výumeňujúcno

– umelecká udalosť, dostavovanie sa umeleckej reality participáciou na umeleckej tvorbe, umeleckej recepcii, umeleckej performancii; synkriticky autentické umenie ako udalosť tvorená superpozíciou otvorenej množiny možných umeleckých príbehov alebo dianí, spomedzi ktorých sú dielové formy len jedným z typov. Umenie ako výumeňujúcno tematizujú synkritizované umenovedné disciplíny, synkritizovaná estetika (cf. synkriticistická estetika) a synkriticistická filozofia umenia.

Výumeňujúcnom nastáva i sám umelec: umelca by sme mohli chápať ako miesto výumeňujúcna. Keď človeku začne výumeňujúcniť, začína byť umelcom, osobou, ktorej “umení” alebo “ktorej to umení” (1. os. j. č. umení (mi), 2. os. j. č. umení (ti), 3. os. j. č. umení (mu, jej), 1. os. m. č. umení (nám), 2. os. m. č. umení (vám), 3. os. m. č. umení (im)). Umelec je miestom, kadiaľ na svet prichádza toto deegoizované “umení”, umenenie, umeňujúcno. Keď niekomu začne napríklad výhudobňujúcniť, môže sa stať hudobným skladateľom alebo hudobným interpretom. “Veľkosť” umelca závisí od miery toho, ako mu výumeňujúcni, napríklad veľkosť hudobného skladateľa závisí od miery alebo intenzity výhudobňujúcna mu. Umelecká tvorba je intenzifikované sústredené výumeňujúcno. Umelecký čin je jeho atómom.

Dramatizujúcim, ba povedzme priamo: ohrozujúcim momentom výumeňujúcna je zrodenie ega. Egocentripetalizácia umelca je jeho koniec. Formou egocentripetalizácie je napríklad komercionalizácia. Stabilizáciou umelca je jeho deegoizácia, ktorú však nemožno chápať ako deštrukciu ega (povedzme drogami), ale ako jeho ustanie vyúsťujúce do znovuobnovenia (renesancie) výumeňujúcna. Povahu výumeňujúcna a jeho mohutnej expanzie za hranicami tzv. pôvodnej autorskej tvorby možno dobre ilustrovať rozsiahlymi citátmi z rozhovoru J.-C. Carrie`ra a U. Eca o výliterárňujúcne (pozri v hesle: výliterárňujúcno). Svet možných príbehov umenenia a výumeňujúcna je otvorený.  A otvorený je aj svet hovorenia o ňom, ako sa pokúšame naznačiť “šokujúcimi” hrobonizujúcimi alebo heideggerizujúcimi jazykovými inováciami, šokujúcimi naozaj len prechodne, pretože v skutočnosti sú v genetickom kóde slovenčiny a je len otázkou času, kedy sa aktivizujú aj navonok alebo napovrch a my si na ne napokon privykneme ako na čosi, čo už nemôže byť prirodzenejšie.

Zmyslom týchto jazykových “ekvilibristík” je vyhmatávanie zákutí umeleckej nereduktívnosti na mimoumelecké, pomenúvanie ireducibilnej autentickosti deegoizovanej umeleckosti čiže jej zakotvenosti do kultúry ako pretvárania zla na dobro, škaredého na krásne atď.