ťažkosť

– prekážky, nepríjemnosti, bolesti v synkriticizme tematizované v dvoch smeroch – 1. v chronickom (časovom, štandardnom) a 2. v perichronickom (bezčasovom, neštandardnom).

1. Chronický (časovostný) smer tematizuje ťažkosť ako niečo, s čím sa vyrovnávame postupne, v čase, a to tak, že si ťažkosť najprv uvedomujeme vo forme problému alebo problémov, ktoré následne formulujeme v podobe otázky⁄otázok, na ktoré hľadáme odpoveď⁄odpovede, ktoré vyjadrujú naše pochopenie riešenia problému a napokon riešenie problému vyúsťuje do odstránenia ťažkosti.

2. Perichronická (bezčasovostná, neštandardná) cesta vyrovnávania sa s ťažkosťou spočíva v tom, že ťažkosť odstraňujeme už v procese jej nástupu; vznikanie ťažkosti, napríklad nádchy, transformujeme hneď (po angl. in no time = v nijakom čase) na zanikanie ťažkosti (napríklad nádchy): nastupovanie ťažkosti nechávame odohrávať sa ako ustupovanie ťažkosti, napríklad nástup choroby ako ústup choroby, nástup konfliktu ako zanikanie konfliktu, raňajší nástup nechuti vstávať realizujeme ako ústup nechuti vstávať, čo sa fakticky deje ako nástup chuti vstávať a podobne. Táto na prvý pohľad utopická alebo zázračná cesta anihilácie ťažkosti v okamihu jej zrodu sa zakladá na zbezodkladňovaní prerušenia konania zla (PKZ) čiže na anihilácii časového odkladu PKZ. Praktikovanie perichronickej cesty anihilácie ťažkostí je náplňou synkriticistickej disciplíny zvanej atemporalistika, čo je praktická zložka⁄vrstva perichronozofie. Atemporalistiku treba samozrejme cvičiť a praktikovať ju. Tejto problematike sa venuje synkritické poradenstvo. Väčšine z nás sa perichronická cesta anihilácie ťažkostí nedarí preto, lebo nám uniká prvý okamih nástupu ťažkosti. Bez transformácie prvého okamihu nástupu na prvý okamih zániku prechádzame do štandardného chronického riešenia ťažkosti (napríklad musíme absolvovať nádchu, konflikt, vstávanie v celom oblúku ich časového intervalu od začiatku do konca. Bezčasmo sa pritom realizuje povedzme túžba, aby choroba, konflikt, nechuť atď. “čo najskôr” pominuli, nechuť, otrávenosť z toho, že sme ochoreli, že sa “musíme” hádať, vstávať z postele atď. Pôvab zbezodkladnenia spočíva v anihilácii tohto intervalu, v odstránení časovej vakuoly medzi začiatkom a koncom, kedy na túžby a negatívne emócie doslova niet času.

Niet previazanejšieho na svete, ako je previazanosť ťažkostí a ega. Až nahliadnutím tejto previazanosti ako synkrízy, až splynutím s ňou, až mojím, tvojím, jeho, jej splynutím so synkrízou ťažkostí a ega pominie oboje. Ide tu o praktické splynutie, nielen teda o teóriu synkrízy ťažkostí a ega, ide tu o cestu perichronickú.

Ťažkosť je práve svojou neprekonateľnosťou plná energie, ktorú – samozrejme – vnímame ako nepríjemnú, "protivnú" a podobne. Našou prvou reakciou je odmietnutie ťažkosti, odvracanie sa od nej, jej nenávidenie a tak ďalej, čím ju zväčšujeme, intenzifikujeme, robíme ešte mocnejšou, než bola na začiatku, keď nás "postihla". Ťažkosť je náš kontakt so svetom. Keď pominie, v čo strašne dúfame, dostávame sa takmer do pôvodného stavu "bezstarostnosti" a nezriedka ľahostajnosti voči svetu a najmä blížnym.

Špecifikum neprekonateľnosti ťažkosti spočíva v tom, že sa odstraňuje priťažovaním: odstraňuje sa tým, že na vrstvu pôvodnej neznesiteľnosti sa nasúva vrstva ďalšej nezriedka ešte väčšej neznesiteľnosti, napríklad si začneme navyše uvedomovať aj dôsledky svojho alkoholizmu, svojej netrpezlivosti, svojej bezvýchodiskovosti atď. Pozitívne šokujúco na nás môže zapôsobiť to, že dokážeme niesť aj tento ďalší náklad. Paradoxne, odstránenie ťažkosti je v nej samej, v jej energii; niet väčšej energie na odstránenie ťažkosti, ako je energia obsiahnutá v ťažkosti samej. Veď ak by ťažkosť nemala svoju "neprekonateľnosť", nebola by ťažkosťou, prosto by sme ju sfúkli zo svojej životnej cesty ako púpavu.

Nejde o to, aby sme ťažkosť zlikvidovali (ak by sme to dokázali, nebola by ťažkosťou), ale o to, aby sme jej energiu využili, premenili ju na nami neodmietanú pozitívnu schopnosť, ktorá sa nám ťažkosťou ponúka.

Ťažkosť je väzobnosť so svetom a s blížnymi, podklad nášho kontaktu so svetom, druhými, no najmä s nami samými (aj my sami sme si sebe samým blížnymi!), so svojim egom. K deegoizácii bez tohto kontaktu nemôže dôjsť. A pokiaľ je tu ego, je tu neustále prítomný podklad pre pretrvávanie starých a vznikanie nových ťažkostí.

Ťažkosti sú dcérami ega. Ego neustále plodí ťažkosti. Rozpustením ega zaniká zdroj ťažkostí. Ťažkosti nespôsobujú druhí. Vonku je len to, čo je v nás samých. Ak je v našom vnútri vojna, vojna je aj vonku; ak vo svojom vnútri nenávidíme, nenávisť je aj vonku atď. Vôbec nezáleží na tom, koho nenávidíme, proti komu vedieme vojnu atď., ale záleží na tom, že alebo či nenávidíme alebo vedieme vojnu.

Prestaňme bojovať so svojimi ťažkosťami, začnime byť k ním vnímaví, pozorní, začnime si všímať ich štruktúru, vznik, vývin a zánik. Momenty vzniku a zániku sú najdôležitejšie na ťažkosti. Všimnime si, že si nevšímame ani to, kedy naše ťažkosti vznikajú, ani to, kedy zanikajú. Je to podobne ako s pocitom hladu. Hlad si uvedomíme, až keď ho máme, a po jeho pominutí nás už zväčša takisto nezaujíma.

Ťažkosti s našimi ťažkosťami spočívajú v tom, že si ich nevšímame ani pri ich vzniku ani pri ich zániku. Zväčša iba bedákame a nenávidíme svoje ťažkosti, ktoré tak vyjdú navnivoč. A takto nezriedka prežijeme celý svoj život – bedákajúc, nenávidiac a nevyužívajúc to, čo neodstateľne máme – naše ťažkosti, ich prakticky nevyčerpateľnú energiu.

Energetický potenciál ťažkostí, ako to všetci excelentne vieme, je nevyčerpateľný. Ide o to, aby sme konečne túto nevyčerpateľnosť začali aj využívať. V koho prospech? V prospech rozpustenia nášho ega.

Lit 11.