglický matematik a logik, autor o. i. formálnej verzie zákonov v klasickej výrokovej logike (De Morganove zákony), čím do logiky zaviedol matematický jazyk.

 – D: An Explanation of the Gnomonic Projection of the Sphere,  1836; Elements of Trigonometry, and Trigonometrical Analysis, 1837; The Elements of Algebra, 1837; An Essay on Probabilities, and Their Application to Life Contingencies and Insurance Offices, 1838; The Elements of Arithmetic, 1840; First Notions of Logic, Preparatory to the Study of Geometry, 1840; The Differential and Integral Calculus, 1842; The Globes, Celestial and Terrestrial,  1845; Formal Logic or The Calculus of Inference, Necessary and Probable, 1847; Trigonometry and Double Algebra, 1849; Syllabus of a Proposed System of Logic, 1860; A Budget of Paradoxes, 1872.

 :: logika, matematika.


De omnibus dubitandum lat. O všetkom treba pochybovať. Výrok vyjadrujúci východisko Descartovej filozofie.


de re lat. o veci. Napr. triedy možno skúmať tak de re, t. j. ako súbory niečoho reálne existujúceho, ako aj de dicto, t. j. ako súbory myšlienkových reprezentácií niečoho reálne existujúceho.

 :: logika.


dedukcia lat. – vyvodzovanie, odvodzovanie alebo odvodenie tvrdenia z jedného alebo niekoľkých iných tvrdení (zvaných premisy) pomocou odvodzovacích pravidiel.

Odvodené tvrdenie sa nazýva dôsledok, pričom dôsledok je logicky nevyhnutne pravdivý, ak sú pravdivé všetky premisy.

Tvrdenie, z ktorého sa odvodzuje dôsledok, na nazýva premisa.

Dôsledok je implicitne obsiahnutý v premisách; explicitne ho dostaneme aplikáciou metód logickej analýzy.

 :: dedukcia (Descartes, R.).


dedukcia (Descartes, R.) – (spolu s intuíciou) cesta k jasným a zreteľným ideám. Dedukciou poznávame všetko to, čo nutne vyplýva z vecí bezpečne poznaných. Operácia dedukcie (a operácia intuície) je taká ľahká a taká jednoduchá, že ju nemožno lepšie vyložiť a že sa nikto nemôže pri jej robení mýliť. V správnom použití dedukcie a intuície spočíva metóda.

 :: Descartes, R. 


deegoizácia (synkriticizmus) – nem. Entichung (= od-ja-ovenie al. od-ja-ovovanie) – súčasť predmetu filozofie inscendencie tvorená rozpúšťaním ja, cestou k anegoite, nezávislosti (slobode) a nadoblačiu mysle; deegoizácia sa uskutočňuje v rôznych kultúrach a rôznymi praktizujúcimi rôznymi spôsobmi; primeranosť tej ktorej cesty deegoizácie praktizujúcemu sa pravdepodobne nedostavuje a priori, ale treba ju objavovať tentatívne (skusmo); synkriticizmus sa v pristupovaní k praktizovaniu deegoizácie stavia zo stanoviska žičenia inakosti a potešenia z nej; výchova a vedenie sa v tomto kontexte ukazujú len ako predbežný impulz, vlastný krok deegoizácie sa dá vykonať len adeptom samým, dobrovoľne a svojou neopakovateľnou ars vivendi (pozri heslo: artes); deegoizácia je nedelegovateľná; teoreticky, napríklad z hľadiska filozofie, psychológie, kulturológie, etnológie, religionistiky a pod., sa samozrejme možno zamýšľať nad invariantmi a univerzáliami v postupoch deegoizácie, skúmať ich a teoreticky reprezentovať, ale objavy v tomto (teoretickom) smere aj tak treba koniec koncov premeniť na skutky a navyše sám/sama. Deegoizácia je tak koniec koncov vecou toho ktorého jedinečného ľudského indivídua. Nemôžem uskutočniť deegoizáciu druhého človeka, môžem uskutočniť iba deegoizáciu seba samého.

Ak sa pýtame, čo je to deegoizácia, tak môžeme nájsť odpoveď iba svojim vlastným nikým (zvonka) nevideným vykonaním transcendencie svojho ega. Akými (dobrými) skutkami sa deegoizácia uskutoční je v podstate ľahostajné, dôležité je, že sú to skutky anonymné, zvonka nevidené, nečakajúce odmenu, nemajúce motív. Len dodatočne, v reflexii, filozoficky, teoreticky, možno zahliadnuť a ukázať emancipačný efekt deegoizácie. Deegoizácia nie je interpretácia tohto kľúčového javu na ceste emancipácie človeka do stavu nezasiahnuteľnosti (akoby povedal Patočka) žiadnou vnútrosvetskou silou.

Deegoizácia nie je premenou fragmentu na ďalší fragment (replikovanie fragmentov), ale defragmentáciou, stelesnením, ak sme intelektuálne alebo duchovne orientovaní, a zduchovnením (spiritualizáciou), ak sme orientovaní telesnoprakticky.

Deegoizácia plní heuristickú funkciu vo vede (pozri: kategória) ako podproces vystavovania sa vedca transhorizontovej realite.

 :: cesta perichronická (synkriticizmus), Mechtilda z Magdeburgu.


deficiencia lat. – čes. deficience – nedostatok, neúplnosť.


definíciavymedzenie významu nejakého výrazu; logická operácia/postup formulovania kritérií rozlíšenia skúmanej entity od iných entít (špecifikácia entity), konštruovania entity, používania entity a vyjadrovania špecifiky významového útvaru, napríklad pojmu.

Definíciu možno chápať ako skratkovitú dohodu, druh stanovenia, ako používať slovo, znak, pojem, alebo druh opisu ich významu. Definiendum je podľa toho skratkou pre definiens.

Na definovanie jestvujú presné pravidlá, napr. pravidlo zákazu kruhu v definovaní.

 :: definícia matematická, definícia operacionálna, definícia ostenzívna, definícia verbálna, definiendum, definiens, definitio essentialis, definovanie, logika, rovnosť definičná.


definícia operacionálna – definícia prostredníctvom poukázania na tú experimentálne opakovateľnú operáciu, ktorej objektívny výsledok je prístupný bezprostrednému empirickému pozorovaniu alebo meraniu. Napríklad: „Ak ponoríme do nejakej kvapaliny lakmusový papier, je kvapalina zásadou vtedy a len vtedy, keď sa lakmusový papier sfarbí na modro.“

 :: operacionalizmus.


definícia ostenzívna – definícia pomocou ukázania na objekt alebo jav. Ostenzívne definície sa kontraponujú verbálnym definíciám.


definícia verbálna – definícia sformulovaná v jazyku pomocou slov alebo špeciálnych znakov. Verbálne definície sa kontraponujú ostenzívnym definíciám.

 :: definícia.


definiendum lat. – definovaný výraz, výraz, význam ktorého sa definuje v definícii prostredníctvom významu definiensu; to, čo sa má definíciou definovať: slovo, fráza alebo symbol, ktorý je predmetom definície, najmä v slovníkovom hesle, alebo ktorý sa zavádza do logického systému definovaním.


definiens lat. – výraz, prostredníctvom významu ktorého sa v definícii definuje význam definienda.


definitio essentialis lat. – podstatné určenie.


definovanie lat. významový proces spočívajúci v tvorbe definície.


deglobalizácia lat. proces zmenšovania sa vzájomnej závislosti a integrácie medzi určitými oblasťami sveta, najmä medzi národnými štátmi.


deixa gr. – deiktická funkcia – priame poukazovanie, ukazovanie, upozorňovanie alebo odkazovanie na istú realitu (skutočnosť) pomocou zámen, prísloviek alebo vlastných mien.


dejjav, ktorý sa časom premieňa; sled časových zmien, dianie, odohrávanie sa, udalosť, príbeh, proces, postup a ich zreťazenie, napríklad fyzikálny dej, chemický dej a i. Na pozorovanie alebo skúmanie niektorých dejov sa používajú prístroje.

Dej je reprezentovaný lexikálnym významom slova.

 :: dej fyzikálny, vnem (psychológia).


dejiny – historický proces – vývinový proces v prírode alebo v spoločnosti; priebeh všetkého diania v čase a priestore. Výrazom dejiny sa niekedy označuje vývoj ľudskej spoločnosti ako celku, jednotlivcov, ekonomiky, politiky, národov, štátov, kultúry, filozofie atď.

Dejiny sú predmetom skúmania najmä v historických vedách. Vo filozofii sú predmetom filozofie dejín.

 :: dejiny (Weizsäcker, C. F. v.), dejiny filozofie, dejiny logiky formálnej, dejiny ľudstva, dejiny najnovšie, doba halštatská, druhá svetová vojna, filozofia dejín, história, historia syncritica (synkriticizmus), Chronológia (časť tohto slovníka), pragmatická sankcia, prvá svetová vojna, rámec historický, realita historická, zmysel dejín.


dejiny (Weizsäcker, C. F. v.) – to, čo sa deje, a to jednak teraz a jednak aj to, čo sa dialo a čo sa bude diať. Dejiny sa odohrávajú v minulosti, prítomnosti, budúcnosti – skrátka v čase. Dianie je časové, dejiny v najvšeobecnejšom zmysle slova sú súhrnom diania v čase (126;21).


dejiny filozofie – história filozofie – 1. filozofická disciplína, ktorá skúma vznik a vývin filozofie počnúc protofilozofiou a filozofiou prinajmenšom počnúc 8. stor. pr. n. l. až po filozofiu 21. stor.; v tomto prvom zmysle ide teda o výklad minulých udalostí (lat. historia rerum gestarum, angl. account of past events) vo filozofii;

2. sám tento vznik a vývin filozofie, čiže postupnosť minulých udalostí (lat. res gestae, angl. past events), ktoré sa udiali vo filozofii.

Ako disciplína filozofie (čiže v zmysle 1.) sú dejiny filozofie skúmaním vzniku filozofie a vývinu filozofie. Dejiny filozofie ako toto skúmanie (čiže v zmysle 1.) tvoria zároveň jednu zo základných metafilozofických disciplín, pretože predmetom skúmania je tu sama filozofia (z jej genetickej a vývinovej stránky).

Dejiny filozofie považujú mnohí za najlepší úvod do štúdia filozofie.

Obraz vývinu filozofie, ktorý vyvstáva z jeho skúmania, závisí od kategórií alebo vôbec pojmov, ktoré intervenujú v priebehu tohto skúmania. Často sa stretávame s ambíciami podať systematický a vedecký obraz vývinu filozofie – v tomto prípade v úvahách o vývine filozofie intervenujú tak či onak chápané pojmy či kategórie filozofie, vývinu, systému a vedeckosti.

Pri štúdiu dejín filozofie sa treba oboznámiť s periodizáciou vývinu  filozofie.

 – D: Ritter, J..

 :: A (dejiny filozofie), Antológia z diel filozofov, 1966 – 1977, dejiny filozofie marxistické, dejiny filozofie starogréckej, filozof, filozoféma, filozofia, periodizácia vývinu filozofie, pochopenie Hegela, G. W. F., protofilozofia, smer filozofický, škola filozofická, štúdium dejín filozofie.


dejiny filozofie marxistické – polemistický typ dejín filozofického myslenia rozdeľujúci ho na idealizmus a materializmus, medzi ktorými prebieha od zrodu filozofie neustály boj (gr. polemos), vedúci koniec koncov k sformovaniu sa vedeckého filozofického svetonázoru, ktorého najvyššou formou je dialektický materializmus: „Vedecký prístup k dejinám filozofie je možný jedine z pozícií dialektického a historického materializmu“ (11;81).

Svojou polemistickosťou sa marxistické dejiny filozofie pričleňujú k väčšine prístupov k vývinu filozofického myslenia, ktoré zakaždým viac alebo menej kriticky a oprávnene odmietajú svojich „protivníkov“.

Ku kľúčovým kategóriám intervenujúcim v marxistickom prístupe k vývinu filozofie patrí popri idei boja interpretovanej ako kategória dialektického protirečenia, kategória straníckosti, progresu, špirálovitosti vývinu a jeho podmienenosti materiálnym a politickým životom spoločnosti.

Efektívnosť takejto konfigurácie kategórií intervenujúcich v sebareflexii filozofického myslenia sa zdá byť potvrdzovaná zaujatím prvého miesta vo vývine svetovej spoločnosti Čínskou ľudovou republikou, ktorá sa však snaží tlmiť ostrie polemizmu, mierniť ho jeho komercionalistickým modulovaním, tvárou v tvár neustálemu vyostrovaniu polemizmu myslením jej západných partnerov.

Otáznou zostáva kultúrotvornosť polemistickosti myslenia a praxe trojice mocenských centier sveta – Číny, Ruska a USA, ktorých filozofie, pravda skôr mimoakademické, sa však nestránia reflexii kultúrotvornej účinnosti ich progresu, stagnácie alebo regresu pretvárajúcej zlé na dobré, škaredé na krásne atd. Tendencie modulovať polemizmus všeprenikajúci najmä oficiálnymi (akademickými) filozofickými smermi 21. storočia badať u tých mysliteľov, ktorí prechádzajú k nereduktívnemu usúvzťažňovaniu najnovších trendov filozofického myslenia (kreativizmu, virtualizmu, transhumanizmu atď. s tradičnými vrstvami svojho vlastného národného filozofického i mimofilozofického (vrátane náboženského) myslenia nakloneného ochrane prírody a života a úcte k nim tak v Číne, v Rusku a v USA a aj v ich satelitoch. Tejto synkritizácii podlieha aj samo pôvodne čisto marxistické myslenie vrátane marxistickej reflexie dejín filozofie.


dejiny filozofie starogréckej – časť dejín filozofie, ktorá sa zaoberá vývinom starogréckej filozofie, pričom sa však výskumne môže opierať iba o diela antických filozofov, z ktorých sa nám zachovali zlomky, alebo o nich máme len takzvané doxografické správy, neisté správy či ohlasy o ich učení u neskorších autorov.

Termínom doxografické správy sa označujú komentáre neskorších autorov k učeniu toho ktorého filozofa, ktoré sa vo vydaniach spravidla označujú písmenom A.

Písmenom B sa označujú takzvané pravé zlomky, čiže fragmenty autentických diel jednotlivých filozofov.

Napokon písmenom C označujeme neisté správy alebo ohlasy jednotlivých učení u neskorších autorov.

Výnimku v označovaní tvoria pytagorovci.

Dejiny starogréckej filozofie sa tak vo svojom výklade pokúšajú vlastne rekonštruovať významové útvary vygenerované myslením starogréckych filozofov, najmä predsokratikov.


dejiny logiky – história logiky, angl. history of logic, historiography of logic – súčasť metalogiky, ktorej predmetom je vznik a vývin logiky, spravidla od antiky po súčasnosť.


dejiny logiky formálnej história formálnej logiky skúmanie vzniku a vývinu formálnej logiky v priebehu staroveku, stredoveku, novoveku a súčasnosti alebo sám tento vznik a vývin formálnej logiky.


dejiny prírody (Weizsäcker, C. F. v.) – súhrn prírodného diania (126;21).


dekomunikacionalizácia lat. – zbavovanie komunikácie jej základného atribútu – rekonštitúcie významu vysielanej informácie prijímateľom, a to najmä buď v dôsledku neschopnosti prijímateľa chápať čiže rekonštituovať význam, alebo v dôsledku zmysluprázdnoty odosielanej informácie.

 :: doba axiálna druhá.


delenie členenie na diely, časti, rozdeľovanie; triedenie, roztrieďovanie.

 :: delenie (matematika).


Deleuze, Gilles (1925 – 1995) – francúzsky filozof vychádzajúci z Bergsona a Nietzscheho a kritizujúci dialektickú filozofiu. Spolu s Foucaultom a Derridom hlavný predstaviteľ súčasnej francúzskej filozofie, postštrukturalizmu a postmodernej filozofie. Všetky Deleuzove spisy podčiarkujú pozitivitu diferencie, či presnejšie diferentného. Diferentné Deleuze chápe ako pozitívne pritakávajúcno pluralite. Svet sa Deleuzovi javí ako seriálna skladba udalostí, preludov a singularít. Pohyb ako dynamické združenie virtuálnych a aktuálnych mnohostí.

 :: filozofia 20. stor., filozofia francúzska.


dementizmus lat. – rozširovanie (sa) mentálnej zaostalosti, slabomyseľnosti, neschopnosti domýšľať dôsledky. Dementizmom sa vyznačuje vyústenie preddruhoosovej doby, kedy ľudí pred nástup jeho dôsledkov zastavuje len hrubá sila.

 :: doba osová druhá.


Demokritos z Abdér (asi 460 Abdéry – 350 pr. n. l.) – starogrécky filozof, vlastný tvorca teoreticky značne rozpracovanej a až našu súčasnosť ovplyvňujúcej teórie atómov. Bol súčasníkom sofistov, Sokrata a Platóna a vynikajúcim matematikom. Jeho matematické záujmy mocne ovplyvnili podobu jeho diela: akejsi matematickej teórie hmoty.

Podľa Demokrita jestvujú len atómy a prázdno (priestor, nebytie), v ktorom sa atómy pohybujú. Atómy sú malé, nepriestupné a ďalej nedeliteľné hmotné čiastočky, ktoré majú vlastný pohyb a tiaž, čím vytvárajú, vzájomne na seba narážajúc pohyb zvaný vír. Atómy sa dajú rozlíšiť podľa tvaru, polohy a dotyku (usporiadania)

Pomocou toho Demokritos vysvetľuje kvalitatívnu diferencovanosť skutočnosti. Demokritos rozlišuje kvality, ktoré sú dané objektívne povahou atómov a povahou vecí, napr. tiaž, rozpriestranenosť, a kvality, na charaktere ktorých sa podieľa aj vnímajúci, ako napr. farby, vône a pod.

Skladbu sveta, vecí, ktoré vnímame, možno pochopiť len rozumom, ktorý preniká do ich vnútra. Demokritos podáva prísne deterministický výklad sveta: vysvetliť niečo znamená objaviť jeho príčiny (cf. 6;165 – 166).

 :: atomizmus, atomizmus starogrécky, filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia 4. stor., pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.


denotácia lat. – vzťah medzi menom a tým konkrétnym alebo abstraktným objektom, ktorý je menom označený.

 :: denotácia (lingvistika).


denotát výrazu jazyka – to, čo tento výraz označuje.


deontológia gr. – náuka o povinnostiach.

 :: etika.


Derrida, Jacques (15. 7. 1930 El-Biar (Alžírsko) – 8. 10. 2004 Paríž) – francúzsky filozof, jeden z hlavných predstaviteľov postmodernej filozofie. Spolu s Deleuzom a Foucaultom hlavný predstaviteľ súčasnej francúzskej filozofie.

 – D: L'origine de la géométrie, de Husserl. Traduction et Introduction, 1962; La voix et le phénomène, 1967; De la grammatologie, 1967; La dissémination, 1972; L'écriture et la différence, 1967; Marges, 1972; Positions, 1972;

 :: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia francúzska, škrtnuté.


Descartes, René (31. 3. 1596 La Haye, Francúzsko – 11. 2. 1650 Štokholm, Švédsko) – francúzsky filozof, zakladateľ novovekej filozofie; predstaviteľ racionalizmu, špeciálnovedný bádateľ vo viacerých prírodovedných odboroch (analytická geometria a algebra, optika, teória meteorologických javov, dioptrika, fyziológia oka, vzťah geometrie a fyziky, kozmológia, psychológia atď.). Postupom od metodického pochybovania k nepochybnému (cf. metodická skepsa) Cogito ergo sum (Myslím, teda som) začal obrat k subjektu, k vlastnej filozofii Ja. Descartes sa tým stal predovšetkým priekopníkom v oblasti kritiky poznania.

Descartes začína s bezprostredne danou subjektívnou skúsenosťou jednotlivca.

Jeho cieľom bolo založiť jednotnú vedu na matematickej báze. Descartes rozpracoval metódu získavania vedeckých poznatkov alebo racionálne zdôvodneného názoru: išlo tu o heuristickú metódu alebo výskumnú techniku (ars inveniendi = umenie objavovať), ktorá spočíva v postupnosti krokov zameraných na riešenie bádateľských problémov (v matematike, prírodných vedách, náboženstve i etike). Táto Descartova metóda kombinuje analýzu a syntézu, pričom analýza predstavuje rozklad problému alebo zložitého predmetu na jeho najmenšie, intuitívne rozoznateľné súčasti a syntéza ho rekonštruuje pomocou prísne logických operácii (dedukcie). Sledujúc pravidlá tejto metódy, Descartes hľadá posledné, základné, večné pravdy. Existencia týchto právd je podľa Descarta daná pravdivosť garantujúcim Bohom (veracitas Dei). Sú však vlastnosti tohto boha nepochybné? V čom môže spočívať istota môjho poznania? Descartes radikalizoval svoju skepsu (pochybovanie) až k – podľa neho – nepochybnému, evidentnému východisku, ktoré sformuloval vo vete, ktorú by sme po slovensky mohli sformulovať takto: Mám vedomie, teda existujem (Cogito, ergo sum).

Vedenie a veda

Vedenie je totožné s duchom a rozumom, ktorý sa poznaním obohacuje a posilňuje. V rozume vytvárajú všetky jednotlivé vedy i celé vedenie jednotu, od ktorej závisí poznanie všetkých vecí. Človek stojí pre úlohou uvedomiť si podstatu a možnosť ľudského poznania, aby sa na tomto základe mohol venovať štúdiu prírody. Hoci ľudský rozum má takmer neobmedzenú a metafyzickú autonómiu, veľmi úzku súvisí so skúsenosťou a so zmyslovým svetom ako so základom, na ktorom sa môže formovať a rozvíjať teoretické poznanie, vedenie a veda. Matematika a logika sa nemôžu obmedziť na dedukciu bez predchádzajúceho využitia induktívnych údajov.

Metóda

Nedôslednosti v získavaní určitého a neklamného vedenia vyplývajú z toho, že niet primeranej metódy. Na túto situáciu reaguje Discours sur la méthode (Rozprava o metóde), a síce o metóde dobrého riadenia sa svojím rozumom a hľadania pravdy vo vedách. Rozprava obsahuje šesť častí:

    1. úvahy týkajúce sa vied;
    2. hlavné pravidlá hľadanej metódy;
    3. morálne princípy odvodené z tejto metódy;
    4. dôkazy jestvovania Boha a ľudskej duše (čiže základy metafyziky);
    5. fyzikálne otázky;
    6. čo je nevyhnutné nato, aby skúmanie prírody pokročilo ďalej.

Descartes najprv ukazuje, ako sa učil, aby príliš pevne neveril v nič, o čom ho presvedčoval len príklad a zvyk, a ako sa takto oslobodil od mnohých omylov, ktoré mohli zatieňovať jeho prirodzené svetlo a robiť ho menej schopným chápať. Doterajší stav vedy je neusporiadaným súborom pojmov, súdov a názorov, od ktorých sa treba oslobodiť, a na ich mieste treba vybudovať metodicky skonštruovanú vedu. Existuje veľký počet logických pravidiel, z ktorých treba dodržiavať predovšetkým štyri:

    1. žiadnu vec nemožno nikdy považovať za pravdivú dovtedy, kým ju nepoznáme celkom určite ako takú, to znamená tak jasne a zreteľne, že nezostane nijaká možnosť pochybovať o nej;
    2. každú zo skúmaných zložitých otázok treba rozložiť na toľko častí, na koľko sa len dá a na koľko to bude potrebné na jej lepšie riešenie;
    3. myslieť treba po poriadku, od predmetov, ktorých poznanie je najjednoduchšie a najľahšie, pričom treba brať do úvahy zákonité vzťahy aj medzi tými, ktoré netvoria prirodzený rad;
    4. všade treba robiť také dôkladné a celkové vyčíslenia a prehľady, aby sme si boli celkom istí, že sme na nič nezabudli.

Metodická skepsa a prvý a najvyšší princíp filozofie

Opierajúc sa o vyššie uvedené štyri pravidlá, treba pokračovať metodickou skepsou, to znamená pochybovať o celej doterajšej vede, aby sa dospelo k tomu, čo je absolútne určité a nepochybné, a až na tomto základe budovať novú filozofiu. Odmietnuť treba v prvom rade zmyslové klamy, nedokázané pravdy vyplývajúce z klamných predstáv celku, ilúzie snov a napokon pochlebnícke lákadlá akéhosi zlého ľstivého démona. Odmietajúc toto všetko ako klamné, musím zároveň uznať, že ja, ktorý myslím, som niečím – a táto pravda, že totiž myslím, teda som (cogito, ergo sum), je taká istá a neotrasiteľná, že ani najväčší skeptici ju nemôžu vyvrátiť.

Tento fundamentum inconcusum (neotrasiteľný základ) tvorí prvý a najvyšší princíp filozofie. S prijatím tohto princípu sa spája uznanie existencie zvláštnej substancie – duše, ktorá je nezávislá od tela a môže sa bez neho obísť. Takto možno čisto rozumovo zdôvodniť bytie a skutočnosť a zároveň uznávať rozum za jediné a výhradné kritérium pravdivosti.

Avšak nato, aby rozum nezablúdil, je potrebná viera v jestvovanie Boha, ktorý dodáva pravdám rozumu o tom, čo je mimo neho (v tele (v telesnej substancii, v prírode) nepochybnosť (pravdivosť) (veracitas Dei).

Substancia, akcidencia, atribút

Substancia je vec, ktorá pre svoje jestvovanie nepotrebuje inú vec. Každá substancia sa prejavuje určitým spôsobom – akcidenciou. Ten spôsob jestvovania, bez ktorého by substancia prestala byť vecou určitého druhu, sa  nazýva atribútom.

Substancie sa delia na hmotné a nehmotné, majúce vlastné spôsoby jestvovania a špecifické atribúty, vďaka ktorým ich možno poznať: hmotná substancia čiže teleso je rozpriestranená a nemysliaca vec; nehmotná substancia čiže duša je nerozpriestranená vec, ktorej atribútom je myslenie.

Res extensa (vec rozpriestranená)

Rozpriestranenosť je atribútom telesa, pretože len ona v ňom zostáva nezmenená, kým iné vlastnosti sa môžu meniť. Celá skutočnosť je rozpriestranená a dá sa deliť donekonečna.

Neexistuje prázdno, prázdny priestor.

Hmota sa pôvodne rozprestierala v podobe čiastočiek (atómov), ktoré sa pohybovali v priestore.

Zem a nebo sú z tej istej hmoty. Rozdiely v podobe hmoty sú dané len rozličným pohybom jej častí. Pohyb je iba premiestňovanie v priestore. Pohyb je v podstate relatívny. Keby existovala len jedna jediná vec, neexistoval by ani pohyb, pretože by nebol ničím merateľný. K pohybu netreba viac sily ako k udržaniu pokoja. Všetko existuje iba vďaka neustále pôsobiacej sile Boha: to, že  Boh udržiava svet, je trvalé tvorenie – creatio continua.

Z toho, že niet prázdneho priestoru, vyplýva, že celý vesmír je vyplnený hmotou, ktorá existuje v týchto formách:

    1. mikroskopické častice, ktoré sa pri vzájomných nárazoch môžu deliť donekonečna, až do podoby toho najjemnejšieho prachu, ktorého čiastočky sa môžu pohybovať úžasnou rýchlosťou. Z častíc tohto druhu sa skladá Slnko a stálice;
    2. čiastočky ešte síce mikroskopické, avšak už pevnejšie a guľaté, ktoré svoje hrany obrúsili pri vzájomných nárazoch; z častíc tohto druhu sa skladá nebo;
    3. väčšie kusy až veľké telesá; z tejto formy hmoty pozostáva Zem a planéty.

Príroda sa riadi tromi zákonmi, sú to:

    1. zákon zotrvačnosti;
    2. zákon akcie a reakcie;
    3. zákon zachovania energie, tendencia k pohybu po priamke, hoci v skutočnosti ako základný pohyb existuje pohyb v kruhu.

Z pohybu v kruhu sa najjemnejšie častice oddeľujú v tangenciálnej rovine, čím vytvárajú svetlo – tieto najjemnejšie častice sú len v Slnku a stáliciach, na Zemi sú známe iba v ohni a živočíšnych dušiach. Svetlo sa šíri tak, že v neprázdnom priestore čiastočky svetla pred sebou tlačia ďalšie čiastočky, ako keď tlačíme po rovnej ploche palicu, v ktorej sa týmto spôsobom pohybujú všetky jej čiastočky súčasne. Na začiatku uviedol Boh hmotu do pohybu takým spôsobom, že vytvoril najväčší možný chaos. Od tohto okamihu všetko dianie v univerze pokračuje podľa kauzálnych zákonitostí a hmota zákonite utvorila tú podobu vesmíru, v ktorej dnes žijeme. Boh nemôže túto zákonitosť narušiť nijakým ďalším zásahom, pretože by tak porušoval svoje vlastné dokonalé dielo.

Pohyb bol pôvodným čiastočkám (atómom) daný prvým hýbateľom, čím sa zásah (ingerencia) tohto hýbateľa – Boha – vo svete skončila. Keď už raz hmota bola uvedená do pohybu, začala sa postupne mechanicky premieňať a samostatne rozvíjať, vytvárajúc mechanizmus kozmického slnečného systému, v ktorom planéty krúžia okolo Slnka: tak ako sa chaos postupne tríbil a zhlukovali sa prvky sebe podobné, vznikli v pôvodnom chaose víry hmoty, ktorých stredom sa stávali žeravé hviezdy a okolo nich začali oscilovať pohyby ostatných druhov hmoty. Vytváralo sa tak množstvo akýchsi sebaregulujúcich sa sústav. Pretože niet nikde prázdneho priestoru, sú aj tieto sústavy obklopené nielen svetlom, ale v prvom rade éterom (z ktorého sú nebesá), a tento element je tekutý. Unáša so sebou vesmírne sústavy, ale najmä vnútri nich planéty okolo hviezd. Všetky planéty s výnimkou Zeme sa točia okolo Slnka, ktoré sa so všetkými týmito planétami samo točí okolo Zeme. Zem sa nepohybuje, ale je pohybovaná, a to tak okolo Slnka, ako aj okolo svojej vlastnej osi, prúdmi éteru, ktoré ju unášajú ako morský prúd loď: všetky častice sú teda v pohybe, i keď sa nám zdajú byť v pokoji. Hodinky v rukách muža stojaceho na palube lode, ktorá pláva v mori, vykonávajú nesmierne množstvo pohybov, ktoré v praxi nereflektujeme: Zem sa pohybuje vedno s morom, pohybuje sa slnečná sústava atď. Platí to aj o kométach, ktoré Descartes po prvý raz chápe ako telesá rovnakej podstaty ako ostatné telesá vo vesmíre, čiže predovšetkým podrobené rovnakým zákonom.

Okrem nebeských telies prešla takýmto vývinom aj Zem a s ňou spojený organický život a sám človek. Všetky javy a procesy, ku ktorým dochádza v tele živočíchov a človeka, sa odohrávajú mechanicky: životní duchovia sú neobyčajne jemné telieska, ktoré sa nachádzajú v krvi a od ktorých pochádza pohyb v živom organizme. Živočích je stroj pôsobiaci na základe fyziologických mechanizmov, ktorým podlieha aj psychický život, a ten je zasa súborom automatických, reflexných pohybov. Ani rastliny, ani zvieratá nemajú dušu (nerozpriestranenú a mysliacu substanciu).

Res cogitans (vec mysliaca)

Duša ako nerozpriestranená a mysliaca vec (res cogitans) sa objavuje až u človeka. Atribútom čiže podstatou duše je myslenie. Duša je osobitná substancia, čistá nemateriálna entita. Duša nemá v sebe nič z rozpriestranenosti a tým sa úplne odlišuje od tela (ako rozpriestranenej veci).

Vzťah a interakcia duše a tela. Vášne

„Spojenie" – presnejšie – akýsi bližší styk duše a tela spočíva v rozlievaní sa duše po tele prostredníctvom kanálikov z miesta umiestnenia duše v tele, a síce v epifýze (epiphysis cerebri), malom nepárovom orgáne v strednom mozgu, v ktorom je duša citlivá na podnety, ktoré od tela k nej dochádzajú prostredníctvom životných duchov a naopak zasa silné hnutia duše sa v epifýze prenášajú na životných duchov, ktorí uvádzajú telo do akcie. Kanáliky možno odpozorovať z prázdnych tepien v mŕtvych živočíšnych organizmoch, na ktorých Descartes uskutočňoval anatomické pokusy. Žilami tečie krv, kanálikmi (tepnami) sa rozlieva (tečie) duša, prijímajúca podnety od „životných duchov", ktoré sú v čiastočkách krvi. Duša reagovaním na tieto podnety vyvoláva primerané pohyby v tele a v jeho orgánoch. Takýmto spôsobom môžu telo i duša na seba vzájomne pôsobiť, pričom zostávajú navzájom nezávislými substanciami.

Z tohto vzájomného pôsobenia sa rodia vášne závislé od životných duchov, rozlíšených podľa temperamentu človeka. K vášňam patrí obdiv, láska, nenávisť, túžba a smútok. K týmto vášňam čiže impulzom (pôsobiacim na dušu) dochádza len v stave spojenia duše s telom, avšak duša ako taká je od nich oslobodená.

Teória poznania

Prameňom a kritériom poznania je rozum. Zmyslové vnemy poskytujú poznaniu materiál. Rozumové poznanie má intuitívny charakter, čiže je bezprostredným nazeraním toho, čo je pri prítomnosti idey jasné a evidentné. Existujú tri druhy ideí:

1. vrodené idey (ideae innatae),

2. získané idey (ideae adventitiae),

3. idey utvorené nami samými (ideae a me ipso factae).

Vrodené idey sú nezávislé od vonkajšieho sveta, patria výhradne duši a rozumu, a preto sú jednoduché, jasné a zrejmé. K vrodeným ideám patria:

idea bytia,

idea substancie,

idea príčiny,

idea cieľa

atď.

Získané idey pochádzajú zo skúsenosti a patria k nim idey, ktoré sa utvárajú na základe pozorovania: idea dreva, idea koňa, idea človeka, idea slnka atď.

Idey utvorené nami samými sú skonštruované na základe vrodených a získaných ideí, napr. idea sfingy.

Vrodené idey sú samobytným a nezávislým fenoménom duše, ktorá má prirodzenú schopnosť ich vytvárať – preto sú vrodené; majú výlučne rozumový charakter a sú vždy pravdivé.

Popri rozume má duša ja vôľu čiže schopnosť slobodne rozhodovať, schopnosť tvrdiť alebo odporovať v podobe súdu, ktorý nepatrí rozumu, ale vôli. Vôľa má omnoho širšiu pôsobnosť ako rozum, môže zahŕňať veci, ktorým človek nerozumie, voliť klam namiesto pravdy – a teda mýliť sa. Preto rozpor medzi oblasťou ľudskej vôle a oblasťou rozumu je bezprostredným zdrojom omylu, čo však neznamená, že vôľa rozhoduje aj o samom spojení pojmov v súde. Existuje možnosť poznávacieho zdokonaľovania sa človeka a jeho prechádzania od nevedenia k vedeniu, od omylu k pravde, čím sa zdôrazňuje vedúca úloha rozumu vo vzťahu k vôli, čo je aj podmienkou pravdivého poznania.

 – D: Traité du Monde ou de la Lumière (Rozprava o svete alebo o svetle) (vyd. posmrtne); Discours de la méthode pour bien conduire sa raison et chercher la vérité dans sciences, plus la Dioptrique, les Méteores et la Géometrie, qui sont des essais de cette méthode (Rozprava o metóde), 1637; Meditationes de prima philosophia in qua Dei existentia et animae immortalitas demonstratur (Meditácie o prvej filozofii), 1641; Principia philosophiae (Princípy filozofie), 1644; Les passions de l'âme (O vášňach), 1649.

 :: analýza matematická, cogito ergo sum, De omnibus dubitandum, dedukcia (Descartes, R.), evidencia (fenomenológia), filozofia 17. stor., filozofia novoveká, intuícia (Descartes, R.), jasnosť (Descartes, R.), karteziánsky, karteziánstvo, metóda Descartova, substancia (Descartes, R.), zreteľnosť (Descartes, R.).


desengañó špan. – stav alebo pocit celkového rozčarovania, straty ilúzii v baroku, ktorého zdroje zrejme tkvejú predovšetkým v hlbokých svetonázorových premenách, ktoré spôsobila renesancia rozrušením dovtedajšej predstavy kozmického poriadku. Desengañó je dôsledok akejsi „ontologickej osirelosti“, v ktorej sa ocitol autonómne uvažujúci subjekt, potom, čo sa uvoľnil z autoritatívnych aristotelovsky pochopených noriem stredoveku, je to zvýraznené vedomie konečnosti individuá, jeho osudu v rozmere kozmu, tak, ako ho formuloval Pascal. Vo sfére spoločenskej praxe je desengañó zrejme pocitovou reakciou na rozpad existujúcich sociálnych systémov a na ich reštrukturáciu, ako v prípade Baltasara Graciána dôsledok tak kríz široko spoločenských, ako aj kríz osobných, ktoré pospolu spôsobili, že Gracián akoby sa prestal stotožňovať s dejinami svojej epochy a svojej spoločnosti, vystúpil z nich, prežíval ich ako iluzívny jav, ako theatrum mundi, ako číru alegóriu reality, ktorú nemožno uchopiť opisom konkrétností ale iba metaforujúcich všeobecností.

 :: filozofia baroková.


designát lat. mimo- alebo inojazyková entita, na ktorú sa vzťahuje jazykový znak.


designát názvu – predmet, ktorý spadá pod názov (4;33).

 :: logika.


designát pojmu – designát ľubovoľného názvu vyjadrujúceho príslušný pojem (4;32 – 33).

Designátom pojmu môže byť buď hmotný predmet či vzťah medzi hmotnými predmetmi, alebo jazykové označenie tohto predmetu alebo vzťahu (cf 498;189).

 :: logika.


deskripcia fenomenologická opis spôsobov, ktorými sa vedomie zameriava na to, čo si uvedomujeme.

 :: fenomenológia.


deskripcia indivíduová jednoznačný opis indivídua meno, označujúce práve jedno indivíduum (jeden predmet), napr. výraz ,,autor románu Muž bez vlastností”, označujúci rakúskeho spisovateľa Roberta Musila.


deskriptor (logika) – v jazykoch logiky operátor deskripcie (490;111).


dešifrovanie fr. lúštenie.


deus ex machina lat. – doslovne: boh zo stroja – niečo neočakávané alebo zasahujúce zvonku.


Deus sive natura lat. – Boh čiže príroda, Spinozova formulácia vyjadrujúca myšlienku totožnosti Boha a prírody.


devotio moderna lat. – nová (súčasná, terajšia) zbožnosť – duchovné hnutie neskorého stredoveku, ktoré sa od 14. storočia šírilo z Holandska do vtedajšej Európy (do Nemecka a Francúzska) a završovalo zlatý vek západnej kresťanskej mystiky. Zakladateľom hnutia devotio moderna je Gerardus Veľký (Geert Groote, 1340 – 1384), osnovateľ združenia Bratia spoločného života (Broeders des gemeenen levens); jeho najvýznamnejším žiakom bol Tomáš Kempenský. Kráčajúc ruku v ruke s kresťanským humanizmom, kladúcim dôraz na intelektuálne štúdium koreňov kresťanstva, devotio moderna prízvukovalo individuálny prístup k viere a k náboženstvu. Jeho devízou bola vnútorná opravdovosť a nasledovanie Ježiša Krista ako vzoru kresťanského života. Hnutia malo vplyv aj na náboženské postoje predstaviteľov reformácie.

 :: filozofia 14. stor., filozofia stredoveká, mystika kresťanská západná, jej zlatý vek.


dia- gr. prvá časť zložených slov znamenajúca cez, skrz, naprieč, napr. diachrónny cezčasový.


diachrónia gr. – skrzčasnosť. Diachrónia sa achrónnou zložkou perichrónie bezčasmo prepája so synchróniou. Diachrónia je predmetom historických disciplín, napríklad historickej lingvistiky (pokiaľ ide o jazyk, jeho vývin).

 :: historia syncritica (synkriticizmus).


diachronicky (prísl.) – štúdiom vývoja, so zameraním na vývoj, zameriavajúc sa naň: skúmať niečo diachronicky znamená skúmať, zameriavajúc sa na vývoj, tematizujúc vývoj.


diakozmos gr. – vývoj,  ktorým  prechádza jestvujúcno pri svojom postupe z kozmu do kozmu, z poriadku do poriadku, z fázy do fázy.


dialektika gr. –– filozofická metóda spočívajúca vo vyjasňovaní významových útvarov z hľadiska ich zdôvodnenia a náuka o nej; v stredoveku druhé zo siedmich slobodných umení.


dialektika (Platón) – metódou, ktorá vyvoláva v duši rozpomínanie sa na svet ideí; vyrastá z diskusie opačných mienení.


dialektika materialistická – metóda dialektického materializmu, ktorej hlavnou kategóriou je protirečenie. Systematický výklad materialistickej dialektiky na Slovensku podáva monografia 69.


dialóg gr. – rozhovor medzi dvoma alebo viacerými osobami; jeho opakom je monológ.


dianie dej – prechádzanie s jedného stavu do iného, napr. zo stavu nebytia do stavu bytia alebo zo stavu bytia do stavu nebytia, zo stavu jednej určenosti do stavu inej určenosti.

Základným prvkom diania je udalosť a súborom všetkých udalostí je svet.

 :: dianie duševné, dianie psychické, etapizácia, koniec, proces, udalosť, um, vytvárajúcno, začiatok.


dictum de omni et nullo lat. – povedané o všetkom a o ničom.


diel časť (celku).


dieloniečo, čo je vypracované, hmotne zachytený výsledok námahy, namáhavej práce; výtvor, výsledok tvorby; artefakt, ktorý je odlišný od toho, čo v realite zatiaľ existuje; zhotovenie určitej veci, jej montáž, údržba, uskutočnenie opravy alebo úpravy. Je to nová umelá realita. V okamihu, keď sa skončí jej tvorba, sa stáva nezávislou od predchádzajúcej činnosti a subjektu, objektom, ktorý „stačí sám sebe“, svetom zloženým z prvkov sveta skutočného, ale postaveným aj proti nemu (proti pôvodnej prírode, ktorej je druhou tvárou, teda akýmsi vzdorosvetom).

Historicky sa diela javia ako rozhodujúci prejav civilizácie. Ich tvorcovia do nich „zakliali“ seba, svoju tvorivú subjektivitu a tvorivé úsilie, žijú v nich, hoci sami už pominuli a navždy zanikli i deje s tvorbou spojené (266;19 an.).

Slovník pojmov, in: u.fond na podporu umenia dielo definuje takto: „Jedinečný výsledok tvorivej duševnej činnosti autora vnímateľný zmyslami, bez ohľadu na jeho podobu, obsah, kvalitu, účel, formu jeho vyjadrenia alebo mieru jeho dokončenia. Dielom je literárne dielo, slovesné dielo, divadelné dielo, hudobné dielo, dielo úžitkového umenia, kartografické dielo alebo iný druh umeleckého diela alebo vedeckého diela.“

Vedou o doťahovaní tvorby do jej výsledku je ponematika. Z ponematických disciplín najdôležitejšia je ponematika kultúrnosti.

 :: dielo architektonické, dielo autorské, dielo filozofické, dielo fotografické, dielo hudobné, dielo literárne, dielo maliarske, dielo pseudonymné, dielo stavebné, dielo umelecké, dielo technické.


dielo filozofické – výtvor filozofickej tvorby. Filozofické dielo je produkt filozofie, súčasť predmetu historickofilozofického výskumu, biografie filozofa, textológie, bibliografie, ponematológie a iných disciplín.

Filozofické dielo „nie je bezrozmerným priesečníkom zákonitostí alebo vplyvov. Je ohniskom, v ktorom sa pretavujú vplyvy, aby z nich vznikla nová bytnosť, ktorou je dielo. Odtiaľ význam pochopenia diel – týchto uzlových bodov kultúrnej štruktúry, faktorov vývoja, konštituujúcich súčastí duchovnej reality. Diela sú vykryštalizovanou činnosťou, sú nabité jej silou a uchovávajú si jej dialektické napätie. Filozofia, to nie sú len filozofické problémy, trendy, kategórie, ale aj diela. To sú atómy duchovnej reality. Pri rozbore nestačí odhaľovať vonkajšie a vnútorné príčiny ich genézy, prípadne ich ďalšie pôsobenie, ale spriesvitniť ich vnútornú štruktúru a objaviť v nich zrod nového“ (267;17).


dielo umelecké angl. work of art – dielový umelecký výtvor, ktorý je výsledkom uplatnenia umeleckých tvorivých schopností autora alebo autorov.

Umelecké diela sú jednak hmotné výtvarné diela spravidla odborne školených výtvarníkov (maliarov, sochárov, architektov, umeleckých fotografov a pod.), t. j. obrazy, rytiny, lepty, drevoryty, umelecké fotografie a filmy, sochy a rôzne plastiky, ale i celé stavby vytvorené ako umelecký unikát (originál) alebo v niekoľkých málo replikách (tzv. autorské kópie), jednak umelecké diela, ktoré v dôsledku svojej zvláštnej povahy vyžadujú, aby boli pre účely spoločenskej spotreby buď rozmnožené tlačou, ako sú slovesné diela umelecké všetkého druhu (próza, básnické diela, drámy), alebo prednesené alebo predvedené výkonými umelcami (na hudobných nástrojoch, spevácky, herecky, alebo tancom), ako sú hudobné diela nástrojové i vokálne, hudobnodramatické a dramatické diela, pantomímy, choreografické diela (balet) a pod.; ide teda o diela spisovateľov, skladateľov a choreografov.

Vedľa profesionálne vytváraných umeleckých diel sa uznáva umelecká hodnota aj pri dielach amatérskych, vytváraných neškolenými jednotlivcami zo záľuby.

Zvláštnym druhom umeleckých diel sú diela užitého umenia, ktoré sa od ostatných umeleckých diel odlišujú svojím určením pre technické, najmä priemyselné využitie. Zatiaľ čo umelecké dielo výtvarné plní svoj kultúrny účel svojou podstatou ako originál, je dielo užitého umenia už pri vytvorení urcené ako predloha pre ozdobenie alebo doplnok iného výsledku ľudskej činnosti, slúžiaceho iným než estetickým potrebám spoločnosti. Takými dielami užitého umenia sú napr. umelecké vzory pre tlač na textílie alebo pretkanie látok, pre keramiku, kovovýrobu, výrobu z dreva alebo iných hmôt, ornamenty a plastiky pre výzdobu budov a pod. Do oblasti užitého umenia patrí aj ľudová umelecká výroba, pracujúca na podklade ľudovej umeleckej tradície, a umelecké remeslá, vytvárajúce diela podľa predlohy alebo návrhu. Konečný výrobok pri dielach užitého umenia nie je originál vytvorený autorom, ale rozmnoženina vyrobená remeselníkom alebo priemyslovo.

Umelecký výkon realizuje reprodukčný umelec predvedením literárneho, hudobného, tanečného alebo pantomimického diela, pričom svojím osobitým poňatím diela dáva prednesu diela zvláštny tvorivý charakter svojimi individuálnymi umeleckými schopnosťami. Tak je to pri výkonoch dramatických umelcov, recitátorov, spevákov a hudobníkov, tanečníkov, mimických a estrádnych umelcov, artistov a pod.

 :: dielo hudobné, dielo literárne, dielo maliarske, estetika, interpretácia (filozofia umenia), obraz umelecký, prednes, umenie, umenoveda.


diferencia lat. – rozdiel, rozdielnosť; nezhoda, rozpor.

 :: diferencia ontologická, differentia specifica.


diferencia ontologická – rozdiel medzi súcnom a bytím. Bytie nie je redukovateľné na súcno, hoci sa každého súcna nejako týka. Tematizovať bytie a jeho zmysel predpokladá predbežnú tematizáciu súcna v jeho odkazovaní na to, čo mu jeho súcnosť umožňuje, ale čo sa v nej nevyčerpáva, čo sa skrýva za jej zjavnosťou.

 :: Heidegger, M., ontológia.


differentia specifica lat. – druhový rozdiel, charakteristická zvláštnosť.


Diodóros Kronos (asi 350 Iasos v Malej Ázii 307 pr. n. l. ?) starogrécky filozof, príslušník megarskej školy, ktorý vypracoval argumenty proti pohybu a zanikaniu, pojem hypotetického súdu (implikácie) a pojem modality možného, nemožného, nevyhnutného a nie nevyhnutného, pričom sa preslávil dôkazom zvaným kyrieuón (vládca), že možné je len to, čo je skutočné alebo čo sa skutočným stane.

 :: filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.


Diogenes zo Sinope (asi 400 – asi 323 pr. n. l.) – Diogenes zo Sinopy – starogrécky filozof, najradikálnejší predstaviteľ kynizmu v životnej praxi Odišiel z rodného mesta do vyhnanstva, pretože vraj falšoval peniaze. Diogenes opustil bohatú rodinu, stal sa dobrovoľným žobrákom a ľudovým učiteľom.

V Aténach sa zoznámil s učením Antisténa, domyslel jeho zásady d krajných dôsledkov a prakticky ich uskutočňoval.

O Diogenovi sa traduje nesmierne množstvo historiek a anekdôt. V duchu svojej filozofie viedol potulný život, býval v sude a bez rozpakov robil na verejnosti veci, ktoré iní nerobili ani v ústraní. Svoju nezávislosť vyjadril vraj aj pri stretnutí s Alexandrom Macedónskym: keď mu Alexander povedal: „Som Alexander, veľký kráľ“, Diogenes odpovedal: „Ja som Diogenes, pes“. Keď sa Alexander spýtal opaľujúceho sa Diogena, čo by si prial, Diogenes odpovedal: „Ustúp mi zo slnka“.

 :: filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.


disciplína1 dodržiavanie pravidiel, predpisov, povinností.


disciplína2 vedný, umelecký, športový a podobne odbor.

 :: disciplína filozofická, disciplína matematická, disciplína synkriticizmu, disciplína špeciálnovedná, disciplína teologická, disciplína vedná, multidisciplinarita, veda.


disciplína filozofická – disciplína filozofie – filozofický odbor alebo časť filozofie, skúmajúca istú stránku miesta človeka vo svete; je to oblasť filozofického skúmania vyčlenená podľa spôsobu kladenia otázok a predmetnej oblasti.

Filozofickou disciplínou je napríklad metafyzika, gnozeológia, etika, estetika, filozofia umenia, filozofia literatúry, filozofia hudby, ontológia, axiológia, dejiny filozofie, filozofia jazyka, filozofická antropológia, filozofia mysle, logika, filozofia dejín, ale aj filozofia spoločnosti čiže sociálna filozofia, filozofia filozofie, filozofia logiky, filozofia vedy, filozofia umenia, filozofia jazyka, filozofia mysle, filozofia matematiky, filozofia fyziky, filozofia chémie, filozofia biológie, filozofia medicíny, filozofia ekonómie, filozofia štátu, filozofia práva, filozofia výchovy, politiky, náboženstva, kultúry, vojny, mieru, športu, smrti, informácie a pod.

Z výrazného akcentu na pestovanie niektorej filozofickej disciplíny a jeho systematického rozširovania sa utvorili dokonca filozofické smery alebo hnutia, ako ich reprezentuje napr. filozofia mysle, filozofia informácie a pod.

 :: skúmanie filozofické.


disciplína synkriticizmu – to ktoré odvetvie synkriticizmu (napríklad synkriticistická antropológia, agapológia, synkriticistická epistemológia, synkriticistická ontológia atď., zoznam pozri nižšie v odkazoch) s podčiarknutím jeho ponematického aspektu; odtiaľto aj blízkosť disciplíny synkriticizmu s príslušným umením (ars).

Zmyslom vyčlenenia alebo konštitúcie tej ktorej disciplíny synkriticizmu je teda len predbežne, provizórne fixovať zameranie filozofickej pozornosti na spôsob bytia tej ktorej oblasti celku predsynkriticky daného. Filozof, študujúci, čítajúci sa však veľmi rýchlo presvedčia o tom, že “jednotlivé” spôsoby bytia smerujú koniec koncov k spôsobu bytia človeka vo svete, čo v synkriticizme znamená, že smerujú v prvom rade k perichronematike bytia človeka vo svete, k preparácii bezčasových väzobností pobytu človeka na svete a až spätne trebárs k určitej ich klasifikácii, typologizácii, k odhaľovaniu ich paradigmatiky a podobne.

Vyčlenenie disciplín synkriticizmu má teda popri všetkej svojej heuristickej odôvodnenosti predsa len skôr didaktický účel, pretože synkriticizmus všade smeruje ani nie tak k perichronológii, ako skôr k atemporalistike, k uvoľneniu atemporalistických potencií toho ktoré spôsobu bytia človeka na svete – v každodennom živote, vo vede, v umení, vo filozofii, v náboženstve. Synkriticizmus v nich ponematicky (završujúcnostne) hľadá autentickosť, v každej oblasti mu ide – povedané Heideggerovými slovami – o „sebaoslobodzovanie slobody v človeku (761;24436 – 37)”.


disciplína vedná vedný odbor.

 :: disciplína špeciálnovedná, interdisciplinarita, multidisciplinarita, veda.


disjunkcia (logika) spojenie dvoch výrokov spojkou alebo, pri ktorom jeden alebo druhý výrok alebo obidva výroky sú pravdivé.


disjunkcia vylučujúca (logika) – spojenie výrokov pomocou vylučujúceho disjunktora.

Vylučujúca disjunkcia sa používa pri klasifikovaní predmetov do oddelených (navzájom sa neprenikajúcich) skupín, tried, oblastí, sfér.


disjunktor (logika) – nevylučujúci disjunktor – logická spojka, ktorá sa používa na spájanie dvoch výrokov vyjadrujúcich zlučiteľné alternatívy, označuje sa znakom ∨(z lat. vel alebo) a vyjadruje sa slovom alebo. Na spájanie výrokov, ktoré vyjadrujú navzájom sa vylučujúce, nezlučiteľné alternatívy, sa používa vylučujúci disjunktor.


disjunktor nevylučujúci (logika) – p. disjunktor (logika).


disjunktor vylučujúci (logika) – logická spojka, ktorá sa používa na spájanie dvoch výrokov vyjadrujúcich vylučujúce sa, nezlučiteľné alternatívy, označuje sa znakom vv a vyjadruje sa spojením buď...,alebo... .Spojenie výrokov pomocou tejto spojky sa nazýva vylučujúca disjunkcia.


diskurz lat. rozbiehajúcno sa viacerými smermi, napríklad v debate, v rozhovore, preto neskôr aj rozprava, v základoch poznávania sveta...

 :: základ poznania vedeckého.


diskurz (filozofia postmoderná) verbálne artikulovaná forma objektivácie obsahu vedomia, regulovaná racionalitou dominujúcou v tej ktorej sociokultúrnej tradícii; reprezentácia autochtónneho zmyslu imanentnej logiky objektu.


diskurz (filozofia tradičná) – argumentatívna, reflektujúca a kontrolovaná forma písanej alebo hovorenej reči vyjadrujúca pojmové myslenia a protikladná vyjadrovaniu intuitívnych významových útvarov. Spojením diskurzívne myslenie sa tu potom mieni alebo označuje myslenie argumentatívne, čo najviac racionálne.


diskurz deontický časť prirodzeného jazyka, týkajúca sa príkazov, zákazov a dovolení, východisko skúmania deontickej logiky.


dívanie sa – pozeranie, hľadenie.

Pozorné dívanie sa je pozorovanie.


doba dlhší čas alebo časový úsek, obdobie.


doba osová – etický zlom, axiálna doba, axiálna éra, prvá axiálna éra, prvá osová doba – obrat v dejinách ľudstva, v ktorom – približne v období medzi 800 až 300/200 pred n. l. (alebo užšie vymedzené: 600 až 500 pred n. l., čiže 6. stor. pr. n. l.) – vo všetkých kultúrach Eurázie (Čína, India, Irán, Judea, Grécko) nastúpilo nové myslenie a kritická reflexia; vystupujú náboženskí reformátori alebo mysliteľské či etické osobnosti, ktoré prinášajú zlom v doterajšom duchovnom vývine:

    • v Číne Lao-c’ a Konfucius
    • v Indii Buddha a Mahávíra
    • v Iráne Zaratustra
    • v Judei izraelskí proroci
    • v Grécku milétska škola

Vo všetkých vyššie uvedených krajinách bol v čase etického zlomu čulý náboženský život a rozvinutý panteón. Ľudia uctievali mnoho bohov a snažili sa ich primäť intenzívnym kultom k tomu, aby im dávali hojnosť všetkého potrebného k životu, čiže jedlo a úrodu, úspech a šťastie, a vôbec životnú silu, ktorá by ich bola schopná chrániť pred hladom, biedou, chorobami a smrťou, skrátka pred všetkým, čo dajako ohrozuje život.

Vo všetkých spomenutých krajinách dochádza k hlbokej kríze a s ňou k biede, hladu a rozháraným pomerom. Ľudia tak na mnohých miestach začali poznávať, že starí bohovia nefungujú, aspoň nie tak, ako by sa od nich čakalo.

V mnohých starých kultúrnych okruhoch sa objavujú príznaky metafyzického skepticizmu a mravného relativizmu, ktorý asi najlepšie poznáme v podobe gréckych sofistov. Kult, postupne stále dôslednejšie magizovaný (pozri: napr. staroindickú obeť koňa a vôbec zásady epochy brahmanizmu), nedokáže ovplyvniť bohov tak, aby boli človeku po vôli požadovaným spôsobom.

Ako vonkajšia príčina etického zlomu sa tak ukazuje tlak spoločenskej situácie a neúspechy v dovtedajšom spôsobe náboženského zvládavania ľudskej biedy pomocou magicky koncipovaného kultu. Vzniká vnútorná prázdnota, ktorá volá po novej odpovedi na novo doliehajúcu otázku ľudskej existencie. A tu prichádzajú myslitelia, ktorí chcú premeniť človeka a jeho vzťah k súcnu alebo k bohu, a nie v prvom rade ovplyvniť bohov.

Všetkým novým systémom je vlastná výzva k mravnému postoju, k tomu, aby človek pracoval predovšetkým sám na sebe a nečakal, že mu šťastie podľa jeho predstáv a požiadaviek dodajú podplatení bohovia alebo kozmický zákon, podmanený magickým rítom.

Etapa dejín ľudstva po osovej dobe sa zavŕšila definitívnym presadením sa druhej osovej doby v 21. storočí.

 :: dejiny ľudstva, doba osová druhá, história.


doba osová druhá druhá axiálna doba, druhá axiálna éra presmerovanie vektora hlavného záujmu človeka do svojho vlastného vnútra (sebapoznanie), vedomie ktorého sa definitívne ustanovilo nástupom epochy globálnych pandémii v 21. storočí ako odpoveď o. i. na nedostatok času a priestoru (napr. v študijných programoch) k múdreniu, na takmer všezasahujúci dementizmus, do ktorého vyústila preddruhoosová doba a markantný u vrcholových politikov, na zánik konciliantnosti, na stratu schopnosti riešiť prakticky ktorýkoľvek relevantný problém, o globálnych ani nevraviac.

Vonkajšok sme vyčerpali, aj keby sme energiu a suroviny dokázali čerpať z ľubovoľných zdrojov, vrátane mimozemských. Bez výmeny v podstate nedobrovoľnej sebaizolácie za sebaprehlbovanie sa zvýši letalita, pretože sa obnoví smrtonosnosť preddruhoosovej civilizácie.

Prepracúvanie novej civilizácie do kultúry spočíva v nereduktívnom usúvzťažňovaní sebaprehlbovania globálne každého dospelého ľudského indivídua a jeho bežného lineárneho spôsobu života. Zmysel a perspektívu má zcieľavedomovanie tejto synkrízy vertikality a horizontality nášho života do podoby ich synkritiky. Prakticky to znamená zmenu vo všetkých druhoch individuálnej, interindividuálnej i spoločenskej činnosti.

Náročnosť tejto zmeny prežívame doslova na každom kroku a na každom úseku verejného a intímneho života a stáva sa predmetom alebo náplňou politickej, výchovnej a osvetovej činnosti, ako keby sa naplnila vízia Danteho diela De monarchia z rokov 1312/13 (https://la.wikisource.org/wiki/De_monarchia/Liber_Primus), iba panovník by už nemal byť len jeden; možno dnes aj niekto skladá dielo De triarchia. Náročnosť tejto zmeny je ontologický invariant druhej axiálnej doby.


Sign of this Second Axial Age (zweite Achsenzeit) is:

inscendence or death.

Znamenie tejto druhej osovej doby znie:

inscendencia alebo smrť.

Знак этого второго осевого времени:

инсценденция или смерть.


Druhá axiálna alebo osová doba je (na rozdiel od prvej osovej doby) globálna inscendentalizácia spočívajúca v odklone všetkých kultúrnych okruhov na Zemi od aktivít smerom von k aktivitám smerom dovnútra čiže k inscendencii vyvolanom vyčerpaním možností ďalšej externej expanzie človeka, ktoré sa zavŕšilo v 21. storočí prevládnutím hyperzložitosti ako nového historického typu komplikácií na spoločenskej, interindividuálnej a individuálnej úrovni zväčša akademicky i každodenne reflektovaného ako neriešiteľnosť. Historický typ zložitosti ťažkostí našej doby však prekročil doteraz praktikovanú historickotypologickú periodizovateľnosť vývinu ľudstva, čo je dôvodom označiť ho os obratu a dobu, v ktorej sa tento obrat zavŕšil ako druhú osovú alebo axiálnu dobu.

Svetovosť tohto obratu obratov je vyššieho rádu ako svetovosť svetovej hospodárskej krízy, ktorá sa teraz rozbieha, a to napriek tomu, že dengľavým štátom v nej hrozí osud weimarskej republiky alebo rozpad či delenie a iba silné štáty z nej vyjdú ešte silnejšie. Svetovosť nástupu druhej axiálnej doby, ktorá sa dnes nespúšťa, ale ktorej nástup sa dnes zavŕšil, je kategória metafyzická; svetovosť druhej (po kríze 1929) svetovej hospodárskej krízy je kategória špeciálnovedná a štátnická.

V druhej axiálnej dobe sa mení sama štruktúra historického procesu, chod alebo spôsob dejín, ich vektor; v druhej svetovej hospodárskej kríze sa menia štáty, ich režimy a zoskupenia, žiaľ v starej horizontálnej línii. Zrelosť alebo múdrosť príslušníkov populácie, strán a štátnikov vyrastá z ich schopnosti rozlišovať ontologické rády dejín a v schopnosti (alebo talente) znášať chladnokrvne ich enigmatickosť.

Typ jasnozrivosti ponúkaný druhou axiálnou dobou spočíva v opustení egocentripetálnosti, doslova v chuti nezáludne rokovať a fandiť osudu sveta a nie len čiastkovým záujmom.

Mimoriadne výrazným konštituentom inscendencie v kontexte druhej axiálnej doby je vedomie tragickosti agrikultúry.

V kontexte druhej axiálnej doby sa utvára nový historický typ kumulatívnosti negatívnych účinkov navrstvovania sa celosvetových kríz – ekologickej, epidemickej, vojnovej, hospodárskej... – na vedomie prakticky každého člena svetovej populácie. Na pomenovanie mixu prevažne negatívnoemocionálne nabitých významových procesov a útvarov, prenikajúceho druhoaxiálnodobovým typom mentality, zatiaľ chýbajú slová. Topika náplne druhoaxiálnodobovej mentality a jej dynamika kladie pred filozofiu 21. storočia, ďalšie disciplíny a ostatné vývinové pásma kultúry 21. storočia úlohy bezprecedentne nového druhu komplexnosti.

 :: agrikultúra, doba osová, egocentripetalizácia, filozofia 21. stor., kultúra 21. stor., postpostmoderna, revolúcia synkriticistická, in: revolúcia sociálna (synkriticizmus), synkriticizmus, vzácnosť (ekonómia).


dobro – uspokojujúcno potrieb bez toho, aby sa škodilo druhým.

 :: agathon, agathon (Aristoteles), dobro (etika), dobro (synkriticizmus), dobrodenie.


dobro (etika) konanie alebo zmýšľanie v súlade s požiadavkami mravného zákona.


dobro (synkriticizmus) – uspokojovanie (uspokojujúcno) potrieb bez ubližovania (najmä druhým), uspokojujúcno našich potrieb bez toho, aby sa komukoľvek alebo čomukoľvek škodilo. Pretváranie zlého na dobré je podproces kultúry.

Rast potrieb za hranicu ich uspokojiteľnosti, otvára dvere utrpeniu. Z tohto ľahko vidno zmysel miernosti.


dobrodenie konanie dobra, dobrý skutok.


docta ignorantia lat. – učená nevedomosť, t. j. pochopenie nesmiernosti nekonečného, božského, nevyspytateľného Boha vedeckou metódou.


dodávanie – pridávanie, dávanie a s tým aj kompletizovanie; poskytovanie.


dojem výsledok pôsobenia vonkajších popudov na zmysly, na myseľ. :: impresia, skúsenosť.


dokázanievýznamový útvar spočívajúci vo výsledku dokazovania spočívajúci vo vytvorení (vypracovaní, zostavení) reťazca súdov a úsudkov v podobe dôkazu.


dokazovanie významový proces spočívajúci v tvorbe reťazca súdov a úsudkov vyúsťujúcej do dôkazu. Výsledkom dokazovania je dokázanie.

 :: circulus vitiosus, indukcia, logika, vyvracanie (logika).


dokein gr. – javiť sa, zdať sa.

 :: javenie sa.


dokonalosť – lat. perfectio, nem. Vollkommenheit – dokonanosť, dosiahnutá úplnosť, dovŕšenosť.

 :: ontológia.


domnienka dohad, konjektúra zdôvodnený alebo nezdôvodnený kognitívny významový útvar vzťahujúci sa na stav veci, ktorý nemožno priamo pozorovať alebo experimentálne potvrdiť. Dôležitým druhom domnienky je hypotéza.

 :: domnienka právna.


domnievanie sa mienenie, predpokladanie, nazdávanie sa, myslenie si.


doplnenie dosiahnutie potrebného pridaním alebo urobenie úplným dodaním chýbajúceho.


doplnkovosť pretvárajúcno na doplnok.


doplnok dodatok, komplement dopĺňajúcno.

 :: doplnenie., doplnok (matematika), doplnok výživový.


dorozumievanie komunikácia nadväzovanie spojenia obyčajne prostredníctvom reči alebo znakov.

 :: dorozumievanie, in: Dodatok.


dosah dosiahnuteľné miesto.


dosahovanie získavanie prácou, úsilím, snažením a pod.


dosiahnutie získanie dosahu po niečo alebo nadobudnutie niečoho.

 :: konanie.


dospelosť – zrelosť, ukončenosť vývinu.

Štadializácia dospelosti sa uskutočňuje v súlade s kritériami tej ktorej disciplíny alebo vedy, pristupujúcej k dospelosti ako fáze, etape, štádiu vývinu, časovému intervalu atď.

 :: adultotvorný.


dospenie – dôjdenie, prídenie, dostanie sa (vývinom).


dostanie sa premiestnenie sa pohybom, úsilím.


dostavovanie sanastávanie, prichádzanie napr. súcna v rámci výsúcnostňujúcna.


dosvedčenie podanie svedectva, podopretie istého tvrdenia svedectvom.


dotyk – bezprostredné spojenie, tesné priblíženie sa jednej entity k druhej


dôkazvýznamový útvar tvorený zvyčajne sledom súdov alebo úsudkov, ktorý je utvorený v procese dokazovania. Dôkaz je prostriedok, pomocou ktorého sa môžeme presvedčiť o tom, či je argument platný (cf 89;19).

 :: circulus vitiosus, consensus gentium, consensus omnium, dokázanie, dokazovanie, dôkaz (logika), dôkaz matematickou indukciou, dôkaz matematický, logika.


dôkaz (logika) –  usudzovanie, ktoré má zdôvodniť pravdivosť (alebo nepravdivosť) nejakého tvrdenia, ktoré sa nazýva tézou dôkazu; postupnosť výrokov, z ktorých každý je buď výrokom nevyžadujúcim dôkaz (axióma alebo predpoklad), alebo predtým dokázaným výrokom, alebo výrokom vyplývajúcim (odvodeným) z predchádzajúcich výrokov (teoréma). Teorémou je aj posledný (dokazovaný) výrok (téza dôkazu).

 :: predpoklad (logika).


dôkaz tvrdenia – presvedčenie sa o pravdivosti výroku jeho odvodzovaním z iných pravdivých výrokov. Výrok, ktorý sa má dokázať, sa nazýva tvrdenie (téza, predmet dôkazu, probandum). Pri dokazovaní musíme nájsť také zrejmé alebo už skôr dokázané výroky, tzv. dôkazové prostriedky alebo argumenty dôkazu, z ktorých téza logicky vyplýva. Dôkaz možno vybudovať iba na skutočne pravdivých premisách (4;49).


dôsledok (logika)myšlienka vyplývajúca z predchádzajúcej ako zo svojho dôvodu; záver v usudzovaní deduktívne odvodený z predpokladov; dôsledok je pravdivý, ak sú pravdivé i predpoklady.


dôvera – náklonnosť veriť.


dôvod – nevyhnutná podmienka, ktorá je predpokladom existencie nejakého javu (dôsledku) a vysvetľuje ho.

Uvádzanie dôvodov je dôvodenie.

 :: dôvod (logika), dôvod rozumový.


dôvod (logika)myšlienka, z ktorej vyplýva druhá myšlienka, ktorá sa označuje ako dôsledok.


dôvod rozumový – dôvod založený na rozume, opierajúci sa o náplň rozumu.


dôvodenie – odôvodňovanie – uvádzanie dôvodu alebo dôvodov. 


druhsúhrn predmetov alebo javov s rovnakými podstatnými vlastnosťami.

Pojem druhu je dôležitý napríklad v logike pri skúmaní vzťahu medzi triedami, najmä medzi rozsahmi pojmov: predmety triedy B tvoria druh predmetov triedy A vtedy, keď majú všetky vlastnosti spoločné predmetom triedy A a okrem toho (navyše) majú určité špecifické vlastnosti, ktoré ich odlišujú od všetkých ostatných predmetov triedy A; predmety triedy A v tomto prípade tvoria rod pre predmety triedy B.

 :: druh hudobný, druh literárny, druh slovný, druh umelecký, druhy slovné, klasifikácia, klasifikovanie, triedenie.


druhý (fenomenológia) fr. autrui, nem. Anderer iný subjekt, ktorý môžem mať pred sebou telesne (nem. leibhaft), z mäsa a kostí, no napriek tomu mi jeho ego nie je prístupné ako iné veci prostredníctvom siluet, obrysov, profilov, aspektov, ale až na základe vcítenia (nem. Einfühlung); druhého ako osobu percipujem až v monadickej jednote zážitkov bez ohľadu na perspektívu, osvetlenie a podobne, ako je to v prípade vecí. Bázou, ktorá mi umožňuje vnímanie druhého v jeho ľudskej špecifickosti, je intersubjektivita, apriórne intermonadické transcendentálne pole.


dualita lat. – podvojnosť, dvojnosť, dvojitosť.

 :: opozícia binárna.


dualizmus filozofickýfilozofická koncepcia vychádzajúca z dvoch rovnocenných navzájom neodvoditeľných princípov, napr. princípu duchovného a princípu hmotného.


Dubnička, Ján (7. 5. 1941 Slávnica ) slovenský filozof, ktorý sa špecializuje na skúmanie základných filozofických kategórií (pohyb, priestor, čas, kauzalita, vývoj...) a ich funkciu vo vedeckom poznaní.

  D: Vremja i pričinnosť, 1974; K niektorým aktuálnym filozofickým problémom kozmológie, 1979; Mathematisation und Formalisation in den positivistischen Konception der Wissenschaft, Zur Kritik der Positivismus, 1980; Dialektickomaterialistická koncepcia hmoty, 1980; Čas a kauzalita, 1982; Aktuálne filozofické a metodologické problémy súčasnej astronómie, 1982; Materialistická dialektika a teória systémov, 1984; Materialistická dialektika a teória modelov, 1985; Singularita ako špecifická forma pohybu hmoty, 1986; Čas a kauzalita, 1986 (monografia); Kategórie dialektiky a prírodovedné poznanie, 1987; Filozofia, astronómia, vývoj, 1991; Kategória „vývoj“ a prírodovedné poznanie, 1992; K niektorým metodologickým aspektom vývinu pojmov, 1992; Modely a ekosystémy (filozoficko-metodologické východiská), 1992; Možnosti a hranice modelov a modelovania v ekológii, 1993; Filozofické východiská vedeckých teórií, 1993; „Veda“ a „vedeckosť“ v niektorých súčasných koncepciách filozofie vedy, 1993; Priestor, čas a pohyb v ekofilozofickej koncepcii F. Capru, 1994; Je „teória všetkého“ principiálne možná?, 1995; Problém smeru času, 1998; Redukcionizmus v koncepcii K. R. Poppera, 2003; Priestor, čas a teória strún, 2004; K špecifike metodológie praktických vied, 2004; Filozofia prírodných vied v diele M. Ziga, 2005; Slučková kvantová teória gravitácie (LQG) (Nová teória časopriestoru?), 2009; K holistickému výkladu reality (rec. monografie I. Z. Cechmistra Cholističeskaja filosofija nauki, Sumy 2002), 2006; Priestor, čas a kvantová gravitácia, 2006; Antropický princíp, 2007; Ako věci vznikajú, vyvíjajú sa a zanikajú: súčasný pohľad filozofie, 2008; Teória strún a fyzikálny obraz sveta, 2009; Filozofické a metodologické problémy budovania teórie kvantovej gravitácie, 2009; Kvantová gravitácia realita alebo fikcia, 2009; Priestor a čas v kontexte teórie kvantovej gravitácie, 2010; Čas, dejiny a historici, 2011; Teória kvantovej gravitácie a kvantová teória poľa, 2011; Teória kvantovej gravitácie a teória relativity, 2011; Teória kvantovej gravitácie a teória všetkého, 2011; Teória kvantovej gravitácie a jej ontologická báza, 2012;

 :: filozofia slovenská.


duch – gr. pneuma (πνεῦμα), lat. spiritus, hebr. ruach (רוּחַ‎), nem. Geist – všeoživujúcno, začiatok a základ všetkého živého, dych, nositeľ života či život sám, duša duše..., objekt filozofických, náboženských, mystických, každodenných úvah, interpretovaný v celej palete významových odtieňov počnúc najjemnejšou hmotou a končiac vedomím vôbec, čírym bytím, absolútnom.


duch (Hegel, G. W. F.) – vyvíjajúce sa všeintegrujúcno neba a zeme, dobra i zla, ktorého podstatou je činnosť a ktoré si je aj svojím výtvorom a tak aj svojím začiatkom i koncom; všetko je jeho prejavom – príroda, človek i jeho dejiny, z podoby prírody prechádza do formy subjektívneho ducha, z neho prechádza do podoby objektívneho ducha a vrcholí v podobe absolútneho ducha.


duch absolútny (Hegel, G. W. F.) – nem. der absolute Geist – posledný článok vývinu ducha pri jeho prechádzaní etapami postupu k absolútnemu poznaniu. Duch vo svojom vývine postihuje absolútnu ideu nazeraním a zmyslami v umení, potom emocionálnym prežívaním v náboženstve až napokon pristupuje k formovaniu pojmu mysliaceho seba samého primerane idei vo filozofii. Plne realizovaný alebo aktualizovaný absolútny duch sa takto stáva vedomým, slobodným a nekonečným sebatvoriacnom schopným samovývoja.

Absolútny duch je najvyššia kategória filozofického systému, najrozvinutejšia forma bytia absolútnej idey, najvyššie konkrétno. Absolútny duch je absolútna idea v štádiu svojho plného uvedomovania si seba samej.


duch ľudský schopnosť duchovnej činnosti ako produkovania kognitívnych, emotívnych a volitívnych významových útvarov, ich transformovania a operovania nimi alebo pomocou nich. Tradične sa rozlišujú tieto modality ľudského ducha:

    • rozum (schopnosť rozumových aktov),
    • emocionalita (schopnosť emocionálnych aktov alebo vyvolávania emócií a podliehania im),
    • vôľa (schopnosť vôľových aktov).


duch subjektívny (Hegel, G. W. F.) – etapa vývinu ducha v podobe človeka vymaňujúceho sa svojím poznaním zo závislosti od zmyslovopredmetnej podoby prírody; tento proces má tri fázy 1. dušu, 2. vedomie a 3. duch ako jednota duše a vedomia.


Duns Scotus, Johannes (1365/1366 Duns, Škótsko –1308 Kolín nad Rýnom) – stredoveký filozof a teológ, predstaviteľ stredovekej scholastiky, kritik Aristotela, jeho arabských komentátorov a Tomáša Akvinského.

Ontológia

Boh je podľa Dunsa Scota absolútne slobodná bytosť, pred ktorou sú otvorené všetky možnosti, pričom možnosť chápe ako vnútornú logickú bezrozpornosť.

Súcno je potom to, čomu na základe logickej bezrozpornosti neodporuje možnosť byť.

Reálna existencia vecí je existencia náhodná, avšak možnosť existencie je symptómom existencie nevyhnutnej. Preto v metafyzike Dunsa Scota dominuje esencia nad bytím a reálna dištinkciu medzi essentia a esse pokladá nanajvýš za modálnu dištinkciu. Všetky veci majú súcnosť rovnakým spôsobom. Mnohosť a rôznosť vecí je daná zvláštnou individuálnou formou, ktorá sa od druhovej formy (natura communis) odlišuje iba formálne; Dunsovi stúpenci nazývali túto individuálnu formu haecceitas.

Noetika

Zmyslové poznanie je vzhľadom na poznanie rozumové iba príležitosťou (occasio). Poznávané reálne súcno je pre rozum látkou, ktorej ľudský intelekt dáva svojou kognitívnou aktivitou špecifický tvar.

Pojmy sú preto určitým výtvorom rozumu; Duns mal značný vplyv na nominalistov, najmä na W. Ockhama, no ovplyvnil napríklad aj F. Suáreza.

Na Slovensku máme vynikajúceho odborníka na výklad učenia Dunsa Scota v osobe Michala Chabadu. – D: Super quattuor libros Magistri Sententiarum Quaestiones (Opus Oxoniense), medzi rokmi 1294 – 1308; Parva logicalia, ok. 1295; Questiones super de anima; Quaestiones subtilissimae de metaphysicam Aristotelis; Lectura, ok. 1299; Ordinatio, ok. 1300; Reportata parisiensia, ok. 1300; Reportatio parisiensis examinata I.A., ok. 1302 1305; Collationes, medzi 1300 až 1305; Tractatus de Primo Principio, ok. 1305; Quaestiones Quodlibetales, ok. 1306; Opera omnia I XXVI, 1891 1895; Opera omnia, I XXI, 1950 a nasl.; Opera philosophica, 5 zv., 1997.

 :: filozofia 13. stor., filozofia 14. stor., filozofia stredoveká.


duša – gr. psyché – vnútorný svet človeka, vnútro, myseľ, ktoré sú predmetom záujmu filozofie, náboženstva, psychológie i umenia.

Vo filozofii je tradične predmetom ostrej konfrontácie predovšetkým materializmu a idealizmu.

Súčasná filozofia a v rámci nej najmä filozofia mysle tematizuje dušu pod titulom myseľ.

V psychológii sa duša tematizuje pod titulom psychika.

 :: duša (Herbart, J. F.), duša (Platón), duša (Táles z Milétu), psyché, telo človeka.


duša (Herbart, J. F.) – nem. Seele – substancia ducha (Substanz des Geistes) (750;1).


duša (Platón) – nesmrteľná časť človeka, príbuzná so svetom ideí. Vďaka tejto príbuznosti vzniká v duši túžba po spojení so svetom ideí, v ktorom duša pobývala pred narodením a do ktorého sa po smrti môže opäť vrátiť. Prípravou pre návrat do ríše ideí je filozofický spôsob života, zasvätený poznávaniu. Poznanie je okrem iného rozpomínanie sa (anamnésis) na to, čo duša už pred narodením videla vo svete ideí a čo po spojení s telom, ktoré je pre ňu väzením-hrobom, zabudla. Metódou, ktorá vyvoláva v duši rozpomínanie sa na svet ideí, je dialektika.


duša (Táles z Milétu) – čosi pohyblivé (6;51).


dvojitosť – pozostávajúcosť z dvoch častí alebo prvkov, vyskytujúcosť sa dvojmo alebo dvakrát.

 :: dualita.


dynamický (estetika) – živý, pohyblivý, premenlivý, tvorivý, rýchly.


dynamika gr. vlastnosť potencie, aktívnej sily, pohybu a taktiež schopnosti uviesť niečo do pohybu (409;213).

 :: dynamika (fyzika), dynamika (hudba), dynamika systémová.