Čaadajev, Piotr Jakovlevič (1794 – 1856) − ruský filozof žalostiaci nad odlúčenosťou Ruska od celosvetovej výchovy ľudského rodu, nad národným sebauspokojením a duchovnou stagnáciou.

 :: filozofia ruská.


Čarnogurská, Marina (11. 6. 1940 Bratislava – ) − slovenská sinologička, filozofka a prekladateľka, špecialistka na klasickú čínsku filozofiu a komparatívnu filozofiu.

 − D: Přirozený svět a jeho odraz v myšlení čínskeho starověku, 1980; Staročínske konfuciánske filozofické texty obdobia Bojujúcich štátov a ich literárny preklad, 1990; Classical Chinese Confucian Texts from the Period of Warrior States and Their Literary Translation, 1991; O potrebe zjednotenia prepisu čínskych znakov, názvov a mien v slovenčine, 1991; Bipolárna prírodná dialektika jin-jang, 1991; Praveké svastické znaky – dôkazy pôvodne dialektických svetonázorových orientácií ľudstva, 1992; Moje dve dôležité životné stretnutia s dielom Mariána Várossa, 1993; Peculiarities and Problems in Literary Translation of Chinese Ideographical Texts into Indo-European Phonetic Languages, 1994, O niektorých aktuálnych problémoch svetovej historiológie, 1994; Klasická konfuciánska filozofia – špecifický svetonázorový model tzv. „živej etiky“, zdôrazňujúci funkciu človeka v zabezpečovaní princípu Stredu, 1994; Múdrosť Starej Číny, 1995; „Normatívna“ versus „živá“ etika – kresťanský versus taoisticko- konfuciánsky socio-antropologický model ľudského správania, 1995; Vplyv pôvodných regionálnych podmienok na vznik pravekých čínskych, indoeurópskych a hebrejských svastických znakov, 1995; Existuje gnozeologicky apriorný „ontologický bod“ Univerza ako teoreticky možný iniciátor jeho bytia?, 1995; The Influence of Special Regional Conditions on the Creation of Chinese, Indo-European and Hebrew Primeval Swastika Signs, 1995; Niekoľko téz z teórie prekladu klasických čínskych ideografických textov do indoeurópskych (fonetických) jazykov, 1995; Staroveká Čína v závere obdobia Bojujúcich štátov, 1995; Some Theses Concerning a Theory of Translation of Classical Chinese Ideographical Texts into Phonetic Texts of european Languages, 1996; Forty Years of Sinology in Slovakia, 1996; „Partnerský“ alebo „dominantný“ model teórie bytia ako výstižnejší odraz ontologickej reality? (Pokus o teóriu bytia definovanú ženským subjektom, svetonázorovo sa vymaňujúcim z ideológie tzv. „mužskej kultúry“), 1996; Otázka smrti a interpretácia posmrtného života v klasickej čínskej filozofii, 1996; Otázka smrti a interpretácia posmrtného života v klasickej čínskej filozofii, 1996; Schyľuje sa k „zemetraseniu“ západnej kultúry?, 1996; Koncepcie klasickej čínskej filozofie v konfrontácii s modernou európskou svetonázorovou krízou, 1996; Kam speje ohrozená kultúra, ohrozujúca všetko na Zemi?, 1996; Úskalia súčasnej nemeckej iniciatívy v hľadaní „pravej tváre“ i ďalšej cesty moderného filozofického myslenia, 1996; Hranice demokracie a vedomie zodpovednosti občana za historický vývoj spoločnosti, 1997; O potrebe synergického efektu v syntéze intelektuálneho dedičstva všetkých svetových civilizácií, 1997; On the Possibility of Synergistic Effect in the Global Synthesis of Intellectual Heritage of Different Civilisations, 1997; Zahráme si obohacujúci svetonázorový „šach“, alebo mi ponúkate len vodcovsky vedený „valčík“?, 1997; Minulosť a súčasnosť čínskeho taoistického centra Lou-kuan-tchaj, 1997; Some tenets Concerning a Theory of Translation of Classical Chinese Ideographic Literary Texts into the European Phonetically Written Languages, 1997; Môže dôjsť v ontologickom procese bytia Univerza k stavu „konečného zavŕšenia“?, 1997; K teórii prekladu klasických čínskych ideografických literárnych textov do európskych foneticky písaných jazykov (literárno-teoretická štúdia), 1998; Filozofia krízy alebo kryštalizácia nových svetonázorových orientácií?, 1998; Are we in the stage of a crisis of philosophy or is it already a period of crystalization of a new world-view orientation of our civilization? (filozofická štúdia), 1998; Človek a jeho životné prostredie cez optiku taoistickej filozofie prírody, 1998; Original Ontological Roots of Ancient Chinese Philosophy (sinologicko – filozofická štúdia), 1998; Nachádzame sa v období krízy filozofie, alebo je to už obdobie kryštalizácie novej svetonázorovej orientácie našej civilizácie? (filozofická úvaha), 1998; O historických koreňoch akulturačných stretov dvoch krajne protikladných civilizácií, (sinologicko-historiologická štúdia), 1998; Teória bytia v klasickom čínskom taoizme (filozofická štúdia), 1999; Gudai zhongguo zhixuede yuanchu cai you xue chichu (filozofická štúdia), 1999; Úskalia prekladu ideografických literárnych textov (literárnoteoretická štúdia), 1999; Ako nakladať s referenčným systémom úplne odlišnej kultúrnej tradície? (filozofická štúdia), 1999; Využitie čínskej filozofie ako zdroja inšpirácií v slovenskom filozofickom prostredí (filozofická štúdia), 1999; Agains deformation in the translation of Chinese literary texts, 2000; Čínske sakrálne texty a problém ich významových deformácií pri prekladoch do európskych jazykov, (vedecká štúdia), 2001.

 :: filozofia slovenská.


čas – chrónia, gr. chronos, lat. tempus, sans. kála, angl. time, čín. shi 時 šʼ – všeprenikajúci spôsob bytia sveta a všetkého, čo v ňom je alebo sa v ňom odohráva. Čas je štrukturujúcno diania (pohybu, procesu) čo do prv, teraz a potom.

Čas je predmetom viacerých filozofických alebo špeciálnovedných disciplín: temporológie, chronozofie, chronológie, filozofie času, ontológie, metafyziky, temporálnej logiky, perichronozofie, fyziky, psychológie, histórie, antropológie, kulturológie, teológie..., pričom každá z týchto disciplín ho tematizuje jednak v súlade s konfiguráciou v nej pri skúmaní času intervenujúcich významových útvarov (v prvom rade kategórií), jednak v súlade s cieľom, ktorý sleduje; preto čas nemožno stotožniť s tým, čo sa z neho v rámci týchto disciplín dostane do jej zorného uhla, čo sa z neho stane témou; čas nemožno stotožniť s tým ktorým pojmom času, s ktorým prichádzajú tieto disciplíny, je naň neredukovateľný. Rovnako to platí aj o filozofickom pojme času, ktorý takisto nemožno stotožniť s časom v jeho predvýskumnom jestvovaní, s realitou času, nech by sme si o nej mysleli čokoľvek, nech by sme ju trebárs aj popierali a tvrdili, že čas nejestvuje. Aj toto ostatné tvrdenie by zasa len bolo z istej filozofickej alebo špeciálnovednej pozície, čo neznamená, že čas z pozície inej filozofie alebo inej disciplíny neexistuje. Úvahy o čase sa prudko dramatizujú, stupňuje sa ich kontroverznosť, keď sa tematizujú podmienky samotného bytia času, či dokonca podmienky prípadného vymanenia sa (sic!) z času...

Čas charakterizujú ako plynutie (uplývanie) okamihov alebo ako trvanie stálosti tohto plynutia.

Rozlišujeme čas vôbec (čas ako taký) a špecifické časy (v súlade s tým, ako štrukturujúcno čoho sa ten ktorý čas uplatňuje); jeden zo základných usporiadavajúcich princípov (usporiadavajúcnien) dejov sveta, rozčleňujúcno najmä na mody: minulosť, prítomnosť a budúcnosť.

Čas je aspekt alebo proces sveta, ktorý existuje zároveň so svetom, čiže ani „skôr“ ako svet, ani „neskôr“ ako svet.

Čas ako taký je bezčasový (achrónny), nepristupuje k svetu v nejakom (ďalšom) čase, ale je so svetom hneď, bezčasmo: nie je najprv svet a potom čas, alebo najprv čas a potom svet; svet a čas sú bezčasmo hneď; čas sa vyznačuje nepristúpivšosťou k svetu. Iba špecifické časy môžu pristupovať v nejakom inom čase − špecifickom alebo ako takom. Napríklad nástup psychického času čítania knihy zakaždým nastupuje v istom okamihu fyzického času, fyziologického času, biologického času, historického času atď.

Medzi svetom a časom je bezčasová pripútanosť (adhézia). Podobná perichronická adhézia je aj medzi časom a tou vecou, ktorá je v čase alebo tým procesom, ktorý sa odohráva v čase. Všetko, čo sa odohráva s časom a všetko, čo vykonáva čas, sa odohráva bezčasmo.

Čas ako usporiadavajúcno procesov vo svete bezčasým spôsobom výčasí z bezčasového prabytia ako fundamentálnej zložky perichrónie.

Čas je entita, aspekt, proces výsledkom poznania ktorého/ktorých sú rôzne filozofické, mýtické, vedecké atď. významové útvary, odlišujúce sa navzájom podľa toho, aké kategórie, pojmy alebo predstavy intervenujú v skúmaní času: napríklad keď doňho zasahuje predstava/pojem kruhovosti alebo predstava/pojem lineárnosti. Súbor významových útvarov alebo procesov, v ktorých si uvedomujeme čas alebo v ktorých nám latentne alebo patentne dáva, tvorí špecifické významové univerzum − časové významové univerzum.

Čas a časové významové univerzum sa na začiatku skúmania času a súboru jeho okolností a konštituentov ponúka ako celok predčasovovýskumne daného.

Ak vo svojej úvahe o čase budeme používať najmä pojem vnímania, môžeme dospieť povedzme k nasledovnému určeniu pojmu času: čas je forma, v ktorej vnímame zmeny.

Zakaždým by sme si však mali uvedomiť, že čas nie je pojem času, že čas a pojem času sú dve odlišné entity: nevymedzujeme čas, lež pojem času.

Podľa Kanta je čas apriórna nazeracia forma, podľa Engelsa základná forma existencie hmoty, podľa Jamesa spôsob vnímania práce psyché, podľa Spencera je čas abstraktum zo všetkých polohových vzťahov medzi po sebe zoradenými stavmi vedomia, podľa Leibniza je to poriadok nasledovania po sebe atď.

Einstein začiatkom 20. storočia napísal, že mohutné vesmírne objekty deformujú okolo seba čas a priestor. Ak koncentrácia hmoty prekročí kritickú hranicu, nastane kolaps. Tlak a teplota sa extrémne zvýšia, priestor a čas sa spoja do jednej veličiny a vzniká čierna diera. V nej neplatia prírodné zákony a dokonca sa tam zastaví čas.

Čas z hľadiska fyzikálneho alebo matematického je skalár.

Proces konštitúcie času možno tematizovať ako endochróniu, s jej vnútorne bezčasovými podprocesmi výminulostňujúcna, výprítomnostňujúcna a výbudúcnostňujúcna.

Popri skúmaní času ako takého sa vyčleňujú (podľa rôznych kritérií) viaceré druhy / formy času, napríklad ak sa čas chápe ako kvantitatívne bytie pohybu, tak podľa kritéria druhu pohybu, formou kvantitatívneho bytia ktorého čas je, možno vyčleniť

Existuje viacero koncepcií času:

    • substanciálna koncepcia času,
    • relačná koncepcia času,
    • statická koncepcia času,
    • dynamická koncepcia času.

 ::


čas (Aristoteles) − pohyb počítaný dušou.


čas (Černík, V.) – živé kvantitatívne bytie podstatotvorných procesov, kvantitatívne bytie pohybu samého; reálne existuje ako kvantitatívne bytie fyzikálneho, chemického, biologického a sociálneho pohybu; má vždy určitú objektívnu (fyzikálnu, chemickú, biologickú, sociálnu) štruktúru s charakteristickou hustotou energie vzájomného pôsobenia, ktorá sa tiež časom (sc. ako takým, časom vôbec, časom tej ktorej formy času, J.P.) mení (69;147).


čas (Hegel, G. W. F.) – vonkajšie a konečné určenie, rozdiely, ktoré v ňom vznikajú, majú iba kvantitatívnu povahu a sú nepodstatné. Časový rozdiel nemá pre myslenie nijaký význam (62;63). Čas je jednosmerné kontinuum časových okamihov, z ktorých základný je „teraz“. Sám čas tvorí dianie, je to všerodiaci a svoje plody ničiaci Chronos, abstraktne sa na seba vzťahujúca negativita (62;64).

 :: čas a idea (Hegel, G. W. F.).


čas (Junk, N. − Brugger, W.) − spôsob trvania; trvanie premenlivej bytnosti. Čas sa vyznačuje postupnosťou (následnosťou, sukcesiou) v trvaní, čo znamená súvislé rozprestrenie času z minulosti cez prítomnosť do budúcnosti (46;91).

 :: minulé (Junk, N. − Brugger, W.), prítomné (Junk, N. − Brugger, W.), tempus (scholastika) (Junk, N. − Brugger, W.) 


čas (Leibniz, G. W.) − systém relácií medzi sukcesívne existujúcimi súcnami fixovaný na procesy, bez ktorých by to bola iba fikcia  (idol v Baconovom zmysle). Čas sám osebe nie je nič skutočné; čas má pritom ideálny charakter, je to myšlienkový poriadok (cf 82;138).

 :: čas, Leibniz, G. W..


čas (McTaggard, J. M. E.) – je nereálny, čo vyplýva z dynamického chápania času zahŕňajúceho neeliminovateľnú kontradikciu.


čas (Platón) − pohyblivý obraz večnosti, v ktorom vzniká, odohráva sa a zaniká stávanie. Čas tvorí demiurg vedno s kozmosom s cieľom ešte viac pripodobniť stvorené jeho večnému vzoru, ktorým je Jedno.


čas (Plotinos) − život duše v pohybe, duše, ktorá prechádza z jedného životného stavu do iného (


čas (substancializmus) − substanciálna koncepcia času − osobitná podstata existujúca sama osebe, nezávisle od objektov; obrazne povedané, čas je aréna, v ktorej sú objekty a v ktorej sa rozvíjajú procesy; podobne ako aréna môže existovať aj bez toho, aby v nej boli rozmiestnené určité objekty, pohybujú sa vystupujúci, rozvíja sa nejaké dianie, tak aj čas môže existovať nezávisle od objektov a procesov, ktoré sa v ňom odohrávajú.

Poznámka: Zástancom substancialistickej koncepcie času bol napr. I. Newton.


čas (vedomie každodenné) − rovnomerné postupovanie momentov alebo intervalov, ako sú minúty, hodiny, dni a roky, pomocou ktorého meriame pohyby a zmeny odohrávajúce sa vo vonkajšom svete a v našom vedomí.


čas a idea (Hegel, G. W. F.) – idea je bytostne nekonečná, nemôže byť v čase, naopak, je mocou nad časom*) (62;63).

_______

*) JP: Idea je teda, podľa Hegela, – povedané synkriticistickým slovníkom – perichronémou.


čas biologický – objektívny čas majúci biologickú štruktúru s charakteristickou hustotou energie vzájomného pôsobenia, ktorá sa tiež mení časom vôbec, časom ako takým (cf. 69;147).


čas fyzikálny – objektívny čas majúci fyzikálnu štruktúru s charakteristickou hustotou energie vzájomného pôsobenia, ktorá sa tiež mení časom vôbec, časom ako takým (cf. 69;147).


čas chemický – objektívny čas majúci chemickú štruktúru s charakteristickou hustotou energie vzájomného pôsobenia, ktorá sa tiež mení časom vôbec, časom ako takým (cf. 69;147).


čas objektívny – čas prebiehajúci nezvratne a neopakovane a jeho objektívne určovanie sa uskutočňuje sústavou merných jednotiek (sekunda, minúta, hodina, deň, mesiac, rok, storočie) (cf 193;42).


čas pracovný – živé bytie práce ľahostajné k jej forme, obsahu a individualite, živé kvantitatívne bytie práce (69;146).


čas sociálny – objektívny čas majúci sociálnu štruktúru s charakteristickou hustotou energie vzájomného pôsobenia, ktorá sa tiež mení časom vôbec, časom ako takým (cf. 69;147).


časopis filozofický – periodická publikácia, vychádzajúca v pravidelných týždenných až polročných intervaloch, obsahujúca príspevky viacerých filozofov a majúca vopred vymedzené filozofické zameranie.

 :: Zoznam filozofických časopisov.


časovosť − časové určenie alebo vlastnosť niečoho alebo súbor takýchto určení resp. vlastností.

Časovosť je vlastnosť všetkého časového, ktorá stojí v protiklade k večnosti. Časovosť je neoddeliteľná od minulosti a rozvrhujúcej sa budúcnosti.

Podľa fenomenológie je časovosť vedomie času a súvisí s týmto vedomím.

Podľa Heideggera je časovosť charakteristická črta pobytu (Dasein) ľudskej existencie, bytie k smrti, vlastný znak našej konečnosti: ani jeden okamih sa nezhoduje so sebou samým, súčasťou vedomia času je akási dialektická hra alebo vzájomné napätie medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou, kde nijakú časovú dimenziu nemožno brať oddelene, ale ’ako niečo iného než je sama v neustálej permutácii’, ktorá sa prejavuje nevyhnutným postupom k smrti.

 :: čas., časovosť (fenomenológia).


časovosť (fenomenológia) − nem. Zeitlichkeit, temporalita − obmedzenosť v čase. U Husserla je časovosť hlavným kritériom medzi reálnym a ideálnom: reálno je obmedzené v čase, ideálno (ireálno) je nečasové, nadčasové, omnitemporálne. Konštitúcia času, genéza udalosti v čase je temporalizácia (Zeitigung) (484;103).


časovosť existenciálna (Heidegger, M.) –– časovosť ľudskej existencie, časovosť ekstaticko-horizontálna.


časť – získateľné rozkladom celku, to, čo sa získa rozkladaním (napr. analýzou) celku alebo to, čo v spojení (napr. prostredníctvom syntézy) s iným dáva celok. Napríklad časťou priestoru je miesto, časťou trajektórie dráha, časťou týždňa deň atď.

Nepatrná časť je častica.

 :: aditívnosť, časť stroja, časť vnútorná, diel, kmit, kontext, kus, obzor, polovica, rozbor, segment, väzba, zlomok (matematika), zložka, zložka hlavná.


časť vnútorná − časť tvoriaca vnútro.

 :: jadro.


častosť − počet.


Černík, Václav (7. 5. 1931 Jezbořice –13. 10. 2017 Bratislava) – slovenský filozof, metodológ a epistemológ, významným spôsobom sa pričinil o rozvoj slovenskej kategoriológie, nomológie a teórie racionality; príslušník bratislavskej filozofickej školy.

 – D: Systém kategórií materialistickej dialektiky. (Kritika Hegelovej Logiky ako vedy), 1986; (spolu s E. Farkašovou a J Viceníkom) Teória poznania. (Úvod do dialektiky ako logiky poznania), 1987; (spolu s J. Viceníkom a E. Višňovským) Historické typy racionality, 1997; K pojmu bytia, 2000.

 :: algebra (Černík, V.), čas (Černík, V.), filozofia slovenská, podstata (Černík, V.), vlastnosť (Černík, V.).


čiastka − časť celku.


čchi čín.  = chi = či; angl. chi (breath, vital spirit, force) – doslova: dych; vitálna sila, najmä pokiaľ je vyjadrená kombináciou pasívneho (jin) a aktívneho (jang) princípu.

Predstava alebo pojem čchi je významový útvar, ktorý (re)kreuje čínska filozofia, prírodoveda, estetika (čchi (estetika čínska)) atď.

 :: čchi (estetika čínska).


čchi (estetika čínska) – vrodená kultivovateľná vnútorná sila umelca; psychická energia alebo schopnosť tvoriť umelecké diela. Majstrovstvo v umeleckej tvorbe sa dosahuje usporiadavaním čchi.


čin − skutok, výkon, dielo.

 :: čin trestný, omyl, prax.


činiť – robiť, konať.


činiteľ − 1. vykonávateľ spoločensky dôležitej funkcie alebo kto sa na niečom aktívne zúčastňuje, kto na to má vplyv;

2. faktor − pôsobiaca, vplývajúca sila, okolnosť.

 :: činiteľ1, činiteľ2.


činnosť – aktivita, vykonávanie práce, povolania, záujmu; chod, fungovanie. Nevyvíjanie činnosti je odpočívanie.

 :: agere sequitur esse, akt, cieľ, čin, činiť, činnosť (Fichte, J. G.), činnosť cieľavedomá, činnosť duchovná, činnosť duševná, činnosť ekonomická, činnosť hospodárska, činnosť filozofická, činnosť ľudská,  činnosť mozgová, činnosť myšlienková, činnosť obchodná, činnosť obrazotvorná, činnosť odborná, činnosť podnikateľská, činnosť pojmotvorná, činnosť politická, činnosť poznávacia, činnosť pracovná, činnosť pracovná (psychológia), činnosť praktická, činnosť produktívna, činnosť protispoločenská, činnosť psychická, činnosť rečová, činnosť rozumová, činnosť subjektu, činnosť sústavná (právo), činnosť systému, činnosť štátu, činnosť technická, činnosť tvorivá, činnosť úspešná, činnosť verejná, činnosť zárobková samostatná, činnosť záujmová, činnosť zmenárenská, činnosť životná, direktíva, konanie, návod, oblasť činnosti, odborník, orientácia človeka vo svete, pohrebníctvo, produkt činnosti, sektor, smernica, starostlivosť, účel, úspech činnosti, zručnosť.


činnosť (Fichte, J. G.) – absolútne prvý princíp všetkého ľudského vedenia a základ všetkého vedomia; činnosť jediná umožňuje vedomie. Touto činnosťou je stanovovanie sa Ja sebou samým (cf 245;550 an.).


činnosť cieľavedomá – činnosť vykonávaná človekom pri pretváraní východísk (vstupných daností) na výstupné danosti (ciele). Iba v súvislosti s týmto druhom činnosti má zmysel hovoriť o metóde.

No cieľavedomú činnosť môžu (nepriamo) vykonávať aj stroje a automaty, a síce prostredníctvom programov do nich vložených. A práve z týchto podnetov vznikli také disciplíny, ako teória algoritmov, teória programovania a pod.

Cieľavedomé činnosti možno intuitívne rozdeliť na praktické a myšlienkové, pričom hranice medzi nimi sú neostré; praktické činnosti sú premiešané aj myšlienkovými operáciami, ktorá sa začleňujú do sledu operácií tvoriacich činnosť. Možno hovoriť o zmiešaných činnostiach (činnosti zložené z praktických i myšlienkových operácií), akými sú napríklad vedecké experimenty.

Príkladom praktickej činnosti môže byť stolárova činnosť pri zhotovovaní stola

Ľudské cieľavedomé činnosti sa skladajú z konečného počtu bližšie neurčených operácií, ktoré za sebou nasledujú v istom konečnom čase.

Myšlienkové operácie sa navonok vyjadrujú najčastejšie v podobe papierovo-ceruzkových operácií (P. W. Bridgman)

 (cf 452;27, 29).

 :: činnosť pracovná.


činnosť duchovná − súbor aktov ľudského ducha kognitívnej, emocionálnej a vôľovej povahy, proces tvorby kognitívnych, emotívnych a volitívnych významových útvarov, a samotné kognitívne, emotívne a volitívne významové procesy ako transformácie významových útvarov, prípadné operovania nimi a pomocou nich v smeroch osvetľovaných teoretickou ideou, estetickou ideou a praktickou ideou ako ich kľúčovými regulatívnymi významovými útvarmi.


činnosť duševná – duševná práca – práca, pri ktorej prevláda v rozličných formách prevažne jej duchovná zložka, vynakladanie duševnej energie (na rozdiel od fyzickej práce). Vykonávateľom duševnej práce v spoločnosti je najmä spoločenská vrstva inteligencie.


činnosť filozofická − činnostná stránka filozofie, generovanie filozofických významových útvarov a manipulovanie nimi v procese filozofovania.

Filozofické činnosti a ich výsledky majú čisto myšlienkový charakter.  Operáciami v týchto činnostiach sú prechody od „myšlienok“ k iným „myšlienkam“, reprezentované príslušným jazykovým vyjadrením.

Filozofické činnosti, ako každé myšlienkové činnosti, majú relatívne východiská a ciele, ktoré sa dosiahnu v tej či onej miere. Povedzme filozof – prívrženec fenomenologického smeru – začína myšlienkové operácie od istých východísk (doterajšia filozofova erudícia, oblasť fenoménov, filozofova pracovná hypotéza) a postupne prechádza k výsledkom, ktoré môžu byť v danom prípade fenomenologickým „uzretím podstaty“ (Wesenserschauung), zakladajúcim sa na fenomenologickej redukcii.

Výsledky filozofickej činnosti možno vyjadriť napríklad filozofickým textom.

:: celok daného predfilozoficky, filozofia, metóda filozofie.


činnosť ľudská − činnosť vykonávaná človekom. :: hra, technika, výroba materiálna.


činnosť myšlienková – významový proces tvorený postupnosťou myšlienkových operácií, činnostný aspekt myslenia.


činnosť obrazotvorná – činnosť vytvárajúca obraz alebo obrazy.


činnosť pojmotvorná – významový proces, relatívnym výsledkom alebo čiastočným zavŕšením ktorého je pojem (cf 181;10).


činnosť poznávacia − činnosť tvorby kognitívnych významových útvarov, poznávanie, cieľavedomá aktivita, v ktorej sa vďaka špeciálne organizovaným a systematizovaným postupom dosahuje určitý spôsob zjednotenia subjektu a objektu poznania s cieľom získať poznatok (cf 144;37).

 :: poznanie, prostriedok poznania, subjekt poznania, teória poznania.


činnosť praktická – postupnosť praktických operácií.


činnosť produktívna – proces ľudskej činnosti z hľadiska jeho výsledku čiže produktu (69;53).


činnosť rozumová − uplatňovanie schopnosti myslieť, rozmýšľať, uvažovať, usudzovať.

 :: rozum.


činnosť subjektu − pôsobenie, fungovanie subjektu zameriavajúce sa zvyčajne na nejaký objekt.

 :: činnosť, subjekt.


činnosť systému – postupnosť krokov, ktoré systém vykonáva.


činnosť tvorivá − činnosť zameraná na tvorbu, niečo vytvárajúca, pričom jej výsledok je originálny (jedinečný) (= nič podstatne takého tu pred ním nebolo) a participujúci na kultúre.

 :: výtvor.


činnosť úspešná − „činnosť, ktorou sa v prijateľnom stupni dosiahol zamýšľaný cieľ“ (452;11 p. 9).

 :: úspech činnosti.


Čínska Konfuciova nadácia (Zhongguo Kongzi Jijinhui 中国孔子基金会) – čínska nadácia na podporu výskumu Konfuciovho diela o. i. organizáciou medzinárodných sympózií v Číne i v zahraničí k rôznym aspektom Konfuciovho učenia. Pod patronáciou nadácie bol v roku 1986 založený dvojmesačník Konfuciánske štúdiá (Kongzi Yanjiu 孔子研究).

 :: filozofia konfuciánska.



číslo – abstraktná entita alebo matematický významový útvar reprezentujúci množstvo, počet objektov, počet prvkov konečných spočítateľných množín alebo poradie; je to entita, ktorá sa operacionalizuje (premieňa na niečo použiteľné napríklad v rámci výpočtov v matematike), no ktorej povaha sa v rámci filozofie vykladá rôzne, a síce v súlade s kategóriami, ktoré intervenujú v tej ktorej filozofii, napríklad podľa pytagorovcov je číslo podstata vecí, to, čo určuje ich vlastnosti, a veci sú napodobnením (mimésis) čísel; všetko je usporiadané, čiže tvorí kozmos (poriadok) v súlade so vzťahmi medzi číslami.

Podľa poslednej fázy Platónovho učenia sú čísla idey.

Číslo sa vyjadruje číslovkou.

 :: číslica, číslo (matematika), číslo infinitezimálne, číslo nukleonové, číslo protónové, sústava číselná, vyjadrovanie číselné, vzdialenosť.


číslo (Hegel, G. W. F.) – reprezentácia vývoja a úplnej určenosti kvanta. Elementom čísla je jedno, javiace sa z hľadiska diskontinuity ako početnosť, z hľadiska kontinuity ako jednosť. Toto sú kvalitatívne momenty čísla.

Číslo je jednota početnosti a jednotnosti a početnosť a jednotnosť sú určeniami pojmu čísla. No v empirických číslach je jednotou len ich rovnosť (65;139).


čistý – bez cudzích prímesí, napr. vo filozofii E. Husserla je čistá logika (reine Logik) logika nezávislá od akejkoľvek psychológie.

 :: čistý (Kant, I.).


čistý (Kant, I.) − úplne nezávislý od skúsenosti, napr. čistý rozum.


článkovanie – delenie na články, na časti, členenie.


člen stredný (logika) – druhý článok sylogizmu, ktorý spája vyššiu premisu s nižšou premisou: hoci je obidvom premisám spoločný, v závere sa už nevyskytuje, napr.


Človek je smrteľný.

Som človek.

⎯⎯⎯⎯⎯⎯⎯⎯

Som smrteľný.

 (13;238).


členenie − rozdeľovanie na časti.

:: členenie geomorfologické.


človek – spoločenská bytosť nadaná rozumovou schopnosťou, vedomím a článkovanou rečou, schopná vyrábať pracovné nástroje a ovplyvňovať nimi prostredie, v ktorom žije, reflektovať svoj život, dávať mu zmysel a vytvárať kultúru. Podstatou bytia človeka je transcendencia, maximom bytia človeka je byť kultúrnym, kultúra. Podstatou bytia kultúry je inscendencia (čiže transcendencia smerom dovnútra človeka).

Človek interaguje so svetom v podobe rôznych foriem/modov osvojovania si sveta.

Vznik človeka sa skúma a vykladá v súlade so svetonázorovou pozíciou a kategoriálnym aparátom, ktorý pri výklade intervenuje. Tak napr. dnešná prírodná veda od Darwina a Haeckela nepochybuje o tom, že človek je biologická bytosť a pochádza z oblasti zvierat.

 ::


človek (Hegel, G. W. F.) – sled svojich činov (65;190).


človek (kognitivizmus) – stroj spracúvajúci informácie.


človek (moderna) – burič proti svojej odkázanosti na sily a udalosti presahujúce jeho schopnosti vedený ideou totálneho ovládnutia situácie vrátane seba samého vedno so svojím nevedomím.


človek (synkriticizmus) – synkríza čiže nereduktívne usúvzťažňovanie sa jednotlivých aspektov respektíve prierezov zvaných homo, ich superpozícia.

Človek je otvorená množina príbehov. Ontologickým špecifikom súcna zvaného človek je to, že sa môže stať tak obohacujúcnom ako aj ochudobňujúcnom bytia sveta; obohacujúcnom bytia sveta sa človek stáva vtedy, keď sa mení na (re)kreujúcno zmyslu; maximom bytia človeka na svete je byť kultúrny, kultúra; človek je možnosť byť členom kultúrneho spoločenstva.

Človeka skúma synkriticistická antropológia s jej fundamentálnou vrstvou – synkriticistickou ontológiou človeka, ktorej predmetom je výčlovečňujúcno.

 :: artes (synkriticizmus), homo (synkriticizmus), rozum synkritický, synkritizácia (synkriticizmus).


človek každodenný – človek obyčajný – prvok každodenného sveta, subjekt každodenného osvojovania si sveta.


črta – príznačná, typická, svojská vlastnosť.

 :: približný.


Ču-Si 朱熹 [Zhū Xī] (18. 10. 1130 Jü-si – 23. 4. 1200) – čínsky filozof, najväčší predstaviteľ neokonfucianizmu (založil alebo obnovil množstvo konfuciánskych učilíšť, zreorganizoval konfuciánsky kánon a napísal k nemu komentáre; tieto texty slúžili ako osnova skúšok pre verejnú službu v rokoch 1313 až 1905 (sic!)), najväčší systematizátor v dejinách čínskej filozofie (akýsi „Tomáš Akvinský“ alebo „al-Gazzálí“  alebo „Ramanudža“ čínskej filozofie); najvýznamnejší a najvplyvnejší mysliteľ obdobia dynastie Sung. Bol ovplyvnený buddhizmom a filozofickým taoizmom. Ču-Siho dielo stvárňovalo čínsku kultúru 600 rokov.

Učenie o jine a jangu

Svet podľa Ču-Siho vzniká a trvá hrou aktívneho ducha (jang) a pasívnej hmoty (jin). Až v nej – v jin – sa vynára rozdiel medzi dobrom a zlom, až v nej sa prejavuje rozmanitosť podôb (sing) vecí / súcien.

Učenie o li

V myslení Ču-Siho dosiahlo vrchol učenie o li čiže princípe alebo zákone veci. Ču-Si skúmal predovšetkým vzťah li k čchi, t. j. k jeho materiálnemu aspektu. Ču-Siho filozofia sa zakladá na týchto dvoch pojmoch – na pojme li čiže na pojme princípu a na pojme čchi čiže na pojme psychofyzickej substancie.

Li je všetko, čo presahuje podobu (sing); dalo by sa prirovnať k tao. Čchi má zasa naopak schopnosť podoby vytvárať, je formotvorná. Li a čchi sú navzájom nerozlučne spojené – tam, kde je substancia čchi, tam je aj princíp li. Bez určitého li nemôže tá ktorá vec existovať. Veci sú niečo ako nástroje prejavovania sa li. Jednotlivé li veci existovali už pred vznikom fyzického vesmíru, a síce v najvyššej realite zvanej tchaj-ťi.

Učenie o tchaj-ťi

Za najvyššiu realitu Ču-Si považuje tchaj-ťi (najvyšší počiatok), ktorý zahrnuje rozličné li tak neba ako aj zeme. Každá vec obsahuje popri svojom špecifickom li aj túto najvyššiu realitu – tchaj-ťi.

 – D: (spolu s Lü Cu-čchienom) Ťin-sʼ lu (Úvahy o tom, čo sa nás bezprostredne týka); Ču-cʼ jü-lej (Výroky Majstra Čua roztriedené tematicky) (skompilované 1270 v 140 kapitolách); Ču-cʼ wen-ťi (Spisy Majstra Čua) (zbierka listov, oficiálnych dokumentov, krátkych esejí, básní... v 121 kapitolách, zostavená v r. 1532; zbierka prevzatá aj vydaním Sʼ-pu cchung-kchan (SPCK) a vydaním Sʼ-pu pej-jao (SPPJ) pod názvom Ču-cʼ ta-čchüan (Veľká suma Majstra Čua)); Ču-cʼ čchüan-šu (Zobrané spisy Majstra Čua) (skompilované v r. 1714 na cisárov príkaz a usporiadané do 66 kapitol; no v skutočnosti obsahujúce len vybrané pasáže z Ču-cʼ wen-ťi a Ču-cʼ jü-lej).

 :: filozofia 12. stor., filozofia čínska.