Previous  |  Next ]     [ Up  |  First  |  Last ]     (Article 246 of 387)
 

  realita transhorizontová


realita za hranicou, po ktorú siaha náš obzor (horizont) a o ktorej nemôžeme vedieť ani to, že je nepoznateľná. Keďže transhorizontová realita sa nám kontinuálne dáva ako čosi jednostaj tak či onak unikajúce našej pozornosti, nášmu poznaniu, viere, mystickému prežívaniu atď., vyvoláva v našom vedomí širokú paletu emocionálnych stavov od temných a negatívnych, spojených so (presýtených) strachom, bázňou alebo úzkosťou, cez neutrálne až po jasavo žiarivé, spojené s (presýtené) radosťou a očakávaním spásy. Toto enigmatické unikajúcno tvorí invariantnú súčasť celku predkriticky daného, hlavný zdroj náboženskosti a trvalý podnet pre interpretačné úsilia mystikov, teológov, filozofov i laikov.

Transhorizontovú realitu interpretujú ako apeiron, Absolútno, Boha, transcendentno, Tao, aditi, Aditi či Adití, Tat, Jahveho, Adonai, Stvoriteľa, Pána, brahmu i Brahmu, Íšvaru, Jedno, Alaha, prabytie, Seyn, nadbytie, Akálu, absolútne Ja, absolútneho Ducha, hmotu (v leninskom poňatí) a podobne.

To, ako sa transhorizontová realita interpretuje, závisí od kategórií (a ich väzobnosti) intervenujúcich vo vedomí interpretátora transhorizontovej reality. Metafyzika, ontológia či filozofická teológia sa v rámci kategoriologickej vrstvy svojej (seba)reflexie pokúšajú odhaliť a zmapovať oblasť týchto intervenujúcich kategórií; keď v našom pristupovaní k transhorizontovej realite intervenuje kategória prežívania sveta človekom, ukáže sa, že transhorizontová realita sa dáva ako prežívaná v emergujúcich slovne nevyjadriteľných významových útvaroch; Wittgenstein toto dianie označuje ako mystické (das Mystische) a odporúča o ňom mlčať; v synkriticizme pri úvahách o transhorizontovej realite intervenujú ako jadrové kategórie perichronozofie.

Postoj synkriticizmu k rôznym interpretáciam transhorizontovej reality sa riadi princípom žičenia inakosti a svoj vlastný prístup predostiera pred ktorúkoľvek z nich ako predmet kritiky a sebaidentifikačné odrazisko. Synkriticizmus sa teší z rôznosti obrazov transhorizontovej reality, ktoré nereduktívne usúvzťažňuje s tým, ako sa nám táto realita predkriticky dáva. Odmieta stotožňovanie reality a jej obrazu, pretože je konfliktogénne. Navyše prijímanie pestrosti obrazov transhorizontovej reality umožňuje myslieť ich prípadnú logickú inkompatibilitu a formálnologicky ju skúmať. Víťazstvom jediného logicky konzekventného obrazu reality by došlo k výraznému zúženiu predmetu i zmyslu formálnej logiky.

 

Cf ontológia synkriticistická, synkriticizmus.

Lit. 9.

Encyklopédia synkriticizmu Ver. 1.0 © doc. PhDr. Jozef Piaček, PhD., 2014