– typ filozofického poradenstva odvíjajúci sa z praktikovania meditácie nahlas a zo spočuteľňovania osobných zážitkov čiže meditácie v tradičnom zmysle slova; poradenská forma uplatňovania terapeutického a kultivačného potenciálu synkriticizmu ako filozofie a spôsobu života. Synkritické poradenstvo je synkritizovaná forma sokratickosti (sokratovskej metódy: irónie i maieutiky).
Cieľom synkritického poradenstva je obnoviť komunikáciu ľudského indivídua so sebou samým a s druhými a druhým (vrátane prírody).
Pre trpiacich intelektuálov zvyknutých svoje ťažkosti interpretovať a zneprístupňovať tieto ťažkosti v ich jedinečnosti alebo nedelegovateľnosti výsledkami tejto interpretácie je napríklad mimoriadne dôležité odlíšiť meditáciu od interpretácie. Intelektuáli totiž svoje ťažkosti neriešia, ale interpretujú (a výdatne o nich iba hovoria).
Synkritické poradenstvo oživuje praktikovanie (pestovanie) umení v širokom zmysle slova (cf. artes), ktoré sa v dobe globalizácie už neobmedzujú len na tradíciu európsku, takže napríklad vedno s európskou ars amandi (umenie milovať) sa otvára výhľad povedzme na tantru (cf Lysebeth), vedno s európskou ars medicandi (umenie auto⁄terapie alebo seba⁄liečenia) sa zohľadňuje povedzme ajurvéda, s európskou (napríklad kresťanskou) ars moriendi (umenie umierať) sa prakticky zohľadňuje skúsenosť povedzme Tibetskej knihy mŕtvych atď.
Veľmi dôležitou oblasťou synkritického poradenstva je pestovanie umenia tešiť sa z radosti druhých osnované na žičení inakosti a pestovanie umenia nelipnúť na ničom (porovnaj skúsenosti stoicizmu a buddhizmu). Pozri k tomuto aj problém lipnutia, ktorého tuhou formou je nenávisť.
Synkritickosť tohto typu poradenstva spočíva v nereduktívnom usúvzťažňovaní (synkríze) aplikovaných postupov umenia žiť (ars vivendi), umenia umierať (ars moriendi) a ďalších, čo znamená 1. že tradície sa nemiešajú, 2. že sa neredukuje jedna tradícia na druhú (čiže nepovyšuje jedna nad druhú) a 3. že sa synergický kultivačný alebo terapeutický efekt individualizuje na jedinečný prípad blížneho.
V európskom (západnom) kontexte je pri synkritizovaní postupov jednotlivých tradícií kľúčová ireducibilita akademického a alternatívneho v celom spektre svetonázorového, sociálneho, psychického a somatického.
Synkritické poradenstvo je podprocesom kultúry.
V rámci pedagogického procesu sa môže úspešne používať počas konzultačných hodín.
Po nástupe nejakého druhu krízovosti v osobnom živote alebo (profesionálnej) činnosti terapeuta, poradenského pracovníka, liečiteľa plní synkritické poradenstvo funkciu štartéra autoterapie. Aj pri synkritickom poradenstve, ba pri ňom obzvlásť a osobitne, treba podčiarknuť všeobecnú požiadavku synkriticizmu: nenasledovať (sc. synkriticizmus), ale sledovať rozvíjanie svojho vlastného potenciálu alebo jeho uvoľnenie, keď činnosť začne viaznuť. Synkriticizmus ani v oblasti poradenstva nepredpisuje nijaké recepty, ale slúži na opätovné nadviazanie kontaktu toho, kto sa s ním dostal do kontaktu, aj so sebou samým, so svojou vlastnou (profesionálnou) činnosťou a svojim vlastným životom. Podstata krízy totiž v ktorejkoľvek oblasti spočíva v strate kontaktu – v strate kontaktu so sebou samým a pochopiteľne aj v strate kontaktu s tým, komu máme pomôcť. Ak sa napríklad namiesto klienta alebo pacienta dívame celý čas iba na obrazovku svojho počítača a ak sme schopní alebo ochotní dotýkať sa prstami iba jeho klávesnice, je to jasný indikátor toho, čo označujeme spojením “strata kontaktu”: sme vyradení, naša pomoc napriek splneniu “všetkých” predpisov stráca (seba)kultivačný efekt a koniec koncov zmysel (pre nás i pre klienta⁄pacienta). Tu sa skrýva zdroj všeprenikajúcej nespokojnosti (s prácou, s pacientom⁄klientom, so sebou). Niet takého množstva finačných prostriedkov, ktorým by sa dala táto nespokojnosť odstrániť.
Zmyslom synkritického poradenstva je odstránenie ťažkosti atemporalistikou, ktorú – ako ináč – treba cvičiť.
Ani bolesť, ani zbavenie sa jej sa nedá delegovať na druhého. Bolesť je nedelegovateľná. S trpiacim však možno súcítiť. Dokonca i so sebou samým. I seba samého ako trpiaceho možno prijať. Neodvracajme sa od seba samých. Milujme seba samých. To nie je sebaláska, ale sebascelenie, hojenie rany v nás samých, predpoklad pomáhania druhým. Ako vnútorne roztrhnutí, nescelení, budeme sotva schopní pomáhať druhým. Pokiaľ sa neprijímame ako trpiaci, rozmnožujeme svoje utrpenie o priepasť neprijímania sa v sebe samých.
Je to táto priepasť v nás, čo nás oddeľuje od nadoblačia mysle, čo nám zamedzuje kontakt s ním. A spojenie či obnovenie spojenia (= re-ligio) s nadoblačím mysle je obnovenie jednoty sveta aspoň v nás samých, aspoň v našom vnútri.
Scelení vidia (cítia, prežívajú) úplne ináč rozvrátenosť sveta ako nescelení, rozvrátení. Skúsiť si to možno ponorením porezaného prsta do horúcej vody a ponorením neporezaného alebo zahojeného prsta do horúcej vody. V druhom prípade je bolesť menšia či dokonca vôbec sa nedostavuje, hoci voda je rovnako horúca alebo dokonca ešte horúcejšia.
Sceľujúci sa nečakajú na scelenie sveta, ale konajú, sú činom.