žičenie inakosti
– prajný vzťah k pestrosti sveta; chcenie, želanie si, aby niekto alebo niečo dosiahlo inakosť; princíp žičenia inakosti stelesňuje 7. téza synkriticizmu; v súčasnej vede je jednou z najambicióznejších foriem realizácie princípu žičenia inakosti rozvíjanie M-teórie, pretože M-teória prináša výhľad na 
inakostí inakostí (spojenie “inakostí inakostí” nie je preklep).
Jednou z najčastejších otázok kladených synkriticizmu je, ako sa princíp žičenia inakosti zlučuje s tézou existencie zla. Synkriticizmus koncipuje odpoveď na túto otázku vychádzajúc z nahliadnutia zbytočnosti konania zla, na strane ktorého (sc. konania zla) je väčší stupeň automatizmu než na strane konania dobra: konať zlo je nosiť vodu do mora; konať zlo je zbytočné, pretože k nemu dochádza aj bez nášho pričinenia, “aj tak” (fenomén aj-tak-osti konania zla). Je zbytočné žičiť niekomu konať zlo, lebo samo konanie zla je zbytočné.
Žičenie inakosti je podproces súboru procesov emocionálnovolitívneho apriori, preto nevylučuje inakosť osnovanú na logickom apriori, napríklad opak⁄zápor⁄negáciu výroku niekoho iného, ako sme my. Žičenie inakosti otvára možnosť vidieť, ako výrok a jeho opak súvisia; žičenie inakosti nás neobmedzuje len na našu pravdu, ale otvára nám prinajmenšom možnosť vžiť sa do sveta, kde platí opak nami zastávaného výroku. Žičenie inakosti neimplikuje zastávanie nejakého výroku a jeho opaku, ale možnosť a ochotu myslenia ich logickej nezlučiteľnosti. Ľudovo povedané: iný názor v nás nemusí vyvolávať negatívne emócie. Synkriticizmus navyše požaduje, aby inakosť názoru niekoho iného v nás vyvolávala žičlivosť voči tejto inakosti, potešenie z inakosti. Boj proti inakosti koniec koncov inakosti ruší. Ba dokonca zničením protivníka sa nezriedka stávame ešte horšími než zničený protivník.
Heuristicky je významná rekonštitúcia pohľadu na svet generovaného z iného uhla ako je ten, z ktorého sa na vec (svet) dívam ja. Zmysel tohto tkvie v tom, že až keď mám pred sebou pohľad na svet z obidovch uhlov, môžem pohľad (obraz) svoj porovnávať s pohľadom (obrazom) druhého. Vôbec to nemusí viesť k eklekticizmu, k zlučovaniu inkompatibilných obrazov veci (sveta). Synkriticizmu nejde o syntézu nezlučiteľného, ale o synkritickú expozíciu nezlučiteľného (alebo rôzneho). Synkriticizmus pestuje zotrvávanie na na predsyntetickom stupni recepcie rôznych obrazov a interpretáciu ponecháva vo väzba iba s tým ktorým pohľadom. Nelikviduje iný pohľad jeho kritickou interpretáciou, ale ponecháva ho v stave permanentnej otvorenosti. Výsledkom synkritického postoja k rôznym prístupom k svetu je ich superpozícia ako zásobník pre ďalšie spracúvania v súlade s tou ktorou kategoriálnou konfiguráciou.