oslobodenie
– dochádza k nemu sebaoslobodzovaním. Ba dokonca možno povedať, že oslobodenie je sebaoslobodenie. Je to tak preto, lebo ináč ako sebaoslobodzovaním k oslobodeniu ani nemôže dôjsť. Sebaoslobodzovanie je superpozíciou minimálne dvoch procesov, a síce 1. procesu rozpúšťania seba samého a 2. procesom vykonávaným samostatne, sebou samým, nesprostredkovane nikým iným a ničím iným. Oslobodenie je sebarozpúšťanie sebou samým.
Referent predchádzajúceho odseku sa dostavuje len vtedy, keď sa to, o čom sa v ňom hovorí, dostavuje na praktickej úrovni, činom, totálne a hneď, bezčasmo. Z tejto skutočnosti dobiedza naliehavosť perichronozofie. Ak totiž to, čo označujeme slovom “oslobodenie”, robíme intelektuálne, chcením alebo hľadaním nejakých ciest alebo spôsobov, dochádza k nahradzovaniu oslobodenia intelektuálnou činnosťou, chcením alebo hľadaním. Je jasné, že intelektuálna činnosť, zameraná na oslobodenie, nie je oslobodenie, ale niečo, čo je medzi, čiže medzi ja a oslobodením. Život mnohých z nás je touto náplňou. Alebo ináč povedané: životnou náplňou mnohých z nás je táto intelektuálna činnosť.
K oslobodeniu patrí ustanie intelektuálnej činnosti. Ďalej patrí k oslobodeniu ustanie chcenia, vrátane chcenia byť slobodným, a ustanie hľadania ciest k oslobodeniu. Pokiaľ je tu premýšľanie o oslobodení, chcenie oslobodenia a hľadanie ciest oslobodenia, potiaľ tu ešte nie je oslobodenie. Náplňou tohto tu je totiž premýšľanie, chcenie a hľadanie, ale nie sloboda. Keď je náplňou tu sloboda, nielenže nie je potrebné premýšľanie, chcenie a hľadanie, ale tieto tu ani nie sú, ustúpili z tu (do sveta obrazov), uvoľnili tu slobode. Tu v stave uvoľnenosti slobode je v skutočnosti zbavené všetkého, je to totálna vyprázdnenosť, totálna otvorenosť voči tomu, čo je, čiže splynutosť s tým, čo je, nenahradzovanie toho, čo je, obrazom toho, čo je, chcením toho, čo je, akýmkoľvek prežívaním toho, čo je.
Týmto splývaním s tým, čo je, nastáva číra, bezmedzerovitá skutočnosť, skutok, čin, hoci empiricky sa naďalej javíme ako identifikovateľné indivíduum v priestore a čase. Súc oslobodení empiricky zanechávame odtlačok, podobizeň seba samých, nás samých tu však už niet. Determinovanosť v priestore a v čase sa už týka len tejto podobizne, tohto obrazu, nie však nás, pretože nás (rozumej: nášho ega) tu už niet.
Prvkami tejto podobizne bytia, jeho obrazu, môže byť celé spektrum toho istého, čo tu bolo pred rozpustením ja, pred sebarozpustením; môže tu byť napríklad bolesť alebo radosť, môže tu byť myslenie alebo hľadanie ciest oslobodenia, môže tu byť vykonávanie profesie, môže tu byť – slovom – akýkoľvek prvok nášho predchádzajúceho života sprostredkúvaného našim egom, ibaže celá táto náplň nášho života je tu už ako zmysel. Už to nie je život “náš”, život “môj”, život viazaný na ego, už je to život v celej jeho totalite oslobodený od ega. Všetko dobré alebo zlé je tu plne chápané, od ničoho sa tu neodvracia, pred ničím sa tu neuteká, je tu otvorenosť voči čomukoľvek, je tu splynutosť s čímkoľvek, pretože tu niet ničoho sprostredkujúceho. Keď je tu bolesť, je tu číra bolesť nesprostredkovaná snahou zbaviť sa jej, pretože tu niet toho, kto by sa jej chcel zbaviť.
K špecifiku stavu oslobodenia však prináleží jedna mimoriadne dôležitá, ak nie najdôležitejšia vec – neškodenie druhým, ešte nerozpusteným egám. Nerozpustené egá okolo ega rozpusteného sú egá okolo portrétu alebo obrazu niekdajšieho ega. Nerozpustené egá okolo ega rozpusteného sú dobiedzajúcno do prázdnoty. Náplňou tu v stave oslobodenia je v danom prípade nonegoidne štruktúrované uvedomujúcno dobiedzajúcna. A vôbec noncentrické uvedomujúcno akéhokoľvek determinujúcna, prenikajúceho prázdnotou bez stopy. V skutočnosti tu už niet stredu ani okraja; centrum a perifériu možno rozlíšiť iba na empirickej podobizni (bytia), na podobizni niekdajšieho ega.
Stopa niekdajšieho ega je rozpoznateľná iba vo svete obrazov skutočnosti, vo svete skutočnosti však už nijakých stôp niet. Svet skutočnosti je nevystopovateľno. Ani z neho nik nič nemá. V tom je to svet slobod y, oslobodenie.