intelektuál

– vy(na)kladač intelektuálnej práce čiže práce vysvetľujúcej, že a ako sa má zmeniť – ale iba druhý či druhí.

Intelektuál je osobnosť schopná koncipovať a niekedy aj zorganizovať zmeny druhých, zmeny celých spoločností a spoločenských systémov, tí najväčší intelektuáli dokážu koncipovať zmeny seba samých, aj dobre radiť (byť poradcami) druhým či dokonca sebe samým: napríklad o existencii intelektuála-fajčiara, ktorý by nemal aspoň elementárne predstavy o škodlivosti fajčenia, prakticky niet pochýb: dokáže si pohotovo radiť, presviedčať sa, študovať odbornú (sic!) literatúru, prijímať záväzky a pod., len prestanie fajčiť sa uňho nie a nie dostaviť: schopnosti zmeniť (aspoň alebo aj) seba samého dokonca aj v tých najtriviálnejších veciach sa mu spravidla nedostáva.

Fixácia schopnosti zmeniť seba samého alebo jej výskyt vo väčšom počte je totiž udalosť takej mocnosti ako vznik nového historického typu človeka. A keď sa už aj tu a tam v dejinách začal črtať tento typ človeka (homo), veľmi rýchlo bol vyhladený. Ani tajné spoločenstvá nemajú šance na dlhšie prežitie, pretože okrem ich vonkajšieho neprajníka stelesňovaného establišmentom, si svojho likvidátora pestujú svojou vlastnou organizáciou, liturgizáciou, hierarchizáciou a pozičnými bojmi, otváraním sa kontaktom s inými organizáciami etc. Podstatne ľahšie nám príde napríklad zorganizovať antifajčiarsku kampaň, než sami prestať s fajčením. Nie je nemožné vygenerovať neobmedzené množstvo opatrení povedzme proti kradnutiu a zorganizovať, aby ich podpísal povedzme aj celý národ, no takmer neprekonateľné problémy nám robí nevziať si opustenú spinku v cudzej kancelárii.

Intelektuál ako eventuálny nový historický typ človeka by bol (alebo možno, že niekde už i jestvuje, a dúfajme len, že sa o ňom nikdy nedozvieme) deegoizovaný intelektuál.

Akú drámu proces deegoizácie vyvoláva, si môžeme pozrieť (a zažiť) pri čítaní článku o ja. Ego intelektuála je  zvyčajne nadpriemernej inteligencie, takže jeho deegoizácia pripomínajúca mystickú smrť má (mala by) nadpriemerné dôsledky preňho samého (ako mala napríklad pre Ježiša, Sokrata, Husa, Gádhího a ďalších) a pre ďalší vývin spoločnosti, ktorý sa však zakaždým inštitucionalizuje a v podstate mení na bežné politické alebo náboženské zoskupenia a hnutia od začiatku zápasiace vnútorne i s druhými. Zaživa ísť s deegoizovaným intelektuálom je nanajvýš riskantné a preto sa k nemu “pridávame”, až keď ho zväčša zlikvidujeme.

S ešte väčším problémom než je problém s vonkajším nasledovníctvom prichodí intelektuálovi zápasiť v ňom samom.  Podľa synkriticizmu vírus zlyhania aj v tomto smere je zakuklený v zápase, v boji so sebou samým, v neschopnosti intelektuála milovať seba samého aspoň tak, ako miluje druhých. Zápas je koniec zmeny a začiatok jej replikácie. Je krajne zvláštne, že bojovať so sebou je omnoho ľahšie než prijímať sa taký, aký som, milovať sa so všetkým tým, s čím som prišiel na svet. Celý školský systém máme nastavený na zmenu, vychovávajú ma, aby som bol schopný sa zmeniť, motivujú ma k túžbe po zmene. No v okamihu, keď sa nastavím na zmenu seba samého, strácam kontakt s tým, aký v skutočnosti som, proces môjho života sa trhá na “zlú” minulosť, na to, aký som “bol”, a na to, aký “budem”, keď splním také a také požiadavky. Nik ma však nevedie k tomu, aby som sa pozrel na seba ako na takého, akým v skutočnosti som, hic et nunc (teraz a tu) povedzme so svojou nádchou, s celou svojou neznesiteľnosťou, so všetkými mojimi neduhmi, chorobami, neschopnosťami. Je omnoho ľahšie sa napríklad nenávidieť, odhliadať od seba, žiť so sebou ako s abstraktnom, ako s obrazom seba samého, než milovať sa, brať sa so všetkým, čo v sebe nachádzam, prihliadať k tomuto všetkému bez ohľadu na to, či sa mi to páči alebo protiví. Ako možno milovať trebárs tú “zrůdu”, ktorú v sebe vidí moje ja alebo ktorú vo mne vidia druhí? Všimnime si, koľko námahy dá aj “tým najspravodlivejším” či “najosvietenejším” postavám z filmu Bělásek  prijať už len vymykajúcu sa farbu pokožky hlavného hrdinu. Je omnoho ľahšie sa nenávidieť, ako milovať. Je zaujímavé, že školstvo, tréningy atď. nás vedú skôr k prvému, k nenávisti k svojej údajnej slabosti, neschopnosti atď. A “progresívne”, “nonkonformné” a podobne pedagogické systémy nás zasa vedú k sebazbožšťovaniu (rozumej: k adorácii svojho ega) a k jeho bezohľadnému presadzovaniu sa medzi dengľavými druhými.

Bez láskyplného prijatia sa so všetkým, čo v sebe máme, aj “s oným malým Hitlerom v každom z nás”, nie je možné sa zmeniť.

Preto sa doposiaľ dejiny menia zväčša len pokiaľ ide o neživé produkty ľudskej činnosti, o techniku a jej prostriedky, i tzv. zduchovnelé, napríklad logické postupy. To všetko búrlivo progreduje, pričom sa nožnice medzi špičkovou technikou (CERN) a tým, čo sa predvádza ako umenie v tuneloch LHC, vesmírne roztvárajú: na jednej strane koncentrácia a organizácia intelektuálneho potenciálu galaktických rozmerov, na druhej strane stupidita rovnako galaktických rozmerov (neviem, do akej miery uvedomovaná pracovníkmi CERN-u; niekedy má pozorovateľ pocit, že sa to vedeckým pracovníkom, prinajmenšom pri verejných oslavách, páči). No človek a jeho vzťahy sa v najlepšom prípade nemení a nemenia. Intelektuáli chceli doteraz zakaždým zmeniť niekoho iného, no nie a nie sa zmeniť aspoň sami. A keď už aj by došlo k nastúpeniu sebazmeny, vsunula sa medzi zmenu a stav, s ktorým boli nespokojní, túžba zmeniť sa. V podstate namiesto zmeny začali bezčasmo túžbou (začať túžiť si nevyžaduje nijaké zvláštne kompentencie alebo námahu), tí najodvážnejší so šírením tejto túžby, no faktická zmena sa dostavila nanajvýš na kratučký čas a veľmi rýchle prakticky spontánne anihilovala.

Transcendovať donekonečna odkladajúcu túžbu môže čin: ak by sme sa túžili napiť, no nikdy by sme nevykročili k poháru a nenapili by sme sa, umreli by sme od smädu. Preto je naša civilizácia mŕtva: “žije” zväčša iba túžbou zhmotnenou v neuveriteľne rýchle progredujúcej technike, túžbou zmeniť sa, túžbou vymaniť z takej či onakej krízy, vojny, pliagy, všakovakých nešvárov atď. Generuje neustále nové virtuálne svety, dokonale s nimi žongluje a čo je najhoršie, aj s konkrétnymi dopadmi prakticky na všetko, počnúc ekonomikou a končiac najdetajlnejšími sexuálnymi úkonmi. Dnes máme problém predstaviť si, čo by nemohlo byť umelé – v mikrosvete, v oblasti viditeľného sveta a myšlienkovo i v rozmeroch kozmických sústav či dokonca v našej vlastnej mysli. Tu je intelektuál vo svojej koži, asi ako moderátor pred obrazovkou s počítačovým modelom tropickej búrky alebo vzniku vesmíru. S veľkou vášnou sleduje zavíjanie človeka vo vlnách cunami či v rozvalinách po zemetrasení, a to zasa len cez médium. Alebo prostredníctvom turistickej kancelárie, v podstate ako v safari. Médium je naša smrť, smrť našej lásky, priateľského dotyku, objatia.

Ak sa niekto predsa len odhodlá prikročiť k poháru a napiť sa (povedzme odhalí a začne bez uznesení a opatrení likvidovať korupciu), prakticky okamžite likvidujeme jeho samého (kedysi na kríži alebo na hranici, dnes povedzme v sude s tekutým betónom alebo kyselinou) a – samozrejme, že už ako mŕtveho a plne nami tvárniteľného – vyhlasujeme za Zakladateľa, svätca, disidenta, hrdinu a pod. Je zaujímavé, že intelektuál dokáže upozorniť na tieto veci u druhých, v iných náboženstvách, v iných politických systémoch a pod. Vo vlastnom spoločenstve je takýto čin prakticky zakaždým salto mortale , o ktorom sa zvyčajne dozvedáme (aj to zväčša v štylizovanej umeleckej podobe) až po vystriedaní vlády alebo niekoľkých vlád či dokonca režimov.

Preto je onoho nového historického typu človeka, ktorý nazývame deegoizovaný intelekutál, tak málo. Navonok, verejne, mediálne. Fakticky je tu však prítomný ako dobrý človek (homo bonus), ktorého hlavným znakom je, že o ňom nevieme. Tí najlepší sú neviditeľní napríklad ako bezmenné matky milujúce svoje deti. Identifikovať ich možno ako ničoho sa nedožadujúce prázdna, okolo ktorých ustáva utrpenie, pri ktorých je nám dobre bez toho, aby od nás požadovali vďačnosť.