meditácia nahlas

– (čes. meditace nahlas) – hlavný postup alebo nástroj práce Stáleho seminára Integrácia (SSI), na pôde ktorého sa v druhej polovine osemdesiatych rokov minulého storočia utvoril synkriticizmus, spočívajúci v improvizovanom (vopred nepripravovanom) zviditeľňovaní (presnejšie: spočuteľňovaní) myšlienkového postupu meditujúceho nahlas; meditácia nahlas spočívala v takom artikulovaní svojich myšlienok nahlas, aby obsah a myšlienkový postup bol prístupný a zrozumiteľný ktorémukoľvek účastníkovi SSI hneď a bez ohľadu na jeho svetonázorovú orientáciu, odbornosť, profesionálny profil a úroveň; zásada zrozumiteľnosti viedla meditujúceho nahlas k transformatívnym postupom, k hľadaniu nezriedka metaforických formulácií, čím sa uvoľňoval neočakávaný heuristický potenciál účastníkov SSI, ktorými neboli len filozofi, ale aj špeciálnovední pracovníci, umelci, prekladatelia a pod., a to tak na úrovni učiteľov alebo vedeckých pracovníkov, ako aj doktorandov, poslucháčov a účastníkov z mimoakademickej sféry (prekladatelia, žurnalisti); princíp okamžitej zrozumiteľnosti meditácie nahlas sa nerozlučne spájal s princípom žičenia inakosti ostatným účastníkom SSI, pokiaľ si inakosť svojich názorov alebo postojov priali zachovávať. Z postupov meditácie nahlas vyrástol aj synkriticistický typ filozofického poradenstva. Dôležitou súčasťou meditácie nahlas je rekonštitúcia hovoriacim generovaného významu počúvajúcim⁄počúvajúcimi bez ohľadu na to, či počúvajúci súhlasí⁄súhlasia s hovoriacim. Logické vyšetrovanie kompatibility alebo nekompatibility generovaných významov má zmysel až na báze (re)konštituovaných významov čiže významov prijatých do mysle participantov meditácie nahlas bez ohľadu na to, či participanti s nimi súhlasia alebo nie.