nenávisť

– forma mimoriadne silnej závislosti od toho, čo alebo koho nenávidíme. Nenávisť je klonom neslobody.

Zbavenie sa nenávisti je začiatok oslobodenia sa od nenávideného, čiže v mnohých prípadoch oslobodenia sa vôbec, napríklad od "nenávideného" nepriateľa, choroby, svojho zlozvyku, partnera (manželky) atď. Paleta nenávideného v našej civilizácii a jej nositeľov je neohraničená, neobmedzené sú aj možnosti oslobodenia.

Lipnutie je fundament ťažkostí a nenávisť je jedna z jeho najčastejších foriem. Našou dosť častou reakciou na nejakú neodstrániteľnú ťažkosť je to, že ju začneme nenávidieť, čím svoju väzbu s ňou dramaticky zintenzívnime, vytvoríme s ňou v podstate perverzné partnerstvo (pozri vášnivosť zabíjania sa v občianskej vojne alebo vášnivosť partnerských hádok a podobne), možno ešte horšie, ako keby sme sa do nej masochisticky zamilovali.

Ťažkosti tu nie sú ani na nenávisť ani na zaľúbenosť, ale sú materiálom perichronickej cesty, ktorej začiatkom je bezvýberové uvedomenie si našich ťažkostí, čiže ich nazeranie v čo najbohatšom kontexte a v čo najprenikavejšom priereze. Bezvýberové uvedomovanie si ťažkostí vytlačí našu nenávisť k nim a nastaví nás do úlohy nezainteresovaného díváka našich ťažkostí, diváka, ktorý si môže uvvedomiť, že ťažkosťou som vlastne ja sám. Zazrieť tento obrat vo svojom živote, môže spôsobiť dramatickú zmenu kvality života a možno i "odstránenie" ťažkosti, presnejšie – jej rozptýlenie premenou energie jej neodbytnej priľnavosti k nám z mínus na plus. Nanávisť k ťažkosti (negatívna emócia) sa transformuje na zmysel ťažkosti (oslobodzujúci významový útvar).