LEXIKÓN FILOZOFIE

🏠️ LEXIKÓN FILOZOFIE

  A      B      C      Č      D      E      F      G      H

  CH      I      J      K      L      M      N      O      P

  Q      R      S      Š      T      U      V      W      X

  Y      Z      Ž      0 – 9

ÚVOD

APENDIX

CHRONOLÓGIA

ZOZNAM LITERATÚRY

POUŽITÉ SKRATKY A ZNAČKY

         © Jozef Piaček, 2024

Aktualizácia

14. 10. 2024

ÚVOD

Hlavnú časť lexikónu tvoria články venované filozofii. Pripojený je APENDIX s relevantnou tematikou mimofilozofickou a reáliami, CHRONOLÓGIA, ZOZNAM LITERATÚRY a POUŽITÉ SKRATKY A ZNAČKY.
    Dokument je otvorený, kontinuálne dopĺňaný.
    Slovník nadväzuje na doterajšiu lexikografickú prácu autora, najmä na Pomocný slovník filozofie a na Filit, implementovaný koncom minulého storočia vo Wikipédii.
    Slovník je v podstate ich lineárnotextová verzia.

    Názvy článkov sú v inverznom tvare a začínajú lomkou /, čo umožňuje pri hľadaní prejsť priamo k jedinečnému nadpisu článku alebo k jeho prvému slovu.
    Textové reťazce za značkou :: na konci článku odkazujú na ďalšie články so súvisiacou tematikou.
    Vyhľadanie položky v zozname literatúry cez prírastkové číslo v hranatých zátvorkách možno zrýchliť prechodom na nadpis ZOZNAM LITERATÚRY.

* * *

A-lexikón

/A (dejiny filozofie)
– písmeno označujúce tzv. nepriamy zlomok, často životopisného charakteru alebo hodnotiaci nejakú myšlienku.

/a (logika)
– výraz, pomocou ktorého vytvárame konjunkciu.
:: konjunkcia (logika).

/A (logika)
– prvé písmeno latinského slova „affirmo (tvrdím)“, ktoré v tradičnej predikátovej logike symbolicky označuje všeobecný kladný súd, napríklad Všetci ľudia sú smrteľní.
V modernej logike sa symbolicky zapisuje napríklad takto: (∀x)(Px → Qx).
:: logika moderná, logika predikátová tradičná, súd všeobecný kladný.

/a (logika subjekt-predikátová)
– písmeno, ktoré reprezentuje konkrétnu sponu a medzi subjektom a predikátom i všeobecný kvantifikátor a ktoré je prevzaté z latinského slova „affirmo (tvrdím)“; vystupuje v schéme

S a P

zapisujúcej od stredoveku štruktúru všeobecného kladného výroku. Písmeno „a“ tu vyjadruje všeobecnosť a kladnosť súdu (cf. [170];49).
:: kladnosť súdu, kvantifikátor všeobecný, spona a, všeobecnosť súdu, výrok všeobcný kladný.

/a fortiori
lat. – tým skôr.

/a limine
lat. – hneď alebo od začiatku (niečo zavrhovať).

/a posteriori
lat. (doslova: od neskoršieho) – to, čo pochádza zo skúsenosti, čo je ňou podmienené, obsah skúsenosti. Opak a priori.
:: skúsenosť.

/a posteriori (Kant, I.)
– pochádzajúce zo skúsenosti, na základe skúsenosti, závislé od skúsenosti, z faktov vyvodené.

/a prima facie
lat. – hneď, na prvý pohľad.

/a priori
lat. – z čírych pojmov, pred skúsenosťou (z ktorej však samotné pojmy môžu vyrastať); z dôvodov iba rozumových; vopred, logicky predchádzajúc skúsenosti, nezávisle od nej, neopierajúc sa o ňu, abstrahovaný nie z nej, daný nie ňou, nevyrastajúc z nej, ale naopak získavajúc nezávisle od nej, platiac nezávisle od skúsenosti, ju samu podmieňujúc. Opak a posteriori.

/a tempo
lat. – súčasne.

/Aall, Anathon
(1867 – 1943) – nórsky filozof, ktorý zastával pluralisticko-realistické stanovisko. Filozofiu pokladal za hodnotnú len vtedy, keď čerpá materiál z historicky alebo prírodovedne daných zážitkov a orientuje sa na psychologickú skúsenosť; Aalla označujú ako predstaviteľa „empiricko-historického smeru“ filozofie ([220];356).

D: Der Logos. Geschichte seiner Entwicklung in der griechischen Philosophie und christlichen Literatur, 2 zv., 1896 – 1899; Macht und Pflicht, 1902; Filosofiens historie i oldtigen og mellemalderen, 1923; Logik, 1926⁴.

:: filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia nórska, filozofia súčasná, smer filozofie empiristicko-stanovisko pluralisticko-realistickéhistorický.

/ab absurdo
lat. – neprijateľne (pre absurdnosť), absurdne.

/ab aeterno
lat. – od večnosti.

/ab antiquo
lat. – odpradávna, oddávna.

/ab esse ad posse
lat. – od skutočnosti k možnosti.
:: možnosť, skutočnosť.

/ab hinc
lat. – odtiaľ, odtiaľto, smerom preč od tohto miesta.
:: miesto

/ab initio
lat. – od začiatku.
:: začiatok.

/ab ovo
lat. (doslova: od vajca) – od začiatku.
:: začiatok.

/Abbagnano, Nicola
(15. 7. 1901 Salerno – 9. 9. 1990 Miláno) – taliansky filozof, predstaviteľ pozitívneho existencializmu; ako prvý taliansky filozof našiel cestu k existencializmu. Od roku 1936 bol profesorom v Turíne.
Existenciu definoval ako „hľadanie bytia, v ktorom sa človek bezprostredne angažuje“. Ľudská existencia nie je determinovaná, jej podstatnou vlastnosťou je slobodná voľba možností.

D: Le sorgenti irrationali del pensiero, 1923; Il principio della metafisica, 1936; La struttura dell’ esistenza, 1939; Introduzione all’ esistenzialismo, 1942; Esistenzialismo positivo. 1948; Problemi di sociologie, 1967²; Filosofia, religione, scienza, 19672; Per o contro l’uomo, 1968; Storia della filosofia, 3 zv. 1974³

:: filozofia 20. stor., existencializmus pozitívny, filozofia existencialistická, filozofia talianska.

/Abbt, Thomas
(25. 11. 1738 Ulm – 3. 11. 1766 Bückeburg) – nemecký filozof, predstaviteľ populárnej filozofie, a matematik.

D: Vom Tode fürs Vaterland, 1761; Vom Verdienste, 1765; Fragment der ältesten Begebenheiten des menschlichen Geschlechts, 1766; Vermischte Werke, 1 – 6 , 1768 – 1781.

:: filozofia 18. stor., filozofia nemecká.

/Abélard, Pierre
(1079 Le Pallet pri Nantes – 21. 4. 1142 Chalon-sur-Saône) – Peter Abélard, lat. Petrus Abaelardus, fr. Abaelard, Pierre, Abaelard, Abeillard, angl. Abelard, Peter – francúzsky filozof, teológ a básnik, rytier dialektiky a zavŕšiteľ tvorby scholastickej metódy. V spore o univerzálie zastával stanovisko umierneného nominalizmu (konceptualizmu). K podpore samostatnosti myslenia prispel vypracovaním dialektickej metódy, ktorá sa stala vzorom scholastiky a spočívala v osvetlení problému zo všetkých strán a v snahe o zmierenie zdanlivo neprekonateľných rozporov. V spore o vzťahu viery a rozumu sa prikláňal k racionalizmu: treba chápať, aby sme mohli veriť; Biblii treba rozumieť. Abélard je známy aj opisom svojej nešťastnej lásky s Heloise.

D: Historia calamitatum (História pohrôm) / najdlhší list zo vzájomnej korešpondencie Abélarda a Heolisy (s ktorou mal syna Astrolaba a s ktorou tajne uzavrel manželstvo), kde opisuje históriu ich lásky; Dialectica, nap. 1118 – 1137 – výklad logiky a teórie poznania, ktorých úlohou je rozlíšiť pravdivosť od nepravdivosti; prvá časť tejto úlohy pripadá fyzike; druhú časť úlohy má plniť logika; logika má odlíšiť platné argumenty od neplatných. Vykonáva sa to najmä „posudzovaním“ správnosti používania slov, a to na základe poznania skutkového stavu; Sic et non (Áno a nie), nap. 1121 – 1140; Dialogus inter Philosophum, Iudeum et Christianum (Dialóg medzi filozofom, židom a kresťanom); Logica, nap. pred 1123; Ethica seu liber dictus scito te ipsum, nap. po 1125 alebo 1129; 1. vyd. Paríž 1616 – rozprava o sebaurčení človeka dosahovanom silou svedomia; Nosce te ipsum, nap. po 1125 = Ethica seu ..., in: Opera, I – II, 1849 – 1859; Opera omnia, 1855; De unitate et trinitate divina, vyd. R. Stölzle 1891; Theologia christiana (Kresťanská teológia); Die Philosophischen Schriften Abaelards 1 – 3, vyd. B. Geyer 1919 – 1927.

:: filozofia 12. stor., filozofia francúzska, filozofia scholastická, filozofia stredoveká.

/ábha
sa. – podobný; jas.
:: filozofia hinduistická, filozofia indická.

/abhaja (joga)
– zbavenosť strachu, oslobodenie sa od neho. Je to cieľ i charakteristika naozajstného rozvoja človeka; istota.
:: filozofia hinduistická, filozofia indická, joga.

/abhajadána
sa. – dar nebáť sa, zbavenosť akéhokoľvek strachu, s nádejou, že dostaneme požadovanú vec.
:: filozofia hinduistická, filozofia indická.

/abhána
sa. – nedostavenie sa, nezjavenie sa.
:: filozofia hinduistická, filozofia indická.

/abháva
sa. – neprítomnosť, nebytie, smrť.
:: filozofia hinduistická, filozofia indická.

/abhávarúpavrtti
sa. – myslenie na neexistujúci predmet.
:: filozofia hinduistická, filozofia indická.

/Abraham ibn Ezra
(1089 alebo 1092/1093 Toledo – 1164 alebo 1167 Calahorra) – Rabi Avraham ben Meir ibn Ezra – židovský básnik, filozof (novoplatonik), gramatik, autor biblických komentárov a cestovateľ.
    Spočiatku žil v rodnom Španielsku, kde napísal množstvo hebrejských básní. Neskôr z neznámych dôvodov Španielsko opustil a cestoval po celej Európe – žil v Taliansku, Francúzsku a Anglicku. Na živobytie si zarábal ako domáci učiteľ.
    Medzi jeho najvýznamnejšie diela patrí komentár k Tóre. Zaoberal sa v ňom aj autorstvom Pentateuchu a Knihy Izaiášovej a prispel tak k vzniku modernej biblickej kritiky. Priamo naň nadviazal napríklad Baruch Spinoza vo svojom Teologicko-politickom traktáte.
    Jeho gramatické spisy sa pokladajú za základ systematickej hebrejskej jazykovedy, do hebrejčiny preložil viacero arabských diel týkajúcich sa astrológie a astronómie.
    Podľa ibn Ezru je úlohou človeka pozdvihnutie ľudskej duše z dosahu inteligencie a návrat k božskému počiatku, proces od sebapoznania k chápaniu stupňov sveta ako božieho diela. Spájal racionalizmus s mystikou.
:: filozofia 12. stor., filozofia stredoveká, filozofia židovská, hebrejčina, mystika židovská.

/absencia
lat. – neprítomnosť, nezúčastnenosť, neúčasť.

/absencia (semiotika)
– existencia v absencii čiže virtuálna existencia.

/absolutizmus filozofický
– zastávanie názoru, že určitý výrok alebo sústava výrokov platí absolútne alebo je absolútne pravdivá, pričom predstava, že tento výrok alebo sústava výrokov by mohli byť eventuálne nepravdivé, sa bez akýchkoľvek pochybností zavrhuje.
    Filozofický absolutizmus je blízky filozofickému dogmatizmu.
    Proti filozofickému absolutizmu sa stavia filozofický relativizmus a skepticizmus.

/absolútne
lat. – to, čo je od iného úplne nezávislé, s iným nezmiešané, iným nepodmienené a neobmedzené. Absolútne existuje samo osebe a voči inému nanajvýš ako príčina.
    Absolútne sa v mnohých (najmä dialektických) filozofiách chápe ako vzájomne (dialekticky) späté s relatívnym.
:: ontológia.

/absolútne | príslovka
– bez akejkoľvek nevyhnutnosti vzťahovať sa na iné.
:: ontológia.

/absolútno
lat. – nepodliehajúcno času, skutočnosť alebo bytie, ktoré je mimo času (podľa niektorých: večné, trvajúce bezčasmo), nepodmienené, od ničoho nezávislé, príčinou seba samého i všetkého ostatného. Absolútno je čosi, čo nevzniklo, ani nezanikne, a to práve preto, že je to bezčasé/bezčasové alebo večné.
    Absolútno zvyknú chápať ako večný, nadpriestorový a nadčasový prazáklad vecí, povznesený nad mnohosť vecí, nad protiklad subjektu a objektu, ja a nie-ja, ducha a tela, často identifikovaný s bohom alebo Bohom.
    Absolútno je najvyššie súcno, ktoré je základom, poslednou príčinou (prapríčinou) všetkého, čo je.
    Absolútno je bytie nezávislé od akéhokoľvek iného bytia, je nepodmienené, autonómne, dokonalé, existujúce samé pre seba a osebe.
    Absolútno je najvyššia, dokonalá, absolútna realita; samostatná skutočnosť; inteligibilný celok; Boh.
    Pojem absolútna je jedným z výsledkov tradičnej metafyzickej interpretácie transhorizontovej reality, v ktorej ako ústredná intervenovala kategória odpútanosti a nezávislosti. Pojem absolútna treba odlišovať od absolútna, sú to ontologicky odlišné entity.
:: absolútno (Hegel, G. W. F.), absolútno (Jacobi, F. H.), absolútno (synkriticizmus), metafyzika, ontológia.

/absolútno (Hegel, G. W. F.)
– duchovný princíp sveta, ktorý však nie je od začiatku hotový; život absolútna je postupná sebarealizácia absolútna. Absolútno je fundament, jednotiaci princíp, všezahrnujúci zmysel celého sveta, prírody i dejín, jediná realita v pravom zmysle slova. Absolútno je rozumný základ súcna. Absolútno je nekonečný čistý rozum a nekonečné čisté myslenie. Totalitu absolútna vytvára súhrn kategórií, z ktorých prvou je bytie, druhou nič, treťou dianie atď. Podobou sebarealizácie absolútna je absolútna idea ([62];62, 48, 49).
:: Hegel, G. W. F., vedenie absolútne (Hegel, G. W. F.).

/absolútno (Jacobi, F. H.)
− nepodmienený duch, integrujúci do seba človeka, ktorý ho poznáva svojím rozumom.

/absolútno (synkriticizmus)
– jedna z tradičných metafyzických interpretácií transhorizontovej reality, v ktorej ako ústredná intervenuje kategória odpútanosti a nezávislosti.
:: realita transhorizontová.

/absolútnosť
lat. – jestvujúcnosť osebe, nezávisle od čohokoľvek; opak relatívnosti; platnosť bez obmedzenia, nepodmienenosť čímkoľvek; nezávislosť od čohokoľvek.

/absolútny
lat. – platný bez obmedzenia, nepodmienený, od iného zásadne nezávislý, s iným nezmiešaný a neobmedzený, nevyhnutne existujúci sám osebe a ktorý voči inému môže vystupovať iba ako príčina.
:: ontológia.

/absorbovanie
lat. − prijatie alebo nabratie zo seba, do vedomia, do myslenia...
:: myslenie, vedomie.

/abstrahovanie
lat. – abstraktizácia, abstraktivizácia – odhliadanie od niečoho, neprihliadanie na niečo, nebratie niečoho, nejakej vlastnosti alebo vzťahu do úvahy; jedna zo základných myšlienkových operácií spočívajúca vo vytváraní abstrakcie.
    Proces abstrahovania spočíva v odhliadaní od odlišností a zvláštností jedinečných javov a na základe toho v zistení ich všeobecných, podstatných vlastností a vzťahov. Výsledkom abstrahovania je tak zistenie zákonitostí, vytvorenie modelov a predovšetkým pojmov.
    Opačným postupom ako abstrahovanie je konkretizácia.
:: abstrakcia, gnozeológia.

/abstrahovať
lat. – odhliadať – vytvárať abstrakciu.
:: abstrakcia.

/abstrakcia
lat. – metóda abstrahovania, abstrahovanie alebo jeho výsledok.
:: abstrakcia izolujúca, abstrakcia matematická, entita abstraktná, filozofia, objekt ideálny.

/abstrakcia izolujúca
– abstrakcia vyčleňujúca určité vlastnosti alebo súvislosti daného objektu a prepožičiavajúca im do určitej miery samostatnú existenciu.

/abstrakcia izolujúca (fenomenológia)
− akty vedomia, umožňujúce vyčleniť jednotlivé stránky predmetu, no neumožňujúce vystihnúť jeho podstatné charakteristiky ako celok.

/abstraktné
lat. – niečo (vlastnosť, vzťah, proces) odmyslené od konkrétneho, abstrahovaním vyňaté zo súvislostí a brané do úvahy, posudzované len osebe.

/abstraktný (semiotika)
– týkajúci sa nehmotného (vnútorného, mentálneho) sveta.

/abstraktor
lat. – lambda-operátor, operátor abstrakcie – jazykový výraz, ktorý umožňuje pomocou výrokovej funkcie vytvoriť meno triedy: „všetky tie x, pre ktoré platí p(x)“.
:: operátor (logika).

/absurdnosť
lat. – absurdita – nemajúvnosť zmyslu, nezmyselnosť.

/Abulafia, Abraham
(1240 Zaragoza – po 1291 Comino) – španielsky židovský mysliteľ a mystik, ktorý vypracoval tzv. písmenkovú kabalu spočívajúcu v permutácii tetragramu (Božieho mena) a písmen hebrejskej abecedy s cieľom dosiahnuť splynutie duše s Bohom: mystické osvietenie a extázu dosahoval stálym opakovaním kombinácií písmen.
:: filozofia 13. stor., mystika židovská.

/accidens
lat. – náhodná, dočasná, premenlivá vlastnosť nejakej veci.
:: akcidens, ontológia.

/actus (scholastika)
− čin, akt, uskutočnenie v protiklade k možnosti (potentia).
:: filozofia scholastická, filozofia stredoveká, scholastika.

/actus purus
lat. − číre uskutočňovanie; stav bytia v absolútnej dokonalosti, vylučujúci akúkoľvek spôsobilosť (potentia) k ďalšiemu zdokonaľovaniu, preto Boh.
    Pojem čistého aktu zaviedol Alexander z Halesu. Pojem bol používaný hlavne v scholastickej filozofii.
:: filozofia scholastická, filozofia stredoveká, scholastika.

/ad absurdum
lat. – do nezmyselnosti.

/ad hoc
lat. – pre tento prípad.

/ad hominem
lat. – p. argumentum ad hominem.

/ad oculos
lat. – na vlastné oči.

/ad rem
lat. – p. argumentum ad rem.

/adaptívnosť systému
– schopnosť systému zmeniť alebo modifikovať vlastný stav alebo vplývať na okolie.

/adekvátny
lat. – zodpovedajúci, zhodný.

/adeterminizmus
lat. − koncepcia odmietajúca akúkoľvek zákonitosť, nevyhnutnosť a príčinnosť.

/adícia
lat. – pridanie – spojenie do jedného celku prostým pripojením (bez určenia súvislosti).
:: aditívnosť.

/aditi (synkriticizmus)
– predčasové a predpriestorové dávajúcno bytia sveta a všetkého, čo je v ňom, ovládajúcno samého rta (večného usporadujúcna vesmíru), jedna z najstarších interpretácií transhorizontovej reality vo védach tematizovaná pod titulom bohyne Aditi resp. Adití.
    V západnej tradícii zodpovedá aditi Anaximandrovo apeiron.
:: Anaximandros, predpriestoročas.

/aditívnosť
lat. – vyčerpávajúca vysvetliteľnosť vlastností celku z vlastností jeho častí a naopak.
:: adícia.

/adopcia
lat. – prijatie za vlastné, osvojenie si.

/Adorno, Theodor Ludwig Wiesengrund
(1903 – 1969) – nemecký filozof, opierajúci sa o Hegelovo myslenie, sociológ, estetik, muzikológ (teoretik 2. viedenskej školy), hudobný skladateľ (štýlovo patriaci do viedenskej hudobnej moderny), spolu s Horkheimerom hlavný predstaviteľ frankfurtskej školy.
    Príznačnou formou literárneho prejavu Adorna bola esej, ktorá korešponduje s ním explicitne priznávanou principiálnou nezdeliteľnosťou jeho stanoviska. Úlohou pravej filozofie je podľa neho „myslieť nemysliteľné, vysloviť nevysloviteľné“. Preparovanie systematiky (eventuálne) ukrytej v Adornom filozofickom odkaze odporuje jeho intenciám.
    Adornova negatívna dialektika je dialektický spôsob protirečivého myslenia protirečení. Adornovým cieľom je tu zbaviť dialektiku pozitívnosti a v dôsledku toho aj afirmatívnosti. Adorno odmieta násilné stotožňovanie netotožného a jeho dôsledok v podobe homogenizácie skutočnosti, ktorá je heterogénna. Zdrojom násilnosti je subjekt nasúvajúci na skutočnosť sieť abstraktných pojmov. Filozofia sa musí zameriavať práve na to, čo sa vymyká pojmom, čo je zvláštne a jedinečné, prechodné, pominuteľné a nepodstatné. Siahnuť treba k modelu zameriavajúcemu sa na špecifické a na niečo viac než špecifické, bez toho však, aby sa toto úsilie dotiahlo až k všeobecnému pojmu.
    Negatívna dialektika pracuje s modelmi, ktoré však nie sú ani prostými príkladmi, ani všeobecnými významovými útvarmi či procesmi. Myslieť filozoficky znamená podľa Adorna myslieť v modeloch a negatívna dialektika je súbor modelových analýz. Nejde o to, filozofovať o konkrétnom, ale vychádzať z konkrétneho. Filozofia je neustále prekomponovávanie (sa). Výsledkom kritiky tradičnej ontológie (koncepcie transcendentálneho subjektu, konštitúcie, ideí nemennosti) je preorientovanie sa na netotožné, na jestvujúce, na fakticitu. Nástup negatívnej dialektiky nastáva tým, že myslenie prestáva túžiť po uspokojovaní sa so svojimi vlastnými zákonitosťami i so svojou schopnosťou myslieť proti sebe, pričom sa nevzdáva seba samého. Vec zbavená totožnosti, ktorú jej nanucuje myslenie, je protirečivá a nepripúšťa jednoznačnú interpretáciu. Práve táto vec na rozdiel od organizačne donucujúceho myslenia vedie k vytvoreniu negatívnej dialektiky, ktorá však nezavádza principiálne nové kategórie a termíny; niektoré štruktúrne jednotky hegelovskej dialektiky preberá v nezmenenej podobe, niektoré podrobuje kvalitatívnej transformácii. Oproti princípu transcendentálneho subjektu alebo absolútna sa kľúčovým momentom stáva princíp prvotnosti objektu, avšak objektu v celej jeho netotožnosti a inakosti. Osvienčim kalcifikoval filozofému čistej totožnosti ako smrť; v koncentračných táboroch sa podrobovalo usmrteniu všetko netotožné, individuálne a vyznačujúce sa inakosťou, ktoré sa počnúc negatívnou dialektikou stáva hlavným predmetom filozofie. Úloha podávať netotožné v jeho inakosti zbližuje filozofiu a umenie.
    Umenie je podľa Adorna mimésis nepoškvrneného života.
    V Adornovi pretrvávala pochybnosť o kolektívnom subjekte humanizácie, ktorú (pochybnosť) v jeho očiach potvrdzovalo uchopenie moci nacionálnymi socialistami, ktorému proletariát neodporoval, aspoň nie natrvalo, a stalinizmus. Iba myslenie, ktoré zbaví svet jeho tovarového charakteru, môže sprostredkovať jeho celistvosť a pripraviť vedomie potrebné na reálnu zmenu tohto stavu. Až vo svete oslobodenom od akéhokoľvek zvecnenia by racionalita už neobetovala úkonom myslenia ani subjekt, ktorý je jej nositeľom, ani jeho zovňajší svet.

D: Kierkegaard. Konštrukcia estetického (Kierkegaard. Konstruktion des Ästhetischen, 1933); spolu s M. Horkheimerom: Dialektika osvietenstva (Dialektik der Aufklärung, 1947); Filozofia novej hudby (Philosophie der neuen Musik, 1949); Minima Moralia. Reflexie z porušeného života (Reflexionen aus dem beschädigten Leben, 1951); K metakritike teórie poznania. Štúdie o Husserlovi a fenomenologických antinómiách (Zur Metakritik der Erkenntnistheorie. Studien über Husserl und die phänomenologischen Antinomien, 1956); Poznámky k literatúre. 3 zv. (Noten zur Literatur, 3 Bde., 1958–1965); Úvod do sociológie hudby (Einleitung in die Musiksoziologie, 1962); Tri štúdie o Hegelovi (Drei Studien zur Hegel. 1963); Zásahy. Nové kritické modely (Eingriffe. Neue kritische Modelle, 1963); Žargón autenticity (Jargon der Eigentlichkeit, 1965); Negatívna dialektika (Negative Dialektik, 1966) – hlavné dielo; Spor o pozitivizmus v nemeckej sociológii (Der Positivismusstreit in der deutschen Soziologie, 1969); Estetická teória (Ästhetische Theorie, 1970); Výchova k dospelosti, prednášky a rozhovory s Helmutom Beckerom z rokov 1959 až 1969 (Erziehung zur Mündigkeit, Vorträge und Gespräche mit Helmut Becker aus den Jahren 1959 bis 1969, 1970); Zobrané spisy v 20 zväzkoch (Gesammelte Schriften in 20 Bänden, hrsg. v. R. Tiedemann, 1970 – 1986; Sociologické spisy (Soziologische Schriften, 1971); Filozofia novej hudby (Philosophie der neuen Musik, 1972); Filozofická terminológia, 2 zv. (Philosophische Terminologie, 2 Bde., 1974); Korešpondencia s E. Krenekom (Briefwechsel mit E. Krenek, 1975).

:: dialektika negatívna, estetika nemecká, filozofia 20. stor., filozofia nemecká, filozofia pravá (Adorno), filozofia súčasná, Horkheimer, M., myslenie nemysliteľného (Adorno), pozitívnosť dialektiky (Adorno), systematika (Adorno), škola frankfurtská, vyslovenie nevysloviteľného (Adorno, Th. L. W.), zvecnenie.
:: esej, hudba 20. stor., hudba nemecká, kompozícia hudobná, muzikológia, nacizmus, Osvienčim (Adorno), sociológia nemecká, stalinizmus škola viedenská druhá, tábory koncentračné (Adorno).

/adultotvorný
lat.+sl. – tvoriaci dospelosť alebo završujúci jej utváranie sa.

/adynamia (Aristoteles)
– nemohúcnosť

/ádžívika
sa. – neortodoxné učenie indickej filozofie, popierajúce existenciu duše a súvisiace pôvodne s buddhizmom; niektorí autori nevylučujú, že bolo dokonca jeho formou. Podľa ádžíviky všetko jestvujúce pozostáva zo štyroch živlov a života.
    Zakladateľom ádžíviky bol mudrc Márkandéja.
    Učenie ádžíviky sa podľa stredovekých védantistov zakladá na atomistickej idei; podľa ádžíviky existujú štyri druhy atómov, z ktorých sa utvárajú štyri živly: zem, voda, oheň, vzduch.
    Atómy sú večné, nedeliteľné a nezničiteľné a majú schopnosť spájať sa.
    Život je vnímajúcno alebo poznávajúcno spojenia atómov, založené na agregáte superjemných atómov tvoriacich vedomie.
:: filozofia 7. stor. pr. n. l., filozofia hinduistická, filozofia indická.

/aeternitas
lat. − večnosť.
:: aeternitas | latinčina.

/afairein (Aristoteles)
– abstrahovať.

/afairesis (Aristoteles)
– abstrakcia.

/afekt
lat. – krátkodobé prudké rozrušenie mysle; silný, búrlivo sa odohrávajúci relatívne (v pomere k nálade a vášni) krátkodobý emocionálny zážitok, ako napríklad zúrivosť, hrôza atď.
:: afekt (psychológia), psychológia.

/afektácia (Kant, I.)
– schopnosť predmetu pôsobiť na zmyslové orgány.

/affirmo, in: A (logika), a (logika subjekt-predikátová).

/afinita
lat. – príbuznosť; príbuzenstvo; spolupatričnosť.
:: afinita (biológia), afinita (geometria), afinita (chémia), afinita (Kant, I.), afinita (mikrobiológia), afinita (ovocinárstvo).

/afinita (Kant, I.)
– objektívny dôvod asociácie javov.
:: afinita empirická (Kant, I.), afinita transcendentálna (Kant, I.).

/afinita empirická (Kant, I.)
– empiricky pozorovateľná vlastnosť javov zákonite sa spájať.

/afinita transcendentálna (Kant, I.)
– vlastnosť javov všestranne sa spájať podľa nevyhnutných zákonov.

/afirmácia
lat. – uisťovanie, ubezpečovanie, tvrdenie.

/agapé (synkriticizmus)
– milujúcno; predmet agapológie.
:: agapológia.

/agapistika (synkriticizmus)
– disciplína synkriticizmu, spočívajúca v pestovaní umenia milovať (artis amandi) i v náuke o tomto umení. Agapistika je praktickou zložkou agapológie.
:: agapológia.

/agapizmus (synkriticizmus)
– milujúcnostný aspekt civilizácie alebo jej vývinové pásmo. Kardinálnym problémom synkriticizmu je problém vzťahu agapizmu a polemizmu a s ním súvisiaci problém vzťahu chronickej a perichronickej cesty vyrovnávania sa človeka s ťažkosťami.
:: dobro a zlo (synkriticizmus), milujúcno.

/agapológia (synkriticizmus)
– disciplína synkriticizmu skúmajúca lásku; synkriticistická náuka o agapé; systematické rozvíjanie druhej pätice z desiatich téz synkriticizmu. Jej praktickou zložkou je agapistika.

/agapológia filozofická
– filozofická disciplína, ktorej predmetom je láska.
:: agapé (synkriticizmus), disciplína filozofická.

/agathon
gr. – dobro.

/agathon (Aristoteles)
– dobro.

/agenéton (Aristoteles)
– nevzniknuté.

/agens
lat. – hybná sila, pôsobiaca podstata, pôvodca, činiteľ, účinná látka, pôsobiaca sila, ovplyvňujúci faktor.

/agere sequitur esse
lat. – činnosť vychádza z bytia, podmienkou činnosti je bytie.
:: ontológia.

/agnotológia
gr. – veda o nevedomosti – veda o strácaní vedomostí, o ktoré spoločnosť ako celok prišla najmä v dôsledku ukrývania alebo utajovania poznatkov, ničenia, straty, zašantročenia alebo zabúdania poznatkov a odloženia, odhadzovania alebo zavrhávania nadobudnutých poznatkov.

/agnózia
gr. − neznalosť, nevedomosť. Sokrates vzal agnóziu metodicky ako východisko poznania.

/Agrippa
(1. – 2. stor.) – starorímsky filozof, predstaviteľ neskorého skepticizmu. Známy predložením piatich trópov o nepoznateľnosti sveta.
:: filozofia 1. stor., filozofia 2. stor., filozofia antická, filozofia rímska, filozofia staroveká, nepoznateľnosť sveta, achronéma, skepticizmus neskorý, trópy.

/achronéma
gr. − štrukturálny prvok achronematiky alebo útvar achrónie alebo ten ktorý jej aspekt.
:: achronematika, achrónia, achronozofia, perichronozofia, vlastnosť časová.

/achronematika
gr. – súbor perichronicky a nereduktívne usúvzťažnených achroném. Achronematika sa ukáže napríklad pri superpozícii v rámci kvantovomechanického merania.
:: achronozofia, perichronozofia.
:: meranie kvantovomechanické, superpozícia (mechanika kvantová).

/achrónia
gr. – bezčasujúcno, bezčasová zložka perichrónie, (ob- a skrzčasujúcna), jej stmeľujúcno, vrátane stmeľujúcna sveta, cishorizontovej, horizontovej reality a transhorizontovej reality; predmet achronozofie ako fundamentálnej zložky perichronozofie a podložia ontológie synkriticizmu.
    Achrónia je eminentnou a ultimnou perichronémou, pretože je tmelom všetkých modov času (chrónie) i perichrónie samej. Achróniou (bezčasujúcnom) perichrónia začína (v podobe, v mode prochrónie), udržuje sa, živiac čas (v mode endochrónie) a končí ňou modom metachrónie. Nie náhodou sa pripisovala alebo pripisuje Bohu, absolútnu, prabytiu, Jednu, brahma. Achrónia je pokoj a stálosť stálostí, nepominuteľno a preto i zmysel atemporalistiky — umenia achrónie (artis achroniae). Metachrónia sa tematizovala ako koproses spásnych alebo emancipačných dianí a hnutí, bez ohľadu na svetonázorovú alebo politickú povahu, bez ohľadu na to, či boli alebo sú spoločenské (skupinové) alebo individuálne, ako koproces navodenia, ustanovenia, obnovenia achrónie. Vždy sa začína pokojom, jeho narušením, a vždy sa končí jeho návratom, upokojením. Všetko je vrúbené, prenikané a udržiavané vo vznose achróniou. Bez nej by nebol život ani smrť, bez nej by nebolo sveta pohromade.
:: achronéma, achrónia (semiotika), achronozofia, bezčasie (synkriticizmus), perichronozofia, stvorenie (teizmus), synkriticizmus.

/achrónia (semiotika)
– nepodliehajúcno času, atemporálna oblasť logicko-sémantických štruktúr. Semiotické štruktúry na hĺbkovej úrovni sú achronické.

/achronológia
gr. – časť perichronológie a teoretická vrstva achronozofie, ktorej predmetom je achrónia.
:: achrónia, achronozofia, perichronológia.

/achronozofia
gr. – filozofia bezčasia – jadrová časť perichronozofie, ktorej predmetom je achrónia (bezčasie).
    Achronozofia sa člení na teoretickú časť – achronológiu a praktickú časť – atemporalistiku.
:: achronéma, achronematika, achrónia, achronológia, atemporalistika, bezčasie (synkriticizmus), bezčasmo, previazanosť kvantová, synkriticizmus.

/Ainesidemos
– grécky filozof, predstaviteľ neskorého antického skepticizmu.
:: filozofia 1. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia helenistická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.

/aisthéta
gr. – αἰσθητά – zmyslovo vnímateľné ([22];178).
:: filozofia starogrécka.

/Akadémia
– háj v Aténach so sochami bohov a taktiež héroa Akadéma. Platón tu po svojom návrate do Atén v roku 389 pr. n. l. založil filozofickú školu (ok. 387 pr. n. l.), ktorá mala podľa vzoru pytagorejských škôl vedecký i náboženský charakter.
:: filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, školy sokratovské.

/Akai, Peter Krištof
– Akay de Aka (25. 3. 1706 Veľká Hradná – 18. 3. 1766/7 Kláštor pod Znievom) – slovenský filozof, astronóm, náboženský spisovateľ, člen jezitského rádu, autor o. i. prírodnofilozofického diela „Cosmographia seu philosophica mundi descriptio (Kozmografia alebo filozofický opis sveta)“, Košice 1737, zhrnujúceho poznatky astronómie a fyziky. V jeho filozofickom významovom univerze dominuje geocentrizmus a náuka o štyroch živloch.
:: filozofia 18. stor., filozofia slovenská.
:: astronómia, fyzika.

/akauzalizmus
gr. > lat. – uznávanie existencie nepríčinných javov. a pristupovanie k realite pri intervencii kategórie nepríčinného javu.
:: kauzalita, príčina.

/akceptovanie
lat. − prijatie, prijímanie, uznanie, uznávanie.

/akcesorický
lat. – akcesórny – sprievodný, vedľajší, prídavný, pridružený, nepodstatný.

/akcidencia
lat. – prechodná, nepodstatná vlastnosť veci, závislá, čo do svojej existencie, od substancie, podmieňovaná ňou.
:: ontológia.

/akcidens
lat. – lat. accidens, prípadok, prívlastok, akcident, akcidencia, gr. symbebekos – nepodstatná, skôr vonkajšková, náhodná, dočasná, premenlivá črta alebo vlastnosť predmetu (veci), (premenlivá) vlastnosť, stav veci, substancie. Akcidens je opak atribútu.
:: ontológia.

/akosť
– kvalita.
:: ontológia.

/akt
lat. – úkon, výkon, čin.
:: činnosť, ontológia.

/akt ilokučný (Austin, J. L.)
– zložka rečových aktov, ktorou hovoriaci vyjadruje svoj vzťah k oznamovanému obsahu, ako napr. pochybnosť, istotu a podobne, alebo svoj zámer voči adresátovi, napríklad sľub.
    Ilokučný akt predpokladá lokučný akt.

/akt lokučný (Austin, J. L.)
– angl. locutionary act – povedanie, súčasť rečového aktu tvorená aktom vyjadrenia alebo vyslovenia určitého obsahu. Lokučný akt hovoriaci vykoná tým, že vysloví (povie) vetu alebo výpoveď zakotvenú v danej komunikačnej situácii, čím adresátovi oznámi obsah tejto vety alebo výpovede.
    Lokučný akt pozostáva z týchto aktov:
        – fonetický akt (akt vytvorenia zvuku),
        – fatický akt (akt vyslovenia fémy),
        – retický akt (akt vyslovenia rémy),

/akt rečový (Austin, J. L.)
– prednesenie výpovede vykonané tromi aktami: lokučným, ilokučným a perlokučným.

aktér
fr. – účinkujúci, činiteľ, dejateľ.

/aktivita
lat. – zvýšená činnosť, aktívnosť, opak pasivity.
:: činnosť, pasivita.
:: aktivita (psychiatria).

/aktivita cieľavedomá
– aktivita vykonávaná s jasným cieľom, účelná, plánovaná, premyslená podľa podľa určeného cieľa.
:: cieľ, činnosť.

/aktivita estetická
– estetická činnosť – podproces, ktorý vedno s umeleckým osvojovaním si sveta človekom tvorí komplex estetického osvojovania si sveta človekom konštituujúci estetické funkcie ľudských predmetov, vyúsťujúc do ľudskej formy estetična.
    Najkoncíznejšou a najcieľavedomejšou formou estetickej aktivity je umelecké osvojovanie si sveta človekom.
:: estetika.

/aktivita systému
– spôsob správania systému, pri ktorom ide o samodeterminovanosť systému: na uskutočnenie aktivity systému nestačí udalosť okolia, ba takáto udalosť nie je ani nevyhnutná.

/aktívny
lat. – činný, výkonný, podujímavý, opak: pasívny.

/aktuálny
lat. − terajší alebo momentálny, daný, vyskytujúci sa, činný teraz, v súčasnosti.
:: stav vecí aktuálny (Aristoteles).

/aktuózny
lat. – činný, hybný, hybký, vrtký; vášnivý.

/akuzmatici
(z gr. ἄκουσμα [akusma] počuté, povesť, prednáška) – skupina pytagorovcov, zameriavajúca sa na nábožensko-morálne názory, pričom zákazy a príkazy akuzmatikov tematicky aj ideove značne prekračovali vlastný náboženský charakter: popri povere to boli aj morálne, eugenické a hygienické normy, čím sa riadili.
:: filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, pytagoreizmus.

/Albert Veľký
(1193 – 1280) – lat. Albertus Magnus – nemecký filozof, predstaviteľ vrcholnej scholastiky, teológ a prírodovedec, zvaný doctor universalis, autor rozsiahleho diela, v ktorom sa pokúsil integrovať novoplatonizmus, augustinizmus, aristotelizmus a prvky arabskej filozofie na báze korpusu prírodovedeckých poznatkov jeho doby.
    Dielo Alberta Veľkého predznamenalo systém Tomáša Akvinského úsilím vyrovnať sa s Aristotelovou filozofiou, pričom sa mu podarilo prekonať dovtedajší eklektický aristotelizmus.
:: anjel (Albert Veľký), filozofia (Albert Veľký), filozofia 13. stor., filozofia scholastická, filozofia stredoveká, scholastika, Tomáš Akvinský.

/Alcuin
(735 Northumbria – 19. máj 804 Tours) – latinsky: Alcuinus, anglosasky: Alchvine, Alkuin z Yorku – vedúca osobnosť dvorskej školy (schola palatina) Karola Veľkého a tvorca trojstupňového vzdelávacieho systému: trivium – quadrivium – theologia.
    Alcuin pritom oddelil dialektiku od slobodných umení a spravil z nej osobitnú vedu, nepriamo identifikovanú s filozofiou ako so schopnosťou systematizovať problémy viery. Chápal ju ako „skúmanie prirodzených vecí a poznávanie vecí ľudských a božských v miere, v akej ich je človek schopný hodnotiť (naturarum inquisitio, rerum humanarum divinarumque cognitio quantum homini prossibile est aestimare“. Táto veda čiže dialektika (dnes by sme teda povedali filozofia) sa podľa Alcuina zaoberá tým, čo je v myslení relative, čiže akým spôsobom a do akej miery možno pojmy dostupné človeku a komplex myšlienkových operácií vzťahovať na sféru Boha a božských vecí. Podľa Alcuina je teda disciplína, ktorú dnes nazývame filozofiou, vyčlenená zo slobodných vied a zároveň je metodologicky podriadená teológii.
    Alcuinovi leží na srdci idea vytvorenia nových Atén vo Francúzsku (Athenae novae in Francia perfici), samozrejme, že Atén kresťanských, v ktorých by sa k siedmim slobodným umeniam pripojilo sedem darov Ducha svätého (cf [78];21 – 22).
    V rámci logiky Alcuin rozpracúva vlastnú teóriu kategórií a podáva opis základných pojmov sémantiky – homonymie, synonymie, paronymie.

D: Versus de cucullo (O kukučke); De sanctis Euboracensis ecclesiae (Svätí kostola v Yorku); Disputatio de vera philosophia (Rozprava o pravej filozofii); Dialogus Saxonis et Franconis (Rozhovor Sasa a Franka); De orthographia (O pravopise); Dialogus de rhetorica et virtutibus (Rozhovor o rétorike a cnostiach); De dialectica (Dialektika); Disputatio Pippini regalis et nobilissimi iuvenis cum Albino scholastico (Rozhovor kráľovského a urodzeného mládenca Pippina so scholastikom Alcuinom); Expositio super Iohannem (Výklad Jána); Expositio in epistolam Pauli apostoli ad Hebreos (Výklad listu apoštola Pavla Židom); De fide sanctae et individuae Trinitatis (O viere vo svätú a nedeliteľnú Trojicu) – prvá stredoveká dogmatika; Liber de virtutibus et vitiis (Cnosti a neresti); Vita sancti Willibrordi (Život sv. Willibrorda); Alcuinovo dielo je vydané v PL 100 a 101.

:: filozofia 8. stor., filozofia 9. stor., filozofia kresťanská filozofia stredoveká, Karol I. Veľký, škola vo Fulde.

/alebo (logika)
− výraz, pomocou ktorého vytvárame disjunkciu.
:: disjunkcia (logika).

/algebra (Černík, V.)
– abstraktná teória vzťahu, teória určitých abstraktných vzťahov, ich zákonitostí a operácií s nimi ([69];187).

/alogickosť
gr. – nelogickosť, absencia logiky, vyznačujúcosť sa rozporom s princípmi logiky.

/alterácia
lat. – zmena, menenie (sa).
:: menenie sa.

/alternatíva
lat. – možnosť výberu, možnosť voľby medzi dvoma prípadmi.
:: voľba.

/altruizmus
lat. – ľudomilnosť – nezištná starostlivosť o blaho iných, nezištný spôsob konania v prospech iných.

/ambiguita (fenomenológia)
− dvojznačnosť, dvojitosť, dvojzložkovosť, podvojnosť.
    „Filosofie ‚ambiguity‘ zdůrazňuje fakt, že autentický člověk jednak myslí, jednak jedná, jednak sa odvrací od světa a stahuje sa do sebe, jednak sa ve světě angažuje. Jde o polaritu těla a duše, světa a vědomí. V tom je rozdíl od ‚ambivalence‘ lidské duše − jak na ni ukázal už Dostojevskij: prahne po čistotě již v okamžiku, kdy se oddává neřesti, a nenávidí, když miluje.“ ([484];103),
    Medzi čistotou a neresťou, láskou a nenávisťou je tu bezčasie.

/amfibólia
gr. – dvojznačnosť, dvojzmysel vznikajúci významovou zámenou slov rovnakého znenia.

/Amicus Plato, sed magis amica est veritas
lat. – Platón je priateľ, ale ešte väčším priateľom je pravda. Parafráza výroku pripisovaného Aristotelovi.
:: latinčina.

/an sich
nem. – lat. in se (v sebe, osebe). Termín zaviedol Wolff na označenie veci, predmetu samého osebe. Od čias Kanta sa používa na označenie nepoznateľnej veci osebe.
:: filozofia nemecká, nemčina.

/analógia
gr. – podobnosť medzi netotožnými entitami tvorená rovnakosťou niektorých ich stránok (vlastností, vzťahov), jej zisťovanie alebo používanie.

/analógia (logika)
– druh úsudku o zhode dvoch entít na základe zhody ich niektorých vlastností.
:: entita, úsudok, vlastnosť, zhoda.

/analogon rationis
lat. – obdoba rozumu. (U Leibniza nižšie formy vedomia, vlastné živočíchom.)

/analytika
gr. – vedný odbor, disciplíny používajúca metódu rozboru, analytickú metódu.

/analytika (Kant, I.)
– časť všeobecnej logiky, ktorá rozkladá formálnu stránku umu a rozumu na prvky a vykladá ich ako princípy celého logického posudzovania nášho poznania.

/analýza
gr. – rozklad, rozčlenenie, jedna zo základných metód a myšlienkových operácií; je to rozklad nejakého celku na jeho zložky, súčasti, ktorý smeruje k nejakým relatívne najjednoduchším zložkám, za ktoré sa ďalej už nepokračuje (prvky). Čiže pojmy časti, celku a prvku tvoria jadro matrice kategórií aplikovaných v priebehu analyzovania.
    Historický typ, druh alebo povahu analýzy podstatne ovplyvňuje to, aké ďalšie významové útvary (najmä kategórie) intervenujú v priebehu jej realizácie. Ak napríklad pri analýze jazyka prevažujú logickosyntaktické a logickosémantické kategórie, hovoríme o logickosyntaktickej a logickosémantickej analýze jazyka, alebo ak v jadrových kategóriách uplatňovaných v priebehu analýzy začne zaujímať dominantné miesto kategória vzťahu, hovoríme o vzťahovej analýze a pod.
    Analýza je postup, v ktorom sa jednota (celok) rozkladá na svoje časti. Analýza v tomto zmysle môže tvoriť súčasť analyticko-syntetickej metódy, v rámci ktorej na ňu nadväzuje syntéza ([10];23).
:: analýza faktorová, analýza filozofická, analýza jazyka, analýza kauzálna, analýza klasifikačná, analýza komponentová (lingvistika), analýza konceptuálna, analýza logická, analýza logická dôkazu, analýza logická jazyka prirodzeného, analýza matematická, analýza obsahová (informatika), analýza obsahová (sociológia), analýza rozmerová, analýza sieťová, analýza systémová, analýza systémová filozofie, analýza systému, analýza štatistická, analýza textu, analýza vzťahová, metóda analytická, myslenie, rozbor, skúmanie analytické.

/analýza filozofická
− jedna zo základných filozofických metód, ktorej povaha závisí od toho, celok čoho je jej predmetom, či v nej ide o rozbor celku dajakého úseku mimojazykovej skutočnosti alebo jazykovej skutočnosti, či o rozbor celku dačoho fantastického, vymysleného, alebo dajakého bežného významového útvaru vyjadreného prostriedkami prirodzeného alebo formalizovaného jazyka, či o analýzu logického dôkazu alebo prúdu zážitkov atď.
:: filozofia, metóda filozofická, metóda filozofie.

/analýza jazyka
– angl. language analysis – skúmanie, ako používateľ jazyka vyjadruje významové útvary a procesy prostredníctvom jazykových prostriedkov, ako sú slovné spojenia, výber slov, štruktúra viet, intonácia atď.
    Analýza jazyka sa môže zameriavať na rôzne jazykové roviny alebo stránky jazyka a možno pri nej využívať prostriedky rôznych vedných a filozofických disciplín alebo ich kombinácií.
    V priebehu dejín sa vyvinula o. i.

        – filologická analýza jazyka,
        – logická analýza jazyka,
        – lingvistická analýza jazyka,
        – fenomenologická analýza jazyka,
        – hermeneutická analýza jazyka,
        – informatická analýza jazyka.
        – psychologická analýza jazyka,
        – kognitívnovedná analýza jazyka...,

ktoré sa ďalej špecifikovali jednak podľa analyzovaného aspektu alebo aspektov jazyka, jednak podľa použitých metód a ich kombinácií.
:: analýza jazyka (filozofia analytická), jazyk.

/analýza jazyka (filozofia analytická)
– aplikácia logických a filozofických nástrojov na skúmanie a pochopenie jazyka a jeho vplyvu na naše myslenie a komunikáciu, pričom sa zohľadňujú napríklad tieto aspekty:

        1. Rozbor významu slov a fráz: Analytická filozofia sa snaží preniknúť do významu slov, ktoré nám slúžia vo všetkých oblastiach vedenia a vo všednom živote1. Toto zahŕňa skúmanie definícií slov a fráz a to, ako tieto definície ovplyvňujú naše chápanie sveta.
        2. Analýza logických štruktúr: Analytická filozofia používa nástroje logiky na analýzu štruktúry argumentov a tvrdení. Toto zahŕňa skúmanie, ako sú jednotlivé časti argumentu alebo tvrdenia logicky spojené.
        3. Skúmanie jazykových konvencii a pravidiel: Analytická filozofia sa zaoberá tým, ako jazykové konvencie a pravidlá ovplyvňujú naše myslenie a komunikáciu. Toto môže zahŕňať skúmanie gramatiky, syntaxe, sémantiky a pragmatiky.
        4. Testovanie filozofických tvrdení: Analytická filozofia uznáva základnú tézu, že filozofické tvrdenia by mali byť testované na ich dôsledkoch. To znamená, že filozofické tvrdenia by mali byť skúmané a hodnotené na základe toho, aké dôsledky by mali, keby boli pravdivé.

/analýza jazyka logická
– odhaľovanie a určovanie čiže identifikácia logických foriem významových útvarov a procesov vyjadrovaných analyzovaným jazykom.
    Logická forma je to, čo zostane z vyjadrovaných významových útvarov alebo procesov, napr. výrokov, po odstránení ich konkrétneho obsahu.
    Logická analýza jazyka umožňuje získať užitočné informácie o uvažovaní, aj keď téme nerozumieme. Logická analýza jazyka umožňuje už z formy výrokov určiť, či je uvažovanie správne, či je správna definícia, či pojmy sa správne používajú, či sa nás snažia zámerne zmiasť atď.
:: analýza logická jazyka prirodzeného, logika.

/analýza kauzálna
– zisťovanie príčinných súvislostí.
:: kauzalita, súvislosť kauzálna, súvislosť príčinná.

/analýza klasifikačná
– triedenie javov do skupín.
:: klasifikácia, skupina.

/analýza konceptuálna
− skúmanie vzťahov medzi pojmami prirodzeného alebo odborného jazyka vyčlenenými jazykovými výrazmi pomocou analytickej metódy.
:: jazyk odborný, jazyk prirodzený, koncept, metóda analytická, pojem, výraz jazykový.

/analýza logická
− analýza jazykových výrazov (výrazov prirodzeného alebo odborného jazyka) z hľadiska alebo prostriedkami logiky; jej cieľom je vypreparovať (čisto) logické súvislosti spolutvoriace významy jazykových výrazov a ich spojenia.
:: logika.

/analýza logická dôkazu
– uvedenie úplného výpočtu premís. V praxi sa totiž často „samozrejmé“ premisy dôkazu výslovne neuvádzajú. „Někdy se nám tento postup jeví jako zbytečně puntičkářství a jistě není cílem logiky zavést do praxe mnoho slov o samozřejmostech. V případech sporných, složitých a neprůhledných je to však nutné, abychom mohli zkontrolovat, zde všechny potřebné předpoklady důkazu jsou skutečně pravdivé.“ ([4];11)
:: dôkaz, logika.

/analýza logická jazyka prirodzeného
− skúmanie štruktúry jazykových výrazov z hľadiska logiky s cieľom využiť ich pre dedukciu alebo pre logické vyplývanie.
:: logika, logika filozofická, logika moderná.

/analýza systémová (synkriticizmus)
– skúmanie štruktúry systému z hľadiska jej momentálneho prierezu, genetickej a dynamickej dominanty a nevyhnutných externých súvislostí; pri aplikácii systémovej analýzy v rámci synkriticizmu si treba popri zachovávaní štandardných požiadaviek na ňu kontinuálne uvedomovať ontologický rozdiel statusu jej predmetu a výsledku: predmet systémovej analýzy má iný ontologický status ako výsledok systémovoanalytického skúmania tohto predmetu, čiže systémovoanalytický obraz tohto predmetu; slovom obraz predmetu a predmet sa ontologicky odlišujú; z hľadiska synkriticizmu ich treba chápať ako nereduktívne usúvzťažnené/usúvzťažňované (cf synkríza); systémová analýza je nevyhnutná súčasť otvoreného súboru postupov tvoriacich metódu synkriticizmu.
:: systém.

/analýza systémová filozofie
– jedna z metód metafilozofického skúmania filozofie a väzieb medzi zložkami jej náplne (filozofémami) s cieľom vytvoriť model filozofie ako systému.
    Napríklad práve čítaný slovník je hypertextovou implementáciou výsledkov skúmania týchto stránok alebo rezov systémom filozofie:

        1. momentálny prierez štruktúrou systému filozofie;
        2. genetická a dynamická dominanta štruktúry systému filozofie;
        3. nevyhnutné externé súvislosti štruktúry systému filozofie
.
:: filozoféma, filozofia, metafilozofia, parafilozoféma, systém filozofie, štruktúra systému filozofie.

/analýza textu
− činnosť, odkrývajúca usporiadanosť prvkov tvoriacich text, vzťahov medzi nimi a vzťahov medzi rovinami textu v intenciách kategórií a ďalších významových útvarov, ktoré v nej intervenujú; ak týmito intervenujúcimi významovými útvarmi sú logické pojmy, ide o logickú analýzu textu, ak sú intervenujúcimi lingvistické pojmy, ide o lingvistickú analýzu atď.

/analýza vzťahová
– hľadanie vzťahov (často funkčných závislostí)medzi prvkami skúmaného celku alebo systému s cieľom poznať jeho štruktúru.
:: vzťah

/Anaxagoras
(500 – 428 pr. n. l. / 427 pr. n. l.) = Anaxagoras z Klazomén – starogrécky filozof, matematik a astronóm, priateľ Periklov, Euripidov a ďalších významných Aténčanov, autor diela „O prírode (Peri fyseós)“, ktoré vrchnostenské orgány nechali spáliť, keď Anaxagora obvinili z bezbožnosti. Akmé Anaxagora spadá pravdepodobne do rokov 470 – 460 pr. n. l.
    Učenie:
    Svet (kosmos = poriadok) sa rodí z chaosu.
    Chaos je totálne premiešavajúcno sa prvotných vecí (chrémata) neobmedzených tak čo do množstva ako aj čo do malosti. V dôsledku tejto okolnosti, t. j. bytia pohromade neobmedzeného množstva neobmedzene malých (pôvodných) vecí, bola každá z nich nezreteľná.
    Diferencovanie sa pôvodne chaotickej prazmesi prvotných vecí sa uskutočňuje vírivým pohybom vychádzajúcim z jedného bodu a strhávajúcim so sebou čoraz viac semien, ktoré sa sústreďujú na dvoch protikladných póloch: na jednom sa zhromažďujú teplé, suché, svetlé a zriedené semená, na druhom naopak chladné, vlhké, tmavé a husté semená.
    Vznikanie súcien sa deje zlučovaním prvotných vecí, zanikanie súcien sa deje rozlučovaním prvotných vecí.
    Ovládajúcnom celého tohto diania (usporadujúcna sveta, vznikania a zanikania v ňom) je rozum (nous [nús]). Nous transcenduje chaos, nepochádza z neho a je nezávislý od neho.
:: filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia predsokratovská, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, predsokratici, synkríza (Anaxagoras).

/Anaximandros
(asi 610 – skoro po 546 pr. n. l.) – starogrécky filozof, žiak Tálesa z Milétu. Bol najhlbším mysliteľom milétskej školy, „lebo svojím výkladom o apeire už aspoň naznačil osobitosti filozofického skúmania sveta.“ (6;47.) Apeiron (čiže neobmedzeno) považoval za počiatok (arché) všetkého; z apeironu sa podľa Anaximandra postupne vylučovali protiklady (teplo a chlad, vlhko a sucho); z ich vzájomného pôsobenia sa vyvinulo existujúce usporiadanie sveta. K prírodným zmenám dochádza v dôsledku boja protikladov. Človek sa vyvinul zo živočíchov iného druhu. Zem je tvaru valca a voľne sa vznáša uprostred vesmíru.
    Údajne napísal prvé filozofické dielo v Grécku, ktoré sa spomína pod názvom O prírode. Anaximandros ako prvý použil na označenie pralátky, z ktorej vznikol svet, termín arché.
:: apeirón, apeiron (Anaximandros), filozofia 6. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia predsokratovská, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, predsokratici.

/Anaximenes
(asi 585 – 528 pr. n. l.) – starogrécky filozof, predstaviteľ milétskej školy. Za základ všetkého považoval (obrazne povedané) vzduch, ktorý je podľa neho nekonečný, večný a pohyblivý: je to večné všeprenikajúce, všeobklopujúce. všeoživujúce a všeriadiace (všespôsobujúce, všeovplyvňujúce) pohybujúcno, presnejšie zhusťujúcno (čím všetko vyvstáva) a zrieďujúcno (čím všetko zaniká). Zhusťovaním sa tvoria oblaky, potom voda a napokon zem a kamene. Zrieďovaním sa vzduch mení na oheň. Vzduch je dušou aj všeobecným prostredím pre nespočetné vesmírne svety. Hviezdy sú ohne, ich teplo však necítime, pretože sú veľmi ďaleko, avšak sú bližšie než planéty.
:: filozofia 6. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia predsokratovská, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, predsokratici.

/androcentrizmus
gr.+ lat. – jednostranné uprednostňovanie mužského pohľadu na svet, mužského pristupovania, mužskej perspektívy.
:: muž.

/Andronikos z Rodu
(asi 1. pol. 1. stor. pr. n. l. Rodos – koniec 1. stor. pr. n. l. Rodos) – grécky filozof, desiaty scholarcha peripatetickej školy po Aristotelovi.
    Andronikos z Rodu vynikal ako komentátor a vydavateľ Aristotelových diel. Jeho vydanie Aristotelových spisov (v 40–20 pr. n. l., podľa iných pred rokom 50 pr. n. l.) podnietilo štúdium Aristotelovho učenia a stalo sa všeobecne používaným v neskorom staroveku.
    Dielo Peri pathón (O vášňach), zachované pod Andronikovým menom, je nepravý spis ([61];103).
:: filozofia 1. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, škola peripatetická..

/anegoita
gr. + lat. – stav bytia ľudského indivídua, ktoré sa ocitlo bez ega, bez ja a napriek tomu je identifikovateľné. Toto anegoitné ľudské indivíduum sa identifikuje na základe vzorca, tvaru ustávania utrpenia okolo neho. Proces dosahovania anegoity je deegoizácia (nem. Entichung).
    Anegoita je žiarivé prázdno obklopované ustávaním utrpenia a sprevádzané ustaľovaním sa mysle v nadoblačí, ktoré sa jej otvorilo
:: synkriticizmus.

/anjel (Albert Veľký)
– čisto duchovná bytosť. Anjeli sa líšia len hierarchiou stupňa a večného poriadku (nelíšia sa individuálne).

/anómia
gr. – bezprávie.
:: anómia (sociológia), právo.

/Anselm z Canterbury
(1033 Aosta (Piemont) – 1109), sv. – lat. Anselmus Cantuarensis, tal. Anselmo d'Aosta, angl. Anselm of Canterbury – najvýznamnejší filozof a teológ 11. stor. (obdobia ranej scholastiky) študoval vo Francúzsku, bol opátom benediktínskeho kláštora, neskôr arcibiskup canterburský.
    Anselm prišiel s novou myšlienkou, že človek je svojím rozumom (lat. ratio) verným obrazom Boha a dialektika má účasť na Božích myšlienkach.
    V spore o univerzálie stál na strane stredovekého realizmu.
    Podobne ako Augustín tvrdil, že viera má predchádzať poznaniu: „Credo, ut intelligam (verím, aby som rozumel)“; vieru však možno racionálne zdôvodniť. Kresťanské dogmy sú síce nevyvrátiteľnou pravdou, ale treba ich racionálne zdôvodňovať, aby sa veriaci človek upevnil vo svojej viere.
    Anselm obhajoval ontologický dôkaz existencie boha, pričom vchádzal z pojmu Boha: Boh je ten, nad ktorého už nemožno myslieť nič vyššie. Ak by Boh jestvoval len v mojej mysli ako pojem, nebol by tým najvyšším, lebo by mu chýbala reálna existencia. To, čo nejestvuje, nemôže byť najvyššie. Z pojmu Boha ako niečoho najvyššieho vyplýva teda jeho existencia. Novým a neobyčajným na tomto dôkaze (i keď je často kritizovaný) je pokus o dôkaz Boha z čistého myslenia, bez odvolávania sa na autority či zjavenie.
:: filozofia 11. stor., filozofia kresťanská, filozofia scholastická, filozofia stredoveká, scholastika raná.
:: teológia 11. stor.

/antecedens – consequens
lat. – predchádzajúce – nasledujúce (následok, dôsledok).

/anticipácia
lat. – anticipovanie – myšlienkové predvídanie niečoho, čo nastane v budúcnosti; predpokladanie budúcich javov, predňatie, prednímanie, vyciťovanie vopred.

/antifundamentalizmus
lat. – vo filozofii vedy: negatívny postoj k presvedčeniu, že existuje nejaký jediný možný základ celého systému vedeckého poznania.
:: filozofia vedy, veda.

/antinómia
gr. – protichodnosť, základný rozpor; dvojica vzájomne si protirečiacich výrokov, ktoré však (každý z iného dôvodu) považujeme za pravdivé.
    Antinómie sú súčasťou predmetu antitetiky.
:: antinomický, antitetika.

/antinómia (Brugger, W.)
– „zdanlivý rozpor medzi dokázanými vetami alebo skutočný rozpor medzi zdanlivo dokázanými vetami“ ([46];65).

/antinomický
gr. – v sebe protirečiaci ([44];55).

/Antiochos z Askalónu
(ok. 120 pr. n. l. – 68 pr. n. l.) – starogrécky filozof, príslušník Akadémie, rozpracúval eklektické filozofické učenie s akcentom na spoločné črty platonizmu, aristotelizmu a stoicizmu, odmietal krajnú skepsu; učiteľ Ciceróna.
:: eklekticizmus, filozofia 1. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.

/antiscientizmus
– tendencia v rámci súčasnej filozofie niekedy stotožňovaná s antropologizmom a stavaná do protikladu k scientizmu.
    Antiscientizmus odmieta vedu a za spásonosný prístup človeka k problémom a hľadá mimovedecké postupy prekonávania kríz.
:: filozofia súčasná.

/Antisténes z Atén
(455/444 – 368/360 pr. n. l.) – Antisthenes – starogrécky filozof, Sokratov žiak, zakladateľ kynickej školy; prednášal v aténskom gymnasione Kynosarges, určenom pre neplnoprávnych občanov. Sofistickú antitézu zákon-príroda použil ako teoretický základ kritiky vtedajšej civilizácie. Ako senzualista odmietal Platónovo učenie o ideách.
:: filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, škola kynická.

/antitéza
gr. – tvrdenie protirečiace pôvodnému tvrdeniu čiže téze, v starej gréčtine i námietka (ἀντίθεσις).

/antitéza (Hegel, G. W. F.)
– dialektický protiklad.

/antitéza (logika)
– súd postavený proti inému súdu, protiklad; opak: téza.

/Antológia z diel filozofov, 1966 – 1977
– objemná, mnohozväzková panoráma univerzálnych dejín filozofie, obsahujúca obsiahle autentické výňatky z najznámejších prác reprezentatívnych osobností histórie filozofického myslenia. Vydanie antológie je významná udalosť nielen v dejinách slovenskej filozofie, ale aj v dejinách slovenskej kultúry vôbec. Hlavnú zásluhu na tomto vydaní má Igor Hrušovský, podľa ktorého antológiu „osnoval a zostavil kolektív domácich filozofických pracovníkov“ ([6];7).
:: dejiny filozofie, filozofia slovenská.

/antropinum
gr. – podstata ľudskosti, to, bez čoho by človek nebol človekom.
:: človek.

/antropológia filozofická
– 1. smer súčasnej filozofie alebo filozofická koncepcia človeka, v ktorej prevláda úsilie o celostný výklad človeka. Na vývin filozofickej antropológie najviac zapôsobila Schelerova syntetická koncepcia človeka.
    K najvýznamnejším predstaviteľom filozofickej antropológie patrí H. Plessner, A. Gehlen, M. Landmann, E. Rothacker.
    2. filozofická disciplína, ktorá sa zaoberá človekom v jeho celistvosti; súčasť teoretickej filozofie (1;47).
:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor.

/antropológia predvedecká
– žitá antropológia – súbor významových útvarov, ku ktorým dospieva človek neustále si kladúci otázky týkajúce sa samého seba a vykladajúci samého seba. Z nej, z tejto predvedeckej, žitej antropológie neskôr vyrastá antropológia vedecká (cf [46];66).

/antropológia synkriticistická
– disciplína synkriticizmu skúmajúca človeka; systematické rozvíjanie prvej pätice z desiatich téz synkriticizmu. Fundamentom synkriticistickej antropológie ako synkriticistickej filozofie človeka je synkriticistická ontológia človeka zaoberajúca sa bytím človeka čiže výčlovečňujúcnom.
    Synkriticistická antropológia je systematicky sebareflexívne rozpracúvaná synkritická antropológia.
:: synkriticizmus.

/antropológia vedecká
– náuka o človeku vyrastajúca z predvedeckej antropológie aplikáciou prostriedkov a metód vedeckých a vystupujúca sprvu ako antropológia špeciálnovedná alebo empirická (cf [46];66).

/antropozofia
gr. − učenie R. Steinera zamerané na obnovenie spojenia človeka s vyššími svetmi (ukrývajúcimi v kozmickej pamäti dokonalé poznanie) s cieľom doviesť človeka k dokonalosti.
    Antropozofia chápe človeka ako kompozíciu fyzického, éterického a astrálneho tela, pričom vedomie človeka alebo jeho ja sa môže v stupňovitom vývoji inkarnácií približovať k antropozofickému ideálu človeka.
    Antropozofia vyrastá bezprostredne z teozofie, od ktorej sa odtrhla intenzívnejšou recepciou kresťanských významových útvarov a otvorením sa ideám rozekruciánstva, stále však na báze významového univerza hinduizmu.
    Podporu týchto procesov zabezpečuje systémom waldorfských škôl založeným roku 1919 v Stuttgarte.

/Apáczai Csere, János
(10. 6. 1625 – 31. 12. 1659) – maďarský filozof, pedagóg a teológ, významná postava v oblasti vzdelávania a vedy v 17. stor. Apáczai Csere sa zapísal do dejín svojou „Magyar Encyclopaedia (Maďarskou encyklopédiou)“, prvou učebnicou napísanou v maďarčine.
:: filozofia 17. stor., filozofia maďarská.

/aparát konceptuálny
– súčasť významového univerza tvorená usporiadaným súborom pojmov aplikovaným pri skúmaní určitej oblasti reality. Kľúčovú úlohu v rámci konceptuálneho aparátu plnia kategórie, princípy a zákony.
:: celok daného, univerzum významové.

/aparát konceptuálny filozofie
– jeden z hlavných prostriedkov orientácie filozofie v celku predfilozoficky daného, tvorený súčasťou filozofického významového univerza, najmä komplexom filozofických pojmov (v prvom rade filozofických kategórií), filozofických princípov a filozofických zákonov intervenujúcich v procese filozofického skúmania sveta a miesta človeka v ňom.
:: filozofia, kategória filozofická, miesto človeka vo svete, pojem filozofický, univezum významové filozofické.

/apeirón
− gr. ἀπείρων, angl. apeiron – neohraničené, neobmedzené, nekonečné. Anaximandros takto (podľa aristotelovskej a učebnicovej interpretácie) označil princíp, prazáklad, prapočiatok (arché), z ktorého vznikajú a do ktorého sa opäť navracajú všetky veci.
:: metafyzika, ontológia.

/apeiron (Anaximandros)
– neobmedzené – počiatok a základný prvok vecí; neobmedzená podstata, z ktorej vznikajú všetky nebesia i svety v nich. „Z čoho veci vznikajú, do toho vraj tiež podľa nutnosti zanikajú; lebo si za neprávosti navzájom splácajú pokutu a trest podľa určenia času“.
    Neobmedzené (apeiron) nemá počiatok. Je božské, nesmrteľné a nehynúce; je večné a vôbec nestarne. Obsahuje všetky svety. Vylúčili sa z neho nebesia a vôbec všetky svety, ktoré sú nesčíselné (6;51, 52).
:: ontológia.

/Apel, Karl Otto
(15. 3. 1922 Düsseldorf, Nemecko – 15. 5. 2017 Niedernhausen. Nemecko) – nemecký filozof, predstaviteľ filozofie jazyka a sociálnej filozofie, ovplyvnený jeho učiteľom Rothackerom a ďalej Peirceom, Wittgensteinom a Heideggerom, svoju filozofiu rozvíjal pod titulom transcendentálna pragmatika, ktorú vypracoval na báze transformácie Kantovho transcendentalizmu.
    Apel rozvinul metódu hermeneuticko-dialektickej rekonštrukcie a používal ju vo svojich výkladoch kritickej recepcie rôznych filozofických východísk, ktoré napokon dotvoril do základu svojej samostatnej teórie, ktorá tieto pôvodné zdroje novým spôsobom usúvzťažňuje a reformuluje, opierajúc sa o Kantovu ideu, že poznanie sa má zdôvodniť transcendentálne, no v Apelovej filozofii úlohu Kantovej transcendentálnej apercepcie zaujíma ideálne, neobmedzené komunikatívne spoločenstvo.
    Tažiskom jeho výskumného záujmu na tomto základe bol najmä problém vysvetlenia a porozumenia, kritika ideológie a emancipácie, konsenzuálna teória pravdy a komunikatívna etika. Smerník Apelovho filozofického skúmania bol pôvodne v zhode s filozofiou J. Habermasa, od ktorého sa však odlišoval svojím akcentom na transcendentalizmus, ktorému sa Habermas naopak vyhýbal. Obom však išlo o preukázanie vnútornej obmedzenosti scientisticko-objektivistickej filozofie.

D: Dasein und Erkennen. Eine erkenntnistheoretische Interpretation der Philosophie Martin Heideggers (dizertácia), 1950; Sprache und Wahrheit in der gegenwärtigen Situation der Philosophie, 1959; Die Idee der Sprache in der Tradition des Humanismus von Dante bis Vico (habilit. práca), 1963; Szientistik, Hermeneutik, Ideologiekritik. Entwurf einer Wissenschaftslehre in erkenntnisanthropologischer Sicht, 1968; Transformation der Philosophie, Bd. 1: Sprachanalytik, Semiotik, Hermeneutik; Bd. 2. Das Apriori der Kommunikationswissenschaft, 1973; Zum Problem einer rationalen Begründung der Ethik im Zeitalter der Wissenschaft, 1974; Transformation der Transzendentalphilosophie. Versuch einer retrospektiven Zwischenbilanz, 1978; Die Erklären-Verstehen-Kontroverse in transzendental-pragmatischer Sicht, 1979; Ist die Ethik der idealen Kommunikationsgemeinschaft eine Utopie? Zum Verhältnis von Ethik, Geschichtsphilosophie und Utopie, 1982; Auseinandersetzungen in Erprobung des transzendentalpragmatischen Ansatzes, 1998.

:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná.

/aperatický
gr. – neobmedzený.
:: apeirón.

/apercepcia
lat. – vnímanie s porozumením. Pri apercepcii závisí každý nový vnem od predchádzajúcej životnej skúsenosti človeka a od jeho psychického stavu v momente vnímania.

/aplikovateľný
lat. – vhodný na použitie.

/apodiktický
gr. – starogr. ἀποδεικτικóς (súvisiaci s výkladom alebo s dokazovaním, lat. apodicticus (presvedčivý) – jasne preukázaný, celkom istý, bezpodmienečne platný, nezvratný, nepochybný.

/apodiktický (fenomenológia)
− platný bez výnimky, nezvratne, bezpodmienečne, celkom istý, logicky zdôvodnený.
    „‚Apodikticky‘ platný je závěr deduktivního úsudku, např. geometrický teorém. Apodiktická pravda je totožná s pravdou nutnou, nepopiratelnou, která nemůže být uvedena v pochybnost ničím a nikým. U Husserla apodiktická evidence značí takovou evidenci, o níž sa absolutně nijak nedá pochybovat. Apodiktických pravd dosahuje fenomenologickou metodou. V Husserlově životě byla apodiktičnost zdrojem četných vnitřních konfliktů − bránila mu zveřejňovat četné rukopisy, které nepovažoval za apodikticky nevývratné. (Srov.: evidence)“ ([484];103).

/apofatický
gr. – opisujúci niečo uvádzaním vlastností , ktoré to nemá, najmä preto, že ľudské myslenie alebo jazyk sa pokladajú za nedostatočné na to, aby to úplne alebo presne opísali.

/aporetický
gr. – so sklonom k pochybnostiam.
:: aporetika, pochybnosť, sklon k pochybnostiam.

/aporetika
– gr. ἀπορητική aporétiké (sc. techné) – preberanie ťažkoriešiteľných problémov.
:: aporetický.

/aporistika
– angl. aporistic – stav pochybností alebo nerozhodnosti, často v kontexte filozofických alebo logických diskusií; aporistika je blízka s antinomistikou.

/apreciácia
lat. – odhadovanie, odhadnutie kvality, byť si jej plne vedomý, ocenenie, stanovenie ceny.

/aprehendovanie
lat. apprehendere – pojímanie, prijímanie, ujímanie sa, uchopovanie, chápanie sa (niečoho) fyzicky alebo mentálne, zmocňovanie sa, chytanie (sa), podchytávanie.

/aprehenzia (Kant, I.)
– činnosť (Handlung) nevyhnutnej zložky (ingrediencie, Ingredienz) vnímania (Wahrnehumung) zvanej obrazotvornosť (Einbildungskraft), spočívajúca v syntetizovaní vnemovej rozmanitosti do jedného obrazu (útvaru, Bild); táto činnosť musí vopred pojať do seba, t. j. aprehendovať (in ihre Tätigkeit aufnehmen, d. i. apprehendieren) rozmanitosť náplne nazerania (das Mannigfaltige der Anschaung) ([897];208, [64];521)

/aprezentácia (fenomenológia)
− nem. Appräsentation − nepriame vnemové sprítomnenie predmetu pomocou priameho sprítomnenia iného predmetu, napr. zadnej časti objektu pomocou čelnej, jedného aspektu prostredníctvom iného. „Druhého poznávam pomocou vcítenia (Einfühlung). Telo „druhého“, iného človeka vnímam ihneď ako telo druhého „ego“ cestou asimilatívnej analógie s mojim vlastným „ja“. Moje vnímajúce ego je s vnímaným ego spriahnuté do páru (Paarung)“ ([484];103).

/apriori
lat. – apriórne – oblasť predchádzajúca skúsenosti a nezávislá od nej, predskúsenostno a podmieňujúcno skúsenosti. Výraz apriori (napr. po nemecky das Apriori) vznikol substantivizáciou výrazu a priori.
:: apriorita, apriórny (Kant, I.).

/apriorita
lat. − nezávislosť od skúsenostných obsahov.
:: apriori, obsah skúsenostný.

/apriórne | príslovka (Kant, I.)
– v čistom nazeraní ([64];148₃₈).
:: nazeranie čisté (Kant, I.).

/apriórny (Kant, I.)
− predskúsenostný.
:: apriori.

/aproximácia
lat. – priblíženie, približnosť.
:: aproximácia (matematika), aproximovanie sa.

/aproximovanie sa
lat. – priblíženie alebo približovanie sa, nadobudnutie alebo nadobúdanie blízkych, podobných znakov, čŕt.

/A-rad (McTaggard, J. M. E.)
– dynamický rad minulých, súčasných a budúcich okamihov. Dynamický spôsob rozmýšľania o čase súvisí s tým, že výraz čas používame na označovanie toho, čo bude, čo bolo atď. A-rad je nevyhnutný pre charakteristiku času B-radom.
:: čas (McTaggard, J. M. E.).

/arbitrárne
lat. − rozhodujúc, na základe alebo podľa rozhodnutia.

/arbitrium liberum
lat. – slobodné rozhodnutie, sloboda vôle.
:: vôľa.

/Arendtová, Hannah
(14.10. 1906 Linden, Hannover – 4. 12. 1975 New York) – americká filozofka a politologička nemeckého pôvodu, ktorá vo svojej filozofii nadviazala na M. Heideggera, E. Husserla, K. Jaspersa a R. Bultmanna. Filozofickému skúmaniu podrobovala o. i. fenomény práce, vyrábania, konania ako tri základné rozmery ľudskej existencie. Dôležité sú i jej príspevky k výskumu politickosti, totalitarizmu, antisemitizmu.
    Náš život by mal podľa Arendtovej smerovať k rovnováhe aktivity a rozjímania.
:: filozofia 20. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná.

/argument
lat. – jazykový prostriedok, pomocou ktorého niekoho o niečom presvedčujeme (trebárs aj seba samého: v tomto prípade možno však hovoriť skôr o úsudku) a ktorý spočíva v postupnosti výrokov, z ktorých jeden (ten, ktorý sa zdôvodňuje) sa nazýva záver a ostatné výroky (tie, pomocou ktorých sa zdôvodňuje záver) sa nazývajú premisy.
    Činnosť zostavovania argumentu je argumentácia.
    Väzba medzi premisami argumentu a záverom argumentu, na ktorej sa zakladá deduktívne vyplývanie, sa nazýva pravdivostná závislosť.
:: jazyk logiky, logika, premisy argumentu, schéma argumentu, štruktúra argumentu formálna, vyplývanie logické, záver argumentu.

/argument (logika)
– postupnosť výrokov uvedených (vyslovených) s cieľom zdôvodniť záver pomocou premís.
:: logika.

/argument funktora
– vhodný výraz, ktorý možno dosadiť na prázdne miesto funktora, čím vzniká úplný zložený výraz [4];33).
logika.

/argument (Zouhar, M.)
− určitá postupnosť viet nazývaných výroky (tvrdenia) ([89];12).

/argument platný deduktívne
– argument, záver ktorého je len (čisto) dôsledkom premís argumentu; v závere deduktívne platného argumentu sa nevyskytuje nová informácia alebo tvrdenie, ktorého pravdivosť by nevyplývala z pravdivosti premís tohto argumentu.
    Deduktívna platnosť argumentu za zakladá na formálnej štruktúre argumentu.
:: argument (logika), logika.

/argument platný logicky
− argument, ktorého platnosť možno zdôvodniť pomocou dedukcie.
:: argumentácia, logika.

/argumenta ponderantur, non numerantur
lat. – sila dôkazov spočíva v ich presvedčivosti, a nie v počte.
:: argument.

/argumentácia
lat. – zdôvodňovanie pravdivosti tvrdenia pomocou iného tvrdenia alebo tvrdení; činnosť zostavovania argumentu. Argumentácia zahrnuje dokazovanie a vyvracanie, v priebehu ktorých sa utvára presvedčenie o pravdivosti tézy alebo nepravdivosti antitézy tak u dokazujúceho ako aj u oponentov.
    Logiku na argumentácii zaujíma jej logická zložka, tvorená argumentom.
:: argument, logika, premisy argumentu, usudzovanie (logika), záver argumentu.

/argumentum ad hominem
lat. – dôkaz rátajúci s citmi presvedčovaného.
:: argument.

/argumentum ad rem
lat. – argument založený na pravých okolnostiach vecí, na skutočnosti.
:: argument.

/argumentum ad veritatem
lat. – objektívny dôkaz.
:: argument.

/argumentum baculinum
lat. – doslovne: palicový argument – hmatateľný dôkaz.
:: argument.

/argumentum e contrario
lat. – dôkaz z opaku.
:: argument.

/argumentum e silentio
lat. – argumentum a silentio, argumentum ex silentio – dôkaz postavený na zamlčaní nejakej skutočnosti.
:: argument, mlčanie.

/arché
gr. – prvopočiatok, počiatok, zdroj.
:: metafyzika, ontológia.

/arché (Táles z Milétu)
– prvopočiatok tvorený vodou ([6];50).
:: filozofia predsokratovská, Táles z Milétu.

/archetyp (Jung, C. G.)
– typická, univerzálna forma vnímania, myslenia, chápania, správania, tvoriaca súčasť duševného dedičstva ľudstva a symbol kolektívneho nevedomia. Termín začína Jung používať v roku 1920.

/archív (Foucault, M.)
– pravidlá generovania nových diskurzívnych objektov, proces, ktorý vedie k nahradeniu jednej vedeckej formácie druhou.

/Aristippos
(asi 435 – 355 pr. n. l.) – starogrécky filozof, Protagorov a Sokratov žiak, zakladateľ kyrénskej školy. Aristippos bol v teórii poznania senzualistom a v etik hedonistom: najvyšší cieľ života videl v slasti, pričom však človek nemá byť jej otrokom, ale má sa usilovať o jej rozumnosť - iba rozumná slasť je totiž najvyšším blahom. Slasť a utrpenie sú meradlom dobra a zla, pravdy a nepravdy. Aristipoos odmieta náboženskú vieru, pretože zaťažuje dušu tiesnivými predstavami, odporúča zriecť sa honby za bohatstvom, slávou a politickou mocou.
:: filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, škola kyrénska.

/Aristoteles
(384 pr. n. l. Stageira – 7. 3. 322 pr. n. l. Chalkis na Euboi) – starogrécky filozof a encyklopedický vedec (polyhistor), najväčší predstaviteľ starovekej filozofie, zakladateľ logiky a mnohých ďalších špeciálnovedných odvetví (psychológie, zoológie, meteorológie atď.). Pôvodne člen Starej Akadémie.
    V stredoveku Aristotela nazývali jednoducho Filozof.
    Jadrom Aristotelovej filozofie je ontológia, ktorú nazýva „prvá filozofia“ a ktorú vytvoril kritickým pretvorením Platónovej teórie ideí.
    S Platónom sa zásadne rozchádza v tom, že neuznáva idey odlúčené od vnímateľných vecí. Na druhej strane v súlade s Platónom rozoznáva na každej veci látku (hýlé) a tvar (morfé; eidos). K tomu, aby vznikli konkrétne veci sú potrebné štyri faktory (príčiny): látka, tvar, účel a hybná príčina. Látka je možnosťou, tvar skutočnosťou; prechod od možnosti ku skutočnosti sa realizuje pohybom.
    Skutočnosť je vyšším a lepším stupňom existencie ako možnosť. Zmenu možnosti na skutočnosť môže spôsobovať iba taká príčina, ktorá je sama skutočnosťou. Keďže svet a dianie v ňom je večné, musí existovať príčina pohybu, ktorá je takisto večná, avšak nehybná: prvý hýbateľ, boh (próton kínún akínéton). Základnou charakteristikou boha je to, že je čistým myslením, myslením, ktoré myslí seba samé (noésis noéseos). Prvý hýbateľ, pretože je absolútne dokonalý, uvádza hmotný svet do pohybu ako predmet lásky. Tento prvý hýbateľ je rozum, účel a zákon, ktorý je najvyššou zábezpekou poriadku vo svete.
    V teórii poznania Aristoteles kládol dôraz na zmyslové poznanie. Cieľom poznania sú pojmy, ktorým v realite zodpovedajú tvary. Poznanie tvarov nie je možné bez pozorovania mnohých jednotlivých vecí.
– B:
    * 384 pr. n. l.
    Aristoteles bol synom Nikomacha, dvorného lekára Amynta II., macedónskeho kráľa a starého otca Alexandra Veľkého.
    367 pr. n. l. – Aristoteles prichádza do Atén; vstupuje do Platónovej Akadémie, kde pôsobí viac ako 20 rokov: zaoberá sa výskumom prírody. Diela Eudemos, Sofistes a Politikos (zachovali sa z nich len fragmenty). Po Platónovej smrti opúšťa Atény a pobýva istý čas v Assose a v Mytiléne.
    343 pr. n. l. – sa stáva učiteľom Alexandra Macedónskeho.
    335 pr. n. l. – návrat do Atén; zakladá svoju vlastnú školu, zvanú peripatetická, podľa zvyku prechádzať sa so žiakmi pri vyučovaní v parku. Počas 13 rokov spravovania svojej školy píše svoje hlavné zachované diela.
    323 pr. n. l. – smrť Alexandra Veľkého; Aristoteles opúšťa Atény v dôsledku vzrastu opozície proti promacedónskej politike, ktorej bol prívržencom, a usadzuje sa na Euboi, na majetku svojej matky.
    † 322 pr. n. l.
    65 n. l. – Andronikos z Rodu katalogizuje Aristotelove spisy, pričom súbor problémov, ktoré sa v tomto usporiadaní dostali za prírodovedno-fyzikálne úvahy.

        Rané diela:

        Protreptikos
        O filozofii

        Logické spisy (Organon):

        Kategórie
        O vyjadrovaní
        Prvé analytiky
        Druhé analytiky
        Topiky
        O sofistických dôkazoch

        Fyzikálna (prírodnofilozofické) spisy:

        Fyzika
        O nebi
        O vzniku a zániku
        Meteorologiky

        Psychologické spisy:

        O duši
        Parva naturalia

        Biologické spisy:

        O častiach zvierat
        O pohybe zvierat
        O chôdzi zvierat
        O vzniku zvierat

        Filozofické spisy:

        Metafyzika / súbor štrnástich kníh o prvej filozofii a teológii
        Etika Nikomachova
        Etika Eudemova
        Politika
        Rétorika
        Poetika

        Ďalšie spisy:

        Ústava aténska

        Nezachované spisy:

        • lekárske spisy
        • spisy rozoberajúce ústavy gréckych štátov

– I: Aristotle, in: The Basics of Philosophy.

::
    A
        adynamia (Aristoteles), afairein (Aristoteles), afairesis (Aristoteles), agathon (Aristoteles), agenéton (Aristoteles), Andronikos z Rodu, aristotelizmus,
    B
        bytnosť (Aristoteles),
    C
        cnosť (Aristoteles),
    Č
        čas (Aristoteles),
    E
        energeia (Aristoteles), etika Aristotelova,
    F
        filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, fyzika (Aristoteles),
    J
        je (Aristoteles),
    K
        kategória (Aristoteles),
    L
        látka prvá (Aristoteles), logika Aristotelova, logika aristotelovská,
    M
        myslenie boha (Aristoteles),
    P
        Platón, podmet (Aristoteles), poznanie (Aristoteles), poznanie (Aristoteles) (Cassirer, E.), pravda (Aristoteles), predmet vedy antickej (Aristoteles), in: veda antická, príroda (Aristoteles),
    S
        Sorabji, R., substancia (Aristoteles), svet (Aristoteles), sylogizmus (Aristoteles),
    Š
        šťastie (Aristoteles: Etika Nikomachova),
    T
        thixis (Aristoteles), túžba po vedení (Aristoteles),
    U
        účel (Aristoteles),
    V
        veci rozdielne (Aristoteles),
    Z
        začiatok filozofie (Aristoteles), zrak (Aristoteles).

/Aristoteles: Kategórie
− súčasť Organonu, spis, v ktorom sa Aristoteles zaoberá jednoduchými zložkami výroku; dnes by sme mohli náplň tohto spisu chápať ako Aristotelovu logiku pojmu.

/Aristoteles: O filozofii
– rozsiahly dialóg, z ktorého sa zachovali len fragmenty.

/Aristoteles: O nebi
– gr. Peri ouranou, lat. De caelo – prírodovedecký spis, tvoriaci 4 knihy, v ktorom Aristoteles podáva všeobecnú kozmológiu a skúma zloženie sveta, jeho večnosť, hviezdy. Obraz sveta, ktorý tu vypracoval Aristoteles, bude charakteristický pre stredozemné civilizácie až do konca stredoveku. Je to obraz sveta, ktorý pretrvá takmer dve tisícročia, v škole sa ho bude učiť ešte Dante a Shakespear: geocentrický systém, podľa ktorého všetky nebeské telesá obiehajú okolo Zeme.
    Nehybná Zem je centrom celého vesmíru. Nehybnosť Zeme vyplýva z faktu, že vesmírny pohyb Zeme by sa musel prejaviť v zdanlivom protismernom pohybe hviezd, čomu pozorovania odporujú.
    Okolo Zeme obiehajú po dokonalých kruhových dráhach na koncentrických pevných sférach

        – Mesiac,
        – Slnko,
        – Merkúr,
        – Venuša,
        – Mars,
        – Jupiter,
        – Saturn.

    Najďalej od Zeme je napokon sféra nehybných hviezd.
    Aristoteles rozlišuje sublunárnu oblasť (od Zeme po sféru Mesiaca) a supralunárnu oblasť (nad sférou Mesiaca).
    Sublunárnu oblasť tvoria štyri základné elementy:

        – oheň,
        – vzduch,
        – voda,
        – zem.

    Supralunárnu oblasť tvorí absolútne beztiažový éter, z ktorého pozostáva Slnko a každá z hviezd.
    Supralunárnu oblasť tvorí absolútne beztiažový éter, z ktorého pozostáva Slnko a každá z hviezd.
    Kométy sú krátkodobé atmosférické javy.
    Mliečna cesta sú éterické výpary, vyvolané rýchlym pohybom hviezd okolo Zeme.

/Aristoteles: Organon
– súbor Aristotelových logických spisov označených takto (gr. Organon = Nástroj, totiž nástroj poznania) antickými komentátormi. Organon zahrnuje:

Kategórie (lat. Categoriae) – spis rozoberajúci definície desiatich základných kategórií.
O interpretácii (lat. De interpretatione) – spis pojednávajúci o vete a súde.
Prvé a druhé analytiky (lat. Analytica priora et posteriora) – skúmanie procesu sylogizmu.
Topiky (lat. Topica) – výklad o dôkazoch z pravdepodobnosti.
O sofistických dôkazoch (lat. Sophistici elenchi) – diskusia o klamných argumentoch sofistov.

:: logika Aristotelova, logika aristotelovská, orgán.

/Aristoteles: Protreptikos
– dialóg, v ktorom Aristoteles odporúča zasvätiť život teoretickému bádaniu.

/Aristoteles: Prvé analytiky
− súčasť Organonu, spis, v ktorom Aristoteles podal v dejinách logiky .prvý ucelený výklad o platných formálnych úsudkoch.

/aristotelizmus
– významný prúd európskej filozofie, ktorý pramení v Aristotelovom učení a zahrnuje viaceré filozofické školy a podprúdy, ktorým je spoločné nasledujúce:

    • umiernený realizmus,
    • náuka o štyroch príčinách,
    • náuka o zmyslovom pôvode poznania,
    • výklad pohybu ako prechodu z možnosti do uskutočnenia,
    • hylémorfizmus,
    • zaradenie prvej filozofie (metafyziky) do systému vied.

    Odlišujú sa podľa toho, aký typ konštelácie kategórií intervenuje v ich skúmaní miesta človeka vo svete, napríklad či medzi týmito kategóriami je kategória Boha a aká kategória Boha (kresťanského Boha, Alaha) alebo nie je.
    Z diachronického hľadiska sa vyčleňuje:

        – pôvodný aristotelizmus Aristotelových nástupcov v peripatetickej škole, Teofrastos a ď.
        – stredoveký aristotelizmus kresťanský, arabský a židovský,
        – aristotelizmus dialektikov ranej scholastiky (Anselm z Besate),
        – aristotelizmus scholastikov 13. storočia s hlavným predstaviteľmi Albertom Veľkým a Tomášom Akvinským,
        – renesančný averroizmus,
        – renesančný alexandrizmus,• španielska scholastika 16. a 17. storočia (F. Suárez),
        – novoscholastika 19. a 20. storočia (F. Brentano, J. Maritain, J. Pospíšil, M. Habáň a ď.)

– P: Ibn Síná Abu-Ali.

– I: Aristotelianism, in: The Basics of Philosophy.
:: filozofia antická.

/árnosť predikátu
− arita predikátu − počet prázdnych miest, ktoré treba zaplniť subjektovými výrazmi, aby z daného predikátu vznikol výrok ([89];175).

/ars (antika rímska)
– zručnosť vo vytváraní vecí alebo obratnosť v organizovaní podľa určitých pravidiel.

/ars (stredovek)
– to ktoré z umení.

/ars liberalis (stredovek)
– to ktoré zo slobodných umení.
:: sedem slobodných umení, umenie slobodné.

/ars mundana
lat. – svetské umenie.

/arteficiálny
lat. – umenotvorný.

/artes (synkriticizmus)
– množina umení alebo schopností človeka pestovaná synkriticistickou artistikou; množina umení, ktoré si človek môže osvojovať, je otvorená: ars amandi, ars docendi, ars educandi, ars moriendi, ars tacendi, ars vivendi, kotidianistika...

/artikulácia
lat. – 1. článkované vyslovovanie hlások pomocou rečových orgánov; 2. dôrazné alebo zreteľné hovorenie, jasné formulovanie.

/artikulovanie
lat. – artikulácia.

/aseita
lat. − majúcnosť nezávislého bytia alebo vyznačujúcnosť sa ním.
:: bytie.

/asimilácia
lat. – prispôsobovanie (si), pripodobňovanie (sa), prispôsobovanie sa až postupné splynutie.
:: prispôsobovanie sa.

/asocianizmus
lat. – prístup k duševnému dianiu, riadiaci sa ideou, že procesy, ktoré ho tvoria, sa uskutočňujú združovaním (asociáciou) myšlienok, predstáv a ďalších útvarov psychiky. Asociácia týchto útvarov alebo procesov môže podľa asocianizmu vznikať v dôsledku

        – podobnosti predmetov reprezentovaných útvarmi psychiky a majúcich medzi sebou niečo zhodné);
        – blízkosti (asociácia predmetov alebo udalostí vyskytujúcich sa pri sebe v priestore alebo čase);
        – kontrastu (asociácia predmetov vyznačujúcich sa ich vzájomnou protikladnosťou).

    S ideami asocianizmu sa stretávame už v diele Platóna a Aristotela, ktorí ich využili pri reflexii procesov zapamätávania si.
    So systematickou aplikáciou týchto ideí začal D. Hartley, J. Priestley a D. Hume v 18. stor.
    Zásluhou J. F. Herbarta, J. S. Milla a neskôr Th. Ziehena, H. Ebbinghausa a G. E. Müllera sa asocianizmus vyvinul do dominujúceho smeru psychológie 19. stor., až napokon sa ukázalo, že teória asociácie je neudržateľná predovšetkým v dôsledku jej mechanistickej a introspektivistickej osnovanosti, no výskumu asociácií sa naďalej venuje pozornosť prostriedkami súčasnej psychológie (napr. asociačný experiment) s cieľom odhaliť osobitosti psychických procesov, ako napríklad významové asociácie, ich úloha v učení atď.

/aspekt
lat. – stanovisko, zorný uhol, hľadisko, stránka.

/aspekt entity kvantitatívny
– kvantitatívna stránka entity, entita (videná) priezorom kategórie kvantity, to z entity, čo z nej je prístupné z kvantitatívneho hľadiska.
:: entita, kvantita, veličina.

/aspekt logiky nástrojový
– ten aspekt logiky, ktorým sa logikou usporaduje. „Logika je nástroj, usporadujúci činiteľ nášho poznania, a preto je všeobecnou metodológiou; je súhrn všetkých tých foriem, ktorými získavame systematické, pravdivé poznatky ([181];22)“.
:: logika.

/ataraxia (stoicizmus)
– ničím neotrasiteľný pokoj duše.
:: duša (stoicizmus), filozofia stoická.

/atemporalistika
lat. – praktická zložka alebo vrstva achronozofie spočívajúca v pestovaní umenia žiť bezčasie (atemporalitu), napríklad zbezodkladniť konanie dobra alebo krásy a zbezodkladniť prerušenie konania zlého a škaredého.
:: perichronozofia, poradenstvo synkritické (synkriticizmus), synkriticizmus.

/átman
sa. ātman , pá. atta – dych, oživujúcnostno.

/átman (Rigvéda)
– dych, oživujúci princíp.

/atomistika
gr. − učenie o diskrétnej (pretržitej) štruktúre hmoty (z atómov a iných mikročastíc). S historicky prvou formuláciou atomistiky prišli staroindické učenia njája a vaišéšika.
:: atomistika (fyzika), fyzika atómová.

/atomizmus
gr. − smer prírodnej filozofie, podľa ktorého sa látky skladajú z nepatrných, ďalej nedeliteľných častíc (atómov).
    Prvé atomistické učenia vypracovali staroindické učenia njája a vaišéšika a na Západe predstavitelia starogréckeho atomizmu Leukippos a Demokritos.
:: atomizmus logický, atomizmus starogrécky, atomizmus staroindický.

/atomizmus logický
– filozofická koncepcia reality, podľa ktorej skutočnosť tvoria zmyslové údaje zvané atomárne fakty. Logický atomizmus vypracoval B. Russell.
:: pozitivizmus logický.

/atomizmus starogrécky
− starogrécka atomistika − učenie predsokratovských filozofov Leukippa a Demokrita o diskrétnej (pretržitej) štruktúre hmoty tvorenej z atómov a prázdna; atómy sú nepatrné posledné a nedeliteľné, nestvoriteľné a nezničiteľné čiastočky, odlišujúce sa hmotnosťou, rýchlosťou pohybu a vzájomný rozmiestnením a počtom v telesách, od čoho závisia aj rôzne kvality vecí.

atomizmus staroindický
– učenie o atóme ako elementárnej častici stavby univerza, učenie, ktoré sa v rámci indickej filozofie rozvíjalo nezávisle od európskej filozofie, a to tak v školách ortodoxných (njája, vaišéšika, mímánsa), ako aj neortodoxných (džinizmus, buddhizmus, ádžívika).
:: filozofia indická.

/atribút
lat. – 1. podstatná, trvalá, základná neoddeliteľná vlastnosť predmetu, bez ktorej nemôže predmet ani jestvovať, ani byť myslený.
    2. predmet, ktorý sa pridáva k soche alebo obrazu ako poznávací znak vzťahujúci sa na jej postavenie, na zázraky alebo zvláštne udalosti jej života.
:: vlastnosť príznačná.

/atribút (Cmorej, P.)
− vlastnosť alebo vzťah pripisovaný opisom k jednému alebo viacerým objektom ([501];825).

/atribút (Spinoza, B.)
– „to na substancii, čo rozum poznáva ako niečo vytvárajúce jej esenciu“ ([68];50).
:: Boh (Spinoza, B.), bytie (Spinoza, B.).

/au fond
fr. – v podstate.
:: podstata.

/Audi, Robert N.
(1941 – ) – americký filozof, predstaviteľ analytickej filozofie, zameraný ny výskum praktickej a teoretickej racionality, na filozofiu náboženstva, politickú filozofiu...

Belief, Justification, and Knowledge: An Introduction to Epistemology, 1988; Action, Intention, and Reason, 1993; The Structure of Justification, 1993; Moral Knowledge and Ethical Character, 1997; Epistemology: A Contemporary Introduction to the Theory of Knowledge, 1998; Religious Commitment and Secular Reason, 2000; The Architecture of Reason: The Structure and Substance of Rationality, 2001; The Good in the Right: A Theory of Intuition and Intrinsic Value, 2004; Practical Reasoning and Ethical Decision, 2006; Moral Value and Human Diversity, 2008; Business Ethics and Ethical Business, 2009; Reasons, Rights, and Values, 2015.

:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia analytická, filozofia súčasná, filozofia USA.

/Augustinus, Aurelius
(13. 11. 354 Tagaste (Numídia) dn. Souk-Ahras (Alžírsko) – 28. 8. 430 Hippo Regius (Numídia), na území dnešného Tuniska) – kresťanský teológ, filozof a mystik, cirkevný otec, predstaviteľ latinskej patristiky, predstaviteľ panenteizmu, jeden zo zakladateľov západnej kresťanskej kultúry (od roku 395 biskup v Hippone Regiu). Bol silno ovplyvnený novoplatonizmom Plotina. Jeho učenie sa pokladá za najpozoruhodnejší a najdokonalejší prejav patristického myslenia.
    Medzi antickými ľuďmi vynikol neprekonateľnou schopnosťou vyjadrovať pocity.
    V dogmatických sporoch s rôznymi heretikmi a schizmatikmi rozvinul kresťanskú vierouku,do ktorej nechal preniknúť niektoré idey novoplatonizmu. Podobne ako Sokrates sa odvracia od prírody a kozmu a zaujíma sa o ľudské vnútro: Noli foras ire, in te redi, in interiore homine habitat veritas (Nechoď von, do seba sa vráť, vo vnútri človeka pravda prebýva). Základom ľudskej bytosti je ľudská vôľa, ktorá riadi aj myslenie a uvádza do pohybu všetky ostatné duševné sily. Zdrojom všetkých vecí je Boh a božia prozreteľnosť určuje v rozhodujúcej miere chod vecí.
    V zhode s apoštolom Pavlom učil, že človek je od prirodzenosti neschopný konať dobré skutky (náuka o dedičnom hriechu), že však určití jednotlivci sú z milosti božej predurčení k večnému spaseniu (predestinácia). Dôležitá je tu však všemocnosť božej lásky ako najvyššie dobro stojace v protiklade k zlu ako k ničote a tme.
    Zmysel dejín spočíva v zápase dobra a zla, v boji božej obce (civitas Dei, je založená symbolicky Abelom) a obce pozemskej (svetského štátu, civitas terrena, založenej Ábelovým vrahom Kainom), ktorý skončí víťazstvom kráľovstva božieho. Augustinus vidí príslušníkov božej obce aj mimo cirkvi, takže výťažky antickej kultúry sa môžu zachovať aj v kresťanskom svete.
    Boh je najvyšším princípom a zdrojom sveta, najvyšším absolútnym a jednotným bytím, najvyššou pravdou a najvyšším dobrom (unum, verum, bonum).

    Kreacionizmus

    Svet stvorila božia tvorivá podstata z ničoho. Augustin uvádza po prvý raz do filozofického kontextu náboženskú myšlienku, že Boh stvoril svet z ničoho (creatio ex nihilo). To bolo novinkou oproti niekdajším antickým koncepciám, ktoré predpokladali, že demiurgos stvoril svet z hmoty existujúcej od večnosti.
    Všetko konečné má svoje obmedzené bytie od božej tvorivej podstaty. Božia myseľ v sebe obsahuje na spôsob ideí podstatné tvary všetkých vecí, ktoré sa podľa týchto vzorov vo svete utvárajú. Poznať svet možno len poznávaním onej absolútnej pravdy, ku ktorej vedie cesta poznávaním seba samého, svojej vlastnej duše. Všetko poznávanie je len poznávaním Boha cez sebapoznanie (ver, aby si rozumel).
:: caritas (Augustinus), filozofia 5. stor., filozofia antická, filozofia helenistická, filozofia kresťanská, filozofia patristická, filozofia rímska, filozofia staroveká, Victorinus, viera v Boha (Augustinus).

/Austin, John Langshaw
(26. 3.1911 Lancaster – 8. 2. 1960 Oxford) – anglický filozof, predstaviteľ analytickej filozofie, konkrétne ordinary language philosophy(filozofie prirodzeného jazyka), tvorca teórie rečových aktov.Austin nadväzoval na G. E. Moora. Austine podobne ako Wittgenstein dospel k názoru, že ak analyzujeme jazyk, nemôžeme sa obmedziť na logickú analýzu tvrdení, ale musíme vziať do úvahy aj rozkazy, priania atď. Z Austinových prác vyrastá teória rečových aktov, ktorá vysvetľuje jazyk na základe konania. Na Austina zasa nadväzuje o. i. najmä Grice a J. R. Searle.
    Austinov hlavný prínos spočíva v jeho koncepcii rečových aktov, podľa ktorej vyjadrením vety sa za normálnych okolností vykoná konanie v troch rôznych dimenziách:

    1. vôbec niečo hovoríme alebo tematizujeme (toto je lokučný akt),
    2. lokučným aktom sa robí niečo, čo prekračuje číru tematizáciu faktu; ono tematizované sa napríklad odporúča, požadujeme to,pýtame sa na to, tvrdíme to ako pravdivé (toto je ilokučný akt); každý ilokučný akt sa – prinajmenšom principiálne – dá jazykovo explicitne vykonať;
    3. dosahuje sa istý psychický účinok: adresát vyjadrenia sa teraz napríklad čuduje, je presvedčený, je ochotný pomôcť, je zastrašený – ak nastane takýto účinok, tak sa vyjadrením uskutočňuje aj perlokučný akt. Austin chápe jazyk ako činnosť tvorenú rečovými aktmi, ktoré rozdeľuje na akty lokučné, ilokučné a perlokučné.
    Austine rozpracúval aj teóriu zmyslových dát.

D: The Foundations of Arithmetic. A logico-mathematical enquiry into the concept of number, 1950; Philosophical Papers, 1961; How To Do Things with Words, 1962 (odprednášané 1955), Sense and Sensibilia, 1962, (S. Nuccetelli a G. Seay eds.) Philosophy of Language: The Central Topics, 2007.

:: filozofia 20. stor., filozofia analytická, filozofia anglická, filozofia jazyka, filozofia súčasná.

/autogénny
gr. – samosebatvorný.

/autopoiesis
gr. – schopnosť živých organizmov tvoriť a udržiavať samých seba.
    Termín autopoiesis po prvý raz použil biológ H. Maturana a filozof F. Varela.
:: systém autopoietický, systém autopoietický (biológia).

/autopsia
gr. − poznanie nadobudnuté vlastným pozorovaním; vlastná skúsenosť, vlastné poznanie.
:: autopsia (anatómia).

/Avenarius, Richard Heinrich
(19. 11. 1843 Paríž –18. 8. 1896 Zürich)– švajčiarsky filozof, zakladateľ empiriokriticizmu.
    Avenarius uskutočnil genetický rozbor myslenia, rozbor funkcie a genézy vedenia; pýtal sa na biologický prospech uskutočňovaného vedenia; vypracoval psychologickú teóriu poznania a program filozofie skúsenosti; kládol otázky týkajúce sa zmyslu vedeckých tvrdení a dosahu ich platnosti. Avenariovi ide o návrat k prirodzenosti, k prirodzenému pohľadu na svet, ktorý je zatemňovaný nekritickým preberaním predsudkov, ktoré sa zrodili vo vede v priebehu stáročí. Táto túžba po návrate k prirodzenosti, snaha očistiť skúsenosť od všetkých dodatkov vložených do nej neprávom, zbližuje empiriokriticizmus s duchom moderných ideových prúdov, ktoré sa odvracajú od ideálov racionalizácie sveta a hľadajú čistú, prirodzenú situáciu človeka vo svete (prirodzený svet).
    Avenariova filozofia sa vyznačuje aktivistickou orientáciou: človek sa odlišuje od všetkého ostatného činným postojom k svetu a nie trpným prepisom tohto sveta. Odhalenie čistej skúsenosti nie je objavením situácie zrkadla, v ktorej by sa mal ocitať človek; táto situácia je situáciou prirodzeného a spontánneho organizátora všetkého daného.
:: empiriokriticizmus, filozofia 19. stor., filozofia pozitivistická, filozofia súčasná, filozofia švajčiarska, Mach, E., skúsenosť čistá (empiriokriticizmus).

/Avraham bar Chijja ha-Nasi
(1065 / 1070 Barcelona – 1136 / 1148 Provence) – lat. Savasorda – španielsky filozof, predstaviteľ stredovekého židovského novoplatonizmu, matematik a astronóm, prvý, čo v stredoveku svoje dielo napísal v hebrejčine (a už nie v arabčine) a v hebrejčine tak aj vytvoril pojmový aparát – stal sa zakladateľom hebrejskej odbornej terminológie; výsledky svojej jazykovednej práce zhrnul v diele „Základy porozumenia a veža viery (יסודי התבונה ומגדל האמונה, Jesodej ha-tnuva ve-migdal ha-emuna)“. Avraham bar Chijja nadväzoval na Gabirola, no na rozdiel od neho tvrdil, že z látky a formy sa skladá iba telesný svet; nadzmyslové esencie sú podľa neho čisté formy.
    Ďalšou témou Avraham bar Chijju bol spôsob dosahovania sveta ideí ľudskou dušou: podľa neho to závisí popri intelektuálnej dokonaosti aj od dokonalosti morálnej.
    Výrazným spôsobom prispel k myšlienkovej orientácii kabalistickej knihy Bahir.
    Na Avraham bar Chijju nadväzoval sčasti stredoveký chasidizmus.
:: filozofia 12. stor., filozofia stredoveká, filozofia židovská.

/axiológia
gr. – filozofická disciplína, filozofické skúmanie podstaty hodnôt; filozofia hodnôt/hodnoty, ktorej založenie sa pripisuje R. H. Lotzemu.
    Niekedy axiológiu chápu ako všeobecnú teóriu hodnotenia a hodnôt širšiu než filozofia hodnôt. Hodnotenie sa pritom chápe ako súhrn duševných procesov a funkcií, ktorými hodnoty zisťujeme, odhaľujeme alebo tvoríme; hodnota je predmetom alebo výsledkom hodnotenia.
    Axiológia je jedna z antropologických disciplín.
    Axiológia sa člení na teóriu hodnotenia a teóriu hodnôt.
    Axiológia tvorí všeobecný teoretický základ viacerých špeciálnych axiologických disciplín, ako sú ekonómia, estetika, etika, jurisprudencia atď.
    V axiológii ide o opis, analýzu a zmysluplnú klasifikáciu zložiek hodnotiaceho procesu, t. j. duševných procesov, ktorými živá osobnostná totalita zaujíma určitý postoj k svojim vlastným psychofyziologických stavom a prejavom a takisto k objektom obklopujúceho ju sveta. Hodnotiaci proces môže mať formu emócie, postoja alebo hodnotiacej výpovede (výroku).
    Druhou oblasťou je analýza hodnoteného objektu a skúmanie tých zložiek, ktoré na ňom hodnotíme. Tento problém je podstatný pre definovanie pojmu hodnoty a jeho rozmanitým riešením je daná mnohosť a protichodnosť axiologických teórií.
:: filozofia hodnôt, hodnota, pozitívum axiologické, teória hodnotenia.

/axióma
gr. − východiskové tvrdenie axiomaticky budovanej teórie, ktoré sa v danej teórii nedokazuje alebo má triviálny dôkaz a z ktorého sa odvodzujú pomocou daných pravidiel všetky ostatné tvrdenia danej teórie, pričom sa požaduje, aby vety odvodené z axiómy neobsahovali logický spor.
    Pravdivosť axióm sa rieši istou štandardnou interpretáciou jazyka celej teórie, pričom axiómy sa chápu ako vety pravdivé vzhľadom na vyhovujúcu interpretáciu.
:: axióma (logika matematická), axióma (matematika), axiomatizácia, logika, nezávislosť axióm, systém axiomatický, teória vedecká.

/axióma (logika matematická)
– výrok, ktorý prijímame ako pravdivý bez toho, že by sme dokazovali jeho platnosť.
:: axiomatizácia, logika matematická.

/axiomatizácia
gr. – výstavba vedeckej teórie (pozri napr. výstavba geometrie axiomatická), ktorej hlavným alebo prvým krokom (etapou) je vyčlenenie axióm, čiže základných tvrdení teórie.
:: axióma, axiomatizácia variantná.

/axiomatizácia variantná
– axiomatizácia, ktorá má viacero foriem, typov alebo verzií, alebo existencia viacerých rôznych axiomatizácií.

B-lexikón

/Baader, Franz Xaver von
(27. 3. 1765 Mníchov – 23. 5. 1841 Mníchov) – nemecký prírodovedec, filozof a teológ, ovplyvnený kabalou, Böhmom, Schellingom a francúzskym mystikom St. Martinom, na ktorého sám mocne zapôsobil. Poznanie podľa Baadera je spolupôsobenie človeka v božom rozume a naše vedenie je spoluvedením božieho vedenia.

D: Fermenta cognitionis, 1822 – 1826; Über das dermalige Mißverhälnis der Vermögenslosen oder Proletairs zu den Vermögenbesitzenden Klassen der Societät, 1835; Schriften zur Gesellschaftsphilosophie, vyd. 1925; Über Liebe, Ehe und Kunst, vyd. 1953; Gesellschaftslehre, vyd. 1957; Vom Sinn der Gesellschaft. Schriften zur Social-Philosophie, vyd. 1966; Sätze aus der erotischen Philosophie und andere Schriften, vyd. 1966 (spolu s bibliografiou); Sämtliche Werke, I – XVI, 1850 – 1960. :: filozofia 19. stor., filozofia nemecká.

/Babeuf, Gracchus
(1760 – 1797) – vodca a najdôslednejší teoretik babeufizmu. :: filozofia 18. stor., filozofia francúzska.

/babeufizmus
vm – revolučné hnutie vo Francúzsku v 18. stor. za „Republiku rovných“ – všeľudovú, centrálne riadenú komúnu. Hnutie dostalo meno podľa svojho vodcu a najdôslednejšieho teoretika – G. Babeufa. Babeufizmus nadväzuje na francúzsky materializmus 18. stor., na Meslierove idey o ľudovej revolúcii, Morellyho racionalistický komunizmus, na organizátorské a ideové skúsenosti krajne ľavičiarskych smerov Francúzskej revolúcie. Bebeufisti sa pokúsili premeniť socializmus z teorie na prax revolučného hnutia; zdôraznili myšlienku nevyhnutnosti zachovať diktatúru pracujúcich po víťaznej revolúcii; tvrdili, že dejiny sú bojom medzi bohatými a chudobnými, patricijmi a plebejcami, pánmi a sluhami, sýtymi a hladnými. :: filozofia 18. stor., filozofia francúzska.

/Bacon, Francis
(22. 1. 1561 Londýn – 9. 4. 1626 Londýn: smrť na následky prechladnutia po pokusoch so snehom) 1. vikomt St. Albans, barón z Verulamu – anglický filozof, vedec, právnik a vysokopostavený verejný činiteľ (až najvyšší úrad v Anglicku – Lord kancelár), iniciátor novovekého štýlu vedeckého bádania a zakladateľ novovekého empirizmu. Bacon požaduje vymanenie sa z tradície scholasticko-aristotelovského filozofovania: treba opustiť hľadanie účelu pri skúmaní prírody a zamerať sa na objavovanie zákonov, ktoré v nej pôsobia. Na to je potrebné zbaviť poznanie predsudkov, ktoré označuje ako idoly (lat. idola), čiže preludy, klamné významové útvary. Zmyslom poznania prírody je ovládnuť ju a využívať v prospech človeka. Metódu, s ktorou prichádza, F. Bacon, charakterizuje ako ťažko uskutočniteľnú, no ľahko opísateľnú: „Stanovuje stupne istoty, chráni zmysly pred omylom tým, že im kladie určité medze, zavrhuje zväčša prácu mysle, ktorá nasleduje bezprostredne po zmysloch, ale otvára a kliesni mysli novú a bezpečnú cestu, vychádzajúcu zo zmyslových vnemov ([143];253)“.

D: Instauratio Magna (Veľká obnova) – hlavné dielo rozvrhnuté do šiestich častí; z nich dokončené len časti: Novum Organum (Nové organon, 1620, výklad novej metódy bádania: iba skúsenosť vedie k pravde) a De dignitate et augmentis scientiarum (O význame a rozvoji vied, 1623, návrh reformy vedy a filozofie); Essays (Eseje) (1597) – eticko-politické štúdie, životné múdrosti a skúsenosti; Nova Atlantis (Nová Atlantis, 1627), alegorizujúci spis, vidina organizácie a foriem vedeckej práce; The Works, ed. J. Spedding et al., 1858 – 1874 – 14 zväzkov. :: filozofia 16. stor., filozofia 17. stor., filozofia anglická, filozofia novoveká, filozofia renesančná.

/Bacon, Roger
(asi 1214 – 1292) lat. Rogerus Bacon – anglický filozof, jeden z najoriginálnejších mysliteľov stredoveku zvaný Doctor Mirabilis; propagátor experimentálnej vedy, ideológ mestských remeselníckych vrstiev. Člen františkánskeho rádu. Ovládal gréčtinu, hebrejčinu i arabčinu. 1277 mu bolo zakázané prednášať na Oxfordskej univerzite a bol uväznený v kláštornom väzení. Podľa R. Bacona je cieľom vied zvýšenie vlády človeka nad prírodou. Jediným zdrojom ľudského poznania je skúsenosť, a to jednak vnútorná (chápaná v súlade s učením sv. Augustina), jednak vonkajšia, ktorá vzniká na základe zmyslového vnímania. Zdôvodňovaním nevyhnutnosti priameho empirického skúmania skutočnosti a vysokým hodnotením významu experimentu sa stáva predchodcom anglického senzualizmu a empirizmu.
:: filozofia 13. stor., filozofia anglická, filozofia stredoveká, senzualizmus.

/bádanie
− odborné alebo vedecké skúmanie, získavanie poznatkov v istej oblasti vedeckým výskumom. :: model.

/Bachelard, Gaston
(1884 – 1962) – francúzsky filozof, sprvu predstaviteľ psychoanalýzy, neskôr fenomenológie. Predmetom jeho záujmu boli otázky epistemológie a filozofie vied, imaginácie, snenia a poézie z hľadiska ich hlbinnej súvislosti s prírodnými živlami (oheň, voda atď). Pôsobil na katedre dejín v Dijone a na Sorbonne, kde v rokoch 1940 – 1954 prednášal dejiny vedy a filozofiu. Podľa Bachelarda sa veda a umenie, rozum a fantázia k sebe navzájom dialekticky vzťahujú. Aj veda predpokladá fantáziu alebo predstavivosť. K vede dochádza na základe zlomu, rozchodu s každodennou skúsenosťou. Veda má procesuálny charakter, spočíva v napravovaní omylov, v rozchádzaní sa s predchádzajúcimi formami tvorby teórií a prekonávaní protirečení. Veľmi dôležité sú v procese vedy prechodné obdobia. Veda má povahu výroby (produkcie): svoj objekt konštruuje ako umelý produkt. Bachelard kritizuje chápanie daného ako základného či zakladajúceho. Metódou psychoanalytickej typológie základných mýtických prvkov hmoty (zeme, ohňa, vody a i.) skúma zdroje a formy imaginácie a poézie. :: filozofia 20. stor., filozofia francúzska, filozofia súčasná, neoracionalizmus.

/Bachtin, Michail Michajlovič
(17. 11. 1895 Oriol − 7. 3. 1975 Moskva) − sovietsky literárny vedec, filozof a kulturológ, autor o. i. polydialogistickej koncepcie románu ako zložitej štruktúry rôznorečí vynárajúcej sa z lona ľudovej kultúry. Bachtin vyrastal filozoficky pôvodne z ruského novokantovského myslenia a svoju literárnovednú koncepciu rozpracúval v polemike s ruskou formálnou školou. Cieľom vlastnej Bachtinovej filozofie, jeho dialogizmu, ktorý bol mocne ovplyvnený Kierkegaardovým myslením, bolo vypracovanie fundamentov vedeckého poznania počnúc humanistikou a končiac prírodnými vedami postupmi výrazne polaritného myslenia, v ktorom intervenuje množstvo netradičných kategórií: oficiálne bytie × karnevalové bytie, oficiálny prehovor × neoficiálny prehovor, jednohlas × mnohohlas, monologickosť × dialogickosť, kanonickosť × nekanonickosť, nespochybnenosť × spochybnenosť, štýlová homogénnosť × štýlová nehomogénnosť, dištančnosť × nedištančnosť...

D: Sobranije sočinenij 1 − 7 (vedecká edícia pod vedením S. G. Bočarova), 1996 − 2012.

:: bachtinistika, filozofia 20. stor., filozofia ruská, filozofia súčasná.

/bachtinistika
− bachtinológia, angl. the Bakhtin studies − výskum Bachtinovho a naň nadväzujúceho myslenia, ktorý sa ustanovil v 60-tych rokoch 20. storočia a zjednocuje prístupy filologické, filozofické, sociologické, kulturologické, lingvistické, pedagogické... Výsledky bachtinovských skúmaní sa počnúc 80-tymi rokmi 20. storočia prezentovali na medzinárodných bachtinovských konferenciách každé dva roky − prvá bachtinovská konferencia sa uskutočnila v Kanade v r. 1983. V 21. storočí prešla bachtinológia k minucióznemu výskumu Bachtinových koncepcií, ich zdrojov a kontextu (cf [444];33).

/Bakunin, Michail Alexandrovič
(1814 – 1876) – ruský revolucionár, ideológ anarchizmu a národníctva. Vychádzal z Fichteho a Hegelovej filozofie, neskôr – ako mladohegelovec – bol pod vplyvom Feuerbachových ideí: Bakuninov antiteologizmus. Zúčastnil sa revolúcie 1848 –1849. Ako člen I. internacionály vystupoval proti Marxovi z anarchistických pozícií. Dejiny interpretoval ako pohyb ľudstva z kráľovstva živočíšnosti do kráľovstva slobody. Hlavným utláčateľom ľudstva je štát. Náboženstvo je kolektívna šialenosť, zvrátený produkt vedomia utláčaných más a cirkev je druhom nebeskej krčmy, v ktorej sa ľud usiluje zabudnúť na svoje každodenné strasti. Prechod ľudstva ku kráľovstvu slobody predpokladá vyhodiť do vzduchu štát a vylúčiť zo života ľudu princíp moci. Namiesto štátu má nastúpiť slobodná federácia poľnohospodárskych a priemyselnoremeselníckych asociácií. Ľudové masy sa podľa Bakunina vyznačujú socialistickými inštinktami a nevyčerpateľnosťou živelnej revolučnosti. Bakuninove myšlienky sa rozšírili v 70. rokoch v Rusku, Taliansku, Španielsku a ďalších hospodársky málo rozvinutých krajinách. :: filozofia 19. stor., filozofia ruská.

/Barth, Hans
(1904 – 1965) – švajčiarsky filozof, výskumne zameraný na otázky identity švajčiarskej filozofie a na vzťah filozofie a politiky.
:: filozofia 20. stor., filozofia švajčiarska.

/Barthes, Roland
1915 – 1980) – francúzsky literárny vedec a filozof, predstaviteľ štrukturalizmu, novej kritiky a postmodernizmu (Barthesov obrat od štrukturalizmu k postštrukturalizmu! v období 1968 – 1971), v ktorom prispel k oživeniu záujmu o mýtus chápaný ako kultúrne aktívny prvok pri sebazdôvodňovaní historických i moderných spoločností. Do štruktúrnej jazykovedy ho na univerzite v Alexandrii zasvätil A. J. Greimas. Barthesovo štrukturalistické myslenie ovplyvnila aj fenomenológia.V súlade s novou kritikou Barthes vychádza z analýzy literárnych textov; na základe predpokladu suspenzie zmyslu (dé-prise du sens) v texte formuluje pravidlá výkladu zmyslu, z ktorého napokon dospieva k imaginácii sveta opierajúcu sa o textualitu.

D: Le degré zéro de l'écriture (Nulový stupeň rukopisu), 1953; Mythologies (Mytológie), 1957; Sur Racine (O Racinovi), 1963; L'activité structuraliste (Činnosť štrukturalizmu), 1964; Essais critiques (Kritické eseje), 1964; Eléments de sémiologie (Základy semiológie), 1965; Critique et vérité (Kritika a pravda), 1966; Système de la mode (Systém módy), 1967; La mort de l'auteur (Smrť autora), 1968; S / Z (S / Z), 1970, text je výsledkom sebakritiky štrukturalizmu a Barthesovho obratu k postmodernizmu; L'Empire des signes (Ríša znakov), 1970; De l'oeuvre au texte (Od diela k textu), 1971; Sade, Fourier, Loyola (Sade, Fourier, Loyola), 1971; Nouveaux essais critiques (Nové kritické eseje), 1972; Le Plaisir du texte (Rozkoš z textu), 1973; Roland Barthes par Roland Barthes (Roland Barthes o Rolandovi Barthesovi), 1975; Fragments d'un discours amoureux (Fragmenty milostného diskurzu), 1977; Leçon (Lekcia), 1978; Sollers écrivain (Sollers spisovateľom), 1979; La Chambre claire. Note sur la photographie (Svetlá komora. Poznámky o fotografii), 1980; Texty vydané posmrtne: Le Grain de la voix: entretiens 1962-80 (Zrnitosť hlasu. Rozhovory 1962 –80), 1981; L'Obvie et l'obtus: essais critiques III (Zjavné a hrubé. Kritické eseje III), 1982; Le Bruissement de la langue: essais critiques IV (Šelest jazyka. Kritické eseje IV), 1984; L'Aventure sémiologique (Semiologické dobrodružstvá), 1985; Incidents (Incidenty), 1987; Écrits sur le théâtre (Texty o divadle), 2002; Comment vivre ensemble? (Ako žiť vedno?), 2002; Le Neutre (Neutrum), 2002; La Préparation du roman (Príprava románu), 2003. :: filozofia 20. stor., filozofia francúzska.

/Baumgarten, Alexander Gottlieb
(17. 7. 1714 Berlín − 27. 5. 1762 Frankfurt nad Odrou) − nemecký filozof, nadväzujúci na Ch. Wolffa a Leibniza; zaviedol termín estetika, ktorým označil vedu o zmyslovom poznaní, postihujúcom a tvoriacom krásno a vyjadrujúcom sa v umeleckých obrazoch na rozdiel od logiky ako vedy o rozumovom poznaní. Baumgarten dopomohol k formovaniu estetiky ako samostatnej filozofickej disciplíny.

D: Dissertatio chorographica, Notiones superi et inferi, indeque adscensus et descensus, in chorographiis sacris occurentes, evolvens, 1735; De ordine in audiendis philosophicis per triennium academicum quaedam praefatus acroases proximae aestati destinatas indicit Alexander Gottlieb Baumgarten, 1738; Metaphysica, 1739; Ethica philosophica, 1740; Alexander Gottlieb Baumgarten eröffnet Einige Gedancken vom vernünfftigen Beyfall auf Academien, und ladet zu seiner Antritts-Rede […] ein, 1740; Serenissimo potentissimo principi Friderico, Regi Borussorum marchioni brandenburgico S. R. J. archicamerario et electori, caetera, clementissimo dominio felicia regni felicis auspicia, a d. III. Non. Quinct. 1740, 1740; Philosophische Briefe von Aletheophilus. 1741; Scriptis, quae moderator conflictus academici disputavit, praefatus rationes acroasium suarum Viadrinarum reddit Alexander Gottlieb Baumgarten, 1743; Aesthetica, 1750 – 1758; Metaphysica Alexandri Gottlieb Baumgarten, 1757; Initia Philosophiae Practicae, 1760; Acroasis logica in Christianum L.B. de Wolff, 1761; Ius naturae, Postum 1763; Metaphysica, Übers. Georg F. Meier 1766; Sciagraphia encyclopaedia philosophicae, 1769; Philosophia generalis, 1770; Alex. Gottl. Baumgartenii Praelectiones theologiae dogmaticae, 1773; Metaphysica. (mit Anm. neu hg. von J. A. Eberhard) 1783; Gedanken über die Reden Jesu nach dem Inhalt der evangelischen Geschichten (Hg. postum F.G. Scheltz & A.B. Thiele), 1796 – 1797; Texte zur Grundlegung der Ästhetik. Lateinisch-deutsch, 1983; Theoretische Ästhetik. Lateinisch-deutsch, 1988; Die Vorreden zur Metaphysik, 1998; Ästhetik. Lateinisch-deutsch (übersetzt, mit einer Einführung, Anmerkungen und Registern herausgegeben von D. Mirbach. 2 zv. 2007; Metaphysica / Metaphysik. Historisch-kritische Ausgabe. Lateinisch-deutsch, 2010.

:: estetika, estetika novoveká, filozofia 18. stor., filozofia nemecká, filozofia novoveká.

/báza
gr. – základná osnova, základ, základňa.

/báza teórie
– súbor primitívnych termínov a tvrdení (axióm). Vymedzenie tohto súboru, čiže stanovenie bázy teórie, je prvý krok budovania vedeckej teórie deduktívnou metódou.
:: axióma, budovanie teórie vedeckej, metóda deduktívna, teória vedecká, termín primitívny.

/bazálno archetypálne (synkriticizmus)
– súbor možných vývinových pásiem civilizácií na svete vrátane možných spôsobov ich sebazničenia alebo ich sebaprekročenia v smere rozvinutia sa tých ktorých kultúr.
    Útvary, ktoré tvoria archetypálne bazálno, sa nazývajú archetypy čiže univerzálne transcendentálne umožňujúcna tých ktorých civilizácií, ich povahy, smerov vývinu a osudu. Ako dominujúce umožňujúcno sebazničenia civilizácie sa ukazuje archetyp polemos (boj). Polemos sa na povrchu alebo na dennom svetle civilizácie prejavuje ako tendencia, ktorú označujeme termínom polemizmus. Ako dominujúce umožňujúcno sebaprekročenia civilizácie smerom k vývinu kultúry sa ukazuje archetyp agapé, ktorý sa v dianí civilizácie prejavuje tendenciou agapizmu.
    V lone archetypálneho bazálna, v tomto akomsi podpalubí civilizácie, je tak založená aj krehkosť (vyvrátiteľnosť, likvidovateľnosť) jej prípadnej kultúry. Krehkosť kultúry je kedykoľvek-zničiteľnosť kultúry v dôsledku prítomnosti archetypu polemos v achetypálnom bazálne.
    Archetypálne bazálno je podmienka možnosti obrazotvornosti ľudských indivíduí; svojimi útvarmi (archetypmi) tvorí transcendentálne umožňujúcno buď smerov kreativity v rámci umenia, vedy, nábožen, foriem spoločenského života a politiky, buď smerov ničenia v rámci vojen, vraždenia...
    Výdatným zdrojom príležitostí študovať formy sebaničivosti civilizácií a ich individuálnych ľudských realizátorov sú krízy, napríklad kríza, akú prežívame v súčasnosti.
    Špecifikom súčasnej krízy civilizácie je jej generálna smrtonosnosť smerom k sebe samej (smrť civilizácie) a smerom k prírode (zničenie prírody na Zemi vrátane zašpinenia Mont Everestu a dna oceánov) a tendencia ničiť prírodu aj v okolitom vesmíre (špinenie vesmírneho priestoru odpadom jeho dobýjania a špinenie iných vesmírnych telies nami). Jedným z pozoruhodných čŕt generálnosti smrtonosnosti civilizácie a jej individuálnych nositeľov je dnes skutočnosť, že keď narazia na bariéry typu princípu neurčitosti, snažia sa v ničivosti pokračovať aspoň virtuálne, a to hneď v oblasti virtuálnej reality (napríklad počítačové hry, armádne výučbové programy, simulátory atď.), ďalej v matematickom modelovaní a v intímnej (vrátane pederastickej) fantastike.
    Z človeka (ľudstva) sa postupne vykľul druh, ktorý svoj koniec dokáže pripraviť aj napriek svojmu rozumu a zničením si svojho celkového životného prostredia a potomstva.
    Táto istá bytosť, tento istý druh si je však schopný svoju ničivosť aj uvedomiť a umelecky, vedecky, filozoficky ju zobraziť a na individuálnej úrovni ju transcendovať.
    Individuálna transcendovateľnosť ľudskej ničivosti je transcendentálnou podmienkou možnosti tragickosti. Tragickosť života ľudského indivídua tak vyvstala ako smerník dejín ľudstva, jeho budúcnosť a telos kultúry. Dominantným útvarom zmyslu je dnes tragickosť. Tým najlepším z možných svetov sa ukazuje byť doba individuálnych až na výnimky neznámych neviditeľných tragických hrdinov (p. hrdina tragický). Títo hrdinovia nebudú umierať (alebo neumierajú) nezmyselnou smrťou, ale smrťou tragickou čiže cieľavedomou a smrtivedomou.
:: civilizácia.

/Beličová, Renáta
(1962 – ) – slovenská hudobná estetička a vysokoškolská pedagogička, predstaviteľka pragmatickej (recepčnej) estetiky, zakladateľka recepčnej hudobnej estetiky ako súčasti recepčnej poetiky nitrianskej školy.

D: Brutalita a drastickosť hudobného výrazu, 1995; Audiálna show, 1997; Sampling – postmoderná hudobná intertextualita?, 1999; Morfológia hudby a receptívnosť hudby, 1999; Kontextuálnosť vnímania hudby, 2001; Hudobné vzdelávanie alebo hudobná výchova?, 2001; Recepčná hudobná estetika: introdukcia, 2002; Musical expressive means and their transformation to the means of musical meaning Hudobné expresívne prostriedky a ich transformácia na prostriedky hudobného významu, 2002; Princíp show v hudbe, 2003; Recepčná hudobná estetika: teória, 2003; Recepčný model myslenia o hudbe, 2003; Vplyv subliminálnych úrovní hudobnej percepcie na recepciu hudby: súčasný stav problematiky, 2005; Hudobné pojmoslovie v publicistických textoch, 2005; Auditívna kultúra – predpoklad hudobnej kultúry: k niektorým aspektom recepčnej hudobnej estetiky, 2006; Hudba v kultúre európskeho stredoveku I, 2006; Antológia. Hudba v kultúre európskeho stredoveku I, 2006; Recepčná hudobná estetika: k pojmosloviu, 2006; Estetika zvuku – estetika hudby. Zvukový ideál. Prednáškový cyklus Příběh Pražského hradu. Signál a hudba v čase z pohledu archeologických nálezů a kontextů, 2007; Reception-Aesthetics of Music and its Nomenclature, 2008; Nitrianska škola a jej alternatíva hudobnej estetiky, 2008; (v spoluautorstve s Ľ. Plesníkom et al.) Tezaurus estetických výrazových kvalít, 2008; Reception Model in Musical Thinking, 2008; Koniec veľkých príbehov. Opera Posledný let, 2009; Medzi hudobnou estetikou a hudobnou filozofiou, 2009; Egon Bondy a slovenská hudobná postmoderna, 2010; (v spoluautorstve s Ľ. Plesníkom et al.) Tezaurus estetických výrazových kvalít, 2. dopl. vyd., 2011; Archaeomusikology and Reception Aesthetics of Music. Sound as a Museum Exhibit. Vortrags Konzertreihe „Musik & Archäologie“, 2011; (v spoluautorstve s L. Burlasom) Zvuk – problém hudobnej estetiky aj hudobnej pedagogiky, 2012; Zvuk ako muzeálny objekt: Dvojaká šanca pre archeomuzikológiu, 2012; L'image de l'homme Milan Rastislav Štefánik dans l'opéra slovaque postmoderne, 2012; K metodológii aktuálnej hudobnej estetiky, 2012; Slovak Musical Post-Modernism and Central European Inspirations: Egon Bondy, Marek Piaček and Požoň Sentimentál, 2013; Improvizácia so zvukom – nový obsah tradičného spôsobu muzicírovania, 2013; Od „ideového zjasňovania“ k dekonštrukcii: teória prekladu Antona Popoviča a interpretácia hudobnej postmoderny, 2014; Soundscape – the Concept of Ancient and Present Intentional Cultivation of Environment, 2014; „Nezakontextovanosť“ človeka v živote: poetika totálneho realizmu a bratislavské hudobné projekty Egona Bondyho, 2014; Hudobná estetika a literárnovedné teórie : preklad – ideové zjasňovanie či dekonštrukcia?, 2015; Hudobná kultúra strednej Európy vo včasnom stredoveku. Pohľad archeomuzikológie a hudobnej estetiky, 2015; Hudobný pastiš v postmoderne : interpretácia ako preklad, „ideové zjasňovanie“ alebo interpretačný drift, 2015; Peter Faltin a jeho intuitívny vhľad do problémov metodológie hudobnej estetiky, 2016; Egon Bondy a Požoň Sentimentál: slovenská hudobná postmoderna, 2016; Koncepcie hudobnej estetiky a problém ich adekvátnosti pri reflexii hudobných poetík i kompozičných riešení, 2016; Hudobný fetišizmus : počúvanie hudby v zóne istoty a pohodlia, 2016; The Nitra Theory of Translation by Anton Popovic as a Methodological Inspiration for Interpretating Contemporary (Post-modern) Music, 2016; Umelecká forma - jedinečný priestor utvárania historickej pamäti: Marek Piaček: Apolloopera, melodráma o jednom bombardovaní pre zbor, herca a trombón, 2016; Hudobná postmoderna – egalitárske gestá i hermeneutické výzvy, 2016; Reception-aesthetics of Music and Archeomusicology: Interdisciplinary Overlaps and Methodological Inspiration, 2016; Od „ideového zjasňovania“ k dekonštrukcii. Teória prekladu Antona Popoviča a interpretácia hudobnej postmoderny, 2016; Internal Ecology and Pedagogy of Music: Musical Fetishism and “Prefabrication“ of Young Musicians, 2017; The Nitra Aesthetics of Music. Reception as an Ontological Imperative in Music, 2017; Auditívne estetično – báza aktuálnej hudobnej estetiky, 2018; Hudobné idiómy ako významové a výrazové konštanty Marek Piaček: Apolloopera, melodráma o jednom bombardovaní pre zbor, herca a trombón, 2018; Historické témy v súčasnej opere. Ako odolať mýtom a nepodľahnúť imaginácii?, 2018.

:: estetika recepcie, estetika súčasná, škola nitrianska.

/bellum omnium contra omnes
lat. – vojna všetkých proti všetkým. (Podľa Hobbesa je to prirodzený stav ľudskej spoločnosti do vzniku štátu.)

/Bense, Max
(7. 2. 1910 Štrasburg – 29. 4. 1990 Stuttgart) – nemecký filozof, pracujúci najmä v oblasti filozofie techniky, filozofie prírody, informačnej estetiky a všeobecnej semiotiky, pričom v jeho pristupovaní k problematike sa spájajú postupy filozofické, matematické, semiotické a estetické. Už v jeho prvej uverejnenej práci Raum und Ich (1934) formuluje svoju racionálnu estetiku, ktorá jazykový materiál (slová, slabiky, fonémy) definuje ako štatistický jazykový repertoár (statistisches Sprachrepertoire) a odmieta prístupy osnované na pojme významu.

D: Raum und Ich. Eine Philosophie über den Raum, 1934; Aufstand des Geistes. Eine Verteidigung der Erkenntnis, 1935; Anti-Klages oder Von der Würde des Menschen, 1937; Kierkegaard-Brevier, 1937; Quantenmechanik und Daseinsrelativität. Eine Untersuchung über die Prinzipien der Quantenmechanik und ihre Beziehung zu Schelers Lehre von der Daseinsrelativität der Gegenstandsarten, 1938; Vom Wesen deutscher Denker oder Zwischen Kritik und Imperativ, 1938; Die abendländische Leidenschaft oder Zur Kritik der Existenz, 1938; Geist der Mathematik. Abschnitte aus der Philosophie der Arithmetik und Geometrie, 1939; Aus der Philosophie der Gegenwart, 1940; Einleitung in die Philosophie. Eine Einübung des Geistes, 1941; Sören Kierkegaard. Leben im Geist, 1942; Physikalische Welträtsel. Ein Buch von Atomen, Kernen, Strahlen und Zellen, 1942; Briefe großer Naturforscher und Mathematiker, 1943; Das Leben der Mathematiker. Bilder aus der Geistesgeschichte der Mathematik, 1944; Über Leibniz. Leibniz und seine Ideologie. Der geistige Mensch und die Technik, 1946; Konturen einer Geistesgeschichte der Mathematik. Die Mathematik und die Wissenschaften, 2 zv., 1946 – 1949; Philosophie als Forschung, 1947; Umgang mit Philosophen. Essays, 1947; Hegel und Kierkegaard. Eine prinzipielle Untersuchung, 1948; Von der Verborgenheit des Geistes, 1948; Was ist Existenzphilosophie? 1949; Moderne Naturphilosophie, 1949; Technische Existenz. Essays, 1949; Geschichte der Wissenschaften in Tabellen, 1949; Literaturmetaphysik. Der Schriftsteller in der technischen Welt, 1950; Ptolemäer und Mauretanier oder Die theologische Emigration der deutschen Literatur, 1950; Was ist Elektrizität? 1950; Die Philosophie, 1951; Plakatwelt. Vier Essays, 1952; Die Theorie Kafkas, 1952; Der Begriff der Naturphilosophie, 1953; Aesthetica (I). Metaphysische Beobachtungen am Schönen, 1954; Descartes und die Folgen (I). Ein aktueller Traktat, 1955; Aesthetica (II). Aesthetische Information, 1956; Rationalismus und Sensibilität. Präsentationen, (spolu s E. Waltherovou), 1956; Aesthetica (III). Ästhetik und Zivilisation. Theorie der ästhetischen Zivilisation, 1958; Kunst und Intelligenz als Problem der Moderne, 1959; Aesthetica (IV). Programmierung des Schönen. Allgemeine Texttheorie und Textästhetik, 1960; Grignan-Serie. Beschreibung einer Landschaft. Der Augenblick, 1960; Descartes und die Folgen (II). Ein Geräusch in der Straße, 1960; Die Idee der Politik in der technischen Welt, 1960; Aprèsfiche für uns hier und für andere von Max Bense. Werbung für „Rheinlandschaft“, 1961; Bestandteile des Vorüber. Dünnschliffe Mischtexte Montagen, 1961; Rosenschuttplatz (spolu s C. Gottwaldom), 1961; Reste eines Gesichtes, (spolu s K.-G. Pfahlerom), 1961; Entwurf einer Rheinlandschaft, 1962; Theorie der texte. Eine Einführung in neuere Auffassungen und Methoden, 1962; Theorie der Texte. Eine Einführung in neuere Auffassungen und Methoden, Neuauflage des Textes von 1962, s predslovom A. Ohmerovej, 2006; Die präzisen Vergnügen, 1964; Aesthetica. Einführung in die neue Aesthetik, 1965; Zufällige Wortereignisse, 1965; Brasilianische Intelligenz. Eine cartesianische Reflexion, 1965; Jetzt, 1965; Tallose Berge, 1965; Ungehorsam der Ideen. Abschließender Traktat über Intelligenz und technische Welt., 1965; Zusammenfassende Grundlegung moderner Ästhetik, 1966; Epische Studie zu einem epikureischen Doppelspiel, 1967; Die Zerstörung des Durstes durch Wasser. Einer Liebesgeschichte zufälliges Textereignis, 1967; Semiotik. Allgemeine Theorie der Zeichen, 1967; Kleine abstrakte Ästhetik, 1969; Einführung in die informationstheoretische Ästhetik. Grundlegung und Anwendung in der Texttheorie, 1969; Artistik und Engagement. Präsentation ästhetischer Objekte, 1970; Existenzmitteilung aus San Franzisko, 1970; Nur Glas ist wie Glas. Werbetexte, 1970; Die Realität der Literatur. Autoren und ihre Texte, 1971; Zeichen und Design. Semiotische Ästhetik, 1971; Wörterbuch der Semiotik (spolu E. Waltherovou), 1973; Semiotische Prozesse und Systeme in Wissenschaftstheorie und Design, Ästhetik und Mathematik. Semiotik vom höheren Standpunkt, 1975; Vermittlung der Realitäten. Semiotische Erkenntnistheorie, 1976; Das Auge Epikurs. Indirektes über Malerei, 1979; Die Unwahrscheinlichkeit des Ästhetischen und die semiotische Konzeption der Kunst, 1979; Axiomatik und Semiotik in Mathematik und Naturerkenntnis, 1981; Zentrales und Occasionelles. Poetische Bemerkungen, 1981; Das Universum der Zeichen. Essays über die Expansionen der Semiotik, 1983; Das graue Rot der Poesie. Gedichte, 1983; Kosmos Atheos. Gedichte, 1985; Repräsentation und Fundierung der Realitäten. Fazit semiotischer Perspektiven, 1986; Nacht-Euklidische Verstecke. Poetische Texte, 1988; Poetische Abstraktionen. Gedichte und Aphorismen, 1990; Der Mann, an den ich denke. Ein Fragment. (z pozostalosti vyd. E. Waltherová), 1991; Die Eigenrealität der Zeichen, (z pozostalosti vyd. E. Waltherová), 1992; Ausgewählte Schriften in vier Bänden, vyd. E. Waltherová, Zv. 1: Philosophie. Bd. 2: Philosophie der Mathematik, Naturwissenschaft und Technik, Zv. 3: Ästhetik und Texttheorie, Zv. 4: Poetische Texte, 1997/98.

:: estetika, filozofia 20. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná, semiotika.

/Bergson, Henri Louis
(18. 10. 1859 Paríž – 4. 1. 1941 Paríž) – francúzsky filozof poľsko-anglického pôvodu; 1900 sa stal profesorom na College de France, 1914 členom Académie française, 1928 dostal Nobelovu cenu za literatúru predstaviteľ intuitivizmu a filozofie života. Tematicky Bergsonovo myslenie krúži okolo slobody rozhodovania sa človeka, okolo pamäti a myslenia a napokon okolo teórie evolúcie. V Bergsonovom myslení sú živé najmä motívy Platónovej filozofie, neskorého Schellinga, Schopenhauera. a samozrejme francúzska filozofická tradícia. Bergson odmieta tradičnú metafyziku, ktorá hľadá skutočnosť mimo pohybu a času, čo je chápanie tkvejúce svojimi koreňmi v antike, pre ktorej obraz sveta platí, že pohyblivé a podrobené času stojí nižšie ako nepohyblivé a večné. Podľa Bergsona je čas a pohyb čosi pôvodné: Základným pojmom Bergsonovej filozofie je pojem čistého, nehmotného plynutia ako prvopočiatku všetkého jesvujúceho. Hmota, čas, pohyb sú rozličnými formami prejavu tohto pôvodného plynutia. Poznanie plynutia je prístupné iba intuícii, čiže aktu poznania zhodného s aktom, ktorým sa rodí skutočnosť: Bergson svoju filozofiu chápe ako novú metafyziku, ktorá sa opiera o intuíciu. Na evolučnom procese akcentuje Bergson jeho tvorivostnú stránku a interpretuje ju vitalisticky.

D: Essai sur les données immédiates de la conscience, 1889; Matière et mémoire, essai sur la relation du corps a l’esprit, 1896; Le rire, 1900; L’évolution créatrice, 1907; Réflexions sur le temps, l’espace et la vie, 1920; Durée et simultanéité. Apropos de la théorie d’Einstein, 1922; Les deux sources de la morale et de la religion, 1932; La pensée et le mouvant, 1934; Ecrits et Paroles, 3 zv. 1957 – 1959; Mémoire et vie, 1957; Oeuvres, 1959; Les études bergsoniennes / početné neuverejnené práce H. Bergsona.

:: élan vital, filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia francúzska, filozofia súčasná.

/Berkeley, George
(12. 3. 1685 Thomastown, Írsko – 1753 Oxford, Spojené kráľovstvo) – anglický filozof, biskup v Cloyne (Írsko), niekedy sa považuje aj za zakladateľa severoamerickej filozofie. Berkeleyho považujú za zástancu solipsizmu. Vo svojej filozofii vychádza z tézy, že človek bezprostredne vníma svoje idey (pocity). Existencia vecí podľa Berkeleyho spočíva v tom, že sú vnímané (esse est percipi). Tým, čo v človeku vníma, je nehmotná duša; jej schopnosť prijímať idey je rozum a jej schopnosť v určitých medziach tieto idey vyvolávať a na ne pôsobiť je vôľa. Duší čiže nehmotných substancií je mnoho a sú stvorené bohom. Idey potenciálne jestvujú v božskom rozume, v ľudskom rozume sa aktualizujú. Pojem hmoty je podľa Berkeleyho vnútorne protirečivým a neužitočný, pretože všetky kvality sú subjektívne. Úlohou vedy je chápanie jazyka stvoriteľa a nie vysvetľovanie všetkého iba hmotnými príčinami. Aktivitou sa môžu vyznačovať iba duchovné substancie.

D: An Essay towards a New Theory of Vision (Rozprava o novej teórii videnia), 1709; A Treatise concerning the Principles of Human Knowledge (O základoch ľudského poznania), 1710; Three Dialogues between Hylas and Philonous (Tri dialógy medzi Hylasom a Filonom), 1713; Alciphron or the Minute Philosopher (Alciphron čiže dôsledný filozof), 1732; Siris, 1744.

:: filozofia 18. stor., filozofia anglická, solipsizmus.

/bezčasie
angl. the timeless – existencia mimo času.

/bezčasie (Platón)
– charakteristika bytia, sveta ideí, na rozdiel od sveta pominuteľnosti alebo zdania, sveta času.

/bezčasie (synkriticizmus)
– achrónia – hlavná perichronéma, spojivo sveta a času, mimočasový pôvod času a súbor podmienok bytnenia času, jeho extáz (minulosti/bolosti/bývalosti/uplynuvšosti, prítomnosti, budúcnosti) a ich jednoty; nepolapenosť v sieti času, bezmedzerie medzi tým, čo je, a tým, čo by mohlo byť alebo čo bude; stav bytia, v ktorom niet času (ako priestoru medzi tým, čo je, a tým čo by mohlo byť, malo byť alebo čo bude); bezčasie čiže perichrónia je predmetom perichronozofie, a síce z teoretického hľadiska perichronológie a z praktického hľadiska atemporalistiky.
    V súčasnej fyzike sa bezčasie tematizuje napríklad pod titulom predpriestoročasu (angl. prespacetime), ktorý sa tu chápe o. i. ako ne-časový (non-temporal) základ nielen časopriestoru, ale aj existencie vôbec (prespacetime is conceived as a non-temporal and non-spacial domain and theorized as the ground of existence) (cf. matematickofyzikálny časopis Prespacetime Journal).
    Bezčasovému štrukturujúcnu sveta venuje z fyzikálnej pozície osobitnú monografiu Julian Barbour s príznačným titulom The End of Time: The Next Revolution in Our Understanding of the Universe (1999).
    Zo špeciálnovedného (fyzikálneho) hľadiska menej kontroverzné tematizácie bezčasia sú spojené s vypracúvaním modelov počiatku a konca vesmíru, s hľadaním fundamentálnej fyzikálnej teórie, s vyhodnocovaním experimentov týkajúcich sa kvantovej previazanosti (angl. quantum entanglement) atď.
:: perichronozofia, synkriticizmus.

/bezčasmo
– angl. atemporally, timelessly – mimo času, bez času, za neprítomnosti (presnejšie: za nepritomnosti) času, kedy ešte čas nepristúpil, na rozdiel od časmo.
:: achrónia, achronozofia, bezčasový.

/bezčasový
– gr. ἄχρονος, lat. intemporalis, angl. timeless, nem. zeitlos – bez času, mimo neho, ani v čase nepristúpivší ani v čase nepristupujúci.
:: bezčasie, čas.

/bezprostredne
– vo veľmi malej priestorovej alebo časovej vzdialenosti, hneď, tesne, priamo.

/Bhartrihari
– Bhartṛhari भर्तृहरि (c. 450 – 510) – predstaviteľ hinduistickej filozofie, filozof jazyka, gramatik, zakladateľ smeru šabdátvaita (śabdādvaita) považovaného za lingvistický monizmus. Bhartrihari je autorom „Traktátu o vete a slove (Vākyapadīya)“ zvaného aj „Trikándí (Trikāṇḍī) = Pozostávajúcno z troch sekcií alebo Trojdielie“; ide o metrický traktát, pozostávajúci z troch oddielov alebo častí (kánd, sg. kanda [kāṇḍa]) – 1. „Oddiel o brahma (brahmakāṇḍa)“, 2. „Oddiel o úsloví (vākyakāṇḍa)“ a 3. „Oddiel o slove (pаdakāṇḍa)“.
:: filozofia hinduistická, filozofia indická, šabdátvaita.

/Blaha, Ľuboš
(7. 12. 1979 – ) – slovenský politológ a filozof, predmetom vedeckého a filozofického záujmu ktorého je spravodlivosť, sociálny štát a globalizácia. Sociálny štát, podľa Blahu, „ľuďom prináša to, bez čoho je život v modernej spoločnosti nedôstojný a neslobodný – sociálne práva a istoty“ [841]. D_výber: Social Justice: Problems and Perspectives, 2005; Sociálna spravodlivosť a identita, 2006; Ľavica versus pravica (ideologický boj na začiatku tretieho tisícročia), 2008; Chomského kritika mediálnej manipulácie, 2008; Späť k Marxovi? : (sociálny štát, ekonomická demokracia a teórie spravodlivosti), 2009; Paradoxy prosperity : hlavné línie sociálnej kritiky v ére globalizácie I., 2010; Analytický marxizmus a problematika spravodlivosti, 2010; Paradoxy pokroku : hlavné línie sociálnej kritiky v ére globalizácie II., 2010; Matrix kapitalizmu. Blíži sa revolúcia?, 2011; John Rawls a Robert Nozick: návrat zmluvných teórií, 2013; Európsky sociálny model – čo ďalej?, 2014; (Post)moderná spoločnosť a systémové príčiny mediálnej manipulácie: existuje cesta von?, 2014; Môže Európska únia zachrániť sociálny štát?, 2014; Sociálne práva, liberalizmus a globalizácia, 2015; Dejiny politického myslenia v 19. storočí, 2017; Antiglobalista, 2018; Sto najlepších statusov Ľuboša Blahu, 2019; Nové statusy Ľuboša Blahu: Slniečkam s láskou (2019), 2019; (pod pseudonymom P. Vidovan) Lenin a 21. storočie, 2021; Che, 2023.
:: filozofia slovenská, politológia, Blaha, Ľ. in: štát sociálny (SMER-SSD).

/blaho
– 1. to, čo prináša úžitok, osoh, čo je všeobecne prospešné, užitočné ľuďom; syn. prospech, dobro; 2. pocit šťastia, spokojnosti, príjemný pocit z niečoho ([153];302).

/blaženosť
– stav alebo pocit šťastia, blaha, spokojnosti.

/bod
– priestorovo malé miesto alebo malý časový úsek. Čiara, ktorú opisuje pohybujúci sa bod, je trajektória. :: bod (Euklides), bod (geometria), bod časový, bod dotykový, bod hmotný, bod hmotný voľný, bod množiny, bod referenčný, množina bodov, priamka, priesečník.

/bod časový
– malý alebo najmenší časový úsek. :: bod, čas.

/Bodnár, Ján
(18. 10. 1924 Hnúšťa-Likier − 20. 12. 2016)
− slovenský filozof, ktorý sa venoval

        – dejinám západnej filozofie a novším etapám vývinu filozofického myslenia na Slovensku,
        – filozofickej problematike človeka,
        – filozofickým aspektom vedeckotechnického vývinu, – metodologickým otázkam spoločenských vied.

D: O súčasnej filozofii v USA, 1956; Od realizmu k iracionalizmu, 1966; Dedičstvo myšlienok, 1983.

:: filozofia 20. stor., filozofia slovenská.

/boh
– božstvo − vyššia bytosť nadradená človeku alebo ním uctievaná. V kontexte monoteistických náboženstiev sa slovo používa s veľkým začiatočným písmenom.
:: ateizmus, Boh, boh (kabala), bohovia (Táles z Milétu), deus ex machina, mytológia, náboženstvo, realita transhorizontová, Zeus.

/Boh
– transhorizontová realita z pozície tej ktorej monoteistickej formy náboženstva chápaná ako „najvyššia, najdokonalejšia a večne jestvujúca bytosť, ktorá stvorila svet a riadi ho“ ([153];325).
:: achrónia, Boh (ateizmus), Boh (Hegel, G. W. F.), Boh (Nietzsche, F.), Boh (katolicizmus), Boh (Spinoza, B.), Boh (synkriticizmus), Boh (teizmus), Boh (teológia kresťanská), Deus sive natura, docta ignorantia, ens realissimum, náboženstvo, realita transhorizontová, teológia filozofická.

/Boh (ateizmus)
– neexistuje.

/Boh (Hegel, G. W. F.)
– súčasť predmetu filozofie spočívajúca v absolútne chápanom ako nekonečná inteligencia zvonkajšťujúca sa v zmyslovom svete s cieľom dospieť k sebapoznaniu a tým aj k sebarealizácii (cf [62];109).
:: Boh, Hegel, G. W. F., predmet filozofie (Hegel, G. W. F.).

Boh (Nietzsche, F.)
– je mŕtvy.

/Boh (Spinoza, B.)
– absolútne nekonečné súcno, t. j. substancia skladajúca sa „z nekonečne mnohých atribútov, z ktorých každý vyjadruje večnú a nekonečnú esenciu. ... Hovorím absolútne nekonečné, nie však nekonečné svojho druhu; čo je totiž nekonečné iba vo svojom druhu, tomu nemožno priznať nekonečný počet atribútov; čo je však absolútne nekonečné, k toho esencii patrí všetko, čo vyjadruje esenciu a čo nezahŕňa nijakú negáciu“ ([68];50).
:: vec slobodná (Spinoza, B.).

/Boh (synkriticizmus)
– jedna z najčastejších, ak vôbec nie najčastejšia, z interpretácií transhorizontovej reality nechávajúca v sebe intervenovať konfiguráciu týchto jadrových kategórií: podstatná odlišnosť (od sveta), trvalá prítomnosť (vo svete), aktívna zasahujúcnosť (do sveta a jeho diania), suverénnosť, osobnostnosť a stvoriteľskosť. I tvrdenie nepoznateľnosti Boha je výrok o náplni transhorizontovej reality, a síce tvrdenie o nepreniknuteľnosti do nej.
    To, čo sa označuje slovom Boh, vyjadruje významový útvar reprezentujúci neodstateľnosť otvorenosti zaobzorovej reality, ktorá tvorí transcendentálnu podmienku otvorenej množiny jej interpretácii. Zvýlučňovanie tej ktorej interpretácie nespochybniteľnej reality za obzorom navodzuje konfliktogénnosť čiže stojí na báze polemistického diskurzu, okrem ktorého existuje aj diskurz agapistický, stojaci – v kontexte interpretácií transhorizontovej reality – na princípe žičenia inakosti, čiže potešenia z príchodu stále nových prístupov k tomu, čo nás čaká za obzorom, a možno aj pokornejších (sc. otvorenejších), než boli doterajšie. Niet dôvodu uzatvárať sa pred tajomstvom zaobzorovosti do hraníc žiadneho z jej doterajších výkladov a vier v nich. Doprajme po nástupe druhej axiálnej éry pozrieť sa do očí toho, čo je za obzorom, nezakrytým zrakom, využívajúc na to nevyčerpateľný potenciál agapizmu.
    Jadrovou kategóriou v konfigurácii významových útvarov intervenujúcich v synkriticistickom prístupe k tomu, čo sa tradične označuje slovom Boh, je kategória ťažkosti.
:: realita transhorizontová, synkriticizmus, ťažkosť (synkriticizmus).

/Boh (teizmus)
– existuje, a síce ako osobný a ako prvá a transcendentná, t. j. mimosvetská a nadsvetská, príčina sveta.
:: stvorenie (teizmus).

/bohovia (Táles z Milétu)
– všetko je nich plné ([6];51).

/boj
– gr. polemos – zvrhlá forma usúvzťažňujúcna, forma konfliktu, pri ktorej protivníci sledujú podrobenie si alebo zničenie druhého.
:: bojovanie, dobro a zlo (synkriticizmus), polemizmus, revolúcia sociálna (synkriticizmus).

/bolesť
– významový proces tvorený prežívaním nepríjemného telesného pocitu (nepríjemnou senzorickou a emocionálnou skúsenosťou) vyvolaného poranením (poškodením tkanív), chorobou a podobne.
:: trpezlivosť.

/boľševizmus
rus.+lat. – hnutie alebo učenie boľševikov v Rusku; týmto termínom sa neskôr označoval aj smer sociálnodemokratických alebo komunistických strán, ktorý sa postupne sčasti premenúval na marxizmus-leninizmus. :: história, Rusko

/Bolzano, Bernard
(5. 10. 1781 Praha – 18. 12. 1848 Praha) – český po nemecky píšuci logik, matematik a filozof obdobia biedermeieru myšlienkovo blízky G. W. Leibnizovi, odmietajúci systém J. G. Fichteho a G. W. F. Hegela a podrobujúci kritike filozofiu I. Kanta. Vedecky pristupoval k náboženstvu (Religionswissenschaftler).
    Logiku chápe ako teóriu vedy; jej úlohou je formulovať pravidlá, ktoré umožňujú usporiadavať vedecké poznatky. Bolzano podrobne skúma odvodzovanie, vzťahy medzi vetami, vypracováva korektnú definíciu pojmu analytickej pravdy, rozširuje chápanie úsudku (teóriu sylogizmu považuje za príliš úzku).
    Bolzano otvára cestu vymaňovania sa logiky z rámca psychologizmu predovšetkým rozlišovaním medzi aktuálnou (čiže písanou alebo myslenou) vetou a vetou osebe, ktorej pripisoval status objektivity. Rozlišujúc tak medzi psychologickým dejom/priebehom a jeho logickým obsahom Bolzano oddeľuje logické (das Logische) od psychologického (das Psychologische). Bolzano v kontexte svojich skúmaní predstáv alebo viet osebe (Vorstellungen oder Sätzen an sich) tematizuje bezčasovostný (zeitlos) a bezpriestorovostný aspekt významového univerza a jeho útvarov (die im logischen Urteil gemeinten ideellen Gegenständen).
    V matematike sa zameriava na infinitezimálny počet, definíciu pojmu funkcie a pojem matematického nekonečna (nekonečné množiny). Definuje limitu a spojitosť, formuluje nevyhnutnú a dostačujúcu podmienku konvergencie postupnosti a vetu o infime.
    V Bolzanovej filozofii zaujíma prvoradé miesto (sociálna) etika, ktorú necháva vychádzať z najvyššieho mravného zákona prikazujúceho konať v záujme všeobecného blaha.
    Mravný zákon je podľa Bolzana čistá pojmová pravda, čo znamená nezávislá od človeka i od Boha, čiže od toho, či ju ktokoľvek myslí. Bolzano pracuje na uplatňovaní logiky v morálnej problematike, od ktorého očakáva zdokonalenie etickej teórie a mravného konania smerujúc k formulácii zásad dokonalej spoločnosti.
    Bolzano je vysoko cenený o. i. Brentanom, Husserlom a modernou logikou.
– I: Bolzano Collection, in: Czech Digital Mathematics Library (26.5.2021).

D: Betrachtungen über einige Gegenstände der Elementargeometrie, 1804; Beyträge zur einer begründeteren Darstellung der Mathematik, 1810; Lehrbuch der Religionswissenschaft, 1834; Wissenschaftslehre I – IV, 1837; Dr. Bernard Bolzanos Erbauungsreden, 1848 – 52; Gesammelte Schriften, 12 zv., 1882; Gesamtausgabe, 1969 an.

:: filozofia 19. stor., filozofia česká, filozofia rakúska, logika.

/bon sens
fr.– zdravý rozum.
:: rozum zdravý.

/bona fide
lat.– v dobrej viere, s dobrým úmyslom, dobromyseľne, s presvedčením, že ide o správnu vec. Spojenie sa používa na označenie konania alebo situácie, kde je úmysel čestný a poctivý, bez podvodu alebo zlého úmyslu.
Napríklad, ak niekto kúpi nehnuteľnosť bona fide, znamená to, že ju kúpil s presvedčením, že predaj je legálny a bez problémov.
V právnom kontexte sa tento výraz často používa na zdôraznenie, že osoba konala s čistým svedomím a bez vedomia o akýchkoľvek podvodoch alebo problémoch

/Boole, George
(2. 11. 1815 Lincoln (Spojené kráľovstvo) – 8. 12. 1864 Cork) – anglický logik a matematik, zaviedol systém ohodnotenia pravdivostných hodnôt výrazov zložených z logických spojok and, or, not a logických premenných nadobúdajúcich iba dve hodnoty – 1 (pravda) a 0 (nepravda).

D: The mathematical analysis of logic, being an essay towards a calculus of deductive reasoning, 1847; An Investigation of The Laws of Thought, On Which Are Founded the Mathematical Theories of Logic and Probabilities, 1854; Selected Manuscripts on Logic and its Philosophy, 1997; The mathematical analysis of logic. Being an essay towards a calculus of deductive reasoning, 2001.

:: logika, matematika.

/Boyle, Robert
(1627 – 1727) – anglický prírodovedec a filozof, zakladateľ chémie, zastával atomistickú teóriu telies v spojení s teleologickým názorom.
:: filozofia 18. stor., filozofia anglická, chémia, veda 17. stor., veda 18. stor.

/božstvo
− božská bytosť, boh, alebo jeho podstata, prirodzenosť, ráz (božskosť).

/Böhme, Jakob
(1575 – 1624) – nemecký filozof, učený obuvník, jedna z ústredných postáv kresťanskej mystiky. Osobitosť Böhmeho mystiky je daná spojením myšlienky unio mystica s problémom zla: dobré sa môže ukázať iba cez zlé, pretože skutočnosť pozostáva z protikladov a je napriek tomu jedným, pretože protiklady patria k sebe. Negatívne, morálne povedané zlo, sa Böhme snaží pochopiť v Bohu alebo z Boha.
:: filozofia 17. stor., filozofia nemecká, mystika 17. stor.

/B-rad (McTaggard, J. M. E.)
– statický rad časových okamihov, ktoré sú skoršie alebo neskoršie než iné okamihy. Tento statický spôsob rozmýšľania o čase súvisí s naším dátumových systémom, v ktorom sú obsiahnuté vzťahy predchádzania a následnosti. B-rad nedokáže bez A-radu charakterizovať čas, ktorý je preto fundamentálne dôležitý v našej reprezentácii času.
:: čas (McTaggard, J. M. E.).

/brahma
– neosobné absolútno. Slovo brahma (s malým začiatočným písmenom a stredného rodu, neskloňuje sa) označuje transcendentný božský zdroj a najvnútornejšiu podstatu skutočnosti. Brahma tvorí tiež vnútornú podstatu jednotlivca zvanú átman.
    Brahma má bezčasovú povahu, označovanú prívlastkom akála (bezčasové).
:: achrónia, bezčasie, filozofia hinduistická, filozofia indická.

/bráhmany
sa. – kňazské texty– staroindické prozaické literárne texty, nasledujúce po védach a predchádzajúce áranjakám, súčasť śruti (posvätnej védskej literatúry považovanej za zjavenú alebo bohmi inšpirovanú) z obdobia 1000 až 600 pr. n.. l., dlhé komentáre véd, opisujúce ako sa má správne vykonávať obeta, aký je účel a vznik obiet.
    Bráhmany obsahujú pojednania (úvahy, rozpravy) o védskej liturgii a jej pôvode a sčasti aj úvahy o kozmickom význame védskych rituálov.
:: filozofia hinduistická, filozofia indická, India, kultúra indická, védy.

/branie na vedomie
– uvedomovanie si; všímanie si.

/Brentano, Franz
(16. 1. 1838 Boppard, Nemecko – 17. 3. 1917 Zürich, Švajčiarsko) – rakúsky filozof zakladateľského významu pre rakúsku filozofiu. Brentano budoval filozofiu vychádzajúc z výskumu evidentne vykázateľných podmienok poznania a deskriptívnej analýzy stavov vedomia na základe empirickej psychológie. Snaží sa týmto v podstate scientistickým spôsobom vrátiť filozofii vedeckosť, ktorú stratila prevládnutím metafyzických špekulácií.
    Brentano vychádza z rozlíšenia vonkajšej a vnútornej skúsenosti. V nadväznosti na to rozlišuje fyzické a psychické fenomény, čím mocne ovplyvnil zakladateľa fenomenologickej filozofie E. Husserla. Fyzické fenomény, ako napríklad farby, zvuky, vône, sú fenomény vyznačujúce sa rozpriestranenosťou. Na rozdiel od nich psychické fenomény nie sú priestorovo lokalizovateľné a viažu sa na im imanentný objekt. Túto väzobnosť, vztiahnutosť alebo zameranosť Brentano označuje termínom intencionalita, ktorý preberá zo scholastickej filozofie; z povahy intencionality vyplýva špecifickosť jednotlivých aktov skúsenosti alebo vedomia: predstavovanie, súdenie a hodnotiace pociťovanie.
    Brentano sa podnetným spôsobom venoval aj dejinám filozofie, osobitne vynikol svojimi rozbormi Aristotelovej filozofie.
    Brentano mysliteľsky zasiahol aj do etiky, v rámci ktorej podrobil skúmaniu mravné poznanie ponímané ako hodnotové zameriavanie sa zážitkov, napríklad lásky alebo nenávisti. Tieto zážitky možno podľa Brentana posudzovať z hľadiska ich správnosti alebo nesprávnosti. Brentano mal okrem spomenutého E. Husserla veľký vplyv aj na celý rad ďalších filozofov, takže sa hovorí o Brentanovej filozofickej škole: A. Meinong, A, Marty, C. Stumpf a ďalší.

D: Psychologie vom empirischen Standpunkt, 1874.

:: filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia rakúska, filozofia rakúsko-uhorská, filozofia stredoeurópska.

/Bridgman, Percy Williams
(21. 4. 1882 Cambridge, Massachusetts − 20. 8. 1961 Randolph, New Hampshire) − americký experimentálny fyzik, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku v roku 1946, a filozof, zakladateľ operacionalizmu.
    Vo fyzike sa venoval hlavne skúmaniu správania materiálov pri vysokých teplotách a tlakoch.
    V rámci filozofickej sebareflexie vypracoval koncepciu, z ktorej sa vyvinul filozofický smer operacionalizmu, vychádzajúci z idey operacionálnej analýzy, spočívajúcej v opise operácií uplatňovaných pri formovaní, používaní a overovaní pojmu.
    Operácie môžu byť inštrumentálne (pomocou papiera a ceruzky) a verbálne (myšlienkové).
    Rad operácií takto odhalených reprezentuje významový útvar tvoriaci náplň príslušného pojmu, tvorí jeho operacionálnu definíciu.
   Zo spojení operacionálne definovaných pojmov sa tvoria výroky a z nich napokon teórie.
:: filozofia 20. stor., filozofia fyziky, filozofia súčasná, filozofia USA, koncept (Bridgman, P. W.), fyzika.

/Bruno, Giordano
(1548 Nola - 17. 2. 1600 Rím, upálený) – taliansky renesančný filozof, dominikán, z kláštora ušiel a putoval po Európe. U G. Bruna sa prvýkrát spájajú prírodovedné výdobytky novoveku s epikurejskými, stoickými a novoplatónskymi prvkami do geniálneho panteistického svetonázoru, ktorý ohlasuje s básnickou silou a oduševnením: Svet je Bohom, je nekonečný a nespočetné množstvo Slnko s planétami v ňom obieha po svojich dráhach. Toto nekonečné univerzum je tým jediným súcnom a žijúcim, hýbaným vnútornými silami, ktorého podstata je večná a nepremenná. Jednotlivé veci participujú na večnom duchu a živote podľa stupňa svojej organizácie a neustále sa premieňajú. Elementárne častice všetkého existujúceho, ktoré ani nevznikajú ani nezanikajú, sú minimá alebo monády, ktoré sú zároveň materiálne i psychické. Každé poznanie prírodného zákona je mravný čin.
:: filozofia 16. stor., filozofia európska, filozofia renesančná, filozofia talianska.

/Buber, Martin
(8. 2. 1878 Viedeň – 13. 6. 1965 Jeruzalem) – izraelský filozof, sociológ a pedagóg; predstaviteľ filozofie náboženstva a filozofie dialógu. Vo svojej filozofickej antropológii rozvinul najmä učenie o význame dialógu pre vnútorné dozrievanie ľudského indivídua.
   Buber sprístupnil Západu mnohými svojim spismi svet chasidizmu, ktorým bol sám rozhodujúcim spôsobom ovplyvnený.
:: filozofia 20. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná, filozofia židovská.

/bublina názorová
– viac menej ucelený zväčša zložitejší významový útvar tvorený súhrnom viac menej nepravdivých ideí, skreslene reprezentujúcich realitu, ktoré na jednej strane samy seba podporujú a na druhej strane sú uzavreté pred inými významovými útvarmi za hranicami bubliny, sú napríklad imúnne voči kritike zvonka; významová bublina je striktne oddelená od iných významových útvarov.
:: názor, útvar významový.

/Buddha
(ok. 623 – 543 pr. n. l. alebo asi 563 – 483 pr. n. l.)
vl. menom Siddhárta Gautama – zakladateľ jedného z troch svetových náboženstiev – buddhizmu.
    Budha nemal záujem o uspokojenie ľudskej zvedavosti týkajúcej sa pôvodu sveta, povahy Božského alebo podobných otázok. Zaujímal sa výlučne o stav človeka, o utrpenie a frustráciu ľudských bytostí. Jeho učenie nebolo metafyzikou, ale psychoterapiou. Poukazoval na pôvod ľudskej nespokojnosti a ukazoval, ako ju prekonať, pričom si bral na pomoc tradičné indické pojmy mája, karma, nirvána a pod. Týmto pojmom dal mimoriadne sviežu, dynamickú a náležitú psychologickú náplň. Odporúčal svojim žiakom, aby sa vyjadrovali v dialekte.
  :: buddhizmus, filozofia 6. stor. pr. n. l., filozofia buddhistická, filozofia indická, filozofia staroveká.

/budúcno
– čas, ktorý príde, budúcnosť, zajtrajšok.

/budúcnosť
– angl. future, arab. ʾātin (آت), nem. die Zukunft – časová vlastnosť toho (udalosti, veci), čo ešte nie je a prichádza, príde, môže prísť alebo nepríde, „ešte nie teraz“.
    Proces konštitúcie budúcnosti možno tematizovať ako výbudúcnostňujúcno.
:: astrológia, čas, futurológia, obsah kategórie gramatickej času (lingvistika).

/budúctnostnosť
– nem. die Zukünftigkeit – viazanosť na budúcnosť alebo obmedzenosť ňou.
  :: čas.

/Bunge, Mario Augusto
(21. 9. 1919 Buenos Aires, Argentína – 24. 2. 2020 Montreal, Kanada) – argentínsky filozof a fyzik, (ovplyvnený o. i. dielom G. Becka) od roku 1966 pôsobiaci v Kanade, ktorého filozofický a vedecký odkaz sa charakterizuje ako systemizmus, emergentizmus, racionalizmus, vedecký realizmus, materializmus a konzekvencializmus. Hlavným predmetom jeho mysliteľského záujmu bola filozofia vedy, pričom výrazne prispel k axiomatizácii fyzikálnych teórií, najmä v oblasti kvantovej mechaniky; prispel aj k sémantike, ontológii, metafyzike, teórii poznania, filozofii vedomia, sociálnej filozofii, etike a k teórii systémov; filozoficky zaujímal striktne racionalistickú a materialistickú pozíciu. Vo svojom monumentálnom 8 zväzkovom diele Treatise on Basic Philosophy (1974 – 1989) vytvoril ucelený vedecký obraz sveta, ktorého princípy a idey aplikoval pri svojich rozboroch prírodných a spoločenských vied.

D: Causality: The Place of the Causal Principle in Modern Science, 1959; La ciencia, su método y su filosofía, 1960; Intuition and Science, 1962; The Myth of Simplicity: Problems of Scientific Philosophy, 1963; Scientific Research: Strategy and Philosophy. Vol. 1: The Search for System. Vol. 2: The Search for Truth,.1967; Foundations of Physics, 1967; Philosophy of Physics, 1973; Treatise on Basic Philosophy: I. Semantics I: Sense and Reference. 1974, II. Semantics II: Interpretation and Truth, 1974, III: Ontology I: The Furniture of the World, 1977; IV: Ontology II: A World of Systems. 1979, V: Epistemology and Methodology I: Exploring the World, 1983; VI: Epistemology and Methodology II: Understanding the World, 1983, VII: Epistemology and Methodology III: Philosophy of Science and Technology: Part I. Formal and Physical Sciences, 1985. Part II. Life Science, Social Science and Technology, 1985, VIII: Ethics: the Good and the Right, 1989; The Mind-Body Problem, 1980; Demarcating Science from Pseudoscience, 1983; What is Pseudoscience?, 1984; (spolu s R. Ardilom) Philosophy of Psychology, 1987; Why Parapsychology Cannot Become a Science, 1987; Ciencia y desarrollo, 1988; Finding Philosophy in Social Science, 1996; (spolu s M. Mahnerom) Foundations of Biophilosophy, 1997; Dictionary of Philosophy, 1998; Social Science under Debate: A Philosophical Perspective, 1998; Philosophy of Science, 2 diely, 1998; The Sociology–Philosophy Connection, 1999; (ed. M. Mahner) Scientific Realism: Selected Essays of Mario Bunge, 2001; Philosophy in Crisis: The Need for Reconstruction, 2001; Emergence and Convergence: Qualitative Novelty and the Unity of Knowledge, 2003; (spolu s m. Mahnerom) Über die Natur der Dinge. Materialismus und Wissenschaft, 2004; Chasing Reality: Strife over Realism, 2006; Political Philosophy: Fact, Fiction, and Vision, 2009; Matter and Mind: A Philosophical Inquiry, 2010; Evaluating Philosophies, 2012; Does Quantum Physics Refute Realism, Materialism and Determinism?, 2012; Medical Philosophy: Conceptual Issues in Medicine, 2013; Between Two Worlds: Memoirs of a Philosopher-Scientist, 2016; Doing Science: In the Light of Philosophy, 2017; From a Scientific Point of View: Reasoning and Evidence Beat Improvisation across Fields, 2018.

:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia kanadská.

/Burckhardt, Jacob Christoph
(1818 – 1897) – švajčiarsky filozof a historik umenia. Venoval sa kultúrnym dejinám antiky a renesancie. Mal vplyv na viedenskú školu ( Max Dvořák).
  :: filozofia dejín, filozofia švajčiarska.

/buržoázia
fr. bourgeoisie – meštianstvo, meštiactvo – pôvodne (sc. v 16. storočí vo Francúzsku) zámožní mešťania, najmä majitelia podnikateľského majetku a finančného kapitálu (obchodníci, bankári, majitelia manufaktúr, neskôr tovární a podobne). „Od čias Francúzskej revolúcie (začala r. 1789) je buržoázia chápaná ako opak citoyena, t. j. politicky uvedomelého občana. V priebehu Francúzskej revolúcie sa buržoázia ako vrchná vrstva tzv. tretieho stavu (strednej vrstvy, fr. tiers état), t. j. opaku šľachty, stala vedúcou spoločenskou silou vo Francúzsku. V nasledujúcom období sa jej - najmä priemyselným a obchodným podnikateľom - podarilo presadiť svoje záujmy (najmä zavedením volebného práva, odstupňovaného podľa daní odvádzaných poplatníkmi). Ako označenie podobnej vrstvy sa výraz používa aj pre iné krajiny (Buržoázia, in: Wikipédia (31052024))“.
:: buržoázia (Marx, K.), kapitalizmus, meštianstvo.

/buržoázia (Marx, K.)
– vedúca trieda kapitalistickej spoločnosti, zjednodušene: trieda všetkých podnikateľov, vykorisťujúca proletariát, jeho protiklad, čo vedie k revolúcii a ku vzniku beztriednej spoločnosti. Keďže buržoázia je vlastníkom výrobných prostriedkov, určuje výrobné pomery a ich ideologickú nadstavbu.

/bytie
– angl. being, nem. Sein, fr. être, gr. einai, lat. esse – súčasť predmetu ontológie spočívajúca v prináležaní k nejakému univerzu entít bez ohľadu na to, či je to entita materiálna alebo ideálna; to, prostredníctvom čoho niečo je; to, čo nejaké súcno robí jestvujúcim, základ súcna. Bytie treba odlišovať od pojmu bytia: pojem bytia jestvuje len potiaľ, pokiaľ ho myslíme, zatiaľ čo bytie iba je, a to nezávislé od toho, či ho myslíme alebo nie.
    Pokiaľ bytie vystupuje ako základ (logos) súcna (on), označuje Heidegger rozlišovanie bytia a súcna ako ontologickú diferenciu. Bytie je základnou témou filozofie alebo metafyziky; súčasť predmetu ontológie. Napríklad podľa Parmenida je bytie všetko to, čo je.
    Pojem bytia, ktorý treba – ako sme spomenuli – odlišovať od bytia, závisí od kategórií, ktoré intervenujú čiže zúčastňujú sa a spolupôsobia v procese tvorby tohto pojmu; pojem bytia a bytie majú odlišný ontologický status, neslobodno ich zamieňať: pojem bytia definujeme, na bytí participujeme. Pojem bytia reprezentuje podstatu bytia, je výsledkom poznania tejto podstaty. Pojem bytia jestvuje len potiaľ, pokiaľ ho niekto má na mysli alebo pokiaľ ho niekto myslí, zatiaľ čo bytie bytní nezávisle od myslenia.
    Začatie bytia je nastanie.
    Prestanie bytia je ustanie.
:: agere sequitur esse, aseita, bytie (Hegel, G. W. F.), bytie (Heidegger, M.), bytie (Liber de causis), bytie (Spinoza, B.), bytie (synkriticizmus), bytie hmotným, bytie nejakým, bytie živým, bytnenie, dianie, ens realissimum, esse subsistens, inhaerentia, existovanie, existovanie skutočné, maximum bytia, metafyzika, ontológia, Parmenides, predmet ontológie, priliehajúcno k bytiu, princíp bytia, realita transhorizontová, súcno.

/bytie (Hegel, G. W. F.)
– nem. das Sein – „je len pojem osebe (ist der Begriff nur an sich), je to začiatok dialektického samovývoja absolútna, jeho prvé, najjednoduchšie určenie vo forme ešte nerealizovanej dispozície, možnosti. Kategória bytia je prvá kategória, ktorá sa vykladá v Hegelovom diele Veda o logike, pretože je najbezprostrednejšia a najchudobnejšia. Keďže však vyjadruje iba to, že niečo je, prechádza (vo vývoji absolútna) vo svoj dialektický protiklad, do kategórie nič ([62];50, 52).
    Bytie je pojem osebe, jedno z určení absolútna, jedna z metafyzických definícií Boha. Bytie je prvá oblasť idey predchádzajúce jej druhej oblasti – podstate.
    Bytie obsahuje tri stupne: kvalitu, kvantitu a mieru. Kvalita, kvantita a miera sú tri formy bytia (65;112 – 113).
:: určenie bytia (Hegel, G. W. F.).

/bytie (Heidegger, M.)
– výčasujúcno sa z prabytia.

/bytie (Liber de causis)
– prvá zo stvorených vecí.

/bytie (Spinoza, B.)
„Všetko, čo je, je alebo v sebe samom, alebo v niečom inom ([68];51).“ „Všetko, čo je, je samo v sebe, alebo v niečom inom..., to znamená ..., že mimo rozumu nie je dané nič iné, iba substancie a ich stavy. Teda mimo rozumu nie je dané nič, čím by sa mohli viaceré veci od seba odlišovať, s výnimkou substancií, alebo, čo je ... to isté, ich atribútov a ich stavov ([68];52).“

/bytie (synkriticizmus)
– praudievanie, pradianie, praudievajúcno sa – bezčasové výbytnievajúcno v podobe praudalosti.

/bytie hmotným
– existovanie nezávisle od toho, či (niečo, čo je hmotné) vnímame alebo nie (cf [862];7). :: hmota, skutočnosť materiálna.

/bytie nejakým
– matie určenosti. :: určenosť.

/bytie živým
– bytie žijúcim – prejavovanie znakov života. :: život.

/bytnenie
– bezčasové (ani v čase nepristúpivšie ani v čase nepristupujúce) pretrvávajúcno. Napríklad svet bytní tak, že je hneď čiže bezčasmo s časom; ani čas k nemu nepristupuje alebo nepristúpil v čase. Ani o čase všeobecne nemožno hovoriť, že „je“, „plynie“, „letí“ a podobne, pretože potom by sme sa museli pýtať, že v akom čase je; o čase preto hovoríme , že bytní bezčasmo alebo prosto, že časí: bytnenie času je časenie času. O plynutí času možno hovoriť iba pokiaľ máme na zreteli ten ktorý konkrétny čas, napr. subjektívny čas v kontrapozícii s časom objektívnym.
    Jednotlivé súcna, ich vlastnosti, vzťahy, zmeny bytnia zakaždým svojim špecifickým, na iné bytnenia neredukovateľným spôsobom. Spomenuté bezčasové bytnenie času je časením, bytnenie sveta je svetením, bytnenie priestoru priestorením, bytnenie vlastnosti vlastnostením atď. Bytnenie je pokračovaním výbytnenia ako dostavovania sa bytia.
  :: bytnenie sveta.

/bytnenie sveta
– svetenie.
:: svet.

/bytnosť
– podstata, esencia, gr. to ti én einai, to, čo vec robí práve tým, čím je, čím sa od každej inej veci odlišuje. Podľa [153];394: „súhrn javov charakterizujúcich živý organizmus, bytie, jestvovanie“.
  :: bytnosť (Aristoteles), ontológia.

/bytnosť (Aristoteles)
– to, čo vec vo svojej podstate je, čím sa stáva, čo sa o nej nevypovedá, ale o čom podľa ďalších kategórií možno vypovedať všetko ostatné (kvantitu, kvalitu, vzťah, miesto, čas, polohu, vlastníctvo, činnosť a trpnosť).

/bytosť
− živý alebo rozprávkový tvor, to, čo je, to, čo bytuje. :: boh, bytosť bájna, bytosť ľudská, bytosť spoločenská, bytosť živá, bytovanie, tvor.

/bytosť bájna
– mýtická bytosť, ktorá existuje iba podľa mýtov, napríklad jednorožec.

/bytosť ľudská
– človek.
:: osoba.

/bytosť spoločenská
– bytosť vyznačujúca sa spoločenským spôsobom jestvovania alebo pohybu, bytujúcno spoločenským spôsobom.

/bytosť živá
– bytosť vykazujúca / prejavujúca znaky života.
:: život.

C-lexikón

/caritas (Augustinus)
– forma lásky, aktívne sa zameriavajúca na Boha a na blížneho bez toho, aby sa riadila zištnosťou a prebúdzala zmyselnú žiadostivosť. Je koreňom všetkého dobra principiálne vylučujúcim zlo ([318];71).

/Carnap, Rudolf
(18. 5. 1891 Ronsdorf pri Wuppertale – 14. 9. 1970 Santa Monica) – predstaviteľ novopozitivizmu a filozofie vedy, v ktorej zastáva induktivistické stanovisko, ktoré pri overovaní vedeckých teórií považuje za základ induktívnu metódu. R. Carnap si získal meno tým, že hľadal nové cesty skúmania základov vedy a usiloval sa nanovo a čisto vedecko-logickým spôsobom sformulovať kánon celého vedenia a poznania vo filozofii. Za hlavnú úlohu filozofie pokladal filozoficky exaktne pochopiť tie problémy, ktoré sa vyskytujú v špeciálnych vedách, a to pomocou prísne formalizovaného jazyka.

D: Der logische Aufbau der Welt, 1928; Scheinprobleme in der Philosophie, 1928; Abriß der Logistik, 1929; Logische Syntax der Sprache, 1934; Foundations of Logic and Mathematics, 1939; Introduction to Semantics, 1942; Formalization of Logic, 1943; Meaning and Necessity, 1947; Logical Foundations of Probability, 1950; The Continuum of Inductive Methods, 1952; Einführung in die symbolische Logik, 1954; Induktive Logik und Wahrscheinlichkeit, 1959; Philosophical Foundations of Physics, 1966; Studies in Inductive Logic and Probability, 1971.

:: filozofia 20. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná, logika vedy (Carnap, R.), neopozitivizmus, vedoslovie (Carnap, R.).

/Cassirer, Ernst
(28. 7. 1874 Breslau – 13. 4. 1945 New York) – nemecký filozof, predstaviteľ marburskej školy novokantovstva. Venoval sa výskumu dejín filozofických problémov. V dejinách vedy a filozofie objavil vývin od predmetnosti k funkčne-relačnému (nenázornému) mysleniu.
Cassirer je azda najvýznamnejší historik transcendentálnej filozofie, ktorej rozvoj datuje od renesancie poukazujúc aj na jej špecifické použitie v súčasnej matematike, fyzike a chémii.
Cassirer sa snaží vylúčiť z pojmov všetky substančné vzťahy a vyjadriť ich takmer výlučne pojmom funkcie.

D: Descartes’ Kritik der mathematischen und naturwissenschaftlichen Erkenntnis, 1899; Leibniz’ System in seinen wissenschaftlichen Grundlagen, 1902; Der kritische Idealismus und die Philosophie des „gesunden Menschenverstandes“, 1906; Kant und die moderne Mathematik, 1907; Das Erkenntnisproblem in der Philosophie und Wissenschaft der neueren Zeit: Zv. 1: 1906; Zv. 2: 1907; Zv. 3: Die nachkantischen Systeme, 1920; Zv. 4: Von Hegels Tod bis zur Gegenwart, (1832–1932), 1957; Substanzbegriff und Funktionsbegriff. Untersuchungen über die Grundfragen der Erkenntniskritik, 1910; Freiheit und Form. Studien zur deutschen Geistesgeschichte, 1916; Kants Leben und Lehre, 1918; Heinrich von Kleist und die Kantische Philosophie, 1919; Zur Einstein’schen Relativitätstheorie. Erkenntnistheoretische Betrachtungen, 1921; Idee und Gestalt. Goethe, Schiller, Hölderlin, Kleist, 1921; Philosophie der symbolischen Formen, 3 zv. 1923 – 1929; Sprache und Mythos. Ein Beitrag zum Problem der Götternamen, 1925; Individuum und Kosmos in der Philosophie der Renaissance, 1927; Erkenntnistheorie nebst den Grenzfragen der Logik und Denkpsychologie, 1927; Die Idee der republikanischen Verfassung. Universitätsrede, 1929; Kant und das Problem der Metaphysik. Bemerkungen zu Martin Heideggers Kantinterpretation, 1931; Erkenntnistheorie nebst den Grenzfragen der Logik und Denkpsychologie, 1927; Die Philosophie der Aufklärung, 1932; Determinismus und Indeterminismus in der modernen Physik, 1937; Axel Hägerström: Eine Studie zur Schwedischen Philosophie der Gegenwart, 1939; Zur Logik der Kulturwissenschaften, 1942; An Essay on Man. An introduction to a philosophy of human culture, 1944; The Myth of the State, 1946; Was ist der Mensch? Versuch einer Philosophie der menschlichen Kultur, 1960; Versuch über den Menschen. Einführung in eine Philosophie der Kultur, 2010.

:: filozofia 20. stor., filozofia nemecká, filozofia novoveká (Cassirer, E.), filozofia súčasná, introspekcia (Cassirer, E.), poznanie (Aristoteles) (Cassirer, E.), sebapoznanie (Cassirer, E.), sebapoznanie (skepticizmus) (Cassirer, E.).

/Castañeda, Héctor-Neri
(13. 12. 1924 San Vicente Zacapa, Guatemala – 7. 9. 1991 Bloomington, Indiana, USA) – quatemalsko-severoamerický filozof, predstaviteľ analytickej filozofie, žiak W. Sellarsa, zakladateľ časopisu Noûs. Castañeda zasiahol výrazne do vývoja deontickej logiky, teórie vnímania, poznania a konania, ako prvý podal opis kvázi-indikátorov a vypracoval svoju teóriu útvarov (Guise Theory).
Systematickým východiskom Castañedovej filozofie je logické a ontologické miesto Ja v spleti skúsenosti, jazyka a reality. Podľa Castañedu možno z osobných skúsenostných súvislostí rekonštruovať určujúce vzťahy, ktorých podstatnými prvkami sú jednotlivé veci, vlastnosti, relácie a spojenia predikátov.
Štruktúry sveta, jazyka a myslenia sa vo všeobecnosti zhodujú. Vzťah základných štruktúr časopriestorových objektov a skúsenostných procesov Castañeda logicky odvodzuje zo svojej fenomenologicky zameranej ontológie, pričom však odmieta fenomenologickú tézu ideality predmetov vonkajšej skúsenosti. Odhalenie najdôležitejších mechanizmov vzťahu jazyka (vlastných mien, určujúcich opisov, indikátorov a kvantifikátorov) k časopriestorovým objektom sprístupňuje všeobecné štruktúry korelátov referencie a predikácie, ktoré sú od skúsenosti nezávislé.

D: The Logical Structure of Moral Reasoning, 1954; "He": On the Logic of Self-Consciousness, 1966; Indicators and Quasi-Indicators, 1967; On the Semantics of the Ought-to-Do, 1970; Intentions and the Structure of Intending, 1971; The Structure of Morality, 1974; Thinking and Doing: The Philosophical Foundations of Institutions, 1975; On Philosophical Method, 1980; The Paradoxes of Deontic Logic, 1981; Sprache und Erfahrung. Texte zu einer neuen Ontologie, 1982; Self-Profile, 1986; The Self and the I-Guises, Empirical and Transcendental, 1987 Thinking, Language and Experience, 1989.

:: filozofia 20. stor., filozofia analytická, filozofia severoamerická, filozofia súčasná.

/causa
lat.– príčina, dôvod.
:: causa activa, causa cognoscendi, causa corporalis, causa efficiens, causa essendi, causa finalis, causa formalis, causa materialis, causa movens, causa sui, metafyzika, ontológia.

/causa activa
lat.– činná príčina.

/causa cognoscendi
lat. – príčina poznania.

/causa corporalis
lat. – fyzická, telesná príčina.

/causa efficiens
lat. – pôsobiaca príčina.

/causa essendi
lat. – príčina bytia, jestvovania.
:: bytie, jestvovanie.

/causa finalis
lat. – konečná príčina.

/causa formalis
lat. – tvoriaca, formujúca príčina.

/causa materialis
lat. – príčina pôsobiaca v látke, hmote; substrát činnosti.
:: látka, hmota.

/causa movens
lat. – causa motiva – hybná príčina.

/causa occasionalis
lat. – náhodná príčina.

/causa sui
lat. – príčina seba samého.Termín causa sui sa používal v scholastike na označenie nepodmienenosti a nevyhnutnosti existencie Boha. Tento termín používal aj Descartes, Schelling a Hegel. Je to aj základný princíp Spinozovej filozofie.

/celistvosť
− celosť, kompaktnosť − vlastnosť niečoho tvoriaceho nerozdelený celok.
    Porušením celistvosti môže byť napríklad diera.

/celok
– zahrnujúcno všetkého, to, čo je viac, ako suma častí, ktoré ho tvoria; forma celostnosti a korelát časti, to, čo pozostáva z častí alebo je rozložiteľné na časti. Celok si nárokuje na zavŕšenosť, dokonalosť. Príkladom celku je súhrn, množina, trieda, súvetie, útvar a pod.
:: aditívnosť, celok (geomorfológia), celok daného, celok daného predfilozoficky, celok daného predfyzikálne, celok daného predkriticky, celok daného predlogicky, celok daného predmetafilozoficky, celok daného predsynkriticky, celok daného predtechnicky, celok daného predvedecky, celok funkčný, celok krajinný, celok priestorový, celok technologický, celok územný, jednota, jednotka, koherencia, konzistentnosť, mereológia, spojenosť, syntetizovanie, systém fyzikálny, väzba, vyčlenenie, vyčleňovanie, zátvorka (matematika), zlomok (matematika), zlúčenosť.

/celok daného
− súbor všetkých daností v okamihu, keď k dačomu pristupujeme; súbor vyčleniteľností a podklad súboru vyčleneností.
    Z celku daného si ten, kto k nemu pristupuje, vykrajuje svoj predmet záujmu alebo poznania v súlade 1. so svojim zámermi, potrebami a podobne a 2. podľa kategórií a ďalších významových útvarov, ktoré intervenujú v pristupovaní k nemu. Napríklad z celku toho, čo bolo dané predsokratovským filozofom si povedzme Herakleitos vybral fenomén diania (genesis a fthora) ako hlavný predmet záujmu a Parmenides naopak fenomén toho, čo je stále a nemenné (einai).
    Dôležitým, ak nie najdôležitejším komplexom útvarov, procesov, ich nositeľov a ďalších činiteľov v rámci celku daného je uskutočňujúcno, napr. pozorujúcno.
    No danosti alebo ich celok nie sú dačo raz navždy ustanovené, ale zakaždým čosi, na čo sa zameriava naša pozornosť v tej ktorej dejinnej dobe: zameriavanie našej pozornosť, náš výber z celku vopred daného, sa zakaždým deje v kontexte toho ktorého historického typu významového univerza. štrukturovaného tým ktorým historickým typom racionality.
    Navyše akýkoľvek náš prístup k celku daného „sa môže postupne stať celkom neuvedomeným a nereflektovaným v tom zmysle, že ho už nepovažujeme za vybrané metodické východisko, ale za úplne samozrejmú skutočnosť, ktorá sa prelína i našimi každodennými predstavami o svete, našim myslením a jazykom ([784];4)“.
:: celok daného predfilozoficky, celok daného predfyzikálne, celok daného predkriticky, celok daného predlogicky, celok daného predmetafilozoficky, celok daného predsynkriticky, celok daného predvedecky, celok daného predtechnicky, celok daného vopred, danie, danosť, daný, realita.

/celok daného predeticky
– to, z čoho si etika vykrajuje svoj predmet, súčasť predmetu metaetiky spočívajúca v súbore daností, ako ich etika (etik) nachádza, zahliada pred začiatkom etického skúmania.
:: etika.

/celok daného predfilozoficky
– to, z čoho si filozofia vykrajuje svoj predmet, súčasť predmetu metafilozofie spočívajúca v súbore daností, ako ich filozofia (filozof) nachádza, zahliada pred začiatkom svojej činnosti; pôvodne, pred vznikom filozofie, tvorila celok predfilozoficky daného popri každodennom a náboženskom obraze sveta najmä mytológia.
    V neskorších obdobiach sa ku každodennému, náboženskému a mytologickému komponentu celku predfilozoficky daného pripájajú činnosti a významové univerzum vedy, postupne sa osamostatňujúci súbor profánnych a umeleckých činností a profánne a umelecké významové univerzum a komplex samotnej tradovanej filozofie.
    Veľmi dôležitou súčasťou celku predfilozoficky daného je (univerzálna) ťažkosť, ktorú si filozof môže začať uvedomovať v podobe údivu vyúsťujúceho po určitej určitej významovej transformácii (spočívajúcej vo filozofickom myslení) do filozofického problému formulovaného napokon v podobe filozofickej otázky alebo série takýchto otázok.
    Celok predfilozoficky daného je súčasťou predmetu metafilozofie, ktorá ho kontraponuje filozofii, predmetu filozofie, jej konceptuálnemu a metodickému aparátu.
    Konceptuálny a metodický aparát filozofie je popri svetonázorových a ideologických impulzoch hlavný prostriedok orientácie filozofie v celku v predfilozoficky daného, určuje, čo (aké entity, aké ich vlastnosti, vzťahy, vlastnosti vlastností alebo vzťahov atď) z celku predfilozoficky daného filozofia vykrojí ako svoj predmet.
    Uvedené komponenty predmetu metafilozofie a ich charakteristické vlastnosti a vzťahy následne umožňujú vyčleniť z korpusu filozofie filozofické smery, hnutia, školy a učenia (doktríny), v podstate bez ohľadu na mieru transparentnosti vyčleňovaných vlastností a vzťahov celku predfilozoficky daného a stupeň ich explicitnosti.
    Sebaobraz tej ktorej filozofie sa veľmi často a značne odlišuje od obrazu, ktorý si o nej vytvárajú iné filozofie. Jedným z heuristických prínosov pojmu celku predfilozoficky daného je expozícia referenčného rámca charakteristiky filozofém. Tá ktorá filozofia môže napríklad svoj konceptuálny a metodický aparát, ktorým sa orientuje v celku predfilozoficky daného považovať za vedecký, zatiaľ čo jej konkurenčné filozofie ho môžu považovať dokonca za pravý opak vedeckosti, za špekulatívnosť, reakčnosť či iracionalitu, pretože logicky inkompatibilné môžu byť samotné prijímané kritériá vedeckosti.
    Ešte dramatickejší metafilozofický obraz situácie môže vyvstať pri komparácii toho ktorého filozofického pristupovania k celku daného s tým ktorým mimofilozofickým prístupom k nemu, napríklad s náboženským, mystickým, umeleckým, vedeckým, každodenným alebo alternativistickým (napríklad ezoterickým) prístupom.
    Autor práve čítaného slovníka odporúča v súlade so svojou filozofickou pozíciou, t. j. v súlade so synkriticizmom, prinajmenšom výdrž tvárou v tvár naznačenej dramatickosti a inkompatibilitám, ktoré sú jej zdrojom, a prípadné hľadanie potešenia z plurality prístupov k celku preddaného (cf princíp žičenia inakosti), čo metafilozofovi umožňuje ich nereduktívne usúvzťažňovanie a vyhýbanie sa tak krajnosti redukcionizmu, ako aj krajnosti eklekticizmu; potešenie z inakosti nezaväzuje ani k jednému ani k druhému extrému, ale otvára priestor na vychutnávanie si pôžitku zo štúdia ich eventuálnej logickej inkompatibility. Ťažkosti nášho pobytu na svete netkvejú v logickej inkompatibilite našich prístupov k nemu, ale v neprajnosti voči ich idiosynkrázii.
:: celok, celok daného, činnosť filozofická, filozof, filozofia, metafilozofia, predmet filozofie, svet.

/celok daného predkriticky
– súbor daností, ako ich človek nachádza, keď začína kriticky pristupovať k svetu.
    Celok predkriticky daného je realita, v ktorej sa človek ocitá, keď začína reflektovať, vrátane všetkého, čo si o nej už myslí, čo k nej cíti, čo od nej požaduje.
    Celok predkriticky daného je prvopočiatočná manifestácia sveta, človeka a miesta, ktoré človek vo svete zaujíma, vo vedomí človeka, ktorý začína reflektovať (pristupuje k reflexii).
:: celok, celok daného.

/celok daného predlogicky
− súbor daností otvárajúci sa pred logikom na začiatku logickej činnosti.
:: celok, celok daného.

/celok daného predmetafilozoficky
– filozofia a jej okolie dané pred začiatkom metafilozofického skúmania. Jedným z pokus o zmapovanie (topológiu) celku predmetafilozoficky daného je tento Filozofický slovník.

/celok daného prednábožensky
– realita tak ako je daná človeku pred tým, než k nej pristúpi nábožensky.
:: celok daného vopred, náboženstvo.

/celok daného predsynkriticky
− súbor daností nespracovaný prostredníctvom synkritiky, čiže tak, ako ho bádateľ pred sebou nachádza, keď k nemu pristupuje s cieľom vedome uskutočňovať nereduktívne usúvzťažňovanie jeho prvkov.
:: synkriticizmus, synkritika.

/celok daného predvedecky
− súbor daností otvárajúci sa pred vedou na začiatku vedeckej činnosti. Celok predvedecky daného sa napríklad vo fenomenológii tematizuje pod titulmi predvedecký svet, prirodzený svet, životný svet, každodenný svet. Ako príklad celku predvedecky daného možno uviesť celok predfyzikálne daného.
    To, čo si veda vyberie z celku predvedecky daného na skúmanie je predmet vedy.
:: celok, celok daného, celok daného predfyzikálne, veda.

/celok daného predvýskumne
– celok vykrojený z celku vopred daného, z ktorého si zasa svoj predmet skúmania vyberá tá ktorá veda, jej disciplína alebo tá ktorá filozofia.

/celok daného vopred
– superpozícia otvoreného neprázdneho súboru entít, procesov a väzieb medzi nimi, ich vyjavujúcno sa predchádzajúce pohľadu na ne alebo prístupu k nim.
    Podľa toho komu alebo čomu je tento súbor vopred daný možno rozlíšiť alebo vyčleniť:

        – celok predvýskumne daného,
        – celok predumelecky daného,
        – celok prednábožensky daného,
        – celok predkaždodennoživotne daného,

a v rámci nich rozlišovať alebo vyčleňovať ďalej, napr. celok predfilozoficky daného, celok predvedecky daného, celok predvýtvarnoumelecky daného, celok predliterárne daného, celok predbuddhisticky daného, celok predkresťansky daného atď. a pod.
    V rámci toho ktorého celku vopred daného možno odhaľovať, skúmať a rozširovať entity, procesy, vzťahy medzi nimi a ich vlastnosti.
:: celok, celok daného, nevidnosť.

/celok heterogénny (filozofia scholastická)
– integrálny celok – celok pozostávajúci z množstva rozdielnych častí, napríklad organizmus.
:: celok integrálny.

/celok homogénny (filozofia scholastická)
– celok pozostávajúci z množstva rovnakých častí, napríklad z chemickej látky.

/celosť
– celistvosť, kompletnosť – stav úplnosti vo všetkých častiach.
:: celok.

/celostnosť
– týkajúcnosť sa celosti.
:: celok.

/Centrum globálních studií Filosofického ústavu AV ČR
– vedecký útvar ústavu so zameraním na interdisciplinárny výskum v oblasti filozofie a sociálnych vied. Centrum podporuje rozvoj českého výskumu v rámci európskeho a svetového priestoru, skúma súčasné politické, spoločenské a kultúrne zmeny, ktoré v dôsledku postupujúcich procesov globalizácie ovplyvňujú životy jednotlivcov i celých spoločností. Pracovníci Centra reflektujú tieto témy v českých, európskych a celosvetových súvislostiach. Výsledky realizácie projektu tohto vedeckého útvaru sú využiteľné v oblasti filozofického a sociálnovedného skúmania i v štátnej správe a verejnej sfére. Centrum je pôdou spolupráce najmä sociálnej, politickej a kultúrnej filozofie, politológie, sociológie a kultúrnych štúdií a tematicky sa orientuje na spravodlivosť a demokraciu v súčasnej globálnej dobe. Čiastkové ciele projektu sa opierajú o tieto piliere:
    1. pilier: Spravodlivosť, legitimita, participácia a demokracia (skúma sa tu spravodlivosť, legitimita, participácia a demokracia predovšetkým v súvislosti s hlavnými paradigmatickými prístupmi ku globálnym otázkam, najmä s prístupom nacionálnym, kozmopolitným a libertariánskym);
    2. pilier: Uznanie kultúrnej rôznorodosti a sociálnej integrácie (skúma sa tu predovšetkým demokracia a spravodlivosť v súvislosti so vzťahom medzi autonómiou a rôznorodosťou a so vzťahom medzi slobodou a rovnosťou – v kultúrnom a interkultúrnom rámci),
    3. pilier: Ľudské práva, štátna suverenita a intervencia (skúmanie princípu suverenity ako doterajšieho princípu právneho a politického systému medzinárodného spoločenstva vzájomne nezávislých štátov, v súvislosti s jeho porušovaním a ľudskými právami) (cf Centrum globálních studií, in: Filosofický ústav AV ČR (21. 1. 2024)).).
:: filozofia česká.

/cesta
− postup, spôsob konania. Filozoficky najznámejšiu tematizáciu cesty podáva azda taoizmus pod titulom tao.
:: cesta, in: Apendix, cesta chronická (synkriticizmus), cesta perichronická (synkriticizmus), tao, tao (taoizmus).

/cesta chronická (synkriticizmus)
– cesta v čase; v synkriticizme sa tematizuje najmä v súvislosti s vyrovnávaním sa človeka s ťažkosťami, pri ktorom ide o vypĺňanie oblúka časového intervalu medzi nástupom ťažkosti a ustaním (odstránením) ťažkosti

        – problematizáciou (spiritualizáciou ťažkosti do podoby problému),
        – formuláciou problému vo forme otázky,
        – hľadaním odpovede na otázku,
        – riešením problému, ktoré napokon vyúsťuje do odstránenie ťažkosti.

    K tomuto štandardnému chronickému spôsobu odstraňovania ťažkosti synkritizmus hľadá neštandardný postup vo forme perichronickej cesty a študuje podmienky možnosti synkritizácie chronickej a perichronickej cesty, kde kľúčové miesto zohráva fenomén bezčasového intervalu (in-no-time-interval). Ako príklad chronickej cesty môže slúžiť nasledovanie.

/cesta perichronická (synkriticizmus)
– cesta zanikania (anihilácie) ťažkosti pri vznikaní ťažkosti na báze deegoizácie. Ťažkosť na tejto ceste vznikajúc zaniká.
    Perichronická cesta je superpozícia troch procesov:

        zanikania ťažkosti,
        vznikania ťažkosti,
        rozpúšťania ega.

    Z vnútorného hľadiska nemá zmysel hovoriť o fázach tohto procesu, pýtať sa, čo tu je prvým, čo druhým a čo tretím. Všetky procesy sa odohrávajú naraz, medzi týmito procesmi niet časového intervalu napriek tomu, že sa ako celok odohrávajú v čase.
    Koproduktom kráčania po perichronickej cesta je anihilácia času. Na perichronickej ceste sa nedostavuje čas alebo v nej nastáva anihilácia času, časových vakuol v živote človeka čiže napriek tomu, že sa po nej kráča v čase, že človek neprestáva byť smrteľníkom. synkriticizmus túto neštandardnú cestu tematizuje najmä v súvislosti s vyrovnávaním sa človeka s ťažkosťami v teoretickej rovine i v rovine praktickej.
    Problematika perichronickej cesty je azda najkontroverznejšia oblasť synkriticizmu pre toho, kto sa s ním stretáva (dokonca aj nie po prvý raz). Mnohým sa môže zdať dokonca utopickou, podobne ako sa tuhému fajčiarovi môže zdať utopizmom nefajčiarstvo, alebo jedákovi mäsa vegetariánstvo. Podľa synkriticizmu je totiž možné, že nástup ťažkosti sa realizuje ako jej ústup. Mnohých táto skutočnosť (alebo čo i len možnosť) kvázimasochisticky rozruší ako nemiestne odstraňovanie utrpenia, akoby sa ich zmocnil strach z anihilácie utrpenia (horror miseriae annihilationis). Tento strach je pravdepodobne jeden zo zdrojov vytrvalosti alebo zotrvačnosti procesu umierania civilizácie.
    Použitím kvantovomechanického termínu tu možno hovoriť o superpozícii nástupu a ústupu ťažkosti bez rozvinutia sa časového intervalu. V synkriticizme sa tu hovorí, že nástup ťažkosti je ústup ťažkosti, že medzi vznikaním ťažkosti a zanikaním ťažkosti môže byť tzv. bezčasový interval (in-no-time-annihil-interval), že zanikanie ťažkosti nemusí (v čase) nasledovať po vzniku ťažkosti.
    Vezmime si ako príklad nejakú vytrvalú neústupčivú chorobu, bolesť, utrpenie.
    Perichronická cesta žitia ťažkosti spočíva v tom, že nástup ťažkosti žijeme (nielen v mysli interpretujeme) ako ústup ťažkosti. Hovoríme ústup ťažkosti, nie jej zánik.

ústup ≠ zánik

    Chyba je v odmietnutí ústupu ťažkosti, v odmietnutí transformácie ťažkosti v mene jej zániku, ktorý sa beztak nedostavuje. Ťažkosť nie a nie zaniknúť (napríklad choroba nie a nie prestať) a my strácame trpezlivosť, synkriticisticky povedané začíname opúšťať perichronickú (superpozičnú) cestu žitia svojho utrpenia a svoj život začíname chronicky segmentovať na prítomnosť choroby teraz a jej neprítomnosť v budúcnosti, čím v podstate spôsobujme prerušenie kontaktu našej choroby s bezchorobnými prvkami (povedzme našej bolesti hlavy a nebolenia nás ušných lalôčikov). Štandardne (chronicky): keď nám treští hlava, zabúdame na to, že nám nielen netreštia ale dokonca ani nás vôbec nebolia napríklad ušné lalôčiky, prsty na rukách alebo ľavá podkolenná jamka a podobne.
    Perichronická cesta je udržujúcno sféry bolestnosti a sféry bezbolestnosti v superpozícii, v totálnom prekrývaní sa, prenikaní sa bez ohľadu na besnenie utrpenia. V tých obrovských bolestiach sa ako za oblakmi vytrvalo skrýva blankytná obloha mysle (tichý, nami v našich útrapách trebárs už len sotva tušený), no neboliaci svedok našej bolesti, nášho utrpenia.
    Svedok nášho utrpenia (nadoblačie mysle) nikdy nebolí, hoci veľmi dobre pozná hĺbky a rafinovanosti našich bolestí, nášho utrpenia, to, ako nás rozvracajú, zbavujú trpezlivosti a posledných zvyškov sebaovládania. V zúfalstve môžeme začať dokonca tomuto svedkovi nášho utrpenia závidieť jeho bytie mimo bolesti a segmentovať časovo (chronicky) náš život na terajší život v utrpení a budúci život mimo utrpenia, pričom sa strácame z dohľadu kontinuálne prítomného mimobolestného nadoblačia mysle. Ustaľujeme sa v tieni bolestnosti mimo pohľadu bezbolestného nadoblačia mysle.
    Perichronická cesta nie je nič ľahké, možno ju však nacvičovať na triviálnych príkladoch čakania na dopravný prostriedok, jemným otužovaním studenou vodou, jemným navykaním si na nejakú normálnu horkú potravu (napríklad karelu), cvičeniami uvoľňovania si sedacích svalov alebo stehien na nudnej prednáške a pod.
    Začínať s relaxačnými cvičeniami alebo pránickým dýchaním v čase vystupňovaného utrpenia alebo bolesti buď vôbec nevedie k nástupu žitia perichronickej cesty alebo má len náhodný neistý účinok v tomto smere či dokonca celú vec môže ešte zhoršiť.
    Teóriou problematiky perichronickej cesty je perichronozofia, presnejšie jej teoretická zložka – perichronológia; praktizovaniu perichronickej cesty sa venuje atemporalistika.
    Skvelými (pred)chodkyňami po tejto ceste sú zakladateľky nemeckej filozofie Hildegarda z Bingenu (1098 – 1179), Hadewijch z Antverp (13. stor.), Mechtilda z Magdeburgu (1207/1210 – 1285)... Napr. Mechtilda po stredohornonemecky píše: „Du solt minnen das niht, du solt vliehen das iht (Miluj nič [J. P. sc. medzi Tebou a mnou] a ujdi od ja)“ (cf [79];491pozn. 24, 491 – 492).
:: bolesť, in: pomenovanie (lingvistika), cesta, synkriticizmus, synkriticizmus, ťažkosť (synkriticizmus), utrpenie (synkriticizmus).

/Cicero, Marcus Tullius
(106 – 43 pr. n. l.) – starorímsky filozof, rečník, politický činiteľ. Hlavný predstaviteľ rímskeho eklekticizmu a tvorca latinskej filozofickej terminológie. Cicerónove diela sa zvykli považovať za súčasť prvotných prameňov filozofie starovekého Grécka a Ríma. Cicero priblížil latinskému čitateľovi vo svojich prácach hlavné otázky a riešenia helenistickej filozofie.

D: De legibus libri III, 52, De re publica libri VI, 51; Paradoxa stoicorum ad M. Brutum, 46; Academica, 45; De finibus bonorum et malorum (ad M. Brutum) libri V, 45; Tusculanarum disputationum (ad M. Brutum) libri V, 45; De natura deorum (ad Quintum fratrem) libri III; De divinatione (ad Quintum fratrem) libri II, 44; De fato, 44; Cato maior de senectute (ad T. Pomponium Atticum), 44; Laelius de amicitia (ad T. Pomponium Atticum), 44; De officiis (ad Marcum filium) libri III, koniec 44;

:: filozofia 1. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia rímska, filozofia staroveká, suum cuique (Cicero, M. T.), terminológia filozofická.

/cieľ
− miesto, ktoré sa niekto usiluje dosiahnuť; účel, zámer, úmysel.
:: cieľ filozofie, cieľ politický, cieľ poznania, cieľ vedomý, použitie, rozbor.

/cieľ filozofie
− vytvorenie filozofického významového útvaru.
:: filozofia, metóda filozofie.

/cieľ poznania
− zamýšľaný produkt poznania, poznatok.
:: poznanie.

/cieľ vedomý
– cieľ sledovaný s jasným vedomím, významový útvar, ktorý je výsledkom uvedomovania si cieľa.
:: predmet činnosti.

/circulus vitiosus
lat – circulus in probando – bludný kruh, dôkaz v kruhu, chyba v dokazovaní, pri ktorom sa niečo dokazuje pomocou toho, čo ešte len má byť dokázané.
:: dokazovanie, dôkaz, logika.

/cit
− významový útvar alebo proces spočívajúci v prežívaní čohokoľvek osobnosťou, v ktorom sa jej to odhaľuje ako vhodnejšie alebo nevhodnejšie na uspokojenie potreby v sprievode takej či onakej miery príjemnosti alebo nepríjemnosti.
    Cit je motivujúcno k činnosti zameranej na uspokojovanie danej potreby; cit je konkrétna subjektívna forma existencie potreby; je to viac alebo menej intenzívny zážitok alebo prežívanie kladného alebo záporného vzťahu k prvkom okolia.
    Cit je reprezentovaný lexikálnym významom slova.
    Silný cit je emócia.
:: argumentum ad hominem, cítenie, emócia.

/cítenie
− významový proces spočívajúci v tvorbe a prežívaní citu, ako napr. náboženské cítenie, estetické cítenie atď. Cítenie je vyvolané skôr morálnymi alebo duchovnými príčinami, než príčinami bezprostredne organickými.
:: cit, cítenie (psychológia), emócia, psychológia.

/civilizácia
lat. – úroveň spoločenského vývoja, ktorý dosiahla určitá spoločnosť; súhrn jej materiálnych a duchovných výdobytkov; podklad alebo možnosť kultúry.
    V klasickom myslení: súhrn fenoménov náboženských, intelektuálnych, politických atď. a im zodpovedajúcich hodnôt, ktoré charakterizujú národy, preberajúce grécko-rímsku tradíciu a kresťanstvo. Klasické myslenie stavia takto civilizáciu etnocentricky proti divošstvu a barbarstvu.
    V modernej vede: vlastnosť akejkoľvek spoločnosti, napr. civilizácia amazonská, civilizácia čínska, civilizácia španielska atď. V anglosaskej antropológii sa v tomto zmysle hovorí väčšinou o kultúre, takže civilizácia a kultúra sa v tomto ostatnom zmysle nerozlišujú.
    Synkriticizmus chápe civilizáciu ako podklad alebo možnosť kultúry.
    V rámci svetovej civilizácie možno vyčleniť civilizáciu európsku, čínsku, indickú a ď.
:: civilizácia (synkriticizmus), civilizácia európska, civilizácia západná, civilizácia západná (Huntington, S.), dejiny svetové, dielo, história, kultúra.

Clauberg, Johannes
(24. 2. 1622 Solingen, Nemecko – 31. 1. 1665 Duisburg) – nemecký teológ a filozof, predstaviteľ kartezianizmu a okazionalizmu: spojenie tela s dušou nevyplýva ani z povahy tela ani z povahy duše, ale zo slobodného božieho konania, ktorému telo v pohybe dáva príležitosť (occasio), aby doň umiestnil myšlienkové obsahy, uzatvorené v nehmotnej substancii.

D: Elementa Philosophiae sive Ontosophia, 1647 / hl. dielo; Initiatio philosophi sive Dubitatio Cartesiana. Ad metaphysicam certitudinem viam aperiens, 1655; Elementa Philosophiae sive Ontosophia, 1660 / hl. dielo + karteziánske doplnky; Opera omnia philosophica, I-II, 1691.

:: filozofia 17. stor., filozofia európska, filozofia nemecká.

/Cmorej, Pavel
(1. 1. 1937 Spišské Podhradie − ) − slovenský logik a filozof, predstaviteľ analytickej filozofie.

D: Na pomedzí logiky a filozofie, 2001; Úvod do logickej syntaxe a sémantiky, 2001; Filozofické dialógy, 2007; Analytické filozofické skúmania, 2009.

:: atribút (Cmorej, P.), filozofia slovenská, opis (Cmorej, P.), podstata predmetu (Cmorej, P.), svetamih (Cmorej, P.), vlastnosť (Cmorej, P.), vlastnosť empirická (Cmorej, P.), vlastnosť esenciálna empirická (Cmorej, P.).

/cnosť
− gr. ἀρετή [areté], lat. virtus − kladná (pozitívna) získaná mravná vlastnosť, habitus, kvalifikujúci človeka k určitým mravne hodnotným spôsobom konania. Cnosť alebo cnosti sú súčasťou predmetu etiky a špeciálne predmetom etiky cnosti.
:: cnosť (Aristoteles), etika.

/cnosť (Aristoteles)
− schopnosť rozpoznať, čo je dobré, a podľa toho riadiť svoje rozhodnutia; je to absolútna mravná zdatnosť alebo duševná zdatnosť (areté) čiže stála vlastnosť alebo stav, ktorým sa človek stáva dobrým a ktorým robí svoj výkon dobrým; cnosť je získaná zdatnosť k dobrému, k mravnému výkonu.
    Cnosti sa delia na

        – dianoetické (rozumové): rozumnosť, umenie, vedenie,
        – etické: štedrosť, striedmosť, pokojnosť...
:: etika.

/cnosť najvyššia (Kant, I.)
– uskutočňovanie povinnosti, ktorú mi prikazuje morálny zákon.

/cogito
lat. − ja myslím; ak sa toto slovo použije ako substantívum, znamená operáciu, ktorú Descartes uvádza na začiatku svojich Meditácií, aby unikol metodickému pochybovaniu. Nech pochybujem akokoľvek o všetkom, nemôžem pochybovať o tom, že si uvedomujem to, že pochybujem, a že existujem, keď si to uvedomujem. Myslím, teda som: táto veta sa vzpiera metodickému pochybovaniu. Tie filozofie, ktoré vychádzajú z bezprostredného vedomia, ktoré má myslenie o sebe samom ako o prvej a „apodiktickej“ pravde, sa nazývajú „filozofie cogita“. Príčastie minulé cogitatum znamená „to, čo je myslené“: idea, cit, spomienka atď. Výraz cogito cogita znamená myslenie, pojaté ako jednota seba samého, svojich aktov a ich obsahov ([484];103 − 104).
:: cogito ergo sum, fenomenológia.

/cogito ergo sum
lat. – „myslím, teda som“, základná téza Descartovej filozofie.
:: Descartes, R.

/Cohen, Gerald Allan
(14. 4. 1941 Montreal − 5. 8. 2009 Oxford) − G. A. Cohen, Jerry Cohen − britský politický filozof, zakladateľ analytického marxizmu.

D: Karl Marx's Theory of History: A Defence, 1978.

:: filozofia 20. stor., filozofia súčasná, marxizmus analytický.

/coincidentia oppositorum
lat. – „zhoda protikladov“, termín, ktorý používal M. Kuzánsky v súvislosti s ideou odstránenie protikladov v nekonečne.

/common sense
angl. – zdravý rozum.
:: rozum zdravý.

/Comte, Auguste
(19. 1. 1798 Montpelier, Francúzsko − 5. 9. 1857 Paríž) − francúzsky filozof, zakladateľ pozitivizmu.
    Comtova filozofia chce bojovať proti anarchii a uvoľnenosti mravov, snaží sa odstrániť zlo, ktoré vzišlo z revolúcie, a obnoviť tak organické a stabilné obdobie, založené na poriadku. K tomu možno podla Comta dospieť tak, že sa bu- de najprv pôsobiť proti zmätku v mysliach, ktorý spôsobila koexistencia myšlienok starých a moderných, logicky nezlučiteľných. Z toho vyplýva potreba preskúmať dejiny ľudského ducha a odhaliť tak prekonané viery. Toto je účel zákona troch štádií, tvoriaceho chrbtovú kosť pozitivizmu.
    Cieľom Comtovho filozofického úsilia bolo: 1. skúmať metódy vied, 2. vytvoriť vedecký obraz sveta, 3. koordinovať bádania a organizovať kooperáciu medzi vedami a 4. postaviť svoju pozitívnu filozofiu za základ reorganizácie spoločnosti.
    Comta považujú za zakladateľa sociológie, ktorej názov uviedol ako prvý vo svojej šesťdielnej práci Cours de philosophie positive (1830 − 1842). Od Comta pochádza aj tradičné delenie sociológie na sociálnu statiku a sociálnu dynamiku.
:: filozofia 19. stor., filozofia francúzska, filozofia pozitivistická, filozofia súčasná, pozitivizmus.

/Condillac, Etienne Bonnot de
(1715 – 1780) – francúzsky filozof, predstaviteľ francúzskeho osvietenstva.
:: filozofia 18. stor., filozofia francúzska, filozofia osvietenská, osvietenstvo.

/conditio sine qua non
lat. − nevyhnutná podmienka, bez ktorej nie je možná nijaká udalosť.

/consensus gentium
lat. – consensus omnium – metóda dôkazu opierajúca sa o tézu, že to, s čím súhlasia všetci, čo všetci uznávajú, je pravda. Túto metódu používali stoici, Cicero, filozofi škótskej školy.
:: dôkaz.

/contradictio in adiecto
lat. – protiklad alebo rozpor medzi prídavným menom a podstatným menom, napr. okrúhly štvorec.

/contrat social
fr. – spoločenská zmluva.
:: zmluva spoločenská.

/Cousin, Victor
(1792 – 1867) – francúzsky filozof, predstaviteľ eklekticizmu. Zaviedol filozofický termín spiritualizmus.
:: eklekticizmus, filozofia 19. stor., filozofia francúzska, filozofia súčasná, spiritualizmus.

/credo, quia absurdum
lat. – verím, pretože je to nezmyselné. Výrok sa pripisuje Tertullianovi a znamená výzvu k slepej viere, primát viery nad rozumom.
:: viera náboženská.

/credo, ut intelligam
lat. – verím, aby som pochopil. Výrok Anselma z Canterbury, ktorého celé znenie je: „Verím, aby som pochopil, a nesnažím sa najprv pochopiť, aby som potom uveril.“ Zmyslom výroku je pokladanie viery za základ poznania.
:: viera náboženská.

/Cum principia negante non est disputandum
lat. – S tým, kto popiera princípy, nemožno debatovať. Tento výrok znamená, že bez vzájomnej zhody v základných predpokladoch nie je možná logická debata.
:: latinčina, predpoklad.

Č-lexikón

/Čaadajev, Piotr Jakovlevič
(1794 – 1856) − ruský filozof žalostiaci nad odlúčenosťou Ruska od celosvetovej výchovy ľudského rodu, nad národným sebauspokojením a duchovnou stagnáciou.
:: filozofia 19. stor., filozofia ruská, filozofia súčasná, Rusko.

/Čarnogurská, Marina
(11. 6. 1940 Bratislava – ) − slovenská sinologička, filozofka a prekladateľka, špecialistka na klasickú čínsku filozofiu a komparatívnu filozofiu. Jej prínos k porozumeniu a šíreniu čínskej filozofie je neoceniteľný a jej práce sú dôležitým zdrojom pre štúdium tejto oblasti. Jej hlavné zásluhy zahŕňajú:
    Preklady čínskych filozofických textov: Čarnogurská preložila diela významných čínskych filozofov, vrátane kompletného filozofického diela Sün-c’a, ktorý je často označovaný ako „Aristoteles Ďalekého Východu“.
    Prínos k výskumu konfuciánskej a taoistickej filozofie.
    Publikácie a akademická činnosť: Napriek tomu, že jej bolo do roku 1990 znemožnené profesionálne pôsobenie vo filozofii, systematicky sa venovala výskumu a prekladu čínskych filozofických textov. Výsledky jej práce sa vysoko hodnotia a výdatne publikujú.
    Podpora medzinárodnej spolupráce: V rokoch 1992 – 1994 získala prestížny grant od tchajwanskej nadácie Chiang Ching-kuo Foundation for International Scholarly Exchange, čo jej umožnilo preložiť a publikovať významné čínske filozofické texty.

D: Přirozený svět a jeho odraz v myšlení čínskeho starověku, 1980; Staročínske konfuciánske filozofické texty obdobia Bojujúcich štátov a ich literárny preklad, 1990; Classical Chinese Confucian Texts from the Period of Warrior States and Their Literary Translation, 1991; O potrebe zjednotenia prepisu čínskych znakov, názvov a mien v slovenčine, 1991; Bipolárna prírodná dialektika jin-jang, 1991; Praveké svastické znaky – dôkazy pôvodne dialektických svetonázorových orientácií ľudstva, 1992; Moje dve dôležité životné stretnutia s dielom Mariána Várossa, 1993; Peculiarities and Problems in Literary Translation of Chinese Ideographical Texts into Indo-European Phonetic Languages, 1994, O niektorých aktuálnych problémoch svetovej historiológie, 1994; Klasická konfuciánska filozofia – špecifický svetonázorový model tzv. „živej etiky“, zdôrazňujúci funkciu človeka v zabezpečovaní princípu Stredu, 1994; Múdrosť Starej Číny, 1995; „Normatívna“ versus „živá“ etika – kresťanský versus taoisticko- konfuciánsky socio-antropologický model ľudského správania, 1995; Vplyv pôvodných regionálnych podmienok na vznik pravekých čínskych, indoeurópskych a hebrejských svastických znakov, 1995; Existuje gnozeologicky apriorný „ontologický bod“ Univerza ako teoreticky možný iniciátor jeho bytia?, 1995; The Influence of Special Regional Conditions on the Creation of Chinese, Indo-European and Hebrew Primeval Swastika Signs, 1995; Niekoľko téz z teórie prekladu klasických čínskych ideografických textov do indoeurópskych (fonetických) jazykov, 1995; Staroveká Čína v závere obdobia Bojujúcich štátov, 1995; Some Theses Concerning a Theory of Translation of Classical Chinese Ideographical Texts into Phonetic Texts of european Languages, 1996; Forty Years of Sinology in Slovakia, 1996; „Partnerský“ alebo „dominantný“ model teórie bytia ako výstižnejší odraz ontologickej reality? (Pokus o teóriu bytia definovanú ženským subjektom, svetonázorovo sa vymaňujúcim z ideológie tzv. „mužskej kultúry“), 1996; Otázka smrti a interpretácia posmrtného života v klasickej čínskej filozofii, 1996; Otázka smrti a interpretácia posmrtného života v klasickej čínskej filozofii, 1996; Schyľuje sa k „zemetraseniu“ západnej kultúry?, 1996; Koncepcie klasickej čínskej filozofie v konfrontácii s modernou európskou svetonázorovou krízou, 1996; Kam speje ohrozená kultúra, ohrozujúca všetko na Zemi?, 1996; Úskalia súčasnej nemeckej iniciatívy v hľadaní „pravej tváre“ i ďalšej cesty moderného filozofického myslenia, 1996; Hranice demokracie a vedomie zodpovednosti občana za historický vývoj spoločnosti, 1997; O potrebe synergického efektu v syntéze intelektuálneho dedičstva všetkých svetových civilizácií, 1997; On the Possibility of Synergistic Effect in the Global Synthesis of Intellectual Heritage of Different Civilisations, 1997; Zahráme si obohacujúci svetonázorový „šach“, alebo mi ponúkate len vodcovsky vedený „valčík“?, 1997; Minulosť a súčasnosť čínskeho taoistického centra Lou-kuan-tchaj, 1997; Some tenets Concerning a Theory of Translation of Classical Chinese Ideographic Literary Texts into the European Phonetically Written Languages, 1997; Môže dôjsť v ontologickom procese bytia Univerza k stavu „konečného zavŕšenia“?, 1997; K teórii prekladu klasických čínskych ideografických literárnych textov do európskych foneticky písaných jazykov (literárno-teoretická štúdia), 1998; Filozofia krízy alebo kryštalizácia nových svetonázorových orientácií?, 1998; Are we in the stage of a crisis of philosophy or is it already a period of crystalization of a new world-view orientation of our civilization? (filozofická štúdia), 1998; Človek a jeho životné prostredie cez optiku taoistickej filozofie prírody, 1998; Original Ontological Roots of Ancient Chinese Philosophy (sinologicko – filozofická štúdia), 1998; Nachádzame sa v období krízy filozofie, alebo je to už obdobie kryštalizácie novej svetonázorovej orientácie našej civilizácie? (filozofická úvaha), 1998; O historických koreňoch akulturačných stretov dvoch krajne protikladných civilizácií, (sinologicko-historiologická štúdia), 1998; Teória bytia v klasickom čínskom taoizme (filozofická štúdia), 1999; Gudai zhongguo zhixuede yuanchu cai you xue chichu (filozofická štúdia), 1999; Úskalia prekladu ideografických literárnych textov (literárnoteoretická štúdia), 1999; Ako nakladať s referenčným systémom úplne odlišnej kultúrnej tradície? (filozofická štúdia), 1999; Využitie čínskej filozofie ako zdroja inšpirácií v slovenskom filozofickom prostredí (filozofická štúdia), 1999; Agains deformation in the translation of Chinese literary texts, 2000; Čínske sakrálne texty a problém ich významových deformácií pri prekladoch do európskych jazykov, (vedecká štúdia), 2001.

:: filozofia čínska, filozofia slovenská, sinológia.

/čas
– gr. chronos, lat. tempus, sans. kála, angl. time, čín. shi 時 šʼ – súčasť predmetu chronozofie spočívajúca v polydimenzionálnej realite tvorenej synkrízou (nereduktívnym usúvzťažňovaním) prítomnosti, minulosti a budúcnosti; jeden zo základných usporiadavajúcich princípov (usporiadavajúcnien) dejov sveta; forma univerzálneho usporiadavania entít a procesov vo svete, forma štrukturujúcna diania (pohybu, procesu) čo do prv, teraz a potom, vo filozofii reprezentovaná filozofickou kategóriou času, v špeciálnych vedách tým ktorým špeciálnovedným pojmom času, napríklad vo fyzike fyzikálnym pojmom času, v psychológii psychologickým pojmom času atď.
    Každá zo spomenutých disciplín tematizuje čas jednak v súlade s konfiguráciou v nej pri skúmaní času intervenujúcich významových útvarov (v prvom rade kategórií), jednak v súlade s cieľom, ktorý sleduje; preto čas nemožno stotožniť s tým, čo sa z neho v rámci týchto disciplín dostane do jej zorného uhla, čo sa z neho stane témou; čas nemožno stotožniť s tým ktorým pojmom času, s ktorým prichádzajú tieto disciplíny, je naň neredukovateľný.
    Pojem času nemožno stotožniť s časom v jeho predvýskumnom jestvovaní, s realitou času, nech by bol tento pojem čo ako komplexný alebo nech by implikoval tvrdenie neexistencie času. Aj toto ostatné tvrdenie by zasa len bolo z istej filozofickej alebo špeciálnovednej pozície, čo neznamená, že existencia času z pozície inej filozofie alebo inej disciplíny by sa nemohla tvrdiť.
    Úvahy o čase sa prudko dramatizujú, stupňuje sa ich kontroverznosť, keď sa tematizujú podmienky samotného bytia času, či dokonca podmienky prípadného vymanenia sa z času...
    Čas sa v prípade uznávania jeho existencie charakterizuje ako plynutie (uplývanie) okamihov alebo ako trvanie stálosti tohto plynutia.
    Rozlišuje sa čas vôbec (čas ako taký) a špecifické časy (v súlade s tým, ako štrukturujúcno čoho sa ten ktorý čas uplatňuje).
    Čas je aspekt alebo proces sveta, ktorý existuje zároveň so svetom, čiže ani „skôr“ ako svet, ani „neskôr“ ako svet.
    Čas ako taký je bezčasový (achrónny), nepristupuje k svetu v nejakom (ďalšom) čase, ale je so svetom hneď, bezčasmo: nie je najprv svet a potom čas, alebo najprv čas a potom svet; svet a čas sú bezčasmo hneď; čas sa vyznačuje nepristúpivšosťou k svetu. Iba špecifické časy môžu pristupovať v nejakom inom čase − špecifickom alebo ako takom. Napríklad nástup psychického času čítania knihy zakaždým nastupuje v istom okamihu fyzického času, fyziologického času, biologického času, historického času atď.
    Medzi svetom a časom je bezčasová pripútanosť (adhézia). Podobná perichronická adhézia je aj medzi časom a tou vecou, ktorá je v čase alebo tým procesom, ktorý sa odohráva v čase. Všetko, čo sa odohráva s časom a všetko, čo vykonáva čas, sa odohráva bezčasmo.
    Čas ako usporiadavajúcno procesov vo svete bezčasým spôsobom výčasí z bezčasového prabytia ako fundamentálnej zložky perichrónie.
    Čas je entita, aspekt, proces výsledkom poznania ktorého/ktorých sú rôzne filozofické, mýtické, vedecké atď. významové útvary, odlišujúce sa navzájom podľa toho, aké kategórie, pojmy alebo predstavy intervenujú v skúmaní času: napríklad keď doňho zasahuje predstava/pojem kruhovosti alebo predstava/pojem lineárnosti. Súbor významových útvarov alebo procesov, v ktorých si uvedomujeme čas alebo v ktorých nám latentne alebo patentne dáva, tvorí špecifické významové univerzum − časové významové univerzum.
    Čas a časové významové univerzum sa na začiatku skúmania času a súboru jeho okolností a konštituentov ponúka ako celok predčasovovýskumne daného.
    Ak vo svojej úvahe o čase budeme používať najmä pojem vnímania, môžeme dospieť povedzme k nasledovnému určeniu pojmu času: čas je forma, v ktorej vnímame zmeny.
    Zakaždým by sme si však mali uvedomiť, že čas nie je pojem času, že čas a pojem času sú dve odlišné entity: nevymedzujeme čas, lež pojem času.
    Podľa Kanta je čas apriórna nazeracia forma, podľa Engelsa základná forma existencie hmoty, podľa Jamesa spôsob vnímania práce psyché, podľa Spencera je čas abstraktum zo všetkých polohových vzťahov medzi po sebe zoradenými stavmi vedomia, podľa Leibniza je to poriadok nasledovania po sebe atď.
    Einstein začiatkom 20. storočia napísal, že mohutné vesmírne objekty deformujú okolo seba čas a priestor. Ak koncentrácia hmoty prekročí kritickú hranicu, nastane kolaps. Tlak a teplota sa extrémne zvýšia, priestor a čas sa spoja do jednej veličiny a vzniká čierna diera. V nej neplatia prírodné zákony a dokonca sa tam zastaví čas.
    Čas z hľadiska fyzikálneho alebo matematického je skalár.
    Proces konštitúcie času možno tematizovať ako endochróniu, s jej vnútorne bezčasovými podprocesmi výminulostňujúcna, výprítomnostňujúcna a výbudúcnostňujúcna.
    Popri skúmaní času ako takého sa vyčleňujú (podľa rôznych kritérií) viaceré druhy / formy času, napríklad ak sa čas chápe ako kvantitatívne bytie pohybu, tak podľa kritéria druhu pohybu, formou kvantitatívneho bytia ktorého čas je, možno vyčleniť

                fyzikálny čas,
                chemický čas,
                biologický čas,
                sociálny čas... (cf [69];147).

    Existuje viacero koncepcií času:

            substanciálna koncepcia času,
            relačná koncepcia času,
            statická koncepcia času,
            dynamická koncepcia času.
::
    A
        aeternitas, aeternitas | latinčina, achrónia, A-rad (McTaggart, J M. E.),
    B
        bezčasmo, bod časový, B-rad (McTaggard, J. M. E.), budúcno, budúcnosť, budúcnostnosť,
    C
        cesta chronická (synkriticizmus),
    Č
        čas (Aristoteles), čas (A-teória), čas (Černík, V.), čas (Dubnička, J.), čas (fyzika), čas (Hegel, G. W. F.), čas (judaizmus), čas (Junk, N. − Brugger, W.), čas (Kant, I.), čas (Leibniz, G. W.), čas (matematika), čas (McTaggard, J. M. E.), čas (mechanika klasická), čas (mechanika kvantová), čas (Platón), čas (Plotinos), čas (substancializmus), čas (synkriticizmus), čas (vedomie každodenné), čas absolútny (Newton, I.), čas atómový, čas biologický, čas fyzikálny, čas chemický, čas objektívny, čas pracovný, čas prítomný (Lingvistika), čas relatívny (Newton, I.), čas sociálny, čas nekonečný (Tomáš Akvinský), čas životný (mechanika kvantová), časmo, časovosť, časovosť (fenomenológia), časovosť existenciálna (Heidegger, M.),
    D
        dilatácia času (teória relativity),
    E
        etalón času, eternalizmus,
    F
        fenomén vývojový, filozofia času, Fraser, J. T.,
    H
        hodiny atómové,
    CH
        chronéma, chronematika, chrónia,
    I
        interval časový,
    K
        kála, kategória gramatická času,
    L
        logika temporálna,
    M
        Medzinárodná spoločnosť pre štúdium času, metachrónia, minulosť, minulostnosť,
    N
        následnosť časová, nepristúpivšosť času, neprestajnosť,
    O
        obsah kategórie gramatickej času (lingvistika), objekt temporálny, ontológia,
    P
        perichronozofia, pojem času, prezentizmus, prítomnosť, prítomnostnosť,
    R
        relativita času (teória relativity),
    S
        synchronizácia,
    T
        temporológia, tempus (scholastika) (Junk, N. − Brugger, W.), trvanie,
    U
        udalosť, úsek časový, UTC,
    V
        večnosť, večnosť (Junk, N. − Brugger, W.), vlastnosť časová, vlastnosť času metrická, výbudúcnostňujúcno, výminulostňujúcno, výprítomnostňujúcno, vzťah časový.
    Z
        zastavenie plynutia času úplné, in: dilatácia času (teória relativity), zmena časová.

/čas (Aristoteles)
− pohyb počítaný dušou.
:: duša (Aristoteles), pohyb (Aristoteles).

/čas (A-teória)
– dynamická, neustále sa meniaca entita tvorená minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou ako reálnymi zložkami času, pretože napriek tomu, že minulosť uplynula, prítomnosť tvorí momentálny okamih a budúcnosť ešte nenastala, všetky sú súčasťou kontinua času ako nezávisle existujúcom plynutí udalostí, ktoré nie je ovplyvňované naším vnímaním.
:: A-teória, čas.

/čas (B-teória)
– statická entita pozostávajúca z fixných časových momentov na časovej osi.

/čas (Černík, V.)
– živé kvantitatívne bytie podstatotvorných procesov, kvantitatívne bytie pohybu samého; reálne existuje ako kvantitatívne bytie fyzikálneho, chemického, biologického a sociálneho pohybu; má vždy určitú objektívnu (fyzikálnu, chemickú, biologickú, sociálnu) štruktúru s charakteristickou hustotou energie vzájomného pôsobenia, ktorá sa tiež časom (sc. ako takým, časom vôbec, časom tej ktorej formy času, J.P.) mení ([69];147).

/čas (Dubnička, J.)
– forma existencie fundamentálnej úrovne objektívnej reality.
:: realita objektívna.

/čas (Hegel, G. W. F.)
– vonkajšie a konečné určenie, rozdiely, ktoré v ňom vznikajú, majú iba kvantitatívnu povahu a sú nepodstatné. Časový rozdiel nemá pre myslenie nijaký význam (62;63). Čas je jednosmerné kontinuum časových okamihov, z ktorých základný je „teraz“. Sám čas tvorí dianie, je to všerodiaci a svoje plody ničiaci Chronos, abstraktne sa na seba vzťahujúca negativita ([62];64).
:: čas a idea (Hegel, G. W. F.).

/čas (judaizmus)
– hebr. et (lehota) – má dopredný, nezvratný charakter, plyne z minulosti cez prítomnosť do budúcnosti v súlade s Jahveho zámerom; je stvorený spolu so svetom a spolutvorí prostredie, do ktorého vstupuje človek poverený plnením svojich úloh – v tomto zmysle je preň darom a lehotou pobytu na svete.

/čas (Junk, N. − Brugger, W.)
− spôsob trvania; trvanie premenlivej bytnosti. Čas sa vyznačuje postupnosťou (následnosťou, sukcesiou) v trvaní, čo znamená súvislé rozprestrenie času z minulosti cez prítomnosť do budúcnosti (46;91).
:: minulé (Junk, N. − Brugger, W.), prítomné (Junk, N. − Brugger, W.), tempus (scholastika) (Junk, N. − Brugger, W.).

/čas (Kant, I.)
– apriórna formálna podmienka všetkých javov vôbec. „Čas neplynie, ale v ňom plynie existencia meniteľného. Času, ktorý je sám nemeniteľný a stály, zodpovedá teda v javoch nemeniteľnosť existencie, t. j. substancia a iba podľa nej sa dá určiť následnosť a súčasnosť časových javov ([64];151).“

/čas (Leibniz, G. W.)
− systém relácií medzi sukcesívne existujúcimi súcnami fixovaný na procesy, bez ktorých by to bola iba fikcia (idol v Baconovom zmysle). Čas sám osebe nie je nič skutočné; čas má pritom ideálny charakter, je to myšlienkový poriadok (cf [82];138).

/čas (McTaggard, J. M. E.)
– je nereálny, čo vyplýva z dynamického chápania času zahŕňajúceho neeliminovateľnú kontradikciu.

/čas (Platón)
− pohyblivý obraz večnosti, v ktorom vzniká, odohráva sa a zaniká stávanie. Čas tvorí demiurg vedno s kozmosom s cieľom ešte viac pripodobniť stvorené jeho večnému vzoru, ktorým je Jedno.

/čas (Plotinos)
− život duše v pohybe, duše, ktorá prechádza z jedného životného stavu do iného.

/čas (Rovelli, C.)
– nie je univerzálny a absolútny, ale relatívny a závisí od pozorovateľa; čas plynie rôznou rýchlosťou v závislosti od gravitácie a rýchlosti pohybu. Napríklad čas plynie rýchlejšie na horách a pomalšie v nížinách. V kvantovej fyzike čas ako taký môže úplne zmiznúť z rovníc, čo naznačuje, že čas nie je základnou veličinou vesmíru, ale skôr emergentným javom.

/čas (Sorli, A.)
p. čas (Srecko, A.)

/čas (Srecko, A.)
– nástroj na meranie pohybu a zmien v priestore. Čas neexistuje ako samostatná entita, ale je len spôsobom, ako ľudia vnímajú a merajú udalosti. Všetky udalosti sa dejú v „teraz“ a minulosť a budúcnosť sú len mentálne konštrukty.

/čas (substancializmus)
− substanciálna koncepcia času − osobitná podstata existujúca sama osebe, nezávisle od objektov; obrazne povedané, čas je aréna, v ktorej sú objekty a v ktorej sa rozvíjajú procesy; podobne ako aréna môže existovať aj bez toho, aby v nej boli rozmiestnené určité objekty, pohybujú sa vystupujúci, rozvíja sa nejaké dianie, tak aj čas môže existovať nezávisle od objektov a procesov, ktoré sa v ňom odohrávajú.
    Poznámka: Zástancom substancialistickej koncepcie času bol napr. I. Newton.

/čas (synkriticizmus)
– súčasť komplexu chrónie predstavujúca jedno (povedľa priestoru) z univerzálnych usporiadajúcnien, usporiadaniedajných alebo poriadokdajných foriem, vyznačujúca sa tým, že nikdy nie je aktuálne celá, ale aktualitu má iba ako fázu, ktorá „je jedinečná a ku ktorej pre ktorúkoľvek udalosť, umiestnenú v časovom poradí, niet možnosti návratu“ ([821];613). Fáza aktuality je výnimočným, privilegovaným pásmom alebo bodom, ktorým sa vyznačuje „každá udalosť, ale iba raz a nenávratne ([821];614)“.

/čas (vedomie každodenné)
− rovnomerné postupovanie momentov alebo intervalov, ako sú minúty, hodiny, dni a roky, pomocou ktorého meriame pohyby a zmeny odohrávajúce sa vo vonkajšom svete a v našom vedomí.

/čas a idea (Hegel, G. W. F.)
– idea je bytostne nekonečná, nemôže byť v čase, naopak, je mocou nad časom*) ([62];63).
_______
*) JP: Idea je teda, podľa Hegela, – povedané synkriticistickým slovníkom – perichronémou

/čas biologický
– objektívny čas majúci biologickú štruktúru s charakteristickou hustotou energie vzájomného pôsobenia, ktorá sa tiež mení časom vôbec, časom ako takým (cf. [69];147).

/čas fyzikálny
– objektívny čas majúci fyzikálnu štruktúru s charakteristickou hustotou energie vzájomného pôsobenia, ktorá sa tiež mení časom vôbec, časom ako takým (cf. [69];147).

/čas chemický
– objektívny čas majúci chemickú štruktúru s charakteristickou hustotou energie vzájomného pôsobenia, ktorá sa tiež mení časom vôbec, časom ako takým (cf. [69];147).
:: chémia.

/čas nekonečný (Tomáš Akvinský)
– čas bez začiatku a konca (Summa theol. I,10,4) ([892];194).

/čas objektívny
– čas prebiehajúci nezvratne a neopakovane a jeho objektívne určovanie sa uskutočňuje sústavou merných jednotiek (sekunda, minúta, hodina, deň, mesiac, rok, storočie) (cf [193];42).

/čas pracovný
– živé bytie práce ľahostajné k jej forme, obsahu a individualite, živé kvantitatívne bytie práce ([69];146).

/čas sociálny
– objektívny čas majúci sociálnu štruktúru s charakteristickou hustotou energie vzájomného pôsobenia, ktorá sa tiež mení časom vôbec, časom ako takým (cf. [69];147).

/časmo
– v čase, časom, na rozdiel od bezčasmo.

/časopis filozofický
– periodická publikácia, vychádzajúca v pravidelných týždenných až polročných intervaloch, obsahujúca príspevky viacerých filozofov a majúca vopred vymedzené filozofické zameranie.
:: Zoznam filozofických časopisov.

/časovosť
− 1. zotrvávajúcnosť času v jeho plynutí; 2. bytie v čase a určenosť konečného súcna časom, 3. (priestorovosti priradená alebo nadradená) dimenzia sveta vyznačujúceho sa neustálym vznikaním a zanikaním ([905];690).
    Časovosť je vlastnosť všetkého časového, ktorá stojí v protiklade k večnosti. Časovosť je neoddeliteľná od minulosti a rozvrhujúcej sa budúcnosti.
    Podľa fenomenológie je časovosť vedomie času a súvisí s týmto vedomím.
    Podľa Heideggera je časovosť charakteristická črta pobytu (Dasein) ľudskej existencie, bytie k smrti, vlastný znak našej konečnosti: ani jeden okamih sa nezhoduje so sebou samým, súčasťou vedomia času je akási dialektická hra alebo vzájomné napätie medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou, kde nijakú časovú dimenziu nemožno brať oddelene, ale ’ako niečo iného než je sama v neustálej permutácii’, ktorá sa prejavuje nevyhnutným postupom k smrti.
:: časovosť (fenomenológia).

/časovosť (fenomenológia)
− nem. Zeitlichkeit, temporalita − obmedzenosť v čase. U Husserla je časovosť hlavným kritériom medzi reálnym a ideálnom: reálno je obmedzené v čase, ideálno (ireálno) je nečasové, nadčasové, omnitemporálne. Konštitúcia času, genéza udalosti v čase je temporalizácia (Zeitigung) ([484];103).
:: čas.

/časovosť existenciálna (Heidegger, M.: Bytie a čas, 1927)
  – časovosť ľudskej existencie, časovosť ekstaticko-horizontálna.
:: čas.

/časť
– získateľné rozkladom celku, to, čo sa získa rozkladaním (napr. analýzou) celku alebo to, čo v spojení (napr. prostredníctvom syntézy) s iným dáva celok. Napríklad časťou priestoru je miesto, časťou trajektórie dráha, časťou týždňa deň atď.
    Keď hovoríme o časti veci alebo entity, môže to byť napríklad konkrétna súčasť auta, ako je motor, alebo konkrétna časť budovy, ako je strecha.
    Keď hovoríme o časti činnosti alebo procesu, môže to byť napríklad konkrétna fáza výrobného procesu, ako je montáž, alebo konkrétna etapa vedeckého experimentu, ako je zhromažďovanie dát.
    Nepatrná časť je častica.
:: aditívnosť, časť stroja, časť vnútorná, diel, kmit, kontext, kus, mereológia, obzor, polovica, rozbor, segment, väzba, zlomok (matematika), zložka, zložka hlavná.

/časť vnútorná
− časť tvoriaca vnútro.

/častosť
− počet.

/Černík, Václav
(7. 5. 1931 Jezbořice –13. 10. 2017 Bratislava) – slovenský filozof, metodológ a epistemológ, významným spôsobom sa pričinil o rozvoj slovenskej kategoriológie, nomológie, epistemológie a teórie racionality; príslušník bratislavskej filozofickej školy.

D: Systém kategórií materialistickej dialektiky. (Kritika Hegelovej Logiky ako vedy), 1986; (spolu s E. Farkašovou a J Viceníkom) Teória poznania. (Úvod do dialektiky ako logiky poznania), 1987; (spolu s J. Viceníkom a E. Višňovským) Historické typy racionality, 1997; K pojmu bytia, 2000.

:: algebra (Černík, V.), čas (Černík, V.), filozofia slovenská, podstata (Černík, V.), vlastnosť (Černík, V.).

/čiastka
− časť celku.
:: celok.

/čchi
čín. = chi = či; angl. chi (breath, vital spirit, force) – doslova: dych; vitálna sila, najmä pokiaľ je vyjadrená kombináciou pasívneho (jin) a aktívneho (jang) princípu.
    Predstava alebo pojem čchi je významový útvar, ktorý (re)kreuje čínska filozofia, prírodoveda, estetika (čchi (estetika čínska)) atď.
:: čchi (estetika čínska), filozofia čínska.

/čchi (estetika čínska)
– vrodená kultivovateľná vnútorná sila umelca; psychická energia alebo schopnosť tvoriť umelecké diela. Majstrovstvo v umeleckej tvorbe sa dosahuje usporiadavaním čchi.

/čin
− skutok, výkon, dielo.
:: akt, čin trestný, činnosť, omyl, prax.

/činiť
– robiť, konať.

/činiteľ
− 1. vykonávateľ spoločensky dôležitej funkcie alebo kto sa na niečom aktívne zúčastňuje, kto na to má vplyv;
2. faktor − pôsobiaca, vplývajúca sila, okolnosť.
:: ččiniteľ¹, činiteľ², činiteľ (matematika), činitele výrobné (ekonómia).

/činnosť
– aktivita, vykonávanie práce, povolania, záujmu; chod, fungovanie; konkrétny prejav schopností v reálnom svete.
    Nevyvíjanie činnosti je odpočívanie.
:: agere sequitur esse, akt, aktivita, cieľ, časť, čin, činiť, činnosť (Fichte, J. G.), činnosť cieľavedomá, činnosť duchovná, činnosť duševná, činnosť ekonomická, činnosť hospodárska, činnosť filozofická, činnosť ľudská, činnosť medicínska, činnosť mozgová, činnosť myšlienková, činnosť obchodná, činnosť obrazotvorná, činnosť odborná, činnosť podnikateľská, činnosť pojmotvorná, činnosť politická, činnosť povinná, činnosť poznávacia, činnosť pracovná, činnosť pracovná (psychológia), činnosť praktická, činnosť produktívna, činnosť protispoločenská, činnosť rádioamatérska, činnosť psychická, činnosť rečová, činnosť rozumová, činnosť sopečná, činnosť subjektu, činnosť sústavná (právo), činnosť systému, činnosť štátu, činnosť technická, činnosť tvorivá, činnosť úspešná, činnosť verejná, činnosť vulkanická, činnosť zárobková, činnosť zárobková samostatná, činnosť záujmová, činnosť zmenárenská, činnosť životná, direktíva, hobby, kompetencia, konanie, návod, oblasť činnosti, odborník, orientácia človeka vo svete, pohrebníctvo, postup činnosti, práca | bežný zmysel, produkt činnosti, sektor, smernica, starostlivosť, súčinnosť, účel, úspech činnosti, zručnosť.

/činnosť (Fichte, J. G.)
– absolútne prvý princíp všetkého ľudského vedenia a základ všetkého vedomia; činnosť jediná umožňuje vedomie. Touto činnosťou je stanovovanie sa Ja sebou samým (cf [245];550 an.).

/činnosť cieľavedomá
– zámerná činnosť – činnosť vykonávaná človekom pri pretváraní východísk (vstupných daností) na výstupné danosti (ciele). Iba v súvislosti s týmto druhom činnosti má zmysel hovoriť o metóde.
    No cieľavedomú činnosť môžu (nepriamo) vykonávať aj stroje a automaty, a síce prostredníctvom programov do nich vložených. A práve z týchto podnetov vznikli také disciplíny, ako teória algoritmov, teória programovania a pod.
    Cieľavedomé činnosti možno intuitívne rozdeliť na praktické a myšlienkové, pričom hranice medzi nimi sú neostré; praktické činnosti sú premiešané aj myšlienkovými operáciami, ktorá sa začleňujú do sledu operácií tvoriacich činnosť. Možno hovoriť o zmiešaných činnostiach (činnosti zložené z praktických i myšlienkových operácií), akými sú napríklad vedecké experimenty.
    Príkladom praktickej činnosti môže byť stolárova činnosť pri zhotovovaní stola
    Ľudské cieľavedomé činnosti sa skladajú z konečného počtu bližšie neurčených operácií, ktoré za sebou nasledujú v istom konečnom čase.
    Myšlienkové operácie sa navonok vyjadrujú najčastejšie v podobe papierovo-ceruzkových operácií (P. W. Bridgman) (cf [452];27, 29).
:: činnosť pracovná.

/činnosť duchovná
− súbor aktov ľudského ducha kognitívnej, emocionálnej a vôľovej povahy, proces tvorby kognitívnych, emotívnych a volitívnych významových útvarov, a samotné kognitívne, emotívne a volitívne významové procesy ako transformácie významových útvarov, prípadné operovania nimi a pomocou nich v smeroch osvetľovaných teoretickou ideou, estetickou ideou a praktickou ideou ako ich kľúčovými regulatívnymi významovými útvarmi.

/činnosť duševná
– duševná práca – práca, pri ktorej prevláda v rozličných formách prevažne jej duchovná zložka, vynakladanie duševnej energie (na rozdiel od fyzickej práce). Vykonávateľom duševnej práce v spoločnosti je najmä spoločenská vrstva inteligencie.

/činnosť filozofická
− činnostná stránka filozofie, generovanie filozofických významových útvarov a manipulovanie nimi v procese filozofovania.
    Filozofické činnosti a ich výsledky majú čisto myšlienkový charakter. Operáciami v týchto činnostiach sú prechody od „myšlienok“ k iným „myšlienkam“, reprezentované príslušným jazykovým vyjadrením.
    Filozofické činnosti, ako každé myšlienkové činnosti, majú relatívne východiská a ciele, ktoré sa dosiahnu v tej či onej miere. Povedzme filozof – prívrženec fenomenologického smeru – začína myšlienkové operácie od istých východísk (doterajšia filozofova erudícia, oblasť fenoménov, filozofova pracovná hypotéza) a postupne prechádza k výsledkom, ktoré môžu byť v danom prípade fenomenologickým „uzretím podstaty“ (Wesenserschauung), zakladajúcim sa na fenomenologickej redukcii.
    Výsledky filozofickej činnosti možno vyjadriť napríklad filozofickým textom.
:: celok daného predfilozoficky, filozofia, metóda filozofie, oblasť filozofie.

/činnosť ľudská
− činnosť vykonávaná človekom. .
:: človek, hra, ľudstvo, technika, výroba materiálna.

/činnosť myšlienková
– významový proces tvorený postupnosťou myšlienkových operácií, činnostný aspekt myslenia.
:: proces významový.

/činnosť obrazotvorná
– činnosť vytvárajúca obraz alebo obrazy.
:: obrazotvornosť.

/činnosť pojmotvorná
– významový proces, relatívnym výsledkom alebo čiastočným zavŕšením ktorého je pojem (cf [181];10).
:: pojmotvorba, proces významový.

/činnosť povinná
– úloha alebo aktivita, ktorú je niekto povinný vykonať na základe zákona, pravidla alebo dohody. Môže to zahŕňať platbu dane, vyplnenie formulára, dodržiavanie pracovných povinností alebo iné povinnosti.
:: povinnosť.

/činnosť poznávacia
− činnosť tvorby kognitívnych významových útvarov, poznávanie, cieľavedomá aktivita, v ktorej sa vďaka špeciálne organizovaným a systematizovaným postupom dosahuje určitý spôsob zjednotenia subjektu a objektu poznania s cieľom získať poznatok (cf [144];37).
:: objekt poznania, poznanie, prostriedok poznania, subjekt poznania, teória poznania.

/činnosť praktická
– postupnosť praktických operácií.
:: prax.

/činnosť produktívna
– proces ľudskej činnosti z hľadiska jeho výsledku čiže produktu ([69];53).

/činnosť rozumová
− uplatňovanie schopnosti myslieť, rozmýšľať, uvažovať, usudzovať.
:: myslenie, rozmýšľanie, rozum, usudzovanie, uvažovanie.

/činnosť spoločenská
– súbor akcií alebo aktivít vykonávaných v rámci spoločnosti, skupín alebo komunít s cieľom prispieť k sociálnemu alebo kultúrnemu rozvoju.
    Spoločenská činnosť môže byť formálna alebo neformálna.
:: akcia, aktivita, komunita, rozvoj kultúrny, rozvoj sociálny, skupina, spoločnosť.

/činnosť subjektu
− pôsobenie, fungovanie subjektu zameriavajúce sa zvyčajne na nejaký objekt.

/činnosť systému
– postupnosť krokov, ktoré systém vykonáva.

/činnosť tvorivá
− činnosť zameraná na tvorbu, niečo vytvárajúca, pričom jej výsledok je originálny (jedinečný) (= nič podstatne takého tu pred ním nebolo) a participujúci na kultúre.
:: výtvor.

/činnosť úspešná
− „činnosť, ktorou sa v prijateľnom stupni dosiahol zamýšľaný cieľ“ ([452];11 p. 9).
:: úspech činnosti.

/činnosť vedecká
– činnostný aspekt vedeckého osvojovania si sveta človekom. Táto činnosť si vyžaduje preštudovanie doterajšieho stavu poznania veci. Na základe tohoto štúdia sa objasňujú poznatky, na ktoré je možné na základe pokroku a výsledkov relevantných experimentov alebo teórií aplikovať vedeckú nadstavbu alebo korektúru poznatkov. Následne je potrebné tieto výsledky experimentov alebo teórií komunikovať v príslušnej akademickej komunite. Väčšinou sa tým chápe publikovať v relevantnom vedeckom časopise, či inej publikácii, alebo na vedeckej konferencii, ako je zvykom v danom vednom odbore.
    Súčasťou vedeckej činnosti je vedecká práca.
:: veda.

/Čínska Konfuciova nadácia (Zhongguo Kongzi Jijinhui 中国孔子基金会)
– čínska nadácia na podporu výskumu Konfuciovho diela o. i. organizáciou medzinárodných sympózií v Číne i v zahraničí k rôznym aspektom Konfuciovho učenia. Pod patronáciou nadácie bol v roku 1986 založený dvojmesačník Konfuciánske štúdiá (Kongzi Yanjiu 孔子研究).
:: filozofia konfuciánska.

/číslo
– abstraktná entita tvorená matematickým významovým útvarom reprezentujúcim množstvo, počet objektov, počet prvkov konečných spočítateľných množín, poradie alebo hodnotu. Je to entita, ktorá sa operacionalizuje (premieňa na niečo použiteľné napríklad v rámci výpočtov v matematike), no ktorej povaha sa v rámci filozofie vykladá rôzne, a síce v súlade s kategóriami, ktoré intervenujú v tej ktorej filozofii, napríklad podľa pytagorovcov je číslo podstata vecí, to, čo určuje ich vlastnosti, a veci sú napodobnením (mimésis) čísel; všetko je usporiadané, čiže tvorí kozmos (poriadok) v súlade so vzťahmi medzi číslami.
    Podľa poslednej fázy Platónovho učenia sú čísla idey.
    Číslo sa vyjadruje číslovkou.
:: čísla (aritmetika), číslica, číslo (Hegel, G. W. F.), číslo (matematika), číslo 1, číslo Abbeho (fotometria), číslo imaginárne, číslo infinitezimálne, číslo iracionálne, číslo jednociferné, číslo kardinálne, číslo kombinačné, číslo komplexné, číslo kvantové spinové, číslo nenulové, číslo nepárne, číslo neznáme (matematika), číslo nukleonové, číslo opačné, číslo ordinálne, číslo párne, číslo prirodzené, číslo protónové, číslo racionálne, číslo reálne, číslo transcendentné, číslo zapísané písmenom, číslo záporné, číslo zložené, číslovka (lingvistika), číslovka základná, matematika, numerácia, sústava číselná, sústava číselná binárna, sústava číselná pozičná, vyjadrovanie číselné, zoznam čísel.

/číslo (Hegel, G. W. F.)
– reprezentácia vývoja a úplnej určenosti kvanta. Elementom čísla je jedno, javiace sa z hľadiska diskontinuity ako početnosť, z hľadiska kontinuity ako jednosť. Toto sú kvalitatívne momenty čísla.
    Číslo je jednota početnosti a jednotnosti a početnosť a jednotnosť sú určeniami pojmu čísla. No v empirických číslach je jednotou len ich rovnosť ([65];139).

/čistý
– bez cudzích prímesí, napr. vo filozofii E. Husserla je čistá logika (reine Logik) logika nezávislá od akejkoľvek psychológie.

/čistý (Kant, I.)
− bez všetkého empirického, úplne nezávislý od skúsenosti, napr. čistý rozum.

/článkovanie
– delenie na články, na časti, členenie.

/člen
– príslušník, zložka spolku, spoločenstva, združenia; súčasť zloženého, rozložiteľného celku, článok, časť, čiastka.

/člen stredný (logika)
– druhý článok sylogizmu, ktorý spája vyššiu premisu s nižšou premisou: hoci je obidvom premisám spoločný, v závere sa už nevyskytuje, napr.

            Človek je smrteľný.
            Som človek.
            ––––––––
            Som smrteľný.

([13];238).
:: sylogizmus.

/členenie
− rozdeľovanie na časti.
:: členenie geomorfologické.

/človek
– spoločenská bytosť nadaná rozumovou schopnosťou, vedomím a článkovanou rečou, schopná vyrábať pracovné nástroje a ovplyvňovať nimi prostredie, v ktorom žije, reflektovať svoj život, dávať mu zmysel a vytvárať kultúru. Podstatou bytia človeka je transcendencia, maximom bytia človeka je byť kultúrnym, kultúra. Podstatou bytia kultúry je inscendencia (čiže transcendencia smerom dovnútra človeka).
    Človek interaguje so svetom v podobe rôznych foriem/modov osvojovania si sveta.
    Vznik človeka sa skúma a vykladá v súlade so svetonázorovou pozíciou a kategoriálnym aparátom, ktorý pri výklade intervenuje. Tak napr. dnešná prírodná veda od Darwina a Haeckela nepochybuje o tom, že človek je biologická bytosť a pochádza z oblasti zvierat.
::
    A
        antropinum, antropogenetický, antropológia, antropológia filozofická, apercepcia, automat,
    B
        bývanie,
    C
        cit, civilizácia,
    Č
        činnosť cieľavedomá, činnosť ľudská, človek (Hegel, G. W. F.), človek (kognitivizmus), človek (medicína), človek (moderna), človek (synkriticizmus), človek autentický (synkriticizmus), človek defektný (defektológia), človek dospelý, človek každodenný,
    D
        danosť tela človeka človeku samému, dejiny ľudstva, dieťa, doba osová druhá, dospelý, duch ľudský,
    E
        environmentalistika, etika, existencia ľudská,
    G
        geografia humánna,
    H
        história, homo, Homo, homo (synkriticizmus),
    I
        indivíduum, indivíduum ľudské, inštitúcia spoločenská, inteligencia a život človeka,
    J
        jav spoločenský, jedenie, jednotlivec,
    K
        katarzia (filozofia starogrécka), kultúra,
    L
        ľudstvo,
    M
        medicína, miesto človeka vo svete, mozog ľudský, mŕtvy, múdrosť,
    N
        náboženstvo,
    O
        obliekanie sa, orientácia človeka vo svete, osoba fyzická, osobnosť, osvojovanie si sveta človekom,
    P
        pohlavie človeka, portrét, potreba, potreba duchovná, potreba estetická, potreba fundamentálna (psychológia), prax, prispôsobovanie si prostredia okolitého svojim potrebám človekom, proces spoločenský, psychika, psychológia,
    R
        rasa, realita spoločenská, Ríša živočíšna,
    S
        skupina spoločenská, slobody občianske, sociológia, spev, spoločenstvo, spoločenstvo kultúrne (synkriticizmus), spoločenstvo ľudí historické, spoločnosť, správanie ľudské, subjekt, subjekt estetický, subjekt poznania, sústava človeka, systém spoločenský, systém umelý, systém znakový,
    T
        telo človeka, telo človeka (somatológia), transcendovanie,
    U
        uspokojenie potreby, uspokojovanie potreby, uspokojovanie potreby (ekonómia),
    V
        vďačnosť, výživa človeka, vzorec kultúrny,
    Z
        zdroje ľudské, zmysel života človeka, znak, zomretý,
    Ž
        život človeka, život každodenný, život spoločenský.

/človek (Hegel, G. W. F.)
– sled svojich činov ([65];190).

/človek (kognitivizmus)
– stroj spracúvajúci informácie.

/človek (moderna)
– burič proti svojej odkázanosti na sily a udalosti presahujúce jeho schopnosti vedený ideou totálneho ovládnutia situácie vrátane seba samého vedno so svojím nevedomím.

/človek (synkriticizmus)
– synkríza čiže nereduktívne usúvzťažňovanie sa jednotlivých aspektov respektíve prierezov zvaných homo, ich superpozícia.
    Človek je otvorená množina príbehov. Ontologickým špecifikom súcna zvaného človek je to, že sa môže stať tak obohacujúcnom ako aj ochudobňujúcnom bytia sveta; obohacujúcnom bytia sveta sa človek stáva vtedy, keď sa mení na (re)kreujúcno zmyslu; maximom bytia človeka na svete je byť kultúrny, kultúra; človek je možnosť byť členom kultúrneho spoločenstva.
    Človeka skúma synkriticistická antropológia s jej fundamentálnou vrstvou – synkriticistickou ontológiou človeka, ktorej predmetom je výčlovečňujúcno.
:: artes (synkriticizmus), človek autentický (synkriticizmus), deegoizácia (synkritcizmus), homo (synkriticizmus), rozum synkritický, synkritizácia (synkriticizmus).

/človek autentický (synkriticizmus)
– lat. homo authenticus – otvorenosť svetlu nadoblačia mysle. Túto otvorenosť si autentický človek apriori nesie so sebou podobne, ako si apriori so sebou nesie svoju uzamknutosť svetlu nadoblačia mysle neautentický človek.
    V otvorenosti svetlu nadoblačia mysle sa človek dostavuje na svet bez ega a opäť k autenticite môže dospieť deegoizáciou.
    Autenticita človeka čiže človeka deegoizovaného a otvoreného svetlu nadoblačia mysle je podmienkou možnosti anihilácie časových vakuol v jeho živote, v pobyte na svete.
:: človek (synkriticizmus).

/človek každodenný
– človek obyčajný – prvok každodenného sveta, subjekt každodenného osvojovania si sveta.
:: osvojovanie si sveta človekom každodenné.

/človek kultúrny
– participant na kultúre, člen kultúrneho spoločenstva.
:: homo culturalis (synkritcizmus), kultúra, spoločenstvo kultúrne (synkriticizmus).

/črta
– príznačná, typická, svojská vlastnosť.
:: približný.

/Ču-Si 朱熹
[Zhū Xī] (18. 10. 1130 Jü-si – 23. 4. 1200) – čínsky filozof, najväčší predstaviteľ neokonfucianizmu (založil alebo obnovil množstvo konfuciánskych učilíšť, zreorganizoval konfuciánsky kánon a napísal k nemu komentáre; tieto texty slúžili ako osnova skúšok pre verejnú službu v rokoch 1313 až 1905 (sic!)), najväčší systematizátor v dejinách čínskej filozofie (akýsi „Tomáš Akvinský“ alebo „al-Gazzálí“ alebo „Ramanudža“ čínskej filozofie); najvýznamnejší a najvplyvnejší mysliteľ obdobia dynastie Sung. Bol ovplyvnený buddhizmom a filozofickým taoizmom. Ču-Siho dielo stvárňovalo čínsku kultúru 600 rokov.
    Učenie o jine a jangu
    Svet podľa Ču-Siho vzniká a trvá hrou aktívneho ducha (jang) a pasívnej hmoty (jin). Až v nej – v jin – sa vynára rozdiel medzi dobrom a zlom, až v nej sa prejavuje rozmanitosť podôb (sing) vecí / súcien.
    Učenie o li
    V myslení Ču-Siho dosiahlo vrchol učenie o li čiže princípe alebo zákone veci. Ču-Si skúmal predovšetkým vzťah li k čchi, t. j. k jeho materiálnemu aspektu. Ču-Siho filozofia sa zakladá na týchto dvoch pojmoch – na pojme li čiže na pojme princípu a na pojme čchi čiže na pojme psychofyzickej substancie.
    Li je všetko, čo presahuje podobu (sing); dalo by sa prirovnať k tao. Čchi má zasa naopak schopnosť podoby vytvárať, je formotvorná. Li a čchi sú navzájom nerozlučne spojené – tam, kde je substancia čchi, tam je aj princíp li. Bez určitého li nemôže tá ktorá vec existovať. Veci sú niečo ako nástroje prejavovania sa li. Jednotlivé li veci existovali už pred vznikom fyzického vesmíru, a síce v najvyššej realite zvanej tchaj-ťi.
    Učenie o tchaj-ťi
    Za najvyššiu realitu Ču-Si považuje tchaj-ťi (najvyšší počiatok), ktorý zahrnuje rozličné li tak neba ako aj zeme. Každá vec obsahuje popri svojom špecifickom li aj túto najvyššiu realitu – tchaj-ťi.

D: (spolu s Lü Cu-čchienom) Ťin-sʼ lu (Úvahy o tom, čo sa nás bezprostredne týka); Ču-cʼ jü-lej (Výroky Majstra Čua roztriedené tematicky) (skompilované 1270 v 140 kapitolách); Ču-cʼ wen-ťi (Spisy Majstra Čua) (zbierka listov, oficiálnych dokumentov, krátkych esejí, básní... v 121 kapitolách, zostavená v r. 1532; zbierka prevzatá aj vydaním Sʼ-pu cchung-kchan (SPCK) a vydaním Sʼ-pu pej-jao (SPPJ) pod názvom Ču-cʼ ta-čchüan (Veľká suma Majstra Čua)); Ču-cʼ čchüan-šu (Zobrané spisy Majstra Čua) (skompilované v r. 1714 na cisárov príkaz a usporiadané do 66 kapitol; no v skutočnosti obsahujúce len vybrané pasáže z Ču-cʼ wen-ťi a Ču-cʼ jü-lej).

:: filozofia 12. stor., filozofia čínska.

D-lexikón

/dačo
− niečo.

/Damón z Atén
(pol. 5. stor. pr. n. l.) − sofista, výkonný hudobník a hudobný teoretik, podľa niektorých autorov Periklov a Sokratov učiteľ, ktorý v rámci svojej reflexie hudby a hudobnej výchovy rozpracoval étosovú teóriu účinkovania hudby, jej vnímania a aktívneho pestovania na dušu človeka: hudba podľa neho môže utvárať ľudskú povahu, má výchovný i politický dopad; vystríhal pred hudobnými novotami, ktoré by mohli mať eventuálne nepriaznivé politické účinky. Damónové idey rezonovali najmä v názoroch Platónových a v diele Peri músikés (O hudbe) Aristeida Quintiliana z 1. až 3. stor. n. l.
:: estetika antická, hudba.

/danie
– odovzdanie, poskytnutie do vlastníctva alebo na užívanie; umiestnenie, položenie, uloženie; vloženie. Danie s pripojeným podstatným menom tvorí nezriedka významový celok, napríklad danie prednosti (uprednostnenie), danie príkazu (prikázanie), danie rady (poradenie).
:: celok daného, venovanie.

/danosť
– entita jestvujúca bez nášho pričinenia.
    Dôležitým druhom daností sú východiskové danosti; vlastnosť toho, čo je dané.
    Existujú rôzne súbory daností, ako napríklad celok daného, celok predkriticky daného.
:: noéta.

/danosť tela človeka človeku samému
− sa realizuje zároveň dvoma spôsobmi − subjektívne a objektívne; subjektívne svoje telo človek bezprostredne pociťuje ako svoje v jeho stavoch, objektívne je však zároveň viditeľné a hmatateľné takisto ako iné priestorovo-materiálne objekty ([436];79).
:: človek, telo človeka.

/danosť východisková
– prvok množiny daností tvoriacich východisko.

/Dante Alighieri (30. 5. 1265 Florencia – 14. 9. 1321 Ravenna)
− lat. Dantes Aliger – taliansky básnik, predstaviteľ renesančného humanizmu, ghibelín, najvýznamnejší predstaviteľ renesančnej literatúry, považuje sa za najväčšieho alebo posledného básnika stredoveku a prvého básnika novoveku. Vo svojej Božskej komédii líči stav duše po smrti v troch zásvetných ríšach: v pekle, očistci a v raji.
    V Danteho názoroch badať príklon k averroizmu a k svetelnej metafyzike novoplatonizmu. Danteho filozofické názory označujú ako christianizovaný neoplatonizmus.
    Dante je vynikajúci predstaviteľ počiatkov renesančnej filozofickej kultúry, ktorého dielo sa stalo základom nového humanistického učenia o človeku. Dante si osvojil výsledky antickej kultúry, arabského myslenia, katolíckej teológie (tomizmu), averroizmu.
:: Dante: De monarchia, 1310 – 1313, doba osová druhá, filozofia 14. stor., filozofia renesančná, filozofia talianska.

/Dante: De monarchia, 1310 – 1313
– utopistický traktát, pozostávajúci z troch kníh:

        1. kniha dokazuje, že prepokladom pozemského šťastia je monarchia;
        2. kniha odmieta názor francúzskych a neapolských juristov, podľa ktorých to bol práve rímsky ľud, ktorého Prozreteľnosť vybrala za vládcu impéria;
        3. kniha útočí na pápeža a jeho stúpencov: podľa Danteho cisárska moc nezávisí od moci pápežskej, ale pochádza priamo od Boha.

    Dante sa snaží zmieriť svoje pôvodné guelfstvo s ghibelínskou koncepciou impéria tvrdením, že impérium nevylučuje jednotlivé štáty;
    Dante ako hovorca stredného talianskeho meštianstva vykresľuje obraz akejsi univerzálnej meštianskej monarchie, prekračujúc hranice feudálnej ideológie, no mimo zreteľa ponecháva praktickú realizáciu tejto idey.
:: Dante Alighieri, doba osová druhá, filozofia politická.

/daný − predpokladaný, zistený, dokázaný, už existujúci.
:: celok daného, parameter.

/darca – kto niekomu niečo dáva.
:: dávanie, niekto.

/daršana sa. – दर्शन, daršan – 1. názor, pohľad, zahliadnutie, zazretie, intuícia, zrenie; 2. systém, učenie, filozofia.
:: filozofia hinduistická, filozofia indická.

/dávajúcno − dávanie do vlastníctva alebo umožňujúcno, nechávajúcno.

/dávajúcno sa – súbor procesov dávania sa a ich výsledkov, vyústení.

/dávanie − odovzdávanie, poskytovanie do vlastníctva alebo na užívanie; umiestňovanie, kladenie, ukladanie; vkladanie.
    Dávanie s pripojeným podstatným menom tvorí nezriedka významový celok, napríklad dávanie prednosti (uprednostňovanie), dávanie príkazu (prikazovanie), dávanie rady (radenie).
:: platenie.

/dávanie sa – odovzdávanie sa, poskytovanie sa do vlastníctva, na užívanie, na videnie atď.

/de dicto
p. de re.

/De Morgan, Augustus
(27. 6. 1806 Madurai (India) – 18. 3. 1871 Londýn) – anglický matematik a logik, autor o. i. formálnej verzie zákonov v klasickej výrokovej logike (De Morganove zákony), čím do logiky zaviedol matematický jazyk.

D: An Explanation of the Gnomonic Projection of the Sphere, 1836; Elements of Trigonometry, and Trigonometrical Analysis, 1837; The Elements of Algebra, 1837; An Essay on Probabilities, and Their Application to Life Contingencies and Insurance Offices, 1838; The Elements of Arithmetic, 1840; First Notions of Logic, Preparatory to the Study of Geometry, 1840; The Differential and Integral Calculus, 1842; The Globes, Celestial and Terrestrial, 1845; Formal Logic or The Calculus of Inference, Necessary and Probable, 1847; Trigonometry and Double Algebra, 1849; Syllabus of a Proposed System of Logic, 1860; A Budget of Paradoxes, 1872.

:: logika, matematika.

/De omnibus dubitandum
lat. O všetkom treba pochybovať. Výrok vyjadrujúci východisko Descartovej filozofie.
:: Descartes, R.

/de re
lat. − o veci. Napr. triedy možno skúmať tak de re, t. j. ako súbory niečoho reálne existujúceho, ako aj de dicto, t. j. ako súbory myšlienkových reprezentácií niečoho reálne existujúceho.
    De re sa vzťahuje k objektu alebo entite, na ktorú sa výraz vzťahuje, zatiaľ čo de dicto sa vzťahuje k významu výrazu (slova alebo frázy) v jazyku.
:: logika.

/dedukcia
lat. – vyvodzovanie, odvodzovanie alebo odvodenie tvrdenia z jedného alebo niekoľkých iných tvrdení (zvaných premisy) pomocou odvodzovacích pravidiel.
    Odvodené tvrdenie sa nazýva dôsledok, pričom dôsledok je logicky nevyhnutne pravdivý, ak sú pravdivé všetky premisy.
    Tvrdenie, z ktorého sa odvodzuje dôsledok, na nazýva premisa.
    Dôsledok je implicitne obsiahnutý v premisách; explicitne ho dostaneme aplikáciou metód logickej analýzy.
:: dedukcia (Descartes, R.).

/dedukcia (Descartes, R.)
– (spolu s intuíciou) cesta k jasným a zreteľným ideám. Dedukciou poznávame všetko to, čo nutne vyplýva z vecí bezpečne poznaných. Operácia dedukcie (a operácia intuície) je taká ľahká a taká jednoduchá, že ju nemožno lepšie vyložiť a že sa nikto nemôže pri jej robení mýliť. V správnom použití dedukcie a intuície spočíva metóda.
:: dedukcia.

/deegoizácia (synkriticizmus)
– nem. Entichung (= od-ja-ovenie al. od-ja-ovovanie) – súčasť predmetu filozofie inscendencie tvorená rozpúšťaním ja, cestou k anegoite, nezávislosti (slobode) a nadoblačiu mysle; deegoizácia sa uskutočňuje v rôznych kultúrach a rôznymi praktikujúcimi rôznymi spôsobmi; primeranosť tej ktorej cesty deegoizácie praktikujúcemu sa pravdepodobne nedostavuje a priori, ale treba ju objavovať tentatívne (skusmo); synkriticizmus sa v pristupovaní k praktizovaniu deegoizácie stavia zo stanoviska žičenia inakosti a potešenia z nej; výchova a vedenie sa v tomto kontexte ukazujú len ako predbežný impulz, vlastný krok deegoizácie sa dá vykonať len adeptom samým, dobrovoľne a svojou neopakovateľnou ars vivendi (pozri heslo: artes); deegoizácia je nedelegovateľná; teoreticky, napríklad z hľadiska filozofie, psychológie, kulturológie, etnológie, religionistiky a pod., sa samozrejme možno zamýšľať nad invariantmi a univerzáliami v postupoch deegoizácie, skúmať ich a teoreticky reprezentovať, ale objavy v tomto (teoretickom) smere aj tak treba koniec koncov premeniť na skutky a navyše sám/sama. Deegoizácia je tak koniec koncov vecou toho ktorého jedinečného ľudského indivídua, pristúpivšieho k sebe, samozrejme, sebaakceptáciou. Nemôžem uskutočniť deegoizáciu druhého človeka, môžem uskutočniť iba deegoizáciu seba samého.
    Nástup deegoizácie sa ohlasuje rozpoznateľnosťou svetla nadoblačia mysle v bežnom svetle mysle prežívanom pri snení alebo pri zažmúrení očí.
    Ak sa pýtame, čo je to deegoizácia, tak môžeme nájsť odpoveď iba svojim vlastným nikým (zvonka) nevideným vykonaním transcendencie svojho ega. Akými (dobrými) skutkami sa deegoizácia uskutoční je v podstate ľahostajné, dôležité je, že sú to skutky anonymné, zvonka nevidené, nečakajúce odmenu, nemajúce motív. Len dodatočne, v reflexii, filozoficky, teoreticky, možno zahliadnuť a ukázať emancipačný efekt deegoizácie. Deegoizácia nie je interpretácia tohto kľúčového javu na ceste emancipácie človeka do stavu nezasiahnuteľnosti (akoby povedal Patočka) žiadnou vnútrosvetskou silou.
    Deegoizácia nie je premenou fragmentu na ďalší fragment (replikovanie fragmentov), ale defragmentáciou, stelesnením, ak sme intelektuálne alebo duchovne orientovaní, a zduchovnením (spiritualizáciou), ak sme orientovaní telesnoprakticky.
    Deegoizácia plní heuristickú funkciu vo vede (pozri: kategória) ako podproces vystavovania sa vedca transhorizontovej realite.
:: cesta perichronická (synkriticizmus), Mechtilda z Magdeburgu, synkriticizácia, zlom inscendentalizačný v kultúre 21. storočia.

/deficiencia
lat. – čes. deficience – nedostatok, neúplnosť.

/definícia
lat. – logická operácia odkrývajúca obsah pojmu; vymedzenie významu nejakého výrazu; logická operácia/postup formulovania kritérií rozlíšenia skúmanej entity od iných entít (špecifikácia entity), konštruovania entity, používania entity a vyjadrovania špecifiky významového útvaru, napríklad pojmu.
    Definíciu možno chápať ako skratkovitú dohodu, druh stanovenia, ako používať slovo, znak, pojem, alebo druh opisu ich významu. Definiendum je podľa toho skratkou pre definiens.
    Na definovanie jestvujú presné pravidlá, napr. pravidlo zákazu kruhu v definovaní.
:: definícia implicitná, definícia matematická, definícia operacionálna, definícia ostenzívna, definícia reálna, definícia vecná p. definícia reálna, definícia verbálna, definiendum, definiens, definitio essentialis, definovanie, entita, logika, predmet definovaný, rovnosť definičná, vymedzenie.

/definícia implicitná
– axiomatická definícia, pri ktorej pojmy nie sú definované explicitne, ale sa chápu ako dané v axiómach alebo definícia, pri ktorej možno stanoviť algoritmy, pomocou ktorých sa transformuje na definíciu explicitnú.

/definícia operacionálna
– definícia prostredníctvom poukázania na tú experimentálne opakovateľnú operáciu, ktorej objektívny výsledok je prístupný bezprostrednému empirickému pozorovaniu alebo meraniu. Napríklad: „Ak ponoríme do nejakej kvapaliny lakmusový papier, je kvapalina zásadou vtedy a len vtedy, keď sa lakmusový papier sfarbí na modro.“
:: operacionalizmus.

/definícia ostenzívna
– definícia pomocou ukázania na objekt alebo jav. Ostenzívne definície sa kontraponujú verbálnym definíciám.

/definícia reálna
– vecná definícia – definícia, ktorou sa vyčleňujú definované predmety podľa ich špecifických charakteristík (vlastností, vzťahov) z množstva objektov predmetnej oblasti.
    Reálne definície sú najrozšírenejší druh definícií.

/definícia verbálna
– definícia sformulovaná v jazyku pomocou slov alebo špeciálnych znakov. Verbálne definície sa kontraponujú ostenzívnym definíciám.

/definiendum
lat. – časť definície, ktorá uvádza to, čo sa má definovať, definovaný výraz, výraz, význam ktorého sa definuje v definícii prostredníctvom významu definiensu; to, čo sa má definíciou definovať: slovo, fráza alebo symbol, ktorý je predmetom definície, najmä v slovníkovom hesle, alebo ktorý sa zavádza do logického systému definovaním.
:: definícia.

/definiens
lat. – výraz, prostredníctvom významu ktorého sa v definícii definuje význam definienda (p. definiendum).
:: definícia.

/definitio essentialis
lat. – podstatné určenie.
:: definícia.

/definovanie
lat. − významový proces spočívajúci v tvorbe definície.
:: definícia, predmet definovaný.

/deglobalizácia
lat. − proces zmenšovania sa vzájomnej závislosti a integrácie medzi určitými oblasťami sveta, najmä medzi národnými štátmi.

/deixa
gr. – deiktická funkcia – priame poukazovanie, ukazovanie, upozorňovanie alebo odkazovanie na istú realitu (skutočnosť) pomocou zámen, prísloviek alebo vlastných mien.
:: deixa (lingvistika).

/dej
– jav, ktorý sa časom premieňa; sled časových zmien, dianie, odohrávanie sa, udalosť, príbeh, proces, postup a ich zreťazenie, napríklad fyzikálny dej, chemický dej a i. Na pozorovanie alebo skúmanie niektorých dejov sa používajú prístroje.
    Dej je reprezentovaný lexikálnym významom slova.
:: dej adiabatický, dej fyzikálny, dej chemický, dej mechanický, dej periodický, dej slovesný (lingvistika), vnem (psychológia).

/dejiny
– historický proces – vývinový proces v prírode alebo v spoločnosti; priebeh všetkého diania v čase a priestore. Výrazom dejiny sa niekedy označuje vývoj ľudskej spoločnosti ako celku, jednotlivcov, ekonomiky, politiky, národov, štátov, kultúry, filozofie atď.
    Dejiny sú predmetom skúmania najmä v historických vedách. Vo filozofii sú predmetom filozofie dejín.
:: dejiny (Weizsäcker, C. F. v.), dejiny filozofie, dejiny logiky formálnej, dejiny ľudstva, dejiny najnovšie, doba halštatská, druhá svetová vojna, faktory ovplyvňujúce vnímanie dejín žurnalistikou, filozofia dejín, história, historia syncritica (synkriticizmus), pragmatická sankcia, prvá svetová vojna, rámec historický, realita historická, vývoj spoločensko-politický, zmysel dejín.

/dejiny (Weizsäcker, C. F. v.)
– to, čo sa deje, a to jednak teraz a jednak aj to, čo sa dialo a čo sa bude diať. Dejiny sa odohrávajú v minulosti, prítomnosti, budúcnosti – skrátka v čase. Dianie je časové, dejiny v najvšeobecnejšom zmysle slova sú súhrnom diania v čase ([126];21).

/dejiny filozofie
– história filozofie – 1. filozofická disciplína, ktorá skúma vznik a vývin filozofie počnúc protofilozofiou a filozofiou prinajmenšom počnúc 8. stor. pr. n. l. až po filozofiu 21. stor.; v tomto prvom zmysle ide teda o výklad minulých udalostí (lat. historia rerum gestarum, angl. account of past events) vo filozofii;
    2. sám tento vznik a vývin filozofie, čiže postupnosť minulých udalostí (lat. res gestae, angl. past events), ktoré sa udiali vo filozofii.
    Ako disciplína filozofie (čiže v zmysle 1.) sú dejiny filozofie skúmaním vzniku filozofie a vývinu filozofie. Dejiny filozofie ako toto skúmanie (čiže v zmysle 1.) tvoria zároveň jednu zo základných metafilozofických disciplín, pretože predmetom skúmania je tu sama filozofia (z jej genetickej a vývinovej stránky).
    Dejiny filozofie považujú mnohí za najlepší úvod do štúdia filozofie.
    Obraz vývinu filozofie, ktorý vyvstáva z jeho skúmania, závisí od kategórií alebo vôbec pojmov, ktoré intervenujú v priebehu tohto skúmania. Často sa stretávame s ambíciami podať systematický a vedecký obraz vývinu filozofie – v tomto prípade v úvahách o vývine filozofie intervenujú tak či onak chápané pojmy či kategórie filozofie, vývinu, systému a vedeckosti.
    Pri štúdiu dejín filozofie sa treba oboznámiť s periodizáciou vývinu filozofie.
– P: Ritter, J..
::
     A
        A (dejiny filozofie), Antológia z diel filozofov, 1966 – 1977,
     D
        dejiny, dejiny filozofie marxistické, dejiny filozofie starogréckej,
     F
        filozof, filozoféma, filozofia, filozofia 8. stor. pr. n. l., filozofia 7. stor. pr. n. l., filozofia 6. stor. pr. n. l., filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia 3. stor. pr. n. l., filozofia 2. stor. pr. n. l., filozofia 1. stor. pr. n. l., filozofia 1. stor., filozofia 2. stor., filozofia 3. stor., filozofia 4. stor., filozofia 5. stor., filozofia 6. stor., filozofia 7. stor., filozofia 8. stor., filozofia 9. stor., filozofia 10. stor., filozofia 11. stor., filozofia 12. stor., filozofia 13. stor., filozofia 14. stor., filozofia 15. stor., filozofia 16. stor., filozofia 17. stor., filozofia 18. stor., filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia analytická, filozofia antická, filozofia arabská, filozofia baroková, filozofia buddhistická, filozofia byzantská, filozofia čínska, filozofia európska, filozofia helenistická, filozofia indická, filozofia islamská, filozofia kresťanská, filozofia nemecká klasická, filozofia marxistická, filozofia novoveká, filozofia osvietenská, filozofia patristická, filozofia renesančná, filozofia rímska, filozofia romantická, filozofia scholastická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, filozofia stredoveká, filozofia súčasná, filozofia svetová, filozofia východná, filozofia západná, filozofia židovská,
     P
        periodizácia vývinu filozofie, pochopenie Hegela, G. W. F., protofilozofia,
     S
        smer filozofický, súčasť kultúry sebareflexívna,
     Š
        škola filozofická, štúdium dejín filozofie.,
     T
        typ racionality historický.
     U
        univerzum významové novoveké, univerzum významové staroveké, univerzum významové stredoveké, univerzum významové súčasné.

/dejiny filozofie marxistické
– polemistický typ dejín filozofického myslenia rozdeľujúci ho na idealizmus a materializmus, medzi ktorými prebieha od zrodu filozofie neustály boj (gr. polemos), vedúci koniec koncov k sformovaniu sa vedeckého filozofického svetonázoru, ktorého najvyššou formou je dialektický materializmus: „Vedecký prístup k dejinám filozofie je možný jedine z pozícií dialektického a historického materializmu“ ([11];81).
    Svojou polemistickosťou sa marxistické dejiny filozofie pričleňujú k väčšine prístupov k vývinu filozofického myslenia, ktoré zakaždým viac alebo menej kriticky a oprávnene odmietajú svojich „protivníkov“.
    Ku kľúčovým kategóriám intervenujúcim v marxistickom prístupe k vývinu filozofie patrí popri idei boja interpretovanej ako kategória dialektického protirečenia, kategória straníckosti, progresu, špirálovitosti vývinu a jeho podmienenosti materiálnym a politickým životom spoločnosti.
    Efektívnosť takejto konfigurácie kategórií intervenujúcich v sebareflexii filozofického myslenia sa zdá byť potvrdzovaná zaujatím prvého miesta vo vývine svetovej spoločnosti Čínskou ľudovou republikou, ktorá sa však snaží tlmiť ostrie polemizmu, mierniť ho jeho komercionalistickým modulovaním, tvárou v tvár neustálemu vyostrovaniu polemizmu myslením jej západných partnerov.
    Otáznou zostáva kultúrotvornosť polemistickosti myslenia a praxe trojice mocenských centier sveta – Číny, Ruska a USA, ktorých filozofie, pravda skôr mimoakademické, sa však nestránia reflexii kultúrotvornej účinnosti ich progresu, stagnácie alebo regresu pretvárajúcej zlé na dobré, škaredé na krásne atd. Tendencie modulovať polemizmus všeprenikajúci najmä oficiálnymi (akademickými) filozofickými smermi 21. storočia badať u tých mysliteľov, ktorí prechádzajú k nereduktívnemu usúvzťažňovaniu najnovších trendov filozofického myslenia (kreativizmu, virtualizmu, transhumanizmu atď. s tradičnými vrstvami svojho vlastného národného filozofického i mimofilozofického (vrátane náboženského) myslenia nakloneného ochrane prírody a života a úcte k nim tak v Číne, v Rusku a v USA a aj v ich satelitoch. Tejto synkritizácii podlieha aj samo pôvodne čisto marxistické myslenie vrátane marxistickej reflexie dejín filozofie.

/dejiny filozofie starogréckej
– časť dejín filozofie, ktorá sa zaoberá vývinom starogréckej filozofie, pričom sa však výskumne môže opierať iba o diela antických filozofov, z ktorých sa nám zachovali zlomky, alebo o nich máme len takzvané doxografické správy, neisté správy či ohlasy o ich učení u neskorších autorov.
    Termínom doxografické správy sa označujú komentáre neskorších autorov k učeniu toho ktorého filozofa, ktoré sa vo vydaniach spravidla označujú písmenom A.
    Písmenom B sa označujú takzvané pravé zlomky, čiže fragmenty autentických diel jednotlivých filozofov.
    Napokon písmenom C označujeme neisté správy alebo ohlasy jednotlivých učení u neskorších autorov.
    Výnimku v označovaní tvoria pytagorovci.
    Dejiny starogréckej filozofie sa tak vo svojom výklade pokúšajú vlastne rekonštruovať významové útvary vygenerované myslením starogréckych filozofov, najmä predsokratikov.
:: A (dejiny filozofie), zlomok nepriamy.

/dejiny logiky
– história logiky, angl. history of logic, historiography of logic – súčasť metalogiky, ktorej predmetom je vznik a vývin logiky, spravidla od antiky po súčasnosť.
:: logika.

/dejiny logiky formálnej
− história formálnej logiky − skúmanie vzniku a vývinu formálnej logiky v priebehu staroveku, stredoveku, novoveku a súčasnosti alebo sám tento vznik a vývin formálnej logiky.
:: logika formálna.

/dejiny prírody (Weizsäcker, C. F. v.)
– súhrn prírodného diania ([126];21).
:: príroda.

/dejiny svetové (Hegel, G. W. F.)
– nem. Weltgeschichte – následnosť podôb ducha.

/dekomunikacionalizácia
lat. – zbavovanie komunikácie jej základného atribútu – rekonštitúcie významu vysielanej informácie prijímateľom, a to najmä buď v dôsledku neschopnosti prijímateľa chápať čiže rekonštituovať význam, alebo v dôsledku zmysluprázdnoty odosielanej informácie.
:: doba axiálna druhá.

/delenie
− členenie na diely, časti, rozdeľovanie; triedenie, roztrieďovanie.
:: delenie (matematika), matematika.

/Deleuze, Gilles
(1925 – 1995) – francúzsky filozof vychádzajúci z Bergsona a Nietzscheho a kritizujúci dialektickú filozofiu. Spolu s Foucaultom a Derridom hlavný predstaviteľ súčasnej francúzskej filozofie, postštrukturalizmu a postmodernej filozofie. Všetky Deleuzove spisy podčiarkujú pozitivitu diferencie, či presnejšie diferentného. Diferentné Deleuze chápe ako pozitívne pritakávajúcno pluralite. Svet sa Deleuzovi javí ako seriálna skladba udalostí, preludov a singularít. Pohyb ako dynamické združenie virtuálnych a aktuálnych mnohostí.
:: filozofia 20. stor., filozofia francúzska, filozofia súčasná.

/dementizmus
lat. – rozširovanie (sa) mentálnej zaostalosti, slabomyseľnosti, neschopnosti domýšľať dôsledky. Dementizmom sa vyznačuje vyústenie preddruhoosovej doby, kedy ľudí pred nástup jeho dôsledkov zastavuje len hrubá sila.
:: doba osová druhá.

/Demokritos z Abdér
(asi 460 Abdéry – 350 pr. n. l.) – starogrécky filozof, vlastný tvorca teoreticky značne rozpracovanej a až našu súčasnosť ovplyvňujúcej teórie atómov. Bol súčasníkom sofistov, Sokrata a Platóna a vynikajúcim matematikom. Jeho matematické záujmy mocne ovplyvnili podobu jeho diela: akejsi matematickej teórie hmoty.
    Podľa Demokrita jestvujú len atómy a prázdno (priestor, nebytie), v ktorom sa atómy pohybujú. Atómy sú malé, nepriestupné a ďalej nedeliteľné hmotné čiastočky, ktoré majú vlastný pohyb a tiaž, čím vytvárajú, vzájomne na seba narážajúc pohyb zvaný vír. Atómy sa dajú rozlíšiť podľa tvaru, polohy a dotyku (usporiadania)
    Pomocou toho Demokritos vysvetľuje kvalitatívnu diferencovanosť skutočnosti. Demokritos rozlišuje kvality, ktoré sú dané objektívne povahou atómov a povahou vecí, napr. tiaž, rozpriestranenosť, a kvality, na charaktere ktorých sa podieľa aj vnímajúci, ako napr. farby, vône a pod.
    Skladbu sveta, vecí, ktoré vnímame, možno pochopiť len rozumom, ktorý preniká do ich vnútra. Demokritos podáva prísne deterministický výklad sveta: vysvetliť niečo znamená objaviť jeho príčiny (cf. [6];165 – 166).
:: atomizmus, atomizmus starogrécky, filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia 4. stor., pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.

/denotácia
lat. – vzťah medzi menom a tým konkrétnym alebo abstraktným objektom, ktorý je menom označený.
:: denotácia (lingvistika).

/denotát výrazu jazyka
– to, čo tento výraz označuje.
:: označovanie.

/deontológia
gr. – náuka o povinnostiach.
:: etika, povinnosť.

/Derrida, Jacques
(15. 7. 1930 El-Biar (Alžírsko) – 8. 10. 2004 Paríž) – francúzsky filozof, jeden z hlavných predstaviteľov postmodernej filozofie. Spolu s Deleuzom a Foucaultom hlavný predstaviteľ súčasnej francúzskej filozofie.

D: L'origine de la géométrie, de Husserl. Traduction et Introduction, 1962; La voix et le phénomène, 1967; De la grammatologie, 1967; La dissémination, 1972; L'écriture et la différence, 1967; Marges, 1972; Positions, 1972;

:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia francúzska, škrtnuté.

/Descartes, René
(31. 3. 1596 La Haye, Francúzsko – 11. 2. 1650 Štokholm, Švédsko) – francúzsky filozof, zakladateľ novovekej filozofie; predstaviteľ racionalizmu, špeciálnovedný bádateľ vo viacerých prírodovedných odboroch (analytická geometria a algebra, optika, teória meteorologických javov, dioptrika, fyziológia oka, vzťah geometrie a fyziky, kozmológia, psychológia atď.). Postupom od metodického pochybovania k nepochybnému (cf. metodická skepsa) Cogito ergo sum (Myslím, teda som) začal obrat k subjektu, k vlastnej filozofii Ja. Descartes sa tým stal predovšetkým priekopníkom v oblasti kritiky poznania.
    Descartes začína s bezprostredne danou subjektívnou skúsenosťou jednotlivca.
    Jeho cieľom bolo založiť jednotnú vedu na matematickej báze. Descartes rozpracoval metódu získavania vedeckých poznatkov alebo racionálne zdôvodneného názoru: išlo tu o heuristickú metódu alebo výskumnú techniku (ars inveniendi = umenie objavovať), ktorá spočíva v postupnosti krokov zameraných na riešenie bádateľských problémov (v matematike, prírodných vedách, náboženstve i etike). Táto Descartova metóda kombinuje analýzu a syntézu, pričom analýza predstavuje rozklad problému alebo zložitého predmetu na jeho najmenšie, intuitívne rozoznateľné súčasti a syntéza ho rekonštruuje pomocou prísne logických operácii (dedukcie). Sledujúc pravidlá tejto metódy, Descartes hľadá posledné, základné, večné pravdy. Existencia týchto právd je podľa Descarta daná pravdivosť garantujúcim Bohom (veracitas Dei). Sú však vlastnosti tohto boha nepochybné? V čom môže spočívať istota môjho poznania? Descartes radikalizoval svoju skepsu (pochybovanie) až k – podľa neho – nepochybnému, evidentnému východisku, ktoré sformuloval vo vete, ktorú by sme po slovensky mohli sformulovať takto: Mám vedomie, teda existujem (Cogito, ergo sum).

Vedenie a veda
Vedenie je totožné s duchom a rozumom, ktorý sa poznaním obohacuje a posilňuje. V rozume vytvárajú všetky jednotlivé vedy i celé vedenie jednotu, od ktorej závisí poznanie všetkých vecí. Človek stojí pre úlohou uvedomiť si podstatu a možnosť ľudského poznania, aby sa na tomto základe mohol venovať štúdiu prírody. Hoci ľudský rozum má takmer neobmedzenú a metafyzickú autonómiu, veľmi úzku súvisí so skúsenosťou a so zmyslovým svetom ako so základom, na ktorom sa môže formovať a rozvíjať teoretické poznanie, vedenie a veda. Matematika a logika sa nemôžu obmedziť na dedukciu bez predchádzajúceho využitia induktívnych údajov.

Metóda
Nedôslednosti v získavaní určitého a neklamného vedenia vyplývajú z toho, že niet primeranej metódy. Na túto situáciu reaguje Discours sur la méthode (Rozprava o metóde), a síce o metóde dobrého riadenia sa svojím rozumom a hľadania pravdy vo vedách. Rozprava obsahuje šesť častí:

        – úvahy týkajúce sa vied;
        – hlavné pravidlá hľadanej metódy;
        – morálne princípy odvodené z tejto metódy;
        – dôkazy jestvovania Boha a ľudskej duše (čiže základy metafyziky);
        – fyzikálne otázky;
        – čo je nevyhnutné nato, aby skúmanie prírody pokročilo ďalej.

Descartes najprv ukazuje, ako sa učil, aby príliš pevne neveril v nič, o čom ho presvedčoval len príklad a zvyk, a ako sa takto oslobodil od mnohých omylov, ktoré mohli zatieňovať jeho prirodzené svetlo a robiť ho menej schopným chápať. Doterajší stav vedy je neusporiadaným súborom pojmov, súdov a názorov, od ktorých sa treba oslobodiť, a na ich mieste treba vybudovať metodicky skonštruovanú vedu. Existuje veľký počet logických pravidiel, z ktorých treba dodržiavať predovšetkým štyri:

        – žiadnu vec nemožno nikdy považovať za pravdivú dovtedy, kým ju nepoznáme celkom určite ako takú, to znamená tak jasne a zreteľne, že nezostane nijaká možnosť pochybovať o nej;
        – každú zo skúmaných zložitých otázok treba rozložiť na toľko častí, na koľko sa len dá a na koľko to bude potrebné na jej lepšie riešenie;
        – myslieť treba po poriadku, od predmetov, ktorých poznanie je najjednoduchšie a najľahšie, pričom treba brať do úvahy zákonité vzťahy aj medzi tými, ktoré netvoria prirodzený rad;
        – všade treba robiť také dôkladné a celkové vyčíslenia a prehľady, aby sme si boli celkom istí, že sme na nič nezabudli.

    Metodická skepsa a prvý a najvyšší princíp filozofie
Opierajúc sa o vyššie uvedené štyri pravidlá, treba pokračovať metodickou skepsou, to znamená pochybovať o celej doterajšej vede, aby sa dospelo k tomu, čo je absolútne určité a nepochybné, a až na tomto základe budovať novú filozofiu. Odmietnuť treba v prvom rade zmyslové klamy, nedokázané pravdy vyplývajúce z klamných predstáv celku, ilúzie snov a napokon pochlebnícke lákadlá akéhosi zlého ľstivého démona. Odmietajúc toto všetko ako klamné, musím zároveň uznať, že ja, ktorý myslím, som niečím – a táto pravda, že totiž myslím, teda som (cogito, ergo sum), je taká istá a neotrasiteľná, že ani najväčší skeptici ju nemôžu vyvrátiť.
    Tento fundamentum inconcusum (neotrasiteľný základ) tvorí prvý a najvyšší princíp filozofie. S prijatím tohto princípu sa spája uznanie existencie zvláštnej substancie – duše, ktorá je nezávislá od tela a môže sa bez neho obísť. Takto možno čisto rozumovo zdôvodniť bytie a skutočnosť a zároveň uznávať rozum za jediné a výhradné kritérium pravdivosti.
    Avšak nato, aby rozum nezablúdil, je potrebná viera v jestvovanie Boha, ktorý dodáva pravdám rozumu o tom, čo je mimo neho (v tele (v telesnej substancii, v prírode) nepochybnosť (pravdivosť) (veracitas Dei).

Substancia, akcidencia, atribút
Substancia je vec, ktorá pre svoje jestvovanie nepotrebuje inú vec. Každá substancia sa prejavuje určitým spôsobom – akcidenciou. Ten spôsob jestvovania, bez ktorého by substancia prestala byť vecou určitého druhu, sa nazýva atribútom.
    Substancie sa delia na hmotné a nehmotné, majúce vlastné spôsoby jestvovania a špecifické atribúty, vďaka ktorým ich možno poznať: hmotná substancia čiže teleso je rozpriestranená a nemysliaca vec; nehmotná substancia čiže duša je nerozpriestranená vec, ktorej atribútom je myslenie.

Res extensa (vec rozpriestranená)
Rozpriestranenosť je atribútom telesa, pretože len ona v ňom zostáva nezmenená, kým iné vlastnosti sa môžu meniť. Celá skutočnosť je rozpriestranená a dá sa deliť donekonečna.

Neexistuje prázdno, prázdny priestor.
Hmota sa pôvodne rozprestierala v podobe čiastočiek (atómov), ktoré sa pohybovali v priestore.
    Zem a nebo sú z tej istej hmoty. Rozdiely v podobe hmoty sú dané len rozličným pohybom jej častí. Pohyb je iba premiestňovanie v priestore. Pohyb je v podstate relatívny. Keby existovala len jedna jediná vec, neexistoval by ani pohyb, pretože by nebol ničím merateľný. K pohybu netreba viac sily ako k udržaniu pokoja. Všetko existuje iba vďaka neustále pôsobiacej sile Boha: to, že Boh udržiava svet, je trvalé tvorenie – creatio continua.
    Z toho, že niet prázdneho priestoru, vyplýva, že celý vesmír je vyplnený hmotou, ktorá existuje v týchto formách:

        – mikroskopické častice, ktoré sa pri vzájomných nárazoch môžu deliť donekonečna, až do podoby toho najjemnejšieho prachu, ktorého čiastočky sa môžu pohybovať úžasnou rýchlosťou. Z častíc tohto druhu sa skladá Slnko a stálice;
        – čiastočky ešte síce mikroskopické, avšak už pevnejšie a guľaté, ktoré svoje hrany obrúsili pri vzájomných nárazoch; z častíc tohto druhu sa skladá nebo;
        – väčšie kusy až veľké telesá; z tejto formy hmoty pozostáva Zem a planéty.

    Príroda sa riadi tromi zákonmi, sú to:

            – zákon zotrvačnosti;
            – zákon akcie a reakcie;
            – zákon zachovania energie, tendencia k pohybu po priamke, hoci v skutočnosti ako základný pohyb existuje pohyb v kruhu.

    Z pohybu v kruhu sa najjemnejšie častice oddeľujú v tangenciálnej rovine, čím vytvárajú svetlo – tieto najjemnejšie častice sú len v Slnku a stáliciach, na Zemi sú známe iba v ohni a živočíšnych dušiach. Svetlo sa šíri tak, že v neprázdnom priestore čiastočky svetla pred sebou tlačia ďalšie čiastočky, ako keď tlačíme po rovnej ploche palicu, v ktorej sa týmto spôsobom pohybujú všetky jej čiastočky súčasne. Na začiatku uviedol Boh hmotu do pohybu takým spôsobom, že vytvoril najväčší možný chaos. Od tohto okamihu všetko dianie v univerze pokračuje podľa kauzálnych zákonitostí a hmota zákonite utvorila tú podobu vesmíru, v ktorej dnes žijeme. Boh nemôže túto zákonitosť narušiť nijakým ďalším zásahom, pretože by tak porušoval svoje vlastné dokonalé dielo.
    Pohyb bol pôvodným čiastočkám (atómom) daný prvým hýbateľom, čím sa zásah (ingerencia) tohto hýbateľa – Boha – vo svete skončila. Keď už raz hmota bola uvedená do pohybu, začala sa postupne mechanicky premieňať a samostatne rozvíjať, vytvárajúc mechanizmus kozmického slnečného systému, v ktorom planéty krúžia okolo Slnka: tak ako sa chaos postupne tríbil a zhlukovali sa prvky sebe podobné, vznikli v pôvodnom chaose víry hmoty, ktorých stredom sa stávali žeravé hviezdy a okolo nich začali oscilovať pohyby ostatných druhov hmoty. Vytváralo sa tak množstvo akýchsi sebaregulujúcich sa sústav. Pretože niet nikde prázdneho priestoru, sú aj tieto sústavy obklopené nielen svetlom, ale v prvom rade éterom (z ktorého sú nebesá), a tento element je tekutý. Unáša so sebou vesmírne sústavy, ale najmä vnútri nich planéty okolo hviezd. Všetky planéty s výnimkou Zeme sa točia okolo Slnka, ktoré sa so všetkými týmito planétami samo točí okolo Zeme. Zem sa nepohybuje, ale je pohybovaná, a to tak okolo Slnka, ako aj okolo svojej vlastnej osi, prúdmi éteru, ktoré ju unášajú ako morský prúd loď: všetky častice sú teda v pohybe, i keď sa nám zdajú byť v pokoji. Hodinky v rukách muža stojaceho na palube lode, ktorá pláva v mori, vykonávajú nesmierne množstvo pohybov, ktoré v praxi nereflektujeme: Zem sa pohybuje vedno s morom, pohybuje sa slnečná sústava atď. Platí to aj o kométach, ktoré Descartes po prvý raz chápe ako telesá rovnakej podstaty ako ostatné telesá vo vesmíre, čiže predovšetkým podrobené rovnakým zákonom.
    Okrem nebeských telies prešla takýmto vývinom aj Zem a s ňou spojený organický život a sám človek. Všetky javy a procesy, ku ktorým dochádza v tele živočíchov a človeka, sa odohrávajú mechanicky: životní duchovia sú neobyčajne jemné telieska, ktoré sa nachádzajú v krvi a od ktorých pochádza pohyb v živom organizme. Živočích je stroj pôsobiaci na základe fyziologických mechanizmov, ktorým podlieha aj psychický život, a ten je zasa súborom automatických, reflexných pohybov. Ani rastliny, ani zvieratá nemajú dušu (nerozpriestranenú a mysliacu substanciu).

Res cogitans (vec mysliaca)
Duša ako nerozpriestranená a mysliaca vec (res cogitans) sa objavuje až u človeka. Atribútom čiže podstatou duše je myslenie. Duša je osobitná substancia, čistá nemateriálna entita. Duša nemá v sebe nič z rozpriestranenosti a tým sa úplne odlišuje od tela (ako rozpriestranenej veci).

Vzťah a interakcia duše a tela. Vášne
„Spojenie" – presnejšie – akýsi bližší styk duše a tela spočíva v rozlievaní sa duše po tele prostredníctvom kanálikov z miesta umiestnenia duše v tele, a síce v epifýze (epiphysis cerebri), malom nepárovom orgáne v strednom mozgu, v ktorom je duša citlivá na podnety, ktoré od tela k nej dochádzajú prostredníctvom životných duchov a naopak zasa silné hnutia duše sa v epifýze prenášajú na životných duchov, ktorí uvádzajú telo do akcie. Kanáliky možno odpozorovať z prázdnych tepien v mŕtvych živočíšnych organizmoch, na ktorých Descartes uskutočňoval anatomické pokusy. Žilami tečie krv, kanálikmi (tepnami) sa rozlieva (tečie) duša, prijímajúca podnety od „životných duchov", ktoré sú v čiastočkách krvi. Duša reagovaním na tieto podnety vyvoláva primerané pohyby v tele a v jeho orgánoch. Takýmto spôsobom môžu telo i duša na seba vzájomne pôsobiť, pričom zostávajú navzájom nezávislými substanciami.
    Z tohto vzájomného pôsobenia sa rodia vášne závislé od životných duchov, rozlíšených podľa temperamentu človeka. K vášňam patrí obdiv, láska, nenávisť, túžba a smútok. K týmto vášňam čiže impulzom (pôsobiacim na dušu) dochádza len v stave spojenia duše s telom, avšak duša ako taká je od nich oslobodená.

Teória poznania
Prameňom a kritériom poznania je rozum. Zmyslové vnemy poskytujú poznaniu materiál. Rozumové poznanie má intuitívny charakter, čiže je bezprostredným nazeraním toho, čo je pri prítomnosti idey jasné a evidentné. Existujú tri druhy ideí:

        – vrodené idey (ideae innatae),
        – získané idey (ideae adventitiae),
        – idey utvorené nami samými (ideae a me ipso factae).

Vrodené idey sú nezávislé od vonkajšieho sveta, patria výhradne duši a rozumu, a preto sú jednoduché, jasné a zrejmé. K vrodeným ideám patria:

            – idea bytia,
            – idea substancie,
            – idea príčiny,
            – idea cieľa
            atď.

    Získané idey pochádzajú zo skúsenosti a patria k nim idey, ktoré sa utvárajú na základe pozorovania: idea dreva, idea koňa, idea človeka, idea slnka atď.
    Idey utvorené nami samými sú skonštruované na základe vrodených a získaných ideí, napr. idea sfingy.
    Vrodené idey sú samobytným a nezávislým fenoménom duše, ktorá má prirodzenú schopnosť ich vytvárať – preto sú vrodené; majú výlučne rozumový charakter a sú vždy pravdivé.
    Popri rozume má duša ja vôľu čiže schopnosť slobodne rozhodovať, schopnosť tvrdiť alebo odporovať v podobe súdu, ktorý nepatrí rozumu, ale vôli. Vôľa má omnoho širšiu pôsobnosť ako rozum, môže zahŕňať veci, ktorým človek nerozumie, voliť klam namiesto pravdy – a teda mýliť sa. Preto rozpor medzi oblasťou ľudskej vôle a oblasťou rozumu je bezprostredným zdrojom omylu, čo však neznamená, že vôľa rozhoduje aj o samom spojení pojmov v súde. Existuje možnosť poznávacieho zdokonaľovania sa človeka a jeho prechádzania od nevedenia k vedeniu, od omylu k pravde, čím sa zdôrazňuje vedúca úloha rozumu vo vzťahu k vôli, čo je aj podmienkou pravdivého poznania.

D: Traité du Monde ou de la Lumière (Rozprava o svete alebo o svetle) (vyd. posmrtne); Discours de la méthode pour bien conduire sa raison et chercher la vérité dans sciences, plus la Dioptrique, les Méteores et la Géometrie, qui sont des essais de cette méthode (Rozprava o metóde), 1637; Meditationes de prima philosophia in qua Dei existentia et animae immortalitas demonstratur (Meditácie o prvej filozofii), 1641; Principia philosophiae (Princípy filozofie), 1644; Les passions de l'âme (O vášňach), 1649.

:: analýza matematická, cogito ergo sum, De omnibus dubitandum, dedukcia (Descartes, R.), evidencia (fenomenológia), filozofia 17. stor., filozofia novoveká, jasnosť (Descartes, R.), karteziánsky, karteziánstvo, metóda Descartova, substancia (Descartes, R.), zreteľnosť (Descartes, R.).

/desengañó
špan. – stav alebo pocit celkového rozčarovania, straty ilúzii v baroku, ktorého zdroje zrejme tkvejú predovšetkým v hlbokých svetonázorových premenách, ktoré spôsobila renesancia rozrušením dovtedajšej predstavy kozmického poriadku. Desengañó je dôsledok akejsi „ontologickej osirelosti“, v ktorej sa ocitol autonómne uvažujúci subjekt, potom, čo sa uvoľnil z autoritatívnych aristotelovsky pochopených noriem stredoveku, je to zvýraznené vedomie konečnosti individuá, jeho osudu v rozmere kozmu, tak, ako ho formuloval Pascal. Vo sfére spoločenskej praxe je desengañó zrejme pocitovou reakciou na rozpad existujúcich sociálnych systémov a na ich reštrukturáciu, ako v prípade Baltasara Graciána dôsledok tak kríz široko spoločenských, ako aj kríz osobných, ktoré pospolu spôsobili, že Gracián akoby sa prestal stotožňovať s dejinami svojej epochy a svojej spoločnosti, vystúpil z nich, prežíval ich ako iluzívny jav, ako theatrum mundi, ako číru alegóriu reality, ktorú nemožno uchopiť opisom konkrétností ale iba metaforujúcich všeobecností.
:: barok, filozofia baroková.

/designát
lat. − mimojazyková entita, na ktorú sa vzťahuje jazykový znak.
:: entita mimojazyková, logika.

/designát názvu
– predmet, ktorý spadá pod názov ([4];33).
:: logika.

/designát pojmu
– designát ľubovoľného názvu vyjadrujúceho príslušný pojem ([4];32 – 33).
    Designátom pojmu môže byť buď hmotný predmet či vzťah medzi hmotnými predmetmi, alebo jazykové označenie tohto predmetu alebo vzťahu (cf [498];189).
:: logika, názov, predmet hmotný.

/deskripcia fenomenologická
− opis spôsobov, ktorými sa vedomie zameriava na to, čo si uvedomujeme.
:: fenomenológia.

/deskripcia indivíduová
− jednoznačný opis indivídua − meno, označujúce práve jedno indivíduum (jeden predmet), napr. výraz ,,autor románu Muž bez vlastností”, označujúci rakúskeho spisovateľa Roberta Musila.
:: opis.

/deskriptor (logika)
– v jazykoch logiky operátor deskripcie ([490];111).

/dešifrovanie
fr. – dešifrácia− lúštenie pomocou šifier (súčasť kryptografie); lúštenie neznámych písomných znakov (súčasť paleografie); vysvetľovanie alebo odhaľovanie skrytého významového útvaru (napríklad myšlienky alebo zámeru); uvádzanie zašifrovaných dát do pôvodného tvaru (v rámci výpočtovej techniky).

/deus ex machina
lat. – doslovne: boh zo stroja – niečo neočakávané alebo zasahujúce zvonku.

/Deus sive natura
lat. – Boh čiže príroda, Spinozova formulácia vyjadrujúca myšlienku totožnosti Boha a prírody.
:: Spinoza, B.

/devotio moderna
lat. – nová (súčasná, terajšia) zbožnosť – duchovné hnutie neskorého stredoveku, ktoré sa od 14. storočia šírilo z Holandska do vtedajšej Európy (do Nemecka a Francúzska) a završovalo zlatý vek západnej kresťanskej mystiky. Zakladateľom hnutia devotio moderna je Gerardus Veľký (Geert Groote, 1340 – 1384), osnovateľ združenia Bratia spoločného života (Broeders des gemeenen levens); jeho najvýznamnejším žiakom bol Tomáš Kempenský. Kráčajúc ruku v ruke s kresťanským humanizmom, kladúcim dôraz na intelektuálne štúdium koreňov kresťanstva, devotio moderna prízvukovalo individuálny prístup k viere a k náboženstvu. Jeho devízou bola vnútorná opravdovosť a nasledovanie Ježiša Krista ako vzoru kresťanského života. Hnutia malo vplyv aj na náboženské postoje predstaviteľov reformácie.
:: filozofia 14. stor., filozofia stredoveká, mystika kresťanská západná, jej zlatý vek.

/dia-
gr. − prvá časť zložených slov znamenajúca cez, skrz, naprieč, napr. diachrónny cezčasový.
:: slovo zložené.

/diachrónia
gr. – skrzčasnosť. Diachrónia sa achrónnou zložkou perichrónie bezčasmo prepája so synchróniou. Diachrónia je predmetom historických disciplín, napríklad historickej lingvistiky (pokiaľ ide o jazyk, jeho vývin).
:: historia syncritica (synkriticizmus), prierez diachronický, synchrónia, vzťah diachronický.

/diachronicky | príslovka
– štúdiom vývoja, so zameraním na vývoj, zameriavajúc sa naň: skúmať niečo diachronicky znamená skúmať, zameriavajúc sa na vývoj, tematizujúc vývoj.

/diakozmos
gr. – vývoj, ktorým prechádza jestvujúcno pri svojom postupe z kozmu do kozmu, z poriadku do poriadku, z fázy do fázy.

/dialektika
gr. – filozofická metóda spočívajúca vo vyjasňovaní významových útvarov z hľadiska ich zdôvodnenia a náuka o nej; v stredoveku druhé zo siedmich slobodných umení.

/dialektika (Platón)
– metódou, ktorá vyvoláva v duši rozpomínanie sa na svet ideí; vyrastá z diskusie opačných mienení.

/dialektika materialistická
– metóda dialektického materializmu, ktorej hlavnou kategóriou je protirečenie. Systematický výklad materialistickej dialektiky na Slovensku podáva monografia [69].
:: filozofia marxistická.

/dialóg
gr. – rozhovor medzi dvoma alebo viacerými osobami; jeho opakom je monológ.

/dianie
− dej – prechádzanie s jedného stavu do iného, napr. zo stavu nebytia do stavu bytia alebo zo stavu bytia do stavu nebytia, zo stavu jednej určenosti do stavu inej určenosti.
    Základným prvkom diania je udalosť a súborom všetkých udalostí je svet.
:: dianie duševné, dianie psychické, etapizácia, koniec, proces, udalosť, um, vytvárajúcno, začatie, začiatok.

/diastéma
gr. διάστημα – priestor, interval, medzičas, medziobdobie, medziľahlá medzera, vzdialenosť, odstup; medzihviezdny priestor; (hudobný) interval.
:: filozofia starogrécka.

/dictum de omni et nullo
lat. – povedané o všetkom a o ničom.

/Diderot, Denis
(1713 – 1784) – francúzsky filozof, estetik a spisovateľ, jeden z popredných osvietencov encyklopedistov. Diderot vytvoril filozofiu prírody, v ktorej sa prejavuj jeho zmysel pre konkrétne javy a experimentálne bádanie. S tým súvisí jeho záujem o biologické vedy – až do tej miery, že matematika uňho stráca prvoradé postavenie, ktoré mala u Descarta.
    Diderot bol spočiatku deista, nakoniec však vyznáva materialistický monizmus, podľa ktorého jednota hmoty spočíva v kontinuite, ktorá spája najjednoduchšie spôsoby existencie s najzložitejšími.
:: filozofia 18. stor., filozofia francúzska, filozofia osvietenská, materializmus francúzsky 18. stor., osvietenstvo.

/diégésis
gr. διήγησις – diegéza – výklad, opis, rozprávanie aj s tým úsekom významového univerza, ktorý svojím výrazivom vyjadrujú.

/diel
− časť (celku).
:: celok.

/dielo
– niečo, čo je vypracované, hmotne zachytený výsledok námahy, namáhavej práce; výtvor, výsledok tvorby; artefakt, ktorý je odlišný od toho, čo v realite zatiaľ existuje; zhotovenie určitej veci, jej montáž, údržba, uskutočnenie opravy alebo úpravy. Je to nová umelá realita. V okamihu, keď sa skončí jej tvorba, sa stáva nezávislou od predchádzajúcej činnosti a subjektu, objektom, ktorý „stačí sám sebe“, svetom zloženým z prvkov sveta skutočného, ale postaveným aj proti nemu (proti pôvodnej prírode, ktorej je druhou tvárou, teda akýmsi vzdorosvetom).
    Historicky sa diela javia ako rozhodujúci prejav civilizácie. Ich tvorcovia do nich „zakliali“ seba, svoju tvorivú subjektivitu a tvorivé úsilie, žijú v nich, hoci sami už pominuli a navždy zanikli i deje s tvorbou spojené (266;19 an.).
    Slovník pojmov, in: u.fond na podporu umenia dielo definuje takto: „Jedinečný výsledok tvorivej duševnej činnosti autora vnímateľný zmyslami, bez ohľadu na jeho podobu, obsah, kvalitu, účel, formu jeho vyjadrenia alebo mieru jeho dokončenia. Dielom je literárne dielo, slovesné dielo, divadelné dielo, hudobné dielo, dielo úžitkového umenia, kartografické dielo alebo iný druh umeleckého diela alebo vedeckého diela.“
    Vedou o doťahovaní tvorby do jej výsledku je ponematika. Z ponematických disciplín najdôležitejšia je ponematika kultúrnosti.
:: dielo architektonické, dielo autorské, dielo filozofické, dielo fotografické, dielo hudobné, dielo klasické, dielo literárne, dielo maliarske, dielo pseudonymné, dielo stavebné, dielo umelecké, dielo technické.

/dielo filozofické
– výtvor filozofickej tvorby. Filozofické dielo je produkt filozofie, súčasť predmetu historickofilozofického výskumu, biografie filozofa, textológie, bibliografie, ponematológie a iných disciplín.
    Filozofické dielo „nie je bezrozmerným priesečníkom zákonitostí alebo vplyvov. Je ohniskom, v ktorom sa pretavujú vplyvy, aby z nich vznikla nová bytnosť, ktorou je dielo. Odtiaľ význam pochopenia diel – týchto uzlových bodov kultúrnej štruktúry, faktorov vývoja, konštituujúcich súčastí duchovnej reality. Diela sú vykryštalizovanou činnosťou, sú nabité jej silou a uchovávajú si jej dialektické napätie. Filozofia, to nie sú len filozofické problémy, trendy, kategórie, ale aj diela. To sú atómy duchovnej reality. Pri rozbore nestačí odhaľovať vonkajšie a vnútorné príčiny ich genézy, prípadne ich ďalšie pôsobenie, ale spriesvitniť ich vnútornú štruktúru a objaviť v nich zrod nového“ ([267];17).
    :: filozofia.

/dielo klasické
– dielo, ktoré je vždy aktuálne a čítaniahodné, „ein Werk, das immer aktuell und immer lesenswert ist. Jede Generation liest es von Neuem, und jede entdeckt in einem Klassiker, was von früheren Generationen noch nicht bemerkt worden ist. Unerschöpflichkeit und zeitlose Gegenwärtigkeit machen den Klassiker aus ([902];1).“

/dielo umelecké
− angl. work of art – dielový umelecký výtvor, ktorý je výsledkom uplatnenia umeleckých tvorivých schopností autora alebo autorov.
    Umelecké diela sú jednak hmotné výtvarné diela spravidla odborne školených výtvarníkov (maliarov, sochárov, architektov, umeleckých fotografov a pod.), t. j. obrazy, rytiny, lepty, drevoryty, umelecké fotografie a filmy, sochy a rôzne plastiky, ale i celé stavby vytvorené ako umelecký unikát (originál) alebo v niekoľkých málo replikách (tzv. autorské kópie), jednak umelecké diela, ktoré v dôsledku svojej zvláštnej povahy vyžadujú, aby boli pre účely spoločenskej spotreby buď rozmnožené tlačou, ako sú slovesné diela umelecké všetkého druhu (próza, básnické diela, drámy), alebo prednesené alebo predvedené výkonými umelcami (na hudobných nástrojoch, spevácky, herecky, alebo tancom), ako sú hudobné diela nástrojové i vokálne, hudobnodramatické a dramatické diela, pantomímy, choreografické diela (balet) a pod.; ide teda o diela spisovateľov, skladateľov a choreografov.
    Vedľa profesionálne vytváraných umeleckých diel sa uznáva umelecká hodnota aj pri dielach amatérskych, vytváraných neškolenými jednotlivcami zo záľuby.
    Zvláštnym druhom umeleckých diel sú diela užitého umenia, ktoré sa od ostatných umeleckých diel odlišujú svojím určením pre technické, najmä priemyselné využitie. Zatiaľ čo umelecké dielo výtvarné plní svoj kultúrny účel svojou podstatou ako originál, je dielo užitého umenia už pri vytvorení urcené ako predloha pre ozdobenie alebo doplnok iného výsledku ľudskej činnosti, slúžiaceho iným než estetickým potrebám spoločnosti. Takými dielami užitého umenia sú napr. umelecké vzory pre tlač na textílie alebo pretkanie látok, pre keramiku, kovovýrobu, výrobu z dreva alebo iných hmôt, ornamenty a plastiky pre výzdobu budov a pod. Do oblasti užitého umenia patrí aj ľudová umelecká výroba, pracujúca na podklade ľudovej umeleckej tradície, a umelecké remeslá, vytvárajúce diela podľa predlohy alebo návrhu. Konečný výrobok pri dielach užitého umenia nie je originál vytvorený autorom, ale rozmnoženina vyrobená remeselníkom alebo priemyslovo.
    Umelecký výkon realizuje reprodukčný umelec predvedením literárneho, hudobného, tanečného alebo pantomimického diela, pričom svojím osobitým poňatím diela dáva prednesu diela zvláštny tvorivý charakter svojimi individuálnymi umeleckými schopnosťami. Tak je to pri výkonoch dramatických umelcov, recitátorov, spevákov a hudobníkov, tanečníkov, mimických a estrádnych umelcov, artistov a pod.
:: dielo hudobné, dielo literárne, dielo maliarske, estetika, interpretácia (filozofia umenia), obraz umelecký, prednes, umenie, umenoveda.

/diferencia
lat. – rozdiel, rozdielnosť; nezhoda, rozpor.
:: diferencia ontologická, differentia specifica.

/diferencia ontologická
– rozdiel medzi súcnom a bytím. Bytie nie je redukovateľné na súcno, hoci sa každého súcna nejako týka. Tematizovať bytie a jeho zmysel predpokladá predbežnú tematizáciu súcna v jeho odkazovaní na to, čo mu jeho súcnosť umožňuje, ale čo sa v nej nevyčerpáva, čo sa skrýva za jej zjavnosťou.
:: diferencia, Heidegger, M., ontológia, súcno.

/diferenciácia
lat. – 1. rozlišovanie, odlišovanie, rozrôzňovanie – (postupné) prejavovanie alebo určovanie rozdielov; 2. proces formovania a utvárania vecí, javov, procesov a pod. (cf [153];636).

/diferencovanosť kvantitatívna
– rozmanitosť a variabilita kvantitatívnych aspektov.

/differentia specifica
lat. – druhový rozdiel, charakteristická zvláštnosť.
:: diferencia.

/Dilthey, Wilhelm
(19. 11. 1833 Wiesbaden-Biebrich, Hesensko, Nemecko – 1. 10.1911 Seis am Schlem, Taliansko) – nemecký psychológ, pedagóg a filozof – predstaviteľ filozofie života, duchovednej pedagogiky, hermeneutickej pedagogiky.
    Ústredným pojmom jeho filozofie je pojem živého ducha, ktorý sa vyvíja v historických formách.

D: Gesammelte Schriften, Bände I – XXVI (1914 – 2006).

:: filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná, filozofia života.

/Diodóros Kronos
(asi 350 Iasos v Malej Ázii − 307 pr. n. l. ?) − starogrécky filozof, príslušník megarskej školy, ktorý vypracoval argumenty proti pohybu a zanikaniu, pojem hypotetického súdu (implikácie) a pojem modality možného, nemožného, nevyhnutného a nie nevyhnutného, pričom sa preslávil dôkazom zvaným kyrieuón (vládca), že možné je len to, čo je skutočné alebo čo sa skutočným stane.
:: filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.

/Diogenes zo Sinope
(asi 400 – asi 323 pr. n. l.) – Diogenes zo Sinopy – starogrécky filozof, najradikálnejší predstaviteľ kynizmu v životnej praxi Odišiel z rodného mesta do vyhnanstva, pretože vraj falšoval peniaze. Diogenes opustil bohatú rodinu, stal sa dobrovoľným žobrákom a ľudovým učiteľom.
    V Aténach sa zoznámil s učením Antisténa, domyslel jeho zásady d krajných dôsledkov a prakticky ich uskutočňoval.
    O Diogenovi sa traduje nesmierne množstvo historiek a anekdôt. V duchu svojej filozofie viedol potulný život, býval v sude a bez rozpakov robil na verejnosti veci, ktoré iní nerobili ani v ústraní. Svoju nezávislosť vyjadril vraj aj pri stretnutí s Alexandrom Macedónskym: keď mu Alexander povedal: „Som Alexander, veľký kráľ“, Diogenes odpovedal: „Ja som Diogenes, pes“. Keď sa Alexander spýtal opaľujúceho sa Diogena, čo by si prial, Diogenes odpovedal: „Ustúp mi zo slnka“.
:: filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.

/disciplína¹
− dodržiavanie pravidiel, predpisov, povinností.
:: povinnosť.

/disciplína²
− vedný, umelecký, športový a podobne odbor.
    V kontexte štúdia alebo skúmania je disciplína systematický prístup alebo metóda, ktorá sa používa na skúmanie (vedecké, odborné, teologické) určitej oblasti. V tomto kontexte sa niekedy rozlišuje subjektívna disciplína, zameriavajúca sa na osobné názory, postoje a vnútorné skúsenosti jednotlivca, a objektívna disciplína, zameriavajúca sa na objektívne fakty, merateľné údaje a vedecké metódy.
:: disciplína filozofická, disciplína matematická, disciplína synkriticizmu, disciplína špeciálnovedná, disciplína teologická, disciplína vedná, multidisciplinarita, veda.

/disciplína filozofická
– disciplína filozofie – filozofický odbor alebo časť filozofie, skúmajúca istú stránku miesta človeka vo svete; je to oblasť filozofického skúmania vyčlenená podľa spôsobu kladenia otázok a predmetnej oblasti.
    Filozofickou disciplínou je napríklad metafyzika, gnozeológia, etika, estetika, filozofia umenia, filozofia literatúry, filozofia hudby, ontológia, axiológia, dejiny filozofie, filozofia jazyka, filozofická antropológia, filozofia mysle, logika, filozofia dejín, ale aj filozofia spoločnosti čiže sociálna filozofia, filozofia filozofie, filozofia logiky, filozofia vedy, filozofia umenia, filozofia matematiky, filozofia fyziky, filozofia chémie, filozofia biológie, filozofia medicíny, filozofia ekonómie, filozofia štátu, filozofia práva, filozofia výchovy, politiky, náboženstva, kultúry, vojny, mieru, športu, smrti, informácie a pod.
    Z výrazného akcentu na pestovanie niektorej filozofickej disciplíny a jeho systematického rozširovania sa utvorili dokonca filozofické smery alebo hnutia, ako ich reprezentuje napr. filozofia mysle, filozofia informácie a pod.
:: filozofia, skúmanie filozofické.

/disciplína synkriticizmu
– to ktoré odvetvie synkriticizmu (napríklad synkriticistická antropológia, agapológia, synkriticistická epistemológia, synkriticistická ontológia atď., zoznam pozri nižšie v odkazoch) s podčiarknutím jeho ponematického aspektu; odtiaľto aj blízkosť disciplíny synkriticizmu s príslušným umením (ars).
    Zmyslom vyčlenenia alebo konštitúcie tej ktorej disciplíny synkriticizmu je teda len predbežne, provizórne fixovať zameranie filozofickej pozornosti na spôsob bytia tej ktorej oblasti celku predsynkriticky daného. Filozof, študujúci, čítajúci sa však veľmi rýchlo presvedčia o tom, že “jednotlivé” spôsoby bytia smerujú koniec koncov k spôsobu bytia človeka vo svete, čo v synkriticizme znamená, že smerujú v prvom rade k perichronematike bytia človeka vo svete, k preparácii bezčasových väzobností pobytu človeka na svete a až spätne trebárs k určitej ich klasifikácii, typologizácii, k odhaľovaniu ich paradigmatiky a podobne.
    Vyčlenenie disciplín synkriticizmu má teda popri všetkej svojej heuristickej odôvodnenosti predsa len skôr didaktický účel, pretože synkriticizmus všade smeruje ani nie tak k perichronológii, ako skôr k atemporalistike, k uvoľneniu atemporalistických potencií toho ktoré spôsobu bytia človeka na svete – v každodennom živote, vo vede, v umení, vo filozofii, v náboženstve. Synkriticizmus v nich ponematicky (završujúcnostne) hľadá autentickosť, v každej oblasti mu ide – povedané Heideggerovými slovami – o „sebaoslobodzovanie slobody v človeku ([761];244)”.
:: synkriticizmus.

/disciplína vedná
− vedný odbor.
:: disciplína špeciálnovedná, interdisciplinarita, multidisciplinarita, veda.

/disjunkcia (logika)
− spojenie dvoch výrokov spojkou alebo, pri ktorom jeden alebo druhý výrok alebo obidva výroky sú pravdivé.
:: logika.

/disjunkcia vylučujúca (logika)
– spojenie výrokov pomocou vylučujúceho disjunktora.
    Vylučujúca disjunkcia sa používa pri klasifikovaní predmetov do oddelených (navzájom sa neprenikajúcich) skupín, tried, oblastí, sfér.

/disjunktor (logika)
– nevylučujúci disjunktor – logická spojka, ktorá sa používa na spájanie dvoch výrokov vyjadrujúcich zlučiteľné alternatívy, označuje sa znakom (z lat. vel alebo) a vyjadruje sa slovom alebo. Na spájanie výrokov, ktoré vyjadrujú navzájom sa vylučujúce, nezlučiteľné alternatívy, sa používa vylučujúci disjunktor.

/disjunktor nevylučujúci (logika)
– p. disjunktor (logika).

/disjunktor vylučujúci (logika)
– logická spojka, ktorá sa používa na spájanie dvoch výrokov vyjadrujúcich vylučujúce sa, nezlučiteľné alternatívy, označuje sa znakom vv a vyjadruje sa spojením buď...,alebo... Spojenie výrokov pomocou tejto spojky sa nazýva vylučujúca disjunkcia.

/diskontinuálny
lat. – periodický, prerušovaný; opak: kontinuálny.

/diskontinuitný
lat. – nemajúci súvislosť, nemajúci spojitosť; nesúvislý, nespojitý, prerušovaný, opak: kontinuitný.

/diskurz
lat. − rozbiehajúcno sa viacerými smermi, napríklad v debate, v rozhovore, preto neskôr aj rozprava, v základoch poznávania sveta...
:: základ poznania vedeckého.

/diskurz (filozofia postmoderná)
− verbálne artikulovaná forma objektivácie obsahu vedomia, regulovaná racionalitou dominujúcou v tej ktorej sociokultúrnej tradícii; reprezentácia autochtónneho zmyslu imanentnej logiky objektu.
:: diskurz, filozofia postmoderná.

/diskurz (filozofia tradičná)
– argumentatívna, reflektujúca a kontrolovaná forma písanej alebo hovorenej reči vyjadrujúca pojmové myslenia a protikladná vyjadrovaniu intuitívnych významových útvarov. Spojením diskurzívne myslenie sa tu potom mieni alebo označuje myslenie argumentatívne, čo najviac racionálne.

/diskurz deontický
− časť prirodzeného jazyka, týkajúca sa príkazov, zákazov a dovolení, východisko skúmania deontickej logiky.

/dispozícia
lat. – vlohy, predpoklady, schopnosti; náklonnosť.

/dívanie sa
– pozeranie, hľadenie.
    Pozorné dívanie sa je pozorovanie.

/doba
− dlhší čas alebo časový úsek, obdobie.
:: dejiny, duch doby, éra.,

/doba osová
– etický zlom, axiálna doba, axiálna éra, prvá axiálna éra, prvá osová doba – obrat v dejinách ľudstva, v ktorom – približne v období medzi 800 až 300/200 pred n. l. (alebo užšie vymedzené: 600 až 500 pred n. l., čiže 6. stor. pr. n. l.) – vo všetkých kultúrach Eurázie (Čína, India, Irán, Judea, Grécko) nastúpilo nové myslenie a kritická reflexia; vystupujú náboženskí reformátori alebo mysliteľské či etické osobnosti, ktoré prinášajú zlom v doterajšom duchovnom vývine:

            v Číne Lao-c’ a Konfucius
            v Indii Buddha a Mahávíra
            v Iráne Zaratustra
            v Judei izraelskí proroci
            v Grécku milétska škola

    Vo všetkých vyššie uvedených krajinách bol v čase etického zlomu čulý náboženský život a rozvinutý panteón. Ľudia uctievali mnoho bohov a snažili sa ich primäť intenzívnym kultom k tomu, aby im dávali hojnosť všetkého potrebného k životu, čiže jedlo a úrodu, úspech a šťastie, a vôbec životnú silu, ktorá by ich bola schopná chrániť pred hladom, biedou, chorobami a smrťou, skrátka pred všetkým, čo dajako ohrozuje život.
    Vo všetkých spomenutých krajinách dochádza k hlbokej kríze a s ňou k biede, hladu a rozháraným pomerom. Ľudia tak na mnohých miestach začali poznávať, že starí bohovia nefungujú, aspoň nie tak, ako by sa od nich čakalo.
    V mnohých starých kultúrnych okruhoch sa objavujú príznaky metafyzického skepticizmu a mravného relativizmu, ktorý asi najlepšie poznáme v podobe gréckych sofistov. Kult, postupne stále dôslednejšie magizovaný (pozri: napr. staroindickú obeť koňa a vôbec zásady epochy brahmanizmu), nedokáže ovplyvniť bohov tak, aby boli človeku po vôli požadovaným spôsobom.
    Ako vonkajšia príčina etického zlomu sa tak ukazuje tlak spoločenskej situácie a neúspechy v dovtedajšom spôsobe náboženského zvládavania ľudskej biedy pomocou magicky koncipovaného kultu. Vzniká vnútorná prázdnota, ktorá volá po novej odpovedi na novo doliehajúcu otázku ľudskej existencie. A tu prichádzajú myslitelia, ktorí chcú premeniť človeka a jeho vzťah k súcnu alebo k bohu, a nie v prvom rade ovplyvniť bohov.
    Všetkým novým systémom je vlastná výzva k mravnému postoju, k tomu, aby človek pracoval predovšetkým sám na sebe a nečakal, že mu šťastie podľa jeho predstáv a požiadaviek dodajú podplatení bohovia alebo kozmický zákon, podmanený magickým rítom.
    Etapa dejín ľudstva po osovej do sa zavŕšila definitívnym presadením sa druhej osovej doby v 21. storočí.
:: dejiny ľudstva, doba osová druhá, história.

/doba osová druhá
− druhá axiálna doba, druhá axiálna éra − presmerovanie vektora hlavného záujmu človeka do svojho vlastného vnútra (sebapoznanie), vedomie ktorého sa definitívne ustanovilo nástupom epochy globálnych pandémii v 21. storočí ako odpoveď o. i. na nedostatok času a priestoru (napr. v študijných programoch) k múdreniu, na takmer všezasahujúci dementizmus, do ktorého vyústila preddruhoosová doba a markantný u vrcholových politikov, na zánik konciliantnosti, na stratu schopnosti riešiť prakticky ktorýkoľvek relevantný problém, o globálnych ani nevraviac.
    Vonkajšok sme vyčerpali, aj keby sme energiu a suroviny dokázali čerpať z ľubovoľných zdrojov, vrátane mimozemských. Bez výmeny v podstate nedobrovoľnej sebaizolácie za sebaprehlbovanie sa zvýši letalita, pretože sa obnoví smrtonosnosť preddruhoosovej civilizácie.
    Prepracúvanie novej civilizácie do kultúry spočíva v nereduktívnom usúvzťažňovaní sebaprehlbovania globálne každého dospelého ľudského indivídua a jeho bežného lineárneho spôsobu života. Zmysel a perspektívu má zcieľavedomovanie tejto synkrízy vertikality a horizontality nášho života do podoby ich synkritiky. Prakticky to znamená zmenu vo všetkých druhoch individuálnej, interindividuálnej i spoločenskej činnosti.
    Náročnosť tejto zmeny prežívame doslova na každom kroku a na každom úseku verejného a intímneho života a stáva sa predmetom alebo náplňou politickej, výchovnej a osvetovej činnosti, ako keby sa naplnila vízia Danteho diela De monarchia z rokov 1312/13 (https://la.wikisource.org/wiki/De_monarchia/Liber_Primus), iba panovník by už nemal byť len jeden; možno dnes aj niekto skladá dielo De triarchia. Náročnosť tejto zmeny je ontologický invariant druhej axiálnej doby.
Sign of this Second Axial Age (zweite Achsenzeit) is:
inscendence or death.
    Znamenie tejto druhej osovej doby znie:

inscendencia alebo smrť.
Знак этого второго осевого времени:
инсценденция или смерть.

     Druhá axiálna alebo osová doba je (na rozdiel od prvej osovej doby) globálna inscendentalizácia spočívajúca v odklone všetkých kultúrnych okruhov na Zemi od aktivít smerom von k aktivitám smerom dovnútra čiže k inscendencii vyvolanom vyčerpaním možností ďalšej externej expanzie človeka, ktoré sa zavŕšilo v 21. storočí prevládnutím hyperzložitosti ako nového historického typu komplikácií na spoločenskej, interindividuálnej a individuálnej úrovni zväčša akademicky i každodenne reflektovaného ako neriešiteľnosť. Historický typ zložitosti ťažkostí našej doby však prekročil doteraz praktikovanú historickotypologickú periodizovateľnosť vývinu ľudstva, čo je dôvodom označiť ho os obratu a dobu, v ktorej sa tento obrat zavŕšil ako druhú osovú alebo axiálnu dobu.
     Svetovosť tohto obratu obratov je vyššieho rádu ako svetovosť svetovej hospodárskej krízy, ktorá sa teraz rozbieha, a to napriek tomu, že dengľavým štátom v nej hrozí osud weimarskej republiky alebo rozpad či delenie a iba silné štáty z nej vyjdú ešte silnejšie. Svetovosť nástupu druhej axiálnej doby, ktorá sa dnes nespúšťa, ale ktorej nástup sa dnes zavŕšil, je kategória metafyzická; svetovosť druhej (po kríze 1929) svetovej hospodárskej krízy je kategória špeciálnovedná a štátnická.
     V druhej axiálnej dobe sa mení sama štruktúra historického procesu, chod alebo spôsob dejín, ich vektor; v druhej svetovej hospodárskej kríze sa menia štáty, ich režimy a zoskupenia, žiaľ v starej horizontálnej línii. Zrelosť alebo múdrosť príslušníkov populácie, strán a štátnikov vyrastá z ich schopnosti rozlišovať ontologické rády dejín a v schopnosti (alebo talente) znášať chladnokrvne ich enigmatickosť.
     Typ jasnozrivosti ponúkaný druhou axiálnou dobou spočíva v opustení egocentripetálnosti, doslova v chuti nezáludne rokovať a fandiť osudu sveta a nie len čiastkovým záujmom.
     Mimoriadne výrazným konštituentom inscendencie v kontexte druhej axiálnej doby je vedomie tragickosti agrikultúry.
     V kontexte druhej axiálnej doby sa utvára nový historický typ kumulatívnosti negatívnych účinkov navrstvovania sa celosvetových kríz – ekologickej, epidemickej, vojnovej, hospodárskej... – na vedomie prakticky každého člena svetovej populácie. Na pomenovanie mixu prevažne negatívnoemocionálne nabitých významových procesov a útvarov, prenikajúceho druhoaxiálnodobovým typom mentality, zatiaľ chýbajú slová. Topika náplne druhoaxiálnodobovej mentality a jej dynamika kladie pred filozofiu 21. storočia, ďalšie disciplíny a ostatné vývinové pásma kultúry 21. storočia úlohy bezprecedentne nového druhu komplexnosti.
:: agrikultúra, devirtualizácia, doba osová, egocentripetalizácia, filozofia 21. stor., kultúra 21. stor., postpostmoderna, povrchnosť, revolúcia synkriticistická, in: revolúcia sociálna (synkriticizmus), synkriticizmus, vzácnosť (ekonómia), zlom inscendentalizačný v kultúre 21. storočia.

/dobré (Shaftesbury, A. A. C.)
– to, čo slúži harmónii osobnosti.
:: dobro, Shaftesbury, A. A. C.

/dobro
– uspokojujúcno potrieb bez toho, aby sa škodilo druhým.
:: agathon, agathon (Aristoteles), dobré (Shaftesbury, A. A. C.), dobro (etika), dobro (synkriticizmus), dobrodenie, zlo.

/dobro (etika)
− konanie alebo zmýšľanie v súlade s požiadavkami mravného zákona.

/dobro (synkriticizmus)
– uspokojovanie (uspokojujúcno) potrieb bez ubližovania (najmä druhým), uspokojujúcno našich potrieb bez toho, aby sa komukoľvek alebo čomukoľvek škodilo. Pretváranie zlého na dobré je podproces kultúry.
    Rast potrieb za hranicu ich uspokojiteľnosti, otvára dvere utrpeniu. Z tohto ľahko vidno zmysel miernosti.
:: dobro a zlo (synkriticizmus).

/dobro a zlo (synkriticizmus)
– jedno i druhé je všesmerné, smerujúce von, mimo seba, i do svojho vnútra, do seba samého; dobro je konštruktívne a keď smeruje do seba samého, podporuje sa, vyznačuje sa autokonštruktívnym potenciálom1), zlo je deštruktívne a keď smeruje do seba samého, ničí sa, vyznačuje sa autodeštruktívnym potenciálom. V stretnutí dobra a zla dobro vytvára podmienky pre uplatnenie sa autodeštruktívneho potenciálu zla, čiže dobro so zlom nebojuje, ale umožňuje zlu podväzovať sa, deštruovať a ničiť seba samého, realizovať svoj autodeštruktívny potenciál.
:: agapizmus, boj, dobro (synkriticizmus), kultúra, polemizmus, synkriticizmus.
___________

1) Napríklad dobrý človek je dobrý aj k sebe samému.

/dobrodenie
− konanie dobra, dobrý skutok.

/docta ignorantia
lat. – učená nevedomosť, t. j. pochopenie nesmiernosti nekonečného, božského, nevyspytateľného Boha vedeckou metódou.

/dodanie
– pridanie, danie a s tým aj skompletizovanie; poskytnutie.

/dodávanie
– pridávanie, dávanie a s tým aj kompletizovanie; poskytovanie.

/dodržiavanie
– zachovávanie, plnenie (napr. pracovných povinností).
:: povinnosť pracovná.

/dogmatizmus filozofický
– filozofická forma dogmatizmu vystupujúca pôvodne ako protiklad voči skepticizmu predovšetkým s dogmou, že ak máme ideu pravdy, nepremôže ju nijaká skepsa.
    Neskôr sa filozofický dogmatizmu objavuje ako protiklad kriticizmu, prijímajúc svoje východiskové významové útvary bez predchádzajúcej kritiky.
:: absolutizmus filozofický.

/dojem
− výsledok pôsobenia vonkajších popudov na zmysly, na myseľ.
:: impresia, skúsenosť.

/dokázanie
– významový útvar spočívajúci vo výsledku dokazovania spočívajúci vo vytvorení (vypracovaní, zostavení) reťazca súdov a úsudkov v podobe dôkazu.

/dokazovanie
− významový proces spočívajúci v tvorbe reťazca súdov a úsudkov vyúsťujúcej do dôkazu. Výsledkom dokazovania je dokázanie.
:: circulus vitiosus, indukcia, logika, vyvracanie (logika).

/dokazujúcno
– superpozícia dokázania a dokazovania, výsledku dokazovania a procesu dokazovania.
:: dokázanie, dokazovanie.

/dokein
gr. – javiť sa, zdať sa.
:: javenie sa.

/dokonalosť
– lat. perfectio, nem. Vollkommenheit – dokonanosť, dosiahnutá úplnosť, dovŕšenosť.
:: ontológia.

/dominanta štruktúry dynamická
– DDŠ = dynamická dominanta štruktúry – hlavná zložka, faktor, príčina, hybná sila, podmienka atď. vývinu štruktúry nejakej entity.
:: štruktúra.

/dominanta štruktúry genetická
– GDŠ = genetická domínanta štruktúry – hlavná príčina vzniku štruktúry.
:: štruktúra.

/dominanta štruktúry genetická a dynamická
– GDDŠ = genetická a dynamická dominanta štruktúry – hlavná zložka, faktor, príčina, hybná sila, podmienka atď. vzniku a vývinu štruktúry nejakej entity, napr. štruktúry filozofie 20. storočia. Pri výskume parametrov zahrnutých do GDDŠ sledujeme aj fázy alebo etapy vzniku a vývinu (periodizáciu), kvalitatívne zlomy vo vývine (napr. lingvistický obrat) atď.
:: štruktúra.

/dominanta štruktúry systému filozofie dynamická
– dynamická dominanta štruktúry systému filozofie = DD štruktúry systému filozofie – komplex nereduktívne vzájomné previazaných hybných síl vývoja štruktúry systému filozofie, ako filozofické spory (vzájomné kritiky a polemiky), unikátne myšlienky a prístupy veľkých mysliteľov alebo zakladateľov filozofických škôl a iniciátorov filozofických smerov, parafilozofické výzvy a podnety z oblasti ideológie, vied (vedecké objavy), náboženstiev, umení, techniky i tvrdošijných ťažkostí a kríz spoločnosti (vojny, revolúcie, kultúrne zmeny).
:: štruktúra systému filozofie.

/dominanta štruktúry systému filozofie genetická
– genetická dominanta štruktúry systému filozofie (GD štruktúry systému filozofie) – komplex nereduktívne vzájomné previazaných hybných síl vzniku štruktúry systému filozofie, ako údiv a ťažkosti prechodu od mytologického k racionálnemu prístupu človeka k svetu a rozdiely v chápaní sveta u iniciačných osobností filozofických škôl a kritiky a polemiky vyplývajúce z týchto rozporov.
:: filozofia, systém filozofie, štruktúra systému filozofie.

/dominanta štruktúry systému filozofie genetická a dynamická
– genetická a dynamická dominanta štruktúry systému filozofie (GDD štruktúry filozofie) – komplex nereduktívne vzájomne previazaných hybných síl vzniku a vývoja štruktúry systému filozofie, ako údiv a ťažkosti prechodu od mytologického k racionálnemu prístupu človeka k svetu, rozdiely v chápaní sveta u iniciačných osobností filozofických škôl, filozofické spory (vzájomné kritiky a polemiky), rozpory medzi unikátnymi myšlienkami a prístupmi veľkých mysliteľov alebo zakladateľov filozofických škôl a iniciátorov filozofických smerov, parafilozofické výzvy a podnety z oblasti ideológie, vied (vedecké objavy), náboženstiev, umení, techniky i tvrdošijných ťažkostí a kríz spoločnosti (vojny, revolúcie, kultúrne zmeny).
:: filozofia, systém filozofie, štruktúra systému filozofie.

/domnienka
− dohad, konjektúra − zdôvodnený alebo nezdôvodnený kognitívny významový útvar vzťahujúci sa na stav veci, ktorý nemožno priamo pozorovať alebo experimentálne potvrdiť. Dôležitým druhom domnienky je hypotéza.
:: domnienka právna.

/domnievanie sa
− mienenie, predpokladanie, nazdávanie sa, myslenie si.

/doplnenie
− dosiahnutie potrebného pridaním alebo urobenie úplným dodaním chýbajúceho.

/doplnkovosť
− pretvárajúcno na doplnok.

/doplnok
− dodatok, komplement − to, čím sa niečo dopĺňa.
:: doplnenie, doplnok (matematika), doplnok výživový.

/dorozumievanie
− komunikácia − nadväzovanie spojenia obyčajne prostredníctvom reči alebo znakov.
:: dorozumievanie, in: Apendix.

/dosah
− dosiahnuteľné miesto.

/dosahovanie
− získavanie prácou, úsilím, snažením a pod.

/dosiahnutie
− získanie dosahu po niečo alebo nadobudnutie niečoho.
:: konanie.

/dospelosť
– zrelosť, ukončenosť vývinu.
    Štadializácia dospelosti sa uskutočňuje v súlade s kritériami tej ktorej disciplíny alebo vedy, pristupujúcej k dospelosti ako fáze, etape, štádiu vývinu, časovému intervalu atď.
:: adultotvorný, dospelý.

/dospenie
– dôjdenie, prídenie, dostanie sa (vývinom).

/dostanie sa
− premiestnenie sa pohybom, úsilím.

/dostávanie sa
– premiestňovanie sa pohybom, úsilím, ocitávanie sa v istom položení.

/dostavovanie sa
– nastávanie, prichádzanie napr. súcna v rámci výsúcnostňujúcna.

/dosvedčenie
− podanie svedectva, podopretie istého tvrdenia svedectvom.

/dotyk
– bezprostredné spojenie, tesné priblíženie sa jednej entity k druhej.
    Dotyk ako senzorická skúsenosť sa zakladá na fyzickom kontakte s objektom. Keď sa dotkneme objektu, nervové zakončenia v našej koži reagujú na tlak, teplotu a iné fyzikálne vlastnosti objektu. Dotyk nám umožňuje cítiť textúru, tvar, teplotu a tvrdosť objektu.

/doxografia
gr. – opis alebo komentovanie mienok, názorov, učení filozofov neskoršími autormi (doxografmi).
:: dejiny filozofie.

/dôkaz
– významový útvar tvorený zvyčajne sledom súdov alebo úsudkov, ktorý je utvorený v procese dokazovania. Dôkaz je prostriedok, pomocou ktorého sa môžeme presvedčiť o tom, či je argument platný (cf [89];19).
:: circulus vitiosus, consensus gentium, consensus omnium, dokázanie, dokazovanie, dôkaz (logika), dôkaz matematickou indukciou, dôkaz matematický, dôkaz tvrdenia, dôkazy existencie Boha, hodnovernosť záveru, logika.

/dôkaz (logika)
– usudzovanie, ktoré má zdôvodniť pravdivosť (alebo nepravdivosť) nejakého tvrdenia, ktoré sa nazýva tézou dôkazu; postupnosť výrokov, z ktorých každý je buď výrokom nevyžadujúcim dôkaz (axióma alebo predpoklad), alebo predtým dokázaným výrokom, alebo výrokom vyplývajúcim (odvodeným) z predchádzajúcich výrokov (teoréma). Teorémou je aj posledný (dokazovaný) výrok (téza dôkazu).
:: dôkaz, dôkaz tvrdenia, logika, predpoklad (logika), tvrdenie.

dôkaz tvrdenia
– presvedčenie sa o pravdivosti tvrdenia jeho odvodzovaním z iných pravdivých výrokov. Výrok, ktorý sa má dokázať, sa nazýva tvrdenie (téza, predmet dôkazu, probandum). Pri dokazovaní musíme nájsť také zrejmé alebo už skôr dokázané výroky, tzv. dôkazové prostriedky alebo argumenty dôkazu, z ktorých téza logicky vyplýva. Dôkaz možno vybudovať iba na skutočne pravdivých premisách ([4];49).
:: dôkaz, tvrdenie.

/dôkazy existencie Boha
– filozofické argumenty, ktoré sa pokúšajú racionálne potvrdiť existenciu Boha. Tieto dôkazy sa objavujú v dejinách teologického myslenia a majú rôzne formy, napr.:

Ontologický dôkaz: Vypracoval ho svätý Augustín a neskôr obhajoval Anselm z Canterbury. Tento dôkaz tvrdí, že pojem Boha ako dokonalej bytosti existuje iba v mysli ľudí, a preto tým skôr musí existovať v skutočnosti to, čoho/koho pojmom je.
Kozmologický dôkaz: Založený na predpoklade, že svet má nehmotnú príčinu a že Boh je prvou príčinou všetkého. Platón, Aristoteles a ďalší filozofi sa k nemu vyjadrovali.
Teleologický dôkaz: Argumentuje, že usporiadanie prírody je také účelné, že vyžaduje existenciu rozumnej bytosti (Boha), ktorá toto usporiadanie riadi.
Dôkazy Tomáša Akvinského: Patrí sem päť rôznych dôkazov, o. i. dôkaz z pohybu, z príčiny, z kontingentnosti bytia a z poriadku stvorenia.

    Tieto dôkazy nie sú určené na presviedčanie neveriacich, ale skôr na intelektuálnu reflexiu viery. Každý môže mať iný názor na ich platnosť, a preto sú stále predmetom diskusií a kritiky.
    Dôkazy existencie Boha sú dôležité pre tých, ktorí hľadajú racionálne opodstatnenie svojej viery. Tieto dôkazy môžu poskytnúť intelektuálnu podporu a pomôcť ľuďom lepšie pochopiť svoje presvedčenia. Pre iných však môže byť viera osobnou záležitosťou, ktorá nevyžaduje formálne dôkazy. Každý má individuálny prístup k viere a dôkazy môžu byť iba jedným z mnohých faktorov, ktoré ovplyvňujú duchovnú cestu človeka.

/dôsledok
– p. dôsledok (logika).

/dôsledok (logika)
– významový útvar tvorený myšlienkou vyplývajúcou z predchádzajúcej ako zo svojho dôvodu; záver v usudzovaní deduktívne odvodený z predpokladov; dôsledok je pravdivý, ak sú pravdivé i predpoklady.
:: útvar významový.

/dôvera
– náklonnosť veriť.

/dôvod
– nevyhnutná podmienka, ktorá je predpokladom existencie nejakého javu (dôsledku) a vysvetľuje ho.
    Uvádzanie dôvodov je dôvodenie.
:: dôvod (logika), dôvod rozumový, logika.

/dôvod (logika)
– myšlienka, z ktorej vyplýva druhá myšlienka, ktorá sa označuje ako dôsledok.

/dôvod rozumový
– dôvod založený na rozume, opierajúci sa o náplň rozumu.
:: rozum.

/dôvodenie
– odôvodňovanie – uvádzanie dôvodu alebo dôvodov.

/dravja
sa. dravya – predmet , hmota, substancia.
:: filozofia hinduistická, filozofia indická.

/druh
– súhrn predmetov alebo javov s rovnakými podstatnými vlastnosťami.
    Pojem druhu je dôležitý napríklad v logike pri skúmaní vzťahu medzi triedami, najmä medzi rozsahmi pojmov: predmety triedy B tvoria druh predmetov triedy A vtedy, keď majú všetky vlastnosti spoločné predmetom triedy A a okrem toho (navyše) majú určité špecifické vlastnosti, ktoré ich odlišujú od všetkých ostatných predmetov triedy A; predmety triedy A v tomto prípade tvoria rod pre predmety triedy B.
:: druh hudobný, druh literárny, druh slovný, druh umelecký, druhy slovné, klasifikácia, klasifikovanie, triedenie.

/druhý (fenomenológia)
− fr. autrui, nem. Anderer − iný subjekt, ktorý môžem mať pred sebou telesne (nem. leibhaft), z mäsa a kostí, no napriek tomu mi jeho ego nie je prístupné ako iné veci prostredníctvom siluet, obrysov, profilov, aspektov, ale až na základe vcítenia (nem. Einfühlung); druhého ako osobu percipujem až v monadickej jednote zážitkov bez ohľadu na perspektívu, osvetlenie a podobne, ako je to v prípade vecí. Bázou, ktorá mi umožňuje vnímanie druhého v jeho ľudskej špecifickosti, je intersubjektivita, apriórne intermonadické transcendentálne pole.

/dualita
lat. – podvojnosť, dvojnosť, dvojitosť.
:: opozícia binárna.

/dualizmus filozofický
– filozofická koncepcia vychádzajúca z dvoch rovnocenných navzájom neodvoditeľných princípov, napr. princípu duchovného a princípu hmotného.
:: filozofia.

/Dubnička, Ján
(7. 5. 1941 Slávnica − ) − slovenský filozof, ktorý sa špecializuje na skúmanie základných filozofických kategórií (pohyb, priestor, čas, kauzalita, vývoj...) a ich funkciu vo vedeckom poznaní.

D: Vremja i pričinnosť, 1974; K niektorým aktuálnym filozofickým problémom kozmológie, 1979; Mathematisation und Formalisation in den positivistischen Konception der Wissenschaft, Zur Kritik der Positivismus, 1980; Dialektickomaterialistická koncepcia hmoty, 1980; Čas a kauzalita, 1982; Aktuálne filozofické a metodologické problémy súčasnej astronómie, 1982; Materialistická dialektika a teória systémov, 1984; Materialistická dialektika a teória modelov, 1985; Singularita ako špecifická forma pohybu hmoty, 1986; Čas a kauzalita, 1986 (monografia); Kategórie dialektiky a prírodovedné poznanie, 1987; Filozofia, astronómia, vývoj, 1991; Kategória „vývoj“ a prírodovedné poznanie, 1992; K niektorým metodologickým aspektom vývinu pojmov, 1992; Modely a ekosystémy (filozoficko-metodologické východiská), 1992; Možnosti a hranice modelov a modelovania v ekológii, 1993; Filozofické východiská vedeckých teórií, 1993; „Veda“ a „vedeckosť“ v niektorých súčasných koncepciách filozofie vedy, 1993; Priestor, čas a pohyb v ekofilozofickej koncepcii F. Capru, 1994; Je „teória všetkého“ principiálne možná?, 1995; Problém smeru času, 1998; Redukcionizmus v koncepcii K. R. Poppera, 2003; Priestor, čas a teória strún, 2004; K špecifike metodológie praktických vied, 2004; Filozofia prírodných vied v diele M. Ziga, 2005; Slučková kvantová teória gravitácie (LQG) (Nová teória časopriestoru?), 2009; K holistickému výkladu reality (rec. monografie I. Z. Cechmistra Cholističeskaja filosofija nauki, Sumy 2002), 2006; Priestor, čas a kvantová gravitácia, 2006; Antropický princíp, 2007; Ako věci vznikajú, vyvíjajú sa a zanikajú: súčasný pohľad filozofie, 2008; Teória strún a fyzikálny obraz sveta, 2009; Filozofické a metodologické problémy budovania teórie kvantovej gravitácie, 2009; Kvantová gravitácia − realita alebo fikcia, 2009; Priestor a čas v kontexte teórie kvantovej gravitácie, 2010; Čas, dejiny a historici, 2011; Teória kvantovej gravitácie a kvantová teória poľa, 2011; Teória kvantovej gravitácie a teória relativity, 2011; Teória kvantovej gravitácie a teória všetkého, 2011; Teória kvantovej gravitácie a jej ontologická báza, 2012;

:: filozofia slovenská.

/duch
– gr. pneuma (πνεῦμα), lat. spiritus, hebr. ruach (רוּחַ‎), nem. Geist – všeoživujúcno, začiatok a základ všetkého živého, dych, nositeľ života či život sám, duša duše..., objekt filozofických, náboženských, mystických, každodenných úvah, interpretovaný v celej palete významových odtieňov počnúc najjemnejšou hmotou a končiac vedomím vôbec, čírym bytím, absolútnom.
:: duch (Hegel, G. W. F.), duch absolútny (Hegel, G. W. F.), duch doby, duch ľudský, duch subjektívny (Hegel, G. W. F.).

/duch (Hegel, G. W. F.)
– vyvíjajúce sa všeintegrujúcno neba a zeme, dobra i zla, ktorého podstatou je činnosť a ktoré si je aj svojím výtvorom a tak aj svojím začiatkom i koncom; všetko je jeho prejavom – príroda, človek i jeho dejiny, z podoby prírody prechádza do formy subjektívneho ducha, z neho prechádza do podoby objektívneho ducha a vrcholí v podobe absolútneho ducha.
:: duch absolútny (Hegel, G. W. F.), duch subjektívny (Hegel, G. W. F.), Hegel, G. W. F.

/duch absolútny (Hegel, G. W. F.)
– nem. der absolute Geist – posledný článok vývinu ducha pri jeho prechádzaní etapami postupu k absolútnemu poznaniu. Duch vo svojom vývine postihuje absolútnu ideu nazeraním a zmyslami v umení, potom emocionálnym prežívaním v náboženstve až napokon pristupuje k formovaniu pojmu mysliaceho seba samého primerane idei vo filozofii. Plne realizovaný alebo aktualizovaný absolútny duch sa takto stáva vedomým, slobodným a nekonečným sebatvoriacnom schopným samovývoja.
    Absolútny duch je najvyššia kategória filozofického systému, najrozvinutejšia forma bytia absolútnej idey, najvyššie konkrétno. Absolútny duch je absolútna idea v štádiu svojho plného uvedomovania si seba samej.
:: duch, duch (Hegel, G. W. F.)

/duch doby
– duch času, nem. Zeitgeist, staršie: Geist der Zeit, Geist der Zeiten – intelektuálna móda, istý (dosť zbežný) rez významovým univerzom určitej doby, dobový súbor pravidiel prijateľnosti alebo vkusnosti.
    Spojenie pod titulom genius saeculi zaviedol v 18. storočí Ch. A. Klotz.
:: duch doby (Jung, C. G.).

/duch doby (Jung, C. G.)
– „neradno s ním žartovať, pretože je akýmsi náboženstvom, či lepšie povedané, akousi konfesiou alebo krédom, ktorého iracionalita nemá ani za mak bezchybnosti, no zároveň sa vyznačuje nepríjemnou vlastnosťou, že si nárokuje byť absolútnym hodnotovým kritériom pravdy a mať na svojej strane všetok rozum.
    Ducha doby nie je možné vystihnúť kategóriami ľudského rozumu. Je to niečo ako ,penchant‘, emocionálny sklon, ktorý z nevedomých dôvodov pôsobí s neodolateľnou sugestívnosťou na všetkých slabších duchov a strháva ich so sebou. Myslieť ináč, ako sa v našej dobe práve myslí, má zakaždým príchuť čohosi neoprávneného a rušivého, ba pôsobí to dokonca ako čosi nemiestne, nezdravé alebo rúhačské, a preto je to pre jedinca spoločensky nebezpečné. Pláva nezmyselne proti prúdu.
(...)
Je to etnopsychologický jav a ako taký je vždy za individuálnym vedomím. Rovnako ako primitívi konáme najprv úplne nevedomým spôsobom a až po určitom čase zisťujeme, prečo takým spôsobom konáme. ([400];12, 14).“

/duch ľudský
− schopnosť duchovnej činnosti ako produkovania kognitívnych, emotívnych a volitívnych významových útvarov, ich transformovania a operovania nimi alebo pomocou nich. Tradične sa rozlišujú tieto modality ľudského ducha:

            – rozum (schopnosť rozumových aktov),
            – emocionalita (schopnosť emocionálnych aktov alebo vyvolávania emócií a podliehania im),
            – vôľa (schopnosť vôľových aktov).

:: človek, vôľa.

/duch subjektívny (Hegel, G. W. F.)
– etapa vývinu ducha v podobe človeka vymaňujúceho sa svojím poznaním zo závislosti od zmyslovopredmetnej podoby prírody; tento proces má tri fázy 1. dušu, 2. vedomie a 3. duch ako jednota duše a vedomia.
:: duch (Hegel, G. W. F.), Hegel, G. W. F..

/Duns Scotus, Johannes
(1365/1366 Duns, Škótsko –1308 Kolín nad Rýnom) – stredoveký filozof a teológ, predstaviteľ stredovekej scholastiky, kritik Aristotela, jeho arabských komentátorov a Tomáša Akvinského.

Ontológia
Boh je podľa Dunsa Scota absolútne slobodná bytosť, pred ktorou sú otvorené všetky možnosti, pričom možnosť chápe ako vnútornú logickú bezrozpornosť.
    Súcno je potom to, čomu na základe logickej bezrozpornosti neodporuje možnosť byť.
    Reálna existencia vecí je existencia náhodná, avšak možnosť existencie je symptómom existencie nevyhnutnej. Preto v metafyzike Dunsa Scota dominuje esencia nad bytím a reálna dištinkciu medzi essentia a esse pokladá nanajvýš za modálnu dištinkciu. Všetky veci majú súcnosť rovnakým spôsobom. Mnohosť a rôznosť vecí je daná zvláštnou individuálnou formou, ktorá sa od druhovej formy (natura communis) odlišuje iba formálne; Dunsovi stúpenci nazývali túto individuálnu formu haecceitas.

Noetika
Zmyslové poznanie je vzhľadom na poznanie rozumové iba príležitosťou (occasio). Poznávané reálne súcno je pre rozum látkou, ktorej ľudský intelekt dáva svojou kognitívnou aktivitou špecifický tvar.
    Pojmy sú preto určitým výtvorom rozumu; Duns mal značný vplyv na nominalistov, najmä na W. Ockhama, no ovplyvnil napríklad aj F. Suáreza.
    Na Slovensku máme vynikajúceho odborníka na výklad učenia Dunsa Scota v osobe Michala Chabadu.

D: Super quattuor libros Magistri Sententiarum Quaestiones (Opus Oxoniense), medzi rokmi 1294 – 1308; Parva logicalia, ok. 1295; Questiones super de anima; Quaestiones subtilissimae de metaphysicam Aristotelis; Lectura, ok. 1299; Ordinatio, ok. 1300; Reportata parisiensia, ok. 1300; Reportatio parisiensis examinata I.A., ok. 1302 − 1305; Collationes, medzi 1300 až 1305; Tractatus de Primo Principio, ok. 1305; Quaestiones Quodlibetales, ok. 1306; Opera omnia I − XXVI, 1891 − 1895; Opera omnia, I − XXI, 1950 a nasl.; Opera philosophica, 5 zv., 1997.

:: filozofia 13. stor., filozofia 14. stor., filozofia stredoveká.

/duša
– gr. psyché – vnútorný svet človeka, vnútro, myseľ, ktoré sú predmetom záujmu filozofie, náboženstva, psychológie i umenia.
    Vo filozofii je tradične predmetom ostrej konfrontácie predovšetkým materializmu a idealizmu.
    Súčasná filozofia a v rámci nej najmä filozofia mysle tematizuje dušu pod titulom myseľ.
    V psychológii sa duša tematizuje pod titulom psychika.
:: duša (Herbart, J. F.), duša (Platón), duša (Táles z Milétu), psyché, telo človeka.

duša (Herbart, J. F.)
– nem. Seele – substancia ducha (Substanz des Geistes) ([750];1).

/duša (Platón)
– nesmrteľná časť človeka, príbuzná so svetom ideí. Vďaka tejto príbuznosti vzniká v duši túžba po spojení so svetom ideí, v ktorom duša pobývala pred narodením a do ktorého sa po smrti môže opäť vrátiť. Prípravou pre návrat do ríše ideí je filozofický spôsob života, zasvätený poznávaniu. Poznanie je okrem iného rozpomínanie sa (anamnésis) na to, čo duša už pred narodením videla vo svete ideí a čo po spojení s telom, ktoré je pre ňu väzením-hrobom, zabudla. Metódou, ktorá vyvoláva v duši rozpomínanie sa na svet ideí, je dialektika.

/duša (Táles z Milétu)
– čosi pohyblivé ([6];51).

/dvojitosť
– pozostávajúcosť z dvoch častí alebo prvkov, vyskytujúcosť sa dvojmo alebo dvakrát.
:: dualita.

/dynamický (estetika)
– živý, pohyblivý, premenlivý, tvorivý, rýchly.

/dynamika
gr. − vlastnosť potencie, aktívnej sily, pohybu a taktiež schopnosti uviesť niečo do pohybu ([409];213).
:: dynamický, dynamika (fyzika), dynamika (hudba), dynamika systémová, dynamika tekutín, systém dynamický.

E-lexikón

/e (logika)
– dohovorený znak v logike, označujúci všeobecný záporný súd. E je prvá samohláska latinského slova nego (popieram).

/Eckhart, Johannes
(asi 1260 – 1327) = Majster Eckhart – nemecký filozof a mystik, dominikánsky mních. Prednášal v Paríži, Štrasburgu a v Kolíne. Zaslúžil sa o vytvorenie nemeckého filozofického jazyka. Eckhart je predstaviteľom apofatickej (negatívnej) teológie.
    Majster Eckhart stojí filozoficky v tradícii novoplatonizmu, označujú ho dokonca niekedy za „azda najväčšieho zo všetkých novoplatonikov“.
    Jadrom Eckhartovej metafyziky je otázky povahy existencie Boha: Eckhart rozlišuje esse (absolútne bytie Boha), ktoré je trvalé a nemenné, a esse hoc et hoc (bytie stvorených vecí), ktoré sa neustále mení. Svoju tézu, že esse est Deus (bytie je Boh), neskôr nahradzuje chápaním Boha ako myslenia (Deus est intelligere).
    Človek sa podla Eckahrta vyznačuje tým, že má zo všetkých stvorených entít najbližšie k Bohu; ľudská duša má božský prazáklad a vyznačuje sa tým, že je schopná myslieť: toto myslenie je božská iskra (Seelenfunken) privádzajúca človeka mystickému zjednoteniu sa s Bohom a dodávajúca človeku istú mieru autonómie v oblasti poznania a mravnosti.

D: Quaestiones Parisienses, koncipované 1302; Opus tripartitum, začal písať 1311 /hlavné dielo.

:: filozofia 14. stor., filozofia európska, filozofia kresťanská, filozofia nemecká, filozofia stredoveká, terminológia filozofická.

/Eco, Umberto
(5. 1. 1932 Alessandria, Taliansko – 19. 2. 2016 Miláno, Taliansko) – taliansky estetik a teoretik umenia semiotického zamerania, medievalista, spisovateľ a kritik. Eco je významný predstaviteľ semiotiky a postmodernej filozofie. Umeleckoliterárne sa zameriava na historickú tematiku, jeho diela majú otvorenú sujetovú stavbu, vyznačujú sa prítomnosťou čitateľa v texte, zábavnosťou a hravosťou. Ecove umelecké diela sa ďalej vyznačujú ironickosťou (Eco ironizuje predovšetkým fanatizmus vážnosti), paradoxnosťou, často obsahujú komické situácie, podané nadpis pomocný text hlavný text tak, že ich čitatelia neraz berú príliš vážne. U. Eco skúmal estetické myslenie stredoveku, neskôr problémy moderného umenia. Prednáša estetiku na univerzite v Miláne, v nakladateľstve Bompiani riadi edíciu filozofie a sociológie literatúry. Svojou koncepciou otvoreného diela (cf. otvorenosť diela). Poetiku chápe ako operatívny program umelca, projektujúceho nielen operáciu vytvárania objektu (diela), ale aj typ jeho vnímania.

D: Il problemo estetico in San Tommaso, 1956; Sviluppo dell’estetica medievala, 1959; Opera aperta (Otvorené dielo), 1962; Diario minimo, 1963; Apocalittici e integrati (Vizionári a konformisti), 1964; La struttura assente (Neprítomná štruktúra), 1968; Le forme de contenuto (Formy obsahu), 1971; Pejzaž semioticzny, 1972; Trattato di semiotica generale, 1975; Il segno (Znak), 1976; Il superuomo di massa (Masový superman), 1976; Dalla periferia dell’impero (Z periférie impéria), 1976; A Theory of Semiotics (Teóriasemiotiky), 1976; Zeichen. Einführung in einen Begriff und seine Geschichte, 1977; Lector in fabula (Čitateľ v rozprávaní), 1979; Il nome della rosa(Meno ruže), 1980; Sette anni di desidero (Sedem rokov túžby), 1983; Semiotica e filosofia del linguaggio, 1983; Pendolo di Foucault (Foucaultovo kyvadlo), 1988; I limiti dell’interpretazione (Hranice interpretácie), 1990; Stelle e stellette (Hviezdy a hviezdičky), 1991; Meno ruže, 1991; Foucaultovo kyvadlo, 1993; La ricerca della lingua perduta nella cultura europea (Hľadanie dokonalého jazyka v európskej kultúre), 1993; Sei passeggiate nei boschi narrativi (Šesť prechádzok v naratívnych lesoch), 1994; Kant e l’ornitorinca (Kant a vtákopysk), 1997; Baudolino, 2000.

:: filozofia 20. stor., filozofia súčasná, filozofia talianska, kompetencia encyklopedická (Eco, U.).

/ego
lat. – ja.
:: egocentripetalizácia, egocentripetálnosť (synkriticizmus), egorea (synkriticizmus), egorealizácia (synkriticizmus).

/egocentripetalizácia
lat. – proces doťahovania sebastrednosti a egoizmu na celospoločenskej, skupinovej a individuálnej úrovne do krajnosti.
:: doba osová druhá, ego.

/egocentripetálnosť (synkriticizmus)
– aktívna sebastrednosť, krajná poloha hypertrofie ega, ktorá prakticky vyraďuje iné formy sociálnej interakcie ako hmotné; podstata zvecnenia ľudí, završujúca príčina smrti našej civilizácie. Na individuálnej úrovni sa v súčasnosti egocentripetálnosť prejavuje najzjavnejšie v podobe nezastaviteľného egotoku (pozri: egorea).
:: ego, revolúcia sociálna (synkriticizmus), synkriticizmus.

/egorea (synkriticizmus)
– jeden z prejavov egocentripetálnosti; podobná porucha ako logorea (gr. logorrhoea = chorobná uvravenosť, doslova: rečotok), no ešte horšia, pretože pri egotoku naše ego „hovorí“ aj vtedy, keď zdanlivo mlčíme a trebárs „len“ snívame, predstavujeme si, túžime, všakovako vajatáme, blúznime a podobne. Liečivým, no extrémne ťažko dosiahnuteľným, efektom meditácie je o. i. ustanie egorey.
:: ego.

/egorealizácia (synkriticizmus)
– sebarealizácia – podstata (príčina) katastrofickosti vývinu spoločnosti.
:: revolúcia sociálna (synkriticizmus).

/eidos
gr. − εἶδος − podoba, tvárnosť, aspekt, forma; idea, podstata.
:: eidos (Husserl, E.).

/eidos (Husserl, E.)
– podstata, jadro fenoménu, reziduálny invariant, ktorý po uskutočnení fenomenologickej redukcie a ideácie vystupuje ako všeobecne platný, čistý a nepodmienený význam veci samej (cf [264];100).

/einai p. bytie

/eklekticizmus
gr. − tvorba filozofických významových útvarov miešaním významových útvarov rôznej filozofickej alebo svetonázorovej proveniencie (nezriedka i vzájomne sa vylučujúcich). Termín je odvodený od gréckeho prídavného mena eklektický (ἐκλεκτικός ), ktoré v pejoratívnom zmysle použil Diogenes Laertský pri označení školy Potamona z Alexandrie, „vybravšieho si z každej školy, čo sa mu páčilo“ ([422];45).
:: útvar významový filozofický.

/ekvivalencia
lat. – obojstranná redukovateľnosť; dva objekty sa nazývajú ekvivalentné, keď ich pozorovateľné správanie je rovnaké.
:: ekvivalencia (logika), ekvivalencia (matematika).

/ekvivalencia (logika)
– zložený výrok vytvorený pomocou ekvivalentoru.

/ekvivokácia
lat. – mnohoznačnosť, viacznačnosť – miešanie rôznych významov toho istého slova.
:: význam slova (lingvistika).

/élan vital
fr. – životná aktivita, vzruch, životná energia, ktorej pojem je súčasťou Bergsonovej filozofie.
:: Bergson, H., filozofia Bergsonova, H.

/eleati
− predstavitelia eleatskej školy − Xenofanes z Kolofonu, Parmenides z Eley, Zenón z Eley, Melissos z ostrova Samos.
:: filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, predsokratici.

/eliminativizmus temporálny
– filozofické učenie popierajúce existenciu času. Azda najznámejším predstaviteľov takéhoto prístupu k času je McTaggart.
:: filozofia času.

/éma
gr. – štruktúrna jednotka povedzme kultúry, ako filozoféma, matéma, mytéma, pragméma, ideologéma a pod.
    Émou kultúry je napríklad filozofia, mýtus, teológia, pojem, číslo, skrutka, kladivo, predstava stromu a pod., pokiaľ plnia kultúrotvornú funkciu, čiže umožňujú premenu zlého na dobré alebo škaredého na krásne atď..
:: štruktúra.

/emócia
lat. − silný cit alebo stav vzrušenia, ktorý sa prejavuje zvláštnym správaním sprevádzaným až fyziologickými zmenami organizmu; tento významový proces alebo útvar môže mať kladnú alebo zápornú náplň.
    „Ako subjektívna forma prejavu potrieb emócie predchádzajú činnosť zameranú na uspokojovanie týchto potrieb, podnecujú a usmerňujú ju ([603];49)“.
    K emóciám patrí napr. údiv, radosť, odpor, rozhorčenie, úzkosť, žiaľ a podobne.
:: cit, cítenie, emócia kladná, emócie (psychológia), uvoľnenie emočné.

/emócia kladná
− emócia majúca väčšiu hodnotu v porovnaní s inou hodnotou, žiaduci, vyhovujúci silný cit alebo stav vzrušenia.

/emocionalita
fr. – emocionálnosť, emotívnosť, citovosť – modalita ľudského ducha spočívajúca v schopnosti emocionálnych aktov alebo vyvolávania emócií a podliehania im.
:: duch, emócia.

/Empedokles z Agrigenta na ostrove Sicília
(asi 483 − 423 pr. n. l.; podľa legendy život ukončil skokom do Etny) − starogrécky filozof, lekár a rétor, podľa ktorého sa svet skladá zo štyroch prvkov (gr. stoicheia) alebo koreňov vecí (tessara tón pantón rhizómata): oheň (pýr), vzduch (aither), voda (hydór) a zem (gé, chthon), ktoré sa spolu miešajú alebo odlučujú od seba. Príčinou miešania je láska (filotés), príčinou odlučovania nenávisť alebo svár (neikos). Striedaním lásky a sváru vysvetľuje periodicitu diania vo svete.

D: Peri fyseos (O prírode); Katharmoi (Očistenie).

:: filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, predsokratici.

/empíria
gr. − skúsenosť ako prameň poznania alebo ako poznávacia metóda; vedecké pozorovania a pokusy.
:: metóda empirická, operácia empirická, veda empirická.

/empirický
gr. − skúsenosť ako prameň poznania alebo ako poznávacia metóda; vedecké pozorovania a pokusy.

/empiriokriticizmus
– filozofický smer založený švajčiarskym filozofom R. Avenariom. Veľmi príbuzné názory zastával aj E. Mach (machizmus).
    Obaja filozofi nastolili požiadavku, aby sa veda obmedzila na čo možno najexaktnejší a najekonomickejší opis bezprostredne daného. Dané sú však iba také kvalitatívne elementy, ako farby, tóny, vône atď., ktoré sa nazývajú pocity. To, čo označujeme ako telesá, sú iba relatívne konštantné komplexy takýchto elementov; aj naše telo je takýto komplex a dokonca aj samo vlastné ja nie je nič iné ako zhluk pocitových, predstavových, spomienkových, citových elementov viazaných na určité telo.
    Úlohou vedy je čo najjednoduchší opis závislostí týchto elementov a komplexov elementov medzi sebou. Fyzika opisuje závislosti medzi tými elementami, ktoré patria ku komplexom zvaným telesá, zatiaľ čo psychológia opisuje závislosti medzi takými elementami, ktoré prináležia ku komplexu ja. Keď úlohu reálnych vied zredukujeme na funkciu takéhoto opisu, zmiznú také otázky ako otázka reality vonkajšieho sveta alebo existencie vecí mimo vedomia. Neexistuje nič okrem daných elementov a závislostí medzi nimi.
:: Avenarius, R., filozofia 19. stor., filozofia švajčiarska, Mach, E., skúsenosť čistá (empiriokriticizmus).

/empirizmus
gr. – orientácia na skúsenosť (empíriu) a empirické metódy, ktorá komplexný filozofický tvar a zdôvodnenie hľadala v novovekej empiristickej filozofii.
:: filozofia empiristická, filozofia novoveká.

/enakcia (Varela, F.)
– samorganizácia organizmov a ľudskej mysle v interakcii s prostredím a v spojení s vtelenosťou a situovanosťou poznania, čo vedno umožňuje chápať adaptačnú činnosť každého živého organizmu ako polaritu poznanie – konanie a konanie – poznanie. V súlade s tým realita, ku ktorej máme prístup na základe našich reprezentácií, nie je ani celkom objektívna, ani celkom subjektívna, každý druh má svoj vlastný svet. Kognitívne štruktúry emergujú z opakujúcich sa senzoricko-motorických schém, ktoré umožňujú, aby bolo konanie riadené vnímaním. Najdôležitejšou vlastnosťou organizmov je ich autonómnosť. Poznanie je v prvom rade biologickým javom (zdroj: kognitívne vedy, in: ENCYKLOPAEDIA BELIANA (5.3.2021)).
:: veda kognitívna.

/encyklopédia
z gr. enkyklios paideia – súborné spracovanie jedného (encyklopédia špeciálna, odborná) alebo všetkých odborov vedy, techniky a ďalších vývinových pásiem kultúry (encyklopédia všeobecná). Usporiadanie poznatkov môže byť buď abecedné alebo tematické.
    O zhrnutie vedomostí zo všetkých odborov ľudskej činnosti sa pokúšali už v staroveku (Plinius st.).
    Prehľady vedomostí sa od 13. stor. objavujú pod názvami, ako imago mundi, tresor a i.
    Renesancia sa zahľadela do dávnej minulosti, objavila v nej pozoruhodné diela, umelecké pamiatky, pre svoju dobu nečakané zdroje. A tak sa ukazuje potreba predložiť vydolované nálezy, také prekvapujúce a oslňujúce svojou silou a množstvom, predložiť očiam užasnutých ľudí, treba ich zostaviť, položiť vedľa seba. Veľkí myslitelia renesancie chápu potrebu takej inventarizácie - takýmto spôsobom sa na potrebu encyklopedického predvedenia pozerá Kopernik, Kepler, Bacon. Významným zástancom encyklopedizmu bol aj Alsted, priamy predchodca Komenského.
    Myšlienku encyklopedického vševedenia preberá J. A. Komenský, avšak vychádzajúc z Kuzánskeho zahľadenia sa do jednoty sveta. Encyklopédia má byť podľa Komenského systémom neseným svetovou harmóniou. Syntézu poznatkov pritom Komenský chápe synkriticky, všenápravne a univerzalisticky: univerzalizmus manifestuje Komenský predponou pan- (= vše-), ktorú pripája ku všetkým smerovaniam svojho nápravného programu.
    História encyklopédie v pravom zmysle slova sa začala v 18. stor. K priekopníckym dielam patrí francúzska Encyklopédia, čiže Racionálny slovník vied, umení a remesiel z rokov 1751 – 1772 a anglická Encyklopédia Britannica založená roku 1768.
:: encyklopedisti, literatúra odborná.

/encyklopedisti
– francúzski filozofi a vedci obdobia osvietenstva, tvorcovia francúzskej Encyklopédie; ich ideovým vodcom a hlavným redaktorom Encyklopédie bol D. Diderot, jeho najbližším spolupracovníkom d'Alembert. K encyklopedistom patrilI: Voltaire, Montesquieu, Condillac, Holbach, Turgot a ď.
:: filozofia 18. stor., filozofia francúzska, filozofia novoveká, filozofia osvietenská, osvietenstvo.

/endochrónia
gr. – dnučasenie, vnútročasenie — predmet endochronológie tvorený podprocesom perichrónie z vnútra času štrukturujúcim jeho plynutie do modality prítomnosti, budúcnosti a minulosti v závislosti od trvania, nastávania a zanikania udalostí tvoriacich dianie sveta, vznikanie a zanikanie (genesis a fthora). Endochrónia je kontinuálna modifikácia plynutia času (chrónie) vyúsťujúca do prítomnosti z budúcnosti a z prítomnosti do minulosti. Endochrónia (dnučasenie) nadväzuje na prochróniu (predčasenie), súc sprevádzaná parachróniou (príčasením) a nasledovaná metachróniou (po-časením), pričom toto nadväzovanie, sprevádzanie a nasledovanie má bezčasovú povahu, vyznačuje sa bezčasovosťou, odohráva sa bezčasmo, tvorí podproces perichrónie zvaný achrónia (bezčasenie), pokiaľ nejde o niektorý konkrétny druh času, napríklad subjektívny, ktorého endochrónne procesy sa môžu uskutočňovať v iných druhoch času, subjektívny čas napríklad v čase fyzickom. Generálnou charakteristikou všetkých podprocesov endochrónie, ich vzájomného vzťahovania sa, ich vzťahovia sa k ostatným procesom tvoriacim perichróniu, vzťahovania sa perichrónie a chrónie a chrónie a sveta, pohybu a priestoru je nepristúpivšosť, pritomnosť.
    Synkriticistickoontologicky sa vyrovnávať s endochronologickou a vôbec perichronozofickou problematikou si vyžaduje načrieť hlbšie do slovotvorných zdrojov jazyka, v našom prípade slovenčiny. Pri podrobnejšom skúmaní endochrónie pred nami vystupuje tento podproces perichrónie ako bezčasové (achrónne) usúvťažňujúcno výprítomnostňujúcna, výbudúcnostňujúcna a výminulostňujúcna.
    Výprítomnostňujúcno, výbudúcnostňujúcno, výminulostňujúcno a ich usúvzťažňujúcno sú tvorené, každé svojim spôsobom, originálne, synkrízou, nereduktívnym usúvzťažňovaním sa procesuálneho a výsledkového aspektu ich komplexného bezčasového diania. Výprítomstňujúcno je podproces endochrónie tvorený synkrízou výprítomnostňovania kontinuálne vyúsťujúceho do ním stále sa obnovujúceho prítomnenia prítomnosti. Výbudúcnostňujúcno je podproces endochrónie tvorený synkrízou výbudúcnostňovania do budúcnenia budúcnosti. Výminulostňujúcno je podproces endochrónie tvorený synkrízou výminulostňovania do minulostnenia minulosti.
    Edmund Husserl minuciózne skúmal (analyzoval a opisoval) tieto procesy, ich vyústenia a väzby medzi nimi, čiže medzi ich procesuálnosťou a výsledkovosťou (vyúsťujúcnosťou) na úrovni prežívania chrónie ako komplexného diania času, pričom jeho ontologické podhubie UrIch (PraJa), ako ho nazýval, mu zostávalo viac menej v tieni. Martin Heidegger toto podhubie spravil najprv predmetom rozsiahlych fundamentálnoontologických skúmaní, ktoré po Kehre v tridsiatych rokoch minulého storočia čiže takmer pred sto rokmi vyústili do explicitnej tematizácie bezčasového výbytnenia času zachovanej v Heideggerovej nemeckej etymologizujúcej terminológii. Nám dnes, v rámci perichronozofie ako fundamentálnej vrstve synkriticistickej ontológie, prichodí ďalej rozpracúvať problematiku bezčasia a bezčasenia čiže achrónie ako súčasti komplexu podmienok existencie času, ktorý označujeme termínom perichrónia.
    Termínom chrónia a ním vyjadrovanou kategóriou reprezentujúcou podstatu času a jeho diania upriamujeme pozornosť na neodstateľnú dimenziu sveta, ktorá je od neho rovnako neodmysliteľná ako pohybosť/procesuálnosť a priestorovosť. Túto situovanosť chrónie vrátane všetkého, čo ju obklopuje, čo ňou preniká a podmieňuje jej bytie, označujeme termínom perichrónia.
    Endochrónia, ako jej náčrt podáva začiatok tejto state, tvorí tú zložku perichrónie, ktorá tvorí jej vnútornú štrukturáciu v podobe diania, plynutia, prúdenia, toku času a jeho segmentácie na prítomnosť, budúcnosť a minulosť, pod bezprostredným vplyvom parachrónie.
:: perichrónia, perichronozofia, synkriticizmus.

/endochronológia
gr. – zložka perichronológie, ktorej predmetom je endochrónia.
:: perichronozofia, synkriticizmus.

/energeia (Aristoteles)
− čin, akt, uskutočnenie v protiklade k sile (možnosti, dynamis).

/Engels, Fridrich
(1820 − 1895) − nemecký filozof, ekonóm a revolucionár, mladohegelovec a neskôr spolupracovník K. Marxa s výrazným podielom na vypracovaní a rozvinutí marxistického významového univerza, navrhol program Zväzu komunistov Zásady komunizmu (1847).
:: filozofia 19. stor., filozofia marxistická, filozofia nemecká, marxizmus.

/enigmatickosť
gr. − hádankovitosť, záhadnosť, nezrozmiteľnosť, tajomnosť.

/ens
lat. – jestvujúce, bytie, podstata, vec, súcno.
:: ens a se, ens ab alio, ens in se, ens rationis, ens reale, ens realissimum, ontológia.

/ens a se
lat. – bytie, ktoré je také, aké je, samo sebou, na rozdiel od ens ab alio.
:: ontológia.

/ens ab alio
lat. – to, čo závisí od iného, podmienené, stvorené.
:: ontológia.

/ens in se
lat. – súcno existujúce samo v sebe.
:: ens in se subsistens, ontológia.

/ens in se subsistens
lat. – súcno, ktoré existuje v sebe.
    Výrazom ens in se subsistens označuje scholastika substanciu ([309];87).

/ens per se subsistens
lat. – súcno, ktoré existuje osebe a pre seba.
    Výrazom ens per se subsistens označuje scholastika substanciu ([309];87).
:: ens, ontológia.

/ens rationis
lat. – myšlienková vec, t. j. niečo, čo môže existovať len ako myšlienkový obsah, teda nie osebe, nie ako súcno nezávislé od myslenia.
:: ontológia.

/ens reale
lat. – reálna vec, skutočne existujúce.
:: ontológia, vec reálna.

/ens realissimum
lat. – najreálnejšie bytie, Boh.
:: ontológia.

/entita
lat. – akýkoľvek jednotlivý predmet myslenia vôbec, bez bližšieho určenia ([13];69), hocičo reálne (anything real), hocičo, o čom možno mať informácie, hocičo, o čom môžeme niečo vedieť, predpokladať, o čom sa môžeme domnievať, že má nejaké vlastnosti, čo môžeme opísať, čo môže byť predmetom našich úvah, túžob, hodnotenia; niečo existujúce, jestvujúce, nejaká vec, bytosť, bližšie neurčený útvar skutočnosti/vedomia, nie je napríklad určené ani to, či je naozaj skutočný, predpokladaný, domnelý, chcený, potrebovaný a pod. Entitou je napr. útvar významový, významový proces, stránka materiálnej skutočnosti, ľudské indivíduum, vodník, Slnko, vzťah, bylina, anjel, klinec, bunka a pod.
    Dôležitým delidlom entít je to, či existujú naším pričinením, alebo bez neho. Entity existujúce bez nášho pričinenia sú danosti.Najdôležitejším typom entít, ktorých sa týkajú heslá práve čítaného slovníka, sú filozofémy.
    Na entitách študujeme najmä 1. momentálny prierez ich štruktúrou, 2. genetickú a dynamickú dominantu ich štruktúry, 3. nevyhnutné externé súvislosti ich štruktúry.
    Entita je súcno nejakej veci, jej súcnosť, to Že nejaká vec je na rozdiel od toho Čo daná vec je.
    Pojem entity je základný pojem scholastiky. Klasickým spôsobom rozpracoval kategóriu entity Tomáš Akvinský.
    V sociológii sa hovorí o entite v súvislosti s modelovým výsekom sociálnej reality.
    Zložka entity sa nazýva moment.
    Entita osebe je jednotlivosť.
:: časť, črta, dotyk, entita (právo), entita abstraktná, entita fyzická, entita ideálna, entita jednoduchá, entita kvantová, entita logická, entita materiálna, entita názorná, experiment, jednotlivé, korelácia, niečo, oblasť predmetná, oblasť reality, ontológia, organizácia (ekonómia), pojem entity, pôsobenie vzájomné, predmet, sieť (matematika), súcno, trieda, vec, vlastnosť, vlastnosť entity, všeobecné, výtvor kultúrny, vzťah, vzťahy medzi entitami, zvláštne.

/entita abstraktná
– entita vyčlenená odhliadnutím od niektorých vlastností alebo vzťahov, napr. číslo.
:: ontológia.

/entita ideálna
− entita jestvujúca vo vedomí alebo súčasť ideálneho sveta. Chápanie ideálnej entity, jej ontologického statusu, závisí od ontologickej pozície danej filozofie, napríklad materialistické filozofie ju môžu chápať iba ako entitu, ktorej existencia závisí od vedomia človeka, od toho, či si ju nejakým spôsobom uvedomujeme alebo nie.
:: ontológia.

/entita jednoduchá
– nezložená entita, t. j. ktorá nie je zložená z častí, dielov.
:: jednoduchý, ontológia.

/entita logická
− tá ktorá súčasť predmetu logiky, ako napríklad výrok, premenná, operátor, funkcia, kvantifikátor...; funkcia na svetamihu.
:: logika.

/entita materiálna
lat. − hmotná entita, súčasť hmotného sveta.
:: entita fyzická, entita hmotná, ontológia, svet hmmotný.

/entita názorná
– entita prístupná zmyslovému vnímaniu, ľahko pochopiteľná aj na predvedeckej alebo mimovedeckej úrovni pristupovania človeka k svetu.
:: ontológia.

/enumerácia
lat. – empirická operácia, ktorou sa dá zistiť, ktoré prvky sú obsiahnuté v nejakom súbore (množine, triede) predmetov. Enumerácia charakterizuje súbor kvalitatívne; nie je ešte spätá s používaním čísiel. Spočíva iba v pomenúvaní individuálnych prvkov daného súboru predmetov (napríklad: dnes v škole chýba Peter, Pavol, Jano, Jožo, Fero).
    Z enumerácie historicky a logicky vyrastá počítanie ([69];162).
:: enumerácia množiny konečnej.

/epikureizmus
– epikurejská škola, Epikurova záhrada – filozofický smer – učenie Epikura a jeho žiakov.
    Epikureizmus si o. i. kládol dve úlohy: 1. teoreticky vysvetliť svet prírody spolu s doň patriacim človekom a 2. poskytnúť človeku koncepciu života v podobe podrobne vypracovaného systému, opierajúcu sa o toto vysvetlenie. V prvom prípade nadväzoval na Demokritov atomizmus, v druhom na filozofiu kyrenaikov. Cieľom epikureiskej filozofie bolo zabezpečiť človeku pokoj a šťastie, ktoré malo plynúť z oslobodenia sa v oblasti vlastného individuálneho života od všetkých nepokojov a starostí.
    Poznanie prírody, jej zákonov, i nimi riadených javov a zdôvodnenie, že nad všetkým vládnu zákony hmoty, malo oslobodiť človeka od strachu pred bohmi a pred smrťou a naučiť ho, že všetko závisí od jeho slobodnej vôle. Takto veda o prírode pripravuje v epikureizme základy materialistickej etiky, ktorá je hlavným obsahom epikurejskej filozofie.
    Epikurova škola mala charakter spolku alebo akejsi náboženskej obce, v ktorej Epikurovi žiaci i s rodinami uvádzali do praxe katecheticky chápanú filozofiu svojho majstra. Po smrti Epikura vznikol okolo neho zvláštny kult a jeho filozofia sa začala šíriť ako umenie života.
    Epikureizmus prenikol ako prvý z gréckych filozofických smerov na územie Ríma a už koncom 2. stor. pr. n. l. vznikli latinské epikurejské diela.
:: Epikuros, filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia 3. stor. pr. n. l., filozofia 2. stor. pr. n. l.

/Epikuros zo Samu
(341 − 270 pr. n. l.) − starogrécky filozof obdobia helenizmu, zakladateľ epikureizmu. Filozofiu členil na logiku, fyziku a etiku.
    -zLogiku chápe ako učenie o tom, ako zabrániť omylom.
    Fyziku chápe ako učenie o bytí a poznaní. Dianie vo svete je podľa Epikura zákonité, opiera sa o prirodzené zákony,v čom nadväzuje na Leukippov a Demokritov atomizmus, no na rozdiel od ich striktného determinizmu zavádza predstavu možnosti zrážky atómov pohybujúcich sa v prázdnom priestore rovnakou rýchlosťou na báze ich spontánneho, vnútorne podmieneného odchýlenia od priamky; možnosť odklonu atómov zakladá slobodu človeka a jeho zodpovednosť za vlastný život; človek sa môže slobodne rozhodovať, no musí niesť zodpovednosť za svoju voľbu.
    V teórii poznania Epikuros zastával senzualistické stanovisko: pocity samy osebe sú vždy pravdivé a omyly vznikajú až z ich výkladu. Vznik pocitov vysvetľuje na základe predstavy neustáleho vychádzania prúdu nepatrných častíc zvaných eidola z povrchu telies a ich prenikaní do zmyslových orgánov, čím sa vyvolávajú obrazy vecí.
    Duša človeka pozostáva z najjemnejších atómov rozptýlených v celom tele a je nesmrteľná.
    Cieľom poznania podľa Epikura je zbavenie sa nevedomosti, povier a strachu pred bohmi a pred smrťou, bez čoho nie je možné šťastie.
    V etike Epikuros zastáva názor, že prirodzeným stavom človeka je slasť, ktorú chápe ako neexistenciu bolesti a telesného a duševného utrpenia, čo je podľa neho aj cieľom života. Jednou zo strastí človeka je strach zo smrti, v kontexte čoho Epikuros uvažuje nasledovne: smrť sa ma netýka, pretože keď som tu ja, keď som živý, nie je tu smrť, a keď je tu smrť, nie som tu ja, som mŕtvy, už neexistujem.
    Človek by mal svoj život usporiadať podľa predstavy hierarchie slastí siahajúcej od slastí nižších, menej trvalých až po slasť najvyššiu, trvalú, získanú na základe rozumovej úvahy a spočívajúcu v absolútnom pokoji zvanom ataraxia, ktorá je stavom bez bolesti a nepokoja. Podmienkou dosiahnutia tohto stavu je nelipnutie na veciach, ktoré nemôžeme mať trvale vo svojej moci.
:: epikurreizmus, filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia 3. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia helenistická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.

/epistéma
gr. – súbor hlavných princípov usporiadania vedenia, poznania v istom období.
:: poznanie, vedenie, základ poznania vedeckého.

/epistemický
gr. − vzťahujúci sa na poznávanie alebo vedenie.

/epistemológia
gr. – vedenie o vedení. Termín epistemológia sa používa ako synonymum termínov teória poznania, gnozeológia alebo noetika. Vo frankofónnej oblasti epistemológia znamená filozofiu vedy alebo teóriu vedy, teóriu vedeckého poznania.
    Epistemológia je tvorkyňa a rozvíjateľka epistemologického významového univerza; môže vystupovať ako samostatná filozofická disciplína; jej nositeľom (pestovateľom) je epistemológ.
:: epistemológia a gnozeológia, epistemológia evolučná (filozofia), kategória epistemologická, pojem aposteriórneho, pojem apriórneho, pojem epistemologický, poznanie vedecké, poznávanie epistemologické, univerzum významové epistemologické, útvar významový epistemologický, veda.

/epistemológia evolučná (filozofia)
– angl. evolutionary epistemology – smer epistemológie na rozhraní filozofie a evolučnej biológie, ktorá skúma rast poznania ako produkt biologickej evolúcie. Podľa evolučnej epistemológie evolúcia ľudského poznania, podobne ako prirodzená evolúcia vo svete zvierat a rastlín, je výsledkom postupného smerovania k stále lepším a lepším teóriám. Ibaže rozdiel medzi procesom konštitúcie teórií a prirodzeným výberom spočíva v tom, že vedci vedome eliminujú neúspešné hypotézy a kriticky reflektujú svoje vlastné teórie.
:: biológia evolučná, Cabrera, D., epistemológia.

/„epistemológia“ a „gnozeológia“
– termíny „významovo veľmi blízke, prakticky ide o synonymá. Niekedy sa medzi nimi hľadajú jemné diferencie: raz sa gnozeológia chápe ako časť epistemológie, v ktorej nachádza svojej zdôvodnenie, inokedy sa naopak epistemológia chápe ako časť gnozeológie zaoberajúca sa vedeckým poznaním. Sám termín gnozeológia používala už stredoveká scholastika vo význame scientia cognitionis in genere“ ([144];11 pozn. pod čiarou).
:: epistemológia, gnozeológia.

/epoché
gr. – ἐποχή – odstup a zdržanie sa úsudku.
:: úsudok.

/Epštein, Michail Naumovič
(21. 4. 1950 Moskva – ) – sovietsko-rusko-americký filozof, filológ, kulturológ, lingvista a esejista, žijúci od roku 1990 v USA. Rozvíja interdisciplinárne prístupy na širokej palete humanitných disciplín.

D: Relativistic Patterns in Totalitarian Thinking: An Inquiry into the Language of Soviet Ideology, 1991; After the Future: The Paradoxes of Postmodernism and Contemporary Russian Culture, 1995; Transcultural Experiments: Russian and American Models of Creative Communication (with Ellen Berry), 1999; Filosofija vozmožnogo, 2001; Projektivnyj filosofskij slovar, 2003; Filosofija tela, 2006; PreDictionary, 2011; Russian Spirituality and the Secularization of Culture, 2011; The Transformative Humanities: A Manifesto, 2012.

:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia ruská, filozofia súčasná, filozofia USA.

/eratický
lat. − nestály, premenlivý, náhodný, nepredvídateľný, nevypočítateľný, nevyspytateľný, záhadný.
:: eratický (geológia).

/Erazmus Rotterdamský
(27. 10. 1467 Rotterdam resp. Goude, Holandsko – 12. 7. 1536 Bazilej, Švajčiarsko) – vl. menom Gerrit Gerritszoon al. Gerhard Gerhards, lat. Desiderius – holandský filozof, filológ (biblista), kňaz, predstaviteľ zaalpskej renesancie a humanizmu, predchodca reformácie, prívrženec tolerancie v sporoch katolicizmu a protestantizmu v prvej polovici 16. stor., „Voltaire 16. stor.“ (Dilthey), priateľ Th. Mora. Bol v spojení s Platónskou Akadémiou vo Florencii.
    Erazmus sa pokúšal o reštitúciu kresťansko-antického filozofického postoja k životu, ktorého odkaz, prekrytý nánosom nevzdelaného teologizovania, považoval za pravé kresťanstvo.
    Erazmus formuloval víziu mravného zdokonaľovania ľudského indivídua nepretržitým vzdelávaním s cieľom dospieť ku kozmopolitnému kresťanstvu. Táto vízia smerovala jednak k výchovnému ideálu esteticko-morálno-religíózneho individualizmu, jednak bola motiváciou jeho biblistických prác.
    L. Valla ho inšpiroval k vydaniu prvého gréckeho prekladu Nového zákona, v r. 1516, ktorý sa stal podkladom pre preklad M. Luthera. Erazmova textovokritická práca je prelomom v prístupe k biblickým textom, v ktorom sa prejavuje jeho teologický racionalizmus zasahujúci až do biblistiky 19. storočia.

D: Moriae encomium (Chváľa hlúposti), 1511; Enchiridion militis christiani (Príručka kresťanského vojaka), 1515; Institutio principis christiani (Výchova kresťanského kniežaťa), 1516; De libero arbitrio diatribe sive collatio (O slobode vôle: Rozpravy a porovnania 1524; Ausgewählte Schriften, I – VIII, 1967 an.; Opera omnia, 1969. an.

:: filozofia 16. stor., filozofia renesančná, filozofia švajčiarska.

/Eriugena, Johannes Scotus
(810/815 – 877) – stredoveký filozof írskeho pôvodu pôsobiaci vo Francúzsku pri dvore Karola Holého, kde riadil jeho školu. Panenteista. Vychádzal z novoplatonizmu. Uviedol do latinskej podoby Dionysia Pseudoareopagitu a komentoval ho. Usiloval sa o vyhradenie samostatného miesta pre filozofiu vedľa teológie.
    Eriugena bol predstaviteľom krajného realizmu a jedným z najvýznamnejších mysliteľov ranej scholastiky.
    K významu Eriugenu pozri [619];80.
:: filozofia 9. stor., filozofia scholastická, filozofia stredoveká.

/esencia
lat. − podstata veci, to, čo robí vec tým, čím je a odlišuje ju od iných vecí.
:: essentia, ontológia.

/esencia veci (Spinoza, B.)
– podstata veci, prirodzenosť veci, zahŕňajúca existenciu (cf [68];49).
:: atribút (Spinoza, B.).

/esse p. bytie

/esse est percipi
lat. – „byť znamená byť vnímaný“, základný výrok G. Berkeleyho.
:: Berkeley, G.

/esse in se
lat. – bytie existujúce v sebe samom.
:: ontológia.

/esse subsistens
lat. – subsistentné bytie, bytie, ktoré existuje v sebe samom (esse in se).
:: ontológia

/essentia
lat. – podstata, bytnosť. Pojem esencie je základný pojem scholastiky, protikladný pojmu existencie (existentia).
:: esencia, ontológia.

/estetično
gr. − súčasť predmetu estetiky tvorená súborom estetických vzťahov, javov, hodnôt, funkcií a aktivít, ktorých konfiguráciu možno chápať ako estetickú situáciu.
    Vyčleňuje sa

        – umelecké estetično,
        – mimoumelecké estetično,
        – prírodné estetično (cf 185;68, 200, 160, 136).

:: estetika.

/estetika
gr.– filozofická disciplína (filozofická estetika) alebo veda (špeciálnovedná estetika), ktorá sa zaoberá podstatou a zákonmi krásy v umení, v živote a v prírode.
– P: Adorno, Th. L. W., Baumgarten, A. G., Bense, M., Hegel, G. W. F., Kant, I.
– I: Mistrík, E.: Estetický slovník, p. aj [185].
   ::
     A
        aktivita estetická,
     Č
        činnosť estetická,
     D
        dielo umelecké, dynamický (estetika),
     E
        estetično, estetika (Kant, I.), estetika antická, estetika novoveká, estetika renesančná, estetika staroveká, estetika stredoveká,
     F
        funkcia estetická,
     H
        hodnota estetická, hodnotenie estetické,
     I
        ideál estetický,
     J
        jav estetický,
     K
        katarzia (estetika), kategória estetická, kochanie sa, krása,
     M
        motív (estetika),
     N
        norma estetická,
     O
        objekt estetický,
     P
        potreba estetická, pôvab (estetika),
     R
        realita estetická, rez zlatý
     S
        situácia estetická, subjekt estetický,
     Š
        štýl umelecký (estetika),
     U
        umenie, umenie tanečné (estetika), umenoveda,
     V
        vkus estetický, vnímanie estetické, vzťah estetický,
     Z
        zážitok estetický.

/estetika (Kant, I.)
– časť teórie poznanie, ktorej predmetom je priestor a čas.

/estetika antická
− európska súčasť a etapa starovekej estetiky, ktorá kryštalizuje v antickom Grécku počnúc 5. stor. pr. n. l. vyčleňovaním sa hlavných smerov uvažovania o kráse a umení.
:: Damón z Atén, estetika, filozofia antická.

/estetika čínska
– subuniverzum čínskeho významového univerza koncentrovaný okolo významového útvaru reprezentujúceho krásno a označovaného písmovým znakom mej objavujúceho sa ako piktogram na vešteckých kostiach z doby dynastie Šang a skladajúceho sa z dvoch významových koreňov ovca a veľký, čo naznačuje spojenie pojmu krásna s pojmom dobra (šan), pretože veľká ovca, patriaca medzi šesť domácich zvierat, poskytuje potravu (cf [407];41).
:: čchi (estetika čínska), estetika, filozofia čínska.

/estetika novoveká
− súbor estetický názorov v období približne 15. stor. až 1. tretiny 19. stor. zahrňujúca renesančnú, barokovú, klasicistickú, osvietenskú a nemeckú klasickú estetiku a predchádzajúca súčasnej estetike. Až v rámci novoveku sa estetika konštituovala ako samostatná disciplína, za ktorej zakladateľa sa považuje A. Baumgarten.
:: filozofia novoveká.

/estetika recepcie
– oblasť alebo disciplína estetiky zameriavajúca sa na procesy tvoriace recepciu umeleckého diela a umeleckého diania, ana procesy estetickej recepcie vôbec alebo na recepciu v rámci tej ktorej oblati umenia (literatúry, hudby). Zahrnuje

        ▪ sociologicky orientovaný empirický výskum estetickej recepcie,
        ▪ marxisticky orientovanú teóriu recepcie,
        ▪ kostnickú školu (Konstanzer Schule) recepčnej estetiky (Rezeptionsästhetik, Reader-response criticism) (Hans Robert Jauß (1912 – 1997), Wolfgang Iser (1926 – 2007), Wolfgang Kemp (*1946),
        ▪ buffalskú recepčnú školu N. N. Hollanda,
        ▪ estetickú koncepciu, ktorú rozpracoval Umberto Eco (1932 – 2016),
        ▪ recepčná hudobná estetika Renáty Beličovej (*1960)...

/estetika recepčná
– bohato diverzifikovaný smer estetiky recepcie, zjednotený ideou, že význam textu (v doslovnom literárnom zmysle i širšie v zmysle hermeneutickom) formuje sám čitateľ bezprostredne v procese recepcie (čítania, počúvania, dívania sa...). Recepčná estetika zahrnuje tieto orientácie:

        ▪ transakčná recepčná estetika (transactional reader-response theory),
        ▪ afektívna alebo emocionálna štylistika (affective stylistics),
        ▪ subjektívna recepčná estetika (subjective reader-response theory),
        ▪ psychologická recepčná teória (psychological reader-response theory),
        ▪ sociálna recepčná estetika (social reader-response theory),
        ▪ hudobná recepčná estetika (reception-aesthetics of music).

/estetika renesančná
– zložka renesančnej filozofie a sebareflexívna zložka renesančného umenia tvoriaca prvú etapu vývinu novovekej estetiky, nadväzujúca na estetiku stredovekú, predchádzajúca estetike barokovej a tvorená súborom explicitných a implicitných estetických významových útvarov vyjadrených v renesančných poetikách a traktátoch o umeniach a v úvahách samotných autorov umeleckých diel (sochárov, maliarov, architektov, spisovateľov, hudobných skladateľov...). Je to prvá etapa vývinu estetiky, ktorá spadá do éry kníhtlače.
    Ani renesančná estetika (podobne ako estetika staroveká a stredoveká) nebola ešte vtesnaná do jednej disciplíny, naďalej nemala vlastný názov, vlastných špecialistov.
    K hlavným zdrojom štúdia renesančnej estetiky patria pramene chránené inštitúciami, ako Biblioteca Marciana v Benátkach, British Museum, knižnica Warburgovho inštitútu v Londýne, knižnice v Paríži a v USA.
    Renesančné estetické významové útvary sa objavujú už v dielach Danteho, Giotta, Petrarcu, Boccaccia, no ich ťažiskový korpus datujeme do 15. a 16. stor. (C. Cennini, Mikuláš Kuzánsky, Alberti, Ficino, Raffaelo, Castiglione, Bempo, Pico, Leone Ebreo, Leonardo da Vinci, Michelangelo, Pontormo, Cardano, C. Ripa, C. F. Menestrier, Dürer, Erazmus Rotterdamský, Montaigne, F. Malherbe, Patrizzi, Bruno, Zabarella, Galilei, Sidney, Shakespear, F. Bacon, Cervantes, Lope de Vega...).
:: estetika, filozofia renesančná, vaghézza.

/estetika staroveká
– prvá etapa vývinu estetiky predchádzajúca stredovekej estetike a zahrnujúca súbor explicitných a implicitných estetických významových útvarov, s ktorými prišli myslitelia a umelci v období západného a mimoeurópskeho staroveku.
    Na Západe je to antická estetika siahajúca od prvých úvah o kráse a umení a o ich spoločenských funkciách u Homéra a predsokratovcov až po rozvíjanie prvých teórií umenia a krásy pod vplyvom kresťanstva.
    V rámci mimoeurópskej estetiky spadajú do obdobia starovekej estetiky úvahy prvých najmä indických, čínskych a japonských mysliteľov a umelcov.
:: filozofia staroveká.

/estetika stredoveká
− súbor estetických názorov počnúc 6. stor. až do 14. storočia resp. začiatku 15. stor.
:: filozofia stredoveká.

/estetika súčasná
− estetika 19. stor. až 21. stor., v rámci ktorej sa zvykne vyčleňovať moderná estetika, postmoderná estetika a postpostmoderná estetika. Súčasná estetika je etapa estetického myslenia nasledujúca po novovekej estetike.
:: filozofia súčasná.

/etapa
fr. − pevne ohraničené obdobie; vývinový stupeň; štádium, fáza.
:: etapizácia.

/etatizmus
fr. − forsírovanie štátu a riešenia spoločenských problémov štátnymi zásahmi.

/éter
gr. – jeden (najjemnejší) zo živlov tematizovaných v mytológiách a filozofiách zvyčajne povedľa ohňa, vody, vzduchu, zemi.
:: živel.

/eternalizmus
lat. − filozofický názor, podľa ktorého je reálny celkový nadčasový súbor všetkých udalostí; budúcnosť i minulosť sú dané, nie sú menej reálne ako prítomnosť. Podľa eternalizmu je čas určená samostatná a večná súradnica časopriestoru; napriek tomu, že budúcnosť ešte nepoznáme, je vopred determinovaná minulosťou.
:: čas, filozofia času.

/éthos
gr. – ἦθος (doslova: obvyklé miesto alebo sídlo, stajňa, pastvina) – zvyk, mrav, obyčaj, charakter, zmýšľanie, správanie, mravnosť.
– I: Ethos, in: Eisler, R.: Wörterbuch der philosophischen Begriffe (1904).
:: etika.

/etika
gr. – filozofia morálky, teória morálky, morálna filozofia, filozofia mravnosti, praktická filozofia − filozofická disciplína alebo etická súčasť tej ktorej filozofie, ktorej predmetom je morálka a mravnosť, morálne konanie, rozlišovanie medzi dobrom a zlom.
    Jadrom etiky je normatívna etika.
– I: Ethics, in: The Basics of Philosophy, Ethik, in: Eisler, R.: Wörterbuch der philosophischen Begriffe.
::
     C
        celok daného predeticky, cnosť,
     D
        deontológia,
     E
        éthos, etika analytická, etika aprobatívna, etika džinizmu, etika environmentána, etika fundamentálna, etika kresťanská, etika marxistická, etika normatívna, etika všeobecná, etika základná, etíketa,
     CH
        charita,
     I
        imperatív kategorický,
     K
        kódex etický, konanie morálne, konanie inkontinentné, konanie nemorálne,
     M
        moral sense, morálka, morálnosť, mravnosť, mravy,
     N
        necnosť, nemorálnosť, neprajnosť, norma morálna,
     O
        odpustenie,
     P
        povinnosť, presvedčenie morálne, problematika etická,
     S
        sloboda, splnenie povinnosti, svedomie,
     T
        tajomstvo profesijné, tragično,
     U
        úcta, univerzum významové etické, útvar významový etický,
     V
        vďačnosť,
     Z
        zákon mravný, zodpovednosť,
     Ž
        žičenie inakosti (synkriticizmus).

/etika analytická
– súčasť analytickej filozofie vyrastajúca z analýzy rečových foriem morálnych výpovedí, pričom dôraz kladie na rozbor morálnych pojmov (pojmu dobra, pojmu zla...).
    V rámci analytickej etiky sa rozpracúva napríklad koncepcia etického naturalizmu, podľa ktorého morálne pojmy, ako napr. pojem dobrého, pojem spravodlivého, pojem cnosti možno definovať empirickými, deskriptívne uchopiteľnými významovými útvarmi príjemný, nevyhnutný, radostný...
    Ďalšími smermi analytickej etiky sú:

        ▪ etický intuitivizmus,
        ▪ etický logicizmus,
        ▪ nekognitívne analytickoetické teórie.

/etika aprobatívna
– teória morálky, v ktorej sa dobro definuje ako to, čo sankcionovala nejaká autorita (prikázala alebo schválila). Podľa toho, kto alebo čo sa pokladá za takúto autoritu ( boh, morálny cit človeka alebo spoločnosť), delí sa aprobatívna etika na teologické, psychologické a sociálno-aprobatívne teórie.

/etika Aristotelova
– súčasť Aristotelovej filozofie tvorená etickým učením vychádzajúcim z predstavy cieľa života ako blaženosti (eudaimonia), ktorá spočíva v pestovaní mravných a rozumových cností. Mravné cnosti človek dosiahne vtedy, keď bude udržiavať žiadostivú stránku svojej duše medzi výstrednými krajnosťami, t. j. keď nebude ani bojazlivý, ani pochabý, zjašený, ale statočný; ani márnotratný, ani skúpy, ale štedrý, ani malicherný, ani okázalý, ale veľkorysý, ani podlízavý, svárlivý, ale priateľský. Pre cnosti alebo necnosti sa podľa Aristotela rozhodujeme slobodne; naša od ničoho nezávislá voľba medzi dvoma predmetmi je samostatné a nepredvídateľné prírodné dianie. Aristoteles tu po prvý raz používa pojem etickej slobody, ktorého sa neskôr pod názvom liberum arbitrium chytila katolícka cirkev, aby ospravedlnila trestanie hriešnikov v pekle.
    Samo slobodné vyhľadávanie zlatej strednej cesty však nestačí. Človek sa od ostatných tvorov líši čímsi božským a v zmysle tohto božského prvku svojej bytosti musí žiť, ak nechce klesnúť do podľudského stavu: musí sa usilovať o prehĺbenie svojho vnútorného rozumového života.
:: Aristoteles.

/etika autonómna
– etická teória, podľa ktorej morálka vyrastá z vrodenej alebo apriórnej mravnej povinnosti. Morálka má - podľa toho učenia - základ v samotnom mravne konajúcom subjekte: človek si sám vytvára mravný zákon, pričom je nezávislý od akéhokoľvek vonkajšieho vplyvu.
    Príkladom autonómnej etiky je Kantovo etické učenie stavajúce na princípe autonómnosti mravného správania rozpracovanom v Kritike praktického rozumu.

/etika environmentána
– ekologická etika – komplex aplikovaných výskumných zameraní, ktorý je výsledkom interdisciplinárnej syntézy a nachádza sa na priesečníku etiky a ekológie. Ekologická etika spája predstavy o prírodných systémoch a pravidlách interakcie s nimi do jedného normatívno-hodnotového komplexu.

/etika džinizmu
– súčasť džinistickej filozofie zakladajúca sa na učení o neubližovaní (ahinsa).
:: džinizmus, filozofia džinistická, filozofia indická.

/etika fundamentálna
– základná etika, všeobecná etika – všeobecná teória morálky systematicky objasňujúca základnú etickú problematiku: praktický rozum, slobodnú vôľu, morálny princíp, dobro a zlo. svedomie, zodpovednosť, étos, spôsob života, zmysel života. Do fundamentálnej etiky zaraďujú aj metaetiku.
:: metaetika.

/etika kresťanská
– súčasť kresťanskej filozofie a kresťanskej teológie (v nej pod titulom morálnej teológie) tvorená učením o kresťanskej morálke ako súbore požiadaviek na správanie sa a konanie kresťana i kresťanského spoločenstva založenom na kresťanskej predstave o povahe a určení človeka a o jeho vzťahu k Bohu.
    Kresťanská etika vyrastá z etiky Starého zákona a reflektuje a ďalej rozvíja morálku Nového zákona, pričom dôraz kladie na

        ▪ príchod Božieho kráľovstva,
        ▪ naplnenie zákona,
        ▪ plnenie Božej vôle.

    Živou normou a nasledovaniahodným ideálom je podľa kresťanskej etiky dokonale kenotický Ježiš Kristus.
    Podľa kresťanskej etiky je naplnením kresťanskej morálky

        ▪ láska k Bohu,
        ▪ láska k blížnemu,
        ▪ láska k nepriateľovi.

    Autenticita (opravdivosť) spolužitia človeka s Bohom a s inými spočíva v láske.
:: kresťanstvo.

/etika marxistická
− súčasť marxistickej filozofie predstavujúca smer etiky, ktorý sa pokúša ukázať zdroj etického významového univerza (morálnych ideí, náplne morálneho vedomia) v historicky sa rozvíjajúcich spôsoboch výroby, v zákonite sa vymieňajúcich spôsoboch spoločenského života a v pokroku materiálnej a duchovnej kultúry spoločnosti. Výskumnú pozornosť venuje jednak vývinu ľudskej mravnosti, ktorého zdroj vidí v boji a striedaní sa morálok rozličných spoločensko-ekonomických formácií a tried, jednak vývinu jeho reflexie v podobe dejín etických učení, ktoré odrážajú tento proces, pričom od tohto skúmania očakáva preukázanie komunistickej morálky ako najvyššej morálky ľudstva (cf [11]; 125 − 126).
:: filozofia marxistická, marxizmus.

/etika normatívna
– jadro etiky skúmajúce všeobecné zásady, princípy a normy morálneho konania.
:: konanie morálne.

/etiketa
fr. – súbor pravidiel spoločenského správania a spoločenského styku, pravidlá konvenčného správania sa.
:: etika.

/etiológia
gr. – náuka o pôvode a príčinách, napr. chorôb. Etiológia skúma zákonitosti využívania poznatkov o príčinnosti v praxi vôbec ( všeobecná etiológia) alebo v určitej konkrétnej praktickej oblasti, napr. pri liečení.
:: etiológia (medicína), etiológia všeobecná, metóda etiologická.

/etiológia všeobecná
– metodologická disciplína, ktorá skúma zákonitosti využívania poznatkov o príčinne účinkových vzťahoch v spoločenskej praxi.
:: etiológia, metóda etiologická.

/Eukleides z Megary
(asi 450 pr. n. l. Megara – asi 380/370 pr. n. l. Megara) – grécky filozof, zakladateľ megarskej školy. Patril medzi najstarších stúpencov Sokrata, s ktorým sa stýkal už od začiatku peloponézskej vojny. Keď bol uznesením aténskeho snemu (432/1) zakázaný všetkým Megarčanom pod trestom smrti vstup do Atén, chodil vraj Eukleides za Sokratom večer v ženskom preoblečení. Eukleides bol aj medzi tými Sokratovými priateľmi, ktorí k nemu prišli do väzenia posledný deň jeho života. Po jeho smrti našli u Eukleida v Megare útočisko početní Sokratovi žiaci, medzi nim aj Platón. Kedy Euklides založil vlastnú školu, ktorá existovala ešte na konci 4. stor, nie je známe.
    Eukleides napísal 6 dialógov (nezachovali sa však): Lamprias, Aischinés, Foinix, Kritón, Alkibiades, Erotikos (O láske). Stoik Panaitios pochyboval o ich pravosti.
    Správy o Eukleidovom učení sú veľmi skromné. Zdá sa, že uskutočnil určitú syntézu z filozofie eleatskej a z prvkov učenia Sokratovho. Eukleidova škola bola povestná vyhľadávaním logických paradoxov a apórií. ej prínos k rozvoju antickej logiky bol značný.
:: filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.

/evidencia (fenomenológia)
− kritérium pravdivosti. „Evidentní je to, co je ‚jasné a zřetelné‘ (Descartes). Evidence má objektivní charakter, není to jistota založená jen na subjektivním dojmu nebo pocitu. Husserl kritizuje takovou evidenci, která jako mystický hlas by nám chtěla namluvit, co je pravda. Husserl definuje evidenci jako naplnění intence mířící k předmětu, který se sám objeví ve vědomí ‚tělesně‘, osobně, v mase a kostech. Apodiktickou jistotu skýtá jen bezprostřední smyslové nazírání (Einsichtigkeit) nebo duchovní zření (geistige Einsicht) ([484];105).“

/evolúcia
lat. − vývoj.
:: evolúcia (Speencer, H.), evolúcia vedy.

/evolúcia (Spencer, H.)
− (pôvodne) progresívny vývoj; (neskôr) transmutácia foriem (transmutation of forms).

/evolúcia vedy
– kvantitatívne narastanie „zmien vnútri vzniknutého explanačného a predikčného základu vedeckého poznania (paradigmy, epistémy, diskurzu); je to obdobie, v ktorom vznikajúce problémy majú charakter hlavolamov, t. j. problémov riešiteľných na danom explanačnom základe“ ([19];37).
:: filozofia vedy, veda.

/evolucionika
lat. − evolucionistika − všeobecná teória vývinu systémov prírody, spoločnosti a významových procesov; pozornosť sústreďuje na univerzálne charakteristiky a trendy vývinu, na jeho progresívne i regresívne črty, pričom preniká k väčším detailom ako filozofický evolucionizmus.
    S termínom evolucionika (evolutionics) prišiel J. A. Urmiancev, termín evolucionistika (evolutionistics) zaviedol L. Grinin.
:: systém.

/exemplifikovanie
lat. – robenie alebo urobenie zrozumiteľnejším alebo pochopiteľnejším pomocou príkladov alebo dokladov.

/existencia
lat. − jestvovanie, trvanie, výskyt alebo prítomnosť materiálnej alebo ideálnej entity.
– I: Existence, in: Stanford Encyclopedia of Philosophy.
:: existencia ľudská, existencia objektu, existencia súvislosti, existenciál, existencializmus, existovanie, jestvovanie, ontológia, pôvod, vznik.

/existencia ľudská
− spôsob, akým človek je (spôsob jeho bytia), život človeka, špecifický ľudský spôsob bytia ([175];63).
    Ľudská existencia je ústredná téma existencializmu a existencialistickej filozofie.
:: človek.

/existencia objektu
– skutočnosť, že objekt je reálny alebo že má skutočnú prítomnosť v určitom kontexte, napríklad v rámci histórie alebo archeológie ide o fyzickú prítomnosť (doloženú písomnými prameňmi) alebo o historický výskyt objektu (napríklad historicky dokumentovaná existencia hradu).
:: objekt.

/existencia príčiny javu
– skutočnosť, že určitý jav alebo udalosť má konkrétnu príčinu alebo súbor príčin, napríklad v kontexte biológie skutočnosť, že príčinou choroby je konkrétny patogén.

/existencia súvislosti
– skutočnosť, že medzi dvoma alebo viacerými objektmi, javmi alebo konceptmi existuje určitý vzťah alebo spojenie.
    V kontexte vedeckého výskumu môže existencia súvislosti znamenať, že existuje štatisticky významný vzťah medzi dvoma alebo viacerými premennými. Napríklad, môže existovať súvislosť medzi fajčením a výskytom rakoviny pľúc.
    V kontexte práva môže existencia súvislosti znamenať, že existuje právny vzťah alebo spojenie medzi dvoma alebo viacerými právnymi konceptmi, normami alebo situáciami. Napríklad, môže existovať súvislosť medzi zmluvou a mandátnou zmluvou.
    V kontexte logiky môže existencia súvislosti znamenať, že existuje logický vzťah alebo spojenie medzi dvoma alebo viacerými tvrdeniami alebo konceptmi.
:: súvislosť.

/existenciál
lat. – spôsob ľudskej existencie (pobytu), ako nuda, úzkosť, bytie-k-smrti, vrhnutosť, sviatočnosť atď., ktorý možno iba demonštrovať opisom situácií, v ktorých sa človek nachádza, alebo vyvolať k znovuprežívaniu.
    S pojmom existenciálu pracuje najmä M. Heidegger, ktorý podčiarkuje, že tento pojem na rozdiel od tradičných filozofických kategórií je nedefinovateľný.
:: filozofia existencialistická, Heidegger, M..

/existencializmus
lat. – komplexný filozofický a umelecký (literárny, filmový, divadelný, výtvarnoumelecký...) významový útvar a proces zahrnujúci vágne ohraničený súbor značne odlišných filozofických učení tvoriacich vedno filozofický smer 20. storočia označovaný ako existencialistická filozofia a koncentrovaný na tému existencie. Zdrojom existencializmu je literárny a mysliteľský odkaz S. Kierkegaarda, F. M. Dostojevského, F. Kafku, F. Nietzscheho, W. Diltheya, H. Bergsona, pravoslávnych, katolíckych, protestantských a židovských náboženských mysliteľov, i podnety buddhizmu (najmä zenového) a taoizmu.
– P: Kierkegaard, S., Marcel, G., Merleau-Ponty, M., Sartre, J.-P..
:: existenciál, filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia súčasná.

/existovanie
lat. – bytie, jestvovanie; trvanie; bytie živým.
:: existovanie skutočné.

/existovanie skutočné
– bytie skutočným – také existovanie niečoho, nejakej entity, nejakej vlastnosti, vzťahu alebo pohybu, ktoré možno pozorovať, skúmať a s čím možno reálne interagovať, na rozdiel od zdanlivého existovania v podobe ilúzie, halucinácie, mylnej predstavy a ďalších fenoménov, ktoré síce možno mať (prežívať) v podobe toho ktorého významového útvaru, no ktoré v reálnom svete nie sú prítomné.
    Výklad povahy skutočného existovania závisí od kategórií intervenujúcich v prístupe tej ktorej filozofie k existovaniu a bytiu vôbec, napríklad podľa materialistickej filozofie skutočne existuje iba to, čo je nezávislé od vedomia, čiže kľúčovou kategóriou je tu kategória nezávislosti od vedomia. Iné filozofie chápu skutočnosť existovania ako mieru participácie na bytí povedzme aj niečoho závislého od vedomia.
:: skutočnosť, zdanie.

/exklúzia
lat. – nezlučiteľnosť – druh alternatívy, spočívajúci v spojení výrokov funktorom je nezlučiteľné s alebo vylučuje označovaným symbolom | , napr. „p je nezlučiteľné s q“ alebo „p vylučuje q“ (p | q). Exklúzia je také spojenie výrokov, ktorým sa podobne ako disjunkciou tvrdí, že je p alebo q, na rozdiel od disjunkcie sa však vylučuje, že by mohlo byť zároveň p i q. Výroky p a q sa navzájom vylučujú. Naproti tomu sa exklúziou nevylučuje, že nie je ani p, ani q, takže exklúziu p | q možno vyjadriť aj disjunkciou negátov členov: ¬p ∨ ¬q ([357];106an.).
:: logika.

/experiment myšlienkový
− nem. Gedankenexperiment − samostatná forma teoretickej duchovnej činnosti, do ktorej sa postupne vyvinul plánovaný (zamýšľaný) experiment a v ktorej vedec alebo filozof operuje idealizovaným objektom alebo ideálnym typom objektu v idealizovaných podmienkach. Myšlienkový experiment nemožno bezprostredne realizovať v praxi, je skôr teoretickou schémou praktického experimentu (cf [144];133 − 134).

F-lexikón

/Faidón z Elidy
(asi 418 Élis – ? Élis) – starogrécky filozof, žiak Sokratov, zakladateľ elidskej školy. Filozofické názory Faidóna sú takmer neznáme, jeho záujem sa pravdepodobne sústreďoval na etiku. Podľa Faidóna nazval Platón jeden zo svojich najslávnejších dialógov.
    Faidón bol z aristokratickej rodiny. Vo vojne medzi Spartou a Elidou sa dostal do zajatia, predali ho do otroctva a musel slúžiť v akomsi aténskom nevestinci. Sokrates primal Kritóna (alebo Kébeta), aby Faidóna vykúpil.
    V dialógu Zópyros (dielo sa nezachovalo) sa líči príhoda o tom, ako Zópyros, ktorý osobne nepoznal Sokrata, usúdil podľa jeho tváre, že je to človek obmedzený a nerestný. Sokrates Zópyra za tento názor pochválil a potvrdil, že kedysi naozaj takým bol, ale že sebavýchovou v sebe tieto škaredé vlastnosti prekonal. Faidón v tomto dialógu riešil aj širšiu problematiku vzťahu medzi vzhľadom a charakterom, problémy vplyvu výchovy na vrodené vlastnosti a pod.
:: filozofia 4. stor. pr. n., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.️

/fainesthai
gr. – ukazovať sa; udalosť vyjavovania sa.

/fainomenon
gr. – to, čo sa ukazuje, niečo ukazujúce sa, niečo zrejmé.
:: fenomén, jav.

/fakt
lat. − to, čo je, alebo čo sa deje, to, ako sa to má s vecami; stav vecí, to, čo stojí proti myšlienke, predstave, prianiu a vzdoruje im ako vonkajší prvok. Fakt je niečo, čo je v protiklade k všetkému iluzórnemu alebo prosto vymyslenému, ale aj proti tomu, čo je podľa určitých pravidiel myslenia nevyhnutné – odtiaľto morálne a právne rozlíšenie medzi tým, čo je de facto a de iure. S tým súvisí aj Kantovo rozlíšenie medzi tým, čo je, a tým, čo má byť.
    Rozlišuje sa najmä vedecký fakt od bezprostredného faktu.
    Pojem faktu závisí od významových útvarov, ktoré intervenujú v priebehu vzniku tohto pojmu, napr. logický alebo metodologický pojem faktu sa opiera o pojem vety a o pojem fixovania empirického poznania, podľa čoho sa hovorí, že fakt je veta, ktorá fixuje empirické poznanie alebo výsledok empirického poznávania. Logika alebo metodológia vedy potom pojem faktu kontraponuje pojmu teórie a pojmu hypotézy.
:: fakt (Wittgenstein, L. Tlph), fakt empirický, fakt historický, fakt kontingentný, faktografia, faktológia, literatúra faktu, overovanie.

/fakt (Wittgenstein, L.: Tlph)
– nem. die Tatsache – existencia stavov vecí ([410];33).

/fakt empirický
− zmyslami vnímateľná skutočnosť.

/fakt historický
− skutočnosť sprostredkovaná historickými prameňmi, skutočnosť, o ktorej sa môžeme presvedčiť štúdiom historických prameňov.
:: história.

/fakt kontingentný
– náhodný fakt.
:: náhoda.

/fakt vedecký
– niečo, čo bolo overené a potvrdené prostredníctvom vedeckých metód a je široko akceptované vedeckou komunitou. Vedecký fakt sa od holého alebo bezprostredného faktu odlišuje tým, že je spracovaný, získaný meraním, uvedený do vzťahu k iným faktom alebo zákonom. Vedecký fakt je základný stavebný kameň vedy, ktorý slúži ako základ pre ďalší výskum a teóriu.
:: veda.

/faktografia
gr. – uvádzanie faktov bez ich hodnotenia; zhromažďovanie údajov.
:: fakt, údaj.

/faktológia
lat. + gr. − štúdium faktov a práca s nimi.

/faktor
lat. – činiteľ.

/falácia
− z angl. fallacy = omyl.

/falibilizmus
lat. − trvanie na epistemologickej téze, že nijakú teóriu, názor, tvrdenie atď. principiálne nemožno považovať za absolútne pravdivé poznanie, vrátane vedeckého a filozofického, ale treba ich považovať za omylné a preto iba provizórne. Tento pôvodne Peirceov názor inkorporoval do metodologických východísk svojho filozofovania K. R. Popper.
    Popperom iniciovaný a rozpracovaný kritický racionalizmus predpokladá omylnosť či doslova chybovosť (Fehlbarkeit) ako vlastnosť celého ľudského myslenia a konania; principiálna omylnosť sa tu teda chápe ako vlastnosť nielen ľudského poznania, ale aj ako vlastnosť ľudskej praxe vôbec. Tvrdenie omylnosti sa tu vzťahuje na každú možnú inštanciu a odmieta sa akýkoľvek nárok na neomylnosť. V súlade s týmto názorom potom pravdu nemožno postulovať s absolútnou istotou, ale iba dočasne alebo predbežne (vorläufig).
     Falibilizmus však nemožno stotožňovať so skepticizmom; naopak, kritický racionalizmu forsíruje falibilizmus ako presvedčenie o zlepšiteľnosti vedenia alebo ako predpoklad pokroku poznávania, možnosti jeho neustáleho zdokonaľovania.

/falus (Lacan, J.)
− vyjadrenie túžby; rozlišuje sa reálny, imaginárny a symbolický falus. Falus nie je len dačo maskulínne, symbol maskulinity alebo súčasť mužskej anatómie; naopak, mužská a ženská pozícia je určená vzťahom subjektu k falusu, takže jemu korešpondujúci ženský symbol ani nie je potrebný (cf [514];1).

/falzifikácia
lat. − vyvrátenie, vyvracanie – metóda negatívneho overovania hypotéz a teórií.
    Spoľahlivá falzifikácia jedinej teoretickej predpovede je falzifikáciou teórie, ktorú je potom potrebné v detailoch prepracovať alebo úplne zavrhnúť.

/fanerón (Peirce, Ch. S.)
– náplň mysle tvorená akýmkoľvek prezentujúcnom sa mysli (the collective total of all that is in any way or in any sense present to the mind) bez ohľadu na to, či to zodpovedá niečomu mimo nej alebo nie (quite regardless of whether it corresponds to any real thing or not).

/fantázia
gr. – obrazotvornosť, predstavivosť.

/fantazma
gr. − vidina.

/fašizmus
tal. − politický režim (a hnutie za jeho nastolenie pod rôznymi, i protirečiacimi mu, názvami), v ktorého koncepcii zaujíma ústredné miesto uprednostňovanie svojho vlastného štátu pred všetkými ostatnými štátmi (na rozdiel od nacizmu vyzdvihujúceho svoj vlastný národ alebo rasu ako najvyššiu hodnotu).
:: fašizmus (Krejčí, O.), politika, štát fašistický.

/fašizmus (Krejčí, O.)
− „Fašismus je totalita směřující k upevňování vztahu nadvlády a podřízení. Neusiluje o odstranění násilí ze sociálního života, ale o jeho maximální využití. Opírá se o upevňování vůdcovského principu. Holocaust a plánování likvidace Slovanů nebyly nacistickou odchylkou, ale programový cíl. Fašismus je politizací nenávisti, směsí sadismu a destrukce. Je neoddělitelně spojen s naturalismem ve společenských vědách, navazuje na sociální darwinismus.“ ([552])
:: fašizmus.

/fatalizmus
lat. − názor, že udalosti v prírode i spoločnosti sú predurčené osudom tak, že sa im nemožno vyhnúť.

/fáza
gr. − vývinový stupeň, vývinové obdobie; stupeň, stav nejakého javu.
:: fáza kmitania (fyzika), fáza Mesiaca, proces.

/feminita
lat. − ženskosť − klaster štruktúr a podmienok konštituujúcich typicky ženské a reflektovaný jednak bežným (laickým) vedomím, jednak špeciálnovedne (antropologicky, kulturologicky, sociologicky, medicínsky, v rámci rodových štúdií, psychológie, geografie atď.) a filozoficky v intenciách konfigurácie intervenujúcich jadrových kategórií (pojem esencie, identity, správania, telesnosti, primárnosti...) a ďalších významových útvarov vrátane tuho pretrvávajúcich predsudkov.
:: filozofia feministická, maskulinita.

/feminizmus
lat. − súbor hnutí a politických smerov, ktorého cieľom je rovnoprávnosť žien v politickej, ekonomickej, sociálnej a súkromnej sfére a ktorého korene siahajú do osvietenstva, k menám M. W. Montaguovej, markízy de Condorcet, M. Wollstonecraftovej. V 19. storočí idey rovnoprávnosti žien rozpracúval J. S. Mill, F. Engels, A. Bebel a ď.
    V dejinách feminizmu sa zvyknú rozlišovať tri vlny:

        ▪ vlna feminizmu sa začala zdvíhať (v rámci akejsi prehistórie feminizmu) paralelne s osvietenstvom (sčasti aj na báze rousseauizmu), ďalej v súvislosti s americkým abolicionizmom a zahrnuje vystúpenie M. Wollstonecraftovej, ktorá v texte Vindication of the rights of women (1792) prichádza s požiadavkou rovnosti mužov a žien; k významnej emancipácii žien došlo v priebehu Francúzskej revolúcie, kde jednou z najväčších bojovníčok sa stala O. de Gougesová (popravená gilotínou v roku 1793), ktorá v roku 1791 vydala ako odpoveď na Deklaráciu ľudských práv (Deklaráciu práv muža a občana) Deklaráciu práv ženy a občianky, v ktorej sa formuluje myšlienka, že ženy sa rodia slobodné a sú si rovné s mužmi; v deklarácii sa požaduje garancia rovných práv vo všetkých oblastiach života. Vodcovia revolúcie spočiatku využili revolučný potenciál žien a ich emancipácie, no neskôr sa rozpútala protiženská kampaň, ktorá vyústila do vydania dekrétu, ktorým sa ženám zakazovala účasť na akomkoľvek politickom hnutí a pod hrozbou rozohnania vojskom sa na ulici nesmela zhromaždiť väčšia skupina žien ako päť.
           ▪ V 19. storočí sa feministické hnutie orientuje na získanie volebných práv pre ženy, pod ktorých tlakom sa toto právo ženám priznalo po prvý raz na Novom Zélande v roku 1893, neskôr v Austrálii (1902), v Európe najprv vo Fínsku v rámci Ruského impéria (1903), ďalej v islamskej Krymskej ľudovej republike (1917) a napríklad vo Švajčiarsku až v roku 1971.
           ▪ Prvá vlna feminizmu zahrnuje aj militantné hnutie sufražetiek, ktoré sa utvorilo okolo r. 1900 a najsilnejšie sa presadzovalo vo Veľkej Británii.
           ▪ vlna feminizmu (60. až 80. roky 20. storočia) zahrnuje idey a aktivity zamerané na prekonanie nerovnosti medzi mužmi a ženami, ktorá de facto pretrvávala napriek ich oficiálne proklamovanej rovnosti.
           ▪ vlna feminizmu sa zdvihla v 90. rokoch 20. storočia na ideovej báze odmietania esencialistickej a monolitickej definície feminity, pričom hnutie sa triešti na množstvo smerov a odnoží na pozadí postmodernizmu (vek, farba pleti, sexuálna orientácia, gender, pôvod etc.), zahrnujúc postmoderný feminizmus, genderové reformné feminizmy, feminizmus liberálny, marxistický, socialistický, rozvojový, radikálny, diferenčný, multirasový, psychoanalytický, postštrukturálny, hľadiskový (standpoint), mužský, spirituálny alebo náboženský, kyberfeminizmus, anarchofeminizmus, ekofeminizmus až po postfeminizmus, hlásajúci dosiahnutie cieľov hnutia a nepotrebnosť ďalších aktivít.
    (Seba)reflexiu feministického hnutia/hnutí predstavujú najmä rodové štúdia , queer teórie, politológia, sociológia, história, kulturálne štúdiá, feministická antropológia, antropológia a rôzne smery feministickej filozofie a feministickej teológie.
– P: Oakleyová, A. R..
:: feminita, filozofia feministická.

/fenomén
– jav – priame dávajúcno sa vnímaniu alebo uvedomovaniu, to, čo im je bezprostredne dostupné, to, čo možno priamo pozorovať, priamo vnímateľné, uvedomovateľné alebo pozorovateľné.
:: fenomén (Kant, I.), fenomén filozofický, fenomén múzejný, fenomén spoločenský, fenomén vulkanický, fenomén vývojový.

/fenomén (Kant, I.)
− všetko, čo môže byť predmetom možnej skúsenosti.

/fenomén filozofický
− ten ktorý prejav filozofickej činnosti, napr. pripisovanie zvláštneho postavenia jednej kategórii alebo triede entít v protiklade k ostatným (cf [492];83).
:: filozofia.

/fenomén spoločenský
– jav alebo udalosť, ktorá ovplyvňuje jednotlivcov alebo skupiny v spoločnosti a ktorá je často výsledkom sociálnych interakcií a sama môže mať hlboký vplyv na spoločenské normy, hodnoty a štruktúry. Ako príklad spoločenského fenoménu možno uviesť právo alebo migráciu.
:: spoločnosť.

/fenomén vývojový
– jav, ktorý sa vyskytuje alebo mení v priebehu času.
:: čas, jav, vývoj.

/fenomenológia
gr. − náuka o javoch.
    Výraz fenomenológia má viacero významov: v rámci filozofie sa ním mieni v prvom rade fenomenologická filozofia, ktorú založil Edmund Husserl, a fenomenologická metóda. Ďalej sa termín používa v kontexte tej ktorej konkrétnej filozofémy, napr. ontologická alebo fundamentálna fenomenológia u M. Heideggera alebo J.-P. Sartra, kozmologická fenomenológia u E. Finka, štrukturálna fenomenológia u H. Rombacha, metafyzická fenomenológia u M. Schelera, asubjektívna fenomenológia u J. Patočku, radikálna fenomenológia života u M. Henryho.
    Prvýkrát však termín fenomenológia použil J. H. Lambert na označenie súčasti svojej teórie poznania tvorenej kritickou analýzou zmyslových javov. G. W. F. Hegel použil tento termín na označenie procesu sebazjavovania absolútneho ducha.
    Termín fenomenológia sa používa aj v špeciálnovednom kontexte, napr. v rámci fyziky fenomenológia vysokoenergetických zrážok.
– P: Fink, E., Heidegger, M., Husserl, E., Merleau-Ponty, M., Paci, E., Patočka, J., Scheler, M., Sivák, J.
::
        ▪ abstrakcia izolujúca (fenomenológia), ambiguita (fenomenológia), apodiktický (fenomenológia), aprezentácia (fenomenológia),
        ▪ cogito,
        ▪ časovosť (fenomenológia),
        ▪ deskripcia fenomenologická, druhý (fenomenológia),
        ▪ evidencia (fenomenológia),
        ▪ fenomenológia (Heidegger, M.: Bytie a čas, 1927), filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia fenomenologická, filozofia súčasná,
        ▪ postoj životný prirodzený,
        ▪ realita horizontová,
        ▪ veda kognitívna.

/fenomenológia (Heidegger, M.: Bytie a čas, 1927)
– metóda bádania, spôsob prístupu určovaný skúmaným predmetom; jej základnou úlohou je rečou artikulovane nechať vyvstať alebo ukázať sa (urobiť zjavným alebo fenoménom) pri tom, čo je bezprostredne zjavné, ukazujúce sa (fenomén v zmysle toho, čo sa samo od seba ukazuje) inak nezrejmý základ a zmysel, umožňujúci vôbec onomu bezprostredne zrejmému byť tým, čím je.
    Fenomenológia podľa Heideggera je nasledovné: „to, čo sa ukazuje, nechať vidieť z neho samého tak, ako sa samo od seba ukazuje (Das was sich zeigt, so wie es sich von ihm selbst her zeigt, von ihm selbst her sehen lassen)“ ([87];51, 282;34). Fenomenologicky sa teda z celku predfenomenologicky daného vyzdvihuje das Sich-Zeigen des Sich-Zeigenden (seba-ukazovanie sa seba-ukazujúcna sa), ako to zhutnene sformuloval Bernhard Welte.

/fenomenológia ducha (Hegel, G. W. F.)
– náuka o vedomí ([67];225).

/feudalizmus
lat. − feudálna spoločnosť – spoločnosť osnovaná na báze lénneho (zo strlat. feodum/feudum léno) systému, ktorá sa začala utvárať v 5. − 6. stor. v ekonomicky najvyspelejších krajinách na troskách Západorímskej ríše (v Taliansku, Francúzsku, Hispánii, Nemecku, Británii).
:: féodalité, feudalizmus (história nemecká 2. pol. 19. stor.), filozofia sociálna, história, kapitalizmus, šľachta, šľachtic.

/Feuerbach, Ludwig
(28. 7. 1804 Landshut – 13. 9. 1872 Rechenberg pri Norimbergu) – nemecký filozof, pôvodne prívrženec mladohegelovstva, ktorého filozofia vytvorila napokon most medzi Hegelovou filozofiou a marxizmom. Idey treba podľa Feuerbacha vykladať vychádzajúc z človeka, z jeho túžob a potrieb; to je východisko Feuerbachovho antropologického materializmu, ateistického humanizmus a kritiky náboženstva: V Bohu sú hypostazované kvality samého človeka, ktorý na nebesia premieta sen o dokonalosti, ktorý nemôže uskutočniť na zemi; tým sa však človek odcudzuje samému sebe, namiesto toho, aby svoju pravú prirodzenosť uskutočňoval v súlade so zákonom lásky človeka k človeku.

D: Gedanken über Tod und Unsterblichkeit aus den Papieren eines Denkers: nebst einem Anhang theologisch-satyrischer Xenien, 1830; Abälard und Heloise, 1834; Geschichte der neueren Philosophie, 2 zv., 1833 – 1837; Kritiken auf dem Gebiet der Philosophie, 1835; Pierre Bayle nach seinen für die Geschichte der Philosophie und der Menschheit interessantesten Momenten, 1838; Über Philosophie und Christentum, 1839; Das Wesen des Christentums, 1841; Über das »Wesen des Christentums« in Beziehung auf den »Einzigen und sein Eigentum«, 1845, 1846; Grundsätze der Philosophie der Zukunft, 1843; Das Wesen des Glaubens im Sinne Luthers, 1844; Vorlesungen über das Wesen der Religion, 1851; Theogonie, nach den Quellen des klassischen hebräischen und christlichen Altertums, 1857.

:: filozofia 19. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná.

/Feyerabend, Paul Karl
(13. 1. 1924 Viedeň – 11. 2. 1994 Genolier, Švajčiarsko) – rakúsko-americký filozof a historik vedy, predstaviteľ postmodernej filozofie a epistemologického anarchizmu.
Každý vedec podľa neho môže objavovať a rozpracúvať svoje vlastné teórie bez ohľadu na nezrovnalosti, protirečenia a kritiku; činnosť vedca nepodlieha nijakým racionálnym normám. Nové teórie víťazia v dôsledku propagandistickej aktivity ich prívržencov. Veda sa ničím nelíši od mýtu či náboženstva; veda je jednou z foriem ideológie. Vedu treba zbaviť privilegovanosti: v spoločnosti má mať rovnaké práva ako mýtus, mágia a náboženstvo.
Feyerabend radikalizoval názor Thomasa Samuela Kuhna o konkurencii medzi rôznymi paradigmami: nevidí totiž stav otvorenej konkurencie medzi paradigmami ako prechodnú krízovú epizódu, ale ako normálny stav. Vývoj vedeckého poznania a poznania vôbec sa neuskutočňuje kumulatívne-evolučne, ale pluralisticky revolučne.

D: Against Method: Outline of an Anarchistic Theory of Knowledge, 1975; Science in a Free Society, 1978; Realism, Rationalism and Scientific Method: Philosophical papers, Volume 1, 1981; Problems of Empiricism: Philosophical Papers, Volume 2, 1981; Farewell to Reason, 1987; Three Dialogues on Knowledge, 1991; Killing Time: The Autobiography of Paul Feyerabend, 1995; Conquest of Abundance: A Tale of Abstraction versus the Richness of Being, 1999; Knowledge, Science and Relativism: Philosophical Papers, Volume 3 (1999). :: filozofia 20. stor., filozofia postmoderná.

/figúra sylogizmu
– jedna zo štyroch možných pozícií stredného termínu v sylogizme.
:: logika, logika tradičná.

/Fichte Johann Gottlieb
(19. 5. 1762 Rammenau (Oberlausitz) – 27. 1. 1814 Berlín) – nemecký filozof vychádzajúci z Kantovho etického rigorizmu a aktivizmu. Fichte sa vedome rozhoduje pre idealistickú filozofickú pozíciu s cieľom vybudovať metafyzický systém.
    Filozofiu Fichte chápe ako vedeckú sebareflexiu kreatívno-etickej aktivity osobnosti zvanej Ja (Ich) a preto aj svoju filozofiu nazýva „vedoslovie (Wissenschaftslehre)“.
    Podľa Fichteho je Ja vedno duchom, vôľou, mravnosťou i vierou a v podstate je to fundamentálna substancia, z ktorej všetko prýšti; je to jediná absolútna činnosť vyznačujúca sa tým, že sa z nej rynie (a od nej závisí) vedomé Ja ako aj Ne-Ja (Nicht-Ich) čiže veci pokladané za iné než je moje Ja.
    Ja je podľa Fichteho akási neosobná tvorivá činnosť, z ktorej sa odvodzuje každá individuálna myseľ. Človek i svet sú výrazom onoho nadosobného Ja. Fyzický svet je pritom materiál činnosti človeka. Všetko, čo sa žiada činnosti onoho zákulisného Ja, je mravné a radí sa k tomu aj pestovanie tela, ducha a zapájanie sa do spoločenstva ľudí. Práca na fyzickom svete ako práca kultúrna (kultivujúca) je možná iba ako práca spoločná.
    Občania štátu majú popri práve na formálnu slobodu a ochranu pred zvôľou aj právo na vlastníctvo majetku, pracovnú príležitosť a podiel na výnosoch štátneho hospodárstva.
    Fichte v snahe vyhýbať sa kritike zo strany ortodoxných náboženských inštitúcií, necháva svoj výklad vyznievať občas tak, akoby mal na zreteli tradične chápaného Boha a nie transcendentné, nadosobné Ja ako zdroj všetkých aspektov sveta.

D: Wissenschaftslehre, 1794; Grundlage des Naturrechts, 1796/97; Das System der Sittenlehre, 1798; Die Bestimmung des Menschen, 1800; Der geschlossene Handelsstaat, 1800; Die Anweisung zum seligen Leben, 1806; Die Grundzüge des gegenwärtigen Zeitalters, 1806.

:: činnosť (Fichte, J. G.), filozofia 18. stor., filozofia 19. stor., filozofia európska, filozofia nemecká klasická, príroda (Fichte, J. G.).

/fikcia
lat. – výmysel, zdanie, klam, významový útvar, ktorý je výsledkom uvedomenia si alebo uvedomovania si nereálneho referenta, označovaného výrazom vyjadrujúcim tento významový útvar

/filantropia
gr. – prejavovanie starostlivosti o dobro ľudí.

/Filkorn, Vojtech
(8. 4. 1922 Pravenec − 14. 4. 2009 Bratislava) − slovenský metodológ a filozof, najvýznamnejší žiak Igora Hrušovského – zakladateľ metodologicko-logickej vetvy bratislavskej filozoficko-metodologickej školy (BFŠ).
– I: Piaček, J.: Synopsis nášho doterajšieho výskumu bratislavskej filozofickej školy (prototext)

D: Predhegelovská logika, 1953; Metóda vedy, 1956; Úvod do metodológie vied, 1960; Predialectical Logic, 1963; Povaha súčasnej vedy a jej metódy, 1998; Obrazy vedy. Veda o vede. K stým narodeninám Igora Hrušovského 2009.

:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia slovenská, filozofia súčasná, logika, metóda (Filkorn, V.), metóda vedecká (Filkorn, V.), obraz (Filkorn, V.), in: obraz, poznanie (Filkorn, V.), príroda (Filkorn, V.), vec (Filkorn, V.), veda súčasná (Filkorn, V.).

/Filon z Alexandrie
(asi 20 pr. n. l. – 50 n. l.) – Filon Alexandrijský – židovský filozof, predstaviteľ helénistických Židov. Usiloval sa zlúčiť múdrosť Starého zákona s myšlienkami gréckej filozofie, najmä platonizmu a stoicizmu. Filon vyšiel z názoru, že reč Starého zákona sa opiera o obrazný, inotajný spôsob vyjadrovania, alebo „hovorenie inak (ALLEGOREIN)“ a že teda za jeho slovnou podobou treba odhaľovať hlbší, symbolický, večne platný význam. Druhým Filonovým východiskom bolo presvedčenie, že judaistické náboženstvo a grécka filozofia sa navzájom v jadre neodlišujú. Filon pretavil starozákonné náboženské predstavy do pojmov gréckej filozofie.
    Najvyššou entitou je podľa Filona Boh chápaný v duchu judaistického monoteizmu ako jediný a zároveň v duchu gréckej filozofie ako absolútne bytie. Boh je transcendentný v tom zmysle, že je mimo sveta a nemôže naň bezprostredne pôsobiť, a v tom zmysle, že sa vymyká akémukoľvek prirodzenému poznaniu: vieme len, že je, ale nevieme, čo je. Preto Filon zavádza v náboženskom kontexte pojem logu. Logos je prostredníkom medzi Bohom a svetom. Logos je súhrnom ideí a zároveň má osobnú povahu, je akýmsi anjelom, synom božím, druhým bohom, ktorého stvoril Boh a on potom stvoril svet.
    Filonova sústava bola gradualistická: Boh – Logos - hmota - to sú tri stupne na ceste od dokonalosti k nedokonalosti. Človek ako bytosť telesná, a teda nedokonalá, sa môže k dokonalosti navrátiť len cestou extázy (EKSTASIS), kedy jeho božská časť – duša sa zbavuje telesnosti a spája sa s Bohom. Najmä týmito stránkami svojej filozofie bol Filon blízky neskoršiemu novoplatonizmu.
:: filozofia 1. stor., filozofia antická, filozofia staroveká, filozofia židovská.

/filozof
gr. − pôvodne človek túžiaci po múdrosti (doslova: milovník múdrosti); odborník vo filozofii, predstaviteľ filozofického smeru alebo filozofickej školy.
:: dejiny filozofie, filozofi antickí, filozofovanie, mudrc, múdrosť, postoj filozofický.

/filozoféma
gr. – v tomto slovníku: komponent systému filozofie.
    Tradične sa termín filozoféma (nem. Philosophem z gr. φιλοσóφημα) chápe v zmysle „filozofické tvrdenie alebo učenie“ ([12];558) a „výsledok učeného, vedeckého skúmania i úvaha, pozorovanie, skúmanie“ ([421];1263).
:: filozofia, metafilozofia, obsah filozofie, systém filozofický, systém filozofie, štruktúra systému filozofie, tradícia filozofická.

/filozofi antickí
– filozofi pôsobiaci v rámci gréckeho alebo rímskeho staroveku, v rámci antiky; predstavitelia antickej filozofie.
:: filozof, filozofia antická.

/filozofia
gr. – angl. philosophy; čín. 哲学 (zhéxué) [česüe], trad. čín. 哲學; rus. философия; sa. तत्वज्ञान (tatvajñāna) [tatvadžňána] – súčasť predmetu metafilozofie spočívajúca v špecifickom spôsobe osvojovania si sveta človekom pozostávajúcom v systematickom sebareflexívnom skúmaní ich univerzálnych stránok a súvislostí s kontinuálnym unvedomovaním si aj ich unikajúcnostného aspektu.
    Predmetom filozofie je miesto človeka vo svete a metódou hlavne logická analýza postupov a výsledkov jeho poznávania.
    Výraz filozofia má viacero významov:

        ▪ pôvodne sa chápala ako láska k múdrosti alebo hľadanie múdrosti;
        ▪ neskôr ako teória alebo logická analýza princípov, o ktoré sa opiera konanie, myslenie, poznanie a na ktorých spočíva povaha sveta; v tomto zmysle sa člení na filozofické disciplíny;
        ▪ v širšom zmysle sa chápe ako základná orientácia činnosti.

    Hoci filozofia sa necháva viesť poznatkom, že nemožno vedieť nič definitívne zaručené, predsa len sa oduševňuje želaním priblížiť sa k pravde alebo k múdrosti, no nikdy neopúšťa pochybovanie, či dosiahne tento cieľ. Preto je skôr hľadaním a formulovaním otázok než hľadaním a formulovaním odpovedí. Filozofia kladie otázky, odpovede poskytuje život.
    Filozofia sama je predmetom metafilozofie, z hľadiska ktorej možno na filozofii ako reálnom objekte jej skúmania zadefinovať (zaviesť) systém filozofie, s jeho komponentmi zvanými filozofémy a štruktúrou systému filozofie.
– I: Filozofické encyklopédie a iné zdroje, in: Pomocný slovník filozofa, Philosophie, in: Eisler, R.: Wörterbuch der philosophischen Begriffe (1904), Philosophy, in: The Basics of Philosophy, Zoznam filozofických hesiel, in: Wikipédia.
::
     A
        analýza systémová filozofie, antropológia filozofická, aparát konceptuálny filozofie, axiológia...
     B
        bytie
     C
        celok daného predfilozoficky, cieľ filozofie...
     Č
        činnosť filozofická, človek ...
     D
        dejiny filozofie, dielo filozofické, disciplína filozofická, dominanta štruktúry systému filozofie genetická a dynamická, dominanta štruktúry systému filozofie genetická...
     E
        estetika, etika...
     F
        filológia, filozof, filozoféma, filozofia (Hegel, G. W. F.), filozofia (synkriticizmus), filozofia a ideológia, filozofia a etymológia, in: etymológia, filozofia anglická, filozofia antická, filozofia byzantská, filozofia environmentálna, filozofia filozofie, filozofia fyziky, filozofia histórie, filozofia hudby, filozofia chémie, filozofia jazyka, filozofia literatúry, filozofia medicíny, filozofia náboženstva, filozofia neomodernistická, filozofia novoveká, filozofia patristická, filozofia politická, filozofia postmoderná, filozofia prírody, filozofia prvá, filozofia psychológie, filozofia renesančná, filozofia scholastická, filozofia sociálna, filozofia staroveká, filozofia stredoveká, filozofia súčasná, filozofia svetová, filozofia systematická, filozofia špekulatívna, filozofia štátu, filozofia umenia, filozofia vedy, filozofovanie, fyzika...
     G
        gnozeológia...
     I
        idea filozofická, inštrumentárium filozofické..
.     J
        jazyk filozofie...
     K
        Katedra filozofie a dejín filozofie FF UK, Bratislava, kategória, kategória filozofická, koncepcia filozofická, kultúra...
     L
        latinčina a filozofia, lingvistika, logika, logika filozofická, logika výroková klasická, metafyzika...
     M
        metafilozofia, metóda filozofie, metóda skúmania filozofického, miesto človeka vo svete, myslenie filozofické, mystika...
     N
        náboženstvo, náplň filozofie, nástroj filozofický, názor filozofický...
     O
        obsah filozofie, okolie filozofie, ontológia, osvojovanie si sveta človekom filozofické, otázka filozofická...
     P
        parafilozofia, pedagogika, perifilozofia, periodizácia vývinu filozofie, počiatok filozofie, podstata filozofie, pojem filozofický, postoj filozofický, poznanie filozofické, poznávanie filozofie profesionálne, predmet filozofie, prierez štruktúrou systému filozofie momentálny, príroda, prístup filozofický, problém filozofický, problematika filozofická, proces významový filozofický, program filozofický, projekt filozofický, propedeutika filozofická, psychológia...
     R
        realita, realita cishorizontová, realita horizontová, realita transhorizontová,
     S
        sebareflexia, skúmanie filozofické, sociológia, spoločnosť, súd filozofický, súvislosti štruktúry systému filozofie nevyhnutné externé super- a subštrukturálne, svet, systém filozofický, systém filozofie...
     Š
        štruktúra systému filozofie, štúdium filozofie...
     T
        ťažkosť, téma filozofická, teória filozofická, teória poznania, terminológia filozofická, text filozofický, tradícia filozofická...
     U
        údiv, úloha filozofie, unikajúcno, univerzalita, univerzum významové filozofické, usudzovanie filozofické, úsudok filozofický, útvar významový filozofický, vývin filozofie, vznik filozofie ...
     V
        veda, vedomie, vrstva kultúry sebareflexívna, výrok filozofický, výskum filozofický, vznik filozofie...
     Z
        začiatok filozofie, zmysel filozofie...

/filozofia (Albert Veľký)
– veda opierajúca sa len o rozum a disciplína, ktorá má slúžiť teológii. V prvom prípade sa filozofia riadi len rozumom, má vlastné zásady postupovania, jej predmetom je to, čo je vo veciach všeobecné (podstata vecí), usiluje sa o čisté poznanie vlastností vecí. Zároveň však celá filozofia, poznanie prírody a histórie, každý rozumovo-poznávací úspech sa musí ponímať a predstavovať tak, aby mohol byť zaradený do teologického systému a našiel v ňom svoje použitie.
    Prima philosophia, aristotelovská metafyzika, ktorá sa zaoberá atribútmi bytia ako takého, je filozofovaním o Bohu.
:: Albert Veľký, filozofia, pojem filozofie.

/filozofia (al-Kindí)
– matka vied.
:: filozofia arabská.

/filozofia (antika)
– kontemplatívne uchopovanie miesta človeka vo svete, ich bytia a forma vnútorného sebazdokonaľovania osobnosti, najvznešenejšia činnosť, ktorej sa človek môže oddávať..

/filozofia (filozofia renesančná)
– autonómna (od dohľadu teológie oslobodená) myšlienková činnosť, ktorej predmetom je miesto človeka vo svete a úlohou pomôcť človeku stať sa pánom a vlastníkom prírody.
:: renesancia.

/filozofia (filozofia stredoveká)
– úvod do teológie alebo jej pomocná veda („slúžka teológie“).

/filozofia (Hegel, G. W. F.)
– mysliace poznávanie, špecifický spôsob myslenia spočívajúci v myšlienkovom skúmaní predmetov, predovšetkým predmetu spoločného s náboženstvom, ktorým je pravda, a to v najhlbšom zmysle, totiž že boh a len boh je pravdou; ďalej, takisto vedno s náboženstvom, sú predmetom jej skúmania oblasti konečna, príroda a ľudský duch, ich vzťah navzájom i k bohu ako ich pravde. Pritom filozofia môže, ba musí predpokladať oboznámenosť so svojimi predmetmi, ako aj vôbec záujem o ne, a to už aj preto, že si vedomie vytvára predstavy o predmetoch skôr ako pojmy, ba mysliaci duch postupuje k myšlienkovému poznávaniu a pojmovému chápaniu len cez predstavivosť a s jej pomocou. Jej myšlienkové skúmanie pritom zahrnuje požiadavku ukázať nevyhnutnosť svojho obsahu, t. j. dokázať existenciu a určenia svojich predmetov; oboznámenosť s nimi nestačí a nie je prípustné ani vytvárať alebo uplatňovať predpoklady a ubezpečenia o nich ([65];115, 5 – 6).

/filozofia (synkriticizmus)
– sebareflexívna zložka tej ktorej civilizácie spočívajúca v skúmaní miesta človeka vo svete z hľadiska najvšeobecnejších kategórií; podmienkou toho, aby sa filozofia stala aj súčasťou kultúry je dotiahnutie tohto skúmania do činnosti odhaľovania, výskumu a rozširovania predpokladov premeny spoločnosti na kultúrne spoločenstvo a ľudského indivídua (toho ktorého konkrétneho človeka) na člena tohto spoločenstva; synkriticizmus je jeden zo spôsobov pretvárania filozofie na súčasť kultúry alebo spôsob zabezpečovania participácie filozofie na kultúre.
    Filozofiu musíme odlišovať od pojmu filozofie; medzi týmito dvoma entitami1) je ontologická diferencia.
__________
1) Filozofia je jedna entita a pojem filozofie je druhá entita; pojem filozofie je určitá (kognitívna) reprezentácia filozofie, nie filozofia sama; filozofiu možno rozmanitým spôsobom nocionálne (pojmovo) reprezentovať. Na tvorbe pojmu filozofie sa popri spontánnej sebareflexívnej činnosti filozofov podieľa cieľavedome metafilozofia.

/filozofia 8. stor. pr. n. l.
– zárodky sebareflexie v kultúre 8. stor. pr. n. l.; filozofické názory autorov, ktorí v 8. stor. pr. n. l. – v storočí, ktorým začína osová doba – uvažovali o mieste človeka vo svete; jedna z prvých etáp vo vývine filozofie; súčasť starovekej filozofie.
    V Číne: učenie o piatich živloch a učenie o jine a jangu.
    V Indii sa v bráhmanách (knihách vykladajúcich védske obrady) uplatňujú zárodky kauzálneho myslenia, ktoré sa stali základom pre vznik vied.
:: filozofia 7. stor. pr. n. l., filozofia staroveká.

/filozofia 7. stor. pr. n. l.
– sebareflexívna súčasť kultúry 7. stor. pr. n. l.; filozofické názory autorov, ktorí v 7. stor. pr. n. l. uvažovali o mieste človeka vo svete; jedna z prvých etáp vo vývine filozofie; súčasť starovekej filozofie.
    Do filozofie 7. stor. pr. n. l. spadá časť učenia upanišád v indickej filozofii. V Indii pôsobí „najstarší filozof ľudstva“ Uddálaka. Okrem toho existuje ádžívika.
    Na Západe sa narodil Táles. V myslení prevláda hylozoizmus. Grécki filozofi v 7. stor. pr. n. l. a v 6. stor. pr. n. l. vypracovávajú prvé filozofické sústavy a zakladajú aj prvé špeciálne vedy alebo utvárajú ich zárodky ešte v rámci filozofie. V Miléte vzniká organizovaná filozofická škola; v nej sa uskutočnil duchovný obrat od mýtu k vedeniu a teoreticko-praktickým znalostiam, odkiaľ napokon viedla cesta k filozofii. K tomuto centru patril Táles z Miléta, Anaximandros a Anaximenes.
:: filozofia 8. stor. pr. n. l., filozofia 6. stor. pr. n. l., filozofia staroveká, predsokratici.

/filozofia 6. stor. pr. n. l.
– súbor filozofém existujúcich v 6. stor. pr. n. l. a vedno tvoriacich sebareflexívnu vrstvu kultúry 6. stor. pr. n. l., nasledujúcich po filozofii 7. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofii 5. stor. pr. n. l.; v Číne učenie Lao-c’a a Konfucia, v Indii učenie Buddhu, na Západe prechod od mýtu k logu – Hesiodos; staršia iónska prírodná filozofia: Táles, Anaximandros, Anaximenes. Pytagoras rozvíja svoju mystiku čísel. Vzniká škola eleatov.
    6. stor. pr. n. l. je z hľadiska filozofie prelomové storočie v histórii ľudského myslenia v stredomorskej oblasti, pretože končí prechod od mytologického myslenia k mysleniu filozofickému a začína sa s pokusmi vysvetľovať svet z neho samého. Predmetom poznávacích záujmov sa stáva svet a javy v ňom sa odohrávajúce.
    Základnou otázkou sa stáva: z čoho vznikol svet so všetkým, čo v ňom je.
– P: Anaximandros, Anaximenes, Buddha, Konfucius, Lao-c', Parmenides, Pytagoras, Táles.
:: eleati, filozofia 7. stor. pr. n. l., filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia predsokratovská, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, predsokratici.

/filozofia 5. stor. pr. n. l.
– sebareflexívna súčasť kultúry 5. stor. pr. n. l.; súbor filozofém existujúcich v 5. stor. pr. n. l., nasledujúcich po filozofii 6. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofii 4. stor. pr. n. l.; na Východe pôsobí Lao-c’, Konfucius, Buddha, na Západe Herakleitos, Empedokles, Anaxagoras, Leukippos, Protagoras, Sokrates.
– P: Demokritos z Abdér, Parmenides, Platón, Pytagoras, Xenofanes z Kolofónu, Zenón z Eley.
:: filozofia 6. stor. pr. n. l., filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia staroveká, predsokratici, sofisti.

/filozofia 4. stor. pr. n. l.
– sebareflexívna súčasť kultúry 4. stor. pr. n. l.; súbor filozofém existujúcich v 4. stor. pr. n. l., nasledujúcich po filozofii 5. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofia 3. stor. pr. n. l.; na Západe v antickej filozofii sa dosahuje vrchol v diele Platóna a Aristotela.
    Ku koncu storočia nastupuje helenistická filozofia.
P: Aristoteles, Demokritos z Abdér, Diodóros Kronos, Epikuros zo Samu, Eukleides z Megary, Faidón z Elidy, Platón.
:: filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia 3. stor. pr. n. l., filozofia helenistická, filozofia staroveká.

/filozofia 3. stor. pr. n. l.
– sebareflexívna súčasť kultúry 3. stor. pr. n. l.; súbor filozofém existujúcich v 3. stor. pr. n. l., nasledujúcich po filozofii 4. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofii 2. stor. pr. n. l.; na Západe rozvoj helenistickej filozofie: stoicizmu, epikureizmu, skepticizmu.
– P: Epikuros zo Samu, Zenón z Kitia.
:: filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia 2. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia helenistická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká., filozofia stoická, stoicizmus.

/filozofia 2. stor. pr. n. l.
– sebareflexívna súčasť kultúry 2. stor. pr. n. l.; súbor filozofém existujúcich v 2. stor. pr. n. l., nasledujúcich po filozofii 3. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofii 1. stor. pr. n. l.; pokiaľ ide o jej antickú súčasť, je filozofia 2. stor. pr. n. l. (helenistická filozofia) v úpadku napriek tomu, že všetky hlavné aténske filozofické školy stále pracujú (Akadémia, Lykeion, stoa, epikurejská záhrada, skeptická tradícia) a aj kynici si udržujú svoju obľubu v ľudových vrstvách. Pytagorejci prežívajú skôr ako malá náboženská spoločnosť v južnej Itálii.
:: filozofia 3. stor. pr. n. l., filozofia 1. stor. pr. n. l., filozofia helenistická, filozofia rímska, filozofia staroveká.

/filozofia 1. stor. pr. n. l.
– sebareflexívna súčasť kultúry 1. stor. pr. n. l.; súbor filozofém existujúcich v 1. stor. pr. n. l., nasledujúcich po filozofii 2. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofii 1. stor. n. l.; na Západe (v rámci helenistickej filozofie resp. rímskej filozofie) novopytagoreizmus, Ainesidemov skepticizmus, Lucretiov atomizmus. Z tohto storočia pochádza termín metafyzika v zmysle učenia o bytí (zaviedol ho Andronikos z Rodu).
    Pozoruhodný vhľad do myšlienkového sveta filozofie 1. stor. pr. n. l. umožňuje Kniha múdrosti.
– P: Ainesidemos, Cicero, M. T..
:: filozofia 2. stor. pr. n. l., filozofia 1. stor., filozofia helenistická, filozofia rímska, filozofia staroveká.

/filozofia 1. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 1. stor.; na Západe (v rámci helenistickej filozofie) splývanie gréckej filozofie a židovskej teológie: Filon Alexandrijský; Pavol. Toto obdobie vývinu filozofie (nasledujúce po filozofii 1. stor. pr. n. l. a predchádzajúce filozofii 2. stor.) predstavuje podľa niektorých autorov v Európe rozmedzie medzi starovekým myslením a stredovekým myslením (i keď obyčajne medzník medzi starovekom a stredovekom sa kladie do podstatne neskoršieho obdobia, napr. do 5. stor. (cf začiatok stredoveku). Ešte v plnom lesku trvajú staré slávne školy filozofické: škola platónska, škola peripatetická, škola epikurejská, škola stoická a škola skeptická. Ale mimo nich, ako aj v nich samých sa začína prejavovať nový duch. Premeny sa odohrávajú veľmi rýchle, ide o dobu značne neprehľadného zmätku, z ktorej sa však v 2. stor. a v 3. stor. vynára už celkom zreteľná nová myšlienková pevnina.
    V 1. stor. prebieha augustovský pokus o renesanciu rímskeho polyteizmu a zbožnosti, ale aj stále rýchlejšie a masovejšie prenikanie orientálnych mysterióznych kultov do celej rímskej ríše a do všetkých vrstiev obyvateľstva. Rozkvitá stoa, rozvíja sa po Poseidoniovi do nového rozmachu v Ríme a v rámci rímskej vládnucej triedy, a je takým širokým prúdom, že môže zjednocovať učenie bývalého otroka Epikteta i multimilionára Seneku. Spolu so stoou sa rozmáha povestný etický rozklad prvého obdobia rímskeho cisárstva, rozklad síce trochu preháňaný už súčasníkmi (povedzme Tacitom, Juvenalom alebo Petroniom), avšak tak či onak celkom zreteľný. Rozvíja sa novopytagorejstvo a s ním aj astrológia, mantika, číselná mágia a mystika – a súčasne sa do popredia prebojúvajú také striktne monoteistické systémy ako judaizmus a kresťanstvo ([316];9).
– P: Filon z Alexandrie, Pavol Apoštol, Seneca.
:: filozofia 1. stor. pr. n. l., filozofia 2. stor., filozofia helenistická, filozofia rímska, filozofia staroveká.

/filozofia 2. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 2. stor.;, súbor filozofém nasledujúci po filozofii 1. stor. a predchádzajúci filozofii 3. stor. v západnej filozofii (v rámci helenistickej filozofie) sa presadzuje kresťansko-orientálna špekulácia: gnosticizmus.
    V indickej filozofii tvorí Nágárdžuna.
– P: Galénos, Núménios.
:: filozofia 1. stor., filozofia 3. stor., filozofia helenistická, filozofia rímska, filozofia staroveká.

/filozofia 3. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 3. stor. tvorená súborom filozofém nasledujúcim po filozofii 2. stor. a predchádzajúcim filozofii 4. stor. na Západe (v rámci helenistickej filozofie) splývanie platonizmu s pytagoreizmom, aristotelizmom a stoicizmom na jednej strane a orientálnou mystikou na strane druhej: novoplatonizmus. Z Východu sa šíri učenie Maniho (manicheizmus).
– P: Klement Alexandrijský, Origenes, Porfyrios z Tyru.
:: filozofia 2. stor., filozofia 4. stor., filozofia helenistická, filozofia patristická, filozofia rímska, filozofia staroveká, novoplatonizmus.

/filozofia 4. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 4. stor.; pre východnú filozofiu je dôležitou skutočnosťou, že v hlavnom meste ríše Guptovcov (v Indii) rozvíja činnosť veľká univerzita.
    Vo vývine západnej filozofie je významnou udalosťou milánsky edikt (313). Centrami filozofie sú Alexandria a Antiocheia.
    V prvých rokoch tohto storočia (301 – 305) pripravuje Porfyrios súborné vydanie Plotinovho diela pod titulom Enneady.
– P: Gregor z Nyssy, Porfyrios z Tyru.
:: filozofia 3. stor., filozofia 5. stor., filozofia helenistická, filozofia patristická, filozofia rímska, filozofia staroveká, novoplatonizmus.

/filozofia 5. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 5. stor.; na Západe spor nestoriánsky (428 – 435) a spor semipelagiánsky (429 – 529), 415 vraždia kresťania novoplatónsku filozofku Hypatiu; 430 umiera sv. Augustin, najväčší kresťanský mysliteľ staroveku.
:: filozofia 4. stor., filozofia 6. stor., filozofia helenistická, filozofia patristická, filozofia rímska, filozofia staroveká, novoplatonizmus, Proklos.

/filozofia 6. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 6. stor.; cisár Justinian necháva 529 zatvoriť filozofické školy v Aténach. Podľa niektorých autorov sa už do tohto storočia lokalizujú počiatky scholastiky.
:: filozofia, filozofia 5. stor., filozofia 7. stor., filozofia helenistická, filozofia patristická, filozofia rímska, filozofia staroveká, filozofia stredoveká, novoplatonizmus.

/filozofia 7. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 7. stor.; na Západe začiatkom 7. storočia vydáva Izidor zo Sevilly 20 kníh svojho diela Etymologiae, ktoré sú akousi encyklopédiou: okrem siedmych slobodných umení sa venuje aj lekárstvu, prírodovede, zemepisu a pod. Práca sa stala dôležitým prameňom všetkých podobných súborných diel až do konca stredoveku.
:: filozofia, filozofia 6. stor., filozofia 8. stor., filozofia byzantská, filozofia patristická, filozofia stredoveká.

/filozofia 8. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 8. stor.; pri dvore Karola Veľkého zakladá školu Alcuin, ktorý sa podieľa aj na založení školy vo Fulde. Filozofia na Západe sa rozvíja na pozadí znovuzrodenia sa rímskeho cisárstva na pôde vladárstva Karola Veľkého, čo so sebou nieslo proces divergencie a postupnej rivalizácie dvoch vrchností – svetskej a duchovnej. Z hľadiska vývinu kultúry, ktorej sebareflexívnou súčasťou sa v tomto storočí stáva scholastická filozofia, sa hovorí o karolínskej renesancii.
– P: Alcuin.
:: filozofia 7. stor., filozofia 9. stor., filozofia byzantská, filozofia patristická, filozofia stredoveká, Karol I. Veľký, škola vo Fulde.

/filozofia 9. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 9. stor.; na Západe sa začína obdobie ranej scholastiky. resp. jej prípravy na pozadí karolínskej renesancie. Západná filozofia je výrazne ovplyvnená sporom o Filioque.
    V 9. storočí sa začína výraznejšie presadzovať islamská filozofia.
– P: Alcuin, Eriugena, J. S., Kindí.
:: filozofia 8. stor., filozofia 10. stor., filozofia byzantská, filozofia stredoveká, scholastika raná.

/filozofia 10. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 10. stor.; pokiaľ ide o európsku filozofiu – najmenej preskúmaná. Považuje sa za epochu, v ktorej akoby vysychal duchovný život a uhasínali záujmy o filozofiu. Zaráža však fakt, že keď sa hovorí o filozofii 10. stor., najmä o vtedajších sporoch medzi dialektikmi (stúpencami filozofie) a antidialektikmi (stúpencami teológie), zdá sa, že tieto konflikty a kontroverzie pochádzajú a vyplývajú práve z problémov znepokojujúcich myslenie 10. storočia. Na Západe sa uplatňuje reforma v Cluny. Pretrváva obdobie ranej scholastiky.
:: filozofia, filozofia 9. stor., filozofia 11. stor., filozofia byzantská, filozofia stredoveká, reforma v Cluny, scholastika raná.

/filozofia 11. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 11. stor.; na Západe sa sústreďuje na riešenie problému vedy a filozofie v protiklade k teológii; až na druhom mieste bola otázka nominalizmu a realizmu (spor o univerzálie). Pretrváva obdobie ranej scholastiky. A. de Libera poznamenáva: „Jedenácté století pokládá řada komentátorů za dobu zrodu skutečné středověké filosofie v latině (zvýr. J.P.) ([78];281).“
– P: Anselm z Canterbury, Gaunilo, Ióannes Italos.
:: filozofia 10. stor., filozofia 12. stor., filozofia byzantská, filozofia stredoveká.

/filozofia 12. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 12. stor.; na Západe sa završuje raná scholastika; strediskom, ktoré má pre históriu filozofie 12. stor. výnimočný význam je škola v Chartres. V 12. stor. zaznamenáva rozkvet islamská filozofia.
    Filozofia 12. stor. nereagovala na kontroverziu medzi Anselmom a Gaunilom ohľadne ontologického dôkazu existencie Boha. Diskusiu na túto tému nadviazalo až nasledujúce 13. stor.
    V rámci mystiky sa rozvíja tzv. Frauenmystik (Hildegarda z Bingenu).
– P: Abélard, P., Abraham ibn Ezra, Anselm z Canterbury, Ču-Si, Ibn Rušd, Muhammad, Konštantín Africký, Hildegarda z Bingenu.
:: filozofia 11. stor., filozofia 13. stor., filozofia byzantská, filozofia stredoveká, mystika kresťanská západná, jej zlatý vek, scholastika raná.

/filozofia 13. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 13. stor.; na Západe obdobie vrcholnej scholastiky: akási renesancia pred renesanciou, fundamentálny medzník spojený s objavom antickej filozofie a s novou organizáciou vedeckej práce vo forme univerzít.
    Preklady z arabčiny a dokonca z gréčtiny sa začali robiť už od polovice 12. stor., ale pravá prekladateľská explózia nastala v prvej polovici 13. stor. Najprv sa v Španielsku (najmä v Tolede) a na Sicílii prekladalo z arabčiny, neskôr sa antické diela prekladali priamo z gréčtiny (316;159).
    Na začiatku 13. stor. dochádza k niekoľkým ostrým zákazom zo strany cirkvi, ktoré obmedzovali čítanie, rozširovanie a komentovanie Aristotelových spisov. Zákazy sa datujú od roku 1209 (synoda v Paríži, kde okrem kliatby na Amalricha z Bene a príkazu spáliť diela Dávida z Dinantu odsúdili aj Aristotelovu fyziku a Aristotelovu metafyziku) a pokračujú v rokoch 1231, 1245, 1263. Týkali sa najmä Parížskej univerzity, ktorá vznikla okolo roku 1200, kde sa Aristotelove diela najskôr verejne čítali a komentovali.
– P: Albert Veľký, Hildegarda z Bingenu, Mechtilda z Magdeburgu, Peter Španiel, Roger Bacon, Tomáš Akvinský.
:: filozofia 12. stor., filozofia 14. stor., filozofia byzantská, filozofia stredoveká, mystika kresťanská západná, jej zlatý vek, scholastika vrcholná.

/filozofia 14. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 14. stor.; v Európe nastupuje neskorá scholastika. Veľké univerzitné strediská na západe – Paríž, Oxford, Cambridge – sa menia na národné školy, s ktorými začínajú rivalizovať novovznikajúce univerzity v iných krajinách západnej a strednej Európy (Rím 1303, Orleán 1306, Coimbra 1308, Grenoble 1339, Praha 1348, Florencia 1349, Siena 1357, Krakov 1364, Päťkostolie 1367, Erfurt 1379, Kolín nad Rýnom 1385, Heidelberg 1386 atď.).
    Činnosť škôl sa čoraz častejšie a výraznejšie spája s potrebami doby, obracia sa k spoločnosti a politike, začína slúžiť spoločnosti a štátu. Čoraz výraznejšie sa dostáva k slovu problematika prírodovedná, gnozeologická a metodologická.
    Filozofia a veda naďalej oslabujú svoje spojenie s teológiou, hľadajú úplné osamostatnenie a autonómiu skúmania v oblasti spoločenského života (začiatky teórie spoločnosti a štátu, diskusie o spoločenskom charaktere cirkvi), o hospodárskom živote (otázka peňazí, dôchodkov), o architektúre a ďalších oblastiach umenia, o problematike prirodzenej etiky.
    Filozofické myslenie na Západe v 14. storočí rozvíja jednak tradičnú scholastickú problematiky (scotizmus, tomizmus, novoplatónsky a mystický albertizmus), jednak antischolastický kriticizmus (empiristický a dialektický nominalizmus, konceptualizmus W. Occama a jeho nasledovníkov v Paríži a Oxforde).
    Vnútorné rozloženie scotizmu do Occamovho svetového názoru a do svetového názoru Viklefovho je hlavným obsahom osudového 14. stor.
– P: Dante Alighieri.
:: devotio moderna, filozofia 13. stor., filozofia 15. stor., filozofia byzantská, filozofia stredoveká, mystika kresťanská západná, jej zlatý vek, scholastika neskorá.

/filozofia 15. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 15. stor.; v Európe doznieva neskorá scholastika a dominuje renesančná filozofia. Významnou udalosťou v dejinách filozofie tohto storočia bolo založenie (1459) a činnosť novej Platónskej akadémie vo Florencii, ku ktorej vzniku dal podnet Gemisthos Plethon.
    V 15. stor. sa rozšírila nejasná filozofická nálada, ktorá si bola istá len v odmietaní Aristotela, t. j. v nedôvere voči logike, metóde, systému. Pramene vedenia sa hľadali v čarodejníctve, astrológii, v stredovekých okultných spisoch a v novoplatonizme. Niektorí sa odvolávali na Platóna, avšak iba ako na proroka tajných vied. Tento záchvat mýtu siahal od Talianska až do severného Nemecka a prispel k rozšíreniu viery v čarodejnice, v robenie zlata a v osud ([320];31).
:: filozofia 14. stor., filozofia 16. stor., filozofia byzantská, filozofia renesančná, filozofia stredoveká, mystika kresťanská západná, jej zlatý vek, scholastika neskorá.

/filozofia 16. stor.
– etapa vývinu novovekej filozofie a sebareflexívna súčasť kultúry 16. stor. Filozofia 16. storočia je bohatá na diela, ktoré bezprostredne uchvacujú, sú navzájom heterogénne a neobyčajne osobné. Dodnes slúžia ako živé zdroje, napr. Montaignove Eseje (1595), Machiavelli, Th. More, Paracelsus, J. Böhme, Bruno, F. Bacon.
    V druhej polovici 16. stor. sa v rámci európskej filozofie (kresťanskej filozofie) uskutočňuje reformácia ([242];123).
– P: Bruno, G., Kopernik, M., Kuzánsky, M., Machiavelli, N., Suárez, F..
:: filozofia 15. stor., filozofia 17. stor., filozofia renesančná.

/filozofia 17. stor.
– etapa vývinu novovekej filozofie a sebareflexívna súčasť kultúry 17. stor., ktorá sa vyznačuje, aspoň na európskej pevnine, relatívnou jednotnosťou a plynulosťou vývoja. Učenci zápasia s rovnakými problémami, ich jednotlivé riešenia na seba nadväzujú a reagujú. K tomu vytvoril obzvlášť vhodné predpoklady práve vek, v ktorom nastúpil víťazné ťaženie rozum, ktorý sa v renesancii vyhlásil za svojprávny, a v ktorom sa ideálom všetkého poznania stáva matematika ([336];227).
    Vo filozofii 17. storočia možno zreteľne badať diferenciáciu ontológie, gnozeológie a logiky ako relatívne samostatných, ale vzájomne spätých disciplín jednotného filozofického celku ([144];13). Filozofia sa oslobodzuje od všetkých vonkajších autorít a začína sa opierať iba o ľudský rozum. Napríklad Descartovi zaručuje istotu vedy i filozofie jeho metóda, obsiahajúca „všetky vedy, pretože všetky vedy nie sú nič iné ako ľudská múdrosť, ktorá vždy ostáva jedna a tá istá, čo ako sú odlišné predmety, na ktoré sa vzťahuje“ ([873];73).
– P: Apáczai Csere, J., Bacon, F., Böhme, J., Descartes, R., Hobbes, Th., Kepler, J., Komenský, J. A., Leibniz, G. W., Locke, J., Newton, I., Pascal, B., Spinoza, B., Suárez, F..
:: filozofia 16. stor., filozofia 18. stor., filozofia empiristická, filozofia novoveká, filozofia racionalistická, karteziánstvo, okazionalizmus.

/filozofia 18. stor.
– etapa novovekej filozofie a sebareflexívna súčasť kultúry 18. stor., ktorá predvádza po prvý raz široký prúd filozofickej literatúry pre verejnosť. Dominuje tu osvietenstvo. Anglické osvietenstvo nachádza v Lockovi svojho prvého predstaviteľa. Locke dal anglickému svetu, ktorý vzišiel z revolúcie roku 1688, duchovné podložie a to i v politickom myslení. Hume je dôkladný analytik, ktorý aj napriek tomu, že sa javí nudným, nie je plytký. Jeho skepsa je tvrdá a je založená na poctivom myslení s odvahou pozrieť na hraniciach do tváre nepochopiteľnému a nehovoriť o tom.
    Vo Francúzsku a Anglicku sa objavili aforistické a esejistické spisy znalcov sveta a ľudí; nazývame ich »moralistami«. Ich psychologická prenikavosť ich privádza aj k filozofickému stanovisku. V sedemnástom storočí tak písali vo veľkom svete dvorov La Rochefoucauld a La Bruyere, v storočí osemnástom potom Vauvenargues a Chamfort. Shaftesbury je filozofom estetickej životnej disciplíny.
    Veľká nemecká filozofia tvorí svojou systematickou energiou a otvorenosťou pre najhlbšie a najvzdialenejšie myšlienkové celostné vzdelanie a plnosť obsahu dodnes nevyhnutný základ výchovy akéhokoľvek vážneho filozofického myslenia: Kant, Fichte, Hegel a Schelling ([242];125).
– P: Abbt, Th., Babeuf, G., Baumgarten, A. G., Berkeley, G., Boyle, R., Condillac, E. B. de, Diderot, D., Fichte, J. G., Hegel, G. W. F., Helvétius, C. A., Herder, J. G., Holbach, Hume, D., Kant, I., Lessing, G. E., Mably, G. B. de, Malebranche, N., La Mettrie, J. O. de, Montesquieu, Ch. L., Newton, I., Novalis, Priestley, J., Reinhold, K. L., Rousseau, J.-J., Sade, D. A. F., Schelling, F. W. J., Smith, A., Vico G. B., Voltaire, Wolff, Ch..
:: babeufizmus, encyklopedisti, filozofia 17. stor., filozofia 19. stor., filozofia empiristická, filozofia osvietenská, filozofia racionalistická, filozofia novoveká, karteziánstvo, liberalizmus, materializmus francúzsky 18. stor., osvietenstvo, slobodomurárstvo, škola škótska.

/filozofia 19. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 19. stor., v ktorej nastáva prechod, úpadok a vedomie úpadku, šíri sa látka, veda. Filozofia 19. storočia svojimi prvými troma decéniami zahrnuje poslednú etapu novovekej filozofie; ďalšie roky 19. storočia sa zvyknú zaraďovať do súčasnej filozofie.
    Východisko filozofie 19. storočia vymedzuje Maine de Biran vracajúci sa „k Descartesově učení a jeho ‚cogito’ učinil východiskem pro poznání lidské duše: její podstata ‘nám zůstává právě tak skryta jako u čehokoli jiného ve vesmíru’. Což člověk nikdy nic ze sebe sama nepochopí? A přece: ‚Každý jednotlivec zná sám sebe certissima scientia a clamante conscientia aspoň jako sílu, která jedná a působí prostřednictvím vůle.’ Člověk sám sebe chápe jako ‚individualitu’, vnímá se jako úsilí, jako ‚já-silu … já-moc … Bezprostřední pocit síly … není ničím jiným než pocitem naší vlastní existence, od něhož je neodlučitelný pocit aktivity’; přináší ‚bezprostřední a zřejmé poznání’, které neumožňují ani smysly, o něž se opírá poznání’, které neumožňují ani smysly, o něž se opírá realismus, ani myšlení, na než spoléhá klasicismus.
    V této jediné větě byly vytyčeny a jasnozřivě odhaleny tři základní pilíře romantismu a 19. století: individualismus, čerpající z intuice subjektivního života, chápaného jako živoucí síla. Tato síla zahrnuje navíc ‚ustavičnou snahu o změnu stavu’. Bylo možné jasněji vysvětlit, že pevná a konečná pravidla už přestávají platit a že umění vykročí vstříc velkému tvůrčímu dobrodružství a nekonečným revolučním výbojům? Od definice BYTÍ, na níž sa vázala stará filosofie, především karteziánská, se přecházelo k dobrodružství neustálé změny, jehož závratností se opájeli zejména němečtí myslitelé ([243];21)“.
    Sila filozofie a vzdelaných filozofov v priebehu 19. stor. slabne, premieňa sa na prázdne a ľubovoľné systémy bez významu. Vznikajú dejiny filozofie, ktoré po prvý raz sprístupňujú celý historický materiál. Sila samej filozofie žije už iba výnimočne, pre súčasníkov je bezvýznamná, a potom už len vo vede (cf. veda 19. stor.).
    Nemecká profesorská filozofie je učená, plná snaživosti a horlivosti, rozsiahla, nežije však už fakticky z energie ľudského bytia, ale zo sveta univerzít, meštiackej kultúry a jej hodnotami vzdelanosti, z jej vážnosti plnej dobrej vôle a jej medzí. Aj tie najvýznamnejšie postavy, ako napr. Fichte junior, Lotze, študujeme skôr kvôli oboznámenosti než kvôli ich substancii.
    Originálnymi filozofmi tej doby sú Kierkegaard a Nietzsche. Obaja bez systému, obaja sú výnimkami a obeťami. Uvedomujú si katastrofu, hovoria neslýchané pravdy a neukazujú nijakú cestu. V nich je doba podrobená nemilosrdnej sebakritike, ktorá nemá obdobu v celých dovtedajších dejinách. Z hľadiska nás, žijúcich po nástupe druhej axiálnej éry, sa ich mysliteľský výkon javí ako avizovanie toho, čo dnes žijeme.
    Psychológia a sociológia, ktoré sa do 19. storočia považovali za filozofické disciplíny, sa postupne vyčleňujú ako samostatné vedné disciplíny.
− P: Aall, A., Avenarius, H. R., Baader, F. X. v., Bergson, H., Brentano, F., Comte, A., Cousin, V., Dilthey, W., Engels, F., Fichte, J. G., Frege, G., Gercen, A. I., Hegel, G. W. F., Herbart, J. F., Herder, J. G., Husserl, E., Jacobi, F. H., Kant, I., Kierkegaard, S. A., Lenin, V. I., Lotze, R. H., Mach, E., Maine de Biran, Marx, K., Mill, J. S., Nietzsche, F., Novalis, Peirce, Ch. S., Priestley, J., Reinhold, K. L., Sade, D. A. F., Schelling, F. W. J., Schelling, F. W. J. I., Schelling, F. W. J. II., Schopenhauer, A., Spencer, H., Tolstoj, L. N., , Twardowski, K., York von Wartenburg, P..
:: filozofia 18. stor., filozofia 20. stor., filozofia novoveká, filozofia pozitivistická, filozofia rakúsko-uhorská, filozofia súčasná, myslenie pokantovské, ontologizmus, novokantovstvo, pozitivizmus, spiritualizmus, škola škótska.

/filozofia 20. stor.
– etapa súčasnej filozofie a sebareflexívna súčasť kultúry 20. stor., ktorá nadväzuje na filozofiu 19. stor. a predchádza filozofii 21. stor. a pre ktorú je príznačná existencia predovšetkým troch veľkých skupín filozofických pozícií: pozície orientované fenomenologicky, pozitivisticky a marxisticky (cf. [1];48).
    Hlavnými kontinentmi, na ktorých sa v 20. stor. rozvíjajú filozofické idey, smery a hnutia, sú Európa a USA ([220];549).
    Metodologicky by sa dali vo filozofii 20. stor. vyčleniť nasledovné prúdy: filozofie postupujúce

                ▪ špekulatívne,
                ▪ transcendentalisticky,
                ▪ fenomenologicky a/alebo hermeneuticky,
                ▪ jazykovoanalyticky a/alebo jazykovorekonštrukcionisticky,
                ▪ dialekticky.

    Po medzivojnovej etape vonkajšieho dopĺňania sa týchto metód, dochádza postupne po 2. svetovej vojne k prelínaniu sa (napr. k zrastaniu, k synkréze, k synkríze a pod.) alebo striedaniu sa týchto metód v rámci jednej filozofie alebo filozofickej školy.
    Charakteristickou črtou filozofie 20. stor. je ne-systematickosť.
    Hlavnou témou filozofie 20. stor. je jazyk.
    K smerom filozofie 20. storočia patria:

        ▪ novokantovstvo,
        ▪ novohegelovstvo,
        ▪ filozofia života,
        ▪ filozofická antropológia,
        ▪ novopozitivistická filozofia,
        ▪ neorealistická filozofia,
        ▪ kritickorealistická filozofia,
        ▪ fenomenologická filozofia,
        ▪ existencialistická filozofia,
        ▪ neoracionalizmus,
        ▪ hermeneutická filozofia,
        ▪ marxistická filozofia,
        ▪ filozofia frankfurtskej školy (kritická teória),
        ▪ analytická filozofia,
        ▪ kritický racionalizmus,
        ▪ štrukturalistická filozofia,
        ▪ postštrukturalizmus,
        ▪ postmodernistická filozofia.

− P: Aall, A., Adorno, Th. L. W., Apel, K. O., Arendtová, H., Audi, R., Austin, J. L., Bachelard, G., Barth, H., Barthes, R., Bense, M., Bergson, H., Bodnár, J., Brentano, F., Buber, M., Bunge, M., Carnap, R., Cassirer, E., Castañeda, H.-N., Cohen, G. A., Deleuze, G., Derrida, J., Dilthey, W., Epštein, M. N., Feyerabend, P. K., Filkorn, V., Fink, E., Foucault, M. P., Fraser, J. T., Frege, G., Gadamer, H.-G., Geldsetzer, L., Ghóš Aurobindo, Goodman, N., Habermas, J., Heidegger, M., Hellerová, Á., Hengstenberg, H.-E., Hrušovský, I., Husserl, E., Chaix-Ruy, J., Chalmers, D. J., Chisholm, R. M., Chomsky, N., Klages, L., Kripke, S. A., Krišnamúrti, Dž., Lacan, J., Lenin, V. I., Lessing, Th., Leśniewski, S., Lévi-Strauss, C., Levinas, E., Liessmann, K. P., Marcel, G., Marramao, G., McTaggard, J. M. E., Meinong, A., Merleau-Ponty, M., Morris, Ch. W., Paci, E., Patočka, J., Peirce, Ch. S., Poincaré, H., Popper, K. R., Ricoeur, P., Ritter, J., Rosenberg, A. E., Russell, B., Searle, J. R., Serres, M., Scheler, M., Schlick, M., Spengler, O., Stegmüller, W., Strawson, P. F., Tarski, A., Tichý, P., Tolstoj, L. N., Toynbee, A. J., Twardowski, K., Varela, F. J., Whitehead, A. N., Wittgenstein, L.
:: antropológia filozofická, existencializmus, fenomenológia, filozofia 19. stor., filozofia 21. stor., filozofia analytická, filozofia environmentálna, filozofia marxistická, filozofia sovietska, filozofia súčasná, hermeneutika, hermeneutika filozofická, kultúra 20. stor., marxizmus, neopozitivizmus, novohegelovstvo, novokantovstvo, škola erlangenská, škola frankfurtská, škola ľvovsko-varšavská, Viedenský krúžok.

/filozofia 21. stor.
– etapa vývinu súčasnej filozofie, ktorá nasleduje po filozofii 20. stor. a sebareflexívna súčasť kultúry 21. storočia, jadro sebareflexívnej vrstvy druhej axiálnej doby.
    Kľúčovou udalosťou, ktorej reflexia ovplyvňuje filozofiu 21. storočia, je teroristický útok na Svetové hospodárske centrum v New Yorku a na Pentagon vo Washingtone 11. septembra 2001, ktorý inkorporoval o. i. obsedantne sa navracajúci scenár katastrofických filmových a literárnych útvarov z produkcie USA v minulom storočí.
    Pre rozvoj filozofie 21. storočia je nevyhnutné reflektovať poznatky zhromažďované v rámci budovania takých teórií, aké predstavuje napríklad M-teória, a zohľadňovať špeciálnovednú sebareflexiu kľúčových postáv špeciálnovedného výskumu 21. storočia, ako napríklad S. Hawkinga (240).
    Náplň filozofie 21. storočia tvorí postupné triezvenie z postfilozofického ošiaľu konca dvadsiateho storočia, obhliadka filozofického terénu, rozpamätávanie sa na racionalizmus, konštruktivizmus a systematickosť či systémovovosť filozofie,samozrejme pri reflexii toho, za akú cenu sa k filozofickému vytriezveniu dochádza, o. i. na pozadí skontinuálnenia vojen, terorizmu, ekologickej a migračnej krízy a nástupu hyperzložitosti všetkých ťažkostí, v ktorých sme sa ocitli.
    Dominantnou charakteristikou filozofie 21. storočia je interkulturalita v najširšom zmysle slova, t. j.

v zmysle polylógu až splývania medzi svetovými tradíciami tzv. východnej a západnej filozofie, ale aj tzv. severnej a južnej (subsaharskej, rovníkovej, pacifickej) filozofie i tradíciami inšpirujúcimi sa predkolumbovskofilozofickým zahliadnutím miesta človeka vo svete;
v zmysle interkultúrnozonálneho polylógu filozofií, vied, náboženstiev, umení až po alternativistické videnie miesta človeka vo svete;

vo svetle utvorenia sa načrtnutého filozofického diskurzu sa zmenila aj povaha filozofickej sebareflexie čo do svojich vlastných dejín: ani historickofilozofická reflexia sa nevyhýba informatizácii a komputerizácii. Bez prostriedkov, ktoré filozofii ponúka matematizovaná veda je dnes filozofická reflexia superkomplikovaných ťažkostí, ktoré sú neodstrániteľnou súčasťou jej predmetu popri jeho tradičných ontologických, epistemologických, etických atď. zložkách, nemysliteľná.
    Situácia, v ktorej sa ocitla filozofia 21. storočia, nastoľuje kardinálne nové úlohy pred filozofickým školstvom, ktoré opúšťa svoju tradičnú vežu zo slonovinovej kosti a vstupuje do fázy výchovy budúcich filozofov k praktickej orientácii v teréne hyperzložitých ťažkosti nepredvídateľnej povahy jednak vo filozofoch samých (v ich vnútri), jednak v postglobálnej umierajúcej (alebo už mŕtvej?) svetovej civilizácii.
    No sú tu aj radikálne optimistické filozofie, ako napríklad transhumanizmus, ktorých optimizmus však priškrcuje polypolarizácia rozloženia svetových mocenských centier, pripomínajúca situáciu pred prvou svetovou vojnou, ale s možnosťou zničenia ľudstva vôbec. Tieto nové okolnosti existencie filozofie a kultúry 21. storočia alebo nový zlom v dejinách ľudstva spočívajú v relativizácii miesta doposiaľ v našej dobe najmocnejšieho impéria (Spojených štátov), čo pochopiteľne filozofov nenecháva ľahostajnými a napriek novej mocnej reideologizácii ich núti radikalizovať svoju reflexiu interkulturality a interkulturzonality.
– P: Apel, K. O., Audi, R., Bunge, M., Derrida, J., Epštein, M. N., Fraser, J. T., Gadamer, H.-G., Habermas, J., Hellerová, Á., Chalmers, D. J., Lévi-Strauss, C., Marramao, G., Nelson, E. S., Ricoeur, P., Searle, J. R., Serres, M., Varela, F. J..
:: antropológia filozofická, doba osová druhá, filozofia 20. stor., filozofia analytická, filozofia environmentálna, filozofia postmoderná, filozofia súčasná, hermeneutika, hermeneutika a filozofia analytická, hermeneutika filozofická, kultúra 21. stor., transhumanizmus.

/filozofia a ideológia
– dve vývinové pásma kultúry, pokiaľ sa – pravda – podieľajú na pretváraní zla na dobro (čo v prípade ideológie tak nemusí byť, pretože jej ide v prvom rade alebo predovšetkým o boj alebo prinajmenšom prebojúvanie, napríklad ideí.). Filozofia však svojou kritikou ideológie môže jej negatívny potenciál premieňať na pozitívny (kultúrotvorný) potenciál. Ideológia obyčajne zväzujúco pôsobí na filozofiu, má tendenciu si ju podriadiť, zbaviť ju kritickosti, uviesť ju do vzťahu služobnosti voči sebe, voči svojmu tvorcovi a hlásateľovi, v dôsledku čoho filozofia sama začne fungovať ako ideológia, jej forma, zložka či teoretický fundament.

/filozofia africká
− kontinentálna filozofia Afriky, sebareflexívna vrstva africkej kultúry, ktorá sa dotvorila v priebehu dekolonizácie v druhej polovici 20. storočia, no jej zdroje siahajú späť do minulosti až 3. tisícročia pred naším letopočtom, kedy sa sformovala múdrosť vezíra Ptahhotepa (ok. 2350 pr. n. l.), ako o tom svedčí Kniha múdrych rád do života.
– I: African philosophy, in: Wikipedia.
:: Afrika, filozofia kontinentálna1.

/filozofia agrikultúry
− agrikultúrna filozofia, angl. agricultural philosophy, philosophy of agriculture − zložka filozofie kultúry a environmentálnej filozofie vyčleňujúca ako svoj predmet dramatickú až tragickú zložku kultúry tvorenú širokým komplexom výrobných, organizačných a výskumných činností spojených s obrábaním pôdy, pestovaním poľnohospodárskych plodín, chovom hospodárskych zvierat a starostlivosťou o krajinu.
    Kritériom vyčlenenia agrikultúry s korpusu celej kultúry je miera participácie poľnohospodárskych aktivít a činností, ktoré ich sprevádzajú na pretváraní zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne alebo ináč povedané v miere prevyšovania obnovy ľudskou (poľnohospodárskou) činnosťou narušovaných prvkov, vzťahov a procesov prírody, pokračovaním diania ktorej na ľudskej úrovni je kultúra. Neodlučiteľným konštituentom zmyslu komplexu činností tvoriaceho agrikultúru je prinajmenšom obnovovanie prírodného prostredia; slovom, zmysel činností súvisiacich s poľnohospodárstvom nemožno redukovať na uspokojovanie potrieb človeka.
    Uvedomenie si ireducibility zmyslu poľnohospodárskych činností na uspokojovanie potrieb spoločnosti je súčasťou druhej axiálnej doby.
    Dramatickosť až tragickosť agrárnej kultúry spočíva v tom, že si jej nositeľ (ľudský realizátor) uvedomuje za akú mieru alebo stupeň narušovania prírody (pôdy, rastlinstva, živočíšstva, atmosféry, vôd etc., napr. za aké utrpenie živočíšstva) prírodu využíva na uspokojovanie svojich potrieb. Súčasťou nástupu druhej axiálnej doby je rozvíjanie tohto vedomia ako konštituentu inscendencie.
− I: Agricultural philosophy, in: Wikipedia.
:: agrikultúra, filozofia environmentálna, filozofia kultúry, kultúra, poľnohospodárstvo.

/filozofia americká
– súčasť svetovej filozofie tvorená latinskoamerickou filozofiou, filozofiou USA a Kanady.
:: filozofia kanadská, filozofia latinskoamerická, filozofia severoamerická, filozofia svetová, filozofia USA, Kanada.

/filozofia analytická
– najrozšírenejší prúd súčasnej filozofie pristupujúci k miestu človeka vo svete prostredníctvom logickej analýzy jazyka, zohľadňujúc fakt, že svet je pre nás už vždy svetom artikulovaným jazykom; preto aj fundamentálnou filozofickou disciplínou analytickej filozofie je filozofia jazyka.
    Význačnou črtou analytickej filozofie je jasnosť pojmov, precíznosť a bezchybnosť argumentácie (conceptual clarity, precision and soundness of argumentation) (cf https://www.organonf.com/ (12. 11. 2019).
    Analytickú filozofiu tvorí súbor pomerne heterogénnych smerov súčasnej filozofie, svetonázorovo pokrývajúcich takmer celú šírku palety počnúc materializmom alebo realizmom a končiac idealizmom, no jednako len vychádzajúcich z učenia G. Fregeho, B. Russella, G. E. Moora, R. Carnapa a L. Wittgensteina. K časovo ešte vzdialenejším zdrojom analytickej filozofie patrí novoveká empiristická (Locke, Berkeley, Hume...) a racionalistická (Leibniz...) filozofia a ich kritická syntéza v diele I. Kanta. K ešte starším zdrojom, na ktoré sa analytickí filozofi odvolávajú, patrí učenie Aristotelovo a stoicizmu.
    Devízou analytickej filozofie je poučka: Ak sa pokúšame odpovedať na otázku Čo je to X?, tak nám pomôže, keď ju preformulujeme na otázku Aký je význam slova „X“?, a túto ostatnú otázku môžeme potom osvetľovať prostredníctvom odpovedí na také otázky, ako Ako ľudia používajú slovo „X“?. Za touto poučkou sa v analytickej filozofii ukrýva (alebo aspoň dlho ukrývalo) presvedčenie, že čokoľvek existuje, existuje nevyhnutne aj ako význam, a môže byť teda ako význam skúmané – skúmaním sémantiky jazyka teda môžeme preskúmať všetko, čo skúmať možno. Môžeme tak totiž skúmať všetko, o čom možno (zmysluplne) hovoriť, a „o čom sa nedá hovoriť – ako hovorí Wittgenstein – o tom treba mlčať“.
– P: Audi, R., Austin, J. L., Carnap, R., Castañeda, H.-N., Cmorej, P., Gahér, F., Chisholm, R. M., Chomsky, N., Kripke, S. A., Pascucci, M., Peregrin, J., Popper, K. R., Quine, W. Van O., Russell, B., Strawson, P. F., Tarski, A., Wittgenstein, L., Zouhar, M..
:: analýza jazyka (filozofia analytická), etika analytická, filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia súčasná, hermeneutika a filozofia analytická, logika (filozofia analytická), Organon F, racionalizmus kritický, realizmus vedecký.

/filozofia anglická
– súčasť britskej filozofie, ktorú založil Beda Venerabilis; sebareflexívna súčasť anglickej kultúry. Anglická filozofia je filozofia pestovaná v anglosaskom kultúrnom prostredí; odčleňuje sa od kontinentálneho filozofického myslenia v časoch F. Bacona, odkedy sa zvykne vyzdvihovať oproti kontinentálnej línii Descartes, R. – Spinoza, B. – Leibniz línia Bacon – Locke – Hume, D.
    V anglickej filozofii sa akcentuje väčšmi tematizácia skúsenosti a praxe (v kontinentálnej filozofii prevláda špekulácia a metafyzika).
    Už prví predstavitelia samostatnej anglickej filozofie boli empirikmi a zakladali svoje učenia na náboženskej, vedeckej a psychologickej skúsenosti, cf. R. Bacon, J. Duns Scotus, W. Occam.
    V Anglicku sa vždy prejavovala snaha spájať filozofiu s exaktným vedením. Všetky problémy sa riešili s naozajstným zmyslom pre skutočnosť a s dobrou znalosťou ľudí.
    Anglická filozofia sa v značnej časti podieľala už na stredovekej scholastickej filozofii (cf. Ján zo Salisbury, Alexander z Halesu, Duns Scotus, R. Bacon a ď.).
– P: Austin, J. L., Bacon, F., Bacon, R., Berkeley, G., Boyle, R., Hobbes, Th., Locke, J., McTaggard, J. M. E., Mill, J. S., Newton, I., Priestley, J., Russell, B., Sorabji, R., Strawson, P. F., Toynbee, A. J., Whitehead, A. N., Wittgenstein, L.
:: filozofia európska, filozofia západná.

/filozofia antická
− sebareflexívna vrstva antiky, súčasť starovekej filozofie, tvorená starogréckou a rímskou filozofiou; filozofi, filozofické smery a ďalšie filozofémy počnúc Tálesom Milétskym až do konca novoplatonizmu.
– P: Ainesidemos, Antiochos z Askalónu, Aristoteles, Cicero, Demokritos z Abdér, Diodóros Kronos, Empedokles, Eukleides z Megary, Faidón z Elidy, Filon z Alexandrie, Herakleitos z Efezu, Klement Alexandrijský, Lucretius Carus, Núménios, Parmenides, Platón, Plotinos, Porfyrios z Tyru, Proklos, Pytagoras, Seneca, Sokrates, Xenofanes z Kolofónu´, Zenón z Eley, Zenón z Kitia.
:: Akadémia, akuzmatici, aristotelizmus, epikureizmus, filológia klasická, filozofia európska, filozofia helenistická, filozofia rímska, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, fysis, hexis, kosmos (filozofia antická), kultúra antická, latinčina, logos, Lykeion, matematici pytagorovskí, novoplatonizmus, platonizmus, predsokratici, pytagoreizmus, pytagorovci, skepticizmus, sofisti, starogréčtina, stoicizmus, symbebékos, školy sokratovské.

/filozofia arabská
− z veľkej časti islamská filozofia – jedna z najvýznamnejších a najbohatších národných filozofií vytvorená Arabmi a príslušníkmi mnohých iných národov používajúcich arabčinu, ktorá slúžila ako medzinárodný jazyk, podobne ako latinčina v stredovekej Európe. Arabská filozofia tvorí charakteristický celok podobne ako filozofia západná, filozofia čínska, filozofia indická. Je výraznou súčasťou arabskej kultúry a najabstraktnejšou sebareflexívnou zložkou islámu.
    Arabská filozofia sa vytvorila na území Arabského kalifátu, pričom nadviazala na novoplatonizmus a aristotelizmus, islamskú mystiku a na prvky indickej filozofie.
    Arabská filozofia (falsafa) sa utvárala v sebareflexívnom podprocese procesu prekladania diel antickej učenosti (gréckych textov) do arabčiny v Dome múdrosti (Bajt al-hikma) v Bagdade, inštitúcii založenej kalifom al-Mansúrom (754 – 775) podľa vzoru knižníc sásánovských kráľov v Perzii, pričom ako prvé sa začali prekladať do arabčiny najmä perzské historické diela. Na prekladoch spolupracovali aj kresťania (cf 889;69, 38).
– P: Gazálí, Ibn Rušd, Muhammad, Ibn Síná Abu-Ali, Kindí.
:: filozofia (al-Kindí), filozofia islamská, islam, mystika islamská, univerzum významové islamské.

/filozofia austrálska
− kontinentálna filozofia rozvíjajúca filozofickú tradíciu Austrálčanov doma i mimo Austrálie, v súčasnosti reprezentovaná menami ako A. Prior, D. Armstrong, J. J. C. Smart, F. Jackson, J. Passmore, P. Singer, G. Lloyd, Futa Helu a ďalšími.
:: filozofia kontinentálna, Chalmers, D. J..

/filozofia ázijská
– významná súčasť svetovej filozofie a sebareflexívna zložka ázijskej kultúry; tvorí ju: čínska filozofia, indická filozofia, tibetská filozofia, japonská filozofia, kórejská filozofia, arabská filozofia atď.
    Ázijská filozofia sa má často na zreteli, keď sa hovorí o východnej filozofii, niekedy aj (v podstate zastarano) o tzv. orientálnej filozofii.
:: filozofia kontinebtálna.

/filozofia baroková
– filozofia nasledujúca po renesančnej filozofii a tvoriaca sebareflexívnu vrstvu baroka explikujúcu barokový životný pocit (cf. napr. špan. desengañó rozčarovanie) a implicitné (patentné) barokovo-filozofické významové útvary a procesy.
    Základné konštituenty barokovej filozofie sú:

                 antitetickosť,
                 úsilie o harmóniu,
                 systém a poriadok,
                 heroickosť,
                 extatickosť,
                 nacionálnosť,
                 dynamickosť,
                 teatrálnosť,
            pansofickosť.

    Barokovú filozofiu možno identifikovať na pozadí vývinu novovekej filozofie približne v časovom intervale druhej polovice 16. st. až prvej polovice 18. st. Významnými útvarmi barokovej filozofie je baroková scholastika ( F. Suarez) a baroková mystika (Tereza Avilská, J. Böhme, Ignác z Loyoly a ď.).
:: barok, filozofia európska, filozofia novoveká, scholastika baroková.

/filozofia biológie
– časť filozofie vedy, ktorej predmetom je biológia i medicína; rozvíja počnúc 60. až 70. rokmi 20. stor. s výrazným akcentom na genetiku, neurológiu, evolúciu a podmienky možnosti ďalších ciest syntézy biologických, medicínskych a ďalších vedných odvetví (vrátane prírodovedných, spoločenskovedných i technickoinžinierskych).
    Ako filozofia špeciálnej vedy si filozofia biológie udržiava záujem o gnozeologické, metafyzické, metodologické a etické aspekty biologického výskumu. K centrálny témam patrí o. i. ontologický status života resp. živého systému.
:: biológia.

/filozofia britská
– súčasť európskej filozofie rozvíjajúca sa vo Veľkej Británii a zahrnujúca anglickú filozofiu a škótsku filozofiu.
– P: Russell, B., Strawson, P. F., Toynbee, A. J., ďalší predstavitelia p. in: filozofia anglická a škótska.
:: filozofia anglická, filozofia európska, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska.

/filozofia buddhistická
– prúd svetovej filozofie, ktorý vznikol a rozvíjal sa najprv na indickom subkontinente ako súčasť indickej filozofie, odkiaľ sa neskôr rozšíril do Číny, kde sa rozvíjal ako súčasť čínskej filozofie, do Japonska (súčasť japonskej filozofie) a ďalších krajín Ázie (v rámci tibetskej filozofie, kórejskej filozofie, vietnamskej filozofie, ...) a napokon do celého sveta.
    Buddhistická filozofia sa začala utvárať v lone buddhizmu a jej špecifikum sa odvíja od kľúčovej filozofickej tézy Buddhu, že neexistuje duša, čo je hlavnou témou najstaršieho buddhistického filozofického spisu Milindapaňha.
:: buddhizmus, filozofia náboženská, kšanatva (buddhizmus).

/filozofia byzantská
– sebareflexívna súčasť byzantskej kultúry; vzniká v priebehu osamostatňovania sa a christianizácie Byzantskej ríše v 6. stor. – 7. stor.
    Predchodcami/iniciátormi byzantskej filozofie sú grécki cirkevní otcovia Prokopios z Gazy, Leontios z Byzancie a Ján Damašský.
    Byzantská filozofia pestovala predovšetkým platónsko-aristotelovskú tradíciu.
    Byzantská filozofia začína Fótiom a jeho intelektuálnym kruhom, ktorého popredným členom bol aj Konštantín Filozof a vrcholí Michaelom Psellom a Nikeforom Blemmydesom.
    Ešte jeden rozkvet zažila v renesančnom Taliansku v predstaviteľoch, ako Bessarion, Georgios Trapezuntios a i. Pozri aj Florentská Akadémia. Mystický prúd byzantskej filozofie reprezentuje najmä Symeon ho Neos Theologos a Nikolaos Kabasilas.
    Byzantskí filozofi písali svoje diela v rôznych dialektoch koiné gréčtiny, vrátane attického, iónskeho, aiolského a dorického. Okrem toho používali aj latinčinu ako úradný jazyk. Byzantskí intelektuáli prekladali diela najväčších starovekých mysliteľov, ako boli Platón a Aristoteles, z gréčtiny do latinčiny.
– P: Ióannes Italos.
:: Byzancia, Byzantská ríša, filozofia 6. stor., filozofia 7. stor., filozofia 8. stor., filozofia 9. stor., filozofia 10. stor., filozofia 11. stor., filozofia 12. stor., filozofia 13. stor., filozofia 14. stor., filozofia 15. stor., filozofia renesančná, filozofia stredoveká, kultúra byzantská.

/filozofia času
– časť filozofie resp. filozofická disciplína, ktorej predmetom je čas alebo chrónia, jej ontologická povaha, štruktúra, problémy jej poznávania, podmienky jej existencie, kde súvisí úzko s perichronozofiou.
    Základné otázky filozofie času znejú:

                Je čas?
                Čo je čas?
                Čo je podstatou času?
                Čo je princípom času?

– P: Aristoteles, Bergson, H., Brentano, F., Fraser, J. T., Husserl, E., Platón.
:: čas, eliminativizmus temporálny, chrónia, Medzinárodná spoločnosť pre štúdium času.

/filozofia česká
− súčasť európskej filozofie a sebareflexívna vrstva českej kultúry počnúc jej stredovekou (scholastickou) etapou až dodnes (cf Slovník českých filosofů, in: MUNI Katedra filosofie). Česká filozofia sa vyznačuje nechuťou k pestovaniu systematickej („špekulatívnej“) filozofie, preto v Česku nevzniká „čistá“ filozofia, lež filozofia nezriedka spojená s inými oblasťami duchovna − najmä s umením, náboženstvom, politikou, výchovou alebo špeciálnymi vedami.
    Českému mysleniu je bližšie nešpekulatívne, skôr k praktickým úlohám smerujúce kladenie filozofických otázok a hľadanie odpovede na ne. No treba pripomenúť slová Leopolda Silbersteina, považujúceho „češtinu, za jednu z nejlogičtějších kulturních řečí přítomnosti, za velmi vhodný nástroj také pro abstraktní filosofickou spekulaci. Nemohu uznati námitky, jež lze občas slýchat, má-li se vyjádřiti cizí myšlení, skutečně nebo zdánlivě těžko do češtiny přeložitelné, jako by filosofická abstraktnost byla české povaze příliš cizí a jako by poslání národa tkvělo spíše v realisaci určitých ideálů, více nebo méně všeobecných. Realisace filosofie je jejím nejvzácnějším vyvrcholením...“ (Silberstein, L.: Česká terminologie filosofická, Slovo a slovesnost, ročník 2 (1936), číslo 2, s. 83). K českým filozofom európskeho (svetového) formátu možno radiť J. Hus, J. A. Komenský, T. G. Masaryk, J. Patočka, P. Tichý.
    V súčasnosti sa česká filozofia rozvíja najmä v týchto smeroch resp. tradíciách:

        ▪ aristotelovsko-scholastická filozofia (S. Sousedík, P. Dvořák, T. Machula, L. Novák, D. Helder, D. Svoboda, D. D. Novotný, J. Krob...),
        ▪ fenomenológia (J. Patočka, J. Sokol, M. Cajthaml, L. Benyovsky, M. Ajvaz, M. Pětová, J. Novotný...),
        ▪ analytická filozofia (P. Tichý, J. Fiala, J. Peregrin, P. Materna...),
        neomarxizmus (I. Sviták, L. Sochor, K. Kosík, E. Urbánek, J. Keller...).

– P: Bolzano, B., Grygar, F., Hrubec, M., Masaryk, T. G., Patočka, J., Purkyně, J. E., Sobotka, M., Šmajs, J.
:: filozofia, filozofia európska, filozofia stredoeurópska.

/filozofia čínska
– čín. 中國哲學 (zhōngguó zhéxué [čung-kuo če-süe]) – súčasť ázijskej filozofie, jedna z najvýznamnejších a najbohatších národných filozofií tvoriacich východnú filozofiu; sebareflexívna vrstva čínskej kultúry. Predstavuje charakteristický celok podobne ako filozofia západná. Pôvodne sa zaoberala predovšetkým otázkami spoločenského života, problémom poriadku v spoločnosti.
    Špecifikum čínskej filozofie: Čínska filozofia vidí skutočnosť ako nepretržitý a nestvorený proces zvaný tao (porovnaj: grécka filozofia a indická filozofia). Tento proces je podľa čínskej filozofie prirodzený a nepominuteľný stav skutočnosti. Iba proces je to, čo stále trvá. Všetko sa neustále deje – vzniká a zaniká – len v rámci tohto procesu, nad ním ani pred ním niet ničoho, niet ničoho základnejšieho ako proces. Tento proces už v najstarších dobách Číňania označili ako cestu či presnejšie cestenie alebo cesťujúcno prípadne cestiacno (tao), čím chceli naznačiť neuzavretosť, neustále roztváranie sa, neustálu novosť diania vo svete. Tento proces pritom nie je náhodný, ale tvar mu dáva bipolarita dvoch síl, ktoré sa v Číne od pradávna označujú ako jin a jang.
    Základnú konfiguráciu kategórií intervenujúcich v čínskom myslení tak tvorí:

            kategória taa,
            kategória jinu,
            kategória jangu.

    Východiskový rámec čínskej filozofie predstavuje čínske vedenie (cf. vedenie čínske).
    Vznik čínskej filozofie siaha do začiatkov prvého tisícročia pred naším letopočtom: v 8. – 5. stor. pr. n. l. už bolo veľmi rozšírené učenie o piatich živloch, podľa ktorého sa všetka rozmanitosť javov a vecí vytvára spojením spojením týchto živlov alebo praprvkov prírody – vody, ohňa, kovu, dreva a zeme.
    V Knihe premien sa vymenúva osem prvopočiatkov reálneho sveta, ktorých vzájomné pôsobenie vytvára rozličné situácie skutočnosti.
    Súčasne s vyššie uvedenými učeniami vznikali aj hlavné princípy učenia o protikladných a vzájomne spojených silách – jin a jang, podľa ktorého je pôsobenie jinu a jangu príčinou pohybu a premenlivosti v prírode. Jin a jang sa chápu ako symboly tmy a svetla, záporného a kladného, ženského a mužského vo svete.
    V 5. – 3. stor. pred n. l. vzniká taoizmus a konfuciovstvo, škola moistov, škola mien, škola zákonodarcov (fa-ťia). Toto obdobie sa označuje ako zlatý vek čínskej filozofie. Ťažiskovými pojmami je tu pojem neba (tchien), tao, te, čchi. Veľká pozornosť sa venuje podstate človeka, jeho vrodenej dobrote alebo vrodenému zlému charakteru.
    V 3. stor. pred n. l. – 3. stor. n. l. sa rozvíja množstvo prírodnofilozofických a kozmologických koncepcií, pričom ich základom zostáva učenie o piatich živloch a učenie o jine a jangu. Filozof Wang Čchung podáva hlboké rozpracovanie predstáv o životnej energii čchi. V prvých storočiach nášho letopočtu sa rozvíjajú úvahy o vzťahu bytia a nebytia, dochádza k vzájomnému ovplyvňovaniu sa a syntézam medzi taoizmom a konfuciovstvom, od 1. stor. n. l. do Číny preniká buddhizmus – odvtedy predstavujú taoizmus, konfuciovstvo a buddhizmus hlavné prúdy čínskeho myslenia.
    V 4. až 7. stor. sa utvára špecifická čínska forma buddhistickej filozofie označovaná ako čchan.
    V 8. stor. dochádza k renesancii konfucianizmu.
    V 11. až 12. stor. sa utvára neokonfucianizmus, ktorého najväčším predstaviteľom je Ču-Si.
    V 15. až 17. stor. sa završuje vývin čínskej klasickej filozofie najmä zásluhou Wang Jang-minga a Wang Fu-ča.
    Počnúc 18. stor. začína ovplyvňovať čínske filozofické myslenie európska filozofia, osobitne sa pritom uplatňujú idey sociálnych utópií.
    Od začiatku 20. stor. badať v čínskom myslení vplyv nemeckej klasickej filozofie, americkej filozofie, marxizmu. Po vzniku Čínskej ľudovej republiky sa oficiálnou filozofiou stal maoistický variant marxizmu, ktorý sa v 21. storočí postupne desentimentalizoval a živo absorbuje nielen vedecky najefektívnejšie tradičné čínske filozofémy, ale aj významové útvary mimočínskej filozofie.
− P: Ču-Si.
:: čchi, Čína, Číňania, čínština, filozofia, filozofia ázijská, filozofia východná, I-ťing, konfucianizmus, maoizmus, taoizmus filozofický, tchaj-ťi.

/filozofia dejín
− filozofická disciplína, ktorej predmetom sú dejiny ľudstva z hľadiska najvšeobecnejších zákonitostí historického procesu a jeho zmyslu.
− P: Burckhardt, J. Ch., Dilthey, W., Engels, F., Fichte, J. G., Hegel, G. W. F., Herder, J. G., Kant, I., Lessing, G. E., Lessing, Th., Marx, K., Montesquieu, Ch. L., Novalis, Spencer, H., Toynbee, A. J., Vico, G. B., Voltaire.
:: dejiny, filozofia, história, zmysel dejín.

/filozofia džinistická
– neortodoxný smer indickej filozofie, sebareflexívna zložka džinizmu osnovaná na idei prebývania božského princípu priamo v duši každého človeka, ktorej kultiváciou spočívajúcou v pravej viere, v pravom poznaní a v správnom konaní s akcentom na neubližovanie živým tvorom možno dosiahnuť oslobodenie.
    Základom džinistickej filozofie je ontologický pluralizmus spočívajúci v učení o tattvách (podstatách), tvoriacich východiskový materiál, z ktorého pozostáva svet.
    Tattvou je v prvom rade džíva (duša), ktorej základnou vlastnosťou je vedomie, a ádžíva (všetko, čo nie je dušou).
    Jednou z odrôd ádžívy je hmota, vyznačujúca sa týmito kvalitami:

                hmatateľnosť,
                zvukovosť,
                vôňovosť,
                farbovosť,
                chuťovosť.

    Hmota je tak prístupná zmyslovým orgánom. Hmota má atomárnu povahu, má tendenciu meniť sa, nemá začiatok ani koniec, je nestvorená.
    Jestvuje i jemná karmická hmota, podmieňujúca spojenie duše a tela.
    Vo svete jestvuje obrovské no nemenné množstvo duší, ktoré sú buď stelesnené v živých bytostiach, alebo nie sú stelesnené. Duše sú práve tak ako hmota nestvorené, jestvujú večne.
    Každá duša je potenciálne vševedúca, všadeprítomná a všemohúca, jej možnosti sú obmedzené iba konkrétnym telom, v ktorom žije.
    Etickú zložku džinistickej filozofie tvorí učenie o neubližovaní (ahinsa) živej bytosti.
:: filozofia indická.

/filozofia empiristická
− sebareflexívna zložka empirizmu a smer novovekej filozofie v 17. a 18. stor., ktorý v rámci teórie poznania zastával názor, že skúsenosť (empíria) je zdrojom poznania a kritériom jeho pravdivosti, v rámci ontológie zastával názor, že jediným ozajstným bytím je bytie zmyslové, konkrétne, že také pojmy, ako pojem substancie alebo príčiny, ktorými narába racionalistická filozofia, sú prázdne, nenázorné stavy vedomia, že im v skúsenosti nič nezodpovedá alebo, že sú to len slová, ktoré slúžia na dorozumievanie.
:: empirizmus, filozofia novoveká.

/filozofia environmentálna
− ekologická filozofia – odvetvie filozofie, ktorého predmetom je prírodné prostredie a miesto ľudí v ňom. Rozvíjajúc túto oblasť filozofie sa utvoril aj osobitný smer vo vývine filozofie 20. a 21. storočia.
– P: Nelson, E. S..
:: filozofia ekologická, prostredie životné.

/filozofia európska
− súbor filozofických smerov, škôl a učení, ktorého najranejšie vrstvy pochádzajú z antiky a ktorý sa v Európe vyvíjal počas stredoveku, cez novoveku až do súčasnosti; súčasť svetovej filozofie, jedna z hlavných súčasti západnej filozofie a sebareflexívna zložka európskej kultúry.
    Historicky sa zvykne v najhrubších črtách členiť na starovekú filozofiu (v Európe: antickú filozofiu), stredovekú filozofiu, novovekú filozofiu a súčasnú filozofiu.
    V rámci novovekej filozofie alebo medzi stredovekou a novovekou filozofiou sa vyčleňuje renesančná filozofia; treba si však uvedomiť, že naznačené vyčleňovanie kríži kulturologické a všeobecnohistorické kritérium.
    Významnou epochou európskej filozofie je osvietenská filozofia.
    Podľa národného/národnostného kritéria možno v rámci európskej filozofie vyčleniť anglickú filozofiu, francúzsku filozofiu, španielsku filozofiu, taliansku filozofiu, nemeckú filozofiu, slovenskú filozofiu, starogrécku filozofiu, grécku filozofiu, rímsku filozofiu, českú filozofiu, škótsku filozofiu, ruskú filozofiu, dánsku filozofiu, nórsku filozofiu, rakúsko-uhorskú filozofiu atď.
    Európska filozofia nadobudla svoju dnešnú podobu v období scholastiky, ktorá rozšírila dedičstvo gréckeho myslenia sprostredkované cirkevnými rádmi a univerzitami. Antické dedičstvo však scholastickí učenci nemali k dispozícii v originálnej podobe, lež v latinských prekladoch. Raná scholastika bola takmer celkom odkázaná na Boëthiove preklady Aristotelových Kategórií a O vyjadrovaní a Euklidových Stoicheia. 1128 prekladá z gréčtiny do latinčiny Aristotelove spisy Analytiky, Topiky a O sofistických dôkazoch Jakub z Benátok. Aj Tomáš Akvinský má k dispozícii iba tieto preklady. V polovici 12. stor. sa európski myslitelia oboznamujú aj s prírodovednými dielami Aristotela, ďalej s dielami Ptolemaia a Euklida, a síce v prekladoch z gréčtiny do latinčiny, ktoré boli realizované v Palerme, a v prekladoch z arabčiny do latinčiny, ktoré vznikli v Tolede (ktorým predchádzal ešte medzipreklad do kastílčiny). V tom istom čase boli do latinčiny preložené aj lekárske a astronomické diela Arabov.
– P: Aristoteles, Demokritos, Derrida, J., Descartes, R., Hartmann, N., Hegel, G. W. F., Heidegger, M., Hume, D., Husserl, E., Kant, I., Locke, J., Platón, Russell, B., Schlick, M., Sokrates, Tomáš Akvinský, Whitehead, A. N., Wittgenstein, L.
:: filozofia anglická, filozofia antická, filozofia baroková, filozofia česká, filozofia francúzska, filozofia kontinentálna², filozofia maďarská, filozofia nemecká, filozofia novoveká, filozofia poľská, filozofia rakúska, filozofia renesančná, filozofia rímska, filozofia ruská, filozofia slovenská, filozofia starogrécka, filozofia stredoeurópska, filozofia stredoveká, filozofia švajčiarska, filozofia talianska, platonizmus, terminológia filozofická.

/filozofia existencialistická
– filozofická zložka existencializmu a smer súčasnej filozofie s najplodnejším mysliteľským prínosom v 20. až 70. rokoch 20. storočia, vychádzajúci z filozofie S. Kierkegaarda a zvyčajne členený na vetvu teistickú a ateistickú.
:: existenciál, existencializmus, filozofia 20. stor., filozofia súčasná.

/filozofia feministická
− sebareflexívna vrstva feminizmu osnovaná na kategórii emancipácie ženy alebo ženskosti a realizovaná najmä zviditeľňovaním špecifickosti ženskej perspektívy a ženského prístupu k riešeniu filozofických problémov minulosti a súčasnosti.
    Organizáciou, ktorá medzinárodne podporuje rozvoj feministickej filozofie, je Medzinárodná asociácia filozofiek (International Association of Philosophers).
:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia súčasná.

/filozofia fenomenologická
− smer súčasnej filozofie pristupujúci k miestu človeka vo svete vyjavujúcemu sa prúdom zážitkov, ktorého pôvodnosť alebo neskreslenosť mieni zachovať súborom procedúr alebo postupov tvoriacich fenomenologickú metódu.
    Fenomenologickú filozofiu v tomto poňatí založil a rozvíjal Edmund Husserl, pričom až do smrti pracoval na odstraňovaní prekážok spočívajúcich v nasúvaní sa sekundárnych (nepôvodných) významových vrstiev na onen prvotný zdroj fenoménov.
    Neobyčajná filozofická plodnosť peripetií tohto radikalizmu fenomenologickej filozofie, ktorého uspokojujúcej prenikavosti sa jej zakladateľ nedožil, vyvolala už počas Husserlovho života široké dodnes existujúce fenomenologické hnutie (cf 413 a 414) a využívanie fenomenologickej metódy filozofiami prakticky celej svetonázorovej palety počnúc idealizmom až po realizmus alebo materializmus (vrátane dialektického).
:: fenomenológia, filozofia 20. stor., filozofia súčasná, prúd zážitkov.

/filozofia filozofie
– filozofická disciplína, sebareflexia (autoreflexia) filozofie a podstatná alebo centrálna zložka metafilozofie tvorená súborom filozofických úvah o filozofii.
    V samej filozofii filozofie možno vyčleniť ontológiu filozofie, epistemológiu filozofie, dejiny filozofie...

/filozofia formálna (Kant, I.)
– logika ([632];9).

/filozofia francúzska
– národná vetva európskej filozofie, sebareflexívna vrstva francúzskej kultúry, udržiavajúca spravidla kontakt nielen s ostatnými frankofónnymi filozofiami a s veľkými svetovými filozofiami, ale aj s celkovým rytmom spoločenského a politického života Francúzov. Jedna z najdlhšie trvajúcich tradícií kontinuálneho európskeho filozofického myslenia, počnúc 4. storočím (!) až dodnes.
    V západnom filozofickom kontexte zaujímala francúzska filozofia vedúce postavenie už v stredoveku a až do konca 14. storočia nebolo v Európe významnejšieho filozofa, ktorý by aspoň prechodne nebol školený alebo sám neučil na parížskej Schola Palatina alebo na Parížskej univerzite.
    Francúzske filozofické myslenie možno sledovať počnúc patristikou (Hilár z Pictavia. † 366/367, Claudianus Mamertus, † 474), cez scholastiku Alcuin a ď.), renesanciu a humanizmus (J. Lefèvre d'Étaples a ď., osvietenstvo (Descartes a ď.), obdobie revolúcie a reštaurácie (Mably a ď.) až do súčasnosti (Comte a ď.).
P: Abélard, P., Babeuf, G., Bachelard, G., Barthes, R., Bergson, H., Comte, A., Condillac, E. B. de, Cousin, V., Deleuze, G., Derrida, J., Descartes, R., Foucault, M. P., Holbach, Chaix-Ruy, J., Jolivet, J., La Mettrie, J. O. de, Lacan, J., Lévi-Strauss, C., Levinas, E., Mably, G. B. de, Malebranche, N., Marcel, G., Merleau-Ponty, M., Montesquieu, Ch. L., Pascal, B., Poincaré, H., Ricoeur, P., Rousseau, J.-J., Sade, D. A. F., Serres, M., Voltaire.
:: babeufizmus, filozofia, filozofia európska, filozofia západná, Francúzsko, francúzština, ideológia, spiritualizmus.

/filozofia fyziky
– súčasť filozofie vedy špeciálne sa zameriavajúca na vypracovanie pojmu fyziky, na jej hranice a metodológiu fyziky, na ontologický status fyzikálnej reality, času, pohybu, priestoru, príčinnosti, čo úzko súvisí, ba prelína sa s interpretáciou filozofických teórií, najmä kvantovej mechaniky a všeobecnej teórie relativity.
:: Bridgman, P. W., fyzika, Heisenberg, W., realita fyzikálna.

/filozofia genitívna
– filozofia niečoho čiže filozofická reflexia čiastkovej oblasti skúmanej špeciálnou vedou. Neexistuje nijaká čiastková oblasť ľudského poznania alebo konania, ktorá by nemohla byť témou filozofického uvažovania.

/filozofia grécka
– sebareflexívna súčasť gréckej kultúry, filozofia, ktorú vytvára grécky národ od antiky až dodnes.
    Najdôležitejšou etapou vývinu gréckej filozofie je starogrécka filozofie.
    Neobyčajný význam v dejinách svetového filozofického myslenia však zaujíma aj byzantská filozofia.
:: filozofia byzantská, filozofia helenistická, filozofia starogrécka.

/filozofia Hegelova (Hegel, G. W. F.)
– najadekvátnejšie médium absolútneho vedenia. Systém tejto filozofie zhŕňa a uzatvára celý doterajší vývoj filozofického myslenia, ktoré už nemôže postúpiť ďalej.

/filozofia helenistická
− helénska filozofia, filozofia helenisticko-rímskeho obdobia − je poklasické obdobie antickej filozofie počnúc Alexandrom Veľkým (356 − 323 pred n. l.) až do konca staroveku (polovica 6. storočia).
    Grécko stratilo národnú samostatnosť. Namiesto neveľkých mestských štátov nastúpili veľké monarchie, čím sa charakter gréckej spoločnosti radikálne zmenil.
    Zmenil sa charakter gréckej filozofie. Do popredia sa dostali otázky, ktoré súvisia s postavením človeka v neistých časoch. Filozofi sa sústreďujú na etickú problematiku, hľadajú také postoje k životu a k svetu, ktoré zodpovedajú požiadavkám múdrosti a dôstojnosti. Vznikajú nové smery, ktoré zodpovedajú novým pomerom, a to epikureizmus, stoicizmus a skepticizmus, na druhej strane pokračovali vo svojom pôsobení školy, ktoré boli založené skôr. Boli to najmä Akadémia a peripatetická škola. Až v tomto období vznikajú filozofické systémy v pravom zmysle slova. Filozofické problémy sa utrieďujú a detailne prepracovávajú. Filozofia sa chápe ako univerzálna náuka o svete a filozofi ju delia na logiku, fyziku a etiku. Snaha o sústavnosť mala negatívny následok v tom, že viedla k dogmatizmu. Filozofické školy pritom medzi sebou polemizovali na vysokej intelektuálnej úrovni.
– P: Ainesidemos, Augustinus, A., Núménios, Plotinos, Proklos.
:: filozofia antická, filozofia rímska, filozofia starogrécka.

/filozofia hinduistická
– hlavná súčasť indickej filozofie a sebareflexívna zložka hinduizmu. Hinduistická filozofia tvorí hlavný prúd indickej filozofie, jeden z najvýznamnejších smerov náboženskej filozofie v Indii, ktorá tvorí diskurzívnu sebareflexívnu súčasť hinduizmu ako hlavného indického náboženstva.
    Hinduistická filozofia sa postupne rodí počnúc 7. až 6. stor. pr. n. l. z upanišadovskej filozofie v istom období paralelne s utváraním sa filozofie buddhistickej a džinistickej. Za najstaršiu školu hinduistickej filozofie sa považuje sánkhja.
    Jedným z najdôležitejších pojmov hinduistickej filozofie je pojem brahma.
:: ádžívika, Bhartrihari, brahma, filozofia, filozofia indická, joga, kála, padártha, padārtha, sánkhja, vrtti, vr̥tti.

/filozofia histórie
– oblasť filozofie vedy, ktorej predmetom je historická veda (veda o dejinách), ontologické aspekty jej predmetu čiže historickej reality a metodologické, gnozeologické a etické aspekty pristupovania historickej vedy k historickej realite (metódy a prostriedky historického poznania, jeho možnosti a podmienky, etické aspekty atď.).
:: história, realita historická, veda historická.

/filozofia hodnôt
– skúmanie ontologického statusu hodnôt, ich prístupnosti a spôsobu poznávania/uvedomovania si ich.
:: axiológia, hodnota.

/filozofia hudby
– angl. philosophy of music – genitívna filozofia, ktorej predmetom sú univerzálne (ontologické, gnozeologické, axiologické, estetické) aspekty a súvislosti hudobného umenie resp. hudobnej reality, tvorby hudby, praktickohudobnej interpretácie a recepcie hudby. Skúmania v rámci filozofie hudby vyúsťujú do filozofických významových útvarov reprezentujúcich podstatu hudby (filozofický pojem hudby), ontologický status hudby čiže spôsob existencie hudby (ontologický pojem hudby alebo hudobnej reality) atď.
    Súbory filozofických významových útvarov sa v jednotlivých historických obdobiach konštituovali na báze toho ktorého historického typu alebo podtypu racionality, čo vyúsťovalo do rôznych „samostatných hudobnofilozofických systémov“, tvoriacich „základ nazerania na hudbu. V antike to bolo učenie o harmónii sfér a s ňou spojené učenie o hudobnom étose... Kresťanstvo zdôrazňovalo transcendentálny význam hudby...; v 18. storočí sa hudba stala citovým výrazom a zrkadlom oslobodeného, osvieteného človeka (J. J. Rousseau, D. Diderot). Romantika zdôrazňovala duchovné, citové hodnoty hudby a jej burcujúcu revolučnú úlohu (R, Schuhmann, Fr. Liszt). Hudba sa stala výrazom nadskutočného sveta i každodenného života... Dialektickú jednotu vzťahu hudby k skutočnosti zdôrazňovala rozvíjajúca sa marxistická hudobná filozofia a estetika ([808];217)“.
    To, ako sa chápe filozofia hudby, čiže pojem filozofie hudby (pozri napr. Elschekov pojem filozofie hudby), treba odlišovať od samotnej filozofie hudby: filozofia hudby je reflexia hudby alebo hudobnej reality, zatiaľ čo pojem filozofie hudby je výsledkom reflexie, ktorej predmetom je filozofická reflexia hudby. To, aký pojem filozofie hudby sa vypracuje, závisí od konfigurácie významových útvarov, najmä kategórií, intervenujúcej v reflexii filozofie hudby.
:: filozofia genitívna, hudba, výhudobňujúcno (synkriticizmus).

/filozofia hudby (Elschek, O.)
– oblasť bádania, ktorá „sa chce dopátrať základných zákonitostí existencie a vývinu hudby, avšak cez konkrétne historické a kultúrno-geografické formy jej jestvovania“ ([808];216).
    „Otázka pôvodu hudby je základnou otázkou, ktorá patrí do hudobnej filozofie“ ([808];217).

/filozofia chémie
– časť filozofie vedy, ktorej predmetom je chémia, jej predmet a spôsoby jeho skúmania a ktorá sa postupne utvorila v druhej polovici 20. storočia.
    Pokiaľ ide o filozofické skúmanie predmetu chémie, uvažuje sa o tom, či chémia skúma látky alebo či skúma reakcie.
    Do problematiky filozofie chémie sa zahrnujú problémy symetrie a chirality v prírode.
:: chémia.

/filozofia indická
– najstaršia a v jedinom jazyku (sanskrte) dodnes trvajúca filozofia (presnejšie súbor národných filozofií indického subkontinentu), najstaršia súčasť svetovej filozofie, súčasť ázijskej filozofie, výrazná sebareflexívna zložka indickej kultúry. Zahrnuje aj najstaršieho filozofa sveta známeho menom, a síce Uddálaku.
    Indická filozofia je prevažne filozofia náboženská (hinduistická filozofia), ktorá sa od svojich počiatkov – podobne ako grécka filozofia a na rozdiel od čínskej filozofie – usilovne a v najrôznejších variantoch snažila nájsť nemenný základ skutočnosti buď v božstve, alebo v nejakej (materiálnej alebo ideálnej) prapodstate, z ktorej svet istým spôsobom vyplýva, formuje sa.
    Východiskom pre alebo v nejakej ideálnej prapodstate. pochopenie indického filozofického myslenia je štúdium védizmu a tantrizmu.
    Východiskovým rámcom indickej filozofie je indické vedenie. Indická filozofia tvorí charakteristický útvar podobne ako filozofia západná, filozofia čínska, filozofia arabská. Nikdy sa úplne nevydelila z celku náboženských predstáv Indov (cf náboženstvo indické). Cieľom všetkých indických filozofických učení (ako aj mystických učení) je oslobodiť sa od utrpenia. Toto oslobodenie možno dosiahnuť priamo „poznaním“, ako to tvrdí napríklad védánta a sánkhja, alebo prostredníctvom meditačných techník, ako sa domnieva joga a väčšina buddhistických škôl, a preto poznanie má cenu len vtedy, keď smeruje k „spáse“ človeka: v Indii má teda metafyzické poznanie (vidja, džňána, pradžňa) ako poznanie najvyššej reality vždy soteriologický cieľ. Karel Werner píše: „Tradičnú indickú filozofiu si sotva môžeme predstaviť ako celkom samostatný predmet bez spojenia s náboženskými náukami, ktorých cieľom je spasenie, s výnimkou jej formálnych odvetví, ako je logika alebo noetika. Avšak aj v nich možno odhaliť – ako ich posledný účel – praktický cieľ konečného oslobodenia ([184];82).“
    Indická filozofia je staršia ako čínska filozofia, ktorú ovplyvňovala prostredníctvom buddhizmu. Opačným smerom k pôsobeniu nedochádzalo.
    Kryštalizácia prvého ucelenejšieho útvaru indickej filozofie – filozofia upanišad – začína v 8. stor. pr. n. l. v nadväznosti na zárodky indickej filozofie obsiahnuté vo védach. Vo filozofii upanišad je hlavným významovým útvarom idea makrokozmu-mikrokozmu.
    Hlavným prúdom indickej filozofie je ortodoxná hinduistická filozofia, ktorá sa zrodila v 7. – 6. stor. pr. n. l. Ďalšími približne rovnako starými filozofickými prúdmi indickej filozofie sú neortodoxné smery ádžívika, lókájata, buddhistická filozofia, džinistická filozofia a tantrická filozofia ([364];25 an., 355;7).
– P: Ghóš Aurobindo, Krišnamúrti, Uddálaka.
:: ádžívika, atomizmus staroindický, brahma, bráhmany, dravja, dravya, filozofia ázijská, filozofia džinistická, filozofia hinduistická, filozofia tantrická, filozofia upanišadovská, India, joga, kála, kultúra indická, lókájata, padártha, padārtha, reinkarnácia, Rigvéda, sánkhja, sattā, svetlo (filozofia indická), univerzum významové filozofie indickej, upanišády, veda indická, védy, vrtti, vr̥tti.

/filozofia informácie
− časť filozofie, ktorej predmetom je informácia, jej ontologické, gnozeologické, etické a ďalšie univerzálne aspekty.
:: informácia.

/filozofia inscendencie
− komplex filozofických skúmaní zameraných na uvoľnenie pozornosti človeka smerom do jeho vlastného vnútra; toto uvoľnenie sa stalo akútnou témou po globalizácii samoizolácie ľudského indivídua po nástupe druhej axiálnej doby, kedy nielen bežný človek, ale aj profesionál (napr. samovraždy príslušníkov pomáhajúcich profesií) stojí pred úlohou uvoľniť sa procesom inscendencie.
    Od vertikálnych procesov či presnejšie alebo v skutočnosti od skokov inscendencie čiže transcendencie do svojho vlastného vnútra sme odvádzaní lineárnymi starosťami, nevyhnutnosťou uspokojovať bežné, každodenné potreby v stále sťaženejších podmienkach (svetová hospodárska kríza, vlny globálnych pandémií, kriminalizácia, rozpad výkonu politickej moci, dôsledky geopolitickej reštrukturalizácie atď.). Je omnoho ľahšie sa zošalieť alebo konformovať, než nastúpiť cestu sebaprehlbovania a sebaobohacovania sa na báze otvorenia sa nevyčerpateľným zdrojom zmyslu vo svojom vlastnom vnútri, ktoré sa bežnému vedomiu javia ako fantastika, utópia, fake, únik zo skutočnosti a podobne.
    Na ceste uvoľnenia sa v smere zmeny vektora možností života človeka do svojho vlastného vnútra je kľúčový pomerne ľahko sa dostavujúci, no nezvyčajne krehký alebo efemérny zážitok otvorenia sa alebo vystavenia sa svetlu nadoblačia mysle. Príčinou efemérnosti vystavenia sa svetlu nadoblačia mysle je ego, a to je zväčša buď rozptýlené, buď fachidioticky zmeravené.
    Hlavnou úlohou filozofie inscendencie je skúmanie deegoizácie (ako komplexu tvorby podmienok možnosti pretrvávania alebo predlžovania vystavenosti ľudského indivídua svetlu nadoblačia mysle) a systematizácia výsledkov tohto skúmania.
    Konkrétne postupy deegoizácie vypracúvajú viaceré psychoterapeutické školy, školy európskych a mimoeurópskych mystických tradícií, v súčasnosti rôzne smery alternativistiky, teologické školy a v neposlednom rade čoraz koncentrovanejšie úsilie integrujúcich sa filozofických smerov alebo škôl, vrátane načrtnutej filozofie inscendencie.
:: inscendencia, synkriticizmus.

/filozofia inteligencie umelej
– časť filozofie, ktorej predmetom je umelá inteligencia.
:: inteligencia umelá.

/filozofia islamská
– východisková, ústredná náboženská zložka arabskej filozofie a filozofická vrstva islamu.
– P: Gazálí, Ibn Rušd, Muhammad, Ibn Síná Abu-Ali, Kindí.
:: filozofia arabská, islam, mystika islamská, univerzum významové islamské.

/filozofia japonská
− súčasť ázijskej filozofie, sebareflexívna vrstva japonskej kultúry, najmä jej náboženskej vrstvy alebo tradície (domáceho šintó, pôvodom indického buddhizmu a pôvodom čínskeho konfuciovstva; vynikajúce prehľady o nich podáva Z. Kubovčáková) vyznačujúca sa vlastnosťou typickou pre japonskú kultúru vôbec: vyberať si a ďalej rozvíjať rozličné prvky iných kultúr: „jedinec japonskej tradičnej spoločnosti väčšinou participoval na všetkých alebo aspoň na väčšine týchto tradícií zároveň: ako novorodenca ho mohli priniesť do šintoistickej svätyne, zosobášiť pred šintoistickým kňazom, v každodennom živote sa riadil konfuciánskymi mravnými zásadami, ale aj rôznymi poverami, napríklad predstavou o šťastných a neblahých dňoch, a pohrebný obrad nad ním vykonal buddhistický mních“ ([494];97).
    Japonská filozofia sa od svojich počiatkov vyvíjala pod mocným vplyvom čínskej filozofie, v prvom rade na báze buddhizmu, ktorý prenikol do Japonska z Číny cez Kóreu v prvej polovici 6. storočia. Vplyv čínskej filozofie pretrváva až do 19. storočia, kedy sa utvárajú väzby s európskou kultúrou a postupne aj s európskou filozofiou.
    Ako prví japonskí filozofi sa zvyknú uvádzať Saičó, posmrtne zvaný Dengjó Daiši (Veľký učiteľ odovzdávajúci učenie) (767 − 822), zakladateľ kláštorného centra na hore Hiei a japonskej školy Tendai, a Kúkai, posmrtne zvaný Kóbó Daiši (Veľký učiteľ rozširujúci zákon) (774 − 835), zakladateľ školy Šingon, ktorého strediskom bol taktiež ním založený kláštor na hore Kója.
    Rytmus zmien japonskej filozofie do istej miery korešponduje so zmenami období vývinu japonskej spoločnosti, v ktorej sa po rozklade starej spoločnosti vstupom do feudalizmu vyhrotila vlastne čisto náboženská otázky spásy človeka; hľadania odpovedí na ňu ideovo i organizačne vyústili do dvoch tradícií − Džódo šinšú (zakladateľ Šinran (1173 − 1262)) a Sóto (hlavný predstaviteľ Dógen Zendžiki (1200 − 1253).
    V novovekej dobe prevládne novokonfuciovstvo (Fudžiwara Seika (1561 − 1619), Hajaši Razan (1583 − 1657) a ď.) rozvíjajúci učenie Ču Siho. Samozrejme, že paralelne pôsobia aj ostatné školy, klasické konfuciovstvo (Jamaga Sokó (1622 − 1685), Ogjú Sorai (1666 − 1728), stúpenci čínskeho filozofa Wang Šou-žena na čele s Nakae Tódžúom (1608 − 1648).
    Postupne prichádzajú kritici z pozícií osvietenstva (Dacai Siundai (1680 − 1747) či dokonca materializmu alebo ateizmu (Andó Šóeki, Miura Baien, Minagawa Kien, Hiraga Gensai aď.).
    V druhej polovici 19. storočia dochádza k zjednocovaniu prvkov konfuciovstva s významovými útvarmi európskej filozofie (Niši Amane, Kató Hirojuki). Niši Amane zavádza pojem kindai tecugaku (近代哲学) (japonská filozofia); tento pojem dnes zahrnuje modernú japonskú filozofiu západného typu, ktorú na Tókijskej cisárskej univerzite (Tókjó teikoku daigaku) prednášali profesori z Anglicka, USA, Nemecka, neskôr sami Japonci, ktorí študovali v USA a v Európe.
    S pokusom o veľkú syntézu významových útvarov konfuciovstva, novokonfuciovstva, šintoizmu, buddhizmu, ale i nemeckej filozofie Hegela, E. v. Hartmanna, empiriokriticizmu prichádza ideológ monarchizmu Inoue Tecudžiró (Senken) (1855 − 1944).
    V roku 1919 prednáša v Japonsku niekoľko mesiacov J. Dewey.
    Nišida Kitaró (1870 − 1945), hlava kjótskej školy, pracuje na interpretácii zen-buddhizmu v pojmoch západnej filozofie.
    Predstaviteľ kjótskej školy Tanabe Hadžime (1885 − 1962), Nišidov žiak, strávil roky 1922 až 1924 študijným pobytom v Nemecku, kde na Freiburskej univerzite navštevoval prednášky E. Husserla a spriatelil sa s M. Heideggerom. Mocne ho ovplyvnili aj idey novokantovstva a Hegelova dialektika. V roku 1925 vydáva výsledky svojej filozofickej reflexie matematiky pod titulom Súri recugaku kenkjú (Skúmanie filozofie matematiky). V priebehu 2. svetovej vojny píše knihu Kirisutokjó no benšohó (Kresťanská dialektika, 1948). Porážku Japonska reflektuje na báze buddhistickej i ranokresťanskej pojmovej výbavy vytvorením svojej filozofie pokánia resp. metanoetiky (zangedó): myšlienkové prepracovanie nahliadnutia absolútnej ničoty, ideí mnícha Šinranu (pozri vyššie), buddhizmu Pravej školy Čistej krajiny (Džódo šinšú), zenového buddhizmu, S. Kierkeggarda a ďalších zdrojov západnej filozofie a kresťanstva.
    K slovu prichádza aj marxizmus (Sen Katajama, Tosaka Džun a ď.) ([11];217), analytická filozofia, postmodernizmus, tomizmus.
:: filozofia ázijská, filozofia východná, japonológia, japončina, Japonsko.

/filozofia jazyka
− filozofická disciplína alebo zložka, vrstva filozofického skúmania, ktorých predmetom je jazyková realita, jej ontologický status a rozdiel od mimojazykovej reality, ďalej povaha vzniku a vývoja jazyka, význam alebo funkcie jazyka ako aspektu miesta človeka vo svete, čiže z najvšeobecnejšieho hľadiska (na rozdiel od skúmania jazyka špeciálnymi vedami, ako lingvistika, psychológia jazyka, sociológia jazyka atď., ktoré sa zameriavajú na tie ktoré konkrétne aspekty jazykovej reality).
    Jazyk je predmetom filozofického skúmania prakticky od vzniku filozofie. L. Valenta v rámci tohto predmetu vyčlenil štyri oblasti:

            ▪ stránky jazyka súvisiace s filozofickou problematikou (napr. úloha jazyka v procese poznávania sveta);
            ▪ možnosti využitia jazyka pri riešení filozofických otázok (napr. použitie jazykovej analýzy pri riešení metafyzických otázok);
            ▪ štruktúra jazyka ako predmet neempirických metód, napr. vzťah logiky a jazyka);
            ▪ vzťah jazyka a existenciálnej štruktúry človeka (napr. jazyk ako atribút ľudskej existencie) ([264];136).

    Filozofia jazyka ako osobitná filozofická disciplína sa začala vyčleňovať alebo konštituovať koncom 19. stor. a začiatkom 20. stor., najmä v súvislosti s uplatňovaním logických metód vo filozofii a s vývojom analytickej filozofie; z veľkých iniciátorov filozofie jazyka ako filozofickej disciplíny možno uviesť G. Fregeho, L. Wittgensteina, B. Russella, G. E. Moora).
    Podľa J. L. Austina je filozofia jazyka hraničnou disciplínou medzi filozofiou a lingvistikou.
    V rámci filozofie jazyka sa dnes vyčleňujú tri základné orientácie:

            analytická,
            hermeneutická,
            metafyzická (cf [264];136).

– P: Austin, J. L..
:: filozofia, filozofia jazyka synkriticistická, jazyk, lingvistika, obraz sveta jazykový, realita jazyková.

/filozofia jazyka synkriticistická
– skúmanie a objavovanie podmienok existencie jazyka s cieľom rozšíriť podmienky jeho kultivovania a kultúry ako maxima jeho bytia. Maximum bytia jazyka je kultúra jazyka alebo – ináč povedané – jeho participácia na kultúre ako transformácii zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie a neutrálneho na dobré alebo krásne. Zmysel jazyka, zmysel jeho existencie spočíva v participácii na kultúre v uvedenom zmysle.
:: jazyk, lingvistika, synkriticizmus.

/filozofia kanadská
– filozofia v Kanade (angl. Canadian philosophy, philosophy in Canada) – súčasť severoamerickej filozofie, ktorá sa začína rozvíjať od čias Nového Francúzska (fr. la Nouvelle-France, angl. New France) v 17. storočí a predstavuje sebareflexívnu vrstvu kanadskej kultúry orientovanú sprvu na kultúru francúzsku, neskôr aj na kultúru anglosaskú.
    Spočiatku (od 1665) sa vyvíja pod mocným vplyvom rímskokatolíckej cirkvi ako slúžka teológie a vyučuje sa na Jezuitskom kolégiu v Quebecu, kde sa študuje fyzika, metafyzika a etika, ako aj diela Tomáša Akvinského.
    S osvietenstvom a s príchodom Britov sa v Novom Francúzsku šíria nové idey vrátane karteziánskej skepsy, ateizmu, deizmu a idey zvrchovanosti štátnej moci. Proti tomuto trendu sa zdvíha reakcia inšpirovaná myslením francúzskeho katolíckeho sociálneho reformátora a filozofa H. F. R. de Lamennaisa, ktorú stelesňuje J. Demers, autor prvej kanadskej učebnice filozofie Institutiones Philosophicae ad Usum Studiosae Juventutis (1835). K jeho študentom patril L.-J. Papineau. Ako nová „francúzskokanadská“ filozofia sa postupne etabluje tomizmus.
    Raná filozofia v anglickej Kanade sa inšpiruje zasa ideami protestantskej reformácie. Azda prvým filozofickým dielom napísaným v anglickej Kanade boli Elements of Natural Theology od J. Beavena.
    K ďalším predstaviteľom kanadskej filozofie patria: J. Watson, G. J. Blewett, R. M. Bucke, R. C. Lodge, G. S. Brett, J. Irving, z ktorých viacerí boli ovplyvnení britskou idealistickou tradíciou.
    V polovici 20. storočia majú veľký vplyv filozofické idey kanadského mediálneho teoretika a politického ekonóma H. Innisa, ktorý ovplyvnil o. i. svojho slávneho žiaka H. M. McLuhana.
– P: Bunge, M..
:: filozofia americká, Kanada, kultúra kanadská.

/filozofia katolícka
– náboženská filozofia, kresťanská filozofia, filozofická zložka katolicizmu, filozofia katolicizmu (die Philosophie des Katholizismus) ([12];375).
    Katolícka filozofia je filozofický systém zdôvodňujúci základné teoretické východiská katolicizmu. Oficiálnou katolíckou filozofiou je tomizmus. V súčasnosti katolícku filozofiu reprezentuje neoscholastika a neotomizmus (in der Gegenwart durch die Neuscholastik und den Neuthomismus vertreten) ([12];375).
    V katolíckej filozofii existujú aj neortodoxné tendencie, napr. katolícky personalizmus, katolícky existencializmus, kresťanský evolucionizmus.
:: katolicizmus, Tomáš Akvinský.

/filozofia konfuciánska
− filozofická zložka konfucianizmu, podľa ktorej podstatou bytia je nepersonifikovateľný proces dialektických premien tao ako prúd transformácií energie te. Zákony sveta nemožno meniť ani obísť. Zmyslom života človeka má byť hľadanie strednej cesty vo všetkých individuálnych počinoch i v spoločenskom živote a tak zabezpečenie rovnováhy síl reality, ktorých je človek priesečnicou. Z hodnotového hľadiska má v procese bytia všetko svoju neodstrániteľnú funkciu. Odklon od strednej cesty má deštruktívne následky, znamená stratu harmónie a spoločenskú pohromu.
    Zakladateľom tohto učenia je Kchung Fu-c' (Majster Kchung v Európe známy pod menom Konfucius, 551 − 479 pr. n. l.) a ďalšími predstaviteľmi Mencius (372 − 289 pr. n. l.), Sün-c' (313 − 238 pr. n. l.), Tung Ču−ng-šu (179 − 104 pr. n. l.) (cf [138];183 − 184).
:: Čínska Konfuciova nadácia (Zhongguo Kongzi Jijinhui 中国孔子基金会), filozofia čínska, konfucianizmus, konfuciánstvo, kultúra čínska.

/filozofia kontinentálna
− sa v tomto slovníku rozlišuje v zmysle:

        filozofia kontinentálna¹,
        filozofia kontinentálna².

/filozofia kontinentálna¹
– tá ktorá kontinentálna časť svetovej filozofie: filozofia ázijská, európska filozofia, americká filozofia, austrálska filozofia a africká filozofia.
:: filozofia africká, filozofia americká, filozofia austrálska, filozofia ázijská, filozofia európska, filozofia kontinentálna, filozofia svetová.

/filozofia kontinentálna²
− tradícia filozofických smerov, hnutí a prúdov rozvíjajúca sa v 19. a 20. storočí najmä v krajinách pevninskej Európy (najmä v Nemecku a Francúzsku, cf filozofia európska) paralelne s tradíciou analytickej filozofie (najmä angloamerickej proveniencie).
    Tento termín analytickofilozofického pôvodu sa zrodil v polovici 20. storočia pri uvedomení si dominancie mimoanalytickofilozofických filozofém v rámci európskej pevninskej filozofie v kontrapozícii k dominancii analytickej filozofie v anglofónnej sfére.
    Za filozofémy tvoriace kontinentálnu filozofiu sa zväčša považujú: novohegelovstvo (najmä nemecké), filozofia života, filozofická antropológia ako filozofický smer, fenomenológia, existencializmus, hermeneutika, štrukturalizmus, postštrukturalizmus a postmodernizmus, dekonštruktivizmus, francúzsky feminizmus, filozofia frankfurtskej školy čiže kritická teória, psychoanalyticky temperované filozofovanie, schopenhauerovské, nietzscheovské a kierkegaardovské filozofovanie a mimoanalytickofilozofické marxistické školy.
    Termínom kontinentálna filozofia sa spolumienila okolnosť minimálnej rezonancie spomenutých filozofém v empiricky a logickoanalyticky pestovaných smeroch alebo školách filozofie analytickej respektíve v dôsledku neverifikovateľnosti, nejasnosti, nedostatočnej precíznosti či konfúznosti významových útvarov generovaných kontinentálnymi filozofmi. Preto sa termín kontinentálna filozofia používal zväčša pejoratívne.
    Súbežne s intenzifikujúcou sa tendenciou k fúziám medzi pôvodne vyhranene scientistickým a antiscientistickým filozofovaním v priebehu druhej polovice 20. storočia (očividne od sedemdesiatych rokov) sa rozdiel medzi kontinentálnou a analytickou filozofiou začína napĺňať vecným obsahom a hoci sa na tomto rozlíšení naďalej trvá, podčiarkuje sa skôr vecný a argumentatívny spôsob filozofovania na strane analytických filozofov a na druhej strane zasa prevažovanie skôr historicko- resp. kultúrnosebareflexívnych spôsobov filozofovania u kontinentálnych filozofov. Tento depeiorativizačný trend sa umocňuje personocentrizáciou výrazných predstaviteľov z oboch prúdov, čo možno markantne ukázať na R. Rortym a J. Derridovi. K pôvodným označeniam filozofických smerov sa začína pripisovať predpona post- (napríklad postanalytická filozofia, postštrukturalizmus). Celý tento naznačený proces sa intenzifikuje ďalej pod vplyvom prebiehajúcej globalizácie, prechodom do doby terorizmu a napokon do doby nekončiacej (alebo nekonečnej?) krízy prakticky všetkého a všade, nielen životného prostredia, financií a ekonomiky, ale aj noriem a ostatných pravidiel správania sa, vrátane pravidiel vedenia medzinárodných a občianskych vojen.
    Nedávnosť alebo bezprostredná blízkosť týchto procesov zanecháva v stresovanej mysli dokonca aj profesionálov dojem zmäti, neprehľadných polydimenzionálnych turbulencií. Ten však, čo si dokáže v chaotickej situácii globálnej krízy zachovať pokojnú myseľ, môže napriek všetkému rozpoznať dve hlavné línie smerujúce do budúcnosti:

    líniu trvania na vecnom a argumentatívnom filozofovaní a pôvodne kontinentálnej kultúrnej sebareflexii
    a
    líniu v podstate kopírujúcu naznačený globálny chaos, jeho prenos do literatúry a myslí.

    Dnes už teda proti sebe nestojí scientistická a antiscientistická resp. analytickofilozofická a kontinentálnofilozofická tradícia, tie dnes jasne vykazujú črty spolupráce alebo koordinácie.
    V dvadsiatom prvom storočí, na začiatku jeho druhej dekády, tak máme pred sebou na jednej strane v náročnej fáze vývoja sa ocitnuvšie disciplinované filozofie/filozofémy kontrolované kategoriologickou sebareflexiou a na druhej strane rozklad filozofovania spočívajúci v strate posledných zvyškov profesionálnej sebadisciplíny a profesionálnej sebareflexie. Je zaujímavé, že obidve tieto línie možno výrazne forsírovať počítačovo, webovsky, internetovo.
    Čo z naznačeného vyplýva pre ďalší zmysluplný rozvoj nášho filozofovania?
    Uvedomenie si, že rozlišovanie (v latinčine: distinctio, distinguere, v sanskrte: viveka) zostáva základom múdrosti a pestovania akejkoľvek zmysluplnej činnosti, vrátane zmysluplného filozofovania. Rozhodujúce v súvislosti s rozlišovaním je vymedzenie si priority osobného profesionálneho rozvoja, jeho ochrana pred tlakom valiacich sa v podstate nekompetentných mimofilozofických komerčných a prestížnostných požiadaviek inštitúcií. Treba si uvedomiť: Zmenia sa vedenia, zmenia sa aj požiadavky.
    Využívanie informačnej technológie sa musí koncentrovať na computer aided philosophical meditation and imagination, že tu už nemôže ísť iba o zbieranie, filtrovanie, spracúvanie informácií, ale že každý musí – ako ostatne naznačuje sémantizácia a zobsažňovanie procesov svetovej počítačovej siete – podporovať svoje osobné, indivíduové prenikanie do nových vrstiev obsahu významového univerza a ich rozširovanie pri kontinuálnom chápaní. Jedným slovom – významové útvary, prvky významového univerza nepreberať, ale rekonštituovať v kontexte osobnej priority. Ináč sa v cunami informácií utopíme.
    Prvé dva procesy udržiavať v perinke absolútnej vnútornej pohody, zachovať alebo obnoviť si kontakt s tým, čo by sme mohli označiť ako nadoblačie mysle. Ide totiž o usadenie sa v tej vrstve mysle, cez ktorú prechádza všetko zlé i všetko dobré bez toho, aby sa jej to dotklo. Ak to niekto vidí ako nirvánu čiže vyvanutie, alebo ako duchovné exercície, prosím. Podstatnou tu však je reverzibilita (obnoviteľnosť) vnútorného ticha za akýchkoľvek okolností.
    O tom, že tieto veci sa nám dnes javia div nie ako science fiction, niet pochýb. No cestou k dosiahnutiu stavu spomenutých troch bodov – rozlišovania, jeho počítačovej podpory a vnútorného pokoja – nie je prijatie opatrení, ani pýtanie sa na to, ako ich dosiahnuť. Opatrenia, metódy, techniky, utváranie podmienok – to všetko sú tu zakrytejšie tu otvorenejšie formy odkladu. Každý z nás tak ako tu teraz sedí, hic et nunc, vidí, že tak ako môže okamžite prijať opatrenia, predsavzatia, vytvoriť plány a pod., môže okamžite vykonať čin rozlíšenia, čin voľby priority a čin zaujatia pozície nadoblačia mysle. Je samozrejmé, že to nie je ľahké, vonkoncom však nie je samozrejmé, prečo to nie je ľahké. Pes je zakopaný v denotáte slova okamžite. Okamžite sa po anglicky povie instantly (priamo, rovno, hneď) a in no time, čo znamená to isté. Ibaže v druhom prípade ide o – doslova – v žiadnom čase, čiže v bezčasí, bezčasmo. Čo nám bráni v tomto kvantovom preskoku (personal quantum leap)? Čo nás núti donekonečna odkladať to, po čom túžime, to, čo chceme dosiahnuť? Prečo medzi náš cieľ a náš terajší biedny stav donekonečna vkladáme iné okamžite rozumej bezčasmo realizovateľné sprostredkujúce články? Napríklad nudiť sa, zívať, stratiť pozornosť dokážeme spontánne, hneď, bez akejkoľvek špeciálnej prípravy. Prečo potrebujeme prípravu na omnoho kýženejšie veci? Čo nám bráni dosiahnuť to, čo, chceme? Znovuobnovené štúdiá zabudnutých vrstiev vlastnej kultúry dnes však v globálnom interkulturálnom kontexte nám ukazujú, že sme sa odtrhli od bazálnych pred-ego-štruktúr, ktoré nám po narodení istý čas poskytovali výhľad na omnoho širšiu paletu dosiahnuteľností ako je tá, ktorú máme k dispozícii ako dospelí. Táto obmedzenosť sa nám dostavuje podobne ako napríklad smola alebo je tu hneď, bez prípravy, bez osobitného úsilia. Doslova za chrbtom. Prečo to tak nie je aj s tým, o čo nám ide? Prečo sa nám hneď podarí zväčša iba to, o čo nám nejde a nie to, o čo nám ide?
    Podstata ťažkosti sa zrejme skrýva v samom tomto idení-nám-o-niečo. Fenomén idenie-nám-o-niečo môže byť štruktúrovaný dvoma zásadne odlišnými spôsobmi – časovo (chronicky) a mimočasovo (perichronicky). Časová štrukturácia alebo organizácia idenia-nám-o-niečo stavia na očakávaniach nášho ega, ktoré sú tu evidentne vždy už (allways already) pred tým, než sa dostaví predmet očakávaní. Očakávania sú tu bezčasmo (instantly, in no time). Prečo vsúvame medzi náš terajší stav a iný stav (onen Musilov anderer Zustand) očakávania? Načo očakávame niečo, čo tu nie je? Načo potrebujeme očakávania? Ukazuje sa, že očakávanie nepotrebujeme my sami (self), ale naše ego. Hlavný problém spoločnosti dvadsiateho prvého storočia spočíva v stotožnení onoho self a ego. Naším je totiž iba ego, self nie je naše a nikdy sa ním ani nemôže stať. Self nemôžeme ani získať, ani stratiť, ani dosiahnuť ani nedosiahnuť. Self je totiž bezčasová a bezpriestorová, nonlokálna štruktúra, osnova, textúra (logos, tantra, rta, transcendentálno) prenikajúca ďaleko za hranice, za obmedzenia nášho empirického bytia, nášho ega, chcení a túžob predkreľovaných našim egom. Ak by sa nám hic et nunc splnili túžby nášho ega, boli by sme tými najnešťastnejšími bytosťami na svete – napríklad by sme sa rozviedli alebo nerozviedli, kúpili by sme si byt alebo by sme si ho nekúpili atď. V podstate môžeme byť radi, že sa túžby nášho ega nerealizujú, že z nich vyrastieme podobne ako z puberty. Otázka je, prečo na to, aby nás puberta (nášho ega) opustila, musíme čakať tak dlho. Ukazuje sa, že je to preto, lebo čakať je ľahšie ako byť v stave bezčakajúcna, mimo čakania. A to napriek tomu, že čakanie nám nezriedka neobyčajne lezie na nervy. Prečo nechávame čisté bytie, actus purus zanešvárovať napríklad čakaním a inými nezmyslami. Prečo si nechávame číry zmysel bytia zanešvárovať kalom očakávaní, prečo nesiahneme rovno a keď nemôžeme siahnuť, keď nemáme po čom, prečo – ako keby sme boli na hlavu – stále znova a znova siahame? Naozaj sme odsúdení na hlúposť? Nerobme iba to, že si o Kantovej osvietenskej dospelosti čítame. Self našej dospelosti je tu stále, stačí si všimnúť, že to je jediná priorita.
:: filozofia európska, filozofia kontinentálna.

/filozofia kresťanská
– náboženská filozofia, filozofická zložka kresťanstva, ktorá úzko súvisí s kresťanskou teológiou alebo tvorí jej súčasť; konfrontácia kresťanskej viery s práve vládnucou dobovou filozofiou. Súčasť kresťanskej kultúry.
    Kresťanská filozofia existuje od čias cirkevných otcov (3. stor.). Oproti antickému racionalizmu zdôrazňuje vieru a presvedčenie, že náš pozemský svet je iba prechodný. Oproti antickým formám panteizmu a oproti koncepcii prvého hýbateľa zdôrazňujú predstavitelia kresťanskej filozofie, že všetko okrem Boha bolo stvorené. Z toho vyplýva pokora človeka voči Bohu. kresťanský Boh je bohom úplne osobným, čo znamená, že ľudská duša je s ním v kontakte a môže s ním komunikovať. V porovnaní s nemilosrdnými antickými božstvami je kresťanský Boh milosrdný a spásny. Človek je smrteľný a skazený, pokiaľ sa nezrodí znovu v Kristovi.
    Hoci mnohí cirkevní otcovia filozofiu zavrhovali, filozofia sa ako kresťanská filozofia v cirkvi presadzovala – najmä od Augustina. Od vrcholnej scholastiky (13. stor.) vystupuje kresťanská filozofia ako výlev „prirodzeného svetla“ a kresťanská teológia ako výlev „nadprirodzeného svetla“.
    Toto rozlíšenie opäť zaniká v období humanizmu a renesancie, pričom v reformácii ožíva naopak v podobe ostrého nepriateľstva medzi filozofiou a teológiou.
    Neskôr kresťanská filozofia pokračuje v podobe (medzi časom zaniknuvšej) protestantskej ako aj katolíckej novoscholastiky, ktorá na pápežov podnet od 1879 opäť ožíva ako novotomizmus, pričom sa niekedy zvykne označovať aj ako Philosophia perennis. Klasické, univerzálnohistorické chápanie kresťanskej filozofie sa dnes považuje za prekonané.
– P: Abélard, P., Augustin, A., Gregor z Nyssy, Klement Alexandrijský, Duns Scotus, J., Eckhart, J., Origenes, Tomáš Akvinský, Victorinus.
:: etika kresťanská, filozofia katolícka, filozofia kresťanská stredoveká, filozofia náboženská, filozofia patristická, filozofia pravoslávna, filozofia protestantská, filozofia scholastická, kresťanstvo.

/filozofia kresťanská stredoveká
– súčasť (etapa vývinu) západnej filozofie členená (etapizovaná) na

        patristiku
        a
        scholastiku.

:: filozofia stredoveká, patristika, scholastika.

/filozofia kultúry
− filozofická disciplína, ktorej predmetom je podstata kultúry, jej špecifikum (napr. vo vzťahu k civilizácii alebo k prírode), fenomén kultúry, kultúrnosť, členenie kultúry na kultúrne oblasti alebo vývinové pásma, vzťah kultúry a dejín.
    Filozofia kultúry sa vyčlenila ako samostatná oblasť filozofického skúmania v 18. storočí zásluhou filozofov, ako G. Vico, J.-J. Rousseau, Voltaire, Herder.
    Počnúc Rousseauom vystupuje filozofia kultúry ako kritika kultúry, ktorú neskôr reprezentuje J. Burckhardt, W. Dilthey, F. Nietzsche, Klages, Spengler a ďalší. V línii kritiky kultúry kontraponovanej prírode sa pohybuje evolučná ontológia kultúry J. Šmajsa, ktorého idey rozvíjajú ďalej P. Jemelka, V. Moudr, M. Timko a ď.
    V línii interpretácie kultúry ako pokračovania prírody (sebakultivovanie človeka tvárou v tvár výsosti prírody) sa rozvíja synkriticizmus.
:: kultúra, príroda, prostriedok masovokomunikačný.

/filozofia latinskoamerická
– iberoamerická filozofia – vetva americkej filozofie, ktorá sa utvorila ako sebareflexívna vrstva kultúrneho sveta Latinskej Ameriky.
    Výrazným zdrojom originality latinskoamerickej filozofie je nadväzovanie na predkolumbovské obdobie, ktoré začalo asi pred 40 000 rokmi a skončilo roku 1492, keď Nový svet objavili Európania a zničili miestne civilizácie.
    Latinskoamerická filozofia sa vyznačuje intuíciou, špekuláciou a meditáciou, pričom táto posledná črta ju spája s ázijskou filozofiou.
:: filozofia americká, filozofia iberoamerická.

/filozofia literatúry
– angl. philosophy of literature – skúmanie najzákladnejších (most fundamental) otázok týkajúcich sa literatúry ako umenia ([743]), ale aj filozofickej funkcie literatúry (la fonction philosophique de la littérature) a miesta literatúry vo filozofii (la littérature dans la philosophie) (cf napr. [744]) ; filozofická disciplína, zložka filozofie umenia a základná vrstva literárnej vedy, ktorej predmetom je literatúra skúmaná filozofickým inštrumentáriom s cieľom prekonať (metodologické) hranice literárnovedného, filologického, lingvistického, semiotického, sociologického, psychologického, kulturologického, antropologického, informatického atď. skúmania literatúry s momentálnym prierezom jej štruktúry, s jej vývojom a nevyhnutnými externými super- a subštrukturálnymi súvislosťami vrátane toho ktorého národného kontextu. Napr. J. A. Soloviov v predslove k svojej práci Opyt filosofii russkoj literatury z roku 1902 vyjadruje ideu explikácie implicitnej (latentnej) filozofie obsiahnutej v kritike ruskej literatúry do podoby explicitnej (patentnej) filozofie ruskej literatúry (cf [742]).
    V rámci filozofie literatúry možno vyčleniť estetiku literatúry, ontológiu literatúry, epistemológiu literatúry, etiku literatúry a ďalšie zložky.
    Filozofiu literatúry by bolo možné koncipovať aj v kontexte alternativistiky a tematizovať väzobnosti filozofie a literatúry ako modu vzťahu vedeckého resp. filozofického na jednej strane a umeleckého ako formy parafilozofického implikujúceho latentnú filozofiu na strane druhej a po explikácii latentnej filozofie implikovanej v umeleckoliterárnom významovom univerze zvažovať jej heuristické možnosti v rámci akademickyfilozofického diskurzu.
:: filozofia umenia, literatúra umelecká, výliterárňujúcno (synkriticizmus).

/filozofia logiky
– jednak časť filozofie, ktorej predmetom je logika, jej predmet, povaha, hranice, zmysel a miesto v kultúre, jednak súčasť metalogiky.
:: logika, metalogika.

/filozofia maďarská
– sebareflexívna zložka maďarskej kultúry, ktorá sa dlho vyvíjala v podmienkach Uhorska, takže pri niektorých filozofoch možno uvažovať aj o ich pertraktovaní v rámci iných národných filozofií, napríklad v rámci slovenskej filozofie, českej filozofie, nemeckej filozofie a pod. (Petrus Nigri, J. A. Komenský, Janus Pannonius atď.).
– P: Apáczai Csere, J., Hellerová, Á., Lukács, Gy., Mészáros, O..
:: filozofia európska, filozofia stredoeurópska, kultúra maďarská, maďarčina, maďarčina a filozofia, Maďarsko.

/filozofia marxistická
– smer súčasnej filozofie, filozofická zložka marxizmu, vychádzajúca predovšetkým zo zjednotenia dvoch kľúčových princípov: princípu materiálnej jednoty sveta a princípu vývoja. Zjednotenie týchto princípov umožňuje uplatniť v poznávacej činnosti hľadisko celostnosti, systémovosti, štruktúrnosti v organickej jednote s hľadiskom vývinu, genézy, historickosti. Umožňuje napríklad pochopiť spoločnosť ako prírodno-historický proces, v ktorom dochádza k vzniku, fungovaniu, rozvoju a transformácii spoločenskoekonomických formácií, spoločenských organizmov.
    Hlavnými zložkami marxistickej filozofie sú dialektický materializmus (marxistická ontológia a gnozeológia) a historický materializmus (marxistická filozofia spoločnosti). Na ich báze sa vytvára marxistická etika, estetika, dejiny filozofie a celý rad spoločenskovedných disciplín (ekonómia, sociológia, lingvistika. etnológia, umenovedy etc.) v minulosti zväčša ako súčasti oficiálnej ideológie socialistických štátov a po ich zániku najmä na Západe (Chomsky, Žižek a ď.).
    Kľúčovými zdrojmi marxistickej filozofie sú Hegel a Feuerbach.
    Tvorcami marxistickej filozofie sú K. Marx a F. Engels. Ďalej túto filozofiu rozpracúvajú – nezriedka v ostrej vzájomnej konfrontácii – Kautsky, Bebel, Plechanov, Lenin, Gy. Lukács, A. Gramsci, E. Bloch, K. Korsch, Trockij, Stalin a ďalší sovietski marxisti, čínski, indickí, japonskí marxisti, predstavitelia frankfurtskej školy, R. Garaudy, H. Lefèbvre, L. Althusser, P. Bourdieu, G. della Volpe, C. Luporini, L. Kołakowski, K. Kosík, E. Bondy, J. Zelený, I. Hrušovský, A. Hellerová, neomarxisti, postsovietski marxisti a postmarxisti.
:: dialektika materialistická, etika marxistická, filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia marxisticko-leninská, filozofia súčasná, formácia spoločensko-ekonomická, komunizmus, logika dialektická, marxizmus, materializmus historický, nekonečnosť hmoty (filozofia marxistická), ontológia (filozofia marxistická), osobnosť (filozofia marxistická), príroda (filozofia marxistická).

/filozofia marxisticko-leninská
− filozofická zložka marxizmu-leninizmu tvorená dialektickým a historickým materializmom a chápajúca samu seba ako „vedecký systém filozofických ... názorov, vytvorený Marxom a Engelsom a v nových podmienkach tvorivo rozvinutý Leninom“ ([11];296).
:: Engels, F., filozofia 20. stor., filozofia súčasná, formácia spoločensko-ekonomická, Marx, K., marxizmus-leninizmus, materializmus dialektický, materializmus historický.

/filozofia matematiky
− časť filozofie, jej odvetvie alebo disciplína, resp. odvetvie filozofie vedy, ktorého predmetom je matematika − podstata matematiky, jej predpoklady a dôsledky, úloha matematiky v živote ľudí, povaha matematických objektov, ich význam, pravdivosť a spôsob akým ich poznávame. Do filozofie matematiky zahrnujú aj logiku a metodológiu matematiky.
    Vo filozofii matematiky sa skúma ontologická povaha matematického objektu, všeobecná povaha matematickej metódy, filozofické aspekty čísel a kontinua, povaha matematických tvrdení, vzťah medzi logikou a matematikou (napr. otázka závislosti medzi matematickým a logickým myslením, je matematika odvoditeľná z logiky alebo nie) a medzi matematikou a ďalšími vedami, ktoré môžu matematiku ovplyvniť alebo môžu z matematiky čerpať, ciele matematického bádania, podstata matematickej krásy alebo elegancie.
    V rámci filozofie matematiky sa utvorilo viacero škôl alebo smerov v súlade s intervenujúcou konfiguráciou významových útvarov (najmä kategórií) tej ktorej filozofie, o ktorú sa opierajú:

        matematický platonizmus,
        matematický empirizmus,
        matematický monizmus,
        logicizmus,
        matematický formalizmus,
        matematický konvencionalizmus,
        matematický psychologizmus,
        matematický intuicionizmus,
        matematický konštruktivizmus,
        matematický finitizmus,
        matematický štrukturalizmus,
        matematický fikcionalizmus...

:: filozofia vedy, matematika, Peirce, B., základy matematiky.

/filozofia materiálna (Kant, I.)
– filozofia, ktorá sa zaoberá určitými predmetmi a zákonmi, ktorým sú predmety podriadené.
    Materiálna filozofia sa člení na

        filozofiu prírody čiže fyziku,
        filozofiu slobody čiže etiku ([632];9).

/filozofia medicíny
– odvetvie filozofie vedy, ktorého predmetom je predmet medicíny, najmä jeho ontologické (podstata choroby a zdravia) aspekty, a metodologické (celostnosť), epistemologické (diagnostika) a etické (lekárska etika, vzťah lekára a pacienta) aspekty prístupu medicíny k nemu; filozofia medicíny teda skúma predmet a metódu medicíny, jej miesto medzi ostatnými vedami a v rámci činností človeka vôbec; tematizuje poznávaciu a sociálnu úlohu medicíny ako celostného systému prírodovedných a humanitných znalostí v súčasnej spoločnosti.
:: filozofia vedy, medicína.

/filozofia mieru
– odhaľovanie, skúmanie a rozširovanie podmienok možnosti existencie, vzniku, vývinu, udržiavania, ohrozenia alebo zániku mieru a kultúry mieru opierajúce sa popri sebareflexívnej vrstve tohto výskumu orientovanej na možnosti prispievania samej filozofie k mieru a kultúre mieru aj o široké spektrum špeciálnovedného skúmania mieru.
:: hnutie mierové, mier.

/filozofia mysle
– filozofická disciplína, ktorá vznikla v 20. stor. a skúma tieto problémy:

        povaha mysle (nature of mind);
        vzťah mysle a tela (mind and its relationship with the body, mind-body problem);
        ťažký problém vedomia (hard problem of consciousness);
        povaha mysle druhých (other minds);
        identita osoby (personal identity);
        mentálna kauzalita (mental causality);
        mentálna reprezentácia (mental representation);
        obsah (content);
        Ja (self);
        racionalita (rationality);
        etc.

    Filozofia mysle sa považuje za odbor analytickej filozofie (cf [372]).
    Príčinou masívnosti filozofickej diskusie na pôde filozofie mysle je ontologický status mysle, najmä toho, čo sa označuje termínom qualia.
− P.: Gáliková, S., Chalmers, D. J..
:: činnosť mozgová, inteligencia umelá, kognícia, myseľ, neurovedy, veda kognitívna.

/filozofia náboženská
– zložka alebo vrstva náboženstva respektíve teológie filozoficky explikujúca ich fundamentálne významové útvary.
    Podľa toho, o aké náboženstvo, ktorého súčasťou daná filozofie je, možno rozlišovať najmä tieto náboženské filozofie:

        kresťanská filozofia,
        islamská filozofia,
        židovská filozofia,
        hinduistická filozofia,
        buddhistická filozofia,
        taoistická filozofia.

:: filozoai buddhistická, filozofia hinduistická, filozifia islamská, filozofia katolícka, filozofia kresťanská, filozofia pravoslávna, filozofia protestantská, filozofia taoistická, filozofia židovská.

/filozofia náboženstva
− filozofická disciplína, ktorá sa konštituovala na sklonku osvietenstva pri precizovaní pojmu náboženstva a ktorej náplň tvorí uchopovanie

        špecifickosti náboženského osvojovania si sveta človekom a významových útvarov (predstáv, pojmov, vier, vedenia, dogiem, dôkazov božej existencie a ich emocionálnej, volitívnej a ideologickej konkomitancie) vzťahujúcich sa na transhorizontovú realitu a vzťahy človeka k nej), ktoré sa utvárajú a pretvárajú v jeho priebehu,
        miesta náboženstva v kontexte vzťahovania sa človeka k svetu,
        miesta náboženstva v civilizácii a kultúre.

    Z historickofilozofického hľadiska možno ako prvého predstaviteľa filozofie náboženstva uviesť D. Huma s jeho dielami The Natural History of Religion (1757) a Dialogues Concerning Natural Religion (1779).
:: náboženstvo.

/filozofia národná
– sebareflexívna zložka tej ktorej národnej kultúry; súbor filozofov, filozofických učení a ďalších filozofém toho ktorého národa (napr. nemecká filozofia, slovenská filozofia atď.) resp. obyvateľstva istého väčšieho regiónu, polostrova, štátu (napr. indická filozofia, čínska filozofia atď.).
    Existencia národnej filozofie sa považuje za istý indikátor kultúrnej vyspelosti alebo zrelosti národa.
    Častokrát sa do národnej filozofie zahrnujú nielen explicitné filozofické významové útvary, ale aj implicitné alebo latentné filozofické významové útvary zahrnuté najmä v mýtoch a v umeleckej i vecnej literatúre.
:: kultúra národná.

/filozofia nemecká
− súčasť európskej filozofie a sebareflexívna vrstva nemeckej kultúry počnúc stredovekom až dodnes.
    (Nemeckým jazykom sa vyjadruje aj filozofia rakúska a do značnej miery aj filozofia švajčiarska.)
    Nemci sa podieľali už na utváraní scholastiky, kedy písali po latinsky a svojou filozofiou boli úzko spätí so západným, aristotelovsko-platónovsko-kresťanským myslením.
    Prvopočiatky filozofie, ktorú možno nazvať „nemeckou“, predstavuje tzv. ženská mystika (Frauenmystik).
– P: Adorno, Th. L. W., Apel, K. O., Arendtová, H., Baader, F. X. von, Baumgarten, A. G., Bense, M., Carnap, R., Cassirer, E., Dilthey, W., Engels, F., Fichte, J. G., Fink, E., Gadamer, H.-G., Hartmann, N., Hegel, G. W. F., Heidegger, M., Hengstenberg, H.-E., Herbart, J. F., Herder, J. G., Hildegarda z Bingenu, Husserl, E., Jacobi, F. H., Kant, I., Kepler, J., Klages, L., Leibniz, G. W., Lessing, G. E., Lessing, Th., Lotze, R. H., Marx, K., Mechtilda z Magdeburgu, Nietzsche, F., Novalis, Reinhold, K. L., Ritter, J., Schelling, F. W. J., Schelling, F. W. J. I., Schelling, F. W. J. II., Spengler, O., Stegmüller, W., Wolff, Ch., York von Wartenburg, P..
:: filozofia európska, filozofia stredoeurópska, filozofia nemecká klasická, Frauenmystik, škola erlangenská.

/filozofia nemecká klasická
− završujúca etapa novovekej filozofie bezprostredne syntetizujúca motívy racionalistickej, empiristickej a osvietenskej filozofie. Jej hlavnými predstaviteľmi sú tvorcovia nemeckého klasického idealizmu I. Kant, J. G. Fichte, F. W. J. Schelling a G. W. F. Hegel a tvorca antropologistického materializmu L. Feuerbach.
– P: Schelling, F. W. J. I..
:: filozofia novoveká.

/filozofia neomodernistická
gr.+fr. – neomodernizmus – súbor filozofém presadzujúci sa po postmodernistickej filozofii alebo paralelne nastupujúci s jej ústupom približne počnúc finančno-ekonomickou krízou 2008 – 2009 ako sebareflexívna vrstva neomodernizmu spojeného s reštitúciou meganaratívov, nacionalizmov, národných mýtov, holizmu, romantizujúceho historizmu, transakcionalizmu, ale nezriedka spojeného i s desapienciáciou politikov, v umení s uprednostňovaním jednoduchých foriem a línií, odmietaním eklekticizmu a presadzujúceho sa aj v práve, v teológii, spoločenských vedách atď.
    Neomodernistická filozofia, odmietajúc dogmy postmodernej filozofie, zároveň tenduje k presvedčeniu, že pravda existuje v univerzálnej forme, že text môže mať iba ten význam, ktorý mal na zreteli jeho autor...
– P: Alemdar, A., Durand, A., Escudé, C., Grauer, V., Hellerová, Á., Omowaye, G.
– I: Neomodernism, in: Wikipedia (25.2.2021).

/filozofia novoveká
– sebareflexívna súčasť novovekej kultúry a tretie obdobie vo vývine filozofie, ktoré nasleduje po stredovekej filozofii a na ktoré nadviazala súčasná filozofia. V Európe začína – podľa názoru niektorých autorov – renesančnou filozofiou. Novoveká filozofia sa rozvíja v priebehu 17. stor. a 18. stor., zahrnuje ako hlavný prúd novoveký racionalizmus a novoveký empirizmus, osvietenskú filozofiu a kulminuje v prvej tretine 19. stor. nemeckým klasickým idealizmom. Popri týchto smeroch sa rozvíja najmä novoveká scholastická filozofia a škótska filozofia ako opozícia k hlavnému prúdu.
    Za zakladateľa novovekej filozofie sa považuje R. Descartes a za jej završovateľa G. W. F. Hegel.
– P: Bacon, F., Descartes, R., Fichte, J. G., Geulincx, A., Hegel, G. W. F., Hobbes, Th., Holbach, Hume, D., Kant, I., Kepler, J., Komenský, J. A., Leibniz, G. W., Locke, J., Mably, G. B. de, Montesquieu, Ch. L., Newton, I., Novalis, Pascal, B., Sade, D. A. F., Schelling, F. W. J., Spinoza, B., Suárez, F., Wolff, Ch..
:: estetika novoveká, filozofia 16. stor., filozofia 17. stor., filozofia 18. stor., filozofia 19. stor., filozofia baroková, filozofia empiristická, filozofia novoveká (Cassirer, E.), filozofia racionalistická, filozofia renesančná, filozofia stredoveká, filozofia súčasná, karteziánstvo, kultúra novoveká, novovek, okazionalizmus, racionalizmus novoveký.

/filozofia novoveká (Cassirer, E.)
– filozofia, ktorá „vychádza z princípu, že evidentnosť nášho vlastného bytia je nesporná a neotrasiteľná (747;45).“ Je to karteziánsky princíp ([747];46).

/filozofia osvietenská
− súčasť novovekej filozofie a sebareflexívna vrstva osvietenstva najmä v Anglicku, Francúzsku a Nemecku, ktorej ťažisko leží v storočí medzi anglickou (1688) a francúzskou (1789) revolúciou a náplň spočíva v úsilí prekonať klasickú metafyziku a preskúmať možnosti poznania a jeho využiteľnosti. Vo filozofii USA sa začína uplatňovať okolo roku 1800.
    Prvým veľkým osvietenským filozofom je J. Locke, ktorý otriasol starou metafyzikou odmietnutím pojmu substancie a premiestnením platónskych ideí z mimosvetskej oblasti do stredu ľudskej duše, takže sa stali závislými od zmyslovej a rozumovej chápavosti človeka.
− P: v Anglicku: G. Berkeley, R. Boyle, I. Newton, J. Toland. A. Collins, M. Tindal, H. Bolingbroke, A. A. C. Shaftesbury, J. Butler, F. Hutcheson, B. de Mandeville, S. Clarke, W. Paley, H. Home, E. Burke, D. Hume, A. Smith;
  vo Francúzsku: Maupertuis, P. de, Voltaire, F. M., Montesquieu, Ch. L., La Rochefoucauld, F. de, la Bruyere, J. de, Bonnet, Ch., Clapier, L. de, de Vauvenargues, J. O. de La Mettrie, Holbach, P. H. D. von, Helvétius, C. A., Diderot, D., Condillac, E. B. de, d'Alembert, J. Le Rond, Turgot, J., Rousseau, J.-J.;
  v Nemecku: Ch. Wolff, G. B. Bilfinger, J. Ch. Gottsched, M. Knutzen, A. G. Baumgarten, Ch. A. Gottsched, L. Euler, G. Ploucquet, J. H. Lambert, H. S. Reimarus, M. Mendelssohn, Ch. M. Wieland, Friedrich Veľký, G. E. Lessing, J. N. Tetens, J. G. Sulzer, J. B. Basedow, J. G. Herder, I. Kant, F. H. Jacobi.
:: filozofia 18. stor., filozofia novoveká.

/filozofia patristická
− filozofická súčasť alebo vrstva patristiky tvorená nejednotným súborom jej zväčša latentných filozofických významových útvarov a procesov, pričom jej historickofilozofický význam spočíva v príprave scholastiky vrátane scholastickej filozofie. S patentnými filozofickými významovými útvarmi v rámci patristickej filozofie prišiel najmä Augustinus Aurelius.

    V rámci vývinu patristickej filozofie možno vyčleniť nasledovné obdobia:

  I. obdobie – počiatky (1. – 1. pol. 4. stor.)
    I. 1. najstaršie kresťanské doklady (1. stor.)
    I. 2. kresťanské uplatnenie filozofie pri obhajobe kresťanstva (2. – 3. stor.)
       I. 2. 1. apologetika (2. stor.)
       I. 2. 2. gnosticizmus (2. – 3. stor.)
       I. 2. 3. počiatky latinskej kresťanskej literatúry (2. – 3. stor.)
    I. 3. prvé pokusy o systematizáciu kresťanského svetonázoru (3. stor.)
       I. 3. 1. alexandrijská katechétska škola (Pantänus, Klement Alexandrijský, Origenes, Dionýzios Veľký, Grégorios, Pamfilos z Caesarey)
       I. 3. 2. na Západe: Lactantius
  II. obdobie – plný rozvoj patristickej filozofie (325 – asi 450) grécki a latinskí cirkevní otcovia: Athanasios, Gregor z Nyssy, Kyrillos Alexandrijský, Makarios z Magnezia, Eusebios Caesarejský; Hilarius z Poitiers, Ambrosius, Marius Victorinus, Augustinus Aurelius, Prosperus z Aquitánie
  III. obdobie – doznievanie patristickej filozofie (ok. 450 – 800): Synesios, Nemesios, Theodoret, Aeneas z Gazy, Zacharias z Mytilény, Ióannés Filoponos, Leontios Byzantský; Dionýzios Areopagita (Pseudo-Dionýzios), Maximus Confessor, Ióannés Damascenos, Claudianus Mamertus, Boëthius.
:: filozofia 1. stor., filozofia 2. stor., filozofia 3. stor., filozofia 4. stor., filozofia 5. stor., filozofia 6. stor., filozofia 7. stor., filozofia 8. stor., filozofia helenistická, filozofia kresťanská, filozofia staroveká.

/filozofia politická
– filozofia, ktorej predmetom sú predpoklady, možnosti a ciele politiky, formy politického zriadenia a politična vôbec; je to (seba)reflexia politického myslenia a uvažovanie o princípoch a inštitúciách dobrého politického poriadku (political order) pri rozhodujúcej intervencii filozofických kategórií resp. iných filozofických významových útvarov, napr. axiologických kategórií alebo pojmov dobra, zla, kategórií boja, suverenity, vlády, moci, násilia, triedy, štátu, revolúcie, odcudzenia, emancipácie, republiky, spontaneity, inštitucionality, slobody atď. a pod.
    Politická filozofia generuje predovšetkým pojem politickosti.
:: Dante: De monarchia, 1310 – 1313, filozofia, filozofia politická environmentálna, politika.

/filozofia politická environmentálna
– environmentalizmus – prúd súčasnej politickej filozofie založený na reflexii príčin a možných dôsledkov globálnej environmentálnej krízy ako jednej z najvážnejších hrozieb politických systémov a civilizácií na Zemi.
:: filozofia politická, Zem.

/filozofia poľská
– národná filozofia, súčasť európskej filozofie rozvíjajúca sa na území Poľska, sebareflexívna vrstva poľskej kultúry. Významným momentom rozvoja poľskej filozofie je založenie Krakovskej univerzity v roku 1364. V 15. stor. dochádza k rozkvetu poľskej scholastiky (Matúš z Krakova).
– I: Filozofia polska, in: Wikipedia, Poľská filozofia, in: Wikipédia.
:: filozofia európska, filozofia stredoeurópska.

/filozofia postanalytická
− komplex významových útvarov generovaný metódami analytickej filozofie a americkým pragmatizmom vyhýbajúci sa nekritickému scientizmu a materializmu a do značnej miery sa prekrývajúci s filozofiou prirodzeného jazyka. Predstavitelia postanalytickej filozofie podrobujú kritike zatemňovanie vzťahu medzi svetom a jazykom.
– P: Brandom, R., Davidson, D., Goodman, N., Peregrin, J., Putnam, H., Quine, W. V. O., Rorty, R., Sellars, W..
:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia súčasná.

/filozofia postmoderná
− postmodernistická filozofia − sebareflexívna vrstva postmodernizmu tvorená vnútorne značne diferencovaným prúdom súčasnej filozofie vyrastajúcim z myslenia J. Baudrillarda, J.-F. Lyotarda, J. Derridu, M. Foucaulta, R. Rortyho, G. Deleuza..., podrobujúcim kritike fundamentálne významové útvary a prístupy novovekej filozofie prinajmenšom počnúc osvietenskou filozofiou a zjednocovaným pojmom postmetafyzického myslenia, ktoré rezignovalo na možnosť vybudovania jediného systémovo usporiadaného modelu sveta, a to tak v rámci významového univerza filozofie, ako aj v akomkoľvek inom významovom univerze (špeciálnovedeckom, teologickom, etickom atď.). Konceptom postmetafyzického myslenia postmoderná filozofia nadväzuje na kritiku metafyziky v rámci pred- alebo protopostmodernistickej filozofie (u Nietzscheho, Heideggera atď.). Postmodernistická filozofia svoje postmetafyzické myslenie zakladá na radikálnom odmietnutí logocentrizmu.
    Zmysel chápe ako rezultát diskurzu, ľubovoľne realizovaného súboru diskurzívnych praktík, v čom rozvíja nietzscheovský významový útvar vôli k moci.
    Ontológia postmodernistickej filozofie stojí na predpoklade totálnej neprítomnosti východiskového zmyslu bytia sveta.
    Analogicky to platí, aj pokiaľ ide o postmodernistickú sociálnu filozofiu alebo sociálnu ontológiu, podľa ktorej niet nijakého latentného zmyslu dejín ľudskej spoločnosti.
    Za žiadnym textom, ani za textom sveta niet nijakého tajomstva, nijakého definitívneho zmyslu. Dejiny reprezentácie sú dejiny ikon, dejiny vleklého blúdenia.
    Postmodernistická filozofia zahliada v ľubovoľnej predmetnosti chaos.
    Prístup postmodernej filozofie k svetu ruší samu možnosť nastolenia problému poznania ako explikácie hlbinného zmyslu objektu alebo bytia.
− P: Derrida, J., Foucault, M. P., Marramao, G., Serres, M.
:: diskurz (filozofia postmoderná), filozofia, filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia súčasná.

/filozofia pozitivistická
– pozitivizmus – smer súčasnej filozofie, ktorý vznikol v 19. storočí ako reakcia na neschopnosť špekulatívnej filozofie (napríklad nemeckého klasického idealizmu) riešiť filozofické problémy nastolované v dôsledku mohutného rozvoja špeciálnych vied. Pozitivistická filozofia sa rozvíjala v troch etapách:

klasický pozitivizmus A. Comta, J. S. Milla a H. Spencera a ich nasledovníkov v 19. storočí;
empiriokriticizmus R. Avenaria a filozofia E. Macha koncom 19. a zač. 20. stor.;
novopozitivizmu (20. až 40. roky 20. stor.).

:: filozofia, filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia súčasná.

/filozofia práva
– teória princípov (základov, predpokladov) práva a právnej vedy, veda o zdroji, podstate, platnosti, idei a účele, najvyšších normách práva; zahrnuje všeobecné základy jurisprudencie, dedukciu, definíciu, systematiku a kritiku právnych pojmov a právnych zásad, uvažovanie o spravodlivosti.
    Filozofia práva predstavuje pokus o filozofické zdôvodnenie základov a princípov práva, ale aj pokus o filozofické zdôvodnenie idey spravodlivosti. Právo sa pritom skúma aj z logického, aj zo sociologického, etického hľadiska a z hľadiska teórie poznania.
:: právo.

/filozofia pravoslávna
– náboženská filozofia tvoriaca smer kresťanskej filozofie, filozofická zložka pravoslávia s mocným (ak nie rozhodujúcim) vplyvom na ruskú filozofiu.
:: filozofia náboženská, pravoslávie.

/filozofia predsokratovská
– filozofia predsokratikov – obsah prvej, najstaršej etapy vývinu európskej filozofie alebo starogréckej filozofie.
– P: Anaximandros, Anaximenes, Herakleitos, Parmenides, Pytagoras, Táles.
:: filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.

/filozofia prírody
− prírodná filozofia – tradičná filozofická disciplína skúmajúca prírodu, jej ontologický status, podstatu, povahu prírodných zákonitostí. Považuje sa za súčasť metafyziky. Rozvíjala sa najmä v prednovovekom období vývinu filozofie, t. j. pred vznikom novovekej fyziky a astronómie.
:: atomizmus, príroda.

/filozofia protestantská
– náboženská filozofia, smer kresťanskej filozofie, filozofická zložka protestantizmu, ktorej zdrojom je myslenie M. Luthera.
    V rámci súčasnej protestantskej filozofie možno vyčleniť tieto varianty alebo smery:

        liberálna protestantská filozofia (W. Herrmann, A. v. Harnack, S. Weyer-Menkhoff, E. P. W. Troeltch)
        protestantská dialektická filozofia (K. Barth, F. Gogarten, E. Brunner, R. Bultmann)
        radikálna protestantská filozofia P. Tillich, J. Moltmann, J. Robinson, D. Bonhoeffer, Th. J. J. Altizer...)
            filozofia nádeje
            filozofia „smrti boha“
            filozofia revolúcie
            post-kresťanská filozofia

:: filozofia náboženská, protestantizmus.

/filozofia prvá
– ontológia, metafyzika, výskum najvyšších princípov.

/filozofia psychológie
– časť filozofie vedy, ktorej predmetom sú teoretické základy modernej psychológie (theoretical foundations of modern psychology), metodológia psychologického výskumu (mentalizmus, behaviorizmus...), skúmanie ontologického statusu mysle resp. vedomia, mozgu, kognície..., preto v rámci filozofie psychológie mocný akcent na kognitívne vedy, filozofiu mysle, neurovedy, evolučnú psychológiu...
:: filozofia vedy, psychológia.

/filozofia racionalistická
− sebareflexívna zložka racionalizmu a smer novovekej filozofie v 17. a 18. stor., ktorý v rámci teórie poznania zastával názor, že rozum (rácio) je zdrojom poznania, v rámci etiky zastával názor, že rozum je zdrojom mravných hodnôt a v rámci ontológie pripisoval skutočnosti racionálny poriadok. Motív rozumu racionalistickej filozofie rozvíjala po nej osvietenská filozofia do presvedčenia o jeho moci a schopnosti prispieť k zväčšeniu šťastia ľudstva.
– P: Descartes, R., Leibniz, G. W., Spinoza, B..
:: filozofia novoveká, racionalizmus.

/filozofia rakúska
− súčasť európskej filozofie, špecifický európsky kultúrny fenomén význačný najmä tým, čo sa označuje ako rakúska filozofická tradícia alebo filozofia podunajskej monarchie: filozofické hnutie, ktoré podstatným spôsobom formovalo duchovný a kultúrny vývoj stredoeurópskeho regiónu.
    Rakúsku filozofickú tradíciu reprezentuje postupnosť Bernard Bolzano − Franz Brentano − žiaci F. Brentana − raný L. Wittgenstein − Viedenský krúžok.
    Z tejto postupnosti sa po Brentanovi oddeľuje nemenej významná postupnosť predstaviteľov rakúskej ekonomickej školy: Karl Menger − Friedrich von Wieser − Eugen von Böhm-Bawerk − Ludwig von Mises − Friedrich August von Hayek.
    Svojbytný a originálny charakter rakúskej filozofickej tradície spočíva najmä v tom, že táto tradícia predstavuje radikálnu kritickú opozíciu voči filozofii pestovanej v ostatných nemecky hovoriacich krajinách, to znamená voči nemeckej klasickej filozofii a filozofickým prúdom z nej vychádzajúcim alebo sa k nim navracajúcim.
    Veľké odmietnutie pruskej, neskôr ríšskonemeckej filozofie je pôvodne zamerané proti jej (transcendentálnemu) subjektivizmu; v ďalšom vývoji sa však tento kritický postoj rakúskej filozofie orientuje stále zreteľnejšie proti totalitárnemu a etatistickému duchu nemeckého transcendentálneho subjektivizmu a všetkých jeho filiácií vrátane marxizmu.
    Protitotalitárna orientácia rakúskej filozofickej tradície sa nerealizuje primárne v rovine politického myslenia (s výnimkou T. G. Masaryka), ale v podobe kritiky východiskových filozofických predpokladov nemeckého transcendentálneho subjektivizmu spojenej s hľadaním nových ontologických fundamentov, schopných zastávať funkciu filozofickej legitimizácie individualisticko-liberalistického videnia sveta a zodpovedajúceho chápania demokracie.
    Táto funkcia sa realizovala najmä v brentanovskej syntéze aristotelizmu a kartezianizmu, ktorá je východiskom tak Masarykovho demokratizmu, ako aj liberalistického učenia rakúskej ekonomickej školy, ako aj pôvodnej netranscendentalistickej verzie Husserlovej fenomenológie.
    Na rozdiel od nemeckej klasickej filozofie, na ktorú možno z istého hľadiska nazerať ako na spôsob filozofickej legitimizácie túžby Nemcov po jednotnom štáte, sa rakúska filozofická tradícia formuje v podmienkach existujúceho štátneho celku.
    Hlavným mravným a politickým cieľom prezieravých vrstiev rakúskej spoločnosti bolo preto presadenie štátneho usporiadania, ktoré by etnickým a sociálne rôznorodým zložkám rakúskej monarchie poskytovalo možnosti autonómnej národnej a politickej existencie. Z tejto optiky sa tuhý a nedemokratický viedenský centralizmus musel nevyhnutne javiť ako niečo, čo v dlhodobej perspektíve ohrozuje samotné základy rakúskeho štátu.
    Ďalším zdrojom antitotalitárnej a antiautoritárnej orientácie rakúskej filozofickej tradície je negatívny postoj Bolzana, Brentana, Masaryka, Stumpfa, Martyho atď. k autorite katolíckej cirkvi; tento negatívny postoj je obzvlášť zrejmý v Bolzanových konfliktoch s jeho cirkevnou vrchnosťou, v Brentanovom zrieknutí sa kňazského úradu a v Masarykovej konverzii k protestantizmu.
    Príznačná je aj afinita rakúskej filozofie k anglosaskej i francúzskej filozofickej tradícii (Brentanove vzťahy k Descartovi a J. S. Millovi, Masarykov príklon k Humovi a Comtovi atď.) V priebehu 20. storočia dochádza dokonca k priamej integrácii anglosaskej a rakúskej filozofickej tradície napr. vo vzťahu A. Smith – F. A. von Hayek), pričom rakúska filozofia bola schopná priniesť anglosaskej tradícii veľmi významné podnety (Wittgenstein, Popper).
    Základom štýlu práce rakúskych filozofov je prísne vedecká práca s pojmami, sústredená na ich analýzu a programovo sa zriekajúca veľkých generalizácií. Na rozdiel od nemeckej klasickej filozofie budovanej zhora, t. j. na základe apriórnych predpokladov, ktorým sa musia prispôsobovať zistené fakty, je filozofia v rakúskej tradícii budovaná vždy zdola - na báze evidentne zahliadnutých daností.
    Najvýznamnejším dokladom tohto antimetafyzického trendu je práve Brentanova empirická psychológia, z ktorej vyrastá aj jeho ontológia a etika.
– P: Brentano, F., Liessmann, K. P., Mach, E., Meinong, A., Wittgenstein, L.
:: filozofia európska.

/filozofia rakúsko-uhorská
– špecifický útvar európskej presnejšie stredoeurópskej filozofie tvoriaci sebareflexívnu vrstvu rakúsko-uhorskej kultúry, ktorý sa člení na rakúsku, maďarskú, českú, slovenskú, poľskú, židovskú, chorvátsku, slovinskú filozofiu. Jej jednotlivé národné vetvy boli do značnej miery ovplyvnené reflexiou rakúsko-uhorského vyrovnania, ktoré sa stalo napríklad začiatkom zlatej éry novodobej histórie Maďarov, ale Slovákom prinieslo desaťročia násilnej maďarizácie a mnohostranného národného útlaku.
:: filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia európska, filozofia stredoeurópska, kultúra rakúsko-uhorská, Rakúsko-Uhorsko.

/filozofia regionálna
– filozofia z istej oblasti sveta, napr. severoamerická filozofia.

/filozofia renesančná
– sebareflexívna súčasť renesančného humanizmu tvorená súhrnom filozofických učení, ktorých rozvoj dosahuje vrchol v 15. – 16. stor. v rámci európskej filozofie a ktorých cieľom bola emancipácia človeka cestou návratu k prirodzenosti, a síce

        k prirodzenému životu (k prírode),
        k prirodzenému spoločenskému zriadeniu,
        k prirodzenému právu,
        k prirodzenému náboženstvu.

    Renesančná filozofia stojí medzi stredovekou filozofiou a novovekou filozofiou, resp. tvorí prvú etapu novovekej filozofie.
    Renesančná filozofia – ako sa uvádza v diele 264;144 – vyrastá zo štúdia textov starogréckych a starorímskych filozofov a so súbežného vyrovnávania sa s filozofickými školami 14. stor. Po nominalistickej duchovnej deštrukcii stredovekého poriadku (ordo) sú diela renesančnej filozofie prejavom energickej túžby po novej, harmonickejšej syntéze antiky a kresťanstva, filozofie a teológie, tela a ducha.
    Celok jestvujúcna sa už nechápal ako hierarchicky vybudovaná stavba, ale ako vrstevnato usporiadané univerzum, v ktorom sa všetko všetkému podobá podľa princípu analógie. Miestom univerza je priestor, ktorý sa poväčšine chápe ako nekonečný alebo neohraničený a neskôr ako prvá substancia vecí (oproti scholastike, kde bol len akcidentom substancie).
    Izomorfné chápanie priestoru umožňovalo venovať väčšiu pozornosť skúmaniu vzájomných vzťahov a vplyvov vecí, ktorých proporcie sa už mali vyjadrovať matematicky. Aplikácia matematiky však nesúvisela s korpuskulárnou identifikáciou a nedostávala so do rozporu s presvedčením o kvalitatívnej rozrôznenosti makrokozmu.
    Univerzum sa v renesančnej filozofii chápe nezriedka ako živý organizmus, v ktorom je všetko – vrátane hmoty – oživené. Na miesto foriem a esencií nastupujú duchovia rôznych úrovní, ktorí všetkým prenikajú a všetko riadia. Hlavným i disciplínami skúmania prírody sa stáva alchýmia a prirodzená mágia; hlavným predmetom vedenia sú kvality. Predpokladom poznania je zmyslová skúsenosť a priame pozorovanie. Knižné a autoritatívne vedenie renesanční filozofi kritizujú.
    Pre pochopenie renesančnej filozofie ako sebareflexívnej zložky renesančnej kultúry je skutočnosť, že celá renesančná kultúra je apoteózou ľudského videnia; perspektívna sieť, do ktorej najmä ranorenesanční umelci zakomponovávajú svoje obrazy, vychádza z oka ako zo stredu pozorovania. Perspektívna sieť je manifestáciou individuálneho nazerania a skúsenosti. Novým modelom vnímania a rozumenia svetu sa stalo maliarstvo, ktoré sa už nepokladalo iba za umelecké remeslo ako v stredoveku, ale za formu vedenia.
    Významná funkcia umenia sa prejavuje aj v bytostnej estetickosti reprezentatívnej časti renesančnej filozofie. Na pravdu i dobro sa pozerajú jej predstavitelia cez prizmu krásy, chápanej ako vnímanie a duchovné zakúšanie harmonickej proporcionality poriadku univerza.
    Estetickým nárokom sa podriaďuje aj hovorená a písaná reč ako prostredník medzi ľudským duchom a realitou. Elegancia (krása hovorenia) a pravdivé poznanie sú neoddeliteľné. Pravde sa však prisudzuje rozmer nielen estetický, ale aj dejinný; predpokladom pochopenia pravdy a ľudského ducha je znalosť histórie.
    Estetická relevancia renesančnej filozofie sa prejavuje aj v renesančnej antropológii, ktorá tvorí jej jadro: človek je obrazom Boha intelektom, slobodnou vôľou a predovšetkým schopnosťou tvoriť – človek je druhý stvoriteľ. Stojí v centre univerza, sústreďuje v sebe jeho dokonalosť a preto je bytosťou s mimoriadnou dôstojnosťou. Toto postavenia však nezakladá bezohľadné uplatňovanie ľudských práv voči prírode. Mimoriadne postavenie človeka mu skôr ukladá povinnosti než práva, pretože je len správcom stvorených vecí, na ktoré nemá klásť jarmo, ale má ich kultivovať a v intenciách stvoriteľa dotvárať.
    Renesančná filozofia sa ešte pohybuje v paradigme mikrokozmos-makrokozmos, nie subjekt-objekt.
    Renesančnú filozofiu tvorí veľká pestrá skupina vzájomne súťažiacich a sváriacich sa škôl (264;144).
– P: Bacon, F., Bruno, G., Dante Alighieri, Galilei, G., Kopernik, M., Kuzánsky, M.
:: estetika renesančná, filozofia (filozofia renesančná), filozofia 14. stor., filozofia 15. stor., filozofia 16. stor., filozofia novoveká, filozofia stredoveká, mystika kresťanská západná, jej zlatý vek.

/filozofia rímska
− súčasť alebo etapa starovekej filozofie a antickej filozofie, nadväzovala na starogrécku filozofiu a v záverečnej etape sa rozvíjala paralelne s ňou; sebareflexívna súčasť rímskej kultúry resp. rímskej antiky, pre ktorú je charakteristické úsilie obohatiť sa gréckym, najmä helénskym filozofickým myslením. Dôležitým impulzom v tomto smere bola návšteva aténskych vyslancov v Ríme v polovici 2. stor. pr. n. l., medzi ktorými boli najvýznamnejší predstavitelia vtedy existujúcich gréckych filozofických škôl. Približne od tohto obdobia sa v Ríme rozvíjajú tri filozofické prúdy: rímsky stoicizmus, rímsky epikureizmus a rímsky skepticizmus. Okrem nich sa rozvinul rímsky eklekticizmus a rímsky synkretizmus.
    Na pôde Rímskej ríše sa rozvíjal ďalej novoplatonizmus, novopytagoreizmus, gnostické učenia a vzniká a rozvíja sa kresťanská filozofia.
    „Rím bol otvorený všetkým prúdom gréckeho filozofického myslenia,“ hovorí F. Novotný, „pretože sám nemal svoju vlastnú dogmatickú sústavu, ktorá by sa cítila vnikaním cudzích živlov ohrozená (18;102)“.
    Dôležitým prínosom rímskej filozofie je rozpracovanie latinskej filozofickej terminológie (Cicero, Lucretius, Augustinus...).
− P: Agrippa, Cicero, M. T., Lucretius Carus, Seneca, L. A., Marcus Aurelius, Augustinus Aurelius, Victorinus.
:: filozofia 2. stor. pr. n. l., filozofia 1. stor. pr. n. l., filozofia 1. stor., filozofia 2. stor., filozofia 3. stor., filozofia 4. stor., filozofia 5. stor., filozofia 6. stor., filozofia antická, filozofia európska, filozofia helenistická, filozofia staroveká, kultúra rímska, latinčina, latinčina a filozofia.

/filozofia romantická
− vedno s nemeckou klasickou filozofiou završujúca etapa novovekej filozofie a sebareflexívna vrstva romantizmu, ktorá pri skúmaní miesta človeka vo svete na rozdiel od osvietenskej filozofie upriamovala pozornosť na citovú, inštinktívnu, intuitívnu, imaginatívnu a procesuálnu (dynamickú) stránku osvojovania si sveta človekom, pričom naďalej trvala na univerzalizme a encyklopedizme, bez toho však, že by ho stihla dotiahnuť do monumentality francúzskej Encyklopédie. Bola presvedčená, že oproti mechanickému vyzdvihuje organické, oproti umelému (vyumelkovanému) prirodzené a spontánne (čo bolo predmetom kritiky napr. zo strany takých jej súčasníkov, ako Goethe alebo Hegel).
− P: F. W. J. Schelling a J. G. Fichte (výraznou časťou ich filozofovania), F. E. D. Schleiermacher, F. Schlegel, Novalis, A. Müller.
:: filozofia 19. stor., romantizmus.

/filozofia ruská
− súčasť európskej filozofie rozvíjajúca sa ako sebareflexívny sprievod ruskej kultúry minimálne počnúc 15. storočím až dodnes výrazne skandovaný krízovými a prelomovými obdobiami ruskej spoločnosti. Mocný kontinuálny zástoj v každom období vývinu ruskej filozofie zaujímala pravoslávna filozofia.
    Ruská filozofia sa rozvinula ako dôsledok reflexie stretnutia alebo styku grécko-byzantskej a západnej kultúry, ako dôsledok, ktorý je pozorovateľný dodnes, a to nielen v rámci ruskej pravoslávnej filozofie, ale aj v rámci ostatných smerov a prúdov ruskej filozofie, vrátane materialistických či dokonca marxistických. Im všetkým je napriek nezriedka veľmi ostrým a tragickým rozporom vlastné nespochybniteľné úsilie čerpať z vlastnej veľmi bolestnej i veľmi povznášajúcej tradície.
    Pozoruhodné na ruskom filozofickom myslení je jeho schopnosť intenzívneho a pre Rusov prínosného dialógu tak s filozofiami západnými, ako aj ázijskými (tradične s filozofiou čínskou, indickou, tibetskou, ale aj japonskou, kórejskou...).
    Naznačené interkulturálne okolnosti môžu otvoriť vhľad do neobyčajne diferencovaného ruského filozofovania zasvätene a odborne na expertnej úrovni reflektujúceho najnovšie dianie vo svetovej vedeckotechnickej oblasti (za všetko stačí pozrieť na ruský kozmický, obranný a materiálový výskum a najmä praktickú realizáciu jeho výsledkov, na vývin ruského vojenstva, na ruskú matematiku, fyziku, aplikovaný výskum), v ruskej medzinárodnej diplomacii v podmienkach historicky bezprecedentnej snahy Rusko izolovať a znemožniť, vo svetovej literatúre, v architektúre a v náboženskom živote a mystike.
    Ruskú filozofiu je veľmi užitočné skúmať v období putinovskej éry, kedy Rusko zaujalo miesto v trojke najmocnejších štátov sveta (Čína, Rusko, USA) a kedy má ambíciu utvoriť osobitný typ civilizácie neredukovateľný na iné civilizačné okruhy.
– P: Čaadajev, P. J., Epštein, M. N., Gercen, A. I., Lenin, V. I.
:: filozofia, filozofia európska, filozofia sovietska, kultúra ruská.

/filozofia severoamerická
– súčasť americkej filozofie, ktorú tvorí filozofia USA a neskôr aj filozofia Kanady.
:: Castañeda, H.-N., filozofia americká, filozofia Kanady, filozofia USA.

/filozofia scholastická
− filozofická súčasť alebo vrstva scholastiky a pôvodne tá súčasť stredovekej filozofie, ktorá nadväzuje na patristickú filozofiu. Scholastická filozofia sa obdobne ako celá scholastika opiera o tradičné cirkevné autority (Písmo, tradíciu, výnosy koncilov a pápežov); neskôr sa autoritou scholastickej filozofie stáva aj Aristoteles.
    V celých dejinách scholastickej filozofie možno v súlade s etapizáciou scholastiky (cf 264;372) rozlíšiť šesť etáp, z ktorých prvé štyri spadajú do stredovekej filozofie, druhá do novovekej filozofie a tretia do súčasnej filozofie:

    I. stredoveká scholastická filozofia
    1. filozofia prípravnej etapy scholastiky (Ján Eriugena),
    2. ranoscholastická filozofia (Anselm z Canterbury, Peter Abélard, svätoviktorská a chartreská škola, Peter Lombardský, učenie knihy Liber de causis a preklady celého Aristotelovho diela a diel arabských a židovských filozofov, ako Avicebron a Maimonides),
    3. vrcholnescholastická filozofia (Alexander Halský, Bonaventura, Albert Veľký, Tomáš Akvinský, Siger Brabantský, Duns Scotus; prechodnou filozofémou k ďalšej etape je filozofická súčasť odkazu Majstra Eckharta),
    4. neskoroscholastická filozofia (J. Buridan, R. Bacon, Petrus Aureolus, W. Ockham, Mikuláš z Autrecourtu);
    II. novoveká scholastická filozofia
    5. filozofia druhej scholastiky (Thomas de Vio (Cajetanus), Francisco de Silvestris, Dominicus Soto, Fransisco Suárez);
    III. súčasná scholastická filozofia
    6. novoscholastická filozofia (J. Maritain, D. Mercier, M. Grabmann, E. Gilson, M. De Wulf, F. van Steenberghen, C. Fabro, J. Maréchal, J. B. Lotz, K. Rahner).

– P: Abélard, P..
:: filozofia európska, filozofia patristická, filozofia stredoveká, scholastika, spor o univerzálie.

/filozofia slovenská
– slovenská národná filozofia a súčasť európskej filozofie resp. stredoeurópskej filozofie, sebareflexívna zložka slovenskej kultúry tematizujúca (podobne ako iné filozofie) univerzálne a enigmatické aspekty miesta človeka vo svete.
    Prvopočiatky a povaha slovenskej filozofie súvisia s procesmi stretu a vzájomnej transformácie slovanskokultúrnych a kresťanskokultúrnych významových útvarov. V rámci týchto procesov zaujíma dôležité miesto kristianizácia, ktorá u nás začala na podunajskej cirkevnej synode okolo r. 796 po skončení fransko-avarských vojen: synoda prerokovala postup a spôsob misie, v ktorej najzávažnejšie poslanie pripadlo salzburskému arcibiskupstvu a reznianskemu a pasovskému biskupstvu. Fransko-bavorskí kňazi pracovali na Veľkej Morave a v Panónii veľmi usilovne, no Slovania sa s novou kultúrou a jej významovým svetom zžívali komplikovane, pozri: napr. Wiching, Konštantín Filozof. Slovenské filozofické myslenie začína tematizovať miesto človeka vo svete predovšetkým pri intervencii kreacionistickej predstavy sveta.
    Slovenské filozofické myslenie sa najintenzívnejšie vyvíjalo vtedy, keď sa organicky prelínalo s ostatnými formami sebareflexie slovenskej kultúry, najmä s formou umeleckou, náboženskou, politickou a špeciálnovednou. Svoje vrcholy dosahovalo prevažne vo väzbe na riešenie národnosebauvedomovacích, národnoemancipačných a sociálnych problémov. Preto aj kvalita „čisto“ filozofických výkonov Slovákov závisí od toho, či je explikáciou imanentnej filozofickej interpretácie miesta Slovákov vo svete, t. j. ich interakcie s prírodou a s kultúrou ostatných národov. Štúdium slovenskej filozofie preto nemožno obmedziť iba na poznávanie explicitnej profesionálnej filozofickej produkcie, ale neustále treba mať na pamäti aj kontakt s významovými útvarmi od takých predstaviteľov slovenskej kultúry, ako – uveďme čisto náhodne – Samo Vozár, Hviezdoslav, Rúfus, R. Berger a predstavitelia ďalších oblastí umenia, vedy, náboženstva, techniky, praktickopolitickej aktivity.
    K najvýznamnejším slovenským filozofom možno zaradiť J. A. Komenského (Česi ho považujú za českého filozofa, Maďari za maďarského filozofa atď., hoci by ho azda bolo najvhodnejšie označovať ako moravského filozofa, v každom prípade sa možno tešiť z toho, že vôbec sa taký mysliteľ – európsky mysliteľ (sic!) – ako Komenský narodil), Ľ. Štúra, I. Hrušovského, V. Filkorna.
    Na území Slovenska písal Marcus Aurelius (v súvislosti s dejinami rakúskej filozofie o ňom píše Kampits).
    Jazykovo dospieva slovenská filozofia k výrazu najmä v staroslovienčine, latinčine, češtine, nemčine, maďarčine, slovenčine a – v ostatnom čase aj – v angličtine.
− P: Akai, P. K., Blaha, Ľ., Bodnár, J., Cmorej, P., Čarnogurská, M., Černík, V., Dubnička, J., Filkorn, V., Gahér, F., Gáliková, S., Holko, M. ml., Hrušovský, I., Kvasz, L., Marcelli, M., Mészáros, O., Mihina, F., Münz, T., Novosád, F., Riška, A., Rusnák, P., Sivák, J., Slavkovský, R. A., Sťahel, R., Suchý, M., Zigo, M., Zouhar, M..
:: Antológia z diel filozofov, 1966 – 1977, filozofia, Filozofia | časopis, filozofia európska, filozofia stredoeurópska, Filozofický ústav SAV, Inštitút filozofie, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, Katedra filozofie a dejín filozofie FF UK v Bratislave, kultúra slovenská, Organon F, synkriticizmus, škola bratislavská, Učená spoločnosť malohontská, Vedecká syntéza.

/filozofia sociálna
− filozofia spoločnosti − časť filozofie, ktorej predmetom je spoločnosť, špecifikum spôsobu jej bytia oproti spôsobu bytia prírody, predovšetkým špecifiká jej štruktúry, zákonitostí, vzniku a premien a etáp jej pohybu alebo vývinu, ako aj vzťah jednak k prírode, jednak k útvarom, ktoré ju tvoria, vrátane jednotlivcov.
    Pojem sociálnej filozofie zaviedol Th. Hobbes pod titulom social philosophy, no filozofické premýšľanie o spoločnosti sa rozvíja od začiatku filozofického myslenia vôbec.
    Historicko-filozoficky možno rozlíšiť niekoľko základných historických typov prístupov k spoločnosti, vyznačujúcich sa určitým základným spôsobom usporiadania konfigurácie významových útvarov intervenujúcich v premýšľaní o spoločnosti korešpondujúcich s historickými typmi filozofickej reflexie miesta človeka vo svete vôbec, ktoré z pohľadu tohto slovníka možno označiť ako

        predkriticistická sociálna filozofia (8. stor. pr. n. l. až 17. stor.),
        kriticisticko-aktivistická sociálna filozofia (18. až 20. stor.),
        postkriticisticko-aktivistická alebo virtualistická sociálna filozofia (21. stor.).

:: človek, dejiny ľudstva, feudalizmus, filozofia, kapitalizmus, komunizmus, ľudstvo, realita sociálna, realita spoločenská, skutočnosť sociálna, skutočnosť spoločenská, socializmus, spoločnosť, zákon spoločenský, zákonitosť spoločenská, veda spoločenská.

/filozofia sovietska
− najmä ruská filozofia, ktorá sa rozvinula do štátnej filozofie Sovietskeho zväzu na báze recepcie marxistickej filozofie v Rusku a jej transformácie do podoby filozofickej súčasti marxizmu-leninizmu.
    Významne do vývinu sovietskej filozofie prispievali aj ďalšie národné filozofie v rámci sovietskej kultúry – filozofia ukrajinská, estónska, gruzínska, kazašská atď., ďalej polooficiálne alebo disidentské filozofické myslenie (cf bachtinistika...).
– P: Lenin, V. I.
:: filozofia 20. stor., filozofia ruská, filozofia súčasná.

/filozofia spoločnosti
– sociálna filozofia – časť filozofie, ktorej predmetom je spoločnosť (spoločenská realita), jej podstata a bytostné zvláštnosti jednak oproti prírode (prírodnej realite), jednak oproti ľudským indivíduám, ktoré ju tvoria. Keďže filozofia spoločnosti sa zameriava v prvom rade na bytostné charakteristiky spoločenskej reality, je to filozofická disciplína metafyzická a ontologická.
:: spoločnosť.

/filozofia starogrécka
– staroveká grécka filozofia – staroveká filozofia, ktorá vznikla v prostredí starogréckej polis v 6. stor. pr. n. l. a vyvíjala sa v starovekom Grécku alebo v Stredomorí do 6. stor. ako sebareflexívna zložka starogréckej kultúry. Tvorí podstatnú súčasť antickej filozofie. Starogrécka filozofia je najvýznamnejšou etapou vývinu gréckej filozofie. V starovekej gréckej filozofii prevládalo riešenie ontologických problémov. Gnozeologické a antropologické otázky sa riešia len v rámci vysvetľovania a zdôvodňovania určitej ontologickej koncepcie.

    Starogrécku filozofiu členia na niekoľko etáp:

    I. predsokratovská filozofia:
       1. iónska filozofia prírody (Táles, Anaximandros, Anaximenes, Herakleitos), ide tu o vymanenie sa zo spôsobu myslenia mytológie a o začiatok racionálneho skúmania povahy vesmíru. Za princíp všetkého sa tu považuje prvotná látka.
       2. pytagorovská filozofia, ktorá za princíp všetkého považuje číslo.
       3. eleatská filozofia (Xenofanes, Parmenides, Zenón z Eley, Melissos); skúma sa tu už súcno ako také.
       4. atomizmus, Empedokles, Anaxagoras: filozofické úsilie riešiť problém vzťahu pohybu (ako ho exponoval Herakleitos) a pokoja (ako tento fenomén tematizoval Parmenides); ide tu zároveň o skúmania vzťahu medzi mnohosťou a jednotou a dianím a bytím.
    II. vrcholné obdobie starogréckej filozofie:
       5. Sofisti (Protagoras, Gorgias) a Sokrates.
       6. Platón (náuka o ideách).
       7. Aristoteles (náuka o akte a potencii).
    III. obdobie helenizmu (ťažisko pozornosti sa presúva na etické a politologické otázky):
       8. epikureizmus, stoicizmus, skepticizmus, novopytagorovstvo.
       9. novoplatonizmus (Plotinos); pozornosť sa venuje aj teológii a mystike.

    Na pôde helenistickej filozofie sa rozvinie rímska filozofia.
– P: Anaxagoras, Anaximandros, Anaximenes, Aristoteles, Demokritos z Abdér, Empedokles, Eukleides z Megary, Faidón z Elidy, Platón, Plotinos, Porfyrios z Tyru, Pytagoras, Sokrates, Táles, Xenofanes z Kolofónu.
:: akuzmatici, dejiny filozofie starogréckej, diastéma, filozofia, filozofia antická, filozofia európska, filozofia helenistická, filozofia staroveká, fysis, hen, hexis, katarzia (filozofia starogrécka), matematici pytagorovskí, polis, predsokratici, pytagoreizmus, pytagorovci, sofisti, školy sokratovské.

/filozofia staroveká
– prvá etapa vývinu filozofie, po ktorej nasleduje stredoveká filozofia; filozofické názory autorov, ktorí v staroveku uvažovali o mieste človeka vo svete; prvé alebo najstaršie obdobie vo vývine filozofie nadväzujúce na protofilozofiu. Staroveká filozofia je dôležitá súčasť starovekej kultúry.
    V Európe ju predstavuje antická filozofia, v Ázii (v Indii) staroveká indická filozofia a (v Číne) staroveká čínska filozofia (už filozofia 8. stor. pr. n. l.).
    Staroveké obdobie prináša prakticky všetky základné problémy a motívy ([355];7).
– P: Anaxagoras, Anaximandros, Anaximenes, Andronikos z Rodu, Aristoteles, Augustinus Aurelius, Cicero, M. T., Demokritos z Abdér, Diodóros Kronos, Empedokles, Eukleides z Megary, Faidón z Elidy, Filon z Alexandrie, Herakleitos z Efezu, Klement Alexandrijský, Origenes, Parmenides, Platón, Porfyrios z Tyru, Proklos, Pytagoras, Seneca, Sokrates, Táles, Xenofanes z Kolofónu.
:: ádžívika, Akadémia, akuzmatici, estetika staroveká, filozofia, filozofia 8. stor. pr. n. l., filozofia 7. stor. pr. n. l., filozofia 6. stor. pr. n. l., filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia 3. stor. pr. n. l., filozofia 2. stor. pr. n. l., filozofia 1. stor. pr. n. l., filozofia 1. stor., filozofia 2. stor., filozofia 3. stor., filozofia 4. stor., filozofia 5. stor., filozofia 6. stor., filozofia antická, filozofia patristická, filozofia rímska, filozofia starogrécka, filozofia stredoveká, matematici pytagorovskí, pytagoreizmus, pytagorovci, sofisti, starovek, stoicizmus, školy sokratovské.

/filozofia stoická
– súbor filozofických významových útvarov kreovaných predovšetkým predstaviteľmi

        1. staršieho stoicizmu počnúc 4. stor. pr. n. l., ktorými boli Zenón z Kitia, Kleantes z Assu, Chrysippos zo Soloi v Kilíkii, Zenón z Tarsu, Antipatros z Tarsu, Archedemos z Tarsu;
        2. stredného stoicizmu (2. a 1. stor. pr. n. l.), ktorými boli Panaitios z Rodu, Poseidonios z Apameie, Hekaton z Rodu, Iason z Nasy, m. T. Cicero;
        3. nového stoicizmu, ktorého predstaviteľmi boli Seneca, Epiktetos, Marcus Aurelius.

    Stoická filozofia sa tradične člení nasledovne

        logika v širšom zmysle
            dialektika
                logika v užšom zmysle čiže noetika
                gramatika (vedno s poetikou a teóriou hudby)
            rétorika
        fyziku,
        etiku.

:: stoicizmus.

/filozofia stredoeuróska
– angl. Central European philosophy – filozofické tradície a myslitelia vystupujúci v kontexte stredoeurópskej kultúry na území Rakúska, severného Talianska, Nemecka (najmä južného, resp. Bavorska), Slovenska, Česka, Poľska, Maďarska, Slovinska a sčasti aj Chorvátska počnúc stredovekom, od kedy išlo zväčša o filozofov, ktorí boli obyvateľmi habsburskej ríše alebo žili na územiach blízko tejto politicko-kultúrnej jednotky. Mocný vplyv na stredoeurópskych filozofov vyvíjalo kresťanstvo a judaizmus, čo podnecovalo tematizáciu vzťahu viery a rozumu a ich jednoty. Zo stredoveku a novoveku sa texty stredovekej filozofie zachovali väčšinou v latinskom jazyku, postupne s prechodom k neskorému novovoveku sa presadzuje nemčina, maďarčina, poľština, čeština a ďalšie národné jazyky úmerne s pokrokom v národnoemancipačnom smere. V završujúcej fáze národnoemancipačných procesov pristupuje k vplyvom zo strany kresťanstva a judaizmu myslenie liberalistické, socialistické, nacionalistické až nacistické. Po zániku Rakúsko-Uhorska stredoeurópskofilozofické myslenie sa vyrovnáva v prvom rade s realitou a dopadmi prvej svetovej vojny, druhej svetovej vojny, vzniku a zániku režimov, v ktorých ideológii i praktickej politike sa presadzovali idey komunizmu. Po vstupe krajín východného bloku do Európskej únie sa filozoficky reflektujú jej historické a geopolitické možnosti a s nástupom druhej axiálnej doby sa do centra pozornosti stredoeurópskych filozofov stále viac presúva ďalší osud stredoeurópskej kultúry, európskej kultúry vôbec, ale i osud tej ktorej národnej kultúry v radikálnych celosvetových premenách na pozadí návratu – hegelovsky povedané – svetového ducha na Východ a všeobecnejšie povedané v podmienkach inscendentalizačného zlomu v kultúre 21. storočia. V reflexii politických, ekonomických a kultúrnych dopadov ukrajinskej vojny sa na hladinu aj stredoeurópskeho filozofického myslenia postupne prediera zvažovanie eventuálnej štátnopolitickej neutralizácie stredoeurópskeho priestoru.
    Pre pochopenie stredoeurópskej filozofie má mimoriadny význam komparácia filozofických tradícií, ktoré ju tvoria. V tomto smere prišiel s vynikajúcimi výsledkami O. Mészáros, najmä v komparácii dejín slovenského a maďarského filozofického myslenia.
:: biedermeier, filozofia česká, filozofia európska, filozofia maďarská, filozofia nemecká, filozofia poľská, filozofia slovenská, kultúra rakúsko-uhorská, kultúra stredoeurópska., zlom inscendentalizačný v kultúre 21. storočia.

/filozofia stredoveká
– etapa vývinu filozofie, ktorá nasledovala po starovekej filozofii a na ktorú nadväzovala novoveká filozofia; filozofické názory autorov, ktorí v stredoveku uvažovali o mieste človeka vo svete; dôležitá, sebareflexívna súčasť stredovekej kultúry; filozofia, ktorá sa (na západe) vyvíjala približne od 5. stor. (uvádza sa rok zániku západorímskej ríše (r. 476)) do 14. stor. resp. 15. stor. (po renesančnú filozofiu). Na západe sa nezriedka za stredovekú filozofiu pokladá len filozofia 8. až 15. stor., a to v podstate v súlade s členením na cirkevný starovek (1. až 7. stor.), cirkevný stredovek (8. až 15. stor.) a cirkevný novovek (16. až 21. stor.).
    V Európe bolo náboženským pozadím tejto filozofie kresťanstvo (rímsky katolicizmus a byzantské pravoslávie), v Prednej Ázii a v arabských krajinách islam alebo judaizmus.
    Stredoveká filozofia rozpracováva (ale aj rozmelňuje) problémy a motívy, ktoré priniesla staroveká filozofia, často so zreteľnou tendenciou k dogmatizácii, až končí pokusmi o „veľkú syntézu“ (v Európe vrcholná scholastika, v Indii védánta, v Číne novokonfuciánstvo) (355;7 – 8).
    Za významné súčasti stredovekej filozofie na západe sa pokladá patristika (raná patristika, vrcholná patristika a neskorá patristika), scholastika (raná scholastika, vrcholná scholastika a neskorá scholastika), mystika, byzantská filozofia, arabská filozofia, židovská filozofia.
    Filozofia plnila v tomto kontexte služobnú funkciu voči teológii. Preto je pre pochopenie stredovekej filozofie najdôležitejšie porozumieť tomuto vzťahu. Pokiaľ ide napríklad o stredovekú kresťanskú filozofiu, treba pochopiť predovšetkým jej vzťah ku kresťanskej teológii (k teológii prirodzenej a nadprirodzenej). Pokiaľ sa uvažuje o vzťahu filozofie a teológie, je užitočné uvedomiť si na strane teológie existenciu "troch klasických teologických paradigiem" (354;19 a n.): augustinovskej, tomášovskej a novoscholastickej, pričom vzhľadom na stredovekú teológiu ide o prvé dve.
    Z vnútornej, duchovnej stránky naznačuje povahu stredovekej filozofie Augustínov výrok: Veď, aby si veril, a ver, aby si mohol vedieť (Intellige ut credas, crede ut intelligas). Jednota viery a vedenia je najpríznačnejšou črtou stredovekej filozofie. Nikdy v inej epoche západných duchovných dejín nevládla taká istota o existencii Boha, jeho múdrosti, moci a dobrote, o stvorenosti sveta, o jeho zmysluplnom usporiadaní a riadení.
    Jednota a poriadok sú znameniami doby, tvrdí Hirschberger ([353];318).
    Významnou udalosťou pre rozvoj stredovekej filozofie bolo založenie falckej školy Karolom Veľkým.
:: Abélard, P., Abraham ibn Ezra, Albert Veľký, Alcuin, Bacon, R., devotio moderna, Duns Scotus, J., Eriugena, J. S., estetika stredoveká, filozofia (filozofia stredoveká), filozofia 6. stor., filozofia 7. stor., filozofia 8. stor., filozofia 9. stor., filozofia 10. stor., filozofia 11. stor., filozofia 12. stor., filozofia 13. stor., filozofia 14. stor., filozofia novoveká, filozofia renesančná, filozofia staroveká, Hildegarda z Bingenu, Jolivet, J., kultúra stredoveká, Liber de causis, lumen supranaturale, Mechtilda z Magdeburgu, mystika kresťanská západná, jej zlatý vek, Occam, W., stredovek, Tomáš Akvinský.

filozofia subjektívnoidealistická
– subjektívny idealizmus – filozofia, podľa ktorej existuje iba vedomie; objektívna realita jestvuje iba vo vedomí. Krajnou formou tejto filozofie je solipsizmus.
:: idealizmus subjektívny.

/filozofia súčasná
– ostatná alebo možno i posledná etapa vývinu filozofie nadväzujúca na filozofiu novovekú, ktorá sa rozvíja približne od druhej tretiny 19. storočia dodnes formulovaním dodnes živých kardinálnych problémov človeka a spoločnosti.
    V chronologicky najširšom zmysle zahrnuje filozofiu 19. storočia počnúc 2. tretinou 19. stor., filozofiu 20. storočia a filozofiu 21. storočia. Chronologicky ju však možno vymedziť aj užšie, v najužšom zmysle by išlo o filozofiu 21. storočia. Každopádne sa pri periodizácii vynorí pandémia COVID-19, pretože ju možno vzhľadom na jej komplexné globálne účinky na civilizáciu považovať za zavŕšenie nástupu druhej osovej doby, v priebehu ktorej a po ktorej sa kompletne mení obraz sveta a reflexia jeho tvorby.
    Súčasná filozofia je zložka súčasnej kultúry.
    Do konca 20. storočia tvorí náplň súčasnej filozofie doznievanie kriticisticko-aktivistickej etapy vývinu filozofie, v 21. storočí možno hovoriť o postkriticisticko-postaktivistickej alebo virtualistickej etape vývinu filozofie formulujúcej hyperkomplexné problémy v globálne interkulturálne prepojenom svetovom spoločenstve ľudí na pozadí vykryštalizovania sa troch hlavných svetových mocenských centier – Číny, Ruska a Spojených štátov amerických.
    Pri podrobnejšom pohľade na vývin súčasnej filozofie v nej možno vyčleniť:

        obdobie kryštalizácie a kontrapozície scientistickej a antiscientistickej tendencie (2. tretina 19. stor. až prvá svetová vojna);
        medzivojnové obdobie komplementácie scientistických a antiscientistických filozofických smerov;
        povojnové obdobie fúzií filozofických smerov scientistickej a antiscientistickej orientácie do konca 20. storočia;
        opustenie kriticisticko-aktivistickej paradigmy filozofie a postupné utváranie sa virtualistickej (hyperkreativistickej) paradigmy filozofie hľadajúcej možnosti odpovedať na problémy hyperzložitého (bezprostredne súvisiaceho so sebazničením človečenstva) historického typu 21. storočia v spolupôsobení komplexného spektra prístupov vedeckých, technicko-inžinierskych, umeleckých, náboženských a alternativistických zo všetkých svetových kultúrnych tradícií – západnej, ázijskej, arabskej, subsaharsko-africkej, predkolumbovsko-americkej a aborigénnej.

    Ad 1. Etapa kryštalizácie zároveň aj proti sebe navzájom sa ostro stavajúcej scientistickej a antiscientistickej reakcie na tradičnú filozofiu, ktorá vyvrcholila Hegelovým špekulatívnym premyslením celej filozofickej tradície Západu od jej zrodu v antike, a ustanovenia sa scientistických a antiscientistických škôl alebo smerov súčasnej filozofie, ako pozitivizmu na prvej strane a povedzme filozofie života na strane druhej.
    Ad 2. Konsolidácia alebo dozretie smerov scientistickej a antiscientistickej orientácie, na báze čoho sa dostavila akási komplementácia, ich vzájomné dopĺňanie sa.
    Ad 3. Obdobie povojnových fúzií filozofických smerov dokonca aj scientistickej a antiscientistickej orientácie, ktoré vyústilo do série post- a neo-smerov, vrátane postmodernizmu.
    Ad 4. V štvrtej etape vývinu súčasnej filozofie sa zmysel filozofie viaže na sebareflektovanú spoluprácu so širokou paletou oblastí kultúry, bez ktorej dnes nemožno riešiť žiadnu relevantnú ťažkosť, ktorej historický typ možno označiť ako hyperzložitosť. Nádej na eventuálne riešenie hyperzložitých ťažkostí dnešnej doby sa opiera o recipovanie a nereduktívne usúvzťažňovanie podnetov zo všetkých vývinových pásiem kultúry v diachronickom, synchronickom a transverzálnom priereze. S tým korešpondujú aj nároky na kompetenciu dnešného filozofa, od ktorého sa žiada orientácia v naznačenej šírke. Aby táto orientácia nezostala iba na povrchu, výchova filozofa sa musí orientovať, pokiaľ ide o jazykovú prípravu, na zvládnutie angličtiny, ruštiny a čínštiny, a pokiaľ ide o vlastnú odbornú prípravu, na to, čo by sa dalo označiť ako „výberový neoencyklopedizmus“ osnovaný na kreativistike a matematike, pričom pod kreativistikou sa myslí rozvíjanie tvorivých schopností filozofa v smere jeho záujmov alebo špecializácie. Devíza dneška: hĺbka resp. detail a univerzálna zorientovanosť (vedomie polyverzálnosti prakticky každého problému).

    Uvedená náročnosť prípravy na riešenie hyperzložitých ťažkostí dneška si pravdepodobne vyžiada takú výchovu k telesnej a duševnej zdatnosti, ktorú by sme mohli označiť ako neokalokagatia.
− P: Aall, A., Audi, R., Bachelard, G., Bense, M., Bergson, H., Brentano, F., Buber, M., Carnap, R., Cassirer, E., Castañeda, H.-N., Cohen, G. A., Comte, A., Cousin, V., Dilthey, W., Eco, U., Engels, F., Epštein, M. N., Filkorn, V., Foucault, M., Ghóš Aurobindo, Habermas, J., Hartmann, N., Heidegger, M., Hrušovský, I., Husserl, E., Chalmers, D. J., Chisholm, R. M., Chomsky, N., Kripke, S. A., Krišnamúrti, Dž., Lacan, J., Lenin, V. I., Leśniewski, S., Levinas, E., Lotze, R. H., Marx, K., McTaggard, J. M. E., Merleau-Ponty, M., Nietzsche, F., Peirce, Ch. S., Popper, K. R., Serres, M., Stegmüller, W., Tarski, A., Twardowski, K., Wittgenstein, L., York von Wartenburg, P..
:: antropológia filozofická, doba osová druhá, estetika súčasná, existencializmus, fenomenológia, filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia analytická, filozofia existencialistická, filozofia fenomenologická, filozofia marxistická, filozofia novoveká, filozofia postmoderná, filozofia pozitivistická, filozofia života, hermeneutika, hermeneutika a filozofia analytická, hermeneutika filozofická, hermeneutika integratívna, neopozitivizmus, neoracionalizmus, neorealizmus, novohegelovstvo, novokantovstvo, postmoderna, postštrukturalizmus, pragmaticizmus, pragmatizmus, racionalizmus kritický, realizmus kritický, realizmus vedecký, spiritualizmus, škola frankfurtská, škola ľvovsko-varšavská, škola semiotická tartusko-moskovská, štrukturalizmus filozofický.

/filozofia svetová
− súbor všetkých filozofém na svete v jeho diachronickom i synchronickom rozmere členený na jednotlivé filozofické tradície a kontinentálne, národné a regionálne filozofie.
:: filozofia arabská, filozofia buddhistická, filozofia európska, filozofia kresťanská, filozofia východná, filozofia západná, filozofia židovská, kultúra svetová.

/filozofia synkriticistická
– otvorený súbor synkriticistických filozofických disciplín počnúc synkriticistickou ontológiou a jej základnou vrstvou – perichronozofiou. Synkriticistická filozofia je intenzifikovaná, systematicky vypracúvaná, systematicky sebareflektovaná forma alebo etapa synkritickej filozofie.
:: synkriticizmus.

/filozofia synkritická
– filozofická zložka alebo vrstva synkriticizmu odhaľujúca, skúmajúca a rozširujúca (synkritickým myslením) formy a cesty synkritickej praxe respektíve synkritického spôsobu života a vypracúvajúca ich filozofický a metodologický obraz.
    Synkritická filozofia má pre toho, kto sa s ňou stretne, slúžiť ako podklad sebaidentifikácie, ujasnenia si a prehĺbenia si vlastnej pozície čitateľa textov, v ktorých je vyložená. Synkritická filozofia sa riadi princípom žičenia inakosti (7. téza synkriticizmu) – zdôvodňuje a rozvíja princíp potešenia alebo radosti z toho, že blížny zaujíma svetonázorovo, filozoficky, profesne, životnoprakticky, vkusovo, sexuálnoorientačne, politicky atď. inú pozíciu, iné stanovisko, iný postoj ako synkriticizmus.
    Synkriticizmu a jeho filozofii na srdci neleží jeho nasledovanie, ale nasledovanie, prehlbovanie a zdokonaľovanie tej ktorej mimosynkriticistickej pozície; v duchu hesla “čím pestrejšie, tým lepšie”. Princíp žičenia inakosti navyše spája s princípom zbytočnosti konania zla (ubližovania, škodenia), pretože k nemu (k zlu, ubližovaniu, škodeniu) dochádza s väčším stupňom automatizmu než ku konaniu dobra (pomáhaniu, odstraňovaniu škôd atď.). Napríklad nevychovať dieťa je podstatne ľahšie ako ho vychovať, zničiť partnerský vzťah je podstatne ľahšie ako ho kultivovať, postaviť dom je podstatne ľahšie ako ho zničiť: na zničenie domu stačí úplne triviálna nepozornosť, na jeho vybudovanie treba sústredenú obrovskú námahu. Jednou z prvých, ak nie úplne prvou myšlienkou synkriticizmu, bolo: nie je zaujímavé utrpenie, ale čo z neho spravíme.
    „Dobrá” synkritická filozofia končí a stáva sa synkritickou praxou alebo synkritickým spôsobom života. Synkritická filozofia zla alebo niečoho zlého, škodlivého sa rozvíja do svojej synkriticistickej etapy alebo podoby, čiže do filozofie synkriticistickej.
– I: Filozofia synkriticizmu a konferenčné príspevky o nej.
:: filozofia, filozofia synkriticistická, synkriticizmus, žičenie inakosti.

/filozofia systematická
– odvetvie filozofie zamerané na vytvorenie jedného koherentného celku zo všetkých oblastí filozofie, tedy metafyziky, etiky, logiky, epistemológie, estetiky, dejín filozofie a tak ďalej, s cieľom poskytnúť komplexný a súvislý pohľad na rôzne filozofické problémy alebo témy.

/filozofia škótska
– súčasť britskej filozofie rozvíjajúca sa v úzkom spojení s anglickou filozofiou (ako jej regionálna súčasť) na území Veľkej Británie v podstate v podmienkach nesamostatnosti Škótska.

/filozofia španielska
– súčasť španielskej kultúry; národná vetva európskej filozofie rátajúca dve tisícročia svojej histórie, počnúc stoikom Senecom. R. 1085 je dobyté Toledo, v ktorom sa potom po 200 ďalších rokov prekladajú diela významných islamských učencov.
:: filozofia európska.

/filozofia špekulatívna
– súčasť tradičnej filozofie (dnes niekedy vnímaná kontroverzne), ktorá sa uplatňuje v rôznych oblastiach filozofického (ale i vedeckého) bádania z týchto dôvodov:

        1. Pomáha pochopiť základné otázky: Špekulatívna filozofia sa zaoberá základnými otázkami o bytí, pravde, hodnotách a podstatách, ktoré sú často mimo dosahu vedy. Tieto otázky sú základné pre chápanie sveta a nášho miesta v ňom.
        2. Podporuje kritické myslenie: Špekulatívna filozofia nás núti zamyslieť sa nad našimi predpokladmi a preskúmať alternatívne možnosti. Toto môže viesť k lepšiemu chápaniu a novým perspektívam.
        3. Inšpiruje nové myšlienky a teórie: Mnohé z najvýznamnejších myšlienok a teórií v histórii filozofie vzišli zo špekulatívnej filozofie. Tieto myšlienky a teórie môžu mať hlboký vplyv na naše chápanie sveta.
        4.Poskytuje rámec pre etické a morálne rozhodovanie: Špekulatívna filozofia sa často zaoberá otázkami týkajúcimi sa správneho a nesprávneho, dobra a zla. Tieto otázky sú kľúčové pre naše etické a morálne rozhodovanie.
        5. Podporuje interdisciplinárny prístup: Špekulatívna filozofia sa často prelína s inými disciplínami, ako sú fyzika, biológia, psychológia a sociológia. Toto môže viesť k novým a inovatívnym spôsobom pochopenia týchto disciplín.

/filozofia štátu
– genitívna filozofická disciplína alebo filozofia (cf [1];47), ktorej predmetom sú najvšeobecnejšie alebo fundamentálne aspekty štátu ako entity, jej štrukturálnych zložiek, jej vzniku, vývinu, (prípadne aj zániku) a externých súvislostí jej existencie. Týmto výskumom sa filozofia štátu snaží vypracúvať aparát podporujúci filozofickometodlogickú sebareflexiu a fundáciu špeciálnovedného skúmania štátu, napr. v rámci štátovedy.
:: štát, štát (história), štát (právo), štátotvornosť, umenie štátnické, vznik štátu, zriadenie štátu.

/filozofia švajčiarska
– európska filozofia rozvíjajúca sa vo Švajčiarsku v nemeckom resp. francúzskom jazyku.
    Jej počiatky siahajú do stredoveku.
    Centrom intelektuálneho ruchu v ranom novoveku bola Bazilej, kde v roku 1460 bola založená univerzita, na ktorej vyučoval Erazmus Rotterdamský, Paracelsus a v neskorších obdobiach D. Bernoulli, L. Euler, F. Nietzsche, K. Jaspers, T. Reichstein, J. Hersch. V Bazileji sa v roku 1897 konal svetový sionistický kongres pod vedením Th. Herzla.
    Počnúc osvietenstvom plní významnú sprostredkujúcu funkciu švajčiarsky učenec – bilingvista, no napriek tomu sa stále spochybňuje existencia švajčiarskej filozofie, ktorej otázka bola nastolená v roku 1945; radšej alebo skôr sa hovorí o filozofii vo Švajčiarsku (Philosophie in der Schweiz), pričom po nemecky hovoriaci filozofi sa zaraďujú do nemeckojazyčnej filozofie (deutschsprachiche Philosophie) a po francúzsky hovoriaci filozofi do frankofónnej filozofie (philosophie francophone).
– P: Avenarius, R., Barth, H., Burckhardt, J. Ch., Gonseth, F., Häberlin, P., Landmann, M., Piaget, J., Zimmerli, W. Ch.
:: filozofia európska.

/filozofia talianska
– súčasť európskej filozofie a sebareflexívna vrstva talianskej kultúry majúca vždy značný vplyv na duchovný rozvoj Európy a zaznamenávaná sprvu v latinskom a neskôr v talianskom jazyku.
    Už počnúc stredovekým obdobím vývinu talianskej filozofie nadväzujúcim na odkaz antickej filozofie a zároveň tým, že Itália bola centrom vtedajšieho náboženského života Európy, mala medzinárodný význam. Ako prvý sa v tomto kontexte zvykne uvádzať Boëthius (480 – 525), prekladajúci a komentujúci Aristotelove spisy a tvorca diela De consolatione philosophie, ktorý výrazne ovplyvnil celú ranú scholastiku. Vplyv myslenia Boëthiovho a jeho žiaka Cassiodora (ok. 490 − 580) pretrvával až do 11. storočia, kedy Peter Damiani, autor traktátu De divina omnipotentia (O božskej všemohúcnosti) obhajoval prednosť teológie pred filozofiou a potlačoval dialektiku.
     V dobe rozkvetu scholastickej filozofie rozvíjal mystický prístup k miestu človeka vo svete sv. František z Assisi (1182 − 1226), Joachim da Fiore (ok. 1135 − 1202) a sv. Bonventura (Johannes Fidanza, vl. m. Giovanni di Fidanza, ok. 1217 − 1274), súčasník a priateľ najväčšieho systematika stredovekej kresťanskej filozofie sv. Tomáša Akvinského (1225 − 1274).
    Talianska filozofia pestovaná už v talianskom jazyku začína v období renesancie, na ktorej začiatku vyniká Dante Alighieri (1265 − 1321), autor diela Divina Commedia (Božská komédia, nap. medzi 1308 − 1318), ktoré patrí k najväčším dielam svetovej literatúry a ktorého filozofický význam a teologická relevancia spočíva v prebásnení stredovekého imago mundi; explicitne filozofickým je Danteho dielo De monarchia (1310), koncipujúce víziu ľudstva zjednoteného v jednom štáte pod vládou jediného panovníka; mnohosť podľa Danteho pochádza z látky, dokonalá jednota je výrazom božského. Svetová monarcha by tak bola obrazom božej jedinovlády v stvorenom jestvujúcne. Vynikajúcimi predstaviteľmi talianskej renesančnej filozofie a humanizmu sú Gemisthos Georgios Plethon (1355 − 1450), Marsilio Ficino (1433 − 1499), Pico della Mirandola (1463 − 1494), Pietro Pomponazzi (1462 − 1524), Andreas Caesalpinus (1519 − 1603), Giacomo Zabarella (1532 − 1589); k nim sa radia prírodovedne orientovaní myslitelia: Geronimo Cardano (1501 − 1576), Bernardino Telesio (1508 − 1588), Franciscus Patritius (1529 − 1597) a všestranná renesančná osobnosť Leonardo da Vinci (1452 − 1519), geniálnym spôsobom zjednocujúci v prúde svojich filozoficko-vedeckých bádaní (paralelných s jeho výtvarnoumeleckou tvorbou) nazeranie a myslenie. Panteón talianskych renesančných mysliteľov, ktorých tvorba predstavuje aj prelomový zásah do myslenia filozofického, završuje Nicolò Machiavelli (1469 − 1527), Giordano Bruno (1548 − 1600), Galileo Galilei (1564 − 1642) a Thomas Campanella (1568 − 1639).
    V období protireformácie a osvietenstva vyniká zakladateľ moderného historizmu Giovanni Battista Vico (1668 − 1744). Cesare Beccaria-Bonesana (1737 − 1794) vypracúva sociálnoreformnú filozofiou mravnosti a práva.
    Galériu talianskych filozofov 19. storočia otvára I. Kantom ovplyvnený severotaliansky mysliteľ Antonio Rosmini (1797 − 1855) aVincenzo Gioberti (1801 − 1852). V južnom Taliansku dochádza paralelne k prvej vlne hegelianizmu s predstaviteľmi: Bertrando Spaventa (1817 − 1883) a Francesco De Sanctis (1817 − 1883), najväčší literárny kritik talianskeho romantizmu a risorgimenta. Ku kantovcom sa radí Pasquale Galluppi (1770 − 186) a Alfonso Testa (1784 − 1860). Pozitivizmus zastáva najmä Carlo Cattaneo (1801 − 1869) a Giuseppe Ferrari (1812 − 1876), Predstaviteľmi novoscholastickej filozofie sú: Cajetano Sanseverino (1811 − 1865), Tommasso Zigliara (1833 − 1893) a Matteo Liberatore (1825 1892). Tento prúd talianskej filozofie dostáva výraznú podporu encyklikou Aeterni Patris pápeža Leva XIII. roku 1879, ktorá ukotvila tomizmus ako oficiálnu filozofiu katolíckej cirkvi. Popri novoscholastickej filozofii sa ďalej no s menším významom vyvíja talianske novohegelovstvo, pozitivizmus, ktorý završuje R. Ardigò (1828 − 1920), a Antoniom Labriolom (1843 − 1904) začína vývin marxizmu na pôde talianskej filozofie.
    V 20. storočí sa k marxizmu prihlási najmä A. Gramsci a P. Togliatti. Neohegelianizmus rozvíjajú: G. Gentile a B. Croce, fenomenológiu E. Paci, existencializmus N. Abbagnano. S rozvojom seriálneho myslenia a kritikou štrukturalizmu počnúc 60. rokmi 20. storočía prichádza U. Eco (1932 − 2016).
– P: Bruno, G., Dante Alighieri, Eco, U., Galilei, G., Machiavelli, N., Marramao, G., Paci, E., Vico G. B..
:: filozofia, filozofia európska.

/filozofia tantrická
sa. – angl. tantric philosophy – duchovná resp. sebareflexívna zložka tantrizmu alebo šaktizmu zdôrazňujúca celistvosť v prístupe ku skutočnosti a vzájomnú závislosť jej všetkých častí a celku s cieľom dosiahnutia konečnej integrácie a duchovného oslobodenia. Odmieta zavrhovanie tela, telesnosti, telesných procesov, ktoré takisto treba zapojiť do generálneho programu integrácie, transfigurácie a spiritualizácie.
    Tantrická filozofia zdôrazňuje ženský aspekt bipolárnej reality, skúma a zdôvodňuje prax (sādhana) integrácie polarít, a tým dosiahnutia slobody (mokṣa). Učí o spojení mysle, tela a ducha, pričom zdôrazňuje prepojenie všetkých aspektov života. Prijíma Božskú ženskosť interpretuje ako mocnú silu tvorenia a transformácie.
    Všetky zložky a dynamické procesy ľudskej osobnosti vrátane emócií a telesných funkcií treba zmobilizovať v smere duchovného úsilia, čím sa odhalí, spozná ich afinita s kozmickými silami a ich vzájomné prepojenie. Ľudská osobnosť so všetkými jej zložkami sa tak vedome integruje do globálneho tkaniva (tantra) univerza.
    Zdrojmi významového univerza tantrickej filozofie sú už niektoré prvky duchovných vrstiev archaickej kultúry, harappského náboženstva, véd, bráhman, áranjak a upanišád.
    Tantrická filozofia sa postupne stáva predmetom vedeckého výskumu a pojem tantrickej filozofie, ktorý reprezentuje jej podstatu, sa rodí v náročnom procese zahrnujúcom pracné vylupovanie racionálnych postrehov zo záplavy populárnej literatúry o tantrizme nezriedka ho redukujúcej na plytký sexualizmus (cf 184;180 – 181).
:: filozofia indická.

/filozofia taoistická
– čínska filozofia vyrastajúca (podľa pôvodných predstáv) z učenia Lao-c‘a, ktorá sa postupne vyvinula do náboženskofilozofického protipólu k buddhistickej filozofii a rozvíja sa až dodnes s mocnými rezonanciami aj mimo pôdy čínskej filozofie, pozri napríklad aj na Slovensku v myslení M. Čarnogurskej.
:: filozofia čínska.

/filozofia tibetská
– súčasť ázijskej filozofie, náboženská filozofia tvorená sebareflexívnou vrstvou kultúry, ktorá sa pôvodne rozvinula v geografickej oblasti Himalájí na báze striktnej argumentácie a meditácie v rámci metafyziky, epistemológie a etiky a neskôr sa rozšírila aj do Spojených štátov amerických, Európy a ďalších oblastí sveta.
    V súčasnosti je najvýznamnejším predstaviteľom tibetskej filozofie štrnásty dalajláma.
    Hlavným zdrojom tibetskej filozofie je významové univerzum ideového jadra tibetskej kultúry – bönizmu a tibetského buddhizmu s ústredným miestom tibetskej „Knihy mŕtvych (Bardo Thödol)“. Dôležité miesto v tibetskom filozofickom myslení zaujíma tibetská lekárska filozofia.
    Východiskovými textami pre štúdium tibetskej filozofie sú Čandrakírtiho komentáre k Nágárdžunovi.
    Významové útvary tibetskej filozofie sa (re)konštituujú v intenciách najmä týchto smerov (škôl) tibetskej náboženskej tradície:

    ňingmapa (tib.) [rňing-ma-pa (tib. tl)];
    kagjüpa (tib.) [bka‘-brhjud-pa (tib. tl)];
    sakjapa (tib.) [sa-skja-pa (tib. tl)];
    gelugpa (tib.) [dge-lugs-pa (tib. tl)].

    A tieto školy sa ďalej delia na viacero podškôl vedno vytvárajúce veľmi pestré filozofické významové univerzum.
    K predstaviteľom tibetskej filozofie okrem vyššie spomenutých patria: Padmasambhava, Vinalamitra, Vairóčana, Langdarma, geše Rabten, Tarthang Tulku a mnohí ďalší.
:: filozofia ázijská, filozofia východná.

/filozofia tradičná
– filozofia tvorená zabehanými mienkami alebo dogmami, ktorej sa chcú neskorší filozofi zbaviť, pretože tieto mienenia alebo dogmy považujú za prinajmenšom zastaralé, nemoderné, vyšlé z módy a podobne.
:: diskurz (filozofia tradičná), filozofia, filozofia špekulatívna.

/filozofia transcendentálna
– angl. transcendental philosophy – systém konceptov, konštituujúcich apriórne poznanie. Napr. u Kanta je jedným z takýchto konceptov jeho pojem času.

/filozofia umenia
– filozofická disciplína, ktorá skúma psychické zdroje umenia (túžbu vyjadriť sa, vôľu stvárňovať, pud hry, potešenie so zdania), umelecké motívy (zážitok, výraz, stvárnenie), umeleckú tvorbu a podstatu kreativity (inšpirácia, koncepcia, vnútorné predvedenie, realizácia), prežívanie umenia a pôžitok z umenia, podstatu umenia (napr. Kant: umenie ako hra; Hegel: umenie ako zdanie; Nietzsche: umenie ako lož), zmysel umenia (vyvolávanie emocionálnych zážitkov, intenzifikácia života a i.).
:: filozofia hudby, filozofia literatúry, interpretácia (filozofia umenia), výumeňujúcno (synkriticizmus).

/filozofia upanišadovská
– angl. the Upanishadic philosophy – filozofická zložka významového univerza upanišád tvoriaca prvú fázu vývinu hinduistickej filozofie a koncentrujúca sa na problémy zmyslu života a sveta a veľkých neviditeľných síl.
:: filozofia hinduistická, filozofia indická.

/filozofia urbanizmu
– súbor teoretických princípov a praktických prístupov, ktoré sa zaoberajú plánovaním, výstavbou a rozvojom miest. Zahŕňa rôzne aspekty, ako sú:

o Udržateľnosť: Snaha o vytváranie miest, ktoré sú ekologicky, ekonomicky a sociálne udržateľné. To zahŕňa efektívne využívanie zdrojov, znižovanie emisií a podporu miestnej ekonomiky.
o Kvalita života: Zameranie na zlepšovanie životných podmienok obyvateľov, vrátane dostupnosti služieb, zelene, verejných priestorov a infraštruktúry.
Historický a kultúrny kontext: Rešpektovanie a integrácia historických a kultúrnych hodnôt do moderného urbanistického plánovania.
Participácia verejnosti: Zapojenie obyvateľov do procesu plánovania a rozhodovania, aby sa zabezpečilo, že mestské prostredie bude reflektovať potreby a želania komunity.
Inovácie a technológie: Využívanie nových technológií a inovatívnych prístupov na riešenie urbanistických výziev, ako sú doprava, bývanie a energetická efektívnosť.
Interdisciplinárny prístup: Spolupráca medzi rôznymi odborníkmi, ako sú architekti, urbanisti, sociológovia, ekológovia a inžinieri, aby sa dosiahlo komplexné a integrované riešenie.

Filozofia urbanizmu sa neustále vyvíja a prispôsobuje novým výzvam a trendom, ako sú klimatické zmeny, technologický pokrok a demografické zmeny.
:: urbanizmus.

/filozofia USA
– najčastejšie stručne: americká filozofia − súčasť americkej filozofie a sebareflexívna vrstva kultúry USA. Za zakladateľa filozofie USA sa považuje G. Berkeley.
− P: Audi, R., Bridgman, P. W., Epštein, M. N., Fraser, J. T., Goodman, N., Chisholm, R. M., Chomsky, N., James, W., Kripke, S. A., Krišnamúrti, Dž., Morris, Ch. W., Nelson, E. S., Peirce, Ch. S., Riška, A., Rorty, R., Searle, J. R., Whitehead, A. N.
:: filozofia, filozofia americká, filozofia severoamerická, pragmaticizmus, pragmatizmus.

/filozofia vedecká
– filozofia vyznačujúca sa radom vlastností príznačných pre vedecké poznanie, ako konzistentnosť, založenosť na logických kategóriách a zákonoch, dokázateľnosť tvrdení, objektívna pravdivosť tvrdení, zameranosť na výsledky vied a opieranie sa o ne (ich zovšeobecňovanie)...

/filozofia vedy
– časť filozofie, ktorej predmetom je veda, predovšetkým vedecké významové univerzum, jeho špecifikum, vznik (tvorba), vývin (transformácie), metódy vedeckého poznávania, vymedzenie a ontologický status predmetu vedy a súbor vzťahov vedy k jej okoliu. V súlade s tým sa potom vyčleňujú také špecializácie filozofie vedy, ako metodológia vedy, logika vedy, epistemológia etc.
    Filozofia vedy tvorí súčasť metavedy.
    Filozofiu vedy členia podľa rôznych kritérií, predovšetkým podľa toho, či sa zaoberá vedou vôbec, alebo jednotlivými vednými disciplínami prípadne ich súbormi:

    filozofia matematiky,
    filozofia fyziky,
    filozofia chémie,
    filozofia biológie,
    filozofia psychológie,
    filozofia sociológie,
    filozofia ekonómie,
    filozofia histórie,
    filozofia medicíny...

:: antifundamentalizmus, evolúcia vedy, fulgurácia vo vede, hlavolam, paradigma (filozofia vedy), poznanie vedecké, poznatok vedecký, revolúcia vedy, revolúcia vedy (Thagard, P.), škola erlangenská, teória vedecká, teória vedy, veda.

/filozofia vojny
− časť filozofie, v ktorej sa skúma podstata, zmysel a povaha vojny a vypracúva sa filozofický pojem vojny ako do istej miery aj zovšeobecnenie alebo reflexia vojenskovedných pojmov vojny, ekonomických pojmov vojny, politologických pojmov vojny, medzinárodnoprávnych pojmov vojny, historickovedných pojmov vojny, umeleckých obrazov vojny, svedectiev o prežívaní vojny atď.
    V rámci filozofie vojny sa rozpracúvajú otázky, ako napríklad:

    Čo sa nazýva vojnou? Čo označujeme termínom vojna?
    Aký význam má vojna v dejinách ľudstva?
    Intervenujú alebo môžu intervenovať v reflexii vojny etické kategórie?
    Existujú vôbec vojny?

− P: Carl von Clausewitz (1780 – 1831), Michael Walzer (*1935), Mary Kaldorová (*1946), Peter Warren Singer (*1974), Carl Schmitt (1888 – 1985) a ďalší.
:: vojenstvo, vojna.

/filozofia východná
– orientálna filozofia – obdobne ako filozofia západná komplex národných a nadnárodných filozofií zahrnujúcich najmä tieto filozofie:

            filozofia indická,
            filozofia čínska,
            filozofia japonská,
            filozofia tibetská,
            filozofia kórejská,
            filozofia vietnamská,
            filozofia indonézska
            filozofia arabská.

    Východná filozofia sa vyznačuje myslením, ktoré je väčšmi spojené s náboženskými predstavami ako je to v myslení európskom. Ďalej sa vo východnej filozofii výraznejšie uplatňuje zmysel pre harmóniu celku a časti a rovnováhu medzi človekom a prírodou.
    Keď sa hovorí o východnej filozofii nezriedka sa myslí filozofia ázijská.
    V priebehu 20. storočia označenie východná filozofia stráca zmysel.
:: filozofia ázijská, filozofia orientálna.

/filozofia výchovy
– filozofia edukácie, edukačná filozofia – skúmanie výchovy/edukácie alebo výchovnej/edukačnej skutočnosti tvoriace súčasť filozofie od jej vzniku, ktoré sa postupne vyvinulo do samostatnej filozofickej disciplíny a spravidla sa uplatňuje ako sebareflexívna zložka pedagogiky (edukačných vied alebo edukológie).
    V rámci sústavy pedagogických vied vystupuje filozofia výchovy ako hraničná pedagogická veda.
    Filozofia výchovy sa vyznačuje sa tromi aspektmi:

        aspektom predmetným, týkajúcim sa špecifika predmetu skúmania tvoreného univerzálnymi stránkami a súvislosťami výchovnej/edukačnej skutočnosti, jej zložiek a procesov, ako aj všetkými formami ich poznávania;
        aspektom sebareflexívnym, spočívajúcim v zámernej systematickej starostlivosti o jej vlastný pojmový aparát a metódy;
        aspektom ontologickej diferencie, čiže pestovaním vedomia bytostného rozdielu medzi edukačnou realitou a jej obrazom.

:: filozofia edukačná, pedagogika, výchova.

/filozofia západná
− okcidentálna filozofia, euroamerická filozofia, atlantická filozofia – podstatná súčasť západnej kultúry, jej sebareflexívna zložka; filozofia euroamerického kultúrneho okruhu; tvorí charakteristický celok podobne ako filozofia čínska, filozofia arabská, filozofia indická, ktoré sa vedno zvykli označovať ako východná filozofia. (Poznámka: rozlišovanie medzi západnou a východnou filozofiou strácalo v priebehu 20. storočia postupne svoj zmysel.)
    Hlavnými súčasťami západnej filozofie sú: európska filozofia a americká filozofia (filozofia USA, latinskoamerická a kanadská.
    Vývin západnej filozofie sa obvykle periodizuje nasledovne:

        antická filozofia,
        stredoveká kresťanská filozofia:
            patristika,
            scholastika,
        novoveká filozofia,
        súčasná filozofia.

    Základy západnej filozofie položil Herakleitos a Parmenides.

/filozofia židovská
− hebrejská filozofia – náboženská filozofia, ktorá sa utvorila ako sebareflexívna vrstva judaizmu vychádzajúc z Talmudu a pod vplyvom helenistického filozofického myslenia najmä alexandrijských Židov na čele s Filonom Alexandrijským. Po zániku židovského štátu v roku 70 židovská filozofia v osobe Jochanana ben Sakkaia (ok. 30 až ok. 90) a ďalších učiteľov pracovala na zachovaní židovského duchovného bohatstva, v čom bol mimoriadne úspešný rabín Akiva ben Jozef (ok. 50 − 135/137), jeden z hlavných kodifikátorov textu Mišny. Do vývinu židovskej filozofie neskôr mocne zasahuje racionalizmus arabskej filozofie − stredoveká etapa vývinu židovskej filozofie vyznačujúca sa zapracovávaním ideí novoplatonizmu (Isaac Israeli, 855 − 955, Jehuda ben Šalomo Halevi a ď.) do korpusu židovského významového univerza začína v 10. storočí a vrchol dosahuje v 11. a 12. storočí na území južného Španielska. Za prvého aristotelika sa považuje Abraham ibn Daud (ok. 1110 − 1180) a za najväčších predstaviteľov stredovekej židovskej filozofie Salomon ben Jehuda ibn Gabirol (lat. Avencebrol alebo Avicebron) (1021 − 1050/1070) a Moše ben Maimon (Rambam, v Európe známy ako Moses Maimonides, v arabskom svete ako Abú Imrán Músá ibn Majmún Ibn Abdalláh al-Qurtúbí al-Andálusí al-Isrá’ílí 1135 − 1204). O syntézu Maimonidovej, Aristotelovej a Averroovej filozofie sa záverom stredoveku pokúša Johannes Gerson (Gersonides) (1363 − 1429). Židovská filozofická a spirituálna tradícia pôsobí na európsku vzdelanosť v 15. až 17. storočí prostredníctvom kabaly, ktorou je o. i. ovplyvnený B. Spinoza pokladaný aj za prvého novovekého židovského filozofa.
    Medzi súčasnými židovskými filozofmi vyniká F. Rosenzweig, M. Buber, E. Levinas, E. Fromm, vynikajúcim znalcom židovskej mystickej tradície je Geršom Scholem, no filozoficky účinkuje alebo rezonuje v židovskej filozofii aj S. Freud, E. Husserl, K. Marx a ď.
    Ústredným významovým útvarom židovskej filozofie v širokom a v nezvyčajne bohatom diapazóne racionalizmu až mystiky je pojem alebo predstava Boha, jeho vlastností a jednoty (cf židovská teológia).
– P: Abraham ibn Ezra, Filon z Alexandrie, Lessing, Th., Maimonides, Scholem, G., Spinoza, B.
:: abeceda hebrejská, filozofia hebrejská, filozofia náboženská, hebrejčina, judaizmus, kabala, teológia židovská.

/filozofia života
– smer súčasnej filozofie, ktorý v spore s pozitivizmom a novokantovstvom utvára v poslednej tretine 19. storočia prvú ideovú formáciu poklasickej filozofie.
    Filozofia života sa vyvíjala v 19. storočí a na prelome 19. a 20. storočia. Za je zakladateľov považujú Schopenhauera a Nietzscheho.
    Filozofia života sa vyznačuje redukovaním pojmu reality na pojem života. Prameňom poznania života je podľa nej intuícia, inštinkt, zrenie, tvorivé myslenie.
    Medzi predstaviteľmi filozofie života dominujú: Bergson, Dilthey, Simmel, Spranger, Troeltsch, Blondel, Le Roy.
– P: Dilthey, W., Klages, L..
:: filozofia 19. stor., filozofia 20. stor.

/Filozofia | časopis
– filozofický časopis, ktorý vydáva Filozofický ústav Slovenskej akadémie vied; je to akademický časopis, uverejňujúci výsledky základného výskumu z oblasti filozofie (metafyzika, ontológia, epistemológia, filozofia mysle, dejiny filozofie, sociálna a politická filozofia) a príbuzných disciplín (najmä logika, metodológia, etika). Časopis je otvorený pre všetkých autorov nezávisle od ich metodológie, resp. myšlienkovej orientácie.
– I: FILOZOFIA filozofický časopis.
:: filozofia slovenská.

/filozofickosť
gr. – angl. philosophicality – univerzalita, sebareflexívnosť a povedomie transhorizontovej reality.

/Filozofický ústav SAV
– ústav Slovenskej akadémie vied, ktorý sa zameriava na základný výskum v oblasti logiky a metodológie vied, sociálnej a politickej filozofie, fenomenológie, dejín filozofického a politického myslenia na Slovensku.
– I: Filozofický ústav Slovenskej akadémie vied.
:: filozofia, filozofia slovenská, pracovisko filozofické, výskum filozofický.

/filozofovanie
gr. – vykonávanie filozofickej činnosti.
    K základným hybným silám každého filozofovania patrí túžba po vedení a pochybovanie.
    Súbor pravidiel a postupov filozofovania je filozofickou metódou.
    Podmienkou toho, aby sme dospeli k jasnému a pravému filozofovaniu, je nastúpenie troch ciest:

        účasť na vedeckom bádaní;
        štúdium veľkých filozofov;
        každodenné uvedomovanie si svojej vlastnej životnej cesty, hľadanie jej zmyslu...

:: filozofia.

/Fink, Eugen
(11. 12. 1905 Konstanz, Nemecko – 25. 7. 1975 Freiburg im Breisgau) – nemecký filozof a pedagóg, predstaviteľ fenomenológie, žiak a spolupracovník E. Husserla, priateľ J. Patočku. „Keď nacisti v roku 1933 Husserla odvolali z univerzity, opustil univerzitu aj Fink a zostal Husserlovým súkromným asistentom. Po Husserlovej smrti v roku 1938 sa veľmi zaslúžil o záchranu Husserlovej pozostalosti v belgickom meste Lovaň, kam sa odsťahoval. Roku 1940 boli všetci Nemci v Belgicku internovaní a po obsadení krajiny nacistami Finka odvelili na front. Po vojne pôsobil ako profesor filozofie vo Freiburgu, kde v roku 1965 – 1966 viedol vedno s M. Heideggerom slávny seminár o Herakleitovi...“ (zdroj: Eugen Fink, in: Wikipedie (19032022)).

D: Die phänomenologische Philosophie E. Husserls in der gegenwärtigen Kritik, 1933; Das Problem der Phänomenologie E. Husserls, 1939; Zur ontologischen Frühgeschichte von Raum-Zeit-Bewegung, 1957; Oase des Glücks, 1957; Sein – Wahrheit – Welt, 1958; Alles und Nichts, ein Umweg zur Philosophie, 1959; Spiel als Weltsymbol, 1960; Studien zur Phänomenologie (1930 – 39), 1966; Metaphysik und Tod, 1969; Erziehungswissenschaft und Lebenslehre, 1970; Metaphysik und Erziehung im Weltverständnis von Platon und Aristoteles, 1970; Epiloge zur Dichtung, 1971; Traktat ber die Gewalt des Menschen, 1974; Nähe und Distanz, 1976; Hegel, 1977; Sein und Mensch. Vom Wesen der ontologischen Erfahrung, 1977; Grundfragen der systematischen Pädagogik, 1978; Grundphqnomene des menschlichen Daseins, 1979; Einleitung in die Philosophie, 1985.

:: filozofia 20. stor., fenomenológia, filozofia nemecká, Parmenides (Fink, E.).

/forma
lat. − tvar, vzhľad, podoba; štruktúra, schéma; spôsob.
:: forma hudobná, forma literárna, forma logická, forma organizačná, forma substanciálna (Tomáš Akvinský), forma štátu, forma výroková, izomorfizmus, obsah.

/forma logická
– významový útvar tvorený štruktúrou reprezentácie najvšeobecnejších vzťahov entít a vlastností entít v ľudskom myslení.
:: logika.

/forma substanciálna (Tomáš Akvinský)
– organizujúcno matérie, tvoriace si ju pre seba a udeľujúce jej vymedzenú existenciu; to, čím dochádza k tomu, že niečo má samostatné a osobitné bytie.

forma výroková
− výroková funkcia – výrokový výraz, ktorý vznikne z výroku, ak sa v ňom aspoň jedna indivíduová konštanta nahradí indivíduovou premennou. Výrokové formy možno spájať pomocou výrokových spojok podobne, ako to platí pri výrokoch ([89];178 − 179).
:: rovnica (matematika).

/formácia
lat. – útvar, utváranie.

/formácia spoločensko-ekonomická
– nem. sozial-ökonomische Gesellschaftsformation, angl. socioeconomic formation – „historický typ spoločnosti, ktorý sa zakladá na určitom spôsobe výroby a je stupňom progresívneho vývoja svetových dejín ľudstva od prvotnopospolnej spoločnosti, otrokárskeho zriadenia, feudalizmu a kapitalizmu až ku komunistickej formácii. Pojem spoločensko-ekonomická formácia zaviedol marxizmus; je to základ materialistického chápania dejín. Tento pojem umožňuje po prvé odlíšiť jedno historické obdobie od druhého a namiesto úvah o ,spoločnosti vôbec’ skúmať historické udalosti v rámci určitej formácie. Po druhé umožňuje objaviť spoločné a podstatné črty rozličných krajín, ktoré sú na rovnakom stupni rozvoja výroby ..., a tým pri skúmaní používať všeobecné vedecké kritérium opakovateľnosti (11;466).
    Pojem spoločensko-ekonomickej formácie je jednou z hlavných kategórií intervenujúcich v marxistickom prístupe k dejinám a ich periodizácii a prvýkrát ho Marx aplikoval v diele Osemnásty brumaire Ľudovíta Bonaparta (1852).
:: komunizmus, materializmus historický, základňa (marxizmus).

/formalizácia
– konštruovanie symbolického jazykového systému syntaktickými prostriedkami, bez uvedenie predbežnej interpretácie.
:: formalizácia jazyka.

/formalizácia jazyka
– striktné syntakticko-sémantické vybudovanie alebo rekonštruovanie jazyka, ktorého výsledkom je formalizovaný jazyk.
:: jazyk.

/formula
lat. − ustálené alebo predpísané znenie.
:: formula (latinčina), formula (logika), formula (matematika

/formula (logika)
− presne zavedený výraz obsahujúci premenné a špeciálne symboly.

/formula matematická (Frege, G.)
− meno čísla; určité číslo možno vyjadriť rôznymi menami, napríklad alternatívnymi menami čísla „4“ môže byť „2+2“ alebo „8/2“ atď.

/formula utvorená dobre
– výroková formula, ktorá je syntakticky správne zostavená a reprezentuje výrok. V matematickej logike a vo výrokovej logike sa používa na vyjadrenie tvrdení, ktoré môžu byť pravdivé alebo nepravdivé. Formálne jazyky majú presné pravidlá na tvorbu dobre utvorených formúl, aby ich bolo možné analyzovať a vyhodnocovať.
:: logika, logika formálna, logika výroková klasická.

/formula výroková
– zápis utvorený z výrokových premenných, znakov logických spojok a zátvoriek tak, že vyjadrujú logickú stavbu výroku.
:: logika, výrok, výrok (logika).

/formy pohybu hmoty
– základné druhy pohybu a vzájomného pôsobenia materiálnych objektov. Rozlíšiť možno formy pohybu hmoty

        v anorganickej prírode:
            premiestňovanie v priestore,
            pohyb elementárnych častíc a polí – elektromagnetické, gravitačné, silné a slabé vzájomné pôsobenia,
            procesy premeny elementárnych častíc,
            pohyb a premeny atómov a molekúl (sem patria aj chemické formy pohybu),
            zmeny v štruktúre makroskopických telies – tepelné procesy, zmena agregátnych stavov, zvukové vlnenie...
            geologické formy pohybu hmoty,
            zmena kozmických sústav rozličných rozmerov: planét, hviezd, galaxií a iných zoskupení;
        v organickej prírode:
            životné procesy v organizmoch vo vyšších systémoch
            látková výmena,
            proces odrazu, samoregulácie, riadenia a reprodukcie,
            vzťahy v biocenózach a ďalších ekologických systémoch,
            vzájomné pôsobenie medzi celou biosférou a prírodnými systémami na Zemi a aj spoločnosťou;
        v spoločnosti.

:: formy pohybu hmoty neživé, hmota, pohyb, predmet fyziky, štruktúra pohybu hmoty.

/formy pohybu hmoty neživé
– formy pohybu hmoty týkajúce sa fyzikálnych a chemických procesov, ktoré sa vyskytujú v prírode.
    K neživým formám pohybu hmoty zaraďujeme najmä:

        Mikrofyzikálny pohyb: Tento pohyb sa týka elementárnych častíc a polí1. Zahrňuje kvantové efekty a interakcie medzi časticami, ako sú elektróny, fotóny, kvarky a iné elementárne častice.
        Vnútrojadrový pohyb: Tento pohyb sa týka procesov, ktoré sa vyskytujú v jadrách atómov. Zahrňuje jadrové reakcie, ako sú rádioaktívny rozpad a jadrová fúzia.
        Pohyb mikročastíc: Tento pohyb sa týka malých častíc, ako sú atómy a molekuly1. Zahrňuje chemické reakcie a fázové premeny.

    Tieto formy pohybu sú úzko prepojené a závislé od seba. Prítomnosť jednej formy pohybu je predpokladom pre vznik a prítomnosť inej formy pohybu. Každá forma pohybu má svoje špecifické vlastnosti a mechanizmy, ktoré sú reprezentované fyzikálnymi zákonmi a teóriami.
:: fyzika, hmota, hmota neživá.

/fós
gr. – svetlo, jas, (to, v čom sa niečo môže stať zrejmým, viditeľným samo osebe).

/Foucault, Michel Paul
(15. 10. 1926 Poitier – 25. 6. 1984 Paríž) – francúzsky filozof, predstaviteľ filozofického štrukturalizmu a postmodernej filozofie, historik kultúry, teoretik kultúry a psychológ. Podľa neho nás najhlbšie preniká to, čo je tu pred nami, čo nás drží v čase a v priestore, čo je totiž systém. Systém je súhrn vzťahov, ktoré sa udržujú a menia nezávisle od obsahov, ktoré spájajú. Pred každou ľudskou existenciou, pred každým ľudským myslením sa podla toho vyskytuje už isté vedenie, systém, ktorý znovu objavujeme, akýsi anonymný subjekt, čo myslí. „Ja“ je zničené, ide o to, objaviť toto „vyskytovanie sa“, vyskytuje sa ono „sa“. Istým spôsobom sa tak vraciame k stanovisku 17. stor., s týmto rozdielom: nestavať na miesto boha človeka, ale anonymné myslenie, poznanie bez subjektu, teoretično bez identity.
:: filozofia 20. stor., filozofia francúzska, filozofia postmoderná, štrukturalizmus filozofický.

/Fraser, Julius T.
(7. 5. 1923 Budapešť – 20. 11. 2010 Westport, Conneticu, USA) – americký filozof označovaný ako the most important philosopher of the twetieth century (F. Turner); hlavnou témou jeho filozofickej, interdisciplinárnej a organizačnej činnosti bol čas (integrated study of time).
:: čas, filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia času, filozofia USA, Medzinárodná spoločnosť pre štúdium času.

/Frauenmystik
nem. – ženská mystika – predstavuje počiatky vlastnej nemeckej filozofie obsiahnuté v listoch a nábožných knihách mníšky benediktínskeho rádu Hildegardy z Bingenu.
:: filozofia 12. stor., filozofia nemecká, filozofia stredoveká, mystika, mystika kresťanská západná, jej zlatý vek.

/Frege, Friedrich Ludwig Gottlob
(8. 11. 1848 Wismar − 26. 7. 1925 Bad Kleinen) − nemecký logik, matematik a filozof, ktorý svojou filozofiou jazyka inicioval analytickú filozofiu. Ako tvorcu pojmového písma (Begriffsschrift) ho považujú za vlastného zakladateľa modernej logiky. Frege zlúčil rôzne oblasti logiky, napr. aristotelovskú sylogistiku a stoickú výrokovú logiku, do jednej teórie. Fregeho považujú aj za zakladateľa filozofickej sémantiky. Fregeho vyvrátenie psychologizmu vo filozofii logiky priamo ovplyvnilo E. Husserla.

D: Begriffsschrift, 1879; Die Grundlagen der Arithmetik, 1884; Funktion und Begriff, 1891; Über Sinn und Bedeutung, 1892; Grundgesetze der Arithmetik, 2 zv., 1893 − 1903; Logische Untersuchungen, 1918; 1919, 1923 (knižne 1966); Kleine Schriften, 1967; Nachgelassene Schriften und Briefwechsel, I, 1969, II, 1976.

:: filozofia 20. stor., filozofia analytická, formula matematická (Frege, G.), logicizmus, písmo pojmové (Frege, G.), veta (Frege, G.), význam (Frege, G.), in: význam, zákon Fregeho.

/Frege, G.: Begriffsschrift, eine der arithmetischen nachgebildete Formelsprache des reinen Denkens (1879)
− Pojmové písmo, jazyk formúl čistého myslenia, vybudovaný podľa jazyka aritmetiky − spis podávajúci logický kalkul obsahujúci nasledovné axiómy, ktoré v súčasnej logickej notácii majú tvar:

    ⊢ A → (B → A)
    ⊢ [A → ( B → C)] → [(A → B) → (A → C)]
    ⊢ [D → ( B → A)] → [B → (D → A)]
    ⊢ (B → A) → ( ¬ A → ¬ B)
    ⊢ ¬ ¬ A → A
    ⊢ A → ¬ ¬ A
    ⊢ (c = d) → (f(c) → f(d))
    ⊢ c = c
    ⊢ (∀a: f (a)) → f(c)

    Frege tento spis vypracoval s cieľom nájsť prostriedky, ktoré by umožnili artikulovať matematické dôkazy s takou prehľadnosťou, aby sa vylúčili akékoľvek pochybnosti o ich správnosti. Pojmové písmo je taký jazyk symbolov, ktorý má umožniť čo najprísnejšiu kontrolovateľnosť dôkazov a odhalenie každého skrytého predpokladu, ktorý by mohol do dôkazu nepozorovane vkĺznuť.
    Tento jazyk má byť systémom symbolov, ktoré dovoľujú schematizovať prirodzený jazyk tak, aby vyniklo to, čo je podstatné z hľadiska vyplývania a aby sa potlačilo všetko, čo z tohto hľadiska podstatné nie je: má to byť prostriedok realizácie odvekej úlohy logiky zachytiť vyplývanie (cf [481];50, 33;11).
:: filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia analytická, filozofia nemecká, filozofia súčasná.

/frekvencia
lat. − častosť výskytu.
:: frekvencia (fyzika), početnosť.

/Freud, Sigmund
(6. 5. 1856 Příbor na Moravě – 23. 9. 1939 Londýn) – rakúsky lekár a psychológ, univerzitný profesor neuropatológie vo Viedni (1902 – 1926) a riaditeľ neurologickej kliniky vo Viedni, zakladateľ psychoanalýzy. Až do emigrácie po pripojení Rakúska k Nemecku žil vo Viedni, kde sa roku 1902 stal profesorom lekárskej fakulty.
    Freud vypracoval dva topické modely subjektu, t. j. modely komponentov psychického aparátu. Prvý model obsahuje pojem nevedomia, predvedomia a vedomia. Druhý topický model obsahuje pojem Es, pojem Ich a pojem Über-Ich. V dejinách filozofie sa označuje Freudova koncepcia aj ako pudový realizmus (Triebrealismus).
    Freud berie svet a človeka v ich prírodnej danosti, k čomu patrí aj to, čo o nich vypovedajú vedy o anorganickom a organickom.
    Vyložiť psychoanalyticky danosť „reálny človek“ pre Freuda znamená vidieť ju z hľadiska onej energie, ktorú označuje ako „pud“ (Trieb). To si vyžaduje, aby sa súbor ľudských výrazov v najširšom zmysle slova redukoval na ich pudové podnety, hybné sily, a to na tie, ktoré ich vyvolávajú, ako aj tie, ktoré ich brzdia.
    Pudová skutočnosť sa rozvíja v telesných i duševných účinkoch a výrazoch, ktoré častejšie zahaľujú ako odhaľujú, čím sú podmienené mnohé okľuky psychoanalytickej metódy.

D: Studien über Hysterie (Štúdie o hystérii), 1895; Die Traumdeutung (Výklad snov), 1900; Der Witz und seine Beziehung zum Unbewußten (Vtip a jeho vzťah k nevedomiu), 1905; Vorlesungen zur Einführung in die Psychoanalyse (Prednášky k úvodu do psychoanalýzy), 1910; Zur Psychopathologie des Altagsleben (K psychopatológii všedného dňa), 1912; Totem und Tabu (Totem a tabu), 1913; Die Zukunft einer Illusion (Budúcnosť jednej ilúzie), 1927; Gesammelte Werke, 18. zv., 1940 – 1968.

:: medicína, psychoanalýza, zdravie duševné (Freud, S.).

/fulgurácia vo vede
− kríza rastu vedy, obdobie vo vývine vedy, v ktorom vedecké problémy nadobúdajú charakter anomálií, t. j. problémov, ktoré sa nedajú riešiť na danom explanačnom základe ([19];37).
:: filozofia vedy, veda.

/fundament
lat. – základ.

/fungovanie
lat. − bytie v činnosti, v chode, (náležité) idenie; bytie vo funkcii, spĺňanie určitého účelu.
Predpokladom fungovania niečoho je jeho koherencia.

/fungovanie ekonomiky zdravé
– udržiavanie (sa) ekonomiky v stave dosahujúcna udržateľného rastu, nízkej nezamestnanosti a stabilných cien. Kľúčovými charakteristikami zdravého fungovania ekonomiky sú tieto:

Udržateľný ekonomický rast: Ekonomika rastie stabilným tempom bez výrazných výkyvov, čo zabezpečuje dlhodobú prosperitu.
Nízka nezamestnanosť: Väčšina ľudí, ktorí chcú pracovať, má prácu. To prispieva k vyššej životnej úrovni a sociálnej stabilite.
Stabilné ceny: Inflácia je pod kontrolou, čo znamená, že ceny tovarov a služieb nerastú príliš rýchlo. To pomáha udržiavať kúpnu silu obyvateľstva.
Vyvážený rozpočet: Verejné financie sú spravované zodpovedne, čo znamená, že vláda nemá nadmerný deficit a verejný dlh je na udržateľnej úrovni.
Efektívne fungujúce trhy: Trhy sú konkurencieschopné a efektívne, čo podporuje inovácie a zvyšuje produktivitu.
Sociálna spravodlivosť: Ekonomické prínosy sú rozdelené spravodlivo, čo znižuje nerovnosti a zlepšuje sociálnu súdržnosť.

    Tieto faktory spolu prispievajú k stabilnej a prosperujúcej ekonomike, ktorá poskytuje dobré životné podmienky pre všetkých obyvateľov.

/funkcia
lat. − bytie v činnosti alebo v chode, fungovanie, činnosť, zastávanie (úradu ap.), vykonávanie al.plnenie niečoho (spĺňanie nejakého účelu), poslanie, platnosť význam.
    V matematike: matematický významový útvar reprezentujúci závislosť veličín (p. funkcia (matematika)).
:: funkcia (matematika), funkcia estetická, funkcia fyziologická, funkcia jazyka, funkcia psychická, funkcia stavová, funkcia štátu, funkcionalita, závisenie.

/funkcia estetická
– estetické účinkovanie objektu, uspokojovanie estetickej potreby alebo vyvolávanie estetického zážitku pri vnímaní estetického objektu estetickým subjektom.
:: estetika, hodnotenie estetické.

/funkcia logická
– operácia spočívajúca v aplikácii jedného logického objektu na jeden alebo viacero iných logických objektov, ktorej výsledkom je vznik nového logického objektu.
:: logika, operácia logická.

/funkcia modelu poznávacia
– schopnosti modelu reprezentovať, interpretovať alebo porozumieť určitému javu, procesu alebo systému. Táto funkcia je základnou súčasťou mnohých vedeckých a inžinierskych disciplín, kde modely slúžia ako nástroje na pochopenie a predpovedanie správania skutočných systémov.
    Poznávacia funkcia modelu môže zahŕňať napríklad:

        identifikáciu dôležitých premenných alebo faktorov, ktoré ovplyvňujú systém;
        pochopenie vzťahov medzi týmito premennými;
        predpovedanie, ako sa systém zmení v reakcii na rôzne podnety alebo podmienky;
        interpretáciu výsledkov alebo dát získaných z modelu.

    Presnosť a účinnosť poznávacej funkcie modelu môžu obmedzovať rôzne faktory, ako dostupnosti dát, presnosti matematických alebo štatistických metód použitých na vytvorenie modelu, schopnosti modelu správne zohľadniť všetky relevantné faktory atď. Preto treba model pravidelne aktualizovať a validovať na základe nových dát alebo poznatkov.
:: model.

/fyzika (Aristoteles)
– veda o oddelenom a pohybujúcom sa súcne ([7];21).

/fysis
gr. – v sebe zotrvávajúce, neustále plodenie a rodenie (cf [44];246).
:: filozofia antická, filozofia starogrécka, príroda.

G-lexikón

/Gadamer, Hans-Georg
(11. 2. 1900 Marburg − 13. 3. 2002 Heidelberg) − nemecký filozof a historik filozofie, ktorý svoju vlastnú filozofiu chápe ako pokračovanie filozofickej hermeneutiky mladého Heideggera, ktorú sa vo svojom diele Wahrheit und Methode (1960) snaží spojiť s Hegelovou dialektickou filozofiou a s hermeneutickou tradíciou pochádzajúcou od Schleiermachera a Diltheya.

D: Wahrheit und Methode, 1960; Platos dialektische Ethik und andere Platostudien, 1968; Kleine Schriften I − IV, 1966 − 1977; Hegels Dialektik, 1971; Wer bin Ich, wer bist du?, 1973; Vernunft im Zeitalter der Wissenschaft, 1976; Philosophische Lehrjahre, 1976; Poetica, 1977; Die Idee des Guten, 1978; Das Erbe Hegels, 1976; Heidegger Wege. Studien zum Spätwerk, 1983; Gesammelte Werke 10 zv., 1985 − 1995.

:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia nemecká, hermeneutika filozofická.

/Gahér, František
(1957 – ) – slovenský filozof a logik, predstaviteľ bratislavskej filozoficko-metodologickej školy, predstaviteľ analytickej filozofie, doposiaľ azda najlepší znalec stoickej a Fregeho logiky a filozofie na Slovensku. Svoju bádateľskú pozornosť venuje najmä extenzionálnej a intenzionálnej logike (o. i. P. Tichého transparentnej intenzionálnej logike (TIL)), logickej sémantike, logickej analýze prirodzeného jazyka, dejinám logiky a aplikáciám logiky v právnej oblasti. Vo svojich vzdelávacích textoch skvelým spôsobom vykladá širokú paletu problematiky modernej logiky.

D: Descartova fyzika, 1984; O probléme konečna a nekonečna, 1985; O ideáloch vedy, 1985; Epistemologické a metodologické východiská niektorých koncepcií základov matematiky úloha vzťažnej sústavy v základoch matematiky, 1988; Fenomenologičesko-intuitivnaja koncepcija postrojenija osnovanij matematiki i jejo kritika s pozicij dialektičeskogo materializma, 1988; Roľ sistemy otsčeta v osnovanijach matematiki, 1989; On the ramified theory of types, 1991; Úlomky k zlomkom starých stoikov o logike 1, 1992; Úlomky k zlomkom starých stoikov o logike 2, 1992; Stoická sémantika, 1994; Logika pre každého, 1994, 19982, 20033, 20134; Logické hádanky, hlavolamy a paradoxy nielen pre deti a mládež, 1996; Logika, 1996; Princípy stoickej fyziky 1 kozmos ako dynamické kontinuum, 1997; Princípy stoickej fyziky 2 identita a zmena telies, 1998; Problém identity v stoickej filozofii, 1998; The stoic semantics, 1999; Je toto replika na článok „Toto nie je kniha“?, 1999; Poznámky k Bolzanovmu pojmu odvoditeľnosti a k jeho užitočnosti pre pojem nevyhnutnosti, 1999; Dva druhy indivíduí alebo na čo sa vzťahujú vlastné mená. 1999; Provokácia ako motivácia k štúdiu logiky, 1999; Gottlob Frege život a dielo, 2000; Stoická sémantika a logika z pohľadu intenzionálnej logiky, 2000; O čom je veta a čomu vo vete rozumieme Bolzano verzus Frege, 2000; Stoická logika verzus aristotelovská, 2000; Signifikácia verzus supozícia, 2000; Negation and presupposition, 2001; O vetných spojkách logika verzus lingvistika, 2001; Reforma vysokých škôl a princíp samosprávy (na margo návrhu zákona o vysokých školách), 2001; Mali stoici predikátovú logiku? (mohli stoici overovať súdobé dôkazy z aritmetiky?), 2001; Inkvizičný rozsudok nad Gödelom?, 2001; Fregeho filozofia matematiky a program logicizmu, 2001; Anafora a pojmové postoje, 2002; Most medzi prirodzeným jazykom a symbolickým jazykom – Achillova päta vyučovania „filozofickej“ logiky, 2002; Did the stoics have predicative logic?, 2002; Ohlas stoickej logiky a sémantiky v slovenských prekladoch prameňov, 2002; Logika na Slovensku v rokoch 1960 – 1970, 2002; Jaromír Červenka ako historik logiky, 2002; Oživenie logicizmu (čo by mal/mohol filozof vedieť o logicizme), 2003; Logical, scientific and real possibility, 2003; Anaphora and notional attitude, 2003; Modality a hranice abstrakcie vo filozofii, 2004; Stoici o ľudskej prirodzenosti, 2004; Anafora z pohľadu TIL-ky, 2005; Noetická hodnota úsudkov, 2005; Tvorba, interpretácia a aplikácia právnych noriem – logické aspekty niekoľko argumentov v prospech použitia logiky pri tvorbe, interpretácii a aplikácii zákonov, 2005; Demarkačná čiara medzi logickou sémantikou a empirickými teóriami „významu“, 2006; Stoická sémantika a logika z pohľadu intenzionálnej logiky, 2006; Kvalita – podmienka prosperity, 2006; Logická sémantika a všeobecná teória prekladu, 2010; Logika pre právnikov, 2011; Revízia definícií pojmov dostatočná a nutná podmienka, 2012; Len, 2012; Čo ako učiť z logiky v spoločensko-humanitných odboroch?, 2012; 50 rokov Katedry logiky a metodológie vied Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, 2013; Je zdôvodňovanie naozaj zbytočné?, 2013; (spolu s L. Bielikom) Prečo len (nutné) pravdy ako predpoklady deduktívnych úsudkov? (dvojdimenzionálny verzus jednodimenzionálny názor na inferenciu), 2013; (spolu s L. Bielikom) Využitie pojmu zhoda v hyperintenzionálnej dedukcii, 2013; O „bez“, 2013; Aká logika by sa mohla používať v práve?, 2014; Logika verzus jazykoveda o vetných spojkách, 2015; Interpretácia v práve 1, 2015; Interpretácia v práve 2, 2015; Logická štruktúra právnej normy, 2015; Nástrahy a odporúčania logiky pri preklade právneho textu slovenčina : nemčina, 2016; (spolu s M. Števčekom) Logická (ne)konzistentnosť normatívneho systému a jej metodologické korekcie, 2016; Abduktívne a deduktívne usudzovanie v pozitívnom práve, 2016; Metóda ako procedúra, 2016; Tichého dielo – zdroj ďalších výskumov, 2016; Logika, normativita a konatívne fakty, 2017; Deduktívne a abduktívne retrodikcie a predikcie, 2017; Za Václavom Černíkom (7.5.1931 – 13.10.2017), 2017; (spolu s M. Stevčekom) Právo a logika, 2018; Kontrafaktuály, 2018; Spätné kontrafaktuály, 2018; Otvorená textúra pojmu - pôvodný zmysel a kritika, 2018; (spolu s M. Števčekom a M. Braxatorisom) Nástroje a pravidlá produkcie a interpretácie koncízneho textu (s osobitným zreteľom na normativitu), 2019; Je Mill naozaj predchodca známeho vysvetlenia kontrafaktuálov?, 2019; Millova mylná výhrada Petitio principii voči deduktívnej logike, 2019; Metódy abstrakcie, idealizácie a konkretizácie v logike prípad posunutého času vo faktuálnych kondicionáloch, 2020.

:: filozofia analytická, filozofia slovenská, logika.

/Galénos
(129 – 199) – po Hippokratovi najslávnejší starogrécky lekár a filozof, mimoriadne produktívny spisovateľ so zameraním na všetky oblasti vtedajšej medicíny a ďalej na gramatiku, rétoriku a filozofiu. V medicíne Galénos požadoval, aby lekár bol filozoficky vzdelaný a aby ovládal metodológiu svojho odboru.
    V medicíne sa pokúsil o syntézu vtedajších medicínskych poznatkov a v lekárstve zotrval ako uznávaná autorita až do dôb renesancie.
    Vo fyziológii prevzal a ďalej rozpracoval Hippokratovu náuku o šťavách.
    V Galénovom významovom univerze plnia dôležitú úlohu idey Aristotelovej teleológie. Galéna možno filozoficky charakterizovať ako eklektického aristotelika, ktorého učenie zahrnuje aj prvky stoicizmu a platonizmu.

D: Eisagogé dialektiké (Úvod do logiky); Peri filosofú historias (O dejinách filozofie), Anatomikai encheirésis (Výklady o anatómii), Peri tón peponthotón topón (O postihnutých miestach), Methodos therapeutiké (Terapeutická metóda), Hygieinón logoi (O hygiene), Hoti aristos iatros kai filosofos (O tom, že najlepší lekár je aj filozofom), Protreptikos ep'iatrikén (Vyzvanie k lekárstvu).

:: filozofia 2. stor., medicína.

/Gáliková, Silvia
(1962 − ) − slovenská filozofka, významná predstaviteľka filozofie mysle na Slovensku, popri ktorej jej ďalšou oblasťou skúmania sú filozofické otázky kognitívnych vied.

− D.: Úvod do filozofie mysle, 1998; On philosophy, Sophie, Ludo, Central Committee of the Czechoslovak Communist Party and other issues, 2000; Úvod do filozofie mysle, 2001; The Land of False Mirrors, 2001; What is the purpose of writing philosophy in Slovakia? A comment, 2001; Antológia filozofie mysle, 2003; Niekoľko poznámok k problému vedomia vo filozofii mysle, 2003; Problém vedomia, 2003; Odpovede na námietky, 2003; The Brain and Its Self, 2004; From ego to eco – A Metaphor for a Global Metanoia, 2004; Psyché: Od animálnych duchov k neurotransmiterom, 2007; Mind Reading (?), 2008; Poškodenie mozgu = poškodenie duše (?), 2009; Svet za zrkadlom, 2009; Úvod do filozofie vedomia, 2009; Kúzelná krajina myšlienok, 2012; Sloboda a experimentálny výskum, 2012; Philosophy of Consciousness, 2013; Foundations of Cognitive Neuroscience, 2013; Človek a jeho identita, 2013; Metafora ľudskej mysle, 2018.

:: filozofia mysle, filozofia slovenská.

/Galilei, Galileo
(15. 2. 1564 Piza – 8. 1. 1642 Arcetri pri Florencii) – talianský filozof obdobia renesancie, fyzik, astronóm, matematik, jeden zo zakladateľov súčasnej experimentálno-teoretickej prírodovedy. Galileo založil klasickú mechaniku, klasickú dynamiku, sformuloval princíp relativity pohybu, ideu inercie, zákon voľného pádu. Skonštruoval teleskop, ktorým uskutočnil dôležité astronomické objavy (objavil hory na Mesiaci, slnečné škvrny, fázy Venuše, mesiace Jupitera a i.). Galilei vychádzal z uznania Kopernikovej heliocentrickej sústavy.
Osobnosťou o niečo málo staršieho Keplerovho súčasníka Galilea Galileiho sa uzatvára prvé veľké obdobie definitíFvneho prerodu špekulativnej, o aristotelizmus sa opierajúcej prírodnej filozofie, ktorá uvažovala v pojmoch kvalít, na modernú vedu o prírode, ktorá kvantifikujúcimi postupmi vyjadruje dynamické zmeny stavu.
:: dynamika (fyzika), filozofia 17. stor., filozofia novoveká, princíp relativity (Galilei, G.), filozofia talianska, mechanika klasická.

/Gaunilo
( ? - asi 1083) – francúzsky filozof 11. stor., predstaviteľ ranej scholastiky, kritik Anselmovho ontologického dôkazu boha (v knihe Liber pro insipiente).
:: filozofia 11. stor., scholastika raná.

/Gazálí
(5. 7 1057 Tús, Chorasán – 19. 12. 1111 tamže) – Abú Hámid Muhammad ibn Muhammad (at-Túsí) al-Gaz(z)álí, Algazel – jeden z najväčších islamských arabských filozofov a teológov, islamská obdoba sv. Tomáša Akvinského alebo Ču-Siho.
Al-Gazálí chcel reformovať teológiu islamu a súdil, že v tom, aby človek splnil vyššie ciele, mu nepomôže filozofia, keďže ona neposkytuje človeku možnosť poznať podstatu pravdy, ale osvietenie od boha. Takéto bezprostredné poznanie je možné len na základe mystickej kontemplácie, ktorá má dávať úplnú a neodškriepiteľnú pravdu. Preto treba zavrhnúť všetko, čo je vonkajšie a zmyslové, ovládnuť vášne a celú vôľu sústrediť len na boha, rozum pohrúžiť do kontemplačnej extázy, ktorá poskytuje úplné, i keď nevyjadriteľné poznanie všetkého súcna.
:: filozofia arabská, filozofia islamská, mystika islamská.

/Geldsetzer, Lutz
(28. 2. 1937 Minden – ) – nemecký filozof, „špecialista na všeobecno (Spezialist für das Allgemeine)“ (rozumej: filozof par excellence), pričom paleta jeho výskumného zamerania v rámci filozofie siaha od dejín filozofie (západnej, čínskej, indickej) po systematickú filozofiu (metafyziku, ontológiu, teóriu poznania, praktickú filozofiu, filozofickú antropológiu). Svetonázorovo sa kloní k idealizmu spájajúcemu senzualistické prvky napríklad Berkleyho filozofie so systematickou tradíciou nemeckého idealizmu. Roku 1987 prišiel so svojou pyramidálnou logikou (pyramidale Logik) spracúvajúcou pojmy ako štrukturálne útvary s intenzionálnym obsahom a extenzionálnou oblasťou platnosti a podávanou v názornej pyramidálnej notácii.

D: Die Ideenlehre Jakob Wegelins. Ein Beitrag zum philosophisch-politischen Denken der deutschen Aufklärung, 1963; Die dogmatische Hermeneutik der Jurisprudenz bei Thibaut und ihre geschichtlichen Voraussetzungen, 1966; Philosophengalerie. Bildnisse und Bibliographien von Philosophen aus dem 11. bis 17. Jahrhundert, 1967; Matthias Flacius Illyricus und seine Hermeneutik, 1969; Allgemeine Bücher- und Institutionenkunde für das Philosophiestudium, 1971; Vorländer: Geschichte der Philosophie, Bd. III. 1. Teilband: Die Philosophie in der ersten Hälfte des 19. Jahrhunderts. Neubearbeitung v. L. Geldsetzer, 1975; Chinesisch-deutsches Lexikon der chinesischen Philosophie, 1986; Logik, 1987; Chinesisch-deutsches Lexikon der Klassiker und Schulen der chinesischen Philosophie, 1991; Chinesisch-Deutsches Lexikon der chinesischen philosophischen Klassikerwerke. Übersetzt aus dem Ci Hai von L.G. und Hong H.-D., 1995; Die Philosophenwelt in Versen vorgestellt, 1995.

:: filozofia 20. stor., filozofia nemecká/.

/generalizácia
lat. – zovšeobecňovanie, zovšeobecnenie – rozširovanie alebo rozširovanie určitého poznatku z jedného prípadu na všetky prípady danej oblasti. Výsledkom generalizácie môže byť napríklad abstraktný objekt.
:: objekt abstraktný.

/generovanie
lat. – vytváranie, tvorenie, dávanie niečomu vznik.

/Gercen, Alexander Ivanovič
(1812 – 1870) – ruský revolučný demokrat, zakladateľ národníctva, spisovateľ, filozoficky orientovaný meterialisticky.
:: filozofia 19. stor., filozofia ruská.

/Gerhard z Cremony
(ok. 1114 – 1187) – prekladateľ diel z arabčiny do latinčiny, ktorý až do roku 1175 využíval pri prekladaní arabských textov služby Židov a mozarabov.
:: arabčina, latinčina, prekladateľstvo.

/Geulincx, Arnold
[chélinks] (31. 1. 1624 Antverpy – nov. 1669 Leiden) – flámsko-holandský filozof, zakladateľ okazionalizmu.
:: filozofia novoveká.

/Ghóš Aurobindo
(1872 – 1950) – indický filozof, zakladateľ integrálnej védánty.
:: filozofia 20. stor., filozofia hinduistická, filozofia indická, filozofia súčasná.

/gnosticizmus
– gnóza – myšlienkový smer rozšírený v prvých troch storočiach nášho letopočtu predovšetkým na Prednom východe. Jeho stúpenci ( gnostici, gr. GNÓSTIKOI) túžili po vyslobodení z tohto sveta a po spáse, t. j. aby sa mohli vrátiť späť, do pôvodného domova všetkého stvorenia (k bohu [gnosticizmus]). Gnosticizmus tvorí súhrn teozofických fantastických špekulácií o pôvode sveta a hriechu, o vykúpení a obnove pôvodnej dokonalosti, na čo nestačí prostá viera (PISTIS), lež potrebné je nevyhnutne vyššie, kozmické poznanie (GNÓSIS).
    Gnosticizmus je náboženstvo, ktoré sa objavuje v počiatkoch kresťanskej éry vo forme mnohých oddelených prúdov, ktoré sa niekedy medzi sebou odlišujú. Pre gnosticizmus je typické používanie dvoch mýtov, patriacich vo väčšine prípadov k umiernenému dualizmu: mýtus o ženskom tricksterovi, nebeskej bohyni Sofii, ktorá spôsobí pohromu alebo ťažkosť, ktorá má za následok stvorenie sveta; a mýtus o mužskom tricksterovi, Sofiinom nedochôdčati, ktorý zhotovuje svet buď z akejsi odpornej látky zvanej "voda" alebo z odpadkov či snov, pochádzajúcich zhora, od pravého Boha. Demiurg sveta sa obyčajne stotožňuje s Bohom Starého zákona. Len v málo svedectvách je vyložene zlý; v rade koptských textov, ktoré sa vyskytujú v zbierkach gnostických papyrusov, z ktorých najvýznamnejšie sa našli v Nag Hammádí v Hornom Egypte r. 1945, je hlúpy a pyšný, "blázon". Vo svedectvách, ktoré vzišli z valentínskej gnózy (jej rozkvet spadá do rokov 140 – 150), sa nevedomý demiurg kajá a stvorenie sveta sa mu odpúšťa.
:: filozofia 2. stor.

/gnozeológia
gr. – teória poznania, noetika, epistemológia – filozofická disciplína, ktorá skúma poznanie, najmä jeho podmienky, podstatu a hranice.
    Za zakladateľa gnozeológie sa niekedy považuje R. Descartes, ktorý prvý vyčlenil vzťah subjektu a objektu ako gnozeologický problém. Systematicky vypracoval gnozeológiu J. Locke.
    Pri skúmaní poznania sa v gnozeológii v súlade s tou ktorou filozofickou orientáciou zameriava pozornosť na rôzne stránky alebo úrovne poznania, napr. na podstatu, štruktúru, zákonitosti atď. poznania. Skúmajú sa základy a hybné sily poznávacieho procesu, účel a cieľ poznávania, miesto poznávacej činnosti v celku ostatných činností ľudí, vzťah subjektu a objektu v procese poznávania, vzťah poznania a sveta, vzťah poznania a pravdy, postupy a metódy poznávania atď.
:: abstrahovanie, epistemológia a gnozeológia, filozofia 20. stor., metóda poznania, metóda poznania vedecká, poznanie, poznávanie, pravda, realita (gnozeológia), vnímanie vnútorné (gnozeológia) (Husserl, E.).

/Goethe, Johann Wolfgang
(28. 8. 1749 Frankfurt a. M. – 22. 3. 1832 Weimar) – nemecký básnik a mysliteľ. Jeho názor na život a svet je vyslovený sčasti v jeho diele básnickom, najmä vo Faustovi a v mnohých básňach staršieho obdobia, sčasti v jeho výrokoch (Maximen und Reflexionen), prírodovedne-naturfilozofických spisoch, rozhovoroch a listoch.
    Goetheho v užšom zmysle filozofický vývin viedol od odmietnutia školskej filozofie v lipskom období k prebudeniu jeho vlastného filozofického myslenia v štrasburskom období a odtiaľto k naturfilozofickým štúdiám prvého weimarského obdobia v konfrontácii s Platónom, novoplatonizmom, G. Brunom a predovšetkým so Spinozom. Po ceste v Taliansku sa sústredil na učenie o farbách a komparatívnu morfológiu (porovnávacie tvaroslovie) a zásadnú diskusiu so Schillerom.
:: filozofia 19. stor., filozofia nemecká.

/Gonseth, Ferdinand
(1890 – 1975) – švajčiarsky filozof, predstaviteľ neoracionalizmu, zakladateľ časopisu Dialectica. Gonseth r. 1946 založil Medzinárodnú spoločnosť pre pestovanie logiky a filozofie vied.
:: filozofia švajčiarska, neoracionalizmus.

/Goodman, Nelson
(7. 8. 1906 Somerville Massachusetts, USA – 25. 11. 1998 Needham, Massachusetts, USA) – americký filozof, predstaviteľ analytickej filozofie, profesor filozofie na Harvardskej univerzite.
:: filozofia 20. stor., filozofia USA.

/Gregor z Nyssy
(ok. 335/338 Kaisareia/Cézarea (dn. Kayseri, Turecko) – po 394 / ok. 395 Sebaste ? (dn. Sivas, Turecko) – svätý Gregor Nysský, Gregor Nyssenský, Gregor Nysénsky, gr. Γρηγόριος Νύσσης [Grégorios Nyssés], lat. Gregorius Nyssenus, čes. Řehoř z Nyssy – kresťanský teológ a filozof, biskup v meste Nyssa, jeden z najvýznamnejších cirkevných otcov 4. stor., mladší brat sv. Bazila Veľkého a sv. Makriny.
    Gregor vypracoval systém kresťanskej teológie, obdobný so systémom Órigenovým, a opierajúc sa platónsku a novoplatónsku filozofiu, z ktorých prevzal tie významové útvary, ktoré bolo možné uviesť do súladu s vieroučným učením kresťanstva. Gregor prišiel s „radikálnou christianizáciou platónskych a novoplatónskych myšlienkových motívov – tých platónskych motívov, ktoré vôbec preberá ([863];161).“ Gregor uskutočnil Gregorovo učenie je po konceptuálnej stránke bližšie Plótinovi ako učenie Órigenovo.
    Gregorovou filozofickou špekuláciou preniká živá viera vo vykupiteľské dielo Kristovo a mystická tendencia približovať sa k Bohu, túžba po stále väčšej účasti na plnosti božského bytia. Výklad svojho teologického systému Gregor vyložil v spise Logos katéchétikos ho megas (Veľká katechéza).
    Ďalšie diela: Peri psychés kai anastaseós ho logos legomenos ta Makrinia (Rozprava o duši a vzkriesení zvaná Makrínia); Pros Eunomion antirrhétikoi logoi (Polemické reči proti Eunomiovi); Peri kataskeués anthropú (O stvorení človeka), Peri tés hexaémerú (O /božom/ diele šiestich dní) (doplnky diela Hexaémeron Bazila Veľkého); Peri tú biú Móyseós (O živote Mojžišovom); Eis tén epigrafén tón psalmón (K nadpisom žalmov); Eis ta asmata tón asmatón (K Piesni piesní); Eis ton bion tés hosias Makrinés (Život sv. Makríny).

/grémium
lat. – lono.
:: prabytie.

/Grygar, Filip
(1970 – ) – český filozof, predmetom záujmu ktorého je o. i. vznik modernej vedy, matematizácia prírody, technika a filozofické aspekty kvantovej mechaniky.

D: Hermeneutická fenomenologie a kvantová komplementarita ve filosofii vědy, 2008.

:: filozofia česká.

H-lexikón

/H+
– p. transhumanizmus.

/h+
– p. transhumanizmus.

/Habermas, Jürgen
(1929 –) – nemecký filozof, predstaviteľ frankfurtskej školy a postmodernej filozofie, ktorý recipuje podnety analytickej filozofie, filozofickej hermeneutiky H.-G. Gadamera a psychoanalýzy. Univerzálnou metódou Habermasovej filozofie je kritický dialóg. Habermas pri vypracúvaní svojej filozofémy kombinuje alebo syntetizuje mnohé špeciálnovedné a filozofické významové útvary a myšlienkové postupy; k týmto zdrojom patrí: sociológia, vývinová psychológia, evolučná teória, psychoanalýza, lingvistika, pedagogika, politická teória, právna teória, M. Weber, E. Durkheim, T. Parsons, etnometodológia, symbolický interakcionizmus G. H. Meada, psychológia J. Piageta a L. Kohlberga, K. Marx, G. Lukács, M. Horkheimer, T. W. Adorno, G. W. F. Hegel.
    Občianska spoločnosť obsahuje možnosť svojej kritiky, pretože ju podľa Habermasa možno chápať prinajmenšom ako verejnosť, ktorá sa orientuje podľa meradla rozumného rozhovoru medzi v zásade všetkými občanmi a politické rozhodnutia považuje až vtedy za oprávnené, keď môžu byť legitimované konsenzom. Habermas skúma podmienky a formu tohto rozumného rozhovoru ako aj podmienky a formy jeho narúšania a brzdenia.
    Výskum rušenia rozumného rozhovoru tvorí náplň Habermasovej sociálnej filozofie. Habermas chápe sociálnu filozofiu ako kritiku ideológie. Výskum podmienok a foriem rozumného rozhovoru predstavuje podľa Habermasa snahu odhaliť štruktúru poznania riadiaceho sa záujmami.
    Habermasovo skúmanie vyúsťuje do teórie komunikatívnej kompetencie. Habermas podrobuje kritike sociologické teórie M. Webera, T. Parsonsa, N. Luhmanna. Habermas sa pokúša pokračovať vo filozofickom diskurze moderny, ktorého plauzibilnosť sa mu zdá spočívať v postmetafyzickom myslení.

D: Strukturwandel der Öffentlichkeit. Untersuchungen zu einer Kategorie der bürgerlichen Gesellschaft, 1962; Erkenntnis und Interesse, 1968; Legitimationsprobleme im Spätkapitalismus, 1973; Rekonstruktion des Historischen Materialismus, 1976; Theorie des kommunikativen Handelns, 2 Bde., 1981; Philosophisch-politische Profile, 19812; Kleine politische Schriften, 1981; Moralbewußtsein und kommunikatives Handeln, 1983; Vorstudien und Ergänzungen zur Theorie des kommunikativen Handelns, 1984; Die neue Unübersichtlichkeit, 1985; Der philosophische Diskurs der Moderne. Zwölf Vorlesungen, 1985; Nachmetaphysisches Denken. Philosophische Aufsätze, 1988.

:: filozofia 20. stor. , filozofia nemecká.

/hádanka
– záhada – niečo nevysvetlené, nepoznané.

/Hartmann, Nicolai
(20. 2. 1882 Riga − 9. 10. 1950 Göttingen) − nemecký filozof, zakladateľ kritickej/novej ontológie, podľa ktorej má bytie vrstevnatú štruktúru, pričom jednotlivé vrstvy jestvujúcna sa vyznačujú svojbytnou ireducibilnou špecifickosťou, a to i napriek tomu, že tieto vrstvy sa vzájomne podľa určitých zákonov prelínajú. Ak sa pritom modifikujú, tak len do určitej miery.
    Najnižšou vrstvou je vrstva vecí a fyzikálnych procesov, nad ňou vrstva živých organizmov. Tieto dve vrstvy tvoria priestorovo-časový svet.
    Tretiu vrstvu tvorí ľudské vedomie a štvrtú vrstvu duchovná kultúra; tieto vrstvy reality tvoria zasa ideálny nepriestorový svet.
    Jednotlivé vrstvy možno opísať pomocou charakteristických kategórií, ako kategórie priestoru, času, substancie, látkovej výmeny, účelnosti atď.
    Všetky vrstvy vedno možno opisovať pomocou univerzálnych kategórií, ako kategórie jednoty, mnohosti, identity, diferencie atď.
    Povahu reality vcelku určujú zákonité vzťahy medzi uvedenými vrstvami.

D: Philosophische Grundfragen der Biologie, 1912; Grundzüge einer Metaphysik der Erkenntnis, 1921; Die Philosophie des deutschen Idealismus, zv. 1, 1923, zv. 2, 1929, v jednom zväzku 19743; Diesseits von Idealismus und Realismus: Ein Beitrag zur Scheidung des Geschichtlichen und Übergeschichtlichen in der Kantischen Philosophie, 1924; Ethik, 1926; Das Problem des geistigen Seins, Untersuchungen zur Grundlegung der Geschichtsphilosophie und der Geisteswissenschaft, 1933; Systematische Selbstdarstellung, 1933; Ontologie. 4 zväzky: 1. Zur Grundlegung der Ontologie, 2. Möglichkeit, 2. Möglichkeit und Wirklichkeit, 3. Der Aufbau der realen Welt. Grundriß der allgemeinen Kategorienlehre, 4. Philosophie der Natur: Abriß der speziellen Kategorienlehre, 1935 − 1950; Der philosophische Gedanke und seine Geschichte,1936; Der megarische und der Aristotelische Möglichkeitsbegriff: Ein Beitrag zur Geschichte des ontologischen Modalitätsproblems, 1937; Heinrich Maiers Beitrag zum Problem der Kategorien, 1938; Aristoteles und das Problem des Begriffs, 1939; Zur Lehre vom Eidos bei Platon und Aristoteles, 1941; Neue Wege der Ontologie, 1942; Systematische Philosophie, 1942; Die Anfänge des Schichtungsgedankens in der alten Philosophie, 1943; Leibniz als Metaphysiker, 1946; Autobiographie, 1949; Teleologisches Denken, 1951; Ästhetik, 1953; Philosophische Gespräche, 1954; Der philosophische Gedanke und seine Geschichte, Zeitlichkeit und Substantialität, Sinngebung und Sinnerfüllung, 1955; Kleinere Schriften – zv. 1: Abhandlungen zur systematischen Philosophie, zv. 2: Abhandlungen zur Philosophie-Geschichte, zv. 3: Vom Neukantianismus zur Ontologie, 1955 − 1958.

:: filozofia 20. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná, začiatok filozofie (Hartmann, N.).

/Hegel, Georg Wilhelm Friedrich
(27. 8. 1770 Stuttgart – 14. 11. 1831 Berlín) – nemecký filozof, predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie, autor systematickej teórie dialektiky, završovateľ novovekej filozofie.
    Hegelova teória dialektiky vychádza z predpokladu, že základom skutočnosti je všeobecný pojem, ktorý sa diferencuje a rozčleňuje, pretože v ňom vládne zákon protikladu ako prameň a základ všetkého pohybu vo svete, v ktorom sa pojem realizuje. Každý pojem sa v procese myslenia skonkrétňuje, čím popiera svoju všeobecnosť. Každá téza nastoľuje v tomto procese svoju antitézu a syntéza vzniknutá na základe oboch sa stáva novou tézou, hľadajúcou novú syntézu so svojou antitézou. V procese protirečenia pojem získava zároveň svoje nové určenie, pričom však zostáva so sebou totožný; týmto si obohacuje svoj vlastný obsah.
    Tento zákon vládne nielen v myslení, ale aj v reálnom bytí, v ktorom je duch ako vnútorná idea všetkých vecí prameňom všetkého vývoja, uskutočňujúceho sa tiež v troch etapách od tézy cez antitézu k syntéze.
    Dialektická metóda, ktorá je zároveň filozofiou, musí v systéme vystihnúť rozvoj bytia odvodzujúceho sa z absolútnej idey a dokázať, ako sa táto idea po realizovaní sa v prírode, kultúre a v histórii znovu vracia k sebe samej a dosahuje úplnosť svojho vedomia (plné sebauvedomenie).
    Predmetom filozofie, podľa Hegela, je toto absolútno vo svojom vnútornom a nevyhnutnom vývoji, absolútno ako večný duch, ktorý je v neustálom vývoji a tvorí veci zo seba. Tento proces je nekonečný a pochopiť ho možno len ako celok.

Fenomenológia ducha
V Hegelovom poňatí sa pojem chápaný ako absolútno berie ako imanentná aktivita subjektu, spočívajúca v sebapoznávaní rozumu v procese dialektickej sebarealizácie. Táto sebarealizácia absolútna sa odohráva v troch etapách: v prvej etape je pojem najskôr sebou (téza), v druhej mimo seba (antitéza) a v tretej znovu v sebe (syntéza). Úlohou fenomenológie ducha je dokázať, ako myslenie (duch, pojem) postupne získava sebauvedomenie, ako napokon dospieva k absolútnemu duchu.
    Špeciálne prvou etapou sa má zaoberať logika, ktorej predmetom je teda pojem ako od sveta nezávislé bytie.
    Druhou etapou sa má zaoberať filozofia prírody, ktorej predmetom je bytie prejavujúce sa vo vonkajšom svete.
    A napokon treťou etapou sa má zaoberať filozofia ducha, ktorá ukazuje, ako bytie získava svoje sebauvedomenie prostredníctvom ľudského ducha.
    Vo vyššie načrtnutých troch etapách vývinu absolútna sa ukazuje, ako sa historicky konkrétna skutočnosť totalizuje v pojme a stáva predmetom vedomia a ako vzťahy medzi vecami sú iba rozličným postojom myslenia vo vzťahu k vlastnému objektu, ktorý jestvuje len v závislosti od mysliaceho subjektu.

Logika
Hegel vo svojej logike vychádza z formálneho chápania bytia, z ktorého chce dialekticky odvodiť jeho ontologické kategórie. Preto je Hegelova logika dialektikou, ktorá obsahuje poznanie sveta ideí v ich vývoji.
    Kategórie vydedukované v systéme logiky podliehajú zákonu vzájomnej súvislosti a zákonu protikladov, ktorý spôsobuje ich vzájomné dialektické pôsobenie. Východiskom tohto pôsobenia je absolútno, úplne jednoduchý, nezávislý, v sebe uzavretý, celkom neurčený pojem. Tento pojem sa vyvíja podľa princípu tézy, antitézy a syntézy: je najskôr sebou samým, potom pre seba a nakoniec osebe.
    V prvom štádiu pojem znamená čisté bytie, ktoré sa ďalej rozvíja v podobe kategórií kvality, kvantity a miery.
    V druhom štádiu je pojem podstatou, ktorá vystupuje najprv osebe ako základ jestvovania, potom mimo seba ako jav a opäť osebe v podobe skutočnosti.
    V treťom štádiu sa pojem stáva skutočným pojmom, ktorý je najskôr subjektívny, potom objektívny a nakoniec prechádza do absolútnej idey v jednote toho, čo je subjektívne a objektívne a čo je najvyšším prejavom celého procesu rozvoja pojmu. Idea v sebe obsahuje život (ako subjektívnu ideu), poznanie (ako objektívnu ideu) a čistú formu pojmu (ako absolútnu ideu). Absolútna idea ako logická idea obsahuje nazeranie vlastného obsahu i celú jeho pravdu.
    Idea dialekticky prechádza do antitézy a ako bytie alebo ako jestvujúc idea sa stáva prírodou a logika sa mení na filozofiu prírody.

Filozofia prírody
Hegelova filozofia prírody redukuje celý prirodzený vývin vecí na dialektický proces pojmov. V stave inobytia sa idea prejavuje navonok v priestore a čase, ktoré podliehajú náhode a slepej nevyhnutnosti. Toto prejavenie navonok sa znovu uskutočňuje v troch etapách zmien: mechanických – týkajúcich sa hmoty, fyzických – týkajúcich sa neorganických vzťahov, a organických – zahrňujúcich najmä živočíšny svet.
    Vzhľadom na Hegelovo relegovanie času do oblasti prírody, možno Hegelovu logiku a filozofiu ducha prinajmenšom sčasti považovať zároveň za perichronozofické disciplíny, menovite logiku za náuku o predčasových formách bezčasia, čiže prochronematiku, a filozofiu ducha za náuku o záčasových formách bezčasia, čiže za metachronematiku.

Filozofia ducha
Príroda musí vo svojich jednotlivých vitálnych prejavoch umrieť, aby mohol vzniknúť duch, ktorý je ideou vracajúcou sa znovu z inobytia k sebe samej. Vývin idey je procesom od nevyhnutnosti prírody k slobode sebapoznania, ktoré sa realizuje v štáte, umení a vo filozofii.
    Duch znamená dialektické stávanie sa, ktoré je jeho obsahom. Toto neustále stávanie sa tiež odohráva v troch štádiách: duch, ktorý je podstatou ako téza (subjektívny duch), mimo seba ako antitéza (objektívny duch) a osebe ako syntéza (absolútny duch).

Hlavné myšlienky

        Zistiť, aké kategórie sú v našom subjektívnom myslení, znamená zároveň zistiť bytostný charakter alebo význam objektívnej reality.
        Bytostný charakter reality je idea, rozum alebo Boh, ktorého plným uskutočnením je duch.
        Etapy prírody a ľudského konania sú etapy, ktorými idea prechádza pri uskutočňovaní seba samej ako ducha.
        Ako bytosti majúce schopnosť myslieť, a teda slobodnú vôľu a konanie, sme my ľudia nositelia alebo sprostredkovatelia uskutočňovania reality ako ducha.

D: Differenz des Fichteschen und Schellingschen Systems der Philosophie (Rozdiel medzi filozofickým systémom Fichteho a Schellinga), 1801; Phänomenologie des Geistes (Fenomenológia ducha), 1807; Wissenschaft der Logik, 3 Bände (Logika ako veda), 1812 – 1816; Enzyklopädie der philosophischen Wissenschaften im Grundrisse (Základy encyklopédie filozofických vied), 1817; Grundlinien der Philosophie des Rechtes oder Naturrecht und Staatswissenschaft im Grundrisse (Základy filozofie práva alebo náčrt prirodzeného práva a štátovedy), 1821; Vorlesungen über die Beweise vom Dasein Gottes (Prednášky o dôkazoch existencie Boha), 1832; Vorlesungen über die Philosophie der Geschichte (Prednášky o filozofii dejín), 1837; Vorlesungen über die Aesthetik, 3 Bd. (Prednášky o estetike), 1836 – 1838; Vorlesungen über die Philosophie der Religion, 2 Bd. (Prednášky o filozofii náboženstva), 1832 – 1840; Vorlesungen über die Geschichte der Philosophie, 3 Bd. (Prednášky o dejinách filozofie), 1833 – 1836; Jubiläumsausgabe (Jubilejné vydanie, H. Glockner), 1927 an.

p. Zoznam literatúry.
– I: Georg Wilhelm Friedrich Hegel, in: Stanford Encyclopedia of Philosophy; Hegel, Georg Wilhelm Friedrich, in: Baldwin, J. M.: Dictionary of Philosophy and Psychology (1901).
::
    A
        absolútno (Hegel, G. W. F.), antitéza (Hegel, G. W. F.),
    B
        Boh (Hegel, G. W. F.),
    Č
        čas (Hegel, G. W. F.), čas a idea (Hegel, G. W. F.), číslo (Hegel, G. W. F.), človek (Hegel, G. W. F.),
    D
        dejiny svetové (Hegel, G. W. F..), duch (Hegel, G. W. F.), duch absolútny (Hegel, G. W. F.), duch subjektívny (Hegel, G. W. F.),
    F
        fenomenológia ducha (Hegel, G. W. F.), filozofia (Hegel, G. W. F.), filozofia 19. stor., filozofia Hegelova (Hegel, G. W. F.), filozofia nemecká, filozofia nemecká klasická, filozofia novoveká,
    H
        hegelovstvo, historiografia pragmatistická (Hegel, G. W. F.), hmota (Hegel, G. W. F.),
    J
        jedinečnosť konkrétna (Hegel, G. W. F.),
    M
        metóda dialektická, myslenie reflektívne (Hegel, G. W. F.),
    N
        negácia negácie (Hegel, G. W. F.), nezrozumiteľnosť filozofie (Hegel, G. W. F.),
    P
        Parmenides (Hegel, G. W. F.), pohyb a hmota (Hegel, G. W. F.), pohyb miestny (Hegel, G. W. F.), pochopenie Hegela, G. W. F., pojem adekvátny (Hegel, G. W. F.), pravdivosť (Hegel, G. W. F.), predmet filozofie (Hegel, G. W. F.), príroda (Hegel, G. W. F.),
    R
        reflektívny (Hegel, G. W. F.), rozdielnosť učení filozofických (Hegel, G. W. F.), rozmýšľanie (Hegel, G. W. F.), rozmýšľanie abstraktné (Hegel, G. W. F.),
    S
        strach z omylu (Hegel, G. W. F.), syntéza (Hegel, G. W. F.),
    U
        určenie bytia (Hegel, G. W. F.),
    V
        vec (Hegel, G. W. F.), večnosť (Hegel, G. W. F.), vedenie absolútne (Hegel, G. W. F.), vedenie bezprostredné (Hegel, G. W. F.),
    Z
        začiatok (Hegel, G. W. F.).

/hegelovstvo
– filozofické smery (hnutia) a školy, odvolávajúce sa G. W. F. Hegela.
    Hegelovstvo sa člení na starohegelovstvo (pravicové hegelovstvo, p. nižšie a Ch. H. Weisse, J. Fichte mladší) a novohegelovstvo (ľavicové hegelovstvo, p. nižšie) a z hľadiska jazyka, ktorým hegelovci písali, na nemecké, francúzske, anglické a ruské hegelovstvo.
    Z hľadiska vzťahu hegelovcov k Hegelovej filozofii práva, náboženstva a štátu sa rozlišuje pravicové (G. Gabler, H. F. W. Hinrichs, K. F. Göschel, C. Rössler, K. L. Michelet), stredné (historici filozofie K. E. Erdmann, K. Fischer, K. Rosenkranz, E. Zeller) a ľavicové (A. Ruge, M. Stirner, B. Bauer, L. Feuerbach, M. Hess, mladý K. Marx) hegelovstvo.
:: filozofia 19. stor., filozofia 20. stor.

/Heidegger, Martin
(26. 9. 1889 Messkirch (Baden) – 26. 5. 1976 tamže) – nemecký filozof, žiak a nasledovník Husserla, zaraďujú ho k predstaviteľom existencializmu, zakladateľ fundamentálnej ontológie. V rokoch 1928 – 1945 bol profesorom vo Freiburgu/Br.
    Ústredným predmetom Heideggerovho záujmu bol zmysel bytia. Pri výskume tejto problematiky vychádza z ontologickej diferencie, čiže z rozlíšenia medzi pojmom súcna a pojmom bytia.
    Ten, kto sa pýta, čo je to jednotlivé súcno, už dosvedčuje, že vopred rozumie samému bytiu, preto práve rozborom pýtajúceho sa, čiže ľudskej bytosti, treba podľa Heideggera smerovať k vytvoreniu pojmu bytia a zmyslu bytia. Tento výskum je náplňou fundamentálnej ontológie, ktorej najdôležitejšou súčasťou je analýza spôsobov ľudskej existencie.
    Ľudská existencia je podľa Heideggera miestom, kde sa vyjavuje bytie, kde bytie vystupuje zo svojej skrytosti, kde sa môže odhaliť vo svojej pravde. Preto Heidegger pravdu chápe ako odkrytosť bytia, ako zbavenie bytie zabudnutosti naň (gr. alétheia).
    V ďalšom vývine svojho filozofovania po takzvanom obrate (Kehre) Heidegger označuje toto odkrývanie, odhaľovanie sa bytia ako udalosť (Ereignis)). Proces usúvzťažňovania sa človeka vo svete sa v tomto období Heideggerovi začína javiť ako štvorenie (Vierung) sveta; kontext, v ktorom Heidegger vidí človeka, označuje ako štvorinu (Geviert) parametrov sveta – zem, nebo, nesmrteľnostné (nesmrteľnícke, nesmrteľníci) a smrteľnostné (smrteľnícke, smrteľníci).

D: p. Zoznam literatúry počnúc [87].

:: bytie (Heidegger, M.), časovosť existenciálna (Heidegger, M.: Bytie a čas, 1927), diferencia ontologická, ekstáza (Heidegger, M.), existenciál, fenomenológia (Heidegger, M.: Bytie a čas, 1927), filozofia 20. stor., Kant, I. (Heidegger, M.), Kehre, krása (Heidegger, M.), krásno (Heidegger, M.), ontológia fundamentálna, Parmenides (Heidegger, M.), pobyt (Heidegger, M.), prítomné (Heidegger, M.), vzťahovanie (Heidegger, M.).

/Hellerová, Ágnes
(12. 5. 1929 Budapešť – 19. 7. 2019 Balatonalmádi) – maďarská filozofka, predstaviteľka marxistickej filozofie mocne ovplyvnená filozofiou hermeneutickou. Centrom jej výskumného záujmu bola filozofická antropológia, predovšetkým život a sloboda človeka ako najvyššie hodnoty.
:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia maďarská, filozofia marxistická.

/Helvétius, Claude Adrien
(1715 – 1771) – predstaviteľ francúzskeho materializmu 18. storočia. Východisko jeho filozofie tvorí Lockov senzualizmus: objektívne jestvujúcu hmotu poznávame prostredníctvom pocitov. Druhým nástrojom poznania je pamäť, ktorú chápal ako trvajúci, ale oslabený pocit. Myslenie je kombinácia pocitov. Vo výchove ľudského charakteru má veľkú úlohu spoločenské prostredie. V spoločenskom vývoji hrá rozhodujúcu úlohu ľudské vedomie a vášeň.
:: filozofia 18. stor., filozofia osvietenská, materializmus francúzsky 18. stor.

/hen
gr. – ἕν – jedno.
:: filozofia starogrécka.

/Hengstenberg, Hans-Eduard
(1. 9. 1904 Homberg/Niederrhein – 8. 8. 1998 Würzburg) – nemecký filozof, zaoberajúci sa výkladom základných princípov aristotelovsko-tomistickej metafyziky z pohľadu fenomenológie. Ústredným pojmom Hengstenbergovej filozofie je pojem zmyslu.
:: filozofia 20. stor., filozofia nemecká.

/Herakleitos z Efezu
(asi 540 – 480 pr. n. l.) – grécky antický filozof, predstaviteľ iónskej školy.
Herakleitos považoval za prvopočiatok všetkého súcna oheň. Premenami ohňa vznikajú podľa neho všetky veci.
Svet (κóσμος [kosmos]) je podľa Herakleita proces: „Všetko plynie a nič netrvá“; prirovnáva ho k prúdu rieky a hovorí: „Nevstúpil by si dvakrát do tej istej rieky (zl. A 6)“ ([6];30).

D: O prírode.

:: filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, kosmos idios (Herakleitos), kosmos koinos (Herakleitos), kozmos (Herakleitos), oheň (Herakleitos), počiatok sveta (Herakleitos), predsokratici, Protagoras, učenie Herakleitovo, vznikanie vecí (Herakleitos).

/Herbart, Johann Friedrich
(4. 5. 1776 Oldenburg – 14. 8. 1841 Göttingen) – nemecký filozof, ktorý svojím chápaním filozofie ako spracúvaním pojmov (Bearbeitung der Begriffe) prispieval k jej chápaniu pozitivistickému respektíve (v budúcnosti) analytickofilozofickému. Logika podľa Herbarta pojmy objasňuje, metafyzika opravuje a estetika pojmy dopĺňa o hodnotové určenia. V Herbartovom poňatí sa pritom estetika chápe širšie ako je bežné chápanie estetiky, pretože u Herbarta estetika zahŕňa aj etiku. Herbartova metafyzika vychádza z predpokladu existencie reálnych entít, ktoré nazýva reály. Herbartov pojem reálu pripomína Leibnizov pojem monády. Každému Herbartovmu reálu je vlastná jednoduchá, sebazachovávajúca sa kvalita.Aj dušu Herbart chápe ako reál, ktorého sídlom je mozog. Herbart rozpracúva statiku a mechaniku predstáv ako sebazáchovných krokov duše, čím sa pokúša vykladať psychické javy bez pomoci predstavy duševných schopností. Herbartovo chápanie duše dobre vystihuje jeho výrok: „Zákonitosť, ktorou sa riadi duševný život, je absolútne taká istá ako zákonitosť, ktorou sa riadi hviezdne nebo (Die Gesetzmäßigkeit im Seelenleben gleicht vollkommen der am Sternenhimmel)“.
Herbarta považujú za zakladateľa modernej pedagogiky.

D: Hauptpunkte der Metaphysik, 1806; Lehrbuch zur Einleitung in die Philosophie, 1813; Psychologie als Wissenschaft, neu gegründet auf Erfahrung, Metaphysik und Mathematik, I−II, 1824−1825; Allgemeine Metaphysik nebst den Anfängen der philosophischen Naturlehre, I−II, 1828−1829; J. F. Herbart a jeho pedagogika, 1977. Zobrané spisy: Johann Friedrich Herbarts Sämtliche Werke, vyd K. Kehrbach, O. Flügel a Th. Fritzsch, 19 zv., 1887 –1912; Johann Friedrich Herbarts Pädagogische Schriften, vyd. O. Willmann a Th. Fritzsch, 3. vyd., 3 zv., 1913 –1919; J. F. Herbarts kleinere philosophische Schriften und Abhandlungen nebst dessen wissenschaftlichem Nachlasse, vyd. G. Hartenstein, 3 zv., 1842 –1843.

:: duša (Herbart, J. F.), filozofia 19. stor., filozofia nemecká.

/Herder, Johann Gottfried
(1744 – 1803) – nemecký filozof, generálny superintendent vo Weimare. Proti Kantovej kritike rozumu staval svoju fyziológiu poznávacích schopností a učenie o prvotnosti jazyka oproti rozumu.
    Herderova filozofia dejín je založená na úvahe, že vývoj nie je náhodný, že prebieha zákonite. Naše dejiny sú súčasťou dejín celej slnečnej sústavy. Neznamenajú popretie prírody, ale jej pokračovanie. Človek je produktom prírody; zostáva s ňou spätý aj vtedy, keď sa v dôsledku vzniku štátu od nej odlučuje. Od prírody človeka odlíšila vzpriamená postava a funkčnosť rúk. Ľudský rod sa stále vyvíja k lepšiemu. Násilie pritom ustupuje miernosti. Dejiny sú tak procesom sebavytvárania človeka. Dôležitú úlohu v nich hrá humanita, ktorá je hlavným obsahom Kristovho učenia.
    Vývoj národov určuje ich odlišný charakter a duch. Túto zákonitosť opísal obrazne Herder ako otáčajúce sa kolo dejín. Na jeho vrchole boli pred stáročiami Rimania. Po ich poklese sa na toto miesto sa teraz dostávajú Germáni, ktorým patrí blízka budúcnosť. Aj tých však po čase vystriedajú Slovania.
:: filozofia 18. stor., filozofia 19. stor., filozofia dejín, filozofia nemecká, filozofia osvietenská.

/hermeneutika
gr. (z gr. hermeneutiké techné (umenie výkladu) < hermeneuein (vykladať, vysvetľovať, zvestovať)) − pôvodne umenie výkladu čiže pretvárania nezrorumiteľného alebo nepochopiteľného na zrozumiteľné alebo pochopiteľné a teória tohto umenia (ars interpretandi), neskôr sa výraz hermeneutika používa na označenie alebo ako súčasť označenia rôznych filozofém, hlavne však v spojení s prívlastkom filozofická (cf. filozofická hermeneutika).
    Ako filologická náuka sa hermeneutika zaoberá výkladom historických textov. Zahrnuje povedľa procesu interpretácie, ktorý sleduje správne pochopenie textu v zmysle priradenia správnych významov lexikálnym jednotkám cudzojazyčného textu, aj proces exegézy, ktorá sa zase snaží zhromaždiť všetky dostupné historické udaje, ktoré by text osvetľovali aj z hľadiska vonkajších súvislostí.
    Hermeneutika vznikla v rámci filologickej kritiky, ktorá sa počnúc náboženskou reformáciou pokúšala očistiť biblický text od neskorších prídavkov stredovekého prekladu Vulgáty a rekonštruovať jeho pôvodné znenie.
    Neskôr sa hermeneutika vyvinula do formy metodického postupu v duchovných vedách a jeho reflexie. Za všeobecnú metodológiu humanitných vied pokladal hermeneutiku napr. W. Dilthey a H. Rickert.
    Vo vývoji hermeneutiky takto možno rozlíšiť niekoľko etáp:

(v antike a stredoveku) výklad (posvätného, záväzného a pod.) textu, napríklad biblická exegéza;
(v novoveku) metóda chápajúceho poznávania;
(súčasnosť) popri hermeneutike ako špeciálnovednej metóde sa utvára hermeneutika ako osobitná filozoféma, napríklad ako filozofická hermeneutika.

– P: Gadamer, H.-G., Heidegger, M., Ricoeur, P.
:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia súčasná, hermeneutika a filozofia analytická, hermeneutika filozofická, hermeneutika integratívna.

/hermeneutika a filozofia analytická
– „Dnešná hermeneutika je filozofická disciplína, ktorá vyrástla z tradície filozofie kontinentálnej a nesie charakteristické stopy tohto svojho pôvodu. Podobné otázky, ktorými sa zaoberá kontinentálna hermeneutika, sa dnes riešia, pravda pod iným názvom a s použitím inej metodiky, aj vo filozofii analytickej, a to v rámci tzv. teórie komunikácie ([655];12).“
:: filozofia, filozofia 21. stor., filozofia súčasná.

/hermeneutika filozofická
− filozofia chápania vypracovaná H.-G. Gadamerom.
:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia súčasná.

/Hesiodos
(8. st. pr. n. l. Askra (Boiótia) – 7. st. pr. n. l.) – grécky básnik. tvorca gréckeho didaktického eposu. V mladosti pásal stáda ovcí v horách, neskôr obrábal polia, ktoré zdedil po otcovi. Patril k drobným poľnohospodárom, ktorí síce boli slobodní, ale museli tvrdo zápasiť o svoje živobytie. Básnické umenie sa naučil od potulných rapsódov a stal sa jedným z nich, ale neopustil preto svoje hospodárstvo a cestoval len zriedka.
Hesiodos skladal svoje básne v haxametroch tzv. homérskym jazykom.
Hesiodos mal veľký vplyv na grécku poéziu, najmä helenistickú, ďalej na Vergilia a na literatúru kresťanskú.
:: Grécko staroveké, kultúra antická.

/heterogénny
gr. – skladajúci sa z rôznych prvkov; rôznorodý.
:: prvok.

/heuristika
gr. – skusmé riešenie problémov, pre ktoré nepoznáme algoritmus alebo presnejšiu metódu a veda o tom, čiže veda skúmajúca spôsoby alebo postupy dochádzania k objavom, vynálezom alebo riešeniam problémov alebo samotné tieto spôsoby a postupy (napríklad metódou pokusu a omylu); umenie vynachádzania; náuka o vedeckých prameňoch, ich zbieraní a hodnotení. Heuristické úvahy a metódy sú založené najmä na využívaní analógie a neúplnej indukcie.
:: funkcia rovnice heuristická.

/hexis
gr. – štruktúra a spôsob spojenia.
:: filozofia antická, filozofia starogrécka.

/Hildegarda z Bingenu
(16. 9. 1098 Bermersheim vor der Höhe – 17. 9. 1179 kláštor Rupertsberg, Bingen vom Rhein) – nemecká mystička, benediktínka, polyhistorička, lekárka, spisovateľka, hudobná skladateľka a zakladateľka kláštora na Ruperstbergu pri Bingene), s jej dielom sú spojené počiatky vlastnej nemeckej filozofie, takzvanej Frauenmystik. V prírodovednom ohľade vynikajú jej empirické pozorovania prírodnín; jej myslenie sa vyznačuje mimoriadnou názornosťou a jej prístup k ľuďom hlbokou empatiou.

D: Liber Scivias, ok. 1150; Liber vitae meritorum (1148–1163); Liber divinorum operum (1163–1174); Liber simplicis medicinae alebo Physica (1151–1158); Liber compositae medicinae alebo Causae et curae; Carmina; Epistulae; Vita sancti Ruperti; Vita S. Disibodi; Lingua Ignota; Ausgewählte Schriften, 1922; Geheimnis der Liebe, 1957; Briefwechsel, 1965; Werke (Auswahl), 1978.

:: cesta perichronozofická (synkriticizmus), filozofia 12. stor., filozofia nemecká, filozofia stredoveká, mystika kresťanská západná, jej zlatý vek, svetlo.

/historia syncritica (synkriticizmus)
– synkritická história, synkritické dejiny – synkritická veda o dejinách, o genetickej a dynamickej dominante štruktúry tej ktorej entity; synkriticky pestovaná história, synkriticky pestované dejiny osnované na idei významovej nevyčerpateľnosti toho ktorého obdobia alebo udalosti dejín a na idei synkritiky obrazu dejín alebo tej ktorej udalosti a dejín resp. udalostí samotných (idea ireducibility toho ktorého úseku predmetu historického skúmania a jeho obrazu).
    Východiskom synkritickej histórie je – v tomto blízkosť synkriticizmu historickej antropológii (napríklad Richard van Dülmen) – spoločenské indivíduum ako miesto emergencie udalosti vo vývinovom pásme tej ktorej civilizácie a podklad či „materiál“ jeho (možnej) transformácie na bytosť kultúrnu čiže na člena kultúrneho spoločenstva spôsobilého pretvárať zlo na dobro, škaredé na krásne atď. (pozri: kultúra).
    Na požiadavku historickej antropológie „preklenúť priepasť medzi rozprávaním a analýzou a práve tak medzi jednotlivým prípadom a celkovým kontextom“ (646;48) reaguje však synkriticizmus svojou ponukou ich nereduktívneho usúvzťažňovania zvaného synkritika. Tu (sc. v synkritike narácie a analýzy atď.) je aj rozdiel medzi synkritickou históriou a históriou kritickou, trebárs aj v podobe historickej antropológie takej blízkej synkriticizmu.
    Synkritická história zaujíma metodologicky blízke stanovisko aj prístupu k dejinám reprezentovanom u nás stredovekárom-synkretikom Jurajom Šedivým, pozri napríklad Šedivého text 647 (a komentár J. Bartla k nemu v článku 648), v ktorom nachádzame množstvo príkladov binarít z dejín, priamo sa „dožadujúcich“ synkritického a synkriticistického skúmania (možných) podmienok ich nereduktívneho usúvzťažňovania čiže synkrízy.
    Synkriticizmus sa prosto nazdáva, že aj v oblasti historického výskumu a interpretácie jeho výsledkov sa dá vyhýbať synkretizmu, a to menovite spomenutou synkritikou.
    Z hľadiska synkriticizmu je kýžená slovenská, stredoeurópska a európska identita povedzme Banskobystričana synkrízou týchto identít, nie ich nediferencovanou zliatinou.
    Synkritickohistoricky sa možno pozrieť aj na rozvrstvenosť alebo štruktúru zmyslu historickej entity alebo udalosti, akými sú napríklad v 21. storočí migrácia alebo celonárodné testovania. V štruktúre zmyslu týchto udalostí možno synkritickohistoricky rozlíšiť

vrstvu individuálnoosobnostne, medicínsky, antiinterupčne... nezmyselnú,
vrstvu legalizácie ekonomických, politických... zločinov,
vrstvu geostrategickej efektívnosti migrácie alebo celoplošného testovania vedúcich k rozkladu štátov alebo celého kontinentu s cieľom nadobudnutia geostrategickej výhody.

    Synkritickohistorická diferenciácia zmyslu udalosti alebo epizódy ukazuje, že aj nezmyselnosť je modus zmyslu, pokiaľ ju nereduktívne (sc. synkriticky) usúvzťažníme s ostatnými vrstvami zmyslu udalosti.
    Kľúčovou kategóriou intervenujúcou v synkritickohistorickom pristupovaní k udalostiam alebo epizódami je pojem polyverzálnosti ich zmyslu – pochopená

        osobnostnoindividuálna, medicínska... nezmyselnosť,
        efektívnosť legalizácie vojnovej, ekonomickej... zločinnosti,
        geostrategická účinnosť rozkladu štátov alebo kontinentu.

    Príčinou zdanlivej neviditeľnosti štruktúry zmyslu udalosti je bezčasová väzobnosť jeho vrstiev alebo faziet: zatiaľ čo udalosť sa rozvíja lineárne časovo, jej zmysel je od jej počiatku bezčasmo (presnejšie: perichrónne) vertikálny.
    Zmysel nezmyselnostnej vrstvy udalosti sa ukazuje na báze jej analýzy realizovanej synkritickohistoricky postupujúceho (mysliaceho) participanta na nej bez ohľadu na to, či synchrónne alebo diachrónne.
    Väzobnosť synchrónie a diachrónie chápe synkritická história ako ich superpozíciu.
:: dejiny, história, synkriticizmus.

/historiografia pragmatistická (Hegel, G. W. F.)
– sa v novších časoch rozlične prehrešila na veľkých historických charakteroch a skalila a spotvorila ich čisté poňatie „oddeľovaním vnútra od vonkajšku, odporujúcim pravde. Namiesto toho, aby sa uspokojila s jednoduchým vyrozprávaním veľkých činov svetodejinných hrdinov a uznala, že ich vnútro zodpovedá ich činom, považovala sa za oprávnenú a povinnú stopovať za tým, čo je jasné, údajne tajomné motívy a potom sa domnievala, že historický výskum je o to hlbší, čím viac sa jej podarí zbaviť nimbu to, čo sa doteraz oslavovalo a vynášalo a znížiť jeho vznik a význam na bežnú prostrednú úroveň. Za účelom takéhoto pragmatistického výskumu dejín sa potom často odporúčalo aj štúdium psychológie, lebo vraj informuje o vlastných ľudských pohnútkach k činom. Avšak psychológia, na ktorú sa tu odkazuje, je len malicherným ľudoznalectvom, ktoré namiesto toho, čo je v ľudskej povahe všeobecné a podstatné, skúma predovšetkým len partikulárnosť a náhodilosť jednotlivých pudov, náruživostí atď. Ostatne ak pri tomto psychologicko-pragmatistickom postupe v skúmaní motívov, ktoré sú základom veľkých činov, má historik voliť predovšetkým medzi substanciálnymi záujmami vlasti, spravodlivosti, náboženskej pravdy atď. na jednej strane a subjektívnymi a formálnymi záujmami márnivosti, vládybažnosti, hrabivosti atď. na strane druhej, tak sa považujú za hybné momenty predovšetkým tieto posledné, a to preto, lebo ináč by sa nepotvrdil predpokladaný protiklad medzi vnútrom (zmýšľaním konajúceho) a vonkajškom (obsahom činu). Keďže však vnútro a vonkajšok majú popravde ten istý obsah, treba potom tiež výslovne povedať, a to proti onej školometskej múdrosti, že keby historickým hrdinom bolo išlo len o subjektívne a formálne záujmy, neboli by vykonali to, čo vykonali, a vzhľadom na jednotu vnútra a vonkajšku treba uznať, že veľkí muži chceli to, čo vykonali, a vykonali to, čo chceli ([65];190 – 191)“.
:: história.

/hľadačstvo
– sklon hľadať, objavovať stále niečo nové. Môže sa orientovať rôznymi smermi, ktoré sa môžu aj vzájomne dopĺňať. Rozlíšiť možno napríklad hľadanie vnútri alebo hľadanie vonku.
    Hľadanie vnútri sa zvyčajne týka introspekcie a sebapoznania. Je to proces, pri ktorom sa snažíme pochopiť naše vlastné myšlienky, pocity a motivácie. Toto hľadanie môže byť veľmi osobné a unikátne pre každého jednotlivca.
    Na druhej strane, hľadanie vonku sa zvyčajne týka hľadania odpovedí v externom svete. Môže to zahŕňať učenie sa nových vecí, skúmanie rôznych kultúr, filozofií alebo názorov, alebo hľadanie inšpirácie v prírode alebo v umení.
    Obidva prístupy sa však môžu aj navzájom dopĺňať.

/hľadanie
– usilovanie sa nájsť; usilovanie sa získať, dosiahnuť, zaopatriť si niečo; pátranie po niečom, zisťovanie.

/hľadisko
− východisko posudzovania, náhľad, stanovisko.
:: kritérium.

/hlavolam
– problém riešiteľný na danom explanačnom základe (cf [19];37).
:: filozofia vedy.

/hlbokosť
– hĺbka – intenzívnosť, stupeň sily, podnetnosti, obsažnosti, prenikajúcnosť do hĺbky.

/hlúposť
– nedostatok múdrosti, slabá rozumová schopnosť, zakladajúca sa na nerozlišovaní; neschopnosť rozlišovať. Jednou z ciest k hlúposti je indoktrinácia.

/hmota
– matéria, gr. hýlé, lat. materia – súčasť predmetu filozofie, chápaná podľa toho, či ide o filozofiu materialistickú alebo idealistickú. Podľa materialistických filozofií je hmota celá skutočnosť, podľa idealistických filozofií je hmota časťou skutočnosti závislou od nehmotnej skutočnosti.
:: bytie hmotným, energia, | energia, hmota, informácia, | filozofia materialistická, formy pohybu hmoty, informácia, hmota (fyzika), hmota (Hegel, G. W. F.), hmota (materializmus dialektický), hmota neživá, hmota živá, látka (chémia), materializmus, náboj elektrický, objekt hmotný, ontológia, skutočnosť materiálna, štruktúra pohybu hmoty.

/hmota (Hegel, G. W. F.)
– systém dvoch protikladných pohybov hmotných častíc, t. j. atómov, na jednej strane priťahovania, na druhej strane odpudzovania. Zjednotenie týchto dvoch protiľahlých pohybov predstavuje tiaž, ktorú bližšie charakterizuje zotrvačnosť, náraz a pád. Z hľadiska vnútorného vývojového cieľa prírody má hmota iba vonkajškovú, nie reálnu, vnútornú jednotu, pretože jej ťažisko leží mimo nej ([62];65).

/hmota (materializmus dialektický)
− existencia vecí, javov, procesov mimo nášho vedomia: „Keď všetky objektívne existujúce druhy súcien zaraďujeme pod spoločný pojem hmoty, abstrahujeme od ich špecifických kvalitatívnych rozdielov a vyčleňujeme ich všeobecný, pre všetkých spoločný moment: objektívnu, od vedomia človeka nezávislú existenciu, to, že sú dané človeku v jeho pocitoch, odrážajú sa v jeho teóriách a existujú nezávisle od nich“ ([69];61).

/hmotný
– existujúci nezávisle od toho, či ho vnímame alebo nie (cf [862];7).
:: bytie hmotným, hmota.

/hnutie fenomenologické
– súbor fenomenologických skúmaní realizovaných veľmi širokou paletou predstaviteľov filozofie 20. stor. prináležiacich jednak k vlastným prívržencom Edmunda Husserla, resp. naň nadväzujúcich (fenomenologické hnutie v užšom zmysle slova), jednak filozofi patriaci do iných filozofických smerov alebo škôl tej najrozličnejšej orientácie, počnúc existencializmom (napr. G. Marcel) a končiac analytickou filozofiou (napr. J. L. Austin).
:: fenomenológia.

/Hobbes, Thomas
(5. 4. 1588 Westport (Malmesbury), Wiltshire – 4. 12. 1679 Hardwick Hall, Derbyshire) – anglický filozof, predstaviteľ mechanistického materializmu, teoretik štátu a práva a zástanca teórie spoločenskej zmluvy. Filozofia Hobbesovi praktický splýva so špecifickou vedou: je iba jedno vedecké, objektívne a racionálne poznanie a jeho predmetom je iba jeden predmet – objektívne, mimo nás existujúce teleso (corpus) pohybujúce sa v čase a priestore. Filozofia v Hobbesovom poňatí tak vystupuje ako náuka o telese, ktoré skúma v rozličných rovinách alebo formách pohybu: v rovine všeobecnej ako prírodu, v rovine špecifickej ako človeka a v rovine umelého telesa ako spoločnosť a štát.
    Hobbes aplikuje mechanistický výklad sveta dôsledne, t. j. aj na oblasť organickú a na človeka. Dokazuje materiálnu determinovanosť všetkých ľudských prejavov vrátane vedomia. Myslenie je činnosť, ktorá musí mať hmotný substrát.
    Významným zdrojom Hobbesovej filozofie bola filozofia Descartova a keplerovsko-galileovská prírodná veda.
    Hobbes je konzekventným zástancom racionalizmu, podľa ktorého podstata skutočnosti je prístupná iba racionálnym formám – predovšetkým matematickým a logickým operáciám: „Každé uvažovanie sa redukuje na dve myšlienkové operácie, a to sčítanie a odčítanie“ (1. kap. diela O telese). Sčítanie a odčítanie je základná spontánna činnosť intelektu, používa sa pri číslach, v geometrii, vo fyzike, logike i politike. Poznanie predmetu spočíva v jeho matematickej rekonštrukcii.
    Pokiaľ ide o skúsenosť, Hobbes ju považuje za základ a zdroj poznania, no keďže narába iba s jednotlivými nepomenovanými a nerozlíšenými zmyslovými dátami, poznanie vo vlastnom zmysle slova sa začína až rečovo vyjadrovanými logicko-racionálnymi postupmi.
    Vnímaním získané dáta sú iba určité znaky skutočnosti, ktorá vyvoláva zmyslové dáta, no sama osebe zostáva neprístupná.
    Objektívna skutočnosť, to je hmota a jej rozličné formy pohybu, zatiaľ čo vnem a predstava sú ľudským subjektívnym fenoménom.
    Tak ako sú vnemy znaky (signa) vecí, tak sú pojmy znakmi pre obsah vedomia a nie pre samotné veci. Pojmy sa fixovali rečou, a to tak, že na základe ľubovoľného rozhodnutia a dohody medzi ľuďmi vznikli pomenovania, slová (nomina).
    Vnímanie je pohyb v čiastočkách vnímajúceho tela, vedomie je následok pôsobenia vonkajších hmotných pohybov.
    Hobbes je konvencionalista: podľa neho netreba spájať pojmy so samými vecami, pretože majú iba funkciu konvenčne ich označovať. Mimoriadny význam pre myslenie a poznanie má jazyk a jeho gramatika.
    V ontológii Hobbes vychádza z názoru, že ak si myslím substanciu, môžem si ju myslieť iba ako hmotnú, nestvorenú a nezničiteľnú, existujúcu samu osebe a nezávisle od nás.
    Hlavným atribútom substancie, formou jej existencie je pohyb, ďalšími atribútmi čas a priestor.
    Hybným princípom činnosti ľudí sú vášne. Emócie slúžia životnému pohybu. Z týchto prirodzených pozemských podnetov sa rodia aj morálne normy a zákony. Jedine v spoločnosti a v štáte môže byť reč o naozajstnej morálke, ktorej výrazom a zárukou sú zákony a práva štátu. Hobbes uprednostňuje záujmy silného štátu pred záujmami jednotlivca. Obhajuje absolutistický princíp a vo svojej predstave silného, jediného autoritatívneho vladára stelesňuje programovo ideál nerozdelenej moci; z neistoty, strachu a mnohostranných antagonizmov, ktoré sú typické pre prirodzený stav ľudstva (bellum omnium contra omnes) je východiskom silný, totalitný a autoritatívny štát, ktorý ľudom zabezpečí poriadok, rozum a mravnosť.
    Vznik štátu Hobbes vysvetľuje kontraktualisticky ako výtvor ľudských potrieb a ľudskej dohody.

D: De cive (O občanovi), 1642; Leviathan or the Matter, Form and Power of a Commonwealth, Ecclesiastical and Civil (Leviathan alebo o obsahu, forme a moci cirkevného a občianskeho štátu), 1651; De corpore (O telese), 1655; De homine (O človeku), 1658; Problemata physica (Problémy fyziky), 1662; Lojálnosť, náboženstvo, povesť a mravnosť Hobbesa, 1662; Elements of Law Natural and Politic, 1889; The English Works I – XI, 1839 – 1845; Opera I – V, 1839 – 1845.

:: filozofia 17. stor., filozofia anglická, filozofia novoveká.

/hodnota
– zodpovedajúcno nejakej potrebe; významový útvar/proces, ktorého špecifikum spočíva v uvedomení si/uvedomovaní si spôsobilosti dajakej entity uspokojiť/uspokojovať potrebu, a to či už bezprostredne, alebo svojimi dôsledkami. Inokedy sa ako „hodnota“ označuje sama entita vyznačujúca sa spôsobilosťou uspokojovať potrebu alebo túžbu. Hodnotu vyjadruje a zabezpečuje norma. Termín „hodnota“ (Wert) zaviedol do filozofie Lotze. Výskumom hodnôt sa zaoberá o. i. axiológia, etika, estetika, psychológia, filozofia hodnôt, antropológia, kulturológia, ekonómia atď.
    Zisťovanie hodnoty je hodnotenie, meranie hodnoty.
:: axiológia, hodnota číselná, hodnota dokumentárna, hodnota estetická, hodnota historická, hodnota jednotková (fyzika), hodnota kultúrna, hodnota okamžitá, hodnota pamiatková, hodnota pravdivostná, hodnota premennej, hodnota spoločenská, hodnota umelecko-remeselná, hodnota veličiny, hodnota zobrazenia (matematika), platenie, vzťah kladný, vzťah záporný.

/hodnota estetická
– zodpovedajúcno nejakej entity alebo diania estetickej potrebe alebo ich umožňujúcno ju uspokojiť v miere ich participácie na transformácii škaredého na krásne čiže na kultúre.
:: estetika, hodnota, krása.

/hodnota historická
– participujúcno niečoho (nejakej veci, entity) na kultúrnosti zachovaného.
:: kultúrnosť zachovaného.

/hodnota pravdivostná
– základná logická entita používaná na hodnotenie výrokov alebo výrokových foriem; je zovšeobecnením a spresnením pojmov pravdy (pravdivého) a nepravdy (nepravdivého); je to hodnota udávajúca vzťah výroku k pravde alebo rozsah, v ktorom je nejaký výrok pravdivý.
    Symbolicky sa pravdivostná hodnota značí najčastejšie číslicami alebo písmenami. Pravdivý výrok bude mať pravdivostnú hodnotu 1 a nepravdivý 0. Pravdivostné ohodnotenie je potom predpis, ktorý danému výroku priraďuje buď 0 alebo 1.
    V klasickej logike sú možné iba dve pravdivostné hodnoty, a síce pravda a nepravda označované aj 1 a 0 alebo P a N. Ak má výrok pravdivostnú hodnotu 1 alebo P, je v súlade so skutočnosťou, je pravdivý, ak je výrok v rozpore so skutočnosťou, má pravdivostnú hodnotu 0 alebo N, je nepravdivý.
    V neklasických logikách sú možné aj ďalšie pravdivostné hodnoty: logické systémy, ktoré skúmajú výroky za predpokladu, že máme tri alebo viac pravdivostných hodnôt, sa nazývajú trojhodnotové a viachodnotové logiky; v týchto logikách možno na otázku, či výrok je pravdivý, dať aj inú odpoveď ako „áno“ alebo „nie“ (čo zodpovedá pravdivostným hodnotám 1 a 0), napr. „azda“, „možno“ a podobne.
:: logika.

/hodnota premennej
− prvok oboru premennosti ([490];80).
:: logika.

/hodnota spoločenská
– hodnota platná (uznávaná, prijímaná) v spoločnosti.
:: spoločnosť

/hodnotenie
− zisťovanie hodnoty, pripisovanie hodnoty, napr. mravné hodnotenie, rating atď.; oceňovanie; posudzovanie.
:: hodnota, hodnotenie estetické.

/hodnotenie estetické
– porovnávanie estetickej funkcie predmetu s estetickými normami ([185];61).
:: estetika.

/hodnotenie výrokov (logika)
– určovanie pravdivosti alebo nepravdivosti výrokov na základe daných premís alebo pravidiel inferencie.
:: hodnota pravdivostná.

/hodnovernosť
– miera dôvery, ktorú môžeme mať v pravdivosť alebo presnosť určitého tvrdenia, záveru alebo informácie.
:: hodnovernosť záveru.

/hodnovernosť záveru
– množstvo a kvalita dôkazov, ktoré podporujú daný záver. Napríklad, výskumný záver môže byť považovaný za hodnoverný, ak je podložený silnými empirickými dátami a je v súlade s existujúcimi vedeckými teóriami.
    V kontexte práva, hodnovernosť záveru sa môže týkať dôkazov, ktoré podporujú určité právne tvrdenie alebo rozhodnutie. Napríklad, súdny záver môže byť považovaný za hodnoverný, ak je podložený dôkazmi, ktoré sú považované za spoľahlivé a presné.
    V kontexte logiky, hodnovernosť záveru sa môže týkať logického dôsledku alebo platnosti argumentu. Napríklad, logický záver môže byť považovaný za hodnoverný, ak je odvodený z platných a pravdivých predpokladov.
:: hodnovernosť, výskum vedecký, záver.

/hodogetika
gr. − návod na metodické štúdium vedného odboru.
:: odbor vedný, veda.

/Holbach, Paul Heinrich Dietrich von (de)
(1723 - 1789) – Paul Henri Thiry Baron d'Holbach – francúzsky filozof, senzualista, determinista, ateista, hlavný predstaviteľ francúzskeho materializmu 18. storočia, encyklopedista nemeckého pôvodu. Kritizoval Berkeleyho učenie. Idealizmus je chiméra, ktorá protirečí zdravému rozumu. Hmota a myslenie sú tá istá realita a riadia sa prísnymi zákonmi.
:: filozofia 18. stor., filozofia francúzska, filozofia novoveká, filozofia osvietenská, materializmus francúzsky 18. stor., osvietenstvo.

/Holko, Matej ml.
(10. 2. 1757 Nižný Skálnik, okr. Rimavská Sobota – 20. 7. 1832 Rimavská Baňa, okr. Rimavská Sobota) – slovenský filozof, básnik, evanjelický kňaz, spoluzakladateľ Učenej spoločnosti malohontskej (1808).
:: filozofia slovenská.

/Homér
(9. – 8. stor. pr. n. l.) – grécky básnik, autor eposov Ilias a Odysea. V jeho obraze sveta je filozoficky dôležitá o. i. predstava prapríčiny sveta (kozmogonického prazákladu), ktorý označuje ako Noc (Nyx).
    Noc (Nyx) je pramocnosť jestvujúca pred každou existenciou; je to prapočiatok, praprincíp všetkého bytia.
    Noc sa najprv začína prejavovať ako pramore (Okeanos), z ktorého sa ďalej rodí životodarná sila (Tetis). Nyx, Okeanos a Tetis plodia zem, majú geogonickú povahu.
    Na Homérovu kozmogóniu nadväzujú kozmogónie orfické.
:: mytológia grécka.

/homo (synkriticizmus)
– ten ktorý aspekt spôsobu bytia človeka, prierez týmto spôsobom bytia alebo možný podproces diania ľudského života, jeden z jeho možných príbehov.
    Základné možné (nielen kýžené, ale uskutočniteľné) príbehy života človeka, vyúsťujúce do jeho oslobodenia a nevyhnutné na to, aby toto oslobodenie nastalo, sú tieto:

  1. homo transcendens,
  2. homo culturalis,
  3. homo inscendens,
  4. homo significantia vivens,
  5. homo syncriticus,
  6. homo amans,
  7. homo benevolus,
  8. homo concordans,
  9. homo virtus constituens,
10. homo syncriticisticus (utvárajúci societas syncritica).

    Tieto príbehy opisujú texty, rozvádzajúce desať téz synkriticizmu.
    Človek môže žiť superpozíciou týchto príbehov usúvzťažnených vzájomne bezčasmo, ich synkrízou alebo synkritikou. V tomto zmysle je človek náplňou synkriticizmu nielen ako filozofie, ale najmä a predovšetkým ako spôsobu života.
    Tieto príbehy teda netreba vnímať (a chcieť žiť) len evolucionisticky, ako postupnosť po sebe nasledujúcich krokov k oslobodeniu. Najdôležitejšou možnosťou zoradenia týchto príbehov človeka je ich vertikalizácia realizovaná perichronickou cestou.
    Odtiaľto význam bezčasia a jeho skúmania v perichronozofii, no najmä jeho žitia. Synkritická filozofia ako rozvinutý systém synkriticistických disciplín nesie názov synkriticistická filozofia.
    Zaujímavým homo je deegoizovaný intelektuál.

/homo amans (synkriticizmus)
– milujúcnostný aspekt spôsobu bytia človeka; týka sa ho 6. téza synkriticizmu.
    Najintenzívnejšiu formu objavenia alebo navodenia prirodzených väzieb vo svojej životnej situácii človek dosahuje v láske. Človek môže byť homo amans (človek milujúci). Synkríza izolovanej bytosti je contradictio in adjecto; synkríza v skutočnosti implikuje komunikáciu s druhými alebo druhým, ktorou sa roztvára priestor alebo dianie milujúcna. Komunikačný proces nie je „prenášanie“ významov, ale ich re-kreovanie alebo ko-re-kreovanie. Ľudská bytosť, ktorá rekreuje čiže znovuvytvára významy vytvorené inou ľudskou bytosťou, rekreuje aj samu seba a ontologicky sa mení. V tomto zmysle je aspekt človeka, ktorý označujeme termínom homo amans, podstatou interkulturality.
    Človek rekreujúci význam sa zdvojuje, či dokonca zmnohonásobňuje, je ho ontologicky viac o rekreujúcno významu. Ontotvornosť komunikačného procesu sa prejavuje v spestrovaní sveta o nové, originálne bytosti. V tejto ontotvornosti tkvie aj kreatívnosť a jej najvyššia forma – láska. Láska (milujúcno) je najvyššou formou ontotvorby.
:: homo (synkriticizmus), láska (synkriticizmus).

/homo benevolus (synkriticizmus)
– aspekt spôsobu bytia človeka spočívajúci v žičení inakosti druhému; týka sa ho 7. téza synkriticizmu.
:: homo (synkriticizmus).

/homo concordans (synkriticizmus)
– lásku opätujúcnostný aspekt spôsobu bytia človeka; týka sa ho 8. téza synkriticizmu.
:: homo (synkriticizmus).

/homo culturalis (synkriticizmus)
– človek ako kultúrna bytosť, t. j. bytosť pretvárajúca zlo na dobro, ošklivé na krásno atď.; člen kultúrneho spoločenstva; pretvárajúcnostný aspekt spôsobu bytia človeka; týka sa ho 2. téza synkriticizmu.
:: človek kultúrny, homo (synkriticizmus), spôsob života synkritický (synkriticizmus).

/homo inscendens (synkriticizmus)
– dovnútra seba samého prekračujúcnostný aspekt spôsobu bytia človeka; týka sa ho 3. téza synkriticizmu. Špeciálne sa mu venuje filozofia inscendencie.
:: homo (synkriticizmus).

/homo significantia vivens (synkriticizmus)
– zmysel žijúcnostný aspekt spôsobu bytia človeka; týka sa ho 4. téza synkriticizmu.
:: homo (synkriticizmus).

/homo syncriticisticus (synkriticizmus)
– s bezvýberovou pozornosťou nereduktívnousúvzťažňujúcnostný aspekt spôsobu bytia človeka; týka sa ho 10. téza synkriticizmu.
:: homo (synkriticizmus).

/homo syncriticus (synkriticizmus)
– nereduktívnousúvzťažňujúcnostný aspekt spôsobu bytia človeka; týka sa ho 5. téza synkriticizmu.
:: homo (synkriticizmus).

/homo transcendens (synkriticizmus)
– prekračujúcnostný aspekt spôsobu bytia človeka; týka sa ho 1. téza synkriticizmu.
    Človek je v prvom rade homo transcendens (človek transcendujúci, prekračujúci), bytosť seba/prekračujúca, seba/prekračujúcno. Podstatou človeka je totiž transcendovanie, čiže prekračovanie hraníc medzi imanenciou a transcendenciou, v dôsledku čoho dochádza k autentickému pobývaniu človeka na svete, ktoré spočíva vo vyčnievaní či vyklenúvaní sa človeka z vnútrosvetského (imanentného) do mimo-dovtedy-svetského (transcendentného vzhľadom na dovtedajšiu sféru bytia). K parametrike prekračujúcna hraníc medzi imanenciou a transcendenciou, ktoré označujeme ako prausúvzťažňujúcno alebo bazálne usúvzťažňujúcno človeka a sveta, prináleží aj temporalitnosť a atemporalitnosť.
    Atemporalitný (bezčasovostný) ráz bazálneho usúvzťažňujúcna sa človeka a sveta môžeme dostať pred svoj zrak, keď sa zamyslíme nad nasledujúcou Patočkovou otázkou a jeho odpoveďou na ňu: „Čo je teda v prvom rade človek? Je ‘tu’ – t. j. v ňom sa odohráva ‘náhle’, bez prípravy, odhalenie bytia a s ním vlom do univerza vecí. (Patočka, J.: Péče o duši (1996), 96)“ V tomto kontexte synkriticizmus rozvíja filozofiu bezčasia (perichronozofiu), ktorá tvorí fundament synkriticistickej ontológie. Už na úrovni človeka transcendujúceho má teda synkriticizmus na srdci videnie (respektíve hľadanie) a žitie tejto bezčasovostnej (perichronickej) dimenzie. V rámci synkriticizmu sa ono Patočkovo kľúčové „náhle“ tematizuje pod titulom exaifnés. Perichronozofická sebareflexia je kontinuálne zložkou sebareflexie synkriticizmu pri jeho výskume čohokoľvek, aj keď to nemusí byť vždy expressis verbis viditeľné (vyjadrené). No bezčasie je v synkriticizme v tej či onej podobe čiže perichronozoféme myslené (a podľa možností aj žité) stále. V danom prípade sa s Patočkom tematizuje perichronéma exaifnés ako ontologický konštituent prausúvzťažňujúcna sa človeka a sveta.
    Z predchádzajúceho odseku vidno, že problematika od titulom homo transcendens sa týka v podstate rozboru bezčasových aspektov štruktúry odhaľujúcna sa bytia človeku alebo dostavujúcna sa vlomu do univerza veci. V rámci synkriticizmu sa takto (sc. perichronozoficky) retematizuje heideggerovské tu-bytie (Dasein).
:: homo (synkriticizmus).

/homo virtus constituens (synkriticizmus)
– pozitívne virtualizačný aspekt spôsobu bytia človeka; týka sa ho 9. téza synkriticizmu.
:: homo (synkriticizmus).

/homomorfizmus
gr. – homomorfné zobrazenie – zobrazenie z jednej algebrickej štruktúry do inej rovnakého typu, ktoré zachováva všetku relevantnú štruktúru; vzťah podobnosti systémov z ľubovoľného štruktúrneho alebo funkčného hľadiska, v ktorom každému prvku jedného systému možno priradiť jeden prvok iného systému (154;139).
    Rozlišujú sa tieto druhy homomorfizmov:

        izomorfizmus je bijektívny homomorfizmus (prostý a na);
        epimorfizmus je surjektívny homomorfizmus (na);
        monomorfismus je injektívny homomorfizmus (prostý);
        endomorfizmus je homomorfizmus z objektu do seba samého;
        automorfizmus je endomorfizmus, ktorý je aj izomorfizmom.

/horizont
gr. − obzor.
:: realita transhorizontová.

/horizontalita
lat. – vodorovnosť.

/hra
− jedna zo základných ľudských činností slúžiaca na zábavu; odohrávať sa môže v imaginárnej dimenzii alebo ako konkrétny druh hrovej činnosti.
:: hra divadelná, hra kartová, hra s vláčikom, hračky detské, hranie, uhranie.

/hranica
− predel – rozhranie medzi javmi, oblasťami.
:: hranica poznania, hranica predmetu kvalitatívna, kriticizmus, medza, realita.

/hranica poznania
– horizontová realita.
:: poznanie, realita horizontová.

/hranica predmetu kvalitatívna
– hranica vzniku a zániku predmetu ([69];194).
:: miera predmetu.

/hrdina tragický
– postava, ktorá tvárou v tvár smrti cieľavedome participuje na kultúre.
:: kultúra, smrť.

/Hrubec, Marek
(23. 12. 1968 – ) – český filozof a sociálny vedec s výskumným zameraním na sociálnu a politickú filozofiu, globálne štúdiá a kritickú teóriu spoločnosti a politiky. V centre jeho vedeckého zájmu v rámci globálnych štúdií sú makroregióny EU, USA, Číny, Brazílie a východnej Afriky. Je vedúcim Centra globálnych štúdií pri FÚ AV ČR.

D: (editor) Demokracie, veřejnost a občanská společnost, 2004; (editor) Globální spravedlnost a demokracie, 2004; (editor) Spor o Evropu: postdemokracie, nebo predemokracie?, 2005; (spolu s Ph. Van Parijsom, M. Brabcom a kol.) Všeobecný základní příjem, 2007; (editor) Interkulturní dialog o lidských právech. Západní, islámské a konfuciánské perspektivy, 2008; (s kol.) Sociální kritika v éře globalizace. Odstraňování sociálně-ekonomických nerovností a konfliktů, 2008; (editor) Between Islam and the West, 2009; (s kol.) Martin Luther King proti nespravedlnosti, 2010; (spolu s M. Pauzom a J. Zumrom a kol.) Myslitel Karel Kosík, 2011; Od zneuznání ke spravedlnosti. Kritická teorie globální společnosti a politiky, 2011; (s kol.) Etika sociálních konfliktů, 2012; Nepodmíněný základní příjem, 2013; (s kol.) Kritická teorie společnosti. Český kontext, 2013; (spolu s L. Hohošom, P. Dinušom a kol.) Revoluce nebo transformace?, 2014; (spolu s N. de Oliveirom, E. Sobottkom, G. Saaverdrom a kol.) Justice and Recognition, 2015; (spolu s J. A. Arnasonom eds.) Social Transformations and Revolutions, 2016; (spolu s O. Sušom eds.) Riziková společnost a globální ohrožení, 2017; (spolu s N. de Oliveirom a E. Sobottkom, eds.) From Social to Cyber Justice. Critical Views on Justice, Law, and Ethics, 2018; (ed.) China’s Interactions in Eurasia, 2020; The historical resources of China’s model: Relevance to the present, 2020; (spolu s E. Vondráčkom a kol.) Čína a její partneři: interakce v Eurasii, 2021 (810); Zdroje čínského modelu: vývoj čínské civilizace, reforma a otevírání se světu, 2021 (p. in: 810;26 – 69).

:: filozofia česká.

/Hrušovský, Igor
(14. 4. 1907 Bánovce nad Bebravou − 18. 7. 1978 Bratislava) − slovenský filozof, zakladateľ Vedeckej syntézy (1937) a bratislavskej filozoficko-metodologickej školy (BFŠ). I. Hrušovský má hlavnú zásluhu na vydaní Antológie z diel filozofov (1966 – 1977).
    Ústrednú líniu Hrušovského filozofického myslenia vyznačuje štrukturologicky temperovaný postup od metodologickej a noetickej problematiky vedeckého poznania k problematike ontologickej, čo sa výrazne prejavilo na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia vo vypracovaní nového konceptu ontológie, opierajúceho sa o rozlíšenie ontického a ontologického bytia: aby bolo možné vymedziť pojem objektívneho bytia, treba najprv vedieť, čo je to bytie ako také. Hrušovského ontický pojem bytia odhliada od konkrétnych spôsobov bytia a je to významový útvar reprezentujúci to, čo Hrušovský vyjadroval ústredným termínom jeho filozofického odkazu – holé bytie. Holé bytie je podľa Hrušovského nejakým spôsobom rozčlenené; túto rozčlenenosť Hrušovský označoval ako peratickosť bytia. Oproti peratickému bytiu je konkrétne bytie predmetné, materiálne, určené, objektívne bytie; je predmetné, pretože sa stáva predmetom ľudského konania, je ním afirmované, je osvojované silou praktického subjektu, je určené, pretože sa v ňom už diferencujú rozličné spôsoby bytia a je objektívne v tom zmysle, že sa stáva objektom konkrétneho vedomia praktického subjektu – začína vystupovať ako skutočnosť, ako svet, v ktorom človek žije, ako fakticita jeho sveta.
    Hrušovského koncepcia neklasickej ontológie prepája ontológiu, axiológiu, teóriu konania a kulturológiu, odmieta filozofický esencializmus a klasickú substančnú ontológiu a vytvára fundament rozvoja bratislavskej filozofickometodologickej školy. Proti klasickej koncepcii substancie ako nositeľa vlastností a substrátu zmien kladie koncepciu substancie vyzdvihujúc jej dynamickosť, samopohyb a samovývoj.
    Popri naznačenej hlavnej línii svojho myslenia sa Hrušovský kontinuálne venoval vývinu ľudského myslenia v kontexte vývinu kultúry a filozofickej sebareflexie, čo vyústilo do realizácie jeho veľkolepého projektu desaťzväzkovej Antológie z diel filozofov v rokoch 1966 až 1977, ktorú inicioval a riadil v neprajnom ovzduší normalizácie po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa roku 1968. Vo svojom skvelom Predhovore k Antológii ([6];11) z roku 1970 Hrušovský píše:
    „Interný vývin filozofie je podmieňovaný rozmanitými súvislosťami medzi vlastnou filozofickou tvorbou a mnohotvárnym spoločensko-kultúrnym materiálom, ktorý determinuje filozofickú aktivitu a do ktorého táto tvorba zasahuje. Neprestajné zmeny ľudského prostredia a zjavovanie sa vždy nových a neraz pálčivých konkrétnych problémov tak či onak inšpirujú aj filozofické myslenie. V istej dialektickej súhre je teda aj sama filozofia a dané spoločenské milieu v širokých rámcoch kultúrnej superštruktúry.“
    Súhra medzi filozofiou a kultúrou bola časopriestorom, v ktorom Hrušovský uskutočnil svoj odkaz. Hrušovský svojim zakladateľským činom (1) Antológie (1966) a predtým (2) Vedeckej syntézy (1937) a (3) bratislavskej filozofickometodologickej školy zanechal živú, ideovo trvale inšpirujúcu stopu v kultúrnej superštruktúre slovenskej filozofie.
    Najvýznamnejší žiak I. Hrušovského a zakladateľ metodologicko-logickej línie Hrušovského školy je Vojtech Filkorn.
– I: Piaček, J.: Synopsis nášho doterajšieho výskumu bratislavskej filozofickej školy (prototext)

D: Invencia a vývoj, 1935; Teória vedy. Úvod do všeobecnej metodológie, 1941; Vývin vedeckého myslenia, 1942; Zákonitosti vývinu, 1943; Francis Bacon a rozkvet anglickej filozofie, 1944; Kritika intuitívneho realizmu, 1945; Engels ako filozof, 1946; Problémy noetiky, 1948; Dialektika spoločenského vývinu, 1949; O filozofii epochy utvárania otrokárskeho Grécka, 1950; Filozofia v dejinách triednych zápasov, 1952; Niektoré otázky gnozeológie, 1953; Filozofia a veda, 1955; Tri iniciatívy v dejinách filozofie, 1959; Z minulosti a súčasnosti filozofie, 1961; Problémy, portréty, retrospektívy, 1965; Strukturation und Apperzeption des Konkreten, 1966; Kapitoly z teórie vedy, 1968; Probleme der Philosophie/Problémy filozofie, 1970; Kryštalizácia koncepcie dialektiky bytia, 1972; Objekt i dialektika poznanija, 1972; Bytije i struktura, 1972; Hmota a elementárne častice, 1973; K problémom ontológie, 1974; Kantova transcendentálna analytika, 1974; Dialektika bytia a kultúry, 1975; Dialektika objektu a subjektu, 1976; Dialektika kultúrneho vývinu, 1977; Kategória kauzality a kategória bytia, 1979; Monológy a dialógy, 1980; Dialektika biti in kulture, 1981; Dialektika bytia, 1990.

:: Antológia z diel filozofov, 1966 – 1977, filozofia 20. stor., filozofia slovenská.

/hudba (romantizmus)
– centrum, jadro a prazačiatok všetkých umení, pričom čisto inštrumentálna hudba je centrum všetkej hudby. A to pre jej zdanlivú neurčitosť, mnohoznačnosť ([433];34–35).

/Hume, David
(7. 5. 1711 Edinburgh, Škótsko – 25. 8. 1776 tamže) – škótsky osvietenský filozof, historik, ekonóm a diplomat. Humovo dielo vyznačujúce sa nominalizmom, aposteriorizmom a agnosticizmom kriticky zavŕšilo vývin britského empirizmu.
    Podľa [38];19 – 20 Hume vychádza z rozdelenia názorných duševných javov do dvoch druhov – základné vnemy, ktoré nazýva dojmy (impresie), a z nich odvodené predstavy, idey. Prvé sa vyznačujú určitou silou, živosťou, nepodliehajú našej vôli, kým druhé sú nejasnejšie, možno ich ľubovoľne vyvolávať, kombinovať do podoby fantastických predstáv atď.
    Oba druhy sa spájajú podľa troch princípov:

        princípu podobnosti,
        princípu styčnosti v priestore a čase,
        princípu príčiny a účinku.

    Humovo skúmanie sa sústreďuje na tento tretí princíp; kladie otázky: Ako môžeme hovoriť, že medzi javom nazývaným príčinou a javom nazývaným účinok je nevyhnutne nejaké spojenie? Akého je druhu, keď ho nevnímame? Vnímame totiž vždy len jeden jav a po ňom druhý, no samo príčinné spojenie nevnímame, ale si ho predstavujeme analogicky s našou silou. Kauzálne spojenie navyše neoprávnene považujeme za všeobecné. Podľa Huma všeobecná platnosť tézy o kauzálnom spojení nemôže byť apriórneho pôvodu, pretože v tom prípade by sme museli poznať aj toho spojenie. No idea kauzálneho spojenia je len skúsenostného pôvodu, samo spojivo je neznáme. Len zvyk a na ňom založená viera nám hovoria, že aj naďalej bude tak, ako bolo doteraz. Humova skeptická téza ohľadne kauzálneho spojenie znie: Potom, a teda preto. Kauzálne zákony, o ktoré sa veda usiluje, môžu byť vždy len pravdepodobné, a nikdy celkom pravdivé.
    Obdobne skeptický je Humov prístup k hmotným a duchovným substanciám. Podľa jeho názoru nemožno tvrdiť, že neexistujú, ale ib toľko, že sú nám neprístupné. Otázka existencie substancií je neriešiteľná.
    Humova filozofia sa stala odrazovým mostíkom filozofie I. Kanta a neskoršie výrazne inšpirovala novopozitivistickú filozofiu.

D: Treatise on Human Nature (Traktát o ľudskej prirodzenosti), 1739 – 1740; Enquiry concerning Human Understanding (Úvahy o ľudskom rozume), 1748; Enquiry concerning the Principles of Morals (Úvahy o princípoch mravnosti), 1751; Natural History of Religion (Prirodzené dejiny náboženstva), 1757; Dialogues on Natural Religion (Dialógy o prirodzenom náboženstve), (posmrtne) 1779; The History of Great Britain, 6 Vols. (Dejiny Veľkej Británie), 1754 – 1762.

:: filozofia 18. stor., filozofia anglická, filozofia novoveká, idea kauzality (Hume, D.), idey základné (Hume, D.), percepcie (Hume, D.), sloboda (Hume, D.), viera v skutočnosť (Hume, D.).

/Husserl, Edmund
(8. 4. 1859 Prostějov – 27. 1. 1938 Freiburg) – nemecký filozof, zakladateľ a hlavný predstaviteľ fenomenológie ako filozofického smeru a hnutia súčasnej filozofie. Husserlova metóda výrazne ovplyvnila najmä myslenie predstaviteľov existencializmu (pozri aj fenomenologické hnutie).
    Husserlovo filozofické myslenie začína reflexiou matematiky a celkove ho možno charakterizovať ako sústavné rozširovanie a prepracovávanie fenomenológie, ktorú chápe – najmä od rokov 1910 – 1913 – ako radikálnu filozofiu.
    Husserl nadväzuje o. i. na myslenie F. Brentana, B. Bolzana, R. Descarta a I. Kanta.
    Husserl odmieta psychologizmus, historizmus i metafyziku. Husserlovi spočiatku ide o zachytenie svojráznosti psychickej sféry. Postupuje pritom tak, že ju uchopuje v jej čistej podobe prostriedkami čistej logiky. Rozoberá spôsob danosti ideálnych entít v kategoriálnom názore. Fenomenológiu postupne rozvíja do podoby prísnej vedy (strenge Wissenschaft), ktorá metodickým postupom (pozri fenomenologická metóda) dospieva k vytvoreniu základov špeciálnych vied.

D: Philosophie der Arithmetik, 1891; Psychologische Studien zur elementaren Logik, 1894; Bericht über deutsche Schriften zur Logik in den Jahren 1895 − 1899, 1903 − 1904; Logische Untersuchungen I. − II., 1900 − 1901; Die Idee der Phänomenologie. Fünf Vorlesungen, nap. 1907; Philosophie als strenge Wissenschaft, 1910/11; Ideen zu einer reinen Phänomenologie und phänomenologischen Philosophie, 1913 an.; Erste Philosophie 1. Teil − 2. Teil, nap. 1923/24; Phänomenologische Psychologie, nap. 1925; Vorlesungen zur Phänomenologie des inneren Zeitbewusstseins, 1928; Formale und transzendentale Logik, 1929; Méditations cartésiennes (prednášky), 1929; Krisis der europäischen Wissenschaften und transzendentale Phänomenologie, 1936; Erfahrung und Urteil, 1939; Husserliana, Gesammelte Werke, 1950 an.

p. Zoznam literatúry počnúc [724].
:: apodiktický (fenomenológia), eidos (Husserl, E.), evidencia (fenomenológia), fenomenológia, filozofia 20. stor., filozofia fenomenologická, filozofia nemecká, filozofia súčasná, hnutie fenomenologické, jaá, metóda fenomenologická, mundánny (Husserl, E.), ontológia (Husserl, E.), realita horizontová, svet (Husserl, E.), veda prísna (Husserl, E.), videnie vôbec (Husserl. E.: Ideen I), vnímanie vnútorné (gnozeológia) (Husserl, E.).

/Husserl, E.: Ideen zu einer reinen Phänomenologie und phänomenologischen Philosophie, I., 1913
− 1. vydanie Husserlovho diela Idey k čistej fenomenológii a fenomenologickej filozofii, ktoré jeho autor koncipoval ako všeobecný úvod do čistej fenomenológie [415].

/Husserl, E.: Logische Untersuchungen
– 1. vydanie Husserlovho diela Logické skúmania z rokov, 1. zv. 1900, 2. zv. 1901, v ktorom Husserl položil základy fenomenológie. Druhé prepracované a rozšírené vydanie vyšlo v rokoch 1913 a 1921. Dielo tvoria dve časti: 1. zväzok s titulom Prolegomena zur reinen Logik (Prolegomena k čistej logike) a 2. zväzok Untersuchungen zur Phänomenologie und der Theorie der Erkenntnis (Skúmania k fenomenológii a teórii poznania).
    1. zväzok obsahuje odmietnutie psychologizmu v logike, ako stotožnenie logických a psychologických zákonov myslenia, a dokazuje protizmyselnosť skeptických a relativistických dôsledkov psychologizmu, oproti ktorému stavia projekt čistej logiky, ktorú chápe ako vedu o ideálnych podmienkach možnosti teórie vôbec, ako vedecký systém ideálnych zákonov a teórií, založených čisto na zmysle ideálnych kategórií významu.
    2. zväzok obsahuje konkrétne rozpracovanie tejto novej logiky a úvodné pasáže Husserlovho ďalšieho výskumu logického myslenia, poznania a vedomia vôbec fenomenologickou metódou, ktoré sa bude rozvíjať až do konca života zakladateľa fenomenologickej filozofie. Husserl tu objasňuje pôvod logických zákonov a kategórií pomocou opisu a analýzy psychických aktov, v ktorých sa tieto zákony a kategórie stávajú uvedomovanými. Druhý zväzok tvorí šesť skúmaní. V 2. vydaní je tento zväzok rozdelený na dva diely, z ktorých prvý zahrnuje prvých päť skúmaní a druhý diel šieste skúmanie. Tieto skúmania sa zaoberajú postupne

        1. problematikou významu,
        2. problematikou vedomia všeobecnosti,
        3. teóriou častí a celkov,
        4. ideou apriórne logickej gramatiky,
        5. prvou systematickou formuláciou Husserlovej teórie intencionality,
        6. analytickým prehĺbením všeobecnej teórie intencionality z predchádzajúceho skúmania smerom k výskumu špecifických aktov poznania; osobitne sa tu rozvíja
                ▪ chápanie poznania ako syntézy prázdnej intencie a intuitívneho aktu, v ktorom sa predmet javí názorným spôsobom;
                ▪ z tejto perspektívy sa ďalej podáva fenomenologický výklad pojmu pravdy a evidencie,
                ▪ teória kategoriálnych aktov ako aktov, v ktorých sa nám podávajú predmetnosti nezmyslovej povahy (stavy vecí, ideálne matematické a logické predmetnosti,
                ▪ apriórne zákony vlastného a nevlastného myslenia,
                   neobjektivujúce akty ako zdanlivé významové vyplnenia,
                a
           ▪ napokon v prílohe Husserl charakterizuje vonkajšie a vnútorné vnímanie, rozdiel medzi fyzickými a psychickými fenoménmi (zaujíma stanovisko k ich Brentanovmu chápaniu), rozoberá mnohoznačnosť termínu jav atď.

/hviezda (Aristoteles)
– časť neba (f260];344₁₉).

/hydor
gr. – ὕδορ – voda, podľa Tálesa počiatok všetkých vecí.
:: Táles, voda.

/hylozoizmus
z gr. HYLÉ = látka a ZOÉ = život – filozofické učenie, podľa ktorého je život, a teda aj citlivosť vlastná všetkým veciam v prírode.
:: filozofia 8. stor. pr. n. l., filozofia starogrécka.

/Hypatia
– (ok. 370 – 415 Alexandria) – grécka filozofka, dcéra matematika a astronóma Thóna z Alexandrie. Zaoberala sa matematikou, astronómiou a filozofiou. Pôsobila v Alexandrii ako prvá žena-učiteľka novoplatónskej filozofie. Najvýznamnejším z jej žiakov bol Synesios z Kyréné, ktorý ju v niekoľkých listoch chváli. Podľa tradície ju zaživa roztrhal dav kresťanov – vraj na podnet biskupa Kyrilla z Alexandrie.
:: filozofia 5. stor., novoplatonizmus.

/hypotéza
gr. − vedecký významový útvar tvorený vedecky zdôvodneným predpokladom o príčinách alebo zákonitých súvislostiach javov alebo udalostí; je to významový útvar tvorený systémom úsudkov, ktorým sa na základe určitých faktov dospieva k záveru o existencii objektu, súvislosti, alebo príčiny javu, pričom tento záver nemožno pokladať za absolútne hodnoverný; hypotézou sa nazýva aj obsah takéhoto záveru. Hypotéza je iba pravdepodobná a vyžaduje overenie, dôkaz. Ak overenie poskytne kladný výsledok, hypotéza sa stáva vedeckým zákonom alebo teóriou.
:: hypotéza filozofická, hypotéza fyzikálna, hypotéza pracovná, hypotéza štatistická.

/hypotéza filozofická
– filozofický významový útvar tvorený predpokladom, ktorý sa nedá overiť experimentom a preto nemožno jednoznačne rozhodnúť, či je pravdivý alebo nepravdivý, jednako však môže byť významným míľnikom na ceste poznávania. Filozofickou hypotézou je napríklad hypotéza, že náš vesmír vznikol z nejakého kvalitatívne odlišného typu vesmíru (cf [69];129 pozn.).

/hypotéza pracovná
– hypotéza, ktorá slúži ako vodidlo pre výskumníka počas celého výskumného procesu; umožňuje efektívne viesť výskumný proces a poskytovať užitočné výsledky. Je dočasná, pretože za pravdivú sa považuje iba dovtedy, dokedy nie je vyvrátená. Ak je vyvrátená, výskumník ju nahradzuje novou hypotézou.

CH-lexikón

/Chaix-Ruy, Jules
(7. 11. 1896 Avignon – 11. 4. 1986 Nice) – francúzsky filozof, predstaviteľ spiritualistickej ontológie vychádzajúci z A. Augustína; ukázal, že nie je možné uniknúť z napätia našej existencie, ani z multiplicity a delenia pri prežívaní času. Hoci pamäťou sa nám podarí sprítomniť minulosť, takéto pretrvávanie minulého by vôbec nebolo možné, keby nebol základ jednoty trvania v Božom bytí. Sled nadčasových sprítomňujúcich „vytrhnutí“ z toku času vedie k rytmu našej existencie, akoby ním prehovorilo pulzovanie samotného nášho bytia, svedčiaceho o našej ontologickej pozitivite a negativite. V tomto pulzovaní sa spájajú dve tajomstvá nášho personálneho bytia - jeho subsistencia s jeho radikálnou nepostačiteľnosťou.

D: De Renan à Jacques Rivière, 1930; Reflets sur l’eau, 1947; Les dimensions de l'être et du temps, 1953; Saint Augustin; temps et histoire, 1956; Renan. Donoso Cortès, 1957; Psychologie sociale et sociométrie, 1961; Le Surhomme de Nietzsche à Teilhard de Chardin, 1965; Pirandello, Humour et Poésie, 1967.

:: filozofia 20. stor., filozofia francúzska.

/Chalmers, David John
(20. 4. 1966 Sydney –) – austrálsky filozof, predstaviteľ analytickej filozofie, ktorý sa zameriava na filozofiu mysle a špeciálne na filozofiu vedomia a filozofiu jazyka. Chalmers zaviedol pojem ťažkého problému vedomia (hard problem of consciousness), ktorý spočíva v objasňovaní existencie stavov vedomia, a možno ho formulovať otázkami typu „Ako je možné, že veci sa nám určitým spôsobom javia, že v nás vyvolávajú dojmy a emócie?“ alebo „Ako vzniká dojem, ktorý v nás daná vec vyvoláva?“ Vedomie pred vedou vystupuje ako akási hranica, za ktorú sa dá preniknúť len ťažko, pozri Chalmersovo on-line dielo Facing Up to the Problem of Consciousness.
::filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia austrálska, filozofia súčasná.

/chaos
gr. – zmes; zmätok, neporiadok, neusporiadaný stav vecí; prázdny priestor; nekonečno.
        Mytologické predstavy chaosu mienia pôvodný neusporiadaný stav, z ktorého vzniká usporiadaný svet.
        Mierou chaosu je entropia.
:: Chaos (mytológia grécka).

/chápanie
– rekonštitúcia alebo rekreácia (znovuvytvorenie) zmyslu niečoho (slova, textu, diania, činu a pod.) vo vedomí človeka.
        Výsledkom chápania je pochopenie.
        Fenomén chápania je predmetom o. i. hermeneutiky.
::pochopenie, proces chápania významu, rekreovanie významov, význam.

/characteristica universalis
lat. – všeobecná charakteristika, všeobecný jazyk. Termín characteristica universalis použil Leibniz na označenie systému symbolov, symbolický jazyk alebo pojmové písmo, v ktorom možno podľa neho vyjadriť filozofické pojmy a vôbec analyticky znázorňovať myslenie.
:: Leibniz, G. W.

/charakter
gr. − súhrn príznačných vlastností, povaha, ráz.

/charakteristika
gr. − vystihnutie podstatných vlastností.
::objekt reálny, parameter.

/charita
gr. – praktická láska k blížnemu prejavujúca sa v dobročinnosti.
::etika

/chcenie
− vôľa, úsilie dosiahnuť želaný al. možný cieľ; prianie, želanie.

/Chisholm, Roderick Milton
(27. 11. 1916 North Attleboro, Massachusetts, USA – 19. 1. 1999 Providence, Rhode Island, USA) – americký filozof, typický predstaviteľ analytickej filozofie, zaujímajúci zároveň ostro kritický postoj k jej hlavným prúdom, vychádzajúc z tematizácie intencionality a osoby. Predmetom Chisholmovho záujmu bola v prvom rade epistemológia, metafyzika, filozofia vnímania, materializmus a ontológia a ktorého myšlienkový postup sa vyznačoval snahou explicitne definovať ústredné pojmy tej ktorej jeho teórie pomocou čo možno najmenšieho počtu základných pojmov. Primeranosť týchto definícií testuje pokusmi vyvrátiť ich intuitívnymi protipríkladmi.
        Jedným z kľúčových pojmov Chisholmovej filozofie je pojem vlastnosti, ktorú chápe ako abstraktnú entitu a predmetom analýzy robí jej štruktúru. Napríklad štruktúru intencionálnej vlastnosti treba podľa neho uchopiť reflexiou vlastných psychických stavov a mentálnych aktov.

D: The Contrary to Fact Conditional, 1945; The Problem of Empiricism, 1948; Intentionality and the Theory of Signs, 1952; Sentence about Believing, 1955 – 1956; Percieving: A Philosophical Study, 1957; (vyd.) Realism and the Background of Phenomenology, 1960; The Logic of Knowing, 1963; The Ethics of Requirement, 1964; Human Freedom and the Self, 1964; Theory of Knowledge, 1966, rozš. vyd. 1977, 1989; Freedom and Action, 1966; He Could Have Done Otherwise, 1967; The Loose and Popular and the Strict and Philosophical Senses of Identity, 1969; On the Observability of the Self, 1969; Identity Through Time, 1970; The Problem of the Criterion, 1973; The Agent as Cause, 1976; Person and Object: A Metaphysical Study, 1976; Intrinsic Value, 1978; Valueas and Morals, 1978; The First Person: An Essay on Reference and Intentionality, 1981; The Foundation od Knowing, 1982; The Primacy of the Intentional, 1984; Brentano on Intrinsic Value, 1986; Self-Profile, 1986; On Metaphysics, 1989; How We Refer Things, 1990; On the Simplicity of the Soul, 1991; Agents, Causes, and Events: The Problem of Free Will, 1995; A Realistic Theory of Categories: An Essay on Ontology, 1996.

:: filozofia 20. stor., filozofia analytická, filozofia súčasná, filozofia USA.

/Chomsky, Noam
(7. 12. 1928 Philadelphia, USA – ) – americký lingvista, tvorca generatívnej gramatiky, logik, filozof jazyka, nadväzujúci na Leibniza a W. von Humboldta, zakladateľ teórie formálnych jazykov.
Chomsky vypracoval definíciu gramatiky formálneho jazyka a klasifikáciu formálnych jazykov (Chomského hierarchia formálnych jazykov).
Do sféry svojho živého záujmu zahrnuje aj kritiku médií a ich sponzorov, najmä filtrovania informácií týkajúcich sa vojnových zločinov.

D: Syntactic Structures, 1957; Aspects of the Theory of Syntax, 1965; Language and Mind, 1968; Rules and Representations, 1980; Knowledge of Language, 1986; Language and the Problems of Knowledge, 1988.

:: filozofia 20. stor., filozofia analytická, filozofia súčasná, filozofia USA, lingvistika.

/choreia
gr. (χορεíα) – tancovanie; v archaickom období gréckej estetiky (6. stor. pr. n. l. až zač. 5. stor. pr. n. l.) išlo o celok tvorený spojením tanca s hudbou a poéziou, o druh umenia spočívajúceho vo vyjadrovaní emocionálne nasýteného významového diania súbežne zvukmi i pohybmi, slovami i melódiou a rytmom, pričom fundament tohto komplexného diania tvoril pôvodne zborový tanec (choros χορóς). Tento jednotný celok tvorený poéziou, hudbou a tancom predstavoval expresívne umenie Grékov archaického obdobia (cf [605];34).
::antika.

/chôdza
– druh lokomócie, spočívajúci v sústavnom slede pádov, ktorým jedinec zabraňuje striedavým vysúvaním pravej a ľavej dolnej končatiny. Pohyb nôh je primárne zabezpečený ohýbaním kĺbov medzi panvou a stehennými kosťami, zatiaľčo kolená zostávajú takmer nepokrčené.
::pohyb nôh (biológia), prídenie.

/chreón
gr. – τὸ χρεών – počiatočné z vnútornej núdze sa rodiace (ešte) nepôsobné nutkajúcno (vyjavenia sa súcna), (vnútorná) nutnosť, sebanatískajúcnosť sa (súcna).
::ontológia, súcno.

/Chrysippos zo Soloi
– Chrýsippos zo Soloi (* asi 281/277 pr, n. l. – † 208/204 pr. n. l.) – grécky filozof, systematizátor staršieho (raného) stoicizmu.
        Od roku 232 pr. n. l. tretí scholarcha starej stoickej školy. Svoj život zasvätil detailnému a všestrannému prepracovaniu stoickej filozofie, takže bol už v antike považovaný za najvýznamnejšieho predstaviteľa tejto filozofickej školy. Patril medzi najplodnejších spisovateľov staroveku, z jeho diela sa však zachovali len zlomky.
::filozofia 3. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, filozofia stoická, stoicizmus.

/chronéma (synkriticizmus)
gr. − štrukturálna zložka chrónie.

/chronematika
gr. – súbor chroném tvoriacich chróniu.

/chrónia
gr. – časujúcno, čas a štruktúrovanie jeho diania na prítomné, budúce a minulé.
::čas, chronéma, chronematika.

/chrónia (synkriticizmus)
gr. – súbor chroném (zmyslovonázorných fenoménov i fenoménov nenázorných, no so štruktúrami špeciálnovedne modelovateľnými, tvoriacimi čas, jeho extázy, mody, formy, časenie, tok a diania času, ich podprocesy, trvanie času...), ktorého ontologický status je súčasťou predmetu filozofie času, metafyziky času, ontológie času.
        Podmienky existencie chrónie, jej vzniku, diania a zániku označujeme ako perichróniu, ktorá zasa tvoria súčasť predmetu perichronozofie.
::čas (synkriticizmus).

/chyba
– niečo nesprávne, omyl; porušenie, kaz, nedostatok.

/chyba logická
− porušenie logického zákona.
        Logická chyba môže byť nezámerná (paralogizmus) a zámerná (sofizmus).
:: logika.

I-lexikón

/Ibn Rušd, Muhammad
(1126 Cordoba - 1198 Maroko) Averroes – najväčší filozof moslimského stredovekého západu; arabský filozof a vedec ( lekár, právnik, matematik); žil v období Cordóbskeho kalifátu; bol sudcom a osobným lekárom kalifa. Averroovo dielo predstavuje vrchol arabského aristotelizmu. Tak ako Aristotela v stredoveku nazývali jednoducho „Filozof“, Averroes dostal meno „Komentátor“.
    Averroes rozdelil poznanie na vieru, teológiu a filozofiu. Nazdával sa, že len filozofia dospeje k čistej pravde, dodáva však, že toto poznanie nie je dostupné každému a ľudia sa zväčša musia uspokojiť s vierou. Na túto teóriu sa neskôr odvolávajú stúpenci učenia o dvojakej pravde (Duns Scotus, Occam, Pomponazzi a i.), podľa ktorého existujú dva, navzájom nezávislé druhy právd, pravdy teologické a pravdy filozofické.
    Bez toho, že by sa zriekol mohamedánskeho náboženstva, rozvíjal materialistické prvky Aristotelovej filozofie. Hmotu a pohyb považoval za večné, nestvoriteľné rovnako ako boha. Boh a hmota sú dve večné, rovnako nezávislé príčiny. Averroes dokazoval nestvoriteľnosť hmoty a Boha pokladal len za prvú príčinu zmien, ktoré sa vo svete odohrávajú.
    Dušu človeka spájal s telom, pričom popieral jej nesmrteľnosť. Individuálna duša je smrteľná. Niet posmrtného života, tvrdí Ibn Rušd.
    Averroes významne ovplyvnil scholastickú filozofiu. V jeho diele arabská filozofia dospieva k svojmu vrcholu a jednoznačne prijíma orientáciu na aristotelizmus.
:: filozofia 12. stor., filozofia arabská, filozofia islamská.

/Ibn Síná Abu-Ali
(asi 980 Afšana pri Buchare – 18. 6.1037 Hamadan) – Avicena, Avicenna – stredoveký tadžický filozof, arabský filozof, predstaviteľ východnej vetvy arabskej filozofie, lekár, prírodovedec, politik a básnik.
    Ibn Síná uskutočnil úplnú recepciu aristotelizmu v arabskej filozofii: preto nazývaný aj „tretí Aristoteles“. Filozofia Ibn Sínú nadväzuje na aristotelovskú a novoplatónsku tradíciu. Hmota je večná a je príčinou rozmanitosti jednotlivých vecí (je princípom individuácie), tvrdí Ibn Síná. Avšak svet ako večné trvanie v čase je podmienený večným Bohom, ktorý jestvuje mimo času. Božská činnosť je myslenie boha o sebe samom: toto sebauvedomovanie si boha je počiatkom všetkého bytia. Prvým a jediným bezprostredným produktom sebauvedomovacej činnosti Boha je prarozum. Ľudskú dušu chápe Ibn Síná ako substanciálnu formu tela, ktorá je nehmotná a nesmrteľná. Ibn Síná uznáva posmrtný život iba v čisto duševnom, no nie vo fyzickom zmysle; odmieta vzkriesenie tela.
:: filozofia arabská, filozofia islamská, mystika islamská.

/idea
gr. − myšlienka, predstava o niečom, významový útvar; pôvodná forma, obraz, kľúčový významový útvar regulujúci tú ktorú modalitu duchovnej činnosti človeka.
    Tradične sa rozlišuje

        teoretická idea,
        estetická idea,
        praktická idea.

:: idea filozofická, idey základné (Hume, D.), útvar významový.

/idea (Kant, I.)
− najvyššia entita metafyziky − metafyzická entita Boha, duše a sveta.
    Idey sú „rozumové pojmy vytvorené z čistých umových pojmov, snažiace sa siahať za možnú skúsenosť; slúžia na vystupovanie v rade podmienok až k nepodmienenému. Nemajú nijaký predmet v skúsenosti, ale iba v ume, nepoužívajú sa konštitutívne, ale ib regulatívne, ide im o najvyššiu jednotu umového poznania, ktorá sa nedá dosiahnuť. Nazývajú sa aj heuristickými fikciami ([872];562).“

/idea (Platón)
‒ umožňujúcno čohokoľvek ontologického, epistemologického, etického alebo estetického byť (jestvovať, mať bytie) a mať určitú kvalitu; čokoľvek je a má takú či onakú kvalitu iba účasťou (participáciou, μέθεξις) na idei.
    Idea je prvok oblasti skutočnosti tvorenej ideálnymi entitami; základnou vlastnosťou ideí je to, že je každá z nich absolútne identická sama so sebou. Preto sú idey nemenné, večné, nehmotné, zmyslami nevnímateľné a s ničím iným nezmiešané.
    Iba o ideách možno nadobudnúť pravé vedenie (epistémé), a to cestou rozumového poznania (noésis).
    Idey tvoria svet, ktorý je prvotný a nadradený zmyslovému svetu.
    Súhrn všetkých predmetov určitého druhu, napríklad ľudia, stoly a podobne, je odvodený od jedného vzoru zo sveta ideí ‒ od idey človeka, od idey stola a podobne.
    Idey tvoria hierarchicky usporiadaný celok, ktorého poriadok je výsledkom pôsobenia idey dobra.
    Hmotný sveta jeho usporiadanie je nedokonalým obrazom sveta ideí.
    Svet ideí je onen svet, s ktorým je príbuzná nesmrteľná časť človeka, jeho duša. Vďaka tejto príbuznosti vzniká v duši túžba po spojení so svetom ideí, v ktorom duša pobývala pred narodením a do ktorého sa po smrti môže opäť vrátiť. Prípravou pre návrat do ríše ideí je filozofický spôsob života, zasvätený poznávaniu. Poznanie je okrem iného rozpomínanie sa (anamnésis) na to, čo duša už pred narodením videla vo svete ideí a čo po spojení s telom, ktoré je pre ňu väzením-hrobom, zabudla. Metódou, ktorá vyvoláva v duši rozpomínanie sa na svet ideí, je dialektika.
:: Platón.

/idea estetická
– významový útvar regulujúci esteticko-umeleckú modalitu duchovnej činnosti., produkciu emotívnych významových útvarov, ich transformáciu a operovanie nimi s cieľom transformácie škaredého alebo neutrálneho na krásne.
:: estetika, útvar významový estetický.

/idea filozofická
– filozofický významový útvar plniaci regulujúcu funkciu v rámci filozofického myslenia.
:: filozofia, útvar významový filozofický.

/idea kauzality (Hume, D.)
− idea zvykového prechodu od predstavy jedného z členov kauzálneho vzťahu k predstave druhého.

/idea praktická
− významový útvar regulujúci vôľovú, zamýšľanú praktickú modalitu duchovnej činnosti.
:: činnosť duchovná, modalita činnosti duchovnej, vôľa.

/idea pravdivá (Spinoza, B.)
– „sa musí zhodovať s tým, čoho je ideou“ ([68];51).

/idea teoretická
− významový útvar regulujúci kognitívnu modalitu duchovnej činnosti, činnosť rozumovú.

/ideál
gr. – významový útvar reprezentujúci dokonalosť alebo jej nositeľa, stelesnenie.
:: ideál estetický.

/ideál estetický
– estetická norma, ktorú človek považuje za absolútnu.
:: estetika.

/idealizácia
lat. – myšlienkové vytváranie ideálnych objektov (alebo idealizovaných objektov) ako istého druhu abstrakcií.

/idealizmus
gr. − orientácia na ideálne alebo duchovné tak v konaní, ako aj v poznaní a v jeho predmete. Koncentrovanú filozofickú podobu nadobúda predovšetkým v subjektívnoidealistickej a objektívnoidealistickej filozofii.
:: filozofia subjektívnoidealistická, hmota, idealizmus nemecký klasický, idealizmus objektívny.

/idealizmus nemecký klasický
− súčasť nemeckej klasickej filozofie tvorená súborom filozofém centrovaných okolo I. Kanta, J. G. Fichteho, F. W. J. Schellinga a G. W. F. Hegela.
:: Fichte, J. G., Hegel, G. W. F., Kant, I., Schelling, F. W. J.

/idealizmus objektívny
– filozofický smer – jeden zo základných druhov idealizmu. Objektívny idealizmus zastáva stanovisko, že duch resp. ideálne je prvotné a hmota druhotná, odvodená alebo nejako závislá od ducha/ideálneho. Základom všetkého, čo existuje, je podľa objektívneho idealizmu objektívne, transcendentné vedomie, absolútny duch, svetový rozum a pod.
:: smer filozofický.

/idealizmus subjektívny
– filozofický smer, podľa ktorého svet pozostáva zo súhrnu pocitov, zážitkov, nálad subjektu; neexistuje nezávisle od nášho vedomia.
    Dôsledný subjektívny idealizmus vedie k solipsizmu.
    Predstaviteľmi klasickej formy subjektívneho idealizmu sú: Berkely, Hume, Fichte.
:: smer filozofický.

/ideálne
gr. – jestvujúce iba vo vedomí, v predstavách.

/idempotentnosť
lat. – vlastnosť operácie, ktorá aj po opakovanom použití dáva ten istý výsledok ako pri prvom použití. Termín idempotentnosť (idempotence) zaviedol B. Peirce.
    Idempotentnosť môže byť aj vlastnosťou objektu, napr. každý nulový a jednotkový prvok je idempotentný a označuje sa ako idempotent (cf [30];497).
:: algebra, logika, operácia, Peirce, B.

/idenie
– pohybovanie sa robením krokov, kráčanie.

/identickosť
lat. – identita, totožnosť, zhodnosť vo všetkých vlastnostiach, rovnakosť.

/identifikácia
lat. − zisťovanie alebo zistenie totožnosti.
:: totožnosť.

/identita
lat. − totožnosť, zhodnosť vo všetkých vlastnostiach, rovnakosť.
:: identickosť.

/ideologéma
gr. – štrukturálny prvok alebo útvar ideológie.
:: ideológia, prvok štrukturálny, útvar štrukturálny.

/ideológia
fr. < gr. − pôvodne smer francúzskej filozofie zvaný aj ideologizmus konca 18. a začiatku 19. storočia, tvoriaci prechod medzi francúzskym osvietenským senzualizmom (E. B. de Condillac (1715 − 1780)) a pozitivizmom (A. Comte (1798 − 1857 aď.), ktorý si vytýčil za cieľ „vypracovať na základe presného a systematického skúmania fyziologického a psychického sveta praktické pravidla výchovy, morálky a politiky“ (12;323); predstavitelia tohto smeru − označovaní ako ideológovia (A. L. C. Destutt de Tracy, Pierre Jean Georges Cabanis (1757 − 1808) a ď.) − mali významný vplyv v politike. Termín ideológia prvýkrát použil francúzsky filozof Antoine Louis Claude Destutt de Tracy (1754 − 1836), zakladateľ tohto smeru, autor 5 zväzkového diela Eléments d'idéologie (1801 − 1815).
    Neskôr sa termín začal používať (zväčša v pejoratívnom zmysle) na označenie doktríny, tvorenej súborom ideí, usmerňujúcich politickú činnosť, „na všetky systémy ideí, ktoré nadsadzujú svoju dôležitosť pri utváraní a premene skutočnosti; ... absencia realizmu pramení v sebazaslepenosti a sebazaujatosti ideológa ako reprezentanta určitého straníckeho sociálneho typu alebo kolektivity, takže má iba propagandistickú funkciu, a to aj vtedy, keď to proklamátori ideí nezamýšľali“ (493;190).
    V 20. storočí prichádza s rehabilitáciou kladného významu ideológie najmä marxizmus-leninizmus, ktorý spojenie vedecká ideológia používa ako sebaoznačenie: „Najpokrokovejšou najprogresívnejšou a najrevolučnejšou ideológiou je socialistická marxisticko-leninská ideológia. Táto ideológia sa opiera o adekvátne poznanie skutočnosti a po prvý raz vystupuje ako skutočne vedecká ideológia, čo jej umožňuje byť účinným prostriedkom stmeľovania pracujúcich do boja za socializmus, za budovanie novej spoločnosti“ ([11];199).
:: filozofia a ideológia, ideologéma, ideológia jazyková, ideológia politická, ideológia vedecká.

/ideológia politická
– viac menej usporiadaný súbor významových útvarov reprezentujúci hlavné ciele politického hnutia alebo strany, napr. konzervativizmus.

/ideológia vedecká
− sebaoznačenie marxizmu-leninizmu.
:: marxizmus-leninizmus.

/idey základné (Hume, D.)
− idey, ktoré nevznikli spájaním, presúvaním atď ideí už existujúcich, a ktoré sú vždy kópiami impresií.
:: idea.

/idiolekt
gr. − jazyk vlastný určitému indivíduu.
:: indivíduum.

/idiosynkrázia
gr. – ἰδιοσυγκρασία dosl. zvláštny temperament − svojráznosť prejavu alebo správania, súhrn ich osobitných znakov, vlastností, svojskosť, osobitnosť.
:: idiosynkrázia (lingvistika), idiosynkrázia (medicína), idiosynkrázia (psychológia).

/ignorovanie
lat. – ignorácia – nevedomosť, neznalosť, nevedenie, nepoznanie, nevšímanie si, nevenovanie pozornosti, prehliadanie. Nevedomca vedie ku katastrofe, ako to aj v najnovších dejinách vidno navôkol.

/ikon (semiotika)
– ikonický znak, ikona – znak, ktorý sa podobá označovanému predmetu; je založený na vzťahu podobnosti k predmetu.
:: semiotika.

/ilúzia
lat. – klamná predstava, vidina, mam, sebaklam vyvolaný nesprávnym pohľadom na skutočnosť, azda najprenikavejší významový útvar, v indickom myslení tematizovaný pod titulom májá.

/imanencia
lat. – zotrvávanie alebo predlievanie v niečom, bytie vnútri entity, napr. bytie absolútna vnútri sveta samého. Opak transcendencie.
:: imanentné, imanentizmus, realita cishorizontová.

/imanentizmus
lat. – filozofický smer konca 19. stor., podľa ktorého existuje iba to, čo si myslíme; bytie je imanentné vedomiu.
– P: Leclair, A., Rehmke, J., Schubert-Soldern, R., Schuppe, W.
:: filozofia 19. stor., imanencia, imanentné.

/imanentné
lat. – to, čo je v niečom trvalo prítomné, čo patrí k jeho štruktúre (cf [264];194).

/imanie
− majetok.

/imitácia
– napodobnenie; napodobnenina.
    Imitácia sa od originálu zvyčajne líši kvalitou, materiálmi a detailmi. Originál je často vyrobený s použitím špecifických techník alebo materiálov, zatiaľ čo imitácia môže byť vytvorená s cieľom priblížiť sa vzhľadu alebo funkčnosti originálu, ale obvykle za nižšiu cenu a s nižšou kvalitou.

/imperatív
lat. – volitívny významový útvar, ktorého náplňou je naliehavé chcenie splnenia, požadovanie a výrazom príkaz, rozkaz, požiadavka.
:: imperatív kategorický.

/imperatív kategorický
– kategorická forma imperatívu, ktorú formuloval viacerými spôsobmi I. Kant, napr. v diele „Grundlegung zur Metaphysik der Sitten (Základy metafyziky mravov)“ slovami: „Konaj len podľa tej maximy, od ktorej môžeš súčasne požadovať, aby sa stala všeobecným zákonom!“ alebo „Konaj tak, ako keby sa maxima tvojho konania mala na základe tvojej vôle stať všeobecným prírodným zákonom!“ alebo „Konaj tak, aby si používal ľudstvo tak vo svojej osobe, ako aj v osobe každého druhého vždy zároveň ako účel a nikdy nie len ako prostriedok!“ V diele „Kritik der praktischen Vernunft (Kritika praktického rozumu)“ Kant formuluje kategorický imperatív slovami „Konaj tak, aby maxima tvojej vôle mohla vždy súčasne platiť ako princíp všeobecného zákonodarstva!“ (cf [264];194 – 195).
:: etika, imperatív, Kant, I.

/impetus
lat. – popud, nával, náraz, nábeh; útok, napadnutie; prudkosť.

/implifikácia vzájomná
– nachádzanie sa a videnie sa jedného v druhom, pričom druhé vysvetľuje prvé a prvé určuje druhé.

/implikácia
lat. − zahrnutie, obsahovanie, prinášanie so sebou ako dôsledok.

/implikatúra konverzačná
– nepriamy spôsob komunikácie.
:: komunikácia.

/implikovanie
lat. – obsahovanie, zahŕňanie v sebe, matie v sebe ako obsah (náplň alebo súčasť).
:: platnosť úsudku.

/imponderabiliá
lat. – nevážiteľné (látky).
:: látka.

/inakosť
– vlastnosť toho, čo je odlišné, iné, opak jednakosti. Zatiaľ čo z inakosti možno mať potešenie, radosť, napr. v láske, pojem inakosti sa nedá ani definovať, možno ho iba protipostaviť pojmu toho istého.
    Inakosť má od Platóna (Sofista) skôr negatívny význam. Až Hegel objavil, že má aj kladnú stránku. Na túto kladnú stránku nadväzujú personalisti: inakosť druhého človeka (Buber, Levinas).
    Synkriticizmus definuje pomocou pojmu inakosti pojem lásky, ale i pojem príčiny zla, ktorú vidí v nemožnosti (neschopnosti, neochote a pod.) mať potešenie z inakosti, napr. vtedy, keď z inakosti máme strach (strach sa z tohto hľadiska javí ako miesto, kadiaľ na svet prichádza zlo).

/inakší
– odlišný, rozdielny, nie taký istý.

/index (semiotika)
– znak, ktorý je súčasťou označovaného; index je druh znaku, kde medzi znakom a ním označovaným objektom existuje vecná súvislosť, znak je v priamom (kauzálnom, fyzickom) vzťahu s označovaným objektom; napríklad dym je znakom ohňa (medzi dymom a ohňom je vecná súvislosť).

/indexikalita
lat. – viazanosť na kontext, kontextovosť.
:: indexikalita (etnometodológia).

/indivíduum
lat. − nedeliteľné − jednotlivec, jedinec, jednotlivina.
:: individuum est ineffabile, indivíduum chemické, indivíduum ľudské, indivíduum ľudské (Marx, K.) (Bělohradský, V.), jedinec.

/individuum est ineffabile
lat. – indivíduum je nevysloviteľné čiže jednotlivinu nemožno vysloviť, je nevysloviteľná.
:: indivíduum, ineffabile.

/indivíduum ľudské
− jednotlivec, ľudský jedinec – jednotlivý predstaviteľ ľudského rodu, človek chápaný izolovane, nezávisle od jeho antropologických a spoločenských osobitostí. Pojem ľudského indivídua je dôležitý pri vymedzovaní pojmu muža, ženy a pod.
:: antropológia filozofická, človek, filozofia sociálna, filozofia spoločnosti, indivíduum, zlom inscendentalizačný v kultúre 21. storočia.

/indivíduum ľudské (Marx, K.) (Bělohradský, V.)
− „Marxova dekonstrukce ideálu jedince emancipovaného od závislosti na ,přirozených svazcích’ je klíčovou součástí marxismu: nezávislý jedinec není než ideologický konstrukt sloužící k legitimizaci systému svobodné konkurence na trhu, představa člověka mimo společenství je právě tak nesmyslná jako představa ,řeči bez spolu žijících a spolu mluvících individuí’“ [578].

/indoktrinácia
lat. – cieľavedomé presadzovanie bezvýhradného prijatia určitej doktríny, alebo názorov, hodnôt a postojov, ich vnucovanie; jedna z ciest k hlúposti.
:: hlúposť.

/indukcia
lat. – myšlienkový postup, ktorým objavujeme a dokazujeme alebo zdôvodňujeme všeobecné výroky na základe znalostí jednotlivých prípadov; za pravú indukciu (= neúplnú indukciu) sa považujú len tie postupy, ktoré majú charakter pravdepodobnostných úsudkov. Neúplnú indukciu uskutočňujeme vtedy, keď z vlastností jednotlivých prípadov určitého druhu (jedinečných poznatkov tvoriacich základ indukcie), nie však zo všetkých, usudzujeme na vlastnosti všetkých prípadov tohto druhu. Indukciou je tak každý myšlienkový postup, ktorým všeobecné výroky o určitom druhu predmetov alebo javov potvrdzujeme poznatkami o jednotlivých prípadoch tohto druhu.
    Schématicky možno pravý induktívny úsudok vyjadriť takto:

Určíme pojmovo, t. j. určitými vlastnosťami, triedu javov a.
Skúmame určité množstvo, nie však všetky javy triedy a, a zistíme, že každý z nich má vlastnosť F. Nie je nám známy žiadny prípad, že by prvok triedy a nemal vlastnosť F.
Z toho usudzujeme neúplnou indukciou, že každé a má vlastnosť F.

    Indukovaný všeobecný výrok čerpá svoju platnosť z domnienky, že vlastnosť určujúca triedu objektov, o ktorých sa vo všeobecnom výroku niečo tvrdí, je nevyhnutne spojená s predikovanou vlastnosťou buď tým spôsobom, že nevyhnutne existuje súčasne, alebo že jedna vlastnosť je nevyhnutným následkom druhej vlastnosti (cf [4];161 an.).

/ineffabile
lat. − nevýslovné, nevyjadriteľné, nesmierne; nevyjadriteľnosť, napríklad (absolútnej, na čokoľvek iné ireducibilnej) jedinečnosti prežívania niečoho indivíduom či dokonca indivídua ako takého (individuum ineffabile).
:: individuum est ineffabile.

/inexistencia
lat. − bytie obsiahnutým v niečom, stav existovania v niečom; to, čo v niečom existuje, konštituent.

/informácia
lat. − entita odstraňujúca neistotu, odstraňujúcno neistoty, ľubovoľné poskytujúcno (entita, udalosť, útvar, usporiadanie, proces) odpovede na otázku alebo odstraňujúcno neistoty viazané na údaje alebo poznanie. Prenáša sa buď komunikovaním alebo pozorovaním.
    Získavanie, prenos, spracúvanie, uchovávanie a sprístupňovanie informácií (súborne: informačný proces) je súčasťou predmetu informatiky.
    Informácia je súčasťou predmetu filozofie informácie.
::databáza vedomostná, distribúcia informácií, energia, filozofia informácie, hmota, informácia (informatika), informácia (lingvistika), informácia (Shannon, C.), informácia, ktorú máme, informácia, ktorú máme, informácia kvantová, informácia odborná, informácia spoločenská, informácia technická, informácia vecná, informácia vedecká, informácie dokumentové, informatika, informatívny, komunikácia, prenos informácií, prezentácia informácií, priestor informačný, proces, prostriedok masovokomunikačný, sieť (matematika), spoľahlivosť informácie, spracovávanie informácií, sprístupňovanie informácií, systém znakový, tabuľka, teória informácie, teória kódovania, teória komunikácie, využívanie informácií, zdroj informácie (informatika), získavanie informácií.

/informatívny
lat. – informujúci, poskytujúci alebo prinášajúci (nové) informácie.
:: informácia.

/ingrediencia
lat. – vstupujúcnosť, zložka.

/inhaerentia
lat. – bytie-v.
:: inherentný, ontológia.

/inherentný
lat. – obsiahnutý v samej veci, veci vlastný ([154];366).
:: inhaerentia.

/inosť
– odlišnosť, inakosť, opak jednakosti.

/iný
– odlišný oproti pôvodnému alebo očakávanému, nie ten, ale druhý, nie takýto, ale odlišný od tohto, inakší.
:: nový, ontológia.

/inscendencia
lat. − hlavná súčasť predmetu filozofia inscendencie, spočívajúca vo vstupovaní človeka do seba samého, vystupovaní po rebríčku bytia, v transcendencii smerom do svojho vlastného vnútra, v zahĺbaní sa, ponáraní sa do seba samého, v sebaprehlbovaní, spiritualizácii, preduchovňovaní sa, v poľudšťujúcom sprítomňovaní sa sveta v ľudskom vedomí a ľudskom bytí, v otváraní sa svetlu nadoblačia mysle. Nie je možná bez aktívneho pričiňovania sa človeka.
    Inscendencia je stávanie sa zmysluplným. Je to dianie alebo proces, bez ktorého by vo svete bola iba hmota.
    Nič iné ako premena človeka na zmysel nemá zmysel. Zmysel má iba premena človeka na zmysel čiže jeho preduchovňovanie.
    Maximom inscendencie by bola totálna vyplnenosť života človeka zmyslom alebo významom, totálna zmysluplnosť. Inscendencia je podstatou kultúrneho bytia čiže maxima bytia človeka. Existuje najmä v láske v mode bytia, čiže v milujúcne, v láskyplnom zapodievaní sa čímkoľvek pri premene zlého na dobré a škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne – slovom pri kultúre.
    Inscendencia je ontologická zmena človeka, ktorej podprocesom je napríklad objasnenie alebo pochopenie: keď si niečo objasníme alebo keď niečo pochopíme, ontologicky sa premeníme − sme viac duchovní, preduchovňujeme sa.
    Inscendencia je pochopenie, uchopenie, tvorba zmyslu sprevádzaná našou premenou naň; premenou človeka na zmysel. Keď chápeme zmysel, sme zmyslom. Zmysel si nepamätáme podobne ako si nepamätáme slanosť alebo sladkosť. Podobne ako je pociťovanie sladkosti súčasťou diania, ktoré v danom intervale konštituuje naše bytie, je aj chápanie zmyslu súčasťou nášho bytia/diania. Sme bytostne bohatší o chápanie. Inscendencia je bytostné obohacovanie človeka jeho sebaprehlbovaním.
    Človek sa nemení len tým, že napríklad ochorie, ale aj tým, že svoju chorobu prijme za svoju ako zmysel (konkrétne: jeho osobný, výnimočný významový útvar a proces). Medzi človekom, ktorý je iba chorý, a človekom, ktorý navyše svoju chorobu prijal ako zmysel, chopil sa jej tým, že ju pochopil, je ontologická diferencia. V prípade choroby ide pri jej spiritualizácii napr. aj o pochopenie toho, čo som spravil, aby som chorobu nedostal, ako som žil, keď som ju dostal a podobne.
    Novalis opísal inscendenciu takto: Ak ľudia chcú vykonať jeden jediný krok smerom von k ovládnutiu vonkajšej prírody umením organizácie a technikou, musia predtým urobiť tri kroky etického prehĺbenia dovnútra. Synkriticizmus , ktorý z Novalisovho myslenia vychádza, tematizuje tieto kroky indivídua do svojho vlastného vnútra pod titulom sebasynkritického myslenia.
    Filozofia inscendencie nadobudla mimoriadnu závažnosť po nástupe druhej axiálnej éry, konkrétne po nástupe éry celosvetových pandémií, napr. covidovej, a éry multipolárnej civilizácie.
:: deň, myslenie synkritické, synkriticizmus, vnútro, zlom inscendentalizačný v kultúre 21. storočia.

/Inštitút filozofie, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove
– inštitút Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity, ktorý sústreďuje pozornosť na výskum v oblasti filozofie v medzinárodných i národných súvislostiach - konkrétnejšie ide o tieto hlavné okruhy záujmu:

tematizácia antropologických otázok v dejinách filozofie a reformulácia antropologickej otázky v súčasnej filozofii,
hľadanie prienikov a súvislostí filozofického dedičstva Kanta v súčasnosti,
analýza a výskum antickej filozofie a reflexia sokratovskej tradície od antiky až po súčasnosť, miesto kynizmu v sokratike,
axiologická reflexia statusu vedy vo filozofickej reflexii a v súčasnej kultúre.

:: filozofia slovenská, pracovisko filozofické.

/inštrukcia
lat. − pokyn alebo poučenie ako vykonať krok (operáciu) v činnosti. Súbor inštrukcií tvorí návod.

/inštrumentárium filozofické
– súbor metód, postupov a nástrojov, aplikovaných filozofiou.
:: filozofia, metódy filozofická.

/integrovanie
lat. – začleňovanie do určitého celku.

/intelekt
lat. − rozumová schopnosť; rozum, um.
:: noéta, proces intelektový.

/intelektuál (synkriticizmus)
– vy(na)kladač intelektuálnej práce čiže práce vysvetľujúcej, že a ako sa má zmeniť – ale iba druhý i druhí.
    Intelektuál je osobnosť schopná koncipovať a niekedy aj zorganizovať zmeny druhých, zmeny celých spoločností a spoločenských systémov, tí najväčší intelektuáli dokážu koncipovať zmeny seba samých, aj dobre radiť (byť poradcami) druhým či dokonca sebe samým: napríklad o existencii intelektuála-fajčiara, ktorý by nemal aspoň elementárne predstavy o škodlivosti fajčenia, prakticky niet pochýb: dokáže si pohotovo radiť, presviedčať sa, študovať odbornú (sic!) literatúru, prijímať záväzky a pod., len prestanie fajčiť sa uňho nie a nie dostaviť: schopnosti zmeniť (aspoň alebo aj) seba samého dokonca aj v tých najtriviálnejších veciach sa mu spravidla nedostáva.
    Fixácia schopnosti zmeniť seba samého alebo jej výskyt vo väčšom počte je totiž udalosť takej mocnosti ako vznik nového historického typu človeka. A keď sa už aj tu a tam v dejinách začal črtať tento typ človeka (homo), veľmi rýchlo bol vyhladený. Ani tajné spoločenstvá nemajú šance na dlhšie prežitie, pretože okrem ich vonkajšieho neprajníka stelesňovaného establišmentom, si svojho likvidátora pestujú svojou vlastnou organizáciou, liturgizáciou, hierarchizáciou a pozičnými bojmi, otváraním sa kontaktom s inými organizáciami etc. Podstatne ľahšie nám príde napríklad zorganizovať antifajčiarsku kampaň, než sami prestať s fajčením. Nie je nemožné vygenerovať neobmedzené množstvo opatrení povedzme proti kradnutiu a zorganizovať, aby ich podpísal povedzme aj celý národ, no takmer neprekonateľné problémy nám robí nevziať si opustenú spinku v cudzej kancelárii.
    Intelektuál ako eventuálny nový historický typ človeka by bol (alebo možno, že niekde už i jestvuje, a dúfajme len, že sa o ňom nikdy nedozvieme) deegoizovaný intelektuál.
    Akú drámu proces deegoizácie vyvoláva, si môžeme pozrieť (a zažiť) pri čítaní článku o ja. Ego intelektuála je zvyčajne nadpriemernej inteligencie, takže jeho deegoizácia pripomínajúca mystickú smrť má (mala by) nadpriemerné dôsledky preňho samého (ako mala napríklad pre Ježiša, Sokrata, Husa, Gádhího a ďalších) a pre ďalší vývin spoločnosti, ktorý sa však zakaždým inštitucionalizuje a v podstate mení na bežné politické alebo náboženské zoskupenia a hnutia od začiatku zápasiace vnútorne i s druhými. Zaživa ísť s deegoizovaným intelektuálom je nanajvýš riskantné a preto sa k nemu „pridávame“, až keď ho zväčša zlikvidujeme.
    S ešte väčším problémom než je problém s vonkajším nasledovníctvom prichodí intelektuálovi zápasiť v ňom samom. Podľa synkriticizmu vírus zlyhania aj v tomto smere je zakuklený v zápase, v boji so sebou samým, v neschopnosti intelektuála milovať seba samého aspoň tak, ako miluje druhých. Zápas je koniec zmeny a začiatok jej replikácie. Je krajne zvláštne, že bojovať so sebou je omnoho ľahšie než prijímať sa taký, aký som, milovať sa so všetkým tým, s čím som prišiel na svet. Celý školský systém máme nastavený na zmenu, vychovávajú ma, aby som bol schopný sa zmeniť, motivujú ma k túžbe po zmene. No v okamihu, keď sa nastavím na zmenu seba samého, strácam kontakt s tým, aký v skutočnosti som, proces môjho života sa trhá na „zlú“ minulosť, na to, aký som „bol“, a na to, aký „budem“, keď splním také a také požiadavky. Nik ma však nevedie k tomu, aby som sa pozrel na seba ako na takého, akým v skutočnosti som, hic et nunc (teraz a tu) povedzme so svojou nádchou, s celou svojou neznesiteľnosťou, so všetkými mojimi neduhmi, chorobami, neschopnosťami. Je omnoho ľahšie sa napríklad nenávidieť, odhliadať od seba, žiť so sebou ako s abstraktnom, ako s obrazom seba samého, než milovať sa, brať sa so všetkým, čo v sebe nachádzam, prihliadať k tomuto všetkému bez ohľadu na to, či sa mi to páči alebo protiví. Ako možno milovať trebárs tú „zrůdu“, ktorú v sebe vidí moje ja alebo ktorú vo mne vidia druhí? Všimnime si, koľko námahy dá aj „tým najspravodlivejším“ či „najosvietenejším“ postavám z filmu Bělásek prijať už len vymykajúcu sa farbu pokožky hlavného hrdinu. Je omnoho ľahšie sa nenávidieť, ako milovať. Je zaujímavé, že školstvo, tréningy atď. nás vedú skôr k prvému, k nenávisti k svojej údajnej slabosti, neschopnosti atď. A „progresívne“, „nonkonformné“ a podobne pedagogické systémy nás zasa vedú k sebazbožšťovaniu (rozumej: k adorácii svojho ega) a k jeho bezohľadnému presadzovaniu sa medzi dengľavými druhými.
    Bez láskyplného prijatia sa so všetkým, čo v sebe máme, aj „s oným malým Hitlerom v každom z nás“, nie je možné sa zmeniť, pretože bez takéhoto, čiže láskyplného, prijatia seba samého so sebou samým fakticky nemáme kontakt a v dôsledku toho, ani možnosť pristúpiť k sebapremene. Chceme sa meniť, meníme sa virtuálne, no k faktickej sebapremene nedochádza.
    Preto sa doposiaľ dejiny menia zväčša len pokiaľ ide o neživé produkty ľudskej činnosti, o techniku a jej prostriedky, i tzv. zduchovnelé, napríklad logické postupy. To všetko búrlivo progreduje, pričom sa nožnice medzi špičkovou technikou (CERN) a tým, čo sa predvádza ako umenie v tuneloch LHC, vesmírne roztvárajú: na jednej strane koncentrácia a organizácia intelektuálneho potenciálu galaktických rozmerov, na druhej strane stupidita rovnako galaktických rozmerov (neviem, do akej miery uvedomovaná pracovníkmi CERN-u; niekedy má pozorovateľ pocit, že sa to vedeckým pracovníkom, prinajmenšom pri verejných oslavách, páči). No človek a jeho vzťahy sa v najlepšom prípade nemení a nemenia. Intelektuáli chceli doteraz zakaždým zmeniť niekoho iného, no nie a nie sa zmeniť aspoň sami. A keď už aj by došlo k nastúpeniu sebazmeny, vsunula sa medzi zmenu a stav, s ktorým boli nespokojní, túžba zmeniť sa. V podstate namiesto zmeny začali bezčasmo túžbou (začať túžiť si nevyžaduje nijaké zvláštne kompetencie alebo námahu), tí najodvážnejší so šírením tejto túžby, no faktická zmena sa dostavila nanajvýš na kratučký čas a veľmi rýchle prakticky spontánne anihilovala.
    Transcendovať donekonečna odkladajúcu túžbu môže čin: ak by sme sa túžili napiť, no nikdy by sme nevykročili k poháru a nenapili by sme sa, umreli by sme od smädu. Preto je naša civilizácia mŕtva: „žije“ zväčša iba túžbou zhmotnenou v neuveriteľne rýchle progredujúcej technike, túžbou zmeniť sa, túžbou vymaniť sa z takej či onakej krízy, vojny, pliagy, všakovakých nešvárov atď. Generuje neustále nové virtuálne svety, dokonale s nimi žongluje a čo je najhoršie, aj s konkrétnymi dopadmi prakticky na všetko, počnúc ekonomikou a končiac najdetailnejšími sexuálnymi úkonmi. Dnes máme problém predstaviť si, čo by nemohlo byť umelé – v mikrosvete, v oblasti viditeľného sveta a myšlienkovo i v rozmeroch kozmických sústav či dokonca v našej vlastnej mysli. Tu je intelektuál vo svojej koži, asi ako moderátor pred obrazovkou s počítačovým modelom tropickej búrky alebo vzniku vesmíru. S veľkou vášňou sleduje zavíjanie človeka vo vlnách cunami či v rozvalinách po zemetrasení, a to zasa len cez médium. Alebo prostredníctvom turistickej kancelárie, v podstate ako v safari. Médium je naša smrť, smrť našej lásky, priateľského dotyku, objatia.
    Ak sa niekto predsa len odhodlá prikročiť k poháru a napiť sa (povedzme odhalí a začne bez uznesení a opatrení likvidovať korupciu), prakticky okamžite likvidujeme jeho samého (kedysi na kríži alebo na hranici, dnes povedzme v sude s tekutým betónom alebo kyselinou) a – samozrejme, že už ako mŕtveho a plne nami tvárniteľného – vyhlasujeme za Zakladateľa, svätca, disidenta, hrdinu a pod. Je zaujímavé, že intelektuál dokáže upozorniť na tieto veci u druhých, v iných náboženstvách, v iných politických systémoch a pod. Vo vlastnom spoločenstve je takýto čin prakticky zakaždým salto mortale, o ktorom sa zvyčajne dozvedáme (aj to zväčša v štylizovanej umeleckej podobe) až po vystriedaní vlády alebo niekoľkých vlád či dokonca režimov.
    Preto je onoho nového historického typu človeka, ktorý nazývame deegoizovaný intelekutál, tak málo. Navonok, verejne, mediálne. Fakticky je tu však prítomný ako dobrý človek (homo bonus), ktorého hlavným znakom je, že o ňom nevieme. Tí najlepší sú neviditeľní napríklad ako bezmenné matky milujúce svoje deti. Identifikovať ich možno ako ničoho sa nedožadujúce prázdna, okolo ktorých ustáva utrpenie, pri ktorých je nám dobre bez toho, aby od nás požadovali vďačnosť.

/inteligibilný
lat. – poznateľný alebo postihnteľný iba rozumom (nie skúsenosťou), neviditeľný, ale intelektom nahliadnuteľný.

/interakcia
lat. − vzájomné pôsobenie.
:: interakcia (fyzika), interakcia častíc.

/interkulturalita (synkriticizmus)
– synkríza (nereduktívne usúvzťažňovanie sa) kultúr a vývinových pásiem kultúr pri kontaktovaní sa kultúr a vývinových pásiem kultúr. Interkulturalita je rekreujúcno pretvárania zla na dobro, škaredého na krásne etc. jednou kultúrou v kultúre druhej/v kultúrach druhých alebo jedným vývinovým pásmom kultúry v druhom vývinovom pásme kultúry/v druhých vývinových pásmach kultúry. Interkulturalita implikuje tvorivosť (kreatitivitu), čo znamená, že uhasína mechanickým napodobňovaním alebo prenosom (či nedajbože vnucovaním): jedna kultúra/jedno kultúrne pásmo si z druhej kultúry/z druhého kultúrneho pásma nemôže nič prevziať, pokiaľ má zostať kultúrou/vývinovým pásmom tej ktorej kultúry. Kultúra však môže mnohé z inej kultúry re-kreovať, znovu-s/tvoriť v živom kontexte procesov seba samej. Interkulturalitu tvorí otvorený súbor slobodných re-kreatívnych procesov, ktorých dianie a výsledky sa podobajú len na povrchu, no hĺbkovo sú spojené s ireducibilným pradivom originálnych procesov tej ktorej kultúry, toho ktorého pásma kultúry. Synergický efekt interkulturality tkvie v rozširovaní alebo prehlbovaní pestrosti pretvárania zla na dobro, škaredého na krásne etc. V opačnom prípade, t. j. pri redukovaní špecifik kultúr alebo ich vývinových pásiem, nemožno hovoriť ani o interkulturalite ani o kultúrach – možno hovoriť iba o civilizácii alebo smrti civilizácie: tento trend zaznamenávame ako prevažujúci v dnešnej dobe globalizácie, dobe glajchšaltovania kultúr a ich vývinových pásiem. Dobrým príkladom interkulturality je bratislavskosť.
    Aby sme si dokázali aspoň trochu predstaviť neuveriteľnú spletitosť siete vzťahov, v ktorých sa eventuálne odohráva rekonštitúcia nejakého prvku jednej kultúry v lone kultúry druhej ako podproces interkulturality, prečítajme si odsek z knihy S. T. Asmu Bohové pijí whisky (2006), s. 92:
    „Co mně velice mátlo, byla skutečnost, že symbolika buddhismu, animismu a hinduismu se nemísí pouze v uměleckých dílech a kulturních zvyklostech, ale především v hlavách lidí. S vynaložením určité práce a trpělivosti člověk předivo těchto souvislostí rozplete a pochopí jeho vzájemné vztahy. Pro bližší nastínění toho, jak asi tento gordický uzel v Kambodži vypadá, si zkuste představit řadového Kambodžana, kterého by ste o Vánocích přenesli do Ameriky. Narazil by na moře navzájem provázaných představ a myšlenek. I kdyby měl nějaké povědomí o křesťanské teologii, postřehl (tu má byť asi predpona „ne-, pozn. J.P.) by mnoho zvláštních souvislostí. A vzájemná logika těchto vztahů by se jevila přinejmenším jako nepostižitelná. Byly by zde legendy o malém Ježíškovi, a do toho by se pletl Santa Klaus, sob Rudolf, sněhulák Frosty, Tři králové, zelený mužík Grinch, panna, elfové, hvězda betlémská, Bailey Building and Loan a jesličky. K tomu by se lidé oddávali zvyklostem, jako je plnění punčoch, chození do kostela, pečení cukroví pro Santa Klause, zapalování svícnů, vánočních františků, zdobení stromečků, chození ke zpovědi a tak dále. Dost věcí na to, aby se z toho profesor sémiologie zastřelil. A v jihovýchodní Asii není situace o nic méně matoucí, protože tam do škatulky s nálepkou buddhismu vešlo skutečně nepřeberné množství tradic.“

/internalizovanie
angl. – zvnútorňovanie – proces osvojovania si vonkajších štruktúr, v dôsledku čoho sa stávajú vnútornými regulátormi, absorbovanie, prijatie, prijímanie, osvojenie si (napr. nejakého významového útvaru – myšlienky, názoru, viery, emócie, pocitov..., a to do takej miery, že sa stane súčasťou povahy prijímateľa, čo sa môže diať vedome alebo nevedome.
:: osvojovanie si.

/interpretácia
lat. – výklad, vysvetľovanie, objasňovanie.
:: interpretácia (filozofia umenia), interpretácia kvantovej teórie, interpretácia systému formálneho, nadinterpretácia, reainterpretácia, zmysel.

interpretácia (filozofia umenia)
– vysvetľovanie alebo objasňovanie významu umeleckého diela.
:: dielo umelecké, filozofia umenia, interpretácia.

/interpretatívny
lat. – lat. interpretativus, angl. interpretative – pomáhajúci pochopiť alebo vytvoriť (si) význam, napr. interpretatívny pojem je pojem, ktorý pomáha pochopiť niečo.
:: interpretácia, význam.

/interval
lat. − úsek medzi dvoma bodmi alebo javmi.
:: interval (hudba), interval (matematika), interval časový, interval harmonický (hudba), interval konsonantný (hudba), interval melodický (hudba), interval pravidelný.

/interval časový
− časový úsek, čas trvania.
:: čas, interval.

/intrinzický
lat. – angl. intrinsic, nem. intrinsisch – vlastný, vnútorný, skutočný, pravdivý, vrodený.

/intro-
lat. – prvá časť zložených slov s významom dovnútra, vnútri, vnútorný.

/introspekcia
lat. – pohľad do (vlastného) vnútra.
:: introspekcia (Cassirer, E.), introspekcia (psychológia).

/introspekcia (Cassirer, E.)
– bezprostredné uvedomovanie si citov, emócií, vnemov, myšlienok, bez ktorého „by sme nedokázali vymedziť ani len rozsah predmetu psychológie človeka. Musíme však pripustiť, že keby sme postupovali výlučne touto cestou, nikdy by sa nám nepodarilo vytvoriť si úplný obraz o podstate človeka. Introspekcia nám odhaľuje iba malý výsek z ľudského života, ktorý je prístupný našej individuálnej skúsenosti. Introspekciou nemožno nikdy obsiahnuť fenomén človeka v jeho celom rozpätí. Aj keby sa nám podarilo zozbierať a usporiadať všetky fakty o človeku, mali by sme ešte stále pred sebou iba hmlistý a neúplný obraz podstaty človeka, iba jej torzo“ ([747];46).
:: Cassirer, E., introspekcia.

/intuícia (Descartes, R.)
– bezprostredné a jasné poznanie prvých pojmov a právd, ktoré (spolu s dedukciou) tvorí cestu k jasným a zreteľným ideám. Jej predmetom sú elementárne pojmy (jednoduché podstaty, prvky vzťahovej analýzy), základné pravdy (elementárne vzťahy prvkov).
    Operácia intuície (i operácia dedukcie) je taká ľahká a taká jednoduchá, že ju nemožno lepšie vyložiť a že sa nikto nemôže pri jej robení mýliť.
    V jej správnom použití spolu s dedukciou spočíva metóda.

/invencia
lat. – dôvtip, vtipný nápad, vynachádzavosť, dômysel (14;413).
:: odborník.

/inventár
lat. – zoznam, súhrn, súbor entít patriacich do istého celku, súbor toho, čo sa v ňom nachádza alebo čo v ňom možno nájsť.

/iný
− majúci odlišné vlastnosti.
:: inakosť.

/Ióannes Italos
(1025 južná Itália, Kalábria – po 1082) – Ján Ital – byzantský filozof, humanista a novoplatonik, hľadajúci syntézu kresťanského pohľadu na svet a gréckej pohanskej (dobovou terminológiou: „hellénskej“) filozofie. V dielach antických filozofov videl prameň skutočného poznania a pravdy. Svojím dielom nepriamo ovplyvnil taliansky humanizmus 14. a 15. storočia.
    Dogmu a vtelení Slova Božieho sa usiloval vysvetliť na základe rozumu: aplikoval aristotelovskú logiku na teológiu, oživoval pohanské („hellénske“) náuky o duši a jej prevtelovaní (metempsychosis), tendoval k stavaniu učenia pohanských (sc. antických) filozofov nad učenia cirkevných otcov a svätých.
    Jeho hlavný žiak Eustratios a ďalší žiaci sa po súdnom predvolaní „očistia“ tým, že podpíšu list odsudzujúci kacírske tézy majstra.
:: filozofia 11. stor., filozofia byzantská.

/istota
– nepochybnosť, pevné presvedčenie, stav mysle toho, kto s plným súhlasom považuje nejaký súd za nepochybný a na základe toho verí, že má pravdu. Istota je pevný súhlas odôvodnený evidenciou stavu veci.
    Základnou filozofickou istotou je istota neistoty, najmä pokiaľ ide o poznatky o transhorizontovej realite.
    Istota je jedna zo základných spoločenských hodnôt.
:: istota právna, pravdepodobnosť.

/I-ťing 易经 [Yì Jīng]
čín. – Kniha premien, najstarší klasický čínsky text z konca dynastie Jin a začiatku dynastie Čou (najstaršie pasáže pochádzajú už z 12. – 11. stor. pr. n. l.) metaforickým spôsobom vyjadrujúci významové univerzum reprezentujúce v prvom rade všeprenikajúci princíp dynamickej rovnováhy protikladov, proces vývinu udalostí a nevyhnutnosť zmien.
    Druhá časť textu bola pripojená v 4. – 2. stor. pr. n. l., vyjadruje významové útvary konfuciánskej proveniencie a vykazuje aj vplyvy taoizmu.
    Text sa pôvodne používal ako veštecká príručka, neskôr sa prijímal ako kniha vedomostí a dielo štátnej filozofie a dokonca sa v ňom objavovali predobrazy výdobytkov modernej vedy.
    Jadrovým významovým útvarom pertraktovaným textom knihy je predstava dvoch polárnych síl, tvoriacich svojou aktivitou univerzum, ktoré boli spočiatku označované prosto ako svetlé a tmavé, neskôr ako jang a jin. Vzájomné pôsobenie týchto dvoch síl plodí zmenu (i) chápanú ako pohyb taa.
    Kostru knihy tvorí osem trigramov (pa-kua), skladajúcich sa z kombinácií prerušovaných (jin) a neprerušovaných (jang) čiar. Kombináciou zakaždým dvoch trigramov bolo vytvorených 64 hexagramov:

Kľúčový text obsahuje opisy jednotlivých hexagramov a ich čiar, reprezentujúcich premenné stavy, a podáva ich sociálnu a politickú interpretáciu v 384 formulách (jao).
K textu sú pripojené neskoršie komentáre Šʼ-i (Desať krídel) koncipované v konfuciánskom duchu (cf [208];188).
:: filozofia čínska.

/izomorfizmus
gr. − rovnorodosť štruktúr alebo foriem; obojstranný homomorfizmus.

J-lexikón

/ja
– ego – duchovné centrum ľudskej osobnosti.
:: ja (psychológia), ja (synkriticizmus), jaá, sen.

/ja (synkriticizmus)
– hlavný predpoklad replikovania starého; odstrániť tento predpoklad možno deegoizáciou; replikovanie ja, ega, korešponduje s replikovaním civilizácie, pozri smrť civilizácie. Ja je predmetom skúmania synkriticistickej egológie ako súčasti synkriticistickej antropológie a sčasti aj synkritizovanej psychológie.
    Názorným zviditeľnením a zhmotnením ega je Manhattan s nespočetnými egodrapmi a jeho napodobneniny na všetkých kontinentoch bez ohľadu na politické režimy, náboženstvá či etniká, ono hubovité rašenie kolosálnych oceľobetónových konštrukcií smerom k nebu. Každá z týchto skamenelín ega sa neobrazne driape za tým, aby bola „vyššia“, „impozantnejšia“, „krajšia“, „modernejšia“, „technicky vyspelejšia“, „bezpečnejšia“, „ekologickejšia“, „energeticky úspornejšia“ a podobne, čo sa nám u inovercov a inak politicky zmýšľajúcich javí ako megalománia na rozdiel od našej legitimnej národnej či štátnej hrdosti a mocenskej či finančnej pýchy. Propaganda či mestské zastupiteľstvá robia z egodrapov symboly moci, hoci v skutočnosti je sotva čo takým zraniteľným ako megavežiaky, kamenné prsty ega naťahujúce sa po mrakoch, urbanistický rigor mortis.
    Neschopnosť vidieť tieto veci neprekvapuje u prostého Kubánca, ktorý prvýkrát navštívi New York, šokuje však u intelektuála. Isteže, egotma je mocnejšia ako vlčia tma, zatemňuje myseľ ako všemocná mája: ego je ten najinteligentnejší Proteus vo vesmíre, božstvo, ktoré sa pri najmenšom dotyku a najletmejšom pohľade naň mení ešte rýchlejšie než kvantový systém po zmeraní. Intelektuál pri čítaní týchto riadkov to má príležitosť okamžite sledovať: bezčasmo sa mení s pokojného uvážlivého mudrca na fanatického fanúšika, ktorým pred začiatkom čítania tohto textu hlboko opovrhoval ako čímsi, čo už nemôže byť primitívnejšie a zaslepenejšie. Teraz, pri čítaní týchto riadkov, sa v ňom spúšťa jeden argumentačný systém za druhým, teórie pred jeho vnútorným zrakom defilujú ako na kulturistickej prehliadke: najlepšie by bolo tresknúť pokračovaním čítania, no ego sa nádejá, že predsa len zvíťazí a dokáže svoju pravdu, a u dobrého intelektuála sa to aj zakaždým stane a intelektuál vychádza z ringu ako víťaz. Intelektuál nemôže totiž vyjsť z ringu ináč ako víťaz; on je ex definitione hrdým obyvateľom demokratickej republiky ringu – z víťaza sa len zmení na vyzývateľa, hľadajúceho komu by dal zasa na hubu.
    Z hľadiska synkriticizmu sa pred intelektuálom pri tomto jeho štúdiu jeho ega ponúka možnosť vyzdvihnúť z predchádzajúcej časti tejto vety slovo „jeho“. Niektorému z bystrejších intelektuálov sa môže dokonca podariť experiment so substitúciou slova „jeho“ na slovo „moje“. Od úspechu tohto experimentu sa však už naozaj ocitne – ako by povedal Patočka – v kierkegaardovskej alebo nietzscheovskej mučiarni: vír procesov, ktoré spustí substitúcia „jeho“ na „moje“ je strhujúci ako cunami. Intelektuálovi tu zväčša nezostáva nič iné, než (s hrôzou) pozorovať pád svojich vlastných dvojičiek. Intelektuáli, ktorým sa podarí tento reálny pokus zmeniť na myšlienkový (thought experiment), si zachovajú tvár a cez vírus sebavedomia na jame po svojom neúplne anihilovanom ja nechajú vyrásť ešte veľkolepejší pomník svojmu egu, viery v nezničiteľnosť ktorého sa už asi nikdy nezbavia alebo ich o túto vieru už nik (ani tieto texty) neoberú. Preto je aj najpravdepodobnejšie, že ostrovčeky kultúry nikdy (úplne) nevyplnia cezúry mŕtveho mora civilizácie.
    Konjukciou ega a ďalších okolnosti sa generuje napríklad človek so studenými očami.
    Tam, kde je ego, je boj a premáhanie. A kde je boj a premáhanie, je opakovanie starého, nech by sa výsledky víťazstiev javili sebaužitočnejšie a sebakrajšie. Pochybujeme azda s pohárom šampanského v ruke po slávnostných prestrihávaniach pások? Ego prosto „nepustí“. Ego nás udržiava v prvej línii pokroku, čiže procesu, ktorý nás zakaždým privádza k väčšej a devastujúcejšej kríze alebo katastrofe. Hĺbkou alebo mocnosťou našej podviazanosti egom zatiaľ neotriasli dostatočne ani ostatné katastrofy napríklad typu Fukušima. Prečo?
    Súvisí to pravdepodobne s nevyčerpateľnosťou znecitlivujúcnostného potenciálu ega. Ego je entita, ktorej na plnú rehabilitáciu stačí minimum živého materiálu: ego sa bude presadzovať aj medzi tými najúbohejšími z úbohých – ako napríklad v guľagu, keď toho či onoho z úbohých poveria byť dozorcom. Obludnosť ega je obzvlásť názorná na egu chorých, starých, na egu bezdomovcov, vyhnancov, utečencov, väzňov, zatopencov, prenasledovaných atď. Pri nešťastníkoch je ego nahé, pri úbožiakoch ego nemá takmer nič na seba, na rozdiel of ega účastníkov fašiangového bálu v opere skladajúcich sa so zaslzenými očami na charitu.
    Neslýchanú vynaliezavosť ega a účinnosť jej technických aplikácií precízne opisuje napríklad H. Poincaré a ďalší myslitelia. No len málokoktorým z nich sa darí ukázať existenciálne konzekvencie účinnosti bojovníckej egoštrukturácie nášho života a civilizácie.
:: revolúcia sociálna (synkriticizmus).

/jaá
− nem. Iche − Husserlov plurál od substantivizovaného ja.
:: ja.

/Jacobi, Friedrich Heinrich
(1743 − 1819) − nemecký osvietenský filozof, účastník hnutia Sturm und Drang. Rozpracúval systém teoreticko-poznávacieho realizmu, podľa ktorého je skutočno dané zjavením, vierou a skúsenosťou, pričom jeho poznanie sa zakladá na zmysloch a ume: zmysly majú schopnosť poznávať prirodzené veci (erkennen), um uchopovať nadprirodzené veci (vernehmen) a rozum zmyslové a umové poznanie spájať dovedna.
    Jacobi svojím kritickým prístupom ku Kantovi významne ovplyvnil G. W. F. Hegela.

D: Von den göttlichen Dingen und ihrer Offenbarung, 1811.

:: absolútno (Jacobi, H. F.), filozofia 19. stor., filozofia nemecká, filozofia osvietenská.

/jadro
− stred, vnútorná časť niečoho, vnútro; hlavná zložka alebo podstata, základ.
:: jadro atómu, jadro galaktické.

/jasnosť (Descartes, R.)
– bezprostredné uvedomenie, ktoré (spolu so zreteľnosťou) zaručuje istotu poznatkov.

/Jaspers, Karl Theodor
(23. 2. 1883 Oldenburg – 26. 2. 1969 Bazilej) – nemecký psychiater a filozof, predstaviteľ existencializmu, filozof dejín. Jaspersovo filozofické myslenie vyrastá z reflexie jeho psychologických a psychopatologických skúmaní v sprievode inšpirovania sa filozofiou S. Kierkegaarda a do istej miery aj fenomenológiou a s využívaním Kantovho kategoriálneho aparátu, čo vedno vyústilo do jeho originálnej tematizácie ľudskej existencie v jej vzťahovaní sa k transcendentnu. Svoje myslenie chápe cieľavedome ako filozofovanie (Philosophieren) – nejde mu o budovanie dajakého filozofického systému.
    Jeho centrálna otázka smeruje k celku jestvujúcna špeciálnymi vedami a tradičnou filozofiou parcelovaného na abstraktné, neživotné membra disiecta a schopné podávať iba orientáciu v parciálnych oblastiach reality. Jaspers filozofuje presvetľovaním vlastnej intímnej existencie, jej stavov a zážitkov. s cieľom nahliadnuť ju ako transcendujúcno pri intervencii ústrednej kategórie jeho filozofovania – pojmu obomkýnajúcna alebo obklopujúcna (das Umgreifende). Týmto termínom označuje všezahrnujúci človekom neprekročiteľný horizont bytia. Obklopujúcno vykĺzne z akéhokoľvek nášho pokusu racionálne ho uchopiť – možno iba zakúšať jeho unikajúcnosť. Úlohu svojho filozofovania Jaspers vidí v presvetľovaní existenciálnych stavov ako poukazujúcnien k obklopujúcnu, pričom najvýznamnejšími z existenciálnych stavov sú hraničné situácie (Grenzsituationen) – smrť, utrpenie, boj a vina: v nich zakúšame jednak svoju konečnosť, jednak transcendentalitu oblopujúcna. Obklopujúcno v našom pobyte na svete vystupuje iba v sérii šifier, ktoré sa musíme učiť čítať ako poukazy k tomu, čím oni samé fakticky nie sú. Zmysel sveta a nášho pobytu v ňom tak pred nami vystupuje sprevádzaný komunikáciou s blížnymi a vo väzbe na dejinne premenlivé podmienky.
    V tejto súvislosti Jaspers rozvíja svoje filozofické úvahy, ktoré by bolo možné označiť ako jeho filozofiu dejín: Jaspers sa pokúšal nájsť univerzálne kritériá členenia historických epoch vymykajúce sa eurocentrizmu – ako kľúčové kritérium sa mu ukázalo to, čo označil termínom osová alebo axiálna doba (Achsenzeit), ktorú ohraničuje 8. až 2. storočím pred naším letopočtom. Aj súčasná doba sa mu javí ako zlomová, pretože dejiny prestávajú byť lokálnymi a stávajú sa svetovými.
    Súc inšpirovaný Jaspersovým tematizovaním axiálnej doby čítaný slovník navrhuje pojem druhej axiálnej doby.
    Jaspers je aj autorom hlbokých zanietených sond do odkazu mysliteľov, ako M. Kuzánsky, S. Kierkegaard (tohto dánskeho otca existencializmu Jaspers uvádza do širšieho filozofického povedomia ako jeden z prvých predstaviteľov súčasnej filozofie), R. Descartes, Schelling, F. Nietzsche.
    Jaspers kriticky reflektuje duchovnú situáciu západného sveta, ocitnuvšieho sa v rozleptávajúcne odcudzením, byrokratizáciou, masovosťou, fašizáciou a nacizmom. Osobným mimoriadne bolestným (Jaspersova manželka bola židovského pôvodu) prídavkom do podnetu reflektovania situácie v Nemecku po uchopení moci národnými socialistami bol rozchod s M. Heideggerom po jeho nástupe do pozície rektora Freiburskej univerzity 21. 4. 1933.
    Povojnovú situáciu Západu vrátane nemeckej viny na vzniku druhej svetovej vojny exponuje na pozadí zvrhnutia atómových bômb Američanmi a zavedenia atómových zbraní do výzbroje svetových mocností.

D: Heimweh und Verbrechen, 1909 (dizertácia z roku 1908); Allgemeine Psychopathologie. Ein Leitfaden für Studierende, Ärzte und Psychologen, 1913; Psychologie der Weltanschauungen, 1919; Max Weber. Rede bei der von der Heidelberger Studentenschaft am 17. Juli 1920 veranstalteten Trauerfeier, 1921; Strindberg und van Gogh. Versuch einer pathographischen Analyse unter vergleichender Heranziehung von Swedenborg und Hölderlin, 1922; Die Idee der Universität, 1923; Die geistige Situation der Zeit, 1931; Max Weber. Deutsches Wesen im politischen Denken, im Forschen und Philosophieren, 1932; Philosophie. 3 zväzky: I. Philosophische Weltorientierung, II. Existenzerhellung, III. Metaphysik, 1932; Vernunft und Existenz, 1935; Nietzsche. Einführung in das Verständnis seines Philosophierens, 1936; Descartes und die Philosophie, 1937; Existenzphilosophie. Drei Vorlesungen, 1938; Die Schuldfrage, 1946; Max Weber. Politiker, Mensch, Philosoph, 1946; Volk und Universität, 1947; Von der Wahrheit, 1947; Der philosophische Glaube. Fünf Vorlesungen, 1948; Vom Ursprung und Ziel der Geschichte, 1949; Einführung in die Philosophie. Zwölf Radiovorträge, 1950; Vernunft und Widervernunft unserer Zeit. Drei Gastvorlesungen, 1950; Rechenschaft und Ausblick. Reden und Aufsätze, 1951; Die Frage der Entmythologisierung, 1954; Schelling. Größe und Verhängnis, 1955; Die großen Philosophen, 1957; Die Atombombe und die Zukunft des Menschen, 1957; Philosophie und Welt. Reden und Aufsätze, 1958; Wahrheit, Freiheit und Friede (spolu s H. Arendtovou in: Karl Jaspers. Reden zur Verleihung des Friedenspreises des deutschen Buchhandels), 1958; Freiheit und Wiedervereinigung, 1960; Der philosophische Glaube angesichts der Offenbarung, 1962; Nikolaus Cusanus, 1964; Kleine Schule des Philosophischen Denkens. Dreizehnteilige Vorlesungsreihe, 1964; Hoffnung und Sorge. Schriften zur deutschen Politik 1945–1965, 1965; Wohin treibt die Bundesrepublik? Tatsachen, Gefahren, Chancen, 1966; Zur Kritik meiner Schrift „Wohin treibt die Bundesrepublik?“, 1967; Philosophische Aufsätze, 1967; Schicksal und Wille. Autobiographische Schriften, 1967; Chiffren der Transzendenz. Eine Vorlesung aus dem Jahr 1961, 1970; Kant. Leben, Werk, Wirkung, 1975; Was ist Philosophie? 1976; Philosophische Autobiographie. (Um ein Kapitel zu Heidegger erweiterte Neuausgabe), 1977; Notizen zu Martin Heidegger, 1978; Die großen Philosophen. Nachlass, Zv. 1., 1981; Die großen Philosophen. Nachlass, Zv. 2., 1981; Weltgeschichte der Philosophie (Einleitung), 1982; Wahrheit und Bewährung. Philosophieren für die Praxis, 1983; Briefwechsel 1945–1968 K. H. Bauer & Karl Jaspers, (vyd. R. de Rosa), 1983; Briefwechsel 1926–1969. Hannah Arendt & Karl Jaspers, (vyd. L. Köhler), 1985; Briefwechsel 1920–1963. Martin Heidegger & Karl Jaspers, vyd. W. Biemel, Hans Saner, 1990; Nachlass zur Philosophischen Logik, vyd. H. Saner, 1991; Erneuerung der Universität. Reden und Schriften 1945/46, vyd. R. de Rosa, 1986; Das Wagnis der Freiheit. Gesammelte Aufsätze zur Philosophie, 1996; Korrespondenzen. Drei Bände: Psychiatrie/Medizin, Philosophie, Politik/Universität, 2016; M. Bormuth (vyd.): Leben als Grenzsituation: Eine Biographie in Briefen, 2019.

:: existencializmus, filozofia 20. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná.

/jav
– fenomén – priame dávajúcno sa vnímaniu alebo uvedomovaniu, to, čo im je bezprostredne dostupné, to, čo možno priamo pozorovať, priamo vnímateľné, uvedomovateľné alebo pozorovateľné.
    Javy sú predmetom zmyslového poznania.
    Jednotlivý jav je prípad.
    Pri vedeckom skúmaní javu sa jav často matematicky modeluje čiže vypracúva sa jeho matematický model. Mnohé javy reálneho sveta možno reprezentovať pomocou matematických funkcií.
:: abstrahovanie, dokein, druh, fenomén, fenomenológia, hranica, jav (Kant, I.), jav (teória pravdepodobnosti), jav akauzálny, jav biologický, jav ekonomický, jav elektrický, jav elektromagnetický, jav estetický, jav fotoelektrický, jav fyzikálny, jav fyziologický, jav hmotný neživý, jav hmotný živý, jav hromadný, jav chemický, jav informačný, jav jazykový, jav konkrétny, jav kvantový, jav kvantový makroskopický, jav matematický, jav meteorologický, jav nebeský, jav nepríčinný, jav optický, jav periodický, jav pohybový (fyzika), jav pozemský, jav prírodný, jav psychický, jav Purkyňov, jav sociálny, jav spoločenský, jav statický (fyzika), jav termodynamický (fyzika), jav vlnový (fyzika), javenie sa, manifestácia, matematizácia javov, meno podstatné, ontológia, opakovanie periodické, opísanie, podstata, pokus, pomenovanie, prejav, prejav entity, prejavenie, prejavovanie, prejavovanie sa, príčina javu, príčinnosť, realita, rytmus, vedomie, vyjavovanie sa, vyjavujúcno sa, výskum štatistický, vzťah, zámeno, závislosť, znak.

/jav (Kant, I.)
– nem. Erscheinung – predmet vnímania, neurčitý predmet empirického nazerania (der unbestimmte Gegenstand einer empirischen Anschauung) (KrV A 20 / B 34).

/jav estetický
− estetický fenomén − jav vyvolávajúci estetický zážitok, prvok estetična a súčasť predmetu estetiky.
:: estetika, jav.

/jav hmotný neživý
– ten ktorý prejav entity neschopnej života (neživého objektu, ako skala, kov, minerál, budova, stroj...), napríklad
        Fyzické prejavy:
            Pohyb: Neživé objekty sa môžu pohybovať v závislosti od vonkajších faktorov, ako je vietor, gravitácia alebo iné sily.
            Zmeny v stave: Neživé objekty môžu meniť svoj stav, napríklad rozpadom, oxidáciou alebo inými chemickými reakciami.
        Zvukové prejavy:
            Zvuky: Niektoré neživé objekty môžu produkovať zvuky, ako napríklad zvonenie zvona alebo zvuk vetra cez stromy.
        Vizuálne prejavy:
            Farby a tvary: Neživé objekty majú rôzne farby a tvary, ktoré môžu byť esteticky príjemné alebo funkčné.
            Svetelné prejavy: Neživé objekty môžu odrážať, lomiť alebo emitovať svetlo, čo vedie k rôznym vizuálnym efektom.
        Interakcie s prostredím:
            Reakcie na teplotu: Neživé objekty môžu meniť svoje vlastnosti v závislosti od teploty, napríklad rozpínaním alebo zmrzovaním.
            Odpoveď na tlak: Niektoré neživé objekty môžu meniť svoj tvar alebo objem v závislosti na tlaku.
        Chemické prejavy:
            Reakcie: Neživé objekty môžu reagovať na chemické látky alebo iné podnety, čo vedie k rôznym chemickým prejavom.
:: predmet neživý.

/jav hmotný živý
– ten ktorý prejav entity schopnej života (živého organizmu), ako rast, rozmnožovanie sa, reagovanie na podnety, životné funkcie (dýchanie, výživa, pohyb, exkrécia, rozmnožovanie).

/jav konkrétny
– jav, ktorý možno vnímať zmyslami alebo si ho názorne predstaviť.
:: jav, konkrétne, útvar významový zmyslovo-názorný.

jav nepríčinný
– akauzálny jav – jav príčinne nepodmienený. Existenciu nepríčinných javov uznáva akauzalizmus.

/jav prírodný
− stav prírodného telesa alebo dej (zmena), ktorá sa s ním odohráva, napríklad svietenie Slnka, tvorba hmly, dutie vetra, beh koní, vyrastanie rastliny zo semena... Každý prírodný jav je čo do svojej zložitosti nekonečný, t. zn. že má nekonečný počet zložiek, vzťahov medzi týmito zložkami a súvislostí s inými javmi. Pri tvorbe (konštrukcii) modelu prírodného javu sa zohľadňujú spravidla podstatné zložky, vzťahy a súvislosti javu, a to zväčša v súlade s účelom, ktorý sledujeme v súvislosti s modelovaným javom.
    Prírodné javy možno rozdeliť na
        biologické javy,
        fyzikálne javy,
        chemické javy.
:: príroda.

/jav sociálny
− spoločenský jav, súčasť sociálnej reality.

/jav spoločenský
− sociálny fenomén, spoločenský fenomén −zmyslovo vnímateľný alebo bezprostredne uvedomiteľný prvok sociálnej reality, poznanie podstaty ktorého si však vyžaduje teoretickú (špeciálnovednú alebo filozofickú) reflexiu.
:: činnosť protispoločenská, právo, život spoločenský.

/javenie sa
− ukazovanie sa, prejavovanie sa, bytie zjavným.
:: dokein, jav.

/jazyk
– znakový systém, prostriedok vyjadrovania významových útvarov, významových procesov a komunikácie.
::
         A
        angličtina, arabčina,
         Č
        čeština, čínština,
         D
        dimotiki, documentary language, dorozumievanie,
         F
        filozofia jazyka,
         G
        gréčtina,
         H
        hlas, hláska, hovorenie, hovoriaci,
         I
        indexing language,
         J
        jazyk (Čejka, M.), jazyk (lingvistika), jazyk (logika), jazyk algoritmický, jazyk anglický, jazyk arabský, jazyk bežný, jazyk cudzí, jazyk český, jazyk čínsky, jazyk filozofie, jazyk formalizovaný, jazyk formálny, jazyk fyziky, jazyk grécky, jazyk indoárijský, jazyk latinský, jazyk logiky, jazyk logiky výrokovej, jazyk maďarský, jazyk matematiky, jazyk materinský, jazyk medicíny, jazyk monocentrický, jazyk národný, jazyk objektový, jazyk odborný, jazyk právny, jazyk prieskumový, jazyk prirodzený, jazyk profesionálny, jazyk programovací, jazyk rešeršný, jazyk rodný, jazyk selekčný, jazyk skriptovací, jazyk štátny, jazyk umelecký, jazyk umelý, jazyk úradný, jazyk vedecký, jazyk značkovací, jazykoveda, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, jazyky grécke, jazyky indoeurópske, jazyky italické, jazyky kentumové, jazyky ugorské, jazyky ugrofínske, jazyky uralské,
         K
        kód jazykový (lingvistika), komunikácia jazyková,
         L
        latinčina, latinčina a filozofia, lingvistika,
         M
        maďarčina, metajazyk, materčina, materinčina,
         R
        realita jazyková, realita mimojazyková, reč, reč (lingvistika), reč a jazyk (lingvistika), reč rodná, retrieval language,
         S
        sanskrt, slovo, starogréčtina, systém jazykový,
         U
        ústroje rečové,
         V
        výraz jazykový,
         Z
        znak jazykový.

/jazyk (logika)
– „znaková sústava, t. j. dorozumievací (komunikačný) systém, skladajúci sa zo znakov, ktoré niečo označujú, resp. vyjadrujú, teda majú význam a zmysel“ ([357];86).
    Znaky alebo skupiny (množiny) znakov daného jazyka sa spravidla nazývajú výrazy (ib.).

/jazyk filozofie
− odborný jazyk, ktorým sa vyjadrujú filozofické významové útvary a procesy.
    Jazyk filozofie tvoria výrazy a väzby prirodzeného jazyka alebo národných jazykov a prípadne aj jazyk logiky.
    jazyk formalizovaný − interpretovaný kalkul.
:: logika.

/jazyk logiky − odborný jazyk tvorený časťou (prirodzeného) jazyka s príslušnými úpravami a doplnkami, ktorý slúži na opis logických objektov a ďalších súčastí predmetu logiky, umožňujúci skúmanie formálnej presnosti napr. uvažovania (usudzovania).
    Výrazmi jazyka logiky možno napríklad nahradiť výrazy argumentu a takto zviditeľniť formálnu štruktúru argumentu v podobe schémy argumentu.
    Prostriedkami jazyka logiky sa vyjadrujú logické významové útvary a procesy, tvoriace vedno logické významové univerzum.
    Jazyk logiky sa svojou presnosťou blíži jazyku matematiky.
:: deskriptor (logika), jazyk logiky výrokovej, logika.

/jazyk logiky výrokovej
– jazyk VL – špecifický jazyk na zachytenie výrokových foriem a pravidiel výrokovej logiky, ktorého slovník tvoria
        výrokové premenné: p, q, r, p1, p2, p3...;
        výrokové spojky: ¬, ∧, ∨, →, ↔;
        zátvorky: (,).
Z uvedeného slovníka jazyka výrokovej logiky (VL) možno utvárať rozličné postupnosti znakov, no pre zachytenie výrokových foriem a pravidiel VL sú potrebné iba správne utvorené postupnosti znakov jazyka VL, ktoré sa nazývajú formuly jazyka výrokovej logiky (FJVL).
    Konštrukcia FJVL sa uskutočňuje podľa týchto štyroch pravidiel tvoriacich základnú gramatiku jazyka VL:
        každá výroková premenná je FJVL;
        ak A je FJVL, tak ¬A je FJVL;
        ak A, B sú FJVL, tak (A∧B), (A∨B), (A→B), (A↔B) sú FJVL;
        každá FJVL vznikne konečným počtom použitia pravidiel 1. – 3. (cf 88;91, 92).
:: logika výroková.

/jazyk objektový
− jazyk, v ktorom vypovedáme o určitých objektoch.
Jazyk, v ktorom vypovedáme o tomto objektovom jazyku, je metajazyk.

/jazyk prirodzený
− jazyk, ktorý sa utvoril a vyvíja spontánne s cieľom uspokojovať komunikačné potreby toho ktorého etnického spoločenstva alebo národa; je ich konštituentom, atribútom.
    Vo filozofii je prirodzený jazyk súčasťou predmetu filozofie jazyka, zo špeciálnych vied sa prirodzenému jazyku venuje v prvom rade lingvistika.
:: analýza logická, analýza logická jazyka prirodzeného.

/jazyk vedecký
− zložka vedy používaná na presné a jednoznačné vyjadrovanie vedeckých významových útvarov a vedeckých významových procesov jednak presne definovanými prostriedkami bežného jazyka, jednak vlastným výrazivom, zahrnujúcim často aj internacionalizmy.
:: literatúra vedecká, štýl náučný, text vedecký, veda.

/je (Aristoteles)
– „patrí ... všetkým kategóriám, lenže nie rovnako, ale jednej pôvodne, druhej odvodene“ ([260];347_{36 – 37}).

/jedinec
– jednotlivec, indivíduum.
:: jedinec ľudský.

/jedinec ľudský
− ľudské indivíduum, jednotlivec.

/jedinečnosť
– unikátnosť, vlastnosť toho, čo je jedinečné; pozoruhodnosť.
:: osobnosť.

/jedinečnosť konkrétna (Hegel, G. W. F.)
– dialektická syntéza všeobecnosti a zvláštnosti ([62];62).

/jednakosť
– jestvujúcnosť v rovnakej podobe s niečím iným, fungujúcnosť rovnakým spôsobom ako niečo iné, rovnakosť, zhoda, identita, opak inakosti alebo inosti.

/jednota
– spojenie do jedného celku alebo jestvovanie v jeho podobe, zjednotenosť; súlad, jednotnosť.
:: podobnosť.

/jednotlivé
– čosi jedinečné, v podobe ktorého sa nejaká entita vynára pred človekom predtým, než sa jej elementárnoprakticky dotkne (čím sa mu v/z nej odhalí, čo má spoločné s niekoľkými ďalšími entitami, čiže čím sa mu ukáže zvláštne).
:: úsudok induktívny.

/jednotlivec
− jednotlivý človek, indivíduum.
:: jedinec.

/jednotlivina
– jednotlivá vec – konkrétny, zmyslami bezprostredne alebo pomocou prístrojov vnímateľný predmet, tvoriaci prvok univerza jazyka ([490];26).

/jednotlivosť
– entita osebe, každá osobitne, oddelená od ostatných alebo od celku.

/jednotný
– „tvoriaci jeden celok, celistvý, nedelený; spojený do jedného celku, zjednotený“; spoločný: „rovnaký, zhodný pre všetkých“ ([154];466).
:: zjednocovanie.

/jestvovanie
− bytie, existovanie, vyskytovanie sa v priestore, trvanie v čase.

/jestvujúce – nachádzajúce sa v priestore a v čase, vyskytujúce sa.
:: ens, princíp (ontológia).

/jestvujúcno
− súcno.
:: ontológia.

/jestvujúcnosť
– vyznačovanie sa jestvovaním v podobe súcna.

/joga
sa. – jeden zo šiestich hlavných systémov hinduistickej filozofie (daršana), podľa ktorého svet vyvstáva z prakrti (tvorivej prírody) obsahujúcej kozmickú myseľ (čitta). Čitta je akási matrica pre vytvorenie individuálnych myslí. Jednotlivci (puruša) sa však vo svojej individuálnej mysli zvyčajne uväznia v dôsledku svojej túžby. K oslobodeniu (kaivalja) môže človek dospieť absolvovaním sústavy praktík zvaných krija a prakrija súborne označovaných ako aštangajoga alebo rádžajoga.
    Systematizátorom základov jogy ako daršany je Pataňdžali.
:: abhaja (joga), joga, in: Apendix*), joga (Bhagavadgíta) (synkriticizmus), sánkhja.
*) tento článok a odkazy z neho sa týkajú skôr „praktických“ aspektov jogy

/joga (Bhagavadgíta) (synkriticizmus)*)
– polemistický variant jogy, čiže obmena jogy, v ktorej tak po praktickej ako aj po teoretickej (filozofickej) stránke intervenuje na kľúčových miestach kategória boja, zápasu.
_________
*) Nadpis článku čítaj: synkriticistická interpretácia jogy podanej v texte diela Bhagavadgíta.
:: joga.

/Jolivet, Jean
(9. 1. 1925 Saint-Cloud – 8. 3. 2018 Rueil-Malmaison) – francúzsky filozof a medievalista, špecializujúci sa na stredovekú filozofiu.

D_hlavné: Le siècle de saint Bernard et Abélard, 1982; La Théologie d'Abélard, 1997; La Théologie et les arabes, 2002; Perspectives médiévales et arabes, 2006.

:: filozofia francúzska, filozofia stredoveká.

/jota-operátor
− operátor jota, operátor deskripcie, deskriptor − operátor, pomocou ktorého sa tvoria termy z výrokových funkcií; jazykový výraz, ktorý je zloženým menom indivídua, pomenúvaného prostredníctvom vlastnosti prináležiacej len tomuto indivíduu.
Jota-operátor sa formálne zapisuje obráteným znakom gréckeho písmena jota:

℩xA (x)

čo čítame: „ten predmet x, ktorý má vlastnosť A“. Východiskom je tu teda istá výroková funkcia, ktorá je splnená jediným indivíduom.
:: logika.

/Jung, Carl Gustav
(26. 7. 1875 Kesswill, Švajčiarsko – 6. 6. 1961 Küsnacht, Švajčiarsko) – švajčiarsky lekár, psychiater, psychoterapeut a psychológ, žiak S. Freuda, od ktorého sa však odklonil založením analytickej psychológie. Jungov prínos spočíva v tematizácii a výklade psychiky človeka v kontexte snov, mýtov, umenia a náboženstva. Významne prispel k výskumu schizofrénie a jej liečenia.
Psychika je podľa Junga súbor všetkých vedomých a nevedomých psychických javov. Základné psychické funkcie sú myslenie, cítenie, vnímanie a intuícia.
Jung člení psychiku na vedomie a nevedomie a nevedomie ďalej na nevedomie osobné a kolektívne. Osobné nevedomie je tvorené všetkým zabudnutým, vytesneným; kolektívne nevedomie je zásobník kolektívneho dedičstva ľudstva, ktorého náplň je štruktúrovaná fundamentálnymi univerzálnymi útvarmi zvanými archetypy (1920) registrovateľnými ako interkulturálne symboly v rámci umenia, náboženstva, vedy, mystiky, filozofie.
Ďalším Jungovým kľúčovým pojmom je pojem individuácie, reprezentujúci cestu vyrovnávania sa s archetypmi, ktorou musí prejsť každý človek, aby sa mohol stať ľudským indivíduom.

D: Diagnostische Assoziationsstudien, 1906; Wandlungen und Symbole der Libido, 1912; Psychologische Typen, 1920; Die Beziehungen zwischen dem Ich und dem Unbewussten, 1928; Seelenprobleme der Gegenwart, 1931; Wirklichkeit der Seele, 1934; Psychologie und Religion, 1937; Paracelsica, 1942; Einführung in das Wesen der Mythologie (spolu s K. Kerényim), 1942; Psychologie und Alchemie, 1944; Die Psychologie der Übertragung, 1946; Aufsätze zur Zeitgeschichte, 1946; Über die Psychologie des Unbewussten, 1948; Symbolik des Geistes, 1948; Über psychische Energetik und das Wesen der Träume, 1948; AION, 1951; Antwort an Hiob, 1952; Von den Wurzeln des Bewusstseins, 1954; Gegenwart und Zukunft, 1958; Ein moderner Mythos, 1958; Gesammelte Werke, I – IX, 1958 – 1983; Die Dynamik des Unbewussten, 1967; Über das Phänomen des Geistes in Kunst und Wissenschaft, 1971; Briefe, I – III, 1972 – 73.

:: archetyp (Jung, C. G.), psychológia analytická.

/justifikácia
lat. − ospravedlnenie; overovanie, overenie.

/justifikácia (logika)
− uvedenie nevyhnutných a dostačujúcich dôvodov na uznanie pravdivosti nejakého tvrdenia, hypotézy alebo teórie.

K-lexikón

/kabala = tradícia = kabalistika
– mystický smer v židovskej filozofii, ktorý sa ňou vinie od počiatku a výrazné miesto nadobúda v 9. stor. až 13. storočí. V kabale dominuje problematika kozmologická. Pojem kabaly je strešný pojem rôznych spôsobov priblíženia sa k bohu prostredníctvom koncentrácie na modlitbu, ponorením sa do seba alebo vykonávaním mystických praktík. Teoretická kabala sa usiluje o poznanie, praktickej kabale ide o mágiu, vytváranie amuletov, o praktické dôsledky gematrie. Cieľom praktickej kabaly bolo často urýchlenie príchodu Mesiáša na zem.
    Kabalisti študovali rôzne možnosti označenia boha, mnohosť božieho zjavenia a jednotu v jeho pozadí (kabala je v tomto zmysle monistická) (cf. boh (kabala)). Stvorenie má stupne a svet je rozdelený na duchovné sféry (sefirot). Sféry, ktoré sú nám najbližšie, majú vlastnosti prístupné nášmu chápaniu; čím sú sféry bližšie k bohu, tým sú pre nás nepochopiteľnejšie. Medzi sférami existuje komunikácia v oboch smeroch. Človeku sa v systéme sfér pripisuje nezastupiteľná funkcia ako udržiavateľovi existencie sveta. Prvý človek bol nebeský, čistý a vládol prírode. V jeho duši boli zastúpené duše všetkých neskorších ľudí. Kabala verí v prevtelovanie. Dejinný vývoj vedie k zhmotneniu sveta prostredníctvom hriechu. Dnešný svet má narušenú prirodzenú rovnováhu komunikácie medzi jednotlivými sférami, tento stav sa napraví po príchode Mesiáša. Zlo vzniklo rozbitím sefirot, ktoré boli obalmi alebo nádobami udržiavajúcimi božské prvotné žiarenie. Rozbitie spôsobilo zhmotnenie sveta, ale na všetkých črepinách zostali zvyšky prvotného žiarenia. Boh sa odráža vo všetkom, dokonca aj v zle.
:: mystika židovská.

/kalkul (logika matematická)
− systém znakov a pravidiel pre operácie s nimi.

/Kant, Immanuel
(1724 Königsberg (Královec) – 1804 Königsberg) – predstaviteľ osvietenskej filozofie, ktorý otvoril dvere nemeckej klasickej filozofii vytvorením svojho kriticizmu alebo transcendentalizmu, či transcendentálnej filozofie, ktorú chápal ako analýzu podmienok možnosti zakúšania predmetov, mravnej povinnosti a krásna i vznešeného, a zároveň iniciátor kriticisticko-aktivistickej paradigmy filozofovania končiacej s prelomom 20. a 21. storočia. Kantov kriticizmus zahrnul upretie vedeckosti metafyzike. Kantovi samému (čo ďalší vývin filozofie potvrdil) sa jeho mysliteľský prínos javil ako taká premena spôsobu myslenia, ktorú možno prirovnať k prechodu od geocentrizmu k heliocentrizmu. „Kant uskutečňuje transcendentální obrat od objektivního poznání k subjektivním podmínkám jeho možnosti“ ([457];9).
    Prakticky neopustil rodné mesto, viedol neobyčajne pravidelný spôsob života, o ktorom sa šíria historky: jeho pravidelnosť údajne porušil len dvakrát: keď vyšla Spoločenská zmluva (1762) a keď sa dozvedel, že vo Francúzsku vypukla revolúcia.
    Kant započal štúdium na univerzite v Kráľovci (filozofia, teológia, matematika a fyzika) v roku 1740, v rokoch 1747 až 1754 sa živil ako domáci učiteľ, pričom vo svojom štúdiu pokračoval, v roku 1755 získal titul magistra a v tom istom roku aj oprávnenie vyučovať; prednášal do roku 1797, no až do smrti neúnavne rozpracúval pokusy o ďalšie rozvinutie svojej filozofie, o čom svedčí jeho posmrtné dielo Opus postumum prvýkrát vydané až v rokoch 1936 – 1938 v XXI/XXII zväzku jeho Zobraných spisov.
    Kantova transcendentálna filozofia bola jednak syntézou celej novovekej filozofie (počnúc F. Baconom a končiac J.-J. Rousseauom), jednak systémom, ktorý zohral rozhodujúcu úlohu v ďalšom rozvoji filozofie. Kant zahliadol autonómiu rozumu v apriórnych princípoch, pomocou ktorých rozum spracúva zmyslové údaje a konštruuje predstavu sveta. Rozum pritom poskytuje iba poznanie javov, zatiaľ čo veci osebe sú nepoznateľné.
    Vývin Kantovho myslenia sa zvykne deliť minimálne na dve obdobia – predkritické a kritické, ktoré však historici filozofie členia ešte podrobnejšie.
V predkritickom období sa Kant pokúšal o prírodovedné vysvetlenie sveta. Odmietal Leibnizovu a Wolffovu školskú metafyziku a dogmatizmus.
Kantovo dielo bolo vydávané Pruskou neskôr Nemeckou/Berlínskou akadémiou vied počnúc rokom 1900 pod súborným názvom Gesammelte Schriften (Zobrané spisy) v tomto členení:

        I. oddiel: Werke (Diela), I–IX
        II. oddiel: Briefwechsel (Korešpondencia), X–XIII
        III. oddiel: Handschriftlicher Nachlass (Rukopisná pozostalosť), XIV–XXIII
        IV. oddiel: Vorlesungen (Prednášky) XXIV–XXIX
D:
Predkritické obdobie (do 1770)

Allgemeine Naturgeschichte und Theorie des Himmels (Všeobecné dejiny prírody a teória nebies), 1755
Monadologia physica (Fyzická monadológia), 1756
Der einzig mögliche Beweisgrund zu einer Demonstration des Daseyns Gottes (Jedine možný základ dôkazu existencie Boha), 1763
Versuch den Begriff der negativen Grösen in die Weltweisheit einzuführen (Pokus o zavedenie pojmu negatívnych veličín do filozofie), 1763
Träume eines Geistessehers (Sny duchovidcove), 1766
De mundi sensibilis atque intelligibilis forma et principiis (O forme a princípoch senzibilného a inteligibilného sveta), 1770 – Kantova dizertácia

Kritické obdobie (1771 a n.)

Kritik der reinen Vernunft (Kritika čistého rozumu), 1781(= A) – 1. vydanie, citované s písmenom A
Prolegomena zu einer jeden künftigen Metaphysik, die als Wissenschaft wird auftreten können (Prolegomena ku každej budúcej metafyzike, ktorá sa bude môcť nazývať vedou), 1783
Grundlegung zur Metaphysik der Sitten (Základy metafyziky mravov), 1785
Kritik der reinen Vernunft (Kritika čistého rozumu), 1787 (= B) – 2. prepracované vydanie, citované s písmeno B
Kritik der praktischen Vernunft (Kritika praktického rozumu),, 1788
Kritik der Urteilskraft (Kritika súdnosti), 1790
Die Religion innerhalb der Grenzen der bloßen Vernunft (Náboženstvo v medziach číreho rozumu), 1793

::
         A
        a posteriori (Kant, I.), afektácia (Kant, I.), afinita (Kant, I.), afinita empirická (Kant, I.), afinita transcendentálna (Kant, I.), analytika (Kant, I.), antinómia (Kant, I.), apriórny (Kant, I.),
         C
        cnosť najvyššia (Kant, I.), compositio (Kant, I.) p. zloženie (Kant, I.),
         Č
        čistý (Kant, I.),
         E
        estetika (Kant, I.),
         F
        filozofia 18. stor., filozofia 19. stor., filozofia formálna (Kant, I.), filozofia materiálna (Kant, I.), filozofia nemecká, filozofia osvietenská, filozofia transcendentálna,
         I
        idea (Kant, I.), imperatív kategorický,
         J
        jav (Kant, I.),
         K
        Kant, I.: Kritika čistého rozumu,
         L
        logika (Kant, I.),
         N
        náboženstvo (Kant, I.),
         O
        obrat transcendentálny, organizmus (Kant, I.), osebe (Kant, I.),
         P
        poznanie (Kant, I.), poznanie rozumové formálne (Kant, I.), poznanie rozumové materiálne (Kant, I.), poznatok aposteriórny (Kant, I.), poznatok apriórny (Kant, I.), pravdivosť (Kant, I.), príroda (Kant, I.),
         R
        rozum (Kant, I.), rozum čistý (Kant, I.),
         S
        schéma transcendentálna (Kant, I.), spojenie (Kant, I.), súd analytický (Kant, I.), súd syntetický (Kant, I.), systém (Kant, I.),
         U
        um (Kant, I.), umenie (Kant, I.),
         V
        výklad (Kant, I.),
         Z
        zloženie (Kant, I.).

/Kant, I.: Kritika čistého rozumu
− prvé z trojice hlavných kritických diel I. Kanta, ktorého 1. vydanie (= A) vyšlo v Rige v roku 1781 pod titulom Kritik der reinen Vernunft (2. prepracované vydanie vyšlo v roku 1787 = B) a ktorého cieľom je kritika rozumovej schopnosti vôbec (des Vernunftvermögens überhaupt) ohľadne všetkého poznania, o ktorého dosiahnutie sa môže rozum snažiť nezávisle od akejkoľvek skúsenosti (unabhängig von aller Erfahrung), ďalej určenie čisto rozumového poznania a preskúmanie možnosti alebo nemožnosti metafyziky vôbec (Möglichkeit oder Unmöglichkeit einer Metaphysik überhaupt) (A XII), ako aj zdôvodnenie možnosti poznania a priori.

/kapitalizmus
lat. – kapitalistická spoločnosť – spoločnosť, ktorej štruktúru určuje súkromné vlastníctvo kapitálu (z lat. capitalis = hlavná t.j. súčasť majetku, vo vzťahu k výnosu, ktorý prináša) utvoreného na báze tovarovo-peňažných vzťahov v procese rozkladu feudálnych výrobných vzťahov a ktorej obraz a hodnotenie (od krajne pozitívneho po krajne negatívne) závisí od konfigurácie významových útvarov intervenujúcich v palete postupov jeho tvorby počnúc myslením konzervatívnym a liberálnym cez myslenie sociálnodemokratické až po myslenie marxistické.
:: feudalizmus, filozofia sociálna, komunizmus, vznik kapitalizmu.

/karteziánsky
v.m. − descartovský − týkajúci sa filozofie R. Descarta.
:: karteziánstvo.

/karteziánstvo
(od Cartesius − lat. transkripcia mena Descartes) − karteziánska škola, kartezianizmus − učenie Descarta a jeho stúpencov, rozšírené najmä medzi francúzskymi, nemeckými, holandskými a talianskymi filozofmi v 17. a 18. storočí, ktoré sa vyznačovalo vychádzaním z evidencie vedomia (cogito ergo sum) a striktného dualizmu tela a duše, pričom sa jeho myšlienkové postupy pridŕžali racionalistickej matematickej metódy.
Najvýraznejším smerom kartezianizmu bol okazionalizmus.
– P: Clauberg, J..
:: filozofia 17. stor., filozofia 18. stor., karteziánsky.

/katarzia
gr. − očistenie, zošľachtenie, uvoľnenie.
:: katarzia (estetika), katarzia (filozofia starogrécka), katarzia (mystika), katarzia (psychológia).

/katarzia (estetika)
– „vyvrcholenie estetického zážitku, pri ktorom človek prežíva hlboký morálny otras“ ([185];108).

/katarzia (filozofia starogrécka)
– povznášajúci a očisťujúci účinok umeleckého diela pôsobiaceho na človeka.

/katarzia (mystika)
– vymanenie sa zo zmyslovosti alebo pozemskosti tvoriace predpoklad mimoracionálneho poznania.

/katedra filozofie
– jednotka alebo zložka fakulty vysokej školy, ktorej kolektív zabezpečuje pedagogický proces (výučbu) v rámci filozofie a rieši vedeckovýskumné úlohy z oblasti filozofie.

/Katedra filozofie a dejín filozofie FF UK, Bratislava
− KFDF FF UK – slovenské filozofické pracovisko na FF UK v Bratislave, ktoré vzniklo v decembri 1989 namiesto Katedry marxisticko-leninskej filozofie.
KFDF FF UK je súčasť Filozofickej fakulty UK, ktorá od svojho vzniku je centrom filozofického života na Slovensku. Pri jej začiatkoch stáli významní českí filozofi – J. Král, J. Tvrdý, neskôr zakladateľské osobnosti slovenskej filozofie I. Hrušovský a V. Filkorn.
    Štúdium filozofie na katedre má za cieľ pripraviť intelektuálne zrelú osobnosť s bohatým repertoárom konceptuálne a analyticky zameraných schopností a intelektuálnych zručností, vďaka ktorým si dokáže nájsť profesionálne uplatnenie na trhu práce v rozmanitých oblastiach. Štúdium filozofických smerov, argumentačných stratégií jednotlivých filozofov, textov, analýza reprezentatívnych diel, komparácia téz, kritické vyhodnocovanie argumentov a ďalšie súčasti štúdia filozofie rozvíjajú kreatívne a intelektuálne schopnosti poslucháčov a poslucháčok, prehlbujú ich kritické myslenie a kultivujú ich verbálny aj písomný prejav. Vo svojej pedagogickej činnosti sa katedra programovo usiluje o spájanie filozofickej tradície s modernými trendmi.
    K 15. 11. 2019 mala katedra akreditované tieto študijné programy:
III. stupeň: doktorandské štúdium (PhD.): Systematická filozofia, Dejiny filozofie,
    Rigorózna skúška (PhDr.): Filozofia
II. stupeň: magisterské štúdium (Mgr.): Filozofia, UAP: Filozofia v kombinácii
I. stupeň: bakalárske štúdium (Bc.): Filozofia, Filozofia v kombinácii − medziodborové štúdium, UAP: Filozofia v kombinácii
− I: Katedra filozofie a dejín filozofie FF UK (oficiálna stránka). :: filozofia, výskum filozofický.
:: filozofia slovenská, katedra filozofie, pracovisko filozofické.

/kategória
gr. − 1. filozofický pojem, ktorý je najvšeobecnejším výsledkom poznania podstaty niektorej univerzálnej stránky alebo vzťahu miesta človeka vo svete, napríklad kategória bytia, kategória nebytia, kategória diania, kategória podstaty, kategória príčinnosti, kategória hmoty, kategória času atď.
    2. skupina, trieda alebo druh entít.
:: aparát konceptuálny, filozofia, kategória (Aristoteles), kategória (matematika), kategória (synkriticizmus), kategória estetická, kategória filozofická, kategória gramatická, kategória umelého., kategória záujmu, kategoriológia.

/kategória (Aristoteles)
− najvyšší rod (genus) pojmov, reprezentujúcich veci.
Kategórií je desať; čokoľvek, čo možno vypovedať o veciach, nevyhnutne prináleží do tej ktorej z týchto kategórií.
No kategórie nie sú iba spôsoby výpovedí o veciach, ale aj spôsoby bytia týchto vecí; sú to základné ontologické formy, v ktorých je súcno: všetko, čo nejakým spôsobom je, patrí podľa tohto svojho spôsobu bytia do jednej z kategórií.

Tabuľka Aristotelových kategórií

/kategória (synkriticizmus)
– kognitívny významový útvar tvoriaci kľúčový prvok alebo entitu významového univerza. Kategórie ako pre danú oblasť najvšeobecnejšie pojmy sa grupujú do relatívne stabilných konfigurácií kategórií určovaných skupinou jadrových kategórií. Náuku o kategóriách podáva synkriticistická kategoriológia synkriticky nadväzujúca na kategoriológiu bratislavskej filozoficko-metodologickej školy najsústavnejšie rozvinutú v diele V. Černíka.
    Kategórie svojou intervenciou vo výskume tej ktorej oblasti reality a určovaním metód tohto výskumu ho podstatným spôsobom určujú. Výber kategórií takto sa uplatňujúcich vo výskume je zasa (v rôznej miere vedome) určovaný záujmami bádateľa respektíve záujmami toho, kto bádateľovi umožňuje výskum. Ak bádateľ nechá vo svojom skúmaní intervenovať kategórie, ktorých intervencia vedie k výsledkom nevyhovujúcim záujmom udržujúcna bádateľa vo výskume, dochádza k reštrukturácii konfigurácie kategórií intervenujúcich v jeho výskume, k zmene orientácie výskumu alebo priamo k zrušeniu výskumu: nik nedeegoizovaný nebude podporovať výskum, ktorý nevyhovuje jeho záujmom a nevedie k uspokojovaniu jeho potrieb.
Podľa synkriticizmu kľúčovú rolu v konfigurácii kategórií intervenujúcich vo výskume a vôbec v myslení plní ego rozhodujúceho činiteľa udržujúcna výskumu (a myslenia vôbec) pri živote. V tomto kontexte vystupuje na povrch heuristická funkcia deegoizácie: napríklad vo vzťahu k vedeckému objavu je deegoizácia akýmsi ustúpením ega bádateľa objavu. Bádateľ svojou činnosťou dospieva k (eventuálnemu) objavu tak, že ego bádateľa prestane zatieňovať výhľad na objav, že tomuto objavu uvoľní cestu. Subjektívne sa to prejaví ako extatický stav bádateľa.
    Obdobne to platí aj v umeleckej tvorbe, ktorá sa zavŕši rozpustením sa ega tvorcu v umeleckom výtvore.
    Podmienkou zmysluplnosti objektívneho zamerania vedeckej práce je jej deegoizované udržujúcno, ktoré sa na pôde (západnej) civilizácie zväčša javí ako utópia.

/kategória estetická
– fundamentálny estetický významový útvar reprezentujúci prvok, vzťah alebo proces estetična alebo ich vlastnosti, vzťahy a premeny.
:: estetika.

/kategória filozofická
− základný filozofický pojem, ktorý je výsledkom poznávania najvšeobecnejších stránok reality a miesta človeka vo svete. Vedno s konštituentom univerzality a sebareflexívnosti implikuje každá filozofická kategória významový útvar tak či onak reprezentujúci transhorizontovú realitu.
:: pojem bytia, pojem času, pojem priestoru, pojem rozdielu, pojem vývinu, reflexia filozofická.

/kategória umelého
– významový útvar reprezentujúci univerzálne vlastnosti toho, čo vzniklo zásahom človeka, výrobou, vyhotovením a nie prirodzeným spôsobom.
Kategória umelého intervenuje napr. v skúmaní povahy technických vied.

/kategória záujmu
– významový útvar, ktorý vznikol poznaním podstaty špecifickej zameranosti (individuálneho alebo skupinového) subjektu na dosiahnutie určitého cieľa. Kategória záujmu je potrebná pri vysvetľovaní vzniku a priebehu konfliktov, pri analýze fungovania politického systému, pri skúmaní mechanizmov sociálnej zmeny atď.

/kategoriológia
gr. – náuka o filozofických kategóriách, ich povahe, vzťahoch (systémoch), vzniku a vývoji.

/Kehre
nem. − obrat čelom vzad, úvrať, zvrat, skrut. Jedna z kľúčových tém (i čŕt) Heideggerovho myslenia, ku ktorej sa Heidegger vracal s ambíciou preniknúť do štruktúry diania myslenia a následne aj bytia samého (dejín bytia) a bazálneho bytnenia udalosti (udalostnenia).
Bežne a zbežne sa Kehre podáva pri opise vývinu Heideggerovho myslenia ako zmena východiska jeho myslenia v priebehu dvadsaťročia medzi 1927, kedy uverejnil dielo Bytie a čas, a 1947, kedy bol uverejnený jeho List o humanizme), ktoré sa pred týmto časovým intervalom uberalo od skúmania tubytia (pobytu, Dasein) k bytiu (Sein), k mysleniu, vychádzajúcemu z prvoradej tematizácie bytia a jeho úvratnej štruktúry (kehrige Struktur des Seins) pričom tento obrat sprevádzala aj (pre Nemcov) nezvyčajná zmena (poetizácia) vo vyjadrovaní Heideggerových myšlienok.

/Kepler, Johannes
(27. 12. 1571 Weil der Stadt − 15. 11. 1630 Regensburg) − nemecký astronóm, fyzik, optik a matematik, zakladateľ modernej náuky o pohybe nebeských telies, ktorý nadväzujúc na Kopernika (heliocentrizmus) vytvoril nebeskú mechaniku, pričom do nej zaviedol eliptický pohyb. Od roku 1600 pôsobil v Prahe.
    „Kepler na základe štúdia pohybu planét slnečnej sústavy sformuloval svoje skvelé jednoduché zákony. Jednoduché preto, že všetka rozmanitosť pohybu všetkých planét bola vyjadrená tromi vzťahmi. Zároveň tu však vznikla nová komplikácia, a to ideová: Čo je zdrojom pohybov opísaných týmito vzťahmi? Je to božská múdrosť prírody alebo niečo konkrétnejšie? Odpoveď na túto otázku dal ... Newton vytvorením svojej mechaniky a formuláciou zákona zemskej príťažlivosti. ([419];12)“
:: filozofia 17. stor., filozofia nemecká, filozofia novoveká.

/Kierkegaard, Søren Aabye
(5. 5. 1813 Kodaň, Dánsko − 11. 11. 1855 Kodaň) − dánsky filozof, spisovateľ a teológ, ktorý vychádza z filozoficko-metafyzického predpokladu, že (dospelý) človek sa odlišuje tak od prírody ako aj od Boha.
    Anorganická a organická príroda sa vyznačuje tým, že sa v priestore a čase iba vyskytuje, zatiaľ čo človek môže existovať iba potiaľ, pokiaľ sa vzťahuje k svojej vlastnej situácii: sebavsťahovanie sa človeka k vlastnej situácii mu umožňuje zasahovať do tejto situácie a meniť ju. Človek je na rozdiel od zvieraťa, ktoré je úplne podriadené prírodnej nevyhnutnosti, jednotou alebo syntézou možnosti a nevyhnutnosti: človek sa môže rozhodovať. To, čo predchádza okamihu rozhodnutia, sa stáva minulosťou, to, čo po ňom nasleduje, sa stáva budúcnosťou vyplnenou možnosťami. Človek žije v časovosti, pokiaľ sa ako jednota minulosti, okamžiku a budúcnosti vzťahuje k existovaniu v čase ako jednote možnosti a nevyhnutnosti. Na druhej strane oproti Bohu je človek bytosť konečná, jeho sloboda je vždy obmedzená, pretože človek je vo svojej existencii vždy závislý od okolností, od toho, čo je nevyhnutné.
    Avšak tým, že človek má slobodný vzťah k možnostiam svojej situácie, prekračuje hranice konečnosti a nevyhnutnosti a žije tak, ako keby bol okamih večnosťou. Samu slobodu si človek nemôže zvoliť, je slobodný nezávisle od svojej vôle. Na druhej strane má voľnosť v tom smere, ako bude so svojou slobodou nakladať. A práve v tom spočíva vlastná existenciálna otázka, a síce čo si počať so svojím životom, so svojou existenciou.
    Podľa Kierkegaarda existuje rad principiálne odlišných, hierarchicky usporiadaných existenciálnych možností alebo štádií, pričom človek nemusí prejsť nižšími, aby mohol realizovať vyššie: niektoré môže preskočiť, či dokonca sa môže vrátiť k nižším. Pri najhrubšom filozofickom priblížení, možno podľa Kierkegaarda rozlíšiť tri možnosti/štádia existencie: estetickú, etickú a náboženskú. Každé štádium obsahuje názor o tom, v čom pre človeka spočíva pravda a či vôbec existuje nejaká pravda. Rozhodnúť o tom, ktorá existenčná možnosť/štádium je najlepšie, nie je možné ani filozoficky, ani vedecky. Prechod od jedného štádia do druhého sa v existenciálnom i logickom ohľade realizuje skokom.

D: Af en endnu Levendes Papirer. Udgivet mod hans Villie, 1838; Om Begrebet Ironi med stadigt Hensyn til Socrates, 1841; Enten - Eller. Et Livs-Fragment udgivet af Victor Eremita, 1–2, 1843; To opbyggelige Taler, 1843; Frygt og Bæven. Dialektisk Lyrik af Johannes de Silentio, 1843; Gjentagelsen. Et Forsøg i den experimenterende Psychologi af Constantin Constantius, 1843; Tre opbyggelige Taler, 1843; Fire opbyggelige Taler, 1843; Begrebet Angest. En simpel psychologisk-paapegende Overveielse i Retning af det dogmatiske, 1843; To opbyggelige Taler, 1844; Tre opbyggelige Taler, 1844; Philosophiske Smuler eller En Smule Philosophi af Johannes Climacus, udgivet af S. Kierkegaard, 1844; Problem om Arvesynden af Vigilius Haufniensis, 1844; Forord. Morskabslæsning for enkelte Stænder efter Tid og Leilighed af Nicolaus Notabene, 1844; Fire opbyggelige Taler, 1844; Tre Taler ved tænkte Leiligheder,1845; Stadier paa Livets Vei. Studier af Forskjellige. Sammenbragte, befordrede til trykken og udgivne af Hilarius Bogbinder, 1845; Afsluttende uvidenskabelig Efterskrift til de philosophiske Smuler. Mimisk-pathetisk-dialektisk Sammenskrift, Existentielt Indlæg, af Johannes Climacus. Udgiven af S. Kierkegaard, 1846; En literair Anmeldelse. To Tidsaldre, Novelle af Forfatteren til "en Hverdags-Historie", udgiven af J. L. Heiberg, 1846; Opbyggelige Taler i forskjellig Aand, 1847; Kjerlighedens Gjerninger. Nogle christelige Overveielser i Talers Form, 1847; Christelige Taler, 1848; Lilien paa Marken og Fuglen under Himlen. Tre gudelige Taler, 1849; Tvende ethisk-religieuse Smaa-Afhandlinger af H.H., 1849; Sygdommen til Døden. En christelig psychologisk Udvikling til Opbyggelse og Opvækkelse. Af Anti-Climacus, udgivet af S. Kierkegaard, 1849; "Ypperstepræsten" – "Tolderen" – "Synderinden", tre Taler ved Altergangen om Fredagen, 1849; Indøvelse i Christendom af Anti-Climacus. Nr. I. II. III, udgivet af S. Kierkegaard, 1850; En opbyggelig Tale, 1850; To Taler ved Altergangen om Fredagen, 1851; Om min Forfatter-Virksomhed, 1851; Til Selvprøvelse. Samtiden anbefalet, 1851; Dette skal siges; saa være det da sagt, 1855; Øieblikket nr. 1–10, 1855; Synspunktet for min Forfatter-Virksomhed. En ligefrem Meddelelse, Rapport til Historien, skrevet 1848. Udgivet efter S.K.s død i 1859; Dømmer selv. Til Selvprøvelse Samtiden anbefalet. Anden Række, skrevet 1851–52. Udgivet efter S.K.s død i 1876; Bogen om Adler skrevet 1846–47. Udgivet efter S.K.s død i 1916.

:: existencializmus, filozofia 19. stor., filozofia súčasná.

/Kindí, Abú Júsuf Ja'kúb ibn Ishák, al-
(asi 800 Kúfa – ok. 873) – arabský vedec-encyklopedista a filozof syntetizujúci odkaz Aristotelovej filozofie a novoplatonizmu, súčasníkmi poctený titulom fajlasúf al-Arab (Arabský filozof, filozof Arabov) a ortodoxnými prívržencami Koránu považovaný za neverca. Obhajoval predstavu konečnosti a stvorenosti vesmíru, možnosť čisto ľudského poznania a filozofiu považoval za matku vied a jej základ videl v idei všeobecnej príčinnej súvislosti. Dokonalé pochopenie veci nám umožňuje poznať v nej ako v zrkadle celý vesmír.
    Al-Kindí kládol zvláštny dôraz na metodologickú stránku pestovania filozofie a na úlohu rozumu v ľudskom poznaní a obohatil arabské myslenie predovšetkým o encyklopedické vedomosti z aristotelovskej filozofie.
Al-Kindí sa snažil na základe svojho exaktného matematického a kauzálneho myslenia vybudovať filozofický systém.
    Vychádzal z idey všeobecnej príčinnej súvislosti. Každá vec, ak ju dokonale pochopíme, nám umožní poznať v nej ako v zrkadle celý vesmír.
Al-Kindí zdôrazňoval zmyslovú a rozumovú stránku v ľudskom poznaní. Tvrdil, že filozofia je matka vied. Človek sa podľa al-Kindího stane dokonalejším, pokiaľ pozná pravdu
:: filozofia 9. stor., filozofia arabská.

/kladené
– to, čo sa kladie základom.

/kladenie
– dávanie alebo ukladanie na niečo, na nejaké miesto; umiestňovanie niečoho v nejakom poriadku, ukladanie, inštalovanie.

/kladný
− žiaduci, vyhovujúci, majúci väčšiu hodnotu v porovnaní s inou hodnotou.

/klam
− klamný významový útvar − významový útvar sčasti alebo úplne nezodpovedajúci skutočnosti, zdanie.
:: úsudok klamlivý.

/klasifikácia
lat. − delenie do tried podľa klasifikačného kritéria, triedenie, roztrieďovanie, vedecká metóda organizácie poznania a spôsob spracovania poznatkov s cieľom efektívnejšie ich použiť alebo hľadať súvislosti medzi údajmi. Uskutočňuje sa na základe určitého klasifikačného princípu čiže kritéria klasifikácie (218;71).
:: klasifikovanie.

/klasifikovanie
lat. − systematické triedenie, čiže také, ktoré sa uskutočňuje plánovito, podľa určitého stanoveného postupu alebo systému.
:: klasifikácia.

/klaster
angl. − zhluk, skupina, zoskupenie; zväzok.

/Klement Alexandrijský
(150 – 215) – predstaviteľ alexandrijskej katechétskej školy (škola alexandrijská). Klement vypracoval prvú závažnú systematizáciu ranej kresťanskej teológie. Klement postavil do služieb svojej viery obrovskú kultúru grécku a hebrejskú: „Tak ako Zákon pripravil na Krista Židov, tak filozofia naňho pripravila Grékov.“ Snahou Klementa bola harmonizácia antickej vzdelanosti, najmä platonizmu a stoicizmu, s kresťanstvom.
:: filozofia 3. stor., filozofia antická, filozofia kresťanská, filozofia patristická, filozofia staroveká.

/kódex etický
– angl. code of conduct – systém pravidiel alebo princípov morálky určitej skupiny ľudí (sociálnej, profesijnej alebo etnickej), organizácie alebo firmy; formuluje sa s cieľom uľahčiť rozhodovanie ich členov o tom, čo je správne v pre nich nejasných situáciách, a usmerniť ich správanie v súlade so záujmami regulovaného spoločenstva.
:: etika.

/kodifikácia
lat. − uzákonenie, vytvorenie systému pravidiel.
Kodifikáciu si vynúti nezriedka až dlhodobé obdobie hromadenia materiálu, ako to vidno napríklad na dejinách formálnej logiky ([4];219).
:: kodifikácia (lingvistika), kodifikácia (právo).

/kognícia
lat. – poznávanie, tvoriace súhrn poznávacích procesov, tematizovaný dnes azda najčastejšie v súvislosti s mozgovou činnosťou, do ktorej sa potom zahrnuje

        vnímanie,
        zapamätávanie,
        myslenie,
        riešenie problémov...

:: filozofia mysle, inteligencia umelá, mozog ľudský, neurovedy, veda kognitívna.

/kognitivizmus
lat. – metodologický prístup k významovým procesom ako k spracúvaniu informácií.
Kognitivizmus je pôvodné východiskové teoretické stanovisko kognitívnych vied, ktoré v nich dominovalo do konca 80. rokov 20. stor.
:: človek (kognitivizmus), kognitivizmus (Searle, J. R.), konekcionizmus, kognitivizmus (Varela, F.), myslenie (kognitivizmus), počítač (kognitivizmus), proces mentálny (kognitivizmus), proces výpočtový (kognitivizmus), správanie inteligentné (kognitivizmus).

/kognitivizmus (Searle, J. R.)
– prístup, ktorý nedokáže objasniť fenomény, ako subjektivita, vedomie, intencionalita, význam.

/kognitivizmus (Varela, F.)
– rané štádium kognitívnych vied.

/kognitívny
lat. − slúžiaci na poznávanie, poznávací.

/koherencia
lat. – koherentnosť – vzájomné prepojenie, súvislosť, spojitosť, súdržnosť z hľadiska fungovania celku.

/kohézia
lat. – súdržnosť.
:: kohézia (fyzika).

/kompaktnosť
lat. − celistvosť.

/komparácia
lat. − porovnávanie − vyhľadávanie objektov alebo javov, ktoré majú spoločnú črtu alebo črty; metóda zisťovania zhodných alebo rozdielnych vlastností pozorovaných entít. Darwina viedla táto metóda k vytvoreniu vývinovej teórie. V medicíne sa často porovnávajú normálne hodnoty (napr. biochemických parametrov) s hodnotami patologickými. Porovnávanie (komparácia) je všeobecná metóda poznávania, ktorá je použiteľná vo všetkých vedách a v mnohých vedách sa aj používa. V niektorých nadobúda zvláštny význam a porovnávací výskum sa v nich konštituuje ako špecifický odbor alebo ako výskumná špecializácia.
Komparácia (porovnávanie) je všeobecná operácia myslenia, ktorá vyúsťuje do zistenia, či sú dva predmety alebo javy rovnaké (totožné), podobné alebo odlišné. Ten istý jav môže byť z istého hľadiska podobný, ale z iného hľadiska odlišný, preto si treba uvedomiť (a v komunikácii upresniť) hľadisko, z ktorého sa porovnávanie uskutočňuje.

/kompetencia
lat. – okruh pôsobnosti, právomoc ([496];259).
:: kompetencia, in: Apendix.

/kompetencia encyklopedická (Eco, U.)
– súbor poznatkov a skúseností z osobného života, z histórie, z jazyka, z iných umeleckých diel a tak ďalej uschopňujúcich recipienta chápať a interpretovať významy umeleckého diela.

/komplex
lat. − súbor, skupina predmetov tvoriacich celok.
:: vytvárajúcno.

/komponent
lat. − zložka − jeden z prvkov tvoriacich celok.

/komprezencia
lat. – nem. Kompräsenz, angl. concurrence – súčasný výskyt udalostí alebo okolností.

/komunikácia
lat. − dorozumievanie − (rečový) dorozumievací styk, výmena informácií, ich prenos a spracovanie sprevádzané rekreovaním významov odovzdávaných (vysielaných) informácií prijímateľom.
:: dorozumievanie, in: Apendix, jazyk, kódovanie, komunikácia dokumentová, komunikácie (informatika), komunikácia digitálna, komunikácia elektronická, komunikácia jazyková, komunikácia pedagogická, komunikácia sociálna, komunikácie elektronické, láska, systém komunikačný, teória komunikácie, výmena informácií.

/komunikovanie
lat. – dorozumievanie sa, bytie v spoločenskom spojení.

/komunizmus
lat. − komunistická spoločnosť – spoločnosť založená na spoločnom (lat. communis) vlastníctve a rovnosti jej členov a rôzne snahy alebo hnutia za jej dosiahnutie, ktorých chápanie závisí od konfigurácie a druhu významových útvarov, intervenujúcich v uvažovaní o nich.
Hoci termín sa objavil až v prostredí tajných spoločnosti vo Francúzsku 19. storočia, predstavy alebo sny o spoločnosti založenej na spoločnom vlastníctve pochádzajú prinajmenšom zo 4. stor. pr. n. l. z kynického prostredia (Antisténes, Diogenes) a tvoria súčasť Platónovej koncepcie ideálneho štátu v jeho diele Ústava.
Sny o sociálnej rovnosti boli vlastné raným kresťanským obciam, predstavy o nej tvorili súčasť roľníckych a plebejských hnutí počas stredoveku, podobu sociálneho radikalizmu alebo utópií nadobúdajú v renesancii (Th. Münzer, Th. More, Campanella), v 18. storočí sa nimi nadchýna J. Meslier, G. B. de Mably, Morelly, F. N. G. Babeuf, (čiastočne) J. J. Rousseau, v 19. storočí R. Owen, E. Cabet, C. H. de Saint-Simon, F. M. Ch. Fourier, L. A. Blanqui.
    Významové univerzum komunizmu v 2. polovici 19. stor. vedecky rekonštituuje K. Marx a F. Engels, pričom ako centrálny pojem v ich reflexii sa uplatňuje kategória spoločenskoekonomickej formácie. Odvtedy sa paleta komunistického významového univerza rozvinula od snov, túžob a utópií až po projekty niektorých prvkov alebo fáz komunistickej spoločnosti realizované neúspešne okolo Sovietskeho zväzu v 20. storočí a úspešne v Čínskej ľudovej republike v 21. storočí, pričom vierové, blúznivé a nominálne prvky komunizmu nahradzujú jeho nesentimentálne ekonomické, technologické, edukologické atď. reálie konštituujúce postkapitalistickú spoločnosť na báze presunu ťažiska ekonomickej a vojenskej moci zo Západu na Východ. No komunizmus ako ideológia sui generis bola poslednou ideológiou, ktorá politiky štátov spájala v medzinárodnom meradle, nadnárodne. Po jej zániku zostalo len tradičné kupčenie či v dôstojnejšom prípade zbližovanie či vzďaľovanie sa národných záujmov štátov.
:: filozofia sociálna, kapitalizmus, komunizmus vedecký, leninizmus.

/konanie
− robenie, uskutočňovanie, vykonávanie (nejakej činnosti); činnosť zameraná na dosiahnutie niečoho; ciele-si-kladúca predmetná činnosť (19;207).
Časť súvislého konania je úkon.
:: konanie akratické, konanie (psychológia), konanie inkontinentné, konanie morálne, konanie nemorálne, konanie nešikovné, konanie právne, konanie správne, konanie súdne, sloboda, správnosť.

/konanie akratické
– konanie v rozpore s obvyklým úsudkom, neobvyklé (cf [19];21_r10an).

/konanie inkontinentné
− nemierne, nestriedme, necudné konanie. :: etika.

/konanie morálne
− konanie, ktoré je v súlade so súborom noriem založenom na odlíšení dobra od zla.
:: etika.

/konanie nemorálne
− konanie, ktoré je v rozpore so súborom noriem založenom na odlíšení dobra od zla.
:: etika.

/konanie nešikovné
− konanie osoby s nedostatkom praktickej skúsenosti.

/konanie správne
– konanie v súlade s pravidlom alebo podľa neho.

/koncepcia
lat. − spôsob chápania; osnova, rozvrh, plán, určený so zreteľom na vytýčený cieľ.
:: koncepcia filozofická.

/koncepcia filozofická
− komplexnejší filozofický významový útvar spočívajúci vo viac menej rozvinutej a ucelenej oblasti filozofického významového univerza a vyrastajúci z istého filozofického problému (prehlbujúci alebo rozširujúci ho).
:: filozofia.

/koncept
lat. − pojem, predstava, poňatie.
:: koncept (Bridgman, P. W.), koncept indivíduový.

/koncept (Bridgman, P. W.)
− množina operácií.

/koncept indivíduový
− intenzia indivíduového mena ([490];32).

/konceptualizovanie
lat. − konceptualizácia − premieňanie na pojem; napr. pojem času konceptualizuje nevratnú premenlivosť sveta, procesuálny charakter jeho jestvovania, vyskytovanie sa udalostí popri jestvovaní vecí.

/konekcionizmus
lat. – teoretické východisko kognitívnych vied dominujúce v rámci nich počnúc 80. rokmi 20. storočia, kedy v nich nahradil kognitivizmus. Podľa konekcionizmu je kognícia emergovanie komplexných stavov v sieti navzájom prepojených jednoduchých komponentov.
    Výpočty modelujúce kogníciu sa uskutočňujú zároveň medzi navzájom prepojenými virtuálnymi jednotkami zvanými umelé neuróny s cieľom nájsť optimálne riešenie problému, ako napr. rozpoznanie hrozby, analýza satelitných snímok, rozbor genetických báz atď.
    Podľa konekcionizmu ľudská pamäť nie je lokalizovaná.
Mentálna reprezentácia je podľa konekcionizmu emergujúca vlastnosť čiže neviaže sa na jednotlivé symboly.

/konfigurácia
lat. – zostava, zoskupenie, rozostavenie, rozloženie.

/konfucianizmus
– čín. rúxué 儒學 žu süe (škola učencov) alebo rújiā 儒家 žu-ťia , konfuciovstvo, konfuciánstvo, konfucionizmus – smer v rámci čínskej filozofie vychádzajúci z učenia Konfucia, ktorý sa rozvinul (absorbujúc sčasti aj idey taoizmu a buddhizmu najmä v etape neokofucianizmu) do komplexného systému filozofických, sociálnych, politických a náboženských významových útvarov a spôsobu života (chápaného ako cesta – tao – človeka a spoločnosti) rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujúcim čínsku kultúru až dodnes. Akcent sa v ňom kladie na súlad konania s vôľou Najvyššieho (Nebies), na rozum, zodpovednosť, pozitívny vzťah k svetu a na podriadenosť poriadku: „Voči dobrému sa správaj dobre, voči zlému spravodlivo“.
    Päť kanonických kníh konfucianizmu tvoria:

            Šʼ-ťing (Kniha piesní) Shī Jīng 詩經,
            Šu-ťing (Kniha dokumentov) Shū Jīng 書經,
            Čchun-čchiou (Letopisy jari a jesene) Chūnqiū 春秋,
            I-ťing (Kniha premien) Yì Jīng 易經,
            Li-ťi (Kniha obradov) Lǐjì 禮記.

:: filozofia čínska.

/koniec
− posledná časť alebo fáza niečoho, opak začiatku, druh okraja.
:: stred.

/konjunkcia
lat. – spojenie, zlúčenie, zväzok.
:: konjunkcia (lingvistika), konjunkcia (logika).

/konjunkcia (logika)
– konštrukcia alebo formula výrokovej logiky p ∧ q; symbol ∧ sa nazýva konjunktor. Konjunktor sa symbolicky značí aj & alebo •.
Tabuľka závislosti pravdivostnej hodnoty konjunkcie A ∧ B od pravdivostných hodnôt dvoch zložiek konjunkcie – výroku A a výroku B:

/konkordancia
lat. dosl. súsrdečnenie − zhoda, súhlas.
:: konkordancia biblická.

/konkordancia (synkriticizmus)
− súsrdečnenie (doslovne podľa lat. con-cor-dantia, čo približne znamená: „sú-srdeč-nenie”), milujúcno s opätovaním; maximom konkordancie je synkriticizmus ako spôsob života (čiže nielen ako alebo predovšetkým filozofické učenie). Pozri 8. téza synkriticizmu.
    Pojem konkordancie je (spolu s pojmom synkrisis) hlavným metodologickým pojmom synkriticizmu: ide o utvorenie prehľadného zoznamu zhodných miest v konfigurácii kategórií a hodnôt intervenujúcich v tvorbe obrazov sveta a všetkých ostatných významových útvarov rôznych kultúr alebo historických období. Konfiguráciou týchto intervenujúcich kategórií a hodnôt je daná charakteristika jednotlivých kultúr alebo historických období a ich obrazov sveta. Táto konfigurácia je udržiavaná osobnou skúsenosťou a je vystavená zmenám, avšak zmenám indivíduom sotva pozorovateľným.

/konkretizácia
lat. – odhaľovanie toho, čo je pre daný predmet (objekt, jav) príznačné.
Opačným postupom ako konkretizácia je abstrahovanie.

/konkrétne
lat. – jednotlivé určité mnohotvárne vnímateľno alebo mysliteľno, od ktorého možno abstrahovať jeho vlastnosti, vzťahy, procesy a ktoré sa chápe v súlade s tou ktorou v jeho chápaní (interpretovaní) intervenujúcou konfiguráciou kategórií a ďalších významových útvarov; to, čo je dané v skúsenosti, a to buď vonkajšej (napr. fyzikálny fakt, objekt daný prostredníctvom zmyslov), alebo vnútornej (duševný jav, napr. sen alebo cit (cf 13;150).
:: abstraktné, skúsenosť.

/konkrétny
lat. – 1. vnímateľný zmyslami, opak abstraktného; 2. presný, určitý, opak všeobecného.

/konštanta
lat. − jazykový výraz s pevne priradeným významom.
:: konštanta, in: Apendix, konštanta (logika), konštanta (logika moderná), konštanta indivíduová, konštanta logická.

/konštanta (logika)
− termín, ktorý má presne vymedzený význam, ktorý v priebehu úvah zostáva nemenný. V logike sa uvažuje názvová alebo objektová konštanta – znak (slovo, skupina slov), ktorá slúži na označenie určitého objektu (predmetu).
:: konštanta (logika moderná).

/konštanta (logika moderná)
– výraz alebo znak, ktorého význam sa nemení. Konštanty možno rozdeliť na deskriptívne a logické.
:: konštanta deskriptívna (logika moderná).

/konštanta deskriptívna (logika moderná)
– konštanta, poukazujúca na predmet, vlastnosť alebo vzťah, o ktorom je reč; môže to byť názov alebo predikát.

/konštanta indivíduová
– jednoduchý výraz alebo znak formalizovaného jazyka stanovený na trvalé označenie určitého indivídua z univerza úvahy, čím plní rovnakú úlohu ako vlastné meno v prirodzenom jazyku.
:: logika moderná.

/konštanta logická
− jazykový výraz vplývajúci na platnosť schém argumentov alebo úsudkov, napríklad kvantifikátor, logická spojka, operátor...
Logické konštanty tvoria súčasť predmetu logiky.
:: konštanta logická (logika moderná), logika, logika moderná.

/konštanta logická (logika moderná)
– konštanta, určujúca logickú povahu zložených výrazov. Logické konštanty sú kvantifikátory, logické spojky a ďalšie druhy výrazov, ktoré vplývajú na platnosť argumentov.
    Logické konštanty sú vedno s premennými jedinými zmysluplnými výrazmi schém argumentov, ktoré sa skúmajú v modernej logike.

/konštatovanie
fr. – oznámenie zisteného.

/konštituent
lat. − zložka − prvok, ktorý pôsobí na konštituovanie niečoho; súčasť väčšej konštrukcie.

/konštituent významový
− objektívny alebo subjektívny prvok významového útvaru.
:: rozsah pojmu.

/konštitutív
lat. – angl. founding – pretrvávajúcnatvornosť niečoho, neodstateľná alebo nevynechateľná vlastnosť, stránka alebo prvok niečoho, spoluzakladajúca jeho pretrvávanie.

/konštrukcia
lat. − zostrojenie, zloženie, spojenie.
:: konštrukcia (Tichý, P.), konštrukcia geometrická, konštrukcia stavebná.

/konštrukcia (Tichý, P.)
– zložená logická entita sui generis, ktorej skladbu verne zachytáva jazyková štruktúra výrazu; konštrukcia je to, o čom je bezprostredne výraz jazyka.

/kontemplácia
lat. – rozjímanie, hĺbanie, sústredené vnímanie niečoho alebo uvažovanie o niečom v stave pokoja a pohody.

/kontext objavovania
– kontext objavu – súbor diachronických aspektov vedy, jej dynamika a rast. Termín kontext objavovania zaviedol H. Reichenbach v diele Experience and Prediction z roku 1938, pričom jeho referent sa považoval za doménu empirickej psychológie (cf 508;25).
:: objav, metodológia vied diachronická, objav, veda, vzťah kontextu zdôvodňovania a kontextu objavu.

/kontext zdôvodňovania
– súbor súvislostí „synchronicky, staticky chápanej vedy, t. j. vedy ako hotových výsledkov, objektivizovaných v jazyku (napr. výrokov, systémov výrokov, hotových, sformulovaných hypotéz, zákonov, teórií, spôsoby ich overovania atď.)“ pri odhliadaní od vedeckého poznávania.
    Termín kontext zdôvodňovania zaviedol H. Reichenbach v diele Experience and Prediction z roku 1938.
    „To, čo bolo zahrnuté do ‚kontextu zdôvodňovania‘ sa začalo chápať ako predmet metodológie vied, ktorej úlohou bola logická rekonštrukcia takto chápanej vedy“ ([508];25).
:: metodológia vied synchronická, veda, vzťah kontextu zdôvodňovania a kontextu objavu.

/kontingencia
lat. – náhodnosť (ako opak nevyhnutnosti).

/kontingentizmus
lat. – považovanie všetkých dejov za náhodné.

/kontinuita
lat. – neprerušená súvislosť, spojitosť.

/kontradiktórnosť
lat. – protirečivosť, protirečivý charakter.
:: kontradiktórnosť (právo).

/konvergencia
lat. – zbiehavosť, postupné zbližovanie.

/konzervativizmus
lat. – angl. conservatism – súbor významových útvarov tvoriacich politickú ideológiu reprezentujúcu tradičné kultúrne, ekonomické a politické hodnoty a odmietanie radikálneho spôsobu zmeny aktuálnych spoločenských pomerov.
:: konzervativizmus umiernený.

/konzervativizmus umiernený
– politická ideológia vyznačujúca sa pragmatizmom, požadovaním istých zmien, no pri zachovávaní určitých tradičných hodnôt nedotknutými, napr. ideológia putinovskej éry v Rusku.

/konzistentnosť
lat. − súdržnosť, konzistencia, ucelenosť − zviazanosť celku na základe istých (napr. logických) vzťahov.
:: konzistentnosť (logika).

/konzistentnosť (logika)
– neodvoditeľnosť tvrdenia aj jeho negácie (v rámci formalizovaných systémov istých vlastností).
:: konzistentnosť systému logického.

/konzistentnosť systému logického
− logická neprotirečivosť logického systému, bezospornosť logického systému − vlastnosť logického systému, v ktorom nie je odvoditeľné logicky sporné tvrdenie.
:: konzistentnosť (logika), logika.

/Kopernik, Mikuláš
(19. 2. 1473 Toruň − 24. 5. 1543 Frombork, Poľsko) − poľský astronóm, matematik, filozof, humanista, kanonik v katolíckej cirkvi a ekonóm, ktorého učenie sa stalo východiskovým bodom obrazu sveta sformulovaného v 17. storočí: obsahovalo kinematickú schému slnečnej sústavy potvrdzovanú ďalším vývinom. Kopernikom sa začalo zbližovanie astronómie so zemskou mechanikou. Východiskovým bodom tu bola jeho kniha O kruhových pohyboch nebeských telies (1543).
:: filozofia 16. stor., filozofia poľská, filozofia renesančná.

/korelácia
lat. – súvzťažnosť, vzájomný vzťah medzi premenlivými vlastnosťami dvoch alebo viacerých entít.
:: korelát.

/korelát
lat. – druhý člen relácie, to, k čomu sa nejaká entita vzťahuje; entita, ktorá je vo vzájomnom vzťahu (v korelácii) s inou entitou.

/kosmos (filozofia antická)
– počnúc pol. 5. stor. pr. n. l.: poriadok, usporiadanosť.

/kosmos idios (Herakleitos)
– stav rozptýlenosti.

/kosmos koinos (Herakleitos)
– stav jednoty.

/kozmos
gr. − vesmír, svet.
:: kosmos (filozofia antická), kosmos idios (Herakleitos), kosmos koinos (Herakleitos), kozmos (Herakleitos), univerzum.

/kozmos (Herakleitos)
– proces: „Všetko plynie a nič netrvá“ ([6];29).

/kraj
− miesto najviac vzdialené od stredu.

/krása
– vyvolávajúcno páčenia sa: to, „čo je schopné vyvolať páčenie sa“ (874;285); najvyššia kladná estetická hodnota tkvejúca vo vyvolávajúcne intenzívneho pozitívneho estetického zážitku alebo hodnotenia.
:: estetika, krása (Heidegger, M.), krásno (Heidegger, M.).

/krása (Heidegger, M.)
– spôsob bytovania pravdy ([489];121).

/krásno (Heidegger, M.)
– žiarenie vložené do diela ([489];121).

/Kripke, Saul Aaron
(13. 11. 1940 Bay Shore, New York) − americký filozof a logik, predstaviteľ analytickej filozofie s ťažiskom výskumu v oblasti modálnej logiky a sémantiky.
:: filozofia 20. stor., filozofia analytická, filozofia súčasná, filozofia USA.

/Krišnamúrti, Džiddú (* 25. 5. 1895, Madanapalli, Madras, India – † 17. 2. 1986, Ojai, Kalifornia, USA) – Jiddu Krishnamurti, pseudonym: Alsion – indický filozof, predstaviteľ džňánajogy, a básnik. Najväčší duchovný učiteľ 20. stor. Typom filozofovania ho radia k učiteľom života, k akým patril napríklad H. D. Thoreau alebo A. Schweitzer.
    V r. 1909 zaujal členov Teozofickej spoločnosti (ku ktorej patril jeho otec - príslušník brahmanskej kasty) schopnosťou spontánne upadnúť do extázy. Vychovávali ho pod vedením vedúcej Teozofickej spoločnosti A. Besantovej.
Roku 1912 ho vyhlásili za mesiáša, nového spasiteľa ľudstva (Hviezdu východu), v dôsledku čoho došlo k rozkolu v Teozofickej spoločnosti, od ktorej sa odštiepila antropozofia na čele s R. Steinerom. Krišnamúrtiho prívrženci sa zjednotili do rádu Hviezdy východu. Krišnamúrti vtedy učil: Božské je všehomír, ktorého intuitívnym poznaním dospievame k mieru svojej duše.
    Krišnamúrti sa však v roku 1929 odmietol zúčastňovať na akejkoľvek náboženskej činnosti a jej organizovaní a ako základný cieľ si vytýčil pestovanie slobody pri hľadaní pravdy: rozpustil rád Hviezdy východu, pretože dospel k názoru, že pravda sa nedá organizovať.
    Krišnamúrtiho myslenie je principiálna improvizácia, ktorá sa cieľavedome vyhýba stabilite termínov. Krišnamúrti odmieta uzavreté predstavy o bytí a systémy. Krišnamúrti nepožaduje od svojich poslucháčov zapamätanie si, lež účasť. Opravdivé chápanie pravdy predpokladá uvoľnenie miesta činnosti prýštiacej z hlbiny osobnosti.
    Krišnamúrtiho filozofia pripomína do značnej miery európsky existencializmus, no otázky zodpovedá v duchu tradícií východného náboženského myslenia vychádzajúcich z negatívnych vymedzení absolútna v raných upanišádach a budhizme.

Esenciu Krišnamúrtiho prínosu skvele ilustrujú tieto jeho slová:
„Náhle, jak se cesta stočila, objevil se kus zeleně – uprostřed borového lesa se rozprostírala čerstvě vykácená mýtina, zalitá sluncem. Bylo to překvapivé ve své intenzitě a radosti. Když to člověk uviděl, veškerý prostor a čas zmizely. Zůstala jen ta světelná skvrna a nic jiného.
    Nebylo to tak, že by se člověk stal tím světlem nebo že by se s ním stotožnil. Bouřlivé aktivity mozku ustaly a celé bytí bylo tím světlem. Stromy, pěšina i hluk potoka úplně zmizely, stejně jako těch pět set stop a více mezi světlem a pozorovatelem. Pozorovatel zmizel a ta skvrna večerního slunce byla světlem všech světů. To světlo bylo celým nebem a bylo myslí.
    Mnozí zamítají některé povrchní a pohodlné věci. A existují ještě jiní, kteří jdou ve svém zamítání velmi daleko. A jsou i takoví, kteří odmítají naprosto všechno.
    Odmítnout některé věci je poměrně snadné – církev a její bohy, autoritu a moc těch, kteří ji mají, politiky a jejich metody a tak dále. Člověk může zajít dost daleko v odmítání věcí, na kterých očividně záleží, například vztahů, absurdit společnosti, představ o kráse – tak jak ji stanovili kritici a ti, o kterých se říká, že vědí. Člověk může to všechno odložit a zůstat sám, a to nikoli ve smyslu izolace a frustrace, ale proto, že smysl toho všeho uviděl a lhostejně to opustil bez jakéhokoli pocitu nadřazenosti. Tyto věci jsou skončeny, jsou mrtvé a není k nim návratu. Avšak dojít až na samý konec odmítání je docela jiná věc – podstatou zamítnutí je svoboda v osamění. Málokto však zajde tak daleko, málokdo úplně zničí každý útulek, každý předpis, ideu a symbol a zůstane prázdný, nepopálený a čistý.
    Odmítat je však skutečně nutné – odmítnout a nevyvyšovat se přitom, odmítnout bez hořkosti zážitku a naděje poznání.Zamítnout a zůstat sám bez zítřka, bez budoucnosti.
    Výsledkem odmítnutí je prázdnota.
    Zůstat sám a nebýt připoután k průběhu žádné činnosti, k žádnému chování, k žádné zkušenosti je podstatné, protože jen to osvobozuje vědomí od pouta času.         Každý vliv je pochopen a odmítnut tím způsobem, že myšlenka nedostane místo v čase. Zamítnutí času je podstatou bezčasovosti.
    Zamítnout poznání, zkušenost a poznané znamená přivolat neznámé.
    Zamítnout je explozivní. Není to intelektuální, myšlenková představa, v čem může hrát roli mozek. V samotném aktu odmítnutí je energie pochopení a tuto energii nemůže zkrotit strach ani potřeba.
    Zamítnutí je destruktivní. Není si vědomo následků. Není to reakce, a tak není protikladem prosazování. Prohlašovat, že odmítnutí existuje nebo neexistuje, znamená pokračovat v reagování, a reakce není zamítnutím. Odmítnutí nemá volbu, a tak není výsledkem konfliktu. Volba je konfliktem a konflikt je nezralostí. Spatřovat pravdu jako pravdu a klam jako klam a vidět pravdu v klamu je činem odmítnutí. Je to čin a nikoli představa. Absolutní odmítnutí myšlenky, představy a slova osvobozuje od poznaného. S úplným odmítnutím pocitu, emoce a sentimentu přichází láska. Láska je mimo dosah myšlenky a citu.
    Absolutní odmítnutí známého je podstatou svobody.
    Když jsem se dnes brzy ráno probudil mnoho hodin před východem slunce, probíhala meditace mimo dosah myšlenkových reakcí. Byl to šíp vystřelený do nepoznatelného a myšlenka jej nemohla sledovat.
Úsvit přišel a rozjasnil oblohu, a jakmile se slunce dotklo nejvyšších vrcholů, byla tu ona nesmírnost, jejíž čistota je mimo slunce a hory.“ ([629];62 –64).
:: filozofia 20. stor., filozofia súčasná, filozofia USA.

/kritérium
gr. − miera posudzovania alebo hodnotenia, meradlo, prostriedok previerky, štandard; hľadisko, z ktorého sa posudzuje.

/kritérium pravdivosti
− prostriedok previerky pravdivosti významových útvarov (poznatkov, pojmov, súdov, teórií atď.); umožnujúcno rozoznať pravdivé od nepravdivého, napr. pravdivé výroky alebo súdy od nepravdivých výrokov alebo súdov.
:: evidencia (fenomenológia), pravda., svetlo.

/kriticizmus
gr. – postup, ktorý sa v rámci filozofie rozvíja od čias Kanta a ktorý spočíva v zisťovaní alebo určovaní možnosti (Möglichkeit), pôvodu (Ursprung), platnosti (Gültigkeit), zákonitosti (Gesetzmäßigkeit) a hraníc (Grenzen) ľudského poznávania (menschlichen Erkennens) (cf 12;404).

/kritika
gr. – pôvodne: umenie rozlišovať; posudzovanie, hodnotenie na základe rozboru alebo poukazovanie na nedostatky a chyby, mystifikácie, ilúzie, rigidnosť.
:: Kant, I.: Kritika čistého rozumu, kritika literárna.

/kríza
gr. – rozhodujúci obrat, prelom, moment zreteľnej nerovnováhy, prechodné štádium medzi dvoma rozlíšiteľnými fázami, keď nejaká premena speje k rozhodnutiu, nie je však ešte rozhodnutá.
:: kríza (defektológia), kríza (teatrológia), kríza kapitalizmu všeobecná, kríza softvérová.

/kríza kapitalizmu všeobecná
– podľa marxizmu proces rozkladu svetovej kapitalistickej sústavy, týkajúci sa ekonomiky, politiky a ideológie. Teóriu všeobecnej krízy kapitalizmu vypracoval Lenin v súvislosti so svojím učením o imperializme ako poslednom štádiu kapitalizmu.

/krok
− pohyb nôh pri chôdzi; fáza, etapa pri stom postupe.

/kšanatva (buddhizmus)
– sa. kšanikatva – univerzálna pominuteľnosť vecí alebo javov v okamihu (sa. kšana) ich vzniku.
:: filozofia buddhistická.

/kultúra
lat. – predmet filozofie kultúry, vedy o kultúre (kulturológie), kulturálnych štúdií, sociológie kultúry atď., jedno zo všeobecných vymedzení ktorého by mohlo byť pretváranie zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne človekom. V živote človeka alebo spoločnosti, v ich činnosti, v jej spôsoboch, výtvoroch atď. je toľko kultúry, koľko je v nich pretvárania zlého na dobré a škaredého na krásne, pričom zlé je to, čo komukoľvek škodí (alebo prinajmenšom, čo škodí druhým) a dobré je to, čo uspokojuje potreby človeka bez toho, aby komukoľvek alebo čomukoľvek škodilo (alebo prinajmenšom, aby škodilo druhým).
    Kultúra je maximum bytia človeka alebo spoločnosti: človek nemôže byť viac než kultúrnou bytosťou a spoločnosť nemôže byť viac než kultúrnym spoločenstvom (spoločenstvom kultúrnych bytostí).
Podstatou bytia kultúry je inscendencia čiže sebaprehlbovanie sa alebo spiritualizácia človeka.
    Maximom kultúrneho bytia človeka je zmysluplnosť (= totálna spiritualizovanosť), čiže uplatňovanie všetkých jeho schopností pri premene zlého na dobré atď. V štádiu zmysluplnosti sa táto transformačná činnosť človeka mení na autotelickú činnosť čiže činnosť majúcu zmysel (alebo cieľ, účel) v sebe samej – sama táto činnosť je dianím dobra a krásy.
    Kultúra sa časom roztrieštila do jednotlivých oblastí, ktoré ľudstvo len s námahou udržuje ako oblasti kultúry – ide tu napríklad o takéto oblasti kultúry:

        veda,
        umenie,
        náboženstvo,
        filozofia.

Tam, kde tieto oblasti prestávajú plniť vyššie uvedenú transformačnú (dobrotvornú a krásotvornú) funkciu, prestávajú byť zároveň oblasťami kultúry a zostávajú iba súčasťou civilizácie.
    Civilizácia nezabezpečuje automaticky kultúru, skôr naopak: v jednotlivých oblastiach kultúry sa v priebehu dejinného vývoja spontánne presadzuje tendencia prestať byť súčasťou kultúry, preto ich udržiavanie v podobe súčasti kultúry si od ľudí vyžaduje vynakladanie úsilia a neustálu pozornosť.
    A naopak pri kontinuálnej pozornosti a vynakladaní úsilia sa zmäkčuje ostrosť hraníc medzi jednotlivými oblasťami kultúry a dochádza k tomu, že sa stávajú tým, o čo im dovtedy iba išlo – napríklad filozofii lásky prestáva záležať na tom, aby bola filozofiou a jej nositeľom začína záležať na samej láske; prírodným vedám prestáva záležať na tom, aby boli služobníčkami ovládnutia prírody, a začína im záležať na tom, aby prírodu zbavili zničujúceho pôsobenia človeka na ňu; náboženstvám prestáva záležať na prísľuboch spásy „vyvoleným“ a stávajú sa samé spoločenstvami „okamžitej“ pohody a lásky dokonca aj k ináč zmýšľajúcim atď.
    Identifikácia kultúry na korpuse tej ktorej civilizácie je prinajmenšom z hľadiska vymedzenia kultúry v tomto slovníku (pozri vyššie toto heslo) významná preto, lebo kultúra je najdôležitejšia (resp. najnádejnejšia) vrstva tej ktorej civilizácie schopná kreatívneho interkultúrneho dialógu znovu a znovu podvracaného konfliktom civilizácií, v ktorých dominuje egocentripetálnosť na úrovní svetových mocností, štátov, inštitúcií, skupín a ľudských indivíduí. Markantne túto tematiku vidno v dobe celosvetovej a každé ľudské indivíduum na svete zasahujúcej covidovej pandémie, menovite na politizácii očkovacích látok.
:: agrikultúra, akulturácia, civilizácia, doba osová druhá, filozofia kultúry, folklór, kultúra 8. stor. pr. n. l. a ďalších storočí, kultúra africká a ďalšie, kultúrnosť (synkriticizmus), kulturológia, matie zmyslu, objekt kultúrny, pamiatka historická, pamiatka kultúrna, participácia na kultúre, povznášajúcno, vrstva kultúry sebareflexívna, výtvor kultúrny, vzorec kultúrny.

/kultúrnosť (synkriticizmus)
– schopnosť pretvárať zlé na dobré alebo škaredé na krásne.
    Pokiaľ ide o človeka alebo spoločnosť, je kultúrnosť maximum ich bytia alebo najvyššia úroveň činnosti ľudí: nedá sa byť viac než kultúrnym. Teóriou dosahovania kultúrnosti činnosti človeka a jeho života vôbec by mohla byť ponematika kultúrnosti.
    Fakt existencie človeka alebo spoločnosti je nevyhnutná, no nie dostatočná podmienka ich kultúrnosti. Kultúrnosť predpokladá rozhodnúť sa pre ňu a aktivitu človeka. Podobne to platí aj o námahe: vynakladanie úsilia je nevyhnutnou, no nie dostatočnou podmienkou kultúrnosti.
    Jav, vec, dianie, niečo zachované z minulosti... sa stávajú kultúrnym v okamihu, keď začnú uspokojovať naše potreby tak, že neškodia.
    Podstatou kultúrnosti je inscendencia. Maximum kultúrnosti je zmysluplnosť.
:: maximum bytia človeka.

/Kuzánsky, Mikuláš
(1401 Kues (Mosel) – 11. 8. 1464 Todi (Umbria)) pôv. menom Nikolaus Chrypffs alebo Khryppfs, Nikolaus de Cusa alebo Cusanus – filozof nemeckého pôvodu, ktorý stál na hraniciach medzi scholastikou a humanizmom („posledný scholastik a prvý renesančný filozof“), teológ, cirkevný politik, tvorca tzv. funkcionalistickej ontológie.
Vyšiel z platonizmu a novoplatonizmu a bol ovplyvnený mystikou (najmä Majstrom Eckhartom) a neskorostredovekou devotio moderna a nominalizmom (Occamom).
    Mikuláš Kuzánsky bol kardinál.
    Mikuláš Kuzánsky smeroval ku grandióznej syntéze poznania v novej dialektickej a negatívnej teológii, rešpektujúcej prírodovedecké poznanie ([837];21), pri čom sa snažil filozoficky vymedziť okruh ľudského vedenia ako „vedenie nevedenia (docta ignorantia)“ a rozšíriť jeho možnosti na základe „princípu zhody protikladov (coincidentia oppositorum)“, ktorý vo vlastnom zmysle môže byť iba v Bohu: v Bohu ako v absolútnom nekonečnom bytí splývajú všetky protiklady a rozdiely. Učenie o tejto jednote a splývaní protikladov predstavuje charakteristický prvok Kuzánovej filozofie; toto učenie je o to pozoruhodnejšie, že sa rozvíja v súlade s Mikulášovou snahou prekonať praktické politicko-konfesionálne protiklady: Mikulášovi Kuzánskemu išlo „o zmierenie a prekonanie rozporov východnej a západnej cirkvi i rozporov medzi svetskou a cirkevnou mocou“ ([837];21).
    O Bohu, o absolútnom „nekonečnom bytí môžeme mať iba negatívne poznanie. Čím viac ho poznávame, tým viac zisťujeme, že ho nepoznáme. Uvedomenie si nedostatočnosti poznania je základom učenej nevedomosti“ ([837];22).
    V učení o Bohu Mikuláš zaujíma toto stanovisko: Boha, ako absolútneho a nekonečného bytia, nemôže byť ani viac ani menej; bytie všetkého znamená súčasne bytie ničoho.
    Svet, podľa Kuzánskeho, je to, čo nie je Boh. I svet je síce nekonečný, no je to nekonečnosť iného druhu, ako nekonečnosť Boha.
Pohyb je podľa Kuzánskeho zjednocujúcno látky a formy.
    Vo svete niet dvoch rovnakých vecí a niet ani absolútne pevného bodu. V dôsledku toho Zem nemožno považovať za centrum sveta.
    Ľudské poznanie môže byť iba pravdepodobnostné, môže sa iba približovať k pravde.
    Poznanie má tri stupne:

            zmyslové poznanie,
            rozumové poznanie (racionálne poznanie),
            intelektuálne poznanie.

Tieto stupne tvoria jednotu: zmysly poskytujú základný materiál poznania; rozum dospieva k poznaniu všeobecného a generuje čísla; intelekt objavuje jednotu protikladov: čím viac poznávame jednotlivé, tým hlbšie chápeme aj všeobecné a naopak.
    Poznanie sveta je na rozdiel od negatívneho poznania Boha pozitívne.
Zo stvorených vecí usudzujeme na Stvoriteľa. Všetky veci sa prenikajú, všetko je vo všetkom. V človeku je sám Boh, a teda človek je v určitom zmysle bohom, je malým svetom – mikrokozmom.
    Kuzánsky vyzdvihoval význam matematického poznania, tematizoval maximum a minimum, pripravoval konceptuálny aparát pre pochopenie infinitezimálneho počtu.

D: De coniecturis (O domnienkach), 1440; Apologia doctae ignorantiae (Obrana učenej nevedomosti), 1449; Idiota (Nevedomec), 1450; De visione Dei (O videní Boha), 1453; De beryllo (O beryle), 1458.

:: coincidentia oppositorum, filozofia 15. stor., filozofia renesančná, mystika kresťanská západná, jej zlatý vek.

/kvalita
lat. – akosť – určenosť, ktorou sa nejaké súcno, vec, jav, udalosť líši od súcien iného druhu; podstatná určenosť veci, vzhľadom na ktorú je danou a nie inou vecou. Kvalita je úzko spätá s bytím veci, má vnútorný vzťah k povahe veci. Dôležitým významovým útvarom, v ktorom sa kvalita manifestuje vo vedomí, je kategória kvality.
Kvalita je určenosť, ktorou sa jedna vec, jav, udalosť líši od iných vecí, javov, udalostí; kvalita je určenosť, ktorou sa jedno súcno líši od súcien iného druhu.
:: niečo, ontológia, zmena kvalitatívna.

/kvantifikácia
lat. – určenie rozsahu.

/kvantifikátor
lat. − „výraz určujúci, akému počtu (kvantite) indivíduí možno pripísať (predikovať) nejakú vlastnosť alebo vzťah“ ([16];376); výraz niektorý, každý, všetci atď. Kvantifikátory sa vždy spájajú s premennými; za kvantifikátorom nasleduje znak premennej. S každým kvantifikátorom, ktorý sa vyskytuje v nejakej formule, sa spája dosah kvantifikátora (cf. [89];182).
:: logika.

/kvantita
lat. – množstvo, veľkosť, číselná určenosť. Kvantita je určenosť veci, ktorá umožňuje vec rozčleniť na rovnorodé časti a zložiť ich dohromady. Rovnorodosť (podobnosť, zhoda) častí alebo predmetov je rozlišovacia črta kvantity. Rozdiely medzi podobnými predmetmi majú kvantitatívny charakter. Kvantitatívne zmeny nevedú hneď k zániku alebo podstatnej zmene predmetu, pretože kvantitatívna určenosť veci má vonkajší vzťah k jej povahe. Dôležitým významovým útvarom, v ktorom sa manifestuje kvantita vo vedomí, je kategória kvantity.
Kvantita je dôležitá prozodická vlastnosť napr. slabiky.

/kvantum
lat. − (isté) množstvo.

/Kvasz, Ladislav
(17. 8. 1962 Bratislava – ) – slovenský filozof, matematik a teoretik vedy, výskumným záujmom ktorého je povaha a typológia vedeckých revolúcií a navrhovanie špecifických metód ich analýzy. Ďalšou oblasťou jeho vedeckého záujmu sú filozofické otázky matematiky a ich historické a didaktické súvislosti a problémy metodológie vedy.

D_(monogr.): O revolúciách vo vede a ruptúrach v jazyku vedy, 1998; Gramatika zmeny, 1999; Patterns of Change, Linguistic Innovations in the Development of Classical Mathematics, 2008; Language in Change, 2012; Jazyk a zmena. Ako sme menili jazyk matematiky a ako jazyk matematiky zmenil nás, 2012; Zrod vedy ako lingvistická udalosť. Galileo, Descartes a Newton ako tvorcovia jazyka fyziky, 2013; Inštrumentálny realizmus, 2015; Prostor mezi geometrií a malířstvím, 2020.

:: filozofia slovenská.

L-lexikón

/La Mettrie, Julien Offroy de
(1709 − 1751) − francúzsky filozof, predstaviteľ francúzskeho materializmu 18. storočia, lekár. Vyšiel z Descartovej fyziky a Lockovho senzualizmu. Svet chápal ako prejavy rozpriestranenej, vnútorne aktívnej, pociťujúcej hmotnej substancie, ktorej formami sú anorganická, rastlinná a živočíšna ríša, pričom do živočíšnej ríše patrí aj človek. Proces myslenia prislúcha iba človeku, je výsledkom zložitej organizácie človeka a spočíva v porovnávaní a kombinovaní predstáv vzniknutých na základe pocitov a pamäti. Hlavnými príčinami historického vývoja sú osveta a činnosť vynikajúcich osobností. La Mettrie bol stúpencom osvietenského absolutizmu. Bol ateistom. Pokiaľ išlo o náboženskú vieru, bol zástancom jej zachovania pre ľudové masy.
:: filozofia 18. stor., filozofia francúzska, filozofia osvietenská, osvietenstvo.

/Lacan, Jacques Marie Emile
(13. 4. 1901 Paríž − 9. 9. 1981 Paríž) − francúzsky filozof a psychológ, predstaviteľ francúzskeho štrukturalizmu, vychádzajúci z Freudovho odkazu a dávajúci tomuto odkazu filozofické zdôvodnenie.

D: De la psychose paranoiaque dans ses rapports avec la personalité, 1932; LesComplexes familiaux, 1938; Le seminaire de Jacques Lacan, 25 zv., 1953 − 1979; Ecrits I − III, 1966.

:: filozofia 20. stor., filozofia francúzska, filozofia súčasná.

/ľahostajnosť
− neprejavovanie záujmu, nevšímavosť, apatickosť; postoj, vzťah k okoliu alebo k okolitému dianiu vyznačujúci sa nezáujmom, nevšímavosťou, chladom, apatickosť, apatia.

/lapidárnosť
lat. – výstižnosť; stručnosť, jadrnosť, strohosť, presnosť.

/láska
– predmet filozofickej agapológie tvorený súborom procesov a ich výsledkov zvaným milujúcno, ktorého priestor otvára komunikácia čiže udržujúcno v zmysluplnosti, re-kreujúcno zmyslu, jeho kontinuálna znovu-tvorba; láska je maximom zmysluplnosti.
    Podstatou lásky je potešenie z inakosti (milovaného), jej žičenie.
    Maximom lásky je láska opätovaná – kon-kordancia (sú-srdečnenie).
    Otvorením priestoru milujúcnu komunikáciou sa spúšťa proces rozpúšťania Ja a Ty, seba-de-realizácia: milujúcno je s bytím Ja a Ty inkompatibilné ako bytie a zdanie: keď je tu milujúcno, nie je tu Ja a Ty, keď je tu Ja a Ty nie je tu láska.
:: caritas (Augustinus), láska (synkriticizmus).

/láska (synkriticizmus)
– maximum zmysluplnosti; podstatou lásky je potešenie z inakosti alebo jej prianie; maximom lásky je láska opätovaná čiže konkordancia, štrukturujúcnom lásky je milujúcno. Láska je prirodzený kontext sexuality. Sexualita mimo tohto kontextu tenduje k perverznosti. Sexualita mimo lásky je podprocesom egoizácie.
Nevyhnutným predpokladom lásky je sloboda.
Prekážkou lásky je lipnutie.

/látka
− to, čo slúži na ďalšie spracovanie alebo formovanie.
:: látka (fyzika), látka (chémia), proces, vlastnosť.

/látka prvá (Aristoteles)
− gr. hýlé próté, lat. materia prima − číra možnosť (lat. pura potentia), ktorá je čírou možnosťou, chýba jej akýkoľvek tvar.

/Leibniz, Gottfried Wilhelm
(1. 7. 1646 Lipsko – 14. 11. 1716 Hannover) – nemecký filozof (predstaviteľ racionalizmu), matematik, polyhistor, diplomat, jeden z iniciátorov ekumenických snáh. Leibnizovi išlo o hľadanie kompromisu medzi apriórnou vedou, teológiou a empirizmom. Leibniz prišiel s pokusom odlišným spôsobom ako Spinoza prekonať descartovský dualizmus, a síce v smere monadologického spiritualizmu, podľa ktorého podstatu sveta tvoria monády. Roku 1700 zakladá Pruskú akadémiu vied.
Descartovský pojem substancie implikuje jej deliteľnosť, ktorá však nemôže ísť donekonečna. Okrem zložených substancií musia teda jestvovať aj jednoduché substancie, ktoré – keďže sú nedeliteľné – nemôžu byť rozľahlé. Jednoduchými substanciami nemôže byť niečo hmotné, pretože všetko, čo je hmotné, je deliteľné. Preto jednoduchými substanciami musí byť niečo formálne, čosi ako bod alebo aristotelovská entelecheia; musí to byť metafyzický bod, ktorý podľa G. Bruna Leibniz nazval monáda. Každé teleso je organickým spojením monád, z ktorých každá má autonómne bytie.
    Leibniz prijal Descartovu myšlienku, že každá nerozľahlá substancia je mysliaca, a predpokladal, že každá monáda ako jednoduchá substancia je duchovná a mysliaca. Monáda má silu, ktorá jej zaručuje schopnosť pohybu a konania nezávisle od vonkajších popudov. Leibniz preložil dynamiku z vonkajšku do vnútra substancie1). Touto imanentnou silou monád je ich schopnosť poznávať a chcieť.
Vďaka poznaniu každá monáda odzrkadľuje v sebe celý kozmos a toto odzrkadľovanie ustavične v sebe udržuje vďaka chceniu. Keďže každá monáda je v sebe uzatvorenou individualitou, odzrkadľuje vesmír svojím spôsobom a ukazuje z neho to, čo ona sama percipuje.
    Poznávacie možnosti jednotlivých monád sú rozličné – podľa týchto možností a podľa stupňa dokonalosti monád určuje Leibniz hierarchiu monád.

D: De principio individui (O individualizačnom princípe), dizertácia obhajovaná 1663; Confessio naturae contra ateistas (Vyznanie prírody proti ateistom), 1669; Hypothesis physica nova, I. et II. par. (Hypotéza novej fyziky), 1671; Theoria motus abstracti (Teória abstraktného pohybu), 1671, Theoria motus concreti (Teória konkrétneho pohybu), 1671; Nova methodus pro maximis et minimis (Nová metóda o najväčších a najmenších veličinách), 1684; Meditationes de cognitione, de veritate et ideis (Meditácie o poznaní, pravde a ideách), 1684; De geometria recondita et analysi indivisibilium atque infinitorum (O skrytej geometrii a analýze nedeliteľných a nekonečných veličín), 1686; Discours de métaphysique (Rozhovor o metafyzike), 1686; Systema theologicum (Teologický systém), 1686; De primae philosophiae emendatione et de notione substantiae (O zdokonalení metafyziky a pojme substancie), 1691; Système nouveau de la nature et de la communication des substances (Nový systém prírody), 1695; Nouveaux essais sur l'entendement humain (Nové úvahy o ľudskom rozume), 1704; Essais de Theodicée sur la bonté de Dieu, la liberté de l'homme et l'origine du mal (Pokus o teodíceu alebo o Božej dobrote, ľudskej slobode a pôvode zla), 1710; Monadologie (Monadológia), redig. 1714, vyd. 1840; Principes de la nature et de la grace (Princípy prírody a milosti), nap. 1714, vyd. 1718; Opera omnia, I – VI, 1768 – 1798; Die philosophischen Schriften I – VII, 1875 – 1890; Hauptschriften zur Grundlegung der Philosophie, I – II, 1904/1906; Sämmtliche Schriften und Briefe, 1923 an.

:: analýza matematická, čas (Leibniz, G. W.), filozofia 17. stor., filozofia 18. stor., filozofia novoveká, characteristica universalis, matematika (Leibniz, G. W.), Newton, I., pravda faktová (Leibniz, G. W.), pravda rozumová (Leibniz, G. W.), priestor (Leibniz, G. W.), súradnice.

/Lenin, Vladimír Iľjič
(22. 4. 1870 Simbirsk – 21. 1. 1924 Gorki pri Moskve), vl. menom Vladimír Iľjič Ulianov (ako Lenin sa podpisuje od roku 1901) – ruský revolucionár, tvorca boľševizmu, vodca boľševickej revolúcie v Rusku v roku 1917.
    Koncepciu boľševickej organizácie a revolučnej taktiky vypracoval vo Švajčiarsku r. 1902 v práci Čo robiť? Pálčivé otázky nášho hnutia.
Vo svojom hlavnom filozofickom spise Materializmus a empiriokriticizmus (1908) podrobil kritickej analýze nové výsledky prírodovedy z hľadiska dialektického materializmu a rozvinul základné princípy marxistickej filozofie vedy, teórie poznania (najmä teórie odrazu), vypracoval svoju koncepciu objektívnej pravdy a dialektiky jej vývoja od relatívnych právd k absolútnej, podal vymedzenie kategórie hmoty, priestoru a času, príčinnosti, načrtol teóriu zložitosti a nevyčerpateľnosti vlastností hmoty. Pri kritike machizmu a ďalších smerov filozofie 19. storočia, ktoré označoval ako buržoázne, nastolil otázku princípu straníckosti vo filozofii a jeho realizácie „v boji proti akémukoľvek smeru idealizmu a metafyziky“.
    Osobitnú pozornosť venoval dialektike ako teórii vývoja a téze o totožnosti a jednote dialektiky, logiky a teórie poznania, ktoré ďalej rozpracúval v posmrtne vydaných rukopisoch Filozofické zošity (1933) v nadväznosti na metódy aplikované v Marxovom Kapitáli a na materialisticky prepracovanú dialektiku, ktorú predložil G. W. F. Hegel najmä v diele Logika ako veda.
    V diele Imperializmus ako najvyššia fáza vývoja kapitalizmu (1916) charakterizuje imperializmus piatimi základnými črtami:

koncentrácia kapitálu na úroveň vzniku a rozvoja monopolov;
rastúci význam vývozu kapitálu;
vznik finančnej oligarchie;
utváranie medzinárodných podnikateľských a podnikových celkov;
rozdelenie celého sveta medzi najvýznamnejšie kapitalistické mocnosti.

„Na rozdiel od Rosy Luxemburgovej Lenin nepredpokladal sebazničenie kapitalizmu a dobre vycítil adaptačné schopnosti kapitalistických štátov ([13];162).“
V knihe Štát a revolúcia. Učenie marxizmu o štáte a úlohy proletariátu v revolúcii (1918) Lenin vymedzil pojmy štátu, diktatúry proletariátu, socialistickej revolúcie, socializmu a komunizmu.
V stati O význame bojovného materializmu (1922) načrtol smery rozpracúvania marxistickej filozofie už aj v kontexte socialistickej spoločnosti a svoju koncepciu boja s náboženstvom a náboženským svetonázorom.
– I: Полное собрание сочинений В. И. Ленина (2.6.2021).

D: Polnoje sobranije sočinenij, (5. vyd.), 1967.

:: boľševizmus, filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia marxistická, filozofia ruská, leninizmus, marxizmus-leninizmus.

/leninizmus
vm – interpretácia marxizmu vypracovaná V. I. Leninom, ktorá sa stala súčasťou oficiálnej štátnej doktríny v Sovietskom zväze a v krajinách reálneho socializmu a ktorá samu seba chápala ako jediné možné vedecké zdôvodnenie jedinej možnej alternatívy budúcnosti ľudstva – komunizmu.
:: Lenin, V. I., marxizmus-leninizmus.

/Leśniewski, Stanisław
(Sierpuchow 30. 3. 1886 – Varšava 13. 5. 1939) – poľský filozof, logik a matematik so sklonom k materialisticky orientovanému nominalizmu a klasickej (dvojhodnotovej) logike; spoluzakladateľ ľvovsko-varšavskej školy; vychádzal z J. S. Milla a E. Husserla. Jeho logické skúmania sa orientovali na ontologické a metamatematické idey s cieľom vypracovať univerzálnu logickú teóriu, o ktorú by sa mohla opierať nominalistická teória množín.
Svoju logickú teóriu člení na tieto disciplíny:

        mereológia,
        ontológia,
        prototetika,

pričom prototetika je predpokladom ontológie a ontológia je predpokladom mereológie.

D: Über Funktionen, deren Felder Gruppen mit Rücksicht auf diese Funktionen sind, 1929; Grundzüge eines neuen Systems der Grundlagen der Mathematik, 1929; Über Funktionen, deren Felder Abelsche Gruppen in bezug auf diese Funktionen sind, 1929; Lecture Notes in Logic, 1988; Collected Works, 1992; Pisma zebrane, I – II, 2015.

:: filozofia 20. stor., filozofia súčasná.

/Levinas, Emmanuel
(12. 1. 1906 Kaunas (Litva) – 24. 12. 1995 Paríž) – francúzsky filozof, ktorý významnou mierou prispel k tomu, aby sa nemecká fenomenológia ( Husserl, Heidegger) stala známou vo Francúzsku. Levinas odmieta chápať skutočnosť ako systematickú súvislosť, ako totalitu (ako je to najmä u Hegela). Na rozdiel od Kierkegaardovej kritiky Hegela však Levinas proti systému nestavia subjekt, ale to, čo je iné (autrui). Iné sa stáva zreteľným v druhom. Vzťah ja k druhému je základom etiky: Absolútna etická kompetencia druhého vyplýva z jednoty transcendencie, času a inakosti druhého, t. j. poukazuje ako stopa na nikdy netematizovateľné mimo tváre druhého. Levinas svoju filozofiu označuje ako metafyziku.
Existencia stojí nad bytím; prvotnými danosťami sú oddelenosť a osamotenosť ľudského personálneho subjektu. Interpersonálny vzťah je vzťah dvoch personálnych jednotiek, ktoré sú samy osebe úplne postačiteľné. Takýto vzťah je možný len vďaka účastenstvu nekonečna, ktoré pôsobí za každým bytím človeka a kozmu a v ktorom je každý človek postavený mimo akéhokoľvek ontologického systému. Božské nekonečno zasahuje každú celistvosť a systém, je transsystémové a transtotalitné obklopujúcno i toho najväčšieho možného systému. Najvlastnejšou bytostnou potrebou človeka je potreba bytia, ktoré je radikálne iné. Mojím najvlastnejším bytím je ten, kto je pre mňa absolútne iný, t. j. Boh.
:: filozofia 20. stor., filozofia francúzska, filozofia súčasná.

/liberalizmus
lat. − politická a morálna filozofia, vyzdvihujúca individualizmus a osobnú slobodu. Jednotlivca považuje za základnú jednotku spoločnosti, ktorá by jednotlivcom mala dopriať a zabezpečovať čo najväčšiu mieru osobnej slobody a sebarealizácie.
Liberalizmus sformulovali európski filozofi 18. storočia, spomedzi ktorých najmä A. Smith.
Vyhraneným variantom liberalizmu je libertarianizmus.
:: ekonómia politická klasická, filozofia 18. stor., liberalizmus ekonomický, liberalizmus politický, neoliberalizmus.

/libertarianizmus
lat. − klaster politických ideológií nadväzujúcich na klasický liberalizmus s akcentom na individualizmus a najmä na osobnú a ekonomickú slobodu.

/Liessmann, Konrad Paul
(13. 4 1953 Villach − ) − rakúsky literárny vedec, filozof a publicista s ťažiskom výskumu v oblasti filozofie kultúry a teórie médií.

D: Ästhetik der Verführung. Kierkegaards Konstruktion der Erotik aus dem Geiste der Kunst, 1991, 2005²; Ohne Mitleid. Zum Begriff der Distanz als ästhetische Kategorie mit ständiger Rücksicht auf Theodor W. Adorno, 1991; Karl Marx *1818 †1989. Man stirbt nur zweimal 1992, 1993²; Kierkegaard – Zur Einführung 1993, 20104; Der Aufgang des Abendlandes. Eine Rekonstruktion Europas, 1994; Der gute Mensch von Österreich. Essays 1980 – 1995, 1996²; Philosophie der modernen Kunst, 1993, 1998³; Vom Nutzen und Nachteil des Denkens für das Leben (= Vorlesungen zur Einführung in die Philosophie, Band 1), 1997, 1998²; Die großen Philosophen und ihre Probleme. Vorlesungen zur Einführung in die Philosophie 2, 1998, 2003³; Philosophie des verbotenen Wissens. Friedrich Nietzsche und die schwarzen Seiten des Denkens, 2000, 2002²; Günther Anders. Philosophie im Zeitalter der technologischen Revolutionen, 2002; Kitsch! oder warum der schlechte Geschmack der eigentlich gute ist, 2002; Reiz und Rührung. Über ästhetische Empfindungen, 2003; Spähtrupp im Niemandsland. Kulturphilosophische Diagnosen, 2004; Die Insel der Seligen. Österreichische Erinnerungen, 2005; Der Wille zum Schein. Über Wahrheit und Lüge, 2005; Theorie der Unbildung. Die Irrtümer der Wissensgesellschaft, 2006, 2008¹⁷; Zukunft kommt! Über säkularisierte Heilserwartungen und ihre Enttäuschung, 2007; Schönheit, 2009; Hodnota člověka. Filosoficko-politické eseje, 2010; Das Universum der Dinge. Zur Ästhetik des Alltäglichen, 2010; Bildung ist ein Lebensprojekt. Martin Kolozs im Gespräch mit Konrad Paul Liessmann, 2011; Lob der Grenze. Kritik der politischen Unterscheidungskraft, 2012; Ein optimistischer Blick auf den Pessimismus, 2013; Philosophie der modernen Kunst. Erweiterte Neuausgabe, 2013; Grenzen (in) der Kunst (spolu s Th. D. Schleeom), 2014; Geisterstunde. Die Praxis der Unbildung. Eine Streitschrift, 2014; Totgesagte leben länger. Karl Marx und der Kapitalismus im 21. Jahrhundert, 2015; Vom Kopf zur Hand, … und dazwischen eine ganze Welt (spolu s W. Ullrichom, P. Strasserom a E. Kaeserom), 2015; Wer hat dir gesagt, dass du nackt bist, Adam? Mythologisch-philosophische Verführungen (spolu s Mi Köhlmeierom), 2016; Bildung als Provokation, 2017; Die kleine Unbildung. Liessmann für Analphabeten (spolu s N. Mahlerom), 2018.

:: filozofia 20. stor., filozofia rakúska, filozofia súčasná.

/línia
lat. − skutočná alebo myslená čiara, priamka, krivka.

/lipnutie (synkriticizmus)
– forma túžbostnej závislosti od niekoho alebo niečoho. Prvkom túžby sa lipnutie napĺňa zväzujúcim, stŕpňujúcim napätím a snahou, zneslobodňovaním. Lipnutie je prekážka lásky, ktorej nevyhnutným predpokladom je sloboda, nelipnutie na milovanom, nezávislosť od milovaného. Pokiaľ napríklad dieťa milujúce svojich rodičov od nich závisí, je vzťah medzi ním a jeho rodičmi spravidla nabitý potenciálnym konfliktom, utrpením. Pri lipnutí záleží na utrpení prípadne spojenom so vzťahom, pri láske toto záležanie anihiluje: pri láske zostáva trebárs utrpenie alebo starosti, no milujúcim na nich nezáleží, a síce v intenciách tézy, že nie je zaujímavé utrpenie, ale čo z neho trpiaci alebo milujúci spraví – zaujímavý je zmysel utrpenia. Ale ten sa začína odhaľovať až momentom ustania lipnutia na prekonaní utrpenia. Fakt utrpenia je neodstrániteľný lipnutím na jeho odstránení, túžbou, aby utrpenie skončilo. Túžba (sc. aby utrpenie skončilo) a utrpenie provokujú netrpezlivosť, utrpenie navyše, utrpenie z utrpenia. Ustaním lipnutia ustane aspoň proces tohto zbytočného vrstvenia sa utrpenia. Môžeme trpieť pokojne aj bez toho, aby sme trpeli trpením; to neznamená, že sa z trpenia máme tešiť, to by bol masochizmus. Zaujímavou formou lipnutia je aj strach z utrpenia, ktorý je zvyčajne vtedy, keď tu utrpenie nie je, no my si nechávame myseľ napĺňať predstavami o ňom.

/líšenie
sa − odlišovanie sa.

/literatúra filozofická
− súbor filozofických textov (cf Zoznam literatúry).
:: text filozofický.

/Locke, John
(29. 8. 1632 Wrington, Anglicko – 28. 10. 1704 Oates) – anglický filozof, hlavný predstaviteľ empirizmu, zakladateľ modernej teórie poznania, zakladateľ anglickej osvietenskej filozofie.
    Locke budoval svoju teóriu poznania vychádzajúc zo senzualizmu: obsahy vedomia (idey) pochádzajú zo zmyslov, na ktoré pôsobia veci jestvujúce nezávisle od nášho vedomia. Idey možno rozdeliť na 1. jednoduché (simple ideas), 2. zložené (complex ideas) a 3. všeobecné (general ideas).
    Základnú vrstvu tvoria jednoduché idey získavané buď prostredníctvom jedného zmyslu (napr. idea tvrdosti, idea svetla atď.), buď prostredníctvom viacerých zmyslov (idea priestoru, idea času, idea pohybu atď., buď prostredníctvom vnútorného zmyslu (reflexie) (idea myslenia, idea chcenia atď.), alebo zároveň prostredníctvom zmyslov a reflexie (idea slasti, idea schopnosti, idea jestvovania atď.)
    Zložené idey sa tvoria z jednoduchých ideí operáciami opakovania, porovnávania atď.
    Najvyššiu vrstvu tvoria všeobecné idey, vznikajúce abstrakciou jednoduchých ideí.
    Človek je pôvodne bez týchto ideí, je telesom medzi ostatnými telesami, no v interakcii s nimi prostredníctvom impulzu (impulse). V dôsledku tohto pôsobenia dochádza k rozsvecovaniu sa ideí v tmavej komore (dark room) nášho rozumu, čo tvorí sféru individuálnej zmyslovej skúsenosti vo forme vnímania (perception), v ktorom sa nám jednotlivé predmety bezprostredne dávajú. Priamo sú nám pritom dané iba jednotlivé predmety, nie ich podstata.
    Prechod od tejto pasívnej fázy procesu poznania k aktívnej fáze tvorí sféra retencie (retention) ideí. Retenčná fáza je sprostredkujúci článok v procese prechodu od zmyslov k rozumu. Tento prechod sa uskutočňuje jednak nazeraním, jednak pamätaním si.
    Nazeranie (contemplation) je podržiavanie idey, ktorá prenikla do mysle, istý čas v zornom poli. Pamätanie si je znovuoživovanie (revive) ideí, ktoré po ich vštepení prestali byť zjavnými (have disappeared) a vystúpili zo zorného poľa mysle, skryli sa jej vnútornému pohľadu. Pamäť (memory) je schopnosť mysle tieto idey oživiť, opäť ich nechať v sebe viac alebo menej sa rozžiariť.
    V súvislosti s tematizáciou retenčnej etapy poznávacieho procesu Locke formuluje svoj druhý, širší pojem skúsenosti, ktorá môže zahrnovať aj cudziu spracovanú skúsenosť. V rukopise z roku 1697 venovanému používaniu rozumu (Of the Conduct of the Understanding) Locke skúma proces čítania, ktorý sa podľa neho môže uskutočňovať dvoma spôsobmi: buď ako proces sprevádzaný, alebo ako proces nesprevádzaný premýšľaním o čítanom. V druhom prípade, t. j. bez myšlienkového spracúvania čítaného (pri driemaní mysle, ako hovorí Locke) dochádza iba k ;rozširovaniu faktov, masy, ktorá sama osebe je iba surovým poznatkovým materiálom. Tento materiál tvoriaci skúsenosť v širšom zmysle slova sa už nedá vysvetliť spomenutou impulzovou teóriou. Locke tu otvára výhľad na historickú genézu stavebného materiálu poznania v generáciách predchádzajúcich tvorcov kultúry.
    Na takto načrtnutej báze Locke formuluje program fundamentácie vedeckého poznania spočívajúcej v skúmaní operácií, ktoré myseľ vykonáva s ideami (operations of the mind): 1. pozornosť (attention), opakovanie (repetition), slasť (pleasure) a bolesť (pain) podporujúce pamätanie si; 2. rozlišovanie (distinction)
a rozoznávanie (discerning); 3. porovnávanie (comparing); 4. skladanie (compounding); 5. pomenúvanie (naming); 6. abstrahovanie (abstracting).
Na báze týchto operácií si vytvárame idey primárnych kvalít (idea rozpriestranenosti, pevnosti, kvantity, pohybu a tvaru) ako skutočných vlastností vecí a ďalej ideu podstaty.
    Adekvátne, zreteľné a jasné však môžu byť iba jednoduché idey, t. j. idey týkajúce sa vlastností vecí. O tom, čo drží tieto vlastnosti pohromade, však môžeme mať iba nejasné idey (predstavy). Prvá idey sa týkajú iba nominálnej podstaty, nejasné idey podstaty reálnej.
    Idea nominálnej podstaty je idea, ktorá sa tvorí spájaním jednoduchých ideí kvalít získavaných prostredníctvom zmyslov.
Idea reálnej podstaty zostáva vždy nejasná, pretože tu ide o osobitnú štruktúru, ktorú ukrýva každá vec v sebe bez akéhokoľvek vzťahu k vonkajšku.
    Locke tematizuje aj vzťah vedeckého poznania a viery, a síce pod vplyvom v jeho dobe oživovanej augustiniánskej tradície, ako vzťah lumen naturale a lumen supernaturale: Boh podľa neho neuhasína prirodzené svetlo, keď myseľ osvetľuje svetlom nadprirodzeným, rozum neprestáva byť sudcom a vodcom. Týchto ideí sa chopili deisti i francúzski materialisti 18. storočia.

D: Essay on the Law of Nature (Esej o prírodnom zákone), nap. 1663; Epistola de tolerantia (Listy o tolerancii), 1689; An Essay concerning Human Understanding (Rozprava o ľudskom rozume), 1690; Two Treatises of Government (Dve rozpravy o vláde), 1690; The Reasonableness of Christianity as Delivered in the Scriptures (Rozumnosť kresťanstva), 1695; The Works, I – III, 1704.

:: deľba moci, filozofia 17. stor., filozofia 18. stor., filozofia anglická, filozofia novoveká, gnozeológia, senzualizmus, vnímanie vnútorné (Locke, J.), vnímanie vonkajšie (Locke, J.).

/logicizmus
gr. − smer filozofie matematiky, ktorý sa pokúša redukovať celú matematiku na logiku; podľa logicizmu možno matematické pravdy zdôvodniť výlučne logickými postupmi vychádzajúc iba z logických právd. Prvú ucelenú verziu logicizmu vypracoval G. Frege v roku 1879.
    Matematický logicizmus vychádza z presvedčenia, že všetky matematické pojmy sa dajú definovať pomocou pojmov logiky.
    Neuskutočniteľnosť tohto zámeru ukázal K. Gödel.

/logika
gr. – veda o zákonoch a operáciách správneho myslenia. Logika skúma také vzťahy medzi pojmami, ktoré závisia od spôsobu ich spojenia do súdov, resp. vzťahy medzi súdmi, ktoré závisia od spôsobu spojenia jednoduchších súdov do zložených súdov; súčasťou predmetu logiky je aj vyvodzovanie, dokazovanie, argumentácia. Novšie sa za predmet logiky považujú logické konštanty.
    Logika je pôvodne filozofická, neskôr špeciálnovedná disciplína, ktorá skúma myslenie s cieľom vypracovať, explicitne formulovať pravidlá, ktoré by legitimovali naše myšlienkové postupy čiže demonštrovali ich správnosť. Jednou z výskumných úloh logiky je získavať nové pravidlá odvodzovania.
Logika vznikla v 4. stor. pr. l. Od čias Platóna a Aristotela je logika jednou zo základných disciplín filozofie, ktorá predchádza ostatným disciplínam, pretože skúma čisto formálne základné zákony a základné formy všetkého pojmovo-vedeckého myslenia.
    V stredoveku bola logika druhým zo siedmich slobodných umení.
    Logika je predmetom filozofie logiky a ďalších metalogických disciplín.
– P: Aristoteles, Bolzano, B., Boole, G., Carnap, R., Cmorej, P., De Morgan, A., Frege, G., Kant, I., Kripke, S. A., Leibniz, G. W., Leśniewski, S., Peter Španiel, Tichý, P., Whitehead, A. N., Wittgenstein, L., Zouhar, M.
::
        A
        a (logika), A (logika), alebo (logika), analógia (logika), analýza logická dôkazu, analýza logická jazyka prirodzeného, antitéza (logika), argument, argument funktora, argument platný deduktívne, argument platný logicky, argumentácia, aspekt logiky nástrojový, axióma,
        C
        circulus in probando, circulus vitiosus,
        Č
        člen logický, člen stredný (logika),
        D
        de re, definícia, definícia operacionálna, definícia ostenzívna, definícia verbálna, definiendum, definiens, definitio essentialis, definovanie, deontika formálna, designát názvu, designát pojmu, deskriptor (logika), disjunkcia (logika), disjunkcia vylučujúca (logika), disjunktor (logika), disjunktor nevylučujúci (logika), disjunktor vylučujúci (logika), dokázanie, dokazovanie, dôkaz (logika), dôsledok (logika), dôvod (logika), druh,
        E
        e (logika), ekvivalencia (logika), exklúzia, extenzia pojmu,
        F
        figúra sylogizmu, filozofia, forma výroková, formalizácia (logika), formula (logika), formula výroková,
        H
        hodnota pravdivostná, hodnota premennej,
        CH
        chyba logická,
        I
        idempotentnosť, inteligencia umelá, intenzia pojmu,
        J
        jazyk (logika),. jazyk formalizovaný, jazyk logiky, jazyk logiky výrokovej, jota-operátor, justifikácia (logika),
        K
        konjunkcia (logika), konštanta (logika), kvantifikátor,
        L
        lingvistika, logika (Kant, I.), logika (logika moderná), logika aletická, logika deduktívna, logika deontická, logika dialektická, logika doxastická, logika dvojhodnotová, logika extenzionálna, logika filozofická, logika formálna, logika induktívna, logika intenzionálna, logika intenzionálna transparentná, logika juristická, logika klasická, logika matematická, logika modálna, logika moderná, logika neklasická, logika normatívna, logika povinnostná, logika právna, logika predikátová, logika subjekt-predikátová, logika symbolická, logika tradičná, logika tried, logika výroková,
        M
        matematika, metóda logiky, modalita (logika), modus ponendo ponens, modus ponens,
        N
        nevyhnutnosť logická,
        O
        oblasť hodnôt premennej, obor premennosti, obsah pojmu, obvod logický, operácia logická, operátor (logika),
        P
        platenie (logika), platnosť úsudku, pojem logický, pravidlo formačné (logika), pravidlo logické, pravidlo modus ponendo ponens, pravidlo modus ponens, pravidlo odlúčenia, pravidlo odvodzovacie, pravidlo odvodzovania, právo, predpoklad (logika), predmet logiky, premisy, premenná (logika), premisy argumentu, princíp logický, princíp sporu, princíp vylúčenia sporu, princíp vylúčenia tretieho, principium contradictionis,
        R
        rovnosť definičná, rozsah pojmu,
        S
        schéma argumentu, schéma úsudku, skúmanie logické, spojka logická, sylogizmus, sylogizmus (Aristoteles). sylogizmus dialektický, sylogizmus modálny, symbolika logiky,
        Š
        škola ľvovsko-varšavská, štruktúra argumentu formálna, štruktúra logická, štvorec logický,
        T
        tabuľka závislosti pravdivostnej hodnoty konjunkcie od pravdivostných hodnôt jej dvoch zložiek, téza (logika), téza dôkazu (logika), TIL, tvrdenia kontradiktorické, tvrdenie, tvrdenie sporné logicky,
        U
        univerzum významové logické, úsudok (logika), usudzovanie (logika), útvar významový logický, užitočnosť logiky,
        V
        valuácia (logika matematická), VL (logika), vyplývanie (logika), vyplývanie deduktívne, vyplývanie logické, výraz (logika), výraz atomárny (logika), výraz indivíduový, výraz jednoduchý (logika), výraz výrokový, výrok, výrok (logika), výrok jednoduchý, výrok jednoduchý (logika výroková), výrok kontrafaktuálny, výrok o výraze, výrok pravdivý, výrok pravdivý kontrafaktuálne, výrok pravdivý kontingentne, výrok pravdivý nevyhnutne, výskyt premennej (logika predikátová), vyvracanie (logika), vzťah logický,
        Z
        zákon dostatočného dôvodu (logika), zákon Fregeho, zákon logického sporu, zákon logický, zákon logický základný, zákon negovania protirečenia, zákon negovania sporu, zásada logická, zákon sporu, zásada sporu, zákon totožnosti, zákon vylúčenia sporu, zákon vylúčenia tretieho, záver argumentu, závislosť pravdivostná, znak rovnosti.,
        0 – 9
        = (logika tried), =df.

/logika (Kant, I.)
– kánon umu alebo rozumu, ktorý platí vo všetkom myslení a musí sa dokazovať ([632];9).

/logika (logika moderná)
− náuka o platnom usudzovaní.

/logika aletická
– logika nevyhnutnosti a možnosti neklasická modálna logika, ktorá skúma úsudky, v ktorých vystupujú aletické modality nutnosti a možnosti.

/logika Aristotelova
− prvý logický systém, ktorého jadrom je náuka o kategorickom a modálnom sylogizme. Aristotelova logika zahrnuje aj náuku o pojme, definícii a súde. Aristotelova logika je pomerne dôsledne rozpracovanou logikou substancie a kvality; je čiastočným zavŕšením a snahou úplne zovšeobecniť Aristotelovi známe vedecké poznanie ([181];52).
:: Aristoteles: Organon.

/logika aristotelovská − logika rozpracovávaná pokračovateľmi a stúpencami Aristotelovej logiky alebo rozvíjaná v jej intenciách.
:: Aristoteles, Aristoteles: Organon, štvorec logický.

/logika deduktívna
– logika, ktorej predmetom je deduktívne odvodzovanie ([357];77).

/logika deontická
− normatívna logika, povinnostná logika, formálna deontika – neklasická logika, ktorej predmetom sú vzťahy medzi jazykovými výrazmi vyjadrujúcimi príkazy, zákazy a povolenia; tieto jazykové výrazy sa nazývajú normatívne vety.
:: logika juristická, logika právna.

/logika dialektická
− časť marxistickej filozofie, ktorej predmetom je pohyb myslenia s jeho logickými a historickými aspektmi skúmaný dialektickou metódou a ktorej výsledkom je systém logických kategórií. Dialektická logika odvodzuje jednu formu pohybu myslenia z druhej.

/logika doxastická
− angl. doxastic logic − časť logiky, ktorej predmetom je logická štruktúra viery a presvedčenia. Niektorí považujú doxastickú logiku za variant epistemickej logiky.

/logika dvojhodnotová
– najdôležitejšia časť logiky, v ktorej sa výrokom a výrokovým formám priraďujú len dve pravdivostné hodnoty, a síce pravda a nepravda, označované aj 1 a 0 alebo P a N prípadne p a n.
Dvojhodnotovou logikou je klasická logika.

/logika extenzionálna
– angl. extensional logic – logika, ktorá sa opiera o princíp extenzionality.

/logika filozofická
− neklasická logika, ktorej predmetom je aplikácia formálnologických postupov a techník pri formulácii a riešení filozofických problémov. Publikácia 500;20 charakterizuje filozofickú logiku ako „súčasný smer vo formálnej logike, ktorý zahrnuje klasickú logiku i neklasické logiky. Navyše rozširuje pole skúmania logiky o logickú analýzu prirodzeného jazyka. Je servisnou disciplínou filozofie.“

/logika formálna
− symbolická logika − náuka o formách a zákonoch správneho usudzovania, vedná disciplína, ktorej predmetom sú zákonitosti odvodzovania správnych záverov z daných výrokov.
:: logika filozofická, metóda deduktívna, pravidlá usudzovania, teoréma (logika formálna), usudzovanie, výrok, výrok jednoduchý.

/logika induktívna
– logika, ktorej predmetom je induktívne odvodzovanie (357;77).

/logika intenzionálna
− neklasická logika vypracovaná rozšírením teória typov o prostriedky umožňujúce formulovať symbolické jazykové výrazy reprezentujúce intenzie.

/logika intenzionálna transparentná
− skr. TIL − neklasická logika, ktorej autorom je P. Tichý, vypracovaná ako prostriedok logicko-sémantickej analýzy vedeckých jazykov a jazyka prirodzeného.

/logika klasická
− formálna logika rešpektujúca princíp dvojhodnotovosti (je to dvojhodnotová logika) a princíp extenzionality.
:: hodnota pravdivostná, logika filozofická, princíp vylúčenia sporu.

/logika matematická
− formálna logika pestovaná ako matematická disciplína; jej predmetom je myslenie, ktoré skúma metódou formalizácie čiže súborom matematických metód za pomoci špeciálneho aparátu symbolov a kalkulov.
:: axióma (logika matematická), kalkul (logika matematická), logika, logika matematická (matematika), matematika, ohodnotenie (logika matematická), ohodnotenie výroku pravdivostné (logika matematická), symbolika logiky matematickej, tabuľka hodnôt pravdivostných, tabuľka pravdivostná, tautológia (logika matematická), teória relácií, valuácia (logika matematická), výrok (logika matematická).

/logika modálna
− neextenzionálna neklasická logika, ktorej predmetom sú modality alebo modálne operátory, ako napríklad je možné, je nutné, je nemožné, ...
Začiatky modálnej logiky rozvinul Aristoteles a intenzívne sa skúmala v rámci stredovekej logiky. Novú etapu rozpracúvania modálnej logiky otvoril C. I. Lewis a C. H. Langford úsilím zameraným na prekonanie paradoxov materiálnej implikácie, a J. Łukasiewicz a E. L. Post vypracovaním trojhodnotovej logiky.
:: modalita (logika), modálny (logika), Pascucci, Matteo.

/logika moderná − súčasná etapa vývinu formálnej logiky nasledujúca po dominancii tradičnej logiky; moderná logika je neempirická (analytická) veda, ktorej predmetom je vyplývanie a deduktívne usudzovanie, metódy tvorby logických systémov, ich vlastnosti a spôsoby dokazovania, ktoré skúma s cieľom preveriť, či rôzne podoby usudzovania a argumentácie v prirodzenom jazyku sú deduktívne správne. Do predmetu modernej logiky sa zahrnujú aj nededuktívne druhy usudzovania, ako napr. pravdepodobnostné alebo abduktívne usudzovanie.
    Moderná logika sa vyznačuje týmito črtami:

zdôrazňuje nevyhnutnosť upresnenia jazyka, ktorým vyjadrujeme myšlienky, ktoré robíme predmetom logickej analýzy. Tento cieľ dosahuje väčšinou tým, že pracuje so symbolickým jazykom;
myšlienkové operácie (usudzovanie) prevádza na operácie s výrazmi, ktoré sa uskutočňujú podľa presne stanovených formálnych pravidiel (podobne ako počtové operácie v matematike),
rozpracovala metódu deduktívneho výkladu vedeckej disciplíny, pri ktorej vychádzajúc z určitých základných pojmov a poučiek odvodzujeme ostatné pojmy a poznatky príslušnej disciplíny čisto logickou cestou. Moderná logika venuje síce veľkú pozornosť analýze, rozboru myšlienok a výrazov, vlastný výklad však podáva obvykle konštruktívnym postupom, počínajúc budovaním vyjadrovacej sústavy, určením významu výrazov a stanovením prípustných operácií;
neuzatvára sa v okruhu tradičných myšlienkových foriem, ale pripúšťa možnosť skúmať formy bez vopred daného obmedzenia (zaujíma sa napr. o viachodnotové logiky, o logiku normatívnych viet a i.) – dôležité je, aby s nimi bolo možné dôsledne operovať. Neuspokojuje sa len skúmaním výrokov, ktoré hovoria o vlastnostiach predmetov, ale zaoberá sa aj výrokmi, ktoré hovoria o vzťahoch medzi objektami.

    Moderná logika vyšla síce z matematických problémov a používa matematické metódy, ale svojou povahou smeruje k tomu, aby slúžila všetkým vedám ako teória vedeckého dôkazu ([4];15 – 16).
    Moderná logika je hlavným nástrojom riešenia filozofických problémov v rámci analytickej a novopozitivistickej filozofie.
– P: Carnap, R., Cmorej, P., Frege, G., Gahér, F., Kripke, S. A., Russell, B., Tarski, A., Tichý, P., Whitehead, A. N., Wittgenstein, L., Zouhar, M.
:: konštanta (logika moderná), konštanta deskriptívna (logika moderná), konštanta logická (logika moderná), logika (logika moderná), logika formálna, logika intenzionálna, logika intenzionálna transparentná, logika klasická, logika matematická, logika modálna, logika neklasická, logika výroková, predmet logiky modernej, symbolika logiky modernej, usudzovanie platné, záver argumentu (logika moderná).

/logika neklasická
− logika vytvorená v opozícii ku klasickej logike tým, že odmieta niektorý alebo niektoré princípy klasických logických systémov. S ucelenou výstavbou neklasických logík sa začalo začiatkom 20. storočia. P: W. Ackermann, L. E. J. Brouwer, A. Heyting, A. Church, C. H. Langford, C. I. Lewis, J. Łukasiewicz, E. L. Post, J. Słupecki, M. Wajsberg, G. H. von Wright.
Neklasickú logiku tvorí súbor týchto logík alebo skupín logík:

        aletická logika (logika nevyhnutnosti a možnosti),
        axiologická logika (logika hodnôt),
        deontická alebo normatívna logika,
        epistemická logika (logika poznania),
        filozofická logika,
        intenzionálna logika,
        interrogatívna alebo erotetická logika (logika otázok a odpovedí),
        intuicionistická logika,
        temporálna alebo chronologická logika (logika času),
        viachodnotová logika (mnohohodnotová logika).

:: hodnota pravdivostná.

/logika právna
– juristická logika – konkrétna súčasť deontickej logiky.
:: právo.

/logika predikátová
− logika predikátov, logika kvantifikátorov, funkcionálna logika − jeden z dominantných logických systémov, časť logiky, ktorej predmetom je vnútorná stavba výrokov a logické vzťahy, ktoré od nej závisia.
    Predikátová logika je druhým stupňom skúmania výrokov nadväzujúcim na výrokovú logiku. Predikátová logika obsahuje výrazy výrokovej logiky a ďalej individuové premenné, individuové konštanty, predikátové (funkcionálne) premenné a predikátové konštanty.
:: logika predikátová rádu prvého, vlastnosť (logika predikátová)., výskyt premennej (logika predikátová).

/logika predikátová rádu prvého
− predikátová logiky, ktorej formálny aparát umožňuje skúmať pripisovanie alebo upieranie vlastností a vzťahov konkrétnym alebo bližšie neurčeným indivíduám (cf [89];173)

/logika rádu prvého − základný logický systém zahrnujúci výrokovú logiku a predikátovú logiku prvého rádu ([89];173).

/logika stoická
− prvý systém výrokovej logiky, v ktorom sa definovali hlavné výrokové spojky (implikácia, konjunkcia, disjunkcia...), pričom úlohu axióm plnili nedokázateľné (základné) pravidlá usudzovania.
:: stoicizmus.

/logika subjekt-predikátová
− aristotelovská logika, teória (logický systém) kategorického sylogizmu, ktorý skúma logické vyplývanie na základe vzťahov pojmov v elementárnom výroku čiže založené na vnútornej štruktúre elementárnych výrokov.
:: a (logika subjekt-predikátová), predikát (logika subjekt-predikátová).

/logika symbolická
− formálna logika − moderná logika, pomenovaná takto vzhľadom na jej charakteristický rys − používanie špeciálnej symboliky.

/logika temporálna
− chronologická logika, logika času − neklasická logika, ktorej predmetom je predmet klasickej logiky rozšírený o časovú závislosť výrokov a o výroky obsahujúce časové spojky. Temporálna logika skúma vety obsahujúce výrazy vyjadrujúce vzťahy „predtým – potom“ a „prítomnosť – minulosť – budúcnosť“ a uvažovanie, ktorého súdy sú vyjadrované výrokmi o procesoch odohrávajúcich sa v čase (cf [500];24).
:: čas.

/logika tradičná
− aristotelovská logika zahrnujúca aj niektoré psychologické a metodologické aspekty myslenia v podobe predloženej v diele A. Arnaulda a P. Nicolea z roku 1662 „Logika alebo umenia myslenia (La Logique ou l'Art de penser)“.
Tradičná logika je disciplína, ktorá sa tradovala od antiky do polovice 19. stor. a zahrnovala

        teóriu pojmov,
        teóriu súdov,
        teóriu bezprostredných úsudkov,
        teóriu sylogizmov.

Základ tradičnej logiky tvoria subjektovo-predikátové vzťahy (S-P vzťahy, ktoré v rámci nej slúžia ako východisko sylogistiky ([375];158).
:: figúra sylogizmu, súd (logika tradičná), upieranie, zákon myslenia.

/logika tried
− teória tried, triedová logika − predikátová logika rozšírená o špeciálnu (mimologickú) konštantu ∈ (príslušenstvo prvku k triede), ktorou sa tu označuje binárna relácia príslušnosti prvku k triede, napr. x ∈ A, čo čítame „x je prvkom triedy A“.
:: = (logika tried).

/logika vedy
− skúmanie logickej štruktúry vedeckých teórií, definícií, klasifikácií, pojmov, zákonov, odhaľovanie logickej väzby medzi týmito vedeckými významovými útvarmi, skúmanie neprotirečivosti a úplností vedeckých teórií, spôsobov formovania a overovania vedeckých hypotéz, analýza logických aspektov generalizácie, explanácie, abstrahovania, idealizácie.

/logika vedy (Carnap, R.)
− logika jazyka vedy z pohľadu logiky jazyka empirickej vedy.

/logika výroková
− VL – časť logiky, ktorej predmetom sú logické vzťahy medzi výrokmi alebo výrokovými výrazmi závisiace len od toho, ako sú tieto výrazy vybudované z iných pomocou výrokových spojok; je to jeden z dominantných logických systémov.
Výroková logika je najjednoduchší logický systém.
    Výroková logika opisuje, ako na platnosť, resp. neplatnosť argumentov vplývajú špecifické logické konštanta, tzv. výrokové spojky.
    Keď chceme zistiť, ako fungujú výrokové spojky, nemusíme si všímať vnútornú štruktúru jednoduchých výrokov; jednoduché výroky berie výroková logika ako ďalej neanalyzovateľné jednotky jazyka (cf [89];45).
    Na výrokovú logiku nadväzuje predikátová logika.
:: tabuľka závislosti pravdivostnej hodnoty konjunkcie od pravdivostných hodnôt jej dvoch zložiek, valuácia (logika výroková), VL (logika), výraz výrokový, výrok jednoduchý (logika výroková).

/logos
gr. − lat. ratio − to, čo nám robí prístupným čo veci sú − myslenie, slovo (72;19 a predtým.), usúvzťažňujúcno konštituujúce zmysel usúvzťažňovaného i toho, čo je výsledkom usúvzťažňovania.

/lokomócia
lat – pohyb z miesta, premiestňovanie sa, napr. chôdza.

/Lotze, Rudolf Hermann
(21. 5. 1817 Bautzen – 1. 7. 1881 Berlin) – nemecký filozof, v ktorého filozofii sa spája exaktná prírodoveda, medicína a idealizmus nadväzujúci na Leibnizovu filozofiu: empiricky daná príroda je špecifickým prejavom ideálneho sveta, o formách a zákonoch ktorého možno usudzovať analogicky podľa foriem a zákonov subjektívnych duchovných procesov. Mechanické, príčinné zákony súcna treba chápať ako symbolický výraz toho, čo má byť, účelového a pod. Lotze zaviedol pojem hodnoty ako toho, čo má význam, platnosť iba pre subjekt, pričom však hodnota nie je produktom ľubovôle subjektu: hodnota je objektívna ako všeobecne platná forma chcenia a správania sa.

D: Metaphysik, 1841; Leben und Lebenskraft, 1843; Logik, 1843; Medizinische Psychologie oder Physiologie der Seele, 1852; Mikrokosmos, 1 – 3, 1856 – 1864; Geschichte der Ästhetik, 1868; System der Philosophie, I – II, 1912.

:: axiológia, filozofia 19. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná.

M-lexikón

/Mably, Gabriel Bonnot de
(1709 – 1785) – francúzsky historik a politický mysliteľ; predložil rovnostársky program zmiernenia majetkovej nerovnosti. Uznával právo ľudu na revolúciu, ak je ľud presvedčený, že sa podriaďuje nespravodlivým, nerozumným zákonom.
:: filozofia 18. stor., filozofia novoveká.

/Machiavelli, Niccolo
(3. 5. 1469 Florencia – 22. 6. 1527 Florencia) – taliansky štátnik, historik a teoretik politiky. Skúmal reálne možnosti politickej vôle a čo má politik robiť, aby dosiahol svoje ciele. Jeho politická koncepcia usúvzťažňovala to, čo Machiavelli vypozoroval na despotizme jeho doby so všeobecnými myšlienkami o práve, slobode a štáte. Machiavelliho často pokladajú za prvého teoretika moderného štátu, t. j. za prvého, kto tematizoval moderný štát ako špecifický politický útvar.
:: filozofia 16. stor., filozofia renesančná, filozofia talianska.

/majetok
– súhrn všetkých vecí, ktoré niekomu patria; vlastníctvo, imanie.
:: majetok dlhodobý.

/majiteľ
− vlastník, kto niečo vlastní.

/makrokozmos
gr. – vesmír vo veľkom (cf [46];414).

/Malebranche, Nicole
(6. 8. 1638 Paríž – 13. 10. 1715 Paríž) – francúzsky filozof, hlavný predstaviteľ protireformačnej (nescholastickej) katolíckej filozofie vo Francúzsku („kresťanský Platon“), spolu s Geulincxom hlava okazionalizmu.
:: ontologizmus.

/manifestácia
lat. – robenie (sa) zjavným, prejavovanie (sa).

/manipulácia
lat. − robenie istých úkonov 1. s niečím alebo 2. s niekým, v tomto druhom prípade bez rešpektovania vôle manipulovaným.
:: influencer, marketing.

/maoizmus
vl. m. − čínsky variant marxizmu-leninizmu vychádzajúci aj zo stalinizmu a tradičnej čínskej filozofie, najmä konfucianizmu, ktorého jadrom je koncepcia novej demokracie, ktorú v roku 1940 vypracoval Mao Ce-tung v práci O novej demokracii a ktorá na rozdiel od klasického marxizmu presadzuje možnosť zjednotenia socializmu a buržoáznej demokracie v súlade s princípom sinaizácie marxizmu pri jeho aplikácii na konkrétne podmienky Čínskej ľudovej republiky.
Po vzniku ČĽR v roku 1949 sa maoizmus a jeho filozofia stali oficiálnou štátnou ideológiou, ale i vedou.
Koncom 20. storočia a v 21. storočí dochádza k cieľavedomej sebareflexívnej syntéze oficiálnej vrstvy alebo vetvy čínskeho myslenia s najnovším vývinom konfucianizmu na báze fundamentálnej kritickej sebareflexie a všestranného inkluzivizmu vrátane pročínskeho spracúvania výsledkov západnej filozofie, filozofie vedy, vedy a techniky, čo sa nezvyčajne efektívne uplatňuje v smerovaní čínskej civilizácie a techniky na prvé miesto vo svete. Generálne možno povedať, že sa dnes na pôde ČĽR odohráva širokospektrálna syntéza čínskeho a mimočínskeho (cf 477).

/Marcelli, Miroslav
(7. 9. 1947 Žilina – ) – slovenský filozof, pedagóg, prekladateľ, predstaviteľ bratislavskej filozofickej školy (nadväzujúci najmä na prínos V. Filkorna, M. Zigu a J. Martinku). Venuje sa dejinám klasickej a modernej filozofie, semiotike, filozofii urbánneho priestoru.

D (výber): Kant und die Metaphysik, 1986; Štrukturalizmus ako alternatíva, 1989; Znovuobjavenie času, alebo filozofia v príbehoch, 1990; Michel Foucault alebo stať sa iným, 1995; Príklad Barthes, 2001; Text ako sieť, sieť ako text, 2004; Filozofi v meste, 2008; Foucaultove mestá, 2009; Mesto vo filozofii, 2011; Miesto, čas, rytmus, 2014.

:: filozofia slovenská., škola filozofická bratislavská.

/márnenie
– mrhanie, plytvanie, nehospodárne zaobchádzanie, neužitočné strácanie. Napr. často márnime čas hnevom a nespokojnosťou.
:: ekonómia.

/Marramao, Giacomo
(18. 10. 1946 Catanzaro, Taliansko) – taliansky filozof, predstaviteľ postmodernej filozofie. Zaoberá sa najmä kategóriou času a ľudskou skúsenosťou s časovou dimenziou posthistorického sveta (posthistoire). Marramao navrhuje čas identifikovať so skúsenostne verifikovateľným priestorom, vylúčiť z pojmu času významový konštituent akejkoľvek konštruovanej (vždy mesianistickej) perspektívnosti a koniec koncov aj zdanlivej ontologickej autenticity.

D: Marxismo e revisionismo in Italia, 1971; Austromarxismo e socialismo di sinistra fra le due guerre, 1977; Il politico e le trasformazioni, 1979; Potere e secolarizzazione, 1983; L'ordine disincantato, 1985; Minima Temporalia. Tempo-spazio-esperienza, 1990; Cielo e terra, 1994; Dopo il leviatano, 1995; Cielo Y Tierra / Sky and Earth, 1998; Kairós, 2007; La passione del presente, 2008; Passaggio a Occidente, 2009; The passage West, 2012.

:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia času, filozofia postmoderná, filozofia talianska.

/Marx, Karol
(1818 – 1883) – nemecký filozof, ekonóm a politický dejateľ, ktorý spolu s F. Engelsom založil Zväz komunistov. Filozoficky sa inšpiruje materializmom, vrátane a bezprostredne materializmom Feuerbachovým, ďalej historizmom a dialektikou Hegelovou, v ekonómii nadväzuje na klasickú politickú ekonómiu Smitha a Ricarda, v politickej teórii a praxi pracuje predovšetkým na zvedečtení ideí utopického socializmu Owena, Fouriera a ďalších.
– I: Marx-Engels Werke als PDF zum Download (2.6.2021).

D: Ku kritike Hegelovej filozofie práva. Úvod, 1844; K židovskej otázke, 1844; Ekonomicko-filozofické rukopisy, nap. 1844; Svätá rodina, 1945; (spolu s F. Engelsom) Nemecká ideológia, nap. 1845 − 1846; Tézy o Feuerbachovi, 1845; Bieda filozofie, 1847; (spolu s F. Engelsom) Manifest komunistickej strany 1848; Triedne boje vo Francúzsku 1848 − 1850, 1850; Osemnásty brumaire Ľudovíta Bonaparta, 1852; Ku kritike politickej ekonómie, 1859; Kapitál I. − III., 1867 − 1885 − 1894; Občianska vojna vo Francúzsku, 1871; Kritika gotthajského programu, 1875.

:: ekonómia politická marxistická, filozofia 19. stor., filozofia marxistická, filozofia nemecká, filozofia súčasná, marxizmus, mzda (Marx, K.).

/marxizmus
− v užšom zmysle filozofická, ekonomická a politická teória Karla Marxa (a prípadne aj Friedricha Engelsa), v širšom zmysle filozofický a ekonomický smer vychádzajúci z tejto teórie, či súhrnný názov rozličných interpretácií a ďalších aplikácií tejto teórie.
Marx a Engels vychádzajú z ekonomických vzťahov ako z hybnej sily dejín a z ekonomicky motivovaných sociálnych konfliktov (triedny boj). V raných prácach Marxových (najmä v Ekonomicko-filozofických rukopisoch z roku 1844) sa objavuje aj analýza postavenia človeka – výrobcu vo formujúcej sa buržoáznej spoločnosti. Marx tu zdôrazňuje pojem odcudzenia a emancipácie ľudského indivídua.
Marxizmus sa koncom 19. storočia rozštiepil na dva prúdy

klasický Marxov a Engelsov, pokračujúci v teoretickej, ideologickej, no najmä praktickopolitickej podobe u R. Luxemburgovej, Mehringa, Lenina, Stalina, Mao-ce-tunga a ď. (marxizmus-leninizmus, maoizmus a ď.),
sociálne demokraticky orientovaný – K. Kautsky, E. Bernstein (revizionizmus).

    V priebehu 20. storočia sa povedľa sociálnodemokratického a marxistického poňatia v západnej Európe výrazne profilovali vplyvné ľavicové prúdy, v ktorých má inšpirácia marxizmom rôznu intenzitu a ktoré bývajú nazývané západný marxizmus, neomarxizmus a postmarxizmus.
    Koncom 20. storočia sa marxizmus ďalej štiepil alebo modifikoval do viacerých, nezriedka si značne protirečiacich smerov, napr. v Rusku sa konzervativizujúceho a v Číne naopak otvárajúceho sa širokej palete západných filozofických, no najmä najprogresívnejších vedeckých významových útvarov, čo sa prejavilo v zaujatí prvého miesta ČĽR na svetovej ekonomickej scéne a popredného miesta v technike (o. i. vo vojenstve).
    V 21. storočí si významové univerzum marxizmu zachováva vplyv najmä pri rozpracúvaní alternatív neoliberalizmu a kapitalistickej globalizácie, hľadajúc si miesto v širšie polykultúrnofilozoficky orientovanej báze postglobalistickej doby štruktúrovanej v líniách troch hlavných mocenských, ale i kultúrnych1) centier – Číny, Ruska a USA.
______
1) kultúrnych v miere, v ktorej participujú na kultúre ako transformácii zlého na dobré alebo škaredého na krásne.
:: ekonómia politická marxistická, filozofia marxistická, formácia spoločensko-ekonomická, kríza kapitalizmu všeobecná, leninizmus, maoizmus, marxizmus západný, marxizmus-leninizmus, metóda dialektická, trieda (marxizmus), základňa (marxizmus).

/marxizmus západný
− vnútorne značne diferencovaný resp. nesúrodý súbor učení vychádzajúcich z recepcie Marxovho a Engelsovho učenia najmä v prácach Gy. Lukácsa, K. Korscha a A. Gramsciho , ktorý sa rozvíjal na Západe po Októbrovej revolúcii v Rusku jednak v opozícií k stalinskej interpretácii marxizmu a neskôr kriticky reagujúc na „reálny socializmus“ v Sovietskom zväze, jednak kriticky rozvíjajúc významové univerzum Marxa a Engelsa pri skúmaní kapitalistického systému.
Pri prvom priblížení možno v západnom marxizme rozpoznať antiscientistický a scientistický prúd.
    Antiscientistický prúd, ktorý sa označuje aj ako dialekticko-humanistický, zahrnuje tieto smery:

frankfurtská škola (Th. W. Adorno, M. Horkheimer, H. Marcuse, E. Fromm, W. Benjamin, L. Löwenthal, F. L. Neumann, F. Pollock, J. Habermas, O. Negt),
freudomarxizmus (W. Reich, H. Marcuse, E. Fromm),
existenciálny marxizmus (J.-P. Sartre, C. Castoriadis, C. Lefort, M. Merleau-Ponty) a s ním príbuzní filozofi E. Fischer, A. Schaff, K Kosík, F. Marek, R. Garaudi, K. Axelos,
fenomenologický marxizmus (E. Paci, P. Piccone, Trần Đức Thảo),
marxistický historicizmus,
budapeštianska škola,
juhoslovanský marxizmus alebo škola okolo časopisu Praxis,
filozofia nádeje E. Blocha.

Scientistický prúd:

L. P. Althusser a jeho nasledovníci (É. Balibar, J. Rancière, D. Lecourt,
G. Della Volpe a jeho nasledovníci,
analytický marxizmus (E. O. Wright, G. A.Cohen...).

/marxizmus-leninizmus
− Leninova rekonštitúcia marxizmu v podmienkach ruskej spoločnosti prechodu medzi 19. a 20. storočím zahrnujúca výsledky Leninovej interpretácie špeciálnych vied konca 19. a začiatku 20. storočia, jeho učenie o imperializme ako najvyššom a poslednom štádiu kapitalizmu, dopracovanie teórie socialistickej revolúcie a jej konkretizáciu predovšetkým na ruské pomery a vytýčenie konkrétnych ciest výstavby socializmu.
:: boľševizmus, ekonómia politická marxistická, filozofia marxisticko-leninská, ideológia vedecká, komunizmus vedecký, leninizmus, trieda robotnícka (marxizmus-leninizmus).

/Masaryk, Tomáš Garrigue
(7. 3. 1850 Hodonín – 14. 9. 1937 Lány (okr. Kladno) – český filozof, sociológ, politik a štátnik, prvý prezident Československej republiky, žiak F. Brentana, filozoficky zameraný na problematiku dejín, morálky, náboženstva a politiky, v rámci reflexie ktorej tematizoval zmysel českých dejín, krízu moderného človeka, etické otázky demokracie, marxizmus, problémy spoločenského vývoja..., čo vedno tematizoval s cieľom využitia v politickej praxi resp. zdôvodnenia politiky filozofiou.
    Počas študijného pobytu v Lipsku (1876 – 1877) sa zoznámil s E. Husserlom. 1879 sa habilitoval u F. Brentana, 1879 – 1882 pôsobil ako súkromný docent na viedenskej univerzite, 1982 – 1914 pôsobil na novozriadenej českej univerzite (1882 mimoriadny a 1896 riadny profesor filozofie). 1914 exil, stavia sa spolu s E. Benešom a M. R. Štefánikom na čelo protirakúskeho zahraničného odboja, po zvrhnutí cárizmu v Rusku 1917 – 1918, je svedkom boľševickej revolúcie, na jar 1918 sa loďou vracia cez Vladivostok do USA, od 1918 prezidentom Československej republiky.
    Rozvíjal ideu spojenia humanity a náboženstva: treba vytvoriť nové náboženstvo, ktoré by zjednotilo humanitné ideály s reformou spoločnosti a mravné hodnoty s jej demokratickým organizovaním.
Etiku považoval za základ demokratickej spoločnosti.
    Krízovosť súčasnosti sa podľa Masaryka prejavuje v rozpoltenosti spoločnosti, v duchovnej anarchii, prehnanom individualizme a subjektivizme, v disharmónii duševných a telesných síl človeka.
Masaryk označoval svoju filozofiu termínom realizmus alebo konkretizmus.

D: Theorie a praxis, 1876; Das Wesen der Seele bei Plato, dizertácia 1876; Plato jako vlastenec, 1877; O hypnotismu, magnetismu zvířecím, 1880; Der Selbstmord als sociale Massenerscheinung der modernen Civilisation, 1881; Blaise Pascal, jeho život a filosofie, 1883; Počet pravděpodobnosti a Humova skepse, 1883; O studiu děl básnických, 1884; Teorie dějin podle zásad T. H. Bucklea, 1884; Praktická filosofie na základě sociologie, 1884, 1885; Základové konkretné logiky: Třídění a soustava věd, 1885; Parallelná místa k básním rukopisu Královédvorského a Rukopisu Zelenohorského (a další příspěvky na toto téma), 1866 – 1888; Versuch einer concreten Logik, 1887; Stručný náčrt dějin filosofie, 1889; Slovanské studie I, 1889; J. A. Komenský, 1892; Studie o F. M. Dostojevském, 1892; Česká otázka: Snahy a tužby národního obrození, 1895; Naše nynější krise, 1895; Jan Hus: Naše obrození a naše reformace, 1896; Karel Havlíček: Snahy a tužby politického probuzení, 1896; Moderní člověk a náboženství, 1896 – 98; Goethův Faust-nadčlověk, 1898; Vědecká a filosofická krise současného marxismu, 1898; Otázka sociální: Základy marxismu filosofické a sociologické, 1898 (nem. 1899); Palackého idea národa českého, 1898; Mnohoženství a jednoženství, 1899; O rituální vraždě, 1899; Hus českému studentstvu, 1899; Osm hodin práce, 1900; O pověře rituální, 1900; Naše politická situace, 1901; Ideály humanitní: Několik kapitol, 1901; Podstata a metody sociologie, 1901; Rukověť sociologie, 1901; Ke sporu o Kanta, 1902; O svobodě náboženské a volnosti přesvědčení, 1904; Sebevražda hromadným jevem společenským moderní osvěty, 1904; V boji o náboženství, 1904; Dějiny filosofie, 1905; Problém malého národa, 1905; Národnostní filosofie doby novější, 1905; Přehled nejnovější filosofie náboženství, 1905; O alkoholismu,1906; Program a úkoly české strany pokrokové, 1906; Zrcadlo katechetům, 1906; Inteligence a náboženství, 1907; O klerikalismu a socialismu, 1907; Věda a církev, 1908; Za svobodu vědomí a učení, 1908; Student a politika, 1909; Dělník a vzdělání, 1911; Ke sporu o smysl českých dějin, 1912; Demokratism v politice, 1912; Palackého idea národa českého, 1912; Nesnáze demokracie, 1913; Russland und Europa I – II, 1913, 1921; Nová Evropa, 1917 – 1918; Národnostní filosofie doby novější, 1919; Rusko a Evropa: Studie o duchovních proudech v Rusku I. – II., 1919 – 1920; Nová Evropa: Stanovisko slovanské, 1920; O bolševictví, 1921; Mnohoženství a jednoženství, 1925; Světová revoluce: Za války a ve válce 1914–1918, 1925; Jak pracovat? Přednášky z roku 1898, 1926; Problém malých národů v evropské krisi, 1926; O ženě, 1929; Americké přednášky,1929; Rusko a Evropa, 1931 – 1933; Cesta demokracie: Soubor projevů za republiky I. – IV., 1933 – 1934; Kult rozumu a nejvyšší bytosti: 1793–1794, 1934; Moderní člověk a náboženství, 1934; Problém malého národa, 1937; The Spirit of Russia, 1967; Juvenilie, 1993; Můj poměr k literatuře – Šaldův český román, 1994; Cesta demokracie III, 1994; Rusko a Evropa I – III, 1995, 1996; Nechte mne zapomenouti na sny mé. Korespondence T. G. M. se Zdenkou Šemberovou, 1996; Cesta demokracie IV, 1997; Karel Havlíček, 1997.

:: filozofia česká.

/maskulinita
lat. − mužskosť − klaster štruktúr a podmienok konštituujúcich typicky mužské a reflektovaný jednak bežným (laickým) vedomím, jednak špeciálnovedne (antropologicky, kulturologicky, sociologicky, medicínsky, v rámci rodových štúdií, psychológie, geografie atď.) a filozoficky v intenciách konfigurácie intervenujúcich jadrových kategórií (pojem esencie, identity, správania, telesnosti, primárnosti...) a ďalších významových útvarov vrátane tuho pretrvávajúcich predsudkov.
:: falus (Lacan, J.), feminita.

/matematici pytagorovskí
– skupina pytagorovcov, ktorá (pôvodne, v období pytagorovského krotónskeho spolku) rozvíjala filozofické učenie o číslach ako podstate vecí a sveta a z ktorej sa neskôr vyčlenili špecialisti, ktorí založili a rozvíjali matematiku ako exaktnú vedu dokonca už v 5. stor. pr. n. l.: Archytas, Timaios a ď.
:: filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, pytagoreizmus.

/matematizácia javov
– metrizácia javov – prevádzanie kvalitatívnych určení na kvantitatívne, t. j. robenie ich merateľnými, napríklad teplo, určitú kvalitu, merať teplomerom a tak ju vyjadriť v číslach. Podľa Galileiho treba merať všetko, čo je merateľné, a snažiť sa urobiť merateľným to, čo doposiaľ merateľné nie je. Táto tendencia viedla k novému spôsobu pozorovania a experimentálneho overovania. Prírodná veda poznáva prírodu z hľadiska jej merateľnosti. Jej prístup ukazuje prírodu vo forme matematického modelu.

/materiál
lat. − látka, ktorá slúži na ďalšie spracovanie.
:: materiál filatelistický, materiál hybridný, materiál kompozitný, materiál vojenský.

/materiál východiskový
– materiál, z ktorého sa vychádza, s ktorého spracúvaním alebo výskumom sa začína.

/materializmus
lat. – orientácia na materiálne alebo pozemské, hmatateľné tak v konaní, ako aj v poznávaní a jeho predmete, ktorá ucelenú filozofickú podobu a zdôvodnenie hľadá v rôznych smeroch materialistickej filozofie, napr. v staroindickej lókájate, v materializme mechanistickom, osvietenskom, dialektickom, vedeckom atď.

/materializmus dialektický
– ontologický a gnozeologický fundament marxistickej a marxisticko-leninskej filozofie koncentrovaný okolo týchto princípov:

        princíp materiálnosti sveta,
        princíp poznateľnosti sveta,
        princíp vývoja.

    Pokiaľ ide špeciálne o výklad spoločnosti, dialektický materializmus sa rozpracúva v podobe historického materializmu.
Metódou dialektického materializmu je materialistická dialektika. :: filozofia marxistická, filozofia marxisticko-leninská, hmota (materializmus dialektický), vlastnosť (materializmus dialektický).

/materializmus historický
– marxistická filozofia spoločnosti, podľa ktorej jadro alebo reálnu základňu každej konkrétnej spoločnosti tvorí sústava výrobných vzťahov čiže vzťahov, do ktorých ľudia vstupujú v procese produkcie svojho života: výrobné vzťahy ako základné spoločenské vzťahy určujú všetky ostatné vzťahy, tvoria materiálny základ spoločenského života podmieňujúci všetky jeho ostatné stránky. Nad touto základňou sa dvíha politicko-právna nadstavba a rozličné formy spoločenského vedomia. Každá sústava výrobných vzťahov, vznikajúca na určitom stupni vývoja výrobných síl, riadi sa jednak zákonmi, ktoré sú spoločné pre všetky spoločensko-ekonomické formácie, jednak osobitnými zákonmi tej ktorej konkrétnej spoločensko-ekonomickej formácie, t. j. zákonmi jej vzniku, vývoja a prechodu do vyššej formácie. Reálny priebeh dejín závisí od ľudí, od ich aktivity, iniciatívy a organizovanosti. Ľudia sami tvoria svoje dejiny, nemôžu ich však tvoriť podľa ľubovôle, pretože každá nová generácia pôsobí v určitých objektívnych podmienkach, ktoré boli vytvorené pred ňou. Kľúčovou témou historického materializmu je kontrapozícia súkromného vlastníctva a spoločenského vlastníctva. Dôsledkom súkromného vlastníctva je odcudzenie človeka sociálnym silám a zákonom, ktoré nad ním vládnu ako vonkajšia nevyhnutnosť. Toto odcudzenie sa podľa historického materializmu prekoná v rámci komunistickej spoločensko-ekonomickej formácie, vyznačujúcej sa 1. princípom jednoty záujmov osobnosti, kolektívu, spoločnosti na základe spoločenského vlastníctva a 2. podmienkami na všestranný rozvoj slobodnej ľudskej individuality. Fundamentom historického materializmu je dialektický materializmus.
    Hlavné črty historického materializmu vyložili Marx a Engels po prvý raz v diele Nemecká ideológia (nap. 1845 – 1846, uver. 1932), formuláciu podstaty historického materializmu podáva predslov Marxovho diela Ku kritike politickej ekonómie (1859) a obraz o celom komplexe historického materializmu vrátane jeho politickoekonomického zdôvodnenia si možno vytvoriť na základe hlavného diela K. Marxa Kapitál, ktorého prvý zväzok vyšiel v roku 1867 a zvyšné tri zväzky po Marxovej smrti (vyd. Engels 1885, 1894, vyd. Kautsky1905 – 1910).
:: formácia spoločensko-ekonomická.

/matie
– držanie, zaujímanie, ovládanie, nosenie, nesenie; opak nematia; bytie vlastníkom, vlastnenie; držanie, prechovávanie; nosenie; obsahovanie.
:: matie zmyslu.

/matie zmyslu
− participovanie na kultúre: čokoľvek má zmysel potiaľ, pokiaľ sa to podieľa na transformácii zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne. To, čo na kultúre neparticipuje, nemá zmysel.
    Z etického hľadiska je matie zmyslu bytie dobrým.
    Z ontologického hľadiska je matie zmyslu bytie manifestáciou v mysli.
    Z estetického hľadiska mať zmysel znamená byť krásnym a dobrým.
Mať zmysel života znamená transformovať zlé na dobré atď.
(Zmysel nemá škodenie, pretože k nemu dochádza aj tak (aj-takosť-škodenia) v súlade so zákonom väčšieho stupňa automatizmu na strane zla ako na strane dobra.)

/maximum
lat. – niečo najväčšie, najvyššie, najrozsiahlejšie, najintenzívnejšie, najhodnotnejšie, najvyššia miera, stupeň, hodnota; čosi, čo už väčšie, významnejšie etc. nemôže byť.
:: maximum bytia.

/maximum bytia
– najväčšia miera bytia alebo jeho najvyšší stupeň.

/maximum bytia človeka (synkriticizmus)
– najväčšia miera bytia človeka, jeho najväčšia možná plnosť alebo najvyšší dosiahnuteľný stupeň dokonalosti. U človeka je to kultúrnosť, človek nemôže byť dokonalejší než kultúrny.

/McTaggart, John M. Ellis
(3. 9. 1866 Londýn - 18. 1. 1925 Londýn) – anglický filozof, predstaviteľ novohegelovstva a radikálneho personalizmu, v ktorom spájal Hegelovu filozofiu a Leibnizovou monadológiou: absolútna idea je duchovné spoločenstvo osôb; absolútno je nekonečne diferencovaný systém konečných, ale bezčasových osôb, ktoré jedna druhej prináležia v láske.
Základom McTaggartovej filozofie sú tézy: „Niečo existuje“ a „Všetko existujúce je diferencované“.
    Duktus McTaggartvej filozofickej úvahy začína nasledovne:
Niečo existuje; je to jasné z vnímania a zároveň a priori, pretože popierať existovanie by znamenalo pochybovanie, čiže zasa len existovanie (v danom prípade pochybnosti). Existujúc má niečo zároveň kvalitu existovania, pretože niečo bez kvality by bolo ničím ...
:: A-rad (McTaggart, J M. E.), B-rad (McTaggard, J. M. E.), čas (McTaggard, J. M. E.), filozofia 20. stor., filozofia anglická, filozofia súčasná, udalosť (McTaggard, J. M. E.).

/mé on
gr. − nesúcno.
:: metafyzika, ontológia.

/meditácia
(z lat. meditari = myslieť, premýšľať) – rozumová činnosť zameraná na uvedenie psychiky človeka do stavu väčšieho alebo hlbšieho sústredenia sa, pasívnej a tichej bystrosti; je to obracanie mysle dovnútra sprevádzané strácaním sa pripútanosti k vonkajším predmetom, intenzifikáciou túžby po samote a uvoľňovaním konštitúcie významových útvarov.
    Meditácia je účinný prostriedok vyhasnutia egorey.
Meditácia je predmetom úvah špeciálnovedných (psychologických, medicínskych atď.) a filozofických disciplín, teológie, náboženstva a umeleckého líčenia, ale aj pseudovedeckého, pseudofilozofického a pseudonáboženského gýču.
    Najčastejšie sa rozlišuje

        filozoficko-metafyzická forma meditácie
a
        nábožensko-mystická forma meditácie.
:: alternativistika, meditácia nahlas (synkriticizmus).

/meditácia filozofická
– tradičná forma filozofického významového procesu spočívajúca v nahliadaní a rozvíjaní v prvom rade metafyzických významových útvarov. Klasické príklady filozofickej meditácie podáva R. Descartes.

/meditácia nahlas (synkriticizmus)
– hlavný postup alebo nástroj práce Stáleho seminára Integrácia (SSI), na pôde ktorého sa v druhej polovine osemdesiatych rokov minulého storočia utvoril synkriticizmus, spočívajúci v improvizovanom (vopred nepripravovanom) zviditeľňovaní (presnejšie: spočuteľňovaní) myšlienkového postupu meditujúceho nahlas; meditácia nahlas spočívala v takom artikulovaní svojich myšlienok nahlas, aby obsah a myšlienkový postup bol prístupný a zrozumiteľný ktorémukoľvek účastníkovi SSI hneď a bez ohľadu na jeho svetonázorovú orientáciu, odbornosť, profesionálny profil a úroveň; zásada zrozumiteľnosti viedla meditujúceho nahlas k transformatívnym postupom, k hľadaniu nezriedka metaforických formulácií, čím sa uvoľňoval neočakávaný heuristický potenciál účastníkov SSI, ktorými neboli len filozofi, ale aj špeciálnovední pracovníci, umelci, prekladatelia a pod., a to tak na úrovni učiteľov alebo vedeckých pracovníkov, ako aj doktorandov, poslucháčov a účastníkov z mimoakademickej sféry (prekladatelia, žurnalisti); princíp okamžitej zrozumiteľnosti meditácie nahlas sa nerozlučne spájal s princípom žičenia inakosti ostatným účastníkom SSI, pokiaľ si inakosť svojich názorov alebo postojov priali zachovávať. Z postupov meditácie nahlas vyrástol aj synkriticistický typ filozofického poradenstva. Dôležitou súčasťou meditácie nahlas je rekonštitúcia hovoriacim generovaného významu počúvajúcim/počúvajúcimi bez ohľadu na to, či počúvajúci súhlasí/súhlasia s hovoriacim. Logické vyšetrovanie kompatibility alebo nekompatibility generovaných významov má zmysel až na báze (re)konštituovaných významov čiže významov prijatých do mysle participantov meditácie nahlas bez ohľadu na to, či participanti s nimi súhlasia alebo nie.
:: poradenstvo synkritické (synkriticizmus).

/médium
lat. − prostredie, prostriedok.
:: médium umenia.

/medza
− pl. medze − krajné vymedzenie niečoho, ohraničenie, hranica.

/medzistupeň
– medzištádium, medzičlánok – vytvárajúcno spojenia medzi predchádzajúcnom a nasledujúcnom; prechodné alebo dočasné postavenie, v ktorom sa niečo nachádza.

/mechanika (Schopenhauer, A.)
− „predpokladá hmotu, tiaž, nepriestupnosť, prenosnosť pohybu nárazom, tuhosť a pod. ako nepreskúmateľné, nazýva ich prírodnými silami, ich nevyhnutný a pravidelný výskyt za istých podmienok prírodným zákonom a až podľa toho začína svoj výklad, ktorý spočíva v tom, že verne a matematicky presne udáva, ako, kedy, kde sa táto sila prejavuje, a že každý jav, ktorý sa jej naskytá, odvodzuje z jednej z týchto síl“ ([425];302).

/Mechtilda z Magdeburgu
(1207/1210/1212 Magdeburg – 1285 Helfta bei Eisleben) – Mechthild von Magdeburg – predstaviteľka zakladajúcej vrstvy nemeckej filozofie zvanej Frauenmystik, autorka diela Prúdiace svetlo božstva (zachovaného len v hornonemčine Ein vliessendes lieht der gotheit a v latinskom preklade Lux divinitatis), ktorej základnou témou bola dráma vzťahu medzi ľudskou dušou a Bohom, vyjadrená o. i. jej skvelým výrokom, ktorý v stredovekonemeckom origináli znie: Du solt minnen das niht, du solt vliehen das iht (Miluj nič (sc. medzi mnou a Tebou, J. P.), ujdi od ja) ([79];491 pozn. 24): podprocesom splynutia duše s Bohom je rozplynutie sa ega, čo by sme v dnešnom jazyku mohli nazvať termínom deegoizácia.
Mechtilda mala vplyv na Majstra Eckharta ([79];491, 836).
:: cesta perichronická (synkriticizmus), filozofia 13. stor., filozofia nemecká, mystika kresťanská západná, jej zlatý vek.

/Meinong, Alexius
(Ritter von Handschuchsheim) (17. 7. 1853 Lemberg – 27. 11. 1920 Graz) – rakúsky filozof, vytvoril teóriu predmetu (Gegenstandstheorie) ako učenie o predmetnom (Lehre vom Gegeständlichen) bez ohľadu na spôsob jeho bytia, avšak pri zohľadnení jeho štyroch kvalitatívne vyčlenených hlavných tried zodpovedajúcich štyrom triedam zážitkov: predstavám, mysleniu, cíteniu a túžbe.
    Predstavám (Vorstellungen) zodpovedajú objekty (Objekte).
Mysleniu (Denken) zodpovedá objektívno (Objektive).
Cíteniu (Fühlen) zodpovedá dignitatívne (Dignitative), a síce pravdivé (das Wahre), dobré (das Gute) a krásne (das Schöne).
Túžbe (Begehren) zodpovedá dezideratívne (Desiderative). K dezideratívnemu prináležia „predmety“ matia (die Gegenstände des Sollens) a účelu (des Zweckes) ([12];470).

D: Psychologische Untersuchungen zur Werttheorie, 1894; Über Annahmen, 1902; Über die Stellung der Gegenstandstheorie im System der Wissenschaften, 1907; Gesammelte Abhandlungen, I – II, 1913 – 1914; Über Möglichkeit und Wahrscheinlichkeit, 1915; Selbstdarstellung, 19232; Philosophenbriefe, 1965; Gesamtausgabe, I – VII, 1968 – 1978.

:: filozofia 20. stor., filozofia rakúska.

/mém
gr. −najmenší prvok kultúry replikujúci sa prostriedkami ľudskej schopnosti napodobňovať. Skupina (komplex) mémov tvorí mémplex.
Pojem mému zaviedol v 70. rokoch 20. storočia Richard Dawkins.

/menenie
− robenie z niečoho, niekoho niečo iné, nové; nahradzovanie; zamieňanie.
:: alterácia, prispôsobovanie.

/meno
− slovné označenie, pomenovanie, názov.
:: meno podstatné, meno prídavné, meno vlastné, meno všeobecné.

/mentalita
fr. − 1. duševné uspôsobenie 2. myšlienkový, citový a charakterový ráz.

/mereológia
gr. – časť ontológie a aplikovanej logiky, ktorej predmetom je vzťah medzi časťou a celkom: tento vzťah je tranzitívny, t. zn., že ak a je časťou b a b je časťou c, tak aj a je časťou c.

/meritum
lat. − podstata, jadro veci, základná, hlavná zložka niečoho, to, čo s ňou súvisí.

/Merleau-Ponty, Maurice
(14. 3. 1908 Rochefort - 3. 5. 1961 Paríž) – francúzsky filozof, profesor na katedre po Bergsonovi a Lavellovi na College de France, fenomenológ blízky existencializmu, nadväzujúci na E. Husserla, no odmietajúci jeho koncepciu transcendentálneho ega. Vedomie chápe ako bytie pri veciach prostredníctvom tela a čistú aktivitu bez štruktúry, bez určitej povahy a zároveň konštituujúcu významové jednotky.

D: La structure du comportement, 1942; Phénomenologie de la perception, 1945; Humanisme et terreur, 1947; Sens et non sens, 1948; Résumées de cours, 1952 – 1960, 1968; Eloge de la philosophie, 1953; Les aventures de la dialectique, 1955; Signes, 1960; Le visible et l'invisible, 1964; Existence et dialectique, 1971.

:: existencializmus, fenomenológia, filozofia 20. stor., filozofia francúzska, vedomie (Merleau-Ponty, M.).

/metafilozofia
gr. – skúmanie povahy filozofie, v jej usúvzťažnení s celkom predfilozoficky daného, súbor filozofických a mimofilozofických úvah a poznatkov o filozofii, jej podstate, vzniku, vývine, štruktúre, cieľoch, metódach, funkciách, predpokladoch, hodnote, rozdiele voči každodennému životu, vede, náboženstve, mytológii, umení, vzťah filozofického a parafilozofického... Predmetom metafilozofie je teda filozofia sama.
    Výskum filozofie, jej oblastí a aspektov, vyúsťuje do takého či onakého (metafilozofického) obrazu filozofie, do teórie filozofie, do pojmu filozofie, do modelu filozofie atď. Výsledkom alebo produktom metafilozofie je teda metafilozofický obraz filozofie.
Veľmi užitočnou metafilozofickou metódou je systémová analýza filozofie.
    Metafilozofia zahrnuje tieto oblasti:

        epistemológia filozofie,
        filozofia filozofie,
        metagnozeológia (metaepistemológia),
        dejiny filozofie,
        metodológia filozofie,
        logika filozofie,
        ontológia filozofie,
        sociológia filozofie,
        metaetika,
        metaontológia,
        filozofémológia,
        ….
    Systémovoanalyticky možno predmet metafilozofie rozdeliť na tieto jeho zložky:
        momentálny prierez štruktúrou filozofie (cf. filozofia – štruktúra);
        genetická a dynamická dominanta štruktúry filozofie (cf vznik filozofie, vývin filozofie);
        nevyhnutné externé sub- a superštrukturálne súvislosti filozofie (súbor jej vzťahov k celku predfilozoficky daného a k mimofilozofickým prístupom k svetu).
Týmto systémovoanalytickým prístupom k filozofii sa riadi aj spracúvanie filozofie v čítanom, práve používanom slovníku.

/metafyzika
gr. – angl. metaphysics, čín. xíng ér shàng xué, jap. keijijōgaku (形而上学) jedno zo zameraní filozofie a filozofická disciplína zaoberajúca sa celkom sveta, alebo aj tým, čo je zmyslovo neprístupné, čo presahuje fyzický svet zmyslovej skúsenosti. Metafyzika tvorí fundament systematickej filozofie.
    Metafyzika je náuka o tom, čo je základom fyzického súcna; je to prvá veda vôbec a zahrnuje ontológiu a teológiu; základné témy metafyziky sú: boh, slobodná vôľa a nesmrteľná duša.
Ako zameranie filozofie sa usiluje uchopiť bytie ako také a to, čo mu ako takému prináleží, bytie jestvujúce pred súcnom, ktoré od neho bytostne a podstatne závisí, a to tak pokiaľ ide o jestvovanie súcna, ako aj pokiaľ ide o účel súcna. Aristoteles používal na označenie takéhoto skúmania termín prvá filozofia.
    Metafyzika je základná filozofická veda, v ktorej korenia všetky filozofické disciplíny. Metafyziku zvyknú členiť na filozofiu bytia (ontológiu), kozmológiu, filozofiu človeka (filozofickú antropológiu, filozofiu existencie) a filozofiu boha (teológiu).
Metafyzika sa postupne vyvinula do osobitnej filozofickej disciplíny o nadzmyslových, len rozumom postihnuteľných veciach (substancia, esencia, boh, duša, nesmrteľnosť, zlo atď.), chápaných ako stále nemenné a večné entity alebo princípy.
    K základným problémom metafyziky patrí:

        problém trvania a zmeny;
        problém mysle a tela;
        problém slobodnej vôle a determinizmu;
        problém mysle a tela;
        problém slobodnej vôle a determinizmu.

:: absolútno, apeirón, arché, bytie, filozofia, filozofia prírody, filozofia prvá, mé on, nebytie, ontológia, pôvod, realita, realita transhorizontová, skutočnosť, súcno, teológia filozofická, útvar významový metafyzický.

/metachronéma
gr. – perichronéma tvoriaca štrukturálnu zložku metachrónie.

/metachronematika
gr. – súbor metachroném.

/metachrónia
gr. – záčasie, záčasová perichronéma, oblasť, súčasť perichrónie tvorená tým, čo nasleduje po čase, vďačná téma mytologických a náboženských úvah o zásvetí, posmrtnom živote etc.
:: perichronozofia, synkriticizmus.

/metajazyk
gr.+slov. − jazyk, v ktorom vypovedáme o danom objektovom jazyku. Metajazyk je tvorený výrokmi o výrazoch tvoriacich objektový jazyk a pravidlách platných v objektovom jazyku.

/metalogika
gr. − súbor filozofických a špeciálnovedných disciplín, ktorých predmetom je logika, jej predmet, metódy a prostriedky logického skúmania: formálne jazyky, formálne systémy a ich interpretácie.
    Súčasťou metalogiky je filozofia logiky, skúmajúca predmet logiky a jej povahu (scope and nature of logic) (551;679), jej ontologické, epistemologické, etické, politické etc. základy a miesto (funkcie) v kontexte vied a širšie kultúry, ktorej súčasťou je v miere, v ktorej participuje na pretváraní zlého alebo neutrálneho na dobré a menej dobrého na lepšie (cf 550, 538 − 549). Filozofia logiky sa pestovala/pestuje špekulatívnym, fenomenologickým a v súčasnosti prevažne analytickofilozofickým spôsobom.
    Ďalšou súčasťou metalogiky je semiotika logiky zahrnujúca syntaktiku, sémantiku a pragmatiku logiky a mocne inšpirovaná lingvistikou; predmetom tejto časti metalogiky je jazyk logiky.
Ďalšou súčasťou metalogiky je metodológia logiky, ktorá sa zameriava na skúmanie metód logiky s použitím logického, matematického a informatického aparátu.
    Významnou súčasťou metalogiky sú dejiny logiky.
Ďalšou súčasťou metalogiky je psychológia logiky, napr. výskum J. Piageta ohľadne genézy logiky, sociológia logiky atď.

/metaveda
gr.+slov. − angl. metascience – súbor disciplín, metodík a úvah, ktorých cieľom je dospieť k poznaniu vedy a jej rôznych stránok, napríklad veda o vede, filozofia vedy, sociológia vedy, sociológia vedenia, psychológia vedy, kreatológia, scientometria atď.
:: metaveda (Morris, Ch. W.), veda o vede.

/metaveda (Morris, Ch. W.)
– veda o vede (science of science) ([812];2).

/methexis
gr. – μέθεξις – účasť, podielnictvo; u Platóna súvislosť idey a veci zo strany veci. Pojmom methexis Platon spojil dva svety, svet ideí a svet zmyslových vecí, ktoré nemohli zostať v úplnom odlúčení. Ale pre jeho ďalšie myslenie sa methexis sama stala ťažko riešiteľným problémom.
:: participácia.

/metóda
gr. – gr. μέθοδος [methodos] (cesta za (cieľom)) – postup dosahovania cieľa podľa pravidla/pravidiel, pozostávajúci zo série operácií, pretvárajúcich východiskové danosti na cieľ: o metóde má zmysel hovoriť iba v súvislosti s cieľavedomou činnosťou.
    Súbor metód používaných v určitej oblasti činnosti je metodika.
Metódy možno rozdeliť na praktické a myšlienkové ([452];27).
Výskumom metód sa zaoberá metodológia.
:: algoritmizovanie metódy, komparácia, metóda (Filkorn, V.), metóda analytická, metóda deduktívna, metóda dialektická, metóda empirická, metóda etiologická, metóda experimentu, metóda fenomenologická, metóda filozofie, metóda fyzikálna, metóda fyziky, metóda poznania, metóda pozorovania, metóda Sokratova, metóda synkriticizmu, metóda vedecká, metóda vedy.

/metóda (Filkorn, V.)
– „systém v (na) množine operácií a postupností“, „systém na množine pravidiel, podľa ktorých sa postupnosť operácií určuje tak, aby sa od východiska došlo k cieľu“ ([44];63).
Metoda = <V, O, Po, C>,
kde
V – východisko,
O – množina operácií,
Po – postupnosť operácií,
C – cieľ.

/metóda analytická
– metóda, ktorou sa analyzuje, čiže ktorou sa uskutočňuje analýza. Analytická metóda spočíva v súbore alebo postupnosti krokov (operácií), ktorými sa celok predanalyticky daného rozkladá (rozčleňuje) na časti.
:: analýza.

/metóda deduktívna
– základná formálnologická metóda, spočívajúca v používaní dedukcie (odvodzovania, vyvodzovanie) ako myšlienkovej formy, „pomocou ktorej sa z daných výrokov čisto logickou cestou, t. j. bez prihliadnutia na realitu (na mimologické skutočnosti) odvodzujú nové výroky. Odvodzovanie pravdivých záverov ako myšlienkový proces sa opiera o logické vyplývanie, t. j. o objektívnu skutočnosť, že určitý pravdivý výrok vyplýva z iného pravdivého výroku alebo z iných pravdivých výrokov. Predpokladom získania pravdivého záveru pomocou dedukcie teda je, že tento záver je odvoditeľný z iných výrokov (premís), čo je syntaktická stránka veci, a že z nich vyplýva, čo je sémantická stránka veci...
    Na získanie nového pravdivého výroku, t. j. nového pravdivého poznatku deduktívnou metódou môže byť potrebný celý rad (postupnosť) dedukcií, pričom tento rad musí byť konečný. Inak by došlo k tzv. regressu ad infinitum. To znamená, že na začiatku deduktívneho myšlienkového procesu musí byť buď pravdivá premisa, získaná inak než dedukciou, t. j. priamo z objektívnej reality, alebo axióma či hypotéza. Formálna logika teda nezisťuje pravdivosť výrokov, ale ju predpokladá. Ak je však nejaký výrok pravdivý (alebo je prípadne axiómou či hypotézou), možno z neho na základe pravidiel logiky odvodiť iný pravdivý výrok“ (357;16).

/metóda Descartova
– správne použitie intuície a dedukcie.
:: Descartes, R.

/metóda dialektická
– metóda spočívajúca v postupe rozhovoru alebo skúmania riadiacom sa ideou rozpornosti.
V antike išlo napr. o postup, v ktorom sa kladením otázok a odpovedí dospieva k pravde, u G. W. F. Hegela išlo o postup od tézy cez antitézu k syntéze, v marxizme predstavuje dialektická metóda metódu skúmania vecí v pohybe a zmene, pri zohľadňovaní súvislostí a vnútornej protirečivosti vecí.

/metóda empirická
– metóda založená na pozorovaní.

/metóda etiologická
– metóda hľadania príčin.

/metóda experimentu
– metóda, pri ktorej bádateľ vytvára umelé podmienky a skúma konkrétne reakcie.

/metóda fenomenologická
– proces vyjasňovania, t. j. predkladania na videnie a robenia evidentným, na báze zjavujúcna.
:: fenomenológia, filozofia fenomenologická.

/metóda filozofie
– postupnosť krokov vedúca vo filozofii k vytvoreniu filozofického významového útvaru, metóda uskutočňovania filozofickej činnosti.
:: analýza filozofická, metóda fenomenologická. predmet filozofie.

/metóda logiky
– súčasť predmetu metodológie logiky tvorený postupom logiky pri skúmaní jej predmetu, postupom, ktorý spočíva v logickej analýze, čiže v skúmaní, ako vzájomne logicky súvisia pojmy a výroky, ako sú pojmy zahrnuté v iných pojmoch, ako možno jedny výroky odvodiť z druhých. Pomocou tejto metódy sa hľadá odpoveď napr. na otázku, či výrok S2 vyplýva z výroku S1 čisto logiky alebo na základe prírodného zákona, alebo na otázku, či teória T1 je alebo nie je logicky kompatibilná s teóriou T2.
    Logická analýza sa často používa pri rozbore textu, v ktorom myšlienkové reťazce môžu byť vyjadrené v skrátenej forme, nezriedka zamlčaním určitých predpokladov: logická analýza v tomto prípade rekonštruuje myšlienkové reťazce a podľa potreby rozoberá jednotlivé myšlienkové kroky s cieľom posúdiť logickú skĺbenosť textu a odhaliť jeho logické chyby.
    Nezriedka možno pasáž textu objasniť tým, že ukážeme, aké dôsledky z nej vyplývajú, čím získame plnší obraz veci, ktorej sa text týka a lepšie pochopíme autorove názory na vec.
    Logická analýza zahrnuje aj porovnávanie rôznych častí textu a odhaľovanie (určovanie) (logických) vzťahov medzi nimi (cf [4];189).
:: logika.

/metóda poznania
− cesta (forma, spôsob) poznania vytyčujúca jeho smer a postup, ktorým sa má dosiahnuť stanovený cieľ poznania.
:: poznanie.

/metóda poznania vedecká
− metóda poznania uskutočňovaná vedeckými prostriedkami.
:: analýza systémová, metóda vedecká, veda.

/metóda pozorovania
– metóda, ktorou sa v procese pozorovania skúmajú javy a objekty v ich prirodzenom prostredí a zaznamenávajú sa pozorované zmeny.
:: pozorovanie.

/metóda rozkladu významu na totožné a odlišné (synkriticizmus)
– metóda prekonávania sporov ich kultivovaním, t. j. ich premenou na vyčleňovanie totožných konštituentov sporných významových útvarov a odlišných konštituentov sporných významových útvarov. Kultivačný efekt metódy rozkladu spočíva v tom, že sporvedúce stránky si uvedomia, že tam, kde zastávajú spoločné významové útvary, niet medzi nimi sporu, a tam, kde zastávajú odlišné významové útvary, hovorí každý o inom, takže k sporu nedochádza.
    Metóda rozkladu vyrastá z kategoriologickej (seba)reflexie sporvedúcich strán a prechádza do komplexnej sémantickej analýzy a komparácie. Výsledky rozboru sa fixujú oindexovanými výrazmi, t. j. výrazmi, ktorých súčasťou je údaj o autorovi, disciplíne, dobe, škole a pod., ktoré vygenerovali vyjadrovaný významový útvar.
    Metóda rozkladu významu na totožné a odlišné bola vypracovaná v synkriticizme a otestovaná v práci Stáleho seminára Integrácia.

/metóda Sokratova
– dialektika čiže rozhovor, spočívajúci v analýze pojmov, v ktorom sa mali prostredníctvom definície ustáliť pojmy so všeobecnou platnosťou. Táto metóda bola dvojaká: negatívna a pozitívna.
    Negatívna metóda sa zakladala na irónii (zosmiešňovanie chvastúňov, dovedenie ich k sebakritike, príprava žiakov na hľadanie toho, čo ešte nevedia) a na dialektike (kladenie otázok, analýza odpovedí ďalšími otázkami a privedenie žiakov k tomu, že museli uznať nesprávnosť dovtedajších svojich tvrdení). Pozitívna metóda spočívala v duševnom pôrodníctve čiže v takom kladení otázok a usmerňovaní odpovedí žiakov, že sa nakoniec dosiahla základná definícia pojmu. V oboch etapách sa používala indukcia ako odvodzovanie všeobecného pojmu z jednotlivých konkrétnych príkladov. S indukciou sa spájala dedukcia, pri ktorej sa zo získaného všeobecného pojmu alebo definície vyvodzujú konkrétne závery. Sokrates sa svojou metódou neusiluje dosiahnuť nové vedomosti, ktoré by sa opierali o pozitívnu skúsenosť, ale sa usiluje iba o znalosť všeobecných pojmov, ktoré sú preňho kritériom pravdy.
    Bola to metóda skúšania ľudí, vytrhávania ich z vonkajšieho sveta a uzatvárania do primerane usmernenej autoreflexie.
:: dialogika.

/metóda synkriticizmu
– predovšetkým synkritika, čiže postup simultánneho uvedomovania si ľubovoľných (teda tak ideálnych ako aj materiálnych) entít pri zachovávaní ich neporušenosti. Synkriticizmus uskutočňuje skúmanie svojho predmetu na poznávacej aj praktickej úrovni, preto je filozofickým učením i (praktickým) spôsobom života; synkritika je metóda tak teoretického (duchovného) ako aj praktického nereduktívneho usúvzťažňovania. (Syntézu a jej konzekvencie synkriticizmus releguje do oblasti alebo kompetencie špeciálnovedných a inžinierskotechnických disciplín).
    Synkritická metóda zahrnuje kritiku v zmysle fenomenologického rozlišovania, no zároveň je udržiavaním rozlišovaného v jeho inakosti v intenciách princípu jej žičenia.
    Túto metódu možno chápať ako systematické nereduktívne usúvzťažňovanie fenoménov a entít. Synkritická metóda je cieľavedome uskutočňovaná synkríza na báze fenomenológie a systémovej analýzy.
Synkriticizmu nejde o syntézu entít, ale sleduje ich konferanciu (znášanie sa) a tam, kde je to možné, aj konkordanciu (opätovanie srdečného vzťahu). V rámci synkriticizmu sa pritom zaujíma fenomenologický postoj, ktorý synkritizuje (nereduktívne zapája do výskumu a konania) postupy Husserlove a Heideggerove: synkriticizmus svojich 10 téz rozpracúva do komplexného filozofického útvaru a do svojrázneho komplexu praktických životných postupov predvedeckým spôsobom v Heideggerovom zmysle slova (800;2, 2E), vôbec tu teda nejde o „bezpredpokladové“ skúmanie a praktické ohmatávanie skutočnosti: synkriticizmus nie je bezpredpokladová filozofia ani spôsob života.
    Metodologicky možno teda synkriticizmus charakterizovať ako istý variant postmodernej recepcie fenomenologickej filozofie. Synkriticizmus zaujíma k súčasníkom a predchodcom synkritický postoj: rozlišuje kriticky, no snaží sa zachovať neodňateľnú špecifickosť postupov, čo nazýva nereduktívne usúvzťažňovanie na úrovni poznávania i praxe.
    Synkritická metóda zahrnuje kritickú zložku v dvojakom zmysle:

    1. nadväzujúc na kantovský kriticizmus;
    2. sebakriticky ([392];28 – 30).

    1. Naväzovanie na Kantov kriticizmus

    Čo sa týka nadväzovania na Kantov kriticizmu, synkriticizmus svoju metódu zameriava na podmienky možnosti, a to na podmienky možnosti všetkých foriem transcendovania a sebatranscendovania človeka. Inšpiratívnosť Kantovho kriticizmu pre synkriticizmus si možno uvedomiť napríklad pri čítaní týchto Kantových slov: „Um je a priori zákonodarný pre prírodu ako objekt zmyslov s cieľom ich teoretického poznania v možnej skúsenosti. Rozum je a priori zákonodarný pre slobodu a jej vlastnú kauzalitu, ako nadzmyslové v subjekte, s cieľom bezpodmienečného praktického poznania. Oblasť pojmu prírody pod jedným zákonodarstvom a oblasť pojmu slobody pod druhým zákonodarstvom sú od kompletného vzájomného vplyvu, ktorý by na seba (každá podľa svojich základných zákonov) mohli mať, úplne oddelené veľkou priepasťou (kurzíva J. P.), ktorá oddeľuje nadzmyslové*) od javov. Pojem slobody neurčuje nič vzhľadom k teoretickému poznaniu prírody; pojem prírody práve tak neurčuje nič vzhľadom k praktickým zákonom prírody. V tomto zmysle nie je možné preklenúť most od jednej oblasti k druhej (kurzíva J. P.).“ ([801];43 – 44).
    W. Welsch interpretujúc tento Kantov text zdôrazňuje, že „prechod“ z jednej oblasti do druhej má význam „spojenie“ (nie premostenie): „Môžeme len ukázať, že existuje sprostredkujúci pojem, ktorý robí spojenie pravdepodobným. Skutočne ho však využívať môžeme práve tak málo, ako nemôžeme prejsť bez zmeny rozumu – akoby cez most – z jednej oblasti do druhej. Kant zachováva diferenciu. Avšak vyhýba sa apóriám absolútnej heterogenity. Kantova stavba rozumu je kompozíciou rôznorodosti a možnosti prechodu ([802];132).“
    Synkriticistické rozpracúvanie synkritického rozumu a jeho uplatňovanie v podobe synkritiky (synkritickej metódy) priamo nadväzuje na Kantovo vyhýbanie sa „apóriám absolútnej heterogenity“. Oblasti synkritickej situácie sú nepreklenuteľné synteticky; zmysel má len ich nereduktívna usúvzťažniteľnosť, ako o nej hovorí Kant.
    2. Sebakritika
    Sebakritický moment metódy synkriticizmu vyplýva s kontinuálneho odlišovania obrazu, ktorý si synkriticizmus o sebe vytvára, od toho, aký synkriticizmus v skutočnosti je. To totiž, aký synkriticizmus v skutočnosti je, mu nevyhnutne nemôže byť byť nikdy úplne známe, neustále si ako fungujúci zostáva do istej miery v tieni, uniká si z dosahu svojho vlastného poznania.
_______________
*) V synkriticizme zodpovedá oblasti, ktorú Kant označuje ako „nadzmyslové“, nadoblačie mysle.

/metóda špeciálnovedná
− metóda používaná v tej ktorej špeciálnej vede a zodpovedajúca jej štandardom; nemusí byť brevi manu použiteľná za hranicami danej špeciálnej vedy.

/metóda vedecká
− metóda štandardne používaná vo vede alebo v iných kognitívnych oblastiach pri budovaní a rozvíjaní vedeckých hypotéz a teórií a v rámci získavania empirických údajov.

    Vedecká metóda zahrnuje

                definovanie,
                explikovanie,
                klasifikovanie,
                myšlienkové experimentovanie,
                abstrahovanie,
                modelovanie,
                usudzovanie,
                meranie,
                pozorovanie,
                zber dát,
                experimentovanie,
                štatistickú analýzu a inferenciu...

:: metóda poznania vedecká, metóda vedecká (Filkorn, V.), metóda vedy, poznanie vedecké, práca vedecká, veda.

/metóda vedecká (Filkorn, V.)
– spôsob, forma odrážania, chápania reality ([44];12).

/metóda vedy
– angl. the scientific method – postupnosť operácií vedúca k vytvoreniu vedeckého významového útvaru., postup dosahovania cieľov alebo riešenia úloh, ktoré si veda vytýčila / predsavzala riešiť.
Metódy vedy sú predmetom metodológie vedy.
:: metóda fyziky, metóda logiky, metóda poznania vedecká, metóda psychológie, práca vedecká, veda.

/metodika
gr. − súbor metód.
    Metodika je súbor metód a postupov používaných v konkrétnom výskume alebo práci. Zahŕňa plánovanie, organizáciu a realizáciu výskumu, ako aj vyhodnotenie získaných dát.

/metodológia
gr. – výskum metód, hlavne v oblasti filozofie a špeciálnych vied (metodológia filozofie, metodológia vedy) a vývoj princípov pre tvorbu nových, veci primeraných metód.
    Metodológia sa utvára až v novoveku. Predtým sa nerozlišovalo medzi vedou a vedeckou metódou.
    Metodológia skúma postupy činnosti, t. j. metódy, techniky, princípy, jazyk tejto činnosti a do určitej miery i jej procedúry.
:: metodológia filozofie, metodológia logiky, metodológia vedy.

/metodológia filozofie
– súčasť metafilozofie, ktorej predmetom sú metódy filozofie.

/metodológia logiky
– súčasť metalogiky, ktorej predmetom sú metódy logiky, najmä logická analýza.

/metodológia vedy
− metodológia vied − časť metodológie, ktorej predmetom sú metódy používané vo vedách, vedecké skúmanie a jeho výsledky (cf 508;20).
:: metodológia logiky, metodológia vied diachronická, metodológia vied synchronická, metodológia vied všeobecná.

/metodológia vied diachronická
– „skúmanie objektov metodologickej analýzy, ich stavov, vlastností, vzťahov v časovej postupnosti, následnosti. Dôraz sa kladie na dynamiku, zmenu daných objektov v čase. Často sa význam pojmu diachrónia stotožňuje s významom pojmu história, a teda diachronická analýza vedy sa pokladá za jej historickú analýzu“ (508;25).
:: kontext objavovania.

/metodológia vied synchronická
– „skúmanie koexistencie objektov analýzy, ich stavov, vlastností, vzťahov v určitom bode, ‚reze‘ (teraz, v minulosti), odhliadajúc od ich zmien v časovej následnosti. Dôraz je položený na statiku, štruktúru daných objektov“ ([508];25).
:: kontext zdôvodňovania.

/metodológia vied všeobecná
− časť metodológie vedy, ktorej predmetom sú metódy, postupy, pojmy, kategórie spoločné pre všetky vedné disciplíny ([508];21).

/mienenie
− matie na mysli, myslenie si, nazdávanie sa, matie názoru.

/mienka
− názor, náhľad − významový útvar, ktorý je výsledkom rozmýšľania alebo uvažovania o niečom a nasýtený (sprevádzaný) vierou v jeho správnosť alebo pravdivosť.
:: mienka verejná.

/miera
– rozmer, rozsah, množstvo, primeranosť; nástroj na určovanie rozmerov; jednotka merania.
    Vo filozofii mieru chápu napr. ako kvalitatívne určený interval kvantitatívnych zmien, v hraniciach ktorého môže existovať daná kvalita či podstatná určenosť objektu. Miera je jednota kvality a kvantity, jednota kvalitatívnej a kvantitatívnej určenosti vecí.
    Kvalitu miery v tomto zmysle zaviedol do filozofie Hegel (69;194 a n.).
    Pojmy alebo predstavy miery závisia od významových útvarov, ktoré intervenujú v priebehu ich tvorby a značne sa líšia. Napr. v gréckej mytológii je symbolom miery bohyňa spravodlivosti Themis, jej dcéra Diké (ochrankyňa mieru, pokoja a práva) a Nemesis (bohyňa spravodlivej odplaty. V antických tragédiách miera vystupuje ako druh kozmickej miery (nepísaný zákon, ktorý nemožno beztrestne prekročiť, nevratné striedanie dňa a noci).
:: miera predmetu.

/miera predmetu
– rozporná jednota kvantitatívnej a kvalitatívnej určenosti predmetu. Miera predmetu má povahu zdvojenej – kvantitatívnej a kvalitatívnej – hranice: cez prvú (kvantitatívnu) možno prechádzať sem a tam bez toho, aby sa zmenila kvalita predmetu; cez druhú (kvalitatívnu) nie. Každý predmet má svoju špecifickú kvalitatívnu hranicu, vnútri ktorej môže dochádzať k prekračovaniu jeho kvantitatívnych hraníc. A pretože kvalitatívna hranica predmetu je hranicou jeho vzniku a zániku, bude mať jeho miera charakter kvalitatívne určeného intervalu kvantitatívnych zmien, v hraniciach ktorého môže existovať daná kvalita alebo podstatná určenosť objektu ([69];194).
:: miera, predmet.

/miernosť
– lat. temperantia – umiernenosť, pokojnosť, striedmosť, zdržanlivosť; v kresťanstve jedna z kardinálnych cností.

/miesto
− vymedzený priestor.
:: homogenita priestoru, lokálny, lokomócia, miesto človeka vo svete, prechod, príchod, rozmiestnenie, rozmiestňovanie, stred, umiestnenie, východisko.

/miesto človeka vo svete
– postavenie, funkcia, umiestnenie človeka vo svete. Miesto človeka vo svete je súčasťou predmetu filozofie.
:: človek, filozofia, miesto, osvojovanie si sveta človekom, svet.

/mikrokozmos
gr. – vesmír v malom (cf [46];414).

/Mill, John Stuart
(8. 5. 1806 Londýn – 20. 5 1873 Avignon) – anglický filozof, syn Jamesa Milla, logik a ekonóm, predstaviteľ pozitivizmu, empirizmu a klasickej ekonómie. V etike zastával utilitarizmus. Skúmal induktívnu logiku ako jednu z metód poznávania prírodných zákonov, hlavne kauzálnych, čím systematizoval základy kauzálnej metódy, vo forme piatich kánonov:

        1. kánon: metóda zhody,
        2. kánon: metóda rozdielu,
        3. kánon: kombinácia metódy zhody a rozdielu,
        4. kánon: metóda zvyškov,
        5. kánon: metóda združených zmien (781;126 – 138).

D: System of Logic Ratiocinative and Inductive, 1843; Principles of Political Economy, I – II, 1848; Dissertations and Discussions, I – II, 1859; Essay on Liberty, 1859; Utilitarianism, 1861; Auguste Comte and Positivism, 1865; An Examination of Sir W. Hamilton's Philosophy, 1865; Autobiography, 1873. – Bibliografia: 782.

:: filozofia 19. stor., filozofia anglická.

/milujúcno
– celok alebo komplex procesov a ich vyústení vedno štrukturujúci lásku; predmet agapológie a náplň agapistiky.
:: agapistika, láska, synkriticizmus.

/minulé (Junk, N. − Brugger, W.)
− to, čo samo už nie je, ale čo sa často ešte uchováva, objektívne vo svojom pôsobení alebo subjektívne v pamäti ([46];91).
:: čas (Junk, N. − Brugger, W.)

/minulosť
− časová vlastnosť toho, čo už nie je, prestáva byť alebo prestalo byť, no nezriedka pretrváva objektívne vo svojom pôsobení alebo subjektívne v pamäti.
    Proces konštitúcie minulosti možno tematizovať ako výminulostňujúcno.
:: čas.

/minulostnosť − viazanosť na minulosť alebo obmedzenosť ňou.
:: čas.

/mlčanie (Lurker, M.)
– vedomé odriekanie sa reči, ktoré môže byť znakom bázne, naplnenosti, smútku a koncentrácie/meditácie ([318];302).

/moc
− schopnosť alebo možnosť realizovať svoju vôľu alebo pôsobiť na činnosť, správanie ľudí pomocou ľubovoľného prostriedku − autority, práva, násilia.
:: moc politická, moc právna, moc verejná.

/modalita
lat. − spôsob (napr. akým sa niečo vykonáva).

/modalita (logika)
− modifikátor, modálny operátor, neextenzionálna spojka, intenzionálny operátor, modálna častica, modálny pojem − jazykový výraz, vyjadrujúci vzťah hovoriaceho k deju výpovede a ktorým sa upresňuje pravdivostná hodnota výroku, napr. je nutné..., je možné..., je nemožné..., viem, že..., verím, že..., tvrdím, že..., prikazujem... atď.
    Modalita je možnostné, nevyhnutnostné, povinnostné, časovostné, príkazovostné, asertatívnostné atď. do vyjadrenie významu súdu alebo významu výroku.
    Modality sú predmetom modálnej logiky a vyjadrujú zložky významu reprezentujúce modality mimojazykovej reality.
:: modálny (logika).

/modálny (logika)
− súvisiaci s modalitou.
:: logika modálna.

/model
tal. − materiálna alebo nemateriálna napodobnenina (náhrada, kváziobjekt, analógia) objektu alebo javu zvaného jej predloha, vzor alebo originál, vytváraná v procese modelovania modelovaného objektu s didaktickým alebo bádateľským cieľom. Model znázorňuje originál v zjednodušenej forme. Model sa dá spravidla ľahšie vytvoriť ako originál: model vystupuje jednak ako objekt bádania a súčasne ako prostriedok poznávania originálu.
    Objekt, slúžiaci ako napodobnenina, môže byť prirodzený alebo umelo vytvorený.
    Model je materiálny alebo ideálny objekt, ktorý na určitom stupni zhody (podobnosti, izomorfie, izofunkčnosti atď.) reprodukuje vlastnosti a vzťahy iného objektu zvaného v danom kontexte originál, a zastupuje ho v procese materiálnej alebo duchovnej činnosti tak, že v rámci danej reprodukcie možno jeho skúmaním získavať informácie o origináli.
    V súlade s povedaným možno rozlišovať

                fyzický model,
                abstraktný model.

    V oblasti bádania sa k vytvoreniu modelu pristupuje vtedy, keď je ťažké alebo nemožné skúmať nejaký objekt alebo jav v jeho prirodzenej podobe, pretože ak by sme skúmaný objekt (jav) pozorovali v tejto podobe, riskovali by sme skreslenie reálneho obrazu procesov, ktoré sa v ňom odohrávajú; môže ísť napríklad o javy, ktoré sa vyvíjajú veľmi pomaly alebo veľmi rýchlo alebo o javy patriace do minulosti alebo do budúcnosti.
Ako typický príklad modelu môže slúžiť zemepisná mapa.
Proces tvorby modelu je modelovanie. (cf [144];158an.)
:: bádanie, koruna na veži Dómu sv. Martina v Bratislave, model in Register, model (matematika), model (umenie výtvarné), model atómu, model ekonomický, model funkčný, model informačný, model kartografický, model matematický, model molekulový, model stochastický, model štruktúrny, model vesmíru, schéma.

/model abstraktný
– komplex významových útvarov a procesov, napr. myšlienok, postupov, pojmov..., reprezentujúci nejakú reálnu alebo ideálnu entitu, ktorý vytvárame (konštruujeme, budujeme) s cieľom pochopiť zložitejšie prvky skúmanej entity (objektu) a vzťahy medzi nimi a vytvoriť si body (orientačnú oporu) pre ďalšie (budúce) skúmanie; abstraktným modelom zvýrazňujeme nami požadované prvky v modelovanom origináli.
K vytvoreniu abstraktného modelu je nevyhnutný dostatočný objem údajov o modelovanom objekte.
    Nevyhnutnou podmienkou vybudovania abstraktného modelu je aj uvedomenie si účelu, pre ktorý model tvoríme.

/model fyzický
– menšia alebo väčšia kópia reálneho objektu, napr. atómu, molekuly, včely, srdca, mozgu, celého človeka, automobilu, vlaku, lietadla, rakety, ponorky, mosta, priehrady, domu, mesta, krajiny, vlnobitia, vulkánu, zemegule, hviezdnej sústavy atď., zväčša v určitej mierke s cieľom skúmať prvky modelovaného objektu alebo diania a simulovať ich vzťahy k okolitému prostrediu.

/model systému
− zobrazenie vlastností systému podstatných z hľadiska účelu, na ktorý sa systém používa.

/modelovanie
tal. − metóda vedeckého poznávania, cieľavedomá bádateľská činnosť alebo metóda poznania vo všetkých jeho oblastiach počnúc skúmaním mikrosveta až po skúmanie objektov takých rozmerov alebo zložitostí akými sú atmosférické prúdy, zemetrasenia alebo utváranie sa hviezdnych hmlovín, ale aj chemických, biologických, sociálnych a psychických javov a spočívajúca v procese tvorby modelu.
    Metóda modelovania sa používa zväčša v prípadoch, keď je ťažké alebo nemožné skúmať nejaký jav alebo proces z celku predvedecky alebo predtechnicky daného v jeho prirodzenej forme.
:: modelovanie funkčné, modelovanie matematické, modelovanie molekulové, modelovanie semiotické, modelovanie štruktúrne, modelovanie vedecké, Tecnomatix Plant Simulation (TPS), veda.

/modelovanie semiotické
− modelovanie skutočnosti pomocou znakov, vyjadrujúcich významové útvary reprezentujúce entity mimojazykovej reality a vzťah hovoriaceho k nim.
:: semiotika.

/modelovanie vedecké
– angl. scientific modelling – tvorba vedeckého modelu s cieľom priblížiť pochopenie, definovať, kvantifikovať, vizualizovať alebo simulovať určitý výsek alebo aspekt reality z hľadiska určitého účelu alebo požiadaviek.

/moderna
fr. − temporálne a obsahové dištancovanie sa nových, tu a teraz prítomných fenoménov od fenoménov starých, považovaných za včerajšie a zastarané. Význam tohto slova závisí od toho, v ktorej dobe sa dištancuje od starého.
    Termínom moderna sa označuje napríklad súhrn niektorých avantgardných smerov v architektúre, urbanizme, umení, vo filozofii z konca 19. a zo začiatku 20. storočia vyznačujúcich sa potrebou odpovedať na výzvy vychádzajúce z nového sociálneho a kultúrneho postavenia človeka vo svete a v dejinách ([155];323 − 324).
    Generálne sa termínom moderna zvykne označovať doba európskeho vývinu približne od 17. storočia do polovice 20. storočia.
:: človek (moderna), postmoderna, univerzum významové moderné.

/modernizmus
fr. − mentalita alebo tendencia presadzovania nového.

/modus (Spinoza, B.)
– stav substancie, čiže „to, čo je v niečom inom, pomocou čoho sa tiež chápe“ (68;50).

/modus ponens
lat. − pravidlo odlúčenia, pravidlo modus ponens, modus ponendo ponens, pravidlo modus ponendo ponens − jedno zo základných pravidiel správneho (logického) usudzovania alebo jedna zo základných formálnych schém usudzovania, ktorú možno symbolicky zapísať takto

        p ⇒ q
        p
        ⎯⎯⎯
        q

kde symbol ⇒ symbolizuje logickú spojku „ak..., tak...“.
:: logika.

/moment
lat. – zložka entity.

Montesquieu (Baron de la Brede et de), Charles Louis de Secondat
(1689 – 1755) – francúzsky filozof, spolutvorca idey deľby moci, ktorú rozpracúval v nadväznosti na Lockovo učenie o deľbe moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. V spisoch Duch zákonov a Perské listy Montesquieu zdôvodňoval, že panovník musí celkom rešpektovať zákony schválené parlamentom a činnosť sudcov má byť celkom nezávislá. V opačnom prípade panuje nesloboda.
:: filozofia 18. stor., filozofia francúzska, filozofia novoveká, filozofia osvietenská.

/moral sense
angl. − mravný cit.

/morálka
lat. − normatívny systém, tvorený súborom morálnych noriem usporiadaným na báze morálnych princípov. Morálka je súčasťou predmetu etiky.
:: morálka kresťanská.

/morálka kresťanská
– normatívny systém regulujúci konanie človeka tak, ako to od neho vyžaduje Boh; jej ústrednou normou je Božie zjavenie v Ježišovi Kristovi, v ktorom sa človek ukazuje tak, ako má byť. V intenciách kresťanskej morálky je cieľom človeka prijatie absolútneho sebazdieľania Božieho v slobodnej milosti, ktorá je zo strany človeka nevypočítateľná a nevynútiteľná (cf [192];356).
    Základné princípy kresťanskej morálky sú rozvinuté v Ježišovej Reči na vrchu.
:: kresťanstvo.

/morálnosť
lat. − moralita – súlad s mravnosťou.
Morálne je také konanie, ktoré je v súlade so súborom noriem založenom na odlíšení dobra od zla.
    Opakom morálnosti je nemorálnosť.
:: etika.

/Morris, Charles William
(23. 5. 1901 Denver, Colorado, USA – 1. 1. 1979 Gainesville, Florida, USA) – americký filozof, ktorý otvoril vlastný smer v rámci pragmatizmu, a semiotik, ktorý v nadväznosti na myšlienky CH. S. Peircea vypracoval základy semiotiky, disciplíny, ktorú nazval termínom semiotic (v jednotnom čísle, cf [812];2). Významným žiakom Ch. W. Morrisa bol semiotik Th. Sebeok.

D: Symbolism and Reality: A Study in the Nature of Mind, 1925; Six Theories of Mind, 1932; Logical Positivism, Pragmatism and Scientific Empiricism, 1937; Foundations of the Theory of Signs, 1938 (812); Esthetics and the Theory of Signs, 1939; Paths of Life: Preface to a World Religion, 1942, Signs, Language, and Behavior, 1946; The Open Self, 1948; Varieties of Human Value, 1956; Signification and Significance, 1964; The Pragmatic Movement in American Philosophy, 1970; Writings on the General Theory of Signs, 1971; Cycles, 1973; Image, 1976, Pragmatische Semiotik und Handlungstheorie, 1977.

:: filozofia 20. stor., filozofia USA, metaveda (Morris, Ch. W.).

/motív
lat. − opakujúci sa, typicky hybný významový útvar tvorený vedomou pohnútkou podmieňujúcou činnosť zameranú na uspokojenie nejakej potreby človeka; môže zahrnovať aj zdôvodnenie a podloženie vôľového správania. Od motívov závisí, aký má zmysel konanie pre daného človeka.
:: motív (estetika), motív (psychológia), motív (teória literárna)., motív filozofický.

/motív (estetika)
– vonkajšie, skutočnostná stránka námetu a témy umeleckého diela.

/motív filozofický
– opakujúci sa, typický hybný filozofický významový útvar, ktorý (často v príznačnom spojení s inými motívmi) podnecuje/priťahuje a charakterizuje filozofické myslenie. Tak napríklad Habermas uvádza štyri filozofické motívy (motív postmetafyzického myslenia, lingvistického obratu, situovania rozumu a prekonávania logocentrizmu) ako základné charakteristické črty a podnety filozofovania v 20. storočí, pričom podotýka, že tieto motívy otvorili nielen nové výhľady, ale i nové zaslepenosti. Napríklad lingvistický obrat na jednej strane postavil filozofovanie na pevnejší metodický základ a umožnil mu vymaniť sa z apórií teórií vedomia, no na druhej strane umožnil, aby sa vyvinulo ontologické chápanie jazyka, ktoré izolovalo svetoodhaľujúcu funkciu jazyka od vnútrosvetských procesov učenia sa a povýšilo obmeny jazykových obrazov na originálne básnenie.
:: filozofia

/možné (Diodóros Kronos)
− to, čo je pravdivé alebo bude pravdivé.

/možnosť
– okolnosti, situácia, v ktorej je niečo možné, uskutočniteľné, podmienky, v ktorých sa dá niečo uskutočniť; možný prípad, eventualita.
:: ab esse ad posse, možnosť logická, ontológia, sloboda.

/možnosť logická
− mysliteľnosť bez formálnologického protirečenia, logická škontruovateľnosť.

/mravnosť
− súbor noriem založený na odlišovaní dobra od zla.
Konanie v súlade s týmto súborom noriem, je morálne, vyznačuje sa morálnosťou.
Konanie v rozpore s týmto súborom noriem, je nemorálne, vyznačuje sa nemorálnosťou.
:: etika.

/mravy
− obvyklý spôsob správania alebo konania podľa určitých spoločenských noriem. Mravy sú to, čo si dovoľujú a zakazujú vo svojom faktickom správaní sa členovia väčšej alebo menšej sociálnej skupiny, vzory a normy, ktorými sa bezprostredne riadia. Mravy sa svojou fakticitou líšia od ideálov ako toho, čo má byť.
:: etika.

/mudrc
– v staroveku múdry muž, muž s mimoriadnou životnou múdrosťou – filozof, no ešte častejšie osvietený štátnik (cf. sedem mudrcov).
V starom Grécku sa mudrci (sofoi) odlišovali od sofistov a od filozofov.

/múdrenie
– stávanie sa múdrym. Tento proces sa na svete koncom preddruoosovej éry takmer zastavil; prevažovať začali širokospektrálne dementizačné procesy.
:: doba osová druhá.

/múdrosť
– maximálna dokonalosť vo vedení svojho života ako výsledok pochopenia zmyslu života a poznania prostriedkov k tomu, ako dosiahnuť zmysel života. Človeka, ktorý vynikal múdrosťou v staroveku považovali za mudrca, človeka, ktorý miloval múdrosť alebo túžil po nej, za filozofa.
Múdrosť sa zakladá na rozlišovaní.
Múdrosť je vedenie o bytostnom, o posledných dôvodoch a cieľoch súcna, pozorovanie a posudzovanie všetkého časného vo svetle večnosti (sub specie aeternitatis), vedenie, ktoré svoju plodnosť preukazuje tým, že všetkým veciam vesmírneho poriadku vykazuje im prináležiace miesto. Pre múdrosť nie je podstatná vedecká forma, ale zhoda myslenia a konania.
:: hlúposť.

/múdrosť (Moos, P.)
− schopnosť harmonického využitia informačných, znalostných a emočných agencií, schopnosť ich kvalitného výberu pre životne dôležité rozhodovanie v našom správaní i správaní riadených systémov ([219];13).

/múdry
– stav, ktorý je výsledkom múdrenia a ktorý tvoria značné rozumové schopnosti, bohaté vedomosti alebo skúsenosti, dobrý odhad, videnie dôsledkov a – v najvyššom stupni – múdrosť.
:: múdry, in Register

/Münz, Teodor
(1. 1. 1926 Vrútky – ) – slovenský filozof, špecialista na dejiny slovenskej a nemeckej filozofie, autor prekladov základných diel svetovej filozofie (Kant, Hegel).

D: Náhľady filozofov Malohontskej spoločnosti, 1954; Filozofia slovenského osvietenstva, 1961; Od fantázie ku skutočnosti, 1963; Humanistická iniciatíva Feuerbachovej filozofie, 1971; B. B. Spinoza, 1977; Náboženská filozofia na Slovensku v prvej polovici 20. storočia, 1994; Listy filozofom, 2002; Hľadanie skutočnosti, 2008; Cesta za skutočnosťou bez metafyziky. S Nietszchem a proti nemu, 2015; Odchádzame?, 2019.

:: filozofia slovenská.

/myseľ
– subjekt, ktorý vníma, myslí, má svoje predstavy, cíti, chce a pod. prípadne súbor predstavovania, vnímania a pod. Myseľ je entita tematizovaná v súčasnosti najmä v rámci filozofie mysle.
Myseľ by sme mohli opisovať aj ako to, čo vníma (vnímajúcno), myslí atď., pričom by sme uvoľnili väzbu na nejakú substanciu (materiálnej alebo duchovnej povahy). Takúto derelativizáciu mysle možno sledovať napríklad v diele J. Krišnamurtiho. V hinduistickej psychológii je myseľ orgánom vnímania.
    Pojem mysle (mind) sa začal používať v anglickom empirizme namiesto pojmu duše.
    Význam termínu myseľ prešiel vývinom: na konci 18. stor. sa myseľ chápala ako vnútorný duševný život vôbec resp. totalita zmyslových alebo iba duchovných pocitov.
    Niektorí myseľ chápu ako najužšiu jednotu a celkovosť duchovného a zmyslového citového života.
:: duch, duša, filozofia mysle, inteligencia umelá, mozog ľudský, myslenie, neurovedy, pociťovanie, poznanie, poznatok, poznávanie, predstava, predstavovanie si, problém mysle a tela, proces významový, spomienka, spomínanie, univerzum významové, útvar významový, vedomie, vnímanie.

/myslenie
− podproces duchovnej produkcie tvorený systémom operácií s mysleným, ideálnym objektom; významový proces, spočívajúci v nachádzaní vzťahov medzi významovými útvarmi alebo v nich, v ich pretváraní alebo spracúvaní (napríklad v ich usporiadavaní) a na základe toho vo vytváraní eventuálne nových významových útvarov (významotvorba).
    Myslenie možno rozčleniť na myšlienkové operácie, ako napríklad analýzu, syntézu, členenie, porovnávanie, usporiadavanie, spájanie, zjednocovanie a ďalšie.
    Významové útvary, z ktorými sa uskutočňuje myšlienkový proces, môžu byť rôzneho druhu a čistoty (emocionálnej alebo vôľovej nasýtenosti), môžu to byť vnemy, predstavy, pojmy, môžu to byť významy vyjadrené, ale i nevyjadrené slovami, významy vyjadrené symbolmi, gestami, môžu to byť viac alebo menej usporiadané sústavy alebo roje významových útvarov atď.
    Rozlišuje sa:

          – názorné myslenie (napr. názorno-činné myslenie, názorno-obrazné myslenie),
          – slovno-logické pojmové myslenie;
          – operačné myslenie;
          – vedecké myslenie;
          – každodenné myslenie;
          – umelecké myslenie (napr. hudobné myslenie, výtvarné myslenie, ...)
          – mýtické myslenie;
          – magické myslenie;
          – myslenie deduktívne;
          – myslenie induktívne;
          – myslenie analytické;
          – myslenie filozofické;
          – myslenie verbálne;
          – myslenie nonverbálne
          – atď. a pod.

:: činnosť myšlienková, indukcia, logika, myseľ, myslenie (veda kognitívna), myslenie abstraktné, myslenie divergentné, myslenie hudobné, myslenie inžinierske, myslenie politické, myslenie reflektívne (Hegel, G. W. F.), myslenie správne, myslenie umelecké, operácia myšlienková, postup myšlienkový, potreba duchovná, proces významový, rovina jazyková syntaktická, spôsob myslenia.

/myslenie (kognitivizmus)
– spracovanie informácií.
:: myslenie, kognitivizmus.

/myslenie abstraktné
– myslenie, ktoré pracuje s abstrakciami, vymaňuje sa z názornosti, konštruuje ideálne objekty atď.
:: myslenie, poznávanie.

/myslenie boha (Aristoteles)
– myslenie myslenia ([260];447).
:: Aristoteles, myslenie.

/myslenie filozofické
− filozofický významový proces spočívajúci v tvorbe a transformácii filozofických významových útvarov a v ich usúvzťažňovaní pokiaľ možno v sebareflexii.
:: motív filozofický., myslenie.

/myslenie pokantovské
− hlavná náplň filozofie 19. storočia vychádzajúca z nezmieriteľných protikladov, ktoré sa objavujú v Kantovom myslení a týkajú sa vzťahu nazerania a myslenia, teoretického a praktického rozumu, subjektu a objektu (cf 457;9).
:: filozofia 19. stor., myslenie, novokantovstvo.

/myslenie poznávacie
– poznávajúce myslenie – podproces poznávania tvorený súborom alebo postupnosťou kognitívnych významových procesov generujúcich alebo transformujúcich kognitívne významové útvary.
:: myslenie.

/myslenie reflektívne (Hegel, G. W. F.)
– myslenie, ktorého obsahom sú myšlienky ako také a ktoré ich robí uvedomenými (65;6).
:: Hegel, G. W. F., myslenie.

/myslenie správne
– myslenie v súlade s logickými zákonmi.
:: myslenie.

/myslenie si
– usudzovanie, mienenie, domnievanie sa, nazdávanie sa – významový proces spočívajúci v matí istej mienky, názoru, úsudku o niečom.

/myslenie synkritické
– rozlišovanie entít a ich kontinuálne udržiavanie v zornom poli skúmateľa, neredukujúc jednu na druhú a tú ktorú z nich na ten ktorý jej aspekt a neredukujúc ich ani na ich významovoútvarové ekvivalenty (napr. pojmy) s cieľom dostať do zorného poľa aj súbor ich vzťahov ako predmet ďalšieho skúmania.
    Synkritické myslenie je nereduktívne usúvzťažňujúce 1. postupy vzájomne sa vylučujúce, napríklad kritické a nekritické myslenie, myslenie vedecké a myslenie každodenné alebo alternativistické, myslenie diskurzívne a intuíciu, myslenie tzv. západné a tzv. východné (klasické čínske, klasické indické) ...; 2. postupy zatiaľ odolávajúce syntéze, ako napríklad v rámci teórie relativity a v rámci kvantovej fyziky; 3. vedecký, napr. fyzikálny obraz alebo model reality a realitu ako súčasť celku predvedecky (napr. predfyzikálne) daného.
    Metafyzicky ultimným krokom je na ceste synkritického myslenia nereduktívne usúvzťažnenie cishorizontovej reality, horizontovej reality a transhorizontovej reality, z ktorých prvá je poznateľná, druhá sa vyznačuje tým, že zakaždým, keď sa pokúšame preniknúť za ňu do transhorizontovej reality, o kus sa iba posunie, no nedovolí nám, aby sme čo i len na okamih nahliadli za obzor do transhorizontovej reality. Synkritické myslenie nám týmto svojím krokom predostiera celok predvýskumne daného ako pole, z ktorého si tá ktorá disciplína – obrazne povedané – vykrajuje svoj predmet poznania.
    Myslenie synkritické kliesni, vytvára podmienky pre (prinajmenšom) vypočutie si partnera. Čiže nenavodzuje cestu k neutralite, ale k otvorenosti, ktorá môže vyústiť do žičenia inakosti, čo už by zaiste bola čisto záležitosť synkriticizmu.
    V dobe úpadku schopnosti korigovať chybné postoje a rozhodnutia, čím sa prinajmenšom sčasti vyznačujeme po nástupe druhej axiálnej éry (najmä v politickej sfére), poskytuje synkritické myslenie možnosť zohľadniť i samého seba ako vymykajúceho sa korekcii, ako unikajúceho sebareflexii, ako subjektu v nedohľadne sebe samému, prítomnému ako (nezriedka strašideľný) Tieň. Synkritické myslenie otvára možnosť transformovať energiu tejto odvrátenej strany seba samého na niečo konštruktívne alebo aspoň nie odpudivé alebo vyvolávajúce úzkosť a des a paralyzujúce heuristiku a kladnú iniciatívnosť napr. v rokovaniach alebo interpersonálnom dialógu. Umožňuje to v prvom rade v úvode state uvedená nereduktívnosť synkritického usúvzťažňujúcna: synkritické myslenie je všesmerne – smerom von i smerom do seba samého – uvádzajúce do súvislosti a do poľa pozornosti ľubovoľné nezlučiteľnosti a predkladajúce ich slobodnému nezaujatému posudzovaniu. Nielenže nevedie k tomu, aby subjekt opustil svoje vlastné záujmy, ale naopak, aby si uvedomil ich kompletný diapazón a dôsledky, ku ktorým povedie ich realizácia, napríklad sebazničenie. Veci ako prestíž, strápnenie sa pred verejnosťou, sebazničenie atď. rozloží pekne vedľa seba ako karty na stole a dovolí pokojne vyhodnotiť situáciu a zvážiť hodnoty. Synkritické myslenie konštituuje nezaujatého diváka v jeho nositeľovi a tým ho transformuje z ustráchaného alebo zlostného narcistu na (seba)dobroprajného konštruktivistu, nositeľa multipolárnej civilizácie, ktorá prichádza s nástupom druhej osovej doby.
    Sebareflexívnu zložku alebo podproces synkritického myslenia tvorí sebasynkritické myslenie, sebasynkritika, čo otvára možnosť alebo umožňuje inscendenciu čiže transcendenciu do svojho vlastného vnútra, zvnútorňovanie, spiritualizáciu, bez ktorej je nemysliteľná naša ďalšia existencia na planéte v podmienkach vyčerpanosti externých zdrojov.
    Synkritické myslenie je ponechávajúcno otvorených dverí objavu, nie jeho vynucujúcno. Nevylučuje, naopak, je inkluzívne. Nezazlieva neslýchanosť proveniencie nápadu, idey, ľubovoľného významového útvaru, ale jeho sebaväčšiu prekvapujúcnosť prijíma ako prejav faktu všeprenikajúcej transhorizontovej reality. Kritickosť nestavia do opozície voči intuícii alebo hravosti, ale nereduktívne ich usúvzťažňuje, je ich vedomou synkrízou čiže je ich synkritikou. Synkritickosť vzťahuje aj na seba samé, na svoje postupy a na svoje produkty, na ním generovaný obraz reality i obraz seba samého. Radikálne odlišuje obraz od zobrazovanej reality i reality (fungovania) seba samého: medzi realitou a akýmkoľvek jej obrazom vidí, udržuje a pestuje ontologickú diferenciu. Synkritické myslenie je kultúrou ontologickej diferencie, kardinálneho udržiavania toho, ako sa veci majú, a toho, čo si o nich myslíme, v odstupe, v onej nereduktívnej usúvzťažnenosti, o ktorej je neustále reč v synkriticizme.
    Synkriticistický spôsob myslenia je nevyhnutný pri tematizácií takých krajne otvorených tém akú predstavuje inscendentalizačný zlom v kultúre 21. storočia.
    Synkritické myslenie hľadá synkrízu, nie syntézu; synkrízu teórie relativity a kvantovej fyziky a synkrízu svetových civilizácií (vrátane tých, ktoré zatiaľ „nevykryštalizovali“. Pokiaľ aj hovorí o zjednotení alebo o veľkom zjednotení, nechápe ho ako syntézu, ale chápe ho ako synkrízu a teóriu vedomo uskutočňovanej synkrízy chápe ako synkritiku. Voľnejšie povedané: synkriticizmu a jeho mysleniu nejde o jednotu (zjednotenie), ale o mierové súžitie – na jednej strane teórie relativity a kvantovej mechaniky, na druhej strane civilizácií.
:: kontroverznosť, kultúra 21. stor., myslenie, synkriticizmus, zlom inscendentalizačný v kultúre 21. stor..

/myslený
− fiktívny – existujúci v predstave alebo v predstavách, v mysli, ktorý však nemusí jestvovať v skutočnosti.

/mystérium
gr. − tajomstvo, záhada.

/mystické
gr. – mystično – komplexný významový útvar alebo proces spočívajúci v zážitku totálneho splývania alebo jednoty, neodeliteľnosti, úžasu bez začiatku, priebehu a konca, s ich absenciou, ako aj s absenciou prechodu medzi nimi, ich ukončenia alebo začínania), bez akejkoľvek pochybnosti nepomenovateľného a nijako nezobraziteľného, neodolateľne strhujúceho (príťažlivého, priťahujúceho), nečasového (atemporálneho), bezpriestorového (aspaciálneho), bezmedzne jasného alebo bezmedzne temného alebo bezmedzne hmlistého, nedvojného, nerozlíšiteľného a neodlíšiteľného v ktoromkoľvek rozmere (keby bol) i bez duality (dvojnosti), s blaženosťou alebo hrôzou nepredstaviteľnou z predmystického stavu, s vypnutosťou väzby na čokoľvek vlastné, vrátane vlastného ja a vlastného tela. Vyviazanosť s akejkoľvek väzobnosti, splývanie bez väzby, zcelenosť trhliny bytia bez vedomia cesty k tejto zcelenosti alebo spôsobu či cesty jej dosiahnutia, preto aj bezcestie v mystickom stave, ba dokonca aj pri jeho nástupe. Blúznenie o tomto všetkom, jeho opis alebo interpretácia (psychologická, fenomenologická, filozofická, metafyzická, teologická, umelecká...) a takisto triezve alebo exaltované hovorenie o ňom alebo zobrazovanie ho je možné len v pred- alebo post-mystickom stave a vždy iba skreslene a determinovane dobovým a spoločenským kontextom, vzdelaním a výchovou, vierou, svetonázorom, profesiou... O tom, čo všetko mystický stav tvorilo alebo bude tvoriť možno hovoriť iba v mimomystickom stave. V mystickom stave niet nijakej potreby, nástup pociťovania potreby je hranica mystického stavu. Odvaha k mystickému stavu alebo strach z neho sú súčasťou len mimomystického stavu. Mystický stav je pravdepodobne autochtónne antropínum archetypálnej povahy. V mimomystickom stave sa mystické javí ako možné (dosiahnuteľné) alebo nemožné (nedosiahnuteľné), normálne alebo nenormálne, želateľné alebo neželateľné, hodné alebo nehodné dosiahnutia, potrebné alebo nepotrebné, zmysluplné alebo zmysluprázdne, prázdne alebo plné, (nekonečne) blažené alebo desivé... Túžba po mystickom stave alebo strach z neho sú zložkami mimomystického stavu. V mystickom stave niet túžby ani jej splnenia.
Záverečná poznámka: každé z predchádzajúcich slov bolo vyslovené (napísané) v mimomystickom stave a z jeho pozície; v mystickom stave niet (oných) slov ani zážitkov, ktoré sa nimi opisujú, preto sú tieto zážitky nevídané, neslýchané etc. Niet ani ich plurálu. V mimomystickom stave sa nám mystický zážitok javí ako jediný a jednotný: v mystickom stave možno niet vôbec nijakých obsahovo, formálne alebo štrukturálne diferencovateľných zážitkov, ako keby sme boli mŕtvi a neboli by nijaké zážitky alebo by boli zážitky, o ktorých sa nám živým ani nesníva.
    Techniky, spôsoby, cesty, metódy etc. dosahovania mystického stavu môžu byť nanajvýš v preddverí mystického stavu, ktorý nastupuje exaifnés čiže bezčasmo a náhle, bez avíz a najmä túžob po nich.
    R. A. Slavkovský v emaili autorovi z 2. 1. 2021 poznamenáva, že naznačený prístup k mystickému „by som nazval normatívny: vymedzenie rozdielov medzi mystickým a mimomystickým. Snáď by som len namiesto ,techník dosahovania mystického stavu’ hovoril skôr o príprave seba samého na možnosť obdarovania takým fenoménom.“
– I: Piaček, J.: Synkritický pohľad na mystiku, in: Akademický repozitár.
:: mystika.

/mystika kresťanská západná, jej zlatý vek
– prúd stredovekej filozofie (sic!) ([79];485), rozvíjajúci sa od konca 12. storočia do začiatku 15. storočia a vyrastajúci zo ženskej mystiky (Frauenmystik) (Hildegarda z Bingenu, Hadewijch z Antverp, Mechtilda z Magdeburgu, Alžbeta zo Schöndau, Markéta Porete...). K predstaviteľom tohto filozofického prúdu sa radí Majster Eckhart, Johannes Tauler, Angelo z Foligna, Ulrich zo Štrasburgu. Tento prúd myslenia a spôsobu života vrcholí v hnutí devotio moderna a vyúsťuje do veľkolepého odkazu Mikuláša Kuzánskeho.
:: filozofia 12. stor., filozofia 13. stor., filozofia 14. stor., filozofia 15. stor., filozofia renesančná, filozofia stredoveká, mystika.

/mystika židovská
– p. Abulafia, Abraham.
:: mystika.

/myšlienka
− významový útvar vyjadrovaný vetou, ktorý je výsledkom alebo obsahom myslenia; podproces premýšľania.
:: myšlienka základná, myšlienka zložitá, operácia logická.

/myšlienka základná
− téza – myšlienka, o ktorú opierame iné myšlienky a významové útvary, prvok základu nejakého myšlienkového útvaru.

/myšlienka zložitá
– významový útvar, skladajúci sa alebo utvorený z viacerých myšlienok a vyjadrený súvetím (zloženou vetou).

/mytéma
gr. – základný konštitutívny prvok mýtu.

/mytológia
gr. − doslova: rozprávanie mýtov − 1. komplex významových útvarov (a pôvodne aj významových procesov) tvorený súhrnom mýtov alebo 2. skúmanie tohto komplexu, spočívajúce v analýze, interpretácii a komparácii mýtov, ktoré sa rozvíja od čias osvietenstva a ktorého ťažiskom je bádateľský odkaz v rámci mytológie, ktorý zanechal C. Lévi-Strauss. Mytológia v zmysle 2 skúma povahu mýtov, ich funkciu a miesto v sociálnom živote.
    Skúmaniu mýtov, mytologickej mentality a mytologického myslenia sa okrem mytológie v zmysle 2 venuje aj sociálna antropológia, religionistika, sociológia náboženstva, psychológia náboženstva, psychoanalýza, história, filozofia a lingvistika.
:: mytológia grécka, mytológia rímska, mýtus, osvojovanie si sveta človekom mytologické, univerzum významové mýtické.

/mýtus
gr. − báj − prvok mytológie v zmysle 1 tvorený komplexným významovým útvarom a významovým procesom (neustálym generujúcnom svojich stále novších a novších variantov) symbolicky reprezentujúcim celok alebo niektorý aspekt miesta človeka vo svete, ich pôvod (vznik)..., utvárajúci sa v protohistorickom alebo predskripturálnom období tej ktorej svetovej alebo etnickej kultúrnej tradície a fixovaný ako prvok toho ktorého komplexu mýtov, t. j. v mytológii mezopotámskej (sumerskej), egyptskej, indickej, čínskej, kórejskej, japonskej, gréckej, keltskej, rímskej, arabskej, germánskej, škandinávskej, slovanskej, sibírskošamanskej, tibetskej, austrálskoaboriginnej, tichooceánskej, predkolumbovskoamerickej, subsaharskoafrickej, eskymáckej...
    Základným konštitutívnym prvkom mýtu je mytéma.
:: obraz mýtický, univerzum významové mýtické, útvar významový mýtický.

N-lexikón

/náboženstvo – (znovu)obnovovanie spojenia človeka s transhorizontovou realitou, najčastejšie (no nie vždy) predstavovanou ako božstvo; jedna zo základných foriem osvojovania si sveta človekom, v rámci ktorej človek numinózne a s prevažne nemanipulatívnou tendenciou prežíva transcendentno a v rámci ktorej sa ľudia združujú do (náboženského) spoločenstva, utvára sa cirkev, sústava obradov atď.
    V palete významových útvarov tvoriacich náplň náboženského uvedomovania si transcendentna dominujú významové útvary alebo procesy označované ako náboženská viera.
    Náboženstvo je súčasťou civilizácie a má zmysel v miere svojej participácie na kultúre.
    Náboženstvo je predmetom skúmania v rámci religionistiky, filozofie náboženstva, kulturológie, teológie náboženstva, psychológie náboženstva, sociológie náboženstva a i.
    Náboženstvá odpovedajú na otázky o pôvode a zmysle života, určujú, čo je dobré a čo zlé, rátajú s ľudským strachom pred neznámym, všímajú si potrebu človeka milovať a byť milovaný, odpovedajú na túžbu ľudí po absolútnom dobre, na ich sny o mieri, harmónii a radosti, na ich občasnú potrebu útechy a chuť poďakovať sa niekomu za krásy sveta. Z týchto rozličných túžob pramení modlitba.
:: akt náboženský, boh, Boh, božstvo, buddhizmus, celok daného prednábožensky, filozofia náboženská, filozofia náboženstva, hinduizmus, islam, judaizmus, kresťanstvo, modlitba, náboženstvo rímske, náboženstvo svetové, námet náboženský, osvojovanie si svet človekom náboženské, prežívanie posvätného, realita transhorizontová, rítus apotropaický, sakrálno, sprítomnenie (náboženstvo), šintoizmus, transcendentno, unikajúcno, univerzum významové náboženské, uranolatria, útvar významový sakrálny, verenie (náboženstvo), viera náboženská, výraz sakrálny.

/náboženstvo (Kant, I.)
– oblasť morálky bez toho, aby existovala nejaká špecifická cesta k nej. Náboženstvo je morálna viera vzťahujúca sa na Boha, ktorého jestvovanie sa postuluje. Náboženstvo je poznanie povinností ako božských príkazov.

/nacizmus
lat. − vyhlasovanie vlastného národa (vlastnej „rasy“) za „vyšší“ národ alebo za „viac“ než ostatné národy alebo rasy a nárokovanie si na rozhodovanie o tom, ktorý národ, národnosť, rasa si život zaslúži a ktorý/á nie.
    Toto extrémne vyzdvihovanie sa v nacizme opiera o významové univerzum, ktorého podstatu tvorí zlúčenina viery a presvedčenia, odmietajúca „(jednostranný a výlučný) intelektualizmus a racionalizmus ((einseitigen und ausschließlichen) Intellektualismus und Rationalismus) ([241];432)“, a síce konkrétne spojenie viery, že národnú jednotu najlepšie zabezpečí štát riadený politickou stranou s jedným najvyšším vodcom, stelesňujúcim národnú vôľu, a presvedčenia o nadradenosti germánskej alebo nordickej rasy, implikujúcej plné právo iné rasy si podrobiť alebo zlikvidovať: „Blut und Rasse, Rassen-Ehre, nicht Liebe und Humanität, sind unsere Höchstwerte (krv a rasa, úcta k rase, nie láska a humanita sú naše najvyššie hodnoty“ ([241];564). Toto učenie najpodrobnejšie rozpracoval jeden z prvých a najvplyvnejších členov Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei, NSDAP) Alfred Rosenberg v knihe „Mýtus 20. storočia (Der Mythus des 20. Jahrhunderts), 1930“.
    Nacizmus treba odlišovať od fašizmu (uprednostňujúceho svoj vlastný štát pred všetkými ostatnými štátmi).

/načúvanie
− pozorné vnímanie sluchom.

/nadbytočnosť
− presahovanie normálnej alebo potrebnej miery, prebytočnosť.
:: redundantnosť.

/nadčlovek (Nietzsche, F.)
− človek ako vykupiteľ ľudstva z jeho malosti a úbohosti, ktorý všetku starostlivosť a úctu, ktorá prislúchala iba Bohu, má teraz obrátiť k sebe samému.

/nadchádzanie
− prichádzanie (v čase), nastávanie, začínanie sa, dostávanie sa do krátkej časovej vzdialenosti pred uskutočnením, približovanie sa

/nadoblačie mysle (synkriticizmus)
− vrstva mysle, ktorá má mlčanlivú, tichú, nenarušiteľnú, nerozvlniteľnú povahu a možno ju považovať za svedkyňu všetkého diania v nej a mimo nej, tichého i hlučného, pohybu i pokoja, akýchkoľvek počiatkov a ukončení i samej nevzniknuvšej bezpočiatkovosti. Je to apriórny prienik našej mysle skutočnosťou, ktorá sa od nej transcendentne odlišuje.
    Z praktického hľadiska je pozoruhodná (dôležitá) skutočnosť, že nadoblačie mysle je stav prístupný bez najmenšieho sprostredkovania v každej etape života človeka, v hociktorom priereze bytím človeka, nazývanom homo. Vzdialenosť nadoblačia mysle nekolíše, kolíše iba stupeň tienenia jeho svetla naším egom a jeho výplodmi.
Výhľad na nadoblačie mysle a napokon sám postoj k zvyšku mysle a k ostatným súčastiam celku predsynkriticky daného z tejto pozície sa dostavuje v stave anegoity (rozpustenosti ega). Celé dianie synkriticizmu smeruje k nadoblačiu mysle.
    Opis tohto procesu je však rozporný. Proces zaujatia pozície, z ktorej opisujeme nadoblačie mysle, začína uvedomovaním si egoizácie. Egoizácia ako vznikanie ega je vykročenie do ničoty. Ego, ktoré je kontinuálnym produktom egoizácie, je touto ničotou. Deegoizácia nastáva naším pretrvávaním v nevyhnutnej osamotenosti, ktorá sa v dôsledku toho dostaví. Prežívanie superpozície egoizácie a deegoizácie bez interpretácie (vrátane tej, ktorú (re)konštituujeme písaním/čítaním týchto riadkov), bez pomenúvania a bez toho, kto by tento zážitok nejako nazýval, prináša transcendovanie tejto superpozície nástup čírej spontánnosti bez chcenia aj nechcenia stať sa hocičím/hocikým. Avšak už pomenovaním stavu, ktorý máme na mysli, ako nadoblačie mysle, tento stav strácame. Presnejšie povedané, prekrývame si ho všetkým tým, čo si o ňom myslíme; nadoblačie mysle nahradzujeme jeho obrazom, ktorý ho zatieňuje (nie vzďaľuje) rovnako, ako akýkoľvek iný výplod egoizácie a ega. Svetlu nadoblačia mysle sa stačí vystaviť odstránením ego-tienidiel, vrátane deštrukcie ega (alkohol, vorkoholizmom, drogami, tmou a podobne), ktorá je formou šialenstva a nie rozpustením ega.
    Rozpustenie ega možno prirovnať trebárs k orgazmu, deštrukciu ega naopak k suicídiu (nezriedka nevydarenému).
Rozpustením (= bez chcenia, deštrukcie a násilia) ega nastáva autentický život vo vystavenosti svetlu nadoblačia mysle, deštrukciou ega sa prehlbuje smrť zaživa, neautentickosť.
    Definitívnou formou autenticity čiže vystavenosti svetlu nadoblačia mysle je láska alebo vďačnosť (cf. 392;198 − 199).
– I: Nadoblačie mysle, in: Wikipédia.
:: poradenstvo synkritické (synkriticizmus), šťastie lásky (synkriticizmus).

/nadobúdanie
– stávanie sa majiteľom, nositeľom.

/nadobudnutie
− stanie sa majiteľom, nositeľom.

/náhľad
– názor, mienka.

/náhle
– veľmi rýchlo až bezčasmo, naraz, zrazu, znenazdajky, dôležitá súčasť predmetu perichronozofie.
    Vo filozofii (najmä Heideggerovej) sa výraz náhle (po nem. jäh, plötzlich) substantivizuje do podoby náhlosť (die Jähe, das Jähe, das Plötzliche), tvoriacu bezčasovú prináležajúcnosť (nem. Zugehörigkeit, angl. belongingness) bytia súcnu, priestoru času a času priestoru i jednotlivých extáz časovosti k sebe navzájom: náhlosť je bezčasová (= v čase nenavstúpivšia ani nenastúpiteľná) jednota toho, čo bola, je a bude (cf 754;274, 60 –61); je to bezčasové udržujúcno času pohromade, v jednote (pomíňajúcej) minulosti, (živej, bezčasmo sa dejúcej) prítomnosti a (nastupujúcej, nadchádzajúcej) budúcnosti.
:: priliehajúcno k bytiu.

/nahliadnutie
– pochopenie bytostne nevyhnutných súvislostí (cf 46;311).

/náhoda
− udalosť, ktorá nastane neočakávane alebo v rámci platných zákonov nepredvídane.
:: náhodnosť, tyché.

/náhodnosť
− náhodilosť − vyskytujúcnosť alebo stanie sa náhodou.

/náhrada
− vyrovnanie, zaplatenie, odčinenie škody, straty, odškodnenie; zastúpenie, nahradenie.

/nahradenie
− danie náhrady; dosadenie niekoho alebo niečoho za niekoho alebo niečo, zastúpenie, vystriedanie.

/nahradzovanie
− dávanie náhrady; dosadzovanie niekoho alebo niečoho za niekoho alebo niečo, zastupovanie, striedanie.

/nachádzanie
− objavovanie hľadaním alebo mimovoľne; získavanie hľadaním alebo mimovoľne.

/nachádzanie sa
– ocitanie sa; vyskytovanie sa, jestvovanie v istom stave, v istej situácii; bytie niekde fyzicky prítomný, zdržiavanie sa na určitom mieste; jestvovanie v istej polohe, bytie v istom prostredí, v prírode, jestvovanie niekde v istej podobe.

/nájdenie
– objavenie hľadaním alebo mimovoľne.

/nálada
– rozpoloženie, atmosféra.
:: nálada (psychológia).

/námietka
− výhrada, dôvod, postoj uvádzaný proti.
:: namietať.

/náplň
– hmota, ktorou je niečo vyplnené, naplnené; obsah (myšlienkový, citový atď.), zmysel.
:: náplň filozofie.

/náplň filozofie
– jej obsah a zmysel.
:: filozofia.

/napodobnené
− to, čo sa vytvorilo napodobňovaním, napodobnenina, imitácia.

/napodobnenie
− výsledok napodobňovania.

/napodobňovanie
– imitovanie – robenie niečoho tak, aby vznikla podobnosť (napodobnenia s napodobňovaným).

/naratív
lat. – „rozprávanie, príbeh (individuálny, skupinový, národný, historický a pod.), v ktorom sa fakty a ich interpretácia podriaďujú istému zámeru“ ([155];641).
Naratív je súčasťou predmetu naratológie.

/národ
– relatívne stabilné historické spoločenstvo ľudí vyznačujúce sa týmto:

        spoločné územie,
        jazyk,
        etnické hranice
        špecifická kultúra,
        tradície a spôsob života,
        tendencia vytvoriť vlastný štátny útvar s vlastným hospodárskym životom.

:: filozofia národná, kultúra národná, národ staroveký, štát národný, zvrchovanosť národa.

/nároky
– požiadavky, želania.

/následnosť
− poradie, v ktorom nasledujú jednotlivé veci za sebou, nastávanie niečoho v istom poradí (po niečom predchádzajúcom), vzájomné nadväzovanie na seba, nasledovanie.
:: ontológia, proces.

/nasledovanie
− pohybovanie sa za nejakou entitou, sledovanie; prichádzanie po nejakej entite, po niečom predchádzajúcom, nastávanie.
:: sekvencia.

/nasledovanie (synkriticizmus)
– bytie prívržencom, stúpencom. Nasledovanie nemá zmysel. Synkriticizmu by išlo najradšej o transcendovanie nasledovania, o zbezcestnenie postupu splynutím s cestou. Synkriticizmu, keď už musí použiť slovo cesta, ide nanajvýš o cestu perichronickú. Nezmyselnosť nasledovania sa pokúša objasniť článok Ako porozumieť Krišnamurtimu. Nasledovanie je príklad chronickej cesty. Nasledovanie treba odlišovať od napodobňovania, ktoré môže mať istý čas pedagogický zmysel, napr. v škole, pri laboratórnych prácach, výučbe hry na klavíri a podobne.
– I: Piaček, J.: O stave našej civilizácie a jej liečení.

/nastanie
– začatie bytia.
:: udalosť.

/nastávanie
– začínanie byť, nadchádzanie.

/náuka
– zložitejší významový útvar tvorený vedným odborom, vednou disciplínou; učenie, teória, názor, napríklad faunistika (cf [342];300).
:: deontológia, dietetika, náuka o prameňoch, neuropatológia, štýl náučný, veda.

/návod
− súbor inštrukcií opisujúci postup činnosti.

/nazeranie
− nahliadanie − 1. významový proces tvorený bezprostredným vnímaním;
2. spôsob posudzovania, pohľad, stanovisko.

/nazeranie zmyslové
− významový proces tvoriaci podproces alebo etapu poznávacieho procesu a tvorený jednotou pociťovania a vnímania.

/názor
− nahliadnutie − výsledok posudzovania alebo bezprostredného vnímania niečoho; chápanie skutočnosti, mienka, úsudok, presvedčenie.

/názor filozofický
− filozofický významový útvar tvorený filozofickým posudzovaním niečoho, napr. senzualizmus, eternalizmus...

/názor vedecký
– vedecký významový útvar tvorený vedeckým posudzovaním niečoho. napr. názor astrofyzikov na predpriestoročas.

/názor zmyslový
− významový útvar tvorený jednotou pocitu a vnemu a vznikajúci ako výsledok zmyslového nazerania.

/názornosť
– prístupnosť zmyslovému vnímaniu (najmä zrakovému), obraznosť, ľahká pochopiteľnosť. Pri uplatňovanie zásady názornosti sa využívajú didaktické prostriedky – predovšetkým ide o predmety slúžiaci ako učebná pomôcka pri názornom vyučovaní.
Zásada názornosti je hlavné didaktické pravidlo.

/názov
− meno, pomenovanie, slovné označenie niečoho.
Systematický súbor názvov tvorí nomenklatúru.
:: názov filozofémy, názov odborný, názov všeobecný.

/názov filozofémy
– označenie tej ktorej súčasti systému filozofie. V tomto slovníku slúži zväčša zároveň ako nadpis článku Hlavnej časti.

/názov odborný
− termín.

/názov všeobecný
− názov, ktorý pomenúva celú množinu predmetov rovnakého druhu.

/nazvanie
− názov alebo jeho danie.

/nebytie
− opak bytia, jeho popieranie alebo negácia. Niekedy sa stotožňuje s ničotou.
Prechod z nebytia do bytia je dianie.

/necnosť
− neresť, záporná mravná vlastnosť.
:: etika.

/nedostatok
– nedostačujúce množstvo, nedostávanie sa, chýbanie; núdza, bieda; negatívna vlastnosť, chyba ([155];763).

/neexistovanie
− nejestvovanie; netrvanie.

/neexistujúce (Spinoza, B.)
„Čo možno chápať ako neexistujúce, toho esencia nezahŕňa existenciu (68;51)“.

/negácia negácie (Hegel, G. W. F.)
– proces postupu od tézy k antitéze a od nej k syntéze. Jedna neguje druhú, no len tak, že ju v sebe aj uchováva. Vyššie nie je možné bez nižšieho, a aj keď sa nižšie neguje, uchováva sa z neho mnoho vo vyššom. Nejde tu teda o zničenie, ale o dialektickú negáciu. Syntéza, ktorá neguje antitézu, teda negáciu, je takto, ako negácia negácie, návratom k téze, no na vyššom stupni. Uchováva si niečo z antitézy, ale aj z tézy. Téza a antitéza sú v nej povznesené, auggehoben, čiže aj zachované a negované (cf [65];293).

/nechávajúcno
− nezasahovanie do deja alebo stavu alebo opustenie.

/nejestvovanie
− nevyskytovanie sa v priestore, netrvanie v čase, neexistovanie, nebytie súcnom.

/nekonečné absolútne (Spinoza, B.)
– to, k čoho „esencii patrí všetko, čo vyjadruje esenciu a čo nezahŕňa nijakú negáciu“ (68;50).
:: Boh (Spinoza, B.).

/nekonečno
− čo nemá medze v priestore alebo v čase, čo je bez ohraničenia, hraníc, bez konca.
:: nekonečno (analýza matematická), nekonečno (teória množín), nekonečno aktuálne, nekonečno potenciálne.

/nekonečno aktuálne
– „aktuálne daný, kvalitatívne vymedzený vzťah, ktorý zjednocuje všetky prvky diskrétneho procesu do jedného celku, hoci nemožno prebrať celé neohraničené množstvo týchto prvkov. Predpokladá ešte vyšší stupeň abstrakcie a idealizácie než potenciálne nekonečno; abstrakciu absolútnej uskutočniteľnosti. Odhliada sa v nej nielen od materiálnych možností zostrojenia nejakého objektu, ale aj od efektívneho spôsobu jeho zostrojenia; za uskutočniteľný sa pokladá každý objekt, ktorého určenia nevedú v danom systéme k logickému sporu. Príkladom aktuálnej nekonečnosti je aktuálne nekonečná množina alebo nekonečne vzdialený bod. V aktuálne nekonečnej množine môže byť efektívny spôsob zostrojenia jej ľubovoľného prvku, ale principiálne neexistuje efektívny spôsobom zostrojenia všetkých jej prvkov (konečná množina môže byť zadaná opisom svojich prvkov, nekonečná nie). Keď matematici hovoria o aktuálne nekonečnom ako o niečom ,zavŕšenom’, ,uzavretom’, ,aktuálne danom’, nemajú na mysli, že sme všetky jeho diskrétne momenty aktuálne prebrali (skonštruovali), ale že je aktuálne daná kvalita vzťahu, ktorý ich zjednocuje do určitého celku ([69];177).“

/nekonečno potenciálne
– stále rastúce nekonečno.

/nekonečnosť
− priestorová alebo časová neohraničenosť, neobmedzenosť, nekonečno, bezhraničnosť ([155];799).
:: veličina nekonečná.

/nekonečnosť hmoty (filozofia marxistická)
− vlastnosť hmoty spočívajúca v jej schopnosti večnou premenou svojich foriem vytvárať nevyčerpateľné množstvo objektov a vzťahov s vlastnými časovými a priestorovými štruktúrami (cf [36];473

/nematie
− nedržanie, nezaujímanie, neovládanie, nenosenie, nenesenie; opak matia; nebytie vlastníkom, nevlastnenie; neprechovávanie, neobsahovanie.

/nemorálnosť
slov.+lat. − nesúlad s mravnosťou.
Nemorálne je také konanie, ktoré je v rozpore so súborom noriem založenom na odlíšení dobra od zla.
    Opakom nemorálnosti je morálnosť.
:: etika.

/nemožnosť
− neuskutočniteľnosť.

/nenávisť
– silný (citový) odpor, nepriateľský vzťah, nevraživosť, spojená s nežičlivosťou (cf [155];824).
:: nenávisť (synkriticizmus).

/nenávisť (synkriticizmus)
– forma mimoriadne silnej závislosti od toho, čo alebo koho nenávidíme. Nenávisť je klonom neslobody.

/nenávratno
− odkiaľ sa už nijako nemožno vrátiť späť, čo sa už nijako nemôže zopakovať, to, čo je už navždy, nezvratne preč.
    Nezvratnosť tohto preč v sebe skrýva nepochybnosť, ba nespochybniteľnosť, istotu, že to, čo je preč, už sa nikdy nevráti. Ak sa to vráti, neodišlo to (odišlo to iba zdanlivo, ako napríklad fašizmus v Európe)
    Nespochybniteľnou je napr. nenávratnosť detstva. Túžba po jeho blaženosti (bezstarostnosti) je forma egocentrickej ľahostajnosti k tým, ktorí sa o nás v našom „bezstarostnom“ detstve starali (plní nesentimentálnych starostí o náš život): my sme vtedy nemali starosti preto, lebo nás ich zbavovali (ľudia plní starostí). Nostalgia po detstve je slepota k starosti (o nás) druhých. A to ešte nie je reč o spravidla antiromantickej dobe súbežnej s našim detstvom.

/neodvoditeľnosť
– nemožnosť odvodenia.

/neodvratnosť
− nemožnosť vyhnúť sa.

/neohraničenosť
− nematie určeného rozsahu, neobmedzenosť; úplnosť.

/neoliberalizmus
lat. – široká paleta ideových smerov reformujúcich klasický liberalizmus v podmienkach 20. storočia (v 30. rokoch a v 80. rokoch) a v 21. storočí.
Významné miesto medzi nimi zaujímala Montpelerinská spoločnosť (The Mont Pelerin Society), založená F. A. von Hayekom v roku 1947, združujúca ekonómov, historikov a filozofov a v ktorej programovej deklarácii dominuje viera v súkromné vlastníctvo a voľnú trhovú súťaž.
    Ne pôde neoliberalizmu sa rozvinula:

freiburská škola,
chicagska škola (v užšom i širšom zmysle)...

– P: Allais, M., Becker, G., Buchanan, J. M., Coas, R., Erhard, L., Friedman, M., Habsburg, O. v., Hayek, F. A. v., Mises, L. v., Popper, K. R., Smith, V. L., Stigler, G.
:: liberalizmus, neoliberalizmus governmentalistický.

/neopozitivizmus
gr.+lat. − novopozitivizmus − tretia etapa vývinu pozitivizmu spadajúca do prvej polovice 20. storočia, ktorá sa od jeho predchádzajúcich etáp odlišuje aplikáciou modernej logiky na riešenie filozofických problémov, pričom si naďalej zachováva uznávanie autority prírodných vied v poznávaní sveta a odmietanie metafyziky. Novopozitivistický spôsob myslenia sa heuristicky efektívne uplatňoval v rámci analytickej filozofie, vo filozofii vedy, v sociálnej filozofii...
    V rámci novopozitivizmu možno rozlíšiť niekoľko variantov, spomedzi ktorých je historicky prvým logický pozitivizmus, ktorého ideové a organizačné jadro tvoril Viedenský krúžok zorganizovaný r. 1922 pri katedre filozofie induktívnych vied na Viedenskej univerzite Moritzom Schlickom (1882 − 1936).
    Ďalším centrom novopozitivistického myslenia bola berlínska Spoločnosť empirickej filozofie (H. Reichenbach, K. Hempel aď.).
    Novopozitivistické prístupy sa uplatňujú aj v rámci münsterskej logickej skupiny na čele s H. Scholzom, anglickej analytickej filozofie (L. S. Stebbing, J. Wisdom aď.), v rámci logickej ľvovsko-varšavskej školy (K. Ajdukiewicz aď.), v rámci uppsalskej školy vo Švédsku, vo filozofii vedy v USA (E. Nagel, Ch. Morris, P. W. Bridgeman aď.).
Koncom 30. rokov 20. storočia sa centrum novopozivistického myslenia presúva do USA.
V 50. rokoch 20. storočia dochádza ku kríze novopozitivizmu a k jeho prechodu do postpozitivizmu.
.– P: Carnap, R..
:: filozofia 20. stor., filozofia súčasná.

/neoracionalizmus
– smer súčasnej filozofie, ktorého zakladateľom je francúzsky mysliteľ G. Bachelard. Neoracionalizmus procesualizuje vedecký rozum, ktorý je chápaný ako činný pokúšajúci sa pojmovo vyjadriť zákony. Ponímanie racionalizmu je odlišné práve kvôli tomu, že aj predmet, ktorý sa snažíme rozumom uchopiť, postihnúť je v zásade odlišný. Pod vplyvom neopozitivizmu bola klasická epistemológia odsunutá na kraj. Bachelard dokazuje, že aj za neopozitivizmom sú metafyzické tvrdenia (predpoklad samozrejmosti). Veda má byť vysoko racionalizovaná - nestačí empíria - moderná veda vzniká na základe rozporu s každodennou skúsenosťou. Neexistuje kontinuita medzi každodenným životom a vedeckým faktom. Veda má podľa Bachelarda kontinuálny charakter, ktorý spočíva v overovaní teórii, ľudská racionalita podstupuje nekonečný proces realizácie. Veda a umenie, rozum a fantázia sú vzájomne neoddeliteľné prvky - metafyzické snenie (nadväzujú na archetypy; prvé abstrakcie pravekého človeka možno študovať ako vedecké výsledky). Bachelard poukazuje na to, že kolektívne mýty rozličných národov sa takmer vždy dostanú k štyrom prírodným živlom, ktoré nájdeme v Empedoklovej filozofii. Naša prvotná skúsenosť je skúsenosť so Zemou nie skúsenosť s prvkami (predmety základnej skúsenosti sú živly).
:: filozofia 20. stor.

/neorealizmus
– smer súčasnej filozofie, ktorý v teórii poznania zastáva tézu imanentnosti predmetu poznania, ktorý je nezávislý od vedomia, no pritom vo vedomí. V ontológii uznáva reálnosť všeobecných pojmov a nezávislosť vecí od vzťahov medzi nimi. Kozmologický smer neorealizmu rozvíja teórie evolúcie do univerzálnych filozofických systémov.
    Neorealizmus sa rozvíjal v anglickej filozofii, v americkej filozofii a v nemeckej filozofii. Neorealizmus v USA bol jedným z prvých pokusov vytvoriť pôvodnú americkú filozofiu, zovšeobecniť domáce črty vo filozofickom myslení a v živote Ameriky.
    Neorealizmus vznikol v Cambridge a založil ho G. E. Moore. Neorealizmus odmietol novohegelovstvo a zasadzoval sa za nešpekulatívne spracúvanie konkrétnych filozofických problémov.
    Neorealizmus zavrhuje budovanie filozofických systémov.
Stredobodom pozornosti neorealizmu je logika, teória poznania, biológia a fyzika.
:: filozofia 20. stor.

/nepodmienenosť
– nezávislosť od podmienok.

/nepomenovateľnosť
– nemožnosť pomenovať alebo označiť, neoznačiteľnosť.

/neporiadok
− neusporiadanosť, nedostatok poriadku.

/neprajnosť
− nežičlivosť − nežičlivý, neprajný postoj, vzťah k niekomu, k niečomu; negatívny postoj k (úspešnej) činnosti niekoho, k priaznivému vývoju niečoho ([155];869); ochudobňujúcno seba samého o radosť prežívanú druhým / druhými
:: etika.

/neprerušovanosť
– pokračujúcnosť bez zastavenia.

/neprestajnosť
– prebiehajúcnosť a trvajúcnosť v čase bez prerušenia, stála opakujúcnosť sa, opakujúcnosť sa bez prestania.

/nepretržitosť
– stálosť, ustavičnosť, plynulosť, súvislosť, prebiehajúcnosť bez prerušenia.

/nepríjemnosť
– nevyhovujúcnosť uspokojeniu potreby v podobe pôsobenia nemilo, odpudzujúco, protivne, nesympaticky. Nepríjemnosť (rovnako ako príjemnosť) je fundamentálny konštituent alebo podproces citu.

/nepristúpivšosť času
– súčasť predmetu perichronozofie spočívajúca v tom, že čas je pri tom alebo v tom, čo v ňom je, čo v ňom vzniká, trvá a zaniká, bezčasovým spôsobom; nepristupuje k nemu dodatočne, t. j. tak, že niečo je (vzniká, trvá...) a čas až potom, neskôr k nemu pristupuje. Čas nepristupuje v čase, čas je hneď, bezčasmo pri tom, čo je, trvá atď. v ňom.

/neprotirečivosť logická
– logická bezospornosť, konzistentnosť – neodvoditeľnosť logicky sporného tvrdenia (cf [88];375).
:: logika.

/ne-rozumnosť
− neracionálnosť − opak rozumnosti (cf 19;21r17an).

/ne-rozumovosť
− mimorozumovosť, aracionalita, nonracionalita (19;21r10an).

/nespornosť systému axiomatického
– neodvoditeľnosť sporu z axióm.

/nesprávne
– v rozpore so správnosťou, chybné, mylné, nenáležité.

/nesprávnosť
– nezodpovedanie pravidlu, nezhoda s normou.

/nesúhlas
– odmietnutie názoru, odmietavý postoj.

/nešťastie
− 1. príhoda so zlým zakončením, tragická udalosť, nehoda; 2. zlé položenie, zlý údel, trápenie ([496];390).
    Z hľadiska filozofie je zaujímavé to, že nešťastie (nehoda, choroba, duševné trápenie, nezdar a pod.) je príležitosť pretvárať ho na niečo zmysluplné; v tomto zmysle je vlastne súčasťou látky (materiálu, suroviny) kultúry ako jej pretvárania na niečo zmysluplné (dobré alebo krásne). Napríklad pri alebo po nezdare (neúspechu) sa možno pozrieť na svoje škrenie a jeho nositeľa, ktorým je ego, a pýtať sa, koho sa nezdar týka: som iba svoje ego, ego je to, čo vytvára celú moju bytosť duševne aj telesne? Škrie neúspech aj moje ľavé ucho alebo nohu atď.? Netvorí moju bytosť aj dačo mimo môjho ega? Prečo sa stotožňujem s tým, čo škrie moje ego, prečo sa nedívam na svoj neúspech očami celej svojej bytosti, prečo ho vidím iba cez priezor svojho ja? Keď som nešťastný alebo nešťastná, som nešťastný alebo nešťastná celý/á? Niet ani jediného miestečka alebo udalosti v mojom bytí, ktoré sú prinajmenšom ľahostajné k tomu, čo sa so mnou deje? Je táto eventuálna moja ľahostajnosť tabu aj predo mnou samým, v mojom intímne? Veď veľmi dobre vidím / cítim / prežívam atď. túto ľahostajnosť a už to je akýsi úspech a možno i príležitosť na radosť alebo šťastie. A reflektovaná ľahostajnosť sa ontologicky (!) odlišuje od nereflektovanej, je reálnym výkrokom za jej hranice... Záver: škrenie z naznačeného príkladu je transcendovateľná enkláva alebo etapa môjho života.
    Dôležité je uvedomiť si, že predchádzajúci odsek nie je sekvencia ani z právnického, ani z logického diskurzu, nie je to − hrubo povedané − sebaoblafnutie, alebo jemnejšie povedané prostá útecha, ale je to príklad reálneho procesu transformácie nešťastia tvoriacej náplň jeho transcendovania, ktorého výsledkom je reálna zmena môjho bytia, môjho života.
    Osobitnou kapitolou tejto problematiky je umenie zbezodkladňovania transformácie nešťastia na dačo zmysluplné (dobré alebo krásne) (cf 513).

/netrvanie
− nepokračovanie v čase, neprebiehanie, nekonanie sa.

/neukončenosť
– nedokončenosť, nezavŕšenosť (celkom).

/neurčitosť
− vlastnosť toho, čomu chýba presná vymedzenosť obsahu, významu, platnosti.

/neuskutočniteľnosť
− nerealizovateľnosť − nemožnosť uskutočniť.

/neusporiadanosť
− vlastnosť alebo stav toho, čo nie je usporiadané, upravené podľa určitého poriadku, náhodnosť, chaotický stav.

/nevďačnosť
− nevďak − neprejavenie vďaky alebo uznania za preukázané dobro, nepreukázanie alebo zanedbanie vďačnosti.
    Nevďačnosť môže mať viacero negatívnych dôsledkov, ktoré ovplyvňujú nielen jednotlivca, ale aj jeho okolie. Tu sú niektoré z hlavných aspektov:

Zhoršenie vzťahov: Ľudia, ktorí sú nevďační, môžu poškodiť svoje vzťahy s ostatnými. Ak niekto neprejavuje vďačnosť za pomoc alebo podporu, môže to viesť k pocitom nedocenenia a frustrácie u tých, ktorí mu pomáhajú.
Negatívny vplyv na psychické zdravie: Nevďačnosť môže prispieť k negatívnym emóciám, ako sú hnev, závisť a nespokojnosť. Tieto emócie môžu viesť k zvýšenému stresu a úzkosti.
Znížená spokojnosť so životom: Ľudia, ktorí neprejavujú vďačnosť, často zameriavajú svoju pozornosť na to, čo im chýba, namiesto toho, aby si vážili to, čo majú. To môže viesť k nižšej spokojnosti so životom a pocitu neustáleho nedostatku.
Sociálna izolácia: Nevďačnosť môže viesť k sociálnej izolácii, pretože ľudia môžu začať vyhýbať sa tým, ktorí neprejavujú vďačnosť. To môže mať za následok osamelosť a pocit odcudzenia.

Prejavovanie vďačnosti môže mať naopak pozitívne účinky na naše vzťahy, psychické zdravie a celkovú spokojnosť so životom.

/nevedomie
– sféra mimo aktuálne jestvujúceho vedomia, sústavnejšie tematizovaná až počnúc*) romantizmom, a síce ako čosi v človeku driemajúce a skryté, no pritom preňho podstatné. A. Schopenhauer túto sféru identifikoval ako nezmyselnosť dravého a tupého života, eliminujúceho úsilie po povznesení, F. Nietzsche ako druhého človeka, ktorého treba odkryť a strhnúť mu masku, až napokon Eduard von Hartmann sa túto túto oblasť pokúsi systematicky reprezentovať svojou filozofiou nevedomia (Philosophie des Unbewußten) ako obsah transcendujúci vedomie (cf. 10;204, 264;287 – 288, 241;250).
    Nevedomie sa stane systematicky skúmanou témou u S. Freuda a v rámci psychoanalytického hnutia; podľa Freudovej prvej teórie psychického aparátu nevedomie tvoria potlačené obsahy, ktoré odmietli vstúpiť do systému predvedomie-vedomie aktom vytesnenia; v ďalšom skúmaní Freud pripisuje vlastnosti nevedomia inštancii Ono (cf. [644];246).
*) V predromantickom období sa vyskytujú len sporadické pokusy nasmerovať hrot reflexie na oblasť neskôr označovanú ako nevedomie alebo na jej prejavy, napr. u Platóna s jeho „božským šialenstvom“, u stredovekých mystičiek a mystikov (Hildegarda z Bingenu, Majster Eckhart aď.), snáď najsústavnejšie u G. W. Leibniza (645;3an.).
:: nevedomie (psychológia), sen.

/nevidnosť
– nemožnosť byť videný, postrehnutý, neviditeľnosť, skrývajúcnosť sa, nepostrehnuteľnosť, napriek tomu, že to, čo sa touto vlastnosťou vyznačuje, už je. No i nevidnosť je nám daná, ibaže ju nemusíme vedieť odlíšiť od neexistencie: v celku vopred daného je ešte nerozpoznaný ich rozdiel. Nevidnosť môže byť emocionálne omnoho naliehavejšia ako vidnosť, napr. vtedy, keď nevidno koniec niečoho ťaživého alebo nepríjemného, akým je trebárs pandémia covidu.
:: ontológia, vidnosť.

/nevyhnutnosť
− neodvratnosť nastania udalosti za daných podmienok. Opak náhodnosti.

/nevyhnutnosť logická
− nevyhnutnosť, ktorá sa ukazuje pri logických vetách a pri implikáciách, jednoznačné vyplývanie záveru z premís.
:: logika.

/nevyskytovanie sa
− neobjavovanie sa, neukazovanie sa, nezjavovanie sa.

/Newton, Isaac
(1643 – 1727) – anglický fyzik a matematik, zakladateľ klasickej mechaniky, predseda Kráľovskej spoločnosti (od roku 1703). Jeho Matematické princípy prírodnej filozofie (1687) možno považovať za začiatok kvantitatívnej éry vo fyzike: Newton zavádzal základné fyzikálne pojmy ako miery (kvantity), ktorým priraďoval číselné hodnoty. Svojou koncepciou mechanického pohybu vytvoril jednotný dynamický model pre všetky hmotné sústavy, a tým utvoril predpoklady pre mechanický svetonázor založený na tvrdení, že všetky deje v prírode možno vysvetliť pomocou mechanických pohybov, pre ktoré platia Newtonove rovnice.
    Newton bol aj experimentátorom, známe sú najmä jeho optické experimenty. Svetlo chápal ako prúd drobných čiastočiek (korpuskulárna teória svetla).
Šírenie svetla a gravitačnú silu sa Newton pokúšal vysvetľovať pomocou éteru, ktorý chápal ako zriedený plyn (142;38an.).
:: analýza matematická, čas absolútny (Newton, I.), čas relatívny (Newton, I.), filozofia 17. stor., filozofia 18. stor., filozofia anglická, filozofia novoveká, fyzika, fyzika klasická, matematika (Newton, I.), mechanika Newtonova, miesto telesa (Newton, I.), miesto telesa absolútne (Newton, I.), miesto telesa relatívne (Newton, I.), množstvo hmoty (Newton, I.), množstvo pohybu (Newton, I.), počet diferenciálny (Newton, I.), pohyb relatívny (Newton, I.), priestor absolútny (Newton, I.), priestor relatívny (Newton, I.), svetlo (Newton, I.), zákon gravitačný.

/nezávislosť
– jestvujúcnosť bez vzťahu závislosti od niečoho alebo niekoho, nebytie v stave závislosti, samostatnosť.
:: premenná nezávislá, premenná závislá, závislosť.

/nezávislosť axióm
– neodvoditeľnosť axióm v axiomatickom systéme jednej od druhej.

/nezhoda
– nedostatok zhody, nesúlad, nerovnosť; roztržka.

/nezrozumiteľnosť filozofie (Hegel, G. W. F.)
– ťažkosť, spočívajúca
        v neschopnosti, ktorá je vlastne len nezvyklosťou rozmýšľať abstraktne;
        v netrpezlivosti chcieť sa zmocniť formou predstavy toho, čo je vo vedomí ako myšlienka a pojem (65;7 – 8).

/nezvyklosť
– neobvyklosť – neobyčajnosť, nezvyčajnosť, zvláštnosť, vlastnosť niečoho, čo je nezvyklé, vymykajúce sa z bežného stavu, iné, než sa obyčajne vyskytuje.

/nič
– chýbanie alebo nejestvovanie niečoho jazykovo vyjadrované záporom (negáciou).
    Nič sa chápe v relatívnom zmysel a v absolútnom zmysle.
Nič v relatívnom zmysle spočíva v chýbaní či v neprítomnosti (presnejšie: v ne-pritom-nosti s krátkym i) vlastností, stavov, procesov na príslušnom niečom.
Nič v absolútnom zmysle sa chápe ako chýbanie bytia vôbec (cf heslo Nichts, in: [12];515).
:: nič (fyzika), nič fyzikálne, ontológia.

/niečo
− dačo, voľačo, čosi, nejaká entita (nezáleží na tom, aká alebo ktorá), vec, udalosť, nejaká realita.
Termín niečo je veľmi všeobecný, no nevyhnutný na presné vyjadrenie istých dôležitých aspektov kategórie kvality.
    Niečo sa svojou kvalitou líši od iného, medzi nimi je kvalitatívny rozdiel (69;109).
– I: Etwas, in: Eisler, R.: Wörterbuch der philosophischen Begriffe (1904).
:: chyba, konanie, maximum, prirovnanie, segment, sieť, vec (Filkorn, V.), výška, vytvárajúcno, záhada.

/niekto
− dakto, voľakto, osoba, ktorá nie je (bližšie) známa, nejaký človek.

/Nietzsche, Friedrich Wilhelm
(15. 10. 1844 Röcken bei Lützen (Prov. Sachsen) – 25. 8. 1900 Weimar) – nemecký filozof, ktorý vychádzal zo Schopenhauerovej metafyziky vôle a darvinistického princípu boja o existenciu a smeroval k vytvoreniu koncepcie nadčloveka, ktorého úlohou má byť zničenie všetkého klamárskeho, chorobného, životu nepriateľského. Nietzsche je jedným z najvýznamnejších predstaviteľov filozofie života. Jeho výkonom je vytvorenie osobitnej zmesi filozofie, psychológie a mýtu, ktorú niekedy označujú ako akýsi žeravý stoicizmus Nietzschem považovaný za liečebný prostriedok na choroby západnej civilizácie, predovšetkým však na odstránenie kresťanstva.
    Všeobecným princípom bytia je vôľa k moci. Obmedzeniami presadzovania sa vôle sú súvislosti, ktoré v podobe sociálnych, politických, náboženských a kultúrnych tlakov vedú ľudské konanie. Človeka, ktorý do nich vstupuje a podriaďuje sa im, treba „prekonať"; je to neslobodný človek, neschopný plne presadiť svoje chcenie. Jeho prekonanie otvára cestu nadčlovekovi, ktorý sa plne identifikuje so slobodou svojej vôle, rozumovosti a mravnosti. Iba princíp slobody môže byť kritériom hodnotových predstáv a mravného zákona (tu Nietzsche ostro kritizuje Kanta), nie vopred prijaté, v resentimente slabých zakorenené náhražkovité šupy dobra a zla, ktoré slúžia iba na stabilizáciu existujúcej negativity pred požiadavkami dokonalého človeka a jeho utvárajúcej vôle. Zlo je nielen nepominuteľné, ale naopak na ňom spočíva dejinné uskutočňovanie. K fakticite zlého patrí aj „smrť Boha": Boh nezomrel, ale bol zabitý tými, ktorým sa páči v malých pomeroch, kde možno lepšie dosiahnuť moc nad človekom; bol zabitý provincializmom viery. Dôsledkom smrti Boha je však neúprosne smrť človeka, smrť subjektu slobody a zodpovednosti. V nej sa najlepšie odráža trvalý kolobeh diania, stály návrat toho istého; nie však v kozmologickom zmysle, ale ako výraz vôle nadčloveka, ktorý prekonáva konečnosť človeka a jeho vpletenosť do nízkych záujmov nasledovaním zmysluprázdneho kolobehu diania (amor fati) ako najvyššej podoby svojej vôle ([264];290).

D: Die Geburt der Tragödie aus dem Geiste der Musik (Zrod tragédie z ducha hudby, 1869); Unzeitgemässe Betrachtungen (Nečasové úvahy, 1870 – 1872); Menschliches, Allzumenschliches. Ein Buch für freie Geister (Ľudské, príliš ľudské. Kniha pre slobodných duchov, 1878); Morgenröte. Gedanken über die menschlichen Vorurteile (Ranné zore. Myšlienky o ľudských predsudkoch, 1881); Fröhliche Wissenschaft (Radostná veda, 1882); Also sprach Zarathustra. Ein Buch für Alle und Keinen (Tak vravel Zarathustra. Kniha pre všetkých a pre nikoho, 1883 – 1884); Jenseits von Gut und Böse. Vorspiel einer Philosophie der Zukunft (Mimo dobra a zla. Predohra k filozofii budúcnosti, 1886); Zur Genealogie der Moral. Ein Streitschrift (Genealógia morálky. Polemický spis,1887); Der Fall Wagner. Ein Musikanten Problem (Prípad Wagner. Problém muzikantský, 1887); Nietzsche contra Wagner (1888) / vyšlo posmrtne; Der Antichrist (Antikrist, 1888) / vyšlo posmrtne; Die Götzen-Dämmerung, oder: Wie man mit dem Hammer philosophiert (Súmrak bohov alebo ako sa filozofuje kladivom, 1889) / vyšlo posmrtne; Der Wille zur Macht (Vôľa k moci, 1889); Gedichte und Sprüche (Básne a sentencie, 1889);

Ecce Homo. Wie man wird, was man ist (Ecce homo. Ako sa staneme, čím sme), 1900; Sämtliche Werke. Kritische Gesamtausgabe (vyd. G. Colli & M. Montinari) 1967 an.
:: filozofia 19. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná, nadčlovek (Nietzsche, F.).

/noéta
gr. − danosti intelektu.

/nolens volens
lat. − chtiac-nechtiac, voľky-nevoľky, či sa chce, či sa nechce, či sa to páči alebo nie.

/nomenklatúra
lat. − systematický súbor názvov.

/nomológia
gr. – náuka o zákonoch a zákonitostiach javov.

/noogónia
gr. − náuka o vzniku rozumu.

/norma
lat. − záväzne vyjadrené pravidlo, zásada, predpis alebo ich súhrn. Norma je zvyčajne spojená s určitým donucovacím opatrením.
Norma vyjadruje a zabezpečuje hodnotu.
Normy sú
        morálne,
        právne,
        zvykové,
        etiketa.
:: nesprávnosť, norma estetická, norma morálna, norma právna, norma sociálna, pravidlo, správnosť.

/norma estetická
– významový útvar reprezentujúci kvality, ktoré by mal mať predmet hodnotiteľný ako krásny, na základe ktorého sa esteticky hodnotia estetické objekty. Súbor estetických noriem tvorí estetický vkus.
Estetická norma považovaná za absolútnu je estetický ideál.
:: estetika, hodnotenie estetické.

/norma morálna
– norma správania sa človeka sankcionovaná verejnou mienkou.
:: etika, konanie morálne, konanie nemorálne.

/norma sociálna
– významový útvar regulujúci spoločenské vzťahy tým, že na základe sociálnych hodnôt predpisujú určité spôsoby správania spoločenských subjektov v rámci rôznych sociálnych útvarov.

/nositeľ
− kto niečo má, vlastní; kto niečo rozširuje, prenášateľ, nosič, napríklad nositeľ znaku; ten, kto ide s nejakým poslaním, cieľom; obsahujúci, vyznačujúci sa niečím.

/Novalis
(2. 5. 1772 Oberwiederstedt (pri Mansfelde) – 25. 3. 1801 Weißenfels, zomrel na tuberkulózu), vlastným menom Georg Philipp Friedrich von Hardenberg) – nemecký básnik, jeden z hlavných predstaviteľov raného romantizmu (spoluzakladateľ jenského kruhu), literárny teoretik a filozof, tvorca magického idealizmu alebo synkriticizmu, koncipujúceho rovnováhu medzi človekom a svetom. Bol ovplyvnený filozofiou F. X. v. Baadera, J. Böhmeho, I. Kanta (najmä v sprostredkovaní J. G. Fichtem), F. W. Schellinga, Goetheho, Reinholda a ďalších. Dôležitým laboratóriom Novalisovho filozofovania bolo jeho recipovanie Plotina. Novalis reagoval na duchovnú roztrieštenosť novoveku vypracúvaním syntetického (synkritického) modelu života indivídua a spoločnosti, pričom mu ako vzor slúžila jeho predstava o kresťanskej kultúre stredoveku. Cestou obnovy jednoty kultúry je podľa Novalisa umelecká tvorba – poézia, majúca v jeho živote náboženský status.
    Novalisov magický idealizmus je synkrízou idealizmu, kresťanskej mystiky a naturfilozofie. Cieľom Novalisovho úsilia bola morálna humanizácia panteisticky ponímanej prírody a prekonanie konečnosti maximalizáciou bytia človeka. V tomto úsilí nahradzuje Fichteho rozum-Ja (Fichteho ponímanie transcendentálneho subjektu) obrazotvornosťou (Einbildungskraft). V Goetheho intenciách podrobuje poetizácii vedy a teologizácii poéziu. Smeruje tým k transracionálnemu potencovaniu vedenia do dialektickej koncepcie tvorivého ducha, ktorého vrcholným stupňom poznania je podľa Novalisa absolútna poetizácia sveta znamenajúca prelom k novému zlatému veku.
    Novalisov grandiózny romantický program symbiózy všetkých vied na báze božskej univerzálnomatematickej a zároveň poetickej totálnej vedy (Totalwissenschaft) mal vyústiť do veľkej encyklopédie – no toto všetko zostalo v dôsledku predčasnej smrti Novalisa fragmentom.
:: filozofia 18. stor., filozofia 19. stor., filozofia nemecká, filozofia novoveká, filozofia romantická, inscendencia (Novalis) in: inscendencia, synkriticizmus.

/novohegelovstvo
– nejednotný filozofický prúd súčasnej filozofie, ktorý sa od konca 19. storočia alebo od začiatku 20. storočia rozvíja v Nemecku, Francúzsku, Anglicku, Holandsku, Taliansku, Rusku, Škandinávii a USA v nadväznosti na Hegelovu filozofiu. Osobitný dôraz kladie na rozbor otázok kultúry a dejín. Novohegelovstvo vyzdvihuje duchovedu nad prírodovedu.
:: filozofia 20. stor.

/novokantovstvo
− filozofický smer v Nemecku v druhej polovici 19. storočia a začiatkom 20. storočia, ktorý hlásal návrat k filozofii I. Kanta. Novokantovstvo je poklasický filozofický smer, ktorý sa – na základe transcendentálnej logiky a epistemológie I. Kanta – vymedzuje voči materializmu. Za jeho iniciátorov sú považovaní nemeckí filozofi Otto Liebmann (1840 – 1912) a Friedrich Albert Lange (1828 – 1875).[1]
    Za vznikom novokantovstva je možné vidieť súdobú snahu vypracovať – práve prostredníctvom návratu ku Kantovi – takú filozofiu, ktorá by zodpovedala nárokom modernej vedy.
    V rámci novokantovstva sa tradične rozlišujú dva hlavné prúdy: marburská škola a bádenská škola.
    Charakteristickým znakom novokantovstva je záujem o vedecko-teoretické zdôvodnenie humanitných vied a filozofické zdôvodnenie politickej teórie. Napríklad, marburská vetva novokantovstva de facto poskytla teoretické základy pre revizionizmus E. Bernsteina, ako aj pre austromarxizmus M. Adlera. A v neposlednom rade, začiatkom 20. storočia zohrávalo novokantovstvo významnú úlohu aj v ruskej filozofii, keďže predstavovalo akúsi strednú cestu medzi ortodoxnou mystickou metafyzikou a prísnym ateistickým materializmom.
:: filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia súčasná.

/novoplatonizmus
− neoplatonizmus − neskorá forma starogréckej filozofie, ktorá nasledovala po strednom platonizme a v ktorej sa miešali antické prvky myslenia (platonizmus, aristotelizmus a stoicizmus, pytagoreizmus) s náboženstvom a s orientálnou filozofiou, čím sa vytvoril svetonázor s výraznými mystickými a teozofickými črtami. Novoplatonizmus sa v plnej miere rozvinul v 3. – 6. stor. Novoplatonizmom vrcholí antická filozofia.
Ústrednou tematikou novoplatonizmu je učenie o emanácii, podľa ktorého z nadsúcnostného, božského Jedna vyžaruje (emanuje) najprv duchovný svet, z neho duševný svet a z neho napokon materiálny svet.
    Ďalšou témou novoplatonizmu je ekstáza, v ktorej stave človek bezprostredne nazerá božské absolútno.
    Predstavitelia novoplatonizmu sa pozerali na svet ako na veľký organický celok, ktorého súčasťou je človek a v ktorom hrajú dôležitú úlohu vzájomné vzťahy (moné, proodos, epistrofé).
    Hlavným predstaviteľom novoplatonizmu je (povedľa Ammonia Sakkasa) Plotinos, ktorý v 3. stor. v spise Enneady pretvoril vo vyššie naznačenom zmysle Platónovo učenie.
Myslitelia, ktorí nadväzovali na Plotina rozvinuli rôzne formy novoplatonizmu.
    Vplyv novoplatonizmu významne sprostredkúval sv. Augustin.
:: filozofia staroveká, školy novoplatónske.

/novopozitivizmus
p. neopozitivizmus.

/Novosád, František
(1948 − ) − slovenský filozof, predmetom vedeckého záujmu ktorého sú dejiny filozofie a sociálna filozofia.

D (výber): Začiatky buržoáznej reflexie všeobecnej krízy kapitalizmu, 1983; Premeny buržoáznej filozofie, 1986; Antonio Gramsci alebo marxizmus ako umenie analýzy, 1988; Komunikačné dimenzie foriem spoločenského vedomia, 1988; Hlavné črty pozitivizmu a jeho kritici, 1989; Analýza alebo pokus o racionalizáciu?, 1990; Nič nie je zameškané. Rozhovor s Jánom Kockom, 1992; Osudy filozofie v dejinách nášho národa. Rozhovor s E. Várossovou, 1992; Súčasný liberalizmus: Dohodnúť sa o spravodlivosti, 1993; Sociálny poriadok ako zlučiteľnosť koordinácií, 1994; Vysvetľovanie rukami, 1994; Pozvanie k Heideggerovi, 1995; Heidegger – základná myšlienka, 1995; Dimenzie sebainterpretatívnosti, 1996; Osud a voľba : paradoxy racionalizácie - Max Weber ako diagnostik modernej kultúry, 1997; Rozhovor: František Novosád a Samuel Abrahám, 1997; Stretávanie sa kultúr alebo vyrovnávanie sa s inakosťou, 1999; Filozofia ako čítanie znamení doby, 1999; The Clash of Cultures and the Accomodation of Otherness, 2000; Vôľa k rozumu proti vôli k moci (Štúrova rozprava o nemeckej ideológii alebo pokus o ideologickú prevenciu), 2001; Metafrfloš a jeho palica (Niekoľko zlostných poznámok o „náhradných“ problémoch hĺbkomerača Ladislava Kvasza), 2001; Moc a hodnoty v súčasnom svete (Teror a globalizácia moci), 2001; Médiá, tretí sektor a intelektuáli, 2002; Globalizácia na spôsob jedinej superveľmoci, 2002; Filozofia v epoche globalizácie. Vek, v ktorom sa otrok a pán stávajú konzumentmi, nie je časom filozofie : rozhovor s kanadským profesorom politickej filozofie T. Darbym, 2002; Doba X, 2003; Miroslav Kusý ako vysokoškolský učiteľ, 2003; Alchýmia dejín, 2004; (spolu s J. Pauerom, D. Smrekovou, Z. Palovičovou, E. Smolkovou, M. Muránskym a ď.) Hodina filozofie, 2004; Legitimita ideológií: príspevok k morfológii ideologického vedomia v moderných spoločnostiach, 2006; Vzťah filozofov k Nietzschemu dnes (diskusia), 2007; Karol Marx a Friedrich Nietzsche o politike teatrálnosti, 2008; Politický a stranícky systém SR : všeobecné predpoklady formovania vízie a stratégie vývoja slovenskej spoločnosti, 2008; Filozof proti nepriazni doby. Za Andrejom Kopčokom (15. 5. 1928 – 7. 5. 2008), 2008; Trápenia Marxa. Marxizmus v zrkadle svojich možností, 2009; A határ-jelenség, 2009; (spolu s S. Abrahámom, E. Gálom a M. Kanovským) Spor bez konca, 2010; Poriadok ako komplex diferencií a hraníc, 2010; Hegelova koncepcia povahy dejinného pohybu, 2010; Útržky o Slovensku, 2010; Heideggerov projekt existenciálnej analýzy a jeho kontexty, 2011; Kultúry v kontakte, 2011; Osvietenstvo: jeho možnosti a obmedzenia, 2013; Čo? Ako? Prečo?, 2014; Idey na trhovisku, 2016; Osud a voľba. Max Weber o modernej spoločnosti, 2016; V zrkadle kultúry, 2016; Basics of Philosophical Anthropology, 2018; Zostrihy. Témy - Problémy - Škriepky, 1 − 2, 2019; „Reálny socializmus“ ako udalosť a systém, 2019; Elementy filozofickej antropológie: o znakoch, nástrojoch a inštitúciách, 2020.

:: filozofia slovenská, škola filozofická bratislavská.

/novotomizmus
− jedna z hlavných náplní tretej scholastiky, vyznačujúca sa rozmachom historického bádania o scholastike a o tomizme (M. Mandonnet, M. Grabmann, M. D. Chenu aď.) a novými spôsobmi konfrontácie odkazu Tomáša Akvinského s novodobým myslením:

syntéza tomizmu so špekuláciou I. Kanta (D. Mercier, J. Maréchal),
obohacovanie a očisťovanie tomizmu na základe filozofie M. Heideggera (J. B. Lotz, K. Rahner aď.),
kritické vyrovnávanie sa s modernizmom (G. Manser, R. Garrigou-Langrange, C. Fabro, I. M. Bochenski aď.),
vyzdvihovanie existenciálnych čŕt špekulácií Tomáša Akvinského (E. Gilson),
radikalizácia výskumu fundamentálnych problémov metafyziky a ontológie na báze inšpirácie tradičným učením Tomáša Akvinského (J. Maritain) (cf [264];422 – 423, [86];432 an.).

/nutnosť
– nevyhnutnosť, naliehavosť, potrebnosť, vyžadujúcnosť si uskutočnenia alebo riešenia, nemožnosť zaobísť sa, potreba neodkladného vykonania, musenie stať sa.

O-lexikón

/obdobie − (väčší) časový úsek, etapa.
:: obdobie ročné.

/objasnenie
− vysvetlenie, výklad, ktorým sa niečo stáva jasnejším alebo pochopiteľnejším.
objasňovanie − vysvetľovanie, vykladanie, ktorým sa má niečo stať jasnejším alebo pochopiteľnejším.

/objav
– vedecký, technický alebo umelecký vynález, niečo, čo bolo objavené, čo nebolo predtým známe; výsledok objavovania.
:: kontext objavovania, objaviteľ, objavenie, vynachádzanie, vzťah kontextu zdôvodňovania a kontextu objavu.

/objavenie
− odhalenie doteraz neznámej veci novými poznatkami, nájdenie, odhalenie niečoho nového, predtým neznámeho.
:: objav, objaviteľ, objavovanie.

/objaviteľ
− kto niečo objavil, kto našiel, odhalil niečo nové, predtým neznáme.

/objavovanie
− odhaľovanie doteraz neznámej veci novými poznatkami, nachádzanie, odhaľovanie niečoho nového, predtým neznámeho.
:: indukcia, kontext objavovania, objaviteľ, objavenie, vynachádzanie, vzťah kontextu zdôvodňovania a kontextu objavu.

/objavovanie sa
– zjavovanie sa, ukazovanie sa, vyskytovanie sa.

/objekt
lat. – vec, jav, proces, ktorý sa stal predmetom nejakého záujmu a činnosti subjektu. Objekt je to, na čo sa zameriava činnosť subjektu. „Ten istý objekt môže byť predmetom skúmania rôznych vedných odborov, z ktorých každý má vlastné metódy opisu skutočnosti. Napríklad kameň je nositeľom vlastností fyzikálnych, chemických, mineralogických, geologických, vlastností dôležitých v stavebníctve, klenotníctve a pod. ([76];36).
    Objekt treba odlišovať od pojmu objektu. Objekt je čosi nezávislé od vedomia subjektu, zatiaľ čo pojem objektu je výsledkom poznania podstaty objektu a mení sa podľa toho, aké kategórie intervenujú pri poznávaní jeho podstaty.
    V staršej filozofii sa objektom myslelo prosto to, o čom sa hovorí, predmet, pôvodne bez akéhokoľvek ontologického obsahu.
    V novovekej filozofii (po Descartovi) sa objekt tematizuje väčšinou v spojitosti so subjektom, konkrétne u Descarta je to v protiklade k subjektu pasívna, hmotná (rozpriestranená) vec (res extensa), predložená a vystavená nezaujatému skúmaniu. Dedičmi tohto novovekého chápania objektu sú špeciálnovedné pojmy objektu, napríklad: objekt vo výpočtovej technike sa chápe ako veličina, ktorá je pomenovaná identifikátorom, alebo sa môže vyskytnúť vo forme dát v programe. Novoveké chápanie objektu podľa Heideggera vytvára ilúziu, že objekt je len akési výskytové súcno alebo vyskytujúcno (Vorhandene).
:: objekt (Hlavsa, J.), objekt abstraktný, objekt estetický, objekt formálny vedy, objekt fyzický, objekt fyzikálny, objekt hmotný, objekt idealizovaný, objekt ideálny, objekt informačný, objekt kultúrny, objekt makroskopický, objekt matematický, objekt materiálny (fyzika), objekt mimozemský, objekt prírodný, objekt reálny, objekt riadenia, objekt skúmaný, objekt technický, objekt topografický, objekt vesmírny, objektivita, subjekt, údaj.

/objekt (Hlavsa, J.)
– „akákoľvek časť reality – vec, proces, informácia, iný subjekt, skupina, vlastný organizmus, osobnosť“ ([266];41).

/objekt abstraktný
– ideálny objekt, ktorý je výsledkom zovšeobecnenia, idealizácie alebo abstrakcie; takýto objekt nejestvuje na nijakom konkrétnom mieste ani v nijakom konkrétnom čase, ale jestvuje ako typ veci; abstraktné objekty sa používajú na reprezentáciu podstatných aspektov, vlastností, vzťahov vecí alebo javov, napr. tenzor, hmotný bod, ideálny plyn...

/objekt estetický
– objekt s takou štruktúrou, ktorá umožňuje jeho estetickú funkciu (estetické účinkovanie).
:: estetika.

/objekt formálny vedy
− lat. obiectum formale − ohľad, vzhľadom na ktorý sa skúma materiálny objekt vedy.
:: predmet vedy.

/objekt hmotný
− objekt pozostávajúci z hmoty.
:: objekt hmotný (fyzika).

/objekt idealizovaný
– objekt, ktorého niektoré parametre sme prirovnali k nule, nekonečnu alebo konštante. „Od reálnych tyčí môžem prejsť k ich idealizovanému obrazu a skúmať len triedu myslených idealizovaných tyčí, na ktoré nepôsobia nijaké vonkajšie vplyvy (vplyv tlaku, teploty atď. sa prirovnáva k nule). Môžem abstrahovať aj od rozmerov všetkých spomínaných predmetov a skúmať ich len ako hmotné body; môžem napokon aj ich hmotnosť prirovnať k nule a skúmať ich iba ako matematické body (bude ma zaujímať len ich počet, usporiadanosť, hustota atď.). Vzniká otázka, či táto abstrakcia a idealizácia, ktorá je v kvantitatívnej analýze nevyhnutná, má vôbec nejaké hranice. Je zrejmé, že kvantitatívna analýza nemôže ani v tých najvyšších abstrakciách a najčistejších idealizáciach úplne odhliadnuť od všetkých kvalitatívnych stránok vecí, resp. od kvality vôbec.Ak by totiž abstrahovala od kvality vôbec, prestala by byť kvantitatívnou analýzou: ak by nejaké dva predmety nemali vôbec nijakú spoločnú kvalitu, nemohli by sme ich ani kvantitatívne porovnávať.“ „Súčasná matematika ho (sc. ešte vyšší stupeň abstrakcie, J.P.) našla v ... pojme matematickej množiny, v ktorom sa kvantita javí ako jednota mnohosti, ktorej prvky sme abstrakciou a idealizáciou uviedli na jedinú spoločnú kvalitu – množstvo“ ([69];143).
:: objekt matematický.

/objekt ideálny
− súčasť náplne vedomia, s ktorou subjekt môže vo svojej duchovnej činnosti narábať podľa logických zákonov. Ideálny objekt môže byť obrazom alebo projektom materiálneho objektu, pričom medzi nimi môže byť vzťah zhody alebo rozdielu. V myslení možno vytvoriť aj ideálne objekty, ktoré nemajú analogón medzi materiálnymi objektmi. Myslenie môže vytvárať ideálne objekty rozličného stupňa abstrakcie: faktuálne objekty, idealizované objekty, typické objekty (cf 69;509 an.).
:: bod hmotný, objekt abstraktný.

/objekt logický
– súčasť predmetu logiky alebo logického skúmania tvorená špecifickým typom idealizovaného objektu, ktorý je výsledkom abstrahovania od mimologických obsahových zložiek významových útvarov a významových procesov, ponechávajúc mu (berúc do úvahy) iba (čisto) logicky usúvzťažňujúcnostnú funkciu v rámci významového univerza. Logickým objektom môže byť určitý logický celok (napr. súd), spojivo tohto celku (napr. logický význam spony „je“ spájajúcej subjekt a predikát súdu) atď. Logika skúma vlastnosti logických objektov, ich vzťahy a zmeny, ktorým podliehajú v priebehu tých ktorých typov významových procesov, napríklad v priebehu usudzovania, a zákonitosti, ktorými sa tieto procesy riadia.
:: objekt idealizovaný, predmet logiky, univerzum logické, útvar významový.

/objekt materiálny
− hmotný objekt − objekt existujúci mimo a nezávisle od vedomia subjektu a manipulovateľný až jeho predmetno-praktickou činnosťou: nemožno ho meniť prostým významovým procesom (pomyslením, zmenou predstáv, pojmov); jeho zmena s cieľom uspokojenia potrieb si vyžaduje vynaloženie fyzickej energie.
Rozlišuje sa viacero typov materiálnych objektov:
fyzikálny objekt,
chemický objekt,
biologický objekt,
sociálny objekt,
technický objekt.

/objekt materiálny vedy
− lat. obiectum materiale – celý konkrétny predmet, na ktorý sa veda zameriava.
:: predmet vedy, veda.

/objekt poznania
− aktívne vyčlenený úsek alebo aspekt reality, na ktorý sa zameriava alebo môže zamerať poznanie.
Časť alebo aspekt objektu, na ktorý sa zameriava konkrétna poznávacia činnosť v určitom čase je predmet poznania.
V úspešnej poznávacej činnosti prechádza objekt poznania z formy predmetu poznania do formy prostriedku poznania, raz vystupuje ako predmet poznávacej aktivity, raz ako konkrétna podmienka tejto aktivity (cf 144;36 − 37).
Objekt poznania je súčasťou predmetu teórie poznania
:: teória poznania.

/objekt reálny
– objekt, ktorý je súčasťou skutočného sveta a vyznačuje sa nekonečným počtom charakteristík, z ktorých pozorovateľ môže niektoré vyčleňovať v súlade so svojim záujmom alebo potrebou.

/objekt skúmaný
– objekt, ktorý je v interakcii so subjektom, ktorý ho podrobuje skúmaniu (poznávaniu, pozorovaniu, experimentovaniu s ním).

/objektivita
lat. – obsiahnutosť v objekte, určenosť ním alebo založenosť v ňom, ktorú „pociťujeme najvýraznejšie, keď zasahujeme do látok, energií, informácií, diel a procesov vytvorených v predchádzajúcej etape, menej, keď zasahujeme do utvárania vedomia druhého, vzťahov v skupine, najmenej, keď sme sami sebe subjektom i objektom tvorby... Objektivitu pociťujeme v tých prípadoch výraznejšie, keď sa objekt vzpiera tvorivým zásahom, keď kladie odpor, keď má vlastný program alebo aktívnu tendenciu zotrvať v danom stave“ (266;41).

/objektívnosť
lat. – nezávislosť od vedomia subjektu ([254];24).

/obklopenie
– postavenie sa okolo, obstúpenie, obstanie, obkolesenie; rozloženie okolo.

/obklopovanie
− stavanie sa okolo, obstupovanie, obstávanie, obkolesovanie; rozkladanie okolo.

/obklopujúcno
– súbor procesov obklopovania a ich vyústení do obklopenia.

/oblasť
– vymedzené územie; odbor, sféra, úsek – okruh činnosti, záujmu.
:: generalizácia, hranica, oblasť, in: Apendix, oblasť činnosti, oblasť predmetná, oblasť problémová, oblasť skúmania, orientácia človeka vo svete, platnosť všeobecná.

/oblasť činnosti
– odbor alebo okruh nejakej činnosti. Súbor problémov, ktoré sa v rámci tejto činnosti riešia, sa nazýva problémová oblasť alebo problematika.

/oblasť predmetná
– množina entít, ktoré sú predmetom záujmu alebo skúmania.

/oblasť problémová
– množina všetkých problémov istej oblasti činnosti, ktorých sa hodláme teoreticky alebo prakticky zmocniť, napr. transformovať ich do podoby riešiteľnosti pomocou expertného systému.
:: problém, problematika.

/oblasť reality
– vymedzený úsek alebo časť reality tvorená súborom istých entít, ich vlastností, vzťahov medzi entitami a ich zmien.
:: aparát konceptuálny, celok daného.

/oblasť skúmania
– predmetná oblasť – množina základných objektov, ktoré sú predmetom skúmania, prípadne iného záujmu, nejakej vedeckej disciplíny, teórie, úvahy či konverzácie (cf 490;26).
:: univerzum jazyka.

/obmedzenie
– určenie menšieho rozsahu platnosti, pôsobnosti a pod.; ohraničenie.

/obmieňanie
− čiastočné menenie, pozmeňovanie; upravovanie.

/obor premennosti
− oblasť hodnôt premennej − trieda hodnôt, ktoré môže uvažovaná premenná nadobúdať; množina objektov priraďovaných premennej ([490];80).
:: logika.

/obrat transcendentálny
− zmena filozofického prístupu k poznaniu, ktorú uskutočnil I. Kant v poslednej tretine 18. storočia a ktorá spočíva v prenesení hlavnej pozornosti filozofického skúmania na subjektívne podmienky možnosti objektívneho poznania.
:: poznanie (Kant, I.), teória poznania.

/obraz
− lat. imago – zobrazujúcno niečoho tak, aby sa zobrazované dalo identifikovať; ideálny alebo materiálny výtvor imaginácie, predstavivosti, obrazotvornej činnosti alebo tvorby materiálneho obrazu.
    V dejinách sa vytvorili rôzne predstavy o obraze alebo pojmy obrazu, pričom tieto významové útvary možno deliť podľa rôznych kritérií, napr. podľa toho, či vznikli v špeciálnovednej alebo filozofickej oblasti (na jednej strane napr. optický pojem obrazu, literárnovedný pojem obrazu, matematický pojem obrazu a pod., na druhej strane napr. gnozeologický pojem obrazu, estetický pojem obrazu a pod.), podľa toho, v ktorej filozofickej disciplíne vznikli, ktorý filozofický smer alebo filozof vytvoril pojem obrazu (napr. Platónov pojem obrazu, Demokritov pojem obrazu, marxistický pojem obrazu, naivnorealistický pojem obrazu atď.), podľa toho, o obraz čoho ide (napr. obraz sveta, obraz človeka atď.) a pod.
    V. Filkorn píše, že obraz „vždy niečo (vec, udalosť, nejakú realitu) zobrazuje tak, aby sa to (niečo) dalo identifikovať. To sa dá dosiahnuť viacerými spôsobmi, ako napr. určením reprezentatívnych znakov (rysov) toho, čo sa zobrazuje, opísaním jeho celkového tvaru, súčasti a vzťahov medzi nimi, určením jeho zákonov alebo opísaním spôsobov, ako sa zobrazovaný predmet konštruuje. (...)
    Každý obraz je vzťahovou entitou, ktorou sa proti sebe stavia zobrazované a zobrazujúce, a preto jeho tvorenie musí byť vedomou ľudskou činnosťou“ ([787];5).
V optike: obraz vytvorený zobrazením predmetu optickou sústavou.
:: obra mýtický, obraz prvku, obraz sveta, obraz sveta vedecký, obraz umelecký, obraz vedy.

/obraz (synkriticizmus)
– významový útvar kognitívnej, emotívnej, volitívnej, konatívnej povahy alebo rôznych kombinácií týchto pováh, ktorý si človek vytvára o realite alebo o tom ktorom jej úseku, aspekte, vrstve alebo rovine, o tom ktorom súcne, jeho vlastnosti, vzťahoch, pohybe atď.; obrazy sú duchovní alebo praktickí dvojníci reality a jej svojrázne rozmnoženia; aby tieto rozmnoženia reality neboli zbytočné, aby to neboli len replikácie reality, je potrebné, aby participovali na premene zla na dobro, škaredého na krásno, menej dobrého na lepšie a menej krásneho na krajšie; bez tejto participácie zostávajú tieto obrazy, títo dvojníci reality síce účinné, účinkujúce entity, no v podstate ide o mŕtve repliky reality alebo o repliky šíriace smrť alebo umŕtvenie reality; ako príklad takého prízraku môže slúžiť gýč alebo vedecký poznatok neparticipujúci na kultúre; obrazy bez participácie na kultúre sú omnoho účinnejšie ako obrazy-participanty na kultúre; smrť súčasnej civilizácie spočíva v prevážení obrazov-non-participantov-na-kultúre nad obrazmi-participantmi-na-kultúre; je ľahšie vytvárať obrazy, ktoré sa nepodieľajú na kultúre. No najväčšia ťažkosť s tvorbou obrazov spočíva v našom sklone stotožňovať ich s tým, čo sa zobrazuje (pozri: interpretácia reality transhorizontovej).
    Z existujúcich obrazov zaujímajú najdôležitejšie úlohy obraz sveta, obraz človeka, obraz boha, obraz prírody, obraz vedy, obraz dobra, obraz zla, obraz smrti, obraz krásy a ďalšie.

/obraz mýtický
− predstava tvoriaca súčasť mýtu a reprezentujúca vznik sveta, ten ktorý prírodný jav alebo jeho aspekt, božstvo, hrdinu starých čias atď.

/obraz sveta
– významový útvar, ktorého dôležitosť tkvie v integrujúcej funkcii ostatných významových útvarov; jedna z foriem manifestácie sveta v ľudskom vedomí, ako mýtický obraz sveta, filozofický obraz sveta, umelecký obraz sveta, náboženský obraz sveta, vedecký obraz sveta, fyzikálny obraz sveta, novoveký obraz sveta a pod.
:: obraz sveta jazykový, obraz sveta klasický, obraz sveta stredoveký, obraz sveta vedecký, svet, univerzum významové.

/obraz sveta klasický
– súbor významových útvarov vedno reprezentujúci svet, spomedzi ktorých základným je „predstava o absolútne so sebou totožných diskrétnych telesách, ktoré sa relatívne navzájom pohybujú. V spojitom priestore sa pohybujú diskrétne telesá, pričom ich vzájomné vzdialenosti sú funkciami spojitého času. Toto ... rozdelenie skutočnosti na priestoročasové kontinuum a diskrétne telesá, pohybujúce sa v ňom, sa zachovalo aj potom, keď z obrazu sveta zmizol éter, ktorý dovtedy celkom vyplňoval priestor, a keď pojem rýchlosti telies vzhľadom na priestor vyplnený nehybným éterom stratil zmysel ([139];6)“.

/obraz sveta stredoveký
– dôležitá zložka stredovekého významového univerza zásadne podmienená spojeným účinkovaním alchýmie a astrológie.

/obraz sveta vedecký
− významový útvar vypracovaný vedou; vývojovým spôsobom sa približuje k jeho originálu, k svetu.

/obraz vedy
– významový útvar a významový proces, „v ktorom a ktorým sa skúmajú a opisujú spôsoby a cesty tvorenia vedy, jej nástroje. Tak sa vytvorila veda o vede či metaveda, alebo teória vedy, ktorá sa istý čas nazývala ‚skúmanie základov vedy‘ (Grundlagenforschung)“ ([787];5).
    Keďže – ako hovorí Tomáš Akvinský – „poznané je v poznávajúcom podľa povahy poznávajúceho“, tak aj „obrazy ľudskej vedy sa budú vytvárať podľa štruktúry ľudskej povahy, pričom obsahový (predmetný) charakter vedy sa bude vytvárať podľa povahy sveta“ ([787];6).

/obraznosť
− predstavivosť, fantázia, obrazivosť, obrazotvornosť.

/obrazotvornosť
– lat. vis imaginationis, nem. Einbildungskraft – schopnosť predstavovať si veci a deje v podobe obrazu (imago).
:: fantázia, predstavivosť.

/obsah
− vypĺňajúcno vnútra, náplň.
:: zdroj obsahu a formy.

/obsah filozofie
– čo všetko filozofiu tvorí a čo do nej patrí, napr. súbor filozofém.

/obsah pojm
u – intenzia pojmu – významový útvar, ktorý je konštituentom pojmu, zahrnujúcim výsledok poznania podstatných vlastností, čŕt spoločných všetkým prvkom množiny entít, ktorých sa pojem týka; reprezentuje invariantné vlastnosti týchto entít. Obsah pojmu spolu s rozsahom pojmu tematizuje tradičná logika.
:: logika.

/obsah poznatku
− diferencovaná jednota subjektívnych a objektívnych významových konštituentov poznatku.

/obsahovanie
− matie v sebe (ako obsah, náplň), zahŕňanie.

/obvod
− čiara ohraničujúca istú plochu; dĺžka tejto čiary; vymedzený správny celok, územie, oblasť.
:: obvod elektrický, obvod elektronický, obvod integrovaný, obvod logický.

/Occam, William
(asi 1285 Ockham pri Londýne – 1349 Mníchov) – Ockham, W., Guilelmus Ockham, Eilhelm von Ockham – stredoveký anglický teológ a scholastický filozof, najväčší predstaviteľ stredovekého nominalizmu , hlavný predstaviteľ via moderna, neskorej scholastiky . Člen františkánskeho rádu. 1328 exkomunikoaný.
Occam učil na Oxfordskej univerzite . Obvinili ho z kacírstva. Z väzenia ušiel do Bavorska . Spolu s Dunsom Scotom bol vodcom scholastickej opozície proti tomizmu. Tvrdil, že existenciu Boha a iné náboženské dogmy nemožno dokázať rozumom a že sa zakladajú výlučne na viere. Filozofia sa preto musí oddeliť od teológie.
:: filozofia 14. stor., filozofia scholastická, filozofia stredoveká.

/ocitanie sa
– nečakané vyskytovanie sa na istom mieste, v istej situácii, nachádzanie sa alebo objavovanie sa na nejakom mieste alebo v nejakom stave, v nejakom položení.

/očakávanie
– čakanie, predpokladanie, dúfanie...

/odcudzenie
– lat. alienatio, nem. Entfremdung – situácia po domnelom stave harmónie medzi ľuďmi a prírodou, medzi ľuďmi navzájom či vo vzťahu ľudského jedinca k sebe samému, kedy sa mu toto všetko začína javiť ako súbor vzťahov medzi vecami alebo kedy sa mu veci a významové útvary ľuďmi vytvorené javia ako cudzie, anonymné (prípadne nepriateľské či zlovoľné) mocnosti, ktoré ho ovládajú.
    Názory na vznik tejto situácie, jej príčiny a ontologický status sa v priebehu dejín menili v súlade s kategoriálnym aparátom (historicita, ahistoricita...), ktorý intervenoval v reflexii odcudzenia.
    Situáciu odcudzenia v podstate tematizujú už biblické texty venované vyhnaniu z raja a tomu, čo potom nasledovalo. Odcudzenie tematizujú texty mystikov, Rousseau, Goethe, Schiller, Hegel, Feuerbach a najmä Marx, pričom Marx predovšetkým v kontexte kapitalizmu, kedy sa pracujúcemu človeku, ktorého jediným majetkom je jeho pracovná sila, v dôsledku súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov odníma produkt jeho práce a stavia sa proti nemu.
    Fenomén odcudzenia je výraznou témou aj existencializmu, a to jednak filozoficky, jednak umelecky (dráma, film...). Filozoficky iniciuje existencialistickú reflexiu odcudzenia S. Kierkegaard, po ňom G. Marcel, J. P. Sartre a ďalší.

/oddelenie
− odobranie niečoho ako časti od niečoho, čo bolo spojené; rozloženie na ohraničené časti.

/odhalenie
− odkrytie, objavenie, vypátranie, zistenie.

/odhodlanie
− pevné rozhodnutie, pevný úmysel urobiť, rozhodnúť niečo.

/odkazovanie na
– referencia, poukazovanie.

/odkrytie
− nájdenie, objavenie, zistenie, odhalenie.

/odlišnosť
− rozdielnosť, rozličnosť.

/odlišovanie
– poznávanie alebo určovanie rozdielu, rozlišovanie, diferencovanie; robenie odlišným.

/odlišovanie sa
− bytie inakším.

/odmietanie
– vyjadrovanie nesúhlasu, zavrhovanie.

/odovzdávanie
– dávanie ako sprostredkovateľ, postupovanie (napr. informácie).

/odôvodnenie
– podopretie dôvodmi, objasnenie, vysvetlenie.

/odôvodňovanie
– dôvodenie – podopieranie dôvodmi, objasňovanie, vysvetľovanie.

/odpočívanie
– nevyvíjanie činnosti, oddávanie sa pokoju, oddychovanie.

/odpustenie
– nenástojenie na potrestaní (obyčajne za spáchaný zlý, nesprávny skutok).
:: etika.

/odstránenie
– danie preč, odloženie, odpratanie; zariadenie, aby niečo prestalo jestvovať, zlikvidovanie.

/odstup
– voľný časový alebo fyzikálny priestor.

/oduševnenie
– nadšenie, nasadenie, zanietenie, zápal – silné citové zaujatie založené na hlbokom prežívaní alebo stotožnení sa s niekým alebo s niečím.

/odvaha
– schopnosť čeliť strachu, neistote alebo nebezpečenstvu a konať napriek nim. Nie je to absencia strachu, ale skôr schopnosť prekonať ho a pokračovať vpred. Odvaha môže mať rôzne podoby, či už ide o fyzickú odvahu, ako napríklad v nebezpečných situáciách, alebo morálnu odvahu, ktorá zahŕňa stáť si za svojimi hodnotami a presvedčeniami, aj keď to nie je populárne alebo ľahké.

/odvodenie
− významový útvar pozostávajúci zo sledu súdov alebo úsudkov a tvoriaci výsledok odvodzovania.
:: dedukcia.

/odvodzovanie
− utváranie alebo vysvetľovanie z daného základu; významový proces spočívajúci v utváraní súdov alebo úsudkov usudzovaním z daného základu alebo z nejakých daností.
:: odvodzovanie správne, pravidlo odvodzovanie, pravidlo odvodzovania.

/odvodzovanie správne
– odvodzovanie uskutočňované v súlade s pravidlom alebo pravidlami.

/oheň
– jeden z elementov alebo živlov tematizovaných v mytológiách a filozofiách zvyčajne povedľa vody, vzduchu, zemi, éteru.
:: ádžívika, oheň (Herakleitos).

/oheň (Herakleitos)
– počiatok všetkého súcna:
„Tento svet, ten istý pre všetkých, nevytvoril ani nikto z bohov, ani nikto z ľudí, ale vždy bol, je a bude; večne živý oheň zapaľujúci sa podľa miery a zhasínajúci podľa miery (zl. B 30)“
([6];29).

/ohodnotenie (logika matematická)
– priradenie hodnôt premenným.

/ohodnotenie výroku pravdivostné (logika matematická)
– valuácia – záznam skutočnosti, že skúmaný výrok je pravdivý alebo nepravdivý, vyjadrený slovami „výrok je pravdivý“ alebo „výrok je nepravdivý“. Na skrátený zápis týchto pravdivostných ohodnotení skúmaného výroku používame číselné vyjadrenie, a to pre pravdu číslo 1 a pre nepravdu číslo 0. Ak výrok je pravdivý, hovoríme, že logická hodnota tohto výroku je 1. Ak je výrok nepravdivý, hovoríme, že logická hodnota tohto výroku je 0.

/ohraničenie
– oddelenie hranicami; obklopenie, obkolesenie, obkľúčenie; určenie (menšieho) rozsahu, obmedzenie.

/okamih
− moment − veľmi krátky časový úsek.
Prvý okamih niečoho sa nazýva začiatok.
:: hodnota okamžitá.

/okazionalizmus
lat. − smer kartezianizmu 17. storočia (J. Clauberg, A. Geulincx), ktorého cieľom bolo prekonať nevysvetliteľnosť vzájomného pôsobenia duše a tela odkazovaním na priame zasahovanie Boha, ktorý svojou vôľou synchronizuje a harmonizuje udalosti (príčiny i následky). Podľa Malebranchea každý príčinný vzťah je podmienený osobitným božským aktom.
:: filozofia 17. stor.

/okolie
− oblasť, kraj, územie okolo nejakého strediska; prostredie, obklopujúcno.
:: okolie filozofie, okolie systému, prvok okolia.

/okolie filozofie
− súbor parafilozofém.

/okolie systému
− prostredie systému, s ktorým je systém spojený vstupmi a výstupmi.

/okolnosť
− jav, ktorý sprevádza, podmieňuje, ovplyvňuje atď. iný jav, vonkajšia podmienka, situácia.
:: osud, prispôsobovanie.

/okraj
− miesto na začiatku, n a konci alebo na obvode niečoho, kraj.
:: stred.

/okruh
– úsek, oblasť, sféra, pole.

/omyl
− chyba, falácia, mýlka, pomýlenie sa − nevedome nesprávny čin alebo úsudok.

/onticita
gr.+lat. – ontickosť, súcnosť – to, čím sa niečo stáva súcnom, majúcnosť bytia, vyznačujúcnosť sa bytím, napr. tak, ako sa bytím vyznačuje súcno.
:: metafyzika, ontický, ontológia.

/ontický
gr. – vzťahujúci sa k súcnam, na rozdiel od ontologického (týkajúceho sa pristupovania k nim).
:: onticita, ontológia.

/ontológia
gr. – základná filozofická disciplína, filozofické učenie alebo veda o bytí, filozofia bytia, filozofická náuka o súcne. Ontológia sa zaoberá bytím alebo súcnom ako súcnom, princípmi bytia a jeho podstatou.
    Kľúčovými výsledkami ontologického výskumu sú ontologické kategórie.
Ontológia sa považuje za základnú alebo univerzálnu vedu.
    Za zakladateľa ontológie sa považuje Aristoteles, zatiaľ čo slovo ontológia vystupuje po prvý raz až začiatkom 17. storočia. Aristoteles sám hovoril v súvislosti s učením o bytí o prvej filozofii a jeho nasledovníci o metafyzike (pozri: Aristotelov názor na ontológiu).
    Ontológia ako učenie o súcne čiže o tom, čo existuje, tvorí spolu s učením o božskom bytí od vzniku filozofie centrum metafyziky. Obidve tieto oblasti metafyzického myslenia sa v antike a v stredoveku nerozlišovali: ich spoločným predpokladom bolo, že každé súcno možno určiť len prostredníctvom výkladu božského bytia. Systematické vymedzenie ontológie v podobe vedy, to znamená v súvislosti s najvšeobecnejšími určeniami bytia, významami bytia a pojmami bytia sa nachádza v diele Ch. Wolffa Ontológia (1730). Pokiaľ sa ontológia zaoberá súcnom, tak jej ide o súcno vôbec alebo o súcno ako súcno; nezaoberá sa teda tým či oným súcnom alebo tými či onými oblasťami súcna.
    Ontológia je predmetom skúmania metaontológie.
Najvýznamnejší príspevok k rozvinutiu ontologickej problematiky v rámci európskej filozofie priniesol aristotelizmus.
– P: Anaxagoras, Anaximandros, Anaximenes, apeirón, , Aristoteles, aristotelizmus, Augustinus, Empedokles, Hartmann, N., Hegel, G. W. F., Heidegger, M., Herakleitos, Leibniz, G. W., Parmenides, Platón, Plotinos, Pytagoras, Tomáš Akvinský, Wolff, Ch.
::
         A
        absolútne, absolútne (príslovka), absolútno, absolútny, accidens, achrónia, akcidencia, akcidens, akt,
         B
        bytie, bytnosť,
         C
        causa, causa sui, celistvosť, celok, cieľ,
         Č
        čas,
         D
        dianie, diferencia ontologická, disciplína filozofická, dokonalosť,
         E
        ens, ens a se, ens ab alio, ens in se, ens rationis, ens reale, entita, esencia, esse in se, esse subsistens, essentia, existencia,
         F
        filozofia, filozofia prvá, forma,
         H
        hmota, horizont, hranica,
         I
        idealizmus, inhaerentia,
         J
        jav, jestvujúce, jestvujúcno,
         K
        kvalita, kvantita, kvantum,
         L
        látka,
         M
        materiál, materializmus, materializmus dialektický, matie, mé on, médium, medza, metafyzika, množina, množstvo, možnosť,
         N
        náhoda, náhodnosť, následnosť, nastávanie, nebytie, neexistovanie, nejestvovanie, nekonečno, nekonečnosť, nemožnosť, nenávratno, neodvratnosť, nevidnosť, nevyhnutnosť, nevyskytovanie sa, nič, niečo, nositeľ,
         O
        objekt, obsah, okraj, ontický, ontológia (filozofia marxistická), ontológia (informatika), ontológia (Husserl, E.), ontológia fundamentálna, ontológia synkriticistická,
         P
        perichrónia, počet, podstata, pohyb, pôsobenie, pôvod, predmet ontológie, príčina, príčinnosť, priestor, priliehajúcno k bytiu, prináležajúcno bytiu, princíp, princíp (ontológia), princíp bytia, proces, prostredie, prvok, prvopočiatok,
         Q
        qualia,
         R
        rad, ráz, realita, realita materiálna, realita objektívna, realita prírodná, realita transhorizontová, realizácia, realizmus, reálny,
         S
        situácia, skutočnosť, spojenie, spojitosť, stav, stávanie sa, stránka procesu, subsistencia, subsistovanie, substancia, súcno, súčasť, supositum, supozitum, súvislosť, svet, svet možný (eliminativizmus), svet možný (realizmus krajný), svetamih, systém,
         Š
        štruktúra,
         T
        termín ontológia, trvanie,
         U
        účinok, udalosť,
         V
        vec, vidnosť, vlasnosť, vnútrajšok, vnútro, vonkajšok, vplyv, vplývanie, vývin, vzťah,
         Z
        začiatok, začínanie, zákon, založenosť, zánik, zanikanie, zapríčinenie, zmena.

/ontológia (filozofia marxistická)
− osebe nemá zmysel; zmysel má iba v rámci dialektickej jednoty s teóriou poznania, pričom sa výskumne vyčleňuje ontologický aspekt základnej otázky filozofie, týkajúci sa prvotnosti hmoty oproti vedomiu a druhotnosti vedomia oproti hmote, na rozdiel od gnozeologického aspektu, týkajúceho sa poznateľnosti hmoty (cf [36];514 − 515).

/ontológia (Husserl, E.)
− skúmanie bytia súcna v bytostnej vrstve poznávajúceho subjektu

/ontológia fundamentálna
– filozofické skúmanie bytia samého (na rozdiel od regionálnych ontológií); základné učenie o bytí v rámci filozofie M. Heideggera spočívajúce v analytike ľudského pobytu (Daseinsanalyse); základom (fundamentom), z ktorého možno bytie odhaliť, je také súcno, ktoré samo v spôsoboch, akými existuje, na bytie odkazuje, a takýmto súcnom je ľudská existencia (nem. Dasein) čiže tu-bytie alebo pobyt. Keďže bytie a jeho zmysel sa podľa Heidegger nedá tematizovať predmetne, ale možno ich iba odkrývať alebo odhaľovať, je hlavnou metódou fundamentálnej ontológie fenomenológia.
:: diferencia ontologická.

/ontológia synkriticistická
– disciplína synkriticizmu, ktorá skúma bytie, súcna a synkrízu (nereduktívne usúvzťažňovanie) bytia a súcien, ktorou sa dostavuje realita sveta; súcna vznikajú a zanikajú v čase, zatiaľ čo bytie bezčasovo alebo bezčasmo výbytnieva ako praudalosť (praudievanie sa, pradianie, praudievajúcno sa) a príbytní súcnam; základnou vrstvou synkriticistickej ontológie je perichronozofia, náuka o bezčasí a ostatných formách alebo oblastiach mimočasového.
:: synkriticizmus.

/ontologický
gr. – týkajúci sa pristupovania k súcnam v rámci ontológie, na rozdiel od ontického (týkajúceho sa samých súcien).

/ontologizmus
gr. – smer metafyziky, ktorého pôvodným predstaviteľom bol N. Malebranche a podľa ktorého to, čo poznávame ako prvé (primum ontologicum) je Boh; ostatné veci sú poznateľné až v ňom a zmyslové vnemy sú iba príležitosťou (lat. occasio) nasmerovávajúcou našu pozornosť k Bohu, v ktorého esencii možno nazerať všetky entity alebo ich idey. V 19. stor. zastávali ontologizmus predstavitelia leuvenskej školy, A. Rosmini-Serbati aď.

/opak
– majúcno opačných vlastností v porovnaní s niečím.

/operácia
lat. − metodicky uskutočnený a ukončený úkon, postup, zákrok; ten ktorý z čiastkových úkonov, z ktorých sa skladá činnosť.
Operáciu vyjadruje alebo určuje operátor.
To, s čím alebo na čom sa uskutočňuje operácia je operand.
:: činnosť cieľavedomá, operácia (psychológia), operácia algebrická, operácia aritmetická, operácia binárna, operácia hospodárska, operácia logická, operácia matematická, operácia myšlienková, operácia praktická, operand, operátor.

/operácia logická
− úkon, ktorým sa z už existujúcich (daných) myšlienok tvoria nové myšlienky.
    Definícia logickej operácie sa odlišuje podľa odborov, v ktorej sa táto definícia uskutočňuje, napríklad v matematickej logike sa logická operácia vymedzuje ako konštruovanie zloženého výroku z daných elementárnych výrokov.
:: logika, pravidlo logické.

/operácia myšlienková
– prvok, krok myšlienkovej činnosti, napríklad porovnávanie, rozlišovanie, analýza, syntéza, abstrakcia, generalizácia.

/operácia praktická
– prvok praktickej činnosti.

/operacionalizácia
lat. − zrozlíšiteľnenie, zmerateľnenie, spozorovateľnenie..., čiže umožnenie s niečim vykonávať určité operácie − rozpoznávať alebo rozlišovať to, pozorovať a merať atď.

/operacionalizmus
lat. – smer vo filozofii fyziky, ktorý založil P. W. Bridgman a ktorého hlavnou myšlienkou je idea operacionálnej analýzy.
Podľa operacionálnej analýzy možno význam pojmu určiť opisom operácií uplatňovaných pri formovaní, používaní a overovaní pojmu; pojem sa stotožňuje so zodpovedajúcim radom operácií.
Pojmy, nespájajúce sa s nijakými operáciami, sú zmysluprázdne.
Zo spojenia operacionálne definovaných pojmov sa vytvárajú vety a z viet teórie.
:: definícia operacionálna.

/operand
lat. – to, s čím alebo na čom sa uskutočňuje operácia.

/operátor
lat. − jazykový výraz predpisujúci, určujúci určitú operáciu; vykonávateľ operácie.
    Výraz operátor sa používa v rôznych disciplínach a oblastiach činnosti, napríklad v logike (cf operátor (logika)), matematike (cf operátor (matematika)), lingvistike, genetike atď. a pod.
:: operátor (genetika), operátor (informatika), operátor (logika), operátor hermitovský, operátor matematický.

/operátor (logika)
– logický operátor − znak logickej operácie, symbol typu ¬ (negátor), ∧ (konjunktor), ∨ (disjunktor), ⇒ (implikátor), ⇔ (ekvivalentor); znak, symbol alebo výraz, pomocou ktorého sa z už daných výrazov získava nový výraz, najmä tak, že sa jeden výraz pretvára na iný výraz.
V logike sa rozlišujú tieto operátory:
        funktor,
        kvantifikátor,
        deskriptor (iota-operátor),
        abstraktor (lambda-operátor)
        časový operátor,
        extenzionálny operátor,
        intenzionálny operátor,
        modifikátor
        atď.

/opis
− deskripcia − slovné zachytenie vlastností predmetov alebo javov, vzťahov medzi nimi a ich premien. Opis je uvedenie vlastností designátov alebo uvedenie vzťahov, v ktorých je predmet k iným predmetom, čím možno prispieť k objasneniu termínov (4;140).
:: opis (Cmorej, P.), opísanie.

/opis (Cmorej, P.)
− charakteristika jedného alebo viacerých objektov, v ktorej sa im pripisujú isté vlastnosti a vzťahy ([501];825).

/opísanie
– podanie opisu alebo správy o predmetoch, javoch atď.; vyrozprávanie, charakterizovanie, vykreslenie, zachytenie (zvyčajne hlavných čŕt alebo vlastností niečoho) slovami.
:: opísanie predmetu.

/opozícia binárna
– pár príbuzných entít opačnej povahy, napr. párový protiklad, v ktorom sa prítomný prvok definuje práve tým neprítomným prvkom, ktorý je jeho protikladom; protipostavenie typu A a nie-A, pričom toto protipostavenie má povahu duality, ide napr. o protipostavenie podľa výskytu (alebo chýbania) toho istého prvku alebo podľa maximálneho (minimálneho) stupňa tej istej vlastnosti. Nejde tu teda o protipostavenie, ktoré má charakter dualizmu (cf [508];26).

/opozícia dialektická (Černík, V.)
– „reálne protirečenie v podstate vecí“ ([69];281).

/opísanie predmetu
– uvedenie, vymenovanie vlastností predmetu.

/organizmus (Kant, I.)
– jednota, ktorej súdržnosť spočíva v tom, že časti a celok sú navzájom príčinou a účinkom, navzájom sa podmieňujú, a tak podliehajú vnútornej účelnosti.

/Organon F
− medzinárodný časopis pre analytickú filozofiu založený v roku 1994.
:: filozofia analytická., filozofia slovenská.

/orientácia človeka vo svete
– určovanie alebo zisťovanie polohy alebo smeru človekom, vyznanie sa v nejakej situácii, oblasti alebo v krajine. Nevyhnutným predpokladom úspechu v tejto činnosti je pravdivé poznanie.

/Origenes
(asi 185 – 254) – grécky filozof a teológ , jeden z významných cirkevných otcov, vypracoval prvý systém kresťanského učenia. Kresťanstvo považoval za dovŕšenie antickej filozofie, jeho zásluhou mnohé prvky tejto filozofie, najmä platonizmus, prenikli do kresťanstva (predovšetkým do pravoslávia). Bol prenasledovaný cirkvou ako kacír.
    Origenes nadväzoval na Klementa Alexandrijského v rámci široko poňatej alexandrijskej školy.
    Origenes vykladal Písmo v reštriktívnom zmysle a hlásal prísnu askézu; niektoré jeho tézy budú odsúdené carihradským koncilom roku 553.
– D: Peri archón (O princípoch), ok. 220 – 230; Kata Kelsú (Proti Kelsovi).
:: filozofia 3. stor., filozofia kresťanská, filozofia patristická, patristika.

/osebe
– oddelene, zvlášť, osve, samostatne, osobitne.
:: osebe (Kant, I.).

/osebe (Kant, I.)
− bez vzťahu k poznaniu ([64];566).

/osnova
− (myšlienkové) rozvrhnutie, základné usporiadanie, plán.
Pôvodným významom slova osnova je sústava priadzí v tkanine idúca po jej dĺžke.
:: koncepcia.

/osoba
− ľudská bytosť ako jednotlivec.
Osoba je reprezentovaná lexikálnym významom slova.
:: nosič (medicína), osoba dospelá, osoba fyzická, osoba chorá (právo), osoba povinná, osoba právnická, páchateľ, predstaviteľ, situácia, skutok, utečenci.

/osobnosť
− človek s vyhranenými duševnými vlastnosťami resp. súhrn týchto vlastností; bytosť dokonale si vedomá svojej jedinečnosti, pravá individualita plne vyzretá a jednotná v sebe samej ([383];153).
:: ja, osobnosť (Brugger, W. − Fisseni, H. J.), osobnosť (filozofia marxistická), osobnost (Malina, J.), osobnosť (psychológia).

/osobnosť (Brugger, W. − Fisseni, H. J.)
− stav zodpovedajúci metafyzickej osobe v človeku, t. j. tak, že sa všetky telesno-duševné, vedomé a nevedomé činnosti, priebehy, stavy a dispozície normálnym spôsobom integrujú do relatívne konštantného dynamického celku, vzťahujúceho sa k individuálnemu ja ([46];294).

/osobnosť (filozofia marxistická)
− dynamický, relatívne stabilný systém intelektuálnych, sociálno-kultúrnych a morálno-vôľových kvalít človeka, ktoré sa prejavujú v individuálnych osobitostiach jeho vedomia a činnosti ([11];364).

/osobnost (Malina, J.)
− systém psychických vlastností, ktoré sú biologicky determinované, ale utvárajú sa socializáciou, enkulturáciou a pod. v priebehu života jednotlivca v interakcii s okolím ([437];2967).

/osoh
− úžitok, prospech.

/osud
− súbor okolností alebo udalostí javiacich sa ako neodvratné, ako také, ktorým sa nedá vyhnúť.
:: fatalizmus.

/osvietenstvo
− pôvodne európske kultúrne a duchovné hnutie 17. a 18. storočia s cieľom nahradiť významové útvary opierajúce sa o náboženskú alebo politickú autoritu takými, ktoré sú výsledkom činnosti ľudského rozumu a z ktorých každý odoláva kritike rozumu. Sebareflexívnou vrstvou osvietenstva je osvietenská filozofia.
– P: La Mettrie, J. O. de, Rousseau, J.-J., Voltaire.
:: feminizmus.

/osvojovanie si
− prijímanie, prisvojovanie si, preberanie do vlastníctva; prijímanie za svoje, navykanie si. Výsledkom osvojovania si napríklad faktov je ich pochopenie a zapamätanie si.

/osvojovanie si sveta človekom
− interakcia človeka a sveta vo forme estetickej aktivity, umenia, náboženstva, mytológie, filozofie, vedy, každodenného života, praxe. V súlade s tým možno vyčleniť:

estetické osvojovanie si sveta človekom,
umelecké osvojovanie si sveta človekom,
náboženské osvojovanie si sveta človekom,
mytologické osvojovanie si sveta človekom,
filozofické osvojovanie si sveta človekom,
vedecké osvojovanie si sveta človekom,
každodenné osvojovanie si sveta človekom,
praktické osvojovanie si sveta človekom,
alternativistické osvojovanie si sveta človekom.

Tieto formy vzťahovania sa človeka k svetu tvoria z hľadiska filozofického skúmania vedno náplň celku predfilozoficky daného s možnou dominantou v podobe bazálneho usúvzťažňovania sa človeka a sveta.
:: človek, filozofia, miesto človeka vo svete, mytológia, náboženstvo, prax, svet, umenie, veda.

/osvojovanie si sveta človekom alternativistické
– komplementaristické osvojovanie si sveta človekom – pestovanie alternatívnych (komplementárnych, nekonvenčných, mimoakademických, neortodoxných, neklasických, neštandardných, neoficiálnych) oblastí ľudskej činnosti (poznávania, ľudového liečenia alebo liečiteľstva, verenia, výchovy, starostlivosti...) mienené ako alternatíva alebo komplementum najmä vedeckému a štandardne náboženskému osvojovaniu si sveta človekom.
:: alternativistika, osvojovanie si sveta človekom mystické.

/osvojovanie si sveta človekom estetické
– forma osvojovania si sveta človekom, v rámci ktorej vzniká alebo sa odohráva bytie estetických hodnôt ; zahrnuje predovšetkým umelecké osvojovanie si sveta a mimoumeleckú estetickú činnosť.

/osvojovanie si sveta človekom filozofické
− jeden zo základných spôsobov vzťahovania sa človeka k svetu vyznačujúci sa systematickým sebareflektovaným a cieľavedomým produkovaním filozofických významových útvarov; filozofia.
    Významovú vrstvu filozofického osvojovania si sveta človekom tvorí filozofické významové univerzum.
:: miesto človeka vo svete, univerzum významové filozofické, útvar významový filozofický.

/osvojovanie si sveta človekom každodenné
– bežný, pred- alebo mimovedecký, mimofilozofický (parafilozofický) atď. spôsob života človeka, v priebehu ktorého sa v jeho vedomí spravidla mimoreflexívne utvára každodenný obraz sveta a miesta, ktoré v ňom zaujíma. Je to sféra osvojovania si sveta človekom mimo vedy, umenia, náboženstva, filozofie. Kognitívnymi produktami každodenného osvojovania si sveta človekom sú každodenné (intuitívne) predstavy alebo pojmy o entitách väčšinou z bezprostredného okolia človeka vedno tvoriac náplň každodenného vedomia.
Po zavŕšení nástupu druhej osovej doby výraznou zložkou každodenného vedomia sa stali zážitky sebaizolácie na báze ich globalizácie (týkajú sa každého ľudského indivídua a Zemi), ktoré tvoria súčasť jednak predmetu špeciálnych vied (psychoterapie, psychiatrie, kriminalistiky...), jednak záujmu náboženstiev, mystiky, alternativistiky a umení, jednak predmetu filozofie, najmä filozofie inscendencie.
:: človek každodenný, útvar významový každodenný, život každodenný.

/osvojovanie si sveta človekom mystické
– jedna z foriem alternativistického osvojovania si sveta človekom spočívajúca v obnovovaní/obnovení jednoty bytnenia sveta pretrhnutej životom ľudského indivídua vyúsťujúca do jeho reálnej transformácie na mystika.
Mystické osvojovanie si sveta človekom sa člení na formu subitistickú (náhlostnú) a gradualistickú (postupnostnú).
    Súbor významových procesov, tvoriaci ako celok podproces mystického osvojovania si sveta človekom a konštitujúci mystické významové útvary, ustanovuje mystické významové univerzum.
:: mystika.

/osvojovanie si sveta človekom mytologické
− mýtické osvojovanie si sveta človekom – prvotný spôsob vzťahovania sa človeka k svetu tvorený súborom (systémom) mytologických významových procesov produkujúcich mýty, ktorých súbor tvorí mytológiu.
Významovú vrstvu mýtického osvojovania si sveta človekom tvorí mýtické významové univerzum.

/osvojovanie si sveta človekom náboženské
− jeden zo základných spôsobov vzťahovania sa človeka k svetu založený na hľadaní spojenia s transhorizontovou realitou najčastejšie predstavovanou ako božstvo; náboženstvo.
    Významovú vrstvu náboženského osvojovania si sveta človekom tvorí náboženské významové univerzum.

/osvojovanie si sveta človekom praktické
– transverzálna forma osvojovania si sveta človekom prechádzajúca ako fundamentálna polysynkritizujúca (= všestranne nereduktívne usúvzťažňujúca) vrstva alebo podproces všetkými ostatnými spôsobmi osvojovania si sveta, ktoré sú v nej zakotvené, vyrastajú z nej, spiritualizujú ju, pričom ju intenzifikujú a sublimujú eventuálne až do stupňa deutilitarizácie či dokonca deegoizácie, čím završujú alebo môžu završovať proces maximalizácie bytia bazálneho usúvzťažňujúcna človeka a sveta do podoby kultúrneho spoločenstva a jeho harmonického spolužitia s prírodou.

/osvojovanie si sveta človekom umelecké
− podproces estetického osvojovania si sveta človekom ; umenie.
Významovú vrstvu umeleckého osvojovania si sveta človekom tvorí umelecké významové univerzum.

/osvojovanie si sveta človekom vedecké
− jeden zo základných spôsobov vzťahovania sa človeka k svetu vyznačujúci sa systematickým a cieľavedomým produkovaním poznatkov týkajúcich sa podstaty vecí; veda.
    Významovú vrstvu vedeckého osvojovania si sveta človekom tvorí vedecké významové univerzum.

/otázka filozofická
– vyjadrenie alebo formulácia filozofického problému.s
:: filozofia.

/otázka interpretatívna
– otázka kladená v procese chápania a vykladania (vysvetľovania, objasňovania) významu.

/overenie
− presvedčenie sa o pravosti alebo správnosti alebo pravdivosti niečoho, napr. faktov, správy, tézy, vety atď.; zistenie napr., že daná veta je naozaj pravdivá.
:: overenie podpisu (právo).

/overovanie
− presvedčovanie sa o pravosti alebo správnosti niečoho, napr. faktov, správy, tézy atď.
:: testovanie.

/ovplyvňovanie
− zanechávanie, vynakladanie alebo používanie vplyvu.

/označenie
− urobenie znaku, značky, znamenia na niečom, poznačenie; pomenovanie, nazvanie. Označenie sa realizuje napríklad v rámci vymenovania.

/označenie slovné
− označenie prostredníctvom slova.

/označované
– fr. le signifié.

/označovanie
− robenie znaku, značky, znamenia na niečom, pomenúvanie.
:: značenie.

/označujúce
– fr. le signifiant.

/oznámenie
− danie vedieť, danie správy, ohlásenie.

/oznamovanie
− dávanie správy, odovzdávanie informácie, pričom informácia, ktorá sa odovzdáva príslušnou správou, závisí od množiny, z ktorej je vybraná. Odovzdávaná informácia nie je vnútornou vlastnosťou individuálnej správy.

P-lexikón

/Paci, Enzo (1911 – 1976)
– taliansky filozof, predstaviteľ fenomenológie. Vo svojej relacionálnej fenomenológii tematizuje časovú usúvzťažnenosť transcendentálneho ego k prežitej minulosti ako k niečomu, čo je zásadne iné a čo predpredikatívne vymedzuje oporu pre všetky životné výkony.
:: fenomenológia, filozofia 20. stor., filozofia talianska.

/páčenie sa
– príjemný estetický zážitok, estetické prežívanie nasýtené príjemnosťou, kladnými emóciami.

/pamäť − schopnosť uchovávať a vybavovať si významové útvary. alebo súbor procesov vštepovania si, uchovávania, vybavovania si a zabúdania významových útvarov...
:: myseľ, pamäť (Hunter, I. M. L.), pamäť (psychológia), spomienka, spomínanie, zapamätanie si.

/pamätanie si − uchovávanie v pamäti; matie na zreteli, na pamäti, myslenie na.

/pansofia
gr. – univerzálna veda, sústava všetkého poznania alebo múdrosti, učenie o všejednote sveta, filozofia J. A. Komenského, ktorý ju chápal ako jednotný systém poznatkov o prírode, človeku a Bohu a rozpracúval ju ako podklad reformy celej spoločnosti zvanej všenáprava.

/paradigma (filozofia vedy)
– súbor hlavných významových útvarov a postupov v istom období vývinu vedy prijímaný spoločenstvom vedcov ako záväzný základ vedeckého poznania, ktorý sa realizuje vo vedeckej praxi, určuje voľbu problémov a predstavuje vzor ich riešenia.

/paradox
gr. – tvrdenie zdanlivo protirečiace faktom alebo všeobecne prijímaným názorom. Pokiaľ ide o zdanlivosť paradoxu možno pripomenúť napríklad to, že logický paradox zapríčiňuje často slovná formulácia; jej úpravou alebo spresnením možno paradox odstrániť.

/parafilozoféma
gr. – štrukturálna zložka parafilozofie, tá ktorá súčasť okolia filozofie. Parafilozofémy sú v tomto slovníku témou najmä Dodatku.

/parafilozofia
gr. − súčasť okolia filozofie (tvorená súborom parafilozofém), ktorá sa môže bezprostredne a užitočne dotýkať riešenia filozofických problémov; zahrnuje najmä vedy, ako matematika, fyzika, kybernetika, informatika, systemológia, sociológia, ekonómia, antropológia, psychológia, kulturológia, lingvistika a filológia, štátoveda, právoveda, umenoveda, medicína a ď. Ďalšou relevantnou súčasťou parafilozofie sú náboženstvá, mystika, umenia a jazyky klasické a svetové. Po zavŕšení nástupu druhej osovej doby sa z okolia filozofie medzi parafilozémy začleňujú aj niektoré súčasti alternativistiky a každodenného osvojovania si sveta (napr. zážitky sebaizolácie v dobe nástupu globálnych pandémií, prevažovanie dištančnosti vo vzdelávaní, virtualizácia...).

/parafilozofické
gr. − mimofilozofické, t. j. predfilozofické a pofilozofické a všetko synchronicky mimofilozofické.

/parachrónia
gr. – príčasie, príčasová perichronéma, oblasť alebo súčasť perichrónie tvorená komplexom sprevádzajúcna času; téma tvoriaca o. i. súčasť úvah o časopriestore, paralelných vesmíroch...
    Parachróniu možno rozčleniť na chronickú parachróniu a achronickú parachróniu.
    Príkladom chronickej parachrónie môže byť napríklad fyzikálny, biologický, sociálny... čas, sprevádzajúci časové priebehy vedomia ľudského indivídua.
    Často tematizovanou súčasťou achronickej parachrónie je priestor, a to tak v klasickej fyzike, ako aj pri rozpracúvaní významových útvaroch reprezentujúcich ontologický status toho, výsledkom poznania čoho je pojem časopriestoru.
:: perichronozofia, synkriticizmus.

/Parmenides
(asi 540 − asi 470 pr. n. l.) − starogrécky filozof, zakladateľ eleatskej školy, ktorý súčasne s Herakleitom podstatne prispel k založeniu ontológie. Túto základnú filozofickú disciplínu rozpracoval v prísne teoretickej podobe a naznačil, že zasahuje a predznamenáva každé teoretické uvažovanie o svete (o jestvujúcne alebo o bytí), ktorý je podľa neho nedeliteľnou jednotou, totalitou toho, čo nevzniklo, nezanikne, je celé a neukončené, čo jednoducho ako jediné, a teda jedno, je (jestvuje).

D: Peri fyseós.

:: bytie, filozofia 6. stor. pr. n. l., filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia predsokratovská, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, Parmenides (Fink, E.), Parmenides (Hegel, G. W. F.), Parmenides (Heidegger, M.).

/Parmenides (Fink, E.)
– ním začína zabudnutosť sveta ako základnej témy záujmu (cf 72;48 pozn. 38).

/Parmenides (Hegel, G. W. F.)
– filozof, prichádzajúci s pojmom bytia (cf [72];48 pozn. 38).

/Parmenides (Heidegger, M.)
– pôvodca ontológie i zakladateľ nihilizmu (cf [72];48 pozn. 38).

/Parmenides: Peri fyseós (po 515 pr. n. l.)
– filozofická báseň, z ktorej sa zachovalo 19 zlomkov (1 v latinskom preklade) v celkovom rozsahu asi 150 hexametrov a v ktorej Parmenides podáva svoju filozofiu (filozofiu bytia, poznania a jazyka alebo hovorenia o svete) v podobe zjavenia, ktoré mu oznámila bohyňa Diké (Spravodlivosť). Báseň (vedno s Herakleitovým dielom) predstavuje základy západnej filozofie.
    V texte básne interpretátori vyčleňujú štyri časti, ktoré by sa dali označiť týmito názvami:
        ▪ Úvod (Prooimion) (o priepastnosti predmetu filozofického skúmania)
        ▪ Pravda (rozlíšenie dvoch a len dvoch logicky koherentných možností filozofického skúmania, ktoré sa navzájom vylučujú: buď že predmet skúmania existuje, alebo že neexistuje; druhá možnosť sa z epistemologických dôvodov vylučuje,
        ▪ Mienenie smrteľníkov (táto časť sa zachovala v omnoho zlomkovitejšej forme ako predchádzajúce časti; Parmenides tu prechádza od pojednania o predmetoch myslenia k pojednaniu o predmetoch zmyslového vnímania),
        ▪ Záver (pravda sa otvára v kontemplácii).
    Dikcia a výrazivo básne čerpá z Homéra a Hesioda; je značne náročné zachovaným zlomkom porozumieť a vyložiť ich. Rozsiahlu a prenikavú filozofickú interpretáciu Parmenidovej básne podáva die lo E. Finka Zur Ontologischen Frühgeschichte von Raum – Zeit – Bewegung ([865] v 5. až 8. kapitole).

/participácia
lat. − akt alebo stav účasti, podieľania sa na niečom.
:: methexis, participácia (právo), participácia na kultúre.

/participácia na kultúre
– celá paleta foriem podieľania sa ľudského indivídua alebo ľudského spoločenstva na pretváraní zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie, alebo neutrálneho na dobré alebo krásne.
    V miere participácie na kultúre sa ľudské indivíduum stáva kultúrnou bytosťou a ľudské spoločenstvo spoločenstvom kultúrnym. Ľudské indivíduum alebo ľudské spoločenstvo tak predstavujú superpozíciu (synkrízu) dianí civilizačných a kultúrnych.
    Podiel kultúrnych dianí/procesov na bytí indivídua alebo spoločenstva sa v priebehu ontogenézy i fylogenézy mení a pri niektorých formách participácie na kultúre k nim dochádza až na základe dokonca mimoriadneho a dlhotrvajúceho úsilia. Veľmi dobre to ilustruje autopsia takých kultúrnych bytostí (alebo participantov na kultúre), aké predstavujú napríklad hudobní interpreti. Plasticky to ilustrujú slová klavírneho virtuóza A. Schiffa:

„Začal som s ním (J.P. sc. s Beethovenom) oveľa neskôr. Síce som pár jeho vecí hral už v mladosti, ale k niektorým kľúčovým dielam som sa dostal až v zrelom veku. Ako by to bola zatvorená kniha, ktorú nie je možné otvoriť predčasne. Musí jednoducho dozrieť čas. Musel som veľa bojovať, aby som tieto diela pochopil a dokázal sa ich zhostiť s patričným majstrovstvom. Až v mojich päťdesiatych rokoch prišiel deň, keď som zvládol všetkých 32 Beethovenových klavírnych sonát. Taký bol aj môj zámer, pretože až po piatich desiatkach rokov som cítil patričnú mieru zrelosti pre celý cyklus. Beethovenov osobný vývoj bol veľmi zložitý. Napísal síce rad zaujímavých vecí už v mladosti, ale zväčša bol jeho život plný utrpenia. Hralo v tom úlohu veľa okolností. Zdravotný stav – predovšetkým hluchota, k tomu celoživotné problémy v súkromnom živote a s tým súvisiaca osamelosť, no a potom veľká duševná trýzeň. Takže my, čo chceme hrať Beethovena, si musíme tiež najskôr niečo odžiť. Asi nie také hlboké utrpenie aké bolo to jeho, no istá miera životnej skúsenosti vrátane zážitku bolesti je nepochybne potrebná. Preto si myslím, že úplne mladý človek nemôže dobre interpretovať zásadné Beethovenova diela, ako sú napríklad neskoré sonáty."
    Participovať hudobnointerpretačne na takých kultúrnych výtvoroch, aké predstavujú Beethovenove klavírne sonáty, si – ako to ukazuje Schiff – vyžaduje desaťročia tvrdej práce.
    Obdobne to platí ale aj o iných oblastiach alebo vývinových – pásmach kultúry – o participácii na vede, umení, technickej tvorbe, telovýchove (kedysi sa volala fyzkultúra)...
    Popri spomenutom rozlíšení medzi individuálnou a kolektívnou formou participácie na kultúre možno rozlíšiť aj pasívnu a aktívnu formu participácie na kultúre, napríklad v priebehu výchovy alebo učenia sa: napríklad osvojenie si matematiky môže byť poriadne dobrodružný proces a časom dokonca aj esteticky povznášajúci.
    Jadrom krízových javov, ktoré napokon vyústili do nástupu druhej axiálnej doby, bolo scvrkávanie sa palety procesov participácie na kultúre na ich pasívnu zložku, napríklad v školstve sa ťažisko z hladu po participácii na kultúre tej ktorej formy presunulo do vymotivovánia študentov učiteľmi, čo je vlastne takmer také absurdné, ako keby sme museli motivovať k sexu, až tento trend vyústil do takmer úplnej bezduchosti.
:: kultúra, synkriticizmus.

/participovanie
lat. – matie podielu alebo účasti na niečom, zúčastňovanie sa.
pasáty (Táles z Milétu) – príčina zdvihnutia sa hladiny Nílu, pretože mu zabraňujú tiecť do mora ([6];49).

/Pascal, Blaise
(19. 6. 1623 Clermont-Ferrand – 19. 8. 1662 Paríž) – francúzsky filozof , matematik, fyzik, prozaik. Predstaviteľ novovekého racionalizmu.
    Podľa Pascala je človek, konečná bytosť uprostred medzi nekonečnom a ničím, sám časťou univerza, nemôže pochopiť nerozlučné spojenie všetkých vecí celku, univerzum; poznávanie je poznávaním konečného z nekonečného, v ktoré možno iba veriť a cítiť ho, nie však už poznať. Preto sa veľké duše, ktoré nadobudli všetky ľudské poznatky, prinavracajú späť k nevedomosti, odovzdávajú sa zjaveniu a milosti, mystériu. Náboženská pravda sa zakladá na logique du coeur (logike srdca), na subjektívnom zážitku mystického dosvedčenia Boha. Pascalove náčrty apológie kresťanstva vydali posmrtne jeho priatelia pod názvom Pensées sur la religion (1669).
    Pascal zavádza do filozofie metódu iracionálnej intuície, ktorú nazýva srdcom (coeur) alebo niekedy aj inteligenciou, a kladie ju proti rozumu (raison). Túto filozofickú metódu citu nazýva aj duchom jemným, ktorý dokáže poznať vec jedným pohľadom, a nie postupom rozumného uvažovania, ktorým sa vyznačuje duch geometrický.
    Boha nemožno dokazovať, Boha možno jedine cítiť v srdci (Dieu sensible au coeur). Túto teóriu, ktorá vyplynula z jeho náboženského záujmu, generalizuje a citová intuícia sa mu stáva základom všetkého poznania. Každé rozumové uvažovanie sa koniec koncov musí zastaviť pri veciach a pojmoch, ktoré už ďalej nemožno definovať a ktoré nemožno dokázať; tu nastupuje poznanie priame, ktoré nám poskytuje citová intuícia, z ktorého je rozumové poznanie odvodené, pretože rozumové poznanie je závislé a teda druhotné. Len tam, kde cítime, máme istotu; tam, kde odvodzujeme, sme plní neistoty.
:: filozofia 17. stor., filozofia francúzska, filozofia novoveká.

/Pascucci, Matteo
− taliansky logik, zameriavajúci sa na modálnu, temporálnu a deontickú logiku, na normatívne uvažovanie a formálnu analýzu indeterminizmu.
:: filozofia analytická, logika modálna.

/Patočka, Jan
(1. 6. 1907 Turnov – 13. 3. 1977 Praha) – český filozof, hlavný predstaviteľ česko-slovenskej fenomenológie, tvorca vlastnej verzie fenomenológie – asubjektívnej fenomenologie. Študoval u N. Hartmanna, W. Jaegera, E. Husserla a M. Heideggera. Bol mocne inšpirovaný aj Nietzschem a H. Arendtovou. Trvalú pozornosť venoval aj tradícii českej filozofie. Významný komeniológ. Hlboké štúdie z dejín filozofického a estetického myslenia; prelomové preklady Hegela.

D (výber): Francouzská filozofie, 1928; Listy o francouzské filozofii I–III, 1929; Teologie a filosofie, 1929; Pojem evidence a jeho význam pro noetiku (strojopis dizertace), 1931; V. Hoppe – nekrolog, 1931; Fenomenologie, Filosofie, Filosofie česká, Hegel, Heglovci, Husserl, J. B. Kozák, Logika, 1932; Několik poznámek k důkazům boží existence u T. Akvinského, 1933; Několik poznámek k pojmům dějin a dějepisu, 1934; Metafysika ve XX. století, 1934; Platon a popularizace, Několik poznámek k mimosvětské a světské pozici filosofie, 1934; Několik poznámek o pojmu „světových dějin“, Pražský filosofický kroužek, 1935; Masarykovo a Husserlovo pojetí duševní krize evropského lidstva, 1936; O dvojím pojetí smyslu filosofie, 1936; Přirozený svět jako filosofický problém, 1936, 19702, 19933 (fr. 1976, pol. 1987, nem. 1990); Filosofické předpoklady praktické činnosti, Eduard Beneš, filosof a státník, 1937; Karl Jaspers, Význam pojmu pravda pro Rádlovu diskusi s positivismem, Descartes a metafysika, 1937; O spolupráci filosofie a vědy, 1938; Edmund Husserl zum Gedächtnis, Zwei Reden gehalten von L. Landgrebe a J. P., 1938; Myšlenka vzdělanosti a její dnešní aktuálnost, Úvaha o porážce, 1938; Česká vzdělanost v Evropě, 1939; Životní rovnováha a životní amplituda, 1939; K šedesátinám F. Novotného, 1941; O mnohoznačnosti a jednoznačnosti filosofického textu, 1941; O nový pohled na Komenského, 1941; Dvojí rozum a příroda v německém osvícenství, 1942; Světový názor, obraz světa, filosofie, 1942; Dějepis filosofie a její jednota, Otázky solipsismu a argument souvislého snu, N. Hartmann šedesátiletý, 1942; Poznámky o rozporu, 1943; Symbol země u K. H. Máchy, 1944; Přehledné dějiny filosofie, 1945; Masaryk a naše dnešní otázky, Masaryk včera a dnes, 1946; Presokratovská filosofie, 1946; Ideologie a život v ideji, 1946; Pochybnosti o existencialismu, 1947; Sókratés, 1947, 1990; Český humanismus a jeho poslední slovo v Rádlovi, Humanismus E. Beneše, 1948; Platon, 1948 – 49, 1991; Aristotelés, 1949; J. L. Hromádka a filosofie, 1949; Čas, mythus, víra, 1952; Dvojí filosofování mladého Komenského, 1953; Aristotelova filosofická přírodověda, První kritikové aristotelismu, Rozklad Aristotelovy dynamiky, Mezihra na prahu moderní vědy: Cusanus a Komenský, 1953; Cusanus a Komenský, 1954; Bacon Verulamský a Komenského didaktika, Náčrt Komenského díla ve světle nových objevů, 1956; Komenský a hlavní filosofické myšlenky v 17. stol., 1956; Filosofie dějin v Palackého Krásovědě, Idea božnosti v Palackého Krásovědě, 1956; Základní filosofické myšlenky Komenského, 1957; Filosofické základy Komenského pedagogiky, 1957; Některé z dnešních úkolů bádání o Komenském, 1957; O Hegelově pojetí zkušenosti, 1958; Vývoj pedagogogického myšlení Komenského ve všenápravném období, 1960; L'idée d'espace depuis Aristote jusqu' à Leibniz, 1961; B. Bolzano, 1963; J. P. Sartre návštěvou ve FÚ ČSAV, 1964; O filosofickém významu Aristotelova pojetí pohybu, 1964; Aristotelés, jeho předchůdci a dědicové, 1964; Úvod do Husserlovy fenomenologie, 1965 – 66; Komenského názory a pansofické literární plány, 1966; Kulhavý poutník Josef Čapek, 1966; Umění a čas, 1966; L. Klíma. Pokus o rozbor klíčových tezí, 1967; Ještě jedna Antigona a Antigoné ještě jednou, 1967; Prirodzený svet a fenomenológia, 1967; Čas a věčnost v Máchově díle, 1967; Roman Ingarden. Pokus charakteristiky filosofické osobnosti a díla, 1967; Slova a věci. Rozbor antropologiocké epochy evropského myšlení v „archeologii“ Michela Foucaulta, 1967; K filosofovým šedesátinám. S Janem Patočkou o filosofii a filosofech, 1967; Husserlův pojem názoru a prafenomén jazyka, 1968; Die Kritik des psychologischen Objektivismus und das Problem der phänomenologischen Psychologie bei Sartre und Merleau-Ponty, 1968; Max Scheler. Pokus celkové charakteristiky,1968; Profesor L. Landgrebe a jeho Filosofie přítomnosti, 1968; Husserlova fenomenologie, fenomenologická filosofie a „Karteziánské meditace“, 1968 – 1969; Dilema v našem národním programu: Jungmann a Bolzano, 1969; O smysl dneška. Devět kapitol o problémech světových i českých, 1969; Co je existence? 1969; Hrst úvah nad Panbiblií J. A. Komenského, 1970; Archivní soubor prací Jana Patočky, 27 zv. 1977 – 1989; Kacířské eseje o filosofii dějin, 1980, 1990 (nor. 1979, fr. 1981, 1988, tal. 1981, nem. 1988, špan. 1988, pol. 1989); Ausgewählte Schriften I – V, 1987 – 92; Může zaniknout filosofie? 1990; Komenský a otevřená duše, 1990; Negativní platonismus, 1990; Náš národní program, 1990; Duchovní člověk a intelektuál, 1990; Prostor a jeho problematika, 1991; Tři studie o Masarykovi, 1991; Platón a Evropa, 1992; Evropa a doba poevropská, 1992; České myšlení v meziválečném období, 1992; Úvod do fenomenologické filosofie, 1993; Tělo, společenství, jazyk, svět. Přednášky ve školním roce 1968–69, 1995; Sebrané spisy Jana Patočky I an., 1996 an. Platon e l'Europa, 1997 (s. P. bibliografiou od K. Chvatíka); Komeniologické studie III, 2003; Umění a čas I – II, 2004; Češi I – II, 2006 – 2007; Platón a Evropa, 2007; Fenomenologické spisy I – III (I-2008, II-2009, III/1-2014, III/2-2016); Aristotelés a 17. století o pojetí pohybu, 2017.

– I: Archiv Jana Patočky; Patočka Digital.; Bibliografie Jana Patočky.
:: fenomenológia, filozofia 20. stor., filozofia česká.

/patrenie
− bytie vlastníctvom niekoho, prislúchanie, náležanie niekomu; zaraďovanie sa niekam, bytie členom, súčasťou niečoho.

/patristika
lat. – prvá etapa vývinu stredovekej kresťanskej filozofie tvorená v dejinách filozofie prvými pokusmi o teologicko-filozofické vyjadrenie kresťanského náboženstva, predovšetkým učením cirkevných otcov (patres ecclesiastici z 2. stor. – 8. stor.).
Patristika sa delí na
        obdobie apologetiky kresťanských názorov,
        obdobie vytvárania dogiem,
        obdobie prepracúvania a systematizácie vytvorených pojmov.
Teritoriálnokultúrne sa delí na
        západnú
a
        východnú vetvu.
Hlavnými predstaviteľmi sú: Tertullianus, Justinus, Klement, Origenes, Gregor z Nyssy, Augustinus.

/Peirce, Benjamin
(4. 4. 1809 Salem, Mass. – 6. 10. 1880 Cambridge, Mass.) – americký astronóm a matematik, otec Ch. S. Peircea. Oblasťou jeho vedeckého záujmu bola nebeská mechanika, lineárna algebra (zaviedol pojem idempotentnosti), štatistika, teória čísel a filozofia matematiky. Vypočítal perturbáciu planét Urán a Neptún.

D: An Elementary Treatise on Plane and Spherical Trigonometry, 1840 – 1962; Physical and Celestial Mechanics, 1855; Linear Associative Algebra, 1872; A System of Analytical Mechanics, 1872.

/Peirce, Charles Sanders
(10. 9. 1839 Cambridge, Massachusetts – 19. 4. 1914 Milford, Pensylvánia) − americký filozof, logik, jeden zo zakladateľov (hlavný inšpirátor) pragmatizmu, ktorý sa zrodil z diskusií v tzv. metafyzickom klube v Cambridgi. Peirceove myšlienky boli inšpiratívne v mnohých odboroch: epistemológia, metafyzika, semiotika.
    Syn B. Peircea.
    Peirceove myšlienky (po uverejnení jeho zobraných spisov) zasiahli veľmi silno do diskusie v hermeneutike, analytickej filozofii, Frankfurtskej škole. Mocne ovplyvnil M. Benseho. V snahe odlíšiť svoj filozofický prínos od iných (zriedených) foriem pragmatizmu Peirce sám označoval svoju pozíciu ako pragmaticizmus.
    Peirce zameral predovšetkým pozornosť na významové útvary, ktoré označoval ako viery (beliefs) a charakterizoval ich ako pravidlá činnosti alebo konania (rules for actions). V súlade s tým zastáva názor, že ak chceme vysvetliť určité významové útvary (napríklad myšlienky alebo presvedčenia), musíme poukázať na činy, ktoré tieto významové útvary navodzujú. Vytvoriť si určitý významový útvar o nejakom objekte znamená uvedomiť si, aké predstaviteľné účinky praktického charakteru môže tento objekt spôsobiť, aké zmyslové vnemy možno od neho očakávať, na aké reakcie sa musíme v súvislosti s ním pripraviť. Pri uvažovaní o týchto problémoch Peirce dospieva k falibilizmu (fallibilism), čiže ku koncepcii dočasnosti, provizórnosti alebo omylnosti významových útvarov, ktoré si vytvárame o predmete svojich úvah. Podľa Peircea teda nemožno prijať absolútne apriórne istoty, a to ani na základe intuície, ani na základe introspekcie. Peirce podrobuje logickej kritike naivitu a vágnosť údajne nepochybných (indubitable) vier. Pod vplyvom Darwinovej teórie evolúcie provizórnosť vier v ich evolučnom charaktere.
Peirce tu však upozorňuje na to, aby sme nepreháňali svoj kriticizmu až do podoby karteziánskeho omylu svojvoľného a ľahkomyseľného pochybovania – Peirce odmieta Descartov program univerzálneho skepticizmu: napriek odmietnutiu možnosti absolútne istých poznatkov Peirce tvrdí, že nemožno pochybovať o všetkom. Nepochybujme svojvoľne, o všetkom alebo zbytočne, ak sa v riešení sporných otázok dosiahne medzi vedcami istá dohoda – hovorí Peirce – tak sa otázka istoty stane neplodnou, pretože nezostane nikto, kto by o istote pochyboval. Nevyhnutne provizórne významové útvary treba podľa Peircea neustále podrobovať testovaniu pozorovaním alebo experimentmi. Touto svojou koncepciou je Peirce predchodcom verifikacionizmu: taký významový útvar, akým je význam propozície (proposition) Peirce odporúča hľadať v logických a experimentálne overiteľných dôsledkoch tohto významového útvaru. Celkový účinok propozície na ľudské konanie tvorí súbor experimentálnych javov, ktoré táto propozícia implikuje. Významový útvar propozície Peirce tematizuje len čo do jeho kognitívnosti, či ešte užšie racionálnosti – Peirce svoju optiku, v ktorej zahliada propozíciu, označuje ako racionálny zámer (rational purport).
    Peirce zaujíma stanovisko aj k otázke univerzálií (pozri: starý spor o univerzálie), toto stanovisko odmieta nominalizmus, je realistické: uznáva objektívnu realitu všeobecných (general) stránok predmetov a takisto realitu možností (possibilities). Napríklad do významu slova tvrdý treba v súlade s jeho vyššie charakterizovaným pragmatistickým stanoviskom zaradiť aj hypotetické (kontrafaktuálne) úvahy súvisiace s možnou reakciou skúmanej látky na diamantové zárezy. Tvrdosť podľa Peircea jestvuje reálne, bez ohľadu na to, čo si o tom, kto myslí. Tento svoj názor označil ako kritický kommonsensizmus (critical commonsensism).
    Naznačenú kritiku nominalizmu Peirce prehlbuje rozpracúvaním svojej koncepcie synechizmu (synechism) (z gr. synecheia = súvislosť, nepretržitosť), podľa ktorej vo svete niet atomistickej diskontinuity, ale všade vládne prepojenosť, súvislosť. Súvislosť vecí nevylučuje ich rozmanitosť, ani ich nepravidelnosť.
    Vývoj v prírode poukazuje na existenciu moci (agency), ktorá zvyšuje zložitosť a rozmanitosť vecí a rozrušuje mechanickú nevyhnutnosť. To do sveta, do vývoja vnáša prvky čistej náhody (pure chance). Toto svoje učenie Peirce označuje ako tychizmus (z gr. tyché = náhoda).
    Peirce svoj tychizmus (hru náhodných prvkov) relativizuje rozpoznávajúc vo vývoji života (nielen života človeka ale aj života vôbec) účelovosť, ktorú spája s pôsobením akejsi kozmickej lásky ako všeprepájajúceho princípu sveta v zmysle synechizmu. Túto svoju koncepciu všeprepájajúcej evolučnej lásky (evolutionary love) označuje Peirce ako agapizmus (z gr. agapé = láska). Z hĺbky Peircovho agapizmu zaznieva Peirceov teizmus – evolučná teória lásky podľa Peircea vyžaduje prijatie idey osobného stvoriteľa (personal creator). Svoju hypotézu Boha Peirce chápe ako neustále sa vyvíjajúci významový útvar, ktorý sa upresňuje v závislosti od rastu ľudského poznania.
    Sledovanie všetkých týchto ideí bolo u Peircea nasýtené neprerušovaným záujmom o logické aspekty myšlienkových postupov, tak vo vedách, ako aj vo filozofii, teológii a praktickom živote. V súlade s tým v rámci svojej logiky rozpracúval popri logike dedukcie a logike indukcie aj logiku abdukcie.
Podľa A. Rišku Peirce rozumel pod abdukciou „zvláštny druh inferencie súvisiacej s formulovaním a testovaním hypotézy, ktorá mala za úlohu objasniť nejaký prekvapujúci fakt. Uviedol napríklad túto schému takejto inferencie: Pozorujeme prekvapujúci fakt C; Keby A bolo pravdivé, fakt C by bol celkom samozrejmý (a matter of course), Preto: jestvuje dôvod domnievať sa, že A je pravdivé. ... Za klasický príklad takéhoto myslenia považoval Peirce Keplerov objav eliptických planetárnych dráh.
    Potvrdzovanie hypotézy prostredníctvom pre ňu priaznivých observačných a experimentálnych výsledkov je potom vecou indukcie. Je tiež zaujímavé, ako ostrozrako videl Peirce význam falzifikovateľnosti hypotéz, dávno pred K. Popperom. Tvrdil napríklad, že najlepšia hypotéza je tá, ktorú možno rozhodne zavrhnúť (refute), ak je nepravdivá.
V deduktívnej logike sa Peirce priekopnícky zaslúžil o vybudovanie logiky relácií (logic of relatives) a o zavedenie kvantifikátorov, ba anticipoval aj ... Shefferov funktor vo výrokovej logike.
    Peirce bol priekopníkom v štúdiu logickej algebry Georgea Boola a usiloval sa ju opraviť a zdokonaliť technicky náročnými prácami...“
Keďže akýkoľvek proces výskumu je zároveň procesom interpretácie znakov (signs), doťahoval svoju logickú reflexiu až do teórie znakov čiže semiotiky. Peirce chápal znaky v ich ternárnej relácii k (označenému) objektu a k tzv. interpretantovi.
    Pod interpretantom rozumel Peirce ten znak či tie znaky, ktoré daný znak vyvoláva v mysli recipienta, čiže tej osoby, ktorá ten daný znak registruje. Je zaujímavé, že tieto ternárne relácie (znak – objekt – interpretant) považoval za neredukovateľné na binárne relácie, čo úzko súvisí s jeho celkovým chápaním logiky relácií.
    Peirce sa vyžíval v hľadaní klasifikačných trojíc či triád... Prejavilo sa to aj na jeho ontologickej a logickej teórii Primárnosti (Firstness), Sekundárnosti (Secondness) a Terciárnosti (Thirdness). Tieto tri kategórie zaviedol v rámci svojej fenomenológie (phenomenology), ktorú radšej nazýval phaneroscopy. Pod phaneronom rozumel ’kolektívnu sumu (total) všetkého toho, čo je nejakým spôsobom alebo v nejakom zmysle prítomné pre myseľ (to the mind), úplne nezávisle od toho, či to korešponduje s nejakou skutočnou vecou (real thing) alebo nie’. Je tu očividná podobnosť či anticipácia Husserlovej fenomenológie, hoci inšpirácia bola zasa hegelovská.
    Pozoruhodný je tiež Peirceov antipsychologistický tón: napriek tomu, že videl významovú podobnosť medzi svojím termínom phaneron (bežnejšie: phenomenon) a termínom idea, ako ho používali empiricisti, zjavne sa dištancoval od ich psychologistickej konotácie. Peirce bol presvedčený, že nestranný, ’objektívny’ bádateľ takýchto fenoménov (podobnosť Husserlovým požiadavkám opäť veľmi nápadná!) vypozoruje na nich tri mody bytia: 1) bytie pozitívnej kvalitatívnej možnosti (Primárnosť); 2) bytie skutočného faktu (actual fact, Sekundárnosť) a 3) bytie zákona (law), ktorý bude spravovať fakty v budúcnosti (Terciárnosť). Ako príklad Prvotnosti uviedol modus bytia červeným (redness) predtým, než sa akýkoľvek predmet stane červeným; za príklad Sekundárnosti mu poslúžila šerifova ruka na jeho ramene: surová, neúprosná realita prítomnosti šerifa, ktorý ho prišiel zatknúť. Terciárnosťou sú potom Peirceove myšlienky o pravdepodobných zákonoch alebo trendoch, ktoré sa uplatnia v súvislosti s uvedenými šerifovými akciami. Peirceove „triády" hrajú dôležitú úlohu tak v jeho logike, ako aj v jeho semiotike (alebo v jeho zjednotenej ,logike, chápanej ako semiotika’).
    Jeho tri základné druhy znakov: ikony (icons), indexy a symboly, zodpovedajú – v tomto poradí – Primárnosti, Sekundárnosti a Terciárnosti. Ikona je znak, ktorý zobrazuje reprezentovaný objekt, index je ,binárny’ znak, ktorý reprezentuje svoj objekt ostenzívne, bez deskripcie (napríklad ručička na meracom prístroji). Symbol je ‚ternárny‘ znak, ktorý reprezentuje svoj objekt prostredníctvom interpretátorovej mysle – prostredníctvom pozorozumenia významu znaku.“ (cf. [448];11 a n.)
    Vybrané termíny/pojmy/témy Peirceovho učenia:

cieľ poznania – dosiahnutie pravdy; cieľ poznania nie je individuálny, ale dosahuje sa v priebehu celých dejín, t. j. v dlhej perspektíve. Individuálne ciele sú len predbežné (cf. falibilizmus).
epistemológia – súčasť metafyziky. Odmieta sa karteziánstvo s jeho uznávaním intuície ako zdroja istého poznania i tradičný empirizmus s jeho redukciou poznania na absolútne isté zmyslové dáta.
falibilizmus – učenie, podľa ktorého empirické vedy opierajúce sa o induktívne postupy, nemôžu nikdy dosiahnuť absolútne poznanie a môžu sa vyvíjať len ako neustále prekonávanie omylov. Každú vedeckú teóriu treba neustále podrobovať kritike – to je základná podmienka vývoja vedy. Falibilizmus nemožno stotožňovať so skepticizmom. Vo falibilizme sa za základnú cestu k poznaniu považuje vedecká metóda skladajúca sa z troch zložiek: dedukcie, indukcie a abdukcie (tvorenia hypotéz). Tieto tri zložky tvoria celok anticipujúci hypotetickodeduktívne vysvetlenie.
jazyk – podstata myslenia (keďže osnovou všetkého myslenia i skúmania je symbol).
logika – semiotika, ktorej súčasťou je logika v užšom zmysle a špekulatívna gramatika.
metafyzika – sa zakladá na princípe triády.
myslenie – jeho podstatou je jazyk.
poznanie – úsilie dosiahnuť pevné presvedčenie.
pragmaticizmus – nová (sc. Peirceova) verzia pragmatizmu.
pravda – sa dosahuje vedeckou metódou, ktorá predpokladá súčinnosť vedeckého spoločenstva, preto je výsledkom konsenzu vedcov (cf realita).
presvedčenie – to, podľa čoho sme schopní a pripravení konať.
presvedčenie pevné – presvedčenie, o ktorom vieme, že konanie v ňom implikované umožňuje uspokojenie našich želaní. Úsilie dosiahnuť pevné presvedčenie je poznávanie (cf. poznanie).
realita – korelát konsenzu (výsledkom tohto konsenzu je pravda), ku ktorému všetci bádatelia smerujú.
situácia znaková – triadická relácia medzi vlastným znakom (reprezentantom), objektom a interpretantom, ktorým je nový znak (pozri: znak (Peirce, Ch. S.)).
symbol – druh znaku, na ktorom sa zakladá všetko myslenie a skúmanie.
triáda – metafyzický princíp prvosti (Firstness), druhosti (Secondness) a treťosti (Theirdness).
znak – existuje viacero druhov znakov: znak ako ikon, znak ako index a znak ako symbol.

:: falibilizmus, fanerón (Peirce, Ch. S.), filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia súčasná, filozofia USA, pragmatizmus, znak (Peirce, Ch. S.).

/per analogiam
lat. − podobne, analogicky, podľa obdoby, obdobne.

/per se
lat. – osebe, sám sebou; samozrejme.

/percepcia
lat. − vnímanie.
:: percepcie (Hume, D.).

/percepcie (Hume, D.)
− všetko, čoho si môžeme byť vedomí. Percepcie sa delia na dojmy a idey.

/perifilozofia
gr. – myslenie popri filozofii, súbežne s ňou, mimo nej, pred ňou alebo po nej, prípadne aj to mimofilozofické, čo ju (spolu)utvára, štruktúruje a udržuje zvnútra nej samej. Termín perifilozofia je utvorený podobne ako termín perichrónia, perichronozofia atď.
:: peri-.

/perichronéma
(gr.) — štrukturálna zložka perichrónie. Môže to byť prochronéma, parachronéma, metachronéma, endochronéma a achronéma.
Perichronémy tvoriace jednotlivé oblastí perichrónie možno rozdeliť na:
        prochronémy (štrukturálne zložky, útvary, vlastnosti, vzťahy, procesy tvoriace prochróniu),
        parachronémy (štrukturálne zložky, útvary, vlastnosti, vzťahy, procesy tvoriace parachróniu),
        metachronémy (štrukturálne zložky, útvary, vlastnosti, vzťahy, procesy tvoriace metachróniu),
        endochronémy (štrukturálne zložky, útvary, vlastnosti, vzťahy, procesy tvoriace endochróniu),
        achronémy (štrukturálne zložky, útvary, vlastnosti, vzťahy, procesy tvoriace achróniu).
Súbor perichroném tvorí perichronematiku.
:: čas a idea (Hegel, G. W. F.), peri-, perichronozofia, synkriticizmus.

/perichronematika
gr. – súbor všetkých perichroném, tvoriacich okolie a podmienky existencie času čiže chrónie alebo súboru chroném (chronematiky).
Perichronematiku tvorí päť skupín perichroném:
        prochronematika,
        parachronematika,
        endochronematika,
        metachronematika,
        achronematika.
Perichronematika vedno s prepojeniami perichroném tvorí perichróniu.
:: perichronozofia, synkriticizmus.

/perichrónia
gr. − angl. perichrony – pomieňujúcno, umožňujúcno a zdroj času tvorené achronickou synkrízou perichroném, perichronematika vedno s prepojeniami perichroném, predmet perichronozofie tvorený súborom tých ktorých mimočasových podmienok a vôbec okolností podmieňujúcich, sprevádzajúcich alebo tvoriacich (konštituujúcich) zdroj, vznik (začiatok) a vznikanie času, tvoriacich pretrvávanie a plynutie času, štruktúrovanie plynutia času a zanikanie a zánik času. Význam termínu perichrónia v slovenčine by sčasti mohli vyjadrovať slová občasie a skrzčasie, no ešte stále tu uniká význam bezčasového samoštrukturujúcna času na prítomnosť, minulosť a budúcnosť.
Prvky a útvary tohto súboru, ich vzťahy a premeny možno nazvať perichronémy.
    Výsledky skúmania perichrónie a perichroném, ku ktorým dospieva perichronozofia, možno označiť ako perichronozofémy.
Oblasti perichrónie podľa ich vzťahu k času možno pri prvom priblížení členiť na
        prochróniu (predčasie predchádzajúce čas alebo sprevádzajúce jeho vznikanie či nadchádzanie),
        parachróniu (príčasie sprevádzajúce plynutie času),
        metachróniu (záčasie sprevádzajúce zanikanie času a nasledujúcu po ňom),
        endochróniu (štrukturujúcu čas na prítomnosť, minulosť a budúcnosť, konštituujúcu ich väzobnosť alebo väzobnosti),
        achróniu (bezčasmo usúvzťažňujúcu vyššie uvedené oblasti perichrónie).
Perichrónia je svojou achronickou zložkou čiže achróniou jednak zdrojom a samoštrukturujúcnom času, jednak bezčasovým prepájajúcnom synchrónie a diachrónie.
:: peri-, perichronozofia, synkriticizmus.

/perichronológia
gr. − teoretická zložka perichronozofie, teoretické skúmanie perichrónie, odhaľovanie, skúmanie a rozširovanie podmienok možnosti atemporalistiky.
:: peri-, synkriticizmus.

/perichronozoféma
gr. – významový útvar, ktorý reprezentuje tú ktorú perichronému alebo perichróniu ako celok.
    Podľa toho, ktoré perichronémy tie ktoré perichronozofémy reprezentujú, ich možno rozdeliť na:
        prochronozofémy (významové útvary reprezentujúce prochronémy),
        parachronozofémy (významové útvary reprezentujúce parachronémy),
        metachronozofémy (významové útvary reprezentujúce metachronémy),
        endochronozofémy (významové útvary reprezentujúce endochronémy),
        achronozofémy (významové útvary reprezentujúce achronémy).
Súbor perichronozofém tvorí perichronozofematiku.
Pri štúdiu dejín úvah o okolnostiach a podmienkach vzniku, plynutia a zániku času, sa možno stretať s explicitnými (patentnými) a implicitnými (latentnými) perichronozofémami.
:: peri-.

/perichronozofia
gr. − filozofia mimočasového alebo mimočasujúcna − filozofická náuka o zdroji a podmienkach existencie času a umenie žiť v dotyku s bezčasím (achróniou), disciplína synkriticizmu, fundamentálna vrstva jeho ontológie, ktorej predmetom je v prvom rade súbor podmienok možností času a časenia označovaný termínom perichrónia utvoreným analogicky s termínom perichoréza.
    Perichrónia je pri prvom (predfilozofickom) priblížení akýmsi pretancovávajúcnom sa času bezčasím alebo bezčasia časom. Keď napríklad hovoríme, že čas plynie obrazne povedané ako rieka, alebo že čas letí a pod., tak si pri hľadaní odpovede na otázku ,,V čom táto rieka vlastne tečie, v akom čase to vlastne ten čas letí?”, sotva dokážeme predstaviť tento čas času a necháme sa radšej vystaviť výhľadu na to, čo by Angličan označil beyond time čiže bezčasie. Ak však chceme ďalej bez prijatia hypotézy času času (pri jeho nešpecifikovanom chápaní, t. j. pri nevyčlenení fyzikálneho, biologického, sociálneho, objektívneho, subjektívneho času atď.) hovoriť o tejto krajine bezčasia, napríklad o záčasí, čiže o tom, čo je za časom alebo po ňom, alebo o náčasí, čiže o nástupe alebo nastávaní (nastávajúcne) času, či o tom, čo je pred časom, ak také dačo vôbec jestvuje atď., tak nám neostáva nič iné, ako si k niektorým slovesám tvoriacim súčasť perichronozofickej terminológie v duchu pripojiť index bezčasovosti. Alebo — heideggerovsky — načierať do slovotvorných možných svetov slovenského jazyka, ako to bolo v prípade už spomenutého pretancovávajúcna sa bezčasia časom. Jedným z takýchto slov, ktorými charakterizujeme naznačený vzťah medzi časom a tým, čo v čase je alebo plynie, je nepristúpivšosť času.
    Perichronozofiu tvorí naznačená teoretická časť, ktorú označujeme termínom perichronológia, a praktická časť čiže praktizovanie bezčasia alebo jeho nácvik, čo zasa označujeme termínom atemporalistika.
    Ako príklad praktizovania bezčasia možno uviesť zbezodkladňovanie činu čiže nahradzovanie chcenia, túžby alebo dobre známych opatrení čin vykonať jeho vykonaním, čo uskutočníme povedzme tak, že namiesto chcenia sa napiť vody, vody sa priamo, rovno — v atemporalistike či v perichronozofii vôbec hovoríme — bezčasmo napijeme. Tým, čo uviazli v chcení napiť sa, hrozí smrť smädom. Vidíme, že atemporalistika je tvárou v tvár napríklad dnešnej ekologickej situácii hlavná disciplína (na odklad realizácie ekologických opatrení už niet času, treba ich zbezodkladniť), ktorú dnes musíme pestovať. Ale vyhýbať by sme sa jej nemali ani v manželských krízach, pri riadení automobilu, v odvykacích kúrach, pri vyhýbaní sa konfliktu alebo cyklistovi na chodníku, pri štúdiu cudzieho jazyka, v bežnom spoločenskom alebo priateľskom styku, v rodine, keď iba chceme (!) povedať milé slovo alebo pohladiť dieťa, v horách, keď túžime (!) vyliezť na kopec, v predvolebnom prejave sa bezodkladne realizujú sľuby a v povolebnom období zasa ich nesplnenie... Konajme a hovoriť o tom — austinovsky (performatívne) povedané — prestaňme.
    V zmysle predchádzajúceho odseku má atemporalistika prednosť pred perichronológiou. Iba taká perichronológia je dobrá, ktorá prestane a uvoľní cestu atemporalistike. Pokiaľ je tu hovorenie o bezčasí, väzíme iba v čase, sme čistí smrteľníci. Iba činom eternalizujeme, zanechávame zmysluplnú stopu, zmysluplnú, samozrejme, pokiaľ ide o čin dobrý, pretože zločinom by sme eternalizovali iba nezmysel.
    Z metaperichronozofického hľadiska možno aj perichronozofiu kontraponovať celku predfilozoficky daného, ktorý sa v okamihu jeho perichronozofického pertraktovania mení na celok predperichronozoficky daného.
    Celok predperichronozoficky daného je to, z čoho si perichronozofia vyčleňuje predmet svojho skúmania zvaný perichrónia.
:: achrónia, achronológia, achronozofia, atemporalistika, náhle, peri-, perichronéma, perichronematika, perichrónia, perichronológia, perichronozoféma, synkriticizmus.

/periodizácia
gr. − delenie na časové úseky.

/periodizácia vývinu
− delenie vývinu na jeho obdobia.

/periodizácia vývinu filozofie
– delenie, členenie vývinu filozofie na (časové) obdobia (etapy vývinu):

    • filozofia staroveká;
    • filozofia stredoveká;
    • filozofia novoveká;
    • filozofia súčasná.

    Starovekej filozofii predchádza protofilozofia resp. filozofia sa z nej rodí.
Medzi stredovekou a novovekou filozofiou sa vyčleňuje renesančná filozofia.
Naznačené členenie vývinu filozofického myslenia je všeobecnochronologické, priraďujúce filozofémy k obdobiam dejín ľudstva.
    Filozofickejšou periodizáciou vývinu filozofického myslenia je koncepcia dejín filozofie osnovaná na pojme historického typu racionality resp. konfigurácie kľúčových kategórií, ktoré intervenujú vo filozofickom myslení tej ktorej etapy jeho vývinu. V tomto zmysle sa vyčleňuje:

kvalitativistická etapa, zahrnujúca filozofémy starovekej, stredovekej a renesančnej filozofie;
kvantitativistická, zahrnujúca filozofémy novovekej filozofie;
evolučno-holistická, zahrnujúca filozofémy súčasnej filozofie.

Dve dekády vývinu filozofie 21. storočia však naznačujú nástup novej paradigmy filozofovania, ktorú napr. sovietsko-rusko-US-americký filozof a univerzalista Michail Naumovič Epštein charakterizuje ako postaktivisticko-virtualistickú paradigmu filozofie, ktorú kontraponuje kriticisticko-aktivistickej paradigme filozofie 18. – 20. storočia nasledujúcej po predkriticisticko-predaktivistickej paradigme filozofie starovekej, stredovekej a novovekej do 17. stor. vrátane. Špecifikum myslenia na báze tejto novej paradigmy filozofie označuje termínom projektívnosť: projektívne myslenie (projective thinking) opisuje možnosť konštruovania objektu, nie už existujúci objekt (describes the potential design of an object not currently available) ([411])
:: dejiny filozofie, Chronológia (súčasť tohto slovníka).

/perspektíva
lat. – pohľad, výhľad; hľadisko, stanovisko.

/pestovanie
– opatrovanie, zošľachťovanie.

/Peter Španiel
(po 1210/20 Lisabon – 1277 Viterbo) − Peter Španielsky, Petrus Hispanus, Petrus Iuliani, Pedro Juliao, Iohannes XXI, Ján XXI. − portugalský logik, filozof, lekár a teológ. Pápežom od 8. septembra 1276 do 20. mája 1277.

D: Summulae logicales (Malé logické sumy) / príručka logiky, najznámejšie Petrovo dielo, ktoré významne ovplyvnilo vývin vedeckého myslenia v stredoveku.

:: filozofia 13. stor., logika, medicína, teológia.

/písmo pojmové (Frege, G.)
− nem. Begriffsschrift − jazyk symbolov umožňujúci čo najprísnejším spôsobom kontrolovať matematické dôkazy a odhaliť každý skrytý predpoklad, ktorý by sa do dôkazu mohol nepozorovane vkradnúť. Pojmové písmo tvorí systém symbolov dovoľujúci schematizovať prirodzený jazyk tak, aby vyniklo to, čo je podstatné z hľadiska vyplývania a aby sa potlačilo to, čo z tohto hľadiska podstatné nie je; je to prostriedok realizácie odvekej úlohy logiky − zachytiť vyplývanie (cf [33];11).

/platenie
– matie platnosti, bytie v platnosti, bytie platným.

/platenie (logika)
– bytie pravdivým; hovoríme: ak je tvrdenie pravdivé, platí.

/platnosť
− matie záväznosti, uznávanie za záväzné; účinnosť, matie účinnosti; bytie uznávaným, obsahová správnosť myšlienky.
:: platnosť norma právnej, platnosť úsudku, platnosť všeobecná.

/platnosť (logika)
– pravdivosť, matie pravdivostnej hodnoty pravda (1, P).
:: platenie (logika).

/platnosť úsudku
– implikovanie záveru premisami, pričom sa nič nehovorí o tom, či tieto premisy a záver sú pravdivé alebo nepravdivé.
:: logika, úsudok.

/platnosť všeobecná
– platnosť bez výnimky v tej ktorej oblasti.

/platný
− majúci platnosť, hodnotu.

/Platón
(427 − 347 pr. n. l.) − grécky filozof, žiak Sokratov, zakladateľ Akadémie, osnovateľ druhého základného typu filozofovania (povedľa typu sokratovského a aristotelovského).
    Platónovo dielo patrí k najkrásnejším výtvorom gréckej literatúry. Je napísané poväčšine formou dialógu, v ktorom hlavnou postavou je obyčajne Sokrates, ktorého ústami Platón vyslovuje svoje vlastné názory.
Platónova filozofická tvorba sa člení na tri obdobia:
    1. Tvorba sokratovského obdobia; v tomto prvom alebo ranom období tvorí Platón pod bezprostredným vplyvom Sokrata; ide o dialógy Laches (o statočnosti), Charmides (o umiernenosti), Lysis (o priateľstve), Protagoras (o naučiteľnosti cnosti a jej jednote), Hippias Menší (o výchove k mravnosti), Ion (o básnictve), Hippias Väčší (o krásne), Alkibiades (o pravom a zdanlivom vedení), Eutyfron (o zbožnosti), Obrana Sokratova, Kriton (o pomere k zákonom) a Gorgias (o rétorike a mravnosti).
    Sokratovská kritickosť a skepsa voči zdanlivým istotám sa v tomto období prejavuje na prístupe mladého Platóna k etickej problematike, ktorú skúma pomocou Sokratovej dialektickej metódy. V mnohých dialógoch tohto obdobia zostáva riešenie otázky, napríklad čo je zbožnosť, otvorené. V Platónovej tvorbe sokratovského obdobia sa ešte neobjavuje jeho teória ideí.
    2. Tvorba obdobia zrelosti; ide o Platónove dialógy z dvoch desaťročí po založení Akadémie: Menon (o učiteľnosti cnosti a anamnéze), Eutydemos (proti eristike), Kratylos (o vzťahu názvov k veciam), Menexenos (paródia na pohrebné reči), Symposion (o láske), Faidon (o nesmrteľnosti duše), Faidros (o kráse a ideách) a Štát (= Ústava; o najlepšom štátnom zriadení).
V tomto období Platón vypracoval najtypickejšiu časť svojej filozofie ‒ teóriu ideí. Nad Sokratovskou kritickosťou tu začína prevládať pozitívne riešenie problémov a hľadanie konečných istôt v najdôležitejších filozofických otázkach. V tomto období svojej tvorby Platón prevezme orficko-pytagorovské názory o nesmrteľnosti duše a o jej prevteľovaní, o tele ako hrobe duše, o rozdiele medzi týmto a oným svetom a včlení ich do svojej originálnej teórie ideí.
3. Obdobie staroby; ide o spisy Parmenides (problémy teórie ideí), Teaitetos (o poznaní), Sofista (o pravom a zdanlivom vedení), Štátnik (o dokonalom štátnikovi), Filebos (o pomere slasti a dobra), Timaios (prírodná filozofia), Kritias (o Atlantíde), Zákony (o najlepšom štátnom zriadení).
    Metódou filozofie je podľa Platóna dialektika ako umenie viesť dialóg, v ktorom sa pomocou otázok a učiteľom usmernených odpovedí analyzuje nastolený problém a dospieva sa k vymedzeniu pojmov.
    Predmet filozofie je to, čo je všeobecné, čo je spoločné každej jednotke v danom druhu, a čo teda patrí do jeho podstaty. Týmto nezmeniteľným, všeobecným a spoločným je idea. Ozajstné poznanie spočíva v poznaní ideí. Poznanie nemožno dosiahnuť zmyslami, ich predmet je vždy premenlivý a relatívny, preto neposkytujú absolútne a spoľahlivé vedenie. Človek by mal zavrhnúť všetko, čo je zmyslové a nestále, mal by sa úplne sústrediť na myslenie a filozofiu. Filozofia totiž poskytuje vedenie, múdrosť a očistenie.     Dokonalým človekom je filozof.
    Jemu patrí vláda nad svetom a panovanie na zemi, on musí všetko, čo je vonkajšie a nestále, priviesť do vnútorného a večného sveta idey dobra.

SVET IDEÍ A SVET VONKAJŠÍ
Podľa Platóna existujú dve skutočnosti: jedna javová, zmyslová, premenlivá a pozbavená stálosti bytia a druhá nadjavová, spadajúca len do oblasti rozumových úvah, nemenná a jedine úplne jestvujúca – skutočnosť transcendentného sveta ideí.
    Každá idea má trojaký charakter: ontologicky znamená prototyp, model, pravzor alebo stálu a nemennú podstatu veci, ktorá je len jej tieňom; teleologicky je ideou účelný poriadok častí obsiahnutých vo veci ako celku; logicky je idea všeobecným pojmom, pomocou ktorého sa poznávajú veci a zavádza sa poriadok do chaosu vonkajšieho sveta.
    Idea reálne existuje ako čosi jednotlivo všeobecné v ideálnom nadjavovom svete. Idey len dočasne prebývajú vo veciach vonkajšieho sveta.
Každá vec len sčasti participuje na svojom ontologickom, teleologickom a logickom modeli – pravzore. Idea je čosi samobytné, zduchovnené, schopné pohybu, čo je ďalej príčinou všetkého jednotlivého vo vonkajšom svete.
Každá vec je následkom nejakej príčiny – idey. Tieto príčiny trvajú v určitom presne ustálenom hierarchickom poriadku, na vrchole ktorého je idea dobra.
Idea dobra Idea dobra, ako čosi prirodzene sa rozdeľujúce a vďaka svojej dobrote tvorivé, je prvou a najvyššou príčinou všetkých ostatných ideí hierarchicky nižších, ako aj jednotlivých vecí, ktoré sú ich odleskom; je prvým, najvyšším a konečným princípom sveta. Je to transcendentná príčina, počiatok, princíp a prazáklad všetkého súcna. Idea dobra je demiurg všetkého súcna, stvoriteľ organického i anorganického sveta, najvyšší zákonodarca, obsahujúci v sebe dokonalé, ideálne poznanie všetkého,čo je. Je to prvá a absolútna príčina všetkého súcna a všetkého konania.

VONKAJŠIA SKUTOČNOSŤ, SVET, PRÍRODA, VESMÍR
Vonkajšia skutočnosť (svet, príroda, vesmír) nie je večná; vznikla v čase a v čase aj zaniká. Demiurgos chcel, aby svet bol dobrý a dokonale v sebe odzrkadľoval dobro, preto ho obdaroval rozumom a dušou, ktorú vtelil aj do človeka.
    Človek Najdôležitejšou bytosťou vo vonkajšom svete je podľa Platóna človek.
    Človek sa skladá z tela a duše. Človek tak obsahuje v sebe tak niečo z vonkajšieho sveta, ako aj z ideálneho sveta. Základným nehynúcim prvkom bytia človeka je duša; telo zaniká v čase.

DUŠA A TELO ČLOVEKA
Duša človeka patrí svojou podstatou do ideálneho sveta, je večná. Cieľom duše je to, čo je ideálne (cieľom tela je to, čo je zmyslové). Duša sa s telom v človeku spája na základe koexistencie, a nie jednoty substancie. Duša je veliteľom a strážcom tela, ktoré podlieha pôsobeniu nestáleho javového sveta.
    Duša sa skladá z troch častí:
            • rozumová duša (sídli v hlave),
            • srdnatá duša (sídli v hrudi),
            • žiadostivá duša (sídli v bruchu).
    Najdôležitejšia je rozumová duša, ktorá má za úlohu ovládnuť srdnatú a žiadostivú dušu. Rozumová duša je nehmotná, nepodlieha zániku, pretože patrí k nezničiteľným ideám, kým ostatné duše hynú spolu s telom. Rozumová duša sa vo svojom pozemskom bytí rozumovým poznaním približuje k svetu ideí, z ktorého vyšla, oslobodzuje sa z pút tela a zo zla jeho vášní. Oslobodzuje sa od chýb a približuje sa k idei dobra.
:: Akadémia, bezčasie (Platón), dialektika (Platón), dialogika, filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia európska, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, methexis, Sokrates, duša (Platón), idea (Platón), školy sokratovské, platonizmus.

/platonizmus
– Platónovo učenie, učenie jeho školy (Akadémie), novoplatonizmus, a rozvíjanie, variovanie alebo aplikácia Platónovho prístupu k realite a mysleniu u Augustina a v celom ďalšom vývine európskej filozofie.

/pletenie
− vyhotovovanie prevliekaním ohybného materiálu.
:: prepletenie.

/Plotinos
(203 Lykopolis (Egypt) – 269/270 Minturnae (Kampánia)) – grécky filozof , hlavný predstaviteľ novoplatonizmu. Panenteista.
Plotinos sa výrazne inšpiroval Platónovou filozofiou, neprevzal však myšlienku o dvoch principiálne odlišných svetoch, zmyslovom a ideálnom. Všetky formy bytia a podoby sveta chce odvodiť z jednotného božského základu, ktorý nazýva Jedno: Jedno je absolútne, dokonalé, je to základ každej existencie a Plotinos o ňom hovorí ako o kráse, dobre a pravde.
Z Jedna emanujú (vyžarujú jednotlivé súcna tak, že možno rozpoznať stupnicu emanácie od najvyššej sféry ideí cez svetovú dušu až po najnižší stupeň – hmotu, materiálne súcna.
Jedno nie je prístupné pojmovému poznaniu, ktoré sa opiera o logické princípy. Nazeranie Jedna si vyžaduje, aby sme očistili svoju dušu a dostali sa do stavu extázy.. Je to mystická skúsenosť.

D: Plotinos: Enneady.

:: čas (Plotinos), filozofia 3. stor., filozofia antická, filozofia helenistická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, Porfyrios z Tyru.

/Plotinos: Enneady
– gr. Enneades – hlavné dielo Plotinovo po latinsky vytlačené vo Florencii r. 1492 a po grécky v Bazileji r. 1580. Názov diela pochádza od Plotinovho žiaka a životopisca Porfyria (texty zverejnil v roku 301 po viac ako tridsiatich rokoch od smrti Plotina), ktorý podľa svojich vlastných slov opatril Plotinove spisy, ktorých je 54, názvami a usporiadal ich viac menej podľa vecnej prináležitosti do šiestich kníh po deviatich rozpravách, podľa čoho je aj ich strešný názov (po slovensky) Deviatky:
I etické spisy,
II – III prírodovedné spisy,
IV – rozpravy o duši (psyché),
V – VI – rozpravy o inteligencii alebo rozume (nús) a o Jednom (hen).
Plotinos „začal písať až po desiatich rokoch výučby vo veku päťdesiatich rokov, takže všetky jeho texty spadajú do posledných šestnástich rokov jeho života“ ([47];253 – 254). Plotinos svojim spisom nedával nijaké názvy: „Za tituly väčšiny ... textov pravdepodobne zodpovedá Porfyrios sám“ ([47];254).
Významové univerzum vyjadrené textami týchto 54 rozpráv je štruktúrované v súlade s metafyzickým stupňujúcnom sa univerza na psyché, nús a to hen a postupom po týchto stupňoch smerom hore a zostupom smerom dole.

/pluralizmus metodologický
– funkčné prepojenie viacerých metód výskumu.

/plynulosť
– nepretržitosť, súvislosť, hladká prebiehajúcnosť bez prestávok a prerušení.

/pocit
− výsledok pociťovania, významový útvar kognitívnej, emocionálnej alebo zmiešanej povahy vyskytujúci sa spravidla ako súčasť vnemu, ktorá sa z neho zvykne pri filozofickom alebo špeciálnovednom (psychologickom) skúmaní vyčleňovať. Notoricky známym príkladom je pocit bolesti.
Teória poznania pocit tematizuje ako súčasť zmyslového názoru.
:: pocit (psychológia).

/pociťovanie
− proces názorného poznávania spočívajúci v generovaní pocitu, kognitívny významový proces tvoriaci podproces vnímania, vyčleniteľný z neho pri filozofickom alebo špeciálnovednom (psychologickom) skúmaní. Notoricky známym príkladom je pociťovanie bolesti.
Teória poznania pocit tematizuje ako podproces zmyslového nazerania.
:: pociťovanie (psychológia).

/počet
– 1. spoločná vlastnosť súborov porovnávaných pri počítaní, množstvo, obyčajne označené číslicou. Z hľadiska počtu možno formálne zjednocovať aj také súbory predmetov, ktoré sú samy osebe kvalitatívne rôznorodé. :: počet (matematika)1.
2. kalkul.
:: častosť, počet (matematika)2.

/počiatok
– prameň, pôvod, východisko, začiatok.
:: počiatok filozofie, počiatok sveta (Herakleitos).

/počiatok filozofie
− údiv a pochybnosť, v ktorých sa odohráva to, že rozumenie povahe vecí, netematicky obsiahnuté už v prirodzenom postoji, sa stáva tematickým, výslovným. „Údiv či pochybnost je takový vztah k věcem (chcete-li, takový prožitek věcí), jehož smyslem není jejich užívání a ošetřování, proměňování a využívání jejich vlastností, nýbrž postižení toho, co jsou. Proto stojí údiv na počátku filosofování a proto bytostně charakterizuje teoretický postoj“ ([72];14).

/počiatok sveta (Herakleitos)
– oheň ([6];64).

/počínanie si
− vykonávanie nejakej činnosti (s dôrazom na spôsob jej vykonávania).

/počítač (kognitivizmus)
– zložitý systém spracúvajúci informácie a vyznačujúci sa sčasti inteligentným správaním.

/podanie
− predloženie, ukázanie, predvedenie.

/podiel
– časť celku pripadajúca na jednotlivca alebo skupinu; účasť na niečom.

/podieľajúcno sa
– komplex procesov podieľania sa na niečom a ich vyústení.

/podieľanie sa
− matie podielu alebo účasti na niečom, zúčastňovanie sa.

/podmet (Aristoteles)
– „to, o čom sa vypovedá iné, zatiaľ čo on sám sa už nevypovedá o inom“ ([260];3458an).

/podmienenosť
− bytie závislým od niečoho, napr. od okolnosti.
:: závislosť.

/podmienený
– závislý od podmienky alebo podmienok.

/podmienka
− to, z čoho vyplýva možnosť niečoho iného (podmieneného), vzťah entity k prvku okolia, bez ktorého táto entita nemôže existovať. Daná entita je v tomto vzťahu to, čo sa označuje ako podmienené, a prvok okolia je podmieňujúce. Procesuálna stránka tohto vzťahu sa označuje ako podmieňovanie. Podmienka je okolnosť, ktorá je síce nevyhnutná na vyvolanie účinku, nie však úplne rozhodujúca. Podmienka je to, čo umožňuje pôsobenie príčiny ([13];224).
Nezávislosť od podmienok je nepodmienenosť.
:: conditio sine qua non, podmienka nevyhnutná, prispôsobovanie, prostredie (fyzika), ukazovateľ (technika), ukazovateľ (veda prírodná).

/podmienka nevyhnutná
– lat. conditio sine qua non – okolnosť, ktorá je nevyhnutná pre vznik, existenciu, platnosť, pravdivosť javu alebo výroku; nemusí byť však dostatočná, nemusí stačiť na vznik atď.

/podmieňovanie
− procesuálna stránka vzťahu medzi podmieňujúcim a podmieneným pri podmienke.

/podmieňujúci
− robiaci závislým, utvárajúci závislosť od istých podmienok.

/podnet
– impulz, pohnútka – vyvolávajúcno, zapríčiňujúcno činnosti, povzbudzujúcno na čin.
:: vzbudenie.

/podoba
− tvar, forma niečoho; výzor, vzhľad, súhrn vlastností určujúcich zovňajšok; podobnosť.
:: oblúk.

/podobnosť
− približná zhodnosť, približná zhoda čŕt. „Podobnosť je najprimitívnejší, najjednoduchší vzťah, ktorý dlho ostal v pozadí poznania, ktorý je však predsa prvá nutná podmienka poznania a prvá poznaná jednotiaca zložka predmetov. Podobné a opakujúce sa situácie musia mať niečo spoločné, lebo keby nemali nič spoločné, boli by celkom odlišné. Nemohli by sa opakovať, ale by vo svojej úplnej rozličnosti plynuli jedna za druhou, čím by sa ani nemohli upevniť vo veodmí. Poznaním podobnosti sa život človeka zjednodušil a stal istejší. Človek mohol predvídať a tým porozumieť skutočnosť. Podobné situácie a javy zvládol potom človek rovnakým spôsobom. Tieto situácie navodili v človekovi, ktorý prišiel s nimi do aktívneho vzťahu, ten istý spôsob, rovnakú formu reakcie a v jeho vedomí sa tieto situácie a javy začali grupovať do určitých skupiniek a jednôt. To znamená, že rovnaký spôsob pristupovania k množstvu podobných javov sa vo vedomí upevnil v určitej forme určitého všeobecného poznatku [181];54.“
:: jednota, napodobňovanie, skupina.

/podproces
– angl. sub-process – súčasť procesu alebo zložka, ktorá ho spolutvorí taktiež v podobe procesu.

/podstata
– stránka vnútorného, „to, čo leží pod“ premenlivými javmi, čo sa nemení a v nezmenenosti trvá pri premene javov a čo zároveň je „nositeľom“ vlastností, čímsi samostatným, pre seba jestvujúcim, čomu vlastnosti „inherujú“ (inherencia), zatiaľ čo ono samo „subsistuje“ (subsistencia). Podstata je súhrn vnútorných trvalých vlastností. Podstata je jedna zo základných filozofických tém.
    Výsledok filozofického skúmania tejto témy závisí od kategórií, ktoré v ňom intervenujú. Keď napr. R. Eisler hovorí, že podstata je „to, čo konštituuje ‚povahu’ druhu vecí alebo jednotlivej vec“, používa explicite kategóriu konštitúcie, povahy, týkania sa druhu, týkania sa jednotlivosti a implicite kategóriu procesuality ([119];742). Výskum širšieho kontextu Eislerovho textu týkajúceho sa podstaty by ukázal, že v Eislerovej filozofickej reflexii podstaty intervenujú aj ďalšie kategórie: kategória rozlíšenosti, určenosti, relatívnosti, jednoznačnosti atď. Podstata je podstatou len ako základ bezprostredného bytia predmetu, len ako základ jeho existencie. Podstata je vnútorný základ ([69];114).
:: au fond, esencia, essentia, jav, meritum, ontológia, podstata (Černík, V.), podstata objektu, podstata predmetu (Cmorej, P.), príčina podstaty predmetu substanciálna, quidditas, vlastnosť podstatná.

/podstata (Černík, V.)
– konkrétne všeobecný, dialekticky protirečivý základ javu ([69];228).
:: príčina podstaty predmetu substanciálna.

/podstata objektu
– vnútorná stránka objektu, výsledkom poznania ktorej je pojem objektu.

/podstata predmetu (Cmorej, P.)
− empirická esenciálna vlastnosť predmetu, ktorú má nevyhnutne a ktorou sa líši v každom možnom svete v každom okamihu od všetkých ostatných predmetov.

/podvojnosť
– majúcnosť dvoch zložiek, dvojitosť.
:: dualita.

/pohľad
− obrátenie, upriamenie zraku, pozretie alebo spôsob zrakového pozorovania alebo znázorňovania na základe takéhoto pozretia. Rôznosť pohľadov na nejakú vec uľahčuje rozpoznať jej zmysel.

/pohyb
− vyjavujúcno sa súcna, čiže to, bez čoho by sa súcno neukazovalo.
    Pohyb obvykle chápu ako súvislú zmenu polohy alebo miesta telesa v priestore vzhľadom k času a voči nejakému referenčnému bodu.
Pohyb je jedna zo základných filozofických tém; výsledkom poznania pohybu sú rôzne významové útvary filozofické, špeciálnovedné, mytologické, každodenné a pod., líšiace sa navzájom najmä podľa toho, aké kategórie intervenujú v úvahách o pohybe, napríklad filozofický pojem pohybu, fyzikálny pojem pohybu atď.
    Dôležitý filozofický pojem pohybu vypracoval napríklad Aristoteles, cf. pohyb (Aristoteles).
    Filozofické skúmanie pohybu vyúsťuje vo filozofii často do vypracovania nielen filozofického pojmu pohybu, ale dokonca aj do filozofickej kategórie pohybu: napríklad už Herakleitos tvrdí, že všetko je v neustálom pohybe a pokoj je iba zmyslové zdanie.
:: dynamika, lokomócia, obeh Zeme okolo Slnka, oblúk, ontológia, pohyb mechanický, pohyb organizmu živého, pohyb a hmota (Hegel, G. W. F.), pohyb ideálny, pohyb miestny (Hegel, G. W. F.), pohyb periodický, pohyb relatívny (Newton, I.), pohybovanie sa, prechod, smer, vedenie1.

/pohyb a hmota (Hegel, G. W. F.)
– sú v nerozlučnej dialektickej jednote: ako nie je pohyb bez hmoty, nie je ani hmota bez pohybu (62;65).

/pohyb ideálny
– pohyb prvkov a procesov významového univerza, napr. pohyb myšlienok.

/pohyb materiálny
– pohyb hmoty, pohyb toho, čo existuje mimo nášho vedomia (cf. [69];69).

/pohyb miestny (Hegel, G. W. F.)
– dialektická jednota priestoru a času a všetko, čo sa pohybuje, je na jednom a zároveň na inom mieste ([62];64).

/pohybovanie sa
– menenie svojej polohy alebo miesta.

/pochopenie
− výsledok chápania; chápavý, uznanlivý postoj.
:: nahliadnutie, pochopenie (Spinoza, B.), pochopenie Hegela, G. W. F..

/pochopenie (Spinoza, B.)
„Čo nemožno pochopiť z niečoho iného, treba chápať z neho samého (68;51)“.
„Veci, ktoré nemajú navzájom nič spoločné, nemôžu byť ani jedna z druhej pochopené, čiže pojem jednej nezahŕňa pojem druhej (68;51)“.

/pochopenie Hegela, G. W. F.
– nevyhnutne predpokladá dokonale a detailne poznať Fichteho a Schellinga a pochopiť Fichteho a Schellinga predpokladá poznať ako abecedu Kantovu Kritiku čistého rozumu. No na to, aby sme pochopili Kanta, musíme veľmi dobre poznať Hobbesa, Locka, Berkeleyho a Huma, pretože práve týmito filozofmi sa začínajú dejiny súčasnej filozofie. Skrátka, pochopiť Hegela znamená pochopiť dejiny filozofie, no nie tak, ako sa predkladajú na stránkach učebníc, ale históriu filozofických významových útvarov, históriu filozofických ideí, ktoré sa v učebniciach dostávajú k slovu nezriedka nanajvýš v poznámkach pod čiarou. Prosté čítanie a opätovné čítanie Fenomenológie ducha nás neprivedie k pochopeniu tohto diela. Je nevyhnutné poznať postup myslenia, ktorý viedol k Hegelovej filozofii, t. j. treba poznať dejiny filozofických ideí a ďalších filozofických významových útvarov (cf. 404;9).
:: dejiny filozofie, štúdium dejín filozofie.

/pochybnosť
– pochybovanie, neistota, rozpaky.
Pochybnosť spolutvorí napríklad počiatok filozofie.

/Poincaré, Henri
(29. 4. 1854 Nancy – 17. 7. 1912 Paríž) – francúzsky matematik a filozof, zakladateľ konvencionalizmu, člen Parížskej akadémie vied; roku 1905 dospel súčasne s Einsteinom k základným pojmom špeciálnej teórie relativity (cf Lorentz, H. A.). Poincaré je významným predstaviteľom kritiky vedy ako sebauvedomenia postupov vedy: zaujímala ho predovšetkým otázka pôvodu základných vedeckých presvedčení.
    Zákony vedy sú dohody (konvencie), ktoré majú slúžiť na čo najvhodnejšie a užitočné opisovanie príslušných javov. Fakty sú hranice slobodných konvencií.
:: filozofia 20. stor., filozofia francúzska, matematika.

/pojem
− nocionálny významový útvar − významový útvar, ktorý je výsledkom pojmotvorby (konceptualizácie) vyúsťujúcej do poznania podstaty javu, vzťahov medzi javmi alebo premeny javov.
    Spájaním pojmov v súdení vzniká súd.
    Základný a najvšeobecnejší pojem je kategória.
    Významový konštituent pojmu, reprezentujúci všetky prvky nejakej množiny alebo triedy, je rozsah pojmu.
    Pojem je relatívnym zavŕšením pojmotvornej činnosti.
:: aparát konceptuálny, činnosť pojmotvorná, konceptualizovanie, mapa mentálna, mapa pojmová, meno podstatné, pojem aposteriórneho, pojem apriórneho, pojem čísla, pojem čísla, in: Apendix, pojem epistemologický, pojem filozofický, pojem fyzikálny, pojem fyziky, pojem logický, pojem matematický, pojem poznania, pojem rozdielu, pojem systému, pojem topologický, pojem vývinu, pojem zlomku, pojmotvorba, um.

/pojem adekvátny (Hegel, G. W. F.)
– zhoda pojmu s realitou, idea ([67];254).

/pojem aposteriórneho
– epistemologický pojem, týkajúci sa spôsobu, ako dospievame k poznaniu, totiž skúsenosťou.
:: a posteriori, epistemológia.

/pojem apriórneho
– epistemologický pojem, týkajúci sa spôsobu, ako dospievame k poznaniu, totiž nezávisle od skúsenosti.
:: a prirori, apriori, epistemológia.

/pojem bytia
– najabstraktnejší filozofický významový útvar, reprezentujúci skrytý umožňujúcnostný aspekt celku predfilozoficky daného, skrytý preto, lebo tento aspekt je prekrývaný čímkoľvek vyčleniteľným z tohto celku ako súcno alebo nejaká oblasť, súbor súcien; je prekrývaný tak, že má tendenciu uniknúť dokonca aj pozornosti filozofujúceho, o nefilozofujúcom ani nevraciac, preto bytie v tomto slovníku reprezentujeme aj významom výrazu unikajúcno (cf transhorizontová realita).
    Pojem bytia sa v európskej filozofickej tradícii sústavnejšie začína kontraponovať pojmu súcna počnúc Aristotelom, pričom pre pojem bytia sa vyhradzuje substantivizovaný infinitív gréckeho slovesa byť (gr. to einai) a pre pojem súcna substantivizované particípium slovesa byť (gr. to on). U Platóna sa len zriedkavo vyskytuje výraz to einai, pričom sa používa ako synonymum slova to on. Pred nimi len Parmenides poukazuje na bytie, no iba implicitne, a síce poukazom na nemožnosť nebytia; čiže explicitný pojem bytia sa uňho ešte nevyskytuje.
    V neskorších etapách vývinu európskej filozofie, sa gréckemu to einai priraďuje latinské esse, a výrazu to on latinské id quod est (to, čo je) alebo ens (súcno).

/pojem času
– filozofická kategória, ktorej intervencia v poznávaní sveta „umožňuje prejsť od analýzy vecí (statických stavov) k analýza dejov, procesov“ ([69];147).
    Pojem času, ako reprezentácie podstaty času, treba odlišovať od času; pojem času je výsledkom poznávania podstaty času, pričom v procese poznávania času (a jeho podstaty) intervenujú rôzne kategórie, vrátane aj takej, akou je kategória nebytia.

/pojem čísla
− významový útvar reprezentujúci podstatu čísla z rôznych uhlov pohľadu − z matematického, filozofického (ontologického, epistemologického...), psychologického, antropologického... pohľadu.
:: číslo (matematika), pojem čísla, in: Apendix.

/pojem epistemologický
– filozofický pojem, tvoriaci súčasť epistemologického významového univerza a výsledok epistemologického poznávania podstaty nejakého prvku, aspektu alebo procesu v rámci vedeckého poznania.
:: epistemológia.

/pojem filozofický
− filozofický významový útvar, výsledok filozofického poznania podstaty toho ktorého fenoménu, entity, vzťahu, procesu. Najvšeobecnejším filozofickým pojmom je kategória.
:: filozofia, pojem epistemologický.

/pojem filozofie
– nocionálny významový útvar reprezentujúci filozofiu a utváraný 1. jednak v rámci spontánnej sebareflexívnej zložky filozofickej činnosti, 2. jednak cieľavedome v rámci metafilozofie, ktorá buduje (najvšeobecnejší alebo univerzálny) filozofický pojem filozofie a špeciálne pojmy filozofie vypracúvané v rámci jednotlivých častí metafilozofie (epistemologický, dejinnofilozofický, sociologický, psychologický atď.).
    V prvom prípade sa všeobecne pochybuje o možnosti vypracovania „všeobecne definovateľného“ pojmu filozofie, pretože každý, kto filozofuje, si vytvára svoj pohľad na filozofiu, ktorý – keby sa rozpracoval do podoby explicitného pojmu filozofie – by sa s väčšou mierou pravdepodobnosti odlišoval od všetkých ostatných.
    S väčšou zhodou pojmov filozofie sa možno stretnúť v rámci metafilozofie, a aj to skôr v rámci jej jednotlivých výskumných smerov a v rámci jej filozofických orientácií (existencialistický pojem filozofie, analytickofilozofický pojem filozofie, fenomenologický pojem filozofie, marxistický pojem filozofie atď.)
    V rámci tohto slovníka uvádzame vymedzenia pojmu filozofie alebo nábehy k nemu v tvare nadpisu článku, ako filozofia (Albert Veľký), filozofia (al-Kindí), filozofia (Hegel, G. W. F.), filozofia (synkriticizmus) atď. Už pri prvom čítaní sa však používateľ tohto slovníka všimne, že pojmy filozofie, exponované v týchto článkoch, sa odlišujú.
    Istý pokus vypracovať univerzálny pojem filozofie tento slovník predostiera v článku systém filozofie.; o pokuse tu treba hovoriť preto, lebo aj v danom článku sa podklad pre budovanie pojmu filozofie vykrajuje z celku predmetafilozoficky daného systemologickým aparátom.

/pojem fyziky
– metavedný alebo filozofický významový útvar reprezentujúci podstatu fyziky, jej predmet, metódy, kompetencie, fyzikálne významové univerzum..., vypracovaný buď filozofiou fyziky, alebo niektorou formou metavednej reflexie fyziky.

/pojem logický
− logický významový útvar reprezentujúci ten ktorý prvok logického univerza, jeho vlastnosti, vzťahy medzi týmito prvkami, operácie s nimi a pravidlá, podľa ktorých sa tieto operácie vykonávajú.
:: logika.

/pojem objektu
– významový útvar tvorený výsledkom poznania podstaty objektu.

/pojem poznania
− významový útvar, ktorý je výsledkom poznania podstaty poznania.
    Pojem poznania nemožno stotožňovať s poznaním; je výsledkom reflexie poznávacieho procesu, v rámci ktorej môžu intervenovať rôzne významové útvary alebo kategórie. Tvorba pojmu poznania tvorí náplň teórie poznania. a v tomto prípade hovoríme o gnozeologickom pojme poznania. Existovať však môžu aj iné filozofické a mimofilozofické pojmy poznania.

/pojem priestoru
− významový útvar, ktorý je výsledkom poznania podstaty priestoru a reprezentuje existenciu javov vedľa seba, t. j. ich vzájomnú polohu, ich vzdialenosť, a rozpriestranenosť.
:: pojem priestoru objektívneho, priestor (fyzika), priestor (geometria), priestor (Leibniz, G. W.), priestor (matematika).

/pojem priestoru objektívneho
– výsledok poznania podstaty objektívneho priestoru a reprezentácia objektívneho priestoru vo forme pojmu, napr. fyzikálny pojem priestoru.

/pojem reality transhorizontovej filozofický
– najvšeobecnejší filozofický pojem, zovšeobecňujúci a filtrujúci pojmy absolútna, Boha, hmoty atď. a reprezentujúci podstatu transhorizontovej reality spočívajúcu v jej unikajúcne.
:: pojem filozofický, realita transhorizontová.

/pojem relácie
– nocionálny významový útvar reprezentujúci v zovšeobecnenej podobe rozmanité vzťahy medzi materiálnymi alebo ideálnymi objektmi. Pojem relácie je výsledkom poznania podstaty relácie a nemožno ho stotožňovať s reláciou. Pojem relácie závisí od kategórií, ktoré intervenujú v jeho tvorbe.

/pojem rozdielu
− nocionálny významový útvar reprezentujúci podstatu rozdielu.

/pojem systému
− kognitívna (nocionálna) reprezentácia podstaty systému v súlade s konfiguráciou najmä kategórií intervenujúcich pri jej tvorbe. Pojem systému je základným významovým útvarom uplatňovaným v systémovom prístupe.

/pojem topologický
– pojem umožňujúci zistiť rovnakosť/rôznosť aspoň dvoch entít majúcich danú vlastnosť, vzájomne ich porovnať a v dôsledku toho ich aj usporiadať do určitej postupnosti. Topologické pojmy „umožňujú navyše prehĺbiť samu klasifikáciu tým, že ukážu nielen vzťahy nadradenosti, podradenosti alebo súradnosti, ale aj ich vzájomné usporiadanie (umiestnenie súradných podtried), pričom táto klasifikácia sa dá spresňovať zavádzaním ďalších medzičlánkov. Topologické pojmy majú vyššiu poznávaciu hodnotu než klasifikatorické. Napríklad ak vieme, že nejaký predmet x väčší než predmet y a ten je väčší než predmet z, môžeme z toho bezprostredne usúdiť, že predmet x je väčší než predmet z bez toho, aby sme poznali konkrétnu veľkosť takto usporiadaných predmetov (75;15 – 16)“ ([69];150).

/pojem vývinu
− nocionálny významový útvar reprezentujúci podstatu vývinu.

/pojmotvorba
− významový proces spočívajúci vo vytváraní pojmov, tvorenie pojmov alebo tvorba pojmov; významotvorba, ktorá sa realizuje najmä prostredníctvom analýzy, syntézy, porovnávania, abstrahovania, zovšeobecňovania. Výsledkom pojmotvorného procesu je kognitívny významový útvar zvaný pojem.
:: konceptualizovanie, pojmotvorba filozofická.

/pojmotvorba filozofická
− filozofický významový proces spočívajúci v konštitúcii filozofických pojmov.

/pole
– 1. obrábaný pozemok, roľa; 2. okruh činnosti alebo pôsobenia, oblasť.
:: pole (fyzika).

/polemizmus
gr. – svárivostný aspekt civilizácie, presadzovanie bojovníckych, zápasníckych prístupov pri odstraňovaní ťažkostí. Jedným z najmarkantnejších prejavov polemizmu je vojna.
    Kardinálnym problémom synkriticizmu je problém vzťahu polemizmu a agapizmu. Synkriticizmus je v podstate skúmanie podmienok možnosti synkrízy polemizmu a agapizmu a s ňou súvisiacej synkrízy chronickej a perichronickej cesty odstraňovania ťažkostí.
:: boj, revolúcia sociálna (synkriticizmus).

/politika (synkriticizmus)
– prejav polemizmu v živote obce prýštiaci zo záujmovosti založenej na egu; polemická (bojovnícka, zápasnícka), dosiahnutie moci sledujúca replikácia starého novými prostriedkami a ľuďmi; replikácia záujmovosti, replikácia ega, replikácia času; z hľadiska synkriticizmu nemá prínosný zmysel; forma prešľapovania civilizácie a jej príslušníkov v preddverí kultúry; prínosný zmysel môže získať až synkritizáciou v podobe hé techné politiké synkritiké, ktorou (synkritizáciou) sa politika stáva vývinovým pásmom kultúry s predostieraním potešenia z inakosti politických partnerov na ich vospolnej ceste k bez-ego-záujmovosti, čiže na ceste ku kultúrnemu spoločenstvu (societas syncritica), ktoré v synkritickopolitologickom kontexte možno vnímať ako synkritizovaný štát; synkritizácia politiky v podstate oživuje ideu mýtickej kontrapozície zákona obce vis-à-vis zákonu noci, ktorú si ešte pamätá Sofokles (pozri napríklad jeho tragédiu Antigoné a Patočkovu interpretáciu tohto diela). Politika je predmetom synkritickej politológie, ktorá sa zakladá na synkriticistickej filozofii politiky.

/položenie
– postavenie, stav, situácia.

/poľudšťujúci
− robiaci človekom alebo robiaci ho ľudskejším (humánnejším).

/polymatia
gr. – mnohoučenosť, oboznamovanie sa s mnohými vecami, podľa Diogena „nenaučí rozumnosti“ ([6];63).

/pomedzie
− rozhranie, hranica, okraj.

/pomenovanie
− danie mena, nazvanie, označenie, akt, ktorým sa jednotlivé javy priraďujú k znakom.

/pomer
− bytie v nejakej súvislosti alebo spojitosti s niekým alebo niečím.
:: pomer (matematika).

/pomyselnosť
– jestvujúcnosť, existujúcnosť len v predstavách, neskutočnosť, nereálnosť, fiktívnosť, myslenosť, ideálnosť.

/poňatie
− spôsob chápania, koncepcia, prístup.

/ponematika (synkriticizmus)
– disciplína synkriticizmu, spočívajúca v pestovaní umenia doťahovať veci dokonca, umenie dôkladnosti alebo dôslednosti.

/popieranie
− 1. vyhlasovanie niečoho za nejestvujúce; 2. vyhlasovanie nejakého tvrdenia za nepravdivé.

/Popper, Karl Raimund
(28. 7. 1902 Viedeň – 17. 9. 1994 Londýn) – anglický filozof rakúskeho pôvodu, zakladateľ kritického racionalizmu: rozhodujúcou myšlienkou je idea kritiky. Podľa Poppera môžu síce teórie platiť ako vedecké vtedy, keď majú empirický obsah; tým je totiž garantovaná možnosť empirickej skúšky. Ale verifikáciu treba nahradiť falzifikáciou. Podľa Poppera sú teórie vedecké vtedy a len vtedy, keď sú falzifikovateľné, vyvrátiteľné. Popper tým má na zreteli, že sa nemá usilovať o nájdenie potvrdenia teórie, ale sa treba pokúšať teóriu vyvrátiť, nájsť konkrétny prípad, ktorý teórii odporuje. Čím ťažšie to je a čím dlhšie sa táto falzifikácia nedarí, tým väčšia je pravdepodobnosť, že teória je použiteľná. Overenie vedeckej teórie je stále len predbežné a relatívne. V prísnom zmysle by boli podľa toho všetky prírodovedné zákony a teórie len doposiaľ nefalzifikované hypotézy. Posledná pravda neexistuje, existuje iba približovanie sa k pravde neustálym vylučovaním falzifikovaných teórií. Principiálne sa tak veda stáva neukončeným procesom: je to vlastne negatívny vylučovací proces; nepotrebné modely riešenia sa ďalej nesledujú, podobne ako v prírode vymierajú zle sa prispôsobiteľné druhy. Preto možno takisto hovoriť aj o evolúcii vedy ([145];62).
    V základoch popperovskej zakazujúcej, falzifikacionistickej metodológie a jej zodpovedajúcej teórie vedy je chápanie systému ako ohraničenia.
Podľa Poppera je opravdivým vedeckým postupom dedukcia (nie indukcia). Vedecká hypotéza (vedecký zákon, vedecká teória) je výsledkom tvorivej intelektuálnej činnosti (nie generalizácie). Testovať hypotézu (zákon, teóriu) znamená dedukovať z nej observačné výroky a skúmať ich možnú nepravdivosť, to znamená snažiť sa hypotézu (zákon, teóriu) falzifikovať. Vedecká teória nemôže nikdy dosiahnuť definitívnu platnosť. Vývin vedy je postupné prekonávanie omylov.

D: Logik der Forschung, 1934; The Poverty of Historicism, 1944 – 1645; The Open Society and its Enemies, Vol. 1: The Spell of Plato, Vol. 2: The High Tide of Prophecy, 1945; Conjectures and Refutations: The Growth of Scientific Knowledge, 1963; Die Logik der Sozialwissenschaften, 1969; Objective Knowledge. An Evolutionary Approach, 1972; (spolu s J. Ecclesom) The Self and its Brain – An Argument for Interactionism, 1977; Die beiden Grundprobleme der Erkenntnistheorie, 1979; Postscript to the Logic of Scientific Discovery, Vol. 1: Realism and the Aim of Science, Vol. 2: The Open Universe:An Argument for Indeterminism, Vol. 3: Quantum Theory and the Schism in Physics, 1983; Auf der Suche nach einer besseren Welt. Vorträge und Aufsätze aus 30. Jahren, 1984; Die erkenntnistheoretische Position der evolutionären Erkenntnistheorie. Bedingungen, Lösungen, Kontroversen, 1987; A World of Propensities: Two New Views of Causality, 1990; The Myth of the Framework: In Defence of Science and Rationality, 1994; Knowledge and the Body-Mind Problem: In Defence of Interaction, 1994; Alles Leben ist Problemlösen. Über Erkenntnis, Geschichte undPolitik, 1994; The Lesson of this Century, 1996; The World of Parmenides, Essays on the Presocratic Enlightenment, 1998; Frühe Schriften, 2006; After The Open Society, 2008.

:: falibilizmus, filozofia 20. stor., filozofia analytická, filozofia súčasná, racionalizmus kritický.

/poprenie
– 1. vyhlásenie niečoho za nejestvujúce, neuznanie; 2. vyhlásenie niečoho, napr. tvrdenia, za nepravdivé; 3. nepriznanie sa, zaprenie, napr. poprenie svojej viny.

/poprenie tvrdenia
– vyhlásenie tvrdenia za nepravdivé.

/popud
− podnet, pohnútka, iniciatíva.
:: popud (psychológia).

/poradenstvo synkritické (synkriticizmus)
– typ filozofického poradenstva odvíjajúci sa z praktikovania meditácie nahlas a zo spočuteľňovania osobných zážitkov čiže meditácie v tradičnom zmysle slova; poradenská forma uplatňovania terapeutického a kultivačného potenciálu synkriticizmu ako filozofie a spôsobu života. Synkritické poradenstvo je synkritizovaná forma sokratickosti (sokratovskej metódy: irónie i maieutiky).
    Cieľom synkritického poradenstva je obnoviť komunikáciu ľudského indivídua so sebou samým a s druhými a druhým (vrátane prírody). Pre trpiacich intelektuálov zvyknutých svoje ťažkosti interpretovať a zneprístupňovať tieto ťažkosti v ich jedinečnosti alebo nedelegovateľnosti výsledkami tejto interpretácie je napríklad mimoriadne dôležité odlíšiť meditáciu od interpretácie. Intelektuáli totiž svoje ťažkosti neriešia, ale interpretujú (a výdatne o nich iba hovoria). Synkritické poradenstvo oživuje praktikovanie (pestovanie) umení v širokom zmysle slova (cf. artes), ktoré sa v dobe globalizácie už neobmedzujú len na tradíciu európsku, takže napríklad vedno s európskou ars amandi (umenie milovať) sa otvára výhľad povedzme na tantru (cf Lysebeth), vedno s európskou ars medicandi (umenie auto/terapie alebo seba/liečenia) sa zohľadňuje povedzme ajurvéda, s európskou (napríklad kresťanskou) ars moriendi (umenie umierať) sa prakticky zohľadňuje skúsenosť povedzme Tibetskej knihy mŕtvych atď. Veľmi dôležitou oblasťou synkritického poradenstva je pestovanie umenia tešiť sa z radosti druhých osnované na žičení inakosti a pestovanie umenia nelipnúť na ničom (porovnaj skúsenosti stoicizmu a buddhizmu). Pozri k tomuto aj problém lipnutia. Synkritickosť tohto typu poradenstva spočíva v nereduktívnom usúvzťažňovaní (synkríze) aplikovaných postupov umenia žiť (ars vivendi), umenia umierať (ars moriendi) a ďalších, čo znamená
1. že tradície sa nemiešajú,
2. že sa neredukuje jedna tradícia na druhú (čiže nepovyšuje jedna nad druhú),
3. že sa synergický kultivačný alebo terapeutický efekt individualizuje na jedinečný prípad blížneho.
    V európskom (západnom) kontexte je pri synkritizovaní postupov jednotlivých tradícií kľúčová ireducibilita akademického a alternatívneho v celom spektre svetonázorového, sociálneho, psychického a somatického. Synkritické poradenstvo je podprocesom kultúry.
    V rámci pedagogického procesu sa môže úspešne používať počas konzultačných hodín. Po nástupe nejakého druhu krízovosti v osobnom živote alebo (profesionálnej) činnosti terapeuta, poradenského pracovníka, liečiteľa plní synkritické poradenstvo funkciu štartéra autoterapie. Aj pri synkritickom poradenstve, ba pri ňom obzvlásť a osobitne, treba podčiarknuť všeobecnú požiadavku synkriticizmu: nenasledovať (sc. synkriticizmus), ale sledovať rozvíjanie svojho vlastného potenciálu alebo jeho uvoľnenie, keď činnosť začne viaznuť. Synkriticizmus ani v oblasti poradenstva nepredpisuje nijaké recepty, ale slúži na opätovné nadviazanie kontaktu toho, kto sa s ním dostal do kontaktu, aj so sebou samým, so svojou vlastnou (profesionálnou) činnosťou a svojim vlastným životom. Podstata krízy totiž v ktorejkoľvek oblasti spočíva v strate kontaktu – v strate kontaktu so sebou samým a pochopiteľne aj v strate kontaktu s tým, komu máme pomôcť. Ak sa napríklad namiesto klienta alebo pacienta dívame celý čas iba na obrazovku svojho počítača a ak sme schopní alebo ochotní dotýkať sa prstami iba jeho klávesnice, je to jasný indikátor toho, čo označujeme spojením “strata kontaktu”: sme vyradení, naša pomoc napriek splneniu “všetkých” predpisov stráca (seba)kultivačný efekt a koniec koncov zmysel (pre nás i pre klienta/pacienta). Tu sa skrýva zdroj všeprenikajúcej nespokojnosti (s prácou, s pacientom/klientom, so sebou). Niet takého množstva finančných prostriedkov, ktorým by sa dala táto nespokojnosť odstrániť. Zmyslom synkritického poradenstva je odstránenie ťažkosti atemporalistikou, ktorú – ako ináč – treba cvičiť.
    Ani bolesť, ani zbavenie sa jej sa nedá delegovať na druhého. Bolesť je nedelegovateľná. S trpiacim však možno súcítiť. Dokonca i so sebou samým. I seba samého ako trpiaceho možno prijať. Neodvracajme sa od seba samých. Milujme seba samých. To nie je sebaláska, ale sebascelenie, hojenie rany v nás samých, predpoklad pomáhania druhým. Ako vnútorne roztrhnutí, nescelení, budeme sotva schopní pomáhať druhým. Pokiaľ sa neprijímame ako trpiaci, rozmnožujeme svoje utrpenie o priepasť neprijímania sa v sebe samých. Je to táto priepasť v nás, čo nás oddeľuje od nadoblačia mysle, čo nám zamedzuje kontakt s ním. A spojenie či obnovenie spojenia (= re-ligio) s nadoblačím mysle je obnovenie jednoty sveta aspoň v nás samých, aspoň v našom vnútri. Scelení vidia (cítia, prežívajú) úplne ináč rozvrátenosť sveta ako nescelení, rozvrátení. Skúsiť si to možno ponorením porezaného prsta do horúcej vody a ponorením neporezaného alebo zahojeného prsta do horúcej vody. V druhom prípade je bolesť menšia či dokonca vôbec sa nedostavuje, hoci voda je rovnako horúca alebo dokonca ešte horúcejšia. Sceľujúci sa nečakajú na scelenie sveta, ale konajú, sú činom.
:: poradenstvo.

/poradie
− zoradenie za sebou, postupnosť.
Určenie poradia je usporiadanie.
:: poradie operácií aritmetických.

/Porfyrios z Tyru
(234 - okolo 305 n. l.) – grécky filozof , predstaviteľ novoplatonizmu, žiak Plotina a vydavateľ jeho Enneád. Komentoval Aristotela. Záber literárnej činnosti tejto „živej knižnice a chodiaceho múzea“, ako Porphyria nazval Eunapios (47;323), siaha od filozofie, cez filológiu, rétoriku, históriu až po astronómiu a dalšie vedy.

D_{(tvorí asi 70 titulov, z ktorého sa zachovalo úplne al. v
podstatnej časti 10 diel1))}: Aformai pros ta noéta (Východiská k poznaniu inteligibilného sveta); Peri tú en Odysseia tón nymfón antrú (O jaskyni nýmf v Odysei); Peri apochés empsychón (O zdržiavaní sa mäsa živočíchov); Pros Markellan (Pre Marcellu); Bios Pythagorú (Pytagorov život) – tento text je súčasťou nasledovného diela: Filosofos historia (Dejiny filozofie); Eisagógé eis tas Aristotelús Katégorias (Úvod k Aristotelovým Kategóriám); Peri tón pente fónón (O piatich termínoch) – výklad predikabílií rodu (genus), druhu (species), špecifického rozdielu (differentia specifica), podstatnej vlastnosti (proprium) a náhodnej vlastnosti (accidens logicum); Eis tas Aristotelús Katégorias kata peusin kai apokrisin (Výklad k Aristotelovým Kategóriám vo forme otázok a odpovedí); Eis ta Harmonica Ptolemaiú (Výklad k Ptolemaiovmu Učeniu o harmónii); Eisagógé eis tén apotelesmatikén tú Ptolemaiú (Úvod k Ptolemaiovej astrológii); Kata Christianón (Proti kresťanom); Homérika zétémata (Homérske otázky); Peri tón ek logión filosofias (O filozofii veštieb); Pros Anebó epistolé (List Anebónovi); Eis ton Tiaion Platónos (K Platónovmu Timaiovi); Peri tú mian einai tén Platónos kai Aristotelús (O totožnosti učenia Platóna a Aristotela); Peri Plótinú biú kai tés taxeós tón biblión autú (O Plotinovom živote a o usporiadaní jeho spisov).

Porfyriovi sa ešte na základe obsahu diela pripisuje spis Pros Gauron peri tú pós empsychútai ta embrya (Gaurovi o tom, ako embryá nadobúdajú život) [dielo sa zachovalo pod Galénovým menom].
__________
¹⁾ Zoznam všetkých titulov uvádza J. Bidez: Vie de Porphyre, Ghent – Leipzig 1913 (Hildesheim 1964).

:: filozofia 3. stor., filozofia 4. stor., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.

/poriadok
− náležité usporiadanie alebo jeho výsledok; náležitý, pravidelný stav; súhrn pravidiel, predpisov; spoločenské zriadenie, spoločenský systém.
Pojem poriadku je významový útvar podstatný pre pochopenie pojmu usporiadanej dvojice; tento významový útvar reprezentuje štruktúru usporiadanej dvojice vyznačujúcu sa poradím, objekty usporiadanej dvojice tvoria rad čiže skupinu usporiadanú v jednej línii, členy tejto skupiny sa odlišujú miestom, postavením v rade; ak by sme poradie objektov v skupine zmenili, dostali by sme inú usporiadanú dvojicu
:: poriadok politický, poriadok právny.

/poriadok politický
– angl. political order – súčasť predmetu politickej filozofie, tvorená stavom, v ktorom chýba konflikt a neporiadok, najmä neprítomnosť násilného neporiadku, ako aj súbor organizácií, ktoré sa snažia formovať alebo regulovať spoločenský život.

/porovnanie
– zistenie zhodných a rozdielnych vlastností dvoch alebo viacerých vecí, javov a podobne; výsledok porovnávania.
:: pomer (matematika).

/porovnávanie
– zisťovanie zhodných a rozdielnych vlastností dvoch alebo viacerých entít. Výsledkom porovnávania je porovnanie.
:: hodnotenie estetické.

/porozumenie
− pochopenie; vedenie pochopiť niečie správanie, prejavy, situáciu.
:: apercepcia.

/poslanie
– významná úloha, určenie.

/post hoc, sed non propter hoc
lat. – po tom, ale nie pre to; z potom nevyplýva nevyhnutne preto. Následnosť nie je dôkazom príčinnej súvislosti.
:: latinčina.

/postavenie
– rozmiestnenie, pozícia, poloha; stav, situácia, položenie; (významná) spoločenská úloha alebo funkcia.
:: status.

/postmarxizmus
− nahradenie doktríny klasického marxizmu selekciou kľúčových významových útvarov odvodených z marxizmu a transformovaných alebo dopĺňaných zväčša z pozícii postštrukturalizmu na pozadí postmoderného odmietania metanarácií a totalizujúcich výskumných projektov.
    Pre postmarxizmus je dôležitý najmä postštrukturalistický dôraz na konštitutívne postavenie jazyka a diskurzu v kultúre a antiesencialistická reinterpretácia sociálnych kategórií.
    Postmarxizmus prijal postštrukturalistickú predstavu rozptýleného charakteru moci a viac než tradičný marxizmus sa spolieha na mikrosféry politickej moci a odporu.
    Spoločenskú triedu, ktorej pojem je jedným z kľúčových významových útvarov historického materializmu (napr. u Gramsciho), postmarxizmus chápe ako výsledok diskurzu a nie ako objektívny ekonomický fakt. Obdobne triedne vedomie sa v postmarxizme chápe ako diskurzívne formovaná kolektívna pozícia subjektu. Triedy môžu byť podmieňované spoločnými ekonomických existenčnými podmienkami, ale automaticky netvoria kompaktné jadro, jednotné triedne vedomie.
    Z konfigurácie kľúčových významových útvarov intervenujúcich v postmarxistickej reflexii sociálnej reality vypadáva kategória konečnej alebo poslednej determinovanosti kultúrnych fenoménov výrobným spôsobom alebo triednymi vzťahmi; ani triedny boj nie je koncentrovaným jadrom rozporov v spoločnosti − postmarxizmus tu vysúva do popredia pojmy genderu, rasy, veku, ani zdroj moci nemožno podľa neho zredukovať na jediné miesto výskytu alebo jedinú rozhodujúcu formu.
    Radikálnu politiku podľa postmarxizmu nemožno zakladať na prevahe akéhokoľvek konkrétneho politického projektu, napr. na idei emancipácie proletariátom, ale musí sa utvárať na základe uznania rozdielov a rozpoznávania a rozvíjania sfér spoločného záujmu. Za primárnu hybnú silu spoločenskej zmeny postmarxisti už nepovažujú spoločenské triedy, ale spoločenské a kultúrne hnutia, ktoré sa vyvinuli v kontexte nových spoločenských antagonizmov v oblasti spotreby, prosperity a blahobytu (cf [188];150 − 151).
− P: E. Laclau, Ch. Mouffeová, S. Hall.

/postmoderna
lat. − to, čo nastáva po konci moderny (v polovici 20. stor.) súčasná epocha pociťovaná, vnímaná v kontrapozícii voči moderne ako doba, ktorá nasleduje po nej.
    Charakteristika postmoderny sa odlišuje v závislosti od významových útvarov, ktoré intervenujú v uvažovaní o nej: v umeleckej a umenovednej reflexii sa postmoderna charakterizuje ako nástup zásadnej plurality a rovnoprávnosti kultúr vkusu a odmietanie estetiky vznešeného, v kulturológii sa reflektuje ako radikalizovaná moderna, obnovujúca reč mnohosti a diferentnosti konfliktných svetov...
:: postpostmoderna, univerzum významové postmoderné.

/postmodernizmus
lat. − mentalita súčasnej epochy, ktorá túto epochu vníma, pociťuje alebo označuje ako postmodernu v kontrapozícii k moderne. Sebareflexívnou vrstvou alebo súčasťou postmodernizmu je postmodernistická alebo postmoderná filozofia.
    Postmodernizmus ako hnutie sa presadzuje približne od sedemdesiatych rokov 20. storočia v celom rade vývinových pásiem civilizácie (v umení, filozofii, vede, v životnej orientácii jednotlivcov i spoločenských inštitúcií) vychádzajúc z poznatku, že euroamerická civilizácia budovaná na anticko-kresťanských základoch sa doposiaľ príliš sústreďovala na seba bez schopnosti alebo ochoty považovať iné alternatívne kultúry (africké, juhoamerické, tzv, orientálne atď. nezriedka založené na iných princípoch) za rovnoprávne alebo rovnocenné ([437];3194).

/postoj
– 1. držanie tela (pri státí), póza 2. stanovisko, vzťah, pomer, prístup.
:: pochopenie, postoj filozofický, postoj teoretický, postoj životný, postoj životný prirodzený.

/postoj filozofický
– postoj charakteristický pre filozofa alebo súvisiaci s určitou filozofiou, opierajúci sa o ňu.

/postoj teoretický
− postoj, ktorý zaujímame prelomením samozrejmosti každodenného postoja, keď si položíme otázku, čo nejaká vec, ktorú máme pred sebou, vlastne je, a keď prerušíme manipulovanie s touto vecou, nejaké jej používanie alebo ošetrovanie Teoretický postoj začína sproblematizovaním známeho.
Teoretický postoj sa vyznačuje údivom a pochybnosťou, je to postoj problematizujúci samozrejmú vždy-už-známosť vecí sveta prirodzeného životného postoja. Ako postoj údivu a pochybnosti, ktorý tak vidí problematickosť každodenného postoja, je teoretický postoj prekonaním naivity. „Teoretický postoj je vztahování sa k věcem nikoli s cílem využívat je na základě rozumění jejich povaze, nýbrž s výslovným cílem porozumět tomu, co jsou“ ([72];12, 14).
:: zaujatie postoja teoretického.

/postoj životný
– postoj k životu.
:: postoj životný prirodzený.

/postoj životný prirodzený
− postoj, v ktorom vždy už vieme, čo veci sú a ako sa voči nim správať.
    Prirodzený životný postoj je jedna z najvýznamnejších tém fenomenologicky a ontologicky zameranej filozofie, napr. Husserlovej analýzy životného sveta alebo Patočkovej analýzy prirodzeného sveta. „Každodennímu životnímu postoji je vlastní, že se v jeho rámci výslovně neptáme, co nějaká věc, nějaké jsoucno, je. Vědění o věcech má povahu samozřejmého přesvědčení.“ (cf [72];12).
:: fenomenológia.

/postpostmoderna
lat. – to, čo nastáva po postmoderne (začiatkom 21. storočia), jeden zo smerov v rámci sebareflexívnej vrstvy rozbiehajúcej sa druhej axiálnej doby.
:: epocha, univerzum významové virtualistické.

/postštrukturalizmus
lat. − skupina filozofických teórii poslednej tretiny 20. storočia, vybavené po metodologickej stránke semiotickým metodologickým aparátom aplikovaným v rámci najmä kultúrnovedne orientovaných disciplín (Gender Studies, Cultural Studies), kriticky nadväzujúce na štrukturalizmus a hermeneutiku a využívajúce/rozpracúvajúce najmä významové útvary a procesy vyvinuté v rámci
        analýzy diskurzu M. Foucaulta,
        štrukturálnej psychoanalýzy J. Lacana,
        dekonštrukcie J. Derridu.
:: filozofia 20. stor., filozofia súčasná.

/postulát
lat. – požiadavka.

/postup
− pohyb dopredu, postupovanie; spôsob konania, ustálený spôsob práce, metóda, séria krokov; celková technológia činnosti. Ako príklad postupu môže slúžiť algoritmický proces.
:: cesta, postup induktívny, postup myšlienkový, proces.

/postup induktívny
− myšlienkový postup od jednotlivého k všeobecnému.
:: indukcia.

/postup myšlienkový
− séria krokov myslenia alebo séria myšlienok, ich nasledovanie po sebe, napríklad podľa logických pravidiel. Príkladom myšlienkového postupu je úsudok.
:: indukcia, postup induktívny.

/postupnosť
− nasledovanie v istom poradí; sled.
:: séria.

/postupovanie
− robenie krokov dopredu, dostávanie sa bližšie k cieľu.

/posudok
– slovesný útvar vecnej literatúry, ktorý sa uplatňuje pri hodnotiacich textoch a v ktorom sa „vecne a konkrétne uvádzajú všetky zistené fakty, ktoré sú rozhodujúce pre konečné zhodnotenie. V prevej časti posudku sa uvádzajú, event. čiastočne aj hodnotia závažné a rozhodujúce okolnosti, v druhej časti sa analyzujú a hodnotia tak, že vyústia do jednoznačného záveru hovoriaceho rozhodné ,áno’, alebo ,nie’. Keďže posudok o tej istej veci takmer spravidla vyhotovujú viacerí experti alebo odborníci, treba ho – kvôli konfrontácii – vždy doložiť argumentmi. V posudku sa objektívne uvádzajú aj klady aj nedostatky posudzovaného diela“ ([190];95 – 96).

/posudzovanie
− hodnotenie, zvažovanie, odhadovanie; robenie, vypracúvanie posudku.
:: evaluácia, posudzovanie filozofické, posudzovanie vedecké.

/posudzovanie filozofické
– filozofický významový proces spočívajúci v hodnotení podľa filozofických kritérií, vo zvažovaní filozofickými postupmi alebo v ich realizácii na základe filozofických predpokladov.

/posudzovanie vedecké
– vedecký významový proces spočívajúci v hodnotení podľa vedeckých kritérií, vo zvažovaní vedeckými postupmi alebo v ich realizácii na základe vedeckých predpokladov.

/posvätno
– sakrálno – čokoľvek, na utváraní sa čoho má podiel božské; opak profánneho. Fenomenologicky sa vyznačuje podnecujúcnom k úcte a bázni, k vážnosti, veľkosti, vznešenosti, ušľachtilosti, k orientácii na tajomnosť, transhorizontovosť. Sakrálnom je situácia generujúcnom sakrálnych významových útvarov a procesov, vyjadrených alebo vyjadriteľných sakrálnym výrazivom.
:: výraz sakrálny.

/potreba
– stav nedostatku, tvorený jeho pociťovaním a snahou o jeho odstránenie, ktoré sa realizuje uspokojením potreby čiže spotrebou; nevyhnutnosť niečo získať alebo niečoho sa zbaviť; stav, v ktorom sa niečo nedostáva, v ktorom je niečo žiaduce, nutné, v ktorom sa nemožno bez niečoho zaobísť. Potreba je stav vyvolaný neuspokojenosťou požiadaviek, ktoré sú nevyhnutné pre normálnu činnosť, a zameraný na odstránenie tejto neuspokojenosti.s
Potreby veľmi úzko súvisia s hodnotami, ktoré sa na základe potrieb konštituujú.
:: bývanie, jedenie, obliekanie sa, potreba (ekonómia), potreba (psychológia), potreba duchovná, potreba estetická, potreba fundamentálna (psychológia), potreba intimity, potreba poznania, potreba sexuálna, potrebný, pozemok, systém umelý, uspokojenie potreby.

/potreba duchovná
– potreba v rámci, v oblasti vedomia, myslenia alebo psychiky vôbec.

/potreba estetická
– duchovná potreba človeka vyvolávaná nedostatkom estetických zážitkov.
:: estetika.

/potreba poznania
– stav nedostatku poznania, tvorený pociťovaním tohto nedostatku a snahou o jeho odstránenie napr. v týchto kontextoch:

Riešenie problémov: Poznanie nám umožňuje identifikovať a riešiť problémy efektívne. Či už ide o každodenné výzvy alebo komplexné vedecké otázky, poznanie nám poskytuje nástroje na hľadanie riešení.
Osobný rast: Učenie a získavanie nových vedomostí nás obohacuje a pomáha nám rásť ako jednotlivci. Rozširuje naše obzory a umožňuje nám lepšie porozumieť svetu okolo nás.
Inovácie a pokrok: Poznanie je hnacou silou inovácií. Vďaka nemu môžeme vyvíjať nové technológie, lieky a postupy, ktoré zlepšujú kvalitu života.
Kritické myslenie: Poznanie nám pomáha rozvíjať kritické myslenie a schopnosť analyzovať informácie. To je dôležité pre prijímanie informovaných rozhodnutí a rozlišovanie medzi faktami a dezinformáciami.
Spoločenský rozvoj: Poznanie prispieva k rozvoju spoločnosti. Vzdelaná spoločnosť je schopná lepšie riešiť sociálne, ekonomické a environmentálne výzvy.
Empatia a porozumenie: Poznanie nám umožňuje lepšie porozumieť iným ľuďom a kultúram, čo podporuje empatiu a toleranciu.

:: poznanie.

/potrebný
– bez ktorého sa nemožno zaobísť, ktorý treba a je náležitý.
:: potreba.

/potvrdenie
− dosvedčenie správnosti alebo pravdivosti.

/poučka
− stručné, zovšeobecnené vyjadrenie istej zákonitosti, pravidlo; dokazovateľné tvrdenie stručne vyjadrené spravidla jednou vetou.

/poukazovanie
– upozorňovanie na niečo, obracanie pozornosti na niečo, zdôrazňovanie niečoho alebo pripomínanie niečoho.

/použitie
− upotrebenie na istý cieľ alebo účel, pridanie, nasadenie niečoho ako užitočného, potrebného, nevyhnutného pri realizácii nejakého cieľa, čo si vyžaduje vykonať určité úkony, operácie, napríklad použitie čísel si vyžaduje uskutočňovať s nimi určité operácie.
:: používateľ, zásobník.

/používanie
− upotrebúvanie na istý cieľ alebo účel, pridávanie, nasadzovanie niečoho ako užitočného, potrebného, nevyhnutného pri realizácii nejakého cieľa, čo si vyžaduje vykonávať určité úkony, operácie, napríklad používanie čísel si vyžaduje uskutočňovať s nimi určité operácie.
:: používateľ.

/používateľ
– kto niečo používa, napr. používateľ jazyka.
:: použitie, používanie. používateľ (informatika).

/povaha
− súhrn príznačných vlastností, charakter, ráz.

/povedomie
– uvedomenie si vzťahu k istému spoločenskému javu, spoločenstvu, národu, mestu, krajine, vlasti a podobne; uvedomenie si niečoho, vedomosť o niečom.
:: povedomie národné.

/povedomie národné
– uvedomenie si príslušnosti k určitému národu.

/povinnosť
– nevyhnutnosť konať podľa určitej morálnej normy. Povinnosť je podoba, ktorú nadobúda pre všetkých platná mravná požiadavka vtedy, keď sa z nej stáva osobná úloha určitého jednotlivca vzhľadom na jeho postavenie v určitej konkrétnej situácii. Osobnosť tu vystupuje ako aktívny subjekt morálky, ktorý si sám uvedomuje morálne požiadavky a svojou činnosťou ich aj uplatňuje.
Povinnosti sú predmetom deontológie.
:: etika, povinnosť (právo), zodpovednosť.

/povrchnosť
– neidúcnosť do hĺbky, k podstate, plytkosť; zbežnosť, neúplnosť, nedokonalosť; nedôkladnosť, nedbalosť, lajdáckosť. Jedna z hlavných nerestí prechodu do druhej axiálnej doby.
:: doba osová druhá.

/povzbudenie
– dodanie odvahy, sily, chuti do nejakej činnosti, podnietenie do činnosti; urobenie intenzívnejším, živším; vzpruženie, oživenie.

/povznášajúcno
– náplň kultúry v ktorejkoľvek jej oblasti alebo v ktoromkoľvek jej vývinovom pásme spočívajúca v mravnom zdokonaľovaní, v zlepšovaní sa, v dostávaní sa vyššiu úroveň pretvárania zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, manej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne. K povznášajúcnu môže dochádzať o. i. participáciou na umeleckom dianí (na umeleckej tvorbe, interpretácii, recepcii) alebo na kráse prírody.

/pozícia
lat. – postavenie, poloha.

/pozitivizmus
p. filozofia pozitivistická.

/pozitivizmus logický
– smer v novopozitivizme, ktorý vychádzal z filozofie Viedenského krúžku v nadväznosti na empiriokriticizmus E. Macha a logický atomizmus B. Russella a L. Wittgensteina so zameraním skúmať vzťah filozofie a vedy. Výrazným impulzom vzniku logického pozitivizmu bolo Wittgensteinovo dielo Tractatus logico-philosophicus.
    Osnovateľ Viedenského krúžku Moritz Schlick v stati Die Wende der Philosophie (1930) píše:
„Die Wege gehen von der Logik aus. Ihren Anfang hat Leibniz undeutlich gesehen, wichtige Strecken haben in den letzten Jahrzehnte Gottlob Frege und Bertrand Russell erschlossen, bis zu der entscheidenden Wendung aber ist zuerst Ludwig Wittgenstein (im Tractatus logico-philosophicus, 1922) vorgedrungen.“

/pozitívum
lat. – niečo kladné, pozitívne.
:: pozitívum axiologické.

/pozitívum axiologické
– kladná entita v zmysle axiologickom, podnecujúcno k dobrému alebo krásnemu, napr. posvätno.
:: axiológia, pozitívum.

/pozmenenie
– obmenenie, zmenenie.

/pozmeňovanie
– obmieňanie, menenie.

/poznačenie
− opatrenie značkou, označenie.

/poznanie
− sprievodný zjav činnosti ([181];18) tvorený súhrnom kognitívnych významových útvarov spĺňajúcich kritériá, ktoré zabezpečujú, že tieto významové útvary sú adekvátne, vierohodné alebo pravdivé.
    Procesuálnu stránku poznania možno označiť ako poznávanie.
    Poznanie je súčasťou predmetu teórie poznania, ktorá vypracúva gnozeologický pojem poznania.
    Poznanie treba odlišovať od pojmu poznania.
:: autopsia, cieľ poznania, činnosť poznávacia, gnozeológia, kritérium pravdivosti, metóda poznania, objekt poznania, obsah poznatku, pojem aposteriórneho, pojem apriórneho, potreba poznania, poznanie (Aristoteles), poznanie (Filkorn, V.), poznanie (Kant, I.), poznanie empirické, poznanie filozofické, poznanie fyzikálne, poznanie nepriame, poznanie pravdivé, poznanie propozičné, poznanie vedecké, poznanie zmyslové, poznatok, poznávanie, pravda, predmet poznania, princíp poznania, problém, prostriedok poznania, stav poznania anomálny, subjekt poznania, teória poznania, tvorenie poznania nového, výsledok poznania.

/poznanie (Aristoteles)
– vyrastá z prirodzenej túžby ľudí po ňom, „po vedení. Ukazuje to ich láska k zmyslovým vnemom, lebo ich majú radi pre ne samy, nezávisle od úžitku, aký je z nich, a spomedzi nich najviac zrakové vnemy. Zrak uprednostňujeme takmer pred všetkými ostatnými zmyslami, a to nielen keď ide o naše konanie, ale dokonca aj vtedy, keď nič nezamýšľame robiť. A to preto, že tento zmysel viac než všetky ostatné napomáha naše poznanie a odhaľuje nám mnohé rozdiely“ ([260];243).

/poznanie (Aristoteles) (Cassirer, E.)
– zmyslové vnímanie, pamäť, skúsenosť, obrazotvornosť a rozum vedno spájané spoločným putom; „sú to len rozličné stupne a rozličné výrazy jednej a tej istej základnej aktivity, ktorá dosahuje vrcholný stupeň svojej dokonalosti u človeka, no ktorá sa do istej miery prejavuje aj u zvierat a ostatných foriem organického života“. Aristoteles sa tu vyjadruje „ako biológ. Ideálny svet, svet poznania sa snaží vysvetľovať v kategóriách života. Podľa neho nachádzame tú istú neprerušovanú kontinuitu v oboch sférach nielen v prírode, ale aj ľudskom poznaní. Vyššie formy sa vyvíjajú z nižších“ ([747];47).

/poznanie (Filkorn, V.)
– postupné oboznamovanie sa s vecou, teda s jej cestou prostredníctvom poznania jej jednotlivých krokov a celých ich úsekov; poznanie samo je aj svojou metódou, t. j. postupné poznávanie je súčasne tvorenie metódy v miere, v akej poznávanie je doprevádzané vlastnou sebareflexiou ([44];64).

/poznanie (Kant, I.)
− ustavuje sa syntézou rozmanitého, syntézou názoru a myslenia na báze obrazotvornosti alebo čistého umového myslenia či rozumu.
:: Kant, I., poznanie, poznanie rozumové materiálne (Kant, I.).

/poznanie empirické
− poznanie založené na skúsenosti (gr. empírii); jeho zdrojom je pozorovanie a pokus (experiment).

/poznanie filozofické
− podproces filozofického osvojovania si sveta a jeho výsledok v podobe kategórií a ďalších filozofických kognitívnych významových útvarov, reprezentujúcich podstatu univerzálnych aspektov a vzťahov miesta človeka vo svete.
:: filozofia.

/poznanie nepriame
– poznanie na základe vyvodzovania dôsledkov ([4];10).
:: poznatok nepriamy.

/poznanie pravdivé
– nevyhnutný predpoklad správnej orientácie človeka vo svete: „Aby sa človek mohol správne orientovať vo svete, musí o ňom získať pravdivé poznanie“ ([144];11).

/poznanie propozičné
− poznanie verbalizované v propozíciách; v tomto poznaní sa nárokuje pravdivosť, ktorú možno mať na základe šťastnej a neopakovateľnej náhody, alebo na základe nejakého dôvodu, ktorý zaručuje vyššiu mieru stability, opakovateľnosti a odolnosti poznania proti omylom ([441];721).

/poznanie rozumové formálne (Kant, I.)
– poznanie, ktoré sa zaoberá len samou formou umu a rozumu a všeobecnými pravidlami myslenia vôbec bez rozlišovania objektov ([632];9).

/poznanie rozumové materiálne (Kant, I.)
– poznanie, ktoré uvažuje o nejakom objekte ([632];9).

/poznanie vedecké
− súbor výsledkov (vedeckých poznatkov) vrátane cieľavedomej činnosti (vedeckého poznávania) zahrnujúcej stanovenie problému a jeho vyriešenie aplikáciou určitých postupov alebo operácií vedno označovaných ako vedecká metóda.
:: pojem epistemologický, poznanie fyzikálne, teória vedecká, veda.

/poznanie zmyslové
− poznanie opierajúce sa o zmyslové údaje, poznanie, na ktorého ustanovovaní sa bezprostredne podieľajú telesné orgány (vonkajšie zmyslové orgány, mozog).
    Zmyslové poznanie je umožňované telesnými zmyslami.
    Zmyslové poznanie považujú často za bezprostredné poznanie.
    Predmetom zmyslového poznania sú javy, sekundárne zmyslové kvality, vlastné jednotlivým zmyslom (farby, tóny atď.) a primárne zmyslové kvality (veľkosť, tvar, pohyb atď.) Zmyslové poznanie je prvý stupeň procesu poznania; operuje pocitom a vnemom.
:: teória poznania.

/poznatok
− ten ktorý (jednotlivý) kognitívny významový útvar, ktorý je výsledkom poznávacej činnosti; realizácia, dosiahnutie cieľa poznania, spracovaný predmet poznania.
:: agnotológia, činnosť poznávacia, generalizácia, literatúra náučná, objavenie, obsah poznatku, poznanie, poznatok (inžinierstvo znalostné), poznatok aposteriórny (Kant, I.), poznatok apriórny (Kant, I.), poznatok empirický, poznatok exaktný, poznatok filozofický, poznatok geometrický, poznatok nepriamy, poznatok pravdivý, poznatok vedecký, poznatok matematický, príručka, teória poznania.

/poznatok aposteriórny (Kant, I.)
– empirický poznatok, čiže poznatok prameniaci zo skúsenosti.

/poznatok apriórny (Kant, I.)
– od skúsenosti nezávislý nevyhnutný poznatok.

/poznatok empirický
− prvok empirického poznania, výsledok empirického poznávania, súčasť premetu epistemológie, metrológie...

/poznatok exaktný
– poznatok zdôvodnený matematicky formulovanou a experimentálne potvrdenou teóriou ([121];17).

/poznatok filozofický
− filozofický významový útvar (filozofický pojem, filozofický súd, filozofický princíp...), ktorý je výsledkom filozofického poznávania sveta.

/poznatok nepriamy
– prvok nepriameho poznania.

/poznatok pravdivý
– kognitívny významový útvar, ktorý adekvátne reprezentuje to, čoho výsledkom poznávania je. Pravdivý poznatok sa vyjadruje pravdivým výrokom alebo pravdivými výrokmi.
:: metóda deduktívna.

/poznatok vedecký
– prvok vedeckého významového univerza, kognitívny významový útvar vygenerovaný postupom lege artis v tom ktorom vedeckom odbore, t. j. ku ktorému sa dospelo výskumným postupom a technikami podľa všeobecne uznávaných pravidiel.
:: literatúra vecná, poznanie vedecké, poznatok fyzikálny, poznatok geometrický, poznatok matematický, poznávanie vedecké, práca vedecká, veda.

/poznatok všeobecný
– poznatok reprezentujúci určitú škálu situácií alebo objektov; je výsledkom zovšeobecnenia viacerých výsledkov konkrétnych pozorovaní a experimentov.

/poznávanie
– kognícia – kognitívny významový proces spočívajúci v súhrne procesov nadobúdania kognitívnych významových útvarov (predstáv, vedomostí, názorov, poznatkov) zmyslovým vnímaním a rozumovou činnosťou. Človek poznáva svet v procese prispôsobovania si okolitého prostredia svojím potrebám. Výsledkom tejto činnosti sú nielen veci, ktoré človek vytvoril, ale aj významové útvary o okolitom svete. Na jednej strane sa tieto významové útvary stávajú stále podrobnejšími (poznávame svet v stále väčších detailoch), na druhej strane vzniká stále všeobecnejší pohľad na svet (cf [419];11).
    Poznávanie sa vyvíja od zmyslového nazerania (pocitov, vnemov, predstáv) k abstraktnému mysleniu (pojmom, súdom, úsudkom, teóriám) a od neho k praxi. Vývin poznávajúceho myslenia sa odohráva v určitých logických formách a podlieha istým zákonom. Ich skúmaním sa zaoberá teória poznania ([144];11 − 12).
:: epistemický, kognícia, objekt skúmaný, poznanie, poznávanie empirické, poznávanie epistemologické, poznávanie filozofické, poznávanie názorné, poznávanie racionálne, proces poznávací (psychológia), systém znakový, teória poznania, vlastnosť.

/poznávanie empirické
− poznávanie založené na skúsenosti (gr. empírii), pozorovanie a experimentovanie; jeho výsledkom sú empirické poznatky.

/poznávanie epistemologické
é – filozofické poznávanie realizované prostriedkami a postupmi tvoriacimi epistemológiu, pri intervencii epistemologických kategórií.
:: epistemológia.

/poznávanie filozofické
− racionálne poznávanie, ktorého výsledkom sú filozofické poznatky; procesuálny aspekt filozofického poznania., podproces filozofického osvojovania si sveta človekom.
:: filozofia, osvojovanie si sveta človekom filozofické, poznanie filozofické, poznatok filozofický, poznávanie racionálne.

/poznávanie názorné
– názorný kognitívny významový proces – tvorba názorných významových útvarov na báze získavania informácií o realite prostredníctvom zmyslových orgánov.
Názorné poznávanie sa člení na:
        pociťovanie,
        vnímanie,
        predstavovanie.

/poznávanie racionálne
− poznávanie rozumovou činnosťou.

/poznávanie vedecké
– kognitívny významový proces realizovaný vedeckými postupmi a metódami; dynamický stránka vedeckého poznania.
:: poznávanie fyzikálne, veda.

/pozornosť
− napäté sústredenie mysle na niečo. Obracanie pozornosti na niečo je poukazovanie, venovanie pozornosti niečomu je sledovanie.
:: pozornosť (psychológia).

/pozorovanie
− pozorné dívanie sa; sústredené sledovanie so zámerom poznať niečo. Uskutočňovateľom pozorovania je pozorovateľ.
Na pozorovaní sa zakladá empirická metóda.
:: metóda pozorovania, objekt skúmaný, pozorovanie fyzikálne, pozorovanie vedecké, pozorovateľ, pozorujúcno, ukazovateľ (technika), ukazovateľ (veda prírodná), veda observačná, vlastnosť pozorovateľná.

/pozorovanie vedecké
− súčasť empírie spočívajúca v technike zberu informácií založenej na zameranom, systematickom a organizovanom sledovaní javov, ktoré sú objektom skúmania. Vedecké pozorovanie je jedna zo všeobecne akceptovaných vedeckých metód, a plní dôležitú úlohu v rámci kvalitatívneho a kvantitatívneho výskumu.
:: veda, veda empirická, veda observačná.

/pozorovateľ
− osoba alebo zariadenie (pozorujúcno) uskutočňujúce pozorovanie.
:: pozadie.

/pozorujúcno
− uskutočňujúcno pozorovania, zahrnujúce tak dianie pozorovania i jeho uskutočňovateľa (pozorovateľa) / uskutočňovateľov a ďalšie aktívne činitele alebo podprocesy tohto diania.

/požiadavka
– nevyhnutná potreba, nevyhnutná podmienka alebo predpoklad na utvorenie alebo jestvovanie niečoho.

/pôsobenie
– bytie príčinou, spôsobovanie; matie vplyvu, účinku, vplývanie, účinkovanie, ovplyvňovanie.
:: pôsobenie vzájomné, pôsobenie vzájomné vonkajšie.

/pôsobenie vzájomné
− pôsobenie medzi dvoma entitami, povedzme entitou A a entitou B, v obidvoch smeroch, t. j. entita A pôsobí na entitu B a zároveň B pôsobí na A.
:: interakcia.

/pôsobenie vzájomné vonkajšie
− pôsobenie, pri ktorom si určitý predmetný systém vymieňa látku, energiu , prípadne aj informáciu so svojím okolím ([144];148).

/pôsobnosť
– 1. pôsobenie, účinnosť; 2. oblasť, v ktorej istá osoba, inštitúcia vykonáva činnosť, kompetencia ([496];545).

/pôvab
− grácia − príťažlivosť, čarovnosť, kúzlo, čaro vyvolané krásou, pekným zovňajškom.
:: pôvab (estetika).

/pôvab (estetika)
− estetická kvalita súvisiaca s ideálom krásy v pohybe (cf [409];736).

/pôvod
− začiatok, vznik existencie.

/pôžitok
– kladný emocionálny významový útvar alebo proces vyznačujúci sa rozkošou.

/práca
− vynakladanie telesného alebo duševného úsilia na niečo.
:: organizovanie práce, ruka, technika pracovná, vypracúvanie, vyrábanie.

/pracovanie
− konanie nejakej práce, robenie.

/pracovisko filozofické
– miesto alebo inštitúcia, kde sa uskutočňuje filozofický výskum alebo kde sa vyučujú filozofické predmety.
Zoznam slovenských filozofických pracovísk:

Filozofický ústav Slovenskej akadémie vied, Bratislava
Inštitút filozofie, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove
Katedra filozofie a dejín filozofie, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Katedra filozofie a dejín filozofie, Filozofická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach
Katedra filozofie, Filozofická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku
Katedra filozofie, Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnava
Katedra filozofie, Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre
Katedra filozofie, Filozofická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

I: Filozofické pracoviská na Slovensku, in: Slovenské filozofické združenie pri SAV
:: filozofia slovenská.

/pragmaticizmus
gr. − Peirceov variant pragmatizmu rozpracúvaný s cieľom prekonať jeho prakticizmus a rozšíriť chápanie skúsenosti o nespochybniteľné výroky a inferencie, o modality atď. a v nadväznosti na Dunsa Scota rozpracúvajúci realizmus, ktorý však Peirce opieral o svoju metafyziku triády s vyústením do zakúšania reality v samom vnímaní.
:: filozofia súčasná, filozofia USA.

/pragmatika
gr. − časť semiotiky tvorená skúmaním používania jazykových výrazov; predmetom pragmatiky je vzťah medzi používateľom jazyka a jazykovými výrazmi, pričom pragmatika zameriava pozornosť najmä na zákonitosti hovorových prejavov ako jazykových udalostí.

/pragmatizmus
gr. − smer súčasnej filozofie, ktorý založil okolo roku 1880 v USA Ch. S. Peirce a ktorého hlavnými témami sú:
        konanie (po gr. pragma),
        život,
        význam,
        pravda.
– P: W. James, J. Dewey, R. Rorty.

/pravda
− gr. alétheia, lat. veritas − významový útvar (poznatok, súd, teória, myšlienka atď.) verne reprezentujúci skutočnosť alebo sám vzťah či proces tejto reprezentácie. Významový útvar označovaný ako pravda sa vyznačuje pravdivosťou, čiže vernosťou (adekvátnosťou), s ktorou reprezentuje skutočnosť. Nejakú myšlienku označujeme ako pravdu (alebo pravdivú) vtedy, keď zodpovedá predmetu.
    V teórii poznania sa pravda posudzuje porovnávaním obsahu poznatkov s poznávaným objektom.
    Treba odlišovať pravdu a pojem pravdy.
    V korešpondenčnej schéme definície pojmu pravdy sa pravdivostná vlastnosť vzťahu medzi poznatkom a poznávaným objektom vyjadruje ako ich korešpondencia:

p C o → T (p),

kde p je poznatok, o je objekt, C je operátor korešpondencie a T je predikát pravdivosti. Táto definičná schéma pojmu pravdy môže nadobúdať rôzne interpretácie podľa toho, ako sa chápu jej štruktúrne prvky − poznatok, objekt, korešpondencia.
    Existujú dva základné typy interpretácie korešpondenčnej schémy pravdy − klasický a neklasický.
Podľa klasickej koncepcie pravda je zhoda našich poznatkov s poznávanou skutočnosťou. Klasickú koncepciu pravdy vypracoval Aristoteles.
Podľa neklasickej koncepcie pravdy je pravda zhoda s určitým kritériom.
:: pravda absolútna, pravdivosť.

/pravda (Aristoteles)
− zhoda obsahu našich výpovedí s poznávanou realitou, pričom táto zhoda sa posudzuje podľa toho, čo sa vypovedá o súcne; zhoda obsahu našich súdov s poznávanou skutočnosťou: „... nie preto si biely, že sa pravdivo domnievame, že si biely; ale preto, že si biely, hovoríme pravdu, ak to tvrdíme“ ([260];393).

/pravda (teória pravdy korešpondenčná)
− zhoda vecí s rozumom, ktorý ich poznáva (adaequatio rerum et intellectus); poznatok je pravdivý, keď jeho obsah je zhodný (korešponduje) s poznávanou skutočnosťou (reálnym svetom), t. j. keď je jeho adekvátnym obrazom (odrazom, reflexom).
:: pravda (Aristoteles).

/pravda absolútna
− úplná zhoda medzi významovým útvarom (napr. súdom, obrazom atď.) a objektom poznania, ktorý onen významový útvar reprezentuje.

/pravda faktová (Leibniz, G. W.)
– fr. verité de fait – pravda, ktorá je náhodná a ktorej opak je možný.

/pravda rozumová (Leibniz, G. W.)
– fr. verité de raisonnement – nevyhnutná pravda, ktorej opak je nemožný. Pri rozumových pravdách by človek analýzou mohol nájsť ich dôvod.

/pravdepodobnosť
− probabilita − miera možnosti alebo istoty, kvalitatívne alebo kvantitatívne určenie možnosti, že nastane nejaká udalosť.
:: hypotéza, kocka hracia, pravdepodobnosť (matematika), teória pravdepodobnosti.

/pravdivosť
− zodpovedanie alebo vernosť skutočnosti; zhoda medzi reprezentáciou a reprezentovaným; vlastnosť vzťahu významového útvaru (označovaného ako pravda) ku skutočnosti spočívajúca v súlade reprezentácie skutočnosti týmto významovým útvarom so skutočnosťou.
Striktnejšie sa o pravdivosti hovorí v kontexte s vetou, pričom sa rozlišuje
        faktuálna pravdivosť
        a
        logická pravdivosť.
:: pravdivosť (Hegel, G. W. F.), pravdivosť (Kant, I.), pravdivosť tvrdenia.

/pravdivosť (Hegel, G. W. F.)
– zodpovedajúcnosť svojmu pojmu: „Keďže všetko má svoj pojem, môže byť pravdivé, resp. nepravdivé. Pravda nie je teda len vlastnosťou poznania, ale každej veci, jestvuje nezávisle od subjektu. Tak môže byť pravdivý priateľ, umelecké dielo atď. No veci nie sú pravdivé hneď, musia sa k svojej pravde vyvíjať. Dosiahnu ju vtedy, keď sa v nich realizuje ich pojem. Tak napr. pravdou človeka nie je dieťa, ale dospelý, pretože len v ňom sa realizuje pojem človeka, t. j. to ľudské, čo je v dieťati obsiahnuté len potenciálne: rozum [um], rozmysel [rozum], umelecká tvorivosť atď. Nenormálny, napr. duševne chorý človek, je nepravdivý, lebo neodpovedá pojmu človeka (65;293 ide o poznámku T. Münza)“.
:: Hegel, G. W. F.), pravdivosť.

/pravdivosť (Kant, I.)
– zhodnosť s objektom (cf 64;158).

/pravdivosť faktuálna
− pravdivosť vety závislá od súladu medzi obsahom vety a stavom vecí (faktmi). Faktuálne pravdivá veta je pravdivá len pri niektorých interpretáciách (cf [264];329).

/pravdivosť logická
− pravdivosť vety daná logickou štruktúrou vety; logicky pravdivá veta je pravdivá v každej interpretácii a bez ohľadu na stav vecí. Logickou pravdivosťou sa vyznačujú tautológie (cf [264];329).

/pravdivosť tvrdenia
− verná reprezentácia skutočnosti významom tvrdenia.

/pravidlá usudzovania
– návody, ako z premís pri usudzovaní vyvodzovať /odvodzovať závery; pravidlá, podľa ktorých sa z jedného alebo niekoľkých súdov odvodzuje súd nový. Logika vyčleňuje z množiny pravidiel usudzovania pravidlá správneho usudzovania.
:: logika formálna.

/pravidlá usudzovania správneho
– úsudkové schémy platného úsudku.

/pravidlo
− napravujúcno správnym smerom − predpis, zásada, norma, ktorou sa treba riadiť. Pravidlo je významový útvar, ktorý je výsledkom poznania toho, ako sa má niečo robiť, ako treba vykonať určitú operáciu, napr. v logike pravidlo odlúčenia (modus ponens) zapisované v tvare a, a→bb čítame „z predpokladov a, a → b odvoď b“.
    Konanie v súlade s pravidlom robí toto konanie správnym; konanie v súlade s pravidlom sa vyznačuje správnosťou.
:: kód, lege artis, nesprávnosť, norma, pravidlá usudzovania, pravidlo formačné, pravidlo formačné (logika), pravidlo logické, pravidlo matematické, pravidlo odvodzovacie, pravidlo odvodzovania, pravidlo sémantické, správnosť, zásada.

/pravidlo formačné
– pravidlo utvárania niečoho, pravidlo, v súlade s ktorým sa uskutočňuje proces utvárania niečoho.

/pravidlo formačné (logika)
− utvárajúce pravidlo − pravidlo tvorenia správne utvorených výrazov alebo formúl.

/pravidlo logické
− pravidlo, podľa ktorého sa utvárajú logické vzťahy alebo uskutočňujú logické operácie, napríklad odvodzovacie pravidlo. Logické pravidlá sú návody, ako správne odvodzovať pravdivé závery.
    Logické pravidlá zaručujú, že ak sú premisy pravdivé, záver musí byť tiež pravdivý.
:: logika.

/pravidlo odvodzovacie
− pravidlo, podľa ktorého sa uskutočňuje odvodzovanie.; prostriedok dedukcie.

/pravidlo odvodzovania
− pravidlo vyvodzovania – technický pendant pravidla usudzovania, pravidlo, ktoré nám z určitých riadkov umožňuje zaviesť nové riadky (cf [88];310).

/pravidlo sémantické
– pravidlo priraďujúce význam výrazu/.

/pravosť
– skutočnosť, ozajstnosť, pôvodnosť, nefalšovanosť, správnosť. Pravosť zisťujeme overovaním.

/prax
gr. – konanie, navyknutá pravidelná činnosť, premieňajúcno významových útvarov, napr. poznatkov, na činy.
    Filozofický pojem praxe kolíše podľa toho, aké významové útvary a v akom spojení intervenujú v priebehu jeho tvorby.
Pojem praxe zaujíma kľúčové miesto napríklad v marxistickej filozofii alebo v pragmatizme.
    Prax sa niekedy chápe ako základný spôsob, akým si človek osvojuje svet, karmanický prazáklad akejkoľvek formy osvojovania si sveta človekom.

/predel
– hranica (časová alebo miestna) medzi dvoma úsekmi.

/predikácia
lat. − významový proces spočívajúci v prisudzovaní predikátu subjektu, v jeho pripájaní k subjektu alebo vo vzťahovaní predikátu k svetu, napríklad jeho časová alebo modálna aktualizácia. Predikácia je dôležitá súčasť celku predlogicky alebo predlingvisticky daného, na ktorej logika tematizuje logické aspekty a lingvistika aspekty lingvistické (cf Karlík. P.: Predikace (přisuzování), in: czechEncy).

/predikát
− z lat. predicatum = oznamované o (subjekte).
:: árnosť predikátu, predikát (genealógia), predikát (logika subjekt-predikátová), predikát unárny.

/predikát (logika subjekt-predikátová)
lat. − čo sa pripisuje subjektu.

/predikát unárny
− jednoargumentový predikát, jednomiestny predikát − predikát s jedným prázdnym miestom. Unárne predikáty označujú vlastnosti, t. j. množiny indivíduí (cf [89];175).

/predikcia
lat. − predpoveď − výrok, opisujúci stav vecí, ktorý má ešte len nastať.
:: predpovedanie.

/predloženie
− položenie pred niekoho s cieľom, aby si vybral, aby posúdil, vybavil.

/predmet
− vec, neživý hmotný jav; to, čím sa niekto zaoberá, čoho sa týka istá činnosť, napr. predmet vedy, predmet záujmu.
:: hodnotenie estetické, hranica predmetu kvalitatívna, miera predmetu, oblasť predmetná, opísanie, predmet (optika), predmet (Wittgenstein, L.: Tlph), predmet činnosti, predmet filozofie, predmet kultúrny, predmet logiky, predmet logiky modernej, predmet metafilozofie, predmet neživý, predmet ontológie, predmet poznania, predmet práva, predmet synkriticizmu, predmet teórie poznania, predmet vedy, predmet záujmu, predmet zbierkový, príčina podstaty predmetu substanciálna, vnem (psychológia).

/predmet (Wittgenstein, L.: Tlph)
– nem. Gegenstand – súčasť stavu vecí ([410];33).

/predmet činnosti
– „taká stránka objektu, na ktorú sa zameriava nejaká činnosť subjektu v určitom čase; je to tá stránka objektu, ktorej sa človek ešte duchovne a prakticky nezmocnil, ktorá ho ešte neuspokojuje, a preto ju zamýšľa hlbšie poznať, zmeniť, pretvoriť z hľadiska svojich potrieb a záujmov; je to tá stránka objektu, v ktorej subjekt prostredníctvom nejakého prostriedku uskutočňuje svoj vedomý cieľ“ ([69]; 518 – 519).

/predmet estetiky
– estetično.

/predmet filozofie
– to, čo filozofia skúma s celku predfilozoficky daného alebo to, na čo sa zameriava filozofické skúmanie.
    Za predmet filozofie sa považujú napríklad najvšeobecnejšie aspekty a vzťahy miesta človeka vo svete, podstata vzťahu človeka a sveta, podstata človeka a podstata sveta.
    Porozumenie tomu, čo je predmetom filozofie, je jedným z predpokladov porozumenia tomu, čo je filozofia.

/predmet kultúrny
– dielo vytvorené človekom alebo prírodný výtvor vybraný človekom v miere participácie tohto predmetu na pretváraní zlého na dobré a škaredého na krásne, dobrého na lepšie a krásneho na krajšie alebo neutrálneho na dobré alebo krásne.

/predmet logiky
− súbor logických objektov čiže logické univerzum, ich vlastností, vzťahov a zmien, ktoré sa s nimi odohrávajú v priebehu rôznych druhov významových procesov, napr. v priebehu usudzovania, a zákony, ktorým tieto procesy podliehajú (alebo by mali podliehať) čiže ktoré zabezpečujú ich formálnu správnosť.
:: predmet logiky modernej.

/predmet logiky modernej
− jazykom logiky opisovaný súbor logických objektov, ich vlastností, vzťahov a zmien, ktoré sa s nimi odohrávajú v priebehu rôznych druhov významových procesov, napr. v priebehu usudzovania, a zákony, ktorým tieto procesy podliehajú (alebo by mali podliehať) čiže ktoré zabezpečujú ich formálnu správnosť.
:: logika moderná.

/predmet metafilozofie
− usúvzťažnenie filozofie a celku predfilozoficky daného.

/predmet neživý
– nežijúci predmet, predmet, ktorý je bez života.
Neživý predmet je reprezentovaný lexikálnym významom slova.

/predmet ontológie
– bytie, súcno, princípy bytia, podstata bytia, rozdiel medzi bytím a súcnom...

/predmet perichronozofie
– perichrónia, jej zložky – perichronémy, vzťahy medzi nimi, ich premeny, chrónia a chronémy, celok predperichronozoficky daného, perichronozofická situácia, sama perichronozofia.
:: perichronozofia, synkriticizmus.

/predmet poznania
− časť alebo stránka objektu poznania, na ktorú sa zameriava konkrétna poznávacia činnosť v určitom čase. V tomto zmysle sa napríklad hovorí o predmete vedy. Predmetom poznania môže byť jav, vec, proces, ale aj ich vlastnosti, vzťahy, systémy vzťahov, celé ich totality (cf [144];36).
:: celok daného.

/predmet synkriticizmu
– synkríza ([392];22). To zahrnuje o. i. transformáciu kontroverznosti na komplementárnosť, synkritický rozum, synkritická situácia atď. vedno skúmané synkritickou metódou.

/predmet teórie poznania
− predmet gnozeológie, predmet noetiky − súčasť celku predgnozeologicky daného vykrojená prostriedkami (konceptuálnym a metodickým aparátom) teórie poznania a tvorená predovšetkým poznaním, jeho procesom, štruktúrou, subjektom a objektom.

/predmet vedy
– to, čo veda skúma z celku predvedecky daného.
Veda si však nedáva sama sebe predmet; napríklad otázka, ako si historik stanovuje svoj predmet, nie je otázkou histórie. Hľadisko, z ktorého sa určuje predmet vedy, je vždy mimo tejto vedy. Toto predbežné vedenie je istým spôsobom vedenia o celku a potiaľ umožňuje vyčleniť určitý objekt z celku.
Pri úvahách o predmete vedy sa tradične zvykne rozlišovať materiálny objekt (obiectum materiale) vedy a formálny objekt (obiectum formale) vedy.
Materiálny objekt vedy je celý konkrétny predmet, na ktorý sa veda zameriava.
Formálny objekt je ohľad, vzhľadom na ktorý sa skúma materiálny objekt vedy.
Pre každú vedu je smerodajný formálny objekt, zatiaľ čo materiálny objekt môže byť spoločný viacerým vedným odborom.
:: celok daného predvedecky, predmet biológie, predmet ekonómie, predmet fyziky, predmet chémie, predmet lingvistiky, predmet matematiky, predmet poznania, predmet psychológie, veda.

/predmet záujmu
− to, na čo sa záujem zameriava.
:: celok daného.

/predpis
− záväzné písomné nariadenie, podľa ktorého sa treba spravovať; pravidlo: všeobecne uznávaný, ustálený spôsob konania. :: lege artis, predpis právny.

/predpoklad
– čo sa uznáva za nutnú alebo možnú podmienku pre existenciu niečoho; čo sa o niekom alebo o niečom myslí do budúcnosti, očakávanie, domnienka.
:: predpoklad (logika), predpoklad nevyhnutný, predpoklad vety matematickej.

/predpoklad (logika)
− premisa v usudzovaní považovaná bez dôkazu za pravdivú; záverom je potom dôsledok.

/predpoklad nevyhnutný
– predpoklad, ktorý je bezpodmienečne potrebný.

/predpokladanie
− 1. očakávanie, že sa niečo stane, domnievanie sa, nazdávanie sa; 2. matie niečoho ako základu alebo podmienky.
:: veda experimentálna.

/predporozumenie
– súhrn významových útvarov, ktoré už máme, keď niečo začíname chápať. Predporozumenie určuje výsledok ďalšieho chápania veci.

/predpovedanie
– vyslovovanie predpovede čiže hovorenie, čo a ako sa v budúcnosti stane.
Z potreby predpovedať astronomické udalosti sa zrodila matematická analýza.

/predpriestoročas
– angl. pre-spacetime – to, čo podľa niektorých (i) vedeckých názorov bolo pred big bangom.
:: aditi (synkriticizmus).

/predsavzatie
− rozhodnutie, úmysel niečo vykonať.

/predsokratici
− grécki antickí filozofi v 6. až 4. storočí pred našim letopočtom, ktorých filozofia sa súborne označuje ako predsokratovská filozofia. K predsokratikom sa radia najčastejšie predstavitelia milétskej školy (Táles, Anaximandros, Anaximenes), Herakleitos, eleati, pytagorovci, Anaxagoras a Empedokles, atomisti a sofisti.
:: filozofia antická, filozofia starogrécka.

/predstava
− výsledok predstavovania v podobe zmyslovo-názorného zovšeobecneného významového útvaru zachovávaného a vyvolávaného vo vedomí aj bez bezprostredného pôsobenia predstavovaných predmetov alebo javov na zmyslové orgány. Predstavy sa týkajú konkrétnych predmetov a dejov zo života.
    Predstava je vzhľadom na svoju názornosť cenný heuristický prostriedok, napr. v matematike (cf. [30];20).
:: miskoncepcia, predstava eidetická, predstava množstva, predstava polovice.

/predstava eidetická
– predstava taká živá, akým živým je vnem.
:: útvar významový kognitívny.

/predstava filozofická
– filozofický významový útvar, ktorý ešte nedospel do nocionálneho tvaru čiže – zjednodušene povedané – do podoby filozofického pojmu.
:: filozofia, útvar významový filozofický.

/predstavivosť
– obrazotvornosť, fantázia.

/predstavovanie
− špecifický druh významotvorby, významový proces vyúsťujúci do predstavy.
:: poznávanie názorné, predstavovanie (psychológia).

/predstavovanie si
− tvorenie, vybavovanie si predstavy o niečom v mysli.
:: vec konkrétna.
:: proces významový kognitívny.

/predsudok
− pôvodne nereflektovane prijímaný prvok (útvar) tradovaného predporozumenia istým spôsobom reprezentujúci ten ktorý aspekt alebo vzťah miesta človeka vo svete.
    Počnúc osvietenstvom sa k predsudku začína pristupovať kriticky s cieľom nielen ho identifikovať, ale aj odmietnuť, prekonať ako prežitok, ako to, čo zastaralo. V tejto línii pristupovania k predsudkom sa napokon dospieva až k idei alebo požiadavke bezpredsudkovosti. Naopak Gadamer prichádza s cieľavedomým prístupom k predsudku ako k tradovanému útvaru zmyslu, k útvaru vedecky ešte nereflektovaného predporozumenia.

/predvedenie
− názorné ukázanie.

/predvídanie
− očakávanie, že sa niečo stane, tušenie, predpokladanie niečoho.
:: predvídanie vedecké.

/predvídanie vedecké
− významový proces spočívajúci v tvorbe predpovedí dosiaľ nepozorovaných alebo nezistených javov, založená na zovšeobecnení teoretických a experimentálnych údajov a na poznávaní objektívnych zákonitostí.
:: veda.

/prechod
– 1. prechádzanie, prejdenie – pohyb z miesta na miesto; 2. zmena jedného stavu na druhý; 3. medzistupeň, ktorý spája dva rozdielne javy.

/prejav
− vyjadrenie, výraz niečoho rečou, správaním a podobne.
:: prejav jazykový, prejav rečový, prejav vôle (právo), prejav životný.

/prejavenie
– danie najavo, ukázanie, preukázanie, napr. prejavením rozhodnutia, že sa niečo nesmie robiť, je zákaz.

/prejavovanie
− dávanie najavo, ukazovanie, preukazovanie.

/prejavovanie sa
− javenie sa.

/prejdenie
– premiestnenie sa chôdzou, urazenie istej vzdialenosti; dostanie sa alebo preniknutie cez niečo; postúpenie alebo pokročenie od jednej činnosti k druhej.

/prekvapenie
– náplň údivu vyvolaná niečim neočakávaným, stretom s neočakávanou situáciou alebo ocitnutím sa v nej.

/premena
− zmena, transformácia, premenenie, zmenenie.
:: premena energie.

/premenenie
− urobenie iným; danie iného vzhľadu, výzoru, rázu, zmenenie.

/premenná
− p. premenná (logika), premenná (matematika).
:: premenný.

/premenná (logika)
− jazykový výraz, o ktorom sa dohodlo, že zaň možno dosadzovať výrazy istého druhu, napr. názvy, výroky atď.; najčastejšie sú to písmená alebo písmená s indexami.
    Premenná je logický objekt tvoriaci základnú jednotku, ktorá môže nadobúdať rôzne hodnoty. V logických systémoch sú to často binárne hodnoty (0 a 1), ale môžu byť aj iné typy hodnôt v závislosti od kontextu.
:: objekt logický, obor premennosti, systém logický.

/premenná výroková (logika)
− premenná, obor premennosti ktorej je trieda alebo množina všetkých pravdivých alebo nepravdivých výrokov.

/premenný
– premenlivý, taký, ktorý podlieha zmenám, ktorý prejavuje nestálosť.
:: premenná (logika), premenná (matematika).

/premieňajúcno
– komplex procesov premieňania, ich predmetu alebo predmetov, okolností a nositeľov.

/premieňanie
− prvok premieňajúcna spočívajúci v robení iným; dávanie iného vzhľadu, výzoru, rázu niečomu, menenie.

/premieňanie sa
− nadobúdanie iných vlastností, ktorého výsledkom je zmena.

/premiestnenie sa
− prejdenie na iné miesto.

/premiestňovanie sa
− prechádzanie na iné miesto.
:: lokomócia.

/premisy
lat. − východiskové prvky (súdy, výroky) usudzovania a teda i úsudku.
Premisy môžu byť pravdivé i nepravdivé.
:: logika, nevyhnutnosť logická, sylogizmus.

/premisy argumentu
− tvrdenia, pravdivosťou ktorých sa zdôvodňuje pravdivosť záveru argumentu.
:: argument (logika), logika, premisy, schéma argumentu, vyplývanie logické, závislosť pravdivostná, zdôvodňovanie.

/premýšľanie
– komplex myšlienkových procesov zaoberajúcich sa niečím z rozličných strán, dôkladné posudzovanie v mysli všetkých okolností.

/prepletenie
− danie dohromady pletením; spletenie pri pletení, pričom prevlieknutý ohybný materiál zostane neporušený.

/prepojenie
– vzájomné spojenie, bytie v styku, v kontakte.
:: koherencia.

/prerábanie
− 1. robenie iným alebo lepším, podstatné upravovanie; 2. prepracovávanie, znovuspracovávanie alebo spracovávanie iným spôsobom; 3. spôsobovanie zmeny, menenie, premieňanie.

/prerobenie
– 1. urobenie iným alebo lepším, podstatná úprava; 2. prepracovanie, znovuspracovanie alebo spracovanie iným spôsobom; 3. spôsobenie zmeny, zmenenie, premenenie.

/prerušenie
– dočasné nepokračovanie; dočasné zastavenie v istej činnosti; porušenie súvislého celku; skončenie.

/preskúmanie
− dôkladné prezretie, zistenie skúmaním, overenie.

/prestanie
– skončenie, prerušenie.

/prestávanie
– zastavovanie alebo končenie istej činnosti; končenie, zanikanie, prerušovanie javu.

/presvedčenie
− významový útvar, tvorený názorom, ktorého správnosť človek pokladá za nespornú. Podľa Meinonga je presvedčenie (o existencii niečoho) súčasťou každého súdu.
:: viera náboženská.

/presvedčenie sa
− overenie si alebo zistenie správnosti alebo pravdivosti.

/presvedčovanie
– presviedčanie – privádzanie niekoho k istému názoru rozumovými dôvodmi; dokazovanie niekomu správnosť, pravdivosť niečoho; získavanie niekoho pre istý názor dôvodením.
:: argument.

/presvedčovanie sa
– overovanie alebo zisťovanie správnosti alebo pravdivosti alebo pravosti.
:: overovanie.

/pretváranie
− 1. dávanie nového tvaru alebo novej podoby niečomu; 2. prerábanie.
:: transformácia.

/pretvorenie
− 1. danie nového tvaru alebo novej podoby niečomu; 2. prerobenie.

/preukázanie
– dokázanie hodnovernými dokladmi; podanie dôkazu, dokázanie; prejavenie, ukázanie.

/preukazovanie
– dokazovanie hodnovernými dokladmi; podávanie dôkazu, dokazovanie; prejavovanie, ukazovanie.
:: preukaz.

/previerka
− preverenie, preverovanie − preskúmanie, dôkladné zváženie všetkých stránok alebo okolností, overenie dôkladným skúmaním, posúdenie vierohodnosti.

/prevliekanie
− preťahovanie úzkym otvorom.

/prezencia
lat. – prítomnosť, účasť, zúčastnenosť.
:: absencia.

/prezentizmus
lat. − filozofický názor, podľa ktorého existuje len prítomnosť: čo bolo, už nie je, a čo bude, to ešte nie je; reálna je iba úzka prechodová vrstva medzi budúcnosťou a minulosťou.
:: čas.

/prežívanie
– jedna zo základných dimenzií, stránok, úrovní psychiky tvorená vnútorným svetom človeka, ktorý je dostupný pomocou sebapozorovania iba jemu samému, čím dochádza k uvedomovaniu si vlastného duševného života (napr. uvedomujem si, že ma niečo potešilo, alebo, naopak, zarmútilo. Prežívanie je ucelený, nepretržitý prúd fenoménov, kontinuum zážitkov, psychických procesov.
    Pojem prežívania je (spolu s pojmom správania) ústredný psychologický pojem. Prežívanie spočíva v tom, že subjekt má určité obsahy vedomia (vnemy, predstavy, myšlienky), city a snahy. Prežívanie je súborom, prúdom zážitkov s viac alebo menej výrazným citovým prízvukom. Obsahy sú častejšie spojené s citmi a snahami, takže triedenie prežívania je v podstate abstrakciou. Z hľadiska základného prízvuku sa rozoznávajú gnostické (poznávacie) a patické (citové) zážitky alebo impresie (dojmy) a idey (myšlienky).
    Predmetom prežívania môže byť vonkajší svet, stav vlastného organizmu alebo stav vlastnej mysle. Jednotlivé zážitky si subjekt uvedomuje ako prináležiace k Ja, ale že existovať aj nevedomé prežívanie, čo znamená, že prežívajúci má vedomie určitého stavu mysle, ale si neuvedomuje (nepozná) jeho príčiny, súvislosti). Z časového hľadiska človek prežíva minulé, prítomné a budúce v aktuálnom časovom okamihu.
Aj zvieratá prežívajú a fylogeneticky vyššie postavené druhy môžu mať predstavy jednotlivín a konkrétne myšlienky ([431];132).
:: prežívanie (psychológia)., prežívanie estetické, prežívanie posvätného.

/prežívanie estetické
− komplexný významový proces s prelínajúcimi sa emocionálnymi a kognitívnymi podprocesmi vyvolaný krásnou entitou, udalosťou, krásou.
:: estetika.

/prežívanie posvätného
– kľúčový významový proces špecifikujúci náboženské významové univerzum.

/prianie
− želanie, aby sa niečo stalo.

/priazeň
− náklonnosť, žičlivosť.

/príbeh
− príhoda, udalosť, historka – čo sa stalo, prihodilo; základný prvok ľubovoľného (materiálneho či duchovného) diania; pojem príbehu kolíše podľa toho, aké významové útvary intervenujú v priebehu tvorby tohto pojmu.

/priblíženie
– premiestnenie do blízkosti.

/priblíženie sa
– dostanie sa pohybom bližšie, premiestnenie sa bližšie alebo ocitnutie sa v blízkosti.

/približný
– reprezentujúci iba v hlavných črtách, nie celkom presný.

/približovanie sa
– premiestňovanie sa bližšie.

/príbuzenstvo, p. afinita.

/príbuznosť, p. afinita.

/príčina
– jav spôsobujúci vznik iného javu, spôsobujúcno; proces vyvolávajúci druhý (následný) proces (účinok). :: spôsobovanie.
:: causa, experiment, experiment kauzálny, hypotéza, hysteréza (fyzika), príčina podstaty predmetu substanciálna, príčina a účinok (Spinoza, B.), príčina seba samého (Spinoza, B.), účinok, vzťah kauzálny, zisťovanie.

/príčina a účinok (Spinoza, B.)
„Z danej determinovanej príčiny nevyhnutne vyplýva účinok, a ak naopak nie je daná nijaká determinovaná príčina, nemôže nasledovať účinok.
... Poznanie účinku závisí od poznania príčiny a zahŕňa ju v sebe (68;51)“.
„Veci, ktoré nemajú navzájom nič spoločné, nemôžu byť príčinou jedna druhej. ... Ak nemajú navzájom nič spoločné, nemôžu ... byť chápané navzájom jedna z druhej, teda ... jedna nemôže byť príčinou druhej (68;52)“.

/príčina podstaty predmetu substanciálna
– podstatotvorný proces, ktorého kryštalizáciou sa utvára podstata predmetu. „Kvalitatívny moment podstaty nejakého predmetu je určený povahou tohto podstatotvorného procesu, charakterom celostného súboru vzájomného pôsobenia, v ktorom sa daná podstata formuje, miestom predmetu v danom celku vzájomného pôsobenia, funkciou, z ktorej mu v danom celku vyplývajú isté úlohy. Kvantitatívny moment podstaty daného predmetu je určený intenzitou, energiou a časom trvania toho podstatotvorného procesu, ktorého kryštalizáciou sa formuje“ ([69];145).

/príčina seba samého (Spinoza, B.)
– „to, čoho esencia zahŕňa existenciu, čiže to, čoho prirodzenosť sa môže chápať len ako existujúca“ ([68];49).

/príčinnosť
− kauzalita, kauzálna súvislosť, kauzálny nexus, príčinná súvislosť, súvislosť príčiny a následku, príčinne účinkové vzťahy − nevyhnutná genetická súvislosť javov, z ktorých jeden (nazvaný príčina) podmieňuje druhý (nazvaný následok alebo účinok).
:: analýza kauzálna, ontológia.

/pričlenenie
– urobenie súčasťou niečoho, pripojenie.

/pričlenenosť
– pripojenosť, urobenosť súčasťou niečoho.

/pričleňovanie
– robenie súčasťou niečoho, pripájanie.

/pridávanie
− dávanie alebo dodávanie k pôvodnému stavu alebo množstvu.

/prídenie
– dôjdenie – dostanie sa niekam chôdzou alebo dopravným prostriedkom; dostanie sa niekam pohybom; opak: odídenie.

/pridruženosť
– pričlenenosť, pripojenosť.

/priebeh
− postup istého deja v čase.
:: proces, zakrivenie.

/prierez
– priečny rez entitou alebo jej štruktúra viditeľná po jeho uskutočnení.

/Priestley, Joseph
(1733 − 1804) − anglický teológ, filozof a prírodovedec, ovplyvnený deizmom, predstaviteľ osvietenskej filozofie, objaviteľ kyslíka; sympatizant s Francúzskou revolúciou, popierač Ježišovho božstva.
:: filozofia 18. stor., filozofia 19. stor., filozofia anglická.

/priestor
− jeden zo základných usporiadavajúcich princípov (usporiadavajúcnien) dejov sveta, rozčleňujúcno na tu a tam, vedľa seba, blízko a ďaleko. Priestor je aspekt sveta, ktorý existuje zároveň so svetom, čiže nie je mimo sveta, pred ním alebo po ňom.
    Priestor pôvodne chápali ako rozľahlé prázdno, v ktorom sú telesá ako v schránke.
    Výsledkom poznania priestoru sú rôzne filozofické, mytologické, vedecké atď. významové útvary, odlišujúce sa navzájom najmä podľa toho, aké kategórie intervenujú v skúmaní priestoru: napríklad Kant chápe priestor ako apriórnu nazeraciu formu, Engels ako základnú formu existencie hmoty atď.
:: celok priestorový, homogenita priestoru, izotropia priestoru, miesto, pojem priestoru, poloha, priestor (analýza funkcionálna), priestor (fyzika), priestor (geometria), priestor (Leibniz, G. W.), priestor (matematika), priestor absolútny (Newton, I.), priestor fázový, priestor fyzikálny, priestor Hilbertov, priestor informačný, priestor lineárny, priestor matematický, priestor vektorový, priestor vzdušný, priestor základný, rozkladanie, rozmiestnenie, rozmiestňovanie, udalosť, umiestnenie, útvar priestorový.

/priestor (Leibniz, G. W.)
− systém relácií medzi simultánne existujúci súcnami alebo systém polohových vzťahov (un ordre des situations), ktorý by bol fikciou (idolom v Baconovom zmysle), keby nebol fixovaný na súcna. Priestor sám osebe nie je ničím skutočným, má však ideálny charakter, je to myšlienkový priadok.

/príchod
– prídenie alebo prichádzanie na miesto; miesto, kde sa prichádza, prístup.

/prijatie
− vzatie ponúkaného, pojatie do seba, absorbovanie; prejavenie súhlasu, akceptovanie.
:: príjem.

/príjemnosť
− vyhovujúcnosť uspokojeniu potreby v podobe lahodenia zmyslom, vzbudzujúcna sympatií, pocitov krásy, miloty, pôvabu a tak ďalej. Príjemnosť (rovnako ako nepríjemnosť) je fundamentálny konštituent alebo podproces citu.

/prijímanie
– branie, preberanie ponúkaného alebo dávaného.

/príkaz
− rozkaz vykonať niečo.

/priliehajúcno k bytiu
– prináležajúcno bytiu – niečo priliehajúce alebo prináležiace k bytiu (nem. Sein-haftes), jestvujúcnosť časti, prostredníctvom ktorej je celok; nebytie samo ako niečo jestvujúce čiže ako celok, ktorý je. Takýmto priliehajúcnom k bytiu sú komprincípy, čiže spoluprincípy (cf 46;336).
:: bytie, ontológia, prináležajúcnosť (nem. Zugehörigkeit, angl. belongingness) bytia súcnu, priestoru času, času priestoru, extáz časovosti k seba navzájom, in: náhle.

/prima facie
lat. − iba na prvý pohľad.

/prináležanie
− patrenie.

/princíp
lat. − gr. arché, lat. principium (< primum + capere) – etymologicky doslova: „prvonosno“, to, z čoho niečo vzniká, základ, východisko, prvopočiatok, hlavná idea, základné pravidlo konania, základný zákon. Princíp je základ pôvodu, to, od čoho niečo nejakým spôsobom vychádza, či už pokiaľ ide o bytie (princíp bytia), alebo pokiaľ ide o poznanie (princíp poznania). Čo vychádza z princípu, je v ňom už virtuálne obsiahnuté ([46];335, 336).
    Princíp tematizuje ontológia, gnozeológia i logika.
    V rámci ontológie sa skúma napríklad vnútorný princíp súcna, substancia ako princíp akcidentov, princíp vzájomného pôsobenia súcien...
    V rámci gnozeológie je základnou súčasťou jej predmetu princíp sporu, princíp dostatočného dôvodu...
    Logika skúma princíp ako významový útvar tvoriaci ústredný pojem skúmaného systému pojmov, ktorého popretie znamená nevyhnutný zánik systému (cf [264];332).
:: princíp (ontológia), princíp bytia, princíp dvojhodnotovosti, princíp fyzikálny, princíp kozmologický, princíp logický, princíp poznania, princíp právny, princíp relativity (Galilei, G.), princíp relativity Einsteinov, princíp vylúčenia sporu, princíp vylúčenia tretieho, princíp zachovania.

/princíp (ontológia)
– niečo jestvujúce, z ktorého nejako pochádza niečo iné ([46g;336).
:: bytie, princíp bytia.

/princíp bytia
– súčasť predmetu ontológie spočívajúca v (spolu)utvárajúcne alebo v (ko)konštituujúcne bytia; niečo jestvujúce, z ktorého nejako pochádza niečo iné.
    Tradične sa rozlišujú

vonkajšie princípy bytia,
vnútorné princípy bytia (cf [46];336).

:: princíp (ontológia).

/princíp dvojhodnotovosti
− princíp bivalencie − jeden z princípov klasickej logiky, ktorý znie: Pre každý výrok platí, že je buď pravdivý, alebo nepravdivý (cf [89];39).

/princíp filozofický
– ústredný filozofický významový útvar, tvoriaci súčasť konceptuálneho aparátu filozofie a základ filozofického systému.
:: filozofia.

/princíp logický
− ústredný logický významový útvar, logický zákon alebo zásada, základ logického systému.
Ako tradičné logické princípy (zákony, zásady) sa uvádzajú:
        princíp vylúčenia sporu,
        princíp totožnosti,
        princíp vylúčenia tretieho,
        princíp dostatočného dôvodu.
:: logika, princíp dvojhodnotovosti, princíp vylúčenia sporu, zákon logický základný.

/princíp poznania
– významový útvar tvoriaci základnú zložku teórie a explanačný základ pri poznávaní určitého výseku skutočnosti, umožňujúci vyčleniť ho zo širšieho celku skutočnosti, vymedziť momentálny prierez jeho štruktúrou, jej genetickú a dynamickú dominantu a jej nevyhnutné externé sub- a superštrukturálne súvislosti alebo stručne povedané vymedziť jeho stavbu, fungovanie a vývin.
:: poznanie.

/princíp relativity (Galilei, G.)
– princíp, podľa ktorého rovnomerný a priamočiary pohyb systému telies neovplyvňuje procesy v tomto systéme.

/princíp skladobnosti
– princíp kompozicionality – princíp, podľa ktorého denotát zloženého výrazu je určený výlučne denotátmi jeho zložiek; je to princíp klasickej výrokovej logiky, podľa ktorého napr. pravdivostná hodnota zloženého súdu závisí od logického a mimologického faktoru (cf [88];58).

/princíp usporiadavajúci
– základná myšlienka alebo pravidlo, ktoré slúži na organizáciu a usporiadanie určitých prvkov alebo procesov.

/princíp vylúčenia sporu
− zákon negovania sporu, zákon negovania protirečenia, zákon logického sporu, princíp sporu, zásada sporu, zákon protirečenia, lat. principium contradictionis − základný logický zákon, logický zákon klasickej logiky, jeden zo základných logických princípov, podľa ktorého dva výroky, z ktorých jeden je opakom (negáciou) druhého, nie sú súčasne pravdivé.
    Princíp vylúčenia alebo negovania sporu znie:
    Nie je pravda, že nejaký výrok je pravdivý a zároveň nepravdivý.
    Symbolické vyjadrenie:

¬(p ∧ ¬p),

alebo v inej symbolike:

∼(p & ∼p),

kde p reprezentuje ľubovoľný výrok.
    O princíp vylúčenia sporu sa opierala už Aristotelova logika.
:: logika, logika klasická, princíp logický, zákon logický, zákon logický základný.

/princíp vylúčenia tretieho
− zákon vylúčenia tretieho, lat. tertium non datur − logický princíp alebo základný logický zákon, ktorý možno formulovať takto:
pre každý výrok platí, že buď je pravdivý tento výrok, alebo opak tohto výroku
([89];40, [88];100).
:: logika.

/princíp zachovania
– vedecký princíp, reprezentujúci stálosť základných vlastností alebo vzťahov prírody.
:: zachovanie.

/prípad
− jednotlivý jav.
:: generalizácia, prípad účtovný.

/pripájanie
– spájanie do jedného celku

/pripisovanie
− pridávanie napísaním alebo zapísaním, pripájanie.

/pripojenie
– spojenie do jedného celku; pričlenenie, pridanie ďalšej súčasti.
:: adícia.

/pripojenosť
– pridanosť niečo k určitému celku ako jeho ďalšej súčasti.

/priradenie
– pripojenie radením, pričlenenie.
:: počítanie.

/priraďovanie
– pripájanie radením, pričleňovanie.

/príroda
– (pôvodný etymologický význam slova príroda: to, čo pribudlo v hospodárstve zrodením; to, čo sa prirodilo) súčasť predmetu filozofie prírody tvorená súhrnom všetkých hmotných predmetov, štruktúr a procesov v nekonečnej mnohotvárnosti ich prejavu.
    V najširšom zmysle sa príroda chápe ako všetko, čo existuje v celej mnohotvárnosti foriem (vesmír) mimo vedomia a nezávisle od neho.
    Objekt prírodného pôvodu je prírodnina.
    Za prírodu pokladajú aj protiklad výtvorov spoločnosti.
    Príroda alebo ten ktorý jej aspekt či súčasť je predmetom alebo súčasťou predmetu skúmania prírodných vied, ekológie, environmentalistiky, filozofie (v rámci ktorej si ju ako špeciálny predmet skúmania berie filozofia kultúry), teológie, zameriava sa však na ňu aj náboženstvo, každodenné vedomie človeka, umenie, praktická činnosť človeka, technika, technológia atď.
Pojem prírody závisí od toho, aké kategórie alebo ďalšie významové útvary intervenujú v procese jeho tvorby.
:: experiment, experiment kauzálny, fatalizmus, filozofia kultúry, chod vecí v prírode, in: experiment, jav prírodný, príroda (Aristoteles), príroda (Fichte, J. G.), príroda (Filkorn, V.), príroda (filozofia marxistická), príroda (Hegel, G. W. F.), príroda (Kant, I.), príroda neživá, proces prírodný, realita, systém prírodný, systém znakový, veda experimentálna, veda observačná, veda prírodná, vnútro, zákon prírodný, zdroje vzácne (ekonómia).

/príroda (Aristoteles)
– dianie; prameň pohybu i pokoja vo veciach i vo svete. Príroda je cieľ, pre ktorý sa všetko vo svete deje, ďalej nevyhnutnosť vo svete, zákon, a napokon vnútorný vzťah medzi javmi sveta. Je predmetom skúmania fyziky.
Príroda je na základe štyroch príčin vďaka imanentnému pohybu tvorcom všetkého a svojimi zákonmi všetko zahŕňa a všetko riadi. Príroda je zákonom sebe samej. Pozemská príroda znamená stále prechádzanie od prvotných elementov k rastlinám a ďalší rozvoj od rastlín k živočíchom.

/príroda (Fichte, J. G.)
– zmyslové súcno, ktoré je so všetkými svojimi zákonitosťami produktom čistej, absolútnej aktivity autonómne slobodného rozumu, ktorý ju potrebuje ako prekážku, ktorú treba vytrvalo premáhať, prekonávať. Príroda nemá svoje vlastné bytie, svoj autonómny zmysel. Súc transcendentálne konštituovaná, slúži ako podnecovateľka mravnej aktivity človeka ([62];40).

/príroda (Filkorn, V.)
− „si všetko sama nedovolí a ani nám všetko nedovolí. Príroda sa nám tak predstavuje ako komplex ohraničení, poviazaní, obmedzení jedného druhým“ ([44];12). „Príroda je plná vecí“ ([44];226₄).

/príroda (filozofia marxistická)
− základná forma bytia, pred ktorou neexistovalo nijaké iné bytie. Príroda sa vyvíja a na každom stupni svojho vývoja nadobúda nové, špecifické formy. Na určitom stupni sa stáva kolískou ľudských dejín. So vznikom človeka vzniká v samej prírode nový, od prírody ako takej odlišný druh súcna, ktorého podstatu tvorí rozporný vzťah subjektu a objektu, realizujúci sa v praktickej predmetnej ľudskej činnosti ([144];16).

/príroda (Hegel, G. W. F.)
– neadekvátna forma bytia absolútnej idey ako čistého nekonečného myslenia spočívajúca v jej odcudzení sa samej sebe, v jej zvonkajštení a prekonávajúca toto svoje neadekvátne bytie realizujúc svoj vnútorný účel stávajúc sa duchom ako skutočnou ideou, ktorá už vie o sebe samej. V tomto zmysle a týmto spôsobom je príroda predpokladom ducha, je nevyhnutnou etapou na ceste k sebauvedomeniu, sebauskutočneniu ducha (cf [62];69).
    Príroda je reálne bytie, rodisko a terén činnosti ducha, jeho predpoklad.         Príroda je predmetom skúmania vo filozofii prírody.
    Príroda je inobytie idey, zvonkajštenie sa idey, prijatie ideou zmyslovej, časopriestorovej skutočnosti. Prírode netvorí protiklad idey, jej úplnú negáciu, ale naopak, bez idey je nemysliteľná. Idea je v prírode imanentná, predstavuje jej vnútorný jednotiaci a oživujúci duchovný princíp.
    Na druhej strane však zmyslové bytie prírody nie je pre ideu adekvátnym živlom. Bytostné určenia idey sa v prírode nevyhnutne rozptyľujú do čisto vonkajškových, vzájomne ľahostajných priestorových a časových rozdielov. Preto v prírode nemá miesto autentická sloboda, ale vládne tu nevyhnutnosť prírodných zákonov, ktorú dopĺňa náhodilosť a ľubovôľa. Príroda je osebe (an sich), v idey božská, avšak tak, ako je, nezodpovedá jej bytie jej pojmu, je naopak nerozriešeným rozporom.
    To, že príroda je vo svojom základe ideou, avšak ideou odpadnutou od seba do bezmocnosti neprimeranej, cudzej existencie, vytvára bytostné napätie prírody, z ktorého sa rodí úsilie idey prekonať stav inobytia, t. j. získať adekvátnu formu bytia. Príroda je tak vnútorným pudením, vzostupným procesom, životom, ktorý sa navonok manifestuje v podobe systému stupňov. Každý stupeň v hierarchickom usporiadaní prírody znázorňuje nevyhnutný krok na ceste k vytýčenému cieľu, k prekonaniu inobytia, sebaodcudzenia idey. Vyššie stupne do seba zahrnujú predchádzajúce, nižšie stupne, čím vyšší stupeň, tým pravdivejší. Mysliace pozorovanie prírody musí skúmať, ako je príroda sama v sebe procesom, aby sa stala duchom, aby prekonala svoje inobytie – a ako v každom stupni prírody je prítomná idea.
    Príroda je nevyhnutný medzistupeň v teleologickom vývojom procese stávania sa idey absolútnou subjektivitou, absolútnym duchom.
    Príroda ako inobytie idey je práve taká večná ako sama idea (62;63).
    Vývoj idey v prírode prechádza tromi hlavnými etapami:
        mechanika,
        fyzika,
        organika ([62];64).

/príroda (Kant, I.)
– realita vonkajšia voči vedomiu, t. j. majúca reálnu existenciu, pretože ju ovládajú univerzálne a nevyhnutné zákony. Na druhej strane však nie je nijakou vecou osebe, ako súhrn javov je dielom aktivity transcendentálneho vedomia ([62];60).

/prispôsobovanie
– menenie tak, aby to vyhovovalo istým podmienkam alebo okolnostiam.

/prispôsobovanie sa
– konanie v zhode s daným (novým) stavom alebo menenie sa tak, aby to vyhovovalo daným okolnostiach alebo požiadavkám.
:: asimilácia.

/prispôsobovanie si prostredia okolitého svojim potrebám človekom
– proces menenia alebo upravovania okolitého prostredia človekom s cieľom uspokojiť si svoje potreby; podprocesom tohto procesu je poznávanie.

/prístup
– pomer, postoj, stanovisko.
:: prístup filozofický, prístup systémový.

/prístup filozofický
– spôsob filozofického myslenia alebo filozofického chápania problémov, ktorý sa zakladá na skúmaní objektov v kontexte (na pozadí) miesta človeka vo svete (a pri sebareflexii).
:: filozofia.

/prístup systémový
– dôležitá zložka všeobecnovedného významového univerza tvorená spôsobom myslenia alebo chápania problémov, ktorý sa uplatňuje vo filozofii, v metodológii vedy, v špeciálnovedných prístupoch i v sociálnej praxi a ktorý sa zakladá na skúmaní objektov ako systémov. V systémové prístupe ako kľúčové kategórie intervenujú pojmy systému, časti a celku. „Pri uplatňovaní systémového prístupu chápeme každý problém v širších súvislostiach a riešime ho na danej rozlišovacej úrovni, ktorá definuje stupeň podrobnosti, na ktorej sa systém skúma“ (cf [219];19).

/pristupovanie
– začínanie robiť niečo z istého hľadiska, s istým zámerom alebo v súlade s istou potrebou.

/prítomné (Heidegger, M.)
– nem. das Anwesende – to, čo je človeku jedine a výhradne prístupné ([754];191).
:: výprítomnostňujúcno.

/prítomné (Junk, N. − Brugger, W.)
− to, čo leží medzi minulosťou a budúcnosťou, čo je teraz. V matematickom zmysle je prítomný len nedeliteľný element času, bod teraz ([46];91).
:: čas (Junk, N. − Brugger, W.).

/prítomnosť
− 1. časová vlastnosť toho, čo je teraz, terajšosť, to, čo je medzi minulosťou a budúcnosťou, terajší čas, súčasnosť; 2. bytie niekde prítomným, účasť na niečom; 3. jestvovanie, existencia, výskyt.
    Proces konštitúcie minulosti možno tematizovať ako výprítomnostňujúcno.

/prítomnostnosť
− viazanosť na prítomnosť alebo obmedzenosť ňou.
:: čas.

/prítomný
− súčasný, terajší.

/problém
gr. − významový útvar, ktorý je výsledkom poznania, uvedomenia si alebo pochopenia ťažkosti (jej spiritualizácia, transformácia na významový útvar alebo ich komplex, ktorý ju reprezentuje) a ktorý sa vyjadruje vo forme otázky alebo otázok.
    Formuláciou, vyjadrením problému alebo jeho časti je otázka.     Odpoveďami na otázku / otázky sa formuluje riešenie problému.
    Problém je základným významovým útvarom, z ktorého vyrastá filozofické myslenie, je prirodzeným východiskom, základnou bunkou každej filozofickej koncepcie ([356];23); v tomto prípade ide o filozofický problém.
    Generovanie problémov je problematizácia.
    Súhrn problémov tvorí problematiku.
    „Väčšina problémov, s ktorým sa v reálnom živote stretávame, je sformulovaná nezreteľne“, označujeme ich ako nezreteľne sformulované problémy a postupy ich riešenia sa formulujú v podobe návodov (cf [274];34).
    Okrem nezreteľne sformulovaných problémov existujú aj zreteľne sformulované problémy, ktoré sú výsledkom ich matematizácie, čiže výsledkom preformulovania pôvodných problémov do tvaru zreteľne sformulovaných matematizovaných problémov, čo sa uskutočňuje prostriedkami jazyka matematiky.
:: objavenie problému, oblasť problémová, problém (algoritmika), problém (teória zložitosti), problém algoritmický, problém filozofický, problém fyzikálny, problém mysle a tela, problém súčasný, riešenie problému, problematika, rovnica (matematika), stav poznania anomálny, útvar významový.

/problém filozofický
− jeden zo základných významových útvarov, z ktorých vyrastá určitá filozofická koncepcia alebo skupina filozofických koncepcií.
    Súborom filozofických problémov je filozofická problematika.
    Filozofický problém je výsledkom uvedomenia si (spiritualizácie) alebo poznania univerzálnej ťažkosti, t. j. takej ťažkosti, ktorá sa týka niečoho, s čím sa stretávame všade, vo všetkom, a ťažkosti, ktorá stojí pred filozofiou.
    Formuláciou filozofického problému je filozofická otázka.
    Filozofické problémy sa riešia viacerými metódami, napr. v rámci analytickej filozofie metódami modernej logiky.
:: filozofia, logika filozofická, problém mysle a tela, ťažkosť.

/problém globálny
– súčasný problém, týkajúci sa tak celého sveta, ako aj jeho jednotlivých oblastí a jednotlivých krajín.

/problém gnozeologický
– filozofický problém tvorený gnozeologickým významovým útvarom reprezentujúcim určitú poznávaciu ťažkosť alebo náročnosť jej gnozeologického skúmania, napr. problém vzájomnej totožnosti a vzájomného rozdielu medzi vecami, ako aj problém odlišnosti veci od objektu a od predmetu.

/problém mysle a tela
– angl. mind-body problem – filozofický problém, ktorý sa týka vzťahu mysle a tela; je výsledkom uvedomenia si a tematizácie ťažkostí ich väzobností. Osobitne sa mu venuje filozofia mysle, ale aj analytická filozofia a iné filozofické smery (pozitivizmus atď.)

/problematika
gr. − súbor problémov reprezentujúci súbor určitých ťažkostí, napr. problematika národa je súbor problémov, týkajúcich sa ťažkostí národa v momentálnom priereze jeho štruktúrou, v jeho utváraní sa a vývine i v jeho sub- a superštrukturálnych súvislostiach.
Dôležitou súčasťou problematiky je zoznam nevyriešených problémov (angl. list of unsolved problems).
:: oblasť problémová.

/problematika filozofická
− komplexný filozofický významový útvar tvorený súborom filozofických problémov, ktorý sa zvyčajne člení podľa filozofických disciplín, pozri napríklad ontologická problematika.
:: filozofia.

/problematika ontologická
− oblasť filozofickej problematiky tvorená súborom ontologických problémov.
:: ontológia.

/problematizácia
gr. − robenie problematickým, sporným, nejasným, spochybňovanie, generovanie problémov.

/procedúra
lat. − zložitejší postup pri nejakom konaní, pri rokovaní a podobne.
:: procedúra (technika výpočtová).

/proces
lat. − priebeh alebo postup diania a vývinu spočívajúci v pretváraní alebo transporte látky, energie a/alebo informácie.
    Proces možno rozložiť na fázy alebo štádiá, ktoré po sebe nasledujú v určitej časovej následnosti.
    Zložky procesu a systém vzťahov ich časovej následnosti tvoria štruktúru procesu.
    Mnohé procesy reálneho sveta možno opísať pomocou funkcií.
:: ontológia, parameter, proces (Ajvaz, M.), proces biochemický, proces biologický, proces bolonský, proces činnosti poznávacej, proces ekonomický, proces elektrochemický, proces fyzikálno-chemický, proces fyzikálny, proces fyziologický, proces geologický, proces historický, proces hospodársky, proces konkrétny, proces informačný, proces ireverzibilný, proces myšlienkový, proces neurofyziologický, proces podnikateľský, proces poznávací, proces prírodný, proces psychický, proces senzorický, proces spájania, proces spoločenský, proces technický, proces technologický, proces významový, proces životný, stránka procesu, štruktúra procesu, udalosť, vytvárajúcno.

/proces (Ajvaz, M.)
− „povlovné, souvislé dění, ktoré je však více než pouhý sled mnoha dějů; k tomu abychom něco označili jako proces, je třeba jakýsi jednotící rozvrh, jednotné směřování. Rozeznáme-li v rámci procesu zřetelnou artikulaci, znamená to, že jeho jednotlivé fáze jsou ohraničeny výraznými změnami − událostmi. Řada událostí viděna z odstupu může být procesem, ale z ještě větší vzdálenosti to, co se dříve jevilo jako proces, je znovu událostí (na vyšší rovině či škále)“ ([480];10).

/proces činnosti poznávacej
– vstupovanie človeka ako subjektu poznania do vzťahu k objektu poznania a zároveň do vzťahu k iným subjektom poznania ([144];101).

/proces historický
− dejiny − časová postupnosť udalostí dejín a spoločenských vzťahov vyvolávaná činnosťou rôznych pokolení ľudí; súčasť predmetu filozofie dejín.

/proces konkrétny
– proces, ktorý možno vnímať zmyslami alebo si ho názorne predstaviť.
:: útvar významový zmyslovo-názorný.

/proces mentálny (kognitivizmus)
– narábanie s mentálnymi reprezentáciami.

/proces myšlienkový
− významový proces tvorený systémom operácií s významovými útvarmi uskutočňujúci sa podľa určitých pravidiel (napríklad logických pravidiel) a pri intervencii tej ktorej konfigurácie kategórií.

/proces poznávací
− kognitívny významový proces − procesuálna stránka poznávania, ktorej výsledkom je poznanie; súčasť predmetu teórie poznania.
:: proces poznávací (psychológia).

/proces prírodný
− zložka prírodnej reality spočívajúca vo zväčša opakujúcom sa priebehu alebo postupe diania a vývinu v prírode. V prípade konštantnej rýchlosti sa tento proces považuje za periodický. Existujú však aj jednorazové prírodné procesy.

/proces spájania
− priebeh alebo postup vytvárania celku z viacerých častí, kompletizácia.

/proces spoločenský
− proces tvorený sériou vzájomného pôsobenie ľudí na seba alebo série javov existujúcich v organizácii a štruktúre skupín, ktoré menia vzťahy medzi ľuďmi alebo vzťahy medzi jednotlivými súčasťami pospolitosti. Sériu spoločenských javov môžeme považovať za proces, pokiaľ si v čase zachováva identickosť, ktorá ju umožňuje odlišovať od iných sérií, pokiaľ predchádzajúce javy, hoci aj iba sčasti, určujú javy nasledujúce a pokiaľ tieto javy vyvolávajú určitý súrodý stav veci.
:: informácia spoločenská, spoločnosť, život spoločenský.

/proces výpočtový (kognitivizmus)
– analógia ľudského mentálneho procesu ako základu inteligentnej reakcie na podnety. Výpočet sa uskutočňuje sekvenčne a je riadený zo stredu.

/proces vývinu
− priebeh vývinu.

/proces významový
– súčasť významového univerza spočívajúca vo vznikaní, transformovaní alebo zanikaní významového útvaru. Tradične sa člení na
        kognitívny významový proces,
        emotívny významový proces,
        volitívny významový proces.
Podľa kritéria produktu (výsledku) možno vyčleniť tieto významové procesy:
        filozofické významové procesy,
        vedecké významové procesy,
        umelecké významové procesy,
        náboženského významové procesy,
        mýtické významové procesy,
        každodenné významové procesy.
Dôležitými významovými procesmi sú myslenie, dokazovanie, odvodzovanie, zdôvodňovanie, definovanie, pojmotvorba, predstavovanie, vnímanie, pociťovanie, cítenie, tvorba teórie, tvorba hypotézy, významová vrstva alebo podproces tvorby vedy, súdenie, usudzovanie, snívanie atď.
:: bolesť, elementarizácia, informácia (lingvistika), konceptualizovanie, myslenie, obraz vedy, odvodzovanie, pojmotvorba, predvídanie vedecké, proces významový emotívny, proces významový filozofický, proces významový každodenný, proces významový kognitívny, proces významový metafyzický, proces významový mýtický, proces významový náboženský, proces významový umelecký, proces významový vedecký, proces významový volitívny, proces významový zmyslovo-názorný, spomienka, utrpenie.

/proces významový emotívny
− dynamická súčasť významového univerza nasýtená vznikaním, pretrvávaním a zanikaním emotívnych významových útvarov.
:: údiv.

/proces významový filozofický
− súčasť filozofického významového univerza alebo významovej vrstvy filozofie, tvorená vznikaním, transformovaním alebo zanikaním filozofického významového útvaru, jeho procesuálna stránka; podproces filozofického osvojovania si sveta človekom.
    Filozofický významový proces zahŕňa reflektované (patentné) alebo nereflektované (latentné) zmeny filozofických významových útvarov, vrátane ich genézy a zániku. Nositeľmi týchto procesov nemusia byť iba filozofi. Profesionálni (patentní) filozofi sú často „iba“ explikátormi a systematizátormi už (latentne) existujúcich filozofických významových procesov a útvarov vo vede, každodennom vedomí, umení, náboženstve. Spomedzi filozofických významových procesov sa najčastejšie tematizuje milovanie múdrosti, milovanie pravdy a filozofické myslenie.
    Dôležitými filozofickými významovými procesmi sú ďalej
        filozofická reflexia,
        dokazovanie,
        odvodzovanie,
        zdôvodňovanie,
        definovanie,
        tvorba filozofických pojmov,
        tvorba hypotéz,
        tvorba teórií,
        tvorba koncepcií.
:: filozofia, filozofovanie, myslenie filozofické, poznávanie filozofické, pojmotvorba filozofická, špekulácia filozofická, terminológia filozofická.

/proces významový každodenný
– súčasť každodenného významového univerza spočívajúca v tvorbe každodenných významových útvarov, v ich transformácii a operovaním nimi.

/proces významový kognitívny
− súčasť kognitívneho významového univerza tvorená procesom konštitúcie a transformácie kognitívnych významových útvarov a operovania nimi.

/proces významový konatívny
– uvedomovanie si snaženia podnecujúceho konanie alebo správanie, konštituujúce konatívny významový útvar, vyúsťujúci doň.

/proces významový metafyzický
– súčasť metafyzického významového univerza spočívajúca v tvorbe a transformácií metafyzických významových útvarov (princípov, kategórií, pojmov) predovšetkým vo forme filozofickej špekulácie a meditácie.

/proces významový mýtický
– súčasť mýtického významového univerza spočívajúca v tvorbe a transformácii mýtických a mytologických významových útvarov a v operovaní nimi, napr. mýtické myslenie.

/proces významový náboženský
– súčasť významového univerza spočívajúca v tvorbe a transformácii náboženských významových útvarov a v operovaní nimi.
:: viera náboženská.

/proces významový umelecký
− súčasť významového univerza spočívajúca v procese tvorby a transformácie umeleckých významových útvarov a operovania nimi.
:: myslenie umelecké.

/proces významový vedecký
− súčasť vedeckého významového univerza alebo významovej vrstvy vedy, tvorená vznikaním, transformovaním alebo zanikaním vedeckého významového útvaru, jeho procesuálna stránka. Dôležitými vedeckými významovými procesmi sú vedecké myslenie, dokazovanie, odvodzovanie, zdôvodňovanie, definovanie, tvorba vedeckých pojmov, hypotéz, teórií.
:: proces významový matematický.

/proces významový volitívny
− súčasť významového univerza tvorená procesom konštitúcie a transformácie volitívnych významových útvarov.

/proces významový zmyslovo-názorný
– vnímanie alebo predstavovanie si.
:: útvar významový zmyslovo-názorný.

/produkcia
lat. – výroba alebo tvorba.
:: produkcia duchovná.

/produkcia duchovná
– tvorba významového univerza, zahrnujúca napr. produkciu ideí, myslenie...

/produkt
lat. – výrobok, výsledok produkcie.
:: produkt (ekonómia), produkt činnosti, produkt poznania.

/produkt činnosti
– predmet činnosti spracovaný podľa potrieb a záujmov subjektu, stelesňujúci vedomý cieľ subjektu; je to objekt, ktorého sa človek už do istej miery zmocnil. V tomto zmysle je produkt činnosti výsledkom činnosti. Tento výsledok činnosti sa môže stať ďalej predmetom a prostriedkom novej činnosti, čím sa mení na predpoklad a podmienku činnosti, ktorá nie je len osvojovaním si toho, čo poskytuje príroda ([69];531).

/produkt poznania
− významový útvar, ktorý je výsledkom poznávacej činnosti: pocit, vnem, predstava, pojem, súd, úsudok, hypotéza, vedecký zákon, teória.
Produkt poznania sa po svojom vzniku môže stať prostriedkom (ďalšieho) poznania.

/profánno
lat. – izolujúcno sa od posvätného (sakrálneho).

/prochronéma
gr. – niektorý útvar, aspekt atď. prochrónie (predčasia), predčasová forma, predčasový útvar, súvislosť, proces perichrónie. Významový útvar, v ktorom sa prochronéma manifestuje v ľudskom vedomí, je prochronozoféma.
Druhom prochronémy je náčasie (protochronéma).

/prochrónia
gr. – predčasie, predčasová perichronéma, oblasť perichrónie tvorená predchádzajúcnom času alebo sprevádzajúcnom vznikania (nadchádzania) času; vďačná téma úvah o tom, čo bolo pred veľkým treskom (pre-spacetime).
:: perichronozofia, prochronéma, prochronozoféma, synkriticizmus.

/prochronozoféma
gr. – významový útvar, ktorý je výsledkom poznávania predčasia (prochrónie) alebo niektorého jeho útvaru, procesu, aspektu a pod. (prochronémy).
    Prochronozofému nachádzame napríklad v texte opisujúcom vodné (akvatické) hierofanie: „Vodní hierofanie jsou dokonale koherentním systémem. Ať už je náboženský systém, kterému přináleží, jakýkoliv, jejich funkce je stále tatáž: rozrušují, ničí formy, ,omývají hříchy’. Vodstva předcházejí Stvoření a znovu je pohlcují (regressus ad uterum), protože jsou vždy něčím beztvarým. ,Všechno, co má tvar, se jeví něčím nad Vodami a oddělujícím se od nich. Každý ,tvar’, jakmile se oddělí od Vod a přestane tak být pouze myšleným, podléhá nadvládě času a života; dostává ohraničení, doznává dějiny, účastní se všeobecného dění, podléhá zkáze, a pokud se znovu nezrodí ponořením ve Vodách a neopakuje se ,potopa’ a následná ,kosmogonie’, nakonec ztrácí vlastní podstatu a zaniká (...)’“ ([669];195). Skalický tu (aj za pomoci citátu z Eliadeho) podáva náboženskú prochronozofému, v ktorej sa manifestuje, zračí jednak samo predčasenie tvaru pred jeho oddelením sa od Vôd a vstúpením do času („podľahnutím nadvláde času“) a jednak sa tu dokonca naznačuje, ako tvar predčasí v rámci prochrónie. Naznačuje sa tu aj to, že predčasiť neznamená nebyť, ale naopak byť špecifickým (myšlienkovým) spôsobom, bytniť predčasým/predčasovým spôsobom. Ďalej sa tu naznačuje väzba medzi predčasím a záčasím (metachronémou), pripomína sa, že tu ide o koherentný systém.

/propedeutika filozofická
– úvod do štúdia filozofie. Mnohí považujú za najlepší úvod do štúdia filozofie dejiny filozofie. Dlhé obdobie sa za propedeutiku filozofie považovala psychológia ako tradičná náuka o duši a to, čo dnes označujeme tradičná logika.
:: filozofia, štúdium filozofie.

/prospech
− úžitok, zisk, osoh.

/prostredie
− situácia alebo súbor okolností, v ktorých niekto alebo niečo žije alebo v ktorých sa niečo odohráva.
:: membrána, prostredie (fyzika), prostredie geografické, prostredie izotropné, prostredie látkové, prostredie mimotechnické, prostredie podnikateľské, prostredie technické, prostredie vlnenia., prostredie životné.

/prostriedok
– to, čo dovoľuje uskutočniť určitý zámer ([13];238).
:: prostriedok, in: Apendix, prostriedok poznania.

/prostriedok poznania
− tá časť (stránka) objektu poznania, ktorú subjekt poznania už vo svojej poznávacej činnosti relatívne ovládol a ktorá slúži na získavanie nových poznatkov; môže buď zdokonaľovať subjekt poznania, alebo prispôsobovať predmet poznania tak, aby subjekt poznania ľahšie prenikol do jeho podstaty.
Prostriedok poznania môže mať materiálnu alebo ideálnu povahu.
Materiálnymi prostriedkami poznania sú napríklad rozličné experimentálne prístroje a zariadenia − merací prístroj, teleskop, mikroskop, urýchľovač častíc, počítač atď.
    Ideálnymi prostriedkami poznania sa môžu stať všetky už dosiahnuté poznatky o objekte. Každý získaný poznatok sa môže stať nástrojom získavania ďalších, nových poznatkov. Môže to byť pocit, vnem, pojem, myslený model a objekt, hypotéza, zákon, teória, logický kalkul, kategoriálny systém atď. ([144];36).

/protirečenie
– tvrdenie obsahujúce vzájomne si odporujúce myšlienky; rozpor; vzájomné pôsobenie protikladov; črta prejavujúca sa tým, že predmet alebo jav obsahuje stránky, tendencie, ktoré navzájom súvisia a súčasne sú v protiklade, proti sebe bojujú, napr. že predmet má svoju kladnú a zápornú stránku, svoju minulosť a budúcnosť.
:: contradictio in adiecto.

/protirečivosť
– obsahujúcnosť protirečenia, odporujúcnosť si navzájom.

/protofilozofia
gr. – prvotná filozofia, neraz implicite prítomná v mytologickej mentalite.
:: dejiny filozofie, periodizácia vývinu filozofie.

/protochronéma
gr. – konštitutívny prvok náčasia (protochrónie), súčasť prochrónie bezprostredne predchádzajúca času.

/prvok
− element – najjednoduchšia časť celku, zložka, súčiastka.
:: prvok biogénny, prvok elektronický, prvok chemický, prvok množiny, prvok obvodu elekrického, prvok okolia, prvok systému, prvok technický, sústava, živel.

/prvok systému
– angl. system element – predstaviteľ súboru prvkov, ktoré tvoria systém.
:: štruktúra, štruktúra systému.

/prvopočiatok
– úplný začiatok.
:: princíp.

/psyché
gr. − duša.

/psychologizácia
gr. – vykladať niečo pri (jednostrannej) intervencii psychologických kategórií v postupe výkladu.

/Purkyně, Jan Evangelista (18. 12. 1787 Libochovice – 28. 7. 1869 Praha)
– najvýznamnejší český prírodovedec devätnásteho storočia, filozof, národný buditeľ a organizátor kultúrneho a vedeckého života, zakladateľ experimentálnej fyziológie a psychológie.
:: filozofia česká.

/Pytagoras
(asi 580/570 Samos – po 510 pr. n. l. asi 500/496 pr. n. l. Metapontion v juž. Itálii) − Pytagoras zo Samosu, Pytagoras zo Samu, gr. Πυθαγόρας ὁ Σάμιος, lat. Pythagoras − starogrécky filozof, náboženskomorálny reformátor, matematik, astronóm, akustik („otec európskej hudby“). Pochádzal z ostrova Samos, odkiaľ emigroval údajne na znak protestu proti Polykarpovej tyranii.     Precestoval Egypt aj Perziu a zoznámil sa s náboženstvom tamojších národov i s výsledkami ich vedeckého skúmania a pozorovania. V spolku, ktorý založil v juhoitalskom meste Krotón, ho považovali za veľkú autoritu a výrok ,Pytagoras to povedal’ sa vraj používal ako argument pri uplatňovaní nejakého názoru (6;61). Mimoriadnosť tohto výnimočného predstaviteľa starogréckej filozofie zachytil napr. Profýrios (31 B 129) slovami: „... kedykoľvek na niečo upriamil celú svoju myseľ, ľahko videl každú zo všetkých vecí vo svojich desiatich, ba dvadsiatich životoch“ (6;63). Podľa Isokrata Pytagoras, ktorý o. i. pobýval v Egypte a bol žiakom Egypťanov, „prvý priniesol ich filozofiu ku Grékom“ ([6];64).
Prínos Pytagora k matematike charakterizuje Proklos slovami: „Pytagoras zmenil geometrickú vedu na slobodnú náuku tým, že skúmal jej základy a prebral jej poučky abstraktne a teoreticky: vynašiel aj náuku o pomeroch a zložení svetových tvarov ([6];63)“.
    V juhoitalskom meste Krotón založil vlastnú školu, ktorá bola zároveň aj náboženským spolkom.
    „...Pytagoras si nadovšetko vážil náuku o číslach ... všetky veci pripodobňoval k číslam ([6];63).“ Podľa neho je podstatou všetkého je číslo. Číslo je princíp, ktorý dáva veciam určitosť, jasnosť, poznateľnosť. Čísla sú aj symbolom etických hodnôt a vzťahu medzi ľuďmi.
Pytagoras ako prvý nazval súhrn všetkého kozmos (podľa usporiadania tohto súhrnu).
    Aj lásku k múdrosti ako prvý pomenoval Pytagoras slovom filozofia, a seba nazval iba „milovníkom múdrosti“ (φιλóσοφος [filosofos]), pretože podľa neho múdry je iba boh. Život sa podľa Pytagora – hovorí Diogenes (VIII, 8) „podobá zhromaždeniu pri hrách. Ako tam jedni prichádzajú, aby sa pretekali, druhí za obchodom a tretí, najlepší, ako diváci, tak sa v živote jedni, ľudia otrockí, rodia ako lovci slávy a bohatstva a druhí, filozofi, ako lovci pravdy“ ([6];63).
:: filozofia 6. stor. pr. n. l., filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia predsokratovská, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, pytagoreizmus, pytagorovci.

/pytagoreizmus
− pytagorovstvo − učenie príslušníkov školy Pytagora zo Samosu. Uznávali bezvýhradne autoritu svojho učiteľa (AUTOS EFÁ = „On sám to povedal“). Popri filozofii pestovali matematiku.
    Podľa pytagoreizmu je princípom svetového diania číslo; nebeské telesá krúžia okolo stredosvetového ohňa a vyludzujú pritom nebeskú hudbu. Duša je podľa pytagorejcov uväznená v tele a po smrti sa sťahuje. Pytagorejci založili etiku: najdôležitejšou cnosťou je spravodlivosť.
Pytagorejci považujú filozofiu za hľadanie múdrosti a zároveň morálnu výchovu: filozofia má predovšetkým zdokonaľovať človeka, učiť ho sebaovládaniu a poskytovať mu vedomosti. Sebaovládanie, podporované rozumom, vedie totiž človeka k múdrosti. Vedenie zasa vedie človeka k poznaniu.
    Múdrosť spočíva v dôkladnej znalosti čísla a poznanie spočíva v pochopení harmónie.
    Číslo je modelom, na základe ktorého sa tvoria veci. Číslo-model spočíva vo veci a každá vec má svoj vlastný model. V takomto chápaní je číslo čímsi reálne existujúcim a je vzorom každej veci i celého sveta. Vec i svet majú vlastné číslo a sú poznateľné len vďaka nemu. Číslo určujúce skutočný obsah veci je jeho formálnym vyjadrením a jeho najvšeobecnejším určením.
Harmónia je jednota spájajúca mnohosť a celkové zosúladenie toho, čo je nesúladné. Prejavom harmónie týchto nesúladov čiže protikladov je číslo, vďaka čomu každá vec vo svojom číselnom vyjadrení predstavuje nejakú harmóniu. Základným protikladom vo veciach je nekonečnosť a konečnosť, čomu zodpovedajú párne a nepárne čísla, a ich harmóniou je aritmetická jednota. Dvojice protikladov uzatvára číslo 10 ako prejav dokonalosti harmónie (1+2+3+4=10). Číslo je všeobecný pojem a je zároveň prejavom boja protikladov vo veciach modelovaných podľa princípu rozličných matematických proporcií.
    Genéza sveta je zavŕšené ohraničenie nekonečného priestoru pripomínajúceho chaos. Reálnou jednotou sveta je oheň, ktorý spôsobuje vsatie vzduchu z priestoru mimo seba, čím vznika prázdno, kde sa potom uskutočňuje rozlišovanie vecí. Svet sa vyvíja cyklicky. Fyzický poriadok vzniku, zániku a znovuzrodenia všetkého súcna závisí od ohňa chápaného ako centrum, z ktorého sa odvodzuje a okolo ktorého sa formuje harmónia nebeských sfér. Ony spolu vydávajú kozmickú hudbu. Harmónia je dušou sveta, dušou každej veci i ľudského bytia. Smrť je narušením tejto harmónie.
Morálka je poriadok a súlad (harmónia) medzi človekom a tým, čo je v ňom i vo svete božské a čo spočíva vo vernom nasledovaní boha.
:: akuzmatici, filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, matematici pytagorovskí.

/pytagorovci
− nasledovníci starogréckeho filozofa Pytagora zo Samosu, predstavujúci tzv. prvú italskú filozofickú školu; ich učením je pytagoreizmus. S iónskou vývinovou líniou gréckej filozofie majú sčasti spoločné vysvetľovanie reálneho sveta, jeho aktuálnej podoby tak, že jestvovanie vecí geneticky vzťahovali na ich počiatky, za ktoré považovali dva prvky: teplý, respektíve svetlý prvok – oheň a studený, tmavý prvok. Plne inovatívne na ich učení je pristupovanie k povahe vecí, ktorú chápu ako číslo: podstatou vecí je podľa nich číslo chápané ako tvar.
    Číslo je podľa pytagorovcov obmedzujúci, t. j. vymedzujúci princíp veci, ktorý ju robí určitou, a teda aj určiteľnou čiža poznateľnou (cf 6;62).
„Tieto tvrdenia boli v súlade aj s ich učením o protikladoch, ktorých spravidla uvádzajú desať. Základným protikladom je obmedzené – neobmedzené. Obmedzené, pochopené ako vymedzujúce, určujúce a určiteľné, je dokonalým princípom vecí (ako pri ďalších určeniach mužské, nepárne, štvorec atď.). Neobmedzené (a jemu prislúchajúce ďalšie protiklady: ženské, obdĺžnik, párne atď.) je nedokonalé. ... Usporiadanie sveta (najmä nebeských telies) pokladali za dokonalé, lebo jeho poriadok (harmónia sfér) je vyjadriteľný, vypočítateľný‘ pomocou číselných pomerov. Táto myšlienka ovplyvnila všetky ďalšie pokusy matematizovať skúmania o svete, ale nemenej možno badať vplyv pytagorovcov aj na ontológiu ([6];62)“.
    Pytagorovci sa podľa zamerania delili na dve skupiny, na

akuzmatikov (rozvíjajúcich nábožensko-morálne názory),
matematikov (rozpracúvajúcich pôvodné pytagorovské filozofické učenie o číslach ako podstate vecí a sveta do podoby matematiky ako exaktnej vedy).
Chronologicky sa pytagorovci členia na
starších pytagorovcov: (okrem Pytagora), Archytas, Timaios a ď.);
mladších pytagorovcov: Filolaos, Eurytos, Hiketas, Ekfantos, pytagorovskí matematici.

:: akuzmatici, filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, matematici pytagorovskí, predsokratici.

Q-lexikón

/qualia
lat. − kvália, kválie z lat. qualis; ide o plurál od slova quale aké, nejaké, dáke − jazykovo alebo mimojazykovo sčasti oznámiteľné alebo vyjadriteľné alebo vôbec nevyjadriteľné útvary alebo procesy osobnej skúsenosti, súčasť predmetu filozofie mysle.

/quidditas
lat. – podstata, to, čo patrí k povahe.

/Quine, Willard Van Orman
(25. 6. 1908 Acron (Ohio) – 25. 12. 2000 Boston (Massachusetts)) – americký filozof, logik a matematik, predstaviteľ analytickej filozofie a filozofie vedy. Quine vyšiel z logického empirizmu R. Carnapa a ďalších filozofov, ktorí sa v 20. rokoch 20. stor. združili do Viedenského krúžku. Quine zastáva eventistickú ontológiu.

D: A System of Logistic, 1934; Truth by Convention, 1936; Mathematical Logic, 1940; Elementary Logic, 1941; Concatenation as a basis for arithmetic, 1946; On What There Is, 1948; Methods of Logic, 1950; Two Dogmas of Empiricism, 1951; Quantifiers and Propositional Attitudes, 1956; Word and Object, 1960; Set Theory and Its Logic, 1963; Selected Logic Papers, 1966; The Ways of Paradox, 1966; Epistemology Naturalized, 1969; Ontological Relativity and Other Essays, 1969; (spolu s J. S. Ullianom) The Web of Belief, 1970; The Philosophy of Logic, 1970; The Roots of Reference, 1971; Theories and Things, 1981; The Time of My Life: An Autobiography, 1985; Quiddities: An Intermittently Philosophical Dictionary, 1987; Pursuit of Truth, 1990; From Stimulus to Science, 1995.

:: filozofia 20. stor., filozofia analytická, filozofia súčasná, filozofia USA.

R-lexikón

/R (teória relácií)
– relátor, vzťahový znak ([69];189).

/racionalita
lat. − založenosť na rozume alebo jeho využívanie; osobitná črta, ktorú vykazujú indivíduá a kolektívy ľudí vo svojom myslení a konaní, vo svojom vzájomnom styku a vo svojich inštitúciách. Racionalita je komplexný fenomén prelínajúci sa všetkými sférami života človeka a spoločnosti. Racionalitu možno charakterizovať ako

tendenciu konať na základe rozumovej úvahy a nie na základe náhodného impulzu či nepreskúmaného pokynu;
tendenciu konať na základe dlhodobejšieho plánu;
kontrolu vzájomného styku abstraktnými a všeobecnými pravidlami;
inštrumentálnu účinnosť, t. j. schopnosť voľby prostriedkov podľa ich účinnosti pri dosahovaní jasne vymedzených cieľov na rozdiel od akceptovania prostriedkov vyčlenených zo zvyku alebo náhodného impulzu;
tendenciu k voľbe určitého konania, inštitúcie atď. na základe ich zhodnotenia podľa jednotných a jasne špecifikovaných kritérií na rozdiel od ich hodnotenia podľa viacerých, nesúvisiacich, difúznych kritérií a na rozdiel od ich akceptovania podľa tradície a pod.;
sklon k systematizácii presvedčení a/alebo hodnôt v jednotnom koherentnom systéme;
sklon ľudsky sa vyžívať skôr v používaní alebo v uspokojovaní intelektuálnych činností než v emóciách a v zmyslovosti (cf [19];17, 28).

:: typ racionality historický.

/racionalizmus
lat. – orientácia na rozum (rácio) v poznávaní a konaní a na diskurzívne metódy vo vede, ktorej sa ucelenej filozofickej podoby dostalo v novovekej racionalistickej filozofii.

/racionalizmus kritický
− smer súčasnej filozofie, či skôr metodický prístup, postoj ducha, podľa ktorého sú vedecké teórie principiálne nedokázateľné. Neučíme sa z poznatkov a porozumenia veciam, ale z chýb. Vedecký pokrok vzniká tým, že sa snažíme falzifikovať existujúce vedecké teórie. Posledné zdôvodnenie nášho vedenia neexistuje. Nezostáva nám nič iného ako existujúce vedenie postupne zlepšovať tým, že ukážeme, čo je v ňom chybné. Filozofický smer deklaroval Karl Popper (kniha Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia z roku 1943) a rozvíjal ho aj David Miller, pričom jeho korene nachádzame v logickom pozitivizme, novopozitivizme, ktorý vyvracia.
    Kritickoracionalistický pojem kritiky úzko súvisí s Popperovým princípom falzifikácie. Novopozitivizmus v najjasnejšom vyjadrení prichádza z pojmom Schlicka – s pojmom verifikacionizmu. Kritický racionalizmus ho odmieta a prichádza s pojmom falzifikacionizmu. Vedecký pokrok vzniká tým, že sa snažíme falzifikovať, vyvrátiť vedecké teórie, nezostáva nám nič iné ako postupne zlepšovať naše vedenie tým, že budeme zisťovať ,ktoré časti nášho vedenia sú chybné. Kritický racionalizmus odmieta nezainteresovaný postoj k politike, naopak hlása angažovanosť. Jeho angažovanosť sa prejavuje predovšetkým v kritike ideológie. Kritika ideológie sa zameriava najmä proti teóriám, ktoré si robia nárok, že môžu uskutočniť ideálnu spoločnosť ako uzavretý sociálny systém. Kritický racionalizmus vyžaduje kritiku ideológie, ktorá sa stavia, proti nároku určitých teórií, či už vedeckých alebo náboženských, ktoré sa snažia vysvetliť celok - idea otvorenej spoločnosti (pracuje s vedeckými hypotézami a učí sa z chýb). Vzhľadom na skúsenosti s imunizovanými štátnymi ideológiami (marxizmus-leninizmus, nacionálny socializmus) kritický racionalizmus právom zdôrazňuje, že treba bezohľadne podrobiť kritike každý dogmatizmus, každú imunizačnú stratégiu. Metodologický skepticizmus vyrastá z Descarta, rozum je kritérium, ktoré nám dokáže povedať, čo by mohlo byť správne a čo správne nie je. Kritický racionalizmus sa stále drží toho, že akékoľvek tvrdenie je podmienečné.
Podľa Poppera je veda je tkanivo podmienok a hypotéz a úlohou filozofie je toto tkanivo rozpletať a ukazovať čo nám hrozí ak sa takýmito teóriami budeme riadiť. Popper hovorí, že už len z hľadiska ekonómie je omnoho jednoduchšie a menej nákladné hľadať jeden prípad, ktorý tvrdenie vyvracia ako sa donekonečna snažiť hľadať niečo čo tvrdenie podporuje. Čím dlhšie sa nám nedarí nájsť proti príklad, čím dlhšie pôsobí ako nevyvrátiteľná tým viac ju môžeme považovať za pravdepodobnejšiu. Do vedy teda patria iba tie tvrdenia, ktoré možno potencionálne falzifikovať. Podľa kritického racionalizmu je pravda je regulatívna idea – je to teda niečo k čomu sa približujeme ale čo nikdy nedosiahneme. Vedecká pravda je teda do určitej miery len miera priblíženia sa k tomu, čo by sme mohli považovať za konečnú pravdu.
:: falibilizmus, filozofia 20. stor., filozofia analytická, filozofia súčasná.

/rad
− viac entít usporiadaných v jednej línii za sebou alebo vedľa seba.
:: rad (matematika), stupnica.

/radenie
– usporadúvanie podľa istého poriadku do istého celku, zaraďovanie, začleňovanie.

/rámec historický
− materiálny alebo intelektuálny rámec, v ktorom ľudia vždy žijú, myslia a konajú, no ktorý si vo svojom každodennom živote obvykle neuvedomujú, je pre nich čímsi prirodzeným, takmer ako vzduch, ktorý dýchajú, no napriek tomu je tento rámec ich vlastným výtvorom ([19];7).
:: typ racionality historický.

/rasa
arab. > fr. − skupina ľudí vyznačujúca sa určitými znakmi (farbou pokožky, vlasov, očí, tvarom lebky atď.), ktoré vznikli v ranom období vývinu ľudstva.
:: nacizmus.

/ráz
− súhrn príznačných vlastností, povaha, charakter.
:: sui generis.

/realita
lat. – skutočnosť – všetko existujúce v prírode, spoločnosti a vedomí (cf [254];10 p. 2).
    Z reality sa nám v súlade s našimi záujmami a potrebami vyčleňujú určité celky dané pred započatím ich opisu, pozorovania, skúmania alebo iného (mimovedeckého) pristupovania k nim. Tieto celky možno označiť ako celky daného, napr. celok predfilozoficky daného, celok predkriticky daného, celok predlogicky daného, celok predvedecky daného atď., ale aj celok prednábožensky daného, predumelecky daného, predmytologicky daného...
:: energia, hmota, informácia, ontológia, realita (gnozeológia), realita cishorizontová, realita edukačná, realita ekonomická, realita estetická, realita fyzikálna, realita geografická, realita hmotná, realita ideálna, realita jazyková, realita materiálna, realita mimojazyková, realita objektívna, realita prírodná, realita skúmaná, realita sociálna, realita spoločenská, realita transhorizontová, realita virtuálna, údaj, zámeno.

/realita (gnozeológia)
– realita, členiaca sa na dve disjunktívne časti: na a) objektívnu realitu (skutočnosť, svet) – súhrn všetkých predmetov, javov, procesov atď. existujúcich mimo vedomia človeka, a na b) subjektívnu realitu (skutočnosť, svet), ktorá zahŕňa všetko to, čo sa nenachádza v objektívnej realite (skutočnosti, svete). V tomto zmysle možno hovoriť aj o ideálnej realite (skutočnosti, svete) ([254];10 p. 2).

/realita (Rovelli, C.)
– komplexná sieť udalostí, na ktorú projektujeme sekvencie minulosti, prítmnosti a budúcnosti.

/realita cishorizontová
lat. – vnútrosvetská skutočnosť – imanentná sféra reality ľuďom prístupná prostredníctvom všetkých foriem osvojovania si sveta v miere, ktorá to umožňuje.
    Medzi cishorizontovou a transhorizontovou realitou je evidovateľná ešte horizontová realita.
    Táto štruktúra reality je evidovateľná aj vo vlastnom osvojovaní si sveta človekom a v človeku samom.
    Viazanie sa cishorizontovej reality s transhorizontovou realitou je transcendovanie.
:: synkriticizmus.

/realita estetická
− súčasť predmetu estetiky tvorená súborom estetických javov, objektov a procesov, ich vlastností, vzťahov a premien.

/realita historická
– súčasť predmetu histórie tvorená dejinami ako bytím ľudstva v čase čiže historickým (prie)rezom spoločenskej reality, svetom ľudí, ich činnosťami a výtvormi tejto činnosti v diachronickom rozmere, ľudstvom existujúcim a vyvíjajúcim sa v čase a v súbore konkrétnych podmienok a faktov jeho jestvovania.
    Vypracúvanie pojmu historickej reality je náplňou filozofie histórie, pričom v procese tejto pojmotvorby intervenuje široká paleta významových útvarov, spomedzi ktorých kľúčovú úlohu plnia filozofické kategórie materiálneho, ideálneho, časového, bezčasového, vzniku, stvorenia, vývinu, zániku, kauzality, náhodnosti atď. Od konfigurácie jadrových kategórií intervenujúcej v tom ktorom smere filozofie histórie závisí jeho svetonázorová pozícia a historickofilozofická prináležajúcnosť, čiže či ide o idealistické alebo materialistické chápanie historickej reality a tomu zodpovedajúcu povahu historických vied, v ktorých však spomenuté jadrové kategórie zväčša intervenujú latentne (implicitne) a patentnými (explicitnými) sa stávajú až v priebehu eventuálnej filozoficko-metodologickej sebareflexie historika, čím sa sám historik stáva filozofom histórie alebo sa otvára dialógu s profesionálnym filozofom histórie.
    Niet takého historického kontextu, v ktorom by sa všetci historici zároveň cítili svetonázorovo alebo ideologicky komfortne, čo je príčinou prinajmenšom časti z nich udržiavať si konfiguráciu kategórií intervenujúcich v ich prístupe k historickej realite v latentnej podobe. Výskyt latentného a patentného v pristupovaní k historickej reality sa mení so zmenami politických režimov.
Filozoficky nesmierne zaujímavý je intrapersonálny priestor historika s naznačenou drámou (niekedy dokonca až tragédiou) superpozície procesov latentizácie a patentizácie vo fundamentálnej významovej vrstve jeho pojmovoterminologického aparátu. Tu sa historik bytostne dotýka svojej vnútornej slobody, priamo ju žije, čo priamo vplýva na kvalitu jeho života, na jeho životný pocit. Problematika (vnútornej, nie proklamovanej) slobody historika je nezriedka punctum saliens filozofie historie, najmä po nástupe druhej axiálnej éry.
:: filozofia dejín, história.

/realita horizontová
– skutočnosť hranice medzi transhorizontovou a cishorizontovou realitou. Fenomenálne aspekty horizontovej reality podrobil minucióznym analýzam E. Husserl a dodnes sú štandardnou súčasťou predmetu fenomenológie.
:: synkriticizmus.

/realita ideálna
– duchovná realita, skutočnosť alebo svet tvoriaci súčasť náplne vedomia.

/realita materiálna
– hmotná realita, tvorená hmotou (matériou).

/realita objektívna
− lat. realitas obiectiva − skutočnosť vecí existujúcich nezávisle od nášho myslenia (die Wirklichkeit der Dinge, insofern sie unabhängig von unserem Denken existieren) ([470];193).

/realita prírodná
− súbor prírodných javov a všetkého ďalšieho existujúceho v prírode ako protipól sociálnej reality.
:: príroda, proces prírodný, realita fyzikálna, zákonitosť prírodná.

/realita skúmaná
– súbor skúmaných (podrobovaných skúmaniu) objektov, ich vlastností, vzťahov, stavov a premien. Skúmaná realita sa skladá z nasledujúcich komponentov:

Objekty: Jednotlivé prvky alebo entity, ktoré sú predmetom skúmania. Môžu to byť fyzické objekty, ako sú molekuly alebo hviezdy, alebo abstraktné objekty, ako sú matematické koncepty alebo sociálne štruktúry.
Vlastnosti: Charakteristiky alebo atribúty objektov, ktoré môžu byť merané alebo pozorované. Napríklad hmotnosť, teplota, farba, alebo sociálny status.
Vzťahy: Spojenia alebo interakcie medzi objektmi. Môžu to byť fyzikálne vzťahy, ako sú gravitačné sily, alebo sociálne vzťahy, ako sú priateľstvá alebo obchodné vzťahy.
Stavy: Konkrétne konfigurácie alebo podmienky, v ktorých sa objekty nachádzajú v určitom čase. Napríklad stav agregácie látky (pevný, kvapalný, plynný) alebo ekonomický stav spoločnosti.
Premeny: Zmeny, ktorým sa objekty alebo ich vlastnosti podrbujú v čase. Môže ísť o chemické reakcie, evolučné procesy, alebo sociálne zmeny.

Tieto komponenty sú základom pre systematické skúmanie a analýzu vedy a výskumu, umožňujú vedcom a výskumníkom pochopiť a predpovedať správanie a vlastnosti skúmaných systémov.
:: poznanie vedecké, veda.

/realita spoločenská
– súbor spoločenských javov, vzťahov a procesov ako protipól prírodnej reality vytváraný ľuďmi a existujúci prostredníctvom ich každodenných aktivít.
    Spoločenská realita je súčasťou predmetu sociálnej filozofie a jej jednotlivé aspekty, vrstvy alebo prierezy sú predmetom špeciálnych spoločenských vied – sociológie, politológie, ekonómie, kulturológie, etnografie atď.
:: filozofia sociálna, jav spoločenský, realita ekonomická, realita sociálna, spoločnosť.

/realita subjektívna
– skutočnosť alebo svet, zahrnujúci všetko to, čo sa nenachádza v objektívnej realite; je to ideálna realita, skutočnosť alebo svet (cf [254];10).

/realita sveta (synkriticizmus)
– súčasť predmetu synkriticistickej ontológie spočívajúca v jestvovaní sveta dostavujúcom sa synkrízou (nereduktívnym usúvzťažňovaním) bytia a súcien.
V realite možno vyčleniť
        cishorizontovú realitu,
        horizontovú realitu,
        transhorizontovú realitu.

/realita transhorizontová
– zaobzorová skutočnosť − skutočnosť za hranicami, po ktoré siaha ľudské poznanie, prežívanie, skúsenosť, unikajúcno nášmu úsiliu akýmkoľvek spôsobom sa ho zmocniť. Výklad povahy (ontologického statusu) transhorizontovej reality, perspektívnosť jej poznania, jej hodnota a zmysel v ľudskom vedomí a konaní závisia od povahy a konfigurácie kategórií, ktoré intervenujú v (ontologickom, gnozeologickom, axiologickom atď.) pristupovaní človeka k transhorizontovej realite.
    Prístupy k transhorizontovej realite možno členiť na

filozofické,
náboženské,
mystické,
vedecké,
umelecké,
každodennoživotné.

    Invariantom odhaľovaným (potvrdzovaným) v každom z týchto prístupov je unikajúcnostný*) aspekt transhorizontovej reality, jej unikajúcno, unikajúcnosť, enigmatickosť, reprezentovaná širokou paletou spravidla intenzívne pozitívne alebo negatívne emocionálne nasýtených filozofických, náboženských, mýtických, vedeckých, umeleckých a každodennoživotných významových útvarov a procesov, počnúc povedzme samotným filozofickým pojmom transhorizontovej reality, cez rôzne obrazy božstva alebo absolútna, mystické prežívanie spojenia (splývania) s ním, vedeckú otvorenosť neznámemu (neobjavenému) a umeleckými (vizuálnymi, hudobnými, literárnymi...) obrazmi a každodenným prežívaním najmä hraničných situácií (smrť, ohrozenosť, boj...) v živote človeka.
    Dostupnú sféru reality oproti transhorizontovej realite možno označiť ako vnútrosvetskú skutočnosť (cishorizontovú realitu) a skutočnosť hranice medzi transhorizontovou a cishorizontovou realitou ako realitu horizontovú.
Proces viazania sa transhorizontovej a cishorizontovej reality a prienik (ponáranie sa doň) možno označiť ako transcendovanie, v ktorom je zakotvená totalita skúsenosti človeka.
    V kontexte teórie poznania by sme pojem transhorizontovej reality mohli nahradiť pojmom hranice nášho poznania.
_______
*) Unikajúcnostnosť transhorizontovej reality sa týka jednak jej samotnej „náplne“, pokiaľ vôbec má zmysel hovoriť v súvislosti so zaobzorovou skutočnosťou o čomsi takom ako náplň, jednak toho, že si ju bežne uvedomujeme iba nejasne, ak vôbec: nevidíme ju podobne, ako keď pre stromy nevidíme les alebo keď si partnera / partnerku stotožníme s ich obrazom v našej mysli. Vytratenie sa transhorizontovej reality z našej mysle v dôsledku jej (zabudnutého) stotožnenia sa s tým, čo si myslíme (veríme, cítime...), že je alebo aká je, táto naša metafyzická slepota, je hlavnou príčinou konca civilizácie pred zavŕšením sa nástupu druhej axiálnej éry.
:: absolútno (synkriticizmus), Boh, hranica, hranice poznania, kategória filozofická, metafyzika, mystika, náboženstvo, ontológia, pojem bytia, veda, viera náboženská, život každodenný.

/realizácia
lat. − uskutočnenie alebo uskutočňovanie, realizovanie.

/realizátor
at. – uskutočňovateľ.

/realizmus
lat. − prístupy vykazujúce zmysel pre skutočnosť a vecnosť.
:: realizmus gnozeologický, realizmus kritický, realizmus kritický literárny.

/realizmus gnozeologický
− prístupy v rámci teórie poznania, vychádzajúce z uznávania objektívnej existencie predmetu poznania.

/realizmus kritický
– smer súčasnej filozofie, ktorý vznikol ako reakcia na neorealizmus, proti ktorého téze o imanentnosti objektu vo vedomí staval svoje učenie o štruktúre poznávacieho aktu (subjekt, objekt, danosť alebo podstata ako obsah vedomia).
V USA boli v 20. – 30. rokoch 20. stor. jeho predstaviteľmi najmä: D. Drake, A. O. Lovejoy, J. B. Pratt, A. K. Rogers, Santayana, R. W. Sellars a ď.
:: filozofia 20. stor.

/realizovanie
lat. − uskutočňovanie.

/reálny
lat. − skutočne jestvujúci, skutočný alebo konkrétny, opak fiktívneho, ireálneho alebo abstraktného, formálneho, ideálneho. Napr. reálny (skutočný, konkrétny) celok sa odlišuje od abstraktného, formálneho celku (cf 69;136 an.).

/receptákulum
lat. – schránka, nádrž alebo zhromaždisko.

/reč
− schopnosť človeka vyjadrovať myšlienky a ďalšie významové útvary.
:: reč (lingvistika).

/redundantnosť
lat. − nadbytočnosť.

/referencia
lat. − odkazovanie na niečo; vzťah medzi jazykovým výrazom a ním označeným objektom (referentom).
:: referencia, in: Apendix.

/referent
lat. – objekt označovaný pri referencii jazykovým výrazom. alebo na ktorý sa ním referuje.

/referovanie na
– 1. vzťahovanie sa na (niečo); 2. označovanie; 3. denotovanie. Objekt, na ktorý sa referuje, je referent. (cf [244];250 – 251).

/reflexia filozofická
− filozofický významový proces, v ktorom intervenujú filozofické kategórie a ktorého produktom sú filozofické významové útvary. Každá filozofická reflexia je zároveň sebareflexia.
    Zárodky filozofickej reflexie spadajú do 8. stor. pr. n. l.
Filozofia ako reflexívna veda si neustále kladie otázku o predpokladoch svojho vedenie. Tým, že si ozrejmuje podmienky vzniku svojich poznatkov, je filozofia aspoň teoreticky pripravená spochybniť svoje výpovede, ak neobstoja v kritickom overení.

/regulatívny
lat. − riadiaci, usmerňujúci, upravujúci, poskytujúci skôr návod ako obsah.
:: útvar významový regulatívny.

/Reinhold, Karl Leonhard
(26. 10. 1758 Viedeň − 10. 4. 1823 Kiel) − rakúsky filozof, ktorý koncom 18. storočia spopularizoval Kantovu filozofiu; vypracoval filozofický systém označovaný ako elementárna filozofia (Elementarphilosophie) na základe svojej vlastnej filozofie jazyka, ktorým ovplyvnil nemecký idealizmus, najmä J. G. Fichteho. Podľa Reinholda treba základné filozofické problémy riešiť pomocou lingvistiky. Reinholdovi sa pripisuje zavedenie termínu teória poznania (Erkenntnistheorie).
    Reinhold zaujíma z hľadiska dejín filozofických problémov dôležité miesto medzi Kantom a Fichtem, no pravdepodobne ešte významnejšou skutočnosťou je utvorenie sa kruhu Reinholdových poslucháčov koncom 18. stor. v Nemecku ako zárodku ranoromantickej filozofie, o. i. alebo predovšetkým filozofie Novalisovej (cf. [764];230 – 231).
    Reinholdov kruh (najmä Novalis a Forberg) a mal spätný korigujúci vplyv na učiteľa a jeho elementárnu filozofiu: „...forma vedenia (vedy), ktorú Reinhold označoval ako elementárnu filozofiu, uznáva naďalej ako východiskový princíp čisté sebavedomie (subjekt), ktoré nie je dané v pôvodnej a prvopočiatočnej evidencii, ale utvára sa až postupne, dodatočne, kedy sa subjekt stáva názorným sám sebe vo svetle rozumu. Filozofia teda nemôže nič odvodzovať z akejkoľvek zásady, ktorá by bola k dispozícii prvopočiatočne, ale naopak, približuje sa k takej zásade alebo princípu, ktorého sa dokáže zmocniť až dosiahnutím absolútneho poznania; avšak preto, že zásada či princíp pred ňou stoja ako regulatívna idea (idea v kantovskom zmysle, t. zn. idea ako rozumový pojem, ktorý nemožno aplikovať na neusporiadané názory, ale na poznatky, ktoré už boli spracované prostredníctvom čistých umových pojmov, kategórií), neexistuje posledná istota o tom, že by ju filozofia bola kedy nevyhnutne poznala. Idea je ,len’ idea, jej súcnosť je hypotetická, možno ju predpokladať nie však fakticky zdôvodniť, a pôsobiť môže iba ako regulatívny princíp – tým sa mení charakter Reinholdovho filozofovania, ktoré pristupuje na predstavu sukcesívneho vzostupu poznania za touto ideou, na predstavu poznania ako aproximácie (cf. [764];230 – 232)“.

D.: Briefe über die Kantsche Philosophie, 1786 − 1787; Versuch einer neuen Theorie des menschlichen Vorstellungsvermögens, 1789, 17952, hlavné dielo; Über das Fundament des philosophischen Wissens, 1791; Grundlegung einer Synonymik für den allgemeinen Sprachgebrauch in den philosophischen Wissenschaften, 1812.

:: filozofia 18. stor., filozofia 19. stor., filozofia nemecká.

/reinkarnácia
lat. – transmigrácia, metempsychóza – prevtelenie duše (do iného tela).
Téma reinkarnácie je dodnes živá v indickom kultúrnom okruhu ako znovuzrodievanie sa: všetky bytosti vrátane ľudí sa znovuzrodievajú „v prakticky nekonečnom slede životov a ktorý sa zvyčajne spája s možnosťou dosiahnuť nejaký ideálny konečný cieľ (spasenie, oslobodenie alebo dokonalosť). Tento názor je základom indického chápania života prakticky vo všetkých filozofických systémoch (s výnimkou školy lókájata) a vo všetkých náboženských sektách hinduizmu a zakaždým sa spája s náukou o karmickej retribúcii činov podľa princípu, ktorý možno vyjadriť biblickým úslovím ,ako kto zaseje, tak zožne’. Tento princíp sa chápe v zmysle prírodného zákona, to znamená, že nezávisí od vôle Boha alebo akejkoľvek vyššej bytosti, ale je inherentný procesu znovuzrodievania sa. Začiatok tohto putovania životmi sa nedá určiť, pretože ich časový sled sa nechápe v zmysle lineárneho pohybu z nekonečnej minulosti do nekonečnej budúcnosti, ale ako kruhový pohyb v časových cykloch (porov. sansára). Avšak napriek tomu, že nemožno objaviť začiatok prevtelovania, možno jeho pokračovanie prerušiť. Cieľavedomý jednotlivec sa z neho môže vymaniť, ak sa pevne rozhodne dosiahnuť oslobodenie a dôsledne pokračuje v úsilí smerujúcom k tomuto cieľu, ako to opisujú rôzne systémy duchovnej praxe“ ([184];184 – 185).
:: filozofia indická.

/rekonštitúcia
lat. – znovuvytvorenie.

/rekreovanie významov
– chápanie – nevyhnutná zložka komunikácie tvorená premenou významov z ich potenciálnej podoby (fixovanej štruktúrou informácie, textu, notového zápisu atď.) do podoby aktuálnej, ktorá predstavuje maximum ich bytia.

/rekurzívnosť
lat. – neobmedzená aplikovateľnosť na výsledky svojej predchádzajúcej aplikácie.

/relácia
lat. − vzťah alebo pomer.
:: relácia (teória množín), relácia (teória relácií), teória relácií.

/relácia (teória relácií)
– trieda usporiadaných n-tíc indivíduí, napr. dvojčlenný vzťah možno chápať ako triedu usporiadaných dvojíc prvkov (cf [69];188, [357];182).

/relatívnosť
lat. – jestvujúcnosť vo vzťahu k niečomu; opak absolútnosti.
:: relatívnosť pokoja a pohybu.

/reprezentácia
lat. − zastúpenie, zastupovanie v mnohých významoch, napríklad množinová reprezentácia. Reprezentácia je súbor konvencií týkajúci sa opisu určitej triedy vecí; tento súbor konvencií pozostáva zo štyroch častí:

lexikón symbolov vokabulára reprezentácie;
štrukturálna časť opisujúca požiadavky kladené na symboly;
kolekcia metód alebo procedúr umožňujúcich manipuláciu so symbolmi a ich vyhľadávanie;
sémantika špecifikujúca význam symbolov a ich relácií (cf [447];256).

Reprezentácia je dôležitý článok medzi realitou a vedou, pretože napríklad reprezentácia energie, hmoty a informácie v podobe pojmov tvorí fundament prírodných a technických vied.

/reprezentovanie
lat. − zastupovanie, predstavovanie, reprezentácia.

/reprodukcia
lat. − znovuobnovovanie sa.
:: reprodukcia (biológia), reprodukcia (ekonómia), reprodukcia (umenoveda).

/revolúcia
lat. − náhly, prudký a radikálny vývojový skok, vedúci k podstatnej zmene predchádzajúceho stavu.
:: revolúcia priemyselná, revolúcia sociálna, revolúcia sociálna (synkriticizmus), revolúcia vedy.

/revolúcia sociálna
− rozsiahla premena, ku ktorej dochádza zároveň na sociálnej a politickej úrovni a ktorá znamená zmarenie očakávaní a sociálnej konformity, ktoré boli ustálené v predchádzajúcom poriadku natoľko, že určovali všetky dôležité formy sociálnej interakcie.
:: Veľká francúzska revolúcia.

/revolúcia sociálna (synkriticizmus)
– civilizačný (pod)proces spočívajúci v polemistickom vnucovaní zmeny druhým spravidla bez deegoizácie a sprevádzanom (takisto) spravidla sociálnou katastrofou alebo vyúsťujúcom do nej; replikácia starého spoločenského poriadku rozširovaním egoizácie a realizovaním seba alebo ega. Egorealizácia alebo sebarealizácia vyúsťuje do katastrofy v dôsledku inštitucionalizácie štruktúr (víťazného) ega (jeho polemistickosti a iných foriem zúžeností výhľadov na svet) vo forme zoštátnenia, premeny na firmy, školy, sociálne zariadenia, záujmové, interpersonálne a iné inštitúcie alebo organizácie. Dôsledkom individuálnych, skupinových a štátnych egoizmov alebo egocentripetálností je konflikt v jeho rôznych formách a odstupňovaniach a replikácia konfliktogénnosti.
    Za zmysluplný analogon sociálnej revolúcie by sa snáď mohol považovať proces deegoizácie realizovaný väčšími skupinami členov populácie; prvou príležitosťou uskutočnenia takého procesu v dejinách, vyúsťujúceho do dostavenia sa kultúrneho spoločenstva (sociatas syncritica), ktorý by sme mohli nazvať synkriticistickou revolúciou, je nástup druhej axiálnej éry v spojení s epochou celosvetových pandémií takého neústupného typu, akým je pandémia infekčného ochorenia COVID-19.
    Prerušenie série pandémií tohto typu nastane buď vyhynutím človeka, alebo dostavením sa societatis syncriticae, pričom v súlade so zákonom väčšieho stupňa automatizmu na strane zla (392;84an.) je ľahšie realizovateľná prvá možnosť.
    Boj s pandémiami uvedeného typu sa zatiaľ javí ako ich replikácia, pretože sa stále ešte očakáva po zaštepení populácie návrat k forme života spoločnosti pred druhou osovou dobou s jej štátnou, skupinovou a individuálnou egocentripetálnosťou.
:: agapizmus (synkriticizmus), boj, civilizácia (synkriticizmus), človek (synkriticizmus), egocentripetálnosť (synkriticizmus), egorea (synkriticizmus), egorealizácia (synkriticizmus), ja (synkriticizmus), kultúra, polemizmus, ťažkosť (synkriticizmus), vzťah kultúry a civilizácie (synkriticizmus).

/revolúcia vedy
– vedecká revolúcia – obdobie revolučných zmien vo vede, nastávajúce, „keď ďalší nárast kvantitatívnych zmien (zdanlivo malých spresnení, fluktuácií) vedie ku kvalitatívnym zmenám celého exlanačného a predikčného základu vedeckého poznania, keď sa pristupuje k riešeniu anomálií, problémov, ktoré nebolo možné vyriešiť na starom explanačnom základe ([19];37)“.
:: filozofia vedy, revolúcia vedy (Thagard, P.), systém zákonov vedeckých.

/revolúcia vedy (Thagard, P.)
– nastáva „vtedy, keď sa celý systém pojmov a zákonov nahradí novým a keď vedecká komunita ako celok prijme nový konceptuálny systém. Prechod k novým konceptuálnym a výrokovým systémom sa uskutočňuje preto, lebo tieto systémy majú väčšiu explanačnú koherenciu v porovnaní so starými systémami. V dejinách novovekej vedy ... možno vyčleniť tieto veľké vedecké revolúcie:

prechod od ptolemaiovského systému ku kopernikovskému,
od descartovských kozmologických názorov k Newtonovej mechanike,
od Stahlovej teórie flogistónu k Lavoisierovej teórie oxidu,
od kreacionistickej predstavy o druhoch k Darwinovej teórii evolúcie prirodzeným výberom,
od Newtonovej fyziky k Einsteinovej teórii relativity,
od Newtonovej teórie ku kvantovomechanickej teórii,
a od statizmu cez Wegenerovu teóriu kontinentálnych driftov k teórii tektoniky zemských platní.

Pri detailnom rozbore týchto revolúcií (s použitím počítačovej techniky) autor dokazuje, že vo vedeckých revolúciách tohto typu existuje podstatný aspekt kontinuity, že prijatie nových teórií je vo všeobecnosti racionálne. Nové vedecké teórie koniec koncov prijíma vedecká komunita preto, lebo vykazujú väčší rozmer explanačnej koherencie. Rozdiel je iba v tom, že niektoré vedecké revolúcie (štyri spomínané revolúcie vo fyzike) sú viac kumulatívne ako iné (Lavoisierova revolúcia v chémii).
Osvojiť si nový konceptuálny systém je ... niečo podobné ako naučiť sa nový jazyk. Predstaviteľ novej teórie spravidla ľahko porozumie jazyku starej teórie. Lavoisier napríklad dobre poznal jazyk flogistónovej teórie. Zástanca starej teórie sa však musí naučiť jazyk novej teórie, ak jej chce porozumieť. O tom, že to je aj možné, svedčí príklad známeho odporcu Lavoisierovej teórie Kirwana. Osvojenie si nového konceptuálneho a výpovedného systému je v istom zmysle ľahšie i ťažšie ako osvojenie si nového jazyka: je ľahšie, pretože nevyžaduje osvojovať si celú novú množinu syntaktických relácií; je ťažšie vzhľadom na komplikovanosť väzieb v hierarchickej štruktúre pojmových systémov. Na osvojenie si novej teórie nie je pritom nevyhnutný ... jej komplexný preklad do jazyka starej teórie ([19];37 – 38)“.

/rez
– plocha vzniknutá rezaním. Priečny rez je prierez.

/rezervovanosť
lat. − zdržanlivosť, chladnosť, odmeranosť, uzavretosť.

/rezultát
lat. − výsledok

/Ricoeur, Paul
(27. 2. 1913 Valence – 20. 5. 2005 Châtenay-Malabry) – francúzsky filozof, predstaviteľ hermeneutiky, žiak E. Husserla (ako jeden z prvých vo Francúzsku uvádzal, prekladal do francúzštiny a obšírne komentoval jeho učenie). Popri fenomenológii bol ovplyvnený aj psychoanalýzou a štrukturalizmom. Hermeneutický prístup sa začíčna prejavovať v jeho ranom diele o vôli, najmä v časti venovanej symbolike zla. Výskumná pozornosť Ricoeura sa postupne prenáša na výklad symbolického vyjadrovania, pričom zohľadňuje aj podnety analytickej filozofie. Zameriava sa na písaný text ako relatívne nezávislý od prehovoru a na jeho interpretácie. Predmetom jeho skúmania sa stáva metafora, ktorá je podľa jeho zistení schopná otvárať celkom nové váhľady na skutočnosť a jej rôzne aspekty. Jeho výskum vyúsťuje do skúmania filozofickej problematiky času a ľudského ja.

D: (spolu s M. Dufrennom) Karl Jaspers et la philosophie de l'existence, 1947; Gabriel Marcel et Karl Jaspers. Philosophie du mystère et philosophie du paradoxe, 1948; Philosophie de la volonté. Tome I : Le volontaire et l'involontaire, 1949; Histoire et vérité, 1955; Philosophie de la volonté. Tome II : Finitude et culpabilité, 2 volumes, 1960; De l'interprétation. Essai sur Sigmund Freud, 1965; Entretiens avec Gabriel Marcel, 1968; Le Conflit des interprétations. Essais d'herméneutique I, 1969; La Métaphore vive, 1975; Temps et récit Tome I: L'Intrigue et le récit historique, 1983; Tome II: La Configuration dans le récit de fiction, 1984; Tome III: Le Temps raconté, 1985; Du texte à l'action. Essais d'herméneutique II, 1986; À l'école de la phénoménologie, Vrin, 1986; Le Mal. Un défi à la philosophie et à la théologie, 1986; Soi-même comme un autre, 1990; Réflexion faite. Autobiographie intellectuelle, 1995; La Critique et la Conviction. Entretiens avec François Azouvi et Marc de Launay, 1995; Le Juste I, 1995; L'Idéologie et l'Utopie, 1997; Amour et justice, 1997; Autrement. Lecture d’Autrement qu'être ou Au-delà de l'essence d’Emmanuel Levinas, 1997; (dialogue avec Jean-Pierre Changeux) Ce qui nous fait penser. La nature et la règle, 1998; (spolu s A. LaCocquom) Penser la Bible, 1998; Lectures Tome I: Autour du politique, 1999; Tome II: La Contrée des philosophes, 1999; Tome III: Aux frontières de la philosophie, 1999; L'Herméneutique biblique, 2000; Le Juste II, 2001; Histoire et vérité, 2001; La Mémoire, l'histoire, l'oubli, 2003; Parcours de la reconnaissance. Trois études, 2004; Sur la traduction, 2004; Amour et justice, 2008; Écrits et conférences Tome I: Autour de la psychanalyse, 2008; Tome II: Herméneutique, 2010; Tome III: Anthropologie philosophique, 2013; Tome IV: Politique, économie et société, 2019; Tome V: "La religion pour penser", 2021; Philosophie, éthique et politique. Entretiens et dialogues, 2017. | V českom al. slovenskom preklade: Filosofie vůle 1: Fenomenologie svobody, 2001; Filosofie vůle 2: Konečnost a provinilost, 2011; Čas a vyprávění 1: Zápletka a historické vyprávění, 2000; Čas a vyprávění 2: Konfigurace ve fiktivním vyprávění, 2002; Čas a vyprávění 3: Vyprávěný čas,2007; O sobě samém jako o jiném, 2016; Křehká identita; úcta k druhému a kulturní identita, 2000; Myslet a věřit: kritika a přesvědčení (rozhovor vedli François Azouvi a Marc de Launay), 2000; Rozhovory (P. Ricoeur a G. Marcel), 1999; Teória interpretácie: diskurz a prebytok významu,1997; Úkol hermeneutiky: Eseje o hermeneutice, 2004; Výbor z kratších studií, 1989; Život, pravda, symbol, 1993.
:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia francúzska, hermeneutika.

/riešenie

– usilovanie sa urobiť z daných údajov uspokojujúci záver, hľadanie uspokojujúceho východiska, vysvetlenie, návrh odstránenia ťažkosti, napr. rozplietanie alebo rozpletenie uzla.

:: riešenie problému, riešenie problému praktické, riešenie rovnice (matematika), riešenie trojuholníkov, úloha.

/Riška, Augustín
(29. 4. 1935 Brodské − ) − slovensko-americký filozof s ťažiskom výskumu v oblasti logiky a metodológie vied a filozofie.

D: Niektoré problémy skúmania definícií, 1959; Teória modelov a použitie logického aparátu, 1964; Logické zákony a „hovorenie o svete“ (s P. Cmorejom), 1965; Towards a Typology of Courtesy in Language (s L. Altmannom), 1966; O logickej pragmatike, 1966; Intenzia a význam, 1967; Leibnizovská logika a jej vplyv, 1967; The Partition of Space in Nimboran (s L. Altmannom, Z. Domotorom), 1968; The Representation of Space in the System of Slovak Prepositions (s L. Altmannom, Z. Domotorom), 1968; Metodológia a filozofia (monografia), 1968; Linguistic Method, 1971; Methodology and Philosophy, 1972; The „A Priori“ in Ingarden's Theory of Meaning, 1974; Philosophy of Logic and Logic of Philosophy, 1975; Language and Logic in the Work of Roman Ingarden, 1976; Knowledge by Acquaintance Reconsidered, 1980; A Logical Theory of Objects, 1982; Súčasná americká filozofia: pohľad zvnútra, 1990; Whitehead as a Logician, 1994; Americká filozofia: Od Peircea po Quina (monografia), 1996.

:: filozofia slovenská, filozofia súčasná, filozofia USA.

/Ritter, Joachim
(1903 – 1974) – nemecký filozof, žiak E. Cassirera, iniciátor a vydavateľ Historického slovníka filozofie (pozri 463an.).
:: dejiny filozofie, filozofia 20. stor., filozofia nemecká.

/robenie
− konanie, vykonávanie práce alebo činnosti, pracovanie.

/rod
– súbor (trieda) predmetov zhodujúcich sa vo svojich podstatných vlastnostiach.
:: druh, rod (štúdiá rodové), trieda, triedenie.

/rod (štúdiá rodové)
– angl. gender – naučený a kultúrne akceptovaný spôsob správania, vystupovania a vôbec všetkých prejavov žien a mužov; rod sa historicky mení, má rôzne prejavy v rámci jednotlivých kultúr.
Rod treba odlišovať od pohlavia (angl. sex), ktoré je biologickou danosťou človeka.
:: rod, štúdiá rodové.

/romantizmus
fr. – prúd vo vývine európskeho umenia 1. polovice 19. stor. založený na individualizme, subjektivizme, výnimočnosti, cite a obrazotvornosti. Alfred Einstein píše:
„... okolo roku 1800 sa v dejinách ľudského myslenia ... začala nová kapitola – kapitola, ktorá sa bežne označuje ako obdobie romantizmu. Duch tejto doby prenikol do všetkých oblastí života – do umenia, filozofie, politiky. Je to duch, ktorého pôsobeniu sa nemohol vyhnúť a voči ktorému nemohol ostať imúnny ani jeden európsky národ, i keď mu podľahli nerovnako – severské národy si podmanil väčšmi ako južné. Je to duch, ktorý sa neprejavil súčasne ani u všetkých národov, ani vo všetkých druhoch umenia, ale ktorý sa rozšíril v akejsi následnosti: pokiaľ ide o národy, tak najskôr v Anglicku, Nemecku a Francúzsku, a pokiaľ ide o umenie, najprv v poézii, potom vo výtvarnom umení a nakoniec v hudbe. V tej sa prejavil nielen z hľadiska času naposledy, ale aj najsilnejšie. Nijaké dejiny európskeho romantizmu nemôžu byť úplné bez dejín romantickej hudby a ten, kto sa podujme napísať dejiny hudby 19. storočia, možno prenikne až k jadru tohto hnutia“ (433;11).
:: filozofia romantická, svetobôľ, umenie romantické.

/Rosenberg, Alfred Ernst
(12. 1. 1893 Tallin − 16. 10. 1946 Norimberg) − estónsko-nemecký politický publicista, autor kľúčových významových útvarov nacizmu, ktoré sformuloval v knihe „Mýtus 20. storočia (Der Mythus des 20. Jahrhunderts), 1930“, a poverený Vodcom vykonávať dozor nad celým duchovným a svetonázorovým školením a výchovou NSDAP (Beauftragter des Führers für die Überwachung der gesamten geistigen und weltanschaulichen Schulung und Erziehung der NSDAP); úlohou 20. storočia je podľa neho „utvoriť nový typ človeka z nového mýtu života (aus einem neuen Lebens-Mythus einen neuen Menschen-Typus zu schaffen“ (cf 241;564). Ako minister pre obsadené východné územia realizoval projekt ich germanizácie a zároveň systematického vyhladzovania židov (cf Alfred Rosenberg,in: Wikipedia, 23. 11. 2019).
Rosenberg bol rozhodným odporcom aj zvrhlého umenia (entartete Kunst).

/Rousseau, Jean-Jacques
(28. 6. 1712 Ženeva – 2. 7. 1778 Ermenonville pri Paríži) – francúzsky filozof obdobia osvietenstva, ktorý kritizoval predovšetkým racionalizmus svojej doby a proti preceňovaniu moci rozumu osvietencami požadoval, aby sa nezanedbávala kultúra citu. Spolu s Voltairom hlavný predstaviteľ deizmu vo Francúzsku v období osvietenstva. Rousseau sa stavia (na rozdiel od Voltaira) skepticky ku kultúrnemu pokroku ľudstva. Vyzdvihuje prírodného človeka na človeka kultúrneho a volá po návrate k prírode.
    Základ štátu Rousseau videl v nezrušiteľnej zmluve medzi ľudom a panovníkom. Vo svojej filozofii náboženstva sa Rousseau vyznáva z deizmu; odmieta a kritizuje mýtus i rítus. Jednako len verí v možnosť uvedomenia si osobného Boha v emocionálnom náboženskom prežívaní, pričom racionálne zostáva Boh neuchopiteľný.

Prirodzený stav
Podľa Rousseaua je všetko dobré tak, ako to vyšlo z rúk Božích, všetko sa kazí rukami človeka. Preto sa treba vrátiť k počiatočnému, prirodzenému neskazenému stavu (le retour aux origines). Nastoliť stav, kedy sme sami sebou, znamená byť slobodný (človek sa narodil slobodný). Jednotlivý človek je pôvodne dokonalý a samostatný celok, má nezávislú existenciu. Pôvodným stavom je stav bez rozporov a boja všetkých proti všetkým. Iba v tomto prirodzenom stave je človek dobrý, a to práve preto, že koná v zhode so svojimi citmi a s vrodenými sklonmi. A len v tomto stave môže byť rovnosť medzi ľuďmi. Strata prirodzenosti a odcudzenie sa človeka prírodePríčinou straty prirodzenosti a odcudzenia sa človeka prírode je kultúra a pokrok vo všetkých jej oblastiach, vo vede, v umení, vo filozofii, v spoločenskom usporiadaní: v sociálnej, ekonomickej a politickej nerovnosti, v spoločenskom správaní, v obliekaní sa, v spôsobe vyjadrovania sa atď.
    Pokiaľ ide napr. o filozofiu, treba si uvedomiť, že najväčším zdrojom poblúznenosti človeka sú všeobecné a abstraktné pojmy, ktoré v prírode nemajú nijaký vzor: pojem hmoty, ducha, podstaty, tvaru, pohybu atď. Žargón metafyziky neobjavil jedinú pravdu a naplnil filozofiu absurditami, za ktoré sa červenáme hanbou. Rousseau ako antifilozof (podľa Diderota).
    Riešenie problému odcudzenia je politické a výchovnéZákladom politického riešenia je spoločenská dohoda, čiže dohoda ľudí, v ktorej sa každý dobrovoľne zriekne prirodzenej individuálnej slobody v prospech spoločenstva, ktoré mu zasa zabezpečí dôstojnosť občana, čiže právnu a mravnú rovnosť a občiansku slobodu. Takto sa uskutoční prechod pôvodnej nezávislosti k politickej slobode a zároveň možnosť skutočnej morálnosti založenej na všeobecnej vôli. Táto všeobecná vôľa nie je sumou individuálnych vôlí a partikulárnych záujmov, ale výrazom zvrchovanosti ľudu. Zvrchovanosť ľudu sa tu vyjadruje prostredníctvom zákonodarcu, čiže akéhosi tlmočníka vôle ľudu, pričom zvrchovanosť je nescudziteľná a nedeliteľná – všetka moc v obci pochádza zo spoločnosti.
    Podmienkou úspešného začlenenia sa človeka do politickej spoločnosti je dobrá výchova. Rousseauovo nóvum spočíva v zdôraznení špecifickosti detstva a jeho spôsobu myslenia: je zbytočné dieťaťu rozprávať o viere, pretože dieťa tomu nemôže rozumieť, k Bohu sa treba približovať iba cestami srdca. V 1. období výchovy (do 5 rokov) treba zabezpečovať predovšetkým fyzický vývoj dieťaťa. V 2. období (5 − 12 rokov) sa má rozvíjať skúsenosť s vonkajším svetom: dieťa je tu „krásnym živočíchom", preto sa harmonicky vyvíja najmä na vidieku a prvé rozumové poznatky nadobúda z čírej zvedavosti. V 3. období (12 − 15 rokov) túto zvedavosť treba ukájať vybraným čítaním a priamou skúsenosťou. K prírodným vedám, zemepisu a matematike pridávame výučbu v nejakom remesle. Vo 4. období (po 15. roku) výchova pokračuje na mravnej a náboženskej úrovni. Láska k sebe sa pretvára na lásku k blížnym.

D: Dissertation sur la musique moderne, 1743; Discours sur les sciences et les arts, 1750; Narcisse ou l’Amant de lui-même, 1752; Le devin du village, 1753; Discours sur l’origine et les fondements de l’inégalité parmi les hommes, 1755; Économie politique, in: Encyclopédie ou Dictionnaire raisonné des sciences, des arts et des métiers. V. zv., 337 – 349, 1755; Principes du droit de la guerre. Ècrits sur la paix perpétuelle, 1758; Julie ou la Nouvelle Héloïse, 1761; Du contrat social ou principes du droit politique, 1762; Émile ou De l’éducation, 1762; Dictionnaire de Musique, 1768; Les Confessions (nap. 1765 − 1770), 1782; Les rêveries du promeneur solitaire (nap. 1776 − 1778), 1782.

:: filozofia 18. stor., filozofia francúzska, filozofia osvietenská.

/rovnakosť
− zhodnosť, jednakosť, matie takých vlastností ako niečo iné.

/rovnorodosť
– homogénnosť – matie častí alebo prvkov, ktoré majú rovnaké vlastnosti.
:: izomorfizmus.

/rovnosť
– zhodnosť, totožnosť, rovnakosť, identita, ktorá sa symbolicky označuje znakom rovnosti =.

/rovnosť definičná
– prostriedok stanovenia rovnosti významov definienda a definiensu; definičnú rovnosť symbolicky zapisujeme znakom =_df.
:: definícia, logika.

/rozbor
− analýza − rozkladanie na časti s cieľom zistiť ich vlastnosti a vzťahy. Cieľom rozboru je pochopiť vlastnosti, funkcie a vzťahy medzi týmito časťami. Tento proces sa často používa v rôznych oblastiach, ako je chémia, matematika, literatúra a jazykoveda.
    Napríklad v literárnom rozbore sa analyzuje text, aby sa pochopili jeho témy, motívy, štruktúra a štýl. V chemickom rozbore sa látka rozkladá na svoje chemické zložky, aby sa zistilo jej zloženie a vlastnosti.

/rozčleňovanie
− rozdeľovanie členením na samostatné časti, úseky, diely a podobne.

/rozdeľovanie
− utváranie samostatných častí alebo dielov delením.

/rozdiel
– skutočnosť líšenia sa, rôznenia sa, odlišovania sa, nezhodovania sa, súvisenie odlišného, vzťahovanie sa entít, pri ktorom sa niektoré stránky jednej entity nevyskytujú pri druhej.
    Podľa toho, o entity akej povahy pritom ide, respektíve o aké stránky alebo vlastnosti týchto entít ide, možno hovoriť o vonkajšom, vnútornom, podstatnom, nepodstatnom, kvalitatívnom, kvantitatívnom, miestnom, rádovom, časovom, obsahovom, štrukturálnom, funkcionálnom, číselnom, druhovom, zásadnom, fyzickom, vecnom, metafyzickom, logickom, pojmovom atď. rozdiele. Skúmanie a zistenie rozdielu predpokladá uvedomovanie si totožnosti.
    Pojem rozdielu umožňuje rozlišovanie. Pojem rozdielu potrebujeme napríklad pri porovnávaní čísiel rozdielom. Rozdiel je výsledok odčítania.
:: porovnávanie, rozdiel (matematika), rozdiel kvantitatívny, rozdiel medzi vecami (Spinoza, B.), rozlišovanie, vlastnosti rozdielne.

/rozdiel kvantitatívny
– rozdiel vnútri tej istej kvantity, niečo „ľahostajné“ ku kvalitatívnej hranici. „Kvantitatívne rozdiely sa môžu vnútri jednej a tej istej kvality zväčšovať bez toho, aby bezprostredne viedli k premene danej kvality na inú kvalitu“ ([69];143).

/rozdiel medzi vecami (Spinoza, B.)
„Dve alebo viaceré rozdielne veci sa od seba líšia alebo rozličnými atribútmi, alebo rozličnými stavmi svojich substancií ([68];52)“.

/rozdielnosť
− matie odlišných vlastností, odlišnosť niečoho v porovnaní s iným, pričom môže ísť o rovinu fyzickú, psychickú, kultúrnu, sociálnu...

/rozdielnosť učení filozofických (Hegel, G. W. F.)
– rozdielnosť vývinových stupňov filozofie.

/rozhodnutie
– pevný úmysel vykonať niečo, odhodlanie.

/rozhodovanie
– súbor psychických procesov, ktorých zmyslom je vyhľadať optimálny cieľ a vhodný spôsob konania v určitej situácií ([504];154); druhá fáza vôľového konania, spočívajúca v riešení konfliktnej situácie; sekvencia krokov vedúca k vybratiu jedného variantu z možných riešení daného problému. Rozhodovanie môže vyústiť do rozhodnutia. K cieľovým objektom sa viažu rôzne city subjektu. Rozhodovanie sa preto prežíva ako nepríjemný citový stav napätia. Citové prežívanie konfliktu sa jedinec snaží verbalizovať, slovne vyjadruje a spredmetňuje svoje city, či už v ’tichej’ reči pre seba, alebo nahlas v slovných prejavoch k druhým ľuďom ([505];208 a n.).

/rozhranie
− pomedzie: miesto tvoriace hranicu medzi dvoma alebo viacerými oblasťami; časová hranica: obdobie medzi dvoma časovými úsekmi; predel medzi niečím, medzník.
:: rozhranie (fyzika), rozhranie (technika), rozhranie používateľské grafické.

/rozklad
– rozloženie, rozkladanie na časti; skaza, zánik, deštrukcia.
:: rozklad (právo).

/rozkladanie
− dávanie vedľa seba alebo na rozličné miesta v priestore, rozmiestňovanie. Ak si napríklad kúpime zabalený nezmontovaný kus nábytku v škatuli a chceme si ho zmontovať, aby sme ho mohli používať, musíme uskutočniť po jeho rozbalení ďalší krok a síce rozkladanie jeho zatiaľ nezmontovaných kusov.
:: rozbor.

/rozličnosť
− rozmanitosť, všelijakosť, rôznosť.

/rozlíšenie
− poznanie pri použití pojmu rozdielu; výsledok rozlišovania.

/rozlišovanie
– poznávanie alebo určovanie rozdielu, odlišovanie, diferencovanie.
Rozlišovanie je fundament múdrosti.

/rozloženie
– danie vedľa seba alebo na rozličné miesta v priestore, rozmiestnenie; rozdelenie na časti, rozobratie; spôsobenie rozkladu.

/rozmiestnenie
– umiestnenie na rozličné miesta v priestore, rozloženie, zadelenie na určité úseky.

/rozmiestňovanie
– umiestňovanie na rozličné miesta v priestore, rozloženie, zadelenie na určité úseky.

/rozmýšľanie
– zaoberanie sa niečím v myšlienkach, uvažovanie, myslenie, premýšľanie.

/rozpoloženie
– celkový psychický, duševný stav, nálada; položenie, situácia, súbor podmienok, okolností.

/rozpor
– nezhoda, nesúlad, protiklad.

/rozpoznanie
– rozlíšenie, rozoznanie – uvedomenie si alebo poznanie rozdielnosti, odlišnosti; zistenie rozborom.

/rozrôzňovanie sa
– proces odlišovania sa jedného od druhého, oddeľovanie sa, diferencovanie sa, špecifikovanie sa.

/rozsah
− veľkosť nejakého priestoru alebo plochy; počet prvkov napr. súboru.
:: rozsah pojmu, rozsah súboru štatistického.

/rozsah pojmu
– extenzia pojmu – významový konštituent pojmu, ktorý sa týka všetkých prvkov určitej množiny alebo triedy.
:: druh, logika, obsah pojmu, prvok množiny.

/rozum
− jedna (popri vôli a emocionalite) zo základných modalít ľudského ducha spočívajúca v schopnosti myslieť, rozmýšľať, uvažovať, usudzovať; schopnosť alebo súbor schopností tvoriť alebo pretvárať rôzne (najmä kognitívne a regulatívne) významové útvary a manipulovať či operovať nimi.
    Keďže sa rozum tematizoval a tematizuje pri intervencii najrozmanitejších a často vzájomne sa nekontrolovateľne prestupujúcich pojmov a predstáv, i jeho obraz v každodennom vedomí, vedách, filozofii, náboženstvách sa značne odlišuje a jeho obrysy bývajú značne neostré.
S pojmom rozumu úzko súvisí (napr. ako synonymum, podpojem atď.) pojem umu.
    Rozum je duchovná schopnosť zameraná na bytie (na rozdiel od umu ako špecificky ľudskej duchovnej schopnosti zameranej na to, čo je podstatné v zmyslovej oblasti, a teda na dianie).
:: common sense, credo, quia absurdum, činnosť rozumová, dôvod rozumový, inteligibilný, noogónia, pravda, proces intelektový, rozum (Kant, I.), rozum čistý (Kant, I.), rozum zdravý.

/rozum (Kant, I.)
– „schopnosť tvoriť princípy“ ([64];555).

/rozum čistý (Kant, I.)
– nem. reine Vernunft – rozum osebe, izolovaný, od skúsenosti nezávislý rozum, v súvislosti s ktorým možno klásť otázku, či môže byť zdrojom pojmov a súdov, ktoré prýštia iba z neho samého a napriek tomu sa vzťahujú na predmety. Túto otázku zodpovedal dogmatický racionalizmus kladne. Na rozdiel od dogmatického racionalizmu kritika čistého rozumu dospieva k zisteniu, že všetky poznatky o veciach, pochádzajúce z čistého rozumu, sú čírym zdaním (bloßer Schein) a iba v skúsenosti pravda spočíva.
:: čistý (Kant, I.).

/rozum synkritický
– súčasť predmetu synkriticizmu tvorená klastrom aktivít nereduktívne usúvzťažňujúcich (synkritizujúcich)
        každodenné formy transcendovania,
        umelecké formy transcendovania,
        vedecké formy transcendovania,
        filozofické formy transcendovania,
        náboženské formy transcendovania
a obnovujúcich prípadne narušenú kontinuitu vzťahujúcna sa imanencie a transcendencie alebo cishorizontovej a transhorizontovej reality, čím vedie k vystaveniu sa mysle človeka svetlu jej nadoblačia ([392];52an., 81an.)).
:: synkriticizmus.

rozum zdravý
− zdravý ľudský rozum, angl. common sense − intuitívny zdroj pôvodných a samozrejmých poznatkov.
Pojem zdravého ľudského rozumu je ústredný filozofický významový útvar škótskej školy.
:: škola škótska.

/rozumenie
− poznanie významu.

/rozvoj
– proces zlepšovania alebo pokroku v rôznych oblastiach života. Môže sa týkať oblasti osobnej, profesijnej, ekonomickej, sociálnej, environmentálnej, kultúrnej...

/rozvoj ekonomický
– zlepšovanie hospodárskej situácie krajiny alebo regiónu, zvyšovanie životnej úrovne a vytváranie nových pracovných príležitostí.
:: krajina, príležitosť pracovná, región, situácia hospodárska, úroveň životná.

/rozvoj environmentálny
– ochrana a udržateľné využívanie prírodných zdrojov, znižovanie znečistenia, ochrana biodiverzity...

/rozvoj kultúrny
– zlepšovanie alebo zdokonaľovanie postupov transformácie zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne.
:: kultúra.

/rozvoj osobný
– rozvoj zahŕňajúci zlepšovanie vlastných schopností, vedomostí a zručností. Môže ísť o vzdelávanie, sebazdokonaľovanie alebo rozvoj osobných záujmov.
:: osobnosť.

/rozvoj profesijný
– rozvoj zameraný zlepšovanie odborných kompetencií a kariérny rast. Môže zahŕňať školenia, kurzy, odborné stáže a ďalšie formy vzdelávania.
:: profesia, stáž odborná, školenie, vzdelávanie.

/rozvoj sociálny
– rozvoj zameraný na zlepšovanie kvality života v spoločnosti, riešenie sociálnych problémov a podporu rovnosti a spravodlivosti.

/rôznenie sa
– odlišovanie sa, líšenie sa.

/rôznosť
− rozličnosť, rozmanitosť, všelijakosť; podstatná odlišnosť, inakosť alebo rozdielnosť.
Užitočnosť rôznosti napríklad pri pohľade na nejakú vec spočíva v tom, že uľahčuje pochopiť jej zmysel.

/Rusnák, Peter
(16. 6. 1976, Piešťany − )
– slovenský filozof s ťažiskom výskumu v oblasti etiky (dejiny morálnej filozofie, environmentálna a komparatívna etika). Veľkú pozornosť venuje dielu P. A. Florenského a výskumu ruskej filozofie, intenzívne pracuje na transformácii ideí synkriticizmu (napr. konceptu konkordancie – súsrdečnenia alebo opätovanej lásky) do praxe (pedagogická činnosť, paliatívna starostlivosť...), o. i. v rámci organizácie univerzitných študentských aktivít, činností Piešťanského informačného centra atď.
– I: Sedlák, J.: Filozof Peter Rusnák: Otvárajme sa nádeji, ktorá uzdravuje (rozhovor), in: Piešťanský denník 14. marca 2021 (16.3.20201).

D: Filozofia jazyka P. A. Florenského, 2007; Pravda, veda, symbol, 2008; (spolu s H. Hrehovou) Acta Moralia Tyrnaviensia IV, 2011; (spolu s H. Hrehovou a R. Mońom) Fenomén krásy v slovanskom myslení 2011; Postmoderna, 2012; Čítanie z Heideggera, 2013; The Significance of Religion in Heidegger´s Thinking and the Cult in Florensky´s 2015; Political and Ethical Problem of Interpersonality and Human Rights, 2016; (spolu s H. Hrehovou a J. Feberom) Sociálno-etické motívy v súčasnej ruskej filozofii, 2016; Selected Themes between West European Philosophical Thinking and P.A. Florensky, 2017; Iný ako dar vo filozofii dialógu, 2018; (spolu s J. Feberom a H. Hrehovou) Human between Sacrum and Profanum in Russian philosophy of 20th century, 2019; (spolu s A. Rybasom a J. Feberom) Chápanie slobody v ruskej filozofii 20. storočia, 2020; Filozofia konkordancie v časoch nevzdelanosti, 2020.

:: filozofia slovenská.

/Russell, Bertrand
(18. 5. 1872 – 2. 2. 1970)
– anglický filozof, logik, matematik, sociológ, od roku 1908 člen Londýnskej kráľovskej spoločnosti, verejný činiteľ, známy pacifista (za čo bol v období 1. svetovej vojny pol roka vo väzení), jeden zo zakladateľov analytickej filozofie. Russell zastával spočiatku stanoviská neorealizmu. Bol učiteľom a osobným priateľom L. Wittgensteina, aj pod jeho vplyvom prešiel k novopozitivizmu. Svojimi formálnologickými prácami, najmä trojzväzkovou monografiou Principia Mathematica, ktorú napísal spolu so svojím učiteľom A. N. Whiteheadom, dovŕšil konštituovanie matematickej logiky a zároveň otvoril cestu rozpracovaniu logickej sémantiky. V roku 1950 mu bola udelená Nobelova cena za literatúru.
Russell sa venoval širokej palete filozofických problémov: svoju koncepciu reality označoval ako logický atomizmus, podla ktorého zmyslové údaje (= atomárne fakty) tvoria skutočnosť. Atomárne fakty sú vyjadrované atomárnymi výrokmi, ktoré sú spojením elementárneho mena s elementárnym predikátom. Spojením atomárnych výrokov vznikajú zložitejšie výroky, ktorých pravdivosť alebo nepravdivosť závisí od pravdivosti alebo nepravdivosti atomárnych výrokov, ktoré majú výpovedný obsah a môžeme ich overiť skúsenosťou.

D: German Social Democracy, 1896; An Essay on the Foundations of Geometry, 1897; A Critical Exposition of the Philosophy of Leibniz, 1900; The Principles of Mathematics, 1903; On Denoting, 1905; Philosophical Essays, 1910; (spolu s A. Whiteheadom) Principia Mathematica, 1910 – 1912 – 1913; The Problems of Philosophy, 1912; Our Knowledge of the External World as a Field for Scientific Method in Philosophy, 1914; Principles of Social Reconstruction, 1916; Political Ideals, 1917; Mysticism and Logic and Other Essays, 1918; Roads to Freedom: Socialism, Anarchism, and Syndicalism, 1918; The Philosophy of Logical Atomism, 1918; Introduction to Mathematical Philosophy, 1919; The Practice and Theory of Bolshevism, 1920; The Analysis of Mind, 1921; The Problem of China, 1922; The ABC of Atoms, 1923; The ABC of Relativity, 1925; What I Believe, 1925; On Education, Especially in Early Childhood, 1926; The Analys of Matter, 1927; An Outline of Philosophy, 1927; Why I Am Not a Christian, 1927; Sceptical Essays, 1928; Marriage and Morals, 1929; The Conquest of Happiness, 1930; The Scientific Outlook, 1931; Education and the Social Order, 1932; Freedom and Organization: 1814–1914, 1934; Religion and Science, 1935; Power: A New Social Analysis, 1938; An Inquiry into Meaning and Truth, 1940; A History of Western Philosophy, 1945; Philosophy and Politics, 1947; Human Knowledge: Its Scope and Limits, 1948; Authority and Individual, 1949; Unpopular Essays, 1950; New Hopes for a Changing World, 1951; The Impact of Science on Society, 1952; Satan in the Suburbs, 1953; Portraits from Memory and Other Essays, 1956; My Philosophical Development, 1959; Wisdom of the West, 1965; On the Philosophy of Science, 1965; War Crimes in Vietnam, 1967; The Autobiography of Bertrand Russell, 1967 – 1969; Dear Bertrand Russell... A Selection of his Correspondence with the General Public 1950–1968 (vyd. B. Feinberg a R. Kasrils, 1969.

:: filozofia 20. stor., filozofia analytická, filozofia anglická, filozofia súčasná, logika moderná, viera (Russell, B.).

/rýchlosť
− miera pohybu alebo deja v pomere k potrebnému času.
:: rýchlosť (fyzika).

/rytmus
gr. – návrat toho istého stavu v priebehu pohybu nastávajúci podľa určitej časomiery (cf [46];310).

S-lexikón

/Sade, Donatien Alfonse François markíz de
(2. 6. 1740 Paríž − 2. 12. 1814 Charenton-le-Pont) − kontroverzný francúzsky spisovateľ a filozof, zastávajúci materializmus a ateizmus. Sade s nezvyčajnou otvorenosťou opisuje zlo a stavia sa proti optimizmu francúzskych encyklopedistov. Tvrdí, že sama príroda učí človeka, že zlo a násilie, vo všetkých ich formách, sú niečím normálnym, a dokonca môžu viesť k najvyššiemu šťastiu. Sade ohmatáva možnosti presahujúce všeobecne uznávané obmedzenia a pokúša sa načrtnúť i riešenia, otvárajúc problémy svedomia a násilia; anticipuje výskum sexuálnej psychopatológie.

D: Justine ou les malheurs de la vertu (Justína alebo Nešťastia cnosti), 1791; La Philosophie dans le boudoir (Filozofia v budoári), 1795); Aline et Valcourt (Alina a Valcourt alebo Filozofický román), 1795; La Nouvelle Justine ou les Malheurs de la Vertu (Nová Justína alebo Nešťastie cnosti), 1797; Oxtiern ou les Malheurs du libertinage (Oxtiern alebo Nešťastia libertínstva), 1791; Les Crimes d′amour, nouvelles héroiques et tragiques... (Zločiny lásky, hrdinské a tragické novely), 1800; La Marquise de Gange (Markíza de Gange), 1813; 120 Journeés de Sodome ou l´école de libertinage (120 dní Sodomy alebo Škola voľnomyšlienkárstva), 1904; Dialogue entre un prêtre et un moribond (Dialóg kňaza s umierajúcim), 1926.

:: filozofia 18. stor., filozofia 19. stor., filozofia francúzska, filozofia novoveká.

/sánkhja
sa. – jeden zo šiestich ortodoxných systémov indickej filozofie (daršana), ktorý vytvoril Kapila (pravdepodobne to je však mýtická postava) ešte azda v predbuddhistickom období (7. – 6. stor. pred n. l., podľa iných prameňov medzi 750 – 500 pr. n. l.) a ktorého hlavným cieľom je odlíšiť dušu (purušu) od hmoty (prakrti), z ktorých spojenia vzniká vesmír. Vedomí a duší existuje toľko, koľko existuje živých bytostí. Sánkhja – hovorí Jógánanda – hlása konečné oslobodenie poznaním dvadsiatichpiatich princípov od prakrti čiže prírody až po purušu čiže dušu.
    Za ideový zdroj sánkhje sa okrem védskej spisby považuje aj tantrizmus (cf 417;94 a n., pozn. 113

Vývin sánkhje sa člení do dvoch hlavných etáp:

        raná, epická etapa výviny sánkhje, ktorej učenia sa vykladajú v upanišadách, v Bhagavadgíte a iných častiach Mahábháraty;
        klasická etapa, ktorá sa začína doktrinárnou systematizáciou tradície v diele Íšvarakršnu Sankhja-karika z 1. stor. n. l. No sánkhja (ako aj joga) – ako upozorňuje Eliade – má aj svoju prehistóriu – jej začiatok totiž, podľa všetkého, treba hľadať v rozbore prvkov tvoriacich ľudskú skúsenosť, rozlíšiť tie, ktoré po smrti zanikajú, a tie, ktoré sú „nesmrteľné“ v tom zmysle, že sprevádzajú dušu na onen svet. Takýto rozbor sa objavuje už Šatapathabráhmane (X. 1, 3, 4), ktorá rozdeľuje ľudskú bytosť na tri „nesmrteľné“ a tri „pominuteľné“ časti. „Začiatok“ sánkhje možno spojiť s otázkou mystickej povahy, a to: čo z človeka pretrváva po smrti, čo tvorí skutočné Ja, večný prvok človeka. Podľa sánkhje (i jogy) je tento svet skutočný (a nie iluzórny, ako napríklad pre védántu). Sánkhja uznáva existenciu dvoch prvotných (nestvorených) princípov vo vesmíre: hmotného – prakrti (hmota, príroda) a duchovného – puruša (vedomie). Sánkhju preto označujú ako ateistický dualizmus. Z teoretického i praktického aspektu je sánkhja totožná s jogou, od ktorej sa odlišuje iba v dvoch bodoch a) na rozdiel od jogy je ateistická, b) cestou k oslobodeniu je len metafyzické poznanie: keby v joge nebolo pojmu boha, tak by vlastne nebolo nijakého podstatného rozdielu medzi jogou a sánkhjou. Pôvodná sánkhja bol pravdepodobne teoretickou súčasťou jediného filozofického systému, ktorého praktickou súčasťou bola joga. Teória a prax jednotného rituálneho komplexu málo vyvinutej poľnohospodárskej spoločnosti sa vývojom rozštiepila na dva systémy; navyše joga má niečo veľmi spoločného s tantrizmom: je to zložitá sústava psychofyzických cvičení.

Učenie sánkhje o kozmickej evolúcii sa člení do štyroch skupín, ktoré sú tvorené 25 princípmi:

I. to, čo nie je stvorené a netvorí;
II. to, čo nie je stvorené a tvorí;
III. to, čo je stvorené a tvorí;
IV. to, čo je stvorené a netvorí.

1. puruša (Cosmic Spirit, kozmický duch; etymológia tohto slova je čistá. Je to prvý princíp postulovaný systémom sánkhje, ktorým sa vysvetľuje subjektívny aspekt prírody; je to najvyšší princíp, ktorý riadi, ovláda, usmerňuje procesy kozmickej evolúcie, pôsobiaca príčina univerza, ktorá umožňuje vyjavovanie sa všetkých prejavov hmoty) (I.)
2. prakrti ((< pra, skôr, prv, najprv + kar, robiť) Cosmic Substance, kozmická substancia, základná, prvotná, prvopočiatočná príroda. Je to druhý princíp, ktorý postuluje sánkhja, primárny zdroj všetkých vecí; nerozvinuté, ktoré sa rozvíja alebo vyvíja; nespôsobená príčina fenomenálnej (javovej) existencie; je večná, nezničiteľná a všeprenikajúca; je to všeprenikajúcno; nemá tvar, hranice, pohyb; je imanentná; pozostáva z troch konštituentov (gún) – sattvy, radžasu a tamasu. Nazýva sa aj pradhána (materia prima, prvoobsahujúcno alebo predobsahujúcno) a avjakta (neprejavená hmota).) (II.)
3. mahat (Cosmic Intelligence, kozmická inteligencia; skrátené za mahátattva (< mahá, veľký + tattva, toosť, esencia, pravda, realita, princíp, kategória), je to prvý pohyb, ktorý vzniká v najvyššom ideálnom univerze, prvé štádium po pôvodnej originálnej situácii, prvý produkt kozmickej substancie zvanej prakrti) (III.)
4. ahankára alebo ahamkára (< aham, ja + kára, robenie, činnosť < kar, robiť, konať (stvoriteľ ja, tvorca ja, doslova: „ja-robič /I-maker/“)) Individuating Principle, princíp individuácie, štvrtý princíp postulovaný sánkhjou, ktorý je zodpovedný za ohraničenia, vymedzenia, rozdelenia, rozmanitosť manifestovaného zjaveného sveta (v joge je to ego, princíp seba-vedomia)) (III.)
5. manas (< man, myslieť, domnievať sa, predstavovať si, predpokladať) Cosmic Mind, kozmická myseľ; piaty princíp postulovaný sánkhjou, princíp poznania (v joge je to individuálna myseľ, schopnosť pozornosti, výberu a odmietnutia). Manas treba odlišovať od mahat (kozmickej inteligencie), ktorá je vyvíjajúcnom (evolventou), čiže tým, čo je produkované a čo zároveň produkuje, zatiaľ čo manas je devolúta, evolúta, odvinuté, čiže to, čo je produkované, avšak samo neprodukuje nové formy bytia. Manas je ten stav, keď sa ideálne univerzum stáva viditeľným objektom ako jasne vymedzeným obrazom. Ahankára sa týkala ja, zatiaľ čo manas sa týka tohostného aspektu univerzálneho vzťahu Ja som to (Tat tvam asi)) (IV.)

Poznámka: Prvé tri štádia kozmickej evolúcie – mahat, ahankára a manas sa nevyčleňujú v čase, ale vynárajú sa simultánne; nie sú výsledkom nerovnováhy troch kauzatívnych konštituentov, ale sú univerzálne v čase i priestore, názvom i tvarom. Každý krok sa vysvetľuje oddelene (postupne) iba preto, aby sme mu porozumeli, ale ako obsah transcendentálnej skúsenosti sú identické.

Indrije (indriyas ((> indra, boh atmosféry a oblohy, indický Jupiter Pluvius čiže pán dažďa), sense-powers zmyslové mohutnosti, sily, schopnosti alebo potencie. Tieto sily sa vyvinuli tak, že konštruujú svet ako systém účelov alebo objektov túžby. Ich funkciou je poskytnúť miesto, pozíciu objektom. Indrije sú inherentné schopnosti kozmickej mysle (manas) poznávať a konať jedným z piatich spôsobov. Indrije vyžadujú, potrebujú nástroje, pomocou ktorých fungujú. Vznikajú simultánne s mysľou (manas) a sú iba vyvinuté („stvorené“), no samé netvoria). Indrije čiže schopnosti nemôžu reálne existovať bez objektov, napríklad schopnosť počuť (šrotra) by nemohla mať zmysel bez toho, čo možno počuť (šabda), čiže bez zvuku. Každá indrija má niečo, s čím alebo na čom operuje.
Indrije sa členia do dvoch skupín:
džňánendrije (jňánedriyas päť abstraktných poznávacích zmyslov; sú to schopnosti poznania, sily poznávania) (IV.):

  6. šrotra (the power to Hear, sluch);
  7. tvak (the power to Feel, hmat);
  8. čakšus (< koreňa čakš, vidieť < káš, javiť sa, byť viditeľný the power to See, zrak);
  9. rasana (the power to Taste, chuť;
10. ghrána (the power to Smell, čuch);
karmendrije (päť abstraktných činnostných zmyslov, sú to schopnosti alebo sily konania) (IV.):
11. vák (the power to express, hrdlo);
12. upastha (the power to procreate, plodenie, rozmnožovacie orgány);
13. páju (the power to excrete, vylučovanie, vylučovacie orgány;
14. páni (the power of grasp, uchopovanie, ruky);
15. páda (the power to move, pohybovanie sa z miesta na miesto, nohy).

Tanmátry (tanmatras (tanmátra, číre to, totosť < tad = to + mátra (pričom ma znamená merať) = živel, element, elementárna látka), päť jemných živlov; sú to jemné objekty zmyslových síl zvaných indrije, je to najjemnejšia forma skutočnej hmoty, bez veľkosti, supersenzibilné, a vnímané iba prostredníctvom hrubých objektov. Tanmátry vznikajú ako objekty indrijí simultánne s indrijami; vznikajú ako to, na čo sa vzťahujú indrije. Tanmátry sú pätorakým rozmerom beztvarej manifestácie energie, sú prvým vnímateľným rozlíšením hmoty, najjemnejšou formou skutočnej hmoty, sú bez veľkosti, sú nadzmyslové, vnímateľné iba prostredníctvom osobitných objektov. Sú produkované a zároveň produkujú nové mody bytia. Týmito novými modmi bytia univerzum postupuje, trvá a napokon mizne.) (III.)

16. šabda (počuteľnostno, jemný živel zvuku, esencia zvuku);
17. sparša (hmateľnostno, jemný živel ohmatateľného, esencia hmataľného);
18. rúpa (viditeľnostno, jemná živel tvaru, tvarovosti, esencia formy);
19. rasa (ochutnateľnostno, jemný živel chute, príchute, esencia príchute);
20. gandha (čuchateľnostno, jemný živel pachu alebo vône, esencia vône).

Mahábhúty (mahábhúta (mahá, veľký + bhúta, nastaný je particípium minulé od slovesa bhú = stať sa, vznikať, byť) – päť hrubých živlov vnímaných zmyslami, zmyslové elementy, živly). Je to päť foriem na ktoré sa diferencuje kozmická substancia (prakrti). Mahábhúty tvoria nositeľov, pomocou ktorých sa manifestujú jemné elementy (tanmátry), napríklad tanmátra zvuk (šabda) by nemohla byť počuteľná, ak by nemala mahábhútu éter (ákáša), ktorá slúži ako jej nosič (vehikel). Každá mahábhúta je podmienená tým, čo jej bezprostredne predchádza a vyvíja sa z toho.) (IV.):

21. ákáša (éter);
22. váju (vzduch);
23. tedžas (oheň a svetlo);
24. ápas (voda);
25. prthiví (zem).

:: filozofia hinduistická, filozofia indická, živel.

/sapere aude
lat. – maj odvahu k múdrosti, maj odvahu samostatne myslieť. Tento obrat pochádza od rímskeho básnika Horatia (Listy, I, 2,40).
    I. Kant význam tohto obratu, ktorý dnes – vzhľadom na historicky bezprecedentné manipulátorstvo – nadobudol kľúčovú závažnosť, uchopil slovami: „maj odvahu používať v l a s t n ý rozum (habe Mut, dich deines e i g e n e n Verstandes zu bedienen!“¹⁾.
____________
¹⁾ Tieto slová obsahuje prvý odsek Kantovho textu „Beantwortung der Frage: Was ist die Aufklärung? (Odpoveď na otázku: Čo je to osvietenstvo?)“ z 5. decembra 1783.

/Sartre, Jean-Paul
(21. 6. 1905 Paríž – 15. 4. 1980 Paríž) – francúzsky filozof a spisovateľ, predstaviteľ ateistického existencializmus označovaného (vzhľadom na myšlienkový vývin Sartra po 2. sv. vojne) aj ako marxistický existencializmus, ktorý výrazne ovplyvnil aj sociológiu, literárnu kritiku a postkoloniálne štúdiá; životný druh teoretičky feminizmu S. de Beauvoirovej. Nobelovu cenu za literatúru, ktorá mu bola udelená v roku 1964, odmietol s odôvodnením, že prijatím akéhokoľvek oficiálneho vyznamenania by sa spisovateľ premenil na inštitúciu, ústrednou kategóriou Sartrovej filozofie bol totiž pojem slobody.
    Sartrovo filozofovanie sa metodologicky opieralo o fenomenológiu a odmietanie esencializmu v intencii devízy existencia predchádza esencii (l'existence précède l'essence), čo sa výrazne prejavilo v jeho filozofickom myslení pred druhou svetovou vojnou napr. na jeho chápaní vedomia, ktoré podľa neho môže byť len tým, čím nie je: vedomie je prázdnota a ničota závislá od toho, čo v ňom nie je, dokonca aj o sebe samom vie až odstúpením od seba samého. Ako totálna prázdnota je vedomie opakom totálnej plnosti bytia osebe, absolútne nepriestupného, nehybného, večného a bez vzťahu k čomukoľvek inému.
    V dynamike načrtnutej rozpornosti prázdnoty vedomia a plnosti bytia osebe sa odhaľuje základná ontologická štruktúra, ktorej autentické dianie možno len ťažko (ak vôbec) opísať a racionálne uchopiť. Priblížiť sa k nej môžeme skôr oddávaním sa predreflexívnemu pohybu svojej vlastnej existencie, Sartrom označovanému ako bytie-pre-seba či jednoducho to-pre-seba (le Pour-soi) stojacemu proti tomu-osebe (l'en-soi).
    Naša existencia (autenticita) spočíva vo vrhaní sa mimo seba, v projektovaní sa a v neustálej voľbe: človek je tým, čím ešte len bude, čo zo seba spraví. V tomto zmysle je slobodný, ba priam odsúdený k slobode, nemôže sa totiž vymaniť z nevyhnutnosti neustále, v každom okamihu (sa) voliť. V tomto zmysle je absolútne zodpovedný za seba i za druhých, čo sa markantne prejaví najmä v extrémnych situáciách, Sartrom majstrovským spôsobom opisovaných v jeho umeleckých dielach (v románoch, esejach a najmä drámach). Spreneveriť sa autenticite značí byť neautentický: splynúť s realitou nastolenou okupantmi alebo s odcudzenosťou meštiackej spoločnosti.
Po druhej svetovej vojne sa Sartre vyrovnáva s marxizmom, najmä s jeho emancipačným diskurzom týkajúcim sa dejín a sebautvárania sa človeka v nich praxou; tento diskurz požadoval doplniť antropologickým výskumom.

D_filozofické: L'Imagination, 1936; La Transcendance de l'Ego, 1936; Esquisse d'une théorie des émotions, 1938; L'Imaginaire, 1940; L'Être et le Néant « essai d'ontologie phénoménologique», 1943 (hlavný spis; český preklad Bytí a nicota. Pokus o fenomenologickou ontologii, Praha 2006); L'existentialisme est un humanisme, 1945; Existentialisme et émotions humaines, 1957; Questions de méthode, 1957; Critique de la raison dialectique I: Théorie des ensembles pratiques, 1960.

:: existencializmus, filozofia 20. stor., filozofia francúzska.

/sattā
sa. – bytie.
:: filozofia indická.

/scientéma
lat.+gr. – štruktúrna súčasť alebo prvok vedy.

/sebapoznanie (Cassirer, E.)
– najvyšší cieľ filozofických skúmaní. „Táto devíza sa zachováva bez zmeny a otrasov počas všetkých konfliktov medzi filozofickými školami: predstavuje Archimedov bod, pevný a trvalý stredobod celého myslenia. Ani tí najskeptickejší myslitelia nepopierajú možnosť a nevyhnutnosť sebapoznávania. Spochybňovali síce všetky všeobecné princípy týkajúce sa podstaty vecí, avšak ich pochybnosti znamenali iba začiatok novej a spoľahlivejšej metódy bádania ([747];45).“
:: sebapoznanie (skepticizmus) (Cassirer, E.).

/sebapoznanie (skepticizmus) (Cassirer, E.)^*)
– prvý predpoklad sebarealizácie. „Skeptik dúfa, že sa mu popretím a deštrukciou pevného presvedčenia o objektívnej existencii vonkajšieho sveta podarí celé myslenie človeka opäť upriamiť na jeho vlastné bytie. ... Aby sme sa mohli tešiť z ozajstnej slobody, musíme sa snažiť prelomiť putá, ktoré nás viažu s vonkajším svetom ([747];45).“
_______
¹⁾ tento nadpis možno čítať napr.: Cassirerovo chápanie skepticistického prístupu k sebapoznaniu alebo Cassirerovo chápanie toho, ako skepticizmus poníma sebapoznanie

/sebareflexia
– reflexia seba samého spočívajúca pozorovaní seba samého a v uvažovaní o seba samom s cieľom pochopiť vlastné činy a ich zákonitosti.
Sebareflexiu považujú za bezprostredný prístup k (vlastnému) vedomiu a k psychike vôbec, preto sa považovala a ešte stále sčasti považuje aj za bezprostredný zdroj psychológie.
    Za jeden z najproblematickejších aspektov sebareflexie sa považuje bezprostrednosť v prístupe k sebe samému, čiže vylúčenie akejkoľvek sprostredkovanosti v ňom, vylúčenie akýchkoľvek v ňom intervenujúcich významových útvarov alebo procesov nesených už samou viazanosťou sebapozorovania na jazyk a jeho významové univerzum.
Uvedomenie si ťažkosti s čistotou prístupu k sebe samému vyvolalo niekoľko vĺn filozofickej kritiky, napr. empiriokriticizmus, fenomenológia, hermeneutika, analytická filozofia...

/sebautváranie
– dávanie vzniku sebe zámernou cieľavedomou činnosťou, vytváranie seba samého.

/sémanticky
gr. adv. – s ohľadom na význam výrazu.

/sémantika
gr. − časť sémiotiky tvorená skúmaním významu jazykových výrazov.
:: sémanticky., sémantika (Tarski, A.), sémantika logická, semiotika.

/sémantika (Tarski, A.)
− súhrn úvah, ktoré sa týkajú tých pojmov, ktoré, zhruba povedané, vyjadrujú určité súvislosti medzi výrazmi jazyka a objektami a stavmi alebo dejmi, ku ktorým sa tieto výrazy vzťahujú ([347];21).

/sémantika logická
− čistá sémantika, formálna sémantika − skúmanie významu založené na logike; sémantika zameraná na skúmanie umelých jazykov logiky, pričom jej predmetom je významová stránka jazykových výrazov.

/semiotika
gr. – veda, ktorej predmetom sú znaky, znakové systémy, pričom znaky chápe jednak ako znaky verbálne, jednak (napr. v rámci pragmatiky) ako znaky nonverbálne (modulácie súvislej reči, gestá...), a semióza.
Semiotika sa zvyčajne člení na tieto časti:
        syntaktika,
        sémantika,
        pragmatika.
– P: Bense, M. , Morris, Ch. W., Peirce, Ch. S., Saussure, F. de.
:: absencia (semiotika), abstraktný (semiotika), achrónia (semiotika), ikon (semiotika), index (semiotika), lingvistika systémová, modelovanie semiotické, semiotika logiky, semióza (semiotika), symbol (semiotika), škola semiotická tartusko-moskovská, znak (semiotika).

/semiotika logiky
– čistá alebo logická semiotika – súčasť metalogiky, ktorej predmetom sú najmä umelé jazyky logiky.
Semiotika logiky zahrnuje
        syntaktiku logiky,
        sémantiku logiky,
        pragmatiku logiky.

/semióza (semiotika)
– proces označovania, proces, v ktorom niečo funguje ako znak a v ktorom si niečo povšimne niečo prostredníctvom niečoho tretieho.

/sen
− významový útvar tvorený predstavou/predstavami prežívanými snívaním sa.
Keďže sen vzniká bez usmernenia vlastným ja, možno ho chápať ako javovú reprezentáciu nevedomia, napr. pudy sa väčšinou projikujú do objektov a partnerov, ktorí vystupujú v snoch; osoby, veci a udalosti, vystupujúce v sne, nadobúdajú prenesený význam a stáva sa z nich symbol.
    Sny symbolickými obrazmi demaskujú zábrany, vytesnené psychické obsahy a tajné želania ([318];449).
:: sen (psychológia).

/Seneca, Lucius Annaeus
(4 Corduba (dn. Cordoba) – 65 vila neďaleko Ríma; samovražda na pokyn Neróna) – Seneca Mladší – rímsky filozof (hlavný predstaviteľ rímskeho stoicizmu), štátnik a spisovateľ patrí k najväčším literárnym tvorcom tzv. strieborného obdobia), syn Senecu rétora, učiteľ budúceho cisára Nera a jeho poradca.
    Seneca obohatil výrazové prostriedky latinčiny a prispel k ďalšiemu rozvoju latinskej filozofickej terminológie.
    Filozoficky sa orientoval skôr na praktické otázky etiky, pričom eklekticky rozvíja aj myšlienky iných filozofických škôl, o. i. epikureizmu. Najpôsobivejší je tam, kde výklad morálnych princípov opiera o svoje vlastné životné skúsenosti, napr. ius est in armis (právo je v zbraniach, sc. silnejší má právo).

D: Naturales questiones (Otázky prírodnej filozofie), 7 kníh; Dialogi (Dialógy): Ad Lucilium de Providentia (Luciliovi o prozreteľnosti), Ad Serenum de Constantia sapientis (Serenovi o mravnej pevnosti múdreho človeka), Ad Novatum de Ira libri III (Tri knihy Novatovi o hneve), Marciam de Consolatione (Marcii o úteche), Ad Gallionem de Vita beata (Gallionovi o šťastnom živote), Ad Serenum de Otio (Serenovi o živote v ústraní), Ad Serenum de Tranquilitate animi (Serenovi o duševnom pokoji), Ad Paulinum de Brevitae vitae (Paulinovi o krátkosti života), Ad Polybium de Consolatione (Polybiovi o úteche), Ad Helviam matrem de Consolatione (Matke Helvii o úteche); De Beneficiis (O dobrodeniach), 7 kníh; De Clementia (O dobrotivosti), 3 knihy; Epistulae morales ad Lucilium (Etické listy Luciliovi), 20 kníh listov.

Seneca je aj významným autorom tragédií, ktoré sú jedinými dochovanými tragédiami v latinskom jazyku: Hercules furens (Šialený Herakles); Troades (Trójanky); Phoenissae (Feničanky); Medea; Phaedra; Oedipus; Agamemnon; Thyestes).
:: filozofia 1. stor., filozofia antická, filozofia rímska, filozofia staroveká, stoicizmus, terminológia filozofická.

/senzualizmus
lat. – filozofický názor, že jediným prameňom poznania sú zmyslové javy, pocity a vnemy. Základom celého nášho poznania je zmyslové nazeranie (či už konceptualizované alebo nie). V zmyslovom nazeraní je aj pôvod aj overenie nášho poznania. Základný princíp senzualizmu vyjadril J. Locke v téze: Nič nie je v našom rozume, čo by predtým nebolo v našich zmysloch.
Podľa senzualizmu je naše poznanie v podstate dané už v zmyslovom nazeraní a úloha rozumu spočíva len vo formálnom usporiadaní zmyslového materiálu.
Predchodcom novovovekého senzualizmu sa stal R. Bacon.

/serendipita
vm − schopnosť nachádzať stratené veci.

/séria
lat. – postupnosť – súbor navzájom spätých vecí, činností ap. rovnakého druhu.

/Serres, Michel
(1. 9. 1930 Agen, Francúzsko − 1. 6. 2019 Vincennes) − francúzsky filozof, predstaviteľ postmodernej filozofie, ktorého ťažiskom záujmu boli dejiny vedy a epistemológia, literát. Filozofia je podľa Serra hľadaním, konštruovaním a prepájaním rozumu, ktorý sa utvára v exaktných vedách, a rozumu utvárajúceho sa vo vedách duchovných.

D: Le système de Leibniz et ses modèles mathématiques, 1968; Hermès I, la communication, 1969; Hermès II, l’interférence, 1972; Hermès III, la traduction, 1974; Jouvences. Sur Jules Verne, 1974; Auguste Comte. Leçons de philosophie positive (en collaboration), tome I, 1975; Esthétiques sur Carpaccio, 1975; Feux et signaux de brume. Zola, 1975; Hermès IV, La distribution, 1977; La naissance de la physique dans le texte de Lucrèce, 1977; Hermès V, Le passage du Nord-ouest, 1980; Le parasite, 1980; Genèse, 1982; Détachement, 1983; Rome. Le livre des fondations, 1983; Les cinq sens, 1985; L’hermaphrodite, 1987; Statues, 1987; Éléments d’histoire des sciences (en collaboration), 1989; Le contrat naturel, 1990; Le tiers-instruit, 1991; Discours de réception de Michel Serres à l’Académie française et réponse de Bertrand Poirot-Delpech, 1991; Éclaircissements (entretiens avec Bruno Latour), 1992; La légende des Anges, 1993; Les origines de la géométrieLes origines de la géométrie, 1993; Atlas, 1994; Éloge de la philosophie en langue française, 1995; Nouvelles du monde, 1997; Le trésor. Dictionnaire des sciences (en collaboration), 1997; À visage différent (en collaboration), 1997; Paysages des sciences (en collaboration), 1999; Hergé, mon ami, 2000; Hominescence, 2001; Variations sur le corps, 2002; L’incandescent, 2003; Jules Verne, la science et l’homme contemporain, 2003; Rameaux, 2004; Récits d’humanisme, 2006; L’art des ponts, 2006; Petites chroniques du dimanche soir, 2006; Le tragique et la pitié. Discours de réception de René Girard à l’Académie française et réponse de Michel Serres, 2007; Petites chroniques du dimanche soir 2, 2007; Carpaccio, les esclaves libérés, 2007; Le mal propre : polluer pour s’approprier ? 2008; La guerre mondiale, 2008; Écrivains, savants et philosophes font le tour du monde, 2009; Temps des crises, 2009; Biogée, 2010; Musique, 2011; Petite Poucette, 2012.

:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia francúzska, filozofia súčasná.

/Scheler, Max Ferdinand
(22. 8. 1874 Mníchov – 19. 5. 1928 Frankfurt am Main) – nemecký filozof, predstaviteľ mníchovsko-göttingenskej školy fenomenológie, jeden zo zakladateľov filozofickej antropológie, fenomenologickej axiológie a sociológie poznania. Jeho filozofia je pokusom o syntézu novokantovstva a filozofie života na základe Husserlovej fenomenologickej metódy. V živote človeka a jeho orientácii majú hodnoty apriórnu funkciu – emóciami sme už viazaní na objektívne materiálne hodnoty: poznaniu veci predchádza určitý záujem o vec a táto sympatia je prejavom objektívneho poriadku lásky (ordo amoris), ktorým je predznamenaná ľudská existencia. V realita (na ktorej má účasť človek) sa prejavuje jednak slepé pudenie (Drang), jednak usmerňujúci duch (Geist). [Tento Schelerov názor v istom zmysle pripomína sánkhju.] Na ľudskej úrovni hrá duch úlohu regulácie pudových aktivít – človek je jediná bytosť, ktorá sa dokáže od svojej zmyslovej stránky odpútať (je askétom života).

D: Zur Phänomenologie und Theorie der Sympathiegefühle und von Liebe und Hass, 1913; Der Genius des Kriegs und der Deutsche Krieg, 1915; Der Formalismus in der Ethik und die materiale Wertethik, 1913 – 1916; Krieg und Aufbau, 1916; Die Ursachen des Deutschenhasses, 1917; Vom Umsturz der Werte, 1919; Neuer Versuch der Grundlegung eines ethischen Personalismus, 1921; Vom Ewigen im Menschen, 1921; Probleme der Religion. Zur religiösen Erneuerung, 1921; Wesen und Formen der Sympathie, 1923; Schriften zur Soziologie und Weltanschauungslehre, 3 zv, 1923/1924; Die Wissensformen und die Gesellschaft, 1926; Der Mensch im Zeitalter des Ausgleichs, 1927; Die Stellung des Menschen im Kosmos, 1928; Erkenntnis und Arbeit. Eine Studie über Wert und Grenzen des pragmatischen Motivs in der Erkenntnis der Welt; Philosophische Weltanschauung, 1929; Gesammelte Werke, 16 zv., 1954 – 1998; Logik I. (Fragment, Korrekturbögen), 1975; Gesammelte Werke, 16 Bände, 1954 – 1998; Schriften zur Anthropologie, 1994; Die Stellung des Menschen im Kosmos, 16. vyd. 2007; Der Formalismus in der Ethik und die materiale Wertethik, 2014.

:: antropológia filozofická, fenomenológia, filozofia 20. stor.

/Schelling, Friedrich Wilhelm Joseph
(27. 1. 1775 Leonberg (Württembersko) – 20. 8. 1854 Bad Ragaz (Švajčiarsko) – nemecký filozof, predstaviteľ nemeckého klasického idealizmus a jeho spojenia s romantickou filozofiou.
V nadväznosti na I. Kanta a J. G. Fichteho rozpracoval Schelling špekulatívnu filozofiu prírody - koncepciu hierarchie prírodných síl (potencií), ktorá napokon vyústila do filozofie identity. Protiklady subjektu a objektu, reálneho a ideálneho, prírody a ducha sa rozpúšťajú v absolútne ako identite ideálneho a reálneho. Toto absolútno možno bezprostredne postihnúť intelektuálnym nazeraním a v umení, ktoré stojí rovnoprávne vedľa filozofie či dokonca nad ňou a zjednocuje všetko, čo sa oddeľuje. V predmetoch empirickej skutočnosti je podľa toho či oného stupňa primerane zastúpená príroda alebo duch. V dôsledku toho tvorí ríša prírody i ríša ducha (dejiny) (vývinový) rad, ktorého jednotlivé stupne označuje Schelling ako potencie. Spríbuznené sú tieto potencie len prostredníctvom ich spoločného prazákladu – absolútna. Preto jeden stupeň nevzniká z druhého, ale absolútno ho necháva zo seba vzísť, aby tak dospelo k svojmu úplnému rozvinutiu.
Od roku 1807 sa Schelling zameriaval na problém slobody človeka a na jeho vzťah k bohu založený v jeho vôli. Potom Schelling rozpracoval vo svojej metafyzike dejín náboženstva základy neskoršej vedy o náboženstve. Posledné štádium jeho filozofie predstavuje hlbokomyseľná, ťažko prístupná mystika.

D: Ideen zu einer Philosophie der Natur, 1797; Von der Weltseele, 1798; System der transzendentalen Idealismus, 1800; Vorlesungen über die Methode des akademischen Studiums, 1803; Über das Wesen der menschlichen Freiheit, 1809; Philosophie der Mythologie und Offenbarung, 1848; Clara oder über den Zusammenhang der Natur mit der Geisterwelt, vyd. 1948; Ausgewählte Werke, I − II, 1973−1974; Gesamtausgabe, I − XIV, 1856 − 1962; Gesamtausgabe, I − XII, 1925 − 1928; Studienausgabe, 1974 an.; Briefe und Dokumente, I − III, vyd. 1962 − 1973.

:: filozofia 18. stor., filozofia 19. stor., filozofia nemecká klasická, Schelling, F. W. J. I., Schelling, F. W. J. II..

/Schelling, F. W. J. I.
– Schelling prvej fázy svojej mysliteľskej dráhy (do roku 1804), kedy rozvíjal svoju filozofiu totožnosti (filozofiu identity, identitnú filozofiu), historikmi filozofie zaraďovanú do významového univerza klasického nemeckého idealizmu.
:: filozofia 19. stor., filozofia nemecká klasická.

/Schelling, F. W. J. II.
– Schelling druhej fázy svojej mysliteľskej dráhy (po roku 1804), kedy rozpracúval filozofiu temného fundamentu bytia (Seyn) a všetkého inteligibilného spočívajúceho v slepej vôli (der blinde Wille) a vystupuje ako prominentný predstaviteľ romantickej filozofie: „V poslednej a najvyššej inštancii niet nijaké iné bytie ako vôľa. Vôľa je prabytie ... (Es gibt in der letzten und höchsten Instanz gar kein anderes Seyn als Wollen. Wollen ist Urseyn...) ([786];350).“ A z tohto „neumového sa – podľa Schellinga – vo vlastnom zmysle zrodil um (Aus diesem Verstandlosen ist im eigentlichen Sinne der Verstand geboren ([786];360)).“ Schelling v tomto období prichádza s novým chápaním existencie ako procesu „vnútornej transmutácie alebo zjasňovania spočiatku temného princípu vo svetlo ... podľa svojej prirodzenosti temný princíp (je) práve ten, ktorý sa zjasňuje vo svetlo... (eine innere Transmutation oder Verklärung des anfänglich dunkeln Princips in das Licht geht...([786];362)).“
:: filozofia 19. stor., filozofia nemecká.

/schéma
gr. − základná, v hlavných črtách znázornená podoba niečoho, ktorú možno zaznamenať aj grafickým náčrtom; grafické znázornenie podstatných častí niečoho, ich vzájomných väzieb a činností symbolickými značkami tak, aby podávalo názornú predstavu o jeho fungovaní alebo základných funkciách.
Vytvorenie schémy môže byť dôležitým krokom pri tvorbe modelu. Schéma slúži ako vizuálna reprezentácia systému alebo procesu a pomáha lepšie pochopiť a analyzovať jednotlivé časti a ich vzájomné vzťahy.

Tu sú niektoré kroky, ktoré môžu byť súčasťou procesu tvorby modelu:

Definovanie cieľov: Určenie, čo chcete modelom dosiahnuť.
Zber údajov: Zhromaždenie potrebných informácií a údajov.
Vytvorenie schémy: Vizualizácia systému alebo procesu pomocou diagramov.
Analýza a návrh: Detailná analýza a návrh modelu na základe schémy.
Implementácia: Realizácia modelu v praxi.
Testovanie a validácia: Overenie, či model funguje podľa očakávaní.
Údržba a aktualizácia: Priebežné zlepšovanie a aktualizácia modelu.

:: model, schéma argumentu, schéma bloková, schéma elektrotechnická, schéma úsudku, schéma vetná.

/schéma argumentu
− logické zviditeľnenie formálnej štruktúry argumentu, ktoré sa uskutočňuje nahradzovaním jednotlivých výrazov argumentu výrazmi jazyka logiky.s
:: argument, jazyk logiky, logika.

/schéma transcendentálna (Kant, I.)
– umožňujúcno aplikácie kategórií na javy

/schéma úsudku
− logická forma úsudku, to, čo majú rôzne úsudky spoločné z logického hľadiska.
:: logika.

/scholastika
gr. − druhá etapa vývinu stredovekej kresťanskej filozofie; v širšom zmysle: vyučovanie, štúdium a vedecká práca na stredovekých školách (zahrňujúca stredovekú scholastickú filozofiu) pestovaná na Západe a v Byzancii v období od 6. resp. 9. stor. do 15. resp. 16. stor. a nadväzujúca na patristiku, od ktorej sa odlišuje snahou systematizovať predchádzajúce nábehy k racionálnemu uchopeniu viery. Obdobné fenomény ako v európskej scholastike nachádzame aj v čínskej, indickej a arabskej kultúre.
    Scholastika kresťanského Západu sa vyznačovala tým, že základom vedy a filozofie boli kresťanské pravdy fixované v dogmách. Popri tom sa však dostávali k slovu aj nekresťanské myšlienky, najmä pod ochranou učenia o dvojakej pravde.
    Na stredovekú scholastiku nadväzuje novoveká scholastika (15. stor. až polovica 19. stor.) a po nej súčasná scholastika (od polovice 19. storočia dodnes).
    Významnou udalosťou pre rozvoj scholastiky bolo založenie falckej školy Karolom Veľkým. V 8. stor. a 9. stor. výrazne stúpol význam vzdelanosti a filozofie. Ako jediný jazyk vzdelancov sa presadila latinčina, a tak sa stala predpokladom internacionality vied. K štúdiu patrili aj knižnice, ktoré sa postupne zriaďovali usilovným opisovaním starých kníh a spisov. Pod stredovekým názvom dialektika sa už aj v teologických otázkach čoraz častejšie používa logika. V 11. stor. dochádza k vážnemu sporu medzi dialektikmi a antidialektikmi. Ďalším predmetom ostrých polemík boli univerzálie – tento spor je známy ako spor o univerzálie.
:: actus (scholastika), ens in se subsistens, ens per se subsistens, essentia, filozofia scholastická, scholastika neskorá, scholastika raná, scholastika vrcholná, Victorinus.

/scholastika neskorá
– posledná etapa stredovekej scholastiky spadajúca do 14. st. a 15. st. Jej predstavitelia (napr. Duns Scotus) vystupujú proti tomizmu a namiesto neho vyzdvihujú teóriu dvojakej pravdy.
– P: Albert Saský, Buridan, J., Duns Scotus, J., Mikuláš z Oresme, Occam, W., Peter Aureoli, Peter z Ailly .
:: scholastika, scholastika vrcholná.

/scholastika raná
– prvé obdobie vo vývine scholastiky (9. stor. – 12. stor.). Vyznačuje sa vypracovávaním metódy sic et non, ktorá spočíva v tom, že pri každej preberanej otázke sa uvádzajú citáty autorov, ktorí sú proti, a citáty autorov, ktorý sú za, a z týchto protikladov sa napokon vyvodzuje konečné riešenie. Metódu sic et non dotiahol do jej zrelej podoby Abélard. Metóda sic et non cvičila scholastikov v disputačnej pohotovosti.
    Vo filozofii sa zvyknú vyčleňovať tri prúdy:

najskorší a najpočetnejší, ktorý založil Alcuin,
prúd, ktorého hlavným predstaviteľom bol Eriugena,
prúd pochádzajúci zo školy v Auxerre.

Každé z týchto zoskupení hľadá predovšetkým metódu, ktorá by umožnila pochopiť a v súlade s cirkevnou dogmatikou interpretovať a vysvetľovať problém jestvovania Boha a jeho spojenie s človekom. Tým sa vysvetľuje metodologický charakter koncepcie filozofie u každého z týchto troch prúdov.
– P: Adelard z Bathu, Alcuin, Eriugena, J. S., Fotios, Gerbert z Aurillacu, Henrich z Auxerre, Konštantin Filozof, Notker z Liege, Odon de Cluny, Remigius z Auxerre
:: filozofia 9. stor., filozofia 10. stor., filozofia 11. stor., filozofia 12. stor., filozofia stredoveká, scholastika raná.

/scholastika vrcholná
- vrcholné obdobie rozvoja scholastického myslenia spadajúce do 13. stor., v ktorom sa budovali obrovské encyklopédie (teologické sumy) zahrnujúce celé scholasticko-teologické vedenie doby. Je to obdobie prijatia Aristotela do scholastickej filozofie (recepcia aristotelizmu).
– P: Adam z Marshu, Albert z Bollstädtu zvaný Veľký, Alexander Neckham, Alexander z Halesu, Bacon, R., Bonaventura, Bartolomej Angličan, Duns Scotus, J., Egídius Riman, Henrich z Gentu, Hugo zo St. Cher, Ján Rupella, Ján Pointlasne, Neckham, A., Peter z Tarentaise, Richard Fisacre, Richard z Cornwallu, Tomáš Akvinský, Tomáš z Yorku, Tomáš zo Chantimpré.
:: filozofia 13. stor., filozofia stredoveká, scholastika neskorá, scholastika raná, spor o univerzálie.

/Scholem, Gershom
(5. 12. 1897 Berlin − 5. 12. 1982 Jeruzalem) − Geršom Scholem, גרשם שלום − znalec židovskej mystiky, kabalizmu, chasidizmu, prikláňajúci sa k textom luriánskej kabaly a k spisom žiakov Israela ben Eliezera.

D: Das Buch Bahir. Ein Schriftdenkmal aus der Frühzeit der Kabbala auf Grund der kritischen Neuausgabe von Gerhard Scholem. Reihe‚ Quellen und Forschungen zur Geschichte der jüdischen Mystik, hrsg. von Robert Eisler, 1923; Die Geheimnisse der Schöpfung. Ein Kapitel aus dem Sohar, 1935; Ursprung und Anfänge der Kabbala, 1962; Von der mystischen Gestalt der Gottheit. Studien zu Grundbegriffen der Kabbala, 1962; On the Kabbalah and Its Symbolism, 1967; Judaica 1 – 6, 1968 – 1997; Über einige Grundbegriffe des Judentums, 1970; Zur Kabbala und ihrer Symbolik, 1998; Die jüdische Mystik in ihren Hauptströmungen, 2000; Poetica: Schriften zur Literatur, Übersetzungen und Gedichte, hrsg. von H. Kopp-Oberstebrink, H. Markus, M. Treml und S. Weigel, 2019.

:: filozofia 20. stor., filozofia súčasná, filozofia židovská.

/Schopenhauer, Arthur
(22. 2. 1788 Gdansk – 21. 9. 1860 Frankfurt a. M.)
– nemecký filozof, ktorý za podstatu sveta pokladal vôľu: Schopenhauerova filozofia vychádza z myšlienky antagonizmu vôle ako nevedomej pudiacej sily univerza a nazeravého poznania. Predmetom poznania sú iba predstavy, poznanie nikdy nedospeje k podstate vecí. Výnimkou je sám človek, ktorý je vo svojej podstate vôľou a zároveň má vedomie seba samého – toto sebauvedomenie je poznaním vlastnej podstaty. Zvonkajštenou vôľou človeka je jeho telo a vôľa je zvnútorneným telom. Ak je ľudské telo – tak ako každá iná vec vo vesmíre – materiálnym predmetom, potom celý vesmír je len vonkajším prejavom nadpis pomocný text hlavný text (objektiváciou) vôle ako chcenia prejavujúceho sa v prírode. Svet je teda vôľou i predstavou. Vôľa spočíva vo veciach a prejavuje sa v rozličných podobách (prírodné sily), ale úplné sebauvedomenie dosahuje až v človeku, ktorého mozog je vôľou myslenia a myslenie prejavením sa vôle v mozgu. Vo svete prírody sa vôľa derie k životu a jestvovaniu a ku všetkému, čo tomuto jestvovaniu slúži. Len človek je schopný vymaniť sa z tohto chcenia, ktorého cieľom je nejaký pôžitok, a pozastaviť sa nad tým, čo je vo veciach stále a nemeniteľné; človek môže poznávať nielen jednotlivosti, ale aj ich formy čiže idey ako vôľu objektivovanú na jednotlivých stupňoch jestvovania. Kontemplácia odtŕha človeka od nepokoja a poskytuje mu uspokojenie vo svete ideí metafyzického nevedomia. Mimo tejto kontemplácie pôsobí len slepá vôľa, pud bez cieľa a pokoja, iracionálne stále ďalej a ďalej, v ktorom – keby to bolo možné – lepšie by bolo nebyť ako byť. Preto je indická koncepcia nirvány ako vízia konečného cieľa človeka najlepším základom, o ktorý možno oprieť zmysel ľudského života. Morálne nezostáva človeku nič iné, než odtrhnúť sa od seba, od svojho egoizmu a spolucítiť s druhým človekom, s druhou vôľou nikdy nadpis pomocný text hlavný text neukojenou a neustále poháňanou nevyhnutnosťou ponoriť sa spolu s inými do sebazničenia vôle a vedomia. Udusiť v sebe chuť k životu, nechcieť už viacej chcieť a získať pokoj v nevedení. Vykúpenie spočíva v anihilácii vôle alebo aspoň v jej dočasnom uspaní pri zaujatí umelecky nazeravého postoja.

D: Über die vierfache Wurzel des Satzes vom zureichenden Grunde, 1813; Über das Sehen und die Farben, 1816; Die Welt als Wille und Vorstellung, 1819, 18442, 18593 (hlavné dielo); Über den Willen in der Natur, 1836; Die beiden Grundprobleme der Ethik, 1836; Parerga und Paralipomena, 2 Bde, 1851; Aus Schopenhauer's handschriftlichen ´Nachlass, 1864; Schopenhauer's sämtliche Werke. 6 Bd., 1873 − 1874; A. Schopenhauers gesammelte Werke, 15 Bd., 1911 − 1929.

:: filozofia 19. stor., filozofia nemecká, filozofia novoveká, filozofia súčasná, mechanika (Schopenhauer, A.), učenie sa filozofii (Schopenhauer, A.), vôľa osebe (Schopenhauer, A.).

/schopnosť
− matie vlastností potrebných na vykonávanie niečoho, napr. serendipita, súdnosť...
:: schopnosť (psychológia), schopnosť pohybová, schopnosť rozlišovacia (fyzika), zmysel telesný.

/signifiant
fr. – signifikant, signans – označujúce.
:: signifiant (Saussure, F. de), znak.

/signifié
fr. – signifikát, signátum – označované.
:: signifié (Saussure, F. de), znak.

/sila
− schopnosť podávať výkon alebo spôsobiť niečo.
:: sila (fyzika), sila hlasu, sila právna.

/situácia
lat. − súhrn okolností, stav vecí vzťahujúci sa na osoby; zjednotenie subjektobjektových a subjektsubjektových vzťahov, v ktorých sa ocitá človek.
    Človek je v situácii aktérom, zasahuje do nej, vytvára, pretvára, premieňa, ruší ju, prechádza do inej.
    Situácia je priesečníkom minulého s budúcim, stvoreného a rodiaceho sa a ešte neexistujúceho, individuálneho a spoločenského, ustaľujúceho sa a meniaceho sa. Subjekt sa pohybuje obvykle vo viacerých situáciách naraz.
    Budúce nepristupuje k minulému a naopak minulé k budúcemu dajako dotatočne, ale sú prepojené bezčasmo (achrónne), hoci sama situácia je v čase, v čase sa utvára, trvá alebo zaniká. Bezčasová väzobnosť platí aj pre ďalšie prvky alebo aspekty situácie.
    Veľmi dôležitým druhom situácie je ťažkosť.
:: orientácia človeka vo svete, situácia afektogénna, situácia estetická, situácia hraničná, situácia mimojazyková, situácia synkritická, výraz deiktický.

/situácia estetická
– súčasť predmetu estetiky tvorená konfiguráciou
        estetických vzťahov,
        estetických javov,
        estetických hodnôt,
        estetických funkcií,
        estetických aktivít (cf [185];59, 68)
:: estetično, estetika.

/situácia hraničná
– hlboký otras alebo otrasy tvorené zážitkom bolesti, viny, utrpenia, zápasu o život, cez ktoré sa dochádza k sebapoznaniu a k skutočnej autentickej existencii človeka. Hraničnú situáciu v tomto zmysle filozoficky tematizoval K. Jaspers a jej pojem sa stal kľúčovou súčasťou existencialistického významového univerza.
    Za hraničnú situáciu sa taktiež pokladá situácia krajnej záťaže (nedostatok tekutín, potravy, spánku, kyslíku) alebo vyhroteného konfliktu. V situácii krajnej záťaže sa skúma odolnosť človeka, podmienky jeho prežitia.
Hraničné situácie sú obľúbeným literárnym motívom (Prométeus, Faust, Antigoné a pod.).

/situácia synkritická
– súčasť predmetu synkriticizmu, situácia, v ktorej rozlišujeme dve odlišné entity alebo oblasti a zároveň nestrácame zo zreteľa ich súvislosť.
:: synkriticizmus.

/Sivák, Jozef
(1945 – ) – slovenský filozof, samostatný vedecký pracovník Filozofického ústavu SAV v Bratislave; odborník na modernú francúzsku filozofiu s osobitným dôrazom na fenomenológiu, prekladateľ; žiak Paula Ricœura, zakladateľ a vedúci Fenomenologického seminára pri Filozofickom ústave SAV.

D (výber): Tymieniecka, A.T.: The later Husserl and the Idea of Phenomenology, Idealism-Realism, Historicity and Nature, 1978; Celis, R.: Schuhmann, K.: Die Dialektik der Phaenomenologie I, II., 1978; Sokolowski, R.: Husserlian Meditations. How Words Present Things, 1979; Emil Namer /1898-1979/, 1979; L'oeuvre et l'imaginaire. Les origines du pouvoir-être créateur, 1979; Scheler, M.: Logik I. 1979; Floss, P.: Mikuláš Kuzánský, 1980; Descartes versus Galilei, 1984; Brown, A.G.: Introduction to Subject Indexing, 1984; Tymieniecka, A. T. The Phenomenology of Man and of the Being I. Plotting the Territory of Nature and the Human Communication, 1985; Vladimír Jankélévitch, cet incompris, 1985; The Library of Congress, najväčšia knižnica sveta /The Library of Congress, la plus grande bibliothéque du monde/, 1986; Konference o Mateji Belovi, 1985; Sousedík, S.: Valerián Magni 1586 – 1661, 1987; Liščáková-Gründlerová-Valent-Beník: Francúzsko-slovenský slovník, 1987; K dejinám školstva, vzdelanosti a kultúry v dobe osvietenskej, 1988; Philosophe et philosophie dans le Dictionnaire des philosophes, 1988; Butik či butika, 1988; V ústrety Bienále ilustrácií Bratislava 89, 1988; Revolučný ideál a skutočnosť. Na príklade francúzskej revolúcie, 1989; Pauza, M.: Zur Problematik der transzendentalen Phaenomenologie, 1989; Vladimír Jankelevitch, angažovaný moralista, 1989; Nový časopis pre kultúru: Rendez-vous en France, 1989; Martin Heidegger /1889 – 1976/. Život versus dielo, 1989; Polyfonický mysliteľ Gabriel Marcel /1889-1973/, 1989; Skloňovať či neskloňovať skratku UNESCO, 1989; Správa o kolokviu o J.A.Komenskom v Uhorskom Brode, 1990; Guerin, M.: Otvorená Európa a filozofia /L'Europe ouverte et la philosophie/, 1990; Nepochopený Vladimír Jankélévitch, 1990; Filozof ambiguity Maurice Merleau-Ponty. Merleau-Ponty, M.: Predhovor k Fenomenológii vnímania /Phénoménologie de la perception. Avant-Propos/. 1990; Odpoveď Jánovi Horeckému, 1990; Réduction phénoménologique et intuition. A propos du rapport Husserl-Ingarden, 1990; Ricoeur, P.: Etika a politika /Ethique et politique/, 1990; Jablko sváru, 1990; Jacques Derrida, 1990; Sloaník francúzskych skratiek, 1990; Filozofia na Jadrane /Správa o 24. Medzinárodnom fenomenologickom kolokviu, 1990; K neutralite Česko-Slovenska, 1990; Pražské rozhovory o zodpovednosti, 1990; Paul Ricoeur vo Viedni, 1990; Kriesenie federácie, 1990; Kto je princom filozofov. S Michelom Guérinom o filozofii, figurológii a inom, 1990; Lustrácie a ilustrácie, 1990; Jan Patočka, critique de Husserl. D'une lecture métaphysique de la phénoménologie husserlienne, 1990; Od fenomenálneho ja k osobnému a od prírodného sveta k prirodzenému, 1990; Pojem zmyslu u Merleau-Pontyho, 1990; Najskôr dom, potom strecha, 1990; Uviesť veci na správnu mieru, 1990; Vylučuje večnosť sveta jeho stvoriteľnosť, 1990; Od monológu k dialógu. Alebo ako sa vstupuje do seba, 1990; O metodológii vied odinakiaľ a trochu inak, 1991; Ingarden, R.: Umělecké dílo literární, 1991; Premiérov omyl, 1991; Piruety pána ministra, 1991; Gándhí a my, 1991; Colloque Jan Patočka, 1991; Edmund Husserl – filozof, pedagóg, vedec a spisovateľ, 1994; Fenomenlógia v „Čase a narácii“ P. Ricoeura, 1995; Bergson ako politik, 1995; II. svetový fenomenologický kongres v Mexiku, 1996; Dejiny filozofie 20. storočia. Niekoľko postáv súčasnej kontinentálnej filozofie, 1997; Jedna bilancia existencializmu, 1998; 90 rokov od narodenia Mauricea Merleau-Pontyho, 1998; Levinas a problém subjektu (nad knihou G. Bailhacha), 1998; Návrat k metafyzike na Kongrese Združenia frankofónnych filozofických spoločností, 1998; K Ricoeurovej hermeneutickej fenomenológii, 2002; La réconciliation occidentalo-slave: une tache pour le XXIe siècle. In Actes du XXVIII-e Congres de l'Association des Sociétés de Philosophie de Langue Francaise, Bologne 2000, 2002; Paul Ricoeur, 2006; Slovenský neokartezián Juraj Cíger, 2006; Igor Hrušovský ako filozof, 2007; Jan Patočka – kritik Husserla, 2007; Pocta Romanovi Ingardenovi, 2007; Husserl comme théologien, 2008; Na úvod, 2009; Jan Patočka mint Husserl kritikusa, 2009; Paul Ricœur ako metodológ dejín. Vo svetle diela Čas a rozprávanie [Paul Ricœur as Methodologist of History], 2013; The Citizen by Husserl and the Postmodern Citizenship, 2014; Patočka a Merleau-Ponty: Dva prístupy k svetu, 2015; K fenomenológii kultúry: Tymieniecka verzus Husserl [Towards the Phenomenology of Culture: Tymieniecka versus Husserl], 2017; À propos de l' „ontopoiesis de la culture“ chez A.-T. Tymieniecka (1923 – 2014), 2018; Barbaras, Renaud: Métaphysique du sentiment, 2020.

:: filozofia slovenská.

/skepticizmus
gr. − filozofický postoj alebo filozofický smer zdôvodňujúci skepsu (pochybovanie) alebo argumentujúci skepsou pri riešení otázok týkajúcich sa možností poznania alebo rozlišovania medzi dobrom a zlom, a to zvyčajne ako reakcia na dogmatizmus a špekulatívnosť. Krajný skepticizmu môže prerásť až do agnosticizmu alebo nihilizmu. Počiatky skepticizmu možno nájsť už v rámci starovekej filozofie, pozri napr. antický skepticizmus.
:: sebapoznanie (skepticizmus) (Cassirer, E.).

/skúmanie
− pozorovanie, (vedecké) študovanie; sústredené, bedlivé prezeranie; zisťovanie.
:: aparát konceptuálny, objekt skúmaný, skúmanie filozofické, skúmanie logické, skúmanie štatistické, skúmanie vedecké.

/skúmanie filozofické
– skúmanie, ktoré necháva vo svojom pozorovaní predmetu intervenovať ako hlavné významové útvary filozofické kategórie.
:: disciplína filozofická, filozofia, filozofia jazyka.

/skúmanie logické
− skúmanie, ústrednú časť predmetu ktorého tvorí logické vyplývanie (cf [88];86).
:: logika.

/skúmanie pohybu
– pozorovanie pohybu, jeho vlastností, štruktúry, príčin a vzťahov k tomu, čo sa pohybuje, čo pohybuje a k okolnostiam pohybu, k jeho podmienkam, k jeho umožňujúcnu; skúmanie pohybu sa stalo ústrednou úlohou prírodovedy 16. stor., s čím je spojený aj vznik matematickej analýzy (cf veda 16. stor.).
V rámci medicíny sa skúmanie pohybu uskutočňuje pod titulom kineziológia, ktorej predmetom sú podmienky a zákony pohybu živého tela.

/skúmanie vedecké
– skúmanie uskutočňované metódami vedeckého poznávania sveta pri rešpektovaní požiadaviek kritickosti, systematickosti, kontrolovateľnosti, presnosti, objektivity, terminologickej jednoznačnosti...
:: glotogónia, sinológia, skúmanie fyzikálne, veda.

/skupina
− viac jednotlivostí alebo jednotlivcov (indivíduí) pospolu, výsledok zoskupovania.
:: podobnosť, skupina spoločenská, trieda, trojica.

/skupina spoločenská
− sociálna skupina − zoskupenie ľudských jednotlivcov v reálnom priestore alebo na základe reálnych interakcií alebo na základe určitých spoločných vlastností.
:: človek, domácnosť, hnutie, rodina, skupina spoločenská (sociológia).

/skúsenie
– urobenie pokusu.

/skúsenosť
– podstatná stránka vzťahov človeka k okolitému svetu, ktorá súvisí so spracúvaním dojmov o okolitom svete (čo sa uskutočňuje vedome a zároveň s učením), alebo získané znalosti, schopnosti a zručnosti technického a metodického charakteru; existencia údajov o predmetoch poukazujúca na bytie (cf [10];280).
    Podľa toho, aké kategórie alebo pojmy intervenujú v našich úvahách o skúsenosti, skúsenosť chápeme ako dianie, priebeh, proces, výsledok a pod.
Považuje sa za fakt (cf. 309;39), že to, čo nám je dané v skúsenosti, je vždy konkrétne.
    Pri úvahách o skúsenosti sa rozlišuje subjekt skúsenosti, čiže subjekt, ktorý skúsenostne poznáva, a všetko to (t. j. súhrn toho), čo je tomuto subjektu v skúsenosti dané a je v tom zmysle predmetom skúsenosti.
Skúsenosť je usúvzťažňovanie subjektu a objektu. Skúsenostne poznávajúci subjekt je k súhrnu toho, čo je mu v skúsenosti dané, v podobnom vzťahu ako oko k zornému poľu. Oko je v tomto prirovnaní podmienkou a predpokladom zorného poľa. Bez vidiaceho oka by nebolo zorného poľa. Zorné pole je umožňované pozerajúcim okom. Oko je teda podmienkou možnosti zorného poľa. Oko sa pritom nikdy nenachádza vo svojom zornom poli. Nie je teda jedným z predmetov zorného poľa ([310], 43).
    Skúsenosť môže byť

pasívna,
získavaná a obohacovaná pozorovaním.

Skúsenosť v istej oblasti vedy, napr. v klinickej medicíne, sa dnes označuje aj termínom erudícia.
:: a posteriori, a priori, apercepcia, apriori, pojem aposteriórneho, pojem apriórneho, skúsenosť (Feyerabend, P. K.), transcendovanie.

/skúsenosť (Feyerabend, P. K.)
– „to, čo normálny pozorovateľ (pozorovateľ, ktorého zmysly sú v poriadku a ktorý nie je opitý alebo ospalý atď.) vníma za normálnych okolností (za plného denného svetla, bez interferencií prostredia) a čo opisuje jazykom, ktorý súhlasí s faktami a je všetkým zrozumiteľný. Skúsenosť je pre poznanie dôležitá preto, že za normálnych okolností obsahujú vnemy pozorovateľa presne tie isté formy, ktoré sídlia v objekte. Tieto vysvetlenia nie sú ad hoc ([775];138)“.

/skúsenosť čistá (empiriokriticizmus)
− skúsenosť zbavená akýchkoľvek primyslenín, hypotéz atď.
:: čistý, skúsenosť čistá (empiriokriticizmus).

/skutočnosť
− realita − všetko, čo je, na rozdiel od toho, čo nie je, ešte nie je, môže byť atď. Napríklad protiklad zdania alebo protiklad možnosti.
Pojem skutočnosti kolíše podľa významových útvarov, ktoré intervenujú v procese vzniku tohto pojmu, najmä podľa kategórií. Napríklad pri tvorbe Jaspersovho pojmu skutočnosti intervenuje najmä pojem praxe a pojem odporu: „Skutočnosťou nazývame to, s čím sa stretávame v praxi, čo nám kladie odpor alebo čo slúži ako látka pri zaobchádzaní s vecami, živými bytosťami a ľuďmi. Skutočnosť poznávame v každodennom živote, v zaobchádzaní s nástrojmi, pri používaní technických zariadení, v našich zdisciplinovaných vzťahoch k iným, v metódach organizácie a v riadení.“ ([242];57)
:: ab esse ad posse, fakt, metafyzika, ontológia, realita transhorizontová, skutočnosť právna, skutočnosť hmotná, skutočnosť materiálna, skutočnosť za horizontom, skutočnosť za obzorom, skutočnosť zaobzorová, verne, vernosť.

/skutočnosť materiálna
– hmotná skutočnosť, skutočnosť tvorená hmotou, matériou.
:: bytie hmotným.

/skutok
− niečo vykonaného, uskutočneného nejakou osobou, čin.

/Slavkovský, Reginald Adrián
(1963 Košice – ) – slovenský filozof a kňaz, ktorý sa vedecky zameriava na štúdium limít racionality z rôznych uhlov pohľadu. Okruh jeho prednáškových tém zahrnuje aj indickú a čínsku filozofiu, kognitívne štúdia, teóriu informácie a religionistiku.

D: Boh v kontexte súčasného medzináboženského dialógu, 2000; Vďačnosť, 2003; Apersonalistické a personalistické prístupy vo vede a vo filozofii. Protiklad alebo komplementarita?, 2004; Priateľstvo medzi mužom a ženou, 2005; (spolu s J. Vydrovou a A. Vydrom) Paradoxy a hranice racionality, 2007; Význam významu – logicko-racionálny a celostno-duchovný prístup, 2008, Wittgenstein a postformálne myslenie, 2008, Čas pre myšlienky o čase, 2008; The Meaning of Meaning: Logical-rational and Holistic-spiritual Approach, 2009; Information in the Context of Philosophy and Cognitive Sciences, 2013, Informácia v kontexte filozofie a kognitívnych vied, 2013; Rationality and Human Cognition, 2013; Terapeutický potenciál vzťahov z hľadiska dvoch rovín komunikácie, 2013; (spolu s M. Kutášom) Úvod do filozofie jazyka, 2013.

:: filozofia slovenská.

/sled
− súvislé poradie, neprerušovaný rad, postup.
:: stupnica.

/sledovanie
– venovanie pozornosti, všímanie sa.

/sloboda
– možnosť konať podľa vlastnej vôle.
:: etika, sloboda (Hume, D.), sloboda (synkriticizmus), sloboda škodlivá (Albrecht, J.).

/sloboda (Hume, D.)
− moc konať podľa určenia vôle.

/sloboda (synkriticizmus)
– dobrovoľná, vedomá, mimoriadne fragilná uvoľnenosť alebo vystavenosť zmyslu determinujúcich okolností života človeka. Náplňou vedomia slobodného človeka nie sú len kognitívne významové útvary: k tomu, aby sme boli slobodní, nestačí nevyhnutnosť iba (intelektuálne) poznať, ale treba byť od nej aj emocionálne nezávislý. Ak napríklad svojho utlačovateľa alebo nejaký režim alebo nejakú chorobu nenávidíme, čiže ak nie sme od nich emocionálne nezávislí, neoslobodí nás iba intelektuálne ovládanie prostriedkov ich likvidácie, ale aj emocionálna nezávislosť od nich. Pokiaľ utlačovateľa alebo režim alebo chorobu nenávidíme, závisíme od nich, dokonca aj vtedy, keď už neexistujú. Nenávisť je klonom neslobody.
– I: Oslobodenie.

/sloboda škodlivá (Albrecht, J.)
– život bez povinnosti, nezáväznosť ([129];145).

/slobodomurárstvo
− nadnárodné kozmopolitické mužské hnutie ezoterickej a charitatívnej povahy tvorené rôznymi rádmi rôznej štruktúry s cieľom sebazdokonaľovania sa jeho členov v smere humanity, tolerancie a prirodzenej etiky v troch stupňoch − učeň, tovariš a majster. Spolky tvorené hnutím sa organizujú v lóžach, ktorým sú nadradené veľké lóže, z ktorých prvá bola založená 24. 6. 1717 na deň sv. Jána Krstiteľa, patróna murárov, v Londýne (Grand Lodge of England). Prvým majstrom sa stal Anthony Sayer.
    Prvé pravidlá slobodomurárskych lóží pod názvom The Constitutions of the Free-Masons containing the History, Charges, Regulations, &c. of that most Ancient and Right Worshipful Fraternity vyšli v Londýne 1723 z pera škótskeho presbyteriánskeho duchovného Jamesa Andersona mocne ovplyvneného J. A. Komenským. Anderson v tejto konštitúcii Rádu slobodných murárov uvádza, že bol „ustanovený s cieľom zušľachtenia človeka: milovania hodného človeka, vzorného občana a dobrého poddaného, nezlomného vo svojich sľuboch, verného ctiteľa boha priateľstva, skôr priateľa ctnosti ako odmeny“ ([510];12).
    V Nemecku bola prvá lóža založená v roku 1737 v Hamburgu.
    V Bratislave vznikla prvá slobodomurárska lóža okolo roku 1760 ([510];22).
    Známi slobodomurári: Fridrich II. Veľký, Klopstock, G. E. Lessing, Goethe, Fichte, Mozart, František Štefan Lotrinský (manžel Márie Terézie), J. W. Kempelen, Karl Heinz Böhm (cf [171];167 − 168).

/Slovenské filozofické združenie pri Slovenskej akadémii vied
– SFZ pri SAV – dobrovoľné výberové združenie vedeckých, odborných pracovníkov a učiteľov v oblasti filozofických disciplín. Je jednou z vedeckých spoločností pri SAV, ktoré sa združujú v Rade slovenských vedeckých spoločností.
    Poslaním SFZ pri SAV je utvárať predpoklady na optimálny rozvoj filozofie na Slovensku, rozširovať poznatky z oblasti filozofickej tvorby v spoločnosti, prispievať k zvyšovaniu odbornej úrovne svojich členov, propagovať a popularizovať výsledky filozofickej tvorby na Slovensku aj v zahraničí.
    SFZ pri SAV sa riadi stanovami. Najvyšším orgánom SFZ pri SAV je Valné zhromaždenie, výkonným orgánom Valného zhromaždenia je Výbor SFZ pri SAV, ktorý na čele s predsedom riadi činnosť SFZ v období medzi Valnými zhromaždeniami.
    SFZ pôsobí na území Slovenskej republiky a vystupuje ako samostatný subjekt vo vzťahu k iným vedeckým organizáciám v Slovenskej republike a v zahraničí.
    SFZ pri SAV je členom Medzinárodnej federácie filozofických spoločností FISP.
    Poslaním SFZ je:

Presadzovať slobodu prejavu a tvorby.
Utvárať predpoklady na optimálny rozvoj filozofie na Slovensku.
Rozširovať poznatky z oblasti filozofickej tvorby a podieľať sa tak na rozvoji duchovnej kultúry na Slovensku.
Získavať vedeckých pracovníkov pre aktívnu spoluprácu na rozvoji filozofie na Slovensku.
Poskytovať pomoc všetkým školám pri zvyšovaní úrovne vyučovania filozofie a jej disciplín. Zasadzovať sa za adekvátne postavenie a rozvoj výučby filozofie na stredných školách.
Prispievať k zvyšovaniu odbornej úrovne svojich členov, s osobitným zreteľom na mladých pracovníkov, i k všestrannému rozvoju talentov.
Propagovať výsledky filozofickej tvorby na Slovensku aj v zahraničí.
Poskytovať pomoc svojim členom pri vedeckej a odbornej práci.
Usporadúvať národné a medzinárodné konferencie, semináre, vedecké sympóziá, prednášky, diskusie a iné akcie.
Spolupracovať s inými vedeckými a kultúrnymi zoskupeniami v Slovenskej republike a v zahraničí.
Rozvíjať vlastnú edičnú a publikačnú činnosť tak, aby sa umožnila čo najširšia názorová pluralita.
Spolupracovať s Filozofickým ústavom SAV pri vydávaní časopisu "Filozofia" a "Organon F".
Zabezpečovať ochranu stavovských záujmov vedného odboru a brániť profesionálne záujmy a práva členov SFZ.

:: filozofia slovenská.

/smer
− to, kam sa zameriava (pozornosť, činnosť...).
Slovom smer sa mieni:

myslená línia, po ktorej sa deje nejaký pohyb, určená vzhľadom na svetové strany alebo na polohu. Smer je strana, na ktorú sa otáčame, ku ktorej smerujeme, orientácia pohybu v priestore;
ráz, povaha, charakter, spôsob, zameranie;
súhrn názorov, zásad a pravidiel, ktoré sa uplatňujú v istej dobe vo vede, v umení, v politike, v hospodárstve, filozofii.

:: orientácia človeka vo svete, smer filozofický, smer umelecký.

/smer filozofický
− jednota čŕt tvorby filozofických významových útvarov relatívne ohraničenej skupiny filozofov. K najznámejším filozofickým smerom patrí idealizmus a materializmus.
    Filozofický smer je filozoféma tematizovaná hlavne v dejinách filozofie.
    K najznámejším filozofickým smerom zvyknú zaraďovať predovšetkým materializmus a idealizmus.
:: vývin filozofie.

/smrť
– zánik života.
:: smrtonosnosť, usmrtenie.

/smrť civilizácie (synkriticizmus)
– čes. smrt civilizace – neschopnosť civilizácie transformovať sa na kultúru alebo preváženie non-participantov-na-kultúre nad participantmi-na-kultúre v dôsledku nerozlišovania medzi polemizmom a agapizmom, ich vzájomnej redukcie alebo zauzľovania sa; preváženie nekrofilnej orientácie civilizačných procesov, premena dialógu medzi spoločnosťou a prírodou na pretváranie prírody spoločnosťou na technologicky účinné (v podstate cieľavedomo smrtonosné) repliky prírody; ustávanie obrazov participovať na kultúre; smrť civilizácie nespočíva v jej zániku, ale v jej smrtonosnej1 replikácii korešpondujúcej s replikáciou ega.
    Už Georgovi Traklovi koncom 19. a začiatkom 20. storočia je smrť civilizácie – povedané slovami L. Kunderu (864;11) – „brutalitou a bezduchostí světa, jenž se břeskně i tiše rozkládá“ a pred čím je mu už iba nežné šialenstvo „možností uchýlit se do bezčasí, do záhřmotí“ (tamže).
    Synkriticizmus si okrem „jemného, hebkého, mírného, tichého, něžného, ba lahodného šílenství“ a zatemnenia mysle, jej obostretia nocou (Umnachtung) (tamže) predstavuje a nacvičuje aj dobrovoľné stiahnutie sa do bezčasia a záhrmotia pri plnom vedomí a zdravom rozume (pozri cesta perichronická), čo je samozrejme podstatne ťažšie a menej pravdepodobné než zblázniť sa alebo dať sa na drogy tvárou v tvár tomu, čo nás obklopuje a nami preniká pri dobrovoľnom ničení si svojho vlastného životného prostredia a svojich vlastných životov.
    Neustále odhliadame od katastrofy, v ktorej väzíme až po uši. Sme odhliadajúcno od smrti civilizácie.
:: civilizácia.

/snaha
− úsilie.
:: sloveso konatívne.

/snaženie
− chcenie docieliť, usilovanie sa.

/snívanie
− snívanie sa – predstavovanie si v priebehu spania.
:: sen.

/snobizmus
angl. − snobstvo, povrchný záujem o všetko módne alebo spoločenský významné.

/socializmus
lat. − spoločnosť založená na rovnosti všetkých ľudí, spoločnom vlastníctve výrobných prostriedkov, na spravodlivom rozdeľovaní materiálnych statkov a politické a sociálne hnutie za jej vytvorenie.
    Názory na túto spoločnosť vyrastajú z učenia utopických socialistov 19. storočia a z jeho vedeckej rekonštitúcie Marxom a Engelsom, ktorá sa v ďalšom vývine modifikovala predovšetkým v korešpondencii so vzťahom ku kapitalizmu od jeho krajného alebo radikálneho odmietania (anarchizmus, marxizmus) až po jeho miernejšie modifikácie či dokonca tolerovanie (široká paleta sociálnodemokratického myslenia).
:: socializmus (Krejčí, O.).

/socializmus (Krejčí, O.)
− „Socialismus, a to i komunismus jako jeho radikální podoba, je z doktrinálního hlediska uspořádání, které směřuje k odstranění vykořisťování a odcizení, k likvidaci rozdílu mezi vládnoucími a ovládanými. Je to pojetí lidských práv se spravedlivým vybalancováním rovnosti a svobody, se všeobecnou rovností, svorností a bratrstvím. Násilí je chápáno jako obrana. Socialismus a komunismus jsou ideje patřící k levicovému humanismu, který navazuje na racionalismus radikálního osvícenectví a na ideály revoluční demokracie.“ [552]

/societas syncritica (synkriticizmus)
– pozri: spoločenstvo kultúrne.

/sofisti
(z gr. sofistés = znalec, učiteľ múdrosti) – predstavitelia myšlienkového prúdu v gréckej filozofii, ktorý sa orientoval prevažne na skúmanie spoločenských problémov. Význam sofistov spočíva v tom, že prví v dejinách filozofie postavili človeka v plnom rozsahu do stredu pozornosti filozofického skúmania. Táto zmena tematiky filozofického uvažovania sa označuje ako antropologický obrat v dejinách antickej filozofie. Východiskom ich úvah nie je príroda či bytie, ale človek so svojim poznávacími schopnosťami a praktickými záujmami.
    Ďalším ich prínosom bolo, že venovali pozornosť poznávacím schopnostiam človeka a úlohe jazyka: sofisti učili svojich žiakov tri schopnosti
        myslieť,
        hovoriť,
        konať,
a to s vedomým a zdôrazňovaným ohľadom na praktické politické a právne vystupovanie občanov.
    Napokon ich kritika tradičného chápania morálnych hodnôt ako prirodzených hodnôt a kritika predstáv o nadradenosti Grékov otvorili cestu k etickým a sociálnym teóriám, založeným na rozumových argumentoch.
    Táto orientácia bola podmienená rozvojom demokratických inštitúcií (najmä v Aténach) po grécko-perských vojnách. Vedúca úloha v politickom živote kládla na občana značné nároky. Politický vodca musel dobre poznať zložitý mechanizmus štátneho života. Úspech v politike si začal vyžadovať špeciálne školenie. V tejto súvislosti sa vynára potreba odborníkov na školenie v štátnickej múdrosti a občianskej zdatnosti – učiteľov múdrosti (sofistov).
    Sofisti cestovali z mesta do mesta a za honorár poskytovali výcvik v rečníctve, práve, histórii, filozofii i v prírodných vedách. Zvládnutie praktických úloh vyžadovalo od sofistov skúmanie spoločnosti. Tento výskum u nich čoskoro prešiel do kritiky existujúceho spoločenského poriadku: sofisti kritizovali zákony, morálku, náboženstvo, pričom sa opierali o antitézu fysis – nomos (cf. Hippias, Antifón z Atén).
:: filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.

/Sokrates
(asi 469 – 399 pr. n. l.) – grécky filozof, s ktorým sa popri sofistoch spája obrat gréckeho antického filozofovania od skúmania prírody k antropologickej problematike. Na rozdiel od sofistov je však Sokrates hľadačom absolútneho dobra a pravdy; odmieta mravný relativizmus sofistov. Keďže nič nenapísal, o jeho učení možno iba usudzovať na základe zachovaných svedectiev Platóna, Xenofonta a ďalších.
    Stavba sveta, o ktorej sa pred Sokratom mnoho špekulovalo, je podľa neho nepoznateľná; poznať môžeme iba seba samých, pričom úloha tohto sebapoznávania nie je teoretická, ale praktická: dôležité je umenie žiť.
    Tomu však musí predchádzať poznanie cnosti (areté), svojich vlastných vnútorných dispozícií. Princípy tohto poznania Sokrates pripodobňoval umeniu svojej mamy, ktorá bola pôrodnou babicou (maieutika). Vyjavenie sa cností a definovanie ich pojmov u svojich spolubesedníkov dosahuje Sokrates šikovným kladením otázok, predpokladajúcim kritický vzťah k dogmatickým tvrdeniam, zvaným eiróneia (irónia). Cieľom života je podľa Sokrata blaženosť (eudaimonia). Sokratovo umenie vedenia rozhovoru (dialektika, dialogika) spočívalo teda v dvoch krokoch – v etape irónie a v etape maieutiky. Čomu sa pritom vyhnúť Sokratovi radí daimonion, vnútorný božský hlas. No priznanie sa k tomuto zdroju ostražitosti a vnútornej slobody a jeho privádzanie mládeži k nej viedlo k obvineniu Sokrata z bezbožnosti, z kazenia mládeže a k odsúdeniu na smrť. Hoci Sokrates mal možnosť vyhnúť sa trestu úplatkami strážcov a útekom, rešpektoval rozhodnutie demokratických sudcov a vypil podľa ich ortieľu času jedu. Odvtedy je Sokrates už takmer 2 500 rokov predmetom nehasnúcej pozornosti.
    Svojím životom-filozofovaním ustanovil Sokrates prvý z troch základných typov filozofickosti – sokratickosť. (Druhý typ osnoval jeho najvýznamnejší žiak Platón a tretí typ Platónov žiak Aristoteles). Okrem platónskej školy sa utvorili aj ďalšie sokratovské školy.
:: agnózia, dialogika, filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, metóda Sokratova.

/Sorabji, Richard
(8. 11. 1934 Oxford − ) − britský historik antickej filozofie, známy predovšetkým ako bádateľ v oblasti Aristotelovej filozofie a jej recepcie, v rokoch 1985 a 1986 bol prezidentom Aristotelovskej spoločnosti.

D: Aristotle on Memory, 1972; Necessity, Cause and Blame,1980; Time, creation and the continuum: theories in antiquity and the early Middle Ages, 1983; Matter, Space and Motion, 1988; Animal Minds and Human Morals, 1993; Emotion and Peace of Mind: From Stoic Agitation to Christian Temptation, 2000; Self. Ancient and Modern Insights about Individuality, Life, and Death, 2005; Opening Doors: The Untold Story of Cornelia Sorabji, 2010; The Stoics and Gandhi: Modern Experiments on Ancient Values, 2012; Perception, Conscience and Will in Ancient Philosophy, 2013; Moral Conscience through the Ages: Fifth Century BCE to the Present, 2014.

:: filozofia anglická.

/spájajúcno
− robenie celku z viacerých častí alebo umožňujúcno spojenia či kontaktu, bytie prostredníkom alebo to, čo to spôsobuje.

/spájanie
− robenie celku z viacerých častí; dávanie dovedna, zlučovanie dovedna; zjednocovanie, zväzovanie; umožňovanie styku, kontaktu; sprostredkúvanie kontaktu.
:: kompletizácia, spojnica (technika).

/spanie
− zotrvávanie v spánku.
:: snívanie.

/spánok
− stav, pri ktorom telo odpočíva a činnosť vedomia je minimálna.

/spätosť
− úzka zviazanosť istým (vnútorným) vzťahom, tesná spojenosť, spútanosť.
:: súvislosť.

/Spinoza, Baruch
(1632 – 1677) – holandský filozof, panteista, tvorca geometrickej metódy vo filozofii. Spinoza bol potomok portugalských maranov usadených v Amsterdame. V mladosti sa mu dostalo tradičného vzdelania, študoval Tóru a Talmud. Neskôr sa zaoberal matematikou, prírodnými vedami a scholastikou. Najväčší dojem naňho urobilo Descartovo učenie.
Hlavné myšlienky
        Substancia môže byť len jedna, nekonečná a božská, zahrnujúca všetku skutočnosť.
        Nekonečná substancia musí mať nekonečne mnoho atribútov.
        Boh a príroda (chápané ako substancie) sú totožné, keďže Boh je nekonečný.
        Substancia je sama sebe príčinou a nezávisí od ničoho iného ako od seba samej, či už s ohľadom na svoju existenciu, alebo na svoju diferenciáciu do rôznych modov.

D: Tractatus de Deo et hominejusque felicitate (Traktát o Bohu a človeku a jeho šťastí), nap. 1658 – 1660; Tractatus de intellectus emendatione (Traktát o zdokonalení rozumu), nap. 1662; Renati des Cartes Principiorum philosophiae pars I et II, more geometrico demonstratae (Princípy Cartesiovej filozofie vyložené geometrickou metodou, 1663; Tractatus theologico-politicus (Traktát teologicko-politický), 1670; Ethica ordine geometrico demonstrata (Etika vyložená metodou geometrickou), 1677; Tractatus politicus (Traktát politický) / posledné nedokončené dielo.

:: atribút (Spinoza, B.), Boh (Spinoza, B.), bytie (Spinoza, B.), Deus sive natura, esencia veci (Spinoza, B.), filozofia 17. stor., filozofia novoveká, idea pravdivá (Spinoza, B.), je (Spinoza, B.), modus (Spinoza, B.), neexistujúce (Spinoza, B.), nekonečné absolútne (Spinoza, B.), pochopenie (Spinoza, B.), príčina a účinok (Spinoza, B.), príčina seba samého (Spinoza, B.), rozdiel medzi vecami (Spinoza, B.), substancia (Spinoza, B.), teleso konečné (Spinoza, B.), vec konečná (Spinoza, B.), vec nevyhnutná (Spinoza, B.), vec nútená (Spinoza, B.), vec slobodná (Spinoza, B.), večnosť (Spinoza, B.).

/spiritualizácia
lat. – zduchovnenie, transformácia na duchovné, napr. na zmysel.

/spojenie
− urobenie celku z viacerých častí; danie dovedna, zlúčenie dovedna; zjednotenie, zviazanie; umožnenie styku, kontaktu; bytie prostredníkom kontaktu.
:: článok spojovací, spoj, spojenie (Kant, I.), spôsob spojenia, súvislosť vzájomná, synapsia.

/spojenie (Kant, I.)
– lat. coniunctio – zloženie (compositio) alebo zviazanie (nexus) ([64];160).

/spojenosť
– zlúčenosť do celku, dosvedčujúcnosť spojenectva, pridruženosť na základe tej či onakej príbuznosti, napr. rodinnej, názorovej, citovej atď.

/spojitosť
− (vnútorná) súvislosť, úzky vzťah.
:: koherencia.

/spojka
– spájajúcno, sprostredkujúcno spojenia, vec, predmet, jav, ktorý niečo spája, sprostredkuje spojenie, spojovací článok, spojovacia cesta; osoba obstarávajúca styk, spojenie, sprostredkovateľ; spojenie, spojivo.
    Význam slova spojka sa mení podľa kontextu použitia, napríklad v lingvistike ide o druh neohybného slova (pozri: spojka (lingvistika)).

/spojka logická
− operátor logickej operácia.
:: logika.

/spokojný
– prejavujúci uspokojenie, súhlas, vyrovnanosť.

/spoločenstvo
– pospolitosť – spoločný život alebo spoločná existencia (koexistencia) viacerých ľudí alebo organizmov. Z filozofického hľadiska je veľmi zaujímavé kultúrne spoločenstvo.

/spoločenstvo kultúrne (synkriticizmus)
– societas syncritica – skupina kultivovaných ľudských indivíduí; výsledok kultivácie spoločnosti. Synkriticizmus sa zaoberá odhaľovaním, skúmaním a rozširovaním podmienok premeny spoločnosti na kultúrne spoločenstvo a ľudského indivídua na člena kultúrneho spoločenstva.
    Proces dostavenia sa sociatatis syncriticae by sa dal označiť ako synkriticistická revolúcia (cf revolúcia sociálna (synkriticizmus)).
:: spôsob života synkritický (synkriticizmus).

/spoločnosť
– skupina ľudí, ktorá sa utvára v účelnom spolužití a spolupráci, na základe konvencie, zmluvy, rovnakých záujmov. Spoločnosť a jej stránky tematizujú rôzne vedy (sociológia, história, etnografia, štatistika, sociálna psychológia, právna veda, medicína, kulturológia, demografia atď.), filozofické a teologické učenia; je predmetom úvah aj každodenného človeka, umelca, nábožensky veriaceho človeka, nositeľa mýtu.
    Spoločnosť je predpokladom vzniku kultúrneho spoločenstva, ktoré je maximom bytia spoločnosti čiže spoločnosť nemôže byť viac než kultúrna; kultúrnosť je maximum spoločenskosti.
    Významové útvary, ktoré sa utvárajú pri manifestácii spoločnosti v ľudskom vedomí (teórie spoločnosti, pojmy spoločnosti, predstavy o spoločnosti, fantastické obrazy spoločnosti, sny o spoločnosti, plány na pretvorenie spoločnosti, ideológie atď.) závisia od kategórií, ktoré intervenujú v procese manifestácie spoločnosti v ľudskom vedomí; takýmito kategóriami môže byť napríklad kategória historickosti, riadenosti bohom, zákonitosti, osudovosti, oslobodenia, spásy atď.
    Pojem spoločnosti je základný pojem spoločenských a sociálnych vied, napríklad sociológie, etnografie atď.
    Z filozofického hľadiska je spoločnosť predmetom skúmania najmä sociálnej filozofie.
:: činnosť verejná, človek, dejiny ľudstva, fatalizmus, feudalizmus, filozofia sociálna, hodnota spoločenská, jav spoločenský, kapitalizmus, komunizmus, realita, právo, realita spoločenská, spoločnosť (právo), štát, veda humanitná, veda spoločenská, vzťah spoločenský, zákon spoločenský, život spoločenský.

/spoločnosť informačná
− pokračovanie postindustriálnej spoločnosti realizované na báze využívania informácií a v ktorom sa kľúčovým prvkom stáva komunikácia. Informačná spoločnosť je spoločnosť, v ktorej kvalita života a perspektívy sociálnych premien a ekonomického vývinu sú stále viac a viac závislé od informácie a jej využívania.

/spoločnosť znalostná
− angl. knowledge society − spoločnosť, v ktorej sa kľúčovým faktorom produkcie stáva znalosť, v dôsledku čoho sa zásadne menia aj všetky spoločenské inštitúcie.

/spoločný
– patriaci dvom, viacerým alebo všetkým (entitám), zdieľaný medzi viacerými entitami; rovnaký u dvoch, viacerých alebo všetkých; vzťahujúci sa na všetkých, vykonávaný alebo používaný spolu s inými.
:: entita, trieda, všeobecné, zvláštne.

/spolupatričnosť p. afinita.

/spolužitie
– spoločný život, spolunažívanie.

/spomienka
− reminiscencia – významový útvar tvorený predstavou niečoho minulého vyvolanou v mysli z pamäti spomínaním, oživenie si niečoho z minulosti.

/spomínanie
– spomínanie si – oživovanie si v pamäti, v mysli, rozpamätávanie sa.
:: spomienka.

/spotreba
– spotrebovanie, spotrebúvanie s cieľom uspokojiť.
:: spotreba (ekonómia).

/spotrebovanie
– vyčerpanie používaním, užitím; minutie čerpaním, zužitkovanie, použitie (s úžitkom) vo svoj prospech.

/spôsob
− postup, ktorým sa niečo deje alebo prejavuje; ráz, podoba, charakter, druh.
:: spôsob existencie, spôsob myslenia, spôsob spojenia, spôsob životný, sui generis, štýl.

/spôsob existencie
– postup alebo ráz, ako sa niečo uskutočňuje, deje. Spôsob existencie je zjednotenie sebautvárania a utvárania druhým ([69];108).
:: spôsob existencie súcna.

/spôsob existencie súcna
– to, ako sa v súcne „zjednocuje jednotlivé so všeobecným, sebautváranie a a utváranie druhým, to, ako sa súcno reprodukuje v procese ustavičného vznikania a zanikania“ ([69];69).

/spôsob myslenia
– druh myšlienkových operácií a ich postup.

/spôsob spojenia
– postup alebo povaha, akým/akou sa niečo spája alebo je spojené.
:: hexis.

/spôsob života synkritický (synkriticizmus)
– ustálenie sa praktikovania zmysluplných foriem života či na úrovni ľudského indivídua (v tomto prípade člena kultúrneho spoločenstva) alebo na úrovni spoločnosti (v tomto prípade kultúrneho spoločenstva). Synkritický spôsob života je výsledkom/produktom synkritizovania tej ktorej formy/línie/prúdu života ľudského indivídua alebo spoločnosti v dvoch smeroch: intra a inter resp. trans, napríklad intrapersonálne a interpersonálne, intrakulturálne a inter-/transkulturálne (cf interkulturalita) a podobne. Synkritický spôsob života je posledný zmysel synkritickej filozofie.

/spôsobenie
− zapríčinenie.
:: usmrtenie.

/spôsobilosť
− matie potrebných predpokladov, schopnosť, uspôsobenosť, súcosť.

/spôsobovanie
− zapríčiňovanie.

/spôsobujúcno
– súbor príčin alebo zapríčiňujúcich procesov alebo okolností.

/spracovanie
− použitie niečoho ako suroviny pri výrobe niečoho ďalšieho; upravenie prácou, opracovanie.
:: spracovanie, in: Apendix.

/správanie
− počínanie si istým spôsobom, súbor všetkých objektívne pozorovateľných aktivít entity, ktorými sa uskutočňuje vzájomné pôsobenie medzi entitou a jej okolím, napríklad správanie človeka, správanie zvieraťa, správanie systému atď.
    Správanie je funkcionálny kontakt medzi subjektom a objektami, ktorý sa odohráva v čase, má svoju frekvenciu a prejavuje sa celkovou reakciou.
    Správanie je odpoveď človeka okoliu/prostrediu.
:: mravy, správanie (psychológia), správanie ľudské, správanie systému.

/správanie inteligentné (kognitivizmus)
– výpočtové procesy.

/správanie ľudské
– správanie, ktorým sa vyznačuje človek.

/správnosť
− zodpovedanie pravidlu, zhoda s normou.
Správnosťou sa vyznačuje také konanie, ktoré sa uskutočňuje v súlade s pravidlom alebo normou. Správnosť je charakteristika spôsobu činnosti spočívajúceho v jeho primeranosti nejakej požiadavke.
:: náležitosť.

/správnosť logická
– primeranosť logickým zákonom tvorená radom vlastností, ako zdôvodnenosť, neprotirečivosť, totožnosť a pod.
    Logická správnosť je charakteristika logických operácií, nezávislá od konkrétneho obsahu poznávacích aktov, v ktorých sa používajú, najmä od konkrétneho obsahu výrokov a pojmov - objektov týchto operácií. Podmienky správnosti určitej operácie (formulované zvyčajne ako určité pravidlá) sú určované jej úlohou a zákonmi logiky. Správnosť je nevyhnutnou podmienkou dosiahnutia cieľa, kvôli ktorému sa používa logická operácia, a koniec koncov nevyhnutnou podmienkou pravdivosti výsledkov poznania.

/sprítomnenie
− premietnutie do prítomnosti alebo blízkosti, vyvolanie (v mysli).
:: sprítomnenie (náboženstvo).

/sprítomnenie (náboženstvo)
− urobenie prítomným v liturgii.

/sprostredkovanie
– bytie prostredníkom; umožnenie alebo umožňovanie.

/sprostredkovateľ
– prostredník – kto alebo čo niečo sprostredkúva.

/sprostredkúvanie
– sprostredkovávanie – robenie prostredníka, bytie prostredníkom, umožňovanie spojenia, styku.

/stabilita systému
– schopnosť systému vrátiť sa do pôvodného stavu po odznení poruchovej veličiny ([219];48).

/Sťahel, Richard
(1974 − ) − slovenský filozof, ktorý sa špecializuje na sociálnu a environmentálnu filozofiu, pričom svoju bádateľskú aktivitu koncentruje na vzájomné podmienenosti ekonomických, sociálnych, politických a environmentálnych krízových tendencií globálnej civilizácie.

D: Fikcia ako prameň ideológie, 2009; Globálna hospodárska kríza a jej možné sociálne a politické dopady − historicko-filozofický, 2010; Kríza identity priemyselnej civilizácie, 2010; K vymedzeniu pojmu krízy životného prostredia, 2010; Zdroje a podoby Kohákovej filozofickej reflexie súčasnosti, 2011; Kohákov pojem ekologickej krízy, 2011; Štát ako predpoklad a garant občianskych slobôd, 2011; Ambivalentnosť vzťahu štátu a slobody, 2012; Výchova k občianstvu ako problém politickej filozofie, 2012; Človek, sloboda, vlastníctvo, 2015 (monografia); (s O. Sušom) Environmentální devastace a sociální destrukce, 2016 (monografia); Pojem krízy v environmentálnom myslení, 2019 (monografia).; Sustainable development in the shadow of climate change, 2019; Lovelockov koncept udržateľného ústupu a jeho konzekvencie, 2019; China’s approach to the environmental civilization. Human Affairs, 2020; Od industriálnej k ekologickej civilizácii, 2021 (810;104 – 122).

− I: Richard Sťahel, in: Wikipedie;
:: filozofia slovenská.

/stálosť
– nemennosť, pevnosť, trvanlivosť, udržujúcnosť si istých vlastností v daných hraniciach i za vonkajšieho rušivého pôsobenia.
:: nepretržitosť.

/Stály seminár Integrácia (SSI) (synkriticizmus)
– pracovnokreatívne zoskupenie učiteľov, vedeckých pracovníkov, doktorandov, študentov a predstaviteľov mimoakademickej sféry, ktoré na jeseň roku 1986 založil a viedol (do začiatku deväťdesiatych rokov 20. stor.) Jozef Piaček na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave; hlavným postupom činnosti SSI bola meditácia nahlas; produktom činnosti SSI bol synkriticizmus.
    V predslove hlavnej knihy o synkriticizme ([392];7 – 9) sa píše:
    „Myšlienky synkritickej filozofie a spôsoby synkritického správania sa začali rodiť počas Stáleho seminára Integrácia ma Univerzite Komenského v Bratislave od polovice osemdesiatych rokov.
    V seminári sa pracovalo technikou meditácie nahlas. Jej postup spočíval v takom formulovaní myšlienok alebo vyjadrovaní zážitkov, aby počúvajúci mohli pohodlne a s pôžitkom sledovať procesy, odohrávajúce sa v mysli hovoriaceho. Predpokladalo to uvoľnenú atmosféru a vzájomnú žičlivosť.
    Účastníkmi seminára boli dnes už poprední filozofickí, vedeckí, pedagogickí a organizační pracovníci a umeleckí tvorcovia. Meditácií nahlas sa zúčastňovali aj významní pozvaní hostia. Spomedzi nich na prvom mieste spomíname na profesora Jána Albrechta, ktorý bol navyše počúvajúcim a milosrdným oponentom autorových prvých ‚skúšobných‘ formulácií, ako napríklad: ‚Nie je zaujímavé utrpenie, ale čo z neho človek spraví.‘
    Ďalšími hosťami alebo aktívnymi účastníkmi boli osobnosti ako muzikológ a hudobný skladateľ profesor Ladislav Burlas, hudobný skladateľ Ilja Zelienka, psychoterapeut dr. Ľudovít Juráš a psychológ Samuel A. Mudd z Gettysburg College v USA, prekladateľka Viera Marušiaková, odborník v oblasti umelej inteligencie profesor Jozef Kelemen, filozof, kreatológ a komunikológ profesor Emil Višňovský, profesorka Zlatica Plašienková a ďalší predstavitelia z pomerne širokej vedeckej, pedagogickej a umeleckej oblasti.
    Hlavným znakom seminára bolo želanie inakosti a potešenie z nej. Žičlivosť sa prejavovala neprítomnosťou polemiky. Odhaľovali sme možnosti rozvíjať filozofické, špeciálnovedné, náboženské a umelecké nápady bez toho, aby sme jeden s druhým zápasili. V SSI sa nedostavoval fenomén boja, čím sa zneškodňovala1) konfliktogénna rivalita. Brali sme to doslova, čiže nie ako likvidáciu škodlivosti, ale ako jej filtráciu. Nešlo o ničenie ideí, ale o ich transformáciu pozorným žíhaním s cieľom vyťažiť maximum heuristického potenciálu.
    Dospievali sme k pochopeniu, že polemickosť a militantnosť európskeho diskurzu je scestná. Situáciu, ktorá sa vytvorila koncom 20. storočia, sme začali vnímať ako dôsledok neschopnosti byť otvorení stále častejším hrozivým udalostiam. Kládli sme si otázku, prečo zahovárame interkulturálnu, interskupinovú, interreligióznu, interdisciplinárnu, intergeneračnú, intersexuálnu, interpersonálnu a intrapersonálnu nevraživosť a nepriateľský vzťah k prírode.
    V druhom decéniu 21. storočia vidíme plastický obraz toho, kam nás uzatvorenosť, strach a bojovnosť doviedli. Vrháme sa do ďalších a ďalších konfliktov, ktoré sa rozhorievajú okolo nás, u nás aj v nás samotných. Priezor, ktorým sa pozeráme na svet, vrúbi moc a účel. Mocensky a utilitárne orientovaná aktivita nám znemožňujú zazrieť možnosti prekročenia tisícročia trvajúcich rozporov a nezhôd.
    Na druhej strane spôsob práce seminára prehlboval uvedomenie si, že keď opustíme hostilitu, otvoria sa nové kultúrotvorné perspektívy. Premieňať zlo na dobro alebo škaredé na krásne2) sa dá iba v ovzduší žičlivosti, ktorej idea bola najdôležitejším podnetom pre rozvinutie myšlienok tejto knihy. Jej ústrednou myšlienkou je pretváranie civilizácie na kultúru, ktorá sa dostane do krízy zakaždým, keď začne zadrhávať preplietanie sa vlákien boja (polemos) s vláknami lásky (agapé). Polemizmus a agapizmus sú hlavné pradivá, ktoré spriadajú Sudičky3) civilizácie aj osobného života každého z nás, a našou úlohou je pomáhať im, aby sa nezauzlili.“
_____________
¹⁾ alebo by sme mohli skôr: rozptyľovala; toto je synkriticistická definícia kultúry
²⁾ Mytologický obraz Sudičiek možno považovať za protovýznamový útvar synkriticizmu vôbec. Kniha Synkriticizmus – filozofia konkordancie , ktorá je hlavným dielom, v ktorom sa podáva synkriticistická filozofie a spôsob života v súlade s ňou „je pokus rozpracovať poučenie, s ktorým prišli starogrécki myslitelia, ba dokonca už grécka mytológia, keď hovoria o bohyniach osudu Sudičkách (gr. Moirai). Hesiodos priadky osudu (gr. moira) charakterizuje aj bližšie: stoja pri kolíske, sprevádzajú nás pri činoch, ktorými prispievame k priadzi svojho života, a sú pri nás, keď zomierame. Prvá z nich, Klóthó (Pradúca), zapriada niť osudu, druhá, Lachesis (Udeľujúca), pokračuje v pradení a tretia, Atropos (Neodvratná), napokon niť prestriháva.“ ([392];19)
    Jednou z otázok, ktoré sa v synkriticizme rozpracúvajú, „je, či tu ide o postupnosť diania, jeho rozfázovanosť do sledu životných etáp, alebo či sa osudové procesy neodohrávajú od začiatku súbežne a naraz“ [tamže]. Kniha celú vec „exponuje ako vzťah chronickej (v čase sa odohrávajúcej) cesty vysporadúvania sa s prekážkami v živote a cesty perichronickej (čiže mimočasovej, vymykajúcej sa z času, bezčasovej). Veď predsa nevraví už Herakleitos, že cesta hore je cesta dole? Nie je už náš prvý nádych na svete tým istým prvým nádychom, ktorý nás približuje k smrti? Predchádza náš život zomieraniu a zomieranie nasleduje po našom živote, alebo je naše žitie hneď od začiatku približovaním sa k smrti a naše zomieranie od začiatku žitím? Báli by sme sa zomierania, keby nebolo žitím, ale smrťou?“ ([392];19 – 20)
³⁾ Vzťah chronickej a perichronickej cesty je predmetom fundamentálnej vrstvy uvažovania v synkriticizme, predmetom synkriticistickej metafyziky zvanej perichronozofia, z ktorej vyrastá tak synkritická antropológia, ako aj synkritická agapológia, pozri schému synkriticizmu, a z nich zasa sebareflexívne zavŕšenie v synkriticistickej antropológii a synkriticistickej agapológii, ktoré završujú synkriticizmus ako filozofiu a otvárajú ho ako spôsob života, ktorého základnou črtou je bezodkladnosť, pristupovanie k čomukoľvek in no time (bezčasmo)

/stanie sa
− zmenenie svojho stavu, nadobudnutie obyčajne nových vlastností.

/stanovenie
– určenie, (striktné) vymedzenie.

/stanovisko
– východisko posudzovania, postoj, hľadisko.
:: úvaha.

/status
lat. – stav, postavenie, situácia.

/stav
− súhrn vlastností charakteristických pre niečo v istom čase.
:: prechod, status, stav (termodynamika), stav fyzikálny, stav chaotický, stav chorobný, stav kvantový, stav látky, stav náležitý, stav objektu, stav pohybový, stav priestorový, stav psychický, stav riadny, stav systému.

/stav chaotický
– nejasný, zmätený alebo neusporiadaný stav.

/stav náležitý
– primeraný, príslušný alebo správny stav, čiže taký, aký má byť.

/stav objektu
– súhrn pozorovateľných vlastností objektu ([76];85 – 86).

/stav poznania anomálny
– neúplnosť vo svojom stave poznania z hľadiska určitého problému (cf [128];13).
:: poznanie.

/stav systému
− množina definovaných podmienok, skutočností alebo veličín, ktoré možno v danom okamihu rozpoznať.
:: funkcia stavová, stav systému fyzikálneho, stav systému kvantového, stav systému medzdný.

/stav systému medzdný
– stav systému na rozhraní normálneho a poruchového stavu určený podmienkami (parametrami) činnosti systému, pri prekročení ktorých dôjde k dočasnému alebo trvalému porušeniu (zlyhaniu) funkcie systému.

/stav veci
− súhrn vlastností určitej veci, ktoré sa nemenia v určitom intervale; súhrn aktuálnych charakteristík istej reality v určitom časovom intervale ([226];270).

/stav vecí
− vecný stav − to, ako sa veci majú k sebe navzájom; situácia.
Neusporiadaný stav vecí je chaos.
:: pravdivosť faktuálna, pravdivosť logická.

/stav vecí (Wittgenstein, L.: Tlph)
– nem. der Sachverhalt – spojenie predmetov (vecí) ([410];33).

/stav vecí aktuálny (Aristoteles)
− čosi pôvodné, čo sa svojou povahou nedá previesť na nijaký transcendentný princíp ani ovplyvniť zásahom z inej roviny než konkrétnej a reálnej ([7];19).

/stávanie sa
− menenie svojho stavu, nadobúdanie zvyčajne nových vlastností (vznikanie) a zanikanie v čase; prechod z možnosti do skutočnosti, proces utvárania sa objektu.
:: ontológia, opakovanie, spomaľovanie.

/Stegmüller, Wolfgang
(3. 6. 1923 Mutters b. Innsbruck − 1. 6. 1991 Mníchov) − rakúsko nemecký filozof a teoretik vedy, hlavný predstaviteľ teoretickovedného štrukturalizmu (wissenschaftstheoretischer Strukturalismus).

D: Subjektiver Wert und wirtschaftliche Lebensordnung (dizertácia), 1945; Erkenntnis und Sein, mit besonderer Berücksichtigung der Erkenntnismetaphysik Nicolai Hartmanns (dizertácia), 1947; Hauptströmungen der Gegenwartsphilosophie. Eine historisch-kritische Einführung, 1952 − 1989; Metaphysik − Wissenschaft − Skepsis, 1954; Das Wahrheitsproblem und die Idee der Semantik. Eine Einführung in die Theorien von A. Tarski und R. Carnap,1957; Unvollständigkeit und Unentscheidbarkeit. Die metamathematischen Resultate von Gödel, Church, K1eene, Rosser und ihre erkenntnistheoretische Bedeutung, 1957; Glauben, Wissen und Erkennen. Das Universalienproblem einst und jetzt, 1965; Der Phänomenalismus und seine Schwierigkeiten. Sprache und Logik, 1969; Metaphysik − Skepsis − Wissenschaft, 1969; Probleme und Resultate der Wissenschaftstheorie und Analytischen Philosophie, I-IV, 1969 − 1983; Main Currents in Contemporary German, British, and American Philosophy, 1969 − 1987; Aufsätze zu Kant und Wittgenstein, 1970; Aufsätze zur Wissenschaftstheorie, 1970; Das Problem der Induktion: Humes Herausforderung und moderne Antworten. Der sogenannte Zirkel des Verstehens, 1975; The Structures and Dynamics of Theories, 1976; Collected Papers on Epistemology, Phi1osophy of Science and History of Philosophy, I − II, 1977; Rationale Rekonstruktion von Wissenschaft und ihrem Wandel. Mit einer autobiographischen Einleitung, 1979; The Structura1ist View of Theories. A Possible Analogue of the Bourbaki Programme in Physical Science, 1979; Neue Wege der Wissenschaftsphilosophie, 1980; Kripkes Deutung der Spätphilosophie Wittgensteins. Kommentarversuch über einen versuchten Kommentar, 1986.

:: filozofia 20. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná, štrukturalizmus filozofický.

/stoicizmus
gr. − smer helenistickej filozofie, ktorý vznikol koncom 4. stor. pr. n. l. najmä v súvislosti s kozmopolitickými a individualistickými tendenciami.
    Hlavnými predstaviteľmi stoickej školy 4. a 3. stor. pr. n. l. sú Zenón z Kitia a Chrysippos. Neskoršími predstaviteľmi stoicizmu sú: Zenón z Tarsu, Diogenes zo Seleukie, Boetos zo Sidonu, Panaitios z Rhodu.
    V prvých storočiach nášho letopočtu sa stoicizmus rozvíjal už na rímskej pôde, a to s akcentom na morálne a náboženské významové útvary stoicizmu; predstavitelia Seneca, C. Musonius Rufus, Epiktetos, Marcus Aurelius.
Stoicizmus rozpracúval v prvom rade logiku, fyziku a etiku. Poznanie podľa stoicizmu je prostriedok pestovania múdrosti a umenia žiť, pričom žiť treba v súlade s prírodou.
Šťastie spočíva v oslobodení sa od vášní, v duševnom pokoji.
    V rámci logiky stoici rozpracúvali namiesto logiky predikátov (Aristoteles) logiku výrokov ako učenie o tvorení zložitých výrokov z jednoduchých a na tomto základe rozvinuli propozicionálnu teóriu vyvodzovania. Vymedzili druhy spájania výrokov, ktoré sa v súčasnej logike nazývajú konjunkcia, disjunkcia a materiálna implikácia.
– P: Chrysippos zo Soloi, Seneca, Zenón z Kitia.
:: consensus gentium, filozofia antická, filozofia helenistická, filozofia starogrécka, logika stoická.

/strach
– emočný stav tvorený obavami viazanými vždy na určitý jav alebo objekt a vznikajúci pri skutočnom alebo domnelom ohrození. Strach viaže človeka ku konkrétnemu javu, ide vždy o strach pred niečím alebo z niečoho (na rozdiel od úzkosti, ktorá nemá konkrétny predmet) (cf [226];271, [264];432)
:: strach z omylu (Hegel, G. W. F.), strašenie.

/strach z omylu (Hegel, G. W. F.)
– to isté ako strach z pravdy (cf [72];7).

/stránka
− vlastnosť, črta z istého hľadiska.
:: aspekt, stránka najvšeobecnejšia.

/stránka najvšeobecnejšia
– stránka, ktorej všeobecnosť alebo univerzálnosť prekračuje hranice všeobecnosti/univerzálnosti ktorejkoľvek (čiastkovej) oblasti. Najvšeobecnejšiu stránku reprezentuje filozofická kategória.

/stránka procesu
– aspekt alebo dimenzia procesu.
:: ontológia, proces.

/stred
− miesto približne rovnako vzdialené od okrajov prostredná časť medzi začiatkom a koncom.
:: stred (geometria).

/stretanie
− prichádzanie do styku.

/stretnutie
− dostanie sa do styku s niečím pri prechádzaní popri ňom.

/stupeň
− schod, vodorovný výstupok s hranou tvoriacou pravý uhol; zložka hierarchicky usporiadaného celku; fáza, štádium, etapa vývinu; miera, úroveň.
:: stupeň, in: Apendix.

/stvárnenie
− danie niečomu alebo niekomu istú podobu, obyčajne v umeleckom diele.

/stvorenie (teizmus)
– vnútorný čin Božej vôle, neodlišujúci sa od jeho podstaty a majúci navonok svet ako jeho dôsledok; nie je to nijaký časový priebeh, hoci čas ním môže začať ([46];415).
:: achrónia, Boh (teizmus).

/stvoriteľ (Tomáš Akvinský)
– nestvorené bytie, existencia (na rozdiel od stvorenia, iba majúceho existenciu). Stvoriteľ je Stvoriteľ (osoba) a konštituujúcno prvého vzťahu, ktorý pôvodne nebol. Jeho činnosť nie je ničím determinovaná. Sám je však príčinou existencie (stvorených) vecí. Existencia stvoriteľa je nevyhnutná a je prameňom všetkého existujúceho. Jeho podstata je totožná s jeho existenciou. Je Ipsum esse.Vo svete je prítomný ako príčina v skutku, pričom skutok túto príčinu nezahrnuje. Stvoriteľ je preto zároveň imamentný i transcendentný voči jestvujúcemu. Je Absolútnom, existujúcim aj bez sveta.
Existuje päť ciest dôkazu stvoriteľa v načrtnutom zmysle čiže Stvoriteľa, ktoré sa opierajú o analýzu
        pohybu,
        príčinnosti,
        náhodilosti,
        dokonalosti,
        cieľovosti.
:: Tomáš Akvinský.

/styk
− vzájomné spojenie, stretanie, stýkanie sa, kontakt.
:: styk spoločenský, styk vzájomný.

/styk spoločenský
– vzájomný styk osôb v spoločnosti; špecifický spôsob vzájomných vzťahov medzi subjektmi, spôsob bytia človeka vo vzájomnom spojení s inými ľuďmi. Zahŕňa celú hĺbku vedomej ľudskej vzájomnosti, pretváranú tým, že subjekt svojím životom obohacuje život všetkých ostatných subjektov.

/styk vzájomný
– obojstranný styk, smerujúci od jedného/jedných k druhému/druhým a naopak.
:: styk vzájomný.

/Suárez, Francisco
(15. 1. 1548 Granada, Španielsko – 25. 9. 1617 Lisabon, Portugalsko) – španielsky teológ a filozof, doctor eximius (výnimočný učiteľ), člen jezuitského rádu, jeden z hlavných predstaviteľov barokovej alebo „druhej“ scholastiky, autor jednej z najdôkladnejších príručiek scholastickej metafyziky Disputationes metaphysicae (Metafyzické dišputácie), 1597.

D: De Deo incarnato (O vtelenom Bohu), 1590; Disputationes metaphysicae (Metafysické dišputácie), 1597; De iustitia Dei (O božej spravodlivosti,1599; De legibus ac Deo legislatore (O zákonoch a Bohu zákonodarcovi, 1612; Defensio fidei (Obrana viery), 1613.

:: filozofia 16. stor., filozofia 17. stor., filozofia novoveká.

/subjekt
lat. − to, čo leží pod, v základe.
Chápanie subjektu v dejinách filozofie záviselo od toho, aké kategórie intervenovali v procese filozofických úvah o subjekte, v procese poznávania jeho podstaty: tak napríklad scholastika chápala subjekt ako predmet alebo objekt, na ktorý sa zameriava činnosť, zatiaľ čo v novovekej filozofii sa subjekt chápe naopak ako nositeľ, vykonávateľ činnosti (porov. aj činnosť subjektu); slovom, subjekt treba odlišovať od pojmu subjektu, ktorý je výsledkom poznania podstaty subjektu pri intervencii zakaždým iných kategórií.
Ďalej treba odlišovať špeciálnovedné (logické, jazykovedné, právovedné, a pod.) pojmy subjektu (napr. pojem ekonomického subjektu) od filozofických pojmov subjektu (napr. pojem subjektu poznania).
Existuje subjekt všeobecný a individuálny.
:: objekt, situácia, subjekt (Hlavsa, J.), subjekt ekonomický, subjekt estetický, subjekt podnikateľský, subjekt poznania, subjekt práva, subjekt súkromnoprávny, subjekt verejnoprávny.

/subjekt (Hlavsa, J.)
– „jedinec, menšia alebo väčšia skupina rôzne organizovaná (tím, kolektív, väčší organizovaný útvar zložený z menších skupín). Subjektom môže byť aj politická strana, trieda, spoločenská vrstva, národ, štát, napokon v ostatnej dobe, keď človek totálne mení svoje prostredie, aj ľudstvo ako celok“ ([266];40),

/subjekt estetický
– človek, ktorý je v estetickom vzťahu ku skutočnosti.
:: estetika, funkcia estetická.

/subjekt poznania
− nositeľ, realizátor poznávacej činnosti; súčasť predmetu teórie poznania.
:: objekt poznania, prostriedok poznania, teória poznania.

/súbor
− zoskupenie súvisiacich entít, vecí, javov ap. tvoriacich celok, komplex.
:: danosť, množina, predmet, rod, súbor štatistický, súbor výberový (štatistika), súbor základný, súbor základný (štatistika), zoznam.

/subsistencia
lat. − samostatné alebo sebestačné jestvovanie (nezávisle od iných).
:: ontológia.

/subsistovanie
lat. – samostatné alebo sebestačné jestvovanie (nezávisle od iných).
:: ontológia.

/substancia
lat. – to, čo stojí naspodku, to, čo stojí za javmi ako čosi trvalé, vyznačujúcno sa subsistenciou.
:: akcidencia, ens in se subsistens, ens per se subsistens, ontológia, substancia (Aristoteles), substancia (Descartes, R.), substancia (Spinoza, B.).

/substancia (Aristoteles)
– súcno, ktoré nie je v inom súcne.

/substancia (Descartes, R.)
– to, čo môže existovať per se ([19];221).

/substancia (Spinoza, B.)
– to, čo existuje v sebe, „to, čo je samo v sebe a čo sa chápe zo seba samého, t. j. to, čoho pojem nepotrebuje pojem inej veci, aby sa z neho mohol utvoriť“ ([68];49).
„Prirodzenosť substancie je taká, že predchádza svoje stavy“ ([68];51).
„Dve substancie, ktoré majú rozdielne atribúty, nemajú navzájom nič spoločné“ ([68];51).
„... (K)aždá substancia musí byť sama v sebe a musí sa chápať sama zo seba, čiže pojem jednej substancie nezahŕňa pojem druhej substancie“ ([68];51 – 52).
„V prírode nemôžu byť dve alebo viaceré substancie s tou istou prirodzenosťou čiže s tým istým atribútom. ... V prírode nemôžu existovať dve substancie s tým istým atribútom ..., to znamená ... dve substancie, ktoré majú navzájom niečo spoločné. A preto ... jedna nemôže byť príčinou druhej, čiže jedna nemôže byť vytvorená inou. ... Z toho vyplýva, že substancia nemôže byť vytvorená niečím ným. V prírode totiž neexistuje nič iné okrem substancií a ich stavov... Ale substancia sa nemôže vytvárať ani z inej substancie... A preto substancia nijako nemôže byť vytvorená niečím iným.
... (K)eby substancia mohla byť vytvorená niečím iným, jej poznanie by muselo závisieť od poznania jej príčiny...; a tak ... by to už nebola substancia“ ([68];53).
„K prirodzenosti substancie patrí, že existuje.“ ([68];53).
„Jedna substancia nemôže byť vytvorená inou substanciou“ ([68];53).
„Substancia nemôže byť vytvorená niečím iným... Je teda príčinou samej seba, t. j. ... jej esencia zahŕňa nevyhnutne existenciu, čiže k jej prirodzenosti patrí, že existuje “ ([68];53 – 54).
„Každá substancia je nevyhnutne nekonečná.“ ([68];54).
:: atribút (Spinoza, B.), Boh (Spinoza, B.), bytie (Spinoza, B.), modus (Spinoza, B.).

/súcno
– čes. jsoucno, lat. ens, nem. Seiende, fr. étant – jestvujúcno, entita participujúca na bytí výsúcnostňujúcnom.
:: ens, ens in se, ens in se subsistens, ens per se subsistens, chreón, onticita, ontický, ontológia, spôsob existencie súcna, substancia, svet.

/súčasť
− časť tvoriaca s inými časťami celok, zložka.

/súčiastka
− súčasť.
:: súčiastka, in: Apendix.

/súd
− významový útvar tvorený spojením pojmov a vyjadrený vetou, ktorá o niečom niečo kladne alebo záporne vypovedá a je buď pravdivá alebo nepravdivá.
Súd sa konštituuje v súdení.
Zo súdu alebo súdov možno odvodzovať ďalšie súdy usudzovaním, spájajúcim súdy do úsudku podľa pravidiel usudzovania.
:: dokazovanie, premisy, súd (logika tradičná), súd analytický (Kant, I.), súd filozofický, súd syntetický (Kant, I.).

/súd (logika tradičná)
− základná forma myslenia, predstavujúca spojenie pojmov, z ktorých jeden (predikát) určuje a vysvetľuje obsah druhého pojmu (subjektu).

/súd analytický (Kant, I.)
– súd, ktorého predikát je obsiahnutý v subjekte; súd, v ktorom sa myslí vzťah subjektu k predikátu takým spôsobom, že predikát prináleží subjektu (pojmu tvoriacemu subjekt) ako niečo, čo je v tomto pojme (skryto) obsiahnuté. Analytický (kladný) súd je teda taký súd, v ktorom je spojenie predikátu so subjektom myslené skrze totožnosť. Ako príklad analytického súdu môže poslúžiť súd všetky telesá sú rozpriestranené, pretože predikát rozpriestranenosti myslím už samým pojmom telesa vôbec.
Pravdivosť analytického súdu vychádza z analýzy pojmu v subjekte. Analýzou možno zistiť, že pojem v subjekte už skryto obsahuje pojem v predikáte, teda napr. pojem telesa pojem rozpriestranenosti.^*)
_________________
^*) Poznámka: Ako moderný bezproblémový príklad tu môže poslúžiť súd všetci starí mládenci sú slobodní, pretože slovami starí mládenci sa nemieni nič iného ako slobodní muži.

/súd filozofický
– filozofický významový útvar pozostávajúci z filozofických pojmov, vyjadrený filozofickým výrokom a reprezentujúci niektorý podstatný aspekt univerzálnej vlastnosti alebo vzťahu v rámci miesta človeka vo svete.

/súd syntetický (Kant, I.)
– súd, v ktorom sa myslí vzťah subjektu k predikátu takým spôsobom, že predikát leží úplne mimo subjektu (mimo pojmu tvoriaceho subjekt), i keď s ním vstúpil do spojenia. Syntetický súd je teda taký súd, v ktorom je spojenie predikátu so subjektom myslené bez totožnosti. Ako príklad syntetického súdu môže poslúžiť súd všetky telesá sú ťažké, pretože predikátom je v tomto súde niečo úplne iné, ako to, čo myslím v samom pojme telesa vôbec.

/súdenie
− významový proces, tvoriaci základný akt myslenia, v ktorom sa konštituuje súd, čiže vytvára vzťah medzi pojmami.
:: súdnosť.

/súdnosť
– schopnosť súdiť. Kant rozboru tejto schopnosti venoval jedno zo svojich hlavných diel „Kritika súdnosti (Kritik der Urteilskraft)“.

/súdržnosť
– celistvosť, kompaktnosť, udržiavajúcnosť pohromade.
:: koherencia.

/súhlas
− zhoda v názore alebo jeho prijatie.

/súhrn
− celok zložený z nejakých entít, napr. prostredie. Súhrn je zhrnutie entít do jednotného celku. Súhrnom je napríklad obor premennej.
:: inventár, množina, prostredie (fyzika), stav objektu, súbor.

/Suchý, Michal
(4. 9. 1928 – 10. 10. 2020 Bratislava) – slovenský filozof, predstaviteľ bratislavskej filozofickej školy, venoval sa predovšetkým problematike ontológie. Slovenská filozofická verejnosť vnímala Michala Suchého ako permanentného kritika vulgarizácií marxisticko-leninskej filozofie.
M. Suchý sa venoval špeciálne rozboru kvality a kvantity, výskumu povahy a súvislostí filozofických kategórií, skúma kategóriu substancie a kategóriu vzťahu, …
Pri skúmaní kvality prichádza z názorom, že kvalitatívne určenia vecí a javov sú bytostne závislé od ich vnútorných vzťahov a od ich podstatne významných vzťahov s inými vecami a javmi. Podľa Suchého niet konečných nemenných prvkov, pretože všetky veci a javy sú iba relatívne stále uzly vzájomného pôsobenia kvalitatívne nekonečna rozmanitej hmoty.
Podľa M. Suchého sa každá kvalitatívna určenosť môže vyjadriť iba v určitej rovine a nie všeobecne. V jednej rovine sa veci môžu líšiť kvalitatívne, kým v inej kvantitatívne. Teda kvantitu možno určovať iba konkrétne a vždy vo vzťahu ku konkrétnej kvalite. Suchý zisťuje, že nejestvujú absolútne hranice medzi zmenami kvalitatívnymi a kvantitatívnymi, že nejestvujú zmeny, ktoré by boli iba zmenami kvantitatívnymi alebo iba kvalitatívnymi: podľa neho každá zmena je v jednom vzťahu zmenou kvantitatívnou, v inom vzťahu zmenou kvalitatívnou (cf. 653;499).

D: Poznávanie a pravda, 1963; Sloboda kritiky a rozvoj marxistickej teórie, 1964; Sporné spory o dialektiku, 1968; Zwei Typen der Rationalität, 1973; K otázke filozofických kategórií a vedeckých pojmov, 1979; K problému bytia v prácach akademika Igora Hrušovského, 1982; K niektorým aspektom kategórie hmoty a bytia v marxistickej filozofii, 1982; Dialektické protirečenie a jeho reflexia v pojmoch, 1985; Dialektikou proti dogmatizmu a scholastike, 1987; Chápanie bytia vo filozofii I. Hrušovského, 1987; Ontologické možnosti marxistickej filozofie, 1987; Filozofia a spoločenské vedy, 1988.

:: filozofia slovenská.

/sui generis
lat. − svojím spôsobom, svojrázne.

/súlad
− 1. vzájomná vyrovnanosť zložiek celku, súhra, harmónia, ladenie; 2. vzájomné porozumenie, zhoda, harmónia ([496];722).

/superpozícia (synkriticizmus)
– bezčasovostný, presnejšie perichronický aspekt synkrízy spočívajúci v perichronickej väzobnosti rezmi ľudským pobývajúcnom na svete zvanými homo.
    Pojem superpozície rozpracúva synkriticizmus predovšetkým v nadväznosti na význam, ktorý doň vkladá kvantová fyzika.
:: superponovaný.

/supositum
lat. – supozitum, to, čo v súcne subsistuje.
:: ontológia.

/supozitum
lat. – to, čo subsistuje v súcne, to, čo mu je najvlastnejšie.
:: ontológia.

/sústava
– systém – usporiadaný súbor prvkov viazaných vzájomnými vzťahmi.
:: mechanizmus, stroj, sústava (geomorfológia), sústava číselná, sústava daňová, sústava desiatková, sústava jednotiek, sústava planetárna, sústava slnečná, sústava súradníc, sústava školská, sústava telies (mechanika), sústava tónová, sústava vzťažná, systém.

/sústredenie
− zameranie pozornosti na jednu vec.

/suum cuique (Cicero, M. T.)
– každému, čo mu patrí.

/súvis
− vzájomný (vnútorný) vzťah, spojitosť, súvislosť.

/súvislosť
− súvis, spojitosť, zviazanosť, spätosť, vzťah medzi entitami (predmetmi, procesmi, vlastnosťami).
Výsledok poznania súvislosti je významový útvar, napr. pojem danej súvislosti, predstava o nej a podobne, ktorý je súčasťou teórie. alebo materiál, východisko pre to, aby sa ňou stal.
:: nepretržitosť, súvislosť objektívna, súvislosť vzájomná, súvislosť zákonitá, zákon.

/súvislosť objektívna
– súvislosť sprostredkovaná vzájomným pôsobením.

/súvislosť vzájomná
– nachádzanie sa entít v nespočetných spojeniach medzi sebou.

/súvislosť zákonitá
− súvislosť zodpovedajúca zákonu, ktorá je s ním v súlade.
:: hypotéza.

/súvzťažnosť
– vzájomný vzťah medzi dvoma entitami.
:: korelácia.

/svedectvo
− hodnoverné tvrdenie, osvedčenie o niečom; dôkaz niečoho, doklad.

/svedomie
− súčasť predmetu etiky spočívajúca v schopnosti rozlišovať medzi dobrom a zlom a konať mravne a zodpovedne.

/svedomitosť
– 1. poctivosť, čestnosť; 2. dôkladnosť.

/svet
– otvárajúcno sa bytiu súcien, javisko (pole) pre zjavovanie sa vecí (175;240); 1. vo filozofii: univerzum, súhrn všetkých skutočných a možných vecí a procesov; jedna z ústredných tém ľudského myslenia vôbec; 2. vesmír, kozmos; 3. zemeguľa, zem so všetkým, čo je na nej.
    Obraz sveta závisí predovšetkým od kategórií, ktoré intervenujú v priebehu jeho tvorby (obrazotvorby): keď prevažujú špeciálnovedné kategórie v tvorbe obrazu sveta, možno hovoriť o špeciálnovednom obraze sveta (napríklad o astronomickom obraze sveta), ak filozofické kategórie, tak o filozofickom obraze sveta (napríklad o Heideggerovom obraze sveta), ak v tvorbe obrazu sveta intervenujú najmä náboženské významové útvary, hovoríme o náboženskom obraze sveta.
Rôzne aspekty sveta možno tematizovať pomocou pojmu kozmu, vesmíru, univerza, prírody, fysis, diania atď.
:: dianie, miesto človeka vo svete, objekt reálny, ontológia, orientácia človeka vo svete, osvojovanie si sveta človekom., svet (Aristoteles), svet (Husserl, E.), svet (Wittgenstein, L.: Tlph), svet fyzický, svet materiálny, svet možný (realizmus krajný), svet prirodzený, svet skutočný, svet vnútorný, svetobôľ.

/svet (Aristoteles)
− diferencovaná jednota individuálne jestvujúcich vecí. V tejto konkrétnej, ontickej rovine sveta sa odohráva ustavičný proces, ktorým sa veci realizujú (uskutočňujú) vznikajú a zanikajú, kvalitatívne a kvantitatívne menia a premiestňujú (cf [7];13)

/svet (Husserl, E.)
− horizont všetkých horizontov, pozadie pre kontúrovanie predmetov ako daností pre vnímanie; v záujme čistého výskumu týchto daností ako fenoménov je nevyhnutné uzátvorkovať tento svet pomocou fenomenologickej redukcie. Problém sveta ako celku súcien a ako syntetického poľa ich poukazov, ktoré nemožno oddeliť od jednotlivých podôb daností týchto súcien a dokonca ani od spôsobu, ako samotné sú, privádza k pojmu prirodzeného sveta (Lebenswelt) ([264];396).

/svet (Wittgenstein, L.: Tlph)
– nem. die Welt – všetko, čo je faktom; je súhrn faktov; je určený faktmi a tým, že sú to všetky fakty. Fakty v logickom priestore sú svetom. Svet sa rozpadá na fakty (410;33).

/svet fyzický
− hmotný svet.

/svet materiálny
− hmotný svet, tradične stavaný proti duchovnému alebo ideálnemu svetu.

/svet možný
– realizovateľný, predstaviteľný alebo mysliteľný svet; tá ktorá predstaviteľná realizácia sveta odlišná od skutočného sveta.
:: svet možný (eliminativizmus), svet možný (realizmus krajný).

/svet možný (eliminativizmus)
– svet, ktorého jestvovanie nie je možné ani reálne ani teoreticky.

/svet možný (realizmus krajný)
– svet na tej istej ontologickej úrovni ako svet, ktorý nás obklopuje.
:: ontológia.

/svet prirodzený
− žitý svet, životný svet, nem. Lebenswelt − celok sveta, daný prirodzene bez výslovného teoretického úsilia, predvedecky. Termínom prirodzený svet prekladal J. Patočka Husserlov termín životný svet (Lebenswelt).
:: fenomenológia, ontológia.

/svet skutočný
– reálny svet – súbor skutočných entít, udalostí a– vzťahov medzi nimi.
:: funkcia (matematika).

/svet vnútorný
– duševný svet človeka, svet prístupný iba jemu samému.

/svetamih
− dvojica tvorená stavom sveta a okamihom. Množina všetkých týchto dvojíc tvorí logický priestor jazyka (cf [490];34).
Funkciou svetamihu je logická entita ([88];257).
:: ontológia.

/svetamih (Cmorej, P.)
− dvojica <w, t>, kde w je možný svet a t časový okamih.

/svetenie
– nem. das Welten – všedostavujúcno sa spočívajúce vo vznikaní, pretrvávaní alebo zanikaní ľubovoľného súcna alebo entity, jej vlastností, vzťahov s inými entitami a premien, súhrnne sa (aj nám ľuďom) podávajúce ako svet.

/svetlina
− nem. Lichtung − vystupujúcno bytia jestvujúcna zo skrytosti na mieste tubytia (Dasein).
Termín svetlina je termín neskorej Heideggerovej filozofie pracujúcej na prekonaní subjektivizmu jeho hlavného diela Bytie a čas (Sein und Zeit).

/svetlo
− jas, to jasné, svetlé, gr. fós al. faos (žiara, lesk), vo filozofii už počnúc antikou tematizované ako umožňujúcno vidieť, rozumieť, poznať; duchovná entita mimosvetského (nadzmyslového) zdroja. Súbor učení variujúcich tento motív sa zvykne označovať ako metafyzika sveta (nem. Lichtmetaphysik).
    Metafyzika svetla, podľa Pavla Flossa, chápe ľudský rozum ako „iskru božského svetla v človeku, ktoré duchovne presvetľuje ostatné súcna a poznáva ich ako diela božského rozumu. V tomto kontexte je svetlo základom inteligibility celej skutočnosti a garantom pravdivosti poznávajúceho i poznávaného. V duchu princípu analógie sa rozlišovali rôzne formy svetla, počnúc svetlom božským a duchovným až po svetlo vnímané zmyslami. Mnoho autorov však nepovažovalo toto svetlo za hmotné, ale za akúsi imateriálnu silu, ktorá sprostredkuje medzi hmotou a duchom. Svetlo je v tejto funkcii popri hmote a duchu tretím princípom filozofie prírody. Analógie medzi duchovným a prírodným svetlom viedli k presvedčeniu, že skúmanie prírodného (fyzikálneho) svetla môže umožniť aj hlbšie pochopenie povahy vyššieho duchovného svetla“ ([264];397).
    Cicero hovorí o prirodzenom svetle (lumen naturale) rozumu; v stredovekej filozofii sa rozlišuje prirodzené svetlo a nadprirodzené svetlo (lumen supranaturale).
Podľa [442];440 sa svetlo chápe v užšom zmysle ako „žiarivá energia budiaca v oku zrakové vnemy, v širšom zmysle i neviditeľné žiarenie, riadiace sa tými istými zákonmi ako žiarenie viditeľné.“
    V knihe [443] na s. 9 sa píše: „Svetlo je jedným z najdôležitejších predpokladov nášho života. Je zdrojom našich informácií o okolitom svete, umožňuje nám komunikovať na Zemi i mimo nej, je najbohatším zdrojom energie i univerzálnym liekom.“
    Synkriticizmus zasa tematizuje svetlo nadoblačia mysle, pričom sa snaží byť, totiž v tejto tematizácii, čo najúspornejší v súlade so zásadou, že najlepšou filozofiou svetla nadoblačia mysle je tá, ktorá (čo možno najrýchlejšie) skončí a ponechá radšej človeka čírej vystavenosti (cf vďačnosť alebo vďaka) tejto všeprenikajúcnosti.
To, čo tu označujeme spojením svetlo nadoblačia mysle opisuje Hildegarda z Bingenu expressis verbis slovami živé svetlo, ktoré „nahliada bdelá, vo dne i v noci“ a ktoré je „nevypovedateľným zdrojom všetkej životnej radosti“ (cf [79];485 – 486). Kedy inokedy si pripomenúť tieto slová, no najmä prakticky sa vystaviť svetlu nadoblačia mysle, ak nie aj v našej temnej dobe covidu (cf inscendencia).
:: rýchlosť svetla, svetlo (ezoterika), svetlo (filozofia indická), svetlo (fyzika), svetlo (Newton, I.).

/svetlo (ezoterika)
− sa často stotožňuje s Bohom alebo osvietením alebo sa považuje za zdroj múdrosti a lásky ([171];167).

/svetlo (filozofia indická)
− prejav sattvu.

/svojbytnosť
– svojráz, osobitnosť, zvláštnosť, zvrchovanosť, suverénnosť, samobytnosť, fundamentálny predpoklad štátnosti.

/sylogizmus
gr. − spôsob uzatvárania, usudzovania, opierajúci sa o úsudkovú schému vedúcu od dvoch premís určitej vymedzenej stavby k záveru, ktorý má podobnú stavbu ako premisy.
    Sylogizmus sa týka skutočnosti videnej optikou kategórie substancie, kvality a vzťahu „byť obsiahnutý v“ (cf [181];23).
:: člen stredný (logika), logika, sylogizmus (Aristoteles), sylogizmus dialektický, sylogizmus modálny.

/sylogizmus (Aristoteles)
– odvodenie záveru z dvoch premís.

/sylogizmus dialektický
− sylogizmus, v ktorom sú premisy iba pravdepodobné.
:: logika.

/sylogizmus modálny
− sylogizmus, v ktorom aspoň jedna premisa má aletickú modalitu možnosti alebo nutnosti.
:: logika.

/symbebékos
gr. – συμβεβηκóς – akcidencia, akcidens.
:: filozofia antická.

/symbol
gr. − znak, ktorý splynul so svojím významom do vnútornej jednoty. Symbol je súčasťou predmetu symbológie.
:: symbol (semiotika), symbol (teória jazykov formálnych), symbol – slovník: čím je symbolizované čo, symbol algebrický, symbol matematický, symbol nečíselný, symbolika.

/symbol (semiotika)
– znak, ktorého vzťah k označovanému predmetu je daný tradíciou alebo konvenciou; je to znak, kde vzťah medzi ním a ním zastupovanou vecou je daný náhodne, napr. dopravná značka, číslica, slovo...
Pokiaľ ide trebárs o slovo, tak možno uviesť slovo pes ako označenie psa, ktoré je náhodné, v iných jazykoch sa nazýva inak – v nemčine Hund, v angličtine dog...

/symbolika logiky
− logická symbolika − súbor logických symbolov alebo súbor symbolov používaných v logike na označovanie logických objektov, vzťahov medzi logickými objektami a operácií s nimi. Logická symbolika zahrnuje aj pomocné symboly, ako zátvorky, bodky, indexy.
:: symbolika logiky matematickej, symbolika logiky modernej.

/symbolika logiky matematickej
− systém symbolov matematickej logiky.

/symbolika logiky modernej
− súbor symbolov, ktorá sa používajú v rámci modernej logiky (výber):

:: logika moderná, symbol matematický, symbolika.

/symetrickosť (logika)
– formálna vlastnosť binárnej relácie R na množine A, spočívajúca v tom, že ak relácia platí v jednom smere, tak platí aj v opačnom smere, t. j. spĺňa podmienku
(∀x, y ∈ A) [xRy ⇒ yRx].

/synchrónia
gr. – súčasnosť: stav objektu v určitom momente jeho vývinu ako systému súčasne jestvujúcich vzájomne prepojených a vzájomne závislých prvkov. Synchrónia je achrónnou zložkou perichrónie bezčasmo prepájaná s diachróniou.
:: historia syncritica (synkriticizmus).

/synchronicky | príslovka
– štúdiom momentálneho prierezu niečoho v danom historickom okamihu, pri abstrahovaní od vývoja, od vývojových súvislostí.

/syncrisis
p. synkríza.

/synkriticistický
gr. – pestovaný z pozície synkriticizmu synkriticizmu, čiže v systematickej sebareflexii synkriticizmu, na rozdiel od synkritického, ktorý je „iba“ reflexiou synkrízového (súvisiaceho so synkrízou). V tomto zmysle sa chápe aj rozdiel napr. medzi synkritickou agapológiou a synkriticistickou agapológiou a podobne aj pri ostatných disciplínach synkriticizmu.

/synkriticizmus
gr. – filozofia v pozadí budovania Pomocného slovníka filozofie. Synkriticizmus sa skladá z filozofie človeka, filozofie lásky a filozofie bezčasia; predstavuje nielen učenie, ale i spôsob života (pozri: disciplína synkriticizmu). Je to maximum súsrdečnenia.
    Synkriticizmus treba odlišovať od synkritizmu J. A. Komenského, hoci naň nadväzuje. Osnovu synkriticizmu tvorí desať téz (pozri nižšie).
    Synkriticizmus je výskumom podmienok možnosti kultúry, výskumom podmienok premeny civilizácie na kultúru a jedna z ciest praktikovania tejto premeny. Synkriticizmus je pokus o superpozíciu teoretických a praktických aspektov tohto výskumu. Napríklad pochopenie bez reálnej premeny chápajúceho je podľa synkriticizmu pseudopochopenie a chápajúci sa iba javí alebo vyhlasuje za chápajúceho, no v skutočnosti bez sebazmeny nepochopil nič. Toto sa vzťahuje v prvom rade na interpersonálny dialóg, na dialóg so sebou samým (napríklad o škodlivosti môjho fajčenia som nepochopil nič, ak som neprestal fajčiť), na dialóg intersexuálny, intergeneračný, interkultúrnozonálny (čiže dialóg v rámci jednej kultúry napríklad medzi vedou a náboženstvom), interpolitickostranícky, interreligiózny, interkultúrny.
    Termín synkriticizmus zavádza (pravdepodobne ako prvý) Novalis v prípravných textoch Das Allgemeine Brouillon: Materialien zur Enzyklopädistik 1798/99 (najmä §§ 457, 486) ako synonymum názvu svojej filozofie – magického idealizmu. V paragrafe 457 uvedeného textu Novalis o synkriticizme píše:
„Der Synkriticism ist das Höchste. Es gibt einen realen und idealen Kriticism – dieser wird durch Synkriticism vereiningt. (Synkriticizmus je to najvyššie. Existuje kriticizmus reálny a ideálny – oba zjednocuje synkriticizmus.“ (Novalis: Das Allgemeine Brouillon: Materialien zur Enzyklopädistik 1798/99. Hamburg, Felix Meiner Verlag 1993, S. 333.).
Termín synkriticizmus treba odlišovať od termínu synkritizmus, ktorým sa označuje Komenského kľúčová metóda (synkríza) a jej aplikovanie. Synkritizmus Jana Amosa Komenského je pritom jedným z hlavných ideových zdrojov a inšpirácií synkriticizmu.
    Synkriticizmus sa odlišuje aj od synkretizmu. Synkriticizmus sa síce utvára synkritickou recepciou alebo synkritizáciou fenomenológie, existencializmu, marxizmu, jógovej filozofie a praxe atď., čiže smerov a tradícií ako vidno nezriedka sa vzájomne vylučujúcich. Aby však nevyúsťoval do synkretizmu, eklekticizmu a podobne, synkriticizmus aplikuje ako hlavný princíp recepcie a synkritizácie prianie inakosti, jej želanie a potešenie z nej. V preddverí relativizmu by pritom mala synkriticizmus udržiavať najmä metóda rozkladu významu na totožné a odlišné, ale aj jeho hlavná metóda synkritika (cieľavedomé nereduktívne usúvzťažňovanie) a synkritizované postupy štrukturalizmu, fenomenológie, hermeneutiky, systémovej analýzy, špeciálnovedných a filozofických smerov analýzy jazyka atď. Synkriticizmus zotrváva cieľavedome na polceste k syntéze a uspokojuje sa so synkrízou.
Synkriticizmus neočakáva nasledovníkov, zmyslom jeho vytvorenia v tejto súvislosti je slúžiť ako jedna zo sebaidentifikačných platforiem pre toho, kto sa so synkriticizmom stretne. Kľúčovou vecou podľa synkriticizmu je pestrosť prístupov a svetonázorových pozícií: ich zjednocovanie alebo vzájomné kritické vyrovnávanie sa medzi nimi je nabité konfliktom s tendenciou k smrti civilizácie alebo (čo je ešte horšie) jej premeny na smrtonosno medzi ľuďmi navzájom a voči prírode.
    Bezprostredne historickofilozoficky synkriticizmus vyrastá z dvoch zdrojov:
    1. z asubjektívnej fenomenológie Jana Patočku;
    2. z myšlienkového diania bratislavskej filozofickometodologickej školy osnovanej Igorom Hrušovským a Vojtechom Filkornom, najmä z rozpracúvania Hrušovského štrukturológie a idey holého bytia a Filkornovej polymorfistickej ontológie.
    Chronologicky spadá vznik synkriticizmu do druhej polovice 80. rokov 20. storočia, kedy sa na pôde Stáleho seminára Integrácia na Univerzite Komenského v Bratislave utvorili jeho kontúry tak filozoficky (svetonázorovo) ako aj metodologicky. Zakladateľom synkriticizmu je Jozef Piaček (autor čítaného slovníka).
    Synkriticizmus je rozpracúvaním týchto desiatich téz:

Podstatou ľudského bytia je transcendencia (homo transcendens) (1TS).
Maximom ľudského bytia je kultúra (homo culturalis) (2TS).
Podstatou kultúry je inscendencia (homo inscendens) (3TS).
Maximom kultúry je zmysluplnosť (homo significantia vivens) (4TS).
Podstatou zmysluplnosti je synkritika (homo syncriticus) (5TS).
Maximom zmysluplnosti je láska (homo amans) (6TS).
Podstatou lásky je potešenie z inakosti alebo prianie inakosti (homo benevolus), jej žičenie (7TS).
Maximom lásky je konkordancia (súsrdečnenie) čiže opätovaná láska (homo concordans) (8TS).
Podstatou konkordancie je pozitívna virtualizácia (homo virtus constituens) (9TS).
Maximom konkordancie je synkriticizmus (homo syncriticisticus) (10TS).

::
        A
        absolútno (synkriticizmus), aditi (synkriticizmus), agapé (synkriticizmus), agapistika (synkriticizmus), agapizmus (synkriticizmus), agapológia (synkriticizmus), achronéma, achronematika, achrónia, achronológia, achronozofia, analýza systémová (synkriticizmus), antropológia synkriticistická, artes (synkriticizmus), atemporalistika,
        B
        bazálno archetypálne (synkriticizmus), bezčasie (synkriticizmus), Boh (synkriticizmus), bytie (synkriticizmus),
        C
        cesta chronická (synkriticizmus), cesta perichronická (synkriticizmus), civilizácia (synkriticizmus),
        Č
        človek (synkriticizmus),
        D
        deegoizácia (synkriticizmus), disciplína synkriticizmu, doba osová druhá, dobro (synkriticizmus),
        E
        egocentripetálnosť (synkriticizmus), egorea (synkriticizmus), egorealizácia (synkriticizmus), endochrónia,
        F
        filozofia (synkriticizmus), filozofia inscendencie,
        H
        historia syncritica (synkriticizmus), homo (synkriticizmus), homo amans (synkriticizmus), homo benevolus (synkriticizmus), homo concordans (synkriticizmus), homo culturalis (synkriticizmus), homo inscendens (synkriticizmus), homo significantia vivens (synkriticizmus), homo syncriticisticus (synkriticizmus), homo syncriticus (synkriticizmus), homo transcendens (synkriticizmus), homo virtus constituens (synkriticizmus),
        I
        inscendencia,
        J
        ja (synkriticizmus), joga (Bhagavadgíta) (synkriticizmus),
        K
        kategória (synkriticizmus), konkordancia (synkriticizmus), kultúrnosť (synkriticizmus),
        L
        láska (synkriticizmus), lipnutie (synkriticizmus),
        M
        maximum bytia človeka (synkriticizmus), meditácia nahlas (synkriticizmus), metachrónia, metóda rozkladu významu na totožné a odlišné (synkriticizmus), metóda synkriticizmu, milujúcno,
        N
        nadoblačie mysle (synkriticizmus), nasledovanie (synkriticizmus), nenávisť (synkriticizmus),
        O
        ontológia synkriticistická,
        P
        parachrónia, perichronéma, perichronematika, perichrónia, perichronológia, perichronozofia, polemizmus, politika (synkriticizmus), ponematika (synkriticizmus), poradenstvo synkritické (synkriticizmus), predmet synkriticizmu, prochrónia,
        R
        realita sveta (synkriticizmus), realita cishorizontová, realita horizontová, realita transhorizontová, revolúcia sociálna (synkriticizmus), rozum synkritický,
        S
        sloboda (synkriticizmus), smrť civilizácie (synkriticizmus), societas syncritica (synkriticizmus), spoločenstvo kultúrne (synkriticizmus), spôsob života synkritický (synkriticizmus), Stály seminár Integrácia (SSI) (synkriticizmus), superpozícia (synkriticizmus), synkritika, synkríza (synkriticizmus), synkritizácia (synkriticizmus), synkritizmus,
        Š
        škodenie (synkriticizmus), škola bratislavská filozofickometodologická, šťastie lásky (synkriticizmus),
        T
        ťažkosť (synkriticizmus), terminológia synkriticizmu, transcendencia (synkriticizmus), transcendovanie,
        U
        ubližovanie (synkriticizmus), unikajúcno, univerzum významové (synkriticizmus), univerzum významové textu (synkriticizmus), utrpenie (synkriticizmus),
        V
        virtualizácia pozitívna (synkriticizmus), výbudúcnostňujúcno, výbytňujúcno (synkriticizmus), výčlovečňujúcno (synkriticizmus), výprítomnostňujúcno, výsúcnostňujúcno, vzťah kultúry a civilizácie (synkriticizmus),
        Z
        zdroj obsahu a foriem významového univerza,
        Ž
        žičenie inakosti (synkriticizmus).

/synkritika
gr. – cieľavedome uskutočňovaná synkrisis, čiže cieľavedomé nereduktívne usúvzťažňovanie s cieľom porovnávať to, čo sa uvádza do vzájomného vzťahu; kritika a komparácia súbežne, zároveň.
    Synkritika je metóda synkriticizmu.

/synkritizmus
– Komenského koncepcia harmonizácie všetkých poznatkov človeka do jednej jedinej sústavy, opierajúca sa o synkritickú metódu, ktorá „vychádza z toho, že celé univerzum má spoločné princípy, a preto ak sa dačo nedá poznať priamo, možno na to usudzovať z iných podobných javov. Zo synkritickej metódy však zároveň vyplýva, že všetky ľudské poznatky musia spieť k súladu. Pri porovnávaní medzi sebou nemôže viesť každý iným smerom, ale musia sa vzájomne dopĺňať, byť v harmónii tak, ako je harmonické celé univerzum. Používaním synkritickej metódy sa musí dospieť k univerzálnemu poznaniu. Pred Komenským tak vyvstal samostatný plán reformy ľudského vedenia, rozvrhovania a systematizácie vedy. A Komenský zároveň objavuje aj spôsob, ako tento systém uvádzať do praxe: nielen totiž technickým využívaním prírodovedného poznania, ale naozajstným univerzálnym vychovávateľstvom“ ([631];45 – 46).

/synkríza
– gr. σύγκρισις (spojenie, zjednotenie, vyloženie), angl. syncrisis, fr. syncrisie – nereduktívne usúvzťažňovanie, spájanie a porovnávanie, zjednocovanie, zozbieranie s cieľom prezrieť a porovnať; druh syntézy; opozitum k diakríze (oddeľovaniu).
:: synkríza (Anaxagoras), synkríza (Komenský, J. A.), synkríza (synkriticizmus).

/synkríza (Anaxagoras)
– spojenie večne trvajúcich počiatkov alebo semien (σπέρματα) do podoby viditeľných tvarov alebo vecí javiace sa ako ich vznik (cf [649];110, [472];801, [9];473).

/synkríza (Komenský, J. A.)
− metóda poznania sveta založená na myšlienke všeobecnej paralelnosti, analógie a harmónie vrstiev sveta; nadväzuje na analytickú a syntetickú metódu. Je pomocníčkou pri objavovaní, chápaní a dokazovaní pravdivosti poznatkov a pri tvorbe jednotného celistvého obraz sveta.

/synkríza (synkriticizmus)
– konferancia – predmet synkriticizmu spočívajúci v nereduktívnom usúvzťažňovaní (sa).
    Cieľavedomým uskutočňovaním synkrízy je synkritika.
    Synkríza je opozitum diakrízy.
    Synkrízou sa dostavuje v realite nový druh vzťahu a nová kvalita, ktorých tu pred synkrízou nebolo.
    Bezčasovostný aspekt synkrízy tvorí superpozícia.
:: polemizmus (synkriticizmus).

/synkritizácia (synkriticizmus)
– synkritizovanie, synkritizujúcno – uvoľnenie eventuálneho synkritického obsahu transformácie na synkritickú disciplínu, pretváranie tej ktorej činnosti človeka na činnosť synkritickú, napríklad transformácia vedy na synkritickú vedu, bežného spôsobu života na synkritický spôsob života atď.
    Synkritizácia stojí na princípe 1. rozlíšenia obrazu a toho, čo sa zobrazuje (napríklad obraz sveta a sveta), a 2. prajnosti inakosti.
:: rozum synkritický.

/syntaktika
gr. − časť semiotiky, ktorej predmetom je syntax alebo vzájomné vzťahy medzi znakmi. Termín syntaktika (angl. syntactics) razil C. W. Morris počnúc rokom 1938.
:: syntaktika lingvistická.

/syntaktika logická
− čistá syntaktika − syntaktika, v rámci ktorej sa uskutočňuje skúmanie umelých jazykov ([490];20).
:: syntaktika lingvistická.

/syntéza
gr. – myšlienkový alebo praktický postup spočívajúci v tvorivom alebo konštruktívnom skladaní prvkov, ktoré sme získali analýzou, do celku. Vo filozofii sa termínom syntéza myslí jednak zjednocujúci výkon, jednak ním získaný celok.
    Syntéza ako metóda sa vyznačuje vedomým spájaním významových útvarov do vyššej jednoty.
:: časť, myslenie, syntéza (Hegel, G. W. F.).

/syntéza (Hegel, G. W. F.)
– tretí moment dialektiky, spájajúci tézu a antitézu.

/systém
gr.>lat. – sústava – usporiadaný súbor prvkov viazaných vzájomnými vzťahmi; celok, ktorý pozostáva z častí (zložiek, prvkov, komponentov, elementov), medzi ktorými existujú väzby (vzťahy, súvislosti, relácie) ([482];475).
    Systém je výsledkom systematizovania.
    Systémy sú v rôznom stave usporiadanosti.
::
         A
        adaptívnosť systému, aktivita systému, analýza systémová, analýza systému,
         B
        biosystém,
         Č
        činnosť systému,
         E
        ekosystém, evolucionika,
         G
        geosystém (geografia),
         H
        homeostáza
         M
        model systému,
         N
        nanosystém,
         O
        okolie systému,
         P
        parameter, podmienky správania systému, prvok systému,
         S
        skrinka čierna, správanie systému, stabilita systému, stav systému, stav systému medzdný, sústava, systém (Kant, I.), systém abstraktný, systém agroekologický, systém axiomatický, systém bankový, systém biologický, systém čiastkový, systém diskrétny, systém dochádzkový, systém duchovný, systém dynamický, systém ekonomický, systém endokrinný, systém finančný, systém filozofie, systém formálny, systém fyzikálny, systém geodetický, systém hláskový, systém hormonálny, systém chemický, systém imunitný, systém informačný, systém inteligentný, systém jazykový, systém komplexný, systém komunikačný, systém konceptuálny, systém konjunktný, systém kvantový, systém kybernetický, systém lénny, systém limbický, systém lineárny, systém logický, systém makroskopický, systém matematický, systém mechanický, systém mikroskopický, systém množín, systém motivačno-emocionálny (psychológia), systém multiagentový, systém neautonómny, systém nehomogénny, systém nelineárny, systém nervový, systém neurohumorálny, systém normatívny, systém operačný, systém otvorený, systém počítačový, systém pojmov, systém pojmový, systém politický, systém poznatkov, systém právny, systém prírodný, systém ptolemaiovský, systém reálny, systém relačný (matematika), systém riadenia, systém psychický, systém sociálny, systém softvérový, systém spoločenský, systém stochastický, systém školský, systém technický, systém teleologický, systém telesný, systém termodynamický, systém tvrdý, systém umelý, systém veličín, systém vstupný, systém vzdelávací, systém vzťahov, systém zákonov vedeckých, systém zbraňový, systém znakový, systém znalostný (inžinierstvo znalostné), systém živý,
         Š
        štruktúra systému, štruktúra systému intencionálna,
         T
        teória systémov,
         V
        veda systémová, väzba spätná, väzba systému, vlastnosti systému,
         Z
        zmysel života človeka.

/systém (Kant, I.)
– jednota mnohotvárneho ([69];349).

/systém axiomatický
– systém viet, v ktorom sú niektoré vety vybraté za základné, nedokazované a všetky ostatné sú z nich vyvodené alebo dokázané pomocou deduktívnych pravidiel.
    Základné, nedokazované vety axiomatického systému sa nazývajú axiómy.
    Vyvodené, dokázané vety v axiomatickom systéme sa nazývajú teorémy.
    Axiomatický systém sa vyznačuje týmito vlastnosťami (= od axiomatického systému sa vyžadujú tieto požiadavky = na axiomatický systém sa kladú tieto požiadavky = axiomatický systém musí spĺňať tieto požiadavky):

        nespornosť systému,
        nezávislosť axióm,
        úplnosť systému,
        úplnosť axióm,
        rozhodnuteľnosť (o tom, či ktorákoľvek veta systému doňho patrí alebo nepatrí).

/systém filozofický
− filozoféma, tvorená zjednotením všeobecných poznatkov do jednoty určitého svetového názoru („Ein philosophisches S[ystem] ist die Vereinigung allgemeiner Erkenntnisse zur Einheit einer Weltanschauung ([241];647).“
Klasické príklady filozofického systému, predstavujú filozofické učenia napr. Aristotela, Tomáša Akvinského, Spinozu, Kant, Hegela atď.
Pojem filozofického systému treba odlišovať od pojmu systému filozofie.
:: filozofia.

/systém filozofie
– komplexný systém rozpoznaný alebo definovaný (zavedený) na filozofii (ako objekte skúmanom metafilozofiou) podľa určitých potrieb a záujmov (zväčša ideologických a svetonázorových) alebo metafilozofických kritérií alebo z hľadiska kategórií intervenujúcich v metafilozofickom skúmaní, ktoré môže byť tak filozofické, ako aj mimofilozofické, napr. špeciálnovedné (sociologické, psychologické, lingvistické atď.).
    Časťou systému filozofie je filozoféma.
Jednou z možností zadefinovania systému na filozofii ako objekte skúmanom metafilozofiou je vyčlenenie systému filozofie s nasledovnou štruktúrou:

momentálny prierez štruktúrou systému filozofie (MPŠ filozofie);
genetická a dynamická dominanta štruktúry systému filozofie (GDDŠ filozofie);
externé súvislosti štruktúry systému filozofie (NESŠ filozofie).

Ad 1. MPŠ filozofie je štruktúra systému filozofie v tom ktorom časovom okamihu (abstrahujúc od jej vzniku a vývinu).
Ad 2. GDDŠ filozofie vyčleňuje vznik, vývin a prípadne aj zánik filozofie.
Ad 3. NESŠ filozofie sa týkajú vzťahov filozofie k jej okoliu, najmä k parafilozofii.
Ak by sme systém filozofie symbolicky označili Sysph, množinu (univerzum) filozofém Uphm a štruktúru systému filozofie Strsysph, tak systém filozofie by sme mohli symbolicky zapísať ako usporiadanú množinu (dvojicu)

Sysph = <Uphm, Strsysph>.

:: filozofia, štruktúra systému filozofie, štúdium filozofie.

/systém formálny
− vedecká teória zadaná formálnym jazykom, interpretačnými pravidlami a produkčným aparátom, t. j. prostriedkami, ktorými možno získať všetky pravdivé tvrdenia ([264];400).

/systém konceptuálny
− konceptuálna sústava, sústava pojmov, pojmový systém – významový útvar tvorený všetkými možnými pojmami generovateľnými alebo konštruovateľnými pomocou určitej sústavy pravidiel. Tento systém možno skúmať logicky, kognitívnovedne, fenomenologicky atď.
:: revolúcia vedy (Thagard, P.), systém pojmov.

/systém logický
− abstraktný systém formulovaný v jazyku logiky a opisujúci fungovanie logických konštánt. Dominantnými logickými systémami sú: výroková logika a predikátová logika.
:: konzistentnosť systému logického, logika.

/systém pojmov
– významový útvar, tvorený súborom pojmov usporiadaných podľa určitého princípu a zväčša s určitým zámerom, s cieľom niečo dosiahnuť, napr. teória, vedenie, znalosť...
:: revolúcia vedy (Thagard, P.), termín.

/systém poznatkov
– významový útvar, tvorený súborom poznatkov usporiadaných podľa určitého princípu a zväčša s určitým zámerom, s cieľom niečo dosiahnuť, napr. teória, vedenie, znalosť...
:: poznatok, systém ptolemaiovský.

/systém vzťahov
− usporiadaný súbor vzťahov viazaných väzbami systému.
:: celok daného.

/systém zákonov vedeckých
– súčasť základu vedeckého poznania tvorená relatívne stabilným vedeckým významovým útvarom, pozostávajúcim z usporiadaného súboru vedeckých zákonov tej ktorej vedy a mení sa (nahradzuje sa) až vedeckou revolúciou).
:: filozofia vedy, revolúcia vedy, teória vedy, veda

/systematizovanie
gr. − systemizovanie – tvorba systému, usporadúvanie do sústavy, zaraďovanie do systému.

Š-lexikón

/šakti
sa. – sila, moc, energia, schopnosť. Tento fenomén sa napríklad v šaktizme interpretuje ako ženský aspekt najvyššieho princípu a deifikuje ako bohyňa Šakti, žena boha Šivu.

/Šao Jung
(1112 – 1077) Shao Yong 邵雍 – zdvorilostné meno: Yaofu 堯夫, známy aj ako Shaozi 邵子 (Majster Šao) – jeden z piatich veľkých predstaviteľov neokonfucianizmu.

/šírenie
– stávanie sa širokým, zväčšovanie sa v priestore alebo na ploche. Šírenie je prenášanie sa z jedného miesta na druhé.
:: šírenie, in: Apendix.

/škaredé
– nepekné, hnusné, ošklivé, odpudzujúce – narúšajúcno estetickej normy alebo miery, protiklad krásneho.
    Pretváranie škaredého na krásne je podprocesom kultúrnosti.

/škodenie
− spôsobovanie škody, ujmy, bytie na škodu, robenie škody.
:: škodenie (synkriticizmus).

/škodenie (synkriticizmus)
– spôsobovanie utrpenia; cieľavedome ho konať je zbytočné, pretože k nemu dochádza aj mimo cieľavedomej činnosti, automaticky; zmierňovaniu utrpenia sa však naopak oddáva venovať, pretože zmierňovanie utrpenia nie je v takom rozsahu automatické ako šírenie utrpenia, slovom: je omnoho ľahšie utrpenie a škody spôsobovať ako utrpenie a škody zmierňovať a naprávať (pozri: zákon väčšieho stupňa automatizmu na strane zlého alebo škaredého ako na strane dobrého alebo krásneho (synkriticizmus)).

/škola bratislavská filozofickometodologická
− BFŠ, bratislavská filozofická škola − škola slovenskej filozofie založená Igorom Hrušovským a Vojtechom Filkornom; BFŠ sa utvárala z odkazu Vedeckej syntézy v štyridsiatych rokoch 20. storočia a rozvinula v priebehu druhej polovice 20. storočia do vyhranenej filozofémy centrovanej najmä okolo Hrušovského štrukturológie a idey holého bytia a Filkornovej polymorfistickej ontológie a metodológie.
BFŠ je bezprostredným historickofilozofickým východiskom synkriticizmu.
:: Bodnár, J., Bratislava, Cmorej, P., Černík, V., Dubnička, J., Filkorn, V., filozofia slovenská, Gahér, F., Hrušovský, I., Marcelli, M., Novosád, F., Riška, A., Suchý, M., škola filozofická, Zigo, M., Zouhar, M.

/škola elidsko-eritrejská
– jedna zo sokratovských škôl, ktorej prívržencami boli: Faidón z Elidy, Menedemos, Asklepiades z Eritrey. Zachovali sa o nej len útržkovité správy; svojimi názormi sa podobala megarskej škole.
    Stúpenci elidsko-eritrejskej školy sa zaoberali prevažne etickými otázkami. Menedemos tvrdil, že všetky rôznorodé cnosti majú jednotný základ, a preto ich možno redukovať na jediné dobro, ktoré je vlastne rozumom postihnuteľnou pravdou. Menedemovi pripisujú aj názor, že všeobecné vlastnosti vecí samostatne nejestvujú, prejavujú sa iba v jednotlivých konkrétnych veciach.
:: filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.

/škola erlangenská
– nem. Erlanger Schule – nemecká filozofická škola blízka analyticko-filozofickej tradícii. Program erlangenskej školy možno chápať ako spojenie prvkov analytickej filozofie a prvkov kritickej teórie.
    Miesto človeka vo svete tematizuje ako dialógovú situáciu. Hlavnými predstaviteľmi erlangenskej školy sú: Paul Lorenzen, Wilhelm Kamlah, Oswald Schwemmer.
Konštruktívny, teoretickovedný program školy je zameraný na metodické a kritické zdôvodnenie všetkých vied, vrátane teórie vedy samej. Forma zdôvodnenia sa chápe v intenciách Hugo Dingler. Metodickosť zdôvodnenia spočíva v úplnosti a v tom, že sa uskutočňuje bez kruhu a v zreteľne oddelených krokoch. Úplnosť znamená, že svoje východisko má v báze zdôvodnenia, ktorá už nevyžaduje dalšie zdôvodňovanie. Touto bázou je predvedecká prax a v nej zabehaný spôsob používania jazyka. Prax teda predchádza každej teórii. Konkrétne sa zdôvodňovanie uskutočňuje tak, že sa systematicky rekonštruujú jazykové vyjadrovacie prostriedky každej vedy. Cieľom je poskytnúť vedeckej praxi prehľadné a intersubjektívne naučiteľné jazykové prostriedky. Dospieva sa tak k uisteniu, že racionálne dialógy o vedeckych tvrdeniach možno viesť so spoločným vedením o tom, ako možno dovoleným spôsobom argumentovať za alebo proti týmto tvrdeniam. Táto rekonštrukcia má svoje východisko vo Ludwig Wittgenstein idei jazykových hier. Keďže jazyk a skutočnosť nemožno radikálne rozlíšiť, stáva sa rekonštrukcia jazykových prostriedkov vied zároveň konštrukciou ich predmetov. Preto sa erlangenská teória vedy označuje ako konštruktívna.
:: filozofia 20. stor., filozofia nemecká, filozofia vedy.

/škola filozofická
– skupina predstaviteľov toho istého filozofického smeru, filozofického programu, filozofickej metódy nadväzujúca najčastejšie na prácu alebo idey niektorého vynikajúceho filozofa.
– I: Movement / School, in: The Basics of Philosophy.
:: škola bratislavská filozofickometodologická, školy sokratovské, vývin filozofie.

/škola frankfurtská
– smer nemeckej filozofie a sociológie 20. storočia, ktorý sa vytvoril v 30. – 40. rokoch okolo Ústavu sociálnych výskumov univerzity vo Frankfurte nad Mohanom vedeného M. Horkheimerom. Jej ideovú náplň tvorí kritická teória spoločnosti, vyrastajúca najmä z marxizmu, existencializmu a psychoanalýzy. Vytvára koncepciu autentického človeka, odmieta odcudzenú moc a autoritárstvo inštitucionálnej spoločnosti.
– P: Adorno, Th. L. W., Habermas, J.
:: filozofia 20. stor.

/škola kynická
= kynizmus = kynici – starogrécka filozofická škola (jedna zo sokratovských škôl), ktorú založil Antisténes a ktorej najznámejším predstaviteľom bol Diogenes zo Sinope. Za základ šťastia a cnosti pokladala opovrhovanie spoločenskými normami, odmietnutie bohatstva, slávy, všetkých zmyslových pôžitkov, dosiahnutie nezávislosti a vnútornej slobody.
    Hlavnými zásadami kynikov boli:

čím múdrejší je človek, tým menej má potrieb;
treba pohŕdať márnosťami, ktoré si ľudia obyčajne vážia;
človek je slobodný vtedy, keď nič nepotrebuje;
múdry človek stačí sám sebe, patrí mu všetko a je vo svojej chudobe najbohatší;
nemáme uznávať iné zákony ako zákony prírody, ktorých jediný predpis je cnosť;
nemáme sa vyhýbať práci a námahe; naopak - máme ich vyhľadávať.

:: filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.

/škola kyrénská
= kyrenaici – starogrécka sokratovská filozofická škola v severnej Afrike, založená Aristippom z Kyrény; hlásala hedonizmus: stotožňovanie šťastia so zmyslovou rozkošou: Sokrates mal pravdu, keď hľadal zmysel života v blaženosti, avšak blúdi každý, kto túto blaženosť hľadá inde ako v ukájaní okamžitých zmyslových potrieb, v jedle, pití a v pohlavných rozkošiach. Nemyslime na budúcnosť, pretože tá nám nepatrí; iba prítomnosť je dôležitá.
    Cnosť spočíva vo vyhľadávaní pôžitkov.
    Sloboda spočíva v ukájaní žíadostí.
    Kyrenaici odmietajú zákony a spoločenské konvencie.
:: filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.

/škola ľvovsko-varšavská
– skupina poľských logikov a filozofov (Łukasiewicz, Kotarbiňski, Ajdukiewicz, S. Leśnewski, Leon Chwistek, Tarski, Jan Salamucha, Bocheński a i.), ktorí pracovali v období medzi prvou svetovou vojnou a druhou svetovou vojnou vo Varšave, Ľvove a Krakove.
    Zakladateľom ľvovsko-varšavskej školy je Kazimierz Twardowski.
Filozoficky je vo ľvovsko-varšavskej škole zastúpení materializmus, novotomizmus, pozitivizmus a i.
    Pre väčšinu predstaviteľov tejto školy je charakteristické:

odmietanie iracionalizmu, spresnenie hlavných ideí a princípov tradičného racionalizmu pomocou aparátu matematickej logiky;
snaha o presný výskum logiky vedeckych postupov;
záujem o logickú sémantiku.

:: filozofia 20. stor., filozofia súčasná, logika.

/škola megarská
− sokratovská škola, ktorá dostala názov podľa mesta Megara, ležiaceho na korintskej šiji neďaleko Atén. Jej zakladateľom bol Eukleides z Megary, jeden z najoddanejších Sokratových žiakov, ktorý vytvoril syntézu eleatskej a sokratovskej filozofie. Obhajoval jednotnosť a nemennosť súcna a stotožňoval ho s dobrom, bohom a rozumom. Cnosť je podľa neho len jedna a spočíva v poznaní pravej povahy bytia. Podľa vzoru Zenóna z Eley Eukleides obhajoval svoje učenie pomocou nepriamych dôkazov.
Megarská škola mala značný vplyv na vývoj antickej logiky; jej členovia formulovali množstvo logických paradoxov (sofiziem)
:: filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.

/škola poznanská
– idealizačná koncepcia vedy.

/škola semiotická tartusko-moskovská
– semiotická škola s centrom na estonskej univerzite v Tartu združujúca v rámci letnej univerzity od roku 1964 vedcov, zaoberajúcich sa rôznymi oblasťami semiotického výskumu (literárna teória, lingvistika, kulturológia, etnológia, folkloristika...) v nadväznosti na dávnejšie tradície moskovskej a leningradskej jazykovednej školy a saussurovskú lingvistiku. Výsledky ich práce sa uverejňujú v zborníku Труды по знаковым системам (Sign Systems Studies), do roku 1998 v ruskom a ďalej v anglickom jazyku. Redaktorom zborníka je od roku 1998 estonský biológ a semiotik, špecialista v biosemiotike Kalevi Kull.
:: semiotika.

/škola škótska
– smer škótskej filozofie, ktorý sa v Škótsku šíril v 18. stor. a 19. stor. a vystupoval proti francúzskemu materializmu a Humovmu skepticizmu, pričom v neskorších fázach svojho vývoja sa odvolával aj na I. Kanta.; predmetom záujmu jej predstaviteľov bola najmä psychológia, teória poznania, estetika, filozofia náboženstva, etika. P: Reid, Stewart, Thomas Brown, Hamilton.
:: common sense, filozofia 18. stor., filozofia 19. stor.

/škola v Auxerre
– jeden z prúdov ranej scholastiky vyrastajúci v škole, ktorá vznikla pri opátstve Saint Germain a ktorú pestoval najmä Erich alebo Henrich z Auxerre a jeho žiak Remigius z Auxerre.
    Predstavitelia školy v Auxerre sa usilovali prispôsobiť logiku teologickým problémom a takto pripraviť materiál využívaný v kontroverziách.
Stanovisko školy v Auxerre prehĺbila reforma v Cluny.

/školy novoplatónske
– vyústenie grécko-rímskej teistickej gnózy v podobe škôl, v ktorých vystupoval novoplatonizmus a ktoré vyvodzovali ďalšie závery zo základných Plotinových téz alebo konkretizovali a aktualizovali jeho náhľady v závislosti od podmienok a historických požiadaviek helenistickej doby.
Vyčleňuje sa tieto novoplatónske školy:
        sýrska,
        pergamská,
        aténska,
        alexandrijská,
        italská.

/školy sokratovské
– grécke filozofické školy, ktoré založili žiaci a pokračovatelia Sokrata; k najznámejším patrila
        megarská škola,
        kyrénska škola,
        elidsko-eritrejská škola,
        kynická škola,
no historicky najvýznamnejšou bola škola, ktorú založil najvplyvnejší Sokratov žiak Platón, zvaná
        Akadémia.
:: filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.

/škrenie
− mrzenie, trápenie.
:: nešťastie.

/škrtnuté
– angl. under erasure – výsledok dekonštrukcionistickej (derridovskej) procedúry preškrtnutia prv napísaného tak, že zostáva viditeľné jednak preškrtnuté slovo, jednak jeho škrtnutá podoba, napríklad rozum. Zmyslom tejto procedúry je naznačiť, že slovo je nepresné alebo nestabilné, no napriek tomu potrebné, nevyhnutné. „,Škrtnutím’ obvyklých a známých pojmů chce Derrida destabilizovat známé, označit je za praktické, nutné, nepřesné a chybné. Snaží se tak zdůraznit nerozhodnutelnost metafyzických opozic a významu jako takového ([188];193).“

/Šmajs, Josef
(23. 11. 1938 Skvrňov − ) − český filozof a spisovateľ, tvorca evolučnej ontológie ako nesubstančnej a procesualistickej ontologickej koncepcie skutočnosti a bytia, kontraponujúcej bytiu prírodnému bytie umelé vytvorené človekom a vyúsťujúcej do požiadavky biofilnej transformácie kultúry.

D: Filosofie - obrat k Zemi: evolučně ontologická reflexe přírody, kultury, techniky a lidského poznání, 2008; Evoluční ontologie kultury a problém podnikání, 2012; Ústava Země: filosofický koncept (česky, anglicky, německy, rusky, slovensky), 2015.

:: filozofia česká.

/špecifikovať
lat. − 1. rozčleniť podľa istých kritérií; 2. vymedziť.

/špekulácia
lat. – abstraktné uvažovanie, rozmýšľanie, hĺbanie.

/špekulácia filozofická
– tradičný filozofický významový proces vymedzovaný ako zrkadlenie (z lat. speculum zrkadlo) miesta človeka vo svete, ich podstaty, vzťahov a univerzálnych vlastností a spočívajúci v rozmýšľaní alebo uvažovaní (lat. speculari obzerať sa, pátrať, skúmať, bádať, uvažovať) o tom.
:: filozofia.

/štádium
gr. − stupeň vývoja; obdobie, fáza, proces.

/šťastie
– komplexný zážitok radosti s ohľadom na vyplnenie nádejí, prianí, očakávaní, ich zjednotenie s človekom samým a ich vedomé prežívanie. Šťastie sa vyznačuje stavom vnútorného pokoja, spokojnosti s vlastným životom.
    Šťastie vystupuje ako cieľ túžby človeka a jeho konania, jeho dosiahnutie sa stáva zmyslom ľudského života. Môže vystupovať ako najvyššie dobro, ktorého dosiahnutie je možné prostredníctvom úspechu, bohatstva, moci, zdravia, lásky, sebarealizácie a pod. (cf. [264];404).
:: šťastie (Aristoteles: Etika Nikomachova), šťastie lásky (synkriticizmus).

/šťastie (Aristoteles: Etika Nikomachova)
– činnosť duše v súlade s dokonalou cnosťou.
:: Aristoteles.

/šťastie lásky (synkriticizmus)
– transcendujúcno akéhokoľvek zisku alebo straty; náplň nadoblačia mysle. Takzvané trápenia s láskou sa týkajú sféry závislostí, lipnutí, hrubo povedané hormónov, ale nie lásky. Hormóny fakticky s láskou nemajú nič spoločného: láska tu je bez ohľadu na to, či sú tu aj hormóny alebo nie.

/štiepenie
– rozkladanie na časti, zložky, súčasti.

/štruktúra
lat. – vnútorná stavba alebo usporiadanie; vnútorná sieť vzťahov, priamych či sprostredkovaných, ktoré spájajú prvky v systéme do jedného autonómneho celku. Štruktúra tak robí zo súhrnu objektov prvky systému. Jestvuje iba v prvkoch, takisto ako prvky sú prvkami len cez štruktúru, a preto štruktúru nemožno chápať ako nezávislú od prvkov (cf 237;438).
:: éma, graf neorientovaný, hexis, izomorfizmus, stavba, štruktúra (Saussure, F. de), štruktúra algebraická, štruktúra argumentu formálna, štruktúra atómu, štruktúra hudobná, štruktúra jazyková, štruktúra logická, štruktúra matematická, štruktúra procesu, štruktúra relačná, štruktúra systému, štruktúra vesmíru.

/štruktúra argumentu formálna
− štruktúra, na ktorej sa zakladá platnosť argumentu.
Formálna štruktúra argumentu sa v logike vyjadruje zodpovedajúcou schémou argumentu.
Formálna štruktúra argumentu je to, čo je pre logiku podstatné na logickom vyplývaní pravdivosti záveru argumentu z pravdivosti premís argumentu.
:: argument, jazyk logiky, logika.

/štruktúra logická
− usporiadaný súbor logických vzťahov medzi prvkami významového útvaru alebo významového procesu.
:: logika.

/štruktúra procesu
− zložky procesu (súbor podprocesov) a systém ich synchronických a diachronických vzťahov.
:: proces.

/štruktúra systému
– usporiadaná množina väzieb medzi prvkami systému; usporiadanie častí a väzieb medzi nimi v celku.
Rozlišuje sa
        vnútorná štruktúra systému,
        štruktúra väzieb s okolím systému (cf [482];475).
Stavy usporiadanosti systémov sú rôzne, ich usporiadanosť môže byť náhodná, ako napr. pri prírodných systémoch, alebo intencionálna, napr. pri umelých systémoch, keď intencionálna štruktúra systému vytvorená na základe vedomého usporiadania má podporovať plnenie cieľovej funkcie systému.
Pojem štruktúry systému je potrebný pri vymedzovaní pojmu čiernej skrinky.
:: prvok systému, štruktúra systému intencionálna.

/štruktúra systému filozofie
− usporiadanie filozofém a ich vzájomných vzťahov, ich vzťahov k systému filozofie a ich vzťahov a celku filozofie k okoliu systému filozofie.

/štruktúra systému intencionálna
− štruktúra systému podporujúca plnenie cieľovej funkcie systému; vzniká na základe vedomého usporiadania, organizovania ([482];475).

štrukturalizmus
lat. – výskumná alebo kreatívna zameranosť na štruktúru v rôznych oblastiach vedy, v metodológii, filozofii, v architektúre...
:: štrukturalizmus filozofický.

/štrukturalizmus filozofický
− explikácia a ďalšie rozpracúvanie latentných filozofém metodologického štrukturalizmu vo filozofii 20. storočia, ktoré viedlo ku kritickému vyhraňovaniu sa predovšetkým voči pozitivizmu, novopozitivizmu a existencializmu (najmä J. P. Sartrovi).
    K predstaviteľom filozofického štrukturalizmu zvyknú radiť (zväčša istou vrstvou alebo časťou diela) J. L. Fischera, J. Mukařovského, I. Hrušovského, J. Piageta, N. Chomského, C. Levi-Straussa, A. J. Greimasa, R. Barthesa, U. Eca, M. M. Bachtina, raného M. Foucaulta, J. Lacana, G. Deleuza, J. Baudrillara, L. Althussera, J. Derridu, J. Lotmana a ď.
    Štrukturalizmus sa v posledným desaťročiach 20. storočia transformuje na neoštrukturalizmus alebo postštrukturalizmus, spolukonštituujúc postmodernizmus.
:: filozofia 20. stor.

/štrukturalizmus metodologický
– výskum, rozvoj a zavádzanie metód objasnenia štruktúry objektu, metód výskumu aktuálneho stavu skúmaných objektov, zisťovanie ich vnútorných mimočasových vlastností, snaha striktne odlišovať skúmané objekty a prostriedky skúmania, odmietanie priority izolovaných faktov, sústredenie sa na vzťahy medzi faktami alebo prvkami skúmaného systému. Pri skúmaní objektu predpokladá postupovanie od prvotnej organizácie pozorovaných faktov v rámci bádateľskej úlohy k odhaleniu a opisu vnútornej štruktúry objektu (jeho hierarchie a vzájomných väzieb medzi prvkami každej úrovne), ďalej k vytvoreniu teoretického modelu objektu s jeho interpretáciou v skúmanom materiáli.
K zdrojom metodologického štrukturalizmu patrí:
        vznik semiotiky,
        myšlienky F. de Saussura v lingvistike,
        Lévi-Straussova vedecké práca v oblasti etnológie,
        Vygotského a Piagetove výskumy v oblasti psychológie,
        rozpracovanie metalogiky a metamatematiky Fregem, Hilbertom a ďalšími.
Štrukturalistická metodologická orientácia viedla
        k podpore zjednocovania medzidisciplinárnych skúmaní jednak medzi samotnými humanitnými vedami, jednak medzi nimi a vedami prírodnými;
        k štrukturalistickému obratu v rade disciplín: v lingvistike, psychológii, antropológii, etnológii, sociológii, literárnej vede, v matematike...
(cf [11];495, [264];392).

/študent filozofie
– žiak strednej školy, poslucháč vysokej školy alebo (niekedy aj) prosto záujemca o filozofiu venujúci sa štúdiu filozofie.
:: filozofia.

/štúdiá rodové
− angl. Gender studies − oblasť interdisciplinárneho výskumu, ktorého predmetom je rod v rámci spoločnosti. „Rodové štúdiá integrujú perspektívy rodu do rozličných sociálnych, humanitných aj prírodovedných disciplín so zámerom ich obohatenia o také témy, prístupy, výsledky, ktoré budú prispievať k dosahovaniu rodovej rovnosti. Vychádzajú pritom z metodologických prístupov vypracovaných vo feministických teóriách. Ako smer akademického štúdia, etablovaný v krajinách západnej Európy a USA, využívajú svoje interdisciplinárne postavenie, ktoré v mnohom čerpá z tradície ženských štúdií ustanovovaných v 70. a 80. rokoch 20. storočia na severoamerických univerzitách. Zameriavajú sa predovšetkým na kultivovanie kritického sociálneho myslenia z rodového pohľadu.“ (http://glosar.aspekt.sk/default.aspx?smi=1&ami=1&vid=176 [11. 11. 2021])
„Príbuznými výskumnými a študijnými programami rodových štúdií sú queer štúdiá (štúdiá zaoberajúce sa neheterosexuálnou sexualitou v rôznych sociálnych kontextoch) a štúdiá sociálnej spravodlivosti (zaoberajúce sa viacnásobnými pretínajúcimi sa sociálnymi nerovnosťami a úsilím o ich odstránenie).“ (tamže)
:: feminita, rod (štúdiá rodové).

/štúdium
lat. − zámerné, cieľavedomé a systematické získavanie vedomostí, poznatkov, schopností a zručností; bádanie, skúmanie, vedecký výskum.

    Štúdium sa môže realizovať viacerým formami alebo metódami, napríklad:

Formálne vzdelávanie: Prebieha v školách, univerzitách a iných vzdelávacích inštitúciách. Zahŕňa prednášky, semináre, laboratórne cvičenia a skúšky.
Neformálne vzdelávanie: Zahŕňa samoštúdium, online kurzy, workshopy a iné formy vzdelávania mimo tradičných vzdelávacích inštitúcií.
Praktické skúsenosti: Stáže, prax a iné formy praktického vzdelávania, ktoré umožňujú aplikovať teoretické vedomosti v reálnych situáciách.

:: štúdium dejín filozofie, štúdium filozofie, štúdium magisterské.

/štúdium dejín filozofie
– rekonštitúcia filozofických významových útvarov a myšlienkových prechodov medzi nimi; nie je to záležitosť nejakej špeciálnovednej erudície (tá môže byť nanajvýš nápomocná, napr. filológia), ale záležitosť výsostne filozofického znovupremýšľania vzniku, vývinu a diachronickosynchronických súvislostí kľúčových filozofických pojmov.
:: pochopenie Hegela, G. W. F.

/štúdium filozofie
− zámerné, cieľavedomé a systematické získavanie vedomostí, poznatkov, schopností a zručností v oblasti filozofie ako aj vedecké skúmanie alebo výskum filozofie v rámci metafilozofie.
    Východiskom štúdia filozofie je skúmanie významu výrazov a výrokov filozofie i parafilozofie.
    Úvodom do štúdia filozofie je filozofická propedeutika.
Jedným z tradičných smerov štúdia filozofie je štúdium jej dejín.
    Štúdium filozofie možno doviesť až do jej profesionálneho osvojovania si založeného na skúmaní systému filozofie a po rozhodnutí špecializovať sa aj založeného na skúmaní tej ktorej filozofickej disciplíny, skupiny disciplín alebo kombinácie so špeciálnovednými disciplínami.
    Vysoké školy v Slovenskej republike, na ktorých možno študovať filozofiu:

Katolícka univerzita v Ružomberku
Prešovská univerzita v Prešove
Trnavská univerzita v Trnave
Univerzita Komenského v Bratislave
Univerzita Konštantína Filozofia v Nitre
Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici
Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach
Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave

:: pracovisko filozofické.

/štvorec logický

– štvorec protikladov – znázornenie vzťahov medzi štyrmi základnými druhmi súdov aristotelovskej logiky v podobe vyššie zobrazenej schémy, ktorá môže slúžiť ako pomôcka na zapamätanie si.
    Písmeno A označuje všeobecne kladný súd všetky S sú P (S a P);
    písmeno E označuje všeobecne záporný súd žiadne S nie je P (S e P);
    písmeno I označuje čiastočne kladný súd niektoré S sú P (S i P);
    písmeno O označuje čiastočne záporný súd niektoré S nie sú P (S o P),
    kde S znamená subjekt a P znamená predikát.
    Vzťah medzi všeobecným kladným súdom A (S a P) a všeobecným záporným súdom E (S e P) má vlastnosť kontrárnosti. Súdy A a E sú navzájom kontrárne, sú vo vzťahu protivy: zo súdov alebo výrokov A a E, ktoré majú rovnaký súd aj predikát, môže byť pravdivý nanajvýš jeden, teda žiaden alebo práve jeden.
    Medzi všeobecným kladným súdom A (S a P) a čiastočným záporným súdom O (S o P) s rovnakým subjektom a predikátom je vzťah zvaný kontradikcia: tieto súdy alebo výroky sú kontradiktorické čiže logicky protikladné čiže logicky sporné alebo logicky protirečivé. Kontradikcia je aj medzi všeobecným záporným súdom E (S e P) a čiastočným kladným súdom I (S i P).
    Vzťah medzi čiastočným kladným súdom I (S i P) a čiastočným záporným súdom O (S o P) má vlastnosť subkontrárnosť. Súdy I a O sú subkontrárne čiže sú vo vzťahu podprotivy: z týchto dvoch súdov je najmenej jeden pravdivý (práve jeden alebo obidva).
    Vzťah medzi všeobecným kladným súdom (výrokom) A (S a P ) a čiastočným kladným súdom I (S i P) s rovnakým subjektom a predikátom má vlastnosť podradenosť, čiže je medzi nim vzťah subsumpcie alebo subalterácie vzhľadom na pravdivosť: pravdivosť súdu I (S i P ) je podradená pravdivosti súdu A (S a P ). V rovnakom vzťahu je aj všeobecný záporný súd E (S e P) čiastočný záporný súd O (S o P). V opačnom poradí vo vzťahu podradenosti vzhľadom na nepravdivosť platí, že z nepravdivosti súdu I (S i P ) plynie nepravdivosť súdu A (S a P ).
    Pravdivosť súdu A je nadradená pravdivosti súdu I a takisto aj pravdivosť súdu E je nadradená pravdivosti súdu O: vlastnosťou ich vzťahu z tohto pohľadu je nadradenosť.
    Logický štvorec zostavil podľa niektorých autorov predstaviteľ druhej sofistiky Apuleius.
:: logika, logika tradičná.

/štýl
gr. − sloh − spôsob vyjadrovania, konania, správania, myslenia príznačný pre jednotlivca, skupinu (napr. školu) či dobu. Štýl sa vo všeobecnosti prejavuje všade tam, kde ide o celkové usporiadanie nejakej látky s istým zámerom a s istým cieľom. Vo všeobecnosti pri každej ľudskej činnosti sa môže prejaviť štýl ([333];490).
    Vyčleniť možno napr.
             – štýl staviteľský (architektonický sloh),
                 – byzantský štýl,
                 – maurský štýl,
                 – románsky sloh,
                 – gotický sloh,
                 – renesančný štýl...
             – štýl v maliarstve,
             – štýl v obliekaní,
             – štýl v bývaní,
             – životný štýl,
             – jazykový štýl,
                 – súkromný jazykový štýl,
                 – odborný jazykový štýl,
                 – umelecký jazykový štýl,
             – štýl v hudbe (hudobný sloh),
                 – štýl sláčikového kvarteta,
                 – štýl komornej hudby,
                 – galantný štýl...
                 – štýl v tanci...

:: štýl (Albrecht, J.), štýl (hudba), štýl (štylistika), štýl esejistický, štýl jazykový, štýl umelecký (estetika).

/štýl (Albrecht, J.)
– dôsledok samotnej tvorby, dôsledok umeleckého myslenia, tvorivá syntetizácia predstáv. Štýl sa formuje vo vedomí tvoriacich a prijímajúcich analógiami postupov a ich generalizáciou, lebo metóda sa opakuje na základe spoločenského kontaktu s prijímateľmi, pričom ďalšia tvorba využíva súvislosti vyskytujúce sa v určitom diele, aj v inom východiskovom materiáli. Nie je to kópia ani plagiát, len dôsledok spoločenskej funkcie a sociálneho pôsobenia diela. Bez analógie v tvorivých prístupoch by nemohli vzniknúť ani individuálne štýly ani „školy“, „smery“, ani národné a univerzálne štýlové pozície. Bez existencie analógií v tvorbe by nemohol existovať ani vývoj, čiže umenie by muselo stále hľadať svoje pražriedla a vychádzať od začiatku.
Štýl je najzjavnejším dokladom toho, že umenie je spoločenský jav a nie výsada individuálnej tvorivej schopnosti a aktivity. Každé dielo, ktoré neprijíma kánony štýlovej pozície, je inzitné, lebo odmietnutím kanonizovaných prostriedkov odmieta i duchovný potenciál tradície, ktorý štýlová sústava uchováva ([129];97).

/štýl umelecký (estetika)
– „spôsob výberu umeleckých vyjadrovacích prostriedkov spolu s určitými umeleckými postupmi, individuálny spôsob umeleckej tvorby ([185];203).

/štýl životný
– spôsob konania ľudí a ich správania sa vôbec.

T-lexikón

/tabuľka hodnôt pravdivostných

:: logika matematická.

/tabuľka pravdivostná
− tabuľka pravdivostných hodnôt − forma alebo spôsob reprezentácie závislosti pravdivostnej hodnoty zloženého výroku od pravdivostných hodnôt jeho zložiek.
:: logika matematická.

/tabuľka závislosti pravdivostnej hodnoty konjunkcie od pravdivostných hodnôt jej dvoch zložiek −

:: logika, logika výroková
.

/tajomstvo
– niečo neznáme, nepreskúmané, záhadné.
:: mystérium, tajomstvo profesijné.

/Táles z Milétu
(ok. 625 pr. n. l. Milétos – 550 pr. n. l. Milétos) – starogrécky filozof, matematik, astronóm a pravdepodobne geodet; prvý predstaviteľ milétskej školy a prvý európsky filozof:
„Táles zjavne opustil mýtické formulácie; už to samo osebe oprávňuje k tvrdeniu, že bol prvým filozofom, napriek sebanaivnejšej povahe jeho myslenia (9;129)“.
Bol politicky angažovaný človek, šikovný technik, obchodník a cestovateľ. Na svojich cestách po priľahlých krajinách si všímal predovšetkým rozličné vynálezy a usiloval sa ovládnuť aj vedecké poznatky, ku ktorým dospeli východné národy. Neskoršia tradícia ho predstavuje aj ako vynikajúceho matematika a astronóma: spomína sa jeho predpoveď zatmenia slnka 28. mája 585 pr. n. l. Jeho vedecké zásluhy sú predovšetkým v tom, že s poznatkami východnej vedy oboznámil Grékov. Pre svoju vzdelanosť i praktické schopnosti bol zaradený medzi siedmich mudrcov.
Táletovi pripisujú prvé použitie výrazu fysis na označenie sveta alebo základu vzniku a rozvíjania sa súcien. Tento základ Táles konkretizoval ako vodu. Vodou vysvetľoval vznik sveta a každej jednotlivej veci. Voda je podľa neho prameňom pohybu a života.
:: bohovia (Táles z Milétu), duša (Táles z Milétu), filozofia 6. stor. p. n. l., filozofia predsokratovská, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, hydor, pasáty (Táles z Milétu), predsokratici.

/taoizmus filozofický
– čín. tao-ťia (道家) – smer čínskej filozofie, odvolávajúci sa na diela Lao-c'a a Čuang-c'a, ktorých považujú za zakladateľov, a zacielený na dosiahnutie zjednotenia človeka so všezahrnujúcim princípom tao (道 = cestou, cestením, cesťujúcnom), ktorým dochádza k vesmíru a k všetkému v ňom, ktorého spôsobom sa všetko deje, je na ceste (= cestí), ktoré je štrukturujúcnom samej energie (te 德). M. Čarnogurská poznamenáva, že „čínsky svetonázor chápe Cestu (Tao) energie (Te) ako proces organicky jednotného celku univerza bytia presahujúceho náš vesmír“ (635;24 pozn. 9).
V texte Zhuangzi 莊子 [Čuang-c'] sa Dao 道 [tao] exponuje meontologicky.

/Tarski, Alfred
(14. 1. 1901 Varšava – 26. 10. 1983 Berkeley, Kalifornia, USA) − poľsko-americký matematik, logik a sémantik, ťažiskom výskumu ktorého bola teória množín, matematická logika a základy matematiky.

D: Une contribution à la theorie de la mesure, 1930; (spolu s Janom Łukasiewiczom). Untersuchungen uber den Aussagenkalkul, 1930; Sur les ensembles définissables de nombres réels I, 1930; Grundlegung der wissenschaftlichen Semantik, 1936; Über den Begriff der logischen Folgerung, 1936; (spolu s Adolfom Lindenbaumom) On the Limitations of Deductive Theories, 1936; Introduction to Logic and to the Methodology of Deductive Sciences, 1941; On the calculus of relations, 1941; The Semantical Concept of Truth and the Foundations of Semantics, 1944; A decision method for elementary algebra and geometry, 1948; Cardinal Algebras, 1949; (spolu s Mostowskim a R. Robinsonom) Undecidable theories, 1953; Ordinal algebras, 1956; A simplified formalization of predicate logic with identity, 1965; Truth and Proof, 1969; (spolu s Leonom Henkinom a Donaldom Monkom) Cylindric Algebras: Part I, 1971; (spolu s Leonom Henkinom and Donaldom Monkom). Cylindric Algebras: Part II, 1985; What are Logical Notions?, 1986; (spolu so Stevenom Givantom) A Formalization of Set Theory Without Variables, 1987; (spolu so Stevenom Givantom) Tarski's system of geometry, 1999; On the Concept of Following Logically, 2002.

:: filozofia 20. stor., filozofia analytická, filozofia súčasná, logika, logika moderná, sémantika (Tarski, A.).

/tautológia (logika matematická)
– zložený výrok, ktorý má vždy pravdivostnú hodnotu 1 bez ohľadu na to, aké sú pravdivostné hodnoty výrokov, z ktorých je utvorený.
Príklady tautológie:
A ∨ ¬A, A ⇔ A, ¬¬A ⇔ A, (A ⇒ ¬A) ⇒ ¬A
¬(A ∨ B) ⇔ (¬A ∧ ¬B), ¬(A ∧ B) ⇔ (¬A ∨ ¬B)
¬(A ⇒ B) ⇔ (A ∧ ¬B), (A ⇔ B) ⇔ (¬A ⇔ ¬B).
:: logika matematická.

/ťažkosť
– stgr. apória – jedna z hlavných súčastí celku predfilozoficky daného spočívajúca v situácii, v ktorej si nevieme rady. Nemusíme si ju uvedomovať ešte ako problém. Podľa toho, aké významové útvary (najmä kategoriálne) intervenujú v procese nášho uvedomovania si/poznávania ťažkosti, rozlišujeme aj problémy. V prípade, že v našej reflexii ťažkosti dominujú filozofické kategórie a iné filozofické významové útvary, výsledkom našej reflexie budú filozofické problémy. Špecifikom filozofického uvedomenia si ťažkosti, čiže špecifikom filozofického problému je pojmové uvedomenie si univerzality ťažkosti a jej enigmatickosti.
    21. storočie sa vyznačuje hyperkomplexitou ťažkostí, vyžadujúcou si k ich uvedomeniu si, pochopeniu vo forme problémov zapojenie prakticky všetkých prístupov k nim.
:: riešenie, ťažkosť (synkriticizmus).

/ťažkosť (synkriticizmus)
– prekážky, nepríjemnosti, bolesti v synkriticizme tematizované v dvoch smeroch – 1. v chronickom (časovom, štandardnom) a 2. v perichronickom (bezčasovom, neštandardnom).
    1. Chronický (časovostný) smer tematizuje ťažkosť ako niečo, s čím sa vyrovnávame postupne, v čase, a to tak, že si ťažkosť najprv uvedomujeme vo forme problému alebo problémov, ktoré následne formulujeme v podobe otázky/otázok, na ktoré hľadáme odpoveď/odpovede, ktoré vyjadrujú naše pochopenie riešenia problému a napokon riešenie problému vyúsťuje do odstránenia ťažkosti.
    2. Perichronická (bezčasovostná, neštandardná) cesta vyrovnávania sa s ťažkosťou spočíva v tom, že ťažkosť odstraňujeme už v procese jej nástupu; vznikanie ťažkosti, napríklad nádchy, transformujeme hneď (po angl. in no time = v nijakom čase) na zanikanie ťažkosti (napríklad nádchy): nastupovanie ťažkosti nechávame odohrávať sa ako ustupovanie ťažkosti, napríklad nástup choroby ako ústup choroby, nástup konfliktu ako zanikanie konfliktu, raňajší nástup nechuti vstávať realizujeme ako ústup nechuti vstávať, čo sa fakticky deje ako nástup chuti vstávať a podobne. Táto na prvý pohľad utopická alebo zázračná cesta anihilácie ťažkosti v okamihu jej zrodu sa zakladá na zbezodkladňovaní prerušenia konania zla (PKZ) čiže na anihilácii časového odkladu PKZ. Praktikovanie perichronickej cesty anihilácie ťažkostí je náplňou synkriticistickej disciplíny zvanej atemporalistika, čo je praktická zložka/vrstva perichronozofie. Atemporalistiku treba samozrejme cvičiť a praktikovať ju. Tejto problematike sa venuje synkritické poradenstvo. Väčšine z nás sa perichronická cesta anihilácie ťažkostí nedarí preto, lebo nám uniká prvý okamih nástupu ťažkosti. Bez transformácie prvého okamihu nástupu na prvý okamih zániku prechádzame do štandardného chronického riešenia ťažkosti (napríklad musíme absolvovať nádchu, konflikt, vstávanie v celom oblúku ich časového intervalu od začiatku do konca. Bezčasmo sa pritom realizuje povedzme túžba, aby choroba, konflikt, nechuť atď. „čo najskôr“ pominuli, nechuť, otrávenosť z toho, že sme ochoreli, že sa „musíme“ hádať, vstávať z postele atď. Pôvab zbezodkladnenia spočíva v anihilácii tohto intervalu, v odstránení časovej vakuoly medzi začiatkom a koncom, kedy na túžby a negatívne emócie doslova niet času.
Niet previazannejšieho na svete, ako je previazanosť ťažkostí a ega. Až nahliadnutím tejto previazanosti ako synkrízy, až splynutím s ňou, až mojím, tvojím, jeho, jej splynutím so synkrízou ťažkostí a ega pominie oboje. Ide tu o praktické splynutie, nielen teda o teóriu synkrízy ťažkostí a ega, ide tu o cestu perichronickú.
:: agapizmus (synkriticizmus), polemizmus, revolúcia sociálna (synkriticizmus).

/teizmus
gr. – interpretácia transhorizontovej reality ako jediného osobného Boha a prvej a transcendentnej, t. j. mimosvetskej a nadsvetskej, príčiny sveta (cf [13];298).
Podľa 192;345 – 346) možno rozlíšiť:
        naivný teizmus,
        ideologický teizmus,
        teologický teizmus.
:: Boh (teizmus), stvorenie (teizmus).

/teleso
− trojrozmerný priestorový útvar.
:: teleso (algebra), teleso (fyzika), teleso (geometria), teleso čierne absolútne, teleso algebraické, teleso algebrické, teleso ideálne, teleso konečné (Spinoza, B.), teleso kozmické, teleso materiálne, teleso nebeské, teleso tuhé, teleso vesmírne, teleso vzťažné (fyzika).

/teleso konečné (Spinoza, B.)
– teleso takto pomenovateľné „preto, lebo si môžeme vždy vytvoriť pojem iného, ešte väčšieho telesa“ ([68];49).

/telo človeka
− sa vo filozofii tradične chápe ako oduševnené teleso čiže entita s jej vždy prítomným vzťahom k duši. Telo a jeho vzťah k duši sa chápe v závislosti od kategórií intervenujúcich v úvahe o ňom, napr. Platón pokladá telo a dušu za niečo, čo je neprekonateľne protikladné, pretože telo je entita napríklad smrteľná, zatiaľ čo duša entita nesmrteľná. Podľa Aristotela je telo látka, ktorú duša formuje. Podľa Descarta sa v človeku reálne spája neduchovný a neživotný telesný mechanizmus (vec rozpriestranená v priestore, res extensa) s vôľovou a mysliacou dušou (res cogitans). Ťažkosti s chápaním vzťahu tela a duše vo filozofii vykryštalizovali do jedného z kľúčových filozofických problémov, do psychofyzického problému.
:: anatómia človeka, človek, duša, fyziológia, organizmus človeka, problém mysle a tela, somatológia, telo človeka (somatológia).

/téma
gr. − niečo položené alebo navrhnuté ako predmet, o ktorom sa vypovedá alebo ktorý sa istým spôsobom spracúva. Súhrn tém tvorí tematiku.
:: téma (lingvistika), téma (veda literárna).

/tematika
gr. − súhrn tém.

/tematizovanie
gr. – robenie témou.

/temporológia
lat.+gr. – súbor disciplín skúmajúcich čas.

/tempus (scholastika) (Junk, N. − Brugger, W.)
− spôsob trvania telesne stvoreného ([46];91).
:: čas (Junk, N. − Brugger, W.)

/teológia filozofická
− prirodzená teológia, teologika − časť metafyziky, skúmajúca súcno čo do jeho najhlbšej príčiny, ktorá je za hranicou akejkoľvek skúsenosti; predmetom filozofickej teológie je Boh: jeho existencia, bytnosť a pôsobenie (cf f46];446).

/teoréma
gr. – vedecká poučka alebo dôležitá vedecká veta, ktorej platnosť môžno dokázať.
:: teoréma (etymológia), teoréma (logika formálna), teoréma (matematika).

/teoréma (logika formálna)
– veta nejakej striktne vybudovanej deduktívnej (napr. axiomatickej) teórie, ktorá je dokázaná (vyvodená) na základe východiskových postulátov (v prípade axiomatickej teórie: axióm) tejto teórie alebo na základe už dokázaných viet pomocou vyvodzovacích pravidiel prípustných v tejto teórii.

/teória
gr. − významový útvar tvorený systémom súdov, ktoré sú výsledkom poznania zákonitostí, štruktúr, funkcií a vlastností skutočnosti.
:: princíp poznania, teoréma, teória ekonomická, teória evolučná, teória fyzikálna, teória gravitácie, teória informácie, teória kódovania, teória komunikácie, teória literatúry, teória matematická, teória merania, teória množín, teória obmedzení, teória odrazu, teória poznania, teória relácií, teória relativity, teória riadenia, teória systémov, teória vedecká, teória veľkého tresku, teória všetkého, teória vypočítateľnosti, teória zložitosti.

/teória evolučná
− učenie, považujúce za princíp zmien v realite postupný a dlhodobý proces nepretržitého vývoja (evolúcie).

/teória odrazu
− noetické učenie, podľa ktorého je poznanie viac alebo menej verným odrazom reálne existujúcich objektov vo vedomí subjektu ([264];412).
:: teória poznania.

/teória poznania
− systém poznatkov o poznaní, o jeho výsledkovom aspekte (poznatky), procesuálnom aspekte (poznávanie, proces poznávania), podmienkach, hraniciach, vzťahu k realite, o subjekte poznania, objekte poznania a o ich vzťahu, o pravde, pravdivosti, vedení, o druhoch poznania, ich špecifikách, o úlohách, zmysle, funkciách poznania v rámci miesta človeka vo svete, o vzťahu poznávacej činnosti k iným druhom činnosti, napr. k praxi, k hodnoteniu, k umeleckej činnosti, o vzniku a vývine poznania, o etapách tohto vývinu, o jazykovosti poznania, o metodologických a logických aspektoch poznania (najmä vo vede).
    Teória poznania patrí vedno s ontológiou a etikou k hlavným filozofickým disciplínam, ale výdatne sa pestuje aj na všeobecnovednej a špeciálnovednej úrovni (kognitívne vedy, psychológia, sociálna psychológia, formálna logika, lingvistika, neurológia, fyziológia vyššej nervovej činnosti, informatika, kybernetika, teória systémov, etnológia, antropológia, sociológia, dejiny prírodných a spoločenských vied, dejiny techniky, teória umelej inteligencie, teória informácie).
    Za zakladateľa teórie poznania sa niekedy označuje R. Descartes.
    V nemeckej klasickej filozofii sa teória poznania stáva už predmetom filozofickej sebareflexie, v súčasnej terminológii by sme povedali súčasťou predmetu metafilozofie.
    Termín teória poznania (nem. Erkenntnistheorie) zaviedol K. L. Reinhold.
Významovo blízkymi termínmi sú termíny epistemológia, noetika a gnozeológia.
:: cieľ poznania, činnosť poznávacia, objekt poznania, obsah poznatku, poznanie, poznanie zmyslové, poznatok, poznávanie, prostriedok poznania, realizmus gnozeologický, subjekt poznania, teória odrazu.

/teória relácií
– logika vzťahov, logika relácií – odvetvie matematickej logiky, ktorého predmetom je štruktúra vzťahu, vlastnosti vzťahu, kalkul relácií, zákony, ktorými sa riadia operácie umožňujúce z daných relácií tvoriť iné relácie. Teória relácií rozpracúva v prvom rade extenzionálny chápanie vzťahu, ktorý sa v extenzionálnom chápaní označuje termínom relácia. V rámci intenzionálnych logík sa rozpracúva aj intenzionálne chápanie vzťahu.
Teóriu relácií rozpracovali ako prví De Morgan, Ch. S. Peirce a E. Schröder (cf 69;188).
:: R (teória relácií), relácia (teória relácií).

/teória vedecká
− systém vedeckých zákonov tvoriaci ucelený vedecký obraz skúmanej skutočnosti, základ jej vedeckého vysvetlenia a dôležitý predpoklad ďalšieho pohybu a vývinu vedeckého poznania; je to jedna z podstatných zložiek v procese vedeckého poznania, ktorá v ňom plní nezastupiteľné funkcie a kvalitatívne sa odlišuje od iných zložiek a výsledkov vedeckého poznania. Vedecká teória je jeden rozvinutý pojem podstaty predmetu.
    Vedecká teória ako systém vedeckých zákonov usporiadaných určitými vzťahmi a závislosťami plní analogické funkcie ako vedecký zákon.
    Kľúčovými funkciami vedeckej teórie sú:

explanačná funkcia (vysvetľovanie zákonov a foriem ich prejavu),
predikčná funkcia (predvídanie, anticipovanie nových javov a zákonov);
ďalšími funkciami sú:
praktická funkcia (umožňovanie tvorby schém, projektov a programov budúcej praktickej činnosti),
heuristická funkcia (určovanie smeru ďalšieho skúmania),
systematizačná funkcia (zjednocovanie jednak poznatkov o bezprostredne pozorovateľnej skutočnosti, jednak celých tried vedeckých zákonov (cf 144;199an.).

:: logika vedy, metodológia vedy, poznanie vedecké, teória ekonomická, teória evolučná, teória fyzikálna, teória informácie, teória komunikácie, teória literatúry, teória matematická, teória merania, teória množín, teória relativity, teória riadenia, teória vedecká, veda, zákon vedecký.

/teória vedy
− filozofické a metodologické skúmanie základov vedeckého poznania, skúmanie vzájomných vzťahov vedy, techniky a spoločnosti, vývinu vedy a vedenia a interdisciplinarity.
Jedným z vedeckých časopisov venujúcich sa tejto problematike je Teorie vědy / Theory of Science vychádzajúca od roku 1969.
:: epistemológia, evolúcia vedy, fulgurácia vo vede, revolúcia vedy, veda o vede.

/terajšosť
− prítomnosť.

/termín
lat. – odborný výraz, odborný názov, odborný termín, terminus technicus, odborné pomenovanie – vyjadrenie pojmu v systéme pojmov určitého vedného odboru.
:: termín (lingvistika), termín lineárny (matematika), termín ontológia, terminológia, terminológia synkriticizmu.

/termín ontológia
− zaviedol v roku 1613 Rudolf Goclenius v diele Lexicon philosophicum quo tanquam clave philosophiae fores aperiuntur (M. Becker, Frankfurt), na str. 16 v hesle Abstractio ako philosophia de ENTE.
:: ontológia.

/terminológia filozofická
– odborné názvoslovie filozofie, súbor termínov, odborných názvov z filozofie, ktoré vyjadrujú explicitné zložky a procesy filozofického významového univerza (explicitné filozofické významové útvary a explicitné filozofické významové procesy). Terminológia európskej filozofie vďačí za svoj vznik antickým filozofom, najmä Cicerovi a Senecovi. Pri zrode nemeckej filozofickej terminológie stojí J. Eckhart.
:: terminológia synkriticizmu.

/terminológia synkriticizmu
– súbor odborných názvov synkriticizmu vyznačujúci sa popri bežných, už zavedených termínoch s nezriedka novým významom, aj zásobníkom nezvyklých slov, ako napr. výbytňujúcno, výbudúcnostňujúcno, unikajúcno, výčlovečňujúcno... a ďalšie od nich odvodené tvary, ktorých zavádzanie je motivované snahou zachytiť útvary v rámci celku predsynkriticisticky daného alebo v rámci niektorého jeho doteraz našej pozornosti unikajúceho regiónu v ich prvotnej, predreflexívnej podobe.

/tertium comparationis
lat. – niečo (kvalita, vlastnosť, črta), ktoré majú dve porovnávané veci spoločné.

/text filozofický
− odborný text (zapísaný filozofickým jazykom) tvorený grafickým zápisom výsledku filozofickej činnosti; grafická reprezentácia filozofických významových útvarov, ktoré boli vytvorené na základe poznania univerzálnych stránok a súvislostí sveta, človeka a miesta človeka vo svete.
Súbor filozofických textov tvorí filozofickú literatúru.
:: angličtina, činnosť filozofická, filozofia, latinčina, latinčina a filozofia, nemčina, starogréčtina.

/text vedecký
− text vyjadrujúci vedeckým jazykom a náučným štýlom vedecké významové útvary.
:: literatúra vedecká, text, veda.

/téza
gr. − základná myšlienka.
:: téza (logika), téza dôkazu (logika).

/téza (logika)
– tvrdenie. Téza dôkazu je dokazovaná veta alebo výrok.
:: dôkaz (logika).

/téza dôkazu (logika)
− predmet dôkazu, probandum – výrok, ktorý sa má dokázať.
:: dôkaz (logika).

/thixis (Aristoteles)
− θίξις − dotyk.

/tchaj-ťi [taiji]
čín. (dosl. hrebeňový trám) – najväčší alebo najvyšší počiatok, ultimno.
:: filozofia čínska.

/Tichý, Pavel
(18. 2. 1936 Brno − 26. 10. 1994 Dunedin, Nový Zéland) – český logik, filozof a matematik, tvorca transparentnej intenzionálnej logiky (TIL).

D: Logika pro studující na pedagogických institutech, 1964; Logická stavba vědeckého jazyka, 1968; The Foundations of Frege’s Logic, 1988; Collected papers in logic and philosophy, 2004.

:: filozofia česká, konštrukcia (Tichý, Pavel), logika., logika intenzionálna transparentná.

/Tomáš Akvinský, sv.
(1225 al. 1226 zámok Roccasecca pri Akvine (Neapol) – 7. 3. 1274 cisterciánsky kláštor Fossanuova pri Ríme)
– taliansky filozof a teológ, prvý zo scholastických cirkevných učiteľov, princeps philosophorum (knieža filozofov), najväčší predstaviteľ katolíckej filozofie, akýsi európsky Ču-Si alebo al-Gazzálí, tvorca prvej celkom originálnej filozofie, ktorá vznikla v kresťanskom svete. Tomáš Akvinský je zástancom kreacionizmu, podľa ktorého má svet svoju prvú príčinu a bol stvorený Bohom. Ďalej Tomáš Akvinský je zástancom hylémorfizmu, podľa ktorého sa všetky veci skladajú z dvoch prvkov, z čisto potenciálneho (látky) a zo substančne skutočného, činného a realizujúceho (formy). Látka spojená s formou tvorí jednotlivú substanciu. V jednotlivej substancii je substančná forma prameňom zmien a pôsobenia ako aj jej všetkých vlastností a znakov. Zo substančnej formy sa odvodzuje jednota vecí i druhové rozdiely, z hmoty ich kvantitatívna individuálna jednota (princíp individuácie). Tomáš bol žiakom Alberta Veľkého. Ako svätec ma sviatok 3. 7.; atribúty: žiariaca hviezda, slnko na prsiach, otvorená kniha, monštrancia, kalich. Čestnými atribútmi Tomáša Akvinského sú: Doctor Angelicus a Doctor communis. Od roku 1879 oficiálny katolícky cirkevný filozof, ktorý spája učenie kresťanskej cirkvi (najmä Augustina) s filozofiou Aristotela. Tomáš bol členom dominikánskeho rádu. V roku 1323 bol vyhlásený za svätého. Jeho filozofia vychádza z teologickej interpretácie Aristotelovho učenia. Ovplyvnený bol mocne aj novoplatonizmom, platonizmom, augustinizmom a stoicizmom.
V spore o univerzálie stál na pozíciách umierneného realizmu: uznával tri druhy univerzálií (všeobecnín): 1. univerzálie, ktoré jestvujú pred vecami (a síce v božom rozume – universale ante rem), 2. univerzálie, ktoré jestvujú vo veciach (ako všeobecné v jednotlivom – universale in re) a 3. univerzálie po veciach (t. j. jestvujúce v ľudskom rozume, ktorý ich poznáva – universale post rem).

Harmónia medzi vedou a vierou
Ťažiskom Tomášovho úsilia bolo hľadanie harmónie medzi vierou a rozumom: rozum je schopný racionálne dokázať existenciu Boha a vyvrátiť námietky proti pravdám viery. „... sv. Tomáš je v dejinách ľudského myslenia úplnou výnimkou; je to jediný génius vo filozofii, ktorý nechcel vytvoriť vlastný systém, ale všetky sily svojho umu venoval spracovaniu pozitívnych výsledkov celého pohanského a kresťanského myslenia, ktoré bolo pred ním.“ ([141];4) Medzi vedou a vierou je harmónia: hoci veda a viera hlásajú zdanlivo rôzne názory, nemôžu si protirečiť, pretože ich spoločným menovateľom je tvorca všetkého, Boh, a rozum a viera sú len dvoma formami uchopenia toho istého. Pravda, duša, poznaniePravda je posledným cieľom univerza, harmonického celku, v ktorom všetko má zmysel. Poznanie tejto pravdy je napokon aj zmyslom múdrosti. S touto pravdou sa stretávame vo svojej duši, pretože duša je zvláštnym súcnom medzi ostatnými súcnami. Duša je súcnom, ktoré sa môže stať ktorýmkoľvek iným súcnom. Kameň môže byť len kameňom, kôň len koňom, Mesiac len Mesiacom. Ľudská duša však môže byť aj kameňom, aj koňom, aj Mesiacom, a síce v akte poznania. Poznanie, zmyslové i rozumové, sa chápe ako proces zrkadlenia. Veci, pomocou „obrazov“, ktoré vyžarujú, vstupujú do človeka, a ten ich poznáva. Oči prijímajú hmotné obrazy vecí, ktoré putujú z predmetov do oka, rozum poznáva duchovný obraz veci, „konštruovaný“ zo zmyslových obrazov. Zmyslový, materiálny obraz vecí je materiálne prijímaný zmyslami. Zmyslovým poznaním sa človek solidarizuje s materiálnou stránkou vecí. Rozumovým poznaním sa solidarizuje s duchovnou, nehmotnou zložkou vecí, s ich formou (ideou), s ich duchovným obrazom. Rozumové poznanie sa tak stretáva s duchovnou povahou sveta, ktoré utvára jeho hmotnú, viditeľnú tvár. Ľudská duša sa poznávacím procesom stáva koncentrátom celého vesmíru, predovšetkým jeho duchovnej zložky. Poriadok vecí je poznaním prítomný v duši. Filozofia je tak vlastne koncentrácia sveta v človeku. Poznanie je tak jedinečným aktom zmocňovania sa sveta. Duša týmto poznaním žije, raduje sa z neho, je šťastná. Poznanie, ktorým sa človek zmocňuje sveta, sprítomňuje svet v duši (rozume) a spôsobuje šťastie, pretože je aktívnym dovŕšením sveta. Vrcholom sveta (hmotného) je totiž rozum (ľudský). Ak žijem predovšetkým v rozume (duši), završujem svoje ľudské bytie I bytie vesmíru. Ak žijem v rozume,, tak som. A je vo mne aj vesmír. Toto poznanie je bytostne kontemplatívne (ponorené do sebe). Je zamerané na vystihnutie duchovných jadier z vecí. Je stretnutím sa so sebe rovným vo veciach. Rozum (duša) je prvá forma tela a poznáva iné telá (telesá a bytosti) poznaním ich formy. Poznanie je odhliadaním od hmotnosti a prihliadaním k nehmotnému jadru. Isteže, to, čo nebolo najprv v zmysloch, nemôže byť neskôr ani v rozume, lenže zmysly sú iba bránou do duchovného sveta, ktorý sa skrýva za hmotným povrchom vecí. Podstatu vecí poznávame rozumom a menlivé a nečisté zmyslové poznanie je prekonané v nemenných a vymedzených pojmoch. Pojmy sú duchovným extraktom sveta a až s nimi možno pestovať vedu a poznávať svet. Filozof sa teda sťahuje do seba potom, čo silou rozumu získal zo zmyslového poznania pojmy, s ktorými ho naučila zaobchádzať aristotelovská logika sylogizmu. Rozum je akýmsi strojom, ktorý pracuje s pojmami podľa zákonov logiky. Tieto koncentráty ducha sú uložené v tradícii a platia viac než zdĺhavý a nečistý styk s prírodou prostredníctvom skúsenosti. Preto stojí zato subtílna práca s pojmami, ono sústredenie sa na ich spresňovanie. Takisto stojí zato vylepšovať rozum ako mysliaci stroj a koncentrát prírody, najvyšší plod stvorenia (cf [140];129 a n.).

Obraz sveta Tomáša Akvinského
Svet je stupňovito usporiadaný, a to podľa princípu entelechie tým spôsobom, že sa zakaždým aktualizujú (uskutočňujú) potencie (situačne podmienené možnosti). Na najnižšom stupni sú živly, potom nasledujú smerom hore telesá anorganickej povahy namiešané zo živlov, ďalej rastliny, živočíchy, človek (presne tak, ako to učil Aristoteles). Človek zaujíma kľúčovú pozíciu vo vzťahu medzi svetom a Bohom. (Odtiaľto však Tomáš postupuje vo svojom výklade sveta v duchu gnosticko-novoplatónskom.) Nasleduje stupňovité usporiadanie oblasti nebeských duchov, na ktorej vrchole tróni Boh ako nevyčerpateľný zdroj všetkého bytia a všetkej činnosti a ako najvyšší cieľ všetko snaženia sa. V celej stavbe sveta platí: Stupňovito smerom hore slúži súcno nižšieho rádu súcnu najbližšieho vyššieho rádu, teda minerály ako najjednoduchšia stvárnená pramatéria sú formou a zároveň látkou, z ktorej pozostávajú osebe a pre seba sformované rastliny, ktoré sú zasa podriadené priamo stupňu živočíchov atď. Zmyslom a účelom všeprenikajúceho pohybu, ktorým sa vyznačuje stupňovitá stavba sveta, je Boh. Toto usporiadanie nadobúda na stupni človeka formu diferenciácie počnúc indivíduom cez rodinu a národ až k štátu. Prostredníctvom rozumu môže človek poznávať súvislosť prepájajúcu celú stupňovitú stavbu sveta, avšak o Bohu mu niečo môže napovedať iba viera, pretože nad prírodou (rozum) sa buduje ríša milosti (viera). Tento systém, ktorý je v podstate predkresťanský a akresťanský, sa musí ešte vztiahnuť na Ježiša Krista – Ježiš Kristus je Boží syn, ktorý sa stal človekom, ktorý svojím vykupiteľským dielom zjednotil obe ríše, ríšu prírody a ríšu milosti a posväcuje (chráni) ľudstvo, ktoré v toto verí, zjednocuje do rímsko-kresťanskej cirkvi a vedie k nazeraniu Boha. Kristom vstupuje zároveň do pôvodne uzatvoreného obrazu sveta dualizmus: predstava satana, antichrista a zlých duchov, čarodejníc atď. ([593];210 – 211). Bytie (esse) V základoch každej skutočnosti je bytie ako bytie, ktoré sa líši od fyzického bytia I bytia v matematickom zmysle. Bytie ako bytie sa vymyká všetkým kategóriám, a preto sa nazýva transcendentným bytím. Vlastnosťami transcendentného bytia sú jednota, pravdivosť a dobrota, pričom jednota bytia znamená jeho nedeliteľnosť a odlíšenie od všetkého, čo ním nie je. Nie je to matematická jednota, ale popretie mnohosti v bytí a súčasne ukázanie cesty k jednote absolútneho bytia. Pravda alebo pravdivosť bytia znamená zhodu jeho povahy s ideou alebo s ideálnym typom v Božom rozume. Z pravdivosti bytia vyplýva jeho dobrota ako zhoda s ideálnym typom čohosi, po čom sa môže z vôl absolútna len túžiť. Určením bytia simpliciter čiže Boha je do krajnosti dotiahnuté zjednotenie týchto troch vlastností bytia.

Možnosť a akt
Možnosť (potentia) je schopnosť konania alebo pasívne prijímanie zo strany bytia. Toto pasívne prijímanie je schopnosť ustavičného premieňania sa. Oproti tomu akt je vždy akousi realizáciou možnosti; akt je jedným z najpôvodnejších prvkov bytia, pričom čistý akt (actus purus) predchádza akejkoľvek možnosti. Preto je akt nadradený, je to čistá možnosť. Každá možnosť jestvovania vždy musí predpokladať nejaký akt a v konečnom dôsledku čistý akt – Boha. Štruktúra skutočnosti má svoj počiatok v akte prameňa možností, ktoré sa aktualizujú čistým aktom a postupnou vlastnou aktualizáciou. Týmto spôsobom v spojení s absolútnym bytím jestvuje celá skutočnosť: hierarchia bytia takto začína absolútnym bytím (Bohom) a končí materiálnym bytím. Onen čistý akt je absolútna skutočnosť, je bytie, ktoré nemôže nebyť (non posse non esse).

Podstata a existencia
S pojmom konečnosti a obmedzenosti bytia, pozostávajúceho z možnosti a aktu v porovnaní s nekonečnosťou a neobmedzenosťou absolútneho bytia súvisí podstata a existencia. Podstata (quidditas) je niečo, čo patrí k povahe každého súcna. Podstata konkrétnych vecí je úzko spojená s konkrétnou existenciou vecí, ale táto konkrétna existencia vôbec nevyplýva z podstaty jednotlivej veci. V absolútnom bytí sa totiž podstata a existencia stotožňujú. čistý akt je nezložený a jediný, podstata implikuje existenciu. Na druhej strane v relatívnom bytí podstata nevyhnutne nepredpokladá existenciu – preto je vzťah podstaty k existencii vo veciach taký istý ako vzťah možnosti a aktu. Absolútne bytie je čistý akt, ktorý jestvuje na základe svojej podstaty, relatívne bytie je však akt možnosti, zameraný na novú možnosť a jestvujúci len na základe tohto čistého aktu, ktorý je všemocný. Takýmto spôsobom všetky súcna, zložené z možnosti a aktu a neexistujúce na základe svojej podstaty, sú ontologicky závislé od absolútneho bytia, a to nie podľa princípov novoplatónskej emanácie (cf. Avicenna). Táto závislosť spočíva v tom, že prostredníctvom absolútneho bytia sa uskutočňuje aktualizovanie možnosti a realizovanie v božskom rozume sa nachádzajúcich ideí – podstát všetkých vecí.

Substancia a akcidencie
Protiklad stáleho základu (aktu) a prechodných vlastností (možnosť) objasňuje pojem substancie a akcidencií. Substancia je bytie per se (skrze seba či osebe), a ako taká nemá iný základ ani opodstatnenie okrem absolútneho bytia per se – Boha. Substancia ako základ určitého pôsobenia sa nazýva prírodou. Príroda je iba jedna a má bytostnú jednoliatosť v akte. Substancia takto prirodzene jestvuje samostatne a pôsobí len v závislosti od seba samej. Akcidencia je popretím substancie, pretože k tomu, aby mohla jestvovať a pôsobiť, potrebuje nejaký základ, a preto je bytím bytia (ens entis), teda čímsi spolujestvujúcim. Vzťah substancie k akcidencii je rovnaký ako vzťah aktu k možnosti. Len v Bohu, ktorý je actus purus, niet v substančnom jestvovaní nijakej akcidencie, každá iná substancia však obsahuje navzájom podriadené akcidencie.

D: De ente et essentia, 1254 − 1255; De veritate, 1254 − 1256; De potentia Dei, 1256 − 1260; Summa contra gentiles, 1261 − 1264; De anima, 1266; Summa theologiae, 1268 − 1273; De malo, 1269; Opera omnia I − XXV, 1852 − 1872.

– I: Schütz, L.: Thomas-Lexikon. (18112020)
:: filozofia 13. stor., filozofia európska, filozofia katolícka, filozofia kresťanská, filozofia scholastická, filozofia stredoveká, filozofia talianska, forma substanciálna (Tomáš Akvinský), novotomizmus, stvoriteľ (Tomáš Akvinský).

/totalita
lat. − všetkosť.
:: totalita (politológia).

/totožnosť
− zhodnosť, rovnakosť, identita – spoločné v rôznom. Tradície môžu byť kultúrne, náboženské, spoločenské alebo rodinné a sú dôležitou súčasťou identity a kontinuity spoločnosti. Tradície sú dynamické a môžu sa meniť v priebehu času, pričom sa prispôsobujú novým podmienkam a potrebám spoločnosti
:: spoločnosť

/tradícia
lat. – prechádzanie zvykov, spôsobov konania, významových útvarov (presvedčení, náboženských predstáv ...) z pokolenia na pokolenie.
:: tradícia (Albrecht, J.), tradícia filozofická.

/tradícia (Albrecht, J.)
– utajený mechanizmus ovplyvňujúci správanie človeka*) ([790];84).
*) „Tradícia je všetko to pozitívne alebo aj negatívne a varovné, čo sa uchovalo vo vedomí, ba aj v podvedomí ľudí ako utajený mechanizmus, ktorý ovplyvňuje správanie človeka.“

/tradícia filozofická
− prechádzanie filozofém, filozofických významových útvarov a spôsobov ich transformácie, tvorby, rekonštitúcie z jednej generácie filozofov na druhú.
:: filozof, filozofia.

/tragično
gr. – uvedomovanie si nevyhnutného smerovania dobrovoľnej činnosti k neprekonateľnému nešťastiu alebo smrti, reprezentované aj estetickou kategóriou tragična, ako ju stelesňuje už antická tragédia: u Grékov bol pôvod tragična v konflikte medzi údelom (zákonom Noci, nomos) a zákonom štátu (ľudí).
– I: Piaček, J.: Človek tvárou v tvár k sporu inštitúcií, in: Akademický repozitár.
:: etika.

/transcendencia
lat. – prekračovanie hraníc medzi dvoma oblasťami alebo svetmi: z „tohto sveta“ do „tamtoho“ či „onoho“ (do transcendentna).
:: transcendencia (synkriticizmus).

/transcendencia (synkriticizmus)
– prekračujúcno alebo vykračujúcno z časového súcna; transcendencia tvorí o. i. aj podstatu bytia človeka ako seba-prekračujúcno človeka; jadrom tejto človečej formy transcendencie (seba-prekračujúcna) je deegoizácia čiže sebarozpúšťajúcno, od-ja-ujúcno (angl. de-selfing, nem. Entichung); transcendencia smerom dovnútra (človeka) je inscendencia; pozri: 1. téza synkriticizmu.

/transcendentália
lat. – pojem platný bez obmedzenia pre všetko existujúce.

/transformácia
lat. – premena, pretváranie, proces premeny jednej štruktúry na inú; proces alebo procesy, v ktorých sa transformand mení na transformát, v ktorých sa uskutočňuje zmena transformandu na transformát.
    Transformácia (napr. v matematike) je premena jedného útvaru (napr. geometrického útvaru) alebo výrazu (napríklad algebraického výrazu) na iný, ktorá sa uskutočňuje podľa určitých zásad.
    Objektom transformácie je transformand (cf [315];71 a n.)
:: transformácia (lingvistika), transformácia (Malá slovenská encyklopédia, 1993), transformovanie, transformovanie sa.

/transformácia (Malá slovenská encyklopédia, 1993)
– „zmena formy bez zmeny vnútorného obsahu“ ([16];740).

/transformand
lat. – objekt transformácie.

/transcendovanie
lat. – viazanie sa transhorizontovej reality s realitou cishorizontovou. V transcendovaní je zakotvená totalita skúsenosti človeka; transcendovanie je proces, umožňujúci každú formu prežívania sveta človekom.

/transformovanie
lat. − premieňanie, premenenie, pretváranie, pretvorenie.
:: transformácia, transformovanie sa.

/transformovanie sa
lat. – nadobúdanie nového tvaru.

/transhumanizmus
lat. –H+, h+ – filozofické hnutie alebo smer filozofie 21. storočia rozvíjajúci ideu transformácie dnešného človeka na transhumánnu bytosť (angl. transhuman). Podľa transhumanistov ľudský rod nie je konečnou etapou bytosti, ktorú dnes označujeme slovom „človek“, ale skôr jej isté rané štádium. Transhumanizmus sa v súčasnosti medzinárodne organizuje na platforme Humanity+ (takto pomenovanej v r. 2008), pôvodne: Svetovej asociácie transhumanistov (World Transhumanist Association, WTA) založenej v roku 1998 britskými filozofmi Nickom Bostromom a Davidom Pearcom.
    Za zakladateľa transhumanizmu sa považuje iránsko-americký filozof, futurológ, spisovateľ a atlét narodený v Belgicku FM-2030, pôvodným menom Fereidoun M. Esfandiary (15. 10. 1930 Brusel – 8. 7. 2000 New York).
:: biológia syntetická, ekonomika digitálna., SARS-CoV-2.

/transport
lat. – preprava, prenášanie.
:: proces.

/triáda
gr. − trojica.

/triadizmus
gr. − učenie, podľa ktorého sa celky skutočnosti členia na tri časti alebo sa forsíruje vidieť v nich trojice (triády) ako kľúč poznania ich spôsobu bytia, v súlade s čím sa potom očakáva aj poznávanie a utváranie skutočnosti jej delením na tri časti (trichotomizmus).

/trieda
− skupina jednotlivcov alebo vecí (entít) so spoločnými vlastnosťami (črtami).
:: rod, trieda ekvivalenčná, všeobecné, zvláštne.

/trieda (Hayek, F. A. v.)
– dynamická a flexibilná skupina ľudí, ktorá sa mení v závislosti od ekonomických a sociálnych podmienok; nie je to pevne definovaná skupina s jasnými hranicami. Táto skupina sa utvára na základe individuálnych schopností, úsilia a ekonomických príležitostí (dostupných na trhu) jej členov

/trieda (marxizmus)
– základná jednotka sociálnej štruktúry a dynamiky spoločnosti. Karl Marx vnímal triedy ako reálne a objektívne entity, ktoré sú definované ich vzťahom k výrobným prostriedkom.
    V kapitalistickej spoločnosti Marx identifikoval dve hlavné triedy:

Buržoázia: Vlastníci výrobných prostriedkov, ktorí kontrolujú produkciu a akumulujú kapitál.
Proletariát: Pracujúci, ktorí nevlastnia výrobné prostriedky a sú nútení predávať svoju pracovnú silu, aby prežili.

Marx tvrdil, že tieto triedy sú v neustálom konflikte, čo nazýval triednym bojom. Tento boj je hnacou silou historických zmien a vedie k revolučným premenám spoločnosti.

/trieda ekvivalenčná
– skupina objektov uvedených na ich spoločnú kvalitu. „Predmety na mojom stole (lampu, knihu, ceruzku, pravítko, nôž, vlas) môžem z hľadiska ich dĺžky zjednotiť do jednej ekvivalenčnej triedy. ([69];143).

/trieda robotnícka (marxizmus-leninizmus)
– „jedna zo základných tried súčasnej spoločnosti, hlavná hybná sila revolučného procesu prechodu od kapitalizmu k socializmu a komunizmu. V podmienkach kapitalizmu je robotnícka trieda triedou námezdných robotníkov zbavených výrobných prostriedkov, predávajúcich svoju pracovnú silu a vykorisťovaných kapitálom (proletariát); v socializme je triedou pracovníkov socialistických všeľudových podnikov, je vedúcou silou spoločnosti ([11];424).

/triedenie
− rozdeľovanie do tried, klasifikovanie.

/trichotomizmus
gr. − postup uprednostňujúci delenie na tri časti.

/truizmus
angl. očividná pravda (self-evident truth), samozrejmosť.

/trumpizmus
vm − politika a ideológia Donalda Trumpa; termínom trumpizmus sa označuje i jeho správanie a idiómy.

/trvalosť
– neukončenosť a neprerušovanosť v čase, neprestajnosť, ustavičnosť, stálosť.

/trvanie
− lat. duratio − časová vlastnosť niečoho spočívajúca v pokračovaní niečoho v čase, neprestávanie, prebiehanie istý čas, konanie sa istý čas; bytie vo vnútornej spojitosti zmien; zachovávanie niečoho v určitom časovom intervale.
:: trvanie (Junk, N. − Brugger, W.).
Neobmedzené trvanie je večnosť (v časovom zmysle).

/trvanie (Junk, N. − Brugger, W.)
− sebaidentita v pobyte. Čo nemá pobyt, nemá ani trvanie ([46];91).
:: čas (Junk, N. − Brugger, W.)

/túžba
– nem. Sehnsucht, angl. desire, longing, yearning, craving – dychtivé prianie, želanie si niečoho – intenzívne chcenie spojené s citovým zápalom; citové napätie vzniknuté zo snahy niečo dosiahnuť, získať.
:: túžba po vedení (Aristoteles).

/túžba po vedení (Aristoteles)
– je v prirodzenosti každého človeka: „Všetci ľudia od prirodzenosti túžia po vedení ([260];243).

/tvar
− forma − umožňujúcno rozlišovať.
Vo filozofii sa tvar chápe ako spôsob usporiadania látky.
:: tvar gramatický, tvar slovesný, tvar slovný.

/tvor
− živá bytosť (osoba alebo zviera).

/tvorba
− tvorenie, utváranie.
:: kreatológia, tvorba práva, výtvor.

/tvorenie
− utváranie, dávanie niečomu vznik.
:: generovanie, kreatológia, tvorenie slov.

/tvorenie poznania nového
– prekračovanie starého poznania, spočívajúce v tvorení predpokladov, hypotéz a teórií. Toto tvorenie je umožnené tým, že ľudský rozum všetko prekračujúci má neohraničený horizont poznania. Každým predvídajúcim predpokladaním sa odsúva, a tak otvára, a teda prekračuje hranicu poznania a ukazuje sa cesta novému poznaniu a tým sa prejavuje neohraničenosť poznávacej ľudskej schopnosti ([787];7).
:: experiment, poznania, veda experimentálna.

/tvrdenia kontradiktorické
– tvrdenia, ktoré nemôžu platiť súčasne.

/tvrdenie
− významový útvar tvorený súdom, považovaný jeho pôvodcom za nesporný. Tvrdenie môže byť prvkom teórie.
To, že tvrdenie tvrdíme, môžeme dať najavo tým, že ho napíšeme.
Presvedčiť sa o tom, že tvrdenie je pravdivé, možno dôkazom tvrdenia.
:: afirmácia, argumentácia, axióma, dedukcia, konzistentnosť systému logického, logika, neprotirečivosť logická, pravdivosť tvrdenia, tvrdenia kontradiktorické, tvrdenie existenčné, tvrdenie sporné logicky, tvrdenie všeobecné, uisťovanie, upieranie, usudzovanie (logika).

/tvrdenie existenčné
– výrok, v ktorom sa konštatuje, že existuje aspoň jeden objekt, o ktorom platí to a to, pričom objektom sa tu myslí objekt z oblasti skúmania danej vedeckej disciplíny alebo z univerza jej jazyka, prípadne objekt určitého, bližšie špecifikovaného druhu (490;78).

/tvrdenie filozofické
– filozofický významový útvar tvorený filozofickým súdom.
:: filozoféma.

/tvrdenie sporné logicky
− tvrdenie, ktoré nevyhovuje niektorému logickému princípu, zákonu, pravidlu alebo niektorej logickej požiadavke.
:: logika.

/tvrdenie všeobecné
– výrok, v ktorom sa konštatuje, že pre každý objekt platí to a to, pričom objektom sa tu myslí objekt z oblasti skúmania danej vedeckej disciplíny alebo z univerza jej jazyka, prípadne objekt určitého, bližšie špecifikovaného druhu ([490];78).

/Twardowski, Kazimierz
(20. 10. 1866 Viedeň – 11. 2. 1938 Ľvov)
– poľský filozof a logik, žiak F. Brentana, spoluzakladateľ ľvovsko-varšavskej školy, zameriaval sa na analýzu psychologických, logických a etických pojmov, psychologickej a sémantickej analýze podroboval proces poznania.

D: Über den Unterschied zwischen der klaren und deutlichen Perception und der klaren und deutlichen Idee bei Descartes, doktorská dizertácia, 1891; Idee und Perzeption. Eine erkenntnis-theoretische Untersuchung aus Descartes, 1892; Zur Lehre vom Inhalt und Gegenstand der Vorstellungen, habilitačná práca, 1894; Wyobrażenie i pojęcie, 1898; O tzw. prawdach względnych, 1900; Über sogenannte relative Wahrheiten, 1902; Über begriffliche Vorstellungen, 1903; Das Wesen der Begriffe allegato a Jahresbericht der Wiener philosophischen Gesellschaft, 1903; O psychologii, jej przedmiocie, zadaniach, metodzie, stosunku do innych nauk i jej rozwoju, 1913; Rozprawy i artykuły filozoficzne, 1927; Wybrane pisma filozoficzne, 1965; Wybór pism psychologicznych i pedagogicznych, 1992; Dzienniki, 1997.

:: filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia súčasná.

/tyché
gr. − τύχη − náhoda.

/tychizmus
gr. − krajná forma indeterminizmu, spočívajúca v pripisovaní rozhodujúceho významu v dianí náhode.
Zástancom tychizmu je napr. Ch. S. Peirce, J. L. Monod...

/typ ideálny (Weber, M.)
− čistý typ − významový útvar vytvorený abstrahovaním a idealizáciou s cieľom 1. odpovedať na otázku, ako by sa odohrávalo konanie sociálnych aktérov pri splnení určitých nerealistických predpokladov. Pri porovnaní tohto idealizovaného
priebehu konania so skutočným konaním slúži potom ako heuristický
nástroj pri formulácii hypotéz a identifikácii príčin konania skutočných aktérov, na ktorých možno následne založiť kauzálne vedecké vysvetlenie tohto konania. 2. jednoznačne charakterizovať a klasifikovať jednotlivé aspekty historických udalostí alebo spoločenských inštitúcií. Ideálne typy sú použiteľné najmä v spoločensko-humanitných disciplínach, ako ekonómia, kde ako príklad ideálneho typu môže slúžiť ideálny typ kapitalizmu, ekonomickej výmeny, ekonomického subjektu, alebo v dejinách náboženstva ideálny typ kresťanstva, v ďalších disciplínach ideálny typ účelového spolku, charizmatického vodcu atď.(cf [218];50).

/typ racionality historický
− historický rámec života ľudí, prekračujúci stáročia i epochy, napríklad antický, novoveký a neklasický historický typ racionality ([19];7).
:: racionalita.

U-lexikón

/ubližovanie (synkriticizmus)
– spôsobovanie utrpenia. Vzhľadom na nevyčerpateľnosť zdroja utrpenia je zbytočné.

/úcta
− uznanie alebo uznávanie autority, vážnosti, závažnosti, hodnoty.

/uctievanie
− prejavovanie úcty alebo preukazovanie pocty.

/účasť
− aktívny podiel na niečom alebo prítomnosť niekde. :: participácia.

/účel
− gr. telos, lat. finis – zámer, zmysel, ku ktorému smeruje istá činnosť, cieľ.
:: použitie, účel (Aristoteles).

/účel (Aristoteles)
– finálna príčina – vonkajšia príčina vecí.

/účelnosť
– vlastnosť procesu/entity spočívajúca v sledovaní účelu.

/Učená spoločnosť malohontská
– solennisti – Erudita Societas Kis-Hontiensis, 1808 – 1841 – jedna z učených spoločností, ktoré vznikali na Slovensku v období osvietenstva (koniec 18. stor. až zač. 19. stor. Bola jedným z centier vedeckej činnosti v čase, keď na Slovensku nebola nijaká univerzita. Jej členovia sa zaoberali filozofiou, pedagogikou, národopisom, históriou, literárnou históriou atď.
    Vo svojich filozofických prácach rozvíjali racionalizmus, gnozeologický kriticizmus a osvietenský humanizmus. Publikovali ich v zborníku Solennia v rokoch 1809 – 1842 (spolu 45 čísel) a prispeli tak výrazne do dejín slovenskej filozofie.
– P: Holko, M. ml., Feješ, Laurentzy, Steigel, Šulek, Samuel Kollár, Peter Kubínyi, Ján Krman a i.
:: filozofia slovenská.

/učenie
− obyčajne zložitejší významový útvar, ktorý pozostáva z myšlienok, zásad nejakého mysliteľa (filozofického, náboženského) alebo z hlavných ideí nejakého myšlienkového smeru, hnutia.
Učenie je predmetom doxografie.

/učenie filozofické
− filozoféma tvorená komplexným filozofickým významovým útvarom, v ktorom určitý filozof alebo filozofická škola zhrnuje výsledky svojej významotvorby.
I: Branch / Doctrine, in: The Basics of Philosophy.
:: filozofia, učenie Herakleitovo.

/učenie Herakleitovo
− spolu s učením milétskej školy a učením pytagorejcov prameňom klasickej gréckej filozofie. Svet nikto nestvoril, ale bol, je i bude večne žijúcim ohňom, uhasínajúcim podľa miery i rozhorievajúcim sa podľa miery. Oheň je kozmogonickým princípom a čímsi, čo heterogénne spočíva vo veciach, čosi v nich imanentné, čosi, čo je samo osebe vždy totožné, hoci sa neustále premieňa na všetko. Oheň je tu substrátom možností, ktorý − z obsahovej stránky ustavične totožný − stále nadobúda rozličné nové formy, vďaka nemu sú veci rovnorodé, šu tej istej povahy, patria do tej istej skutočnosti. Oheň nemá nikdy absolútny začiatok ani absolútny koniec, ale je len večne sa uskutočňujúcou zmenou.
    Existencia vesmíru je nekonečným prameňom, ktorý stále je a zároveň sa ustavične mení na základe svojej praexistujúcej substancie čiže ohňa. Kde je oheň, tam je i jeho protiklad − chlad, a kde sú protiklady, tam je spor medzi nimi, a kde je spor, tam je i nejaký pohyb. Prameňom i príčinou všetkých zmien vo vesmíre je princíp boja protikladov, v dôsledku čoho nikdy nič nemôže byť bezvýhradne jedným a tým istým. Proces stávania sa sa uskutočňuje dvojakou cestou: od ohňa dolu, k ochladzovaniu sa a nebytiu, a zdola nahor, z chladu k vzplanutiu bytia, pričom sa začína opäť takmer tá istá cesta. Je to všeobecný poriadok harmónie, vytvorenej od nej neodlučnou disharmóniou a jej popretím, čo vytvára novú harmóniu.
    Človek je súčasťou vesmíru a ako skozmičtený mikrokozmos je substančne spojený s makrokozmom. Zmeny vo svete sú podobné zmenám v ľudskom živote a naopak. Všetko má vo svojej podstate rovnakú povahu a všetko – zmyslové, intelektuálne i morálne kvality – sa riadi tým istým zákonom ako svet prírody. Toto je však nedostupné obyčajnej zmyslovej skúsenosti, a preto to možno poznať len rozumom.
    Existujúci poriadok vo svete a jeho večné cyklické obrodzovanie sa podlieha logu, čiže rozumu a jeho večnému zákonu predurčenia. Logos je totožný s ohňom ako princípom, ktorý všetko podriaďuje nevyhnutnosti stávania sa. Kým však oheň je len substrátom každej zmeny, logos je jednou zo základných podôb tohto substrátu, predstavujúcou stálosť súvislostí a vzťahov, ktoré pretrvávajú v neustálej premene vecí. Preto sa tieto súvislosti dajú pochopiť len rozumom. Logos je v tomto prípade „slovom“, ktoré definuje cyklickú následnosť boja protikladov. Logos tým umožňuje ich rozumové pochopenie. A tak sa svet prihovára svojím logom – slovom poriadku – a človek počúvajúci reč sveta ho poznáva a vystihuje vlastným slovom, ktoré vyjadruje poznaný poriadok následnosti vývinu a stávania sa. Logos teda znamená druhotnosť prazákladu ohňa, a ak oheň je mierou ontologického jestvovania všetkých vecí , je logos mierou intelektuálneho nazerania a poznania všetkých vecí človekom.

/učenie sa filozofii (Schopenhauer, A.)
– učenie sa filozofovať (cf [72];7).

/účinkovanie
− matie účinku, pôsobenie.

/účinný
– majúci žiadaný, požadovaný účinok.

/účinok
− následok − stav reality, ktorý je v rámci kauzálnej súvislosti nevyhnutne vyvolávaný iným stavom, zvaným príčina; to, čo je vyvolávané príčinou; proces vyvolávaný príčinou.
:: experiment, experiment kauzálny, hysteréza (fyzika), vzťah kauzálny.

/udalosť
− príbeh, príhoda − prvok diania, nastávajúcno alebo nastalosť v určitom priestore alebo čase. Udalosťou je napríklad výsledok hodu hracou kockou.
    Udalosť je základný prvok ľubovoľného (materiálneho či duchovného) diania; kritický bod vývoja určitého procesu, najčastejšie vznik, zánik a kvalitatívne zmeny priebehových kriviek procesu. Udalosti sa často prejavujú ako výsledok stretu, spojenia procesu s iným procesom, kedy dochádza ku konfliktu, vyhroteniu a pod. (504;132).
Pojem udalosti, ktorý neslobodno stotožňovať so samou udalosťou (pojem udalosti je iná udalosť ako sama udalosť), kolíše podľa toho, aké významové útvary intervenujú v priebehu jeho tvorby. Ak napríklad medzi významovými útvarmi intervenujúcimi v tvorbe pojmu udalosti dominuje kategória minulostnosti, chápe sa udalosť ako to, čo sa udialo; ak kategória budúcnostnosti – to, čo sa udeje; ak dominuje kategória prítomnostnosti, tak udalosť sa chápe ako to, čo sa deje práve teraz.
– I: Events, in: Stanford Encyclopedia of Philosophy.
:: nastanie, osud, početnosť, pravdepodobnosť, udalosť (fyzika), udalosť (McTaggard, J. M. E.), udalosť (právo), udalosť (teória pravdepodobnosti), udalosť fyzikálna, udalosť hospodárska (účtovníctvo), udalosť náhodná (teória pravdepodobnosti), udalosť nemožná (teória pravdepodobnosti).

/udalosť (McTaggard, J. M. E.)
– okamihová príhoda tvoriaca obsah pozície v čase. Okamihové udalosti majú rôzne nezlučiteľné vlastnosti v rôznych časoch, v ktorých existujú.

/udávanie
− dávanie (ako vodidlo), určovanie; poskytovanie údaja alebo údajov, uvádzanie.

/Uddálaka
(7. stor. pr. n. l.) – indický filozof, „najstarší filozof ľudstva“ (535;25), bráhman, upanišadovský kňazský mudrc – typický príslušník starého kňazského rodu, hylozoista. Najvyšším je podľa Uddálaku bytie (sat). „Len bytie bolo, môj milý, na začiatku, jediné, bez druhého.“ Nemohlo vzniknúť z nebytia. Z bytia vznikla najprv žeravosť, z nej voda (ápah – v sanskrte plurál), z nej potrava (pevná látka): keď je človek rozhorúčený, potí sa. Vzniká voda. Keď prší, vyrastá ryža. Všetko na svete sa skladá z týchto troch (cf. so živlami v antickej filozofii). Bytie samo preniká všetkým. Celé vstúpilo do troch živlov, je oživujúcim princípom (džívátmá) a z troch živlov tvorí ,meno a telo’ (náma-rúpam – dôležitý pojem indickej filozofie, ktorý znamená kategóriu princípu individuácie) všetkých vecí, vrátane psychických veličín, ako je reč a myslenie. „Reč umierajúceho vchádza do myslenia, myslenie do dychu, dych do žiaru a žiar do najvyššieho božstva“, ktorým je bytie (sat). „To je (totiž: sat-bytie) tento celý svet, to je pravda, to je átman – to si ty (tat tvam asi), ó, Švétakéhu!“ (355;19 an.)
:: filozofia indická.

/údiv
– gr. θαυμάζειν [thauma(d)zein] žasnutie, divenie sa – emotívny významový útvar alebo proces, ktorých náplňou je roztrpčené alebo radostné prekvapenie ako forma manifestácie nesúladu medzi očakávaním a skutočnosťou, čo podnecuje k jej skúmaniu a zamýšľaniu sa nad ňou. Takto to bolo pri vzniku filozofie spočívajúcom v utváraní sa filozofických otázok formulujúcich prvé neostré no intenzívne významové útvary reprezentujúce vo vedomí šok z toho, že niečo vôbec je a z bytia toho, v čom to je, čiže z bytia sveta (pozri antická, najmä predsokratovská filozofia vo filozofii západnej alebo upanišády či taoistickú filozofiu vo filozofii východnej).
Údiv tvorí hraničnú zónu medzi významovým univerzom mýtu a významovým univerzom filozofie.
    No údiv sprevádza originálnu (pôvodnú) filozofickú významotvorbu aj v ďalšom vývine filozofie, čo sa na formulačnej rovine prejavuje v emfaticky prijímanej alebo odmietanej slovo- a vetotvorbe nezriedka na hranici noriem jazyka, ako to klasickým spôsobom reprezentujú texty M. Heideggera.

/uchovávanie
− chránenie pred zánikom.

/uisťovanie
– tvrdenie, ubezpečovanie, afirmácia.

/ujasnenie si
– urobenie si jasným alebo jasnejším, zreteľnejším, pochopiteľnejším, vysvetlenie si, objasnenie si.

/ukázanie − danie vidieť, predvedenie, predstavene, predloženie; upozorne
nie, poukázanie.

/ukazovanie
− dávanie, umožňovanie, dovoľovanie vidieť, predvádzanie, predstavovanie

/ukazovanie sa
− dávanie sa vidieť, objavovanie sa.

/úkon
− akt, výkon, operácia − časť súvislej činnosti alebo časť súvislého konania.
:: operácia logická, úkon (právo), úkon počtový, úkon právny.

/úloha
– vytýčenie toho, čo treba/má sa (vy)konať, povinná činnosť, poslanie; niečo určené na riešenie.
:: úloha filozofie.

/úloha filozofie
− rola filozofie – vytýčenie toho, čo má filozofia (vy)konať, robiť; činnosť filozofie ako jej povinnosť, poslanie filozofie; to, čo je filozofii určené na rozriešenie. Podľa niektorých autorov si „filozofia nárokuje na rolu metateórie vied“ (10;95).
:: filozofia, úloha.

/ultimno
lat. – to najvyššie alebo najväčšie, v čínskej filozofii tematizované pod titulom tchaj-ťi.

/um
− schopnosť alebo súbor schopností tvoriť alebo pretvárať rôzne (najmä kognitívne a regulatívne) významové útvary a manipulovať či operovať nimi. Keďže sa um tematizoval a tematizuje pri intervencii najrozmanitejších a často vzájomne sa nekontrolovateľne prestupujúcich pojmov a predstáv, i jeho obraz v každodennom vedomí, vedách, filozofii, náboženstvách sa značne odlišuje a jeho obrysy bývajú značne neostré. S pojmom umu úzko súvisí (napr. ako synonymum, nadpojem atď.) pojem rozumu.
    Um je teoretická alebo praktická schopnosť človeka uchopiť realitu pojmami. V tomto zmysle je umové myslenie totožné s diskurzívnym poznaním.
:: um (Kant, I.).

/um (Kant, I.)
– schopnosť tvoriť pojmy ([64];159).

/umelé
– vzniknuvšie inak ako prirodzenou cestou.
:: inteligencia umelá.

/umenie
– 1. jedna z foriem osvojovania si sveta človekom a súčasť kultúry. Umenie je predmetom skúmania estetiky, umenovedy, filozofie umenia;
    2. používanie istých duchovných kvalít alebo manuálnej zručnosti pri realizácii určitého diania alebo výtvoru, napr. vojenské alebo kuchárske umenie.
Umenie (v zmysle 1.) je forma maximálneho bytia človeka spočívajúca v cieľavedomom pretváraní škaredého alebo esteticky neúčinného či menej účinného na krásne v koncentrovanej dielovej alebo nedielovej forme.
:: architektúra, dielo umelecké, druh umelecký, estetika, Fond na podporu umenia, fotografia, grafika, hudba, kompozícia (umenie), literatúra umelecká, maliarstvo, myslenie umelecké, obraz umelecký, psychológia umenia, remeslo umelecké, sochárstvo, umenie 18. stor., umenie (Albrecht, J.), umenie (Kant, I.), umenie abstraktné, umenie barokové, umenie cirkusové, umenie divadelné, umenie dramatické, umenie európske, umenie filmové, umenie klasicistické, umenie konceptuálne, umenie nemecké, umenie novoveké, umenie praveké, umenie renesančné, umenie romantické, umenie slovenské, umenie sochárske, umenie starogrécke, umenie staroveké, umenie stredoveké, umenie súčasné, umenie tónov, umenie vojenské, umenie výtvarné, umenoveda, univerzum významové umelecké, zobrazenie umelecké, zobrazovanie umelecké.

/umenie (Albrecht, J.)
− oblasť kultúry vytvárajúca z prvkov reálneho sveta špecifický svet pocitov, ktorý má tú moc a schopnosť, že nás ovláda, pričom podstatne eliminuje životné obsahy a stavy, ktoré mu odporujú. Cítime sa ako doma, i keď len prechodne. Prijímame tento svet pocitov za svoj, hoci ho vytvoril niekto iný. To je práve schopnosť veľkého umenia.

/umenie (Kant, I.)
– symbolické znázornenie estetických ideí, zároveň abstraktne myšlienkové a konkrétne zmyslové znázornenie skutočných predmetov.
:: umenie, Kant, I.

/umenie tanečné (estetika)
– časové a priestorové umenie, spravidla interpretačné umenie a scénické umenie, umelecký druh, ktorého hlavným umeleckým materiálom je tanečník so svojím telom, scéna a hudba (cf [185];189).

/umiestnenie
– danie na (určené) miesto.
:: umiestnenie, in: Apendix.

/umiestňovanie
– dávanie na (určené) miesto.

/umožnenie
– danie možnosti, urobenie možným.

/umožňovanie
– dávanie možnosti, robenie možným.

/umožňujúcno
− dávajúcno možnosti, robenie možným alebo spôsobovanie tohto robenia.

/úmysel
− zámer, cieľ, plán, predsavzatie.

/unikajúcno
– to, čo uniká, to, čo uchádza našej pozornosti, zostáva nepovšimnuté; transhorizotnová realita. Zmieriť sa s existenciou unikajúcna je pre človeka veľmi ťažké, ako o tom svedčí doterajšie náboženstvo , veda i filozofia: podľahnutie sugescii pomenovania unikajúcna je ľahšie, než tejto sugescii nepodľahnúť, dokonca aj agnosticizmus je podliehaním tejto sugescii, pretože už vie, že to, čo nám uniká, je nepoznateľné. Keď však už vieme, že unikajúcno je nepoznateľné, už nejde o unikajúcno.
Unikajúcno nie je nadzmyslový svet, pretože o ňom nemôžeme vedieť, že je nepostinuteľné zmyslami.
:: unikajúcnosť.

/unikajúcnosť
– strácajúcnosť sa (z rozsahu alebo dosahu pozornosti), nekončiace odsúvanie sa horizontu, nepolapiteľnosť, vyznačovanie sa unikajúcnom.

/univerzália
lat. − všeobecnina.
:: vlastnosť.

/univerzalita
lat. − všeobecnosť, všestrannosť.

/univerzálny
lat. – 1. všeobecný 2. všestranný.

/univerzum
lat. − súbor všetkých entít, celý svet; vesmír.
:: kozmos, univerzum jazyka, univerzum významové.

/univerzum jazyka
– oblasť skúmania, tvorená predmetmi, o ktorých v tomto jazyku hovoríme, v ktorom im pripisujeme alebo upierame isté vlastnosti a vzťahy. Prvky univerza jazyka sa nazývajú indivíduá (cf 490;26).

/univerzum kvantifikácie (logika predikátová)
– určitá neprázdna trieda predmetov, na ktorú sa vzťahuje kvantifikácia (cf [4];89).

/univerzum logické
– súbor logických objektov reprezentovaný logickým významovým univerzom a tvoriaci súčasť predmetu logiky.

/univerzum významové
– súbor všetkých (implicitných aj explicitných, aktuálnych i potenciálnych) významových procesov, významových útvarov a ich väzieb, tvoriac kompletnú významovú vrstvu uvedomovanú alebo uvedomovateľnú ľudstvom vôbec, alebo ľudstvom určitej doby, ľuďmi určitej spoločnosti, participantmi umenia, vedy, filozofie, každodenného vedomia, náboženstva, mytológie, mystiky, alternativistiky, ich jednotlivých prúdov, smerov, škôl i jednotlivých ľudských bytostí.
    Dôležité miesto v rámci významového univerza zaujíma obraz sveta.
Hlavným prostriedkom vyjadrovania významových útvarov a významových procesov je jazyk v širokom zmysle slova.
V tradíciách jednotlivých kultúrnych okruhov na Zemi sa významové univerzum tematizovalo pod titulom duch (pneuma, spiritus, duša duše...).
    Ako celok významové univerzum (spolu)tvorí náplň celku predsémanticky daného, celku predsemioticky daného, celku predhermeneuticky daného, celku predduchovedne daného, celku predfenomenologicky daného, celku predhegelovskofilozoficky daného, celku predinformaticky daného...
    Segmentácia významového univerza sa môže uskutočňovať synchronicky, diachronicky, synchronickodiachronicky, kultúrnepásmovovývinovo, historickotypologicky, podľa povahy (náplne) významových útvarov a procesov, ktoré ho tvoria (čiže podľa toho, či ide o útvary a procesy kognitívne, volitívne, emotívne, kombinované), podľa disciplín, ktoré generujú a transformujú jeho útvary a procesy...
V súčasnosti sa pristúpilo k modelovaniu (k reprezentácii) významového univerza prostriedkami informatiky.
    Príklad.
    Spojenie slov významové univerzum učebnice maďarského jazyka môže odkazovať na komplexný súbor významov, konceptov a kultúrnych prvkov, ktoré sú prezentované a vyučované prostredníctvom učebnice maďarského jazyka. Tento pojem môže zahŕňať:

Jazykové a gramatické štruktúry: Pravidlá a normy maďarského jazyka, ktoré sú v učebnici vysvetlené a ilustrované.
Kultúrne a historické kontexty: Informácie o maďarskej kultúre, literatúre, histórii a tradíciách, ktoré sú súčasťou učebného materiálu.
Didaktické metódy a prístupy: Spôsoby, akými je učebnica navrhnutá na efektívne učenie a porozumenie jazyka.
Interaktívne a praktické cvičenia: Úlohy a aktivity, ktoré pomáhajú študentom aplikovať naučené vedomosti v praxi.

Tento pojem teda zahŕňa všetky aspekty, ktoré tvoria obsah a účel učebnice, a ako tieto prvky spolupracujú na dosiahnutí vzdelávacích cieľov.
:: aparát konceptuálny, univerzum významové alternativistické, univerzum významové epistemologické, univerzum významové etické, univerzum významové existencialistické, univerzum významové filozofické, univerzum významové fyzikálne, univerzum významové každodenné, univerzum významové kognitívne, univerzum významové komunistické, univerzum významové kresťanské, univerzum významové logické, univerzum významové marxistické, univerzum významové matematické, univerzum významové metafyzické, univerzum významové moderné, univerzum významové mystické, univerzum významové mýtické, univerzum významové náboženské, univerzum významové novoveké, univerzum významové postmoderné, univerzum významové praveké, univerzum významové psychologické, univerzum významové staroveké, univerzum významové súčasné, univerzum významové svetové, univerzum významové špeciálnovedné, univerzum významové textu (synkriticizmus), univerzum významové umelecké, univerzum významové vedecké, univerzum významové virtualistické, univerzum významové všeobecnovedné, zdroj obsahu a foriem významového univerza.

/univerzum významové (synkriticizmus)
– súbor významových útvarov a významových procesov tematizovaný v jeho synchronickom, diachronickom a perichronickom priereze, s jeho historickými typmi a príslušnými typmi racionality, emocionality, volitivity a konania s cieľom vyhľadania podmienok možnosti ich nereduktívneho usúvzťažnenia a poly/dialógu na ňom založenom.
:: univerzum významové textu (synkriticizmus).

/univerzum významové epistemologické
– súbor epistemologických významových útvarov a procesov.
:: epistemológia.

/univerzum významové estetické
– estetická súčasť filozofického významového univerza spočívajúca v súbore estetických významových útvarov a procesov, vedno reprezentujúcom estetično.

/univerzum významové etické
− etická súčasť filozofického významového univerza spočívajúca v súbore etických významových útvarov a procesov, vyznačujúcich sa axiologickým rozmerom reprezentujúcim ten či onen prvok alebo aspekt hodnotovej skutočnosti čiže hodnotu alebo hodnoty, to, čo treba nasledovať, o čo sa treba starať, to, čo treba cieľavedome budovať.
:: etika.

/univerzum významové existencialistické
– súbor umeleckých a filozofických existencialistických významových útvarov a procesov reprezentujúci ľudskú existenciu, jej štruktúru, vzťahy a prvky, existenciály... Jadrovou kategóriou existencialistického významového univerza je pojem hraničnej situácie.

/univerzum významové filozofické
− významová vrstva filozofie tvorená súborom filozofických významových útvarov (pojmov, súdov, úsudkov, koncepcií atď.) a filozofických významových procesov (pojmotvorby, súdenia, usudzovania, koncipovania atď.).
Filozofické významové univerzum tvorí významovú vrstvu filozofického osvojovania si sveta človekom.
Filozofické významové univerzum možno členiť podľa rôznych kritérií, napr. z hľadiska jeho príslušnosti k historickému typu racionality možno vyčleniť

antické filozofické významové univerzum,
novoveké filozofické významové univerzum,
neklasické filozofické významové univerzum.

Z hľadiska filozofických disciplín:

metafyzické významové univerzum,
ontologické významové univerzum,
epistemologické významové univerzum,
etické významové univerzum,
estetické významové univerzum,

...
Z hľadiska kultúrnej príslušnosti filozofie generujúcej filozofické významové univerzum:

európske filozofické významové univerzum,
indické filozofické významové univerzum,
čínske filozofické významové univerzum,
kresťanské filozofické významové univerzum,
arabské filozofické významové univerzum,
židovské filozofické významové univerzum,

....
    V každom filozofickom významovom univerze plní kľúčovú (štruktúrotvornú) funkciu konfigurácia jadrových patentných alebo latentných filozofických kategórií intervenujúcich v jeho významových procesoch, čiže v generovaní a transformácii jeho významových útvarov.
    Dôležitá je väzobnosť toho ktorého filozofického významového univerza na parafilozofické významové univerzum, najmä vedecké, umelecké, náboženské a každodennoživotné. Pri utváraní toho ktorého filozofického významového univerza sa do úvahy berie aj ťažko rekonštruovateľný proces jeho génezy vzhľadom na mytologické významové univerzum, kde eminetné miesto zaujíma hraničná významové sféra medzi nimi tematizovaná pod titulom údiv.
:: filozofia, terminológia filozofická, univerzum významové, univerzum významové epistemologické, univerzum významové estetické, univerzum významové etické, univerzum významové filozofické stredoveké, univerzum významové filozofie indickej, univerzum významové metafyzické.

/univerzum významové filozofické stredoveké
– vedno so stredovekým teologickým významovým univerzom najabstraktnejšia zložka/vrstva stredovekého významového univerza tvorená súborom stredovekých filozofických významových útvarov a procesov.
    Konštituujúcnom stredovekého filozofického významového univerza je stredoveká filozofia, no latentne (implicitne, skryto nepriamo: by the way; no nie (sic!) na druhom mieste) aj stredoveké myslenie teologické, umelecké, náboženské, každodenné, právne..., mystika, astrológia, alchýmia...

/univerzum významové filozofie indickej
– filozofické významové univerzum rozvíjané ako sebareflexívny sprievod indickej kultúry alebo kultúr, existujúcich na indickom subkontinente počnúc védami resp. upanišádami až dodnes.
:: filozofia indická.

/univerzum významové každodenné
− významová vrstva každodenného osvojovania si sveta človekom tvorená otvoreným súborom každodenných významových útvarov a procesov.

/univerzum významové kognitívne
− otvorený súbor kognitívnych významových útvarov a procesov, súčasť predmetu teórie poznania, kognitívnej vedy, psychológie... Tvoria ho kognitívne útvary a procesy vedeckého, filozofického, náboženského, umeleckého, každodenného, mýtického významového univerza a alternativistického významového univerza.

/univerzum významové komunistické
– súčasť preddruhoosovodobového významového univerza tvorená značne diferencovaným súborom významových útvarov a procesov centrovaný okolo idey spoločenstva, „v ktorom je slobodný vývin každého jednotlivca podmienkou slobodného vývinu všetkých“ ([778];43) a ciest dosiahnutia takéhoto stavu spoločnosti už nie snívaním a túžbou, lež ekonomicky, sociologicky a politologicky zdôvodňovanou revolučnom cestou, v tých ktorých konkrétnych dobových a spoločenských podmienkach.
    Vplyvnú sféru v rámci komunistického významového univerza tvorilo pred zánikom ZSSR marxistické významové univerzum.
Komunistické významové univerzum zahrnovalo poslednú ideológiu, ktorá politiky štátov spájala v medzinárodnom meradle, nadnárodne. Po jej zániku zostalo len tradičné kupčenie či v dôstojnejšom prípade zbližovanie či vzďaľovanie sa národných záujmov štátov.
:: komunizmus.

/univerzum významové liberalistické
– súbor významových útvarov a procesov rozvíjaných najmä v rámci liberalizmu ako politickej a morálnej filozofie, v rámci politického a ekonomického liberalizmu a v rámci neoliberalizmu.

/univerzum významové logické
− súčasť predmetu metalogiky tvorená otvoreným súborom logickým jazykom vyjadrovaných alebo (skôr či neskôr) vyjadriteľných logických významových útvarov a procesov, výtvor logiky konštituovaný logickým skúmaním jej predmetu.
:: logika.

/univerzum významové marxistické
− súbor najmä filozofických, ekonomických, politologických a ideologických významových útvarov a procesov rozvíjajúci sa počnúc polovicou 19. storočia dodnes. Filozoficky v ňom do zániku ZSSR dominoval dialektický a historický materializmus, ekonomicky marxistická politická ekonómia a ideologicky vedecký komunizmus, v súčasnosti sa v jeho rámci rozvíjajú najmä politologické koncepcie a pokusy systematizovať výsledky sebareflexie najmä tvárou v tvár neoliberalizmu.
:: marxizmus.

/univerzum významové metafyzické
– fundamentálna oblasť filozofického významového univerza tvorená otvoreným súborom metafyzických významových útvarov a procesov.

/univerzum významové moderné
– počnúc renesanciou a reformáciou 16. storočia sa systematicky a cieľavedomo rozvíjajúci súbor významových procesov a útvarov centrovaný okolo projektu ovládnutia sveta i seba samého.

/univerzum významové mystické
– súbor mystických významových procesov a útvarov sprevádzajúci mystické osvojovanie si sveta človekom a centrovaný okolo inauguračného šoku, „počiatočného otrasu (Erschütterung am Anfang)“, čiže otrasu alebo šoku, „v ktorom sa rodia všetky mystické významové útvary a procesy ich konštitúcie, predovšetkým „všetky mystické obrazy a fenomény vrátane zakúšania všejednoty Absolútna a ktorý zároveň vyvoláva všetky ďalšie skúsenosti (in der alle mystischen Bilder und Phänomene und natürlich die All-Einheitserfahrung des Absoluten ihren Ursprung haben und zugleich alle weiteren Erfahrungen auslöst)“ ([285];539). Inauguračný šok je mystický zážitok (der „choc“ ist also ein Schlüsselerlebnis) ([285];539) predstavujúci kľúčový významový útvar a proces celého mystického významového univerza (podrobnejšie in: [657];18 – 19).
:: mystika.

/univerzum významové mýtické
− fundament významového univerza ľudstva vôbec tvorený súborom všetkých mýtických významových útvarov (mýtov, mýtických predstáv alebo obrazov a pod.) a mýtických významových procesov (mýtického myslenia, mýtickej obrazotvorby...) všetkých etník, období a kultúrnych tradícií tvoriaci súčasť celku predmytologickovedne a symbolicky daného a mimovednú odpoveď na trebárs ešte aj nevyslovenú otázku týkajúcu sa miesta človeka vo sveta, ich aspektov a vzťahov.
    Mýtické významové univerzum tvorí fundamentálnu vrstvu náplne skúsenosti každého etnika a jeho člena na hranici medzi jej vedomou a nevedomou sférou.
    Mýtické významové univerzum tvorí významovú vrstvu mýtického osvojovania si sveta človekom.
    Tematizáciou mýtického významového univerza a jeho útvarov a procesov sa vonkoncom netematizuje iba čosi minulé, pominuté, neaktuálne, dnes neúčinkujúce na naše pristupovanie k svetu; práve naopak, aj dnes si uvedomujeme alebo môžeme uvedomiť účinkovanie mýticky významového v našom dokonca vrcholovo špeciálnovednom pristupovaní k svetu, akým je napríklad súčasná fyzika.
:: mytológia, mýtus, univerzum významové.

/univerzum významové náboženské
– významová vrstva náboženského osvojovania si sveta človekom tvorená otvoreným súborom náboženských významových útvarov a procesov, ktorého špecifikum (ireducibilitu na čokoľvek iné) tvorí prežívanie posvätného (sacrum, numinosum) alebo tajomstva fascinujúceho a vyvolávajúceho zároveň bázeň (numinosum et tremendum).
:: náboženstvo.

/univerzum významové novoveké
– subuniverzum svetového významového univerza, ktorého (re)konštituovanie v euroseveroamerickom okruhu sa začalo postupne presadzovať počnúc renesanciou a prevládalo počas novoveku zhruba do polovice 19. stor, pričom do konfigurácie jeho jadrových významových útvarov patrili prinajmenšom kategórie činnosti, subjektu a vzťahu (funkcie).

/univerzum významové osobné
– otvorený súbor osobných explicitných (patentných) a implicitných (latentných) významových útvarov a procesov, tvorený v prvom rade prvkami a procesmi toho historického typu významového univerza, ktorý existuje v dobe života danej osoby.
    Osobné významové univerzum je špecifickou náplňou vedomia tej ktorej konkrétnej ľudskej osobnosti, v priebehu života (vývoja) ktorej sa mení (zdokonaľuje sa, stagnuje, degraduje...).
    U historicky relevantnejších osobností otvára možnosť prieniku do ich významového univerza nielen štúdium textov, ktoré vytvorili, ale aj metatextov, ktoré ich interpretujú a prekladajú do iných jazykov; zaujímavú sondu do osobného významového univerza toho ktorého mysliteľa umožňuje slovníkový text takého typu, kým je [852].

/univerzum významové postmoderné
— počnúc polovicou 20. storočia rozvíjaný súbor významových procesov a útvarov centrovaný okolo rezignácie na projekt ovládnutia i pochopenia sveta i seba samého.

/univerzum významové praveké
– subuniverzum svetového významového univerza pozostávajúce z totality významových útvarov vygenerovaných vo významových procesoch počas praveku.

/univerzum významové staroveké
– totalita významových útvarov a významových procesov generovaných a realizovaných v priebehu staroveku.

/univerzum významové stredoveké
– komplex stredovekých významových útvarov a stredovekých významových procesov centrovaný okolo (meniacej sa) konfigurácie významových útvarov reprezentujúcich Boha, jeho štruktúru, vnútribožské vzťahy, vzťah k časovým vrstvám reality (k stvoreniu) atď. Dôležité miesto v stredovekom významovom univerza zaujíma stredoveký obraz sveta výrazným spôsobom určovaný spojeným účinkovaním alchýmie a astrológie.

/univerzum významové súčasné
– historický typ významového univerza, ktorý sa začal presadzovať počnúc druhou tretinou 19. storočia a vyvíjal sa až do nástupu druhej axiálnej doby v 21. storočí. K dominujúcim jadrovým útvarom súčasného významového univerza patrila kategória vývojovosti.
    Nástup druhej axiálnej doby, v ktorej teraz žijeme, osobitne po pripojení sa univerzálnopandemickej vrstvy vývoja človečenstva núti k zásadnej zmene pohľadu aj na celú diachronickú štruktúru významového univerza, núti ku skúmaniu rozdielov medzi preddruhoosovodobovým a druhoosovodobovým významovým univerzom, ktorého sme priamymi účastníkmi vo všetkých vývinových pásmach civilizácie, vrátane samej filozofie.
    Sprievodom druhej axiálnej doby je nástup celosvetových pandémií typu covid, čo si vedno vynucuje konštitúciu doteraz nikdy v dejinách sa nevyskytujúcich významových útvarov, ktoré síce možno – pre zaostávanie vývinu terminologického aparátu – vyjadrovať starými medicínskymi a ďalšími špeciálnovednými termínmi (o filozofických ani nevraviac), no parametrika štruktúry ktorých sa vymyká zväčša pochopeniu: v prvom rade to možno pozorovať na tých ľuďoch, ktorí musia už zo svojho postavenia v spoločnosti hovoriť, napríklad na politikoch, pôsobiacich, ako keby boli „desapientizovaní“, čo tým skôr musí platiť aj o tej populácii, ktorá ich pripúšťa či priamo (v demokratických krajinách) volí. Dojem univerzálneho ohlúpnutia sprevádzajúceho druhú axiálnu dobu posilňuje neschopnosť poradiť si prakticky s čímkoľvek, na ktorejkoľvek úrovni a u kohokoľvek: vypichovať niektoré oblasti (ekológia, medzinárodne vzťahy, medzirasové vzťahy, kríza štátnosti, rozpad školstva, dehegemonizácia svetovej veľmoci atď.) už nemá zmysel. Najzmysluplnejšou sa nateraz zdá byť odvaha dívať sa do nevyspytateľnej tváre budúcnosti a – z hľadiska filozofie povedané – jej sebareflexia. Naša doba sa javí ako doba odvahy triezvo sa dívať (trebárs aj dopredu) bez tvorby akýchkoľvek vízií. Po vyčerpaní expanzie smerom von nám zostala iba cesta do svojho vlastného vnútra, tematizovaná napr. v tomto slovníku pod titulom inscendencia.

/univerzum významové svetové
– totalita významových útvarov minulosti, prítomnosti a budúcnosti generovaných vo všetkých civilizáciách sveta všetkými významovými procesmi.
    Členenia a periodizácie svetového významového univerza možno podľa mnohých kritérií, vyčleniť možno napríklad

        praveké významové univerzum,
        staroveké významové univerzum,
        stredoveké významové univerzum,
        novoveké významové univerzum,
        súčasné významové univerzum,
        budúce významové univerzum.

/univerzum významové špeciálnovedné
– časť vedeckého významového univerza tvorená súborom špeciálnovedných významových útvarov a procesov, napr. fyzikálne významové univerzum, matematické významové univerzum...

/univerzum významové umelecké
− významová vrstva umeleckého osvojovania si sveta človekom tvorená otvoreným súborom umeleckých významových útvarov a procesov.
:: umenie.

/univerzum významové vedecké
− súčasť významového univerza tvorená vedeckými významovými útvarmi a procesmi, ktorá sa člení významové univerzá jednotlivých vied a vyjadruje zväčša prostriedkami vedeckého jazyka.
    Vedecké významové univerzum možno rozdeliť na

všeobecnovedné významové univerzum,
špeciálnovedné významové univerzum.

    Vedecké významové univerzum je súčasťou predmetu filozofie vedy.
:: univerzum významové, univerzum významové fyzikálne, univerzum významové vojenskovedné, veda.

/univerzum významové virtualistické
— postpostmoderný súbor významových procesov a útvarov, ktorý sa začal rozvíjať začiatkom 21. storočia, centrovaný okolo idey superpozície alebo nereduktívneho usúvzťažnenia/usúvzťažňovania revidovaného moderného a revidovaného postmoderného významového univerza.

/univerzum významové všeobecnovedné
– časť vedeckého významového univerza tvorená všeobecnovednými významovými útvarmi a procesmi, fundujúcimi špeciálnovedné významové útvary a procesy alebo participujúcimi na nich. Všeobecnovedné významové útvary a procesy sa svojou povahou blížia k filozofickým kategóriám a postupom, no tieto dve vrstvy významových útvarov a postupov nemožno brevi manu stotožňovať.
Zložkou všeobecnovedného významového univerza je systémový prístup.

/upanišády
sa. – súbory filozofických meditácií v nadväznosti alebo v okruhu védskeho významového univerza v 8. až 5. stor. pr. n. l. rozvíjajúce jadro významového univerza indickej filozofie tvorené konfiguráciou predstáv alebo pojmov bráhmanu, átmanu, kolobehu reinkarnácie a vymania sa z neho.
:: filozofia indická.

/upekšá (buddhizmus)
– v sanskrte उपेक्षा, transliterované ako upekṣā – vyrovnaná, nestranná, pokojná, rovnodušná myseľ, stav vyznačujúci sa absenciou lipnutia, stav bez žiadostivosti alebo odporu; jeden zo štyroch odporúčaných stavov mysle alebo mentálnych formácií (popri stavom mettá (nepodmienená a nesebecká milujúca láskavosť), karuná (univerzálny alebo všestranný súcit) a muditá (potešenie z inakosti druhého).
    Upekšá sa môže dostaviť nahliadaním zákonitostí karmy a deegoizáciou čiže rozpúšťaním ja, dosahovaním stavu anattá (neprítomnosti ja). Upekšá je schopnosť vnímať dianie bez príjemných alebo nepríjemných pocitov; nie je to teda ani pasivita ani nazáujem oň, je to nezaujatá otvorenosť voči nemu.
:: buddhizmus.

/upieranie
– tvrdenie o niečom, že niečo nemá.
:: logika tradičná.

/uplatňovanie
– robenie platným, účinné využívanie.

/úplnosť
– celosť, plnosť, nechýbajúcnosť ničoho; dokonalosť, absolútnosť.

/upravovanie
– uvádzanie do riadneho stavu, prispôsobovanie novým požiadavkám alebo novému cieľu; spracúvanie.
:: úprava.

/určenie
– 1. zmysel, účel ľudskej existencie alebo objektu, prípadne jeho existencie;
    2. vymedzenie objektu (aj pojmu) voči iným. Určenie (determinácia) v tomto zmysle je dané črtami určovaného objektu, uvedením objektov, ktoré sa určovanému podobajú a pod. Pochopenie určenia možno vyjadriť definíciou alebo tvrdením, ktoré sa podobá definícii (cf [503];345).

/určenie bytia (Hegel, G. W. F.)
– nem. Bestimmung des Seins – vyjadrenie bytia; určenia bytia „vyjadrujú bytie (sind seiende), líšiac sa od seba sú voči sebe navzájom iné a ich ďalším určením (forma dialektického) je prechod v iné (Übergehen in Anderes)“ ([65];112).
:: bytie (Hegel, G. W. F.), Hegel, G. W. F.

/určenosť
– vymedzenosť, matie kvalitatívneho alebo kvantitatívneho určenia.
:: určenosť kvalitatívna.

/určenosť kvalitatívna
− matie kvalitatívneho určenia.
:: vec.

/určovanie
– rozhodovanie vopred o niečom; zameriavanie na istý cieľ; zisťovanie uvažovaním, skúmaním, odlišovanie od iného.
Približné určovanie (hodnoty ap.) je odhadovanie.
:: orientácia človeka vo svete, určovanie hmotnosti telies.

/urobenie
− vykonanie nejakej činnosti, spravenie; vyrobenie, zhotovenie; utvorenie.
:: skúsenie, zhrnutie.

/úsek
− menšia časť celku; oblasť, odbor, sféra.
:: predel, segment, sektor, úsek časový.

/úsek časový
− čas trvania.
Veľmi krátky časový úsek sa nazýva okamih.
:: obdobie.

/úsilie
− snaha − vypätie síl na dosiahnutie alebo prekonanie niečoho.
:: pokus.

/usilovanie sa
− vynakladanie úsilia, snaženie sa.

/uskutočnenie
− urobenie skutkom alebo skutočnosťou, realizácia.
:: sloveso konatívne.

/uskutočňovanie
− robenie skutkom alebo skutočnosťou, realizovanie.

/uskutočňujúcno
– totalita diania / dianí uskutočňovania vedno s jeho /ich podprocesmi, nositeľmi a ďalšími činiteľmi, dôležitý, ak nie hlavný komplex v rámci celku daného, napr. celku predfilozoficky daného.

/usmernenie
− danie žiadaného smeru; zameranie na istý cieľ.

/usmerňovani
− dávanie žiadaného smeru; zameriavanie na istý cieľ.
:: vedenie².

/usmievavosť pier ženy
    Existuje niekoľko príčin, prečo sa pery môžu zdať usmievať, aj keď žena nie je v skutočnosti usmiata:

Prirodzený tvar pier: Niektoré ženy majú prirodzene tvarované pery, ktoré vytvárajú dojem úsmevu, aj keď sú v uvoľnenom stave.
Mimické svaly: Svaly okolo úst môžu byť v určitom napätí, čo môže spôsobiť, že pery vyzerajú, akoby sa usmievali.
Kozmetické úpravy: Niektoré ženy môžu mať kozmetické úpravy, ako je napríklad botox alebo výplne, ktoré môžu zmeniť tvar pier a vytvoriť dojem úsmevu1.
Genetika: Genetické faktory môžu tiež hrať úlohu v tom, ako sa tvár a pery formujú a ako vyzerajú v rôznych výrazoch.

:: žena.

/úspech činnosti
− dosiahnutie zamýšľaných cieľov činnosti. (cf [452];27).
:: činnosť úspešná.

/uspokojenie
– upokojenie, urobenie pokojným; vyhovenie (požiadavkám); utíšenie, ukojenie (potreby, túžby a pod.).
:: uspokojenie potreby.

/uspokojenie potreby
– utíšenie, upokojenie, ukojenie potreby.

/uspokojovanie potreby
– tíšenie alebo ukájanie potreby.
:: uspokojovanie potreby (ekonómia).

/usporadúvanie
– dávanie do poriadku, upravovanie; zoraďovanie podľa istého hľadiska, triedenie; uvádzanie do náležitého stavu, urovnávanie; organizovanie, uskutočňovanie.

/usporiadanie
− uvedenosť do poriadku, štruktúra; určenie poradia*); výsledok usporiadavania. Usporiadaním je napr. kryštálová mriežka.
Usporiadanie triedením je utriedenie.
*) Nejaký súbor entít usporiadame napríklad tak, že určíme ich poradie.
:: spektrum, tabuľka, usporiadanie, in: Apendix.

/usporiadanosť
– organizovanosť, uvedenosť do poriadku, výsledok usporiadavania. O rôznych stavoch usporiadanosti sa uvažuje napr. pri systémoch.

/usporiadavajúcno
– súbor usporiadavajúcich princípov a procesov.

/usporiadavanie
− uvádzanie do poriadku, napr. tvorba štruktúry.

/uspôsobenosť
− urobenosť spôsobilým; prispôsobenosť.

/ustanie
– prestanie, zastavenie, skončenie, zaniknutie.
:: bytie.

/ustavičnosť
– neprestajnosť, stála trvajúcnosť alebo prebiehajúcnosť.
:: nepretržitosť.

/úsudok
– významový útvar tvorený spojením súdov, ktoré je výsledkom usudzovania.
Spojením úsudkov na základe odvodzovania môže vzniknúť hypotéza.
:: dokazovanie, omyl, platnosť úsudku, premisy, úsudok (logika), úsudok induktívny, úsudok klamlivý, úsudok správny.

/úsudok (logika)
– logická operácia, myšlienkový postup, pri ktorom sa z jedného alebo niekoľkých súdov, nazvaných premisami úsudku, vyvodzuje nový súd (záver alebo dôsledok), logicky vyplývajúci z premís.
Prechod od premís k záveru sa uskutočňuje podľa nejakého logického pravidla (pravidla usudzovania).
    Každý správny úsudok musí spĺňať túto podmienku:
ak sú premisy úsudku pravdivé, musí byť pravdivý (alebo pravdepodobný) aj jeho záver.
    Túto podmienku splníme vtedy, keď pri usudzovaní neporušíme logické zákony a vyvodzovacie pravidlá, ktoré sú základom úsudku.
:: usudzovanie (logika).

/úsudok induktívny
− úsudok z jednotlivého na všeobecné.

/úsudok klamlivý
– úsudok založený na klame. Mnohé klamlivé úsudky sú napríklad založené „na zámene pojmov, ktoré sa náhodou vyjadrovali rovnakými alebo podobnými slovami ([88];127)“.

/úsudok správny
– úsudok uskutočnený podľa správnej schémy usudzovania ([88];51). Logicky správny úsudok je úsudok uskutočnený v súlade s pravidlami odvodzovania.

/usudzovanie
– robenie úsudku, spájanie súdov dávajúce nový súd. Usudzovanie je významový proces, ktorého kryštalickou podobou, výsledkom je úsudok; procesuálna stránka úsudku; základný druh uvažovania; dospievanie k istému názoru, nadobúdanie istého názoru, robenie záveru.
:: dôkaz, jazyk logiky, logika formálna, pravidlá usudzovania, premisy, úsudok, usudzovanie (logika), usudzovanie platné.

/usudzovanie (logika)
– činnosť zdôvodňovania pravdivosti istých tvrdení pomocou pravdivosti iného alebo iných tvrdení, pri ktorom sa uskutočňuje prechod od premís k záverom; logický postup, ktorým sa získavajú poznatky (alebo hypotézy) z iných poznatkov.
:: argument platný deduktívne, jazyk logiky, predpoklad (logika)., úsudok (logika).

/usudzovanie platné
– tvorba platného úsudku al. platných úsudkov, súčasť predmetu modernej logiky.

/usúvzťažnenie
− uvedenie do vzájomného vzťahu.
:: usúvzťažnenie nereduktívne.

/usúvzťažnenie nereduktívne
− uvedenie do vzájomného vzťahu bez toho, aby sa jeden (napr. postup) z druhého odvodzoval alebo jeden redukoval na druhý.
    Zmyslom nereduktívneho usúvzťažnenia je dostať do zorného poľa myslenia eventuálnu logickú inkompatibilitu postupov, koncepcií atď. Ak sa ukáže, že usúvzťažňované komponenty nevykazujú logickú inkompatibilitu, možno uvažovať o ich eventuálnej syntéze; v opačnom prípade je výhodnejšia synkritika postupov, významových útvarov atď., ľudovo povedané: výhodnejšie je v ostatnom prípade zdržanlivosť, vedomé (disciplinované) predbežné zotrvanie na polceste.
:: alternativistika.

/usúvzťažňujúcno
– uvádzanie (sa) do vzájomného vzťahu výspolupatričňujúcnom čiže pripájajúcnom sa jedného k druhému (jedného k druhým) vytváraním (si) opory jedného druhému alebo jedných druhým vo výoporňujúcne; autentický spôsob herakleitovského boja ako „otca všetkých“ (Herakleitos, zlomok 53).
    Boj, spor, roztržka, vojna (polemos) s ich ničivosťou sú zvrhlosťou alebo zvrhlým spôsobom usúvzťažňujúcna nahradzujúcou vzájomnú oporu (spolupatričnosť) obapolnou ničivosťou.
    M. Heidegger komentuje výoporňujúcno, tvoriace podstatu alebo dianie usúvzťažňujúcna, nasledovne: „Charakter sporu ... príliš ľahko skresľujeme tým, že jeho podstatu stotožňujeme s roztržkou a zvadou, a preto ho chápeme len ako niečo rušivé a ničivé (zvýraznil J. P.). V skutočnom spore (rozumej: vo výoporňujúcne, J. P.) však sporiaci sa jeden druhého povyšujú k sebautvrdzovaniu svojej podstaty. Sebautvrdzovanie podstaty ale nikdy nie je tvrdošijným pridržiavaním sa nejakého náhodného stavu, lež odovzdaním sa skrytej prvotnosti pôvodu vlastného bytia (zvýraznil J. P.). V spore každé predstihuje to druhé. Tým sa spor stáva intenzívnejším a autentickejším, stáva sa tým, čím je. Čím viac sa spor sám zo seba stupňuje, tým nepoddajnejšie si súperiaci uvedomujú svoju vzájomnú spolupatričnosť ([783];49 – 50).“

/utópia
gr. − významový útvar, ako napr. ideálny model, predstava alebo vízia, zobrazujúci nové usporiadanie spoločnosti s odstránenými jej terajšími negatívami; týka sa budúcej spoločnosti usporiadanej na báze vzťahov harmónie, spolupráce a bezkonfliktnosti.

/utriedenie
– usporiadanie triedením.

/utrpenie
− významový proces, ktorého náplňou je veľké trápenie, súženie alebo muky.
:: utrpenie (synkriticizmus).

/utrpenie (synkriticizmus)
– nevyčerpateľný zdroj príležitostí pomáhať druhým. Utrpenie je bežné, ba až triviálne: na to, aby sme trpeli, nepotrebujeme mať nijaký osobitný talent. Talent si vyžaduje umenie odstraňovať utrpenie, pomáhať druhým. Odstraňovanie utrpenia, pomáhanie na ceste jeho odstraňovania je omnoho zriedkavejšie ako utrpenie. Smrteľník sa utrpeniu nevyhne, no stále viac sa vyhýba napomáhaniu tomu, aby utrpenie ustalo. Rafinovanou (a pravdu povediac pohodlnou) formou vyhýbania sa pomáhaniu trpiacim je túžba, aby utrpenie nebolo. Tvárou v tvár utrpeniu je dôležitý čin bezodkladnej pomoci (pozri cesta perichronická).
    Spôsobovanie utrpenia je škodenie alebo ubližovanie.

/uttara
sa. – neskorší ako, nasledujúci po.

/útvar
– celok majúci istú štruktúru alebo časť tohto celku; usporiadaná jednotka, formácia, napr. teleso, významový útvar a pod.
:: útvar (štylistika), útvar (vojenstvo), útvar dvojrozmerný, útvar geometrický, útvar priestorový, útvar slovesný, útvar vodný, útvar významový, uzol.

/útvar priestorový
− útvar vyskytujúci sa v priestore, napríklad trojrozmerný útvar vyznačujúci sa dĺžkou, šírkou a výškou.
:: teleso, útvar priestorový, in: Apendix.

/útvar významový
– identifikovateľná a väčšinou ďalej analyzovateľná zložka manifestácie (vonkajšieho alebo vnútorného) sveta v ľudskom vedomí (mentálna realita), tvorený súborom, zväzkom, trsom a pod. významových konštituentov; časť alebo prvok významového univerza (významového sveta).
    Obdobu sémantického trojuholníka použitého v tomto slovníku zobrazuje obrázok:

     Výraz vyjadruje významový útvar reprezentujúci (materiálnu alebo ideálnu) entitu a označuje ju.
    Významové útvary sa tradične členia na

                kognitívne,
                emotívne,
                volitívne.

    Pokiaľ významový útvar participuje na pretváraní zlého na dobré alebo škaredého na krásne, je to kultúrny výtvor, výsledok spiritualizácie tej či onej entity alebo aspektu reality alebo vzťahu v nej. Významovým útvarom sú rôzne historické duchovné celky a formy počnúc mytologickými a náboženskými, cez každodenné, filozofické, umelecké až po vedecké. Väčšina významových útvarov vo svojej pôvodnej (nevypreparovanej) podobe obsahuje tak kognitívne ako aj emotívne a volitívne konštituenty.
    Súbor významových útvarov (a významových procesov) istého mysliteľa je významový svet (významové univerzum) tohto mysliteľa. Napríklad Platónov významový svet je obsah manifestácie sveta v Platónovom vedomí zahrnujúci Platónove kognitívne, emotívne i volitívne významové útvary a procesy a svojou prevažnou časťou spolutvorí (dokonca bazálnu) náplň filozofického významové univerza.
Prvky alebo zložky, z ktorých pozostávajú významové útvary, sú významové konštituenty, napríklad tie prvky významového útvaru (povedzme pojmu objektu), ktoré vygenerovala gnozeologická reflexia objektu, označujeme ako gnozeologické významové konštituenty pojmu objektu. Gnozeologické významové konštituenty pojmu objektu začali v pojme objektu prevažovať počnúc 17. storočím.
    Významovými útvarmi sú napríklad idey, transcendentálie, kategórie, pojmy, súdy, úsudky, odvodenia, tvrdenia, teórie, učenia, mienky, hypotézy, vedecké zákony, princípy, odôvodnenie al. zdôvodnenie, dôkazy, motívy, myšlienky, problémy, čísla, predstavy, poznatky, poznanie, vnemy, pocity, zážitok celistvosti, citové (zážitok príjemného alebo nepríjemného...) a vôľové významové útvary (zážitky chcenia alebo nechcenia...) a zmiešané významové útvary, ako citovo nasýtené sny, utópie, presvedčenia, fantazmy, halucinácie, klamy, umelecké zážitky, mystické zážitky, mýtické obrazy, náboženské, mystické, patologické, ideologické vízie a iné ideologémy, predsudky, mýty atď. Veľmi dôležitým významovým útvarom je obraz sveta.
Významové útvary sú štruktúrované rôznym spôsobom: logicky, psychologicky, eticky, ontologicky, poeticky, filozoficky, kategoriologicky atď. Logickú štruktúru významových útvarov identifikuje, opisuje a skúma logika, psychologickú štruktúru psychológia atď.
Významové útvary možno skúmať z hľadiska momentálneho prierezu ich štruktúrou, z hľadiska genetickej a dynamickej dominanty ich štruktúry a z hľadiska nevyhnutných externých sub-a superštrukturálnych súvislostí ich štruktúry.
    Významové útvary v ich premenách a vývine vystupujú ako významový proces. Premeny významových útvarov majú svoj špecifický charakter, ktorý nemožno redukovať na charakter tých premien, výsledkom uvedomenia si ktorých významové útvary a ich premeny sú.
    Pokiaľ ide o vzťah medzi významovými útvarmi a ich vyjadrovaním slovami možno s obmenou citovať miesto z knihy 182 (s. 35): Človek najprv pomenúva veci podľa pocitov, vnemov a predstáv, teda podľa nižších, konkrétnych, zmyslových významových útvarov (to je prvotná motivácia významu slov) a až postupne prechádza k abstrahovaniu od konkrétneho (zmyslového) a k zovšeobecneniu, k rozumovému, racionálnemu významovému útvaru – k pojmu.
    Filozofia je prinajmenšom od čias Platóna fascinovaná stabilnosťou významových útvarov, ktorá je z rôznych stránok dodnes predmetom osobitnej pozornosti viacerých filozofických disciplín a smerov i špeciálnovedných odborov počnúc modernou logikou, sémantikou, ontológiou, gnozeológiou, analytickou filozofiou, fenomenológiou, hermeneutikou, lingvistikou, filológiou, ikonológiou, symbolológiou, translatológiou, komparatistickými disciplínami a ď. Stálosť významových útvarov pozornosť priťahuje nielen heuristickou služobnosťou jej opisu a modelovania voči špeciálnym vedám, ale aj mocným svetonázorovým nábojom problémov jej ontologického statusu (jej časovosti a bezčasovosti, závislosti a nezávislosti od vedomia atď.).
Konštitúcii a inštitúcii významových útvarov primárnu pozornosť venuje fenomenologická filozofia, ktorá s týmto cieľom vypracovala postupy fenomenologickej metódy.
    Vývojovým aspektom významových útvarov sa venujú filozofie inšpirované hegelovskou, diltheyovskou a heideggerovskou filozofiou.
Súbor významových útvarov sa vo filozofii často tematizoval pod titulom duch.
::
         B
        bublina názorová,
         C
        cieľ vedomý,
         D
        doktrína, duch,
         F
        fikcia, filozofia fenomenologická,
         H
        hovorenie,
         I
        ideál, ideál estetický, ikonológia, impresia, informácia (lingvistika),
         K
        klam, konštituent významový, kontroverznosť,
         M
        metóda fenomenologická, mystické, mystično, myšlienka, myšlienka zložitá,
         N
        náuka, norma, norma estetická, norma morálna, norma sociálna,
         O
        obraz sveta, obraz sveta jazykový, obraz sveta vedecký, obraz vedy, obsah pojmu,
         P
        plán, pocit (psychológia), predstava, princíp poznania, problém, problém súčasný, proces významový,
         R
        rovnica (matematika),
         S
        sémantika, spomienka,
         U
        univerzum významové, útvar významový filozofický, útvar významový kategoriálny, útvar významový každodenný, útvar významový kľúčový, útvar významový kognitívny, útvar významový kresťanský, útvar významový matematický, útvar významový mýtický, útvar významový náboženský, útvar významový regulatívny, útvar významový sakrálny, útvar významový špeciálnovedný, útvar významový umelecký, útvar významový vedecký, útvar významový zmyslovo-názorný,
         V
        vnem, význam, význam lexikálny, významotvorba,
         Z
        znalosť.

/útvar významový emotívny
− výsledok alebo náplň emotívneho významového procesu nasýtený citmi.
:: údiv.

/útvar významový epistemologický
– súčasť epistemologického významového univerza, ako napr. epistemologický pojem.
:: epistemológia.

/útvar významový filozofický
– kľúčová filozoféma, významový útvar vytvorený filozofom, cieľ filozofie dosahovaný metódou filozofie.
    Filozofické významové útvary sú všetky útvary/entity, ktoré re/konštituuje vedomie filozofa, filozofická reflexia. Základnou formou fixácie, vyjadrenia filozofických významových útvarov je filozofický text.
    Filozofickými významovými útvarmi sú napríklad:

                filozofické pojmy a v rámci nich v prvom rade
                filozofické kategórie),
                filozofické princípy,
                filozofické predstavy,
                filozofické súdy,
                filozofické úsudky,
                filozofické teórie,
                filozofické systémy,
                filozofické koncepcie,
                filozofické problémy,
                filozofické idey,
                filozofické projekty,
                filozofické programy,
                filozofické učenia,
        ...
    Súbor filozofických významových útvarov vedno so súborom filozofických významových procesov tvorí filozofické významové univerzum.
:: filozofia, jazyk filozofie, koncepcia filozofická, motív filozofický, problém filozofický, proces významový filozofický, terminológia filozofická, tradícia filozofická, tvrdenie filozofické, univerzum významové filozofické, útvar významový filozofický explicitný, útvar významový implicitný, útvar významový metafyzický.

/útvar významový filozofický explicitný
– výslovne formulovaný výsledok filozofického poznávania univerzálneho aspektu miesta človeka vo svete.

/útvar významový implicitný
– latentný významový útvar – prvok významového univerza nesformulovaný výslovne (explicitne), no vyčítateľný z (kon)textu.

/útvar významový kategoriálny
– najvšeobecnejší významový útvar – kategória, systém kategórií, podsystém kategórií, konfigurácia jadrových kategórií.

/útvar významový každodenný
– prvok zmyslu, ktorého nositeľom je každodenný život, ktorýkoľvek významový útvar spolutvoriaci obsah každodenného vedomia, výsledok každodenného významového procesu.
:: osvojovanie si sveta človekom každodenné.

/útvar významový kľúčový
− významový útvar, ktorého pochopenie otvára prístup k ďalším významovým útvarom, ktoré ho obklopujú alebo ktoré tvoria vôbec významový celok, ktorého súčasťou je kľúčový významový útvar.

/útvar významový kognitívny
– významový útvar konštituovaný v kognitívnom významovom procese, napríklad predstava, pojem, súd, úsudok, teória, pravidlo, vedecký zákon, hypotéza, domnienka, poznatok, reálie....
Kognitívne významové útvary možno rozdeliť na:

            zmyslové (pocit, vnem, predstava),
            rozumové (vedecké pojmy, súdy, úsudky, ...).

    Kognitívne významové útvary dominujú v oblasti vedy.

/útvar významový konatívny
– výsledok konatívneho významového procesu čiže uvedomovania si snaženia podnecujúceho konanie alebo správanie, pôvodný zmyslový podklad vôľového napätia.

/útvar významový logický
– prvok alebo komponent logického významového univerza, napr. logický zákon (zásada, princíp), logický pojem, logická konštanta, logické pravidlo.
:: logika, pojem logický, zákon logický.

/útvar významový metafyzický
– prvok alebo komplexnejší útvar metafyzického významového univerza tvorený filozofickým významovým útvarom reprezentujúcim v podobe filozofických princípov, kategórií a pojmov povahu súcna ako súcna (gr. on hé on, lat. ens qua ens), bytia, ich aspekty, vzťahy medzi nimi a dianie (vznik a zánik).
:: metafyzika.

/útvar významový mýtický
– prvok a súčasť mýtického významového univerza tvorený symbolicky fixovaným fiktívnym významovým útvarom konštituovaným v imaginácii o nejakej bájnej entite, napríklad mýtus o jednorožcovi; ktorýkoľvek významový útvar tvoriaci obsah mýtického vedomia.
Mýtické významové útvary sa tvoria a transformujú v rámci mýtických významových procesov.

/útvar významový náboženský
– prvok významového univerza, ktorého nositeľom je náboženstvo; ktorýkoľvek významový útvar tvoriaci obsah náboženského vedomia, napríklad náboženský obraz sveta.
    Náboženské významové útvary sa tvoria v náboženských významových procesoch.
    Špecifikum náboženského významového útvaru tvorí jednota zameranosti na transcendentnú enigmatickosť a rozhodovací (cieľavedomý a volitívny, nie pudový!) charakter.
Súbor náboženských významových útvarov tvorí náboženské významové univerzum. Ústredným náboženským významovým útvarom (procesom) je (náboženská) viera.
    Pre komparatívnoreligionistický a fenomenologickoreligionistický výskum má veľkú dôležitosť pojem bazálneho náboženského významového útvaru, ktorý úzko súvisí s bazálnym mytologickým významovým útvarom. Medzi bazálnymi náboženskými významovými útvarmi nezriedka dominujú významové útvary týkajúce sa kreácie (stvorenia alebo tvorenia) sveta a jeho náplne, entít neživej prírody, rastlinstva, živočíšstva, človeka.
:: námet náboženský, útvar významový kresťanský, viera náboženská.

/útvar významový nocionálny
− pojem − kognitívny významový útvar reprezentujúci podstatu.

/útvar významový regulatívny
– významový útvar plniaci riadiacu, usmerňujúcu alebo upravujúcu funkciu.

/útvar významový sakrálny
– významový útvar vyjadrovaný alebo vyjadriteľný sakrálnym výrazom a generovaný sakrálnym významovým procesom v situácii odkrytej posvätnu, na konštitúcii ktorej participuje sakrálno.
:: útvar významový.

/útvar významový špeciálnovedný
– vedecký významový útvar generovaný tou ktorou špeciálnou vedou, napríklad historický obraz spoločnosti, ktorý je generovaný historickými vedami, fyzikálna teória, model vesmíru, fyzikálny zákon a podobne.

/útvar významový umelecký
– prvok zmyslu, ktorého nositeľom je umenie. a ktorý sa vytvára a transformuje v umeleckom významovom procese. Súbor umeleckých významových útvarov tvorí umelecké významové univerzum.

/útvar významový vedecký
– kognitívny významový útvar generovaný v rámci vedy, napríklad sociologický významový útvar. Hlavnú skupinu vedeckých významových útvarov tvoria nenázorné a abstraktné významové útvary, predovšetkým vedecké pojmy.
    Mimoriadne dôležitým vedeckým významovým útvarom je vedecký zákon.
    Možno rozlíšiť špeciálnovedné a všeobecnovedné významové útvary.
    Vedecké významové útvary sa tvoria a transformujú vo vedeckých významových procesoch, v rámci ktorých sa nimi aj operuje.
Vedecké významové útvary čerpajú svoju náplň „z kontextov a horizontu významov daného spoločenstva, situácie, výchovy vedeckej i nevedeckej a naopak. Kontext a zmysel akéhokoľvek nami uvažovaného celku je spoluurčovaný kontextom a zmyslom konkrétneho alebo individuálneho a zároveň individuálne zodpovedá kontextu a zmyslu celku. Niet niečo z toho skôr alebo neskôr, individuálne nie je to isté čo celok a celok sa nezhoduje s individuálnym, ale vzájomne sa dopĺňajú“ (784;3).
:: jazyk vedecký, systém ptolemaiovský, text vedecký, útvar významový fyzikálny, útvar významový matematický, veda.

/útvar významový volitívny
– významový útvar, ktorý je výsledkom volitívnych významových procesov: pociťovania a snahy odstrániť stav nedostatku, procesov želania, chcenia, túženia, váhania, odhodlania, rozhodnutia....
:: imperatív, imperatív kategorický.

/útvar významový zmyslovo-názorný
– výsledok zmyslového vnímania čiže vnem alebo predstavovania si čiže predstava reprezentujúci konkrétnu vec, jav alebo proces a zväčša do istej miery emocionálne (napr. esteticky) nasýtený.
:: predstava polovice.

/utvárajúcno
– komplex procesov dačo utvárajúcich.

/utváranie
− vytváranie, dávanie vzniku niečomu zámernou cieľavedomou činnosťou.
:: rozdeľovanie, vyrábanie.

/utváranie sa
– vznikanie, robenie sa (napr. peny na hladine).

/utvorenie
− danie vzniku niečomu zámernou cieľavedomou činnosťou, vytvorenie.

/uvádzanie
– usmerňovanie pri príchode, privádzanie, vovádzanie; umožňovanie alebo sprostredkúvanie vstupu; stávanie sa podnetom nejakej činnosti, (zmeny) stavu a podobne; umožňovanie zavedenia niečoho (napr. platidiel do obehu); poskytovanie údajov, informácie a podobne, udávanie.

/úvaha
− myšlienkový postup zameraný na porovnávanie a hodnotenie dôvodov pre zaujatie stanoviska, uvažovanie, premýšľanie, rozmýšľanie.
    V štylistike: slovesný druh, v ktorom autor na základe rozboru a hodnotenia faktov vyslovuje vlastné názory na vec, v ktorom osvetľuje nejakú už známu vec z nového hľadiska ([344];733 – 734).
    V matematike je dôležité, aby v každej úvahe bol jednoznačne vymedzený obor premennej.

/uvažovanie
– zaoberanie sa v mysli, premýšľanie; branie do úvahy.
:: jazyk logiky

/uvedenie
− 1. úvod: usmernenie pri príchode alebo vstupe; umožnenie vstupu;
    2. udanie, predvedenie, poskytnutie.

/uvedenie príkladov
– jednoduchá forma vysvetlenia pojmu spočívajúca vo vymenovaní niekoľkých prvkov jeho rozsahu.

/uvedomenie si
− získanie vedomia niečoho, poznanie, pochopenie.

/uvedomovanie si
− získavanie vedomia niečoho, poznávanie, chápanie.

/uzol
– útvar, ktorý je výsledkom viazania.

/užitočnosť
– prinášajúcnosť úžitku; skutočná využiteľnosť; schopnosť uspokojiť potreby.
:: užitočnosť logiky.

/užitočnosť logiky
− skutočná využiteľnosť logiky spočívajúca v tom, že rozširuje naše poznanie o nové znalosti tým, že nám hovorí, čo vyplýva z toho, čo už vieme. Logika nám hovorí, či naše domnienky neodporujú známym faktom a tým prispieva k bezospornosti.

/úžitok
− prospech, zisk − osoh ako výsledok práce alebo úsilia.

/užívanie
− používanie veci, ktorá nie je vlastníctvom, na svoj úžitok.

V-lexikón

/v sebe
– fr. en soi, nem. in sich, čes. v sobě.

/vábiacno
– vábenie a jeho nositeľ.

/vaghézza
tal. – pôvab alebo povrchná krása, estetický fenomén reflektovaný renesančnou estetikou.

/valuácia (logika matematická)
– pravdivostné ohodnotenie.
:: logika.

/valuácia (logika výroková)
– ohodnotenie výrokových premenných.

/väzobnosť
– spôsob spojenosti, z/viazanosti v určitom celku, spojitosť, súvislosť, záväznosť.

/vďačnosť
− vďakyvzdanosť − dôležitý (prepotrebný) významový útvar a proces vyznačujúci sa pocitom a pociťovaním vďaky.
    Človek môže žiť − obrazne povedané − „v oblaku nenávisti“ alebo „v oblaku vďačnosti“. Prvý spôsob bytia je, ako vidíme okolo seba neustále, triviálny, nevyžadujúci od nás nič, omnoho ľahší a bezprostrednejší, takmer automatický.
    Žiť v oblaku vďačnosti je naopak blaženosť, takmer mimoriadny stav, ktorý si necháme pretekať dlaňami bezmyšlienkovite a takisto takmer automaticky. Dôležité však je, že stav vďačnosti je možný a dosiahnuteľný v ktoromkoľvek okamihu života, pretože je priamo nadviazaný na nadoblačie mysle.
    A ak by sa niekto spýtal, „za čo“ mám byť vďačný, tak odpoveď by mohla znieť napríklad: za to, že môžem dýchať.

/vďaka
− lat. gratia − vítanosť, rozpoznanosť vyhovujúceho; Grácií bolo vždy viacero ☺. Keďže vďaka spočíva na rozlišovaní, je druhom múdrosti, pokiaľ o čomsi takom ako „druh múdrosti“ má vôbec zmysel uvažovať: dôležitý je pocit a pociťovanie vďaky, čiže vďačnosť.

/vec
– súcno, predmet, objekt, entita. Veci majú vlastnosti a sú vo vzťahoch. Veci sa javia a majú podstatu. Vec sa odlišuje od svojho pojmu. Pojem veci kolíše podľa toho, aké kategórie intervenujú v priebehu jeho tvorby. Vec sa napr. chápe ako časť materiálneho sveta, ktorá má relatívne samostatnú existenciu. Veci sa navzájom líšia svojou kvalitatívnou určenosťou.
    Závažným gnozeologickým a špeciálnovedným problémom je problém vzájomnej totožnosti a vzájomného rozdielu medzi vecami, ako aj problém odlišnosti veci od objektu a od predmetu.
    Vec je reprezentovaná lexikálnym významom slova.
    Potrebná alebo príslušná vec je náležitosť.
:: accidens, akcidencia, apeirón, de re, entita, esencia, inherentný, meritum, metafyzika, oblúk, ontológia, pohľad, prvok množiny, stav vecí, svet, trieda, vec (Filkorn, V.), vec (Hegel, G. W. F.), vec (právo)¹, vec (právo)², vec konečná (Spinoza, B.), veci rozdielne (Aristoteles), vlastnosť, vlastnosť veci, vzťah, zmysel veci.

/vec (Filkorn, V.)
– sled svojich činností ([787];111 pozn. 15); časť prírody tvorená viacúrovňovým systémom subsystémov ([44];226, 64). „Vec sa na začiatku jej poznávania vyčleňuje z reality ako niečo, čo jednoducho (len) je a čo je súčasne odlišné od iných podobne sa vyčleňujúcich vecí. To znamená, že vec sa spočiatku poznáva ako holý, bližšie ešte neurčený predmet, alebo ,bytosť.’ To, že určitá vec je iná ako iné veci, sa vyjadrí tým, že je indivíduom a teda, je totožná so sebou, nesplýva s inou vecou, ani sa v iných veciach nerozplynie a je teda v sebe jednotná, uzavretá a na iné sa nerozpadne. Týmito okolnosťami sa sa implicitne vyjadruje aj to, že vec jestvuje v spoločenstve s inými vecami, ktoré sa vzájomne ohraničujú a tvoria počiatočné univerzum výskumu. Keby jestvovala len jedna vec, nemalo by význam, ba vari ani zmysel hovoriť o jej totožnosti. Tým, že totožnosť veci samej so sebou jej zaručuje odlišnosť od iných vecí, robí ju indivíduom, ktoré nie je v inom, ale je niečím samostatným, teda v sebe stojacim, ba až samostatne stojacim. Keď sa vec chápe ako ona sama a odhliada sa od ostatných vecí, tak sa chápe ako o sebe a v sebe stojaca, teda ako substancia, ktorá našla svoj odraz skoro vo všetkých rečiach v podobe podstatných mien ([44];226).“

/vec (Hegel, G. W. F.)
– obraz svetovej idey v malom. Všetko má mnoho rozličných vlastností. Jedny udržiavajú vec v danom stave, iné pracujú k jej zániku a snažia sa vytvoriť inú vec. Vec je zároveň tým, čím je a zároveň aj niečím iným. Vec obsahuje svoje vlastné iné; je iným seba samej. Keďže každá vec je obmedzená, je aj konečná, a to priestorove i časovo. Táto jej obmedzenosť je jej negáciou. Vec je pozitívna, čo vyjadruje jej existencia, a je negatívna. Táto negatívnosť veci nevyhnutne spôsobuje jej zánik (nič nie je večné) a prechod v iné (všetko sa mení). Vec je vnútorne protirečivá a je v pohybe; je to momentálny priesečník, križovatka rozličných, aj proti sebe smerujúcich dejov ([65];292).

/vec (Wittgenstein, L.: Tlph)
– nem. das Ding – súčasť stavu vecí ([410];33).

/vec konečná (Spinoza, B.)
– „vec, ktorá môže byť vymedzená inou vecou tej istej prirodzenosti“ ([68];49).

/vec konkrétna
– vec, ktorú možno vnímať zmyslami alebo si ju názorne predstaviť.

/vec nevyhnutná (Spinoza, B.)
– nútená vec – „vec, ktorá je determinovaná na určitý vymedzený spôsob existencie a pôsobenia niečím iným“ ([68];50).

/vec slobodná (Spinoza, B.)
– „vec, ktorá existuje iba z nevyhnutnosti svojej prirodzenosti a ktorej činnosť je determinovaná iba ňou samou“ ([68];50).

/veci rozdielne (Aristoteles)
– veci, v ktorých je niečo odlišné a niečo to isté (cf. [69];259).

/vecitosť (Kant, I.)
– realita, nem. Sachheit, Realität – transcendentálna matéria predmetov ako vecí osebe ([64];151₁₄).

/večnosť
− angl. eternity, arab. ʾabad (أبد)1. neohraničenosť času začiatkom alebo koncom; neobmedzené časové trvanie; v tomto zmysle je to chronéma;
2. mimočasovosť, nepodliehajúcno času, vylúčenosť postupnosti alebo zmeny; v tomto zmysle je to achronéma.
– I: Ewigkeit, in: Eisler, R.: Wörterbuch der philosophischen Begriffe (1904).
:: aeternitas, večnosť (Hegel, G. W. F.), večnosť (Junk, N. − Brugger, W.), večnosť (senzualizmus), večnosť (Spinoza, B.).

/večnosť (Hegel, G. W. F.)
– absolútna prítomnosť, teraz bez pred a po ([62];63).

/večnosť (Junk, N. – Brugger, W.)
– trvanie nepremennej bytnosti ([46];91).

/večnosť (senzualizmus)
– nekonečný čas.

/večnosť (Spinoza, B.)
– sama existencia, „pokiaľ sa chápe ako niečo, čo nevyhnutne vyplýva zo samej definície večnej veci. ... Totiž takáto existencia, súc večnou pravdou*), sa chápe ako esencia tejto veci, a preto ju nemožno vysvetliť trvaním alebo časom, a to ani keby sme trvaním chápali niečo, čo nemá ani začiatok, ani koniec“ ([68];50).
______________
*) Pravda sa tu chápe v ontologickom zmysle, ako večné, skutočné, opravdivé bytie.

/veda
– produkcia nových poznatkov o zákonoch prírody, spoločnosti a duchovnej reality, jedna z foriem osvojovania si sveta človekom, ktorej produktom sú teoreticky systematizované objektívne poznatky alebo súbor poznatkov nachádzajúcich sa v zdôvodnenom kontexte resp. majúcich sa nachádzať v zdôvodnenom kontexte. Veda je najsystematickejšia a najkoncentrovanejšia forma poznania. Veda je systematický spôsob racionálneho alebo empirického poznávania s cieľom získať spoľahlivé poznatky využiteľné na predvídanie alebo v praxi.
    Veda je súčasťou kultúry – presnejšie: z vedy je toľko súčasťou kultúry, koľkým sa veda podieľa na premene zlého na dobré. Pokiaľ sa veda nepodieľa na tejto premene, nie je kultúrou (zložkou kultúry).
    Jedným z hlavných jazykov, ktorými dnes hovoria vedy, je matematika.
Základné znaky vedy sú:

veda je špecifická, psychická a fyzická činnosť človeka, ktorej
výsledkom je nový vedecký poznatok a ten
v psychosociálnej sfére sa javí ako dôsledková činnosť, ktorou človek získava kontrolu nad okolím (technikou a prírodou), ako aj samým sebou.

    Na vedu sa kladie požiadavka objektivity, pravdivosti a metodickosti (prípadne aj terminologickej jednoznačnosti).
    Veda je predmetom skúmania radu metavedných disciplín, napr. filozofie vedy, logiky, teórie vedy, sociológie vedy, psychológie vedy, metodológie vedy a i.
Veda má dve základné formy – empíriu a teóriu, ktoré sa v procese vedeckého skúmania vzájomne dopĺňajú: veda je hľadanie hypotéz a testovanie týchto hypotéz pokusmi o falzifikáciu jednotlivých dôsledkov. Výrazom veda sa niekedy skrátene označuje vedný odbor.
::
         A
        administrativistika, agnotológia, antropológia, archeológia, astronómia,
         B
        bibliológia, biblistika, biológia,
         D
        defektológia, disciplína, disciplína vedná, dynamika systémová,
         E
        ekonómia, elektroakustika, empíria, etnografia, evolúcia vedy, experiment myšlienkový, experiment vedecký,
         F
        filozofia vedy, folkloristika, fulgurácia vo vede, fyzika,
         G
        geodézia, geoekonomika, geografia, geológia, geomorfológia, geovedy, Grundlagenforschung,
         H
        história, hlavolam, hydrológia,
         CH
        chémia,
         I
        informatika,
         J
        jazyk vedecký, jurisprudencia p. veda právna,
         K
        kontext zdôvodňovania, kulturológia, kybernetika,
         L
        literatúra populárnovedecká, literatúra vedecká, logika vedy,
         M
        mágia a veda, matematika, meteorológia, metaveda, metóda vedecká, metóda vedy, metodológia vedy, metodológia vied diachronická, metodológia vied synchronická, metodológia vied všeobecná, metrológia, modelovanie vedecké, multidisciplinarita,
         N
        nanovedy, neurovedy,
         O
        objavenie problému, objekt materiálny vedy, obraz vedy, odbor vedný, organizácia pracoviska vedeckého,
         P
        paleontológia, paradigma (filozofia vedy), poznanie vedecké, poznatok vedecký, poznávanie vedecké, práca vedecká, pracovisko vedecké, právoveda p. veda právna, predmet vedy, psychológia,
         R
        revolúcia vedy, revolúcia vedy (Thagard, P.), robotika,
         S
        scientéma, semiotika, skúmanie vedecké, skúmanie základov vedy,
         Š
        športológia, štatistika, štátoveda, štýl náučný,
         T
        teória riadenia, teória vedecká, teória vedy, text vedecký,
         U
        umenoveda, univerzum významové vedecké, útvar významový vedecký,
         V
        veda 16. stor., veda 18. stor., veda 18. a 19. stor., veda 19. stor., veda a výskum (ekonómia), veda arabská, veda čistá, veda dátová, veda deskriptívna, veda empirická, veda finančná, veda humanitná, veda klasická, veda kognitívna,veda konvergentná, veda lesnícka, veda literárna, veda normatívna, veda novoveká, veda o počítačoch, veda o projektovaní, veda o vede, veda o verejnej správe, veda o výtvarnom umení, veda observačná, veda poľnohospodárska, veda pôdohospodárska, veda praktická, veda právna, veda prírodná, veda slovenská, veda spoločenská, veda starogrécka, veda staroveká, veda stredoveká, veda súčasná, veda systémová, veda špeciálna, veda technická, veda teoretická, vedec naozajstný (Selye, H.), vedúci pracoviska vedeckého, vedy bezpečnostné, vedy biologické, vedy historické pomocné, vedy humanitné, výskum, výskum vedecký,výskum vedecký, in: Apendix.
         Z
        zákon vedecký, znak rovnosti.

/veda čistá
– angl. pure science, nem. reine Wissenschaft – veda, ktorá odvodzuje teórie a predpovede.

/veda deskriptívna
– observačná veda, nazývaná takto aj preto, lebo to, čo svojím pozorovaním (observáciou) zisťuje, následne aj opisuje (deskribuje) ([787];6).

/veda eidetická
− veda o esenciách.

/veda empirická
− veda, ktorá sa opiera o skúsenosť, empíriu.

/veda experimentálna
– veda, v ktorej hlavným prameňom nového poznania je experiment. Experimentálna veda je oblasť vedy, ktorá sa zameriava na skúmanie javov prostredníctvom kontrolovaných experimentov. Cieľom je získať nové poznatky a overiť hypotézy pomocou empirických dát.

Základné kroky experimentálnej vedy zahŕňajú:

Formulácia hypotézy: Predpoklad, ktorý sa má overiť.
Návrh experimentu: Plánovanie, ako sa bude experiment vykonávať, vrátane výberu metód a nástrojov.
Zber dát: Vykonávanie experimentu a zaznamenávanie výsledkov.
Analýza dát: Vyhodnotenie získaných dát a ich interpretácia.
Záver a publikácia: Formulovanie záverov na základe analýzy a zdieľanie výsledkov s vedeckou komunitou.

    Experimentálna veda je kľúčová pre overovanie teórií a rozvoj nových technológií.
    „Predmetom experimentálnej vedy je zasahovanie do prírody; ním sa na prírodu pôsobí a tým niečo nové vzniká, niečo nové sa v nej deje. Príroda sama v sebe je zasahovanie, teda pôsobenie jednej časti prírody na druhú časť, lebo v opačnom prípade by sme do nej experimentom ani my nemohli zasahovať, a tak predmetom experimentálnej vedy sú udalosti a dianie, teda aktivita. No keď sa začína experiment, teda keď ideme do prírody, do vnútra veci nejakým spôsobom zasahovať, my to vnútro, teda to, čo sa bude zásahom diať a čo sa udeje, nevidíme a pozorovaním nepoznáme; my len predpokladáme, pred seba si kladieme, čo sa zásahom spôsobí a čo sa udeje, teda predpokladáme možnú povahu, obraz vnútra. Bez tohto predpokladu by sa nezačal experiment. Ale predpokladané znamená nový poznatok, teda niečo nové, veď čo sa už vie, sa nepredpokladá. A to nové prekračuje hranice doterajšieho horizontu poznania. No až vykonaný experiment ukáže, či náš predpoklad bol správny. Predpokladaný obraz zasahovania sa nazýva hypotéza. Keď ide o predpokladaný obraz celej oblasti, hovoríme, že je to teória. A keďže hypotéza a teória sú podmienkou možnosti experimentu, budú exprimentálne vedy teoretickými vedami.“ ([787];7).
:: vnútro.

/veda konvergentná
− časť vedy na rozhraní prírodnej a arteficiálnej sféry prepájajúca a kombinujúca rôzne technologické postupy.

/veda normatívna
– veda, ktorej cieľom je podať všeobecne platnú odpoveď na normatívne otázky, čiže otázky, týkajúce sa toho, čo má byť, najmä ako sa má konať a o aké hodnoty a ciele sa má usilovať.

/veda o vede
– metaveda, teória vedy, (istý čas sa nazývala) skúmanie základov vedy (Grundlagenforschung) – veda, ktorá sa vytvorila ako vyústenie tvorby obrazu vedy, „v ktorom a ktorým sa skúmajú a opisujú spôsoby a cesty tvorenia vedy, jej nástroje... Veda o vede je nástrojom, pomocou ktorého veda, čo skúma svet,, si môže uvedomiť svoju činnosť, ktorou sa tvorila veda o svete, jej celková zložitá stavba. A takou seba si uvedomujúcou presvetlenou činnosťou sa veda o svete môže stať artikulovanou, presvetlenou, sebakontrolovateľnou a regulovateľnou. To všetko je možné tým, že človek má vedomie seba a svojej činnosti, a teda má aj sebakontrolu. Metaveda je tak činné uvedomenie si štruktúry vedy a tvorby o svete“ ([787];5).

/veda observačná
– veda vytváraná tvorbou pojmov o zmyslových veciach a zmyslových oblastiach uskutočňovanou ich sústavným zmyslovo-rozumovým pozorovaním (observáciou). Keďže to, čo sa pozorovaním zisťuje, sa potom aj opisuje (deskribuje), nazýva sa táto veda niekedy aj deskriptívna veda.
    Keďže oných zmyslových oblastí jestvuje v prírode množstvo, vzniklo aj viacero rozličných observačných vied, ktoré sa však budujú rovnakým spôsobom a majú preto aj rovnaký obraz identifikovateľný niekoľkými znakmi.
Observačná veda pozoruje prírodu, ako bezprostredne pôsobí na naše zmysly, ako sa nám ponúka a ukazuje, ale my pozorovaním do nej nezasahujeme. A tak šírka tejto vedy je určená šírkou zmyslových možností. Prístroje sa v nej používajú len preto, aby sa pozorované veci stali bližšími (ďalekohľad) alebo podrobnejšími (mikroskop). Táto veda je teda ohraničená na rozdiel od experimentálnej vedy (cf [787];6 – 7).

/veda praktická
– veda vyčlenená podľa základného, najvšeobecnejšieho cieľa skúmania, ktorým je v rámci nej zmena stavu skúmaného predmetu (t. j. výkon, dielo) na základe konania, realizovaného zvyčajne v súlade s tými ktorými konkrétnymi ľudsky a spoločensky požadovanými cieľmi.

/veda prísna (Husserl, E.)
− veda, uspokojujúca najvyššie teoretické potreby a umožňujúca z eticko-religiózneho hľadiska čisto rozumovými normami regulovaný život ([456];1).

/veda teoretická
– veda vyčlenená podľa základného, najvšeobecnejšieho cieľa skúmania, ktorým je v rámci nej pravdivé poznanie stavu skúmaného prírodného, spoločenského alebo ľudského predmetu, napr. fyzika, biológia, história, psychológia, matematika, kybernetika...

/Vedecká syntéza
– medziodborové združenie vedeckých pracovníkov v rokoch 1937 – 1950 založené z iniciatívy I. Hrušovského a M. Bakoša so zámerom rozpracúvať a zexaktňovať metodologické a teoreticko-filozofické problémy najmä spoločenských vied, využívajúc novopozitivistické a štrukturalistické postupy. Vedecká syntéza bola o. i. východiskom rozvoja bratislavskej filozoficko-metodologickej školy.
– P: Bogatyrev, P., Dubnický, J., Kořínek, J. M., Melicherčík, A., Pauliny, E., Považan, M., Ružička, J.
:: filozofia slovenská.

/vedenie
− angl. knowledge, nem. Wissen, fr. savoir – matie skúseností a znalostí, matie vedomosti o niečom, oboznámenosť s niečím; osvojenosť, ale i schopnosť vyrovnať sa s nejakou situáciou alebo vykonávať nejakú činnosť.
Ďalšie významy výrazu vedenie pozri v Dodatku.
:: túžba po vedení (Aristoteles), vedenie absolútne (Hegel, G. W. F.).

/vedenie absolútne (Hegel, G. W. F.)
– vedenie, v ktorom absolútno ako duchovný základ sveta dospieva k absolútnemu sebapoznaniu a tým aj k plnému sebauskutočneniu.

/vedomie
– gr. συνεíδησις [syneidésis]; ale aj σύνεσις [synesis], συναίσθησις [synaisthésis], φρóνησις [fronésis]; lat. conscientia, aj cogitatio, sensus internus, mens; angl. consciousness, nem. Bewußtsein − súhrn uvedomovaných stavov a procesov subjektu, v ktorom sa subjektu manifestuje (ukazuje) svet i on (čiže subjekt) sám; entita procesuálneho alebo stavového charakteru, ktorej interpretácie sa členia podľa matice kategórií intervenujúcich v jej reflexii. Existujú aj smery popierajúce existenciu tejto entity (napr. behaviorizmus). Vedomie sa často tematizuje aj pod titulom duša, duch, myseľ a pod.
:: bratie na vedomie, potreba duchovná, realita, vedomie bežné, vedomie každodenné, vedomie (psychológia), vedomie právne, vedomie transcendentálne.

/vedomie (Merleau-Ponty, M.)
– „čistá aktivita bez štruktúry, bez určitej povahy“ ([667];222).

/vedomie každodenné
− bežné vedomie − vedomie vyplnené významovými útvarmi, ktoré vznikajú v procese každodenného osvojovania si sveta človekom: napríklad každodenné (intuitívne) predstavy (predstavy bežného vedomia) alebo pojmy (pojmy bežného vedomia) o entitách poväčšine z bezprostredného okolia človeka.
:: čas (vedomie každodenné).

/vedomie transcendentálne
− vedomie umožňujúce zakúšanie / skúsenosť a poznávanie / poznanie sveta.

/vedomosť
− osvojené, t. j. pochopené a zapamätané fakty a vzťahy medzi nimi (v podobe pojmov, pravidiel, poučiek, vedeckých zákonov, vzorcov, značiek a i.); vedomosť je sústava významových útvarov predstavujúca produkt vnímania, poznávania, myslenia, pamätania si, praktického experimentovania a životných skúseností.

/vedoslovie (Carnap, R.)
– celá oblasť skúmaní zameraných na vedu: psychologické, sociologické, historické a logické výskumy vedy, ktoré však v praxi nemusia byť nevyhnutne od seba oddelené ([319];23).

/vedomý
− konaný s plným vedomím, uvedomovaný.

/vehiculum
lat. – 1. vozidlo, voz, povoz 2. loď ([497];637).
:: vehiculum znakové (Morris, Ch. W.).

/vehiculum znakové (Morris, Ch. W.)
– nosič znaku, to, čo pôsobí ako znak, napr. situácia, gesto, písmeno, fonéma.

/verenie
– bytie presvedčeným o jestvovaní, o pravdivosti...

/verenie (náboženstvo)
– významový proces tvoriaci procesuálnu stránku náboženskej viery, bytie veriacim, matie náboženskej viery.

/verifikácia
lat. − overenie pravdivosti, výsledok testovania spočívajúci v potvrdení; dôkaz potvrdenia pravdivosti výroku alebo tvrdenia; proces potvrdzovania pravdivosti vedeckých tvrdení empirickými metódami; zistenie alebo zisťovanie, či nejaké tvrdenie je pravdivé alebo za akých podmienok alebo predpokladov je pravdivé.
S verifikáciou je spojený problém, že ak pri nej prejdeme od jednotlivých faktov k teóriám, zistíme, že verifikácia jednotlivých predpovedí teórie neznamená verifikáciu teórie, pretože vždy môžu existovať doposiaľ neznáme fakty, ktoré sú s teóriou v rozpore. To je dôvod, prečo sa pristupuje k falzifikácii.

/veritatívny
lat. – angl. veritative – odhaľujúci pravdu o niečom, o nejakom súcne alebo entite. Napr. Kant hovorí o veritatívnej syntéze, ktorá je ontickou syntézou, odhaľujúcou pravdu o súcne

/verne | príslovka
– tak, ako je to v skutočnosti.

/vernosť
− súhlas, zhodovanie sa so skutočnosťou.
:: pravdivosť.

/vertikalita
lat. – zvislosť, kolmosť na horizontalitu.

/vesmír
− univerzum, svet, tradičný objekt filozofických a mimofilozofických (vedeckých, náboženských, mystických, alternativistických atď.) úvah a teórií.
:: astronómia, kozmológia, kozmos, makrokozmos, mikrokozmos, model vesmíru, model vesmíru kozmologický, model vesmíru kozmologický štandardný, vesmír, in: Apendix, vesmír (astronómia), vesmír pozorovateľný.

/veta
− základná komunikatívna jednotka vyjadrujúca jednoduchý alebo zložený významový útvar rôznej miery emocionálnej alebo vôľovej nasýtenosti. Vetu tematizujú disciplíny, ako logika, lingvistika, matematika, literárna veda, hudobná veda...
:: veta (Frege, G.), veta (huba), veta (lingvistika), veta matematická, veta vyslovená.

/veta (Frege, G.)
− meno sui generis.
:: Frege, G., veta.

/veta vyslovená
− vypovedaná veta, veta podaná artikuláciou alebo hlasom, vyjadrená slovami.
:: veta, výrok.

/viazanie
− spájanie (predĺžených) koncov niečoho prepletením (na uzol).
:: väzba.

/Vico Giovanni Battista
(23. 6. 1668 Neapol – 23. 1. 1744 Neapol) – taliansky filozof, kritik osvietenskej filozofie rozumu, zakladateľ filozofie dejín a psychológie národov. Pokladajú ho za predchodcu etnológie a všeobecných dejín práva. Vico zaviedol porovnávaciu metódu do historickej vedy a predpokladal, že všetky národy sa vyvíjali paralelne, pričom prešli tromi vývinovými etapami: božskou, heroickou a ľudskou. Vo filozofii odmietal kartezianizmus. Prišiel s ideou „novej vedy“, nadfilozofie, zjednocujúcej filozofiu a teológiu.
:: filozofia 18. stor., filozofia talianska, metóda porovnávacia.

/Victorinus, Gaius Marius Victorinus Afer
(4. stor. n. l.) – rímsky gramatik, rétor, filozof a teológ, prekladateľ textov Platónových, Aristotelových, Plotinových, a Porfyriových do latinčiny, komentátor niektorých spisov Cicerónových, učiteľ rétoriky v Ríme, preslávený svojou učenosťou, už za jeho života mu bola v Ríme na Trajánovom fóre postavená socha (zrejme po roku 350).
    „Victorinov hlavný význam spočíva v tom, že ho možno oprávnenejšie než kohokoľvek iného vyhlásiť za spojnicu medzi gréckou filozofiou a latinským svetom v 4. storočí (zvýraznil J. P.) ([47];374)“.
    Marius Victorinus pracoval na zosúladení kresťanskej viery s novoplatónskou metafyzikou. Po konverzii na kresťanstvo napísal niekoľko traktátov proti arianizmu, opierajúc sa o novoplatónske argumenty. V zachovaných komentároch k Pavlovým epištolám k Filipským, Galatským a Efezským sa snaží o podloženie teológie novoplatónskou filozofiou. „Jeho teologické diela predstavujú význačný pokus o využitie novoplatónskych filozofických pojmov v kresťanskej trojičnej teológii ([47];374).“
    Dôležité je aj Victorinovo ovplyvnenie Augustina.
Victorinov filozofický význam ďalej spočíva v jeho príspevku k vytvoreniu latinskej filozofickej terminológie, pričom mnohé z jeho novotvarov prezvala scholastika.

D: Ars grammatica (Učebnica gramatiky); De inventione; De definitionibus (O definíciách); Opera theologica.

:: filozofia 4. stor., filozofia kresťanská, filozofia rímska, filozofia staroveká, novoplatonizmus, patristika.

/videnie
– zrakové zakúšanie súcna, priestoru, vizuálna skúsenosť sveta.

/videnie vôbec (Husserl. E.: Ideen I)
– nem. Sehen überhaupt – originárne dávajúce vedomie ako posledný zdroj oprávnenia všetkých tvrdení ([415];36).
:: Husserl. E., Husserl, E.: Ideen I.

/videoklip
– krátkometrážne audiovizuálne dielo, ktorého zvukovou zložkou je záznam hudobného diela, ako napríklad pieseň. Obrazová zložka videoklipu má vzťah k hudobnému dielu, ktoré ho doprevádza, a môže obsahovať rôzne vizuálne prvky, ako sú tanečné scény, príbehy alebo abstraktné obrazy. Videoklipy sa často používajú na propagáciu hudobných skladieb a sú populárne na platformách ako YouTube.

/viditeľný
– vnímateľný zrakom. Stávanie sa viditeľným je zjavovanie sa.

/vidnosť
– možnosť byť videný, postrehnutý, viditeľnosť, postrehnuteľnosť: niečo môže byť, a napriek tomu nemusí byť viditeľné, postrehnuteľné, nedostúpilo do svojej viditeľnosti, postrehnuteľnosti; možnosť tejto vlastnosti niečoho ešte nenastala, napriek tomu, že už je.
    Nastaním vidnosti niečoho nám toto niečo môže veľmi rýchle zísť zo zreteľa, môžeme si to prestať všímať, ba dokonca zabudnúť naň. Zabudnúť môžeme na vidnosť i na to, čo vidným by bolo, keby sme boli pozornejší alebo vnímavejší. Vidným prestalo byť v priebehu dejín európskeho ľudstva napríklad bytie.
:: ontológia, nevidnosť.

/Viedenský krúžok
− nem. Wiener Kreis − spoločenstvo rakúskych a nemeckých filozofov, prírodovedcov, sociológov, matematikov, ktoré sa sformovalo vo Viedni v 20. rokoch 20. storočia a vytvorilo program logického pozitivizmu. Skupina nadviazala na schôdzky ešte z čias Rakúsko-Uhorska (1907), na ktorých debatách sa o. i. zúčastňoval H. Hahn, Ph. Frank, O. Neurath.
    Ideovo Viedenský krúžok nadväzoval na odkaz E. Macha, H. Poincarého, P. Duhema, A. Reya, B. Russella, F. Brentana, B. Bolzana, L. Boltzmanna... alebo bral do úvahy ich myšlienky.
    Skupina sa utvorila v roku 1922 z iniciatívy M. Schlicka, ktorej členmi alebo účastníkmi debát sa okrem spomenutého Hahna, Franka a Neuratha postupne stali aj: R. Carnap, H. Feigl, K. Gödel, V. Kraft, F. Waismann, A. Einstein, C. G. Hempel, A. J. Ayer, F. Kaufmann, K. Menger, E. Nagel, J. von Neumann, Olga Hahn-Neurathová, Th. Radakovic, R. Randová, K. Reidemeister, H. Reichenbach, Olga Taussky-Toddová, A. Tarski, W. Van O. Quine, E. Zilsel.
    Záujem o činnosť Viedenského krúžku prejavoval aj L. Wittgenstein, K. R. Popper, H. Gomperz.
    Témou diskusií boli tieto otázky:

vzťah vedy a metafyziky,
fundamentácia matematiky a prírodných vied,
problémy empirizmu,
štruktúra vedeckej teórie,
úloha logiky vo filozofii,
etické a sociologické otázky,
dielo L. Wittgensteina (on sám však členom Viedenského krúžku nebol) Tractatus Logico-philosophicus.

    Základné myšlienky, ktoré sa zrodili v diskusiách členov Viedenského krúžku, zhrnul a formuloval v roku 1929 v programovom manifeste krúžku pod titulom „Vedecká koncepcia sveta − Viedenský krúžok (Wissenschaftliche Weltauffassung − der Wiener Kreis)“ R. Carnap, H. Hahn a O. Neurath.
    Krúžok nadväzoval bohaté kontakty s obdobne zameranými skupinami, spoločnosťami a osobnosťami v zahraničí (v Nemecku, Veľkej Británii, Poľsku, Fínsku, Nórsku, Švédsku, Dánsku, Francúzsku).
    Myšlienky Viedenského krúžku časopisecky stelesňoval Erkenntnis (1930 − 1938), po anšluse Rakúska The Journal of Unified Science v USA, edícia Einheitswissenschaft a neskôr už v USA International Encyclopedia of Unified Science.
:: filozofia 20. stor., filozofia rakúska, neopozitivizmus.

/viera
– verenie alebo jeho výsledok v podobe významového útvaru, ktorého náplň sa považuje za adekvátne reprezentujúcu skutočnosť či priam za túto skutočnosť samu, pevné presvedčenie o existencii alebo správnosti niečoho.
:: viera (Russell, B.), viera náboženská, viera v skutočnosť (Hume, D.).

/viera (Russell, B.)
– angl. belief – psychologický predstupeň výrokov, spočívajúci v psychickom alebo fyzickom stave resp. v psychickom i fyzickom stave, v ktorom sa realizuje konanie vzhľadom k čomukoľvek, čo nie je priamo zmyslovo dané ([620];35 pozn. 3).

/viera náboženská
− náboženský významový útvar alebo proces tvoriaci podstatnú súčasť náboženstva a spočívajúci v presvedčení, že transhorizontová realita má istú (zväčša božskú) povahu.
:: credo, quia absurdum, credo, ut intelligam, viera kresťanská.

/viera v Boha (Augustinus)
– dôverovanie Bohu bez potreby dôkazu.

/viera v skutočnosť (Hume, D.)
− zvláštny pocit alebo predstavujúce poňatie, ktorým sa odlišuje skutočné od neskutočného, ktorého pojem všetci poznáme, ale nedokážeme ho definovať, musíme ho prijať ako primitívny pojem.

/vina (Brázda, R.)
– stav vedomia, ktorý pociťuje človek, ktorý vedome porušil mravné alebo právne normy, ktorý sa voči nim previnil ([264];441).

/vina (Schuster, J.)
– slobodné, a preto zodpovedné rozhodnutie proti mravnému zákonu a mravnej hodnote ([46];475).

/virtualizácia pozitívna (synkriticizmus)
– podporovanie rozvoja bytostných síl (lat. virtutes) človeka. Cf 9. téza synkriticizmu.

/vis inertiae
lat. − zotrvačnosť.

/vízia
lat. − videnie; vidina, prelud.

/vkus estetický
– súbor estetických noriem.
:: estetika.

/VL (logika)
– výroková logika.

/vlastnenie
− bytie majiteľom niečoho alebo pokladanie niečoho za svoje na základe práva.

/vlastníctvo − vlastnenie na základe práva alebo to, čo vlastníme, majetok.    Vlastníctvo môže mať isté psychicky negatívne dôsledky:

Stres a úzkosť: Vlastníctvo majetku môže viesť k zvýšenému stresu a úzkosti, najmä ak ide o finančné záväzky, ako sú hypotéky alebo úvery. Obavy z možnej straty majetku alebo jeho poškodenia môžu byť tiež zdrojom stresu.

Závislosť od majetku: Ľudia môžu začať vnímať svoju hodnotu a identitu prostredníctvom svojho majetku, čo môže viesť k závislosti na materiálnych veciach. To môže spôsobiť pocit prázdnoty alebo nespokojnosti, ak sa majetok stratí alebo znehodnotí.

Sociálne porovnanie: Vlastníctvo môže viesť k neustálemu porovnávaniu sa s ostatnými, čo môže vyvolať pocity závisti, menejcennosti alebo nespokojnosti. Tento tlak môže byť obzvlášť silný v spoločnostiach, kde je materiálny úspech vysoko cenený.

Zodpovednosť a povinnosti: Vlastníctvo prináša so sebou aj zodpovednosť za údržbu a starostlivosť o majetok, čo môže byť časovo a finančne náročné. To môže viesť k pocitom preťaženia a vyčerpania.

Strata slobody: Vlastníctvo môže obmedzovať slobodu a flexibilitu, pretože ľudia môžu byť viazaní na konkrétne miesto alebo záväzky spojené s majetkom. To môže obmedziť ich schopnosť cestovať alebo meniť životný štýl.

/vlastník

− majiteľ, kto niečo vlastní.

/vlastnosť
– druh univerzálie, stabilný prejav entity, to, čo je spoločné triede entít a čo ich odlišuje od iných. Vlastnosť je všetko, čo objekt má, a teda má nielen aspekt kvalitatívny, ale aj kvantitatívny, javový i podstatový, akcidentálny a esenciálny. Vlastnosť je spôsob, ktorým sa jedna vec, jav či proces prezentuje vo vzťahu k inej veci, javu či procesu.
    Vlastnosť je predmetom skúmania tak kvalitatívnej ako aj kvantitatívnej analýzy.
    Vo vede sa považujú za najvýznamnejšie vlastnosti, výsledok poznania ktorých možno číselne vyjadriť (teplota topenia, teplota varu, hustota, lom svetla a pod.).
    Odhalenie vlastností je jedným z hlavných cieľov poznávania. Ďalšie kroky poznávacích aktivít vedú k odhaľovaniu vzťahov (vrátane kauzálnych súvislostí).
Vlastnosť a vzťah: Jedným z nápadných rozdielov medzi vlastnosťami a vzťahmi je to, že vlastnosť prisudzujeme jednotlivým predmetom, zatiaľ čo vzťah sa týka aspoň dvoch predmetov (cf [450];13, [69];111, 112, [487];149 – 150).
    Vlastnosť je reprezentovaná lexikálnym významom slova.
:: accidens, aditívnosť, akcidencia, dynamika, charakter, inherentný, objekt, ontológia, povaha, ráz, rozbor, vec, vlastnosť (Cmorej, P.), vlastnosť empirická (Cmorej, P.), vlastnosť esenciálna empirická (Cmorej, P.), vlastnosť (Černík, V.), vlastnosť (logika predikátová), vlastnosť (materializmus dialektický), vlastnosť časová, vlastnosť fyzikálna, vlastnosť geometrická, vlastnosť hudobná, vlastnosť charakteristická, vlastnosť chemická, vlastnosť kvalitatívna, vlastnosť kvantitatívna, vlastnosť matematická, vlastnosť mechanická, vlastnosť observačná, vlastnosť odstupňovateľná, vlastnosť podstatná, vlastnosť pozorovateľná, vlastnosť prvku chemická, vlastnosť právna, vlastnosť psychická, vlastnosť systému, vlastnosť tónu, vlastnosť topologická, vlastnosť veci, vlastnosti systému, vlastnosti zhodné.

/vlastnosť (Cmorej, P.)
− ľubovoľná (parciálna alebo totálna) funkcia, ktorá svetamihom priraďuje množiny objektov.

/vlastnosť (Černík, V.)
− všetko to, čo nejaký predmet má (quodcunque habetur). Vlastnosť predmetu má svoj vnútorný základ v jeho podstate, v jeho bytí osebe; zároveň však je tým, čím sa podstata predmetu, jeho bytie osebe prejavuje vo vzájomnom pôsobení s inými predmetmi a v pomere k nim. Je to schopnosť predmetu vyvolávať v inom predmete nejaké zmeny a zároveň aj jeho schopnosť určitým spôsobom sa meniť pôsobením iného predmetu (zvýr. J. P.). Vlastnosti nejakej veci nevyplývajú z jej vzťahu k ným veciam, ale sa v takomto vzťahu iba uplatňujú.
    Vlastnosť má kvalitatívny, kvantitatívny, javový a podstatový aspekt, v súlade s čím môže byť predmetom kvalitatívnej i kvantitatívnej analýzy (cf [69];111, 112).

/vlastnosť (logika predikátová)
− množina indivíduí označovaná unárnym predikátom (cf [89];175)

/vlastnosť (materializmus dialektický)
– stránka veci vlastná jej samej; vlastnosti sú objektívne (cf [11];551).

/vlastnosť časová
– angl. temporal property – matie istého trvania, vlastnosť niečoho spočívajúca v tom, že to trvá, napr. časovou vlastnosťou nejakej udalosti, procesu, konania a pod. je ich trvajúcnosť (ich trvanie v čase).
    Časovú vlastnosť treba odlišovať od vlastnosti času.
    Existujú aj entity, ktoré nemajú čas, ktorú nie sú časové, ktoré sú bezčasové, bez časových vlastností; zahrnujeme ich do skupiny achroném.

/vlastnosť času metrická
– kvantitatívna vlastnosť času, jeho

homogenita (fyzikálne zákony sa nemenia s časom),
izotropia (fyzikálne zákony sú symetrické voči časovej súradnici)...

:: čas.

/vlastnosť empirická (Cmorej, P.)
− vlastnosť, ktorej rozsah v skutočnom svete sa nedá identifikovať bez uplatnenia skúsenosti.

/vlastnosť esenciálna empirická (Cmorej, P.)
− vlastnosť, ktorú predmet nemôže nemať (keby ju stratil, prišiel by o svoju identitu, prestal by existovať); je to vlastnosť, ktorá danému predmetu prislúcha nevyhnutne, v každom svetamihu (v každom svete v každom okamihu).
:: podstata predmetu (Cmorej, P.).

/vlastnosť charakteristická
− stránka, prvok podstaty, príznačná vlastnosť, typická vlastnosť.

/vlastnosť kvalitatívna
− vlastnosť látky, ktorú nemožno vyjadriť číselnou hodnotou, napr. chuť, farba, vôňa... Kvalitatívne vlastnosti sa využívajú pri opise látok.

/vlastnosť kvantitatívna
− vlastnosť, ktorú možno merať a udať určitou číselnou hodnotou, napr. teplota topenia, teplota varu, hmotnosť, tvrdosť, hustota...

/vlastnosť opačná
– protikladná alebo protichodná vlastnosť.

/vlastnosť podstatná
− konštituent podstaty.
:: obsah pojmu, rod.

/vlastnosť veci
– stabilný prejav veci, spôsob, ktorým sa jedna vec prezentuje vo vzťahu k inej veci, to, čo ju odlišuje od iných vecí, jej kvalitatívny, kvantitatívny, javový, podstatový aspekt.

/vlastnosť vonkajšia
– vlastnosť človekovi prístupná bezprostredným vnímaním a pasívnym pozorovaním [181];75.

/vlastnosti rozdielne
– vlastnosti, ktoré sa od seba odlišujú, medzi ktorými je rozdiel. Zisťujú a vyčleňujú sa porovnávaním.

/vlastnosti zhodné
– rovnaké vlastnosti, vlastnosti, ktoré sa zhodujú. Vyčleniť ich možno porovnávaním.

/vnem
− významový útvar, ktorý je výsledkom vnímania; je to kognitívny významový útvar vytváraný v procese vnímania.
:: apercepcia, vnem (psychológia).

/vnímanie
− špecifický druh významotvorby, významový proces, v priebehu ktorého sa konštituuje vnem.
:: apercepcia, poznávanie názorné, vnímanie (psychológia), vnímanie estetické, vnímanie vnútorné (gnozeológia) (Husserl, E.), vnímanie vnútorné (Locke, J.), vnímanie vonkajšie (Locke, J.), vnímanie zmyslové, vnímať, vnímať, vnímateľno, vnímateľný.

/vnímanie estetické
– významový proces v priebehu ktorého sa konštituuje estetický zážitok.
:: estetika.

/vnímanie vnútorné (gnozeológia) (Husserl, E.)^*)
− evidentné vnímanie, ktoré má duch alebo duša o vlastnej činnosti (sú to cogitationes v karteziánskom zmysle), povstávajúce z reflexie činností, ktoré duch vykonáva na základe ideí, ktoré už boli získané pomocou zmyslového vnímania. V evidencii vnútorného vnímania tkvie jeden zo základných pilierov poznania, ktorým skepsa nemôže otriasť. Vnútorné vnímanie je taktiež jediné, ktorému v akte vnímania pravdivo zodpovedá objekt, ba dokonca v ňom je vnútorne obsiahnutý (ihm innewohnt). Vraví sa teda výstižne, že je to jediné vnímanie, ktoré si zaslúži svoje meno ([454];14).
:: vnímanie.
^*) Čítaj: Husserlovo chápanie (dovtedajšieho) gnozeologického prístupu k vnútornému vnímaniu.

/vnímanie vnútorné (Locke, J.)
− vnímanie, ktoré má duch alebo duša o vlastnej činnosti (sú to cogitationes v karteziánskom zmysle), povstávajúce z reflexie činností, ktoré duch vykonáva na základe ideí, ktoré už boli získané pomocou zmyslového vnímanie ([454];14).
:: vnímanie.

/vnímanie vonkajšie (Locke, J.)
− naše vnímanie vonkajších telies, povstávajúce z účinkov, ktorými na ducha pôsobia fyzické veci prostredníctvom zmyslových orgánov ([454];14).
:: vnímanie.

/vnímanie zmyslové
– vnímanie pomocou zmyslov.s
:: vec konkrétna, zmysel telesný.

/vnímať
– zmyslami postihovať, prijímať v podobe vnemov.
:: vnímanie.

/vnímateľno
– komplex toho, čo možno, čo sa dá vnímať zmyslami, vrátane súboru možných aktov/procesov zmyslového vnímania.
:: vnímanie.

/vnímateľný
− ktorý možno alebo ktorý sa dá vnímať.
:: vnímanie, vnímateľno.

/vnucovanie
– násilné spôsobovanie, aby niekto niečo prijal alebo aby nejako konal.
:: vnucovanie, in: Apendix.

/vnútorný
− jestvujúci vnútri alebo týkajúci sa ho; opak vonkajšieho.

/vnútrajšok
– vnútro.

/vnútro
− vnútorná časť, vnútorný priestor, vnútrajšok, „to, čo je pre samo pozorovanie zakryté a čo sa dá odkryť len prostredníctvom zasahovania. Vnútro je pre ľudí tak sprostredkovaná poznateľná časť veci a zasahovanie môžeme považovať za kladenie otázky prírode, na ktorú nám príroda musí odpovedať ([787];6 – 7)“.
:: experiment, veda experimentálna.

/voda
– jeden z elementov alebo živlov tematizovaných v mytológiách a filozofiách zvyčajne povedľa ohňa, vzduchu, zemi, éteru.
:: ádžívika, hydor, vedenie vody.

/voľba
– rozhodovanie pre jednu z možností, napr. voľba vzťažnej sústavy.

/Voltaire, François Marie Arouet
(21. 11. 1694 Paríž - 30. 5. 1778 Paríž) – francúzsky filozof, najznámejší francúzsky osvietenský spisovateľ. Poznanie transcendentného (napr. ohľadne nesmrteľnosti duše) považoval za nemožné. Voltaire útočil proti dogmotvorbe cirkvi. Na rozdiel od Rousseaua podčiarkoval hodnotu kultúry a vývin svetových dejín exponoval ako boj človeka za pokrok a vzdelanie. Od Voltaira pochádza výraz filozofia dejín.

D: Lettres sur les Anglais alebo Lettres philosophiques, 1734 (v anglickom jazyku už 1733); Traité de métaphysique, nap. z väčšej časti 1734; vyd. až posmrtne); Candide, 1759; Eléments de la philosophie de Newton, 1734; Dictionnaire philosophique portatif, 1764 (ďalšie vydania pod názvom La raison par alphabet, 1764, 1765, 1767 a 1770 pod názvom Dictionnaire philosophique ou la raison par alphabet); Le philosophie ignorant, 1766; Réponse au Système de la nature, 1777; Œuvres complètes de Voltaire, 1877 – 1882; Œuvres complètes, 1968 an.

:: filozofia 18. stor., filozofia dejín, filozofia francúzska, filozofia kultúry, filozofia osvietenská, osvietenstvo.

/vonkajší
− vyskytujúci sa vonku, zvonka, na povrchu alebo mimo niečoho, opak vnútorného.

/vonkajšok
− vonkajšia časť, plocha niečoho, vonkajší priestor; opak vnútra alebo vnútrajšku.

/vôľa
− modalita ľudského ducha spočívajúca vo vedomom úsilí dosiahnuť niečo na báze schopnosti slobodne sa rozhodovať.
:: chcenie, konanie, prejav vôle (právo), sloboda, vôľa (psychológia).

/vôľa osebe (Schopenhauer, A.)
− vôľa, ktorá nie je uchopená v sebapoznaní a ktorá nie je podriadená zákonu motivácie a teda nie je determinovaná; je schopná obrátiť sa preto proti sebe ako vôli k sebazáchove, ako egoistickej vôli a namiesto egoizmu postaviť súcit, v ktorom sa človek chápe ako spojený so všetkými trpiacimi bytosťami. Tento obrat možno uskutočniť v prvom rade prostredníctvom askézy (cf. [83];276).

/vplyv
– výsledok pôsobenia; akt vykonávania určitého účinku subjektu na objekt. Vplyv je tá časť pohybu entity, ku ktorej by bez pôsobenia inej entity nedošlo.

/vplývanie
− matie, uplatňovanie vplyvu.

/vrstva
– množstvo látky plošne rozloženej na povrchu niečoho alebo medzi niečím (pozri vrstva, in: Apendix).
    Predstava vrstvy alebo pojem vrstvy plní vo filozofii dôležitú funkciu, napr. v ponímaní skutočnosti ako poriadku vrstiev bytia – trebárs u Aristotela, ktorý rozlíšil päť vrstiev:
                najnižšia vrstva HYLE,
                vrstva vecí,
                vrstva živých bytostí,
                vrstva duší,
                najvyššia vrstva ducha.
    V takejto alebo podobnej podobe sa ontologické učenie/teória vrstiev zachovalo až do súčasnej filozofie. Pojem vrstvy sa výdatne používa aj pri filozofickej a špeciálnovednej reflexii spoločnosti, osobnosti, kultúry a pod.

/vrstva kultúry
– to ktoré vývinové pásmo kultúry alebo vrstva civilizácie v miere jej participácie na sebapretváraní na tú ktorú vrstvu, formu alebo aspoň útvar či podproces kultúry.
    Tá ktorá vrstva civilizácie, jej vývinové pásmo alebo útvar sa nestáva automaticky vývinovým pásmom alebo útvarom kultúry, skôr naopak, vykazuje tendenciu replikovať mimokultúrnosť aj v prípade tých najprogesívnejších alebo najpokrokovejších výdobytkov, ktoré sa za takéto považujú zväčša z utilitaristických alebo finančných dôvodov.
    Až aktívny protiťah proti spontánnej tendencii tej ktorej civilizácie v smere pretvárania toho, čo je v nej zlé na dobré, škaredé na krásne, menej dobré na lepšie, menej krásne na krajšie a neutrálne na dobré alebo krásne konštituuje zárodky, enklávy a pod. kultúry alebo kultúrnosti.
    Vrstva kultúry a ďalšie útvary kultúry sú výsledkom slobodnej, dobrovoľnej a väčšinou obetiplnej dobrotvornosti a krásotvornosti, na ktorú civilizácia v prvom kontakte reaguje ukrižovaním alebo iným umučením resp. trápením, šikanovaním, ignorovaním a podobne dobrotvorcu alebo krásotvorcu, ktorých zvyčajne až s istým časovým odstupom vynáša do nebies, vyhlasuje za svätých, blahoslavených, za nositeľov Nobelovej ceny, národných hrdinov alebo umelcov a pod.

/vrstva kultúry sebareflexívna
– sebareflektovaný podproces alebo komplex podprocesov transformácie zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne, tvoriace kultúru.
    Tematizácia sebareflexívnej vrstvy kultúry je osobitne dôležitá v rámci dejín filozofie, ale v novšej dobe aj v rámci kulturológie, sociológie, antropológie, histórie atď., ktoré sa zameriavajú na povaha, štruktúra, vrstvy, vlastnosti kultúry alebo na ten ktorý ich aspekt.
    Ale aj o sebareflexívnej vrstve kultúry platí, že je vrstvou kultúry (a nie jej odcudzenou reflexiou) iba v miere jej participácie na jadrových transformačných procesoch civilizácie vyúsťujúcich do jej skultúrnenia.
    Eminentnou formou sebareflexívnej vrstvy kultúry je filozofia, ktorej historické typy, smery, školy atď. možno klasifikovať aj podľa ich príslušnosti k tej ktorej kultúre. V tomto zmysle potom hovoríme o antickej filozofii ako o sebareflexívnej vrstve antiky, o stredovekej filozofii ako o sebareflexívnej vrstve stredovekej kultúry atď., pričom nie je rozhodujúce, či sa vo filozofickej reflexii kultúry uplatňujú explicitné významové útvary, reprezentujúce príslušnú kultúru a jej aspekty
Je práve jednou z úloh dejín filozofie explikovať latentné (implicitné) významové útvary intervenujúce vo filozofickej forme sebareflexie kultúry a rekonštruovať (lepšie: rekonštituovať) ich patentnú (explicitnú) podobu. Napr. v stredovekej filozofii evidentne neintervenuje explicitný pojem alebo kategória stredovekej kultúry (tá sa rodí až v renesancii), ale iba latentné alebo hmlisté predstavy, tušenia, anticipácie a podobne, týkajúce sa jej celku alebo nejakého jej aspektu, no to neznamená, že tieto latentné významové útvary alebo procesy nemá zmysel vyťažiť a transformovať do viac menej vydarených filozofém, perichronozofém atď.
    Pravdivosť filozofém, perichronozofém a ďalších významových útvarov konštituovaných v priebehu sebareflexie kultúry je nevyhnutnou, no nie dostačujúcou podmienkou ich zmysluplnosti, ktorá je neoddeliteľne spätá s ich participatívnosťou na kultúrnotranfomatívnych procesoch civilizácie. Číra adekvátnosť týchto významových útvarov tomu ktorému útvaru sociálnej reality ich priamočiarosťou ich reproduktívnosti pornografizuje – priťahuje pozornosť, no nezaručuje kultúrnosť. Kultúrnosť výsledkov sebareflexie kultúry (= kultivácie civilizácie) sa dostavuje až superpozíciou ich adekvátnosti realite a miery ich participácie na pretváraní civilizácie na kultúru. Adekvátnosť reprodukcie stačí na účelnosť, no nestačí na zmysluplnosť. Z hľadiska zmysluplnosti významových útvarov vyprodukovaných v sebareflexii platí: darmo by sme čo ako adekvátne zobrazili dajaké zverstvá, ktoré konáme, ak by sme neprispeli k ich odstráneniu a k sebazmene.

/vrstva sebareflexívna tej ktorej činnosti človeka alebo útvaru či vývinového pásma spoločnosti
– sebareflexia.

/vstupovanie do vzťahu
– stávanie sa členom vzťahu.

/všeobecné
– spoločné črty všetkých entít patriacich do určitej triedy (na rozdiel od čŕt, ktoré majú spoločné len niektoré entity tejto triedy, čiže na rozdiel od zvláštneho).
:: úsudok induktívny.

/všeobecnina
– všeobecná stránka niečoho (veci, javu), ktorú nemožno vnímať zmyslami, no možno poznať rozumom.

/všeobecnosť
– týkajúcnosť sa všetkých alebo všetkého.

/všestrannosť
– zahŕňajúcnosť všetkých stránok (veci), mnohostrannosť, opak jednostrannosti.

/vybavovanie si
− vyvolávanie si opäť v mysli, znovuvyvolávanie si v nej, predstavovanie si.

/výbudúcnostňujúcno
– podproces endochrónie spočívajúci v superpozícii (bezčasmo sa k sebe pripájajúcich) procesov konštitúcie budúcnosti, presnejšie jej nastávania alebo nadchádzania, bezčasmo prechádzajúcej do výprítomnostňujúcna.
:: čas.

/výbytňujúcno (synkriticizmus)
– spôsob prabytnenia (nadbytnenia) ako dávajúcna bytia; procesuálny aspekt výbytňujúcna je výbytnenie.
    Modom výbytňujúcna je výsúcnostňujúcno.

/vyčlenenie
– vyňatie z celku, vydelenie.

/vyčlenenosť
– vyňatosť z celku (napr. z celku daného), vydelenosť.

/vyčleňovanie
– vynímanie z celku, vydeľovanie.

/vyčleniteľnosť
– vyňateľnosť z celku (napr. z celku daného), vydeliteľnosť.

/výčlovečňujúcno (synkriticizmus)
– súčasť predmetu synkriticistickej ontológie človeka ako základnej vrstvy synkriticistickej filozofie človeka čiže synkriticistickej antropológie spočívajúca v spôsobe dostavovania sa (= nastávania a stávania) človeka ako dynamický aspekt (fundament) bytnenia človeka.

/vyhľadávanie
– nachádzanie alebo zisťovanie hľadaním.

/vyhlasovanie
– dávanie na známosť, oznamovanie, ohlasovanie, napríklad popieranie.

/vyhotovovanie
– vypracúvanie, zostavovanie, zhotovovanie, robenie.

/vyhovujúcno
– komplex procesov spĺňajúcich požiadavku alebo požiadavky alebo vhodných na uspokojovanie potreby/potrieb.

/východisko
− miesto, z ktorého sa vychádza; základ, hľadisko, z ktorého sa vychádza.

/vyjadrenie
− danie najavo slovami alebo ináč, oznámenie, vyslovenie, znázornenie, stvárnenie.
:: rovnica (matematika), vyjadrenie matematické, znenie.

/vyjadrovanie
− vyslovovanie, vypovedanie, prejavovanie, dávanie najavo slovami, úsmevom, mimikou, stvárňovanie.
:: hovorenie, vyjadrovanie číselné, vyjadrovanie slovami.

/vyjadrovanie slovami
− slovné vyjadrovanie − vyslovovanie, vypovedanie, prejavovanie, dávanie najavo slovami.
:: lingvistika.

/vyjasnenie
− umožnenie lepšieho pochopenia.

/vyjavovanie sa
– vychádzanie najavo, ukazovanie sa.
:: jav.

/vyjavujúcno sa
– komplex procesov vyjavovania sa a ich vyústení, napr. pohyb.
:: jav.

/výklad
− objasnenie zmyslu, vysvetlenie.
:: výklad (Kant, I.)

/výklad (Kant, I.)
– vytvorenie zreteľnej predstavy o tom, čo patrí k nejakému pojmu.

/vykladanie
– vysvetľovanie.

/výkon
− realizácia, vykonanie, vykonávanie alebo časť nejakej činnosti.
:: úkon, výkon (fyzika), výkon počítača.

/vykonanie
− urobenie, uskutočnenie.

/vykonávanie
− robenie, uskutočňovanie.
:: zručnosť.

/vymedzenie
– určenie presných hraníc, presné vyznačenie, ohraničenie; stanovenie rozsahu pôsobnosti alebo platnosti.

/výmena
− vymenenie, vymieňanie.
:: výmena (ekonómia), výmena tovarová.

/vymenenie
− nahradenie niečím iným (toho istého druhu), vystriedanie; danie jednej veci za inú, zamenenie.

/vymenovanie
– uvedenie (v poradí), označenie (menom).

/vymieňanie
− nahradzovanie niečím iným (toho istého druhu), striedanie; dávanie jednej veci za inú, zamenenie.
:: vymieňanie, in: Apendix.

/výminulostňujúcno
– podproces endochrónie spočívajúci v superpozícii (bezčasmo sa k sebe pripájajúcich) procesov konštitúcie minulosti, v ktorej spočíva prechádzanie prítomnosti do minulosti. Výminulostňujúcno bezčasmo vyplýva z výprítomnostňujúcna.
:: čas.

/vynakladanie
− dávanie alebo vydávanie niečoho (prostriedkov ap.) v prospech niekoho alebo na niečo.

/vypĺňajúcno
– komplex procesov plnenia niečoho vrátane výsledku tohto diania.

/vyplývanie (logika)
− najvšeobecnejší predmet logiky spočívajúci vo fakte, že pravdivosť niektorých výrokov zaručuje pravdivosť iných. Napríklad v skupine výrokov

            Všetci ľudia sú smrtelní (1)
            Aristoteles je človek (2)
            Aristoteles je smrteľný......(3)

pravdivosť (1) a (2) zrejme zaručuje pravdivosť (3); výrok (3) teda nemôže byť nepravdivý, keď sú pravdivé (1) a (2).
    Výrok, ktorý vyplýva, sa niekedy označuje ako konzekvent prípadu vyplývania (v tomto príklade je teda konzekventom (3)); výroky, z ktorých konzekvent vyplýva (v príklade (1) a (2)), potom tvoria antecedent tohto prípadu vyplývania (33;11 − 12).

/vyplývanie logické
− deduktívne vyplývanie − vyplývanie, pri ktorom pravdivosť premís garantuje pravdivosť záveru.
    Pri logickom vyplývaní nemôže nastať prípad, že by všetky premisy argumentu boli pravdivé a jeho záver nepravdivý. Pravdivosť záveru, ktorá bola odvodená pomocou logického vyplývania, bola už vlastne obsiahnutá v pravdivosti premís, z ktorých sa záver odvodil.
Pri deduktívnom vyplývají ide o usudzovanie od všeobecného ku konkrétnemu.
:: argument platný deduktívne, logika, schéma argumentu, štruktúra argumentu formálna, závislosť pravdivostná.

/vypovedanie
– vyslovenie, povedanie; vyhlásenie; uskutočnenie výpovede.

/vypracovanie
− utvorenie (tvorivou) prácou, vyhotovenie; odborné urobenie, zhotovenie (ručne, remeselne, strojom).

/vypracúvanie
– utváranie (tvorivou) prácou, vyhotovovanie; odborné robenie, zhotovovanie (ručne, remeselne, strojom).
:: vypracúvanie, in: Apendix.

/výprítomnostňujúcno
– podproces endochrónie spočívajúci v superpozícii (bezčasmo sa k sebe pripájajúcich) procesov konštitúcie (dostavujúcna sa) prítomnosti, udržiavajúcej prítomnosť v chode v bezčasovom nadväzovaní na výbudúcnostňujúcno a prechádzajúcej (besčasmo spolukonštituujúc čas) do výminulostňujúcna.
    Výprítomnostňujúcnom sa prítomnosť jednak predkladá jej uvedomovaniu človekom i tomuto uvedomeniu sa zároveň skrýva.
:: prítomné (Heidegger, M.), synkriticizmus, výbytňujúcno (synkriticizmus), výsúcnostňujúcno.

/výraz
− určitá jednotka jazykového prejavu, vyjadrenie významového útvaru alebo procesu; vyjadrovací (jazykový) prostriedok.
Výrazy a len výrazy majú v jazyku význam ([4];22)
:: výraz (logika), výraz algebrický, výraz číselný, výraz deiktický, výraz indexický, výraz indivíduový, výraz jazykový, výraz matematický, výraz sakrálny, výraz výrokový.

/výraz (logika)
– znak alebo skupina (množina) znakov daného jazyka.
    Výrazy sa rozdeľujú na:

        jednoduché výrazy (atomárne výrazy),
        zložené výrazy (cf [357];86, [4];22).

/výraz deiktický
– výraz, ako napr. ja, toto, dnes, ktorého pravdivosť závisí nielen od jeho významu, ale aj od situácie, v ktorej je vyslovený.

/výraz indexický
− jazykový výraz, ktorý referuje na nejakú entitu v závislosti od kontextu, v ktorom je použitý, t. zn. že v rôznych kontextoch môže referovať na rôzne objekty, no pri jednom jeho použití „vždy referuje na ten istý objekt v každom logicky možnom svete“ ([502];412).
:: logika.

/výraz indivíduový
− výraz označujúci indivíduum (cf 89;178).
:: logika.

/výraz jazykový
− jednotka jazykového prejavu, tvorená (podľa pravidiel daného jazyka) konečnou postupnosťou vyjadrovacích prvkov tvoriacich abecedu jazyka, do ktorého výraz patrí; v prípade písomnej fixácie jazykového výrazu sú týmito základnými vyjadrovacími prvkami písmená, v prípade zvukovej realizácie jazyka sú týmito prvkami hlásky.
    Jazykový výraz sa vyznačuje tým, že len on má v jazyku význam.
Jazykové výrazy spolu s pravidlami ich vytvárania a používania tvoria jazyk.
Používanie jazykových výrazov je predmetom pragmatiky.
Význam jazykových výrazov skúma sémantika.
:: abstraktor, konštanta, operátor, premenná (logika), referencia, referent.

/výraz jednoduchý (logika)
– atomárny výraz – výraz, ktorý sa nedá rozložiť na časti, ktoré by mali význam alebo zmysel. Treba si však uvedomiť, že „aj jednoduchý výraz môže byť (J.P. z hľadiska logiky) zložený z viacerých slov a deliteľnosť či nedeliteľnosť výrazov niekedy závisí aj od jazyka, do ktorého výraz patrí. Napríklad výraz prirodzeného jazyka zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov možno z logického hľadiska podľa okolností pokladať buď za jednoduchý, alebo za zložený výraz. Ak je napríklad tento výraz deskriptorom selekčného jazyka..., je nedeliteľný, a teda vždy jednoduchý (357;86 – 87).
:: výraz (logika).

/výraz sakrálny
– výraz, vyjadrujúci sakrálny významový útvar alebo proces.
:: výraz.

/výraz výrokový
− výrok alebo výroková forma, súčasť predmetu výrokovej logiky.
:: logika, logika výroková.

/výraz zložený (logika)
– sled znakov utvorený podľa skladobných pravidiel jazyka ([4];22).
:: výraz (logika).

/výraznosť
− svojskosť, osobitosť, nápadnosť.

/výrok
− výsledok rokovania (napr. súdu, komisie expertov a podobne) alebo vyslovená veta.
    Vo formálnej logike: veta určitého jazyka, ktorej možno priradiť istú pravdivostnú hodnotu (pravdivá, nepravdivá) alebo modalitu (pravdepodobná, možná, nemožná, nevyhnutná a i.).
:: predikcia, premisy, rovnosť (matematika), tvrdenie existenčné, tvrdenie všeobecné, výraz výrokový, výrok (logika), výrok jednoduchý, výrok kontrafaktuálny, výrok matematický, výrok pravdivý.

/výrok (logika)
− akékoľvek zrozumiteľné oznámenie, ktoré možno hodnotiť z hľadiska pravdivosti. I odpoveď 1 + 1 = 3 je výrokom, pretože jej dobre rozumieme a vieme, že je v bežnej aritmetike nepravdivá ([487];25).
:: disjunkcia (logika), výrok jednoduchý, výrok kontrafaktuálny, výrok o výraze, výrok zložený.

/výrok (logika matematická)
– akékoľvek tvrdenie, pri ktorom má zmysel zaoberať sa otázkou, či je alebo nie je pravdivé. (V prirodzenom jazyku takého tvrdenie vyjadrujeme oznamovacou vetou.)     V prípade, že toto tvrdenie je pravdivé, ide o pravdivý výrok; v prípade, že toto tvrdenie je nepravdivé, ide o nepravdivý výrok. Spočiatku alebo hneď však nemusíme vedieť, či matematickologicky skúmané tvrdenie je pravdivé alebo nepravdivé, musí však existovať cesta, ako sa k rozhodnutiu o pravdivosti alebo nepravdivosti daného výroku dostať.
    Povedať o danom (skúmanom) výroku, že je pravdivý alebo nepravdivý, znamená priradiť mu pravdivostné ohodnotenie.
    Podľa hodnoty sa výroky delia na triedu pravdivých výrokov a na triedu nepravdivých výrokov.
    S logickými hodnotami výrokov možno uskutočňovať napr. tieto operácie:

negovanie (tvorba negácie, tvorba záporu, tvorba opaku),
konjugovanie (tvorba konjunkcie, logické násobenie, tvorba logického súčinu),
disjungovanie (tvorba disjunkcie, logické sčítanie, tvorba logického súčtu),
implikovanie (tvorba implikácie),
ekvivalentovaním*) (tvorba ekvivalencie).

Uvedené operácie sa uskutočňujú logickými spojkami:

negátor (′) (čítame: nie je pravda, že...),
konjunktor (∧) (čítame: ... a ...),
disjunktor (∨) (čítame: ... alebo ...),
implikátor (⇒) (čítame: ak ..., tak ...; ... implikuje ...),
ekvivalentor (⇔) (čítame: ... vtedy, a len vtedy, keď ...; ... je ekvivalentné s ...).

Negovaním výroku A s logickou hodnotou 1 získame výrok A′ (čítame: nie je pravda, že A) zvaný negácia s logickou hodnotou 0 podľa tabuľky:

Konjugovaním výrokov A a B získame zložený výrok A ∧ B (čítame: A a B) zvaný konjunkcia podľa tabuľky:

Disjungovaním výrokov A a B získame zložený výrok A ∨ B (čítame: A alebo B) zvaný disjunkcia podľa tabuľky:

Implikovaním výrokov A a B získame zložený výrok A ⇒ B (čítame: ak A, tak B; A implikuje B) zvaný implikácia podľa tabuľky:

Ekvivalentovaním výrokov A a B získame zložený výrok A ⇔ B (čítame: A vtedy a len vtedy, keď B; A je ekvivalentné s B) zvaný ekvivalencia podľa tabuľky:

^*) Bežne sa aj v tomto prípade používa termín ekvivalencia; výraz ekvivalentovanie sme v našom slovníku použili preto, aby sme odlíšili operáciu tvorby ekvivalencie od výsledku operácie tvorby ekvivalencie.
:: vyjadrovanie výrokov formálne, výrok.

/výrok filozofický
– výrok, vyjadrujúci filozofický súd.
:: filozofia.

/výrok jednoduchý
− elementárny výrok − výrok, ktorý nezahrnuje iné výroky.
:: výrok jednoduchý (logika výroková).

/výrok jednoduchý (logika výroková)
− neanalyzovateľná (najmenšia) jednotka (časť), na ktorú sa dajú aplikovať výrokové spojky ([89];45).
:: logika.

/výrok kontrafaktuálny
− podmienkový výrok v tvare keby A potom B vyslovený s predpokladom, že A nevystihuje skutočný (faktický) stav veci. Štruktúra kontrafaktuálnych výrokov sa formálne zapisuje A ⇴ B („Keby A, tak by B“).
:: logika.

/výrok o výraze
– výrok, ktorý obsahuje názov výrazu. Výroky o výrazoch spolutvoria metajazyk (4;41n.).
:: logika.

/výrok pravdivý
− výrok, ktorého význam verne reprezentuje skutočnosť. Pomocou pravdivého výroku alebo pravdivých výrokov vyjadrujeme pravdivý poznatok.
:: logika, metóda deduktívna.

/výrok pravdivý kontrafaktuálne
– výrok pravdivý prinajmenšom v jednom z možných svetov, no nie vo svete skutočnom.
:: logika.

/výrok pravdivý kontingentne
– výrok pravdivý aspoň v jednom z možných svetov.
:: logika.

/výrok pravdivý nevyhnutne
– výrok pravdivý vo všetkých možných svetoch.
:: logika.

/výrok zložený
– výrok, ktorý obsahuje aspoň jednu výrokotvornú časticu. Zloženými výrokmi sú teda negované výroky a výrokové spojenia ([357];93)

/vyrovnanosť
– prejavovanie vnútorného pokoja alebo duševnej rovnováhy.

/výskum
− organizované skúmanie alebo bádanie.
:: veda, veda a výskum (ekonómia), vynachádzanie, výskum aplikovaný, výskum filozofický, výskum historický, výskum kvalitatívny, výskum kvantitatívny, výskum sociologický, výskum vedecký, výskum vedecký, in: Apendix, výskum základný.

/výskum filozofický
− vysokokvalifikovaná organizovaná odborná činnosť zameraná na získanie nových filozofických poznatkov, respektíve na objavovanie postupov, ktorými možno využiť filozofické poznatky v praxi.
Filozofický výskum sa uskutočňuje na pracoviskách, akými sú filozofické ústavy (napr. Filozofický ústav SAV) a katedry filozofie (napr. Katedra filozofie a dejín filozofie FF UK, Bratislava).
:: filozofia.

/výskum vedecký
− forma vedeckého skúmania a objavovania, overovania, spôsob budovania vedy. Podstatu vedeckého výskumu tvorí poznávací proces, ktorý vychádza z už objaveného a systematizovaného súboru poznatkov o realite (cf vedecká teória) a ktorý smeruje k objaveniu, systematizovaniu a potvrdzovaniu nových vedeckých poznatkov.
:: veda, výskum aplikovaný, výskum kvalitatívny, výskum kvantitatívny, výskum vedecký, in: Apendix, výskum základný.

/výskyt
− objavovanie sa, ukazovanie sa, zjavovanie sa, (vy)dávajúcno (sa) niečoho s možnosťou to nájsť.
:: frekvencia, vyskytovanie sa, vyskytujúcnosť.

/výskyt premennej (logika predikátová)
– „ktorýkoľvek (vytlačený alebo inak zhmotnený) symbol, ktorý sa používa na reprezentáciu danej premennej ([89];183).“

/vyskytovanie sa
– objavovanie sa, ukazovanie sa, zjavovanie sa.

/vyskytujúcnosť
– vlastnosť vyskytovať sa istým spôsobom.

/výslednica
– niečo výsledného, výsledok alebo dôsledok nejakej činnosti či procesu. Napríklad, výslednica môže byť konečný efekt alebo záver, ktorý vznikne po vykonaní série krokov alebo po určitom vývoji udalostí.
:: výslednica (fyzika).

/výsledok
− čo vzišlo z istej činnosti, čo sa dosiahlo, napr. výsledkom usudzovania je úsudok. Medzi činnosťou a výsledkom činnosti je je vnútorný vzťah a podstatná jednota ([181];10).
:: súčin, text, uzol, výsledok (matematika), výsledok poznania, vytvárajúcno, výtvor, zmena.

/výsledok poznania
− kognitívny významový útvar konštituovaný poznaním chápaným ako istý súbor poznávacích aktivít, napr. pojem, predstava, hypotéza, teória atď.
:: obsah pojmu, poznanie.

/vyslovenie
− podanie artikuláciou alebo hlasom, vypovedanie.

/vyslovovanie
– vyjadrovanie slovami.
:: predpovedanie.

/výsúcnostňujúcno
– participácia súcna na bytí, dostavovanie sa súcna vrátane jeho predkladania sa ale i skrývania sa vnímaniu, pozorovaniu, manipulovaniu atď. človekom.
Dôležitým koprocesom výsúcnostňujúcna je výprítomnostňujúcno.

/vysvetlenie
− odhalenie podstaty skúmaného objektu, spočívajúce v ukázaní, ako tento objekt podlieha určitému zákonu.
:: poznámka vysvetľujúca, riešenie, vysvetľovanie.

/vysvetľovanie
− robenie pochopiteľným udávaním bližších okolností, vykladanie; objasňovanie, osvetľovanie.
:: poznámka vysvetľujúca, vysvetlenie.

/vytrvalosť
– najcennejšia kvalita silnej vôle, kvalita, ktorá „spočíva najmä v tom, aby sme pevne, bez ohľadu na prekážky dokončili započatú prácu a dosiahli uskutočnenie svojho cieľa“ ([403];565).

/vytvárajúcno
– komplex procesov vytvárajúcich niečo vrátane výsledku tohto diania.
:: medzistupeň.

/vytváranie
− utváranie, zhotovovanie najmä tvorivou činnosťou.
:: generovanie, vytvárajúcno.

/výtvor
– čo bolo urobené, utvorené, vytvorené tvorivou činnosťou, tvorbou, jej výsledok, napr. umelecký výtvor.
:: vytvárajúcno, výtvor kultúrny.

/výtvor kultúrny
– entita participujúca na kultúre, čiže na pretváraní zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne.
:: kultúra.

/vytvorenie
− utvorenie, zhotovenie najmä tvorivou činnosťou.

/vyústenie
– vústenie, prejdenie ústím do iného priestoru; vyvrcholenie, dospenie do istého stavu.

/využívanie
− úplné používanie na svoju potrebu alebo vo svoj prospech.

/vývin
− evolúcia, vývoj − postupný rad zmien vedúcich zvyčajne k dokonalejšiemu útvaru; vzchádzanie alebo utváranie sa jedných stavov alebo foriem bytia z druhých.
    Teoretický obraz vývinu závisí od významových útvarov (napr. kategórií a pojmov), ktoré intervenujú v jeho teoretickej reflexii.
Pri tvorbe pojmu vývinu najčastejšie intervenujú pojmy, ako pojem zmeny, pojem vyššieho, pojem ireverzibilného, pojem jednotného, pojem diania, pojem zákonitosti, pojem účelu, pojem boha alebo predstava boha, pojem nevyhnutnosti, pojem náhody, pojem špirály, pojem vzostupu, pojem spojitosti (kontinuity), pojem pretržitosti (diskontinuity), pojem bifurkácie, pojem stupňovitosti, pojem kruhovitosti, pojem protirečenia, pojem boja, pojem tendencie, pojem cieľavedomosti, pojem živelnosti, pojem kvantity, pojem kvality, pojem prechodu kvantity v kvalitu, pojem časovosti, pojem mimočasovosti a pod. Významový útvar, ktorý vznikol ako výsledok poznania vývinu, je jedným z hlavných konštituentov súčasného významového univerza; intervenuje dnes vo väčšine foriem reflexie sveta, človeka a miesta človeka vo svete.
:: dejiny, dospelosť, evolúcia, evolúcia (Spencer, H.), evolucionika, história, Chronológia, in: tento slovník, kozmológia, periodizácia vývinu, proces, stupeň, vývin filozofie, vývin jazyka fylogenetický, vývin jazyka ontogenetický, vyvinutie sa, vývoj vesmíru, vývoj Zeme.

/vývin filozofie
− historickofilozofický proces, dejiny filozofie − ireverzibilná kvalitatívna zmena filozofie, presnejšie tej-ktorej určitej filozofie, filozofického smeru, filozofickej školy, filozofického systému a pod.
:: filozofia novoveká, filozofia staroveká, filozofia stredoveká, filozofia súčasná, periodizácia vývinu filozofie.

/vyvinutie sa
− vzniknutie v procese vývinu; dosiahnutie istého (vyššieho) stupňa vývinu.

/vyvodzovanie
– odvodzovanie, určovanie odvodzovaním, dokazovanie.
:: logika, poznanie nepriame.

/vyvracanie (logika)
– dokazovanie nesprávnosti, popieranie.

/vyznačenie
− 1. označenie, poznačenie; 2. určenie, vytýčenie.

/význam
− znamenajúcno, spôsob poľudšťujúcej prítomnosti sveta alebo nejakej entity, nejakej veci, vlastnosti, vzťahu, procesu atď. v našom vedomí zvyčajne v podobe istého významového útvaru alebo procesu. Významom sa zaoberá napr. sémantika, ikonológia a i.
    Podľa Gottloba Fregeho je význam to, čo znakom označujeme.
    Podľa M. Kubínovej je význam druh psychickej aktivity, ktorá sa odohráva v individuálnom vedomí človeka a je zameraná na predmet označovaný znakom. Odohrávanie sa významu v individuálnom vedomí sa uskutočňuje cestami, ktoré sú predurčené nadindividuálne, pretože inak by znak nemohol plniť svoju komunikatívnu funkciu.
    Podľa Ferdinanda de Saussure význam pozostáva z označujúceho (signifiant) a označovaného (signifié).
:: proces významový, rekreovanie významov, univerzum významové, útvar významový, význam (lingvistika), význam lexikálny, význam pojmu, význam slovný, význam súdu, význam výraz jazykového, zmysel, znamenanie.

/význam pojmu
− významová náplň pojmu, to, čo tvorí pojem ako kognitívny významový útvar.

/význam súdu
− významová náplň súdu, to, čo tvorí súd ako kognitívny významový útvar.

/význam výrazu jazykového
− významový útvar vyjadrovaný jazykovým výrazom; súčasť predmetu sémantiky.

/https://www.textlog.de/3977.html
− súd alebo myšlienka, vyjadrovaná výrokom.

/významotvorba
− formovanie sa významového útvaru, napr. pojmotvorba, vnímanie, predstavovanie... Jedným z najdôležitejších filozofických príspevkov k pochopeniu významotvorby je Husserlova teória konštitúcie.

/vyznanie sa
– 1. bytie odborníkom v niečom, rozumenie sa niečomu, ovládanie niečoho; 2. chápanie, rozumenie; 3. orientovanie sa v niečom alebo niekde.
:: orientácia človeka vo svete.

/výzor
− vonkajšia podoba, vzhľad.

/vzájomný
– obojstranný, smerujúci od jedného k druhému a od druhého k prvému.

/vzatie
− chytenie rukami, nástrojom a podobne a držanie istý čas, zobratie; odobratie, odňatie, zobratie.

/vzbudenie
– danie podnetu, prebudenie, vyvolanie, napr. vzbudenie zájmu pri zaujatí.

/vzduch
– jeden z elementov alebo živlov tematizovaných v mytológiách a filozofiách zvyčajne povedľa ohňa, vody, zemi, éteru.
:: ádžívika.

/vzhľad
– podoba, výzor.

/vzídenie
− vyvinutie sa z niečoho alebo vzniknutie.

/vzkriesenie
– privedenie k vedomiu, k životu.

/vzkriesenie tela (katolicizmus)
– znovuožitie smrteľného tela človeka v určitom Bohom stanovenom čase.

/vznik
− začiatok jestvovania., to, čím veci začínajú existovať.
:: biogenéza, generovanie, vznik fotónu, vznik kapitalizmu, vznik písma, vznik štátu, vznik Zeme, vznik zvuku.

/vznik filozofie
− predovšetkým počiatok starovekej filozofie v rámci niekoľkých kultúrno-civilizačných okruhov sveta, najprv v Indii (védske obdobie), v Európe (počiatok antickej filozofie), v Číne (počiatky čínskeho filozofického myslenia).
    (Vznik filozofie možno skúmať aj v rámci vývinu mentality toho ktorého národa; vtedy možno hovoriť o vzniku tej ktorej národnej filozofie.)
Vznikom filozofie myslenie prešlo od reprodukovania spoločných a anonymných mýtov k individuálnemu nastoľovaniu a riešeniu otázok. Filozofická výpoveď je vždy spätá s osobou konkrétneho človeka, ktorý ju vyslovil a obhajoval. Filozofické výpovede sa chápu ako individuálne postoje a názory, ktoré možno nielen preberať, ale aj rozvíjať, kritizovať a vyvracať.
    Filozofia vychádza zo situácie, keď svet pred človekom stojí už ako problém. Tento problém filozofia rieši pojmovými prostriedkami.
Vznik filozofie, najmä gréckej filozofie, možno označiť ako prechod od mýtu k logu, sprevádzaný prechodom od predstáv k pojmom. Nejde tu však o radikálny prelom, ktorý delí vývoj myslenia na dve navzájom nezlučiteľné obdobia. Na jednej strane je totiž nesporné, že prvky pojmového myslenia nájdeme aj v mýtoch, a na druhej strane vo filozofii sa budú stále objavovať aj obrazné predstavy, dokonca náznaky mytických príbehov. prechod od mýtu k logu je teda takou zmenou orientácie myslenia, ktorá umožňuje návraty.
    Filozofia sa rodí v situácii, keď prestávame dôverovať všeobecne prijatým výkladom, odhodlávame sa k priznaniu vlastnej nevedomosti, a tým aj k neistotám hľadania pravdy. Ten, kto sa odhodlal k filozofovaniu, získal pri svojom prvom kroku len pochybnosti a neistoty. Svet, ktorý ho doposiaľ oslovoval dôverne známymi obrazmi, kladie mu odrazu samé otázky.

/vznikanie
− začínanie jestvovania, utváranie sa.
:: vznikanie vecí (Herakleitos).

/vznikanie vecí (Herakleitos)
– sa odohráva premenami ohňa.

/vzniknutie
− začatie jestvovania.

/vzor
– predloha na napodobňovanie, model.

/vzťah
– relácia – utvárajúcno spojitosti, súvisu medzi javmi, vecami alebo entitami, konštitutívny prvok systému; usúvzťažňujúcno entít nejestvujúce bez nich a to, čím sa prejavujú ich vlastnosti. Vzťah je ono medzi (nem. das Zwischen) entitami.
    Vzťah je reprezentovaný určitým lexikálnym významom slova.
Vzťah reprezentuje takým či onakým (svojim špecifickým) vzťahovým významovým útvarom (vzťahovým pojmom) okrem filozofie a každodenného vedomia celý rad disciplín: sociológia, psychológia, antropológia, logika, matematika, fyzika atď. Napr. v logike sa skúma reprezentácia vzťahu dvojmiestnym alebo viacmiestnym predikátom.
Zviditeľnením vzťahov v určitom významovom útvare (vyjadrenom prirodzeným jazykom) môže byť napríklad rovnica.
Vzťah je predmetom abstraktného skúmania v algebre.
:: ontológia, pojem relácie, relácia, rozbor, systém vzťahov, vstupovanie do vzťahu, vzťah (Vries, J. de), vzťah časový, vzťah estetický, vzťah finančný, vzťah informačný, vzťah jazykový, vzťah kauzálny, vzťah kladný, vzťah kontextu zdôvodňovania a kontextu objavu, vzťah logický, vzťah matematický, vzťah medzinárodný, vzťah neurčitosti Heisenbergov, vzťah právny, vzťah spoločenský, vzťah veličinový, vzťah výmenný, vzťah vzájomný, vzťah záporný, vzťahy ekonomické, vzťahy medzinárodné, vzťahy medzinárodné ekonomické, vzťahy paradigmatické (lingvistika), vzťahy syntagmatické (lingvistika).

/vzťah (Vries, J. de)
– jedno zo základných pojmovo uchopiteľných určení súcna, spočívajúce v bytí voči niečomu (esse ad) ([309];90).

/vzťah časový
– časová relácia, temporálna relácia, angl. temporal relation, nem. zeitliche Relation – vzťah zahŕňajúci čas, napr. byť súčasne (vzťah súčasnosti), nasledovať v časovom poradí (vzťah časovej následnosti).
:: čas.

/vzťah estetický
– vzťah človeka ku skutočnosti, v rámci ktorého človek reaguje na estetické funkcie vecí, javov, udalostí.
:: estetika.

/vzťah idealizovaný
– vzťah medzi idealizovanými objektmi ([69];188).

/vzťah kauzálny
– vzťah medzi príčinou a účinkom.

/vzťah kladný
− žiaduci alebo vyhovujúci vzťah k niečomu, majúci pre prežívajúci ho subjekt väčšiu hodnotu v porovnaní s inou hodnotou.

/vzťah kontextu zdôvodňovania a kontextu objavu
– vzťah, majúci povahu duality, binárnej opozície, nemá charakter dualizmu, logicky sa vylučujúcich krajností ([508];26).

/vzťah kultúry a civilizácie (synkriticizmus)
– dedič vzťahu zákona Noci a zákona Kreontovho (k tomuto cf text Človek tvárou tvár k sporu inštitúcií); v dnešných časoch vzťah s azda najväčším potenciálom dramatickosti, pretože ide o vzťah živého s umierajúcim (alebo mŕtvym): neustále tu hrozí utváranie sa hybridných živomŕtvych figúr typu „Heideggerov nacizmus”, „zločiny komunizmu”, „genocída Palestínčanov” a podobne. Zdrojom dramatickosti tu je blízkosť kritickej hranice výbušnosti konštituovanej našimi „posvätnými” záujmami (záujmami sociálnych skupín a indivíduí). Hlavnou ťažkosťou tu je oslepujúca sila egocentripetálnej záujmovosti, ktorá má tendenciu zmraziť priamy predmet reflexie do ľadovej krychle jeho obrazu v intenciách našich vlastných záujmov. Preto sa napríklad kritika nacizmu kladie na iný list než niečo podobné robené nami samými. Znervózňujúcno diskurzu o našej egocentripetálnosti vyplýva z obáv nášho ega o svoju vlastnú existenciu, s obáv o to, či s deštrukciou priameho predmetu nedôjde aj na deštrukciu predmetu našej sebareflexie. To je azda aj dôvod, prečo hovoriť o pálčivých témach sa necháva zväčša žurnalistom, ktorým sa únik sebareflexie prepečie a o háklivých témach sa možno takmer beztrestne – žurnalisticky povedané – „baviť” donekonečna. Vo filozofii sa vyhýbame pálčivým témam zo strachu nášho ega o seba samé. Prakticky sa toto vyhýbanie realizuje kritikou „tých druhých”. Za (nezriedka finančnú) efektívnosť tejto kritiky však platíme upevnením pozícií vlastného ega. Tematizácia vzťahu kultúry a civilizácie tvorí v synkriticizme pozadie úvah o podmienkach možnosti synkritizácie agapizmu a polemizmu, synkritizácie cesty chronickej a perichronickej atď.
    Ťažkosť civilizácie spočíva v tom, že sa odtrhla od kultúry, že ju „predstihla“, že ďalej postupuje nekultúrne – vojensky, okupačne, vykorisťovateľsky, bezohľadne, nominálne (zväčša len proklamuje práva a podobne) atď. Civilizácia sa prestala prispôsobovať „pomalej“ kultúre. „Stíhajú“ (sa prispôsobiť) už zväčša len nekultúrni: prispôsobenie za cenu nekultúrnosti, napríklad za cenu pravopisnej negramotnosti, citovej neohrabanosti, za cenu rozvodu, nevýchovy detí, za cenu platobnej neschopnosti miest, za cenu neustávajúceho napätia a stresu „úspešných“, za cenu kontinuálnej roztržitosti, za cenu nedívania sa do tváre jedného človeka na druhého (rodiča na dieťa, spolupracovníka na spolupracovníka), za cenu zahltenia informáciami a nechápania zmyslu (za cenu nedostatku času1) na chápanie zmyslu) atď.
1) Drámu prieniku do sveta zmyslu a poriadneho zorientovania sa v ňom opisuje napríklad A. Schiff.
:: revolúcia sociálna (synkriticizmus).

/vzťah logický
− vzťah medzi prvkami významového útvaru alebo významového procesu utvorený podľa zákonov a pravidiel logiky.
:: logika, princíp logický, štruktúra logická.

/vzťah spoločenský
– systém normovaného vzájomného pôsobenia medzi dvoma partnermi na základe určitej platformy.
:: inštitút právny, spoločnosť.

/vzťah vzájomný
− obojstranný vzťah, vzťah smerujúci od jedného prvku (jedných prvkov) k druhému prvku (druhým prvkom) a naopak.
:: sústava.

/vzťah záporný
- nežiaduci alebo nevyhovujúci vzťah k niečomu, majúci pre prežívajúci ho subjekt menšiu hodnotu v porovnaní s inou hodnotou.

/vzťahovanie (Heidegger, M.)
– v ňom a skrz neho sa prejavuje stála-otvorenosť; nie je to dajaké pasívne prijímanie. Vzťahovaniu predchádza nechávanie-byť ([489];93, 97).

/vzťahujúcno sa
– dávajúcno sa do súvisu, jeho utvárajúcno, komplex procesov utvárajúcich vzťah.

W-lexikón

/Whitehead, Alfred North (15. 2. 1861 – 30. 12. 1947)
– anglický filozof, logik a matematik, jeden z hlavných predstaviteľov neoralizmu, na ktorom založil kritickú prírodnú filozofiu , neskôr doplnenú o konštruktívnu metafyziku.

D: A Treatise on Universal Algebra, 1898; The Axioms of Descriptive Geometry, 1907; (spolu s B. Russellom) Principia Mathematica, 1910 – 1912 – 1913; An Introduction to Mathematics, 1911; The Organization of Thought Educational and Scientific, 1917; An Enquiry Concerning the Principles of Natural Knowledge, 1919; The Concept of Nature, 1920; The Principle of Relativity with Applications to Physical Science, 1922; Science and the Modern World, 1925; Religion in the Making, 1926; Symbolism, Its Meaning and Effect, 1927; Process and Reality: An Essay in Cosmology, 1929; The Aims of Education and Other Essays, 1929; The Function of Reason, 1929; Adventures of Ideas, 1933; Nature and Life, 1934; Modes of Thought, 1938; Mathematics and the Good, 1941; Immortality, 1941; Essays in Science and Philosophy, 1947; The Wit and Wisdom of Whitehead (vyd. A. H. Johnson), 1948.

:: filozofia 20. stor., filozofia anglická, filozofia súčasná.

/Wisdom, Arthur John Terence Dibben
(1904 – ) – anglický filozof, predstaviteľ cambridgeskej školy lingvistickej filozofie.
:: filozofia analytická.

/Wittgenstein, Ludwig
(26. 4. 1889 Viedeň – 29. 4. 1951 Cambridge) – rakúsky filozof, neskôr pôsobiaci v Anglicku, jeden zo zakladateľov analytickej filozofie. S menom L. Wittgensteina sa spája revolučný obrat vo vývine filozofie zvaný lingvistický obrat (linguistic turn), spočívajúci v zásadnej zmene ponímania filozofie: končí sa fáza filozofie vedomia.
    Témami Wittgensteinovho filozofovania boli: filozofia jazyka, filozofia psychológie, filozofia logiky, estetika, filozofia matematiky, problematika farieb, istota.
    Vo vývine Wittgensteinovho myslenia sa rozlišujú dve až štyri fázy, pretože periodizácia Wittgensteinovho diela je sporná (146;512):

        1. fáza – rané obdobie, tzv. Wittgenstein I., raný Wittgenstein;
        2. fáza – stredné obdobie, pokračovanie mysleniaTraktátu alebo už príprava nového myslenia;
        3. fáza – nové myslenie, tzv. Wittgenstein II., neskorý Wittgenstein;
        4. fáza – posledné obdobie, najmä text Über Gewissheit.

Filozofiu chápe Wittgenstein vo svojom ranom i neskoršom období ako činnosť objasňovania problematických výrokov, avšak odlúčenú od vied, činnosť nad nimi alebo pod nimi, rozhodne však nie popri nich: filozofia nesmie odnímať vedám nijaké ich problémy, filozofia nemôže riešiť problémy pomocou vedeckých metód. Filozofia nemá nijaké večné problémy. Vo filozofii ide o priblíženie problému jednotlivému človekovi, o postupné (po malých krôčikoch) ozrejmovanie omylov. Filozof je akýmsi liečiteľom, ktorý „s otázkou zaobchádza ako s chorobou“.
    Filozofické problémy sa však nielen eliminujú, ale aj riešia, no nie systematickými teóriami, ale „prehľadným výkladom“, čo u Wittgensteina znamená zväčša reťazcovité, na nejaký presný bod zamerané radenie javov vedľa seba vo forme kratších schematických poviedok.
    Úlohu pritom hrá Wittgensteinovo presvedčenie, že väčšina filozofických problémov vyvoláva nedostatočný vhľad do práce jazyka. Filozoficky sú dôležité procedúry týkajúce sa jazyka, v prvých obdobiach vývinu Wittgensteinovho myslenia predovšetkým používanie nástrojov formálnej logiky, v neskorších fázach vyzdvihovanie gramatických pravidiel a vzápätí technika opisu (skutočných alebo vymyslených) jazykových hier.

D: Logisch-philosophische Abhandlung, 1921; Tractatus logico-philosophicus 1922, 19332; Philosophical Investigations, 1953; Remarks on the Foundations of Mathematics, 1956; The Blue and Brown Books, 1958; Philosophical Grammar, 1960; Lectures and Conversations on Aesthetics, Psychology and Religious Belief, 1966; Zettel 1967; On Certainty 1969; Philosophical Remarks, 1975; Bemerkungen über die Farben, 1977, Bemerkungen über die Philosophie der Psychologie, 1980; Werkausgabe in 8 Bänden, 1984, Vortrag über Ethik, 1989; Vorlesungen über die Philosophie der Psychologie 1946/47, 1991; Geheime Tagebücher 1914–1918, 19922; Denkbewegungen. Tagebücher 1930−1932/1936−1937, 1997; Wiener Ausgabe, 15 Bände, 2000; Licht und Schatten. Ein nächtliches (Traum-)Erlebnis und ein Brief-Fragment, 2004; Ludwig (von) Ficker – Ludwig Wittgenstein. Briefwechsel 1914–1920, 2014.

:: filozofia 20. stor., filozofia analytická, filozofia anglická, filozofia rakúska, filozofia súčasná.

/Wittgenstein, L.: Tractatus logico-philosophicus, 1933
– druhé nemecko-anglické vydanie prvého dvojjazyčného vydania (z roku 1922) diela Logisch-philosophische Abhandlung (Logicko-filozofické pojednanie) z roku 1921.
:: fakt (Wittgenstein, L.: Tlph), predmet (Wittgenstein, L.: Tlph), stav vecí (Wittgenstein, L.: Tlph), svet (Wittgenstein, L.: Tlph), vec (Wittgenstein, L.: Tlph).

/Wolff, Christian Freiherr von
(24. 1. 1679 Vroclav, Poľsko – 9. 4. 1754 Halle, Nemecko) – nemecký filozof, predstaviteľ osvietenského racionalizmu, systematizátor Leibnizovej metafyziky a tvorca nemeckej filozofickej terminológie. Wolff člení metafyziku na všeobecnú (ontológia) a špeciálnu (kozmológia, racionálna psychológia, prirodzená teológia).
:: filozofia 18. stor., filozofia nemecká, filozofia osvietenská.

X-lexikón

/Xenofanes z Kolofónu
(580/577 Kolofon v Malej Ázii – 485/480 pr. n. l. Elea (Itália)) – grécky filozof, niekedy (a kontroverzne) považovaný za zakladateľa (alebo predchodcu) eleatskej školy, prvý učiteľ jednosti spomedzi antických filozofov: za najvyššie, za všetko považoval Jedno, Jedného boha.
    Xenofanes myslel skôr básnicky ako pojmovo.
    Bojoval proti antropomorfným predstavám o bohoch.
    Požadoval múdrosť zbavenú všetkého zmyslového. Úplnú istotu o bohoch a ich povahe sa však podľa Xenofana zatiaľ nepodarilo získať nikomu, nad všetkým sa rozprestiera zdanie.
    „Xenofanes bol v prvom rade kritikom vyznačujúcim sa originálnym a nezriedka výstredným prístupom; nebol to úzko špecializovaný odborník, ale pravý σοφιστής alebo mudrc ochotný prepožičať svoj dôvtip riešeniu takmer akejkoľvek fotázky...“ ([9];216).

Učenie
Xenofanovo učenie sa zakladá na zásade, že všetko, čo je, tvorí všetko obklopujúce jedno bez začiatku, bezo zmeny, večné. Jedno, ktoré sa nazýva tiež božstvom, je imanentné celému svetu a veciam v ňom, v nich a nimi existuje a zároveň ho nemožno ničím konkrétnym predstaviť ani priblížiť zmyslom, pretože súc všetkým, je zároveň ničím z toho, čo konkrétne a vecne existuje. Všetko bezo zmeny trvá v jedne, a preto každý vznik a zánik je len ilúziou, akej podlieha človek vinou svojich zmyslov.
    Niet teda absolútne istého poznania vecí, je len subjektívna mienka či viera každého človeka zvlášť, že svet je naozaj taký, akým ho vidíme svojimi zmyslami. Sústavným pozorovaním však človek získava čoraz úplnejšie poznanie svojho spojenia so všejednom v spoločenstve všetkého, čo jestvuje, a keď využije všetko spájajúce zákony jedna, sám sa začne učiť a vypracovávať nové formy jestvovania, správania sa a konania, vtedy sa tiež začne stávať tvorcom svojho ďalšieho vývoja a pokroku. Preto vynález ohňa, obrábanie pôdy či schopnosť vyrábať nástroje nie je darom od bohov, lež plodom ľudskej vynaliezavosti. Preto aj celá kultúra je dielom človeka ako prejav v ňom pôsobiacich zákonov všejedna, ktoré človek spozná v spoločenstve bytia a diania všetkého, čo je.
:: filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.

Y-lexikón

/York von Wartenburg, Paul (1. 3. 1835 Berlin – 12. 9. 1897 Klein-Öls) – nemecký mysliteľ tematizujúci spôsob bytia dejín. Známym sa stal svojou korešpondenciou s W. Diltheyom 1877 – 1897, Talianskym denníkom (Italienisches Tagebuch) vyd. 1923 resp. 1927 a najmä tým, že ovplyvnil Heideggerovu fundamentálnu ontológiu vyloženú v diele Bytie a čas (Sein und Zeit).

D: Bewußtseinsstellung und Geschichte, 1956.

:: filozofia 19. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná.

Z-lexikón

/zábava
− spôsobujúcno dobrej nálady, rozveseľujúcno, ktoré sa môže realizovať napr. hrou.
:: hra.

/zabudnutie
– stav, v ktorom sa nepamätá alebo nespomína; stav, v ktorom sa na niekoho alebo na niečo zabudlo.

/začatie
− uskutočnenie začiatku.

/začiatok
− časovo prvý okamih alebo fáza diania, prvá fáza, prvé obdobie činnosti alebo diania; opak konca.
:: a limine, ab initio, ab ovo, princíp, prvopočiatok, stred, začiatok (Hegel, G. W. F.), začiatok filozofie, začiatok polpriamky, začiatok sústavy súradnicovej, začínanie, začínanie sa.

/začiatok (Hegel, G. W. F.)
– niečo bezprostredné tvoriace predpoklad, ba je sám predpokladom ([65];5).

/začiatok filozofie
− množenie sa otázok vyvstávajúcich vtedy, keď známy každodenný život náhle stratí svoju samozrejmosť a stáva sa problémom.
:: začiatok filozofie (Aristoteles), začiatok filozofie (Hartmann, N.).

/začiatok filozofie (Aristoteles)
− údiv: ľudia začali filozofovať preto, lebo sa niečomu čudovali.

/začiatok filozofie (Hartmann, N.)
− spočíva v odhalení nepochopeného a záhadného v samozrejmom: „filozofia sa ... začína tým, že v samozrejmom odhaľuje nepochopené a záhadné“ ([436];71).

/začínanie
− uskutočňovanie začiatku.

/začínanie sa
− spúšťanie sa začiatku

/zodpovednosť
– matie povinnosti niesť následky za niečo.
:: etika.

/záhada
– niečo nepochopiteľné, tajomné, tajomstvo; niečo nevysvetlené, nepoznané, hádanka; ťažká úloha na riešenie, problém.

/zachovávanie
– chránenie pred zánikom, zmenou, udržiavanie, uchovávanie.

/zachovávanie si
– udržiavanie pre seba.

/zákaz
– prejavenie rozhodnutia, že sa niečo nesmie robiť, uskutočňovať.

/základ
− spodná, zvyčajne rozšírená nosná časť stavby; spodná vrstva niečoho; hlavná alebo najdôležitejšia časť, podstata, jadro.
:: základ predmetu, základ stroja, základ sústavy číselnej.

/základ poznania vedeckého
– súčasť predmetu filozofie vedy tvorená súborom významových útvarov a procesov, o ktoré sa opiera vedecké poznanie pri výklade sveta a predpovedaní jeho ďalšieho vývinu.
    Na označenie základu vedeckého poznania sa používajú termíny, ako paradigma, epistéma, diskurz...
:: evolúcia vedy, filozofia vedy, fulgurácia vo vede, poznanie vedecké, revolúcia vedy, systém zákonov vedeckých, teória vedy, veda.

/základ predmetu
– podstata existujúca vo vnútri predmetu a kladúca jeho zjavné bytie; základ predmetu kladie zjavné bytie predmetu (cf 69;284 an.).

/základňa
− to, na čom niečo spočíva, zakladá sa, z čoho niečo vychádza, resp. čo tvorí podstatu niečoho.
:: základňa (marxizmus).

/základňa (marxizmus)
− základný prvok štruktúry spoločensko-ekonomickej formácie.

/zákon
− vnútorná podstatná a stabilná súvislosť javov, podmieňujúca ich usporiadanú zmenu.
    Výsledkom poznania zákona je vedecký zákon.
    Na základe poznania zákona možno hodnoverne predvídať priebeh procesu.
:: súvislosť zákonitá, zákon (Comte, A.), zákon Archimedov, zákon biologický, zákon dostatočného dôvodu (logika), zákon ekonomický, zákon fyzikálny, zákon gravitačný Einsteinov, zákon chemický (chémia), zákon klasický, zákon kvantový, zákon logický, zákon logický základný, zákon Moorov, zákon mravný, zákon myslenia, zákon Ohmov, zákon pohybový, zákon prírodný, zákon spoločenský, zákon Stefanov-Boltzmannov, zákon štatistický, zákon totožnosti, zákon vedecký, zákon veľkých čísel, zákon vylúčenia sporu, zákon vylúčenia tretieho, zákon zachovania, zákon zotrvačnosti, zákon žiarenia, zákonitosť.

/zákon (Comte, A.)
– stále spojenie jestvujúce medzi pozorovanými javmi.

/zákon dostatočného dôvodu (logika)
− základná logický zákon, podľa ktorého každý súd možno uznať za pravdivý len vtedy, keď má dostatočný dôvod, každý súd musí byť odôvodnený.

/zákon Fregeho
– distributívny zákon pre implikáciu:
(p ⇒ (q ⇒ r)) ⇔ ((p ⇒ q) ⇒ (p ⇒ r)).
:: logika.

/zákon logický
− logický princíp, logická zásada − logický významový útvar, ktorého náplň (obsah) tvoria požiadavky kladené logikou na myslenie a vyjadrovanie.
    Logické zákony sú zákony správneho myslenia, zákony, ktorými sa musí riadiť operovanie pojmami alebo súdmi, ak má byť logicky správne, riadiť sa nimi musí tvorba úsudkov (usudzovanie), dokazovanie i vyvracanie.
    Hlavnú skupinu logických zákonov tvoria základné logické zákony.
    Porušením logického zákona je logická chyba.
:: vzťah logický, zákon Fregeho.

/zákon logický základný
− logický princíp − logický zákon, ktorý patrí do hlavnej skupiny logických zákonov, zahrnujúcej tieto logické zákony:

zákon totožnosti,
zákon vylúčenia sporu,
zákon vylúčenia tretieho,
zákon dostatočného dôvodu.

:: logika.

/zákon mravný
– zákon, ktorý prikazuje mravné dobro a zakazuje zlo. Slobodné, a preto zodpovedné rozhodnutie proti nemu je vina.
:: etika.

/zákon myslenia
– zákon tradičnej logiky, podľa ktorého sa uskutočňuje platné odvodzovanie bez ohľadu na predmet, o ktorom sa premýšľa.

/zákon prírodný
– objektívna, nevyhnutná, všeobecná a tým podstatná súvislosť medzi vecami, stavmi vecí, procesmi atď. prírody. Pre formuláciu a štúdium prírodných zákonov je dôležitý o. i. pojem derivácie.
K prírodným zákonom patria:

fyzikálne zákony,
chemické zákony,
biologické zákony,
geologické zákony,

...
/zákon spoločenský
– súčasť predmetu sociálnej filozofie a spoločenských vied, spočívajúca vo vnútornej podstatnej a stabilnej súvislosti spoločenských javov, podmieňujúcej ich usporiadanú zmenu; je to objektívna, nevyhnutná, všeobecná a tým podstatná súvislosť medzi entitami a procesmi tvoriacimi spoločnosť.
K spoločenským zákonom patria:

ekonomické zákony,
sociologické zákony,
...

:: zákon ekonomický.

/zákon totožnosti
− základný logický zákon, podľa ktorého sa pri uvažovaní o nejakej entite musí mať nevyhnutne na zreteli tá istá entita, ktorá sa musí skúmať taká, aká je, a nesmie sa zameniť za inú entitu.
:: logika.

/zákon väčšieho stupňa automatizmu na strane zlého alebo škaredého ako na strane dobrého alebo krásneho (synkriticizmus)
– zákon, podľa ktorého je konanie zlého alebo škaredého ľahšie, ako konanie dobrého alebo krásneho. Jeden z príkladov fungovania tohto zákona možno opísať slovami: „... Viacerí z nás vedia z vlastnej skúsenosti, že vytváranie zdravého duševného postoja nie je jednoduchá úloha. Je to ako valiť do kopca balvan alebo tlačiť auto, ktorému sa minul benzín. Oproti tomu negatívne veci vznikajú tak samovoľne (kurzíva J. P.) a ľahko, ako keď voda tečie dole z kopca. Z toho je jasné, že musíme vedome vynakladať úsilie (kurzíva J. P.), aby sme vypestovali pozitívne myšlienky a vyvarovali sa myšlienok negatívnych. ([771];55)“ Podobnú myšlienku formuluje P. D. Ouspensky (kurzíva od Ouspenského): ... máme príjemné a nepríjemné emócie a ... všetky, ktoré v danom okamihu nie sú negatívne, sa môžu v hociktorom okamihu premeniť aj tou najmenšou provokáciou alebo aj bez nej na negatívne emócie ([773];67).“
:: škodenie (synkriticizmus).

/zákon vedecký
− významový útvar, ktorý je výsledkom vedeckého poznania zákona; kľúčový prvok vedeckej teórie.
:: hypotéza, veda, zákon ekonómie, zákon fyzikálny, zákon klasický, zákon pohybový, zákon zachovania energie.

/zákon vylúčenia sporu
p. princíp vylúčenia sporu.

/zákon vylúčenia tretieho
p. princíp vylúčenia tretieho.

/zákonitosť
− systém zákonov určujúci priebeh procesov a správanie objektov; nomologická povaha vznikania, trvania a zanikania. Výsledok poznania zákonitosti tvorí súčasť teórie.
:: zákonitosť dynamická, zákonitosť prírodná, zákonitosť spoločenská.

/zákonitosť dynamická
– kauzálny vzťah alebo vzťah stavov, pri ktorom daný stav systému jednoznačne určuje všetky jeho nasledujúce stavy, takže poznanie začiatočných podmienok umožňuje presne predpovedať ďalší vývin systému. Dynamická zákonitosť pôsobí vo všetkých autonómnych, od vonkajších pôsobení málo závislých systémoch s relatívne neveľkým počtom prvkov. Dynamická zákonitosť určuje napríklad charakter pohybu planét v slnečnej sústave ([11];492).

/zákonitosť prírodná
− zákonitosť, ktorou sa riadi tá ktorá oblasť prírodnej reality, napr. fyzikálna zákonitosť. Prírodné zákonitosti tvoria súčasť predmetu filozofie prírody.

/zákonitosť spoločenská
− zákonitosť, ktorou sa riadi tá ktorá oblasť spoločenskej reality, napr. ekonomická zákonitosť. Spoločenské zákonitosti sú súčasťou predmetu filozofie spoločnosti.

/záležitosť
– vec, prípad, s ktorým sa treba zapodievať.

/založenosť
− vytvorenosť, ustanovenosť, vybudovanosť, vystavanosť, danosť základu vzniku niečoho.
:: ontológia.

/zamenenie
− danie, vzatie, použitie niečoho namiesto niečoho podobného, a to buď náročky, buď omylom.

/zámer
– uvážené rozhodnutie dosiahnuť niečo, úmysel, plán, cieľ.

/zameranie
− usmernenie činnosti (na dosiahnutie cieľa), zacielenie, orientovanie.

/zameriavanie
− usmerňovanie činnosti (na dosiahnutie cieľa), zacieľovanie.

/zánik
− koniec jestvovania.
:: smrť, uchovávanie, zánik látok východiskových pri reakcii chemickej.

/zanikanie
– prestávanie byť.

/zaoberanie sa
– sústavnejšie venovanie sa niečomu, zapodievanie sa, zamestnávanie sa.

/zapríčinenie
– bytie príčinou, spôsobenie.

/záraz
– náhle zastavenie, napr. myslenia alebo pohybu pri šoku, úľaku a pod.

/zároveň
– naraz, odrazu, bezčasmo.
:: výprítomnostňujúcno.

/zásada
− princíp, pravidlo, ustálený názor na konanie, na správanie alebo na postup.

/zásada logická
− logický zákon.

/zastavenie
– spôsobenie prestania postupovania; prerušenie činnosti; zastanie.

/zaujatie¹
– vzbudenie záujmu, upútanie.

/zaujatie²
– vhodné postavenie sa s cieľom byť na niečo pripravený.
:: zaujatie postoja teoretického.

/zaujatie postoja teoretického
– uskutočníme vtedy, keď nastolíme otázku „čo nejaká vec, ktorú máme pred sebou, vlastne je?“ a keď sa teda naše manipulovanie s touto vecou, nejaké jej používanie alebo ošetrovanie preruší a prelomí sa samozrejmosť každodenného postoja.
    Dôvody alebo motívy zaujatia teoretického postoja podľa rôznych autorov:

        K. Jaspers: hraničné situácie, ako napr. ocitnutie sa
            tvárou v tvár smrti,
            v utrpení,
            v situácii viery
        J. Beauffret: ocitnutie sa
            v tichu,
            v samote
        M. Heidegger: ocitnutie sa v nude (cf [72];12).

/záujem
− sústredená (dlhodobejšia) pozornosť.
:: celok daného, predmet záujmu, snobizmus, systém umelý, záležanie, zaujatie, záujem (psychológia), záujem verejný (právo).

/záver
− posledná, koncová časť; výsledok uvažovania, poznávania, rokovania ap.; uzatvárajúca súčiastka, uzáver.
:: výsledok (matematika).

/záver argumentu
– tvrdenie, ktorého pravdivosť sa zdôvodňuje pomocou pravdivosti premís argumentu.
:: argument, argument platný deduktívne, logika, predpoklad (logika), schéma argumentu, vyplývanie logické, záver, záver argumentu (logika moderná), závislosť pravdivostná.

/záver argumentu (logika moderná)
– jeden z postupnosti výrokov, ktorého pravdivosť zdôvodňujeme. Ostatné výroky – tie, ktorých pomocou zdôvodňujeme pravdivosť záveru argumentu, sa nazývajú premisy argumentu. Ak záver argumentu vyplýva z premís argumentu, hovoríme, že argument je platný (cf [89];12 – 13).
:: logika moderná, záver argumentu.

/závisenie
– bytie odkázaným na niekoho alebo niečo; bytie podmieneným istými okolnosťami.

/závislosť
− podmienenosť istými podmienkami, činiteľmi; stav niekoho alebo niečoho závislého; určenie daného javu javom iným. Istým druhom závislostí sa zaoberá napríklad statika.
:: anizotropia, dependencia unilaterálna, nezávislosť, premenná nezávislá, premenná závislá, tabuľka, závislosť pravdivostná.

/závislosť pravdivostná
− väzba medzi premisami argumentu a záverom argumentu, na ktorej sa zakladá deduktívne vyplývanie.
:: logika, vyplývanie logické.

/závislý
– podmienený istými podmienkami alebo činiteľmi, závisiaci od nich.

/zážitok
− významový útvar tvorený prežívaním a pociťovaný ako obohatenie vlastnej osobnosti (als Bereicherung der eigenen Persönlichkeit empfunden wird) ([12];181).
:: zážitok (psychológia), zážitok estetický, zážitok umelecký.

/zážitok estetický
− významový útvar, ktorý je výsledkom vnímania predmetov s estetickou funkciou, vnímania umeleckých diel alebo výsledkom významového podprocesu participácie na estetickom či umeleckom dianí.
:: estetika, jav estetický, zážitok.

/zážitok umelecký
– estetický zážitok, ktorý je výsledkom umeleckého prežívania ako podprocesu tvorivej a emocionálne (nezriedka aj intelektuálne) nabitej participácie na umeleckom diele alebo umeleckom dianí, ktorého vrcholným stupňom je katarzia a prechodným stupňami na eventuálnej ceste k nej rôzne kombinácie prežívanej príjemnosti alebo nepríjemnosti, plytkosti alebo hĺbky, dynamickosti alebo pokoja, emocionálneho chladu alebo vrúcnosti, prerušovanosti alebo kontinuity...
    Dôležitou súčasťou (podprocesom) umeleckého zážitku je emocionálny zážitok.
:: zážitok.

/zážitok umelecký (Albrecht, J.)
− emocionálne akcentovaný tvorivý poznávací prístup k umeleckému dielu (cf [32];165).
:: Albrecht, J., zážitok, zážitok umelecký.

/zbytočný
− nepotrebný, bezúčelný, bezdôvodný, existujúci alebo vyskytujúci sa bez príčiny, bez dôvodu alebo bez potreby.

/zdanie
– ukazovanie sa súcna ako niečo, čím samo osebe nie je; v tomto ukazovaní sa súcno „vyzerá“ „tak ako...“ ([87];45).

/zdanie sa
– matie pocitu, javenie sa (na pohľad), domnievanie sa, videnie sa; budenie dojmu, prichádzanie, pripadanie.

/zdôvodnenie
– odôvodnenie, významový útvar, ktorý je výsledkom zdôvodňovania.

/zdôvodňovanie
– významový proces spočívajúci v nachádzaní dôvodu, v jeho skúmaní a vo vyvodzovaní dôsledkov z neho.
:: kontext zdôvodňovania, vzťah kontextu zdôvodňovania a kontextu objavu.

/zdravie duševné (Freud, S.)
– schopnosť pracovať, milovať a hrať sa ([740];702).
:: Freud, S..

/zdroj obsahu a foriem významového univerza
− zmysel, ktorého zdrojom je zasa inscendencia ako súbor konštitutívnych a inštitutívnych procesov alebo zmysel konštituujúcich a inštituujúcich procesov predstavujúcich súborne senzórium sveta.
    Chradnutím inscendencie chradne i zmysel a teda i obsah a formy významového univerza.
:: synkriticizmus, univerzum významové.

/zem
– jeden z elementov alebo živlov tematizovaných v mytológiách a filozofiách zvyčajne povedľa ohňa, vody, vzduchu, éteru.
:: ádžívika.

/zemeguľa
− naša planéta, Zem.

/Zenón z Eley
(asi 490 − 430 pr. n. l.) − starogrécky filozof, predstaviteľ eleatskej školy. Ako prvý začal používať vo filozofii formu dialógu. Do dejín filozofického myslenia sa zapísal najmä formulovaním apórií.
:: filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.

/zhoda
− bytie v súlade (napr. s požiadavkami), bytie v harmónii alebo matie takých istých vlastností ako niečo iné.

/zhodnosť
− rovnakosť, totožnosť, identickosť.

/zhotovenie
− vypracovanie, odborné urobenie (ručne, remeselne, strojom).

/zhotovovanie
− vypracovávanie, odborné robenie (ručne, remeselne, strojom).
:: vyrábanie.

/zhrnutie
– danie na jedno miesto hrnutím, stiahnutie alebo zvinutie dokopy; urobenie uceleným.
:: zhrnutie, in Apendix.

/Zigo, Milan
(4. 9. 1934 Fiľakovo − 11. 11. 2017 Modra) − slovenský filozof, významný predstaviteľ bratislavskej filozofickej školy, venujúci sa vzťahu filozofie a prírodných vied, dejinám novovekej filozofie a filozofie 19. storočia a frankofónnu filozofiu vedy 20. storočia. s akcentom na frankofónnu oblasť. Aktívne sa podieľal na dvoch veľkých projektoch: na vydávaní desaťzväzkovej Antológie z diel filozofov (1966 – 1977) a na edičnom rade Filozofické odkazy, ktorého bol spoluiniciátorom.
    Popri reflexii vývinu filozofického myslenia venoval hlboké analýzy novovekému typu racionality a racionality vedy vôbec, súc inšpirovaný predstaviteľmi francúzskeho neoracionalizmu Bachelardom, Gonsethom, Piagetom.
    Pociťujúc ohraničenia scientistického prístupu, usiloval sa ho do istej miery kompenzovať úvahami o estetickej, umenovednej (najmä literárnovednej) problematike, ktoré majú glosátorský, nie systematický charakter (publikoval ich v literárnych a pod. časopisoch, napr. v Slovenských pohľadoch). Táto činnosť preukazovala Zigovu trvalú pozornosť kultivácii slovenskej spoločenskej reality.

D (výber): Pozitivistické prvky v pokusoch o vedeckú filozofiu 18. storočia vo Francúzsku, 1960; Diderotov vývin k materializmu, 1961; Zákon zachovania energie a kauzalita, 1965; Pascal a jansenizmus, 1965; Filozofické východiská a interpretácia vedeckých poznatkov, 1966; Prírodovedné korene filozofie, 1967; Pozitivizmus, voluntarizmus, novokantovstvo (s I. Hrušovským), 1967; Spor o Garaudyho poňatie marxizmu, 1968; Bachelardovo úsilie o neoracionalistickú epistemológiu, 1969; Tvorba a „snenie“ v Bachelardovej filozofii, 1970; Piagetova genetická epistemológia a neoracionalizmus, 1971; Prvky novovekej vedy a novej metódy v Kopernikovom diele, 1973; Racionalizmus vedy a neklasická retrospektíva, 1975; Vedecký obraz sveta a filozofia, 1975 – 1976; K filozofickým aspektom kozmologickej problematiky, 1975; K neoracionalistickému chápaniu dialektiky vedeckého poznania, 1975; Učenou nevedomosťou k začiatkom novovekého myslenia, 1979; Neoracionalistická koncepcia filozofie vedy a vývinu vedeckého poznania, 1982; Prírodné vedy a kultúra, 1983; Igor Hrušovský ako historik filozofie, 1984; Diderotov variant mechanistického materializmu, 1984; Gonsethova „otvorená filozofia“ ako variant scientizmu 20. storočia, 1985; Filozofia a teória vedy v koncepciách neoracionalizmu, 1985; Spinozova Etika ako hľadanie absolútna v každodennosti, 1986; Pohľady do novovekej filozofie, 1987; Svetonázor v živote človeka a spoločnosti (spoluautor), 1987; Bachelardovo chápanie pretržitosti vo vývine vedy, 1988; Konfrontácie s pozitivizmom (spoluautor), 1989; Dejiny vedy a pojem ruptúry v Bachelardovej epistemológii, 1990; Dejiny filozofie – stredoškolská učebnica (spoluautor), 1993.

:: filozofia slovenská, škola filozofická bratislavská.

/zisk
− výsledok získavania, úžitok, osoh, prospech.
:: činnosť podnikateľská.

/získanie
− nadobudnutie.
:: získaný, získavanie.

/získaný
– naučený na základe interakcií s fyzickým a sociálnym svetom (v tomto zmysle sa kladie proti vrodenému).
:: získanie, získavanie.

/získavanie
− nadobúdanie, dosahovanie.
:: získanie, získaný, získavanie informácií.

/zistenie
− spoznanie niečoho skúmaním.
:: rozbor, vypočítanie.

/zisťovanie
− skúmanie skutočného stavu niečoho, dochádzanie k niečomu skúmaním, napríklad zisťovanie príčiny. Zisťovať možno napríklad úvahou.
:: komparácia, orientácia človeka vo svete, prieskum, skúška.

/zjavný
− očividný, zrejmý, badateľný, viditeľný.

/zjavovanie sa
– stávanie sa viditeľným, objavovanie sa, ukazovanie sa.

/zjednocovanie
– robenie jednotným, spájanie v jednotu.

/zjednotenie
− urobenie jednotným, spojenie v jednotu.

/zlo
− škodenie (najmä druhým), spôsobujúcno škody alebo zbytočného utrpenia.
– I: The Concept of Evil, in: Stanford Encyclopedia of Philosophy.
:: etika, rítus apotropaický.

/zlom inscendentalizačný v kultúre 21. storočia
– všesmerná inscendentalizácia čiže obrat dovnútra, do seba samého, do seba samej všetkých vrstiev a smerov civilizácie a jej nositeľov v globálnom, národnom (etnickom), skupinovom, intergeneračnom, interindividuálnom a osobne individuálnom rozmere po nástupe druhej axiálnej éry ako podmienka prežitia po vyčerpaní existenčných zdrojov planéty. K špecifikám tejto metaparadigmatickej premeny patrí to, že generálnym východiskom alebo počiatkom inscendentalizácie už môže byť iba slobodná osobná metanoia toho ktorého ľudského indivídua: inscendencia je nedelegovateľná, neprenosná, realizovateľná iba na základe iniciatívy ľudského jedinca. Spoločensky, napr. vo výchovných alebo politických systémoch, je nanajvýš možné vytvárať podmienky inscendentalizácií – týchto výsostne individuálnych obratov do seba samého. Najväčšou (kardinálnou) ťažkosťou stojacou na ceste k inscendetalizácii je deegoizácia.
    Efektom interakcie inscendentalizovaných deegoizovaných ľudských indivíduí je utváranie sa kultúrnych enkláv (kultúrnych spoločenstiev) od najnižších po globálne a napokon utvorenie sa spoločnosti synkriticizmom označovanej ako societas syncritica. Či takýmto spoločenstvom sa môžu stať alebo stávajú útvary typu BRICS, najmä vzhľadom na transekonomický alebo kultúrny potenciál ich vzájomného usúvzťažňovania sa, je téma otvorená, diskutabilná alebo kontroverzná.
    Civilizácia alebo civilizácie, ktorej/ých nositelia by boli ,,neschopní” inscendentalizácie, je/sú odsúdená/é na zánik. Je otázne, či ,,inscendentalizácieneschopná” civilizácia strhne k zániku aj ostatné.
:: cesta perichronická (synkriticizmus), doba osová druhá, kultúra 21. stor., revolúcia sociálna (synkriticizmus), synkriticizmus, ťažkosť (synkriticizmus).

/zlomok nepriamy, in: A (dejiny filozofie).

/zloženie
− utvorenie, zostavenie, skladba, štruktúra – súhrn zložiek, z ktorých je niečo zložené.
:: zloženie (Kant, I.).

/zloženie (Kant, I.)
– compositio – spojenie, ktoré „je syntézou rozmanitosti, ktorá nepatrí nevyhnutne k sebe. Napríklad dva trojuholníky, v ktorých sa štvorec delí uhlopriečkou, nepatria nevyhnutne k sebe samy pre seba. Taká je syntéza rovnorodého vo všetkom, čo možno hodnotiť matematicky (túto syntézu možno zase deliť na agregáciu a koalíciu, pričom prvá sa zameriava na extenzívne, druhá na intenzívne veličiny)“ ([64];160).
:: Kant, I., zloženie.

/zložka
− jeden z prvkov, častí, ktoré utvárajú celok.
:: jednotka, komponent, stupeň.

/zložka hlavná
− najdôležitejšia, základná alebo ústredná časť.
:: jadro, zložka.

/zlúčenie
− spojenie dovedna.
:: zlúčenie (chémia).

/zlúčenosť
– spojenosť (v jeden celok), danosť dovedna.

/zlučovanie
− spájanie dovedna.

/zmena
− premena, nadobudnutie iných vlastností alebo iného rázu; vystriedanie, nahradenie niečoho (niekoho) iným; výsledok premieňania sa.
Postupný rad zmien (zvyčajne k dokonalejšiemu útvaru) je vývin.
:: alterácia, kmit, prechod, zmena fyzikálna, zmena infinitezimálna, zmena kvalitatívna, zmena podstatná.

/zmena kvalitatívna
− zmena vedúca k inej kvalite.

/zmena podstatná
− zmena podstaty.

/zmenenie
− danie iného vzhľadu, urobenie iným, premenenie.
:: ontológia, premena.

/zmierenie
– odstránenie rozporov, sporov, nezhôd, zmier ([496];952).

/zmierenie sa
− 1. pomerenie sa, zanechanie sporov alebo nepriateľstva; 2. zanechanie vzdoru, prijatie niečoho ako nevyhnutného.

/zmysel
− angl. sense, meaning (napr. Sinn vom Sein des Seienden = the meaning of the being of being, Sinn des Lebens = meaning of life ([860];266)), nem. Sinn – manifestácia sveta alebo čohokoľvek v ňom alebo mimo neho, ich aspektov a vzťahov vo vedomí človeka a v miere jej participácie na kultúre.
    Zmysel môže vystupovať v podobe logického, etického, kauzálneho, teleologického, estetického významového útvaru alebo významového procesu viažúceho sa s dianím, vetou, slovom, dielom. Zmysel sa teda viaže na nositeľa zmyslu: náplň zmyslu možno podávať ako účel, hodnotu, ideu, podstatu.
    V súvislosti so zmyslom je veľmi dôležitým procesom chápanie a interpretácia.
    Zmysel je súčasťou predmetu viacerých vedných, teologických a filozofických disciplín, napr. semiotiky, ikonológie, hermeneutiky atď., ktoré vytvárajú zakaždým svoj špecifický (špeciálnovedný, teologický, filozofický) pojem zmyslu, pričom tieto pojmy nemožno redukovať na niektorý z nich a nemožno ich stotožňovať ani s pojmom zmyslu: pojem zmyslu je iná entita, ako zmysel.
:: chápanie, matie zmyslu, pohľad, rôznosť, výklad, zmysel dejín, zmysel filozofie, zmysel mesta, zmysel veci, zmysel života človeka, zmysluplnosť.

/zmysel dejín
− miera ich participácie na kulture.
:: filozofia dejín, história.

/zmysel filozofie
– podiel filozofie na kultúre.
:: filozofia, kultúra.

/zmysel mesta
– manifestácia mesta vo vedomí človeka v miere jej participácie na kulture.
    Bežne sa zmysel mesta zvykne charakterizovať ako súbor aspektov mesta prispievajúcich k jeho funkcii a významu pre obyvateľov a spoločnosť ako celok, napríklad týchto aspektov:

Ekonomické centrum: Mestá sú často centrami obchodu, priemyslu a služieb. Poskytujú pracovné príležitosti a podporujú hospodársky rast.
Kultúrne a spoločenské centrum: Mestá sú miestami, kde sa koncentruje kultúra, umenie, vzdelanie a spoločenské aktivity. Môžete tu nájsť múzeá, divadlá, univerzity a rôzne spoločenské podujatia.
Infrastruktúra a služby: Mestá poskytujú obyvateľom prístup k dôležitým službám, ako sú zdravotná starostlivosť, vzdelanie, doprava a verejné služby.
Inovácie a technológie: Mestá sú často miestami, kde sa rodia nové myšlienky a technológie. Sú to centrá výskumu a vývoja, kde sa stretávajú odborníci z rôznych oblastí.
Sociálna interakcia: Mestá poskytujú priestor pre sociálnu interakciu a komunitný život. Ľudia sa tu stretávajú, spolupracujú a vytvárajú sociálne siete.
Diverzita a inklúzia: Mestá sú často miestami, kde sa stretávajú ľudia z rôznych kultúr, náboženstiev a etnických skupín, čo prispieva k bohatstvu a rozmanitosti spoločnosti.

:: kultúra, mesto.

/zmysel veci
– manifestácia podieľajúcna sa veci na kultúre v našom vedomí.

/zmysel života človeka
− podľa synkriticizmu = podľa autora čítaného slovníka: participácia života človeka na kultúre a manifestácia života človeka vo vedomí človeka v miere jej participácie na kultúre.
:: človek, šťastie.

/zmysluplnosť
− naplnenosť zmyslom ako poľudšťujúcou prítomnosťou sveta v ľudskom vedomí alebo v bytí človeka, matie zmyslu, spiritualizovanosť.
    Opak zmysluplnosti je zmysluprázdnosť.
    V synkriticizme je zmysluplnosť maximum kultúrneho bytia alebo kultúrnosti. Čokoľvek, čo v stave zmysluplnosti alebo kultúrnosti človek vykoná, má zmysel. Človek je v stave zmysluplnosti neustále v cieli. Medzi akýmkoľvek stavom zmysluplného života človeka a cieľom niet nijakej medzery. Zmysel v tomto kontexte znamená byť kdekoľvek alebo kedykoľvek doma.

/značenie
− 1. dávanie značky na niečo, označovanie, značkovanie;
2. bytie znamením niečoho, znamenanie;
3. zapisovanie, zaznačovanie, zaznamenávanie.

/značka
− viditeľné alebo ináč vnímateľné znamenie, slúžiace na označenie niečoho, znak; poznávacia skratka.
:: šípka, značka, in: Apendix.

/znak
− 1. výrazná, rozlišujúca vlastnosť, charakteristická črta;
    2. niečo, čo zastupuje niečo iné, čo naň poukazuje; predmet alebo jav, ktorý reprezentuje (zastupuje) nejaký iný jav.
    Pre človeka najdôležitejšími znakmi procesov, ktoré prebiehajú vo svete, sú javy.
Jednou z najznámejších disciplín, ktoré skúmajú znaky, je semiotika.
    Dôležitou postupnosťou znakov je správa.
    Systém pravidiel operácií so znakmi je kalkul.
    Usporiadaný súbor znakov je znakový systém.
:: písmeno, pomenovanie, systém znakový, význam, znak (Peirce, Ch. S.), znak (Saussure, F. de), znak (semiotika), znak (teória jazykov formálnych), znak grafický, znak jazykový, znak matematický, znak motorický.

/znak (Peirce, Ch. S.)
– „niečo, čo je určené niečim iným, čo možno nazvať jeho objekt, a čo pôsobí na osobu, ktorú nazývam interpretant, že to druhé (JP objekt) je určené prostredníctvom toho prvého (JP sc. znaku)“.
Poznámka: Morris tento Peirceov triadický model znaku pozmenil a rozšíril tak, že interpretant začal chápať ako významový útvar (pojem, myšlienku), doplnil ho o interpreta a objekt upresnil tak, že vyčlenil denotát (predmet) a designát (triedu predmetov).

/znak (semiotika)
– lat. signum, signans; angl. sign – reprezentant danej veci: niečo, čo zastupuje niečo iné (signatum, referent, vec), pričom existuje niekto, kto si toto zastupovanie uvedomuje a pri tomto uvedomovaní si sa znak ako znak vyjavuje v procese semiózy.
    Znaky možno rozdeliť podľa intenzity väzby medzi znakom a ním zastupovanou vecou na:
        index,
        ikon,
        symbol.

/znak jazykový
− jednotka formálnej štruktúry jazyka (morféma, slovo, spojenie slov, veta) majúca pomenúvaciu (nominatívnu, denominatívnu, referenčnú), významovú (signifikatívnu) a často aj dorozumievaciu (komunikatívnu) funkciu; jazykový znak čosi nazýva, pomenúva – teda je korelátom výseku skutočnosti, a čosi manifestuje, realizuje, je organicky spätý s istou zložkou vedomia; konštituovaný je tromi typmi vzťahov: 1. ku skutočnosti, v tom i k správaniu ľudí a komunikačnému procesu, 2. k vedomiu odrážajúcemu poznávaciu činnosť ľudí, 3. k iným jazykovým znakom; podľa toho má jazykový znak tri typy významu: denotatívny význam, signifikatívny význam a štruktúrny význam (cf [5];71).
:: jazyk.

/znalosť
– významový útvar tvorený systémom poznatkov; vzájomne previazaná (meniteľná, doplniteľná) štruktúra súvisiacich poznatkov, ktorú možno použiť v interakcii so svetom.
    Znalosť niečoho znamená vlastniť jemu zodpovedajúcu reprezentáciu v podobe dostatočne verného a presného kognitívneho modelu vrátane spôsobilosti vykonávať s tým, čo je reprezentované, rôzne kognitívne operácie. Na základe a v rozsahu týchto operácií dokáže človek (aj počítač) predvídať a predpovedať to, čo sa musí, alebo môže v reálnom svete odohrať.
    Znalosť je finálna komplexná informácia s naznačením jej praktického využitia.
    Nositeľmi znalostí sú experti. Znalosť je informácia transformovaná do roviny praktického uplatnenia a použitia.
    Znalosti súvisia s konceptualizáciou entít.
    Znalosti sú tvorené deskripciami entít, reláciami medzi entitami procedúrami, ktoré možno s entitami vykonať.
    Keď chceme znalosti komunikovať (napr. v podobe výkladu, prednášky, článku, učebných textov), ich utriedenie, štruktúrovanie, zdôvodňovanie a pod. sa stáva nevyhnutným. Je to tak aj v prípade, keď sa komunikujú („dodávajú“) počítaču. Počítače vybavené istou znalosťou sa nazývajú znalostné systémy. Znalostné systémy na riešenie odborných problémov postupmi vyžadujúcimi na rozdiel od všeobecných predovšetkým (často úzko) špecializované znalosti sa nazývajú expertné systémy.
:: znalosť, in: Apendix.

/znamenajúcno
– komplex procesov znamenania čiže matia významu alebo zmyslu a ich vyústení.

/znamenanie
− matie takého významu ako..., matie nejakého významu, zmyslu.
:: znamenajúcno.

/známosť
– vedomosť, znalosť.

/znázornenie
− názorné vyjadrenie, zobrazenie.
:: graf, mapa mentálna.

/znenie
− 1. slovné vyjadrenie, formulácia; 2. vydávanie zvuku, zaznievanie; 3. počuteľné prejavovanie sa, šírenie sa.
:: súzvuk.

/zobrazenie
– vytvorenie obrazu niečoho.
:: premietnutie, zobrazenie (matematika), zobrazenie umelecké.

/zobrazovanie
– vytváranie obrazu niečoho, napr. kreslenie.
:: premietanie, zobrazovanie umelecké.

/zobrazujúcno
– vytvárajúcno obrazu.

/zodpovedajúcno
– vyhovujúcno (potrebe, požiadavke, norme, pravidlu, nárokom...), napr. zodpovedajúcno potrebe je komplex procesov uspokojujúcich potrebu.

/zodpovedanie
− bytie v súlade alebo v zhode; vyhovovanie.

/zodpovednosť
− matie povinnosti niesť následky za vykonanie nejakého činu.
:: etika, zodpovednosť právna.

/zoradenie
− usporiadanie do radu, zoskupenie do istého útvaru; usporiadanie v istom poradí.

/zoraďovanie
– usporiadavanie do radu, zoskupovanie do istého útvaru; usporiadavanie v istom poradí.

/zoskupenie
− usporiadanie do skupiny alebo skupín.

/zoskupovanie
− usporiadavanie do skupiny alebo skupín.

/zostava
– výsledok zostavovania.
:: menu, zostavenie.

/zostavenie
− utvorenie vhodného celku z častí alebo osôb.
:: montáž (technika), vyhotovenie.

/zostavovanie
− tvorenie vhodného celku z častí alebo osôb.
:: montáž (technika).

/zostrojenie
− utvorenie z častí zostavením, skonštruovanie.

/zotrvávanie
− zachovávanie si určitého stavu, napr. zotrvávanie v spánku (spanie).

/Zouhar, Marián
(18. 4. 1973 Trenčín − ) − slovenský logik a predstaviteľ analytickej filozofie na Slovensku, špecializujúci sa na filozofiu jazyka, logickú sémantiku, pragmatiku prirodzeného jazyka a dejiny analytickej filozofie.

D: Frege o význame, 1997; Zmysel a denotát indexových výrazov, 1997; Metafyzika a referencia, 1997; Vlastné mená, bezprostredná a sprostredkovaná referencia, 1998; Sousedík a Frege o vlastných menách, 1998; Proper Proper Names I. a II., 1999; Referencia a Russellova teória vlastných mien, 1999; Identifikácia jednotlivín, referencia a vlastné mená, 1999; O vlastných menách, informatívnosti a niektorých nejasnostiach, 1999; Direct Reference, Propositional Attitudes, and Identity, 1999; Vzťah epistemológie a logiky v Russellovej filozofii, 1999; Singulárne propozície a oboznámenosť, 1999; Sémantika vlastných mien (1). Má teória významu vlastných mien význam?, 2000; Rigidné designátory a referencia, 2001; Poznámky o jazyku a ideálnych znakoch, 2001; Logický atomizmus a pomenovanie, 2002; Referencia vlastných mien (1): Kritika historickej teórie, 2002; Referencia vlastných mien (2): Revízia historickej teórie, 2002; Referencia vlastných mien (3): Aplikácia historickej teórie, 2003; Prečo vznikla analytická filozofia?, 2003; Frege a Wittgenstein o logicky dokonalom jazyku, 2003; Dve koncepcie logicky dokonalého jazyka, 2003; Substitution Treatment of Anaphora, 2003; Anaphora, Reference and „The“, 2003; Logika, ontológia a existencia, 2003; Podoby referencie, 2004 (monografia); Vlastné mená a ich použitie, 2004; Vznikla analytická filozofia?, 2004; Anafora a referencia, 2004; Unbound Anaphora and Anaphoric Meaning of „The“, 2004; TIL a anafora, 2004; (spoluautor Cmorej, P.) Vlastné mená, ich sémantika a filozofické problémy (1) − (6), 2005 − 2006; Logický atomizmus Bertranda Russella, 2005; Neúplné deskripcie, 2005; Russellova ontológia ako prekonanie idealizmu, 2005; Kvantifikácia v prirodzenom jazyku (I) − (IV), 2006; K niektorým sémantickým a kognitívnym aspektom vlastných mien, 2006; Na obranu kauzálnej teórie vlastných mien, 2006; Russell’s Theory of Descriptions and the Definite Article, 2006; Rigidná designácia. Metafyzická téma vo filozofii jazyka, 2006 (monografia); Svet jazyka a svet za jazykom, 2007 (monografia); Základy logiky pre spoločenskovedné a humanitné odbory, 2008 (monografia); Problémy jazyka a počiatky analytickej filozofie, 2010 (monografia); Kontext a význam, 2010 (monografia); Medzi sémantikou a epistemológiou jazyka, 2010 (monografia); Realizmus, internalizmus, individualizmus, 2010 (monografia); Význam v kontexte, 2011 (monografia).

:: filozofia slovenská, logika.

/zovňajšok
− vonkajší vzhľad, vonkajšok.

/zovšeobecnenie
– generalizácia – urobenie všeobecne platným (na základe porovnávania a skúmania javov) alebo urobenie všeobecne použiteľným, rozšíreným.

/zovšeobecňovanie
– generalizácia – robenie všeobecne platným (na základe porovnávania a skúmania javov) alebo robenie všeobecne použiteľným, rozšíreným.

/zrak (Aristoteles)
− uprednostňujeme takmer pred všetkými ostatnými zmyslami.

/zreťazenie
− spojenie, zaradenie za sebou, vytvorenie nepretržitého sledu z niečoho.

/zreteľnosť (Descartes, R.)
– odlíšenie od všetkých ostatných ideí, ktoré (spolu s jasnosťou) zaručuje istotu poznatkov.
:: Descartes, R.

/zručnosť
– obratnosť, šikovnosť, rýchlosť vo vykonávaní činnosti.
:: zručnosť pohybová.

/zúčastňovanie sa
− matie účasti, bytie prítomným.

/zvažovanie
– hodnotenie porovnávaním.

/zväzok
− viacej vecí rovnakého druhu spojených, zviazaných dovedna (496;969).
:: zošit, zväzok (knihovníctvo).

/zviazanie
− spojenie viazaním.

/zviazanosť
− spojenosť, pripojenosť, pridruženosť na základe istej príbuznosti.
:: súvislosť, vzťah.

/zviditeľnenie
– urobenie viditeľnejším alebo viditeľným; spôsobenie, aby sa niečo stalo viditeľným alebo známym.
Zviditeľnením vzťahov v určitom významovom útvare (vyjadrenom prirodzeným jazykom) môže byť napríklad rovnica.

/zviera
− (väčší) živočích, najmä cicavec.
Zviera je reprezentované lexikálnym významom slova.
:: zoológia.

/zvláštne
– spoločné črty niekoľkých entít patriacich do určitej triedy (na rozdiel od čŕt, ktoré majú všetky entity tejto triedy, čiže na rozdiel od všeobecného).

/zvláštnosť
– osobitnosť, svojráznosť, osobitosť.

Ž-lexikón

/želanie
− chcenie, aby sa niečo stalo; pocit potreby niečoho.

/žena
− ľudský jedinec ženského pohlavia.
:: feminita, usmievavosť pier ženy, žena, in: Apendix.

/žiadostivosť
– chcenie sprevádzané posudzovaním jeho objektu ako niečoho príjemného alebo krásneho, čo by stálo za to získať.

/žičenie
– bytie v stave priaznivej naklonenosti, prianie.

/žičenie inakosti (synkriticizmus)
– prajný vzťah k pestrosti sveta; chcenie, želanie si, aby niekto alebo niečo dosiahlo inakosť; princíp žičenia inakosti stelesňuje 7. téza synkriticizmu; v súčasnej vede je jednou z najambicióznejších foriem realizácie princípu žičenia inakosti rozvíjanie M-teórie, pretože táto teória prináša výhľad na 10⁵⁰⁰ inakostí inakostí (spojenie „inakostí inakostí“ tu nie je preklep).
    Jednou z najčastejších otázok kladených synkriticizmu je, ako sa princíp žičenia inakosti zlučuje s tézou existencie zla. Synkriticizmus koncipuje odpoveď na túto otázku vychádzajúc z nahliadnutia zbytočnosti konania zla, na strane ktorého (sc. konania zla) je väčší stupeň automatizmu než na strane konania dobra: konať zlo je nosiť vodu do mora; konať zlo je zbytočné, pretože k nemu dochádza aj bez nášho pričinenia, „aj tak“ (fenomén aj-tak-osti konania zla). Je zbytočné žičiť niekomu konať zlo, lebo samo konanie zla je zbytočné.
    Žičenie inakosti je podproces súboru procesov emocionálnovolitívneho apriori, preto nevylučuje inakosť osnovanú na logickom apriori, napríklad opak/zápor/negáciu výroku niekoho iného, ako sme my. Žičenie inakosti otvára možnosť vidieť, ako výrok a jeho opak súvisia; žičenie inakosti nás neobmedzuje len na našu pravdu, ale otvára nám prinajmenšom možnosť vžiť sa do sveta, kde platí opak nami zastávaného výroku. Žičenie inakosti neimplikuje zastávanie nejakého výroku a jeho opaku, ale možnosť a ochotu myslenia ich logickej nezlučiteľnosti. Ľudovo povedané: iný názor v nás nemusí vyvolávať negatívne emócie. Synkriticizmus navyše požaduje, aby inakosť názoru niekoho iného v nás vyvolávala žičlivosť voči tejto inakosti, potešenie z inakosti. Boj proti inakosti koniec koncov inakosti ruší. Ba dokonca zničením protivníka sa nezriedka stávame ešte horšími než zničený protivník.
:: etika.

/živel
– element, pralátka, prvok – najjednoduchšia zložka, pôvodný koreň (gr. ῥίζωμα [rhizóma] = zakorenené, čín. xing [sing] = hýbajúcno; sa. mahábhúta = veľživel) všetkých viditeľných vecí, ktorých zmiešavaním alebo rozlučovaním vzniká alebo zaniká hmotný svet (cf [318];113).
    Živly boli (alebo dokonca až dodnes zotrvávajú) témou mytológií, filozofií, ezoteriky (astrológie, mágie, mystiky), umení.
    V európskom kontexte sa uvádzajú tieto živly:

oheň,
voda,
vzduch,
zem,
éter.

Porovnaj aj posledných päť princípov indickej filozofie sánkhja.

/život
− bol ľuďmi od najstarších čias názorne a emocionálne prežívaný predovšetkým v tom, čím sa svet organizmov, t. j. rastlín, zvierat a ľudí odlišoval od všetkej ostatnej skutočnosti. Z tohto pôvodného chápania života sa postupne vyvinul celý rad významových útvarov, ktoré sú výsledkom poznania rôznych aspektov života: najčastejšie sa stretávame s náboženskými, špeciálnovednými, filozofickými, mytologickými, umeleckými a každodennými predstavami, pojmami alebo koncepciami života.
Svetonázorovo explozívna je otázka vzniku života.
Život (z pohľadu biológie) je biologická forma pohybu hmoty, ktorá sa vyznačuje týmito procesmi, vlastnosťami alebo schopnosťami:

metabolizmus,
rast,
vývoj,
rozmnožovanie,
premenlivosť,
dedičnosť,
dráždivosť,
prispôsobivosť.

    Život je súčasťou predmetu predovšetkým biológie.
:: biogenéza, biológia, bytie živým, organizmus živý, prejav životný, systém biologický, systém živý, hmota živá, smrť, systém živý, život (biológia), život (Polouček, P.), život človeka, život ekonomický, život každodenný, život psychický, živý.

/život človeka
– spravidla alebo len príležitostne sebaprežívaný spôsob existencie a pohybu človeka v superpozícii jeho žitia a umierania: človek žijúc umiera a umierajúc žije. Človek sa ani nerodí „skôr“, než začne umierať, ani neumiera „skôr“, než začne žiť: prvá sekunda jeho života je zarovno (bezčasmo) prvá sekunda na jeho ceste k smrti; nie je tu prv a potom, zakaždým tu je len hneď.
    Smrť sa kontraponuje životu človeka iba jej substantivizáciou (alebo substantivalizáciou) čiže jej vysunutím do záživotia, čo o. i. generuje strach zo smrti ([789]).
    K vyváženému a naplnenému životu človeka pozri článok inteligencia a život človeka.
:: zmysel života človeka.

/život každodenný
− jedna zo základných foriem osvojovania si sveta človekom, vyznačujúca sa jej pôvodnou (principiálnou) predchodnosťou pred ostatnými.
:: osvojovanie si sveta človekom.

/život spoločenský
– súbor javov a procesov realizovaných medzi ľuďmi v spoločnosti; rad situácií, v ktorých sa ľudia stretávajú, oddeľujú sa, oznamujú si niečo, vyžadujú niečo od seba, snažia sa ovplyvňovať konanie druhých, získať od nich niečo a pod. Každé stretnutie s inými ľuďmi je novou situáciou.
:: spoločnosť.

/živý
– prejavujúci znaky života.

0 – 9-lexikón

/= (logika tried)
– rovnosť tried, napr. f = g, čo znamená, že trieda f i trieda g má rovnaký počet tých istých prvkov ([4];103).

/=_df – definičná rovnosť.
:: logika.

APENDIX

–A–  –B–  –C–  –Č–  –D–  –E–  –F–  –G–  –H–

–CH–  –I–  –J–  –K–  –L–  –M–  –N–  –O–  –P–

–Q–  –R–  –S–  –Š–  –T–  –U–  –V–  –W–  –X–

–Y–  –Z–  –Ž–  –0 – 9–

A-apendix

/A (elektrotechnika)
– skratka pre jednotku elektrického prúdu ampér.

/a (gramatika)
– priraďovacia spojka.

/a (hudba)
– šiesty tón hudobnej abecedy.

/a (slovenčina)
– spojka prirodzeného slovenského jazyka.

/A, a (lingvistika)
– prvé písmeno latinskej abecedy; prvé písmeno väčšiny abecied (vrátane slovenskej abecedy).

/a ballata
tal. – v slohu balady; na spôsob balady.

/a bas
fr. – dolu, dolu s ním, preč s ním.

/a basa voce
tal. – v hudbe: potichu, ticho.

/a battuta
tal. – v hudbe: na takt, podľa taktu.

/a bene placito
[plačito] tal. – v hudbe: ľubovoľne.

/a cognitionibus (právo)
– cisárska kancelária pre organizáciu cisárovho súdu za principátu.

/a piena voce (hudba)
– plným hlasom.

/a tempo (hudba)
– v pôvodnej rýchlosti.

/Aachen
− fr. Aix-la-Chapelle − kúpeľné mesto v Severnom Porýní-Vestfálsku v Nemecku.
Pôvodne keltské osídlenie, od 1. stor. rímske kúpele Aquisgranum, za vlády Pipina III. založený hrad, od 788 zimné sídlo Karoľa I. Veľkého, neskôr rezidencia nemeckých kráľov s korunovačnou kaplnkou z 10. stor.; 1166 mestské práva.
:: geografia, Nemecko.

/Aachen, Hans
(1552 Kolín n. R. – 1615 Praha) – nemecký maliar, žiak G. Jerrigha v Kolíne n. R., typický predstaviteľ stredoeurópskeho manierizmu.

D: Víťazstvo pravdy pod ochranou spravodlivosti, 1598, meď 56x47, Mníchov, Alte Pinakothek.

/Aakjär, Jeppe
(10. 9. 1866 – 22. 4. 1930)
– dánsky spisovateľ, autor románov a básní, z ktorých mnohé zľudoveli alebo boli zhudobnené.

/Aalto, Alvar
(1899 – 1976) – fínsky architekt a urbanista, predstaviteľ neoklasicizmu. Je autorom o. i. knižnice vo Viipuri, kongresovej haly Finlandia v Helsinkách, sídliska v Sumile atď.

/ab epistulis (právo)
– cisárska kancelária za principátu, vybavujúca korešpondenciu.

/ab equis ad asinos
lat. – (gazdovať) zo šafľa do šechtára, od tisíca ku stu; vyjsť na psí tridsiatok, na mizinu.
:: hospodárstvo.

/abacinácia
lat. – oslnenie, oslepenie.

/Abafi, František, aj Abaffy
(1732 – 1817) – uhorský šľachtic, prívrženec francúzskeho osvietenstva, pravdepodobný autor slovenskej i maďarskej parafrázy Marseillaisy ([16];15).

/Abakuk
– Habakuk – jeden z malých (menších) prorokov Izraela. Niekedy ho považujú za Nahumovho rovesníka.
:: Biblia.

/abakus (architektúra)
– doska, horná časť antickej stĺpovej hlavice.
:: architektúra.

/abakus (matematika)
– staroveká počítacia tabuľka.

/abalienácia (právo)
– prevod vlastníckeho práva na inú osobu; scudzenie, prisvojenie si.

/abampér
vm podľa A.-M. Ampèra – staršia základná elektromagnetická jednotka prúdu; značka aA.
:: fyzika.

/abanácia
lat. – ročná výpoveď.

/abandon (colníctvo)
– prenechanie tovaru štátu za ohlásenú cenu namiesto zaplatenia cla.

/abandon (poistenie v doprave námornej)
– zrieknutie sa stroskotanej lode v prospech poisťovne.

/abandon (právo)
– zrieknutie vlastníckeho práva alebo majetku.

/abandonovať
fr. – prenechávať, prenechať.

/abassamento (obchod)
– zníženie ceny, znehodnotenie (tovaru).

/abatiša
lat.<gr.<hebr. − opátka, predstavená ženského katolíckeho kláštora, v ktorom žijú rehoľnice so slávnostnými sľubmi.
:: katolicizmus.

/abaxiálny (botanika)
– vzdialenejší od osi rastliny.

/abázia
gr. – neschopnosť chodiť spôsobená nervovými alebo psychickými poruchami. Môže byť funkčná (pri hystérii) alebo organická (pri poškodení mozgovej kôry). Často je spojená s astáziou.
:: medicína.

/abažúr
fr. – šikmé okno, ktoré prepúšťa svetlo zhora, ale zamedzuje výhľad; debnenie vytvárajúce platňu postavenú šikmo pred okno, takže umožňuje osvetlenie a súčasne znemožňujúci výhľad.
:: architektúra.

/Abbásovci
− arab. Banú Abbás − potomkovia Mohamedovho strýka al-Abbása († 653). 750 – 1258 arabská dynastia kalifov. Za al-Mansúra preniesli (762) sídlo kalifátu z Damasku do Bagdadu. Centrum ríše Irak, hlavné mestá Kúfa, Bagdad, Vásit, Samarra. V 8. stor. – 10. stor. najväčší rozmach arabsko-islamskej civilizácie.
:: história.

/Abbo Floriacensis
(945/950 v okolí Orléans – 1004 zabitý počas inšpekčnej cesty) − fr. Abbon de Fleury – francúzsky spisovateľ a učiteľ, stúpenec clunyjského hnutia.

D: Apologeticus (Obhajoba); Questiones grammaticae (Gramatické problémy); Syllogismorum categoricorum et hypotheticorum enodatio (Rozuzlenie kategorických a hypotetických sylogizmov).

/abdicatio (právo)
– vzdanie sa, zrieknutie sa (úradu).

/abeceda
– súbor všetkých písmen istej grafickej sústavy; systém značiek pre jednotlivé písmená.
:: abeceda (lingvistika), abeceda (teória jazykov formálnych), abeceda anglická, abeceda hebrejská, abeceda hudobná, abeceda latinská, abeceda Morseho, abeceda Morseova, abeceda ruská, abeceda sanskrtská, abeceda slovenská, písmeno.

/abeceda (lingvistika)
− sústava grafických znakov usporiadaných podľa pevne určeného tradičného poriadku. Slúži na písomné zachytenie príslušného jazyka a na písomné dorozumievanie v ňom ([237];51).

/abeceda (teória jazykov formálnych)
– ľubovoľná konečná neprázdna množina, ktorej prvky sa nazývajú znaky alebo symboly a ktorú možno označiť symbolom Σ, pričom v prípade práce s rozličnými abecedami ich možno označovať oindexovaným symbolom Σ.

/abeceda anglická
– sústava týchto grafických znakov: a [ei], b [bi:], c [si:], d [di:], e [i:], f [ef], g [dži:], h [eič], i [ai], j [džei], k [kei], l [el], m [em], n [en], o [ou, p [pi:], q [kju:], r [a:], s [es], t [ti:], u [ju:], v [vi:], w ['dablju(:)], x [eks], y [wai], z [zed]. Znalosť týchto písmen a ich výslovnosti (v hranatej zátvorke) je nevyhnutne potrebná pre hláskovanie (spelling) anglických slov.
:: angličtina.

/abeceda hebrejská
– má 22 písmen označujúcich iba spoluhlásky; nižšie sa uvádza dnešná forma hebrejských písmen, tzv. štvorcové písmo, ktoré sa postupne vyvinulo z archaického hebrejského písma, existujúceho dodnes v starých nápisoch:

:: hebrejčina., judaizmus, Židia, židia.

/abeceda hudobná
− súbor tónov c, d, e, f, g, a, h.
:: hudba.

/abeceda latinská – sústava 23 grafických znakov latinského písma (abeceda klasickej latinčiny):
            A B C D E F G H I K L M N O P Q R S T V X Y Z;
            v prepise malými písmenami:
            a b c d e f g h i k l m n o p q r s t u (v) x y z.
Rimania prijali abecedu od západných Grékov pravdepodobne prostredníctvom Etruskov. Rimania poznali len majuskulu, minuskula sa vyvinula až v stredoveku.
:: latinčina.

/abeceda Morseova
– Morseho abeceda – systém telegrafických značiek založený na kombinovaní bodiek a čiarok a slúžiaci na dorozumievanie.
Na zapisovanie správ pomocou Morseovej abecedy sa používa Morseov telegrafický prístroj.
:: kód.

/abeceda ruská
– azbuka.

/abeceda sanskrtská − sústava grafických znakov sanskrtu a zároveň jeho hláskový systém:

/abeceda slovenská
– abeceda založená na latinskej abecede, pozostáva zo 46 písmen, ktoré sú
        jednoduché: a, b, c, d, e, f, g, h, i, j, k, l, m, n, o, p, q, r, s, t, u, v, w, x, y, z,
        vytvorené za pomoci diakritických znamienok
            dĺžeň (´): á, é, í, ĺ, ó, ŕ, ú, ý,
            mäkčeň (ˇ): č, ď, ľ, ň, š, ť, ž,
            dve bodky (¨): ä,
            vokáň (^): ô, alebo
        spojené z dvoch písmen (zložky): dz, dž, ch.
    V slovenskej abecede je 14 samohlások a 32 spoluhlások.
:: lingvistika, slovenčina.

/abecedár
– abecedný zoznam; príručka základných poznatkov, pravidiel.

/ablatív
lat. – pád, ktorý vyjadruje odlúčenie alebo vzďaľovanie od istého miesta. Ablatív môže mať aj nástrojový, sprievodný alebo miestny význam, napríklad lat. Domino (5;9).
:: lingvistika.

/ablaut
nem. – stupňovanie samohlások – striedanie samohlások v etymologicky príbuzných slovách, napríklad lat. tego/toga, slov. výber/výbor ([5];9).
:: lingvistika.

/abolitio (právo)
– 1. zrušenie zákona, rozsudku; 2. odstránenie, vymazanie (z listiny); udelenie milosti, zastavenie trestného konania.

/abreviácia
lat. – tvorenie slov skracovaním ako prostriedok jazykovej ekonómie.
:: lingvistika.

/abrogatio (právo)
– zrušenie zákona, odňatie úradu.

/abscisa
lat. – x-ová súradnica.
:: matematika.

/absolutizmus
lat. – absolutistická monarchistická vláda – forma monarchistickej vlády, v ktorej panovník vládne neobmedzene, bez spoluúčasti stavov.
    K rozmachu absolutistických monarchistických foriem vlády v Európe došlo v 17. a 18. storočí, kedy nahradzovali stavovské monarchie.

/absolutórium (pedagogika)
− ukončenie štúdií alebo osvedčenie o ich absolvovaní.
:: minimum vzdelávacie.

/absorbér (fyzika jadrová)
– pohlcovač – materiál zastavujúci ionizujúce žiarenie, napríklad olovo, oceľ alebo betón oslabujú gama žiarenie a zastavia žiarenie ala a časť žiarenia beta.
:: fyzika.

/abstrakcia matematická
− abstrakcia zakladajúca sa na pojme čísla a zovšeobecňovaní matematických operácií s číslami ([76];23).
:: matematika.

/accelerando (hudba)
– stále, čím ďalej rýchlejšie; zrýchľovať.

/acceptilatio (právo)
– formálne prijatie plnenia, formálna kvitancia, slávnostné odpustenie dlhu uskutočnené opačným právnym konaním ako jeden zo spôsobov zániku záväzku podľa civilného práva.

/accessio (právo)
– 1. prírastok (prirodzený alebo ako výsledok práce alebo zmiešaný (originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva); 2. prirátanie.

/accessorius (anatómia človeka)
– prídatný, vedľajší.

/accidentalia negotii (právo)
– nepravidelné alebo vedľajšie súčasti právneho konania (právneho úkonu) závislé od vôle konajúcich.

/accrescentio (právo)
– prírastok (druh originárneho spôsobu nadobnutia vlastníckeho práva).

/accusatio (právo)
– obžaloba; verejná žaloba v trestnom konaní koncom rímskej republiky.

/acetylcholín
lat. + gr. – (CH3COOCH2CH2N+(CH3)3OH-) – neurotransmiter tvorený signálnou molekulou, chemický mediátor dôležitý pri prenose nervového vzruchu; je uvoľňovaný na nervových zakončeniach alebo v nervovosvalových platničkách s cieľom prenášať nervový signál.
    Chemicky ide o ester kyseliny octovej a aminoalkoholu cholínu.
    Acetylcholín je signálovou molekulou parasympatického nervového systému u pregangliových aj postgangliových neurónov. Je syntetizovaný v presynaptickom zakončení neurónu pomocou enzýmu acetylcholíntransferáza (cholínacetyltransferáza) z cholínu a acetyl-CoA (vyslov Acetyl-koenzým A). Po uvoľnení do synaptickej štrbiny a väzbe na receptory je acetylcholín štiepený acetylcholínesterázou na cholín a kyselinu octovú a tým stráca schopnosť pôsobiť ako neurotransmiter.
Acetylcholín pôsobí aj na svalstvo a znižuje krvný tlak.
:: chémia, somatológia.

/acquis communautaire
fr. – súbor spoločných práv a povinností záväzných pre všetky členské štáty EÚ.
:: právo.

/AD (ekonómia)
− agregátny dopyt.

/adagio (hudba)
– 1. vo výraze, prednese: pomaly, voľným tempom, voľne, zdĺhavo, vážne.
2. v sonátovom cykle: pomalá, voľná časť.
3. samostatná vážna skladba v pomalom, voľnom tempe.

/adiabatický
gr. − odohrávajúci sa bez výmeny tepla s okolím čiže v tepelne izolovanej sústave, cf dej adiabatický.

/administratíva
lat. − správa, riadenie, spravovanie, vybavovanie verejných vecí štátu, podniku a podobne; orgány vykonávajúce túto činnosť.
Administratíva je predmetom administrativistiky.
:: operát (administratíva), správa (administrativistika), správa štátna, správa verejná, úkon administratívny, vec verejná.

/administrativistika
lat. – veda o administratíve.
:: správa (administrativistika), úrad.

/administrátor (internet)
– správa systému, siete, alebo serveru, ktorý zodpovedá za ich chod a bezchybnosť a za nastavenie bezpečnostnej politiky, zahrnujúcej zabezpečenie systému, antivírové zabezpečenie atď.

/adrenalín
lat. – hormón, ktorý produkujú nadobličky a ktorý účinkuje na zrýchľovanie srdcovej frekvencie, rozšírenie dýchacích ciest, na redistribúciu krvi z kože do mozgu a svalov...

/Ady, Endre
(1877 – 1919) – najvýznamnejší maďarský lyrik, inšpirovaný prekliatymi básnikmi a symbolizmom, novelista a publicista, vedúca postava všetkých hnutí maďarskej moderny, významové univerzum ktorého („svet všetkých tajomstiev“ – tajomstva lásky, tajomstva smútku, tajomstva slávy, tajomstva života a smrti, tajomstva Boha a tajomstva maďarstva) preniká základná filozofická idea rozporu medzi dosiahnutým a nedosiahnuteľným (pozri báseň Bolyongás Azurországban (Blúdenie azúrovou krajnou).

/aeróbny
gr. – žijúci len v prítomnosti vzduchu alebo kyslíka. Aeróbne organizmy sú organizmy, ktoré si vyžadujú kyslík.

/aerofón
gr. – vzduchozvučný nástroj – hudobný nástroj, v ktorom zvuk vzniká kmitaním vzduchového valca, pričom samotný nástroj nevibruje, vibruje iba vzduch).
Aerofóny sa delia na:
        voľné (napr. harmonika...),
        uzavreté (napr. trúbky, lesný roh, priečna flauta, hoboj, klarinet, fagot...).
:: hudba.

/aerológia
gr. – veda o vyšších atmosférických vrstvách Zeme.

/aeronautika
p. letectvo.

/aerosól
gr.+lat. − rôznorodá zmes kvapalnej a plynnej látky.
:: chémia.

/aeternitas (latinčina)
− 1. večnosť 2. večná pamiatka, nesmrteľnosť 3. večný život ([497];32).

/afekt (psychológia)
– osobitný druh nižšieho citu, spočívajúci v krátkotrvajúcej spravidla prudkej, intenzívnej emócii, majúcej aj objekt a sprevádzanej zvyčajne motorickými prejavmi, napr. zlosť, radosť, strach, žiaľ...
:: psychoanalýza, situácia afektogénna.

/afektácia
lat. – strojenosť, prepjato strojené, neprirodzené správanie.

/afinita (biológia)
– vzájomný vzťah pohlavných buniek vstupujúcich do oplodňovacieho procesu.

/afinita (geometria)
– druh príbuznosti dvoch rovinných alebo priestorových útvarov.

/afinita (chémia)
– zlúčivosť prvkov, schopnosť atómov priťahovať elektróny.

/afinita (mikrobiológia)
– objektívny dôvod asociácie javov.

/afinita (ovocinárstvo)
– zrastavosť – vzťah medzi podpníkom a štepom.

/afix (lingvistika)
– morféma pripájaná k inému, základnejšiemu tvaru (k základu, ku koreňu...) na rozličných miestach. Rozlišuje sa:
        infix,
        prefix,
        sufix (cf [153];79, 5;12).

/Afrika
– súčasť Starého sveta, rozlohou tretí najväčší a počtom obyvateľstva druhý najľudnatejší svetadiel, ktorý na severe obmýva Stredozemné more, na východ a juhovýchode Indický oceán, na západe Atlantický oceán a na juhu Južný oceán.
Afrika, jej kultúra, dejiny a jazyky sú predmetom afrikanistiky.
:: Afrika (história), Afrika južná, Afrika severná, Afrika východná, Afrika západná, afrikanistika, filozofia africká, geografia, Sahel.
– I: Afrika, in: Wikipédia.

/Afrika (história)
− rímska provincia na území bývalého Kartága. V Afrike za zrodil človek (pred najmenej 5 miliónmi rokov). Dnes je africký kontinent domovom mnohých národov, ktoré hovoria viac ako 800 jazykmi (z nich je opísaných asi 730). Kultúrne členenie Afriky sa dnes opiera o členenie jazykové.

/Afrika južná
− región afrického kontinentu geograficky alebo geopoliticky zahrnujúci tieto krajiny: Botswana, Lesotho, Namíbia, Južná Afrika. Svazijsko.
V južnej a východnej Afrike začína zhruba pred 3 miliónmi rokov vývin pravekej kultúry.
– I: Južná Afrika (región), in: Wikipédia.
:: geografia.

/Afrika severná
– jeden z piatich regiónov afrického kontinentu na sever od Sahelu, takmer celý pokrytý Saharou a zahrnujúci dnes (podľa vymedzení OSN) tieto štáty a závislé územia: Alžírsko, Egypt, Líbya, Maroko, Sudán, Tunisko, Západná Sahara, Ceuta, Kanárske ostrovy, Madeira a Melilla.
    Severná Afrika leží blízko Európy, zo severu ju obmýva Stredozemné more, zo západu Atlantický oceán a z východu Červené more. Na severovýchod hraničí severná Afrika s Áziou.

/Afrika východná
− región afrického kontinentu zahrnujúci krajiny (štáty a závislé územia): Burundi, Džibutsko, Eritrea, Etiópia, Keňa, Komory, Madagaskar, Malawi, Maurícius, Mayotte, Mozambik, Réunion, Rwanda, Seychely, Somálsko, Tanzánia, Uganda, Zambia a Zimbabwe.
    Vo východnej a južnej Afrike začína zhruba pred 3 miliónmi rokov vývin pravekej kultúry.
– I: Východná Afrika, in: Wikipédia.
:: geografia.

/Afrika západná
– región afrického kontinentu na západe a na juhu ohraničovaný Atlantickým oceánom, severnú hranicu tvorí púšť Sahara. Za východnú hranicu sa považuje údolie Benue alebo pomyselná spojnica Mount Cameroon a jazera Čad.
Západná Afrika zahrnujúci tieto krajiny: Benin, Burkina, Gambia, Ghana, Guinea, Guinea-Bissau, Kapverdy, Libéria, Mali, Mauretánia, Niger, Nigéria, Pobrežie Slonoviny, Senegal, Sierra Leone, Svätá Helena a Togo. Niekedy sa sem zaraďuje aj Čad, Rovníková Guinea, Gabon, Svätý Tomáš a Princov ostrov a Západná Sahara.
I: Západná Afrika, in: Wikipédia.
:: geografia.

/afrikanistika
– v USA: afroamerické štúdiá – veda, ktorej predmetom je kultúra a spoločnosť Afriky; afrikanistika skúma reálie z oblasti afrických dejín, demografie, politiky, hospodárstva, jazykov, náboženstviev.
    Afroamerické skúmania zahrnujú aj diaspory ľudí afrického pôvodu.

/agent (AI)
− rozumný agent, inteligentný agent − samoučiaca sa autonómna entita vnímajúca svoje okolie pomocou senzorov a využívajúca na interakciu vopred pripravené mechanizmy a ovládače, pričom táto interakcia je nasmerovaná na plnenie cieľov s maximalizovanou mierou výkonu

/agnát (právo germánske)
– pokrvný príbuzný v mužskej línii (z otcovej strany alebo po inom mužskom predkovi).

/AGP
– angl. Accelerated Graphics Port – rozhranie založené na zbernici PCl určené špeciálne pre vysokú priepustnosť, vyžadovanú 3D animáciami.
:: technika výpočtová.

/agrikultúra
lat. − agrárna kultúra − dramatická až tragická zložka*) kultúry tvorená širokým komplexom výrobných, organizačných a výskumných činností spojených s obrábaním pôdy, pestovaním poľnohospodárskych plodín, chovom hospodárskych zvierat a starostlivosťou o krajinu.
    Agrikultúra je predmetom filozofie agrikultúry alebo agrikultúrnej filozofie (philosophy of agriculture, agricultural philosophy).
:: poľnohospodárstvo.
_____________
*) v miere participácie na pretváraní zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne alebo ináč povedané v miere prevyšovania obnovy ľudskou (poľnohospodárskou) činnosťou narušovaných prvkov, vzťahov a procesov prírody, pokračovaním diania ktorej na ľudskej úrovni je kultúra. Neodlučiteľným konštituentom zmyslu komplexu činností tvoriaceho agrikultúru je prinajmenšom obnovovanie prírodného prostredia; slovom, zmysel činností súvisiacich s poľnohospodárstvom nemožno redukovať na uspokojovanie potrieb človeka. Uvedomenie si ireducibility zmyslu poľnohospodárskych činností na uspokojovanie potrieb spoločnosti je súčasťou druhej axiálnej doby.
    Dramatickosť až tragickosť agrárnej kultúry spočíva v tom, že si jej nositeľ (ľudský realizátor) uvedomuje za akú mieru alebo stupeň narušovania prírody (pôdy, rastlinstva, živočíšstva, atmosféry, vôd etc., napr. za aké utrpenie živočíšstva) prírodu využíva na uspokojovanie svojich potrieb. Súčasťou nástupu druhej axiálnej doby je rozvíjanie tohto vedomia ako konštituentu inscendencie.

/agrobiológia
gr. – časť biológie, ktorej predmetom sú biologické zákonitosti v oblasti poľnohospodárstva.
:: vedy poľnohospodárske.

/agrofyzika
gr. – aplikovaná fyzika a súčasť poľnohospodárskej vedy, ktorej predmetom je pôda vo vzťahu ku klimatickým pomerom; súčasťou predmetu agrofyziky a agroekologický systém.

/agromechanizátor
gr. − kvalifikovaný pracovník v oblasti údržby, opráv a diagnostiky mechanizačných prostriedkov, akými sú traktory, nákladné automobily, samohybné stroje, stroje používané v rastlinnej výrobe...

/Achájci
− gr. Αχαιοί (Achaioi) – jeden z hlavných starogréckych kmeňov.
:: Gréci, Grécko, Grécko klasické, história, starovek.

/Aitne (astronómia)
– mesiac planéty Jupiter.

/Aix-la-Chapelle p. Aachen

/Akadémia ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika, Liptovský Mikuláš
– vysoká škola, ktorej poslaním je poskytovať vysokoškolské vzdelanie budúcim dôstojníkom, ďalšie a kontinuálne vzdelávanie profesionálnym vojakom ozbrojených síl Slovenskej republiky, vychovávať ich v duchu vlastenectva tak, aby sa vyznačovali hodnotami, akými sú zmysel pre povinnosť, zodpovednosť, čestnosť, občianska a spoločenská zodpovednosť, mravnosť a uprednostňovali záujmy vlasti pred osobnými záujmami a boli pripravení na profesionálny rast počas služobnej kariéry.
:: školy vysoké na Slovensku.

/Akadémia Policajného zboru, Bratislava
– štátna vysoká škola univerzitného typu, zabezpečujúca vzdelávanie a výchovu najmä príslušníkov Policajného zboru a ďalších bezpečnostných služieb.
:: Slovenská republika, škola vysoká, školy vysoké na Slovensku.

/Akadémia umení v Banskej Bystrici
– univerzitná verejná vysoká škola s umeleckým zameraním. Poslaním akadémie je rozvíjať harmonickú osobnosť, vedomosti, múdrosť a tvorivosť v človeku a prispievať k rozvoju vzdelanosti, vedy a kultúry. Hlavnou úlohou akadémie pri napĺňaní poslania je poskytovanie vysokoškolského vzdelávania a tvorivá umelecká činnosť v oblasti hudobného, výtvarného, divadelného, filmového umenia a multimédií v troch stupňoch vysokoškolského štúdia.
:: škola vysoká, školy vysoké na Slovensku.

/akcia (ekonómia)
− účastina − dlhodobý cenný papier spojený s právami akcionára podieľať sa na riadení akciovej spoločnosti, na jej zisku a na likvidačnom zostatku pri zániku spoločnosti.

/akcionár
lat. – majiteľ akcií.

/akinakes (archeológia)
– dýka alebo krátky skýtsky (prípadne už kimerijský) meč (cf [398];32).

/aklamácia
lat. – hromadný zjavný prejav súhlasu, napr. pri voľbách; hromadné volanie na pozdrav ([14];44).

/akord (hudba)
– súzvuk troch alebo viacerých rôznych tónov tvoriacich určitú jednotku.
:: funkcionalita v hudbe.

/akronym
gr. – slovo alebo pomenovanie skladajúce sa zo začiatočných písmen alebo slabík viacerých slov.

/akropola (archeológia)
– vnútorná najvyššia časť hradiska nachádzajúca sa na najmenej dostupnom mieste vo vnútri opevnenia, ktorá sa využívala ako sídlo vládnucej elity alebo miesto spoločenských a rituálnych činností a obranný úkryt v ohrození.

/akt náboženský
– spoliehanie sa človeka na transcendenciu svojej vlastnej podstaty (cf [192];11).
:: náboženstvo.

/akt pomenovací
− priradenie jazykovej formy k určitému obsahu; jeho rezultátom je pomenovacia jednotka.
:: lingvistika.

/akt rečový
– základná a najmenšia jednotka rečovej komunikácie.
:: akt rečový (Austin, J. L.), lingvistika.

/aktérstvo
fr. – spoločenská činnosť, prejavujúca sa v aktívnej participácii jednotlivcov a skupín na veciach verejných, na vedení a ovplyvňovaní iných.

/aktínium
gr. − značka: Ac − rádioaktívny chemický prvok III. skupiny periodickej sústavy, najstálejší izotop 227Ac s polčasom rozpadu 21,7 roka.

/aktivácia
lat. – prechod do stavu činnosti.

/aktivita hudobná
– súbor aktivít špecifickej a nešpecifickej povahy, ktorými sa realizuje hudba; uskutočňuje sa najmä v podobe produkcie hudby, hudobnej interpretácie recepcie hudby.
:: hudba, interpretácia hudobná, produkcia hudby, recepcia hudby.

/aktivita komunikačná (lingvistika)
− jedna zo základných zložiek jazykovej komunikácie pozostávajúca z kódovania, generovania signálu, komunikačného fyzického prenosu rečového signálu, zmyslovej percepcie rečového signálu a dekódovania rečového signálu ([182];31).

/aktivita v systéme diskrétnom (informatika)
– elementárna čiže ďalej nedeliteľná činnosť v systéme trvajúca konečný čas, ktorej začiatok a koniec predstavuje udalosť v systéme.
Termín aktivita v diskrétnom systéme je nevyhnutný pre opis správania systému.

/aktivovanie
lat. – uvádzanie/uvedenie do činného stavu alebo do činnosti.

/akulturácia
lat. – „proces ovplyvňovania jednej kultúry inou, vnášanie nových kultúrnych prvkov do už existujúceho kultúrneho systému“ ([153];98). Akulturáciu tvorí „súhrn komplexných javov, ku ktorým dochádza v priebehu dlhodobejších kontaktov medzi pôvodnou kultúrou a prvkami kultúry inej“ ([409];29).

/akustika
gr. – náuka o zvuku.
:: akustika hudobná, elektroakustika, formant (akustika).

/akustika hudobná
− fyzikálna teória hudby, ktorej predmetom sú zvuky, chvenie zdroja zvuku a vlnenie.
:: fyzika, hudba, muzikológia, zvuk, zvuk (fyzika).

/Albrecht, Alexander
(12. 8. 1885 Arad, Rumunsko – 30. 8. 1958 Bratislava) – slovenský skladateľ, dirigent a pedagóg, otec J. Albrechta. Jazyk a štýl jeho tvorby vychádzali z nemeckej romantickej tradície (Brahms, Reger), neskôr ich obohatil o prvky impresionizmu a expresionizmu. Bol syntetikom s osobitým citom pre formu budovanú prostredníctvom variačného rozvíjania.
− I: Alexander Albrecht, in: Albrecht Forum.
:: Albrechtovci, hudba.

/Albrecht, Ján
(7. 1. 1919 Bratislava – 20. 11. 1996 tamže, v dome na Kapitulskej ul. 1) – veľký majster artis vivendi, slovenský estetik, muzikológ, hudobník (violista), organizátor kultúrneho života, hudobný pedagóg, prekladateľ. Má mimoriadny vplyv na rozvoj slovenskej kultúry. Syn A. Albrechta.
    Živlom Jána Albrechta je slobodná hra asociácií, nenútenosť radosti z objavovania stretajúcich sa zážitkových či významových polí na strane tvorcu umeleckého alebo vedeckého diela i na strane jeho prijímateľa.
Ján Albrecht je stelesnením génia loci Bratislavy: jeho život je syntézou v kultúrnej enkláve Bratislavy na brehoch Európy, pričom zlučuje a prepája rozličné média umelecké i zdanlivo vzdialené vývinové pásma kultúry, ako matematiku a hudbu, každodenný sokratovský dialóg a čínsku kresbu, hru a starostlivú organizáciu kultúrneho diania, gruzínsky chorál a hĺbkové prúdy európskeho myslenia, Noldeho a Mozarta, vedeckú akríbiu a najneviazanejšiu zábavu. Nikdy dvakrát nevstúpiš do albrechtovského sveta, vždy ho zahliadneš v netušenom svetle na tom istom mieste. Zobrazovací mechanizmus umenia, spôsob umeleckého stvárňovania – podľa Albrechta – „najlepšie odhaľuje to, čo človek čerpá zo svojho bezprostredného, ako i sprostredkovaného prostredia, a ako toto prostredie pretavuje pri umeleckom prehodnocovaní. Spôsob umeleckého stvárňovania ‚zviditeľňuje’ elementy, relačné väzby a postupy zobrazovacieho procesu, hoci inak jestvujú vo vedomí človeka nepostrehnuteľne“. Originálne zahliadnutie a opis tejto pre človeka špecifickej a mimo živého procesu umenia nepostrehnuteľnej reality skrytej vo vedomí človeka je jedným z hlavných teoretických prínosov J. Albrechta.

D_{publikované (výber)}: Teoretické základy husľovej hry, 1957; Zomrel M. Schneider-Trnavský, 1958; Pohostinské vystúpenie prof. Strelca v Budapešti, 1958; K estetike dodekafónie a elektronickej hudby, 1959; Poznámka ku kritike koncertu mladých skladateľov v 7. – 8. čísle Slovenskej hudby, 1959; (spolu s J. Skladaným) Stručný prehľad dejín husľovej a violovej literatúry. Učebný text pre štátne konzervatóriá, 1960; Diplomový koncert Ladislava Kupkoviča, 1960; Omyl Kandinského, 1961; O logike v umení, 1961; Retrospektívny pohľad na diplomovú prácu Dušana Martinčeka (Dialógy vo forme variácií, 1961; K Letnému festivalu komornej hudby, 1961; Večer z organovej a piesňovej tvorby F. Liszta, 1961; K Husľovému koncertu Petra Kolmana a jeho ostatnej tvorbe, 1962; K otázke nástrojovej hry na školách univerzitného typu, 1962; Príspevok k otázke obsahu a formy v umení, 1962; Dodekafónia a serializmus v kritickom osvetlení, 1962; Traja jubilanti konzervatória (G. Večerný, J. Kulíček, J. Pragan), 1962; Súdobá hudba v Bratislave, 1962; Matiné Západoslovenskej odbočky SSS, 1962; Organový koncert DR. Ferdinanda Klindu, 1962; Koncert Milana Bauera, 1962; Beethovenovo kvarteto v Bratislave, 1962; Recitály v Bratislave, 1962; K tvorbe Dušana Martinčeka, 1963; K životnému jubileu Tibora Gašparka, 1963; K životnému jubileu Albína Berkyho, 1963; Životné jubileum Jaroslava Beneša, 1965; Kunst im Lichte der Assoziation, 1966; Nový Laokoón alebo hranice maliarstva a hudby, 1966; O tempora, o mores, 1966; Opäť o umení a myslení, 1966; Versuch über Aneignung und Vermittlung in der Kunst, 1967; Sovietska husľová a violová škola, 1967; Die Musik als Spiegel gesellschaftlichen Geschehens in Thomas Manns Roman „Doktor Faustus“, 1968; Die Geisteswelt des Schönen, ein Beitrag zur polemischen Frage: „Ist die Kunst Ergebnis eines Denkprozesses?, 1968; Stoicheia oder ein Traktat über die Bestandteile der Kunst, mit deren Wiederhall im Bewusstsein, 1969; Zum Weg Beethovens aus seiner Zeit, 1970; Ästhetische Studien, 1970; Prvky umenia a ich funkcia, 1970; Essays über Kunst, 1971; Leverkühn oder die Musik als Schicksal, 1972; Das Variations und Imitations-Prinzip in der Tektonik von Bartóks Bratschenkonzert, 1972; Aforizmy o umení a jeho výučbe, 1972; Viliam Dobrucký, člen Typografu – pokroková postava bratislavského hudobného života, 1972; Bol Speer na Slovensku?, 1972; Ästhetische Studien II, 1973; Marginalien zum Wandel der Musikstruktur von der Polyphonie der Spätrenaissance bis zum italienischen Concerto, 1973; Inštrumentálna sadzba v Hummelových komorných skladbách, 1974; Tradícia a revolúcia. K 100. výročiu narodenia Arnolda Schönberg, 1974; Ferruccio Benvenuto Busoni, 1974; Franz Liszt ako novátor. (Franz Liszt als Neuerer), 1975; Spomienky na otca (z príležitosti nedožitých 90. narodenín Alexandra Albrechta), 1975; Thomas Mann a hudba. K 100. výročiu narodenia spisovateľa, 1975; Ladislav Hrdina, 1975; Komentár k štúdiu umeleckého violového repertoáru, 1976; Komentovaný prehľad staršej umeleckej violovej literatúry, 1976; [Richard Wagner očami Thomasa Manna] Doslov ku knihe Thomas Mann: O utrpení a veľkosti Richarda Wagnera, 1976; Speerov Hudobný štvorlístok, 1976; K hudobnému životu na Štátnom maďarskom katolíckom vyššom gymnáziu v Bratislave na prelome 19.a 20. storočia. O činnosti profesora Fridricha Dohnányiho, 1976; Hudobná estetika pre poslucháčov Pedagogickej fakulty UK, 1977; Z hudobných archívov. (Hudobné dotyky Karola Jurenáka s Brahmsom, Volkmannom a Wagnerom), 1977; Príspevok k otázke kryštalizácie slovenskej hudobnej moderny, 1977; Miroslav Filip, Musiker, Denker und Mensch, 1978; Hudobný turecký Eulenspiegel ... a k realizácii dychových sonát (Polakovičová, Ballová, Krčméryová, Albrecht), 1978; Leoš Janáček vo svetle európskej hudby, 1978; Leoš Janáček – zrod modernej hudby, 1978; Čo dáva hudobná minulosť súčasnosti, 1978; Ohlas slovenskej historickej hudby v zahraničí..(Zo skúsenostného obzoru súboru Musica aeterna), 1979; Socialistická kritická orientácia, 1980; Osobnosti robotníckeho kultúrneho života (František Furch a Viliam Dobrucký, 1981; Hommage á Telemann, 1981; Béla Bartók v bratislavských spomienkach, 1981; Nezabudnuteľná osobnosť. Mikuláš Schneider-Trnavský v spomienkach, 1981; Podoby a premeny barokovej hudby, 1982; Zrod a vývoj sláčikového kvarteta v ranom klasicizme, 1982; Die Entstehung und Entwicklung des Streichquartettas im Frühklassizismus, 1982; Meditácia o Stravinskom, 1982; Dialektika umenia a jeho zobrazovacieho prostriedku, 1983; Osobnosť Mikuláša Schneidra-Trnavského v osobných spomienkach, 1983; Znepokojujúca sila Wagnerovej hudby, 1983; O tom, ktorý prísť musel... K 150. výročiu narodenia Johannesa Brahmsa, 1983; K Suchoňovej estetike, 1983; (spolu s. J. Bukovinskou) Ladislav Holoubek: Bačovské žarty. Operná jednoaktovka, 1983; Prenikanie nových smerov hudobnej tvorby do Bratislavy na začiatku 20. storočia, 1983; Slowakische Kompositionen für Viola und Klavier, 1983; Nezastať pri prvom letnom dojme. K sedemdesiatinám zaslúžilého umelca Ladislava Holoubka, 1983; K životnému jubileu Eugena Šimunka, 1984; Jubilanti. Alojz Nemec, 1984; Zur Entwicklung der Orchester – und Kammermusik im 17. und 18. Jahrhundert, 1985; Ján Levoslav Bella a jeho sláčikové kvartetá z aspektu vývoja hudobného štýlu, 1985; Bellove sláčikové kvartetá z aspektu vývoja jeho hudobného štýlu, 1985; Život a dielo Alexandra Albrechta očami syna, 1985; Hudobný turecký Eulenspiegel, 1985; Eseje o umení, 1986 Exc.; Beitrag zur dialektischen Analyse zweier Grundfragen der Kunstwissenschaft und Darstellungstheorie, 1986; Zvrat k vyššej kvalite, 1988; Tradície a súčasnosť Bratislavy, 1988; Ďalšie úvahy o interpretácii starej hudby, 1988; Hudba zachytená slovom a štetcom, 1988; Alexander Albrecht – Osud a pozadie jeho tvorby, 1988; Návrat k jednoduchosti. Spomienka na pedagogickú prácu Eugena Suchoňa, 1988; Meditácia o viole I. Môj život s violou, 1988; Meditácia o viole II. K tvorbe o viole, 1988; Meditácie o krásnom, 1988; Emil Nolde, 1988; O Modrom jazdcovi, 1988; O tradícii a štýle v hudbe, 1988; Gruzínska viachlasná hudba, 1989; Pedagogická kavatína. I.,II, 1989; Hudba ako zrkadlo doby. Na margo románu Thomasa Manna: Doktor Faustus, 1989; Senzualizmus, asketizmus a hedonizmus v umení, 1989; Slovo a obraz, 1989; Blízka vzdialenosť, 1989; Zvrat k vyššej kvalite, 1990; Dorozumievacia sústava umeleckého diela, 1990; Beethoven vo svetle svojej budúcnosti, 1990; Hudba a slovenské výtvarné umenie 20. storočia, 1990; Na skale, piesku a tráve (Úvaha o demokracii), 1990; Nedokončená dokonalosť, 1990; Paradigma a syntagma v umení, 1990; Alexander Archipenko, 1990; Úvahy o interpretácii slovenskej historickej hudby a jej ohlase v zahraničí, 1990; Reflexionen der Gegenwart, 1990; Arnold Schönberg – tradícia a revolúcia, 1991; Yehoshua Lakner – skladateľ bratislavského pôvodu, 1991; Amadé, človek tisícročia, 1991; K interpretácii starej hudby. Argumentácia, 1991; Klasicizmus a Mozart, 1991; Lyonel Feininger, 1991; Sloboda a viazanosť (Alexej Javlenskij), 1991; Hommage á Honegger, 1992; O hudbe baroka, 1992; Kultúra baroka, 1992; Barok a hudba, 1992; Problémy interpretácie starej hudby, 1992; Baroková hudba vo svete a na Slovensku, 1992; Peter Pálffy – text do katalógu výstavy, 1992; Duchovný svet krásy, 1993; Štýlové metamorfózy a dielo Jána Levoslava Bellu, 1993; Duchovný svet krásy, 1993; 20 rokov Musica Aeterna, 1993; Eugen Lehner – slávny bratislavský rodák, 1994; H. I. F. Biber, 1994; Svet hudby v zrkadle románu „Doktor Faustus“ Thomasa Manna, 1994; O umení a jeho recepcii, 1994; Die Geisteswelt des Schönen. Kunstphilosophisches Essay, 1995; Úvahy o hudobnej interpretácii, 1995; Die Nähe entfernter Welten, 1996; Emil Nolde. Zum Anlass seines 120. Geburtstages, 1996; Die Mehrchörichkeit, ihre Funktion und ihr Einfluß, 1996; Die Entwicklung der Mehrchörigkeit bis zu ihrer Anwendung in Bachs Werk, 1996; Vývoj a formácie štýlu ako prejav umeleckej pamäti, 1996; K bratislavskému hudobnému dianiu na rozhraní 20. storočia. – Kráľovské katolícke hlavné gymnázium v bývalom klariskom kláštore, 1996; Vzťah slova a hudby a cesta k oratóriu, 1996; Vzťah slova a hudby a cesta k oratóriu, 1996; Feininger v Bratislave – úvaha o význame pôvodného hudobníka, neskôr významného maliara, 1996; Zblúdilý hudobník Lyonel Feininger, 1996; K životnému jubileu Dr. Ľudovíta Rajtera, 1996; Speculatio de consecutione temporum. Vladovi Godárovi, 1997; Spomienky bratislavského hudobníka. 1998; Človek a umenie, 1999; Eseje o umení, 2003.

− I: Ján Albrecht, in: Albrecht Forum; Piaček, J.: Život ako apeiron umenia. Pamiatke Jána Albrechta (1919 − 1996), in: Philosophica Critica 2, 2016, 2.
:: Albrechtovci, hudba, umenie (Albrecht, J.), Marnau, A., Musica aeterna, sloboda škodlivá (Albrecht, J.), Stály seminár Integrácia (SSI) (synkriticizmus), štýl (Albrecht, J.), tradícia (Albrecht, J.), zážitok umelecký (Albrecht, J.), zvrhlé umenie.

/Albrechtovci
− bratislavská rodina so široko rozvetvenými koreňmi na strane oboch rodičov Jána Albrechta − otca Alexandra Albrechta, i matky Margaréty Albrechtovej, rodenej Fischer (cf Rodina Albrechtovcov, in: Albrecht forum, 8. 5. 2021).
:: Bratislava, Kapitulská ulica v Bratislave.

/album
lat. − zbierka fotografií, autogramov, poštových známok a podobne.

/album poštových známok
− kniha alebo zošit zviazaných listov určený na uloženie zbierky poštových známok, základná filatelistická pomôcka; známky sa buď vlepujú do predtlačených políčok alebo zasúvajú za kryciu fóliu.
:: filatelia.
– I: Album Česko-Slovensko (ukážka), World Stamp Albums.

/alexitýmia
gr. − alexithymia − nápadná črta osobnosti spočívajúca v rozrušení väzieb medzi emočne-afektívnymi a mentálne-intelektovými procesmi; vyznačujú sa ňou emočne chladní ľudia.
:: osobnosť, psychológia.

/algebra
arab. – matematický odbor, ktorého predmetom sú vzťahy, ich vlastnosti, vzťahy medzi vzťahmi a operácie so vzťahmi a to všetko z abstraktného hľadiska; presnejšie vyjadrené: jej predmetom sú algebraické štruktúry a riešenie algebrických rovníc.
– P: al-Chorezmí, Descartes, R., Viéte, F.,k
::
         A
        algebra (Černík, V.), algebra abstraktná, algebra elementárna, algebra lineárna, algebra univerzálna, asociatívnosť (matematika),
         Č
        číslo zapísané písmenom, člen (algebra),
         F
        funkcia polynomická (algebra),
         G
        geometria analytická, grupoid (algebra),
         I
        idempotentnosť,
         J
        jednočlen,
         K
        kompozícia prvkov x a y,
         M
        matematika, mnohočlen, monóm (algebra),
         N
        násobenie, nosič operácie,
         O
        operácia binárna (algebra), operácia binárna na množine A,
         P
        polynóm,
         R
        rovnica algebrická,
         S
        súčin množín karteziánsky,
         T
        teleso (algebra), teleso algebraické, teleso algebrické, teória rovníc (algebra),
         V
        vektor (algebra), výraz algebrický, vzorce,
         Z
        zákon distributívny násobenia vzhľadom na sčítanie, zlučovanie (algebra).

/algebra elementárna
– stredoškolská algebra – základná časť algebry, nadväzujúca na aritmetiku a skúmajúca symbolickú manipuláciu s algebrickými výrazmi, pričom hlavný rozdiel oproti aritmetike je používanie premenných.

/algebra lineárna
− časť matematiky skúmajúca vektory, ktoré možno sčítavať a násobiť skalárom, vektorové priestory, sústavy lineárnych rovníc a lineárne transformácie.
:: kombinácia lineárna, f:M → N, matematika, priestor Hilbertov, priestor vektorový.

/algebra univerzálna
− abstraktná algebra − matematická štruktúra tvorená množinou vybavenou operáciami alebo oblasť matematiky, súčasťou predmetu ktorej sú takéto matematické štruktúry, v danom prípade algebraické štruktúry, ako grupy, okruhy, polia, moduly, vektorový priestor... Abstraktná algebra skúma množiny s nejakou štruktúrou, pričom podľa možností odhliada od prvkov množín – tematizuje iba štruktúru samotnú.
:: grupoid (algebra), matematika.

/algoritmika
arab. – bežnejšie: algoritmy a dátové štruktúry, angl. algorithmics – základná súčasť a jedna z najstarších oblastí počítačovej vedy, ktorej predmetom je navrhovanie a analýza algoritmov (design and analysis of algorithms).
:: informatika, problém (algoritmika).

/algoritmizácia
vm − zostavovanie algoritmu.
:: informatika, programovanie.

/algoritmizovanie
vm − tvorenie, vytváranie algoritmu alebo algoritmov; zostavovanie algoritmu alebo algoritmov.
:: algoritmizácia, algoritmizovanie metódy, informatika, programovanie.

/algoritmizovanie metódy
− rozčlenenie metódy na postupnosť operácií, v ktorej sa ráta so všetkými možnými výsledkami jednej operácie a ku každému výsledku sa jednoznačne priraďuje určitá následná operácia alebo prerušenie postupnosti.
:: informatika, metóda, programovanie.

/algoritmus
vm − matematický objekt reprezentujúci riešenie úlohy konečnou postupnosťou elementárnych operácií vykonateľných strojom; je to presný návod alebo postup, ktorým možno vyriešiť daný typ úlohy.
    Každý algoritmus musí mať minimálne tieto tri vlastnosti:

determinovanosť,
hromadnosť,
rezultatívnosť.

    Zostavovanie algoritmu sa nazýva algoritmizácia.
    Na zápis jednotlivých krokov algoritmu sa používa algoritmický jazyk.
    Algoritmus možno graficky znázorniť napríklad pomocou vývojového diagramu.
    Formulácia algoritmu a príslušných dátových oblastí pomocou programovacieho jazyka je program.
:: algoritmika, algoritmizovanie, diagram vývojový, informatika, program (informatika), programovanie, stroj Turingov, vypočítateľnosť.

/al-Chorezmí
(ok. 780 Chórezm (dnes Chíva v Uzbekistane) – asi 850 tamže) – ’Abú ’Abdalláh Muhammad Ibn Músá al-Chórezmí ’Abú Dža’far (Chvarizmí, Chovarizmí, Choresmí, arab. أبو عبد الله محمد بن موسى الخوارزمي ابو جعفر – chórezmský matematik, astronóm a geograf, ktorý žil v Bagdade na dvore siedmeho kalifa Al-Ma’múna Abbása a svoje diela písal po arabsky.
    Al-Chorezmí založil algebru ako samostatnú vedu o všeobecných metódach riešenia lineárnych a kvadratických rovníc a predložil klasifikáciu týchto rovníc.

D: Kitáb al-džám’a wa-t-tafríq bil-hisáb al-hindi (كتاب الجامع والتفريق بحساب الهند), približne 825, r. 1145 dielo preložil do latinčiny pod názvom Algorithmi de numero indorum (slovensky: al-Chorezmí o indickom počítaní) Robert z Chesteru (prostredníctvom toho diela sme sa v Európe zoznámili s indickou pozičnou sústavou a s číslom 0; Hisáb al-džabr wa-l-muqábala (حساب الجبر والمقابلة), medzi 813 až 833 (z časti názvu tohto diela sa utvoril termín algebra).

:: algebra, astronómia, geografia, matematika, nula (matematika), rovnica (matematika).

/alchýmia
arab.+gr. – obdobie vo vývoji chémie v časovom intervale 4. – 17. stor. s náplňou umenia meniť neušľachtilé materiály na ušľachtilé, napr. vyrobiť zlato, pomocou kameňa mudrcov. „Približne od 11. storočia bola alchýmia známa aj na Západe a spolu s astrológiou prispela zásadne k stredovekému pohľadu na svet ([171];17).

/alikvotný
lat. – pripadajúci na určitú časť celku; podielový, podielny, pomerný ([14];53). Slovo sa používa napr. v matematike alebo vo fyzike na označenie časti, ktorá je úmerná celku.

/aliterácia (poetika)
– „súzvuk vznikajúci opakovaním rovnakej hlásky na začiatku slov vo verši“ ([14];53).

/Alpsko-himalájska sústava
– Alpsko-himalájsky systém – rozsiahla geomorfologická jednotka (sústava), do ktorej sa zaraďujú Alpy, Karpaty, Krymské vrchy, Kaukaz, Pamír, Ťanšan, Himaláje.
Do Alpsko-himalájskej sústavy patrí celé územie Slovenska.
– I: Alpsko-himalájska sústava, in: Wikipédia.
:: geografia, geomorfológia.

/Alpy
− najvyššia a najmohutnejšia horská sústava Európy v Taliansku, Monaku Francúzsku, Švajčiarsku, Lichtenštajnsku, Rakúsku, Nemecku a Slovinsku dlh 1 200 km, široká až 260 km, ktorá vznikla alpínskym vyvrásnením z Tethys.
V Alpách pramení Rýn.
:: geografia.

/alternativistika
lat. – komplementaristika – pestovanie alternatívnych (komplementárnych, nekonvenčných, mimoakademických, neortodoxných, neklasických, neštandardných, neoficiálnych, nezaložených na dôkazoch...) metód a postupov ľudskej činnosti (poznávania, vedeckej práce ([835];52 an.), liečiteľstva, verenia, výchovy, starostlivosti) tvoriace vedno alternativistické (resp. komplementaristické) osvojovanie si sveta človekom a mienené ako doplnok k hlavným, oficiálnym, akademickým alebo ortodoxným oblastiam činnosti, ktoré ho nezriedka považujú za nevedecký, pseudovedecký, šarlatánsky, heretický a podobne. A naopak, zložky alternativistiky zasa nezriedka (otvorene alebo skryto) zaujímajú obdobne hostilný vzťah k akademickému etc.
    (Obludnou formou alternativistiky je legislatívne podkladané (forsírované) politické zasahovanie (nekompetentnými a nezriedka fakticky dementnými činiteľmi) do procesov vyrovnávania sa s covidovou pandémiou.)
    Hranice medzi oboma sférami sa však odlišujú jednak z pohľadu samých rozhraničovaných činností, jednak podľa krajiny/štátu alebo tradície, v rámci ktorých sa uskutočňujú, a to nielen medzi európskymi a mimoeurópskymi krajinami, ale aj v rámci európskych (západných) krajín ako takých (pozri napríklad homeopatia).
    Dôvodom vyčlenenia alternativistických činností je ich logická, obsahová a svetonázorová domnelá alebo skutočná (logická) inkompatibilita s princípmi vedeckých (akademických, založených na dôkazoch ((Evidence-Based)) a ortodoxných činností. Môže ísť aj o ešte neobjavenú (nepreukázanú, nedokázanú) kompatibilitu medzi niektorými čiastkovými postupmi alebo prístupmi, či dokonca o produktívne využívanie zmeneného stavu vedomia, meditácie, hypnózy, lucidného snenia atď. vo vedeckej práci, ako sa o tom píše v publikácii [835];52 an. v kapitole nazvanej Alternativní metody při vědecké práci.
    Existujú odbory činnosti, ktoré sú na pomedzí napríklad medzi vedeckým a alternatívnym, trebárs fytoterapia, v niektorých krajinách homeopatia, poradenstvo a tak ďalej.
    K zníženiu stupňa hostility forsírovanej na strane alternativizmu amaterizmom, nekompetentnosťou a pod. a na strane akademizmu alebo ortodoxie podplatenosťou3) alebo hypostazovaním rozvíjaných významových útvarov môže prispieť

kritická sebareflexia,
nemiešanie akademických a alternativistických postupov ani v praxi ani vo vyjadrovaní¹⁾,
skromnosť na oboch stranách (tlmenie prehnaného komerčne forsírovaného2) sebavedomia a nezmyselného siláctva);
nedívať sa na seba a na druhých očami zisku a s rivalitou a zamýšľať sa nad eventuálnou komplementáciou alebo nereduktívnym usúvzťažňovaním prístupov a postupov (platí to najmä v našej dobe hyperkomplexity ťažkostí, napr. typu epidémií;
činnosť a pôsobenie takých ustanovizní, ako napr. Ústav sociálneho lekárstva a lekárskej etiky Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, uvádzajúci poslucháčov medicíny v rámci pregraduálnej výučby napr. do filozofie celostnej medicíny.

    Široký plastický výklad problematiky alternativistiky (komplementaristiky) podáva aj skvelá dizertácia F. Grygara, v ktorej sa o. i. píše:
    „Latinsky complementum značí doplněk anebo prostředek, kterým se cosi doplňuje. Problém pochopitelně může nastat v tom, v jakém smyslu se něco s něčím doplňuje, zda lze nějaký vztah či souvislost mezi určitými jevy, skutečnostmi, popisy nebo disciplínami opravdu posuzovat jako komplementární, zda je něco komplementárního již čistě či ostře v implicitní a současně explicitní rovině nebo pouze až v explicitní rovině, jaké argumenty lze pro komplementární pojetí poskytnout, aby nedocházelo k násilnému vytváření komplementárního rámce z něčeho, co je zcela libovolné; nebo aby prostřednictvím roušky komplementárního popisu nedocházelo jen k relativizaci všeho či utíkání od vyřešení problému, jak bylo vyčítáno Bohrovi, anebo pouze k nějaké avizované pluralitě světů, alternativ a stanovisek. O komplementaritě se dnes mluví i v jiných disciplínách, například v rámci ekonomie se zmiňuje doplňování automobilu a pneumatiky či pohonné látky, nikoli však pneumatiky a sporáku. I v psychologii se dnes hovoří o komplementaritě nejen u vědomí a nevědomí, nýbrž i u některých sociálních rolí, které se učíme a osvojujeme nejprve jako děti a později jako dospělí podle rodinných a společenských vzorů. Jde kupříkladu o komplementaritu učitel a žák, matka a dítě. Role učitele a žáka jsou z psychologického hlediska asymetrické: jsou zřetelně vymezené vůči sobě navzájem, nicméně jsou tyto role podle psychologie komplementární, protože učitel bez žáků nemůže být učitelem a současně žáci bez učitele nemohou být žáky. Zdá se však, že v těchto příkladech se doplňuje něco, co nezbytně patří k druhému něco, přestože není na toto něco striktně redukovatelné. Otázka tudíž zní, zdali uvedené doplňování stojí na stejné úrovni jako komplementování v Bohrově pojetí, například vlny a částice. Ukáže se, že nikoliv. Sama komplementarita je však, jak se rovněž ukazuje ze slovníku fyziků i Bohra jako variační. ([784];17)“
____________
¹⁾ Trpezlivé vypracúvanie dobre rozlíšiteľnej terminológie, prípadne transparentné oindexovanie termínov, pokiaľ znejú rovnako; rozhodne sa neskrývať za terminológiu komerčne úspešnejších postupov.
²⁾ Komerčný úspech nie je dôkazom vedeckým, ale obchodným.
³⁾ Celosvetovo obludné formy dosiahol tento – eufemisticky povedané – nešvár politizáciou vakcinácie v rámci riešenia covidovej pandémie.

:: ezoterika, filozofia literatúry, medicína alternatívna, osvojovanie si sveta človekom alternativistické, stav vedomia zmenený, univerzum významové alternativistické.

/alúzia
lat. – narážka, čiastočné, neúplné prirovnanie.

/alveolárnosť (lingvistika)
– vyslovovanosť na zuboch alebo ďasnách.

/Amerika
– súčasť Nového sveta, súhrnný názov Severnej Ameriky a Južnej Ameriky spojených Strednou Amerikou. Na západe je omývaná Atlantickým oceánom, na východe Tichým oceánom, na severe Severným ľadovým oceánom.
    Americký kontinent bol osídlený okolo 20 tis. rokov pr. n. l. obyvateľmi z Ázie.     Rozšírenie osídlenia kmeňmi bolo po celom kontinente nerovnomerné a koncentrovalo sa najmä okolo rovníka. V týchto oblastiach sa tiež sociálny vývoj zrýchľoval a už v 2. tis. pr. n. l. dochádzalo k združovaniu prvobytných kmeňov do konfederácií a neskôr ríš, ktoré dosahovali vysoké úrovne civilizácie (Mayovia na Yukatane, indiánske kmene v Peru).
    V 10. stor. mayská ríša zanikla a na jej troskách vznikali politické útvary Toltékov a neskôr Aztékov. Súbežne sa vytvorila v dnešnej Južnej Amerike ríša Inkov. Až do 15. stor. boli tieto útvary sociálne na úrovni prvobytnej, vysoko organizovanej spoločnosti.
    Objavenie Ameriky Európanmi (K. Kolumbus 1492 – i keď prvými Európanmi na pobreží Severnej Ameriky boli v 11. stor. a 12. stor. Vikingovia) boli začiatkom zániku indiánskych ríš a ich kultúry.
:: amerikanistika, geografia, Spojené štáty americké, svetadiel, Zem.

/amerikanistika
– veda, ktorej predmet sa člení do dvoch skupín:
        jazyky, literatúra, politika, hospodárstvo, dejiny a kultúra obyvateľov Ameriky, pričom sa osobitne vyčleňuje Severná Amerika a zvyšok sa skúma v rámci romanistiky;
        dejiny a kultúry Predkolumbovskej Ameriky a Indiánov.

/ampér
vm. − základná jednotka SI; jednotka elektrického prúdu, jedna zo siedmich základných jednotiek sústavy SI; značka A; definícia z roku 1946: „Ampér je taký stály elektrický prúd, ktorý ak preteká dvoma rovnobežnými vodičmi nekonečnej dĺžky zanedbateľného kruhového prierezu a vzdialenými od seba 1 meter vo vákuu, vyvolá medzi nimi silu rovnajúcu sa 2.10–7 newtonu na meter dĺžky vodiča.“
:: fyzika.

/ampérmeter
– prístroj na meranie elektrického prúdu, do obvodu sa zapája vždy sériovo.
:: prístroj merací.

/amygdala
gr. − súčasť limbického systému tvorená párovou mozgovou štruktúrou v strednej časti spánkového laloku považovaná za centrum emócií a plniaca významnú úlohu pri tvorbe a uchovávaní pamäťových stôp súvisiacich s emocionálnymi udalosťami.

/an-
gr. − predpona pred samohláskou vyjadrujúca zápor, v slovenčine jej zodpovedá ne-.

/ana-
gr. − prvá časť zložených slov s významom navrchu, hore; nahor; na, až k, po. (cf [249];44).

/analýza faktorová
– matematicko-štatistická metóda identifikácie faktorov nejakého fenoménu.

/analýza funkcionálna
– časť matematickej analýzy, ktorá sa ustanovila začiatkom 30-tych rokov 20. stor. a ktorej predmetom sú priestory funkcií a operátory na nich; odvetvie matematiky, ktoré skúma nekonečnorozmerné vektorové priestory, najmä priestory funkcií, a zobrazenia medzi nimi zvané operátory alebo funkcionály (ak oborom hodnôt je reálna čiara alebo komplexná rovina).
    Funkcionálna analýza sa vyznačuje tým, že v sebe zjednocuje výsledky a metódy celého radu klasických matematických disciplín:

        algebry,
        geometrie,
        analýzy,

pričom odhaľuje a zvýrazňuje ich spoločné črty a ďalej ich zovšeobecňuje.
    Základný pojem funkcionálnej analýzy je pojem priestoru (cf [735];6).
    Funkcionálna analýza je hlavný matematický nástroj kvantovej mechaniky.
:: analýza spektrálna (matematika), funkcionál (matematika), mechanika kvantová, priestor (analýza funkcionálna), priestor Banachov, priestor Hilbertov, priestor vektorový.

/analýza jazyka lingvistická
– lingvistická analýza, angl. linguistic analysis – rozbor jazykových rovín, štruktúr toho ktorého útvaru alebo textu podľa kritérií tej ktorej disciplíny lingvistiky na minimálne (relevantné) komponenty a ich vzájomné vzťahy.

/analýza komponentová (lingvistika)
– rozklad lexikálneho významu na stavebné prvky zvané komponenty (aj sémantické príznaky alebo sémy), ktoré sú hierarchicky usporiadané od najabstraktnejších po najkonkrétnejšie.

/analýza matematická
− súbor častí matematiky, ktorých predmetom sú jednotlivé funkcie a spôsoby riešenia algebrických, diferenciálnych a integrálnych rovníc. Základnými pojmami matematickej analýzy sú pojem funkcie a pojem limity (limitného prechodu). Ďalšími pojmami matematickej analýzy sú: pojem derivácie, derivovania, integrálu, integrovania. K hlavným odvetviam matematickej analýzy patrí:

diferenciálny a integrálny počet,
teória funkcií reálnej a komplexnej premennej,
teória diferenciálnych rovníc.

    Matematická analýza vznikla v 17. storočí zásluhou R. Descarta, I. Newtona a G. W. Leibniza. v nadväznosti na prírodovedné skúmanie pohybu koncom 16. storočia.
    Matematická analýza našla široké uplatnenie v prírodných a technických vedách: v 17. až 19. storočí vytvorila matematický základ pre riešenia ich problémov.

Cesta k utvoreniu sa funkcionálnej analýzy
Koncom 19. a začiatkom 20. stor. sa ukázalo, že aj samu funkciu možno chápať ako jednotlivý objekt, ako prvok všeobecnejšej množiny, ktorá dostala názov priestor funkcií. Funkcia ako prvok priestoru funkcií sa sama začala chápať ako akási „nezávislá premenná“, ktorú možno „dosadiť“ do zložitejších „funkcií“, zvaných zobrazenia alebo operátory, čím sa otvorili dvere skúmaniu správania takýchto „funkcií funkcií“. Zistilo sa tiež, že aj priestoroch funkcií možno prirodzeným spôsobom zaviesť pojmy, názorné a dôverne známe z geometrie, ako vzdialenosť, uhol atď., čo viedlo k istej „geometrizácii analýzy“, ktorá umožnila vyjadriť zložité analytické problémy v jednoduchej geometrickej reči.
    V desiatych a dvadsiatych rokoch 20. storočia tento trend podporovalo (podnecovalo, inšpirovalo) šírenie matematizácie do ďalších oblastí fyziky, techniky, biológie atď., čo napokon začiatkom 30-tych rokov 20. storočia vyústilo do etablovania sa ďalšej špecifickej oblasti matematickej analýzy i samostatne matematickej disciplíny, ktorá dostala názov funkcionálna analýza; jej základy sú dnes štandardnou súčasťou vyššieho matematického vzdelania (cf 735;1 – 2).
:: analýza funkcionálna, matematika, nekonečno (analýza matematická), rovnica diferenciálna, rovnica diferenciálna obyčajná.

/analýza obsahová (informatika)
– „metóda informačnej analýzy využívajúca transformáciu obsahu dokumentov do prieskumového obrazca (indexovanie, klasifikácia ([128];243)“.

/analýza obsahová (sociológia)
− technika interpretácie kvalitatívnych materiálov, zozbieraných vo výskume alebo samostatná výskumná procedúra, dôležitá pre určitý typ materiálov (cf [351];106).
Obsahová analýza je výskumná technika vypracovaná Berelsonom spočívajúca objektívnom systematickom a kvantitatívnom opise manifestovaných (prejavených) obsahov komunikácií. Za obsah sa tu považujú jazykové, obrazové, hudobné a iné symboly, z ktorých je oznam zložený.
    Obsahová analýza je vymedzenie výberovej a vyšetrovanej jednotky, zostavenie znakov, vypracovanie zoznamu špecifických analytických kategórií a kvantitatívne zistenie, ktoré možno doplniť pomocou kvantitatívnej alebo interpretačnej analýzy.
Obsahová analýza vychádza z predpokladu, že symboly majú pre všetkých zúčastnených v komunikačnom procese rovnaký význam (obsah) a z predpokladu, že početnosť výskytu určitých symbolov má pre komunikačný proces vôbec význam.
    V sociológii slúži obsahová analýza ako podklad pre sociálnu a kultúrnu analýzu, pričom sa predpokladá, že obsah komunikačných procesov (napríklad hromadných oznamovacích prostriedkov) odráža vlastnosti, postoje, hodnoty, normy a záujmy spoločnosti (prijímateľov oznamov). Obsahová analýza sa používa aj pri rozbore prejavov jednotlivých osôb.

/analýza rozmerová
– metóda získavania informácie o skúmanom jave na základe predpokladu možnosti jeho opisu rozmerovo homogénnou závislosťou medzi veličinami.
:: rozmer veličiny.

/analýza sieťová
– aplikácia poznatkov teórie grafov v oblasti plánovania zložitých akcií, ktorých uskutočnenie si vyžaduje splniť rad na seba nadväzujúcich čiastkových činností, ktoré môžu byť aj vzájomne nezávislé, môžu nasledovať po sebe v čase, môžu byť vzájomne podmienené a tak ďalej.

/analýza spektrálna (matematika)
− časť funkcionálnej analýzy s významnými aplikáciami v teórii parciálnych diferenciálnych rovníc a v kvantovej mechanike (cf [30];21).

/analýza systémová
− vedecká metóda poznania spočívajúca v postupnosti úkonov odhaľovania štruktúrnych väzieb medzi premennými alebo konštantnými prvkami skúmaného systému.
    Systémová analýza je metóda všeobecnej teórie systémov na exaktné a empiricko-intuitívne skúma nie základných vlastností a cieľov jednoduchých systémov i zložitých systémov v rôznych oblastiach ľudskej činnosti.
    Cieľom systémovej analýzy je zlepšiť existujúci systém alebo vytvoriť a zaviesť nový systém.
    Systémová analýza je dnes základnou metódou riešenia problémov.
    Hlavnou činnosťou v systémovej analýze je:

definícia problému,
výskum a analýza pridružených systémov,
určenie metódy riešenia problému,
zavedenie novej konštrukcie.

V systémovej analýze sa skúmajú počítače, obchod, mesto, svetová ekonomika ai.
Podstatnou zložkou systémovej analýzy je vývoj modelov.
:: analýza systémová (synkriticizmus), analýza systémová filozofie, výskum vedecký.

/analýza systému
– postupy určovania a charakterizovania
vlastností systému, ako

statickosť systému,
dynamickosť systému,
stabilnosť systému,
nestabilnosť systému,
aperiodickosť systému,
kmitavosť systému,
tlmenosť systému,
netlmenosť systému,
lineárnosť systému,
nelineárnosť systému,
deterministickosť systému,
stochastickosť systému,
cieľov systému,
funkcií systému,
štruktúry systému
vlastností prvkov systému,
väzieb medzi prvkami systému.

Do analýzy systému sa zahrnuje aj identifikácia systému.

/analýza štatistická
− etapa štatistického skúmania spočívajúca v odvodení zákonitostí a vlastností skúmaného náhodného javu.
:: štatistika.

/analyzátor zmyslový (psychológia)
– zmyslový orgán umožňujúci odber informácií; orgán špecializovaný na príjem (recepciu) podnetov, ktoré napr. k človeku prichádzajú vo forme fyzikálnej alebo chemickej energie. Činnosť analyzátorov je pociťovanie, výsledkom činnosti ktorého je pocit.

/Anatólia
– vnútrozemie Malej Ázie medzi Čiernym, Egejským a Stredozemným morom, siahajúce na východ až k Eufratu. Jadrom Anatólie je Anatolská plošina.

/anatómia
gr. − morfologická disciplína, ktorej predmetom je tvar (štruktúra) živých organizmov, pričom však hlavnou metódou anatómie je pitva mŕtveho tela.
:: jednotka anatomická, medzimozog, orgán (biológia), somatológia, systém telesný.

/anatómia a fyziológia človeka
– dve úzko súvisiace vedné disciplíny, ktoré sa zaoberajú štúdiom ľudského tela:

Anatómia človeka:

skúma štruktúru a stavbu ľudského tela;
zaoberá sa tvarom, polohou a vzájomnými vzťahmi jednotlivých orgánov a tkanív;
zahŕňa štúdium kostí, svalov, orgánov a ďalších telesných štruktúr.

Fyziológia človeka:

študuje funkcie a procesy prebiehajúce v ľudskom tele;
skúma, ako jednotlivé časti tela fungujú samostatne aj ako celok;
zaoberá sa procesmi ako dýchanie, trávenie, krvný obeh, nervová činnosť a pod.

Tieto dve disciplíny sú navzájom úzko prepojené, pretože štruktúra orgánu často súvisí s jeho funkciou. Spoločne poskytujú komplexný pohľad na to, ako ľudské telo funguje v zdraví aj v chorobe.
:: anatómia človeka, telo človeka (somatológia).

/anatómia človeka
− antropotómia, teloveda, anatómia ľudského tela − časť všeobecnej anatómie, ktorej predmetom je stavba orgánov a orgánových sústav ľudského tela; anatómia človeka je veda o stavbe ľudského tela, o jeho štruktúre a o polohe jednotlivých orgánov.
    Anatómiu človeka tvoria tieto pododbory:
            makroskopická anatómia,
            mikroskopická anatómia,
                cytológia,
                histológia,
            systémová/systematická anatómia,
            topografická/regionálna anatómia,
            praktická anatómia,
            klinická anatómia,
            plastická anatómia,
            antropologická anatómia,
            komparatívna antropológia,
            patologická antropológia,
            embryológia,
            patologická anatómia.

    Anatómia človeka je základom väčšiny teoretických a praktických odborov medicíny.
    Najstarším a najčastejším spôsobom štúdia anatómie je pitva.
    V súčasnosti sa pri anatomickom výskume používajú zobrazovacie techniky, využívajúce
            röntgenové žiarenie,
            ultrazvuk,
            techniky magnetickej rezonancie.
    Drobné a mikroskopické anatomické detaily si vyžadujú používanie lupy a mikroskopu.
    Anatómia veľmi často spolupracuje s fyziológiou, keďže stavba ľudského tela úzko súvisí s jeho funkciami.
:: accessorius (anatómia človeka), basis (anatómia človeka), caput (anatómia človeka), cavum cranii, kôra (anatómia človeka), čapík (anatómia človeka), časť mozgová (anatómia človeka), driek (anatómia človeka), ductulus (anatómia človeka), dutina (anatómia človeka), dutina lebečná (anatómia človeka), extremitas (anatómia človeka), formatio (anatómia človeka), glomerulus (anatómia človeka), guľa očná (anatómia človeka), hlava (anatómia človeka), chlopňa (anatómia človeka), impressio (anatómia človeka), jadro (anatómia človeka), kôra (anatómia človeka), medicína, neurocranium, očnica (anatómia človeka), somatológia, sústava človeka, telo človeka (somatológia), závit mozgový (anatómia človeka).

/anatómia makroskopická
– anatómia, ktorej náplňou je skúmanie štruktúr tela viditeľných prostým okom.d

/anatómia mikroskopická
– anatómia, ktorej náplňou je skúmanie mikroskopických štruktúr tela.
Mikroskopickú anatómiu členia na dve časti:
        cytológia,
        histológia.

/anatómia praktická
– anatómia pre všeobecné medicínske účely.

/anatómia rastlinná
− anatómia rastlín, fytotómia − časť botaniky, ktorej predmetom je mikroskopická stavba rastlinných orgánov.

/anatómia systematická
– časť anatómie, ktorej predmetom sú orgány, ich štruktúrna príbuznosť a genetická súvislosť. Systematická anatómia opisuje skupiny alebo sústavy orgánov, ktoré sa vzájomne dopĺňajú, čím podmieňujú funkcie organizmu.

/anatómia topografická
– časť anatómie, ktorej predmetom je vzájomné uloženie orgánov a ich vzájomné miestne vzťahy bez ohľadu na ich štruktúru a príbuznosť.

/angelológia
gr. – teologická disciplína, ktorej predmetom sú anjeli a ich poslanie (cf [153];129).
    Angelológia je náuka o anjeloch a ich pôsobení. Zahŕňa štúdium anjelov, ich hierarchie, úloh a vplyvu na svet a ľudstvo. Táto disciplína sa často spája s teológiou a náboženskými tradíciami, ktoré veria v existenciu anjelov ako duchovných bytostí, ktoré slúžia Bohu a pomáhajú ľuďom.
    Angelológia skúma rôzne aspekty anjelov, vrátane ich zobrazenia v náboženských textoch, ich úlohy v dejinách a kultúre, a ich vplyvu na jednotlivcov a spoločnosti. Napríklad, v kresťanskej tradícii sú anjeli často zobrazovaní ako poslovia Boha, ktorí prinášajú dôležité správy a poskytujú ochranu.

/Anglicko
− krajina v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska.
:: geografia.

/angličtina
− anglický jazyk − západogermánsky jazyk, najrozšírenejší a najvýznamnejší jazyk na svete (skutočne celosvetový), úradný jazyk vo Veľkej Británii, v USA, Írsk, Kanade, Austrálii, na Novom Zélande, v niektorých ázijských a afrických štátoch, vo väčšine krajín a území Karibskej oblasti a takmer v celej Oceánii. Ako druhý jazyk ju ovláda najväčší počet ľudí.
:: abeceda anglická, anglistika, lingvistika, tvar analytický (anglistika), jazyk (lingvistika).

/anglistika
lat. – vedný odbor, ktorého predmetom je anglický jazyk a literatúra.
:: lingvistika, veda literárna.

/anión
gr. − záporný ión – častica chemickej látky so záporným nábojom. Dej, pri ktorom atóm prijíma jeden alebo viac elektrónov, sa nazýva redukcia.
:: chémia, ión, väzba iónová.

/anizo-
gr. − prvá časť zložených slov s významom nerovnaký, nerovný.

/anizotropia
gr. − závislosť fyzikálnych vlastností objektov od smeru, v ktorom sa meria.
:: fyzika.

/anjel
– gr. ἄγγελος [angelos] (posol, vyslanec, hlásateľ, anjel), hebr. malʼāk ((Boží) posol) – prostredník alebo sprostredkujúcno medzi bohom a človekom; súčasť predmetu angelológie.
anjel (kresťanstvo).

/anjel (kresťanstvo)
– Boží služobník a posol, nadprirodzená bytosť zobrazovaná zvyčajne s krídlami; súčasť predmetu angelológie.

/anna (joga)
– skrátene: ana – bunka.

/Antarktída
− najjužnejší svetadiel rozprestierajúci sa okolo južného polu Zeme a obklopený okrajovými moriami Atlantického, Tichého a Indického oceánu.
:: geografia.

/anti-
gr. − proti-.

/antika
lat. – staroveká grécko-rímska kultúra a vzdelanosť, súčasť starovekej kultúry, kľúčová súčasť európskej kultúry.
:: antika rímska, dub (antika), filozofi antickí, filozofia (antika), filozofia antická, choreia, metóda dialektická.

/antika rímska
– rímsky starovek.

/antipatia
gr. − odpor, nenávisť, nechuť voči niečomu alebo niekomu, opak sympatie. U mňa alebo u nás vzniká zvyčajne spontánne, zatiaľ čo druhým ju upieram/e.

/antonymum
gr. − opozitum − slovo alebo výraz opačného (protikladného) významu vo vzťahu k inému slovu alebo výrazu.
:: lingvistika.

/antropogenetický
gr. − človekotvorný.
:: človek.

/antropológia
gr. − veda o človeku, ktorej predmetom je celkový telesný stav a variabilita jednotlivých telesných znakov súčasných, historických a predhistorických skupín obyvateľstva.
– I: Malina, J. a kol.: Antropologický slovník.
:: antropológia filozofická, antropológia historická, antropológia moderná, antropológia synkriticistická, Homo, osobnosť (Malina, J.), antropológia predvedecká, antropológia žitá p. antropológia predvedecká, antropológia vedecká.

/antropológia historická
– angl. anthropological history, nem. historische Anthropologie – historická disciplína, ktorej predmetom je konkrétny jednotlivý človek v dejinách, jeho konanie, postoje, pocity, spôsob myslenia v kontexte dobovej mentality, pomedzie medzi objektívnymi dejinnými štruktúrami a subjektívnym správaním sa ľudského indivídua, a ktorá sa utvorila na prelome 70. a 80. rokov 20. storočia. Metodologicky vychádza z etnológie, antropológie, sociálnych dejín, dejín ľudovej kultúry, mikrohistórie, dejín mentalít a dejín každodennosti.
    Jedným z cieľov historickej antropológie je odhaliť mieru, do ktorej je jedinec vo svojom správaní obmedzovaný prostredím a do akej miery je schopný v tomto prostredí uplatniť svoju individualitu.
– P: R. van Dülmen, Michael Mitterauer, Hans Medick, Alf Lüdtke, Gert Dressel a Karl Kaser...
– I: Historická antropologie, in: Wikipedie.
:: história, historia syncritica (synkriticizmus).

/antropológia moderná
− interdisciplinárny vedecký odbor hľadajúci odpovede na základné otázky ľudského rodu: „Odkiaľ sme? Akí sme? Kam ideme?“ Vychádza z poznania, že ľudia a ľudské spoločenstvá, ich vznik, vývoj a premeny sú určované navzájom sa ovplyvňujúcimi danosťami biologickými, medicínskymi, psychologickými, sociálnymi, kultúrnymi atď. Nevyhnutnosťou v tejto vedeckej disciplíne je preto celostný výskum. Antropológia študuje biologickú variabilitu človeka, podobnosti a rozdiely vo vzťahu k ostatným biologickým druhom (najmä našim najbližším príbuzným − primátom) a lokálne sociokultúrne varianty univerzálnych štruktúr ľudského myslenia a správania, ich rozdielnosti a podobnosti v celom kontinuu vývoja i možného budúceho smerovania ([437];2).

/antroponomastika
gr. – časť lingvistiky, ktorej predmetom je antroponymia (súbor osobných mien, vlastných mien ľudí).

/aorist
gr. – minulý čas prostý, lat. perfectum historicum – slovesný čas v niektorých jazykoch vyjadrujúci minulý dej (obvykle v minulosti ukončený) alebo tvar slovesa s významom, reprezentujúcim tento dej; v starogréčtine napr. ἐπαίδευσα vychoval som.
:: lingvistika.

/aparát kozmický
– technické zariadenie, ktoré sa používa na plnenie úloh v kozmickom priestore alebo na výskumné a ďalšie práce na povrchu nebeských telies.

/aparát štátny
– sústava štátnych orgánov.
:: štát.

/aperçu
fr. – 1. krátka, duchaplná poznámka, postreh; 2. rozpočet, stručný prehľad ([14];84).

/aplikácia práva
– forma realizácie práva, ktorú uskutočňuje orgán verejnej správy a ktorá spočíva v uplatňovaní práva na konkrétnu situáciu a subjekty práva; je to postup a činnosť štátnych orgánov s príslušnou právomocou a kompetenciou, upravená procesným právom a vyúsťujúca do vydávania aktov aplikácie práva a zabezpečovania ich plnenia; je to „postup štátnych orgánov pri konaní, dokazovaní, rozhodovaní, preskúmavaní a výkone ich rozhodnutí, prípadne aj pri výkone rozhodnutí iných orgánov. U nás (JP sc. v SR) je tento postup dvojinštančný a uskutočňuje sa konaním na prvom stupni a v prípade uplatnenia opravného prostriedku aj na druhom stupni. Výsledkom aplikácie práva je individuálny právna akt“ (753;7).

/apríl
lat. – štvrtý mesiac v roku nasledujúci po marci a predchádzajúci máju.

/aproximácia (matematika)
– približná hodnota, približnosť, približné vyjadrenie, postupné približné riešenie zložitej úlohy.

/arabčina
– arabský jazyk – semitský jazyk. Nárečia sa značne odlišujú od spisovného jazyka. Arabčinou nehovorili iba Arabi, ale slúžila aj ako medzinárodný jazyk, podobne ak latinčina v stredovekej Európe. V arabčine nachádzala jazykový výraz arabská kultúra, najmä arabská filozofia, arabská veda, arabská krásna literatúra a islam.
    Arabčina je predmetom arabistiky.

/Arabi
– väčšina obyvateľov štátov severnej Afriky a Blízkeho východu, menšiny a rozptýlené skupiny žijú v Izraeli, Iráne, Turecku, Afganistane, Čade, v Indonézii, vo východnej Afrike. Veľké skupiny arabských emigrantov sú vo Francúzsku, v Nemecku, v Severnej a Južnej Amerike.
:: arabčina, kultúra arabská.

/arbitrérny
fr. – javiaci sa ako nezávislý od všeobecne platných dôvodov, vybraný bez nejakého kritéria, ľubovoľný.

/argument funkcie (matematika)
– vzor – nezávislá premenná funkcie. Argument funkcie je hodnota, ktorú funkcia prijíma na spracovanie. V matematike je to prvok z definičnej oblasti funkcie.
    Postup, ktorým k daným argumentom funkcie vyhľadávame príslušnú hodnotu funkcie, je matematická operácia.
:: funkcia (matematika).

/archeológia
gr. – veda o vyhľadávaní, skúmaní a hodnotení vecných pamiatok, dôležitých pre poznanie dejín ľudskej spoločnosti; je to spoločenská veda (no niekedy sa zaraďuje aj do skupiny vied na rozhraní medzi vedami spoločenskými a prírodnými), ktorej predmetom je ľudská minulosť – artefakty, ekofakty, architektúry, ľudské pozostatky a historický reliéf – študovaná/skúmaná vyhľadávaním, odkrývaním, dokumentáciou, analýzou a interpretáciou s cieľom dokumentovať a objasňovať pôvod a vývoj ľudskej kultúry, kultúrnej histórie, kultúrnej evolúcie, ľudského správania a vytvoriť obraz interakcie človeka s jeho prírodným prostredím a špecifické sociálne, kultúrne a kultové javy a vzťahy.
:: akinakes (archeológia), doba halštatská, história, Kimerijci, nález archeologický, Skýti, spôsob dostania sa predmetu kovového pod zem, superpozícia (archeológia).

/Archimedes zo Syrakúz
(287 – 212 pr. n. l.) – grécky antický geometer, mechanik, astronóm, vynálezca kladkostroja, skrutky, špecifickej váhy... Jeho kvandratúra paraboly alebo výpočet objemu gule obsahujú techniky pripomínajúce zárodočnú ideu integrovania.
:: geometria, mechanika, astronómia.

/architekt
gr. – odborník v navrhovaní stavieb, umeleckej úpravy budov, bytov, nábytku a podobne. Je to tvorca plánu realizácie diela, dozerá na jeho projektovanie a realizáciu, jeho práca zväčša predchádza činnosti projektanta, ktorý dielo realizuje skôr po stránke technickej než po stránke umeleckej.

/architektúra
gr. − staviteľstvo − umenie účelného a estetického navrhovania a realizácie interiérov, budov, ich komplexov a celých miest v kontexte krajiny a kultúrnej tradície vrátane sebareflexívnej vrstvy týchto aktivít, ktorá by sa dala skusmo označiť ako veda o architektúre.
:: abakus (architektúra), abažúr, architekt, dielo architektonické, reliéf (architektúra), rez zlatý, urbanizmus.

/archív
gr. > lat. – odborné pracovisko, preberajúce, evidujúce, ochraňujúce a sprístupňujúce archívne dokumenty.

/archivália
lat. – archívny dokument – záznam, majúci trvalú dokumentárnu hodnotu pre poznania dejín určitej krajiny a jej obyvateľov; je to písomný, obrazový a zvukový dokument hodný zachovania pre budúce potreby (cf [423];16).
Súbor archiválií tvorí archívny materiál.
:: archív, archivistika.

/archivistika
lat. − historická disciplína, ktorej predmetom sú archívne fondy, archiválie, archívnictvo, pričom písomnosti skúma z hľadiska toho, ako sa stali spisom, aktom, registratúrou a archívnym fondom; pozornosť venuje organizácii písomností s cieľom určiť ich triedenie, uchovávanie, konzervovanie, ukladanie, využívanie a sprístupňovanie.
    V rámci archivistiky sa vyčlenilo viacero oblastí:

Archívna teória a prax: Štúdium základných princípov a praktických metód archivovania.
Archívna informatika: Používanie informačných technológií na správu a sprístupňovanie archívnych dokumentov.
Archívne právo: Právne aspekty týkajúce sa archivovania a ochrany dokumentov.
Archívne dejiny: Štúdium histórie archívov a archivovania.
Organizácia a správa archívov: Metódy a postupy na efektívne riadenie archívov.
Archeografia: Štúdium starých rukopisov a dokumentov.
Archívna technika: Technické aspekty archivovania, vrátane konzervácie a reštaurovania dokumentov.
Archívna ekonómia: Ekonomické aspekty správy archívov a financovania archívnych činností.

:: archív.

/aritmetika
gr. – 1. (v stredoveku) piate zo siedmich slobodných umení.
    2. časť matematiky zaoberajúca sa číslami, ich vlastnosťami a vzťahmi; veda o číslach, ich vlastnostiach a vzťahoch; veda o počte, t. j. o operáciách nad celými číslami a zlomkami; v staroveku sa nazývala logistikou.
    Aritmetika je jeden z najstarších odborov matematiky; náuka o číslach (prirodzených, racionálnych, iracionálnych, komplexných a i.). Aritmetiku pestovali už Babylončania a Egypťania okolo r. 2000 pr. n. l.
    Prvá česká učebnica aritmetiky vychádza v roku 1530.
    Aritmetika je náuka o číslach, o ich oboroch a o ich spájaní počtovými úkonmi.
    (Počtovými úkonmi sa dnes zväčša zaoberá algebra.)
3. časť elementárnej matematiky spočívajúca v počítaní (cf. počítanie) s číslami.
:: matematika, násobenie, operácia aritmetická, poradie operácií aritmetických, úkon počtový, výkon počtový.

/aritmetika teoretická
– časť matematiky, ktorej náplňou je predovšetkým definícia a analýza pojmu čísla.

/arkustangens
gr. − skratka: arctg, arctan − cyklometrická funkcia, goniometrická funkcia inverzná k funkcii tangens zúženej na interval (−π/2, π/2):
:: matematika.

/armáda
– vojsko; súhrn ozbrojených síl štátu okrem vojenského námorníctva; vojenský operačný zväz zložený z niekoľkých zborov alebo divízií a z rôznych druhov vojsk (vševojsková armáda) alebo z rovnakého druhu vojska (napr. letecká armáda).
:: vojenstvo.

/árnosť
lat. − arita − počet argumentov alebo operandov, napríklad binárnosť je vlastnosť operácie vyznačujúcej sa tým, že má dva operandy; v tom prípade sa hovorí, že je to binárna operácia.
    Rozlišuje sa:

nulárnosť (nematie žiadneho argumentu alebo operanda),
unárnosť (matie jedného argumentu al. operanda),
binárnosť (matie dvoch argumentov al. operandov),
ternárnosť (matie troch argumentov al. operandov),
n-árnosť (matie n argumentov al. operandov).

:: árnosť predikátu.

/Asafiev, Boris Vladimirovič
(29. 7. 1884 Petrohrad – 27, 1. 1949 Moskva) – ruský muzikológ a skladateľ, zakladateľ modernej ruskej muzikológie, autor teórie intonácie.
– Dmuzikológia: Muzykaľnaja forma kak process, 2 zv., 1930 – 1947.
– Dhudba: balety: Plamene Paríža (1923), Bachčisarajská fontána (1934), Kaukazský zajatec (1938).
:: hudba (Asafiev, B. V.), muzikológia.

/Ashby, William Ross
(6. 9. 1903 Londýn − 15. 11. 1972 Londýn) − anglický psychiater, špecialista v oblasti kybernetiky, inicioval skúmanie komplexných systémov, vynašiel homeostat (1948), zaviedol pojem samoorganizácie.

D: Principles of the Self-Organizing Dynamic System, 1947; Design for a Brain, 19662; Introduction to Cybernetics, 1956; Principles of Self-Organizing Systems, 1962.

:: kybernetika.

/Asociácia pre výpočtovú techniku
− angl. Association for Computing Machinery, ACM − vedecká a vzdelávacia organizácia zameraná na informatiku založená v roku 1947 a sídliaca v New Yorku.

/asociatívnosť
lat. – združujúcnosť, zreťazujúcnosť, spojiteľnosť čiže schopnosť alebo možnosť združovania, zreťazovania entít pri manipulácii, operovaní s nimi; vlastnosť toho, čo prebieha na základe asociácií čiže združovania, reťazenia, alebo vlastnosť postupu reťazenia, operácie, ktorou sa uskutočňuje.
:: asociatívnosť (matematika).

/asociatívnosť (matematika)
– asociatívna vlastnosť (angl. associative property) – vlastnosť binárnej operácie, spočívajúca v tom, že zmena usporiadania zátvoriek vo výraze nezmení výsledok. Napr. pre sčítanie a násobenie čísel sa asociatívnosť vyjadruje identitami:
(a + b) + c = a + (b + c) a (ab)c = a(bc).
To, že operácia je asociatívna, možno vyjadriť aj tak, že spĺňa asociatívny zákon, ktorý – pokiaľ ide o sčitovanie a násobenie – hovorí, že pri sčitovaní (násobení) možno sčítance (činitele) ľubovoľne združovať.
    Termín asociatívnosť zaviedol W. R. Hamilton v roku 1853.
:: algebra, zátvorka (matematika).

/asociatívny (matematika)
− nezávislý od združovania prvkov do skupín, ak sa zachováva ich poradie.
:: asociatívnosť (matematika), sčítanie (matematika).

/astenosféra
gr. – vrstva so zníženou viskozitou vo vrchnom zemskom plášti; plastické podložie, kde sa izostaticky vyrovnávajú litosférické bloky pri ich vertikálnych pohyboch. Nachádzajú sa tu prvotné magmatické ohniská sopiek ([16];53).
:: Zem.

/astrofyzika
gr. − odbor astronómie skúmajúci fyzikálne vlastnosti a chemické vlastnost hviezd, planét a medzihviezdnej hmoty, najmä pomocou spektroskopie fotometrie. Teoretická astrofyzika skúma žiarenie a stavbu atmosfér a vnútra hviezd.
:: astronómia, hviezda (astrofyzika), metalicita, fyzika, objekt astronomický.

/astrológia
gr. – časť ezoteriky, ktorej predmetom je vzájomná poloha nebeských telies (Slnka, Mesiaca, hviezd) ovplyvňujúca alebo určujúca osudy ľudí, zvierat, vecí, štátov, ich vlastnosti, vzťahy, budúcnosť.
    Metódy skúmania predmetu astrológie sa vyvinuli na rôznych miestach Zeme (v Severnej a Južnej Amerike, v severnej Afrike, v Mezopotámii, v Indii, v Číne) nezávisle od seba. Jedným z postupov astrológie je výpočet, ktorého výsledkom je horoskop.
    V Európe je najstaršia zachovaná učebnica astrológie z pera Ptolemaia.
:: alchýmia, ezoterika.

/astrometria
gr. – časť astronómie, ktorej predmetom je meranie polôh a pohybov nebeských telies.

/astronómia
gr. – hvezdárstvo – prírodná veda, ktorej predmetom je vesmír, jeho vznik, vývoj, stavba, rozloženie, pohyb a interakcie vesmírnych telies a ich sústav. V stredoveku bola šiestym zo siedmich slobodných umení.
– P: al-Chorezmí, Baade, W., Kopernik, M.
::
         A
        Aitne (astronómia), astrofyzika, astronómia matematická, astronómia stredoveká,
         B
        bod rovnodennosti (astronómia),
         D
        deň (astronómia), depresia (astronómia),
         E
        ekliptika (astronómia),
         F
        fotometria,
         G
        galaxia, galaxia aktívna, geocentrizmus,
         H
        hviezda, hviezda (astrofyzika),
         J
        jar, jednotka astronomická (astronómia),
         K
        kozmológia, kozmos,
         M
        magnetosféra (astronómia), mapa hviezdna, meranie astronomické,
         N
        noc (astronómia),
         O
        obeh Zeme okolo Slnka, obežnica, objekt astronomický, objekt vesmírny, optika aktívna (astronómia), Orión (astronómia),
         P
        perihélium, planéta, pohyb hviezdy vlastný, pohyb Slnka, pohyb Zeme, pohyb Zeme okolo Slnka, populácia hviezdna, priestor kozmický (astronómia), príslnie,
         S
        sféra nebeská, Slnko, slnko (astronómia), sústava planetárna, sústava slnečná,
         V
        Veľkonočná nedeľa (astronómia), vesmír (astronómia),
         Z
        Zem, zima.

/astronómia matematická
− astronómia, ktorej predmetom sú zdanlivé pohyby hviezd na nebeskej sfére a ktoré opisuje zavedením vhodných súradnicových systémov pomocou prostriedkov sférickej trigonometrie.

/astronómia stredoveká
– vychádza z rozdielu medzi Zemou a nebom, ktorý chápe v nadväznosti na Aristotelovo a Ptolemaiovo učenie o kruhovom a rovnomernom (dokonalom a nemennom) pohybe nebeských telies. Nebeské telesá obiehajú s konštantnou rýchlosťou okolo nehybného telesa Zeme a každý pohyb, ktorý sa javí pozemskému pozorovateľovi, je skutočný a absolútny pohyb. Planéty sa pohybujú nepravidelne, opisujú na nebeskom pozadí nepravidelné dráhy. Merkúr a Venuša sa pohybujú vždy v blízkosti Slnka. Mars, Jupiter a Saturn sú raz vzhľadom na ostatné hviezdy nehybné, inokedy sa pohybujú medzi hviezdami od západu na východ a inokedy zasa od východu na západ. Aj samo Slnko sa zrejme pohybuje okolo Zeme nepravidelne, lebo ročné obdobia sa časove navzájom líšia (cf [139];20).

/asymptotický
gr. – nekonečne sa k niečomu približujúci, no nikdy to nepretínajúci, nikdy na to nedopadajúci a podobne; správajúci sa ako asymptota.

/ateizmus
– viera, že neexistuje Boh, alebo popieranie, že existuje Boh alebo bohovia. Dôsledný ateizmus predstavuje celok skutočnosti ako zoskupenie mnohých rovnocenných prvkov, ktorých pôvod a zmysluplné usporiadanie sa nedá vysvetliť.
:: Boh (ateizmus).

/Atlantický oceán
  – Atlantik – druhý najväčší oceán, ktorý leží medzi západnou Európou a Afrikou, východným pobrežím Severnej Ameriky a Južnej Ameriky a Antarktídou. Jeho okrajovými morami a zálivmi sú: Karibské more, Mexický záliv, Severné more, Baltské more, Stredozemné more, Čierne more...
:: Európa, Francúzsko, geografia, USA, Veľká Británia, Zem.

/átmánátma (joga)
– rozlíšenie ja od ne-ja.

/átmaništha (joga)
– zotrvanie v ja.

/átmanivédana (joga)
– sebaodovzdanie sa Pánovi.

/Atmanspacher, Harald Werner
(26. 8. 1955 Witzenhausen – ) nemecký fyzik výskumne aktívny v oblasti nelineárnej dynamiky, astrofyziky, extraterestrickej a teoretickej fyziky s výrazným dôrazom na transdisciplinaritu bádania, napr. medzi fyzikou, psychológiou a psychohygienou alebo Mind-Matter Research.

D: Resonatorinterne Absorption und nichtlineare Dynamik von Multimode-Lasersystemen. Dissertation, 1986; (spolu s G Morfillom) Einführung in die Theorie des deterministischen Chaos. Vorlesung im Sommersemester 1986 an der Universität Heidelberg, 1986; Die Vernunft der Metis. Theorie und Praxis einer integralen Wirklichkeit, 1993; Informationsdynamik. Habilitationsschrift, 1994; (spolu s H. Römerom a H. Walachom) Weak quantum theory. Complementarity and entanglement in physics and beyond, 2002; (spolu s H. Primasom) Pauli’s Ideas on Mind and Matter in the Context of Contemporary Science, 2006; (spolu s E. Liaciovou, A. Fischerom, M. Heinrichsom, L. T. van Elstom a J. Kornmeierom)) Positive and negative hysteresis effects for the perception of geometric and emotional ambiguities, 2018.

– E: (spolu s G. J. Dalenoort) Inside versus outside, 1994; (spolu s H. Primasom a E. Wertenschlag-Birkhäuserovou) Der Pauli-Jung-Dialog und seine Bedeutung für die moderne Wissenschaft, 1995; (spolu s E. Ruhnauovou) Time, temporality, now, 1997; (spolu s A. Amannom, U. Müller-Heroldom) On Quanta, Mind and Matter. Hans Primas in Context, 1999; (spolu s H. Primasom) Recasting Reality. Wolfgang Pauli’s Philosophical Ideas and Contemporary Science, 2009.
:: fyzika.

/átmasukha (joga)
– blaženosť ja.

/átmasvarúpa (joga)
– osvietený človek.

/atmosféra telesa kozmického
– plynný obal kozmického telesa, napr. planéty, mesiaca, kométy, hviezdy, pridržiavaný pri ňom jeho gravitáciou.
:: planetológia.

/atóm
gr. − chemicky nedeliteľná najmenšia časť chemického prvku, skladajúca sa s kladne nabitého atómového jadra a z elektrónového obalu a do konca 19. storočia považovaná vôbec za nedeliteľnú časticu.
    Väčšinu hmotnosti atómu tvorí jeho jadro. Kladný náboj jadra atómu je kompenzovaný negatívne nabitými elektrónmi, ktorých rozmery sú také malé, že od ich hmotnosti možno odhliadať.
    Atóm je elektricky neutrálna častica látky s počtom elektrónov v obale rovnakým ako je počet protónov v jadre.
    Atóm má zložitú vnútornú štruktúru.
    V atóme možno rozlíšiť jeho štrukturálne útvary zvané atómové sféry.
Jednotlivé atómy sa navzájom líšia predovšetkým počtom protónov v jadre; tento počet určuje, o ktorý prvok ide, napr. atóm vodíka má v jadre jeden protón, atóm hélia dva protóny...
    Atómy tvoria molekuly.
    Atómy vyžarujú energiu len po určitých diskrétnych kvantách.
    Významovou reprezentáciou podstaty atómu je pojem atómu.
:: afinita (chémia), anión, atóm (Dalton, J.), atóm (Feynman, R.), atóm (chémia), elektronegativita atómu, entita fyzická, fyzika, fyzika atómová, chémia, ión, katión, meranie mikrofyzikálne, mikročastica, model atómu, obal elektrónový, objekt mikrofyzikálny, oxidácia, redukcia (chémia), štruktúra atómu, väzba chemická, žiarenie elektromagnetické.

/atóm (Dalton, J.)
– najmenšia možná častica. Z takýchto častíc sa skladá každá látka. Atóm je nositeľ chemických vlastností prvku. Atómy nemožno rozbiť ani deliť. Všetky atómy toho istého prvku majú rovnaké vlastnosti a rovnakú hmotnosť. Atómy rôznych prvkov majú rôzne vlastnosti a rôznu hmotnosť. Pri tvorbe zlúčenín sa atómy prvkov zlučujú v pomere malých celých čísel.

/atóm (Feynman, R.)
– malá častica, ktorá je v neustálom pohybe. Z takýchto častíc sa skladajú všetky veci. Atómy sa vzájomne priťahujú, keď sú od seba trochu vzdialené, ale odpudzujú sa, keď sú tesne pri sebe.
Atómy majú polomer 1.10^-10 m – 2.10^-10 m (cf [755];17).

/atóm (chémia)
– atóm z chemického hľadiska – najmenšia častica látky, ktorú charakterizuje
        atómové (protónové) číslo Z,
        nukleónové (hmotnostné) číslo A.
Spojením dvoch alebo viacerých rovnakých alebo rôznych atómov chemickou väzbou vzniká molekula.

/atomistika (fyzika)
− atómová fyzika.

/ATP
– adenozíntrifosfát.

/atribút (informatika)
– špecifikácia, definujúca vlastnosť objektu, prvku alebo súboru.
:: atribút objektu (informatika), atribút prvku (informatika).

/atribút objektu (informatika)
– atribút, skladajúci sa z mena a hodnoty.

/atribút prvku (informatika)
– atribút, skladajúci sa z typu alebo mena triedy.

/audit
lat. – preskúmanie, overenie, podrobné preverovanie stavu niečoho, kontrola, revízia.
:: audit (účtovníctvo), audit štatutárny (účtovníctvo).

/audit (účtovníctvo)
– (od 20. stor.) overenie alebo overovanie správnosti účtovej závierky a jej súladu s výročnou správou.

/audit štatutárny (účtovníctvo)
− overovanie individuálnej účtovnej závierky alebo konsolidovanej účtovnej závierky a overovanie individuálnej výročnej správy alebo konsolidovanej výročnej správy podľa zákona o účtovníctve alebo aj na základe rozhodnutia účtovnej jednotky, ktorá nemá povinnosť overovania individuálnej účtovnej závierky alebo konsolidovanej účtovnej závierky a overovania individuálnej výročnej správy alebo konsolidovanej výročnej správy.

/Austrália
− najmenší svetadiel nachádzajúci sa medzi Tichým a Indickým oceánom, súčasť Austrálie a Oceánie.
:: filozofia austrálska, geografia.

/Austrália a Oceánia
– Austronézia – svetadiel, ktorý sa skladá z Austrálie a Oceánie (tiež označovaných ako svetadiel).
:: geografia.

/autogram
gr. − vlastnoručný podpis alebo vlastný rukopis.

/automat
gr. – zariadene schopné riadiť nejakú činnosť alebo funkciu samočinne (bez trvalej účasti človeka) ([153];191).
:: automat (informatika).

/automat (informatika)
– programom riadený stroj alebo zariadenie, ktoré samočinne vykonáva postupnosť operácií podľa vopred pripravených inštrukcií uložených v pamäti. Automatom je napr. číslicový počítač, obrábací stroj s číslicovým riadením, robot...

/automatizácia
gr. − zavádzanie automatických systémov do činností rôzneho druhu.
:: kybernetika, mechatronika.

/automobil
gr.+lat. – bezkoľajové motorové vozidlo, najmenej štvorkolesové, určené na prepravu osôb alebo nákladov; je to zložitý stroj pozostávajúci zo súčiastok rozdelených do piatich základných súborov:

        strojový spodok,
        príslušenstvo,
        karoséria,
        výstroj,
        výbava.

Existuje viacero koncepcií automobilov:

        klasická koncepcia,
        koncepcia so zadným pohonom,
        koncepcia s predným pohonom,
        koncepcia s pohonom všetkých kolies...

:: prevodovka, vedenie², vozidlo motorové, výbava automobilu.

/autor
lat. − pôvodca niečoho; tvorca diela určeného príjemcovi. Môže ísť o autora literárneho, maliarskeho, hudobného, vedeckého a podobne diela, o autora článku alebo štúdie atď.
:: právo autorské.

/autorita
lat. − vážnosť niekoho alebo niečoho (napr. inštitúcie) uznávaná na báze uvedomovania sa ich vplyvu.

/averz
lat. – vonkajšia predná strana, líce; opak: reverz čiže rub.
:: averz mince.

/averz mince
– lícna strana mince, jej predná strana.
  – I: Avers a revers, in: Wikipedie; Averz, in: Numizmatický slovník.
:: numizmatika, reverz mince.

/averzia
lat. − odpor, nechuť, silná antipatia voči niečomu alebo niekomu, nezriedka tolerovaná u seba a odmietaná u druhých: môj alebo náš odpor k niekomu/niečomu je „dobrý“, „oprávnený“, odpor druhých „zlý“, „neoprávnený“.

/axióma (matematika)
− základná veta − tvrdenie, ktoré považujeme za pravdivé bez dôkazu.
    Pojmy a vzťahy, ktoré axiómy obsahujú, sa nazývajú základné (primitívne) pojmy matematickej teórie. Tieto pojmy sa nedefinujú, považujú sa za zavedené (úplne charakterizované) sústavou axióm, napr. v euklidovskej geometrii je to pojem bodu, priamky, roviny...
:: axióma extenzionality (teória množín).

/axióma extenzionality (teória množín)
– množiny, ktoré majú rovnaké prvky, sa rovnajú.
:: matematika.

/azbuka
rus. – alfavit, ruská abeceda:

staré ruské písmená:

/Ázia
– súčasť Starého sveta, východná časť euroázijského dvojkontinentu na severnej pologuli, 43,82 mil km2, asi tretina celej súše, medzi Severným ľadovým oceánom, Tichým oceánom a Indickým oceánom. Hranica s Európou a s Afrikou prebieha po pohorí a rieke Ural, Kaspickým morom, zníženinou Manyča, Azovským morom, Kerčským prielivom, Bosporom, Marmarským morom, Dardanelami, Egejským morom, východnou Suezskou šijou, Červeným morom a prielivom Bab-al-Mandab.
V Ázii, ktorá je značne členitá, sa vyvíjala spoločenská organizácia síce nerovnomerne, ale – v porovnaní s inými kontinentmi sveta – omnoho rýchlejšie. Najmä v oblastiach Prednej Ázie (Chetiti), Strednej Ázie (v povodí Eufratu a Tigrisu) a na Ďalekom východe (India, Čína, Japonsko). V 3. tis. pr. n. l. vznikali prvé civilizácie na Strednom východe, v 20. stor. pr. n. l. sa vytvárala civilizácia v Číne a Indii.
    Ázia predstavuje jednu z hlavných kolísok ľudstva vôbec a mongoloidnej rasy zvlášť.
:: Ázia juhovýchodná, Ázia juhozápadná, Ázia južná, Ázia severná, Ázia východná, Ázia západná, filozofia ázijská, geografia, Ruská federácia, Rusko, Sibír.

/Ázia juhovýchodná
– subregión Ázie východne od Indie, južne od Číny, západne od Novej Guiney a severne od Austrálie tvorený týmito krajinami:

        Brunej,
        Mjanmarsko,
        Kambodža,
        Indonézia,
        Laos,
        Malajzia,
        Filipíny,
        Singapur,
        Thajsko,
        Vietnam,
        Východný Timor.

:: geografia, história, jazyky sinotibetské.

/Ázia juhozápadná
– Blízky východ – rozhranie Ázie, Afriky a Európy rozprestierajúce sa na Arabskom polostrove a polostrove Malá Ázia a zahrnujúce tieto krajiny:

        Turecko,
        Cyprus,
        Sýria,
        Libanon,
        Izrael,
        Jordánsko,
        Saudská Arábia,
        Jemen Omán,
        Spojené arabské emiráty,
        Katar,
        Bahrajn,
        Kuvajt,
        Irak,
        Irán,
        Gruzínsko,
        Arménsko,
        Azerbajdžán.

/Ázia južná
– južný geopolitický región ázijského svetadielu, zo západu na východ postupne ohraničený západnou Áziou, strednou Áziou, východnou Áziou a juhovýchodnou Áziou a pozostávajúci z týchto štátov:

        Bangladéš,
        Bután,
        India,
        Nepál,
        Pakistan,
        Srí Lanka.

/Ázia severná
– región Ázie zahrnujúci ázijskú časť Ruska, najmä s jeho sibírskou oblasťou; niekedy sa sem zaraďuje aj Mongolsko.

/Ázia stredná
– rozlične vymedzovaná vnútrozemská oblasť Ázie zahrnujúca tieto krajiny resp. oblasti (jedna z možností vyčlenenia):

        Uzbekistan,
        Turkménsko,
        Tadžikistan
        Kirgizska,
        južný Kazachstan,
        západná časť Ujgurskej autonómnej oblasti,
        Mongolsko,
        západná Čína,
        Tibet
        severovýchodný Irán,
        Afganistan,
        západný Pakistan.
:: jazyky sinotibetské, Skýti.

/Ázia východná
– subregión Ázie, geograficky tvoriaci oblasť na východ od výrazného pásma veľhôr a veľkých púští rozdeľujúcich Áziu za severu na západ a zahrnujúci tieto štáty:

        Čínska ľudová republika,
        Taiwan (Čínska republika),
        Kórejská republika,
        Kórejská ľudovodemokratická republika,
        Japonsko,
        Mongolsko.

    Z kultúrneho hľadiska východná Ázia zahrnuje Čínu (vrátane Hongkongu, Taiwamu, Maca a Singapuru), Japonsko, Kóreu, Mongolsko a Vietnam.
Rasovo je to domovina mongoloidného človeka.

/Ázia západná
− p. Blízky Východ.

B-apendix

/Baade, Walter
(1893 – 1960) – nemecký astronóm, priekopník prác o hviezdnych populáciách.
:: astronómia.

/bádanie odborné
– bádanie v rámci určitého vedného odboru alebo určitej oblasti praxe.

/Bach, Johann Sebastian
(31. 3. 1685 Eisenach – 28. 7. 1750 Lipsko) – nemecký skladateľ a organista, vrcholný predstaviteľ barokovej hudby, jeden z najväčších géniov hudby vôbec.
    V rokoch 1708 – 1717 pôsobil vo Weimare, 1717 – 1723 v Köthene a od roku 1723 ako kantor chrámu sv. Tomáša v Lipsku. V roku 1749 oslepol.
Je autorom nasledovného diela:
        200 chrámových kantát,
        svetské kantáty (Kávová, Sedliacka, Lovecká),
        skladby pre organ (prelúdia, toccaty, fugy, fantázie, chorálové predohry),
        klavírne skladby (Dobre temperovaný klavír, Anglické suity a Partity, Goldbergove variácie),
        komorné sonáty pre sólové husle a violoncello,
        inštrumentálne koncerty (pre husle, cembalo, flautu),
        orchestrálne Brandenburské koncerty (vrcholný typ concerta grossa),
        Hudobná obeť (vrcholné kontrapunktické dielo).
Bach mal dvadsať detí, z ktorých štyria synovia boli hudobní skladatelia.
– I: Bach. J. S.: Air on the g string – Whitworth hall organ – the University of Manchester – J. Scott 6:04
:: hudba, invencia (hudba), Schiff, A..

/bakteriológia
gr. − časť biológie, ktorej predmetom sú baktérie. Zahŕňa niekoľko kľúčových oblastí:

    Taxonómia a klasifikácia: Štúdium rôznych druhov baktérií, ich klasifikácia a pomenovanie. Zahŕňa identifikáciu a charakterizáciu baktérií na základe ich morfologických, biochemických a genetických vlastností.
    Fyziológia baktérií: Skúmanie životných procesov baktérií, vrátane ich metabolizmu, rastu, reprodukcie a reakcií na rôzne environmentálne podmienky1.
    Genetika baktérií: Štúdium genetického materiálu baktérií, mechanizmov genetickej výmeny a mutácií. Zahŕňa aj výskum genetických inžinierskych techník a ich aplikácií.
    Ekologická bakteriológia: Skúmanie úlohy baktérií v ekosystémoch, ich interakcií s inými organizmami a ich vplyvu na životné prostredie.
    Patogénna bakteriológia: Štúdium baktérií, ktoré spôsobujú choroby u ľudí, zvierat a rastlín. Zahŕňa výskum mechanizmov patogenity, diagnostiku bakteriálnych infekcií a vývoj antibiotík a vakcín.
    Aplikovaná bakteriológia: Využitie baktérií v priemysle, medicíne, poľnohospodárstve a biotechnológii. Zahŕňa výrobu antibiotík, probiotík, biopesticídov a ďalších produktov.

/Balaton
– Blatenské jazero – najväčšie (sladkovodné) jazero v strednej Európe v západnom Maďarsku; zvyšok Paratethys.

/Balkánsky polostrov
− polostrov v juhovýchodnej Európe obmývaný Stredozemným (Jadranským, Iónskym, Krétskym, Egejským, Marmarským) a Čiernym morom. Severná hranica Balkánskeho polostrova je sporná. Na severe je Balkánsky polostrov ohraničený riekou Sávou a dolným tokom Dunaja. Na Balkánskom polostrove ležia tieto krajiny: Chorvátsko (niekedy sa sem nezaraďuje), Srbsko, Slovinsko (niekedy sa sem nezaraďuje), Bosna a Hercegovina, Severné Macedónsko, Kosovo, Čierna Hora, Bulharsko, Albánsko, Grécko a európska časť Turecka.
:: geografia, Macedónia.

/baníctvo
− odvetvie hospodárstva, ktoré sa zaoberá ťažbou uhlia a rudy. Zahŕňa:

Geológia a prieskum: Zahŕňa identifikáciu a hodnotenie ložísk nerastných surovín. Geológovia a prieskumníci používajú rôzne metódy na zisťovanie prítomnosti a množstva surovín v zemi.
Ťažba: Proces získavania nerastných surovín z ložísk. Môže byť povrchová (napr. v lomoch) alebo podzemná (napr. v baniach). Existujú aj špeciálne metódy ako chemické lúhovanie.
Úprava surovín: Po ťažbe je potrebné suroviny upraviť, aby boli použiteľné. To zahŕňa drvenie, mletie, triedenie a ďalšie procesy na oddelenie cenných minerálov od jaloviny.
Environmentálne inžinierstvo: Rieši vplyv ťažby na životné prostredie a hľadá spôsoby, ako minimalizovať negatívne dopady. Zahŕňa rekultiváciu banských oblastí a správu odpadov.
Bezpečnosť a zdravie pri práci: Zameriava sa na ochranu pracovníkov pred rizikami spojenými s ťažbou. Zahŕňa vývoj a implementáciu bezpečnostných opatrení a technológií.
Ekonomika a manažment: Zahŕňa plánovanie a riadenie banských operácií, vrátane finančného riadenia, logistiky a marketingu surovín.

/Bank of England
− Anglická banka − centrálna banka Spojeného kráľovstva. S projektom založenia banky prišiel v roku 1691 jej spoluzakladateľ Škót William Paterson s cieľom stať sa vládnou bankou. Banka bola založená v roku 1694 a zoštátnená v roku 1946.

/banka
tal. – finančná inštitúcia (od 17. stor., Amsterdam, Hamburg, Švédsko...), vykonávajúca bankové operácie, ako
        prijímanie vkladov,
        poskytovanie úverov,
        sprostredkovanie platobného styku,
        pokladničné služby...
:: Bank of England, banka centrálna, bankovka, bankovníctvo, istina, produkt bankový, účet bežný.

/banka centrálna
− verejná inštitúcia, ktorá spravuje menu krajiny alebo skupiny krajín a riadi peňažnú zásobu s cieľom cenovej stability, čo uskutočňuje fungovaním v úlohe banky pre komerčné banky, ktoré si môžu od centrálnej banky požičiavať peniaze, za čo musia zložiť zábezpeku zvanú kolaterál.
:: Bank of England, Federálny rezervný systém.

/bankomat
– zariadenie, ktoré umožňuje platobnou kartou vyberať hotovosť.

/bankovka
– papierový peniaz vydávaný bankou.

/bankovníctvo
− oblasť ekonomiky štátu, zahŕňajúca bankovú sústavu štátu a bankové podnikanie.
:: banka, karta platobná, klient (bankovníctvo), produkt bankový, úver (bankovníctvo).

/barok
− súčasť európskej kultúry počnúc 16. stor. (v nadväznosti na renesanciu) do konca 18. stor. v miere participácie jej vývinových pásiem (umenia, vedy, filozofie, náboženstva, vedy...) na premene zlého na dobré, škaredého na krásne a neutrálneho na dobré alebo krásne. Barok je európska kultúrnohistorická a umelecká epocha kulminujúca približne v intervale 1600 až 1750, nový životný, názorový, myšlienkový, citový a umelecký prúd, ktorého počiatky možno rozpoznať už v druhej polovici 16. stor. v Španielsku, Portugalsku, Taliansku a Francúzsku, odkiaľ sa napokon rozšíril do ostatných európskych krajín.
:: barok hudobný, barok klasicizujúci.

/barok hudobný
− barok v hudbe − hudobná vrstva baroka štýlovo sa vyznačujúca melodicko-harmonickým slohom v európskej hudbe od konca 16. stor. do polovice 18. stor. Hudobný barok organicky nadväzoval na renesančnú hudbu, pričom však prichádzal s celým radom hudobných inovácií a objavov. „Pokračuje diferenciácia duchovnej (cirkevnej), svetskej umelej (prevažne dvornej) i ľudovej hudby a prechádza sa od dominujúceho polymelodického prejavu k melodicko-harmonickému cíteniu ([205];23).“
:: hudba.

/barok klasicizujúci
– smer baroka akcentujúci monumentalitu vyjadrovanú chladnou symetriou, pravidelnosťou a harmóniou a typický pre Francúzsko a protestantské krajiny. Jeho predstaviteľom bol však aj rakúsky architekt M. Hefele.

/Bartók, Béla
(25. 3. 1881 Nagyszentmiklós, Rakúsko-Uhorsko – 26. 9. 1945 New York) – maďarský hudobný skladateľ, klavirista a etnomuzikológ. Výrazným zdrojom jeho inšpirácie bola ľudová hudba. Vo svojej umeleckej tvorbe zlučoval množstvo rôznorodých prvkov do osobitného štýlu so silným emocionálnym nábojom. Svojím výskumom rumunskej, slovenskej... folklórnej piesne a antifašistickým postojom bol tŕňom v oku horthyovských šovinistov, až napokon v októbri 1940 odchádza do New Yorku.
    Krása hudby Bélu Bartóka spočíva v jeho jedinečnom štýle, ktorý kombinuje prvky ľudovej hudby s modernými kompozičnými technikami. Tu sú niektoré aspekty, ktoré prispievajú k hudobnej kráse jeho hudby:

Inšpirácia ľudovou hudbou: Bartók často čerpal inšpiráciu z maďarskej, rumunskej a slovenskej ľudovej hudby. Jeho diela obsahujú autentické ľudové melódie a rytmy, ktoré dodávajú jeho hudbe jedinečný charakter.
Inovatívne harmónie a rytmy: Bartók bol priekopníkom v používaní neobvyklých harmónií a rytmov. Jeho hudba často obsahuje asymetrické rytmy a disonantné akordy, ktoré vytvárajú napätie a dynamiku.
Komplexná textúra: Jeho kompozície sú známe svojou komplexnou textúrou a vrstvením. Bartók často používal kontrapunkt a polyfóniu, čo znamená, že viacero melódií sa prekrýva a vytvára bohatý zvukový zážitok.
Emocionálna hĺbka: Bartókova hudba je často veľmi emotívna a expresívna. Dokáže vyjadriť širokú škálu emócií, od radosti a energie až po smútok a melanchóliu.
Experimentovanie s formou: Bartók bol známy svojím experimentovaním s tradičnými hudobnými formami. Jeho diela často obsahujú neobvyklé štruktúry a formy, ktoré prispievajú k ich originalite.

:: hudba

/basis (anatómia človeka)
– spodina, báza, základňa.

/batéria (fyzika)
– zoskupenie galvanických článkov na zvýšenie elektrického napätia alebo elektrického prúdu.
:: batéria lítiumpolymérová, zdroj elektrický.

/batéria lítiumpolymérová
– galvanický zdroj energie, využívajúci ako elektrolyt lítium-saturované polymérne materiály. Jej kapacita sa uvádza v mAh.
:: elektronika.

/Bavorsko
– spolková krajina v Nemecku.

/báza nukleová
– báza nukleových kyselín – zásaditá heterocyklická zložka nukleových kyselín.

/bazalt
− čadič – sivočierna až červenohnedá jemnozrnná až celistvá výlevná vyvretá hornina obsahujúca ako podstatnú zložku plagioklas a augit, ako vedľajšiu amfibol, olovín, pyroxén a i.

/bazileia
gr. − kráľovstvo, vláda.

/Beck, Guido
(29. 8. 1903 Reichenberg v Čechách, Rakúsko-Uhorsko, dn. Liberec – 21. 10. 1988 Rio de Janeiro) – česko-švajčiarsko-rakúsko-nemecko-britsko-sovietskorusko-francúzsko-argentínsko-brazílsky teoretický fyzik, ktorý sa v 20. a 30. rokoch venoval jadrovej fyzike a beta-rozpadu (od februára 1928 bol štyri roky prvým asistentom W. Heisenberga v Lipsku, 1930/31 pôsobil v Cambridgi u E. Rutherforda, potom v Kodani, v Prahe, Kansase a Japonsku; v rokoch 1935 až 1937 na základe pozvania sovietskeho fyzika J. I. Frenkeľa pôsobil na univerzite v Odese, kde založil Katedru teoretickej fyziky; po vyostrení situácie v Sovietskom zväze mu N. Bohr dopomohol k prechodu do Lyonu, kde pracoval pre Národné vedecko-výskumné centrum Centre National de la Recherche Scientifique (CNRS)); v Južnej Amerike sa zaoberal aplikáciami kvantovej mechaniky napr. v rámci jadrovej fyziky, tunelovému efektu...; v 50. rokoch prispel k rozvinutiu jadrovofyzikálneho výskumu a jeho technickým aplikáciám v Argentíne. Od roku 1975 pôsobil na Centro Brasileiro de Pesquisas Físicas (CBPF) v Brazílii. Jeho myšlienky sa odrazili o. i. aj v diele M. Bungeho.

D: (spolu s H. Thirringom) Allgemeine Grundlagen der Physik, 1929; Energiesatz und Reversibilität der Elementarprozeß, 1933; Kernbau und Quantenmechanik, 1933; (spolu s E. Marxom) Atome und Elektronen, 1933; Quantenmechanik der Materie und Strahlung, 1933 – 1935; (spolu s E. Marxom) Moleküle, 1934; The Present State of the Neutrino Hypothesis, 1935; Structure of heavy elementary particles, 1938; Nuclear levels of the compound Li5, 1942; Remarks on the fine structure of «positronium», 1946; (spolu s F. Boppom a W. Heisenbergom) Werner Heisenberg und die Physik unserer Zeit: tum 60. Geburtstag, 1961.

:: fyzika.

/becquerel
vm – značka Bq – odvodená jednotka SI.
:: fyzika.

/Bečárová, Lýdia
(7. 11. 1947 Piešťany – ) – slovenská učiteľka jogy SAJ, nadväzujúca predovšetkým na školu Gítánandu, Satjánandu a učenie M.V. Bholeho. Manželka J. Piačeka a matka M. Piačeka. Pri výučbe jogy systematicky kládla dôraz na rozvíjanie terapeutických účinkov jogy a na pránajámu, pričom za azda najhlavnejší cieľ svojho jogového učiteľského pôsobenia považovala „prevzatie osobnej zodpovednosti za svoj život“.
    Vychádzala z učenia cvičencov „správne dýchať a relaxovať“:
                „Správne jogovo dýchať nie je možné naučiť sa bez prípravných a uvoľňovacích cvikov, ktoré, okrem základného prečistenia nádí, nás učia prežívať svoje telo so všetkými svalmi a dutinami umožňujúcimi dýchanie.“
                „... čím lepšie cvičenec pozná svoje telo, čím hlbší má z neho zážitok, z jeho svalov, kĺbov, dutín atď., tým hlbšie je schopný sa zrelaxovať ([639];7).“
    Naliehanie L. Bečárovej na jogové dýchanie, na jeho dokonalé osvojenie si, sa ukazuje ako mimoriadne aktuálne v kontexte pandémie COVID-19.
Svoje poslanie učiteľky jogy SAJ podporila vytvorením svojho času originálneho piktografického prostriedku na opis ásan (p. 639;23).
Podľa Lýdie Bečárovej stojíme dnes „na začiatku cesty, na ktorej sa pokúšame nájsť samých seba. A práve joga je spôsob bytia, ktorý nám dáva šancu žiť inak: bez násilia, v láske a úplnej vnútornej slobode ([639];31)“.

D: Prípravné a uvoľňovacie cviky a ich miesto v procese dosahovania cieľov ročného kurzu jogy pre začiatočníkov a mierne pokročilých, december 1996 – január 1997 [639]; Joga pre začiatočníkov, mierne pokročilých a pokročilých frekventantov kurzov jogy, 1996 – 2005 [637]; Joga pre frekventantov kurzov jogy II, 1996 – 2008 [636].

/beduín
arab. – kočovný pastier v Arábii a v severnej Afrike.

/Beethoven, Ludwig van
(16. 12. 1770 Bonn – 26. 3. 1827 Viedeň) – rakúsky skladateľ nemeckého pôvodu, vrcholný predstaviteľ viedenskej školy, jeden z najväčších svetových hudobníkov. Stretol sa s Mozartom (no nestihol už uňho študovať), učil sa u Haydna a Salieriho. Myšlienkovo bol ovplyvnený Veľkou francúzskou revolúciou a humanistickými ideami, vytvoril dielo dovtedy neobvyklej individuality, ktorým zavŕšil hudobný klasicizmus a otvoril cestu novému, romantickému chápaniu hudby.
Jeho rozsiahle hudobné dielo sa vyznačuje všestrannosťou a predovšetkým hlbokým humanistickým pohľadom na život. Ťažiskom jeho tvorby bola inštrumentálna hudba (sonáty, symfónie). Od 1800 trpel ušnou chorobou, okolo 1819 ohluchol úplne.
Beethovenova posledná, Deviata symfónia s Ódou na radosť je aj dnes symbolom najušľachtilejšieho, hlavne mierového úsilia ľudstva. Beethoven vytvoril klasické vzory sonátovej formy, rozpracoval jej jednotlivé prvky, sonátové rozvedenie doviedol do štádia najvyššieho majstrovstva, nachádzajúc v drobných melodických štruktúrach dovtedy nepociťovanú formotvornú energiu, zvýšil počet častí v sonátovom cykle. Zväčšil obsadenie orchestra, využil predtým neznáme inštrumentálne zostavy, obohatil inštrumentálnu techniku a orchestrálnu koloristiku. Disciplína formy mu neprekážala v búraní zastaraných schém: vo Finále z IX. symfónie zavádza tejto forme cudzie, kantátové vokálne prvky (zbor a sólisti) (cf. 638;73).

D: symfónie: 1. C dur, 1799; 2. D dur, 1802; 3. Es dur (Sinfonia Eroica), 1803; 4. B dur, 1806; 5. c mol (Osudová), 1808; F dur (Sinfonia Pastorale), 1808; A dur, 1812; 8. F dur 1812; 9. d mol so záverečným zborom na Schillerovu Ódu na radosť, 1824; orchestrálne predohry k baletu Stvorenie Prometeovo; 3 ouvertury: Leonóra; Egmond; Aténske zrúcaniny; Kráľ Štefan; koncertné ouvertúty: Zur Namensfeier; Die Weihe des Hauses; 5 klavírnych koncertov; koncerty: husľový koncert D dur, 1806; trojkoncert pre husle, violončelo a klavír C dur, 1804; dve romance pre husle a orchester: G dur; F dur; 16 sláčikových kvartet; 2 fúgy: k sláčikovému kvartetu, op. 133; ku kvintetu op 137; 2 sláčikové kvintetá; 5 sláčikových trií; 7 klavírnych trií; dychové kvinteto s klavírom, op. 16; dychové sexteto, op. 71; dychové septeto, op. 20; dychové okteto,op. 103; 10 sonát pre husle a klavír; 5 sonát pre pre čelo a klavír; 32 klavírnych sonát; 22 variačných cyklov pre klavír; 32 variácií; 33 variácií na Diabelliho valčík, op 120; 3 rondá; Bagately, op. 133; opera Fidelio, 1805; Missa solemnis, 1823; oratórium Kristus na Olivovej hore, Fantázia pre klavír a orchester so zborom.

:: hluchota Beethovenova, hudba.

/Beethoven, L. v.: klavírna sonáta č. 23 v f-mol, známa ako „Appassionata“
– jedno z Beethovenových najvýznamnejších diel. Táto sonáta, skomponovaná medzi rokmi 1804 a 1806, je často považovaná za vrchol jeho stredného tvorivého obdobia.
Krása „Appassionaty“ spočíva v niekoľkých aspektoch:

Emocionálna intenzita: Sonáta je plná vášne a dramatických kontrastov, čo je zrejmé už z jej názvu. Beethoven tu využíva širokú škálu dynamiky a tempa, čím vytvára silné emocionálne napätie.
Technická náročnosť: Pre klaviristov je „Appassionata“ výzvou, pretože vyžaduje vysokú úroveň technickej zručnosti a interpretácie. Rýchle pasáže a komplexné akordy sú charakteristické pre túto sonátu.
Strukturálna dokonalosť: Sonáta je rozdelená do troch častí: Allegro assai, Andante con moto a Allegro ma non troppo – Presto. Každá časť má svoj vlastný charakter a prispieva k celkovej dramatickej štruktúre diela.
Hudobná inovácia: Beethoven v tejto sonáte experimentuje s formou a harmóniou, čo ju robí jedinečnou a inovatívnou. Jeho schopnosť kombinovať tradičné hudobné formy s novými nápadmi je jedným z dôvodov, prečo je „Appassionata“ tak obdivovaná.

/beletria
fr. − krásna literatúra (krásna próza a básnictvo).
:: literatúra.

/Benátky
− tal. Venezia − mesto a prístav v severnom Taliansku na 118 ostrovoch v lagúne Veneta.
        pol. 5. stor. založenie ilýrskymi Venetmi;
        od 9. stor. obchodné centrum;
        9. až 18. stor. Benátska republika;
        1797 až 1805 súčasť Rakúska;
        1815 až 1866 súčasť Rakúska;
        od 1866 súčasť Talianska.
:: geografia.

/beneficia non obtruduntur (právo)
– dobrodenie alebo výhody sa nevnucujú.

/bezlesie
– časť lesnej pôdy trvalo alebo dočasne nezalesnenej.

/bezpredmetný
− neodôvodnený, bezdôvodný.

/bhávaná (buddhizmus)
– meditatívne rozvíjanie alebo kultivácia človeka postupmi dvojakého druhu
        šamatha (sa.) – vnáranie sa (do procesu meditácie) vnútorným upokojovaním na báze vymaňovania sa z vášní a konatívnokonštruktívnych úmyslov (sa. sanskára);
        vipašjana (sa.) – nahliadanie v prvom rade štyroch ušľachtilých právd (sa. árjasatja), ktorého možnosť otvára predchádzajúca šamatha.
Komplex postupov sa člení viacerými spôsobmi, jedným z ktorých je ich delenie na
        pestovanie priateľskosti (sa. maitrí),
              -''- súcitnosti (sa. karuná),
              -''- žičlivosti (sa. muditá),
              -''- nezasiahnuteľnosti radosťou alebo zármutkom (sa. upékša)
(cf [209];48, [208];41).

/Biblia
– Písmo, Sväté písmo, Zákon – zbierka kníh obsahujúca spisy, ktoré židovstvo aj kresťanstvo pokladá za sväté. Bibliu tvorí Stará zmluva (Starý zákon) a Nová zmluva (Nový zákon). Prvých päť kníh Biblie nesie názov Pentateuch
    Hoci knihy Starého zákona boli zväčša ustálené už v 5. stor. pr. n. l., definitívna podoba Biblie sa ustálila až v 9. stor. n. l. Biblia sa pokladá aj za cenný kultúrno-historický dokument ľudstva.
    Bibliou sa zaoberajú okrem teológie (napr. katolíckej alebo protestantskej) aj vedné disciplíny, ako biblická kritika, výklad Biblie (exegéza), religionistika, dejiny literatúry, hebraistika atď.
Základy vedeckého výkladu Biblie vypracoval Origenes.
– I: Sväté písmo.
:: Biblia (kresťanstvo), konkordancia biblická., kresťanstvo.

/Biblia (kresťanstvo)
– zdroj kresťanskej viery a východisko kresťanskej teológie, pričom prvenstvo v tomto zdroji má Nový zákon, ktorý je vrcholom Biblie a je úplný. Na rozdiel od neho má Starý zákon (pri rovnakej inšpirovanosti Bohom ako Nový zákon) prípravnú úlohu a sebazjavenie Boha v ňom je čiastočné, napr. učenie o trojjedinosti Starý zákon pripúšťa, no zjavené je až v Novom zákone.
    Biblia je predmetom biblistiky, o. i. biblickej teológie, ktorá sa v súlade s predchádzajúcim odsekom člení na novozákonnú teológiu a starozákonnú teológiu. Dôležitým princípom pri výklade Biblie je to, aby exegét nenútil texty Starého zákona obsahovať pravdu, ktoré bola zjavená až neskôr v Novom zákone.

/bibliológia
gr. − knihoveda, bibliognózia, bibliozofia, zast. bibliografia − vedný odbor, ktorý skúma knihu a knižnú kultúru; náuka o knihách a literárnych dokumentoch.

/biblistika
gr. – veda, ktorej predmetom je Biblia.

/bicykel
lat.+gr. − dvojkolesové vozidlo poháňané nohami; jednostopové dvojkolesové cestné vozidlo určené na prepravu osôb, ktorého zdrojom pohonnej energie je ľudská sila alebo samospád ([14];134). Bicykel sa skladá z týchto základných častí:

    Rám:
        Horná rúrka: Spojuje prednú a zadnú časť rámu.
        Dolná rúrka: Vedie od prednej časti rámu k pedálom.
        Sedlová rúrka: Vedie od spodnej časti rámu k sedlu.
        Hlavová rúrka: Spojuje hornú a dolnú rúrku v prednej časti rámu.
        Reťazová vzpera: Vedie od dolnej rúrky k zadnému kolesu.
        Sedlová vzpera: Vedie od hornej rúrky k zadnému kolesu.

    Kolesá:
        Ráfik: Kovový kruh, na ktorý sa upevňuje pneumatika.
        Pneumatika: Vonkajšia vrstva, ktorá sa dotýka zeme.
        Špice: Kovové tyče, ktoré spájajú ráfik s nábojom.
        Náboj: Stred kolesa, kde sú upevnené špice.

    Pohon:
        Pedále: Časti, na ktoré sa šliape.
        Kľuky: Spojujú pedále s osou.
        Reťaz: Prenáša silu z pedálov na zadné koleso.
        Prehadzovačka: Umožňuje meniť prevody.
        Kazeta: Sada ozubených kolies na zadnom kolese.

    Riadenie:
        Riadidlá: Umožňujú ovládanie smeru jazdy.
        Predstavec: Spojuje riadidlá s rámom.
        Vidlica: Drží predné koleso a umožňuje jeho otáčanie.

    Brzdy:
        Brzdové páky: Umiestnené na riadidlách, ovládajú brzdy.
        Brzdové čeľuste: Umiestnené pri kolesách, stláčajú ráfik alebo kotúč.

    Sedlo:
        Sedlo: Miesto, kde sedí jazdec.
        Sedlovka: Spojuje sedlo s rámom a umožňuje nastavenie výšky.

– I: Bicykel, in: Wikipédia.
:: bovden, kormidlo bicykla, reťaz bicyklová.

/biedermeier
vl. m. − neskoroklasicistický sloh najmä stredoeurópskeho (strediská Viedeň, Praha, Berlín, Mníchov, Düsseldorf) umenia v rokoch 1815 až 1845/1848 (medzi Viedenským kongresom 1814/15 a buržoáznou revolúciou 1848) charakterizovaný aj ako meštiansky štýl 2. štvrtiny 19. stor. považovaný za prvý meštiansky sloh a životný štýl vôbec, vyznačujúci sa koncentráciou na rodinný život, paternalizmom, poslušnosťou voči autoritám, úctou k tradičným hodnotám a štátu, vlastenčením, zvykovosťou, skromnými ašpiráciami, citovosťou a konformizmom a malomeštiactvom (filisterstvom).
Významové univerzum biedermeieru vyrastá z názorov početných prívržencov Ch. Wolffa (z wolffianizmu, z Wolffovej školy), ako A. Baumgarten, G. F. Meier a ď. alebo z ovzdušia diskusie o Wolffovom ideovom dedičstve v druhej polovici 18. storočia a začiatku 19. storočia; je nasýtené nemiestnym životným optimizmom; religiózne je pod vplyvom puritanizmu a pietizmu v katolíckom alebo protestantskom zafarbení.
    Kultúrne (celkovo) sa biedermeier rozvíja na pozadí konfrontácie dvoch kultúrnych epoch: klasicizmu a romantizmu: klasicizmus sa s učenou pedantériou – ako poznamenáva E. Kingová ([243];7) – snaží kriesiť minulosť, jeho ideálom je archeologická presnosť vyúsťujúca napokon do strnulého akademizmu; oproti tomu romantizmus zaplavuje Európu kvasom nových myšlienok – umelec tu je bohém a maliarstvo súkromným umením jednotlivca stojaceho v opozícii voči spoločnosti, je tu nový cit pre prírodu, v ktorej romantizmus nachádza univerzálneho ducha elementárnej sily a ničivej energie; romantizmus sa stotožňuje vášnivo s ohromujúcimi prejavmi tohto ducha prírody, čo napokon vyúsťuje do nového ideálu krajinárstva.
    S nostalgickou láskou k minulosti bola spojená aj túžba po stratenej jednote a po duchovnom živote stredovekej Európy. Toto dianie sa ako cez zmenšovacie a nie veľmi tvrdé sklo zračí aj na biedermeieri.
    Umelecky sa biedermeier vyznačuje pozitívnym naturalizmom, ide o umenie štýlu v zásade realistického s romantickým podfarbením. Príznačný oproti klasicizmu a romantizmu a ich internacionálnym štýlovým hodnotám je akcent na regionalizme a miestnom kolorite.
    V maliarstve prevažujú mestské veduty, idylické žánre, pôvabné krajinky, portrétne miniatúry.
    V sochárstve prevažuje antikizujúca drobná plastika.
    Štýl nábytku vychádza z empíru (preto meštiansky empír): klasicistický empírový nábytok sa účelne zjednodušuje, prvotriedne sa spracováva krásne svetložilkované drevo (čerešňa, mahagón) a kombinuje sa s pásikovanými alebo kvetovanými poťahovými látkami. Nábytok má oblé obrysy. Novým druhom nábytku sú vitríny, do ktorých sa ukladalo sklo, maľovaný porcelán, dekoračné predmety.
Obytné priestory sa začali rozdeľovať na jednotlivé časti určené k zvláštnym činnostiam, vznikol napr. pohodlný kút na čítanie, pracovný kút s písacím stolom na vybavovanie osobnej korešpondencie, osobitný priestor pre šitie domácej panej, oddelil sa priestor pre stolovanie.
    Biedermeier ako sloh interiérov strednej Európy trval približne od roku 1815 do roku 1848, kedy naň nadväzovalo druhé rokoko (neskôr neogotika a po roku 1860 ďalšie neoštýly). (V Anglicku, Francúzsku, Rusku a v krajinách severnej Európy vládol klasicizmus a empír. Viktoriánske Anglicko bolo spojené s etablovaním sa novej buržoáznej aristokracie a štýl ovplyvnený rokokom sa dopĺňal motívmi z kolónií britského impéria (zdroj: Biedermeier a druhé rokoko).
    V hudbe je idolom J. N. Hummel. Ďalej sa do hudby tohto do obdobia zvykne zaraďovať F. Schubert alebo J. Field.
    V literatúre (Biedermeier als eine Literaturepoche, literarische Strömung, konzervatívna paralela k hnutiam Mladé Nemecko a Predmarcie (Vormärz)) dominujú napospol spisovatelia z juhonemeckého priestoru, a to najmä z rakúskych krajín (Grillparzer, Raimund, Stifter, Uhland, Mörike, Birch-Pfeifferová, Lenau). Tvorba týchto spisovateľov má mnoho spoločného s vtedajším literárnym romantizmom, pretože aj oni pociťujú a vyjadrujú v zásade protiklad medzi ideálom a reálnou skutočnosťou, avšak ich postoj k tomuto príznačne romantickému konfliktu je špecifický: ich idealizmus, stojaci na pôde juhonemeckého katolicizmu a politicky prevažne ľahostajný, máva ešte barokové korene. Ideálne túžby a subjektívne želania sa v ich tvorbe obyčajne spájajú s hlbokou rezignáciou alebo s nostalgickou melanchóliou. Odmietajú všetko hlasité, démonické a veľké ako „ničivé" a vidia heroizmus nie v subjektívnej revolte, ale v krotení vášní v mene mravného ideálu. Ich túžba po harmónii ich vedie k prírode, rozprávke, a minulosti, ako aj k jemnej starostlivosti o štýl. Vedome sa usilujú o „malé" umenie, ktoré zodpovedá vtedajšej móde spoločenských almanachov a kalendárov. V próze inklinujú najmä k drobnejším útvarom skice, náladového obrázku alebo zovretej novely (z nich najznámejšia je Mörikeho novela Mozart auf der Reise nach Prag (Mozartova cesta do Prahy, 1856), v poézii k lyricko-epickým formám balady a rozprávaniu vo veršoch; v dráme dávajú prednosť menej vyhroteným žánrom rozprávky, lokálnej hry a Rührstücku (sentimentálna „plačlivá dráma“). Iba historické témy sú pre nich príležitosťou pre rozsiahle diela lyrickoepické (Lenau), románové (Adalbert Stifter) a dramatické (Grillparzer). Ich tendencia ku glorifikácii prostého života na jednej strane a kultivácii reálnych detailov a žánrových scénok na druhej strane vedú pritom k tomu, že sú považovaní nielen za predstaviteľov odvratu od veľkej nemeckej klasiky a romantiky súčasnosti, ale zároveň aj za predchodcov neskoršieho realizmu druhej polovice 19. stor. v nemeckej literatúre.
    Vonkajší chod života meštianstva vykazoval iba stopy romantických vplyvov.
Významným odborníkom na obdobie biedermeieru je Otto Erich Deutsch (cf 587;23an., [395];83 − 84, [16];84, 278;128).
:: Európa stredná, Habsburgovci, kultúra 19. stor., meštianstvo, Rakúske cisárstvo, sloh umelecký.

/Biely Kameň hrad
– Hrad v Svätom Jure, Jurský hrad, Neštyšský hrad, Castrum de sancto Georgio – hrad nachádzajúci sa na zalesnenom návrší povyše mestečka Svätý Jur na úpätí Malých Karpát. Hrad Biely Kameň postavil Abrahám, syn Šebeša z rodu Hunt-Poznanovcov; hrad sa prvýkrát spomína v roku 1271 v súvislosti s nájazdmi českého kráľa Přemysla Otakara II. do uhorského pohraničia.
:: Svätý Jur.

/big bang
angl. – slov. veľký tresk, veľký výbuch – prvý známy proces, ktorý vyvolal rozpínanie vesmíru a jeho štrukturalizáciu; big bang je prvotná explózia, ktorou začal existovať náš vesmír (pred 18 mld pr. n. l. alebo 15 mld pr. n. l.) alebo 13,8 mld pr. n. l. Náznak tejto hypotézy pochádza z 20. rokov dvadsiateho storočia, keď si americký astronóm E. P. Hubble všimol, že ďaleké galaxie sa od nás systematicky vzďaľujú – ako keby sa vesmír rozpínal. Ak sa na tento pohyb vesmíru pozeráme spätne – ako by sme si pustili naspäť film – máme dojem, že vesmír sa nakoniec musí zmrštiť do podoby tvrdého centra. Upozornil na to v r. 1927 belgický matematik G. H. Lemaitre a vyslovil domnienku, že vesmír možno bol na začiatku svojho vývoja malým a veľmi hustým „kozmickým vajíčkom“, ktoré explodovalo – a až tak vznikol vesmír, ktorý dnes poznáme.
    Z častí pôvodnej hmoty vznikli galaxie, ktoré sa v dôsledku tohto nepredstaviteľne mohutného výbuchu dodnes od seba vzďaľujú, i keď ku všetkému došlo pred miliardami rokov.
    Lemaitrovu hypotézu ďalej rozpracoval americký fyzik ruského pôvodu G. Gamow. Prepočítal teploty v pozostatkoch tohto výbuchu a odvodil, aké rýchle mohlo byť jej klesanie a ako sa počiatočná energia mohla zmeniť na elementárne častice, jednoduché a nakoniec i zložitejšie atómy. Keď Gamow o tomto prvom veľvýbuchu uvažoval, nazval ho Big Bangom ([586];36).
:: fyzika, model vesmíru kozmologický štandardný, teória veľkého tresku, vesmír.

/bijektívny
lat. – jednojednoznačný.

/binárny
lat. − zložený z dvoch častí; obsahujúci dva prvky (obyčajne polárne protikladné), dvojčlenný, dvojzložkový, dvojmiestny ([153];295).

/Bindzár, Juraj
(24. 2. 1943 Pezinok – 24. 6. 2019 Banská Bystrica) – slovenský divadelný, televízny a filmový režisér a scenárista, autor rozhlasových a divadelných hier, publicista, pesničkár a básnik.
– I: Juraj Bindzár, in: Wikipédia.

/bioelektrina
gr. – elektrická energia, ktorá vzniká pri životných procesoch v živočíšnych a rastlinných organizmoch.

/biofyzika
gr. – hraničný vedný odbor medzi biológiou a fyzikou skúmajúci živé systémy z fyzikálneho a fyzikálnochemického hľadiska. Často využíva matematické modely.

/biogenéza
gr. – vznik života.

/biogeografia
gr. – vedný odbor, ktorého predmetom sú zákonitosti rozšírenia organizmov na zemskom povrchu.

/biochémia
gr. − hraničný odbor medzi biológiou a chémiou, interdisciplinárna veda prelínajúca sa s molekulárnou biológiou, genetikou, organickou chémiou a fyzikálnou chémiou, ktorej predmetom sú chemické látky a chemické deje v živých organizmoch.
:: enzým, proces biochemický.

/biológia
gr. – veda (súbor vied) o živote; skúmanie živých organizmov.
Jednotlivé biologické vedy sa vyčleňujú a zoskupujú z viacerých hľadísk (zdroj: Biologické vedy, in: Biopedia (19112020)):
        systematika, tvar a funkcia
            systematické vedy
            morfologické vedy
                anatómia
                    anatómia patologická
                histológia
                cytológia
            fyziologické vedy (cf fyziológia)
                imunológia
                neurobiológia
                hematológia
                patofyziológia (patologická fyziológia)
            bunková biológia
        predmet štúdia
            zoológia
                antropológia
                akarológia
                arachnológia
                entomológia
                etológia
                felinológia
                helmintológia
                herpetológia
                ichtyológia
                malakológia
                myrmekológia
                ornitológia
                parazitológia
                teriológia
            botanika
                algológia
                bryológia
                dendrológia
                lichenológia (začleňuje sa aj do mikrobiológie)
            mikrobiológia
                bakteriológia
                mykológia
                lichenológia (začleňuje sa aj do botaniky)
            virológia
        časové kritérium
            embryológia
            vývinová biológia
                porovnávacia vývinová biológia
            evolučná biológia
            paleontológia
        priestorové kritérium
            ekológia
            aerobiológia
            biológia mora a oceánografia
            astrobiológia
        genetická variabilita
            genetika
            molekulárna genetika
            molekulárna biológia
            biotechnológie
            populačná genetika
            epigenetika
            evolučná biológia
            biochémia
        hraničné vedy
            biofyzika
            biochémia
            biogeografia
            environmentálna biológia
            biopsychológia
            sociobiológia
            ekológia
        aplikované vedy
            humánna a veterinárna medicína
            poľnohospodárska biológia (agrobiológia)
            biotechnológie
            bionika
::
         A
        afinita (biológia), jednotka anatomická, agrobiológia, astrobiológia,
         B
        bakteriológia, biofyzika, biochémia, biológia kognitívna, biológia molekulárna, biológia syntetická, biomembrána, botanika,
         C
        centriola (biológia),
         Č
        činnosť životná.
         D
        dedičnosť,
         E
        energia voľná (biológia), exobiológia,
         F
        funkcia fyziologická, fylogenéza, fytológia, fyziológia,
         G
        genetika,
         H
        hmota živá, hysteréza (biológia),
         I
        iritabilita (biológia),
         J
        jav biologický,
         K
        kompartment (biológia),
         M
        medicína, medzimozog, membrána biologická, metabolizmus, mikrobiológia, mikroorganizmus, morfológia (biológia),
         O
        orgán (biológia), organizmus človeka, organizmus živý,
         P
        podráždenie (biológia), pohyb organizmu živého, predmet biológie, príroda živá, prírodnina živá, proces biologický, proces fyziologický, proces životný, psychoneuroimunológia,
         R
        rasa (biológia), rastliny, reprodukcia (biológia), RNA,
         S
        sakura, symbiont, systém biologický, systém živý,
         V
        vedy biologické, vedy morfologické, virológia, vírus, vývoj fylogenetický,
         Z
        zákon biologický, zoológia,
         Ž
        život, život (biológia).

/biológia evolučná
– smer biológie a časť biológie tvorená interdisciplinárnou syntetizujúcou oblasťou skúmania integrujúcou všetky vetvy biológie a skúmajúcou evolučný proces a charakteristiky celých populácií a spoločenstiev organizmov.

/biológia kognitívna
– interdisciplinárny odbor tematizujúci organizmy počnúc baktériami až po človeka ako kognitívne systémy; kognitívna biológia skúma biologickú evolúciu ako evolúciu poznania, ako progresívny proces hromadenia poznania.

/biológia molekulárna
− vedný odbor, ktorého predmetom sú zmeny v molekulárnej stavbe zložiek organizmu a ich účinky na životné procesy, pričom skúma najmä vzťahy medzi bunkovými systémami, ako napríklad medzi DNA, RNA, proteosyntézou, biosyntézou enzýmov, reguláciu týchto interakcií, ďalej zákonitosti genetickej regulácie a genetický kód. Pole pôsobnosti molekulárnej biológie sa prekrýva najmä s genetikou a biochémiou.

/biológia syntetická
− časť biológie a konvergentná veda, ktorej predmetom je komplexný biologický systém s novými vlastnosťami a funkciami, aký sa v prírode zatiaľ nevyskytuje. Syntetická biológia sa opiera o poznatky molekulárnej a bunkovej biológie a technologické a informačné vedy.
:: systém biologický syntetický, transhumanizmus.

/biomembrána
gr.+lat. – biologická membrána – tenká membránová štruktúra, tvoriaca súčasť živých systémov a oddeľujúca dve prostredia alebo štruktúry, ktorá v závislosti od svojej stavby plní často aj ďalšie (dokonca veľmi komplexné) funkcie.
Biomembrány sa delia na
        bunkové membrány,
        anatomické membrány.
:: biológia.

/BIOS
angl. – Basic Input/Output System – základný systém vstupov a výstupov, program, riadiaci chod hardvéru matičnej dosky a komponntov k nej pripojených.
:: počítač.

/biosféra
gr. – živý obal Zeme, geobiosféra – zemský obal tvorený rozhraním atmosféry, hydrosféry a litosféry, v ktorom žijú a rozmnožujú sa živé organizmy a ktorý zahrnuje aj antroposféru. Život človeka a spoločnosti vcelku závisí od zdrojov biosféry, ktoré možno rozdeliť na tieto zdroje:
        zdroje nevyčerpateľné (slnečné žiarenie, veterná a vodná energia),
        vyčerpateľné
            udržateľné (rastlinné spoločenstvá),
            neudržateľné (fosílne palivá).
:: Zem.

/biosystém
gr. – biologický systém, v ktorom biotické zložky na rôznych úrovniach organizácie počnúc génmi až po spoločenstvá usporiadanie interagujú s abiotickými zložkami a vytvárajú jeden celok s okolitým fyzickým prostredím; súčasť predmetu ekológie.
:: systém.

/bit
angl. – b, skratka binary digit – základná jednotka informácie zavedená C. E. Shannonom v roku 1948: bit môže nadobúdať jednu z dvoch logických hodnôt. V praxi nadobúda vždy jednu z dvoch vzájomne sa vylučujúcich stavov, ako „pravda“ – „nepravda“, „zapnutý“ – „vypnutý“, nula – jedna.
:: informatika, teória informácie.

/blana
– jemná tenká vrstva obaľujúca, pokrývajúca alebo oddeľujúce niečo.
:: membrána.

/Blaškovič, Jozef
(1910 – 1990) – slovenský turkológ, hungarista, prekladateľ, autor učebníc turečtiny, maďarčiny a dejiny novej tureckej literatúry. Zaoberal sa aj tureckými dokumentami z obdobia osmanskej okupácie južnej časti Slovenska. Uverejnil rad prekladov z tureckej literatury do češtiny, slovenčiny a maďarčiny.

/blesk
– iskrový výboj, ktorým sa vyrovnáva veľmi vysoké napätie medzi dvoma mrakmi, alebo medzi mrakom a zemou.
:: fyzika.

/Blízky východ
− Predný východ, Predný Orient − voľne: juhozápadná Ázia (bez Zakaukazska, Afganistanu a Pakistanu) a Egypt.
– I: Blízky východ, in: Wikipédia.
:: geografia, Stredný východ.

/bod (Euklides)
– má v priestore polohu, ale žiadnu rozlohu.

/bod (geometria)
− bezrozmerný geometrický útvar, tvoriaci základný geometrický objekt, pomocou ktorého sa definujú ostatné geometrické útvary. Body sa označujú veľkými tlačenými písmenami, ako napr. na obrázku:

    Najkratšia čiara spájajúca dané dva body je úsečka.
:: sečnica (geometria), začiatok polpriamky.

/bod dotykový
– bod, pri ktorom sa nejaké entity navzájom dotýkajú.

/bod hmotný
− model telesa, pri ktorom sa hmotnosť telesa berie do úvahy, no rozmery telesa sa zanedbávajú čiže abstrahuje sa od nich. Je to ideálny objekt (idealizované teleso), považovaný za bod s nenulovou hmotnosťou alebo za teleso, ktorého rozmery možno zanedbať vzhľadom na ostatné rozmery, o ktorých sa pri danom pohybe uvažuje. Od jeho vnútornej štruktúry sa abstrahuje; je to najjednoduchší mechanický objekt, ktorý možno v matematickej schéme charakterizovať bodom, pričom samotný pojem bodu je relatívny – nezriedka, napr. v astronomických úvahách, možno za bod považovať planéty (cf. [737;8).
    Hmotný bod sa zavádza s cieľom zjednodušiť fyzikálnu situáciu, aby sa nemuseli brať do úvahy detaily (vnútorná štruktúra, zloženie, tvar ...). V učebniciach, napr. [212];73, sa o hmotnom bode hovorí ako ako hmotnom objekte, „ktorého rozmery a tvar sme pri riešení danej úlohy mohli zanedbať.“
    Súvislá čiara, ktorú hmotný bod pri svojom pohybe opisuje, sa nazýva trajektória hmotného bodu.
:: bod hmotný voľný, častica (fyzika), fyzika, mechanika, pohyb mechanický, sústava vzťažná, teleso (fyzika), vektor polohový, zákon gravitačný.

/bod hmotný voľný
− hmotný bod, na ktorý nepôsobia pravé sily.
:: fyzika.

/bod množiny
− prvok množiny − vec, ktorá patrí do množiny.
:: teória množín.

/bod referenčný
− vzťažný bod – bod, ku ktorému sa vzťahuje meranie alebo výpočty; ten ktorý reálny alebo myslený bod spolutvoriaci vzťažnú sústavu, ku ktorému je vzájomne jednoznačne priradená trojica reálnych čísel (cf [506];19).
:: fyzika.

/bod rovnodennosti (astronómia)
– bod na nebeskej sfére, v ktorom sa svetový rovník pretína s ekliptikou.

/bod samodružný (geometria)
– bod odpovedajúci sám sebe medzi dvoma súmiestnými útvarmi.

/bodkočiarka
– ; – interpunkčné znamienko (;). Používa sa napríklad v teórii množín ako symbolická skrátenina spojenia pre ktoré platí, že. Príklad: A =d {x ∈ N; x < 100}, čo čítame: množina A sa definuje ako množina všetkých tých prvkov x množiny N, pre ktoré platí, že (ktorá sa vyznačujú tým, že) sú menšie ako 100.
:: lingvistika, matematika.

/Boh (judaizmus)
– Jahve, Adonai – absolútna, duchovná, zásvetná, mimočasová osobná bytosť, stvoriteľ sveta.

/boh (kabala)
– neurčiteľné bezhranično bez akýchkoľvek vlastností, En-Sof, ktoré je všetkým vo veciach, do ktorých vyžaruje (emanuje) svoju podstatu a čím sa súčasne obmedzuje. Toto sebaobmedzovanie sa bezhranična sa odohráva v desiatich etapách alebo štádiách sebarozvíjania sa , ktoré sú analogické zónam gnosticizmu a nazývajú sa sefirot.

/Boh (katolicizmus)
– „absolútna najvyššia bytosť u kresťanov, židov a mohamedánov, voči ktorej človek, ako jej stvorenie, je viazaný úctou a poslušnosťou (Dt 6, 4 – 5). Boh je nestvorený, večný, nemeniteľný, všemohúci a vševediaci. Je tajomstvom, ale niektoré stránky svojej podstaty zjavil ľuďom. Zo zjavenia vieme o trojjedinom Bohu, v ktorom sú tri Božské osoby tej istej podstaty: Otec, Stvoriteľ človeka a celého vesmíru, Syn, večný objekt Otcovej lásky a Sprostredkovateľ tejto lásky a Svätý Duch, ktorý je zväzkom jednoty a lásky medzi Otcom a Synom ([116];54).

/Boh (teológia kresťanská)
– nepostihnuteľná, no poznateľná entita, čiže entita ktorú nemožno pochopiť, t. j. vystihnúť rozumom, no ktorú možno poznať, t. j. ktorá je poznateľná. Nepostihnuteľnosť Boha znamená, že o Ňom nemožno vedieť všetko, no nevylučuje možnosť poznávať Ho. Pokiaľ ide o nepostihnuteľnosť Boha, kresťanská teológia sa odvoláva na Bibliu (Jób 11,7 a Izaiáš 40,18) a pokiaľ ide o poznateľnosť Boha, je zdrojom jej kresťanskoteologickej interpretácie Jan 14,7; 17,3 a 1J 5,20).
:: kresťanstvo, viera kresťanská.

/bohéma
fr. − skupina ľudí, najmä umelcov žijúcich životom zámerne porušujúcim spoločenské konvencie.

/bohoslovie p. teológia.

/Bohr, Niels
(1885 – 1962) – dánsky fyzik, jeden z tvorcov kvantovej teórie: Bohrov model atómu vodíka (1912 – 1913) bol dôležitým medzníkom vývoja kvantovej mechaniky; nositeľ Nobelovej ceny (1922). Bohr analyzoval pojmový aparát fyzikálnych teórií a vypracoval princíp korešpondencie a princíp komplementarity.
:: mechanika kvantová.

/bojovanie
− zvádzanie boja, bitky.
:: zbraň.

/Boltzmann, Ludwig Eduard
(1844 – 1906) – rakúsky fyzik, zakladateľ kinetickej teórie plynov a štatistickej fyziky, spoluobjaviteľ Stefanovho-Boltzmannovho zákona. Jeho štatistická mechanika predstavuje dômyselný opis správania sa atómov založený na počte pravdepodobnosti.
:: fyzika, mechanika štatistická, rozdelenie Boltzmannovo.

/Born, Max
(11. 12. 1882 Vroclav – 5. 1. 1970 Göttingen) – nemecko-anglický vedec, ktorého skúmanie sa zameriavalo na základy kvantovej teórie. Navrhol, aby sa kvadrát vlnovej funkcie v Schrödingerovej rovnici chápal ako význam hustoty pravdepodobnosti výskytu častice na danom mieste. V rámci kvantovej teorie sa zaoberal aj poruchovou teóriou (Bornov rad). Skúmal správanie tuhých látok, zaoberal sa aj optikou.
•

Dv_ýber: Untersuchungen über die Stabilität der elastischen Linie in Ebene und Raum, unter verschiedenen Grenzbedingungen (dizertácia), 1906; Dynamik der Kristallgitter, 1915; Die Relativitätstheorie Einsteins, 1920; Atomtheorie des festen Zustands (Dynamik der Kristallgitter), 1922; Vorlesungen über Atommechanik, 1925; (spolu s P. Jordanom) Zur Quantenmechanik, 1925; (spolu s W. Heisenbergom a P. Jordanom) Zur Quantenmechanik II, 1926; Zur Wellenmechanik der Stossvorgänge, 1926; Optik. Ein Lehrbuch der elektromagnetischen Lichttheorie, 1933; Experiment and Theory in Physics, 1943; Natural philosophy of cause and chance, 1949; (spolu s Kun Huangom) Dynamical Theory of Crystal Lattices, 1954; Physik im Wandel meiner Zeit, 1957; (spolu s H. Bornovou) Der Luxus des Gewissens, 1958; (spolu s E. Wolfom) Principles of Optics, 1959; Ausgewählte Abhandlungen, 2 zv., 1963; Von der Verantwortung des Naturwissenschaftlers, 1965; Albert Einstein, Hedwig und Max Born Briefwechsel: 1916–1955 (koment. M. Brodom, úvod. slovo B. Russell, predslov W. Heisenberg), 1969; Mein Leben. Die Erinnerungen des Nobelpreisträgers, 1975.

:: fyzika.

/Bosna a Hercegovina
− krajina vo vnútrozemí na juhozápade Balkánskeho polostrova.
:: geografia.

/botanika
gr. – fytológia – veda o rastlinách v najširšom zmysle slova; súčasť biológie.
    Za zakladateľa botaniky považujú Teofrasta.
:: abaxiálny (botanika), botanika arabská, botanika systematická, bylina, čnelka (botanika), hálka (botanika), Ríša rastlinná, sakura, strom, taxonómia botanická, vegetácia (botanika).

/botanika arabská
– jedna z hlavných súčastí arabskej vedy; patrila medzi tzv. cudzie vedy. Napríklad španielski moslimovia sa usilovali pomenovať všetky rastliny Španielska a severnej Afriky. Podrobný prírodopis rastlín s názvami v arabčine, latinčine a berberčine zostavil kordobský lekár al-Gáfikí.

/botanika systematická
– botanická taxonómia – časť botaniky, ktorej predmetom je prirodzená príbuznosť recentných a fosílnych rastlín, pričom opisuje ich tvar, rozšírenie, ustaľuje ich vedecké názvoslovie a triedi ich podľa príbuznosti do vývojovej sústavy (fylogenetického systému).
:: Ríša rastlinná.

/bovden
angl. − bowden, Bovdenová hadica, bovdenové lanko, Bowdenovo lanko, poddajné lanko − kovová ohybná hadica vyrobená z oceľového patentovaného drôtu zvinutím do skrutovnice. Závity hadice sú vinuté s predpätím a tesne k sebe priliehajú. Na povrchu je nanesený plastový povlak, na ktorom môže byť opletenie z oceľového pozinkovaného drôtu. Využíva sa najmä na bicykloch (na ovládanie bŕzd a radenie), automobiloch, motocykloch, pri ručnom obrábaní kovov, na mechanickom diaľkovom ovládaní spúšte fotoaparátu...

/Božia milosť
– nezaslúžený dar od Boha, ktorý človek dostáva vďaka zásluhám Ježiša Krista. Je to prejav Božej lásky a priazne, ktorá človeku umožňuje získať odpustenie hriechov a duchovnú pomoc.

Existujú dva hlavné druhy Božej milosti:

    Posväcujúca milosť: Táto milosť človeka očisťuje od hriechov a umožňuje mu žiť v spojení s Bohom.
    Pomáhajúca milosť: Táto milosť človeku pomáha rozpoznať a konať dobro, čím ho vedie k nasledovaniu Ježiša.

Božia milosť je teda spôsob, akým Boh obnovuje a udržiava duchovný život človeka, a je dostupná každému, kto ju prijme vierou.
:: teológia kresťanská.

/Bq
– značka pre becquerel.

/Braille, Louis
(4. 1. 1809 Coupvray, Francúzsko – 6. 1. 1852 Paríž) – francúzsky učiteľ a hudobník (organista), zdokonaliteľ dvanásťbodového slepeckého písma Charlesa Barbiera de la Serre do podoby Braillovho písma (l'alphabet braille) postačujúceho na zápis všetkých znakov abecedy a číslic a zakladateľ slepeckého notopisu.
    Vo Francúzsku oficiálne uznali Braillovo písmo pre čítanie a písanie medzi nevidomými dva roky po jeho smrti a v roku 1878 sa stalo medzinárodnou metódou pre výučbu v školách pre nevidiacich.
•

D: Procédé pour écrire les paroles, la musique et le plain-chant au moyen de points, à l’usage des aveugles et disposés pour eux, par Louis Braille, répétiteur à l’Institution royale des jeunes aveugles, 1829.

/brána platobná
– angl. payment gateway – služba v rámci elektronického obchodu, povoľujúca viacero foriem spracovania kreditných kariet alebo priamych platieb, napr. PayPal.

/Bratislava
– hlavné mesto Slovenskej republiky.
Bratislava leží na sútoku riek Moravy a Dunaja.
Areál mesta sa nachádza v prirodzenej geografickej bráne, v ktorej sa stretali významné komunikačné spoje pravekej a včasnodejinnej Európy – Podunajská cesta spájajúca východnú a juhovýchodnú Európu so Západom, a moravský úsek tzv. Jantárovej cesty, spájajúcej jadranskú oblasť s Pobaltím.
    Bratislava má veľmi zaujímavú geografickú polohu, ktorá ju robí jedinečnou. Leží na rozhraní Malých Karpát a rieky Dunaj, čo jej poskytuje rôznorodé prírodné prostredie.
    Malé Karpaty sú pohorie, ktoré sa tiahne od Bratislavy až po Nové Mesto nad Váhom. Toto pohorie je súčasťou Západných Karpát a začína sa priamo v Bratislave, kde sa nachádza Devínska Kobyla, najvyšší vrch Bratislavy. Malé Karpaty poskytujú Bratislave krásne prírodné scenérie a možnosti na turistiku a rekreáciu.
    Dunaj, jedna z najväčších európskych riek, preteká priamo cez Bratislavu. Táto rieka je dôležitou dopravnou tepnou a poskytuje mestu prístup k vodným športom a rekreačným aktivitám. Dunaj tiež zohráva významnú úlohu v histórii a ekonomike mesta.
    Táto kombinácia pohoria a rieky vytvára pre Bratislavu jedinečné prírodné prostredie, ktoré prispieva k jej atraktivite ako miesta na život a návštevu.
− I: Bratislava, Wikipédia.
::
         A
        Albrechtovci,
         B
        Bratislavská medzinárodná škola liberálnych štúdií, Bratislava (BISLA), Bratislavský hrad, Brenner, p. Pálenisko,
         G
        Gajova ulica | Bratislava, geografia,
         H
        Hefele, M., Hradný vrch v Bratislave,
         K
        kandeláber, Kapitulská ulica v Bratislave, Katedrála svätého Martina v Bratislave, koruna na veži Dómu sv. Martina v Bratislave, Kostol Nanebevzatia Panny Márie | Bratislava, Kostol svätej Alžbety | Bratislava, kráľovský palác na Bratislavskom hrade,
         M
        Michalská brána | Bratislava, Michalská ulica v Bratislave, Mikulášska ulica v Bratislave, Milch, Desző (Dionýz), in: neologická synagóga v Bratislave, Modrý kostolík p. Kostol svätej Alžbety | Bratislava,
         N
        neologická synagóga v Bratislave,
         O
        Obchodná ulica v Bratislave,
    P
        Pálenisko,
         R
        Rybárska brána v Bratislave,
         S
        Slovensko, Staré Mesto v Bratislave,
         Š
        škola bratislavská filozofická,
         U
        Univerzita Komenského v Bratislave,
         U
        Veľká hradná baroková záhrada na Bratislavskom hrade, Wederin (zvon),
         Ž
        Židovská ulica v Bratislave.

/Bratislavská medzinárodná škola liberálnych štúdií, Bratislava (BISLA)
– súkromná vysoká škola s akreditáciou a štátnym súhlasom, na ktorej sa študujú politické vedy v nadväznosti na široké spektrum sociálnych a humanitných vied: filozofiu, sociálnu antropológiu, históriu, sociológiu a teóriu umenia.
:: škola vysoká.

/Bratislavský hrad
– hrad nad Bratislavou tvorený súborom stavieb zaberajúcich vrchol návršia na juhozápadnom ostrohu malokarpatského chrbta na ľavom brehu Dunaja s dominantou kráľovského paláca.
Bratislavský hrad je symbolom Bratislavy.
:: Hradný vrch v Bratislave, kráľovský palác na Bratislavskom hrade.

/BRI
– angl. Belt and Road Iniciative – Iniciatíva pásu a cesty (一带一路; I-taj I-lu; Yidai Yilu, doslova Jeden pás, jedna cesta, angl. One Belt One Road) – snaha vyzdvihnúť globálnu interakciu na novú úroveň, vychádzajúc zo svojbytného dlhodobého vývoja čínskej civilizácie a z čínskej transformácie a otváranie sa svetu posledných dekád a predchádzajúceho vytvoreniu ľudovej Číny. BRI sa buduje pozdĺž starej hodvábnej cesty, ale jej rozsah prekonáva ([810];26).

/Britská Východoindická spoločnosť
angl. East India Trading Company, Honourable East India Company, Company Bahadur alebo John Company − jedna z prvých akciových spoločností na svete fungujúca od roku 1600 do roku 1874 so sídlom v anglickom Londýne a náplňou: obchod s bavlnou, hodvábom, farbivom indigo, liadkom, čajom a ópiom.
    Dňa 1. 1. 1874 bola spoločnosť oficiálne rozpustená, no obchodné meno naďalej existovalo pod ministerstvom financií. Spoločnosť v roku 1974 odkúpili súkromní investori, po čom sa zamerala na obchod s kávou a čajom. V roku 2010 sa majiteľom spoločnosti stal britský obchodník indického pôvodu Sanjiv Mehta. (Zdroj: _{https://cs.wikipedia.org/w/index.php?title=Britsk%C3%A1_V%C3%BDchodoindick%C3%A1_spole%C4%8Dnost&oldid=16485350}(8. 8. 2019).)
:: India, Veľká Británia.

/Brueghel, Pieter, st.
[brechel] (1528/1530 – 1569) – nizozemský maliar krajín a ľudových žánrových výjavov s moralisticko-didaktickým zameraním.

/buddhizmus
– sa. buddhadharma = Buddhov zákon – jedno z troch svetových náboženstiev a náboženská filozofia indického pôvodu, založené Buddhom, t. j. Prebudený (čestný titul Siddhárta Gautamu narodeného 563 pr. n. l.) a spočívajúce vo vymaňovaní sa zo strastiplnosti života (smerujúceho k definitívnemu vystúpeniu z kolobehu života) neobyčajne bohatým komplexom meditatívnych postupov alebo praktík, ako napríklad bhávaná.
Čistý buddhizmus sa niekedy považuje za formu džňánajogy.
Buddhizmus priamo nadväzuje na učenie upanišad.
Buddhizmus preberá z tradície vieru v dopad dobrých a zlých skutkov na život človeka a učenie o kolobehu životov.
    Utrpenie v živote je spôsobované túžbou po predmetoch dostupných ľudským zmyslom. Preto treba odstrániť tento smäd poznaním, že to všetko nie je pravé Ja a že sa ma to v skutočnosti vôbec netýka. Tento najvyšší cieľ sa nazýva nirvána (doslova: vyvanutie, vyhasnutie plameňa). Svojím dôrazom na pretváranie utrpenia sebavýchovou osobnosti buddhizmus zapôsobil na ďalší vývoj východných filozofií skôr v moralistickom než v náboženskom zmysle.
    Kľúčové miesto v dejinách buddhizmu zohralo päť téz Mahádévu, týkajúcich sa povahy arhatu, ktoré Mahádéva predniesol na treťom buddhistickom koncile v Pátaliputre.
:: bhávaná (buddhizmus), filozofia buddhistická, filozofia indická, kšanatva (buddhizmus), upekšá (buddhizmus).

/budova
− väčšia stavba, napr. palác; z topografického hľadiska fyzický objekt tvorený stavbou spojenou so zemou pevným základom, vrátane podzemných a nadzemných častí, tvoriacich s ňou jeden funkčný celok, ktorá je ohraničená obvodovými stenami a strešnou konštrukciou.
:: dom, podlažie, poschodie, prízemie.

/buchot
− zvuk vznikajúci nepravidelným chvením.

/Bulharsko
− krajina v juhovýchodnej Európe na severovýchode Balkánskeho polostrova pri Čiernom mori. Na severe hraničí s Rumunskom, na západe so Srbskom a so Severným Macedónskom, na juhu s Gréckom a na juhovýchode s Tureckom.
:: geografia.

/Burlas, Ladislav
(3. 4. 1927 Trnava – ) – slovenský hudobný skladateľ, žiak M. Schneidera-Trnavského. Tvorba L. Burlasa sa vyznačuje svojskou filozofickou meditatívnosťou a expresívnosťou. L. Burlas sa teoreticky venuje muzikológii (dejiny hudby, filozofia hudby,, systematika hudobnej pedagogiky), pedagóg, organizátor hudobného života, jeden zo zakladateľov slovenskej hudobnej historiografie. V skladateľskej tvorbe nadväzoval na svojho učiteľa A. Moyzesa, neskôr ho ovplyvnili klasici 20. storočia.
•

Du_: Ciacona a fuga pre klavír, 1953; Banícka kantáta, 1955; Symfonický triptych, 1956 – 1957; Fantázia, 1958; Epitaf, 1958; Malá serenáda, 1958; Bagately, 1959; Spievajúce srdce (sláčikové sexteto na poému V. Mihálika), 1960; Deti z nášho domu, 1961; Metamorfózy krás pre husle sólo, 1965; Padá lístie zlaté, 1965; Zbojníkova žena, 1965; Hudba pre sláčikové kvarteto, 1969; Planctus, meditácia pre sláčikový orchester, 1968; Sonatína pre husle sóĺo, 1968; Zvony, cyklus miešaných zborov na poéziu M. Rúfusa, 1969; Concertino pre fúkacie a bicie nástroje, 1972; II. sláčikové kvarteto, 1972; Kadencia pre husle sólo, 1974; Koncertná sonáta pre husle sólo, 1974; Šesť básní lásky pre miešaný zbor, 1975; Sonáta, 1975; III. sláčikové kvarteto, 1977; Hudba pre husle a orchester, 1977; Sonatina 1978; Lyrická hudba, 1979; Tararam, 1980; Čtyři roční období 1980; Poetická hudba, 1983; Koncert pre organ a orchester, 1983 – 1984; Stretnúť človeka, 1984; Sonata a tre, 1985; Symfónia č. 2, 1986; Sonáta ,Matici slovenskej’, 1987; Poď, Ježiško, ty si náš, 1990; Čertoviny, 1991; Kolednícke piesne, 1992; Štátna hymna SR, 1992; Z knihy žalmov, 1996; Kadencia č. 2, 1997; In memoriam, 1999; Fantázia 2005. Ďalej: úpravy folklóru, vokálno-inštrumentálne úpravy folklóru, zbory; hudbe pre filmy. •
Dt_: Život a dielo J. L. Bellu 1953; Realistické tradície slovenskej hudby, 1953; (v spoluautorstve) Hudba na Slovensku v XVII. storočí, 1955; Alexander Moyzes, 1956; Myšlienky o vývine národnej hudby, 1957; Dejiny slovenskej hudby, 1957; (spolu s L. Mokrým) 40 rokov vývoja slovenskej hudby, 1957; Náuka o formách v súčasnej hudobnej teórii, 1959; Hudba na Slovensku v rokoch 1918 – 1945, 1960; Formy a druhy hudobného umenia, 1962; Etika a estetika slovenskej národnej hudby, 1964; Syntéza na rozhraní kultúr, 1966; Ku genéze slovenskej hudobnej moderny, 1967; Jednota a vývoj v diele Eugena Suchoňa, 1969; Hudobná teória a súčasnosť, 1978; Problémy súčasnej slovenskej hudby, 1981; Slovenská hudobná moderna, 1983; Hudba – komunikatívny dynamizmus, 1998; Hudba – želania a rezultáty. Zobrané muzikologické spisy Ladislava Burlasa (1957 – 1999), 1999; Sociokultúrne aspekty európskej moderny, 2007; Dejiny európskej hudobnej teórie, 2007.

:: hudba.

/burzovníctvo
– obchodovanie na burze.
:: ekonomika.

/Business Intelligence (BI)
– zber, analýza a interpretácia vnútro-firemných dát, na základe ktorých management prijíma strategické rozhodnutia a tým ovplyvňuje obchodnú výkonnosť firmy.
:: ekonómia, ekonomika, financie, finančníctvo.

/bylina
– rastová forma rastlín s nedrevnatejúcou stonkou.
Byliny sa delia na
        efeméry,
        anuely,
        bieny,
        perenny.
:: botanika.

/byt
– bytová jednotka, príbytok – obytná miestnosť alebo miestnosti s príslušenstvom určené na (trvalé) bývanie, ktoré vedno tvoria celok. Byt by mal poskytovať zvukovú, svetelnú, tepelnú, ventilačnú a psychickú pohodu pre svojich obyvateľov.
Poloha bytu môže byť v meste (na sídlisku, hlbšie v meste alebo blízko mesta) a na dedine.
:: bývanie, dom, dom bytový, nábytok, stavba, stavebníctvo, staviteľstvo, zariadenie bytu.

/bývanie
– žitie v istom príbytku, matie bydliska alebo domova. Bývaním sa uspokojuje jedna z troch základných potrieb človeka, ktorými okrem bývania sú jedenie a obliekanie sa.
:: byt.

C-apendix

/Campi Flegrei
tal. – Flegrejské polia – vulkanická kaldera, nachádzajúca sa západne od Neapola.
:: vulkanizmus.

/Cantor, Georg Ferdinand
(3. 3. 1845 Petrohrad, Rusko − 6. 1. 1918 Halle, Nemecko) − nemecký matematik, zakladateľ modernej teórie množín.

/caput (anatómia človeka)
– hlava.

/carpe diem
lat. – využi deň; uži si, kým žiješ.

/carrier (genetika)
– jedinec, ktorý prenáša dedičné choroby, ale sám je bez chorobných príznakov.

/cár
rus. – 1. absolutistický (neobmedzený) vládca v bývalom Rusku, Srbsku a Bulharsku; 2. panovnícky titul (v Rusku od vlády Ivana Hrozného v 16. stor.).
:: Bulharsko, Rusko, Srbsko.

/cárstvo
– cárska hodnosť; cárska vláda.

/castis omnia casta
lat. – čistému je všetko čisté.

/CCD senzor
– Charge-Coupled Device – elektronická súčiastka používaná na snímanie obrazovej informácie. Funguje na princípe fotoefektu, kde svetlo dopadajúce na senzor uvoľňuje elektróny, ktoré sú potom zachytávané a spracovávané na vytvorenie obrazu.
CCD senzory sa často používajú v digitálnych fotoaparátoch, videokamerách, skeneroch a vedeckých prístrojoch, ako sú astronomické teleskopy. Výhodou CCD senzorov je vysoká citlivosť na svetlo a nízky šum, čo umožňuje vytvárať kvalitné obrazy aj pri slabom osvetlení.

/cech (história)
– stavovská organizácia remeselníkov a obchodníkov v mestách za feudalizmu chrániaca záujmy svojich príslušníkov a sledujúca akosť výrobkov.

/celok (geomorfológia)
– jednotka šiestej úrovne v hierarchickom geomorfologickom členení povrchu Zeme v podobe, v akej sa toto členenie obvykle uplatňuje na Slovensku. Nadradenou jednotkou je oblasť, podradenou podcelok.
Na tejto úrovni sa objavuje väčšina zemepisných názvov, ktoré bežne chápeme ako jedno pohorie, napr. Tatry, Malá Fatra, Poľana, Tribeč (zdroj: Celok (geomorfológia), in: Wikipédia) (23. 2. 2021)).
:: členenie geomorfologické.

/celok daného predtechnicky
− súbor daností, ku ktorému pristupuje technik, keď začína svoju rutinnú alebo tvorivú činnosť alebo ktorý sa pred ním otvára, keď ho začína technicky poznávať, napríklad niektorou z metód modelovania.
:: činnosť technická, technika.

/celok funkčný
– celok, vzťahujúci sa k určitému účelu alebo pôsobnosti, k fungovaniu, chodu alebo činnosti niečoho, napr. budova.

/celok krajinný
– prvok zemského povrchu, v ktorom na seba v zložitých vzťahových reťazcoch pôsobia jednotlivé časti krajiny vedno s krajinnými faktormi, ako pôdny obal, vodné toky, rastlinstvo atď. Krajinné celky sa vyznačujú zakaždým trochu odlišnou štruktúrou, ktorou sa od seba vzájomne odlišujú.
:: celok krajinný horský, Malé Karpaty, sféra krajinná, Zem.

/celok krajinný horský
– krajinný celok vyznačujúci sa horami, väčšími vyvýšeninami v teréne, často zalesnenými, napr. Malé Karpaty, Čierna Hora, Volovské vrchy, Ostrôžky atď.

/celok priestorový
− celok v rámci istého priestoru.

/celok technologický
– zariadenie tvorené komplexnou zostavou dielov alebo zariadení vytvorené s cieľom plniť určitý účel, napr. výrobná linka, odprašovanie rotačnej pece atď.

/celok územný
– tá ktorá teritoriálna jednotka tvoriaca (s ostatnými jednotkami) územie krajiny.

/cena
– hodnota, význam, dôležitosť; odmena; trofej.

/cena (ekonómia)
– hodnota tovaru a služieb vyjadrená v peniazoch. Hodnota výkonu (tovar, výrobok, služba) sa skladá z hodnoty prenesenej opotrebovaním základných prostriedkov, spotrebovaných obežných prostriedkov a vynaloženej práce. Tým nie je povedané, že cena sa musí kvantitatívne rovnať hodnote. Spravidla sa cena nerovná hodnote.
Cena ovplyvňuje výrobu i spotrebu, je ich regulátorom. Určitej cene vždy zodpovedá určitý rozsah výroby a spotreby. Ovplyvňovanie výroby a spotreby cenou je vzájomné: ako pôsobí cena na výrobu a spotrebu (ponuku a dopyt), tak pôsobí výroba a spotreba na cenu (trhový mechanizmus) ([313];29).

/cena aktíva finančného
– hodnota, za ktorú sa dané aktívum obchoduje na finančnom trhu. Táto cena môže byť ovplyvnená rôznymi faktormi, ako sú ponuka a dopyt, ekonomické správy, politické udalosti, úrokové sadzby a nálady investorov.

Existujú rôzne typy cien finančných aktív:

Trhová cena: Aktuálna cena, za ktorú sa aktívum obchoduje na trhu.
Nominálna cena: Cena uvedená na cenných papieroch, ako sú dlhopisy alebo akcie, ktorá nemusí odrážať aktuálnu trhovú hodnotu.
Zatváracia cena: Cena, za ktorú sa aktívum obchodovalo na konci obchodného dňa.
Otváracia cena: Cena, za ktorú sa aktívum začalo obchodovať na začiatku obchodného dňa.
Ponuková cena (bid): Cena, ktorú je kupujúci ochotný zaplatiť za aktívum.
Dopytová cena (ask): Cena, ktorú požaduje predávajúci za aktívum.

Tieto ceny sa môžu meniť v závislosti od rôznych faktorov a udalostí, ktoré ovplyvňujú trh.

/cena kúpna
– cena za nehnuteľnosť, ktorú si medzi sebou dohodli predávajúci a kupujúci.

/cena transakčná
– cena, za ktorú sa uskutoční obchod alebo výmena tovaru či služby medzi dvoma stranami. V kontexte finančných trhov je to cena, za ktorú sa konkrétny finančný nástroj (napríklad akcia, dlhopis alebo komodita) kúpi alebo predá na trhu.
    Transakčná cena môže byť ovplyvnená rôznymi faktormi, ako sú ponuka a dopyt, trhové podmienky, ekonomické ukazovatele a ďalšie relevantné informácie. Je to kľúčový údaj, ktorý sa používa na výpočet ziskov a strát, hodnotenie výkonnosti investícií a rozhodovanie o budúcich obchodných stratégiách.
    Transakčná cena je súčasťou predmetu ekonómie, presnejšie mikroekonómie.

/cena zatváracia
– cena, za ktorú sa obchoduje určitý finančný nástroj (napríklad akcia) na konci obchodného dňa. Predstavuje poslednú transakčnú cenu pred uzavretím trhu. Táto cena je dôležitá, pretože sa často používa ako referenčný bod pre analýzu a rozhodovanie v nasledujúcom obchodnom dni.

/cenina (právo finančné)
− platobný prostriedok znejúci na určitú menovitú hodnotu slúžiaci na úhradu tovarov a služieb, ktoré sú ním zaplatené vopred, napr. poštová známka, kolok, poukážka na odber pohonných hmôt a olejov, poukážka na odber tovaru, abonentský lístok, permanentka, gastrolístok... (cf [389];28).
:: cenina poštová.

/cenina poštová
− poštová známka, celina alebo vzorec.

/centriola (biológia)
lat. − deliace teliesko v bunke. Centrioly sú malé rúrkovité štruktúry nachádzajúce sa v blízkosti jadra eukaryotických buniek, okrem vyšších rastlín a húb. Ich hlavnou funkciou je organizácia mikrotubulov, ktoré sú dôležité pre bunkové delenie.
    Počas mitózy a meiózy sa centrioly zdvojujú a pomáhajú vytvárať deliace vretienko, ktoré zabezpečuje správne rozdelenie chromozómov do dcérskych buniek. Okrem toho, centrioly zohrávajú úlohu pri tvorbe riasiniek a bičíkov, ktoré sú dôležité pre pohyb niektorých buniek

/Centrum pre výskum kvantovej informácie Fyzikálneho ústavu SAV
− oddelenie Fyzikálneho ústavu SAV, ktoré sa venuje využitiu kvantových javov pri spracovaní informácie čiže kvantovej komunikácii a kvantovému počítaniu s praktickým cieľom v prvom rade prispievať k zvýšeniu (informatickej) bezpečnosti a k zrýchleniu algoritmov.
– I: Centrum pre výskum kvantovej informácie.
:: fyzika, Fyzikálny ústav SAV, výskum vedecký.

/cenzúra
lat. – kontrola a obmedzovanie šírenia názorov a informácií šírených hovoreným slovom, médiami alebo inými formami vyjadrovania vonkajšou silou (Cenzúra (kontrola informácií), in: Wikipédia (02032022)).

/cesia
lat. – prevod pohľadávky veriteľom na inú osobu. Cesia, alebo postúpenie pohľadávky, je právny úkon, pri ktorom pôvodný veriteľ (postupca) prevádza svoje právo na inú osobu (postupníka). Tento nový veriteľ potom vstupuje do existujúceho záväzku namiesto pôvodného veriteľa.
    Dôležité je, že táto zmena neovplyvňuje práva a povinnosti dlžníka, ktorý zostáva viazaný pôvodnými podmienkami záväzku. Dlžník teda nemusí súhlasiť s postúpením pohľadávky, ale má právo namietať voči pohľadávke rovnako, ako by to robil voči pôvodnému veriteľovi.
:: právo.

/CGS
− sústava fyzikálnych jednotiek prijatá v roku 1881, ktorej základ tvorili centimeter − gram − sekunda.
:: fyzika.

/cieľ politický
− prvok politického programu, ktorého náplň tvorí predstava alebo predstavy o tom, čo sa chce dosiahnuť politickou činnosťou. Politický cieľ je konkrétny výsledok alebo stav, ktorý sa politická strana, hnutie alebo jednotlivec snaží dosiahnuť prostredníctvom politických aktivít a rozhodnutí. Tieto ciele môžu zahŕňať širokú škálu oblastí, ako sú ekonomické reformy, sociálna spravodlivosť, zlepšenie verejných služieb, ochrana životného prostredia alebo posilnenie národnej bezpečnosti.
    Politické ciele sú často formulované v politických programoch a manifestoch, ktoré slúžia ako základ pre politické kampane a rozhodovanie. Dosiahnutie týchto cieľov vyžaduje koordinované úsilie, vyjednávanie a často aj kompromisy medzi rôznymi politickými aktérmi
:: politika, politológia.

/cintorín
– miesto určené na pochovávanie mŕtvych. V slovenskom kontexte sa často nachádza v blízkosti kostola alebo na okraji obce. Cintoríny môžu byť civilné, vojenské, kresťanské, židovské a ďalšie, podľa náboženského alebo iného účelu.
    Cintorín sa skladá z niekoľkých hlavných častí:

Hroby a hrobky: Miesta, kde sú uložené telesné pozostatky alebo urny so spopolnenými pozostatkami.
Náhrobné kamene a pamätníky: Označujú miesta pochovania a často obsahujú mená, dátumy a epitafy.
Cesty a chodníky: Umožňujú prístup k jednotlivým hrobom a hrobkám.
Zeleň a záhrady: Stromy, kríky a kvety, ktoré vytvárajú pokojné a pietne prostredie.
Kaplnky a kostoly: Miesta na vykonávanie pohrebných obradov a modlitieb.
Kolumbáriá a urnové háje: Špeciálne miesta na uloženie urien so spopolnenými pozostatkami.

/cirkev
– náboženská organizácia a náboženské spoločenstvo kresťanov. Cirkev je určitá konkrétna náboženská spoločnosť, a síce kresťanská. Pôsobí veľmi amatérsky, keď sa napríklad v novinách píše o budhistickej cirkvi.
:: cirkev gréckokatolícka, cirkev katolícka, cirkev pravoslávna, vlastník kostola.

/cirkev gréckokatolícka
− katolícka cirkev byzantského obradu − súčasť katolíckej cirkvi spojená s ňou rímskym pápežom a vyznačujúca sa východným byzantským obradom – vonkajším usporiadaním bohoslužieb, spiritualitou, teológiou, vlastným cirkevným právom a historickým a kultúrnym dedičstvom.
    Gréckokatolícka cirkev zahrnuje tieto katolícke cirkvi byzantského obradu:
        Cirkev albánska,
        Cirkev bieloruská,
        Cirkev bulharská,
        Cirkev grécka,
        Cirkev chorvátska,
        Cirkev italo-albánska,
        Cirkev macedónska,
        Cirkev maďarská,
        Cirkev melchitská,
        Cirkev rumunská,
        Cirkev rusínska,
        Cirkev ruská,
        Cirkev slovenská,
        Cirkev ukrajinská.

/cirkev katolícka
– cirkev tvorená 24 cirkvami sui iuris: 23 východnými a jednou západnou (latinská cirkev) a uznávajúca za svoju hlavu rímskeho pápeža, zástupcu Ježiša Krista na Zemi.
    Súčasťou katolíckej cirkvi je katolícka teológia.
– I: Katolícka cirkev (latinská cirkev a východné katolícke cirkvi), in: Wikipédia.
:: cirkev gréckokatolícka, sviatosti.

/cirkev pravoslávna
− najpočetnejšia východná kresťanská cirkev (vo východnej Európe, na Balkáne a na Blízkom východe).

/cisárstvo
– forma monarchistického štátu, na čele ktorého stojí cisár. Tento termín môže tiež označovať obdobie vlády cisára.
    V súčasnosti je jediným vládnucim cisárom na svete japonský cisár.

/citácia bibliografická
– záznam literárneho dokumentu alebo jeho časti obsahujúci údaje, na základe ktorých možno príslušný prameň / zdroj spoľahlivo identifikovať.

/cítenie (psychológia)
– emočné prežívanie, angl. feeling – súčasť predmetu psychológie spočívajúca v prežívaní charakterizovanom valenciou (zážitkovou hodnotou) v rozsahu príjemnosti a nepríjemnosti, motorickou expresiou a rôznym stupňom excitovanosti, čo vedno vyúsťuje do emócií, citov alebo emočných epizód, ako radosť, smútok, strach, hnev..., ktoré majú určitý špecifický objekt a klasifikujú sa podľa rôznych kritérií, napríklad:
        primárne (základné, vrodené),
        sekundárne (tvorené na základe primárnych),
        zmiešané.
Pretrvávajúca a udržovaná emočná (obrazne povedané) klíma je nálada, ktorá nemá objekt a – podľa niektorých autorov – ani intenciu, je nezámerná.
V psychológii sa všeobecne konštatuje neobyčajná zložitosť emocionálneho prežívania človeka a niekedy až nemožnosť jeho opisu.
:: činnosť psychická.

/citoslovce
– interjekcia – „neohybné slovo vyjadrujúce pojmovo nespracované zážitky z oblasti citu, vôle a vnímania; napr. ah, joj, íha ([5];23).“
:: druh slovný, lingvistika.

/civilistika
lat. − náuka o občianskom práve.
:: veda právna.

/civilizácia európska
− podklad európskej kultúry symbolizovaný Sinajom, Akropolou a Kapitolom.
Mimokulúrne zložky alebo vrstvy európskej civilizácie zničili našu planétu.
:: civilizácia západná, civilizácia západná (Huntington, S.).

/civilizácia západná
— civilizácia vyrastajúca z gréckorímskej antiky a judaizmu a v rámci ktorej sa na pôde Európy vyvinulo kresťanstvo, individualizmus, tolerancia, liberalizmus. Neskôr sa z európskeho kontinentu rozšírila na ďalšie kontinenty.
Miera, v ktorej západná civilizácia mení zlé na dobré, škaredé na krásne, menej dobré na lepšie, menej krásne na krajšie a neutrálne na dobré alebo krásne, tvorí západnú kultúru.

/civilizácia západná (Huntington, S.)
– jedna z (ôsmich) civilizácií, ktorá sa na základe svojej koloniálnej expanzie rozšírila do rôznych častí sveta a v ktorej až do začiatku 20. storočia hrala rozhodujúcu úlohu Európa.

/Cluny
– francúzske mesto, stredisko reformistického hnutia v 10. stor. za obrodu cirkvi (clunyjské hnutie).
:: geografia.

/Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae: Slovenský diplomatár (CDSI)
– súbor textov stredovekých listín, ktoré sa týkajú územia dnešného Slovenska alebo slovenských dejín od roku 805 do roku 1301; vedno so Slovenským regestárom ide o najlepšie spracované slovenské pramenné edície.
    Zostavovateľom Slovenského diplomatára je prof. Richard Marsina.
    Slovenský diplomatár tvoria tieto zväzky:
            1. zv. – diplomatické jednotky k slovenským dejinám od roku 805 do roku 1235 (koniec vlády Ondreja II.); vyd. 1971;
            2. zv. – materiál do roku 1260; vyd. 1987;
            3. zv. – materiál do roku 1301; zväzok zatiaľ nie je vydaný.
.:: prameň historický písomný, Slovensko.

/college
angl. < fr. − kolégium, časť univerzity; (vyššia) odborná škola.

/college (Veľká Británia)
− školská ustanovizeň so študijnými a obytnými priestormi; výskumný inštitút alebo univerzita; typ neúplnej vysokej školy; súkromná internátna škola.

/colníctvo
nem. – odvetvie štátnej správy, ktoré má na starosti clá.
:: abandon (colníctvo).

/Corpus iuris civilis
lat. – Súbor občianskeho práva – justiniánska kodifikácia rímskeho práva, ktorá sa členila na štyri časti:
        Codex Iustinianus,
        Digesta,
        Institutiones,
        Narrai (lat. Novellae).
    1. Codex Iustinianus predstavuje súbor platných cisárskych nariadení a zákonov od doby cisára Hadriána (76 –138 n. l.);
    2. Digesta (všetkobsahujúce – po grécky Pandektai) – sú zbierkou spisov (úryvkov zo spisov) rímskych právnikov;
    3. Institutiones tvoria stručnú rukoväť (učebnicu) rímskeho práva;
    4. Narai (po latinsky Novellae) predstavujú aktuálne cisárske nariadenia z rokov 534 – 569.
    Súbor týchto textov sa začal študovať v 11. storočí na právnických fakultách v Taliansku, napr. na boloňskej univerzite, a stal sa základom prijatia rímskeho práva v stredoveku a jeho šírenia aj v ďalších obdobiach vývinu práva.
:: právo, právo rímske.

/coulomb
vm − odvodená jednotka SI, množstvo náboja preneseného prúdom 1 A za 1 s.
:: fyzika.

/COVID
angl. – COronaVIrus Desease, p. SARS-CoV-2.

/CP symetria
– angl. CP = charge a parity – ľavopravá symetria v kombinácii so symetriou častica – antičastica. V súvislosti s CP symetriou sa nastoluje otázka, či experiment pripravený podľa zrkadlového obrazu z antičastíc by fungoval zhodne s pôvodným experimentom. Narušenie CP symetrie v prírode preukázali J. Cronin a V. Fitch v roku 1964 v experimentoch s rozpadom kaónov (zdroj: CP symetrie, in Glosář Aldebaran (05112020)).
:: fyzika.

/CPU
angl. Central Processing Unit – centrálna procesorová jednotka počítača, jeho procesor, interpretujúca, vykonávajúca alebo spracúvajúca inštrukcie alebo dáta programu, ktoré sa jej dodávajú v podobe strojového kódu. CPU je v súčasnosti realizovaná vo forme mikroprocesora.
:: jednotka systémová počítača (technika výpočtová), počítač, technika výpočtová.

/cukrárstvo
– odvetvie potravinárstva využívajúce cukor a iné suroviny (maslo, vajcia, tuky, med, orechy a pod.) na výrobu zákuskov, toriet a iných sladkostí ([153];449).

/curriculum vitae
lat. − profesný životopis − stručný opis života osoby, ktorý slúži ako príloha k žiadosti o prijatie do zamestnania, na štúdium a pod. V súčasnosti máva podobu štrukturovaného životopisu.
:: životopis.

/cvičebnica
− učebnica s cvičeniami.
:: pedagogika.

/cvičenie
− trénovanie − vykonávanie cvikov, precvičovanie, nacvičovanie, vedenie na získanie alebo zdokonalenie vedomostí, schopností, zručnosti; látka na precvičovanie (napr. prvé cvičenie v cvičebnici).

/cvičenie (pedagogika)
− didaktický prostriedok, ktorý slúži na riadené vykonávanie nejakej činnosti učiacim sa subjektom.
    Cieľom cvičenia je upevňovanie vedomosti alebo zručnosti, zautomatizovanie návykov.
    Súčasťou cvičenia je inštrukcia objasňujúca spôsob jeho vykonávania ([163];36 − 37).
:: pedagogika.

/cvičenie (športológia)
− telesné cviky na upevnenie zdatnosti, fyzickej odolnosti.
:: športológia.

/cyklometria
gr. − náuka o meraní obvodu a obsahu kruhových plôch (oblúkov).
:: geometria.

/cyklus
gr. − pravidelne sa opakujúci rad zmien.

/cytológia
gr. – náuka o bunke – náuka (sčasti súčasť mikroskopickej anatómie), ktorej náplňou je vedecké skúmanie buniek.

Č-apendix

/čaj
– nápoj pripravovaný lúhovaním lístkov rastliny čajovníka (Camellia sinensis) v horúcej vode. Existuje niekoľko druhov čaju, ktoré sa líšia spôsobom spracovania a stupňom oxidácie:

    Zelený čaj: Lístky sa rýchlo spracujú, aby sa zabránilo oxidácii, čo zachováva ich zelenú farbu a sviežu chuť.

    Čierny čaj: Lístky prechádzajú úplnou oxidáciou, čo im dodáva tmavú farbu a silnú chuť.

    Oolong: Tento čaj je čiastočne oxidovaný, čo mu dáva vlastnosti medzi zeleným a čiernym čajom.

    Biely čaj: Vyrába sa z mladých lístkov a púčikov, ktoré prechádzajú minimálnym spracovaním a oxidáciou, čo mu dáva jemnú chuť.

Čaj sa často pije nielen pre jeho chuť, ale aj pre jeho potenciálne zdravotné benefity.
:: čajník, hrnček na čaj

/čajník
– nádoba, v ktorej sa čaj pripravuje a podáva. Čajníky majú väčší objem a sú vybavené vekom a výlevkou. Sú navrhnuté tak, aby udržali teplotu čaju a umožnili jeho jednoduché nalievanie do hrnčekov.
:: výlevka na čajníku

/čapík (anatómia človeka)
– lat. uvula.

/čas (fyzika)
− fyzikálny čas, čas z pohľadu fyziky, angl. time − postupnosť pohybových dejov a ich trvanie alebo charakteristika hmotných objektov určujúca následnosť udalostí. Čas je základná fyzikálna veličina, (dĺžka, hmotnosť, čas, elektrický prúd, termodynamická teplota, látkové množstvo, svietivosť), ktorej jednotkou je sekunda (s) a symbolom t.
    Fyzikálny pojem času je fyzikálny významový útvar reprezentujúci všeobecné vlastnosti vyvíjajúceho sa a meniaceho sa sveta okolo nás − deje nasledujúce jeden za druhým v istej postupnosti, prebiehajúce v určitých etapách a štádiách, pričom každý dej má svoju vlastnú dobu trvania.
    Predpokladom vytvorenia fyzikálneho pojmu času je uvedomenie si tej zložky celku náplne predfyzikálne daného, ktorá sa označuje termínom periodický dej, ktorého perióda môže slúžiť ako jednotka časového intervalu. Zariadenie, ktoré realizuje periodický dej, sú hodiny (cf [874];6).
:: čas, čas (mechanika klasická), čas atómový, dej fyzikálny, dej periodický, de, (astronómia), etalón času, frekvencia, fyzika, jednotka času, meranie času, opakovanie periodické, perióda, proces fyzikálny, prostredie (fyzika), šípka času.

/čas (mechanika klasická)
– fyzikálny čas, ktorý sa javí ako samostatný, nezávislý od pohybujúcich sa telies a všade plynúci rovnako. Je to interval medzi dvoma udalosťami alebo trvanie určitého deja. Je to absolútna veličina, ktorá plynie rovnomerne a nezávisle od pozorovateľa. To znamená, že všetci pozorovatelia sa zhodnú na poradí udalostí, či už ide o minulosť, prítomnosť alebo budúcnosť. Je to nemenná veličina, ktorá plynie rovnakým tempom pre všetkých pozorovateľov, bez ohľadu na ich pohyb alebo polohu.
:: fyzika.

/čas absolútny (Newton, I.)
‒ newtonovský čas − čas, ktorý plynie neustále rovnomerne, nezávisle od fyzikálnych dejov.

/čas atómový
– AT – čas udávaný atómovými hodinami.

/čas budúci (lingvistika)
– futurum – slovesný čas, opisujúci deje, ktoré sa majú odohrať v budúcnosti. Používa sa na opis udalostí, ktoré sa ešte nestali, ale sa očakáva, že sa stanú.

/čas minulý (lingvistika)
– préteritum – slovesný čas, ktorým sa opisujú deje, ktoré sa odohrali a skončili v minulosti. Používa sa na opis udalostí, ktoré sa stali v konkrétnom čase v minulosti a nemajú priamy vzťah k prítomnosti.

/čas prítomný (lingvistika)
− prézent − slovesný čas. Opisuje deje prebiehajúce v súčasnosti alebo trvajúce stavy. Používa sa na opis činností, ktoré sa dejú práve teraz, alebo na vyjadrenie všeobecných pravdivých tvrdení.

/čas relatívny (Newton, I.)
‒ čas, ktorý môžeme pozorovať, merať a mení sa pri pohybe telies.

/časopis
– periodikum (periodická publikácia) so špecializovaným obsahom vydávané najmenej dva razy do roka pod tým istým názvom. Časopis obsahuje príspevky viacerých autorom ([16];130; [128];58).
:: časopis filozofický.

/časopriestor
– priestoročas – fyzikálny model nedeliteľného celku tvoreného zjednotením času a priestoru. Tento model bol vypracovaný v teórii relativity. V tomto modeli čas hrá úlohu štvrtého rozmeru, čo znamená, že udalosti sú definované nielen svojou polohou v priestore (x, y, z), ale aj časom, kedy sa odohrávajú.
    V špeciálnej teórii relativity, ktorú vyvinul Albert Einstein, je časopriestor považovaný za plochý a nemenný.
    Všeobecná teória relativity zavádza navyše myšlienku, že časopriestor môže byť zakrivený hmotou a energiou, čo vedie k javom ako gravitácia.
    Napríklad, ak si predstavíme časopriestor ako pružnú plachtu, hmotné objekty ako planéty a hviezdy túto plachtu zakrivujú, čím vytvárajú gravitačné polia, ktoré ovplyvňujú pohyb iných objektov v ich blízkosti.
:: fyzika.

/časovanie (lingvistika)
– konjugácia − tvorenie slovesných tvarov alebo súbor týchto tvarov, proces, pri ktorom slovesá menia svoj tvar podľa rôznych gramatických kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, spôsob, slovesný rod a slovesný vid. Tento proces umožňuje slovesám vyjadriť rôzne významy a vzťahy v rámci vety.
:: ohýbanie (lingvistika).

/časť mozgová (anatómia človeka)
– lat. neurocranium – časť hlavy človeka tvorená kostným obalom mozgu a zmyslových orgánov (zraku, sluchu, čuchu...).

/časť stroja
− diel stroja, strojová súčiastka, ich skupina alebo podskupina.
:: spojnica (technika), strojníctvo.

/časti a mechanizmy strojov
– vedná disciplína, ktorej predmetom sú stroje ako celky skladajúce sa z väčšieho počtu stavebných prvkov a navrhované na základe prepočítania, skonštruovania a vyrobenia týchto prvkov, najmä súčiastok a mechanizmov; sleduje výpočtové metódy, vlastnosti materiálov, funkcie zariadení, funkčné tvary, technologickosť, ekonomickosť, životnosť a spoľahlivosť konštrukcie a to všetko na báze dôsledného využívania experimentálnych a prevádzkových skúseností a s cieľom vytvoriť základné predpoklady pre umenie vyhodnocovať rôzne varianty tak, aby sa našlo optimálne riešenie (cf [600];13 – 14).
:: mechanizmus (časti a mechanizmy strojov).

/častica
– nepatrná časť, čiastočka.

/častica (fyzika)
– malý hmotný objekt určený hmotnosťou, tvarom, zložením, vzájomným pôsobením, nábojom a pod. ([153];474); je to najjednoduchší mechanický objekt, ktorý možno v matematickej schéme charakterizovať bodom, pričom samotný pojem častice je relatívny – nezriedka, napr. v astronomických úvahách, možno za častice považovať planéty; ide o mechanický objekt, ktorého veľkosť a vnútorná štruktúra sú zanedbateľné pri riešení danej fyzikálnej úlohy.
V mechanike sa pracuje s rôznymi modelmi sústav častíc:
        neinteragujúce častice,
        sústava častíc podrobených väzbám (obmedzením pohybu),
        tuhé teleso,
        kontinuum ... ([737];8).
:: častica klasická (fyzika), častica nabitá elektricky, častica poľa, elektrón, entita fyzická, fotoefekt, fotón, jav fotoelektrický, látka (fyzika), systém mechanický, žiarenie (fyzika).

/častica (fyzika klasická)
– fyzikálne nepreniknuteľný objekt, ktorý vypĺňa určitú oblasť v priestore a pohybuje sa po dráhe, ktorá môže byť určená súčasne zadaním polohy a hybnosti.

/častica (fyzika kvantová)
– elementárna častica hmoty, z takýchto častíc zložené objekty (protóny, neutróny, elektróny, jadrá hélia atď.) alebo kvantá žiarenia (fotóny) ([737];8).

/častica (fyzika štatistická)
– elementárna častica hmoty, z takýchto častíc zložené objekty (protóny, neutróny, elektróny, jadrá hélia atď.) alebo kvantá žiarenia (fotóny) ([737];8).

/častica (lingvistika)
– partikula – neohybné slovo, ktorým hovoriaci nadväzuje na kontext, situáciu alebo vyjadruje rozličné významové odtienky.

/častica (mikrofyzika)
– objekt spájajúci v sebe časticové a vlnové vlastnosti a opísateľný jedine prostriedkami kvantovej fyziky.

/častica elementárna
– subatómová častica – najjednoduchší materiálny objekt, ktorý vytvára látku alebo pole, schopný aspoň určitý čas samostatnej existencie.
– I: Fundamentálna častica, in: Wikipédia, Zoznam elementárnych častíc, in: Wikipédia.
:: fyzika, meranie mikrofyzikálne, mikročastica, objekt mikrofyzikálny, teória poľa kvantová.

/častica klasická (fyzika) = častica (fyzika klasická)
− priestorovo obmedzený objekt. V klasickej fyzike sa častica chápe ako hmotný bod. To znamená, že je to objekt s hmotnosťou, ale bez vnútorných rozmerov alebo štruktúry. Častica je teda ideálny model, ktorý umožňuje jednoduchšie popisovať pohyb a interakcie objektov v rámci klasickej mechaniky.
    Klasická fyzika sa zaoberá predovšetkým makroskopickými objektmi a ich pohybom, pričom predpokladá, že tieto objekty sa správajú ako hmotné body. Tento prístup je veľmi užitočný pri riešení mnohých praktických problémov, kde vnútorná štruktúra objektov nie je dôležitá.

/častica nabitá elektricky
– častica s nenulovým nábojom; častica nesúca elektrický náboj.

/častica poľa
− kvantum poľa − štruktúrna jednotka poľa, za ktorú sa zvyčajne považuje častica s nulovou pokojovou hmotnosťou, napríklad časticou elektromagnetického poľa je fotón.
:: fyzika.

/častica voľná (fyzika)
– častica, ktorá s ničím neinteraguje.
    V klasickej fyzike je voľná častica modelovaná ako hmotný bod, ktorý sa pohybuje podľa Newtonových zákonov pohybu. Jej pohyb je opísaný rovnicou:

F = ma

kde F je sila, m je hmotnosť častice a a je zrýchlenie. Pre voľnú časticu je F = 0, takže sa pohybuje rovnomerne priamočiaro alebo zostáva v pokoji.
V kvantovej mechanike je voľná častica opísaná vlnovou funkciou, ktorá sa riadi Schrödingerovou rovnicou. Pre voľnú časticu je Schrödingerova rovnica:

kde ψ je vlnová funkcia, ħ je redukovaná Planckova konštanta, m je hmotnosť častice a ∇² ) je Laplaceov operátor.

/Čečetka, Juraj
(23. 4. 1907 Polichno – 24. 6. 1983 Bratislava) – zakladajúca osobnosť slovenskej pedagogiky a prvý slovenský univerzitný profesor pedagogiky.
:: pedagogika.

/Čechy
– historické územie v Česku. Názov Čechy sa odvodzuje od slovanského kmeňa Čechov. Čechy boli pôvodne kmeňovým kniežactvom, ktoré postupne ovládlo celé Česko. Od 12. stor. Čechy tvorili základ krajín českej koruny (zemí koruny české).
:: Česká republika, Česko, geografia, história, Praha.

/čelenie
– stavanie sa na odpor, vzdorovanie, odolávanie.

/Červené more
– vnútorné more v Indickom oceáne medzi Afrikou a Áziou.

/Červený Kameň
− hrad na okraji Malých Karpát na hraniciach údolia riečky Gidra približne 2 km juhozápadne od obce Častá situovaný na kremencovom brale nad osadou Píla, súčasť pohraničného opevnenia západných hraníc Uhorska, ktorý bol založený pred rokom 1240 za rozhodujúcej účasti českej kráľovnej Konštancie Uhorskej. V roku 1296 hrad zakúpil Matúš Čák Trenčiansky, po ktorého smrti 1321 sa hrad vrátil kráľovi. Začiatkom 16. storočia sa stal majetkom rodiny Thurzovcov a od roku 1535 bol vo vlastníctve rodiny Fuggerovcov. Od roku 1588 do roku 1945 bol hrad kompletne vlastníctvom rodu Pálfi.
:: geografia, história, Pálffy, K. M..

/Česká republika
– republika v strednej Európe, ktorá vznikla 1. 1. 1993 po zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Na východe susedí so Slovenskou republikou, na severe s Poľskou republikou, na západe so Spolkovou republikou Nemecko a na juhu s Rakúskou republikou.
    Hlavné mesto Českej republiky je Praha.
:: Čechy, Česko, geografia, história.

/Česko
− krajina v strednej Európe, ktorá na západe susedí s Nemeckom, na severe s Poľskom, na juhovýchode so Slovenskom a na juhu s Rakúskom.
:: Česká republika, geografia, história, Praha.

/čeština
− český jazyk − západoslovanský jazyk, úradný jazyk v Českej republike.
Spisovná čeština sa zakladá na stredočeskom nárečí.
V bežnom jazyku sa používa nadnárečový útvar, tzv. obecná čeština ([16];135).
:: Česko.

/čiara
− súvislý rad bodov ležiacich vedľa seba a splývajúcich do celku.
:: čiara (geometria), čiara taktová, čiara zlomková (matematika), línia, priesečník.

/čiara (geometria)
− jednorozmerný geometrický útvar, priamka alebo krivka.

/čiara taktová
– kolmá čiara v notovej osnove vyznačujúca takty.
:: hudba.

/čiara zlomková (matematika)
− čiara, medzi čitateľom a menovateľom v zlomku.

/čiarka desatinná
– znak, ktorý v desiatkovom zápise reálneho čísla oddeľuje číslicu určujúcu počet jednotiek od číslice určujúcej počet desatín.
:: matematika.

/Čierna Hora
– hornatá prímorská krajina v západnej časti Balkánskeho polostrova, ktorej názov sa prvýkrát objavuje v roku 1435, ležiaca na pobreží Jadranského mora; susedí s Chorvátskom, Bosnou a Hercegovinou, Srbskom, Albánskom a so spornou oblasťou Balkánu – Kosovom.
V súčasnosti je to republika s hlavným mestom Podgorica.
:: geografia, história.

/Čierne more
– vnútropevninské more Atlantického oceánu. Plocha 422 000 km², maximálna hĺbka 2 210 m. Priemerná teplota vody v zime 6 – 8 stupňov C, v lete 25 stupňov C, priemerná slanosť okolo 18 promile; zvyšok Tethys.
Na západnom pobreží leží Rumunsko a Bulharsko, na severnom pobreží Ukrajina a Rusko, na severovýchodnom pobreží Abcházsko, na východnom pobreží Gruzínsko (Kolchida), na južnom pobreží Turecko.

/čin trestný
– protiprávny čin, ktorého znaky sa uvádzajú v Trestnom zákone.
Osoba, ktorá spáchala trestný čin, je páchateľ.
:: právo.

/Čína
– krajina vo východnej Ázii, so svojráznou kultúrou a dejinami. Rozloha Číny je 9 596 131 km². 95% jej obyvateľstva tvoria Číňania.
    Čína hraničí na východe s Kóreou, na severe s Mongolskom, na severovýchode s Ruskom, na severozápade s Kazachstanom, Kirgizskom a Tadžikistanom, na západe a juhozápade s Afganistanom, Pakistanom resp. Kašmírom, Indiou, Nepálom, Sikkimom a Bhutánom, na juhu s Myanmarom, Laosom a Vietnamom. Za morom smerom na východ a juhovýchod je Južná Kórea, Japonsko, Filipíny, Brunej, Malajzia a Indonézia.
    Čína tvorí svojou rozlohou, počtom obyvateľov a svojráznosťou svet sám osebe, ktorý by bolo možné porovnávať skôr s celou Európou než z tou ktorou európskou krajinou, pretože Európe sa Čína podobá rozmanitosťou svojej klímy, krajiny i jazykov. V dôsledku značnej zemepisnej izolácie – oceány, pohoria a púšte – a ňou zapríčinenou kultúrnou uzavretosťou, ktorá z historického hľadiska bola prelomená vlastne len nedávno, však jej duchovné a náboženské tradície vykazujú tisícročia trvalú kontinuitu a poskytujú obraz jednotnej kultúry ([35];67).
    „Rozvoj Číny je zatím největší globální událostí 21. století ([810];8)“.
Nové obdobie vývinu Číny vyznačuje nástup pandémií 21. storočia počnúc pandémiou COVID-19 v roku 2020.
:: Číňania, čínština, filozofia čínska, geografia, história.

/Číňania
− najpočetnejšie etnikum na svete, národ tvoriaci základné obyvateľstvo Číny. Mimo Číny žijú Číňania najmä v krajinách juhovýchodnej Ázie, na Filipínach, v USA.
:: Čína, čínština, filozofia čínska.

/činiteľ¹
− kto vykonáva (spoločensky) dôležitú funkciu.
:: činiteľ.

/činiteľ²
− pôsobiaca sila alebo okolnosť.

/činiteľ (matematika)
− násobenec alebo násobiteľ.

/činitele výrobné (ekonómia)
– prvky výrobného procesu nevyhnutné na vytvorenie výrobku, pri čom je potrebná ich kombinácia.
Výrobné činitele sa členia na tieto skupiny:
        pôda a prírodné zdroje,
        práca,
        kapitál ([435];213).

/činnosť
– činnosť, in: Lexikón.

/činnosť ekonomická
− hospodárska činnosť − ľudská činnosť, prostredníctvom ktorej vznikajú a pohybujú sa materiálne úžitkové hodnoty v spoločnosti a zabezpečuje sa materiálne bytie všetkých je členov; zahrnuje výrobu, rozdeľovanie, výmenu a spotrebu.
    V užšom zmysle je ekonomická činnosť činnosť pozostávajúca z práce, ktorá vo výrobe pôsobí bezprostredne na výrobné prostriedky, ako aj z práce spojenej najmä s prepravovaním, skladovaním a predávaním materiálnych úžitkových hodnôt; do určitého stupňa spoločenského vývoja pozostáva prevažne z fyzickej práce.
Neustály kolobeh hospodárskych činností tvorí hospodársky proces.
:: ekonómia, ekonomika, hospodárstvo národné, NACE, realita ekonomická, sektor hospodárstva národného, subjekt ekonomický, výroba poľnohospodárska, výroba priemyselná, vzťahy ekonomické, život ekonomický.

/činnosť hospodárska
− ekonomická činnosť.

/činnosť mozgová
– činnosť mozgu, spočívajúca v analyzovaní a hodnotení informácií prichádzajúcimi do neho senzorickými nervami, v prijímaní potrebných rozhodnutí a vo vysielaní motorickými nervami týchto rozhodnutí spolu s príkazmi k potrebnej aktívnej odpovedi do svalov.
    Jednou z nevyhnutných podmienok tejto činnosti je krv, ktorá je životne dôležitá pre činnosť neurónov.

/činnosť obchodná
– výmenná činnosť na trhu alebo činnosť kúpy a predaja – teda činnosť, pr ktorej sa stretáva záujem predávajúceho a kupujúceho. Predmetom ich spoločného záujmu je tovar – predávajúci má záujem tovar predať, kupujúci kúpiť.
    Táto výmenná činnosť na trhu sa v trhových ekonomikách nerealizuje ako naturálna výmena, ale ako výmena sprostredkovaná peniazmi. Výsledkom zhody záujmu kupujúceho a predávajúceho je cena tovaru, za ktorú sa akt kúpy a predaja realizuje (tovar sa vymení za peniaze).
:: ekonómia, ekonomika, obchod.

/činnosť odborná
− činnosť vykonávaná v rámci určitého odboru, vykonávaná odborníkom, napr. ošetrovateľská starostlivosť.

/činnosť podnikateľská
– podnikanie – sústavná činnosť vykonávaná s cieľom dosiahnuť zisk; realizácia podnikateľských cieľov alebo nápadov, spočívajúca v dlhodobom uskutočňovaní
        výroby,
        obchodu,
        poskytovaní služieb,
        vykonávaní inej činnosti,
ktorého účelom je získať trvalý zdroj peňažných príjmov.
:: ekonómia, ekonomika, účtovníctvo.

/činnosť politická
− súčasť predmetu politológia, politickej filozofie a ďalších disciplín tvorená činnosťou zameranou na získanie alebo udržanie moci v štáte alebo v medzinárodnom prostredí. Jej ciele a metódy sa opierajú spravidla o ideológiu.
:: politika.

/činnosť pracovná
− cieľavedomá činnosť ľudí, ktorou prostredníctvom pracovných prostriedkov menia a prispôsobujú predmety tak, aby z nich vytvárali úžitkové hodnoty vo forme vhodnej na uspokojovanie svojich potrieb.
:: činnosť, činnosť pracovná (psychológia).

/činnosť pracovná (psychológia)
– plánovitý, cieľavedomý a produktívny proces charakterizovaný myšlienkovým projektom výsledku (produktu) práce a plánom poradia všetkých operácií ([226];47).

/činnosť protispoločenská
– súbor spoločenských javov zahrnujúci kriminalitu, delikvenciu a (ďalšie) negatívne spoločenské javy.

/činnosť psychická
– súčasť predmetu psychológie tvorená uvedomovanou alebo uvedomovateľnou činnosťou organizmu na báze neurofyziologických procesov, do ktorej sa zvykne zahrnovať
        pociťovanie,
        vnímanie,
        predstavovanie,
        myslenie,
        vôľa,
        cítenie alebo emočné prežívanie,
        snenie,
        fantazírovanie...
:: psychológia, schopnosť (psychológia).

/činnosť rečová
– súčasť predmetu lingvistiky tvorená komplexom rečových aktov zameraným na dosiahnutie určitého cieľa. Rečová činnosť sa delí na písanie, čítanie, hovorenie, preklad atď.
:: lingvistika, reč.

/činnosť sopečná
– p. vulkanizmus.

/činnosť sústavná (právo)
– určitá trvalo a opakovane (v istej časovej frekvencii) vykonávaná činnosť, pričom rozhodujúci je úmysel osoby vykonávať túto činnosť v budúcnosti pravidelne. Príkladom sústavnej činnosti je živnosť.

/činnosť štátu
– činnosť realizovaná najmä v rámci týchto oblastí fungovania štátu:
        regulačno-normatívna činnosť,
        organizácia služieb verejného záujmu,
        vnútorná a vonkajšia ochrana,
        výkon spravodlivosti.
:: funkcia štátu.

/činnosť technická
− činnosť v oblasti techniky.
:: celok daného predtechnicky, technika.

/činnosť verejná
− činnosť týkajúca sa všetkých členov nejakého väčšieho spoločenského celku, ako napríklad obce, štátu, alebo celej spoločnosti.
:: politika.

/činnosť vulkanická
– p. vulkanizmus.

/činnosť zárobková
– činnosť, ktorej cieľom je zarobiť peniaze, dostať plat alebo mzdu a (v súčasnosti spravidla) zakladajúca účasť na nemocenskom poistení.

/činnosť zárobková samostatná
– činnosť generujúca príjmy z podnikania (z poľnohospodárskej výroby, lesného a vodného hospodárstva, zo živnosti...) alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti (z vytvorenia diela a umeleckého výkonu, zo znaleckej a tlmočníckej činnosti...).

/činnosť záujmová
– činnosť vykonávaná zo záľuby spravidla mimo oblasti zárobkovej činnosti, napr. zberateľstvo.

/činnosť životná
– súbor procesov prebiehajúcich v živom organizme, ktoré slúžia na udržanie života v ňom a sú prejavmi života.
:: biológia.

/činnosť zmenárenská
– nákup a predaj peňažných prostriedkov v cudzej mene.

/Čínska ľudová republika
– prímorský štát na Ďalekom východe; republika vo východnej a strednej Ázii, najľudnatejší štát na svete a rozlohou tretia krajina sveta.

/čínština
– čínsky jazyk – jazyk patriaci do sinotibetskej rodiny s množstvom navzájom nezrozumiteľných nárečí; jednotiacim spojivom je písaný jazyk – čínske znaky. Čínskym jazykom hovorí najväčší počet ľudí na Zemi.
Čínština má veľmi jednoduchú gramatiku, založenú na slovoslede; nepoužíva pády, nečasuje slovesá.
    Pre vytvorenie zmysluplnej čínskej vety má kľúčový význam správny slovosled:

Podmet + ( zápor + spôsobové sloveso +) významové sloveso + predmet.
我爱你。
Wǒ ài nǐ.
Ja milujem teba.
Milujem ťa.

:: Čína, Číňania, filozofia čínska.

/čísla celé
– čísla skladajúce sa z prirodzených čísel (1, 2, 3, ...) , nuly (0) a záporných čísel (–1, –2, –3, ...).
:: matematika.

/čísla kladné
− čísla väčšie ako nula; tvoria podmnožinu reálnych čísel.

/čísla celé záporné
– čísla opačné k číslam prirodzeným: –1, –2, –3, atď.
:: matematika.

/čísla ordinálne
– poriadkové typy dobre usporiadaných množín ([30];44).
:: matematika.

/čísla prirodzené
− čísla, ku ktorým sa dospieva pri počítaní predmetov; sú to čísla, ktoré reprezentujúce počet entít. Zapisujú sa v desiatkovej sústave.
:: matematika, množina čísel prirodzených.

/číslica
− cifra − písomný znak pre číselnú hodnotu, označenie množstva predmetov. Číslice používame na označovanie množstva predmetov a na zápis čísla.
Maximálny počet číslic, ktoré máme k dispozícii, sa označuje základ číselnej sústavy.
:: číslica desiatková, číslo, deviatka (matematika), dvojka (matematika), jednotka (matematika), matematika, nula (matematika), osmička (matematika), päťka (matematika), rád (matematika), rovnica (matematika), sedmička (matematika), sústava číselná, sústava číselná pozičná, symbol matematický, šestka (matematika), štvorka (matematika), trojka (matematika), základ sústavy číselnej.

/číslica desiatková
– číslica desiatkovej sústavy.
:: matematika.

/číslo (matematika)
− matematický pojem čísla – najväčší matematický výtvor (a v miere participácie na kultúre aj jeden z najväčších kultúrnych výtvorov ľudstva) spočívajúci v matematickom významovom útvare reprezentujúcom pôvodne počet predmetov. Pojem čísla je základný matematický pojem, ktorý sa v priebehu vývinu matematiky zovšeobecňoval.
Graficky možno čísla zobraziť pomocou číselnej osi.
:: čísla celé, čísla celé záporné, čísla kladné, čísla ordinálne, čísla prirodzené, číslica, číslo binomické, číslo imaginárne, číslo infinitezimálne, číslo iracionálne, číslo jednociferné, číslo kardinálne, číslo kombinačné, číslo komplexné, číslo nepárne, číslo opačné, číslo ordinálne, číslo párne, číslo prirodzené, číslo racionálne, číslo reálne, číslo záporné, delenec (matematika), hodnota veličiny, matematika, množina číselná, odmocniteľ, pojem čísla, povrch telesa, rád (matematika), súradnice (matematika), sústava číselná, sústava číselná pozičná, teória čísel, vzdialenosť, zapisovanie čísel, 0, 1, 2.

/číslo Abbeho (fotometria)
− veličina, ktorá charakterizuje priehľadné prostredie pomocou indexu lomu látky pre sodíkové svetlo a Fraunhoferove čiary.
:: fotometria, fyzika.

/číslo imaginárne
– komplexné číslo, ktorého imaginárna časť je rôzna od nuly, napr. číslo 2 + 3i.
:: matematika.

/číslo infinitezimálne
– číslo nekonečne malé, ale predsa kladné.
:: matematika.

/číslo iracionálne
– reálne číslo, ktoré nie je racionálne, čiže ktoré sa nedá vyjadriť pomerom dvoch celých čísel.
:: číslo transcendentné, matematika.

/číslo jednociferné
− číslo zapísané jednou cifrou (číslicou).
:: matematika.

/číslo kardinálne
– symbol označujúci mohutnosť množiny; pre konečné množiny je to prirodzené číslo rovné počtu množín.
:: matematika, teória množín.

/číslo kombinačné
– binomické číslo, binomický koeficient – číslo určujúce počet kombinácií k-tej triedy z n-prvkovej množiny, čiže počet k-prvkových podmnožín danej n-prvkovej množiny:

, čítaj: n nad k;

:: kombinatorika, matematika.

/číslo komplexné
– dvojica reálnych čísel a a b tvaru (a + ib), kde i je imaginárna jednotka.
:: matematika.

/číslo kvantové spinové s
– číslo vyjadrujúce magnetické vlastnosti elektrónu.
:: fyzika.

/číslo nepárne
− celé číslo nedeliteľné 2, čiže tvaru 2k + 1.
:: matematika.

/číslo neznáme (matematika)
– číslo, ktoré treba v rovnici vypočítať.

/číslo nukleonové
– staršie: hmotnostné číslo – celkový počet protónov a neutrónov atómového jadra udávajúce približne jeho hmotnosť v atómových hmotnostných jednotkách u.
    Nukleónové číslo sa označuje horným indexom pred značkou prvku, napr. 238U, 12C atď.
    Pri ľahších prvkoch je pomer neutrónov a protónov približne vyrovnaný, pri ťažších prvkoch je viac neutrónov ako protónov.
    Látky, ktoré sa skladajú z atómov, vyznačujúcich sa takým istým atómovým a hmotnostným číslom, sa nazývajú nuklidy.
:: fyzika, chémia.

/číslo opačné
– číslo, ktoré sa od daného čísla odlišuje znamienkom. Napr. k číslu 4 je opačné číslo –4.
Opačné číslo ku kladnému číslu je záporné číslo.
:: matematika.

/číslo ordinálne
– poriadkový typ dobre usporiadanej množiny.
:: matematika, teória množín.

/číslo párne
− celé číslo deliteľné 2, čiže tvaru 2k.
:: matematika.

/číslo prirodzené
− prvok množiny všetkých prirodzených čísel.
:: číslo zložené, matematika, prvočíslo.

/číslo protónové
− staršie: atómové číslo − poradové číslo chemického prvku v periodickej tabuľke udávajúce počet protónov v jadre atómu.
:: fyzika.

/číslo racionálne
– reálne číslo, ktoré sa dá zapísať ako podiel dvoch celých čísel, väčšinou v tvare zlomku, a/b, kde b nie je nula a a a b sú celé čísla.

/číslo reálne
− prvok množiny všetkých reálnych čísel, ktorá sa symbolicky zapisuje ℝ.
Dvojica reálnych čísel a a b tvaru (a + ib) je komplexné číslo.
:: číslo iracionálne, matematika.

/číslo transcendentné
– iracionálne číslo, ktoré nemôže byť koreňom nijakej algebrickej rovnice s celými koeficientmi.
:: matematika.

/číslo zapísané písmenom
– staršie: všeobecné číslo – súčasť predmetu algebry tvorená číslom zapísaným pomocou písmena vo význame čísla; k číslu zapísanému písmenom dospievame abstrakciou od konkrétneho (zvláštneho) čísla (cf [76];24).
:: algebra, matematika.

/číslo záporné
– negatívne číslo – číslo menšie ako nula.
V zápornom čísle sa exaktne manifestuje v našom vedomí napr. taká kvantita ako dlhy.
:: matematika.

/číslo zložené
– prirodzené číslo, ktoré má aspoň tri rôzne delitele.
:: matematika.

/číslovka (lingvistika)
– ohybný slovný druh, slovo, ktoré vyjadruje číslo, počet, poradie, násobnosť a podobne.
:: číslovka základná.

/číslovka základná
– lat. cardinale, numerale cardinale – číslovka vyjadrujúca samostatne chápaný pojem počtu, napr. tri, štyridsať alebo označujúca počet entít, napr. dve knihy.

/čítanie
– zrakové vnímanie alebo reprodukovanie nahlas niečoho písaného alebo tlačeného. Zbehlosť v čítaní spolu s písaním tvoria základný predpoklad gramotnosti človeka, preto obidve zložky patria k najstarším učebným predmetom ([369];138 – 139).
V translatológii sa pod čítaním rozumie ,,konkrétna aktivita príjemcu v literárnej komunikácii, jeden zo spôsobov recepcie literatúry; vstup diela do komunikačného obehu; istý typ literárnych textov“ ([210];55).

/čitateľ (matematika)
− číslo napísané nad zlomkovou čiarou a udávajúce počet častí určených menovateľom, napr. 4 v zlomku 4/5.

/článkovanie (právo)
– členenie textu ma oddiely alebo články.

/článok
– súčasť celku, časť, diel, výsledok článkovania.
:: článok (štylistika), článok novinový.

/článok (štylistika)
– „kontextový celok menšieho rozsahu, v ktorom sa všeobecne prístupným štýlom vysvetľujú, aplikujú, popularizujú výsledky vedeckých bádaní“ ([190];78).

/článok novinový
− kratší písaný útvar s politickou, odbornou, umeleckou atď. tematikou v novinách.

/článok spojovací
– článok, ktorý niečo spája alebo slúži na spojenie, napr. spojovací článok reťaze na bicykel.

/člen (algebra)
− číslo alebo písmeno (premenná), ktoré sa zlučuje.
:: matematika, zjednodušenie výrazu (matematika).

/člen logický
– základný logický obvod, ktorý má aspoň jeden vstup a jeden výstup. Logický člen transformuje vstupný dvojhodnotový logický signál podľa určitej elementárnej logickej funkcie.

/člen vetný
– slovný druh s plným lexikálnym významom fungujúci vo vete ako
        podmet,
        prísudok,
        prívlastok,
        predmet,
        príslovkové určenie,
        doplnok,
        prístavok.
:: lingvistika.

/členenie geomorfologické
– fyzickogeografické členenie povrchu Zeme, spočívajúce v systematickom a hierarchickom usporiadaní geomorfologických celkov, akými sú pohoria, vrchoviny, nížiny, na základe ich geomorfologickej príbuznosti a blízkosti, pričom vodidlom pri ich zoskupovaní jej spoločná geologická minulosť a sčasti aj geografické faktory.
Slovenské geomorfologické členenie používa tieto taxonomické úrovne:
        sústava,
        podsústava,
        provincia,
        subprovincia,
        oblasť,
        celok,
        podcelok,
        oddiel,
        pododdiel,
        časť (cf Geomorfologické členenie, in: Wikipédia).
:: geomorfológia.

/človek defektný (defektológia)
– človek postihnutý nejakou chybou telesnou, zmyslovou alebo duševnou (806;68).

/človek dospelý
− človek, ktorý dokončil fyzický vývin.
:: muž.

/čnelka (botanika)
– časť kvetu, horná, spravidla zúžená časť piestika medzi semenníkom a bliznou, cez ktorú prerastá peľové vrecúško k vajíčku ([153];30).

/črta (veda literárna)
− prozaický žáner menšieho rozsahu, ktorého témou môže byť skutočný alebo vymyslený príbeh.
:: veda literárna.

/čuch
– telesný zmysel, prostredníctvom ktorého organizmus vníma rôzne pachy a vône. Receptory pre čuchové podnety sú uložené v čuchovom epiteli nosovej sliznice na strope dutiny nosovej.

/Čulen, Konštantín
(26. 2. 1904 Brodské – 7. 4. 1964 New York) – slovenský publicista, historik a politik aktívny v HSĽS a v období slovenského štátu. Po roku 1945 funkcionár exilových organizácií v Amerike, redaktor Kanadského Slováka. Výrazným historickovýskumným akcentom jeho diela je národnooslobodzovacie hnutie Slovákov pred rokom 1918.

D: Roky slovenských nádejí a sklamaní, 1932; Slovenské študentské tragédie, 1 – 2, 1935; Dejiny Slovákov v Amerike, 1 – 2, 1942 – 1943.

D-apendix

/D (fyzika)
– skratka jednotky dalton.

/d (hudba)
− druhý tón hudobnej abecedy.

/Dahlke, Rüdiger (24. 7. 1951 Berlín – ) – nemecký lekár a psychoterapeut, zakladateľ celostnej psychosomatiky, činný aj na poli ezoteriky.

D: O velké proměně, 2011.

/Dákovia
– vetva indoeurópskych Trákov obývajúca zhruba územie dnešného Rumunska bronzovej doby. R. 106 podľahli rímskemu cisárovi Trajánovi. Z romanizovaných Dákov a ďalších etnických zložiek (Góti 3. stor., Slovania v 6. stor.) vznikol základ rumunského národa.

/Ďaleký východ – krajiny východnej Ázie pozdĺž pobrežia Tichého oceánu (Japonsko, Kórey, východná Čína, Taiwan a ruský Ďaleký východ).
    V širšom zmysle sa termínom Ďaleký východ označujú krajiny juhovýchodnej Ázie.
:: kultúra Ďalekého východu.

/Dalton, John
(6. 9. 1766 Eaglesfield, Spojené kráľovstvo – 27. 7. 1844 Manchester) – anglický fyzik a chemik, ktorý sa spočiatku venoval meteorologickým skúmaniam, neskôr sa predmetom jeho vedeckého záujmu stali fyzikálne vlastnosti kvapalín a plynov. V roku 1801 objavil po ňom pomenovaný Daltonov zákon a v tomto istom roku vypracoval chemickú teóriu atómu.
:: atóm (Dalton, J.), atomizmus, fyzika, chémia.

/daň
– povinná zákonom stanovená spravidla opakujúca sa platba, ktorú odvádzajú daňovníci zo svojho daňového základu v stanovenej lehote do štátneho rozpočtu.
:: daň z pridanej hodnoty (DPH), ekonómia, ekonomika, finančníctvo, hospodárstvo národné, politika daňová, sústava daňová.

/daň z pridanej hodnoty (DPH)
– nepriama daň, ktorú platia spotrebitelia pri nákupe tovaru a služieb, na ktoré sa táto daň vzťahuje.
:: ekonómia, ekonomika, finančníctvo.

/daňovníctvo
– oblasť národného hospodárstva zahrnujúca dane a daňovú sústavu.

/dáta
lat. − údaje − opakovateľná reprezentácia informácie formalizovaným spôsobom, ktorý je vhodný pre komunikáciu, interpretáciu alebo spracovanie.
:: dáta digitálne, dáta empirické, dáta veľké, informácia (informatika), komunikácia (informatika), prenos dát, spracovanie dát.

/dáta digitálne
− číslicové údaje − dáta reprezentované číslicami alebo zvláštnymi znakmi a znakom medzery.

/dáta empirické
– dáta založené na skúsenostiach. Empirické dáta sa využívajú napr. v štatistike.

/dáta veľké
− angl. Big Data − dáta ktoré je potrebné spracovávať paralelne na tisíckach počítačov, to znamená že zvyčajne sú to aspoň stovky terabajtov, ktoré mnohokrát pribúdajú do systému veľmi rýchlo a sú veľmi rôznorodé; sú to dáta vyznačujúce sa objemom (Volume), rýchlosťou (Velocity) a rôznosťou (Variety), stručne VVV (zdroj: https://dennikn.sk/blog/278593/co-je-to-big-data/ (11. 9. 2019)).

/databáza
angl. – systém štruktúrovaných súborov vzájomne medzi sebou prepojených pomocou kľúčov.
:: informatika.

/dedičnosť
– základný biologický proces, pri ktorom sa na rodičoch a ich potomstve vzniknutom pohlavnou cestou prejavuje podobnosť až zhodnosť v jednotlivých vlastnostiach; realizuje sa v čase, t. j. v postupnosti generácií organizmov na základe rozmnožovania. Genetická informácia je zapísaná v postupnosti báz na molekule DNA, táto postupnosť sa prenáša na molekulu RNA (transkripcia) a z nej na postupnosť aminokyselín v špecifických bielkovinách (translácia, biosyntéza bielkovín) enzymatického charakteru, ktoré potom kontrolujú a usmerňujú procesy látkovej premeny v organizme potomkov
    DNA dostane potomok od svojich rodičov prostredníctvom pohlavných buniek, v ktorých je uložená najmä v chromozómoch.
:: biológia, genetika.

/dedičstvo kultúrne
– súbor historických a kultúrnych hodnôt (kultúrnych pamiatok), ktoré vytvorili predchádzajúce generácie bez ohľadu na dobu alebo miesto ich vzniku.

/dedina
− menšie vidiecke sídlo spravidla s poľnohospodárskym charakterom; rozhodujúcou funkciou dediny je bývanie a poľnohospodárstvo.
:: vidiek.

/dedolarizácia
lat.+nem. – zbavovanie sa amerického doláru, na ktorom stojí americká ekonomika a jej hegemónia, ustupovanie od petrodolára a rezervného štatútu dolára a jeho nahradzovanie bezdolárovým systémom.
:: ekonomika.

/defektológia
lat.+gr. – veda o defektnom človeka ([806];68).
:: človek defektný (defektológia), kríza (defektológia).

/definícia matematická
− prostriedok zavádzania matematického pojmu: je to predpis, podľa ktorého môžeme o každom prvku rozhodnúť, či patrí do rozsahu daného pojmu alebo nie.
    Matematická definícia je výrokom o takých charakteristických vlastnostiach matematického objektu, ktoré ho odlišujú od ostatných matematických objektov, no uvádza ich len v takom počte, v akom sú nevyhnutné a z ktorých sú všetky ostatné vlastnosti odvoditeľné.
    Matematická definícia obsahuje podmienky nevyhnutné a postačujúce na to, aby definovaný pojem matematického objektu bol presne a jednoznačne určený.
Základné matematické pojmy sa však nezavádzajú definíciou, ale axiómou.
:: matematika, pojem matematický.

/definovanie funkcie
– priradenie každému prvku x určitej číselnej množiny M určitým predpisom len jedného čísla y nejakej číselnej množiny N. Množina M sa pritom nazýva definičný obor funkcie alebo obor funkcie, x sa nazýva premenná a čísla y množiny N priradené prvkom x množiny M sa nazývajú funkčné hodnoty.
:: funkcia (matematika), matematika.

/deiktikum
gr. – deiktický výraz, deixis, deixa – jazykový prvok, slovo alebo slovné spojenie, ktoré poukazuje na nejakú skutočnosť (na čas, miesto, situáciu...) alebo na jej označenie v texte a ktorého interpretácia závisí od konkrétnej výpovede.
:: lingvistika.

/dej (veda literárna)
– sled udalostí, ktoré tvoria príbeh literárneho diela. Je to ucelený rad akcií, ktoré sú prepojené a vytvárajú špecifické vzťahy medzi postavami, prostredím a rozprávačom. Dej je jedným z charakteristických znakov epiky a drámy, kde sa udalosti rozvíjajú do zložitejších kauzálnych súvislostí.

Dej sa zvyčajne skladá z niekoľkých fáz:

Expozícia: Úvod do príbehu, kde sú predstavené hlavné postavy a prostredie.
Kolízia: Konflikt alebo problém, ktorý poháňa dej dopredu.
Kríza: Vrcholný bod napätia alebo konfliktu.
Peripetia: Zvrat v deji, ktorý vedie k riešeniu konfliktu.
Rozuzlenie: Záver príbehu, kde sa konflikty riešia a dej sa uzatvára.

Dej môže byť jednoduchý alebo zložitý, v závislosti od množstva odbočiek a vedľajších dejových línií. V epických dielach, ako sú romány a poviedky, je dej často rozvinutý a komplexný, zatiaľ čo v lyrických dielach môže byť dej minimálny alebo úplne chýba.

/dej adiabatický
− fyzikálny dej odohrávajúci sa v tepelne izolovanej sústave (v termodynamickej sústave neprijímajúcej ani neodovzdávajúcej teplo).
:: fyzika.

/dej fyzikálny
− fyzikálny jav, ktorý sa časom mení.
:: dej adiabatický, dej mechanický, experiment fyzikálny, fyzika, premena energie, prostredie (fyzika), teória gravitácie kvantová, vlnenie elektromagnetické.

/dej chemický
– súčasť predmetu chémie spočívajúca v zmene zloženia alebo štruktúry chemického jedinca; je to chemický jav, ktorý sa časom mení a spočíva v zmenách vo väzbách stavebných častíc látok.
Chemickým dejom je napr.
        chemická reakcia,
        fotosyntéza,
        dýchanie,
        hnitie,
        horenie,
        hrdzavenie,
        varenie,
        pečenie,
        karamelizovanie
        ...
:: sublimácia (chémia).

/dej mechanický
– fyzikálny dej tvoriaci súčasť predmetu mechaniky (Newtonovej mechaniky).

/dej periodický
– dej, ktorý sa v sledovanej dobe po nejakom čase neustále opakuje.
Najkratšia doba, za ktorú pri tomto deji dochádza k opakovaniu rovnakého stavu, sa nazýva perióda (T).
Počet opakovania rovnakého stavu za časovú jednotku je frekvencia.
:: fyzika, opakovanie periodické.

/dej psychický
– psychický jav, ktorý sa časom premieňa. Psychický dej sa zakladá na neurofyziologickom procese.
:: psychológia.

/dejiny
p. dejiny, in: Hlavná časť.
:: história.

/dejiny ľudstva
– vývoj človeka a ľudskej spoločnosti od ich vzniku až dodnes.
Dejiny ľudstva sa členia na pravek, starovek, stredovek, novovek a najnovšie dejiny.
Rozšírenie človeka po Zemi sa uskutočnilo takto:
     do 130 000 pr. n. l. Afrika – vznik človeka (Homo sapiens) a jeho rozšírenie v subsaharskej Afrike
    100 000 pr. n. l. osídlenie indického subkontinentu
     67 000 pr n. l. osídlenie Číny
     60 000 – 40 000 pr n. l. osídlenie Austrálie
     40 000 pr. n. l. osídlenie Európy
     20 000 pr n. l. osídlenie Severnej Ameriky
     13 000 pr n. l. osídlenie Južnej Ameriky
„Kolískou civilizácie“ bol Úrodný polmesiac.
Nové obdobie vývinu ľudstva vyznačuje nástup pandémií 21. storočia počnúc pandémiou COVID-19 v roku 2020.
:: civilizácia, človek, dejiny, dejiny najnovšie, doba osová, filozofia dejín, história, kultúra, kultúra novoveká, kultúra praveká, kultúra staroveká, kultúra stredoveká, kultúra súčasná, kultúra svetová, ľudstvo, pravek, spoločnosť, starovek, stredovek, súčasnosť, Veľká francúzska revolúcia.

/dejiny najnovšie
– obdobie dejín ľudstva v 20. storočí od konca 1. svetovej vojny dodnes (do 21. stor.) nasledujúce po novoveku. Súčasťou najnovších dejín je súčasnosť. Kultúrnou náplňou najnovších dejín je súčasná kultúra so súčasnou filozofiou, súčasnou vedou, súčasným umením, súčasným náboženstvom atď.
    Novú etapu vývinu vyznačuje nástup pandémií 21. storočia počnúc pandémiou COVID-19 v roku 2020.
:: história.

/dekódovanie signálu rečového (lingvistika)
− zložka komunikačnej aktivity tvorená prenosom rečového signálu zo sluchového orgánu cez nervové dráhy do mozgového centra a jeho transformácia z hmotnej substancie na substanciu ideálnu čiže zmena zmyslového rečového signálu na psychický myšlienkový obsah.
    Pod dekódovaním v užšom zmysle sa rozumie iba táto zmena rečového signálu na vnútorný psychický myšlienkový obsah čiže ten obsah informácie, ktorý chcel vysielač prijímačovi oznámiť.
    Na to, aby sa kódovaný obsah informácie u vysielača absolútne zhodoval s obsahom dekódovanej informácie u prijímača, treba splniť viaceré podmienky − rovnaké ovládanie formálnych a významových zložiek jazykového kódu, približne rovnaká objektívna situácia, rovnaké psychické naladenie komunikantov, neporuchový prenos signálu atď.
    Týmito podmienkami sa zaoberá teória informácie.
    Absolútna zhoda obsahu informácie u prijímajúceho a vysielajúceho komunikanta sa však dosahuje málokedy. Najvyšší stupeň zhody je v bežne dorozumievacom štýle jazyka, menší stupeň zhody je v odbornom, najmä vedeckom štýle, najmenší stupeň zhody je v umeleckom štýle jazyka.
    Príčiny menšej zhody v odbornom, vedeckom štýle sú dané tým, že nie všetci autori používajú tie isté termíny v úplne tých istých významoch (nemalo by to tak byť, ale v skutočnosti to býva), v umeleckom štýle tým, že tu sa slová používajú často v nepriamych, prenesených významoch, ktoré nie sú také jednoznačné ako základné, priame významy slov. Určitá miera nejasnosti v obsahu jazykovej informácie je však výhodou, lebo aktivizuje prijímajúceho komunikanta k zvýšenej pozornosti, zainteresovanosti, a tým robí jazykovú komunikáciu menej schematickou, psychologicky zaujímavejšou ([182];31 − 31).

/dekorácia
lat. – ozdobenie, výzdoba, okrášlenie.

/deľba moci
– rozdelenie štátnej moci.
Teóriu deľby moci vypracovali filozofi: J. Locke a Ch. L. Montesquieu.
:: deľba moci v štátoch demokratických.

/deľba moci v štátoch demokratických
– rozdelenie štátnej moci a systém kontrolných bŕzd a protiváh, ktoré sa uskutočňuje vertikálnym spôsobom (deľba moci vertikálna) a horizontálnym spôsobom (deľba moci horizontálna).

/delenec (matematika)
– číslo, ktoré sa delí.
:: zvyšok (matematika).

/delenie (matematika)
– základná aritmetická operácia (počtový úkon) druhého stupňa; určovanie jedného činiteľa zo súčinu a druhého činiteľa. Daný súčin sa pritom nazýva delenec (to, čo sa delí), daný činiteľ deliteľ (to, čím sa delí) a hľadaný činiteľ (výsledok delenia) podiel.
Možnosť deliť bezo zvyšku je deliteľnosť.
:: delenec (matematika), delenie so zvyškom, deliteľ (matematika), deliteľnosť (matematika), poradie operácií aritmetických.

/delenie so zvyškom
– delenie, keď delenec nie je celočíselne deliteľný.
:: matematika.

/deliteľ (matematika)
– číslo, ktorým sa delí.

/delitele čísla vlastné
– všetky delitele okrem 1 a samotného čísla. Napr. pre číslo 21 sú to čísla, ktoré delia 21 bez zvyšku, a to sú 3 a 7.
:: matematika.

/deliteľnosť
– rozložiteľnosť celku na časti.
:: deliteľnosť (matematika).

/deliteľnosť (matematika)
– vlastnosť celých čísel alebo mnohočlenov spočívajúca v možnosti ich delenia bezo zvyšku.

/demografia
gr. – spoločenská veda skúmajúca na základe štatistických údajov počet, štruktúru a pohyb obyvateľstva, najmä zmeny v jeho vekovej, sociálnej a ekonomickej skladbe a jeho zoskupovanie v závislosti od jeho prirodzeného a mechanického pohybu.
:: geoekonomika, spoločnosť.

/demokracia
gr. – povaha štátu a druh formy vlády v ňom, ktorej prapodstatou je vláda ľudu. V súčasnosti sa demokracia chápe ako pochádzanie moci v štáte od ľudí, od občanov, ktorí sú jej originálnymi nositeľmi.
    V publikácii 753;7 sa píše: „Demokracia znamená vládu ľudu na základe rozhodovania väčšiny, ktorá sa realizuje na princípe limitovania väčšiny, ktorá je obmedzovaná občianskymi právami jednotlivca a právom (politickej) menšiny, ktorej poskytuje nevyhnutnú ochranu. Demokratická forma vlády je daná najmä postavením človeka v spoločnosti, jeho postavením v štáte. Ide o rozsah garantovania a zabezpečenia základných práv a slobôd nielen v ich formálnom deklarovaní, ale aj v ich materiálnom zabezpečení. Ďalej je to miera participácie občanov na štátnej moci.“
Demokracia sa delí na
        priamu demokraciu
a
        zastupiteľskú demokraciu.

/deň
− 1. časová jednotka 24 hodín; časť týždňa (7 dní tvorí týždeň).
2. čas od rána do večera, od východu do západu slnka; opak noci.
:: deň (astronómia), poludnie.

/deň (astronómia)
– čas, za ktorý sa Zem raz otočí okolo svojej osi, 24 hodín.

/deň neobchodný
– víkend a štátny sviatok, deň, kedy sú finančné trhy zatvorené, čo znamená, že sa neuskutočňujú žiadne nové transakcie. Zatváracie ceny z posledného obchodného dňa zostávajú nezmenené až do otvorenia trhov v nasledujúci obchodný deň.
    Avšak, aj keď sú trhy zatvorené, môžu sa diať udalosti, ktoré ovplyvnia ceny pri ich opätovnom otvorení. Napríklad, ak sa počas víkendu objavia významné ekonomické správy alebo politické udalosti, môžu mať tieto informácie vplyv na otváracie ceny v nasledujúci obchodný deň.

/deň obchodný
– deň, počas ktorého sú otvorené finančné trhy a prebieha obchodovanie s cennými papiermi, komoditami, menami a inými finančnými nástrojmi. V praxi to znamená, že obchodný deň je časový úsek, kedy môžu investori a obchodníci vykonávať svoje transakcie na burzách.
    Obchodné dni sa môžu líšiť v závislosti od krajiny a konkrétnej burzy. Napríklad na väčšine burz v Európe a Severnej Amerike sú obchodné dni od pondelka do piatku, pričom víkendy a štátne sviatky sú zvyčajne neobchodné dni.

/denotácia (lingvistika)
– označovací alebo ukazovací vzťah medzi slovom a vecou.

/dependencia unilaterálna
– jednosmerný závislostný vzťah, kedy jeden prvok závisí od druhého, ale nie naopak.
:: závislosť.

/depresia
lat – stlačenie, zníženie.
:: depresia (astronómia), depresia (ekonómia), depresia (geológia), depresia (meteorológia), depresia (psychológia).

/depresia (astronómia)
– uhlová vzdialenosť nebeského telesa pod obzorom.

/depresia (ekonómia)
– fáza ekonomického cyklu vyznačujúca sa stagnáciou hospodárstva.

/depresia (geológia)
– preliačina, znížená forma reliéfu obklopená vyvýšenými formami reliéfu.

/depresia (meteorológia)
– oblasť nízkeho tlaku vzduchu neovplyvnená prechodom atmosférických frontov.

/depresia (psychológia)
– skľúčenosť, sklesnutosť spočívajúca v strate istoty a aktivity a prejavujúca sa smutnou náladou, pocitom menejcennosti, spomaleným myslením.

/derivácia
lat. – voľne povedané: zmena veličiny na veľmi malom úseku; pomer diferenciálu funkcie k diferenciálu argumentu; okamžitá rýchlosť zmeny funkcie s ohľadom na premennú v danom bode nezávisle premennej; miera zmeny hodnoty funkcie vzhľadom na x v bode a. Derivácia je výsledok derivovania. Pojem derivácie je základný pojem diferenciálneho počtu.
:: derivácia parciálna, derivovanie (matematika), matematika.

/derivácia parciálna
– derivácia funkcie viacerých premenných vzhľadom na jednu z premenných.
:: matematika, rovnica diferenciálna parciálna.

/derivatológia (lingvistika)
– tvorenie slov – náuka o odvodzovaní slov, o tvorení slov.

/derivovanie (matematika)
− operácia, ktorou sa stanovuje z danej funkcie jej derivácia.
:: integrovanie (matematika).

/deskriptor (informatika)
– lexikálna jednotka (kľúčové slovo, predmetové heslo a pod.) charakterizujúca tematiku spracúvaného informačného prameňa a používaná pri vyhľadávaní informácií ([153];610).

/detektor scintilačný
– scintilátor, scintilačný počítač – prostredie, v ktorom po prechode častice vzniká viditeľné svetlo a ktoré slúži ako detektor častíc, ktorý pomocou fotonásobiča registruje svetelné žiarenie uvoľnené pri prechode atómov scintilujúcou látkou, ktorou môže byť priehľadný kryštál (fosfor), plast (bežne s obsahom antracénu) alebo organická tekutina, ktoré pri prelete časticou fluoreskujú. Funkciou fotonásobiča je snímanie a zosilňovanie vyprodukovaného svetla.
:: fyzika.

/detektor svetla
– zariadenie, ktoré slúži na detekciu a registráciu svetla. Tieto detektory sa môžu použiť v rôznych aplikáciách, ako sú bezpečnostné systémy, automatické osvetlenie, alebo v rôznych vedeckých prístrojoch (p. napr. fotonásobič). Detektory svetla môžu pracovať na rôznych princípoch, napríklad na základe fotodiód, fototranzistorov alebo CCD senzorov.

/determinovanosť
lat. – ohraničenosť alebo vymedzenosť hranicami, určenosť hranicou.
:: determinovanosť algoritmu, funkcionalita.

/determinovanosť algoritmu
− vlastnosť algoritmu spočívajúca v jednoznačnom určení, ktorou operáciou algoritmu sa má začať a ktorá operácia má po každej vykonanej operácii nasledovať.

/deti
− nedospelí ľudia asi do 15. roku odkázaní na opateru dospelých.
:: rodina.
:: dieťa.

/deviatka (matematika)
− číslica 9.
:: osmička (matematika), sústava desiatová.

/df(a)
– diferenciál funkcie f v bode a.

/diafánia
gr. − priesvitné obrazy.

/diagnostika
gr. – náuka o rozpoznávaní chorôb.
:: diagnóza, medicína.

/diagnóza
gr. – rozpoznanie a pomenovanie ochorenia alebo jeho následkov, vrodených a získaných poruch alebo chýb. Termín diagnóza, používaný pôvodne len v lekárstve, je rozšírený v rade iných odborov, takže sa hovorí o diagnóze defektologickej, psychologickej a pod.
Zoznam diagnóz, ich kódov a názvov z medicínskeho hľadiska TU.
:: choroba, medicína.

/diagram
gr. – grafické znázornenie údajov a vzťahov pomocou geometrických útvarov, napr. Feynmannov diagram.
:: diagram Vennov (teória množín), diagram vývojový, tabuľka.

/diagram Vennov (teória množín)
− pomôcka pri práci s množinami tvorená kruhmi, predstavujúcimi množiny, umiestnené vnútri obdĺžnika predstavujúceho základnú množinu; používa sa na grafické znázornenie vzťahov medzi množinami a operácií s množinami. Na obr. je zobrazená základná množina U a množina A:

/diagram vývojový
− diagram, znázorňujúci priebeh alebo štruktúru programu; možno pomocou neho graficky znázorniť algoritmus alebo program.
    Vývojové diagramy sa používajú ako súčasť dokumentácie projektu alebo ako nástroj pre prvotný návrh algoritmu.
Napríklad algoritmus sčítania dvoch čísel a, b, ktorý pozostáva z týchto piatich krokov 1. začiatok, 2. vstup a, b, 3. c = a + b, 4. výstup c, 5. koniec, možno pomocou vývojového diagramu znázorniť takto:
:: programovanie, značka grafická diagramu vývojového.

/diaľnica
– verejná komunikácia, ktorá slúži na dopravné spojenie medzi dôležitými centrami štátneho a medzinárodného významu. Diaľnica je smerovo rozdelená, má obmedzený prístup, obmedzené pripojenie, je vyhradená na premávku motorových vozidiel s určenou povolenou rýchlosťou, jej jej križovanie a križovatky s ostatnými komunikáciami sú iba mimoúrovňové.

/dialogika
gr. – „náuka o rozhovore, besede, diskusii, o metódach presviedčania v dialogickej reči. Vedenie dialógu sa (v antike, J. P.) pokladalo za veľké umenie, najmä ak otázky v ňom boli zostavené tak, že spolubesedujúci bol nútený dávať nútený dávať očakávané a predpokladané odpovede. Veľký dôraz na formu dialógu – ako najvhodnejšieho spôsobu výmeny bádateľských skúseností – kládol Platón a Sokrates. Sokrates ... zaviedol dialogickú metódu aj do školského vyučovania, dodnes známu pod názvom sokratovská metóda ([167];10)“.

/dianie duševné
− diania psychické − súbor procesov a prejavov, ktoré prebiehali alebo prebiehajú v našom vedomí ako naša osobná, subjektívna skúsenosť (napr. vnímanie, myslenie, pamäť, city). Duševné dianie podmieňuje a usmerňuje naše konanie a zúčastňuje sa na utváraní našej osobnosti. Tvorí neustále jediný dynamický celok, z ktorého sa dajú jednotlivé zložky vyčleniť iba umele, s cieľom lepšie ich poznávať. Do duševného diania sa zahrnujú aj niektoré duševné pochody, ktoré sa môžu odohrávať i mimo nášho vedomia.
:: asocianizmus, dianie, psychológia.

/diapozitív
gr. + lat. – priezračný rovinný obrázok určený spravidla na premietanie.
:: optika.

/didaktickosť
gr. – vychovávajúcnosť alebo poúčajúcnosť.

/didaktika
gr. − časť pedagogiky, ktorej predmetom je vyučovanie a výchova, proces vzdelávania a vyučovania, náuka o vyučovaní a výchove.
:: didaktika (Komenský, J. A.).

/didaktika (Komenský, J. A.)
– umenie vyučovať.

/dielec
− spojenie súčiastok tvoriace súčasť stroja alebo konštrukcie.

/dielo architektonické
− dielo spočívajúce v najvšeobecnejšom zobrazení tvorivej myšlienky autora, ako napr. v grafickom a plastickom zobrazení architektonického riešenia stavby, urbanistického usporiadania územia, ako dielo záhradnej, interiérovej a scénickej architektúry, dielo stavebného dizajnu.
:: architektúra.

/dielo autorské
− dielo z oblasti literatúry, výtvarného umenia alebo vedy, ktoré je jedinečným výsledkom tvorivej duševnej činnosti autora vnímateľným zmyslami, bez ohľadu na jeho podobu, obsah, kvalitu, účel, formu jeho vyjadrenia alebo mieru jeho dokončenia (185/2015 Z. z. − Autorský zákon § 3 ods. 1).

/dielo fotografické
– dielo spočívajúce v zachytení „obrazu prostredníctvom fotografického technického zariadenia, ak je výsledkom tvorivej duševnej činnosti autora“ (zdroj: Slovník pojmov, in: u.fond na podporu umenia (26122020)).
:: fotografia, fotografovanie.

/dielo hudobné
− hudobná skladba, hudobná kompozícia − umelecké dielo vznikajúce v kontexte hudobnej kultúry v dôsledku oddelenia hudobnej produkcie a praktickohudobnej interpretácie; spravidla je zaznamenané notovým písmom. Z ontologického hľadiska (čiže v plnom zmysle slova) jestvuje hudobné dielo len potiaľ, pokiaľ je produkované a recipované zároveň; pokiaľ je iba v písomnej podobe, napr. v podobe partitúry, jestvuje iba potenciálne.
:: faktúra (hudba), hudba, prednes, žáner (hudba).

/dielo literárne
− spravidla umelecké dielo (konkrétne dielo umeleckej alebo krásnej literatúry) tvorené textom umeleckého jazyka.
:: hra divadelná, kritika literárna, literatúra umelecká, poetika, prednes, teória literatúry, veda literárna.

/dielo maliarske
− hmotné, spravidla dvojrozmerné umelecké dielo, výtvor maliarskeho umenia.

/dielo pseudonymné
– dielo, ktoré sa na základe rozhodnutia autora verejne rozširuje alebo inak uverejňuje s iným údajom, ako je meno autora.

/dielo stavebné
− súbor vzájomne na seba nadväzujúcich stavebných konštrukcií.
:: stavebníctvo.

/dielo technické
– materiálny objekt vytvorený človekom v procese súboru technických činností a slúžiaci určitým špecifickým účelom, napr. most železničnej doprave.

/diera
− otvor, prázdne miesto v niečom vzniknuté porušením celistvosti.

/diera (fyzika)
− prázdne miesto po chýbajúcom elektróne v polovodiči, ktoré sa na vedení elektrického prúdu podieľa takým účinkom ako častica s kladným elektrickým nábojom (protón).

/diera červia
− Einstein-Rosenov most − podľa Einsteinovej všeobecnej teórie relativity tunel alebo portál medzi dvoma miestami vo vesmíre i medzi dvoma časmi. Podľa tejto teórie, „ak spadneš do červej diery na jednej strane, na druhej sa objavíš prakticky okamžite, aj keby bola vzdialená tisícky svetelných rokov. Názov červia diera sa vysvetľuje na základe analógie k červovi, ktorý sa z jedného bodu povrchu jablka prehrýza samotným jablkom na iný bod na jeho povrchu, nepohybuje sa teda dvojrozmerne po povrchu, ale používa trojrozmernú skratku práve červou dierou“. (Zdroj: Ditrichová, M. Rovnica, ktorá by mohla zjednotiť dve najväčšie fyzikálne teórie, in: startit.up [14. 9. 2016])
:: fyzika.

/diera čierna
– oblasť kozmického priestoru s takým veľkým množstvom hmoty, že jej gravitačné účinky nedovoľujú ničomu (vrátane svetla, preto čierna diera), aby z tejto oblasti uniklo.
:: fyzika.

/dietetika
gr. − náuka o výžive pri určitých chorobách, náuka o diéte.

/dieťa
− nedospelý človek asi do 15. roku odkázaný na opateru dospelých.
:: deti, rodina.

/dietológia
gr. − náuka o správnom spôsobe života a životospráve.

/diferenciál (Leibniz, G. W.)
– nekonečne malá veličina, symbolicky označená dx.

/diferenciál (matematika)
– nekonečne malý prírastok premennej veličiny, matematický objekt reprezentujúci veľmi malú zmenu v hodnote funkcie vzhľadom na malú zmenu v nezávislej premennej. V kontexte pohybu alebo procesu to znamená, že diferenciál môže opisovať, ako sa mení určitá veličina (napríklad poloha, rýchlosť alebo čas) pri veľmi malých zmenách.
:: objekt matematický.

/difrakcia (akustika)
– zmena smeru šírenia (ohyb) zvuku vplyvom nehomogénnosti prostredia alebo pri šírení zvuku okolo ostro ohraničených prekážok.

/difrakcia (medicína)
– dvojnásobné zlomenie kosti; vylomenie časti kosti.

/difrakcia (optika)
– lom, ohyb svetelného lúča pri prechode z jedného prostredia do druhého, napr. zo vzduchu do vody.

/difundovanie (fyzika)
– prenikanie, prelínanie, presakovanie, samovoľné rozširovanie sa na všetky strany.

/diglosia (lingvistika)
– koexistencia dvoch odlišných jazykov alebo dvoch variet toho istého jazyka na jedinom území, pričom každý z nich plní iné sociálne funkcie (osobitný prípad bilingvizmu alebo prípad spisovného jazyka a nárečia) ([153];639).

/diglosia (medicína)
– vrodené zdvojenie jazyka ([14];214).

/dikcia
lat. – spôsob ústneho vyjadrovania.

/dilatácia
lat. – rozšírenie, rozširovanie, zväčšovanie, predlžovanie.

/dilatácia času (teória relativity)
– spomaľovanie času s narastajúcou rýchlosťou.

/dimotiki
gr. – dosl.: ľudový jazyk; romaiki – forma novogréčtiny slúžiaca v súčasnosti (počnúc 20. storočím) fakticky ako jediný jazyk gréckej literatúry a grécky spisovný a úradný jazyk.

/diplomatika
gr. − náuka o listinách − pomocná historická veda, ktorej predmetom sú staré listiny alebo dokumenty, ktoré skúma kriticky, zameriavajúc pozornosť na ich vnútornú skladbu a vonkajšiu úpravu s cieľom vyhodnotiť ich ako produkt určitých právnych, hospodárskych, sociálnych, kultúrnych podmienok, čím určuje aj ich funkciu a cenu ako historického prameňa.

/Dirac, Paul Adrien Maurice
(1902 – 1984) – anglický teoretický fyzik, zakladateľ relativistickej kvantovej teórie a štatistickej teórie elektrónov, nositeľ Nobelovej ceny (spolu so Schrödingerom) za novú formuláciu atómovej teórie.
:: fyzika, mechanika kvantová.

/disciplína matematická
− časť matematického odboru.
:: matematika.

/disciplína špeciálnovedná
– tá ktorá špeciálna veda alebo jej časť.
:: disciplína vedná, odbor vedný.

/disciplína teologická
– teoretická alebo praktická súčasť teológie, napr. angelológia, poimenika...

/disciplína vedná
– p. disciplína vedná, in: Lexikón.

/disk
gr. – plochý kotúč.
:: disk (technika).

/disk (technika)
– tanierovitá, zvyčajne otáčavá súčasť strojov, prístrojov atď.

/diskretizácia
lat. – nahradzovanie spojitého (kontinuálneho) nespojitým (diskrétnym), čiže nadobúdajúcim iba od seba oddelené (celkom určité) hodnoty.
:: diskretizácia (fyzika).

/diskretizácia (fyzika)
– nahradenie kontinua čiže spojitého prostredia systémom diskrétnych bodov, sústreďujúcim fyzikálne parametre toho ktorého stavu miesta kontinua.

/diskrétnosť (fyzika)
– nespojitosť, prerušovanosť.

/distribúcia informácií
– proces sprístupňovania potrebných informácií zainteresovaným subjektom.
:: informácia.

/distribúcia pravdepodobnostná
– matematický koncept, ktorý opisuje, ako sú rozložené hodnoty náhodnej premennej. V podstate ukazuje, aká je pravdepodobnosť, že náhodná premenná nadobudne určitú hodnotu alebo spadne do určitého rozsahu hodnôt.
    Existujú dva hlavné typy pravdepodobnostných distribúcií:

        1. Diskrétne distribúcie: Používajú sa pre náhodné premenné, ktoré môžu nadobúdať len určité, oddelené hodnoty (napr. počet hodov kockou). Príkladom je binomické rozdelenie alebo Poissonovo rozdelenie.
        2. Spojité distribúcie: Používajú sa pre náhodné premenné, ktoré môžu nadobúdať akúkoľvek hodnotu v určitom intervale (napr. výška ľudí). Príkladom je normálne (Gaussovo) rozdelenie alebo exponenciálne rozdelenie1.

    Pravdepodobnostná distribúcia je často opísaná pomocou funkcie hustoty pravdepodobnosti (PDF) pre spojité premenné alebo funkcie pravdepodobnostnej hmotnosti (PMF) pre diskrétne premenné. Tieto funkcie ukazujú, ako je pravdepodobnosť rozložená po rôznych hodnotách premennej.
:: matematika.

/distributívnosť (matematika)
– vlastnosť binárnej operácie voči inej binárnej operácii umožňujúca distribuovať túto operáciu cez inú operáciu; je zovšeobecnením distributivity násobenia voči sčítavaniu čísel, kedy možno sčítanie roznásobiť. Presnejšie:
binárna operácia ⊗ je na množine A distributívna voči operácii ⊕, ak pre každé x, y a z v množine S platí:

x ⊗ (y ⊕ z) = (x ⊗ y) ⊕ (x ⊗ z);
(y ⊕ z) ⊗ x = (y ⊗ x) ⊕ (z ⊗ x).

Pri sčítaní + a násobení × to možno vyjadriť nasledovne:

x × (y + z) = (x × y) + (x × z);
(y + z) × x = (y × x) + (z × x).

/diverzifikácia
lat. – obmieňanie, rozčleňovanie, rozlišovanie.

/divide et impera
lat. – rozdeľuj a panuj (postup rozbitia jednoty nepriateľa).

/dizajn
angl. – špecifická novodobá výtvarná činnosť zameraná na priemyselnú výrobu (priemyselné výtvarníctvo, priemyselné návrhárstvo); vzor, kombinácia a skladba vzoru na textile, keramike, stavebných materiáloch, výrobkoch ap.
:: umenie výtvarné.

/dlažba
– dláždenie – tvrdá pokrývka cesty alebo priestranstva, napr. mačacie hlavy.

/dĺžka
– rozmer útvaru v smere dlhšej osi.
:: dĺžka (fyzika), plocha.

/dĺžka (fyzika)
– angl. length – základná fyzikálna veličina, jedna zo siedmich základných veličín (dĺžka, hmotnosť, čas, elektrický prúd, termodynamická teplota, látkové množstvo, svietivosť), ktorej jednotkou je meter (m); symbol l, L. Dĺžkou sú základné geometrické vlastnosti materiálnej reality a rozpriestranenosť konkrétnych alebo abstraktných materiálnych objektov.
Dĺžka vedno s časom a hmotnosťou sa spravidla volí ako základná veličiny v mechanike.
:: dráha.

/dĺžka slova (teória jazykov formálnych)
– počet znakov slova nad abecedou. Pri označení slova symbolom w, môžeme dĺžku slova w označiť l (w). Potom môžeme napr. dĺžku slova „rieka“ symbolicky zapísať v tvare l (rieka) = 5. Postupnosť znakov slova môže byť aj prázdna a vtedy ju nazývame prázdne slovo a označujeme symbolom λ, čo zapíšeme v tvare l (λ) = 0 a hovoríme, že pred dĺžku prázdneho slova platí l (λ) = 0.

/dlžník
– fyzická alebo právnická osoba povinná splniť finančný alebo iný záväzok voči veriteľovi.

/DNA
– deoxyribonukleová kyselina.

/doba halštatská
– stará železná doba v strednej Európe, ktorá na území Slovenska trvala od 850/800/750/700 pr. n. l. do 450/400 n. l. a ktorá bola pomenovaná podľa halštatskej kultúry, hoci zahŕňa aj iné kultúry.
:: archeológia, dejiny, história.

/dogmatika právna
− poznávanie len platného (pozitívneho) práva podľa hľadiska de lege lata.
:: právo.

/dohad
− domnienka.

/dokazovanie matematické
− zostavovanie postupnosti logických argumentov, pomocou ktorej sa dedukuje (odvodzuje) pravdivosť nejakého matematického tvrdenia z matematických axióm,, definícií a výrokov už skôr dokázaných. Výsledkom matematického dokazovania je matematický dôkaz.
:: matematika.

/doklad
– 1. preukázaná listina, osvedčenie, dokument; 2. potvrdenie, svedectvo, dôkaz; 3. (písomný) citát ako potvrdenie výskytu ([496];125).

/doktrína
lat. − významový útvar tvorený viac alebo menej usporiadaným súhrnom zásad alebo pravidiel.
Termín doktrína sa nezriedka používa v pejoratívnom zmysle.
:: doktrína politická.

/doktrína politická
− súbor téz vyjadrujúcich ciele politickej činnosti alebo vytyčujúce politickú koncepciu zvyčajne v rámci významnej oblasti fungovania štátu, ako napr. zahraničnopolitická doktrína, obranná doktrína (týkajúca sa koncepcie a povahy armády), bezpečnostná doktrína...
:: liberalizmus politický, politika.

/dokument
lat. − doklad, preukaz; svedectvo.
:: dokument (informatika), dokument (právo), dokument (veda knižničná a informačná), dokument hypertextový, dokument zverejnený, dokumentácia.

/dokument (informatika)
− informačný objekt fungujúci ako prostriedok komunikácie, tvorený množinou materiálne fixovaných a usporiadaných dát a určený na prenos informácií v priestore a čase. Dokument je hmotný predmet zhotovený ľuďmi majúci intelektuálny obsah a určený na komunikovanie tohto obsahu ([311];32, 62).

/dokument (veda knižničná a informačná)
– entita tvorená zaznamenanou informáciou a fungujúca prednostne v sociálnej komunikácii.
:: veda knižničná a informačná.

/dokument (právo)
− písomné svedectvo, potvrdzujúce určitý právny stav.

/dokument hypertextový
– hyperdokument – forma prezentácie informácie, kde text, zobrazenie, zvuky a akcie sú pomocou hypertextovych väzieb prepojené do jedného celku, nesekvenčnej siete asociácií, ktorá umožňuje používateľovi listovať súvzťažnými oblasťami bez ohľadu na daný poriadok tém.
Spoje v hypertextovom dokumente môže zavádzať a meniť tak jeho autor, ako aj používateľ.
:: dokument, hypertext.

/dokument zverejnený
− publikovaný, uverejnený dokument, dokument, ktorý bol urobený verejne známym.
:: informatika.

/dokumentácia
lat. – 1. dokumentovanie; 2. získavanie a spracúvanie odbornej literatúry na poskytovanie informácií; podkladový (písomný a digitálny) materiál na ďalšie konanie, napr. technická dokumentácia).
:: dokumentácia pri odovzdávaní stavby do užívania.

/dokumentácia pri odovzdávaní stavby do užívania
– dokumentácia pozostávajúca z týchto súčastí:
        technická dokumentácia pracovných prostriedkov a pracovných postupov, ktoré sa používajú pri práci, vrátane požiadaviek podľa osobitných predpisov a požiadaviek na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci pri ich výrobe, preprave, montáži, inštalácii, prevádzke, používaní, údržbe, oprave, rekonštrukcii a likvidácii;
        technická dokumentácia stavieb (formulácia požiadaviek na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci pre prípravu, výstavbu, prestavbu a ich budúcu prevádzku; ďalej návod na bezpečné používanie a údržbu a podmienky vykonávania kontrol a prehliadok);
        doklady o vyhovujúcich výsledkoch predpísaných skúšok vyhradených technických zariadení, určených výrobkov, pracovných prostriedkov a stavebných výrobkov podľa osobitných predpisov
        (zdroj: https://www.tisr.sk/zakaznicky-servis/otazky-odpovede/dokumentacia-stavieb/ (30.3.2021))

/dokumentácia technická
– súhrn technických podkladov a dokumentov (papierových a digitálnych) obsahujúcich opis technologického procesu, výpočty, plány, výkresy a rozpočty potrebné na realizáciu zamýšľaného technického podujatia; ide o materiály sprevádzajúce výrobok počas celého jeho života.
V zásade možno technickú dokumentáciu rozdeliť na:
        konštrukčnú dokumentáciu (súbor konštrukčných dokumentov; konštrukčné podklady pre výrobu);
        technologickú dokumentáciu (súbor technologických dokumentov; dokumenty opisujúce technologické procesy, operácie výroby a opravy výrobkov).
V súčasnosti zahrnuje technická dokumentácia náležitosti, ako:
        3D modely z CAD systémov, ktoré vykresľujú a opisujú jednotlivé diely výrobku, plán jeho kompletizácie , technické parametre jednotlivých dielov i výrobku ako funkčného celku,
        výrobný plán (kompletný pracovný postup a kapacitné požiadavky),
        záznamy z výroby a testovania,
        návod na použitie,
        katalóg náhradných dielov a príslušenstva,
        ďalšie dokumenty.
:: inžinierstvo, technika.

/dokumentológia
lat. + gr. – veda, ktorej predmetom sú dokumenty a informačné zdroje, momentálny prierez ich štruktúrou (obsah, jeho nosiče...), genetická a dynamická dominanta ich štruktúry a nevyhnutné sub- a superštrukturálne súvislosti ich štruktúry, napr. miesto v dokumentových informačných systémoch.
:: dokument (veda knižničná a informačná), veda knižnično-informačná.

/Dolné Rakúsko
− nem. Niederösterreich, kedysi Österreich unter der Enns Rakúsko pod Enžou − rakúska spolková krajina obklopujúca Viedeň; na severe hraničí s Juhomoravským krajom, na severovýchode s Trnavským krajom a Bratislavským krajom, na juhovýchode hraničí so spolkovou krajinou Burgenland, na juhu so Štajerskom a na západe so spolkovou krajinou Horné Rakúsko; člen euroregiónu Centrope. Hlavným krajinským mestom Dolného Rakúska je Sankt Pölten.
− I: Dolné Rakúsko, in: Wikipédia.
:: geografia, Rakúsko.

/dom
– budova, stavba na obývanie.
:: dom bytový, dom nájomný, dom trojpodlažný, mesto, podlažie, poschodie, ulica.

/dom bytový
– budova určená na bývanie a skladajúca sa zo štyroch alebo viacerých bytov so spoločným vstupom z verejnej komunikácie.
:: dom, správa bytového domu.

/dom nájomný
– činžiak – dom s bytmi, ktoré sa prenajímajú.
:: mesto, ulica.

/dom trojpodlažný
– dom s tromi podlažiami v prípade, že má prízemie a dve poschodia, alebo dom jednoposchodový, v prípade, že okrem prízemia a prvého poschodia má ešte aj jedno podzemné podlažie, teda suterén.

/domácnosť
− členovia rodiny alebo skupina ľudí, ktorí spoločne bývajú a hospodária; prostredie rodiny, domova a čo k nemu patrí. Domácnosť je najmenšia reálna sociálna skupina so spoločným hospodárením a bývaním.
:: domácnosť (ekonómia).

/domácnosť (ekonómia)
– najmenšia sociálna skupina so spoločným hospodárením a bývaním (môže mať aj jediného člena); je to samostatne hospodáriaci prvok ekonomickej reality; ak je členov domácnosti viac, trvalo spolu žijú a spolu hradia náklady na svoje potreby.
    Domácnosti sú základné subjekty trhu, na ktorom vystupujú najmä ako kupujúci – nakupujú najmä spotrebné tovary a služby. Vystupovať na trhu však môžu aj ako predávajúci – predávajúci výrobné faktory, napr. prácu, alebo svoje tovary, napr. dopestovanú zeleninu a ovocie.
    Domácnosti sú najdôležitejší subjekt na trhu práce, ktorý tvorí ponuku, a síce ponuku ohraničenú najmä počtom práceschopného obyvateľstva, cenovou hladinou a daňovým zaťažením.
:: ekonomika.

/dominanta (hudba)
– piaty stupeň diatonickej stupnice; akord na ňom založený.

/dominikáni
lat. – Rehoľa kazateľov dominikánov, dominikánska rehoľa, dominikánsky rád, angl. Dominicans, Order of Preachers, lat. Ordo predicatorum, ordo fratrum praedicatorum, O.P. – žobravý mestský rád (mendikanti, z lat.) rímsko-katolícky s účelom kazateľským (predikanti, z lat.) a učiteľským na vyšších školách, rozvíjajúci teologické a filozofické štúdiá podľa Tomáša Akvinského, s rehoľou sv. Augustina, ktorý založil vo Francúzsku sv. Dominik a ktorý bol potvrdený r 1216.
– I: Rehoľa Dominikánov na Slovensku, in: Dominikáni.

/domnienka právna
– prezumpcia – konštrukcia, ktorá sa používa v práve, ktorou sa za určitých okolností v záujme právnej istoty prezumuje čiže predpokladá právna skutočnosť, o ktorej nie je isté, či nastala; je to predpoklad určitej skutočnosti, z ktorého sa pri konaní alebo rozhodovaní v konkrétnom prípade vychádza bez toho, že by bolo isté, že táto skutočnosť nastala alebo trvá.
V práve sa rozlišuje
        vyvrátiteľná právna domnienka,
        nevyvrátiteľná právna domnienka.
:: prezumpcia neviny, právo.

/domnienka právna nevyvrátiteľná
– domnienka, ktorou predpokladané skutočnosti platia za bezpodmienečné; je to domnienka, ktorú nemožno vyvrátiť, aj keby dôkaz opaku bol možný, napr. nevyvrátiteľná domnienka znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov.
:: právo.

/doplnok (matematika)
Doplnok (doplnková množina, komplement) množiny A v množine B ⊇ A sa označuje B ╲ A.

/doplnok výživový
− potravina určená na doplnenie prirodzenej stravy a predstavujúca koncentrovaný zdroj živín, ako sú vitamíny, minerálne látky a ďalšie látky s výživovým alebo fyziologickým účinkom, a to jednotlivo alebo v kombinácii. Výživové doplnky sa uvádzajú do obehu v dávkovanej forme, ako
        kapsuly,
        tablety,
        tabletky,
        piluly,
        vrecúška s práškom,
        ampulky s tekutinami,
        fľašky s dávkovačom kvapiek...,
tak, aby ich bolo možné brať v odmeraných malých jednotkových množstvách.
Príklad výživového doplnku:
        J.V.kvapky-IMUN,
        J.V.kvapky-CHOL,
        J.V.kvapky-DUO,
        J.V.kvapky-HEP,
        J.V.kvapky-ANGI,
        J.V.kvapky-URO,
        J.V.kvapky-KLIM,
        J.V.kvapky-DIA,
        J.V.kvapky-PRO,
        J.V.kvapky-HEM,
        J.V.kvapky-REUM,
        J.V.kvapky-NEFRI,
        J.V.kvapky-ALMER,
        J.V.kvapky-ZRAK,
        J.V.kvapky-FEMI,
        J.V.kvapky-GRIP,
        J.V.kvapky-CIEVY,
        J.V.kvapky-MIGRE.

/doprava
– úmyselný pohyb dopravných prostriedkov, ako jazda, plavba, let po dopravných cestách alebo činnosť dopravných zariadení, ktorými sa uskutočňuje preprava.
:: doprava (ekonómia), doprava hromadná.

/doprava (ekonómia)
– odvetvie národného hospodárstva, ktoré patrí do terciárneho sektoru a ktoré zabezpečuje prepravu (premiestňovanie) osôb, vecí, správ atď.

/doprava hromadná
– doprava týkajúca sa väčšieho počtu ľudí, predmetov, javov a podobne.

/dorozumievanie
− komunikácia − nadväzovanie spojenia s niekým, obyč. prostredníctvom reči al. znakov.
:: dorozumievanie, in: Hlavná časť, systém znakový, výmena informácií.

/dosadzovanie (matematika)
− nahradzovanie premennej názvom (symbolom) čísla, názvom (symbolom) množiny atď.
:: písmeno (matematika), premenná názvová (matematika).

/doska
− kus opracovaného dreva získaný rozpílením kmeňa po dĺžke; plochý tenší predmet štvorcového, obdĺžnikového alebo iného tvaru z rôzneho materiálu upravený na rôzny účel ([153];737).
:: abakus (architektúra), doska základná, doštička, tabula.

/doska plošných spojov (skr. DPS, angl. printed circuit board, PCB)
– nosný a konštrukčný prvok elektronických obvodov, ktorým je doska, tvorená nevodivým substrátom, na ktorom sú na základe schémy zapojenia konkrétneho obvodu vytvorené vodivé spoje, prepájajúce jednotlivé elektronické prvky.
:: elektronika.

/doska základná
− angl. motherboard − súčasť hardvéru v tvare dosky z nevodivého substrátu s elektronickými súčiastkami tvoriacimi základné prvky osobného počítača alebo iného elektronického zariadenia založeného na procesoroch. Základná doska je najdôležitejšia súčiastka moderného počítača.
:: technika výpočtová.

/doštička
− menšia doska, napríklad šungitová doštička.

/dotyčnica
– medzná poloha sečnice; táto definícia platí pre ľubovoľné čiary.

/dôchodok
– (pravidelný) príjem, zisk; penzia: pravidelný príjem osôb, ktoré nemôžu hradiť náklady na živobytie z pracovného príjmu.
:: dôchodok národný.

/dôchodok národný
– časť spoločenského produktu tvoriaca novoutvorenú hodnotu.
:: ekonómia, ekonomika, redistribúcia dôchodku národného.

/dôkaz matematickou indukciou
– priamy dôkaz viet, ktoré sú výrokmi „Pre každé prirodzené číslo n platí V(n)“, pomocou tretej Peanovej axiómy, a pri ktorom dokážeme, že množina všetkých prirodzených čísel, pre ktoré platí V, je množina všetkých prirodzených čísel.
:: matematika.

/dôkaz matematický
− ústredný matematický významový útvar, tvorený výsledkom matematického dokazovania čiže postupu, ktorým podľa pravidiel logiky z axióm, definícií a výrokov už skôr potvrdených dedukujeme daný výrok (168;13).
Matematický dôkaz vety tvaru Ak platia predpoklady, tak platí záver tvorí konečná postupnosť tvrdení, kde
        každé tvrdenie je buď
            predpoklad, alebo
            axióma, alebo
            vyplýva z predchádzajúcich a skôr dokázaných tvrdení podľa nejakého odvodzovacieho pravidla;
        posledné tvrdenie je záver.
V matematike sa najčastejšie rozlišujú tieto druhy dôkazov:
        priamy dôkaz,
        nepriamy dôkaz,
        existenčný dôkaz,
        dôkaz transfinitnou (špeciálne matematickou) indukciou (30;28).
:: matematika, tvrdenie matematické.

/dôraz
– 1. zosilnenie hlasu, prízvuk; 2. ráznosť, rozhodnosť, energickosť ([496];136).
:: dôraz (lingvistika).

/dôraz (lingvistika)
– vetný prízvuk – prozodická vlastnosť vety založená na silovom zdôraznení významove najdôležitejšieho slova vo vete: prečítajte nám doslovne tento článok ([5];35).
:: prejav rečový.

/Dr. med.
= Doctor medicinae, titul, ktorý používajú lekári v Nemecku; píše sa pred menom a jeho uznaniu je nevyhnutné obhájiť dizertačnú prácu.
:: medicína.

/dráha
– dĺžka trajektórie, ktorú hmotný bod opíše za určitý čas.
:: fyzika, kinematika, mechanika.

/dráha nervová
– súbor axónov, vychádzajúcich z buniek jednej časti centrálnej nervovej sústavy a končiacich synapsiami na bunkách jej inej časti alebo častí, zabezpečujúcich takým spôsobom ich vzájomné spojenie, pričom jedna nervová dráha môže nadväzovať na druhú.

/dramatika
gr. – jeden z troch tradične vyčleňovaných literárnych druhov (popri lyrike a epike), v ktorej stredom pozornosti je podobne ako v epike udalosť, okolitý svet, dej, avšak tu sa dej predvádza (v epike sa dej rozpráva). V dramatike je prijímateľ svedkom situácie (v epike sa mu podáva sprostredkovane). Formálne sa v epike uplatňuje minulý čas, v dramatickom dialógu je oscilácia časov okolo predvádzaného prítomného času.
    V dramatike sa stavia na sujete, ktorý využíva jazyk ako prostriedok, a nie ako cieľ. Na rozdiel od epiky je rozprávanie v dráme obmedzené trvaním, možnosťou konajúcich postáv a scénickými prostriedkami. Pri dramatike je napätie medzi začiatkom a koncom, lebo fabula drámy je priamočiara, nevetvená, „ponáhľajúca“ sa ku koncu. Dramatika je oproti epike „netrpezlivejšia“.
    Literárnou formou realizácie dramatiky je (podobne ako v epike) próza (cf [167];172 – 173).
:: teória literatúry.

/dramatizmus
gr. − dramatický ráz, charakter, dramatickosť (153;773).

/draženie
– vykonávanie predaja formou dražby; zúčastňovanie sa na dražbe ako kupujúci.

/drevoryt
– drevorezba – „najstaršia grafická technika, v Európe od 2. polovice 14. storočia. Jedna z najzákladnejších tlačiarenských techník, pri ktorej predloha, ktorá sa má vytlačiť, je vyrytá do dreveného štočka. Drevený štočok sa reže pozdĺžne z kmeňa stromu. Kresba sa reže zrkadlovo obrátene do vyhladenej plochy štočka v smere pozdĺžnych línií, nikdy nie krížom. Charakteristickým znakom je kontrast hrubých línií a plôch. Tlačiarenská čerň sa nanáša tampónmi alebo valčekmi na spracovaný štočok a tlačí sa na priložený papier. Túto techniku využívala väčšina tlačí v 15. a 16. storočí, najmä pri ilustrovaní kníh. V súčasnosti ju nahradilo rytie do kovu (zdroj: Pojmy z oblasti umenia, in: Gallery Gwerk).“

/Drexler, Karol
(18. 1. 1923 Banská Štiavnica – 27. 7. 2001 Svätý Jur) – slovenský maliar.

D: https://www.webumenia.sk/katalog?search=Karol+Drexler

/driek (anatómia človeka)
– lumbálna oblasť – dolná časť chrbta medzi hrudníkom a panvou. Nachádza sa pod hrudnou chrbticou a nad krížovou kosťou. Tvorí zadnú stenu brušnej dutiny.

Štruktúra:
Driek sa skladá z niekoľkých kľúčových komponentov:
    a) Stavce: 5 driekových stavcov (L1 až L5), ktoré sú najväčšími a najsilnejšími stavcami chrbtice.
    b) Medzistavcové platničky sa nachádzajú medzi každými dvoma stavcami a slúžia ako tlmiče nárazov; umožňujú pohyb.
    c) Svaly: Vzpriamovače chrbtice (erector spinae); štvorhranný driekový sval (quadratus lumborum); brušné svaly (priame, šikmé).
    d) Väzy: Spájajú stavce a poskytujú stabilitu.
    e) Nervy: Driekové nervy vychádzajúce z miechy.
    f) Cievy: Tepny a žily zásobujúce oblasť krvou.

Funkcie:

Podporuje hornú časť tela
Umožňuje pohyb trupu (ohýbanie, otáčanie)
Chráni miechu a nervy

Význam:

kľúčový pre správne držanie tela,
dôležitý pre prenos síl medzi hornou a dolnou časťou tela.

Driek je teda komplexná štruktúra, ktorá hrá zásadnú úlohu v pohybe a stabilite tela. Jeho správna funkcia je kritická pre celkovú mobilitu a zdravie človeka.
:: anatómia človeka.

/driek klinca
− zúžená ihlancovitá, hranolovitá alebo valcovitá časť klinca (prierezu štvorhranného, trojhranného alebo kruhového) na jednom konci majúca hrot alebo klin, na druhom konci hlavu.
:: klinec.

/druh hudobný
– „historický útvar určený funkciou, príležitosťou, obsadením, alebo istým charakterom zhudobneného textu; ... útvar, ktorému nemusí zodpovedať iba jediný spôsob vnútorného formového riešenia a iba jediný fromovostavebný typ (formová schéma). Pre hudobné druhy je dokonca typické, že aj keď menia v historickom vývoji svoju vnútornú formu, ostáva zachovaná ich účelovosť, obsadenie, alebo istý druh zhudobňovaného textu a nemenia svoj názov. (...) Niektoré hudobné druhy majú toľko spoločných vlastností, najmä v spôsobe obsadenia a vo svojej spoločenskej funkcii, že ich spájame do väčších skupín, ktoré nazývame hudobnými žánrami ([385];16 – 17).“
:: hudba.

/druh literárny
– špecifická oblasť umeleckej literatúry tradične vyčleňovaná jednak z hľadiska špecifika jazykovej organizácie vzhľadom k predmetu zobrazenia, jednak z hľadiska princípu umeleckého vzťahovania sa ku skutočnosti a jeho vyjadrovania (princíp lyrický, epický a dramatický).
Na základe tohto tradičného kritéria členenia umeleckej literatúry sa vyčleňuje:
        lyrika,
        epika,
        dramatika.
Keď sa uvažuje o spôsobe realizácie týchto literárnych druhov, hovorí sa o literárnej forme (cf [272];85, [167];173).
:: teória literatúry.

/druh slovný
– časť reči – lexikálno-gramatická množina slov charakterizovaná určitými spoločnými formálnymi a významovými vlastnosťami; je to trieda slov vymedzená kritériami syntaktickými, morfologickými a sémantickými, t. j. súbor slov majúcich rovnaké využitie v stavbe vety, rovnaké gramatické kategórie a rovnaký všeobecný význam. V spisovnej slovenčine sa dá vyčleniť desať slovných druhov:
        podstatné mená,
        prídavné mená,
        zámená,
        číslovky,
        slovesá,
        príslovky,
        predložky,
        spojky,
        častice,
        citoslovcia ([182];169, [5];154).
V spisovnej slovenčine ako flektívnom jazyku možno tieto slovné druhy rozdeliť podľa kritéria formálnych paradigiem na:
        ohybné (flektívne):
            podstatné mená,
            prídavné mená,
            číslovky,
            zámená,
            slovesá;
        neohybné:
            príslovky,
            predložky,
            spojky,
            častice;
        amorfné:
            citoslovcia.
:: člen vetný, druhy slovné, lingvistika.

/druh slovný amorfný
– beztvarý slovný druh, skupina slov lexikálne nediferencovaných. V spisovnej slovenčine sa do tohto slovného druhu zaraďujú citoslovcia.
  :: lingvistika.

/druh slovný neohybný
– množina neohybných slov, t. j. slov vyskytujúcich sa v jedinej podobe, nemajúcich slovné tvary; tieto slová sa ani neskloňujú, ani nečasujú:
        príslovky,
        predložky,
        spojky,
        častice.
:: lingvistika.

/druh slovný ohybný
– množina ohybných slov, t. j. slov, ktoré sa dajú ohýbať, čiže buď skloňovať alebo časovať.
V spisovnej slovenčine sú ohybnými slovnými druhmi:
        podstatné mená,
        prídavné mená,
        zámená,
        číslovky,
        slovesá.
:: lingvistika.

/druh umelecký
− špecifická oblasť umenia, ako napr. umelecká literatúra, divadlo, architektúra, hudba, výtvarné umenie...
Hranice medzi umeleckými druhmi sú neostré a v priebehu vývinu sa menia.
Existuje viacero klasifikácií umeleckých druhov (a žánrov), napr. tento:
            krásne umenie
                umelecká literatúra
                umelecká hudba
                umelecký tanec
                vizuálne umenie
                    architektúra
                    maliarstvo
                    sochárstvo
                    grafické umenie
                dramatické umenie
                    divadelné umenie
                    filmové umenie
                    rozhlasové umenie
                    televízne umenie
            užité umenie
                keramika
                design
                    nábytkárstvo
                    obuv
                    odev
                    kovotepectvo
:: obraz umelecký.

/druhá svetová vojna
– najväčšia vojna v dejinách; trvala od 1. 9. 1939 do 2. 9. 1945, zúčastnilo sa jej 61 štátov, bojovalo v nej 110 mil. vojakov, zahynulo asi 30 mil. ľudí. V priebehu druhej tejto vojny sa úzkostná neistota premenila na akýsi metafyzický šok.
:: história.

/druhy slovné
− časti reči, lat. partes orationes − komplexné lexikálno-gramatické skupiny (triedy) slov, vyznačujúce sa istými lexikálnymi a gramatickými sémantickými aj formálnymi príznakmi.
:: druh slovný, lingvistika.

/družstvo roľnícke jednotné
– združenie roľníkov s cieľom kolektívne hospodáriť ([154];466).

/duál
lat. – dvojné číslo – menná al. slovesná forma v rámci kategórie čísla používaná v niektorých jazykoch, napr. v sanskrte, na vyjadrenie toho konštituentu významu slova, ktorý reprezentuje dve entity.
:: lingvistika.

/dualizmus
lat. – dvojnosť, dvojitosť, podvojnosť.
:: dualizmus filozofický, dualizmus štátny.

/dualizmus štátny
– zväzok štátov utvorený na základe voľného spojenia suverénnych štátnych subjektov, z ktorých každý si zachováva značnú samostatnosť.
:: Rakúsko-Uhorsko.

/dub
− lat. Quercus − listnatý strom, ktorý rodí žalude.
:: dub (antika), dub letný.

/dub (antika)
− strom zasvätený hromovládcovi Diovi (Jupiterovi), ktorý prejavoval svoju vôľu šumením listov dubového hája v Dodone.

/dub letný
− lat. Quercus robur − listnatý strom z čeľade bukovité, ktorý sa prirodzene vyskytuje v Európe, v Malej Ázii, na Kaukaze a v niektorých lokalitách severnej Afriky; má mohutnú korunu, nepravidelne a mohutne rozložitú, pretiahnutú smerom nahor, kôru tmavosivú, hrubo rozpukanú.
− I: Dub letný, in: Encyklopédia drevín, Dub letný, in: Naše stromy.

/ductulus (anatómia človeka)
– kanálik.

/duch (psychológia)
− spirituálna dimenzia ľudskej psychiky.

/Duino
– prímorské letovisko v Taliansku, ležiace 12 km severozápadne od Terstu. Od roku 1928 je súčasťou obce (comuna sparso) Duino-Aurisina, ktorá má viac ako 8 tisíc obyvateľov, z toho v samotnom Duine žije jeden a pol tisíca obyvateľov.
    „Duino má dva hrady: starý z 11. storočia, ktorý patril pánom z Duina, vazalom akvilejských patriarchov, a je v ruinách, a nový, ktorý v roku 1389 postavila rodina Wallsee. Neskôr ho obývala rodina Thurn-Taxisovcov a princezná Marie von Thurn und Taxis bola obdivovateľkou a mecenáškou básnika Rainera Mariu Rilkeho, ktorého pobyt v Duine inšpiroval k zbierke Elegie z Duina. (zdroj: Wikipedie).“

/dukát
tal. − zlatá minca razená od 12. storočia s váhou 3,49 gramu rýdzosti 0,986, napr. rakúsky zlatý dukát z roku 1910.
:: história, zlato.

/duktilita
lat. − ťažnosť, rozťažnosť.

/Dülmen, Richard van
(3. 5. 1937 Cloppenburg, Nemecko – 18. 1. 2004 Erfurt) – nemecký historik spoluzakladateľ historickej antropológie, výskumne sa orientoval na raný novovek a na dejiny sociálnych vzťahov.

D: (Vyd.): Das Täuferreich von Münster 1534–1535. Berichte und Dokumente, 1974; Der Geheimbund der Illuminaten, 1975; Reformation als Revolution. Soziale Bewegung und religiöser Radikalismus in der deutschen Reformation, 1977; Die Entstehung des frühneuzeitlichen Europa 1550–1648, 1982; Kultur und Alltag in der Frühen Neuzeit. 1. diel: Das Haus und seine Menschen 16.–18. Jahrhundert, 1990; Historische Anthropologie. Entwicklung, Probleme, Aufgaben, 2000; (Vyd.): Entdeckung des Ich. Die Geschichte der Individualisierung vom Mittelalter bis zur Gegenwart, 2001; Poesie des Lebens. Eine Kulturgeschichte der deutschen Romantik 1795–1820. Zv. 1: Lebenswelt, 2002; (spolu so S. Rauschenbachovou) Macht des Wissens. Die Entstehung der modernen Wissensgesellschaft, 2004.

:: história.

/Dunaj
− druhá najdlhšia rieka v Európe merajúca 2 850 km s povodím 817 000 km², ktorá vzniká sútokom Bregu a Brigachu vo Schwarzwalde (Nemecko). Dunaj preteká Rakúskom, Slovenskom (172 km), Maďarskom, Srbskom, Rumunskom, Bulharskom a Ukrajinou, ústí deltou do Čierneho mora.
    Stredná časť Dunaja končí Železnými vrátami.
    Delta má tri hlavné ramená a tisíce bočných ramien a jej plocha je približne taká veľká ako Luxembursko. Deltu pre veľkú pestrosť druhov zvierat a rastlín vyhlásili Rumuni za rezerváciu.
    Dunaj je pre menšie plavidlá splavný od Ulmu, kde prijíma vodnatý alpský prítok Iller a vstupuje do Bavorska.
    Dunaj je zdrojom pitnej vody pre desať miliónov ľudí.
    Dunaj sa utvoril v neogéne (treťohorách), konkrétnejšie v období miocénu, trvajúceho približne od 23 do 5,3 milóna rokov pred n. l.
:: geografia, Podunajsko, Zadunajsko.

/dutina (anatómia človeka)
– priestor alebo komora v tele, ktorá obsahuje orgány alebo iné štruktúry a ktorá je dôležitá pre ochranu a funckiu vnútorných orgánov. Existuje niekoľko hlavných dutín v ľudskom tele:

Ústna dutina: Nachádza sa v ústach a obsahuje zuby, jazyk a slinné žľazy. Je vstupnou bránou tráviaceho traktu a má rôzne funkcie, ako je žuvanie, tvorba slín, reč a prehĺtanie1.
Brušná dutina: Je to najväčšia dutina v tele, nachádza sa medzi bránicou a panvou. Obsahuje hlavné orgány tráviaceho, močového a genitálneho traktu, ako sú žalúdok, pečeň, črevá, obličky a močový mechúr.
Hrudná dutina: Nachádza sa v hrudníku a obsahuje srdce, pľúca, pažerák a ďalšie štruktúry. Je oddelená od brušnej dutiny bránicou.

/dutina lebečná (anatómia človeka)
– lat. cavum cranii – dutina ohraničená kosťami mozgovej časti lebky, v ktorej sa nachádza mozog.

/dvojica
– pár – dve osoby alebo dve veci ako jednotka.
:: číslo komplexné, dvojica usporiadaná, matematika.

/dvojica usporiadaná
– angl. ordered pair – matematický objekt, ktorý obsahuje dva jednoduché objekty a informáciu o tom, ktorý z týchto objektov je prvý, a ktorý je druhý; podstatný je poriadok, v ktorom sa objekty vyskytujú v usporiadanej dvojici.
Usporiadaná dvojica sa označuje symbolom [a, b].
Presnejšie: Ak a, b sú dve veci (prvky), potom usporiadanou dvojicou [a, b] týchto vecí (prvkov) rozumieme množinu, ktorej prvkami sú množiny {a}, {a, b} (30;31).
:: matematika.

dvojka (matematika)
– číslica 2.
:: jednotka (matematika), sústava desiatová, trojka (matematika).

dvojrozmerný
− majúci dva rozmery.

/dynamika (fyzika)
− časť mechaniky skúmajúca príčiny vzniku pohybu a zmeny pohybového stavu telies. Dynamika skúma príčiny vzniku a zmeny pohybu materiálnych telies, zohľadňujúc sily, ktoré na ne pôsobia, ktoré určujú ten alebo onen charakter pohybu.
    Dynamika sa zakladá na troch Newtonových zákonoch, sformulovaných v roku 1687, ktoré sa konštituovali ako výsledok zovšeobecnenia mnohých pozorovaní, pokusov a teoretických výskumov G. Galileiho, Ch. Huygensa i samého Newtona.
:: dynamika systémová, dynamika tekutín.

/dynamika (hudba)
– menenie sa sily tónu alebo tónov (ich hlasitosti) v priebehu skladby na tom ktorom úseku hudobného diela, od čoho do značnej miery závisí krása a pôsobivosť prednesu skladby. Dynamika ako tento súbor zmien hlasitosti slúži na vyjadrenie zvukového kontrastu (silno, slabo), rôznych nálad, celkového výrazu skladby. Dynamika je kľúčová pre vytváranie kontrastov a emocionálnych efektov v hudbe.
    Na označenie rôznych stupňov dynamiky sa používajú ustálené talianske názvy, ako piano, forte atď.
    Označovanie postupných (plynulých) zmien dynamiky sa robí graficky alebo slovom, napr. crescendo (zosilňovať), diminuendo (zoslabovať) atď.

/dynamika intrapersonálna
– psychodynamika jedinca, jeho psychická dynamika.
:: psychológia.

/dynamika osobnosti komplexná
– spôsob, akým rôzne aspekty osobnosti jednotlivca interagujú a ovplyvňujú jeho správanie, myšlienky a emócie. Zahŕňa to široké spektrum faktorov, ako sú genetické predispozície, životné skúsenosti, sociálne interakcie, kultúrne vplyvy a individuálne psychologické procesy.

    Tu sú niektoré kľúčové prvky komplexnej dynamiky osobnosti:

Genetické faktory: Dedičné vlastnosti, ktoré ovplyvňujú temperament a základné osobnostné črty.
Životné skúsenosti: Udalosti a zážitky, ktoré formujú osobnosť, ako napríklad výchova, vzdelanie a významné životné udalosti.
Sociálne interakcie: Vzťahy s rodinou, priateľmi a širšou komunitou, ktoré ovplyvňujú sociálne zručnosti a emocionálnu inteligenciu.
Kultúrne vplyvy: Normy, hodnoty a presvedčenia, ktoré sú súčasťou kultúrneho prostredia jednotlivca.
Psychologické procesy: Vnútorné mechanizmy, ako sú motivácia, emócie, kognitívne procesy a sebapoňatie.

    Tieto faktory spolu vytvárajú dynamický a neustále sa meniaci obraz osobnosti, ktorý je jedinečný pre každého jednotlivca. Komplexná dynamika osobnosti je preto dôležitým predmetom štúdia v psychológii, pretože pomáha pochopiť, prečo ľudia konajú a myslia tak, ako konajú.
:: osobnosť.

/dynamika systémová
− vedná disciplína, ktorej predmetom sú komplexné systémy, ich správanie a vývin v priebehu času.
Systémová dynamika vznikla v 50-tych rokoch 20. storočia zásluhou J. W. Forrestera.
:: veda.

/dynamika tekutín
– časť mechaniky tekutín, ktorej predmetom sú fyzikálne zákonitosti, ktorými sa riadi prúdiaca tekutina a sily, ktoré pôsobia na tuhé telesá nachádzajúce sa v prúdiacom tekutom prostredí.
Dynamika tekutín sa člení na
        hydrodynamiku
        a
        aerodynamiku.

/dynastia
gr. − panovnícky rod.
:: Habsburgovci, história.

E-apendix

/EAN
– angl. European Article Number – medzinárodné číslo obchodnej položky určené na jednotnú medzinárodnú číselnú identifikáciu najmä spotrebných výrobkov a ďalších obchodovateľných položiek; na výrobok sa často tlačí v podobe čiarového kódu. Na základe toho sa môže napríklad pokladník v obchode zosňatím čiarového kódu spojiť s databázou a prevziať z nej cenu a opis produktu, ktorý automatická pokladňa vytlačí zákazníkovi na účet alebo paragon.
:: ekonómia, ekonomika, kód (informatika), obchod (ekonómia).

/edil
lat. – rímsky úradník, ktorý sa staral o bezpečnosť, zdravotníctvo, dopravu, zásobovanie a hry.
:: Rím.

/edukácia
lat. – súčasť predmetu edukológie, tvorená celkovou výchovou človeka.
Termín edukácia sa používa v konkrétnejšom význame, a síce ako formálne vzdelávanie v zmysle anglického education ([163];59).
:: pedagogika.

/efektívnosť
lat. − účinnosť.

/Egejské more
– polouzatvorené more v severných častiach Stredozemného mora prí Grécku.

/Egypt
– Kemet – oblasť jednej z najstarších civilizácií starovekého východu v povodí rieky Nílu založenej Egypťanmi (1. dynastia v 30. st. pr. n. l.). V staroveku najvýznamnejšia oblasť Afriky (spolu s Etíópiou).

/Einstein, Albert
(14. 3. 1879 Ulm, Nemecké cisárstvo − 18. 4. 1955 Princeton, New Jersey, USA) − nemecký fyzik najmä so švajčiarskym a US-americkým občianstvom, jeden z najvýznamnejších teoretických fyzikov vôbec, svetovo najznámejší vedec ostatných storočí. Jeho výskum štruktúry hmoty, priestoru a času ako aj skúmanie podstaty gravitácie zásadným spôsobom zmenili dovtedy platný newtonovský obraz sveta.
Einstein zjednotil elektrodynamiku a mechaniku; jeho najvýznamnejším príspevkom do pokladnice svetovej vedy je teória relativity: v roku 1905 uverejnil prácu Zur Elektrodynamik bewegter Körper, ktorej obsah sa dnes označuje ako špeciálna teória relativity, kde ako postulát vyzdvihol konečnosť rýchlosti šírenia všetkých interakcií, t. j. pôsobenie nablízko (p. princíp lokality (fyzika)).
V roku 1915 a 1916 publikoval svoju všeobecnú teóriu relativity.
Einstein podstatne prispel aj k vývoju kvantovej fyziky, najmä objavom zákona fotoelektrického efektu, za čo v roku 1921 získal Nobelovú cenu, ktorá mu bola udelená v roku 1922.

D: Folgerungen aus den Capillaritätserscheinungen, 1901; Über die thermodynamische Theorie der Potentialdifferenz zwischen Metallen und vollständig dissociierten Lösungen ihrer Salze und über eine elektrische Methode zur Erforschung der Molecularkräfte, 1902; Kinetische Theorie des Wärmegleichgewichts und des zweiten Hauptsatzes der Thermodynamik, 1902; Eine Theorie der Grundlagen der Thermodynamik, 1902; Zur allgemeinen molekularen Theorie der Wärme, 1904; Eine neue Bestimmung der Moleküldimensionen (dizertácia), 1904; Über die von der molekularkinetischen Theorie der Wärme geforderte Bewegung von in ruhenden Flüssigkeiten suspendierten Teilchen, 1905; Über einen die Erzeugung und Verwandlung des Lichtes betreffenden heuristischen Gesichtspunkt, 1905; Zur Elektrodynamik bewegetr Körper, 1905; Ist die Trägheit eines Körpers von seinem Energieinhalt abhängig?, 1905; Eine neue Bestimmung der Moleküldimensionen (doplnená dizertácia), 1906; Zur Theorie der Brownschen Bewegung, 1906; Zur Theorie der Lichterzeugung und Lichtabsorption, 1906; Das Prinzip von der Erhaltung der Schwerpunktsbewegung und die Trägheit der Energie, 1906; Über eine Methode zur Bestimmung des Verhältnisses der transversalen und longitudinalen Masse des Elektrons, 1906; Die Plancksche Theorie der Strahlung und die Theorie der spezifischen Wärme, 1907; Über die Gültigkeitsgrenze des Satzes vom thermodynamischen Gleichgewicht und über die Möglcihkeite einer neuen Bestimmung der Elementarquanta, 1907; Berichtigung zu meiner Arbeit: „Die Plancksche Theorie der Strahlung etc.“, 1907; Bemerkungen zu der Notiz von Hrn. Paul Ehrenfest: „Die Translation deformierbarer Elektronen und der Flächensatz“, 1907; Über die vom Relativitätsprinzip geforderte Trägheit der Energie, 1907; Über die Natur der Bewegungen mikroskopisch kleiner, in Flüssigkeiten suspendierter Teilchen (prednáška), 1907; Über das Relativitätsprinzip und die aus demselben gezogenen Folgerungen, 1908; Eine neue elektrostatische Methode zur Messung kleiner Elektriyitätsmengen, 1908; Elementare Theorie der Brownschen Bewegung, 1908; Über die elektromagnetischen Grundgleichungen für bewegte Körper, 1908; Zum gegenwärtigen Stand des Strahlungsproblems, 1909; Über die Entwicklung unserer Anschauungen über das Wesen und die Konstitution der Strahlung, 1909; Le principe de relativité et ses conséquences dans la physique moderne, 1909; Sur la théorie des qunatités lumineuses et la question de la localisation de l'énergie électromagnétique, 1910; Über einen Satz der Wahrscheinlichkeitsrechnung und seine Anwendung in der Strahlungstheorie, 1910; Statistische Untersuchung der Bewegung eines Resonators in einem Strahlungsfeld, 1910; Die Relativitäts-Theorie (prednáška), 1911; Über den Einfluss der Schwerkraft auf die Ausbreitung des Lichtes, 1911; Lichtgeschwindigkeit und Statik des Gravitationsfeldes, 1911; Zur Theorie des statischen Gravitationsfeldes, 1911; Antwort auf eine Bemerkung von J. Stark: „Über eine Anwendung des Plankschen Elementargesetzes“, 1911; Relativität und Gravitation. Erwiderung auf eine Bemerkung von M. Abraham, 1911; (spolu s autorom matematickej časti M. Grossmanom) matemati Entwurf einer verallgemeinerten Relativitätstheorie und einer Theorie der Gravitation, 1913; Physikalische Grundlagen einer Gravitationstheorie (prednáška), 1913; Prinzipielles zur verallgemeinerten Relativitätstheorie und Gravitationstheorie, 1914; Vom Relativitäts-Prinzip, 1914; Theoretische Atomistik, 1915; Die Relativitätstheorie, 1915; Experimenteller Nachweis der Amperschen Molekularströme, 1915; Zur allgemeinen Relativitätstheorie, 1915; Eine neue formale Deutung der Maxwellschen Feldgleichungen der Elektrodynamik, 1916; Die Grundlage der allgemeinen Relativitätstheorie, 1916; Strahlungs-Emission und -absorption nach der Quantentheorie, 1916; Zur Quantentheorie der Strahlung, 1916; Elementare Theorie der Wasserwellen und des Fluges, 1916; Über die spezielle und die allgemeine Relativitätstheorie (Gemeinverständlich), 1916; Zur Quantentheorie der Strahlung, 1917; Die Gravitationswellen, 1918; Prinzipielles zur allgemeinen Relativitätstheorie, 1918; Der Energiesatz in der allgemeinen Relativitätstheorie, 1918; Spielen Gravitationsfelder im Aufbau der materiellen Elementarteilchen eine wesentliche Rolle?, 1919; Bemerkung über periodische Schwankungen der Mondlänge, welche bisher nach der Newtonschen Mechanik nicht erklärbar schienen, 1919; Prüfung der allgemeinen Relativitätstheorie, 1919; Schallausbreitung in teilweise dissoziierten Gasen, 1920; Äther und Relativitätstheorie (prednáška), 1920; Geometrie und Erfahrung, 1921; Über eine naheliegende Ergänzung des Fundamentes der allgemeinen Relativitätstheorie, 1921; The meaning of relativity, (4 prednášky), 1921; Verehrte An- und Abwesende (nahrávky), 1921 − 1951; Über ein den Elementarprozess der Lichtemission betreffendes Experiment, 1922; Quantentheorie des einatomigen idealen Gases, 1924 a 1925; Warum Krieg? (korepšondencia so S. Freudom), 1933; Mein Weltbild, 1934; (spolu s B. Podolskym a N. Rosenom) Can Quantum-Mechanical Description of Physical Reality Be Considered Complete?, 1935; (spolu s L. Infeldom) The Evolution of Physics, 1938; Brief an US-Präsident Roosevelt, 1939; Why Socialism?, 1949; Out of my later Years, 1950; The Collected Papers of Albert Einstein, 1987 an.

:: fyzika, Lorentz, H. A., teória relativity, teória gravitácie Einsteinova, teória relativity špeciálna, teória relativity všeobecná, zákon gravitačný Einsteinov.

/ekliptika
gr. – kruh nebeskej sféry, pozdĺž ktorého sa uskutočňuje každoročný pohyb Slnka voči hviezdam, viditeľný zo Zeme.
:: ekliptika (astronómia), zvieratník.

/ekliptika (astronómia)
– priesečnica, v ktorej rovina dráhy Zeme pri jej pohybe okolo Slnka pretína nebeskú sféru.

/ekológia
gr. − pôvodne časť biológie, ktorej predmetom sú vzájomné vzťahy živých organizmov a prostredia, v ktorom sa živé organizmy reprodukujú. Súčasťou predmetu ekológie je živá hmota (biotická zložka) a jej vonkajšie prostredie (abiotická zložka) chápané vedno ako biosystém.
    Termín ekológia zaviedol v r. 1866 E. Haeckel a v r. 1879 ju zaraďuje do systému biologických vied.
:: ekológia (Haeckel, E.), ekológia environmentálna, endemizmus, flóra endemická, prostredie životné.

/ekológia (Haeckel, E.)
– veda o vzťahoch organizmov k ich anorganickému a organickému prostrediu, pričom v prvom prípade ide o vzťahy medzi organizmami, v druhom prípade ide o vzťahy medzi organizmami a fyzikálnymi a chemickými vlastnosťami stanovišťa.

/ekológia environmentálna
– smer ekológie, ktorého predmetom sú ekologické procesy, javy a zákonitosti Zeme, disturbačné javy a procesy prírodného pôvodu a dopady existencie ľudskej spoločnosti na živú a neživú zložku geobiosféry vedno skúmané na základe ekologických princípov pre potreby environmentalistiky.

/ekonometria
gr. − ekonometrika − pomocná ekonomická disciplína, využívajúca matematické a štatistické postupy pri skúmaní ekonomickej reality s cieľom testovať ekonomické hypotézy a odhady ekonomických parametrov.

/ekonómia
gr. – ekonomická veda, hospodárska veda – spoločenská veda, ktorej predmetom je ekonomika.
– P: Engels, F., Hayek, F. A. v., Marx, K., Samuelson, P. A., Smith, A., Wallerstein, I. M..
::
        A
        AD (ekonómia), agrikultúra, akcia (ekonómia),
        B
        baníctvo, bankovníctvo, Business Intelligence (BI),
        C
        cena (ekonómia),
        Č
        činitele výrobné (ekonómia), činnosť ekonomická, činnosť hospodárska, činnosť obchodná, činnosť podnikateľská,
        D
        daň, daň z pridanej hodnoty (DPH), depresia (ekonómia), domácnosť (ekonómia), doprava (ekonómia), dôchodok národný,
        E
        EAN, ekonómia neoklasická, ekonómia politická, ekonomika, ekonomika digitálna, ekonomika domácností, ekonomika trhová,
        F
        financie, finančníctvo, firma (ekonómia), fond investičný,
        G
        globalizácia (ekonómia),
        H
        hospodárstvo, hospodárstvo finančné, hospodárstvo národné, hospodárstvo svetové,
        investovanie,
        J
        jav ekonomický, jav ekonomický (Smith, A.), jednotka ekonomická, jednotka účtovná (finančníctvo),
        K
        kapitál (ekonómia), klaster (ekonómia), klient (ekonómia), konzorcium, korporácia (ekonómia), korporácia nadnárodná,
        M
        majetok dlhodobý, majetok dlhodobý finančný (DFM), majetok dlhodobý hmotný (DHM), majetok dlhodobý nehmotný, manažment, marketing, mechanizmus trhový, merkantilizmus, model ekonomický,
        N
        NACE,
        O
        obchod, obchod zahraničný, obchodník, odvetvie hospodárstva národného, odvetvie priemyselné, ordoizmus, outsourcing (ekonómia),
        P
        podnik, podnik obchodný, podnikanie (ekonómia), poľnohospodárstvo, potreba (ekonómia), pôda (ekonómia), pôdohospodárstvo, práca (ekonómia), práca živá (ekonómia), právo, právo finančné, predmet ekonómie, priemysel, proces ekonomický, proces hospodársky, proces podnikateľský, proces výrobný (ekonómia), produkt (ekonómia), produkt domáci hrubý, prostredie podnikateľské, prostriedky výrobné,
        R
        realita ekonomická, reklama, reprodukcia (ekonómia), revolúcia priemyselná, riadenie procesov ekonomických, rozdeľovanie (ekonómia), rozhodovanie investičné,
        S
        sektor hospodárstva národného, sily výrobné, služba (ekonómia), spoločnosť (právo), spoločnosť akciová, sústava daňová, spoločnosť kapitálová, spoločnosť nadnárodná, spoločnosť s ručením obmedzeným, spotreba (ekonómia), spotreba statku (ekonómia), statok (ekonómia), statok ekonomický (ekonómia), statok súkromný (ekonómia), statok verejný (ekonómia), statok voľný (ekonómia), statok vzácny (ekonómia), stavebníctvo, subjekt ekonomický, subjekt podnikateľský, surovina, surovina druhotná (ekonómia), Svetová obchodná organizácia, systém ekonomický, systém ekonomický (finančníctvo),
        T
        teória ekonomická, trh, trh práce,
        U
        účtovníctvo, ukazovateľ (ekonómia), ukazovateľ ekonomický, úrok pri úveroch, uspokojovanie potreby (ekonómia), úžitok zo statku (ekonómia),
        V
        veda a výskum (ekonómia), veda finančná, veda právna, výroba (ekonómia), výroba materiálna, vzácnosť (ekonómia), vzťah výmenný, vzťahy ekonomické, vzťahy ekonomické medzinárodné,
        Z
        zákon ekonomický, zákon ekonómie, zákonitosť ekonomická, zdroj (ekonómia), zdroje prírodné (ekonómia), zdroje výrobné (ekonómia), zisk (ekonómia),
        Ž
        život ekonomický.

/ekonómia neoklasická
– súbor ekonomických teórií, ktoré sa začali utvárať v sedemdesiatych rokoch 19. storočia a v predkeynesovskom období do tridsiatych rokov 20. storočia sa venovali hlavne mikroekonomickým problémom.
:: ordoizmus.

/ekonómia politická
− skúmanie ekonomických procesov najmä v kontexte národnej ekonomiky, ktoré sa do podoby samostatnej spoločenskovednej disciplíny začalo dotvárať počnúc 16. storočím v západoeurópskych krajinách (merkantilizmus), čo v 17. storočí vyústilo do vytvorenia klasickej politickej ekonómie resp. klasickej ekonómie.
– P: Marx, K., Smith, A.
:: ekonómia politická klasická, ekonómia politická marxistická, proces ekonomická, prostriedky výrobné,

/ekonómia politická klasická
− klasická národohospodárska veda − smer ekonomického myslenia, ktorý položil základy ekonómie ako vedy.
    Klasická politická ekonómia tvorí teoretický základ hospodárskej politiky liberalizmu.
    Hlavnými predstaviteľmi klasickej politickej ekonómie sú: A. Smith (zakladateľ), D. Ricardo, T. Malthus, W. Nassau Senior, J. Mill, J. S. Mill...

/ekonómia politická marxistická
– smer politickej ekonómie pristupujúci k ekonomickej realite opierajúc sa o pojmový aparát pôvodne vypracovaný K. Marxom, v ktorom ústredné miesto zaujíma kategória nadhodnoty. V rámci marxizmu-leninizmu sa považuje za jednu z jeho troch hlavných súčastí (ostatnými sú marxisticko-leninská filozofia a vedecký komunizmus).
:: zákon hodnoty (ekonómia politická marxistická).

/Ekonomická univerzita v Bratislave
– vysoká škola, ktorej hlavnou úlohou je poskytovať vysokoškolské vzdelávanie a tvorivé vedecké bádanie v oblasti ekonomických a manažérskych vied.

/ekonomika
gr. – hospodárstvo – oblasť života spoločnosti tvorená výrobou, rozdeľovaním, výmenou a spotrebou statkov a služieb s cieľom uspokojovať potreby človeka, predmet ekonómie.
::
        B
        burzovníctvo, Business Intelligence (BI),
        Č
        činnosť ekonomická, činnosť obchodná,
        D
        daň, daň z pridanej hodnoty (DPH), daňovníctvo, dedolarizácia,
        E
        EAN, dôchodok národný, ekonómia, ekonómia politická, ekonomika digitálna, ekonomika domácnosti, ekonomika príkazová, ekonomika trhová, ekonomika trhová sociálna, ekonomika zmiešaná, ekonomika zvyková,
        F
        financie, finančníctvo, fond investičný,
        H
        hospodárstvo, hospodárstvo finančné, hospodárstvo národné, hospodárstvo svetové,
        J
        jav ekonomický, jav ekonomický (Smith, A.), jednotka ekonomická,
        M
        majetok dlhodobý, majetok dlhodobý finančný (DFM), majetok dlhodobý hmotný (DHM), majetok dlhodobý nehmotný, maloobchod,
        N
        NACE, neoliberalizmus governmentalistický,
        O
        obchod, obchod zahraničný, obchodník, odvetvie hospodárstva národného, odvetvie priemyselné.
        P
        peniaze, platba, platenie, platiteľ, podnik, podnik obchodný, poľnohospodárstvo, pôdohospodárstvo, právo, priemysel, produkt (ekonómia), produkt domáci hrubý,
        R
        rast ekonomický, realita ekonomická, revolúcia priemyselná,
        S
        sily výrobné, spoločnosť akciová, systém ekonomický, systém ekonomický (finančníctvo),
        T
        trh, trh práce,
        V
        vzťahy ekonomické,
        Z
        zákon ekonomický, zákon ekonómie, zákonitosť ekonomická.

/ekonomika digitálna
− ekonomika založená na informačných technológiách; zahrnuje elektronické podnikanie vrátane elektronického obchodovania, zber komplexných personálnych a intímnych údajov o participantoch. Výrazným vykročením smerom ku komplexnej alebo totálnej kontrole ľudského indivídua vrátane jeho nevedomia je využívanie pandémií 21. storočia (napr. 11. marca 2020), kde sa napríklad rodinné, pedagogické, výrobné etc. vzťahy transformujú na bezdotykové komunikácie kontrolované tretím subjektom a to všetko pod heslom hygieny a efektívnosti.
:: SARS-CoV-2, transhumanizmus.

/ekonomika domácností
– ekonomická disciplína alebo časť ekonómie, ktorej predmetom sú domácnosti ako ekonomické jednotky so spoločným vlastnením majetku, užívaním príjmov a prijímaním ekonomických rozhodnutí.

/ekonomika príkazová
– centrálne plánovaná ekonomka – ekonomický systém, v ktorom vláda kontroluje všetky hlavné aspekty ekonomiky a výroby krajiny. V tomto type ekonomiky vláda rozhoduje o tom, čo sa bude vyrábať, ako sa to bude vyrábať a pre koho sa to bude vyrábať.
    V príkazovej ekonomike sú všetky podniky a bývanie vo vlastníctve a pod kontrolou vlády. Vláda stanovuje ciele prostredníctvom viacročných centrálnych makroekonomických plánov, ktoré určujú, ako sa majú alokovať všetky zdroje krajiny – finančné, ľudské a prírodné. Tento systém je typický pre komunistické a socialistické krajiny, kde sa kladie dôraz na spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov.
:: ekonómia, systém ekonomický.

/ekonomika trhová
− ekonomika založená na systéme slobodného podnikania a voľnej súťaže, pričom fungovanie takejto ekonomiky sa zabezpečuje prostredníctvom trhového mechanizmu.
:: ekonómia, ekonomika trhová sociálna, firma (ekonómia), systém ekonomický.

/ekonomika trhová sociálna
– sociálne trhové hospodárstvo, sociálno-trhové hospodárstvo – ekonomický systém vyznačujúci sa týmito vlastnosťami:

ochrana a podpora súkromného vlastníctva,
konkurencia bez monopolov,
voľná tvorba cien a stabilita peňažného obehu,
ekonomická samostatnosť a zodpovednosť podnikateľov,
obmedzené ekonomické funkcie štátu.

Teoreticky vychádza model sociálnej trhovej ekonomiky z koncepcie ordoizmu. Atribút sociálny reprezentoval najmä podriadenie národného hospodárstva ako celku určitému národohospodárskemu normatívnemu poriadku.
:: ekonómia, systém ekonomický.

/ekonomika zmiešaná
– ekonomický systém, kombinujúci prvky trhovej ekonomiky a príkazovej ekonomiky. V tomto systéme existuje súkromný aj verejný sektor, pričom vláda zasahuje do hospodárstva, aby zabezpečila rovnováhu medzi ekonomickým rastom a sociálnou spravodlivosťou.

Hlavné charakteristiky zmiešanej ekonomiky:

Súkromné a verejné vlastníctvo: Existuje súkromné vlastníctvo podnikov a podnikateľská sloboda, ako aj verejné vlastníctvo a riadenie niektorých sektorov, kde má vplyv vláda.
Regulácia: Vláda zohráva úlohu v regulácii trhu a poskytovaní právneho rámca. Regulačné orgány dohliadajú na správanie firiem a monitorujú dodržiavanie zákonov.
Poskytovanie verejných statkov a služieb: Verejný sektor zabezpečuje poskytovanie verejných statkov a služieb, ako sú zdravotníctvo, vzdelávanie a infraštruktúra.
Zdanenie a sociálna politika: Vláda môže zasahovať do hospodárstva prostredníctvom fiškálnych politík a redistribučných opatrení na zmiernenie sociálnych nerovností.

Zmiešaná ekonomika sa snaží využiť výhody trhovej ekonomiky, ako je efektivita a inovácie, a zároveň zabezpečiť sociálnu spravodlivosť a stabilitu prostredníctvom vládnych zásahov.
:: ekonómia, systém ekonomický.

/ekonomika zvyková
– ekonomický systém, v ktorom hlavnú úlohu zohrávajú zvyky, tradície a sociálne normy. V tomto type ekonomiky sa rozhodnutia o výrobe, spotrebe, výmene a distribúcii tovarov a služieb zakladajú na zvyklostiach a spoločenských konvenciách, skôr než na individuálnych preferenciách a trhových silách.
    Vo zvykovej ekonomike sú pravidlá a zvyky týkajúce sa výroby, distribúcie a spotreby pevne zakorenené v tradičných praktikách, ktoré sa často prenášajú z generácie na generáciu. Tento systém môže byť typický pre primitívne spoločnosti, kde sa ľudia riadia zavedenými spoločenskými normami a hodnotami pri rozhodovaní o hospodárskych aktivitách.
:: ekonómia, systém ekonomický.

/ekosystém
gr. – biogeocenóza, geobiocenóza – súčasť predmetu environmentalistiky, tvorená dynamickým cirkulačným systémom živých organizmov (biocenóza) a ich prostredia, medzi ktorými sa uskutočňuje výmena hmoty a energie.
Ekosystém tvoria tieto zložky:
        biotop,
        producent,
        konzument,
        dekompozítor.
:: pedosféra, systém.

/ekvivalencia (matematika)
– ekvivalentná relácia na nejakej množine – relácia (vzťah) medzi prvkami, ktorý je reflexívny (t. j. vždy platí aRa), symetrický (aRb ⇒ bRa) a tranzitívny (aRb, bRc ⇒ aRc) (30;496).

/elektráreň
gr. – technologické zariadenie, ktoré slúži na výrobu elektrickej energie.
:: elektráreň atómová.

/elektráreň atómová
– elektráreň, v ktorej sa tepelná energia z atómového reaktora premieňa na mechanickú energiu, ktorá sa ďalej premieňa na elektrickej energie.

/elektrárenstvo
− elektroenergetika − odvetvie energetiky zaoberajúce sa výrobou a rozvodom elektrickej energie.

/električka
gr. − koľajový dopravný prostriedok poháňaný elektrinou, jednoduchší a ľahší ako vlak a používaný v mestskej alebo prímestskej hromadnej doprave; má väčšiu prepravnú kapacitu ako autobus alebo trolejbus.

/elektrina
gr. − fyzikálny jav spôsobený prítomnosťou alebo pohybom elektrického náboja a spočívajúci v správaní sa a prejavoch elektrických nábojov a elektricky nabitých telies; termínom elektrina sa označuje aj o tom, časť teórie elektromagnetizmu.
:: elektrina galvanická, elektrizácia telies, elektroskop, elektrospotrebič, energia elektrická, fyzika, zdroj elektrický.

/elektrina galvanická
– elektrický jednosmerný prúd z elektrochemických článkov.

/elektrizácia telies
– proces elektrického nabíjania sa telies alebo proces ich získavania elektrického náboja.

/elektroakustika
gr. – veda na rozhraní akustiky a elektroniky, ktorej predmetom je zvuk, jeho šírenie, záznam a reprodukcia pomocou elektroniky; je to „odvetvie techniky zaoberajúce sa teóriou, stavbou a prevádzkou elektroakustických meničov (mikrofónov, reproduktorov, slúchadiel a pod.), záznamom a reprodukciou zvuku, zosilňovačmi a príslušenstvom, zahrňujúce všetku zvukovú techniku rozhlasových štúdií aj zvukové časti televíznych a filmových štúdií a kín ([14];242)“.
:: mikrofón.

/elektróda
gr. − časť vodiča, ktorou sa privádza elektrický prúd do danej sústavy, napr. do roztoku elektrolytu, do plynu, do vákua, do tuhej látky atď.
:: fyzika, katóda (elektronika).

/elektrodynamika
gr. – časť fyziky, ktorej predmetom je pohyb elektricky nabitých častíc, ich vzájomné pôsobenie prostredníctvom premenlivého elektromagnetického poľa a elektromagnetické vlnenie. Elektrodynamika skúma dynamické pôsobenie elektromagnetického poľa ma pohyb nabitých častíc.
:: elektrodynamika kvantová.

/elektrodynamika kvantová
− skr. QED (= Quantum Electro-Dynamics) − kvantová teória elektromagnetického poľa; bola vytvorená v rokoch 1946 až 1949.
:: fyzika.

/elektrofón
gr. – hudobný nástroj, v ktorom zvuk vzniká elektricky.
Elektrofóny sa delia na:
        elektroakustické (napr. elektrická gitara, Hammondov organ, elektrické piano...),
        elektronické (napr. syntezátor).
:: hudba.

/elektrochémia
gr. – časť fyzikálnej chémie, ktorej predmetom sú vlastnosti roztokov alebo tavenín schopných viesť elektrický prúd.

/elektrolýza
gr. − elektrochemické procesy odohrávajúce sa v okolí elektród vnorených do elektrolytu; chemická reakcia spôsobená prívodom jednosmerného elektrického prúdu do elektrolytu, pričom sa na anóde vylučujú elektronegatívne zložky a na katóde elektropozitívne zložky. Elektrolýza je forma premeny elektrickej energie na energiu chemickú.
    Na princípe elektrolýzy pracuje elektrický akumulátor.
    Elektrolýza sa využíva v elektrometalurgii na čistenie kovov.

/elektromechanika
gr. − oblasť techniky, ktorej náplňou je konštruovanie elektrických prístrojov, strojov a zariadení.

/elektrón
gr. − elementárna, negatívne nabitá častica, súčasť všetkých atómov, v ktorých tvorí vonkajší obal.
Elektróny v atómoch tendujú k zaujatiu stavov s najnižšou energiou.
:: afinita (chémia), číslo kvantové spinové s, elektrón (fyzika kvantová), elektróny valenčné, fotoefekt, fyzika, hladina energetická, jav fotoelektrický, náboj elektrický, názov elektrón, nosič náboja elektrického, obal elektrónový, spin elektrónu, vlastnosti elektrónu magnetické, zrážka elektrónu s fotónom (fyzika tuhých látok), žiarenie synchrotrónové.

/elektrón (fyzika kvantová)
– častica, pohybujúca sa okolo jadra atómu, no nie ako planéta okolo slnka, pretože napriek tomu, že to je častica, má vlnovú povahu; elektróny možno opisovať iba v termínoch pravdepodobnosti: o elektróne nemôžeme povedať, že sa nachádza v určitom mieste priestoru, môžeme uviesť iba približne, v akých oblastiach sa môže nachádzať a s akou pravdepodobnosťou. Elektróny tvoria okolo jadra atómu „oblaky“ takýchto pravdepodobností od najjednoduchších sférických až po veľmi bizarné tvary, podobné fotografiám duchov.

/elektronegativita atómu
− sila, ktorou jadro atómu priťahuje valenčné elektróny.
:: chémia.

/elektronika
− časť elektrotechniky, ktorej predmetom sú prístroje fungujúce na princípe riadenia toku elektrónov alebo iných elektricky nabitých častíc a využívanie týchto prístrojov; jej predmet zahrnuje generovanie, úpravu a vyhodnocovanie elektrických signálov.
    Termínom elektronika sa označujú aj elektronické prístroje a zariadenia a elektronický (spotrebný) tovar, najmä zvukový; v rámci hudobnej profesie sa týmto slovom označuje elektronická hudba.
:: batéria lítiumpolymérová, doska plošných spojov, elektroakustika, katóda (elektronika), mAh, obvod elektrický, obvod elektronický, prepínač, prvok elektronický, spínač, súčiastka elektronická, zariadenie elektronické.

/elektróny valenčné
– elektróny v okrajovej, väčšinou neúplne obsadenej časti elektrónového obalu atómu. Valenčné elektróny rozhodujú o chemických vlastnostiach prvkov. Napríklad pri vzácnych plynoch je zaplnená valenčná vrstva príčinou ich nereaktivity.

/elektroskop
gr. – prístroj na zistenie prítomnosti náboja na telese.
:: elektrina.

/elektrospotrebič
– elektrický spotrebič – elektrické zariadenie meniace elektrickú energiu na iný druh energie.
Elektrospotrebiče možno rozdeliť na:
        svetelné,
        tepelné,
        chladiace,
        mechanické,
        audiovizuálne.

/elektrospotrebič elektronický
– elektronický elektrický spotrebič – spotrebič, ktorého hlavnou súčasťou sú elektronické obvody s polovodičovými súčiastkami.
V súčasnosti sú elektronickými elektrickými spotrebičmi napr.:
        rozhlasové a televízne prijímače,
        počítače,
        CD prehrávače,
        mobilné telefóny,
        ...

/elektrostatika
gr. – náuka o elektrických javoch, pri ktorých nevzniká elektrický prúd: elektrostatika skúma elektrostatické polia, v ktorých sú náboje v pokoji.
Základným zákonom elektrostatiky je Coulombov zákon.
:: fyzika.

/elektrotechnika
gr. – 1. náuka o elektrickej energii a jej technickom využití. Delí sa na silnoprúdovú elektrotechniku (osvetľovanie, prenos energie, elektrizovaná doprava, elektrochémia a pod.) a slaboprúdovú elektrotechniku (telegraf, telefón, rádiotechnika, signalizačné zariadenia a pod.).
    2. technika výroby, premeny a praktického využitia elektrickej energie.
Vedný odbor, ktorý sa zaoberá základnými princípmi riešenia elektrických obvodov a polí v stacionárnych i nestacionárnych podmienkach, sa nazýva teoretická elektrotechnika ([332];427).
:: A (elektrotechnika), doska základná, elektronika, fulgurácia (elektrotechnika), fyzika, impedancia (elektrotechnika), izolant, izolátor, konektor (elektrotechnika), mikrofón, náboj elektrický, napätie elektrické, nosič náboja elektrického, obvod elektrický, obvod elektronický, obvod integrovaný, odpor elektrický, polarizácia elektrická, polovodič, prenos náboja elektrického, prepínač, prúd elektrický (fyzika), prúd elektrický jednosmerný, spínač, schéma elektrotechnická, spínanie (elektrotechnika), technika, súčiastka elektronická, vedenie (elektrotechnika), vodič prúdu elektrického, zdroj elektrický, zdroj napätia (elektrotechnika).
– I: Electropedia: The World's Online Electrotechnical Vocabulary.

/elektrotropizmus
gr. – rastový ohyb rastlinných orgánov (koreňov, bylí) v elektrickom poli ([14];245).

/elektrónvolt
– značka eV – fyzikálna jednotka energie.

/elementarizácia
lat. − významový proces spočívajúci v redukovaní zložitejších pojmov na jednoduchšie.

/embryológia
gr. – prírodovedná a medicínska náuka, ktorej predmetom je individuálny vývoj organizmov od oplodnenia vajíčka až po životaschopného jedinca.
    Podľa skúmaných objektov embriológiu členia na tieto odbory:

embryológia rastlín,
embryológia živočíchov,
embryológia človeka.

V rámci embryológie sa vyčleňuje:

morfologická embryológia,
fyziologická embryológia,
experimentálna embryológia,
komparatívna embryológia.

Jedným zo zakladateľov embryológie je Karl Ernst von Baer.

/emisia
lat. − vysielanie, vypúšťanie.

/emisia
(fyzika) − vyžarovanie, vysielanie, uvoľňovanie (napr. elektrónov, lúčov).
:: emisia elektrónová, emisia termoelektrická.

/emisia elektrónová
− emisia elektrónov − uvoľňovanie elektrónov z povrchu tuhých alebo kvapalných telies.

/emisia termoelektrická
− fyzikálny jav, v ktorom sa z horúceho povrchu kovu uvoľňujú elekróny.
:: fyzika.

/emisivita
lat. – optická vlastnosť povrchu materiálu spočívajúca v jeho schopnosti emitovať energiu v podobe tepelného žiarenia.

/emócie (psychológia)
− autogénne (bez zásahu vedomia) vznikajúce psychické procesy tvoriace podsystém motivačno-emocionálneho systému spočívajúci v 1. subjektívnych emocionálnych zážitkoch s dimenziou príjemnosti – nepríjemnosti, vzrušenosti – upokojenia a modalitami, ako strach, hnev, radosť, smútok atď., 2. v ich mimovoľnom prejavovaní sa vo výrazovom správaní, 3. v excitácii autonómneho nervového systému vyvolávajúcej fyziologické zmeny a mozgové koreláty citov a 4. v podnetovej situácii evokujúcej citové zážitky alebo ich subjektívne hodnotenie a interpretáciu.
K základným emóciám (sprevádzaným typickými vzorcami výrazového správania a objavujúcim sa vo všetkých kultúrach) patrí:
        radosť,
        smútok,
        strach,
        hnev,
        odpor.

:: afekt (psychológia).

/emotikon
angl.< lat. – symbol, ktorým sa v písomnej elektronickej komunikácii vyjadruje pocit aleo nálada pisateľa.
:: informatika, internet.

/en-
gr. − prvá časť zložených slov s významom v, vo, vnútri, medzi.

/endémia (medicína)
– nákaza alebo choroba, ktorá sa vyskytuje len na určitom území.

/endemizmus
gr. – obmedzenie pôvodu a výskytu rastlín a živočíchov na určité územie.
:: ekológia, flóra endemická.

/energetika
gr. − priemyselné odvetvie vyrábajúce energiu, napr. elektrárenstvo.

/energia
gr. − schopnosť vykonávať prácu alebo pohyb; (od 19. stor.) sila schopná vykonávať prácu.
:: energia elektrická, energia elektromagnetická, energia gravitačná, energia, hmota, informácia, energia chemická, energia jadrová, energia kinetická, energia mechanická, energia potenciálna, energia svetelná, energia tepelná, energia žiarenia, fyzika, objekt hmotný (fyzika), pohltivosť, premena energie, stav objektu fyzikálneho, šírenie, zákon zachovania energie, zdroje energie.

/energia elektrická
− súčasť predmetu elektrotechniky spočívajúca v schopnosti elektrického poľa konať elektrickú prácu; elektrickou energiou sa vyznačujú telesá s elektrickým nábojom čiže elektricky nabité telesá.
Pre elektrické zdroje sa elektrická energia najčastejšie udáva v podobe elektromotorického napätia.
:: bioelektrina, elektráreň, elektráreň atómová, elektrárenstvo, elektrina, fyzika, proces elektrochemický, stroj elektrický, teória elektromagnetizmu, zdroj elektrický.

/energia elektromagnetická
– energia elektromagnetického poľa, ktorá môže byť pri jeho zmene odovzdávaná napríklad nabitým časticiam.

/energia gravitačná
− potenciálna energia telies, alebo častíc, ktorá je priamo úmerná ich hmotnosti. V pozemských podmienkach má praktický význam energia látok nadobudnutá prekonávaním zemskej príťažlivosti ([459];4).
:: fyzika.

/energia, hmota, informácia
– reality, ktorých reprezentácia v podobe pojmov tvorí „tri najdôležitejšie základné pojmy prírodných a technických vied“ ([28];159).

/energia chemická
− energia chemicky reagujúcich látok, ktorá sa uvoľňuje ako dôsledok prestavby elektrónových obalov atómov a molekúl ([459];4).
:: proces elektrochemický.

/energia jadrová
− energia väzieb nukleónov v jadre atómov, ktorá sa uvoľňuje v rôznych formách pri štiepení ťažkých jadier (štiepna jadrová energia) alebo pri syntéze jadier ľahkých prvkov (termojadrová energia) ([459];4).
:: fyzika.

/energia kinetická
– energia pohybu.
:: energia mechanická, fyzika.

/energia mechanická
− súčasť predmetu mechaniky tvorená kinetickou energiou voľne sa pohybujúcich telies alebo jednotlivých častíc; je to energia pohybu a vzájomného pôsobenia telies... ([459];4; [476];heslo: mechanická energie); označuje sa písmenom E a meria sa v tých istých jednotkách ako práca alebo teplo – v jouloch (J).
:: energia mechanická bodu hmotného, fyzika, zemetrasenie.

/energia mechanická bodu hmotného
– energia hmotného bodu rovnajúca sa súčtu jeho kinetickej a potenciálnej energie vzhľadom k zvolenej inerciálnej vzťažnej sústave.
:: fyzika.

/energia poľa
− energia prislúchajúca fyzikálnemu poľu, energia, ktorá s ním súvisí, napr. energia elektrického poľa.
:: fyzika.

/energia potenciálna
– polohová energia, konfiguračná energia – energia hmotného objektu podmienená jeho polohou v silovom poli alebo pružnou deformáciou. Potenciálnu energiu určuje vzájomné rozpoloženie telies a ich konfigurácia. V telese (hmotnom objekte) sa táto energia „nahromadila“ jeho premiestňovaním do tejto polohy.
    Potenciálna energia sa delí na tieto druhy:

gravitačná potenciálna energia,
potenciálna energia pružnosti,
tlaková potenciálna energia,
elektrostatická potenciálna energia,
jadrová potenciálna energia...

:: fyzika.

/energia svetelná
− energia žiarenia pripadajúca na viditeľnú oblasť elektromagnetického vlnenia.
:: energia, fyzika.

/energia telesa vnútorná
– súčet kinetickej energie tepelného pohybu atómov a molekúl telesa a potenciálnej energie ich vzájomnej interakcie.

/energia tepelná
− časť energie tepelného pohybu častíc látok, ktorá sa uvoľňuje pri rozdiele teplôt medzi danou látkou a látkami v jej okolí. Tepelná energia je spojená s pohybom (vibráciou a rotáciou) molekúl, pričom tento pohyb je chaotický a premena tohto druh energie na iný je ťažšie ako napríklad pri mechanickej energii ([459];4, 476;heslo: tepelná energie).
:: fyzika.

/energia voľná (biológia)
– disponibilná energia uvoľňovaná pri fyziologických procesoch.

/energia žiarenia
– energia elektromagnetického žiarenia, ktorá sa uvoľňuje zo žiariaceho telesa pri emisii kvánt žiarenia. Energiu žiarenia charakterizuje vlnová dĺžka žiarenia: každé kvantum žiarenia nesie energiu E = hcλ = hν, kde:
        h je Planckova konštanta,
        c rýchlosť svetla,
        λ vlnová dĺžka,
        ν frekvencia žiarenia.
:: energia, fyzika.

/enklitika
gr. – enklitické slovo, príklonka – jednoslabičné slovo, ktoré sa kladie za prízvučným slovom, v slovenčine napr. ťa, mu, mi, v starogréčtine -δε.
:: lingvistika.

/entita fyzická
− materiálna entita tvoriaca súčasť predmetu fyziky alebo niektorej jej disciplíny, napr. astronomický objekt, častica, jadro, atóm...
:: entita kvantová.

/entita kvantová
– súčasť predmetu kvantovej fyziky tvorená kvantovým objektom alebo niečím bližšie neurčeným, predpokladaným alebo skutočne jestvujúcim, schopným sa určitým spôsobom odlíšiť a samostatne existovať a to nielen konkrétne, hmotne, ale aj abstraktne, pričom sa zakaždým vyznačujúcim- vlastnosťou prejavovať sa časticovým alebo vlnovým spôsobom v závislosti od okolností pozorovania čiže kospuskulárno-vlnovou dualitou (cf [122];226, 377).
:: fyzika kvantová, teória kvantová.

/entita matematická
– ten ktorý konkrétny matematický objekt s určitými vlastnosťami, vzťahmi a zmenami, s ktorým možno uskutočňovať matematické operácie.
:: matematika, objekt matematický.

/entomológia
gr. časť zoológie, ktorej predmetom je hmyz.

/entropia
gr. − miera neporiadku alebo chaosu.
:: entropia (fyzika), entropia (matematika), fyzika.

/entropia (fyzika)
− termodynamická stavová veličina, ktorá je mierou neusporiadanosti systému; prírastok tejto stavovej veličiny sa rovná podielu sústavou vratne prijatého tepla a absolútnej teploty, pri ktorej sa teplo prijímalo ([153];893, [16];184).

/entropia (matematika)
− miera neurčitosti náhodného procesu, neusporiadanosti, dezorganizácie systému ([153];893).

/enumerácia množiny konečnej
– výpočet alebo vymenovanie prvkov konečnej množiny.
:: teória množín.

/environmentalistika
fr. − technológia životného prostredia − interdisciplinárny odbor, ktorého predmetom je starostlivosť o životné prostredie človeka; súčasťou jej predmetu je pôsobenie človeka na ekosystémy, prevencia znečisťovania životného prostredia, náprava vzniknutých škôd a prevencia nežiadúcich zásahov. Do environmentalistiky sa zahrnuje aj ochrana prírody, monitoring zložiek životného prostredia, využívanie prírodných zdrojov, hospodárenie s energiami, starostlivosť o zdravie ľudskej populácie a ď.
    Environmentalistika sa poznatkovo opiera o ekológiu.

/enzým
gr. – zložitá chemická látka koloidnej bielkovinovej povahy, spôsobujúca alebo urýchľujúca biochemické procesy ([14];254).
:: biochémia.

/eo ipso
lat. – tým samým; práve preto.

/epidemiológia
gr. – časť medicíny, ktorej predmetom je rozšírenie a rozdelenie determinantov stavov a javov spojených so zdravím v špecifikovaných populáciách a aplikovaním výsledkov tohto štúdia na kontrolu zdravotných problémov. Epidemiológia vychádza z vlastných teoretických základov a praktických skúseností a integruje poznatky preventívnych, klinických, laboratórnych a ďalších medicínskych a nemedicínskych odborov do systému prevencie (zdroj: Odbor epidemiológie, in: Úrad verejného zdravotníctva SR (6.8.2020)).

/epigón
gr. – (netvorivý) nasledovník alebo napodobňovateľ.

/epigrafia
gr. − historická disciplína, ktorej predmetom sú historické nápisy; epigrafia ich dokumentuje (heuristická zložka epigrafie), skúma (analytická zložka epigrafie) a sprístupňuje poznatky o nich.

/epika
gr. – jeden z troch tradične vyčleňovaných literárnych druhov (popri lyrike a dramatike), stredom záujmu ktorého je udalosť, okolitý svet. Autor je skrytý – nedáva najavo svoje myslenie a city, lež predpokladá že si závery urobí sám prijímateľ: epika postupuje objektívne. Podstatným znakom epiky je konfliktový dej a vyjadrovanie zložitejších kauzálnych súvislostí.
Literárnou formou realizácie epiky je próza ([167];172, 173).
:: teória literatúry.

/epiphysis cerebri
lat. – glandula pinealis, corpus pineale, epifýza – šuškovité teliesko, tvoriace časť (výrastok) medzimozgu a fungujúce ako žľaza s vnútorným vylučovaním: vytvára sa v nej hormón melatonín, s funkciou inhibície tvorby pohlavných hormónov.
  – obr.: epiphysis cerebri.
:: mozog ľudský.

/epocha
gr. – éra, obdobie.
:: postmoderna, postpostmoderna.

/éra
lat. – obdobie, epocha.

/éra putinovská
− Putinovské Rusko, Putinov režim − obdobie vývinu Ruska v 21. storočí (počnúc koncom 90-tych rokov 20. stor.) spojený s činnosťou alebo vládou V. V. Putina, kedy sa Rusko po zániku ZSSR opäť dostalo do pozície na svetovej scéne porovnateľnej (prinajmenšom vojensky) s Čínou a USA.
Ideológiu tejto éry Putin označuje termínom умеренный консерватизм (umiernený konzervativizmus).
:: sily ozbrojené RF, vojenstvo ruské.

/eratický (geológia)
− bludný (balvan).

/erb (heraldika)
– címer – znak alebo odznak rodu, mesta atď., ktorý je súčasťou predmetu heraldiky, predstavujúcou predovšetkým dedičný znak, spravidla umiestnený na štíte, čo umožňovalo určiť totožnosť osoby.

/Eros (mytológia grécka)
− boh lásky, syn Areov a Afroditin.

/esej
– žáner oscilujúci medzi úvahou a fejtónom, kratší žáner o vedeckom predmete alebo aktuálnej spoločenskej otázke, v ktorom autor uplatňuje osobný postoj ([190];85).

/etalón času
– realizácia jednotky časomiery.

/etapizácia
fr. < hol. − rozčlenenie diania (prác, činnosti, vývoja ap.) na etapy.

/etatizovanie sa (štátoveda)
– prisvojovanie si univerzality štátneho pôsobenia neštátnou politickou inštitúciou, napr. politickou stranou; znamená popretie demokratických foriem získania a výkonu moci, čím dochádza k autoritárskemu alebo totalizujúcemu riešeniu vzťahov medzi spoločnosťou a štátom (cf [741];5 pozn. 1).

/ETC
– elektrokonvulzívna terapia, najúčinnejšia biologická liečebná metóda v psychiatrii ([322];32).

/éter (Lorentz, H. A.)
– absolútne nehybné prostredie zapĺňajúce priestor, v ktorom sa pohybujú atómy. Atómy pozostávajú z elementárnych nábojov; tieto náboje sa pohybujú v éteri. Môžu existovať i nezávisle od atómov ako voľné elektróny, ktoré sú deformáciou éteru ([139];332, 333).

/Etna
– najvyššia sopka (stratovulkán) v Európe na východnom pobreží Sicílie. Na Etne sú snehové polia a parazitické krátery. Hora Etna leží neďaleko sicílskej Catanie, má výšku 3350 m n. m a základňu šesťdesiat krát 40 kilometrov. Etna patrí k najväčším a k najčastejšie vybuchujúcim kontinentálnym sopkám na svete. Od roku 1500 pr. n. l. sa zaznamenalo takmer dvesto erupcií sopky Etny a zväčša pomerne miernych výlevov lávy.
    Etnu tvorí do výšky približne 2900 metrov štítový masív, horných 400 metrov tvorí stratovulkán vytvorený splynutím niekoľkých prieduchov a kalder.
Láva na úpätí sopky má približne tristotisíc rokov a „vankúšikovitú“ štruktúru, ktorá svedčí o tom, že Etna začala ako podmorská sopka.
    Etna leží blízko hraníc dvoch, z hľadiska sopečnej činnosti celkom odlišných oblastí: leží jednak vo šve medzi konvergujúcimi tektonickými celkami – Európskou a Africkou doskou, jednak blízko Liparských ostrovov (so sopkou-prototypom Vulcano), ktoré tvoria takzvaný Aeolský ostrovný oblúk a súvisia so subdukciou Iónskej dosky. Napriek tomu sa zdá, že Etna nesúvisí s touto subdukciou, ale jej sopečná aktivita vyplýva zo stúpajúceho chochola roztopeného materiálu zemského plášťa, čo sprevádzajú rôzne povrchové tektonické procesy.
    V sérii láv, ktoré vytiekli z Etny počas ostatných 500 tisíc rokov a zachovali sa ako vtavené inklúzie v mineráli olivíne, možno pozorovať progresívne zmeny, odrážajúce prechod od zdroja lávy vyvierajúcej hlavne z plášťového chochola, ku zdroju s väčším príspevkom čadičov ostrovného oblúka, ktoré súvisia so subdukciou Iónskej dosky smerujúcou na juh a nasúvajúcou sa vedľa plášťového chochola pod Sicíliou. Vulkanizmus Etny sa stáva viac vápenato-alkalickým, čo v najnovšej dobe (po roku 1970) sprevádza vyššia frekvencia erupcií a väčší rozsah lávových výlevov, z čoho možno usudzovať, že v budúcnosti budú erupcie Etny stále častejšie.
:: Empedokles, geografia.

/etnografia
gr. − národopis, veda, ktorej predmetom je kultúra a spôsob života národov, národností a etnických skupín a metódou ich opis (deskripcia).
:: folkloristika, mágia (etnografia).

/etnometodológia
gr. – prúd fenomenologickej sociológie orientovaný na analýzu každodennej sociálnej interakcie a metód, ktoré v nej ľudia používajú na to, aby porozumeli svetu, v ktorom žijú a aby mu dali zmysel, čiže aby ho spravili z hľadiska svojich praktických cieľov racionálnym.
:: indexikalita (etnometodológia), sociológia.

/etymológia
gr. – skúmanie a výklad pôvodu slova alebo (nezriedka) i tento pôvod sám.
Pre filozofiu majú etymologické skúmania význam okrem iného preto, lebo nasmerovávajú filozofické uvažovanie na podstatu entity reprezentovanej etymologicky skúmaným slovom (cf [46];94).
:: lingvistika, teoréma (etymológia).

/Euklides
(ok. 365 – 300 pr. n. l.) – Eukleides z Alexandrie, stgr. Εὐκλείδης lat. Euclides, angl. Euclid – najvýznamnejší grécky antický matematik a geometer, ktorý pravdepodobne študoval v platónskej akadémii u Eudoxa a Theitéta a neskôr pôsobil (bádal a možno aj vyučoval) v Alexandrii v novozaloženej Alaxandrijskej knižnici (Múseion) na základe pozvania kráľa Ptolemaia I. Jeho dielo Základy (Στοιχεῖα/Stoicheia, lat. Elementa)*) je jedno z najvplyvnejších diel v dejinách matematiky, zhrnujúce výsledky bádania mnohých predchádzajúcich matematikov a filozofov a prakticky bez zmeny používané viac ako 2000 rokov, napr. v stredoveku sa používalo o. i. ako učebnica architektúry.
    Stoicheia v trinástich knihách pojednávajú o geometrii (deväť kníh), vrátane o Platónových piatich pravidelných telesách, a o aritmetike. Euklides v tomto diele spresnil deduktívne chápanie matematiky, založené na definíciách, axiómach a vzájomne od seba nezávislých postulátoch, ktoré platilo až do 19. storočia (porovnaj: výstavba geometrie axiomatická).
    Euklides v diele podáva definíciu zlatého rezu, dokazuje, že prvočísel je nekonečne mnoho, že odmocnina z 2 nie je racionálne číslo.
    Súčasťou významového univerza Euklidových Základov sú napríklad tieto významové útvary (voľne vyjadrené modernou terminológiou):
    Definície:
            Bod je to, čo nemá časti.
            Úsečka je dĺžka bez šírky.
            Konce úsečky sú body.
    Všeobecné pojmy:
            Veci rovné jednej a tej istej veci sú si rovné i sebe navzájom.
            Keď sa k rovným pridá rovné, rovnajú sa aj ich súčty.
            Úsečku možno bez obmedzenia predlžovať.
            Celok je väčší ako jeho časť.
    Postuláty:
            Každé dva rôzne body možno spojiť vždy len jedinou priamkou.
            Ohraničenú priamu čiaru možno nepretržite rovno predlžovať.
            Z ľubovoľného stredu možno opísať kružnicu s ľubovoľným polomerom.
            Všetky pravé uhly sa navzájom rovnajú (sú zhodné).
            V danej rovine môžeme zostrojiť každým bodom ležiacim mimo danej priamky jedinú priamku, ktorá je s danou priamkou rovnobežná (t. j. ktorá danú priamku nepretína).
    Okrem základov rovinnej geometrie sa Euklides venoval teórii čísel, perspektíve, kužeľosečkám a sférickej geometrii.
    V diele Data Euklides pojednáva o výpočtových postupoch; dielo obsahuje viac ako osemdesiat Euklidových pôvodných matematických viet, napr. vetu o výške v pravouhlom trojuholníku, vetu o odvesne pravouhlého trojuholníka a ďalšie.
    Knihou Optika Euklides položil základy štúdia perspektívy.
    V knihe Základy hudby zhrnul odkaz pytagorovcov.
    Z nezachovaného Euklidovho diela Kónika vychádza rovnomenný spis Apollónia z Pergy o kuželosečkách.
    V diele Veci týkajúce sa videnia sa Euklides venuje teórii rovinných a konkávnych zrkadiel
    K Euklidovym žiakom patril pravdepodobne aj Archimedes.
:: bod (Euklides), geometria, geometria euklidovská, matematika, plocha.
*) Originál sa nezachoval; najstarší známy rukopis pochádza z 9. stor. a je uložený vo Vatikánskej knižnici.

/Eurázia
– geograficky najväčší kontinent Zeme, tvorený svetadielmi Európa a Ázia.

/eurocentrizmus
– europocentrizmus – presvedčenie alebo koncepcia, podľa ktorej Európa je ohniskom histórie ľudstva a európska civilizácia a kultúra, ovládaná bielymi mužmi, je nadradená všetkým ostatným civilizáciám a kultúram, pričom vo svete zaujíma výsadné postavenie. Toto presvedčenie sa utvorilo najmä po zámorských objavoch a dominovalo v období európskeho kolonializmu a zaniklo v priebehu druhej polovice 20. storočia ([437];1166).

/Európa
– svetadiel tvorený západnou časťou euroázijského kontinentu na severnej pologuli, súčasť Starého sveta.
    Pojem Európy závisí od toho, aké významové útvary intervenujú pri jeho tvorbe, napr. historický pojem Európy mieni Európu s jej zložitým, často rozporným významom pre svet, publicistický pojem Európy reprezentuje spoločenstvo európskych krajín zoskupených v Európskej únii, pracuje sa s kartografickým, geologickým, geostrategickým, geopolitickým, ekonomickým, medzinárodnoprávovedným, vojenskovedným, kulturologickým, filozofickým, antropologickým, s tým ktorým umenovedným, s jazykovedným, filozofickým, etnologickým, religionistickým atď. pojmom Európy.
    Ďalšími významovými útvarmi reprezentujúcimi Európu sú umelecké, náboženské, mýtické atď. obrazy Európy, vedno tvoriace súčasť pôvodného východiska skúmania Európy, jej vzniku a vývinu (i zániku?) v rámci tej ktorej vednej alebo filozofickej disciplíny.
    Dráma a tragickosť dejín Európy napríklad zo synkriticistického hľadiska tkvie v nevyhnutnom preplietaní sa európskej kultúry a európskej civilizácie ako jej podkladu a látky transformácie na dobré a krásne; krízy európskych dejín tkvejú v zauzlovávaní sa vzájomného preplietania sa vývojového pásma kultúry a vývojového pásma civilizácie.
Nové obdobie vývinu Európy vyznačuje nástup pandémií 21. storočia počnúc pandémiou COVID-19 v roku 2020.
:: Atlantický oceán, civilizácia európska, Dunaj, Európa juhovýchodná, Európa juhozápadná, Európa praveká, Európa severná, Európa stredná, Európa východná, Európa západná, europeistika, Európska únia, geografia, integrácia európska, kultúra európska, Habsburgovci, monarchia rakúsko-uhorská, monarchia stavovská, Nemecké cisárstvo, Rada Európy, Severné more, Veľká francúzska revolúcia.

/Európa juhovýchodná
− juhovýchodná časť Európy, z veľkej časti sa rozkladajúca na Balkánskom polostrove a zahrnujúca v najširšom poňatí tieto krajiny:
        Albánsko,
        Bosna a Hercegovina,
        Bulharsko,
        Čierna Hora,
        Chorvátsko,
        talianska provincia Terst,
        Cyprus (len kultúrne a historicky, geograficky sa radí do Ázie),
        Maďarsko,
        Grécko,
        Macedónsko,
        Moldavsko,
        Rumunsko,
        Slovinsko,
        Srbsko,
        európska časť Turecka (východná Trácia).
:: geografia, Nizozemsko.

/Európa juhozápadná
− juhozápadná časť Európy zahrnujúca Andorru, Portugalsko a Španielsko.
:: geografia.

/Európa južná
− južná časť európskeho kontinentu zahrnujúca (podľa rôznych prameňov) Balkánsky polostrov (Chorvátsko, Bosnu a Hercegovinu, Srbsk, Čiernu Horu, Albánsko, Bulharsko, Grécko), Slovinsko, Maltu, Cyprus, Apeninský polostrov (Taliansko, Vatikán, San Maríno) a Pyrenejský polostrov (Španielsko, Portugalsko, Andorru).
:: geografia.

/Európa praveká
– Európa v dobe praveku.

/Európa severná
− rôzne definovaná severná časť Európy, do ktorej sa zvykne zaraďovať Island, Nórsko, Dánsko, Fínsko, často aj Litva, Lotyšsko a Estónsko; veľkú časť jej územia ohraničuje Atlantický oceán (Severné more, Baltské more a Nórske more) a a Severný ľadový oceán zahrnujúci Barentsovo more.
Povrch severnej Európy sformoval v minulosti ľadovec.
:: Európa, geografia.

/Európa severovýchodná
– severovýchodná oblasť Európy zahrnujúca Litvu, Lotyšsko a Estónsko.
:: Európa.

/Európa stredná
– časť Európy medzi východnou a západnou Európou z geograficko-historického hľadiska zahrnujúca Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko, Lichtenštajnsko, Poľsko, Česko, Slovensko, Maďarsko, Slovinsko a prípadne aj Chorvátsko a pri zohľadnení časti dnešných štátov, aj Vojvodina, Zakarpatská Ukrajina, Sedmohradsko, časť severného Talianska, Dalmácia.
:: Európa, geografia, história.

/Európa východná
− rôzne definovaný región Európy tvoriaci jej východnú časť, do ktorej sa zvykne zaraďovať Ukrajina, Rusko, Bielorusko, Moldavsko a Rumunsko.
:: Európa, geografia.

/Európa západná
– západná časť Európy zahrnujúca tieto krajiny: Veľká Británia, Francúzsko, Španielsko, Portugalsko, Holandsko, Belgicko, Švajčiarsko, Luxembursko. Pozri aj: Nemecko.
    K politickému zjednoteniu západnej Európy výrazným spôsobom prispela karolínska renesancia v ranom stredoveku.
    Vznik civilizačného útvaru západnej Európy mal dramatický vplyv na ďalšie osudy vývinu ľudstva až do súčasnosti.
:: Európa, geografia, Nizozemsko.

/Európania
zo semit. ereb, irib = západ, krajina na západe – obyvatelia európskeho svetadielu. Sú prevažne príslušníkmi europoidnej rasy, menšia časť predstavuje zmiešané belošsko-mongoloidné populácie alebo negroidné populácie. Z Európanov najpočetnejšie sú slovanské etniká, tretinu tvoria germánske etniká, štvrtinu románske etniká.
:: Európa.

/europeistika
– angl. European studies, fr. Études européennes – oblasť vedeckého skúmania, ktorej predmetom je Európa, integrácia jej krajín a vzťahy k ostatnému svetu skúmané na pozadí jej celkového civilizačného a kultúrneho vývinu. Zahrnuje skúmanie kultúrneho dedičstva Európy, jej dejiny, právo, diplomaciu, politiku, hospodárstvo...
:: Európa.

/Európska komisia (EK)
– angl. European Commission (EC) – najvyšší výkonný orgán Európskej únie, ktorý má v mnohých otázkach rozhodovaciu právomoc. Navrhuje legislatívu EÚ, kontroluje dodržiavanie tejto legislatívy v členských krajinách EÚ a zastupuje EÚ voči členským štátom aj navonok. Z prevažnej časti spravuje rozpočet EÚ.
    EKv praxi funguje ako vládny kabinet s 27 členmi Komisie, neformálne nazývanými „komisári“. Každý štát má v EK zastúpeného jedného člena, avšak tí sú prísahou zaviazaní reprezentovať všeobecné záujmy EÚ ako celku, nie vlastného štátu.
Od decembra 2019 je predsedníčkou EK Ursula von der Leyen.
:: Európa.

/Európska konfederácia odborových zväzov (ETUC)
– jedna z hlavných medziodvetvových organizácií, ktoré zastupujú sociálnych partnerov na úrovni EÚ.
:: Európa.

/Európska rada
– angl. European Council, neformálne: Samit EÚ – inštitúcia Európskej únie, skladajúca sa z
        hláv štátov (prezidentov) a predsedov vlád členských štátov Európskej únie,
        predsedu Európskej rady,
        predsedu Európskej komisie.
V krajinách, v ktorých má aktívnu úlohu prezident, sa zúčastňuje na samitoch on. V praxi je to prípad Francúzska, Fínska či Rumunska. Predseda Európskej rady a predseda Európskej komisie nemajú hlasovacie právo v Európskej rade. Členov Európskej rady často sprevádzajú ministri zahraničných vecí.
Treba rozlišovať medzi týmito inštitúciami:
        Európska rada (angl. European Council, fr. Conseil Européen),
        Rada Európy (angl. Council of Europe, fr. Conseil de l´Europe),
        Rada Európskej únie (angl. Council of the European Union, fr.
        Conseil de l´Union européenne).
:: Európa.

/Európska únia (EÚ)
− politická a ekonomická únia s cieľom zlepšiť spoluprácu v Európe s čiastočnými právomocami jednak medzinárodnej organizácie, jednak jednotného štátu.
    Európska únia je založená na dvoch zmluvách:
            Zmluva o Európskej únii,
            Zmluva o fungovaní Európskej únie.
:: acquis communautaire, Európa, Európska komisia (EK), Európska rada, Eurostat, geografia, integrácia európska, NACE, Rada Európskej únie, Rada Európy.

/Eurostat
– štatistický úrad Európskej únie so sídlom v Luxemburgu, organizačná zložka Európskej komisie na úrovni generálneho riaditeľstva, ktorej úlohou je predkladať harmonizované štatistické údaje na úrovni celej EÚ a poskytovať štatistické porovnanie regiónov (NUTS) a členských štátov. Ekonomické dáta Eurostatu slúžia ako oficiálny podklad pre rozhodovanie Európskej centrálnej banky a ďalších inštitúcií EÚ v ekonomických otázkach.
:: ekonómia, ekonomika, Európa, štatistika.

/eutanázia
gr. – vykonanie aktu usmrtenia napomáhajúcou osobou.
Eutanáziu treba odlišovať od asistovanej samovraždy.

/eV
– značka elektrónvoltu.

/evakuácia (fyzika)
− odstraňovanie, odstránenie plynu z nádoby; odvzdušňovanie, odvzdušnenie ([14];265).
:: evakuovaný.

/evakuovaný
lat. − taký (uzavretý priestor), z ktorého bol vyčerpaný plyn; vyprázdnený.
:: evakuácia (fyzika), fyzika.

/evaluácia
lat. – odborné posudzovanie, posúdenie úrovne plnenia vopred stanovených kvalitatívnych a kvantitatívnych kritérií, hodnotenie.

/exa-
gr. − značka E − predpona jednotiek desiatkovej sústavy označujúca triliónty násobok (10¹⁸).

/exegéza (teológia)
− hermeneutika zameraná na porozumenie starozákonným a novozákonným textom.

/exobiológia
gr. − astrobiológia − časť biológie, ktorej predmetom sú možnosti existencie života vo vesmíre.

/experiment
lat. − pokus, hlavný prameň nového poznania v rámci experimentálnej vedy. Experiment je presné vedomé zameranie, zasahovanie (činnosť) do chodu prírody, činiteľ, ktorý oproti observačnej vede úplne mení spôsoby vedeckého postupovania. Experimentom experimentálna veda vedome a sústavne zasahuje do prírody, rozličnými spôsobmi na ňu pôsobí a mení ju a tak ju prinucuje, aby podľa povahy zásahu reagovala a menila sa a tým sa otvárala a odkrývala svoje vnútro, teda to, čo je pre samo pozorovanie zakryté a čo sa dá odkryť len prostredníctvom zasahovania ([787];6 –7).
    Keďže existuje viac druho zasahovania do prírody, existuje aj viac druhov experimentov. Ako dôležité sa ukazuje zasahovanie, kde jedna entita (niečo v jednej veci) zasahuje do druhej entity a spôsobuje v nej niečo, čo pred zásahom v nej nebolo; ide tu teda o príčinu a účinok. Takýmto jednosmerným temporálnym zasahovaním sa vytvára chod vecí v prírode a a taký expriment sa nazýva kauzálny experiment ([787];7).
:: experiment dvojštrbinový, experiment fyzikálny, experiment myšlienkový, experiment vedecký, experimentovanie.

/experiment dvojštrbinový
– štrbinový experiment – fyzikálny experiment, na usporiadanie ktorého je potrebný 1. zdroj častíc (napr. elektrónov) alebo vlnenia, 2. doska so štrbinami a 3. tienidlo (detektor). N. Bohr zobrazil usporiadanie tohto experimentu týmto obrázkom:
(Zdroj: [784];314).

    „Pri odkrytých obidvoch štrbinách poskytne výsledná pravdepodobnosť dopadu elektrónov na registračnú platňu interferenčný obrázok..., ktorý pozostáva zo striedania pravdepodobnejších a menej pravdepodobných oblastí dopadu. Ak experiment vykonáme so zakrytou jednou štrbinou alebo dvojštrbinový experiment bude sprevádzaný registráciou preletu elektrónu štrbinou, dostaneme s identickým lúčom elektrónov klasický výsledok... ([122];207 – 208).“
    Dvojštrbinový experiment uskutočnil Th. Young v roku 1803 a potvrdil ním, že svetlo je vlnenie.
– I: Youngov pokus, in: Wikipédia (19012022).
:: fyzika, optika.

/experiment fyzikálny
− fyzikálna metóda, spočívajúca v zámernom navodení fyzikálneho deja s vopred stanovenými podmienkami tak, aby bolo možné tento dej opakovať za presne rovnakých podmienok.
:: experiment dvojštrbinový, experimentovanie fyzikálne, fyzika.

/experiment kauzálny
– experiment, ktorým sa jednosmerným temporálnym zasahovaním vytvára chod vecí v prírode; jeho úlohou a náplňou je pre dané príčiny hľadať jej účinky a pre účinky hľadať príčiny, využívajúc princíp, podľa ktorého z ničoho sa nič nestáva a nič do ničoho neprechádza. Nájdením príčiny alebo účinku sa možnosti experimentu končia a vnútro veci sa týmto experimentom viac bližšie skúmať nedá, a preto kauzálnu vedu nazývame semiteoretickou.

/experiment vedecký
−súčasť empírie spočívajúca v zmiešanej cieľavedomej činnosti (t. j. činnosť pozostávajúcej z praktických i myšlienkových operácií).
(Druhom vedeckého experimentu je aj myšlienkový experiment, ktorý sa však realizuje čisto myšlienkovou činnosťou.)
    V rámci vedeckého experimentu „sa začína sled konečného počtu operácií od východísk (skúsenosti a schopnosti experimentátora, jeho pracovná hypotéza, prístroje a látky a pod.) a končí sa v relatívnom výsledku, ktorý pozostáva zo zovšeobecnenia nameraných hodnôt, z formulovania vedeckých zákonov, hypotéz a pod.“ ([452];29 − 30).
:: experiment fyzikálny, experiment myšlienkový, veda.

/experimentácia
lat. – proces, pri ktorom sa vykonávajú kontrolované testy alebo pokusy s cieľom overiť alebo vyvrátiť hypotézu. V rámci experimentu sa manipuluje s jednou alebo viacerými premennými, aby sa zistilo, ako tieto zmeny ovplyvňujú výsledok. Tento proces je kľúčový v mnohých vedeckých disciplínach, pretože umožňuje vedcom získať dôkazy o príčinných vzťahoch medzi rôznymi javmi.

/experimentovanie
lat. − uskutočňovanie experimentov.
:: objekt skúmaný, prístroj experimentálny, zariadenie experimentálne.

/experimentovanie fyzikálne
– uskutočňovanie fyzikálnych experimentov.
:: fyzika, skúmanie fyzikálne.

/exponent
lat. – mocniteľ.
:: matematika.

/expozícia
lat. – „súbor zbierkových predmetov vrátane ich faksimílií, kópií, replík a reprodukcií a predmetov kultúrnej hodnoty, ktoré nie sú odborne spravované múzeom alebo galériou, vrátane ich faksimílií, kópií, replík a reprodukcií, ktoré sú zostavené do tematického celku s cieľom ich verejnej prezentácie a sprístupnenia“ (Zákon č. 206/2009 Z. z. Zákon o múzeách a o galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty, Čl. I § 2 (8)).

/extáza
gr. – prestávanie prirodzenej činnosti zmyslov na základe mystického zážitku.

/extrapolácia
lat. – približný výpočet hodnôt funkcie v bodoch ležiacich mimo daného intervalu <a, b> pomocou hodnôt funkcie v bodoch a, b, prípadne aj v ďalších bodoch intervalu <a, b>.

/extremitas (anatómia človeka)
– končatina, koniec.

/ezoterika
gr. – okultizmus, tajná veda – oblasť alternativistiky, ktorej predmetom sú (neprebádané) tajomstvá. Kniha [171];135 rozlišuje pasívnu stránku ezoteriky – mystiku a aktívnu stránku ezoteriky – mágiu.
Do ezoteriky zahrnujú aj tieto oblasti:
        alchýmia,
        astrológia,
        antropozofia,
        teozofia,
        angelológia,
        mantika
            astromancia,
            geomancia,
            haruspícium,
            chiromancia,
            metopozoskopia,
            kartomantika
                tarot
                madžong
        čarodejníctvo,
        kabala,
        numerológia,
        gnóza,
        grafológia,
        hermetika,
        parapsychológia...
:: svetlo (ezoterika).

F-apendix

/f (matematika)
– značka funkcie.
:: funkcia, matematika.

/f:M → N
− zápis, ktorý čítame: „f je funkcia množiny M do množiny N“; zápis sa používa v lineárnej algebre a znamená, že f je funkcia definovaná na množine M s hodnotami v množine N. Množina M sa nazýva definičný obor funkcie a označuje sa znakom Df. Množina N sa nazýva obor hodnôt funkcie a označuje sa Hf.
:: funkcia, matematika.

/fabula
lat. – dej „čistý“, bez osobitného kompozičného spracovania; v podstate tematika rozprávania ([167];356).
:: teória literatúry.

/faktor kriminogénny
– akýkoľvek faktor, ktorý prispieva k vzniku a rozvoju kriminality. Tieto faktory môžu byť rôzneho charakteru a často sa delia na:

Sociálne faktory: Napríklad chudoba, nezamestnanosť, nízka úroveň vzdelania, sociálna nerovnosť a zlé životné podmienky.
Psychologické faktory: Zahŕňajú osobnostné črty, ako sú agresivita, impulzivita, nízka sebaúcta alebo psychické poruchy.
Rodinné faktory: Dysfunkčné rodinné prostredie, zneužívanie v detstve, nedostatok rodičovskej kontroly a podpory.
Kultúrne a spoločenské faktory: Normy a hodnoty spoločnosti, ktoré môžu podporovať alebo tolerovať kriminálne správanie.
Ekonomické faktory: Finančné problémy, nedostatok príležitostí na legálny zárobok a ekonomická nestabilita12.

Tieto faktory môžu pôsobiť samostatne alebo v kombinácii, čím zvyšujú pravdepodobnosť, že sa jedinec dopustí trestného činu.
:: kriminalita, právo.

/faktúra (hudba)
– spôsob usúvzťažnenia melodickej (lineárnej) a harmonickej (vertikálnej) zložky hudobného diela.

/fantazmagória
gr. − výplod fantázie, prízrak, mam, vidina; zdanie, halucinácia.

/farad
vm − značka F – odvodená jednotka SI.
:: fyzika.

/farba
  – vlastnosť predmetov vnímaná zrakom.
    Všetky okom vnímané farby môžeme rozdeliť do dvoch skupín:
         • achromatické farby;
         • chromatické farby.
    Achromatickými farbami sa nazývajú tieto farby: biela, čierna a všetky odtiene sivej medzi nimi; jedna od druhej sa odlišujú iba svetlosťou. Všetky ostatné farby sú chromatické. Chromatické farba sa odlišujú jedna od druhej
         • tónom;
         • svetlosťou;
         • sýtosťou.
:: I: Zoznam farieb, in: Wikipédia, Zoznam názvov farieb, in: Wikipédia.

/farba (fyzika)
– vlastnosť spektrálneho zloženia žiarenia.

/farba (psychofyziológia)
− vnem vyvolaný vstupom viditeľného svetla určitej vlnovej dĺžky do oka, resp. označenie jednej z častí viditeľného svetla, ktorá po dopade do oka vyvoláva viac či menej podobný psychofyziologický vnem. Interval spektra vlnových dĺžok viditeľného svetla je pre ľudí v rozsahu 380 až 780 nm.

/farba nerastu
– fyzikálna vlastnosť nerastu vyplývajúca z jeho chemického zloženia.
    Podľa kritéria farebnosti sa nerasty delia na:
            nerasty idiochromatické,
            nerasty alochromatické,
            nerasty pleochroické.
:: minerál, mineralógia.

/farmácia
gr. – lekárnictvo – zdravotnícky odbor vedecky i prakticky sa zameriavajúci na výskum liečiv a liekov – získava liečivá, pretvára ich na lieky a vydáva ich v čase potreby, v potrebnom množstve a predpísanej akosti s cieľom plniť preventívnu, diagnostickú alebo terapeutickú úlohu.
    Do kompetencie farmácie spadá:
            získavanie vedeckých poznatkov o liečivách a liekoch,
            hodnotenie a kontrola akosti liečiv a liekov,
            výroba a rozdeľovanie liečiv a liekov,
            organizácia a a riadenie farmaceutických funkcií,
            výchova a výučba odborníkov pre výkon farmaceutických funkcií,
            získavanie, skladovanie a využívanie dokladov o výkone farmaceutických funkcií a odvetví.
    Farmácia zahrnuje tieto disciplíny:
            farmakológia,
            farmakognózia,
            farmaceutická chémia,
            kontrola liečiv,
            farmaceutická technológia,
            sociálna farmácia,
            lekárenstvo.
:: medicína.

/faunistika
lat. – náuka o faune, odbor zoológie, ktorý sa zaoberá rozšírením jednotlivých druhov alebo skupín fauny na určitom území.

/fáza (fyzika)
– sústava v rovnovážnom stave, majúca všade rovnaké fyzikálne i chemické vlastnosti, napr. rovnakú hustotu, štruktúru a ďalšie.

/fáza kmitania (fyzika)
– okamžitý stav kmitania.

/fáza Mesiaca
− tvar osvetlenej časti Mesiaca viditeľnej zo Zeme.
− I: Fáza Mesiaca, in: Wikipédia.

/fázor (fyzika)
– časový vektor, komplexná veličina vyjadrujúca harmonický priebeh. Fázor sa graficky znázorňuje úsečkou, ktorej dĺžka zodpovedá maximálnej hodnote (amplitúde) zobrazovanej veličiny, smer fázoru je daný uhlom, ktorý zviera úsečka s kladným smerom osi x, orientácia fázoru sa vyznačuje šipkou na konci úsečky. Fázor umožňuje jednoduchšie výpočtové a grafické riešenie elektrických obvodov striedavého prúdu s harmonickým priebehom veličín.

/február
lat. – druhý mesiac v roku nasledujúci po januári a predchádzajúci marcu. Február má dĺžku 28 dní, v priestupnom roku 29 dní.
:: rok kalendárny.

/Federálny rezervný systém
− angl. Federal Reserve System, neformálne FED − centrálny bankový systém Spojených štátov amerických založený v roku 1913 s cieľom kontrolovať peňažnú bázu a cez ňu ponuky peňazí, zdokonalenie kontroly bánk a poskytovanie zariadení na diskont cenných papierov; v súčasnosti reguluje a kontroluje celú bankovú sústavu. Je to sústava viacerých bánk a súvisiacich inštitúcií vedno tvoriacich centrálnu banku USA.
    V priebehu 20-tych rokov 20. storočia FED nadviazal silné vzťahy s Bank of England.

/fejtón
fr. – beletristický žáner, ktorého podstatou je ľahšia, prístupnejšia forma prejavu, ktorý vychádza zo skutočných udalostí a javov; jeho funkcia je nenápadne a do značnej miery nepriamo vyjadriť osobné stanovisko: z beletristických žánrov je najviacej pod vplyvom píšúceho subjektu; je to duchaplné a vtipné rozprávanie o aktuálnej veci. Môže sa končiť vtipnou, prekvapujúcou pointou, ale pointa, zmysel môže byť aj nenápadne rozprestretý a zakomponovaný v celom texte. Jednou z dominantných znakov fejtónu je adresnosť a zámer. Kompozícia fejtónu sa vyznačuje cyklickosťou a v konečnej podobe je to „obrázok“. Jeho kompozičná kostra býva niekedy zvláštna, napr. formy bájky, dialógu, karikatúry, rozprávky a podobne. Fejtón býva koncentrovaný a nečlenený ([190];155 – 156).

/fenomén múzejný
– výsledok muzealizácie a súčasť ľudskej kultúry tvoriaca hlavnú súčasť predmetu muzeológie.

/fenomén vulkanický
– prejav sopečnej činnosti.

/féodalité
fr. – feudálne zriadenie; feudum, manská povinnosť.
:: feudalizmus.

/feudalizmus (história nemecká 2. pol. 19. stor.)
– komplex právnych, politických, vojenských a hospodárskych štruktúr, na ktorých spočíval stredoveký štát ([745];8).

/feudalizmus (historiografia)
– „komplex hospodárskych, politických, cirkevných a sociálnych javov, na ktorých bol vybudovaný stredoveký štát a spoločnosť. Najvšeobecnejšou charakteristikou tohto komplexu javov je, že pomerne úzka a hierarchicky diferencovaná privilegovaná vrstva spoločnosti ovláda prostredníctvom osobných vzťahov ostatné (predovšetkým vidiecke) obyvateľstvo, ktoré jej zabezpečuje materiálne podmienky existencie. V užšom zmysle slova sa pod týmto pojmom (JP sc. feudalizmus) rozmie súbor inštitúcií lénneho práva“ ([745];9).

/Feynman, Richard
(11. 5. 1918 Queens, New York, USA − 15. 2. 1988 Los Angeles, Kalifornia) − americký fyzik, ktorý sa zaslúžil o rozvoj kvantovej elektrodynamiky, fyziky supratekutosti tekutého hélia a časticovej fyziky; nositeľ Nobelovej ceny (1965).

D: The Principle of Least Action in Quantum Mechanics, 1942 (dizertácia); (spolu s J. A. Wheelerom) Interaction with the Absorber as the Mechanism of Radiation, 1945; A Theorem and its Application to Finite Tampers, 1946; spolu s T. A. Weltonom) Neutron Diffusion in a Space Lattice of Fissionable and Absorbing Materials, 1946; (spolu s N. Metropolisom a E. Tellerom) Equations of State of Elements Based on the Generalized Fermi-Thomas Theory, 1947; Space-time approach to non-relativistic quantum mechanics, 1948; A Relativistic Cut-Off for Classical Electrodynamics, 1948; (spolu s J. A. Wheelerom) Classical Electrodynamics in Terms of Direct Interparticle Action, 1949; The theory of positrons, 1949; Space-Time Approach to Quantum Electrodynamic, 1949; Mathematical formulation of the quantum theory of electromagnetic interaction, 1950; An Operator Calculus Having Applications in Quantum Electrodynamics, 1951; The λ-Transition in Liquid Helium, 1953; (spolu s F. de Hoffmannom a R. Serberom) Dispersion of the Neutron Emission in U235 Fission, 1955; Science and the Open Channel, 1956; (spolu s M. Cohenom) Theory of Inelastic Scattering of Cold Neutrons from Liquid Helium, 1957; (spolu s F. L. Vernonom a R. W. Hellwarthom) Geometric representation of the Schrödinger equation for solving maser equations, 1957; Plenty of Room at the Bottom, 1959; Lectures on Physics, odprednášané 1961–1964; (spolu s R. S. Edgarom, S. Kleinom, I. Lielausisom a C. M. Steinbergom) Mapping experiments with r mutants of bacteriophage T4D, 1962; What is Science?, 1966; The Development of the Space-Time View of Quantum Electrodynamics, 1966; Structure of the proton, 1974; (R. Leighton ed.) Surely You're Joking, Mr. Feynman!: Adventures of a Curious Character, 1985; Cargo Cult Science, 1974; Effective classical partition functions, 1986; Rogers Commission Report, Volume 2 Appendix F – Personal Observations on Reliability of Shuttle, 1986; (R. Leighton ed.) What Do You Care What Other People Think?: Further Adventures of a Curious Character, 1988; Six Easy Pieces: Essentials of Physics Explained by Its Most Brilliant Teacher, 1994; (Ch. Sykes ed.) No Ordinary Genius: The Illustrated Richard Feynman, 1996; Six Not So Easy Pieces: Einstein's Relativity, Symmetry and Space-Time, 1997; The Meaning of It All: Thoughts of a Citizen Scientist, 1998; (J. Robbins ed.) The Pleasure of Finding Things Out: The Best Short Works of Richard P. Feynman, 1999; (ed. L. M. Brown) Selected Papers of Richard Feynman: With Commentary. 20th Century Physics, 2000; (T. Hey a R. W. Allen ed.) Feynman Lectures on Computation, 2000; (R. Leighton, W. W. Norton a kol. ed.) Classic Feynman: All the Adventures of a Curious Character, 2005; The Feynman Lectures on Physics including Feynman's Tips on Physics: The Definitive and Extended Edition, 20052.

:: atóm (Feynman, R.), fyzika.

/Field, John
(26. 7. 1782 Dublin – 23. 1. 1837 Moskva) – írsky hudobný skladateľ, klavirista a hudobný pedagóg, priekopník žánru nokturna. Ovplyvnil F. Chopina, J. Brahmsa, R. Schumanna, F. Liszta.
:: biedermeier, hudba.

/filatelia
fr. < gr. − filatelistika – odbor zberateľstva spočívajúci v sústavnom zbieraní a štúdiu poštových cenín, známok, odtlačkov pečiatok a ostatných druhov filatelistického materiálu; záľuba so silným poznávacím, výchovným a spoločenským potenciálom ([840];2).
− I: Filatelistický slovník.

/film
angl. – 1. acetylcelulózový pás, na ktorý je nanesená citlivá vrstva a niektoré ďalšie (izolačné, ochranné) vrstvy, pri farebnej fotografii je emulzia mnohovrstvová. Podľa druhu emulzie sa film delí na farebný film a čiernobiely film (negatívny, pozitívny, diapozitívny a špeciálny), ďalej na málo-, stredne- a vysokocitlivý, z hľadiska formátu na mikrofilm, kinofilm, stredný (svitkový) a veľký (plochý) film;
2. ucelené dielo ako výsledok špecifickej umeleckej resp. tvorivej činnosti;
3. filmové umenie.
:: filmológia.

/filmológia
angl.+gr. – filmová veda – je umenovedná a kulturologická disciplína, ktorá skúma film, filmové umenie a kinematografiu.

/filológ
gr. − doslova: milovník slova − odborník vo filológii.

/filológia
gr. – veda o národných jazykoch a literatúrach, zahrnujúca o. i. aj kritický rozbor a vydávanie textov literárnych diel.
:: filológia klasická, lingvistika, slavistika, veda literárna.

/filológia klasická
– grécka a latinská filológia – štúdium latinského a gréckeho jazyka antického obdobia a nimi písaných literatúr (gréckej a rímskej literatúry).
    Klasická filológia sa člení na
            grécistiku
            a
            latinistiku.
    Za súčasť klasickej filológie sa považuje aj skúmanie antickej filozofie, náboženstva, mytológie a starovekej vedy, ktorému predchádza filologický rozbor filozofického, náboženského, mytologického alebo vedeckého textu.
    Susednými disciplínami klasickej filológie sú:
            antické dejiny,
            klasická archeológia,
            mykenológia,
            byzantológia,
            egyptológia...
    Vedľajšími disciplínami klasickej filológie sú:
            rétorika,
            poetika,
            metrika, dejiny antického divadla,
            dejiny športu v antike,
            dejiny hudby antických spoločností,
            prosopografia...
    Pomocnými disciplínam klasickej filológie sú:
            textová kritika,
            edičná kritiky,
            grécka a rímska epigrafika,
            papyrológia,
            antická numizmatika,
            antická chronológia,
            antická metrológia,
            historická geografia,
            antická paleografia ([777]).
:: latinčina, starogréčtina.

/filozofia
gr. – p. filozofia, in: Lexikón.

/Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
− jedna z trinástich fakúlt Univerzity Komenského, ktorá vznikla v roku 1921 za aktívnej pomoci profesorov Karlovej univerzity.
    Fakultu tvoria tieto katedra a pracoviská:
                Katedra andragogiky
                Katedra anglistiky a amerikanistiky
                Katedra archeológie
                Katedra archívnictva a pomocných vied historických
                Katedra dejín výtvarného umenia
                Katedra estetiky
                Katedra etnológie a kultúrnej antropológie
                Katedra filozofie a dejín filozofie
                Katedra germanistiky, nederlandistiky a škandinavistiky
                Katedra hudobnej vedy
                Katedra jazykov
                Katedra klasickej a semitskej filológie
                Katedra knižničnej a informačnej vedy
                Katedra kulturológie
                Katedra logiky a metodológie vied
                Katedra maďarského jazyka a literatúry
                Katedra marketingovej komunikácie
                Katedra pedagogiky
                Katedra politológie
                Katedra porovnávacej religionistiky
                Katedra psychológie
                Katedra romanistiky
                Katedra ruského jazyka a literatúry
                Katedra slovanských filológií
                Katedra slovenských dejín
                Katedra slovenského jazyka
                Katedra slovenskej literatúry a literárnej vedy
                Katedra sociológie
                Katedra všeobecných dejín
                Katedra východoázijských štúdií FiF UK v Bratislave
                Katedra žurnalistiky
                Rakúsky ústav pre východnú a juhovýchodnú Európu
                STIMUL (Centrum informatických a vzdelávacích služieb Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave)
                Studia Academica Slovaca
                Ústredná knižnica, Bratislava

/filter polarizačný
– špeciálny materiál, ktorý prepúšťa iba svetlo určitej polarizácie a ostatné zložky s inou polarizáciou neprepustí vôbec ([122];423).
:: fyzika.

/financie
fr. − súčasť predmetu finančnej vedy tvorená peňažnými (finančnými) vzťahmi, ktoré vznikajú pri tvorbe, rozdeľovaní a používaní peňažných prostriedkov (fondov). Tieto peňažné vzťahy sa niekedy označujú aj ako peňažné transakcie.
:: Business Intelligence (BI), ekonómia, ekonomika, finančníctvo, majetok dlhodobý, hospodárstvo finančné, investovanie finančné, majetok dlhodobý finančný (DFM), majetok dlhodobý hmotný (DHM), majetok dlhodobý nehmotný, masa peňažná, peniaze, peniaze (právo), platba, platenie, platidlo, platiteľ, produkt finančný, prostriedky finančné, správa finančná, subjekt ekonomický, systém ekonomický (finančníctvo), tok finančný, trh finančný, tok finančný čistý, zdroje finančné.

/financie verejné
– neoddeliteľná súčasť hospodárskej politiky štátu tvorená súborom finančných vzťahov a operácií, ktoré zahŕňajú príjmy a výdavky štátu, územných samospráv a iných verejnoprávnych subjektov. Ich hlavnou úlohou je zabezpečiť financovanie verejných potrieb a služieb, ako sú školstvo, zdravotníctvo, infraštruktúra a bezpečnosť.

Verejné financie plnia niekoľko kľúčových funkcií:

Alokačná funkcia: Zabezpečuje efektívne rozdelenie zdrojov na verejné statky a služby, ktoré trh nedokáže poskytnúť efektívne, napríklad verejná doprava alebo obrana.
Redistribučná funkcia: Pomáha znižovať sociálne a ekonomické nerovnosti prostredníctvom daní a sociálnych transferov.
Stabilizačná funkcia: Pomáha udržiavať ekonomickú stabilitu a rast prostredníctvom fiškálnej politiky↑, ktorá zahŕňa reguláciu verejných výdavkov a príjmov.

:: politika fiškálna.

/finančníctvo
fr. − financie, finančná sústava, finančná politika, finančné hospodárstvo, finančná správa a finančná veda.
:: Business Intelligence (BI), daň z pridanej hodnoty (DPH), ekonómia, jednotka účtovná (finančníctvo), majetok dlhodobý, majetok dlhodobý finančný (DFM), obdobie účtovné (finančníctvo), správa finančná, systém ekonomický (finančníctvo), účtovníctvo, účtovníctvo podvojné.

/firma (ekonómia)
– podnik – jeden zo základných subjektov trhovej ekonomiky.
:: ekonomika trhová, podnik obchodný.

/F-kľúč (hudba)
– basový kľúč, ktorý označuje polohu noty „f“ (malé f) na 4. čiare notovej osnovy:

/flexia (lingvistika)
− ohýbanie, skloňovanie a časovanie.

/flops
angl. − FLOPS (FLoating-point Operations Per Second) − počet operácií v pohyblivej rádovej čiarke za sekundu; meradlo výpočtovej výkonnosti počítača.
    V júni 2018 sa uvádza americký superpočítač Summit firmy IBM a Nvidia s výkonom 200 petaflops; má 4608 uzlov (samostatných výpočtových jednotiek (zdroj 29. 8. 2019: https://vat.pravda.sk/technologie/clanok/472917-najvykonnejsi-pocitac-sveta-maju-opat-americania-pomoze-pri-vyskume-rakoviny/).
:: informatika, výkon počítača.

/flóra endemická
– flóra vyskytujúca sa iba na špecifickom území a nikde inde.
:: ekológia, endemizmus.

/fluktuácia
lat. – oscilácia hodnôt veličín okolo strednej hodnoty.

/folklór
− tradičná ľudová kultúra spočívajúca v pretváraní zlého na dobré alebo škaredého na krásne kolektívnou tvorbou ľudu. Folklór je predmetom etnografie a folkloristiky.
:: folklór slovesný, folkloristika, kultúra.

/folklór slovesný
− slovesná súčasť folklóru vyznačujúca sa
            ústnosťou (ústnym podávaním diel alebo ich variantov v danej lokalite),
            kolektívnosťou (participáciou viacerých ľudí na tvorbe),
            anonymnosťou (neznámosťou autora alebo autorov),
            reprezentatívnosťou (usúvzťažnením s tradíciami etnika, národnosti, národa...).
    Slovesný folklór zahrnuje literárne druhy (lyriku, epiku, dramatiku) alebo literárne typy (poézia, próza, dráma) a literárne žánre a žánrové formy:
            ľudovú lyriku alebo poéziu (obradné, ľúbostné, pracovné, zbojnícke, regrútske, vojenské piesne, uspávanky, verbovačky);
            ľudovú epiku alebo prózu: ľudová balada, ľudové rozprávky (čarovné, zvieracie, legendové, realistické, dobrodružné, humoristické), povesti, anekdoty;
            krátke formy ľudovej slovesnosti (príslovia, pranostiky, porekadlá, hádanky, vyčítanky, rečňovanky);
            ľudovú dramatiku alebo drámu: obradové hry, koledové hry, ľudové divadlo (trojkráľové hry, betlehémy, bábkové hry).
:: literatúra, slovesnosť ľudová.

/folkloristika
angl. − veda, ktorej predmetom je folklór.
:: etnografia.

/fond
fr. – súhrn materiálových alebo finančných prostriedkov, ktoré sú určené výlučne na konkrétny cieľ. Fond má charakter samostatnej právnickej osoby.
:: fond (právo finančné), fond (účtovníctvo), fond hedžový, fond investičný, Fond na podporu umenia, fond pôdny, fond zbierkový.

/fond (právo finančné)
– „v najširšom zmysle peňažné prostriedky sústredené na osobitne určený účel ich použitia. Fond sa zväčša chápe v jeho inštitucionalizovanej podobe ako právnická osoba, ktorá spravuje zverené a sústredené peňažné prostriedky no vopred určený účel a pri ich používaní sa riadi vopred ustanovenými pravidlami“ ([389];139).

/fond (účtovníctvo)
– aktíva právnickej osoby.

/fond hedžový
– špeciálny investičný fond takmer nepodliehajúci regulácii a prinášajúci buď vysoký výnos alebo vysokú stratu.

/fond investičný
– akciová spoločnosť, získavajúca prostriedky pre investovanie z úpisov akcií, nakupovaných investormi (investor je tu aj akcionárom).
:: ekonómia, fond hedžový.

/Fond na podporu umenia
– „verejnoprávna inštitúcia zabezpečujúca podporu umeleckých aktivít, kultúry a kreatívneho priemyslu, ktorá vznikla na základe zákona č. 284/2014 Z. z. Fond nahrádza podstatnú časť dotačného systému ministerstva kultúry a je nezávislý od ústredných orgánov štátnej správy, pričom jeho hlavným poslaním je podpora „živého“ umenia a kultúry. Fond poskytuje finančné prostriedky najmä na tvorbu, šírenie a prezentáciu umeleckých diel; podporu medzinárodnej spolupráce; na vzdelávacie programy v oblasti umenia, kultúry a kreatívneho priemyslu; na štipendiá pre fyzické osoby, ktoré sa tvorivo, či výskumne podieľajú na rozvoji umenia a kultúry“ (zdroj: Slovník pojmov, in: u.fond na podporu umenia (26122020)).
:: umenie.

/fond pôdny
– súhrn výmery pôd na určitom území, napr. na zemí štátu, oblasti, podniku...

/fond pôdny poľnohospodársky
– časť pôdneho fondu tvorená týmito zložkami:
            poľnohospodárska pôda,
            orná pôda,
            chmeľnice,
            vinice,
            záhrady,
            sady,
            lúky,
            pasienky,
            pôda, ktorá nie je dočasne obrábaná,
            rybníky s chovom rýb, vodnej hydiny,
            nepoľnohospodárska pôda, ktorá je dôležitá pre zabezpečenie poľnohospodárskej výroby (poľné cesty, pozemky so zariadením dôležitým pre poľné závlahy, vodné nádrže, odvodňovacie priekopy, ochranné terasy...)

/fond zbierkový
– „súbor všetkých zbierkových predmetov a zbierok múzea alebo galérie systematicky usporiadaný na základe odborných kritérií, ktorý v komplexnosti vyjadruje zameranie a špecializáciu múzea alebo galérie. Je súčasťou vedomostného systému múzea alebo galérie“ (Zákon č. 206/2009 Z. z.Zákon o múzeách a o galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb., Čl. I, § 2 (4) 28.4.2021).

/fonendoskop
gr. – „prístroj s rezonátorom na zosilnenie zvuku, ktorý sa používa na sluchové vyšetrenie činnosti pľúc a srdca“ ([14];298). Fonendoskop sa skladá z rezonančnej membrány, ktorá má lievikovitý tvar a prikladá sa na telo a z dvoch gumených alebo plastových hadičiek, ktoré pokračujú kovovými rúrkami do tzv. olív (ušné vložky), ktoré si vyšetrujúci vkladá do uší.
:: medicína.

/fonetika
gr. − časť lingvistiky, ktorej predmetom sú zvuky ľudskej reči z hľadiska ich utvárania, kvality a funkcií v komunikačnom procese.

/forma hudobná
– zovšeobecnený stavebný postup na vytváranie ucelených a zmysluplných hudobných celkov najčastejšie z viacerých ohraničených menších celkov s presnou schémou vzájomných vzťahov (piesňová, rondová, sonátová forma, fúga a ďalšie).
:: hudba.

/forma literárna
– spôsob realizácie literárneho druhu. Rozlišujú sa tieto literárne formy:
            próza
            poézia (cf. [167];173)
:: teória literatúry.

/forma organizačná
– forma organizovania.

/forma sonátová
– jeden z hlavných no relatívne mladších typov hudobných foriem, založený na kontraste dvoch alebo viacerých myšlienok a na rozvedení tohto kontrastu v priebehu skladby. Je to charakteristický typ hudobnej formy, založenej na využití viacerých samostatných myšlienok, ako aj typ hudobnej formy, v ktorej sú organicky diferencované úseky s expozičnou a evolučnou hudbou.
    Vznik sonátovej formy je úzko spätý s vývinom inštrumentálnej hudby: názov sonata sa používal v 17. storočí na označenie inštrumentálnej skladby na rozdiel od skladby vokálnej zvanej cantata alebo canzona ([385];85).
:: hudba, sonata, sonáta.

/forma štátu
– podoba štátu v súlade s organizovaním štátnej moci alebo s usporiadaním vzťahov medzi jednotlivými zložkami štátnej moci. Formu štátu určuje spravidla ústava.
    Z hľadiska formy štátu sa rozlišuje:
                monarchia,
                republika.

/formalizmus matematický
– jednotný matematický jazyk pre opis teoretických a z nich odvodených praktických problémov tvorený súborom syntaktických a sémantických pravidiel pre opis nejakej oblasti reality.
:: fyzika, matematika.

/formant
lat. – stvárňujúcno, špecifikujúcno, vytvárajúcno a podobne.

/formant (akustika)
– „frekvenčné pásmo charakteristické pre danú farbu vnemu zvuku (predovšetkým reči)“ ([14];300).
:: akustika.

/formant (hudba)
– jedna zo zložiek, rozhodujúcich o farbe zvuku, tvorená frekvenčnou oblasťou charakteristickou pre každú samohlásku alebo pre tóny určitého hudobného nástroja (cf [153];1001).
:: hudba.

/formant (lingvistika)¹
– slovotvorný prvok, kmeňotvorná prípona, „hláskový útvar vytvárajúci z tvaroslovného al. slovotvorného základu slovný tvar al. slovo (napr. predpona, prípona)“ ([153];1001).
:: lingvistika.

/formant (lingvistika)²
– formantová štrutúra – „tón tvoriaci akustickú podstatu hlásky“ ([153];1001), „charakteristický tón tvoriaci podstatnú zložku a ráz hlásky“ ([14];300).
:: lingvistika.

/formant (psychológia)
– „špecifický tón ústnej rezonančnej dutiny“ ([14];300).
:: psychológia.

/formatio (anatómia človeka)
– útvar.

/formula (latinčina)
− 1. podoba 2. pravidlo, predpis, zásada 3. právnická formula 4. výmer, definícia 5. právny vzťah 6. zmluva (ex formulā podľa zmluvy) 7. zoznam ([497];247).

/formula (matematika)
− vzorec, formulácia, predpis (ako vyriešiť matematickú úlohu), rovnica.

/formula matematická
− symbolický zápis matematického tvrdenia. Z daných matematických formúl možno tvoriť nové matematické formuly pomocou logických spojok a kvantifikátorov ([446];21).
:: formula matematická (Frege, G.), matematika.

/Forrester, Jay Wright
(14. 7. 1918 Anselmo, Custer County, Nebraska, USA − 16. 11. 2016 Condord, Massachussetts, USA) − americký informatik a systemológ, zakladateľ systémovej dynamiky.

/fotoefekt
gr. + lat. – fotoelektrický jav – fyzikálny jav, spočívajúci vo vytrhávaní elektrónov z povrchu kovov pomocou žiarenia. A. Einstein v roku 1905 vysvetlil tento jav zložením žiarenia z oddelených kvánt alebo častíc (neskôr nazvaných fotóny). Energia fotónu sa spotrebuje na vytrhnutie elektrónu a na jeho kinetickú energiu. Ak fotón daného žiarenia nemá energiu (frekvenciu) dostatočnú na vytrhnutie elektrónu, fotoefekt sa nedostaví.
:: fyzika.

/fotografia
gr. − 1. náuka o zhotovovaní trvalých obrazových záznamov pomocou účinku svetla (žiarenia) na vrstvy s vhodnými chemickými zlúčeninami 2. praktická činnosť fotografovania 3. fotografický obraz alebo snímka (cf. [14];303).
:: dielo fotografické.

/fotografovanie
gr. − zachytávanie obrázkov fotografickým aparátom; zaoberanie sa touto činnosťou.
:: dielo fotografické.

/fotokatóda
– angl. photocathode – povrchový materiál, ktorý premieňa svetlo (fotóny) na elektróny pomocou fotoelektrického javu. Keď svetlo dopadne na fotokatódu, uvoľní elektróny, ktoré môžu byť následne detegované a zosilnené v zariadeniach, ako sú fotonásobiče, fototrubice a obrazové zosilňovače.
    Fotokatódy sa často používajú v aplikáciách, kde je potrebná vysoká citlivosť na svetlo, napríklad v astronómii, medicíne a fyzike. Ich účinnosť sa meria pomocou kvantovej účinnosti, ktorá udáva pomer medzi počtom emitovaných elektrónov a počtom dopadajúcich fotónov.

/fotometria
gr. − časť optiky, ktorej predmetom je meranie svetelných veličín, napr. intenzity svetla, jasu, osvetlenia atď.
:: číslo Abbeho (fotometria).

/fotonásobič
– angl. photomultiplier – veľmi citlivý detektor svetla, ktorý dokáže zachytiť aj veľmi slabé optické signály. Funguje na princípe fotoelektrického javu a násobenia elektrónov.
    Keď fotón dopadne na fotokatódu↑ vo vnútri fotonásobiča, uvoľní elektrón. Tento elektrón je následne urýchlený a nasmerovaný na sériu dynód (elektród), kde každý dopad elektrónu spôsobí uvoľnenie viacerých sekundárnych elektrónov. Tento proces sa opakuje, čím sa počet elektrónov exponenciálne zvyšuje, až kým nedosiahne anódu, kde sa vytvorí silný elektrický signál.
    Photomultipliery sa používajú v rôznych aplikáciách, ako sú:

Astronómia: Detekcia slabých svetelných signálov z vesmíru.
Medicína: V diagnostických zariadeniach, ako sú PET skenery.
Fyzika: V experimentoch na detekciu častíc a meranie žiarenia

/fotón
gr. – diskrétna častica svetla, kvantum svetla.
:: fotoefekt, fyzika, jav fotoelektrický, svetlo (fyzika), vznik fotónu.

/fotón (fyzika kvantová)
− minimálne energetické kvantum elektromagnetického poľa ([491];2).
:: svetlo (fyzika), vznik fotónu, zrážka elektrónu s fotónom (fyzika tuhých látok).

/fotonásobič
– angl. photomultiplier – fotoelektrický násobič, násobič elektrónov – detektor žiarenia, ktorý sa požíva vo fyzike častíc na registrovanie a zosilňovanie žiarenia v ultrafialovej viditeľnej a blízkej infračervenej časti spektra.
:: detektor scintilačný, fyzika.

/fotonika
gr. − prierezová technológia zahrnujúca generovanie svetla, jeho vedenie, manipuláciu so svetlom, detekciu svetla, zosilňovanie svetla a jeho využívanie v aplikáciách, pričom pod termínom svetlo sa mieni aj mikrovlná a ultrafialová časť spektra a rentgenové žiarenie.

/fotonika mikrovlnná
(angl. microwavephotonics, rus. радиофотоникa) − technológia vyvíjaná na báze fotoniky a mikroelektroniky. Mikrovlnná fotonika vyžaduje materiály, ako napr. arzenid galitý, ktorý je schopný premieňať elektrinu priamo na svetlo.

/Fourier, Jean-Baptiste Joseph
(21. 3. 1768 Auxerre, Yonne, Francúzsko – 16. 5. 1830 Paríž) – francúzsky matematik a fyzik, ktorý sa najviac preslávil svojou prácou na Fourierových radoch a Fourierovej transformácii. Fourierova práca mala obrovský vplyv na matematiku a fyziku, najmä v oblasti analýzy a teórie tepla.
:: fyzika, matematika, rady Fourierove.

/Francúzsko
– krajina v západnej Európe pri Atlantickom oceáne.
– I: Francúzsko, in: Wikipédia.
:: babeufizmus, filozofia francúzska, francúzština, história, revolúcia francúzska, Veľká francúzska revolúcia.

/francúzština
– francúzsky jazyk – jazyk galskej podskupiny románskych jazykov, úradný jazyk vo Francúzsku, Belgicku (Valónsku), Švajčiarsku (popri nemčine a rétorománčine), Monaku, , v Luxembursku (popri nemčine a luxemburčine) a v bývalých francúzskych kolóniách, v terajších zámorských departementoch a teritóriách (Kanada, Haiti, Malé Antily,, Francúzska Guyana, Réunion...). Oficiálny jazyk OSN.

/frazeografia
gr. – aplikovaná disciplína, ktorej predmetom je teória a prax tvorby frazeologických slovníkov a vôbec zhromažďovanie a opis frazeologického výraziva.

/Frech, Karl Hugo
(9. 9. 1883 Stuttgart-Gaisburg – 27. 7. 1945 v blízkosti Steyru (Rakúsko) – bratislavský maliar a grafik (záznam o jeho prisťahovaní sa do Bratislavy je z 10. 11. 1914), ktorého pôvodnú zbierku obsahujúcu okolo 600 malieb, akvarelov, grafík, skíc a kresieb spravuje Galéria mesta Bratislavy. Frechovo dielo sa kĺže na hranách umenia a dokumentu a pripomína poetickú podobu medzivojnovej Bratislavy s jej malebnými zákutiami. Frech „topograficky presne zaznamenal atmosféru mesta“. „Karl Frech vo svojich maľbách často využíval drobné „vangoghovské“ ťahy štetcom v jasných a sviežich farbách, ktoré akoby imitovali grafickú techniku. Ťahy dláta v drevorezoch, vrypy do linorytov či kombinácie farieb s čiernym papierom dodávajú jeho dielam neopakovateľnú atmosféru a rozprávkový charakter dnes už neexistujúcich starých zákutí a uličiek, ktoré tak približujú starú Bratislavu [876].“
– I: https://www.webumenia.sk/kolekcia/161

/frekvencia (fyzika)
− kmitočet − počet kmitov periodického deja za jednotku času.
Hlavnou jednotkou frekvencie je hertz.
:: výška tónu.

/fúga
lat. – vrcholná hudobná forma, najvýznamnejší a najdokonalejší kontrapunktický útvar, skladba s imitačno-polyfonickou faktúrou, založenou na viacnásobnom uvádzaní témy vo všetkých hlasoch ([385];108, 205;73).
Fúga sa považuje za vrcholnú hudobnú formu z niekoľkých dôvodov:

Komplexnosť a štruktúra: Fúga je polyfonická skladba, ktorá využíva kontrapunkt – techniku, kde sa nezávislé melodické línie prelínajú a vytvárajú harmonický celok. Táto komplexnosť vyžaduje od skladateľa vysokú úroveň technickej zručnosti a kreativity.
Imitácia a variácie: Hlavná téma fúgy (nazývaná subjekt) sa opakuje a variuje v rôznych hlasoch, čo vytvára bohatú textúru a dynamiku. Tento proces imitácie a variácie je jedným z najnáročnejších aspektov kompozície.
Historický význam: Fúga dosiahla svoj vrchol v období baroka, najmä v dielach Johanna Sebastiana Bacha, ktorý je považovaný za majstra tejto formy. Jeho fúgy sú dodnes študované a obdivované pre svoju technickú dokonalosť a umeleckú krásu.
Všestrannosť: Fúga môže byť skomponovaná pre rôzne nástroje a vokálne zostavy, čo jej umožňuje byť prispôsobenou rôznym hudobným štýlom a žánrom.

:: hudba.

/fulgurácia (elektrotechnika)
– blýskanie; sršanie iskier z elektródy.

/fulgurácia (medicína)
– 1. zasiahnutie a poranenie bleskom; 2. koagulácia tkaniva; hemostáza.

/fundatista
lat. – chrámový spevák odmeňovaný z fundácie.
:: hudba.

/fundrasing
angl. – zhromažďovanie zdrojov – systematické získavanie finančných alebo iných prostriedkov na všeobecne prospešnú činnosť organizácií (prevažne mimovládnych) alebo jednotlivcov.

/funkcia (matematika)
− druh relácie, zobrazenie do množiny reálnych alebo komplexných čísel.
    Pomocou rôznych funkcií možno popísať mnohé procesy a javy reálneho sveta.
„Nech A, B sú množiny.
    Predpokladajme, že je dané pravidlo f, podľa ktorého je každému prvku x z množiny A priradený jediný prvok y z množiny B (označujeme y = f(x)).
Potom hovoríme, že na množine A je definovaná funkcia f resp. f je funkcia množiny A do množiny B (označujeme f:A → B).
    Množina A sa nazýva definičný obor funkcie f:A → B (označujeme aj D) a množina B koobor funkcie.
    Množinu Hf-tých f(x), kde x ∈ A, nazývame obor hodnôt funkcie.
Znak x, ktorý reprezentuje ktorýkoľvek prvok množiny A, nazývame nezávisle premenná alebo argument funkcie.
        y = f(x) nazývame závisle premenná.
    Ak všetky prvky množiny B sú reálne čísla (komplexné čísla, vektory), tak f nazývame reálna, (komplexná, vektorová) funkcia.
    Ak všetky prvky množiny A sú reálne čísla (n-tice reálnych čísel, komplexné čísla), tak hovoríme o funkcii jednej reálnej premennej (n reálnych premenných, komplexnej premennej).
    Funkcia môže byť
            lineárna,
            algebraická,
            exponenciálna,
            goniometrická,
            inverzná,
            logaritmická
            atď.“ (cf [16];217).
    Postup, ktorým k daným argumentom funkcie vyhľadávame príslušnú hodnotu funkcie, je matematická operácia.
:: argument funkcie (matematika), definovanie funkcie, derivácia, derivovanie (matematika), f (matematika), f:M → N, funkcia inverzná (matematika), funkcia logaritmická (matematika), funkcia polynomická (algebra), funkcia spojitá (matematika), funkcie genralizované, hodnota funkcie (matematika), matematika, obor funkcie definičný, obor hodnôt funkcie, operácia matematická, premenná nezávislá, premenná závislá, zadanie funkcie (matematika), závisenie.

/funkcia emfatická
– plnenie účelu vyvolať vzrušenie, citové pohnutie.
:: veda literárna.

/funkcia fyziologická
– prejav životnej činnosti, majúci adaptívny význam.
:: fyziológia, hormóny, jednotka anatomická.

/funkcia inverzná (matematika)
p. zobrazenie inverzné (matematika).

/funkcia jazyka
– jazyková funkcia – spĺňanie určitého účelu jazykom, jeho slúženie na nejaký účel alebo uspokojovanie nejakej potreby; to, na čo jazyk slúži.

/funkcia logaritmická (matematika)
− inverzná funkcia k funkcii exponenciálnej; zapisuje sa y = log x.

/funkcia logická (informatika)
– funkcia, ktorej definičný obor i obor funkčných hodnôt je tvorený logickými premennými.

/funkcia polynomická (algebra)
− súčet násobkov prirodzených mocnín premennej x a čísel.
:: polynóm.

/funkcia psychická
− aktívny prejav psychického systému.
    Vyčleňujú sa tieto psychické funkcie:
            senzorické,
            mnestické (pamäťové),
            gnostické (poznávacie),
            bulické (vôľové),
            citové.
:: psychológia, vôľa (psychológia).

/funkcia spojitá (matematika)
− funkcia, ktorá je spojitá v každom bode svojho definičného oboru.

/funkcia stavová
− závisenie od okamžitého stavu systému, napr. tlak, objem, povrch, hustota, teplota, látkové množstvo.

/funkcia štátu
− základné smery činnosti štátu celospoločenského významu, ktoré majú trvalý charakter a na ktorých vykonávanie si štát vytvára organizačné predpoklady a štruktúry, ako právne normy, inštitúcie a orgány (cf [16];217).

/funkcia učebnice
– predpokladaný účel, ktorý má učebnica plniť v rámci edukačnej reality.
:: pedagogika, učebnica.

/funkcia vlnová
– riešenie vlnovej rovnice (zvyčajne diferenciálnej rovnice prvého alebo druhého rádu).
Vlnové funkcie sú nástrojom opisu častíc na subatómovej úrovni.
:: funkcia vlnová (teória kvantová), fyzika, matematika.

/funkcia vlnová (teória kvantová)
– matematický objekt reprezentujúci (opisujúci) stav kvantového systému.
:: fyzika, matematika.

/funkcie generalizované
– distribúvie – lineárne funkcionály definované na priestore testovacích funkcií. Pojem generalizovaných funkcií je rozšírením pojmu klasických funkcií. Generalizované funkcie umožňujú prácu s objektmi, ktoré nemusia byť funkciami v tradičnom zmysle, ale môžu byť použité na riešenie diferenciálnych rovníc a iných matematických problémov. Tu sú niektoré kľúčové body:

Definícia: Generalizované funkcie sú lineárne funkcionály definované na priestore testovacích funkcií. Testovacie funkcie sú zvyčajne hladké (nekonečne diferencovateľné) funkcie s kompaktným nosičom.
Príklady: Delta funkcia (Diracova delta) je klasickým príkladom generalizovanej funkcie. Nie je to funkcia v tradičnom zmysle, ale je definovaná tak, že jej integrál cez celú reálnu os je 1 a je nulová všade inde okrem bodu, kde je “nekonečne vysoká”.
Aplikácie: Generalizované funkcie sú užitočné v kvantovej mechanike, teórii signálov, a v riešení parciálnych diferenciálnych rovníc. Umožňujú napríklad prácu s bodovými zdrojmi alebo impulzmi, ktoré by inak nebolo možné matematicky presne popísať.
Vlastnosti: Generalizované funkcie môžu byť diferencované a integrované, čo umožňuje riešenie diferenciálnych rovníc, ktoré by inak nemali klasické riešenia.

:: matematika, mechanika kvantová.

/funkcie vlády politické
– činnosti a rozhodnutia vlády, ktoré ovplyvňujú chod štátu a spoločnosti. Medzi hlavné politické funkcie vlády patria:

Legislatívna funkcia: Vláda pripravuje a predkladá návrhy zákonov, ktoré potom schvaľuje parlament. Tieto zákony upravujú rôzne oblasti života spoločnosti, ako sú ekonomika, sociálne veci, zdravotníctvo a školstvo.
Výkonná funkcia: Vláda zabezpečuje vykonávanie zákonov a rozhodnutí parlamentu. Riadi a koordinuje činnosť štátnych orgánov a inštitúcií, aby zabezpečila efektívne fungovanie štátu.
Administratívna funkcia: Vláda spravuje verejnú správu a zabezpečuje poskytovanie verejných služieb občanom. To zahŕňa napríklad zdravotníctvo, školstvo, dopravu a bezpečnosť.
Rozpočtová funkcia: Vláda pripravuje štátny rozpočet, ktorý určuje, ako budú rozdelené finančné prostriedky na rôzne oblasti a projekty. Rozpočet musí schváliť parlament.
Medzinárodná funkcia: Vláda zastupuje štát na medzinárodnej úrovni, uzatvára medzinárodné zmluvy a dohody, a spolupracuje s inými krajinami a medzinárodnými organizáciami.
Kontrolná funkcia: Vláda dohliada na dodržiavanie zákonov a predpisov, a zabezpečuje, aby štátne orgány a inštitúcie konali v súlade s právnymi normami.

:: vláda.

/funkcionál (matematika)
− operátor, priraďujúci napríklad funkciám reálne alebo komplexné číslo; súčasť predmetu funkcionálnej analýzy.

/funkcionalita
lat. – determinovanosť svojou funkciou.

/funkcionalita v hudbe
– funkčnosť v hudbe – smerná tendencia hudobného materiálu, uplatňujúca sa v troch hlavných podobách:
            tonika (útvar, ktorý smeruje do iného a môže uzatvárať, akýsi pól pokoja),
            dominanta (útvar, ktorý predstavuje smernú silu gravitujúcu do toniky),
            subdominanta (útvar smerujúci do dominanty).
    „Uvedené tri funkcie tvoria základnú kostru smerovej tendencie akordov, určujú pulz napätia a uvoľňovania hudobného procesu. Smerovanie tohto trojrozmerného gravitačného poľa sa dá rôznym spôsobom modifikovať, zosilňovať a zoslabovať. Smernú silu akordov môžeme posilniť pribratím ďalších tónov, ktorých smernosť vedie k rovnakej orientácii ako príslušný akord, a zoslabiť pribratím tónov s inou, protichodnou funkciou.
    Je zaujímavé, že funkcionalita sama osebe ešte nie je vlastnosťou tónov a akordov, ale prejavuje sa len v súvislosti s daným akordickým kontextom či tónových zoskupením (zvýraznil J. P.). Preto možno funkčnú hodnotu tónov a akordov nazvať ,kontextovou’ hodnotou. Funkčná hodnota pristupuje k pôvodnej izolovanej zvukovej kvalite tónu či akordu a modifikuje ho ,kontextovou’ hodnotou. Je to jav, ktorý v užšom, ako i širšom význame nazývame reflektívnou funkčnou hodnotou. Z toho vyplýva, že ten istý akord má v odlišných tóninách aj odlišnú funkčnú hodnotu. (129;51).“
:: hudba.

/futurológia
lat. + gr. − veda, ktorej predmetom je budúcnosť alebo jej alternatívy (možné varianty), pričom vypracúva veľké teoretické konštrukcie alebo vízie, scenáre a modely budúceho vývoja ľudstva vôbec alebo konkrétne prognózy tej ktorej oblasti spoločnosti.
    Termín futurológia zaviedol v roku 1943 O. K. Flechtheim v článkoch Futurology − A New Science? a Futurology − A Science of Probability v amerických časopisoch Forum a Midwest Journal, podľa ktorého táto veda pozostáva z futuristiky, prognostiky a plánovania.
    V Slovenskej republike sa futurológovia združujú na báze Futurologickej spoločnosti na Slovensku. − P: I. V. Bestužev-Lada, A. Toffler, J. Naisbitt, Y. Masuda, B. Fuller, H. Hendersonová, J. C. Glenn, Th. Gordon, O. Helmer, H. Kahn, R. Jungk, P. Drucker, D. Bell, J. Coats, D. Beck, B. M. Hubbardová, B. de Jouvenel, D. Burrus, S. Lem, L. Hohoš, P. Staněk...
:: megatrend (futurológia). I: Futurológia, in: Wikipédia.

/fytoterapia
gr. − vedecky zdôvodnená liečba rastlinami.
:: medicína.

/fyzika
gr. – prírodná veda opisujúca a vysvetľujúca vlastnosti fyzikálnych objektov, zmeny týchto objektov a vzájomné pôsobenie medzi fyzikálnymi objektmi. Fyzika sa snaží opísať vesmír a princípy, podľa ktorých sa riadi. Predmetom fyziky sú vlastnosti látok a polí, pričom pri ich skúmaní vychádza z pozorovania a pokusov.
    Fyzika bola pôvodne náuka o prírode vypracúvajúca poznatky o pozemských a nebeských javoch, ktorá sa až do novoveku pestovala v rámci filozofie. Fyziku tvoria fyzikálne pojmy, idey, princípy, zákony a teórie, ktoré sú výsledkom teoretického a experimentálneho skúmania prírodných javov.
    Fyzika ako prírodná veda v dnešnom ponímaní vznikla v 17. stor. a skúma všeobecné vlastnosti a zákonitosti pohybu hmoty (matérie). Fyziku považujú za najvyspelejšiu a najteoretickejšiu faktuálnu vednú disciplínu, pretože zo všetkých faktuálnych vied je v najtesnejšom spojení s matematikou.
    Fyzika v tomto zmysle skúma zákony štruktúry, pohybu a vývoja neživých foriem pohybu hmoty. Na základe pozorovania a kvantitatívneho merania vedie k odhaľovaniu, matematickej formulácii a praktickému technickému využitiu základných prírodných zákonov.
    Fyzika je súčasťou predmetu filozofie fyziky.
    Historicky sa fyzika delí na tieto časti (obdobia):
            klasická fyzika,
            moderná fyzika.
    Podľa okruhov javov, ktorými sa fyzika zaoberá, ju členia na tieto časti:
            mechanika,
            termika,
            teória elektromagnetizmu,
            optika,
            teória relativity,
            atomistika,
                    kvantová fyzika.
    Podľa metód práce sa fyzika delí na
         ● experimentálnu fyziku,
         ● teoretickú fyziku,
         ● počítačovú fyziku.
    Nástrojom experimentálnej fyziky je meranie, nástrojom teoretickej fyziky je matematika.
Základný princíp fyziky je zákon zachovania energie.
– P: Aristoteles, Atmanspacher, H., Beck, G., Bohr, N., Boltzmann, L. E., Born, M., Bunge, M., Dirac, P. A. M., Einstein, A., Feynman, R., Fourier, J.-B. J., Galilei, G., Gibbs, J. W., Hamilton, W. R., Haroche, S., Heisenberg, W., Huygens, Ch., Jordan, E. P., Kant, I., Kepler, J., Kopernik, M., Leibniz, G. W., Lenard, F., Lorentz, H. A., Maxwell, J. C., Minkowski, H., Newton, I., Planck, M., Schrödinger, E., Wineland, D. J., Young, Th.
– I: Encyklopedie fyziky.
::
         A
        abampér, absorbér (fyzika jadrová), agrofyzika, akustika hudobná, AMO fyzika, anizotropia, astrofyzika, astronómia, atóm, atomistika (fyzika),
         B
        batéria (fyzika), becquerel, big bang, biofyzika, bod hmotný, bod hmotný voľný, bod referenčný,
         C
        Centrum pre výskum kvantovej informácie Fyzikálneho ústavu SAV, CGS, coulomb, CP symetria,
         Č
        čas (fyzika), čas (mechanika klasická), čas atómový, časopriestor, častica (fyzika), častica elementárna, častica fundamentálna, častica klasická (fyzika), častica poľa, častica subatómová, častica voľná (fyzika), číslo Abbeho (fotometria), číslo hmotnostné, číslo kvantové spinové s, číslo nukleonové, číslo protónové,
         D
        D (fyzika), dej adiabatický, dej fyzikálny, dej periodický, detektor scintilačný, diera (fyzika), diera červia, diera čierna, difrakcia svetla p. ohyb svetla, diskretizácia (fyzika), diskrétnosť (fyzika), dĺžka (fyzika), dynamika (fyzika),
         E
        elektrina, elektrizácia telies, elektróda, elektrodynamika, elektrodynamika kvantová, elektromechanika, elektrostatika, elektrotechnika, elektrón, elektrón (fyzika kvantová), elektróny valenčné, emisia (fyzika), emisia elektrónová, emisia termoelektrická, energia, energia elektrická, energia gravitačná, energia jadrová, energia kinetická, energia mechanická, energia mechanická bodu hmotného, energia poľa, energia potenciálna, energia svetelná, energia tepelná, energia žiarenia, entropia (fyzika), evakuácia (fyzika), evakuovaný, experiment dvojštrbinový, experiment fyzikálny, experimentovanie fyzikálne,
         F
        farad, farba (fyzika), fáza (fyzika), fáza kmitania (fyzika), fázor (fyzika), fenomenológia, filozofia fyziky, filter polarizačný, fotoefekt, fotón, fotonásobič, frekvencia (fyzika), funkcia vlnová, funkcia vlnová (teória kvantová), fyzika (1983), fyzika (Aristoteles), fyzika atómová, fyzika atómová, molekulová a optická, fyzika atómového obalu, fyzika častíc, fyzika časticová, fyzika elementárnych častíc, fyzika experimentálna, fyzika jadrová, fyzika klasická, fyzika kvalitatívna, fyzika kvantová, fyzika moderná, fyzika molekulová, fyzika novoveká, fyzika nukleárna, fyzika optická, fyzika počítačová, fyzika relativistická, fyzika subnukleárna, fyzika subjadrová, fyzika štatistická, fyzika teoretická, fyzika tuhých látok, fyzika vysokoenergetická, fyzika vysokých energií, Fyzikálny ústav SAV,
         G
        galaxia aktívna, gradient, gravitácia, gray,
         H
        hermitovský, hladina energetická, hmota (fyzika), hmotnosť (fyzika), hmotnosť pokojová, hodnota číselná veličiny fyzikálnej, hodnota veličiny fyzikálnej, homogenita priestoru, hustota (fyzika), hybnosť, hysteréza (fyzika),
         CH
        chémia, chvenie,
         I
        implózia (fyzika), intenzita poľa gravitačného, interakcia (fyzika), interakcia (mechanika klasická), interakcia fyzikálna, interakcie častíc elementárnych, interakcie častíc elementárnych silné, izolant, izolátor, izoproces (termodynamika), izotropia priestoru, izotropný,
         J
        jadro atómu, jadro galaktické aktívne, jav elektrický, jav elektromagnetický, jav fotoelektrický, jav fyzikálny, jav nebeský, jav pohybový (fyzika), jav pozemský, jav termodynamický (fyzika), jav vlnový (fyzika), jazyk fyziky, jednotka času, jednotka dĺžky, jednotka meracia, jednotka meracia zákonná, jednotka veličiny fyzikálnej, joule,
         K
        K (fyzika), katóda (fyzika), kinematika, kinetika, kmitočet (fyzika), kohézia (fyzika), konduktancia p. vodivosť elektrická, kontinuum priestoročasové, konštanta Boltzmanova, konštanta Diracova, konštanta elektrická, konštanta Planckova, kontinuum (fyzika), kontinuum priestoročasové, kozmológia fyzikálna, kvantová flavordynamika, kvantová teória, kvantová teória slabej interakcie, kvantová teória slabej sily, kvantovanie veličiny fyzikálnej, kvantum (fyzika), kvantum energie,
         L
        látka (fyzika), látka feromagnetická, látka kvapalná, látka plynná, látka tuhá, látka vodivá, lom svetla, lúmen, lux,
         M
        magnet (fyzika), magnetizmus, magnetka, makrofyzika, makroskopia, makrosvet (fyzika), matematika, megafyzika, megasvet (fyzika), mechanika, mechanika klasická, mechanika kvantová, mechanika relativistická, mechanika štatistická, mechanika tekutín, mechanika teoretická, meranie, meranie času, meranie mikrofyzikálne, meranie veličiny fyzikálnej, merateľnosť, meteorológia, meter, meter kubický, metóda fyzikálna, metóda fyziky, metrológia, metronomika, mikrofyzika, mikroprocesor, mikroprocesor detektorový, mikroskopia (fyzika), mikrosvet (fyzika), množstvo látkové (fyzika), model atómu, model fyzikálny, model systému fyzikálneho, model vesmíru, molekula, M-teória,
         N
        náboj elektrický, neutríno, neutrón, newton, nič (fyzika), nič fyzikálne,
         O
        obal elektrónový, objekt fyzikálny, objekt makroskopický, objekt materiálny (fyzika), objekt mechanický, objekt mechanický najjednoduchší, objekt mikrofyzikálny, objem telesa, odpor elektrický, ohm, ohyb svetla, operátor hermitovský, opracúvanie kovov elektroiskrové, optika (fyzika), orbitál (fyzika atómového obalu),
         P
        pevnosť (fyzika),
         Pl
        plazma (fyzika), plyn, plyn ionizovaný, plyn rozpínajúci sa,
         Po
        počítač scintilačný, pohltivosť, pohyb (fyzika), pohyb (fyzika súčasná), pohyb kmitavý, pohyb mechanický, pohyb posuvný (fyzika), pohyb priamočiary, pohyb priamočiary rovnomerný, pohyb relatívny (Newton, I.), pohyb telesa, pohyb telesa mechanický, pohyb translačný (fyzika), pojem fyzikálny, pojem fyziky, pokoj (fyzika), pole (fyzika), pole elektromagnetické, pole tiažové, pole gravitačné, pole magnetické, pole silové fyzikálne, pole veličiny fyzikálnej, poloha bodu, poloha rovnovážna, poloha telesa, polovodič, posunutie (fyzika), poznanie fyzikálne, poznatok fyzikálny, poznávanie fyzikálne, pozorovanie fyzikálne, pozorovateľná (mechanika kvantová),
         Pr
        práca (fyzika), práca elektrická, práca mechanická, predmet (optika), predmet fyziky, premena energie, prenos energie, prenos tepla, previazanosť kvantová, priestor absolútny (Newton, I.), priestor fázový, priestor fyzikálny, princíp fyzikálny, princíp lokality (fyzika), princíp neurčitosti Heisenbergov, problém fyzikálny, proces fyzikálny, proces šírenia prostredím, prostredie (fyzika), prostredie izotropné, prostredie látkové, prúd elektrický (fyzika),
         Pu
        pulzácia,
         R
        rádioaktivita, rádioaktivita prirodzená, rádioaktivita umelá, reakcia jadrová, realita fyzikálna, relativita času (teória relativity), relatívnosť pokoja a pohybu, rovnica diferenciálna, rovnica fyzikálna, rovnica pohybová (fyzika), rovnica Schrödingerova, rovnica stavová (termodynamika), rovnica veličinová, rovnice Hamiltonove, rozdelenie Boltzmannovo, rozhranie (fyzika), rozmer objektu (fyzika), rozmer veličiny fyzikálny, rozruch, rýchlosť (fyzika), rýchlosť okamžitá (mechanika),
         S
        scintilátor, schopnosť rozlišovacia (fyzika), SI, siemens, sievert, sila (fyzika), sila elektrická, sila gravitačná, sila magnetická, sila pravá (fyzika), sila tiažová, skalár, skrutkovica, skúmanie fyzikálne, skupenstvo, skupenstvo kvapalné, skupenstvo plynné, skupenstvo tuhé, spin, spin elektrónu, stacionárny (fyzika), Staríček, I., statika, stav pohybový, stav rovnovážny, stav systému fyzikálneho, stav systému kvantového, stroj jednoduchý, stroj mechanický, stupeň Celzia, súdržnosť (fyzika), superpozícia (fyzika), súradnice (fyzika), súradnice bodu (fyzika). sústava inerciálna, sústava slnečná, sústava súradníc, sústava súradníc inerciálna, sústava telies (mechanika), sústava vzťažná, sústava vzťažná inerciálna, sústava vzťažná neinerciálna, svetlo (fyzika), svetlo (Newton, I.), svietivosť (fyzika), synergetika, synchronizácia (fyzika), systém dynamický, systém fyzikálny, systém kvantový, systém mechanický, systém mikroskopický,
         Š
        šípka času, štruktúra atómu, štruktúra atómu jemná,
         T
        tabuľka periodická, technika, teleso (fyzika), teleso čierne absolútne, teleso tuhé, teleso vzťažné (fyzika), tenzor, teória elektromagnetizmu, teória fyzikálna, teória fyzikálna fundamentálna, teória fyzikálna konštruktívna, teória gravitácie, teória gravitácie Einsteinova, teória interakcie slabej kvantová, teória kvantová, teória lokálna p. in: princíp lokality (fyzika), teória poľa kvantová, teória relativity, teória relativity špeciálna, teória relativity všeobecná, teória rovníc diferenciálnych, teória všetkého, teplo (fyzika), teplo (termodynamika), teplota, teplota termodynamická (fyzika), teplota topenia, termika, termodynamika, tesla, tok žiarivý, trajektória bodu hmotného,
         U
        účinník, účinok (fyzika kvantová), udalosť (fyzika), udalosť fyzikálna, univerzum významové fyzikálne, určenie dráhy častice pohybujúcej sa v priestore, určovanie hmotnosti telies,
         V
        váhy (fyzika), váženie (fyzika), veda, vektor, vektor polohový, veličina, veličina bezrozmerová, veličina fyzikálna, veličina fyzikálna substanciálna, veličina fyzikálna základná, veličina intenzitná, veličina kinematická, veličina kvality, veličina množstva, veličina poľa, veličina premenná, veličina s rozmerom jeden, veličina skalárna (fyzika) veličina stála, veličina stavová, veličina vektorová (fyzika), veličina základná, vlastnosť fyzikálna, vlastnosť chemická, vlastnosť mechanická, vlastnosť optická, vlna, vlna (fyzika klasická), vlna mechanická, vlna sínusová, vlna svetelná, vlna vodná,, vlnenie, vlnenie elektromagnetické, vlnenie mechanické, vodič prúdu elektrického, vodivosť elektrická, volt, výboj elektrický, výbojka, výkon (fyzika), výraz fyzikálny, vznik fotónu, vzorec fyzikálny, vzťah neurčitosti Heisenbergov, vzťah veličinový, vztlak,
         W
        W (fyzika), watt, weber,
         Z
        začiatok sústavy súradnicovej, zákon akcie a reakcie, zákon Archimedov, zákon Coulombov, zákon fyzikálny, zákon fyziky kvantovej, zákon gravitačný, zákon gravitačný Einsteinov, zákon gravitačný Newtonov, zákon klasický, zákon kvantový, zákon mechaniky kvantovej, zákon pohybový, zákon sily, zákon zachovania, zákon zachovanie elektrického náboja, zákon zachovania energie, zákon zachovania hmotnosti, zákon zotrvačnosti, zákonitosť fyzikálna, zákonitosť kvantová, zákony pohybové Newtonove, zariadenie optické, zdroj elektrický, zdroj vlnenia, zložitosť systému fyzikálneho, zmena fyzikálna, zotrvačnosť, zrýchlenie (fyzika), zrýchlenie tiažové, zväzok lúčov (fyzika), zvuk (fyzika),
         Ž
        žiarenie (fyzika), žiarenie elektromagnetické, žiarenie synchrotrónové, žiarenie tepelné,
         0 – 9
        0,6 . 10^-43.

/fyzika atómová
− atomistika − časť fyziky, ktorej predmetom je stavba atómov a ich premeny.
:: atóm, fyzika atómová, molekulová a optická.

/fyzika atómová, molekulová a optická
– angl. atomic, molecular, and optical physics (AMO) – fyzikálne odvetvia, ktorých predmetom interakcia hmoty s hmotou a svetla s hmotou v mierke štruktúr s veľkosťou atómov, skúmaná klasickými alebo kvantovými postupmi.

/fyzika atómového obalu
– časť fyziky, ktorej predmetom je štruktúra elektrónového obalu a procesy, ktoré sa v ňom odohrávajú pri interakcii s inými atómami, časticami alebo elektromagnetickým poľom.
:: orbitál (fyzika atómového obalu).

/fyzika častíc
– časticová fyzika, fyzika elementárnych častíc, subjadrová fyzika, subnukleárna fyzika, fyzika vysokých energií, vysokoenergetická fyzika – odbor fyziky, ktorého predmetom sú elementárne častice.
:: častica elementárna.

/fyzika experimentálna
− fyzika vychádzajúca z pozorovaní a pokusov, z ktorých induktívne dospieva k všeobecným empirickým zákonom, a overuje závery teoretickej fyziky.

/fyzika jadrová
– nukleárna fyzika – fyzika zaoberajúca sa javmi v jadre atómu.
:: absorbér (fyzika jadrová), spin.

/fyzika klasická
– fyzika makrosveta − časť fyziky alebo etapa vývinu fyziky, ktorej zákony platia pre makrosvet; sústava poznatkov o neživej prírode, ktorej vývin sa zavŕšil na prelome 19. a 20. storočia pred zverejnením špeciálnej teórie relativity a ktorú tvoria tri systémy fyzikálnych poznatkov:
         ● klasická mechanika;
         ● klasická teória elektromagnetizmu;
         ● klasická teória tepla.
    „V klasickej fyzike sú mechanické inerciálne vzťažné sústavy rovnocenné. Avšak proti všetkým takýmto sústavám stojí privilegovaná sústava svetového éteru, vzhľadom na ktorú sa teleso pohybuje ‚skutočnou‘ rýchlosťou ([139];6).“
    Základným zákonom klasickej fyziky je pohybový zákon.
– P: Huygens, Ch., Newton, I.
:: častica (fyzika klasická), častica klasická (fyzika), makrosvet (fyzika), model atómu, objekt hmotný (fyzika klasická), pozorovateľná (fyzika klasická), určenie dráhy častice pohybujúcej sa v priestore, vákuum (fyzika klasická), veda klasická, vlna (fyzika klasická), zákon klasický, zákon pohybový, žiarenie (fyzika klasická).

/fyzika kvalitatívna
− prvotné štádiá fyzikálneho vývinu, v ktorých sa nepoužívali kvantitatívne údaje ([76];15).

/fyzika kvantová
− fyzika mikrosveta − časť fyziky, ktorej predmetom sú kvantové javy; , pričom opisuje a skúma pohyb mikročastíc a ich sústav; prelomovým rokom jej vzniku 1900 , ku ktorému došlo ako k výsledku skúmania zákonitostí tepelného žiarenia, keď sa výpočty získané na základe klasickej fyziky rozchádzali s pokusmi; plne sa rozvinula v 20-tych rokoch 20. storočia.
– P: Planck, M.
:: častica (fyzika kvantová), elektrón (fyzika kvantová), entita kvantová, flavordynamika kvantová, fyzika, fotón (fyzika kvantová), informácia kvantová, jav kvantový, kozmológia kvantová, kvantová teória, kvantová teória slabej interakcie, kvantová teória slabej sily, mikrosvet (fyzika), objekt kvantový, QFD, QWF, stav kvantový, stav systému kvantového, superpozícia (fyzika kvantová), systém kvantový, teleportácia kvantová, teória gravitácie kvantová, teória interakcie slabej kvantová, teória kvantová, účinok (fyzika kvantová), určenie dráhy častice pohybujúcej sa v priestore, zákon fyziky kvantovej, zákon kvantový, zákonitosť kvantová.

/fyzika mikrosveta p. aj mikrofyzika
– mikrofyzika – úvod do kvantovej mechaniky; zameriava sa na fyzikálne javy, ktorých spoznanie viedlo k vybudovaniu samotnej kvantovej mechaniky, no ona sama nie je kvantovou mechanikou, je jej predchodcom; tvorí ju súbor experimentov, hypotéz a teórií o látke a žiarení, v ktorých sa prejavujú mikroskopické vlastnosti látky a žiarenia ([762];1).

/fyzika moderná
– fundamentálna súčasť súčasnej vedy, historicky druhá základná súčasť fyziky, nasledujúca po klasickej fyzike.
Jedným z dlhoročných problémov modernej fyziky je problém zjednotenia kvantovej teórie a teórie gravitácie.
Termín moderná fyzika sa niekedy chápe ako kvantitatívna fyzika na rozdiel od fyziky kvalitatívnej ([76];15).

/fyzika molekulová
− časť fyziky, ktorej predmetom sú vlastnosti látok skúmaných z hľadiska ich molekulovej štruktúry.

/fyzika novoveká
– fundamentálna súčasť novovekej vedy tvorená hlavne klasickou fyzikou.

/fyzika optická
– súčasť AMO fyziky (atómovej, molekulovej a optickej fyziky), ktorej predmetom sú optické javy a fyzikálne metódy ich skúmania.

/fyzika počítačová
– interdisciplinárny vedecký odbor, tretí – popri experimentálnej a teoretickej fyzike – metodologický pilier fyziky, zahŕňajúci také „také metódy riešenia fyzikálnych problémov, pri ktorých hrá počítač podstatnú úlohu“ ([121];201).

/fyzika relativistická
− časť modernej fyziky tvorená špeciálnou teóriou relativity a všeobecnou teóriou relativity. (Niektorí autori obmedzujú relativistickú fyziku len na všeobecnú teóriu relativity a špeciálnu teóriu relativity považujú za syntetické zavŕšenie klasickej fyziky.)

/fyzika súčasná
– fundamentálna súčasť alebo vrstva súčasnej vedy tvorená modernou fyzikou a nadväzujúca na novovekú fyziku.
:: pohyb (fyzika súčasná).

/fyzika štatistická
– časť teoretickej fyziky, ktorej predmetom sú objekty s veľkým počtom častíc; skúma vlastnosti makroskopických systémov zohľadňujúc ich mikroskopickú štruktúru. Štatistická fyziky vôbec usúvzťažňuje dve úrovne opisu fyzikálnej reality – úroveň makroskopickú a úroveň mikroskopickú.
    Zakladateľmi štatistickej fyziky sú L. Boltzmann a J. W. Gibbs.
:: častica (fyzika štatistická), rozdelenie Boltzmannovo.

/fyzika teoretická
– časť fyziky, ktorá hľadá a formuluje všeobecné zákony, princípy a teórie, z ktorých deduktívnou cestou odvodzuje nové poznatky.
:: fyzika štatistická, kozmológia, mechanika kvantová, mechanika relativistická, stroj času.

/fyzika tuhých látok
– časť fyziky, ktorej predmetom sú tuhé látky skúmané experimentálnym a teoretickým spôsobom s cieľom vysvetliť ich chemické zloženie a kryštálové štruktúry. Fyzika tuhých látok tvorí základ mnohých moderných technológií a ukazuje sa ako jeden z kľúčových faktorov ozbrojenej moci štátu (pozri napr. materiály potrebné na stavbu hyperzvukových nosičov).
:: zrážka elektrónu s fotónom (fyzika tuhých látok).

/Fyzikálny ústav SAV
− organizačná súčasť Oddelenia vied o neživej prírode SAV, ktorá sa orientuje na vedeckovýskumnú činnosť vo fyzike kondenzovaných látok, v jadrovej fyzike, v subjadrovej fyzike a v kvantovej optike. I: Fyzikálny ústav SAV.
:: Centrum pre výskum kvantovej informácie Fyzikálneho ústavu SAV, fyzika, výskum vedecký.

/fyziológia
gr. – odvetvie biológie, náuka o životných funkciách organizmov (rastlín, živočíchov a človeka) alebo ich častí. Fyziológia skúma fyziologické javy, spôsob fungovania tela, funkcie udržujúce život v živej hmote empirickými metódami.
    Fyziológia je experimentálny vedný odbor, ktorý skúma funkcie jednotlivých orgánov zdravého tela a ich riadenú funkčnú súčinnosť.
    Keďže telo podlieha zákonom fyziky, fyziológia sa opiera o fyziku pri skúmaní procesov, ako je napríklad výmena plynov, pohyb nervových impulzov, termoregulácia atď.
    V rámci fyziológie sa rozoznáva: všeobecná fyziológia porovnávacia fyziológia fyziológia rastlín fyziológia živočíchov lekárska fyziológia patologická fyziológia fyziológia práce fyziológia telesnej výchovy a športu letecká fyziológia kozmická fyziológia fyziológia výživy … ([590];106).
    Fyziológia veľmi často spolupracuje s anatómiou, keďže funkcie ľudského tela úzko súvisia s jeho stavbou.
    Za začiatok zrodu fyziológie ako vedy sa pokladá rok 1628, keď W. Harvey zverejnil objav krvného obehu.
:: fenomén fyziologický, funkcia fyziologická, jav fyziologický, nervstvo (fyziológia), neurofyziológia, proces senzorický, systém telesný.

G-apendix

/Gajova ulica | Bratislava
– ulica v mestskej časti Staré Mesto pomenovaná podľa Ljudevita Gaja (1809 – 1872), chorvátskeho jazykovedca, národného buditeľa a politika. Ulica je rovnobežná s Grösslingovou a križuje Klemensovu a Bezručovu. Na križovatke s Bezručovou je Modrý kostolík.
    Na Gajovej 11 sa nachádza národná kultúrna pamiatka – Dom magnezitového priemyslu.[4] Budova bola postavená v rokoch 1937 – 1938.[5] Počas druhej svetovej vojny v nej sídlila ilegálna SNR.[5] Je na nej umiestnená pamätná tabuľa, pripomínajúca podpísanie Vianočnej dohody (zdroj: Wikipédia).
:: Grösslingova ulica, Bezručova ulica.

/galaxia
gr. – hviezdna sústava, extragalaktická hmlovina, mimogalaktická hmlovina – izolovaná hviezdna sústava, obsahujúca milióny až stovky miliárd hviezd, ktorá sa na oblohe javí ako malá hmlovina ([14];316).
:: astronómia, galaxia aktívna.

/galaxia aktívna
− galaxia, v centre ktorej sa nachádza aktívne galaktické jadro.
:: astronómia, fyzika, neutríno.

/galéria
tal. – „špecializovaná právnická osoba alebo organizačný útvar právnickej osoby, ktorá na základe vedeckého výskumu v súlade so svojím zameraním a špecializáciou nadobúda, odborne spravuje, vedecky skúma a sprístupňuje zbierkové predmety zo všetkých disciplín vizuálného umenia a realizuje tvorivé a umelecké výstupy a prezentácie“ (Zákon č. 206/2009 Z. z. Zákon o múzeách a o galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty, Čl. I § 2 (6)).

/gastronómia
gr. – teória kuchárskeho umenia prihliadajúca na zásady výživy človeka ([16];222).

/gastrozofia
gr. – komplexný inter- a transdisciplinárny výskum výživy a praktikovanie múdrej výživy.
:: výživa.

/geek (infomatika)
– osoba s hlbokým záujmom o technológie, počítače, programovanie a s odbornými znalosťami v tejto oblasti.

/gematria
hebr. (správne: gimatrija (גימטריה‎) z gr. geometria) – metóda výkladu skrytých významov v texte Tóry, ktorej najdôkladnejšie rozpracovanie obsahuje kabala.

/gemológia
gr. − aplikovaná mineralógia, ktorej predmetom sú drahokamy a polodrahokamy, ich vznik, lokácia, vlastnosti a technológia spracovania.
:: kameň drahý (CIBJO), rubín, zafír, zirkón.

/gén (genetika)
– vloha pre prejavenie dedičného znaku.

/genealógia
gr. − rodopis, skúmanie rodových a rodinných súvislostí jednotlivcov a vzťahov, ktoré z nich vyplývajú z hospodárskeho, právneho, kultúrneho... hľadiska.
:: predikát (genealógia).

/generácia
lat. − pokolenie.

/generale nihil certum implicat (právo)
– všeobecné neobsahuje nič určité (čo je povedané všeobecne, neobsahuje nič určité) ([746];115).

/generel
lat. – základný, generálny, ucelený, kompaktný plán, projekt alebo komplex opatrení, prípadne model niečoho.

/generovanie signálu (lingvistika)
− zložka komunikačnej aktivity spočívajúca v prenose jazykovo sformovanej informácie z mozgu hovoriaceho cez nervové dráhy do rečových orgánov a transformácia myslených jazykových jednotiek na reálne fyzické rečové jednotky čiže artikulovanými zvukmi zhmotnené slová a vety ([182];31).

/genetika
gr. − časť biológie, ktorej predmetom je dedičnosť a premenlivosť organizmov.
    Genetika sa člení na tieto časti:
            genetika človeka,
            genetika rastlín,
            genetika živočíchov
            mikrobiálna genetika,
            molekulárna genetika.
    Základy genetiky vytvoril J. G. Mendel.
    Termín genetika zaviedol G. Bateson.
:: biológia molekulárna, carrier (genetika), gén (genetika), genetika behaviorálna, genetika molekulárna, konkordancia (genetika), operátor (genetika), znak dedičný (genetika).

/genetika behaviorálna
− časť biológie, ktorej predmetom je vplyv génov na správanie, dedičnosť vzorcov správania. Skúmajú sa napríklad jednovaječné dvojičky, ktoré vyrastajú oddelene, pretože v takýchto prípadoch možno dobre oddeliť vplyv prostredia a génov na správanie.

/genetika molekulárna
− odvetvie genetiky, ktorého predmetom je molekulárna štruktúra génov a spôsoby ich účinku.
:: proteosyntéza.

/genológia
gr. − časť literárnej vedy, ktorej predmetom sú literárne druhy a žánre.

/geocentrizmus
gr. + lat. – vedecký významový útvar spočívajúci v rozvinutí názoru alebo tvrdenia, že Zem je stredom vesmíru. Maximálne systematizovanú podobu dosiahol geocentrizmus v ptolemaiovskom systéme.

/geodetika
gr. − najkratšia cesta medzi dvoma bodmi na zemskom povrchu; na sférickej Zemi je to segment veľkého kruhu.
Termín geodetika neskôr zovšeobecnili tak, že zahŕňa meranie v omnoho všeobecnejších matematických priestoroch, pozri napr. článok geodetika (geometria diferenciálna).

/geodézia
gr. – zememeračstvo – veda, ktorej predmetom je meranie a zobrazovanie zemského povrchu alebo jeho časti vyznačovaním polohopisných a výškopisných bodov a meranie veľkých územných celkov. Základnou úlohou geodézie je určenie vzájomnej polohy bodov na zemi vo vodorovnom a zvislom smere a následne zobrazenie týchto bodov na mape.
    Geodézia sa člení na tieto časti:
            nižšia geodézia,
            vyššia geodézia.
    Medzi špecializované odbory geodézie patria napríklad geodetická astronómia, gravimetria, družicová geodézia, inžinierska geodézia....
:: geoid (geodézia), polohopis (geodézia), systém geodetický, Zem.

/geodézia nižšia
– časť geodézie, ktorej predmetom sú metódy merania, výpočtov a zobrazovania malých častí zemského povrchu, ktoré z hľadiska merania a zobrazovania polohopisu možno považovať za rovinu.

/geodézia vyššia
– časť geodézie, ktorej predmetom je určovanie tvaru a rozmeru zemského telesa a postavenie Zeme vo vesmíre.

/geoekológia
gr. – komplexná fyzická geografia, náuka o krajine – geovedná disciplína, ktorej predmetom sú vertikálne (topické) a horizontálne (priestorové) vzťahy medzi zložkami prírodnej krajiny v jej celostnom (systémovom) poňatí. Termín geoekológia použil po prvý raz nemecký geograf C. Troll v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia ako synonymum termínu krajinná ekológia. Neskôr sa geoekológia začala chápať ako časť krajinnej ekológie, ktorej predmetom sú skôr abiotické prírodné komplexy, ako horniny, pôdy, georeliéf, vodstvo, klíma.
– P: Pišút, P..

/geoekonomika
gr. − interdisciplinárna veda (úzko spojená najmä s geopolitikou, geografiou, demografiou, históriou), ktorej predmetom sú priestorové, časové a politické aspekty ekonomík a ich zdrojov.

/geofyzika
gr. – multidisciplinárna veda (pôvodne súčasť geológie), ktorej predmetom je vznik a vývoj planéty Zeme skúmaný na základe znalostí fyzikálnych procesov.
:: Zem.

/geoglyf
gr. – maľba alebo veľký (4 a viac m) motív vytvorený na zemskom povrchu.
Geoglyfy sa členia na
        pozitívne (vytvorené naaranžovaním prírodného materiálu),
        negatívne (vytvorené odstránením prírodného materiálu).

/geografia
gr. – zemepis – vedná disciplína, ktorej predmetom je geosféra.
– P: al-Chorezmí.
:: (Poznámka: na vyhľadanie miesta na svete použite mapu sveta. Zoznam odkazov zahrnuje aj historické reálie.)
         A
        Aachen, Afrika, Afrika južná, Afrika severná, Afrika východná, Afrika západná, Alpsko-himalájska sústava, Alpy, Amerika, Anglicko, Antarktída, Atlantický oceán, Austrália, Austrália a Oceánia, Ázia, Ázia juhovýchodná, Ázia juhozápadná, Ázia južná, Ázia severná, Ázia západná,
         B
        Balkánsky polostrov, Benátky, Blízky východ, Bosna a Hercegovina, Bratislava, Bulharsko,
         C
        Cluny,
         Č
        Čechy, Červený Kameň, Česká republika, Česko, Čierna Hora, Čierne more, Čína,
         D
        Ďaleký východ, Dolné Rakúsko, Dunaj, Etna,
         E
        Egejské more, Európa, Európa juhovýchodná, Európa juhozápadná, Európa južná, Európa severná, Európa stredná, Európa východná, Európa západná, Európska únia,
         G
        geoekonomika, geografia fyzická, geosystém (geografia),
         H
        história, Hradný vrch v Bratislave,
         CH
        Chennai,
         I
        India, Indický oceán, Indonézia, Iónia, Irán,
         J
        Japonsko, Judea, Judsko, Jurský Šúr, Južný oceán,
         K
        Kapitulská ulica v Bratislave, Karibik, Karibské more, Karpaty, Katedrála svätého Martina v Bratislave, kraj (geografia), krajina, krajina historická, kráľovský palác na Bratislavskom hrade,
         L
        Litva,
         M
        Macedónia, Maďarsko, Magrib, Malá Ázia, Malé Karpaty, mapa sveta, mapa zemepisná, mesto, mesto hlavné, mesto kúpeľné, Mikulášska ulica v Bratislave,
         N
        Nemecko, Neuschwanstein, Nový svet,
         O
        Obchodná ulica v Bratislave, Oceánia,
         P
        Pacifický oceán, Pacifik, Panónska panva, Panónsky háj, Panónska panva, Pobrežie Slonoviny, Podunajsko, Poľsko, Predný Orient, Predný východ, prostredie geografické,
         R
        Rakúske cisárstvo, Rakúsko, Rakúsko-Uhorsko, realita geografická, región (geografia), rieka, Rím, Rímska ríša, Rumunsko, Ruská federácia, Rusko, Rybárska brána v Bratislave,
         S
        Sahel, Severná morská cesta, Severné more, Severný ľadový oceán, sféra fyzickogeografická, sféra humánnogeografická, sféra krajinná, Slovenská republika, Slovensko, Spojené kráľovstvo, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, Spojené štáty americké, Starý svet, Stredný východ, Stredozemné more, súradnice zemepisné, svetadiel,
         Š
        štát, Šúr, Šúrsky les,
         T
        Taliansko, Taliansko severné, Tichý oceán, topografia, Turecko, Turecko západné,
         U
        Uhorsko, Ukrajina, útvar sídelný, územie,
         V
        Venezia, Viedeň,
         Z
        Záhorie, Zalitavsko, Zem, zemepis,
         Ž
        Židovská ulica v Bratislave.

/geografia fyzická
– disciplína geografie, ktorej predmetom sú zákonitosti formovania a dynamiky prírodnej zložky krajinnej sféry; súčasťou jej predmetu je teda fyzickogeografická sféra.
– P: Pišút, P..
:: geomorfológia.

/geoid
gr. – geometrické teleso, ktoré má tvar Zeme.

/geoid (Ďurčo, S.)
− hladinová plocha s rovnakým tiažovým zrýchlením, ktorá sa v miestach oceánov zhoduje s ich strednou pokojnou hladinou. V každom okamihu je kolmá na smer zemskej tiaže a má nepravidelný tvar (konvexný/ konkávny) ovplyvnený rozložením hmôt [485].

/geoid (geodézia)
– skutočný tvar Zeme bez zreteľa na vyvýšeniny nad hladinu oceánov ([14];324).

/geológia
gr. − jedna z geovied, ktorej predmetom je Zem, jej zloženie, stavba, vlastnosti, vývoj, procesy, ktoré ju tvorili a tvoria.
    Geológia sa člení na tieto disciplíny:
                všeobecná geológia:
                štruktúrna geológia,
                mineralógia,
                petrológia,
                tektonika,
                geochémia;
                historická geológia:
                stratigrafia,
                paleontológia,
                paleografia;
                regionálna geológia:
                speleológia,
                vulkanológia;
                aplikovaná geológia:
                ekonomická geológia,
                ložisková geológia,
                hydrogeológia,
                hydrochémia,
                inžinierska geológia,
                environmentálna geológia.
– P: Suess, E..
:: astenosféra, depresia (geológia), fenomén vulkanický, geofyzika, izostázia (geológia), litosféra, nános (geológia), niva aluviálna (geológia), oceán svetový, proces geologický, reliéf (geológia), rula (geológia), súš, teória izostázie, vulkanizmus, Zem.

/geometria
gr. – matematický odbor, ktorého predmetom sú geometrické priestory, útvary v týchto priestoroch (geometrické útvary) alebo geometrické objekty, ich vlastnosti, vzťahy medzi nimi a operácie s nimi. Geometria skúma vlastnosti geometrických útvarov, ktoré sú podmnožinami špecifických geometrických priestorov.
    Geometria sa člení na mnoho odvetví, z ktorých každá skúma iné vlastnosti geometrických útvarov a používa iné metódy a reprezentácie napr.
            elementárna,
            syntetická,
            projektívna,
            neeuklidovská,
            analytická,
            deskriptívna,
            vektorová,
            diferenciálna,
            počítačová...
    K metódam geometrie patrí predovšetkým metóda syntetická a metóda analytická.
– P: Euklides.
::
         A
        afinita (geometria),
         B
        bod (Euklides), bod (geometria), bod samodružný (geometria),
         C
        cyklometria,
         Č
        čiara (geometria),
         G
        geometria analytická, geometria deskriptívna, geometria diferenciálna, geometria euklidovská, geometria neeuklidovská, guľa,
         K
        kocka, konštrukcia geometrická, krivka, kružnica, kružnica jednotková, kružnice koncentrické, kružnice sústredné, kváder,
         M
        matematika, mnohosten (geometria), mnohouholník,
         O
        objekt geometrický, objekt geometrický základný, objem telesa, obrazec, obrazec geometrický, obsah (geometria),
         P
        planimetria, podobnosť (geometria), podstava (geometria), polia súmiestne (geometria), polpriamka, polygón, poznatok geometrický, priamka, priamka samodružná (geometria), priemetňa (geometria), priesečnica (geometria), priesečník,
         R
        rovina (geometria), rovina samodružná (geometria), rovnobežka (geometria),
         S
        sečnica (geometria), sféra, skrutkovica, spojnica (geometria), stena (geometria), stereometria, stred (geometria), stred kružnice, súradnice,
         Š
        štvorec,
         T
        teleso (geometria), trigonometria,
         U
        uhol, uhol pravý, uhol rovinný, úsečka, úsečka orientovaná, úsečka orientovaná nenulová, úsečka orientovaná nulová, útvar geometrický, útvar priestorový, útvary súmiestne (geometria),
         V
        veľkosť úsečky, vlastnosť geometrická, výstavba geometrie axiomatická,
         Z
        začiatok polpriamky, začiatok sústavy súradnicovej.

/geometria analytická
− „geometria vyjadrená algebrou ([181];190)“, odvetvie geometrie, ktoré pri skúmaní geometrických objektov používa v prvom rade algebraické prostriedky.
:: matematika, sústava súradníc, sústava súradníc karteziánska.

/geometria deskriptívna
– odvetvie matematiky, ktoré sa zaoberá zobrazovaním trojrozmerného priestoru do roviny a poskytuje metódy, umožňujúce dosiahnuť jednoznačnosť týchto zobrazení, pričom základnou z týchto metód, je premietanie.
:: premietanie (geometria deskriptívna).

/geometria diferenciálna
– matematická disciplína, ktorá rieši problémy geometrie pomocou diferenciálneho počtu.
:: teória relativity všeobecná.

/geometria euklidovská
– geometrická teória vybudovaná zo základných viet, ktoré uviedol Euklides, a z ďalších poznatkov považovaných za zrejmé na základe skúsenosti.
    Jedna z formulácií axióm euklidovskej geometrie je nasledovná:
            Ľubovoľné dva body možno spojiť úsečkou.
            Ľubovoľná úsečka sa dá nekonečne predĺžiť.
     Ak je daná úsečka, existuje kružnica, ktorá ju má za svoj polomer a jeden jej koniec je stredom tejto kružnice.
            Všetky pravé uhly sú zhodné.
            Bodom, ktorý neleží na priamke, možno viesť práve jednu rovnobežku s danou priamkou.
:: bod (Euklides), matematika.

/geometria neeuklidovská
– súbor geometrických teórií, v ktorých nie je splnená piata Euklidova axióma.

/geomorfológia
gr. – odvetvie fyzickej geografie, vedná disciplína, ktorej predmetom je reliéf zemského povrchu, súše i morského dna, prípadne ich asociácie, posudzovaný z hľadiska interakcií endogénnych a exogénnych procesov v časovo-priestorovom systéme.
:: celok (geomorfológia), členenie geomorfologické, geografia fyzická, oblasť (geomorfológia), Panónska panva, podsústava (geomorfológia), sústava (geomorfológia), vrch.

/geosféra
gr. – krajinná sféra, geografická sféra – planetárny geosystém zložený z navzájom súvisiacich a do istej miery samostatných geosystémov tvoriacich vedno dynamický materiálny systém so štvorrozmernou priestorovo-časovou integráciou anorganickej, organickej a nootickej substancie, ktorý sa vyvinul na zemskom povrchu v zóne styku litosféry, atmosféry, hydrosféry, pedosféry, biosféry a noosféry vzájomne sa podmieňujúcich, prenikajúcich a spolupôsobiacich.
Geosféra je predmetom geografie.
:: Zem.

/geosynklinála
gr. – rozsiahla labilná sedimentačná časť zemskej kôry, ktorá sa vyznačuje dlhšie trvajúcim poklesom. Geosynklinálna teória vo svojej dobe správne definovala niektoré fázy kontinentálnej kolízie.
Geosynklinálna koncepcia sa však opustila, takže všeobecne sa používať termín geosynklinála neodporúča.
– I: Geosynklinála, in: Wikipédia (30.3.2021).
:: Zem.

/geosystém (geografia)
– otvorený systém vzájomne sa ovplyvňujúcich a podmieňujúcich zložiek Zeme (litosféry, hydrosféry, biosféry, antroposféry a atmosféry) ([153];1066).
:: systém.

/geovedy
gr.+slov. − vedy o Zemi, geologické vedy − súčasť planetológie, ktorej predmetom je Zem, jej vývoj, stavba a zloženie jej jednotlivých sfér − atmosféry, biosféry, hydrosféry, pedosféry, litosféry.
Geologické vedy sa členia takto:
        všeobecná (základná geológia):
            dynamická geológia,
            tektonická geológia,
            štruktúrna geológia,
            historická geológia (stratigrafia, paleogeografia),
            regionálna geológia,
            ložisková geológia,
            vulkanológia,
            kvartérna geológia,
            geofyzika (geodynamika, seizmológia),
            planetárna geológia;
        paleontológia:
            zoopaleontológia,
            fytopaleontológia,
            paleobiológia,
            paleoekológia,
            biostratigrafia;
        mineralógia:
            systematická mineralógia,
            technická mineralógia,
            kryštalografia,
            gemológia;
        petrológia a petrografia:
            sedimentárna,
            metamorfná,
            magmatická;
        geochémia:
            procesová,
            izotopová /geochronológia),
            organická,
            pedológia;
        aplikovaná geológia:
            aplikovaná geofyzika:
                gravimetria,
                geoelektrika,
                seizmika,
                geotermika,
                rádiometria,
                magnetometria,
                paleomagnetizmus;
            inžinierska geológia (geotechnika),
            environmentálna geológia,
            banská geológia,
            ekonomická geológia,
            hydrogeológia.
:: geoekológia, geológia, súš.

/Gibbs, Josiah Willard
(1839 – 1903) – americký fyzik a matematik, jeden zo zakladateľov štatistickej fyziky ([21];170). „Gibbs, rovnako ako Boltzmann, uviedol vratné procesy, správanie sa diskrétnych častíc, do súvislostí s termodynamickými stavmi makroskopických objektov; tieto chápal ako štatistické súbory – systémy s veľkým počtom stupňov voľnosti – a zaviedol do mechaniky takýchto systémov pojmy a vzťahy pravdepodobností, vrátane pojmu makroskopicky nevratného prechodu k pravdepodobnejším stavom. Lež pri vytváraní štatistickej mechaniky a termodynamiky Gibbs využíval nové, mimoriadne efektívne analytické a geometrické metódy, ktoré neskoršie dostali novú fyzikálnu interpretáciu a vošli do súčasnej kvantovej mechaniky“ (139;293).
Jedným z dôležitých matematických príspevkov J. W. Gibbsa je takmer súčasná podoba, ktorú dal koncom 19. storočia vektorovému počtu.
:: fyzika, matematika.

/Giddens, Anthony
(18. 1. 1938 Londýn – ) – britský sociológ, zaujímajúci holistický prístup k modernej spoločnosti; vypracoval teóriu štrukturácie (the theory of structuration).

D: Capitalism and Modern Social Theory, 1971; The Class Structure of the Advanced Societies, 1973; Functionalism: apres la lutte, 1976; New Rules of Sociological Method, 1976; Studies in Social and Political Theory, 1977; Durkheim, 1978; Central problems in Social Theory : Action, Structure and Contradiction in Social Analysis, 1979; A Contemporary Critique of Historical Materialism. Vol. 1. Power, Property and the State, 1981; Sociology: a Brief but Critical Introduction, 1982; Profiles and Critiques in Social Theory, 1982; The Constitution of Society. Outline of the Theory of Structuration, 1984; A Contemporary Critique of Historical Materialism. Vol. 2. The Nation State and Violence, 1985; Consequences of Modernity, 1990; Modernity and Self-Identity. Self and Society in the Late Modern Age, 1991; The Transformation of Intimacy: Sexuality, Love and Eroticism in Modern Societies, 1992; Beyond Left and Right, 1994; (spolu s U. Beckom a S. Lashom) Reflexive Modernization. Politics, Tradition and Aesthetics in the Modern Social Order, 1994; Politics, Sociology and Social Theory: Encounters with Classical and Contemporary Social Thought, 1995; In Defence of Sociology, 1996; Durkheim on Politics and the State, 1996; The Third Way: The Renewal of Social Democracy, 1998; Runaway world: How Globalisation is Reshaping our lives, 1999; The Third Way and Its Critics, 2000; Runaway World, 2000; Where Now for New Labour?, 2002; Sociology, 20065; Europe In The Global Age, 2007; Over to You, Mr Brown – How Labour Can Win Again, 2007; The Politics of Climate Change, 2009; Sociology, 20137.

:: sociológia, štruktúra sociálna (Giddens, A.).

/giga-
gr. − značka G − predpona jednotiek desiatkovej sústavy označujúca miliardý násobok (109).

/Gítánanda, svámí G. Giri
(1906 – 29. 12. 1993) – vl. menom Ánanda Bhavanani, Svámí; plný titul a meno: Jógamahárši Satguru dr. svámí Gítánanda Giri Guru Mahárádž – indický filozof a lekár, jeden z najväčších súčasných učiteľov jogy, zakladateľ časopisu Yoga Life v Kanade (od roku 1967). Na Slovensku na učenie Gítándu nadväzuje o. i. L. Bečárová.
:: harmónia emocionálna (Gítánanda), joga (Gítánanda), systém nervový človeka (Gítánanda), zdravie fyzické (Gítánanda).

/glia
gr. – neuroglia, gliová bunka – podporná nervová bunka, majúca zároveň vyživovaciu, regeneračnú a ochrannú funkciu. Glie spolu s neurónmi tvoria nervové tkanivo a tvoria hlavnú zložku bielej hmoty mozgu a miechy; predstavujú 90% všetkých buniek nervového systému.
Glie sa delia na tieto typy:
        ependýmocyty,
        astrocyty,
        oligodendroglie,
        mikroglie,
        Schwannove bunky,
        amficyty (satelitné bunky).
:: anatómia.

/globalizácia (ekonómia)
− ekonomická globalizácia − prechod od medzinárodnej celosvetovej ekonomiky k integrácii nadnárodných systémov výroby, technológií, spotreby a výmeny služieb a tovarov.

/glomerulus (anatómia človeka)
– lat. glomerulum – klbko.

/glosár
gr. > lat. – 1. zbierka glos; 2. podrobný slovník textu (obyčajne staršieho); 3. druh stredovekých slovníkov ([14];329).

/gloséma
gr. – lexéma v poňatí glosématiky; jednotka jazykového systému alebo konštrukcia v rámci neho, ktorá má význam alebo významovú funkciu.
:: lingvistika.

/glosématika
gr. – verzia štrukturalistickej jazykovedy založená L. Hjelmslevom pred druhou svetovou vojnou, rozvíjaná najmä kodanskou lingvistickou školou a tematizujúca jazyk ako systém abstraktných vzťahov s glosémou ako jeho minimálnou jednotkou. Pri skúmaní jazykového systému kladie dôraz na metajazyk a matematizujúce postupy.
:: gloséma, lingvistika.

/glotogenéza
gr. – vznik jazykov alebo jazykových skupín.
:: lingvistika.

/glotogónia
gr. – vedecké skúmanie vzniku jazyka, najmä jeho formálnych výrazových prostriedkov.
:: lingvistika.

/GNU
angl. – slobodný operačný systém, ktorého projekt založil v roku 1983 Richard Stallman.
– I: GNU, in Wikipedia.
:: informatika.

/Godár, Vladimír
(13. 3. 1956 Bratislava – ) – slovenský hudobný skladateľ, muzikológ, vysokoškolský pedagóg, redaktor, autor komornej, filmovej a orchestrálnej hudby.
– Dhudobné: Päť skladieb, 1970; Monódie, 1970; Introdukcia a fúga, 1970; Variácie, 1970, Dva fragmenty z Prvých dojmov Henriho Michauxa; Concertino, 1970; Sonáta, 1971; Trois valses, 1971; Tri skladby, 1971; Štyri monológy, 1971; Klavírna skladba, 1971; Bagatela, 1971; Prelúdium, 1971; Suita, 1972; Cyklus, 1972; Na popol, 1972; Zbiehanie, 1972; Päť skladieb, 1972; Tri piesne na ľudové texty, 1972, 1975, 1981; Variácie, 1973; Passacaglia, 1973; Trigram, 1973; Spevy o posledných chvíľach života, 1973; Suita II., 1973; Trio, 1974, 1980; Sinfonia giocosa, 1974; Chryzantémy, 1975; Fúga, 1975; Štyri klavírne skladby, 1975; Fuga in f, 1975; Ozývaj sa, hora, 1976; Trio, 1976; Pri vode, 1977; Dychové kvinteto, 1977, 1980; Totožné, 1977, 1990; Tri piesne na slová čínskej poézie, 1977; Ricercar per 4 stromenti, 1977/1995, Scriptorium musicu,1999; Predohra (Hommage à Alfred Jarry),1978; Žalostné pesničky na slová starej slovenskej poézie zo zbierok 18. a 19. storočia, 1979; Jesenná meditácia, 1979 (R 1990); 1. symfónia, 1980 (R 1986); Šesť bagatel, 1980; Trio, 1980;
Pieseň o belavých hlavách, 1980; Suita, 1981/2007; Husľové duetá, 1981; Lyrická kantáta, 1981; Päť bagatel, 1981; Letné obrázky, 12 skladieb, 1981;
Passacaglia a fúga, 1981; Partita pre 54 sláčikových nástrojov, čembalo, tympany a trubicové zvony, 1983; Grave, passacaglia, 1983; Talizman, nokturno 1979 – 1983; Malá suita, 1984 (1986); Tanec a ária malých Siouxov, 1984; Orbis sensualium pictus, oratórium, 1984; Humanitas, ária, 1983; Meditácia, 1984/R 1995; Štyri vážne spevy, 1985 (1986); Sonáta na pamäť Viktora Šklovského 1985; Zo starých albumov, 200 tancov , 1985; Concerto grosso per archi e cembalo, 1985; Uspávanky Jana Skácela, 1986/2005; Sekvencia, 1987; Dariačangin sad, mýtus podľa Othara Čiladzeho, 1987; Clownfórum, pantomíma-muzikál, 1990; Neha, 1991; 2. symfónia, rituál pre orchester, 1992; Via lucis, 1993; Barkarola, 1993/1994/2008; Déploration sur la mort de Witold Lutosławski, 1994; Emmeleia, 1994/2002; Tombeau de Bartók, 1995/R 2002; Ecce puer, 1997; Bikít Gilgameš, 1998; La Canzona refrigerativa dell arpa di Davide, 1999/2017; O Crux, meditácia, 1999, 2000; Missa pastoralis, 2000/2002; Filmová suita, 2001; Mohendžo-daro, 2001; Stálá Matka, 2001; Variazioni facili, 2001/2017; Divertimento in A, 2001; Uspávanky, 2002/2008/2017; Malá suita, 2003; Pieseň labute, 2003, 2006; Elégia, 2003; Magnificat, 2003; Regina coeli, 2003; Sonáta pre husle, 2005; La Carnaval de Venise, 2005; Malá suita pre malého Davida, 2005; Variácie na slovenskú ľudovú pieseň, 2006; Passacaglia, 2004/2007; Melodiarium, tance pre 2 violončelá (transkripcia 28 tancov z Husľových duet z roku 1981), 1981/2007; Pod rozkvitnutými sakurami, hudobno-dramatická báseň, 2008; Dormi Jesu, 2008 / 2013; Querela pacis, kantáta (Hommage à Desiderius Erasmus Roterodamus), 2009; Sweet and Low, uspávanka, 2009/2017; Querela pacis (Žalospev mieru), oratórium (Hommage à Desiderius Erasmus Roterodamus), 2010; Šlof, majn kind, 2017; Grécke tance, 2017; Sunéčko, 2018; Hudba pre Martina Šulíka, 2018.

/Gombár, Eduard
(14. 10. 1952 Hranice – ) – významný český arabista, historik, islamológ a diplomat, ktorý sa vedecky špecializuje na moderné a súčasné dejiny islamských krajín, na arabský nacionalizmus, na kmene a klany na Blízkom východe a na dejiny islamológie a diplomacie.

D: Revolučně demokratické strany na Blízkém východě (mon.), 1986; Úvod do dějin islámských zemí (mon.), 1994; Moderní dějiny islámských zemí (mon.), 1999; Dramatický půlměsíc. Sýrie, Libye a Írán v procesu transformace (mon.), 2001; Kmeny a klany v arabské politice (mon.), 2004; Kmeny a klany v arabském Maghribu (mon.), 2007; (spolu s L. Barešom a R. Veselým) Dějiny Egypta (mon.), 2009; (spolu s I. Pechom) Dějiny Iráku (mon.), 2013; Dějiny Libye (mon.), 2015.

:: história.

/goniometria
gr. − časť trigonometrie, ktorej predmetom sú vzťahy medzi uhlami a príslušnými úsečkami alebo goniometrické funkcie.

/GPS (Global Position System)
– Globálny lokalizačný systém – satelitný navigačný systém, ktorý je určený na zisťovanie presnej pozície a presnú časovú referenciu takmer kdekoľvek na Zemi alebo na zemskej orbite. Na GPS sa zakladajú navigačné prístroje GPS.
GPS používa zostavu aspoň 24 satelitov na strednej zemskej orbite.
Predpokladom presnosti určovania polohy pomocou tohto systému je teória relativity.
– I: Globálny lokalizačný systém, in: Wikipédia.

/Grácie
lat. − rímske pomenovanie gréckych Charitiek, prírodných božstiev pôvodne vládnucich nad vidiekom a vegetáciou: boli to miestne božstvá a ich počet − napokon ustálený na tri − sa mohol meniť podľa kraja; zobrazovali sa vábne a nahé (cf . [449];181).
:: pôvab, vďaka.

/gradient
lat. – veľkosť a smer najväčšej rýchlosti vzrastu funkcie.
V matematike je gradient vektorový operátor, ktorý ukazuje smer najväčšieho nárastu skalárnej funkcie. Gradient sa často označuje symbolom ∇ (nabla). Ak máme funkciu ( f(x, y, z) ), gradient tejto funkcie je vektor, ktorého komponenty sú parciálne derivácie funkcie f podľa jednotlivých premenných x, y a z:

Gradient nám teda poskytuje informáciu o tom, ako rýchlo a v akom smere sa hodnota funkcie mení najrýchlejšie.
:: fyzika, matematika.

/graf
gr. – diagram – matematická štruktúra tvorená rovinným alebo priestorovým znázornením vzťahov postupov, štatistických údajov, funkčných závislostí a podobne. Graf je písomne alebo tlačou znázornený vzťah medzi rozličnými veličinami.
:: graf neorientovaný, graf orientovaný, hrana grafu, sieť (matematika).

/graf neorientovaný
− matematická štruktúra tvorená usporiadanou dvojicou G = (V, E), kde G označuje graf, V je neprázdna konečná množina vrcholov grafu a E je množina neusporiadaných dvojíc typu {u, v}, pričom u ≠ v nazývaných hrany grafu.
:: matematika.

/graf orientovaný
– matematická štruktúra tvorená množinou bodov, zvaných vrcholy grafu, z ktorých niektoré sú pospájané orientovanými úsečkami, zvanými hrany orientovaného grafu. Orientovaným grafom je napr. spôsob vyjadrenia sémantickej siete.

/grafika
gr. – grafické umenie – umelecký druh, ktorého hlavným umeleckým materiálom sú čiara a plocha vytvárané pomocou tlače ([185];86).

/gramatika
gr. – 1. v stredoveku: prvé zo siedmich slobodných umení, základ trivia, náuka o umení správne hovoriť a písať. Cez gramatiku sa má dospieť ku všetkým ostatným vedám, najmä k etike, ktorá sa so slobodnými umeniami prekrýva a istým spôsobom im vládne.
    Gramatika je veda polyvalentná, pretože komentovaním autorov umožňuje pojednávať o všetkých témach a vďaka slovám umožňuje preniknúť ku skrytému zmyslu, ku ktorému sú kľúčom. Gramatika učí písmená, slabiky, reč doslovnú i reč trópov, čiže reč, ktorá odhaľuje prenesený, alegorický zmysel.
    Gramatiku vyvinuli Gréci v 3./2. stor. pr. n. l. Gramatiku prevzali od Grékov Rimania.
    Gramatika je disciplína, ktorá má čisto despkriptívno-synchrónnu povahu. Gramatika je sčasti logická a sčasti empirická. Gramatika neustále slúži ako pomocná veda filológie a prostriedok praktickej výučby v škole.
    2. súčasť jazykovedy; náuka o stavbe jazyka bez prihliadania k vecnému obsahu jazykových prostriedkov, obsahujúca tvaroslovie (morfológiu), náuku o skladbe (syntaxi), hláskoslovie a niekedy aj náuku o tvorení slov; gramatiku zaujíma štruktúra jazykových výrazov (slov, viet) (na rozdiel od logiky, ktorú zaujíma štruktúra toho, čo týmito výrazmi je vyjadrené (štruktúra pojmov, súdov, úsudkov)).
    3. učebnica gramatiky v zmysle 2.
    4. predmet skúmania gramatiky v zmysle 2.; súbor pravidiel premeny a spájania slov istého jazyka.
:: a (gramatika), gramatika formálna, graméma, jazyk (lingvistika), lingvistika.

/gramatika formálna
– štruktúra opisujúca formálny jazyk, tvorené množinou pravidiel, pomocou ktorej možno každé slovo (reťazec, vetu) formálneho jazyka vygenerovať z vopred daného počiatočného symbolu: uskutočňuje sa to tak, že na počiatočný symbol sa aplikuje niektoré z pravidiel formálnej gramatiky, na získaný reťazec sa opäť aplikuje niektoré z pravidiel atď., až kým sa nevygeneruje požadované slovo.
:: informatika.

/gramatikalizácia
gr. – zmena lexikálnych prvkov na gramatické.
    Gramatikalizácia je proces, pri ktorom sa lexikálne slová alebo frázy postupne menia na gramatické prvky. Tento proces zahŕňa zmenu významu a funkcie slov, ktoré sa stávajú menej konkrétnymi a viac abstraktnými. Napríklad, slovo „ísť“ v slovenčine môže prejsť gramatikalizáciou a stať sa pomocným slovesom v konštrukciách ako „idem robiť“ (budúci čas).
    Gramatikalizácia sa často vyskytuje v niekoľkých fázach:

Lexikalizácia: Slovo má pôvodne konkrétny význam.
Gramatikalizácia: Slovo začína nadobúdať gramatickú funkciu.
Erózia: Slovo stráca svoju pôvodnú formu a význam.

Tento proces je dôležitý pre vývoj jazykov, pretože umožňuje vznik nových gramatických štruktúr a zjednodušuje komunikáciu.
:: lingvistika.

/graméma
gr. − gramatická morféma − základný morfologický (gramatický) význam, napr. činný rod, pozitív, datív.
    Gramémy sa spájajú do gramatických kategórií, napr. gramémy singulár a plurál vytvárajú kategóriu čísla ([5];55, [182];21).
Súhrn gramém tvorí obsah gramatickej kategórie.
:: gramatika, graméma morfologická, lingvistika.

/graméma morfologická
– najmenšia vydeliteľná časť slova alebo slovného tvaru, ktorá je nositeľom gramatického významu.
:: lingvistika.

/gramotnosť
gr. – pôvodne: schopnosť čítať a písať – základná znalosť alebo ovládanie, primeraná vzdelanosť a zručnosť.
:: gramotnosť informačná, gramotnosť počítačová, gramotnosť technologická.

/gramotnosť informačná
– súčasť predmetu informačnej výchovy a informačného vzdelávania spočívajúca v súbore schopností efektívne využívať informácie, vychádzajúc z identifikácie a formulovania informačnej potreby a z vyhľadania, hodnotenia a selektovania informácií a informačných zdrojov. Súčasťou informačnej gramotnosti je chápanie ekonomických, právnych, sociálnych a etických aspektov využívania informácií.

/gramotnosť matematická
– rozvíjať a používať matematické myslenie a porozumenie na riešenie rôznych problémov v každodenných situáciách.
:: matematika.

/gramotnosť počítačová
– schopnosť a zručnosť ľudského indivídua efektívne využívať informačné a komunikačné technológie.

/gramotnosť technologická
– schopnosť kompetentne a efektívne plniť úlohy a riešiť problémy v tej ktorej profesionálnej oblasti na základe aktívneho ovládania súboru prostriedkov a spôsobov dosahovania požadovaných výsledkov činnosti.

/gravitácia
lat. – príťažlivosť – súčasť predmetu teória gravitácie tvorená fyzikálnym javom spočívajúcim vo vzájomnom príťažlivom pôsobení telies.
:: atmosféra telesa kozmického, fyzika, teória gravitácie, teória gravitácie Einsteinova, teória gravitácie klasická, teória gravitácie kvantová, teória gravitácie Newtonova, teória relativity všeobecná.

/gravitácia (teória relativity všeobecná)
− dôsledok zakrivenia časopriestoru: gravitáciu spôsobuje ohyb 4-dimenzionálneho časopriestoru v reakcii na prítomnosť masívneho objektu, ako planéta, hviezda, galaxia.

/gray
vm – značka Gy – odvodená jednotka SI. :: fyzika.

/Gréci
lat. − Heléni (novogr. Έλληνες – Ellines) − Indoeurópania, ktorí okolo roku 1900 pr. n. l. prenikli niekoľkými prúdmi na Balkánsky polostrov; posledné tzv. dórske sťahovanie, spadá do doby okolo r. 1200 pr. n. l. Ako staroveký národ sa Gréci sformovali v 8. stor. pr. n. l., deliac sa na tri kmene:
        Aioli (Aiolovia),
        Ióni (Iónovia),
        Dóri (Dórovia).
    Meno Gréci pochádza z označenia dórskeho kmeňa v Épeire Graioi, po latinsky Graeci. Italikovia toto meno preniesli na všetkých Grékov. Sami Gréci sa nazývali Hellénes a svoju krajinu označovali Hellas (po latinsky Graecia).
:: Achájci, Grécko, Grécko klasické, polis.

/Grécko
– krajina v juhovýchodnej Európe a na priľahlých ostrovoch v Stredozemnom mori, Jónskom mori a Egejskom mori, ktorú obývajú Gréci.
    V súčasnosti je Grécko ako štát členom EÚ.
    V dejinách Grécka možno vyčleniť obdobia podľa viacerých kritérií; jedna z periodizácií:

        Neolit a bronzová doba na území Grécka (do roku 1600 pr. n. l.)
        Mykénske obdobie (1600 až 1200 pr. n. l.)
        Temné obdobie (1200 až 800 pr. n. l.)
        Archaické obdobie (800 až 600 pr. n. l.)
        Klasické obdobie (500 až 356 pr. n. l.)
        Helenizmus (338 až 30 pr. n. l.)
        Rímske obdobie (Grécko súčasťou Rímskej ríše; 146/31 pr. n. l. až 395 n. l.)
        Byzantské obdobie (Grécko súčasťou Byzantskej ríše; 395 až 1453)
        Osmanské obdobie (Grécko súčasťou Osmanskej ríše; 1453 až 1820)
        Novodobé Grécko (1833 – )

:: Achájci, Gréci, gréčtina, novogréčtina, starogréčtina.

/gréčtina
lat. – grécky jazyk, presnejšie: grécke jazyky – samostatná vetva indoeurópskej jazykovej rodiny. Názov gréčtina sa bežne (no nepresne) používa na označenie jazyka antického (pozri: starogréčtina), stredovekého a súčasného Grécka.
    Novogrécky jazyk sa začal tvoriť v 15. stor., súčasná gréčtina sa značne líši od starej (klasickej) gréčtiny.
    Gréčtina je úradný jazyk v Grécku a na Cypre.
    Grécky jazyk (starogréčtina) pomáhal pri vzniku gréckej filozofie o. i. tým, že má určitý člen, ktorý dovoľuje vytvárať všeobecniny alebo abstraktné pojmy. Ďalej v gréčtine sa sloveso byť používa na vytváranie spojenia subjektu deja s jeho vlastnosťou (predikátom), a nielen na označenie prostého výskytu niečoho.
:: dimotiki, Gréci, Grécko, jazyk, jazyky grécke, jazyky kentumové, novogréčtina,

/grupoid (algebra)
– univerzálna algebra tvorená množinou objektov, medzi ktorými platí dvojčlenná operácia s touto vlastnosťou: medzi každými dvoma objektmi množiny je definovaná určitá dvojčlenná operácia. Inými slovami: grupoid je neprázdna množina s jednou binárnou operáciou, ktorá je definovaná na nej. Grupoid je neprázdna množina v spojení s operáciou.
:: matematika.

/grupovanie
fr.> nem. − zoskupovanie, združovanie, dávanie dohromady, dovedna.

/guľa
− teleso ohraničené guľovým povrchom (guľovou plochou, sférickým povrchom, sférou); S je stred gule, FH je priemer gule a FS je polomer gule.
    Najväčší kruh EFGH možno získať ako rez gule rovinou prechádzajúcou stredom S. Takýto kruh rozdeľuje na polovice guľu i jej povrch a nazýva sa hlavný kruh. Polomer hlavného kruhu rovná sa polomeru gule.
    Každá dvojica hlavných kruhov sa pretína v priemere gule FH, ktorý je zároveň priemerom každého z pretínajúcich sa kruhov (cf [429];357).
:: geometria, sféra, stereometria.

/guľa očná (anatómia človeka)
– lat. bulbus oculi – časť oka uložená v očnici.

/gyroskop
gr. – zotrvačník s voľnou osou zachovávajúci si rovnaký smer otáčania používaný pri navigácii, ako umelý horizont v lietadle a pod. ([153];1104).

H-apendix

/Habsburgovci
− rod pôvodom z Alsaska, no pomenovaný (približne od roku 1100) podľa jeho sídla, hradu Habsburg (pôvodne Habichtsburg) v dnešnom kantóne Aargau vo Švajčiarsku.
    Habsburgovci patria medzi najstaršie a najvýznamnejšie panovnícke rody v Európe; predstavovali jednu z najmocnejších dynastií európskeho feudalizmu, ktorú od 16. storočia výdatne podporovala v tom čase mocná pápežská kúria – Vatikán. Spojencom Habsburgovcov sa po roku 1526 stala aj vysoká šľachta troch štátnych celkov – rakúskeho, českého a uhorského (cf [738];60).
    Po meči vymreli v roku 1740 a po praslici roku 1780. Ich dedičmi a nasledovníkmi sa stali lotrinskí vojvodovia známi ako habsbursko-lotrinská dynastia založená zväzkom (svadba vo Viedni 12. februára 1736) Márie Terézie z rodu Habsburgovcov s Františkom I. Lotrinským, od roku 1745 rímskonemeckým cisárom Františkom I.
:: biedermeier, Európa, história, monarchia habsburská, Rakúske cisárstvo, Rakúsko, Rakúsko-Uhorsko.

/hagiografia
gr. – časť teológie, ktorej predmetom je život svätých.

/hálka (botanika)
– guľovitá hrčka (napr. dubienka) na rastline, vznikajúca ako reakcia na dráždenie určitými druhmi hmyzu.

/Halliday, Michael Alexander Kirkwood
(13. 4. 1925 Leeds − 15. 4. 2018 Sydney)
− britsko-austrálsky jazykovedec, najvplyvnejší britský lingvista a najvýznamnejší predstaviteľ neofirthovskej lingvistickej školy; tvorca originálnej lingvistickej teórie zvanej gramatika stupníc a kategórií (scale-and-category grammar), v ktorej rozlišuje štyri základné všeobecne gramatické kategórie:
        jednotka (unit),
        štruktúra (structure),
        systém (system) – súčasť hĺbkovej gramatiky, prvoradá zložka predmetu lingvistiky,
        trieda (class).

D: Categories of the Theory of Grammar, 1961.

:: lingvistika.

/halucinácia
lat. − vnem, ktorý je výsledkom narušeného vnímania, pri ktorom pacient vníma niečo ako objekt, ktorý však nie je prítomný. „K pravej halucinácii patrí aj to, že halucinovaný objekt sa prežíva ako skutočný a že sa priestorovo aj časovo jednoznačne lokalizuje. (70;61)“ „Halucinácie sa ... často prežívajú ako bezprostredné danosti (ib.)“.

/Hamilton, Sir William Rowan
(4. 8. 1805 Dublin – 2. 9. 1865 Dunsink (Írsko)
– írsky matematik a fyzik, vypracoval kvaterniónový počet (s nekomutatívnym násobením), ktorý sa stal predchodcom vektorového počtu a našiel uplatnenie pri budovaní Maxwellovej teórie elektromagnetického poľa.
    Hamilton čerpal bezprostredný impulz svojich skúmaní z optiky, zaujímal sa o problematiku geometrickej a vlnovej optiky s cieľom „nájsť takú formuláciu základných rovníc, ktorá by nezávisela od konkrétnej predstavy o povahe svetla, teda či sa v tejto otázke prikloní v tejto otázke na stranu Newtona alebo Huygensa (a neskôr Fresnela a Younga).
    Východiskom práce Teória systémov lúčov z roku 1827 sa stáva princíp minimálneho účinku a hlavnou novinkou definovanie charakteristickej funkcie (pre každú optickú sústavu zvlášť). Z nej sa novou metódou dajú odvodiť všetky vlastnosti optických sústav pre každú krivku či plochu) (816;149)“.
:: fyzika, matematika, rovnice Hamiltonove.

/hardvér
angl. − technické vybavenie počítača − časť počítačového systému tvoriaca jeho technické vybavenie, fyzickú zložku, súbor všetkých hmotných, technických komponentov − systémová jednotka a všetky pripojené technické zariadenia: CPU, pamäť a V/V zariadenia systému. Napr. hardvér počítačov typu PC zahŕňa tieto komponenty:
        základná doska s mikroprocesorom,
        zbernica,
        operačné pamäte,
        radiče diskových pamätí,
        zdroj hodinových impulzov,
        grafická karta,
        komunikačné karty,
        zdroj napájania,
        monitor,
        klávesnica,
        tlačiareň...

/harmónia emocionálna (Gítánanda)
– kľúčom k nej je zdravá chrbtica a žľazový systém ([120];88).
:: Gítánanda, joga.

/Haroche, Serge
(11. 9. 1944 Casablanka, Maroko – ) – francúzsky fyzik, hlavnou oblasťou záujmu ktorého je kantová fyzika, štúdium svetla a fotónu. Roku 2012 získal spolu s Davidom Winelandom Nobelovu cenu za fyziku, a to za "prelomové experimentálne metódy umožňujúce meranie jednotlivých kvantových systémov a manipuláciu s nimi". Haroche a jeho tím použili techniku nazývanú kvantová elektro-dynamika v dutine (cavity quantum electrodynamics), kde fotóny boli zachytené medzi dvoma supervodivými zrkadlami. Táto metóda umožnila detailné štúdium kvantových javov a interakcií medzi svetlom a hmotou.
:: fotón, fyzika kvantová.

/havária jadrová
− porucha jadrového zariadenia, ktorej závažnosť sa na Medzinárodnej stupnici jadrových udalostí pohybuje v rozsahu 4 až 7; ide o udalosť, pri ktorej sa závažne poškodilo jadrové zariadenie alebo prišlo resp. môže prísť k závažnému poškodeniu zdravia vplyvom ionizujúceho žiarenia alebo k úniku rádioaktívnych látok do životného prostredia.
Haydn, Franz Joseph (31. 3. 1732 Rohrau, Rakúsko − 31. 5. 1809 Viedeň)
− rakúsky hudobný skladateľ, ktorého diela sa vyznačujú sviežosťou, ľahkou melodikou a jasnými harmóniami a ktorý upevnil klasicizmus a jeho zásady ako hudobný štýl, významne prispel k rozvinutiu sonátovej formy a symfónie, položil základy formy sláčikového kvarteta, rozšíril orchester o nové nástroje a objavil jeho nové možnosti.
− I: Haydn, J.: Piano Chamber Music.
:: hudba.

/Hayek, Friedrich August von
(8. 5. 1899 Viedeň – 23. 3. 1992 Freiburg im Breisgau) – rakúsky ekonóm a filozof, obhajca klasického liberalizmu a kritik socializmu (kolektivizmu), zdôrazňujúci význam individuálnej slobody a trhového mechanizmu. Ekonomické a sociálne systémy sú podľa neho príliš komplexné na to, aby ich mohla efektívne riadiť centrálna autorita. Namiesto toho obhajoval spontánny poriadok, ktorý vzniká z interakcií jednotlivcov sledujúcich svoje vlastné záujmy v rámci slobodného trhu. Spolu s Ludwigom von Misesom bol najvýznamnejší predstaviteľ rakúskej školy. Obidvom bola udelená Nobelovej ceny za ekonómiu (1974), „ za priekopnícku prácu v oblasti monetárnej teórie a hospodárskych cyklov a za ich prenikavú analýzu interdependencie ekonomických, sociálnych a inštitucionálnych fenoménov“.
    Hayek veril, že slobodný trh umožňuje jednotlivcom dosiahnuť svoje ciele a zlepšiť svoju životnú situáciu bez potreby centrálneho plánovania alebo zásahov štátu.

D: Gibt es einen Widersinn des Sparens?, 1929; Geldtheorie und Konjunkturtheorie, 1929; Prices and Production, 1931; Monetary Nationalism and International Stability, 1937;

Profits, Interest & Investment, 1939; The Pure Theory of Capital, 1941; The Road to Serfdom, 1944; The use of knowledge in society, 1945; Individualism and Economic Order, 1948; ohn Stuart Mill and Harriet Taylor: Their Friendship and Subsequent Marriage, 1951; The Sensory Order, 1952; The Counter revolution of science: Studies on the abuse of reason, 1952; Capitalism and the Historians, 1954; The Political Ideal of the Rule of Law, 1955; he Constitution of Liberty, 1960; Studies in Philosophy, Politics and Economics, 1967; Law, Legislation, and Liberty, 1973, 1976, 1979; Denationalisation of Money: An Analysis of the Theory and Practice of Concurrent Currencies, 1976; New Studies in Philosophy, Politics and Economics, 1978; The Fatal Conceit: The Errors of Socialism, 1988; The Fortunes of Liberalism: Essays on Austrian Economics and the Ideal of Freedom, 1992; Hayek on Hayek: An Autobiographical Dialogue, 1994; Contra Keynes and Cambridge: Essays, Correspondence, 1995.
:: ekonomia, filozofia rakúska, trieda (Hayek, F. A. v.).

/Händel, Georg Friedrich
(23. 2. 1685 Halle – 14. 4. 1759 Londýn) angl. George Frideric Handel/Haendel
– nemecko-anglický hudobný skladateľ, tvoriaci na prelome baroka a klasicizmu, jedna z najvýznamnejších postáv európskej hudby, o ktorom Beethoven napísal, že skladateľ sa od neho môže naučiť „ako jednoduchými prostriedkami dosiahnuť veľkolepý účinok“.

D: concerti grossi: Concerti grossi Op. 3/1 – 6; Concerti grossi Op. 6/1 – 12; suity: Vodná hudba; suity č. 1 – 3, HWV 348 – 350 (1717); Hudba k ohňostroju, HWV 351 (1749); koncerty: Harfový/organový koncert B dur, Op. 4/6, HWV 294 (1736); oratóriá: Izrael v Egypte, HWV 54 (1738); Mesiáš, HWV 56 (1742); Judáš Makabejský, HWV 63 (1746); Saul; Samson; Herkules; Jozef a jeho bratia; Zuzana; opery: Rinaldo, HWV 7 (1711); Alcina, HWV 34 (1735); Xerxes, HWV 40 (1738); Rodrigo; Agrippina; Ottone; Flavio; Riccardo Primo; Siroe; Alessandro; Radamisto; Almira; Ariodante; Giulio Cesare; Tamerlano; Orlando; Deidamia; Rodelinda.

– I: Haendel: Sarabande (02112020).
:: hudba.

/hebrejčina
vl. m. – jazyk, ktorý sa zaraďuje do severozápadnej skupiny semitských jazykov. V staroveku ním hovorili Hebrejci. Hebrejčina je predmetom výskumu v hebraistike.
    Hebrejčina je konzonantný jazyk, t. j. nepíše samohlásky; preto možno s malou zmenou vokalizácie čítať mnoho slov rôznym spôsobom. To komplikuje správne čítanie a pochopenie biblických textov, najmä Sefer Tóra, a textové variácie sa za storočia, keď zvitky Tóry opisoval ručne jeden sofer za druhým znásobili.
:: abeceda hebrejská, judaizmus, Židia, židia.

/Hefele, Melchior
(11. 1. 1716 Nufels bei Kaltenbrunn, Kaunertal, Tirolsko – 15. 4. 1794 Szombathely)
– rakúsky staviteľ, architekt klasicizujúceho baroka, navrhol o. i. Primaciálny palác v Bratislave (1778 – 1781).

/Heisenberg, Werner
(1901 – 1976) – nemecký teoretický fyzik, spoluzakladateľ kvantovej mechaniky: prispel k rozvoju kvantovej elektrodynamiky, kvantovej teórie poľa, teórie jadra, fyziky kozmického žíarenia, teórie elementárnych častíc. Sformuloval vzťah neurčitosti, ktorý obmedzuje aplikovanie klasických pojmov na mikrosvet.
:: princíp neurčitosti Heisenbergov, vzťah neurčitosti Heisenbergov.

/helenizmus
(z gr. Helenos – praotec Grékov)
– dejinná a kultúrna epocha, obdobie starovekých dejín východného Stredomoria a Prednej Ázie od výbojov, započatých 338 pr. n. l. macedónskymi panovníkmi Filipom II. a jeho synom Alexandrom Veľkým (v rokoch 334 – 324). Pokračovala v nástupníckych štátoch ( Macedónia s Gréckom, ríša Seleukovcov, Ptolemaiovcov, Baktrijské kráľovstvo, Pergamská ríša a i.) až do roku 30 pr. n. l., čiže do začiatku samovlády prvého rímskeho cisára Octaviana a do obdobia, kedy stratil svoju samostatnosť posledný helenistický štát, ptolemaiovský Egypt. Vzdelanosť, umenie, hodnoty a životný štýl starých Grékov prijímal rad národov a súčasne ho obohacoval o domáce tradície.
    Helenizmus sa pokladá za významné obdobie antickej kultúry. V období helenizmu sa grécky živel rozšíril ďaleko na východ, kde existovali v Ázii a v Egypte veľké štáty s gréckou vládnucou vrstvou a s mnohými gréckymi mestami a kedy sa v ekonomike, v sociálnom a politickom zriadení i v kultúre prelínali civilizačné prvky grécke s orientálnymi. Helenizmus prenikal aj do západného Stredomoria a pôsobil nielen na Grékov sicílskych a juhoitalských, ale aj na Kartágo a Rím.
:: kultúra staroveká.

/hélium
− značka: He, lat. Helium − chemický prvok 8. skupiny periodickej sústavy s protónovým číslom 2, vzácny plyn, zložený je z nezlúčených atómov, je ľahší ako vzduch, používa sa ako náplň balónov a na vytváranie nízkych teplôt.

/hemostáza (medicína)
– zastavenie krvácania.

/henry
vm − značka H – odvodená jednotka SI.
:: fyzika.

/heraldika
germ. > fr. – pomocná historická veda, ktorej predmetom sú erby, ich štruktúra, vznik, vývoj a používanie.
:: história.

/hermitovský
vm – samozdružený.
:: fyzika.

/hertz
vm – značka Hz – odvodená jednotka SI; je to hlavná jednotka frekvencie v sústave SI.
:: fyzika.

/heteroklíza (lingvistika)
– rôznosklonnosť – tvorenie tvarov slov od rôznych kmeňov.

/hiát
gr. – prerušenie, voľný priestor medzi, medzera.

/Hilbert, David
(1862 – 1943) – nemecký matematik a logik, zakladateľ göttingenskej matematickej školy, azda najvýznamnejší a najuznávanejší predstaviteľ matematiky 20. storočia, ktorý o. i. sformuloval zásady prístupu k základom matematiky vedúceho 1. k vzniku formalizmu vo filozofii matematiky, ktorý nahradil operácie s matematickými objektmi a s matematickými významovými útvarmi operáciami so znakmi, pričom ich význam je pre platnosť systému nepodstatný a možno ho interpretovať rôznym spôsobom; 2. k vzniku metamatematiky.
:: matematika.

/hinduizmus
perz. – jedno zo svetových náboženstiev, tradičné svojrázne indické náboženstvo, ktoré sa dotvorilo v Indii vo 4. až 6. stor., ktoré je tam dodnes živé a najrozšírenejšie a ktoré tvorí súbor všetkých rítov, náboženských praktík a názorov, tradícií a mytológií Indov sankcionovaných posvätnými knihami véd a predpismi brahmanov. Hinduizmus má veľké množstvo variantov, foriem a siekt, pričom sa vyznačuje relatívne (t. j. vzhľadom na iné kultúrne a religiózne fenomény) azda najväčším zmyslom pre „vnútornú toleranciu". V hinduizme niet vlastne nijakého oficiálneho, hlavného prúdu. Pri vymedzovaní predstáv o hinduizme sa však napriek tomu zvykne poukazovať na to, že akousi bibliou hinduizmu je Bhagavadgíta a posvätným centrom hinduizmu je Váránasí.
    Filozofický základ hinduizmu tvorí védánta.
    Celé významové univerzum hinduizmu krúži okolo ústredného významového útvaru vyjadrovaného spojením sanátana dharma (večná pravda).
    Základným prameňom hinduizmu je staroindický brahmanizmus. Genetická súvislosť s brahmanizmom sa prejavuje napr. v tom, že medzi najuctievanejšie hinduistické božstvá patrí trojica brahmanizmu: Brahma (stvoriteľ), Višnu (ochranca) a Šiva (stvoriteľ, ochranca pred zlým a ničiteľ zlého súčasne).
    Spoločným významovým útvarom rozmanitých konkrétnych prejavov hinduizmu je predstava, že večná individuálna duša (átman) sa usiluje splynúť so svetovou dušou (bráhman). Tomu bráni prúd neprestajne sa meniacich, konečných prejavov materiálneho prírodného bytia (prakriti). Átman na ceste k definitívnemu spaseniu prechádza neustálymi prevteleniami, pričom každú formu prevtelenia určuje karma, osud alebo údel, ktorý tvoria činy samého človeka.
    Zdroj nezvyčajnej vnútornej pestrosti hinduizmu sa odvodzuje z povahy jeho genetickej väzby s brahmanizmom. Brahmanizmus totiž postupne prechádzal podstatnými zmenami – staré božstvá svätých textov stratili na popularite a pôvodný obetný rituál sa javil príliš zložitým. Preto dochádza k renesancii kultov lokálnych a kmeňových božstiev, ktoré sa voľne včleňujú do brahmanistickej tradície.
    Hlavnými hinduistickými smermi sú višnuizmus, šivaizmus a šaktizmus (šakti – ženský princíp Brahmu).
    Základným spoločenskoorganizačným princípom, ktorý hinduizmus sankcionuje, je kastový princíp.
    Situácia hinduizmu sa zásadne zmenila po vyhlásení nezávislosti Indie v roku 1947 a po následnej proklamácii sekulárneho indického štátu. Indická ústava uznáva páriov ako rovnoprávnych, absolútnosť kastového systému sa pomaly odstraňuje. Voči vonkajšiemu svetu sa obhajuje postulát absolútnej tolerancie, pritom sa však stále lipne na duchovnej prevahe spirituálneho hinduizmu. Veľký počet smerov v hinduizme a absencia centralizovanej náboženskej organizácie umožňujú v zásade každému Indovi, aby si našiel duchovnú orientáciu primeranú sebe.
:: filozofia hinduistická, India, joga, kultúra indická, náboženstvo, vánaprastha.

/histológia
gr. – prírodovedný, medicínsky odbor a časť anatómie, ktorej predmetom sú mikroskopické štruktúry orgánov a tkanív (v prípade rastlín pletív), skúmané predovšetkým svetelným a elektronickým mikroskopom a s pomocou farbiacich techník (techniky fixácie a farbenia vzoriek).
    V kontexte prírodných vied, konkrétne biológie sa zaraďuje nasledovne:
        biológia
            morfológia
                histológia
                    cytológia
                    všeobecná histológia
                    špeciálna histológia
                    histotechnológia
    V kontexte medicíny s histológiou spolupracujú alebo sú s ňou príbuzné tieto odbory:
        bunková biológia,
        histopatológia,
        patologická anatómia,
        histochémia,
        imunohistochémia,
        anatómia,
        morfológia.

/história
gr. – história ako veda, dejepis, historiografia, historická veda, historické vedy – veda, ktorej predmetom sú dejiny, historické procesy a udalosti, od začiatku existencie človeka a ľudskej spoločnosti až po súčasnosť.
    Existuje viacero kritérií členenia historických vied
     – na základe geografického kritéria sa historické vedy členia na
        svetové dejiny,
        všeobecné dejiny,
        dejiny kontinentov,
        dejiny štátov,
        dejiny regiónov,
        dejiny miest,
        dejiny obcí;
     – na základe vecného kritéria:
        dejiny umenia,
        dejiny filozofie,
        dejiny vedy,
        dejiny techniky,
        dejiny náboženstva,
        dejiny hospodárstva,
        dejiny správy...;
     – na základe geograficko-kultúrneho kritéria:
        byzantológia,
        egyptológia...
    K metódam histórie sa radia tieto postupy (cf 516):
        indukcia a dedukcia,
        priama a nepriama metóda,
        diachrónny a synchrónny prístup,
        metóda sondy,
        komparatívna metóda,
        kvantitatívna analýza,
        biografická analýza,
        metóda kolektívnej biografie,
        mikrohistorická analýza,
        metóda orálnej histórie,
        umeleckohistorická analýza,
        metóda právnej ikonografie,
        genderová analýza,
        diskurzívna metóda.
– P: Dülmen, R. v., Gombár, E., Mably, G. B. de., Škvarna, D., Tukydides.
::
         A
        Aachen, Abbásovci, Afrika (história), Achájci, Albrechtovci, antika, antika rímska, antropológia historická, archeológia,
         B
        babeufizmus, Banú Abbás, barok, Bavorsko, Benátky, biedermeier, Biely Kameň hrad. Bratislava,
         C
        cech (história), civilizácia,
         Č
        Čechy, Česká republika, Česko,
         D
        dejiny, dejiny ľudstva, dejiny najnovšie, doba halštatská, doba osová, doba osová druhá, druhá svetová vojna, dukát , dynastia,
         E
        éra putinovská, erb (heraldika), Etna, etnografia, Európa, Európa juhovýchodná, Európa juhozápadná, Európa južná, Európa severná, Európa stredná, Európa východná, Európa západná, europeistika, Európska únia,
         F
        fakt historický, fašizmus, feudalizmus, feudalizmus (história nemecká 2. pol. 19. stor.), feudalizmus (historiografia), filozofia dejín, forma štátu, Francúzsko,
         G
        geoekonomika, geografia,
         H
        Habsburgovci, heraldika, história literárna, historia syncritica (synkriticizmus), historiografia pragmatistická (Hegel, G. W. F.), Hitler, A., hrad, hradisko,
         CH
        Chronológia (časť tohto slovníka),
         I
        ius montanum,
    J
        jarmok výkladný,
         K
        kapitalizmus, Kimerijci, knieža, kniežatstvo, komunizmus, krajina, krajina historická, kráľovstvo, kultúra,
        liberalizmus,
         M
        Macedónia, Maďarsko, Mária Terézia, marxizmus, materializmus historický, mesto, metodológia vied diachronická, minulosť, monarchia absolutistická, monarchia dedičná, monarchia habsburská, monarchia konštitučná, monarchia rakúsko-uhorská, monarchia stavovská, monarchia volená, morské národy,
         N
        Nemecké cisárstvo, Nemecko, Nizozemsko, novovek,
         P
        Pálffy, K. M., patent (história), Podunajsko stredné, poznatok historický, pragmatická sankcia, prameň historický, prameň historický písomný, pravek, právo viničné, prehistória, prerogatíva (právo feudálne), prokonzul (história), prvá svetová vojna,
         R
        Rakúske cisárstvo, Rakúsko, Rakúsko-Uhorsko, rámec historický, realita historická, renesancia, revolúcia októbrová v Rusku 1917, revolúcia priemyselná, Rím, Rím staroveký, Rimania, Rímska ríša, rod, rod panovnícky, Rumunsko, Rusko,
         S
        Skýti, Slováci, Slovenská republika, Slovensko, sociológia historická, Sovietsky zväz, Spojené národy, Spojené štáty americké, starovek, stredovek, súčasnosť, systém lénny,
         Š
        šľachta, šľachtic, štát, štát monarchistický, štátna vlajka Slovenskej republiky, štátny znak Slovenskej republiky,
         T
        Taliansko,
         U
        údel (história), Uhorsko, urbár (história),
         V
        vedy historické pomocné, vojna krymská, vojna východná, výskum historický,
         Z
        Západorímska ríša, zriadenie hradské.

/história literárna
– dejiny literatúry – časť literárnej vedy, ktorej predmetom je proces vývinu (najmä) umeleckej literatúry v celom jej časovom a priestorovom rozsahu, druhovej, žánrovej, tvarovej a výrazovej rôznorodosti, ďalej individuálne literárne javy, autori a ich dielo, všeobecné tendencie, prúdy, smery, štýly ([238];170, [622];104).
– P: Minárik, J.
:: história, literatúra, veda literárna.

/Historický ústav Slovenskej akadémie vied
– vedecký ústav Slovenskej akadémie vied, ktorý vznikol v roku 1943 a dnes sa zameriava na základný výskum
        slovenských dejín od najstarších čias po súčasnosť,
        vybraných problémov všeobecných dejín,
        dejín vied a techniky na Slovensku.
I: Profil HÚ SAV, v. v. i.
:: história.

/Hitler, Adolf
(20. 4. 1889 Braunau am Inn, Rakúsko-Uhorsko − 30. 4. 1945 Berlín, Nemecko) − nacistický politik rakúskeho pôvodu, v rokoch 1933 − 1945 diktátor Nemeckej ríše. Svoje presvedčenie a program sformuloval v knihe „Môj boj (Mein Kampf), 1. diel 1925, 2. diel 1926)“.
:: história, nacizmus, Nemecko.

/hladina energetická
– elektrónový obal – časť priestoru, kde sa pohybujú elektróny okolo jadra atómu.
    Atóm môže mať až sedem rôznych energetických hladín, ktorých polomer vzrastá a každá hladina môže byť zaplnená len určitým počtom elektrónov. Skutočnú presnú polohu elektrónov však nemožno určiť v žiadnom čase.
    Každá energetická hladina pozostáva z orbitálov.
:: fyzika, štruktúra atómu, štruktúra atómu jemná.

/hlas
– 1. zvuk vyludzovaný človekom rečovými orgánmi pri reči alebo speve; 2. individuálna melodická línia vo viachlasnej skladbe; 3. súbor píšťaľ v organe totožných konštrukciou, menzúrou a farbou zvuku; 4. úloha alebo nástrojový či spevný part, ktoré sú samostatne vypísané a v hudobnej skladbe patria interpretovi (hráčovi alebo spevákovi).
:: hlas (lingvistika), sila hlasu, spev, veta vyslovená, vyslovenie.

/hlas (lingvistika)
– jedna z troch základných zložiek reči (popri dychu a článkovaní) daná zvukom vznikajúcim kmitaním (vibráciou) hlasiviek v hrtane a upraveným rezonanciou a filtráciou v nadhrtanových dutinách ([237];169).
:: hlas, lingvistika, sila hlasu.

/hláska
− základná a najmenšia zvuková jednotka (celosť), ktorú už ďalej nemožno deliť. V jazyku pri stavbe slov a tvarov majú platnosť len hlásky s určitými zvukovými vlastnosťami, ktoré sú v celom jazykovom spoločenstve ustálené a ktoré majú schopnosť rozlišovať význam slov.
    Spojením hlások sa utvára slabika.
    Súbor hlások, používaných v danom jazyku, je sústava hlások ([333];14, 27, 7).
:: hlásky v latinčine, písmeno (lingvistika), spoluhláska, lingvistika.

/hlásky v latinčine
– sa rozdeľujú na samohlásky (vocales): a, e, i, o, u, y; spoluhlásky (consonantes): b, c, d, f, g, h, k, l, m, n, p, q, r, s, t, v, z; dvojhlásky (diphtongi): ae, au, ei, eu, oe, ui.
:: latinčina.

/hlava
− 1. časť ľudského alebo zvieracieho tela, kde sú oči; vec podobná hlave; 2. vec alebo jej časť podobná hlave, napr. hlava klinca.
:: hlava (anatómia človeka).

/hlava (anatómia človeka)
– lat. caput – časť ľudského tela, ktorá sa skladá z týchto častí:
        mozgová časť (neurocranium),
        tvárová časť (splanchnocranium).

/hlava klinca
− prírubovité rozšírenie drieku klinca.
:: klinec.

/hlavy mačacie
neodb. – zaoblené kamene poskladané do dlažby.

/hluchota Beethovenova
– práve ona ho „zaviedla do najušľachtilejších sfér zvuku“ (433;16). Synkriticizmus túto situáciu vníma ako výnimočný prípad kultúrneho aktu, ktorého nositeľom, subjektom je Beethoven, ktorý bol schopný pretvárať to, čo spôsobovala hluchota, na krásno. Hluchým môže byť hocikto, no hocikto nevytvorí dielo beethovenovského rádu.
:: kultúra 19. stor.

/hmat
– telesný zmysel, sprostredkujúci hmatový vnem (vnem dotyku, tlaku, chladu, tepla, bolesti).

/hmota (fyzika)
– nositeľ fyzikálnych javov, súčasť predmetu fyziky vo forme látky alebo poľa.

/hmota medzihviezdna
– veľmi riedka hmota v priestoroch medzi hviezdami v galaxiách, tvorená navzájom úplne premiešanými zložkami, z ktorých hlavnou je medzihviezdny plyn. Ďalšími zložkami sú prachové častice, žiarenie, magnetické polia.
Opticky sa medzihviezdna hmota prejavuje najmä vo forme difúznych hmlovín, no jej najväčšiu časť opticky pozorovať nemožno (cf 97;371).

/hmota pružná
– látka, z ktorej vytvorené predmety alebo z ktorej pozostávajúce prostredia majú schopnosť po ohnutí alebo stlačení sa vrátiť do pôvodnej polohy alebo stavu. Pružná hmota je podmienkou vzniku zvuku.

/hmota živá
− hmota, majúca schopnosť samoorganizácie, zachovávania a rozmnožovania stavu vyššieho poriadku a vyskytujúca sa prevažne v podobe buniek; vyznačuje sa iným chemickým zložením ako neživá hmota.
:: biológia.

/hmotnosť (fyzika)
– angl. mass – základná fyzikálna veličina, jedna zo siedmich základných veličín (dĺžka, hmotnosť, čas, elektrický prúd, termodynamická teplota, látkové množstvo, svietivosť), ktorej jednotkou je kilogram (kg); symbol m.
:: látka (fyzika), určovanie hmotnosti telies, váženie (fyzika), zákon gravitačný.

/hmotnosť pokojová
− hmotnosť pri nulovej rýchlosti.
    Pokojovou hmotnosťou sa vyznačujú veci látkovej povahy – telesá tuhého skupenstva, kvapaliny a plyny.
    Hmotu bez pokojovej hmotnosti tvoria objekty poľovej povahy – elektromagnetické pole, mezónové pole, gravitačné pole a i. (cf [21];9).
:: fyzika.

/hmotnosť pokojová nulová
– nematie žiadnej hmotnosti v pokoji. Napríklad fotóny sú častice s nulovou pokojovou hmotnosťou: fotóny sa vždy pohybujú rýchlosťou svetla a nemajú hmotnosť. Ak by boli v pokoji, neboli by vôbec. Nikdy nemôžu existovať v stave pokoja; ich existencia je neoddeliteľne spojená s pohybom.

/hnutie
– súbor kolektívnych akcií nejakej skupiny ľudí zameraných na dosiahnutie jej cieľov, organizované hromadné úsilie o uskutočnenie nejakej myšlienky; myšlienkový, politický a podobne smer, napr. fenomenologické hnutie.
:: hnutie clunyjské, hnutie duchovné, hnutie mierové, hnutie kultúrne.

/hnutie clunyjské
− obrodné a reformné hnutie, ktorého strediskom sa stal benediktínsky kláštor založený v roku 909 v burgundskom meste Cluny a ktoré malo veľký vplyv na zavedenie potrebných reforiem a upevnenie pápežskej autority (hlavne pričinením pápeža Gregora VII, 1021 − 1085) (cf 116;64).
:: Abbo Floriacensis, Pamiatka zosnulých, škola v Auxerre.

/hnutie duchovné
− súbor kolektívnych akcií nejakej skupiny nábožensky i mimonábožensky orientovaných ľudí zameraných na dosiahnutie cieľov v duchovnej oblasti, napr. osvietenstvo.

/hnutie kultúrne
− súbor kolektívnych akcií nejakej skupiny ľudí zameraných na pretváranie zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne, napr. osvietenstvo.

/hnutie mierové
– angl. peace movement – medzinárodné hnutie, ktorého cieľom je zachovanie mieru. Začalo sa rozvíjať od 1. svetovej vojny. V rokoch 1920 – 1946 pôsobila medzinárodná organizácia Spoločnosť národov so sídlom v Ženeve. Po 2. svetovej vojne sa nástupkyňou Spoločnosti národov stala v roku 1945 Organizácia Spojených národov. V roku 1950 bola založená Svetová rada mieru. V rokoch 1972 – 1975 na Helsinskej konferencii vznikla KBSE.
– P: Ganser, D.
:: filozofia mieru.

/hnutie politické
– spoločenské hnutie za dosiahnutie alebo udržanie politickej moci.
:: fašizmus, politika.

/hnutie politické (štátoveda)
– neštátna politická inštitúcia, ktorá sa vyznačuje čiastkovou mediačnou funkciou v občianskej spoločnosti, t. j. vo vzťahoch jednotlivcov a spoločenských skupín, ako aj vo vzťahu k štátu. Tento subjekt vyjadruje, reprezentuje a presadzuje predstavy jednotlivcov a spoločenských skupín o sebarealizácii a o všeobecnom blahu ([741];5).

/hoax
angl. – angl. hoax [houks] figliarstvo, huncútsvo, šibalstvo, furtáctvo, čertovina – podvod, žart, recesia najmä v internete formou elektronicky šírenej správy, napr. falošne varujúcej pred vážnym nebezpečenstvom, vyzývajúcej k nejakému nezmyslu, ktorý je alebo môže byť pre niekoho finančne výhodný a podobne.

/hodina
– skratka: h – časová jednotka rovnajúca sa 60 minútam alebo 3600 sekundám. 24 hodín tvorí deň.

/hodinárstvo
– 1. hodinársky odbor, ktorého náplňou je výroba a oprava hodín a hodiniek, 2. remeslo, ktoré sa vyčlenilo zo zámočníctva; 3. predajňa alebo opravovňa hodín a hodiniek, obchod spojený s predajom a opravou hodín.

/hodiny
– zariadenie, ktoré realizuje periodický dej ([874];6).
:: čas (fyzika).

/hodiny vežové
– hodiny umiestnené na veži zvyčajne kostola.
    Zvuk vežových hodín často vyvoláva nostalgické pocity z niekoľkých dôvodov:

Historický význam: Vežové hodiny sú symbolom minulosti a tradície. Ich zvuk pripomína časy, keď boli hodiny jedným z mála spôsobov, ako ľudia merali čas.
Kultúrne a spoločenské spojenie: Vežové hodiny sú často umiestnené v centrách miest alebo dedín, kde sa ľudia stretávali a trávili čas. Ich zvuk môže evokovať spomienky na spoločenské udalosti a komunitné stretnutia.
Unikátny zvuk: Mechanické hodiny majú jedinečný zvuk, ktorý sa líši od moderných elektronických zariadení. Tento zvuk môže byť upokojujúci a pripomínať jednoduchšie časy.
Osobné spomienky: Pre mnohých ľudí môže byť zvuk vežových hodín spojený s konkrétnymi spomienkami z detstva alebo mladosti, ako napríklad návštevy starých rodičov alebo prechádzky po meste.

:: stroj hodinový.

/hodnota číselná
− hodnota vyjadrená, určená v číslach alebo pomocou čísel.

/hodnota číselná veličiny fyzikálnej
− veľkosť fyzikálnej veličiny, hodnota uvádzajúca, koľkokrát sa daná jednotka nachádza v meranej veličine. Určenie hodnoty veličiny sa uskutočňuje meraním.
:: fyzika, veličina fyzikálna.

/hodnota funkcie (matematika)
– obraz – prvok oboru hodnôt funkcie.
Postup vyhľadávania hodnoty funkcie prislúchajúcej k daným argumentom funkcie je matematická operácia.

/hodnota okamžitá
– hodnota v danom okamihu.

/hodnota pamiatková
– hodnota kultúrnej pamiatky, spočívajúca v tom, že pamiatka predstavuje významný doklad historického vývoja, životného spôsobu a prostredia spoločnosti, alebo že má priamy vzťah k významným osobnostiam alebo historickým udalostiam. Pamiatkovou hodnotou môže byť

        historická hodnota,
        spoločenská hodnota,
        krajinná hodnota,
        urbanistická hodnota,
        architektonická hodnota,
        vedecká hodnota,
        technická hodnota,
        výtvarná hodnota,
        umeleckoremeselná hodnota.

/hodnota veličiny
− číslo a referencia spoločne vyjadrujúce veľkosť veličiny.
:: hodnota veličiny fyzikálnej, spektrum.

/hodnota veličiny fyzikálnej
– súčin jej číselnej hodnoty a jednotky. Hodnota veličiny je číselné vyjadrenie meranej fyzikálnej veličiny spolu s jej jednotkou. Fyzikálna veličina je vlastnosť alebo stav fyzikálneho objektu alebo javu, ktorý môžeme kvantitatívne merať, ako napríklad dĺžka, hmotnosť, čas, teplota, tlak a podobne.
    Hodnota veličiny sa skladá z dvoch častí:

Číselná hodnota: Toto je konkrétne číslo, ktoré vyjadruje veľkosť veličiny.
Jednotka: Toto je štandardizovaná miera, ktorá určuje, v akých jednotkách je veličina vyjadrená (napríklad metre pre dĺžku, kilogramy pre hmotnosť, sekundy pre čas).

Napríklad, ak meriame dĺžku stola a zistíme, že je 2 metre, hodnota veličiny je 2 m, kde 2 je číselná hodnota a m (metre) je jednotka.
:: fyzika, meranie veličiny fyzikálnej.

hodnota zobrazenia (matematika)
− obraz (priradený podľa predpisu vzoru).

/homeo-
gr. (< ὁμοῖος [homoios]) − prvá časť zložených slov znamenajúca podobný, napr. homeomorfný.

/Homeogene®9
– homeopatický liek, ktorý sa tradične používa pri liečbe bolestí hrdla, zachrípnutia a zápaloch hrtana.

/homeomorfizmus
gr. − topologický izomorfizmus − spojité bijektívne zobrazenie medzi dvoma topologickými priestormi, ktoré má spojité inverzné zobrazenie; zachováva topologické vlastnosti daného topologického priestoru. Dva topologické priestory, medzi ktorými existuje homeomorfizmus sa nazývajú homeomorfné a z topologického hľadiska sa považujú za ekvivalentné (cf Homeomorfizmus, in: Wikipédia).

/homeomorfne
gr., prísl. − vzájomne jednoznačne a spojito.

/homeomorfný
gr. − majúci podobný tvar, podobnotvarý.
:: homeo-, varieta (matematika).

/homeopatia
gr. − oblasť alternativistiky, ktorej predmetom je liečenie chorôb podávaním minimálnych dávok tých liečiv, ktoré vo väčších dávkach spôsobujú u zdravého človeka príznaky, aké má liečená choroba ([14];36). Uvedený postup sa riadi princípom, že podobné sa lieči podobným.

/homeostáza
gr. – vlastnosť systému zachovávať si v procese vzájomného pôsobenia s prostredím hodnoty základných premenných v niektorých daných hraniciach, pričom prívlastok základný sa týka kvality systému: porušenie kvality vedie k deštrukcii systému (cf [160];119).
:: systém.

/homo-¹
gr. − prvá časť zložených slov s významom rovnaký, taký istý, rovný.

/homo-²
gr. − prvá časť zložených slov s významom človek, ľudský.

/homo
lat. − 1. človek, rozumný človek 2. muž, chlap 3. on (497;273).

/Homo
lat. − človek − rod čeľade Hominidae. Zahŕňa fosílne druhy Homo habilis, Homo erectus a Homo sapiens (s niektorými poddruhmi) a recentný poddruh Homo sapiens sapiens.
:: antropológia.

/homogenita priestoru
– skutočnosť, že všetky miesta v priestore sú rovnocenné (cf absolútny priestor).

/homogenizovanie
gr. – pripravovanie rovnorodej zmesi.

/homomorfizmus (matematika)
− homomorfné zobrazenie; vzťah podobnosti systémov z ľubovoľného štruktúrneho alebo funkčného hľadiska, v ktorom každému prvku jedného systému možno priradiť jeden prvok iného systému; zhoda jednoznačná iba jednostranne.

/homomorfný
gr. − rovnakotvarý, rovnakotvárny – majúci ten istý tvar, vyskytujúci sa v rovnakom tvare, prejavujúci sa v rovnakej podobe. Napr. homomorfný organizmus je živočích, ktorého tvar tela a farba zodpovedajú tvaru a farbe jeho prostredia. Opak: heteromorfný.
:: homomorfizmus (matematika).

/homonymum
gr. − jazykový prostriedok (slovo, slovné spojenie, tvar ap.) majúci rovnakú hláskovú podobu, ako má iný prostriedok, ale odlišný, nesúvisiaci význam. Homonymá sú slová rovnakej formy (v základnom tvare) a rozdielneho lexikálneho alebo aj gramatického významu ([496];192, 28).
:: lingvistika.

/hormóny
gr. – biologicky aktívne látky produkované endokrinnými žľazami a ovplyvňujúce priebeh fyziologických funkcií organizmu. Hormóny sú chemické látky prenášané krvou.
Rozlišujú sa:
        hormóny endokrinných žliaz,
        tkanivové hormóny,
        neurohormóny.
:: adrenalín, systém hormonálny.

/hornina
– neživá prírodnina, ktorej látka pozostáva z nerastov.
Horniny tvoria podstatnú časť zemskej kôry.

/hospodárstvo
– ekonomika – oblasť života spoločnosti tvorená výrobou, rozdeľovaním, výmenou a spotrebou statkov a služieb s cieľom uspokojovať potreby človeka, predmet ekonómie.
:: ab equis ad asinos, ekonómia, ekonomika, hospodárstvo finančné, hospodárstvo národné, hospodárstvo svetové.

/hospodárstvo finančné
– súčasť finančníctva spočívajúca v hospodárení s finančnými prostriedkami (napríklad podniku).
:: ekonómia, ekonomika.

/hospodárstvo národné
– národná ekonomika – súhrn všetkých subjektov na území štátu, ktoré vykonávajú ekonomické činnosti, všetkých ekonomických prostriedkov a vzťahov hospodárskych subjektov určitého štátu alebo hospodárskeho priestoru.
    Národné hospodárstvo krajiny tvoria tieto subjekty:
                firmy,
                domácnosti,
                štát.
    Národné hospodárstvo sa člení predovšetkým na sektory a odvetvia; v tomto zmysle sa hovorí o sektorovej a odvetvovej štruktúre národného hospodárstva.
    Okrem toho sa ešte skúma štruktúra národného hospodárstva podľa klasifikácie produkcie a územná (regionálna) štruktúra.
    Súhrn všetkých národných hospodárstiev na svete tvorí svetové hospodárstvo.
:: daň, ekonómia, ekonomika, proces ekonomický, sústava daňová.

/hospodárstvo rybné
– rybárstvo – osobitný alebo do živočíšnej výroby zahrnovaný súbor činností v oblasti chovu rýb a chovu a rozmnožovania ďalších vodných organizmov.

/hospodárstvo svetové
– súhrn všetkých národných hospodárstiev na svete.
:: ekonómia, ekonomika.

/hovorenie
– vyjadrovanie významových útvarov, napr. myšlienok, slovami.
:: lingvistika.

/hovoriaci
– ten, kt hovorí. Pojem hovoriaceho je dôležitý napr. pri vymedzovaní zámen.
:: lingvistika, vysielač (lingvistika).

/hra divadelná
– literárne dielo určené na realizáciu na divadelnej scéne a vyznačujúce sa predovšetkým dramatizovaným literárnym textom: jeho hlavným znakom sú dialógy postáv alebo dialogizovaná reč.
Divadelná hra (jej vnútorná stavba alebo dramatický dej) sa vnútorne člení na tieto časti:
        úvod (expozícia),
        zauzlenie (kolízia)
        vyvrcholenie (kríza),
        obrat deja (peripetia),
        záver (katastrofa).
:: teatrológia.

/hra kartová
− hra, ktorá sa hrá s hracími kartami.
:: zdvih (hra kartová).

/hra s vláčikom
– dobrovoľná a príjemná aktivita vychádzajúca z vnútornej motivácie dieťaťa, v ktorej sa aktívne angažuje a prostredníctvom ktorej poznáva svet, rozvíja svoje zmysly a poznáva vlastnosti predmetov. Hra s vláčikom je manipulačná hra, pri ktorej dieťa manipuluje s predmetmi, ktoré ho obklopujú, poskytuje dieťaťu možnosť vytvárať a napodobňovať situácie zo skutočného sveta v simulovaných podmienkach, napríklad dieťa si môže predstavovať, že je strojvodcom a vláčik je skutočný vlak, čo mu umožňuje lepšie pochopiť ako funguje svet. Hra podporuje rozvoj jemnej motoriky a koordináciu ruky a oka pri manipulácii s malými časťami vláčika, pri budovaní koľajníc, rámp, priecestí, železničných staníc, tunelov, krajiny pri železnici atď.
:: dieťa, hra, in: Hlavná časť, hračky detské, vláčik detský.

/hračky detské
– neoddeliteľná súčasť detstva, podporujúca rozvoj motorických zručností, kreativity a sociálnych schopností. Existuje široká škála hračiek, ktoré môžu deti zabaviť a zároveň vzdelávať. Tu sú niektoré kategórie detských hračiek:

    Plyšové hračky: Mäkké a príjemné na dotyk, ideálne pre najmenších.
    Stavebnice: Podporujú logické myslenie a kreativitu, napríklad LEGO.
    Drevené hračky: Tradičné a ekologické, často didaktické, ako napríklad drevené kocky.
    Interaktívne hračky: Hračky, ktoré reagujú na dotyk alebo zvuk, napríklad robotické hračky.
    Kreatívne hračky: Farbičky, modelovacie hmoty a iné pomôcky na tvorenie.
    Autíčka a vláčiky: Klasické hračky pre chlapcov aj dievčatá.
    Bábiky a figúrky: Pre rozvoj sociálnych a emocionálnych zručností.

:: kocky drevené detské na hranie, vláčik detský.

/hrad
– stredoveké opevnené panské sídlo s obrannou a správnou funkciou, umiestňované (u nás po r. 1200) na skalnom ostrohu alebo na nížine, v čiastočnom obklopení vodou, prípadne na inom ťažko dobýjateľnom a ľahko brániteľnom mieste ([751];80).
:: Biely Kameň hrad, Bratislavský hrad.

/hradisko
– lokalita opevnená hradbou, vybudovaná na výšine alebo na rovine (uprostred močiarov), často o rozlohe až niekoľkých hektárov. Hradby v spojení s prirodzenou ochranou uzatvárali plochu hradiska a prípadne ho delili na hradisko vonkajšie (nezriedka ďalej členené) a hradisko vnútorné (akropolu). Vonkajšie hradby boli z vonkajšej strany spojené s priekopou.
    Predpokladá sa, že hradiská mohli mať vojensko-strategické funkcie a funkcie zhromaždiska s cieľom kultových a spoločenských rituálov a ceremónií, ku ktorým mohla patriť aj výmena a redistribúcia prestížnych výrobkov a surovín, s čím súvisela aj poloha hradiska vzhľadom na diaľkové komunikácie (už od praveku vytýčené) hlavné smery stredovekých ciest. Niektoré hradiská slúžili ako útočisko pre obyvateľstvo z okolia.
    Diskutuje sa aj o spoločenskej jednotke budujúcej hradisko: išlo o rod, skupinu rodov, kmeň?
    V praveku je hradisko typickým javom pre dobu bronzovú a halštatskú.
    Z hľadiska vývinu sa na Slovensku v súvislosti s fenoménom hradiska zvykne rozlišovať (cf. Hradiskové obdobie, in: Wikipédia [12122021]):

včasnoslovanské obdobie (obdobie keramiky pražského typu): 500 – 675
obdobie Avarského kaganátu (slovansko-avarské kultúry) na južnom Slovensku resp. predveľkomoravské obdobie na ostatnom Slovensku : 675 – 791; prípadne predveľkomoravské obdobie (pre celé Slovensko a Moravu) s presnejším rozdelením na predveľkomoravský horizont I (680 – 700), predveľkomoravský horizont II (700 – 770), predveľkomoravský horizont III (770 – 790) a upresnením pre východné Slovensko (770 – 830),
blatnicko-mikulčický horizont (pre južné, juhozápadné a severné Slovensko,[3] teda v histórii:Nitrianske kniežatstvo a Moravské kniežatstvo): 791 – 833,
veľkomoravské obdobie: 833 – 907,
poveľkomoravské obdobie (vrátane tzv. belobrdskej kultúry): 907 – 1000,
vrcholný stredovek: 1000 – 1375.

:: história, zriadenie hradské.

/Hradný vrch v Bratislave
− vrch v Bratislave, na ktorom sa rozprestiera Bratislavský hrad.
:: geografia.

/hrádze vulkanické v Yellowstonskom národnom parku
– angl. dikes – vertikálne alebo takmer vertikálne útvary, ktoré vznikajú, keď magma preniká cez trhliny v zemskom povrchu a následne tuhne. V Yellowstonskom národnom parku sú tieto hrádze súčasťou komplexného vulkanického systému, ktorý je známy svojou geotermálnou aktivitou a históriou veľkých sopečných erupcií.
    Tieto hrádze môžu byť viditeľné ako steny alebo pruhy hornín, ktoré sa líšia od okolitých hornín svojou štruktúrou a zložením. Sú dôležitým prvkom pri štúdiu vulkanizmu, pretože poskytujú informácie o pohybe magmy a o procesoch, ktoré prebiehajú hlboko pod povrchom.
:: vulkanizmus.

/hrana grafu
− úsečka spájajúca vrcholy grafu.

/hranie
− venovanie sa hre, zamestnávanie sa hrou.

/hrmot
− zvuk vznikajúci nepravidelným chvením.

/hrnček na čaj
– nádoba, z ktorej sa pije čaj. Má rôzne veľkosti a tvary, často s uškom pre pohodlné držanie. Hrnčeky môžu byť vyrobené z keramiky, porcelánu, skla alebo kovu.

/hrob
– „vyhĺbená jama v zemi na pochovanie mŕtveho; navŕšená zem po jej zasypaní, obyčajne s krížom alebo s náhrobkom; pohrebné miesto (f154];187)“.

/hrot
− špica, ostré zakončenie niečoho, napríklad drieku klinca.

/hromada
− kopa, hŕba neusporiadaných vecí.

/hromadnosť (teória pravdepodobnosti)
– opakovateľnosť ľubovoľne mnohokrát, ako napríklad pri hádzaní hracej kocky.

/hromadnosť algoritmu
− vlastnosť algoritmu, spočívajúca v použiteľnosti algoritmu na riešenie celej triedy úloh, napr. Euklidovým algoritmom možno vypočítať najväčší spoločný deliteľ dvoch ľubovoľných celých čísel.

/hudba
– 1. (v stredoveku) siedme zo siedmich slobodných umení.
    2. umelecký druh, ktorý je predmetom výskumu mnohých disciplín (muzikológie, filozofie hudby atď.). Hudba je široko rozvetvený odbor umenia, v ktorom sa používajú predovšetkým tóny, a síce tóny hudobných nástrojov a ľudského hlasu (spevu).
    Archaický význam slova „hudba (muzika)“ mieni najprv spev a poéziu (pozri: múzy), neskôr súhrn všetkých umení nejako spojených so spevom a slovom, ba dokonca všetkých disciplín (história, astronómia, filozofia, ...) ako myšlienok vyjadrovaných slovami. Okrem tohto širokého významu dostal termín hudba od klasického Grécka aj užší význam, a síce umenie tónov.
– P: Albrecht, A., Albrecht, J., Asafiev, B. V., Bach, J. S., Bartók, B., Beethoven, L. v., Burlas, L., Field, J., Haydn, J., Händel, G. F., Chabroň, J., Leoninus, Marini, B., Pletňov, M. V., Schiff, A., Schmidt, F., Schubert, F., Šebesta, R., Wagner, R..
::
         A
        a (hudba), a basa voce, a battuta, a bene placito, a piena voce (hudba), a tempo (hudba), abandono (hudba), abeceda hudobná, accelerando (hudba), adagio (hudba), aerofón, akord (hudba), aktivita hudobná, akustika hudobná,
         B
        barok hudobný,
         Č
        čiara taktová,
         D
        dielo hudobné, dominanta (hudba), druh hudobný, dynamika (hudba),
         E
        elektrofón,
         F
        F-kľúč (hudba), faktúra (hudba), filozofia hudby, forma hudobná, forma sonátová, formant (hudba), fúga, fundatista, funkcionalita v hudbe,
         H
        hudba (Asafiev, B. V.), hudba (hudba), hudba (romantizmus), hudba baroková, hudba elektroakustická, hudba elektronická, hudba klasicistická, hudba renesančná, hudba romantická, Hudobná a umelecká akadémia Jána Albrechta – Banská Štiavnica, husle,
         CH
        chordofón,
         I
        idiofón, interpretácia hudobná, interval (hudba), invencia (hudba),
         K
        klavír akustický, kľúč notový, koncepcia výrazu interpretácie hudobnej, konsonancia (hudba), kontrola úderu na kláves piana, kvarteto klavírne,
         M
        membránofón, Musica aeterna, muzikológia, myslenie hudobné,
         N
        nástroj hudobný, nota (hudba),
         O
        oktáva (hudba), osnova notová, osvojenie si skladby hudobnej klavírne interpretačne,
         P
        papier notový, particello, partičelo, partita, passacaglia, patetico (hudba), písmo notové, pozitív (hudba)¹, prínos hudby, produkcia hudby,
         R
        rapsódia (hudba), recepcia hudby, rytmus hudobný,
         S
        sarabanda, skladba hudobná, skladba hudobná najmenšia, skladba inštrumentálna, sloh hudobný, Slovenská filharmónia, sonáta, sonáta husľová, sonáta klavírna, sonáta sólová, spev, stupnica (hudba), stupnica diatonická, subdominanta (hudba), sústava tónová, súzvuk,
         Š
        šramot, štruktúra hudobná, štýl (hudba),
         T
        teória afektová (hudba), teória hudobná, toccata, tokáta, tón, tón (hudba), tón chromatický, tón odvodený (hudba), tonika (hudba), tónina, transpozícia (hudba), trbn. (hudba),
         U
        umenie,
         V
        veta (hudba), vivace, ma non troppo, vlastnosť hudobná, vlastnosť tónu, výchova hudobná, výška tónu,
         Z
        zápis notový, zbormajster, zdroj zvuku, zmeny dynamické jemné a tiché (hudba), zvuk hudobný.
– Diela:
        Mahler, G. Klavírne kvarteto a mol (asi 1876 – 1877), 1. veta a fragment scherza, nedokončené

/hudba (Asafiev, B. V.)
– časové umenie a umenie sluchového zmyslu, umenie sluchu; špecifická zvuková realizácia myslenia. Materiál hudby človek vyberá z prírodnej skutočnosti (z možnosti), prepracováva ho a formuje na základe svojich daností a fyziologicko-psychologických možností. Dôležitá je tu pamäť, ktorá umožňuje na základe princípu opakovania uvedomovanie si vzťahov (identít a kontrastov), pričom komparácia sa neodohráva len v línii prebiehajúceho hudobného zážitku, ale zapája sa do nej aj predchádzajúca skúsenosť sluchu. Medzi osvojovaním si sluchom a tým, čo sa v nej realizuje ako význam existuje nerozlučná spojitosť (cf [193];40 – 41).

/hudba (hudba)
– hudba pre hudobníka, chápanie hudby hudbou – organizovaný komplex, v „ktorom každá súčasť má svoje postavenie, svoju logiku. Hudobník myslí hudobne“ ([402];7).

/hudba 21. storočia
– dynamicky sa rozvíjajúca etapa hudobnej reality vyznačujúcej sa mocnou diverzifikáciou tvorby, pokračovaním polyštylizmu a eklekticizmu hudby 20. storočia, intenzifikáciou využívania internetu a digitálnych technológií, tvorbou multimediálnych projektov, vplyvom rocku, popu, jazzu a tanečnej hudby na hudbu klasickú a zvyšovaním uznania a podpory pre ženské skladateľky.
    Experimentuje sa s formou a štruktúrou, skladatelia sa na jednej strane prikláňajú k minimalizmu (opakovanie jednoduchých motívov a vzorov), na druhej strane preferujú maximalizmus (bohatosť detailov, komplexné textúry), vznikajú diela, ktoré vyžadujú aktívnu účasť publika alebo performerov, čím sa stiera hranica medzi tvorcom a poslucháčom. To môže zahŕňať interaktívne inštalácie alebo performancie, kde publikum priamo ovplyvňuje priebeh hudby. Ekologická a sociálna angažovanosť: Mnohí umelci reflektujú vo svojej tvorbe aktuálne spoločenské a ekologické témy, čím hudba získava nový rozmer a hlbší význam (cf napr. operu M. Piačeka Purkyně – Duch jest, jenž smíří protivy (2024). Zvuk samotný sa stáva centrálnym prvkom estetického zážitku. To zahŕňa využívanie neobvyklých zvukových zdrojov, elektronických efektov a priestorového zvuku.

/hudba baroková
– súčasť barokového umenia, ucelená slohová epocha vo vývoji hudby, vyznačujúca sa prechodom od polyfónie k monódii. Zavádza sa nová notačná prax (generálny bas). Spev sa realizuje so sprievodom akordických hudobných nástrojov, ako lutna, čembalo.
    Vzniká opera. Kantáty, oratóriá; z inštrumentálnej tvorby hlavne sonáta, sólový koncert, concerto grosso, čembalová hudba, majstrom organu bol J. S. Bach.
    Na Slovensku: S. Capricornus, J. Kusser, J. Šimbracký, Z. Zarevius. Tvorcovia duchovných piesní D. Sinapius-Horčička, J. Tranovský (Cithara Sanctorum), B. Sölöši (Canthus Catholici); rukopisné zborníky: Vietorisov kódex, Pestrý zborník, Zbierka A. Sirmayovej-Kecerovej, Uhorská zbierka;. Tvorcovia chrámovej hudby: P. Bajan, E. Pascha, P. Roškovský.
    V Čechách: J. D. Zelenka, B. M. Černohorský, J. Vejvanovský.
:: barok hudobný, hudba.

/hudba elektroakustická
– syntetická hudba založená na využívaní elektrotechnických a a počítačových technológií.

/hudba elektronická
– hudba tvorená pomocou elektroakustických prostriedkov.

/hudba klasicistická
– etapa novovekej hudba a súčasť klasicistického umenia približne v rokoch 1730 až 1830, vyznačujúca sa vznikom nových hudobných druhov, rozvojom komických operných žánrov, tvorbou symfónií, koncertov, sláčikových kvartet.
– P: Beethoven, L. v., Haydn, J., Mozart, W. A., Schubert, F..
hudba renesančná
– súčasť renesančného umenia.
hudba romantická
– výrazná súčasť romantického umenia poznačená podstatne zmenou spoločenského postavenia skladateľa – nadobudnutím nezávislosti.
    V ranom období vývinu romantickej hudby sa rozvíjali najmä menšie hudobné formy – skladby s poetickou tematikou (piesne bez slov, tance), sonáty.
    V 30. rokoch 19. storočia nastupuje symfonická báseň, programová symfónia, hudobná dráma; stupňuje sa zvuková farebnosť dynamickej formy.
    V novoromantickej etape vznikajú národné hudobné školy.
    V neskorom období romantickej hudby dochádza k syntéze klasických a romantických kompozičných princípov a začína smerovanie k hudbe 20. storočia.
– P.: Bella, J. L:, Berlioz, H., Brahms, J., Bruckner, A., Čajkovskij, P. I., Dvořák, A., Fibich, Z., Glinka, M. I., Chopin, F., Liszt, F., Mahler, G., Mendelssohn-Bartholdy, F., Musorgskij, M. P., Rimskij-Korsakov, N., Schubert, F., Schumann, Smetana, B., Verdi, G., R., Wagner, R.

/Hudobná a umelecká akadémia Jána Albrechta
– Banská Štiavnica – odborná vysoká škola so zameraním na oblasť hudby a ďalšie druhy umenia.
:: škola vysoká.

/humanizmus renesančný
– súčasť renesancie tvorená literárnym a vedeckým hnutím v 14. až 16. stor., ktorej nositeľom bolo meštianstvo a ktorá nadväzovala na starogrécke a rímske významové univerzum antiky, osobitne na antickú filozofiu. Významové univerzum renesančného humanizmu tenduje k odporu proti feudalizmu a nadvláde cirkvi, opierajúc sa o myšlienky prirodzeného práva s dôrazom na prirodzenú rovnosť všetkých ľudí pred Bohom a spájanie slobody osobnosti so záujmami spoločnosti. Aktivita predstaviteľov renesančného humanizmu sa vyznačovala všestrannosťou, zasahovaním do celého radu odborov ľudskej činnosti a snahou spájať filozofiu, históriu a umenie v žánroch traktátu, cestopisu, životopisu, rečníckeho prejavu, polemiky a učebnice.
    Pestrým a výrazným významovým útvarom v rámci renesančného humanizmu bola renesančná filozofia.
– P: Bacon, F., Boccaccio, G., Bruno, Campanella, Dante, Erasmus Rotterdamský, Kopernik, Leonardo da Vinci, Melanchton, Ph., Montaigne, M. de, More, Th., Münzer, Petrarca, F., Rabelais, Shakespear.

/Hunter, Ian Melville Logan
(1927 – 30. 8. 2004 Edinburgh)
– britský (škótsky) psychológ, známy o. i. svojou monografiou o pamäti Memory (1957).
:: pamäť (Hunter, I. M. L.), psychológia.

/husle
– najmenší s rodiny husľových nástrojov (husle, viola, violončelo) a najrozšírenejší sláčikový hudobný nástroj so štyrmi strunami ladenými v čistých kvintách: g, d1, a1, e2 s dlhou tradíciou v európskej klasickej hudbe.
:: hudba, sonáta husľová.

/hustota (fyzika)
− fyzikálna veličina určená vzťahom
    ρ=[m][V],
    kde ρ je značka hustoty, m značka hmotnosti a V značka objemu.
Jednotku hustoty dostaneme, keď do pravej strany vzťahu dosadíme základné alebo už odvodené jednotky
    ρ=[m][V]= kgm3,.
V SI sa pre hustotu používa odvodená jednotka kilogram na meter kubický.
:: fyzika, hustota vesmíru (kozmológia), hustota vesmíru kritická (kozmológia), stav objektu fyzikálneho.

/hustota vesmíru (kozmológia)
– podiel hmotnosti a objemu vesmíru. Tento údaj by bolo možné vypočítať, keby hmotnosť vesmíru a objem vesmíru boli známe.
Najhustejšie miesta vo vesmíre sú neutrónové hviezdy a čierne diery.

Neutrónové hviezdy sú pozostatky po supernovách, kde sa hmota zrútila do veľmi malého objemu. Hustota neutrónových hviezd je extrémna – čajová lyžička ich hmoty by vážila miliardy ton1.
Čierne diery sú ešte hustejšie, pretože ich gravitácia je taká silná, že ani svetlo nemôže uniknúť. Hmota je v nich stlačená do takzvaného singularity, bodu s nekonečnou hustotou.

Tieto objekty sú fascinujúce nielen svojou hustotou, ale aj tým, ako ovplyvňujú svoje okolie a poskytujú nám pohľad do extrémnych podmienok vesmíru.

/hustota vesmíru kritická (kozmológia)
– medzná hustota vesmíru, od veľkosti ktorej závisí, či vesmír sa bude naďalej rozpínať alebo rozpínanie vesmíru sa zastaví alebo vesmír sa začne zmršťovať, pričom zmršťovanie skončí veľkým kolapsom. Ak by sa hustota vesmíru rovnala kritickej hustote, rozpínanie vesmíru by sa donekonečna spomaľovalo.

/Huygens, Christiaan
(1629 – 1687) [heuchens] – holandský fyzik, matematik a astronóm, ktorý vypracoval vlnovú teóriu svetla.
:: dynamika, fyzika, fyzika klasická, svetlo (Huygens, Ch.).
hviezda
− teleso žiariace na nočnej oblohe alebo viacramenný objekt, ktorý sa mu podobá.
    Hviezd je v (pozorovateľnom) vesmíre asi 10²² (10 sextiliónov).
:: astronómia, hviezda (Aristoteles), hviezda (astrofyzika), obloha hviezdna, populácia hviezdna, Slnko, vesmír, vesmír pozorovateľný, zdroj svetla.

/hviezda (astrofyzika)
– plazmové (plynné), približne guľovité teleso vo vesmíre, ktoré má vlastný zdroj viditeľného žiarenia, drží ho pokope jeho vlastná gravitácia a má hmotnosť 0,08 až 300 hmotností Slnka. Vo hviezdach je sústredená väčšina viditeľnej hmoty vesmíru. Najbližšou hviezdou k Zemi je Slnko, ktoré je zdrojom väčšiny energie našej planéty.
:: metalicita, Slnko.

/Hviezdoslav
(2. 2. 1849 Vyšný Kubín – 8. 11. 1921 Dolný Kubín) pseudonym od roku 1875, vl. m. Pavol Ország
– slovenský spisovateľ, prekladateľ a právnik, jeden z najvýznamnejších zjavov slovenskej literatúry vôbec, člen Revolučného Národného zhromaždenia ČSR (1918) a čestný predseda Matice slovenskej (1919), vedúca osobnosť slovenskej kultúry sklonku 19. a začiatku 20. stor.
– D_básnické: Básnické prviesenky Jozefa Zbranského, 1868; Ilona Žltovlas, 1879; Krb a vatra (rkp.), 1880; Agar, 1882; Sonety, 1882 / 1889; Hájnikova žena, 1884 / 1886; Gábor Vlkolinský, 1884 / 1886; Letorosty I., Letorosty II. a Letorosty III., 1885 / 1896; Žalmy a hymny, 1885 / 1896; Čierny tok, 1888; Bútora a Čútora, 1888; Mlyn v Tatrách, 1888; Prechádzky jarom, 1898; Na obchôdzke, 1889; V žatvu, 1890; Ežo Vlkolinský, 1890; Poludnienok, 1891; Obed a večera, 1892; Ráchel, 1892; Vianoce, 1897; Prechádzky letom, 1898; Kain, (nevyd.) 1900; Sen Šalamúnov, 1900; Stesky, 1903; Stužková a Dozvuky, 1909 / 1911; Krvavé sonety, 1914 – 1918;
– D_dramatické: Vzhledanie, 1868; Pomsta, 1869; Otčim, 1871; Oblaky, 1879; Na Luciu, 1904; Herodes a Herodias, 1909.
:: literatúra slovenská.

/hybnosť
− charakteristika pohybového stavu telesa daná súčinom jeho hmotnosti a rýchlosti. Hybnosť p je vektorová veličina, pretože aj rýchlosť je vektorová veličina:
    p = mv,
    kde m je hmotnosť hmotného bodu, v je rýchlosť hmotného bodu vzhľadom k danej inerciálnej vzťažnej sústave.
:: fyzika.

/hydina jatočná

– hydina chovaná na mäso.

/hydrológia
gr. – veda, ktorej predmetom je časové a priestorové rozdelenie a obeh vody na Zemi, jeho zákonitosti a fyzikálne, chemické a biologické vlastnosti vody.
:: tlak litostatický (hydrológia).

/hyperlink
angl. – časť hypertextového dokumentu, odkazujúca na prvok tohto dokumentu alebo na iný objekt (dokument, katalóg, prílohu atď.) nachádzajúci sa na lokálnom disku alebo v počítačovej sieti.
:: hypertext, informatika, internet, World Wide Web.

/hypertext
angl. − text na displeji počítača alebo iného elektronického zariadenia s odkazmi (hyperlinkami) na iný text, ku ktorému má používateľ (čitateľ) po kliknutí na istým spôsobom zvýraznené miesto (napr. podčiarknuté slovo) bezprostredný prístup.
:: informatika, internet, World Wide Web.

/hypertextovosť
angl. − zapracovanosť odkazov medzi časťami textu, ktorý sa utvorením tejto vlastnosti, presnejšie: vytvorením týchto (hypertextových) odkazov premenil na hypertext.

/hypnóza
gr. – „prechodný stav zmeneného vedomia podobný spánku, vyvolaný pôsobením inej osoby(hypnotizéra), využívaný na diagnostické a terapeutické účely v psychiatrii al. pri varietných predstaveniach ([154];242).“
:: alternativistika.

/hyponymum (lingvistika)
– slovo významovo podradené hyperonymu či nadradenému slovu; význam hyponyma je užší ako význam hyperonyma, napr. význam slov, ako púpava, fialka je užší ako význam slova rastlina.

/hypotéza fyzikálna
− fyzikálny významový útvar, vyjadrovaný výrokom o fyzikálnom jave, ktorého platnosť nie je plne preukázaná. Fyzikálna hypotéza sa vytvára
pred potvrdením fyzikálneho zákona, vtedy, keď doterajšie poznatky nestačia na vytvorenie úplnej teórie alebo na utriedenie faktov do jednotnej sústavy poznatkov.
:: fyzika.

/hypotéza štatistická
− výrok o štatistickom súbore, predpoklad alebo výrok, týkajúci sa celého základného súboru.
:: štatistika.

/hysteréza (biológia)
– zhusťovanie, zmena disperzného stavu protoplazmy.
hysteréza (fyzika) – oneskorovanie sa účinku za príčinou.

CH-apendix

/Chabroň, Jozef (11. 2. 1983 Čadca – ) – slovenský dirigent, zbormajster Slovenského filharmonického zboru.
:: hudba.

/chalcedón
gr. – skrytokryštalická odroda kremeňa.
:: mineralógia.

/Chaos (mytológia grécka)
− večná, nekonečná prázdnota alebo zmäť živlov na počiatku sveta.
:: chaos.

/charakter (psychológia)
– súhrn stálych psychických vlastností človeka, ktoré závisia od jeho genetických osobitostí a realizujú sa v spojení a pod vplyvom životných podmienok. Keď poznáme charakter človeka, môžeme predvídať, ako si bude počínať v tých či oných okolnostiach, a teda aj usmerňovať jeho konanie a vychovávať uňho kvality cenné pre spoločnosť. Charakter sa prejavuje vo vzťahu človeka k sebe a k iným ľuďom, k práci, ktorú človek vykonáva, k veciam. Najúplnejšie sa prejavuje v spoločensko-praktickej činnosti.

/charakteristika štatistická
– hodnota charakterizujúca štatistický súbor ako celok.
Štatistickou charakteristikou je
        aritmetický priemer,
        geometrický priemer,
        kvadratický priemer,
        harmonický priemer,
        medián,
        modus,
        smerodajná odchýlka,
        rozptyl,
        korelácia.
:: štatistika.

/charta
gr.+lat. – verejná listina o politických právach.

/chémia
gr. – prírodná veda, ktorej predmetom je štruktúra atómov, molekúl a látok z nich utvorených, ich vlastnosti a správanie sa pri chemických reakciách, pričom jej základnou úlohou je príprava a výskum chemických zlúčenín, čiže látok, v ktorých sú atómy jedného alebo viacerých prvkov viazané navzájom chemickou väzbou.
    Tá ktorá zo sústavy disciplín tvoriacich chémiu skúma chemické reakcie prvkov a zlúčenín, vzájomné súvislosti chemických zmien s inými zmenami.
    Chémia sa delí na tieto oblasti (vrátane interdisciplinárnych odborov a aplikovaných disciplín):
        fyzikálna chémia
        chemická fyzika
        anorganická chémia
        organická chémia
        analytická chémia
        rádiochémia
        technická chémia
        biochémia
        molekulová biológia
        makromolekulová chémia
        chémia životného prostredia
        chemická technológia
        chemické inžinierstvo
        geochémia
        agrochémia
::
         A
        acetylcholín, aerosól, afinita (chémia), anión, atóm (chémia),
         B
        biochémia,
         Č
        číslo hmotnostné, číslo nukleonové, číslo protónové,
         D
        dej chemický,
         E
        elektrón, elektronegativita atómu,
         F
        filozofia chémie, fyzika,
         H
        hélium, hormóny,
         CH
        chémia analytická, chémia anorganická, chémia farmaceutická, chémia fyzikálna, chémia medicínska, chémia organická, chémia technická,
         I
        index dolný, indivíduum chemické, ión, izotop,
         J
        jav chemický,
         K
        katal, katión, kyselina, kyselina nukleová, kyslosť,
         L
        látka (chémia), látka anorganická, látka chemicky čistá, látka organická,
         M
        molekula,
         O
        oxidácia,
         P
        polymér, predmet chémie, proces chemický, prvok chemický,
         R
        rádiochémia, reagovanie látky (chémia), reakcia chemická, reaktant (chémia), redukcia (chémia),
         S
        skupenstvo kvapalné, skupenstvo plynné, skupenstvo tuhé, skupina karboxylová, sublimácia (chémia), sústava látok, systém chemický,
         T
        tabuľka periodická, titán,
         V
        väzba chemická, väzba iónová, väzba kovalentná, vlastnosť chemická, vlastnosť prvku chemická, vodík, vzorec chemický,
         Z
        zákon chemický (chémia), zlato, zlúčenie (chémia), zlúčenina chemická, zlúčenina organická, zmena fyzikálna, zmena chemická, zmes (chémia).

/chémia analytická
– časť chémie, ktorej predmetom je chemické zloženie vzoriek látok a zmesí, identifikácia, dôkaz, stanovenie jednotlivých zložiek, zistenie zloženia sústav a usporiadanie látok v nich.

/chémia anorganická
– časť chémie, ktorej predmetom sú chemické prvky, anorganické zlúčeniny, ich chemické a fyzikálne vlastnosti, štruktúra a chemické reakcie. Anorganická chémia skúma látky zložené prakticky zo všetkých prvkov, ktoré sa nachádzajú v prírode, s výnimkou väčšiny zlúčenín uhlíka. Zlúčenín, ktoré skúma anorganická chémia, je niekoľko stotisíc.
:: látka anorganická.

/chémia farmaceutická
– odbor farmácie a interdisciplinárna veda (do značnej miery sa prekrývajúca s medicínskou chémiou), ktorej predmetom je chemická štruktúra liečiv, ich účinok na organizmus a ich osud v organizme.
:: medicína.

/chémia fyzikálna
– interdisciplinárny odbor chémie, využívajúci poznatky a metódy chémie, fyziky, elektrochémie a kvantovej mechaniky, ktorého predmetom sú makroskopické vlastnosti látok na molekulárnej úrovni, vzťahy medzi fyzikálnymi a chemickými vlastnosťami látok, príčiny a podstata priebehu chemických a fyzikálnochemických procesov a vonkajšie vplyvy na tieto procesy, napr. vzťah medzi zmenami teploty alebo tlaku v systéme a interakciami medzi atómami a molekulami.

/chémia medicínska
– angl. Medicinal Chemistry – časť chémie a interdisciplinárny odbor, ktorého predmetom sú biologicky aktívne zlúčeniny, najmä ich objavovanie, vývoj, identifikácia a interpretácia spôsobu ich účinku.
Ako interdisciplinárny odbor sa medicínska chémia zaraďuje medzi
na jednej strane organickú chémiu a biologické vedy
        farmakológia,
        biochémia,
        molekulová chémia,
        imunológia,
na druhej strane ďalšie chemické a iné vedy, ako
        fyzikálna chémia,
        teoretická chémia,
        molekulová spektroskopia,
        kryštalografia,
        informačné technológie...

/chémia organická
– časť chémie, ktorej predmetom sú organické zlúčeniny, ich štruktúra, vlastnosti, priebeh chemických reakcií, ich izolácia z prírodných látok a umelá príprava (organickou syntézou). Organická chémia skúma prevažnú väčšinu zlúčenín uhlíka, ktorých je viac ako 25 milíónov.
:: látka organická.

/chémia technická
– odbor, ktorého predmetom je kontrola a vyhodnocovanie základných parametrov chemických technológií z oblasti materiálového, spotrebného a potravinárskeho priemyslu vo vzťahu na požiadavky ochrany a kontroly kvality životného prostredia.

/Chennai
− indické mesto, hlavné mesto Tamilnádu, nesúce toto meno od roku 1996, do kedy sa volalo Madras.
:: geografia, mesto.

/chiralita
gr. – súčasť predmetu filozofie chémie, spočívajúca v pozostávajúcnosti z objektov, ktorých zrkadlové obrazy nemožno stotožniť, napríklad ľavá a pravá ruka človeka sú približne navzájom zrkadlové obrazy, ale nie sú to ich vlastné zrkadlové obrazy, takže sú chirálne.
(Zdroj obr.: https://invivomagazin.sk/chiralita-pricina-vone-maty,-ale-aj-jedovasti-molekul_499.html (10.3.2021))

/chlopňa (anatómia človeka)
– lat. valva, valvula.

/chordofón
gr. – strunozvučný nástroj – hudobný nástroj, na ktorom zvuk vzniká rozochvievaním struny alebo strún, ktoré sú napäté medzi dvoma bodmi.
Chordofóny sa delia na:
        jednoduché (napr. klavír, čembalo, cimbal...),
        zložené (napr. husle, viola, violončelo, kontrabas, gitara, banjo,harfa...).
  :: hudba.

/choroba
− lat. morbus, gr. nosos, pathos – porucha zdravia; presnejšie ide o poruchu
        telesných,
        kognitívnych,
        sociálnych
a/alebo
        psychických funkcií,
ktoré negatívne ovplyvňujú alebo môžu ovplyvniť výkonnosť a zdravie organizmu.
    Chorobou môže trpieť nielen človek, ale i zviera a rastlina.
    Chorobné procesy a zmeny v tele sú predmetom patológie.
    Zemepisné rozšírenie chorôb je predmetom nozografie.
    Triedenie chorôb a ich systematická deskripcia tvorí náplň nozológie.
− I: Medzinárodná klasifikácia chorôb − MKCH, in: Národné centrum zdravotníckych informácií; Medzinárodná klasifikácia chorôb, in: Wikipédia.
:: diagnóza, diagnostika, dietetika, choroba Crohnova, choroba duševná, choroba fyzická, choroba interná, choroba nevyliečiteľná, medicína, ochorenie, stav chorobný.

/choroba Crohnova
– veľmi vzácne zápalové a chronické ochorenie tráviacej trubice vznikajúca na základe genetickej predispozície a imunitných procesov; nezriedka súvisí s bakteriálnymi infekciami.

/choroba fyzická
– patologický stav tela.

/choroba interná
− choroba vnútorného orgánu alebo vnútorných orgánov; predmet interného lekárstva alebo špecializácií, ktoré sa z neho vyčlenili.
    Vnútorná choroba, alebo interná choroba, je termín používaný na označenie ochorení, ktoré postihujú vnútorné orgány a systémy tela. Tieto choroby môžu zahŕňať široké spektrum zdravotných problémov, ktoré ovplyvňujú rôzne orgány a systémy, ako sú:

Srdce a cievy: napríklad srdcové zlyhanie, hypertenzia, koronárna choroba srdca.
Pľúca: napríklad astma, chronická obštrukčná choroba pľúc (CHOCHP), pneumónia.
Tráviaci trakt: napríklad gastritída, peptický vred, hepatitída.
Obličky a močový systém: napríklad chronické ochorenie obličiek, infekcie močových ciest.
Endokrinný systém: napríklad diabetes mellitus, hypotyreóza, hypertenzia.
Krv a krvotvorné orgány: napríklad anémia, leukémia, lymfómy.

Internisti, teda lekári špecializovaní na internú medicínu, sa zaoberajú diagnostikou, liečbou a prevenciou týchto ochorení. Ich cieľom je poskytovať komplexnú starostlivosť, ktorá zahŕňa nielen liečbu jednotlivých orgánov, ale aj pochopenie a riešenie vzájomných prepojení medzi rôznymi systémami v tele.

/choroba nevyliečiteľná
− choroba, ktorá sa nedá vyliečiť.
Nevyliečiteľná choroba je zdravotný stav, ktorý v súčasnosti nemá dostupnú liečbu, ktorá by ho úplne vyliečila. Tieto choroby môžu byť chronické a progresívne, čo znamená, že sa časom zhoršujú. Nevyliečiteľné choroby môžu postihovať rôzne orgány a systémy tela a môžu mať rôzne príčiny, vrátane genetických, autoimunitných, infekčných alebo degeneratívnych faktorov.

Niektoré príklady nevyliečiteľných chorôb zahŕňajú:

Skleróza multiplex: Autoimunitné ochorenie, ktoré postihuje centrálny nervový systém a môže viesť k rôznym neurologickým problémom1.
Amyotrofická laterálna skleróza (ALS): Degeneratívne ochorenie, ktoré postihuje nervové bunky ovládajúce svaly, čo vedie k postupnej strate svalovej kontroly2.
Alzheimerova choroba: Neurodegeneratívne ochorenie, ktoré spôsobuje postupnú stratu pamäti a kognitívnych funkcií3.
Diabetes mellitus typu 1: Autoimunitné ochorenie, pri ktorom imunitný systém napáda bunky produkujúce inzulín v pankrease3.
Niektoré formy rakoviny: Napríklad glioblastóm alebo metastatický melanóm, ktoré sú často veľmi ťažko liečiteľné3.

Terapia sa často zameriava na zmiernenie symptómov a zlepšenie kvality života pacientov prostredníctvom rôznych liečebných postupov a podporných terapií.
:: starostlivosť paliatívna.

/Chorvátsko
– krajina na juhu strednej Európy pri Jadranskom mori. Susedí so Slovinskom, Maďarskom, Srbskom, Bosnou a Hercegovinou a s Čiernou Horou. Hlavným mestom je Záhreb, ležiace na rieke Sáva.

/chorý
– človek trpiaci na nejakú fyzickú alebo psychickú chorobu.

/chov
– starostlivosť o zvieratá s cieľom ich praktického využitia.
:: výroba živočíšna.

/chudoba
– stav, keď človeku alebo skupine ľudí chýbajú finančné prostriedky na zabezpečenie základných životných potrieb, ako sú jedlo, bývanie, ošatenie a zdravotná starostlivosť.

Existuje niekoľko foriem chudoby:

Absolútna chudoba: Stav, keď príjem nestačí na pokrytie základných potrieb pre prežitie.
Relatívna chudoba: Stav, keď príjem je nižší v porovnaní s priemerným príjmom v danej spoločnosti, čo vedie k nižšej životnej úrovni.
Politická chudoba: Sociálna núdza spôsobená nezamestnanosťou, zdravotným stavom alebo vekom.
Subjektívna chudoba: Individuálne vnímanie nedostatku na základe osobných potrieb a hodnôt.

Chudoba môže mať vážne dôsledky, ako sú zhoršené zdravie, nižšia úroveň vzdelania a obmedzené príležitosti na zlepšenie životnej situácie.

/chuť
– telesný zmysel, prostredníctvom ktorého organizmus vníma rôzne chuťové podnety.

/chvenie
– vibrácia, vibrovanie – stojaté vlnenie tvorené súhrnom mimovoľných jemných krátkych kmitavých záchvevov (rýchlych výkyvov z rovnovážnej polohy) pružného telesa, plynu alebo tekutiny nasledujúcich po sebe v rýchlom slede (cf [21];192, [154];311).
Chvenie pružného telesa je zdrojom zvuku.
Chvenie vzniká v ohraničenom prostredí interferenciou odrazených vĺn všetkými možnými smermi ([21];192 – 193).
:: buchot. fyzika.

/chyba
– niečo nesprávne, omyl.
:: chyba, in: Hlavná časť, chyba merania.

/chyba merania
− nesúlad medzi skutočným stavom meraného objektu a stavom určeným meraním ([76];99).

/chytanie
– branie do ruky alebo do rúk, uchopovanie; zmocňovanie sa; prichytávanie sa, prilepovanie sa.

I-apendix

/IBAN – angl. International Bank Account Number – medzinárodný kód bankového účtu; formát čísla účtu definovaný medzinárodnou normou ISO 13616.
:: kód (informatika).

/ibiš lekársky
– lat. Althaea officinalis L. – trváca bylina s rozkonáreným, žltým koreňom, priamymi vysokými stonkami a striedavými listami. Celá rastlina je mäkko plstnatá. Používa sa v čajovinách proti zápalovým procesom horných dýchacích ciest, proti kašľu a ako prostriedok na podporu vykašlávania.

/Ibn al-Bajtár
(†1248) – najznámejší predstaviteľ arabskej botaniky a farmáce pochádzajúci z Malagy (Španielsko); doplnil botaniku al-Gáfikího. Zbieral najmä liečivé rastliny a opisoval ich účinky.

/ID (databáza)
– jednoznačné určenie záznamu tabuľky.

/identifikátor (informatika)
− angl. identifier − reťazec v programe, slúžiaci na jednoznačnú identifikáciu objektu. Identifikátor je meno alebo názov tvorený reťazcom zloženým z písmen, číslic a podčiarkovníka, pričom prvý znak nesmie byť číslica a malé a veľké písmená sa nerozlišujú.
Identifikátorom sa označuje:
        premenná,
        konštanta,
        typ,
        podprogram,
        program.

/ideológia jazyková
− významový útvar alebo proces tvoriaci súčasť kultúry1) jazykového spoločenstva ovplyvňujúcu vo zvýšenej miere názory jeho členov na ich jazyk, jazykové správanie a jeho interpretáciu inými hovoriacimi (cf [553]).
:: jazyk (lingvistika), lingvistika.
_______
¹⁾ Súčasťou kultúry sú v miere ich participácie na pretváraní zlého alebo neutrálneho na dobré.

/idiofón
gr. – samozvučný nástroj – hudobný nástroj, na ktorom tón vzniká vibrovaním buď celého nástroja alebo jeho súčastí.
Idiofóny sa delia na:
        úderové (napr. kastanety, činely, xylofón, triangel, marimba, zvonkohra, celesta, vibrafón, gong...),
        brnkacie,
        trecie (napr. sklenená harmonika, kanadská píla...),
        vzduchové.
:: hudba.

/idiosynkrázia (lingvistika)
− svojrázny prvok v jazykovom prejave jednotlivca.

/idiosynkrázia (medicína)
− precitlivelosť, vrodená mimoriadna citlivosť na niektoré látky alebo vnemy; abnormálny, nezriedka neprekonateľný odpor voči niekomu alebo niečomu, voči nejakému významovému útvaru alebo procesu alebo voči situácii.

/idiosynkrázia (psychológia)
− jedinečnosť, svojrázny prvok alebo črta v správaní alebo v prejave.

/Ignác z Loyoly, sv.
(1491 – 1556) vl. m. Íñigo López de Recalde – španielsky kňaz, mystik, zakladateľ Spoločnosti Ježišovej (SJ), šľachtic, ktorý svoju životnú dráhu začal ako vojak; v roku 1521 bol v boji zranený, počas liečenia sa pod vplyvom čítania náboženských kníh rozhodol zasvätiť svoj život službe Bohu, prípravou k čomu bol jednoročný asketicko-meditatívny pobyt v Manrese, kde prežil duchovnú obnovu, ktorú opísal v diele „Exercitia spiritualia (Duchovné cvičenia, 1522)“.
    Toto dielo opisuje meditácie a praktické postupy odpútavania sa duše od svetských vášní a záujmov a jej privádzania k Bohu.
    Tieto cvičenia zvyčajne trvajú štyri týždne, ktorých náplňou je
            znetvorené napraviť (deformata reformare),
            napravené prispôsobiť (reformata conformare),
            prispôsobené upevniť (conformata confirmare),
            upevnené premeniť na trvalé (confirmata transformare).
    Počas štúdia na univerzite v Paríži v roku 1534 spolu so šiestimi spoločníkmi sa slávnostne zaviazali žiť a pracovať pre Krista.
    V roku 1537 putovali so Ríma a ponúkli svoje služby pápežovi.
    V roku 1540 pápež schválil Spoločnosť Ježišovu (Societas Jesu SJ) a Ignác sa stal jej prvým generálnym predstaveným.
:: kresťanstvo.

/ignorantia legis non excusat
lat. – zásada, maxima (pôvodne rímskeho) práva znamenajúca: neznalosť zákona neospravedlňuje. Podľa tejto zásady platí, že neznalosť zákona nikoho neospravedlňuje a nevyviňuje z právnej zodpovednosti za jeho porušenie.
:: nevyvrátiteľná domnienka znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov, právo.

/IHS
– Iesus Hominum Salvator Ježiš Spasiteľ ľudstva.

/ikonológia
gr. − veda, ktorej predmetom je zmysel umeleckého diela, najmä výtvarného, jeho rozličné významové vrstvy, s cieľom vyložiť symbolický a ideový obsah diela.
    Ako analytickú metódu obsahového výkladu výtvarných diel ikonológiu rozhodujúcim spôsobom podnietil začiatkom 20. storočia A. M. Warburg.
    E. Panofsky rozpracoval ikonológiu do systému rozlišujúceho tri významy umeleckého diela:
            primárny význam (prirodzený),
            druhotný význam (konvenčný),
            vnútorný význam (obsah).

/impedancia (elektrotechnika)
− komplexná konštanta elektrického obvodu, v ktorom sú harmonické napätia a prúdy konštantnej frekvencie; zdanlivý odpor.

/imperium Romanum
lat. – Rímska ríša – celá oblasť rímskeho cisárstva (27. pr. n. l. – 395), nástupcu rímskej republiky, mocenská sféra národa rímskeho (populus Romanum). Túto oblasť reprezentuje právny významový útvar – pojem rímskeho cisárstva.
    Konkretizácia tohto pojmu rímskeho práva sa realizuje napr. vymedzovaním hraníc ríše (fines imperii).

/implózia (fonetika)
– prvá fáza artikulácie, nasadenia, jav, pri ktorom dochádza k uzavretiu hlasového traktu bez následného uvoľnenia vzduchu. Tento jav sa často vyskytuje pri výslovnosti niektorých spoluhlások, kde sa hlasivky uzavrú, ale vzduch sa neuvoľní von, čím sa vytvorí tzv. implozívny zvuk.
    Implozívne spoluhlásky sú charakteristické tým, že sa pri ich tvorbe hlasivky uzavrú a vzduch sa nasáva dovnútra, namiesto toho, aby sa vypúšťal von ako pri explozívnych spoluhláskach

/implózia (fyzika)
– prudké vyrovnanie tlakov smerom dovnútra, opak explózie.

/impresia
lat. – významový útvar spočívajúci v dojme, vyvolanom vonkajším pôsobením na zmysly.
:: impresionizmus.

/impresionizmus
lat. – umelecký smer zameraný na vyjadrenie impresií (prchavých dojmov) a odtienkov zážitkov s dôrazom na formu.

/impressio (anatómia človeka)
– vtlačok, hrboľ, odtlačok.

/impulz elektrický
− náhla zmena elektrického napätia alebo elektrického prúdu.
:: signál elektrický.

/imunológia
lat. − časť biológie a medicíny, ktorej predmetom sú imunologické reakcie živočíchov a človeka.
    Zakladateľom imunológie je Luis Pasteur.
:: psychoneuroimunológia, systém imunitný.

/incidencia (matematika)
− súmiestnosť, zhodnosť − vzťah medzi dvoma útvarmi, z ktorých jeden je časťou druhého.

/index
lat. – 1. zoznam, register; 2. pomerné číslo, ktorým porovnávame úrovne chronologického radu alebo úrovne ukazovateľov rovnorodých javov podľa rôznych administratívnych, teritoriálnych ap. skupín (cf [14];397); 3. číslo alebo písmeno pripájané ku znaku danej veličiny na rozlíšenie od inej veličiny; v rámci textovej množiny znakov sa môže nastaviť mierne nad (horný index) alebo nižšie (dolný index) ako normálny riadok.
:: index (matematika), index lomu svetla.

/index (matematika)
– rozlišujúci číselný alebo písmenný ukazovateľ pripájaný dolu ku znaku danej veličiny. Používa sa na označenie pozície prvku v zozname alebo poli.

/index dolný
– index nastavovaný v rámci textovej množiny znakov mierne nižšie ako normálny riadok, napr. H₂O. Dolný index v chémii označuje počet atómov konkrétneho prvku v molekule. Napríklad vo vzorci vody, H₂O, dolný index “2” pri vodíku (H) znamená, že v molekule vody sú dva atómy vodíka. Bez správneho použitia dolného indexu by chemické vzorce neboli presné a mohli by viesť k nesprávnemu pochopeniu zloženia látok.
:: chémia, index.

/index horný
– index nastavovaný v rámci textovej množiny znakov mierne nad ako normálny riadok, napr. registrovaná ochranná známka^®.
:: index.

/index lomu svetla
− pomer medzi rýchlosťou svetla v prostredí a rýchlosťou svetla vo vákuu.
:: lom svetla.

/indexikalita (etnometodológia)
– bezprostredná väzba významov a interpretácií jedinečných špecifických objektov s tým kontextom, v ktorom vznikajú a používajú sa.

/India
– krajina v Ázii na polostrove Prednej Indie s priľahlou časťou ázijskej pevniny a na ostrovoch Lakadivy, Nikobary a Andamany. Polostrov ležiaci medzi Bengálskym zálivom a Arabským morom Indického oceánu obývajú Indovia. Najstaršiu časť tvorí Dekanská plošina s plochou 400 tisíc km², ktorá je rozčlenená zlomami a poklesmi a ktorej zvýšené okraje ohraničujú pohoria Aravalli Range, Západný Ghát, Východný Ghát a Malvská plošina. Na severe sa v dĺžke 2500 km a šírke 150 až 280 km tiahnu Karakoram a Západné Himaláje. Stred Indie medzi jej severnou a južnou časťou vypĺňa Indogangská nížina. Na západe Indie je púšť Thár, v ktorej sú slané jazerá. Na východe Indie sú Asámske vrchy a plošina Šiláung. Hlavnými riekami Indie sú Ganga s prítokmi a Brahmaputra.
    Podnebie Indie je v horských oblastiach subtropické; na ostatnom území je tropické, monzúnové podnebie.
    India dnes združuje 22 štátov a 9 osobitných teritórií.
    India je pravdepodobne krajina, kde sa (avšak už v predárijskej dobe, pred príchodom árijských kmeňov do Indie) vyvinula joga.
    India je krajina, odkiaľ pochádzajú najstaršie nám známe svedectvá o filozofujúcom ľudskom duchu ([306];26).

Obyvateľstvo:
Najstaršími obyvateľmi Indie sú Negriti, ktorých zvyšky sa zachovali na Andamanských ostrovoch (ich stopy ešte badať v južnom Balúčistane, v južnej Indii a v Ásame). Ďalšími sú Nišádovia (skupina austrická), Kirátovia (skupina sinotibetská) a najmä Drávidi, ktorí dodnes sídlia prevažne v južnej polovici krajiny.
    V polovici druhého tisícročia pred našim letopočtom (pozri nižšie) prichádzajú do Indie Árijci. S dobyvateľským ťažením Alexandra Macedónskeho v roku 326 pr. n. l. prichádzajú do severozápadných indických krajov Makedónci, Gréci a príslušníci mnohých ďalších národností Blízkeho Východu a Iránu, ktorých Alexandrovi vojvodcovia naverbovali cestou.
    V polovici 2. stor. pr. n. l. sa do Indie tlačia stredoázijské kmene, akýsi Jüe-čchioovia (stotožňovaní s Tocharmi) a Šakovia a po nich okolo začiatku nášho letopočtu Kušánovia a Huni.
    Prvý nájazd Arabov do Indie sa uskutočnil v rokoch 636 – 637 a začiatkom 8. stor. bol už pod arabskou nadvládou celý Sindh. Ďalej do Indie však Arabi ako politická moc už neprenikli a koncom 12. stor. Sindh ovládol Muhammad Ghórí z Afganistanu, čím vlastne začali početné vpády a nájazdy bojových hôrd zo strednej Ázie. Ešte v súvislosti s arabskou expanziou pred bojovnými moslimami uteká do Indie mnoho Peržanov, ktorí sa nechceli vzdať svojej zoroastrickej viery. V Indii ich vľúdne prijali a ich potomkovia dodnes žijú a pracujú hlavne v Bombaji a v Gudžaráte – sú to tzv. pársovia, vynikajúci obchodníci, peňažníci a podnikatelia.
    Európania prenikajú do Indie od prelomu 15. a 16. storočia – ako prvý to bol Portugalec Vasco da Gama, ktorý pristál v Kalikate alebo Korikode na západnom pobreží juhoindickom 17. mája 1498. Po Portugalcoch prichádzajú Briti, Holanďania, Dáni, Francúzi, Rakúšania a Švédi, z ktorých sa však napokon ako víťazní kolonizátori presadili len Briti (tzv. Britská India) (cf. Miltner, V.: Indická kuchyně (1982), 11 a n.).

Dejiny:
    3. – 2. tis. pr. n. l.: vznik a rozvoj harapskej kultúry.
    1. pol. 2. tis. pr. n. l.: príchod indogermánskych kmeňov Áriov, ktorí si podrobili pôvodné drávidské obyvateľstvo.
    4. stor. pr. n. l.: vláda dynastie Maurijovcov, najvýznamnejší Ašóka, rozkvet ríše, rozšírenie buddhizmu.
    4. – 5. stor.: vznik a rozkvet ríše Guptovcov.
    700: nástup a šírenie hinduizmu.
    712: vpád Arabov a začiatok islamizácie.
    1398: veľká časť ríše podrobená Tímúrom.
    1526 – 1818: vláda mongolskej dynastie Veľkých Mogulov; začiatok britskej kolonizácie.
    17. stor.: usadzuje sa tu Britská Východoindická spoločnosť založená roku 1600.
    1767 – 1818: Briti postupne dobyli celú Indiu.
    1857 – 1859: neúspešné sipáhijské povstanie, moc prechádza na britskú Kráľovnú Viktóriu.
    1858: vytvorenie Britskej Indie ako korunnej kolónie.
    1877: Kráľovná Viktória sa stáva cisárovnou Indie.
    1885: založenie Indického národného kongresu.
    1905: začiatok národnooslobodzovacieho hnutia.
    po 1918: snaha o samostatnosť.
    1919: amritsarský masaker.
    1920: M. K. Gándhí na čele Indického národného kongresu.
    1942: kampaň občianskej neposlušnosti.
    1945: India členom OSN.
    1947: zánik Britskej Indie; rozdelenie na Indickú úniu (hinduisti) a britské domínium Pakistan (moslimovia), krvavé pohraničné zrážky, konflikt s Pakistanom o Kašmír.
    1950: vyhlásenie Indickej republiky, prijatie ústavy; India členom britského Spoločenstva.
    1951: prvé voľby, vláda kongresovej strany.
    1965: vojna s Pakistanom o Kašmír.
    1971: na historickom území vyhlásená nezávislá Bengálska republika Bangladéš; vnútorné nepokoje, separatistické snahy sikhov.
    1984: zavraždenie ministerskej predsedníčky Indiry Gándhiovej.
    1991: ministerským predsedom R. Gándhí (syn I. Gándhiovej), po jeho zavraždení ministerským predsedom N. Rao.
    2014: predsedom vlády Indickej republiky Naréndra Módí.
:: Ázia, filozofia indická, geografia, indológia, Indovia, kultúra indická, kultúra indická, subkontinent indický.

/Indický oceán
– tretí najväčší oceán na Zemi, na severe ohraničený južnou Áziou, na západe Arabským polostrovom a Afrikou, na východe Malajským polostrovom, Sundskými ostrovmi a Austráliou, na juhu Južným oceánom. Od Atlantického oceánu je oddelený 20. poludníkom (južný cíp Afriky) a od Tichého oceánu 147. poludníkom.
– I: Indický oceán, in: Wikipédia.
:: geografia, India, Zem.

/indivíduum chemické
− chemicky čistá látka.
:: chémia, indivíduum.

/indoeurópčina
vm – indoeurópsky prajazyk, predpokladaný spoločný základ indoeurópskych jazykov.

/indológia
vl.+gr. – indické štúdiá – oblasť vedeckého skúmania, ktorého predmetom sú indické jazyky, literatúry, dejiny, kultúry a etniká na indickom subkontinente.
:: India, Indovia, sanskrt.

/Indonézia
– územie v juhovýchodnej Ázii pozostávajúce z 13 500 ostrovov v Indickom a Tichom oceáne, z ktorých najväčšie sú
        Sumatra,
        Kalimantan (Borneo),
        Jáva,
        Celebes,
        Nová Guinea (západná časť Irian Jaya),
        Palau Bangka,
        Billitung,
        Madura,
        Bali,
        Timor.

/Indovia
− obyvateľstvo Indie, prevažne indoeurópskeho a drávidského pôvodu, nositelia (tvorcovia) indickej kultúry.

/Industry 4.0
– súbor rozsiahlych zmien zavádzaných v súčasnom priemysle, ktorých nositeľom je digitalizácia, automatizácia, mechatronizácia a integrácia IKT na všetkých úrovniach riadenia podnikových procesov a služieb.
V metodike Industry 4.0 sa podčiarkuje (vymedzuje):
        Interoperabilita je možnosť a schopnosť inteligentných strojov a ľudských bytostí spolu komunikovať cez internet vecí (IoT) a internet služieb (IoS).
        Virtualizácia je možnosť a schopnosť vytvárať virtuálny model (resp. kópiu) inteligentnej továrne. Pri virtualizácii sa používajú reálne údaje získané predovšetkým zo snímačov strojov, ktoré sa aplikujú na model inteligentnej továrne.
        Decentralizácia je možnosť a schopnosť každého stroja realizovať operácie a riadenie decentralizovane (autonómne) a realizovať maximálne kvalifikované rozhodnutia smerujúce k optimalizácii výroby.
        RT činnosť – pre inteligentné riadenie výroby je nevyhnutné dáta zbierať a analyzovať v reálnom čase. Na základe zozbieraných informácií bude možné v reálnom čase prostredníctvom inteligentných metód riadenia a rozhodovania rekonfigurovať výrobu, zohľadniť poruchy a nájsť optimálne riešenia, napríklad pri poruchách prvkov a zariadení, resp. presúvaní výroby a pod.
        Orientácia na služby – komunikácia a výmena informácií cez internet, poskytovanie informácií iným stranám, služby spoločnosti.
        Modularita a rekonfigurovateľnosť – schopnosť inteligentného podniku pružne sa adaptovať vo výrobe zmenou SW a HW modulov, zdieľaním modulov a rekonfiguráciou procesov.
:: priemysel.

/inedita
lat. – nevydané spisy.

/inerciálny
lat. − zotrvačný.

/infekcia
lat. – nakazenie, nákaza, vniknutie choroboplodných organizmov do tela.
:: medicína, ochorenie infekčné.

/influencer
angl. − entita (jav, ľudské indivíduum, skupina) schopná ovplyvňovať situáciu alebo druhých ľudí, zväčša používateľov alebo zákazníkov. Pokiaľ ide o osobu, môže to byť osobnosť z verejného života, ako herec, politik, moderátor a podobne, alebo príslušník nejakej skupiny/komunity. V prostredí virtuálnych komunikácií ide o tzv. nezávislé entity, získavajúce svoju popularitu a vplyv pomocou 1. sociálnych sietí, ako Twitter, Linkedln, Facebook..., 2. blogov a webových stránok, 3. skrytým spôsobom (informal influencer) najmä medzi zamestnancami firmy, pomocou čoho môže vedenie čeliť vnútrofiremným hrozbám a náladám.
:: manipulácia, marketing.

/informácia (informatika)
− entita, ktorú možno vysielať, prijímať, uchovávať a spracovávať technickými prostriedkami a ktorá reprezentuje istý stav, slúži nejakému cieľu alebo vyvoláva nejakú akciu. Informácia predstavuje nové poznatky alebo umožňuje isté konania.
    Informácia sa získava z dát.
    Nosičom informácie je signál.
    Pojem informácie je vedno s pojmom energie a s pojmom hmoty najdôležitejším zo základných pojmov prírodných a inžinierskych vied vied.
:: zber informácií (informatika).

/informácia (lingvistika)
− hlavný článok jazykovej komunikácie, kvôli ktorému sa komunikácia realizuje, spočívajúci v hovorenom alebo písomnom oznámení významového útvaru alebo procesu hovoriaceho alebo píšúceho človeka počúvajúcemu alebo čítajúcemu človeku (cf [182];30).

/informácia (Shannon, C.)
– miera zníženia výskytu náhodných udalostí alebo miera zmenšenia neurčitosti vo výskyte náhodných udalostí; štatistická pravdepodobnosť výskytu signálu alebo znaku, ktorý odstraňuje apriórnu neznalosť príjemcu; čím menšia je pravdepodobnosť výskytu daného znaku, tým väčšiu má informácia hodnotu pre svojho príjemcu.

/informácia kvantová
– informácia o stave kvantového systému tvoriaca základnú entitu, ktorá je súčasťou predmetu kvantovej teórie informácie.
:: fyzika kvantová.

/informácia obrazová
– súbor dát, ktoré reprezentujú vizuálny obraz. Tieto dáta môžu byť vo forme digitálnych obrazových súborov, ako sú fotografie alebo videá, alebo môžu byť zachytené a spracované senzormi, ako sú CCD alebo CMOS senzory.
    Obrazová informácia zahŕňa rôzne aspekty obrazu, ako sú farby, jas, kontrast a detaily. Tieto informácie sú dôležité pre rôzne aplikácie, vrátane digitálnej fotografie, videa, medicínskeho zobrazovania (napríklad röntgenové snímky alebo MRI), a vedeckého výskumu (napríklad astronomické snímky).

/informácia odborná
– spoločenská informácia vznikajúca ako výsledok jednotlivých ľudských aktivít v rámci toho ktorého spoločenského odvetvia alebo odboru; svojím odborným obsahom rozširuje odborné poznatky používateľov.

/informácia spoločenská
− informácia viazaná na informačné podprocesy spoločenských procesov umožňované ľudskou pamäťou schopnou túto informáciu fixovať, uchovávať, vyhľadávať a reprodukovať.
:: informácia odborná.

/informácia technická
– „informácia o prostriedkoch, postupoch a znalostiach, potrebných na výrobu materiálnych produktov“ ([128];330).
:: literatúra technická, technika.

/informácia vecná
– odborné vysvetlenie a iné údaje o príslušných predmetoch, javoch, osobách, miestach, udalostiach a iných skutočnostiach. Uchovávanie, sprostredkovanie a prenos vecných informácií je cieľom vecnej literatúry ([128];343).

/informácie dokumentové
– informácie, ktoré tvoria dokument ([311];33).

/informatika
lat. − veda, ktorej predmetom je získavanie, prenos, spracúvanie, uchovávanie a sprístupňovanie informácií. Zaoberá sa riešením problémov tvorby, zavádzania a používania výpočtovej techniky.
– P: Chomsky, N., Turing, A. M.
::
         A
        administrátor (internet), agent (AI), aktivita v systéme diskrétnom (informatika), algoritmizácia, algoritmizovanie, algoritmizovanie metódy, algoritmus, analýza obsahová (informatika), Asociácia pre výpočtovú techniku, atribút (informatika), atribút objektu (informatika), atribút prvku (informatika), automat (informatika),
         B
        bit, browser p. prehliadač (informatika),
         D
        dáta, databáza, deskriptor (informatika), dokument (informatika), dokument zverejnený,
         E
        emotikon,
         F
        flops,
         G
        . GNU, gramatika formálna,
         H
        hyperlink, hypertext,
         I
        ID (databáza), identifikátor (informatika), informácia, in: Hlavná časť, informácia (informatika), informácia spoločenská, informatika − skratky, informatika matematická, informatika medicínska, informatika teoretická, inteligencia umelá, internet, intranet,
         J
        jazyk formálny, jazyk programovací, jazyk skriptovací, jazyk strojový,
         K
        kanál prenosový (informatika), kód (informatika), kód strojový (informatika), kódovač informácie (informatika), kódovanie informácie (informatika), kompilátor, komunikácia, kybernetika,
         L
        licencia softvérová (informatika), Lua (informatika),
         M
        matematika, menu (informatika), mikroprocesor, mikroprocesor detektorový, monitor (displej),
         O
        objekt informačný, ontológia (informatika), operátor (informatika), ovládač (informatika),
         P
        pager, počítač, prehliadač (informatika), prehliadač webový p. prehliadač (informatika), prekladač (informatika), prenos dát, prenos informácií, proces informačný, priestor informačný, priestor stavový (informatika), proces výpočtový (informatika), procesor (informatika), program (informatika), programovanie,
         R
        reťazec (informatika),
         S
        signál, spracovanie dát, správa, superpočítač, systém diskrétny, systém informačný, systém komunikačný, systém kybernetický, systém operačný, systém počítačový, systém riadenia,
         T
        technológie informačné a komunikačné, teória vypočítateľnosti, typ dátový (informatika),
         U
        údaj (informatika), Ústav elektrotechnického a elektronického inžinierstva,
         V
        veda o počítačoch, výkon počítača, výmena informácií, vzťah informačný,
         W
        web, Web, World Wide Web, WWW,
         Z
        základ sústavy číselnej, záznam informácie (informatika), zber informácií (informatika), zdroj informácie (informatika), získavanie informácií, značka funkčná (informatika),
         0 − 9
        100 teraflops.

/informatika matematická
− veda o počítačoch, počítačová veda, angl. computer science − časť informatiky i matematiky, ktorej predmetom sú výpočtové a informačné procesy z hľadiska hardvéru a softvéru. Do jej predmetu sa zahrnujú aj algoritmy, formálne jazyky, programovacie jazyky, zlepšovanie komunikácie medzi človekom a počítačom, zefektívňovanie spôsobov tvorby a hľadania informácií.
    Matematická informatika tvorí jadro teoretických a praktických znalostí, ktoré využívajú vo svojej práci špecialisti v oblasti vyčísliteľnej techniky, programovania, informačných systémov a technológií.
    Matematická informatika sa začala utvárať začiatkom 40-tych rokov 20. storočia v dôsledku splývania teórie algoritmov a matematickej logiky a vynálezu elektrónových počítačov.
Odvetvia matematickej informatiky:
        teória zložitosti,
        teória vyčísliteľnosti/vypočítateľnosti,
        teória informácie,
        teória algoritmov a dátových štruktúr / algoritmika,
        teória programovacích jazykov.
Aplikované odbory matematickej informatiky:
        umelá inteligencia,
        architektúra počítačov,
        počítačová grafika,
        počítačová bezpečnosť,
        teoretická informatika,
        databázové systémy,
        softvérové inžinierstvo.

:: matematika.

/informatika medicínska
– informatika v medicíne – vedná disciplína, ktorej predmetom je systematické spracovanie údajov, informácií a poznatkov v medicíne a zdravotnej starostlivosti

/informatika teoretická
− časť informatiky, ktorej predmetom sú abstraktnejšie a matematické aspekty spracovania informácií.
:: informatika matematická, teória zložitosti.

/inhibícia
lat. – zábrana, prekážka, zákaz, zastavenie.
:: inhibícia (medicína).

/inhibícia (medicína)
– útlm činnosti organizmu alebo jeho časti.

/inchoatívum (lingvistika)
– počínavé sloveso, čiže označujúce dej, ktorý sa začal.

/inštitúcia
lat. – 1. ustanovizeň – súbor osôb, organizačných foriem, materiálnych prostriedkov určený na verejnoprospešnú činnosť; 2. súhrn vzťahov medzi ľuďmi upravený právnymi normami.
:: inštitúcia finančná, inštitúcia kultúrna, inštitúcia politická neštátna (štátoveda), inštitúcia spoločenská, inštitúcia štátna, inštitúcia vedecká, inštitúcia verejnoprávna, inštitúcia výchovná.

/inštitúcia finančná
– súčasť finančného systému, ako napr. banka.

/inštitúcia kultúrna
– kultúrna ustanovizeň – spoločenská inštitúcia, ktorá sa špecializuje na premenu zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne.
V užšom zmysle slova (napr. v sociológii) zahrnuje výchovu a vzdelávanie, kultúru a voľný čas.
:: knižnica, Matica slovenská.

/inštitúcia politická
– spoločenská inštitúcia regulujúca snahy získať a vykonávať moc.

/inštitúcia politická neštátna (štátoveda)
– subjekt, ako napr. politická strana, politické hnutie, záujmová organizácia, nátlaková organizácia, vyznačujúca sa čiastkovou mediačnou funkciou v občianskej spoločnosti, t. j. vo vzťahoch jednotlivcov a spoločenských skupín, ako aj vo vzťahu k štátu ([741];5).

/inštitúcia spoločenská
– súbor zariadení, v ktorých určití ľudia, vybraní členovia skupín, dostávajú poverenie k výkonu verejných a neosobných činností, ktoré sú potrebné na uspokojovanie existujúcich potrieb jednotlivca alebo pospolitosti alebo pre reguláciu správania sa ostatných členov skupiny. Spoločenskou inštitúciou je napr. náboženská organizácia.
:: inštitúcia kultúrna, inštitúcia politická, inštitúcia vedecká.

/inštitúcia štátna
– súčasť štátneho práva.
Napr. v Slovenskej republike sú tieto štátne inštitúcie:
        štátne organizácie:
            Kancelária prezidenta Slovenskej republiky,
            Národná rad Slovenskej republiky,
            Kancelária verejného ochrancu práv,
            Najvyšší kontrolný úrad;
        ministerstvá Slovenskej republiky:
            Ministerstvo dopravy a spojov SR,
            Ministerstvo financií SR,
            Ministerstvo vnútra SR,
            Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR,
            Ministerstvo zdravotníctva SR,
            Ministerstvo životného prostredia SR,
            Ministerstvo hospodárstva SR,
            Ministerstvo kultúry SR,
            Ministerstvo obrany SR,
            Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR,
            Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR,
            Ministerstvo spravodlivosti SR,
            Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR;
        súdnictvo:
            Súdna rada SR,
            Ústavný súd SR,
            Európsky súd pre ľudské práva.
:: funkcia štátu, štát.

/inštitúcia vedecká
– vedecká ustanovizeň – spoločenská inštitúcia povolaná na to, aby udržiavala, tvorila a rozvíjala vedu, napr. Slovenská akadémia vied.

/inštitúcia verejnoprávna
– združenie osôb za účelom sledovania určitého cieľa pri poskytovaní verejných služieb, napr. Slovenský rozhlas, Slovenská televízia, Matica slovenská...

/inštitúcia výchovná
– spoločenská inštitúcia povolaná na to, aby udržovala, tvorila a rozvíjala kultúrnosť človeka prostriedkami výchovy. Napr. rodina ako výchovná inštitúcia, škola a pod.

/inštitút
lat. – niečo ustanovené alebo zriadené, napr. ústav, právny inštitút atď.

/Inštitút finančnej politiky (IFP)
– analytický útvar Ministerstva financií Slovenskej republiky. Jeho hlavnou úlohou je poskytovať analýzy a prognózy, ktoré pomáhajú pri tvorbe verejných politík a rozhodnutí. IFP patrí medzi popredné analytické jednotky na Slovensku a je jedným z najstarších ekonomických think-tankov verejnej správy v krajine.
    IFP sa zameriava na makroekonomické analýzy, prognózy ekonomického vývoja, a tiež na analýzy verejných financií a daňovej politiky. To je kľúčové pre tvorbu štátneho rozpočtu a ďalších ekonomických opatrení.
    K hlavným sekciám inštitútu patria:

Makroekonomická sekcia: Zameriava sa na analýzu a prognózy makroekonomických ukazovateľov, ako sú HDP, inflácia, nezamestnanosť a podobne.
Sekcia verejných financií: Analyzuje a hodnotí verejné financie, vrátane štátneho rozpočtu, verejného dlhu a daňovej politiky.
Sekcia mikroekonomických analýz: Skúma dopady rôznych politík na jednotlivé sektory ekonomiky a na domácnosti.
Sekcia modelovania a prognóz: Vytvára ekonomické modely a prognózy, ktoré pomáhajú pri plánovaní a rozhodovaní.
Sekcia medzinárodných vzťahov a analýz: Sleduje a analyzuje medzinárodné ekonomické trendy a ich dopad na Slovensko.

/inštitút právny
– právna konštrukcia a jej zodpovedajúci súbor právnych noriem, upravujúcich jeden druh spoločenského vzťahu; slúži určitému účelu a je spravidla jednoducho opisne označená, ako napr. premlčanie, väzba, inštitút vlastníctva, občianstva, dedičského práva, volebného práva, manželstva, premlčania trestu atď.
:: právo.

/integrácia
lat. – integrovanie, zjednocovanie, zjednotenie – „účelné spájanie, spojenie viacerých samostatných celkov, zložiek do jedného vnútorne jednotného systému, tvoriaceho nový, vyšší typ celku“ ([154];383).

/integrácia ekonomická
– proces zlučovania a zrastania hospodárskych štruktúr.

/integrácia európska
– združovanie európskych štátov s cieľom dosiahnuť mier, politickú stabilitu, ekonomickú prosperitu štátov Európy, prostredníctvom odstraňovania prekážok obchodu a podnikania medzi nimi, slobody pohybu a pobytu občanov v ktoromkoľvek participujúcom štáte, zbližovania právnych systémov, vzájomnej kontroly dodržiavania ľudských práv a princípu právneho štátu.

/integrál (matematika)
– zobrazenie, ktoré niektorým funkciám a množinám určitým spôsobom priraďuje funkciu alebo číslo; hľadaním tohto zobrazenia je integrovanie.

/integrovanie
lat. – spájanie, spojenie viacerých samostatných zložiek, častí do jedného celku, začleňovanie, začlenenie do vyššej jednotky, zjednocovanie, zjednotenie.
:: integrácia, integrovanie (matematika)

/integrovanie (Černík, V.)
– kvalitatívne zmeny kvantitatívnych určení; proces kvantitatívneho zhrňovania a zároveň proces kvalitatívnych zmien kvantitatívnych určení, v ktorých sa bod mení na priamku, priamka na plochu, plocha na objem atď.
Predpokladom vysvetlenia procesu integrovania je chápanie bodu ako vzťažného bodu, ako niečoho vnútorne štruktúrovaného, ako istej kvalitatívnej hranice ([69];174 – 175 pri interpretácii Marxových Matematických rukopisov).

/integrovanie (matematika)
− počítanie, vypočítavanie integrálu funkcie, operácia inverzná k derivovaniu a spočívajúca v procese hľadania určitého alebo neurčitého integrálu.
:: objem telesa.

/nteligencia
lat. – schopnosť živého alebo umelého systému samostatne sa vyrovnávať s ťažkosťami, úlohami, problémami, sprevádzanými neurčitosťou intelektovými procesmi.
::inteligencia (psychológia), inteligencia umelá.

/inteligencia (psychológia)
− ľudská inteligencia − rozumová schopnosť rýchlo pochopiť a správne riešiť problémy alebo situácie intelektovými procesmi; súbor špecifických predpokladov umožňujúcich samostatne a úspešne sa vyrovnať s novými životnými podmienkami a riešiť situácie, v ktorých nie je možné využiť obvyklé alebo naučené riešenie; celková úroveň rozumových schopností ([226];118).

/inteligencia a život človeka
K plnohodnotnému životu človeka nestačí len inteligencia (vrátane emocionálnej alebo citovej inteligencie), potrebné sú aj

Sociálne zručnosti: Schopnosť efektívne komunikovať, budovať vzťahy a spolupracovať s inými ľuďmi je nevyhnutná pre úspech v spoločnosti.
Empatia: Schopnosť vcítiť sa do situácie iných ľudí a porozumieť ich pocitom je dôležitá pre budovanie hlbokých a zmysluplných vzťahov.
Kreativita: Schopnosť vytvárať nové myšlienky a riešenia je cenná v mnohých aspektoch života a práce.
Morálne hodnoty a etika: Schopnosť rozlišovať medzi správnym a nesprávnym a konať eticky je základom pre harmonické spolužitie v spoločnosti.
Fyzické zdravie: Starostlivosť o telo prostredníctvom cvičenia, zdravej stravy a odpočinku je nevyhnutná pre celkovú pohodu.
Emocionálna odolnosť: Schopnosť vyrovnať sa so stresom, neúspechmi a výzvami je kľúčová pre prekonávanie životných prekážok.
Duchovnosť alebo zmysel života: Pre mnohých ľudí je dôležité mať hlbší zmysel života alebo spojenie s niečím, čo presahuje ich individuálnu existenciu.
Praktické zručnosti: Schopnosť riešiť každodenné problémy a vykonávať praktické úlohy je nevyhnutná pre samostatný život.
Sebapoznanie a sebareflexia: Schopnosť porozumieť vlastným myšlienkam, pocitom a motiváciám je dôležitá pre osobný rast a rozvoj.

Tieto aspekty spolu s inteligenciou prispievajú k vyváženému a naplnenému životu.

/inteligencia umelá
− skr. UI alebo AI (angl. Artificial Intelligence) − strojová inteligencia, inteligencia stroja, výpočtová inteligencia − systémy alebo zariadenia napodobňujúce ľudskú inteligenciu, pričom sa môžu iteratívne zlepšovať na základe zhromaždených informácií.
    Termínom umelá inteligencia spravidla označujú aj vedný odbor alebo disciplínu, zaoberajúcu sa vývojom algoritmov a strojov, ktoré vykazujú vlastnosti inteligentného správania, čiže nielen súbor týchto vlastností ako takých.
    Umelá inteligencia ako vedná disciplína sa opiera o tieto vedné odbory:
            informatika,
            matematika,
            štatistika,
            logika,
            lingvistika,
            neurovedy.

    Za zakladateľa tejto vednej disciplíny sa niekedy považuje J. McCarthy, ktorému sa pripisuje aj zavedenie termínu v roku 1956.
    V dejinách umelej inteligencie sa spravidla vyzdvihujú ako významný medzník, pokiaľ ide o implementáciu poznatkov o umelej inteligencii, expertné systémy a vytvorenie programovacieho jazyka Prolog založeného na predikátovej logike.
    Za úspechy v implementácii AI sa pokladajú humanoidné roboty, napr. robot Sophie samoriadiace vozidlá, napr. Tesla, zbieranie údajov na identifikáciu ekosystému, napr. Rain for Climate, zbieranie a analýza údajov o aktuálnom dianí vo včelom úli, napr. Srdce úľa, stroje sa porozumením obrazovej informácii, neurónové siete, strojové učenie, inteligentné telefóny, fotomobily, inteligentné virtuálne asistentky, napr. Siri, inteligentné reproduktory, aplikácie vo videohernom priemysle, Deep Learning, internet vecí (IoT), rozpoznávanie tvárí, hlasu a žiaľ samozrejme na prvom mieste vojenská technika.
:: informatika matematická, inteligencia umelá (Mařík, V.), Kvasnička, Vladimír, Mařík, Vladimír, mechatronika, ontológia (informatika), Slovenské centrum pre výskum umelej inteligencie, stroj inteligentný (Turing, A.), systém inteligentný, systém multiagentový, umelé, výrobok mechatronický, zložitosť úlohy, znalosť.

/inteligencia umelá (Mařík, V.)
− vedná disciplína, ktorej predmetom sú všetky postupy a algoritmy, ktoré vo svojom dôsledku vedú k určitému napodobneniu prejavov inteligentného správania človeka. Umelá inteligencia sa pokúša riešiť úlohy využívaním znalostí, ktoré možno získať jednak ich prevzatím od človeka, ktorý je schopný úlohu inteligentne riešiť, jednak analýzou príkladov zadania úlohy a jej inteligentného riešenia ([488];15, 17).

/intenzita poľa gravitačného
– Kg – sila, ktorá v danom bode priestoru pôsobí na teleso jednotkovej gravitačnej hmotnosti umiestnené do tohto bodu; zrýchlenie, ktoré je v danom bode priestoru rovnaké pre všetky telesá bez ohľadu na ich hmotnosť.
:: fyzika, pole gravitačné.

/interakcia (fyzika)
− silové pôsobenie – fyzikálny jav, ktorý sa uskutočňuje medzi fyzikálnymi objektmi, napr. medzi gravitačným polom a telesom, medzi elementárnymi časticami atď.
:: interakcia (mechanika klasická), interakcia fyzikálna, interakcie častíc elementárnych, interakcie častíc elementárnych silné.

/interakcia (mechanika klasická)
− vzájomné pôsobenie telies, ktoré vedie k zmene ich pohybového stavu alebo k zmene ich tvaru.
    Vzájomné pôsobenie telies vzniká pri ich mechanickom pohybe.
Kvantitatívne sa interakcia telies charakterizuje silou.
:: fyzika.

/interakcia častíc
– vzájomné pôsobenie častíc uskutočňujúce sa tak, že každá častica vytvára okolo seba silové pole, v ktorom sa konečnou rýchlosťou šíri rozruch.

/interakcia elektromagnetická
– jedna zo základných fyzikálnych interakcií s ďalekým dosahom, ktorá sa prejavuje pri všetkých elektricky nabitých časticiach. Napríklad v atóme sa realizuje medzi jadrom atómu a elektrónovým obalom tvoriac podstatu atómu.
:: fyzika.

/interakcia fyzikálna
− silové pôsobenie medzi materiálnymi objektmi, silová interakcia − prenos energie medzi elementárnymi časticami, medzi časticami a poľom alebo medzi poľami.
    Najdôležitejšie sú štyri základné interakcie:
            gravitačná,
            elektromagnetická,
            silná,
            slabá.
:: fyzika.

/interakcie častíc elementárnych
− vzájomné pôsobenie elementárnych častíc prostredníctvom síl. Delia sa na:
        silné interakcie elementárnych častíc,
        elektromagnetické interakcie elementárnych častíc,
        slabé interakcie elementárnych častíc,
        gravitačné interakcie elementárnych častíc (21;199 − 200).
:: fyzika.

/interakcie častíc elementárnych silné
− interakcie medzi baryónmi, antibaryónmi a mezónmi; vysvetľujú vznik a a rozptyl baryónov, π mezónov a K mezónov; majú krátky dosah − okolo 10⁻¹³ cm (t. j. veľkosti priemeru silne interagujúcich častíc) a nimi vyvolaný proces sa odohrá v čase, ktorý udáva tzv. jadrový čas rovný 10⁻²³ s. Charakteristické sú ich veľké väzbové konštanty (bezrozmerné konštanty, charakterizujúce silu každej interakcie elementárnej častice), rovnajúce sa jednej, ale i väčšie. Okrem energie a impulzu, moment impulzu a náboja sa pri silných interakciách elementárnych častíc zachováva aj izotopický spin, parita a podivnosť ([21];199 − 200).

/interdisciplinarita
lat. – medziodborovosť, založenosť na súčinnosti viacerých odborov, disciplín alebo odvetví buď v rámci jednej vedy alebo medzi viacerými vedami. Tento vzťah môže zahŕňať jednoduchú výmenu ideí až po integráciu koncepcií, metodológií, procedúr či terminológie.
    Interdisciplinárny prístup umožňuje riešiť komplexné problémy, ktoré presahujú hranice jednotlivých disciplín, a tým podporuje inovácie a nové poznatky.

/interfigovaný (lingvistika)
– vložený ako spájací infix; vkladaný, vložený medzi základ slova a koncovku, príponu ([14];409).

/internet
lat. + angl. < interconnected networks prepojené site − hovor. net, sieť – celosvetová počítačová sieť, ktorá slúži na výmenu informácií, komunikáciu a prenos digitálnych správ.
    Dôležitou časťou internetu je World Wide Web.
– I: Základný internetový slovník, in: zodpovedne.sk (18122020).
:: administrátor (internet), emotikon, hoax, informatika, phishing, sieť sociálna, systém multiagentový, TikTok.

/interpretácia fyzikálna
– proces alebo výsledok chápania povahy tej súčasti alebo stránky fyzikálnej reality, ktorú reprezentuje (zväčša matematická) formulácia výsledkov jej poznania – aký je fyzikálny zmysel alebo význam vyjadrených pojmov, teórie, hypotézy...; o čo ide fyzikálne (nielen geometricky, matematicky), napr. aký fyzikálny proces opisuje diferenciálna rovnica.
:: fyzika.

/interpretácia hudobná
– jedna z troch základnych foriem hudobnej aktivity spočívajúca v živej realizácii notovo fixovanej hudobnej skladby alebo pamäťovo uchovaného hudobného prejavu. Hudobná interpretácia je zvuková realizácia, resp. sprostredkovanie hudobného diela, ktoré je zväčša graficky zaznamenané
:: hudba, osvojenie si skladby hudobnej klavírne interpretačne.

/interpretácia kvantovej teórie
– hlbšie poznanie súvislostí a správania sa objektov v mikrosvete, vysvetľovanie štatistického charakteru kvantovej mechaniky.

/interval (hudba)
− výškový rozdiel (vzdialenosť) medzi dvoma tónmi, „výškový pomer dvoch súčasne alebo po sebe znejúcich tónov“ ([205];108).

/interval (matematika)
− usporiadaná množina všetkých čísel ležiacich medzi dvoma danými číslami.

    Interval zobrazený na obrázku a je uzavretý, b otvorený, c polootvorený sprava (polouzavretý zľava), d polootvorený zľava (polouzavretý sprava).

/intranet
lat.+angl. − vnútropodniková počítačová sieť, ktorá používa podobné technológie ako internet.
:: informatika.

/introspekcia (psychológia)
– metóda psychológie, spočívajúca v pozorovaní, ktorého predmetom je vlastný duševný život, vlastné zážitky a procesy odohrávajúce sa vo vedomí. Touto metódou je dostupné len to, čo si človek sám uvedomuje.

/invencia (hudba)
– 1. drobná skladba podľa náhodného nápadu (napr. imitačné kontrapunktické skladby pre klavír od J. S. Bacha); 2. vsuvka na preladenie niektorých fúkacích nástrojov ([14];413).

/investovanie
tal. – angl. investment – vkladanie alebo vloženie finančných prostriedkov, času, energie, námahy a pod. do niečoho alebo niekoho.
:: ekonómia, investovanie finančné.

/investovanie finančné
– angl. financial investment – vkladanie alebo vloženie finančných prostriedkov do niečoho alebo niekoho.
:: ekonómia, financie, finančníctvo.

/inžiniering
angl. < fr. – angl. engineering, inžinierska činnosť – poskytovanie poradenských inžinierskych služieb v oblasti projekcie, konštrukcie, kompletizácie továrenského alebo iného zariadenia. Významnou položkou inžinierskych služieb sú administratívne úkony, zabezpečujúce napr.
        územné rozhodnutie,
        stavebné povolenie,
        kolaudačné rozhodnutie, stavebný dozor,
        zmluvy potrebné k pripojeniu na inžinierske siete,
        povolenia potrebné na realizáciu stavby, napr. rozkopávkové povolenie,
        povolenie k odstráneniu stavby,
        odňatie pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu,
        stavebné povolenie...

/inžinierstvo
fr. − činnosť, ktorej náplňou je navrhovanie, budovanie a používanie technických a technologických vynálezov transformujúcich realitu v súlade s požiadavkami ľudí na báze vedeckého poznania; vykonávateľom tejto činnosti je inžinier.
Inžinierstvo sa člení na mnoho oblastí:
        akustické inžinierstvo
        aplikačné inžinierstvo,
        automatizačné inžinierstvo,
        automobilové inžinierstvo,
        banské inžinierstvo,
        bezpečnostné inžinierstvo,
        biochemické inžinierstvo,
        biologické inžinierstvo,
        biomedicínske inžinierstvo,
        dopravné inžinierstvo,
        drevárske inžinierstvo,
        ekologické inžinierstvo,
        elektrické inžinierstvo,
        elektrotechnika,
        energetické inžinierstvo,
        environmentálne inžinierstvo,
        expertné inžinierstvo,
        farmaceutické inžinierstvo,
        finančné inžinierstvo,
        forenzné inžinierstvo,
        fyzikálne inžinierstvo,
        fyzikálne inžinierstvo progresívnych materiálov,
        genetické inžinierstvo,
        génové inžinierstvo,
        geologické inžinierstvo,
        hardvérové inžinierstvo,
        hutnícke inžinierstvo,
        chemické inžinierstvo,
        inovačné inžinierstvo
        inžiniersky manažment,
        inžinierstvo návrhu riadiacich systémov,
        inžinierstvo vozidiel,
        jadrové inžinierstvo,
        komerčné inžinierstvo,
        konštrukčné inžinierstvo,
        korózne inžinierstvo,
        kozmické inžinierstvo,
        krajinné inžinierstvo,
        krízové inžinierstvo,
        lesnícke inžinierstvo,
        letecké inžinierstvo,
        letecké a kozmické inžinierstvo,
        lodné inžinierstvo,
        logistické inžinierstvo,
        matematické inžinierstvo,
        materiálové inžinierstvo,
        medicínske inžinierstvo,
        mechanické inžinierstvo,
        mechatronika
        mestské inžinierstvo,
        multimediálne inžinierstvo,
        nanoinžinierstvo,
        pachové inžinierstvo,
        počítačové inžinierstvo,
        poľnohospodárske inžinierstvo,
        poštové inžinierstvo,
        potravinárske inžinierstvo,
        priemyslové inžinierstvo,
        prístrojové inžinierstvo,
        procesné inžinierstvo,
        produktové inžinierstvo,
        programové inžinierstvo,
        projektové inžinierstvo,
        rádiokomunikačné inžinierstvo,
        raketové inžinierstvo,
        reverzné inžinierstvo,
        rizikové inžinierstvo,
        robotické inžinierstvo,
        ropné inžinierstvo,
        sieťové inžinierstvo,
        simultánne inžinierstvo,
        sociálne inžinierstvo,
        softvérové inžinierstvo,
        stavebné inžinierstvo,
        strojné inžinierstvo,
        súdne inžinierstvo,
        systémové inžinierstvo,
        špeciálne inžinierstvo,
        štrukturálne inžinierstvo,
        technologické inžinierstvo,
        telekomunikačné inžinierstvo,
        textilné inžinierstvo,
        tkanivové inžinierstvo,
        vodohospodárske inžinierstvo,
        vojenské inžinierstvo,
        výrobné inžinierstvo,
        webové inžinierstvo,
        zdravotné inžinierstvo,
        znalostné inžinierstvo.

:: dokumentácia technická, inžiniering, myslenie inžinierske, technika, veda technická.

/inžinierstvo letecké a kozmické
− angl. aerospace engineering, rus. aэрокосмическая инженерия – oblasť inžinierstva, ktorej náplň tvorí výskum, návrh, vývoj, konštrukcia, testovanie, technológie, bezpečnosť a prevádzka lietadiel a kozmických prostriedkov a spolupracujúcich pozemných systémov a zariadení.
    Letecké a kozmické inžinierstvo sa vyznačuje komplexným interdisciplinárnym prístupom so širokým vedeckým základom a zameraním na strojárstvo, elektrotechniku, elektroniku, informatiku a letecké a kozmické dopravné prostriedky.
Významové univerzum leteckého a kozmického inžinierstva zahrnuje:
        vedomosti o moderných leteckých a kozmických technických prostriedkoch,
        znalosť princípov a funkcií činnosti leteckých a kozmických prostriedkov a podmienok ich prevádzky
        aerodynamiku, aplikovanú matematiku, elektronické, elektrotechnické, prístrojové a strojárenské disciplíny.
V rámci leteckého a kozmického inžinierstva existujú tieto zamerania:
        letecké a kozmické informačné rádiové systémy,
        letecké a kozmické rádiotechnické systémy,
        letecké a kozmické rádio navigačné systémy,
        senzory leteckých a kozmických systémov,
        elektrické systémy lietadiel a kozmických prostriedkov,
        prístrojové systémy lietadiel a kozmických prostriedkov,
        systémy automatického riadenia lietadiel a kozmických prostriedkov,
        mechanizmy a časti leteckých a kozmických prostriedkov,
        letecké a kozmické technológie a materiály,
        teória, konštrukcia a pomocné systémy leteckých a kozmických prostriedkov,
        teória, konštrukcia a riadenie pohonných jednotiek,
        výpočtová technika, projektovanie pomocou CAD systémov, počítačové spracovanie informácií a simulácie činnosti lietadlových a kozmických systémov,
        údržba a opravy lietadiel a kozmických systémov,
        vedomosti leteckých a kozmických disciplín s dôrazom na stavbu lietadiel a kozmických systémov a funkcie činnosti týchto systémov,
        základy údržby a realizácie kontrolných prác na leteckej a kozmickej technike.
:: letectvo, skrinka čierna (inžinierstvo letecké a kozmické).

inžinierstvo priemyslové
− disciplína, ktorej náplňou je tvorba pracovných štúdií, zlepšovanie pracovných metód a zvyšovanie produktivity.

/inžinierstvo softvérové
− angl. software engineering, rus. программная инженерия – súbor inžinierskych disciplín zameraný na vývoj a prevádzku softvéru čiže na tvorbu fungujúceho softvéru vyhovujúceho potrebám používateľa. Náplňou softvérového inžinierstva je špecifikovanie, návrh, vývoj a údržba softvéru s využitím poznatkov z informatiky, projektového manažmentu a ďalších sfér. Zahrnuje teóriu, metódy a nástroje, ktoré sú potrebné pre vývoj softvéru.
:: informatika matematická, ontológia (informatika).

/inžinierstvo stavebné
– odvetvie inžinierstva spočívajúce v navrhovaní, stavaní, dohliadaní, prevádzkovaní a udržiavaní veľkých stavebných projektov a systémov, ako cesty, budovy, letiská, tunely, priehrady, mosty, systémy na zásobovanie vodou a čistenie odpadových vôd.

/inžinierstvo systémové
− oblasť systémových aplikácií spočívajúca v transdisciplinárnom prístupe k tvorbe efektívnych komplexných (zložitých) systémov, ako ťažobná plošina (10 miliónov dielov), ponorka, kvadrokoptéra, jadrová elektráreň, systém výroby ocele, robot, dopravné lietadlo, železničná stanica... a v súbore prostriedkov na ich navrhovanie, tvorbu, integrovanie a spravovanie v priebehu ich životného cyklu.
:: ontológia (informatika).

/inžinierstvo vojenské
– odvetvie inžinierstva, v rámci ktorého sa navrhujú konštrukcie vojenských zariadení a ich zostavy; v súčasnosti sa zameriava najmä na zdokonalenie zabezpečenia a komunikácie na bojisku a na maximalizáciu prístupu k informáciám o nepriateľovi. Prostriedky navrhované vojenským inžinierstvom sa používajú na prepravu a výzbroj aj v dobe mieru, pri pomoci s verejnými prácami alebo v rámci núdzových projektov.
:: vojenstvo.

/inžinierstvo znalostné
– odvetvie inžinierstva, ktorého náplňou je vývoj metód a techník získavania, formalizácie, reprezentácie, testovania a udržiavania znalostí a tvorba znalostných systémov.
:: poznatok (inžinierstvo znalostné).

/ión
gr. – elektricky nabitá častica látky.
:: anión, fyzika, chémia, katión, nosič náboja elektrického, objekt mikrofyzikálny, väzba iónová, výboj elektrický.

/Iónia
gr. – historické územie v Malej Ázii, v dnešnom západnom Turecku, pri Egejskom mori, zvyčajne aj s priľahlými ostrovmi Lesbos, Chios a Samos. V 9. stor. pr. n. l. sa tu utvoril zväzok dvanástich obcí, z ktorých najvýznamnejšou bol Milét, Efez a ostrovy Chios a Samos.
Kultúrne sa Iónia zapísala do dejín ako kolíska celého radu starogréckych literárnych druhov (eposu, elégie, jambickej poézie, náukovej prózy – prírodná filozofia alebo fyzika v pôvodnom zmysle slova, zemepisu, dejepisectva) a vynikla aj vo výtvarnom umení.
    Úzke kontakty Iónie s kultúrami Orientu z nej v 6. stor. pr. n. l. urobilo duchovnou vodkyňou Grékov.
    Dôkazom hospodárskeho významu Iónie je intenzívna kolonizácia čiernomorskej oblasti.

/Irán
− krajina v juhozápadnej Ázii pri pobreží Perzského zálivu a Arabského mora.
:: geografia.

/iritabilita
lat. – podráždenosť alebo predráždenosť.
:: iritabilita (biológia).

/iritabilita (biológia)
– dráždivosť, jeden z prejavov života.

/ISBN
– angl. International Standard Book Number – medzinárodný kód knižnej publikácie, medzinárodné štandardné číslo knihy, číselný kód určený na jednoznačnú identifikáciu knižnej publikácie.
:: kód (informatika).

/islam
arab. − islám – druhé najrozšírenejšie svetové náboženstvo s viac ako miliardou vyznávačov − moslimov (muslimov).
:: arabčina, filozofia islamská, islamológia.

/islamológia
– arab.+gr. – časť orientalistiky a religionistiky, ktorej predmetom je islam (diachronicky, synchronicky i kontextovo, čiže interzonálnokultúrne a medzinábožensky).
– P: Gombár, E.

/ISQ
− International System of Quantities − Medzinárodná sústava veličín.

/istina
– požičaná suma peňazí, z ktorej banka počíta výšku úrokov a ktorá sa splácaním znižuje.

/istota právna
− možnosť spoľahnúť sa na právo opierajúca sa o jeho predvídateľnosť, obsahovú a formálnu kvalitu, o jeho tvorbu, kvalitu aplikácie a realizácie, vedno zabezpečujúce zachovateľnosť práva. Právna istota zahrnuje dôveru občanov v právny poriadok a zákaz retroaktívneho pôsobenia právnych predpisov.
:: právo.

/IT
angl. – information technology – vývoj, inštalácia a implementácia počítačových systémov a aplikácií.

/itinerárium
lat. − itinerár − cestovná mapa alebo cestovný denník.

/ITK
– informačné a komunikačné technológie.

/iura novit curia
lat. – súd pozná právo – dodnes platná zásada rímskeho práva, podľa ktorej počas občianskeho súdneho konania právne predpisy nie sú predmetom dokazovania, pretože ich súd musí poznať. Dokazovať sa však musia iba relevantné skutočnosti.

/iurisprudentia (právo)
– právna veda.

/ius gladii
lat. – právo meča – právo rozhodovať o živote a smrti u Rimanov (318;287); „právo trestať smrťou (teda úplná trestná právomoc)“ (746;147).
:: právo rímske.

/ius sanguinis
lat. – právo krvi – právna zásada, podľa ktorej dieťa nadobúda štátne občianstvo toho štátu, ktorého štátnymi občanmi sú i jeho rodičia alebo aspoň jeden z nich.
:: právo.

/izba
– obytná miestnosť v dome, v byte, v budove.
Izba na prijímanie návštev je salón.

/izo-
gr. − prvá časť zloženého slova s významom rovnaký, taký istý.

/izolácia
fr. – oddelenie, osamotenie, odlúčenie.

/izolácia elektrónov v elektrónových pasciach
– umožnila presnejšie štúdium vlastností elektrónov.napríklad:
    Magnetický moment: Elektróny majú vlastný magnetický moment, ktorý je spojený s ich spinom. Izolácia elektrónov umožnila presnejšie merania tohto magnetického momentu, čo je dôležité pre kvantovú mechaniku.
    Kvantové správanie: Elektróny v pasci vykazujú kvantové správanie, ako je kvantová superpozícia a kvantové tunelovanie. Tieto javy sú základom pre vývoj kvantových počítačov a kvantovej komunikácie.
    Interakcie s elektromagnetickými poľami: Štúdium izolovaných elektrónov pomohlo lepšie pochopiť, ako elektróny interagujú s elektromagnetickými poľami, čo má význam pre vývoj nových technológií, ako sú presné meracie prístroje a senzory.
    Presné merania fyzikálnych konštánt: Izolácia elektrónov umožnila presnejšie merania niektorých základných fyzikálnych konštánt, ako je napríklad jemná štruktúra konštanty, ktorá je kľúčová pre teóriu elektromagnetizmu.
    Tieto experimenty poskytujú hlbší vhľad do základných vlastností elektrónov a otvárajú nové možnosti pre technologické inovácie.

/izolant
fr. – látka, ktorá nevedie elektrický prúd. Vonkajšie vrstvy ich atómov sú obsadené väčším počtom elektrónov a elektróny sa z nich uvoľňujú veľmi ťažko. Spoločným znakom izolantov je to, že v nich niet nijakých častíc, ktoré by sprostredkúvali prechod prúdu.
K pevným izolantom patria:
        plasty, napr. PVC,
        sľuda,
        sklo,
        tkaniny, alebo z iného okolia
        papier,
        keramické látky, napr. porcelán.
Existujú aj tekuté izolanty, napr. parafín, oleje...obsiahnuté aj nečistoty,
Výborným izolantom je vákuum a suchý vzduch (pozri aj: plyn).
Vzhľadom na to, že v látkach sú vždy aj nečistoty, ktoré sa do nich dostávajú pri výrobe, zo vzduchu alebo z iného okolia, neexistujú dokonalé izolanty.
    Starnutím pevného izolantu sa v ňom vytvárajú trhliny, do ktorých vniká z okolitého prostredia voda a ďalšie látky, v dôsledku čoho môže dôjsť k prerazeniu izolantu, k vytvoreniu otvoru, ktorým potom prechádza prúd. Vyskytujú sa aj povrchové vrstvy nečistôt (napr. na keramických izolátoroch), ktoré môžu viesť prúd.
    Súčiastka vyrobená z izolantu, je izolátor.
:: elektrotechnika, fyzika.

/izolátor
fr. – súčiastka vyrobená z izolantu.
:: elektrotechnika, fyzika.

/izomorfizmus
gr. − vzťah medzi dvoma objektami alebo systémami poukazujúci na úplnú zhodnosť ich štruktúry; funkčná zhodnosť, vzájomne jednoznačná zhodnosť.

/izonómia
gr. – rovnosť (občanov) pred zákonom, rovnosť politických práv.

/izoproces (termodynamika)
– termodynamický proces prebiehajúci pri konštantnej hodnote stavového parametra.
:: fyzika.

/izostázia (geológia)
– súčasť predmetu teórie izostázie pozostávajúca z rovnovážneho (hydrostatického) stavu zemskej kôry, ktorá sa rozkladá na tvrdom a ťažšom substráte tak, akoby na ňom plávala. Čím je blok zemskej kôry ťažší, tým hlbšie sa ponára do substrátu.

/izotop
gr. − atóm chemického prvku s rovnakým protónovým číslom ako jeho ostatné atómy, ibaže s iným nukleónovým číslom.
:: chémia.

/izotropia
gr. − nezávislosť fyzikálnych vlastností niektorých látok od smeru, v ktorom sa tieto vlastnosti merajú; rovnocennosť všetkých smerov, skutočnosť, že látka má vo všetkých smeroch rovnaké vlastnosti; opak anizotropie.
:: izotropia priestoru.

/izotropia priestoru
– skutočnosť, že všetky smery v priestore sú rovnocenné.
:: fyzika.

/izotropný
gr. − javiaci sa ako úplne rovnaký nezávisle od smeru pozorovania; majúci fyzikálne vlastnosti nezávislé od smeru, a tým rovnaké vo všetkých smeroch, napríklad izotropné prostredie.

/Izrael
– 1. druhé meno Jákoba (1M 35,10);
    2. podľa Biblie vyvolený ľud, ktorý pochádza z Jákoba. Tento ľud sa skladá z 12 kmeňov, každý z nich pochádza z jednotlivých Jákobových synov (Rúben, Šimeón, Lévi, Júda, Jissáchár, Zebulún, Jozef, Benjamin, Dán, Naftálí, Gád, Ašér). Bohom Izraela je Jahve. V 13. storočí pr. n. l. obsadí kmeňový zväz Izrael Palestínu (dobývanie Kanaánu), založí štát a utvorí inštitúciu kráľovstva. Po Šalamúnovej smrti sa krajina rozpadne na dve časti: na severnú časť, Izrael, a južnú časť, Júdu;
    3. severná časť krajiny po jej rozdvojení (k jeho kráľovstvu sa pripojilo 10 kmeňov);
    4. republika v západnej Ázii medzi Stredozemným morom a Červeným morom.

J-apendix

/ja (psychológia)
– hlavná súčasť osobnosti tvorená vedomím vlastného nepretržitého bytia a identity s cieľavedomým úsilím v prvom rade predchádzať nebezpečenstvu a dotvárať vlastné okolie. Ja je výslednica interagujúcich vlastností žijúcej osoby založená na súbore vnútorných činiteľov, najmä na dedičnosti a vrodených predpokladoch. Jeho vývoj ovplyvňuje množstvo vonkajších faktorov, tvoriacich prostredie osoby a interakcia s ostatnými ľuďmi.

/jadro (anatómia človeka)
– lat. nucleus.

/jadro atómu
− centrálna časť atómu, do ktorej je sústredená skoro všetka hmotnosť atómu; polomer jadra atómu je 10⁻¹³ cm.
    Jadro atómu tvorí sústava zložená z protónov a neutrónov. Spoločný názov pre protóny a neutróny je nukleóny. Počet protónov v jadre atómu sa rovná počtu elektrónov obiehajúcich okolo jadra atómu.
    Najľahšie je jadro atómu vodíka.
Kladný náboj jadra atómu je určený počtom protónov v jadre.
Hmotnosť jadra atómu určuje súčet hmotností všetkých protónov a neutrónov v jadre; od tohto súčtu však treba odpočítať hmotnosť pripadajúcu na defekt hmotnosti jadra (cf [21];213).
:: elektronegativita atómu, entita fyzická, fyzika, fyzika jadrová, hladina energetická, mikročastica, obal elektrónový, objekt mikrofyzikálny, orbitál (fyzika atómového obalu).

/jadro galaktické
− jadro galaxie − oblasť v okolí stredu galaxie, v ktorej je väčšia hustota objektov, najmä hviezd, ako v ostatných častiach galaxie, a väčšinou sa v nej nachádza supermasívna čierna diera, ktorá svojou gravitačnou silou udržuje jadro galaxie také husté. Za galaktické jadrá sa často považujú kvazary (zdroj: https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Jadro_galaxie&oldid=6548990, 20052020).
:: fyzika, jadro galaktické aktívne.

/jadro galaktické aktívne (AGJ)
− aktívne jadro galaxie, angl. active galactic nucleus (AGN) − kompaktná oblasť v centre galaxie omnoho jasnejšia naprieč celým elektromagnetickým spektrom alebo v niektorej jeho časti. Galaxia, v ktorej sa nachádza aktívne galaktické centrum sa nazýva aktívna galaxia. Žiarenie AGJ je výsledkom akrécie hmoty okolo supermasívnej čiernej diery v centre materskej galaxie. AGJ je najjasnejším dlhodobým zdrojom elektromagnetického žiarenia v celom vesmíre (zdroj: https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Akt%C3%ADvne_jadro_galaxie&oldid=7008205 20052020).
:: fyzika, galaxia aktívna.

/jadro hélia
– častica alfa označovaná termínom jadro hélia v časticovej fyzike, tvorená dvoma protónmi a dvoma neutrónmi a tvoriaca ionizujúce žiarenie vznikajúce pri jadrových reakciách; označuje sa symbolom α alebo He2+.
:: fyzika.

/jadro zemské
– najvnútornejšia časť Zeme.

/Jakub z Voragine
(1230 – 1298) – taliansky hagiograf, dominikánsky mních, od 1292 janovský arcibiskup, autor latinsky napísanej „Zlatej legendy (Legenda aurea)“, najpopulárnejšej zbierky legiend v Európe. Zachovala sa vo vyše tisíc rukopisoch.

/január
lat. – prvý mesiac v roku, ktorý nasleduje po decembri a predchádza februáru. Január má dĺžku 31 dní.
:: rok kalendárny.

/japonológia
vm+gr. − japonistika, japanistika, japonské štúdiá − súčasť orientalistiky (novšie: ázijských a afrických štúdií), vedný a študijný odbor, ktorého predmetom je japonský jazyk, literatúra, kultúra a dejiny Japonska.
– P: Kubovčáková, Z..

/Japonsko
− krajina vo východnej Ázii na ostrovoch Honšú, Hokkaidó, Kjúšú, Šikoku, ktoré oddeľujú Japonské more od Tichého oceánu.
:: geografia, japonológia.

/jar
− ročné obdobie nasledujúce po zime a predchádzajúce letu. V rímskej mytológii bola bohyňou jari pôvodne Venuša.

/jarmok výkladný
– tradičný trh, ktorý sa konal v menších mestách a dedinách. Tieto jarmoky boli významné spoločenské udalosti, kde sa stretávali ľudia z blízkeho aj vzdialeného okolia. Na jarmokoch sa predávali rôzne výrobky, od remeselných produktov až po potraviny a domáce potreby. Okrem obchodovania boli jarmoky aj miestom zábavy a kultúrnych podujatí, často sprevádzané hudbou, tancom a rôznymi atrakciami.
:: dejjny.

/jav (štatistika)
– „fakt, ktorý ako výsledok pokusu, hodnotenia, skúmania či merania môže, ale nemusí nastať. Napríklad:
    a) padnutie šestky pri hode hracou kockou,
    b) výskyt určitého minerálu v sérii vzoriek,
    c) výskyt anomálie magnetického poľa na vymedzenej časti územia.
Výsledok je teda náhodný a miera náhodnosti závisí od množstva okolností, ktoré túto náhodnosť podmieňujú.“

/jav (teória pravdepodobnosti)
– náhodný jav, prvotný jav – súčasť predmetu teórie náhodnosti spočívajúca vo výsledku pokusu.

/jav biologický
− prírodný jav odohrávajúci sa telesami živej prírody, t. j. s organizmami, napr. klíčenie, kvitnutie, zrenie plodov, padanie lístia, zimný spánok, let vtákov...
:: biológia.

/jav ekonomický
− sociálny jav, ktorý možno identifikovať pri pozorovaní ekonomickej reality. Prienikom do podstaty ekonomických javov ich analýzou a abstrahovaním od nepodstatných stránok sa tvoria ekonomické pojmy. Pri skúmaní zložitých ekonomických javov sa používa štatistická analýza.
:: ekonómia, ekonomika, jav ekonomický (Smith, A.), realita ekonomická, ukazovateľ (ekonómia), zákonitosť ekonomická.

/jav ekonomický (Smith, A.)
− jav vyplývajúci z prirodzenej povahy človeka − egoistu − sledujúceho svoj osobný záujem, ktorý je hybnou silou ekonomického vývinu.

/jav elektrický
− špeciálny prípad elektromagnetického javu, pri ktorom sa prejavuje len pôsobenie elektrického poľa v danej vzťažnej sústave, zatiaľ čo pôsobenie magnetického poľa je zanedbateľné.
Príčinou elektrického javu sú deje, ktoré prebiehajú v štruktúre látky.
Najvýraznejším elektrickým javom je blesk.
:: elektrina.

/jav elektromagnetický
− fyzikálny jav vyvolaný elektromagnetickým poľom, jeho interakciou s látkou.
:: fyzika, jav elektrický, náboj elektrický.

/jav fotoelektrický
− fotoefekt − fyzikálny jav, pri ktorom dochádza vzájomným pôsobením elektromagnetického žiarenia a látky k pohlcovaniu fotónov a k uvoľňovaniu elektrónov.
Existuje
        vonkajší fotoelektrický jav,
        vnútorný fotoelektrický jav,
        hradlový fotoelektrický jav.
:: fyzika.

/jav fyzikálny
− fyzikálne pozorovateľný prírodný jav, súčasť predmetu fyziky tvorená tým, čo sa odohráva s fyzikálnym objektom, zmena tvaru telesa, zmena rozmerov telesa, zmena miesta polohy telies, zmena skupenstva... Všetky fyzikálne javy majú pôvod v materiálnych objektoch, napríklad fyzikálny jav, ktorý vzniká chvením pružného telesa, je zvuk.
Nositeľom všetkých fyzikálnych javov je hmota.
Fyzikálne javy sa členia na:
        fyzikálne stavy,
        fyzikálne deje (fyzikálne procesy).
Výsledkom poznania podstaty fyzikálneho javu je fyzikálny pojem.
:: elektrina, fotoefekt. fyzika, interakcia (fyzika), jav elektrický, jav elektromagnetický, jav fotoelektrický, jav meteorologický, jav optický, jav pohybový (fyzika), jav termodynamický (fyzika), jav vlnový (fyzika), konduktancia p. vodivosť elektrická, práca elektrická, vodivosť elektrická, vztlak, zákon fyzikálny, zvuk (fyzika), žiarenie (fyzika klasická).

/jav fyziologický
– fyziologický fenomén – súčasť predmetu fyziológie tvorená tými ktorými funkciami a vlastnosťami živých organizmov a fyzikálnymi a chemickými faktormi a procesmi, podporujúcimi život v jednobunkových a viacbunkových organizmoch v procese ich vzniku a vývoja.

/jav hromadný
− matematický jav, ktorý sa viackrát vyskytuje alebo opakuje za presne definovaných vecných, časových a priestorových podmienok; jav, ktorý sa vyskytuje pri vekom množstve prvkov zvaných štatistické jednotky; súčasť predmetu štatistiky.

/jav chemický
− chemická reakcia − prírodný jav, pri ktorom sa z jedných látok tvoria iné, horenie sviečky, tvorby hrdze na železnej reťazi, kysnutie mlieka...
Chemické javy sa využívajú pri získavaní kovov, využívajú sa pri hygiene, liečení, príprave potravín...
Časom sa meniaci chemický jav je chemický dej.
:: chémia.

/jav informačný
− prenos, uchovanie, využitie alebo strata informácie.

/jav jazykový
− súčasť predmetu lingvistiky spočívajúca v konkrétnom zmyslovo pozorovateľnom prejave prvkov alebo vzťahov jazykového systému, ktoré nie sú priamo pozorovateľné, ktoré sú abstraktné.
:: lingvistika.

/jav kvantový
− súčasť mikrosveta tvorená fyzikálnym javom objasniteľným iba v rámci kvantovej fyziky.
Súbor kvantových javov zahrnuje o. i. tieto javy:
        Aharonov–Bohmov jav,
        degenerovaný plyn,
        gigantická magnetorezistencia,
        Hawkingovo žiarenie,
        informačný paradox čiernych dier,
        kvantová teleportácia,
        superhusté kódovanie,
        superpozícia kvantových stavov,
        kvantový Hallov jav,
        kolosálna magnetorezistencia,
        tunelový jav al. tunelový efekt al. kvantové tunelovanie,
        Josephsonov jav,
        Casimirov jav al. Casimirova sila
        Comptonov jav al. Comptonov rozptyl,
        Sokolovov–Ternovov efekt,
        Jahnov–Tellerov efekt...
:: fyzika kvantová.

/jav kvantový makroskopický
– fyzikálny jav, pri ktorom sa kvantová povaha mikrosveta prejavuje aj v makroskopickom meradle, napr. supravodivosť alebo supratekutosť.
:: makroskopia.

/jav matematický
− matematický fenomén − tá ktorá súčasť predmetu matematiky alebo predmetu matematickej činnosti, ako napr.
        matematické pojmy,
        matematické tvrdenia a úvahy,
        matematické metódy,
        algoritmy,
        formulácia matematického javu... (cf [486];108).
Skrátene alebo obrazne možno matematický jav reprezentovať pomocou matematického symbolu.
:: matematika.

/jav meteorologický
– súčasť predmetu meteorológie tvorená fyzikálnym javom alebo procesom s interakciou so zemským povrchom a kozmickým priestorom, napr. zrážky, optické javy, ako dúha, halo, elektrické javy (blesky, aurora borealis, Eliášov oheň), zmiešané javy, ako búrka s bleskami a ľadovcom, tropické cyklóny, UFO...
:: medikán.

/jav nebeský
– súčasť predmetu fyziky v pôvodnom zmysle slova (čiže ako filozofickej náuky o prírode) spočívajúca v jave, ktorým sa prejavuje niečo na nebi.

/jav optický
− optický úkaz − fyzikálny jav vyskytujúci sa v umelom prostredí alebo v prírode a vznikajúci lomom, odrazom alebo ohybom svetla. Optické javy sú súčasťou predmetu optickej fyziky.

/jav pohybový (fyzika)
– fyzikálny jav, ktorý spočíva v pohybe jedného alebo viacerých fyzikálnych objektov ako celkov.
    Zvláštnym prípadom pohybových javov sú statické javy.

/jav pozemský
– súčasť predmetu fyziky v pôvodnom zmysle slova (čiže ako filozofickej náuky o prírode) spočívajúca v jave, ktorým sa prejavuje niečo na Zemi.

/jav psychický
− psychický prejav, prejav psychiky – časť psychiky (resp. psychického systému) v podobe psychického procesu, stavu alebo vlastnosti; psychické javy sa charakterizujú aj ako prejavy psychiky, prejavy ľudskej mysle, ktoré môžu byť vedomé alebo (v istom časovom úseku) neuvedomované (nevedomé): to, čo nie je dôležité alebo potrebné sa dostáva mimo dosahu vedomia.
    Psychické javy existujú vždy tak, že tvoria komplex t. j. neexistujú izolovane, pričom komplex psychických javov vykazuje celý rad čiastkových aspektov, napr. pri vnímaní nejakého diania si môžeme uvedomovať, čo pre nás znamená, istým spôsobom o ňom uvažujeme, môžeme ho emočne prežívať atď. a navyše sa v dôsledku toho môžeme aj určitým spôsobom správať a na danú situáciu reagovať.
:: pocit (psychológia), psychológia.

/jav Purkyňov
– „posun maxima citlivosti oka na rôzne farby pri prechode denného svetla v súmrak smerom ku kratším vlnovým dĺžkam, svedčiacom o dvojakom spôsobe videnia: dennom videní a videní pri súmraku (napr. pri súmraku sa zdajú byť červené predmety tmavšie a modré zase jasnejšie ako pri dennom svetle)“ ([442];367 – 368).

/jav statický (fyzika)
– rovnovážny stav – zvláštny prípad pohybového javu, kedy sa poloha fyzikálneho objektu s časom nemení.

/jav termodynamický (fyzika)
– fyzikálny jav spočívajúci v stave fyzikálneho objektu, v zmene tohto stavu alebo v prechode z jedného stavu do druhého tak, ako to skúma termika alebo termodynamika.

/jav vlnový (fyzika)
– fyzikálny jav, ktorého základom sú netlmené kmity najmä lineárnych sústav.

/JavaScript
– skriptovací programovací jazyk vyvinutý pôvodne Brendanom Eichom a využívaný najmä pri tvorbe webových stránok. Program napísaný v JavaScripte sa skladá z príkazov tvorených týmito časťami príkazov:
        znaky,
        operátory,
        indikátory,
        napr.
        var maleCislo = 5;
        kde
        var – znak, konkrétne rezervované slovo;
        maleCislo – znak, konkrétne identifikátor,
        = – operátor,
        5 – číslo
        a účelom tohto príkazu je
        nastaviť premennú maleCislo na hodnotu 5.
:: programovanie.

/jazyk (Čejka, M.)
− systém multiparentálneho (mnohorodičovského) dedičstva, s pomocou ktorého sa každý ľudský jedinec učí a môže učiť zo skúseností mnohých iných jedincov; je to kódovaný záznam skúsenosti, ktorý ju umožňuje odovzdávať komukoľvek, kto sa oboznámil s jeho kódom. To dalo podnet k úplne novej fáze vo vývoji druhu Homo sapiens a postavilo ho na celkom osobitné miesto medzi ostatnými organizmami na našej zemi (cf [462];5).

/jazyk (lingvistika)
– fr. langue (F. de Saussure) – zložitý, mnohostranný spoločenský jav tvorený najbohatšou a najdokonalejšou sústavou znakov alebo kódom bez ohľadu na to, akými materiálnymi prostriedkami sa znaky vyjadrujú a akým spoločenským účelom slúžia. Existuje ako abstraktný systém lexikálnych a gramatických znakov, ktoré určitá konkrétna spoločnosť (rod, kmeň, národnosť, národ) používa ako prostriedok myslenia a dorozumievania.
Konkrétna realizácia jazyka v konkrétnom dorozumievacom akte, v konkrétnom prehovore je reč (fr. parole). Jazyk a reč sú dve stránky, dve existenčné formy toho istého zložitého fenoménu, jeho sociálna a individuálna forma existencie ([182];17 a i.).
:: angličtina, dimotiki, gramatika, gréčtina, hláska, jazyk (Čejka, M.), ideológia jazyková, jazyk cudzí, jazyk materinský, jazyk národný, jazyk odborný, jazyk právny, jazyk prirodzený, jazyk programovací, jazyk štátny, jazyk úradný, jazyk véd, jazyk védsky, jazyky italické, jazyky kentumové, jazyky ugorské, jednotka jazyková, jednotky lexikálne, latinčina, lingvistika, mnohojazyčnosť, multilingvizmus, plán jazykový, prehovor, realita mimojazyková, reč a jazyk (lingvistika), sanskrt, slovenčina, starogréčtina, systém jazykový, védčina, viacjazyčnosť, výpoveď (lingvistika), vývin jazyka fylogenetický, vývin jazyka ontogenetický, zásoba slovná.

/jazyk algoritmický
– umelý jazyk na zápis jednotlivých krokov algoritmu.
:: algoritmus.

/jazyk cudzí
– jazyk, ktorý pre daného jednotlivca nie je materinský a ktorý sa musí učiť na pozadí materinského jazyka.

/jazyk formálny
– množina slov, viet alebo konečných reťazcov čiže reťazcov konečnej dĺžky nad určitou abecedou; predmet teórie formálnych jazykov.
Štruktúra, ktorá opisuje formálny jazyk, je formálna gramatika.
Informáciu v tvare viet formálneho jazyka môžu spracúvať reálne automaty.
:: informatika, lambda kalkul, stroj Turingov, teória jazykov formálnych.

/jazyk fyziky
− odborný jazyk tvorený súborom vyjadrovacích prostriedkov používaných na zaznamenávanie alebo oznamovanie fyzikálnych významových útvarov a procesov (fyzikálnych pojmov, hypotéz, zákonov, princípov, problémov, myšlienkových experimentov atď.); jeho kľúčovou zložkou je počnúc novovekom jazyk matematiky.

/jazyk indoárijský
– jeden z jazykov indoárijskej jazykovej skupiny, ktorá patrí so indoiránskej vetvy indoeurópskej jazykovej rodiny.
Indoárijské jazyky sa delia na:

        staré
            sanskrt (sanskrit)
            stredné
            jazyk Ašókových nápisov
            hybridný sanskrt
            prákrty (prákrity)
            pálí
        nové
            hindčina
            urdčina
            bengálčina
            pandžabčina
            bihárske dialekty
            maráthčina
            gudzarátčina
            uríjčina
            radžastančina
            sidhčina
            ásámčina
            sinhalčina
            nepálčina
            pahárske dialekty
            maledivčina
            rómčina.
:: lingvistika.

/jazyk matematiky
− odborný jazyk tvorený súhrnom vyjadrovacích prostriedkov používaných na zaznamenávanie alebo oznamovanie matematických významových útvarov a procesov (napr. matematických úvah, pojmov, hypotéz, problémov atď.).
    Matematický jazyk zahrnuje:
        a) slová národného jazyka,
        b) logické a matematické termíny a symboly,
        c) diagramy, schémy, grafy, tabuľky atď.,
        d) jednotlivé písmená označujúce matematické objekty.
:: jazyk fyziky, matematika, systém matematický, vyjadrenie matematické, výraz matematický.

/jazyk materinský
– materčina, materinčina, materinská reč, rodný jazyk – prvý jazyk, ktorý sa daná osoba naučila vo svojom živote.
– I: Materinský jazyk, in: Wikipédia.
:: multilingvizmus.

/jazyk medicíny
– odborný jazyk, vyrastajúci z prirodzeného (bežného) jazyka, no vylučujúci jeho polysémiu, emocionálnu zaťaženosť, metaforickosť, redundanciu, viazanosť s bežnými životnými situáciami alebo konkrétnym komunikačným kontextom.

/jazyk medzinárodný
– „jazyk používaný pri dorozumievaní medzi príslušníkmi viacerých národov (majúcich svoje národné jazyky); môže to byť niektorý národný jazyk (napr. ruština, angličtina) al. pomocný jazyk (esperanto, interlingua) (5;88)“.
:: lingvistika.

/jazyk monocentrický
– jazyk, ktorý má iba jednu spisovnú verziu.
:: lingvistika.

/jazyk národný
− diasystém tvorený viacerými formami, resp. štruktúrnymi útvarmi istého jazyka, používaný v danom národnom spoločenstve.
    Sociálno-historickou bázou národného jazyka je národné spoločenstvo. Národný jazyk je spolu s ďalšími znakmi spravidla výrazným znakom národa.
Jazyk sa člení na variety (útvary, formy).
:: lingvistika.

/jazyk odborný
– profesionálny jazyk − jazyk, ktorý slúži ako prostriedok dorozumievania v tom ktorom odbore ľudskej činnosti.
    Odborné jazyky v oblasti vedy sú podstatne viac formalizované ako ktorýkoľvek všeobecný jazyk.
    Každá vedecká profesia si vytvára dva jazyky: jeden prísny a presný a druhý podstatne voľnejší. Druhý jazyk pozostáva zo zmesi špeciálnych termínov a bežných slov, ktoré však nadobúdajú mnohonásobným používaním zvláštny význam, ktorý nenájdeme ani v najpodrobnejšom významovom slovníku.
    Pri preklade z jazyka vedy do hovorovej reči sa stráca presnosť tvrdení; to je nevyhnutná daň za jednoduchosť.
:: analýza logická, jazyk filozofie, jazyk fyziky, jazyk logiky, jazyk matematiky, jazyk vedecký, štýl náučný.

/jazyk právny
− právne jazyky – odborný jazyk, ktorým sa vyjadrujú právne normy, pávne úkony a ďalšie právne reality. Niekedy alebo podľa niektorých autorov sa v rámci právneho jazyka vyčleňuje jazyk právnych predpisov, jazyk právnej vedy (vedecký právny jazyk), jazyk súdneho rozhodovania atď.
Právny jazyk je súčasťou spisovného jazyka; slovenský právny jazyk je súčasťou slovenského spisovného jazyka (cf [357];83).
:: právo.

/jazyk programovací
− jazykový prostriedok komunikácie s počítačmi ([274];21); jazyk, ktorým sa určuje počítaču, čo má robiť; je to jazyk vytvorený s cieľom formulovať výpočtové predpisy, t. j. dátové štruktúry a algoritmy, ktoré môže vykonávať počítač. Zvyčajne ide o presne definovanú podmnožinu prirodzeného jazyka s vlastnou definíciou gramatiky a syntaxe.
    Postupnosť definícií a krokov potrebných na dosiahnutie riešenia problému utvorená prostriedkami programovacieho jazyka sa nazýva program.
:: informatika, jazyk skriptovací, kód strojový (informatika), lambda kalkul, Lua (informatika), prekladač (informatika), teória jazykov formálnych.

/jazyk selekčný
– prieskumový jazyk, rešeršný jazyk, angl. retrieval language, indexing language, documentary language – formalizovaný alebo umelý jazyk, ktorý slúži na automatické spracúvanie a vyhľadávanie informácií (napr. právnych); je to nástroj reprezentácie poznania v informačnom prieskume resp. nástroj informačnej analýzy a prieskumového procesu. Selekčný jazyk sa používa na vyjadrenie údajov alebo obsahu dokumentu (cf [357];87, [128];274, 300).

/jazyk skriptovací
− programovací jazyk navrhnutý na zautomatizovanie operácií na počítači.
:: informatika.

/jazyk štátny
– jazyk, ktorý sa používa vo verejnej správe a ktorého povinnú znalosť občanmi zaručuje štát, napríklad v Slovenskej republike podľa Ústavy SR i podľa zákona o štátnom jazyku štátnym jazykom slovenský jazyk.

/jazyk umelecký
− súbor jazykových prostriedkov vyjadrujúcich umelecké významové univerzum, v rámci ktorého akcentuje estetický pôžitok.
:: literatúra umelecká.

/jazyk umelý
– jazyk zámerne utvorený človekom buď úpravou alebo prepracovaním už existujúceho jazyka alebo skonštruovaním úplne nového jazyka s cieľom zdokonaliť, zatajiť alebo špecifikovať komunikáciu alebo vytvoriť nástroj výskumu nejakej oblasti reality.
:: jazyk algoritmický.

/jazyk úradný
– jazyk stanovený zákonom pre komunikáciu medzi úradmi a s úradmi, vrátane školstva, na určitom území (v štáte, závislom území, regióne).

/jazyk značkovací
– značkový jazyk, angl. markup language – jazyk kombinujúci text a metainformáciu (informáciu o texte), ktorá sa vyjadruje použitím značiek (angl. markup) premiešavaných s primárnym textom.

/Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied
– vedecké pracovisko SAV, ktoré vzniklo v roku 1943 pod názvom Jazykovedný ústav Slovenskej akadémie vied a umení (SAVU) a súčasný názov nesie od roku 1966. Ústav je hlavným vedeckým pracoviskom na Slovensku sústreďujúcim základný výskum slovenského národného jazyka, jeho územnej a sociálnej diferenciácie a jeho dejín. Súčasťou výskumu sú teoretické otázky všeobecnej jazykovedy, jazykovej kultúry, odbornej terminológie a onomastiky. Výsledky výskumu sa aplikujú pri tvorbe základných kodifikačných príručiek, pri tvorbe a ustaľovaní odbornej terminológie, pri štandardizácii geografického názvoslovia (zdroj: Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, in: Wikipédia (10. 8. 2020)).
:: lingvistika, slovenčina, výskum vedecký.

/jazyky grécke
– samostatná vetva indoeurópskych jazykov zahrnujúca predovšetkým starogréčtinu a novogréčtinu, no podrobnejšie sa člení podľa viacerých kritérií (pozri Grécke jazyky, in: Wikipédia).
:: gréčtina, jazyky kentumové, lingvistika.

/jazyky indoeurópske
– jazyková rodina v Európe, Iráne, Indii a v častiach sveta kolonizovaných Európanmi s predpokladaným spoločným základom (indoeurópskym prajazykom) indoeurópčinou.
    Indoeurópske jazyky sa delia na tieto skupiny:
                indoiránske jazyky,
                baltské jazyky,
                slovanské jazyky,
                germánske jazyky,
                italické jazyky,
                románske jazyky,
                keltské jazyky,
                anatólske jazyky,
                grécke jazyky,
                albánčina,
                arménčina,
                tocharčina.
:: jazyky kentumové, lingvistika.

/jazyky indoiránske
– najvýznamnejšia vetva indoeurópskej jazykovej rodiny, deliaca sa na
        indoárijské jazyky,
        iránske jazyky.
:: lingvistika.

/jazyky italické
− vymretá vetva indoeurópskej jazykovej rodiny. Italickými jazykmi sa hovorilo na Apeninskom polostrove a vo východnej časti doliny Pádu.
K italickým jazykom patrí/patria:
        latinčina,
        faliština,
        oskicko-umerské jazyky,
        venetčina.
:: lingvistika.

/jazyky kentumové
– skupina indoeurópskych jazykov, v ktorých nenastala zmena zadopodnebných spoluhlások na sykavky.
    Prídavné meno kentumový je odvodené s latinského slova centum (= sto), ktoré sa pôvodne vyslovovalo s k [kentum].
:: lingvistika.

/jazyky sinotibetské
– čínsko-tibetské jazyky – jazyková rodina v strednej a juhovýchodnej Ázii, členiaca sa na dve vety:
        čínsky jazyk,
        tibetsko-barmské jazyky.
:: lingvistika.

/jazyky slovanské
– vetva indoeurópskej jazykovej rodiny, deliaca sa na:
        západoslovanské jazyky (poľština, kašubčina, lužická srbčina, čeština, slovenčina a (vymretá) polabčina);
        východoslovanské jazyky (ruština, ukrajinčina, bieloruština);
        južnoslovanské jazyky (bulharčina, macedónčina, srbčina, chorvátčina, slovinčina, staroslovienčina).
:: lingvistika.

/jazyky ugorské
– jazyková skupina tvoriaca súčasť ugrofínskych jazykov a členiaca sa na dve podskupiny:
        maďarčina,
        obsko-ugorské jazyky.
:: lingvistika.

/jazyky ugrofínske
– vetva uralskej jazykovej rodiny, ktorá sa utvorila odčlenením ugrofínskych kmeňov od samodijských (samojedských) kmeňov okolo roku 4000 pr. n. l.
Ugrofínske jazyky sa členia na dve skupiny:
        fínsko-permské jazyky,
        ugorské jazyky.
:: lingvistika.

/jazyky uralské
– jazyková rodina rozšírená na nesúvislom areále zahrnujúcom strednú, severnú a východnú Európu a severnú Sibír.
Rodina uralských jazykov sa zvyčajne člení na dve vetvy:
        ugrofínske jazyky,
        samodijské (samojedské) jazyky.
Existujú však aj iné (podrobnejšie) členenia uralskej jazykovej rodiny (pozri Uralské jazyky, in: Wikipédia).
:: lingvistika.

/jedenie
– požívanie potravy. Jedením sa uspokojuje jedna z troch základých potrieb človeka, ktorými okrem potreby jedenia je aj potreba bývania a potreba obliekania sa.
:: jedlo.

/jedlo
– pokrm, potraviny pripravené na jedenie.

/jednočlen (algebra)
− p. monóm (algebra).

/jednotka
– najmenšia, ďalej nerozložiteľná samostatná zložka alebo útvar istého celku.
:: jednotka (matematika), jednotka (metrológia), jednotka anatomická, jednotka časová, jednotka času, jednotka definovaná, jednotka dĺžky, jednotka doplnková SI, jednotka ekonomická, jednotka jazyková, jednotka lexikálna, jednotka meracia, jednotka montážna, jednotka nozologická, jednotka pomenovacia (lingvistika), jednotka prehovoru, jednotka systémová počítača (technika výpočtová), jednotka štatistická, jednotka účtovná (finančníctvo), jednotka veličiny, jednotka veličiny fyzikálnej, jednotka základná, jednotka základná SI, jednotky lexikálne, segment, sústava jednotiek.

/jednotka (matematika)
– číslica 1.
:: dvojka (matematika), nula (matematika), sústava desiatová.

/jednotka (metrológia)
– základná veličina pri meraní.

/jednotka anatomická
− anatomicky vyčleniteľný segment orgánu alebo organizmu s istou fyziologickou funkciou v rámci nich.
:: anatómia, funkcia fyziologická, orgán zmyslový.

/jednotka astronomická (astronómia)
– AU – vedľajšia jednotka vzdialenosti v sústave SI, predstavujúca strednú vzdialenosť Zeme od Slnka.

/jednotka času
− časová jednotka – jednotka merania času.
Základnou jednotkou pre meranie času v sústave SI je sekunda.
Násobnými a podielovými jednotkami času sú:
        minúta,
        hodina,
        deň,
        týždeň,
        mesiac,
        rok
        eón
        čas Planckov...
:: čas, frekvencia (fyzika), meranie času.

/jednotka definovaná
− jednotka vymedzená definíciou.

/jednotka dĺžky
– jednotka merania dĺžky. Základnou jednotkou dĺžky je meter.

/jednotka ekonomická
− ekonomický subjekt.
:: ekonómia, ekonomika, realita ekonomická.

/jednotka jazyková
– jednotka jazyka – najmenšia zložka (alebo útvar) jazyka vymedzená na danej jazykovej rovine formou a obsahom. Jazyková jednotka je „najmenší, ďalej ďalej nerozložiteľný útvar danej jazykovej roviny, napr. fonéma, morféma, veta (5;68)“.
Medzi jazykovými jednotkami existujú vzťahy:
        paradigmatické,
        syntagmatické.
:: lexéma, lingvistika.

/jednotka meracia
− jednotka fyzikálnej veličiny, jednotka merania − špecifická hodnota fyzikálnej alebo technickej veličiny, s ktorou sa porovnávajú iné hodnoty veličiny toho istého druhu.
:: jednotka času, jednotka dĺžky, jednotka meracia zákonná, meranie veličiny fyzikálnej.

/jednotka meracia zákonná
− meracia jednotky vychádzajúca z Medzinárodnej sústavy jednotiek (SI).
Medzi zákonné meracie jednotky sa zaraďujú okrem jednotiek SI aj vedľajšie jednotky, ako napr. °C, min a pod.
:: fyzika.

/jednotka nozologická
– choroba alebo porucha odborne opísaná napríklad charakteristickou skupinou príznakov.
:: medicína, nozológia.

/jednotka odvodená
– angl. derived unit – jednotka odvodenej veličiny.
:: odvodené jednotky SI.

/jednotka pomenovacia (lingvistika)
− výsledok procesu priraďovania jazykovej formy k určitému obsahu, výsledok pomenovacieho aktu. Najmenšou pomenovacou jednotkou je slovo.

/jednotka prehovoru
– kombinácia jazykových jednotiek v priebehu reči a s cieľom ňou sledovaným.
    Významovo a formálne uzavretá jednotka prehovoru je slovesný útvar.
:: lingvistika., útvar slovesný, útvar slovesný literatúry vecnej.

/jednotka reči
– samostatná zložka alebo útvar reči, napr. prehovor.
:: reč.

/jednotka systémová počítača (technika výpočtová)
– hlavná časť počítača, ktorá vedno s periférnym zariadením tvorí celok počítača.
    Systémovú jednotku počítača tvoria:
        procesor počítača (realizujúci základné operácie výpočtových úloh) = CPU,
        pamäť,
        pevný disk,
        vnútorné periférie,
        ...

/jednotka štatistická
– prvok štatistického súboru; základný prvok – objekt pozorovania, na ktorom skúmame konkrétny prejav – vlastnosť určitého hromadného javu.
Štatistické jednotky majú aspoň jednu vlastnosť spoločnú, pričom štandardne ide o tú vlastnosť, ktorú chceme pozorovať.
    Vlastnosť štatistických jednotiek, ktorú majú spoločnú a ktorú chceme v štatistike merať, je štatistický znak.
    Množina všetkých štatistických jednotiek, na ktorých sledujeme daný hromadný jav, je štatistický súbor.
:: štatistika.

/jednotka účtovná (finančníctvo)
– právnická alebo fyzická osoba, ktorá je v zmysle zákona povinná viesť účtovníctvo.

/jednotka veličiny
– jednotka určená stupňom odstupňovateľnej vlastnosti, ktorému priraďujeme ako kvantitatívnu charakteristiku číslo 1 ([76];57).

/jednotka veličiny fyzikálnej
− meracia jednotka, jednotka merania fyzikálnej veličiny − dohodou stanovená hodnota fyzikálnej veličiny určitého druhu, ktorá je základom pre kvantitatívne porovnávanie fyzikálnych veličín toho istého druhu.
:: fyzika, jednotka meracia, metrizácia, metrológia.

/jednotka základná
− jednotka spolutvoriaca základ sústavy jednotiek.
:: jednotka základná SI, metrológia.

/jednotky lexikálne
− základné stavebné prvky v jazyku, zložené z jedného alebo viacerých znakov.
:: lingvistika.

/Jehudim p. Židia

/jemnocit
− 1. útlocit, takt, taktnosť; schopnosť citlivo reagovať na podnety, citlivosť, citová jemnosť, nežnosť, neha; ohľaduplnosť v správaní, jemné spôsoby;
2. vycibrený zmysel pre rozlišovanie detailov; bystrý, vycibrený zmysel pre jemné odtienky, pre rozlišovanie podrobností.

/Ježiš Kristus
(6 / 7 pr. n. l. Betlehem v Judei − 30 / 33 Jeruzalem) − pôvodca a hlavná osobnosť kresťanstva; jeho život a učenie je obsahom Nového zákona.
    Vychovávaný bol v hlbokej židovskej zbožnosti, ako dospelý bol dobre oboznámený s rabinistickou tradičnou doktrínou.
Skutky a učenie Ježiša Krista sa najprv tradovali ústne a niečo neskôr boli zapísané v evanjeliách ([138];163).

D: Modlitba Pána; Reč na vrchu.

:: cirkev katolícka, etika kresťanská, oko (Ježiš Kristus), pôst (Ježiš Kristus).

/Ježiš Kristus: Modlitba Pána (Mt 6, 9 – 13)
– kresťanská modlitba modlitieb známa ako Otčenáš, súhrn celého evanjelia (Tertulianus), skratka nebeskej náuky (sv. Cyprián). Modlitba Pána „pozostáva z oslovenia ,Otče nás’ a siedmich prosieb, z ktorých prvé tri sú na oslavu Boha, v ďalších štyroch sa vyjadrujú prosby o uspokojenie duchovných a hmotných potrieb človeka“ ([116];190).

/Ježiš Kristus: Reč na vrchu (podľa Mt 5 − 7)
− najobsiahlejší príhovor Ježiša Krista obsahujúci náčrt plánu života pre tých, čo ho chcú nasledovať, rozvinutie základných princípov kresťanskej morálky, osem blahoslavenstiev, Modlitbu Pána a zlaté pravidlo medziľudských vzťahov.
    Z Evanjelia podľa Matúša − kapitola 5
    3 Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. 4 Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. 5 Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. 6 Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. 7 Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. 8 Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. 9 Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi. 10 Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. 11 Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; 12 radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami. 13 Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju Ľudia pošliapali. 14 Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. 15 Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. 16 Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach. 17 Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť. 18 Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní. 19 Kto by teda zrušil jediné z týchto prikázaní, čo aj najmenšie, a tak by učil ľudí, bude v Nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich zachová a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký. 20 Preto vám hovorím: Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva. 21 Počuli ste, že otcom bolo povedané: „Nezabiješ!“ Kto by teda zabil, pôjde pred súd. 22 No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie: „Hlupák,“ pôjde pred veľradu. A kto mu povie: „Ty bohapustý blázon,“ pôjde do pekelného ohňa. 23 Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, 24 nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar. 25 Pokonaj sa včas so svojím protivníkom, kým si s ním na ceste, aby ťa protivník nevydal sudcovi a sudca strážnikovi a aby ťa neuvrhli do väzenia. 26 Veru hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do ostatného haliera. 27 Počuli ste, že bolo povedané: „Nescudzoložíš!“ 28 No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci. 29 Ak ťa zvádza na hriech tvoje pravé oko, vylúp ho a odhoď od seba, lebo je pre teba lepšie, ak zahynie jeden z tvojich údov, ako keby sa malo celé tvoje telo dostať do pekla. 30 A ak ťa zvádza na hriech tvoja pravá ruka, odtni ju a odhoď od seba, lebo je pre teba lepšie, ak zahynie jeden z tvojich údov, ako keby malo ísť celé tvoje telo do pekla. 31 Ďalej bolo povedané: „Kto prepustí svoju manželku, nech jej dá priepustný list!“ 32 No ja vám hovorím: „Každý, kto prepustí svoju manželku, okrem prípadu smilstva, vystavuje ju cudzoložstvu; a kto si vezme prepustenú ženu, cudzoloží. 33 A zasa ste počuli, že otcom bolo povedané: „Nebudeš krivo prisahať, ale splníš, čo si Pánovi prisahal.“ 34 No ja vám hovorím: „Vôbec neprisahajte − ani na nebo, lebo ono je Božím trónom, 35 ani na zem, lebo ona je podnožkou jeho nôh, ani na Jeruzalem, pretože je mestom veľkého Kráľa, 36 ani na svoju hlavu neprisahaj, lebo ani jediný vlas nemôžeš urobiť bielym alebo čiernym. 37 Ale vaša reč nech je „áno − áno,“ „nie − nie“. Čo je navyše, pochádza od Zlého. 38 Počuli ste, že bolo povedané: „Oko za oko a zub za zub.“ 39 No ja vám hovorím: Neodporujte zlému. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé. 40 Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty nechaj aj plášť. 41 A keď ťa bude niekto nútiť, aby si s ním išiel jednu míľu, choď s ním dve. 42 Tomu, kto ťa prosí, daj, a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba niečo požičať. 43 Počuli ste, že bolo povedané: „Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.“ 44 Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, 45 aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých. 46 Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? 47 A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania? 48 Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.
    z Evanjelia podľa Matúša − kapitola 6
    1 Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach. 2 Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. 3 Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, 4 aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti. 5 A keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. 6 Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti. 7 Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. 8 Nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili. 9 Vy sa budete modliť takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa tvoje meno, 10 príď tvoje kráľovstvo, buď tvoja vôľa, ako v nebi tak i na zemi. 11 Chlieb náš každodenný daj nám dnes 12 A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. 13 A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého. 14 Lebo ak vy odpustíte ľudom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. 15 Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy. 16 A keď sa postíte, nebuďte zamračení ako pokrytci. Znetvorujú si tvár, aby ľudia videli, že sa postia. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. 17 Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, 18 aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti. 19 Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. 20 V nebi si zhromažďujte poklady; tam ich neničí ani moľ ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú. 21 Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce. 22 Lampou tela je oko. Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle. 23 Ale ak sa tvoje oko zakalí, bude celé tvoje telo vo tme. A keď už svetlo, čo je v tebe, je tmou, aká bude potom tma sama?! 24 Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone. 25 Preto vám hovorím: Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete. Či život nie je viac ako jedlo a telo viac ako odev? 26 Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí. Nie ste vy oveľa viac ako ony? 27 A kto z vás si môže starosťami pridať čo len lakeť k svojmu životu? 28 A čo sa tak staráte o svoj odev? Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; 29 a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol oblečený tak ako jediná z nich. 30 Keď teda Boh takto oblieka poľnú bylinu, ktorá dnes je tu a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr vás, vy maloverní?! 31 Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: „Čo budeme jesť?“ alebo: „Čo budeme piť?“ alebo: „Čo si oblečieme?“! 32 Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. 33 Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše. 34 Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia.
    z Evanjelia podľa Matúša − kapitola 7
    1 Nesúďte, aby ste neboli súdení. 2 Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám. 3 Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš? 4 Alebo ako môžeš povedať svojmu bratovi: „Dovoľ, vyberiem ti smietku z oka“ − a ty máš v oku brvno?! 5 Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku z oka svojho brata. 6 Nedávajte, čo je sväté, psom a nehádžte svoje perly pred svine, aby ich nohami nepošliapali, neobrátili sa proti vám a neroztrhali vás. 7 Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! 8 Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria. 9 Alebo je medzi vami človek, čo by podal synovi kameň, keď ho prosí o chlieb? 10 Alebo keby pýtal rybu, čo by mu dal hada? 11 Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom; o čo skôr dá váš Otec, ktorý je na nebesiach, dobré veci tým, čo ho prosia. 12 Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci. 13 Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých čo cez ňu vchádzajú. 14 Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú! 15 Chráňte sa falošných prorokov: prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci. 16 Poznáte ich po ovocí. Veď či oberajú z tŕnia hrozná alebo z bodliakov figy? 17 Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie, kým zlý strom rodí zlé ovocie. 18 Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie a zlý strom nemôže rodiť dobré ovocie. 19 Každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. 20 Teda po ich ovocí ich poznáte. 21 Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane,“ vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach. 22 Mnohí mi v onen deň povedia: „Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali sme, v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veľa zázrakov?“ 23 Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť! 24 A tak každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. 25 Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale. 26 A každý, kto tieto moje slová počúva, ale ich neuskutočňuje, podobá sa hlúpemu mužovi, ktorý si postavil dom na piesku. 27 Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica, oborili sa na ten dom a dom sa zrútil; zostalo z neho veľké rumovisko. 28 Keď Ježiš skončil tieto reči, zástupy žasli nad jeho učením, 29 lebo ich učil ako ten, čo má moc, a nie ako ich zákonníci.
:: kresťanstvo.

/joga
sa. – spôsob života, spôsob ako integrovať celú svoju povahu, takže všetky aspekty života človeka začnú pracovať v harmónii jeden s druhým (120;5).
– P: Bečárová, L., Gítánanda, Timčák, G. M..
:: anna (joga), átmánátma (joga), átmaništha (joga), átmanivédana (joga), átmasukha (joga), átmasvarúpa (joga), blaženosť ja (joga), človek osvietený (joga), harmónia emocionálna (Gítánanda), joga, in: Hlavná časť*), joga (Gítánanda), pohyb riadený (joga), pránajáma (joga), pratjahára (joga), rozlíšenie ja od ne-ja (joga), sebaodovzdanie sa Pánovi (joga), Slovenská asociácia jogy (SAJ), systém nervový človeka (Gítánanda), zdravie fyzické (Gítánanda), zotrvanie v ja (joga).
*) tento článok a odkazy z neho sa týkajú skôr filozofických aspektov jogy, čiže jogy daršany

/joga (Gítánanda)
– spôsob života, spôsob ako integrovať celú svoju povahu, takže všetky aspekty života človeka začnú pracovať v harmónii jeden s druhým (120;5).
:: systém nervový človeka (Gítánanda).

/Jordan, Ernst Pascual
(18. 10. 1902 Hannover – 31. 7. 1980 Hamburg) – nemecký teoretický fyzik a politik; prispel významne ku kvantovej mechanike a kvantovej teórii poľa, podieľal sa na matematickej formulácii maticovej mechaniky, vypracoval kanonické antikomutačné vzťahy pre fermióny.

/joule
vm − značka: J − odvodená jednotka SI a hlavná jednotka energie (práce, tepla).
:: energia mechanická, fyzika.

/judaizmus
lat. – jedno z dominujúcich svetových náboženstiev alebo jeden zo základných typov svetovej kultúry či spôsobu života osnovaný na odkaze Mojžiša, ktorý prijal aseret ha-dibrot (Desať slov), grécky ekvivalent dekalóg čiže Desatoro, neskôr vyrytého do dvoch kamenných dosiek, z ktorých prvá obsahovala povinnosti človeka voči Bohu: 1. uznávanie Jeho zvrchovanosti, 2. zákaz modloslužobníctva a uznávanie Božej jedinosti, spravodlivosti, milosti a výlučného práva na lásku a poslušnosť, 3. zákaz rúhania a krivého svedectva, 4. dodržiavanie šabatu ako týždenného dňa odpočinu a 5. úcta a láska k rodičom, pretože synovská zbožnosť je predĺženie bázne Božej; a druhá sumár základných správnych vzťahov medzi ľuďmi: 6. neporušiteľnosť ľudského života a zákaz vraždy, 7. zákaz cudzoložstva a ďalších sexuálnych priestupkov, 8. úcta k majetku druhých a zákaz krádeže, únosu a podvodu, 9. zákaz ohovárania, urážania a krivého svedectva voči blížnemu bez ohľadu na to, či je to Žid alebo človek nežidovského pôvodu, 10. krotenie majetníckych túžob a zákaz chtivosti.
    V čase tohto prijatia Dekalógu známeho ako Sinajská zmluva prešli už Hebrejci poltisícročnú monoteistickú cestu od Abrahámovho vyznania viery v jediného Boha. Desatoro sa stalo súčasťou židovskej liturgie a recitovalo sa v Chráme hneď pred Šema. Keďže však sektárske skupiny tvrdili, že jedine Desatoro prikázaní je Božského pôvodu a inšpiráciou, na rozdiel od ďalších predpisov Tóry, ktorá je vlastným štrukturujúcnom celého judaizmu, talmudskí učenci ho zakázali odriekať pri rannej bohoslužbe na verejnosti, hoci naďalej sa objavuje v siduru (po šacharitu) a figuruje na replikách kamenných dosiek ozdobujúcich svätostánok v synagóge.
Popri Biblii čiže Písanom zákone (Tóra) sú ďalšími prameňmi judaizmu Ústny zákon (Talmud, tvorený komplexami Mišna a Gemara) a iné staroveké zdroje.
    Vývin judaizmu sa v najhrubšom členení delí na dve etapy:
            skorý judaizmus (do pádu Jeruzalema r. 70 n. l.
            rabínsky alebo talmudský judaizmus (po páde Jeruzalema).
:: abeceda hebrejská, filozofia židovská, hebrejčina, náboženstvo, Židia, židia.

/Judea
lat. − Judsko − historická krajina v južnej Palestíne, ktorá tvorila v staroveku jadro židovského štátu.
:: geografia.

/judikát
lat. – súdne rozhodnutie vyznačujúce sa tým, že nepresahuje svojim dopadom a významom skutkové okolnosti konkrétneho prípadu.
To najdôležitejšie z judikátu tvorí právna veta.
    Judikáty tvoria judikatúru.
:: právo.

/judikatúra
lat. − rozhodovacia činnosť súdov alebo jej výsledky.
Judikatúru tvoria judikáty.
:: právo, veda právna.

/JUDr.
– juris utriusque doctor – titul doktor práv.

/juh
– jedna zo štyroch hlavných svetových strán určená priesečníkom miestneho poludníka s obzorníkom v smere k južnému pólu.

/júl
vm podľa G. I. Caesara – siedmy mesiac v roku nasledujúci po júni a predchádzajúci augustu.

/Junek, Dušan
(26. 2. 1943 Piešťany − ) − významný predstaviteľ vizuálnych komunikácií na Slovensku, autorita medzi grafikmi − dizajnérmi doma i v zahraničí, živo aktívny v pedagogickej činnosti, odbornej publicistike, v organizovaní rôznych projektov a výstavných podujatí a v neposlednom rade v karikatúre. Hlavné ťažisko jeho tvorby je v oblasti grafického dizajnu a plagátu.

/jurisdikcia
lat. – súdna právomoc; súdnictvo.
:: právo.

/jurisprudencia p. veda právna.

/justícia
lat. – sústava súdov a orgánov činných pri výkone súdnictva.
:: právo.

/Južná Amerika
– kontinent tvoriaci súčasť svetadielu Amerika a ležiaci na jeho južnej polovici, pričom od Severnej Ameriky je oddelená Strednou Amerikou.

/Južný oceán
− oceán obklopujúci Antarktídu po 60° južnej šírky, štvrtý najväčší oceán. Južný oceán zahrnuje tieto moria:
        Rossovo more,
        Amundsenovo more,
        Weddellovo more,
        Bellingshausenovo more.
– I: Južný oceán, in: Wikipédia.
:: geografia, oceán svetový, Zem.

/J.V.kvapky-IMUN
− bylinný výživový doplnok priaznivo pôsobiaci na činnosť sleziny tvorený tekutým extraktom vo forme kvapiek z týchto rastlín:
        Salvia officinalis (Šalvia lekárska),
        Calendula officinalis (Nechtík lekársky),
        Cinchona officinalis (Chinínovník lekársky),
        Tropaeolum majus (Kapucínka väčšia),
        Urtica dioica (Žihľava dvojdomá).
Odporúča sa užívať pri zníženej obranyschopnosti organizmu, pre ľudí s oslabeným imunitným systémom, v období zvýšeného výskytu viróz, pri infekčných ochoreniach a pri alergických reakciách.

/J.V.kvapky-ZRAK
– tekutý extrakt odporúčaný užívať pri pocite unavených a namáhaných očí (práca s PC, zlé osvetlenie a pod.), pri symptómoch podráždených očí (prašné prostredie a pod.), pri zápaloch očných spojiviek a na zlepšenie ostrosti vedenia; pozostáva z týchto rastlín:
        Euphrasia rostkoviana (Očianka rostkovova),
        Avena sativa (Ovos siaty),
        Chelidonium majus (Lastovičník väčší),
        Vaccinum myrtillus (Čučoriedka obyčajná).
:: zrak.

K-apendix

/K (fyzika)
− fyzikálna značka pre kelvin.

/kalibrovanie
tal. > fr. – nanášanie dielkov na stupnicu , alebo rovnako od seba vzdialené značky, ktoré sa využívajú na meranie.

/kalkul
lat. – súbor operácií nad číslami alebo nad inými matematickými objektmi, vedúci k určitému výsledku.
:: kalkul (logika matematická).

/kalkul lambda
– λ-kalkul – logický aparát (formálny systém a výpočtový model, formalizmus), umožňujúci manipuláciu s funkciami (cf 387;60) ako s metódami výpočtu (čiže nie s ako – v pôvodnom matematickom zmysle – zobrazeniami z množiny do množiny). Preto ho možno chápať ako jednoduchý univerzálny programovací jazyk. Univerzálnosť lambda kalkulu spočíva v tom, že umožňuje vyjadriť a vyčísliť ľubovoľnú rekurzívne spočetnú funkciu, takže svojou výpočetnou silou je ekvivalentný s Turingovým strojom.

/kameň
– tvrdá hornina alebo opracovaný kus tejto horniny prípadne úlomok z nej, skala.
:: kameň drahý (CIBJO).

/kameň drahý (CIBJO)
– prírodný anorganický materiál (s výnimkou kovov), ktorý sa používa v šperkoch a v umeleckých výrobkoch.
:: CIBJO, gemológia.

/kanál prenosový (informatika)
– časť komunikačného systému umožňujúca prenos informácie.

/kandela
lat. − základná jednotka SI.
:: fyzika.

/kandeláber
lat. − stĺp na upevnenie pouličných lámp, zástav a podobne. V Bratislave sa kandelábre s plynovými lampami začali používať v roku 1856; s elektrickými lampami sa námestia a ulice začali postupne osvetľovať počnúc rokom 1901.

/kanonik
lat. − člen katedrálnej alebo družnej (kolegiálnej) kapituly. Niektorí kanonici majú špecifické hodnosti a funkcie, ako napr. prepošt, kantor, lektor, kustos ([116];139).
:: kresťanstvo.

/kapacita kanálu (teória informácie)
– maximálne množstvo informácie, ktoré môže preniesť za časovú jednotku ([748];9).

/kapitál (ekonómia)
– výrobný zdroj, ktorý sa od ostatných výrobných zdrojov odlišuje tým, že sám je produktom výrobnej činnosti, no takisto sa zúčastňuje na tvorbe nových výrobkov a služieb. Kapitál tvorí zásoba bohatstva k určitému časovému okamihu, ktorú možno členiť na:
        fyzický (hmotný) kapitál,
        finančný kapitál,
        ľudský kapitál.
    Obstarávanie (nákup) statkov tvoriacich kapitál sa realizuje premenou peňažného kapitálu na reálny kapitál a nazýva sa investovanie.
Nové kapitálové statky zapájané do výrobu sa nazývajú investície.
:: činitele výrobné (ekonómia).

/kapitula
lat. – zbor kanonikov pri biskupskom alebo inom významnom chráme, tvoriaci pomocný orgán biskupa.

/Kapitulská ulica v Bratislave
− ulica v Starom meste, ktorej názov vznikol poslovenčením starších názvov, ako napr. Kapitelgasse alebo Káptalan utca. Ulica pôvodne tvorila strategickú uličku na spôsob cvingra; osídlenie doložené archeologickými objavmi z mladšej doby kamennej a z obdobia Keltov (zdroj: Kapitulská ulica (Bratislava), in: Wikipédia (1. 4. 2020)).
:: geografia.

/kára
– gravitačné vozidlo, bezmotorové vozidlo, pohybujúce sa vďaka gravitácii, najčastejšie dolu kopcom. Káry sú tradične vyrobené z dreva alebo kovu a môžu mať rôzne dizajny, od jednoduchých až po veľmi sofistikované.
    Káry sa často používajú na preteky, kde sa súťažiaci snažia dosiahnuť čo najvyššiu rýchlosť a najlepšie časy. Sú obľúbené medzi deťmi aj dospelými a môžu byť skvelým spôsobom, ako sa zabaviť a zároveň sa naučiť niečo o fyzike a mechanike.
:: vozidlo bezmotorové.

/kardinalita
lat. − mohutnosť.

/karencia
lat. − ujma, nedostatok, zrážka (odobranie).

/karencia (medicína)
− chorobný stav vyvolaný nedostatkom niektorých živín alebo niektorých špecificky účinných látok nevyhnutných vo výžive.

/karencia (psychológia)
− stav, ktorý zapríčiňuje dlhodobé neuspokojovanie základných duševných potrieb. Ide tu o zníženú alebo nepostačujúcu psychickú stimuláciu ľudského jedinca.

/Karibské more
– Karibik – tropické more Atlantického oceánu na západnej hemisfére južne od Mexického zálivu.
:: geografia.

/karoséria automobilu
– skupina súčiastok automobilu tvoriaca vnútro slúžiace ako priestor pre využitie vozidla podľa jeho účelu, chráni posádku automobilu pred nepriaznivými vonkajšími vplyvmi a vytvára vhodné podmienky na riadenie vozidla. V karosérii je uložená
        hnacia sústava automobilu,
        prevodové ústrojenstvo.

/Karpaty
– karpatský oblúk – geomorfologická podsústava Alpsko-himalájskej sústavy tvorená (po Škandinávskych vrchoch) druhým plošne najrozsiahlejším pohorím Európy na západe hraničiacim s Alpami a na juhozápade s Dinármi a ležiacim na území Rakúska, Česka, Slovenska, Poľska, Maďarska, Ukrajiny, Rumunska a Srbska s dĺžkou približne 1 500 km. Na území Slovenska je najvyšším bodom Karpát Gerlachovský štít (2 655 m n. m.).

/karta
tal – kus tvrdšieho papiera na rozličné účely, napr. zápisy.
:: karta hracia, karta platobná, kartotéka, karty, karty sedmové.

/karta hracia − list papiera s obrázkom, ktorý sa používa na hranie kartových hier.
:: karty sedmové.

/karta platobná
– plastová karta štandardizovanej veľkosti vybavená magnetickým kódom (pásikom) alebo čipom slúžiaca ako platobný prostriedok bezhotovostného platobného styku umožňujúca majiteľovi vyberať hotovosť z bankomatu alebo na pobočke banky a uhrádzať platby za tovary a služby pomocou platobného terminálu, imprintera.
Druhy platobnej karty:
        kreditná karta,
        debetná karta.
:: bankovníctvo.

/kartografia
gr. − súhrn vedeckých a technických postupov, ktoré spracúvajú výsledky priamych meraní na zemskom povrchu, iných nebeských telesách, alebo využívajú jestvujúcu dokumentáciu a informácie za účelom vyhotovenia, rozmnoženia a využitia máp a náuka (samostatný vedný odbor) o tom všetkom.
:: model kartografický.

/kartotéka
gr. > nem. − lístkovnica − zbierka lístkov, listov, karát s určitými údajmi, usporiadaná abecedne, numericky alebo iným spôsobom.

/karty
− lístky z kartónu s vyobrazenými figúrami, používané na hranie rozličných hier.
:: karta hracia, karty sedmové.

/Kaspické more
– bezodtokové najväčšie jazero na svete na juhozápade Ázie, ktorého plocha (bez ostrovov) je 368 000 km2 a hladina je 28 m pod hladinou svetového oceánu; zvyšok Tethys.

/katal
gr. – značka kat – odvodená jednotka SI: 1 kat = 1 mol·s−1 . :: chémia.

/katalóg
gr. − systematický zoznam alebo súpis entít, zostavený podľa abecedy, vecnosti, mena atď.

/katarzia (psychoanalýza)
– špeciálny spôsob terapeutického pôsobenia, umožňujúceho odreagovanie silných traumatických zážitkov, ktoré boli potlačené do nevedomia a boli príčinou neurotických konfliktov ([226];129).

/katarzia (psychológia)
– uvoľnenie emocionálneho napätia, buď spontánne, alebo za pomoci psychoterapeutických techník ([226];129).

/katedra
gr. − základná jednotka alebo zložka vysokej školy, organizovaná podľa vedného odboru, ktorej kolektív zabezpečuje pedagogický proces (výučbu) a rieši vedeckovýskumné úlohy z daného vedného odboru.
:: katedra filozofie, výskum vedecký.

/Katedrála svätého Martina v Bratislave
− Dóm svätého Martina, do roku 2008 Konkatedrála svätého Martina – najväčší a najvýznamnejší kostol v Bratislave zasvätený Svätému Martinovi z Tours; kostol je od 8. 3. 2008 sídelnou katedrálou bratislavského arcibiskupa, metropolitu Západnej provincie Slovenska.
    Katedrála svätého Martina je trojloďový gotický kostol, najvýznamnejšia sakrálna stavba Bratislavy. Kostol bol postavený na mieste pôvodného románskeho kostola. Nachádza sa v Starom Meste.
    Miesto, na ktorom súčasný chrám stojí, bolo od nepamäti centrom spoločenského a cirkevného diania v meste; dá sa predpokladať, že na tomto území bolo jadro vznikajúceho mesta na prelome 12. a 13. storočia.
:: Bratislava, geografia, koruna na veži Dómu sv. Martina v Bratislave, kresťanstvo, Wederin (zvon).

/kategória (matematika)
– kolekcia objektov a morfizmov tvoriaca súčasť predmetu teórie kategórií a slúžiaca na opis jednotlivých odvetví modernej matematiky.

/kategória gramatická
− kategoriálny význam, všeobecný gramatický význam − základná jednotka gramatickej stavby jazyka, generalizovaný významový útvar vyjadrovaný ustálenými a záväznými tvarovými prostriedkami; spojenie gramém.
    Gramatické kategórie sa členia na
            morfologické kategórie,
            syntaktické kategórie.
:: graméma, kategória lexikálno-gramatická, lingvistika.

/kategória gramatická času
− významový útvar reprezentujúci vzťah deja označovaného slovesom k času prehovoru alebo k momentu reči.
:: lingvistika.

/kategória lexikálno-gramatická
− lexikálna a zároveň gramatická kategória, napríklad slovesný vid.
:: lingvistika.

/katión
gr. – kladný ión – kladne nabitý ión, ktorý vznikne, keď atóm odovzdá elektrón v deji, nazývanom oxidácia.
:: chémia, ión, väzba iónová.

/katóda (elektronika)
− elektróda so záporným napätím.
:: fyzika.

/katóda (fyzika)
– záporná elektróda elektrónky, galvanického článku atď., čiže elektróda pripojená na záporný pól elektrického zdroja.

/katolicizmus
gr. − jeden zo základných smerov kresťanstva, katolícke náboženstvo, katolícka viera, učenie a organizácia katolíckej cirkvi.
:: abatiša, Katedrála svätého Martina v Bratislave, Katolícka univerzita v Ružomberku, kresťanstvo, modlitba (katolicizmus), Najsvätejšia Trojica, Svätá Trojica, teológia katolícka, vzkriesenie tela (katolicizmus).

/Katolícka univerzita v Ružomberku
– verejnou vysokou školou s konfesijným charakterom, ktorej poslanie vyplýva z dokumentu Jána Pavla II. o katolíckych univerzitách Ex corde ecclesiae (Zo srdca Cirkvi), kde hneď v úvode sa uvádza: „Katolícka univerzita, vychádzajúc zo srdca cirkvi, sa zaradila do prúdu tradície, ktorá sa začala pri vzniku univerzity ako inštitúcie. Odvtedy bola vždy vynikajúcim centrom tvorivej sily a šírenia vedomostí pre blaho a úžitok ľudstva. V zmysle svojho poslania sa univerzita ako Universitas magistrorum et scholarium venuje výskumu, učeniu a vzdelávaniu študujúcich, ktorí sú s učiteľmi slobodne spojení v rovnakej láske k vede. (...) Cirkev skúma pomocou svojich katolíckych univerzít a pomocou ich humanistického a vedeckého dedičstva tajomstvá človeka a sveta, a preniká ich svetlom darovaného zjavenia. (...) Cťou a zodpovednosťou katolíckej univerzity je venovať sa bez výhrad veciam pravdy. To je jej vlastný spôsob ako slúži dôstojnosti človeka a súčasne poslaniu Cirkvi. (...) Katolícka univerzita sa oveľa viac vyznačuje slobodným hľadaním celej pravdy o svete, o človeku a Bohu.“
:: škola vysoká.

/káva
arab. 1. plod kávovníka; 2. aromatický nápoj pripravený z rozomletých pražených zŕn (plodov) kávovníka.
:: kaviareň.

/kaviareň
arab. − menšie pohostinské zariadenie, v ktorom sa podávajú rôzne druhy káv, čajov a iných teplých a studených alkoholických i nealkoholických nápojov, ako aj užší sortiment zákuskov a lahôdok (zdroj: Kaviareň, in: Wikipédia).

/kelvin
vm. − základná jednotka SI.
:: fyzika.

/keramika
gr. − 1. priemyselné odvetvie, ktoré sa zaoberá výrobou tehál rôznych tvarov, fajansových, porcelánových a iných výrobkov z keramických zemín metódou vypaľovania vopred vyformovaných predmetov; 2. ozdobné výrobky z pálených zemín ([14];451 − 452).
:: pulverizácia (keramika).

/kilo-
gr. − značka k − prvá časť jednotiek desiatkovej sústavy označujúca tisíci násobok [103].

/kilogram
gr. – základná jednotka hmotnosti v sústave SI; jednotka hmotnosti, jedna zo siedmich základných jednotiek sústavy SI; značka kg; definícia z roku 1989: „Kilogram sa rovná hmotnosti medzinárodného prototypu kilogramu.“
    Medzinárodný prototyp kilogramu je uložený v Medzinárodnom ústave pre miery a váhy v Sèvres. jedna kópia je uložená v Slovenskom metrologickom ústave v Bratislave.
:: fyzika.

/Kimerijci
– Kimerovia, Kimérovia, Kimmeriovia, Kimeri – indoeurópski kočovníci (indoeurópske kmene), ktorí boli predchodcami Skýtov v dnešnom južnom Rusku a okolí a ktorí v 8. stor. pr. n. l. prenikli z Kaukazu do Malej Ázie a Asýrie.
:: akinakes (archeológia), archeológia, história.

/kinematika
gr. − časť mechaniky opisujúca priebeh mechanického pohybu telies (tvar dráhy a priebeh pohybu po dráhe) bez skúmania jeho príčiny. Predmetom kinematiky je zmena vzájomných polôh telies bez ohľadu na silové pôsobenie v priestore a čase. Kinematika odhliada od príčin pohybu, čiže neskúmajú sa v nej silové pôsobenia. Súčasťou predmetu kinematiky sú nehmotné body a nehmotné telesá, vyznačujúce sa iba geometrickými vlastnosťami.
    Kinematika skúma závislosť fyzikálnych veličín, opisujúcich mechanický pohyb telies, od času a vzájomný vzťah medzi nimi pri rôznych formách pohybu bez toho, aby zohľadňovala, brala do úvahy príčiny, vyvolávajúce tento pohyb.
:: fyzika.

/kinematografia
gr. – 1. pôvodne: spôsob fotografického zobrazenia skutočnosti na filmový pohyblivý pás; systém filmovej tvorby, výroby, distribúcie, techniky; 3. historicky, etnicky alebo teritoriálne zjednotená skupina filmových diel.
:: film.

/kinetika
gr. − časť dynamiky zaoberajúca sa vzťahmi medzi pohybom telies a silami na ne pôsobiacimi.
:: fyzika.

/kinezetika
gr. – podproces neverbálnej komunikácie zahrnujúci pohyby tela v sociálnej interakcii a ich koordináciu.

/klad
gr. – skupina organizmov, zahrnujúca spoločného predka a všetkých potomkov, ktorí z neho vzišli.
Klady sa zobrazujú na fylogenetickom strome ako jeho vetvy.
:: biológia.

/klampiarstvo
– kovospracujúce remeslo alebo odbor zameraný na zhotovovanie predmetov z plechu.

/klasifikácia štatistická
– systém, ktorý hierarchicky usporadúva ekonomické, sociálne alebo demografické javy a procesy. Tento systém umožňuje triedenie údajov od všeobecnejších kategórií k podrobnejším, pričom každá úroveň štruktúry sa ďalej delí na nižšie úrovne.

    Štatistická klasifikácia sa skladá z niekoľkých úrovní:

Sekcie: Označené abecedným znakom.
Divízie: Označené dvojmiestnym číselným znakom.
Skupiny: Označené trojmiestnym číselným znakom.
Triedy: Označené štvormiestnym číselným znakom.
Podtriedy: Označené päťmiestnym číselným znakom.

    Tieto úrovne umožňujú podrobné a systematické triedenie údajov, čo je nevyhnutné pre presné štatistické analýzy a výstupy.

/klaster (ekonómia)
– miestna koncentrácia vzájomne prepojených firiem a inštitúcií v konkrétnom odbore, zahrnujúca skupinu priemyslových odvetví a ďalších subjektov dôležitých pre hospodársku súťaž.

/klaviatúra klavíra
− sústava klávesov klavíra, ktorých stláčaním sa vyludzujú tóny.
:: hudba, klavír akustický. Klaviatúra sa skladá z bielych a čiernych klávesov. Štandardný moderný klavír má 88 klávesov: 52 bielych a 36 čiernych.
    Každý kláves je spojený s mechanizmom, ktorý pri stlačení klávesu uvedie do pohybu kladivko. Toto kladivko následne udrie na strunu, ktorá začne vibrovať a vytvárať zvuk. Zvuk je zosilnený rezonančnou doskou, ktorá je umiestnená pod strunami.

/klavír akustický
− rozmerný strunový hudobný nástroj (jednoduchý chordofón), ktorého zvuk vzniká chvením strún, zosilňovaným ozvučnicou, nad ktorou sú napnuté struny; struna sa uvádza do znenia dreveným kladivkom potiahnutým vrstvami plsti a zakončujúcim klávesovú mechaniku pridanú ku klávesu, na ktorý pôsobí klavirista.
– P: Pletňov, M. V., Schiff, A..
:: hudba, klaviatúra klavíra, kontrola úderu na kláves piana, sonáta klavírna, osvojenie si skladby hudobnej klavírne interpretačne.

/klenotníctvo
nem. – umelecký odbor, ktorý sa zaoberá opracúvaním a úpravou drahých kovov a kameňov a výrobou šperkov, klenotnícke remeslo.
:: rubín, zafír, zirkón.

/klient (bankovníctvo)
– fyzická alebo právnická osoba, ktorá má alebo mala uzatvorenú zmluvu k niektorému bankovému produktu.

/klient (ekonómia)
− (stály) zákazník využívajúci platené služby v oblasti peňažníctva, poisťovníctva, advokácie, opatrovateľstva a pod.

/klinec
− spravidla kovový tenký, špicatý predmet (výrobok) s hlavičkou na jednoduché a rýchle spájanie súčastí z mäkkého materiálu (dreva, kože, papiera, plastu atď.), pri ktorom sa využíva pružnosť spájaného materiálu udržiavajúca zatlčený klinec v diere. Na klinci je výrazný driek klinca a hlava klinca.

/kľúč notový
– grafický znak na začiatku notovej osnovy určujúci postavenie nôt v nej.
:: hudba.

/kľúč určovací
− odborná publikácia na určovanie prírodnín podľa ich charakteristických vlastností.

/kmeň (lingvistika)
– časť slovného tvaru po odpojení gramatickej alebo formovej morfémy.

/kmeň stromu
– časť stromu, ktorej úlohou je niesť korunu a viesť vodu a výživné látky z koreňov do koruny stromu.

/kmit
− jedna zmena v rámci kmitania, časť kmitavého pohybu, pri ktorom hmotný bod prejde všetkými polohami a vráti sa späť odkiaľ vyšiel.
:: frekvencia (fyzika), fyzika, kmitanie, oscilácia.

/kmitanie
− oscilácia, kmitavý pohyb − pohyb fyzikálnej sústavy (napr. hmotného bodu), pri ktorom sa systém po vychýlení vždy vráti do rovnovážnej polohy. Jedna zmena v rámci kmitania sa nazýva aj kmit, prechod z jednej krajnej polohy do opačnej sa niekedy nazýva kyv. Perióda je čas, za ktorý sústava vykoná jeden kmit, frekvencia je počet kmitov za jednu sekundu. Pre kmitavý pohyb je typické, že sa striedavo mení kinetická energia systému na potenciálnu a naopak.
:: fyzika.

/knieža
− náčelník kmeňa, panovník; príslušník vysokej šľachty.
:: história, kniežatstvo.

/kniežatstvo
− hodnosť kniežaťa alebo územie pod vládou kniežaťa alebo forma štátu na čele s kniežaťom.
:: história.

/kniha
− 1. slovesné alebo obrazové dielo vydané tlačou v samostatnom zväzku; časť rozsiahlejšieho slovesného diela.
Informácie o knihe podávajú napríklad tieto jej zložky:
        záložka na obálke knihy,
        obsah knihy,
        menný a vecný register knihy,
        marginálie knihy,
        resumé knihy alebo abstrakt knihy,
        použitá literatúry.
2. zväzok listov alebo tlačív, napr. album.
:: kniha odborná, kniha pozemková, kniha praktická, kniha teoretická, kniha verejná, príručka, učebnica.

/kniha liturgická
– usporiadaný súbor textov, modlitieb alebo duchovných piesní, ktoré sa používajú pri bohoslužbách a iných liturgických obradoch. Tieto knihy môžu obsahovať aj liturgické predpisy, kalendáre, inštrukcie pre účastníkov bohoslužieb a ďalšie súvisiace informácie.
    Medzi najznámejšie liturgické knihy patria napríklad:

Misál: Obsahuje texty a modlitby pre slávenie omše.
Breviár: Obsahuje liturgiu hodín, teda denné modlitby Cirkvi.
Lekcionár: Obsahuje biblické čítania pre jednotlivé dni a sviatky.
Rituál: Obsahuje texty a predpisy pre rôzne sviatosti a obrady, ako je krst, sobáš, pohreb a podobne.

Tieto knihy sú dôležitou súčasťou liturgického života Cirkvi a pomáhajú veriacim prežívať a sláviť svoju vieru.

/kniha odborná
– kniha obsahujúca text zameraný na otázky určitého vedného odboru alebo určitej oblasti praxe.

/kniha pozemková
− verejná kniha na záznam o držbe a vlastníctve nehnuteľností (pozemkov); obsahuje úradne vedený súpis pozemkov určitého územného celku (obce) s údajmi o príslušných právnych vzťahoch s prílohami (najmä mapami).

/kniha praktická
– typ knihy obsahujúci konkrétne poznanie faktov a zákonov činnosti:

výrobná literatúra (väčšina),
technické príručky,
lekárska literatúra (väčšina),
inštrukcie,
technická dokumentácia,
výuková literatúra (časť) (cf [311];177).

/kniha teoretická
– typ knihy prezentujúci vedecké poznanie; priraďuje sa k nemu vedecká literatúra, časť výukovej literatúry, časť výrobnej a spoločensko-ekonomickej literatúry (cf [311];177).
:: poznanie vedecké.

/kniha verejná
− archívny materiál, ktorý slúži vonkajšej potrebe, pričom táto služba spočíva v tom, že nahradzuje vyhotovovanie jednotlivých listín alebo v tom, že zápisom listinnej povahy poskytuje plnú dôveryhodnosť.
Verejné knihy sa členia na:

knihy verejných notárov,
mestské knihy,
pozemkové knihy.

:: matrika.

/knihovníctvo
− špecifický sociálny jav tvorený knižnicami alebo sústavou knižníc, knižničnými systémami, činnosťami v samých knižniciach a v širokom spektre ich spoločenských súvislostí vrátane ich teoretickej (seba)reflexie v podobe knižničnej a informačnej vedy.
:: Spolok slovenských knihovníkov a knižníc (SSKK), zväzok (knihovníctvo).

/knižnica
– kultúrna inštitúcia informačnej a vzdelávacej povahy, ktorá zhromažďuje, spracúva a uchováva knižničný fond a poskytuje knižničné a informačné služby čitateľom a používateľom.
Latinčina o knižnici hovorí:

tu mŕtvi žijú, tu nemí rozprávajú

Na portáli pre knižničnú a informačnú teóriu a prax InfoLib knižnicu charakterizujú slovami:

        “... je (to, J.P.) kultúrna, informačná a vzdelávacia ustanovizeň, ktorá je právnická osoba alebo súčasť právnickej osoby
        získava, spracúva, uchováva, ochraňuje a sprístupňuje knižničný fond a poskytuje knižnično informačné služby
        zabezpečuje slobodný prístup k informáciám šíreným na všetkých druhoch nosičov
        napomáha uspokojovanie kultúrnych, informačných, vedeckovýskumných a vzdelávacích potrieb
        podporuje celoživotné vzdelávanie a duchovný rozvoj
        plní svoje úlohy poskytovaním knižnično-informačných služieb z vlastných knižničných fondov a sprístupňovaním vonkajších informačných zdrojov“.

Podľa toho istého portálu knižnice v Slovenskej republike tvoria v zmysle Zákona č. 122/2015 Z. z. o knižniciach knižničný systém ako súčasť štátneho informačného systému:

        národná knižnica
        vedecké knižnice
        akademické knižnice
        verejné knižnice
        školské knižnice
        špeciálne knižnice

Pracovníkom knižnice je knihovník.
– I: Zoznam knižníc v SR (10012022).
:: knihovníctvo, knižnica (Zákona č. 122/2015 Z. z. o knižniciach), Spolok slovenských knihovníkov a knižníc (SSKK), systém vzdelávací.

/knižnica (nábytok)
– skriňa na knihy. Kus nábytku určeného na uskladnenie kníh a dokumentov.
    Knižnica ako kus nábytku je špeciálne navrhnutá skriňa alebo regál, ktorý slúži na uskladnenie a vystavenie kníh, dokumentov a iných predmetov. Knižnice môžu byť rôznych veľkostí, tvarov a štýlov, aby vyhovovali rôznym potrebám a estetickým preferenciám. Tu sú niektoré bežné typy knižníc:

Voľne stojace knižnice: Tieto knižnice sú samostatné a môžu byť umiestnené kdekoľvek v miestnosti. Sú flexibilné a dajú sa ľahko presúvať.
Vstavané knižnice: Sú pevne spojené s miestnosťou a často sa vyrábajú na mieru, aby dokonale zapadli do priestoru.
Nástenné knižnice: Tieto knižnice sú pripevnené na stenu a šetria podlahový priestor, čo je ideálne pre menšie miestnosti.
Rohové knižnice: Navrhnuté tak, aby využívali rohy miestností, čím poskytujú úložný priestor bez zaberania veľa miesta.

Knižnice môžu byť vyrobené z rôznych materiálov, ako je drevo, kov alebo sklo, a môžu mať rôzne dizajnové prvky, ako sú dvere, zásuvky alebo otvorené police. Okrem praktického využitia môžu knižnice tiež slúžiť ako dekoratívny prvok v miestnosti.

/knižnica (Zákona č. 122/2015 Z. z. o knižniciach)
– „kultúrna, informačná a vzdelávacia inštitúcia, ktorá dopĺňa, odborne eviduje, spracováva, uchováva, ochraňuje, využíva a sprístupňuje svoj knižničný fond, poskytuje knižnično-informačné služby, napomáha uspokojovať kultúrne, informačné, vedeckovýskumné a vzdelávacie potreby používateľov a podporuje ich celoživotné vzdelávanie, informačnú gramotnosť, tvorivý osobný rozvoj a jazykovú rozmanitosť“ (§ 2 ods. 1).

/kocka
− kváder, ktorého podstavy a steny sú zhodné štvorce:

      Povrch S = 6a²
      Objem V = a³
      Uhlopriečka steny us = a √2 ≈ 1,414a
      Uhlopriečka telesa u = a √3 ≈ 1,732a

:: geometria, kocka hracia.

/kocka hracia
– kocka určená na hranie:
     Hraciu kocku niekedy považujú za symbol náhody, pričom pravdepodobnosť, že pri jednom hode padne šestka je 1/6. Hody hracou kockou možno opakovať.
    Hod hracou kockou je príkladom procesu (deja), ktorý sa v teórii pravdepodobnosti nazýva pokus. Možnosť ľubovoľne-krát opakovať pokus tvorí tú jeho vlastnosť, ktorá sa v teórii pravdepodobnosti nazýva hromadnosť. Výsledok hodu kockou je náhodný, a preto sa tento výsledok označuje ako náhodný jav alebo náhodná udalosť: spomenuté padnutie šestky je náhodný jav (prvotný jav, jav) alebo náhodná udalosť. Taký výsledok hodu kockou, ktorý nemôže nastať, napr. padnutie sedmičky, je nemožná udalosť.
:: pokus náhodný (teória pravdepodobnosti), teória pravdepodobnosti, udalosť.

/kocky drevené detské na hranie
– klasickou a obľúbenou hračkou, ktorá podporuje rozvoj motorických zručností, kreativity a logického myslenia detí. Tieto kocky môžu byť rôznych veľkostí, tvarov a farieb, a často sú zdobené obrázkami alebo písmenami.
    Tu sú niektoré možnosti, ktoré môžete nájsť:

Didaktické kocky: Napríklad kocky s číslami alebo obrázkami, ktoré pomáhajú deťom učiť sa počítať alebo rozpoznávať rôzne objekty1.
Farebné kocky: Kocky v rôznych farbách, ktoré môžu deti použiť na stavanie rôznych štruktúr a vzorov2.
Obrázkové kocky: Kocky s obrázkami zvierat, dopravných prostriedkov alebo iných tém, ktoré môžu deti skladať do rôznych obrazcov2.

    Tieto kocky sú skvelým nástrojom na rozvoj detskej predstavivosti a koordinácie.
:: hračky detské.

/kód
fr. − sada znakov, zastupujúcich inú sadu znakov a ich významov; súhrn pravidiel kódovania. Kód zahrnuje preklad i skrytie (cf [188];89).
:: kód (informatika), kód jazykový (lingvistika), kód strojový (informatika), kódovanie.

/kód (informatika)
– spôsob záznamu informácie, napr.
        Morseova abeceda,
        Braillovo písmo,
        IBAN (medzinárodný kód bankového účtu),
        ISBN (medzinárodný kód knižnej publikácie),
        EAN (čiarový kód)...

/kód jazykový (lingvistika)
− komunikačný prostriedok, jedna zo základných zložiek jazykovej komunikácie tvorená sústavou jazykových znakov a jazykových pravidiel (slovná zásoba a gramatika jazyka) ([182];30).

/kód strojový (informatika)
− strojový jazyk, angl. machine code, machine language − programovací jazyk počítača, jazyk, v ktorom sa zapisuje strojový program; je to binárny kód (tvorený jednotkami a nulami), ktorý môže priamo vykonať centrálna jednotka počítača.
    Toto binárne znázornenie je pre človeka ťažko čitateľné, preto programy, ktoré sa majú vykonať priamo na počítači, sa nepíšu v strojovom jazyku, ale vo vyšších programovacích jazykoch, ktoré sú bližšie jazyku človeka, zrozumiteľnejšie a zápis programu je stručnejší.
    Procesor však už tomuto jazyku nerozumie, a preto je potrebný prekladač, ktorý preloží program z vyššieho jazyka do jazyka strojového.

/kódex
lat. – rukopisná kniha, ktorej forma sa ustálila v období neskorej antiky, v 2. – 4. stor. n. l., rozširovala sa opisovaním, ktoré uskutočňovali pisári (scribae) a jej používanie bolo predurčené predovšetkým pre centrá vzdelanosti a pre vyššie spoločenské kruhy.
    Táto forma knihy sa vyznačuje súdržnosťou listov dosiahnutou zložením vrstiev písacej látky spevnených väzbou.
Kódex nahradil papyrusový a pergamenový zvitok ([128g;159, 200, [759];66).

/kodifikácia (lingvistika)
− vedecké poznanie normy spisovného jazyka, ktoré je zachytené v príručkách a prijímané používateľmi jazyka v istom období ako záväzné ([154];631).
:: kodifikácia.

/kodifikácia (právo)
− kodifikovanie, uzákonenie, uzákoňovanie − zjednotenie alebo úprava právnych pomerov alebo zjednotenie právnych predpisov právneho odvetvia do podoby zákonníka (kódexu) alebo zákona ([154];630 − 631).
:: kodifikácia.

/kódovač informácie (informatika)
– kodér – časť komunikačného systému, ktorá sa používa na kódovanie informácie do podoby vhodnej na jej prenos prenosovým kanálom.

/kódovanie
fr. − zobrazenie alebo transformácia určitých objektov, udalostí alebo stavov do sústavy iných objektov, udalosti alebo stavov podľa súboru pravidiel zvaného kód. Kódovanie je predpoklad akejkoľvek komunikácie.

/kódovanie (lingvistika)
− zložka komunikačnej aktivity spočívajúca v myslenom formovaní obsahu informácie do jazykovej podoby vo vedomí hovoriaceho (píšúceho) ([182];31).

/kódovanie informácie (informatika)
– časť komunikačného procesu realizovaná kódovačom informácie do podoby vhodnej na prenos informácie prenosovým kanálom.

/koeficient
lat. − to, čo sa spája s niečím iným dávajúc určitý výsledok; v matematike: známy činiteľ (konštanta) vo výraze s neznámou premennou, ktorým ju násobíme.
:: koeficient binomický.

/koenzým (biochémia)
– „organická látka nebielkovinového charakteru, odvodená od niektorého z vitamínov, zabezpečujúca účinok niektorých enzýmov“ ([154];632 – 633).

/koherencia (lingvistika)
– vnútorná (hĺbkovovýznamová) organizovanosť textu spočívajúca vo významovej, časovej a priestorovej súvislosti jeho zložiek, realizujúca sa pomocou témy, ukazovateľov času alebo miesta, číslovaním častí textu atď.

/kohézia (fyzika)
– súdržnosť – súhrn síl, ktorými sa navzájom priťahujú častice tej istej tuhej alebo kvapalnej látky.

/koleso hnacie
– koleso slúžiace na poháňanie a samo môže byť poháňané motorom.

/komasácia
lat. − sceľovanie, scelenie pozemkov.

/kombinácia (kombinatorika)
– matematický objekt spočívajúci vo výbere určitých prvkov z množiny bez ohľadu na poradie. Kombinácie sa používajú na riešenie problémov, kde je potrebné zistiť, koľkými spôsobmi možno vybrať skupinu prvkov z väčšej množiny.
Existujú dva hlavné typy kombinácií:

    Kombinácie bez opakovania: Každý prvok sa môže vyskytovať v kombinácii len raz. Počet kombinácií k-tej triedy z n prvkov sa vypočíta pomocou vzorca:

Napríklad, ak máte 10 prvkov a chcete vybrať 4, počet kombinácií je:

Kombinácie s opakovaním: Prvky sa môžu v kombinácii opakovať. Počet kombinácií k-tej triedy z n prvkov s opakovaním sa vypočíta pomocou vzorca:

Napríklad, ak máte 5 druhov zmrzlín a chcete vybrať 3 porcie, počet kombinácií je:

:: matematika.

/kombinácia lineárna
– súčasť predmetu lineárnej algebry spočívajúca v istom zovšeobecnení násobenia a sčítania pre čísla.
:: algebra lineárna.

/kombinatorika
lat. – náuka o vytváraní skupín (kombinácií, variácií a permutácií). Kombinatorika sa zaoberá vytváraním k-prvkových skupín z n-prvkovej množiny a určovaním počtu týchto skupín, pozri pätica.
Poznatky z kombinatoriky sa uplatňujú pri riešení mnohých úloh v rámci počtu pravdepodobnosti, ktorý tvorí matematický základ matematickej štatistiky.
:: číslo kombinačné, matematika, pätica.

/Komenský, Jan Amos
(28. 3. 1592 Slovácko − 15. 11. 1670 Amsterdam, Nizozemsko) − moravský (ale prisvojujú si ho aj Maďari, Slováci, Nemci a pod.) pedagóg, jazykovedec, prírodovedec, humanista, filozof, politik. Mal slovenských predkov. Jeho priezvisko je pravdepodobne odvodené od obce Komňa v okrese Uherské Hradiště.
Vyštudoval teológiu a bol vysvätený za kňaza Jednoty bratskej. Táto cirkev patrila k protestantským cirkvám v Čechách a hlásila sa k husitským tradíciám.
Po porážke českých stavov v bitke na Bielej hore sa Komenský musel skrývať pred cisárskymi vojskami. V tom čase mu na mor zomrela manželka i dve deti. Východisko z trpkej situácie hľadal v práci. Vtedy začal pracovať na svojej knihe Labyrint světa a ráj srdce.
    V roku 1628 opustil Moravu a začal svoju púť po Európe. Finančne ho pri tom podporovali bohatí mecenáši, ktorí si vážili jeho prácu.
Zavádzal úplne nové spôsoby v školskej dochádzke. Hlásal, že školská dochádzka musí byť povinná pre každé dieťa, či je bystré alebo hlúpe, bohaté alebo chudobné.     Preslávil sa na svoju dobu revolučnými pojmami „opakovanie je matkou múdrosti“ a „škola hrou“.
    Jeho filozofia sa nazýva pansofia. Ústrednou filozofickou ideou J. A. Komenského je myšlienka jednej harmónie ovládajúcej celý kozmos. Komenského filozofické otázky sa sústreďujú na súvislosť zmyslu všetkého bytia.
Tak ako je pre prístup F. Bacona k svetu príznačná indukcia, a pre R. Descarta evidentná dedukcia more geometrico, tak je pre Komenského typický postup synkritickou metódou.

D: Linguae Bohemicae thesaurus, hoc est lexicon plenissimum, grammatica accurata, idiotismorum elegantiae et emphases adagiaque (Poklad jazyka českého), 1612 − 1656; Problemata miscellanea, 1612; Sylloge quaestionum controversarum, 1613; Grammaticae facilioris praecepta, 1614 − 1616; O andělích, 1615; Theatrum universitatis rerum, 1616 − 1627; Retuňk proti Antikristu a svodům jeho, 1617; O starožitnostech Moravy, 1618 − 1621; Spis o rodu Žerotínů, 1618 −1621; Mapa Moravy (Moraviae nova et post omnes priores accuratissima delineatio autore J. A. Comenio), 1618 − 1627; Listové do nebe, 1619; Manuálník aneb jádro celé biblí svaté, 1620 − 1623; Pŕemyšlování o dokonalosti kŕesťanské, 1622; Nedobytedlný hrad jméno Hospodinovo, 1622; Truchlivý, díl první, 1623; Labyrint světa a lusthaus srdce, 1623; O poezí české, 1623 − 1626; Truchlivý, díl druhý, 1624; O sirobě, 1624; Pres boží, 1624; Centrum securitatis, 1625; Vidění a zjevení Kryštofa Kottera, souseda a jircháře sprotavského, 1625; Překlad některých žalmů, 1626; Didaktika česká, 1628 − 1630; Didactica magna, 1633 − 1638; Schola pansophica, 1650 − 1651; Primitiae laborum scholasticorum, 1650 − 1651; Opera didactica omnia, 1657; De bono unitatis et ordinis, 1660; De rerum humanarum emendatione consultatio catholica; Orbis pictus; Brána jazykov otvorená; Schola ludus.

:: didaktika (Komenský, J. A.), filozofia 17. stor., filozofia česká, pansofia, slobodomurárstvo, synkritizmus, synkríza (Komenský, J. A.), výchova a vzdelávanie (Komenský, J. A.).

    komodifikácia lat. – proces premeny na komoditu.

/komodita
lat. – surovina, materiál, s ktorým sa obchoduje na organizovaných (medzinárodných) trhoch; predmet obchodu, tovar určený na predaj, spravidla primárny produkt výroby ([154];666).
Proces premeny niečoho na komoditu je komodifikácia.

/komparatistika
− porovnávacia veda alebo špecifický odbor či výskumná špecializácia, ktorá pracuje metódou porovnávania čiže komparácie. Napr. porovnávacia jazykoveda, porovnávacia literárna veda, porovnávacia právna veda, komparatívna religionistika atď.
    V rámci komparatistiky sa vedecké poznatky produkujú komparáciou svojho predmetu, pričom predpokladom tejto komparácie (porovnávania) je rôznorodosť predmetu poznávania – porovnávaného predmetu, čiže toho, čo sa porovnáva (lat. comparatum), prvý prvok komparácie.
Predmet, s ktorým sa porovnáva comparatum je comparandum, čiže to, čo sa má porovnať s prvým prvkom komparácie.
    Zjednocujúcim prvkom komparácie je tertium comparationis, ktorý určuje, v ako vzájomnom vzťahu sú comparatum a comparandum a tvoria ho zhodné znaky umožňujúce rozumné porovnávanie, rozumnú mieru abstrakcie (zovšeobecnenia), napr. pri porovnávaní pojmov musí ísť o pojmy s porovnateľným obsahom a rozsahom, pričom výber týchto pojmov sa uskutočňuje na základe všeobecnejšie vyššieho pojmu, ktorým je práve spomenuté tertium comparationis.
:: komparatistika právna.

/komparatistika právna
– časť právnej vedy, ktorej náplňou je porovnávanie (komparácia) práva s cieľom získať týmto spôsobom nové poznatky, čiže jednak zistenie zhody a rozdielu medzi porovnávanými objektmi, napr. obsahu právnych noriem a foriem právnych noriem, jednak ich vysvetlenie a zhodnotenie.
    Hlavnou metódou právnej komparatistiky je komparatívne metóda.

/kompartment (biológia)
– časť biologického systému oddelená od ostatných definovaným rozhraním.

/kompetencia
lat. – predpoklad pre nejakú reálnu činnosť alebo výkon.
:: kompetencia, in: Hlavná časť, kompetencia (Chomsky, N.), kompetencia (Mertens, D.), kompetencia matematická.

/kompetencia (Chomsky, N.)
– mentálnu schopnosť rodeného hovorcu (native speaker) vytvárať na základe znalosti gramatických pravidiel nekonečné množstvo viet príslušného jazyka, resp. na základe tejto znalosti tieto vety prijímať od iných hovorcov a interpretovať ich.

/kompetencia (Mertens, D.)
– predpoklady alebo spôsobilosti pre výkon povolania.

/kompetencia matematická
– schopnosť a ochota používať matematické modely myslenia a prezentácie (vzorce, modely, diagramy, grafy, tabuľky).
:: matematika.

/kompilátor (informatika)
– prekladač – program schopný preložiť zdrojový kód napísaný v niektorom programovacom jazyku do iného programovacieho jazyka, napr. (najčastejšie) do strojového kódu.

/kompletizácia
lat. − kompletáž, kompletizovanie − proces spájania jednotlivých častí do celku.

/komplex (psychológia)
– významový útvar tvorený súborom pocitov, ktorý ovplyvňuje správanie človeka.

/komplexný
lat. − celkový, súhrnný, súborný, všestranný, opak simplexného.

/kompozícia
lat. – skladanie, zloženie, zostavovanie, zostavenie, zostava.
:: kompozícia (umenie), kompozícia prvkov x a y.

/kompozícia (umenie)
– spôsob usporiadania prvkov do harmonického celku (zvyčajne v umeleckom diele) ([154];674).

/kompozícia prvkov x a y
– hodnota x ○ y (čítaj: x krúžok y) binárnej operácie v bode (x, y).
Ak je operáciou sčítanie, tak kompozícia sa nazýva súčtom.
Ak je operáciou násobenie, tak kompozícia sa nazýva súčinom.
:: algebra, matematika.

/kompozitum vlastné
p. zloženina vlastná

/komunikácia (informatika)
− prenos dát.
:: dorozumievanie, výmena informácií.

/komunikácia digitálna
− prenos digitálnych dát.

/komunikácia dokumentová
– súbor ľubovoľných komunikačných aktov a procesov realizovaných prostredníctvom dokumentov ([311];33).

/komunikácia elektronická
– komunikácia prostredníctvom výpočtovej techniky a globálnych informačných sietí.
:: komunikácie elektronické.

/komunikácia jazyková
− prírodno-psychicko-spoločenský proces pozostávajúci z informácie, komunikačných prostriedkov, komunikačnej siete a komunikačnej aktivity ([182];30 − 31).
:: akt rečový, jazyk, jazyk (lingvistika), lingvistika.

/komunikácia pedagogická
– špecifický druh sociálnej komunikácie uskutočňujúcej sa vo výchove.
:: pedagogika.

/komunikácia sociálna
– komunikácia v rámci spoločenského kontaktu.

/komunikácia verejná
– pozemná komunikácia, ktorú môže používať ktokoľvek. K verejným komunikáciam sa zaraďujú o. i. tieto pozemné komunikácie:
        diaľnica,
        cesta,
        miestna komunikácia,
        verejne prístupná účelová komunikácia...

/komunikácie elektronické
− zabezpečovanie výmeny alebo prenosu informácií formou obrazu, zvuku, textu po elektronických komunikačných sieťach.
:: komunikácia elektronická.

/komunikát
lat. – výsledok komunikácie vytvorený participantom komunikačnej situácie a pozostávajúci z verbálnej a neverbálnej zložky, napríklad jazykový prejav, prehovor, text, správa...

/komunizmus vedecký
− súčasť marxizmu-leninizmu tvorená náukou, ktorej predmetom je komunistická spoločensko-ekonomická formácia a ústrednou problematikou − robotnícka trieda a boj za socializmus a komunizmus, prebiehajúci v rozličných konkrétno-historických podmienkach. Základný text vedeckého komunizmu je Manifest komunistickej strany, ktorý roku 1848 napísal K. Marx a F. Engels (cf [11];542 – 543).

/komutatívnosť (matematika)
– vlastnosť algebrických operácií spočívajúca v nezávislosti ich výsledku od poradia operandov; vlastnosť binárnych operácií spočívajúca v tom, že vzájomná zámena prvkov vstupujúcich do operácie nemá vplyv na jej výsledok.

/komutatívnosť sčítania dvoch alebo viacerých čísel
− možnosť zmeniť poradie jednotlivých sčítancov, napr. 4 + 8 = 8 + 4 = 12.
    Všeobecne pre ľubovoľné a, b ∈ ℕ platí a + b = b + a.
:: matematika.

/komutatívny (matematika)
− nezávislý od poradia jednotlivých komponentov, zameniteľný.
    Napríklad binárna operácia je komutatívna, ak pre každú dvojicu prvkov a, b platí a * b = b * a.
    Násobenie reálnych čísel je komutatívne, napr. 8 . 3 = 3 . 8.
    Ale odčítanie reálnych čísel nie je komutatívne, napr. 8 – 3 ≠ 3 – 8.
:: sčítanie (matematika).

/konanie (psychológia)
– viac-menej vedomá motorická činnosť človeka zameraná na určitý cieľ, na realizáciu rozhodnutia, na riešenie určitej úlohy, na uskutočnenie zámeru ([226];134).
:: vôľa (psychológia).

/konanie právne
– právna skutočnosť, spočívajúca vo vôľovom ľudskom správaní v súlade s platným právom alebo v prejavovaní vytvorenej vôle voči tretím osobám; uskutočňovanie právnych úkonov.
:: právo.

/konanie súdne
− procesná činnosť súdu, účastníkov a zúčastnených osôb v čase od podania návrhu po jeho právoplatné vybavenie.
    Rozlišuje sa súdne konanie
            občianske,
            trestné,
            správne,
            pred ústavným súdom.
:: právo, vec predmetná (právo).

/konatívny
lat. – snahový, týkajúci sa konania alebo správania, vôľový.

/koncentrácia (chémia)
– stavová veličina spočívajúca v látkovom množstve rozpustenej látky v rozpúšťadle.

/koncepcia výrazu interpretácie hudobnej
– koncepcia interpreta, týkajúca sa vyjadrovania interpretovaného hudobného diela. Tento prístup môže byť veľmi individuálny a závislý od osobného štýlu a skúseností interpreta; môže zahŕňať napríklad tieto aspekty:

Emocionálna autenticita: Mnohí interpreti veria, že najdôležitejšie je byť autentický a vyjadrovať svoje skutočné emócie. Tento prístup zdôrazňuje osobné prepojenie s hudbou a snahu preniesť svoje pocity na poslucháčov.
Technická dokonalosť: Niektorí interpreti sa sústredia na technickú stránku výkonu, veriac, že dokonalá technika umožňuje lepšie vyjadrenie hudobných myšlienok a emócií. Tento prístup často zahŕňa dôkladné štúdium a precvičovanie.
Historická vernosť: Pri interpretácii staršej hudby sa niektorí interpreti snažia čo najvernejšie reprodukovať štýl a techniky obdobia, v ktorom bola skladba napísaná. Tento prístup môže zahŕňať štúdium historických nástrojov a dobových praktík.
Kreatívna interpretácia: Iní interpreti sa snažia priniesť do svojich výkonov niečo nové a osobité. Tento prístup môže zahŕňať improvizáciu, zmeny v tempe, dynamike alebo frázovaní, aby sa vytvoril jedinečný zážitok pre poslucháčov.
Psychologický prístup: Niektorí interpreti využívajú psychologické techniky na lepšie pochopenie a vyjadrenie postáv alebo emócií v hudbe. Tento prístup môže zahŕňať analýzu textu, kontextu skladby a osobných skúseností.

    Každý interpret môže kombinovať rôzne prístupy podľa svojich potrieb a cieľov.
:: hudba, Pletňov, M. V.

/koncil ekumenický
– zhromaždenie biskupov a cirkevných predstaviteľov z celého sveta, ktorých rozhodnutia vo veciach viery, mravov, disciplíny a pod. sú záväzné pre celú Cirkev. Ekumenické koncily sú zvolávané pápežmi (v minulosti aj panovníkmi).
:: koncil ekumenický 1..

/koncil ekumenický 1.
– prvý nicejský, ktorý sa konal 20. mája až 25. júla roku 325 Nikaii a zúčastnilo sa ho od 200 do 318 biskupov predovšetkým z východnej časti Rímskej ríše. Koncil bol zvolaný cisárom Konštantínom Veľkým. Koncil odsúdil Ariánov blud, definoval, že Ježiš Kristus je jednej podstaty s Otcom a formuloval Vyznanie viery (Nicejské vyznanie viery).
    Základy starorímskej baziliky, v ktorom sa konal prvý ekumenický koncil, boli nájdené dva metre pod vodou jazera Iznik.
– I: Archeológovia našli miesto, kde sa konal prvý koncil v dejinách kresťanstva, in: Hlavné správy 21. 9. 2018, Nicejské vyznanie viery, in: Wikipédia.

/koncovka (lingvistika)
– gramatická morféma na konci ohybných slov vyjadrujúca gramatické kategórie.

/končatiny
– lat. extremitas – časti tela, slúžiace na pohyb (dolné končatiny) alebo na prácu (horné končatiny).

/končatiny dolné
– lat. membra inferiora, sg. membrum inferius – časti tela, slúžiace na pohyb; začínajú panvovým kĺbom pokračujú stehnom, ktoré je kolenným kĺbom spojené s predkolením. Predkolenie pokračuje členkom a končí chodidlom.
:: chôdza.

/končatiny horné
– lat. sg. membrum superius – časti tela, slúžiace na prácu; začínajú ramenným kĺbom, pokračujú ramenom, ktoré je lakťovým kĺbom spojené s predlaktím. Na predlaktie nadväzuje zápästie a ruka.

/konektor (elektrotechnika)
− mechanicko-elektrický rozoberateľný spoj dvoch elektrických vodičov (káblov) alebo mechanicko-elektrické pripojenie vodiča (kábla) k pevnému elektrickému bodu alebo mechanicko-elektrické spojenie dvoch pevných bodov.)
Konektor zvyčajne pozostáva z dvoch častí:
        zástrčka,
        zásuvka.

/Konfederácia odborových zväzov Slovenskej republiky (KOZ SR)
– dobrovoľné združenie odborových zväzov a im na úroveň postavených odborových združení v Slovenskej republike, ktoré sa združili kvôli obhajobe práv a oprávnených záujmov členov odborov.

/konkordancia (genetika)
− zhoda určitých znakov alebo znaku, napr. u dvojčiat.

/konkordancia biblická
− usporiadanie mien a slov, ktoré sa vyskytujú v textoch Biblie, podľa abecedy (verbálna konkordancia) alebo podľa tematických okruhov (reálna konkordancia).

/konsonancia
lat. – súzvuk, súlad, taká kombinácia prvkov, ako tóny, farby, tvary..., ktorá vyvoláva príjemné vnemy, dojmy a pocity ([226];135).
:: konsonancia (hudba).

/konsonancia (hudba)
– ľubozvuk, súzvuk dvoch alebo viacerých tónov, ktoré pôsobia príjemne, uspokojivo, vyrovnane; tvoria dojem harmonickej statickosti. Rozlišuje sa:
        akustická konsonancia,
        dokonalá konsonancia,
        harmonická konsonancia,
        nedokonalá konsonancia... ([205];11

/konštanta
lat. − číselná hodnota, ktorá sa nemení.
:: konštanta, in: Hlavná časť, konštanta (matematika), konštanta Boltzmanova, konštanta Diracova, konštanta elektrická, konštanta gravitačná, konštanta Planckova.

/konštanta (matematika)
– číslo majúce pri danej úvahe rovnakú hodnotu, napr. Ludolfovo číslo π, Eulerovo číslo e atď.
:: parameter (matematika).

/konštanta Boltzmanova
− k = 1,3805 × 10^–23 J K–1.
:: fyzika.

/konštanta Diracova
− kvantum účinku ħ = 1,05.10^-34 Js, základná konštanta v kvantovej mechanike; s Planckovou konštantou h = 6,63.10^-34 Js sa viaže prevodovým vzťahom ħ = h/2π. Tieto konštanty vystupujú vo vzťahoch, kvantitatívne spájajúcich časticový a vlnový charakter hmoty, napr. vzťah medzi energiou E fotónu a frekvenciou f svetelnej vlny a jej vlnovej dĺžky λ je
E = hf = hc,
kde c je rýchlosť šírenia svetla vo vákuu.
:: fyzika.

/konštanta elektrická
− permitivita vákua − ε0 = 8,859 × 10^–12 m^–3 kg^–1 s⁴ A².
:: fyzika.

/konštanta gravitačná
– konštanta v gravitačnom zákone, ktorej veľkosť κ = (6,6720±0,0041).10^-11 kg^-1.m³.s^-2.

/konštanta Hubblova
– jeden zo základných kozmologických parametrov tvorený koeficientom úmernosti medzi rýchlosťou vzďaľovania sa a vzdialenosťou objektov pri expanzii vesmíru (H = v/R). Odhaduje sa približne na 70 km/s na megaparsek.
:: kozmológia.

/konštanta Planckova
− zn. h; Planckovo účinkové kvantum, kvantum akcie, kvantum účinku − univerzálna fyzikálna konštanta súvisiaca s korpuskulárno-vlnovou povahou častíc a charakterizujúca oblasť kvantových javov: h = 6,63.10^-34 Js.
:: fyzika, princíp neurčitosti Heisenbergov.

/konštanta Planckova redukovaná
− v súčasnosti základná konštanta kvantovej teórie
ħ = 1.05×10⁻³⁴ Js
    Planckova redukovaná konštanta je prirodzená jednotka momentu hybnosti; vystupuje v prevodových vzťahoch medzi časticovými a vlnovými vlastnosťami objektov mikrosveta; v Heisenbergových reláciách neurčitosti sa vyskytuje na pravej strane.
:: mechanika kvantová, princíp neurčitosti Heisenbergov.

/konštrukcia geometrická
– zostrojovanie geometrických útvarov z iných daných útvarov, napríklad konštrukcia trojuholníka.
:: geometria.

/konštrukcia gramatická (lingvistika)
– útvar zložený aspoň z dvoch alebo z viacerých jednotiek, z ktorých každú možno samostatne rozvíjať, napr. je pokosené ([5];53).

/konštrukcia stavebná
− zložka stavebného diela vytvorená spracovaním stavebných materiálov alebo zostavením konštrukčných dielov.

/kontext
lat. – „časť textu, ktorá je nejako zviazaná, alebo taká časť textu, v ktorej hľadáme nejaké vzťahy menších prvkov. Kontext, rovnako ako text, nemá výrazných hraníc“ ([167];30).
:: kontext objavovania, kontext zdôvodňovania, vzťah kontextu zdôvodňovania a kontextu objavu.

/kontinent
lat. – pevnina, svetadiel – „súvislá, suchá časť zemského povrchu vyčnievajúca nad hladinou morí a oceánov“ ([154];711).

/kontinuum
lat. − niečo neprerušované, spojité, súvislé, vďačný objekt matematického alebo fyzikálneho modelovania, ktorého výsledkom je napr. fyzikálny model zvaný priestoročasové kontinuum.
:: kontinuum (fyzika).

/kontinuum (fyzika)
– spojité prostredie.
Nahradenie kontinua systémom diskrétnych bodov je diskretizácia.

/kontinuum priestoročasové
− angl. space-time continuum − fyzikálny model (hmoty, reality, vesmíru) tvorený štvorrozmerným kontinuom s tromi priestorovými rozmermi a s jedným rozmerom časovým, pričom s časovým rozmerom sa viaže voľnosť pohybu len jedným smerom.
:: priestoročas, fyzika.

/kontradiktórnosť (právo)
– rokovací spôsob súdneho procesu, spočívajúci v prenose dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu.

/kontrakcia
lat. – zmrštenie, zmršťovanie, zmenšovanie rozmerov, skracovanie, sťahovanie, stiahnutie.

/kontrakcia dĺžok (teória relativity)
– skracovanie priestoru s narastajúcou rýchlosťou.

/kontraktilita
lat. − stiahnuteľnosť − schopnosť stiahnuť sa, napr. vlastnosť cytoplazmy buniek.

/kontrola úderu na kláves piana
– sa realizuje pomocou kombinácie techniky, svalovej kontroly a citlivosti. Tu sú niektoré kľúčové aspekty:

Poloha rúk a prstov: Správna poloha rúk a prstov je základom pre kontrolu úderu. Prsty by mali byť mierne zaoblené a ruky uvoľnené, aby sa zabezpečila flexibilita a presnosť.
Sila úderu: Sila, ktorou klavirista stlačí kláves, ovplyvňuje hlasitosť a tón zvuku. Jemný úder vytvára tichý a jemný tón, zatiaľ čo silný úder produkuje hlasný a výrazný tón.
Rýchlosť úderu: Rýchlosť, akou prst narazí na kláves, tiež ovplyvňuje zvuk. Rýchly úder môže vytvoriť ostrý a jasný tón, zatiaľ čo pomalší úder môže byť mäkší a jemnejší.
Použitie váhy: Klaviristi často využívajú váhu svojich rúk a ramien na kontrolu úderu. Prenos váhy z ramena cez ruku a prsty na klávesy umožňuje plynulejší a kontrolovanejší úder.
Techniky prstov: Rôzne techniky prstov, ako napríklad legato (hladké prepojenie tónov) alebo staccato (krátke, oddelené tóny), vyžadujú rôzne spôsoby úderu a kontroly prstov.
Pedále: Použitie pedálov, najmä pravého pedálu (sustain pedál), môže ovplyvniť, ako dlho tón znie a aký má charakter. Pedále umožňujú klaviristovi vytvárať rôzne zvukové efekty a dynamiku.

Kontrola úderu na klávesy je výsledkom dlhodobého cvičenia a skúseností.
:: hudba, klavír akustický.

/kontroverznosť
lat. – spornosť, vyvolávajúcnosť polemík, sporov, nezhôd.
Hľadanie ciest transformácie kontroverznosti na komplementáciu eventuálne nezlučiteľných významových útvarov a postupov, či dokonca praktických postupov je súčasťou predmetu synkriticizmu.

/konzorcium
lat. − združenie ekonomických subjektov, napr. bánk, zamerané na spoločné uskutočnenie určitej ekonomickej transakcie; prípadová spoločnosť, forma združenia podnikateľov na uskutočnenie jednej operácie alebo niekoľkých obchodných operácií na spoločný účet. Cieľom konzorcia je realizácia podnikateľského zámeru, ktorého rozsah presahuje kapitálové možnosti jedného účastníka alebo ktorého rizikovosť by bola pre jednotlivého podnikateľa príliš veľká ([435];97).
:: ekonómia.

/koreň (lingvistika)
− koreňová morféma, morféma majúca základný lexikálny význam slova: škol-, dom- ([5];83).

/korene stromu
– časť stromu, slúžiaca na zásobovanie stromu živinami a vodou, ktoré strom berie zo zeme. Korene plnia aj mechanickú funkciu – držia strom na mieste.

/kormidlo bicykla
− hovor.: riadidlá na bicykli − zariadenie na riadenie a udržiavanie smeru smeru na bicykli.

/korporácia
lat. − spolok, spoločenstvo, zájmová organizácia, združenie osôb s právnou subjektivitou.
:: korporácia (ekonómia), korporácia nadnárodná.

/korporácia (ekonómia)
− podnikateľská spoločnosť, ktorej členovia sú samostatnými právnymi subjektmi.
:: korporácia nadnárodná.

/korporácia nadnárodná
– angl. Multinational corporation (MNC) – podnik / firma so sídlom v jednej krajine a prevádzkovaním svojej činnosti vo viacerých krajinách alebo štátoch prostredníctvom zahraničných, vlastnených alebo kontrolovaných dcérskych spoločností.
:: ekonómia, korporátny (ekonómia).

/korporativizmus
lat. − spolupracovanie spoločenských tried a skupín alebo štátna organizácia na profesijnom základe a ich teoretické alebo ideologické zdôvodňovanie opierajúce sa o ideu spolunáležitosti ľudí najmä v pracovnom procese.

/korporátny (ekonómia)
– súvisiaci s veľkými spoločnosťami s vysokým ročným obratom, ktoré sú súčasťou medzinárodných korporácií.

/korpus (lingvistika)
– jazykový korpus, angl. text corpus – súčasť predmetu korpusovej lingvistiky tvorená ohraničeným súborom textov alebo jazykových výpovedí zaznamenaným písmom alebo na zvukovom nosiči a vytvoreným na vedecko-výskumné a učebné ciele.

/koruna stromu
– časť stromu, ktorej úlohou je rozmiestňovať listy do priestoru, aby zachytili čo najviac svetla. V listoch sa uskutočňuje fotosyntéza.

/koruna na veži Dómu sv. Martina v Bratislave
– model svätoštefánskej koruny na špici Dómu sv. Martina predstavujúci najvýraznejší symbol korunovačného chrámu vo výške 85 m. Koruna bola na vežu slávnostne osadená 15. novembra 1846, 16 rokov po konaní poslednej korunovácie v katedrále.
Koruna je z medeného plechu a pozlátená. Vlastnú korunu vytvoril Karl Mayer, vankúš, na ktorom je koruna položená, vyhotovil Johann Gschnattl. Strapce pripevnené na vankúši sú vyplnené pieskom, aby sa nekývali vo vetre. Koruna aj s vankúšom je vysoká 156 centimetrov a váži 160 kilogramov (zdroj: SME Bratislava 31. 5. 2017).
:: Bratislava, katedrála sv. Martina v Bratislave.

/Kostol Nanebevzatia Panny Márie | Bratislava

– Blumentálsky kostol – kostol v bratislavskej mestskej časti Staré Mesto na rohu medzi Floriánskym námestím a Blumentálskou ulicou postavený v eklektickom slohu v rokoch 1885 – 1888. Kostol bol vysvätený 28. októbra 1888 a jeho výstavba bola financovaná veriacimi, ktorí na tento účel zbierali prostriedky 30 rokov. Kostol je príkladom eklektickej architektúry s neorománskymi prvkami. Kostol je miestom mnohých náboženských a spoločenských udalostí. Je tiež národnou kultúrnou pamiatkou Slovenskej republiky.

/Kostol svätej Alžbety | Bratislava
– Modrý kostol, Modrý kostolík – secesná sakrálna stavba v bratislavskom Starom Meste na Bezručovej ulici. Pôvodne patril do školského areálu a slúžil ako školská kaplnka oproti stojaceho gymnázia. Je zasvätený Alžbete Uhorskej, dcére uhorského kráľa Ondreja II. Kostolík mal byť jej symbolickým mauzóleom.
– I: Kostol svätej Alžbety (Modrý kostolík), in: Wikipédia.

/kov
– „jeden z prvkov veľkej skupiny chemických prvkov s charakteristickými vlastnosťami: elektrickou a tepelnou vodivosťou, zlievateľnosťou, kujnosťou, ťažnosťou, nepriehľadnosťou, napr. železo, meď, olovo, využívaný na výrobu strojov, náradia, drôtov, mincí a pod.“ ([154];766).
:: chémia, kov polymorfný, metalurgia.

/kov drahý
– ušľachtilý kov – kov, ktorý je vzácny, v dôsledku čoho má vysokú cenu, vyznačuje sa vysokou špecifickou hmotnosťou, malou chemickou reaktibilitou (napr. sa nemení na vzduchu), krásnym vzhľadom, dobrou spracovateľnosťou, elektrickou vodivosťou. Drahé kovy sa môžu vyskytovať v rýdzej forme alebo vo forme zlúčenín.
    K drahým kovom sa ráta:
            zlato,
            striebro,
            platina,
            palladium,
            rhodium...
    Drahé kovy sa používajús
            ako platidlá,
            na výronu mincí,
            na výrobu šperkov...

/kov polymorfný
− kov schopný tvoriť viac druhov kryštalických mriežok.

/kovotlačenie
– tradičný technologický postup tvarovania plechu, ktorým sa vyrábajú rotačné duté telesá, o. i. aj hrnce.

/kozmológia
gr. – veda na pomedzí astronómie, fyziky a filozofie, ktorej predmetom je stavba (štruktúra) a vývoj (vznik, minulosť, prítomnosť, budúcnosť a zánik) vesmíru ako celku. Na svetonázorovo dramatickú otázku vzniku vesmíru (najťažšiu kozmologickú otázku)vypracúva ako odpoveď rad vedeckých hypotéz, z ktorých ako najčastejšia sa uvádza hypotéza spontánneho objavenia sa vesmíru z náhodnej kvantovej fluktuácie v primordiálnej vákuovej variete, opierajúca sa o kvantovú teóriu poľa, podľa ktorej východiskom je kvantové vákuum tvorené neustále fluktujúcim fyzikálnym poľom s jeho kvantami – časticami a antičasticami.
    Pri vysvetľovaní astronomicky pozorovaných javov sa postupuje extrapoláciou fyzikálnych zákonov, vyplývajúcich z laboratórnych experimentov.
:: astronómia, big bang, fyzika, hustota vesmíru (kozmológia), hustota vesmíru kritická (kozmológia), kozmológia fyzikálna, kozmológia kvantová, kozmos, model vesmíru, model vesmíru kozmologický, model vesmíru kozmologický štandardný, princíp kozmologický, štruktúra vesmíru, univerzum významové kozmologické, útvar významový kozmologický, vesmír, in: Hlavná časť, vesmír (astronómia), vesmír pozorovateľný.

/kozmológia fyzikálna
– časť fyziky tvorená skupinou fyzikálnych disciplín, ktorých predmetom je vesmír, jeho pôvod, evolúcia až do súčasného stavu a budúcnosť. Základnou silou vo vesmíre je gravitácia, ktorej opis podáva Einsteinova rovnica tvoriaca súčasť všeobecnej teórie relativity:

kde Λ predstavuje kozmologickú konštantu.

/kozmológia kvantová
– oblasť teoretickej kozmológie systematicky zohľadňujúca pojmy kvantovej fyziky pri výklade raných fáz vývoja vesmíru; „pre kvantovú kozmológiu sa stáva čoraz charakteristickejším hľadanie hlbokej súvislosti medzi tvarom zákona, podmienkami a konštantami. Zdôrazňuje sa, že na kvantovo-gravitačnej úrovni nadobúdajú počiatočné podmienky špeciálnu podobu, ktorá je nerozlučne spätá so zákonmi a časticami hmoty. Podčiarkuje sa, že podmienky, ktoré sú nevyhnutné pre vývoj akéhokoľvek typu zložitosti vo vesmíre sa takmer v každej etape zakladajú na kľúčových koincidenciách medzi hodnotami prírodných konštánt. V kvantovom opise vzniku vesmíru sa predpokladá, že čas sa stáva priestorom a úlohu tradičných počiatočných podmienok zastupuje predpoklad ‚žiadna hranica‘. Ak sa tento predpoklad pripíše pre vlnovú funkciu vesmíru, vznikne ‚zaujímavá trojjedinosť zákonov, počiatočných podmienok a konštánt‘ (58;142). Uvažuje sa dokonca aj o tom, že v kvantovo-gravitačnej rovine môžu viesť vnútorné náhodné prvky k tomu, že sa aj ‚konštanty‘ budú meniť od miesta k miestu ([58];131, 202)“ ([19];221).

/koža človeka
– orgán pokrývajúci ľudské telo, sídlo vnímania tlaku, hmatu, chladu, tepla a bolesti. Skladá z troch hlavných vrstiev:

Pokožka (epidermis): Toto je najvrchnejšia vrstva kože, ktorá poskytuje ochranu pred vonkajšími vplyvmi.
Zamša (dermis): Stredná vrstva, ktorá obsahuje väzivové tkanivo, krvné cievy, nervy, vlasové folikuly a žľazy.
Podkožné väzivo (hypodermis alebo subcutis): Najhlbšia vrstva, ktorá obsahuje tukové tkanivo a pomáha izolovať telo a chrániť vnútorné orgány.

/kôra (anatómia človeka)
– lat. cortex, (substantia corticalis); termín sa používa na označenie vonkajšej vrstvy rôznych orgánov:

Mozgová kôra (cortex cerebri): Ako sme už spomínali, je to vonkajšia vrstva mozgu, ktorá je zodpovedná za vyššie kognitívne funkcie, ako je myslenie, vnímanie a jazyk.
Nadobličková kôra (cortex glandulae suprarenalis): Vonkajšia vrstva nadobličiek, ktorá produkuje rôzne hormóny, vrátane kortizolu, aldosterónu a androgénov.
Obličková kôra (cortex renalis): Vonkajšia vrstva obličiek, ktorá obsahuje glomeruly a je zodpovedná za filtráciu krvi a tvorbu moču.
Kôra vlasového folikulu (cortex pili): Vrstva vlasového folikulu, ktorá obsahuje keratín a melanín, čo dáva vlasom ich pevnosť a farbu.

Každá z týchto kôr má špecifickú funkciu a štruktúru, ktorá je prispôsobená potrebám daného orgánu alebo tkaniva.

/kôra oceánska
– oceánska zemská kôra – spodná časť zemskej kôry, nachádzajúca sa pod hladinou oceánov a niektorých morí a tvoriaca približne 70 % celkového povrchu zemskej kôry.
:: Zem.

/kôra pevninská
– kontinentálna zemská kôra – časť zemskej kôry, ktorá tvorí kontinenty; má hrúbku 20 až 80 km (priemerne 40 km) a tvoria ju prevažne sialitické horniny. Objem pevninskej kôry sa neustále zväčšuje, pretože je ľahšia a prakticky nesubdukuje.
– I: Kontinentálna zemská kôra, in: Wikipédia (30.3.2021).
:: Zem.

/kôra zemská
– najvrchnejšia geologická vrstva Zeme. Delí sa na
        pevninskú kôru,
        oceánsku kôru.
:: pôda.

/kraj (geografia)
– vymedzené, nie celkom presne ohraničené územie.

/krajina
− politicky vymedzené územie, štát alebo jeho súčasť; územie ako zemepisná oblasť.
:: celok krajinný, Česko, Čína, Čínska ľudová republika, Francúzsko, geografia, Chorvátsko, India, Irán, Japonsko, krajina historická, Maďarsko, mesto hlavné, monarchia habsburská, orientácia človeka vo svete, Rakúsko, Rakúsko-Uhorsko, rieka, Rumunsko, Ruská federácia, Rusko, sféra krajinná, Slovensko, Slovinsko, Spojené kráľovstvo, Spojené štáty americké, Taliansko, Turecko, Ukrajina, Zem.

/krajina historická
− stará, starobylá krajina v minulosti niečim významná alebo dôležitá pre vývin; v Spojenom kráľovstve: jedna zo štyroch základných krajín Spojeného kráľovstva: Anglicko, Wales, Škótsko, Severné Írsko.
:: geografia, Judea.

/kráľ
− absolútny vládca v monarchii, kde je trón dedičný.
:: kráľovstvo, palác kráľovský.

/kráľovský palác na Bratislavskom hrade
– baroková stavba, ktorá zaberá temeno hradnej akropoly Bratislavského hradu a v dnešnej podobe je výsledkom tereziánskej prestavby uskutočnenej v druhej polovici 18. storočia, ako je to zobrazené na obrázku.
:: Bratislava, geografia, Hradný vrch v Bratislave, Veľká hradná baroková záhrada na Bratislavskom hrade.

/kráľovstvo
− hodnosť zastávaná kráľom alebo štátno-politický celok, ríša, krajina, v ktorej vládne kráľ alebo forma vlády na čele s kráľom.
:: história.

/Krampus
– rohatá antropomorfná postava, o ktorej sa v stredoeurópskej folklórnej tradícii hovorí, že sprevádza svätého Mikuláša na návštevách detí v noci 5. decembra (Krampusnacht), bezprostredne pred sviatkom sv. Mikuláša 6. decembra. V tejto tradícii svätý Mikuláš odmeňuje dobre vychované deti malými darčekmi, zatiaľ čo Krampus trestá zle vychované brezovými prútmi.
    Je rozšírený vo východných Alpách, v južnom Bavorsku a Hornom Falcku, v Rakúsku, Lichtenštajnsku, Maďarsku, Chorvátsku, Slovinsku, Slovensku, Českej republike, Južnom Tirolsku, Welschtirol (Trentino) a častiach mimoalpského severného Talianska.
    Postava Krampusa, podobne ako mnohé iné démonické postavy v alpskom regióne, pochádza pôvodne z predkresťanských čias.
:: kultúra stredoeurópska.

/kráter mesačný
– meteoritový kráter na Mesiaci.
Meteoritové krátery na Mesiaci sú mimozemské objekty, ktoré vznikli bombardovaním mesačného povrchu meteoritmi ([97];383).

/krátkozrakosť
– častá chyba oka (refrakčná chyba oka), pri ktorej chorý vidí dobre blízko, zle do diaľky.

/kreativita
– je otvorený súbor schopností tvorby nového, odolávania deštrukcii, schopnosť ponematickosti, vysokej produktivity, účelnosti, metodickosti, originality, formatívnosti, zapájania sa do tímovej práce.
    Pojem kreativity závisí predovšetkým od kategórií, ktoré intervenujú v procese jeho tvorby. Špeciálnu výskumnú pozornosť venuje kreativite kreatológia.
:: kreativita (Hlavsa, J.), kreativita (Lasswell, H. D.), kreativita (Mednick, S. A.).

/kreativita (Hlavsa, J.)
– „kvalitatívne zmeny v subjektovoobjektovom vzťahu, pri ktorých syntézou vonkajších vplyvov a vnútorných stavov dochádza k alterácii subjektu a (prostredníctvom intenzívnej a špeciálnej činnosti) k vývoju kreatívnych situácií a produktov, ktoré sú nové, progresívne, hodnotné, úžitkové, pravdivé a komunikovateľné, čo spätne formuje vlastnosti subjektu“ ([266];40).

/kreativita (Lasswell, H. D.)
– dispozícia vytvárať a (roz)poznávať hodnotné inovácie (266;37).

/kreativita (Mednick, S. A.)
– spojenie asociatívnych elementov do nových kombinácií, ktoré vyhovujú nejakým špecifickým potrebám alebo sú nejako užitočné. Čím sú elementy novej kombinácie navzájom viacej vzdialené, tým je proces alebo riešenie tvorivejšie ([266];35 – 36).

/kreatológia
lat.+gr. – veda o tvorivosti, tvorbe, tvorení.
:: kreativita.

/kremeň
– kysličník kremičitý SiO , najbežnejší minerál v prírode; horninotvorný minerál.
    Kremeň je bezfarebný alebo rôzne sfarbený klencový nerast.
    Drahokamové odrody: morión, citrín, záhneda, ruženín, ametyst.
:: chalcedón, mineralógia.

/kresba
– umelecká činnosť, pri ktorej sa tvary znázorňujú na ploche papiera alebo iného materiálu vrátane hladkej omietky čiarami alebo bodmi pomocou ceruzky, uhľa, pera, štetca, rydla (na kovovej doske) (cf [154];799, 751;111).
:: umenie výtvarné.

/kreslenie
– zobrazovanie niečoho čiarami. Kreslenie je vizuálne umenie, ktoré zahŕňa vytváranie obrazov pomocou rôznych kresliacich nástrojov na dvojrozmerné médium, ako je papier. Môže byť technické alebo umelecké a zahŕňa rôzne techniky a štýly.

Kreslenie sa skladá z niekoľkých základných prvkov:

    Línie: Základný prvok kresby, ktorý môže byť rovný, zakrivený, hrubý alebo tenký.
    Tvary: Kombinácia línií, ktoré vytvárajú rôzne formy a objekty.
    Textúra: Povrchová kvalita kresby, ktorá môže byť hladká, drsná, mäkká alebo tvrdá.
    Tón: Stupne svetla a tieňa, ktoré pridávajú hĺbku a objem.
    Farba: Aj keď tradičné kreslenie často používa čiernobiele médium, farby môžu byť pridané pomocou pasteliek, kried, alebo iných farebných nástrojov.

Kreslenie môže byť veľmi osobné a kreatívne, pričom každý umelec má svoj vlastný štýl a techniku.

/kresťanstvo
− jedno zo svetových náboženstiev, druhé z abrahámovských náboženstiev, za ktorého pôvodcu aj z historického hľadiska sa považuje Ježiš Kristus.
    „Z historického hľadiska ide o náboženstvo spasenia, ktoré vyrástlo z prednoázijsko-helenistického prostredia neskorého staroveku a ktoré očakáva spásu od svojho zakladateľa. Vierou v jediného, transcendentného, osobného, neviditeľného boha sa pojem boha v kresťanstve stotožňuje so starozmluvným pojmom, no kresťanský boh nie je bohom jediného, židovského ľudu, ale mocnosťou, ktorá stvorila, chráni a riadi svet, je bezpodmienečným pánom a vládcom nielen jednotlivca, ale celého ľudstva. Ježiš svojou smrťou, sebaobetovaním zmieril celý svet s bohom, vykúpil ho zo smrti a zatratenia.“ ([363];108)
    Zbierkou svätých kníh kresťanstva je Biblia.
    V kresťanstve sa vyvinuli tieto vetvy:
            katolicizmus,
            protestantizmus,
            pravoslávie.
:: Biblia (kresťanstvo), Ignác z Loyoly, sv., Ježiš Kristus, Ježiš Kristus: Reč na vrchu, kanonik, Katedrála svätého Martina v Bratislave, katolicizmus, kniha liturgická, miernosť, morálka kresťanská, Najsvätejšia Trojica, teológia kresťanská, teória kresťanstva a praktikovanie kresťanstva, náboženstvo, Svätá Trojica, Vianoce (kresťanstvo), viera kresťanská.

/kriminalita
lat. – zločinnosť – protispoločenská činnosť tvoriaca súčasť predmetu kriminológie, spočívajúca v súhrne trestnej činnosti alebo v páchaní trestných činov v určitej oblasti za určité obdobie trestnoprávne zodpovednými jednotlivcami úmyselne alebo z nedbanlivosti.
:: faktor kriminogénny, právo.

/kriminalizácia
lat. – proces premieňania činu alebo činnosti na zločin alebo trestnú činnosť a jednotlivých osôb na zločincov tým, že sa im dodáva trestný ráz alebo povaha.

/kriminológia
lat.+gr. – multidisciplinárne vedné odvetvie, ktorého predmetom je zločinnosť (kriminalita), zločin, ich príčiny a účinné prostriedky boja proti nim, ďalej páchateľ, obeť, kontrola kriminality (prevencia, represia)...
    Existuje viacero škôl alebo smerov rozpracúvania kriminológie, smery
            biologické,
            psychologické,
            sociologické,
            multifaktorové,
            postmoderné...
    Rozlišuje sa
            násilná kriminalita,
            domáce násilie (ako druh kriminality),
            majetková kriminalita,
            hospodárska kriminalita,
            korupcia,
            mravnostná kriminality,
            drogová kriminalita,
            organizovaná kriminalita...

/kritika literárna
– časť literárnej vedy, ktorej náplňou je vykladanie, posudzovanie a hodnotenie literárneho diela a ostatných javov tvoriacich umeleckú literatúru z dobového aspektu.

/krivka
− krivá čiara − čiara meniaca svoj smer.
Pohyb po krivke sa nazýva krivočiary pohyb.
:: geometria, kružnica, sečnica (geometria), zakrivenie.

/krivosť (teória relativity všeobecná)
– sa vytvára prítomnosťou hmoty a energie ([95];167).

/kríza (defektológia)
– 1. fáza prelomu alebo zvratu vo vývine jednotlivca alebo spoločnosti. Človek aj v priebehu normálneho vývinu dospieva do určitých krízových období, v ktorých je zvlášť náchylný k náhlym a nepredvídaným zmenám. Podľa toho, aká je kvalita a intenzita krízy a aké sú i iné okolnosti, za ktorých sa vyskytne, človek alebo pokročí do vyššej vývinovej fázy, alebo regreduje k uchyľovaniu sa k takým formám správania, ktoré sú maladaptívne ( maladaptácia). Počas vývinových kríz sa môžu vytvoriť (spontánne alebo pod vplyvom napr. výchovy) také formy správania, ktoré môžu byť trvalé alebo ktoré môžu mať celoživotné dôsledky - kladné alebo záporné. V podobnom zmysle sa chápu aj napr. manželské krízy.
    2. V priebehu nemoci – rozhodujúca fáza (napr. náhle opadnutie teploty, náhly obrat k lepšiemu alebo k horšiemu) v priebehu akútneho onemocnenia ([806];186).

/kríza (teatrológia)
– vyvrcholenie, časť divadelnej hry, v ktorej výrazne vystupuje do popredia výsledok kolízie ([272];191).

/kríza softvérová
– neschopnosť dostatočne kvalitne a efektívne vyvíjať softvér. Pojem softvérovej krízy sa objavil na konferencii NATO venovanej softvérovému inžinierstvu v r. 1968 v súvislosti s príchodom tretej generácie počítačov (1965 – 1980), kde možnosti hardvéru prudko prevýšili možnosti vývoja adekvátneho softvéru.

/krk
– lat. cervix – časť tela človeka, spájajúca hlavu a trup.

/kružnica
– rovinná krivka, ktorej všetky body majú od daného bodu zvaného stred kružnice rovnakú vzdialenosť zvanú polomer kružnice.
:: geometria, kružnica jednotková, matematika, sečnica (geometria).

/kružnica jednotková
– kružnica so stredom v počiatku súradníc a s polomerom 1. Pojem jednotkovej kružnice sa používa v matematike napr. pri definovaní goniometrických funkcií.

/kružnice sústredné
– koncentrické kružnice – kružnice, ktoré majú spoločný stred.
:: geometria, matematika.

/kryštál kvapalný
− medziskupenstvo medzi pevnou a kvapalnou látkou.

/krytina
– pokrývací materiál – materiál na pokrývanie strechy alebo iných plôch v dome, slúžiaci na vrchnej vrstve strešnej konštrukcie ako ochrana pred vonkajšími vplyvmi, ďalej slúžiaci na zlepšenie úžitkových vlastností budovy alebo na pokrývanie podlahových plôch v budove (v byte).
:: stavebníctvo.

/Kubovčáková, Zuzana
(7. 7. 1980 Bratislava − ) − slovenská japonologička a religionistka, výskumne sa venujúca ranému a stredovekému japonskému buddhizmu, najstaršiemu náboženskému mysleniu Japoncov, počiatkom utvárania sa japonského šintó, Dógen a Sótó buddhizmu v stredovekom Japonsku a japonskému buddhistickému umeniu a architektúre.

D (výber): Ikkjú Sódžun a jeho zenové vtipy, 2009; Jednota v odlišnostiach: Kúkai a raný ezoterický buddhizmus v období Heian, 2009; Šugendó: pohľad na šintoistické a buddhistické aspekty japonskej náboženskej tradície 2009; Ekai Kawaguchi: the first Japanese monk in Tibet, 2010; Japonský buddhismus, 2011; Ilustrácia šintó-buddhistického synkretizmu na príklade maľby božstiev Kasuga a Sumijoši, 2012; Shinto: Indigenous Religion of Japan, 2017; Believe It or Not : Dogen on the Question of Faith, 2018.

– I: Mgr. Zuzana Kubovčáková, M.A., Ph.D., in: MUNI Masarykova univerzita.
:: japonológia.

/Kukučín, Martin
(17. 5. 1860 Jasenová − 21. 5. 1928 Pakrac, Chorvátsko) − vl. m. Matej Bencúr − slovenský prozaik, najvýznamnejší predstaviteľ literárneho realizmu, lekár. V rokoch 1893 – 1906 pôsobil ako lekár v obci Selca na ostrove Brać (vtedy súčasť Predlitavska). Jeho námetovo a žánrovo členité dielo zahŕňa poviedky z oravského, pražského a dalmátskeho prostredia, romány zo súčasnosti a z histórie, obsiahle cestopisy a divadelné hry.

D: Na hradskej ceste, poviedka, 1883; Rysavá jalovica, 1885; Neprebudený, 1886; Keď Báčik z Chochoľova umrie, poviedka, 1890; Na podkonickom bále, 1891; Koniec a začiatok, 1892; Dies irae, 1894; Hody, poviedka 1899; Dom v stráni, román z prostredia ostrova Brać, 1903 − 1904; Komasácia, dráma, 1907; Črty z ciest. Prechádzky po Patagónii, cestopis, 1922; Mladé letá, spomienky na štúdium, 1922, Bacuchovie dvor, dráma, 1922; Obeta dráma, 1922; Mať volá, román o chorvátskych vysťahovalcoch v Čile, 1926; Bohumil Valizlosť Zábor, historický román, 1927; Lukáš Blahosej Krasoň, historický román, 1927; Košútky. Klbká. Rozmarínový mládnik, 1928.

:: literatúra slovenská.

/kulteranizmus
špan.< lat. – „jeden z dvoch hlavných prúdov španielskej barokovej literatúry (popri konceptizme) uprednostňujúci poéziu, jazyk vzdelancov plný novotvarov, zložitých metafor. Podľa svojho najvýznamnejšieho predstaviteľa L. de Góngoru sa nazýva aj gongorizmom“ ([16];372).

/kultúra
p. kultúra, in: Lexikón.
:: fenomén múzejný.

/kultúra 8. stor. pr. n. l.
– časový úsek v rámci starovekej kultúry, predchádzajúci kultúre 7. stor. pr. n. l. a zahrnujúci filozofiu 8. stor. pr. n. l.

/kultúra 7. stor. pr. n. l.
– časový úsek v rámci starovekej kultúry, nasledujúci po kultúre 8. stor. pr. n. l., predchádzajúci kultúre 6. stor. pr. n. l. a zahrnujúci filozofiu 7. stor. pr. n. l.

/kultúra 6. stor. pr. n. l.
. – časový úsek v rámci starovekej kultúry, nasledujúci po kultúre 7. stor. pr. n. l., predchádzajúci kultúre 5. stor. pr. n. l. a zahrnujúci filozofiu 6. stor. pr. n. l.

/kultúra 5. stor. pr. n. l.
– časový úsek v rámci starovekej kultúry, nasledujúci po kultúre 6. stor. pr. n. l., predchádzajúci kultúre 4. stor. pr. n. l. a zahrnujúci filozofiu 5. stor. pr. n. l.

/kultúra 4. stor. pr. n. l.
. – časový úsek v rámci starovekej kultúry, nasledujúci po kultúre 5. stor. pr. n. l., predchádzajúci kultúre 3. stor. pr. n. l. a zahrnujúci filozofiu 4. stor. pr. n. l.

/kultúra 3. stor. pr. n. l.
– časový úsek v rámci starovekej kultúry, nasledujúci po kultúre 4. stor. pr. n. l., predchádzajúci kultúre 2. stor. pr. n. l. a zahrnujúci filozofiu 3. stor. pr. n. l.

/kultúra 2. stor. pr. n. l.
– časový úsek v rámci starovekej kultúry, nasledujúci po kultúre 3. stor. pr. n. l., predchádzajúci kultúre 1. stor. pr. n. l. a zahrnujúci filozofiu 2. stor. pr. n. l.

/kultúra 1. stor. pr. n. l.
– časový úsek v rámci starovekej kultúry, nasledujúci po kultúre 2. stor. pr. n. l., predchádzajúci kultúre 1. stor. a zahrnujúci filozofiu 1. stor. pr. n. l.

/kultúra 1. stor.
– časový úsek v rámci starovekej kultúry, nasledujúci po kultúre 1. stor. pr. n. l., predchádzajúci kultúre 2. stor. a zahrnujúci filozofiu 1. stor.

/kultúra 2. stor.
– časový úsek v rámci starovekej kultúry, nasledujúci po kultúre 1. stor., predchádzajúci kultúre 3. stor. a zahrnujúci filozofiu 2. stor.

/kultúra 3. stor.
– časový úsek v rámci starovekej kultúry, nasledujúci po kultúre 2. stor., predchádzajúci kultúre 4. stor. a zahrnujúci filozofiu 3. stor.

/kultúra 4. stor.
– časový úsek v rámci starovekej kultúry, nasledujúci po kultúre 3. stor., predchádzajúci kultúre 5. stor. a zahrnujúci filozofiu 4. stor.

/kultúra 5. stor.
– časový úsek v rámci starovekej kultúry, nasledujúci po kultúre 4. stor., predchádzajúci kultúre 6. stor. a zahrnujúci filozofiu 5. stor.

/kultúra 6. stor.
– časový úsek v rámci stredovekej kultúry, nasledujúci po kultúre 5. stor., predchádzajúci kultúre 7. stor. a zahrnujúci filozofiu 6. stor.

/kultúra 7. stor.
– časový úsek v rámci stredovekej kultúry, nasledujúci po kultúre 6. stor., predchádzajúci kultúre 8. stor. a zahrnujúci filozofiu 7. stor.

/kultúra 8. stor.
– časový úsek v rámci stredovekej kultúry, nasledujúci po kultúre 7. stor., predchádzajúci kultúre 9. stor. a zahrnujúci filozofiu 8. stor.

/kultúra 9. stor.
– časový úsek v rámci stredovekej kultúry, nasledujúci po kultúre 8. stor., predchádzajúci kultúre 10. stor. a zahrnujúci filozofiu 9. stor.

/kultúra 10. stor.
– časový úsek v rámci stredovekej kultúry, nasledujúci po kultúre 9. stor., predchádzajúci kultúre 11. stor. a zahrnujúci filozofiu 10. stor.

/kultúra 11. stor.
– časový úsek v rámci stredovekej kultúry, nasledujúci po kultúre 10. stor., predchádzajúci kultúre 12. stor. a zahrnujúci filozofiu 11. stor.

/kultúra 12. stor.
– časový úsek v rámci stredovekej kultúry, nasledujúci po kultúre 11. stor., predchádzajúci kultúre 13. stor. a zahrnujúci filozofiu 12. stor.

/kultúra 13. stor.
– časový úsek v rámci stredovekej kultúry, nasledujúci po kultúre 12. stor., predchádzajúci kultúre 14. stor. a zahrnujúci filozofiu 13. stor.

/kultúra 14. stor.
– časový úsek v rámci stredovekej kultúry,
nasledujúci po kultúre 13. stor., predchádzajúci kultúre 15. stor. a zahrnujúci filozofiu 14. stor.

/kultúra 15. stor.
– posledný časový úsek v rámci stredovekej kultúry a súčasť renesančnej kultúry, nasledujúci po kultúre 14. stor., predchádzajúci kultúre 16. stor. a zahrnujúci filozofiu 15. stor.

/kultúra 16. stor.
– časový úsek v rámci renesančnej kultúry, nasledujúci po kultúre 15. stor., predchádzajúci kultúre 17. stor. a zahrnujúci filozofiu 16. stor.
:: veda 16. stor.

/kultúra 17. stor.
– časový úsek v rámci novovekej kultúry, nasledujúci po kultúre 16. stor. a predchádzajúci kultúre 18. stor. Jej sebareflexívnou vrstvou je filozofia 17. storočia a ďalšími zložkami veda 17. stor., umenie 17. stor. atď.

/kultúra 18. stor.
– časový úsek v rámci novovekej kultúry, nasledujúci po kultúre 17. stor., predchádzajúci kultúre 19. stor. a v ktorom sa uskutočňuje pretváranie zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie a menej krásneho na krajšie človekom 18. stor.; zahrnuje filozofiu 18. stor., umenie 18. stor., vedu 18. stor., …
    Vyznačuje sa radom javov ohlasujúcich nástup modernej doby: všeobecný záujem o vedu a filozofiu, vychýrenosť osobností, ako bol Voltaire, obľuba umenia a historických vied, s ktorou súvisí vznik múzeí (Britské múzeum, 1753) a rozvoj zbierok (sprístupnenie veľkých zbierok, napríklad kráľovských v Lucemburskom paláci alebo zbierok Američana Ch. Wilsona Peala vo Philadelphii), rozšírenie tlače a akadémií, záujem o starovek v súvislosti s objavom zasypaných miest Herculanea a Pompeí (1748) a klasicistické teórie Winckelmannove, Lessingove a Mengsove, ktoré mali základný význam pre nemeckú filozofiu 19. stor.
    Kultúra 18. stor. nasleduje po kultúre 17. stor. a predchádza kultúre 19. stor.
:: história.

/kultúra 19. stor.
− kultúra nasledujúca po kultúre 18. stor., predchádzajúca kultúre 20. stor., zahrnujúca záver novovekej kultúry a začiatok súčasnej kultúry (romantizmus, biedermeier) a pozostávajúca z filozofie 19. stor., vedy 19. stor., umenia 19. stor., ..., pokiaľ participovali na pretváraní zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne.
    Agresívne sa šíriaca európska civilizácia, najmä západná civilizácia, civilizácia západnej Európy ako mocenského a hospodárskeho centra európskej civilizácie, sa stretáva s mnohosťou tradičných kultúr, najmä Východu. V krajinách starých rozvinutých kultúrnych foriem, najmä v Číne, Indii, Japonsku a krajinách islamu, došlo k dvojakej reakcii − k tendencii prijať nové výrazové formy, ale aj k zvýšenému záujmu o vlastné tradície a k vedomému tradicionalizmu ako hrádzi proti cudziemu vplyvu. Len veľmi vzácne dochádzalo k pokusom o syntézu. Medzi také kultúrne významné výnimky možno rátať najmä dielo R. Thákura.
Myslenie 19. stor. už na rozdiel od 18. stor. zohľadňovalo nekonečnú zložitosť sveta, čo vidno vo vede i filozofii, v krásnej literatúre a dokonca aj v každodennom myslení ľudí. Absolútna jednoznačnosť, s ktorou sa stretávame v 18. stor. sa ukázala ako iluzórna. Umeleckým dielom, v ktorom sa odzrkadlil nový, v 18. stor. neznámy pocit nekonečnej zložitosti skutočného, mnohostranného sveta, jestvovanie nelineárnych závislostí, vzájomných pôsobení, premenlivých vzťahov, nespočetných „priečnych“ (ako ich označoval Schiller) súvislostí, bol Goetheho Faust.
:: biedermeier, história, hluchota Beethovenova, kultúra 18. stor., kultúra 20. stor.

/kultúra 20. stor.
− kultúra nasledujúca po kultúre 19. stor., predchádzajúca kultúre 21. stor. a spočívajúca v podstate v transformácií technického a intelektuálneho pokroku stelesňujúceho sa v prvom rade v bezprecedentnom technickom pokroku s primátom jeho vojenského využívania na masové vyvražďovanie v prvej a v druhej svetovej vojne, vyvrcholiacej vo zvrhnutí atómových bômb na civilné obyvateľstvo Japonska a v pokračujúcej neprerušovanej sérii vojen a zo zahraničia provokovaných prevratov a občianskych vojen až do začiatku 21. storočia na zmysel a jeho útvary v podobe filozofie 20. stor., vedy 20, stor., umenia 20. stor., náboženstiev 20. stor., pokiaľ na transformácii zlého na dobré, škaredého na krásne atď. participovali.
:: filozofia 20. stor., história, kultúra 19. stor., kultúra 21. stor.

/kultúra 21. stor.
− kultúra nasledujúca po kultúre 20. stor., transformujúcno civilizačnej náplne druhej axiálnej doby na niečo zmysluplné, neutrálneho na dobré alebo krásne, zlého na dobré a škaredého na krásne, čo je proces nezvyčajne náročný až tragický, nezriedka sa javiaci ako nemožný. Po vlne globalizácie a nástupe svetových pandémií sa postupne a veľmi ťažko náplň civilizácie transformuje na lokálne kultúrne enklávy napospol vykazujúce procesy inscendentalizácie (tendencie zvnútorňovať sa, obracať sa smerom dnu, do seba...) po vyčerpaní možností expandovať smerom von.
:: doba osová druhá, filozofia 21. stor., história, kultúra 20. stor.

/kultúra africká
− súčasť svetovej kultúry, spočívajúca v pretváraní zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne pôvodným alebo prisťahovaným obyvateľstvom Afriky a zahrnujúca egyptskú kultúru, kultúru subsaharskej Afriky (africkú etnickú kultúru, černošskú kultúru), sčasti antickú kultúru, sčasti kultúru arabskú (islamskú).
:: Afrika, mytológia africká.

/kultúra anglická
– súčasť európskej kultúry; spôsob pretvárania zla na dobro a ošklivého na krásno Angličanmi; kultúra vytvorená v Anglicku 5. stor. až do súčasnosti. Za súčasť anglickej kultúry možno považovať aj kultúru írsku a škótsku pokiaľ sa identifikuje s anglickým životom a vzdelanosťou.
    Anglická kultúra zahrnuje anglické umenie, anglickú vedu, anglickú filozofiu, náboženstvá prijaté alebo rozvíjané Angličanmi.
:: Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska.

/kultúra antická
– súčasť starovekej kultúry, kultúra starovekého Grécka a Ríma – najvýznamnejšia zložka starovekej európskej kultúry, ktorá zahrnuje antickú filozofiu, antické umenie, antickú vedu, antické náboženstvo.
:: antika, starovek.

/kultúra arabská
– kultúra po arabsky hovoriacich národov, teda nielen Arabov; súčasť ázijskej kultúry, africkej kultúry a európskej kultúry. Arabská kultúra vyrastá osvojením si starých kultúr Predného Východu, predovšetkým helenistickej a iránskej, ale aj egyptskej, sýrskej a iných. Centrami kultúrneho života boli veľké mestá ako Damask, Bagdad, Káhira a ď.
    Arabskú kultúru tvorí arabská veda, arabská filozofia, arabské umenie, islam.
Nezriedka sa arabská kultúra stotožňuje s kultúrou islamskou.

/kultúra ázijská
– súčasť svetovej kultúry, ktorá sa rozvíja na báze ázijskej civilizácie (alebo ázijských civilizácií) ako pretváranie zlého na dobré a škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie atď. jednotlivými ázijskými etnikami (národmi).
Ázijskú kultúru tvorí:
        ázijská filozofia,
        ázijské umenie,
        ázijská veda,
        ázijské náboženstvo,
        ázijská mytológia,
        ázijské právo.
Súčasťou ázijskej kultúry je kultúra Ďalekého východu, kultúra čínska, indická, japonská, kórejská, vietnamská, tibetská, sčasti aj arabská....
:: Ázia.

/kultúra byzantská
– byzantský spôsob pretvárania zla na dobro, škaredého na krásno na rozhraní európskej a ázijskej kultúry; osobitná vývojová etapa v dejinách kultúry, ktorá spadá do doby neskorej antickej kultúry a stredovekej kultúry; je to kultúra mnohonárodnej Byzantskej ríše. Byzantská kultúra je súčasťou ázijskej kultúry i európskej kultúry, na pôde ktorej sa stretá so západnou kultúrnou (pozri: spor o Filioque).
    Byzantská kultúra zahrnuje najmä byzantské umenie, byzantskú filozofiu a pravoslávie.

/kultúra čínska
– čín. 中国文化 (zhōngguó wénhuà), tradič. čín. 中國文化 – podstatná súčasť ázijskej kultúry, jedna z najvýznamnejších zložiek svetovej kultúry, čínsky spôsob pretvárania zla na dobro, ošklivého na krásne; zahrnuje čínske umenie, čínsku filozofiu, čínsku vedu, čínske náboženstvo...
:: Čína, Číňania, Ču-Si., filozofia čínska, konfucianizmus.

/kultúra Ďalekého východu
– významná súčasť ázijskej kultúry; tvorí ju: kultúra indická, kultúra nepalská, kultúra tibetská, kultúra juhovýchodnej Ázie, najmä Sumatry, Jávy, kultúra kórejská, kultúra čínska, kultúra japonská.

/kultúra egyptská
– súčasť africkej kultúry, pretváranie zla na dobro, škaredého na krásne Egypťanmi; egyptské umenie, egyptské náboženstvo, …. Pôvod celej staroegyptskej kultúry je náboženský: vo funkciách umenia dominovali kultové a magické účely, umelecké diela sa rituálne posväcujú posvätnými písomnými znakmi (hieroglyfmi), literatúra sa sústreďuje na výklad mýtov a na opis cesty mŕtvych do zásvetia, astronómia sa zameriava na určovanie času pre rituálne účely, správu štátu riadi panovník považovaný za boha, právo je dané samým stvoriteľským bohom a zabezpečované týmto panovníkom (cf. [318];111).

/kultúra euroamerická
– súčasť svetovej kultúry; kultúra vyrastajúca v prvom rade na báze kultúrneho dedičstva, ktoré po sebe zanechali starovekí Gréci, Rimania a starovekí Židia. Jej základom a východiskom je európska kultúra.

/kultúra európska
– jedna zo zložiek svetovej kultúry vyrastajúca v prvom rade na báze kultúrneho dedičstva, ktoré po sebe zanechali starovekí Gréci, Rimania, Židia a Kelti, čiže z antickej, židovskej a keltskej kultúry. Tri prvé základné zdroje európskej kultúry symbolizuje Akropola, Kapitol a Sinaj.
    Európska kultúra je tá časť, vrstva či tendencia európskej civilizácie, ktorá pretvára zlo na dobro a škaredé na krásno, alebo menej dobré na lepšie a menej krásne na krajšie v lone seba samej i v kontakte s civilizáciami mimoeurópskymi. Hlavným prejavom európskej kultúry je rozlišovanie polemizmu a agapizmu (ich nezmiešavanie) a ich nereduktívne usúvzťažňovanie. Kultúrnym výsledkom stretnutia s bojom je jeho nahliadnutie, spiritualizácia (premena na zmysel) a transformácia na nekrvavé formy polemizmu až po zmierenie a anihiláciu boja.
V intercivilizačnom kontexte sa európska kultúra uplatňuje vnášaním tolerancie, konciliantnosti, pohody, uvoľnenia, potešenia z inakosti druhého a jej priania.
    Európsku kultúru tvoria jednak jednotlivé európske národné kultúry, napr. francúzska kultúra, nemecká kultúra, slovenská kultúra atď., jednak európske umenie, európska filozofia, kresťanstvo, mimokresťanské náboženstvá (židovské, keltské, germánske, slovanské atď.), veda.
:: barok, Európa, kultúra grécka, kultúra nemecká, kultúra rímska, kultúra ruská, kultúra slovenská, kultúra stredoeurópska, renesancia.

/kultúra grécka
− súčasť európskej kultúry alebo euroamerickej kultúry; kultúra prináležiaca ku Grécku alebo grécky spôsob pretvárania zlého na dobré a škaredého na krásne.
    Pri gréckej kultúre sa myslí v prvom rade na tú časť antickej kultúry, ktorej nositeľmi boli Gréci. Zahrnuje grécku filozofiu, grécke umenie, grécku mytológiu, grécke náboženstvo, grécku vedu.
:: Grécko, kultúra starogrécka.

/kultúra helenistická
– kultúra helenizmu, záverečná etapa antickej kultúry.
:: filozofia helenistická.

/kultúra indická
− zložka ázijskej kultúry, jedno z centier kultúry Ďalekého východu, ktorej nositeľmi sú Indovia; indický spôsob premeny zla na dobro, ošklivého na krásne na báze indickej civilizácie; zložkami indickej kultúry sú (všemožne sa preplietajúce alebo splývajúce): mytológia indická, indické náboženstvo, indické umenie, indická filozofia, indická veda – pokiaľ sa, samozrejme, podieľajú na premene zla na dobro atď.
Na procese genézy staroindickej kultúry védskeho obdobia sa podieľali indoeurópski Árijci, Drávidi a Mundovia.
Indická kultúra je predmetom indológie.
:: filozofia indická, India, Indovia, sanskrt, védčina, védy.

/kultúra knižná
− oblasť kultúry, ktorá zahrnuje výrobu, distribúciu a pôsobenie knihy ako prostriedku kultivácie človeka alebo premeny spoločnosti na kultúrne spoločenstvo. Dôležitou súčasťou knižnej kultúry sú knižnice.

/kultúra ľudová
− pretváranie zlého na dobré alebo škaredého na krásne atď. ľuďom vo forme ľudovej hudby, ľudového tanca, ľudových zvykov a obyčajov, ľudového výtvarníctva a ľudovej architektúry (staviteľstva).
:: folklór.

/kultúra národná
– tá ktorá zložka svetovej kultúry vytvorená a pestovaná príslušníkmi spoločenstva tvoriaceho ten ktorý národ, pokiaľ transformujú zlé na dobré, škaredé na krásne, menej dobré na lepšie, menej krásne na krajšie a neutrálne na dobré alebo krásne. V živote (v bytí, v dianí, v činnostiach, v dejinách) národa má kultúra transverzálnu povahu, t. zn. preniká všetkými formami jeho diania a činnosti jeho príslušníkov.
    Participáciou na kultúre dostáva akákoľvek činnosť národa, jeho príslušníka a jej výtvor (produkt) zmysel, ktorý sa môže stať látkou jeho rekonštitúcie v procese interkulturálneho dialógu do toho či onoho útvaru iných kultúr.
    Vrstvy života národa neparticipujúce na kultúre sú látkou, ktorú možno kultivovať (kultúrne transformovať); nevyužívaním tejto možnosti sa národ vystavuje úpadku a ak je eventuálne mocný, začína ohrozovať druhé národy (i seba samého): spojením hlúposti a moci hrozí národu katastrofa. Kultúrny národ iné národy neohrozuje dokonca ani vtedy, keď je mocnejší ako tie druhé, ale v interakcii s nimi povedzme obchoduje a hľadá aj vyššie formy komunikácie a spolupráce.
    Sebareflexívnou vrstvou národnej kultúry je národná filozofia, špeciálnovedné disciplíny, ktorých predmetom alebo súčasťou predmetu ktorých je vlastný národ (ekonómia, etnografia, folkloristika, sociológia, štatistika...), umenie (literatúra, divadlo, výtvarné umenie...).
:: filozofia národná, kultúra nemecká, kultúra ruská, kultúra slovenská.s

/kultúra nemecká
– nemecká národná kultúra (kultúra nemeckého národa, pretváranie zlého na dobré, škaredého na krásne a neutrálneho na dobré alebo krásne Nemcami), súčasť európskej kultúry, zahrnujúca nemecké umenie, nemeckú vedu, nemeckú filozofiu.

/kultúra novoveká
– kultúrna epocha medzi stredovekou kultúrou a súčasnou kultúrou tvoriaca kultúrnu náplň novoveku; začína renesančnou kultúrou.
    Novoveká kultúra zahrnuje novoveké umenie, novovekú filozofiu, novovekú vedu, ... .
    Z ďalšieho hľadiska sa v rámci novovekej kultúry môže tematizovať moderna.
:: novovek.

/kultúra politická
– participácia politiky na kultúre ako pretváraní zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne; je to maximum bytia politiky.

/kultúra postmoderná
– tá súčasť alebo vrstva postmoderny, ktorá participovala na premieňaní zla na dobro, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne. S preparovaním kultúrnej vrstvy postmoderny začala sama jej reflexia jednak v rámci postmodernej filozofie, jednak v rámci ostatných (mimofilozofických) zložiek postmodernizmu, a v tomto úsilí sa pokračuje aj v postpostmodernej filozofii, najmä v jej historickofilozofickej zložke.

/kultúra praveká
– prvá, predskripturálna etapa vývinu kultúry začínajúca sa zhruba pred 3 miliónmi rokov vo východnej a južnej Afrike a končiaca v dobách začiatkov používania písma v jednotlivých starovekých regiónoch sveta. Z predskripturálnosti pravekej kultúry vyplýva jej charakteristická črta – absencia písomných prameňov o pretváraní zla na dobro, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho alebo prírodného na dobré alebo krásne pravekým človekom. Prvými dobrými a krásnymi útvarmi, aspektmi, vrstvami či podprocesmi života pravekého človeka a jeho produktov boli pracovné nástroje, odev, oheň a obydlie v miere, v ktorej ho nezbavovali prirodzenej odolnosti. Tam, kde ho tejto odolnosti zbavovali možno hovoriť o začiatkoch vývinu civilizácie ako materiálneho podkladu či príležitostí kultúrnych dianí. Dramatickým momentom vo vývine pravekej kultúry je objavenie času, s ktorým súvisí fundamentálny aspekt kultúry spočívajúci v pretvárajúcne strachu zo smrti a iných prvkov budúcnosti: pridávaním milodarov do hrobov, nákladnou mumifikáciou, stavbami impozantných hrobiek. Táto forma strachu zosilňuje protoegoizačné procesy, ktoré začali diferenciáciou schopností nositeľov alebo realizátorov pravekej kultúry pri ich vytváraní pracovných nástrojov, oblečenia, pri využívaní ohňa a pri zariaďovaní (jaskyne) a budovaní obydlia. Strach a procesy egoizácie sa ďalej zosilňujú koncentráciou majetku, s čím súvisí masovenie podkladov alebo príležitostí transformácie zlého na dobré a škaredého na krásne spočívajúce v rozvoji fortifikácie a armád. Estetické, umenotvorné, technickotechnologické, religiogénne, mýtogénne a napokon protofilozofické procesy v preddverí skripturalizácie kultúry pri jej prechode do obdobia starovekej kultúry sa stávajú konštituentmi (pravekej) kultúry len v miere ich participácie na premene zla na dobro etc. Dozrievanie ega pravekého človeka v období jeho transformácie na človeka starovekého indikuje utváranie sa fenoménov (alebo kultúrnych útvarov) tragického, protofilozofického, mystického, religiózneho atď. Nadchádzanie skripturálnosti avizuje záverečné fázy egoizácie človeka, ktorá sa plne etabluje v procese deanonymizácie a nástupu autorstva najprv v mýtotvorbe a umeniach, neskôr v utváraní sa svetových náboženstviev, protofilozofém a protovedy. V procese vyčleňovania sa pravekej kultúry ako dobrotvornej a krásotvornej vrstvy rodiacej sa civilizácie sa v nej vyčleňuje agapistický a polemistický prúd a utvára sa možnosť rôznych foriem jej kríz spočívajúcich v zauzľovávaní sa týchto fundamentálnych prúdov v živote ľudstva alebo človeka resp.v odtrhávaní sa civilizačného od kultúrneho.
    Významnou zložkou pravekej kultúry je šamanizmus.
Praveká kultúra je vedno s procesmi zrodu civilizácií predmetom archeológie a prehistorických disciplín.
    Z pravekej kultúry vyrastá kultúra staroveká.
:: pravek

/kultúra právna
– právna vrstva alebo vývinové pásmo tej ktorej kultúry spočívajúce v participácii právneho systému alebo právnych noriem na pretváraní zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne. Právna kultúra je zdrojom a mierou zmysluplnosti práva: ak by právo neparticipovalo na kultúre, nemalo by zmysel. Právna kultúra je maximom bytia práva.
    Na empirickej úrovni sa právna kultúra javí ako súhrn národných a miestnych zvláštností v právnom myslení a v právnej praxi.
Právna kultúra môže byť fundamentom rôznych právnych systémov.
Rozlišujú sa tieto typy právnych kultúr:
        európska (kontinentálna) právna kultúra,
        anglo-americká právna kultúra,
        náboženská (tradičná) právna kultúra,
        socialistická (napr. sovietska) právna kultúra.
:: právo.

/kultúra právna európska
– kontinentálna právna kultúra – právna kultúra myšlienkovo vyrastajúca z antického významového univerza, v ktorom z hľadiska práva je kľúčovou idea polis, občianskeho štátu, vrúbená významovými útvarmi, reprezentujúcimi
        demokraciu,
        formy vlád,
        ideál štátu spočívajúci v zachovávaní zákonov, spravodlivosti a slušnosti.
    Na báze tejto (starogréckej) významovej vrstvy sa zrodilo rímske právo, ktoré bolo predmetom rímskej právnej vedy.
:: kultúra právna.

/kultúra rakúsko-uhorská
– stredoeurópska kultúra spočívajúca v transformácii zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne etnikami Rakúsko-Uhorska a ich príslušníkmi.
:: filozofia rakúsko-uhorská, Rakúsko-Uhorsko.

/kultúra renesančná
– prvá etapa vývinu novovekej kultúry zahrnujúca renesančné umenie, filozofiu, vedu... a tvorená renesančným človekom pretvárajúcim zlé na dobré, škaredé na krásne atď. pri prechode od teocentrického k antropocentrickému pohľadu na svet.
    V prvom ranom období, t. j. v 14. až 15. storočí má renesančná kultúra predovšetkým humanistický ráz a sústreďuje sa hlavne do talianskeho prostredia, v 16. storočí a v značnej časti 17. storočia ju charakterizuje najmä rozvoj prírodných vied. Renesančný humanizmus v tomto období prechádza do ďalších európskych krajín.
    Osobitosť renesančnej kultúry spočíva v tom, že sa charakterizuje ako kultúra humanistická, čím sa myslí jej celkové zameranie, jej vlastný svetonázor orientovaný na problémy slobodného a všestranného rozvoja osobnosti. Tak široko chápaný humanizmus je ideovým jadrom temer celej ľudskej civilizácie. Renesancia však do takto chápaného humanizmu prináša racionálny základ a jeho vedomé utvrdenie prostredníctvom svetského vzdelania, vedy a umenia.
:: renesancia.

/kultúra rímska
− významná, i keď v mnohom nie pôvodná, súčasť antiky, antickej kultúry; rímsky spôsob pretvárania zla na dobro, ošklivého na krásno. Azda najdôležitejšou zložkou rímskej kultúry je rímske právo, kde sú Rimania pôvodní.
    Za zlatý vek rímskej kultúry sa pokladá obdobie vlády Augusta. Týmto obdobím sa zároveň končí helenizmus.
Úctyhodné je to, ako Rimania hodnoty preberali, a je to hodnotné aj po stáročiach, ktoré odvtedy uplynuli. Pozri napr. Cicero, Horatius, Vergilius.
    Aj myšlienka rímskeho impéria sa ukázala ako veľmi plodná. Bola to myšlienka kultúrneho univerzalizmu. Spájanie hodnôt partikulárnych a vytváranie svetových kultúrnych tradícií treba hodnotiť veľmi vysoko.
:: filozofia rímska, Rím, Rímska ríša.

/kultúra ruská
– súčasť predmetu rusistiky, zahrnujúca pretváranie zlého na dobré, škaredého na krásne a neutrálneho na dobré alebo krásne Rusmi; zahrnuje ruské umenie, ruskú filozofiu, pravoslávne náboženstvo, ruskú vedu.
:: Rusko.

/kultúra slovenská
– zložka európskej kultúry, resp. euroamerickej kultúry, špecificky slovenský spôsob premieňania zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne predovšetkým Slovákmi na Slovensku v podmienkach intenzívnej interakcie s ostatnými národnými kultúrami, najmä českou kultúrou, moravskou kultúrou, maďarskou kultúrou, rakúskou kultúrou, poľskou kultúrou, nemeckou kultúrou, ukrajinskou kultúrou a ďalšími. Významný podiel na slovenskej kultúre má židovská kultúra a rómska kultúra.
Fundamentom slovenskej kultúry je slovenská ľudová kultúra (vrátane slovenského folklóru).
    Dôležitými súčasťami slovenskej kultúry sú: slovenské umenie, slovenská veda, slovenská filozofia...
:: filozofia slovenská, kultúra národná, Matica slovenská (MS), Profil slovenskej kultúry, Slovenská republika, Slovensko.

/kultúra starogrécka
− súčasť starovekej kultúry, základ antickej kultúry a prvá vývinová fáza kultúry európskej. Starogrécku kultúru tvorí starogrécke umenie, starogrécka filozofia, grécka mytológia, starogrécka veda, starogrécke náboženstvo, starogrécke každodenné vedomie..., pokiaľ tieto formy osvojovania si sveta participovali na pretváraní zlého na dobré, škaredého na kráse, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne.
:: filozofia starogrécka.

/kultúra staroveká
− dlhá epocha vo vývine svetovej kultúry v období staroveku čiže približne v rozmedzí 3. tis. pr. n. l. až 5. stor. n. l. Staroveká kultúra nasleduje po pravekej kultúre a je pretváraním zla na dobro a ošklivého na krásne v podmienkach vzniku, rozvoja a zániku otrokárskych spoločností. Tieto civilizácie boli od seba miestne neraz také vzdialené, že sa ich kultúry vyvíjali nezávisle od seba. Teritoriálne a časovo blízke civilizácie sa naopak ovplyvňovali alebo dokonca vytvárali spoločné kultúrne oblasti, ako napr. antická kultúra.
    Významným predelom vo vývine starovekej kultúry bola osová doba.
    Na starovekú kultúru nadväzuje kultúra stredoveká.
Sebareflexívnou zložkou starovekej kultúry je staroveká filozofia.
    Ďalšie zložky starovekej kultúry:
            mytológia,
            staroveké umenie,
            staroveké náboženstvo,
            staroveká veda.
    K výrazným centrám starovekej kultúry patrí:
            mezopotámska kultúra,
            staroegyptská kultúra,
            staroveká čínska kultúra,
            staroveká indická kultúra,
            antická kultúra.
:: starovek.

/kultúra stredoeurópska
– európska kultúra vyrastajúca z interakcie rakúskej, bavorskej, maďarskej, českej, poľskej, slovinskej, slovenskej, židovskej, rusínskej, rómskej kultúrnej tradície a svojráznym spôsobom transformujúca zlé na dobré, škaredé na krásne, menej dobré na lepšie, menej krásne na krajšie a neutrálne na dobré alebo krásne v celom priereze mestského a vidieckeho života pri vzájomnom pôsobení etnických nositeľov tejto transformácie.
    Stredoeurópska kultúra nadobúda ďalšiu špecifikáciu svojho výrazu jazykovo, umelecky, každodenne (rodinne) etc. v jednotlivých mestských kultúrnych enklávach Viedne, Budapešti, Bratislavy, Brna, Krakova, Ľvova, Ľubľany etc.
:: biedermeier, Európa stredná, Krampus, kultúra rakúsko-uhorská, kultúra slovenská.

/kultúra stredoveká
– pretváranie zla na dobro, ošklivého na krásne atď. v období stredoveku, čiže zhruba v časovom intervale 5. stor. – 15. stor. Stredoveká kultúra nadväzuje na starovekú kultúru a predchádza kultúre novovekej.
    Stredoveká kultúra v Európe nadväzuje konkrétne na antickú kultúru (na helenizmus a rímsku kultúru) a bezprostredne predchádza renesančnej kultúre.
Stredoveká kultúra v Európe sa v mnohom kryje s latinskou kultúrou.
    Stredoveká kultúra zahrnuje stredovekú filozofiu, stredoveké umenie, stredovekú vedu,…
:: stredovek.

/kultúra súčasná
– pretváranie zla na dobro, ošklivého na krásne atď. v súčasnosti, čiže zhruba v časovom intervale od polovice 19. stor. dodnes.         Súčasná kultúra nadväzuje na novovekú kultúru.
    Súčasná kultúra zahrnuje súčasnú filozofiu, súčasné umenie, súčasnú vedu, súčasné náboženstvo...
:: súčasnosť.

/kultúra svetová
– pretváranie zla na dobro a ošklivého na krásno jednotlivými etnikami alebo národmi na zemeguli. Zahrnuje euroamerickú kultúru, arabskú kultúru, ázijskú kultúru, africkú kultúru, predkolumbovskoamerickú kultúru a oceánsku kultúru.
Zložkami svetovej kultúry je svetová filozofia, svetové umenie, svetové náboženstvo, svetová veda....
    Najvýznamnejšími zložkami svetovej kultúry sú: čínska kultúra, indická kultúra, arabská kultúra a západná kultúra.
Vo vývine svetovej kultúry zaznamenávame dva nadhistorickotypologické zlomy alebo obraty − osovú dobu a druhú osovú dobu.

/kultúra tibetská
– súčasť ázijskej kultúry; tibetský spôsob pretvárania zla na dobro, škaredého na krásne, neutrálneho na dobré alebo krásne a menej dobrého/krásneho na lepšie/krajšie. Zahrnuje tibetské náboženstvá, mytológiu, umenie, filozofiu.

/kultúra západná
– kultúra Západu – kultúra osnovaná na západnej civilizácii, ktorá vzišla zo spojenia grécko-rímskej antiky a kresťanstva a tvorí puto, ktorým sú zjednotené národy Západu.
    Západná kultúra mocne pôsobí na kultúry iných častí Zeme, obzvlášť silné bolo toto pôsobenia počas stredoveku: ako súčasť európskej kultúry sa stretá s kultúrou byzantskou i kultúrou arabskou.
    Od novoveku prichodí Západu brániť svoju kultúru pred jednostranným racionalizmom osvietenstva.
    Od začiatku 20. storočia sa hovorí o úpadku, či dokonca o zániku Západu a západnej civilizácie, ktorá je ohrozovaná z dvoch strán: zo strany amerikanizácie alebo technizácie života a zo strany materializmu vo forme sovjetskoruského boľševizmu a v 21. storočí zo strany čínskej civilizácie. 21. storočie sa zdá potvrdzovať tento úpadok neschopnosťou riešiť pandémie, požiare, čeliť prírodným kataklizmám, infantilizáciou vodcov atď. To je veľkou výzvou pre západnú kultúru, najmä vedu, morálku a výchovu.
:: Západ.

/kulturológia
lat. + gr. – veda o kultúre.
Termín kulturológia zaviedol v roku 1909 W. Ostwald ako označenie skúmania kultúry sťa prejavu transformácie energie. Najvplyvnejšiu koncepciu kulturológie ako samostatnej vednej disciplíny vypracoval v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 20. stor. L. A. White.

/kumulatívny
lat. – úhrnný, spoločný – „schopný hromadiť sa, sústreďovať, navrstvovať a tým zosilňovať svoj účinok al. výsledok; ktorý sa hodnotí, zratúva ako výsledok nahromadenia prírastkov ([154];851).
    Ako príklad možno uviesť kumulatívny negatívny účinok, ktorý na vedomie príslušníkov svetovej populácie vyvinul prechod viacročného lokálneho vojenského konfliktu 24. 2. 2022 do fázy medzinárodného vojnového konfliktu, čo sa navrstvilo na už existujúcu svetovú ekologickú a epidemiologickú krízu.

/kupujúci
– strana nadobúdajúca na trhu tovar výmenou za peniaze; ide najmä o domácnosti.

/kurz (pedagogika)
− cyklus lekcií tvoriaci krátkodobé školenie v istom odbore.

/kus
− časť celku, diel; samostatná jednotka väčšieho množstva, jednotlivý predmet istého druhu (cf [496];284).
Určovanie počtu kusov číslami (vedno so zavedením jednoduchých matematických operácií) sa udialo na začiatku dlhodobého historického vývinu, výsledkom ktorého je moderná matematika ([76];22).
:: doska.

/kváder
lat. > nem. − pravouhlý hranol s obdĺžnikovým prierezom, teleso, ktorého hraničnú plochu tvoria dve zhodné podstavy ležiace v navzájom rovnobežných rovinách a bočné steny v rovinách kolmých na roviny podstáv; podstavy aj steny sú pravouholníky; protiľahlé steny sú zhodné.
:: geometria, kocka.

/kvadrokoptéra
lat.+gr. – diaľkovo alebo autonómne riadený vrtulník (dron) so štyrmi rotormi.
:: elektronika.

/kvantifikovanie
lat. – kvantifikácia – zobrazenie izomorfnou matematickou štruktúrou ([76];38).
:: metrizácia.

/kvantovanie veličiny fyzikálnej
– diskrétne forma vyskytovania sa energie, diskrétny spôsob existencie energie, fyzikálny jav spočívajúci v nespojitom (diskrétnom) charaktere fyzikálnej veličiny, napr. kvantovanie energie elektrónu v atóme vodíka spočíva v tom, že táto energia nadobúda len niektoré hodnoty, ktoré po vynesení na číselnú os tvoria postupnosť vzájomne oddelených bodov; všetky ostatné hodnoty sú „zakázané“.
    Teória, využívajúca predpoklad, že energia sa vyskytuje v diskrétnej forme, sa nazýva kvantová mechanika.
:: veličina fyzikálna.

/kvantovaný
lat. – tvoriaci diskrétnu množinu.

/kvantum (fyzika)
− najmenšia možná hodnota niektorých fyzikálnych veličín, napr. kvantum energie.

/kvantum energie
− najmenšie množstvo emitovanej a absorbovanej energie. Pojem zaviedol M. Planck v roku 1900. Atómy vyžarujú energiu len po určitých diskrétnych kvantách.
Kvantum energie je úmerné frekvencii žiarenia.
:: fyzika.

/kvarteto klavírne
– komorný súbor zložený z huslí, violy, violončela a klavíra.
:: hudba.

/kvartický
lat. − štvrtého stupňa.

/Kvasnička, Vladimír
(1941 − ) − slovenský informatik, stredobodom výskumného i pedagogického záujmu ktorého je umelá inteligencia a kognitívna veda.

/kybernetika
gr. − veda, ktorej predmetom sú systémy riadenia procesov v živých organizmoch, v technických a sociálnych systémoch. Podľa zakladateľa kybernetiky je kybernetika „veda o riadení a komunikácii v žichočíchovi a stroji“ (cf [862];7).
    Za zakladateľa kybernetiky sa považuje N. Wiener.
    Kybernetika je súčasťou teoretickej bázy teórie riadenia.
:: automatizácia, informatika, mechatronika, riadenie (kybernetika), riadenie so spätnou väzbou (kybernetika), systém kybernetický, systém riadenia, systém teleologický.

/Kyrášek, Jiří
(1929 − 1978) − český komeniológ a historik pedagogiky.
:: pedagogika.

/kyselina
− chemická zlúčenina, ktorá rozpustením vo vode uvoľňuje ióny, má pH nižšie ako 7,0 a viac alebo menej kyslú chuť. Kyselina so zásadami tvorí soli a modrý lakmus farbí na červeno.
:: chémia, kyselina nukleová.

/kyselina nukleová
– NK, kyselina bunkového jadra – biomakromolekulová látka. Nukleové kyseliny sa spolu s bielkovinami považujú za najvýznamnejšie zložky živých systémov.
:: chémia.

/kyslosť
− acidita, pH, vodíkový exponent − číslo, ktorým sa v chémii vyjadruje, či vodný roztok reaguje kyslo alebo zásadito.
:: chémia.

L-apendix

/La Bruyere, Jean de
(16. 8. 1645 Paríž – 10. 5. 1696 Versailles) – francúzsky prozaik a moralista. Je autorom diela Caractere de Théophraste traduits du grec, avec les caracteres ou les moeurs de ce siecle (1688). Prvé vydanie obsahovalo predovšetkým drobné aforizmy, úvahy (maximy) v duchu Montaignovom, La Rochefoucauldovom, Pascalovom. V ďalších vydaniach La Bruyere pripájal portréty osôb, vlastné „charaktery“, ktoré majú väčšinou typizujúci, univerzálny ráz v zmysle estetiky klasicizmu.
:: literatúra francúzska.

/laboratórium výskumné
– vedecké zariadenie zamerané na praktický výskum. Vo výskumnom zariadení sa napríklad vyrábajú syntetické látky.

/lampa petrolejová
– jednoduché osvetľovacie teleso alebo zdroj svetla, osvetľujúci plameňom horiaceho petroleja.

/lampa plynová
– pôvodne: lampa pozostávajúca zo špeciálneho horáka umiestneného zvisle, ktorého ústie zakončuje mosadzná čiapočka alebo mastencová zátka. Plyn vstupuje do horáka pod tlakom a samotným zdrojom svetla sú napokon rozžeravené častice uhlíka obsiahnuté v spalinách plynu.
Neskôr plynové lampy vylepšili čo do svetivosti prerezanou upchávkou trubky plynu (štrbinový horák), ktorá plameň tvarovala do vejára.
Na verejné osvetľovanie sa začali plynové lampy postupne používať počnúc polovinou 19. storočia.
:: zdroj svetla.

/Langacker, Ronald Wayne
(27. 12. 1942 – ) – americký lingvista, spoluzakladateľ kognitívnej lingvistiky, ktorý o. i. významným spôsobom prispel k výskumu uto-aztéckych jazykov.
:: lingvistika.

/laptop
– notebook – prenosný počítač, ktorý kombinuje všetky základné komponenty stolného počítača do jedného kompaktného zariadenia. Je navrhnutý tak, aby bol ľahko prenosný a umožňoval používateľom pracovať alebo sa zabávať kdekoľvek.
Základné komponenty laptopu:

    Procesor (CPU): Mozog laptopu, ktorý vykonáva všetky výpočty a riadi činnosť ostatných komponentov.
    Operačná pamäť (RAM): Dočasne ukladá dáta a inštrukcie, ktoré procesor potrebuje na rýchly prístup.
    Úložisko: Môže byť vo forme pevného disku (HDD) alebo rýchlejšieho SSD, kde sa ukladajú všetky dáta a programy.
    Displej: Zabudovaná obrazovka, ktorá zobrazuje grafický výstup. Veľkosť displeja sa zvyčajne pohybuje od 11 do 17 palcov.
    Klávesnica: Integrovaná klávesnica umožňuje zadávanie textu a príkazov.
    Touchpad: Dotyková plocha, ktorá slúži ako náhrada myši na ovládanie kurzora.
    Grafická karta: Spracováva obrazové dáta a zobrazuje ich na displeji. Môže byť integrovaná alebo dedikovaná.
    Batéria: Umožňuje laptopu pracovať bez pripojenia k elektrickej sieti po určitý čas.
    Porty a konektory: Zahŕňajú USB porty, HDMI, audio konektory a ďalšie, ktoré umožňujú pripojenie rôznych periférnych zariadení.
    Bezdrôtové pripojenie: Wi-Fi a Bluetooth moduly umožňujú bezdrôtové pripojenie k internetu a iným zariadeniam.
:: informatika, počítač.

/laser
angl. − zo skr. LASER Light Amplification by Stimulated Emission of Radiation (zosilňovanie svetla stimulovanou emisiou žiarenia) − optický zdroj elektromagnetického žiarenia (svetla v širšom zmysle), z ktorého sa svetlo vyžaruje vo forme úzkeho zväzku, t. j. je koherentné a monochromatické; laser emituje fotóny do koherentného lúča. Laser pracuje na základe zákonov kvantovej mechaniky a termodynamiky.
Laser pozostáva z týchto častí:
        aktívne prostredie,
        rezonátor,
        zdroj energie.

/LaTeX
– nadstavba nad TeXom, ktorá zjednodušuje tvorbu dokumentov tým, že poskytuje množstvo preddefinovaných šablón a makier.
:: TeX.

/latinčina
− latinský jazyk − italický jazyk, pôvodne jazyk Latínov, neskôr štátny jazyk Rímskej ríše.
Vo vývoji latinského jazyka sa rozoznáva
        predliterárne obdobie (od najstarších čas do roku 240 pr. n. l.);
        archaické obdobie (240 – 80 pr. n. l.);
        klasické obdobie (80 pr. n. l. – 14 n. l.);
        strieborné obdobie (14 – 117);
        úpadkové obdobie (117 – 529);
        stredoveké obdobie;
        novoveké obdobie;
        súčasné obdobie.
Rozoznávajú sa aj typy latinského jazyka:
        klasická latinčina,
        stredoveká latinčina,
        humanistická latinčina,
        cirkevná latinčina.
– P: Seneca.
:: abeceda latinská, aeternitas (latinčina), carpe diem, castis omnia casta, Cum principia negante non est disputandum, filológia klasická, filozofia novoveká, filozofia rímska, filozofia scholastická, filozofia stredoveká, formula (latinčina), hlásky v latinčine, latinčina a filozofia, latinčina klasická, latinčina stredoveká, Latium, lingvistika, Rím, Rím staroveký, Rímska ríša.

/latinčina a filozofia
− „Pre filozofa je latinský jazyk potrebný ako jazyk, ktorým sú napísané práce filozofov antiky, stredoveku, XVII. a XVIII. storočia a ktorý spolu s gréčtinou bol základom medzinárodnej terminológie v oblasti filozofie, logiky, etiky, estetiky a psychológie“ (204;5).
:: Augustinus, Cicero, filozofia antická, filozofia rímska, filozofia scholastická, patristika, Seneca, scholastika, Victorinus.

/latinčina klasická
– typ latinského jazyka, reprezentovaný jazykom významných tzv. klasických latinských autorov starovekej Rímskej ríše z obdobia prelomu letopočtu, ako Caesar, Cicero, Ovidius, Horatius, Livius... Tento typ latinského jazyka slúžil ako vzor pri karolínskej a humanistickej reforme latinčiny.
:: latinčina.

/latinčina stredoveká
– typ latinského jazyka prevládajúci približne od konca Rímskej ríše do začiatku obdobia humanizmu resp. (pri užšom vymedzení) od karolínskej renesancie (približne 800) do humanizmu.
    Začiatky latinského jazyka označovaného spojením stredoveká latinčina možno pozorovať počnúc poslednými rokmi Západorímskej ríše, kedy sa latinčina stáva ľudovým jazykom v mnohých krajinách mimo Itálie, zjednodušuje sa skloňovanie, obmedzujú sa konjunktívy, akuzatívne väzby sa nahradzujú vedľajšími vetami a podobne. Tento proces možno rozpoznávať už v niektorých dielach Augustinových.
    Stredoveká latinčina prešla reformou v dobe Karola Veľkého (tzv. karolínska reforma), kedy ju v nejednom ohľade ovplyvnili národné jazyka a kedy sa začína odlišovať aj podľa krajov, najmä v lexike.
:: latinčina.

/Latium
– historické územie na Apeninskom polostrove medzi Etrúriou a Kampániou, na ktorom sa okolo roku 1000 pr. n. l. rozvinula latijská kultúra, majúca viacero spoločných čŕt s kultúrou villanovskou. Do 9. stor. pr. n. l. boli sídliská na tomto území s veľkosťou približne 100 obyvateľov rozložené zväčša na kopcoch, neskôr sa vývoj územia podobal vývoju v Etrúrii, počet sídlisk a ich obyvateľov sa zväčšoval a postupne sa objavili prvé staroveké mestá. Na tomto území vznikol i staroveký Rím.

/látka (fyzika)
− častice s pokojovou hmotnosťou (na rozdiel od žiarenia tvoreného časticami bez pokojovej hmotnosti).
    Látka je jedna zo základných foriem (druhov) hmoty, z ktorej pozostávajú všetky telesá. Látkou sú fyzické materiály, z ktorých sú zložené veci.
    Štruktúrnou jednotkou látky je častica s nenulovou pokojovou hmotnosťou − molekula, atóm, ión, elektrón, protón, neutrón.
    Látka pozostáva z okolo sto druhov atómov, ktoré sú v neustálom pohybe a vzájomne sa priťahujú až do dosiahnutia určitej malej vzdialenosti, kedy sa naopak začnú odpudzovať. Atómy sa zasa skladajú z troch častíc − elektrónov, protónov a neutrónov.
    Látky sa členia podľa viacerých kritérií.
Napr. podľa skupenstva sa členia na
        tuhé látky,
        kvapalné látky,
        plynné látky.
Pri teplotách nad 106 °C alebo v silnom elektrickom poli môže existovať ešte jedno skupenstvo, a síce plazma.
Podľa iného kritéria sa látky delia na
        prírodné látky,
        syntetické látky.
:: hmotnosť (fyzika), izolant, jav fotoelektrický, látka feromagnetická, látka kvapalná, látka plynná, látka tuhá, odpor elektrický, plyn, skupenstvo, ukazovateľ (technika), ukazovateľ (veda prírodná), váženie (fyzika), vodič (fyzika).

/látka (chémia)
− hmota skladajúca sa z rovnakých atómov, molekúl alebo iónov a vyznačujúca sa chemickými a fyzikálnymi vlastnosťami.
Látky sa rozdeľujú na:
        chemicky čisté látky,
        zmesy.
Podľa skupenstvo sa látky členia na
        tuhé,
        kvapalné,
        plynné,
        plazmu.
Súbor všetkých látok, nachádzajúcich sa v istom vymedzenom priestore, tvorí sústavu látok.
:: látka anorganická, látka chemicky čistá, látka organická, prvok chemický, sublimácia (chémia), zlúčenina., zmes (chémia).

/látka anizotropná
– látka, ktorá nemá vo všetkých smeroch rovnaké optické vlastnosti.

/látka anorganická
– neústrojná látka – súčasť predmetu chémie (špeciálne anorganickej chémie), ktorá sa neriadi zákonmi živej prírody. S návrhom, aby sa látky charakteristické pre neživú prírodu nazývali anorganické, prišiel v roku 1807 Jöns Jakob Berzelius. Jednou z najdôležitejších anorganických látok je uhličitan sodný.

/látka feromagnetická
− látka, z ktorej je teleso, na ktoré pôsobí magnet silou.

/látka chemicky čistá
− chemické indivíduum, chemický jedinec − látka zložená z rovnakých častíc − atómov, molekúl alebo skupín iónov.
Chemicky čistá látka má stále charakteristické vlastnosti, podľa ktorých možno vypočítať teplotu topenia a teplotu varu.
    Chemicky čisté látky sú:
        chemické prvky,
        chemické zlúčeniny.
:: chémia, indivíduum chemické, systém chemický.

/látka kvapalná
− látka v kvapalnom skupenstve; vyznačuje sa veľkou objemovou stálosťou, spôsobenou malou stlačiteľnosťou, a tvarovou nestálosťou, zapríčinenou slabšími silami medzi jej molekulami.
:: kohézia (fyzika).

/látka organická
– ústrojná látky – súčasť predmetu chémie (špeciálne organickej chémie) typická pre živú prírodu a vyznačujúca sa týmito vlastnosťami:
        horľavosť,
        nestálosť,
        biologická aktivita...

/látka plynná
− látka v plynnom skupenstve, bez objemovej a tvarovej stálosti; vyznačuje sa ľahkou stlačiteľnosťou a rozpínavosťou.
,
/látka prírodná
– látka, ktorá sa nachádza v prírode, napr. minerál, ruda, rastlinný alebo živočíšny produkt.

/látka syntetická
– látka, ktorá sa vyrába v chemickom priemysle alebo vo výskumných laboratóriách.

/látka tuhá
− látka v tuhom skupenstve; vyznačuje sa relatívne veľkou objemovou a tvarovou stálosťou, tvrdosťou, pevnosťou, krehkosťou a tvárnosťou.
Rozlišuje sa
        kryštalická tuhá látka,
        amorfná tuhá látka.
:: kohézia (fyzika).

/látka tuhá amorfná
– metastabilná látka – tuhá látka bez kryštálovej štruktúry, látka, ktorej častice nie sú pravidelne usporiadané.
Príkladom amorfnej tuhej látky je:
        sklo,
        živica,
        vosk,
        celulóza,
        kaučuk,
        asfalt,
        koža...
Osobitnú skupinu amorfných látok tvoria polyméry.

/látka tuhá kryštalická
– látka, ktorej atómy a molekuly sú usporiadané tak, že malé skupinky atómov zodpovedajúce chemickému vzorcu sú poukladané pravidelne, čo sa prejavuje vo vonkajšom tvare kryštálu a na jeho fyzikálnych vlastnostiach, napr. presnou teplotou topenia.

/látky aktívne biologicky
– BAL (= biologicky aktívne látky) – látky riadiace fyzikálno-chemické procesy v živých organizmoch a pôsobiace už v nízkych koncentráciách ako biokatalyzátory biochemických procesov v organizme.

/láva
– magma, ktorá prúdi po zemskom povrchu.
:: vulkanizmus.

/legalita
lat. − zákonnosť, legálnosť − stav zodpovedajúci platnému právu, súlad so zákonom.
:: právo.

/lege artis
lat. − podľa pravidiel alebo predpisu.
:: právo.

/legislatíva
lat. – 1. tvorba a vydávanie právnych noriem rôznej právnej sily, napr. ústavy, zákonov, nariadení vlády, nariadení a smerníc Európskej únie; 2. činnosť zákonodarného orgánu s takouto náplňou, zákonodarstvo; 3. výsledok legislatívnej činnosti; 3. výsledok legislatívnej činnosti, právne predpisy (cf 154;941).
:: právo.

/legitimita
lat. – oprávnenosť – právom dovolené správanie, oprávnenie konať, rozhodovať o niečom na základe istých zásad; zhodujúcnosť sa so zákonom alebo vyplývajúcnosť z neho.

/lekárnictvo
p. farmácia.

/lekárstvo vnútorné
– interné lekárstvo, interné, interna – najstarší a dodnes pilierový medicínsky vedný odbor, ktorého náplňou je diagnostika, prevažne nechirurgická liečba, rehabilitácia, výučba a výskum najmä interných chorôb dospelých. Od polovice 20. storočia sa interna rozpadáva na špecializované odbory, vyčleňujú sa z nej na jednej strane neinterné špecializácie (pediatria, neurológia, psychiatria, dermatológia...), na druhej strane špecializované interné odbory (infekčné lekárstvo, kardiológia, pneumológia, gastroenterológia, nefrológia, reumatológia) a vznikajú nové špecializácie, ako napr. imunológia, pracovné lekárstvo, genetika atď.
    Propedeutika interny je zameraná na výučbu základných interdisciplinárnych znalostí, ako vhodný prístup k pacientovi, lekárska etika a empatia, technika anamnézy, somatické vyšetrenie...
Význam interny podporuje aj skutočnosť, že v ordináciách praktických (všeobecných lekárov) sú pacienti s internými chorobami najpočetnejší.
:: medicína.

/lemeš
− rezná časť pluhu.

/Lenard, Filip
(7. 6. 1862 Bratislava – 20. 5. 1947 Messelhausen, Nemecko) – nem. Philipp Eduard Anton (von) Lenard, maď. Fülöp Lenard resp. Lenardi – nemecký klasický experimentálny fyzik, predmetom záujmu ktorého bola spektrálna analýza, mechanika plynov a pevných častíc, fosforescencia a luminiscencia, fotoelektrický jav, katódové a ultrafialové lúče, štruktúra atómu a magnetické a elektrické pole; nositeľ Nobelovej ceny (1905) za výskum katódového žiarenia, bojovník proti revolúcii vo fyzike predstavovanej najmä A. Einsteinom.
    Lenard medzi prvými skúmal prechod katódových lúčov cez tenké kovové doštičky. Na tento účel skonštruoval špeciálnu katódovú trubicu s malým otvorom (tzv. Lenardovo okienko), čo umožnilo nielen preskúmať vlastnosti katódových lúčov, ale tiež odseparovať elektróny a stanoviť ich hmotnosť. Jedno zo svojich „okienok“ Ph. Lenard zapožičal aj W. C. Röntgenovi, čím nepriamo prispel k objavu lúčov X (Röntgenového žiarenia), ktorý mal prakticky na dosah ruky.
Počas spolupráce s H. Hertzom sa začal zaoberať fotoelektrickým javom. Dokázal, že pri vonkajšom fotoefekte sa uvoľňujú elektróny (1899) a stanovil zákonitosti fotoelektrického javu (1902): energia vyletujúcich fotoelektrónov nezávisí od intenzity dopadajúceho svetla a je priamo úmerná jeho frekvencii. Tieto fakty boli v rozpore s klasickou fyzikou a vysvetlil ich až Albert Einstein na základe svojej hypotézy, že svetlo musíme pokladať za prúd kvánt energie.
Od roku 1907 bol riaditeľom Ústavu fyziky a rádiológie univerzity v Heidelbergu. V roku 1913 vybudoval v tom čase jeden z najmodernejších a najväčších fyzikálnych ústavov v Nemecku – Rádiologický ústav, ktorý viedol až do svojho dôchodku v r. 1932.
    Od roku 1924 verejne stál na strane Hitlera a NSDAP a hlásal antisemitizmus a bol hovorcom zástancov „árijskej fyziky“ (749;56 an.).
– I: Filip Lenard, in: Wikipédia.
:: fyzika.

/Leoninus
(2. pol. 12. stor.) – francúzsky skladateľ, spolu s Perotinom (obaja niekedy považovaní za „prvých“ komponistov v dejinách) vedúca osobnosť Notredamskej školy. Leoninovi sa pripisuje autorstvo cyklu dvojhlasných organálnych skladieb Magnus liber organi de graduali et antiphonario.
:: hudba.

/les dubovo-hrabový
– zmiešaný listnatý les s prevažujúcim dubom a hrabom zvyčajne do 600 m n. m.

/les močaristý
– zaplavený les – les trvalo alebo sezónne zaplavovaný sladkou vodou.
:: šúr.

/letalita
lat. – smrtnosť, letálnosť – pomer prípadov smrti k počtu chorých.

/letectvo
– súbor činností, zariadení a organizácií, ktorých cieľom je využitie vzdušného priestoru (vzduchového obalu Zeme) na lety leteckých dopravných prostriedkov, prípadne aj kozmických dopravných prostriedkov na lety do kozmického priestoru.
:: lietadlo.

/leto
– ročné obdobie od 21. júna do 22. septembra nasledujúce po jari a predchádzajúce jeseni.

/lex
gr. – konkrétna manifestácia lexémy [630].
:: lingvistika.

/lexéma
gr. – slovo ako jednotka jazykového systému (182;18); „základná jazyková jednotka, ktorá je nositeľom vecného významu, napr. dom, veľký, písať.“ (237;262).
Konkrétna manifestácia lexémy sa nazýva lex (630).
:: lingvistika.

/lexikológia
gr. – časť lingvistiky, ktorej predmetom sú lexikálne jednotky vedno tvoriace lexikálnu zásobu (slovnú zásobu).
:: antroponomastika, noéma (lexikológia)., slovo autosémantické, slovo synsémantické.

/liberalizmus ekonomický
– liberálna ekonomická teória, trhový liberalizmus – súbor ekonomických teórií po prvý raz rozvinutých v rámci osvietenstva; za jeho zakladateľa sa považuje A. Smith, ktorý sledoval posun hospodárstva ku kapitalizmu a voľnému trhu.
Ekonomický liberalizmus kladie dôraz na súkromné vlastníctvo a zmluvné vzťahy.
Podľa ekonomické liberalizmu konajú jednotlivci v ekonomickom prostredí v prvom rade vo vlastnom záujme – umožniť im to vedie k najlepšiemu výsledku, čoho predpokladom je existencia súdnej moci a slabej štátnej moci.
Ekonomické teórie liberalizmu v dvadsiatom storočí ďalej rozvinul neoliberalizmus:
        freiburská škola,
        monetarizmus...

/liberalizmus politický
– politická doktrína založená na filozofii liberalizmu a presadzujúca individuálnu slobodu a obmedzovanie úlohy štátu na minimum, t. j. na výkon práva, zabezpečovanie vnútornej a vonkajšej bezpečnosti a uskutočňovanie najnevyhnutnejších správnych činností. Najlepší možný stav spoločnosti je možný v prostredí voľnej súťaže slobodných indivíduí.
Politický liberalizmus obhajuje a rozvíja myšlienku ľudských práv a slobôd, ktoré majú byť podľa neho priznané každému človeku a nesmú byť odoberané zo strany štátu, ktorý tieto práva a slobody má ochraňovať. Jednotlivci môžu konať slobodne, no neohrozujúc pri tom druhých a neubližujúc im.
    Rovnosť chápe politický liberalizmus ako 1. politickú rovnosť občanov z hľadiska ľudských práv a 2. rovnosť príležitostí slobodnej súťaže; sociálnu rovnosť v zmysle redistribúcie spoločenského bohatstva odmieta.
    Dôležitým významovým útvarom politického liberalizmu je presvedčenie, že jednotlivci sú racionálne bytosti, presadzujúce vlastné záujmy a preferencie, čím dochádza ku konfliktom medzi nimi, riešenie ktorých je úlohou štátu chápaného ako sústava inštitúcií s legislatívnou, súdnou, donucovacou a represívnou mocou.
    V súvislosti s konfliktami môžu plniť svoju funkciu aj samoregulačné, neosobné inštitúcie, ktorými sú podľa politického liberalizmu
        súkromné vlastníctvo,
        slobodné podnikanie,
        trh.

/libido
p. libīdō

/libīdō
lat. libīdinis f 1. záľuba, chuť, túžba, žiadostivosť 2. chúťka 3. neviazanosť, bezočivosť 4. zmyselnosť. chlipnosť, náruživosť, vášeň 5. hýrivosť ([497];346). Libido je chuť telesne sa milovať alebo sexuálna túžba, prirodzený pocit príťažlivosti a túžby po intímnom fyzickom kontakte s inou osobu.
Tento pocit je komplexný a zahŕňa viacero aspektov:

Biologický aspekt: Je spojený s hormónmi, najmä testosterónom a estrogénom, ktoré ovplyvňujú sexuálnu túžbu.
Psychologický aspekt: Zahŕňa emócie, myšlienky a fantázie spojené so sexom a intimitou.
Sociálny aspekt: Je ovplyvnený kultúrnymi normami, výchovou a osobnými skúsenosťami.
Fyzický aspekt: Prejavuje sa telesnými reakciami ako zrýchlený tep, zvýšené prekrvenie genitálií, či vzrušenie.

    Intenzita a frekvencia sexuálnej túžby sa môže líšiť od človeka k človeku a môže sa meniť v priebehu života v závislosti od rôznych faktorov, ako sú vek, zdravotný stav, stres, vzťahy a životný štýl.

:: latinčina, pud pohlavný.

/licencia softvérová (informatika)
– právny nástroj, umožňujúci používať alebo redistribuovať softvér chránený zákonom.

/licitovanie
lat. – predávanie alebo kupovanie na dražbe; ponúkanie niečoho formou dražby, predávanie alebo kupovanie na dražbe, draženie; zvyšovanie finančnej hodnoty predávaného objektu navrhovaním vyššej sumy, dvíhanie ceny.

/liečenie
– liečba – uzdravovanie, zbavovanie choroby. Viac menej kontroverzne sa člení na
        štandardné (terapia)
        alternativistické,
        kombinujúce (prechádzajúce postupy).
O kontroverznosti uvedeného členia postupov liečenia pozri článok alternativistika.

/liečiteľstvo
– „súhrn liečebných postupov ľudových liečiteľov; jedna z metód alternatívnej medicíny využívajúca mimoriadne schopnosti ľudových liečiteľov ([496];299)“.

/liekopis
− lat. farmakopea (pharmacopoea) − dielo normatívnej povahy s celoštátnou záväznosťou obsahujúce všeobecné ustanovenia týkajúce sa prípravy, skúšania, označovania, uchovávania a vydávania najmä liečiv a kvalitatívne kritériá a požiadavky na ich akosť. Liekopis uvádza terapeutické dávky a maximálne dávky pre jednotlivé liečivá, ktoré sú pre lekárnikov a lekárov záväzné (cf 16;394).

/lietadlo
− technické zariadenie schopné lietať v atmosfére.
:: nástroj palubný letecký.

/ligatúra
lat. − spájanie.

/lingvistika
lat. – jazykoveda – empirická veda o jazyku; opisuje určité dané jazyky a ukazuje normy ich správneho používania.
Lingvistika je empirická veda, ktorá opisuje a vysvetľuje formálne, sémantické a komunikatívne funkcie jazyka a fungovanie prirodzených jazykov v procese komunikácie v rámci všeobecnej teórie jazykových štruktúr. Empirickosť lingvistiky spočíva v tom, že lingvisti najprv pozorujú jazykové javy, zhromažďujú ich a napokon sa snažia vybudovať všeobecnú, či dokonca univerzálnu teóriu jazyka. Lingvistika pritom venuje pozornosť aj historickému vývoju prirodzených jazykov, ich diachrónnemu aspektu.
Pri výskume jazyka sa narába s výpoveďami a vôbec s prehovormi ako s východiskovým materiálom ([333];332).
Lingvistika sa vyvinula z tradičnej filológie.
– P: Chomsky, N., Langacker, R. W., Saussure, F. de.
::
         A
        A, a (lingvistika), abeceda (lingvistika), ablatív, ablaut, abreviácia, adjektívum, adverbium, afix (lingvistika), akt ilokučný (Austin, J. L.), akt lokučný (Austin, J. L.), akt pomenovací, akt rečový, akt rečový (Austin, J. L.), aktivita komunikačná (lingvistika), alveolárnosť (lingvistika), analýza komponentová (lingvistika), angličtina, anglistika, antonymum, antroponomastika, arabčina,
         B
        bodkočiarka,
         C
        citát lexikálny (lingvistika), citoslovce,
         Č
        čas budúci (lingvistika), čas minulý (lingvistika), čas prítomný (lingvistika), časovanie (lingvistika), časť reči, časti reči, častica (lingvistika), činnosť rečová, čínština, číslo dvojné, číslo množné, číslovka (lingvistika), číslovka základná,
         D
        deiktikum, deklinácia (lingvistika), dekódovanie signálu rečového (lingvistika), denotácia (lingvistika), derivatológia (lingvistika), diglosia (lingvistika), dôraz (lingvistika), druh slovný, druh slovný amorfný, druh slovný neohybný, druh slovný ohybný, druhy slovné, duál,
         E
        enklitika, etymológia,
         F
        flexia (lingvistika), fonetika, formant (lingvistika)1, formant (lingvistika)2, francúzština,
         G
        generovanie signálu (lingvistika), gloséma, glotogónia, gramatika, gramatikalizácia, graméma morfologická,
         H
        Halliday, M., hebrejčina, heteroklíza (lingvistika), hlas (lingvistika), hláska, homonymum, hovorenie, hyponymum (lingvistika),
         I
        ideológia jazyková, idiosynkrázia (lingvistika), informácia (lingvistika), inchoatívum (lingvistika), inteligencia umelá, interfigovaný (lingvistika), interjekcia, intonácia vetná,
         J
        jav jazykový, jazyk (lingvistika), jazyk anglický, jazyk francúzsky, jazyk indoárijský, jazyk latinský, jazyk medzinárodný, jazyk monocentrický, jazyk národný, jazyk štátny, jazyk úradný, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, jazyky grécke, jazyky indoárijské, jazyky indoeurópske, jazyky indoiránske, jazyky italické, jazyky kentumové, jazyky slovanské, jazyky ugorské, jazyky ugrofínske, jazyky uralské, jednotka jazyková, jednotka pomenovacia (lingvistika), jednotka prehovoru, jednotky lexikálne,
         K
        kategória gramatická, kategória gramatická času, kategória lexikálno-gramatická, kmeň (lingvistika), kód jazykový, kodifikácia (lingvistika), kódovanie (lingvistika), koherencia (lingvistika), kompozitum, kompozitum vlastné, komunikácia jazyková, koncovka (lingvistika), konjugácia (lingvistika), konštrukcia gramatická (lingvistika), koreň (lingvistika), korpus (lingvistika),
         L
        langage, langue, latinčina, lex, lexéma, lexikológia, lingvistika ako nástroj poznávania mimojazykovej reality, lingvistika kognitívna, lingvistika korpusová, lingvistika počítačová, lingvistika systémová, logika,
         M
        melódia (lingvistika), meno podstatné, meno prídavné, meno vlastné, mnohojazyčnosť, morféma, morféma gramatická, morféma koreňová, morfológia (lingvistika), multiligvizmus,
         N
        nemčina, nominácia (lingvistika),
         O
        obsah kategórie gramatickej (lingvistika), odsek, ohýbanie (lingvistika), otázka,
         P
        paradigma (lingvistika), parole, partes orationes, pauza (lingvistika), percepcia signálu rečového zmyslová (lingvistika), písmeno (lingvistika), plán jazykový, plurál, podmet, polylóg, polyséma, polysémia, pomenovanie (lingvistika), pomenúvanie (lingvistika), postupnosť lineárna (lingvistika), predložka, predmet lingvistiky, prehovor, prejav jazykový, prejav jazykový písomný, prejav jazykový ústny, prejav rečový, prepozícia, prestávka (lingvistika), prijímač (lingvistika), príklonka, príslovka, prívlastok, prízvuk (lingvistika), prízvuk vetný, proprium (lingvistika), prostriedky jazykové, prostriedky komunikačné (lingvistika),
         R
        realita jazyková, realita mimojazyková, reč (lingvistika), reč a jazyk (lingvistika), rod mužský (lingvistika), rovina jazyková, rovina jazyková fonická, rovina jazyková lexikálna, rovina jazyková morfologická, rovina jazyková syntaktická, rovina jazyková štylistická, rovina systému jazykového, rozširovanie významu (lingvistika), rytmus (lingvistika),
         S
        S – NP + VP (lingvistika), samohláska, sanskrt, segment (lingvistika), sémantika lingvistická, seméma, semiotika, schéma vetná, sieť komunikačná (lingvistika), signál rečový, sila hlasu, sklad (lingvistika), sklad prisudzovací, skloňovanie (lingvistika), slabika, slavistika, sloh (lingvistika), slovenčina, sloveso, sloveso konatívne, sloveso performatívne, sloveso počínavé, slovník frazeologický, slovo, slovo autosémantické, slovo citátové (lingvistika), slovo cudzie, slovo enklitické, slovo neohybné, slovo ohybné, slovo plnovýznamové, slovo pomocné, slovo zložené, spojenie slovné, spojivo komunikačné (lingvistika), spojka (lingvistika), starogréčtina, stavba gramatická jazyka, subjekt (lingvistika), substantivizácia, substantivizovanie, sústava hlások, súvetie (lingvistika), súvetie podraďovacie, súvetie priraďovacie, syntagma (lingvistika), syntagma predikatívna, syntaktika lingvistická, systém hláskový, systém jazykový,
         Š
        štruktúra formantová, štruktúra hĺbková (lingvistika), štruktúra jazyková, štýl (štylistika), štýl jazykový, štýl publicistický (lingvistika), štylistika,
         T
        téma (lingvistika), tempo (lingvistika), teória textu, termín (lingvistika), terminológia, transformácia (lingvistika), tvar analytický (anglistika), tvar gramatický, tvar slovesný, tvar slovný, tvaroslovie (lingvistika), tvorenie slov,
         U
        ústroje rečové,
         V
        védčina, veta (lingvistika), veta zložená, viacjazyčnosť, vokál, výpoveď (lingvistika), výpoveď vetná (lingvistika), vysielač (lingvistika), vývin jazyka fylogenetický, vývin jazyka ontogenetický, význam gramatický, význam lexikálny, význam morfologický, význam slova (lingvistika), význam slova hlavný (lingvistika), význam slova vecný, význam slovný, vzor gramatický (lingvistika), vzťah jazykový, vzťahy paradigmatické (lingvistika),
         Z
        zámeno substantívne, zloženina, zloženina pravá, zloženina vlastná, znak jazykový.

/lingvistika ako nástroj poznávania mimojazykovej reality
– sa uplatňuje napríklad svojím postupom zvaným historicko-porovnávacia rekonštrukcia, ako to skvele ilustrujú slová: „Jazykoveda sa svojou historicko-porovnávacou rekonštrukciou môže dostať aj do tých oblastí kultúry predhistorickej spoločnosti, ktoré sú pre archeológiu neprístupné. Iba historicko-porovnávacia jazykovedná rekonštrukcia môže zistiť, že praindoeurópske etnikum v kamennej dobe, v mladšej kamennej dobe, v 5.–4. tisícročí pred naším letopočtom vedelo rátať nielen do desať, ale že poznalo aj relatívne vysokú číslovku sto. Všetky indoeurópske národy zdedili totiž z tohto obdobia rovnaké číslovky od jeden do desať a rovnakú číslovku sto (prirodzene, že v hláskových podobách zmenených podľa hláskových vývinových zákonitostí daných jazykov). Naproti tomu číslovka tisíc starým Indoeurópanom v 5.–4. tisícročí pred n. l. ešte známa nebola. Tú si jednotlivé indoeurópske etniká vytvárali pravdepodobne až v 2. tisícročí pred n. l., teda po rozchode z indoeurópskej pravlasti. Pretože vtedy boli v užšom kontakte predkovia Slovanov, Baltov (Litovcov, Lotyšov) a Germánov, iba oni majú spoločné pomenovanie pre číslovku tisíc (u Praslovanov tysontj-; porovnaj nem. tausend, angl. thousand, litov. tukstantis, lotyš. tukstuot). Oproti relatívne vysokému stupňu abstraktného kvantitatívneho myslenia (číslovky patria medzi najabstraktnejšie druhy slov) u starých Indoeurópanov starí Ugrofíni si vytvárali abstraktné číselné pojmy pomerne neskoršie, o čom svedčí fakt, že číslovky hét (sedem), tíz (desať) a száz (sto) v maďarčine sú prevzaté od Indoeurópanov resp. Iráncov. Podobne iba skúmaním slovnej zásoby indoeurópskych národov resp. jazykov môžeme zistiť, že Indoeurópania mali vytvorenú veľmi bohatú terminológiu príbuzenských názvov, z čoho môžeme zrekonštruovať zloženie indoeurópskej veľkorodiny (čo nedokáže archeológia), ale Indoeurópania v 5.–4. tisícročí, ba ešte ani v 3.–2. tisícročí nepoznali slovo pre abstraktný pojem ‚človek‘. Svedčí o tom zistenie, že jednotlivé indoeurópske národy majú slová iného pôvodu pre pojem človek (nem. Mensch, lat. homo,, gréc. anthropos atď.). Podobne ani iné staré etniká, napr. starí Ugrofíni, resp. Uralci nemali spoločné slovo pre abstraktný pojem človek. Nečudo, lebo pojem človek je veľmi vysoká abstrakcia (od pohlavia, od veku, od podoby tváre a tela). Prekvapuje zistenie, že vo väčšine prípadov bol abstraktný pojem človeka odvodený od menej abstraktného pojmu muža. (Porovnaj genetický vzťah medzi nem. Mensch ‚človek‘ a Mann ‚muž‘, gréc. anthropos s pôvodným významom ‚majúci mužský výzor‘, gréc. aner ‚muž‘, ōp ‚oko‘, výzor‘, prasl. čelověk bolo pôvodne zložené slovo s významom ,dospelý, vysoký chlapec, chlap‘“ (182;37 – 38).

/lingvistika kognitívna
– súčasť kognitívnych vied alebo smer lingvistiky, ktorej predmetom je jazyk a jeho používania v kontexte kognitívnych aktivít človeka, pričom vychádza z predpokladu, že schopnosť človeka osvojiť si a používať jazyk je súčasťou jeho kognitívnych schopností. Kognitívna lingvistika sa začala výraznejšie rozvíjať počnúc 80. rokmi 20. stor. Ústredný pojem kognitívnej lingvistiky je pojem významu. Podľa kognitívnej lingvistiky v jazyku všetko slúži „prenášaniu významov“. Kognitívna lingvistika kladie dôraz na skúmanie konotácií, ktoré odhaľujú potenciálne významy slov; práve v nich, v týchto potenciálnych významoch sú uložené kontexty, v ktorých sa slová vyskytujú alebo v ktorých sa vyskytovali v minulosti (665).
– I: kognitivní lingvistika, in: Nový encyklopedický slovník češtiny.
– P: Langacker, R. W.

/lingvistika korpusová
– odvetvie lingvistiky, ktorého predmetom je jazyk skúmaný pomocou elektronických jazykových korpusov, výstavba týchto korpusov, ich spracúvanie a metodológia tohto skúmania a spracúvania.

/lingvistika počítačová
− lingvistika, opierajúca sa pri spracúvaní textu v prirodzenom jazyku o počítače.

/lingvistika systémová
– fundamentálna oblasť všeobecnolingvistického bádania, ktorej predmetom je jazyk ako systém znakov, jazykové jednotky a vzťahy medzi nimi skúmané vedno pri zohľadňovaní fundamentálnych pojmov semiotiky (cf [526];8).

/list rodný
– úradný výpis z knihy narodení.
:: správa verejná.

/listina
– súčasť predmetu diplomatiky; 1. úradne vyhotovená a overená písomnosť, určená na preukazovanie v nej uvedených skutočností, doklad; dokument presne upravujúci určitú oblasť spoločenských vzťahov; 2. oficiálna písomnosť obsahujúca menný alebo vecný zoznam; 3. podpisová časť určitej písomnosti tvoriaca spolu s písomnosťou jeden celok ([154];994).

/lístok jedálny
– zoznam jedál. Okrem zoznamu jedál môže jedálny lístok obsahovať aj ďalšie dôležité informácie:

Alergény: Informácie o prítomnosti alergénov v jednotlivých jedlách sú často uvedené priamo na jedálnom lístku, aby sa predišlo zdravotným problémom u zákazníkov.
Zloženie jedál: Niektoré reštaurácie uvádzajú podrobné zloženie jedál, čo môže byť užitočné pre ľudí s diétami alebo potravinovými obmedzeniami.
Ceny: Samozrejme, jedálny lístok obsahuje aj ceny jednotlivých jedál a nápojov.
Popis jedál: Krátky popis jedál, ktorý môže zahŕňať spôsob prípravy, hlavné ingrediencie alebo pôvod jedla.
Nápoje: Zoznam nápojov, vrátane alkoholických a nealkoholických nápojov, kávy, čaju a ďalších2
Špeciálne ponuky: Informácie o denných špeciáloch, sezónnych ponukách alebo degustačných menu.
Informácie o reštaurácii: Niekedy jedálny lístok obsahuje aj informácie o histórii reštaurácie, filozofii kuchyne alebo o šéfkuchárovi.

    Tieto informácie pomáhajú zákazníkom lepšie sa orientovať v ponuke a vybrať si jedlo, ktoré najlepšie vyhovuje ich chutiam a potrebám.

/literárnosť
lat. – vlastnosť umeleckého textu spĺňajúceho viacero kritérií (prítomnosť estetickosti, zážitkovosti) a formálnych požiadaviek kladených na literatúru v závislosti od doby, v ktorej vznikala ([154];999).
:: literatúra, veda literárna.

/literatúra
lat. – písomníctvo, slovesnosť, slovesná tvorba – súhrn všetkých písmom zaznamenaných textov, vrátane technických textov, korešpondencie a podobne.
Literatúra sa zvykne členiť na tieto skupiny textov:
• umelecká alebo krásna literatúra;
• vecná literatúra
        odborná literatúra
            vedecká literatúra,
            popularizujúca literatúra;
        publicistická literatúra
        administratívna.
Iné členenie:
        krásna literatúra,
        literatúra faktu,
        literatúra pre deti a mládež,
        liturgická literatúra.
Ďalej literatúru rozdeľujú podľa
        pôvodu: slovenská, česká, ruská, nemecká, rakúska, anglická, poľská, nórska ...;
        vývinového obdobia: staroveká (a v rámci nej antická), stredoveká, novoveká, súčasná;
        ďalších kritérií: literatúra pre deti a mládež, literatúra faktu atď. (pozri vyššie).
Literatúra je predmetom literárnej vedy, filológie, filozofie literatúry, psychológie literatúry, sociológie literatúry a ď.
:: beletria, folklór slovesný, literárnosť, literatúra antická, literatúra európska, literatúra faktu, literatúra filozofická, literatúra francúzska, literatúra náučná, literatúra nórska, literatúra populárnovedecká, literatúra rakúska, literatúra slovenská, literatúra stredoveká, literatúra technická, literatúra umelecká, literatúra vedecká, psychológia literatúry, realizmus kritický literárny, slovesnosť, slovesnosť ľudová, zmeny dynamické jemné a tiché (literatúra), žáner (literatúra). Pozri aj: Zoznam literatúry.

/literatúra antická
− starogrécka a rímska literatúra.
:: literatúra európska.

/literatúra európska
– súčasť svetovej literatúry rozvíjajúca sa v rámci európskeho umenia a svojou paraumeleckou zložkou aj v rámci európskej filozofie a vedy.
:: literatúra stredoeurópska.

/literatúra faktu
– literatúra na rozhraní náučnej literatúry a krásnej literatúry; jej obsahom sú vedecké a odborné informácie, historické fakty a udalosti zachytené relatívne presne, ale formou, ktorá niektorými prostriedkami krásnej literatúry zdôrazňuje zaujímavosť opisovaných faktov s cieľom vyvolať u čitateľa estetický zážitok a pritom ho zároveň vzdelávať a informovať.
Literatúru faktu členia takto:
        biografická literatúra,
        cestopisná literatúra,
        memoárová literatúra,
        sčasti populárno-vedecká literatúra (cf [128];217).

/literatúra francúzska
– jedna z hlavných európskych a svetových literatúr, súčasť francúzskeho umenie a francúzskej kultúry; literatúra písaná na území Francúzska, výnimočne aj inde (napr. kolónie, autori v exile), pričom sa do nej zvyknú zaraďovať aj niektoré pamiatky, ktoré vznikli na francúzskom území v iných jazykoch (latinčina, hebrejčina).
P: La Bruyere, Jean de.
:: literatúra európska.

/literatúra grécka
– súčasť európskej literatúry chronologicky členená na starogrécku a novogrécku literatúru.

/literatúra indická
– výrazná a nezvyčajne pestrá súčasť indickej kultúry, ktorá vznikla v pol. 2. tisícročia pred n. l. (staroindická literatúra), na ňu nadviazali novoindické literatúry, z nich najstaršia je tamilská literatúra; významný súbor diel tvorí budhistická literatúra, v 20. stor. aj angloinidická literatúra.
:: sanskrt.

/literatúra maďarská
– stredoeurópska literatúra, významná súčasť maďarskej kultúry a maďarského umenia, nezriedka suplujúca maďarskú filozofiu, vedu, stratégiu a politiku národa, ktorej prvé latinsky zapísané pamiatky pochádzajú z 11. a 12. storočia – Gesta Hungarorum, napísaná majstrom P., niekdajším notárom kráľa Belu.
V uhorskej latinskej anonymnej básni Planctus destructionis Hungariae (Nárek nad pustošením Uhorska, 1241 – 1242), ktorej námetom je vpád a plienenie Tatárov v Uhorsku, sa objavuje neskôr tradičná idea, že v bojoch s pohanmi sú Uhri obranným valom západnej civilizácie, šabľou kresťanstva.
Z 15. stor. pochádza prvý maďarský preklad Biblie od husitských kňazov Tomáša a Valentína.
    Latinsky písané maďarské stredoveké písomníctvo vrcholí v kázňach Pelbarta z Temešváru.
János Vitéz je prvou významnou postavou humanizmu v Uhorsku, autor mnohých latinských listov v humanistickom slohu, člen humanistického kruhu Mateja I. Korvína, organizátor založenia bratislavskej univerzity Academia Istropolitana.
    Prvým maďarsky píšúcim básnikom európskeho formátu je Bálint Balassa (1554 – 1594).
    Z obdobia reformácie pochádzajú historické piesne Szilágyi a Hagymási, prichádzajú maďarsky píšúci autori M. Molnár Szenci, M. Betlen, M. Szepsi Czombor..., s protireformáciou zasa P. Pázmány, G. Káldy.
    Barokovú poéziu reprezentuje J. Gyöngyösi, M. Zrínsky...
V maďarskej osvietenskej literatúre dominujú G. Bessenyei, J. Batsányi, F. Kazincsy, M. V. Csokonzi, M. Fazekas, J. Katona, F. Kölcsey, na ktorých v 19. stor. nadväzuje romantizmus (K. Kisfaludy, M. Vörösmarty, J. Eötvös a predovšetkým S. Petőfi).
Realizmus reprezentujú K. Mikszáth a tvorcovia novodobej maďarskej drámy J. Katona a I. Madách.
    Začiatkom 20. storočia prichádza prelomová postava E. Adyho, ústredný predstaviteľ maďarskej literárnej moderny: spisovatelia okolo časopisu Nyugat (Západ) M. Babits, D. Kosztolányi, A. Tóth, G. Juhász, M. Füst, O. Gellért, M. Kafková, Z. Móricz... V 30. rokoch 20. stor. píšu tzv. ľudoví spisovatelia (P. Szabo, G. Illyés, J. Attila, L. Német..., neskôr autori socialistickej literatúry.
    K najvýznamnejším súčasným maďarským spisovateľom sa radia: nositeľ Nobelovej ceny I. Kertész (1929 – 2016), P. Nádas, P. Eszterházy, L. Krasznahorkai. Významnými básnikmi prelomu 20. a 21. storočia sú Sz. Borbály, K. Tóthová (*1967).
:: literatúra európska.

/literatúra národná
– súbor všetkých pôvodných literárnych diel autorov jedného národného spoločenstva (napr. slovenská literatúra, česká, francúzska, ruská a pod.), zahrnujúci tak diela minulosti ako aj súčasnú literatúru. Za hlavný znak národnej literatúry sa niekedy považuje len prirodzene pociťovaná vzájomná súvislosť literárnych diel, písaných jedným jazykom (pozri napr. snahy o zahrňovanie po nemecky písanej literatúry rakúskej a švajčiarskej do nemeckej národnej literatúry), avšak jazyková jednoliatosť, akokoľvek býva spravidla pre celistvosť národnej literatúry charakteristickou, nie je podmienkou ani absolútnou, ani primárnou (porovnajte napr. latinské diela českého humanistického písomníctva alebo trojjazyčnú švajčiarsku národnú literatúru a pod.). Určujúcim činiteľom je tu totiž predovšetkým historická jednota vývoja národného spoločenstva, v ktorého sociálnom a sociálnopsychologickom kontexte jednotlivé diela národnej literatúry vznikajú a pôsobia. Národná literatúra je teda prirodzeným, historicky vzniknutím a vyvíjajúcim sa celkom, ktorého sociálna funkcia spočíva najmä v aktívnom podiele na vytváraní a rozvoji národnej kultúry, ktorej je sama podstatnou súčasťou. Táto funkcia tiež určuje a vysvetľuje národnú literatúru ako organický, vnútorne štruktúrovaný celok.

/literatúra náučná
– texty prezentujúce poznatky z jedného alebo z viacerých odborov ľudskej činnosti v podobe systematicky spracovaných odborných informácií.
Náučná literatúra sa delí nasledovne:
        vedecká literatúra,
        technická literatúra,
        populárnovedecká literatúra (cf 128;239).
:: štýl náučný.

/literatúra nórska
− súčasť severskej literatúry rozvíjajúca sa po období staroseverskej literatúry v podobe bohato diferencovanej ľudovej slovesnosti (v nadväznosti na Eddu), ľudových balád, rytierskych eposov. Keďže Nórsko sa stalo dedičnou súčasťou Dánska, reformácia nepriniesla rozmach domácej literatúry tak, ako sa to stalo v ostatných severských literatúrach.
    Až rokom 1814 sa začína obdobie samostatnej nórskej literatúry, keď sa Nórsko dostalo do personálnej únie so Švédskom.
    Základy nórskej literatúry položil L. Holberg.
Priekopníkom samostatnej nórskej literatúry bol H. Welhaven s romantickou generáciou národných buditeľov: J. S. Welhaven, P. C. Asbjörnsen, J. Moe.
    Svetovú slávu získala tvorba H. Ibsena a B. Björnsona, na ktorých odkaz nadväzuje začiatkom 20. storočia K. Hamsun a S. Undsetvá, neskôr J. Falkberget, O. Duun, T. Vesaas.
V medzivojnovom období vyniká J. Borgen, N. Grieg, A. Sandemose.
    Po 2. svetovej vojne dochádza k rozvoju literárneho modernizmu (D. Solstad, T. Obrestad, J. E. Vold, P. Brekke, K. Faldbakken...
:: literatúra európska.

/literatúra odborná
– vedecká a popularizujúca literatúra ([623];78).

/literatúra populárnovedecká
− náučná literatúra prezentujúca poznatky jedného alebo viacerých vedných odborov formou nevyžadujúcou si čitateľa odborníka. Je to spisba zahrnujúca súhrn textov ako výsledkov pokusu o preklad z prísne vedeckého jazyka do menej formálneho jazyka s cieľom zoznamovať široký okruh čitateľov s výsledkami vedy. Populárnovedecká literatúra zoznamuje čitateľa s hovorový jazykom vedy a pomáha chápať vedecký význam slov prevzatých z hovorového jazyka a prenesených do novej oblasti.
Informácie prezentované populárnovedeckou literatúrou sú spracované nenáročným spôsobom, ktorý je vhodný aj pre čitateľa, ktorý sa daným odborom profesionálne nezaoberá (cf [128];262).

/literatúra rakúska
– výrazná súčasť rakúskeho umenia, rakúskej kultúry a stredoeurópskej literatúry; literatúra v nemeckom jazyku, ktorá vzniká na území Rakúska už v stredoveku (Pieseň o Nibelungoch, minnesang).
    V období baroka ( 17. stor.) sa presadzovala protireformácia a katolicizmus (jezuitské divadlo).
    Tradícia ľudového divadla sa premietla v 18. stor. do viedenskej ľudovej frašky, ktorá vrcholila v 19. stor. (F. Raimund, J. N. Nestroy), v čase, keď drámu tvoril i F. Grillparzer. Próza 19. stor. (A. Stifter, M. von Ebnerová-Eschenbachová) inklinovala k regionalizmu, z lyrikov vynikol N. Lenau.
    Prelom storočia charakterizoval estetiticizmus a dekadencia (H. von Hofmannsthal) a vplyv Freudovej psychoanalýzy (S. Zweig, A. Schnitzler, H. Bahr).
    Veľkou témou medzivojnového obdobia bol rozpad monarchie (K. Kraus, J. Roth, R. Musil).
    Po 1938 odchod mnohých autorov do exilu (S. Zweig, E. Canetti).
Po 2. svetovej vojne v poézii existencializmus (P. Celan), a vplyv filozofie viedenského krúžku (I. Bachmannová, E. Jandl), ktorý pretrvával do 60. rokov (P. Handke, T. Bernhard).
    Od 70. rokov odklon od tradičných východísk rakúskeho písomníctva (B. Frischmutová, E. Jelineková, neskôr Ch. Ransmayr).
– P: Musil, R., Stifter, A., Trakl, G.
:: literatúra európska.

/literatúra slovenská
− literatúra Slovákov; súčasť slovenského umenia a vôbec kultúry, pokiaľ, pravda, participuje na pretváraní zlého na dobré, škaredého na krásne etc.); súčasť stredoeurópskej literatúry.     Zahrnuje tieto zložky:
        slovenská epika,
        slovenská lyrika,
        slovenská dráma,
        slovenská vecná literatúra.
    Výskumom slovenskej literatúry sa zaoberá najmä slovenská literárna veda.
– P: Hviezdoslav, Kukučín, M., Minárik, J., Tablic, B..
:: literatúra európska, literatúra slovenská stredoveká, literatúra stredoeurópska.
                                        literatúra slovenská stredoveká
– súčasť stredovekej literatúry vyrastajúca z prvopočiatkov slovenskej literatúry súvisiacich so vznikom samostatného štátu na území Slovenska, s Veľkomoravskou ríšou; jej koniec súvisí so začiatkami humanizmu a renesancie v Uhorsku, spojenými s menom kráľa Mateja Korvína (1458 – 1490). Slovenská stredoveká literatúra sa vyznačuje cirkevným rázom a nedostatkom svetskej literatúry, čo však vyvažoval rozvoj ústnej slovesnosti. Typickými žánrami stredovekej slovenskej literatúry boli legendy a kroniky, preklady žalmov, veršované modlitby a náboženské piesne, čo sa vedno väčšinou zachovalo v latinských rukopisných kódexoch (cf [238];295).

/literatúra stredoeurópska
– súčasť európskej literatúry a stredoeurópskej kultúry, pokiaľ sa pravda podieľala na pretváraní zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne.
    Stredoeurópska literatúra zahrnuje tieto literatúry.
            česká literatúra,
            estónska literatúra,
            chorvátska literatúra,
            lichtenštajnská literatúra,
            litovská literatúra,
            lotyšská literatúra,
            maďarská literatúra,
            nemecká literatúra,
            poľská literatúra,
            rakúska literatúra,
            slovenská literatúra,
            slovinská literatúra,
            švajčiarska literatúra.

/literatúra stredoveká
– slovesná tvorba, v ktorej významovom univerze dominujú významové útvary stredovekej filozofie a priorita náboženských námetov a ktorej začiatky siahajú v Európe do éry raného kresťanstva a ktorá sa začína konštituovať a intenzívnejšie rozvíjať od 8. stor. Koniec stredovekej literatúry sa spája s nástupom renesančného humanizmu v jednotlivých národných literatúrach.
:: literatúra slovenská stredoveká.

/literatúra svetová
– hypotetický štruktúrny celok, ktorý vzniká v procese vzájomného pôsobenia národných literatúr, jednotlivých spojov, vplyvov a navzájom sa nezávisle vyvíjajúcich tendencií, smerov a prúdov v istých obdobných historickospoločenských a kultúrnych podmienkach; dospieva sa k nemu cestou komparácie jednotlivých národných literatúr a kultúrnych celkov.
    Pojem svetovej literatúry razil po prvý raz J. W. Goethe a myslel ním vzájomné spojitosti kultúrnych oblastí, vznikajúce historicky v dôsledku zväčšujúcich sa možností vzájomnej komunikácie a výmeny kultúrnych statkov.

/literatúra technická
– náučná literatúra, prezentujúca poznatky z tej ktorej technickej oblasti; podáva informácie spracované na úrovni, predpokladajúcej, že čitateľom je kvalifikovaný odborník (cf [128];330).
:: informácia technická, technika.

/literatúra umelecká
− jeden zo základných druhov umenia; literatúra tvorená textami s funkciou estetickou a zábavnou a slovesné umenie (alebo umenie slova), ktorého materiálom je jazyk.
Umelecká literatúra sa rozdeľuje na
        drámu,
        epiku
        lyriku
Umelecká literatúra je súčasťou predmetu najmä literárnej vedy a filológie.
:: román rodinný.

/literatúra vecná
− literatúra, ktorá je písaná vecným štýlom (190;5); tvorí ju otvorený súbor jazykových prejavov, ktoré sa využívajú tam, kde podávateľ sleduje cieľ odovzdať prijímateľovi vecnú informáciu. Z funkčného hľadiska sa k vecnej literatúre priraďujú texty, ktoré v procese komunikácie vznikajú v presne vymedzených oblastiach spoločenského života a práce. Sú to prejavy dorozumievacích (vecných) štýlov. Vecná informácia sa vnútorne diferencuje podľa cieľa a zámeru, ktorý podávateľ svojim konkrétnym jazykovým prejavom sleduje. Navonok sa to prejavuje v štýlovej a žánrovej diferenciácii.
    Texty vecnej literatúry sú zamerané najmä na komunikovanie vedeckých poznatkov z rôznych oblastí vedeckovýskumnej práce, politiky, techniky a výroby (náučné texty), na pohotové a objektívne informovanie o aktuálnych otázkach spoločenského, politického, hospodárskeho, kultúrneho a športového života (publicistické texty) a napokon na diferencovanú oblasť administratívno-právneho styku, v ktorých sa regulujú alebo aj normujú vzťahy medzi ľuďmi, inštitúciami a štátnou správou (administratívne texty).
    Štýlovo a žánrovo pestrú varietu textov vecnej literatúry zjednocuje to, že sa v nej jazyk využíva vo svojej základnej, komunikatívnej funkcii. Ich spoločným jazykovo-štýlovým znakom je tendencia preferovať nocionálne prostriedky pred emocionálno-expresívnymi, prvotné využívanie jednoznačných a presných pomenovaní, obmedzenie polysémickosti a obraznosti výrazu.
Obsah vyjadrenia dominuje nad formou výrazu.
Výraz prvotne slúži na rýchly a presný prenos informácie.
Napriek tomu sú vecné texty aj z hľadiska výrazu do istej miery diferencované, a to podľa svojej štýlovej, resp. aj žánrovej príslušnosti a v menšej miere aj podľa individuálnych štýlových rozdielov.
    Vecná literatúra sa člení takto:
            odborná literatúra,
            publicistická literatúra,
            administratívna literatúra (cf 623;78).
:: útvar slovesný literatúry vecnej, výskum vedecký.

/literatúra vedecká
– náučná literatúra, prezentujúca poznatky z jedného alebo z viacerých vedných odborov, pričom informácie, ktoré podáva sú spracované na úrovni prístupnej vedeckým pracovníkom a vysokokvalifikovaným odborníkom, a to tak z hľadiska použitej vedeckej terminológie, ako aj čo do obsahovej náročnosti a z ďalších hľadísk.
:: veda.

/litosféra
gr. (doslova: kamenná sféra) – najvrchnejšia, pevná vrstva kamenných planét, napr. na Zemi zahŕňa
        zemskú kôru
        a
        najvrchnejšiu časť zemského plášťa.

/Litva
− krajina v severovýchodnej Európe pri Baltskom mori, na severe hraničí s Lotyšskom, na juhovýchode s Bieloruskom, na juhozápade s Poľskom a s ruskou Kaliningradskou oblasťou.
:: geografia.

/logaritmovanie
gr. − vypočítavanie alebo vypočítanie logaritmu daného výrazu; nachádzanie hodnoty logaritmu.
    Logaritmovanie je aritmetická operácia tretieho stupňa, druhý typ obrátenej úlohy k umocňovaniu.
:: matematika.

/logaritmus
gr. − značka: log. − číslo (exponent), ktorým keď umocníme základ, dostaneme dané (logaritmované) číslo. Logaritmus je číslo, na ktoré treba umocniť základ logaritmu, aby vzniklo logaritmované číslo.
    Výraz logaritmus utvoril v roku 1614 škótsky matematik J. Napier na základe gréckeho slova logos, ktoré znamená o. i. vzťah alebo pomer, a gréckeho slova arithmos (číslo).
:: logaritmovanie, logaritmus prirodzený, matematika.

/logaritmus prirodzený
− logaritmus, ktorého základom je Eulerovo číslo e.
:: matematika.

/logika matematická (matematika)^*)
– „časť matematiky, ktorá zjednocuje teóriu algoritmov, teóriu množín, teóriu modelov a teóriu dôkazov“ ([160];187).

^*) V tomto článku ide o matematické chápanie matematickej logiky alebo o matematickú logiku ako časť (disciplínu) matematiky, na rozdiel od logického chápania matematickej logiky (v Hlavnej časti).

/logorhea
gr. – logorea, polyfrázia – chorobná mnohovravnosť, uvravenosť, neobyčajne rýchle hovorenie.

/lokálny
lat. − miestny – obmedzený na určité miesto al. na určitú oblasť; týkajúci sa iba časti väčšieho priestorového celku ([154];1011).

/lom svetla
– fyzikálny jav, pri ktorom sa svetelný lúč ohýba, keď prechádza z jedného prostredia do druhého. Tento jav nastáva preto, že svetlo sa pohybuje rôznymi rýchlosťami v rôznych prostrediach. Napríklad, keď svetlo prechádza zo vzduchu do vody, jeho rýchlosť sa zníži, čo spôsobí, že sa lúč ohýba.

Tento ohyb svetla je zodpovedný za mnohé optické javy, ako napríklad:

Zlomený vzhľad predmetov vo vode: Predmety, ako napríklad slamky alebo lyžice, vyzerajú ohnuté, keď sú čiastočne ponorené vo vode.
Dúha: Dúha vzniká, keď sa svetlo láme a rozkladá na jednotlivé farby pri prechode cez kvapky vody v atmosfére.
Optické šošovky: Šošovky v okuliaroch alebo fotoaparátoch využívajú lom svetla na zaostrovanie obrazu.

:: fyzika, index lomu svetla, optika.

/lomka
– interpunkčné znamienko používané v rôznych kontextoch. Najčastejšie sa používa na vyjadrenie možnosti zámeny alebo iného variantu. Napríklad v spojeniach ako „áno/alebo“, „muž/žena“. Symbolicky sa označuje „/“.

/lomka obrátená
– sa označuje symbolom „\“ a požíva hlavne v oblasti výpočtovej techniky a programovania. Tu sú niektoré z jej hlavných použití:

Cesty k súborom: V operačných systémoch Windows sa obrátená lomka používa na oddelenie priečinkov v cestách k súborom, napríklad C:\\Users\\Meno\\Dokumenty.
Únikové znaky: V programovacích jazykoch, ako je napríklad Python alebo JavaScript, sa obrátená lomka používa na označenie únikových znakov, napríklad \n pre nový riadok alebo \t pre tabulátor.
Regulárne výrazy: V regulárnych výrazoch sa obrátená lomka používa na označenie špeciálnych znakov alebo skupín znakov, napríklad \d pre číslicu alebo \w pre alfanumerický znak.

/Lorentz, Hendrik Antoon
(18. 7. 1853 Arnhem, Holandsko – 4. 2. 1928 Haarlem) – holandský fyzik, ktorý sa najprv zameral na teóriu elektromagnetizmu s cieľom vysvetliť vzťah elektriny, magnetizmu a svetla. Ďalej svoj výskumný záujem rozšíril na mechaniku, termodynamiku, hydrodynamiku, kinetickú teóriu, teóriu pevnej fázy a na svetlo a jeho šírenie. Najvýznamnejší prínos jeho diela je v oblasti elektromagnetizmu, elektrónovej teórie a teórie relativity.
Lorentz prebudoval súdobú fyziku na základe Maxwellovej teórie elektromagnetického poľa: za zdroje elektromagnetického poľa považoval ako prvý oscilujúce nabité častice, ktoré sú súčasťou atómov (neskoršie G. Stoneym nazvané elektróny). Predpovedal, že silné magnetické pole musí mať vplyv na vlnovú dĺžku generovaného svetla, čo experimentálne potvrdil jeho žiak P. Zeeman, s ktorým získal v roku 1902 Nobelovu cenu.
Lorentz uverejnil v roku 1878 prácu venovanú vzťahu medzi rýchlosťou svetla a vlastnosťami prostredia, ktorým sa svetelný lúč šíri. Rovnica, ku ktorej dospel, bola nazvaná Lorentz-Lorenzovou rovnicou.
    Lorentz ako prvý vyložil výsledok Michelson-Morleyovho experimentu na základe kontrakcie dĺžok rýchle sa pohybujúcich telies.
    Objavil transformáciu premenných, voči ktorej sa Maxwellove rovnice nemenia. Tieto transformácie opisujúce prechod medzi dvoma navzájom rovnobežne sa pohybujúcimi sústavami v teórii relativity sa po ňom pomenované ako Lorentzove transformácie.
    „V roku 1899 a opäť v roku 1904 pridal časovú dilatáciu k svojim transformáciám a publikoval to, čo Poincaré v roku 1905 nazval Lorentzovými transformáciami. Lorenz zrejme nevedel, že časovú dilatáciu predpokladal už Joseph Larmor. Larmor predpovedal časovú dilatáciu pri obehu elektrónov a publikoval identické transformácie v roku 1897. Na prvý pohľad vyzerajú Larmorove a Lorentzove rovnice ako vzájomne nesúvisiace, ale algebraicky sú obidve zhodné s rovnicami, ktoré publikoval Henri Poincaré a Albert Einstein v roku 1905. Tieto matematické formulácie opisujú základné javy špeciálnej teórie relativity – rast hmotnosti, kontrakcie dĺžky, dilatáciu času“ (zdroj: Hendrik Antoon Lorentz, in: Wikipedie (20.4.2021)).
:: éter (Lorentz, H. A.), fyzika, teória relativity.

/ložiská exhalačné
− ložiská, ktoré vznikajú nahromadením úžitkových nerastov kryštalizujúcich z pár a plynov uvoľnených pri vulkanickej činnosti.

/ložisko
– vymedzený priestor, z ktorého sa niečo šíri, ohnisko.

/ložisko (geológia)
– miesto výskytu nerastov; prirodzené nahromadenie minerálov, hornín a pod. na jednom mieste v zemskej kôre, ktoré sa zvyčajne vyskytujú rozptýlene a v malom množstve, nálezisko.

/ložisko (medicína)
− zápalové miesto v tele, odkiaľ sa šíri infekcia, ohnisko nákazy.

/ložisko (staviteľstvo)
− časť nosnej konštrukcie mosta prenášajúca podporný tlak na podperu al. inú časť nosnej konštrukcie a umožňujúca požadovanú pohybovú voľnosť jednotlivých konštrukčných častí.

/ložisko (strojníctvo)
− strojová súčiastka, ktorá sa používa na uloženie hriadeľov a čapov, určuje ich polohu, prenáša a zachytáva zaťaženie z pohybujúcich sa častí mechanizmov na nepohyblivé a umožňuje vzájomný otáčavý, kývavý alebo posuvný pohyb. Pri vzájomnom relatívnom pohybe častí ložiskového uzla vzniká odpor proti pohybu - trenie. Podľa druhu relatívneho pohybu možno rozlíšiť klzné a valivé trenie, pričom klzné trenie je rozhodujúcou zložkou trenia klzných ložísk a valivé trenie je rozhodujúcou zložkou trenia valivých ložísk.

/LQG
p. teória kvantová gravitácie slučková.

/Lua (informatika)
− imperatívny procedurálny programovací jazyk navrhnutý ako skriptovací jazyk s rozšírenou sémantikou.

/ľubovoľnosť
– vybratosť, určenosť ap. podľa vôle, hocijakosť, realizovanosť, vybranosť podľa ľubovôle a nie podľa presných kritérií a pravidiel.

/Lucena, Luis Ramirez de
(1491 Guadalajara (Španielsko) − 1552 Rím) lat. Ludovicus Lucenius − španielsky kňaz, lekár, humanista, priekopník epigrafie a klasickej archeológie a popredný šachista, autor prvej tlačenej knihy o šachu na Západe „Repetición de amores y arte de ajedrez (Opakovanie lásky a umenia hry v šachy, 1497)“, ktorá v druhej časti obsahuje analýzu jedenástich otvorení šachovej partie a približne 150 pozícií, sčasti vychádzajúcich zo starej hry (šatrandž) a sčasti už nových, t. j. podľa pravidiel moderného šachu (cf Luis Ramirez de Lucena, in: Wikipedie).
:: šach (hra).

/ľud Boží (katolicizmus)
– spoločenstvo ľudí, ktorí sa stali jeho príslušníkmi vierou v Krista a krstom. Hlavou tohto spoločenstva je Ježiš Kristus.

/ľudstvo
− súhrn ľudí, ľudské pokolenie, človečenstvo; všetci ľudia na Zemi, žijúci i zomretí jedinci ľudského pokolenia rozlišujúci sa podľa rás a etnických skupín, ľudská spoločnosť.
:: dejiny ľudstva, realita historická, realita spoločenská, univerzum významové.

/lúmen
lat. – značka lm – odvodená jednotka SI.
:: fyzika.

/Luther, Martin
(1483 – 1546) – nemecký reformátor, zakladateľ luteránskej protestantskej cirkvi. Augustiánsky mních, svojím vystúpením proti odpustkom 1517 a následnou konfrontáciou s predstaviteľmi oficiálnej cirkvi vyvolal v Nemecku hnutie, ktoré prerástlo do reformácie↑.

/lux
lat. – značka lx – odvodená jednotka SI.
:: fyzika.

/lyofilizácia
gr. – odstránenie vody zo zmrazených produktov, napr. v mikrobiológii sa tento proces používa s cieľom uchovať mikroorganizmy.

/lyrika
gr. – jeden z troch tradične vyčleňovaných literárnych druhov (popri epike a dramatike), v ktorom do popredia vystupuje osobnosť autora, zobrazuje sa jeho myslenie a city. V lyrike sa uplatňuje subjektívny postup. Vlastná činnosť človeka je zatlačená, v popredí sú jeho reakcie na okolitý svet, prežívanie okolitého sveta.
Literárnou formou, ktorou sa realizuje lyrika, je poézia ([167];172, 173).
:: teória literatúry.

M-apendix

/ℳ (Staríček, I.
− metronomický model merania ([76];7).

/ℳ (Staríček, I.) − množina hmotných objektov ([76];7).

/Macedónia
− historické územie na Balkánskom polostrove. Od 7. stor. pr. n. l. obývané národom neznámeho etnického pôvodu, ktorý v 5. stor. pr. n. l. prijal za svoj jazyk gréčtinu a vytvoril vlastné kráľovstvo – Macedónsku ríšu. Od 146 hlavným mestom rímskej provincie Macedónia Solún.
:: geografia.

/maďarčina
– maďarský jazyk – jazyk tvoriaci súčasť ugorskej skupiny ugrofínskej vetvy uralskej jazykovej rodiny, ktorým sa hovorí v Maďarsku a ktorý používajú maďarské menšiny v susedných štátoch. Má 26 gramatických pádov:

      1. Nominatív (podmetový pád) - základný tvar slova.
      2. Akuzatív (predmetový pád) - označuje priamy predmet.
      3. Dativ (datív) - označuje nepriamy predmet.
      4. Genitív (príslušnosť) - vyjadruje vlastníctvo.
      5. Inessív - označuje miesto vnútri niečoho.
      6. Elatív - označuje pohyb z vnútra niečoho von.
      7. Illatív - označuje pohyb dovnútra niečoho.
      8. Superessív - označuje miesto na povrchu niečoho.
      9. Sublatív - označuje pohyb na povrch niečoho.
    10. Terminativ - označuje cieľ alebo koniec pohybu.
    11. Adessív - označuje miesto pri niečom alebo niekoho.
    12. Ablatív - označuje pohyb od niečoho alebo niekoho.
    13. Allatív - označuje pohyb k niečomu alebo niekomu.
    14. Essív - označuje stav alebo rolu.
    15. Translatív - označuje zmenu stavu alebo roly.
    16. Causalis-finalis - označuje dôvod alebo účel.
    17. ssívInstrumentál-komitatív - označuje nástroj alebo spoločnosť.
    18. Terminativ - označuje konečný bod alebo cieľ.
    19. Distributív - označuje rozdelenie alebo frekvenciu.
    20. Modalis - označuje spôsob alebo spôsob vykonania.
    21. Essív-formálny - označuje stav alebo rolu v určitom čase.
    22. Essív-lokálny - označuje miesto alebo stav v určitom čase.
    23. Terminativ-lokálny - označuje konečný bod alebo cieľ v určitom čase.
    24. Distributív-temporálny - označuje rozdelenie alebo frekvenciu v určitom čase.
    25. Modalis-essív - označuje spôsob alebo spôsob vykonania v určitom čase.
    26. Instrumentál-essív - označuje nástroj alebo spoločnosť v určitom čase.

Namiesto predložiek používa tzv. „záložky“, ktoré sa píšu za slovo.

/maďarčina a filozofia
– Maďarský jazyk, so svojou jedinečnou štruktúrou a bohatou históriou, výrazne ovplyvnil maďarské myslenie a kultúru. Tu je niekoľko spôsobov, ako:

Jazyková štruktúra: Maďarčina je aglutinačný jazyk, čo znamená, že slová sa tvoria pridávaním prípon k základným koreňom. Táto štruktúra podporuje analytické a logické myslenie, pretože vyžaduje pochopenie a správne použitie rôznych gramatických pravidiel.
Bohatá literatúra: Maďarská literatúra, od klasických diel po moderné, poskytuje hlboký vhľad do maďarskej kultúry, histórie a filozofie. Autori ako Sándor Petőfi a Imre Kertész prispeli k formovaniu národného povedomia a identity.
Výrazové prostriedky: Maďarčina má množstvo jedinečných výrazov a idiomov, ktoré odrážajú špecifické kultúrne a historické skúsenosti. Tieto výrazy často nesú hlboké významy a môžu ovplyvniť spôsob, akým Maďari vnímajú svet a komunikujú.
Vzdelávanie a veda: Vďaka osobnostiam ako János Apáczai Csere, ktorý prispel k rozvoju vzdelávania v maďarčine, sa jazyk stal dôležitým nástrojom pre šírenie vedeckých a filozofických myšlienok.

Maďarský jazyk teda nie je len prostriedkom komunikácie, ale aj kľúčovým prvkom, ktorý formuje kultúrnu a intelektuálnu identitu Maďarov.
:: filozofia maďarská.

/maďarizácia
– prejav snahy maďarskej vlády a inštitúcií o pomaďarčenie nemaďarského obyvateľstva v Uhorsku. Tento proces začal koncom 18. storočia a výrazne sa zintenzívnil po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867.
    Cieľom maďarizácie bolo vytvoriť jednotný uhorský národ hovoriaci maďarským jazykom. To zahŕňalo rôzne opatrenia, ako napríklad preferenciu maďarského jazyka v školách a verejnom živote, čo malo za následok, že ľudia, ktorí chceli kariérne rásť, museli ovládať maďarčinu.
    Tento proces mal výrazný vplyv na slovenské obyvateľstvo, ktoré bolo nútené prispôsobiť sa novým podmienkam, čo často viedlo k strate národnej identity a kultúry.
:: história, maďarčina, Maďarsko, Rakúsko-Uhorsko, slovenčina, Slovensko, Uhorsko.

/Maďarsko
− krajina v strednej Európe, na severe hraničí so Slovenskom, na severovýchode s Ukrajinou, na východe s Rumunskom, na juhovýchode so Srbskom a Chorvátskom, na juhozápade so Slovinskom a na západe s Rakúskom.
:: geografia, maďarčina, Pešť, Rakúsko-Uhorsko, Uhorsko, Uhorsko zadunajské.

/magazín mediálny
– periodická publikácia, ktorá sa zameriava na rôzne témy a oblasti záujmu, ako sú správy, biznis, technológie, kultúra, šport, móda a mnoho ďalších. Tieto magazíny môžu byť vydávané v tlačenej alebo digitálnej forme a často obsahujú články, rozhovory, reportáže, recenzie a analýzy. Napríklad: Forbes, National Geographic...

/mágia
gr. – aktívna, činná stránka ezoteriky ([171];135).
:: mágia (etnografia), mágia a veda.

/mágia (etnografia)
− súbor obradov, praktík a manipulácií viazaných na vieru v schopnosti človeka ovplyvniť nadprirodzenou mocou ľudí, udalosti, zvieratá, prírodné javy alebo nadprirodzené sily, pričom sa rozlišuje toto ovplyvňovanie v záujme dobra (biela mágia) a v záujme zla, škodenia (čierna mágia).

/mágia a veda
    Z vedeckého hľadiska účinky mágie nie sú považované za možné, pretože neexistujú dôkazy, ktoré by podporovali existenciu nadprirodzených síl alebo schopností. Veda sa zakladá na empirických dôkazoch a opakovateľných experimentoch, ktoré môžu byť overené a potvrdené nezávislými výskumníkmi. Mágia, ako je často prezentovaná v literatúre a populárnej kultúre, nepreukázala svoju účinnosť v kontrolovaných vedeckých podmienkach.
    Napriek tomu, niektoré javy, ktoré sú často považované za magické, môžu mať prirodzené vysvetlenia. Napríklad, iluzionisti a kúzelníci používajú psychologické triky a manipuláciu s pozornosťou, aby vytvorili ilúziu nadprirodzených schopností. Tieto techniky sú dobre zdokumentované a vysvetlené v rámci psychológie a kognitívnej vedy.

/magnet (fyzika)
− teleso, ktoré na feromagnetické látky, ako železo, nikel atď., pôsobí príťažlivou silou. Rozlíšiť možno
        dočasný magnet,
        trvalý magnet,
        elektromagnet.
:: magnetizmus, magnetka.

/magnetizmus
gr. – časť fyziky, ktorej predmetom sú magnetické úkazy a magnetické vlastnosti látok.
:: magnet (fyzika), magnetka, pole magnetické, sila magnetická, teória elektromagnetizmu.

/magnetka
gr. – otáčavý magnet, ktorý sa svojimi pólmi natočí v smere vonkajšieho magnetického poľa, nachádza sa napríklad v kompase.
:: fyzika, magnetizmus.

/magnetosféra (astronómia)
– obmedzené magnetické pole planéty.

/Magrib
arab. západ – v užšom zmysle Maroko, v širšom zmysle krajiny severnej Afriky na západ od Egypta – Maroko, Alžírsko, Tunisko a Mauretánia.
:: geografia.

/mAh
– miliampérhodina, tisícina ampérhodiny; pomocou tejto jednotky sa vyjadruje kapacita batérií alebo akumulátorov.
:: elektronika.

/Mahler, G. Klavírne kvarteto a mol (asi 1876 – 1877), 1. veta a fragment scherza, nedokončené
– jediné zachované komorné dielo G. Mahlera pochádzajúce z obdobia jeho štúdia na Viedenskom konzervatóriu (Konservatorium der Gesellschaft der Musikfreunde) v rokoch 1875 až 1878.
– I: Mahler: Piano Quartet in A Minor - GMPQ (Gustav Mahler Piano Quartet), in: YouTube (1.8.2021).
:: hudba.

/Mácha, Karel Hynek
(1810 − 1836) − český básnik, predstaviteľ romantizmu a českého národného obrodenia.

/majetok dlhodobý
– majetok, ktorý firme slúži dlhšie ako jeden rok a nemení svoju podstatu – iba sa časom opotrebováva.

    Dlhodobý majetok sa delí na

            dlhodobý hmotný majetok,
            dlhodobý nehmotný majetok,
            dlhodobý finančný majetok.

:: ekonómia, ekonomika, financie, finančníctvo.

/majetok dlhodobý finančný (DFM)
– majetok, ktorý firme slúži dlhšie ako jeden rok a neslúži k prevádzkovej činnosti – jeho cieľom je budúci výnos.
Dlhodobý finančný majetok zahrnuje
        cenné papiera,
        dlhopisy,
        obchodné podiely,
        pôžičky iným podnikom so splatnosťou dlhšou ako rok
        termínované vklady s dobou dlhšou než rok.
:: ekonómia, ekonomika, financie, finančníctvo.

/majetok dlhodobý hmotný (DHM)
– majetok, ktorý firme slúži dlhšie ako jeden rok a má hmotnú povahu.
    Dlhodobá hmotný majetok zahrnuje:

nehnuteľnosti (pozemky, stavby, byty),
hnuteľné veci so vstupnou cenou vyššou ako 1 700 Eur (autá. stroje),
pestovateľské celky s hodnotou vyššou ako 1 700 Eur (prístavby, modernizácia),
nedokončený DHM,
umelecké diela,
predmety z drahých kovov.

:: ekonómia, ekonomika, financie, finančníctvo.

/majetok dlhodobý nehmotný
– zložky majetku, ktorých ocenenie je vyššie ako suma podľa osobitného predpisu a doba použiteľnosti dlhšia ako jeden rok.
:: ekonómia, ekonomika, financie, finančníctvo.

/makrofyzika
gr. – fyzika makrosveta, časť fyziky, ktorej predmetom sú makrofyzikálne objekty.

/makromolekula
gr.+lat. − molekulový systém, skladajúci sa z veľkého počtu navzájom viazaných atómov.
:: chémia.

/makroskopia
gr. – metóda pozorovania alebo skúmania niečoho (makroskopických látok, makroskopických javov, makroskopického pohybu) voľným okom, pričom nás pri štúdiu makroskopických látok nezaujíma pohyb alebo stav všetkých častíc vytvárajúcich danú látku, ale iba niektoré ej priemerné charakteristiky: teplota, tepelná kapacita, elektrická vodivosť, magnetický moment atď. Obmedzenie veľmi podrobného, nie však vždy potrebného opisu a zavedenie štatistickej (pravdepodobnostnej) terminológie je dané jednak zásadnou nemožnosťou použiť prvý prístup, jednak jeho neadekvátnosťou pre správny opis makroskopických javov: pri skúmaní správania plynu nás zaujíma závislosť tlaku od teploty a nesledujeme náraz jednotlivých molekúl na stenu nádoby (cf [419];16).
:: fyzika, jav kvantový makroskopický, mikroskopia (fyzika).

/makrosvet (fyzika)
− časť fyzikálnej reality, pre ktorú platia zákony klasickej fyziky; súčasť predmetu makrofyziky.
:: makrofyzika.

/Malá Ázia
− hornatý polostrov v západnej Ázii medzi Stredozemným, Egejským a Čiernym morom.
:: geografia.

/Malá dunajská kotlina
– geomorfologická subprovincia Západopanónskej panvy v Maďarsku, na západnom Slovensku a čiastočne aj v Rakúsku.
:: Slovensko.

/maľba
– maľovaný obraz alebo umelecká činnosť (čiže maľovanie) smerujúca k jeho vytvoreniu vykonávaná štetcom a farbami na rozličný materiál, obyčajne na plátno alebo drevo.
:: maliarstvo.

/Malé Karpaty
– horský krajinný celok Fatransko-tatranskej oblasti na západnom Slovensku tvoriaci súčasť Alpsko-himalájskej sústavy. Malé Karpaty tvoria horskú prekážku medzi Podunajskou a Záhorskou nížinou.
    Celok Malých Karpát sa delí na štyri podcelky:

            Devínske Karpaty,
            Pezinské Karpaty,
            Brezovské Karpaty,
            Čachtické Karpaty.

– I: Malé Karpaty, in: Wikipédia.
:: geografia.

/maliarstvo
− umenie maliarske − súčasť výtvarného umenia spočívajúca v tvorbe výtvarných diel pomocou maliarskych technologických postupov, výtvarných prostriedkov a kompozičných princípov. V maliarstve ide o vyjadrenie a transformáciu výtvarných myšlienok, estetických názorov a individuálnych konceptov do realistických alebo abstraktných obrazov a malieb nanášaním farbiva na rôzne povrchy podľa konkrétnej zvolenej maliarskej techniky.
    V súvislosti s maliarstvom možno uvažovať o týchto prvkoch:

Farby: Používajú sa rôzne typy farieb, ako sú olejové, akrylové, akvarelové, temperové a ďalšie. Každý typ farby má svoje vlastné vlastnosti a techniky aplikácie.
Štetce a nástroje: Na nanášanie farby sa používajú štetce rôznych veľkostí a tvarov, ale aj iné nástroje ako špachtle, hubky a dokonca aj prsty.
Podklady: Najčastejšie sa používa plátno, ale maliari môžu maľovať aj na drevo, papier, stenu (fresky) a ďalšie materiály1.
Techniky: Existuje mnoho techník maľovania, ako sú olejomaľba, akvarel, tempera, freska, enkaustika (maľovanie voskom), gvaš a ďalšie.
Kompozícia a perspektíva: Dôležité sú aj princípy kompozície a perspektívy, ktoré pomáhajú vytvoriť ilúziu hĺbky a usporiadania prvkov na obraze.

– P: Aachen, H.
– I: web umenia.
:: dielo maliarske, pastel (maliarstvo), umenie výtvarné, žáner (maliarstvo).

/malomeštiactvo
– skupina ľudí pochádzajúcich z mestského prostredia (malomeštiakov), vyznačujúcich sa obmedzeným alebo povrchným spôsobom myslenia, neustálou túžbou dosiahnuť niečo, čo je v skutočnosti pre nich nedosiahnuteľné.

/malomeštianstvo
– skupina alebo vrstva meštianstva (napr. majitelia domov) rozpoznaná, vyčlenená a odčlenená od veľkomeštianstva (tvoreného bankármi, továrnikmi a veľkými obchodníkmi) M. Weberom, ktorý ju zaraďoval do strednej triedy.

/maloobchod
– forma obchodu, pri ktorej sa tovar alebo služby predávajú priamo konečnému spotrebiteľovi pre osobné, neobchodné použitie. Maloobchodné predajne môžu byť rôzneho typu, vrátane supermarketov, obchodných domov, špecializovaných obchodov a diskontných predajní. Maloobchod zahŕňa:

Predajňa: Fyzické miesto, kde sa tovar predáva zákazníkom. Môže to byť malý obchodík alebo veľký supermarket.
Sklad: Priestor na uskladnenie tovaru pred jeho predajom. Sklady môžu byť súčasťou predajne alebo na inom mieste.
Personál: Zamestnanci, ktorí pracujú v predajni, vrátane predavačov, manažérov a skladníkov.
Marketing a reklama: Aktivity zamerané na prilákanie zákazníkov a podporu predaja, ako sú reklamy, zľavy a vernostné programy.
Logistika: Procesy spojené s dodávkou tovaru do predajne a jeho distribúciou zákazníkom.

Maloobchod je dôležitou súčasťou ekonomiky, pretože umožňuje spotrebiteľom prístup k širokému sortimentu produktov a služieb.
:: ekonomika, obchod, obchod (ekonómia).

/malovýroba
– „výroba charakterizovaná súkromným vlastníctvom výrobných prostriedkov a osobnou prácou výrobcu, príp. aj členov jeho rodiny; pre malovýrobu je typická ručná práca, najviac ak technika na nízkom stupni a bez podstatnejšieho rozvoja, vysoký podiel živej práce a v porovnaní s veľkovýrobou nízka produktivita práce; historicky predstavuje prechodnú formu tovarovej výroby, v ktorej ešte nedošlo k oddeleniu vlastníka výrobných prostriedkov od bezprostredného výrobcu a v ktorej sa pracovná sila nestala ešte tovarom; zahrnuje najmä remeselnú malovýrobu a roľnícku malovýrobu ([186];313).

/manažment
angl. – umenie riadenia, jeho nositeľ a súbor jeho činností (manažovanie): systematické plánovanie, organizovanie, rozhodovanie, vedenie ľudí, kontrolovanie a koordinácia zdrojov s cieľom dosiahnuť požadovaný cieľ. Manažment sa zameriava na plánovanie, organizovanie a koordináciu činností a zdrojov organizácie, aby dosiahla svoje ciele. Ide o koncepčné a strategické úlohy.
    Rozlišuje sa:

            časový manažment,
            energetický manažment,
            finančný manažment,
            investičný manažment,
            komparatívny manažment,
            krízový manažment,
            manažment krajiny,
            manažment ľudských zdrojov,
            manažment rizík,
            manažment softvérového projektu,
            manažment sofvérového systému,
            manažment testovania softvéru,
            manažment výroby,
            manažment výstavby,
            manažment znalostí,
            manažment životného prostredia,
            marketingový manažment,
            operačný manažment,
            personálny manažment,
            podnikový manažment,
            projektový manažment,
            softvérový manažment,
            stavebný manažment,
            strategický manažment,
            školský manažment,
            zdravotnícky manažment...

:: manažment marketingový, manažment projektový, marketing.

/manažment marketingový
– súčasť manažmentu tvorená súborom činností vedúcich k tvorbe ponuky produktov, po ktorých je u zákazníkov dopyt s cieľom ponukou uspokojovať potreby zákazníkov lepšie ako konkurencia.

/manažment projektový
– angl. project management – proces koordinácie jednotlivých zložiek činností pri realizácii projektu s cieľom, čo najefektívnejšie dosiahnuť požadované ciele stanovené projektom.

/mandát
lat. – poverenie, autoritatívny príkaz, inštrukcia, plná moc.
:: mandát poslanecký.

/mandát poslanecký
– časovo obmedzené splnomocnenie člena zastupiteľského zboru na vykonávanie ústavnej funkcie spočívajúce v súhrne práv a povinností spojených s výkonom funkcie poslanca.
    V závislosti od toho, aké je postavenie poslanca pri jeho výkone, sa rozlišuje mandát

            imperatívny,
            voľný,
            voľne-viazaný,
            ...

/mandatár
lat. – zmocnenec, splnomocnenec, príkazník – ten, kto dostal poverenie (mandát) zariadiť za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov alebo inej činnosti.
:: právo.

/manipulácia s výrazmi matematickými
– úprava alebo transformácia matematických výrazov s cieľom zjednodušiť ich, riešiť rovnice, alebo ich pripraviť na ďalšie použitie. Tento proces zahŕňa rôzne techniky, ako napríklad:

    Sčítanie a odčítanie: Kombinovanie alebo oddeľovanie členov výrazu.
    Násobenie a delenie: Použitie distribučného zákona alebo faktorizácie.
    Používanie identít: Aplikácia algebraických identít, ako je napríklad rozdiel štvorcov alebo kvadratické identity.
    Substitúcia: Nahradenie premenných inými výrazmi.

Manipulácia s matematickými výrazmi je dôležitá z týchto dôvodov alebo potrieb:

Zjednodušenie výpočtov: Pomáha zjednodušiť zložité výrazy, čo uľahčuje výpočty.
Riešenie rovníc: Umožňuje nájsť riešenia algebraických rovníc.
Analýza funkcií: Pomáha pri analýze a pochopení vlastností funkcií.
Príprava na ďalšie kroky: Pripravuje výrazy na ďalšie matematické operácie alebo aplikácie.

:: matematika, úprava výrazov matematických.

/mantisa logaritmu
– rozdiel logaritmu a jeho charakteristiky.
:: matematika.

/manželia
− zosobášená dvojica, manžel a manželka, muž a žena, manželský pár.
:: rodina, žena.

/manželka
− vydatá žena vo vzťahu k svojmu mužovi.
:: tesť.

/mapa
lat. − zobrazenie zemského povrchu alebo hviezdnej oblohy v zmenšenom pomere (mierke).
:: mapa hviezdna, mapa mentálna, mapa pojmová, mapa sveta, mapa synoptická, mapa zemepisná.

/mapa hviezdna
− zobrazenie oblohy alebo jej časti, v ktorom sú hviezdy a iné objekty znázornené podľa polohy a jasnosti ([97];229).
:: astronómia.

/mapa mentálna
– grafické znázornenie spojení významových útvarov, napr. pojmov alebo predstáv.

/mapa pojmová
– mentálna mapa znázorňujúca spojenia medzi pojmami.

/mapa sveta
– kartografický model sveta, napr. Mapa.sk alebo Mapa-mapy.sk.
:: geografia, kartografia.

/mapa synoptická
– mapa veľkej oblasti (kontinentu) s údajmi o teplote, vlhkosti a tlaku vzduchu, oblačnosti, smere a rýchlosti vetra ap. v určitom okamžiku zaznamenanými na meteorologických staniciach, ktorá slúži na vypracovanie predpovedí počasia.
:: meteorológia.

/mapa zemepisná
− kartografický model tvorený v danej mierke zmenšeným zobrazením povrchu Zeme a objektov (javov) vyskytujúcich sa na ňom v rovine prostriedkami kartografického jazyka. Štúdiom mapy možno dospieť k novým poznatkom o modelovanom objekte.
:: geodézia, geografia, kartografia, model.

/Mária Terézia
(13. 5. 1717 Viedeň − 29. 11. 1780 Viedeň) − uhorská (1740 − 1780, ako Mária II. Terézia; korunovaná v Bratislave 25. 6. 1741) a česká (1740 − 1780; korunovaná v Prahe 12. 5. 1743) kráľovná, rakúska vojvodkyňa od roku 1740, rímsko-nemecká cisárovná od roku 1745 z rodu Habsburgovcov.
:: história, Rakúsko.

/Marini, Biagio
(5. 2. 1594 Brescia – 17. 11. 1663 Venezia) – taliansky huslový virtuóz a skladateľ, novátor husľovej techniky.

D: Op. 1 Affetti musicali (1617); Op. 2 Madrigali e symfonie (1618); Op. 3 Arie, madrigali et corenti (1620); Op. 5 Scherzi e canzonette; Op. 6 Le lagrime d’Erminia in stile recitativo; Op. 7 Per le musiche di camera concerti; Op. 8 Sonate, symphonie…e retornelli (1629); Op. 9 Madrigaletti; Op. 13 Compositioni varie per musica di camera; Op. 15 Corona melodica; Op. 16 Concerto terzo delle musiche da camera; Op. 18 Salmi per tutte le solennità dell’anno concertati nel moderno stile; Op. 20 Vesperi per tutte le festività dell’anno; Op. 21 Lagrime di Davide sparse nel miserere; Op. 22 Per ogni sorte di strumento musicale diversi generi di sonate, da chiesa, e da camera (1655); 2 motetá.

:: hudba, sonáta sóĺová.

/marketing
angl. − súčasť manažmentu tvorená výskumom trhu z hľadiska potrieb výroby a obchodu alebo usmerňovanie hospodárskej činnosti podľa potrieb trhu. Cieľom marketingu je zabezpečiť dlhodobý odbyt produktov podniku. Základom marketingu je poznanie prianí a potrieb zákazníkov, ktoré sa zabezpečuje výskumom trhu, jeho prieskumom a analýzou.
Dôležitou súčasťou marketingu je reklama.
:: ekonómia, influencer, manažment marketingový, manipulácia, trh.

/Marnau, Alfred (Fred)
(24. 4. 1918 Bratislava – 15. 6. 1999 Londýn) – nemecky píšúci slovenský románopisec, lyrik a prekladateľ, Intimfreund Hansiho Albrechta. Z Bratislavy odišiel v roku 1935 do Prahy, pôsobil ako herec, prekladateľ a žurnalista, v roku 1939 emigroval do Londýna. Do roku 1941 bol internovaný. Vstúpil do kontaktu so skupinou básnikov New Romantics, pôsobil ako redaktor časopisu Poetry Quartery, v rokoch 1945 a 1946 vydával časopis New Road. Directions in European Art and Letters. Od roku 1944 bol v úzkom priateľskom kontakte s Oskarom Kokoschkom. Ako prekladateľ sa zameral na Christophera Marlowa, Johna Webstera a Endre Adyho.
– I: Alfred Marnau, in: Nachlässe in 'Osterreich – Personenlexikon (16.11.2021).

D: Vogelfrei. Frühe Gedichte 1935 – 1940. Auswahl und nachwort: Hans Albrecht, 1988; Räuber-Requiem. Gedichtauswahl, 1961; Die Mitwirkenden. 1. Der steinerne Gang, 1948, Das Verlangen nach der Hölle, 1952, Polykrap und Zirpelin Imperator, 1987.

/Mařík, Vladimír
(25. 6. 1952 Praha − ) − český vedec, významný predstaviteľ a organizátor výskumu v oblasti umelej inteligencie.
:: inteligencia umelá (Mařík, V.).

/masa peňažná
– peňažné zásoby – reálne peniaze v hotovosti a peniaze na účtoch všetkých ekonomických subjektov.
:: financie.

/matematika
gr. – veda o matematických objektoch, ich vlastnostiach, vzťahoch medzi nimi a operáciách s nimi alebo veda o kvantitatívnych a priestorových vzťahoch vecí a algoritmoch.
    Matematiku tvorí matematické významové univerzum pozostávajúce z kolosálneho súboru matematických disciplín a oblastí matematického výskumu, ako o tom svedčí napr. odkaz na klasifikáciu matematických vied a častí matematiky.
– P: al-Chorezmí, Boole, G., De Morgan, A., Descartes, R., Euklides, Fourier, J.-B. J., Gibbs, J. W., Hamilton, W. R., Hilbert, D., Leibniz, G. W., Minkowski, H., Newton, I., Noetherová, A. E., Peano, G., Poincaré, H., Viéte, F., Zlatoš, P..
− I: Klasifikácia matematických vied a častí matematiky; MacTutor.
::
        A
        abakus (matematika), abscisa, abstrakcia matematická, algebra, algebra abstraktná, algebra lineárna, algebra univerzálna, algoritmus, analýza funkcionálna, analýza matematická, analýza spektrálna (matematika), aproximácia (matematika), argument funkcie (matematika), arita, aritmetika, arkustangens, asociatívnosť (matematika), asociatívny (matematika), axióma (matematika), axióma extenzionality (teória množín),
        B
        bod (Euklides), bod (geometria), bod množiny, bodkočiarka,
        C
        cifra,
        Č
        čiara zlomková (matematika), čiarka desatinná, činiteľ (matematika), čísla celé, čísla celé záporné, čísla ordinálne, čísla prirodzené, číslica, číslica desiatková, číslo, číslo (matematika), číslo binomické, číslo imaginárne, číslo infinitezimálne, číslo iracionálne, číslo jednociferné, číslo kardinálne, číslo kombinačné, číslo komplexné, číslo negatívne, číslo nepárne, číslo opačné, číslo ordinálne, číslo párne, číslo prirodzené, číslo racionálne, číslo reálne, číslo transcendentné, číslo zapísané písmenom, číslo záporné, číslo zložené, čitateľ (matematika), člen (algebra),
        D
        definícia matematická, definovanie funkcie, delenec (matematika), delenie (matematika), deliteľ (matematika), delitele čísla vlastné, deliteľnosť (matematika), derivácia, derivácia parciálna, deviatka (matematika), disciplína matematická, distribúcia pravdepodobnostná, distributívnosť (matematika), dokazovanie matematické, dosadzovanie (matematika), dôkaz matematickou indukciou, dôkaz matematický, dvojica, dvojica usporiadaná, dvojka (matematika),
        E
        entita matematická, entropia (matematika), exponent,
        F
        f (matematika), f:M → N,
        filozofia matematiky, formula (matematika), formula matematická, funkcia (matematika), funkcia inverzná (matematika), funkcia logaritmická (matematika), funkcia polynomická, funkcia spojitá (matematika), funkcia vlnová, funkcia vlnová (teória kvantová), funkcie genralizované, funkcionál (matematika), fyzika,
        G
        geometria, geometria analytická, geometria euklidovská, geometria neeuklidovská, gradient, graf neorientovaný, gramotnosť matematická, grupoid (algebra),
        H
        hodnota funkcie (matematika), hodnota zobrazenia (matematika), homomorfizmus (matematika),
        I
        incidencia (matematika), index (matematika), informatika matematická, integrovanie (matematika), inteligencia umelá, interval (matematika),
        J
        jav matematický, jazyk matematiky, jednotka (matematika),
        K
        kategória (matematika), koeficient binomický, kombinácia (kombinatorika), kombinatorika, kompetencia matematická, kompozícia prvkov x a y, komutatívnosť (matematika), komutatívny (matematika), kružnica, kružnica jednotková, kružnice koncentrické, kružnice sústredné, kváder,
        L
        logaritmovanie, logaritmus, logaritmus prirodzený, logika matematická, logika matematická (matematika),
        M
        manipulácia s výrazmi matematickými, mantisa logaritmu, matematika (Fourier, J. B.), matematika (Leibniz, G. W.), matematika (Newton, I.), matematika − vývin, matematika elementárna, matematika moderná, matematika – značky, skratky, symboly, matematika základoškolská, matematizovanie úlohy slovnej, matica (matematika), menovateľ (matematika), miera (matematika), množina, množina abstraktná, množina bodov, množina čísel prirodzených, množina číselná, množina diskrétna, množina nekonečná, množina potenčná množiny, množina prázdna, množina univerzálna (matematika), množina určená, množina usporiadaná, množina základná, množstvo, mocniteľ, model (matematika), model matematický, modelovanie matematické, mohutnosť množiny, monóm, morfizmus (teória kategórií), myslenie matematické,
        N
        násobenie, násobilka, násobilka malá, násobilka veľká, nedeliteľ čísla nech (matematika), nekonečno (analýza matematická), neznáma (matematika), nosič operácie, n-tica usporiadaná (matematika), nula (matematika),
        O
        objekt matematický, objem telesa, obor (matematika), obor funkcie (matematika), obor funkcie definičný, obor hodnôt funkcie, obraz (matematika), obraz prvku definičného oboru funkcie (matematika), obsah (geometria),
        odčítanie (matematika), odbor matematický, odmocniteľ, odmocňovanie, odsek elipsy (matematika), odsek kruhu (matematika), odsek paraboly (matematika), odvetvie matematiky, odvodenie vety (matematika),
        operácia algebrická, operácia aritmetická, operácia binárna, operácia binárna (algebra), operácia binárna na množine A, operácia matematická, operácia množinová, operácia s matematickými objektmi, operácia unárna (matematika), operácie s množinami, operátor hermitovský,
        os číselná, os súradnicová, osmička (matematika),
        P
        parameter (matematika), päťka (matematika),
        písmeno (matematika),
        planimetria,
        počet (matematika)1, počet (matematika)2, počet diferenciálny, počet diferenciálny (Newton, I.), počet integrálny, počet pravdepodobnosti, počet tenzorový, počet variačný, počet vektorový, počtový, pomer (matematika), pojem čísla, pojem čísla, in: Hlavná časť, pojem matematický, pojem matematický elementárny, polpriamka, polynóm, polynóm neredukovateľný, polynóm nezmenšiteľný, poradie operácií aritmetických, postupnosť konvergentná, poučka (matematika),
        pravdepodobnosť (matematika), pravdepodobnosť javu (teória pravdepodobnosti), pravidlo matematické, pravidlo sčítania zlomkov,
        predmet matematiky, predpoklad vety matematickej, predstava množstva, premenná (matematika), premenná názvová (matematika), premenná nezávislá, premenná neznáma, premenná závislá,
        priamka, priemer vážený (štatistika), priemetňa (geometria), priesečník, priestor (analýza funkcionálna), priestor (geometria), priestor Banachov, priestor euklidovský n-rozmerný, priestor funkcií, priestor geometrický, priestor Hilbertov, priestor konečnorozmerný, priestor matematický, priestor metrický, priestor nekonečnorozmerný, priestor pravdepodobnostný (teória pravdepodobnosti), priestor topologický, priestor vektorový, priestor základný (matematika),
        proces významový matematický,
        prvočíslo, prvok množiny,
        R
        ℝ+ = {x ∈ ℝ | x > 0}, ℝ2, rad (matematika), rád (matematika), rady Fourierove, relácia (teória množín), relácia binárna, relácia usporiadania, riešenie rovnice (matematika), riešenie trojuholníkov, rovina karteziánska, rovnica (matematika), rovnica diferenciálna, rovnica diferenciálna obyčajná, rovnica ekvivalentná (matematika), rovnica lineárna s neznámou x, rovnica vlnová, rovnice ekvivalentné, rovnobežka (geometria), rovnosť (matematika), rozdiel (matematika),
        S
        sčítanec, sčítanie (matematika), sčítanie zlomkov, sečnica (geometria), sedmička (matematika), sieť (matematika), stochastika, súčet, súčet (algebra), súčin, súčin množín karteziánsky, súčin skalárny, súčiniteľ (matematika), superpozícia (matematika), súradnica (matematika), súradnice (matematika), sústava číselná, sústava číselná pozičná, sústava desiatková, sústava rovníc, symbol matematický, symbol nečíselný, symbolika matematická, systém množín, systém nehomogénny, systém relačný (matematika),
        Š
        šestka (matematika), špirála, štatistika matematická, štruktúra algebraická, štruktúra čísel, štruktúra matematická, štruktúra relačná, štvorec, štvorka (matematika),
        T
        teleso (algebra), teleso algebraické, teleso algebrické, tenzor, teoréma (matematika), teória algoritmov, teória čísel, teória jazykov formálnych, teória kategórií (matematika), teória matematická, teória množín, teória modelov (matematika), teória pravdepodobnosti, teória rovníc (algebra), teória štruktúr algebrických, termín lineárny (matematika), text matematický, topológia, trigonometria, trojka (matematika), tvrdenie matematické,
        U
        udalosti náhodné hromadné, uhol, uhol orientovaný, uhol plný, uhol pravý, uhol rovinný, úkon počtový, úloha slovná (matematika), úmera, umocňovanie čísla na 0, univerzum (matematika), univerzum významové matematické, úprava ekvivalentná (matematika), úprava výrazu matematického, útvar významový matematický,
        V
        varieta (matematika),
        vektor (algebra), vektor (matematika), veličina, veličina nekonečná, veličina premenná p. premenná, veličina stála, veľkosť množiny (teória množín), veta matematická, veta Pytagorova, veta sínusová, veta základná (matematika),
        vlastnosť matematická,
        vyčíslenie, vyjadrenie matematické, vyjadrovanie číselné, výkon počtový, výraz algebrický, výraz aritmetický, výraz matematický, výrok matematický, výsledok (matematika), výstavba geometrie axiomatická,
        vzorce, formuly, značky, vzorec matematický, vzťah matematický,
        Z
        Z (matematika),
        zadanie funkcie (matematika), zadávanie množiny pomocou vlastnosti charakterizujúcej jej prvky, základ sústavy číselnej, základy matematiky, zákon asociatívny o sčítaní, zákon distributívny násobenia vzhľadom na sčítanie, zákon komutatívny, zákon komutatívny o sčítaní, zákon matematický, zápis čísla, zápis matematický, zápis množiny, zapisovanie čísel, zátvorka (matematika),
        zjednodušenie výrazu (matematika), zjednotenie množín,
        zlomok (matematika), zlomok pravý (matematika), zlučovanie (algebra),
        značka matematická, znak matematický, znak rovnosti, znamienko (matematika),
        zobrazenie (matematika), zobrazenie bijektívne (matematika), zobrazenie inverzné (matematika), zobrazenie z množiny do množiny,
        zvyšok (matematika),
        0 − 9
        +, =, 0, 1, 2, Σ (matematika), {}.

/matematika − vývin

        1. etapa (do asi 5. stor. pr. n. l.) – dozrievanie predpokladov pre vznik matematiky ako samostatnej teoretickej vedy;
        2. etapa (asi 5. stor. pr. n. l. – začiatok 17. stor.) – vývin tzv. elementárnej matematiky čiže matematiky stálych veličín;
        3. etapa (začiatok 17. stor. – začiatok 19. stor.) – obdobie budovania a rozvoja matematickej analýzy, čiže vznik a vývin matematiky premenných veličín;
        4. etapa (od polovice 19. stor. dodnes) – vývin súčasnej matematiky. ([30];10an)

/matematika (Fourier, J.-B.)
– nahradzuje nedokonalosť našich zmyslov i krátky čas nášho života.

/matematika (Leibniz, G. W.)
– štúdium čísel, tvarov, pohybu, zmeny a priestoru.

/matematika (Newton, I.)
– štúdium čísel, tvarov, pohybu, zmeny a priestoru.

/matematika diskrétna
– odbor matematiky, ktorého predmetom sú diskrétne matematické štruktúry.s

/matematika elementárna
– matematika vyvíjajúca sa od 5. stor. pr. n. l. do 17. stor.; je to najmä matematika stálych veličín tvorená súborom častí, úloh a metód matematiky, v ktorých sa používajú matematické pojmy utvorené pred vznikom matematickej analýzy.
    Elementárna matematika zahrnuje tieto disciplíny:

            aritmetika,
            elementárna teória čísel,
            elementárna algebra,
            elementárna geometria,
            trigonometria.

    V publikácii [855] str. 5 sa heslá z elementárnej matematiky zahrnujú do rozsahu učiva jedenásťročnej školy.

/matematika moderná
− súčasť súčasnej vedy (jej hlavný nástroj), ktorá je výsledkom dlhodobého historického vývinu, na začiatku ktorého bolo určovanie počtu kusov číslami a zavedenie jednoduchých matematických operácií ([76];22).

/matematika stredoškolská
– matematika vyučovaná na stredných školách. Na strednej škole sa matematika zameriava na základy, ako sú algebra, geometria, trigonometria a základné prvky kalkulu. Na strednej škole je výučba často viac vedená učiteľom a zameraná na riešenie konkrétnych typov úloh.

/matematika vysokoškolská
– matematika vyučovaná na vysokých školách. Na vysokej škole sa študenti stretávajú s pokročilejšími témami, ako sú lineárna algebra, diferenciálne rovnice, abstraktná algebra, reálna a komplexná analýza, a ďalšie špecializované oblasti. Na vysokej škole sa kladie väčší dôraz na samostatné štúdium, abstraktné myslenie a dôkladné pochopenie teoretických konceptov. Vysokoškolská matematika vyžaduje hlbšie pochopenie a schopnosť aplikovať matematické koncepty na riešenie komplexných problémov. Dôraz sa kladie na dôkazy a formálne matematické argumenty, čo je menej bežné na strednej škole.
:: matematika.

/matematika základoškolská
− matematika vyučovaná na základných školách. Zameriava sa na základné aritmetické operácie (sčítanie, odčítanie, násobenie, delenie), základy geometrie, zlomky, desatinné čísla a jednoduché rovnice. Učivo je menej komplexné a zamerané na pochopenie základných konceptov a ich aplikáciu v jednoduchých úlohách. Výučba je viac vedená učiteľom, s dôrazom na praktické cvičenia a vizuálne pomôcky. Dôraz je na praktické aplikácie a základné výpočty.

/matematizovanie
gr. – uvádzanie alebo uvedenie do matematického systému; uskutočňovanie alebo uskutočnenie matematizácie. Matematizovať znamená premeniť reálny problém alebo situáciu na matematický model, ktorý je možné analyzovať a riešiť pomocou matematických metód. Tento proces zahŕňa identifikáciu kľúčových premenných, vzťahov a rovníc, ktoré popisujú daný problém, a následné použitie matematických nástrojov na nájdenie riešenia.
    Napríklad, ak chceme zistiť, koľko farby potrebujeme na natretie steny, môžeme matematizovať tento problém tým, že vypočítame plochu steny a použijeme vzorec na výpočet množstva farby potrebného na pokrytie tejto plochy.
:: matematizovanie úlohy slovnej.

/matematizovanie úlohy slovnej
– prepísanie (prepisovanie) slovnej úlohy do matematických vzťahov, zväčša do rovníc, ktoré sa riešia matematickými metódami.
:: matematika.

/materiál filatelistický
– predmety filatelistického záujmu – poštové ceniny, ďalšie poštové doklady, formuláre a dokumenty všetkých druhov, ktoré vznikajú pri poštovej prevádzke. Tieto predmety musia spĺňať podmienky pravosti.
:: filatelia.

/materiál hybridný
− kompozit utvorený zlúčením napríklad neorganických a organických látok.

/materiál kompozitný
− kompozit − materiál z dvoch alebo viacerých substancií s odlišnými vlastnosťami, ktoré vedno dávajú výslednému výrobku nové vlastnosti, ktoré nemá sama osebe žiadna z jeho súčastí.

/materiál vojenský
− materiál využívaný na vojenské účely, predovšetkým výrobky, ich súčasti alebo náhradné diely, skonštruované alebo prispôsobené pre použitie v ozbrojených silách alebo bezpečnostných zboroch alebo hromadne v týchto zložkách používané na zabezpečenie obrany a bezpečnosti štátu. Do vojenského materiálu sa zahrnuje aj stroje, zariadenia, investičné celky, technológie, programové vybavenie, technická dokumentácia alebo návody na vojenské použitie, najmä na vývoj, výrobu, kontrolu a skúšanie ďalších výrobkov, ich súčastí a náhradných dielov, ďalej služby poskytované v súvislosti s menovaným materiálom, uskutočňovanie opráv, úprav, poskytovanie informácií, vysielanie a prijímanie odborníkov s cieľom výskumu, vývoja, konštrukcie, výroby, úprav, opráv, údržby, použitia a ovládania vojenského materiálu.
:: zbraň vojenská. :: materiál, vojenstvo.

/materstvo
− 1. stav, postavenie matky; 2. obdobie pred pôrodom a po ňom.
:: pôrodníctvo, žena.

/matica (história)
– fond alebo svojpomocných kultúrny spolok, ktorého názov súvisí s predstavou o materskej starostlivosti o národ a pod., napr. Matica slovenská.

/matica (matematika)
− obdĺžniková tabuľka čísel; matematický objekt tvorený množinou matematických objektov (napr. čísel),

zvaných prvky matice, usporiadaných do pravidelných riadkov a stĺpcov, pričom matematické operácie vykonávané s ním sa týkajú každého prvku, ktorý ho tvorí.
    Čísla napísané v jednom riadku tvoria riadok matice, čísla napísané v jednom stĺpci tvoria stĺpec matice.
    Matica rozmeru n × m je tabuľka čísel alebo funkcií (alebo iných veličín), ktorá má n riadkov a m stĺpcov; na obrázku je zobrazená matica, ktorej rozmery sú 2 × 3 (matica s dvoma riadkami a tromi stĺpcami).
Matice sa zvyčajne označujú veľkými písmenami A, B, C...
Keď treba zdôrazniť rozmer matice, zapíšeme ho do indexu, napr. zobrazenú maticu, označme ju A, môžeme zapísať A_{2 ×
3}.
Matica, ktorej rozmery sú 1 × n, sa nazýva aj n-rozmerný riadkový vektor, napr. B = ( 4 6 2 1 ), čo je štvorrozmerný riadkový vektor; túto maticu môžeme zapísať B_1×4.
    Matica

je zasa trojrozmerný stĺpcový vektor C_3×1.
    Matica, v ktorej počet riadkov je rovný počtu stĺpcov, sa nazýva štvorcová matica.

/matica (technika)
– voľná súčasť skrutky s vnútorným závitom.

/Matica slovenská (MS)
– verejnoprávna ustanovizeň, pôsobiaca ako národná, nezávislá, nadstranícka, nadkonfesijná, nadrezortná, vedecká a kultúrna ustanovizeň, ktorej poslaním v 21. storočí je „systematicky rozvíjať duchovný, národný, kultúrny a spoločenský život všetkých príslušníkov slovenského národa, ale aj ostatných spoluobčanov žijúcich na území Slovenskej republiky“ (Zákon NR SR č. 68/1997 Z. z.v znení noviel č. 183/2000 Z. z. a 474/2005Z. z., Hlava I. čl. 3).
    Matica slovenská bola založená v roku 1863, pričom jej predobrazom bola Matica srbská (Матица српска), založená v roku 1826 v Pešti.
    Vnútorná štruktúra Matice slovenskej je rozdelená do niekoľkých úrovní riadenia:

    Valné zhromaždenie: Najvyšší orgán, ktorý volí predsedu a ďalších členov výboru.
    Výbor Matice slovenskej: Najvyšší výkonný orgán, ktorý riadi činnosť Matice slovenskej medzi valnými zhromaždeniami.
    Predseda: Štatutárny orgán, ktorý reprezentuje Maticu slovenskú navonok a predsedá výboru1.
    Správca: Zodpovedá za hospodárenie a administratívu.
    Tajomníci a riaditelia: Vedú jednotlivé odbory a pracoviská2.

Matica slovenská má tiež rôzne odborné a záujmové odbory, miestne odbory a folklórne súbory, ktoré prispievajú k jej činnosti
:: kultúra slovenská, Slováci, Slovensko.

/matica štvorcová (matematika)
– matica, v ktorej počet riadkov je rovný počtu stĺpcov.

/matka
− žena vo vzťahu k svojmu dieťaťu; rodička.
:: rodič.

/matrica
fr.>nem. – formujúcno, dávajúcno niečomu náležitý tvar, určujúca schéma.

/matrika
lat. – verejná kniha, ktorá slúži na evidenciu osôb, vecí a pod. Napríklad na Slovensku to je štátna evidencia o osobnom stave fyzických osôb, ktoré sa narodili, uzavreli manželstvo alebo zomreli na území Slovenskej republiky, a štátnych občanov Slovenskej republiky, ktorí sa narodili, uzavreli manželstvo alebo zomreli v cudzine (§2 Zákona č.154/1994 Zb. o matrikách).

/Maxwell, James Clerk
(1831 – 1879) – anglický fyzik, ktorý vybudoval teóriu elektromagnetizmu, jednotne opisujúcu javy klasickej elektrodynamiky, fyzikálnej optiky a tepelného žiarenia.

/McCarthy, John
(4. 9. 1927 Boston, Massachusetts, USA − 24. 10. 2011 Stanford, Kalifornia, USA) − americký informatik, kognitívny vedec a výskumník v oblasti umelej inteligencie považovaný za vedca, ktorý zaviedol termín umelá inteligencia (1956); autor programovacieho jazyka Lisp.

D: Programs with Common Sense, 1959; Recursive functions of symbolic expressions and their computation by machine, 1960; A basis for a mathematical theory of computation, 1963; Situations, actions, and causal laws, 1963; (spolu s P. J. Hayesom) Some philosophical problems from the standpoint of artificial intelligence, 1969; Epistemological problems of artificial intelligence, 1977; Circumscription: A form of non-monotonic reasoning, 1980; Applications of circumscription to common sense reasoning, 1986; Generality in artificial intelligence, 1990; Notes on formalizing context, 1993; (spolu s S. Buvacom) Formalizing context: Expanded notes, 1997; Elaboration tolerance, 1998; (spolu s T. Costellom) Useful counterfactuals, 1999; Actions and other events in situation calculus, 2002.

/meď
− zn.: Cu − chemický prvok I. skupiny periodickej sústavy, červený ušľachtilý kov, dobrý vodič tepla a elektriny. Meď sa používa v elektrotechnike a pri katalýze.

/médiá
lat. − hromadné oznamovacie prostriedky, médiá určené pre masovú komunikáciu − internet, televízia, rozhlas.

/mediácia
lat. – sprostredkovanie pri riešení sporov.
:: mediácia (štátoveda).

/mediácia (štátoveda)
– sprostredkujúca funkcia spoločenských inštitúcií zabezpečujúca porovnateľné podmienky pre sebarealizáciu jednotlivcov a pre vytváranie stavu všeobecného dobra v spoločnosti. Táto sprestredkujúca funkcia zároveň predpokladá nielen schopnosť tvorby všeobecne záväzných pravidiel správania, ale aj spôsobilosť zabezpečiť ich realizáciu. Inštitúciou, ktorá svojou univerzalitou, všeobecne politickou formou organizácie spoločnosti, ako aj verejným charakterom vytvára a uplatňuje pravidlá správania v spoločnosti, bola a je štát (cf. [741];5).

/mediamatika
lat. + gr. – integrálna humanitná veda, ktorej predmetom je komunikácia a účinky konvergencie telekomunikačných technológií, informatiky, elektronických médií a počítačových sietí (napr. Internetu) na ňu, čo vedno skúma s cieľom zefektívniť a kultivovať informačný manažment a tvorbu obsahu a prakticky podporovať rozvoj nových médií a ochranu informácií.

/medicína
lat. − lekárstvo, lekárske vedy, medicína založená na dôkazoch (evidence based medicine) − lekárska veda, ktorej predmetom sú spôsoby a prostriedky liečenia a predchádzania vzniku a šírenia chorôb.
    Medicínu obyčajne členia na

            medicínu humánnu,
            veterinárnu.
            fytomedicínu.

    V ďalšom texte tohto článku sa termínom medicína bude myslieť medicína humánna.
    Medicína ako odborná (akademická, vedecká) disciplína je súborom profesionálnych činností vykonávaných lekármi a nezriedka sa v tomto zmysle kontraponuje medicíne alternatívnej.
    Lekárske vedy spájajú biologické a spoločenské vedy.
    Špeciálne odbory medicíny študujú anatomické a funkčné zmeny v priebehu chorôb a to, ako chorobám predchádzať a ich liečiť.

    Základné lekárske vedy a farmaceutické vedy:

            anatómia, histológia a embryológia
            farmaceutická chémia
            farmakognózia
            galenická farmácia
            normálna a patologická fyziológia
            toxikológia
            onkológia
            patologická anatómia a súdne lekárstvo
            ostatné príbuzné odbory základných odborov lekárskych a farmaceutických vied

    Klinické lekárske vedy:

            anesteziológia a resuscitácia
            dermatovenerológia
            fyziatria, balneológia a liečebná rehabilitácia
            gynekológia a pôrodníctvo
            chirurgia
            neurológia
            nukleárna medicína
            oftalmológia
            ortopédia
            otorinolaryngológia
            pediatria
            psychiatria
            röntgenológia a rádiológia
            urológia
            vnútorné choroby
            urgentná a pohotovostná medicína
            zubné lekárstvo
            klinická biochémia
            klinická farmácia
            klinická farmakológia
            ostatné príbuzné odbory klinických odborov lekárskych vied

    Zdravotné vedy:

            epidemiológia
            hygiena
            ošetrovateľstvo
            sociálna farmácia – lekárenstvo
            sociálne služby a poradenstvo
            telovýchovné lekárstvo
            verejné zdravotníctvo
            letecké a kozmické lekárstvo
            vojenské zdravotníctvo
            ostatné príbuzné odbory zdravotníctva a sociálnych služieb

    Biotechnológie v zdravotníctve:

            asistovaná reprodukcia
            technológie skúmajúce DNA, proteínov a enzýmov a ich vplyv na organizmus
            ostatné príbuzné odbory biotechnológií v zdravotníctve

    Ostatné odbory lekárskych vied

– P: Freud, S., Galénos.
::
         A
        abázia, anatómia človeka,
         D
        diagnostika, diagnóza, Dr. med.,
         E
        endémia (medicína), epidemiológia,
         F
        filozofia medicíny, fonendoskop, fulgurácia (medicína),
         H
        hemostáza (medicína),
         CH
        choroba,
         I
        idiosynkrázia (medicína), imunológia, infekcia, inhibícia (medicína), interna,
         J
        jednotka nozologická,
         K
        kineziológia, in: skúmanie pohybu,
         L
        lekárstvo interné, lekárstvo vnútorné,
         M
        medicína molekulárna,
         N
        nervozita (medicína), neuroasténia, neuropatológia, nosič (medicína), nozológia,
         O
        ochorenie, ochorenie infekčné, opatrenie karanténne,
         P
        pitva, pracovník zdravotnícky, psychiatria, psychoanalýza, psychoneuroimunulógia, psychosomatika,
         S
        sexuológia, služba pohotovostná ústavná, starostlivosť zdravotná, stav chorobný, superpozícia (medicína), systém imunitný, systém telesný,
         T
        terapia, tlak krvný,
         Z
        zdravotníctvo, zlato,
         Ž
        žlčník (medicína).

/medicína alternatívna
− doplnková medicína, komplementárna medicína, neortodoxná medicína, prírodná medicína, nekonvenčná medicína, nevedecká medicína, mimovedecká medicína, celostná medicína atď. − súčasť alternativistiky tvorená súborom tradičných i nových diagnostických a liečebných postupov odlišujúcich sa svojimi teoretickými východiskami a svojou praxou od medicíny založenej na dôkazoch (evidence based medicine).
    Niekedy sa rozlišuje medzi termínom alternatívna medicína a doplnková (komplementárna) medicína, pričom v ostatnom zmysle má ísť o vedome len doplnkové, pomocné alebo podporné postupy (cf [437];2430).
:: liečiteľstvo, medicína.

/medicína komplementárna p. medicína alternatívna

/medicína molekulárna
– biomedicína – úroveň alebo vrstva medicíny, ktorej predmetom je dysfunkcia molekulárnych systémov počas určitého chorobného procesu, molekulárnych systémov, ktorých funkcia sa definuje za normálneho stavu.
    Molekulárna medicína vychádza z molekulárnej biológie, ktorá zasa spätne ťaží zo štúdia lekársky významných procesov, najmä geneticky podmienených.
    Cieľom molekulárnej medicíny je preniknúť do podstaty choroby, ktorá sa v medicíne diagnostikuje a lieči.
Molekulárna medicína sa na chorobu díva ako na súvislý reťazec prejavov vznikajúcich na molekulárnej úrovni, mimomolekulárnomedicínsky nepostrehnuteľných, a postupuje ďalej radom nasledujúcich krokov regresívnej a kompenzačnej povahy na úroveň registrovateľnú dnešnými diagnostickými prístrojmi, pokračujúc až na úroveň hrubých orgánových zmien, ktoré sú predmetom klinickej patológie.
    Molekulárna medicína sa snaží diagnostikovať ochorenie na biologickej (subklinickej, preklinickej) úrovni (cf Elleder, M.: Molekulární medicina. Význam biotechnologií a molekulárních přístupů k jejímu dosažení (16.2.20201)).

/medikán
angl. – meteorologický jav pozorovateľný nad Stredozemným morom spočívajúci vo výraznej cyklóne alebo tlakovej níži s priemerom len niekoľkých stoviek kilometrov; objavuje sa v Stredomorí alebo Čiernomorí zvyčajne raz alebo dvakrát ročne, a to najmä v období od 1. novembra do 31. marca. Medikán sa zo satelitu javí ako tropická cyklóna so stredom typickej kruhovej oblasti (tzv. okom) s pokojnejším počasím. Prejavuje sa prívalovými zrážkami a silným vetrom sprevádzaným vysokými vlnami (zdroj: Medikán, in: Wikipedie (18092020)).

/médium prenosové
– nosné médium – materiál ľubovoľného skupenstva, ktorý dokáže šíriť energiu.

/médium umenia
– vyjadrovací prostriedok toho ktorého umeleckého druhu.
:: obraz umelecký.

/medzimozog
− časť mozgu, ktorá reguluje činnosť zmyslových orgánov a všetky vegetatívne funkcie.
Medzimozog sa skladá z týchto častí:
talamus,
hypotalamus,
...
:: anatómia, biológia.

/Medzinárodná organizácia pre normalizáciu
− angl. International Organization for Standardization, ISO − medzinárodné združenie so sídlom v Ženeve, ktoré koordinuje normalizačnú činnosť s cieľom uľahčiť spoluprácu v oblasti vedy, techniky a hospodárstva a ktoré bolo založené v r. 1946.

/Medzinárodná sústava veličín
− International System of Quantities (ISQ) − sústava veličín založená na týchto siedmich základných veličinách: dĺžka, hmotnosť, čas, elektrický prúd, termodynamická teplota, látkové množstvo a svietivosť.
    Na Medzinárodnej sústave veličín sa zakladá Medzinárodná sústava jednotiek (SI).
:: rozmer veličiny, sústava veličín, veličina.

/Medzinárodná telekomunikačná únia
− angl. International Telecommunication Union, ITU − najvýznamnejšia celosvetová telekomunikačná organizácia, ktorá vznikla v r. 1932 zlúčením Medzinárodnej telegrafnej únie (založenej v r. 1865) a Medzinárodnej rádiotelegrafnej únie (založenej v r. 1906), pričom sa datuje od vzniku staršej z pôvodných organizácií.
– I: Medzinárodná telekomunikačná únia, in: Wikipédia.

/mega-
gr. − značka M − prvá časť jednotiek desiatkovej sústavy označujúca miliónty násobok [106].

/megafyzika
gr. – fyzika megasveta, oblasť fyziky, ktorá sa zaoberá štúdiom veľkých štruktúr vo vesmíre, ako sú galaxie, skupiny galaxií a ešte väčšie celky vesmíru. Táto disciplína sa zameriava na pochopenie dynamiky a interakcií týchto obrovských štruktúr a ich vplyvu na celkovú štruktúru a vývoj vesmíru. Zahrnuje túdium jednotlivých galaxií, ich zloženia, štruktúry a dynamiky. Analyzuje interakcie medzi galaxiami v skupinách a kopách, vrátane gravitačných vplyvov a zrážok galaxií. Skúma veľkrozmerné štruktúry, ako sú superkopy galaxií a filamenty, ktoré tvoria „kozmickú sieť“ vesmíru. Súčasťou megafyziky je aj kozmológia, ktorá študuje celkový vývoj a štruktúry vesmíru, vrátane jeho vzniku, expanzie a konečného osudu.

/megaparsek
gr. + lat. − skr. Mpc − astronomická jednotka vzdialenosti o veľkosti 1 000 000 pc; najpoužívanejšia jednotka v medzigalaktickej astronómii.

/megasvet (fyzika)
– súčasť fyzikálnej reality tvorená megafyzikálnymi objektmi; súčasť predmetu megafyziky.

/megatrend (futurológia)
− celkový smer vývinu spoluurčujúci náplň vývoja spoločnosti na svete.
:: futurológia.

/mechanika
gr. – časť fyziky, ktorej predmetom je mechanický pohyb materiálnych telies a vzájomné pôsobenie, ktoré pritom vzniká. Východisková predstava mechaniky je predstava so sebou totožného telesa, ktoré mení svoje súradnice v závislosti od času.
    Vývin mechaniky sa člení na dve veľké etapy:

            klasická mechanika,
            relativistická mechanika.

    Základom vývoja mechaniky sa stalo vytvorenie diferenciálneho a integrálneho počtu.
:: bod hmotný, dej mechanický, dĺžka (fyzika), dynamika (fyzika), fyzika, kinematika, mechanika (Schopenhauer, A.), mechanika klasická, mechanika kvantová, mechanika Newtonova, mechanika relativistická, mechanika štatistická, mechanika tekutín, mechanika teoretická, objekt mechanický, objekt mechanický najjednoduchší, pohyb mechanický, práca mechanická, statika, stroj jednoduchý, stroj mechanický, stupeň voľnosti (mechanika), sústava telies (mechanika), systém mechanický, trajektória bodu hmotného, vlastnosť mechanická.

/mechanika klasická
– newtonovská mechanika, galileovsko-newtonovská mechanika – jedna zo základných fyzikálnych teórií, časť mechaniky, ktorej predmetom je mechanický pohyb makroskopických telies, ktorých rýchlosti sú malé vzhľadom na rýchlosť c svetla vo vákuu (nerelativistické rýchlosti); je to einsteinovská mechanika pre rýchlosti pohybu podstatne nižšie ako je rýchlosť svetla. Základom klasickej mechaniky sú Newtonove pohybové zákony.
    Klasická mechanika je sústava fyzikálnych významových útvarov vychádzajúca z predstavy hmotného bodu pohybujúceho sa po určitej dráhe. Táto dráha je určená počiatočnými podmienkami a silou, ktorá na hmotný bod pôsobí
    Základným pojmom klasickej mechaniky je pojem hmotného bodu, t. j. častice, o ktorej možno presne povedať, kde sa v danom okamihu nachádza a akou rýchlosťou sa pohybuje.
    Presnejšia charakteristika klasickej mechaniky:
    Klasická mechanika je celková koncepcia mechaniky zahŕňajúca

            Newtonove rovnice,
            Lagrangeove rovnice,
            Hamiltonove rovnice a ich ďalšie úpravy, ako sú variačné princípy.

    „Systém rovníc klasickej mechaniky umožňuje vypočítať stav mechanického systému v ľubovoľnom okamihu, keď sú v určitom čase dané:

    1. polohy a rýchlosti všetkých jeho hmotných bodov, tzv. začiatočné podmienky
    a
    2. vnútorné a vonkajšie sily, ktoré v systéme a na systém stále pôsobia, ako funkcie polohových súradníc hmotných bodov, ich rýchlostí a času.

    Z matematického hľadiska môžeme preto rovnice klasickej mechaniky pokladať za transformačné rovnice, ktoré prevádzajú pohybový stav sústavy (t. j. súradnice polohy a im príslušné rýchlosti) v danom okamihu do stavu, ktorý systém nadobudne v inom okamihu“ ([121];55).
    V súčasnosti sa na klasickú mechaniku pozerá ako na uspokojivý obraz mechanického pohybu telies zložených z veľkého počtu atómov, ktorých rýchlosti sú malé v porovnaní s rýchlosťou svetla; pri takýchto telesách sa výraznejšie neprejavuje ani kvantová povahy hmoty a pri ich skúmaní netreba zapájať ani kvantovú mechaniku, ktorá je ďalšou etapou vývinu mechaniky.
    V skúmaní mechanického pohybu klasickou mechanikou intervenuje klasickomechanický pojem absolútneho priestoru, ktorý sa tu chápe ako kontinuum, v ktorom sú rozmiestnené pohybujúce sa telesá.
Použitie základných zákonov (princípov) klasickej nerelativistickej mechaniky sformulovaných v druhej polovici 17. storočia I. Newtonom „umožňuje úspešne opísať pohyb telesa, vysvetliť príčiny zmeny pohybového stavu a na základe znalosti stavu telesa v nejakom časovom okamihu predpovedať jeho stav v nasledujúcich okamihoch“ ([874];6).
:: čas (mechanika klasická), fyzika, fyzika klasická, interakcia (mechanika klasická), priestor (mechanika klasická), trajektória bodu hmotného, udalosť (mechanika klasická), udalosť bodová (mechanika klasická), zákon klasický, zákon pohybový, zákon zotrvačnosti, zákony pohybové Newtonove.

/mechanika kvantová
− časť teoretickej fyziky, ktorej predmetom sú mikročastice a ich sústavy (atómy, atómové jadrá atď.); tvorí súčasť modernej fyziky, skúmajúcu zákony pohybu objektov mikrosveta. „Kvantová mechanika je štatistická teória, ktorá poskytuje pravdepodobnostné rozdelenia výsledkov meraní fyzikálnych veličín (122;209)“. Existuje viacero vysvetlení štatistického charakteru kvantovej mechaniky, napr. hypotéza predpokladajúca existenciu tzv. skrytých parametrov.
    Kvantová mechanika je základná, fundamentujúca časť kvantovej teórie.
    Kvantová mechanika sa dotvorila v nadväznosti na M. Plancka, A. Einsteina a N. Bohra vo svojej základnej (východiskovej) podobe v rokoch 1925 – 1926 v dielach „otcov zakladateľov“ W. Heisenberga, M. Borna, P. Jordana, E. Schrödingera a P. A. M. Diraca.
    Aplikácia kvantovej mechaniky na správanie sa polí je kvantová teória poľa.
    Hlavným matematickým nástrojom kvantovej mechaniky je funkcionálna analýza.
– P: Gibbs, J. W., Planck, M.
:: analýza spektrálna (matematika), funkcie genralizované, fyzika, kvantovanie veličiny fyzikálnej, meranie mikrofyzikálne, pokus štrbinový, pozorovateľná (mechanika kvantová), stav systému kvantového, systém kvantový, teória gravitácie kvantová, teória kvantová, teória poľa kvantová, zákon mechaniky kvantovej.

/mechanika Newtonova
– súčasť základov novovekej vedy (klasickej fyziky) tvorená ucelenou teóriou mechanických dejov.

/mechanika relativistická
− časť teoretickej fyziky, ktorej predmetom je pohyb makroskopických telies, ktorých rýchlosť sa rádovo blíži rýchlosti c svetla vo vákuu (relativistickej rýchlosti). Základom relativistickej mechaniky je špeciálna teória relativity.
:: fyzika.

/mechanika štatistická
– časť štatistickej fyziky, ktorú pôvodne vypracoval L. E. Boltzmann a ktorej náplňou je opis dynamických systémov pomocou makroskopických veličín, pri opieraní sa o dynamické zákony mechaniky, teóriu pravdepodobnosti a matematickú štatistiku: je to ucelená teória pravdepodobnostného charakteru vyjadrená zákonom rovnakých pravdepodobností mikroskopických stavov v danom makroskopickom stave. Podľa tejto teórie sa fundamentálne objekty – mikroskopické stavy riadia Newtonovými dynamickými zákonmi.
    Dnes sa štatistická mechanika chápe ako časť fyziky, ktorej predmetom súbor hmotných telies, ktorých dynamika sa riadi zákonmi buď klasickej alebo kvantovej mechaniky.
:: fyzika.

mechanika tekutín
− mechanika kvapalín a plynov – časť mechaniky, ktorej predmetom sú tekutiny, čiže kvapaliny a vzdušniny (plyny v užšom zmysle a pary), ktorých spoločnou vlastnosťou je tekutosť.

/mechanika teoretická
− analytická mechanika − matematická formulácia klasickej mechaniky a relativistickej mechaniky utvárajúca sa od konca 18. storočia na základoch položených I. Newtonom. a umožňujúca lepšie skúmanie vzťahu medzi klasickou a kvantovou mechanikou.

/mechanizácia
gr. – nahradzovanie ručných pracovných prostriedkov strojmi a mechanizmami.
:: mechanizácia výroby rastlinnej.

/mechanizácia výroby rastlinnej
– podproces modernizácie rastlinnej výroby, spočívajúci v zavádzaní a používaní strojno-technologických postupov v rastlinnej výrobe. Strojno-technologický postup v rastlinnej výrobe je súbor činností a technológií, ktoré využívajú rôzne stroje a zariadenia na efektívne pestovanie plodín. Tieto postupy zahŕňajú všetky fázy pestovania, od prípravy pôdy, cez siatie, hnojenie, zavlažovanie, ochranu rastlín až po zber úrody a jej následné spracovanie.
    Hlavným cieľom strojno-technologických postupov je zvýšiť produktivitu a efektivitu poľnohospodárskej výroby, znížiť náklady a minimalizovať negatívny vplyv na životné prostredie. Moderné technológie, ako sú GPS, senzory, drony a autonómne stroje, umožňujú presnejšie a efektívnejšie riadenie poľnohospodárskych činností.
:: poľnohospodárstvo.

/mechanizmus
gr. – sústava strojových častí alebo orgánov s koordinovanou činnosťou.
:: mechanizmus (časti a mechanizmy strojov), mechanizmus (psychológia), mechanizmus trhový.

/mechanizmus (časti a mechanizmy strojov)
– montážna skupina slúžiaca v strojoch a prístrojoch na uskutočňovanie jednoznačných, účelných a užitočných pohybov; prenáša pohyb a sily a transformuje jeden druh pohybu na druhý, napr. rotačný pohyb jedného člena na posuvný a vratný pohyb druhého člena. Mechanizmus umožňuje pohyb súčiastky alebo skupiny súčiastok po dopredu určenej dráhe ([600];13).

/mechanizmus (psychológia)
– prevažne mimovoľný návykový úkon, psychický proces, ktorý uskutočňujeme bez uvedomenia, ktorý je vôľou neovplyvniteľný a človekom uvedomiteľný až dodatočne (cf [226];149).

/mechanizmus prevodový automobilu
– súčasť hnacej sústavy automobilu spájajúca motor vozidla s hnacími kolesami, zabezpečujúc alebo prerušujúc prenos krútiaceho momentu.
    Prevodový mechanizmus pozostáva z týchto súčastí:

            spojka,
            prevodovka,
            kĺby,
            hriadeľ,
            rozvodovka,
            diferenciál

/mechanizmus trhový
− proces, v ktorom sa dostávajú do interakcie (vzájomného vzťahu) ponuka a dopyt, v dôsledku čoho dochádza k stanoveniu cien a množstva komodity. Úlohou trhového mechanizmu je usmerňovanie zdrojov vo vzťahu k potrebám.
:: ekonómia, vzácnosť (ekonómia).

/mechatronika
gr. − medziodborová oblasť inžinierstva spájajúca mechaniku, elektroniku a softvérové inžinierstvo; je to multidisciplinárny odbor, spájajúci mechaniku, elektroniku, informatiku, automatizáciu s cieľom tvorby alebo vývinu mechatronických systémov
:: inteligencia strojová, výrobok mechatronický.

/melanchólia
gr. – skormútenosť, ťažkomyseľnosť, melancholickosť – citový stav prejavujúci sa skľúčenosťou, smútkom a depresiou ([155];175).

/melódia (lingvistika)
– vetná intonácia – prozodická vlastnosť vety založená na zmene tónu najmä na konci vety: tu sa prejavuje ako konkluzívna kadencia, semikadencia a antikadencia ([5];89).
:: prejav rečový.

/membrána
lat. – blana alebo elastická priehradka medzi dvoma prostrediami, ktoré môžu byť plynné alebo kvapalné.
:: membrána reproduktora.

/membrána anatomická
– biomembrána, vytvárajúca anatomické štruktúry mnohobunkových organizmov.
    Anatomické membrány sa delia na

            mikroskopické anatomické membrány,
            makroskopické anatomické membrány.

:: biológia.

/membrána cytoplazmatická
– bunková membrána, plazmatická membrána – biomembrána tvoriaca základný štruktúrny element bunky.
:: biológia.

/membrána reproduktora
– časť reproduktora, ktorá kmitaním vytvára zvuk. Vyrába sa z papiera, plastu, uhlíkových vlákien.

/membránofón
gr. – blanozvučný nástroj – hudobný nástroj, na ktorom tón vzniká kmitaním membrány, ktorá sa vyrába najmä z kože a plastu.

    Membránofóny sa delia na:

            úderové (napr. bubny, tamburína, tympany...),
            brnkacie,
            trecie,
            vzduchové (mirlitóny).

:: hudba.

/meno podstatné
– substantívum – ohybný slovný druh, vyjadrujúci samostatné pojmy alebo označujúci samostatné javy skutočnosti. „Podstatné mená sú jednak názvy osôb, zvierat, rastlín a vecí, jednak samostatné názvy vlastností, dejov, duševných hnutí a stavov, napr. robotník, Jozef, kôň, Strakuša, ruža, skala, Kriváň, bledosť, beh, sedenie, láska, odvaha.
    Podstatné mená sa delia na h m o t n é (konkrétne) a   n e h m o t n é (abstraktné)“ ([333];143).
:: lingvistika, vec (Filkorn, V.)., meno vlastné, meno všeobecné, substantívum deverbaívne.

/meno prídavné
– adjektívum – ohybný slovný druh, ktorý podľa svojho lexikálneho významu reprezentuje vlastnosť veci; je to „slovo pomenúvajúce statickú vlastnosť samostatných javov: nový, cestný ([5];130)“. Význam prídavných mien reprezentuje nesamostatne existujúce vlastnosti entít.
:: člen vetný, druh slovný, lingvistika.

/meno vlastné
– proprium, vlastné podstatné meno – podstatné meno, ktorého úlohou je vzťahovať sa na určitý a jedinečný predmet; vlastné meno pomenúva jednotlivinu v rámci toho istého druhu, napr. Lomnický štít, Pavol...
:: lingvistika.

/meno všeobecné
– apelatívum, všeobecné podstatné meno – podstatné meno, ktoré sa môže vzťahovať na ktorýkoľvek predmet toho istého druhu: dom, lúka, krajina...
:: lingvistika.

/menovateľ (matematika)
− číslo pod zlomkovou čiarou, časť zlomku udávajúca počet dielov, na ktoré bol celok rozdelený.

/menu
fr. − zostava ponúkaných jedál, jedálny lístok.

/menu (informatika)
− ponuka činností počítačového programu, napríklad na obrazovke.

/meradlo
– prístroj alebo pomôcka na priame alebo nepriame meranie a na porovnávanie dĺžkových rozmerov, uhlov, rovinnosti, tvarov, vodorovnosti a zvislosti plôch atď. Pomocou meradla sa osadzujú stroje a súčiastky do predpísanej polohy.

/meranie
– zisťovanie určitej vlastnosti alebo účinku nejakej hmotnej skutočnosti (meraného objektu) pomocou primeraných prístrojov a zariadení a číselné vyjadrovanie veľkosti pomocou definovaných jednotiek; meranie je určovanie alebo zisťovanie veľkosti veličiny.
Pôvodne sa meraním nazývalo číselné určovanie geometrických vlastností, ako sú dĺžka, plocha a objem, čiže ich označovanie číslom; číslo určené meraním sa chápalo ako konkrétna miera tejto vlastnosti (a nie abstraktne) ([76];24).
    Pri meraní vykonávame priraďovanie nezáporného reálneho čísla meranému objektu. Meraním zisťujeme, koľkokrát je meraná veličina väčšia ako meracia jednotka. Meranou fyzikálnou veličinou môže byť napríklad dĺžka l. Meracou jednotkou môže byť napríklad 1cm. Číselnou hodnotou priraďovanou dĺžke môže byť napríklad 12.
    Meranú veličinu označujeme X.
    Číselnú hodnotu označujeme {X}.
    Meraciu jednotku označujeme [X].

            I = 12.1cm
            X = {X}[X]

    Na meranie sa používajú meracie prístroje.
:: chyba merania, jednotka (metrológia), kalibrovanie, meranie astronomické, meranie času, meranie fyzikálne, meranie mikrofyzikálne, meranie veličiny fyzikálnej, miera (matematika), pozemok, prístroj merací.

/meranie astronomické
− súčasť predmetu astrometrie spočívajúca v meraní v rámci astronomického skúmania pomocou astronomických prístrojov a zariadení; ide predovšetkým o meranie polôh a pohybov bodových zdrojov.
:: astronómia.

/meranie času
– určovanie kvantitatívnej charakteristiky času.
:: fyzika, jednotka času, sústava vzťažná.

/meranie fyzikálne
– zložka alebo etapa fyzikálneho skúmania, v rámci ktorej sa zisťuje číselná hodnota nejakej fyzikálnej veličiny, napríklad teploty, hmotnosti, náboja atď., v stanovených jednotkách. Pritom sa predpokladá, že táto veličina má určitú skutočnú hodnotu, ktorú však v dôsledku nasledujúcich okolností nie je možné nájsť:

     • fyzikálne prístroje nie sú absolútne presné;
     • fyzikálna veličina sa môže v priebehu času mierne meniť;
     • fyzikálna veličina môže byť ovplyvňovaná procesom merania;
     • atď.

    No ku skutočnej hodnote fyzikálnej veličiny sa možno aspoň priblížiť, pokiaľ použijeme čo najpresnejšie prístroje a presne vyšpecifikujeme a skorigujeme vplyv prostredia a samého merania na hodnotu fyzikálnej veličiny.
    Rozdiel medzi nameranou a skutočnou hodnotou fyzikálnej veličiny sa nazýva chyba merania.
    Na fyzikálne meranie sa používajú fyzikálne prístroje.
:: fyzika, meranie mikrofyzikálne.

/meranie mikrofyzikálne
– špeciálny typ fyzikálneho merania, ktorým sa merajú vlastnosti mikročastíc, ako sú molekuly, atómy a elementárne častice. „Pretože jednotlivé mikročastice nie sú priamo pozorovateľné, môžeme merať ich vlastnosti iba prostredníctvom makroskopických účinkov, ktoré vyvolávajú na makroskopických meracích prístrojoch. Prisudzovať vlastnosti jednotlivým mikročasticiam môžeme iba na základe vhodných modelov mikročastíc. Keďže modelovanie mikročastíc – akoby to boli zmenšené makroskopické telesá makroskopických vlastností – neumožňuje adekvátny teoretický opis, modelujeme mikročastice parametrami fyzikálnych teórií (kvantovej teórie), ktoré majú z metronomického hľadiska charakter charakter kvantitatívnych charakteristík, pričom jednotlivá mikročastica reprezentuje príslušný zhmotnený kód. Pri mernej interakcii mikročastíc môžeme hovoriť o transformácii zhmotnených kódov utvorených mikročasticami ako mernými objektmi do zhmotnených kódov realizovaných vo forme zodpovedajúcich stavov meracích prístrojov. Pri tejto interakcii sa uplatňuje Bohrov princíp komplementárnosti, ktorého obsahom je, že podľa povahy meracieho prístroja môže meraná mikročastica uplatňovať buď svoje korpuskulárne, buď vlnové vlastnosti, ale nikdy nie obidve súčasne. Preto ani nemožno súčasne merať polohu a impulz mikročastice, čo je obsahom Heisenbergovej relácie neurčitosti. Jednotlivé častice môžeme opisovať kvantitatívnymi charakteristikami odvodených kvantovomechanických veličín, ale bez použitia názorných modelov.
    Merné interakcie mikroobjektov majú štatistický charakter, lebo predmetom merania je vždy súbor mikročastíc, aj keď sa v ňom môžu jednotlivé častice prejavovať individuálne. Výsledkom merania je isté pravdepodobné rozloženie meranej veličiny na meranom mikroobjekte. Preto jednotlivým mikroobjektom prisudzujeme aj štatistické vlastnosti,
pre ktoré máme aj primeranú štatistickú teóriu (kvantovú teóriu)“ ([76];90).
Pri meraní atómu, ktorý je pre nás nedostupným objektom, musíme použiť meracie prístroje, ktoré sprostredkujú s ním náš styk ([76];91).
:: fyzika, fyzika kvantová, mechanika kvantová, mikrofyzika, teória kvantová.

/meranie veličiny fyzikálnej
− určenie hodnoty fyzikálnej veličiny vo zvolených jednotkách; stanovenie veľkosti fyzikálnej veličiny v daných jednotkách. Počet jednotiek nachádzajúcich sa v meranej veličine sa nazýva merné číslo tejto veličiny.
    Meranie fyzik-álnej veličiny je to postup zakladajúci sa na porovnávaní hodnoty meranej fyzikálnej veličiny predpísaným spôsobom s meracou jednotkou.
    Vzťah medzi hodnotou meranej fyzikálnej veličiny X, jej meracou jednotkou [X] a číselnou hodnotou {X} možno zapísať v tvare

X= {X} [X],

napríklad ak meriame dĺžku predmetu l pomocou meracej jednotky meter (m), pričom získame číselnú hodnotu 3, píšeme
                    l = 3 m.
    Pre číselnú hodnotu veličiny platí
                      X[X]={X},
napr. l[m]=3.
    Meraciu jednotku možno voliť ľubovoľne, no podľa voľby jednotky dostávame rozličné číselné hodnoty, napr. 3 m = 300 cm = 3 000 mm. Z toho vyplýva, že číselná hodnota veličiny sama osebe nemá zmysel a musí sa zakaždým uviesť, pri akej meracej jednotke sa číselná hodnota získala.
:: fyzika.

/merateľnosť
– možnosť merať, zistiteľnosť miery, rozmeru, rozsahu, hodnoty; priraditeľnosť nezáporného reálneho čísla meranému objektu.
V klasickej fyzike sa predpokladá, že meraný predmet ostáva nemenný v priebehu merania a relatívne nezmenený ostáva aj po meraní, takže interakciu medzi meraným predmetom a meracím prístrojom možno zanedbať.
:: fyzika.

/meritórny
lat. – vecný, podstatný, zásadný, základný, v ktorom spočíva meritum.

/meritum
lat. – podstata veci.

/merkantilizmus
tal. – ekonomická teória, ktorá vznikla v krajinách západnej Európy na prelome 16. a 17. stor. v období vzniku kapitalizmu a rozvíjala sa až do obdobia priemyselnej revolúcie a absolutistických monarchií. Podľa merkantilizmu sú zdrojom bohatstva drahé kovy a jeho vznikom najmä medzinárodný obchod, ktorého cieľom je aktívna obchodná bilancia, čomu slúži hospodárska politiky zameraná na ochranu domáceho trhu, clá (napr. navigačné akty) atď.
:: ekonómia.

/Merkúr
– planéta najbližšie k Slnku, takže pociťuje najsilnejší gravitačný efekt.

/mesiac
– časové obdobie trvajúce 28 až 31 dní, dvanástina kalendárneho roka.
:: február, január, jednotka času, meranie času.

/Mesiac
− vesmírne teleso, ktoré obieha okolo Zeme.
:: astronómia, fáza Mesiaca, kráter mesačný, regolit Mesiaca, vesmír.

/mesto
− súčasť predmetu urbanizmu tvorená väčšou sídlištnou aglomeráciou s neagrárnym hospodárskym zameraním a vlastnou samosprávou. Je to väčšia územnosprávna jednotka, ktorá má význam ako obchodné, kultúrne ap. centrum (cf [496];326).
    Mesto sústreďuje tieto funkcie:

            obytné,
            kultúrne,
            výrobné,
            administratívne.

    Prvé sídla mestského typu sú doložené počnúc neolitom (kultové miesta so správnou funkciou) (cf [16];441).
    Mesto s viac ako 100 000 obyvateľmi sa nazýva veľkomesto.
Oblasť alebo kraj mimo mesta je vidiek.
:: Bratislava, byt, dom, mesto hlavné, mesto kúpeľné, mešťania (história), meštianstvo, obec, polis, Rím, útvar sídelný.

/mesto hlavné
− správne centrum daného štátu (krajiny).
:: Bratislava.

/mesto kúpeľné
– mesto alebo sídelný útvar vyhlásený za mesto, v ktorom sa prevádzkujú kúpele.

/mešťania (história)
− privilegovaní obyvatelia stredovekých miest, neskôr stredná vrstva vôbec, v opozícii najmä voči duchovenstvu a vidieckemu obyvateľstvu vrátane vidieckej šľachty; ešte neskoršie v opozícii voči šľachte vôbec a voči robotníctvu.
    Mešťanmi začali samých seba nazývať remeselníci a sedliaci, ktorí sa v 13. storočí oslobodili spod poddanských povinností a presťahovali sa na územie mesta.
:: Albrechtovci, biedermeier.

/meštianstvo
− buržoázia – mešťania, obyvatelia mesta; v minulosti príslušníci vládnucej mestskej vrstvy (cf [496];326).
    Pôvodne išlo o privilegovaných obyvateľov stredovekých miest, ktorí mali mestské práva a často sa venovali remeslám a obchodu1.
    V stredoveku mešťania tvorili opozíciu voči duchovenstvu a vidieckemu obyvateľstvu, neskôr aj voči šľachte a robotníkom1. Boli nositeľmi nových svetonázorových a kultúrnych prvkov renesancie a prispeli k rozvoju trhového hospodárstva.
    V 18. a 19. storočí sa meštianska spoločnosť transformovala na občiansku spoločnosť a stala sa nositeľom liberalizmu.
    Zmysel meštianstva spočíva v miere jeho participácie na kultúre, ako to ilustruje napríklad rodina Albrechtovcov.
    Za sympatické črty meštianstva niektorí považujú tieto:

Stabilita a poriadok: Meštianstvo často kladie dôraz na stabilitu a poriadok v spoločnosti, čo môže viesť k bezpečnejšiemu a predvídateľnejšiemu prostrediu.
Podpora vzdelania a kultúry: Historicky meštianstvo podporovalo vzdelanie, umenie a kultúru, čo prispelo k rozvoju spoločnosti a kultúrnemu bohatstvu.
Podnikavosť a inovácie: Meštianstvo je často spojené s podnikavosťou a obchodom, čo môže viesť k ekonomickému rastu a inováciám.
Rodinné hodnoty: Meštianstvo často kladie dôraz na rodinné hodnoty a tradície, čo môže prispieť k silným rodinným väzbám a komunitám.

:: buržoázia, malomeštianstvo.

/metabolizmus
gr. – látková premena (alebo látková a energetická výmena, príjem a spracúvanie živín) v živých organizmoch tvorená súborom všetkých enzýmových reakcií, pri ktorých dochádza k premene látok a energií v bunkách.
    Metabolizmus sa delí na

        anabolizmus (výstavbový proces, biosyntézu)
        a
        katabolizmus (rozkladový proces).

Látky, ktoré vznikajú a premieňajú sa pri metabolizme, sa nazývajú metabolity.
:: systém živý.

/metafora
gr. – nepriame pomenovanie – pomenovanie nejakej entity na základe vonkajšej podobnosti s inou entitou alebo pomenovanie, ktorým sa bežne označuje iný jav: „Pomenovanie jedného javu sa prenáša na iný vtedy, keď medzi obidvoma javmi je nejaký vzťah, keď sú si niečím blízke, podobné, príbuzné“. Cieľom je oživiť prejav, vyzdvihnúť alebo zdôrazniť niektorú vlastnosť predmetu, dosiahnuť názornosť a obraznosť, uplatniť osobný vzťah hovoriaceho (cf 167;225).
    „M e t a f o r a je prenesenie významu slova na jav označený normálne druhým slovom pre nejakú podobnosť“ ([333];132).

/metalicita
lat. − relatívna koncentrácia prvkov ťažších ako vodík a hélium v zložení hviezd alebo iných astronomických objektoch. :: astrofyzika.
:: astrofyzika.

/metalurgia
gr. – „1. náuka o získavaní kovov z rúd, o vlastnostiach a výrobe kovov a zliatín; študijný odbor s týmto zameraním...; 2. priemyselné odvetvie zaoberajúce sa výrobou kovov a zliatín a ich ďalším spracovaním odlievaním, tvarovaním na polotovary a hutnícke výrobky; hutníctvo“ ([155];204).
    Metalurgiu tvorí niekoľko hlavných oblastí, ktoré sa zaoberajú rôznymi aspektmi získavania, spracovania a využívania kovov. Medzi hlavné oblasti patria:

Pyrometalurgia: Tento postup zahŕňa spracovanie kovov pri vysokých teplotách. Používa sa najmä na spracovanie bohatých sulfidických rúd. Príkladom je výroba železa vo vysokých peciach1.
Hydrometalurgia: Tento postup využíva vodné roztoky na extrakciu kovov z rúd. Je vhodný pre chudobnejšie a komplexnejšie rudy neželezných kovov.
Elektrometalurgia: Zahŕňa procesy, pri ktorých sa kovy získavajú alebo rafinujú pomocou elektrického prúdu. Príkladom je elektrolýza, ktorá sa používa napríklad pri výrobe hliníka.
Prášková metalurgia: Tento postup zahŕňa výrobu obrobkov z kovových práškov. Výrobky sa formujú lisovaním a následným spekaním. Tento postup umožňuje výrobu dielcov s vysokou presnosťou a špecifickými vlastnosťami.

Tieto oblasti metalurgie sú základom pre rôzne priemyselné aplikácie a umožňujú efektívne využívanie kovov v rôznych odvetviach.

/meteorológia
gr. – veda (časť fyziky, a preto sa nazýva aj fyzika atmosféry) o meteorologických javoch a procesoch; skúma zloženie atmosféry, výmenný režim tepla v atmosfére a na zemskom povrchu, výmenu vlhkosti v atmosfére a na zemskom povrchu, pohyb atmosféry (všeobecnú cirkuláciu ovzdušia), elektrinu ovzdušia, optické a akustické javy...
:: depresia (meteorológia), mapa synoptická.

/meter
gr. − základná jednotka SI, jednotka dĺžky; vzdialenosť, ktorú svetlo vo vákuu prejde za časový interval 1/299 792 458 sekundy.
:: fyzika.

/meter kubický
gr. + lat. – značka m³ – odvodená jednotka SI; určuje sa ňou objem.
:: fyzika.

/metóda p. metóda, in: Lexikón.

/metóda fyzikálna
− fyzikálne pozorovanie alebo fyzikálny experiment.
Fyzikálnymi metódami určujeme empirickú štruktúru metronomických veličín ([142];121).
:: fyzika.

/metóda fyziky
– azda najrozvinutejší strom postupností krokov poznávania látky, poľa a informácie, ktorými fyzika dospieva k fyzikálnym poznatkom a s ktorým sa v súčasnosti stretáva metodológia vedy. Metódy fyziky sú predmetom metodológie fyziky. Výskum, vývin a členenie metód fyziky sa uskutočňuje z viacerých hľadísk, napríklad z hľadiska didaktického sa podáva takáto sústava metód fyzikálneho poznania (cf [213];40 – 41):

    1. empirické metódy
    1.1. metódy pozorovania
    1.1.1. prvotné pozorovanie
    1.1.2. druhotné pozorovanie
    1.2. metódy merania
    1.2.1. metóda priama a nepriama
    1.2.2. metóda absolútna a relatívna
    1.2.3. metóda statická a dynamická
    1.2.4. metóda substitučná
    1.2.5. metóda kompenzačná
    1.2.6. metóda postupných meraní
    1.3. experimentálne metódy
    1.3.1. laboratórny experiment
    1.3.2. prirodzený experiment
    1.3.3. kontrolný experiment
    1.3.4. experiment ex post facto
    1.3.5. heuristický experiment
    1.3.6. verifikačný experiment
    1.3.7. jednofaktorový experiment
    1.3.8. viacfaktorový experiment
    2. teoretické metódy
    2.1. logické metódy
    2.1.1. analyticko-syntetické metódy
    2.1.1.1. metóda analýzy
    2.1.1.2. metóda syntézy
    2.1.1.3. analyticko-syntetický postup
    2.1.2. klasifikácia (triedenie)
    2.1.3. abstrakcia a konkretizácia
    2.1.4. metóda analógie
    2.1.5. induktívno-deduktívne metódy
    2.1.5.1. indukcia
    2.1.5.2. induktívny postup interpolácia
    2.1.5.3. induktívny postup extrapolácie
    2.1.5.4. dedukcia
    2.1.5.5. induktívno-deduktívny postup
    2.1.6. historické metódy (metódy historických faktov)
    2.2. kybernetické metódy (metódy systémového prístupu)
    2.2.1. analýza systémov
    2.2.2. syntéza systémov
    2.2.3. metóda čiernej skrinky
    2.2.4. metóda pokusu a omylu
    2.2.5. metóda modelovania
    2.2.5.1. použitie reálnych modelov
    2.2.5.2. použitie abstraktných modelov
    2.2.5.3. modelovanie javov pomocou analogických počítačov
    2.2.6. modelový experiment
    2.3. metóda riešenia problémov
    2.4. matematické metódy
    2.4.1. numerické metódy
    2.4.1.1. metóda vyhodnocovania empirických údajov
    2.4.1.2. postupná metóda
    2.4.1.3. skupinová metóda
    2.4.1.4. metóda číselnej interpolácie
    2.4.2. grafické metódy
    2.4.2.1. metódy znázornenia funkcionálnych závislostí
    2.4.2.2. metóda grafického vyrovnania
    2.4.2.3. metóda grafickej interpolácie
    2.4.3. metódy matematickej analýzy
    2.4.4. metódy počtu pravdepodobnosti a štatistiky
    2.4.5. metódy vektorového počtu
    2.4.6. geometrické metódy
    2.4.7. metódy algoritmických postupov

/metóda konečných prvkov
– numerická metóda, ktorá slúži na simuláciu priebehu prúdenia tepla, tekutín, napätia, deformácií, vlastných frekvencií, javov elektromagnetizmu... na vytvorenom fyzikálnom modeli a ktorej princíp spočíva v diskretizácii spojitého kontinua do určitého (konečného) počtu prvkov, pričom zisťované parametre sa určujú v jednotlivých uzlových bodoch. Masovejšie využívanie metódy konečných prvkov bolo podmienené zavedením modernej výpočtovej techniky.

/metóda numerická
– súčasť predmetu numerickej matematiky, spočívajúca v presne opísanej ceste k riešeniu numerickej úlohy.
    Opis krokov numerickej metódy je algoritmus numerickej metódy, ktorý možno vyjadriť ako postupnosť akcií vykonávaných na počítači, priraďujúcu konečnému počtu vstupných údajov presne definovaný konečný počet výstupných údajov.
    Numerická metóda musí zahrnovať odhad jej chyby.
    Numerická metóda sa musí vyznačovať stabilitou a konvergenciou.
    Významnou numerickou metodou je metóda konečných krokov.
:: matematika.

/metóda psychológie
– spôsob poznávania predmetu psychológie:

            pozorovanie
                introspekcia
                extrospekcia
            experiment
                laboratórny
                prirodzený
                terénny
            exploratívne metódy
                anamnéza
                rozhovor
                    štandardizovaný
                    voľný
                dotazník
            analýza produktov činnosti (643;11).

:: predmet psychológie.

/metrika (matematika)
− predpis pre stanovenie vzdialenosti medzi jednotlivými bodmi.
Zavedením metriky do variety vzniká metrický priestor.

/metrizácia
– kvantifikácia spojená so zavedením jednotky veličiny ([76];57).
:: veličina metrická.

/metrológia
gr. – veda, ktorej predmetom je meranie, fyzikálne veličiny a ich jednotky.
::
         F
        fyzika,
         H
        hodnota veličiny,
         CH
        chémia,
         J
        jednotka (metrológia), jednotka doplnková SI, jednotka odvodená SI, jednotka meracia, jednotka meracia zákonná, jednotka veličiny fyzikálnej, jednotka základná, jednotka základná SI,
         M
        matematika, Medzinárodná sústava veličín, meradlo, meranie, meranie veličiny fyzikálnej, metrizácia, metronomika,
         R
        referencia (metrológia), rozmer veličiny,
         S
        SI, skalár, systém veličín,
         T
        tenzor,
         V
        veličina, veličina aditívna, veličina bezrozmerová, veličina extenzitná, veličina fyzikálna, veličina fyzikálna substanciálna, veličina fyzikálna základná, veličina intenzitná, veličina kardinálna, veličina kinematická, veličina kvality, veličina kvantity, veličina nekonečná, veličina nominálna, veličina poľa, veličina premenná, veličina s rozmerom jeden, veličina skalárna, veličina stála, veličina stavová, veličina vektorová, veličina základná, veľkosť veličiny.

/metronomika
gr. − vedná disciplína postavená na všeobecných princípoch metodológie vied, ktorej predmetom je získavanie empirických poznatkov kvantitatívneho charakteru.
Výsledkom poznávacieho procesu v metronomike je konštatovanie faktu ([76];14, 23).
:: metrizácia, metronomika teoretická, veličina metronomická.

/metronomika teoretická
– časť metronomika, ktorej predmetom je očíslovanie empirických faktov a ich vzťahov ([76];16).

/metropolia
gr. – územie, podliehajúce metropolitovi (v gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi).

/mienka verejná
– súbor verejne vyjadrovaných mienok členov rozličných spoločenských skupín o verejných záležitostiach.
– I: Verejná mienka, in: Wikipédia.
:: norma morálna.

/miera (matematika)
– jednotka zvolená za základ merania.
:: meranie.

/miestnosť
– stenami ohraničený priestor v budove.

/miesto hodnoverné
– miesto, na ktorom sa v stredoveku overovali listiny.
:: história.

/miesto telesa (Newton, I.)
– časť priestoru, ktorú zaberá teleso.

/miesto telesa absolútne (Newton, I.)
– časť absolútneho priestoru, ktorú zaberá teleso. Absolútne miesto je miesto telesa v absolútnom priestore.

/miesto telesa relatívne (Newton, I.)
– časť relatívneho priestoru, ktorú zaberá teleso.

/Michalská brána | Bratislava
– jediná zachovaná brána mestského opevnenia v Bratislave, pochádzajúca zo 14. storočia. Je to významná historická pamiatka a jedna z dominánt Starého Mesta. Brána dostala svoje meno podľa kostola svätého Michala, ktorý sa nachádzal pred mestskými hradbami.
    Veža Michalskej brány je vysoká 51 metrov a ponúka nádherný výhľad na Bratislavský hrad a Staré Mesto.
    Na vrchole veže sa nachádza socha archanjela Michala, ktorá bola vyhotovená v 18. storočí.
    Pod bránou sa nachádza nultý kilometer, ktorý ukazuje vzdialenosti európskych a svetových metropol od Bratislavy.
    V priestoroch brány je zriadená expozícia historických zbraní, ktorú spravuje Mestské múzeum v Bratislave.

/Michalská ulica v Bratislave
– nem. Michaelergasse, maď. Mihály-utca – ulica v bratislavskom Starom Meste, situovaná pod Michalskou bránou a cez Ventúrsku ulicu a Strakovu ulicu vyúsťujúca na Hviezdoslavovo námestie. Sedlárskou ulicou je spojená s Hlavným námestím.
    Na Michalskej bráne je latinský nápis: „REGNANTE MARIA THERESIA AVGUSTA SENATUS POPVLVSQVE POSONIENSIS RENOVAVIT MDCCLVIII“. Tento nápis znamená: „Za vlády Márie Terézie zrenovoval senát a ľud Bratislavy v roku 1758“.
:: Bratislava.

/mikro-
gr. – prvá časť zložených slov s významom (veľmi malý, málo (155;230, 14;570).

/mikrobiológia
gr. − časť biológie, ktorej predmetom sú mikroorganizmy, pričom skúma ich život, fyziologické vlastnosti, funkcie a činnosť vo vzťahu k iným mikroorganizmom, k rastlinám, živočíchom a k človeku.
    Za zakladateľa mikrobiológie sa pokladá Luis Pasteur.
:: afinita (mikrobiológia), lyofilizácia, virológia.

/mikročastica
gr.+slov. – častica veľmi malej hmotnosti. K mikročasticiam sa rátajú:

            elementárne častice,
            atómové jadrá,
            atómy,
            molekuly.

    Pohyb mikročastíc opisuje kvantová mechanika.
:: mikrosvet (fyzika), teória kvantová.

/mikrofón
gr. – elektroakustické zariadenie, ktoré premieňa akustickú energiu na elektrický signál.
Skladá sa z niekoľkých základných častí:

Membrána: Tenká fólia, ktorá vibruje v reakcii na zvukové vlny.
Kapsula: Obsahuje membránu a prevádza jej pohyb na elektrický signál.
Prevodník: Mení mechanické vibrácie na elektrické signály. Môže byť dynamický (cievka v magnetickom poli) alebo kondenzátorový (zmena kapacity medzi dvoma doskami).
Telo mikrofónu: Chráni vnútorné komponenty a poskytuje štruktúru.
Konektor: Umožňuje pripojenie mikrofónu k iným zariadeniam, ako sú mixážne pulty alebo nahrávacie zariadenia.

Existujú rôzne typy mikrofónov, ako napríklad dynamické, kondenzátorové a páskové, ktoré sa líšia v technológii prevodu zvuku na elektrický signál.
:: elektroakustika, elektrotechnika.

/mikrofyzika
gr. − fyzika mikrosveta − časť fyziky, ktorej predmetom sú mikrofyzikálne objekty.
:: častica (mikrofyzika), fyzika, fyzika kvantová, meranie mikrofyzikálne, zákonitosť kvantová.

/mikroorganizmus
gr. − mikrób − jednobunkový mikroskopicky alebo elektrónmikroskopicky pozorovateľný organizmus, súčasť predmetu mikrobiológie, najmenší a najjednoduchší nositeľ života na Zemi.
    Prvé mikroorganizmy boli objavené koncom 17. storočia: po prvýkrát ich pozoroval pomocou vlastnoručne vyrobenej šošovky v dažďovej a studničnej vode, v zubnom povlaku atď. v r. 1674 A. van Leeuwenhoek.
:: biológia.

/mikroprocesor
gr.+lat. – procesor s extrémne vysokou hustotou polovodičových prvkov na jednom čipe používaný v počítačoch a v zložitejších elektronických zariadeniach, ako mobilné telefóny, tlačiarne, práčky, chladničky atď.
:: fyzika, informatika.

/mikroprocesor detektorový
– angl. charge-coupled device (CCD) — zariadenie, premieňajúce energiu dopadajúceho svetla na energiu elektrického signálu, pričom obraz rozkladá na 300 000 bodov.
    Na zaznamenávanie farebného obrazu sa využívajú vlastnosti červeného (read), zeleného (green) a modrého (blue) svetla (RGB), z ktorých možno pri správnych pomeroch skladať všetky farby svetelného spektra.
    Filter, skladajúci sa z prúžkov širokých 20 mikrometrov, rozkladá svetlo na spomenuté tri farby detekované oddelene skupinami troch detektorov. Signál, vychádzajúci z týchto detektorov, obsahuje informáciu o osvetlení příslušných bodov obrazovky televízora. Ak sa k CCD dostane priveľa svetla, nastane nasýtenie, v dôsledku čoho sa dosiahne úplne biely obraz. Mikroprocesor tomu zabraňuje dvoma spôsobmi:
        uzatvorením clony na šošovke,
        tak, že každý CCD zberá svetlo počas kratšieho časového úseku.
:: fyzika, informatika.

/mikroskopia (fyzika)
– odbor aplikovanej fyziky, zameraný na zobrazovanie malých, voľným okom neviditeľných štruktúr, pričom prístup, pri ktorom sa sleduje jednotlivá častica, neruší napríklad pojem tlaku (makroskopického javu), ale objasňuje ho z mikroskopického hľadiska, odhaľuje jeho podstatu, ukazuje, že termíny zavádzané v makroskopickej oblasti možno vyjadriť základnejším spôsobom. No redukovaním makroskopických teórií na mikroskopické nedochádza k strate ich špecifickosti, napr. každý mikroskopický pohyb je reverzibilný (vratný), avšak reálne makroskopické pohyby sú ireverzibilné (nevratné). Aj keď sa však makroskopické pohyby vyjadria súborom mikroskopických pohybov, zo samotnej povahy tohto postupu vyplýva podstata ireverzibility. Obyčajne sa totiž makroskopické rovnice získavajú určitým spriemerňovaním mikroskopických rovníc. A práve týmto spriemerňovaním dochádza k vzniku nevratnosti makroskopických pohybov, ktoré sa kvalitatívne odlišujú od pohybov mikroskopických. Reverzibilitu možno opísať napr. takto: Ak všetky uvažované pohybujúce sa častice náhle zmenia smer svojej rýchlosti na opačný, opakujú svoj pohyb v obrátenom slede. Avšak napr. saniam uprostred kopca by veľkosť ich rýchlosti nestačila na návrat na vrchol, z ktorého sa skĺzli, pretože časť svojej energie stratili trením. Špecifickosť deja nevylučuje jeho prevediteľnosť. Naopak, v takomto procese dochádza k pochopeniu špecifickosti (cf [419];16).

/mikrosvet (fyzika)
− časť fyzikálnej reality nepozorovateľná a nepoznateľná našimi zmyslami; svet mikrofyzikálnych objektov; predmet mikrofyziky.     Zákonitosti mikrosveta opisuje kvantová fyzika, ktorá sa zrodila v 20-tych rokoch 20. storočia. No publikácia [762];1 upozorňuje na to, že fyzika mikrosveta ešte nie je kvantovou mechanikou, ale úvodom do nej.
    Súčasťou mikrosveta sú fyzikálne deje v oblastiach s typickými rozmermi 10^-18 až 10^-9 m, ktoré sa odohrávajú v časových intervaloch trvajúcich napríklad len 10^-24 s.
    Mikrosvet je nerozlučne spojený s makrosvetom − vznikajú v ňom napr. biologické štruktúry a chemické zlúčeniny nevyhnutné pre život.
:: jav kvantový.

/Mikulášska ulica v Bratislave
‒ ulica v mestskej časti Staré Mesto, tiahnúca od Židovskej ulice po Beblavého. Na ulici je ranobarokový pravoslávny Chrám svätého Mikuláša.
:: Bratislava, geografia.

/Minárik, Jozef
(7. 1. 1922 Čertižné – 24. 11. 2008 Bratislava ) – slovenský literárny historik, ktorý sa špecializoval na staršiu slovenskú literatúru; bol aktívny aj ako editor a prekladateľ z latinskej stredovekej literatúry.

D: Dejiny slovenskej literatúry I (spoluautor), 1958; Dejiny staršej slovenskej literatúry, 1958; Literatúra I (spoluautor), 1969; Tri literárnoestetické rozbory zo staršej slovenskej literatúry, 1973; Stredoveká literatúra, 1977; Z klenotnice staršieho slovenského písomníctva I (spoluautor), 1984; Baroková literatúra, 1984; Renesančná a humanistická literatúra svetová, česká, slovenská, 1985; Z klenotnice staršieho slovenského písomníctva II (spoluautor), 1985; Z klenotnice staršieho slovenského písomníctva III (spoluautor), 1989; Kratochvíľne historky pisára Šahrazáda, 2002.

:: história literárna, literatúra slovenská.

/minca
lat. > nem. – kovový zvyčajne okrúhly peniaz určitej váhy a určitej akosti, označený výsostným znakom alebo znamením vydavateľa. Predná strana alebo líce mince tvorí averz mince, jej zadnú, rubovú stránku tvorí reverz mince.
:: numizmatika.

/minerál
lat. − nerast − anorganická rovnorodá prírodnina − prvok alebo chemická zlúčenina − tuhého, kvapalného alebo plynného skupenstva, majúca určité fyzikálne a chemické vlastnosti, vytvorená rôznymi geologickými procesmi odohrávajúcimi sa v zemskej kôre ([14];577).
:: farba nerastu, mineralógia.

/mineralógia
lat.+gr. − nerastopis − časť geológie, ktorej predmetom sú minerály, ich vlastnosti, zloženie, podmienky vzniku, geografické rozšírenia a použitie.
Mineralógiu tvoria tieto disciplíny:
        systematická mineralógie,
        kryštalografia,
        optická mineralógia,
        experimentálna mineralógia,
        gemológia.
– I: mineralogie, in: GeoWeb; Minerály a horniny Slovenska. Portál o našej neživej prírode.
:: farba nerastu, chalcedón, kremeň., minerál.

/minimum kompetenčné
– súbor vedomostí a zručností, vedno tvoriacich spôsobilosť pre výkon určitej profesie.

/minimum vzdelávacie
− zvládnutie programu nevyhnutného pre absolutórium.
:: pedagogika.

/minister
fr. – člen vlády riadiaci ministerstvo a zodpovedajúci za jeho činnosť.

/ministerstvo
fr. – ústredný monokratický orgán štátnej správy, disponujúci normotvornou právomocou a riadený ministrom.

/Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky
– ústredný orgán štátnej správy Slovenskej republiky pre materské školy, základné školy, stredné školy a vysoké školy, školské zariadenia, celoživotné vzdelávanie, vedu a techniku, pre štátnu starostlivosť o mládež a šport.
– I: Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR (18012022).

/Minkowski, Hermann
(22. 6. 1864 Aleksotas, Rusko, dnešný Kaunas, Litva − 12. 1. 1909 Göttingen) − nemecký matematik a fyzik, na počesť ktorého bol priestoročas nazvaný Minkowského priestor.
    Minkowski vypracoval geometrickú teóriu čísel, geometrické metódy používal aj v matematickej fyzike a geometricky interpretoval špeciálnu teóriu relativity.

D: Geometrie der Zahlen, 1. Lieferung 1896; Diophantische Approximationen. Eine Einführung in die Zahlentheorie, 1907; Die Grundgleichungen für die elektromagnetischen Vorgänge in bewegten Körpern, 1908; Raum und Zeit, 1909; Ausgewählte Arbeiten zur Zahlentheorie und zur Geometrie. Mit D. Hilberts Gedächtnisrede auf H. Minkowski, 1909; Geometrie der Zahlen, 2. Lieferung 1910; Gesammelte Abhandlungen, 2 zv., 1911; Das Relativitätsprinzip, 1915.

:: fyzika, matematika.

/minucióznosť
lat. − zmysel pre detail, dôkladnosť.

/minúta
lat. – násobná jednotka času, 60 sekúnd.

/miskoncepcia
angl.+lat. − nesprávna predstava.

/mnemonika
gr. − mnemotechnika.

/mnohosten (geometria)
− časť priestoru ohraničená mnohouholníkmi. Uhlopriečky, patriace do niektorej steny, sú stenové uhlopriečky, ostatné uhlopriečky sú telesové.

/množina
− súbor dobre rozlíšiteľných objektov (vecí, osôb, čísel ap.) chápaný ako nový objekt, ktorý sa označuje veľkými písmenami, napr. A, B atď.
    Množiny sú súčasťou predmetu teórie množín.
Objekty, ktoré patria do množiny, sa nazývajú prvky množiny alebo body množiny, označujú sa malými písmenami, napr. a, b atď. a zapisujú sa do zložených zátvoriek, napr. množinu A, ktorá obsahuje práve tri objekty a, b a c, zapisujeme A = {a, b, c}.
    Určenie množiny: množinu považujme za jednoznačne určenú len vtedy, keď vieme jednoznačne povedať, či do danej množiny patrí alebo nie, čo vyjadríme slovom práve, napríklad prvky množiny A z predchádzajúceho odseku sú práve prvky a, b, c.
    Ak chceme vyjadriť, že prvok x je prvkom množiny M, tak to zapíšeme x ∈ M (čo čítame: x je prvkom množiny M alebo x patrí množine M).
    Ak chceme vyjadriť, že prvok x nie je prvkom množiny M, tak to zapíšeme x ∉ M a zápis čítame x nie je prvkom množiny M alebo x nepatrí množine M.
Množinu možno určiť
        vymenovaním všetkých jej prvkov, napr. B = {a, b, c},
        určením charakteristických vlastností prvkov, ktoré patria do danej množiny, napr. B = {x ∈ Z; 3 | x}, kde Z je množina všetkých celých čísel, symbol | znamená byť deliteľný, takže celý zápis čítame množina B, ktorej prvky sú celé čísla deliteľné číslom 3.
    Množina, ktorá neobsahuje žiadny prvok, sa nazýva prázdna množina a označuje sa znakom ∅ alebo {}. Keďže prvkami množín môžu byť aj množiny, tak znak {∅} by označoval množinu, ktorej prvkom je práve jedna (v danom prípade) prázdna množina a mohli by sme ju zapísať aj {{}}. Príkladom prázdnej množiny by mohla byť množina všetkých prirodzených čísel menších ako nula.
:: bod množiny, diagram Vennov, enumerácia množiny konečnej, kardinalita množiny, matematika, množina bodov, množina číselná, množina diskrétna, množina konečná, množina nekonečná, množina nekonečná (Dedekind, R.), množina neprázdna, množina potenčná množiny, množina prázdna, množina spočítateľná (matematika), množina univerzálna (matematika), množina usporiadaná, množina všetkých prirodzených čísel, množina určená, množina všetkých reálnych čísel, množina základná, množiny disjunktné, množiny totožné, mohutnosť množiny, nosič operácie, obor definície funkcie, obor funkcie definičný, obor hodnôt funkcie, obor hodnôt funkčných, operácia množinová, podmnožina, prienik množín, priestor vektorový, prvok množiny, ℝ+ = {x ∈ ℝ | x > 0}, ℝ2, relácia (teória množín), sieť (matematika), súbor štatistický, súčin množín karteziánsky, teória množín, zadávanie množiny pomocou vlastnosti charakterizujúcej jej prvky, zjednotenie množín, zobrazenie (matematika), zobrazenie na množine, zobrazenie z množiny do množiny.

/množina (Zlatoš, P.)
– ľubovoľné jednoznačne vymedzené zoskupenie nejakých (často i značne rôznorodých) objektov – prvkov množiny – chápané ako jediný objekt. Množina je jednoznačne zadaná zoskupením svojich prvkov ([446];23).

/množina abstraktná
– množina, ktorá je definovaná nezávisle od konkrétnych vlastností jej prvkov a od spôsobu, akým sú tieto prvky usporiadané alebo reprezentované. Je to viac teoretický koncept, ktorý sa používa na štúdium vlastností a vzťahov medzi množinami.
    Používa sa hlavne v teórii množín a v pokročilých matematických štúdiách na analýzu a pochopenie základných vlastností množín.
:: matematika, teória množín.

/množina bodov
− množina, ktorej prvky sú body.

/množina čísel prirodzených
− množina všetkých prirodzených čísel − množina, ktorej prvky tvoria prirodzené čísla. Množina všetkých prirodzených čísel sa označuje N.
    Matematicky korektnú charakteristiku množiny všetkých prirodzených čísel podáva kniha [460];71:
    „Množinou všetkých prirodzených čísel rozumieme takú množinu N, na ktorej je definovaná funkcia +: N → N s nasledujúcimi vlastnosťami...:
    (1) V N existuje práve jeden taký prvok, označíme ho 1, že
    ∀(n ∈ N): n+ ≠ 1
    (2) Ak n+ = m+, tak n = m.
    (3) Ak A je podmnožina množiny N s vlastnosťami
    (31)
    1 ∈ A
    a
    (32)
    ∀(n ∈ N): [(n ∈ A) ⇒ (n+ ∈ A)]
    tak A = N.
Tento spôsob definície množiny N všetkých prirodzených čísel pochádza od G. Peana. Na axióme (3) sú založené dôkazy matematickou indukciou.“
    Množina prirodzených čísel je podmnožinou celých čísel.

/množina číselná
− množina čísel − množina, ktorej prvky sú čísla.
    Klasický zápis číselnej množiny je: M = {1, 2, 3}; je to množina s názvom M a obsahuje tri prvky − jednotku, dvojku a trojku a na jej zápis sa použili zložené zátvorky {}.
    Množiny často určujú, aké prvky si môžeme vyberať.
Na zápis toho, že nejaký prvok patrí do množiny M, sa používa znak ∈, napr. 1 ∈ M. To, že nejaký prvok nepatrí do množiny M, zapisujeme pomocou znaku∉, napr. 5 ∉ M.
    Množina môže byť aj prázdna, v tom prípade píšeme napr. P = {} alebo jednoduchšie P = ∅. Prázdnou však nie je množina P = {∅}, pretože to je množina, ktorej prvkom je prázdna množina ∅.
    O množine sa nehovorí, že má prvky nejako usporiadané; na poradí prvkov v množine nezáleží. Ak by sme mali dve množiny, napr. C = {1, 2, 3} a D = {3, 2, 1}, tak by sme o nich povedali, že sú rovnaké, teda {1, 2, 3} = {3, 2, 1}.
    Pokiaľ je v zápise množiny nejaký prvok zapísaný dvakrát, trikrát atď., tento dvojitý, trojitý atď. zápis toho istého prvku sa nepovažuje za dva, tri atď. prvky: napr. množina C = {1, 2, 3} a množina D = {3, 3, 2, 1, 1} sú rovnaké; znak prvku množiny nie je prvok množiny.
    Na grafické zobrazovanie číselných množín slúži číselná os.
:: matematika, množina čísel prirodzených.

/množina diskrétna
– nespojitá množina.
:: kvantovaný, matematika, teórie množín.

/množina konečná
– množina, ktorá má konečný počet prvkov.
    Ak je množina A konečná, tak počet prvkov, ktoré obsahuje, sa nazýva mohutnosť množiny A.
    Mohutnosť množiny A sa označuje |A|.
    Množina, ktorá nie je konečná, je nekonečná.
:: enumerácia množiny konečnej, teórie množín.

/množina nekonečná
− množina, ktorá nie je konečná, napr. napr. (−2, 5), čo je interval, nekonečná množina pozostávajúca zo všetkých reálnych čísel ležiacich na číselnej osi medzi číslami −2 a 5, krajné body −2 a 5, krajné −2 a 5 doň nepatria.
    Mohutnosť nekonečnej množiny je nekonečná; táto skutočnosť sa zapisuje |A| = ∞.
    Nekonečné množiny sú súčasťou predmetu teórie množín.
:: matematika.

/množina nekonečná (Dedekind, R.)
– množina, ktorá je ekvivalentná s nejakou svojou pravou podmnožinou. Množina M je nekonečná, ak existuje taká jej pravá podmnožina M1, že medzi prvkami M1, a M možno stanoviť vzájomne jednoznačný vzťah. Napríklad množina prirodzených čísiel je ekvivalentná (aj keď nie rovnako početná) so svojou pravou podmnožinou – s množinou všetkých párnych čísiel ([69];175).

/množina neprázdna
– množina, ktorá má prvky.

/množina potenčná množiny
− množina, ktorej prvkami sú všetky podmnožiny tejto množiny.
    Potenčná množina množiny A je množina ℘(A), ktorej prvkami sú všetky podmnožiny množiny A.
Napríklad, ak A = {1, 2, 3}, tak ℘(A) = {∅,{1},{2},{3},{1,2},{1,3},{2,3},{1,2,3,}}.
    Predpokladajme, že všetky množiny, s ktorými pracujeme, sú prvkami istej univerzálnej množiny U.
:: matematika.

/množina prázdna
– množina bez prvkov; množina, ktorá nemá nijaké prvky. Prázdnu množinu označujeme znakom ∅.
    Pojem prázdnej množiny potrebujeme napríklad pri vymedzovaní disjunktných množín, pri vyjadrovaní (reprezentovaní) vlastností pomocou množín atď.
    O prázdnej množine vždy platí: ∅ ⊂ A pre ľubovoľnú množinu A.
:: matematika, teória množín.

/množina spočítateľná (matematika)
– množina ktorú možno bijektívne zobraziť na podmnožinu prirodzených čísel.

/množina univerzálna (matematika)
− univerzum, základná množina, základný priestor − množina všetkých prvkov, ktoré sú relevantné v rámci daného kontextu (domény, problému); je to množina, v ktorej uskutočňujeme naše úvahy. Univerzálna množina je nadmnožinou všetkých množín, ktoré v rámci danej oblasti alebo problému berieme do úvahy.     Veľkosť univerzálnej množiny závisí od daného kontextu.
    Pri rozmanitých matematických úvahách sa môžu vyskytovať rôzne základné množiny. Často sa základná množina pri úvahe výslovne nespomína. Robí sa to najmä vtedy, keď je čitateľovi jasné, ktorá množina by v tej úvahe mohla byť základnou množinou (cf [30];30, [460];39)
    Pri použití Vennových diagramov sa základná množina zobrazuje napríklad ako obdĺžnik a podmnožiny ako oválne obrazce alebo kruhy, napr.
kde Z je základná (univerzálna) množina a množiny A, B, C sú jej podmnožiny.
:: matematika, teória množín.

/množina určená
– množina, o ľubovoľnom objekte ktorej vieme rozhodnúť, či do nej patrí alebo nepatrí; skutočnosť, že objekt a patrí do množiny M, zapisujeme symbolicky a ∈ M. Ak prvok a nie je prvkom množiny M, zapisujeme to symbolicky a ∉ M.

/množina usporiadaná
− množina, na ktorej je definované usporiadanie (v ktorej jej dané usporiadanie).
:: interval, matematika.

/množina všetkých prirodzených čísel
− množina N, na ktorej je definovaná funkcia
+: N → N
s týmito vlastnosťami:
    1. V N existuje práve jeden taký prvok, označujeme ho 1, že
    ∀(n ∈ N): n+ ≠ 1
    2. Ak n+ = m+, tak n = m.
    3. Ak A je podmnožina množiny N s vlastnosťami
    31.
    1 ∈ A
    a
    32.
    ∀(n ∈ N): [(n ∈ A) ⇒ (n+ ∈ A)],
    tak
    A = N.
([460];72).

/množina všetkých reálnych čísel
– symbolicky ℝ – množina vyznačujúca sa
        hustotou,
        spojitosťou,
        usporiadanosťou.
:: číslo reálne, matematika.

/množina základná
− množina univerzálna (matematika), základný priestor – množina, z ktorej sa berú všetky podmnožiny pri uvažovaní v istej ohraničenej oblasti matematiky; určitá daná množina, o ktorej sa uvažuje v tej ktorej matematickej disciplíne a z ktorej prvkov sa vytvárajú všetky ostatné množiny, prichádzajúce do úvahy, napr. v geometrii si možno zvoliť ako základnú množinu množinu bodov roviny.
:: matematika, teória množín.

/množiny disjunktné
– množiny, ktorých prienik je prázdna množina.
:: matematika.

/množiny totožné
– množiny, ktoré nezávisle od spôsobu ich zadania majú tie isté prvky. V súlade s tým potom pre ľubovoľné množiny X, Y platí:
X = Y ⇔ (∀ x)(x ∈ X ⇔ x ∈ Y).
    Táto vlastnosť množín sa nazýva extenzionalita ([446];23).
:: matematika.

/množstvo
– určitý počet, kvantum. Predstava množstva je matematický významový útvar, tvoriaci súčasť pravekého (preskriptuálneho) matematického významového univerza.
:: :: matematika, vrstva.

/množstvo hmoty (Newton, I.)
– dnes nazýva hmotnosť – miera hmoty daná jej hustotou a veľkosťou.

/množstvo látkové (fyzika)
– základná fyzikálna veličina, jedna zo siedmich základných veličín (dĺžka, hmotnosť, čas, elektrický prúd, termodynamická teplota, látkové množstvo, svietivosť), ktorej jednotkou je mol (K); symbol n.

množstvo pohybu (Newton, I.)
– miera pohybu daná jeho rýchlosťou a množstvom hmoty.

/moc plná (právo)
− prejav vôle určitej osoby, ktorým vyhlasuje inú osobu za svojho zástupcu povolaného uskutočňovať za ňu a jej menom nejaký právny úkon.

/moc politická
– lat. imperium – moc jednotlivca alebo skupiny, umožňujúca riadenie a správu spoločnosti a uschopňujúca politických aktérov uskutočňovať politické rozhodnutia. Jednou z ciest dosiahnutia a udržania si politickej moci je politické hnutie.
:: politika.

/moc právna
− vlastnosť súdneho alebo správneho rozhodnutia spočívajúca v jeho konečnosti, záväznosti a nezmeniteľnosti.
:: právo.

/moc štátna
– verejná moc, ktorá sa uplatňuje v spoločenstve ľudí na určitom území a ktorá využíva štátnu formu na svoje vnútorné riadenie.
Najvyšším výkonným orgánom štátnej moci je vláda.
:: deľba moci, deľba moci v štátoch demokratických, právo, režim politický, suverenita štátu, štát.

/moc verejná
− moc autoritatívne priamo alebo sprostredkovane rozhodujúca o právach a povinnostiach subjektov. Výkon verejnej moci uskutočňuje orgán verejnej moci.
:: orgán moci verejnej, právo.

/mocniteľ
– exponent (mocniny), číslo, ktorým sa umocňuje; symbol určujúci na koľkú je umocnený základ mocniny, napr. mocniteľ vo výraze 2⁵ je 5.
:: matematika.

/model (matematika)
– matematický objekt, spĺňajúci určitú abstraktnú štruktúru a izomorfný s ňou, čo znamená, že v modeli platia všetky tvrdenia, dôkazy atď., ktoré sú odvodené pre danú abstraktnú štruktúru.

/model (umenie výtvarné)
− predloha umeleckého stvárnenia, obyčajne osoba alebo vec.

/model atómu
– fyzikálny model, opisujúci štruktúru atómu na základe klasických alebo kvantových zákonov.

/model ekonomický
− zjednodušená verzia niektorého aspektu ekonomickej reality v podobe rovníc, grafov i slovných vyjadrení podávajúca informácie najmä o vzťahu príčin a následkov v rámci ekonomickej reality.
:: ekonómia.

/model funkčný
− model napodobňujúci funkčnú stránku modelovaného objektu.
Tvorba funkčného modelu je funkčné modelovanie.
:: model.

/model fyzikálny
− fyzikálny významový útvar reprezentujúci spôsob (princípy) fungovania tej ktorej oblasti fyzikálnej reality.
:: fyzika, model atómu, model systému fyzikálneho, model vesmíru, objavenie rovnice.

/model informačný
– súbor informácií, charakterizujúci podstatné vlastnosti a stavy modelovaného objektu, procesu, javu a ich vzťahy k okoliu, napr. sémantická sieť.

/model kartografický
− model geografickej reality vytvorený kartografickými výrazovými prostriedkami, ako napríklad glóbus, rovinná mapa, reliéfny mapa, virtuálna mapa a podobne.
:: kartografia.

/model matematický
− matematický obraz štruktúry a správania nejakého objektu (javu) zapísaný matematickými prostriedkami, ako grafy, tabuľky, rovnice... Matematický model tvoria rovnice alebo sústava rovníc, ktorá opisuje alebo nahradzuje skúmaný jav.
    Tvorba matematického modelu je matematické modelovanie.
:: matematika, model stochastický, stroj času.

/model molekulový
− fyzikálny model, tvorený výsledkom molekulového modelovania a reprezentujúci molekuly a ich procesy.

/model stochastický
– pravdepodobnostný model – matematický model tvorený sústavou rovníc obsahujúcich náhodné veličiny, nenáhodné veličiny a parametre.

/model systému fyzikálneho
– matematická reprezentácia fyzikálneho systému definovaného na tom ktorom fyzikálnom objekte, napr. atóme, ktorej štúdium umožňuje získať informácie o modelovanom fyzikálnom systéme.
:: fyzika.

/model štruktúrny
− model napodobňujúci vnútornú štruktúru modelovaného objektu.
Tvorba štruktúrneho modelu je štruktúrne modelovanie.

/model vesmíru
− fyzikálny model prezentujúci alebo sumárne formulujúci teoretické závery zo skúmania alebo pozorovania vesmíru, napríklad kozmologický model vesmíru.
:: fyzika, model vesmíru stacionárny.

/model vesmíru kozmologický
− kozmologický významový útvar, v rámci ktorého (a pri konštruovaní ktorého) kozmológia formuluje teoretické závery o štruktúre a vývoji vesmíru. Tieto závery overuje najmä na základe pozorovaní a poznatkov mimogalaktickej astronómie.
    Každá kozmologická teória vychádza z určitých postulátov (teoretických predpokladov), na ktorých buduje modely vesmíru, pričom základným postulátom je predpoklad všeobecnej platnosti fyzikálnych zákonov ([97];302).
:: model vesmíru kozmologický štandardný.

/model vesmíru kozmologický štandardný
− teória big bangu, model ΛCDM, Lambda-CDM model − model vesmíru 1. s kozmologickou konštantou Λ súvisiacou s energiou vákua vysvetľujúcou zrýchľujúce sa rozpínanie vesmíru pôsobiace proti účinkom gravitácie a 2. so studenou tmavou hmotou (angl. cold dark matter).
:: kozmológia, vesmír.

/model vesmíru stacionárny
– kozmologická teória, podľa ktorej svet nemá začiatok a po celý čas zostáva viac menej rovnaký a nemenný. Pretože sa rozpína, hustota hmoty v ňom by mala prirodzene klesať, no podľa tohto modelu sa tento úbytok kompenzuje neustálou tvorbou nového materiálu v podobe veľmi riedko rozptýleného vodíkového plynu.

/modelovanie funkčné
− tvorba funkčného modelu.
:: modelovanie.

/modelovanie matematické
− matematický významový proces spočívajúci v tvorbe matematického modelu; budovanie (konštrukcia) matematických modelov predovšetkým pomocou matematiky (matematického aparátu).
    Významným nástrojom modelovania dejov, javov, zákonov sú obyčajné diferenciálne rovnice.
:: matematika, modelovanie.

/modelovanie molekulové
– simulovanie určitých vlastností molekúl, ktorého výsledkom je molekulový model umožňujúci ich lepšie pochopiť.

/modelovanie štruktúrne
− tvorba štruktúrneho modelu.
:: modelovanie.

/modlitba
– modlenie sa alebo (ustálený) text naň.
:: Ježiš Kristus: Modlitba Pána, náboženstvo.
:: modlitba (katolicizmus).

/modlitba (katolicizmus)
– „pozdvihnutie mysle k Pánu Bohu na vyjadrenie úcty voči nemu“ ([634];42).

/mohutnosť množiny
– kardinalita množiny – pojem teórie množín, ktorý je výsledkom zovšeobecnenia počtu prvkov množín, reprezentujúcim počet prvkov tak konečných, ako aj nekonečných množín, v dôsledku čoho možno porovnávať aj nekonečné množiny. Dve množiny sú rovnako mohutné, ak medzi nimi existuje bijekcia.
    Mohutnosť množiny sa označuje symbolom kardinálne číslo.
:: matematika, teória množín.

/mól
lat. − základná jednotka SI.
:: fyzika.

/molekula
lat. − elektricky neutrálna častica, ktorá sa skladá z presne definovaného počtu atómov alebo ináč povedané z istého počtu ich jadier a zodpovedajúceho počtu elektrónov.
    Molekuly sa navzájom odlišujú podľa toho, ktoré atómy ich tvoria a aký je počet týchto atómov, napr. molekuly vodíka H2 sú zložené z dvoch atómov vodíka, molekuly vody H2O sa skladajú z dvoch atómov vodíka a jedného atómu kyslíka.
    Priemer najmenších molekúl je rádove 10−10 m.
    Z molekúl sa skladá teleso, pričom priestor telesa molekuly nevypĺňajú spojito: medzi molekulami sa vždy nachádzajú medzery, ktorých veľkosť závisí od druhu a skupenstva látky a od vonkajších podmienok, najmä tlaku a teploty. Jedným z dôkazov existencie medzier medzi molekulami je stlačiteľnosť látok.
    Medzi molekulami pôsobia medzimolekulárne sily:

príťažlivé sily,
odpudivé sily.

    Odpudivé sily prevládajú pri malých vzájomných vzdialenostiach molekúl.
    Príťažlivé sily prevládajú pri väčších vzdialenostiach medzi molekulami.
    Medzimolekulárne sily sa veľmi rýchle zmenšujú so vzdialenosťou medzi molekulami, takže vo vzdialenosti, ktorá sa rovná asi päťdesiat priemerov molekuly, sú už medzimolekulárne sily zanedbateľne malé.
Molekuly všetkých látok sú v neustálom pohybe, ktorý je neusporiadaný a chaotický: veľkosť a smer rýchlosti jednotlivých molekúl sa neustále mení. Dôkazom neustáleho pohybu molekúl látky je napr. Brownov pohyb.
    Od existencie medzimolekulárnych síl a neustáleho pohybu molekúl látky závisia vlastnosti skupenstiev látky skupenstva pevného, kvapalného alebo plynného.
    Z látky pevného skupenstva pozostáva pevné teleso.
    Z látky kvapalného skupenstva pozostáva kvapalné teleso.
    Z látky plynného skupenstva pozostáva plynné teleso.
:: fyzika, chémia, meranie mikrofyzikálne, mikročastica, model molekulový, objekt mikrofyzikálny, vlnenie mechanické, žiarenie elektromagnetické.

/moment krútiaci (technika)
− pôsobenie sily na bod vzdialený od osi otáčania (hriadeľa) pri rotačných pohonných systémoch; fyzikálne ide o moment sily.

/monarcha
gr. – panovník, vladár, vládca s titulmi, ako cisár, cár, kráľ – osoba, ktorá stojí na čele monarchie, vládne v monarchistickom štáte.
:: história, štátoveda.

/monarchia
gr. štátne zriadenie (a štát s takýmto zriadením) s jediným celoživotným panovníkom, obyčajne dedičom stojacim na jeho čele, ktorému sú podriadený všetci členovia spoločnosti.
:: história, kráľ, monarcha, monarchia absolutistická, monarchia dedičná, monarchia habsburská, monarchia konštitučná, monarchia rakúsko-uhorská, monarchia stavovská, monarchia volená, štát monarchistický.

/monarchia absolutistická
– absolútna monarchia – forma monarchie, v ktorej panovník priamo disponuje štátnou mocou a nie je obmedzený ústavou alebo parlamentom.
:: merkantilizmus.

/monarchia dedičná
– monarchia, v ktorej sa postavenie panovníka dedí podľa zákonov alebo zvyklostí následníctva, obyčajne v panovníckej rodine na základe dynastického pôvodu. Následník sa zvyčajne známy už pred nástupom na trón.

/monarchia habsburská
− podunajská monarchia − komplex krajín spojených vládou spoločného panovníka z rodu rakúskych Habsburgovcov, ktorý vznikol roku 1526, keď bol rakúsky arcivojvoda Ferdinand I. Habsburský zvolený za českého a uhorského kráľa.
Pragmatickou sankciou z roku 1713 bola zabezpečená nedeliteľnosť habsburskej monarchie.
Roku 1804 vzniklo Rakúske cisárstvo.
Rakúsko-uhorským vyrovnaním 1867 sa habsburská monarchia transformovala na Rakúsko-Uhorsko, ktoré existovalo do roku 1918 (cf [16];242).
:: Habsburgovci, história.

/monarchia konštitučná
– ústavná monarchia – monarchia, v ktorej panovník vykonáva právomoci na základe písanej alebo nepísanej ústavy. Na rozdiel od absolutistickej monarchie je v tejto forme moc panovníka obmedzená ústavou, dodržiava zásadu deľby moci, pričom panovník je hlavou štátu s vymedzenými právomocami, rozsah jeho právomocí sa odlišuje podľa ústavy a pripadá mu predovšetkým reprezentatívna úloha.

/monarchia rakúsko-uhorská
– neoficiálny názov štátneho útvaru (Rakúsko-Uhorska), ktorý vznikol r. 1867 z habsburskej monarchie ako únia dvoch štátnych celkov na čele s jedným monarchom.
:: Rakúsko, Rakúsko-Uhorsko, Uhorsko.

/monarchia stavovská
– historická forma feudálnej monarchie, v ktorej sa niektoré stavy prostredníctvom stavovského snemu podieľali na zákonodarstve a správe krajiny. V Európe bola prevládajúcou štátnou formou v 13. – 17. storočí.

/monarchia volená
– monarchia, v ktorej panovníka volia a v ktorej nevládne dedične.

/monitor (displej)
– počítačový monitor, počítačový displej, displej – displej, ktorý slúži na zobrazovanie textových a grafických informácií v oblasti počítačov.
Monitory sa rozdeľujú na
        obrazovkové monitory (CRT = Cathod Ray Tube),
        monitory LCD (Liquid Crystal Display) (dnes prevládajúce).
:: hypertext, informatika, počítač.

/monóm (algebra)
− jednočlen − matematický výraz s jedným členom.
:: matematika.

/montáž (technika)
− zostavovanie, zostavenie strojov, zariadení alebo stavebných konštrukcií zo súčiastok na čiastkové mechanizmy, agregáty alebo hotové výrobky ([14];588, [442];269).
:: prefabrikácia (stavebníctvo), technologickosť.

/Morava počas Rakúsko-Uhorska
    Počas obdobia Rakúsko-Uhorska (1867 – 1918) bola Morava súčasťou Predlitavska, teda rakúskej časti monarchie. Na čele Moravy stál moravský miestodržiteľ (Landeshauptmann), ktorý bol menovaný cisárom. Tento úrad bol zodpovedný za správu a riadenie krajiny v súlade s politikou Viedne.

/more
− súvislá vodná plocha tvoriaca časť oceána oddelená od jeho otvorenej časti súšou alebo vyvýšeninami morského dna.
Moria sa členia na
                vnútorné,
                okrajové,
                medziostrovné.
:: kôra oceánska, more geosynklinálne, more medziostrovné, more okrajové, more vnútorné, oceán, Zem.

/more geosynklinálne
– more, ktoré sa utvorilo v geosynklinále.
:: Tethys.

/more medziostrovné
− more nachádzajúce sa medzi dvoma alebo viacerými ostrovmi.

/more okrajové
− more oddelené od oceánu ostrovmi, polostrovmi a podmorskými prahmi.
:: Severné more.

/more vnútorné
− vnútrozemské more takmer uzavreté medzi pevninami, napr. Stredozemné more.

/morféma
gr. − najmenšia významonosná sekvencia; jednotka výrazového plánu jazyka, najmenšia vydeliteľná časť slova alebo slovného tvaru, ktorá je nositeľom významu alebo funkcie; nositeľom elementárneho alebo komplexného významu je napr. koreňová, príponová morféma, nositeľom funkcie je napr. spojovacia morféma (cest-o-pis) ([5];94, [182];164).
    Protikladom morfémy vo významovom pláne jazyka je seméma ([182];164).
:: lingvistika, morféma gramatická, morféma koreňová, segment (lingvistika).

/morféma gramatická
– relačná morféma, graméma – morféma vyjadrujúca vzťah medzi slovami vo vete alebo gramatickú kategóriu, ako napr. pádová morféma alebo osobná morféma (cf [5];53)
:: koncovka (lingvistika), lingvistika.

/morféma koreňová
− koreň.
:: lingvistika.

/morfizmus (teória kategórií)
– zobrazenie jednej matematickej štruktúry do inej toho istého typu, ktoré zachováva príslušnú štruktúru.
    Pomocou morfizmov sa definujú vlastnosti matematických štruktúr.
:: matematika.

/morfogenetický
gr. − formotvorný.

/morfológia
gr. – náuka o tvaroch, o stavbe a tvarovom usporiadaní objektu alebo táto stavba a usporiadanie samo.
:: morfológia (biológia), morfológia (geografia), morfológia (geológia), morfológia (lingvistika).

/morfológia (biológia)
– morfologické vedy – súbor disciplín biológie, ktorého predmetom sú tvarové vlastnosti a stavba rastlín, živočíchov a človeka.
Morfologické vedy sa delia na tieto disciplíny:
        anatómia
            patologická anatómia
        cytológia
        histológia

/morfológia (geografia)
– veda o tvaroch a zmenách zemského povrchu.

/morfológia (geológia)
– veda o tvaroch a zmenách zemského povrchu.

/morfológia (lingvistika)
– tvaroslovie (lingvistika) – jazykovedná disciplína alebo súčasť gramatiky, ktorej predmetom sú tvary, významy a funkcie slovných druhov.

/morské národy
− kmene, ktoré okolo 1200 pr. n. l. ohrozovali Egypt, Stredomorie a Malú Áziu a spôsobili zánik Chetitskej ríše a Ugaritu. Časť týchto kmeňov sa usadila v Palestíne (Filištínci) a v Malej Ázii (Frýgovia, Lýdovia).
:: história.

/motív (psychológia)
− psychická príčina (pohnútka, dôvod) vôľového konania, jeho vedomé určujúcno, ktorá sa však nemusí stať začiatkom konania, pretože to je iba všeobecná dispozícia pre niečo, čo sa neskôr môže uskutočniť; môže zostať stále latentná, môže byť len želaním, ktoré nikdy neprejde do štádia konania alebo jeho realizácia môže byť odložená na neskorší čas (cf [70];113).
:: motivácia (psychológia).

/motív (teória literárna)
– „elementárna sujetová alebo zobrazovacia jednotka slovesnej štruktúry; najjednoduchšia časť slovesnej štruktúry beletristického diela, ktorá ešte má tému ... ; v lyrike slovesne realizovaný prvok básnického videnia témy ([623];127)“.

/motivácia (psychológia)
− podsystém motivačno-emocionálneho systému tvorený súborom motívov (pohnútok, hybných síl) určujúci smerovanie ľudského indivídua k dosiahnutiu určitého objektu alebo mentálneho stavu alebo k vyhnutiu sa im.
    Cieľom psychologického skúmania motívácie je odhalenie príčin správania a prežívania človeka.

/motivovanie
lat. – podnecovanie, dávanie popudu niečomu; odôvodňovanie motívom.

/motor automobilu
– súčasť hnacej sústavy automobilu určená pre jeho priamy pohon a schopná pracovať vo veľkom rozsahu otáčok a točivých momentov.

/motor hnací
− motor určený alebo slúžiaci na poháňanie.

/motor reaktívny
– motor, využívajúci reaktívny účinok látky, ktorá vystupuje z motora na jeho pohyb v opačnom smere.

/mozog (veda kognitívna)
– systém na spracovanie informácií.

/mozog ľudský
– gr. encephalon, lat. cerebrum – funkčná časť centrálnej nervovej sústavy človeka, orgán ľudského tela uložený v hlave, v lebečnej dutine, ktorá ho ochraňuje; váži približne 1400 g a tvorí ho približne 12 miliárd neurónov. Na svojom povrchu má tri obaly alebo vrstvy, zvané pleny.
Ľudský mozog predstavuje riadiace centrum pohybu človeka; zabezpečuje schopnosť udržania rovnováhy; zabezpečuje najvyššiu kontrolu a riadenie všetkých funkcií tela, reguluje činnosť vnútorných orgánov, koordinuje fyziologické a biochemické procesy a zabezpečuje adaptáciu organizmu na vonkajšie prostredie.
(Zdroj: https://encyklopediapoznania.sk/clanok/6419/mozog-encephalon-cerebrum (06062020))

Mozog človeka sa z fylogenetického hľadiska skladá z týchto častí:
        predný mozog (prosencelaphalon, tvorený koncovým mozgom (telencephalon) a medzimozgom (diencephalon))
        stredný mozog (mesencephalon),
        zadný mozog (v širšom zmysle slova).
Zadný mozog (v širšom zmysle slova) pozostáva z týchto častí:
        predĺžená miecha (medulla oblongata),
        zadný mozog (v užšom zmysle slova),
            Varolov most (pons Varoli),
            mozoček (cerebellum).
:: činnosť mozgová, epiphysis cerebri, kognícia, myseľ, neurón, neurovedy, závit mozgový (anatómia človeka).

/Mpc
− megaparsek.

/mriežka
– niečo vzhľadom pripomínajúce malú mrežu.
:: mriežka difrakčná, mriežka kryštálová, mriežka optická.

/mriežka difrakčná
– optický prvok tvorený napríklad doštičkou so štrbinami.
:: mriežka, optika (fyzika).

/mriežka kryštálová
– usporiadanie častíc priestore a spôsob ich vzájomnej väzby; periodické usporiadanie častíc (atómov, molekúl, iónov alebo ich skupín) v priestore.
:: fyzika, chémia. mriežka.

/mriežka optická
– sústava rovnobežných a rovnako vzdialených štrbín.
:: optika (fyzika).

/mŕtvy
− človek nejaviaci známky života.
:: hrob, zomretý.

/MS Excel
− tabuľkový procesor, ktorý je aplikáciou pod operačným systémom Windows a ktorého ťažiskom práce je spracovanie údajov usporiadaných do tabuliek.
:: tabuľka (MS Excel).

/M-teória
– sieť teórií, z ktorých každá opisuje určitý aspekt vesmíru v rámci istého rozsahu – sily prírody, častice a ich priestorovočasový rámec. Buduje sa s očakávaním alebo ambíciou byť konečnou teóriou alebo teóriou všetkého.
M-teória je skupina rozdielnych teórií dobre opisujúcich pozorovanie tej či onej triedy fyzikálnych javov. Teórie tvoriace M-teóriu sa považujú za aspekty jednej fundamentálnej teórie, podľa ktorej náš vesmír nieje jediný možný. M-teória predpokladá, že z ničoho vzniklo veľmi veľa vesmírov, pričom ich kreácia si nevyžaduje intervenciu nejakej nadprirodzenej bytosti, pretože tieto viacnásobné vesmíry vznikli prirodzene, čiže podľa fyzikálnych zákonov.Podľa M-teórie má každý z vesmírov veľa možných histórií a veľa možných stavov v neskoršom období vrátane súčasnosti, z ktorých nie každý je vhodný na existenciu života a len niektoré umožňujú vznik bytostí podobných človeku.
:: fyzika.

/multidisciplinarita
lat. – mnohoodborovosť, zachovávajúcnosť si každou disciplínou nejakej vedy špecifiky aplikovaných metód a predpokladov, z ktorých vychádza; neprekračovanie svojich tradičných hraníc.

/multiligvizmus
lat. – mnohojazyčnosť, viacjazyčnosť – aktívne ovládanie a používanie viac ako dvoch jazykov (zvyčajne materinského a cudzích) jednotlivcom alebo spoločnosťou.
:: jazyk (lingvistika), lingvistika.

/Murmansk-BN (vojenstvo)
– ruský systém elektronického boja s dosahom 3 000 km schopný potlačiť signál, čím pripravuje nepriateľa o koordináciu a komunikáciu kritickú v modernej vojne; prerušuje napr. výmenu informácií medzi satelitmi a stíhačkami F-35, čím sa ich použitie na bojisku stáva prakticky zbytočným.
:: vojenstvo ruské.

/Musica aeterna
– slovenský súbor zameraný na interpretáciu renesančnej a barokovej hudby, ktorý vznikol v roku 1973 z iniciatívy Jána Albrechta. Súbor začal systematicky oboznamovať s hudbou obdobia gotiky, renesancie a baroka. V roku 1989 sa preorientoval na hru na originálnych nástrojoch zo 17. a 18. storočia alebo na ich kópiách. Umeleckým vedúcim súboru je Peter Zajíček.
I: Musica aeterna, in: Hudobné centrum.
:: hudba.

/Musil, Robert
(6. 11. 1880 Klagenfurt am Wörthersee, Rakúsko – 15. 4. 1942 Ženeva) – rakúsky spisovateľ (novely, drámy, dva romány), esejista, divadelný kritik, autor monumentálneho esejistického románu „Muž bez vlastností (Der Mann ohne Eigenschaften)“ (1. diel 1930, 2. diel 1933, 3. diel – nedokončený 1943).
– D.: Gesammelte Werke, 8 zv., 1978 – 1981; Gesamtausgabe, 12. zv., 2016 an.
:: literatúra 20. stor., literatúra rakúska.

/muzeália
gr. – pl. muzeálie – predmet vystavený v múzeu, muzeálny exponát, reprezentujúci muzeálnu kultúrnu hodnotu.
Muzeálie sa členia na

artefakty (objekty vytvorené človekom, ako knihy, zrkadlá, kresby, lokomotívy...),
mentefakty (preukázateľne existujúce doklady významových útvarov alebo významových procesov, ako napríklad ľudový tanec, jazyk indiánskeho kmeňa...),
naturfakty (prírodné objekty, ako lastúry, kostry rýb, rastliny...).

:: muzeológia.

/muzealita
gr. – súčasť predmetu muzeológie spočívajúca v špecifickom poznávacom a hodnotiacom vzťahu človeka k realite, na základe ktorého človek vyníma určité hmotné prvky kultúrnej reality v procese muzealizácie.
:: muzeológia.

/muzealizácia
gr. – proces vynímania určitých hmotných prvkov kultúrnej reality, ktoré dokumentujú a autenticky dokladajú podobu ľudskej kultúry v určitom časovom intervale, s cieľom chrániť ich pred prirodzeným zánikom a ďalej ich využívať na ďalšie rozvíjanie kultúry. Zhromaždenie a ochrana muzealizáciou vyňatých hmotných prvkov kultúrnej reality tvorí hmotné tezaury.
Súčasťou muzealizácie sú podprocesy, ako

tezaurovanie,
prezentovanie...

:: muzeológia.

/múzejníctvo
gr. − súbor múzejných činností, ich prostriedkov a výsledkov.
:: muzeológia, múzeum, predmet zbierkový, zbierka (múzejníctvo).

/muzeológia
gr. – vedná disciplína, ktorej predmetom je muzealita.
:: fenomén múzejný, muzeália, muzealizácia, múzejníctvo, múzeum, tezaurus hmotný.

/múzeum
gr. – „špecializovaná právnická osoba alebo organizačný útvar právnickej osoby, ktoré na základe prieskumu a vedeckého výskumu v súlade so svojím zameraním a špecializáciou nadobúda predmety kultúrnej hodnoty, ktoré ako zbierkové predmety odborne spravuje, vedecky skúma a sprístupňuje verejnosti najmä na účely štúdia, poznávania, vzdelávania a estetického zážitku špecifickými prostriedkami múzejnej komunikácie“ (Zákon č. 206/2009 Z. z. Zákon o múzeách a o galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty, Čl. I § 2 (5)).
:: múzejníctvo, muzeológia, systém vzdelávací.

/muzikológia
gr. − hudobná veda, veda o hudbe, vedy o hudbe − umenovedné odvetvie interdisciplinárnej povahy, ktoré zahrnuje hudobnú akustiku, organológiu, hudobnú fyziológiu, hudobnú psychológiu, hudobnú estetiku, hudobnú sociológiu, hudobnú filozofiu, hudobnú teóriu, hudobnú históriu, hudobnú grafiku, hudobnotextovú interpretáciu, hudobnú interpretáciu a hudobnú pedagogiku.
    V rámci hudobnej vedy sa vyčleňujú štyri základné odbory:
         • historiografický (hudobná paleografia, dejiny hudobných nástrojov, dejiny hudobných druhov, ...),
         • systematický;
         • hudobnoteoretický;
         • etnomuzikologický.
    Predmetom výskumu v muzikológii je hudba.
    Zakladateľom modernej muzikológie je J. N. Forkel (1749 – 1818) (cf. 205;93).
– P: Asafiev, B. V., Bartók, B..
:: abeceda hudobná, akustika hudobná, hudba, hudba (hudba), hudba (romantizmus), myslenie hudobné, patetico (hudba), sloh hudobný, umenoveda.

/muž
− dospelý človek mužského pohlavia.

/myslenie (psychológia)
– súčasť predmetu psychológie spočívajúca v súbore operácií tvorby obrazu skutočnosti v takých jej objektívnych vlastnostiach, súvislostiach a vzťahoch, do ktorých sa zahrnujú aj objekty nedostupné bezprostrednému zmyslovému vnímaniu; zahrnuje proces analýzy, syntézy a odvodených myšlienkových operácií.
    Myslenie je sociálne podmienené a nerozlučne spojené s rečou.
    Myslenie rozdeľujú na
            vedomé myslenie,
            neuvedomované myslenie.
:: činnosť psychická.

/myslenie (veda kognitívna)
− komputačný proces odohrávajúci sa na mentálnych reprezentáciách, ktoré majú neurobiologický charakter.

/myslenie divergentné
– rozbiehavé myslenie, rozšírené myslenie, viacmožnostné myslenie – myslenie, ktorého hlavný smer je prerušovaný a doplňovaný vedľajšími, aj nepodstatnými myšlienkami. Divergentné myslenie zachádza do podrobností, ktoré síce súvisia s danou témou, ale majú len vedľajší význam ([226];161).
    Divergentné myslenie sa vyznačuje týmito prvkami:
                komplexnosť,
                zvedavosť,
                rozvíjane,
                flexibilita,
                plynulosť,
                predstavivosť,
                originalita,
                odvaha riskovať.
:: psychológia.

/myslenie hudobné
– autonómna oblasť myslenia spočívajúca v operovaní s tónmi, tónovými komplexami v predstavách, v mysli; ide o myslenie „v prvkoch tvoriacich súčasti logickej hudobnej kategórie“ čiže tonality a tektoniky (f402];8) a o metódu hudobnej tvorby ([402];11).
:: hudba.

/myslenie inžinierske
− myslenie podobné ako myslenie vedecké, no na rozdiel od neho cieľom inžinierskeho myslenie nie je znalosť samotná, ale i jej využitie s cieľom preklenúť medzeru medzi vedeckým výskumom a technickým výtvorom.
:: inžinierstvo.

/myslenie matematické
− matematický významový proces spočívajúci v tvorbe matematických významových útvarov reprezentujúcich matematické objekty, v transformáciách týchto významových útvarov a v otvorenom súbore operácií s nimi podľa matematických pravidiel.
    O zárodkoch matematického myslenia človeka svedčia napríklad vrubovky.
:: matematika, pravidlo matematické.

/myslenie politické
– súčasť predmetu politológie, politickej filozofie, sociológie politiky, histórie politického myslenia... tvorená súborom teoretických a ideologických významových procesov i myšlienkových procesov prebiehajúcich vrámci praktickej politickej činnosti.

/myslenie právne
– odborné alebo profesionálne myslenie spočívajúce v nie celkom presne ohraničenej oblasti ľudského myslenia, ktorá je vymedzená predovšetkým svojím predmetom, t. j. právom. Právne myslenie sa uplatňuje v právnej praxi, v právnej vede, sčasti aj v právnej osvete, v právnej propagande atď. (cf [357];16).

/myslenie umelecké
− názorné myslenie v oblasti umenia, špecifický významový proces spočívajúci v tvorbe materiálne realizovaných (vyjadrovaných) umeleckých významových útvarov a v práci s nimi; príznačná je preň typizácia, čiže zovšeobecňovanie prostredníctvom jedinečného, konkrétneho, zmyslovo názorného.
    Druhom umeleckého myslenia je napr. hudobné myslenie.
:: myslenie, proces významový umelecký, umenie.

/mystika
gr. – pasívna, prijímajúca stránka ezoteriky ([171];135), ktorú by sme mohli charakterizovať ako obnovovanie jednoty bytnenia sveta pretrhnutej životom ľudského indivídua.
    V rámci vývinu mystiky sa utvorilo niekoľko jej foriem:
            náboženská mystika,
            filozofická mystika,
            magická mystika,
            mystika v rámci špeciálnovednej činnosti,
            mystika v rámci umeleckej činnosti,
            mystika v rámci každodennej činnosti,
            mystika v rámci kombinácie týchto činností (657;13).
– I: Piaček, J.: Synkritický pohľad na mystiku, in: Akademický repozitár.
– P: Abulafia, A.. Eckhart, J., Hildegarda z Bingenu, Krishnamurti, J., Platón, Plotinos.
:: katarzia (mystika), mystické, mystika (teológia katolícka), mystika kresťanská západná, jej zlatý vek, mystika židovská, osvojovanie si sveta človekom mystické, šok inauguračný v mystike, univerzum významové mystické.

/mystika (teológia katolícka)
– „skúsenostné postrehnutie božského milostiplného života v človekovi“ ([46];250).

/mytológia africká
– súčasť africkej kultúry tvorená súborom mýtov a mytologických predstáv obyvateľov Afriky s dominanciou mýtov o pôvode človeka, rás, národov, etník, rastlín, zvierat, remesiel a hospodárskych činností. „Vyskytujú sa osobité predstavy o vzniku vesmíru, sveta a človeka, o zmysle života a smrti i o vzťahu k prírode, iné majú mnoho spoločného s hebrejskou a orientálnou tradíciou (u Wapangwov koncepcia stvorenia sveta, v ktorom primárnou hybnou silou je slovo, koncepcia najvyššieho Boha Stvoriteľa, ktorý je však príliš vzdialený a neprístupný, a preto sa ľudia utiekajú k iným božstvám, viera v posmrtný život, stvorenie človeka z hliny, u Jorubov možnosť utrpením dosiahnuť vykúpenie ap.). V príbehoch o pôvode smrti sa často vyskytuje motív voľby (v mýtických dobách mali ľudia možnosť vybrať si medzi životom a smrťou: mať deti a stratiť nesmrteľnosť alebo nemať deti a žiť naveky).“ (zdroj: Africká mytológia [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2020-09-14]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/africka-mytologia)

/mytológia grécka
− súbor gréckych mýtov. Grécka mytológia je radostná, vychádza z prírody a radostného života pozemského; bohovia sú ľudskej podstaty i s povahovými chybami, nič nie je na nich posvätne velebného; nie sú všemohúci ani vševedúci, i nad nimi vládne Osud.
    Starogrécka mytológia sa vyznačuje veľmi výraznou evolúciou od disharmonicko-monštruóznych hmlistých obrazov, ktorými sa vyznačovala v staršom období, cez harmonickejšie, prevažne zoomorfné obrazy k úplne harmonickým antropomorfným obrazom. Človek tu získal väčšiu moc nad prírodou a začína sa tu formovať osobnostný princíp. V mytologických obrazoch sa začínajú objavovať hrdinovia, ktorí často vyzývajú do boja vládcov Olympu, svedčí o tom, že v človeku stále viac rástlo presvedčenie o jeho silách.
    Plastické obrazy sa nepodrobovali tak prísne nábožensko-dogmatickým systémom ako vo východných mytológiách; ich vzťahy boli dosť voľné. Tak ako sa zmenšoval nábožensko-kultovný obsah starogréckych mýtov, rástol význam umelecko-estetických prvkov, ktoré v nich boli veľmi bohato zastúpené.
    Najstaršími pamiatkami starogréckej mytológie sú homérske básne.
:: Eros (mytológia grécka), Homér, Chaos (mytológia grécka), Psyché, Zeus, zlaté rúno (mytológia grécka).

/mytológia rímska
− súbor mýtov spojených s mestom Rím a s rímskym štátom (praotec Rimanov Aeneas, zakladatelia mesta Romulus a Remus...). Na rímsku mytológiu mala výrazný vplyv grécka mytológia, neskôr, najmä v období cisárstva, aj motívy egyptské a z ďalších blízkovýchodných krajín. Rímskomytologické významové univerzum je výdatným zdrojom rímskeho i neskoršieho európskeho umeleckého významového univerza.
:: Grácie, mytológia.

/mzda (Marx, K.)
– iracionálna forma prejavu hodnoty pracovnej sily ([69];309).

N-apendix

/náboj
– 1. strela s nábojnicou a ostatným príslušenstvom; 2. vyskytujúcno sa elektrického napätia v niečom.
:: náboj elektrický.

/náboj elektrický
− jedna zo základných neoddeliteľných vlastností (atribútov) hmoty, spočívajúca v schopnosti jej častíc vytvárať elektromagnetické pole; jej častice sú nositeľmi elektrického náboja. Presnejšie: elektrický náboj je vlastnosťou elementárnych častíc, z ktorých sa každý objekt skladá.
    Elektrický náboj je zdrojom elektromagnetického poľa, ktoré závisí od rozloženia elektrických nábojov v priestore a od ich veľkosti a pohybu.
    Elektrický náboj sa charakterizuje ako schopnosť hmotných objektov elektricky silovo pôsobiť, miera schopnosti pôsobiť elektrickou silou, miera elektrickej polarizácie elektricky polarizovanej častice, ktorá je nositeľom elektrického náboja.
    Značkou elektrického náboje je Q.
    Jednotkou elektrického náboja je coulomb [C].
    Z atomárneho hľadiska je nositeľom záporného náboja elektrón a kladného protón. Napríklad elektrón je záporne nabitá častica, ktorej náboj je približne 1,602.10^-19 C ([633];15).
    Elektrický náboj sa volí ako základná veličina pre oblasť elektromagnetických javov; táto vlastnosť určuje schopnosť častice odpudzovať (alebo priťahovať) častice s elektrickým nábojom rovnakého (opačného) znamienka.
    (No pre oblasť elektrických javov sa môže zvoliť ako iná základná veličina elektrický prúd (prechod elektrického náboja za jednotku času).)
:: častica nabitá elektricky, elektrizácia telies, energia elektrická, fyzika, náboj elektrický voľný, nosič náboja elektrického, teleso nabité elektricky.

/náboj elektrický voľný
– elektrický náboj častice, ktorá sa voľne môže pohybovať v makroskopických vzdialenostiach, napr. elektrón v kove, ión v kvapaline alebo v plyne.

/náboženstvo svetové
– významná zložka / vrstva / vývinové pásmo svetovej kultúry. K hlavným svetovým náboženstvám patrí:
        kresťanstvo,
        islam,
        hinduizmus,
        judaizmus,
        buddhizmus.
:: náboženstvo.

/nábytok
– mobiliár, bytové zariadenie – súhrn (prenosných) predmetov na zariadenie bytov alebo miestností a určených na sedenie, ležanie, oddych, odkladanie vecí (uloženie domácich alebo ozdobných predmetov):
        stôl,
        písací stôl,
        stolička,
        skriňa,
        truhlica,
        skrinka,
        polica,
        vitrína,
        kredenc (príborník)
        vešiak
        posteľ,
        kreslo,
        lavica,
        pohovka,
        gauč,
        zástena (paraván, španielska stena),
        klavír,
        pec,
        kachle,
        hračky,
        komoda (bielizník),
        ...
:: byt, nábytok prútený.

/nábytok prútený
– nábytok vyrobený z prírodného alebo umelého materiálu, ktorý je ohybný a dostatočne odolný na to, aby sa dal do nábytku (materiálom môžu byť vinice, trávy a rastliny).
    Prútený nábytok je určený pre exteriér (syntetický vinyl a živice), no môže byť určený aj pre interiér organické a prírodné materiály: ratan, trstina, vŕba, bambus).

/NACE
fr. − Nomenclature générale des Activités économiques dans les Communautés Européennes, angl. Statistical Classification of Economic Activities in the European Community − štatistická klasifikácia ekonomických činností, ktorú používa Európska únia (resp. Európske spoločenstvá) od roku 1970 a ktorá tvorí rámec pre štatistické údaje o činnostiach v mnohých ekonomických oblastiach. Štatistiky vytvorené použitím tejto klasifikácie možno porovnávať v celej EU a na vyšších úrovniach (s nižšou mierou podrobnosti) je porovnávanie možné aj so svetovými štatistikami. Používanie NACE je povinné pre všetky členské štáty Európskej únie.
:: ekonómia, ekonomika, Európska únia.

/náčrt
− skica − kresba zachytávajúca len základné obrysy, neprepracovaný nákres alebo vyobrazenie.

/nadtitulok
− nadpis umiestnený nad hlavným nadpisom článku v novinách alebo v časopise, podávajúci stručnú informáciu alebo fakt.

/nahradzovanie
− dosadzovanie niečoho za niečo.
:: dosadzovanie (matematika).

/nahromadenie emócií negatívnych
– dlhodobé prežívanie a nevyjadrovanie nepríjemných pocitov, ako sú hnev, smútok, úzkosť alebo frustrácia. Tieto emócie sa môžu „hromadiť“ v tele a mysli, čo môže viesť k rôznym fyzickým a psychickým problémom.

Kde sa emócie hromadia?

V tele: Negatívne emócie môžu spôsobovať fyzické napätie, bolesti hlavy, svalové napätie alebo tráviace problémy. Telo reaguje na stres a negatívne emócie zvýšením hladiny stresových hormónov, ako je kortizol.
V mysli: Dlhodobé potláčanie emócií môže viesť k psychickým problémom, ako sú depresia, úzkosť alebo vyhorenie. Negatívne myšlienky a pocity môžu ovplyvniť naše správanie a rozhodovanie.

Prečo je dôležité emócie vyjadrovať?

Vyjadrovanie emócií je dôležité pre udržanie duševného a fyzického zdravia. Pomáha to:

Znížiť stres: Uvoľnenie nahromadených emócií môže znížiť hladinu stresu a napätia.
Zlepšiť vzťahy: Otvorená komunikácia o pocitoch môže zlepšiť vzťahy s ostatnými ľuďmi.
Podporiť sebapoznanie: Vyjadrovanie emócií nám pomáha lepšie pochopiť naše vlastné potreby a túžby.

:: uvoľnenie emočné.

/náklad
– (prenášané) naložené veci, niečo prepravované (vo veľkom množstve) dopravným alebo prepravným prostriedkom (155;558).

/nákres
– náčrt, schéma – kreslená podoba niečoho v základných črtách.

/nálada (psychológia)
– dlhšie trvajúci citový stav slabšej intenzity, ktorý nemá určený obsah a ktorý je spôsobený vonkajšími podmienkami i vnútornými faktormi, ako zdravotný stav, prebiehajúce udalosti, únava, sociálne podmienky... Nálada má značný vplyv na psychickú činnosť a konanie jedinca.

/nálada investora
– trhový sentiment – celkového postoja a pocitov investorov voči konkrétnemu trhu alebo cennému papieru. Tento sentiment sa prejavuje prostredníctvom aktivity a cenových pohybov na trhu.
    Keď ceny stúpajú, hovoríme o býčom sentimente, čo znamená, že investori sú optimistickí a očakávajú rast. Naopak, keď ceny klesajú, sentiment je medvedí, čo naznačuje pesimizmus a očakávanie poklesu.
    Trhový sentiment môže byť ovplyvnený rôznymi faktormi, vrátane ekonomických ukazovateľov, politických udalostí a psychológie davu. Technické ukazovatele, ako je index volatility (VIX) alebo index vysokých a nízkych hodnôt, môžu pomôcť investorom merať tento sentiment a robiť informované rozhodnutia.
:: trh finančný.

/nález
– 1. nájdenie niečoho (strateného). 2. čo sa našlo, nájdená vec, napr. archeologický nález. 3. zistenie, konštatovanie, posud (496;360).

/nález archeologický
– hnuteľná alebo nehnuteľná vec, dokladajúca život človeka a jeho činnosti od najstarších dôb do roku 1918 a nachádzajúca sa spravidla v zemi, na povrchu alebo pod vodou. Podľa Pamiatkového úradu SR sa za archeologický nález považuje „tiež zbraň, munícia, súčasť uniformy, vojenská výstroj alebo iný vojenský materiál, ktorý sa našiel v zemi, na jej povrchu alebo pod vodou a pochádza spred roku 1946“.
:: archeológia.

/náležitosť
– 1. primeranosť, príslušnosť, správnosť, bytie taký, aký má byť; 2. potrebná alebo príslušná vec.

/naliehanie
– dôrazne žiadanie, vymáhanie.

/naliehavosť
– nástojčivosť, dôraznosť – charakter niečoho vyjadreného s dôrazom, rázne; naliehavý, dôrazný príznak ([155];581).

/námaha
– odozva zaťaženia v organizme, jeho subjektívna reakcia na zaťaženie. Námaha sa prejavuje zvýšeným úsilím zaťažených orgánov alebo systémov na zvládnutie zaťaženia a obnovenie homeostázy.

/námet náboženský
– východiskový náboženský významový útvar spočívajúci v reprezentácii toho ktorého prvku vnútorného vzťahovania sa človeka k transhorizontovej realite, napr. k Bohu, tej ktorej vlastnosti takýchto prvkov a vzťahov medzi nimi vo forme vieroučných právd, mravných záväzkov, symbolov atď.
    Náboženské námety sú charakteristickou zložkou významového univerza stredovekej literatúry.

/namietať
– uvádzať alebo mať námietky.

/nanoobjekt
gr.+lat. − objekt rozmeru 1 nm až 100 nm, súčasť predmetu nanovied.

/nános (geológia)
– vrstva niečoho vzniknutá nanesením.

/nanosystém
gr. − systém tvorený nanobjektami, súčasť predmetu nanovied.

/nanovedy
gr.+slov. − vedy, ktorých predmetom je správanie materiálov a manipulácia s nimi na úrovni atómov, molekúl a makromolekúl.
:: nanoobjekt, nanosystém.

/napätie (psychológia)
– tenzia – psychický stav s pocitom neuvedomovaného narušenia dynamickej rovnováhy organizmu, vyznačujúci sa prechodným znížením pozornosti a znížením stability psychických funkcií, prípadne aj porušením koordinácie pohybov. Napätie sa vyskytuje pri konfliktoch, strese, strachu ([226];165).

/napätie elektrické
– rozdiel hodnôt elektrických potenciálov v dvoch bodoch elektrického poľa.
    Značka elektrického napätia: U.
    Základná jednotka elektrického napätia: volt, značka V.
    Elektrické napätie sa meria týmito meracími prístrojmi:
                voltmeter,
                osciloskop.
    Elektrické napätie súvisí s elektrickým prúdom, ktorý vzniká pri priložení elektrického napätia na vodivé predmety v súlade s Ohmovým zákonom.
:: elektrotechnika, zdroj napätia (elektrotechnika).

/napätie sociálne
– emocionálne prežívaný rozpor, latentný konflikt vyplývajúci zo sociálnej interakcie medzi spoločenskými skupinami v dôsledku ich rozdielnych záujmov ([226];165).

/napísanie
– vyjadrenie písaním, zaznačenie; bytie autorom textu, (písomné) zostavenie, spísanie; písomné oznámenie.

/naratológia
lat. − veda o rozprávaní; pôvodne disciplína literárnej vedy, ktorej predmetom sú naratívy a rozprávanie.

/nariadenie
– príkaz, predpis, rozkaz.

/náročný
– vyžadujúci veľké úsilie, ťažký, neľahký.

/národ
p. národ, in: Lexikón.

/národ staroveký
– neurčité zoskupenie etnických skupín, ktorých jednotiacim prvkom bol otrokársky charakter spoločnosti, často s prežívajúcimi rodovými a kmeňovými vzťahmi a závislosťami. K starovekým národom patria európske staroveké národy, ázijské staroveké národy.
:: starovek.

/Národná banka Slovenska
– nezávislá centrálna banka Slovenskej republiky, súčasť Európskeho systému centrálnych bánk. Je samostatnou právnickou osobou so sídlom v Bratislave. Jej hlavným cieľom je udržiavanie cenovej stability.

/Národná rada Slovenskej republiky
− jediný ústavodarný a zákonodarný orgán Slovenskej republiky, orgán štátnej moci, od primárneho postavenie ktorého v republike sa odvodzuje postavenie ostatných štátnych orgánov. Národná rada Slovenskej republiky je volený orgán reprezentujúci suverenitu štátu a ľudu. Poslanci národnej rady sú volení vo všeobecných, rovných a priamych voľbách tajným hlasovaním. Počet poslancov je 150 a ic funkčné obdobie trvá štyri roky.
− I: Postavenie a právomoci, in: Národná rada Slovenskej republiky.
:: poriadok rokovací Národnej rady Slovenskej republiky.

/nárok právny
– právna možnosť uplatniť svoje subjektívne právo, napr. pohľadávka.
:: právo.

/násilie
− použitie sily alebo (fyzických) donucovacích prostriedkov proti niekomu.
:: nútenie.

/násobenec
− číslo, ktoré sa násobí.
:: matematika.

/násobenie
− multiplikácia − skratka pre opakované sčítanie; základná aritmetická operácia druhého stupňa. Výsledkom násobenia je súčin.
:: algebra, aritmetika, matematika, násobilka, násobiteľ, násobok (matematika), operácia binárna na množine A, poradie operácií aritmetických.

/násobiteľ
– číslo, ktorým sa násobí.

/násobilka
− súhrn alebo tabuľka súčinov celých čísel.
:: matematika, násobilka malá, násobilka veľká.

/násobilka malá
− súhrn súčinov celých čísel od 1 do 10:

/násobilka veľká
− súhrn súčinov čísel od 11 do 20:

/násobok (matematika)
– číslo, v ktorom sa iné číslo nachádza bez zvyšku. „Celé číslo x je násobkom celého čísla y, ak existuje také celé číslo z, že platí x = yz. Napríklad čísla 5, 10, 15, 20 sú násobkami 5 ([479];82)“.

/nástroj
− inštrument, pomôcka na určitú činnosť (prácu, bojovanie...).
V rámci pracovnej činnosti ide o pracovný prostriedok, ktorý patrí do výrobných prostriedkov a ktorý človek v pracovnom procese používa na opracovanie pracovného predmetu, aby ho zmenil v súlade so svojimi cieľmi; jednoduché alebo zložené náradie, ktorým sa vykonáva určená technologická alebo montážna činnosť; napr. sústružnícky nôž, kliešte, kladivo a pod.
:: nástroj hudobný.

/nástroj hudobný
– zariadenie schopné vyludzovať tóny a zvuky, pričom vyludzovanie môže nejakým spôsobom kontrolovať hudobník.
Hudobné nástroje sa členia podľa viacerých princípov, napr. podľa princípu vytvárania zvuku sa členia na:
        idiofóny (samozvučné nástroje):
            úderové (napr. kastanety, činely, xylofón, triangel, marimba, zvonkohra, celesta, vibrafón, gong...),
            brnkacie,
            trecie (napr. sklenená harmonika, kanadská píla...),
            vzduchové;
        membránofóny (blanozvučné nástroje):
            úderové (napr. bubny, tamburína, tympany...),
            brnkacie,
            trecie,
            vzduchové (mirlitony, napr. kazoo);
        chordofóny (strunozvučné nástroje):
            jednoduché napr. klavír, čembalo, cimbal...),
            zložené (napr. husle, viola, violončelo, kontrabas, gitara, banjo, harfa...);
        aerofóny (vzduchozvučné nástroje):
            voľné (napr. harmonika...),
            uzavreté trúbka, lesný roh, priečna flauta, hoboj, klarinet, fagot...);
        elektrofóny (nástroje, v ktorých zvuk vzniká elektricky):
            elektroakustické (napr. elektrická gitara, elektrické piano, Hammondov organ...),
            elektronické (napr. syntezátor...).
:: hudba, skladba inštrumentálna.

/nástroj palubný letecký
– prístroj, pomáhajúci pilotovi riadiť lietadlo.
Letecké palubné zariadenia sa delia podľa viacerých kritérií, napr. podľa účelu nasledovne:
        letové zariadenia,
        navigačné zariadenia (navigačné systémy a automaty),
        zariadenia na ovládanie leteckých motorov (otáčkomery, manometre, teplomery, merače paliva...),
        signalizačné zariadenia.

/nástroje kresliace
– rôzne pomôcky, ktoré umelci používajú na vytváranie kresieb. Existuje široká škála týchto nástrojov, z ktorých každý má svoje špecifické vlastnosti a využitie. Tu sú niektoré z najbežnejších druhov kresliacich nástrojov:

Ceruzky: Základný nástroj na kreslenie, dostupný v rôznych tvrdostiach (napr. H, HB, B). Tvrdšie ceruzky (H) sú vhodné na technické kreslenie, zatiaľ čo mäkšie (B) sú ideálne na tieňovanie a umelecké kresby.
Uhlíky: Používajú sa na vytváranie tmavých a dramatických kresieb. Uhlíky môžu byť v tyčinkách alebo v ceruzkách.
Pastely: Farebné tyčinky, ktoré sa ľahko miešajú a vytvárajú jemné prechody farieb. Existujú suché a olejové pastely.
Fixky a perá: Používajú sa na presné a detailné kresby. Fixky môžu byť rôznych hrúbok a farieb.
Kriedy: Farebné tyčinky, ktoré sa často používajú na kreslenie na tabule alebo na veľké plochy.
Akvarelové ceruzky: Kombinujú vlastnosti ceruziek a akvarelových farieb. Po nanesení na papier sa môžu rozmazať vodou, čím vytvoria akvarelový efekt.
Digitálne nástroje: Grafické tablety a softvér na kreslenie, ako je Adobe Photoshop alebo Corel Painter, umožňujú umelcom kresliť digitálne.

Každý z týchto nástrojov ponúka rôzne možnosti a techniky, ktoré môžu umelci využiť na vytváranie jedinečných diel.

/náuka o prameňoch
– pomocná historická veda, ktorej predmetom sú historické pramene, ktoré skúma s cieľom vypracovať ich teóriu a metodiku skúmania.

/návrh
– významový útvar, spočívajúci v myšlienke alebo pláne, predkladanom na prerokovanie, schválenie alebo súhlas.

/názov elektrón
– „pomôcka poukazujúca na niečo, čo sa prejavuje iba za určitých experimentálnych podmienok a často podivným spôsobom ... čiže nie ako nejaká daná a predstaviteľná vec alebo guľôčka“ ([784];4).
:: elektrón.

/nedeľa
− siedmy deň v týždni, deň predchádzajúci pondelku a nasledujúci po sobote.
:: Veľkonočná nedeľa (astronómia).

/nedeliteľ čísla
– číslo, ktoré nedelí dané číslo bezo zvyšku. To znamená, že po delení zostane zvyšok. Napríklad, číslo 4 je nedeliteľom čísla 21, pretože 21 delené 4 dáva zvyšok 1.
:: matematika.

/nehnuteľnosť
– pozemok a stavba spojená pevne so zemou pevnými základmi.

/nech (matematika)
– slovo uvádzajúce predpoklad matematickej vety.

/nekonečno (analýza matematická)
− neohraničenosť veličiny.
:: matematika.

/nekonečno (teória množín)
– určitá kvalita kvantitatívneho vzťahu. Diferencujú sa aj kvalitatívne odlišné roviny (typy) matematického nekonečna ([69];175).

/nemčina
– nemecký jazyk – západogermánsky jazyk, ktorého dnešná spisovná podoba sa utvorila na základe hornonemeckých nárečí na území horného Saska. Nemčina však prijala aj mnohé slová z iných dialektových oblastí. nemčina je úradný jazyk v Nemecku, Rakúsku, Lichtenštajnsku a jeden z úradných jazykov vo Švajčiarsku a Luxembursku. Po nemecky sa hovorí aj v Alsasku a Lotrinsku a nemčinu sčasti používajú aj Nemci v SNŠ.
Nemčina má význam medzinárodného jazyka – najmä v strednej Európe. V nemčine sú zapísané jedny z najvýznamnejších filozofických textov (cf. Majster Eckhart, Kant, Hegel, Heidegger atď.). Okrem nemeckej filozofie sa po nemecky píše najmä rakúska a švajčiarska filozofia. Nemčina je dôležitá aj pre štúdium myslenia v rámci takých kultúrnych enkláv, ako je Praha, Brno, Bratislava (cf. Ján Albrecht) atď.

/Nemecké cisárstvo
– Nemecká ríša, nem. Deutsches Reich, Deutsches Kaiserreich – historický štátny útvar na území Nemecka s rozlohou 540 667 km² a s centrom Berlín. Nemecké cisárstvo vzniklo zmluvou medzi štátmi južného Nemecka a štátmi združenými v Severonemeckom spolku v roku 1870 a vyhlásené bolo po porážke Francúzska 18. 1. 1871 vo Versailles, keď pruský kráľ Wilhelm I. prijal cisársky titul. Nemecké cisárstvo zaniklo po prvej svetovej vojne, na ktorej rozpútaní sa podieľalo. Cisár opustil krajinu v roku 1918, monarchia bola zvrhnutá a cisárstvo bolo nahradené Weimarskou republikou ([109];425).
:: Európa, história, Nemecko.

/Nemecko
− územie a krajina v strednej Európe medzi Severným morom a Baltickým morom na severe, Alpami na juhu, Odrou, Nisou a českými pohraničnými pohoriami na východe a Rýnom na západe.
Nemecko ako štát je dnes členom EÚ.
:: Bavorsko, Dunaj, Európa, filozofia nemecká, geografia, história, kultúra nemecká, Nemecké cisárstvo, Neuschwanstein, prvá svetová vojna, Stuttgart.

/neoliberalizmus governmentalistický
– kombinácia prvkov neoliberalizmu a určitých foriem vládnej intervencie na báze uznávania dôležitosti voľného trhu a súkromnégo sektoru a pripúšťania aktívnej úlohy vlády v regulácii a podpore ekonomiky. Tento prístup sa snaží nájsť rovnováhu medzi voľným trhom a potrebou vládnej intervencie na zabezpečenie sociálnej spravodlivosti a ekonomickej stability.
K hlavným charakteristikám governmentalistického neoliberalizmu patrí:

Regulovaná deregulácia: Hoci sa podporuje deregulácia, vláda si ponecháva určitú kontrolu nad kľúčovými sektormi, aby zabezpečila stabilitu a spravodlivosť.
Cielené verejné výdavky: Investície do infraštruktúry, vzdelávania a zdravotníctva, ktoré môžu podporiť dlhodobý ekonomický rast.
Sociálne programy: Zachovanie základných sociálnych programov na ochranu najzraniteľnejších skupín obyvateľstva.
Podpora inovácií: Vláda môže podporovať výskum a vývoj prostredníctvom grantov a iných stimulov.

:: ekonomia.

/neolit
gr. − mladá kamenná doba, mladšia kamenná doba − historická epocha v dejinách praveku nasledujúca po mezolite.

/neologická synagóga v Bratislave
− synagóga reformovanej židovskej neologickej obce v Starom Meste na Rybnom námestí v blízkosti Dómu svätého Martina postavená v rokoch 1893 − 1895 v orientálno-maurskom štýle podľa projektu architekta Deszőa (Dionýza) Milcha; zbúraná bola v rokoch 1967 až 1969 v súvislosti s výstavbou Nového mosta (Mosta SNP). Proti zbúraniu protestoval o. i. I. Hrušovský.
:: Židia, židia.s

/nerast
– minerál – rovnorodá neústrojná prírodnina (v horninách).

/nervozita (medicína)
– „(dočasná) nervová labilita prejavujúca sa podráždenosťou, skleslosťou, úzkosťou, chvením, nepokojom a pod.“ (155;901).

/nervozita (psychológia)
– „(dočasná) nervová labilita prejavujúca sa podráždenosťou, skleslosťou, úzkosťou, chvením, nepokojom a pod.“ (155;901).

/nervstvo
− sústava nervov, nervy.
:: neuropatológia, systém nervový.

/nervstvo (fyziológia)
− súhrnný názov niektorej oblasti nervového systému, napr. periférne nervstvo, vegetatívne nervstvo atď.

/neuroasténia
– nervová slabosť – stav charakterizovaný hlbokým fyzickým a duševným vyčerpaním. Tento termín bol populárny v 19. a začiatkom 20. storočia, ale dnes sa často nahrádza pojmami ako syndróm chronickej únavy alebo syndróm vyhorenia.
    Príčiny
    Neurasténia môže byť spôsobená dlhodobým emocionálnym napätím, pretrvávajúcim stresom alebo chorobami. Ľudia s vysokými ambíciami, perfekcionizmom alebo nedostatočnými zručnosťami v zvládaní stresu sú obzvlášť náchylní.
    Medzi bežné príznaky patria:

Vyčerpanie a častá únava
Úzkosť
Bolesť hlavy
Problémy s koncentráciou
Podráždenosť
Melanchólia
Srdcové neurózy a neuralgia

    Liečba
    Liečba neurasténie zahŕňa zmenu životného štýlu, zníženie stresu, dostatok odpočinku a v niektorých prípadoch aj psychoterapiu alebo lieky na zmiernenie príznakov.
:: medicína.

/neurobiológia
gr. – časť biológie, ktorej predmetom je nervová sústava.

/neurofyziológia
gr. – časť fyziológie, ktorej predmetom sú fyzikálne a chemické procesy v nervovej sústave živočíchov a človeka (neurofyziologické procesy), napr. bunkové fyziologické základy nervových vzruchov, prenos signálov medzi neurónmi alebo elektrochemické fungovanie mozgu, ktoré skúma prostriedkami a postupmi elektrofyziológie, čo umožňuje aj priame sledovanie procesov v nervovej sieti a v mozgu.
    Neurofyziológia úzko spolupracuje s neurológiou, psychológiou a kognitívnou vedou. Vedno s počítačovým spracovaním a zobrazovacími metódami neurofyziológia viedla k vzniku o. i. funkčnej magnetickej rezonancie.
:: synapsia (neurofyziológia).

/neurológia
gr. – časť (odbor) medicíny, ktorého predmetom je nervová sústava a nervové choroby, prevencia, diagnostika a liečenie ochorení nervového systému, spojených s poruchami hybnosti a citlivosti a poruchou funkcií zmyslových a vnútorných orgánov. Do predmetu neurológie zaraďujú aj choroby svalov a žliaz s vnútornou sekréciou, ak sa prejavujú nervovými príznakmi a niektoré funkčné poruchy centrálneho nervového systému.
Neurológia úzko spolupracuje prakticky so všetkými medicínskymi odbormi – s vnútorným lekárstvom, psychiatriou, endokrinológiou, očným, krčným a detským lekárstvom, s traumatológiou a chirurgiou, so sexuológiou atď. a výskumne spolupôsobí s neurofyziológiou, psychológiou a kognitívnou vedou.

/neurón
gr. − nervová bunka − základná stavebná jednotka nervového systému, súčasť tkaniva nervového systému, zabezpečujúca tvorbu, spracovanie a prenos signálov.

Zdroj obr.: [533];

9
Neurón sa skladá z týchto častí (p. obr.):

telo bunky,
dendrity,
axón (neurit) obalený myelínovou pošvou.

Nervový vzruch sa šíri od dendritov k axónu, pričom axón odovzdá nervový vzruch dendritom ďalšieho neurónu alebo bunkám iných tkanív, napr. svalovým bunkám; miesto prenosu nervového vzruchu medzi bunkami sa nazýva synapsa alebo synapsia (cf [533];8 an.).
Neurón sa vyznačuje predovšetkým týmito vlastnosťami:

má orgán, pomocou ktorého prijíma signály z okolia od ostatných neurónov (dendrity);
spracováva (integruje) prijaté signály;
má orgán (axón), pomocou ktorého posiela spracované vstupné signály iným neurónom zo svojho okolia.

Existujú rôzne typy neurónov, ktoré svojím vzájomným prepojením vytvárajú nervové okruhy. Neuróny sú poprepájané medzi sebou do zložitej sieťovej štruktúry zvanej neurónová sieť, pričom jednotlivé spoje majú buď excitačnú alebo inhibičnú povahu.
Systém spojov a ich excitačná a inhibičná povaha vytvárajú vedno architektúru neurónovej siete, určujúcu vlastnosti tejto siete.
Neuróny a neurónové siete sa staly predmetom modelovania napr. do podoby logických neurónov a modelu neurónovej siete: významným medzníkom v rozvoji teórie neurónových sietí bol McCullochov a Pittsov model neurónovej siete v roku 1943.
:: mozog ľudský, neurofyziológia.

/neuropatológia
gr. − lat. neuropathologia − náuka, ktorej predmetom sú chorobné procesy a choroby nervstva.
:: Freud, S., medicína.

/neuropsychológia
gr. – „vedný odbor spájajúci neurológiu a psychológiu s cieľom odhaliť, ako štruktúra a funkcie mozgu ovplyvňujú psychické procesy a ľudské správanie, aké sú vzájomné vzťahy medzi nervovou sústavou a psychickými, mentálnymi funkciami (rečou, pamäťou, pozornosťou)“ ([155];941). Neuropsychológia využíva poznatky z viacerých oblastí neurovied, z neurológie, anatómie, fyziológie nervového systému, z oblastí skúmania osobnosti a správania...
Existuje viacero smerov neuropsychológie:

experimentálne alebo klinicky orientovaná neuropsychológia,
kognitívna neuropsychológia...

/neurotizovanie
gr. − robenie psychicky labilným, neistým, neurotickým, vyvolávanie duševnej neistoty, obavy u niekoho a pod.

/neuroveda
gr. + slov. – neurovedy, angl. Neurosciences – interdisciplinárna veda o nervovej sústave, prepájajúca neurobiológiu, chémiu, informatiku, inžinierstvo, matematiku, medicínu, filozofiu, fyziku, psychológiu. Neuroveda komplexne skúma stavbu, funkcie a mechanizmy nervovej sústavy a mozgu na viacerých úrovniach, pričom do svojho predmetu zahŕňa aj správanie, vnímanie, pamäť, učenie. Neurovedy sú komplexným výskumom mozgu a mysle z rôznych aspektov vo vertikálnej línii výskumu (výskum na bunkových líniách, cez animálne experimenty až po ľudský mozog) aj v horizontálnej línii (skúmanie v rámci špecifických odborov – odbory teoretickej a klinickej medicíny, molekulová biológia, genetika, farmakológia, klinická farmácia, psychológia, kognitívna neuroveda, počítačová a umelá inteligencia).
Pokiaľ ide napr. o umelú inteligenciu, integrálnou súčasťou neurovedy sa stala napr. teória umelých neurónových sietí ako nástroja na tvorbu a návrh nových paralelných prístupov k riešeniu problémov umelej inteligencie: pristupuje sa k počítačovým simuláciám procesov odohrávajúcich sa v mozgu.
    Termín neurovedy (angl. Neurosciences) použil asi prvýkrát v roku 1962 americký biológ Francis O. Schmitt.
:: neuroveda kognitívna, neurovedy lekárske, veda kognitívna.

/neuroveda kognitívna
– empirická veda, ktorej predmetom sú súvislosti kognitívnych funkcií, ako percepcie, pamäti, plánovania, rozhodovania, konania... s rôznymi časťami mozgu.

/neurovedy lekárske
– interdisciplinárny, teoreticko-klinický biomedicínsky odbor zameraný na skúmanie morfologických a funkčných aspektov nervového systému, a to tak z hľadiska predklinických disciplín (anatómia, histológia, fyziológia a patofyziológia, farmakológia), ako aj klinických disciplín (neurológia, psychiatria, psychológia) a to všetko s cieľom porozumieť príčinám a mechanizmom ochorení nervového systému, zlepšiť ich prevenciu, diagnostiku a liečbu.
    Lekárske neurovedy využívajú a integrujú poznatky z neuroanatómie, neurohistológie, neurobiológie a neurofyziológie, neurológie, psychiatrie a psychológie. Skúmajú činnosti jednotlivých neurónov, ich vzájomné interakcie a z toho vyplývajúce fenomény, ako sú motorické, behaviorálne a kognitívne procesy, ďalej morfologické a funkčné aspekty nervového systému za fyziologických a patologických podmienok; premosťujú základné anatomické a fyziologické charakteristiky nervového systému s procesmi na úrovni orgánov a systémov, ktoré podmieňujú vznik neurologických chorôb a psychických porúch.
    Ústredným predmetom skúmania lekárskych neurovied je vývin a funkcie neurónov, ich synaptických spojení a neurónových okruhov v špecifických mozgových oblastiach vo vzťahu k zdraviu a chorobám. Lekárske neurovedy pristupujú k mozgu ako k integrujúcemu orgánu celého ľudského organizmu, zasahujúceho do regulácie všetkých jeho funkcií s cieľom objasňovať regulačnú úlohu mozgu pri prevencii, zdraví aj v chorobách s dopadom na inteligenciu, kognitívne schopnosti, správanie aj intuitívne konanie.
    Lekárske neurovedy skúmajú komplementárne aspekty fyziologickej funkcie mozgu a mysle s cieľom objasniť patomechanizmy neurobiologických a neuropsychologických vývinových a neurodegeneratívnych ochorení.
Lekárske neurovedy tvoria odbor integrujúci metodologickú bázu a poznatky

        anatómie, histológie a embryológie
        biológie
        genetiky
        imunológie
        normálnej a patologickej fyziológie
        psychológie
        farmakológie
        patologickej anatómie a súdneho lekárstva
        neurológie
        psychiatrie
        chirurgie
        biochémie
(Zdroj: Lekárske neurovedy, in: PortalVS.sk (4.3.2021))

V rámci lekárskych neurovied sa napríklad skúma
        neonatálna modulácia androgénovej a estrogénovej signalizácie ako etiologický faktor pri autizme;
        anxieta a poruchy sociálneho správania ako dôsledok neurozápalu;
        psychoedukácia a neurobehaviorálne dôsledky u tehotných so strachom z pôrodu (tokofóbiou);
        neurobehaviorálne dôsledky systémového zápalu;
        neurobehaviorálne dôsledky zlyhania obličiek...

:: medicína.

/Neuschwanstein
– zámok v Nemecku v oblasti obce Schwangau pri meste Füssen, ktorý dal postaviť bavorský kráľ Ľudovít II.
:: geografia.

/neutríno
tal. − najmenšia kozmická častica, elektrický nenabitá elementárna častica, vznikajúca pravdepodobne v blízkosti čiernych dier v stredoch vzdialených aktívnych galaxií. Neutríno voľne preniká predmetmi (ľuďmi, planétou). Vysokoenergetické neutrína prichádzajúce na Zem z vesmíru sa detegujú v ich interakcii s cieľmi neutrínových detektorov.
    „Ruští vědci z Fyzikálního institutu P. N. Lebeděva, Moskevského fyzikálního a technologického institutu a Ústavu jaderných výzkumů RAV porovnali údaje získané pomocí neutronového teleskopu IceCube v Antarktidě s rádioastronomickými pozorováními kvasarů, aktivních jader vzdálených galaxií, a našli souvislost mezi vznikem vesmírných neutrin a záblesky kvasarů. Podle vědců se uprostřed takových galaxií nacházejí supermasivní černé díry, které absorbují okolní hmotu. Během pádu hmoty na černou díru je část proudu částic vržena zpět, nabírá rychlost a dochází ke vzniku neutrin, která pak letí rychlostí světla celým vesmírem.“ (zdroj: 14.05.2020 https://sptnkne.ws/Cz5t)
:: fyzika.

/neutrón
lat.+gr. – subatómová častica v jadre atómu, ktorej relatívna atómová hmotnosť je 1 a ktorá nemá žiaden elektrický náboj.
:: fyzika.

/nevedomie (psychológia)
– neuvedomovaná oblasť prežívania, tvorená

zážitkami, na ktoré práve nemyslíme, no môžeme si ich vybaviť;
pôvodne vedome osvojenými a systematickým opakovaním zafixovanými činnosťami, ktoré možno vykonávať neuvedomene (automaticky, bez vedomej kontroly);
súborom potlačených túžob, želaní, neuvedomenej činnosti pudov, prejavujúcim sa nezdôvodniteľnými antipatiami alebo snami, s obsahom nezriedka nezhodujúcim sa s morálnym presvedčením človeka;
nevedomými tendenciami k istému konaniu, nevysvetliteľným vznikom nálad, citových vzťahov atď.;
osobitnými psychickými stavmi, pri ktorých si iba čiastočne uvedomujeme prežívanie alebo vôbec si neuvedomujeme svoje duševné zážitky, ako je to napr. pri strate vedomia v mdlobách, v hlbokom spánku, v hypnotickom stave, pri halucináciách (cf [643];20).

/nevyvrátiteľná domnienka znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov
– nevyvrátiteľná právna domnienka, zabezpečujúca, aby sa nikto nemohol odvolávať na to, že právne predpisy, ktoré porušil, nepozná: „neznalosť zákona neospravedlňuje (ignorantia legis non excusat)“; je to matie za to, že o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov vyhlásené, sa dňom vyhlásenia stalo známym každému, koho sa to týka.
Predpokladom realizácie princípu „neznalosť zákona neospravedlňuje“ je:
        dostupnosť zbierky zákonov,
        zrozumiteľnosť uverejnených textov,
        včasné vydávanie textov zákonov.
:: právo.

/New Age
angl. – Nový vek, vek Vodnára – súbor duchovných, ezoterických alebo alternativistických prúdov a hnutí eklektickej (synkretickej) povahy zjednocovaných ideou prechodu ľudstva z obdobia života pod znamením Rýb (♓) do obdobia pod znamením Vodnára (♒), ktorý sa rozvinul na Západe v 60 – 70-tych rokoch 20. storočia na báze panteistických, holistických, prírodno- a východnonáboženských (šamanizmus, hinduizmus, buddhizmus) ideí a viac menej skončil koncom 20. storočia. Sami participanti na hnutí jeho označenie zväčša nepoužívali. Za vrchol New Age sa považuje vydanie knihy The Aquarian Conspiracy (Sprisahanie Vodnára, 1980) americkej spisovateľky Marilyn Fergusonovej (1938 – 2008). K nosným významovým útvarom New Age patria princípy deantropocentrizácie, holizmu a samoorganizácie univerza. Styčné body s vedou hľadal New Age napr. v oblasti psychológie (S. Grof) a fyziky (F. Capra).

/newton
vm − jednotka sily; značka N. Ako SI odvodená jednotka sily bol prijatý v roku 1948.
    1 newton je sila, ktorá udelí telesu s hmotnosťou 1 kg zrýchlenie 1 meter za sekundu na druhú: 1 N ≡ 1 kg·m/s².
:: fyzika.
– I: Newton (jednotka), in Wikipédia.

/Neziderské jazero
– bezodtokové jazero na hraniciach medzi Rakúskom a Maďarskom, zvyšok Paratethys.

/neznáma (matematika)
– nečíselný symbol (premenná) vo výrokovej forme (v rovnici), za ktorý možno dosadiť čísla, čím sa výroková forma (rovnica) premení na výrok (rovnosť).
    V staršej matematike sa neznámou rozumel znak pre doposiaľ nenájdené riešenie rovnice ([108];371).

/nič fyzikálne
– nič (fyzika) – dokonalé vákuum prázdneho priestoru ([95];51).
:: fyzika.

/Nightingale, Florence
(12. 5. 1820 Villa Colombaia vo Florencii, Toskánsko, Taliansko − 13. 8. 1910 Londýn) − anglická sociálna reformátorka, štatistička, teologička a zakladateľka moderného ošetrovateľstva.

D: Cassandra, 1852; Notes on Nursing: What Nursing Is, What Nursing is Not, 1859; Suggestions for Thought, 1860; Notes on Nursing for the Labouring Classes, 1860; Workhouse nursing, 1867; The Family, 1870; Introductory Notes on Lying-In Institutions, 1871; Una and the Lion, 1871; Introduction to Una and Her Paupers, Memorials of Agnes Elizabeth Jones, by her sister, 1872; Collected Works of Florence Nightingale, 16 zv., 2001 − 2012.

/niva
− (rovné) pole, lúka, roľa.
:: niva aluviálna (geológia).

/niva aluviálna (geológia)
− rovná širšia naplavenina, po ktorej tečie rieka.

/niveleta
fr. – zložka trasy určujúca výškový priebeh (napr. klesanie, stúpanie) určitej komunikácie alebo líniovej stavby; čiara vyznačujúca výškové pomery určitej komunikácie, napr. hláv koľajníc, koruny cesty (zdroj: https://slovnik.juls.savba.sk/?w=niveleta&s=exact&c=0671&cs=&d=kssj4&d=psp&d=sssj&d=orter&d=scs&d=sss&d=peciar&d=hssjV&d=bernolak&d=noundb&d=orient&d=locutio&d=obce&d=priezviska&d=un&d=pskcs&d=psken# (5.4.2021))

/Nizozemsko
– historické územie v západnej Európe pri Severnom mori (dnešné Belgicko, Holandsko, Luxembursko a časť Francúzska) patriace od 14. stor. medzi najvyspelejšie časti Európy.

/noc
– čas od večera do rána, keď je Slnko pod obzorom.
:: noc (astronómia).

/noc (astronómia)
– „čas medzi západom a východom Slnka“ ([97];43156).

/noéma (lexikológia)
– odborná, napr. špeciálnovedná zložka významu slova.

/Noetherová, Amalie Emmy
(23. 3. 1882 Erlangen − 14. 4. 1935 Bryn Mawr, Pennsylvania) − nemecká matematička, ktorá revolučne ovplyvnila abstraktnú algebru a teoretickú fyziku. Je autorkou Noetherovej teorémy.
:: matematika.

/noktovízor
lat. − prístroj pre nočné videnie. Prístroj je vybavený elektroptickým meničom, ktorý mení nepatrné množstvo svetla dopadajúce na objektív na elektrický signál. Zosilnené elektróny sú potom zrýchlené proti fosforovej doštičke, ktorá ich premieňa na viditeľné svetlo, čím sa vytvára zelenkastý obraz, ktorý vidno cez noktovízor.

/nominácia (lingvistika)
− pomenúvanie, pomenovanie – využívanie jazykových prostriedkov na pomenovanie, označenie predmetov, javov, dejov, udalostí (cf [155];1036).

/norma právna
− všeobecne záväzný príkaz, zákaz alebo dovolenie vyplývajúce z právneho poriadku vrátane nástrojov a zmocnení k ich dosiahnutiu alebo vymáhaniu. Právny predpis (napríklad zákon, vyhláška...) obyčajne obsahuje niekoľko právnych noriem.
    Súbor právnych noriem platných v spoločnosti (najmä v určitom štáte) tvorí právny poriadok.
    Vytváranie právnych noriem je tvorba práva.
:: inštitút právny, platnosť normy právnej, právo, právo subjektívne, sila právna, skutočnosť právna, ústava, zákon (právo).

/Nórsko
− krajina v severnej Európe v západnej časti Škandinávskeho polostrova, pri pobreží Nórskeho mora; na juhovýchodnej hranici susedí so Švédskom a s Fínskom, na severovýchode s Ruskom.
:: literatúra nórska.

/nosič
– predmet, zriadenie, častica, osoba..., ktorou sa niečo prenáša, drží, podopiera, nesie...
:: nosič (medicína), nosič náboja elektrického, nosič operácie, nosič údajov.

/nosič (medicína)
– osoba majúca vo svojom tele choroboplodné zárodky, ktoré sa môžu preniesť na iných.

/nosič náboja elektrického
– nabitá častica (napr. elektrón, ión) alebo kvázičastica (diera); častica vyznačujúca sa elektrickým nábojom.
:: elektrotechnika, prúd elektrický (fyzika).

/nosič operácie
– nositeľ operácie – množina, do ktorej sa uskutoční zobrazenie množiny A × A nazývané binárna operácia na množine A.
:: algebra, matematika, operácia binárna na množine A, operácia matematická, zákon distributívny násobenia vzhľadom na sčítanie.

/nosič údajov
− fyzický materiál, z ktorého sú dokumenty alebo na ktorom sú zaznamenané údaje.
    Medzi hlavné nosiče údajov patria:
        papyrus,
        pergamen,
        papier,
        film,
        magnetická páska,
        disk ([423];73).

/nostalgia
gr. − clivota, clivosť – túžba za niečím prežitým, príjemným, ale už uplynulým, vzdialeným, obyčajne spojená s pocitom smútku; stav prejavujúci sa smutnou náladou, spomienkami, melanchóliou ([155];1049).

/nota (hudba)
– notový znak – súčasť notového písma tvorená grafickým znakom, pozostávajúcim z týchto častí:
        1. zástavka,
        2. nožička,
        3. hlavička (vyplnená alebo nevyplnená).

    Pomocou noty možno zapísať najdôležitejšie vlastnosti tónu – jeho výšku a dĺžku.
    Noty sa zapisujú do notovej osnovy, pričom dĺžka tónu sa zapisuje hodnotou noty a výška tónu umiestnením noty v notovej osnove.
Hodnota noty udáva, koľko dôb nota reprezentuje a určuje relatívnu dĺžku tónu:
        celá nota – 4 doby,
        polová nota – 2 doby,
        štvrťová nota – 1 doba,
        osminová nota – pol doby,
        šestnástinová nota – štvrť doby,
        dvaatridsatinová nota – osmina doby,
        štyriašesťdesiatinová nota – šestnástina doby.

Nožičky sa píšu vždy kolmo, a síce smerom hore po pravej strane hlavičky a smerom dole po ľavej strane hlavičky; zástavky sa píšu (bez ohľadu na smer nožičky) vždy vpravo, napr.

(cf [768];14 – 15).
Bodka za notou, napr.

pridáva polovinu k hodnote noty: polová nota s bodkou v príklade reprezentuje tri doby:

, štvrťová nota s bodkou reprezentuje jeden a pol doby:

atď.

Bodiek môže byť aj viacej, napr.:

kde polová nota s dvoma bodkami reprezentuje tri a pol doby.

/noviny
− pravidelne, periodicky (denne, týždenne...) vychádzajúca tlač určená širokej verejnosti a prinášajúca správy o politických, ekonomických, kultúrnych, športových atď. udalostiach, komentáre a informácie rôzneho druhu.
:: článok novinový, nadtitulok.

/novogréčtina
– nová gréčtina, novodobá gréčtina, novogrécky jazyk – indoeurópsky jazyk patriaci do skupiny gréckych jazykov, ktorým sa hovorí v Grécku a popri turečtine aj na Cypre, v Istambule a v západnej Anatólii.
:: gréčtina, jazyky kentumové.

/novovek
– obdobie dejín ľudstva nasledujúce po stredoveku a predchádzajúce najnovším dejinám alebo súčasnosti. Filozoficky, umenovedne, interdisciplinárne atď. sa novovek tematizuje často aj ako moderna. Kultúrnou náplňou novoveku je novoveká kultúra. V tradičnej periodizácii všeobecných dejín obdobie od objavenia Ameriky 1492 po 1. svetovú vojnu (1914 – 1918).
Názov novovek zaviedli humanisti a vyjadruje sebavedomie ,novej doby’ a zároveň isté znehodnotenie predchádzajúcich storočí.
:: estetika novoveká, filozofia novoveká, história, stredovek.

/Nový svet
− západná hemisféra; Európanmi bol objavený v roku 1492.
:: geografia, Starý svet, Zem.

/Nový zákon
− Nový testamen, Nová zmluva − časť Biblie, tvorená prvokresťanskými inšpirovanými spismi, ktoré sa rozčleňujú na tieto časti
        dejepisné knihy (evanjeliá, Skutky apoštolov)
            Evanjelium podľa Matúša
            Evanjelium podľa Marka
            Evanjelium podľa Lukáša
            Evanjelium podľa Jána
            Skutky apoštolov
        poučné knihy (apoštolské listy)
            List Rimanom
            Prvý list Korinťanom
            Druhý list Korinťanom
            List Galaťanom
            List Efezanom
            List Filipanom
            List Kolosanom
            Prvý list Solúnčanom
            Druhý list Solúnčanom
            Prvý list Timotejovi
            Druhý list Timotejovi
            List Títovi
            List Filomonovi
            List Hebrejom
            Jakubov list
            Prvý Petrov list
            Druhý Petrov list
            Prvý Jánov list
            Druhý Jánov list
            Tretí Jánov list
            Júdov list
        prorocká kniha (Zjavenie apoštola Jána).

/nozológia
gr. – vedná disciplína, ktorá sa zaoberá systematickým triedením a opisom chorôb. Je to dôležitá súčasť medicíny, pretože pomáha lekárom a vedcom lepšie pochopiť a klasifikovať rôzne choroby, čo je nevyhnutné pre diagnostiku a liečbu. Tvorí ju

Klasifikácia chorôb: Zahŕňa systematické rozdelenie chorôb do kategórií na základe ich príčin, symptómov a iných charakteristík.
Opis chorôb: Detailný popis jednotlivých chorôb, vrátane ich príznakov, priebehu, prognózy a možných komplikácií.
Etiológia: Štúdium príčin a pôvodu chorôb.
Patogenéza: Skúmanie mechanizmov a procesov, ktorými choroby vznikajú a vyvíjajú sa.

:: jednotka nozologická, medicína.

/n-tica usporiadaná (matematika)
− usporiadaný zoznam konečného počtu n objektov, napr. usporiadaná dvojica, usporiadaná trojica atď., ktorý sa obyčajne zapisuje pomocou okrúhlych zátvoriek napr. takto:
(a1, a2,..., an).
Usporiadaná n-tica sa od množiny odlišuje tým, že

môže obsahovať jeden objekt viackrát,
závisí od poradia objektov.

Usporiadaná n-tica je prvkom karteziánskeho súčinu množín.

/nukleotid
– nukleozidfosfát – zlúčenina nukleozidu a kyseliny trihydrogenfosforečnej, základná stavebná jednotka nukleových kyselín.

/nukleozid
– organická molekula, pozostávajúca z nukleovej bázy a sacharidu.

/nula (matematika)
− číslica 0.
:: al-Chorezmí, jednotka (matematika), sústava desiatová.

/numizmatika
gr.> fr. – 1. náuka o minciach a mincovníctve. 2. zberateľstvo, zbieranie mincí a medailí ([14];619).
:: minca.

/nútenie
– naliehavé /alebo násilím) privádzanie k činnosti, poháňanie, prinucovanie.
:: násilie.

/nutkanie
– 1. opakovaný vnútorný podnet, popud niečo konať, vykonať alebo na niečo reagovať, nabádanie, pobádanie, poháňanie. 2. pôsobenie na telesné orgány a podnecovanie ich na reakciu, dráždenie ([155];1180).

O-apendix

/Oakleyová, Ann Rosamund (17, 1. 1944 Londýn – ) – britská sociologička, feministka a spisovateľka.

D: Sex, gender and society, 1972; Housewife, 1974; The sociology of housework, 1974; Becoming a mother, 1979; Women confined, 1980; From here to maternity, 1981; Subject women, 1981; The captured womb, 1984; Taking it like a woman, 1984; Miscarriage, 1984; Telling the truth about Jerusalem, 1986; The men's room, 1988; Matilda's Mistake, 1990; Helpers in childbirth, 1990; Social Support and Motherhood, 1992; Scenes Originating In The Garden Of Eden, 1993; Essays on women, medicine and health, 1993; The secret lives of Eleanor Jenkinson, 1993; Man and wife, 1996; A proper holiday, 1996; Man & Wife – Richard And Kay Titmuss, 1997; Public policy experimentation, 1999; The Men's Room, 2000; Experiments in Knowing, 2000; Evidence, 2001; Gender on Planet Earth, 2002; The Ann Oakley Reader, 2005; Fracture, 2007.

:: feminizmus, sociológia.

/obal elektrónový
– energetická hladina – súčasť štruktúry atómu, vnútri ktorej sa pohybuje elektrón okolo jadra atómu.

/občan
– pôvodne plnoprávny príslušník obce (polis), dnes člen štátne organizovanej spoločnosti s právami <oprávneniami> a povinnosťami stanovenými zákonom.
:: jazyk štátny, právo, právo platné, štát.

/obdobie ročné
− obdobie roka − časť roka, prejavujúca sa opakovaným pravidelným charakterom počasia.
    V miernom a polárnom pásme sa zvyčajne rozlišujú štyri ročné obdobia:
            jar,
            leto,
            jeseň,
            zima.
:: pohyb Zeme okolo Slnka, Zem.

/obdobie účtovné (finančníctvo)
– kalendárny alebo hospodársky rok.

/obec
– trvalá organizácia tvorená jedným alebo viacerými sídlami a združujúca občanov, ktorí majú na jej území trvalý pobyt. Niektoré obce môžu mať postavenie mesta.
:: priestranstvo verejné, zastupiteľstvo obecné.

/obeh Zeme okolo Slnka
– pohyb Zeme po svojej obežnej dráhe okolo Slnka pri súbežnom rotovaní okolo vlastnej osi:
(Zdroj: https://oskole.detiamy.sk/clanok/pohyby-zeme (09042022))
:: astronómia, Slnko, Zem.

/obchod
– súčasť terciárneho sektoru národného hospodárstva pozostávajúca z činností podieľajúcich sa na sprostredkúvaní medzi výrobou a spotrebou.
    Obchod sa člení na tieto zložky:
                vnútorný obchod,
                zahraničný obchod,
                burzový obchod,
                devízový obchod,
                splátkový obchod,
                viazaný obchod,
                zmenárenský obchod...
:: abassamento (obchod), činnosť obchodná, maloobchod, obchodník, obchodovanie, ekonómia, ekonomika, , trh.

/obchod (ekonómia)
− obchodná činnosť alebo podnik, ktorý túto činnosť zabezpečuje; ako obchodná činnosť je to výmena tovarov v trhovej ekonomike; odvetvie národného hospodárstva.
:: činnosť obchodná, EAN, maloobchod, obchod barterový, obchod zahraničný, obchodovanie, tovar.

/obchod barterový
– vymieňanie tovaru za tovar.

/obchod zahraničný
– forma medzinárodných ekonomických vzťahov predstavujúca obeh tovarov a služieb (ich nákup a predaj) so zahraničím, to znamená tovarov a služieb, ktoré prekračujú štátne hranice. Zahraničný obchod tvorí časť národného hospodárstva danej krajiny a je to jeden zo spôsobov zapojenia hospodárstva krajiny so svetového hospodárstva a do medzinárodnej deľby práce v rámci svetovej ekonomiky.
    Zahraničný obchod má dve časti:
                export (vývoz),
                import (dovoz).
    Súčet hodnoty exportu a importu za určité obdobie tvorí obrat zahraničného obchodu.
    Zahraničný obchod niekoľkých krajín je medzinárodný obchod.
Zahraničný obchod všetkých krajín sveta je svetový obchod.
    Pravidlá, ktorými sa riadi zahraničný obchod štátu v rámci svetového obchodu, vymedzuje

zahraničnoobchodná politika štátu,
záväzky štátu, ktoré vyplývajú z jeho členstva v medzinárodných organizáciách,
podmienky a záväzky obsiahnuté v bilaterálnych a multilaterálnych zmluvách, ktorých je štát signatárom.

    Opisom zloženia zahraničného obchodu krajiny z hľadiska skupín tovarov a služieb, ktoré sú v ňom zahrnuté, a odzrkadlením hospodárskej štruktúry krajiny je komoditná štruktúra zahraničného obchodu: vo vývoze prevažuje tovar, ktorý sa v krajine vyrába, a v dovoze suroviny a hotové výrobky, ktorých má krajina nedostatok.
    Opisom zloženie obchodu z hľadiska toho, odkiaľ sú tovary a služby dovážané a kam sa vyvážajú je teritoriálna štruktúra zahraničného obchodu, ktorá závisí najmä od
            historických väzieb,
            geografickej polohy štátu,
            politickej orientácie štátu,
            komoditnej štruktúry zahraničného obchodu.

/Obchodná ulica v Bratislave
− ulica v Starom Meste v Bratislave, blízko historického centra, tvoriaca predĺženie Michalskej ulice a končiaca pri Kollárovom námestí; jej súčasné domy boli vybudované počas 18. až 21. storočia.
:: geografia.

/obchodník
– „fyzická alebo právnická osoba obstarávajúca tovarový obeh medzi výrobcami a spotrebiteľmi kúpou a predajom tovarov vo svojom mene a po živnostensky“ ([186];402).
:: ekonómia, ekonomika, obchod, obchodník s cennými papiermi, právo.

/obchodník s cennými papiermi
– podnikateľ, predmetom podnikania ktorého je poskytovanie investičných služieb.
:: právo.

/obchodovanie
– zaoberanie sa obchodom, výmenou tovaru (kúpou a predajom), kupovanie a predávanie.
:: burzovníctvo, ekonomika.

/objavenie problému
– prvý krok vo vedeckom výskume; vždy bude musieť závisieť od podvedomých intuitívnych pocitov, ktoré nám vnuknú vedomie, že spomedzi tisícov javov, ktoré vidíme, ten alebo onen skrýva kľúč k niečomu veľkému a celkom novému. Je to dohad spočívajúci bez zvláštneho rozmýšľania na všetkom tom, čo sme dovtedy skúsili. Avšak nič viac ako dohad, no nie plánovaný, logickou činnosťou kontrolovaný proces. Je divné, že vo vede, v najintelektuálnejšej aktivite človeka, prvý a najrozhodujúcejší krok má závisieť od nejasného predvídania. Je to však tak a mali by sme si to priznať ([406];24 – 25).
:: veda.

/objavenie rovnice
– nájdenie alebo sformulovanie matematického vzťahu, ktorý presne opisuje určitý jav alebo súbor javov. Proces, ktorý vedie k objaveniu rovnice môže zahrnovať:

Pozorovanie a experimentovanie: Vedci najprv pozorujú prírodné javy a vykonávajú experimenty, aby zhromaždili údaje. Napríklad, Newton pozoroval pohyb planét a jablka padajúceho zo stromu.
Identifikácia vzorov: Na základe týchto pozorovaní vedci hľadajú vzory alebo pravidelnosti. Newton si všimol, že pohyb planét a padajúceho jablka sa riadi rovnakými zákonmi.
Formulácia hypotéz: Vedci navrhujú hypotézy, ktoré vysvetľujú tieto vzory. Newton navrhol, že sila gravitácie je úmerná hmotnosti objektov a nepriamo úmerná štvorcu vzdialenosti medzi nimi.
Matematická formulácia: Hypotézy sa premenia na matematické rovnice, ktoré kvantitatívne opisujú pozorované javy. Newton formuloval zákon univerzálnej gravitácie ako ( F = G \frac{m_1 m_2}{r^2} ).
Overovanie a testovanie: Rovnice sa testujú pomocou ďalších experimentov a pozorovaní. Ak rovnice presne predpovedajú výsledky experimentov, sú považované za platné. Ak nie, musia byť upravené alebo nahradené.

Objavenie rovnice je výsledkom procesu, ktorý kombinuje pozorovanie, experimentovanie, analýzu a matematickú formuláciu na vytvorenie presného modelu prírodných javov.

/objekt astronomický
– prirodzene sa vyskytujúca gravitačne viazaná štruktúra existujúca podľa súčasného poznania vo vesmíre. Astronomické objekty sú buď jednotlivé astronomické telesá, alebo sa môžu skladať z viacnásobných nezávislých astronomických telies alebo astronomických objektov. Astronomické objekty zaujímajú určitú pozíciu v priestore.
K astronomickým objektom sa zvykne zaraďovať:
– astronomické teleso,
– hviezdokopa,
– hmlovina,
– galaxia,
– medzihviezdna hmota.
:: astronómia, entita fyzická.

/objekt fyzický
– hmatateľný topografický objekt, ako vrch, rieka, budova, nivelačná značka...

/objekt fyzikálny
− prírodný objekt alebo materiálny objekt tvoriaci súčasť predmetu fyziky; môže to byť fyzikálny systém, fyzikálny jav alebo fyzikálny proces.
    Rozlišujú sa tieto fyzikálne objekty:
                makrofyzikálny objekt,
                mikrofyzikálny objekt,
                megafyzikálny objekt.
    Príklad fyzikálneho objektu: teleso, pole.
    Merateľné vlastnosti fyzikálnych objektov, ich stavy alebo zmeny sú fyzikálne veličiny, ako hmotnosť, náboj atď.
    Ak fyzikálne objekty nie sú priamo pozorovateľné, napr. gravitačné pole, elektromagnetické pole, elektrón atď., tak fyzika skúma ich prejavy a vypracováva modely týchto objektov.
:: častica klasická (fyzika), fyzika, interakcia (fyzika), jav fyzikálny, jav termodynamický (fyzika), model systému fyzikálneho, objekt hmotný (fyzika klasická), objekt mechanický, objekt mikrofyzikálny, objekt mimozemský, pohyb (fyzika), pole gravitačné, priestor fyzikálny, systém fyzikálny, tenzor, vlna, žiarenie tepelné.

/objekt geometrický
− matematický objekt, ktorý je súčasťou predmetu geometrie.
:: bod (geometria), geometria, objekt geometrický základný, poznatok geometrický, vlastnosť geometrická.

/objekt geometrický základný
– geometrický objekt, ktorý sa nedefinuje, ale zadáva sa axiomaticky: bod, priamka a rovina.

/objekt hmotný (fyzika)
− objekt existujúci buď vo forme látky alebo vo forme poľa a vyznačujúci sa základnou vlastnosťou hmotnosť.
    Všetky hmotné objekty sú v neustálom pohybe, čo znamená, že stále menia s časom svoju polohu vzhľadom k určitému telesu a ich vlastnosti a stavy takisto ustavične podliehajú zmenám.
    Hmotné objekty existujú v priestore; napríklad určitý priestor zaujíma svojím objemom každé teleso.
    S hmotným objektom je nerozlučne spätá energia: hmotný objekt určitej hmotnosti obsahuje vždy aj určitú energiu.
    Ak od rozmerov a tvaru hmotného objektu pri riešení fyzikálnej úlohy abstrahujeme, označujeme ho ako hmotný bod. Ak takéto zjednodušenie nemožno urobiť, tak musíme uvažovať hmotný objekt konkrétneho tvaru a objemu, čiže tuhé teleso (cf [212];73).

/objekt hmotný (fyzika klasická)
– fyzikálny objekt, ktorý je lokalizovaný a riadi sa Newtonovými pohybovými zákonmi.

/objekt informačný
− objekt, ktorý je nositeľom informácie. Tvoria ho údaje, pripravené podľa určitých pravidiel a s ktorými informačný systém zaobchádza ako s celkom.
    Súbor informačných objektov a vzťahov medzi nimi tvorí informačný priestor.
:: informatika, objekt, spracovávanie informácií.

/objekt kultúrny
– pôvodný hmotný alebo duchovný doklad, majúci schopnosť priamo alebo sprostredkovane vypovedať o vývoji spoločnosti a majúci trvalý vedecký, historický, kultúrny alebo umelecký význam. Môže to byť aj prírodnina, ktorá má schopnosť vypovedať o vývoji prírody a má trvalý vedecký a historický význam (Zákon č. 206/2009 Z. z.Zákon o múzeách a o galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb., Čl. I, § 2 (1) 28.4.2021)
:: kultúra.

/objekt kvantový
– objekt mikrosveta (kvantového sveta) vyznačujúci sa kvantovými vlastnosťami:
        má určitý stav s dvoma hraničnými úrovňami,
        nachádza sa v superpozícii svojho stavu do okamihu merania,
        preväzuje sa s inými objektami tvoriac kvantový systém,
        vyhovuje teoréme zákazu klonovania: nemožno skopírovať stav objektu.

/objekt makroskopický
– makroobjekt – fyzikálny objekt pozostávajúci z 10²³ až 10²⁴ častíc. Pochopenie makroskopických telies umožnil objav atomárnej štruktúry hmoty a komplikovanej stavby atómov a atómových jadier, na báze ktorého vznikla molekulárnokinetická teória plynov, teória tuhej fázy a ď.
:: fyzika.

/objekt matematický
– súčasť predmetu matematiky tvorená osobitným typom mysleného, idealizovaného objektu, ktorý je výsledkom abstrahovania od špecifických zvláštností materiálnych objektov.
    Matematické objekty možno členiť na matematické entity a operácie, ktoré sa s týmti entitami vykonávajú.
    Každý matematický objekt je spravidla pomenovaný, t. j. má svoj názov alebo meno a často je označený nejakým matematickým znakom. Napríklad tento na obrázku zobrazený matematický objekt

je pomenovaný odborným názvom/termínom trojuholník a označený matematickým znakom/symbolom ∆ ABC, ktorý čítame: trojuholník ABC.
    K matematickým objektom patrí: číslo, geometrický útvar, vektor, funkcia, matica, súmernosť, tranzitívnosť, operácia, množina, graf, topologický priestor, vektorový priestor, grupa, veličina, bod, priamka, geometrický obrazec, geometrické teleso atď.
    Súčasná matematika tieto objekty zoskupuje podľa ich spoločných vlastností do určitých tried (trieda množín, grúp, vektorových priestorov, grafov, topologických priestorov atď.) a odhaľuje rozličné typy vzťahov medzi prvkami tej istej triedy objektov.
    Súhrn matematických objektov tvorí priestor, ktorý je takisto matematickým objektom.
    Výsledkom poznania podstaty matematického objektu je matematický pojem (tohto objektu)¹⁾.
    Vlastnosti vzťahov medzi matematickými objektmi skúma teória kategórií.
:: algoritmus, entita matematická, funkcia vlnová (teória kvantová), matematika, matica (matematika), model (matematika), myslenie matematické, objekt geometrický, operácia s matematickými objektmi, písmeno (matematika), systém dynamický, útvar významový matematický, vektor (matematika), vlastnosť matematická, vzťah matematický.
_____________
¹⁾ Rozdiel medzi matematických objektom a matematickým pojmom avizuje napríklad veta: „S pojmom polynomická funkcia ste sa ešte pravdepodobne nestretli. Ak aj nie, so samotnými polynomickými funkciami určite áno.“

/objekt materiálny (fyzika)
− hmotný objekt (fyzika) − častica alebo súbor častíc látky a častíc poľa vzájomne spolu interagujúcich.

/objekt megafyzikálny
– fyzikálny objekt tvoriaci súčasť predmetu megafyziky (fyziky megasveta), ktorá je sčasti prístupná pozorovaniu najsilnejšími optickými ďalekohľadmi alebo rádioteleskopmi, prijímajúcimi rádiové vlny z veľmi vzdialených miest kozmického priestoru. K megafyzikálnym objektom sa zaraďujú:
        galaxie,
        skupiny galaxií...
:: objekt fyzikálny.

/objekt mechanický
– fyzikálny objekt, ktorý sa na iný predmet alebo predmetný subjekt vzťahuje ako niečo samostatné, vonkajšie, cudzie. Mechanický objekt kladie pasívny odpor vonkajšiemu pôsobeniu (pružnosť a pevnosť materiálu).
    Mechanický objekt možno spracúvaním rozdeliť (rozbiť, prepíliť, rozrúbať) alebo zjednotiť (postaviť dom z tehál, zostaviť auto zo súčiastok), alebo premiestniť. Jeho vecný substrát sa však pri opracúvaní nemení (drevo ostane drevom, kameň kameňom), mení sa len vonkajšia forma a priestorová poloha objektu. Mechanický objekt vyžaduje mechanickú (nestrojovú, strojovú) techniku výroby, mechanickú predstavivosť.
:: fyzika, mechanika, objekt fyzikálny.

/objekt mechanický najjednoduchší
– objekt, ktorý v matematickej schéme môžeme charakterizovať bodom.
:: fyzika, mechanika.

/objekt meraný
− hmotný útvar, o ktorom chceme meraním získať nový poznatok ([76];85).

/objekt mikrofyzikálny
− mikroobjekt, objekt mikrosveta – fyzikálny objekt tvoriaci súčasť mikrosveta a sčasti prístupný pozorovaniu elektrónovými mikroskopmi, alebo sčasti možno jeho existenciu dokázať nepriamymi experimentálnymi metódami.
Mikrofyzikálnym objektom je:
            molekula,
            atóm,
            ión,
            atómové jadro,
            elementárna častica.
:: fyzika, meranie mikrofyzikálne.

/objekt mikroskopický
– fyzikálny objekt, ktorý sa nedá pozorovať prostým okom, pretože je príliš malý a na ktorého pozorovanie treba použiť špeciálne zariadenie – mikroskop. Za mikroskopické sa považujú objekty pod hranicou 1 mm.

/objekt mimozemský
– rozlíšiteľná časť mimozemského priestoru, napr. planéta Merkúr, kráter na Mesiaci, kaňon na Marse atď.

/objekt prírodný
– prirodzene sa vyskytujúci objekt nevytvorený človekom; v topografii: topografický objekt, ktorý nevytvoril ani významne nemodifikoval človek, napr. rieka, les, vrch...

/objekt riadenia
− objekt, ktorý sa snažíme riadiť alebo ktorý riadime, napr. zložitý ekonomický systém, technologický proces, robotický systém s umelou inteligenciou atď.
:: riadenie, systém riadený.

/objekt stavebný (stavebníctvo)
− priestorovo ucelená alebo aspoň technicky samostatná časť stavby, plniaca určenú funkciu, napr. škola, rodinný dom, most...

/objekt technický
− špecifický materiálny objekt s cieľovým funkčným správaním a pozostávajúci z jednoduchších ucelených a samostatne vytváraných častí, z ktorých základnými časťami sú súčiastky a nadradenými časťami dielce, montážne skupiny, agregáty, konštrukčné celky, strojové zariadenia (stroje), strojové linky a strojové komplexy. Podstatné prvky technického objektu, jeho vlastnosti, štruktúra a fungovanie sú rozlíšiteľné a kvantitatívne opísateľné ako veličiny.
    Na technickom objekte možno definovať technický systém.
Technický objekt je súčasť predmetu technickej vedy.

/objekt topografický
– súčasť o predmetu topografie tvorená rozlíšiteľnou časťou zemského povrchu alebo mimozemského priestoru, napr. mimozemský objekt, geografický objekt, hydrografický objekt, antropogénny objekt, prírodný objekt, fyzický objekt, podmorský objekt...

/objekt vesmírny
− astronomický objekt alebo kozmický aparát nachádzajúci sa za hranicami atmosféry Zeme.
K prirodzeným vesmírnym objektom patria hviezdy, planéty a ich družice, asteroidy, kométy atď.
    K umelým vesmírnym objektom patria kozmické zariadenia, posledné stupne rakiet-nositeľov a ich časti.
:: astronómia, vesmír.

/objem
– veľkosť časti priestoru vyjadrená kubickými alebo dutými mierami; priestorový rozmer telesa.
:: meter kubický, objem telesa.

/objem telesa
− číslo udávajúce priestorovú veľkosť telesa v určitých jednotkách.
Jednotkou objemu je kocka s hranou rovnou jednotke dĺžky, napr. 1 m. 1 cm.
    Objemy sa všeobecne vypočítavajú integrovaním.
:: fyzika, geometria, matematika, meter kubický.

/oblak
– nahromadenie jemných vodných kvapiek alebo ľadových kryštálikov v rôznych výškach ovzdušia, ktoré vznikajú pri poklese teploty vzdušnej hmoty pod jej rosný bod.

/oblasť
− vymedzené územie; časť tela a jej okolie; okruh činnosti, záujmu, odbor, sféra, úsek.
:: oblasť, in: Hlavná časť, oblasť (geomorfológia).

/oblasť (geomorfológia)
– jednotka piatej úrovne v hierarchickom geomorfologickom členení povrchu Zeme v podobe, v akej sa toto členenie obvykle uplatňuje na Slovensku. Nadradenou jednotkou je subprovincia, podradenou celok.
Oblasť je geologicky aj orograficky jednotnejšia ako subprovincia. Stále ide väčšinou o územie, rozlohou presahujúce jedno pohorie. Do rovnakej oblasti spadá tak hlavná horská skupina, ako aj k nej priliehajúce podhorie.
    Príklady: Slovenské rudohorie, Slovenské stredohorie, Podunajská nížina (zdroj: Oblasť (geomorfológia), in: Wikipédia (23. 2. 2021)).

/obliekanie sa
– navliekanie šiat alebo ich súčasti/súčastí na telo, dávanie si šatstva alebo jeho súčasti na telo. Obliekaním sa uspokojuje jedna z troch základných potrieb človeka, ktorými sú okrem potreby obliekať sa potreba jesť a bývať.
:: potreba.

/obligátny
lat. − 1. záväzný, povinný; 2. obvyklý, pravidelný.

/obloha
− zdanlivá klenba nad zemským povrchom.
:: mapa hviezdna, obloha hviezdna, obzor.

/oblúk
– polkruhové zakrivenie; vec alebo pohyb takejto podoby ([496];408).
:: ohýbanie.

/obloha hviezdna
− hviezdnatá obloha − obloha posiata hviezdami, na ktorej vidno hviezdy:

/obor (čeština)
− odbor, odvetvie; oblasť, okruh.

/obor (matematika)
− skupina, množina, napr. obor čísel, obor funkcie atď.

/obor funkcie (matematika)
− jedna z množín funkcionálne usúvzťažnených, definičný obor funkcie alebo obor hodnôt funkcie.

/obor funkcie definičný
− obor definície funkcie − množina, na ktorej je definovaná funkcia, množina argumentov funkcie, množina, ku každému prvku ktorej, zvanému argument funkcie alebo vzor, je podľa určitého predpisu priradený jeden prvok z oboru hodnôt funkcie, zvaný hodnota funkcie.
:: matematika.

/obor hodnôt funkcie
− obor funkčných hodnôt, angl. range of function – množina obrazov prvkov definičného oboru funkcie zvaných vzory.
:: hodnota funkcie (matematika), matematika.

/obraz (matematika)
– hodnota funkcie, závisle premenná.

/obraz prvku
− prvok množiny priradený zobrazením prvku zobrazovanej množiny nazývanému vzor.
:: matematika.

/obraz prvku definičného oboru funkcie (matematika)
− výsledok aplikovania funkcie na nejaký prvok definičného oboru funkcie.

/obraz psychický
– súčasť predmetu psychológie spočívajúca v duševnom zážitku, majúcom charakter obrazu javov; je to zmyslový alebo myšlienkový obraz skutočnosti: pocit, vnem, predstava, myšlienka.

/obraz sveta jazykový
– významový útvar tvorený interpretáciou sveta fixovanou v jazyku alebo špecifickým poňatím reality v myslení daného spoločenstva, ktoré sa dá vyčítať z jeho jazyka a z textov v ňom vytvorených ([666]).
:: filozofia jazyka, jazyk, lingvistika.

/obraz umelecký
– výsledok umelcovej schopnosti tvoriť v podobe znakového systému stelesneného prvkami média toho ktorého druhu umenia, v súlade s čím sa aj potom hovorí o literárnom obraze, o obraze v maliarstve, v hudbe, v divadelnom umení atď., pričom zakaždým ten ktorý umelecký obraz v sebe spája osobné, subjektívne, so všeobecne platným, objektívnym vedno zaujímajúc ku skutočnosti (zahrnujúcej i významový svet umelca) mimetický čiže napodobňovací vzťah.
:: dielo umelecké, druh umelecký, umenie.

/obrazec
− plošné schematické znázornenie niečoho.
:: geometria, obrazec (planimetria), obrazec geometrický.

/obrazec (planimetria)
– zjednotenie ohraničenej oblasti v rovine a jej hranice ([168];43).

/obrazec geometrický
− plošné schematické znázornenie niečoho, ktoré je súčasťou predmetu geometrie.

/obrázok názorný
– obrázok, ktorý vyvoláva u pozorovateľa približne taký istý dojem, ako sám (zobrazovaný) predmet.

/obsah (geometria)
− veľkosť časti plochy vyjadrená štvorcovými jednotkami.
:: matematika, obsah plošný.

/obsah kategórie gramatickej (lingvistika)
– súhrn gramém ([237];302).
:: lingvistika, obsah kategória gramatickej času (lingvistika).

/obsah kategórie gramatickej času (lingvistika)
– súhrn gramém, vyjadrujúcich prítomnosť, minulosť a budúcnosť ([237];302).
:: lingvistika, obsah kategória gramatickej (lingvistika).

/obsah plošný
– obsah plochy; napr. plošný obsah štvorca možno matematicky reprezentovať výrazom a².

/observant
lat. – mních prísne zachovávajúci rehoľu.

/obuvníctvo
– remeslo zamerané na výrobu a opravu obuvi. Zahŕňa rôzne techniky a zručnosti potrebné na vytváranie a údržbu topánok, či už ide o ručnú výrobu alebo opravu existujúcej obuvi.

/obvinený
– predpokladaný páchateľ trestného činu od momentu, keď sa proti nemu vznieslo obvinenie; pred vznesením obvinenia bol podozrivý.
:: právo.

/obvod elektrický
− vodivé spojenie prvkov tvoriace uzavretú cestu pre elektrický prúd.
:: elektrotechnika.

/obvod elektronický
− vzájomné spojenie elektronických súčiastok tak, aby nimi mohol pretekať elektrický prúd po pripojení zdroja elektrickej energie; elektronický obvod musí obsahovať aspoň jeden elektronický prvok.
:: elektronika, elektrotechnika.

/obvod integrovaný
− miniaturizovaný elektronický obvod obsahujúci aktívne i pasívne obvodové prvky zhotovené na jednom polovodivom kryštáli (napr. Si alebo GaAs); na 1 mm² pripadá až niekoľko tisíc miniatúrnych tranzistorov, kondenzátorov a rezistorov.
:: elektrotechnika, obvod elektronický, prvok obvodový.

/obvod logický
– obvod, realizujúci logické funkcie pomocou diskrétnych súčiastok, ako tlačidlá, diódy, tranzistory, alebo integrovaných obvodov.
    Základným logickým obvodom je logický člen; základný logický obvod má aspoň jeden vstup a jeden výstup a transformuje vstupný dvojhodnotový logický signál podľa určitej elementárnej logickej funkcie.

/obydlie
– príbytok, miesto na bývanie.

/obývanie
– zaberanie domu, obydlia, sídliska alebo územia bývaním.

/obzor
– horizont – časť zemského povrchu a oblohy pozorovaná z určitého bodu.

/oceán
gr.>lat. – v širšom zmysle svetový oceán, v užšom zmysle časť svetového oceánu – Tichý oceán, Atlantický oceán, Indický oceán, Severný ľadový oceán, Južný oceán.
:: kôra oceánska, Zem.

/oceán svetový
– svetové more – súhrn vodnej hmoty na povrchu Zeme s výnimkou vôd na súši (vodných tokov a vodných plôch) a vody viazanej v mineráloch a horninách (najmä podzemnej vody), v biosfére a v atmosfére (vo forme vodnej pary).
    Svetový oceán pokrýva 71 % povrchu Zeme a takmer polovica jeho vôd má hĺbku 3 000 m.
    Svetový oceán sa delí na päť oceánov:
            Tichý oceán,
            Atlantický oceán,
            Indický oceán,
            Severný ľadový oceán,
            Južný oceán.
:: geológia, Zem.

/Oceánia
– súčasť Austrálie a Oceánie (tiež považovaná za svetadiel), pozostávajúca zo súboru súostroví v Tichom oceáne medzi (vrátane) Palau, Novou Guineou, Novou Kaledóniou, Novým Zélandom, Veľkonočným ostrovom, Havajom, Midwayom a Wakeom.
:: geografia.

/očnica (anatómia človeka)
– kostená jamka, v ktorej je umiestnená očná guľa.

/odbor
− oblasť, sféra; odvetvie, väčšie oddelenie úradu, ústavu, spolku ap., sekcia; okruh, pole pôsobnosti, odvetvie činnosti, disciplína.
:: odbor činnosti, odbor matematický, odbor študijný, odbor vedný, odborník, príprava odborná, príručka.

/odbor činnosti
– odvetvie činnosti, sféra reality, v ktorej sa daná činnosť vykonáva.
:: sektor.

/odbor matematický
− odbor matematiky − ten ktorý zo siedmych hlavných odborov matematiky:
        základy matematiky,
        algebra,
        teória čísel,
        matematická analýza,
        topológia,
        geometria,
        numerické a grafické metódy.
Matematické odbory sa ďalej členia na matematické disciplíny ([30];21).
:: matematika.

/odbor študijný
– zameranie odbornej prípravy na stredných školách a vysokých školách podľa požiadaviek príslušného povolania a zamestnania.

/odbor vedný
− vedecká disciplína − teoreticky a empiricky zdôvodnená, historicky vzniknutá, relatívne stála štruktúrna jednotka vedy. Je súčasťou vedy vo všeobecnom zmysle charakterizovanou špecifickým predmetom a metódou bádania.
    Vedný odbor je vyvíjajúci sa systém vedeckých poznatkov o určitej oblasti skutočnosti a zároveň aj základná forma organizácie vedeckej práce. Vo vednom odbore sa formuje predmetná a metodologická jednota výskumu v danej oblasti vedeckého bádania.
:: disciplína špeciálnovedná, disciplína vedná, interdisciplinarita, kniha odborná, multidisciplinarita, termín, veda, výskum vedecký.

/odborník
– osoba dobre sa vyznajúca v istom odbore, vynikajúca zručnosťou, invenciou v nejakej činnosti.

/odčítanie (matematika)
− odčitovanie, subtrakcia, subtrahovanie – aritmetická operácia, ktorú zapisujeme a – b = c, kde číslo a, nazývame menšenec, číslo b nazývame menšiteľ, číslo c rozdiel a zápis čítame a mínus b sa rovná c. Ak sa operácia označuje znakom – (čítaj: mínus), nazýva sa odčítanie.
:: poradie operácií aritmetických.

/odev
– oblečenie, šaty – súhrn predmetov slúžiacich na pokrytie ľudského tela.

/odhadovanie
– približné určovanie (hodnoty, vzdialenosti, množstva a podobne).
:: posudzovanie.

/odmocniteľ
– číslo, ktorým sa odmocňuje.
:: matematika.

/odmocňovanie
− operácia, ktorá je opakom umocňovania.
:: matematika, odmocniteľ.

/odovzdávanie
− dávanie, podávanie.s

/odpor elektrický
– vlastnosť látky klásť odpor elektrickému prúdu.
:: elektrotechnika, fyzika, zákon Ohmov.

/odsek
– angl. paragraph, čes. odstavec, fr. paragraphe, nem. Absatz – relatívne samostatná časť textu, ktorej začiatok je umiestnený na novom riadku ([496];425). Je to najnižšia nadvetvová kontextová jednotka ([167];367).
:: lingvistika.

/odsek elipsy (matematika)
– plocha obmedzená oblúkom elipsy a jej tetivou.

/odsek kruhu (matematika)
– plocha obmedzená oblúkom kružnice a jej tetivou.

/odsek paraboly (matematika)
– plocha obmedzená oblúkom paraboly a jej tetivou.

/odtieň
– jemné odstupňovanie medzi javmi toho istého druhu, jemný rozdiel, nuansa; nádych, náznak.

/odvetvie
− úsek, odbor.
:: interdisciplinarita, multidisciplinarita, odvetvie hospodárstva národného, odvetvie matematiky, odvetvie právne, odvetvie priemyselné.

/odvetvie hospodárstva národného
− úsek národného hospodárstva tvorený súborom podnikov s rovnakým alebo príbuzným predmetom činností.
:: baníctvo, doprava (ekonómia), ekonómia, stavebníctvo.

/odvetvie matematiky
– tá ktorá z častí matematiky, ktoré sa pôvodne vyvinuli z potreby uskutočňovať výpočty pre potreby obchodu (algebra), merať pozemky (geometria), predpovedať astronomické udalosti (analýza).
:: geometria deskriptívna.

/odvetvie právne
− časť práva alebo právneho poriadku vyčlenená podľa kritéria predmetu právnej regulácie, kritéria právneho inštitútu a princípov a podľa kritéria akceptovateľnosti samostatnosti právneho odvetvia zo strany odbornej verejnosti.
    V každom právnom odvetví plní najdôležitejšiu úlohu základný právny predpis zvaný aj kódex, napr. v občianskom práve občiansky zákonník, v hmotnom trestnom práve trestný zákonník atď.
Od dôb rímskeho práva sa vyčleňuje
     − právo verejné (ius publicum)
    a
     − právo súkromné (ius privatum).
Ďalšie právne odvetvia sú:
        hmotné právo,
        procesné právo;
        finančné právo
            rozpočtové právo,
            daňové a poplatkové právo,
            colné právo,
            bankové a menové právo,
            devízové právo,
            právo finančného trhu;
        medzinárodné právo súkromné;
        občianske právo
            dedičské právo,
            právo duševného vlastníctva,
            konkurzné právo,
            rodinné právo;
        obchodné právo;
        pracovné právo
            právo sociálneho zabezpečenia;
        správne právo
            konfesné právo,
            právo životného prostredia;
        trestné právo;
        ústavné (alebo štátne) právo
        európske právo,
        medzinárodné právo verejné;
        kánonické právo;
        rímske právo...
Z ďalších hľadísk sa vyčleňuje
        objektívne právo,
        subjektívne právo;
        medzinárodné právo,
        vnútroštátne právo;
        nepísané (obyčajové) právo,
        písané právo;
        pozitívne (alebo platné) právo,
        prirodzené právo.

/odvetvie priemyselné
− odvetvie národného hospodárstva tvorené súhrnom špecializovaných výrobných jednotiek alebo samostatných výrob resp. skupinou priemyslových podnikov, ktoré vyrábajú výrobky s rovnakým ekonomickým určením a na ich výrobu sa používajú rovnaké druhy surovín a materiálov alebo rovnaký technologický proces.
:: priemysel, priemysel polygrafický, strojárstvo.

/odvodenie vety (matematika)
– dospenie k vete správnym logickým postupom z platných predpokladov.

/odvodzovanie slov
– derivácia – „spôsob tvorenia slov od základového slova pomocou afixov ([5];107).“
:: lingvistika.

/oheň
– plameň – úkaz prejavujúci sa pri horení svetlom a teplom.
:: oheň besedný, oheň táborový.

/oheň besedný
– väčší oheň považovaný niekedy aj za najjednoduchší typ táborového ohňa, ktorý nemá slávnostný charakter, no nepripravuje sa na ňom ani teplá strava alebo nápoje (na rozdiel od kuchynského ohňa).

/oheň táborový
– táborák, táborová vatra – zvyčajne slávnostná spoločenská udalosť obradnej povahy, usporiadavaná počas táborenia v prírode rôznymi zoskupeniami ľudí (voľným zoskupením, organizáciou, spolkom, hnutím...). Jeho zmyslom je zdôrazniť mimoriadnosť nejakej spoločenskej udalosti, prejaviť ritualizovaným spôsobom úctu k ohňu ako takému a k tomu, čo všetko oheň v živote človeka znamená alebo symbolizuje.

/ohm
vm − odvodená jednotka SI.
:: fyzika.

/ohyb
– ohnutie, zohnutie, ohýbanie, zohýbanie; ohnutá alebo zohnutá časť niečoho; miesto ohnutia alebo ohýbania.
:: ohyb svetla.

/ohyb svetla
– difrakcia svetla – odklon smeru svetelných lúčov pri prechode okolo prekážok (518;28); „zmena smeru šírenia svetla pod vplyvom nehomogénnosti prostredia alebo pri ohraničených prekážkach“ ([866];471).
:: fyzika, optika.

/ohýbanie
– zohýbanie – dávanie oblúkovitého tvaru niečomu, prehýbanie do oblúka, formovanie niečoho do tvaru oblúka alebo istého uhla, dávanie tvaru oblúka albo istého uhla niečomu; v lingvistike: skloňovanie alebo časovanie (p. ohýbanie (lingvistika).

/ohýbanie (lingvistika)
– flexia – skloňovanie a časovanie.
:: slovo ohybné.

/ochorenie
− kratšia choroba.
:: medicína, ochorenie infekčné, ochorenie interné, ochorenie psychické, organizmus choroboplodný.

/ochorenie infekčné
− ochorenie, spôsobované mikróbmi, ktoré osídľujú telo, a následne sa v ňom množia a rozširujú. Infekciu môžu vyvolávať baktérie, vírusy, prípadne parazity.
:: COVID-19, infekcia, medicína.

/ochorenie interné
– súčasť predmetu interného lekárstva spočívajúca v ochorení vnútorného orgánu alebo vnútorných orgánov. Cf choroba interná.

/ochorenie psychické
– duševné ochorenie, duševná choroba – súčasť predmetu psychiatrie tvorená ochorením vznikajúcim spolupôsobením biochemických procesov odohrávajúcich sa v mozgu, genetických faktorov, sociálnych faktorov a individuálnych psychologických čŕt človeka. Vplyv na vznik duševných ochorení majú aj psychotropné alebo psychoaktívne látky, pôsobiace na telesné funkcie a centrálny nervový systém. Psychické ochorenia zhoršujú kvalitu života.
    Vyčleňujú sa tieto skupiny psychiatrických ochorení:
Organické a symptomatické duševné poruchy
            duševné poruchy a poruchy správania vyvolané užívaním psychoaktívnych látok
            schizofrénia a iné psychotické poruchy
            afektívne poruchy (poruchy nálady)
            neurotické poruchy, poruchy vyvolané stresom a somatoformné poruchy
            poruchy fyziologických funkcií (poruchy príjmu potravy, poruchy spánku)
            sexuálne dysfunkcie (ženské, mužské), parafílie, porucha pohlavnej identity a ď.
            poruchy osobnosti

/okno
− oblok − zasklený otvor v stene určený na osvetľovanie a vetranie miestnosti.

/okno (technika výpočtová)
− podstatný stavebný a ovládací prvok grafických používateľských rozhraní tvorený obdĺžnikovou oblasťou obrazovky, väčšinou s plynule meniteľnou veľkosťou, s ktorou možno plynule manipulovať po obrazovke.
    Okno umožňuje pozorovať realizáciu vlastného programu aplikácie − vyskytuje sa v ňom menu, nástroje, pracovná obrazovka ap.
V hornej časti okna je titulná lišta.

/oko (Ježiš Kristus)
p. Ježiš Kristus: Reč na vrchu.

/oko (somatológia)
– zmyslový orgán, ktorý rozoznáva
        tvar,
        farbu,
        veľkosť,
        vzdialenosť,
        pohyb predmetov v okolí.
    Oko sa skladá z očnej gule s priemerom 2,5 cm umiestnenej v očnici.
:: oko ľudské.

/oko ľudské
– lat. organum visus – zrakový analyzátor, zrakový orgán, pomocou ktorého človek získava najviac informácií. Ľudské oko sa skladá z očnej gule (bulbus oculi) so zrakovým nervom (musculus opticus) a prídatných orgánov (organa oculi acessoria):
            svaly očnej gule (musculus bulbi),
            obočie (supercilium),
            viečka (palpebrae),
            spojivka (tunica conjunctiva),
            slzný aparát (apparatus lacrimalis).
Celý tento zrakový orgán okrem vyšších zrakových dráh a centier je uložený v očnici (orbita), v kostenej schránke tvaru štvorbokej pyramídy.
Vlastná očná guľa (bulbus oculi) je pevná väzivová schránka guľového tvaru o priemere asi 24 mm, ktorá je v prednej časti viac vyklenutá. Možno v nej rozoznať dve časti: stenu očnej gule a obsah očnej gule.
Stenu očnej gule tvoria tri na seba nasadajúce vrstvy.
Povrchová väzivová vrstva je vpredu tvorená rohovkou (cornea) zaberajúcou jednu šestinu obvodu, čo je vlastne jedna dvanástina povrchu. Je to priehľadné bezcievne tkanivo takmer kruhového tvaru, ktoré svojím obvodom v mieste limbu prechádza v bielko.
Bielko (sclera) je nosná konštrukcia bulbu, ktorá chráni vnútroočné tkanivo. Je to tuhá väzivová blana mliečnobielej farby zaberajúca päť šestín obvodu očnej gule.
Stredná cievnatá vrstva je uveálny systém, skladajúci sa z troch častí:
        choroidea,
        corpus ciliare,
        iris.
Celkovo ma uvea funkciu vyživovať oko a funkciu termickú a optickú (funkcia fotografickej komory). Riasnaté teliesko (corpus ciliare) je prstencový útvar trojuholníkového prierezu zodpovedajúci za tvorbu komorovej vody a uplatňujúceho sa v aktívnej zložke akomodácie.
Dúhovka (iris) je kruhovitý útvar v strede s otvorom (zornica), plniaci úlohu optickej clony; reguluje prístup svetla do oka.
Cievnatka (choroidea) je cievnatá blana, ktorá zabezpečuje výživu očnej gule.
Vnútorná nervová vrstva má dve časti. Sú to slepá časť sietnice (pars cocea serrata) oddelená zubatou čiarou (ora serrata) od optickej časti sietnice (pars optica retinae).
Sietnica (retina) obsahuje svetlocitlivé elementy (tyčinky a čapíky), nervové a podporné bunky s vláknami, ktoré umožňujú vnem svetla. Na sietnici sa nachádza časť najostrejšieho videnia – žltá škvrna (macula lutea) uprostred ktorej je viditeľná jamka (fovea).
Obsahom očnej gule sú: komorová voda (humor aquosus), číra bezfarebná tekutina vypĺňajúca prednú a zadnú očnú komoru (camera anterior bulbi, camera posterior bulbi).
Šošovka (lens crystalina) je sklovito priehľadná bikonvexná šošovka, zadná plocha viac zakrivená než predná. Šošovka je vo svojej polohe upevnená závesným aparátom (zonula ciliaris).
Sklovec (corpus vitreum) je sklovito priehľadná rôsolovitá hmota. Neobsahuje bunky, cievy ani nervy. (Zdroj: Stavba a funkcia ľudského oka, in: EUROOPTIK (21.4.2021))
:: telo človeka (somatológia), zrak.

/oktáva (hudba)
– samostatný úsek tónovej sústavy zložený z ôsmych pôvodných tónov, z ktorých sedem nasleduje za sebou a ôsmy je opakovaním prvého, ale už s dvojnásobným počtom kmitov.
Termín oktáva má tri významy:
        interval oktávy: vzdialenosť medzi 1. až 8. tónom tónového radu;
        druhý tón intervalu oktávy;
        celá množina tónov v rozpätí oktávy.

/ontológia (informatika)
− výslovný (explicitný) a formalizovaný opis určitej problematiky alebo predmetnej oblasti spočívajúci v jej formálnej a deklaratívnej reprezentácii obsahujúcej glosár (súbor definícií pojmov) a tezaurus (súbor definícií vzťahov medzi jednotlivými pojmami), čo vedno slúži na uchovávanie a odovzdávanie znalostí týkajúcich sa určitej oblasti reality.
Ontológie sa používajú v umelej inteligencii, v sémantickom webe, v softvérovom inžinierstve, v systémovom inžinierstve ako dátový model reprezentujúci určitú znalosť alebo jej časť.
    Ontológia ako dátový model reality zahrnuje štyri typy prvkov:
            entity,
            kategórie,
            atribúty,
            väzby.
    Ontológie (v informatickom zmysle) sa dne reprezentujú najmä formálnymi jazykmi ontológií sémantického webu, ako RDF, OWL, OntoUML, SBVR atď. (cf Ontology language, in: Wikipedia).
− I: Ontology (information science), in: Wikipedia.

/opakovanie
– opätovné stávanie sa.
:: opakovanie (psychológia), opakovanie periodické.

/opakovanie (psychológia)
– „reprodukcia získaných poznatkov a činností s cieľom uľahčiť si ich zapamätanie ([608];133).
:: opakovanie, psychológia.

/opakovanie periodické
– pravidelné opakovanie – opätovné stávanie sa v pravidelných obdobiach.
    Zákonité periodické opakovanie tých istých javov v ich časovej alebo priestorovej následnosti je rytmus.
:: dej periodický, opakovanie, perióda.

/opatrenie karanténne
– protiepidemické opatrenie s cieľom zabrániť šíreniu infekcie; zahrnuje obmedzenie kontaktu osoby podozrivej z nákazy s okolím a stanovuje jej sledovanie a vyšetrovanie jej zdravotného stavu.
Karanténne opatrenia sú:
        zvýšený zdravotný dozor,
        zdravotný dohľad,
        karanténa.
:: medicína.

/operácia (psychológia)
– jednotka činnosti ([608];133).
:: operácia, psychológia.

/operácia algebrická
− matematická operácia, ktorej operandy i výsledky sú v tej istej množine. Formálne vyjadrené: algebrická operácia je zobrazenie Mⁿ→ M n-tej karteziánskej mocniny množiny M do množiny M.
:: algebra, matematika.

/operácia aritmetická
− binárna operácia sčítania, odčítania, násobenia alebo delenia definovaná na množine reálnych čísel.
:: aritmetika, matematika, poradie operácií aritmetických, úkon počtový.

/operácia binárna
– matematická operácia, do ktorej vstupujú dva prvky určitej množiny a výsledkom je jediný prvok tejto množiny. Binárnou operáciou je napríklad:
        sčítanie,
        odčítanie,
        násobenie
        delenie,
        umocňovanie
        určenie stredu úsečky...
Binárna operácia je zobrazenie, ktoré každému prvku karteziánskeho súčinu A×A priradí nejaký prvok z množiny A. (Poznámka: Prvky karteziánskeho súčinu A×A sú dvojice prvkov z množiny A.)
:: asociatívnosť (matematika), komutatívnosť (matematika), matematika, operácia, in: Hlavná časť, operácia binárna (algebra), operácia binárna na množine A.

/operácia binárna (algebra)
− dvojmiestna operácia, dvojprvková operácia, dvojčlenná operácia, operácia s árnosťou 2 − matematická operácia, ktorou sa ku každej usporiadanej dvojici prvkov (napr. dvojici čísel) z nejakej množiny priraďuje jediný tretí prvok (napr. ďalšie číslo) z tej istej množiny.
:: matematika, operácia binárna na množine A, teleso (algebra).

/operácia binárna na množine A
– operácia, do ktorej vstupujú dva prvky určitej množiny a výsledkom je jediný prvok tejto množiny; presnejšie: zobrazenie ○ množiny A × A do množiny A, ktorá sa nazýva nosičom alebo nositeľom operácie ○.
Ak sa operácia označuje znakom + (čítaj: plus), nazýva sa sčítaním.
Ak sa operácia označuje znakom . (čítaj: krát), nazýva sa násobením.
:: algebra, kompozícia prvkov x a y, matematika.

/operácia hospodárska
– hospodársky proces alebo hospodársky jav, ktorý sa uskutočňuje vo všetkých typoch podnikov v priebehu reprodukcie v štádiách výroby, výmeny, rozdeľovania a spotreby.
Hospodárske operácie sa vyjadrujú v peňažnom a naturálnom vyjadrení a zaznamenávajú v informačnom systéme podniku.
Hospodárska operácia, ktorá sa musí zachytiť v účtovníctve (zaúčtovať), sa nazýva účtovný prípad.

/operácia matematická
− matematický úkon, matematický výkon − súčasť predmetu matematiky spočívajúca v operácii s matematickými objektmi. Matematická operácia je postup vyhľadávania hodnoty funkcie prislúchajúcej k daným argumentom funkcie: „Operácia je postup, ktorým k daným argumentom funkcie vyhľadávame príslušnú hodnotu funkcie. Hovoríme napr., že sme vykonali operáciu sčítania čísel 5 a 7 (argumentov operácie), keď určujeme priradenú hodnotu, t. j. súčet 12 ([4];46).“
:: derivovanie (matematika), funkcia (matematika), integrovanie (matematika), matematika, operácia algebrická, operácia binárna na množine A, operácia aritmetická, operácia množinová, operácia s matematickými objektmi, operácia unárna (matematika), operácie s množinami, pravidlo matematické, výraz matematický, výsledok (matematika).

/operácia množinová
− operácia definovaná na určitom systéme množín, spravidla na systéme všetkých podmnožín danej množiny, ktorá každej usporiadanej dvojici množín z daného systému priraďuje opäť množinu z danej množiny, napr. ak množina A je podmnožinou množiny B, tak prienik množín A a B je množina A.
:: matematika, množina, operácie s množinami, prienik množín, teória množín.

/operácia nad slovami (teória jazykov formálnych)
– prostriedok vytvárania nových slov.

/operácia s matematickými objektmi
– matematická operácia − zložka alebo prvok matematickej činnosti; čiastkový úkon, ktorý vykonáva matematik na základe vlastných schopností, zručnosti a pomocou nástrojov, strojov a automatov; matematická operácia, napr. aritmetická operácia.
:: matematika.

/operácia unárna (matematika)
– operácia, ktorá má jediný operand.

/operácie s množinami
– vyrátanie prieniku množín, vyrátanie zjednotenia množín a vyrátanie rozdielu množín (čiže odčítanie množín).
:: matematika, teória množín.

/operát (administratíva)
– podrobne vypracovaný spis so všetkými prílohami.

/operátor (genetika)
– gén dirigujúci skupinu štrukturálnych génov a tvoriaci spolu s nimi operón.

/operátor (informatika)
– 1. osoba obsluhujúca výpočtové zariadenie; 2. funkčný znak pre aritmetické operácie (napríklad +, –, *, / ) a logické operácie (napríklad =, <, >, ą, and, not, or ([28];267).

/operátor (matematika)
– 1. zobrazenie, priraďujúce prvku nejakého priestoru, napr. funkcii f, prvok iného priestoru, napr. funkciu g. Ak operátor označíme Â, môžeme písať

Â f = g,

kde f ∈ X, g ∈Y. Pôsobením operátoru Â na f získavame g. V matematike sa hovorí, že na X je daný operátor Â, zobrazujúci priestor X do priestoru Y. Operátor sa zvyčajne označuje strieškou, napríklad Â, Ĥ, Î a pod.
Pokiaľ je Y množina reálnych alebo komplexných čísel, takže g je premenná reálnych alebo komplexných čísel, tak sa operátor Â nazýva (reálny alebo komplexný) funkcionál.
:: operátor hermitovský.
2. symbol matematickej operácie, cf operátor matematický.

/operátor hermitovský
− prostriedok, pomocou ktorého sa v kvantovej mechanike matematicky modelujú pozorovateľné.
:: fyzika, matematika.

/operátor matematický
− symbol označujúci matematickú operáciu, napr. + (čítame: plus), − (čítame: mínus), × (čítame: krát), : (čítame: delené) atď.
:: matematika, operátor (matematika), symbol matematický.

/oppidum
lat. – veľký opevnený sídelný areál predstavujúci sídlisko mestského typu s funkciou administratívnou, výrobnou a obchodnou, ktoré v prípade ohrozenia slúžilo ako útočisko pre obyvateľov z okolitých neopevnených osád.
Takéhoto sídlisko vzniklo aj na území dnešnej Bratislavy na konci 2. stor. pr. n. l.
:: oppidum bratislavské.

/oppidum bratislavské
– keltské (najskôr pravdepodobne bójske, neskôr norické) oppidum na dnešnom hradnom vrchu a (najmä) na východ od neho v Bratislave od konca 2. stor. pr. n. l. asi do začiatku 1. stor. n. l.

/opracúvanie kovov elektroiskrové
– metóda opracúvania kovov, pri ktorej sa využíva iskrový výbor ([21];122).
Schéma obvodu pre elektroiskrové opracúvanie kovov:

    K, A – elektródy,
    C – kondenzátor,
    R – odpor,
    I – ampérmeter,
E – napätie.

:: fyzika.

/oprávnenie
– 1. právo, právomoc; kompetencia; 2. dôvod, odôvodnenie na nejaký čin, postup ap. ([496];442).

/optika
gr. – 1. náuka o viditeľnom svetle; 2. zobrazujúce prvky optických prístrojov; 3. uhol pohľadu, spôsob nazerania alebo vnímania.
:: lom svetla, ohyb svetla, optika (fyzika), optika aktívna (astronómia), prístroje a zariadenia optické, svetlo (fyzika), svetlo biele, zrak.

/optika (fyzika)
− odbor fyziky, ktorého predmetom sú fyzikálne aspekty optického žiarenia.
    Optiku členia na tieto odbory:
            fyzikálna optika,
            kvantová optika,
            vlnová optika,
            geometrická optika,
            fyziologická optika (optika videnia),
            technická optika,
            aplikovaná optika,
            rádiometria,
            fotometria,
            kolorimetria,
            optická spektroskopia,
            nelineárna optika,
            optoelektronika,
            integrovaná optika,s
            vláknová optika.
– P: Young, Th.
:: experiment dvojštrbinový, fyzika, mriežka difrakčná, mriežka optická, ohyb svetla, predmet (optika), priehľadnosť, priesvitnosť, prístroj optický, spektrum frekvenčné dopadajúceho optického žiarenia, stôl optický, svetlo (fyzika), svetlo (Huygens, Ch.), svetlo (Newton, I.), svietivosť (fyzika), štrbina (optika (fyzika)), vlastnosť optická, zariadenie optické, zrkadlo, zrkadlo polopriepustné, žiarenie optické.

/optika aktívna (astronómia)
– optika ďalekohľadu, ktorá koriguje videnie a scintiláciu pomocou laserového lúča a počítača.

/optika kvantová
– oblasť kvantovej fyziky, ktorá sa zaoberá interakciou svetla (fotónov) s hmotou na kvantovej úrovni. Študuje, ako jednotlivé fotóny interagujú s atómami a molekulami, čo je kľúčové pre pochopenie správania elektromagnetických vĺn ako celku.
    Táto oblasť zahŕňa fenomény ako kvantová teleportácia, kvantová kryptografia a využitie laserov, ktoré sú aplikáciami kvantovej optiky. Kvantová optika tiež skúma vlnovo-časticovú dualitu svetla, kde svetlo môže byť popísané ako vlna aj ako častica súčasne.

/orba
− základné spracovanie pôdy pluhom, pri ktorom sa ornica obracia, drobí, miesi a kyprí, čím sa zlepšujú vzdušné, vlahové a tepelné pomery v pôde, zaorávajú organické pozberové zvyšky, hnojivá a zlepšujú sa fyzikálne, chemické a biologické vlastnosti pôdy.
:: poľnohospodárstvo.

/orbitál (fyzika atómového obalu)
– 1. atómový orbitál – vlnová funkcia jedného elektrónu v atóme; v danom atóme môžu mať rovnaký orbitál najviac dva elektróny s opačne orientovanými spinmi; 2. oblasť najpravdepodobnejšieho výskytu elektrónu okolo jadra atómu.
:: fyzika, hladina energetická.

/ordoizmus
lat. – ordoliberalizmus – nemecká podoba neoklasickej ekonómie vypracovaná freiburskou školou politickej ekonómie v 30. rokoch 20. storočia, ktorej zakladateľom je Walter Eucken.
:: hospodárstvo trhové sociálne.

/orgán
gr. – nástroj, ústroj.
:: Aristoteles: Organon, orgán (biológia), orgán (právo).

/orgán (biológia)
− ústroj majúci vlastnú funkciu; anatomická jednotka s určitou funkciou tvorená spravidla viacerými tkanivami.
:: anatómia, jednotka anatomická, orgán zmyslový, organizmus, receptor.

/orgán (právo)
– fyzická osoba, organizačný útvar, právnická osoba alebo skupina osôb, ktoré na základe
        svojej funkcie,
        zákonného zmocnenia,
        špeciálneho zmocnenia
môžu v stanovenom rozsahu konať v mene právnickej osoby.
:: orgán (správa štátna), orgán moci verejnej, orgán správny, orgán správy štátnej, orgán správy verejnej, orgán štátny.

/orgán (správa štátna)
– výkonný úrad alebo úradník štátnej správy.

/orgán moci verejnej
− orgán, prostredníctvom ktorého štát vykonáva verejnú moc, pričom môže ísť o orgán moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej.

/orgán správny
– relatívne samostatná, organizačne vyčlenená zložka správnej organizácie verejnej správy, vybavená príslušnou právomocou a pôsobnosťou.

/orgán správy štátnej
– nositeľ štátnej správy, jeden z hlavných vykonávateľov správneho práva, ktorý zastupuje štát alebo verejnoprávnu korporáciu pri výkone verejnej správy.
:: orgán správy verejnej, právno verejné.

/orgán správy verejnej
– súčasť predmetu verejného práva, ktorú tvoria:
        orgány štátnej správy,
        orgány územnej samosprávy,
        orgány záujmovej samosprávy,
        právnické a fyzické osoby, ktorým bolo osobitným predpisom zverené rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy,
        štátne orgány, iné orgány alebo subjekty, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy.

/orgán štátny
– zložka štátneho aparátu, ktorá vykonáva konkrétnu funkciu štátu, napr. súd.
:: aparát štátny, právo, správa štátna, štát.

/orgán zmyslový
− anatomická jednotka pozostávajúca z receptora, nervových dráh a príslušného centra v mozgu s funkciou prijímať podnety a signály z vnútra organizmu alebo z jeho okolia.
:: medzimozog, oko (somatológia), orgán (biológia), organizmus, zmysel telesný.

/organizácia
gr. – 1. organizovanie, 2. účelové združenie subjektov (osôb, podnikov, štátov...) so spoločným záujmom, programom, cieľom.
:: organizácia mimovládna, organizácia náboženská, organizácia politická, Organizácia Spojených Národov (OSN), organizácia trvalá, systém informačný organizácie.

/organizácia mimovládna
– organizácia s právnou subjektivitou vytvorená osobami alebo organizáciami, nezúčastňujúcimi sa na vláde alebo nemajúcimi vo vláde svojich zástupcov. Mimovládne organizácia sa zvyknú označovať termínom mimovládne neziskové organizácie (MNO). Na Slovensku sa súbor mimovládnych organizácií označuje ako tretí sektor.
Z hľadiska právnej formy ide o organizáciu ako
        občianske združenie,
        nadácia,
        nezisková organizácia poskytujúca všeobecne prospešné služby,
        ...

/organizácia náboženská
– spoločenská inštitúcia, v ktorej vybraní členovia dostávajú poverenie k výkonu náboženských činností potrebných pre uspokojovanie náboženských potrieb jednotlivca alebo pospolitosti a pre reguláciu správania sa týchto skupín. Príkladom náboženskej organizácie je cirkev.

/organizácia nátlaková (štátoveda)
– neštátna politická inštitúcia, ktorá sa vyznačuje čiastkovou mediačnou funkciou v občianskej spoločnosti, t. j. vo vzťahoch jednotlivcov a spoločenských skupín, ako aj vo vzťahu k štátu. Tento subjekt vyjadruje, reprezentuje a presadzuje predstavy jednotlivcov a spoločenských skupín o sebarealizácii a o všeobecnom blahu ([741];5).

/organizácia politická
– súčasť politického systému tvorená skupinou osôb, ktorá sa organizuje s cieľom dosiahnuť moc alebo ju vykonávať podporou kandidátov na funkciu alebo lobovaním, mobilizáciou na podporu návrhov zákonov a vládnych rozhodnutí.

/organizácia pracoviska vedeckého
– štruktúra, ktorá zabezpečuje efektívne fungovanie výskumných a vedeckých aktivít. Takéto pracovisko sa zvyčajne skladá z niekoľkých kľúčových komponentov:

Vedenie: Zahŕňa riaditeľa alebo vedúceho oddelenia, ktorý je zodpovedný za strategické riadenie, plánovanie a koordináciu výskumných aktivít.
Výskumní pracovníci: Tím vedcov a výskumníkov, ktorí vykonávajú experimenty, analýzy a publikujú výsledky svojho výskumu.
Technický personál: Laboratórni technici a inžinieri, ktorí podporujú výskumné aktivity tým, že zabezpečujú správne fungovanie prístrojov a technológií.
Administratívny personál: Zabezpečuje administratívnu podporu, vrátane správy financií, grantov, personálnych záležitostí a logistiky.
Študenti a doktorandi: Mladí vedci a študenti, ktorí sa podieľajú na výskume a získavajú praktické skúsenosti.
Infrastruktúra: Laboratóriá, kancelárie, výskumné zariadenia a technológie potrebné na vykonávanie výskumu.

Tieto komponenty spolupracujú na dosiahnutí vedeckých cieľov a na rozvoji nových poznatkov v danej oblasti.
:: pracovisko vedecké, veda, vedúci pracoviska vedeckého.

/Organizácia Spojených národov (OSN)
– medzinárodná organizácia, ktorá združuje väčšinu štátov na Zemi; tieto štáty sa zaviazali spolupracovať pri podpore zásad a cieľov vytýčených v Charte OSN.

/organizácia trvalá
– organizácia s dlhodobejším poslaním a stratégiami dosahovania jeho cieľov v meniacom sa prostredí, napríklad:
        podnik,
        obec,
        štátna organizácia,
        nezisková organizácia,
        cirkev,
        politická strana...

/organizácia záujmová (štátoveda)
– neštátna politická inštitúcia, ktorá sa vyznačuje čiastkovou mediačnou funkciou v občianskej spoločnosti, t. j. vo vzťahoch jednotlivcov a spoločenských skupín, ako aj vo vzťahu k štátu. Tento subjekt vyjadruje, reprezentuje a presadzuje predstavy jednotlivcov a spoločenských skupín o sebarealizácii a o všeobecnom blahu ([741];5).

/organizmus
gr. – súbor prvkov alebo orgánov živej bytosti navzájom od seba závislých, súbor orgánov celého tela.
:: biológia, mikroorganizmus, orgán zmyslový, organizmus (Kant, I.), organizmus aeróbny, organizmus človeka, organizmus živý, proces fyziologický, proces životný, symbiont, systém nervový, telo, ústroj, výživa.

/organizmus aeróbny
– organizmus, ktorý si vyžaduje kyslík.

/organizmus človeka
– súbor orgánov ľudského tela členený do sústav a vyznačujúci sa špecifickým komplexom vlastností a životných prejavov.
:: výživa človeka.

/organizmus choroboplodný
– organizmus vyznačujúci sa patogenitou čiže schopnosťou vyvolať ochorenie.

/organizmus živý
− organizmus, ktorý má alebo prejavuje znaky života, organizmus živého živočícha.
Základným prejavom života živého organizmu je pohyb živého organizmu.
:: biochémia, biológia, činnosť životná, hmota živá, kybernetika, proces biochemický, systém živý.

/organizovanie
gr. – premyslené, cieľavedomé usporadúvanie alebo združovanie na základe spoločného programu, sústavy noriem, pravidiel, organizačného poriadku, štatútu; zabezpečovanie racionálneho priebehu činnosti (práce, vyučovania, aktivít vo voľnom čase...).
:: forma organizačná, organizácia, organizovanie práce.

/organizovanie práce
– rozdeľovanie vecných prostriedkov a úloh ľuďom participujúcim na pracovnom procese a zabezpečovanie podmienok komunikácie medzi nimi.

/orientácia
fr. − určovanie alebo zisťovanie polohy alebo smeru, vyznanie sa v nejakej situácii, oblasti alebo v krajine. Pôvodne išlo o určovanie polohy podľa (vychádzajúceho) slnka, z fr. orient východ (slnka), východná svetová strana.
:: orientácia človeka vo svete.

/orientovanosť (teória grafov)
– smerovanie hrán medzi vrcholmi grafu. Pojem orientovanosti je dôležitý, pretože určuje, že každá hrana má presne definovaný smer od jedného vrcholu k druhému. Orientované grafy sa často používajú na modelovanie situácií, kde je smerovanie dôležité, ako napríklad:
    Dopravné siete: Jednosmerné cesty, kde vozidlá môžu jazdiť len v jednom smere.
    Plánovanie úloh: Kde jedna úloha musí byť dokončená pred začatím ďalšej.
    Toky v sieťach: Napríklad v elektrických obvodoch alebo vodovodných systémoch, kde tok môže ísť len jedným smerom.
V orientovanom grafe je teda každá hrana reprezentovaná šípkou, ktorá ukazuje smer od jedného vrcholu k druhému.
:: matematika.

/Orión (astronómia)
– výrazné súhvezdie zimnej oblohy v oblasti svetového rovníka:

/os
– myslená priamka, vzhľadom na ktorú sa určujú geometrické alebo fyzikálne vzťahy bodov alebo telies. Vzhľadom na os možno určovať graf funkcie, rovinný obrazec, teleso, napr. os súradnicová.
:: os číselná, osi pravouhlé.

/os číselná
– grafické zobrazenie čísel jednotlivých číselných množín pomocou (spravidla vodorovnej) priamky s rovnomerným delením a s vyznačením začiatočného bodu (značeného spravidla O (z lat. origo začiatok), ktorému je priradené číslo 0. Obraz väčšieho čísla leží na číselnej osi napravo od obrazu menšieho čísla. Záporné čísla sa zobrazujú naľavo od nuly smerom k mínus nekonečno; kladné čísla sa zobrazujú napravo od nuly smerom k plus nekonečno.
    Priamka tvoriaca číselnú os je orientovaná, t. zn. že je zvolené určité poradie jej bodov, pri vodorovnej číselnej osi spravidla zľava doprava, čo sa vyznačuje príslušnou šipkou:
    Začiatkom O je orientovaná číselná os rozdelená na kladnú a zápornú časť.
Na kladnej časti osi môžeme zvoliť bod J a úsečku OJ = j vyhlásiť za jednotkovú, takže bod J má od začiatku O vzdialenosť rovnú číslu 1.
Obraz väčšieho čísla leží na číselnej osi napravo od obrazu menšieho čísla.
Číselná os predstavuje jednorozmerný súradnicový systém (jednorozmernú súradnicovú sústavu), ktorú možno označiť Ox.
:: matematika.

/os súradnicová
− tá ktorá z čiar, tvoriacich súradnicovú sústavu.
:: matematika.

/osamotenie
– danie do izolácie, oddelenie, odčlenenie.

/oscilácia (fyzika)
− chvenie, kmitanie − striedavé zväčšovanie a zmenšovanie veličiny v závislosti od času.
:: sústava kmitajúca.

/oscilátor
lat. – kmitajúca sústava.
:: systém fyzikálny.

/osi pravouhlé
– osi, ktoré sú navzájom na seba kolmé.

/osmička (matematika)
− číslica 8.
:: deviatka (matematika), sedmička (matematika), sústava desiatová.

/osnova notová
– sústava piatich vodorovných a rovnobežných linajok (čiar), medzi ktorými sú štyri medzery, na ktoré alebo medzi ktoré sa píšu noty. Čiary a medzery sa počítajú zdola nahor:

Notová osnova umožňuje priamy zápis (pomocou grafických znakov)najdôležitejších vlastností tónov, a síce ich výšku a dĺžku.
:: F-kľúč (hudba), hudba.

/osoba dospelá
− osoba, ktorá dokončila fyzický vývin.

/osoba fyzická
– subjekt práva tvorený prirodzenou osobou (človekom), ktorá je spôsobilá mať práva a povinnosti; spôsobilosť mať práva a povinnosti vzniká narodením ([391];98).
:: jednotka účtovná (finančníctvo), pracovník zdravotnícky, právo, samostatne zárobkovo činná osoba (SZČO).

/osoba chorá (právo)
– osoba, trpiaca fyzickou alebo duševnou chorobou, aj keď prechodnou, bez ohľadu na to, či je dočasne práceschopná, ako aj osoba so zmenenou pracovnou schopnosťou, invalidná osoba alebo osoba s ťažkým zdravotným postihnutím, pričom intenzita takej choroby alebo postihnutia zodpovedá ťažkej ujme na zdraví (cf. chorá osoba, in: Slov-Lex (12.4.2021)).

/osoba povinná
− osoba majúca povinnosť alebo záväzok, napr. fyzická alebo právnická osoba z rôznych živností.
:: právo.

/osoba právnická
− subjekt práva predstavovaný útvarom vytvoreným fyzickými osobami, ktorý je podľa zákona považovaný za samostatný subjekt práv a záväzkov a ktorého vznik a zánik je stanovený právnymi predpismi. Právnickou osobou je napríklad akciová spoločnosť.
:: fond, jednotka účtovná (finančníctvo), právo, spoločnosť (právo), subjekt podnikateľský, veda právna.

/osoba samostatne zárobkovo činná
p. samostatne zárobkovo činná osoba (SZČO).

/osobnosť (Allport, G. W.)
– dynamická organizácia takých psychofyzických systémov vo vnútri indivídua, ktoré determinujú jeho jedinečné prispôsobenie sa okoliu (cf 431;103).

/osobnosť (psychológia)
− lat. personalitas – individuálne utváranie ľudskej psychiky, organizovaný celok duševného života človeka, jeho existenciálna, ontologická podstata. Jej hlavnú súčasť tvorí ja.
:: osobnosť (Allport, G. W.).

/ospalosť
– stav, keď je človek alebo živočích ospalý.

/ostenie
– obloženie muriva pri otvoroch dvier alebo okien.
:: stavebníctvo.

/Ostia
– rímsky prístav pri ústí Tiberu.
:: Rímska ríša.

/ostrov
− pevnina menšia ako kontinent a väčšia ako skala, zo všetkých strán obklopená vodou, pričom hranice medzi ostrovom a kontinentom sa v geografii považuje za vec dohody alebo tradície.
Ostrovy sa rozdeľujú na
        kontinentálne,
        riečne,
        vulkanické.
Skupina ostrovov, ktoré k sebe patria, tvorí súostrovie.

/osvedčenie
– písomný doklad s úradným potvrdením niečoho, preukaz (cf [496];450).

/osvetlenie
– pôsobenie svetla v istom priestore alebo jeho stav v ňom.

/osvojenie si skladby hudobnej klavírne interpretačne
– zahŕňa popri naučení sa hrať noty správne najmä hlboké pochopenie a vyjadrenie hudobného diela, vrátane jeho emocionálneho a umeleckého obsahu. Tu sú niektoré kľúčové aspekty:

Technická príprava: Naučiť sa všetky noty, rytmy, dynamiku a technické detaily skladby. To zahŕňa aj správne prstoklady a pedálovanie.
Hudobná analýza: Pochopenie štruktúry skladby, harmónií, melodických línií a formy. To pomáha interpretovi pochopiť, ako skladba funguje a ako ju najlepšie vyjadriť.
Emocionálne vyjadrenie: Každá skladba má svoj vlastný emocionálny obsah, ktorý by mal interpret preniesť na poslucháča. To môže zahŕňať zmeny v tempe, dynamike a frázovaní, aby sa zdôraznili určité časti skladby.
Osobný prístup: Každý interpret prináša do skladby svoj vlastný pohľad a štýl. To znamená, že aj keď dvaja klaviristi hrajú tú istú skladbu, môže znieť odlišne v závislosti od ich osobného prístupu a interpretácie.

    Osvojenie si skladby teda znamená nielen technicky zvládnuť jej hranie, ale aj pochopiť a vyjadriť jej umelecký a emocionálny obsah.
:: hudba, klavír akustický.

/ošetrovateľstvo
− odborná činnosť spočívajúca v starostlivosti o chorého, ktorú vykonáva osoba školená v ošetrovateľskej technike (sestra), a samostatná vedecká disciplína, ktorej náplňou je podporovanie a upevňovanie zdravia, podieľanie sa na navrátení zdravia, zmierňovanie utrpenia chorého človeka, aktívne vyhľadávanie a uspokojovanie jeho biologických, psychických a sociálnych potrieb, zabezpečovanie pokojného umierania a dôstojnej smrti.
Ošetrovateľstvo ako vedeckú disciplínu založila F. Nightingaleová. :: medicína.

/otázka
− rečový prejav, ktorým sa niekto chce niečo dozvedieť. Pomocou otázok sa vyjadruje problém.
:: lingvistika, otázka filozofická, otázka interpretatívna.

/otec
− muž vo vzťahu k svojmu dieťaťu.
:: manželia, rodič, rodina.

/outlet
angl. – špecifický druh maloobchodu, ktorý ponúka zákazníkom značkové produkty za výrazne znížené ceny. Tento koncept vznikol v 80. rokoch v USA, kde sa tieto obchody nachádzali priamo v skladoch alebo továrňach výrobcov, čo viedlo k názvu „Factory Outlet“.

Hlavné charakteristiky outletov sú:

    Zľavy: Produkty sú často predávané so zľavami, pretože ide o sezónne zbožie, nadmerné zásoby alebo produkty, ktoré sa už nevyrábajú.
    Sortiment: Najčastejšie sa v outletoch predáva oblečenie, obuv, športové potreby, parfémy a elektronika.
    Umiestnenie: Outletové obchody môžu byť samostatné alebo súčasťou väčších outletových centier, ktoré obsahujú desiatky až stovky obchodov.
:: ekonomika, maloobchod, obchod.

/outsourcing (ekonómia)
− odber zdrojov z oblasti mimo podniku založený na vykonávaní jednotlivých podnikových procesov externým poskytovateľom služieb alebo výrobcom.

/overenie podpisu (právo)
− úradné potvrdenie pravosti podpisu.
:: overenie.

/ovládač (informatika)
– angl driver – počítačový program, umožňujúci komunikáciu operačného systému s hardvérovým zariadením.

/ovocie
– ploty ovocných rastlín, ktoré sa delia na tieto ovocné plody
        malvice,
        kôstkovice,
        bobule.

/ovocinárstvo
– súčasť rastlinnej výroby v rámci poľnohospodárstva alebo špeciálne výrobné odvetvie v rámci záhradníckej výroby spočívajúce v pestovaní ovocných rastlín a ovocia.
:: afinita (ovocinárstvo).

/oxidácia
gr. – dej, pri ktorom atóm odovzdáva jeden alebo viac elektrónov.
:: chémia, katión.

P-apendix

/Pa Ťin (vl. menom Li Fej-kan) (1904 Čcheng-tu − ) − čínsky prozaik. V mladosti sa rozišiel s bohatou, konzervatívnou rodinou, žil v mestách v intelektuálskych kruhoch, 1927 − 29 bol v Paríži, 1934 − 35 v Japonsku, po 1949 mal funkciu v kultúrnych organizáciách. Od 1981 predseda Zväzu čínskych spisovateľov. V rozsiahlom diele kritizoval tradičnú čínsku rodinu, písal o spoločenských problémoch modernej Číny, o živote mladej inteligencie.

D: Fu-čchou (Pomsta), 1931 / zbierka poviedok; Tien-i (elektrické kreslo), 1932 / zbierka poviedok; Sin-šeng (Nový život), 1932 / román; Aj-čching ti san-pu-čch (Ľúbostná trilógia), 1931 − 1936 / román; Ťi-liou san-pu-čch (Bystrina), 1933 − 1940 / román; Chan-jie (Chladné noci), 1947 /román; Jing-siung ti ku-š' (Príbehy hrdinov), 1953 / zbierka poviedok.

/Paccioli, Luca
(ok. 1445 − ok. 1514) − taliansky matematik, autor prvého sústavného výkladu podvojného účtovníctva.
páchateľ – osoba, ktorá spáchala trestný čin.

/pager
– pejdžer – malé osobné bezdrôtové telekomunikačné zariadenie, ktoré prijíma a zobrazuje telefónne číslo alebo text správy, alebo ohlasuje hlasovú správu. Existujú dva hlavné typy pagerov:

Jednosmerné pagery: Tieto môžu len prijímať správy.
Obojsmerné pagery: Tieto môžu prijímať aj odosielať správy pomocou interného vysielača.

Pager sa skladá z niekoľkých základných komponentov:

    Prijímač: Zachytáva signály vysielané z ústredne.
    Displej: Zobrazuje prijaté správy alebo telefónne čísla.
    Zvukový alebo vibračný alarm: Upozorňuje používateľa na prijatú správu.
    Batéria: Napája zariadenie.

Pager systémy môžu byť jednoduché, pokrývajúce malú oblasť, alebo rozsiahle, pokrývajúce celé krajiny s viacerými vysielačmi.
:: informatika.

/palác
− veľká reprezentatívna budova.
    Palác je veľká a často honosná budova, ktorá slúži ako sídlo pre panovníkov, šľachtu alebo významné verejné inštitúcie. Paláce môžu byť tiež súčasťou historických hradov alebo pevností.

Palác sa zvyčajne skladá z niekoľkých hlavných častí:

Hlavná budova: Toto je centrálna časť paláca, kde sa nachádzajú reprezentačné miestnosti, ako sú trónna sála, banketové sály a prijímacie miestnosti.
Krídla: Paláce často majú bočné krídla, ktoré môžu obsahovať obytné priestory, kancelárie alebo ďalšie reprezentačné miestnosti.
Nádvorie: Veľké otvorené priestory obklopené budovami paláca, ktoré môžu slúžiť na rôzne ceremoniálne účely.
Záhrady a parky: Mnohé paláce sú obklopené rozsiahlymi záhradami a parkmi, ktoré slúžia na oddych a reprezentáciu.
Kaplnka alebo chrám: Niektoré paláce majú vlastné náboženské stavby, kde sa konajú bohoslužby a iné duchovné aktivity.

Paláce sú často zdobené umeleckými dielami, sochami a luxusným nábytkom, čo z nich robí významné kultúrne a historické pamiatky.
:: palác kráľovský.

/palác kráľovský
− budova slúžiaca ako rezidencia kráľa. Môže to byť hlavná obytná budova stredovekého hradu, spravidla poschodová a so slávnostnou sálou.

/Pálenisko
– historicky známe aj ako Brenner, je lokalita v Bratislave v mestskej časti Ružinov. Nachádza sa v priestore medzi železničnou traťou Bratislava – Hegyeshalom, diaľnicou D1, Krajinskou cestou, Malým Dunajom a Dunajom. Táto oblasť má stredoveký pôvod a dnes je katastrálne rozdelená medzi Nivy a Ružinov.
:: Bratislava.

/paleontológia
gr. – veda, ktorej predmetom je vývoj života na planéte, staré rastliny a živočíchy, skúmané na základe ich fosílií zachovaných v skalách.
– P: Suess, E..
:: Zem.

/Pálffy, Karol Maria
(1905 – 1992) – posledný majiteľ hradu Červený Kameň – rodového sídla Pálffyovcov od roku 1583. Rod trvale obýval hrad od roku 1588, keď bola dokončená jeho prestavba na reprezentatívne rodinné sídlo. Hrad vyženil významný uhorský vojak, politik a diplomat Mikuláš II. Pálffy z Erdődu (1552 – 1600), keď si vzal za ženu dedičku tohto majetku Máriu Magdalénu Fuggerovú. Pálffyovci hrad vlastnili do roku 1945 a svoje sídlo opustili pred príchodom frontu v roku 1945. „Bolo to v marci, keď hrad opustil Karol so svojou matkou Luciou na osobnom aute v sprievode niekoľkých vozov naložených majetkom. Cennosti boli naložené na železničnej stanici do vagónov a odvezené do Rakúska, kde sa Pálffyovci usadili v Kremsmünsteri na zámku Kremsegg, ktorý patril Karolovej sesternici Terézii Kinskej (1902 – 1972) (cf https://www.muzeummojmirovce.sk/male-prechadzky-zatvorenym-muzeom-v-case-pandemie-2020/ [27042022])“.
:: história, Slovensko.

/palindróm
gr. – slovo alebo veta, ktoré znejú rovnako bez ohľadu na to, či ich čítame spredu alebo zozadu, napr. krk, aj most som ja...

/pamäť (Hunter, I. M. L.)
– súbor vzájomne spojených činností alebo procesov (a vast number of interrelated activities or processes), ktoré možno rozdeliť do štyroch tried procesov:
        učenie sa (learning);
        spomínanie si (remembering),
        zabúdanie (forgetting),
        uchovávanie si (retaining) ([811];14an).

/pamäť (psychológia)
− schopnosť, mnémická funkcia CNS, umožňujúca zapamätanie si, uchovanie a vybavovanie si čiže znovupoznávanie toho, čo človek predtým vnímal, čo prešlo jeho vedomím: pocitov, vnemov, predstáv, zážitkov, myšlienok a psychických úkonov; vymedzuje sa aj ako súbor spomenutých procesov.
– I: Pamäť (psychológia), in: Wikipédia (11.06.2021).

/pamiatka
− 1. trvalá, stála spomienka na nejakú udalosť, na niekoho, na zomretého...; 2. pamätihodnosť − niečo starobylé, pripomínajúce minulosť; 3. vec pripomínajúca niekoho alebo niečo.
:: pamiatka architektonická, pamiatka historická, pamiatka kultúrna, Pamiatka zosnulých, pamiatkárstvo.

/pamiatka architektonická
− stavebná pamiatka − budova, most, iná stavba alebo objekt významný svojou historickou alebo umeleckou hodnotou.

/pamiatka historická
– pamiatka majúca súvis s dianím národným alebo medzinárodným a kultúrnymi udalosťami a osobnosťami, ktoré významným spôsobom ovplyvnili kultúru.

/pamiatka kultúrna
− súčasť kultúrneho dedičstva tvorená hnuteľnou alebo nehnuteľnou vecou (prípadne súborom takýchto vecí) pamiatkovej hodnoty, vyhlásená za kultúrnu pamiatku z dôvodu jej ochrany.
Kultúrnosť pamiatky je daná jej mierou participácie na kultúre ako pretváraní zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne.
Kultúrna pamiatka je významným (historickohodnotným, umeleckohodnotným, vedeckohodnotným...) dokladom historického vývoja spoločnosti, jej spôsobu života a prostredia od najstarších dôb do súčasnosti.
V Slovenskej republike sú kultúrne pamiatky zapísané a evidované v Ústrednom zozname pamiatkového fondu Slovenskej republiky. Spomedzi týchto pamiatok sú štyri lokality s mimoriadne významnými kultúrnymi pamiatkami a ich súbormi zapísané aj v Zozname svetového a kultúrneho dedičstva UNESCO, a síce:
        Banská Štiavnica,
        Bardejov,
        Spišský hrad,
        Vlkolínec.

/pamiatka vecná
– pamiatka zachovaná v hmotnej podobe.

/Pamiatka zosnulých
− na Slovensku ľudovo zvaný Dušičky, tradičný zvyk navštevovať 2. novembra (alebo 3. novembra, keď 2. november pripadne na nedeľu) cintoríny, ozdobovať hroby, páliť sviečky a spomínať si na zosnulých rodinných príslušníkov a známych.
Sviatok vznikol koncom 10. storočia v kláštoroch clunyjského hnutia.

/pamiatkárstvo
− odborné uchovávanie kultúrnohistorických pamiatok.
:: pamiatka architektonická. Je to interdisciplinárna oblasť, ktorá vyžaduje spoluprácu odborníkov z rôznych oblastí, ako sú história, architektúra, archeológia, umenie a inžinierstvo. Zaoberá ochranou, obnovou a údržbou kultúrnych pamiatok. Cieľom pamiatkárstva je zachovať historické a kultúrne dedičstvo pre budúce generácie. Pamiatkári pracujú na rôznych typoch pamiatok, ako sú budovy, umelecké diela, archeologické nálezy a iné historicky významné objekty. Zahrnuje:

Identifikácia a dokumentácia: Zahŕňa výskum a zaznamenávanie informácií o pamiatkach, vrátane ich histórie, architektúry a stavu.
Ochrana a konzervácia: Zahŕňa opatrenia na ochranu pamiatok pred poškodením alebo zničením, ako aj konzervačné práce na ich zachovanie.
Obnova a reštaurovanie: Zahŕňa práce na obnove pôvodného vzhľadu a funkcie pamiatok, pričom sa používajú autentické materiály a techniky.
Vzdelávanie a osveta: Zahŕňa informovanie verejnosti o význame a hodnote pamiatok a podporu ich ochrany prostredníctvom vzdelávacích programov a kampaní.
Legislatíva a regulácia: Zahŕňa tvorbu a implementáciu zákonov a predpisov na ochranu pamiatok, ako aj dohľad nad ich dodržiavaním.

/Pamiatkový úrad Slovenskej republiky (PÚ)
– špecializovaný orgán štátnej správy na ochranu pamiatkového fondu so sídlom v Bratislave, riadiaci a kontrolujúci výkon štátnej správy na úseku ochrany pamiatkového fondu uskutočňovaný krajskými pamiatkovými úradmi (KPÚ), ktoré ju vykonávajú vo svojom územnom obvode, ktorým je územný obvod kraja. PÚ vznikol 1. 4. 2002.
– I: PAMIATKOVÝ ÚRAD SLOVENSKEJ REPUBLIKY (25.4.2021).

/panel
nem. < stfr. < ľud. lat. − doska s prístrojmi, tabuľa na vystavovanie exponátov, prefabrikovaný dielec ([249];418).

/panel riadiaci
– zariadenie alebo softvérové rozhranie, ktoré umožňuje používateľom monitorovať a ovládať rôzne systémy a zariadenia. Môže sa používať v rôznych oblastiach, ako sú bezpečnostné systémy, priemyselné automatizácie, IT infraštruktúra a ďalšie.

Riadiaci panel sa zvyčajne skladá z týchto hlavných častí:

Displej alebo obrazovka: Zobrazuje informácie o stave systému, alarmy, grafy a ďalšie údaje.
Ovládacie prvky: Tlačidlá, prepínače, dotykové obrazovky alebo klávesnice, ktoré umožňujú používateľom interagovať so systémom.
Senzory a vstupy: Zariadenia, ktoré zhromažďujú údaje z prostredia alebo z iných systémov a posielajú ich do riadiaceho panelu.
Výstupy: Zariadenia, ktoré vykonávajú akcie na základe príkazov z riadiaceho panelu, ako sú motory, ventily alebo alarmy.
Komunikačné moduly: Umožňujú riadiacemu panelu komunikovať s inými systémami alebo zariadeniami, často prostredníctvom sietí alebo bezdrôtových technológií.

Riadiace panely sú kľúčové pre efektívne riadenie a monitorovanie komplexných systémov, pretože poskytujú centralizované miesto na správu a kontrolu všetkých komponentov.

/panenstvo
– stav, keď osoba ešte nemala pohlavný styk. Týka sa to najmä fyzickej neporušenosti pohlavných orgánov pred prvým sexuálnym stykom.
    U žien sa panenstvo tradične spájalo s neporušenou panenskou blanou (hymen). Panenská blana je tenká membrána, ktorá čiastočne prekrýva vchod do pošvy. Je dôležité vedieť, že panenská blana sa môže narušiť aj inými spôsobmi než pohlavným stykom, napríklad športovými aktivitami.
    U mužov (panictvo) neexistuje fyzický znak panenstva podobný panenskej blane. Panenstvo u mužov je skôr definované absenciou sexuálnych skúseností.

/panenstvo (teológia katolícka)
– „uskutočnené rozhodnutie k trvalej pohlavnej zdržandlivosti ‚kvôli nebeskému kráľovstvu‘ (Mt 19,10n)“ ([192];231).

/Paneurópska vysoká škola, Bratislava
– súkromná vysoká škola so zameraním na vysokoškolské štúdium práva, ekonómie a podnikania, masmédií, informatiky a psychológie.
:: škola vysoká.

/Panónska panva
– Panónska nížina – geomorfologická podsústava Alpsko-himalájskej sústavy tvorená veľkou depresiou zovretou Karpatmi, Dinármi a Alpami a vyplnenou treťohornými a štvrtohornými sedimentmi na území Česka, Rakúska, Slovenska, Maďarska, Ukrajiny, Rumunska, Slovinska, Chorvátska a Srbska.
Panónska panva sa geomorfologicky člení na tieto časti:
        Západopanónska panva
            Viedenská kotlina
            Malá dunajská kotlina
        Zadunajské stredohorie
        Východopanónska panva
            Veľká dunajská kotlina
            Panónske ostrovné hory
            Podunajská pahorkatina
– I: Panónska panva, in: Wikipédia.
:: geografia, geomorfológia, história.

/Panónsky háj
– pôvodne rozsiahly suchomilný dubovo-hrabový les neďaleko Bratislavy, ktorý sa pod vplyvom pastvy zmenil na suchomilný háj so zvyškami dubov letných, ojedinele aj dubov cerových, bez hustého podrastu. Mohutné duby letné, dub cerový, javor poľný, hrab obyčajný a iné stromy Panónskeho hája hostia machorasty na bázach kmeňov.
    Keď sa skončilo s pastvou, územie Panónskeho hája začalo zarastať.
Panónsky háj je súčasťou NPR Šúr, ktorej územie bolo osídlené v mladšej dobe kamennej na rozhraní 4. a 3. tisícročia p.n.l.
    V Panónskom háji je najvýznamnejší zvyšok vysokokmenného barinato-slatinného jelšového lesa, asi posledného pôvodného v Európe.
:: geografia, Slovensko.

/papier
– tenký, hladký materiál vyrábaný zhutnením vlákien, ktoré sú obvykle prírodného pôvodu a založené na celulóze. Najčastejšie sa používa drevovina z vláknitého dreva, ako je smrek, ale môžu byť použité aj iné rastlinné vláknité materiály, ako bavlna, plátno a konope.

Zloženie papiera:

Celulóza: Hlavná zložka papiera, získavaná z dreva alebo iných rastlinných materiálov.
Plnidlá: Materiály ako íl alebo uhličitan vápenatý, ktoré zlepšujú hladkosť a nepriehľadnosť papiera.
Prísady: Rôzne chemikálie, ktoré môžu byť pridané na zlepšenie vlastností papiera, ako je bielenie, farbenie alebo zvýšenie pevnosti.

Papier sa vyrába procesom, ktorý zahŕňa prípravu vlákien, formovanie do hárkov, lisovanie a sušenie. Tento proces môže byť vykonávaný ručne alebo pomocou strojov, ako je Fourdrinierov stroj

/papier notový
– papier s vytlačenými osnovami na písanie nôt.
:: hudba.

/paradigma (lingvistika)
– gramatický vzor – súbor tvarov jedného slova pri jeho ohýbaní; súbor slov s rovnakým ohýbaním.
:: tvar slovný.

/parafrázovanie
– tlmočenie alebo obmieňanie iným (človekom) vyjadreného významového útvaru alebo procesu, napríklad myšlienok.
:: prerozprávanie.

/parameter
gr. – nastavená hodnota, merateľný ukazovateľ, veličina charakterizujúca daný systém alebo proces (napr. výrobný proces, zariadenie, automobil a podobne); jej hodnota ovplyvňuje priebeh daného javu, udáva jeho určitú základnú (predpísanú, normovanú a p. hodnotu.
    Z heuristicko-metodologického hľadiska je dôležitá možnosť porovnávať systémy určením významných parametrov.
:: parameter (matematika).

/parameter (matematika)
– pomocná premenná veličina, ktorej zmeny ovplyvňujú hodnoty inej veličiny. Parameter je svojou povahou veličina, ktorá stojí medzi premennou a konštantou. Parameter slúži ako numerický faktor, ktorý mení charakteristiku systému. Napríklad lineárna rovnica s parametrom je rovnica, v ktorej okrem neznámych vystupuje ďalšia premenná (smernica priamky).
:: matematika.

/parciálny
lat. – čiastkový, čiastočný, týkajúci sa časti alebo častí.

/Parlamentné zhromaždenie Rady Európy
− orgán Rady Európy, zložený zo zástupcov národných parlamentov členských štátov a plniaci úlohu diskusného fóra k aktuálnym medzinárodným problémom.
:: Rada Európy.

/parole (Saussure, F. de) p. reč (lingvistika).

/participácia (právo)
– účasť na rozhodovaní.

/partičelo
tal. – particello – pomocná partitúra s dodatočne pripojenými, prikomponovanými hlasmi ([205];168).
:: hudba.

/partita
tal. − cyklická inštrumentálna skladba; suita.
:: hudba.

/partneri sociálni
– zástupcovia zamestnávateľov a zamestnancov, asociácie zamestnávateľov a odborové organizácie.

/pascal
vm – odvodená jednotka SI.
:: fyzika.

/passacaglia
tal. – 1. vážny tanec v 3/4 takte španielskeho pôvodu rozšírený v 16. stor. do Talianska a Francúzska; 2. inštrumentálna skladba pomalého tempa s ostinátnym basom ([16];535).
::hudba.

/pastel
tal. – mäkká farebná krieda.

/pastel (maliarstvo)
− technika maľovania farebnými kriedami, pričom práškový pigment zmiešaný s hlinou, gumou alebo živicou sa nanáša priamo na papier a často s zmäkčuje a rozotiera prstami, čím sa dosahuje jemný, kriedový odtieň.
Termínom pastel sa označuje aj sám farebnými kriedami kreslený obraz (cf Pojmy z oblasti umenia, in: Gallery Gwerk (7. 8. 2020), [14];660).

/Pasteur, Louis
(1822 − 1895) − francúzsky chemik a mikrobiológ, zakladateľ mikrobiológie ako vednej disciplíny, technickej mikrobiológie a imunológie.

/patent (história)
− listina panovníka, právna úprava s platnosťou zákona.
:: právo.

/patetico (hudba)
tal. − vzrušene, slávnostne.

/pätica
– skupina piatich osôb alebo vecí. Úloha zistiť, koľko rôznych pätíc kariet možno vybrať z balíčka 32 kariet, je typická úloha, ktorú rieši kombinatorika.

/päťka (matematika)
– číslica 5.
:: sústava desiatová, šestka (matematika), štvorka (matematika).

/PC
angl. – Personal Computer – osobný počítač.

/Peano, Giuseppe
(1858 − 1932)
− taliansky matematik a logik, považovaný aj za filozofa, tvorca symboliky modernej algebry a axiomatickej sústavy množiny prirodzených čísel.
:: matematika.

/pedagogika
gr. − veda a výskum, ktorého predmetom je vzdelávanie a výchova v najrôznejších sférach života spoločnosti (163;151).
Pedagogika sa vyčlenila z filozofie.
– P: Čečetka, J., Komenský, J. A. Kyrášek, J.
:: absolutórium (pedagogika), bolonský proces, cvičebnica, cvičenie (pedagogika), didaktika, edukácia, funkcia učebnice, komunikácia pedagogická, kurz (pedagogika), minimum kompetenčné, minimum vzdelávacie, príprava odborná, proces bolonský, realita edukačná, skutočnosť výchovná, systém vzdelávací, školenie, školstvo, učebnica, výchova, vyučovanie, vzdelávanie.

/pedosféra
gr. – najdôležitejšia súčasť suchozemských ekosystémov predstavujúca čiastkovú fyzickogeografickú sféru, ktorá sa vyvinula z vrchnej litosféry pôsobením vzduchu, vody, organizmov a slnečnej radiácie.

/pekárstvo
− pekáreň, výrobňa alebo predajňa chleba a pečiva a zamestnanie pekára.

/peniaz
– jednotlivé kovové alebo (zriedkavejšie) papierové platidlo, minca, bankovka.

/peniaze
– materiálna stránka existencie financií. spočívajúca v čomkoľvek, čo slúži (najmä) ako všeobecne akceptovaný výmenný prostriedok, čiže prostriedok výmeny tovarov a služieb za iné tovary a služby, a ako zúčtovacia jednotka, čiže meradlo cien.
Súhrn peňazí v danej ekonomike nesie názov peňažná zásoba.
:: peniaze (právo), platenie.

/peniaze (právo)
– zákonné platidlo.

/Pentateuch
gr. – prvých päť kníh Biblie pripisovaných Mojžišovi (Tóra):
        Genezis (o stvorení sveta a človeka, o pôvode Židov),
        Exodus (o odchode Židov z egyptského zajatia a zmluve s Bohom),
        Leviticus (o kultových predpisoch),
        Numeri (o putovaní Židov púšťou),
        Deuteronomium (zhrnutie predchádzajúcich kníh).

/percepcia signálu rečového zmyslová (lingvistika)
− zložka komunikačnej aktivity spočívajúca v sluchovom vnímaní akustického vzduchového vlnenia ako členených zvukov a ich dešifrovanie ako rečových jednotiek ([182];31).

/perfúzia
lat. − prietok tekutiny určitým prostredím.

/peri-
gr. – prvá časť zložených slov s významom okolo, cez, skrze, popri, o, vzhľadom na, k [smerom], prí-.

/perihélium
gr. – príslnie – bod dráhy planéty alebo kométy, v ktorom je najbližšie k Slnku, opakom je afélium.
:: astronómia.

/perichórésis
gr. – περιχώρησις, lat. circumincessio – vzájomné prenikanie sa.
:: perichoréza.

/perichoréza
gr. – 1. jednota a vzájomné prenikanie sa troch božských osôb v Trojici. 2. Jednota božskej a ľudskej prirodzenosti v Kristovi.
:: perichórésis.

/perióda
gr. – chôdza alebo pohyb dokola alebo dookola – časový úsek, po ktorom sa nejaký jav pravidelne opakuje.
:: dej periodický, opakovanie periodické.

/pestovanie plodín
– ekonomická činnosť v oblasti poľnohospodárstva, lesníctva a rybolovu.

/Pešť
– maď. Pest – väčšia, východná, ľavobrežná, prevažne rovinatá časť maďarského hlavného mesta Budapešti, ktorá bola do roku 1873 samostatným (istý čas najväčším v Maďarsku) mestom, kedy sa zlúčilo s pravobrežným Budínom (Buda) a Starým Budínom (Óbuda), ležiacimi na západnom, pravom brehu Dunaja, čím sa utvorilo hlavné mesto Uhorska.
Na území Pešti, na brehu Dunaja, sa nachádza Országház (budova maďarského parlamentu).
:: Dunaj, Maďarsko.

/peta-
gr. − značka P − predpona jednotiek desiatkovej sústavy označujúca biliardý násobok (1015).

/pevnosť (fyzika)
– mechanická vlastnosť spočívajúca v schopnosti materiálu odolať vonkajšej alebo vnútornej sile bez toho, aby sa porušil.
Možno rozlíšiť
        pevnosť v ťahu,
        pevnosť v ohybe,
        pevnosť v tlaku,
        pevnosť v skrute,
        pevnosť v strihu,
        pevnosť v šmyku...

/Pezinské Karpaty
– geomorfologický podcelok Malých Karpát, zaberajúci veľkú časť pohoria a pozostávajúci z týchto častí:
        Homoľské Karpaty,
        Kuchynská hornatina,
        Stupavské predhorie,
        Biele hory,
        Smolenická vrchovina,
        Lošonská kotlina,
        Plavecké predhorie,
        Bukovská brázda.

/PharmDr.
– pharmaciae doctor – titul doktor farmácie.

/PhDr.
– philosophiae doctor – titul doktor filozofie.

/phishing
angl. – podvodná technika, ktorá sa používa v internete s cieľom získať citlivé údaje, ako heslá, čísla kreditných kariet atď., v elektronickej komunikácii.

/piaď
− vzdialenosť medzi špičkou palca a špičkou malíčka pri roztiahnutej dlani.

/Piaget, Jean
(9. 8. 1896 Neuchâtel, Švajčiarsko – 10. 9. 1980 Ženeva) – švajčiarsky psychológ, biológ, epistemológ, zakladateľ operacionálnej teórie intelektu, genetickej psychológie a genetickej epistemológie.

D: Le langage et la pensée chez l'enfant, 1923; Le jugement et la raisonnement chez l'enfant, 1924; Le jugement moral chez l'enfant, 1932; La genese du nombre chez l'enfant, 1941; La naissance de l;intelligence chez l'enfant, 1946; Le développement de la notion du temps chez l'enfant, 1946; La psychologie de l'intelligence, 1947; La répresentation de l'espace chez l'enfant, 1948; Introduction a l'épistemologie génétique, 1950; (spolu s E. W. Bethom) Epistémologie mathématique et psychologie, 1961; Sagesse et illusions de la philosophie, 1965; La psychologie de l'enfant, 1966; Biologie et connaissance, 1967; (s kolektívom autorov) Logique et connaissance scientifique, 1967; Le structuralisme, 1968; Mémoire et Intelligence, 1968; L'épistémologie génétique, 1970; (spolu s R. Garciom) Psychogenese et histoire des sciences, 1983.

:: filozofia 20. stor., filozofia švajčiarska, psychológia.

/piatok
– piaty deň v týždni, nasledujúci po štvrtku a predchádzajúci sobote.

/písanie
– produkovanie písaného textu; zaznačovanie (reči) písmom; písomné vyhotovovanie; umelecké (zvyčajne literárne) alebo vedecké tvorenie.
Schopnosť písať ako produkovanie písaného textu je vedno so schopnosťou čítať základná zložka gramotnosti.

/písmeno
− litera, graféma – znak abecedy, jednotlivý grafický znak písma; jednotka grafickej sústavy.
:: abeceda, písmeno (lingvistika), písmeno (matematika), sústava grafická, veličina.

/písmeno (lingvistika)
– základná jednotka písomného systému na zachytenie hlások, korešpondujúcich s fonémou ([237];158).

/písmeno (matematika)
− sa používa o. i. na označovanie matematických objektov, netreba preto vidieť v každom písmene premennú.
Písmenom možno označiť aj neexistujúci matematický objekt. Ak nezdôrazníme, že výsledky, ktoré získame, budú platiť len za predpokladu existencie príslušného objektu, môžeme sa dostať na scestie a „odvodiť“ neplatné vety.
Existencia písmena (symbolu) matematického objektu nezaručuje existenciu ním označeného matematického objektu (cf [487];24).

/písmo
– sústava grafických znakov na zaznamenávanie hovorených jazykových prejavov (na zachytenie a vyjadrenie hlások; grafické (ryté, maľované, kreslené, tlačené, razené, písané a i.) znaky pre trvalé zachytenie vysloveného, mysleného alebo vymysleného slova, vety (prípadne aj hlásky a slabiky). Túto sústavu prijíma vymedzená skupina ľudstva pre trvalé zachytenie ľudskej reči.
Rozvoj písma okolo 3500 pr. n. l., ku ktorému došlo v Sumeri, vyznačuje prechod medzi prehistóriou a históriou. Najstaršie písmo bolo obrázkové, pričom vývoj postupoval od lineárneho znázornenia predmetu cez slovné obrázkové písmo, kde znak predstavoval konkrétny pojem (klinové písmo, hieroglyfy, čínske písmo), až po fonetické obrázkové písmo so znakmi pre konkrétne i abstraktné pojmy. V ďalšom vývoji vznikali hláskové písma so znakmi pre jednotlivé hlásky (latinka) alebo slabiky (arabské písmo).
:: abeceda, písmeno, písmo (Čejka, M.), písmo Braillovo, písmo notové, prameň historický písomný, sústava grafická, vznik písma.

/písmo (Čejka, M.)
− systém extrakorporálneho ukladania informácií (sústava ukladania informácií mimo ľudského tela), ktorý si človek vytvoril ako pomocný systém podpory procesu svojho vývinu (cf [462];5).

/písmo Braillovo [brajovo]
– slepecké písmo – hmatová abeceda, tvorená sústavou hmatom čitateľných vypuklých bodov písmových znakov.
:: kód (informatika).

/písmo notové
– súbor grafických znakov, skratiek, značiek a slovných výrazov používaných na zaznamenávanie hudby (hudobnej myšlienky, melódie, hudobnej skladby).
:: hudba.

/písomnosť
– niečo napísané ako listina, doklad ap. (496;479).

/Pišút, Peter
(1966 Bratislava – ) – slovenský geograf a geoekológ, vedecky sa zameriavajúci na paleoekológiu riečnych nív, analýzu historických máp, pedogeografiu, biomonitoring a sukcesiu lužných lesov.

D: Deštrukcia Petržalky v 2. polovici 18. storočia laterálnou eróziou Dunaja, 1993; (spolu s E. Uherčíkovou) Možnosti renaturácie lužných lesov v inundačnom území Dunaja z hľadiska súčasných perspektív prirodzenej obnovy, 1993; Meandrovanie Dunaja pri Bodíkoch pred zmenou charakteru riečiska v 18. storočí, 1995; Zmena bratislavského Dunaja podľa historických máp, 1997; Starobylé toponymá na Podunajskej nížine a historický výskum riečisk, 1997; (spolu s E. Uherčíkovou) A contribution to the knowledge of floodplain forest succession in Bratislava, 2000; Channel evolution of the pre-channelized Danube River in Bratislava, Slovakia (1712 – 1886), 2002; Najstaršie mapky bratislavského Ružinova zo 16. storočia, 2004; Z najstaršej prírodnej histórie Mostnej nivy a Auparku, 2004; (s kol.) Vývoj koryta Váhu pri Leopoldove v 17. – 20. storočí a odozva rieky na zásahy človeka, 2016; Changes in the Danube riverbed from Bratislava to Komárno in the period prior to its regulation for medium water (1886 – 1896), 2006; Evolution of meandering Lower Morava River (W Slovakia) during the first half of the 20th Century, 2006; (solu s G. Timárom) História územia ostrova Kopáč, 2007; Endangerment of the village Čunovo (Slovakia) by lateral erosion of the Danube River in the 18th Century, 2008; (spolu I. Tomčíkovou) Rekonštrukcia vývoja Smrečianky v jej odozvovej zóne podľa historických máp, 2008; (spolu s E. Břízovou, T. Čejkom, R. Pipíkom) Paleofloristic and paleofaunistic analysis of Dudváh River oxbow and implication for Late Holocene paleoenvironmental development of the Žitný ostrov Island (SW Slovakia), 2010; (spolu s M. Michalkovou) Fluvial system of the Váh River (Slovakia) on earlier historical maps, 2010; (spolu G. Timárom a Ľ. Vidličkom) Šúrsky les a Panónsky háj na starších mapách, 2010; (spolu s T. Čejkom) Keď rieky väznil ľad. Príbeh „bežnej“ dunajskej povodne obdobia Malej doby ľadovej, 2011; (spolu s J. Procházkom) Human modifications of meandering Váh River at the Leopoldov fortress (Slovakia) in the 18th Century, 2013; Fluviolitina alias Riečna krajina na historických rukopisných mapách: latinsko-slovenský slovník, 2019; (spolu s T. Čejkom, M. Miklovičom, R. Kohilovou a E. Uherčíkovou) Paleozáznam mäkkýšov ako prameň pre poznanie vývoja aluviálnej krajiny Dunaja v Devínskej bráne, 2021.

:: geoekológia, geografia fyzická.

/pitva
− obdukcia, sekcia, autopsia − medicínske alebo veterinárne úkony rozdeľovania mŕtveho tela odborným špecialistom s cieľom určiť príčinu smrti daného človeka alebo zvieraťa alebo pochopiť tvar a funkciu jednotlivých orgánov a ich sústav. Pitva je základný zdroj poznatkov o stavbe ľudského i zvieracieho tela.
:: anatómia, medicína.

/plagiát
lat. – napodobenina alebo kópia vydávaná za originál.
:: plagiát (Zákon 618 zo 4. decembra 2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon)).

/plagiát (Zákon 618 zo 4. decembra 2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon))
– dokument, ktorého obsah vytvoril autor prebratím výsledkov práce (myšlienok) iného autora a ich prezentovaním ako vlastnej práce / myšlienok. Ten, kto sa dopúšťa plagiátorstva, porušuje etické pravidlá a zákony SR.

/plachta na auto
– súčasť výbavy automobilu, ktorá môže slúžiť ako ochranný kryt, ktorý sa používa na zakrytie vozidla, keď nie je garážované. Jej hlavnou úlohou je chrániť auto pred rôznymi poveternostnými vplyvmi, ako sú dážď, sneh, prach, UV žiarenie a krúpy. Plachty môžu byť vyrobené z rôznych materiálov, ktoré sú vodeodolné a priedušné, aby sa zabránilo hromadeniu vlhkosti pod plachtou.
    Používanie plachty na auto môže pomôcť predĺžiť životnosť laku a udržať vozidlo v lepšom stave, najmä ak je dlhodobo parkované vonku.
:: výbava automobilu.

/plán¹
lat. − významový útvar, spočívajúci v zámere, úmysle, predstave o niečom; rozvrh, program niečoho.
:: koncepcia, návrh.

/plán²
lat. − jedna zo stránok, zložiek celku.
:: plán jazykový.

/plán jazykový
– plán jazyka – jedna zo stránok, zložiek rovín jazyka.
:: rovina jazyková.

/Planck, Max Karl Ernst Ludwig
(23. 4. 1858 Kiel – 4. 10. 1947 Göttingen) – nemecký teoretický fyzik, ktorý prišiel „s hypotézou, podľa ktorej zdroje vyžarujú svetlo nespojito, v kvantách, pričom energia každého kvanta je priamo úmerná frekvencii žiarenia. Táto hypotéza umožnila vypočítať vzťah, ktorý určuje rozdelenie energie žiarenia podľa frekvencií. To bol začiatok vzniku kvantovej mechaniky... ([443];413)“, čiže Planck opustil predpoklad spojitého šírenia elektromagnetického žiarenia.
    Planck sa venoval termodynamike, objavil zákon tepelného vyžarovania absolútne čierneho telesa. V roku 1900 zaviedol pojem kvanta: Planck „vyslovil hypotézu, podľa ktorej zmeny energie ΔE elektromagnetického poľa nemôžu byť ľubovoľne malé. Planck tvrdil, že zmeny sa môžu diať iba po konečných, elementárnych množstvách, vyjadrených súčinom frekvencie elektromagnetickej vlny f a konštanty, ktorú označil písmenom h: ΔE = hf, ktorá bola neskôr po ňom pomenovaná. Predstavy o spojitých (ľubovoľne malých) zmenách nie iba energie elektromagnetického poľa, ale aj iných fyzikálnych veličín začali strácať na opodstatnení a začalo obdobie, v ktorom získavala stále silnejšiu pozíciu tzv. ‚kvantová fyzika‘“ ([491;]1).
    Nositeľ Nobelovej ceny za fyziku (1918).

D: Über den zweiten Hauptsatz der mechanischen Wärmetheorie, 1879; Gleichgewichtszustände isotroper Körper, 1880; Das Prinzip der Erhaltung der Energie, 1887, 5. A. 1925; Über das Prinzip der Vermehrung der Entropie, 1887 ff.; Heinrich Rudolf Hertz, 1894, Vorlesungen über Thermodynamik, 1897, 9. A. 1930; Vorlesungen über die Theorie der Wärmestrahlung, 1906, 5. A. 1923; Acht Vorlesungen über theoretische Physik, 1909; Die Einheit des physikalischen Weltbildes, 1909; Die Stellung der neueren Physik zur mechanischen Naturanschauung, 1910; Neue Bahnen der physikalischen Erkenntnis, 1913, 3. A. 1923; Dynamische und statistische Gesetzmäßigkeit, 1914; Einführung in die allgemeine Mechanik, 1916, 5. A. 1937; Einführung in die Mechanik der deformierbaren Körper, 1913, 3. A. 1931; Das Wesen des Lichts, 1919, 2. A. 1920; Die Entstehung und bisherige Entwicklung der Quantentheorie, 1920, 2. A. 1922; Physikalische Rundblicke, Gesammelte Vorträge und Aufsätze, 1922; Einführung in die Theorie der Elektrizität und des Magnetismus, 1922, 3. A. 1937; Kausalgesetz und Willensfreiheit, 1923; Vom Relativen zum Absoluten, 1925; Physikalische Gesetzlichkeit im Lichte neuerer Forschung, 1926; Einführung in die theoretische Optik, 1927, 2. A. 1931; Das Weltbild der neuen Physik, 1927, 10. A. 1947; Einführung in die Theorie der Wärme, 1930; Positivismus und reale Außenwelt, 1931; Der Kausalbegriff in der Physik, 1932, 3. A. 1941; Wege zur physikalischen Erkenntnis (erw. Neuausgabe der Physikalischen Rundblicke), 1933, 4. A. 1944; Die Physik im Kampf um die Weltanschauung, 1935, 4. A. 1945; Vom Wesen der Willensfreiheit, 1936, 4. A. 1945; Religion und Naturwissenschaft, 1937, 10. A, 1947; Determinismus oder Indeterminismus?, 1938; Scheinprobleme der Wissenschaft, 1942; Sinn und Grenzen der exakten Wissenschaft, 1942, 2. A. 1947; Wissenschaftliche Selbstbiographie, 1948; Erinnerungen I, 1948; Akademie-Ansprachen, hrsg. von der Deutschen Akademie der Wissenschaften, Berlin, 1949.

:: fyzika, fyzika kvantová.

/planéta
gr. – obežnica – teleso, ktoré obieha okolo Slnka po takmer kruhovej dráhe.
:: astronómia, magnetosféra (astronómia), vzdialenosť planéty od Slnka, Zem.

/planetológia
gr. − planetárna astronómia, ktorej predmetom sú planéty a planetárne sústavy z fyzikálneho, astronomického, geologického a chemického hľadiska.
Za súčasť planetológie sa považujú aj geovedy, napríklad preto, lebo sopečná činnosť sa vyskytuje aj na iných planétach.
:: atmosféra telesa kozmického.

/planimetria
gr. − časť geometrie, ktorej predmetom sú rovinné (dvojrozmerné) geometrické útvary alebo vlastnosti geometrických geometrických útvarov v rovine.
:: matematika, obrazec (planimetria), trigonometria.

/plášť zemský
– hrubá vrstva hornín obkolesujúca jadro Zeme.
:: Zem.

/platba
– úhrada – prevod finančných prostriedkov.
:: financie, platenie, platiteľ, príjemca platby.

/platenie
– dávanie napr. peňazí za nejakú hodnotu. Prostriedkom na platenie je platidlo.
:: ekonomika, príjemca platby.

/platidlo
– prostriedok na platenie, napr. peniaz.
Zákonným platidlom sú peniaze.

/platiteľ
– fyzická osoba alebo právnická osoba realizujúca platbu.

/platňa tektonická
– litosférická platňa – mohutná kryha pevnej zemskej kôry a časti vrchného plášťa.
:: Zem.

/platnosť normy právne
j – okamih, ktorým sa právna norma stáva súčasťou platného systému práva.
:: platnosť, in: Hlavná časť, právo, právo platné.

/plazma
lat. < gr. πλάσμα – utvárajúcno zahrnujúce tvorenie a/alebo plastický útvar, výtvor, v starom Grécku najmä z hliny alebo z vosku.
    Termín plazma sa od roku 1845 používa na označenie tekutej zložky krvi a od r. 1928 na označenie ionizovaného plynu (pozri plazma (fyzika).

/plazma (fyzika)
– štvrté skupenstvo látky tvoriace súčasť predmetu fyziky plazmy a predmetu magnetohydrodynamiky a pozostávajúce zo súboru veľkého počtu častíc bez pevnej vzájomnej väzby, z ktorých aspoň niektoré majú elektrický náboj, pričom v dostatočne veľkom objeme je súčet kladných a záporných elektrických nábojov nulový. V plazme môžu vedľa seba jestvovať atómové jadrá a elektróny, pričom celá sústava je navonok elektroneutrálna.
    Plazma vzniká ionizáciou plynov pri vysokej teplote (nad 106 °C) alebo elektrickým výbojom (bleskom) čiže v silnom elektrickom poli.
    Termín plazma zaviedol v roku 1928 I. Langmuir a označil ním vnútornú časť elektrického výboja, na ktorú nemajú vplyv steny a elektródy výbojky (cf [869];9).
    Väčšina hmoty vo vesmíre je v stave plazmy.
    Magnetohydrodynamika skúma správanie plazmy v magnetickom poli podľa hydrodynamických zákonov a zákonov elektrického poľa (cf [125];276, [97];354, 475).
:: fyzika, látka (fyzika), plazma.

/pletenie
− vyhotovovanie ohybného materiálu prevliekaním.

/pletivo
− 1. materiál používaný na pletenie; 2. výrobok zhotovený prepletaním alebo pletením ohybného materiálu, napr. sieť.

/Pletňov, Michail Vasilievič
(14. 4. 1957 Archangels – ) – ruský pianista, dirigent a skladateľ s mimoriadne širokým prinosom k hudbe zahŕňajúcim interpretáciu, tvorbu a vedenie hudobných telies. Tu sú niektoré z jeho najcharakteristickejších čŕt:

Technická brilantnosť: Pletňov je uznávaný za svoju technickú zručnosť a schopnosť hrať aj tie najnáročnejšie skladby s ľahkosťou a precíznosťou.
Emocionálna hĺbka: Jeho interpretácie sú často plné emocionálnej hĺbky a výrazovosti, čo mu umožňuje preniesť na poslucháča širokú škálu pocitov.
Široký repertoár: Pletňov má rozsiahly repertoár, ktorý zahŕňa diela od baroka až po súčasnú hudbu. Jeho nahrávky zahŕňajú diela Čajkovského, Rachmaninova, Beethovena a mnohých ďalších.
Dirigentské schopnosti: Okrem toho, že je vynikajúcim klaviristom, je aj uznávaným dirigentom. Založil Ruský národný orchester, ktorý sa stal prvým súkromným orchestrom v Rusku od roku 1917.
Kreatívne aranžmány: Pletňov je tiež známy svojimi originálnymi aranžmánmi a transkripciami, ktoré často prinášajú nový pohľad na známe diela.

:: hudba, klavír akustický.

/plodina poľnohospodárska
– rastlina, ktorú zámerne množíme, ošetrujeme, kultivujeme, zbierame s cieľom získať kvalitnú organickú hmotu najmä pre potreby výživy a kŕmenia zvierat a obživy človeka.
:: poľnohospodárstvo.

/plocha
− dvojrozmerný útvar: podľa Euklida to, čo má len dĺžku a šírku, napríklad povrch.
:: obsah plošný, plocha guľová, plocha lomná, plocha odrazová, plocha rovná, podklad, priesečník, škára základová.

/plocha guľová (optika)
− lomná alebo odrazová plocha, ktorá je časťou gule.

/plocha lomná
− plocha spôsobujúca lom.

/plocha odrazná (optika)
− plocha, na ktorej nastáva odraz svetla.

/plocha odrazová
− plocha dávajúca lúču, zvukovej vlne atď. po ich dopade na ňu iný smer.

/plocha rovná
− plochá plocha, t. j. taká, ktorá nemá ani vyvýšeniny ani priehlbiny.

/plotter
angl. p. zapisovač súradnicový.

/pluh
− stroj na základné spracovanie pôdy, ktorého účelom je otočiť, prekypriť, prevzdušniť, premiešať a premiestniť ornicu.
Pluh sa skladá z týchto častí:
        hlavné − pracovné časti pluhu
            orbové teleso
            predplužok
            krájadlo
            podryvák
        pomocné časti pluhu
            rám
            záves
            nastavovací mechanizmus
            istiaci mechanizmus
:: lemeš, poľnohospodárstvo.

/plurál
lat. – množné číslo.
:: lingvistika.

/plyn
− látka bez objemovej a tvarovej stálosti.
„Plyny sú pri normálnom tlaku a teplote dobrými izolantmi. Zmenou podmienok plynného prostredia, napr. zahrievaním alebo intenzívnym ultrafialovým, röntgenovým, rádioaktívnym a iným žiarením sa však ich elektrická vodivosť zväčšuje ([127];126).
:: látka plynná, plyn ionizovaný, plynárenstvo.

/plyn ionizovaný
– plyn, obsahujúci ióny a voľné elektróny.
:: fyzika, plyn.

/plyn rozpínajúci sa
– plyn, ktorý zväčšuje svoj objem. Tento proces môže nastať z rôznych dôvodov, napríklad keď sa plyn zahrieva alebo keď sa znižuje tlak okolo neho.
    Pri rozpínaní plynu sa môže vykonávať mechanická práca. Napríklad v tepelných strojoch, ako je parný stroj, sa teplo dodané plynu mení na mechanickú prácu, keď sa plyn rozpína. Tento proces je základom mnohých technológií, ktoré premieňajú tepelnú energiu na mechanickú prácu.
:: fyzika, práca mechanická, stroj tepelný.

/plynárenstvo
− plynárstvo − priemyselná výroba plynu, jeho rozvod, skladovanie, distribúcia a využívanie.

/Pobrežie Slonoviny
− krajina v západnej Afrike pri Guinejskom zálive.
– I: Pobrežie Slonoviny, in: Wikipédia.
:: geografia.

/pocit (psychológia)
– elementárny psychický jav utvárajúci sa pociťovaním; významový útvar tvorený elementárnou formou reprezentácie jednotlivých vlastností prvkov vonkajšieho alebo vnútorného prostredia, ako toho ktorého oddtieňu farby, chuti, vôni, bolesti, tvrdosti atď., a vznikajúci jednoduchým podnetom (svetelnou alebo zvukovou vlnou, tlakom, chemickým vplyvom atď.).
:: komplex (psychológia).

/pociťovanie (psychológia)
− najnižší poznávací proces spočívajúci v elementárnej forme uvedomovania si vonkajšieho a vnútorného prostredia, ktorej výsledkom je pocit.
Rozlišuje sa:
        zrakové pociťovanie,
        sluchové pociťovanie,
        čuchové pociťovanie,
        chuťové pociťovanie,
        hmatové pociťovanie,
        viscerálne pociťovanie.
Fyziologickým základom pociťovania je senzorický proces.
:: činnosť psychická.

/pociťovanie zrakové (psychológia)
– pociťovanie, ktorého podnetom sú elektromagnetické vlny v dĺžke 360 až 760 nanometrov (svetelné vlny)*), a ktorého receptorom je oko, pričom najdôležitejšiu úlohu tu plní sietnica a šošovka. Svetelné vlny prechádzajú okom, dráždia sietnicu a vyvolávajú nervový vzruch, ktorý očným nervom prechádza do centra zrakového pociťovania v mozgovej kôre, kde sa nervové vzruchy menia na pocity tvarov, obrysov, veľkosti, vzdialenosti, farby a pohybu.

/počet (matematika)¹
− číslo udávajúce, koľko má súbor prvkov.
Počet sa vyjadruje číslovkou.

/počet (matematika)²
− kalkul − časť matematiky alebo matematický odbor, napr. diferenciálny počet.
:: počet diferenciálny, počet diferenciálny (Newton, I.), počet integrálny, počet tenzorový, počet variačný, počet vektorový.

/počet diferenciálny
− matematický odbor tvoriaci súčasť matematickej analýzy, ktorého predmetom je zisťovanie rýchlosti, zrýchlenia, sily, výkonu v danom okamihu, čiže zisťovanie ich okamžitej hodnoty a ktorý sa opiera o pojem derivácie a o pojem diferenciálu.
Tento odbor ako ucelenú matematickú teóriu vytvorili v druhej polovici 17. storočia nezávisle od seba I. Newton a G. W. Leibniz.
:: matematika, počet diferenciálny (Newton, I.), počet integrálny.

/počet diferenciálny (Newton, I.)

− matematický nástroj na riešenie úlohy vypočítať dráhu telesa podrobeného vonkajším silám (zdroj obr. a nasl. textu [142];36an.):

Pre veľmi malé a zmenšujúce sa Δt₀ sa podiel Δy₀/Δt₀ blíži k smernici dotyčnice u (t. j. k tg α, kde α je uhol, ktorý zviera dotyčnica u s osou t v bode o súradnice A), ktorá je geometrickým znázornením derivácie funkcie y = f (t) podľa t v uvažovanom bode.
Newton zaviedol diferenciálny počet na určenie veľmi malých zmien hodnôt nejakej matematickej funkcie spôsobených veľmi malou zmenou jej argumentu. Keď funkcia y = f (t) má v bode t = t₀ hodnotu y₀, platí y₀ = f (t₀). Tá istá funkcia má v bode argumentu t₀ + Δt₀ hodnotu y₀ + Δy₀ = f (t₀ + Δt₀). Pri zmenšovaní Δt₀ sa bude meniť aj Δy₀ a podiel Δy_0/Δt₀ . Keď Δt₀ bude veľmi blízke nule (to znamená menšie ako ľubovoľne malé dané kladné číslo) a uvedený podiel bude mať stále konečnú hodnotu, hovoríme, že tento podiel má limitu, ktorú označujeme symbolom dy/dt a matematicky vyjadrujeme výrazom

ktorý čítame: „derivácia funkcie y podľa premennej t sa rovná limite podielu prírastku funkcie Δy a prírastku nezávisle premennej Δt, keď sa Δt blíži k nule.
Vo fyzike možno akúkoľvek závislosť dvoch veličín vyjadriť matematickou funkciou a počítať jej deriváciu (ak derivácia jestvuje). Keď premenná t znamená čas a y dráhu telesa prejdenú za tento čas, nazývame rovnicu y = f (t) rovnicou dráhy. Derivácia v = dy/dt má fyzikálny význam rýchlosti a derivácia rýchlosti má význam zrýchlenia a = dv/dt. Množstvo pohybu G (t. j. hybnosť) definoval Newton výrazom G = mv, kde m je množstvo hmoty (hmotnosť). Silu P definoval ako deriváciu hybnosti podľa času P = dG/dt, kde sila i hybnosť môžu byť funkcie polohy y a času t, t. j. P = P(y, t) a G = (y, t). Keď poznáme silu ako funkciu polohy a času, ako je to napríklad pri gravitačnej sile, môžeme Newtonovu rovnicu sily použiť na výpočet dráhy telesa podrobeného tejto sile. Rovnice, v ktorých sa vyskytujú derivácie neznámej funkcie, nazývame diferenciálnymi. Diferenciálne rovnice, v ktorých sa vyskytujú derivácie podľa viacerých premenných (napríklad podľa času i polohových súradníc), nazývame parciálne. Pre pohyby zložitejších sústav možno zostaviť niekoľko diferenciálnych rovníc a riešiť všetky spoločne ako sústavu rovníc.
Príkladom riešenia fyzikálneho problému pomocou sústavy diferenciálnych rovníc môže byť výpočet zatmenia Slnka alebo Mesiaca.

/počet infinitezimálny
– diferenciálny a integrálny počet, oblasť matematiky, ktorá sa zaoberá štúdiom nekonečne malých veličín a ich vzťahov. Tento počet je základom matematickej analýzy a skladá sa z dvoch hlavných častí:

Diferenciálny počet: Študuje rýchlosť zmeny veličín. Hlavným pojmom je derivácia, ktorá vyjadruje okamžitú rýchlosť zmeny funkcie. Typické aplikácie zahŕňajú výpočet rýchlosti a zrýchlenia pohybujúcich sa objektov.
Integrálny počet: Študuje akumuláciu veličín, ako sú plochy pod krivkami alebo objemy telies. Hlavným pojmom je integrál, ktorý sumarizuje celkovú hodnotu veličiny na určitom intervale. Príklady aplikácií zahŕňajú výpočet plochy pod grafom funkcie alebo množstva látky v nádrži.

Tieto dve časti sú navzájom prepojené základnou vetou diferenciálneho a integrálneho počtu, ktorá hovorí, že derivácia a integrál sú inverzné operácie.
:: Kuzánsky, M.

/počet integrálny
– disciplína matematickej analýzy, ktorej predmetom je akumulácia veličín. Táto časť matematickej analýzy sa zaoberá najmä integrovaním, čo je inverzný proces k derivovaniu. Základným pojmom integrálneho počtu je pojem integrálu. Integrály sa využívajú na výpočet veľkosti plôch, objemov a dĺžok kriviek.

Integrálny počet sa týmito kľúčovými matematickými objektmi::

Neurčitý integrál: Predstavuje rodinu funkcií, ktorých derivácia je daná funkcia. Je to proces nájdenia antiderivácie.
Určitý integrál: Predstavuje celkovú hodnotu funkcie na určitom intervale. Používa sa na výpočet plôch pod krivkami a objemov telies.

    Základná veta integrálneho počtu: Spojuje diferenciálny a integrálny počet tým, že ukazuje, že derivácia a integrál sú inverzné operácie.
    Integrálny počet má široké uplatnenie v rôznych oblastiach, ako je fyzika, inžinierstvo, ekonómia a ďalšie.
:: analýza matem atická, matematika, počet diferenciálny.

/počet tenzorový
– časť matematiky, ktorá pri svojej práci používa tenzory.

/počet variačný
− matematická disciplína, ktorej predmetom sú lokálne extrémy funkcionálov.
:: matematika.

/počet vektorový
– odvetvie matematiky, ktorého predmetom je počítanie s vektormi.
Vektorový počet sa delí na časti:
        vektorová algebra,
        vektorová analýza.
Takmer súčasnú podobu dal vektorovému počtu koncom 19. storočia J. W. Gibbs.
:: vektor (matematika).

/početnosť
– číslo, určujúce koľko ráz sa stala nejaká udalosť.
Napr. hodíme desať ráz hracou kockou a padnú čísla 3, 2, 5, 6, 1, 3, 2, 4, 5, 1.
Početnosť padnutia čísla
                1 je 2,
                2 je 2,
                3 je 2,
                4 je 1,
                5 je 2,
                6 je 1.
Tieto výsledky hádzania hracou kockou možno zapísať do frekvenčnej tabuľky:

Hodenie hracou kockou sme uskutočnili n-krát, pričom n = 10; to ktoré číslo padlo g-krát, napr. číslo 4 padlo jedenkrát (g = 1). Číslo g je absolútna početnosť.
Podiel absolútnej početnosti a počtu všetkých hodov kocky je relatívna početnosť H_n, napr. relatívna početnosť padnutia čísla 4 je

Relatívna početnosť určitého javu sa blíži pravdepodobnosti w, že daný jav nastane, ak uskutočníme dostatočné množstvo pokusov. Platí

:: frekvencia (fyzika), matematika, početnosť (štatistika), početnosť relatívna, štatistika, teória pravdepodobnosti.

/početnosť (štatistika)
– počet jedincov alebo prípadov, ktoré majú určitú vlastnosť, počet prípadov zahrnutých do tej či onej skupiny (triedy) vzniknutej pri triedení štatistických údajov.

/početnosť relatívna
– H_n – podiel počtu javov g, ktoré nastali pri pokusoch uskutočnených n-krát:

/počítač
– zariadenie na spracovanie dát, ktoré umožňuje uskutočniť postupnosť aritmetických a logických operácií podľa programu, pričom automatizáciu výpočtového procesu umožňuje pamäť počítača.
Hlavnými časťami počítača sú:
        systémová jednotka počítača,
        periférne zariadenie počítača.
Počítač je celok postavený na modulárnom (stavebnicovom) princípe, kde jednotlivé funkčné moduly možno meniť. Základným modulom každého počítača je základná doska.
:: doska základná, informatika, počítač (kognitivizmus), počítač osobný, procesor (informatika), program (informatika), prostriedok poznania, sieť počítačová, systém počítačový, technika výpočtová, veda o počítačoch, výkon počítača, zapisovač súradnicový.

/počítač kvantový
– zariadenie na vykonávanie výpočtov, ktoré priamo využíva pri svojej činnosti kvantovomechanické fenomény, ako napríklad superpozíciu alebo kvantové previazanie častíc, na vykonávanie operácií nad dátami. Základným princípom kvantových výpočtov je to, že kvantové vlastnosti častíc sa môžu použiť na reprezentáciu a štruktúru dát a kvantové mechanizmy sa môžu použiť na vykonávanie operácií s týmito dátami.
:: fyzika, informatika.

/počítač osobný
− počítač určený pre osobné používanie, pre používanie jednotlivcom. Označenie PC (Personal Computer) sa začalo používať v súvislosti s prvým osobným počítačom firmy IBM v roku 1981 – IBM PC.
    Osobný počítač je zariadenie zariadenie určené pre osobné použitie jednotlivcom. Je to štandardizovaný a integrovaný mikropočítačový systém, ktorý sa používa na rôzne účely, ako je práca, zábava, komunikácia a prístup na internet.

Osobný počítač sa skladá z dvoch hlavných častí: hardvér a softvér.

Hardvér

Hardvér je fyzická časť počítača, ktorú môžeme vidieť a dotknúť sa jej. Základné komponenty hardvéru zahŕňajú:

    Systémová jednotka: Obsahuje hlavné časti počítača, ako sú:
        Procesor (CPU): Mozog počítača, ktorý vykonáva inštrukcie.
        Matičná doska: Hlavná doska, na ktorú sú pripojené všetky komponenty.
        Operačná pamäť (RAM): Dočasne ukladá dáta a inštrukcie, ktoré procesor potrebuje.
        Pevný disk (HDD) alebo SSD: Ukladá všetky dáta a programy.
        Grafická karta: Spracováva obrazové dáta a zobrazuje ich na monitore.
        Zdroj napájania: Zabezpečuje elektrickú energiu pre všetky komponenty.

    Periférne zariadenia: Zariadenia, ktoré sú pripojené k systémovej jednotke, ako sú:
        Monitor: Zobrazuje obrazové výstupy z počítača.
        Klávesnica: Umožňuje zadávanie textu a príkazov.
        Myš: Umožňuje ovládanie kurzora na obrazovke.
        Tlačiareň: Tlačí dokumenty a obrázky.
        Reproduktory: Prehrávajú zvuk.

Softvér

Softvér je nehmotná časť počítača, ktorá umožňuje hardvéru vykonávať rôzne úlohy. Základné typy softvéru zahŕňajú:

    Operačný systém (OS): Základný softvér, ktorý riadi všetky hardvérové a softvérové zdroje počítača (napríklad Windows, macOS, Linux).
    Aplikačný softvér: Programy, ktoré používateľ používa na vykonávanie konkrétnych úloh (napríklad textové editory, prehliadače, hry).
:: informatika.

/počítanie
− empiricko-matematická operácia vyrastajúca z enumerácie a spočívajúca v zisťovaní počtu alebo množstva, počítaním sa dá zistiť množstvo alebo počet individuálnych prvkov nejakého súboru predmetov, ktoré majú aspoň jednu spoločnú vlastnosť. Počítaním sa súbor charakterizuje kvantitatívne: zisťuje sa nielen to, ktoré individuálne prvky sa nachádzajú v súbore, ale aj koľko ich je (dnes v škole chýba toľko žiakov, koľko je prstov na ruke).
    Počítanie sa na rozdiel od enumerácie, ktorá sa môže vzťahovať len na jeden súbor objektov, vzťahuje aspoň na dva súbory objektov, ktoré sa uvádzajú do vzájomne jednoznačného vzťahu. Ak porovnáme daný súbor predmetov s nejakým iným ľubovoľným súborom predmetov, môžeme prostým priradením ich prvkov zistiť, či tieto súbory majú rovnaký počet prvkov, alebo či jeden z nich je početnejší, prípadne menej početný ako ten druhý (počet kontinentov je väčší než počet prstov na ruke).
    Dôležitou fázou vo vývine operácie počítania bolo vyčlenenie určitých zvláštnych súborov rovnorodých predmetov, najprv prstov rúk a nôh, neskôr kamienkov, uzlov, vetvičiek, zárezov atď., ktoré slúžili ako istý všeobecný ekvivalent pre všetky ostatné počítané súbory objektov. Napokon sa už počítaný súbor objektov zobrazuje na množinu čísel ako špecifických matematických objektov (odlíšených od konkrétnych vlastností predmetov, s ktorými človek narába v predmetnej činnosti), a to na množinu celých nezáporných čísel.
Počítanie je východisková forma kvantifikácie. Počítaním získavame najzákladnejšie kvantitatívne údaje o skúmaných objektoch.
    Keďže počítanie je vonkajšou a tým mechanickou záležitosťou, objavila sa možnosť vynájsť stroje, ktoré vykonávajú aritmetické operácie.
Počítanie je východiskovou formou kvantifikácie (cf [69];162, 163, 164).

/počtový
− súvisiaci s počtom.
:: matematika.

/podčiarkovník
− grafický znak v podobe krátkej vodorovnej čiary umiestnenej v spodnej časti riadka _. Podčiarkovník sa používa na oddelenie dvoch slov, ktoré nemôžeme oddeliť medzerou, a ktorý je často aj súčasťou e-mailových adries.

/podhorie
– miesto pod horami, napr. pozdĺž východných svahov Malých Karpát, kde sa o. i. juhovýchodne od Svätého Jura rozprestiera svätojurský Šúr.

/podiel (matematika)
– výsledok delenia.
:: pomer (matematika).

/podklad
− vrstva alebo plocha, ktorá je pod niečím alebo na ktorej niečo je.

/podlažie
– jednoúrovňová časť budovy medzi podlahou a povalou.

/podmet
– subjekt – „základný vetný člen dvojčlennej vety, ktorý je nadradený slovesu v určitom tvare: žiak píše ([5];118)“.
:: lingvistika, podmet (Aristoteles).

/podmienky správania systému
– islosti od typu systému, ktorý skúmame. Tu sú niektoré príklady:

Počiatočné podmienky: Stav systému na začiatku pozorovania alebo simulácie. Napríklad, počiatočná rýchlosť a poloha objektu v mechanickom systéme.
Hraničné podmienky: Podmienky, ktoré definujú správanie systému na jeho hraniciach. Napríklad, teplota na povrchu telesa v tepelnom modeli.
Vonkajšie vplyvy: Faktory, ktoré pôsobia na systém zvonku. Napríklad, sila vetra na budovu alebo ekonomické politiky ovplyvňujúce trh.
Parametre systému: Konštanty alebo premenné, ktoré charakterizujú systém. Napríklad, hmotnosť a pružnosť materiálu v stavebnom modeli.
Interakcie medzi prvkami systému: Spôsob, akým jednotlivé časti systému navzájom pôsobia. Napríklad, chemické reakcie medzi látkami v chemickom modeli.

Tieto podmienky sú dôležité, pretože určujú, ako sa systém bude správať a aké budú jeho výsledky. Pri modelovaní a analýze systémov je potrebné tieto podmienky presne definovať, aby sme mohli získať spoľahlivé a presné predpovede.

/podmnožina
– časť množiny.
:: množina základná.

/podnik
– základná forma organizácie výroby, obchodu a služieb v hospodárskych sústavách založených na tovarovo-peňažných vzťahoch v podobe ekonomicko-právneho subjektu. Podnik je trvalá organizácia.
:: ekonómia, ekonomika, firma (ekonómia), odvetvie hospodárstva národného, podnik obchodný, právo.

/podnik obchodný
– subjekt (podľa európskeho práva) alebo akákoľvek entita vykonávajúca obchodnú činnosť bez ohľadu na jeho/jej právnu formu.
:: ekonómia, ekonomika, firma (ekonómia), právo.

/podnikanie (ekonómia)
− vykonávanie ekonomickej činnosti.
:: ekonomika, podnikanie elektronické, podnikateľ, predmet podnikania, predmet podnikania (právo), zisk (ekonómia).

/podnikanie elektronické
− podnikanie v elektronickej forme, čiže s využívaním elektronických kanálov, najmä Internetu, tvorené týmito procesmi alebo zložkami:
        elektronické založenie podnikateľského subjektu,
        elektronická banka,
        elektronický obchod,
        webová stránka,
        elektronické účtovníctvo,
        e-Government,
        e-podpis.
:: ekonómia, ekonomika, ekonomika digitálna, elektronika.

/podnikateľ
– osoba, ktorá sa sústavne a samostatne venuje ekonomickej činnosti, podnikaniu.
Podľa 391;196 je podnikateľ „fyzická alebo právnická osoba, ktorá vykonáva sústavnú zárobkovú činnosť vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, je zapísaná v obchodnom registri, alebo podniká iba na základe živnostenského oprávnenia alebo na základe iného než živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov (napr. audítor), alebo fyzická osoba, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu a je zapísaná do evidencie podľa osobitného predpisu.“
:: právo.

/podobnosť (geometria)
– zobrazenie zložené z rovnoľahlosti a zhodnosti ([168];76).

/podozrivý (právo)
– osoba, proti ktorej sa vedie trestné konanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu.

/podráždenie (biológia)
− reakcia živej hmoty na pôsobenie podnetu.

/podstata atómu
– „spôsob zjednotenia jeho jadra a elektrónového obalu; má povahu elektromagnetickej interakcie medzi jadrom atómu a elektrónovým obalom“ ([450];71).
    Významovým útvarom reprezentujúcim podstatu atómu je najmä pojem atómu.

/podstava
− plochá základňa, na ktorej niečo stojí.
:: podstava (geometria).

/podstava (geometria)
− spodná alebo vrchná plocha telesa.

/podsústava (geomorfológia)
– podsystém – jednotka druhej úrovne v hierarchickom geomorfologickom členení povrchu Zeme v podobe, v akej sa toto členenie obvykle uplatňuje na Slovensku. Nadradenou jednotkou je sústava, podradenou provincia.
    Podsústavu tvorí rozsiahlejšie horstvo alebo nížina, na rozdiel od geomorfologickej sústavy je tak vymedzenie viac orografické ako geologické. Podsústava zodpovedá orografickému komplexu základnej štruktúrno-tektonickej jednotky.
Príklady: Alpy, Karpaty, Panónska panva (zdroj: Podsústava (geomorfológia), in: Wikipédia (24. 2. 2021)).
:: členenie geomorfologické.

/Podunajská nížina
– geomorfologická oblasť tvoriaca súčasť subprovincie Malá dunajská kotlina na juhozápadnom Slovensku, najúrodnejšie územie Slovenska, zahrnujúce Žitný ostrov. Geologicky ju charakterizujeme ako neogénnu panvu s pokrovmi spraše a riečnych sedimentov.
Podunajská nížina sa člení na dva geomorfologické celky:
        Podunajská pahorkatina
        Podunajská rovina (zdroj: Podunajská nížina, in: Wikipédia (24.2.2021)).
:: Slovensko.

/Podunajská rovina
– juhozápadná časť Podunajskej nížiny tvorená krajinným celkom na nivách Dunaja a Váhu a zaberajúca 3 500 km2.
:: Slovensko, Šúr.

/Podunajsko
− územie ležiace v poriečí Dunaja. Podunajsko je región na juhu Slovenska, ktorý sa rozprestiera pozdĺž rieky Dunaj. Tento región je známy svojou bohatou históriou, kultúrou a prírodnými krásami. Podunajsko zahŕňa okresy Dunajská Streda, Komárno, južnú časť okresu Nové Zámky a z okresu Senec obce Hamuliakovo a Kalinkovo.
    Najväčšiu časť regiónu tvorí Žitný ostrov, ktorý je najväčším riečnym ostrovom v Európe. Vďaka Dunaju a jeho ramenám je táto oblasť bohatá na vodné biotopy, ako sú Dunajské luhy, ktoré sú domovom mnohých vzácnych druhov rastlín a živočíchov.
    Podunajsko je tiež známe svojimi historickými pamiatkami, ako sú Pevnosť Komárno, Rímsky vojenský tábor v Iži a Vodný mlyn v Kolárove. Okrem toho je región bohatý na termálne kúpaliská, napríklad v Dunajskej Strede, Komárne, Veľkom Mederi a Patinciach.
:: geografia, Podunajsko stredné.

/Podunajsko stredné
– územie niekdajšej rímskej provincie Panónie, cez západnú časť ktorého viedla „jantárová cesta“, ktorá spájala dnešné slovenské, české a poľské územia územia s rímskym svetom. Predrímske osídlenie pozostávalo z ilýrskych a keltských kmeňov, medzi ktorými dochádzalo k vzájomnému miešaniu. Obyvateľstvo na tomto území, najmä jeho keltská časť, dosiahlo už pred príchodom Rimanov značný stupeň hospodárskeho rozvoja ([803];285).
    V rímskej dobe patrilo ku kľúčovým regiónom stredného Podunajska Pohronie.
:: história, Slovensko.

/podvečer
– časť dňa medzi popoludním a večerom, súmrak, doba od západu slnka po úplné zotmenie.

/podzákladie
– pevná časť zemského povrchu, ktorá sa plochou základovej škáry stretáva so základmi.
:: stavebníctvo.

/poetika
gr. − 1. časť literárnej vedy, ktorej predmetom je stavba a tvar literárneho diela.
2. súhrn umeleckých prostriedkov a zásad určujúcich štýl určitého smeru, autora al. literárneho diela; spôsob básnickej tvorby charakteristický pre určitú epochu, básnickú školu al. básnika.
:: aliterácia (poetika), poézia, verzológia.

/poetika literárnovedná
– časť literárnej vedy, ktorej predmetom je stavba a tvar literárneho diela; zaoberá sa „širšími súvislosťami funkcií básnického jazyka, resp. teórie poetickej reči a problematikou výstavby literárneho diela z hľadiska motívu, sujetu a jeho rozvíjania, kategórie času, obsahovej a formálnej stránky kompozície, zmyslovo-estetického a jazykového charakteru postáv, úlohy dialogickej a monologickej reči a ich vzájomných vzťahov v prepojení na žánrové, štruktúrne a hodnotové stránky literárneho diela" ([623];177).
    Súčasťou literárnovednej poetiky je historická poetika, literárnovedná štylistika...
:: veda literárna.

/poézia
gr. – literárna forma, ktorou sa realizuje lyrika.
:: teória literatúry.

/poháňanie
− hnanie − uvádzanie do pohybu alebo činnosti, udržovanie v pohybe alebo v činnosti.

/pohľadávka
– právny nárok voči nejakej osobe alebo organizácii, napr. voči dlžníkovi.
:: cesia, právo, veriteľ.

/pohlavie
− angl. sex – 1. súbor vlastností odlišujúcich ženské (samičie) jedince od mužských (samčích); 2. súhrn ženských alebo mužských jedincov.
    Fyzické vzťahy medzi pohlaviami sú pohlavnosť.
:: pohlavie človeka.

/pohlavie človeka
– biologická danosť človeka, bytie ženou, alebo mužom z anatomického hľadiska.
:: pohlavie.

/pohlavnosť
− sexualita, sexuálnosť − fyzické vzťahy medzi pohlaviami, pohlavný život.

/pohltivosť
– schopnosť telesa pohlcovať energiu; je to pomer pohltenej energie Eabs a celkovej dopadajúcej energie E, čo možno vyjadriť vzorcom
    Pre absolútne čierne teleso platí α = 1.
:: energia, fyzika.

/pohon
− spôsob prenosu energie z hnacieho stroja (motora) na poháňaný stroj ([442];343).
:: technika.

/pohrebisko
– typy miest, ako sú cintoríny, kolumbáriá, urnové háje, rozptylové a vsypové lúky.

Pohrebisko sa skladá z niekoľkých základných častí:

Hrobové miesta: Miesta určené na vybudovanie hrobov alebo hrobiek, kde sú uložené rakvy s telesnými pozostatkami.
Kolumbárium: Špeciálne miesto na ukladanie urien s popolom po kremácii.
Urnový háj: Priestor, kde sú urny s popolom uložené priamo do zeme.
Rozptylová lúka: Miesto, kde je popol zosnulých rozptýlený do prírody.
Vsypová lúka: Miesto, kde je popol zosnulých vsypaný do zeme.

    Pohrebiská môžu byť verejné, spravované obcami alebo mestami, alebo súkromné, spravované cirkvami alebo inými organizáciami. Na Slovensku je správa pohrebísk regulovaná zákonom o pohrebníctve.

/pohrebníctvo
− činnosť pochovávania, spopolňovania, konzervovania a balzamovania ľudských pozostatkov a prevádzkovanie pohrebísk a krematórií.

/pohyb (fyzika)
– skutočnosť, že fyzikálne objekty jednak neustále menia v čase svoju polohu vzhľadom k určitému telesu, jednak sa stále menia ich vlastnosti a stavy, čo sa môže odohrávať vo vnútornej štruktúre látok a polí.
:: energia kinetická, fyzika, mechanika klasická, mechanika teoretická, pohyb, in: Hlavná časť, pohyb (fyzika súčasná), pohyb mechanický, pohyb periodický, pohyb priamočiary, pohyb priamočiary rovnomerný, pohyb relatívny (Newton, I.), pohyb Slnka, pohyb telesa, pohyb Zeme, rýchlosť (fyzika), zákon pohybový, zákony pohybové Newtonové.

/pohyb (fyzika súčasná)
– zmena vôbec: pohyb elementárnych častíc, pohyb atómov, pohyb molekúl, premiestňovanie makroskopických telies, rozpínanie sa galaxií...
:: fyzika súčasná, pohyb (fyzika).

/pohyb hviezdy vlastný
– zmeny súradníc hviezdy na nebeskej sfére spôsobené vzájomným pohybom hviezd a slnečnej sústavy.
:: astronómia, pohyb (fyzika).

/pohyb kmitavý
− kmitanie, oscilácia − striedavé vychyľovanie sa telesa alebo hmotného bodu z rovnovážnej polohy v rôznych smeroch, pričom rovnovážnou polohou je miesto, v ktorom sú výslednice všetkých vonkajších síl a výslednice všetkých momentov týchto síl nulové. Kmitanie môže byť mechanickej alebo nemechanickej povahy. Kmitajúca sústava sa nazýva oscilátor.
:: fyzika, pohyb (fyzika).

/pohyb krivočiary
– pohyb po krivke.
Špeciálnym druhom krivočiareho pohybu je pohyb po kružnici.
:: pohyb (fyzika).

/pohyb mechanický
– najjednoduchší fyzikálny pohyb spočívajúci v zmenách vzájomného priestorového rozloženia telies vzhľadom k zvolenej vzťažnej sústave. Mechanický pohyb telesa je zmena polohy telesa v čase. Teleso sa pohybuje, ak jeho poloha je v rôznych časových okamihoch rôzna. Poloha telesa sa vždy vzťahuje na určité konkrétne vzťažné teleso a s ním spojenú vzťažnú sústavu: mechanický pohyb je pohyb jedného telesa voči inému telu zvanému vzťažné teleso. Podľa voľby vzťažného telesa sa javí pohyb sledovaného telesa rôzne; hovoríme, že pohyb je relatívny.
    Podľa trajektórie, ktorú teleso počas svojho pohybu opisuje, pohyby rozdeľujeme na:
            priamočiare,
            krivočiare.
:: bod hmotný, fyzika, kinematika, mechanika, pohyb (fyzika), trajektória.

/pohyb organizmu živého
– zabezpečujúcno možnosti aktívnej interakcie organizmu s prostredím, ktoré ho obklopuje, najmä jeho premiestňovanie, rast, kontrakcie atď.
:: biológia, organizmus živý, pohyb in: Hlavná časť.

/pohyb periodický
– pravidelný pohyb – pohyb, ktorý sa opakuje v pravidelných obdobiach, pravidelne sa opakujúci pohyb, pohyb, objavujúci sa v periódach.
:: pohyb, pohyb (fyzika).

/pohyb po kružnici
− krivočiary pohyb, ktorého trajektóriou je kružnica.
:: pohyb mechanický.

/pohyb priamočiary
− pohyb, ktorý nemení svoj smer; pohyb bodu po priamke alebo pohyb telesa, ktorého body sa pohybujú po rovnobežkách.
:: fyzika, pohyb mechanický, pohyb priamočiary rovnomerný.

/pohyb priamočiary rovnomerný
− pohyb, ktorý nemení svoj smer ani rýchlosť.
:: fyzika, pohyb priamočiary.

/pohyb relatívny (Newton, I.)
– premiestnenie telesa z jedného relatívneho miesta na iné relatívne miesto.
:: fyzika, Newton, I..

/pohyb riadený (joga)
– pohyb niektorou pohybujúcou sa časťou tela, ktorý vykonávame tak, že ho súbežne s vykonávaním aj vnímame, čo je možné vtedy, keď ho napr. v určitom kĺbe dokážeme vykonávať 5 až 15 sekúnd: vtedy sme schopní „v každom okamihu si uvedomovať polohu končatiny a všetky pocity, ktoré v pohybujúcej sa časti tela vznikajú. Dôležitá je predovšetkým bolesť. Jej náznak velí, aby sme v pohybe ďalej nepokračovali. (...) Riadeným pohybom vykonávame prípravné jogové cviky a taktiež pohyb v dynamickej fáze polohy, čiže pri jej zaujímaní a pri jej ukončovaní ([376];21)“.
:: joga.

/pohyb Slnka
– relatívny pohyb Slnka vzhľadom na miestny štandard pokoja alebo na určitý súbor hviezd alebo objektov.
:: astronómia, štandard pokoja miestny.

/pohyb telesa
− zmena polohy telesa vzhľadom k iným telesám tvoriacim vzťažnú sústavu.
:: fyzika, pohyb telesa mechanický, zákon pohybový.

/pohyb telesa mechanický
– zmena polohy telesa v čase. Teleso sa pohybuje, ak jeho poloha je v rôznych časových okamihoch rôzna.
:: fyzika.

/pohyb translačný (fyzika)
− posuvný pohyb čiže pohyb, pri ktorom spojnica ľubovoľných dvoch bodov telesa zachováva svoj smer. To znamená, že všetky body telesa v rovnakých časových intervaloch sa posunú o rovnakú hodnotu v tom istom smere; všetky jeho body sa pohybujú rovnakými strednými a okamžitými rýchlosťami. Vo všeobecnosti sa hodnota a smer tejto rýchlosti časom menia. Následkom toho jednotlivé body translačne sa pohybujúceho telesa vytvárajú rozmanité, ale pre všetky body rovnaké pohybové krivky ([21];344):
Zdroj: http://kf-lin.elf.stuba.sk/~ballo/e4/text/mechan/sust12.htm (19. 7. 2020)

/pohyb Zeme
– pohyb vykonávaný v priestore planétou Zem voči všetkým ostatným telesám; tvorí ho množstvo periodických a neperiodických pohybov, vykonávaných vplyvom
        zotrvačnosti,
        gravitácie Slnka,
        Mesiaca,
        planét,
        iných telies slnečnej sústavy,
        telies mimo slnečnej sústavy.
:: astronómia, pohyb Zeme okolo Slnka.

/pohyb Zeme okolo Slnka
– obiehanie Zeme okolo Slnka po eliptickej dráhe (v rovine ekliptiky), pričom zemská os je voči kolmosti k svojej obežnej dráhe vychýlená približne o 23,5°, v dôsledku čoho dochádza k striedaniu ročných období: na pologuli, ktorá je naklonená smerom Slnku je leto, sú dlhšie a teplejšie dni, na pologuli, ktorá je odklonená od Slnka je zima, sú kratšie a chladnejšie dni.
    Podľa teploty sa v miernom a polárnom pásme rozlišujú štyri ročné obdobia:
                jar,
                leto,
                jeseň,
                zima.
:: astronómia, ekliptika (astronómia), rok tropický.

/pochovávanie
− obradné ukladanie do hrobu.
:: pohrebníctvo.

/poimenika
gr. – pastorálna teológia – praktická teologická disciplína, ktorej predmetom je duchovná starostlivosť o človeka.
:: teológia.

/pojem atómu
– fyzikálny pojem, tvorený významovou reprezentáciou podstaty atómu.
:: atómu, fyzika, fyzika atómová, model atómu, pojem fyzikálny.

/pojem čísla
– základný matematický pojem, tvorený významovou reprezentáciou podstaty čísla.
:: matematika.

/pojem dokumentu knižničnodokumentačnovedný
– výsledok knižničnodokumentačnovedného poznávania podstaty dokumentu, tvoriaci základný pojem knižničnej a informačnej vedy.

/pojem fyzikálny
− fyzikálny významový útvar, ktorý je výsledkom poznania podstaty fyzikálneho javu, fyzikálneho objektu, fyzikálneho vzťahu a ich vlastností.
:: pojem, pojem atómu, fyzika.

/pojem matematický
− matematický významový útvar, ktorý je výsledkom poznania matematického objektu, vzťahu medzi matematickými objektmi alebo operácie s nimi.
Každý matematický pojem je závislý od iných matematických pojmov. Pomocou niekoľkých pojmov sa definuje pojem nový a tento pojem zasa pomáha definovať ďalšie.
Matematické pojmy tvoria logický systém a poznávať tento systém a porozumieť mu je je jednou z úloh štúdia matematiky (cf [426];21 − 22).
:: definícia matematická, matematika, pojem čísla, pojem matematický elementárny, pojem zlomku, teória matematická.

/pojem matematický elementárny
− matematický významový útvar, ktorý nie je možné definovať pomocou iných, jednoduchších pojmov; možno ho iba charakterizovať pomocou vlastností matematického objektu, ktorý reprezentuje, napr. pojem algoritmu možno charakterizovať pomocou týchto vlastností algoritmu − elementárnosť, determinovanosť, konečnosť, rezultatívnosť a hromadnosť.
:: matematika.

/pojem zlomku
– je matematický významový útvar, ktorý je výsledkom poznania zlomku a ktorý mohol vzniknúť až vtedy, keď už mali ľudia nejaké predstavy o celých číslach.
:: pojem matematický.

/pokoj (fyzika)
– stav bez pohybu alebo činnosti.

/pokožka
– gr. epidermis – vrchná vrstva kože. Toto je najvrchnejšia vrstva kože, ktorá poskytuje ochranu pred vonkajšími vplyvmi. Pod ňou je stredná vrstva kože – zamša.

/pokrvný
– príbuzný po krvi, taký, ktorý má spoločný rodový pôvod.

/pokus
– 1. úsilie dosiahnuť alebo vykonať niečo, napríklad úsilie hodením hracej kocky dosiahnuť šestku; 2. experiment – jav vyvolaný s cieľom pozorovať ho alebo skúmať jeho zákonitosti.
:: vynachádzanie.

/pokus (teória pravdepodobnosti)
– uskutočnenie (realizácia, splnenie) určitého komplexu (systému) vopred stanovených (zvolených, určených) podmienok alebo pravidiel, napr. hod hracou kockou.

/pokus s hádzaním kockou (teória pravdepodobnosti)
– súčasť predmetu teórie pravdepodobnosti.

/pokus náhodný (teória pravdepodobnosti)
− niekoľkokrát za rovnakých alebo približne rovnakých podmienok opakovaná činnosť, ktorej výsledok je neistý, závislý od náhody; týmto výsledkom je jav, čiže každá skutočnosť, ktorá môže nastať pri uskutočnení daného systému podmienok.
Príklad náhodného pokusu: hod hracou kockou, uzavretie poistnej zmluvy, zavedenie nového výrobku na trh, zhotovenie výrobku...

/pokus štrbinový
– Youngov pokus – klasický experiment v optike, ktorý demonštruje vlnovú povahu svetla. V tomto pokuse svetlo prechádza cez jednu alebo viac úzkych štrbín a vytvára interferenčný vzor na obrazovke za štrbinami. Tento vzor pozostáva zo svetlých a tmavých pruhov, ktoré vznikajú v dôsledku interferencie svetelných vĺn.

Hlavné body štrbinového pokusu sú:

    Jednoduchá štrbina: Svetlo prechádza cez jednu úzku štrbinu a vytvára difrakčný vzor.
    Dvojitá štrbina: Svetlo prechádza cez dve paralelné štrbiny, čo vedie k interferenčnému vzoru, ktorý je dôkazom vlnovej povahy svetla.
    Interferenčný vzor: Svetlé a tmavé pruhy na obrazovke sú výsledkom konštruktívnej a deštruktívnej interferencie svetelných vĺn.

Tento experiment je kľúčový pre pochopenie základných princípov vlnovej optiky a kvantovej mechaniky.

/pokyn
– 1. kývnutie, posunok ako znamenie; 2. smernica, úprava, direktíva, inštrukcia.

/pól
(lat. polus < gr. πóλος (polos) = os, okolo ktorej sa niečo otáča, os gule alebo neba, zemská os) − miesto z istého hľadiska najvzdialenejšie alebo majúce najkrajnejšie vlastnosti; jedno z dvoch protiľahlých, opačných a podobne miest, postavení a pod.; bod, ktorý je strediskom vlastnosti alebo pôsobenia nejakého výjavu.

/pól (geografia)
− priesečník osi zemskej rotácie so zemskou guľou na severnej alebo na južnej pologuli.

/pól severný
− najsevernejšie miesto na každej planéte.

/polarizácia elektrická
– „objemová hustota molekulových elektrických dipólových momentov vyjadrujúca vplyv nevodivej látky na elektrické polea stupeň polarizácie dielektrika, t. j. relatívne posunutie v dielektriku prítomných viazaných nábojov v elektrickom poli“ ([332];81).
:: elektrotechnika, fyzika.

/pole (fyzika)
− fyzikálne pole – fyzikálny objekt, tvorený priestorom, v ktorom pôsobí fyzikálny účinok; forma hmoty sprostredkúvajúca silové pôsobenie medzi fyzikálnymi objektmi.
:: častica poľa, pole elektrické, pole elektromagnetické, pole gravitačné, pole magnetické, veličina poľa.

/pole (psychológia)
– priestor, plocha, oblasť, okrsok, napr. zorné pole.

/pole elektrické
− priestor v okolí elektricky nabitého telesa, kde pôsobia na elektrické náboje elektrostatické sily.
:: elektrotropizmus.

/pole elektromagnetické
– zvláštny stav hmoty, základnou formou existencie ktorého je najjednoduchší prípad elektromagnetickej vlny – rovinná vlna určitej frekvencie. Táto základná forma, z ktorej sa konštruujú rôzne elektromagnetické polia, je priestorovo i časovo neohraničená vlna.
    Zdrojom elektromagnetického poľa je elektrický náboj.
:: fotón (fyzika kvantová), fyzika, jav elektromagnetický, teória elektromagnetizmu.

/pole gravitačné
− fyzikálne silové pole, vytvárajúce sa v priestore okolo hmotných telies a sprostredkúvajúce gravitačné príťažlivé silové pôsobenie medzi hmotnými telesami. Gravitačné pole obklopuje teleso s danou hmotnosťou a prejavujú sa v ňom silové účinky na iné telesá.
    Gravitačné pole je fyzikálny objekt, ktorý nie je priamo pozorovateľný.
Presnejšie: gravitačné pole je fyzikálne pole, v ktorom je veličinou poľa intenzita gravitačného poľa K_g.
:: fyzika, interakcia (fyzika), teória gravitácie kvantová.

/pole magnetické
− fyzikálne pole, ktoré sprostredkúva pôsobenie magnetickej sily bez vzájomného dotyku; je v okolí magnetov. V magnetickom poli pôsobí na pohybujúce sa elektrické náboje alebo magnety i železné predmety magnetická sila označovaná F_m.
    Zdrojom magnetického poľa je pohybujúci sa elektrický náboj čiže elektrický prúd. Preto ho možno pozorovať okolo elektrických vodičov, kde je zdrojom voľný elektrický prúd. V permanentných magnetoch sú zdrojom ich poľa viazané elektrické prúdy.     Magnetické pole môžu vyvolať aj zmeny elektrického poľa.
    Magnetické pole tvorí časť elektromagnetického poľa. Vzťah medzi magnetickým a elektrickým poľom opisujú Maxwellove rovnice.
    Magnetické pole sa nachádza v okolí
         – permanentného magnetu,
         – vodiča, cez ktorý tečie elektrický prúd.
    Aj v jednom aj v druhom prípade je magnetické pole spôsobené pohybom elektrických nábojov, pričom v permanentnom magnete ide o pohyb elektrických nábojov vnútri atómov látky tohto magnetu.
:: fyzika, magnetizmus, magnetosféra (astronómia).

/pole silové fyzikálne
− oblasť, v ktorej sila pôsobí, pričom maximálna vzdialenosť, na ktorú má sila účinok, sa nazýva oblasť pôsobnosti sily; osobitná forma matérie, vyznačujúca sa energiou a zotrvačnou hmotnosťou.
    Silové pole možno zobraziť čiarami so šípkami zvanými siločiary:
(Zdroj: Ilustrovaná encyklopedie Fyzika ISBN 80-7200-465-4)
:: fyzika.

/pole tiažové
– priestor pri povrchu telesa, v ktorom sa prejavujú účinky tiažovej sily.
:: fyzika.

/pole veličiny fyzikálnej
− priestorovo rozložený súbor hodnôt fyzikálnej veličiny.
:: fyzika.

/polia súmiestne (geometria)
– polia, v ktorých prvky jedného poľa sú zároveň prvkami druhého poľa.

/politika
gr. − súčasť predmetu politológie, tvorená verejnou činnosťou spočívajúcou v získavaní, zachovávaní a upevňovaní štátnej moci. Politika sa spája s účasťou na riadení a ovplyvňovaní činnosti štátu. Politiku tvoria aktivity, ktoré sú potrebné na zabezpečenie všeobecného blaha občanov a blaha vlastnej záujmovej skupiny alebo politickej strany v rámci politiky vnútornej, zahraničnej, sociálnej, hospodárskej, kultúrnej, školskej, poľnohospodárskej, kriminálnej atď.
    Podľa predmetu (obsahu, oblasti záujmu) sa vyčleňuje politika:
            hospodárska,
            trhu práce,
            vnútorná,
            zahraničná,
            vojenská,
            sociálna,
            bývania,
            zdravotníctva,
            kultúrna,
            vedeckotechnická,
            školská,
            vzdelávacia,
            verejná,
            cirkevná,
            jazyková,
            národnostná,
            regionálna,
            environmentálna,
                ...
:: cieľ politický, činnosť politická, doktrína politická, fašizmus, filozofia politická, hnutia politické, ideológia politická, kultúra politická, moc politická, moc štátna, politika (synkriticizmus), politika daňová, politika finančná, politika fiškálna, politika hospodárska, politika kriminálna, politika kultúrna, politika zahraničná, politológia, program politický, režim politický, štát, štátnik.

/politika daňová
– časť finančnej politiky, tvorená súhrnom opatrení, upravujúcich daňovú sústavu.

/politika finančná
– súčasť hospodárskej politiky, ktorá sa realizuje využívaním finančných nástrojov a kategórií. Významnú úlohu pri štátnom regulovaní ekonomiky má finančná politika založená na využívaní štátneho rozpočtu.
:: politika daňová.

/politika fiškálna
– kľúčový nástroj hospodárskej politiky, ktorý vlády používajú na dosiahnutie makroekonomických cieľov a zlepšenie životnej úrovne obyvateľstva. Fiškálna politika je súbor opatrení, ktoré vláda používa na ovplyvňovanie ekonomiky prostredníctvom verejných financií↑, konkrétne cez štátne výdavky a dane. Jej hlavnými cieľmi sú:

Stabilizácia ekonomiky: Pomáha udržiavať ekonomickú stabilitu a zmierňovať cyklické výkyvy, ako sú recesie a inflačné tlaky.
Podpora ekonomického rastu: Prostredníctvom investícií do infraštruktúry, vzdelávania a iných verejných služieb môže vláda stimulovať hospodársky rast.
Redistribúcia príjmov: Pomáha znižovať sociálne a ekonomické nerovnosti prostredníctvom progresívneho zdaňovania a sociálnych transferov.

Fiškálna politika môže byť expanzívna alebo reštriktívna:

Expanzívna fiškálna politika: Zameriava sa na stimuláciu ekonomiky zvyšovaním verejných výdavkov alebo znižovaním daní, čo zvyšuje agregátny dopyt.
Reštriktívna fiškálna politika: Zameriava sa na znižovanie inflácie a obmedzovanie ekonomického rastu znižovaním verejných výdavkov alebo zvyšovaním daní.

/politika hospodárska
– komplex ekonomických (hospodárskych) opatrení a rozhodovacích procesov, ako aj celá škála ekonomických nástrojov, prostredníctvom ktorých možno pôsobiť na makroekonomickú i mikroekonomickú oblasť národného hospodárstva. Subjektami hospodárskej politiky sú štát, hospodárske organizácie a inštitúcie, podnikateľské skupiny atď. Ich činnosť smeruje k ovplyvňovaniu priebehu ekonomických procesov.
    Hospodárska politika je súhrnom zásahov štátu (štátnych inštitúcií do hospodárstva. Vyznačuje sa určitou hierarchiou sledovaných cieľov a voľbou nástrojov na ich dosiahnutie.
    Najdôležitejším finančným nástrojom presadzovania štátnej hospodárskej politiky je štátny rozpočet
:: politika finančná, politika fiškálna.

/politika kriminálna
– súčasť politiky štátu, ktorá pomocou legislatívnych úprav a praktického uplatňovania trestného práva vykonáva ochranu spoločnosti

/politika kultúrna
– súhrn zásad, cieľov, úloh a krokov štátu, miest, obci, cirkvi, odborov, politických strán, spoločenských tried, medzinárodných inštitúcií ( UNESCO), týkajúcich sa plánovitej starostlivosti o kultúru, jej podpory a novej tvorby.

politika zahraničná
– súbor aktivít, zámerov a vyhlásení štátu s cieľom ovplyvňovať a regulovať vzťahy štátu s inými štátmi, skupinami štátov a medzinárodnými resp. nadnárodnými organizáciami.

/politológia
gr. − politická veda, politické vedy, veda o politike − integratívna spoločenská veda alebo komplexná sociálna veda, ktorej predmetom je politika, politické systémy, politické myslenie; skúma, ako sú organizované a riadené spoločnosti; snaží pochopiť a vysvetliť, ako funguje politika na rôznych úrovniach a v rôznych kontextoch:
    Zahŕňa štúdium politických ideí, filozofií a teórií, ako aj dejiny politického myslenia.
    Skúma vzťahy medzi štátmi, medzinárodnými organizáciami a globálnymi problémami.
    Porovnáva politické systémy, inštitúcie a procesy v rôznych krajinách.
    Analyzuje tvorbu, implementáciu a dopady verejných politík.
    Skúma vzťahy medzi politikou a spoločnosťou, vrátane politického správania a kultúry.
:: cieľ politický, činnosť politická, filozofia politická, ideológia politická, myslenie politické, poriadok politický, program politický, režim politický, spoločnosť občianska, strana politická, totalita (politológia).

/polis
gr. – v klasickej gréckej dobe najrozľahlejšie štátne spoločenstvo. Polis tvorilo len mesto a územie ležiace okolo neho. Mesto bolo hospodárskym a náboženským centrom. Kolónie boli po stránke štátoprávnej samostatné. V prípadoch spojenectva si boli polis rovnoprávne. Štáty s rozľahlejším územím vznikali až od doby Alexandra Macedónského a držala ich pohromade vojenská moc.
:: filozofia starogrécka., Gréci, mesto.

/poľnohospodárstvo
– úsek pôdohospodárstva tvorený súhrnom činností zameraných na produkciu potravín, krmív a niektorých technických surovín na pôde. Poľnohospodárstvo poskytuje rastlinné a živočíšne produkty, zabezpečuje výživu ľudstva a suroviny pre priemysel.
Poľnohospodárstvo ako odvetvie materiálnej výroby sa delí na tieto časti:
        rastlinná výroba,
        živočíšna výroba.
Poľnohospodárstvo je predmetom poľnohospodárskych vied.
:: agrikultúra, filozofia agrikultúry, plodina poľnohospodárska, pluh, poľnohospodárstvo precízne, snop, Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre, stroj poľnohospodársky, veda poľnohospodárska, vinohradníctvo, výroba poľnohospodárska.

/poľnohospodárstvo precízne
− presná poľnohospodárska výroba − poľnohospodárstvo využívajúce technológie na zvyšovanie výnosov plodín a zároveň znižujúce potreby tradičných vstupov na pestovanie plodín, akými sú: pôda, voda, hnojivá, herbicídy, pričom sa opiera o monitorovanie a analýzu dát, týkajúcich sa počasia, pôdy, škodcov, zavlažovacích požiadaviek farmy, rastlín, čím sa majú zabezpečiť presné agrotechnické rozhodnutia. Informácie o stave plodín agrotechnický pracovník sleduje na mobilnom telefóne v reálnom čase. Podkladom pri riadení presnej poľnohospodárskej výroby sú aktuálne ortofotomapy a digitálne modely terénu, poskytujúce vizuálnu a geomorfologickú informáciu o území (zdroj: https://www.geodatastore.sk/clanok/co-je-presne-polnohospodarstvo- (11. 9. 2019)).

/poloha
− umiestnenie v priestore alebo v prostredí.
:: orientácia človeka vo svete, poloha bodu, poloha telesa, pozícia, sedenie.

/poloha bodu
− umiestnenie bodu v priestore alebo v prostredí.
    Určiť polohu bodu umožňuje sústava súradníc.
:: vektor polohový.

/poloha rovnovážna
− poloha tuhého telesa, v ktorej je teleso v pokoji a v rovnovážnom stave.
:: fyzika.

/poloha telesa
– umiestnenie telesa v priestore alebo v prostredí.
Určiť polohu telesa umožňuje sústava súradníc spojená so vzťažným telesom.
:: fyzika, pohyb (fyzika), vektor polohový.

/polohopis (geodézia)
− opis alebo označenie polohy niečoho.

/polotovar
– čiastočný spracovaný, opracovaný tovar alebo surovina.

/polovica
– jedna z dvoch častí, na ktoré je určitý celok rozdelený.
    Slovo polovica označovalo spočiatku jednu z dvoch častí, ktoré nemuseli byť rovnaké.
    Predstava polovice je významový útvar, ktorý vznikol oveľa skôr, ako predstava tretiny alebo štvrtiny.

/polovodič
– nedokonale vodivá látka, ktorá sa používa pri usmerňovaní a zosilňovaní elektrického prúdu. Polovodiče tvoria samostatnú skupinu látok, tvoriacich prechod medzi izolantmi a vodičmi.
:: elektrotechnika, fyzika, súčiastka polovodičová.

/polpriamka
− časť priamky vychádzajúca z bodu zvaného začiatok polpriamky. Na obr. sú zobrazené tri polpriamky vychádzajúce zo spoločného začiatku O:
:: geometria, matematika, uhol rovinný.

/Poľsko
– krajina v strednej Európe pri Baltskom mori, hraničiaca na západe s Nemeckom, na juhozápade s Českom, na juhu so Slovenskom, na východe s Ukrajinou a Bieloruskom a na severe s Ruskom (s Kaliningradskou oblasťou) a Litvou. Poľsko svojou výhradnou ekonomickou zónou na Balte hraničí so zónou Dánska a so zónou Švédska.
:: geografia.

/poludnie
– časť dňa medzi predpoludním a popoludním tvorená časom okolo dvanástej hodiny.

/polygón
gr. − mnohouholník – rovinný obrazec s tromi alebo viacerými stranami a rovnakým počtom vnútorných uhlov; časť roviny vymedzená úsečkami, ktoré spájajú určitý počet bodov (najmenej tri), z ktorých žiadne tri neležia na jednej priamke; časť roviny ohraničená uzatvorenou lomenou čiarou takou, že žiadne tri nasledujúce koncové body jej úsečiek neležia v jednej priamke.
:: geometria.

/polygrafia
gr. − výrobný odbor, ktorý reprodukuje a tlačou rozmnožuje písané, kreslené, tlačené alebo iné predlohy.
    Polygrafia zahrnuje tieto odborné činnosti:

zhotovovanie predlôh
fotografickú a fotomechanickú reprodukciu,
zhotovovanie tlačových foriem a ich rozmnožovanie,
vlastnú tlač technikami z výšky, z plochy (ofsetom) a z hĺbky, ako aj inými rozmnožovacími spôsobmi,
dokončovacie práce, najmä knihárske,
pomocné služby a práce (písmolejárstvo, odlievanie valcov, zhotovovanie špeciálnych prípravkov a i.) ([602];37).

:: priemysel polygrafický.

/polylóg
gr. – „rečový proces, na ktorom sa podieľa viacero účastníkov ([268];366)“.
:: lingvistika.

/polymér
gr. − makromolekulová látka vznikajúca polymerizáciou.
:: chémia.

/polynóm
gr. − mnohočlen − algebrický výraz, ktorý pozostáva z viacerých členov, súčet alebo rozdiel niekoľkých jednočlenov, výraz pozostávajúci z jednej alebo z viacerých premenných rôznych stupňov.
:: algebra, deliteľnosť (matematika), matematika, polynóm nezmenšiteľný, rovnica algebrická.

/polynóm nezmenšiteľný
− neredukovateľný polynóm − polynóm deliteľný iba 1 alebo samým sebou, čiže nedeliteľný (nefaktorizovateľný) dvoma existujúcimi polynómami.
:: matematika.

/polyséma
gr. – viacvýznamové slovo. Termín polyséma sa používa na označenie konkrétneho slova, ktoré má viacero významov. Napríklad slovo kľúč je polyséma, pretože môže znamenať nástroj na otváranie zámkov, ale aj na riešenie problému.
:: lingvistika.

/polysémia
gr. – jazykový jav, pri ktorom jedno slovo nadobúda viacero významov. Je to vlastnosť alebo stav, kedy slovo má viacero významov. Napríklad polysémia slova kľúč zahŕňa všetky jeho rôzne významy.
:: lingvistika.

/pomer (matematika)
– podiel, ktorý vznikol porovnaním dvoch veličín.

/pomôcka
− predmet, prostriedok, vec slúžiaca na uľahčenie niečoho, nejakej činnosti, napríklad učenia sa, štúdia, práce s počítačom, používania niečoho a pod.
:: pomôcka učebná.

/pomôcka učebná
− prostriedok, ktorý je nositeľom učiva.
:: pedagogika.

/pondelok
− deň nasledujúci po nedeli a predchádzajúci utorku.
:: týždeň.

/popoludnie
– časť dňa nasledujúca po poludní a tvorená časom medzi poludním a podvečerom.

/popud (psychológia)
− impulz − bezprostredný podnet snaženia, ktorý môže byť krátky a jednorazový.

/populácia (biológia)
− relatívne izolovaná skupina indivíduí jedného druhu.
Pri matematickom opise populácií sa berú jednak rovnorodé populácie, jednak populácie štruktúrované podľa veku, pohlavia atď.
:: systém biologický.

/populácia hviezdna
– „podsústava hviezd a objektov v rámci hviezdnej sústavy, ktoré majú zhodné charakteristiky veku, chemického zloženia, priestorového rozloženia a pohybov“ ([97];229).
:: astronómia.

/poradenstvo
– služba, ktorá spočíva v poskytovaní rád, návodov, informácií inštitúciám, organizáciám, zamestnávateľom, kolektívom alebo jednotlivcom, pri ich prístupe k ťažkostiach, s ktorými sa stretávajú vo svojej činnosti alebo v živote.
    Existujú rôzne druhy poradenstva:
                profesijné poradenstvo,
                psychologické poradenstvo,
                právne poradenstvo,
                synkritické poradenstvo,
                stávkové poradenstvo,
                finančné poradenstvo,
                daňové poradenstvo,
                účtovné poradenstvo,
                športové poradenstvo
                       ...

poradie operácií aritmetických
– poradie vykonávania počtových úkonov – zoradenie vykonávania počtových úkonov podľa týchto dvoch pravidiel:
        vo výrazoch bez zátvoriek sa najprv vykonáva násobenie a delenie a potom sčítanie a odčítanie v poradí zľava doprava;
        vo výrazoch so zátvorkami sa najprv vykonajú úkony v zátvorkách, potom sa uskutoční násobenie a delenie a napokon zvyšné úkony v poradí zľava doprava.
:: aritmetika, matematika.

poriadok organizačný
– štatutárna smernica normatívneho charakteru, čo znamená, že je záväzná pre všetky organizačné zložky a zamestnancov alebo členov organizácie.
Organizačný poriadok upravuje
        základy činnosti,
        organizačnú štruktúru,
        činnosti jednotlivých útvarov,
        členenie na nižšie organizačné zložky
        náplň činností,
        rozsah právomocí a zodpovedností,
        zásady vzájomných vzťahov,
        zastupovanie,
        odovzdávanie a preberanie funkcií,
        podpisovanie v mene organizácie.
Môže zahrnovať
        ekonomické pravidlá a pravidlá vnútorného ekonomického riadenia,
        organizačnú schému.

/poriadok právny
– ucelená štruktúra právnych regulácií tvorená súhrnom zákonov a nariadení; súbor právnych noriem, ktorý platí v určitom štáte. Logické usporiadanie právnych noriem daného právneho poriadku je právny systém, ktorého prvky, normy, odvetvia môžu byť blízke s (národnými) právnymi systémami iných štátov či dokonca zhodné s nimi, v súlade s čím možno právne systémy zoskupovať do blízkych skupín, tvoriacich napokon veľké právne systémy, ktoré sa nezriedka delia na
        kontinentálny právny systém (myslí sa: (kontinentálny) európsky právny systém),
        angloamerický právny systém
          islamský právny systém.
    No existujú aj iné kritéria delenia veľkých právnych systémov (pozri systém právny veľký).
    V rámci právneho poriadku zaujíma najvyššie miesto ústava štátu a prípadne aj ďalšie ústavné zákony, od ktorých odvodzujú svoju legalitu ostatné právne predpisy.
    Právny poriadok sa člení na:
                súkromné právo,
                verejné právo.

:: odvetvie právne, právo, systém právny.

/poriadok rokovací Národnej rady Slovenskej republiky
– zákon, ustanovujúci pravidlá rokovania a činnosti Národnej rady Slovenskej republiky, orgány národnej rady a jej vzťahy navonok; v medziach tohto zákona môže národná rada a jej výbory upraviť vnútorné pomery a podrobnejšie pravidlá svojho rokovania uznesením.

/poriečie
− povodie − územie, z ktorého voda steká do jedného toku.

/poschodie
– časť domu na niektorom podlaží nad prízemím.

/poskytovanie
– venovanie, dávanie k dispozícii.

/postup pracovný
− séria alebo časová postupnosť pracovných úkonov (pracovných operácií); zložka predmetu technológie.

/postupnosť konvergentná
− postupnosť, ktorá má vlastnú limitu.
:: matematika.

/postupnosť lineárna (lingvistika)
− „najjednoduchšia z tematických postupností: jadro prvej vety sa stáva východiskom nasledujúcej vety, jadro druhej vety východiskom tretej vety atď.“ ([5];86).

/posunutie (fyzika)
– translácia – zmena polohy bodu, pohyb objektu z jedného miesta na druhé bez rotácie. Tento pohyb sa opisuje pomocou vektora posunutia, ktorý určuje smer a vzdialenosť, ktorú objekt prešiel.
    Posuvný pohyb je taký pohyb tuhého telesa, pri ktorom všetky body telesa konajú pohyb po rovnakých, iba navzájom posunutých trajektóriách. Vektor posunutia je definovaný ako rozdiel medzi konečnou a počiatočnou polohou objektu.

/potenciál elektrický
− skalárna veličina, ktorá charakterizuje elektrické pole pomocou energie (práce).

/potrava
– látky prijímané organizmami na ich výživu.
    Požívanie potravy je jedenie.

/potravina
− základná požívatina, látka obsahujúca živiny, určené pre výživu človeka.
:: doplnok výživový.

/potravinárstvo
− odvetvie priemyslu, ktoré sa zaoberá výrobou a spracúvaním potravín.
:: cukrárstvo.

/potreba (ekonómia)
− nekonečne sa obnovujúci pocit nedostatku niečoho, ktorého prechodné odstránenie sa dosahuje spotrebou určitého statku. Napätie medzi potrebami a zdrojmi, ktoré sú k dispozícii na ich uspokojenie je vzácnosť, pretože potreby sú nekonečné, zatiaľ čo zdroje na ich uspokojenie vždy limitované (obmedzené, vzácne).
    Potreby (z hľadiska ekonómie) sa členia na:
            potreby neekonomické,
            potreby ekonomické.

/potreba (psychológia)
− stav indivídua, vyvolaný nedostatkom objektov nevyhnutných i rozvoj tvoriaci zdroj jeho aktivity (603;152).
:: potreba fundamentálna (psychológia).

/potreba fundamentálna (psychológia)
− základná telesná alebo psychická potreba, bez ktorej uspokojenia nemôže človek existovať alebo sa rozvíjať, napr. potreba lásky, potreba senzorickej stimulácie...

/potreba intimity
– základná ľudská potreba, ktorá zahŕňa túžbu po blízkosti, spojení a zdieľaní osobných zážitkov s inými ľuďmi. Intimita môže mať rôzne formy, vrátane emocionálnej, fyzickej a intelektuálnej blízkosti. Tu sú niektoré dôvody, prečo je intimita dôležitá:

Emocionálna podpora: Intimita umožňuje ľuďom zdieľať svoje pocity, obavy a radosti, čo môže viesť k hlbšiemu porozumeniu a podpore medzi partnermi alebo priateľmi
. Pocit bezpečia: Byť intímny s niekým vytvára pocit bezpečia a dôvery, čo je dôležité pre emocionálnu stabilitu
. Sebapoznanie: Prostredníctvom intímnych vzťahov môžeme lepšie spoznať sami seba, svoje potreby a túžby
. Zdravie a pohoda: Intimita môže mať pozitívny vplyv na fyzické a duševné zdravie, znižuje stres a zlepšuje celkovú pohodu

.

/potreba sexuálna
– jedna zo základných ľudských potrieb, zahŕňajúca túžbu po intímnom kontakte a uspokojení, ktoré môže byť fyzické aj emocionálne. Táto potreba sa môže líšiť od človeka k človeku a môže byť ovplyvnená rôznymi faktormi, ako sú vek, zdravotný stav, psychologické faktory a kvalita partnerského vzťahu.
:: sex, sexualita.

/poučka (matematika)
– matematická veta. Poučka stručné a presné vyjadrenie matematického pravidla alebo vzťahu, ktoré je všeobecne platné a používa sa na riešenie rôznych matematických problémov. Poučky sú základom pre pochopenie a aplikáciu matematických významových útvarov.
Napríklad Pytagorova veta je klasická poučka v geometrii, ktorá hovorí, že v pravouhlom trojuholníku sa obsah štvorca nad preponou rovná súčtu obsahov štvorcov nad oboma odvesnami. Matematicky je to vyjadrené ako:

c² = a² + b²

kde c je dĺžka prepony a a a b sú dĺžky odvesien.
    Poučky sú dôležité, pretože poskytujú základné nástroje na riešenie matematických úloh a na pochopenie zložitejších matematických významových útvarov a nim reprezentovaných matematických objektov.

/používateľ (informatika)
− súčasť počítačového systému tvorená osobou alebo skupinou ľudí, ktorá na riešenie svojich úloh používa ostatné súčasti počítačového systému a je v bezprostrednom styku s nimi napríklad cez terminál.
:: hypertext.

/poverenie
– splnomocnenie na vykonanie určitej úlohy.

/povinnosť (právo)
– miera nutného správania stanovená objektívnym právom.
Osoba, ktorá má povinnosť, je povinná osoba.

/povinnosti vlastníka kostola administratívne
– súbor rôznych aspektov správy a údržby kostola, ako:

    Údržba a opravy: Vlastník je zodpovedný za pravidelnú údržbu a opravy kostola, aby zabezpečil jeho bezpečnosť a funkčnosť. To zahŕňa opravy strechy, stien, okien, dverí a iných častí budovy.
    Finančné riadenie: Vlastník musí spravovať financie kostola, vrátane príjmov a výdavkov. To zahŕňa vedenie účtovníctva, prípravu rozpočtov a finančných správ.
    Právne záležitosti: Vlastník musí zabezpečiť, aby kostol spĺňal všetky právne požiadavky, vrátane stavebných predpisov, bezpečnostných noriem a iných regulácií.
    Poistenie: Je dôležité, aby bol kostol poistený proti rôznym rizikám, ako sú požiar, povodeň, vandalizmus a iné.
    Správa nehnuteľnosti: To zahŕňa správu pozemkov a budov, ktoré patria ku kostolu, vrátane prenájmu priestorov na rôzne účely.
    Komunikácia s komunitou: Vlastník by mal udržiavať dobré vzťahy s komunitou a informovať ju o dôležitých udalostiach a zmenách týkajúcich sa kostola.
    Zabezpečenie kultúrneho dedičstva: Ak je kostol pamiatkovo chránený, vlastník musí dodržiavať špecifické pravidlá a predpisy týkajúce sa ochrany kultúrneho dedičstva.
:: cikev, kostol, vlastník kostola.

/povolanie
– odbor pracovnej činnosti, profesia; poslanie, určenie, úloha. Povolanie je súhrn relativne ustálených, kvalifikovane a systematicky vykonávaných činností, ktoré v značnej miere určujú spoločenské postavenie človeka. Povolanie predpokladá ovládanie určitých techník, pracovných operácií a manipulácií a príslušných teoretických poznatkov. Existuje niekoľko tisíc povolaní, napr. učiteľstvo, ...
– I: Zoznam povolaní, in: keepi.

povrch
– vonkajšia plocha obaľujúca niečo, plocha ohraničujúca niečo zvonka, vonkajšia strana niečoho; vonkajšia časť, vonkajšok.
:: povrch telesa, povrch zakrivený, povrch zemský, sféra.

povrch telesa
– hranica telesa alebo číslo, ktoré udáva jej plošný obsah.

povrch zakrivený
– povrch, ktorý je (nepravidelne) odklonený od rovného povrchu.

/povrch zemský
− súhrn plôch ohraničujúcich teleso Zeme; má asi 510 065 600 km².
    Rozlíšiteľná časť zemského povrchu tvorí topografický objekt.
Prvkom zemského povrchu môže byť napr. krajinný celok.
Zdanlivá klenba nad zemským povrchom je obloha.
    Prirodzený tvar zemského povrchu je terén.
– I: Skutočný pohľad na zemský povrch a atmosféru (25.4.2021).
:: celok (geomorfológia), členenie geomorfologické, geodézia, geosféra, kartografia, oblasť (geomorfológia), obzor, oceán svetový, podzákladie, proces geologický, reliéf zemského povrchu, topografia, územie, Zem.

/pozadie
– zadná časť priestoru (najďalej od pozorovateľa), opak popredia.
:: pozadie mikrovlnové.

/pozadie mikrovlnové
− kozmické mikrovlnové žiarenie pozadia, vesmírne mikrovlnové žiarenie pozadia, kozmické mikrovlnné žiarenie pozadia, vesmírne mikrovlnné žiarenie pozadia, mikrovlnové žiarenie kozmického pozadia, mikrovlnové žiarenie vesmírneho pozadia, mikrovlnné žiarenie kozmického pozadia, mikrovlnné žiarenie vesmírneho pozadia, rádiové žiarenie kozmického pozadia, reliktové/reliktné (kozmické) žiarenie, zvyškové žiarenie, pozostatkové žiarenie − elektromagnetické žiarenie, prichádzajúce zo všetkých smerov, ktoré je pozostatkom z obdobia krátko po veľkom tresku, kedy bol vesmír vyplnený hustou a horúcou plazmou, fotóny sa neustále zrážali s voľnými elektrónmi, hmota a žiarenie mali rovnakú teplotu. Mikrovlnové pozadie je najvýznamnejším zdrojom poznatkov o mladom vesmíre.
    Reliktové žiarenie objavili v roku 1965 A. Penzias a R. Wilson.
:: žiarenie reliktné.

/pozemok
– ohraničená, na istý cieľ vymedzená časť pôdy. Z potrieb jeho merania sa vyvinulo odvetvie matematiky zvané geometria.

/pozitív (hudba)
– malý, pevne umiestnený organ, spravidla s jedným manuálom a bez pedálov.
:: hudba.

/poznámka vysvetľujúca
– angl. explanatory note – poznámka uľahčujúca pochopenie alebo aplikáciu danej (vysvetľovanej) entity.
:: vysvetlenie, vysvetľovanie.

/poznanie fyzikálne
− vedecké poznanie týkajúce sa fyzikálnej reality a získavané fyzikálnymi metódami. Tvorí ho súbor fyzikálnych poznatkov, ktoré sú výsledkom fyzikálneho poznávania fyzikálnej reality.
:: fyzika.

/poznatok (inžinierstvo znalostné)
– kodifikovateľný, komunikovateľný a intersubjektívne pravdivý kognitívny významový útvar, vyznačujúci sa týmito atribútmi:
        deklaratívnosť (vyjadriteľnosť),
        procedurálnosť (možnosť určitým spôsobom s ním pracovať),
        asociatívnosť (spojiteľnosť s inými poznatkami).

/poznatok fyzikálny
− vedecký poznatok generovaný, vytvorený fyzikou, čiže získaný v procese fyzikálneho poznávania; prvok fyzikánlneho významového univerza.
    Fyzikálne poznatky sú obsiahnuté vo fyzikálnej literatúre.
:: fyzika.

/poznatok geometrický
– matematický poznatok, ktorý je tvorený geometrickým významovým útvarom, prvkom geometrického významového univerza, ako výsledku poznania geometrického objektu, jhistorickýcheho vlastností, vzťahov medzi geometrickými objektmi alebo geometrických operácií s nimi.
    Geometrické poznatky sa vyjadrujú zväčša prostriedkami jazyka geometrie.
Geometrické poznatky sa výdatne používajú napr. vo fyzike, v ktorej možno použiť napr. poznatok, že dĺžka ľubovoľnej strany trojuholníka je menšia ako súčet dĺžok zostávajúcich dvoch strán, pri skúmaní posunutia.
:: geometria.

/poznatok historický
– vedecký poznatok tvorený historickým významovým útvarom v kontexte historického významového univerza a generovaný na báze skúmania historických prameňov.
:: história, poznatok.

/poznatok matematický
− vedecký poznatok tvorený matematickým významovým útvarom, prvkom matematického významového univerza, ktorý je výsledkom poznania matematického objektu, jeho vlastnosti, vzťahov medzi matematickými objektmi, matematickej operácie s nimi.
    Matematické poznatky sa vyjadrujú zväčša prostriedkami jazyka matematiky.
    Matematické poznatky sa výdatne používajú napr. vo fyzike.
:: matematika, poznatok geometrický.

/poznávanie fyzikálne
– vedecké poznávanie tvorené procesom tvorby fyzikálnych poznatkov osnovanej ny fyzikálnom skúmaní.
:: fyzika.

/pozornosť (psychológia)
– výberová zameranosť vedomia na určitý predmet, ktorý si súčasne obzvlásť jasne a presne uvedomujeme ([403];472).

/pozorovanie fyzikálne
− fyzikálna metóda spočívajúca v sledovaní vzniku a priebehu fyzikálneho javu a zmien správania fyzikálnych objektov v súvislosti s niektorými vonkajšími podmienkami.
:: fyzika, pozorovateľ, skúmanie fyzikálne.

/pozorovateľná (fyzika klasická)
– merateľná veličina, ktorá je funkciou na priestore stavov. Hodnota pozorovateľnej pre daný stav je presne určená a jej časový vývoj určujú fyzikálne zákony, ktoré sa opisujú diferenciálnymi rovnicami. Týmto spôsobom možno opísať širokú triedu javov, v ktorých interagujú hmotné objekty, fyzikálne polia alebo žiarenia. No niektoré javy, ku ktorým dochádza v dôsledku interakcií na atomárnej úrovne, klasická fyzika nedokáže opísať bez rozporov.

/pozorovateľná (mechanika kvantová)
− angl. observable − merateľná fyzikálna veličina. Pozorovateľné sa matematicky modelujú pomocou hermitovských operátorov (cf [446];553).
:: fyzika, meranie mikrofyzikálne, pozorovateľ, princíp neurčitosti Heisenbergov.

/pozostatky ľudské
− ostatky − čo zostalo z mŕtveho tela človeka.
:: pohrebníctvo.

/požičanie
– poskytnutie na dočasné používanie.
:: pôžička.

/požívatina
− látka, ktorou sa človek môže živiť, prostriedok výživy človeka.
    K požívatinám patria
            potraviny,
            pochutiny,
                    voda (nápoje).

/pôda
− vrchná vrstva zemskej kôry, ktorú tvoria anorganické častice zvetraných nerastov a hornín, rastlinné a živočíšne organizmy a ich ich odpadové produkty a humus.
    Pôdu možno členiť vertikálne na pôdne horizonty a horizontálne na pôdne mozaiky.
Voľné priestory medzi pevnými časticami pôdy vypĺňa pôdna voda a pôdny vzduch.
Vrchná, poľnohospodársky obrábaná časť pôdy je ornica, podorničná vrstva je spodina (mŕtvina).
    Základným spôsobom obrábania pôdy je orba.
:: pozemok, pôda (ekonómia), pôda poľnohospodárska.

/pôda (ekonómia)
– limitovaný výrobný zdroj, čiže zdroj, ktorý je nereprodukovateľný a vyskytujúci sa v obmedzenom množstve, preto sa označuje ako vzácny zdroj.
:: činitele výrobné (ekonómia).

/pôda poľnohospodárska
– súčasť poľnohospodárskeho pôdneho fondu, produkčne potenciálna pôda evidovaná v katastri nehnuteľností ako orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady, trvalé porasty.

/pôdohospodárstvo
– úsek hospodárstva súvisiaci s produkčnou schopnosťou pôdy vôbec – poľnohospodárskej i lesnej; pôdohospodárstvo zahrnuje poľnohospodárstvo i lesníctvo. Súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho fondu sú najmä: orná pôda, chmeľnice, vinice, lúky, pastviny, záhrady a ovocné sady.
:: ekonómia, veda pôdohospodárska.

/pôrodníctvo
− klinický lekársky odbor zaoberajúci sa materstvom a pôrodom.
:: medicína.

/pôst (Ježiš Kristus)
p. Ježiš Kristus: Reč na vrchu.

/pôžička
– požičanie.
:: pôžička (právo obchodné), pôžička (účtovníctvo).

/pôžička (právo obchodné)
– záväzkový právny vzťah, ktorého predmetom je prenechanie veci určenej podľa druhu (napr. peňazí) veriteľom dlžníkovi, pričom sa dlžník zároveň zaväzuje vrátiť vec rovnakého druhu po uplynutí dohodnutej doby resp. na požiadanie (zdroj: Pôžička, in Wikipédia (15092020)).

/pôžička (účtovníctvo)
– dohoda medzi dlžníkom a veriteľom o poskytnutí prostriedkov, ktoré je dlžník povinný vrátiť za dohodnutých podmienok.

/práca (ekonómia)
– výrobný zdroj spočívajúci v cieľavedomej ľudskej činnosti, prostredníctvom ktorej ľudia využívaním svojich duševných a fyzických schopností priamo alebo sprostredkovane uspokojujú svoje potreby.
:: činitele výrobné (ekonómia).

/práca (fyzika)
− dráhový účinok sily.
:: práca elektrická, práca mechanická.

/práca bakalárska
– záverečná práca bakalárskeho štúdia.

/práca diplomová
– záverečná práca spravidla druhého stupňa vysokoškolského štúdia.

/práca dizertačná
– záverečná práca tretieho stupňa vysokoškolského vzdelania; predpoklad udelenia akademického titulu PhD.

/práca elektrická
– fyzikálny jav, pri ktorom elektrické pole pôsobí elektrickou silou na elektricky nabité teleso a posúva ho.
:: energia elektrická.

/práca habilitačná
– kvalifikačná práca obhajovaná uchádzačom o docentúru na univerzitných vysokých školách.
    V širšom zmysle: konanie práce elektromagnetickým silovým poľom na celom telese alebo na jeho častiach, tvoriacich jeho štruktúru.

/práca mechanická
– súčasť predmetu mechaniky, spočívajúca vo fyzikálnom deji, kedy sila pôsobiaca na fyzikálny teleso posúva toto teleso alebo jeho časti po určitej dráhe.

/práca rigorózna
– kvalifikačná práca na vysokých školách alebo univerzitách obhajovaná uchádzačom o titul JUDr., PhDr., RNDr., PharmDr., ThLic., ThDr.

/práca vedecká
– vynakladanie telesného a duševného úsilia pri prenikaní k vedeckým poznatkom (835).
:: poznanie vedecké, veda.

/práca živá (ekonómia)
– „práca pozostávajúca z vynakladania duševnej a fyzickej energie človeka pri vytváraní nových úžitkových hodnôt a predstavujúca aktívny prvok v procese materiálnej výroby (na rozdiel od zhmotnenej práce); zmocňuje sa výrobných prostriedkov a premieňa ich z potenciálnych na skutočne fungujúce úžitkové hodnoty ([186];827)“.

/pracovisko vedecké
– miesto, kde sa vykonáva výskum a vývoj v rôznych oblastiach vedy a techniky. Tieto pracoviská môžu byť súčasťou univerzít, výskumných inštitúcií, alebo samostatných výskumných centier.

Základné zložky vedeckého pracoviska zahŕňajú:

    Laboratóriá a výskumné zariadenia: Miesta vybavené špeciálnymi prístrojmi a technológiami potrebnými na vykonávanie experimentov a analýz.
    Výskumný tím: Skupina vedcov, výskumníkov a technických pracovníkov, ktorí spolupracujú na rôznych projektoch.
    Administratívne zázemie: Podpora pre výskumné aktivity, vrátane manažmentu projektov, financovania a logistiky.
    Knižnice a informačné centrá: Zdroje vedeckých informácií, publikácií a databáz, ktoré sú nevyhnutné pre výskum.

Tieto zložky spolupracujú na dosahovaní vedeckých cieľov a prispievajú k rozvoju nových poznatkov a technológií.
:: organizácia pracoviska vedeckého, veda, vedúci pracoviska vedeckého.

/pracovník administratívny
– fyzická osoba náplňou práce ktorej je

        evidovanie prijatej a odoslanej korešpondencie,
        prijímanie a evidovanie elektronickej pošty a telefonických hovorov,
        práca s interným informačným systémom spoločnosti,
        zabezpečovanie bežných kancelárskych potrieb a pracovných pomôcok,
        obsluha bežných kancelárskych zariadení (počítač, fax, kopírka),
        spracovávanie rôznych podkladov pre nadriadených pracovníkov,
        komunikácia s dodávateľmi, odberateľmi a externými partnermi,
        zodpovednosť za zverenú hotovosť, vklady a výbery finančných prostriedkov z bánk,
        práca s dokumentáciou –
            zakladanie,
            triedenie,
            vyhľadávanie,
            evidovanie, archivácia,
        participovanie na zabezpečovaní kultúrnych, športových a firemných podujatí.

:: administratíva.

/pracovník zdravotnícky
– fyzická osoba, ktorá vykonáva zdravotnícke povolanie.
Zdravotníckym pracovníkom je

        lekár,
        zubný lekár,
        farmaceut,
        sestra,
        pôrodná asistentka,
        fyzioterapeut,
        verejný zdravotník,
        zdravotnícky laborant,
        asistent výživy,
        dentálna hygienička,
        rádiologický technik,
        zdravotnícky záchranár,
        zubný technik,
        technik pre zdravotnícke pomôcky,
        optometrista,
        farmaceutický laborant,
        masér,
        očný optik,
        ortopedický technik,
        zdravotnícky asistent,
        zubný asistent,
        iný zdravotnícky pracovník (t. j. pôsobiaci za zákonom stanovených podmienok v zdravotníckom zariadení)
            logopéd,
            psychológ,
            liečebný pedagóg,
            fyzik,
            laboratórny diagnostik.
:: medicína, zdravotníctvo.

/pragmatická sankcia
– druh základného zákona vo feudálnom práve ako nezrušiteľná, nezmeniteľná norma.
:: dejiny, história, právo, sankcia pragmatická.

/Praha
– hlavné mesto Českej republiky na rieke Vltave.

/praktika
gr. − súbor osvedčených spôsobov konania.

/prameň
− zdroj, pôvod, žriedlo.
:: prameň práva.

/prameň historický
− súčasť predmetu náuky o prameňoch, spočívajúca v prostriedku historického poznania, ako text, predmet, skutočnosť alebo látka, z ktorých možno získať poznanie minulosti alebo vecne oprávnené použiteľné historické poznatky.
Historický prameň slúži ako prvotný zdroj informácií historika.
Za historický prameň sa považuje všetko, čo sa utvorilo v procese historického vývoja v činnosti ľudí a v ich živote a zachovalo sa ako pozostatok, ktorý môže slúžiť poznaniu minulosti. Historický prameň je bezprostrednou stopu historického procesu.
Historické pramene sa členia podľa viacerých kritérií, vyčleňujú sa
– hmotné pramene,
– obrazové pramene,
– ústne pramene,
– zvukové pramene,
– audiovizuálne pramene,
– písomné pramene...
Ku kritériám delenie historických prameňov sa radia
– formálne znaky,
– pôvod,
– informačná štruktúra,
– obsah,
– typ...

:: história.

/prameň historický písomný
– historický prameň písomnej povahy – historický prameň zaznamenaný, zachovaný, zachytený písmom.
Historické pramene sa členia nasledovne:
        písané pramene inštitucionálneho pôvodu (právne dokumenty, diplomatické pramene, správne a hospodárske pramene...)
        písané pramene súkromného pôvodu (literárna a písomná pozostalosť, osobná korešpondencia, denníky...)
        naratívne alebo literárne písané pramene (kroniky, letopisy, hagiografie, krásna literatúra...).
Najvyššou formou sprístupnenia písomných historických prameňov sú edície, na Slovensku napr. Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae.

/prameň práva
− zdroj poznania práva a zdroj existencie práva tak v materiálnom, ako aj formálnom zmysle.
    Prameňom práve sú:
            právne predpisy,
            právne obyčaje,
            súdne precedensy,
            medzinárodné dokumenty (zmluvy a zásady).
    Vznikom prameňov práva je tvorba práva.

/pránajáma (joga)
– sa. prānāyāma, čes. pránájáma – doslova: ovládnutie prány; štvrtý stupeň rádžajogy, spočívajúci v komplexe/postupnosti jogových dychových cvičení vykonávaných v spojení s mantrou s cieľom získať alebo prebudiť vitálnu energiu (prána). Dýchanie v rámci pránajámy sa člení na tieto fázy:
        púraka (nádych),
        réčaka (výdych),
        kumbhaka (zastavenie dychu).

/pratjahára (joga)
– sa. pratyāhāra, čes. pratjáhára – piaty stupeň rádžajogy, spočívajúci v odvrátení zmyslov od zmyslových predmetov, aby sa myseľ nimi nerozptyľovala a mohla sa plne zamerať na objekt meditácie. Pratjahára je nevyhnutná podmienka sústredenia (dhárana), ktoré je nasledujúcim stupňom rádžajogy.

/pravdepodobnosť (matematika)
− základná vlastnosť hromadných náhodných udalostí, ktorú skúma teória pravdepodobnosti a ktorú možno charakterizovať číslom v rozsahu medzi 0 a 1, pričom hodnotu 1 pravdepodobnosť nadobúda pre jav istý (istú udalosť) a hodnotu 0 pre jav, ktorý nie je možný (nemožná udalosť).
:: kocka hracia, pravdepodobnosť javu (teória pravdepodobnosti).

/pravdepodobnosť javu (teória pravdepodobnosti)
– pravdepodobnosť, že jav nastane.

/pravek
– najdlhšie obdobie ľudských dejín, ktoré začína vznikom človeka a ľudských pospolitostí zhruba pred 3 miliónmi rokov a končí vznikom prvých štátnych útvarov a vznikom písma; je to obdobie dejín ľudstva pred starovekom. Za hranicu medzi pravekom a starovekom sa pokladá vznik písma. Pre strednú Európu sa vymedzuje napríklad časovým intervalom 1 milión pr. n. l. až 600 n. l.
    Vedecky skúma pravek napríklad prehistória.
    Pravek je dejinné obdobie ľudstva, o ktorom nie sú zachované písomné správy, iba doklady ľudskej existencie (kosti) a činnosti (napr. nástroje, náradie, zbrane, šperky), súhrnne označované ako archeologické pramene. Pravek sa začína na začiatku štvrtohôr paleolitom. Po prvý raz sa človek objavuje v oblasti Starého sveta (Európa, Ázia, Afrika), potom v Amerike a Austrálii (cca 10 000 pr. n. l.). Trvanie a koniec praveku nie sú rovnaké; napr. na Blízkom východe (Mezopotámia, Malá Ázia, Sýria, Egypt) končí približne 3000 pr. n. l., v egejskej oblasti v 5. stor. pr. n. l., v časti strednej Európy okolo začiatku n. l., v naddunajskej Európe po sťahovaní národov.
:: história, neolit.

/Pravidlá slovenského pravopisu
– jedna zo štyroch záväzných kodifikačných príručiek slovenského jazyka, obsahujúca údaje o správnom písaní slov a tvarov, ďalej pravidlá interpunkcie, niektoré gramatické pravidlá a pravopisný slovník.

/pravidlo matematické − pravidlo, podľa ktorého sa uskutočňuje matematická operácia. Podľa matematických pravidiel možno manipulovať s matematickými objektami. Tieto pravidlá sú definované v rôznych oblastiach matematiky, ako sú algebra, analýza, geometria a ďalšie. Napríklad:

Algebraické pravidlá: Manipulácia s číslami a výrazmi pomocou operácií ako sčítanie, odčítanie, násobenie a delenie
. Pravidlá diferenciálneho počtu: Manipulácia s deriváciami a diferenciálmi na analýzu zmien funkcií
. Geometrické pravidlá: Manipulácia s geometrickými objektmi, ako sú body, čiary a plochy, pomocou transformácií a iných operácií

.

:: matematika, myslenie matematické, poradie operácií aritmetických, pravidlo sčítania zlomkov, úprava výrazu matematického.

/pravidlo sčítania zlomkov
− matematické pravidlo, podľa ktorého sa uskutočňuje sčítanie zlomkov.

/právo
– normatívny systém, súbor právnych noriem a právnych vzťahov. Právo je spoločenský fenomén, produkt života spoločnosti, jej potrieb, záujmov a konfliktov. Právo je zároveň najsilnejším regulačným mechanizmom spoločnosti.
    Vlastné špecifické znaky práva sú:
         – štátne donútenie,
         – štátom stanovená alebo uznaná forma práva,
         – monizmus práva.
    Právo je predmetom skúmania v prvom rade právne vedy. Právo je to, čo je zhodné s nejakým presným pravidlom, alebo to, čo je dovolené (v tomto zmysle môže byť slovo právo použité aj v plurále). V prvom prípade otvára právo pre nejaký subjekt možnosť, aby sa naň odvolával alebo aby ho vymáhal (napr. právo odpovede). V druhom prípade je právo potvrdené zákonmi viacej alebo menej jasnými, alebo je zhodné – v najsilnejšom zmysle slova – s morálnou povinnosťou. V protiklade k faktu je právo to, čo je legitímne, a to na rozdiel od skutočnosti, ktorá takou byť nemusí (tradičný protiklad medzi de iure a de facto). Z právneho hľadiska sa rozoznáva právo pozitívne a právo prirodzené. Právo vytvára vonkajšiu inštanciu, ktorá zaručuje, že ľudia môžu rozvíjať svoje vzťahy v danom rámci. Preto sa právo nevyhnutne stavia, ako zdôraznil Rousseau, proti sile (násiliu). Pôvod práva videli filozofi rôzne: právo vyplýva z Božej vôle, zo zvrchovanosti národa alebo zo samotnej prirodzenosti človeka. Avšak centrálnou otázkou, ktorú kladie filozofia práva, je otázka vzťahu medzi právom a slobodou.
    Právo je súčasťou kultúry, pokiaľ je formou premeny zlého na dobré (resp. menšieho dobra na väčšie), škaredého na krásno (resp. menej krásneho na krajšie) alebo neutrálneho na dobré alebo krásne.
    Právo má zmysel len v miere, v akej je participantom kultúry, jej vrstvou. Zmysel práva nemožno brevi manu zredukovať na jeho účel, ktorý je nevyhnutnou, no nie dostatočnou podmienkou jeho zmyslu.
− I: Iurium Wiki: Otevřená encyklopedie právních pojmů.
::
         A
        a cognitionibus (právo), ab epistulis (právo), abalienácia (právo), abandon (právo), abdicatio (právo), abolitio (právo), abrogatio (právo), acceptilatio (právo), accessio (právo), accidentalia negotii (právo), accrescentio (právo), accusatio (právo), acquis communautaire, anómia, aparát štátny, aplikácia práva,
         B
        beneficia non obtruduntur (právo),
         C
        cesia, Corpus iuris civilis,
         Č
        čin trestný, činnosť sústavná (právo),
         D
        dogmatika právna, dokument (právo), domnienka právna, domnienka právna nevyvrátiteľná,
         E
        ekonómia,
         F
        faktor kriminogénny, filozofia práva,
         G
        generale nihil certum implicat (právo),
         I
        ignorantia legis non excusat, inštitút právny, istota právna, iura novit curia, iurisprudentia (právo), ius gladii, ius sanguinis,
         J
        jazyk právny, judikát, judikatúra, jurisdikcia, jurisprudencia, justícia,
         K
        kodifikácia (právo), kodifikovanie, konanie právne, konanie súdne, kontradiktórnosť (právo), kriminalita, kultúra právna,
         L
        legalita, lege artis, logika juristická, logika právna,
         M
        moc plná (právo), moc právna, moc štátna, moc verejná,
         N
        nárok právny, nevyvrátiteľná domnienka znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov, norma právna,
         O
        občan, obchodník, obchodník s cennými papiermi, obvinený, odvetvie právne, orgán (právo), orgán moci verejnej, orgán štátny, osoba fyzická, osoba povinná, osoba právnická, overenie podpisu (právo),
         P
        páchateľ, participácia (právo), peniaze (právo), platnosť normy právnej, podnik, podnik obchodný, podnikateľ, podozrivý (právo), pohľadávka, poriadok právny, poverenie, povinnosť (právo), pragmatická sankcia, prameň práva, právo autorské, právo civilné, právo finančné, právo germánske, právo hospodárske, právo medzinárodné, právo národné, právo obchodné, právo patronátne, právo petičné, právo platné, právo rímske, právo rodinné, právo stredoveké, právo subjektívne, právo súkromné, právo trestné, právo ústavné, právo verejné, právo viničné, právo vlastnícke, právo vnútroštátne, právomoc, právoveda, precedens (právo), predmet podnikania (právo), predmet práva1, predmet práva2, predpis právny, prejav vôle (právo), preklúzia (právo), premlčanie (právo), prerogatíva, prezumpcia neviny, princíp právny, príslušnosť (právo), proces (právo), prokuratúra (právo), publikácia predpisu právneho,
         R
        rozklad (právo),
         S
        samospráva, samostatná zárobková činnosť, samostatne zárobkovo činná osoba (SZČO), samovražda asistovaná, sankcia (právo), sila právna, simulácia (právo), skutočnosť právna, Slovenská prokuratúra, splnomocnenie, splnomocniteľ, spoločnosť (právo), správa štátna, správa územná, správa verejná, stanovy, subjekt podnikateľský, subjekt práva, súd (právo), Súdna rada Slovenskej republiky, súdnictvo, systém právny, systém právny veľký,
         Š
        štát, štát policajný, štát právny, štátoveda,
         T
        tajomstvo profesijné, teória práva, tribunál, tvorba práva,
         U
        udalosť (právo), úkon (právo), úkon právny, úkon protiprávny, uplatňovanie práva subjektívneho, ustanovenie (právo), ústava, Ústava Slovenskej republiky (1992), Ústavný súd Slovenskej republiky, uzákonenie, uzákoňovanie,
         V
        vec (právo)1, vec (právo)2, vec hnuteľná (právo), vec predmetná (právo), veda právna, vedomie právne, vlastníctvo (právo), vlastníctvo duševné, vlastnosť právna, vzťah právny, vzťah záväzkový (právo),
         Z
        zákon (právo), zákon ústavný (právo), zákonník (právo)., zákonnosť, záujem verejný (právo), zodpovednosť právna.,
         Ž
        živnosť.

/právo autorské
− právo autora rozhodovať o svojom diele, garantované medzinárodnými zmluvami alebo zákonmi krajiny, kde bolo dielo vydané alebo krajiny, ktorej národnosti je autor.

/právo finančné
− súčasť predmetu vedy o finančnom práve tvorená súborom právnych noriem upravujúcich finančné vzťahy a o pôsobení finančnoprávnych noriem v praxi.
    Finančné právo je súčasťou právneho poriadku.
:: cenina (právo finančné), fond (právo finančné).

/právo germánske
– právo, ktoré sa pôvodne tradovalo v ústnej podobe z jednej germánskej generácie na druhú (zvykové germánske právo).
Ku kodifikácii germánskeho práva čiže k nadobudnutiu jeho písomnej podoby došlo na pozadí konfliktov medzi Rimanmi a Germánmi, pričom doň prenikli nové normy s rímskeho prostredia, čím sa germánske právo romanizovalo.
    Prvou kodifikáciou germánskeho práva bol Codex Euricianus, rozsiahly zákonník, ktorý dal spísať panovník Vizigótskeho kráľovstva Eurich okolo roku 475.
    Codex Euricianus sa stal vzorom ďalšej kodifikácie germánskeho práva v rámci vizigótskeho práva dielom Liber iudiciorum v 2. pol. 7. stor., čím sa vytvorila najväčšia zbierka germánskeho práva.
    Na druhej strane príkladom zákonníka germánskeho práva, do ktorého preniklo rímske právo najmenej, bol zákonník Salských Frankov, obsahujúci najmä normy, ustanovujúce postavenie kráľa a jednotlivých sociálnych vrstiev (cf [745];388).
:: agnát (právo germánske).

/právo hospodárske
– odvetvie práva, ktoré reguluje hospodársku činnosť. Autori ho vymedzujú rôznym spôsobom, napr. 817;29: „hospodárske právo predstavuje samostatné právne odvetvie upravujúce spoločenské vzťahy vznikajúce v procese podnikateľskej a hospodárskej činnosti podnikateľských subjektov štátom a pri výkone vlastníckych oprávnení a povinností štátu štátnymi organizáciami.“

/právo medzinárodné
− právo medzinárodné verejné – súhrn právnych pravidiel upravujúcich vzťahy medzi štátmi a medzi štátmi a medzivládnymi organizáciami.
:: zmluva medzinárodná.

/právo medzinárodné súkromné
– súčasť vnútroštátneho práva, regulujúca súkromnoprávne vzťahy s cudzím prvkom, čiže presahujúce hranice štátu a vykazujúce vzťah k zahraničiu. Medzinárodné právo súkromné rieši kolíziu vnútroštátnych právnych poriadkov pri úprave vzťahov fyzických a právnických osôb.

/právo medzinárodné verejné
– stručne: medzinárodné právo – právne odvetvie, regulujúce vzťahy medzi subjektami, ktoré majú medzinárodnoprávnu subjektivitu, predovšetkým medzi zvrchovanými štátmi.
Základné pramene medzinárodného práva sú:
        medzinárodné zmluvy,
        medzinárodné obyčaje,
        všeobecné právne zásady.

/právo obchodné
– súbor noriem súkromného a verejného práva, ktoré upravujú postavenie podnikateľov a vzťahy, do ktorých podnikatelia pri svojom podnikaní vstupujú. Obchodné právo úzko súvisí s obchodným zákonníkom, no nezávisí od jeho existencie (obchodný zákonník nie je v súčasnej dobe jediným prameňom obchodného práva).
:: pôžička (právo obchodné).

/právo patronátne
– lat. ius patronatus – súbor práv a povinností patróna (fyzickej alebo právnickej osoby) voči kostolu alebo cirkevnému úradu na základe zvláštneho právneho dôvodu.

/právo petičné
– základné občianske právo, ktoré je úzko späté so slobodou zhromažďovania a združovania. Je to žalobné právo, t.j. oprávnenie občana a kolektívu obracať sa s návrhmi, žalobami na príslušný štátny orgán.

/právo platné
− objektívne právo – právo, ktoré v danom čase zaväzuje všetkých občanov; súhrn právnych noriem stanovených a zabezpečovaných (vynútiteľných) štátom.
:: legalita.

/právo rímske
− právny systém tvorený usporiadaným súhrnom právnych predpisov Rímskej ríše, ktoré sa stali vzorom ďalšieho vývoja najmä európskej právnej kultúry v oblasti súkromného práva.
    Rímske právo sa delí na dve hlavné časti:

    Verejné právo (ius publicum): Toto právo sa týka záujmov rímskeho štátu a zahŕňa oblasti ako sú štátne záležitosti, náboženstvo a verejné funkcie.
    Súkromné právo (ius privatum): Toto právo sa týka záujmov jednotlivcov a zahŕňa oblasti ako sú rodinné právo, dedičské právo, vecné právo a záväzkové právo.
    Súkromné právo sa ďalej delí na tri časti:
        Právo prirodzené (ius naturale): Právo, ktoré je spoločné pre všetky živé bytosti.
        Právo národov (ius gentium): Právo, ktoré používajú všetky ľudské rody.
        Civilné právo (ius civile): Právo, ktoré je špecifické pre rímskych občanov2.

    Rímske právo bolo kodifikované v rôznych obdobiach, pričom najvýznamnejšou kodifikáciou je Corpus Iuris Civilis, ktorú zostavil cisár Justinián I. Táto kodifikácia mala veľký vplyv na vývoj európskeho práva v 19. a 20. storočí.
:: Corpus iuris civilis, edil, filozofia rímska, imperium Romanum, iura novit curia, ius gladii, kultúra rímska, Rím, systém právny európsky.

/právo rodinné
– súbor právnych noriem, ktoré upravujú osobné a majetkové vzťahy medzi členmi rodiny.
:: rodina.

/právo slovenské
– v súčasnosti: právo Slovenskej republiky, ktorého korene sú v rímskom práve, ktoré vyznávalo princípy, ako:
        rovnosť pred zákonom,
        prezumpcia neviny,
        pri pochybnostiach rozhodnúť v prospech obžalovaného,
        neznalosť zákona neospravedlňuje.

/právo stredoveké
– nebolo jednotné, nebolo záväzné pre všetkých obyvateľov štátu; neexistovala rovnosť pred zákonom.

/právo subjektívne
− možnosť subjektu správať sa určitým spôsobom zamýšľaným právnou normou, požadovať určité správanie od iných subjektov, uplatňovať určitý nárok a obrátiť sa na kompetentné štátne orgány, aby vynútili správanie povinnej osoby.
:: uplatňovanie práva subjektívneho.

/právo súkromné
– civilné právo – veľká skupina právnych noriem a právnych vzťahov tvoriaca vedno s verejným právom právny poriadok a odlišujúca sa právnymi vzťahmi, ktorých účastníci sú vo vzájomne rovnom postavení.
Súkromné právo sa člení na:
        obchodné právo,
        rodinné právo,
        pracovné právo,
        medzinárodné právo súkromné,
        (niekedy:) občianske právo procesné,
        komplexné odvetvia práva:
            pozemkové právo,
            ...
        pododvetvia, ako napr. zmenkové a šekové právo...

/právo trestné
– odvetvie práva, ktoré sa zaoberá definovaním trestných činov a stanovením sankcií za ich spáchanie. Jeho hlavnou úlohou je chrániť spoločnosť pred kriminalitou a zabezpečiť spravodlivosť pre obete trestných činov.

Štruktúra trestného práva sa delí na dve hlavné časti:

    Trestné právo hmotné:
        Všeobecná časť: Zahŕňa základné princípy trestnej zodpovednosti, definície trestných činov, druhy trestov a ochranných opatrení.
        Osobitná časť: Obsahuje konkrétne skutkové podstaty trestných činov, teda opisuje, aké konanie je trestné a aké sankcie sa zaň ukladajú.

    Trestné právo procesné:
        Všeobecná časť: Upravuje základné zásady trestného konania, postupy orgánov činných v trestnom konaní, dokazovanie a zaistenie osôb a vecí.
        Osobitná časť: Zahŕňa jednotlivé štádiá trestného konania, ako sú vyšetrovanie, obžaloba, súdne konanie a výkon rozhodnutí.

Trestné právo teda nielenže určuje, čo je trestné, ale aj ako sa má postupovať pri vyšetrovaní a súdení trestných činov.

/právo uhorské
– maď. magyr jog – súbor právnych noriem a pravidiel, ktoré platili na území Uhorska od jeho vzniku až do jeho zániku v roku 1918. Toto právo sa vyvíjalo počas storočí a bolo ovplyvnené rôznymi historickými, politickými a spoločenskými zmenami.
:: Uhorsko.

/právo ústavné
– autonómne odvetvie práva tvorené súborom právnych noriem zvyčajne najvyššej právnej sily upravujúcim
        základné právne vzťahy a princípy,
        usporiadanie štátu a právomoci orgánov verejnej moci,
        občianske a ľudské práva, slobody a povinnosti.
Ostatné právne normy musia byť s normami ústavného práva ako ťažiskového právneho odvetvia v súlade.
Predmet ústavného práva ako samostatného právneho odboru zahrnuje:
        ústavu ako výraz suverenity štátu a základ verejného práva,
        listinu základných práv a slobôd ako základ súkromného práva,
        ústavné zákony ústavného poriadku.
Ústavné právo je prostredníctvom činnosti Ústavného súdu korektívom pre normy ostatných právnych odvetví.

/právo verejné
− súbor právnych odvetví, v ktorých sú vzťahy medzi subjektami založené na princípe podriadenosti: vo verejnoprávnych vzťahoch sa uznáva vzťah nadriadenosti a podriadenosti, v rámci ktorého je jedna strana (spravidla štátny orgán) oprávnená autoritatívne rozhodovať o právach a povinnostiach druhej strany (fyzickej alebo právnickej osoby). Základným právnym nástrojom realizácie verejnoprávnej metódy je forma úradného rozhodnutia.
Verejné právo zahrnuje
        ústavné právo,
        správne právo,
        finančné právo,
        trestné právo,
        občianske právo procesné.

/právo viničné
– lat. ius montanum (horské al. viničné právo) – súbor právnych opatrení, jeden z najstarších regulátorov spoločenských a majetkových vzťahov vinohradníkov upravujúci vzťahy medzi zemepánmi a držiteľmi viníc a organizáciu samosprávy vinohradníkov, ktorá na základe viničných poriadkov a prostredníctvom vlastných orgánov riadila vinohradnícku a vinársku výrobu aj predaj vína a poskytovala im ochranu (Bratislavské noviny 7. 10. 2006).
:: história.

/právo vnútroštátne
– národné právo – platné právo toho ktorého štátu vo vzťahu k medzinárodnému právu; usporiadaný súbor právnych noriem upravujúci vzťahy medzi právnymi subjektami daného štátu.

/právomoc
– súhrn právnych prostriedkov, ktoré je štátny orgán oprávnený alebo povinný použiť na plnenie svojich úloh.
:: právo.

/pravoslávie
– vetva kresťanstva a významná zložka ruskej kultúry; východné kresťanstvo, ktoré sa sformovalo v Byzancii, od roku 1054 samostatný smer vychádzajúci vo svojej vierouke z Biblie a tradície učenia cirkevných otcov a prvých siedmich koncilov.
Odlišuje sa v chápaní Trojice Božej , neuznávaním očistca a i., kultom, organizáciou, bezženstvom, ktoré je v pravoslávii iba u mníchov.
    Pravoslávie nemá medzinárodné centrum (pozri: ortodoxia).
    Filozofickou zložkou pravoslávia je pravoslávna filozofia.

/právoveda p. veda právna.

/praxeológia
gr. – teória eficientného konania založená na teórii hier, teórii modelov a teórii rozhodovania. Predmetom praxeológie je najmä konanie, jeho cieľ a prostriedky.
Zakladateľom praxeológie je T. Kotarbiński.
:: prostriedok.

/precedens (právo)
– akékoľvek predchádzajúce rozhodnutie súdu alebo správneho orgánu obsahujúce určitú zásadu, určité správne riešenie. Ak to určí súd je to záväzné pre každé súdne rozhodnutie v rovnakej veci.

/preddavok
– čiastočná úhrada záväzku pred uskutočnením dohodnutého plnenia.

/predikát (genealógia)
− označenie šľachtica podľa jeho sídla alebo heraldického znamenia.

/Predlitavsko
– nem. Cisleithanien – neoficiálne: rakúska časť Rakúsko-Uhorska po rakúsko-uhorskom vyrovnaní roku 1867. Neoficiálne označenie Cisleithanien vzniklo podľa pohraničnej rieky Litavy (nem. Leitha).

/predložka
− prepozícia – neohybné gramatické slovo vyjadrujúce v spojení s nepriamymi pádmi významový útvar reprezentujúci okolnostné, predmetové a prívlastkové vzťahy.
:: druh slovný, lingvistika.

/predmet (optika)
− zobrazovaný objekt tvorený množinou bodov, z ktorých vychádzajú zväzky lúčov.
:: fyzika.

/predmet biológie
– živá príroda a živé prírodniny, ich vlastnosti, vzťahy medzi nimi a premeny, ktoré sa s nimi odohrávajú synchronicky i diachronicky.
:: proces biologický.

/predmet ekonómie
– ekonomika.

/predmet fyziky
– fyzikálne objekty, ich vlastnosti, vzťahy a premeny. Inač formulované: predmetom fyziky sú základné formy pohybu hmoty a ich vzájomné premeny; fyzikálne javy alebo fyzikálne objekty, ich vlastnosti, interakcie a premeny, stavba hmoty a štruktúra fyzikálnych objektov.
:: fyzika, hmota (fyzika), jav nebeský, jav pozemský, objekt fyzikálny, predmet vedy.

/predmet chémie
– vlastnosti, zloženie, príprava, štruktúra anorganických a organických látok a ich vzájomné interakcie.
:: jav chemický, proces chemický.

/predmet lingvistiky
– prirodzený jazyk, jeho jednotky, stavba, funkcie, vývin a súbor jazykových javov, v ktorých sa prejavujú.

/predmet matematiky
– matematické objekty, ich vlastnosti, vzťahy a operácie s nimi.
:: jav matematický, matematika, objekt matematický.

/predmet podnikania
– činnosť, ktorej sa podnikateľ venuje s cieľom dosiahnuť zisk, čiže predáva svoje výrobky, tovary alebo poskytuje služby, napr. vedenie účtovníctva, poskytovanie služieb rýchleho občerstvenia, kovoobrábanie...
:: predmet podnikania (právo).

/predmet podnikania (právo)
– vymedzenie podnikateľskej činnosti, ku ktorej má podnikateľ príslušné oprávnenie; predmet podnikania sa zapisuje do obchodného registra.

/predmet práva¹
– regulácia ľudského správania sa s cieľom
        stabilizovať spoločenské vzťahy, vytvárať poriadok, harmóniu spolužitia;
        ochraňovať dôležité hodnoty spoločnosti, ako život, zdravie, majetok, slobodu ľudského indivídua;
        integrovať spoločnosť v mene zabezpečenia jej prežitia do budúcnosti;
        potláčať spoločensky neúnosné správanie jednotlivcov a vychovávať ich k spoločensky prijateľnému správaniu sa;
        racionalizovať spoločenské vzťahy a procesy vytváraním systému pravidiel správania sa.

/predmet práva²
– vec v právnom zmysle – to, k čomu smerujú práva a povinnosti subjektov práva a je príčinou vstupu týchto subjektov do právneho vzťahu.
:: právo, vlastnosť právna.

/predmet psychológie
– sa tradične chápe ako duša, psychika, vnútorná skúsenosť...
Jednotlivé smery psychológie vymedzujú predmet psychológie v súlade so základnými významovými útvarmi (pojmami, kategóriami, princípmi...), intervenujúcimi v ich skúmaní predmetu psychológie.
:: činnosť psychická, metóda psychológie.

/predmet zbierkový
– „predmet kultúrnej hodnoty, ktorý je odborne spravovaný vykonávaním základných odborných činností. Zbierkový predmet a poznatky získané jeho odborným spravovaním a vedeckým skúmaním sú súčasťou vedomostného systému múzea alebo galérie. Zbierkovým predmetom môže byť aj objekt v múzeu v prírode, ktorý vznikol jeho prenesením alebo rekonštrukciou pôvodného objektu“ (Zákon č. 206/2009 Z. z.Zákon o múzeách a o galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb., Čl. I, § 2 (2) 28.4.2021).
:: múzejníctvo.

/prednáška
– prejav náučného štýlu repredukovaný ústne ([167];108)

/prednes
– 1. prednášanie; 2. spôsob predvedenia, podania umeleckého diela, napr. literárneho (básne...) alebo hudobného (hudobnej skladby...).
:: dielo umelecké, umenie.

/predpis právny
− prvok (časť) právneho poriadku, prameň práva, normatívny právny akt, jednostranne vydaný orgánom verejnej moci a obsahujúcu jednu, no spravidla viacero právnych noriem. Keďže zakaždým ide o písomný dokument, je právny predpis súčasťou písaného práva.
Právne predpisy sú hierarchicky štruktúrované podľa svojej právnej sily.
V Slovenskej republike sú právnymi predpismi:
        Ústava Slovenskej republiky,
        ústavné zákony,
        zákony,
        nariadenie vlády Slovenskej republiky,
        vyhlášky a opatrenia ministerstiev, ostatných ústredných orgánov štátnej správy, iných orgánov štátnej správy a Národnej banky Slovenska,
        vyhlasovanie vyhlášok a opatrení v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.
:: právo, publikácia predpisu právneho, úkon právny.

/predpoklad vety matematicke
j – časť matematickej vety uvedená slovom nech a obsahujúca podmienky, ktoré musia byť pre platnosť matematickej vety splnené.
:: matematika.

/predpoludnie
– časť dňa tvorená obdobím, dobou alebo časom medzi ránom a poludním.

/predstava množstva
− matematický významový útvar zaznamenaný napr. najstarším zachovaným predmetom svedčiacom o schopnosti človeka uskutočniť toto zaznamenanie, a síce stehenná kosť mladého vlka pochádzajúca z Moravy, do ktorej je vyrytých 55 zárezov. Podobné predmety, tzv. vrubovky, sa našli aj inde v Európe, aj v Ázii a v Afrike (cf [589];11).
:: matematika.

/predstava polovice
– zmyslovo-názorný významový útvar reprezentujúci polovicu bez jej bezprostredného pôsobenia na zmyslové orgány človeka, ktorý vznikol skôr ako predstava tretiny alebo štvrtiny.

/predstaviteľ
− osoba predstavujúca, zastupujúca nejakú skupinu alebo celok, nejaké ideály alebo myšlienky.

/predstavovanie (psychológia)
– súčasť predmetu psychológie spočívajúca v tvorbe názorných obrazov (predstáv) aj vtedy, keď na receptory predstavujúceho si nepôsobia (predstavované) predmety, pričom produkty predstavovania – predstavy majú názornú povahu, vyznačujú sa názornosťou podobne ako vnemy, no nie sú také úplné ako vnemy, zreteľné a jasné sú len niektoré prvky alebo črty reprezentovaných (predstavovaných) predmetov alebo javov; na rozdiel od vnemov im aj chýba objektívnosť a vzťahujú sa k vnútornému priestoru predstavujúceho si.
:: činnosť psychická.

/prefabrikácia (stavebníctvo)
– hromadná výroba prefabrikátov, z ktorých sa montujú stavby.

/prehistória
lat. − súbor historických vied, ktorých predmetom je pravek.
Termín prehistória sa používa aj na označenie praveku samého.

/prehľad poznatkov
– krátke zhrnutie umožňujúce ľahkú orientáciu v istom súbore poznatkov o niečom.

/prehliadač
– kto niečo prehliada (dôkladne skúma, prezerá, robí prehliadku).

/prehliadač (informatika)
– webový prehliadač, angl. browser – počítačový program na vyhľadávanie súborov, počítačových vírusov ap., napr. Firefox, Google Chrome, Safari, Edge, Opera, Chromium, Brave, Vivaldi, Tor, Torch...
:: informatika.

/prehovor
– komunikát, jazykový prejav − relatívne uzavretá jednotka reči, ktorá sa uskutočňuje v istej situácii a s istým cieľom; konkrétny rečový prejav ako konkrétna realizácia jazyka v praktickom dorozumievacom akte alebo konkrétny text. Je to jazyková reakcia na nejaký popud. Elementy prehovoru sú výpovede ([167];29, [182];18, [333];332).
:: lingvistika, jednotka prehovoru, segment (lingvistika).

/prejav jazykový
− komunikát, prehovor − oznámenie sprostredkované v procese komunikácie jazykovými prostriedkami. Jazykový prejav môže byť hovorený alebo písaný.
    Jednotkou jazykového prejavu je výraz.
    Každý jazykový prejav patrí do niektorého jazykového štýlu.
:: lingvistika, literatúra vecná, prejav jazykový písomný, prejav jazykový ústny, text.

/prejav jazykový písomný
– sa realizuje voľbou presných slov a vysvetľovaním menej známych slov a termínov; veta môže byť zložitejšia, môžu sa v nej vyjadriť aj zložitejšie myšlienkové závislosti; pisateľ má obyčajne dosť času, aby mohol vyberať najvhodnejšie slová, aby čo najlepšie usporiadal vetu, preto je písaný prejav obyčajne úhľadnejší, so starostlivejším výberom slov ([333];494).
:: lingvistika.

/prejav jazykový ústny
– hovorený prejav – jazykový prejav, pri ktorom si hovoriaci i počúvajúci stoja zoči-voči, preto sa pri ňom mnoho vecí rozumie zo súvislosti a nemusí sa o nich hovoriť, časté sú tu neúplné vety, ukazovacie zámená namiesto podstatných viet, chýba aj vysvetlenie, v ktorom význame sa slovo používa, je zrejmé, o čo ide, zo súvislosti, výber slov je menej starostlivý, veta je jednoduchšia ako v písomnom prejave; dôležité sú tu aj také prostriedky ako posunky a pohyby rúk a tela, výraz tváre, očí ap. Dôležitá je aj mimojazyková situácia ([333];493).

/prejav rečový
– vyjadrovanie rečou vznikajúce spájaním hlások do slabík a slov do viet a využívajúce prízvuk, dôraz, melódiu, prestávku, tempo, rytmus, silu hlasu.
:: lingvistika, prejav rečový konkrétny.

/prejav rečový konkrétny
– konkrétna realizácia jazyka v praktickom dorozumievacom akte.
:: lingvistika.

/prejav vôle (právo)
– náležitosť právneho úkonu, spočívajúca vo vyjadrení vôle navonok tak, aby ju mohli poznať aj iné osoby.
Prejav vôle môže byť
        výslovný (písomný alebo ústny),
        konkludentný (urobený konaním alebo opomenutím konania).
K vlastnostiam prejavu vôle patrí:
        zrozumiteľnosť,
        určitosť.
Pokiaľ ide o prejav vôle, platnosť právneho úkonu si vyžaduje, aby prejav vôle bol
        slobodný,
        vážny,
        bez omylu.

/prejav životný
– ten ktorý charakteristický spôsob javenia sa (prejavovania sa) života, čosi charakteristické na ňom, čo možno pozorovať, napr. na živote v prírodovednom (biologickom) zmysle metabolizmus, rast, rozmnožovanie, pohyb, reagovanie na podnety.

/prekladač (informatika)
− kompilátor, angl. compiler − počítačový program, ktorý prekladá programy z jedného programovacieho jazyka, napr. strojového kódu, do iného programovacieho jazyka, napr. vyššieho programovacieho jazyka.

/preklúzia (právo)
– zánik práva, ktoré nebolo uplatnené v zákonom stanovenej lehote.

/premena energie
− zmena formy energie, fyzikálny dej, pri ktorom sa jeden druh energie mení na iný, čo sa uskutočňuje konaním práce.
:: fyzika, zákon zachovania energie.

/premenná (matematika)
− veličina závisle alebo nezávisle sa meniaca, veličina, ktorá môže v podmienkach daného problému nadobúdať rôzne hodnoty (môžeme ju chápať ako symbol, označujúci ľubovoľný prvok nejakej množiny ([487];149)); znak a súhrn všetkých konštánt, ktoré za tento znak možno dosadiť.
    Premenné umožňujú vyjadriť všeobecné pravidlá, zákony a vzorce, umožňujú vystihovať stavbu výrazov, charakterizovať abstraktné operácie, porovnávať vlastnosti operácií atď. Premenné sa používajú v zápisoch vlastností a vzťahov ([487];23), pri štúdiu zákonov prírody a pri ich využití v technike ([429];440).
Rozlišujeme
        nezávisle premenné,
        závisle premenné.
:: dosadzovanie (matematika), parameter (matematika), písmeno (matematika), premenná názvová (matematika), premenná nezávislá, premenná neznáma, premenná stavová, veličina stála.

/premenná názvová (matematika)
− premenná, za ktorú možno dosadzovať názvy alebo symboly množín, výrokov, čísel a podobne. Miesto všeobecného logického termínu názvová premenná sa v matematike hovorí konkrétnejšie o množinových premenných, číselných premenných atď. ([487];23, 24).
:: dosadzovanie (matematika).

/premenná nezávislá
– premenná, ktorá spôsobuje daný efekt, hodnota, ktorú si možno zvoliť takmer ľubovoľne, ktorá takmer od ničoho nezávisí.
    V rámci problematiky funkcií hodnota nezávisle premennej závisí iba od voľby, rozhodnutia a nezávislá je iba z pohľadu, zo strany funkcie; nezávisle premenná sa označuje x. A hodnotu premennej x si volíme ľubovoľne, čo nezávisí takmer od ničoho.
:: funkcia (matematika), matematika, závislosť.

/premenná neznáma
– súčasť rovnice tvorená premennou, ktorú chceme z rovnice určiť.
:: funkcia (matematika), matematika.

/premenná stavová
– časová funkcia, ktorá určuje stav dynamického systému.

/premenná závislá
– premenná, ktorá v rámci problematiky funkcií závisí od nezávislej premennej.
:: funkcia (matematika), matematika.

/premiestňovanie
– dávanie, prekladanie, prenášanie, dopravovanie na iné miesto.

/premietanie
– zobrazovanie osvetleného predmetu optickým zariadením; prenášanie obrazu optickým zariadením na premietaciu plochu.
:: premietanie (geometria deskriptívna), projekcia.

/premietanie (geometria deskriptívna)
– špeciálne zobrazenie priestoru na zvolenú rovinu – nákresňu; základná metóda deskriptívnej geometrie spočívajúca v tom, že bodmi v priestore vedieme priamky (premietacie lúče), ktorých priesečníky s rovinou (priemetňou) predstavujú obrazy (priemety) týchto bodov v priemetni.

/premietnutie
– zobrazenie osvetleného predmetu optickým zariadením; prenesenie obrazu optickým zariadením na premietaciu plochu.
:: projekcia.

/premlčanie (právo)
– právny inštitút, spočívajúci v tom, že právo, ktoré nebolo vykonané v zákonom stanovenej lehote, možno síce uplatňovať, avšak nemožno ho priznať, ak protistrana vznesie námietku premlčania.

/prenos
− prenášanie, prenesenie.
:: prenos dát, prenos energie, prenos informácií, prenos signálu rečového komunikačný fyzický (lingvistika), prenos tepla.

/prenos dát
− transportovanie dát (údajov) medzi dvoma alebo viacerými zariadeniami (dátovými stanicami), ktoré sú od seba ľubovoľne vzdialené ([28];313); preprava údajov prostredníctvom dátových spojov v kódovanej forme pomocou signálov.
:: informatika, komunikácia (informatika).

/prenos energie
− prenášanie energie z jedného miesta na iné, napríklad pri zakladaní ohňa trením dvoch kúskov dreva alebo kresaním kameňa o kameň, pri ktorom sa prenos energie uskutočňuje zmenou kinetickej energie na tepelnú energiu. Detailný opis takéhoto zakladania ohňa podáva článok Zakladanie ohňa pri prežití v prírode.
:: transformátor.

/prenos informácií
− časť informačného procesu spočívajúca v pohybe informácií v čase a priestore prostredníctvom informačného kanálu od vysielateľa cez sprostredkovateľa k príjemcovi.
:: informatika.

/prenos náboja elektrického
– prenos častíc nesúcich elektrický náboj.
:: elektrotechnika.

/prenos signálu rečového komunikačný fyzický (lingvistika)
− zložka komunikačnej aktivity spočívajúca vo fyzickom komunikačnom transfere rečového signálu od vysielača k prijímačovi cez komunikačné spojivo (vzduch, vlnenie vzduchu) ([182];31).

/prenos tepla
− prechod tepla z miest vyššej teploty na miesta s nižšou teplotou
        vedením (kondukciou),
        prúdením (konvekciou),
        sálaním (žiarením).

:: fyzika.

/prepínač
– prepínacie zariadenie – kombinácia viacerých spínačov slúžiaca na spínanie a rozpínanie.
:: elektrotechnika, elektronika.

/prepísanie výrazu algebraického
– úprava algebraického výrazu do inej formy, ktorá je ekvivalentná pôvodnému výrazu.

/prepoštstvo
lat. − prepozitúra − správna oblasť prepošta alebo jeho hodnosť, úrad.

/preprava
– premiestňovanie osôb a nákladov dopravnými prostriedkami.

/preprava multimodálna
− premiestňovanie tovaru dvoma alebo viacerými druhmi dopravy.

/prerogatíva
lat. – výsada, prednostné, výsadné, výlučné právo.
:: prerogatíva (právo feudálne).

/prerogatíva (právo feudálne)
– výhody alebo výsady prislúchajúce výlučne šľachticom.
:: história.

/prerozprávanie
– voľné preloženie, vyrozprávanie inak.

/prestávka (lingvistika)
– pauza – prozodická vlastnosť reči založená na prerušení artikulácie z fyziologickej potreby alebo s istým zámerom.
Rozlišujeme tieto prestávky čiže pauzy:
        obligatórna pauza (záväzná prestávka) (býva na hranici viet),
        fakultatívna (príležitostná) pauza (býva na hranici vetných úsekov),
        potencionálna (možná) pauza (býva na hranici vetných taktov ([5];125)
:: prejav rečový.

/Prešovská univerzita v Prešove
– verejná vysoká škola, ktorej hlavným zámerom je podpora jednotného systému vysokoškolského vzdelávania v Európe.
:: škola vysoká.

/pretínanie sa
– prechádzanie cez seba, kríženie sa.

/preukaz
– doklad obsahujúci dôležité údaje (osobné údaje, oprávnenie, členstvo), legitimácia ([496];574).
:: preukazovanie.

/preväzovňa (medicína)
– špecializované miesto v zdravotníckom zariadení, kde sa vykonávajú preväzy rán a ďalšie ošetrovateľské úkony. Je to dôležitá súčasť nemocníc, kliník a ambulancií, kde sa poskytuje starostlivosť pacientom s rôznymi typmi rán, popáleninami, chirurgickými rezmi a inými zraneniami.

    Prevazovňa je zvyčajne vybavená nasledovnými komponentmi:

Ošetrovací stôl: Miesto, kde pacient leží alebo sedí počas ošetrenia.
Sterilné nástroje a materiály: Zahŕňajú sterilné obväzy, gázy, nožnice, pinzety a iné nástroje potrebné na ošetrenie rán.
Dezinfekčné prostriedky: Používajú sa na čistenie rán a sterilizáciu nástrojov.
Ochranné pomôcky: Rukavice, rúška a ochranné plášte pre zdravotnícky personál, aby sa zabránilo infekciám.
Lekárske prístroje: Môžu zahŕňať prístroje na meranie vitálnych funkcií, ako sú tlakomer a teplomer.
Úložné priestory: Skrinky a police na uskladnenie sterilných materiálov a nástrojov.

Prevazovňa je navrhnutá tak, aby poskytovala čisté a sterilné prostredie pre ošetrenie rán, čím sa minimalizuje riziko infekcie a podporuje rýchlejšie hojenie.

/preväzovňa | železnice
– miesto, kde sa vykonáva údržba a opravy železničných vozidiel. Je to dôležitá súčasť železničnej infraštruktúry, ktorá zabezpečuje, že vlaky sú v dobrom technickom stave a pripravené na bezpečnú prevádzku.

Preväzovňa sa skladá z viacerých častí, medzi ktoré patria:

Haly na údržbu a opravy: Tu sa vykonávajú rôzne druhy údržby a opráv na železničných vozidlách.
Skladové priestory: Miesta, kde sa uchovávajú náhradné diely a materiály potrebné na opravy.
Administratívne budovy: Kancelárie pre personál, ktorý riadi a plánuje údržbu a opravy.
Technologické zariadenia: Rôzne stroje a nástroje potrebné na vykonávanie údržby a opráv, ako sú zdviháky, sústruhy, zváracie zariadenia a podobne.
Koľajiská: Systém koľají, ktorý umožňuje presun vozidiel do a z preväzovne.

Tieto komponenty spolupracujú na zabezpečení efektívnej a bezpečnej údržby železničných vozidiel, čo je kľúčové pre spoľahlivú prevádzku železničnej dopravy

/previazanie kvantové
p. previazanosť kvantová.

/previazanosť
− prepojenosť − zviazanosť navzájom v rámci istého celku.
:: previazanosť kvantová.

/previazanosť kvantová
− previazanosť kvantových systémov, kvantové previazanie, angl. quantum entanglement − podľa kvantovej mechaniky: fyzikálny stav spočívajúci vo vzájomnej neoddeliteľnosti (závislosti) podsystémov kvantového systému a nastávajúci vtedy, keď skupina častíc vznikne alebo spolu interaguje (napríklad zrážka častíc) takým spôsobom, že je vylúčené opísať ich kvantové stavy nezávisle bez ohľadu na vzdialenosť medzi nimi: výsledky meraní fyzikálnych vlastností kvantovopreviazaných častíc, ako poloha, hybnosť, spin, polarizácia, sú korelované; napr. pri vzájomnom pôsobení kvantových systémov spočívajúcom v zrážke častíc vznikajú medzi nimi korelácie.
    Zohľadnenie kvantovej previazanosti je jedným z kľúčových faktorov zostrojovania kvantového počítača a poznatky o nej sa využívajú v kvantovej kryptografii.
Od spojenia poznatkov o kvantovom previazaní a o červých dierach sa očakáva prekonanie jednej z ciest syntézy kvantovej mechaniky so všeobecnou teóriou relativity.
:: fyzika, systém kvantový.

/prevod bankový
– prostriedok bezhotovostného platobného styku uskutočňovaný bankou na základe príkazu klienta predstavujúci jednu z najčastejších foriem presunu peňažných prostriedkov medzi doma účtami.

/prevodovka
– prevodový mechanizmus, meniaci podľa potreby prenášaný hnací moment. Toto zariadenie umožňuje zmenou prevodového pomeru napr. medzi motorom a hnacími kolesami automobilu optimálne využívať točivý moment.

/prezentácia informácií
– oznamovanie informácií iným osobám verbálnymi, vizuálnymi alebo kombinovanými prostriedkami spôsobom čo najprimeranejším potrebám alebo požiadavkám prijímateľov.
:: informácia, systém informačný organizácie.

/prezumpcia neviny
− právna domnienka v súlade s ktorou dovtedy, kým právoplatným rozhodnutím nebola vyslovená vina, nemožno na toho, proti komu sa vedie trestné stíhanie, hľadieť ako na vinného.
:: právo.

/prežívanie (psychológia)
– fenomenálna dimenzia psychiky pozostávajúca zo súboru jej viac menej vedomých obsahov, tvoriacich kontinuálny tok duševného diania s akcentáciou predovšetkým citových a vôľových kvalít.
    Vedomá časť prežívania je vedomie.

/priamka
− základný geometrický jednorozmerný útvar prechádzajúci dvoma bodmi; priesečnica dvoch rovín.
    Označenie priamky sa uskutočňuje buď malými písmenami, napr. „priamka p“, alebo pomocou jej dvoch bodov, napr. „priamka AB“.
    Pohyb po priamke sa nazýva priamočiary pohyb.
:: geometria, matematika, objekt geometrický základný, rovnobežka (geometria), sečnica (geometria).

/priamka samodružná (geometria)
– priamka dvoch projektívnych rovinných lúčov.

/pribudnutie
– zväčšenie sa čo do počtu, množstva, rozmerov, intenzity.

/priehľadnosť
– vlastnosť priehľadného predmetu alebo prostredia, t. j. takého, ktorým lúč prechádza bez rozptylu svetla.
:: optika (fyzika).

/priemer aritmetický (štatistika)
– priemer štatistického znaku štatistického súboru – štatistická charakteristika, ktorá sa vypočíta sčítaním všetkých hodnôt štatistického znaku a predelením získaného súčtu rozsahom štatistického súboru:

alebo

/priemer vážený (štatistika)
– zovšeobecnenie aritmetického priemeru poskytujúce charakteristiku štatistického súboru v prípade, že hodnoty v tomto súbore majú rôznu dôležitosť čiže váhu.
    Vážený priemer sa používa najmä pri počítaní celkového aritmetického priemeru súboru zloženého z viacerých podsúborov.
    Pre výpočet váženého priemeru sú potrebné
            hodnoty, ktorých priemer chceme vypočítať,
            váhy týchto hodnot.
    Ak máme súbor hodnôt

a im zodpovedajúce váhy

tak vážený priemer je daný vzorcom

:: matematika.

/priemetňa (geometria)
− rovina, na ktorú sa premieta.
:: matematika.

/priemysel
− odvetvie materiálnej výroby zahrňujúce získavanie nerastných, rastlinných a živočíšnych surovín a ich spracovanie, ako aj opravy výrobkov z nich vyrobených a výrobu a rozvod energie každého druhu.
    Priemysel možno členiť podľa viacerých kritérií, napr. podľa jeho vzťahu k výrobnému procesu sa člení na:
            primárny priemysel (ťažobný priemysel),
            sekundárny priemysel (spracovateľský priemysel),
            terciárny priemysel (opravárenská činnosť a vybrané služby, vrátane služieb spojených s predajom priemyselných výrobkov).
    Podľa odvetví sa možno priemysel rozčleniť napríklad takto:

ťažba energetických surovín,
ťažba neenergetických surovín,
výroba potravín, nápojov a spracovanie tabaku,
textilná a odevná výroba,
spracovanie kože a výroba kožených výrobkov,
spracovanie dreva a výrobkov z dreva,
výroba celulózy, papiera a výrobkov z papiera,
vydavateľstvo a tlač,
výroba koksu, rafinovaných ropných produktov a jadrových palív,
výroba chemikálií, chemických výrobkov a chemických vláken,
výroba výrobkov z gumy a plastov,
výroba ostatných nekovových minerálnych výrobkov, výroba kovov a kovových výrobkov,
výroba strojov a zariadení,
výroba elektrických a optických zariadení,
výroba dopravných prostriedkov,
výroba inde neklasifikovaná,
výroba a rozvod elektriny, plynu a vody.

:: Industry 4.0, odvetvie hospodárstva národného, odvetvie priemyselné, potravinárstvo, priemysel chemický, priemysel polygrafický, strojárstvo.

/priemysel chemický
– priemyselné odvetvie s vysokou technickou a technologickou náročnosťou zaoberajúce sa chemickou premenou surovín na produkty. V rámci chemického priemyslu sa vyrábajú syntetické látky.

/priemysel polygrafický
− priemyselné odvetvie, ktoré zahrnuje výrobu tlačovín všetkými rozmnožovacími technikami.
:: polygrafia.

/prienik množín
− množinová operácia spočívajúca vo vytvorení novej množiny, napr. z dvoch množín A a B, ktorá obsahuje len tie prvky, ktoré majú tieto dve množiny spoločné. Graficky sa prienik množín znázorňuje napr. takto

a definícia prieniku množín znie:

A ∩ B = {x; x ∈A ∧ x∈B},

čo čítame: „Prienik množín A a B sa rovná množine takých prvkov x, ktoré patria do množiny A a zároveň patria do množiny B“ a kde znak ∩ je znakom prieniku množín (čítame ho: „prienik“) a znak ∧ znakom logickej konjunkcie (čítame ho: „a zároveň“; znak ∈ čítame: „patrí do množiny“ alebo „je prvkom množiny“.
    Zápis prieniku množín A ∩ B čítame: „A prienik B“.
    Príklad 1: Ak máme množinu A ={2, 4, 6, 7, 9}a množinu B = {3, 4, 6, 7, 9}, tak prienikom týchto dvoch množín je množina A ∩ B = {4, 6} (množina tvorená číslami 4 a 6 je prienikom množín A a B).
    Príklad 2: Ak máme množinu A ={c, d, e, f, g} a množinu B = {h, i, j, k, l, m}, tak prienikom týchto dvoch množín je množina A ∩ B = ∅, znak ∅ čítame: „prázdna množina“, pretože tieto dve množiny nemajú spoločné žiadne prvky.
:: matematika, množina, operácia množinová, teória množín.

/priesečnica (geometria)
− spoločná priamka dvoch pretínajúcich sa rovín.
:: ekliptika (astronómia).

/priesečník
− spoločný bod dvoch pretínajúcich sa čiar alebo čiary a plochy, spoločný bod dvoch priamok, kriviek, alebo priamky a krivky ([478];24, [479];110).

/prieskum
– preskúmanie alebo preskúmavanie – zisťovanie (obyčajne odborné) istých skutočností, napr. geologický prieskum, prieskum trhu...

/priestor (analýza funkcionálna)
– abstraktná množina M vhodne zvolených prvkov označovaných napr. u, v, w,... Priestor je základný matematický objekt tvoriaci súčasť predmetu funkcionálnej analýzy. Matematická povaha a pôvod týchto prvkov nie sú podstatné a môžu byť v rôznych prípadoch veľmi rozdielne; môže ísť o
        priestor bodov,
        priestor vektorov (lineárny priestor),
        priestor funkcií,
        priestor matíc,
        priestor postupností...

/priestor (fyzika)
− forma existencie fyzikálnych objektov.
:: priestor (teória relativity), priestor mimozemský, priestor stavový.

/priestor (geometria)
− súčasť predmetu geometrie alebo geometrickej teórie tvorená súborom (množinou) základných objektov zvaných body; táto množina spolu s jej istými vyznačenými podmnožinami spĺňa niekoľko základných požiadaviek (axióm) (cf [460];496).
    Možnosť voľne sa pohybovať v priestore je rozmer alebo dimenzia priestoru. Podľa počtu rozmerov alebo stupňa voľnosti pohybu v priestore možno rozlíšiť:
            nula-rozmerný priestor (priestor bez stupňa voľnosti alebo možnosti pohybu; označuje sa R0);
            jedno-rozmerný priestor (priestor s jedným stupňom voľnosti; R1);
            dvoj-rozmerný priestor (priestor s dvoma stupňami voľnosti; R2);
            troj-rozmerný priestor (priestor s tromi stupňami voľnosti; R3);
            n-rozmerný priestor (priestor s n stupňami voľnosti; Rn) (cf 137;47).
    Priamka sa z tohto hľadiska javí ako jednorozmerný priestor; rovina ako dvojrozmerný priestor, priestor v bežnom alebo pôvodnom zmysle slova, čiže priestor v ktorom žijeme, sa javí ako trojrozmerný priestor.
    Viacrozmerné priestory sú užitočné matematické abstrakcie používané aj inými disciplínami ako geometria, a to nielen v rámci matematiky, ale aj vo fyzike, v astronómii atď.
    Trojrozmerný euklidovský priestor sa vymedzuje ako systém troch množín − množiny bodov, množiny priamok a množiny rovín, pre ktoré platia axiómy incidencie, usporiadania, zhodnosti, rovnobežnosti a spojitosti.

/priestor (matematika)
− súhrn všetkých matematických objektov (ľubovoľného druhu), o ktorých sa v určitej teórii uvažuje ([328];163). V matematike je pojem priestoru abstraktný pojem, ktorý môže mať rôzne významy v závislosti od kontextu. Jedným z najčastejšie používaných typov priestorov je vektorový priestor (alebo lineárny priestor).
:: priestor (geometria), priestor Banachov, priestor funkcií, priestor geometrický, priestor Hilbertov, priestor konečnorozmerný, priestor matematický, priestor metrický, priestor nekonečnorozmerný, priestor pravdepodobnostný (teória pravdepodobnosti), priestor topologický.

/priestor (mechanika klasická)
– existuje sám osebe, nezávisle od hmotných objektov v ňom rozložených. Priestor existuje nezávisle od prítomnosti telies a nemá na ne žiadny vplyv. Je nekonečne rozšíriteľný a bez akýchkoľvek diskontinuít. Platia v ňom pravidlá euklidovskej geometrie, ako napríklad Pytagorova veta – je to spojitý a nekonečný euklidovský priestor, zaplnený ľubovoľnými telesami a sám osebe nemajúci účinok na pohybový stav telesa.

/priestor (teória relativity)
− súčasť priestoročasu, ktorý je v okolí veľmi hmotných telies neeuklidovský, čo znamená zakrivený, a teleso sa v tomto zakrivenom priestoročase bez pôsobenia vonkajšej sily pohybuje po geodetike.

/priestor absolútny (Newton, I.)
‒ priestor, ktorý trvá sám stále bez zmeny, je nehybný a nijaké udalosti alebo prírodné deje ho nemôžu ovplyvniť.
    Absolútny priestor nie je prítomnosťou telies ovplyvnený, všetky jeho miesta sú rovnocenné, čo sa nazýva homogenita priestoru, a všetky smery v absolútnom priestore sú rovnocenné, čo sa zasa nazýva izotropia priestoru.
:: mechanika klasická.

/priestor Banachov
– súčasť predmetu funkcionálnej analýzy, tvorená normovaným lineárnym priestorom, ktorý je navyše úplný.

/priestor euklidovský n-rozmerný E_n
– množina všetkých usporiadaných n–tíc X = (x₁, x₂, . . . , x_n) reálnych čísel, pričom je definovaná vzdialenosť ρ ľubovoľných dvoch n–tíc X = (x₁, x₂, . . . , x_n), Y= (y₁, y₂, . . . , y_n) vzťahom

N–tica X = (x₁, x₂, . . . , x_n) reálnych čísel sa nazýva bodom priestoru E_n a čísla x₁, x₂, . . . , x_n súradnice tohto bodu.
:: matematika.

/priestor fázový
− lineárny priestor, ktorého každý rozmer reprezentuje stavovú premennú systému; množina stavov dynamického systému; každý bod fázového priestoru zodpovedá jednému a iba jednému stavu z množiny všetkých možných stavov systému.

/priestor funkcií
– súčasť predmetu funkcionálnej analýzy, tvorená priestorom, ktorého prvkami sú funkcie, napr. metrický priestor, Banachov priestor, Hilbertov priestor... Priestor funkcií je matematický objekt, ktorý sa používa na štúdium a analýzu funkcií. Je to množina funkcií, ktoré majú určité spoločné vlastnosti a sú definované na rovnakom definičnom obore. Priestor funkcií môže byť napríklad priestor všetkých spojitých funkcií na nejakom intervale, priestor všetkých diferencovateľných funkcií, alebo priestor všetkých kvadratických funkcií.
Priestor funkcií sa skladá z nasledujúcich prvkov:

Definičný obor: Množina všetkých možných vstupných hodnôt, pre ktoré je funkcia definovaná.
Obor hodnôt: Množina všetkých možných výstupných hodnôt, ktoré funkcia môže nadobudnúť.
Operácie: Pravidlá, podľa ktorých môžeme funkcie v tomto priestore sčítať, násobiť alebo inak kombinovať.
Norma alebo metrika: Spôsob, ako merať „veľkosť“ alebo „vzdialenosť“ medzi funkciami v tomto priestore.

    Napríklad, priestor všetkých spojitých funkcií na intervale [a, b] je množina všetkých funkcií f, ktoré sú spojité na tomto intervale. Tento priestor môže byť vybavený normou, ktorá meria maximálnu hodnotu funkcie na danom intervale.
    V kvantovej mechanike sa vlnové funkcie, ktoré opisujú stavy kvantových systémov, nachádzajú v priestore funkcií. Tento priestor je kľúčový pre pochopenie a predpovedanie správania kvantových systémov.
    Matematický objekt zvaný priestor funkcií modeluje množinu funkcií, ktoré majú určité spoločné vlastnosti a sú definované na rovnakom definičnom obore. Tento priestor umožňuje študovať a analyzovať tieto funkcie ako celok, čo je užitočné v mnohých oblastiach matematiky a aplikovaných vied.

Priestor funkcií môže modelovať rôzne typy funkcií, napríklad:

    Spojité funkcie: Priestor všetkých spojitých funkcií na určitom intervale.
    Diferencovateľné funkcie: Priestor funkcií, ktoré sú diferencovateľné a majú derivácie určitého rádu.
    Kvadratické funkcie: Priestor všetkých kvadratických funkcií.
    Periodické funkcie: Priestor funkcií, ktoré sú periodické s určitým obdobím.

Modelovanie pomocou priestoru funkcií umožňuje:

    Študovať vlastnosti funkcií: Napríklad spojitosť, diferencovateľnosť, integrabilitu a iné.
    Analyzovať riešenia rovníc: Napríklad diferenciálnych rovníc, kde riešenia sú funkcie patriace do určitého priestoru funkcií.
    Optimalizovať funkcie: Napríklad hľadať extrémy funkcií v rámci daného priestoru.
    Transformovať funkcie: Napríklad Fourierova transformácia, ktorá prevádza funkcie z časovej oblasti do frekvenčnej oblasti.

Priestor funkcií teda poskytuje rámec na systematické štúdium a analýzu funkcií, čo je kľúčové pre riešenie mnohých teoretických aj praktických problémov.

V kvantovej mechanike sa často používa priestor funkcií nazývaný Hilbertov priestor. Tento priestor je kľúčový pre modelovanie kvantových systémov. Hilbertov priestor je kompletný vnútorný produktový priestor, čo znamená, že je vybavený operáciou vnútorného súčinu a je uzavretý voči limitám konvergentných postupností.

Matematický zápis Hilbertovho priestoru môže vyzerať takto:

:: matematika.

/priestor fyzikálny
− súhrn fyzikálnych objektov, medzi ktorými sú fyzikálne vzťahy.
:: fyzika.

/priestor geometrický
– priestor (geometria) – metrický priestor, čiže množina s definovanou metrikou.

/priestor Hilbertov
– špeciálny typ vektorového priestoru, ktorý je kompletný a má definovaný skalárny súčin. Používa sa v kvantovej mechanike a funkcionálnej analýze. Ako súčasť predmetu funkcionálnej analýzy je tvorená abstraktným vektorovým priestorom, v ktorom možno merať uhly a veľkosti vektorov a konštruovať ortogonálne projekcie vektorov na podpriestory.
    Hilbertov priestor je Banachov priestor, ktorého norma je indukovaná skalárnym súčinom.
:: algebra lineárna, analýza funkcionálna, priestor funkcií.

/priestor informačný
− 1. súhrn informačných objektov, medzi ktorými sú informačné vzťahy; 2. priestor, v ktorom sa vytvára, prenáša a spotrebúva informácia.
:: informatika, systém informačný.

/priestor konečnorozmerný
– afinný priestor, ktorého rozmer je celé číslo.

/priestor kozmický (astronómia)
– priestor za hranicami zemskej atmosféry a mimo mimozemských kozmických telies, vyplnený magnetickými, gravitačnými a elektrickými poliami, ionizovanými atómami (plazmou), molekulami, radikálmi, elektromagnetickým a korpuskulárnym žiarením a prachovými časticami.
    V rámci kozmického priestoru sa rozlišuje:
                medziplanetárny priestor (interplanetárny priestor),
                medzihviezdny priestor (interstelárny priestor),
                medzigalaktický priestor (intergalaktický priestor),
pričom tieto priestory sa odlišujú najmä hustotou látky.

/priestor matematický
− matematický objekt tvorený súhrnom matematických entít a vzťahmi medzi nimi.
:: entita matematická, matematika, objekt matematický, priestor (matematika).

/priestor medzigalaktický
− intergalaktický priestor − kozmický priestor medzi galaxiami veľmi blízky vákuu (neobsahujúci zvyčajne ani prach ani plyn).
:: vesmír.

/priestor metrický
− množina s definovanou metrikou; priestor, ktorého každým dvom bodom je priradené číslo (zvané vzdialenosť); odbornejšie vyjadrené: metrický priestor je matematická štruktúra, na ktorej je zavedená metrika. Metrický priestor zapisujeme ako dvojicu (X, d), kde X je základná množina a d je metrika na X.
:: analýza funkcionálna, priestor funkcií.

/priestor mimozemský
– angl. space – vesmírny priestor mimo Zeme.
Rozlíšiteľnou časťou mimozemského priestoru je mimozemský objekt, ako napr. planéta Merkúr, kráter na Mesiaci, kaňon na Marse atď.
:: priestor vesmírny, vesmír, Zem.

/priestor nekonečnorozmerný
– priestor, ktorý nie je konečnorozmerný.

/priestor pravdepodobnostný (teória pravdepodobnosti)
– matematický konštrukt, modelujúci procesy v reálnom svete, ktorých výsledok nemožno vopred predpokladať a o ktorých sa preto označujú ako náhodné (náhodný jav).
Pravdepodobnostný priestor je trojica (Ω, Ꞙ, P), kde
Ω – priestor elementárnych javov, neprázdna množina všetkých možných výsledkov;
Ꞙ – množina náhodných javov, javové pole alebo javový priestor; každý náhodný jav je množina obsahujúca žiadny alebo viacero výsledkov náhodného pokusu;
P – funkcia, ktorá každému náhodnému javu priraďuje jeho pravdepodobnosť (reálne číslo z intervalu <0, 1>).

/priestor relatívny (Newton, I.)
‒ miera alebo časť absolútneho priestoru, ktorú možno merať, ktorá sa môže pohybovať, zmyslami pozorovať a pri fyzikálnych procesoch meniť.

/priestor stavový
– priestor, určujúci, aké hodnoty môže nadobúdať stavový vektor dynamického systému; tvorí ho množina premenných, ktoré môžu nadobúdať hodnoty z určitého intervalu. Interval týchto hodnôt potom určuje celý stavový priestor.
Stavový priestor môže byť
        konečný,
        spočítateľný,
        nekonečný.
Konečný stavový priestor má obmedzené množstvo stavov, napr. stavový priestor hádzanej hracej kocky má šesť stavov.

/priestor stavový (informatika)
− konfigurácia diskrétnych stavov, ktorá slúži ako výpočtový model a ktorú možno definovať ako štvoricu [N, A, S, G], kde
        N je množina stavov,
        A je množina prechodov medzi stavmi,
        S je neprázdna podmnožina N obsahujúca počiatočné stavy,
        G je neprázdna podmnožina N obsahujúca cieľové stavy.
Na prechádzaní stavového priestoru sa zakladá metóda riešenia úloh, ktorá sa nazýva prehľadávanie stavového priestoru.

/priestor topologický
− matematická štruktúra tvorená množinou s doplňujúcou štruktúrou určitého typu nazývanou topológia. Topologické priestory sú predmetom skúmania časti geometrie zvanej rovnako topológia.

/priestor vektorový
– lineárny priestor, angl. vector space – ústredný objekt lineárnej algebry, v rámci ktorého sa definujú všetky jej ostatné dôležité pojmy. V istom zmysle možno vektorový priestor chápať ako presne špecifikovaný druh množiny, ako zovšeobecnenie množiny reálnych resp. komplexných čísel.
    Podobne ako v množinách reálnych alebo komplexných čísel sa aj vo vektorovom priestore definuje operácia sčítania a násobenia s určitými prirodzenými obmedzeniami, ako asociativita atď.
    Prvok vektorového priestoru sa nazýva vektor.
    Vektorový priestor má lineárnu matematickú štruktúru, čo znamená, že
            dva vektory možno sčítať, pričom tento súčet je opäť prvkom vektorového priestoru;
            dva vektory možno znásobiť, pričom tento násobok je opäť prvkom vektorového priestoru.
    Pojem vektorového priestoru tvorí napr. základ pre opis správania fyzikálnych systémov v klasickej a kvantovej mechanike (cf Vektorový prostor, in: Wikipedie).
:: algebra lineárna, analýzy funkcionálna, priestor (matematika), priestor Hilbertov.

/priestor vesmírny
– vesmír – obrovský a takmer prázdny priestor, ktorý existuje mimo atmosféry Zeme. Zahŕňa všetko od planét, hviezd, galaxií až po medzihviezdny prach, čierne diery a temnú hmotu. Vesmírny priestor sa vyznačuje veľmi nízkou hustotou častíc a extrémne nízkymi teplotami.

/priestor vzdušný
– súčasť štátneho územia, ktorá ho dotvára ako trojrozmerný priestor.

/priestoročas
− Minkowského priestoročas, angl. Minkowski spacetime − matematický objekt tvorený štvorrozmerným priestorom zjednocujúcim trojrozmerný fyzikálny priestor a čas. Body priestoročasu zodpovedajú bodovým udalostiam. Priestoročas zaviedol H. Minkowski v rokoch 1907 − 1908.
Metrickými vlastnosťami priestoročasu sú:
        dĺžka,
        časový interval,
        vzťah „skôr-súčasne-neskôr“ pre nesúmiestné udalosti.
:: kontinuum priestoročasové, teória relativity.

/priestranstvo verejné
– bez obmedzenia prístupný priestor, slúžiaci na všeobecné užívanie a lokalizovaný vo všeobecne záväznom nariadení obce.

/priesvitnosť
– vlastnosť priesvitného predmetu alebo prostredia, t. j. takého, ktoré prepúšťa len rozptýlené svetlo.
:: optika (fyzika).

/príjem
– prijatie, prijímanie.

/príjemca platby
– fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá má dostať alebo dostala platbu.
:: platenie.

/prijímač (lingvistika)
− percipient, počúvajúci, čítajúci, pasívny komunikant, dekódovateľ, zložka komunikačnej siete ([182];31).

/princíp fyzikálny
− dôležitý fyzikálny zákon, ktorý má spravidla veľmi všeobecnú platnosť (napr. princípy termodynamiky, princíp konštantnej rýchlosti svetla).
    Niekedy sa miesto termínu fyzikálny princíp používa termín fyzikálna veta (napr. Gaussova veta v elektrostatike) ([92];15).
    Základný princíp fyziky je zákon zachovania energie.
:: fyzika, princíp lokality (fyzika), princíp neurčitosti Heisenbergov, strojárstvo.

/princíp kozmologický
− postulát, podľa ktorého vesmír je priestorovo homogénny a izotropný, bez privilegovaného miesta a smeru.
Kozmologický princíp má v kozmológii zásadný význam pre odvodenie modelov vesmíru.
:: kozmológia.

/princíp lokality (fyzika)
– hovorí, že objekt je priamo ovplyvnený iba jeho bezprostredným okolím. Teória, zahŕňajúca princíp lokality, sa označuje ako lokálna teória, ktorá predstavuje alternatívu k staršej koncepcii okamžitého pôsobenia na diaľku.

/princíp neurčitosti Heisenbergov
– fyzikálny princíp, podľa ktorého dvojice pozorovateľných veličín, ako napr. dvojica polohy a hybnosti, dvojica času a energie..., môžu byť súčasne známe iba s presnosťou danou hornou hranicou vyjadrenou pomocou Planckovej konštanty: čím presnejšie sa zmeria jedna veličina, tým nepresnejšie sa zmeria druhá veličina.
    Dôsledkom Heisenbergovho princípu neurčitosti je skutočnosť, že nie je možné ani teoreticky ani experimentálne určiť povedzme polohu a hybnosť častice súčasne. Vzhľadom na veľmi malú hodnotu Planckovej konštanty sa však v každodennom svete s týmto dôsledkom nestretávame.
    V kvantových systémoch naopak plní Heisenbergov princíp neurčitosti významnú úlohu, čo možno vidieť na tom, že ak chceme veľmi presne lokalizovať časticu, môžeme použiť svetlo s krátkou vlnovou frekvenciou, no čím nižšia bude vlnová dĺžka svetla použitého na lokalizáciu častice, tým väčšiu energiu bude mať samotný fotón a teda aj väčšiu hybnosť; túto hybnosť alebo jej časť počas merania polohy častice fotón tejto častici odovzdá, čím výrazne zmení jej hybnosť.
    Pokiaľ ide o polohu častice a hybnosť častice (to je najznámejší prípad, ktorého sa týka princípu neurčitosti), možno Heisenbergov princíp neurčitosti vyjadriť matematicky vzťahom:

kde ℏ je redukovaná Planckova konštanta, ktorú zaviedol N. Bohr a P. A. M. Dirac ju začal označovať prešktnutým h, a Δx a Δp_x sú štandardné odchýlky. Táto relácia hovorí, že nemožno s ľubovoľnou presnosťou zmerať polohu a hybnosť kvantovomechanickej častice. Táto relácia vychádza z komutačnej relácie pre príslušné operátory.
:: mechanika kvantová, meranie mikrofyzikálne.

/princíp právny
− všeobecná právna zásada – conditio sine qua non práva, zhustené (axiomatické) vyjadrenie obsahu práva v podobe najvšeobecnejšieho právneho pravidla, ktoré v normatívnej podobe vyjadruje všeobecné ciele práva – blaho, dobro, spravodlivosť, právnu istotu, pokoj.
Súbor právnych princípov tvorí prirodzené právo.

/princíp relativity Einsteinov
− nijakým pokusom nemožno zistiť, či sa teleso pohybuje rovnomerným priamočiarym pohybom alebo je v pokoji, čo možno sformulovať aj slovami: vo všetkých inerciálnych vzťažných sústavách platia rovnaké fyzikálne zákony.
:: fyzika relativistická.

/prínos hudby
– čo nám hudba ponúka:

Estetický zážitok
. Emocionálna podpora: Hudba môže pomôcť vyjadriť a spracovať emócie, či už ide o radosť, smútok, hnev alebo lásku. Mnohí ľudia nachádzajú v hudbe útechu a podporu v ťažkých časoch
. Sociálne spojenie: Hudba má schopnosť spájať ľudí. Spoločné počúvanie hudby, koncerty a hudobné festivaly vytvárajú príležitosti na budovanie vzťahov a komunity
. Kognitívne benefity: Štúdie ukazujú, že hudba môže zlepšiť pamäť, koncentráciu a kognitívne schopnosti. Hranie na hudobný nástroj môže tiež podporiť rozvoj jemnej motoriky a koordinácie
. Kultúrne a historické poznanie: Hudba je dôležitou súčasťou kultúrneho dedičstva a môže nám pomôcť lepšie pochopiť rôzne kultúry a historické obdobia
. Fyzické zdravie: Hudba môže mať pozitívny vplyv na fyzické zdravie, napríklad znižovaním stresu, zlepšovaním spánku a podporou relaxácie. Hudobná terapia sa často využíva v medicíne na podporu liečby rôznych ochorení
. Kreatívne vyjadrenie: Hudba poskytuje priestor na kreatívne vyjadrenie a sebarealizáciu. Skladanie, hranie a interpretácia hudby umožňujú ľuďom vyjadriť svoju individualitu a tvorivosť

.

Hudba je teda mnohostranný fenomén, ktorý obohacuje náš život na mnohých úrovniach.

/prípad účtovný
– operácia, ktorá vyplýva zo vzniku hospodárskych operácií (tých, ktoré sú predmetom zachytenia v účtovníctve) a z účtovných operácií. Konkrétnou výrazovou formou vecnej podstaty účtovného prípadu je účtovný zápis.
:: účtovníctvo.

/príprava odborná
− súbor organizovaných aktivít rozvíjajúcich špeciálne pracovné schopnosti, znalosti a postoje, ktoré sa vyžadujú pre výkon špecifického povolania alebo skupiny príbuzných povolaní v určitej oblasti.

/prírastok
– pribudnutie rastom; zväčšenie množstva alebo počtu; jednotlivec, počet, hodnota, o ktorú sa niečo zväčšilo.

/prírastok (matematika)
– kladný rozdiel medzi určitým stavom (počtom, hodnotou) a stavom (počtom, hodnotou) predchádzajúcim, napr. prírastok obyvateľstva, prírastok na hmotnosti, prírastok funkcie...
:: matematika.

/príroda neživá
− anorganická príroda − súbor neživých prírodnín. Neživú prírodu tvoria v podstate abiotické zložky životného prostredia.

/príroda živá
– organická príroda – súčasť predmetu biológie tvorená súborom živých prírodnín.

/prírodnina
− objekt prírodného pôvodu.
    Prírodniny sa delia na
            neživé,
            živé.
    Súbor prírodnín tvorí prírodu.
:: kľúč určovací, príroda.

/prírodnina neživá
– zložka neživej prírody, vyznačujúca sa tým, že môže meniť svoj tvar, že nie je živá a nerastie.
Do neživých prírodnín sa zahrnuje:
        slnko,
        voda,
        vzduch,
        pôda,
        minerály,
        horniny.

/prírodnina živá
– súčasť predmetu biológie tvorená tou ktorou zložkou živej prírody, vyznačujúcou sa tým, že
        prijíma potravu,
        rastie,
        dýcha,
        pohybuje sa,
        rozmnožuje sa,
        reaguje na podnety z okolia,
        ...
:: proces životný.

/prirovnanie
– pripodobnenie – uvedenie do vzájomného vzťahu na základe podobných vlastností; výrazový prostriedok, ktorým sa porovnáva niečo s niečim iným na základe zhodných vlastností.
:: alúzia.

/príruba
− časť rúrok, armatúr a podobne určená na pripájanie.
:: technika.

/príručka
− prehľadne napísaná kniha, ktorá zahŕňa poznatky istého odboru. Napríklad príručkou logiky je publikácia 89.

/príslovka
– adverbium – „neohybné plnovýznamové slovo vyjadrujúce okolnosť al. vlastnosť vo vzťahu k slovesu, prídavnému menu al. inej príslovke: pekne spievať, dobre urobený, veľmi dobre ([5];133).
:: druh slovný, lingvistika.

/príslušenstvo automobilu
– skupina týchto súborov súčiastok nevyhnutne potrebných pre funkciu automobilu:
        osvetlenie,
        chladiaci systém,
        zapaľovací systém,
        ťažné zariadenie,
        sklápací systém strechy.

/príslušnosť
– prislúchanie do istej spoločnosti, spoločenskej jednotky, skupiny alebo organizácie.
:: príslušnosť (právo).

/príslušnosť (právo)
– okruh činnosti štátneho orgánu, napr. súdu.

/prístroj
– jednoduchší stroj, aparát alebo zariadenie, v ktorom alebo pomocou ktorého sa odohráva určitý dej, napríklad fyzikálny, chemický, čítací, merací atď. Otázkami konštrukcie a zhotovovania prístrojov sa zaoberá strojníctvo.
:: disk (technika), elektroskop, noktovízor, prístroj elektronický, prístroj experimentálny, prístroj merací, prístroj optický, prístroj vedecký, spotrebič, systém umelý, technika, váhy (fyzika).

/prístroj elektronický
− prístroj fungujúci na princípe riadenia toku elektrónov alebo iných elektricky nabitých častíc, najmä pomocou polovodičov. Elektronický prístroj je zariadenie, ktoré využíva elektrickú energiu na vykonávanie rôznych funkcií, ako je spracovanie informácií, komunikácia, meranie alebo riadenie. Tieto prístroje sú neoddeliteľnou súčasťou moderného života a nachádzajú sa v mnohých oblastiach, od spotrebnej elektroniky až po priemyselné aplikácie.

Elektronický prístroj sa skladá z niekoľkých základných komponentov:

Napájací zdroj: Poskytuje potrebnú elektrickú energiu na prevádzku prístroja.
Obvody: Zahŕňajú rôzne elektronické súčiastky, ako sú rezistory, kondenzátory, tranzistory a integrované obvody, ktoré spolupracujú na vykonávaní špecifických funkcií.
Senzory a vstupné zariadenia: Zaznamenávajú údaje z okolia alebo od používateľa (napr. klávesnice, mikrofóny, kamery).
Procesor: Spracováva informácie a riadi činnosť prístroja.
Pamäť: Ukladá údaje a programy potrebné na prevádzku prístroja.
Výstupné zariadenia: Zobrazujú alebo prenášajú výsledky činnosti prístroja (napr. displeje, reproduktory, tlačiarne).
Konektory a rozhrania: Umožňujú pripojenie prístroja k iným zariadeniam alebo sieťam.

Tieto komponenty spolupracujú na zabezpečení správnej funkcie elektronického prístroja.

/prístroj experimentálny
− prostriedok poznania používaný pri experimentovaní. Experimentálny prístroj je zariadenie používané na vykonávanie experimentov, ktoré umožňujú skúmať a merať rôzne javy a procesy. Tieto prístroje sú navrhnuté tak, aby poskytovali presné a spoľahlivé údaje, ktoré sú nevyhnutné pre vedecký výskum.

Základné časti experimentálneho prístroja môžu zahŕňať:

Senzory a detektory: Zaznamenávajú fyzikálne, chemické alebo biologické údaje.
Zdroj energie: Napája prístroj a jeho komponenty.
Ovládacie prvky: Umožňujú nastavenie a kontrolu experimentálnych podmienok.
Záznamové zariadenia: Ukladajú a spracovávajú získané údaje.
Mechanické časti: Zabezpečujú stabilitu a presnosť prístroja.

Napríklad mikroskop, ktorý je bežným experimentálnym prístrojom, sa skladá z optických častí (ako sú objektívy a okuláre), mechanických častí (ako je statív a stolček) a osvetľovacieho systému.

/prístroj fyzikálny
– vedecký prístroj tvorený viac menej zložitým systémom (zariadením), pozostávajúcim z aktívnych alebo pasívnych prvkov (súčastí), používaným pri fyzikálnom skúmaní alebo experimentovaní.
:: fyzika, meranie fyzikálne.

/prístroj merací
− materiálny prostriedok poznania určený na meranie premenných alebo stálych veličín. „Merací prístroj môžeme pokladať za systém, v ktorom sa informácie generované meraným objektom spracúvajú a odovzdávajú do výstupného zariadenia. Prenos informácie sa uskutočňuje signálmi. Signál spracovaný v meracom prístroji, ktorého zdrojom je meraný objekt a spotrebičom výstupné (napr. indikačné) zariadenie, znižuje neurčitosť našich vedomostí o objekte. Pritom však signál generovaný meraným objektom a spracovaný v meracom prístroji je výsledkom zložitého fyzikálneho procesu, na ktorom sa zúčastňujú okrem meranej veličiny aj isté náhodné príčiny, a preto hovoríme o entropii informačného zdroja, ktorú určuje zmena neurčitosti zdroja informácie. Pre prax je dôležitý pojem strednej neurčitosti, ktorý zavádzame pri opakovaní informačného procesu za ináč rovnakých podmienok; nazývame ho aj informačnou entropiou generátora informácie ([76];95).“
:: ampérmeter, meranie, prístroj merací analógový, silomer.

/prístroj merací analógový
– ručičkový merací prístroj – merací prístroj vyhodnocujúci meranú veličinu spojitým spôsobom, zvyčajne formou pohybujúceho sa ukazovateľa, pričom meraná veličina sa prevádza na výchylku ukazovateľa využitím vhodných fyzikálnych javov.

/prístroj optický
– zariadenie, ktoré využíva vlastnosti svetla na zobrazenie, meranie a na ďalšie účely.
:: optika, stôl optický.

/prístroj optický laserový
– zariadenie, ktoré generuje a zosilňuje svetlo pomocou stimulovanej emisie žiarenia. Slovo “laser” je skratka z anglického „Light Amplification by Stimulated Emission of Radiation“.
Zloženie lasera:

    Aktívne médium: Materiál, ktorý zosilňuje svetlo. Môže byť tuhý (napr. rubín), kvapalný, plynný (napr. CO₂) alebo polovodičový (napr. laserová dióda).
    Zdroj energie: Poskytuje energiu na excitáciu atómov v aktívnom médiu. Môže to byť elektrický prúd, svetlo z iného lasera alebo výbojka.
    Optický rezonátor: Zvyčajne dve zrkadlá umiestnené oproti sebe, ktoré odrážajú svetlo tam a späť cez aktívne médium, čím zosilňujú svetlo. Jedno zrkadlo je čiastočne priehľadné, aby umožnilo únik laserového lúča.

Princíp fungovania:

    Excitácia: Atómy v aktívnom médiu sú excitované zdrojom energie.
    Stimulovaná emisia: Excitované atómy emitujú fotóny, ktoré stimulujú ďalšie atómy k emisií fotónov s rovnakou vlnovou dĺžkou a fázou.
    Zosilnenie svetla: Fotóny sa odrážajú medzi zrkadlami v rezonátore, čím sa zosilňuje svetlo a vytvára sa koherentný laserový lúč.

Laserové optické prístroje môžu byť nebezpečné pre ľudské oči a kožu z niekoľkých dôvodov:

Poškodenie sietnice: Laser môže spôsobiť vážne a nezvratné poškodenie sietnice oka, čo môže viesť k čiastočnej alebo úplnej strate zraku.
Koncentrovaná energia: Lasery produkujú vysoko koncentrovaný lúč svetla, ktorý môže v krátkom čase preniesť veľké množstvo energie na malú plochu.
Rýchlosť poškodenia: Poškodenie môže nastať skôr, než si oko stihne uvedomiť nebezpečenstvo a zareagovať žmurknutím.
Neviditeľné žiarenie: Niektoré lasery emitujú žiarenie mimo viditeľného spektra, takže riziko nemusí byť okamžite zrejmé.
Popáleniny kože: Silnejšie lasery môžu spôsobiť popáleniny kože.
Dlhodobé účinky: Opakovaná expozícia môže viesť k dlhodobým zdravotným problémom.

Z týchto dôvodov je dôležité dodržiavať bezpečnostné opatrenia pri práci s laserovými zariadeniami a nikdy nemierit laserom na ľudí alebo zvieratá. V profesionálnom prostredí sa používajú ochranné okuliare a ďalšie bezpečnostné opatrenia.

/prístroj vedecký
– zariadenie, ktoré sa využíva pri vedeckom výskume.

/prístroje a zariadenia optické
– zaisťujú presné meranie zraku a kvalitné služby. Medzi najčastejšie používané prístroje patria:

    Autorefraktometre: Používajú sa na automatické meranie refrakcie oka, čo pomáha určiť predpis na okuliare alebo kontaktné šošovky.
    Keratometre: Merajú zakrivenie rohovky, čo je dôležité pre správne prispôsobenie kontaktných šošoviek.
    Oftalmoskopy: Umožňujú detailné vyšetrenie vnútorných častí oka, vrátane sietnice a zrakového nervu.
    Tonometre: Merajú vnútroočný tlak, čo je kľúčové pre diagnostiku a sledovanie glaukómu.
    Fundi kamery: Používajú sa na fotografovanie sietnice a ďalších vnútorných štruktúr oka.
    Optické koherentné tomografy (OCT): Poskytujú detailné snímky vrstiev sietnice, čo je užitočné pri diagnostike a sledovaní ochorení ako makulárna degenerácia alebo diabetická retinopatia.

Tieto prístroje umožňujú optikom a oftalmológom poskytovať presné a kvalitné služby, čo vedie k lepšej starostlivosti o zrak.
:: optika, zrak.

/prístup
– 1. miesto, kadiaľ sa niekam prichádza; príchod;
2. možnosť, právo, oprávnenie, dovolenie vojsť, vstúpiť niekam;
3. možnosť voľne vniknúť, preniknúť, dostať sa niekam
4. možnosť dosiahnuť niečo, dostať sa k niečomu
5. postoj, pomer, stanovisko, smer skúmania alebo uhol pohľadu, dívania sa, pristupovania, skúmania.

/prívlastok
– atribút – rozvíjajúci vetný člen, bližšie určujúci podstatné meno v úlohe hociktorého vetného člena. Je to vedľajší (treťostupňový) vetný člen, ktorým sa určuje (podstatné) meno v akomkoľvek vetnom člene; vzťah k nemu sa vyjadruje zhodou, väzbou alebo primkýnaním: vysoký dom, strecha domu, kaki farba ([5];138).
:: lingvistika.

/prízemie
– časť budovy na úrovni terénu alebo málo nad ňou.

/príznak
– charakteristický znak, symptóm; rozlišujúca črta ([496];593).

/prízvuk (lingvistika)
– zdôraznenie jednej slabiky v slove dvoma spôsobmi:
        zvýšením sily (intenzitný alebo dynamický prízvuk),
        odlíšením melódie (melodický prízvuk).
Ak je prízvuk viazaný, býva na prvej slabike, na predposlednej alebo poslednej; voľný, pohyblivý prízvuk má schopnosť rozlišovať slová alebo gramatické tvary podľa významu ([5];139).

/problém (algoritmika)
– „vzájomný vzťah nešich poznatkov, ktorý nedovoľuje bezprostredne usudzovať o možnosti dosiahnutia nejakého cieľa, či o platnosti nejakého tvrdenia“ ([274];31).

/problém (teória zložitosti)
– jazyk, ktorého slová sa chápu ako otázky; na problém sa tu pozerá ako na množinu otázok, z ktorých každá je tvorená slovom konečnej dĺžky z nejakého formálneho jazyka; otázka, ktorá je tu konkrétnym jedným slovom tohto jazyka, sa nazýva inštancia problému.

/problém algoritmický
− špecifikácia toho, čo má vypočítať algoritmus.

/problém fyzikálny
– angl. problem in physics – dôležitý (podnetný) fyzikálny významový útvar, ktorý je výsledkom poznania tej či onej ťažkosti (záhady), s ktorou sa teoreticky alebo prakticky konfrontuje fyzika. Fyzikálne problémy sa formulujú napríklad týmito otázkami:
        aká je koniec koncov štruktúra fyzikálnej reality,
        v čom spočíva podstata priestoru a času,
        v čom spočíva podstata hmoty,
        v čom spočíva podstata tmavej energie,
        v čom spočíva vyparovanie čiernych dier,
        v čom spočívajú extra-dimenzie,
        prečo existujú práve tri rodiny kvarkov a tri rodiny leptónov, keď pre opis sveta postačuje len jedna rodina,
        čo je to tmavá hmota,
        existuje uniformita vesmíru,
        ako vznikajú štruktúry vo vesmíre,
        ako je to s nesymetriou látky a antilátky,
        v čom spočíva podstata veľkého tresku,
        ako je to s antropickým princípom,
        je možná teória všetkého (zjednotenie všeobecnej teórie relativity a kvantovej fyziky),
        možno skompletizovať štandardný model častíc a síl,
        je možné vypracovať realistickú interpretáciu kvantovej fyziky,
        aké sú hodnoty fyzikálnych konštánt,
        čo je to dobrá fyzikálna teória,
        ako je to s kvantovou fyzikou,
        ako je to s fyzikálnym vákuom...
Odpoveďami na otázky, ktorými sa formulujú fyzikálne problémy, sa formulujú predstavy o riešení problémov, ktorých realizáciou sa odstraňujú alebo aspoň transformujú fyzikálne ťažkostí, čo nezriedka, pokiaľ ide o dnešné hlavné ťažkosti fyziky, stojí miliardy dolárov (cf 838).
Fyzici zostavujú zoznamy fyzikálnych problémov, ako je napríklad tento, ktorý pripravil V. L. Ginsburg ([839];354 – 355):
        Controlled nuclear fusion.
        High-temperature and room-temperature superconductivity.
        Metallic hydrogen. Other exotic substances.
        Two-dimensional electron liquid (anomalous Hall effect and some other effects).
        Some questions of solid-state physics (heterostructures in semiconductors, metal-dielectric transitions, charge and spin density waves, mesoscopics).
        Second-order and related phase transitions. Some examples of such transitions. Cooling (in particular, laser cooling) to superlow temperatures. Bose – Einstein condensation in gases.
        Surface physics. Clusters.
        Liquid crystals. Ferroelectrics.
        Fullerenes. Nanotubes.
        The behavior of matter in superstrong magnetic fields.
        11. Nonlinear physics. Turbulence. Solitons. Chaos. Strange attractors.
        Rasers, grasers, superhigh-power lasers.
        Superheavy elements. Exotic nuclei.
        Mass spectrum. Quarks and gluons. Quantum chromodynamics. Quark-gluon plasma.
        Unified theory of weak and electromagnetic interactions. W- and Z0-bosons. Leptons.
        Standard model. Grand unification. Superunification. Proton decay. Neutrino mass. Magnetic monopoles.
        Fundamental length. Particle interaction at high and superhigh energies. Colliders.
        Nonconservation of CP-invariance.
        Nonlinear phenomena in vacuum and in superstrong magnetic fields. Phase transitions in vacuum.
        Strings. M-theory.
        Experimental verification of the general theory of relativity.
        Gravitational waves and their detection.
        The cosmological problem. Inflation. L-term. Relationship between cosmology and high-energy physics.
        Neutron stars and pulsars. Supernova stars.
        Black holes. Cosmic strings (?).
        Quasars and galactic nuclei. Formation of galaxies.
        The problem of dark matter (hidden mass) and its detection.
        The origin of superhigh-energy cosmic rays.
        Gamma-bursts. Hypernovae.
        Neutrino physics and astronomy. Neutrino oscillations.
Pri riešení mnohých rozličných fyzikálnych problémoch vznikajú sústavy rovníc ([479];137).
– I: List of unsolved problems in physics, in: Wikipedia (12. 12. 2021).
:: fyzika, univerzum významové fyzikálne, útvar významový fyzikálny.

/problém súčasný
– významový útvar, ktorý je výsledkom uvedomenia si určitej súčasnej ťažkosti.

/procedúra (technika výpočtová)
− pomenovaná postupnosť príkazov v počítačovom programe, s ktorou sú spojené konštanty, dátové typy a premenné, ktoré väčšinou predstavujú jednu úlohu. Procedúru možno obyčajne volať (volanie procedúry) inou procedúrou alebo hlavným programom.

/proces
p. proces in: Lexikón.

/proces (právo)
− súdne konanie.

/proces biochemický
– súčasť najmä predmetu biochémie, pozostávajúca zo sledu chemických reakcií v živých organizmoch. K tomu, aby sa tieto reakcie mohli realizovať, sa poväčšinou vyžaduje rad enzýmov a koenzýmov a dakedy je k tomu potrebný aj prísun energie, napr. vo forme ATP alebo redukčné/oxidačné činidlo, ako napr. NADPH/NADP+).
:: biochémia, hormóny, látky aktívne biologicky.

/proces biologický
– súčasť predmetu biológie. Základným biologickým procesom je dedičnosť.
:: biológia, proces fyziologický.

/proces bolonský
– integračný proces tvoriaci podproces európskej integrácie a spočívajúci v harmonizácii európskeho systému vysokého školstva s cieľom vytvoriť a rozvíjať jednotný európsky priestor vysokoškolského vzdelávania; základný cieľ celého procesu sformulovala Bolonská deklarácia 19. 6. 1999, ktorej signatárom je aj Slovenská republika: vysokoškolské štúdium bolo rozdelené do troch stupňov:
        bakalárske štúdium (Bachelor Program),
        magisterské štúdium (Master Program),
        doktorandské štúdium (Doctoral Program).
:: pedagogika.

/proces ekonomický
− hospodársky proces − súčasť predmetu politickej ekonómie spočívajúca vo vznikaní, pohybovaní sa a zanikaní určitého súhrnu ekonomických činností a vzťahov, tvoriace vedno špecifické oblasti alebo stránky spoločenskej reprodukcie.
Ekonomický proces sa člení na tieto časti:
        výroba,
        rozdeľovanie,
        výmena,
        spotreba.
Subjekty ekonomického procesu sú:
        štát,
        firma,
        domácnosť.
:: činnosť hospodárska, ekonómia, ekonómia politická, ekonomika, proces výrobný (ekonómia), riadenie procesov ekonomických, ukazovateľ (ekonómia).

/proces elektrochemický
– proces vzájomnej premeny elektrickej formy energie na chemickú.

/proces fyzikálno-chemický
– postupnosť zmien fyzikálnych vlastností a chemickej štruktúry látok: fyzikálnym zásahom dochádza k chemickej zmene a chemická zmena vyvoláva zmenu fyzikálnych vlastností.

/proces fyzikálny
− proces (fyzika) – v čase sa meniaci fyzikálny jav spočívajúci v postupnosti zmien stavu fyzikálneho objektu; je to pokračujúci fyzikálny dej alebo séria fyzikálnych zmien, ktoré menia formy hmoty. Proces je sled príčinne na seba nadväzujúcich udalostí. Každý fyzikálny proces má isté časové rozpätie a sled zmien sa v ňom deje podľa empirických zákonov ([76];35).
:: fyzika, proces šírenia prostredím, prostredie (fyzika), signál, vlnenie mechanické.

/proces fyziologický
– proces životnej činnosti organizmu, ten ktorý súbor jeho vitálnych funkcií, zabezpečujúci integritu organizmu a jeho adaptačné reakcie ako disipatívneho systému.
Podľa úrovne priebehu sa fyziologické procesy členia nasledovne:
        na úrovni buniek jednobunkových alebo mnohobunkových organizmov,
        na úrovni jednotlivých orgánov, napr. srdca, pečene atď.,
        na úrovni tkanív, napr. nervového, miechového atď.,
        na úrovni špecializovaných systémov orgánov, napr. kardiovaskulárneho, tráviaceho atď.
        na úrovni organizmu ako celku.
:: biológia, fyziológia.

/proces geologický
− proces menenia zemského povrchu.
:: geológia.

/proces chemický
– súčasť predmetu chémie tvorená v čase sa meniacim chemickým javom.

(proces informačný
− proces získavania, spracúvania, uchovávania, prenosu a využívania informácií vo fyzikálnych, biologických a sociálnych systémoch.
:: informácia, informatika, zber informácií (informatika).

/proces intelektový
– proces realizovaný intelektom (rozumom), jeho prostriedkami, postupmi, metódami, technikami.
:: inteligencia.

/proces ireverzibilný
– nevratný proces – proces vyznačujúci sa jednosmernou tendenciou vývoja, proces, ktorý nie je reverzibilný.
    Nevratné procesy umožňujú „dať zmysel takým pojmom, ako sú minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Nedokázali by sme vysvetliť fakt, že vo svete, ktorý nás obklopuje, sme pri pozorovaní neživých aj živých objektov neustále konfrontovaní s dôsledkami nemilosrdne ubiehajúceho času, zatiaľ čo fyzikálne zákony bez termodynamiky ‚smer toku času‘ nerozlišujú (121;63).

/proces komunikačný
− komunikovanie − procesuálny aspekt komunikácie, ktorý tvorí kódovanie, dekódovanie, generovanie signálu, transferácia signálu, transformácia signálu, identifikácia signálu.

/proces neurofyziologický
– súbor aktivít neurónov a ich sietí tvoriaci základ psychického deja.
:: neurofyziológia.

/proces podnikateľský
– proces formovania podnikov a realizácie ich podnikateľských aktivít v podnikateľskom prostredí.
:: ekonómia.

/proces poznávací (psychológia)
− kognitívny proces − psychický proces spočívajúci v prijímaní a spracovávaní informácie z vonkajšieho a vnútorného prostredia človeka, ktorého výsledkom psychický obraz (mentálna reprezentácia), podieľajúci sa na riadení činnosti.
:: poznávanie.

/proces psychický
− podproces činnosti človeka zahrnujúci prežívanie vnútorného a/alebo vonkajšieho prostredia; je to spravidla kratšie trvajúci podproces mentálnej reprezentácie alebo psychickej regulácie, psychický jav, ktorý sa časom premieňa: psychický dej, psychický pochod, psychická operácia. Výsledkom psychického procesu je psychický jav, stav, prejav.
Psychické procesy sa členia na:
        poznávacie procesy,
        motivačné procesy,
        emočné procesy
        vôľové procesy.
:: mechanizmus (psychológia), psychológia, vôľa (psychológia).

/proces senzorický
– fyziologický základ pociťovania a vnímania spočívajúci v registrácii podnetov fyzikálnej a chemickej energie z vonkajšieho a vnútorného prostredia organizmu pôsobiacich na zmyslové orgány a v transformácii týchto podnetov do podoby nervových vzruchov, ktoré sa potom šíria aferentnými nervovými vláknami do špecifických oblastí mozgu. Podmienkou uskutočnenia senzorického procesu je určitá intenzita podnetu a stav určitej aktivácie nervovej sústavy.
:: fyziológia, psychológia.

/proces šírenia prostredím
– proces šírenia cez médium – fyzikálny proces, pri ktorom sa rozruch v jednom bode šíri do iného vzdialeného bodu bez prenosu materiálu zo samotného média.
:: fyzika.

/proces technický
– postupnosť technologických operácií realizujúca technickými prostriedkami transformáciu hmotných, energetických a informačných vstupov technického systému do podoby požadovaných hmotných, energetických a informačných výstupov technického systému.
:: technika.

/proces technologický
− súbor technických činností určitého druhu (napr. odlievanie, zváranie, sústruženie a pod.) potrebných na zhotovenie určitého výrobku a na vyústenie do ďalších foriem jeho výsledku. Rozlíšiť možno tieto druhy technologických procesov:
        výrobný,
        pomocný výrobný,
        obslužný výrobný.
Technologický proces je predmetom skúmania technológie.

/proces výpočtový (informatika)
− transformácia vstupných údajov a výstupné spočívajúca v realizácii postupnosti operácií, vedúcich od počiatočných vstupných údajov ku konečným výsledkom.
:: počítač.

/proces výrobný (ekonómia)
– proces výroby – ekonomický proces existujúci na všetkých stupňoch vývoja spoločnosti, pozostávajúci zo sústavného pôsobenia výrobných síl na seba navzájom, cieľom ktorého je vytvorenie určitého produktu; každý výrobný proces predpokladá
        cieľavedomú činnosť človeka,
        pracovné prostriedky,
        pracovný predmet,
        potrebné prírodné podmienky.
Vo výrobnom procese pôsobia ľudia nielen pracovnými prostriedkami na pracovné predmety, ale aj vzájomne na seba a vstupujú tak do určitých spoločenských vzťahov, základom ktorých sú výrobné vzťahy.
Výrobný proces spravidla pozostáva z týchto etáp alebo súčastí:
        stanovenie výrobného programu,
        vlastná výroba,
        kontrola výroby.
Základnou zložkou výrobného procesu je pracovný proces, ktorý môže byť kratší ako výrobný proces: produktívny pracovný proces je vždy výrobným procesom, ale výrobný proces nemusí byť vždy pracovným procesom (nie je ním vtedy, keď výroba beží, ale práca sa nemusí pritom vynakladať, napr. v poľnohospodárskej výrobe, úri rôznych chemických procesoch a pod.) (186;779 – 780).
:: činitele výrobné (ekonómia), zdroje výrobné (ekonómia).

/proces výrobný diskrétny
– výrobný proces prerušovaný kvôli vykonaniu pomocných operácií.

/proces významový matematický
− vedecký významový proces tvoriaci súčasť matematického významového univerza a spočívajúci v tvorbe, pretváraní a usúvzťažňovaní matematických významových útvarov., napr. do podoby matematického modelu.
:: matematika, modelovanie matematické, myslenie matematické.

/proces životný
– funkcia tela spočívajúca v zabezpečovaní života a existencie organizmu. K životným procesom patrí:
        výživa
        dýchanie
        vylučovanie
        rozmnožovanie
        rast
        vývin
        dráždivosť
        pohyb...
:: biológia, prírodnina živá, proces fyziologický.

/procesor
lat. – realizátor návodu, napr. človek alebo stroj.
:: procesor (informatika).

/procesor (informatika)
− jednotka určená na spracovanie dát; centrálna časť počítača, jednotka, ktorá vykonáva operácie s údajmi na základe programu.

/produkcia hudby
– jedna z troch základných hudobných aktivít spočívajúca v tvorbe alebo vytváraní hudby hudobnou improvizáciou a hudobnou kompozíciou.
:: aktivita hudobná, hudba.

/produkt (ekonómia)
– angl. output – výsledok alebo výstup finálnych výrobkov a služieb z výroby za určité časové obdobie.
Podľa stupňa agregátnosti sa rozlišuje:
        produkt podniku,
        produkt odvetvia,
        produkt za celé národné hospodárstvo (národný produkt),
        celosvetový produkt (napr. svetová produkcia obilia, ocele a pod.) ([313];199).
:: ekonomika.

/produkt bankový
– druh obchodnej operácie banky, ako vklad, úver atď.
:: banka, bankovníctvo, klient (bankovníctvo), účet bežný.

/produkt domáci hrubý
− HDP, angl. GDP − ekonomický ukazovateľ, ktorým sa meria sila ekonomík krajín a ktorý sa rovná súčtu pridaných hodnôt jednotlivých sektorov, odvetví a výrobných jednotiek ekonomiky zvýšenému o daň z pridanej hodnoty uvalenej na výrobky a o čisté dovozné dane, predstavujúce colné poplatky mínus dovozné subvencie.
:: ekonomika, ekonómia.

/produkt finančný
– nástroj alebo služba poskytovaná finančnými inštitúciami, ako sú banky, poisťovne, investičné spoločnosti a ďalšie. Tieto produkty sú navrhnuté tak, aby pomáhali jednotlivcom a firmám spravovať svoje financie, investovať, šetriť alebo požičiavať si peniaze. Medzi najbežnejšie finančné produkty patria:

Úvery a pôžičky: Zahŕňajú spotrebiteľské úvery, hypotekárne úvery, kreditné karty a povolené prečerpanie.
Sporiace produkty: Patria sem sporiace účty, termínované vklady a stavebné sporenie.
Investičné produkty: Zahŕňajú akcie, dlhopisy, podielové fondy a iné investičné nástroje.
Poistenie: Rôzne typy poistenia, ako je životné poistenie, cestovné poistenie, poistenie majetku a povinné zmluvné poistenie.
Platobné služby: Bežné účty, platobné karty a internetbanking.

Finančné produkty sú navrhnuté tak, aby vyhovovali rôznym potrebám a cieľom klientov, či už ide o zabezpečenie budúcnosti, ochranu majetku alebo zhodnotenie úspor.
:: financie.

/profesia
lat. – druh pracovnej činnosti, ktorej vykonávanie je podmienené odbornou prípravou.
:: minimum kompetenčné.

/profesionál
angl. − osoba, ktorá je za svoju činnosť honorovaná, napr. športovec, pomáhajúci profesionál atď. Opakom profesionála je amatér, neprofesionál.

/profesionál pomáhajúci
− sociálny pracovník, sociálny andragóg, ošetrovateľ, psychológ, liečebný a špeciálny pedagóg, inštruktor sociálnej rehabilitácie, pracovný terapeut.

/Profil slovenskej kultúry
– portál projektového tímu A. Androviča, N. Cehlárikovej, I. Ciglana, Z. Hudecovej, B. Polakoviča, J. Strakovej, sumarizujúci informácie o čo najširšom spektre slovenskej kultúry v jej diachronickom a synchronickom priereze; zahrnuje aj údaje o dôležitých slovenských inštitúciách, organizáciách a subjektoch.
:: kultúra slovenská, Slovenská republika, Slovensko.

/program
gr. − vopred pripravený postup alebo rozvrh činnosti a cieľov.

/program (informatika)
− počítačový program, program počítača − „ucelený súhrn inštrukcií (príkazov), pomocou ktorých uskutočňuje počítač určitú činnosť (843;328)“, je to formulácia algoritmu a príslušných dátových oblastí pomocou programovacieho jazyka; zápis algoritmu v programovacom jazyku.
Počítač vykonáva programy sekvenčne, čiže príkaz za príkazom, t. zn. že až po vykonaní prvého sa vykoná ďalší, po ňom ďalší a tak ďalej.
:: diagram vývojový, prekladač (informatika), softvér.

/program aplikačný
− časť počítačového systému tvorená počítačovým programom pomáhajúcim používateľovi pri uskutočňovaní činnosti určitého konkrétneho typu, napríklad pri manipulácii s textami, číslami, grafikou a tak ďalej.
Aplikačné programy sa združujú do aplikačných balíkov, napríklad kancelárskych, ako Microsoft Office, Open Office, LibreOffice, GNOME Office a ď.

/program politický
− vodidlo pre praktickú politiku, zväčša stručná formulácia hlavných cieľov politickej strany alebo organizácie a spôsobov ich dosiahnutia, ktorá slúži aj ako sľub daný voličom, týkajúci sa krokov, ktoré strana uskutoční v prípade, že sa dostane k moci. Politický program máva viac menej výrazný aspekt technologický a ideologický.
:: cieľ politický, politika.

/program študijný (v rámci vysokoškolského štúdia)
– súčasť študijného odboru, ktorú tvorí
    súbor predmetov vykonávaných prostredníctvom vzdelávacích činností (prednáška, cvičenie, dizertačná práca, diplomová práca, projektová práca, laboratórne práce, stáž, odborná prax, exkurzia a pod.);
    súbor organizačno-pedagogických pravidiel štúdia zostavený tak, že úspešné absolvovanie týchto vzdelávacích činností pri zachovaní uvedených pravidiel umožňuje získať vysokoškolské vzdelanie v niektorom z jeho troch stupňov (327;335).

/programovanie
gr. − angl. computer programming – „vytváranie a zapisovanie návodov riešenia problémov v programovacích jazykoch do tvaru programov na riadenie činnosti počítačov (274;21)“; zostavovanie programu do počítačov, pozostávajúce z týchto základných fáz:
        analýza problému (zisťovanie, čo užívateľ presne potrebuje, presná špecifikácia úlohy);
        algoritmizácia (tvorba algoritmu čiže postupu, ako danú úlohu riešiť);
        kódovanie (zapisovanie algoritmu v tvare vhodnom pre konkrétny typ procesoru (počítač) čiže v tvare programu);
        testovanie (overovanie funkčnosti vytvoreného programu).
:: algoritmizovanie, diagram vývojový, informatika, JavaScript, jazyk programovací, jazyk skriptovací, program (informatika).

/projekcia
lat. – premietanie, premietnutie; priemet; premietnutý obraz.

/projekt
lat. − návrh na uskutočnenie určitého zámeru spolu s určením spôsobu jeho realizácie. Aby projekt bolo možné lepšie riadiť, rozdeľuje sa na subprojekty.
:: manažment projektový, projekt (veda o projektovaní).

/projekt (veda o projektovaní)
− výsledok projektovania ako komplex modelov a ďalších významových útvarov reprezentujúcich vlastnosti, vzťahy a funkcie projektovaného objektu alebo procesu (akcie, podujatia...) spĺňajúcich jednak požiadavky vyžadované realizáciou projektu, jednak požiadavky objednávateľa projektu.

/projektovanie
lat. − tvorba projektu.

/projektovanie (veda o projektovaní)
− proces určovania architektúry, komponentov, interfejsov a ďalších charakteristík systému alebo jeho časti zavádzaného na objekte alebo procese (akcii, podujatí etc.) požadovanom objednávateľom; výsledkom procesu projektovania je projekt.

/prokonzul (história)
– 1. titul, ktorý v antickom Ríme dostával konzul po uplynutí obdobia úradu; 2. miestodržiteľ starorímskej provincie.

/prokuratúra (právo)
– orgán verejnej žaloby, ktorého hlavným poslaním je z úradnej moci stíhať trestné činy.

/propedeutika
gr. − úvod do štúdia nejakého odboru, napr. filozofická propedeutika.

/proprium (lingvistika)
− vlastné meno.

/prospešnosť
– užitočnosť, osožnosť.

/prostitúcia
lat. – pohlavný styk s inou osobu alebo osobami za peniaze.

/prostredie (fyzika)
– súhrn podmienok, v ktorých sa odohráva fyzikálny proces alebo dej, napr. prostredie vlnenia.
:: čas (fyzika), priestor (fyzika), realita fyzikálna.

/prostredie (mechanika tekutín)
– priestor vyplnený viskóznou tekutinou. Ak sa v prostredí pohybuje teleso, časť prostredia sa vždy uvádza do pohybu a prejaví sa v ňom vnútorné trenie, ktoré spôsobí úbytok kinetickej energie telesa. Rýchlosť telesa sa zmenšuje, pretože proti pohybu telesa pôsobí brzdná sila, ktorá sa nazýva odpor prostredia ([212];140).

/prostredie geografické
– súčasť predmetu geografie tvorená priestorom vzájomného pôsobenia prírody (neživej a živej) a aktivít človeka priliehajúci k zemskému povrchu.
V rámci geografického prostredia možno vyčleniť
        prírodné prostredie,
        fyzické prostredie.
:: geografia.

/prostredie izotropné
− prostredie, ktoré má vo všetkých smeroch skúmanú vlastnosť rovnakú.
:: fyzika.

/prostredie látkové
− prostredie, pozostávajúce z veľkého počtu častíc, medzi ktorými existuje vzájomné silové pôsobenie (väzba), napríklad voda, vzduch, hornina...
:: fyzika, vlnenie mechanické.

/prostredie mimotechnické
– súčasť predmetu technickej vedy zahrnujúca osoby bez technických alebo špecializovaných znalostí alebo zručností resp. nevyžadujúca si takéto znalosti/zručnosti; toto prostredie si nevyžaduje technickú alebo špecializovanú terminológiu a nemusí s technikou ani s technickými zručnosťami alebo predmetmi súvisieť.

/prostredie podnikateľské
– súbor podmienok, v ktorom sa realizuje podnikateľský proces, zahrnujúci celkovú situáciu na trhu, jeho prístupnosť, obmedzenosť vstupu naň, právny stav a legislatívu, stupeň politickej stability, kultúrne a etické činitele, ako postoje obyvateľstva k podnikateľom, podnikateľská morálka, úloha médií atď.
Z hľadiska úrovne možno v podnikateľskom prostredí rozlíšiť tieto úrovne:
        vnútorné prostredia (proces vnútri organizácie),
        mikroprostredie (jednotlivci a firmy v interakcii s podnikom),
        makroprostredie (vonkajšie vplyvy ovplyvňujúce podnik).
Pri posudzovaní kvality podnikateľského prostredia sú dôležité jeho indexy (IPP), ktorými sa táto kvalita meria, napr.
        Global competitiveness report,
        Corruption Perception Index,
        Index IPP,
        Doing Business,
        Aggregate Governance Indicators.
:: ekonómia.

/prostredie technické
– súčasť predmetu technickej vedy tvorená tým, vďaka čomu niečo, napr. budova, funguje ako celok a slúži požadovanému účelu.

/prostredie vlnenia
− látka alebo vákuum, v ktorom sa šíri vlnenie.

/prostredie životné
− environment − súbor vonkajších biotických a abiotických podmienok prostredia jedinca a populácie, ktoré im poskytuje všetko potrebné na život. Pozostáva z zložiek:
        ovzdušie,
        voda,
        horniny,
        pôda,
        samotné organizmy.
Životné prostredie je predmetom alebo súčasťou predmetu) ekológie, environmentalistiky, biológie, environmentálnej filozofie...

/prostriedky finančné
– bankovky a mince, bezhotovostné peniaze alebo elektronické peniaze.
Objem vedome vyčlenených finančných prostriedkov vytvorených pre zabezpečenie, krytie alebo preklenutie nepriaznivých udalostí, výsledkov alebo výdavkov tvorí finančnú rezervu.
:: financie, investovanie finančné.

/prostriedky jazykové
− lexikálne jednotky, gramatické i jazykovo-intonačné prvky slúžiace ako stavebný a znakový materiál vedno signalizujúce štýlotvorné dianie, pomocou ktorých sa toto dianie aj orientuje (cf [167];81 a 191).
Inventár jazykových prostriedkov v vyznačenými vzťahmi medzi nimi (paradigmatickými a syntagmatickými) tvorí jazykový systém.
:: jazyk (lingvistika), lingvistika.

/prostriedky komunikačné (lingvistika)
− jedna zo základných zložiek jazykovej komunikácie pozostávajúca z jazykového kódu a rečového signálu ([182];30 − 31).

/prostriedky výrobné
– „súhrn vecných činiteľov výrobných síl, ktoré ako pracovné prostriedky a pracovné predmety v spojení s pracovnou silou umožňujú pracovný proces a výrobu materiálnych statkov (na rozdiel od spotrebných predmetov); výrobnými prostriedkami sú tak príroda využívaná pri výrobe, ako aj výsledky minulej spoločenskej práce, ktoré sa uplatňujú v každom novom výrobnom procese; osobitné postavenie medzi výrobnými prostriedkami má pôda, ktorá je aj všeobecným pracovným predmetom“ ([186];776).
:: ekonómia, ekonómia politická, ekonomika.

/prostriedok
– 1. miesto rovnako vzdialené od okrajov, prostredná časť niečoho, stred; 2. časový bod rovnako vzdialený od začiatku i konca niečoho; 3. vec, pomôcka, úkon alebo jav, pomocou ktorých sa niečo vykonáva, deje; napr. pracovný prostriedok, masovokomunikačný prostriedok, dopravný prostriedok, prací prostriedok, čistiaci prostriedok atď.
Prostriedky v 3. význame sú javy alebo procesy, ktoré subjekt využíva na príčinné pôsobenie, t. j. vo svojej činnosti. Prostriedky sú skutočnosti dané, existujúce už v dobe, keď sú použité na príčinné pôsobenie. Najčastejšie majú povahu podmienok. Prostriedkom môže byť aj človek (ak bol napr. násilím donútený konať pre druhého človeka).
Prostriedok je predmetom skúmania praxeológie.
:: platidlo, prostriedok, in: Hlavná časť, prostriedky finančné, prostriedky komunikačné (lingvistika), prostriedok grafický, prostriedok dopravný, prostriedok poznania, prostriedok pracovný, prostriedok technický, prostriedok vyjadrovací.

/prostriedok dopravný
− technológia použitá na dopravu resp. jej mobilná časť tvorená dopravným zariadením na prepravu ľudí alebo tovaru, ako automobil, loď, lietadlo, vlak atď.
:: vozidlo, vozidlo motorové.

/prostriedok grafický
– prostriedok spočívajúci v písme, písaný.

/prostriedok jazykový
− zvukovo (alebo graficky) vyjadrený prostriedok, ktorým sa vyjadrujú jazykové vzťahy, napr. slovo, veta. Inventár jazykových prostriedkov s vyznačenými vzťahmi medzi nimi, je jazykový systém.
:: homonymum.

/prostriedok masovokomunikačný
− masmédium, hromadný oznamovací prostriedok, prostriedok hromadnej komunikácie, masové médium, prostriedok masovej komunikácie − široko rozšírený sprostredkovateľ informácií všetkého druhu, ako tlač, rozhlas, televízia a pod.
    Hoci masmédiá predstavujú vysokohodnotný kultúrny výdobytok, stavajú pred filozofiu kultúry otázky svojimi sčasti negatívnymi kultúrnopolitickými účinkami. Nevyhnutnosť oslovovať všetkých a obracať sa preto na „priemerného recipienta“, má o. i. tieto následky: 1. to, čo sa ponúka, predkladá sa spravidla na všeobecnezrozumiteľnej úrovni, s čím nevyhnutne súvisí zjednodušovanie, nepresné formulácie, banálne doplnky a pod., z čoho podpriemerne vzdelaní prijímatelia, ktorých je väčšina z publika, prijímajú hlavne heslá a prosté obraty bez toho, že by si premysleli celok; 2. ak tieto heslá „stvárňujú“ jazyk, tak sa masmédiá cítia nútené, prispôsobovať sa tomuto jazyku, čím sa legalizuje toto „spriemerňovanie“ jazyka.

/prostriedok pracovný
− prostriedok, pomocou ktorého človek pôsobí v pracovnom procese na pracovné predmety a cieľavedome ich mení na úžitkové hodnoty pre uspokojovanie svojich potrieb.

/prostriedok prepravný
– prostriedok určený na transport tovarov a iných nákladov, ako vyklápací náves, posuvná podlaha, walking floor, silo cisterna, plachtový náves...

/prostriedok technický
− technické zariadenia alebo technický systém, určený na uľahčenie určitých činností alebo realizáciu určitých procesov, napr. na vytváranie, spracúvanie, prenos, ukladanie a ochranu utajovaných skutočností.

/prostriedok vyjadrovací
− vyjadrovací prostriedok, výraz – prostriedok určený alebo slúžiaci na vyjadrovanie.
:: prirovnanie.

/proteosyntéza
gr. − proces, v ktorom sa tvoria bielkoviny.

/protestantizmus
– z lat. protestans = odmietavý, verejne dokazujúci – vetva kresťanstva povedľa katolicizmu a pravoslávia, ktorá vznikla v období reformácie.
Podľa protestantov je Biblia (so Starým zákonom v rozsahu palestínskeho kánona) jediným prameňom náuky a praxe.
Rozhodnutia alebo odporúčania pastierskych a učiteľských autorít (napr. teológov) sa môžu považovať za záväzné, ale iba pokiaľ vyhovujú biblickému chápaniu.
Čítanie a chápanie Písma osobne alebo podľa niektorých v miestnom spoločenstve (v zbore) stojí nad všetkým.
Niekedy sa v Biblii vyhľadávajú hlavné motívy (napr. ospravedlnenie milostí skrze vieru u Luthera) a podľa nich sa potom posudzuje sám biblický text, inokedy sa celý text považuje za bezvýhradne záväzný (fundamentalizmus), a to i v tom, čo hovorí mimochodom.
Ďalším znakom charakteristickým pre protestantov je väčšie alebo menšie zjednudušenie štruktúry cirkvi, decentralizácia, široká voliteľnosť rôznych miestnych a územných inštitúcií.
Bohoslužby sú v porovnaní s katolíckymi väčšinou jednoduchšie, i keď v anglikánskej High Church (pokiaľ ju rátame medzi protestantské), v nemeckej luterskej Hochkirche alebo v škandinávskom luteránstve sú bohoslužby veľmi podobné katolíckym

/protokol (informatika)
– komunikačný protokol tvorený súborom pravidiel syntaxe, sémantiky a synchronizácie komunikácie.
:: informatika.

/protón
gr. – subatómová častica v jadre atómu, ktorej relatívna atómová hmotnosť je 1 a ktorá nesie kladný náboj rovnakej veľkosti ako má elektrón, ale opačného znamienka. Keďže v atóme je rovnaký počet protónov ako elektrónov, atóm je elektricky neutrálny.
:: fyzika, náboj elektrický, žiarenie synchrotrónové.

/proveniencia
lat. − pôvod, pôvodné miesto vytvorenia.

/próza
gr. – literárna forma, ktorou sa realizuje epika a dramatika.
:: teória literatúry.

/prúd
– prudký tok (vody, tekutiny) alebo množstvo prudko tečúcej vody alebo tekutiny; množstvo pohybujúce sa súvisle jedným smerom; sled, beh, postup.

/prúd elektrický (fyzika)
– jedna zo siedmich základných veličín (dĺžka, hmotnosť, čas, elektrický prúd, termodynamická teplota, látkové množstvo, svietivosť), usporiadaný pohyb elektricky nabitých častíc (napr. elektrónov uvoľnených z atómov) vo vodiči; usporiadaný (usmernený) pohyb nosičov elektrického náboja; základná fyzikálna veličina, ktorej jednotkou je ampér (A); symbol I. Elektrický prúd je skalárna veličina.
Elektrický prúd je tým silnejší, čím väčší a rýchlejší je tok elektrónov. Na získanie aj slabého elektrického prúdu treba uviesť do pohybu miliardy elektrónov, ktoré sa uvoľňujú z atómu, zvyčajne z jeho vonkajšej vrstvy, napríklad pôsobením tepla, alebo môžu pri chemickej reakcii prejsť k inému atómu a zmeniť povahu výslednej látky. Atóm, ktorý stratí alebo získa elektróny, sa stáva elektricky nabitým; takýto atóm sa nazýva ión. Pri strate elektrónov sa tvorí kladne nabitý ión zvaný katión, pri získaní elektrónov sa tvorí záporne nabitý ión zvaný anión. Voľné elektróny sa pohybujú náhodne, no zdroj kladného náboja ich môže nasmerovať k sebe.
Elektrický prúd elektrickým obvodom preteká vtedy, keď na jednej strane obvodu ja nadbytok elektrónov a na druhej strane obvodu zasa nedostatok elektrónov. Tento jav je rozdielom elektrických potenciálov a nazýva sa elektrické napätie, ktoré sa meria vo voltoch.
Dobrými vodičmi elektrického prúdu sú kovy, pretože ich atómy majú množstvo voľne viazaných elektrónov.
Nevodivé materiály, ako napr. guma, pozostávajú z atómov, ktorých elektróny nie je ľahké uvoľniť.
Elektrickým obvodom môže byť napríklad drôt (trebárs medený), ktorý vedie od elektrického zdroja a späť.
Ako elektrický zdroj sa používa batéria alebo elektromagnetický generátor.
Pôvodne (a dodnes konvečne) sa elektrický prúd považuje s za pohyb od kladného k zápornému; až neskôr sa zistilo, že elektróny priťahuje kladný náboj.
:: elektrotechnika, izolant, polovodič, prúd elektrický jednosmerný.

/prúd elektrický jednosmerný
– elektrický prúd, ktorého smer sa nemení časom.

/prúdenie
– tečenie prúdom; súvislé (jednosmerné) pohybovanie sa; plynulé postupovanie.

/Prusko
– nem. Preussen – historický štátny útvar, ktorý sa rozprestieral v dobe vrcholu svojej moci pred vytvorením Nemeckého cisárstva celé severné a stredné Nemecko, oblasť západného a severného Poľska, časť východného Pobaltia a Porýnie.

/pružnosť
– elasticita – schopnosť látky (telesa) nadobudnúť pôvodný tvar, ak prestanú naň pôsobiť sily, ktoré pretvorenie vyvolali (442;366).

/prvá svetová vojna
– dejinná udalosť, ktorá sa odohrala v rokoch 1914 – 1918, dôsledok sporov o nové rozdelenie sveta, pričom najhlbším bol rozpor medzi Veľkou Britániou a Nemeckom.
:: dejiny, história.

/prvočíslo
– prirodzené číslo, ktoré má práve dva rôzne delitele – jednotku a seba samého. Prirodzené číslo, ktoré má viac ako dva delitele je zložené číslo.
:: matematika.

/prvohory mladšie
– karbón a perm.
:: Tethys (more).

/prvok biogénny
– chemický prvok nevyhnutný pre život a tvoriaci základnú stavebnú zložku buniek a tkanív organizmov, ako napr.
        uhlík,
        dusík,
        síra,
        fosfor,
        kyslík,
        vodík,
        ...

/prvok elektronický
− elektronická súčiastka − funkčne a konštrukčne samostatná ďalej nedeliteľná konštrukcia, realizujúca určitú elektrickú vlastnosť (veličinu) alebo funkciu. Elektronické prvky sú základné konštrukčné súčasti, z ktorých sa ich vodivým prepojením vytvorí elektrický obvod s požadovanou funkciou.
:: elektronika, obvod elektronický.

/prvok chemický
− látka zložená z atómov s rovnakým protónovým číslom, ktoré je rozhodujúcim kritériom odlišnosti jednotlivých prvkov. Na druhej strane štruktúra elektrónových obalov jednotlivých prvkov určuje ich chemické vlastnosti.
Na základe periodického zákona sa prvky usporiadavajú do periodickej tabuľky.
Známych je 118 chemických prvkov, z čoho 94 sa vyskytuje na Zemi a zvyšných 24 bolo umelo vytvorených.
Prvým umelo vytvoreným chemickým prvkom je technécium z roku 1937.
:: atóm (Dalton, J.), hélium, chémia, látka chemicky čistá, prvok, tabuľka periodická, vodík, zlato, zlúčenina chemická, železo.

/prvok jazyka
– elementárna súčasť jazykového systému. Prvky jazyka sú usúvzťažnené jazykovými vzťahmi a týmto spôsobom tvoria jazykový systém.
:: lingvistika.

/prvok množiny
− bod množiny − vec, ktorá patrí do množiny.
:: matematika, obsah pojmu, operácia binárna na množine A, teória množín.

/prvok obvodu elektrického
− aktívna alebo pasívna časť elektrického obvodu zapojená doň prostredníctvom pólov.

/prvok okolia
− najjednoduchšia alebo pri danej rozlišovacej úrovni ďalej nedeliteľná časť okolia.

/prvok systému
– pri danej rozlišovacej úrovni ďalej nedeliteľná časť systému. Prvky systému sú spojené väzbami systému.

/prvok technický
– prvok technického systému.

/prvouka
– učebný predmet v najnižších ročníkoch základnej školy, v ktorom žiak nadobúda vedomosti o svete a živote; predmet integruje primerané poznatky o prírode a spoločnosti, obklopujúcich dieťa.

/Psyché
gr. − starogrécka bohyňa duševnej krásy.
Psyché sa stáva literárnou až veľmi neskoro, pričom vystupuje ako krásna dievčina, ktorú v nádhernom prostredí každý večer navštevoval milenec, čo sa nechcel dať poznať a ani sa nesmela na neho dívať. Raz porušila tento zákaz, naklonila sa k nemu, keď spal, s obdivom naňho pozrela a zistila, že je to sám Eros. Lenže z lampáša padla kvapka oleja a zobudila boha, ktorý odvtedy navždy zmizol. Psyché sa ho pustila hľadať. Uväznila ju Afrodita, lebo žiarlila na šťastie dievčiny; tá statočne znášala všetky trápenia, čo na ňu doliehali, lebo jej tajne pomáhal Eros.

/psychiatria
gr. − lekárska veda, ktorej predmetom sú duševné choroby, ich rozpoznávanie a liečba.
:: ETC, hypnóza, medicína, Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela Pezinok, psychóza.

/Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela Pezinok
– štátna príspevková organizácia s právnou subjektivitou zriadená zákonom č. 523/2004 Z. z. s účinnosťou od 1. 3. 2006; základným poslaním nemocnice je poskytovanie špecializovanej ambulantnej a ústavnej zdravotnej starostlivosti (diagnostika, liečba, rehabilitácia, resocializácia a dispenzárna starostlivosť) pacientom s psychiatrickými ochoreniami a poskytovanie komplexnej zdravotnej starostlivosti osobám závislým od psychoaktívnych látok. Okrem toho poskytuje komplexnú ústavnú psychiatrickú starostlivosť pacientom so súdne nariadenou ochrannou psychiatrickou, protitoxikomanickou, protialkoholickou a sexuologickou liečbou.
Nemocnica má 6 klinických pracovísk:
        Psychiatrická klinika Mužské oddelenie
        Psychiatrická klinika Ženské oddelenie
        Gerontopsychiatrická klinika
        Klinika drogových závislostí
        Psychosomatická klinika
        Neuropsychiatrická klinika
Súčasťou nemocnice sú Fyziatricko-rehabilitačné oddelenia a ambulantné zložky.
– I: O nemocnici, in: Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela Pezinok (21.3.2021); Piaček, J.: Zmysel nemocnice. Reflexia 90. výročia založenia Pinelovej nemocnice, in: Psychiatria – Psychoterapia – Psychosomatika 27/2020 (21.3.2021).
:: psychiatria.

/psychika
gr. – duševné dianie, ktoré je predmetom psychológie, majúcim dve fenomenálne (javové) dimenzie – prežívanie a správanie. Psychiku tvorí súbor psychických javov. Psychika je systém interakcií psychických funkcií a psychických procesov permanentne regulujúci správanie človeka a jeho vzťahy k okoliu (cf štruktúra psychiky)..
V minulosti psychiku tematizovali prevažne pod titulom duša.
V súčasnej psychológii, najmä biologicky orientovaní psychológovia, používajú ako synonymum termínu psychika termín myseľ (mind).
Individuálne utváranie ľudskej psychiky je osobnosť.
Na psychike možno sledovať rôzne aspekty v súlade s kategóriami, ktoré intervenujú pri jej skúmaní, napr. pri dominujúcej kategórii stavu sa tematizuje psychický stav, pri dominujúcej kategórii diania duševné dianie, pri dominujúcej kategórii procesu psychický proces, pri dominujúcej kategórii vlastnosti psychická vlastnosť alebo psychické vlastnosti, pri dominujúcej kategórii štruktúry štruktúra psychiky atď.
:: emócie (psychológia), jav psychický, motivácia (psychológia), potreba duchovná, psychogénny, psychológia, stav psychický, systém motivačno-emocionálny (psychológia), vlastnosť psychická, vzorec kultúrny.

/psychoanalýza
gr. – „teória a terapeutická metóda vysvetľujúca psychické javy a poruchy na základe potlačených pudov, hlavne pohlavného pudu; diagnostická a liečebná metóda, ktorá sa zaoberá analýzou odhaľujúcou najskrytejšie pohnútky konania, nevedomé procesy a motivácie, na základe čoho objasňuje správanie a vývoj jedinca“ ([226];214 – 215).
Psychoanalýza vznikala na prelome 19. a 20. storočia ako reakcia na neschopnosť vtedajšej psychológie prejsť od abstrakcií ku konkrétnemu človekovi: študovali sa vyabstrahované psychické funkcie (pociťovanie, vnímanie, pamäť, myslenie, cítenie), no nevenovala sa dostatočná pozornosť duševnému dianiu ako celku a jeho väzbám s podmienkami existencie. Takáto abstraktne chápaná psychológia tak zlyhávala najmä v klinickej praxi, ktorá ukazovala, že: 1. duševný život človeka súvisí s jeho situáciou vo svete (najmä s charakterom jeho medziľudských vzťahov), 2. duševný život človeka podlieha ako celok mnohým premenám, 3. duševný život človeka má dynamický charakter a premeny, ktoré sa v ňom odohrávajú, súvisia s určitými životnými podmienkami a majú určitý charakter. Východiskom takejto duševnej dynamiky bývajú nejaké rozpory, nejaké afektogénne situácie, pri ktorých sa zablokuje odreagovanie vzniknutého afektu alebo konfliktnej situácie ([431];143).
:: Freud, S., katarzia (psychoanalýza).

/psychodynamika
gr. – dynamika duševného diania.

/psychofyzika
gr. – skúmanie, ktorého predmetom je vzťah medzi silou fyzických podnetov a psychickými obsahmi.

/psychofyziológia
gr. − odbor, ktorého predmetom sú fyziologické základy psychických dejov.
:: farba (psychofyziológia).

/psychogénny
gr. – duševného pôvodu; psychicky vyvolaný, podmienený; súvisiaci s psychikou.
:: psychológia, psychosomatika.

/psychohygiena
gr. – duševná hygiena, mentálna hygiena – vedný odbor, ktorého predmetom sú podmienky nevyhnutné na zabezpečenie duševného zdravia alebo zlepšujúce duševnú činnosť.

/psychológia
gr. – veda o psychike, ku ktorej sa (v rámci psychológie) pristupuje
        biologicky,
        behavioristicky,
        psychodynamicky,
        fenomenologicky,
        geštaltisticky,
        kognitivisticky,
        kulturalisticky.
Psychológiu tvorí viacero odborov, ktoré sa členia na odbory teoretické a praktické.
K teoretickým odborom psychológie patrí:
        biologická psychológia,
        všeobecná (a experimentálna) psychológia,
        vývojová (ontogenetická) psychológia,
        psychológia osobnosti,
        sociálna psychológia,
        psychológia životného prostredia...
K praktickým (aplikovaným) odborom psychológie patrí:
        psychoterapia,
        klinická psychológia,
        psychológia zdravia,
        poradenská psychológia,
        pedagogická psychológia,
        psychológia práce,
            inžinierska psychológia,
            psychológia trhu,
            psychológia zákazníka,
        forenzná (súdna) psychológia,
        psychológia športu,
        psychológia kreativity,
        psychológia náboženstva,
        psychológia umenia,
            psychológia hudby,
            psychológia literatúry,
        psycholingvistika,
        psychometria,
        psychodiagnostika...
– P: Piaget, J..
::
         A
        afekt (psychológia), analyzátor zmyslový (psychológia), antropológia,
         B
        biológia,
         Č
        činnosť pracovná (psychológia), činnosť psychická, človek,
         D
        dej psychický, depresia (psychológia), dianie duševné, duch (psychológia), duša, dynamika intrapersonálna,
         E
        emócie (psychológia),
         F
        filozofia psychológie, formant (psychológia), funkcia psychická, fyziológia,
         G
        genetika,
         CH
        charakter (psychológia),
         I
        idiosynkrázia (psychológia), inteligencia (psychológia), introspekcia (psychológia),
         J
        ja (psychológia), jav psychický,
         K
        karencia (psychológia), katarzia (psychológia), komplex (psychológia), konanie (psychológia),
         M
        mechanizmus (psychológia), metóda psychológie, motív (psychológia), motivácia (psychológia), myslenie divergentné,
         N
        nálada (psychológia), napätie (psychológia), nervozita (psychológia), neurofyziológia, neurovedy, nevedomie (psychológia),
         O
        obraz psychický, opakovanie (psychológia), osobnosť (psychológia),
         P
        pamäť (psychológia), pocit (psychológia), pociťovanie (psychológia), pole (psychológia), popud (psychológia), potreba (psychológia), potreba fundamentálna (psychológia), predmet psychológie, predstavovanie (psychológia), prežívanie (psychológia), proces poznávací (psychológia), proces psychický, proces senzorický, psychika, psychoanalýza, psychofyziológia, psychogénny, psychológia analytická, psychológia introspektívna, psychológia literatúry, psychológia sociálna, psychológia topologická, psychológia umenia, psychológia vedomia, psychosomatika, pud, pud (psychológia), pud pohlavný,
         R
        regulácia konania vedomá (psychológia), regulácia správania vedomá (psychológia),
         S
        schopnosť (psychológia), správanie (psychológia), stav psychický, stimulácia psychická, systém motivačno-emocionálny (psychológia), systém psychický,
         Š
        štruktúra osobnosti (psychológia), štruktúra psychiky,
         T
        teória merania (psychológia),
         U
        učenie (psychológia), univerzum významové psychologické,
         V
        vedomie (psychológia), vlastnosť psychická, vlohy (psychológia), vnem (psychológia), vnímanie (psychológia), vôľa (psychológia), vzorec kultúrny,
         Z
        záujem (psychológia), zážitok (psychológia), zážitok duševný, zážitok psychedelický, zážitok psychický,
         Ž
        žiarlivosť (psychológia), život psychický.

/psychológia analytická
– psychologický smer založený C. G. Jungom.

/psychológia celostná
– tvarová psychológia, geštaltizmus, gestaltpsychológia – „psychologický smer, podľa ktorého všetky psychické deje sú organizované do celostných kvalít, ktoré sú apriórne a ktoré vytvárajú proces vnímania a myslenia“, zdôrazňuje „celostné chápanie psychiky v psychologickom skúmaní“, dôraz kladie na „celistvosť vnímania ako zážitku s vlastnou kvalitou, ktorý nemožno rozkladať; ľudská psychika má tendenciu pri vnímaní doplňovať alebo uzavierať jednotlivé obrazce ako úplné a celé tvary“ ([226];91, 218, 225).

/psychológia introspektívna
– psychológia vedomia – psychológia, ktorá sa zakladá na sebapozorovaní; ako metódu skúmania psychiky požíva pozorovanie obsahov a aktivít vlastného vedomia chápaného ako osobitný zavretý svet, odlišujúci sa od okolitého sveta.

/psychológia literatúry
− časť psychológie, ktorej predmetom sú mentálne aspekty literárneho procesu, najmä súboru jeho kreatívnych, receptívnych a interpretačných podprocesov a ich predpokladov a podmienok na strane tvorcu, percipienta a ich kultúrneho milieu.
:: literatúra.

/psychológia sociálna
– psychologická disciplína, ktorá skúma správanie a činnosť ľudí, podmienené ich príslušnosťou k sociálnym skupinám, a psychologické charakteristiky týchto skupín.
:: spoločnosť.

/psychológia topologická
– psychológia, zakladajúca sa na koncepcii životného poľa, ktoré zahrnuje osobu, jej konanie a okolie, pričom každé konanie vysvetľuje ako funkciu osoby a jej okolia.

/psychológia umenia
– „psychologický smer, ktorý skúma psychologické princípy a agensy umeleckej činnosti (tvorivého procesu v umení), ako aj pôsobenie umenia na človeka, jeho prežívanie a ovplyvňovanie estetického cítenia i vytvárania postojov k umeleckým dielam“ ([226];225).

/psychoneuroimunológia
gr.+lat. − disciplína, ktorej predmetom je vplyv psychických reakcií na imunitný systém a prepojenie medzi psychickými procesmi človeka a jeho nervovým, endokrinným a imunitným systémom.
:: imunológia, medicína.

/psychosomatika
gr. – medicínsky odbor, ktorého predmetom sú vzájomné vzťahy medzi duševnými a telesnými systémami a ich poruchy, vyvolané výlučne alebo prevažne psychogénnymi príčinami (cf [226];230). Je to náuka o vzájomnom pôsobení duševných a telesných procesov pri vzniku alebo pri liečení chorôb ([16];588).

/psychoterapia
gr. – psychické pôsobenie na chorého prostredníctvom slova, správania alebo situácie s liečebným cieľom ([16];588).

/psychotronika
gr. – odbor, v rámci ktorého sa skúmajú a využívajú mimoriadne schopnosti človeka napríklad na liečebné účely.

/psychóza
gr. – duševná porucha spôsobovaná chorobnou poruchou alebo degeneráciou psychických funkcií.
Psychózy sa delia na:
        endogénne (funkčné) psychózy,
        symptomatické psychózy podmienené somaticky.
:: psychiatria.

/publicistika
lat. − postupy a produkty publikujúcich odborníkov tvoriace komunikačnú aktivitu a jej obsah na báze historicky akumulovanej skúsenosti a znalosti média sociálnej komunikácie a práce s medializovaným textom jednak v rámci toho ktorého odboru ľudskej činnosti, jednak medzi týmito odbormi a verejnosťou.

/publikácia
lat. − zverejnený dokument, ktorý sa rozširuje vo väčšom počte identických exemplárov.
V minulosti sa publikácia chápala len ako text vydaný tlačou.
:: publikácia odborná, publikácia predpisu právneho, publikácia príručková.

/publikácia odborná
− publikácia obsahujúca údaje z určitého vedného odboru alebo z určitej špecifickej oblasti ľudskej činnosti, napríklad určovací kľúč.

/publikácia predpisu právneho
– uverejnenie právneho predpisu oficiálnym, vopred stanoveným spôsobom, čo je nevyhnutnou podmienkou platnosti právneho predpisu a uplatnenia maximy ignorantia legis non excusat.
:: právo.

/publikácia príručková
– publikácia určená na pohotové osvojenie si určitého poznania a na rýchle vyhľadanie konkrétnych informácií.
:: slovník.

/pud
− inštinkt.
:: pud (psychológia), pud pohlavný.

/pud (psychológia)
− tendencia uspokojiť určitú potrebu organizmu.

/pud pohlavný
− libido − súhrn na seba nadväzujúcich vrodených reflexov ovplyvnených hormonálnou činnosťou, ktorý vzbudzuje u pohlavne dospelých jedincov snahu po párení. Výberový a zbližovací pud, ktorý slúži na zachovanie druhu.
:: libido.

/pulverizácia (keramika)
− mletie na jemnú múčku.

/pulzácia
lat. − jednosmerná periodická zmena fyzikálnej veličiny.
:: fyzika.

Q-apendix

/Quesnay, François (1694 − 1774)
− francúzsky lekár a ekonóm, predstaviteľ fyziokratizmu.
:: fyziokratizmus.

R-apendix

/r. k.
– rímskokatolícky.

/ℝ+ = {x ∈ ℝ | x > 0}
− množina všetkých kladných reálnych čísel.
:: matematika, množina.

/ℝ² – karteziánsky súčin ℝ×ℝ.
:: matematika, množina.

/rad (matematika)
− naznačený súčet čísiel alebo veličín, ktoré nasledujú za sebou podľa určitého pravidla; sústava čísiel utvorená podľa určitého pravidla.

/rád (matematika)
– pozícia, miesto – pozícia číslice (cifry) v zápise čísla alebo miesto, kde sa v ňom číslica nachádza; štruktúrny prvok reprezentácie čísel v pozičných číselných sústavách. Rád je akýmsi pracovným miestom cifry v zápise čísla.

/rad domov
– súčasť ulice tvorená viacerými jednotlivými domami usporiadanými v jednej línii za sebou alebo vedľa seba.

/Rada Európskej únie
– angl. Council of the European Union, fr. Conseil de l´Union européenne – inštitúcia Európskej únie tvoriaca jej najdôležitejší zákonodarný orgán; členom Rady je zástupca na ministerskej úrovni z každého členského štátu, ktorý je splnomocnený zaväzovať sa za svoju vládu. Nejde však o jedného konkrétneho ministra – každé zasadanie Rady je venované určitej téme a ministri sa ho zúčastňujú podľa svojho rezortu. Rada sa schádza na schôdzach v desiatich zoskupeniach podľa vecnej príslušnosti:
        Rada pre všeobecné záležitosti
        Rada pre zahraničné veci
        Rada pre hospodárske a finančné záležitosti
        Rada pre spravodlivosť a vnútorné veci
        Rada pre zamestnanosť, sociálnu politiku, zdravie a spotrebiteľské záležitosti
        Rada pre konkurencieschopnosť (vnútorný trh, priemysel, výskum a kozmický priestor)
        Rada pre dopravu, telekomunikácie a energetiku
        Rada pre poľnohospodárstvo a rybné hospodárstvo
        Rada pre životné prostredie
        Rada pre vzdelávanie, mládež, kultúru a šport

/Rada Európy
angl. Council of Europe, COE − skr. PZ RE − medzinárodná organizácia európskych krajín, ktorá vznikla 3. 8. 1949, keď vstúpil do platnosti Štatút Rady Európy (zmluva podpísaná 5. 5. 1949), ktorou túto organizáciu založili predstavitelia desiatich európskych štátov − Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Spojené kráľovstvo, Írsko, Taliansko, Dánsko, Nórsko a Švédsko v Londýne. Sídlo Sekretariátu Rady Európy je v Štrasburgu.
Hlavným cieľom Rady Európy je hospodárska, sociálna, kultúrna, vedecká a právna spolupráca. Významnou súčasťou jej činnosti je harmonizácia právnych poriadkov členských krajín a medzinárodné zákonodarstvo na niektorých úsekoch, napr. životné prostredie, priemyslové práva. V popredí je aj problematika ľudských práv a postavenie národnostných menšín.
Orgány Rady Európy sú:
        Európsky súd pre ľudské práva,
        Výbor ministrov (zložený z ministrov zahraničných vecí členských krajín),
        Parlamentné zhromaždenie,
        Kongres miestnych a regionálnych samospráv,
        Sekretariát generálneho tajomníka.
– I: Rada Európy, in: Wikipédia.
:: Európa, Európska únia, Parlamentné zhromaždenie Rady Európy.

/Rada slovenských vedeckých spoločností
– združenie vedeckých spoločnosti v Slovenskej republike. V súčasnosti (sc. 5. decembra 2020) má 52 členských spoločností, asociácií, či združení.
    Sídlom Rady slovenských vedeckých spoločností je Bratislava.
    Koordinuje a všestranne podporuje činnosť vedeckých spoločností a napomáha ich optimálnemu rozvoju.
    Zabezpečuje spracovanie materiálov na rokovanie orgánov SAV o otázkach, ktoré sa týkajú vedeckých spoločností.
Radu slovenských vedeckých spoločností tvoria:

    Vedy o Zemi a vesmíre
        Asociácia slovenských geomorfológov
        Slovenská astronomická spoločnosť
        Slovenská bioklimatologická spoločnosť
        Slovenská geografická spoločnosť
        Slovenská geologická spoločnosť
        Slovenská meteorologická spoločnosť
        Slovenská mineralogická spoločnosť

    Matematicko–fyzikálne vedy a informatika
        Jednota slovenských matematikov a fyzikov
        Slovenská fyzikálna spoločnosť
        Slovenská spoločnosť pre kybernetiku a informatiku
        Slovenská štatistická a demografická spoločnosť

    Technické vedy
        Slovenská akustická spoločnosť
        Slovenská dopravná spoločnosť
        Slovenská spoločnosť pre mechaniku
        Vedecká spoločnosť pre náuku o kovoch

    Lekárske vedy
        Slovenská Alzheimerova spoločnosť
        Slovenská histo a cytochemická spoločnosť
        Slovenská imunologická spoločnosť
        Slovenská spoločnosť pre neurovedy

    Biologické a chemické vedy
        Slovenská biologická spoločnosť
        Slovenská botanická spoločnosť
        Slovenská chemická spoločnosť
        Slovenská ekologická spoločnosť
        Slovenská entomologická spoločnosť
        Slovenská mykologická spoločnosť
        Slovenská spoločnosť pre biochémiu a molekulárnu biológiu
        Slovenská zoologická spoločnosť

    Poľnohospodárske a veterinárne vedy
        Slovenská parazitologická spoločnosť
        Slovenská spoločnosť pre poľnohospodárske, lesnícke, potravinárske a veterinárne vedy

    Vedy o dejinách
        Slovenská antropologická spoločnosť
        Slovenská archeologická spoločnosť
        Slovenská historická spoločnosť
        Slovenská numizmatická spoločnosť
        Slovenská orientalistická spoločnosť
        Slovenská spoločnosť pre dejiny vied a techniky
        Umeleckohistorická spoločnosť Slovenska

    Vedy o človeku a spoločnosti
        Národopisná spoločnosť Slovenska
        Nezávislé združenie ekonómov Slovenska
        Slovenská jazykovedná spoločnosť
        Slovenská jednota klasických filológov
        Slovenská kriminologická spoločnosť
        Slovenská limnologická spoločnosť
        Slovenská literárnovedná spoločnosť
        Slovenská pedagogická spoločnosť
        Slovenská psychologická spoločnosť
        Slovenská sociologická spoločnosť
        Slovenská spoločnosť pre medzinárodné právo
        Slovenská spoločnosť pre regionálnu politiku
        Slovenská spoločnosť pre štúdium náboženstiev
        Slovenská teatrologická spoločnosť
        Slovenské filozofické združenie
        Slovenské združenie pre politické vedy
        Spoločnosti pre vedy a umenia

:: Slovenská akadémia vied, veda slovenská.

/radián
lat. − značka: rad − doplnková jednotka SI pre rovinný uhol. 1 rad je veľkosť uhla medzi dvoma polomermi kružnice, pričom dĺžka oblúka medzi ich koncovými bodmi sa rovná polomeru kružnice; 1 rad = 57° 17′ 45″ ([16];593 − 594).
:: fyzika.

/rádioaktivita
lat. − žiarenie produkované nestabilnými jadrami atómov, premena jadra atómu sprevádzaná vysielaním rádioaktívneho žiarenia.
:: fyzika.

/rádioaktivita prirodzená
− vlastnosť niektorých prvkov, napr. rádia, samovoľne emitovať pri svojich samovoľných premenách jadrové žiarenie za súčasnej premeny na iný prvok.
:: fyzika.

/rádioaktivita umelá
− premena stabilného jadra atómu pôsobením iného jadra alebo častice na nestabilné jadro, ktoré sa samovoľne rozpadá za súčasného uvoľnenia žiarenia.
:: fyzika.

/rádiochémia
– časť chémie, ktorej predmetom sú chemické a fyzikálnochemické vlastnosti rádionuklidov a jadrových reakcií.

/rady Fourierove
– metóda rozkladu periodických funkcií na súčet sínusových a kosínusových funkcií. Táto metóda je základom pre Fourierovu analýzu a harmonickú analýzu.
:: matematika.

/Rakúske cisárstvo
− habsburská monarchia v rokoch 1804 až 1867, kedy sa rakúsko-uhorským vyrovnaním transformovalo na Rakúsko–Uhorsko.
Rakúske cisárstvo bolo vyhlásené 11. 8. 1804 Františkom II. (ako rakúsky cisár František I.) po vyhlásení cisárstva vo Francúzsku Napoleonom I.
V dôsledku prehry v prusko-rakúskej vojne a zlyhaniu reformy štátnej správy bolo rakúske cisárstvo v roku 1867 Františkom Jozefom I. premenené na Rakúsko–Uhorsko.
:: biedermeier, geografia, Habsburgovci, história, Rakúsko, ústava oktrojovaná.

/Rakúsko
− krajina v strednej Európe, ktorá hraničí s Nemeckom, Lichtenštajnskom, Švajčiarskom, Talianskom, Slovinskom, Maďarskom, Slovenskom a Českom.
:: Európa, geografia, Habsburgovci, história, Rakúske cisárstvo, Rakúsko-Uhorsko, Viedeň.

/Rakúsko–Uhorsko
− dualistická monarchia v Európe v rokoch 1867 − 1918, ktorá vznikla rakúsko-uhorským vyrovnaním a nadväzovala na Rakúske cisárstvo.
:: Bratislava, dualizmus štátny, filozofia rakúsko-uhorská, geografia, história, kultúra rakúsko-uhorská, monarchia rakúsko-uhorská, Predlitavsko, Rakúsko, Uhorsko, Viedeň.

/ráno
– časť dňa od úsvitu do predpoludnia.

/rapsódia (hudba)
– inštrumentálna alebo orchestrálna skladba voľných foriem.

/rasa
arab.+fr. – skupina ľudí, ktorá sa vyznačuje určitými znakmi, ako farbou pokožky, vlasov, očí, tvarom lebky atď. Rasy vznikli v ranom období ľudstva.

/rasa (biológia)
– plemeno, odroda.

/rast ekonomický
– proces, pri ktorom sa zvyšuje produkcia tovarov a služieb v ekonomike za určité časové obdobie. Tento rast sa zvyčajne meria pomocou hrubého domáceho produktu (HDP), ktorý predstavuje celkovú hodnotu všetkých vyrobených tovarov a poskytnutých služieb v krajine.
Hlavné charakteristiky ekonomického rastu:

Zvýšenie produkcie: Ekonomický rast znamená, že ekonomika produkuje viac tovarov a služieb ako v predchádzajúcom období.
Zlepšenie životnej úrovne: Vyššia produkcia často vedie k vyšším príjmom a lepšej životnej úrovni obyvateľstva.
Technologický pokrok: Inovácie a technologické zlepšenia prispievajú k efektívnejšej výrobe a vyššej produktivite.
Investície: Zvýšené investície do kapitálových statkov, ako sú stroje a infraštruktúra, podporujú rast produkcie.

Typy ekonomického rastu:

Extenzívny rast: Dosahuje sa zvyšovaním množstva výrobných faktorov, ako sú práca a kapitál.
Intenzívny rast: Dosahuje sa zvyšovaním efektívnosti využívania existujúcich výrobných faktorov, napríklad prostredníctvom technologických inovácií.

Faktory ovplyvňujúce ekonomický rast:

Ľudský kapitál: Vzdelanie a zručnosti pracovnej sily.
Fyzický kapitál: Investície do strojov, budov a infraštruktúry.
Technológie: Inovácie a technologický pokrok.
Prírodné zdroje: Dostupnosť a využívanie prírodných zdrojov.

:: ekonomika.

/rastliny
− autotrofné organizmy, zväčša vytvárajúce z anorganických látok látky organické, na základe účinku rastlinných farbív a slnečnej energie. Iba malá časť rastlín, ako huby, plesne, slizovky, sa živí heterotrofne.
Rastliny sú zdrojom výživy heterotrofných organizmov.
Rastliny sú súčasťou predmetu botaniky.
Rastliny sú reprezentované lexikálnym významom slova.
:: biológia, botanika, rastliny ovocné, rastliny suchomilné.

/rastliny ovocné
– rastliny – stromy, kry a byliny – pestované pre plody zvané ovocie.
Ovocné rastliny sa členia na
        ovocné stromy,
        ovocné kry
        ovocné byliny.
Ovocné rastliny boli vyšľachtené z divorastúcich rastlín.
Starostlivosť o ovocné rastliny pozostáva z týchto činností:
        strihanie,
        postrekovanie,
        ošetrovanie...
Pestovaniu ovocných rastlín a ovocia sa venuje ovocinárstvo.

/rastliny suchomilné
– rastliny uspôsobené rásť na suchých miestach. Suchomilné rastliny majú malú spotrebu vody.

/reagovanie látky (chémia)
– vstupovanie alebo vstúpenie látky do chemickej reakcie.

/reakcia
lat. − spätné pôsobenie, odpor proti niečomu, odpoveď, ohlas na istý popud.
:: reakcia chemická, reakcia jadrová.

/reakcia chemická
− chemický jav, chemická zmena − dej, pri ktorom spolu reaguje jedna alebo viaceré látky za vzniku jedného alebo viacerých produktov (látok); premena reaktantov na produkty. Pri chemických reakciách sa menia chemické vlastnosti látok alebo sa vytvára nová látka. Východiskové látky zanikajú, rušia sa chemické väzby v ich molekulách a vznikajú nové látky (produkty reakcie) čiže nové chemické väzby a nové molekuly produktov reakcie. Napr.
                HCl + NaOH → NaCl + H2O
                                východiskové látky produkty
Pri chemickej reakcii buď vzniká alebo sa spotrebúva teplo. Táto skutočnosť je kritériom delenia chemických reakcií na:
        exotermické reakcie,
        endotermické reakcie.
Pri chemickej reakcii zanikajú východiskové látky a vznikajú nové látky − produkty reakcie.
:: elektrolýza, chémia.

/reakcia jadrová
− fyzikálny dej nastávajúci pri zrážkach jadier atómov so základnými časticami alebo s inými atómovými jadrami. V tomto procese intenzívnym pôsobením atómového jadra s elementárnou časticou alebo s iným jadrom nastáva premena jadra alebo jadier (cf [591];556).
:: fyzika.

/reaktant (chémia)
− východisková látka, t. j. látka prítomná na začiatku chemickej reakcie.

/realita edukačná
– výchovná skutočnosť, výchovná realita – súčasť predmetu pedagogiky, edukológie, filozofie výchovy tvorená sférou spoločenskej alebo sociálnej reality, v ktorej sa uskutočňujú edukačné procesy, ďalej všetko, čo tieto procesy determinuje z edukačného prostredia, vrátane tohto prostredia, ich subjekt, objekt a výsledky alebo efekty edukačných procesov, obsah edukácie, edukačné konštrukty a edukačné inštitúcie.
:: edukológia, funkcia učebnice, pedagogika.

/realita ekonomická
− súčasť spoločenskej reality tvorená súborom ekonomických javov a všetkého ďalšieho existujúceho v ekonomike tvoriace vedno súčasť predmetu ekonómie.
Dôležitým ekonomickým významovým útvarom cieľavedomo zjednodušene reprezentujúcim ten ktorý aspekt ekonomickej reality je ekonomický model.
:: ekonómia, ekonómia politická marxistická, ekonomika, jednotka ekonomická, subjekt ekonomický, ukazovateľ (ekonómia), vzťahy ekonomické.

/realita fyzikálna
− časť alebo vrstva reality skúmaná fyzikou a tvorená fyzikálnymi objektmi, ich vzťahmi a pohybmi. Fyzikálna realita je empirická báza fyzikálnych teórií, ktorá sa rozličným spôsobom modeluje.
Na empirickej úrovni fyzikálnu realitu reprezentujú rôzne zovšeobecnenia, systematizácie údajov meracích zariadení.
Na teoretickej úrovni fyzikálnu realitu reprezentujú logické rekonštrukcie výsledkov sprostredkovania fyzikálnych objektov podmienkami poznania v podobe fyzikálnych teórií a modelov.
Fyzikálnu realitu treba odlišovať od pojmu fyzikálnej reality, ktorý zaviedol A. Einstein: teória relativity prichádza so zistením závislosti opisovania skúmaných javov od výberu východiskového vzťažného systému, javy sa javia rôzne v závislosti od rôznych vzťažných systémov, pričom fyzikálne zákony charakterizujúce podstatu fyzikálnych javov zostávajú rovnaké z hľadiska ľubovoľného vzťažného systému.
V kvantovej fyzike sa ešte vo väčšej miere zohľadňuje sprostredkovanie fyzikálnych objektov podmienkami poznania (vrátane prostriedkov ich poznania a aktivitami ich pozorovateľa) − do úvahy sa tu berie podstatný vplyv experimentálnych prostriedkov: od začiatku 20. storočia sa do úvahy berie neklasický typ fyzikálneho objektu, realita ktorého je konštituovaná nevyhnutne aj väzbou s poznávacími prostriedkami a pozorovateľom.
V klasickej fyzike sa vychádza z predpokladu absolútnej totožnosti objektívneho jestvovania fyzikálneho sveta a povahy fyzikálnych objektov a procesov.
Podľa neklasickej (relativistickej a kvantovej) fyziky sa tieto stránky fyzikálnej reality podstatne odlišujú: fyzikálne objekty už nemajú absolútny charakter a nevyhnutne sa zohľadňuje realita ich pozorovateľa a podmienok ich poznávania vrátane poznávacích prostriedkov, v dôsledku čoho pojem fyzikálnej reality je fyzikálny významový útvar reprezentujúci konkrétne formy činnosti pozorovateľa pri rôznych podmienkach poznávania, ktoré vedno slúžia ako východisková empirická báza fyzikálnych teórií. Nazeravý prístup klasickej fyziky sa nahradzuje praktickým (činným) prístupom pozorovateľa sprostredkovaným fyzikálnymi prístrojmi.
Konfigurácia významových útvarov intervenujúcich v tvorbe pojmu fyzikálnej reality, s ktorým pracuje súčasná fyzika, zahrnuje previazané, no zároveň na seba neredukovateľné (nestotožniteľné) pojmy objektívnej reality (prírody, fyzikálneho sveta), empirickej (pozorovanej alebo experimentálnej) reality a teoretickej reality (komplexu fyzikálnych konštruktov, teórii a modelov).
:: fyzika, jav fyzikálny, makrosvet (fyzika), megasvet (fyzika), mikrosvet (fyzika), objekt fyzikálny.

/realita geografická
– súčasť predmetu geografie tvorená súborom fyzickogeografických a humánnogeografických javov a procesov v ich vzájomných vzťahoch v rámci geografickej krajiny.

/realita jazyková
– súčasť predmetu lingvistiky a filozofie jazyka, tvorená dynamicky sa vyvíjajúcim, relatívne uzavretým, vnútorne organizovaným (štruktúrovaným) celkom jazykových, lingválnych javov, entít, vlastností týchto entít a vzťahov medzi týmito entitami, na ktorom lingvistika identifikuje jazykový systém.

/realita mimojazyková
– súbor nejazykových, nelingválnych javov, entít, vlastností týchto entít, vzťahov medzi týmito entitami, ich zmien, pohybov... Tá ktorá entita, jej vlastnosť atď. sa môže stať predmetom referencie, čiže referentom, na ktorý odkazuje určitý jazykový výraz alebo symbol. Referenčná zhoda jazykových výrazov, t. j. totožnosť ich referentov (entít, ku ktorým odkazujú), sa nazýva koreferencia.
:: jazyk (lingvistika), lingvistika.

/realita sociálna
– socium, sociálna skutočnosť – súčasť spoločenskej reality a predmetu sociológie tvorená súborom sociálnych javov, sociálnych vzťahov čiže vzťahov medzi spoločenstvami ľudí (triedami, sociálnymi skupinami, sociálnymi vrstvami, kolektívmi, národmi, národnosťami, štátmi atď.) a sociálnych procesov.

/realita virtuálna
– počítačová simulácia, kombinujúca vnemy viacerých druhov s cieľom vytvorenia ilúzie reality s možnosťou manipulovať ňou.

/realizmus kritický literárny
− literárny smer 19. a 20. storočia, ktorého predstavitelia sa zameriavajú na človeka v jeho konkrétnej podobe a sociálnych súvislostiach s cieľom identifikovať nedostatky spoločnosti bazírujúcej na materiálnych hodnotách, vidiacej človeka nie podľa jeho charakteru, ale podľa jeho majetku.
Zdroj alebo príčiny negatívnych vlastností človeka (karierizmus, kradnutie, podvádzanie, vraždenie...) vidí literárny kritický realizmus v prvom rade v spoločnosti, nie v nich samých.
Literárny kritický realizmus odmieta sentimentálnu idylickosť, zakomponováva ľudovú slovesnosť, vidí aj život najnižších spoločenských vrstiev, pracuje s karikatúrou a satirou, akcentuje citové drámy, vyrastajúce s nenaplnených túžob a nesplnených očakávaní.
:: Kukučín, M., literatúra.

/recepcia hudby
– jedna z hlavných foriem hudobnej aktivity zahrnujúca celý spoločenský proces prijímania produkovanej hudby.
:: aktivita hudobná, hudba.

/receptor
lat. – orgán vnímajúci podnety vonkajšieho alebo vnútorného prostredia, pričom prijaté signály vedie do príslušných nervových centier. Tvorí ho jedna alebo viacero zmyslových buniek.
Receptory sa členia takto:
        chemoreceptory,
        mechanoreceptory,
        fotoreceptory.
:: vnem (psychológia).

/reč (lingvistika)
− fr. parole (Saussure, F. de) – reč v užšom zmysle, konkrétna realizácia abstraktného jazykového systému v praktickom dorozumievacom akte, v konkrétnom rečovom prejave (prehovore). Výsledkom tejto realizácie je konkrétny jazykový text. Je to činnosť rečových ústrojov; spôsob využívania jazyka v praxi, a to buď v podobe hovorenej alebo v podobe písanej.
    Okrem reči v tomto užšom zmysle sa hovorí aj o reči v univerzálnom zmysle, ktorou sa myslí „fyzicko–psychická schopnosť človeka ako prírodno–spoločenskej bytosti vytvárať artikulované zvuky, spájať ich ako materiálnu formu s vnútornými ideálnymi obsahmi (vnemami, predstavami, pojmami, myšlienkami, citmi a vôľou (J. P.: v tomto slovníku hovoríme významovými útvarmi a procesmi)) a pomocou týchto artikulovaných znakov realizovať vzájomnú komunikáciu s inými členmi spoločenského celku. Reč v tomto univerzálnom zmysle je všeobecná ľudská schopnosť bez ohľadu na to, v akom spoločenskom útvare (rodine, rode, kmeni, národnosti, národe) človek žije a pracuje. Touto schopnosťou spájať artikulované zvuky s obsahmi svojho vedomia ako odrazmi (J.P reprezentáciami) objektívnej reality a pomocou nich myslieť a komunikovať v spoločnosti sa človek podstatne odlišuje od nižších druhov živých bytostí. Pre reč v tomto univerzálnom zmysle použil zakladateľ modernej európskej jazykovedy F. de Saussure francúzsky termín langage...“ ([182];17).
:: hlas (lingvistika), jednotka reči, prejav rečový, reč a jazyk (lingvistika), veta (lingvistika).

/reč a jazyk (lingvistika)
– dva aspekty (individuálny a spoločenský) toho istého komplexného javu; „niet jazyka bez reči (ak sa jazyk nerealizuje v reči, umiera) a reči bez jazyka (bez jazykového psychosociálneho systému by reč nemohla byť nástrojom duchovnej komunikácie a duchovného poznávania) ([182];68).“

/redistribúcia
lat. – znovurozdeľovanie, prerozdeľovanie, opätovné delenie alebo triedenie.
Pojem redistribúcie plní kľúčovú úlohu v humanitnehistorickoantropologickom skúmaní vzniku štátu (cf [437];3375).

/redistribúcia dôchodku národného
– znovarozdeľovanie národného dôchodku – druhé a ďalšie rozdeľovanie národného dôchodku, v ktorom dochádza k vytváraniu odvodených dôchodkov; uskutočňuje sa najmä prostredníctvom štátneho rozpočtu ([186];823).
:: ekonómia, ekonomika.

/redukcia (chémia)
– dej, pri ktorom atóm prijíma jeden alebo viac elektrónov a stáva sa aniónom.

/referencia
lat. − odkaz, odkazovanie k niečomu, odvolanie sa na, odvolávanie sa na.
:: referencia, in: Hlavná časť, referencia (metrológia).

/referencia (metrológia)
− entita, ktorou sa dá (vedno s číslom) vyjadriť veľkosť veličiny; referenciou môže byť meracia jednotka, referenčný materiál alebo ich kombinácia.
:: fyzika.

/reformácia
lat. – nábožensko–politické a sociálne hnutie počnúc 16. storočím v strednej a západnej Európe proti ideologickému monopolu a bohatstvu katolíckej cirkvi, ktoré viedlo k vytvoreniu protestantských cirkví a významne ovplyvnilo politické dianie v Európe. Najvýznamnejší predstavitelia reformácie M. Luther, U. Zwingli predstavovali kompromisné meštiansko–šľachtické umiernené krídlo, k radikálnemu krídlu patrili anabaptisti a uniati. Katolícka cirkev v snahe zabrániť ďalšiemu šíreniu reformácie pristúpila k silnej rekatolizácii a protireformácii ([16];602).

/región (geografia)
– časť územia vymedzená na základe určitých kritérií, ako štát, kraj, okres.
V rámci fyzickej geografie sa región chápe ako jednotka fyzickogeografickej regionalizácie – individuálna, neopakovateľná jednotka rôznej úrovne.

/register
lat. – index – abecedný zoznam, súpis.

/regolit
– nespevnený, heterogénny materiál, ktorý pokrýva pevné podložie. Tento materiál sa nachádza na Zemi, Mesiaci, Marsu, niektorých asteroidoch a iných terestrických planétach a mesiacoch. Regolit zahŕňa prach, rozbité kamene a ďalšie podobné materiály.

/regolit Mesiaca
– mesačný prach – rozdrvené horniny a prach, ktoré vznikli v dôsledku dopadov mikrometeoritov. Tento regolit je veľmi drsný, obsahuje ostré kryštáliky a má nízky obsah živín. Obsahuje tiež chemické látky, ktoré by mohli byť využité na výrobu kyslíka a palív prostredníctvom technologických procesov, ako je mimozemská fotosyntéza.

/regulácia konania vedomá (psychológia)
– usmerňovanie konania na báze uvedomovania si schopnosti samostatne z vlastnej vôle konať.

/regulácia správania vedomá (psychológia)
– usmerňovanie správania na báze uvedomovania si svojej schopnosti samostatne sa rozhodovať.

/reklama
lat. – súčasť marketingu, spočívajúca v platenej forme neosobnej masovej komunikácie s cieľom informovať spotrebiteľov so zámerom ovplyvniť ich správanie.

/relácia (teória množín)
− podmnožina karteziánskeho súčinu alebo ináč povedané: množina, ktorá je časťou karteziánskeho súčinu.
:: matematika, relácia binárna.

/relácia binárna
− relácia, ktorá je časťou karteziánskeho súčinu dvoch množín; vzťah prvkov jednej množiny k prvkom druhej množiny; binárna relácia slúži na vyjadrenie vzťahov medzi prvkami nejakých množín, napr. vzťahu „byť potomkom“, „byť študentom určitého ročníka“, „mať rovnaký dátum narodenia“, „byť väčší než“, „byť podmnožinou“, „byť deliteľom“...
Binárna relácia z množiny A do množiny B je podmnožina φ karteziánskeho súčinu A × B.
Ak usporiadaná dvojica prvkov a a b je prvkom podmnožiny φ čiže [a, b] ∈ φ, hovoríme, že prvok a je v relácii φ s prvkom b, alebo že prvky a a b sú v relácii φ a píšeme a φ b.
Binárna relácia na množine A je každá podmnožina karteziánskeho súčinu množín A × A.
Každé zobrazenie f množiny A do množiny B je relácia. Dvojice prvkov a ∈ A a b ∈ B sú v relácii f, práve vtedy, keď je f (a) = b.
Zobrazenie je špeciálny prípad relácie. Aby relácia R bola zobrazenie, musí platiť: ak a Ri b a a c, tak nevyhnutne b = c.
S reláciami možno uskutočňovať všetky operácie, ktoré možno uskutočňovať s množinami.
:: matematika, teória množín.

/relácia usporiadania
– usporiadanie – relácia súčasne spĺňajúca tri vlastnosti:
        reflexívnosť,
        antisymetrickosť,
        tranzitívnosť.
Relácia usporiadania je súčasťou predmetu teórie usporiadania.
:: matematika.

/relativita času (teória relativity)
– neabsolútnosť času, jeho väzba na priestor a hmotu.
:: čas.

/relatívnosť pokoja a pohybu
– možnosť zisťovať pokoj a pohyb len vzhľadom na vzťažnú sústavu, to znamená, že opis pohybu závisí od voľby vzťažnej sústavy.
:: fyzika.

/reliéf (architektúra)
− plastika vypracovaná z plochy, ktorá má k tejto ploche ešte badateľný vzťah, pričom ilúzia tretieho rozmeru sa dosahuje náznakom. Reliéfy možno rozlišovať hlavne podľa stupňa vyčnievania figúry nad základnou plochou:
        zapustený glyptický reliéf (zvaný aj egyptský),
        plochý reliéf,
        poloreliéf,
        vysoký reliéf (cf [395];183).

reliéf (geológia)
– tvárnosť zemského povrchu alebo dna morí.

reliéf zemského povrchu
– vrchná plocha zemskej kôry a súčasť planetárneho systému krajinnej sféry.
:: povrch zemský, Zem.

remediácia
lat. − vzájomné ovplyvňovanie sa médií.

/remeslo
– malovýroba založená na kvalifikovanej, prevažne ručnej práci výrobcu a na obmedzenej deľbe práce vnútri dielne; vznikla v procese druhej veľkej spoločenskej deľby práce tým, že sa oddelila od poľnohospodárstva; za feudalizmu sa vyvíjala v rámci feudálneho veľkostatku a potom sa sústreďovala v mestách, organizovaná v cechovom zriadení; rozvoj remeselnej výroby a tovarovo-peňažných vzťahov vedie k premene remesla na súčasť jednoduchej tovarovej výroby.
:: klampiarstvo, remeslo umelecké.

/remeslo umelecké
– výtvarné remeslo – odvetvie výtvarného umenia, manuálne, na objednávku vykonávané vyrábanie predmetov, v ktorých umelecká forma vyjadruje funkciu a kde výrobný proces od návrhu až k hotovému artefaktu je vecou jednej osobnosti, spájajúcej výtvarné a technické majstrovstvo.
:: umenie.

/renesancia
fr. − súčasť európskej kultúry počnúc koncom 13. stor. v Taliansku do poslednej štvrtiny 16. stor. v miere participácie jej vývinových pásiem (umenia, vedy, filozofie, náboženstva...) na premene zlého na dobré, škaredého na krásne a neutrálneho na dobré alebo krásne.
:: história, novovek, reformácia, stredovek.

/reprezentácia
lat. − zastupovanie.
:: reprezentácia matematická.

/reprezentácia matematická
– matematický významový útvar zobrazujúci nejakú entitu alebo oblasť reality, napr. model fyzikálneho systému.

/reprodukcia (biológia)
− rozmnožovanie.

/reprodukcia (ekonómia)
− komplex neustále sa obnovujúcich ekonomických procesov výroby, rozdeľovania, výmeny a spotreby spoločenského produktu, ktoré sú fázami spoločenského reprodukčného procesu.

/reprodukcia (umenoveda)
− verná napodobnenina originálu alebo predlohy vytvorená rôznymi technikami; mechanicky rozmnožené umelecké dielo.

/reprodukcia života individuálneho a života druhu
– základná tendencia všetkých živých organizmov spočívajúca v rozmnožovaní ([792];17).
:: život (biológia).

/republika
lat. – forma štátu alebo štátne zriadenie, v ktorom sa zvrchovaná moc volí na určité obdobie.

/reťaz bicyklová
– strojová súčiastka tvoriaca časť bicykla prenášajúcu silu od kľúk, ktorými točí cyklista, na kazetu a následne na koleso, čím sa bicykel dostáva do pohybu.
:: článok spojovací.

/reťazec
− reťazovitý (podobný reťazi) útvar tvorený konečnou postupnosťou určitých prvkov rovnakého typu.
:: reťazec (informatika), reťazec (teória jazykov formálnych), reťazce (teória množín).

/reťazec (informatika)
− postupnosť znakov.
:: reťazec (teória jazykov formálnych).

/reťazec (teória jazykov formálnych)
– konečná postupnosť symbolo danej abecedy.

/reťazce (teória množín)
– dobre usporiadaná množina.

/rétorika
gr. – rečníctvo alebo náuka o ňom; v stredoveku tretie zo siedmich slobodných umení.

/reverz
lat. – vnútorná, opačná strana, rub; opak: averz.
:: reverz mince.

/reverz mince
– panna, hlava – rubová strana mince, jej zadná strana. Na obr. je minca 1€, pričom jej reverz je zobrazený naľavo a tvorí ho slovenská národná strana od autora I. Řeháka:

(Napravo je zobrazená lícna strana mince, jej averz.)
Poznámka: podľa iných zdrojov (napr. Avers a revers, in: Wikipedie) je to naopak (cf aj Averz, in: Numizmatický slovník).
    Všeobecne však neexistuje zhoda o pravidlách na rozlíšenie lícnej a rubovej strany mince, čo je dôsledok skutočnosti, že pre rôzne krajiny a rôzne obdobia sa používajú rôzne pravidlá.
:: numizmatika, rub.

/revolúcia francúzska
– môže označovať tieto revolúcie:
        Veľká francúzska revolúcia (1789 – 1799),
        Júlová revolúcia (1830),
        Francúzska revolúcia (1848),
        Februárová revolúcia (Révolution de Février)
        Parížska komúna (18. marca – 28. mája 1871),
        Francúzska revolúcia v máji 1968.
:: Francúzsko.

/revolúcia októbrová v Rusku 1917
− Veľká októbrová socialistická revolúcia, boľševická revolúcia v Rusku 1917 − ozbrojený prevrat v Petrohrade 6. − 7. októbra 1917 (podľa gregoriánskeho kalendára 24. − 25. októbra) uskutočnený boľševikmi.
:: história., Rusko.

/revolúcia priemyselná
− angl. industrial revolution − základná zmena v oblasti výrobných síl a technológií umožnená radom vynálezov v oblasti pracovnej a obrábacej techniky. Počnúc treťou priemyselnou revolúciou dochádza k revolúcii sčasti paralelne s už sa realizujúcim nižším typom priemyselnej revolúcie.
:: ekonómia, ekonomika, história, revolúcia priemyselná druhá, revolúcia priemyselná piata, revolúcia priemyselná prvá, revolúcia priemyselná štvrtá, revolúcia priemyselná tretia, stroj.

/revolúcia priemyselná druhá
− angl. second industrial revolution − priemyselná revolúcia, ktorá sa na začiatku 20. storočia a vyznačovala sa zavedením pásovej výroby, využívaním elektriny a spaľovacích motorov, organizáciou práce na báze vedeckých princípov napr. F. Taylora, zavedením presných pracovných postupov pre každé pracovisko, zavedením úkolovej mzdy.

/revolúcia priemyselná piata
− angl. fifth industrial revolution − priemyselná revolúcia, ku ktorej dochádza v 21. storočí paralelne so štvrtou a ktorá sa zakladá na nanotechnologickej zmene materiálového inžinierstva nahradzujúceho doterajšie suroviny nanomateriálmi s presne definovanými úžitkovými vlastnosťami, napr. s veľmi dlhou životnosťou a na nízkoenergetickej výrobe bez opracovávania, obrábania a bez odpadu.

/revolúcia priemyselná prvá
− angl. first industrial revolution − sa začala koncom 18. storočia a odohrávala sa v manufaktúrach využívajúcich energiu vodných tokov a pary.

/revolúcia priemyselná štvrtá
− angl. fourth industrial revolution − robotická alebo digitálna revolúcia (s inteligentnými továrňami a zariadeniami), ktorá sa v nadväznosti na tretiu priemyselnú revolúciu začala približne v polovici 20. storočia a vyznačuje sa stieraním hraníc medzi fyzickými, digitálnymi a biologickými sférami. Stroje preberajú väčšinu práce, no práca zostáva rovnaká.

/revolúcia priemyselná tretia
− angl. third industrial revolution − priemyselná revolúcia ktorá sa začala nahradzovaním elektrónok tranzistormi a ku ktorej rozmachu došlo v 70. rokoch 20. storočia využívaním mikroprocesorov, zavádzaním počítačov a automatizáciou výrobných liniek.

/rez zlatý
– božský pomer, zlatý pomer – matematický pomer, ktorý sa často používa na dosiahnutie estetickej rovnováhy. Tento pomer (približne 1:1,618) sa považuje za vizuálne príjemný a používa sa napr. v architektúre na rozloženie prvkov tak, aby pôsobili harmonicky.
    Zlatý rez sa skladá z dvoch častí, kde pomer medzi celkom a väčšou časťou je rovnaký ako pomer medzi väčšou a menšou časťou. Matematicky je to vyjadrené ako:

:: architektúra.

/rezerva
lat. – zásoba.

/rezervácia prírodná
− skr. PR − lokalita, spravidla s výmerou do 1 000 ha, ktorá predstavuje pôvodné alebo ľudskou činnosťou málo pozmenené biotopy európskeho významu alebo biotopy národného významu, alebo biotopy druhov európskeho významu, alebo biotopy druhov národného významu. (Zdroj: Prírodná rezervácia, in: Wikipédia)
:: rezervácia prírodná národná.

/rezervácia prírodná národná
− skr. NPR − prírodná rezervácia, spravidla predstavujúca nadregionálne biocentrum ako súčasť najvýznamnejšieho prírodného dedičstva štátu, ktorú môže ministerstvo ustanoviť všeobecne záväzným právnym predpisom. (Zdroj: Národná prírodná rezervácia, in: Wikipédia)
:: Šúr.

/rezultatívnosť algoritmu
− vlastnosť algoritmu spočívajúca v tom, že jeho použitie na vstupné údaje musí vždy skončiť po konečnom počte krokov a po skončení musí algoritmus dať hľadaný výsledok.

/režim
fr. – súhrn javov charakterizujúcich stav niečoho; rozvrh; postup.

/režim politický
– metódy vládnutia alebo spôsoby vykonávania štátnej moci.
:: fašizmus, politika, politológia.

/riadenie
− usmerňovanie, spravovanie, staranie sa o riadny chod, priebeh, činnosť niečoho.
Riadenie je súčasťou predmetu teórie riadenia, kybernetiky, vedy o manažmente atď.
:: objekt riadenia, riadenie (kybernetika), riadenie procesov ekonomických, riadenie so spätnou väzbou (kybernetika), teória riadenia.

/riadenie (kybernetika)
− cieľavedomé pôsobenie na riadený objekt (riadený systém) tak, aby sa zabezpečil vopred stanovený cieľ riadenia ovládaním špeciálnych zariadení na základe hodnotenia a spracovania informácií, ktoré dané zariadenia dostanú o objekte i o vplyvoch okolia na tento objekt ([25];328).
:: riadenie so spätnou väzbou (kybernetika).

/riadenie procesov ekonomických
– určovanie a kontrolovanie priebehu ekonomických procesov opierajúce sa spravidla o určitú ekonomickú teóriu.
:: ekonómia.

/riadenie so spätnou väzbou (kybernetika)
− riadenie, pri ktorom riadiaci a riadený systém sú spojené obvodom spätnej väzby. Najjednoduchšia schéma riadenia so spätnou väzbou je na obrázku:

kde R je riadiaci systém, O riadený systém (objekt riadenia), E prostredie systému riadenia, d kanál prenosu informácie o stave objektu riadenia, f kanál prenosu riadiacej informácie, i vplyvy prostredia na objekt riadenia, a výstup z objektu riadenia.
    Takáto schéma v podstate adekvátne zobrazuje mnohé mechanizmy regulácie v technických a biologických systémoch na princípe homeostázy. Stav objektu riadenia v určitom časovom momente tu závisí od jeho predchádzajúcich stavov, vplyvov prostredia i riadiacich vplyvov a stav riadiace systému zasa od stavu objektu riadenia (a prípadne aj od jeho vlastných predchádzajúcich stavov.

/rieka
− prirodzený vodný tok s väčšou plochou povodia, dĺžkou koryta a väčšími prietokmi.
    Začiatok rieky je obyčajne prameň, sútok dvoch tokov, jazero, ľadovec, z ktorého vyteká.
    Miesto, kde sa rieka vlieva do inej rieky, jazera, mora, sa nazýva ústie rieky.
    Hlavná rieka so všetkými prítokmi tvorí riečnu sieť. Územie, z ktorého odvádza vodu celá riečna sieť, je povodie hlavnej rieky.
    Vzdialenosť od prameňa po ústie rieky meraná po strednici je dĺžka rieky.
:: geografia, krajina.

/riešenie problému
– transformácia problému do podoby návodu odstránenia ťažkosti, výsledkom uvedomenia si ktorej riešený problém bol; postup hľadania optimálneho obsahu a formy konania vzhľadom k určitým cieľom (funkciám, záujmom, programom ap.), kontextom, situáciám a podmienkam; taká konečná postupnosť operátorov, ktorá, aplikujúc jej členy na stavy vznikajúce postupne zo začiatočného stavu riešeného problému, transformuje tento stav na niektorý spomedzi tých, čo patria do množiny cieľových.
:: riešenie problému praktické, vypočítateľnosť.

/riešenie problému praktické
– predmet aplikovaného výskumu spočívajúci realizácii návodu odstránenia ťažkosti.

/riešenie rovnice (matematika)
− jednak postup určovania množiny čísel z oboru premennej, ktoré dosadením za premennú dávajú pravdivú rovnosť, jednak výsledok tohto postupu; hľadanie alebo nájdenie všetkých takých čísel x z definičného oboru D, pre ktoré sa po dosadení z rovnice stáva pravdivá rovnosť; nájdené čísla sa nazývajú korene rovnice a tvoria obor pravdivosti danej rovnice. Množina D sa nazýva definičný obor rovnice.
Pri riešení rovníc sa používajú ekvivalentné úpravy.

/riešenie trojuholníkov
− výpočty neznámych prvkov trojuholníka pomocou daných hodnôt niektorých prvkov; súčasť predmetu trigonometrie.
:: matematika.

/Rím
− mesto v Latiu, centrum Rímskej ríše. V súčasnosti hlavné mesto Talianska.
:: edil, geografia, história, latinčina, Rím staroveký, Rimania., Rímska ríša.

/Rím staroveký
– antický Rím – štátny útvar, ktorý vznikol v 8. stor. pr. n. l. na Apeninskom polostrove na území dnešného Ríma ako mestský štát, ktorý postupne ovládol celé Stredomorie (a odvtedy sa označuje ako Rímska ríša), v roku 395 n. l. sa rozdelil na Západorímsku ríšu, ktorá zanikla v roku 476, a Byzantskú ríšu, ktorá zanikla v roku 1453.
:: antika, antika rímska, história, Latium, prokonzul (história).

/Rimania
– lat. Romani – pôvodne jeden z kmeňov Latínov, ktorý obýval Rím, neskôr obyvatelia Itálie, pokiaľ mali rímske občianstvo, od roku 212 n. l. (constitutio Antoniniana) občania na pôde rímskeho impéria (imperium Romanum) ([189];5, [206];537).
:: história, Latium, Rím staroveký, Rímska ríša, starovek.

/Rímska ríša
– staroveký štát, ktorý sa vyvinul z rímskeho mestského štátu Rím.
V rámci vývoja Rímskej ríše sa rozlišujú tieto obdobia:

obdobie kráľovstva (archaické obdobie, kviritárne obdobie) – 753 pr. n. l. – 367 pr. n. l.;
obdobie republiky (predklasické obdobie – 367 pr. n. l. – 27 pr. n. l.;
obdobie principátu (klasické obdobie) – 27 pr. n. l. – 284 n. l.);
obdobie absolútneho cisárstva (postklasické obdobie) – 284 – 565:

poklasické obdobie – 284 – 527;
            justiniánske obdobie (éra cisára Justiniána) – 527 – 565.

:: edil, geografia, história, imperium Romanum, latinčina, Latium, Rím, Rím staroveký, Rimania, starovek, Západorímska ríša.

/Rímsky klub
− angl. Club of Rome − mimovládne združenie priemyselníkov, politikov, vedcov a predstaviteľov ďalších profesií, ktoré vzniklo v roku 1968 z iniciatívy talianskeho priemyselníka, podnikateľa a ekonómia Aurelia Pecceia. Sekretariát Rímskeho klubu sídli vo Winterthure (Švajčiarsko). Prvá správa Rímskeho kruhu s názvom Limity rastu vyšla v roku 1972 a metodologicky sa opierala o postupy globálneho modelovania a systémovej dynamiky.

/Ríša rastlinná
– lat. Regnum vegetabile (Plantae) – súčasť predmetu botaniky (fytológie), tvoriaca najdôležitejšiu biotickú zložku Zeme.
Rastlinná ríša sa člení nasledovne (zdroj: [849];8 an.):

    A. Podríša : Thallophyta (Thallobionta) – Nižšie rastliny (Stielkaté rastliny)
        1. Oddelenie: Cyanophyta – sinice
        2. Oddelenie: Chromophyta (Chrysophyta) – zlatisté riasy
        1. Trieda : Chrysophyceae – zlatohnedé riasy
        2. Trieda : Xanthophyceae – žltozelené riasy
        3. Trieda : Bacillariophyceae – rozsievky
        4. Trieda : Phaeophyceae – hnedé riasy
        3. Oddelenie : Rhodophyta – červené riasy
        4. Oddelenie : Euglenophyta – červenoočká
        5. Oddelenie : Chlorophyta – zelené riasy
        1. Trieda : Chlorophyceae – vlastné zelené riasy
        2. Trieda : Conjugatophyceae – spájavky
        3. Trieda : Charophyceae – chary
        6. Oddelenie : Lichenophyta – lišajníky
    B. Podríša : Telomophyta (Cormophyta, Cormobionta) – Telómové rastliny (Vyššie rastliny)
        1. Oddelenie : Bryophyta – machorasty
        1. Trieda : Hepaticopsida – pečeňovky
        2. Trieda : Anthocerotopsida – rožteky
        3. Trieda : Bryopsida – machy
        1. Podtrieda : Sphagnideae
        2. Podtrieda : Bryideae
        2. Oddelenie : Rhyniophyta – rýniorasty
        3. Oddelenie : Pteridophyta – papraďorasty
        1. Trieda : Lycopodiopsida – plavúne
        2. Trieda : Selaginellopsida – plavúnky
        3. Trieda : Equisetopsida – prasličky
        4. Trieda : Polypodiopsida – paprade
        4. Oddelenie : Spermatophyta – rastliny semenné
        1. Pododdelenie : Gymnospermatophytina (Gymnospermae) – Nahosemenné
        1. Trieda : Cycadopsida – cykasy
        2. Trieda : Ginkgopsida – ginká
        3. Trieda : Ephedropsida – chvojníky
        4. Trieda : Taxopsida – tisy
        5. Trieda : Pinopsida – ihličnany
        1. Čeľaď : Araucariaceae – araukariovité
        2. Čeľaď : Pinaceae – borovicovité
        3. Čeľaď : Taxodiaceae – tisovcovité
        4. Čeľaď : Cupressaceae – cyprusovité
        2. Pododdelenie : Angiospermatophytina (Angiospermae) – Krytosemenné
        1. Trieda : Magnoliopsida (dvojklíčnolistové – Dicotyledonae) – Magnóliokveté
        1. Rad : Magnoliales – magnóliotvaré
        1. Čeľaď : Magnoliaceae – magnóliovité
        2. Čeľaď : Annonaceae – anonovité
        2. Rad : Laurales – vavrínotvaré
        1. Čeľaď : Lauraceae – vavrínovité
        2. Čeľaď : Calycanthaceae –kalykantovité
        3. Rad : Piperales – pieprotvaré
        1. Čeľaď : Piperaceae – pieprovité
        4. Rad : Aristolochiales – vlkovcotvaré
        1. Čeľaď : Aristolochiaceae – vlkovcovité
        5. Rad : Nymphaeales – leknotvaré
        1. Čeľaď : Nymphaeaceae – leknovité
        2. Čeľaď : Nelumbaceae – lotosovité
        6. Rad : Berberidales – dráčotvaré
        1. Čeľaď : Berberidaceae – dráčovité
        7. Rad : Ranunculales – iskerníkotvaré
        1. Čeľaď : Ranunculaceae – iskerníkovité
        8. Rad : Papaverales – makotvaré
        1. Čeľaď : Papaveraceae – makovité
        2. Čeľaď : Fumariaceae – zemedymovité
        9. Rad : Capparales – kaparotvaré
        1. Čeľaď : Capparaceae – kaparovité
        2. Čeľaď : Brassicaceae – kapustovité
        3. Čeľaď : Resedaceae – rezedovité
        10. Rad : Hamamelidales – hamamelotvaré
        1. Čeľaď : Hamamelidaceae – hamamelovité
        2. Čeľaď : Platanaceae – platanovité
        11. Rad : Urticales – žihľavotvaré
        1. Čeľaď : Ulmaceae – brestovité
        2. Čeľaď : Moraceae – morušovité
        3. Čeľaď : Cannabaceae – konopovité
        4. Čeľaď : Urticaceae – žihľavovité
        12. Rad : Juglandales – orechotvaré
        1. Čeľaď : Juglandaceae – orechovité
        13. Rad : Fagales – bukotvaré
        1. Čeľaď : Fagaceae – bukovité
        14. Rad : Betulales – brezotvaré
        1. Čeľaď : Betulaceae – brezovité
        15. Rad : Salicales – vŕbotvaré
        1. Čeľaď : Salicaceae – vŕbovité
        16. Rad : Caryophyllales – klinčekotvaré
        1. Čeľaď : Caryophyllaceae – klinčekovité
        2. Čeľaď : Amaranthaceae – láskavcovité
        3. Čeľaď : Phytolaccaceae – líčidlovité
        4. Čeľaď : Chenopodiaceae – mrlíkovité
        17. Rad : Opuntiales – opunciotvaré
        1. Čeľaď : Opuntiaceae – opunciovité
        18. Rad : Polygonales – stavikrvotvaré
        1. Čeľaď : Polygonaceae – stavikrvovité
        19. Rad : Primulales – prvosienkotvaré
        1. Čeľaď : Primulaceae – prvosienkovité
        20. Rad : Paeoniales – pivonkotvaré
        1. Čeľaď : Paeoniaceae – pivonkovité
        21. Rad : Theales – čajovníkotvaré
        1. Čeľaď : Theaceae – čajovníkovité
        2. Čeľaď : Hypericaceae – ľubovníkovité
        22. Rad : Malvales – slezotvaré
        1. Čeľaď : Malvaceae – slezovité
        2. Čeľaď : Sterculiaceae – kakaovníkovité
        3. Čeľaď : Bombacaceae – bavlníkovité
        4. Čeľaď : Tiliaceae – lipovité
        23. Rad : Violales – fialkotvaré
        1. Čeľaď : Violaceae – fialkovité
        2. Čeľaď : Passifloraceae – mučenkovité
        3. Čeľaď : Caricaceae – papajovité
        4. Čeľaď : Cucurbitaceae – tekvicovité
        5. Čeľaď : Begoniaceae – begóniovité
        24. Rad : Ericales – vresovcotvaré
        1. Čeľaď : Ericaceae – vresovcovité
        2. Čeľaď : Vacciniaceae – brusnicovité
        3. Čeľaď : Empetraceae – šuchovité
        25. Rad : Ebenales – ebenotvaré
        1. Čeľaď : Ebenaceae – ebenovité
        2. Čeľaď : Sapotaceae – sapotovité
        3. Čeľaď : Styracaceae – styraxovité
        26. Rad : Rosales – ružotvaré
        1. Čeľaď : Rosaceae – ružovité
        27. Rad : Fabales – bôbotvaré
        1. Čeľaď : Mimosaceae – mimózovité
        2. Čeľaď : Caesalpiniaceae – cezalpíniovité
        3. Čeľaď : Fabaceae – bôbovité
        28. Rad : Myrtales – myrtotvaré
        1. Čeľaď : Myrtaceae – myrtovité
        2. Čeľaď : Oenotheraceae – pupaľkovité
        3. Čeľaď : Thymelaeaceae – vrabcovníkovité
        29. Rad : Euphorbiales – mliečnikotvaré
        1. Čeľaď : Buxaceae – krušpánovité
        2. Čeľaď : Euphorbiaceae – mliečnikovité
        30. Rad : Cornales – drieňotvaré
        1. Čeľaď : Cornaceae – drieňovité
        31. Rad : Celastrales – bršlenotvaré
        1. Čeľaď : Celastraceae – bršlencovité
        2. Čeľaď : Aquifoliaceae – cezmínovité
        3. Čeľaď : Staphyleaceae – klokočovité
        32. Rad : Rhamnales – rašetliakotvaré
        1. Čeľaď : Vitaceae – viničovité
        2. Čeľaď : Rhamnaceae – rešetliakovité
        33. Rad : Sapindales – mydlovníkotvaré
        1. Čeľaď : Sapindaceae – mydlovníkovité
        2. Čeľaď : Hippocastanaceae – pagaštanovité
        3. Čeľaď : Anacardiaceae – obličkovcovité
        34. Rad : Rutales – rutotvaré
        1. Čeľaď : Simaroubaceae – simarubovité
        2. Čeľaď : Meliaceae – meliovité
        3. Čeľaď : Rutaceae – rutovité
        35. Rad : Geraniales – pakostotvaré
        1. Čeľaď : Oxalidaceae – kysličkovité
        2. Čeľaď : Linaceae – ľanovité
        3. Čeľaď : Geraniaceae – pakostovité
        4. Čeľaď : Balsaminaceae – netýkavkovité
        36. Rad : Saxifragales – lomikameňotvaré
        1. Čeľaď : Saxifragaceae – lomikameňovité
        2. Čeľaď : Grossulariaceae – egrešovité
        3. Čeľaď : Crassulaceae – tučnolisté
        4. Čeľaď : Hydrangeaceae – hortenziovité
        37. Rad : Araliales – aralkotvaré
        1. Čeľaď : Araliaceae – aralkovité
        2. Čeľaď : Apiaceae – mrkvovité
        38. Rad : Loganiales – loganiotvaré
        1. Čeľaď : Loganiaceae – loganiovité
        2. Čeľaď : Gentianaceae – horcovité
        3. Čeľaď : Apocynaceae – zimozeleňovité
        4. Čeľaď : Asclepiadaceae – glejovkovité
        39. Rad : Scrophulariales – krtičníkotvaré
        1. Čeľaď : Scrophulariaceae – krtičníkovité
        2. Čeľaď : Orobanchaceae – zárazovité
        3. Čeľaď : Utriculariaceae – bublinatkovité
        4. Čeľaď : Oleaceae – olivovité
        40. Rad : Solanales – ľuľkotvaré
        1. Čeľaď : Polemoniaceae – vojnovkovité
        2. Čeľaď : Convolvulaceae – pupencovité
        3. Čeľaď : Cuscutaceae – kukučinovité
        4. Čeľaď : Solanaceae – ľuľkovité
        41. Rad : Lamiales – hluchavkotvaré
        1. Čeľaď : Verbenaceae – železníkovité
        2. Čeľaď : Lamiaceae – hluchavkovité
        42. Rad : Boraginales –borákovité
        1. Čeľaď : Boraginaceae – borákovité
        43. Rad : Plantaginales – skorocelotvaré
        1. Čeľaď : Plantaginaceae – skorocelovité
        44. Rad : Campanulales – zvončekotvaré
        1. Čeľaď : Campanulaceae – zvončekovité
        2. Čeľaď : Lobeliaceae – lobelkovité
        45. Rad : Rubiales – marenotvaré
        1. Čeľaď : Rubiaceae – marenovité
        2. Čeľaď : Caprifoliaceae – zemolezovité
        3. Čeľaď : Valerianaceae – valeriánovité
        4. Čeľaď : Dipsacaceae – štetkovité
        46. Rad : Asterales – astrotvaré
        1. Čeľaď : Asteraceae – astrovité
        2. Čeľaď : Cichoriaceae – čakankovité
        2. Trieda : Liliopsida – ľaliokveté (Monocotyledonae – jednoklíčnolistové)
        1. Rad : Butomales – okrasotvaré
        1. Čeľaď : Butomaceae – okrasovité
        2. Čeľaď : Alismataceae – žabníkovité
        2. Rad : Arecales – arekotvaré (palmy)
        1. Čeľaď : Pandanaceae – pandánovité
        2. Čeľaď : Arecaceae – arekovité
        3. Rad : Arales – áronotvaré
        1. Čeľaď : Araceae – áronovité
        2. Čeľaď : Lemnaceae – žaburinkovité
        4. Rad : Liliales – ľaliotvaré
        1. Čeľaď : Liliaceae – ľaliovité
        2. Čeľaď : Amaryllidaceae – amarylkovité
        3. Čeľaď : Agavaceae – agávovité
        4. Čeľaď : Iridaceae – kosatcovité
        5. Rad : Zinngiberales – ďumbierotvaré
        1. Čeľaď : Zinngiberaceae – ďumbierovité
        2. Čeľaď : Musaceae – banánovníkovité
        3. Čeľaď : Cannaceae – kanovité
        6. Rad : Orchidales – vstavačotvaré
        1. Čeľaď : Orchidaceae – vstavačovité
        7. Rad : Commelinales – podenkotvaré
        1. Čeľaď : Commelinaceae – podenkovité
        2. Čeľaď : Bromeliaceae – broméliovité
        8. Rad : Juncales – sitinotvaré
        1. Čeľaď : Juncaceae – sitinovité
        9. Rad : Cyperales – šachorotvaré
        1. Čeľaď : Cyperaceae – šachorovité
        10. Rad : Poales – lipnicotvaré
        1. Čeľaď : Poaceae – lipnicovité
:: botanika, botanika systematická.

/rítus apotropaický
– obrad, ktorého účelom je odvrátiť hrozbu zla. Apotropaický rítus je súbor praktík a obradov, ktoré majú za cieľ odvrátiť zlé sily alebo nešťastie. Tieto rituály sa často používajú na ochranu jednotlivcov, rodín alebo komunít pred zlými duchmi, kliatbami alebo inými negatívnymi vplyvmi.
    V mnohých kultúrach sa apotropaické rituály prejavujú rôznymi spôsobmi, napríklad nosením amuletov, vykonávaním špecifických modlitieb, používaním ochranných symbolov alebo vykonávaním obradov na očistenie priestoru.
:: náboženstvo, zlo.

/riziká sociálne
– pravdepodobnosti všeobecných strát ovplyvňujúcich prvky kvality života ľudí a minimalizované pri uplatňovaní sociálnej zodpovednosti všetkých členov spoločnosti.

/RNA
– ribonukleová kyselina.
:: biológia.

/RNDr.
– rerum naturalium doctor – titul doktor prírodných vied.

/robotika
angl. – veda, ktorej predmetom sú roboty a komplex všetkého, čo je spojené s robotmi. S robotikou súvisia ďalšie disciplíny, ako elektronika, mechanika, programovanie...

/rod
− spoločenstvo potomkov pochádzajúcich z jedných prarodičov.
:: Habsburgovci, história, rod panovnícky.

/rod mužský (lingvistika)
– maskulínum – rod, ktorý sa opiera o prirodzený rod zahrnujúci samčie pohlavie.

/rod panovnícky
− dynastia − panujúci rod v monarchistickom štáte.
:: Habsburgovci, história.

/rodič
− otec alebo matka.
:: vrodený.

/rodina
− základná spoločenská jednotka (sociálna skupina), tvorená manželmi (s deťmi).
:: dieťa, domácnosť, inštitúcia výchovná, matka, otec, román rodinný, rozpočet rodinný.

/rok
− časová jednotka, ktorej trvanie určuje jeden obeh danej planéty okolo centrálnej hviezdy alebo hviezdnej sústavy.
Pozemský rok je určený jedným obehom Zeme okolo Slnka.
Pozemský rok sa člení na ročné obdobia.
:: rok kalendárny, rok tropický.

/rok kalendárny
– rok, ktorý má 365 dní; jeho dĺžka je daná počtom dní alebo mesiacov odvodených od doby rotácie Zeme okolo svojej osi, resp. od doby rotácie Mesiaca okolo Zeme.
:: február, január, júl, mesiac.

/rok tropický
– rok, ktorého dĺžka je daná dobou obehu Zeme okolo Slnka. Tropický rok ovplyvňuje striedanie ročných období.
:: pohyb Zeme okolo Slnka.

/rokoko
– európsky umelecký sloh v 2. pol. 18. stor., ktorý vznikol vo Francúzsku za vlády Ľudovíta XV. ako posledná fáza barokovej dvorskej kultúry. Rokoko sa ujalo v meštianskej kultúre (etiketa, móda, výtvarné umenie, literatúra, hudba). Barokovú monumentalitu nahradilo rokoko minucióznosťou, hravosťou dekoratívnych foriem, gracióznosťou.
    Názov rokoko je odvodený od najpoužívanejšieho dekoratívneho motívu v tvare mušle – rokaja (rocaille):

/rokovanie
− vedenie rozhovoru s istým cieľom, oficiálne radenie sa.
:: výrok., záver.

/roľníctvo
− spoločenská trieda, zaoberajúca sa poľnohospodárskou výrobou a majúca za určitých podmienok v držbe resp. používajúca nevyhnutné výrobné prostriedky.
:: poľnohospodárstvo.

/román
fr. – „prozaické dielo veľkého rozsahu, v ktorom je zachytený široký a zložitý úsek života. V románe sa zložitý životný proces ukazuje v celej šírke a zložitosti svojho vývinu. Námet je zložitý, konajúce osoby sa zobrazujú všestranne, obrazy sú mnohotvárne ([167];176).“
:: román rodinný.

/román rodinný
– román rodinného života – román čerpajúci tému z prostredia rodiny.
:: literatúra umelecká, rodina.

/Rothschildová, Lynn Forester de, Lady de Rothschild
(2. 7. 1954 – ) – americko-britská podnikateľka, zakladateľka a riadiaci partner Rady pre inkluzívny kapitalizmus. Je spolu s manželom Sirom Evelyn de Rothschild vlastníčkou holdingovej spoločnosti EL Rothschild a členkou Rady pre zahraničné vzťahy. Politicky je stúpenkyňou Clintonovcov.
:: skupina finančná Rothschildova.

/Rovelli, Carlo
– (3. 5. 1956 Verona – ) – taliansky teoretický fyzik a spisovateľ. Ťažisko jeho práce je v oblasti kvantovej gravitácie, kde patrí medzi zakladateľov slučkovej teórie kvantovej gravitácie.
    Carlo Rovelli je známy o. i. aj svojou teóriou bezčasia (timeless theory), ktorá je súčasťou jeho práce na slučkovej kvantovej gravitácii. V tejto teórii Rovelli navrhuje, že čas nie je základnou vlastnosťou vesmíru, ale skôr emergentným fenoménom, ktorý vyplýva z kvantových stavov systému. Podľa tejto teórie, na najzákladnejšej úrovni, vesmír neobsahuje čas, ale len vzťahy medzi kvantovými udalosťami.
    Rovelli tvrdí, že čas, ako ho vnímame, vzniká z týchto vzťahov a je výsledkom našej obmedzenej perspektívy a interakcií s vesmírom. Táto myšlienka má hlboké dôsledky pre naše chápanie reality a fyzikálnych zákonov.

/rovina (geometria)
– neohraničená rovná plocha; rovinná plocha; základný geometrický dvojrozmerný útvar, určený tromi rôznymi bodmi. Pojem roviny je základný pojem stereometrie. Roviny označujeme spravidla písmenami gréckej abecedy (ρ, π, σ, ω a pod.) alebo trojicou bodov, ktoré neležia na priamke a rovina nimi prechádza.
                                                   + A ≡ B
                                                                    + C1
                                  + D'
Obr. 1.
Na obr. 1 je zobrazená rovina ρ = AC1D' alebo ρ = C1BD' a pod.
Keď časť roviny ohraničíme polpriamkami, ako napríklad na obr. 2, dostaneme uhol:

Obr. 2

Priesečnica dvoch rovín tvorí priamku.
:: matematika, priemetňa (geometria), uhol rovinný.

/rovina jazyková
− rovina jazykového systému, jazykový plán, plán jazyka – podsystém jazykového systému alebo čiastkový systém jazyka. Vyčleňujú sa tieto jazykové roviny:
        zvuková (fonetická, fonologická) rovina (so základnou jednotkou hláska alebo fonéme);
        tvarová (morfologická) rovina (so základnou jednotkou gramatický tvar);
        slovníková (lexikálna) rovina (so základnou jednotkou slovo);
        skladobná (syntaktická) rovina (so základnou jednotkou veta) (cf 5;69).
Publikácia 182;66 vyčleňuje v systéme jazyka dve roviny:
        zvuková rovina (fonetická alebo fonologická rovina),
        významová rovina (=obsahová rovina),
pričom vychádza z poznania, že jazykový znak ako komunikatívna jednotka má dve základné zložky, a to zložku zvukovú (výrazovú, materiálnu, signifikant, designátor) a zložku významovú (sémantickú, obsahovú, signifié, signifikát).
Publikácia 854 uvádza na str. 7 tieto roviny takto:
        fonická,
        morfologická,
        syntaktická,
        lexikálna,
        štylistická (aplikácia predchádzajúcich rovín)
a dodáva, že tieto „roviny ako subsystémy jedného spoločného jazykového systému nie sú od seba izolované, rozmanito navzájom súvisia, presahujú sa a majú prechodné javy, ktoré patria do susedných rovín inou stránkou alebo v inom zmysle“ ([854];7).
:: analýza jazyka, jednotka jazyková, lingvistika, rovina jazyková fonická, rovina jazyková lexikálna, rovina jazyková morfologická, rovina jazyková syntaktická, rovina jazyková štylistická, systém jazykový.

/rovina jazyková fonická
– zvuková rovina jazyka, fonický subsystém jazykového systému – subsystém jazykového systému tvorený usporiadaným súborom prostriedkov a pravidiel, ktorými sa utvára zvuková podoba hlások, slabík, slov a výpovedí v reči. Zvukovú rovinu jazyka skúma fonetika a fonológia.
:: lingvistika, systém jazykový.

/rovina jazyková lexikálna
– súčasť predmetu lexikológie tvorená slovnou zásobou jazyka, slovami a slovnými spojeniami.
:: lingvistika, systém jazykový.

/rovina jazyková morfologická
– tvarová rovina jazyka, morfologická rovina jazyka, morfologický subsystém jazykového systému – súčasť gramatickej stavby jazyka tvorená slovnými druhmi a ich gramatickými kategóriami. Skúmanie morfologickej roviny jazyka tvorí náplň morfológie.
:: lingvistika, systém jazykový.

/rovina jazyková syntaktick
á – syntaktická rovina jazyka, syntaktický subsystém jazykového systému – súčasť predmetu lingvistickej syntaktiky alebo stručne skladby tvorená subsystémom jazykového systému stojacim v rámci hierarchie jazykových rovín najvyššie a najlepšie predstavujúcim celosť jazyka a jeho tesnú súvislosť s myslením ([854];7).
    Spomedzi ostatných jazykových rovín syntaktická rovina najtesnejšie súvisí s morfologickou rovinou a spolu s ňou tvorí gramatickú stavbu jazyka (cf [854];7).
:: lingvistika, systém jazykový.

/rovina jazyková štylistická
– subsystém jazykového systému tvorený aplikáciou syntaktickej, morfologickej, lexikálnej a fonickej roviny (cf [854];7).

/rovina karteziánska
– rovina, na ktorej je definovaný karteziánsky súradnicový systém. Súradnicové osi rozdeľujú rovinu na štyri kvadranty, ktoré sa označujú I, II, III, IV:
:: matematika.

/rovina samodružná (geometria)
– rovina dvoch projektívnych rovinových lúčov.

/rovnica (matematika)
− výroková forma, tvorená zápisom rovnosti dvoch výrazov obsahujúcich neznáme; zápis úlohy, v ktorej máme nájsť neznáme číslo tak, aby vznikla rovnosť.
    Rovnica je vyjadrenie, zviditeľnenie vzťahov v určitom významovom útvare (napr. vo vedeckom zákone, probléme) matematickým jazykom (znakom rovná sa „=“, číslicami, písmenami, znakmi operácií atď.); rovnica je opis vzťahov medzi danými a hľadanými veličinami pomocou matematických znakov.
    Rovnica vyjadruje štruktúru (sústavu vzťahov) kvantitatívneho významového útvaru, napr. čísla. Rovnica je požiadavka urobiť niečo rovnakým, uviesť niečo do rovnováhy alebo udržať niečo v rovnováhe; úloha nájsť všetky prvky z danej množiny, pre ktoré platí daná rovnosť, ak ich dosadíme za neznámu.
    Každý taký prvok i proces jeho hľadania je riešenie rovnice.
    Rovnice sa používajú na určovanie hodnôt symbolov alebo premenných v jazykoch vyššej úrovne – napr. i = 1.
    Rovnica je prostriedok vyjadrovania funkcie: napríklad lineárnu funkciu vyjadruje rovnica

y = ax + b.

    Rovnica sa používa na matematické vyjadrenie (zobrazenie, reprezentáciu) vedeckého zákona; v tejto súvislosti sa o rovnici hovorí aj ako o vzťahu. Rovnice sa využívajú na opísanie javov a zákonitostí reálneho sveta. Niektoré javy nemožno opísať iba pomocou jednej rovnice; preto sa využívajú sústavy viacerých rovníc.
    Dokonale presné pravidlá na riešenie rovníc objavili až v 16. a 17. stor., keď sa už vyvinula algebra. Rovnice sú súčasťou predmetu algebry.
    Rovnicami môžeme opísať napríklad pohyb charakterizovaný konštantným zrýchlením.
:: algebra, al–Chorezmí, matematika, neznáma (matematika), objavenie rovnice, riešenie rovnice (matematika), rovnica ekvivalentná (matematika), rovnica algebrická, rovnica diferenciálna, rovnica fyzikálna, rovnica lineárna s neznámou x, rovnica pohybová (fyzika), rovnica veličinová, rovnica vlnová, rovnice ekvivalentné, úprava ekvivalentná (matematika).

/rovnica algebrická
− staršie: algebraická rovnica – rovnica, v ktorej matematický výraz je mnohočlenom.
    Vedou o algebrických rovniciach je algebra.

/rovnica diferenciálna
− rovnica, ktorá obsahuje (viaže) neznáme funkcie, ich derivácie rôznych rádov a nezávislé premenné, pričom nezávislé premenné a funkcie nadobúdajú len reálne hodnoty. Diferenciálna rovnica je rovnica, ktorej neznámou je funkcia jednej alebo viacerých premenných a ktorej ľavá aj pravá strana závisia aj od derivácií neznámej funkcie.
    Riešením diferenciálnej rovnice je funkcia.
    Pomocou diferenciálnych rovníc možno opisovať niektoré procesy a vyjadrovať rôzne vedecké zákony, preto sa veľmi často používajú v najrozmanitejších vedeckých výskumoch. Pomocou diferenciálnych rovníc možno napríklad reprezentovať niektoré ekonomické vzťahy. Rád diferenciálnej rovnice je rád najvyššej derivácie, ktorú rovnica obsahuje.
    Diferenciálne rovnice sa delia na obyčajné a parciálne.
    Obyčajné diferenciálne rovnice obsahujú neznáme funkcie len jednej nezávisle premennej, ktorá sa označuje písmenom t, čo sa vysvetľuje tým, že v rade aplikácií je nezávislou premennou čas.
    Parciálne diferenciálne rovnice obsahujú neznáme funkcie niekoľkých nezávislých premenných; v parciálnej diferenciálnej rovnici sú parciálne derivácie.mm
    Diferenciálne rovnice sú nástrojom na opis alebo modelovanie javov, ktoré skúmajú rôzne špeciálne vedy. Teória diferenciálnych rovníc sa začala rozvíjať v druhej polovici 17. storočia v súvislosti so vznikom newtonovskej mechaniky.
:: analýza matematická, matematika, počet diferenciálny, počet diferenciálny (Newton, I.), rovnica diferenciálna obyčajná, rovnica diferenciálna parciálna, teória rovníc diferenciálnych.

/rovnica diferenciálna obyčajná
− diferenciálna rovnica obsahujúca neznámu funkciu len jednej nezávisle premennej, ktorá sa označuje písmenom t, čo sa vysvetľuje tým, že v rade aplikácií je nezávislou premennou čas.
    Obyčajná diferenciálna rovnica n–tého rádu má tvar:

F(t, x(t), x’(t),...,xn(t)) = 0 (1)

kde x = x(t) je neznáma funkcia, x’(t) je prvá derivácia neznámej funkcie x(t), ..., xn(t) je derivácia n–tého rádu neznámej funkcie x(t), F je daná funkcia n+2 premenných.
    Riešením (partikulárnym riešením) rovnice (1) je každá funkcia, ktorá vyhovuje tejto rovnici (t. j. po dosadení sa mení na identitu) pre všetky hodnoty t v určitom konečnom alebo nekonečnom intervale.
    Graf riešenia v rovine premenných t, x sa nazýva integrálnou krivkou rovnice (1).
    Hľadanie riešení diferenciálnej rovnice (1) sa nazýva integrovaním.
Pri diferenciálnej rovnici z určitých počiatočných podmienok sa vypočíta dráha častice.
:: analýza matematická, matematika.

/rovnica diferenciálna parciálna
– diferenciálna rovnica, v ktorej neznámou je funkcia jednej alebo viacerých premenných a v ktorej okrem tejto funkcie alebo funkcií vystupujú aj ich parciálne derivácie. Parciálne derivácie vznikajú derivovaním funkcie z = f(x, y) podľa x, resp. podľa y, pričom všetky ostatné premenné, t.j. y, resp. x, považujeme za konštanty
:: funkcia vlnová, matematika, rovnica vlnová.

/rovnica ekvivalentná (matematika)
− rovnica, ktorú sme získali ekvivalentnými úpravami danej rovnice a má tie isté korene ako daná (upravovaná) rovnica.
:: rovnice ekvivalentné.

/rovnica fyzikálna
− matematický zápis alebo matematické vyjadrenie fyzikálneho zákona.
:: fyzika, rovnica Schrödingerova, rovnica stavová (termodynamika), rovnica vlnová, rovnice Hamiltonove.

/rovnica lineárna s neznámou x
– rovnica, ktorá sa dá vyjadriť v tvare ax + b = 0, kde a, b sú ľubovoľné dané reálne čísla, pričom a ≠ 0.
:: matematika.

/rovnica pohybová (fyzika)
− matematický zápis súvisu medzi fyzikálnymi veličinami, ktoré vyvolávajú zmenu pohybového stavu telesa čiže silami a kinematickými veličinami, ktoré opisujú pohybový stav telesa. Tento zápis umožňuje určiť polohu pohybujúceho sa telesa v ľubovoľnom okamihu vo vopred zvolenej súradnicovej sústave.

/rovnica Schrödingerova
– diferenciálna rovnica opisujúca správanie kvantových systémov. Riešenie tejto rovnice umožňuje predpovedať pravdepodobnosti nájdenia častíc v určitých stavoch. Ide napríklad o tieto stavy:

Stacionárne stavy: Tieto stavy majú definovanú energiu a sú riešeniami Schrödingerovej rovnice pre časovo nezávislé systémy. Napríklad, elektrón v atóme vodíka môže byť v rôznych energetických hladinách, ktoré sú stacionárnymi stavmi.
Vlnové balíky: Tieto stavy predstavujú superpozíciu viacerých vlnových funkcií a môžu opisovať častice, ktoré majú určitú pravdepodobnosť nájdenia v rôznych polohách. Vlnové balíky sa často používajú na opis častíc v pohybe.
Väzobné stavy: Tieto stavy sa vyskytujú, keď sú častice viazané v potenciálnej jame, ako napríklad elektróny viazané v atóme alebo molekule. Väzobné stavy majú diskrétne energetické hladiny.
Rozptylové stavy: Tieto stavy opisujú častice, ktoré nie sú viazané a môžu sa voľne pohybovať. Napríklad, častica, ktorá sa rozptyľuje na potenciálnej bariére, môže byť v rozptylovom stave.
Superpozície stavov: V kvantovej mechanike môže byť častica v superpozícii viacerých stavov súčasne. Napríklad, elektrón môže byť v superpozícii dvoch rôznych energetických hladín.
Spinové stavy: Častice ako elektróny majú vlastnosť nazývanú spin, ktorá môže byť v rôznych stavoch (napríklad spin hore alebo spin dole). Spinové stavy sú dôležité v kvantovej mechanike a kvantovej informácii.

Tieto stavy sú základom pre pochopenie rôznych kvantových javov a experimentov.

    Schrödingerova rovnica je vlnová rovnica nerelativistickej kvantovej mechaniky, jej základná dynamická rovnica, opisujúca zmeny stavu elementárnej častice alebo sústavy častíc.
    Schrödinger ju objavil počas prázdninového pobytu v Arose roku 1925.
:: fyzika.

/rovnica stavová
– matematické vyjadrenie vzájomného vzťahu stavových veličín určujúcich momentálny stav látky alebo systému.
:: rovnica stavová (termodynamika).

/rovnica stavová (termodynamika)
– rovnica určujúca vzťah medzi jednotlivými stavovými veličinami charakterizujúcimi daný termodynamický systém a opisujúca makroskopický stav danej látky za určitých fyzikálnych podmienok.
:: fyzika, rovnica fyzikálna.

/rovnica veličinová
− veličinový vzťah, rovnica medzi veličinami − rovnica, pomocou ktorej sa definuje zo základných veličín iná (nie základná) veličina; matematický vzťah medzi veličinami v danej sústave veličín nezávislý od meracích jednotiek . Jednotky základných veličín sa zasa definujú pomocou základných jednotiek.
:: fyzika.

/rovnica vlnová
– parciálna diferenciálna rovnica, ktorá určuje vývoj veličín charakteritujúcich vlnenie v priestore a čase.
:: funkcia vlnová, fyzika, matematika.

/rovnice ekvivalentné
– rovnice, ktoré majú rovnaké korene.
:: matematika.

/rovnice Hamiltonove
– pohybové rovnice sformulované v r. 1834, v ktorých jasne vystupuje princíp zachovania mechanickej energie.

/rovnobežka (geometria)
– paralela – priamka majúca s inou priamkou stálu vzájomnú vzdialenosť.

/rovnorodý
– homogénny, súrodý – ktorého časti, prvky majú rovnaké vlastnosti.
:: homogenizovanie.

/rovnosť (matematika)
− výrok, napr. 4 = 4, alebo (a + b)(a − b) = a² − b². Pri výroku iba rozhodujeme, či je pravdivý alebo nepravdivý.
Rovnosť dvoch pomerov je úmera.
:: rovnica (matematika).

/rozdelenie Boltzmannovo
– štatistický zákon pre ideálny plyn, ktorý udáva stredný počet častíc nachádzajúcich sa v jednotlivých kvantových stavoch v závislosti od energie a teploty.
– I: Boltzmannovo rozdelenie, in: Encyclopaedia Beliana.
:: fyzika, fyzika štatistická.

/rozdeľovanie (ekonómia)
− časť ekonomického procesu tvorená súborom procesov premiestňovania statkov od výrobcu k spotrebiteľovi buď priamo (priame rozdeľovanie), alebo výmenou.
:: ekonomika.

/rozdiel (matematika)
– výsledok odčítania; diferencia.

/rozhlas
– audiálny masovokomunikačný prostriedok prenosu informácií na diaľku pomocou rádiových vĺn. Slovom rozhlas sa myslí „komplex zariadení a prístrojov slúžiaci na (rádiotelefonické) vysielanie správ a umeleckého, najmä hudobného, poučného a zábavného programu“ alebo „inštitúcia, ktorá toto vysielanie riadi“ ([442];393).

/rozhodnutie informované
– rozhodnutie, ktoré je založené na dôkladnom zvážení všetkých dostupných informácií a faktov. To znamená, že predtým, než sa rozhodnete, zhromaždíte a analyzujete relevantné údaje, porozumiete možným dôsledkom a zvážite rôzne alternatívy.
    Pri investovaní napríklad informované rozhodnutie zahŕňa analýzu finančných výkazov spoločností, sledovanie trhových trendov, hodnotenie rizík a konzultáciu s odborníkmi. Cieľom je minimalizovať riziko a maximalizovať šance na úspech.
:: ekonomika, trh finančný.

/rozhodovanie investičné
– komplexný proces, pri ktorom jednotlivci alebo organizácie vyberajú, do ktorých aktív investovať svoje finančné prostriedky. Tento proces pozostáva z niekoľkých krokov a faktrov:

Kľúčové kroky v investičnom rozhodovaní:

Stanovenie cieľov: Určenie finančných cieľov, ako sú rast kapitálu, generovanie príjmu alebo ochrana majetku.
Analýza trhu: Skúmanie trhových podmienok, ekonomických trendov a potenciálnych investičných príležitostí.
Výber investícií: Hodnotenie rôznych investičných možností, ako sú akcie, dlhopisy, nehnuteľnosti alebo alternatívne investície.
Hodnotenie rizika: Posúdenie rizík spojených s jednotlivými investíciami a ich vplyvu na celkové portfólio.
Rozhodovanie: Výber konkrétnych investícií na základe analýzy a hodnotenia rizík.
Monitorovanie a úpravy: Priebežné sledovanie výkonnosti investícií a prispôsobovanie portfólia podľa potreby.

Faktory ovplyvňujúce investičné rozhodovanie:

Finančné ciele a časový horizont: Krátkodobé vs. dlhodobé ciele.
Rizikový profil: Ochota a schopnosť investora znášať riziko.
Trhové podmienky: Ekonomické ukazovatele, úrokové sadzby, inflácia.
Diverzifikácia: Rozloženie investícií do rôznych aktív na minimalizáciu rizika.
Behaviorálne faktory: Psychologické aspekty, ako sú emócie a kognitívne skreslenia, ktoré môžu ovplyvniť rozhodovanie.

:: ekonómia.

/rozhovor
– dialóg – vzájomné zhováranie sa dvoch alebo viacerých ľudí.

/rozhranie (fyzika)
– angl. interface – prechodná vrstva medzi dvoma fázami alebo povrch pri dotyku dvoch zŕn v polykryštalických materiáloch.
:: vrstva.

/rozhranie (technika)
– angl. interface – miesto interakcie dvoch systémov alebo častí systémov.
V užšom zmysle: spoločná hranica dvoch funkčných jednotiek, vyznačujúca sa funkčnými, signálovými a ďalšími vhodnými vlastnosťami.
:: AGP.

/rozhranie používateľské grafické
– angl. Graphical User Interface, skr. GUI – používateľské rozhranie, umožňujúce ovládať elektronické zariadenie pomocou súboru interaktívnych obrazových prvkov, ktoré spúšťajú príkazy a umožňujú priamu interakciu so zariadením.
Podstatným stavebným a ovládacím prvkom grafických používateľských rozhraní je okno.
:: technika výpočtová.

/rozklad (právo)
– opravný prostriedok proti rozhodnutiu orgánu štátnej správy.

/rozkol
– roztržka – rozdvojenie spôsobené rozdielmi v názoroch.
:: schizma.

/rozložiteľnosť
– dajúcnosť sa rozložiť, napr. deliteľnosť.

/rozmer
− dimenzia, miera; hľadisko; rozsah, rozloha; stupeň, intenzita javu − hodnota udávajúca veľkosť v dĺžke, ploche alebo v priestore.
:: rozmer veličiny.

/rozmer objektu (fyzika)
− dimenzia − najmenší počet súradníc, ktoré musíme poznať, aby sme jednoznačne určili bod tohto objektu.

/rozmer veličiny
− vyjadrenie závislosti veličiny od základných veličín sústavy veličín ako súčinu mocnín faktorov zodpovedajúcich základným veličinám s vynechaním číselných faktorov. Rozmer veličiny vzhľadom na základné jednotky je formálny súčin všetkých rozmerových symbolov s príslušnými exponentmi, pričom konvenčným symbolickým vyjadrením rozmeru základnej veličiny je jediné veľké písmeno napísané stojatým písmom. Konvenčným symbolickým vyjadrením rozmeru odvodenej veličiny je súčin mocnín rozmerov základných veličín podľa definície odvodenej veličiny.
Rozmerové symboly základných a doplnkových veličín v SI sú:

    V praxi sa zvyčajne v rozmere veličiny nahradzujú rozmerové symboly značkami zodpovedajúcich základných jednotiek.
    Rozmer veličiny, napr. veličiny Q, je formálny súčin všetkých rozmerových symbolov s príslušnými exponentmi (α, β, γ, δ, ε, ξ, η) a označuje sa ako dim Q = MαLβTγΘδIεJξNη, kde rozmerové exponenty sú kladné, záporné alebo nula.
    V Medzinárodnej sústave veličín sa napr. rozmer veličiny hmotnostná koncentrácia zložky B (ρB) označuje ako dim = ML–3, čo je súčasne rozmerom veličiny hustota (objemová hmotnosť).
:: analýza rozmerová.

/rozmer veličiny fyzikálny
− formálne vyjadrenie závislosti meranej fyzikálnej veličiny od veličín základných, zodpovedajúcich základným jednotkám. Rozmer veličiny vzhľadom na základné jednotky je formálny súčin všetkých rozmerových symbolov s príslušnými exponentmi.
    Rozmerové symboly základných v SI

    V praxi sa zvyčajne v rozmere veličiny nahradzujú rozmerové symboly značkami zodpovedajúcich základných jednotiek.
    Rozmer veličiny Q sa označuje ako dim Q = M^αL^βT^γΘ^δI^εJ^ξN^η, kde rozmerové exponenty sú kladné, záporné alebo nula.
    Príklad: V medzinárodnej sústave veličín sa rozmer veličiny hmotnostná koncentrácia zložky B (ρ_B) označuje ako dim ρ_B = ML^–3, čo je súčasne rozmerom veličiny hustota (objemová hmotnosť, definovaná podielom hmotnosti a objemu: ρ = m/l³).
:: fyzika, veličina fyzikálna, veličina fyzikálna základná, veličina základná.

/rozmnožiteľnosť poznatkov systému znalostného (inžinierstvo znalostné)
– možnosť rozmnožovať poznatky znalostného systému učením sa alebo získavaním nových poznatkov o prostredí, v ktorom znalostný systém koná, riešiac nové problémy.

/rozpísanie
– písomné rozvedenie na jednotlivé časti, detailné zachytenie, opísanie všetkých jednotlivých údajov alebo podrobností niečoho, napr. rozpísanie ľavej strany rovnice v matematike.

/rozpočet
– rozvrnutie, rozpočítanie nákladov a príjmov.
:: rozpočet rodinný, rozpočet správy verejnej, rozpočet štátny.

/rozpočet rodinný
– plán finančného hospodárenia domácnosti umožňujúci kontrolu nad finančnou situáciou rodiny a zníženie jej zbytočných výdavkov a prípadného zadlžovania; umožňuje nájsť zdroje pre rezervy a úspory a pripraviť sa tak na nečakané výdavky.
    Princíp tvorby rodinného rozpočtu predstavuje sumarizáciu všetkých príjmov a výdavkov rodiny usporiadaných podľa určitých kategórií. Ich vzájomné porovnanie zabezpečuje rovnováhu medzi príjmami a výdavkami a tiež umožňuje neskoršie prispôsobovanie rodinného rozpočtu aktuálnym životným skutočnostiam (zdroj: Rodinný rozpočet, in: Wikipédia (11.06.2021).

/rozpočet správy verejnej
– štátny rozpočet a rozpočty ostatných subjektov verejnej správy

/rozpočet štátny
– štátna pokladnica – základná zložka rozpočtu verejnej správy spočívajúca v bilancii príjmov a výdavkov štátu vyjadrujúca peňažné vzťahy spojené s plnením funkcií štátu; plán príjmov a výdavkov štátu, najdôležitejší finančný nástroj presadzovania štátnej hospodárskej politiky; základný operatívny program vlády, ktorá hospodári s viac ako polovicou celkového rozpočtu verejnej správy; je vyjadrený v číslach a schválený vrcholným zákonodarným zborom (parlamentom) vo forma zákona.

/rozprávka
– prozaický žáner ľudovej slovesnosti, ktorého rozprávanie podáva realitu ako nadprirodzenú s naivnou samozrejmosťou, akoby všetko bolo skutočné, pričom spravidla vystihuje základné ľudské túžby a všeobecné životné pravdy. Príbeh v rozprávke je zvyčajne nadčasový a mimo konkrétneho priestoru.
Cieľom rozprávky je poučenie a pobavenie čitateľov / poslucháčov.
Rozprávky sa delia na
        ľudové rozprávky,
        autorské rozprávky.

/rozprávka (Propp, V. J.)
– čarovná rozprávka – príhoda vytváraná siedmimi typmi postáv, ktorými sú:
        hlavný hrdina (vykonávateľ dôležitej úlohy pre záchranu princeznej, ľudu ap.;
        protivník / škodca (nepriateľ hrdinu, ktoré úlohou je znemožniť vykonanie hrdinskej úlohy);
        pomocník hrdinu (väčšinou putuje s hlavným hrdinom, pomáha mu plniť jeho úlohu alebo ho stráži; býva to aj personifikovaná bytosť);
        darca (poskytuje alebo daruje zvyčajne čarovný predmet na pomoc splenia hrdinovej úlohy);
        princezná / kráľovná / zakliata bytosť zvyčajne ženského pohlavia (pre ňu sa plní hrdinova úloha, je jej cieľom)
        kráľ (zadávateľ ťažkých úloh hrdinovi a poskytovateľ odmeny za čin vykonaný hrdinom);
        nepravý hrdina (hrdinov príbuzný alebo známy preberajúci v istej chvíli úlohu hrdinu alebo hrajúci sa na hrdinu; býva odhalený na konci príbehu, niekedy aj potrestaný za podvod alebo zosmiešnený).
Ďalšou súčasťou štruktúry rozprávky je 31 funkcií:
        odlúčenie (jeden z členov rodiny opúšťa domov);
        zákaz (hrdinovi sa niečo zakazuje);
        porušenie (zákazu);
        vyzvedanie (škodca sa snaží vyzvedať);
        vyzradenie (škodca získava informácie o svojej obeti);
        úskok (škodca sa snaží oklamať svoju obeť, aby sa jej zmocnil alebo aby sa zmocnil jej majetku);
        pomáhanie (obeť podlieha úskoku a tým nevoľky pomáha škodcovi);
        škodcovstvo (škodca spôsobuje členovi rodiny škodu alebo ujmu);
        sprostredkovanie, spojovací moment (oznámenie nešťastia alebo nedostatku a obrátenie sa na hrdinu s prosbou alebo rozkazom; poslanie hrdinu alebo jeho prepustenie);
        začínajúci odpor (hľadač súhlasí alebo sa rozhodne postaviť na odpor);
        odchod (hrdina opúšťa domov);
        prvá funkcia darcu (hrdina je podrobený skúške, vypytujú sa ho, je napadnutý..., čím sa pripravuje získanie čarovného predmetu alebo pomocníka);
        reakcia hrdinu (hrdina reaguje na činy budúceho darcu);
        získanie čarovného prostriedku (hrdina získava čarovný prostriedok);
        priestorové premiestnenie medzi dvoma cárstvami (hrdina je prenesený/dovezený/privedený k miestu, na ktorom je hľadaný predmet);
        boj (hrdina a škodca vstupujú do bezprostredného boja);
        označenie (hrdina je označený);
        víťazstvo (škodca je porazený);
        likvidácia nešťastia alebo nedostatku (počiatočné nešťastie alebo nedostatok sa odstraňuje);
        návrat (hrdina sa vracia);
        prenasledovanie (hrdina je prenasledovaný);
        záchrana (hrdina sa zachraňuje pred prenasledovaním);
        nepoznaný príchod (hrdina prichádza domov alebo do inej krajiny nepoznaný);
        neoprávnené nároky (falošný hrdina si robí neoprávnené nároky);
        ťažká úloha (hrdinovi je uložená ťažká úloha);
        splnenie (úloha je splnená);
        spoznanie (hrdina je spoznaný);
        odhalenie (nepravý hrdina alebo škodca je odhalený);
        transfigurácia (hrdina dostáva nový vzhľad);
        trest (škodca je potrestaný);
        svadba (hrdina sa žení a získava cársky trón.
Tieto funkcie sú rozdelené do okruhov konajúcich postáv.
Okrem siedmich konajúcich postáv štruktúru rozprávky tvoria kontaktné postavy, zabezpečujúce spojenie medzi hlavným postavami.
Ďalšou súčasťou rozprávky, vstupujúcou do deja škodením alebo pomáhaním, sú predmety, ako napr. lietajúci koberec, talizman, zrkadlo ap.

/rozruch
– lokálne vzniklá zmena niektorého z parametrov charakterizujúcich prostredie, napr. zmena hustoty, výchylka častíc z rovnovážnej polohy, intenzita poľa atď (cf 92;73); miestna zmena rovnovážneho stavu prostredia ([121];196).
:: fyzika, vlnenie.

/rozsah súboru štatistického
– počet všetkých prvkov štatistického súboru. Pojem rozsahu štatistického súboru je potrebný napríklad pri definovaní aritmetického priemeru. Rozsah štatistického súboru sa označuje n.
:: štatistika.

/rozširovanie významu (lingvistika
– historický proces, ktorým sa do významu slova zahrnuje širší okruh pojmov a predstáv: stolár bol pôvodne výrobca stolov, dnes výrobca nábytku vôbec ([5];146).
:: význam slova (lingvistika).

/rozvrh
− 1. vopred určený postup činnosti; jeho grafické zachytenie; 2. rozdelenie organického celku na časti.
:: koncepcia.

/rub
– reverz – opak, napr. rub hracej karty, koberca, mince, látky..., napr. rub kariet p. obr.
:: reverz mince.

/rubín
lat. – červená drahokamová odroda korundu, jeden z najvzácnejších a najdlhšie používaných drahých kameňov.
:: gemológia, klenotníctvo.

/ruka
− ľudská horná končatina; jej časť od zápästia s prstami slúžiaca na prácu ([496];647).
:: chytanie, umývanie si rúk.

/rula (geológia)
− metamorfovaná hornina, ktorá sa skladá z kremeňa, živca a sľudy.

/Rumunsko
− krajina v juhovýchodnej Európe pri Čiernom mori. Leží v severnej časti Balkánskeho polostrova, na severe a východe hraničí s Ukrajinou a Moldavskom, na severozápade s Maďarskom, na juhu s Bulharskom, na juhozápade so Srbskom.
:: geografia, história.

/ruralizácia
lat. – prenikanie vidieckych postupov a zvykov do mestského prostredia.

/rusistika
vm – vedný odbor, ktorého predmetom je ruská kultúra (v prvom rade ruská literatúra) a ruská reč.
:: filozofia ruská, kultúra ruská. Rusko.

/Ruská federácia
– RF – najväčší štát na svete, demokratická federálna republika s poloprezidentskou formou vlády.
    Rozloha RF je 17 128 426 km², zaberá vyše osminy zemskej súše; zahrnuje značnú časť východnej Európy a takmer celú severnú Áziu.
:: geografia, Rusko, Sibír, sily ozbrojené RF, Verchojanské pohorie.

/Rusko
− rozlohou najväčšia krajina sveta, súčasť Starého sveta rozprestierajúca sa vo východnej Európe a v západnej a severnej Ázii pri Baltskom a Čiernom mori a pri Severnom ľadovom a Tichom oceáne.
Nové obdobie vývinu Ruska vyznačuje nástup pandémií 21. storočia počnúc pandémiou COVID–19 v roku 2020.
Rusko je hlavným nástupnickým štátom Sovietskeho zväzu.
:: éra putinovská, filozofia ruská, geografia, história, kultúra ruská, revolúcia októbrová v Rusku 1917, história, Severná morská cesta, Sovietsky zväz.

/Rybárska brána v Bratislave
− najmladšia a najmenšia bratislavská obranná brána, postavená pravdepodobne v polovici 14. storočia a spájajúca mesto s predmestím, v ktorom žili remeselníci, rybári, mäsiari atď. Rybársku bránu v roku 1529 (v čase tureckých nájazdov) zamurovali, pričom ostal iba malý priechod pre peších. V roku 1717 bránu obnovili, v roku 1776 bola zbúraná na príkaz Márie Terézie. (Zdroj: https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ryb%C3%A1rska_br%C3%A1na&oldid=6234259 [01072020].)
:: geografia.

/rýchlosť (fyzika)
− charakteristika pohybu, určujúca spôsob, akým sa mení poloha telesa v čase.
    Strácanie (znižovanie, zmenšovanie) rýchlosti je spomaľovanie.
Zvyšovanie rýchlosti je zrýchľovanie.
    Jednotkou rýchlosti je meter za sekundu, m.s^–1, m/s.
:: rýchlosť fázová, rýchlosť grupová, rýchlosť okamžitá (mechanika), rýchlosť svetla.

/rýchlosť fázová
– jedna z rýchlostí spojených s vlnou, a síce rýchlosť postupu fázy vlny vf = ω/k, kde ω je kruhová frekvencia vlny a k vlnové číslo viazané dĺžkou vlny λ vzťahom k = 2π/λ. Fázová rýchlosť charakterizuje štruktúru vlny, neurčuje však priamo rýchlosť prenosu energie vlny, čiže grupovú rýchlosť, pretože touto rýchlosťou sa šíri vlnové klbko.

/rýchlosť grupová
– jedna z rýchlostí spojených s vlnou, a síce rýchlosť prenosu energie vlny, ktorou sa šíri vlnové klbko. Pre grupovú rýchlosť v_gr platí vzťah v_gr = δω/δk. Ak v_gr = vf, máme prípad nulovej disperzie.

/rýchlosť okamžitá (mechanika)
− veličina určená limitou podielu zmeny polohového vektora a príslušnej doby, keď sa táto blíži k nule:

kde v – okamžitá rýchlosť a Δr – zmena polohového vektora za dobu Δt ([127];12).
:: fyzika.

rýchlosť svetla
− rýchlosť pohybu fotónu; fázová rýchlosť postupnej svetelnej vlny.
Veľkosť rýchlosti svetla určil dánsky astronóm Olaf Römer v roku 1676, ale rozhodujúci význam rýchlosti svetla „pre celú fyziku sa stal zreteľným až v dôsledku Einsteinovej teórie relativity v r. 1905. Rýchlosť svetla má totiž rovnakú hodnotu pre všetkých pozorovateľov, nezávisle od toho, či sa voči zdroju svetla pohybujú alebo nie. Nič nemôže byť rýchlejšie než svetlo, najmä nemožno žiadny signál odovzdať rýchlosťou väčšou, ako je rýchlosť svetelná. To vedie okrem iného k známej relativite času. Jeden a ten istý proces môže pre rôznych pozorovateľov trvať rôzne dlho. Znie to neobvykle, no je to empiricky veľmi dobre potvrdená skutočnosť. Rýchlosť svetla je – z pohľadu každodennej skúsenosti – veľmi veľká: 300 000 km/s.
Hoci zákony špeciálnej teórie relativity platia všeobecne, sú odchýlky od našich názorných očakávaní badateľné až vtedy, keď pozorujeme systémy pohybujúce sa rýchlosťami porovnateľnými s rýchlosťou svetla. Potom musíme zákony Newtonovej mechaniky nahradiť zákonmi špeciálnej teórie relativity“ (651;15).

/rytmus
gr. – zákonité periodické opakovanie tých istých javov v ich časovej alebo priestorovej následnosti ([237];373).
:: rytmus (lingvistika), rytmus hudobný.

/rytmus (hudba)
p. rytmus hudobný.

/rytmus (lingvistika)
– zákonité periodické opakovanie „dané predovšetkým rozložením a pohybom prízvučných slabík, hlavných nositeľov rytmickej informácie a určujúcich prvkov prozodickej charakteristiky slova. Z konfigurácie prízvučných a neprízvučných slabík vychádza základné, primárne rytmické vlnenie jazykového prejavu – pohyb od slabiky k taktu. Sekundárnym rytmickým prúdom je pohyb od taktu k vete“ ([182];137).
:: prejav rečový.

/rytmus hudobný
− vnútorné členenie metrických jednotiek − taktov; striedanie tónov rôznej dĺžky a rozličného prízvuku organizovaného na báze rytmickej a metrickej pulzácie.
Rytmus je jednou zo základných zložiek hudby a predstavuje časové usporiadanie tónov a ticha. Je to striedanie rôznych dĺžok tónov a prízvučných (ťažkých) a neprízvučných (ľahkých) dôb. Rytmus zohráva niekoľko dôležitých funkcií:

Štruktúra a organizácia: Rytmus poskytuje hudbe štruktúru a organizáciu, čím pomáha poslucháčom lepšie pochopiť a sledovať skladbu.
Pohyb a energia: Rytmus vytvára pocit pohybu a energie, čo je obzvlášť dôležité v tanečnej hudbe a pri pochodovaní.
Emocionálny výraz: Rôzne rytmické vzory môžu vyvolávať rôzne emocionálne reakcie. Napríklad rýchly a pravidelný rytmus môže pôsobiť energicky a vzrušujúco, zatiaľ čo pomalý a nepravidelný rytmus môže byť upokojujúci alebo melancholický.
Identita a štýl: Rytmus je často kľúčovým prvkom, ktorý definuje hudobný štýl alebo žáner. Napríklad jazz je známy svojimi synkopovanými rytmami, zatiaľ čo rocková hudba často využíva silné a pravidelné rytmy.

Rytmus je teda neoddeliteľnou súčasťou hudby, ktorá ovplyvňuje jej celkový charakter a vnímanie
:: hudba.

S-apendix

/s (fyzika)
− značka sekundy.

/S – NP + VP (lingvistika)
– prepisovacie pravidlo v generatívnej lingvistike, ktoré sa číta: veta S sa rozkladá na dve bezprostredné zložky, mennú skupinu a slovesnú skupinu (cf [5];128).

/sa (slovenčina) − zvratné zámeno označujúce predmet totožný s pôvodcom deja.

/sad
− záhrada alebo park.

/sada
– súprava, súbor.

/Sahel
– krajinný typ v Afrike na južnom okraji Sahary. Zahrňuje pás stepí a saván tiahnúcich sa naprieč kontinentom od západu na východ, na území Mauritánie, Senegalu, Mali, Burkiny Faso, Nigeru, Čadu, Sudánu, Etiópie. Suché podnebie, ročné zrážky 100–500 mm napršia v pravidelných až trojmesačných obdobiach dažďov. Suchomilná vegetácia umožňuje pastevný chov dobytka (zdroj: Sahel, in: Wikipédia (24.2.2021)).
:: geografia.

/sakura
jap. – čerešňa japonská, Cerasus japonica – okrasná parková drevina pôvodom z Japonska.
:: biológia, botanika.

/samohláska
– vokál – „hláska tvorená prechodom vzduchového prúdu ústnou, resp. nosovou dutinou bez premáhania prekážok; má ráz tónu: a, e, á“ ([5];147).
:: lingvistika, samohláska (sanskrt).

/samohláska (sanskrt)
– a अ, ā आ, i इ, ī ई, u उ, ū ऊ, ṛ ऋ, ṝ ॠ, ḷ ऌ, ḹ ॡ, e ए, ai ऐ, o ओ, au औ.
Samohlásky e ए a o ओ sú vždy dlhé a vyslovujú sa: [e:, o:]; dvojhlásky ai ऐ a au औ sa vyslovujú rovnako ako v slovenčine [ai, au]. Samohláskové ḷ ऌ a dlhé ḹ ॡ sa vyslovujú [lr] a odlišujú sa od spoluhláskových ra a la zapisujúcimi sa aj inými sanskrtskými písmenami, a síce र a ल.

/samospráva
– forma verejnej správy, ktorá spočíva v tom, že územné alebo ináč organizované spoločenstvá ľudí si upravujú svoje záležitosti samostatne a uskutočňujú rozhodnutia o nich priamo alebo prostredníctvom volených orgánov.
:: právo.

/samospráva miestna
– forma verejnej správy, ktorá umožňuje obciam a mestám spravovať svoje vlastné záležitosti nezávisle od centrálnej vlády. Na Slovensku miestnu samosprávu tvoria obce a mestá, ktoré sú právnickými osobami s vlastným majetkom a finančnými prostriedkami.

Zloženie miestnej samosprávy:

Obecné a mestské zastupiteľstvo: Toto je volený orgán, ktorý rozhoduje o základných otázkach života obce alebo mesta. Zastupiteľstvo schvaľuje rozpočet, plánuje rozvoj a prijíma miestne nariadenia.
Starosta alebo primátor: Je to výkonný orgán obce alebo mesta, ktorý je volený priamo občanmi. Starosta alebo primátor zastupuje obec alebo mesto navonok, vykonáva rozhodnutia zastupiteľstva a riadi obecný alebo mestský úrad.
Obecný alebo mestský úrad: Tento úrad zabezpečuje administratívne a technické úlohy spojené so správou obce alebo mesta. Úrad pripravuje podklady pre rozhodnutia zastupiteľstva a starostu alebo primátora.
Komisie a výbory: Tieto orgány sú zriadené zastupiteľstvom na riešenie špecifických oblastí, ako sú financie, školstvo, kultúra, sociálne veci a podobne. Komisie a výbory poskytujú odborné stanoviská a návrhy pre zastupiteľstvo.

Miestna samospráva je dôležitým prvkom demokratického systému, pretože umožňuje občanom priamo sa podieľať na správe svojho bezprostredného okolia.
:: správa verejná.

/samostatne zárobkovo činná osoba (SZČO)
– fyzická osoba, ktorá vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť, napr. živnostník, fotograf, kaderníčka, daňový poradca, notár, advokát, samostatne hospodáriaci roľník...

/samostatnosť samosprávy
– určitá nezávislosť samosprávy od štátu, najmä v zmysle nepodriadenosti orgánom štátnej správy.
:: právo.

/samovražda
– dobrovoľné usmrtenie seba samého ([496];655).
:: samovražda asistovaná.

/samovražda asistovaná
– vykonanie aktu usmrtenia samovrahom samým, pričom asistujúca osoba napríklad pripraví jedovatý nápoj, zabezpečí lekársky dohľad alebo priestor; nápoj alebo inú látku si samovrah aplikuje sám.
Asistovanú samovraždu treba odlišovať od eutanázie.
Asistovaná samovražda je legálna v krajinách, ako Švajčiarsko, Belgicko, Holandsko..., nelegálna napr. v Českej republike.
– I: Rakouský soud otevřel cestu k legalizaci asistované sebevraždy, in: České noviny 11.12.2020.
:: právo.

/Samuelson, Paul Anthony
(15. 5. 1915 − 13. 12. 2009) − americký ekonóm, teoretik metódy hospodárskej rovnováhy, ktorou pod vplyvom J. M. Keynesa dokazoval, že štát môže predísť hospodárskym krízam a nezamestnanosti hospodárskopolitickými opatreniami. Samuelson zastával teóriu, podľa ktorej určitý rozsah nezamestnanosti podporuje pracovnú disciplínu, napomáha produktivitu práce a je nevyhnutnou podmienkou stabilizácie hospodárskej činnosti a pružnosti ekonomického systému.

D: Foundations of Economic Analysis, 1947; An Introductory Analysis, 1948; Full Employment versus Progress and Other Economic Goals, 1953; The Meaning and Measurement of Full Employment, 1957; (spolu s R. Dorfmanom a R. M. Solowom) Linear Programming and Economic Analysis, 1958; Efficient paths of capital accumulation in terms of the calculus of variations, 1960; The Collected Scientific Papers, Vols. 1 − 7, 1966 − 2011; Quesnay's 'Tableau Economique' as a theorist would formulate it today, 1982; Paul Samuelson and the Foundations of Modern Economics, 2002; (rozhovor s W. A. Barnettom) Inside the Economist's Mind: Conversations with Eminent Economists, 2007.

:: ekonómia.

/sane
– gravitačné vozidlo, pohybujúce sa dolu kopcom vďaka gravitácii, podobne ako iné gravitačné vozidlá, ako sú káry (cf kára). Tento pohyb je umožnený sklonom terénu a hmotnosťou saní a ich jazdca.
    Sane sú obľúbené najmä v zimných mesiacoch, keď je dostatok snehu, a poskytujú zábavu pre deti aj dospelých.
:: sánkovanie.

/sánkovanie
– spúšťanie sa, vozenie sa na sánkach.
    Sánkovanie je aj zimný šport, pri ktorom sa jednotlivci alebo dvojice spúšťajú na sánkach po ľadovej dráhe. Tento šport môže byť rekreačný alebo súťažný. Súťaží sa na prírodných alebo umelých dráhach, pričom výsledok závisí od súčtu časov zo všetkých jázd.
    Sánkovanie je obľúbené nielen medzi deťmi, ale aj dospelými, a môže byť skvelou zábavou pre celú rodinu.
:: sane.

/sankcia
lat. – schválenie, potvrdenie, napr. zákona, zmluvy, dohody a pod.; trestné donucovacie opatrenie ([14];777).
:: sankcia (právo).

/sankcia (právo)
– schválenie, potvrdenie určitého opatrenia ([14];777).

/sankcia pragmatická
– rakúsky ústavný zákon, ktorý ustanovil nedeliteľnosť rakúskej krajiny a dedičnosť panovníckej rodiny.
:: história, Rakúsko.

/sanskrt
sa. − starý indoárijský jazyk. Klasický sanskrt sa používa už 2500 rokov v dielach najrozličnejších žánrov, pričom slúži ako prameň obohacovania indických jazykov. Sanskrt je jazykom jednej z veľkých svetových literatúr – indickej literatúry. Vzhľadom na starobylosť písanej podoby sanskrtu a jeho detailný opis a rozbor v sútrach indického gramatika Pániniho z konca 4. stor. pr. n. l. bol sanskrt neobyčajne dôležitý pre vznik a vývin komparatívnej indoeuropeistiky.
:: abeceda sanskrtská, filozofia indická, India, jazyk, jazyk (lingvistika)., kultúra indická, samohláska (sanskrt), spoluhláska zadopodnebná (sanskrt), velára (sanskrt).

/sarabanda
špan. < arab. < perz. – španielsky tanec v 3/4 a 3/2 takte známy počnúc 16. storočím, ktorý bol pôvodne rýchly sólový, neskôr vážny pomalý párový. V 17. a 18. storočí tvoril časť suity.
– I: Haendel: Sarabande (02112020).
:: hudba.

/Sardy
– staroveké mesto v Malej Ázii, hlavné mesto Lýdie, na severnom úpätí pohoria Tmólos nad zlatonosnou riekou Paktólos, na dôležitej obchodnej ceste, ktorá spájala Stredomorie s Mezopotámiou.

/SARS-CoV-2
− angl. Severe Acute Respiratory Syndrome Coronavirus 2 − príčina infekčného ochorenia COVID-19 (z angl. COronaVIrus Desease), betakoronavírus, pozitívny jednoreťazcový (+ssRNA) vírus; spôsobil epidémiu, ktorá zasiahla predovšetkým (koncom roka 2019) mesto Wu-Chan v čínskej provincii Chu-pei a postupne sa rozšíril do ostatných krajín sveta.
Symptomatika
        bežné symptómy: horúčka, suchý kašeľ, únava;
        zriedkavé symptómy: bolesť hlavy, upchatý nos, bolesť hrdla, vykašliavanie spúta, dýchavičnosť, bolesť svalov alebo kĺbov, zimnica, nevoľnosť a/alebo zvracanie, hnačka;
        symptómy pri ťažkých ochoreniach: vysoká horúčka, vykašliavanie krvi, zníženie počtu bielych krviniek, zlyhanie obličiek.
Vyhlásenie pandémie COVID-19 uskutočnil generálny riaditeľ Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) 11. marca 2020.
Vakcínu proti koronavírusu vyrobilo ako prvé na svete Rusko (podľa oznámenia 15. 8. 2020).
− I: COVID-19, in: Wikipédia.
:: ekonomika digitálna, medicína, ochorenie infekčné, revolúcia synkriticistická, in: revolúcia sociálna (synkriticizmus), svetlo, transhumanizmus, virológia.

/Saussure, Ferdinand de
(26. 11. 1857 Ženeva – 22. 2. 1913 Vufflens-le-Château (zámok Vufflens) pri Morges v kantone Waadt (Švajčiarsko)) – švajčiarsky jazykovedec indoeuropeista, profesor na univerzite v Ženeve, zakladateľ modernej európskej jazykovedy. Jeho teórie o znakovosti jazyka a systémovej povaha jazyka sa stali základom lingvistického štrukturalizmu, semiológie a ďalších smerov jazykovedy 20. storočia a mali inšpiratívny význam pre filozofický štrukturalizmus.
    Saussure pristupuje ku skúmania reči (fr. langage, angl speech, nem. Rede), vychádzajúc z rozlíšenia jej dvoch vrstiev, z ktorých jednu označuje francúzskym termínom langue (jazyk, angl language, nem. Sprache) a druhú termínom parole (konkrétny, hovorený alebo písaný jazyk).
    Langue (jazyk) chápe ako jazykovú štruktúru vyabstrahovateľnú z toho ktorého konkrétneho hovoreného/písaného jazyka čiže z parole.
Úlohou jazykovedy je podľa Saussura skúmanie jazyka (langue).
Jazyk je štruktúra tvorená systémom funkčných vzťahov umožňujúcim rozlišovať medzi sebou rôzne prvky abstrahujúc od mimojazykových, napr. psychologických, faktorov. Skúmanie jazyka v Saussurovom zmysle má začínať synchronicky, čiže opisom tohto systému funkčných vzťahov v danom historickom okamihu.
:: lingvistika, signifiant (Saussure, F. de), signifié (Saussure, F. de), štruktúra (Saussure, F. de), znak (Saussure, F. de).

/sčítanec
– angl. summand – číslo, ktoré sa sčituje.
:: matematika.

/sčítanie (matematika)
− sčitovanie – aritmetická operácia, ktorú zapisujeme a + b = c, kde čísla a, b nazývame sčítance, číslo c nazývame súčet a zápis čítame a plus b sa rovná c. Ak sa operácia označuje znakom + (čítaj: plus), nazýva sa sčítanie (168;18).
    Operácia sčítania reálnych čísel je komutatívna a asociatívna, t. j. platí a + b = b + a, (a + b) + c = a + (b + c).
Operácia sčítania reálnych čísel je definovaná pre ľubovoľné dve reálne čísla (328;143 – 144).
:: kompozícia prvkov x a y, operácia binárna na množine A, poradie operácií aritmetických, sčítanie zlomkov, súčet (algebra), zákon asociatívny o sčítaní, zákon komutatívny o sčítaní.

/sčítanie zlomkov
− sa uskutočňuje podľa pravidla ab+cd=a.d+b.cb.d.
:: matematika., pravidlo sčítania zlomkov.

/secesia
lat. – nem. Sezession (v Rakúsku), Jugendstil (v Nemecku), Art Nouveau (vo Francúzsku), Modern Style (v anglosaských krajinách) – umelecký štýl, ktorý sa objavuje v Európe a Spojených štátoch po polovici 19. storočia a plne sa rozvinul okolo roku 1900; vznikol ako reakcia na dominujúci klasicizmus. Ťažisko secesie bolo v dekorácii a úžitkovom umení.
    Hlavné znaky secesného slohu:

            štylizácia,
            ornamentálnosť vyplývajúca z prírodných tvarov (listy, kvety, ľudské a zvieracie telo, bičovitá línia stonky rastliny, lastovičie krídlo, ženské vlasy),
            plošnosť,
            neobyčajné farby,
            estetické využitie rozličných materiálov,
            vláčny ornament,
            plynulá vlniaca sa krivka,
            neobvyklé farebné odtiene vyplývajúce z princípu harmónie a kontrastu.

Architekti: Victor Horta (1961 – 1947), Antoni Gaudí (1852 – 1926), Lluís Domènech i Montaner (1850 – 1923), Josep Maria Jujol i Gibert (1879 –1949), Josep Puig i Cadafalch (1867 – 1956), Hector Guimard (1867 – 1942), Henri Sauvage (1873 – 1932), Louis Comfort Tiffany (1848 – 1933), Ödön Lechner (1845 – 1914)... (cf [641];169).
– I: Secesia, in: Wikipédia.

/sečnica (geometria)
− priamka spájajúca dva body krivky alebo pretínajúca kružnicu v dvoch bodoch.
:: dotyčnica, matematika.

/sedem slobodných umení
– lat. septem artes liberales – sedem umení pestovaných slobodnými ľuďmi na rozdiel od artes serviles, čiže umení manuálnych alebo remesiel, ktorými sa zaoberali výhradne otroci a neskôr nevoľníci – všeobecnovzdelávacie predmety, ktoré tvorili základ vyššieho vzdelania pre slobodného rímskeho občana.
    Z cyklu deviatich disciplín, ktoré spracoval encyklopedicky Varro Reatinus, v dobe rímskeho cisárstva vylúčili lekárstvo a staviteľstvo; zvyšných sedem (gramatika, dialektika [= logika], rétorika, geometria, aritmetika, astronómia, hudba), ktoré zodpovedali odborom, tvoriacim základ všeobecného vzdelania (enkykliospaideiá [encyklopédia]), ako ho v Grécku vymedzili sofisti, bolo prevzatých školstvom stredoveku a raného novoveku.
    Základ stredovekého vzdelania, tzv. trivium (trojcestie), zhrnoval prvé tri literárne odbory – gramatiku, dialektiku a rétoriku, ktoré sa označovali ako artes sermocinales. Quadrivium tvorili vedecké odbory, a síce aritmetika, geometria, astronómia a muzika, ktoré sa vedno označovali ako artes reales.
    Pre raný stredovek bol určujúci rozvrh i obsah siedmich slobodných umení, ktorý vypracoval Augustinus, Boethius a Martianus Capella.
Rozvrh i obsah siedmich slobodných umení sa však v priebehu stredoveku výrazne menil a v renesancii ho nahradil iný systém vied.
Sedem slobodných umení tlmočilo myšlienkový obsah antiky pre stredovek. Sedem slobodných umení tvorilo základ všetkého vzdelania a univerzálnu osnovu cirkevného a svetského školstva. Konečným cieľom bolo vypestovať predpoklady pre aktívnu účasť na verejnom živote i pre pochopenie filozofie. Stredovek tento cieľ prispôsobil potrebám teológie, avšak encyklopedické zameranie tradované z čias antiky zostalo až do novej doby kľúčom umožňujúcim pochopiť duchovné bohatstvo antiky a otvárajúcim brány novým myšlienkam a poznatkom.
:: stredovek.

/sedenie
– sediaca poloha alebo poloha v sede.

/sedmička (matematika)
– číslica 7.
:: osmička (matematika), sústava desiatová, šestka (matematika).

/segment
lat. – časť, jednotka alebo úsek niečoho.
:: segment (lingvistika).

/segment (lingvistika)
– určitý úsek prehovoru, slova a podobne, napr. hláska, morféma atď.

/sektor
lat. – rozsiahly úsek alebo odbor činnosti.
:: ekonómia, ekonomika, sektor hospodárstva národného.

/sektor hospodárstva národného
– sféra ekonomickej činnosti, vyznačujúca sa určitým vývojom, tempom vedecko-technického pokroku, rastom produktivity práce atď. Vyčleňujú sa tieto sektory národného hospodárstva:

                primárny,
                sekundárny,
                terciárny,
                kvarciárny.

:: ekonómia, ekonomika.

/sektor hospodárstva národného kvarciárny
– sektor, ktorý zahŕňa tieto odvetvia:

            školstvo,
            zdravotníctvo,
            veda a výskum.

:: ekonómia, ekonomika.

/sektor hospodárstva národného primárny
– najvýznamnejší sektor národného hospodárstva zahŕňajúci prvovýrobu:

        poľnohospodárstvo, lesné a vodné hospodárstvo
        ťažobný priemysel,
        energetický priemysel.

    Odvetvia tvoriace primárny sektor majú rozhodujúci význam pre rozvoj ekonomiky. Je to verejný sektor a vyznačuje sa nízkym tempom vedecko-technického pokroku, pomalým rastom produktivity práce, vysokou mierou investičnej náročnosti, malou ziskovosťou.
:: ekonómia, ekonomika.

sektor hospodárstva národného sekundárny
– sektor nadväzujúci na primárny sektor a zahŕňajúci

        spracovateľský priemysel:

            chemický,
            textilný,
            drevospracujúci,
            potravinársky,
            hutnícky,
            strojársky,
            ...
        stavebníctvo.

    Sekundárny sektor národného hospodárstva sa zameriava na výrobu hmotných statkov a vyznačuje sa rýchlym tempom zavádzania vedecko-technického pokroku, rýchlym rastom produktivity práce, rýchlou obmenou sortimentu vyrábaných výrobkov a vysokou investičnou náročnosťou.
:: ekonómia, ekonomika.

/sektor hospodárstva národného terciárny
– sektor zahŕňajúci tieto odvetvia:

        služby,
        doprava,
        spoje,
        obchod.

    Terciárny sektor národného hospodárstva sa vyznačuje rýchlym tempom vedecko-technického pokroku, rýchlym rastom produktivity práce, vysokým rastom zamestnanosti.
:: ekonómia, ekonomika.

/sekunda
lat. − základná jednotka pre meranie času v SI.
:: fyzika.

/sekvencia
lat. − sled častí, tvoriacich uzavretý celok; postup v rade; grupovanie v postupnom slede; nasledovanie, následnosť, postupnosť.

/sémantika lingvistická
− náuka o význame jazykových jednotiek (slov, spojení slov, viet i textov, podľa čoho sa niekedy rozlišuje lexikálna s vetná sémantika) a o zmenách významu, pričom skúma nielen izolované jazykové jednotky, ale vychádza zo vzťahu medzi týmito jednotkami, skúma sémantické systémy.
    Vyčleňuje sa:

lexikálna sémantika,
vetná sémantika,
textová sémantika,
diskurzná sémantika.

:: lingvistika.

/seméma
gr. – najmenšia zložka významu, ktorá má v jazyku elementárne alebo komplexné vyjadrenie.
    Protikladom semémy vo výrazovom pláne jazyka je morféma ([182];164).
:: lingvistika.

/sen (psychológia)
– „psychická aktivita počas spánku; mimovoľné vybavovanie predstáv a prežívanie pocitov či dejov v spánku (obrazy a deje prežité v spánku)“ ([226];251).

/senzibilita
lat. − 1. citlivosť; citovosť; 2. vnímavosť, senzitívnosť.

/serendipita
vm. – angl. serendipity – schopnosť robiť šťastné a nečakané objavy, schopnosť nájsť stratené veci intuitívnym spôsobom.

/Severná Amerika
– kontinent tvoriaci vedno s Južnou a Strednou Amerikou svetadiel Amerika a nachádzajúci sa na severnej a západnej pologuli, pričom zo severu ho obmýva Severný ľadový oceán, z východu Atlantický oceán, z juhovýchodu Karibské more a zo západu Tichý oceán.

/Severná morská cesta
− plavebná dopravná trasa pozdĺž severného pobrežia Ruska.
:: geografia.

/Severné more
– okrajové more Atlantického oceánu. Plocha 575 000 km2, najčastejšia hĺbka menej ako 100 m, max. hĺbka 725 m. Teplota vrchných vrstiev vody v zime 2 – 7 C°, v lete 12 – 9 C°, slanosť 31 – 35 ‰ ([16];645).
:: Európa.

/Severné Porýníe-Vestfálsko in: Aachen

/Severný ľadový oceán
– najmenší a najplytší oceán na Zemi, nachádzajúci sa zväčša za severným polárnym kruhom. Je takmer úplne obklopený pevninou – pobrežím Eurázie, Severnej Ameriky, Grónska a mnohými ostrovmi.
– I: Severný ľadový oceán, in: Wikipédia.
:: geografia.

/Seychely [sejšely]
– súbor vyše 100 ostrovov sopečného alebo korálového pôvodu (viaceré neobývané) v Indickom oceáne severovýchodne od Madagaskaru Európanmi (Portugalcami) objavený v 16. stor.; od roku 1976 Seychelská republika.

/sex
lat. – súčasť predmetu sexuológie a ďalších špeciálnovedných i filozofických disciplín, spočívajúca v pohlaví, pohlavnej rozdielnosti, motivácii a v aktivitách s ňou spojených.
:: potreba sexuálna, sexualita, sexuológia.

/sexualita
lat. – spôsob prístupu k sexuálnemu správaniu a túžbe v spoločnosti vrátane ich chápania a organizácie.

    Sexualita sa člení na

        individuálnu sexualitu,
        kolektívnu (spoločenskú) sexualitu.

    Individuálna sexualita spočíva v chápaní a uspokojovaní vlastných erotických a emocionálnych potrieb a túžob a z nich vyplývajúceho sexuálneho správania jednotlivca.
    Kolektívna alebo spoločenská sexualita je mechanizmus organizácie a regulácie erotických vzťahov a správania medzi členmi daného spoločenstva.
    Sexualitu však možno pozorovať aj u iných primátov a skúmať možno jej význam v evolúcii hominidov (cf 437;3565).
:: potreba sexuálna, sex, sexualita ľudská.

/sexualita ľudská
– súčasť predmetu predovšetkým sexuológie, pozostávajúca zo súhrnu spôsobov, ktorými ľudia prejavujú, pociťujú, opisujú a ovládajú svoju sexualitu – rozmnožovacia a pohlavné funkcie. K dôležitým aspektom ľudskej sexuality patria aspekty:

        biologické,
        erotické,
        emočné,
        sociálne,
        právne,
        morálne,
        filozofické,
        duchovné.

    Ľudská sexualita zahrnuje tieto oblasti:

            ľudské sexuálne správanie v užšom zmysle,
                pohlavný styk,
                biologické a sociálne aspekty pohlavného styku,
            láska
            zamilovanosť,
            partnerské súžitie,
            erotika,
            manželstvo,
            antikoncepcia,
            ľudské rozmnožovanie,
            homosexualita,
            ďalšie menšinové formy ľudskej sexuality.

:: medicína, pohlavie, pohlavnosť, potreba sexuálna, sex, sexualita, sexuológia.

/sexuológia
lat.+gr. – multidisciplinárny medicínsky odbor, ktorého predmetom je ľudská sexualita: prevencia, diagnostika a liečba sexuálnych porúch, ktoré skúma so zvláštnym zreteľom k optimálnym podmienkam pre reprodukciu potomstva a v spolupráci s celým radom medicínskych, prírodovedných a humanitných odborov: psychiatria, urológia, gynekológia, endokrinológia, dermatovenerológia, klinická psychológia, antropológia...
:: medicína, potreba sexuálna, sex, sexualita, sexualita ľudská.

/sféra
gr. − guľový povrch, guľová plocha, sférický povrch − geometrické miesto bodov priestoru rovnako vzdialených od jedného bodu − stredu gule S; je to súhrn všetkých bodov v priestore, ktoré majú od daného bodu S rovnakú vzdialenosť r > 0. Súhrn všetkých bodov, ktorých vzdialenosť od bodu od bodu S je väčšia alebo rovná sa nule a je menšia alebo rovná sa r, nazýva sa guľa (cf 430;192).
:: geometria, oblasť, sféra atómová, sféra fyzickogeografická, sféra humánnogeografická, sféra krajinná, sféra nebeská, stereometria.

/sféra atómová
– štrukturálny útvar atómu tvorený elektrónmi v atóme zgrupovanými do skupín približne s rovnakou energiou, pričom ich (sc. elektrónov) stredná vzdialenosť od jadra atómu je približne rovnaká. K takémuto zgrupovaniu elektrónov v atóme dochádza preto, lebo elektróny v atóme môžu mať len určité (diskrétne) hodnoty energie, v súlade s ktorými sú usporiadané do jednotlivých sfér. Tieto atómové sféry sa označujú K, L, M, N, ...

/sféra humánnogeografická
– súčasť krajinnej sféry tvoriaca predmet socioekonomickej geografie a zahrnuje aktivity ľudskej spoločnosti z územného hľadiska a v ich interakcii s prírodným prostredím.

/sféra fyzickogeografická
– súčasť predmetu fyzickej geografia skladajúca sa z týchto sfér:

        litosféra,
        pedosféra,
        biosféra,
        hydrosféra,
        troposféra a časť stratosféry – ako súčasť atmosféry
        (kryosféra).

/sféra krajinná
– geosféra, geografická sféra, geografické prostredie, epigeosféra – súbor fyzickogeografickej a humánnogeografickej sféry, tvorený neobyčajne zložitou, komplexnou a kompletnou látkovo-energetickou, časovo-priestorovou pripovrchovou sférickou časťou Zeme, súbor, ktorý je výsledkom vzájomného pôsobenia zákonitostí čiastkových geosfér.
Krajinnú sféru Zeme tvoria:

čiastkové sféricky usporiadané pripovrchové prírodné zložky Zeme: vrchná časť litosféry spolu s reliéfom, spodná časť atmosféry, hydrosféra, pedosféra a biosféra
sociálno-ekonomická geosféra – ľudská spoločnosť a výsledky jej činnosti v pripovrchových priestorových štruktúrach
vzájomné vzťahy medzi všetkými uvedenými čiastkovými geosférami.

:: geografia, krajina, Zem.

/sféra nebeská
− nebeská guľa, svetová sféra, svetová guľa − myslená guľa s ľubovoľným polomerom, na ktorú si premietame polohy nebeských telies a za ktorej stred zvyčajne považujeme Zem, no za jej stred sa niekedy považuje Slnko resp. akékoľvek vhodné miesto, napr. stanovisko pozorovateľa, keďže posuny telies po zmene stredu nebeskej séry je možné prepočítať.
Kružnica, priesečnica roviny dráhy Zeme s nebeskou sférou je ekliptika.
− I: Nebeská sféra, in: Wikipédia.
:: astronómia, bod rovnodennosti (astronómia).

/Shannon, Claude Elwood
(30. 4. 1916 Petoskey, Michigan – 24. 2. 2001 Boston, Massachusetts) – americký elektronik a matematik, zakladateľ teórie logických sietí.

D: A Symbolic Analysis of Relay and Switching Circuits, master thesis, 1937; A Mathematical Theory of Communication, 1948; (spolu s W. Weaverom) The Mathematical Theory of Communication, 1949; Collected Papers, 1993.

:: bit, informácia (Shannon, C. E.).

/schéma bloková
− pomôcka na vizualizáciu modelu systému a jeho matematických relácií.

/schéma elektrotechnická
− druh konštrukčnej dokumentácie v elektrotechnike tvoriaci grafický podklad, na ktorom sú značkami znázornené elektrické komponenty a spoje medzi nimi.

/schéma vetná
– grafická reprezentácia alebo model gramatickej štruktúry vety, ukazujúci vzťahy medzi slovami a povahou štruktúry vety.
:: lingvistika.

/Schenk, Juraj
(6. 5. 1948 Bratislava − ) − slovenský sociológ, výskumne sa venujúci metodológii sociológie, samoorganizácii sociálnych systémov (synergetika, teória chaosu), kauzálnemu a multiagentovému modelovaniu, budovaniu sociologických teórií a empirickému výskumu.

D: Metodologické problémy modelovania v sociologickom bádaní, 1981; Samoorganizácia sociálnych systémov (Metodologické problémy synergetického prístupu v sociológii), 1990, 19932; Kontrola społeczna jako proces samoregulacyjny (Teoria i badania socjologiczne), 2003; Paul Felix Lazarsfeld. Návraty k myšlienkovému dedičstvu, 2003; Analiza przyczynowa w systemach rekursywnych: podejścia i podstawowe metody, 2008; Škálovanie: základné jednodimenzionálne metódy, 2010; Metodologické problémy multiagentového modelovania v sociológii, 2011; Kauzálne modelovanie v sociológii: princípy, metódy a aplikácie, 2013; Znaky, indikátory a indexy v sociologickom výskume, 2015; Explanačné modely v súčasnej analytickej sociológii, 2017; Societálna anómia na Slovensku začiatkom 21. storočia, 2019.

− I: Juraj Schenk, in: FFUK.
:: sociológia.

/Schiff, András
(21. 12. 1953 Budapešť – ) – maďarsko-rakúsko-britský klavírny virtuóz a dirigent, popredný interpret Bachovej, Mozartovej, Beethovenovej, Schubertovej a Schumannovej hudby, preferujúci pianá značky Bösendorfer.
    Bach pre A. Schiffa „predstavuje najzásadnejšiu autoritu“ a „chápe ho ako najdôležitejšieho skladateľa všetkých dôb“: „Každý môj deň začína tým, že hodinu cvičím iba Bacha. Je to pre mňa očista ducha i tela. Beethoven je práve taký dôležitý“.
    „... (M)y, čo chceme hrať Beethovena, si musíme ... najskôr niečo odžiť. Asi nie také hlboké utrpenie, aké prežil Beethoven, ale treba istá miera životnej skúsenosti vrátane zážitku bolesti. Preto si myslím, že úplne mladý človek nemôže dobre interpretovať zásadné Beethovenove diela, ako sú napríklad neskoré sonáty.“
    „Je nádherné byť hudobným interpretom. Ešte radšej by som však bol skladateľom, ale bohužiaľ nemám žiadne skladateľskej nadanie, takže sa snažím interpretovať diela iných. Je to obrovská zodpovednosť, pretože sa nazdávam, že skladateľ je kráľ a ja som jeho číry služobník. Síce dôležitý, ale napriek tomu iba služobník. Takže sa snažím urobiť všetko pre to, aby sa pôvodný autorský zámer maximálne naplnil. Pridávam k tomu niečo zo svojej vlastnej osobnosti; tomu sa nedá vyhnúť. Vlastný vklad muzikanta hrá nepochybne v celom hudobnom dianí úlohu. Každý z muzikantov má iný charakter, inú osobnosť a iné schopnosti, preto je každý koncert iný. To je krásne. Avšak keď Beethoven napísal pianissimo, musím ho tam zahrať. Keď niekde napísal prízvučnú dobu, musím ju tiež zahrať. Keď je v notách repetícia, tak ju nesmiem ignorovať. Prosto musím autora plne rešpektovať. Poznám pritom celý rad kolegov, ktorí to nerobia. Vôbec s tým nesúhlasím ([650]).“
:: hudba, klavír.

/schizma
gr. – rozkol.

/Schmidt, Franz
(22. 12. 1874 Bratislava – 11. 2. 1939 Perchtoldsdorf, Rakúsko) – rakúsky violončelista, klavirista, hudobný skladateľ a pedagóg, učiteľ Š. Németh-Šamorínskeho a Ľ. Rajtera; štýlovo nadväzoval na neskororomantické tradície.

D: opery: Notre Dame, romantische Oper in zwei Aufzügen, text podľa V. Huga F. Schmidt a L. Wilk, skomp. 1902–1904, prem. Viedeň 1914; Fredigundis, Oper in drei Akten, text podľa F. Dahna B. Warden a I. Welleminsky, skomp. 1916–1921, prem. Berlín 19.12. 1922; oratórium: Das Buch mit sieben Siegeln für Soli, Chor, Orgel und Orchester, text Zjavenia sv. Jána, skomp. 1935 – 1937, prem. Viedeň 1938; kantáta Deutsche Auferstehung. Ein festliches Lied für Soli, Chor, Orgel und Orchester, text O. Dietrich, skomp. 1938 – 1939, nedok., dokončil R. Wagner, prem. Viedeň 1940; symfónie: Sinfonie Nr. 1 E-Dur, skomp. 1896 – 1899, prem. Viedeň 1902; Sinfonie Nr. 2 Es-Dur, skomp. 1911–1913, prem. Viedeň 1913; Sinfonie Nr. 3 A-Dur; skomp. 1927–1928, prem. Viedeň 1928; Sinfonie Nr. 4 C-Dur; skomp. 1932–1933, prem. Viedeň 1934; klavírne koncerty: Phantasiestück für Klavier mit Begleitung des Orchesters B-Dur, prem. Viedeň 2013; Konzertante Variationen über ein Thema von Beethoven für Klavier (linke Hand allein) mit Begleitung des Orchesters, skomp. 1923, prem. Viedeň 1924; Zweihändige Fassung von Friedrich Wührer (vyd. 1952); Klavierkonzert Es-Dur (für linke Hand allein), skomp. 1934, prem. Viedeň 1935; Zweihändige Fassung von Friedrich Wührer (vyd. 1952); ďalšie orchestrálne diela: Karnevalsmusik und Zwischenspiel aus der Oper Notre Dame, skomp. 1902 – 1903, prem. Viedeň 1903; Variationen über ein Husarenlied für Orchester, prem. 1930 – 1931, prem. Viedeň 1931; Orchester-Chaconne cis-Moll, komp. dokončená 1931 (rkp.); komorná hudba: Vier kleine Phantasiestücke nach ungarischen Nationalmelodien für Violoncello mit Klavierbegleitung, skomp. 1892, prem. Viedeň 1926 (tri kusy); Streichquartett A-Dur, skomp. 1925, prem. Viedeň 1925; Streichquartett G-Dur, skomp. 1929, prem. Viedeň 1930; Quintett für Klavier (linke Hand allein), zwei Violinen, Bratsche und Violoncello G-Dur, skomp. 1926, prem. Stuttgart 1931; úpr. pre dve ruky F. Wührer (vyd. 1954); Quintett für Klarinette, Klavier (für die linke Hand allein), Violine, Bratsche und Violoncello B-Dur, skomp. 1932, prem. Viedeň 1933; Quintett für Klarinette, Klavier (für die linke Hand allein), Violine, Bratsche und Violoncello A-Dur, skomp. 1938, ;prem. Viedeň 1939; úpr. pre dve ruky F. Wührer (vyd. 1952); hudba pre dychové nástroje: Variationen und Fuge über ein eigenes Thema D-Dur (Königsfanfaren aus Fredigundis), 3. Fassung für Bläser allein, skomp. 1925, prem. Viedeň 1925; hudba pre organ a dych. nástroje: Variationen und Fuge über ein eigenes Thema D-Dur (Königsfanfaren aus Fredigundis); 4. Fassung für 14 Bläser, Pauke und Orgel, skomp. 1925, prem. Viedeň 1925; Choralvorspiel „Gott erhalte“ für Orgel mit ad libitum hinzutretenden Bläserchor, skomp. 1933, prem. Viedeň 1933; Fuga solemnis für Orgel mit Zutritt von 6 Trompeten, 6 Hörnern, 3 Posaunen, Basstuba und Pauken, skomp. 1937, prem. Wien 1939; klavírna hudba: Romanze A-Dur; Weihnachtspastorale A-Dur (= Orgelwerk, bearbeitet); Intermezzo fis-Moll (= 2. Satz des A-Dur-Quintetts); Toccata d-Moll (für die linke Hand allein), skomp. 1938, prem. Viedeň 1940 (úpr. pre dve ruky); úpr. pre dve ruky F. Wührer (vyd.: 1952); organové diela: Variationen über ein Thema von Chr. W. Gluck (stratené); Variationen und Fuge über ein eigenes Thema D-Dur (Königsfanfaren aus Fredigundis), 1. Fassung, skomp. 1916; Phantasie und Fuge D-Dur, skomp. 1923–1924, prem. Viedeň 1924; Variationen und Fuge über ein eigenes Thema D-Dur (Königsfanfaren aus Fredigundis), 2. Fassung, skomp. 1924, prem. Viedeň 1924; Toccata C-Dur, skomp. 1924, prem. Viedeň 1925; Präludium und Fuge Es-Dur, skomp. 1924, prem. Viedeň 1925; Chaconne cis-Moll, skomp. 1925, prem. Viedeň 1925; Vier kleine Choralvorspiele, skomp. 1926, prem. Viedeň 1926; „O Ewigkeit du Donnerwort“, F-Dur; „Was mein Gott will“, h-Moll; „O, wie selig seid ihr doch, ihr Frommen“, d-Moll; „Nun danket alle Gott“, A-Dur; Fuge F-Dur, skomp. 1927, prem. Viedeň 1932; Präludium und Fuge C-Dur, skomp. 1927, prem. Viedeň 1928; Vier kleine Präludien und Fugen, skomp. 1928, prem. Berlín 1929; Präludium und Fuge Es-Dur; Präludium und Fuge c-Moll; Präludium und Fuge G-Dur; Präludium und Fuge D-Dur; predohra pre zbor: „Der Heiland ist erstanden“, skomp. 1934, prem. Viedeň 1934; Präludium und Fuge A-Dur, Weihnachtspastorale, skomp. 1934, prem. Viedeň 1934; Toccata und Fuge As-Dur, skomp. 1935, prem. Viedeň 1936.

:: hudba.

/schopnosť
p. schopnosť, in: Lexikón.

/schopnosť (psychológia)
– psychická vlastnosť, utvárajúca sa učením a umožňujúca vykonávanie nejakej činnosti.

/schopnosť pohybová
– schopnosť motorická – vnútorný predpoklad vykonávať pohybovú činnosť.

/schopnosť rozlišovacia (fyzika)
− minimálny rozdiel hodnôt sledovanej veličiny, ktorý je určité zariadenie ešte schopné rozlíšiť.

/Schotter, Tibor
(31. 7. 1946 Šenkvice − ) − slovenský sochár, dizajnér a pedagóg, jeden z prvých absolventov V. Kautmanovho oddelenia priemyselného tvarovania VŠVU.

/Schrödinger, Erwin Rudolf Josef Alexander
(12. 8. 1887 Viedeň – 4. 1. 1961 Viedeň) – rakúsky fyzik, spolutvorca kvantovej mechaniky, v 20-tych rokoch 20. storočia vypracoval matematický opis kvantovej fyziky: podal formuláciu nerelativistickej vlnovej funkcie pre opis hmotných častíc (Schrödingerova rovnica), ktorú objavil na vianoce v Arose roku 1925; za čo dostal v roku 1933 Nobelovu cenu za fyziku (spolu s P. Diracom).
    Schrödinger je autorom po ňom nazvaného myšlienkového experimentu (Schrödingerova mačka), ktorým dal výraz svojmu skeptickému postoju k všeobecne prijímaným interpretáciám kvantovej mechaniky.
Predložil aj práce o dejinách fyziky, filozofii fyziky a vedy vôbec, inšpiratívne zasiahol do zrodu molekulárnej biológie.
– D_knihy: Abhandlungen zur Wellenmechanik, 1927; Abhandlungen zur Wellenmechanik, 2. rozš. vyd., 1928; Four Lectures on Wave Mechanics, delivered at the Royal Institution, London on 5th, 7th, 12th and 14th March, 1928; Vier Vorlesungen über Wellenmechanik, 1928; Collected Papers on Wave Mechanics, 1928; Über Indeterminismus in der Physik - Ist die Naturwissenschaft milieubedingt? Zwei Vorträge zur Kritik der naturwissenschaftlichen Erkenntnis, 1932; Mémoires sur la mécanique ondulatoire, 1933; La Nueva Mecánica ondulatoria, 1935; Science and the Human Temperament (translated and with a biographical introduction by James Murphy; a foreword by Lord Rutherford of Nelson), 1935; Četyre lekcii po volnovoj mechanike, 1936; What is Life? The Physical Aspect of the Living Cell. Based on Lectures delivered under the auspices of the Institute at Trinity College, Dublin, in February 1943, 1944; Statistical Thermodynamics. A Course of Seminar Lectures delivered in January-March 1944, at the School of Theoretical Physics, Dublin Institute for Advanced Studies, 1944; Gedichte, 1949; Space-Time Structure, 1950; Science and Humanism. Physics in Our Time, 1951; Nature and the Greeks. Shearman Lectures, delivered at University College, London on 24, 26, 28, and 31 May 1948, 1954; Expanding Universes, 1956; What is Life? and Other Scientific Essays, 1956; Science Theory and Man [Unmodified reprint of the book Science and the Human Temperament published in 1935, with the essay What is an Elementary Particle?, 1957; Mind and Matter. The Tarner Lectures, delivered at Trinity College, Cambridge, in October 1956, 1958; Meine Weltansicht, 1961; Was ist ein Naturgesetz? Beiträge zum naturwissenschaftlichen Weltbild, 1962; Die Wellenmechanik, 1963; Schrödinger – Planck, Einstein, Lorentz. Briefe zur Wellenmechanik, 1963; What is life? Mind and Matter, 1967; Wellenmechanik. Einführung und Originaltexte, 1969; Collected Papers on Wave Mechanics. Four Lectures on Wave Mechanics, 1982; Mein Leben, Meine Weltansicht [Prvé vyd. Schrödingerovej autobiografie s reprintom knihy Meine Weltansicht],1985.

/Schubert, Franz Peter
(31. 1. 1797 Viedeň − 19. 11. 1828 Viedeň) − rakúsky hudobný skladateľ, ktorého tvorba sa zaraďuje do hudby raného romantizmu a najväčší význam spočíva v piesňovej a komornej tvorbe opierajúcej sa o mimoriadnu schopnosť vystihnúť lyrické a romantické nálady a veľký melodický talent. Prvú verziu zoznamu Schubertových diel pod titulom Franz Schubert – Thematic Catalogue of all his works in chronological order uverejnil v roku 1951 O. E. Deutsch, podľa ktorého zoznamu sa Schubertove diela uvádzajú písmenom D a číslom v katalógu.
:: biedermeier, hudba.

/SI
fr. – Système international d'unités – medzinárodná sústava jednotiek zoskupujúca najpoužívanejšie jednotky, definíciu ktorých medzinárodne garantuje Medzinárodný úrad pre miery a váhy (Bureau International des Poids et Mesures) v Sèvres vo Francúzsku. Tento úrad uchováva aj etalóny. Na Slovensku túto funkciu plní Slovenský metrologický ústav. Definíciu jednotiek SI možno nájsť vo Vyhláške Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR č. 206/2000 Z.z. o zákonných meracích jednotkách.
Sústava SI je rozdelená na:
        základné jednotky (meter, kilogram, sekunda, ampér, kelvin, mól, kandela),
        doplnkové jednotky (radián, steradián)
        odvodené jednotky (herz, newton, pascal, joule, watt, coulomb, volt, farad, ohm, siemens, weber, tesla, henry, stupeň Celzia, lúmen, lux, becquerel, gray, sievert, katal, meter kubický).

Základné jednotky SI (každá základná jednotka má svoju definíciu, ktorá nezávisí od iných jednotiek a je uvedená v štátnej norme)

Dve doplnkové jednotky (označenie doplnková jednotka vyplýva z osobitného postavenia doplnkových veličín v SI − bezrozmerové veličiny so základným významom)

Odvodené jednotky SI sú určené na meranie všetkých ostatných (odvodených) fyzikálnych veličín. Odvodené jednotky sa odvodzujú pomocou definičných vzťahov zo základných alebo už odvodených jednotiek, pričom sa vychádza z definičných vzťahov zodpovedajúcich veličín. Cf napr. hustota (fyzika).
Niektoré odvodené jednotky majú vlastné názvy a značky, obyčajne podľa význačných fyzikov, ako napr. newton (N), ampér (A), volt (V).
Aby sa pri zápise odvodených jednotiek nemuseli používať zlomkové čiary, píšeme pri značkách jednotiek záporné exponenty, napríklad kg/m3 = kg.m−3, m/s = m.s−1 a tak ďalej.
Na vyjadrenie násobkov alebo častí základných a odvodených jednotiek sústavy SI slúžia tieto predpony:

:: fyzika, jednotka meracia zákonná, jednotka základná, Medzinárodná sústava veličín, metrológia, rovnica veličinová, rozmer veličiny, veličina fyzikálna, veličina fyzikálna základná.

/Sibír
turk. – rozsiahle územie ázijskej časti Ruskej federácie ležiace medzi Uralom a Verchojanským pohorím.
:: Ázia, Ázia severná, Zem.

/sídlisko
– 1. sídlo – miesto, krajina, kde sa sídli, býva; 2. komplex obytných budov s občianskou vybavenosťou.

/siemens
vm − značka S – odvodená jednotka SI.
:: fyzika.

/sieť
− 1. pletivo (z povrázkov) slúžiace na chytanie (rýb ap.), na ochranu a používané aj v športe; 2. niečo rozvetvujúce sa, rozkladajúce sa na ploche.
:: sieť (matematika), sieť komunikačná (lingvistika), sieť mobilná, sieť počítačová, sieť sémantická, sieť sociálna.

/sieť (matematika)
– množina ľubovoľných entít spolu s informáciou, ktoré z týchto entít sú v relácii susedstva. Táto formalizácia siete sa nazýva graf, pričom spomenuté entity sa nazývajú vrcholy alebo uzly a dvojice uzlov, ktoré sú v relácii susedstva, sa nazývajú hrany grafu. Existuje množstvo fenoménov, ktoré možno reprezentovať ako sieť alebo graf, napr. ľudské spoločenstvo, kedy jednotliví ľudia môžu predstavovať vrcholy grafu a prítomnosť hrany možno definovať napr. ako priateľstvo medzi dvoma ľuďmi.
    Názorne si možno sieť predstaviť ako množinu bodov, ktoré sú medzi sebou prepojené úsečkami.
    Veda o sieťach skúma štruktúru spojenia grafov, ktoré reprezentujú rozličné fyzikálne, biologické, sociálne alebo informačné fenomény.
Vo väčšine vysoko zložitých systémov, ako ľudský mozog, ľudské spoločenstvo, internet, jediná bunka nachádzame nejakú formu siete, napríklad pri bunke je zrejmé, že práve interakcie medzi molekulami, ktoré ju konštituujú, sú podstatou jej adaptabilného správania. Grafová reprezentácia vnútrobunkových interakcií teda musí zachytávať podstatnú časť zložitosti bunky, esenciálnu pre je funkciu. Možno preto povedať, že veda o sieťach je zároveň vedou o komplexných systémoch (cf 654;7).

/sieť komunikačná (lingvistika)
− jedna zo základných zložiek jazykovej komunikácie pozostávajúca z vysielača, prijímača a komunikačného spojiva (182;31).

/sieť mobilná
− telefónna sieť, ktorej užívateľ nie je viazaný na miesta, kde je k dispozícii telefónna prípojka. Telefónny prístroj komunikuje so sieťou pomocou rádiových vĺn (zdroj: https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Mobiln%C3%A1_sie%C5%A5&oldid=6390552 [27052020]).

/sieť počítačová
  – angl. computer network − technické prostriedky, ktorými sa realizuje spojenie a výmena informácií medzi počítačmi s cieľom umožniť komunikáciu používateľom (vymieňanie si medzi sebou informácií) a zdieľanie zdrojov informácií.
    Počítačové siete možno deliť podľa viacerých kritérií, napr.
podľa postavenia počítačov

        Peer to peer,
        Client Server;

podľa rozsahu

        WAN,
        LAN,
        MAn,
        PAN (privátna sieť, subtyp).

    Základom počítačovej siete je topológia počítačovej siete, čiže jej vnútorná organizácia alebo konštrukcia.
    Topológie počítačových sietí možno rozdeliť podľa tvaru na

            hviezdicovité usporiadanie,
            kruhovité usporiadanie,
            hrebeňovité usporiadanie (v minulosti),
            kombinované topológie.

Počítačové siete pozostávajú zo sieťových prvkov, ktoré sa členia na

        pasívne prvky – prepojovacie mechanizmy, nepodieľajúce sa aktívne na prenose dát: káble, antény, dátové rozvádzače, patch panely, vyväzovacie panely, keystony, konektory RJ11/12/45 atď.
        aktívne prvky – súčasti, ktoré aktívne zostavujú a riadia jednotlivé spojenia medzi počítačmi: sieťové karty, huby, switche, bridge, routery, konvertory, access pointy atď.
:: informatika.

/sieť prístupová
– časť telekomunikačnej siete, zabezpečujúca prenos signálov medzi koncovými bodmi prístupovej a spojovacej siete a prístup zákazníkov k službám; pripája koncových používateľov k poskytovateľovi.

/sieť sémantická
– informačný model predmetnej oblasti v podobe orientovaného grafu, ktorého vrcholy zodpovedajú objektom predmetnej oblasti a hrany vzťahom medzi nimi, takže sémantickú sieť možno považovať ze jeden zo spôsobov reprezentácií znalostí.

/sieť sociálna
− webová služba, ktorá funguje pomocou webovej stránky a ktorá je určená na nadväzovanie a udržiavanie kontaktov medzi ľuďmi.
– I: Sociálna sieť (internet), in: Wikipédia.
:: internet.

/sievert
vm – značka Sv – odvodená jednotka SI.
:: fyzika.

/signál
lat. − fyzikálny proces sprostredkujúci prenos informácie od zdroja k prijímateľovi; fyzikálna veličina vhodná na zobrazenie, prenos a spracovanie dát v nejakom systéme ([599];251). Signál je znamenie sprostredkúvajúce informáciu, jej nositeľ; fyzický nosič správ, ktorý môže slúžiť na ich prenos prostredím. Signál je vysielaný údaj o stave a usporiadaní objektu a po prijatí (príjme) signálu a jeho spracovaní prijímateľom (recipientom) sa môže stať informáciou.
    Podľa použitej energie možno rozlíšiť tieto signály:

            akustický,
            pneumatický,
            hydraulický,
            elektrický,
            optický.

Z iného hľadiska sa rozlišuje:

            analógový (spojitý) signál,
            diskrétny (nespojitý) signál,
            digitálny (číslicový) signál.

:: elektrotechnika, informatika.

/signál akustický
– zvukový signál – signál vytvorený zvukom (zvučaním, znením).

/signál digitálny
– číselný signál – signál nespojitý (diskrétny) v hodnote i v čase a vyjadrujúci hodnoty nejakým číselným kódom.

/signál elektrický
− signál tvorený súhrnom elektrických impulzov určitej dohovorenej hodnoty, používaný na dorozumievanie, v zariadeniach na elektrické ovládanie...
:: elektronika, elektrotechnika.

/signál rečový
− komunikačný prostriedok tvorený fyzickými substanciami reči, ktoré sú vnímateľné zmyslami, v prvom rade sluchom, ale sprievodne aj zrakom; sú to zvuky reči, pohyby rečových ústrojov slúžiacich tvoreniu reči, sprievodne aj gestá a mimika ([182];30 − 31).
:: lingvistika.

/signifiant (Saussure, F. de)
– označujúca zložka znaku, forma, tvar, sled hlások, „zvukový obraz“, napr. slovenský výraz „kameň“.

/signifié (Saussure, F. de)
– označovaná zložka znaku, obsah alebo význam výrazu.

/sila (fyzika)
− pôsobenie, ktoré môže meniť tvar fyzikálnych telies a/alebo ich urýchľovať. Definuje sa ako veľkosť vzájomného pôsobenia telies, ako vektorová fyzikálna veličina, miera vzájomného pôsobenia telies alebo polí.
    Sila sa označuje písmeno F (z angl. force). Jednotkou sily v sústave SI je newton so skratkou N.
:: elektronegativita atómu, pole silové fyzikálne, sila elektrická, sila gravitačná, sila magnetická, sila pravá (fyzika), sila tiažová, zákon sily.

/sila elektrická
– sila, ktorou pôsobí elektrické pole na telesá s elektrickým nábojom.

/sila gravitačná
– sila, ktorá pôsobí na fyzikálny objekt nachádzajúci sa v gravitačnom poli. Jednotka gravitačnej sily je N (newton).

/sila hlasu
– stupeň pôsobenia hlasu, ktorý možno zvyšovať, udržiavať rovnaký, znižovať, meniť... podľa vzťahu hovoriaceho k obsahu reči, k situácii a k adresátovi – počúvajúcemu, napr. keď hovoriaci hlas zosilňuje, môže chcieť počúvajúceho / počúvajúcich o niečom presvedčiť, alebo môže vyjadrovať v prúde reči (v priebehu rečového prejavu) svoje emócie, napr. podráždenie, rozčúlenie, radosť...
:: lingvistika.

/sila magnetická
− sila pôsobiaca v magnetickom poli. Prejavom magnetickej sily je napríklad vzájomné priťahovanie sa alebo odpudzovanie sa magnetov, otáčanie magnetky atď.
:: fyzika, magnetizmus.

/sila pravá (fyzika)
− sila, ktorá má pôvod vo vzájomnej interakcii hmotných bodov. Veľkosť pravých síl v Newtonovom chápaní je určená iba vzdialenosťou hmotných bodov, nezávisí od ich rýchlostí a zrýchlení (506;19).

/sila právna
– vlastnosť právneho predpisu, ktorá ho umožňuje porovnávať s inými právnymi predpismi, vyjadruje ich vzájomný vzťah a určuje tak miesto právneho predpisu v hierarchii právnych noriem.

/sila tiažová
– „výslednica gravitačnej sily a zotrvačnej odstredivej sily v geocentrickej vzťažnej sústave. Jednotka tiažovej sily je N (newton)“ ([127];39).
:: fyzika.

/sila tónu
– jedna zo základných vlastností tónu. Výraz sila tónu sa používa v hudobnej náuke.
    V akustike sa namiesto výrazu sila tónu používa výraz hlasitosť tónu. Podľa toho, ako silno tóny znejú, rozlišujeme ich rôznu silu a hovoríme o tónoch slabých, silných, veľmi silných, slabších a pod. Tóny sa tiež môžu zosilňovať a zoslabovať.

/silomer
– prístroj na meranie veľkosti sily alebo mementu sily.

/sily ozbrojené
– súhrn všetkých ozbrojených zložiek štátu, prípadne aj iných štátnych ozbrojených organizácií, do ktorých občania vstupujú dobrovoľne, alebo sú povolávaní podľa zákona. Ich výstavba a príprava na vedenie ozbrojeného zápasu je predmetom teórie výstavby ozbrojených síl a ich prípravy na vedenie ozbrojeného zápasu, ktorá tvorí jednu zo zložiek súčasnej vojenskej vedy.
:: veda vojenská, vojenstvo.

/sily ozbrojené RF
– štátna vojenská organizácia Ruskej federácie, vytvorená 7. 5. 1992 na báze ozbrojených síl ZSSR a určená na odrazenie agresie, zameranej proti nej, na ozbrojenú obranu územnej celostnosti a nedotknuteľnosti jej územia a na plnenie úloh v súlade s medzinárodnými zmluvami.
    Ozbrojené sily RF majú na svete druhý najväčší jadrový arzenál zbraní hromadného ničenia, vrátane jadrových, a dobre rozvinutý systém ich dopravy, no dosiahli svetové prvenstvo po vyvinutí a zavedení do výzbroje najmä hypersonických zbraní v putinovskej ére.
:: Rusko, vojenstvo ruské.

/sily ozbrojené USA
− štátna vojenská organizácia Spojených štátov amerických, ktorá vznikla v roku 1775 a pozostáva dnes zo šiestich zložiek:

        pozemné vojsko,
        námorníctvo,
        letectvo,
        námorná pechota,
        pobrežná stráž,
        kozmické vojsko,

určených na obranu slobody, nezávislosti a územnej celistvosti USA a zúčastňovanie sa na amerických vojenských kampaniach.
:: vojenstvo.

/sily výrobné
− súhrn osobných a vecných činiteľov výroby.
:: ekonómia, ekonomika, revolúcia priemyselná.

/simplexný
lat. − jednoduchý, opak komplexného.

/simulácia
lat. – pretvarovanie sa, pretvárka, pokrytectvo; predstieranie, zámienka.
:: simulácia (právo), simulácia počítačová.

/simulácia (právo)
– predstierané právne konanie ([14];798).

/simulácia počítačová
– napodobňovanie (imitovanie) reálneho procesu pomocou výpočtovej techniky.
:: realita virtuálna.

/sinológia
gr. – oblasť vedeckého skúmania, ktorej predmetom je čínsky jazyk, dejiny Číny, čínska kultúra a civilizácia v synchronickom i diachronickom rozmere.

/situácia afektogénna
– situácia vyvolávajúca afekty.
:: psychoanalýza.

/situácia mimojazyková
– súbor okolností, v ktorých sa uskutočňuje jazykový prejav.
:: prejav jazykový ústny.

/skalár
lat. – skalárna veličina – jednorozmerná veličina, napr. čas. jediný číselný údaj plne určujúci určitú veličinu. Veličina určená skalárom sa nazýva skalárna veličina a je to jednorozmerná veličina.

/skelet
gr. − kostra.

/skeletotopicky
gr. prísl. − vzhľadom na skelet.

/skica
tal. – náčrt.

/sklad dátový
− angl. data warehouse − centrálny systém, ktorý v pravidelných intervaloch zhromažďuje údaje z rôznych interných a externých zdrojov, spracováva ich a vytvára medzi nimi vzťahy , čím pôsobí ako databanka pre systémy riadenia. Podľa W. Inmona je dátový sklad predmetovo orientovaný, integrovaný, v čase organizovaný a trvale uložený súhrn dát, určený na podporu rozhodovania.

/skladba hudobná
– hudobné dielo, výsledok tvorivej činnosti skladateľa (autora skladby). Člení sa na krátke úseky zvané takty, ktoré sa v notovej osnove vyznačujú kolmými čiarami (taktovými čiarami).
:: hlas, hudba, skladba hudobná najmenšia, skladba inštrumentálna, toccata, veta (hudba).

/skladba hudobná najmenšia
– skladba formy periódy alebo dvojperiódy, menej často samostatnej vety, budovaná pravidelne alebo nepravidelne a zahrnujúca priemerne 8 – 10 taktov. Útvary menšie ako veta, napríklad krátke signály alebo znelky, nemožno považovať za hudobné skladby ([809];67).
:: hudba, skladba hudobná.

/skladba inštrumentálna
– hudobná skladba interpretovaná výlučne hudobnými nástrojmi.
:: hudba.

/skloňovanie (lingvistika)
– deklinácia – tvorenie slovných tvarov pádovými príponami.
:: ohýbanie (lingvistika).

/skonštruovanie
− vypracovanie plánu na zostrojenie mechanizmu alebo iného celku alebo uskutočnenie tohto plánu.

/skratka
– (ustálená) skrátenina (slova).

/skrinka čierna
– angl. black box – systém, ktorého štruktúru buď nepoznáme, alebo z určitého dôvodu zanedbávame. Keď hovoríme o čiernej skrinke, naznačujeme, že nás buď bude zaujímať iba správanie systému, alebo že na základe tohto správania budeme chcieť neznámu štruktúru čiernej skrinky zistiť.
:: kybernetika.

/skrinka čierna (inžinierstvo letecké a kozmické)
– záznamové zariadenie v letectve, ktoré slúži na odhalenie príčin katastrofy.

/skriňa
– väčší kus nábytku na úschovu vecí (šiat, potravín ap.).
:: knižnica (nábytok), vitrína.

/skrutka
− súčiastka so závitmi, prípadne aj s maticou slúžiaca na spájanie alebo prenos pohybu. Uťahovanie a uvoľňovanie skrutiek možno uskutočňovať skrutkovačom.

/skrutkovač
– skrutkovací nástroj, zámočnícky (ručný) nástroj na uťahovanie a uvoľňovanie skrutiek so zárezom v hlave.
    Skrutkovač je oceľová tyčka na jednom alebo oboch koncoch zabrúsená na ostrie a druhý koniec je vsadený do drevenej alebo inej rukoväti.
:: skrutka.

/skrutkovica
– trojrozmerná krivka, ktorú vytvorí bod, keď sa otáča rovnomerne po kružnici okolo pevnej osi a súčasne sa rovnomerne posúva v smere osi.
    Skrutkovica so súradnicami (cos t, sin t, t) pre t od 0 do 4π
(zdroj: Šroubovice, in: Wikipedie (1.3.2021))
    Skrutkovica sa vyznačuje tou vlastnosťou, že dotyčnice vo všetkých jej bodoch majú rovnaký uhol vzhľadom k pevne danej priamke zvanej os skrutkovice.
    Úsek zodpovedajúci jednému obehu po kružnici sa nazýva závit a vzdialenosť jeho koncových bodov sa nazýva výška závitu.
    Skrutkovice môžu byť

        pravotočivé (pozri obr.),
        ľavotočivé.

/skúmanie fyzikálne
– druh vedeckého skúmania uskutočňovaného fyzikálnymi metódami; fyzikálne pozorovanie, meranie a experimentovanie; skúmanie zamerané priamo na fyzikálny objekt a opierajúce sa o údaje pozorovania a experimentu.
:: fyzika.

/skúmanie štatistické
− súčasť štatistiky spočívajúca v skúmaní, ktorého predmetom sú hromadné javy alebo procesy v minulosti alebo prítomnosti, pričom cieľom tohto skúmania je zistenie kvalitatívnej stránky skúmaných javov v čase a priestore.
    Štatistické skúmanie spočíva v týchto na seba nadväzujúcich etapách alebo skupinách činností:

        štatistické zisťovanie,
        štatistické spracovanie,
        štatistická analýza.

/skupenstvo
– spôsob existencie látky, stav látky podmienený stupňom usporiadanosti jej základných častíc.
    V závislosti od teploty a tlaku môže byť látka v týchto skupenstvách:

            tuhé skupenstvo,
            kvapalné skupenstvo,
            plynné skupenstvo.

:: fyzika, stav (termodynamika).

/skupenstvo kvapalné
− skupenstvo, v ktorom látka má definovaný objem, ale premenlivý tvar.
:: chémia.

/skupenstvo plynné
− skupenstvo, v ktorom látka nemá definovaný ani objem ani tvar.
:: chémia, sublimácia (chémia).

/skupenstvo tuhé
– pevné skupenstvo – skupenstvo, v ktorom je kinetická energia častíc menšia ako energia ich vzájomného pôsobenia. Častice sú usporiadané dlhodobo, a to buď na veľkú vzdialenosť (látky kryštalické), alebo na krátku vzdialenosť (látky amorfné). Častice kmitajú okolo rovnovážnych polôh.
    Telesá utvorené z látky v tuhom skupenstve sú tuhé telesá.
:: chémia, látka tuhá, sublimácia (chémia).

/skupina finančná
− „skupina, do ktorej patria viacerí kapitálovo silní jednotlivci, príslušníci finančnej oligarchie, ako aj určité podniky, koncerny alebo trusty; vytvára sa na určitý čas alebo natrvalo pod vedením niektorej veľkobanky, v ktorej má rozhodujúce postavenie kapitálovo najsilnejší člen (prípadne rodina), alebo pod vedením konzorcia; medzi jednotlivými členmi finančnej skupiny jestvujú obyčajne vzťahy personálnych únií; v Spojených štátoch amerických sú napr. najvýznamnejšími finančný.mi skupinami Morganova, Du Pontova, Mellonova, Rockefellerova, Gianiniho a pod.; svetovou finančnou skupinou je napr. Rothschildova finančná skupina“ ([186];160).
:: ekonómia, ekonomika, politika, právo finančné, skupina finančná Rothschildova, veda finančná.

/skupina finančná Rockefellerova
− jedna z najmocnejších finančných skupín v Spojených štátoch amerických, ktorú založil J. D. Rockefeller (1839 − 1937), zakladateľ Standard Oil Company (1882).

/skupina finančná Rothschildova
− jedna z najmocnejších svetových finančných skupín historickými koreňmi siahajúca k M. A. Rothschildovi (1743 − 1812).
:: Rothschildová, Lynn Forester de, Lady de Rothschild.

/skupina karboxylová
– jednosýtna skupina –COOH, charakteristická pre alifatické (mastné) i aromatické karboxylové kyseliny.
:: chémia.

/skupina montážna
– montážna jednotka, uzol – spojenie súčiastok jednoznačne tvoriace funkčný celok.
    Montážne skupiny) sa delia na jednoduché, zložité (cf 600;13).
:: stroj.

/skupina spoločenská (sociológia)
– sociálna skupina, skupina – „v najširšom zmysle akékoľvek ľudské zoskupenie, či v reálnom priestore a na základe reálnych interakcií, alebo na základe určitých kritérií, spoločných znakov, v užšom sociologickom zmysle iba určitý typ takéhoto zoskupenia“ (Petrusek, M.: skupina společenská, in: Sociologická encyklopedie (18012022)).

/skurilita
lat. – šašovstvo, šašovskosť.

/skúšanie
− presvedčovanie sa skúškou.

/skúška
− zisťovanie akosti, vlastnosti, vhodnosti.
:: test.

/skutočnosť právna
− právna realita – súbor podmienok alebo predpokladov ustanovených právnou normou, ktorý determinuje vznik, zmenu a zánik právnych vzťahov. Právna skutočnosť je faktický stav alebo udalosť, majúca právny účinok (spôsobujúca právny následok).
    Právne skutočnosti sa podľa svojich vlastností delia najmä na udalosti a úkony (cf [357];149).
:: jazyk právny, právo.

/Skýti
– nomádske kmene iránskeho pôvodu, ktoré v 8. až 4. stor. pr. n. l. kočovali zo stredoázijských stepí na územie severne od Čierneho mora a odtiaľ až po dolný Dunaj.
:: akinakes (archeológia), archeológia, história.

/slabika
− najmenšie spojenie hlások (foném), ktoré sú vo vzájomnom relatívne maximálnom kontraste. Základom slabiky je hláska, ktorá v danom okolí má relatívne najvyšší stupeň zvučnosti (sonority). Táto hláska viaže na seba hlásky s relatívne nižším stupňom zvučnosti. Hláska, ktorá slabiku utvára, sa nazýva slabikotvorná hláska.
:: lingvistika.

/slavistika
slovan. + lat. – náuka, zaoberajúca sa dejinami, kultúrou a jazykmi Slovanov a ich vzájomnými vzťahmi a vzťahmi s neslovanskými národmi. Zahrnuje príslušné filologické disciplíny a etnológiu – bielorusistiku, bohemistiku, bulharistiku, rusistiku, slovakistiku, slovenistiku, srbské štúdiá, chorvatistiku, ukrajinistiku. Okrem dnes používaných jazykov sa venuje aj skúmaniu vymretých slovanských jazykov – staroslovienčiny, cirkevnej slovančiny, severnej slovinčiny a polabčiny.
:: lingvistika, veda literárna, filológia.

/slnko
– neživá prírodnina tvorená energiou vysielanou Slnkom.

/Slnko
− centrálna hviezda slnečnej sústavy a jej jediná hviezda.
:: astronómia, noc (astronómia), pohyb Zeme okolo Slnka, sústava planetárna, sústava slnečná, vesmír, východ Slnka, vzdialenosť planéty od Slnka, západ Slnka, zdroj svetla, Zem.

/slnko (astronómia)
– stálica tej ktorej slnečnej sústavy vo vesmíre.

/slobody občianske
− realizácia prirodzených práv človeka.
    Občianske slobody zahrnujú:

            sloboda prejavu,
            sloboda zhromažďovania,
            sloboda osobnosti,
            právo na porotný súd (v niektorých krajinách).

/sloh
− štýl – spôsob usporiadania charakteristických čŕt utvárajúci určitú jedinečnú celosť.
:: sloh (lingvistika), sloh hudobný, sloh umelecký.

/sloh (lingvistika)
− spôsob, ako vyberáme jazykové prostriedky na vyjadrenie svojich myšlienok a ako tieto myšlienky usporadúvame v celok ([333];493).

/sloh architektonický
– staviteľský štýl – relatívne samostatný odlišný spôsob architektonickej tvorby, predstavujúci ucelené úseky vývoja architektúry, viazané na určitú oblasť a dobu, a vyznačujúci sa dosť presne vymedzeným počtom stavebných prvkov, ktoré možno presne definovať. V snahe uľahčiť slohové zaradenie stavieb sa potom zavádza napríklad pojem architektonickej stavebnice a hovorí sa o románskej, gotickej, renesančnej atď. stavebnici (cf [442];28, [395];8).
:: architektúra.

/sloh hudobný
− jedinečná celosť v hudbe daná všetkými prvkami hudby a ich usporiadaním, no ktorej podstatu tvoria črty, ktorými sa napr. jeden dobový hudobný sloh, povedzme hudba romantizmu, líši od iného dobového slohu, napr. od hudby klasicizmu, alebo sloh jedného skladateľa, napr. F. Schuberta, od slohu iného skladateľa, napr. L. v. Beethovena. Jedinečné je percentuálne len veľmi málo zastúpené, na jeho postihnutie treba bystrý postreh a umelecký jemnocit.
    Výskum hudobného slohu si vyžaduje súbor špecifických metód.
Pojem hudobného slohu pomáha v hudobnej historiografii triediť a geneticky spracovať fakty.
    Hudobná historiografia rozlišuje napríklad v európskej hudbe románsky, gotický, renesančný, barokový, klasický, romantický sloh, ďalej rozklad hudby romantizmu, hudobný impresionizmus, expresionizmus, neoklasicizmus, novú vecnosť atď. (cf [247];509).
:: hudba, štýl (hudba).

/sloh umelecký
− umelecký štýl – súhrn prostriedkov, ktorými sa vyznačuje určité obdobie alebo etapa vo vývine umenia, napr. biedermeier.

/Slováci
– západoslovanský národ žijúci najmä na Slovensku, základné obyvateľstvo Slovenskej republiky.
    Asi jedenapolmiliónová skupina Slovákov žije v zahraničí, z toho 520 tisíc v USA.
:: história, Slováci v Uhorsku, slovenčina, Slovenská republika.

/Slováci v Uhorsku
– národnosť kompaktne obývajúca najmä severné časti Uhorska (tzv. Horné Uhorsko) a ďalej tvoriaca väčšie-menšie diaspóry v centrálnom a južnom Uhorsku.
:: história, slovenčina.

/slovacita
lat. – slovenskosť.

/slovenčina
− slovenský jazyk − západoslovanský jazyk, najbližší češtine. Národný jazyk Slovákov. „Všetci príslušníci slovenského národa hovoria spoločným jazykom – slovenčinou. Týmto jazykom sa slovenský národ odlišuje od ostatných národov. Pretože slovenský jazyk je výtvorom a majetkom všetkých príslušníkov slovenského národa, je naším národným jazykom, našou národnou rečou. Pre tento pojem sa v minulosti používal menej presný termín materinská reč.“ (333;5n). Slovenský jazyk sa vyvinul z praslovančiny, jeho základ sa formoval v 5. stor. – 9. stor., konštituovanie slovenského jazyka ako osobitného slovanského jazyka sa zavŕšilo v 10. stor.
    V roku 1959 začína vychádzať Slovník slovenského jazyka.
:: a (slovenčina), abeceda slovenská, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, lingvistika, Pravidlá slovenského pravopisu, sa (slovenčina).

/Slovenská akadémia vied
– skr. SAV – vrcholná slovenská vedecká ustanovizeň založená v júni 1953, ktorej hlavnou úlohou je združovať najpoprednejších vedeckých pracovníkov ako svojich riadnych členov akademikov a členov korešpondentov a starať sa o plánovitý rozvoj vedy, najmä základného bádateľského výskumu na Slovensku.
– I: Slovenská akadémia vied.
:: Filozofický ústav SAV, Fyzikálny ústav SAV, Historický ústav Slovenskej akadémie vied, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, veda, veda slovenská, výskum vedecký.

/Slovenská asociácia jogy (SAJ)
– člen Európskej únie jogy a profesionálne združenie jogových organizácií:

            Jogová spoločnosť, Bratislava,
            Spoločnosť priateľov jogy, Košice,
            Savita Yoga International, Praha,
            Integrálna škola zdravia, telesnej a duchovnej kultúry, Prešov,
            JERAN - ZEČK Košice.

    Cieľom SAJ je podporovať prostredníctvom svojich organizácií rozvoj psychofyzickej kultúry ľudí a starostlivosť o fyzické, psychické a sociálne zdravie: „Aktivity SAJ smerujú k zlepšeniu chápania jogy a k zlepšeniu fyzického, mentálneho a duševného zdravia ľudí každej vekovej kategórie. SAJ napomáha integrácii rôznych smerov jogy, vychováva učiteľov jogy a chráni záujmy svojich členských organizácií“ (Misia a vízia, in: SAJ Slovenská asociácia jogy).
:: joga, Timčák, G. M.

/Slovenská filharmónia
− najvýznamnejší symfonický orchester Slovenskej republiky založený v roku 1949.
− I: Videoarchív Slovenskej filharmónie.
:: hudba.

/Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre
– vysoká škola, ktorej poslaním je pripravovať odborníkov pre všetky oblasti agropotravinárskeho rezortu, ako aj pre ďalšie oblasti národného hospodárstva – rezort strojárstva, financií, pre inštitúcie a orgány štátnej správy a i.
:: poľnohospodárstvo.

/Slovenská prokuratúra
– štátny orgán, ktorý zabezpečuje ochranu zákonnosti a právneho poriadku v Slovenskej republike. Jej hlavnou úlohou je dohliadať na dodržiavanie zákonov, stíhať trestné činy a zastupovať štát v právnych sporoch.
Slovenská prokuratúra je rozdelená do troch hlavných stupňov:

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky: Najvyšší orgán prokuratúry, ktorý sídli v Bratislave. Na jej čele stojí generálny prokurátor. Generálna prokuratúra je nadriadená krajským a okresným prokuratúram.
Krajské prokuratúry: Tieto prokuratúry sú nadriadené okresným prokuratúram vo svojom územnom obvode. Na Slovensku je osem krajských prokuratúr, ktoré sa nachádzajú v hlavných mestách krajov.
Okresné prokuratúry: Základný stupeň prokuratúry, ktorý pôsobí na úrovni okresov. Na čele okresnej prokuratúry stojí okresný prokurátor, ktorý je zodpovedný krajskému prokurátorovi.

    Generálna prokuratúra sa ďalej člení na rôzne odbory a oddelenia, ktoré sa špecializujú na konkrétne oblasti práva, ako napríklad trestné právo, civilné právo, medzinárodné právo a ďalšie.
:: právo.

/Slovenská republika
– štát v strednej Európe, ktorý existuje od roku 1993.
:: geografia, história, inštitúcia štátna, Inštitút finančnej politiky (IFP), Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, Národná banka Slovenska, pamiatka kultúrna, právo slovenské, Profil slovenskej kultúry, Slovenská republika (Zákon č. 460/1992 Zb.), Slovensko, SMER – sociálna demokracia, Súdna rada Slovenskej republiky, štátna vlajka Slovenskej republiky, škola vysoká, štát, štátna správa Slovenskej republiky, štátny znak Slovenskej republiky, Univerzita Komenského v Bratislave, Ústava Slovenskej republiky (1992).

/Slovenská republika (Zákon č. 460/1992 Zb.)
– „zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo (čl. 1 ods. 1)“.
:: štát demokratický, štát právny.

/Slovenská technická univerzita v Bratislave
– vysoká škola, ponúkajúca vzdelávanie v oblasti strojárenstva, elektrotechniky, počítačových vied, stavebníctva, architektúry, chémie, potravinárstva a materiálových technológií.
:: Slovenské centrum pre výskum umelej inteligencie.

/Slovenská zdravotnícka univerzita v Bratislave
– štátna vysoká škola univerzitného typu, jediná zdravotnícka univerzita na Slovensku monotematicky zameraná na komplexné vzdelávanie v zdravotníckych povolaniach.
:: škola vysoká.

/Slovenské centrum pre výskum umelej inteligencie
− Slovak.AI organizácia, prepájajúca odborníkov v oblasti umelej inteligencie z radov akademickej obce, štátu a súkromného sektora, ktorá vznikla v roku 2019 na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave.
– I: slovak.AI.
:: inteligencia umelá, výskum vedecký.

/Slovensko
– Slovenská republika − krajina v strednej Európe. Hraničí s Českom, Rakúskom, Maďarskom, Poľskom a Ukrajinou.
Nové obdobie vývinu Slovenska vyznačuje nástup pandémií 21. storočia počnúc pandémiou COVID-19 v roku 2020.
– I: Slovensko, in: Wikipédia.
::
         A
        Alpsko-himalájska sústava,
         B
        Biely Kameň hrad, Bratislava,
         C
        celok (geomorfológia), Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae: Slovenský diplomatár (CDSI),
         Č
        Červený Kameň,
         G
        geografia,
         M
        Malá dunajská kotlina, Malé Karpaty,
         N
        Národná banka Slovenska, Národná rada Slovenskej republiky,
         O
        oblasť (geomorfológia),
         P
        Panónsky háj, Podunajská nížina, Podunajsko stredné, Profil slovenskej kultúry,
         R
        Rakúsko-Uhorsko,
         S
        slovenčina, Slovenská akadémia vied, Slovenská filharmónia, Slovenská republika, Slovenské centrum pre výskum umelej inteligencie, Slovensko juhozápadné, SMER – sociálna demokracia,
         Š
        školy vysoké na Slovensku, Šúr,
         U
        Učená spoločnosť malohontská, Uhorsko, Univerzita Komenského v Bratislave,
         Z
        Záhorie, Zalitavsko.

/Slovensko juhozápadné
– juhozápadná časť Slovenska, ktorá zahrnuje Podunajskú nížinu, Malé Karpaty a Záhorskú nížinu; na severe ich obklopujú Biele Karpaty, Myjavská pahorkatina, Považský Inovec, južná časť Strážovských vrchov, Tribeč, juhozápad Pohronského Inovca a okraje Štiavnických vrchov a Krupinskej planiny.

/slovesnosť
− literatúra, najmä krásna, beletria.
:: slovesnosť ľudová.

/slovesnosť ľudová
– súčasť folklóru, ktorá vzniká bez písomnej fixácie medzi vidieckymi a sčasti aj mestskými vrstvami obyvateľstva a traduje sa ústnym podaním.
:: rozprávka.

/sloveso
− verbum − ohybný slovný druh, kvalitatívne slovo pomenúvajúce dynamické (v čase sa odohrávajúce) vlastnosti javov (cf [5];154).
:: lingvistika, sloveso konatívne, sloveso performatívne.

/sloveso konatívne
– sloveso vyjadrujúce snahu o uskutočnenie nejakého deja.
:: lingvistika,

/sloveso performatívne
– sloveso, ktorého vyslovenie za istých okolností znamená aj vykonanie príslušnej činnosti.
:: lingvistika.

/Slovinsko
– krajina na juhovýchode strednej Európy, v ktorej žijú Slovinci. Hlavné mesto: Ľubľana. Krajina sa nachádza na križovatke hlavných európskych kultúrnych a obchodných ciest, na západe hraničí s Talianskom, na severe s Rakúskom, na na severovýchode s Maďarskom, na juhovýchode s Chorvátskom a na juhozápade s Jadranským morom.

/slovník
– príručková publikácia tvorená súhrnným spracovaním a obyčajne abecedným usporiadaním slovnej zásoby alebo informácií z jednotlivých odborov.
:: slovník frazeologický, slovník pomocný.

/slovník frazeologický
– súčasť predmetu frazeografie tvorená špeciálnym typom výkladového slovníka, v ktorom sa opisuje frazeológia a idiomatika daného jazyka.
:: lingvistika.

/slovník pomocný
– slovník, ktorého úlohou je slúžiť ako pomôcka pri štúdiu nejakého odboru.

/slovo
− najmenšia pomenovacia jednotka alebo prvok slovného vyjadrovania, vyčlenený v jazykovom prejave ako samostatný voľne premiestniteľný útvar, samostatne fungujúci segment reči, ktorého primárnymi funkciami sú
        pomenúvacia funkcia,
        označovacia funkcia,
        syntaktické funkcie.

    Slová sa skladajú z hlások a spájajú do slovných spojení. „Slovo je spojenie hlások, ktoré má svoj lexikálny a gramatický význam ([333];113).“
Slová triedime do skupín zvaných slovné druhy.
:: antonymum, číslovka (lingvistika), dôraz (lingvistika), lingvistika, opozitum, palindróm, polyséma, prejav rečový, segment (lingvistika), slovo (teória jazykov formálnych), slovo autosémantické, slovo cudzie, slovo grafické, slovo nad abecedou Σ (teória jazykov formálnych), slovo neohybné, slovo ohybné, slovo plnovýznamové, slovo pomocné, slovo synsémantické, slovo zložené, tvorenie slov, veta vyslovená, vyjadrovanie slovami, vyslovovanie, význam slova (lingvistika), zásoba slovná.

/slovo autosémantické
– plnovýznamové slovo, ktoré je nositeľom významu samo osebe.
    K autosémantickým slovám patria:
            podstatné mená,
            prídavné mená,
            zámená,
            číslovky,
            slovesá,
            príslovky.

:: lexikológia, lingvistika.

/slovo Božie (teológia katolícka)
– „posolstvo prorokov, Ježiša, apoštolov, cirkvi, slovo Božie v Písme svätom“ ([192];300).

/slovo citátové (lingvistika)
– lexikálny citát – slovo z cudzieho jazyka používané v pôvodnej podobe: ab absurdo, a priori atď.
    Citátové slová uvádza Pomocný slovník filozofie v kurzíve.

/slovo cudzie
– slovo obyčajne charakterizované hláskovou a morfémovou odlišnosťou (kongres, kongregácia) dokázateľne prevzaté z iného jazyka ([5];24).
:: lingvistika.

/slovo grafické
− reťazec alfabetických znakov oddelený medzerou v texte.

/slovo nad abecedou Σ (teória jazykov formálnych)
– stručne: slovo (teória jazykov formálnych) – ľubovoľná konečná postupnosť znakov z abecedy Σ. Počet znakov slova je dĺžka slova. Každé neprázdne slovo nad abecedou možno získať zreťazením symbolov tejto abecedy (preto v teórii formálnych jazykov je reťazec synonymum slova slovo).

/slovo neohybné
– slovo vyskytujúce sa v jedinej podobe, nemajúce slovné tvary; slovo, ktoré sa neskloňuje ani nečasuje, napr. predložka, častica (5;98).
:: lingvistika, spojka (lingvistika).

/slovo ohybné
– to ktoré z ohybných slovných druhov – slovo, ktorá sa dá ohýbať, ako podstatné meno, prídavné meno, zámeno, číslovka alebo sloveso.
:: lingvistika.

/slovo plnovýznamové
– ohybné slovo alebo príslovka, majúce svoj presný slovný význam a okrem toho gramatickým významom realizujúce aj vzťah k iným slovám.
:: lingvistika.

/slovo pomocné
– slovo, majúce veľmi všeobecný význam, vyplývajúci iba zo spojenie s príslušnými slovami a vetami. Pomocné slová, hoci sa nimi vyjadrujú vetné vzťahy, nie sú samostatnými vetnými členmi. K pomocným slovám patria
        predložky,
        spojky,
        častice (cf [333];143).
:: lingvistika.

/slovo prázdne (teória jazykov formálnych)
– prázdna postupnosť znakov slova, ktorú možno označiť symbolom λ, čo zapíšeme v tvare l (λ) = 0 a hovoríme, že pred dĺžku prázdneho slova platí l (λ) = 0.
:: dĺžka slova (teória jazykov formálnych).

/slovo synsémantické
– neplnovýznamové slovo, ktoré nie je nositeľom určitého vecného významu.
    K synsémantickým slovám patria:
            predložky,
            spojky,
            častice.
:: lexikológia, lingvistika.

slovo zložené
− kompozitum, zloženina − slovo, v ktorom sú aspoň dve koreňové morfémy spojené spojovacou morfémou alebo voľne k sebe priradené; druhá časť, zriedka prvá môže byť aj odvodené slovo (5;195).
:: an-, ana-, en-, lingvistika, mikro-, peri-.

/slučková kvantová gravitácia
p. teória kvantová gravitácie slučková.

/sluch
– telesný zmysel, ktorý slúži na vnímanie zvukových podnetov okolia; sluchom vnímame zvuk.

/služba (ekonómia)
– nehmotný ekonomický statok. Spotrebúva sa v momente, keď je vyrobená.
    Služby sú výsledok určitej ekonomickej činnosti (práce). Cieľom služieb je uspokojovať ľudské potreby. Môže ísť pritom o služby materiálnej alebo nemateriálnej povahy. K službám materiálnej povahy možno zaradiť napríklad opravárenské a údržbárske práce, služby nákladnej dopravy, obchodu, časti spracovateľského priemyslu a pod. Za služby nemateriálnej povahy považujeme služby školstva, vedy, kultúry a iných oblastí nevýrobnej sféry.
    Služby predstavujú z hľadiska celého národného hospodárstva tzv. tretí sektor výroby, ktorý sa má významne zúčastňovať na tvorbe hrubého národného produktu.

/služba pohotovostná ústavná
– zdravotná starostlivosť, ktorou sa zabezpečuje nepretržitá dostupnosť ústavnej starostlivosti v nemocnici.
:: medicína.

/smart
angl. smart – bystrý, chytrý...
:: smart (IT).

/smart (IT)
– inteligentný.
:: technológia informačná.

/SMER
– sociálna demokracia – SMER-SD – slovenská sociálnodemokratická politická strana, dominantný prvok v ľavicovej časti slovenského politického spektra, proeurópskej orientácie. Strana sa hlási k Socialistickej internacionále. V ideovom centre strany je poriadok, spravodlivosť a stabilita vedno osnované na štáte. V kategoriálnej konfigurácii ideovej orientácie strany figuruje na prvom mieste povinnosť, zodpovednosť a autorita. V hospodárskej politike podporuje rozvoj trhovej ekonomiky, pričom zdôrazňuje sociálnu solidaritu.
    Vo svojich stanovách o sebe uvádza: „SMER – sociálna demokracia je politická strana /v ďalšom texte len strana/, ktorá presadzuje princípy slobody, demokracie, rovnosti, sociálnej spravodlivosti, solidarity a environmentálnej zodpovednosti prostredníctvom parlamentnej a priamej demokracie. Pôsobí v rámci politického systému Slovenskej republiky i Európskej únie a hlási sa k myšlienkam a základným programovým cieľom Socialistickej internacionály a Strany európskych socialistov.“ (Stanovy politickej strany SMER – sociálna demokracia, Bratislava 18. 7. 2020, čl. 3)
:: politika, politológia, Slovensko, strana politická.

/smer umelecký
– „prejav viac alebo menej uvedomelej aktivity tvorcov, ktorá sa javí ako zhody v poetike ich diel. Tieto zhody zasahujú oblasť svetonázorovú, postojovú, tematickú i štýlovú, t. zn. oblasť programu a (tvorivej / umeleckej) metódy“ ([194];186).
:: umenie.

/smernica
– direktíva – pokyny alebo zásady, ktorými sa upravuje istá činnosť.

/smernica priamky
– parameter k v smernicovom tvar rovnice priamky y = kx + q.
:: matematika.

/smernosť
– udávajúcnosť smeru vývoja alebo procesu., napr. v hudobnom procese je smernosťou funkcionalita.

/Smith, Adam
(1723 − 1790) − škótsky ekonóm a filozof, jeden z hlavných predstaviteľov klasickej ekonómie, ktorý v diele Pojednanie o podstate a pôvode bohatstva národov podal prvý systematický výklad politickej ekonómie vychádzajúci z teórie pracovnej hodnoty.
:: ekonómia, ekonómia politická, filozofia 18. stor., jav ekonomický (Smith, A.), liberalizmus.

/smog
angl. – hustá hmla nasýtená dymom; obrazne: znečistenie vôbec.
:: smog svetelný.

/smog svetelný
– svetelné znečistenie – negatívny účinok neustáleho osvetlenia a jeho rozširovania, prejavujúci sa v prírode jasom nočnej oblohy a v spoločnosti civilizačnými chorobami, ako poruchy spánku, bolesti hlavy, depresie...
Negatívnym dôsledkom svetelného znečistenia možno predchádzať správnym rozložením a riadením osvetlenia v súlade s prirodzeným denným režimom a danou kultúrou.
:: svetlo (fyzika).

/smrtonosnosť
– prinášajúcnosť, spôsobujúcnosť smrti.

/snenie lucidné
– vedomé snenie, bdelé snenie, jasné snívanie, angl. lucid dreaming – uvedomovanie si stavu snívania, ktorého výsledkom je oveľa jasnejší snový zážitok, a ktorý niekedy umožňuje ovládanie obsahu sna. Zážitok tohto druhu sa nazýva vedomý sen (Wikipédia).
:: alternativistika.

/snop
− zväzok pokosených rastlín, napríklad obilnín, ktorý je zviazaný ručne alebo strojom.
:: poľnohospodárstvo.

/sobota
– šiesty deň v týždni nasledujúci po piatku a predchádzajúci nedeli.

/social studies
angl. − učebné predmety v USA a Veľkej Británii zamerané na výchovu medziľudských vzťahov, zodpovedného občianstva a na poznanie základov vied o spoločnosti; zahrnujú zemepis, ekonomiku, občianske náuky, antropológiu, sociológiu.

/sociológia
lat. − spoločenská veda (empirická sociálna disciplína), ktorej predmetom je sociálna štruktúra spoločenskej reality alebo sociálny prierez ňou čiže sociálne (lat. socium) tvorené sociálnym životom a sociálnou realitou zahrnujúcou sociálne javy, sociálne subjekty, vzťahy medzi nimi (sociálne vzťahy), sociálne procesy, sociálne inštitúcie, sociálne normy...
    Sociológia sa klasicky člení na

            teoretickú (všeobecnú),
            aplikovanú (odborovú),
            sociologický výskum.

    Ďalším členením sociológie je:

            mikrosociológia,
            makrosociológia.

    Iným členením sociológie je jej delenie na

            sociológiu akademickú
        a
            sociológiu alternatívnu.

    V sociológii sa zvyknú vyčleňovať tieto jej súčasti:

            sociologická teória,
            všeobecná sociológia,
            dejiny sociológie,
            teórie stredného dosahu,
            historická sociológia,
            empirická sociológia,
            sociografia,
            súbor konkrétnych sociologických disciplín (odborové sociológie)

    Podľa štátu (resp. regiónu), kde sa sociológia pestuje, sa vyčleňuje:

            americká sociológia,
            austrálska sociológia,
            belgická sociológia,
            britská sociológia,
            bulharská sociológia,
            česká sociológia,
            čílska sociológia
            čínska sociológia,
            francúzska sociológia,
            ghanská sociológia,
            holandská sociológia,
            hongkongská sociológia,
            chorvátska sociológia,
            indická sociológia,
            izraelská sociológia,
            japonská sociológia,
            kanadská sociológia,
            kolumbijská sociológia,
            maďarská sociológia,
            nemecká sociológia,
            novozélandská sociológia,
            poľská sociológia,
            rakúska sociológia,
            rumunská sociológia,
            ruská sociológia,
            singapurská sociológia,
            slovenská sociológia,
            slovinská sociológia,
            srbská sociológia,
            škandinávska sociológia (dánska, fínska, nórska, švédska, islandská),
            talianska sociológia,
            ukrajinská sociológia,
            zimbabwianská sociológia.

    Do metód, ktoré sociológia používa pri skúmaní sociálnej reality, patrí:
            historická metóda,
            porovnávacia metóda,
            typologická metóda,
            štatistická metóda,
            biografická metóda,
            otvorený súbor sociologických techník, analýz a postupov modelovania.
− P: Giddens, A., Oakleyová, A. R., Schenk, J..
:: analýza obsahová (sociológia), etnometodológia, skupina spoločenská (sociológia), sociológia historická, spoločnosť, spoločnosť informačná, spoločnosť znalostná, spolužitie (sociológia), štruktúra sociálna (Giddens, A.).

/sociológia historická
– odvetvie sociológie, ktorého predmetom je vývoj spoločnosti v dejinách s akcentom na sociálne štruktúry, zväčša považované za prirodzené, no v skutočnosti sa formujúce v rámci zložitých sociálnych procesov. Sociálne štruktúry utvárajú inštitúcie a organizácie, ovplyvňujúce spoločnosť, čo napokon vedie k fenoménom, ako napr. genderová predpojatosť, nerovnosti v príjmoch...
    Kľúčovými témami historickej sociológie sú:

vývoj štátu počnúc stredovekom,

•vzťahy medzi štátmi, triedami, ekonomickými a politickými systémami.

/sociológia interpretatívna
– angl. interpretative sociology – sociológia, vychádzajúca z predpokladu, že sociálna skutočnosť je naplnená zmyslom a preto je predmetom nevyhnutnej a neustálej interpretácie.

/softvér
angl. − skr.: SW, sw, software, programové vybavenie počítača − súhrn všetkých počítačových programov, použiteľných vo výpočtovom zariadení.
:: počítač, systém softvérový.

/sochárstvo
− sochárske umenie − odvetvie alebo druh výtvarného umenia vytvárajúce trojrozmerné diela ( sochárske diela), sochárska tvorba, plastika.

/somatológia
gr. − teloveda − náuka o ľudskom tele, o jeho zložení (anatómia) a funkciách (fyziológia). Okrem anatómie a fyziológie zahrnuje histológiu, embryológiu, biológiu, biochémiu.
Somatológia sa na stredných školách vyučuje pod titulom biológia človeka.
:: acetylcholín, anatómia človeka, oko (somatológia), systém telesný, telo človeka (somatológia).

/sonata
tal. – predklasicistická sonáta, inštrumentálna skladba v 17. stor. zvaná aj toccata, concerto alebo sinfonia na rozdiel od vokálnej skladby zvanej cantata alebo canzona.
    Sám názov sonata sa objavuje už v 16. storočí.
    V tejto sonáte sa ešte neuplatňoval vlastný sonátový formový princíp.
    „V Taliansku sa čoskoro diferencovala tzv. sonata da chiesa (s bohatším kontrapunktickým spracovaním) od sonaty da camera (s prvkami svetskej tanečnej hudby). Sonata da camera skladala sa obyčajne zo štyroch krátkych skladbičiek v dvojdielnej forme, ktoré boli tempove kontrastné. V baroku bola rozšírená tzv. triová sonáta, kde dva kontrapunkticky vedené sláčikové nástroje sprevádza homofónny sprievod, označovaný číslovaným basom (čembalo). Zásluhou Arcangela Corelliho, Antonia Vivaldiho, Georga Friedricha Händla a Johanna Sebastiana Bacha dosiahla predklasicistická sonáta najvyšší stupeň dokonalosti ([385];85).“
:: forma sonátová, hudba, sonáta.

/sonáta
lat. – cyklická inštrumentálna skladba pre jeden alebo viac hudobných nástrojov.
:: forma sonátová, hudba, sonata, sonáta husľová, sonáta klavírna, sonáta sólová.

/sonáta husľová
– sonáta pre husle a klavír.
:: hudba.

/sonáta klavírna
– sonáta pre sólový klavír.
:: hudba, klavír.

/sonáta sólová
– inštrumentálna skladba v sonátovej forme pre samostatný sólový hudobný nástroj (205;211); za rok jej zrodu sa považuje 1617, keď tlačou vyšla zbierka Affetti musicali, op. 1 Biagio Mariniho; je to „autentický dátum vzniku tohto žánru, ktorý sa od tohto času šíril v nevídanej miere“ ([752];106).
:: hudba.

/Sovietsky zväz
– Zväz sovietskych socialistických republík, ZSSR – federatívny zväzový štát vo východnej Európe a severnej časti Ázie, najväčší štát sveta (takmer jedna šestina súše sveta), ktorý existoval v rokoch 1922 – 1991 s rozlohou 22,4 milióna km2.
    Sovietsky zväz bol vytvorený 30. decembra 1922; zakladajúcimi zväzovými republikami boli:

            Ruská SFSR,
            Ukrajinská SSR,
            Bieloruská SSR
            Zakaukazská SFSR, ktorej súčasťou bola Arménska SSR,     Azerbajdžanská SSR a Gruzínska SSR.
    Zväz sovietskych socialistických republík bol formálne rozpustený 26. decembra 1991.
    Hlavným nástupnickým štátom Sovietskeho zväzu sa stalo Rusko.

/spektrum
lat. – usporiadanie hodnôt nejakej veličiny.

/spektrum atómu vodíka
– atómové spektrum vodíka – súbor spektrálnych čiar atómu vodíka.
:: vodík.

/spektrum frekvenčné dopadajúceho optického žiarenia
– rozdelenie intenzity žiarenia podľa jeho frekvencie alebo vlnovej dĺžky. Optické žiarenie zahŕňa viditeľné svetlo, ultrafialové (UV) žiarenie a infračervené (IR) žiarenie.
Zložky frekvenčného spektra:

Viditeľné svetlo: Má vlnové dĺžky približne od 380 nm do 750 nm. Toto je svetlo, ktoré môžeme vidieť vo forme farieb od fialovej po červenú.
Ultrafialové (UV) žiarenie: Má kratšie vlnové dĺžky ako viditeľné svetlo, zvyčajne od 10 nm do 400 nm. UV žiarenie sa ďalej delí na UVA, UVB a UVC.
Infračervené (IR) žiarenie: Má dlhšie vlnové dĺžky ako viditeľné svetlo, zvyčajne od 700 nm do 1 mm. IR žiarenie je vnímané ako teplo.

Použitie frekvenčného spektra:

Analýza materiálov: Pomocou spektroskopie môžeme analyzovať materiály na základe ich absorpčných a emisných spektrálnych čiar.
Komunikácia: Optické vlákna používajú infračervené svetlo na prenos dát na veľké vzdialenosti.
Medicína: UV a IR žiarenie sa používajú v rôznych diagnostických a terapeutických aplikáciách.

:: optika.

/spev
– spievanie – prirodzený hudobný prejav človeka pomocou hlasu.
:: hudba.

/spin
angl. – súčasť predmetu jadrovej fyziky, spočívajúca vo veličine charakterizujúcej vlastný mechanický moment hybnosti elementárnej častice, atómového jadra a pod., je to vlastná „točivosť“ častice, ktorá napr. pre elektrón môže mať voči danej ose iba dve orientácie, a síce smerom „hore“ alebo „dole“.
:: fyzika, spin elektrónu.

/spin elektrónu
– vnútorný moment jeho hybnosti.
:: fyzika.

/spínač
– spínacie zariadenie – súčiastka, ktorá slúži na spojenie a
rozpojenie (prepnutie) okruhu. Môže to byť súčiastka mechanická, mechanicko-elektrická alebo elektronická.
:: elektronika, elektrotechnika, prepínač.

/spínanie (elektrotechnika)
− spájanie a rozpájanie elektrického obvodu; zapínanie a vypínanie pomocou spínacích prvkov.
V elektronike sa na spínanie používa mechanické relé, v polovodičovej elektronike polovodičový prvok (tranzistor, tyristor).
:: prepínač.

/spiritualita
lat. – duchovnosť, duchovný život.

/spis
– písomnosť, listina alebo ich ucelený súbor; literárne dielo náučné, umelecké, náboženské a podobne.
:: inedita.

/splnomocnenie
– právny akt, ktorým splnomocniteľ (osoba udeľujúca splnomocnenie) oprávňuje splnomocnenca (osobu prijímajúcu splnomocnenie) konať v jeho mene v určitých záležitostiach. Tento akt môže byť formou písomnej dohody, ktorá špecifikuje rozsah a podmienky splnomocnenia.
    Splnomocnenie sa často využíva v situáciách, keď splnomocniteľ nemôže osobne vykonať určité úkony, napríklad pri právnych, obchodných alebo osobných záležitostiach.

/splnomocniteľ
– osoba, ktorá udeľuje právomoci inému subjektu, aby konal v jej mene. Tento subjekt, nazývaný splnomocnenec, môže vykonávať určité právne úkony alebo zastupovať splnomocniteľa v rôznych záležitostiach na základe dohody medzi nimi.

/spĺňanie – 1. uskutočňovanie niečoho sľúbeného alebo určeného; 2. vyhovovanie.

/spodok strojový automobilu
– skupina týchto skupín súčiastok automobilu:

        podvozok,
        hnacia sústava,
        ostatné príslušenstvo.

/spoj
– spojenie dvoch alebo viacerých prvkov; miesto alebo uskutočnenie takéhoto spojenia.
:: spoj (strojárstvo), spoj plošný, spoj telekomunikačný.

/spoj (strojárstvo)
– dielec spojený do jedného celku pomocou strojových súčiastok, ako skrutky, kolíky, nity..., alebo priamo (zlisovaním, spájkovaním, zlepením...).
    Podľa kritéria poškoditeľnosti pri demontáži sa spoje rozdeľujú takto:
        rozoberateľné spoje,
        nerozoberateľné spoje.

/spoj plošný
– vodič vytvorený v tenkej plochej kovovej vrstvičke napríklad na povrchu dosky (cf doska plošných spojov).

/spoj telekomunikačný
− súbor technických prostriedkov, ktoré umožňujú telekomunikačný prenos správ medzi dvoma miestami.

/Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska
− do roku 2000 po slovensky oficiálne nazývané Veľká Británia − krajina západnej Európy rozprestierajúca sa na Britských ostrovoch a niekoľkých menších ostrovoch; geograficky zahŕňa ostrov Veľká Británia a severovýchodnú časť ostrova Írsko, na ktorom hraničí s Írskou republikou.
:: Anglicko, Bank of England, Britská Východoindická spoločnosť, college (Veľká Británia), geografia, India, Veľká Británia.

/Spojené národy
– angl. United Nations – 26 štátov, ktoré tvorili protifašistickú koalíciu počas druhej svetovej vojny a ktoré sa v mene svojich vlád zaviazali Deklaráciou Spojených národov Declaration by United Nations) z 1. januára 1942 pokračovať v spoločnom boji proti mocnostiam Osi.
:: dejiny ľudstva, politika.

/Spojené štáty americké
− USA − krajina na severoamerickom kontinente a ostrovoch v Tichom, Atlantickom a Severnom ľadovom oceáne.
    Nové obdobie vývinu USA vyznačuje nástup pandémií 21. storočia počnúc pandémiou COVID-19 v roku 2020 (kolosálna úmrtnosť). USA sú okrem pandémie zasiahnuté prakticky všeštátnymi rasovými nepokojmi a historicky bezprecedentnými požiarmi a zimnými kalamitami (napr. Texas február 2021).
:: Amerika, Federálny rezervný systém, geografia, sily ozbrojené USA.

/spojenie slovné
– skupina za sebou nasledujúcich slov, ktoré môžu vykonávať niekoľko funkcií, môžu vstupovať do rozličných vonkajších a vnútorných vzťahov. Slovné spojenie sa riadi zákonmi syntaxe. Vstup slov do slovných spojené umožňuje lexikálna a gramatická valencia.
    Rozlišuje sa
            voľné slovné spojenie,
            ustálené slovné spojenie.
:: lingvistika.

/spojivo komunikačné (lingvistika)
− kanál, médium, vodič, zložka komunikačnej siete ([182];31).

/spojka (lingvistika)
– konjunkcia – neohybné slovo vyjadrujúce syntaktický vzťah medzi vetnými členmi v jednoduchej vete alebo medzi vetami v súvetí. Občas môže ísť aj spojkové spojenie vetného člena a vety.

/spojnica (geometria)
− úsečka ohraničená dvoma bodmi alebo priamka, ktorá týmito bodmi prechádza, napr. polohový vektor.

/spojnica (technika)
– zariadenie, ktoré spája časti strojov alebo zariadení.

/spoločnosť (právo)
− právnická osoba ustanovená s cieľom podnikať.
:: ekonómia, spoločnosť akciová, spoločnosť kapitálová, spoločnosť nadnárodná, spoločnosť s ručením obmedzeným.

/spoločnosť akciová
− kapitálová spoločnosť, ktorá sa zakladá podľa stanov vypracovaných zakladateľmi a schválených štátnym orgánom alebo registráciou. Akciová spoločnosť je právnická osoba.
:: ekonómia, ekonomika, fond investičný.

/Spoločnosť Ježišova (Societas Jesu SJ)
– rehoľa založená sv. Ignácom z Loyoly v roku 1534 a schválená pápežom Pavlom III. v roku 1540; jej pôvodnými cieľmi bolo:
        v službách pápeža poskytovať aktívnu pomoc Cirkvi pri prekonávaní krízy spôsobenej reformáciou,
        konať misionársku činnosť medzi pohanmi, najmä v novoobjavených krajinách.

/spoločnosť kapitálová
− spoločnosť, ktorej kapitál je rozdelený na podiely a ktorej spoločníci ručia za jej záväzky do výšky nesplatenej hodnoty upísaných akcií. Kapitálovou spoločnosťou je napríklad akciová spoločnosť.
:: ekonómia.

/spoločnosť nadnárodná
− veľká firma so základňou v jednej krajine ovplyvňujúca plne alebo čiastočne vlastnené firmy v iných krajinách.
:: ekonómia.

/spoločnosť občianska
– slobodné združovanie občanov na báze základných podmienok a pravidiel vymedzovaných štátom, kooperujúcich s cieľom napĺňať svoje záujmy a potreby; ich aktivita spočíva v dobrovoľnom konaní na báze spoločných cieľov, záujmov a hodnôt v tej ktorej konkrétnej oblasti spoločenskej reality; zahŕňa registrované charity, mimovládne organizácie, komunitné skupiny, ženské organizácie, náboženské organizácie, profesijné združenia, odbory, svojpomocné skupiny, sociálne hnutia, obchodné združenia, spolky a sponzorské skupiny ([767];57 – 58).
:: politológia.

/spoločnosť s ručením obmedzeným
− s. r. o. − kapitálová spoločnosť, základné imanie ktorej tvoria vopred určené vklady spoločníkov, ručiacej za jej záväzky do výšky ich nesplatenej hodnoty.
:: ekonómia.

/Spolok slovenských knihovníkov a knižníc (SSKK)
– „občianske združenie združujúce knihovníkov, bibliografov a informačných pracovníkov, knižničné, bibliografické a informačné pracoviská v Slovenskej republike a iných záujemcov a predstavuje samostatnú právnickú osobu so sídlom v Bratislave“ (Stanovy SSKK. Schválené na VZ SSKK dňa 12. 12. 2018 v Bratislave).
:: knihovníctvo, knižnica.

/spoluhláska
– konsonant – hláska vznikajúca narážaním vydychovaného vzduchu na prekážku.
:: lingvistika, velára.

/spolužitie (sociológia)
– významný sociálny fenomén, v súvislosti s ktorým sa skúmajú napríklad tieto aspekty:

trendy v spolužití a jeho vplyv na spoločenskú štruktúru;
porovnanie spolužitia s tradičným manželstvom;
sociálne faktory, ktoré ovplyvňujú rozhodnutie párov žiť v spolužití;
dôsledky spolužitia na rodinné vzťahy a výchovu detí.

/spomaľovanie
– stávanie sa pomalším, strácanie rýchlosti.
:: zrýchlenie (fyzika).

/spotreba (ekonómia)
– časť ekonomického procesu tvoriaca „relatívne samostatný moment spoločenského reprodukčného procesu, v ktorom dochádza k využitiu spoločenského produktu na uspokojovanie potrieb ľudí; je konečnou fázou a cieľom rozšírenej reprodukcie a podmienkou jej stáleho obnovovania; v tomto zmysle je totožná s výrobou, je jej rubom, t. j. druhou stránkou toho istého javu, a to nielen pokiaľ ide o výrobnú spotrebu (spotrebu výrobných prostriedkov), ale aj pokiaľ ide o konečnú spotrebu (ako podmienku reprodukcie pracovnej sily); v tomto zmysle je spotreba zároveň súčasťou výrobných vzťahov; spotrebu v podstatnej miere určuje výroba, rozdeľovanie a výmena a samo zároveň spätne pôsobí na ich vývoj; závisí od výroby a naopak, výroba závisí od spotreby; spotreba výrobu podnecuje alebo, v prípade zaostávania za ňou, výrobu hamuje ([186];644).“

/spotreba statku (ekonómia)
− využívanie statku na uspokojovanie potreby.
:: ekonomika, potreba (ekonómia), statok (ekonómia), úžitok zo statku (ekonómia).

/spotrebič
– (domáci) prístroj zvyčajne na elektrinu alebo plyn.
:: elektrospotrebič, elektrospotrebič elektronický.

/spôsob dostania sa predmetu kovového pod zem
– môže nastať napríklad takto:

Strata alebo opustenie: Ľudia mohli stratiť alebo opustiť predmety, ktoré sa následne zakryli vrstvami pôdy a sedimentov.
Zrúcaniny a stavebné aktivity: Počas stavebných aktivít alebo zrúcanín starých budov sa kovové predmety mohli ocitnúť pod troskami a neskôr zakryté novými vrstvami pôdy.
Pohrebné praktiky: V niektorých prípadoch boli kovové predmety pochované spolu s ľuďmi ako súčasť pohrebných rituálov.
Erozia a prírodné procesy: Erozia, povodne a iné prírodné procesy mohli premiestniť a zakryť kovové predmety vrstvami sedimentov.

Tieto procesy môžu trvať stovky až tisíce rokov, čo vedie k tomu, že sa predmety nachádzajú hlboko pod povrchom. Archeológovia potom tieto predmety objavujú počas vykopávok a analyzujú ich, aby získali informácie o minulosti.
:: archeológia.

/spôsob životný
− sústava činností, vzťahov, životných prejavov a zvyklostí, ktorou sa vyznačuje indivíduum, skupina, spoločenstvo alebo spoločnosť. Napr. biedermeier sa zvykne označovať (aj) ako určitý životný spôsob.

/spracovanie
− danie vhodného tvaru, upravenie, opracovanie; vypracovanie.
    Daním vhodného tvaru môže zo spracúvaného materiálu vystúpiť to, čo od neho požadujeme, to, čo potrebujeme, čo môže uspokojiť našu potrebu, trebárs aj potrebu estetickú, napríklad vytvorením sochy z mramoru.
    Spôsobom spracovania sa zaoberá technológia.
:: spracovanie dát, spracovanie, in: Hlavná časť.

/spracovanie dát
− spracovanie údajov − uskutočnenie postupnosti operácií s dátami podľa určitého algoritmu alebo programu ([599];335); príprava nositeľov informácií s východiskovými údajmi a realizácia procedúr klasifikácie, triedenia, prepočtov, zhromažďovania a záznamu výsledkov podľa stanovených pravidiel (algoritmu riešenia úlohy) ([160];366).
:: informatika, počítač.

/spracovanie štatistické
– druhá etapa štatistického skúmania spočívajúca v usporiadavaní, zoraďovaní, zhrnovaní, triedení zistených štatistických údajov podľa určitých hľadísk do podoby umožňujúcej objaviť niektoré pravidelnosti alebo zákonitosti skúmaných hromadných javov.

/spracovávanie informácií
– postupnosť operácií opisu informačného objektu v informačnom jazyku, vyjadrenia obsahu informačného objektu prostredníctvom informačného jazyka a rôznych informačných komunikátov (cf [128];317).
:: informácia.

/spracúvanie
– dávanie vhodného tvaru, upravovanie, opracovávanie; vypracovávanie. Spôsobom spracúvania sa zaoberá technológia.

/správa
p. správ^a1, správ^a2.

/správ^a1
− oznámenie, zvesť, informácia, prípadne väčšie množstvo rôznych informácií v podobe reči, hudobného prejavu, obrazu, napísaného textu, údaja prístroja a podobne. Správy sa od seba odlišujú
        obsahom,
        fyzikálnymi vlastnosťami.
Rozlíšiť možno správy
        akustické,
        vizuálne...
:: komunikát.

/správ^a2
– činnosť vedenia, riadenie, spravovanie.
:: správa (administrativistika), správa finančná, správa štátna, správa územná, správa verejná.

/správa (administrativistika)
− činnosť vedenia, riadenie, spravovanie.
:: administratíva, správa územná.

/správa akustická
– správa, ktorú možno vnímať sluchom.

/správa bytového domu
– súbor činností a povinností zabezpečujúcich správne fungovanie a údržbu bytového domu, ako

Prevádzka a údržba: Zabezpečenie každodennej prevádzky a údržby spoločných častí domu, ako sú chodby, výťahy, strecha, fasáda a iné spoločné zariadenia.
Opravy a rekonštrukcie: Plánovanie a realizácia opráv a rekonštrukcií, ktoré sú potrebné na udržanie budovy v dobrom stave.
Finančné riadenie: Správa finančných prostriedkov, vrátane vedenia účtovníctva, správy fondu prevádzky, údržby a opráv, a vyúčtovania nákladov vlastníkom bytov.
Legislatívne povinnosti: Dodržiavanie všetkých právnych predpisov a noriem týkajúcich sa správy bytových domov, vrátane vedenia potrebnej dokumentácie a komunikácie s úradmi.
Komunikácia s vlastníkmi: Informovanie vlastníkov bytov o dôležitých otázkach týkajúcich sa správy domu, organizovanie schôdzí vlastníkov a riešenie ich podnetov a sťažností.
Poistenie: Zabezpečenie poistenia budovy proti rôznym rizikám, ako sú požiar, povodeň, vandalizmus a iné.

:: dom bytový.

/správa ekonomická významná
– informácia, ktorá má potenciál výrazne ovplyvniť finančné trhy, ekonomiku alebo obchodné rozhodnutia. Tieto správy môžu pochádzať z rôznych zdrojov a môžu zahŕňať rôzne typy informácií, ako napríklad:

Makroekonomické údaje: Správy o hrubom domácom produkte (HDP), inflácii, nezamestnanosti, maloobchodných tržbách a priemyselnej produkcii.
Úrokové sadzby: Oznámenia centrálnych bánk o zmene úrokových sadzieb, ktoré môžu ovplyvniť náklady na pôžičky a investície.
Politické udalosti: Výsledky volieb, politické rozhodnutia alebo medzinárodné dohody, ktoré môžu mať ekonomické dôsledky.
Firemné správy: Výsledky hospodárenia veľkých spoločností, fúzie a akvizície, alebo iné významné firemné udalosti.
Medzinárodné udalosti: Geopolitické napätie, prírodné katastrofy alebo iné globálne udalosti, ktoré môžu ovplyvniť ekonomiku.

Tieto správy môžu spôsobiť volatilitu na finančných trhoch, pretože investori a obchodníci reagujú na nové informácie a prispôsobujú svoje stratégie.
:: ekonomika, trh finančný.

/správa finančná
– súčasť finančníctva tvorená napríklad orgánom štátnej správa v oblasti daní, poplatkov a colníctva.
:: financie.

/správa štátna
− hlavná súčasť verejnej správy tvorená výkonnou, nariaďovacou a podzákonnou činnosťou štátnych orgánov.
Na Slovensku sa štátna správa delí takto:
        ústredná štátna správa (vláda, ministerstvá a ďalšie ústredné orgány štátnej správy);
        miestna štátna správa (napríklad okresné úrady).
:: colníctvo, orgán správy štátnej, štát, štátna správa Slovenskej republiky.

/správa územná
− správny orgán územného celku.

/správa verejná
− činnosť vykonávaná orgánmi štátnej správy, samosprávou a verejnoprávnymi inštitúciami pri zabezpečovaní verejných úloh.
    Verejná správa je súčasťou terciárneho sektoru národného hospodárstva, reálny sociálny jav, ktorý je predmetom vedy o verejnej správe a ktorý tvorí správa vecí dôležitých pre život spoločnosti realizovaná inštitúciami politického systému.
Systém verejnej správy sa delí na subsystém štátnej správy, subsystém samosprávy, subsystém verejnoprávnych korporácií a ďalšie ([352];226an.).
:: jazyk štátny, list rodný, orgán správy verejnej, právo, rozpočet správy verejnej, samospráva, subjekt súkromnoprávny, subjekt verejnoprávny, štát, štátna správa Slovenskej republiky, veda o verejnej správe, záujem verejný (právo).

/správa výročná (účtovníctvo)
– správa o hospodárskom výsledku spoločnosti.
:: účtovníctvo.

/správanie (psychológia)
− súbor vonkajších javov, ktoré sú spracovaním a vyjadrením vnútornej situácie človeka, dimenzia psychiky, fyziologicky sa prejavujúca činnosťou svalov a žliaz a spočívajúca v odpovedi organizmu na zmeny v jeho okolí; vonkajškovosť javov tvoriacich správanie je ich prístupnosť inej osobe a registrovateľnosť prístrojom. Správanie je prispôsobovanie sa organizmu alebo osobnosti prítomným alebo budúcim podmienkam. Správanie môže byť vyvolané spomienkou alebo anticipáciou.

Modalitou správania je:
        konanie,
        reč,
        mimika a kinezetika.

Správanie sa člení na
        reflexy,
        reakcie.

Príklady správania:
        beh,
        útek,
        červenanie sa,
        potenie,
        vegetatívne reakcie (registrovateľné prístrojmi).
:: komplex (psychológia).

/správanie systému
– spôsob reakcie systému na podnety. Niekedy možno správanie systému opísať operátorom transformácie. Správanie systému závisí od jeho vlastností.
:: podmienky správania systému, priestor vektorový.

/spravovanie
− riadenie, vedenie, usmerňovanie.

/sprístupňovanie informácií
– súbor operácií umožňujúcich prístup používateľov k informáciám, zahrnujúci aj zisťovanie informačných požiadaviek a vyhľadávanie informácií.

/stacionárny
lat. − stály, ustálený, pevný, neprenosný.

/stacionárny (fyzika)
− konštantný, pevný čo do časových vzťahov, čo do času, stály, stabilný; nepohybĺivý; pokojový; neprenosný; zakotvený.
:: fyzika.

/stanica železničná
– miesto, kde zastavuje vlak. Budova na železničnej stanici je vybavená na riadenie dopravy.

/stanovy
− organizačný predpis, ktorým sa upravuje vnútorná organizácia spoločnosti, jej meno, sídlo, majetok, orgány, práva členov a ďalšie otázky vyplývajúce z právnej úpravy alebo rozhodnutia valného zhromaždenia.
:: právo.

/Staré Mesto v Bratislave
− mestská časť Bratislavy, v ktorej sa nachádza historické centrum mesta, nábrežie Dunaja a hradný vrch.
:: Bratislava, Kapitulská ulica v Bratislave, Katedrála sv. Martina v Bratislave, Mikulášska ulica v Bratislave, neologická synagóga v Bratislave, Židovská ulica v Bratislave.

/Staríček, Imrich
(17. 11. 1919 Hlohovec − 27. 1. 2002 Bratislava) − slovenský fyzik a náboženský aktivista.

D: Úvod do metronomiky, 1977; O fyzike pre fyzikov a nefyzikov, 1988, Život a viera v jednote a v mnohosti, 1993; Kozmológia včera a dnes, 1995.

– I: Filkorn, V.: Za Imrichom Staríčkom, in: Filozofia Roč. 57, 2002, č. 4 (6. 4. 2020).
:: fyzika, ℳ (Staríček, I.), ℳ (Staríček, I.).

/starinárstvo
– obchod do starými, opotrebovanými vecami.

starogréčtina
− prvá etapa vývinu gréčtiny. Grécky jazyk sa utváral ako samostatná vetva indoeurópskych jazykov približne od konca 3. tis. pr. n. l., kedy na juh Balkánskeho polostrova preniklo obyvateľstvo, ktoré pokladáme po jazykovej stránke za priamych predkov neskorších Grékov. Toto obyvateľstvo asi nehovorilo nejakým celkom jednotným jazykom, ale išlo tu o isté užšie spoločenstvo indoeurópskych dialektov, v ktorom asi prežívali niektoré staršie jazykové rozdiely. Tieto rozdiely boli v 1. pol. 2. tis. pr. n. l. – už na gréckej pôde – prekryté niektorými novými rozdielmi, napríklad zmenou príponového -ti- na -si- (najmä v 3. os. mn. č. činných slovies; porov. neskoršie napr. attické ferúsi (nesú) oproti všeobecne dórskemu feronti). Výsledkom tohto vývoja bolo najneskôr niekedy v polovici 2. tis. pr. n. l., teda ešte pred vrcholným rozkvetom mykénskej kultúry, že sa výrazne nárečovo rozrôznili obyvatelia žijúci na juhu vtedajšieho gréckeho sveta od ostatných nárečovo starobylejších kmeňov na severe a severozápade Grécka.
:: filozofia starogrécka, jazyk, jazyk (lingvistika), starovek, ; (starogréčtina).

/starostlivosť
− úsilie o dobrý stav, úspešný vývin niekoho alebo niečoho.
:: starostlivosť opatrovateľská, starostlivosť ošetrovateľská, starostlivosť paliatívna, starostlivosť sociálna, starostlivosť zdravotná.

/starostlivosť opatrovateľská
− zložka sociálnych služieb pozostávajúca z dohľadu a pomoci pri sebaobslužných výkonoch, ako napr. pomoc pri osobnej hygiene, kúpaní, obliekaní, obúvaní, pomoc pri starostlivosti o domácnosť, napr. nákupy, príprava a podávanie stravy, bežné upratovanie, a sprievod pri bežných aktivitách, ako napr. sprevádzanie k lekárovi, na úrady a podobne.
Opatrovateľskú starostlivosť vykonávajú opatrovateľky s primeraným vzdelaním alebo ktoré absolvovali minimálne 220-hodinový opatrovateľský kurz (cf Čo je opatrovateľská služba, in: Pravda (10. 4. 2020)).

/starostlivosť ošetrovateľská
− odborná činnosť tvoriaca zložku zdravotnej starostlivosti, ktorú môžu vykonávať len zdravotnícky pracovníci, lekári, ale najmä sestry, ktoré odbor ošetrovateľstvo vyštudovali a následne sa v ňom aj špecializovali.
Miesto vykonávania ošetrovateľskej starostlivosti:
        nemocnica,
        iné zdravotnícke zariadenie,
        ambulancia,
        domáce prostredie (tu ho vykonávajú agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS)).

/starostlivosť paliatívna
− starostlivosť poskytovaná človeku, ktorý trpí nevyliečiteľnou chorobou v pokročilom alebo terminálnom štádiu s cieľom zmierňovať bolesť, dýchavičnosť a ďalšie telesné alebo duševné útrapy pri zachovávaní pacientovej dôstojnosti, poskytovaní podpory jeho blízkych a udržiavaní najvyššej možnej kvality života pacienta až do jeho smrti.
Zložky paliatívnej starostlivosti:
        zdravotná starostlivosť poskytovaná lekárom (diagnostika a liečba);
        ošetrovateľská starostlivosť;
        rehabilitácia
        psychologická starostlivosť,
        duchovná podpora...

/starostlivosť sociálna
− činnosť celospoločenskej povahy spočívajúca v pomáhaní uspokojovať spoločnosťou uznané sociálne potreby občanov a realizovaná prostredníctvom sociálnej siete, zahrnujúcej sociálne inštitúcie, organizácie alebo občianske združenia, čiže najmä tieto zložky:
        štát, prostredníctvom štátnej správy a jej zariadení;
        obce a nimi zriaďované sociálne inštitúcie;
        sociálna poisťovňa;
        úrad práce, sociálnych vecí a rodiny;
        cirkevné alebo charitatívne inštitúcie a organizácie;
        občianske združenia;
        nadácie;
        spolky...

/starostlivosť zdravotná
− súbor pracovných činností, vykonávaných zdravotníckymi pracovníkmi, vrátane poskytovania liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín s cieľom predĺženia života fyzickej osoby, zvýšenia kvality jej života a zdravého vývoja budúcich generácií.
Zdravotná starostlivosť zahrnuje tieto zložky:
        prevencia,
        dispenzarizácia,
        diagnostika,
        liečba,
        biomedicínsky výskum,
        ošetrovateľská starostlivosť,
        pôrodná asistencia.
− I: Zákon č. 576/2004 Z. z.Zákon o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (10. 4. 2020).
:: medicína.

/starovek
– obdobie dejín ľudstva medzi pravekom a stredovekom; historické obdobie od vzniku písma do zániku Rímskej ríše; zvyknú sa doň zaraďovať dejiny staroorientálnych ríš a klasickej antickej civilizácie (3. tis. pr. n. l. až 5. stor. n. l.).
    Veľmi dôležitým časovým úsekom staroveku pre Európu je antika.
    Dôležitou entitou, ktorú treba brať do úvahy pri štúdiu staroveku, je staroveký národ. Počiatok staroveku sa rôzni podľa vyspelosti rôznych národov a civilizácií. Napríklad v Egypte bolo písmo známe už v dobe, kedy sa západná Európa nachádzala ešte v prehistorickom štádiu vývoja. Starovekými civilizáciami sa nazývajú najmä národy usadené v oblasti Stredozemného mora, hlavne Gréci a Rimania. Málokedy sa týmto termínom označuje analogické obdobie dejín Číny ([409];927).
:: Achájci, doba osová, filozofia staroveká, hebrejčina, história, latinčina, Rím, Rímska ríša, starogréčtina, Západorímska ríša.

/Starý svet
– východná hemisféra; Európa, Ázia a Afrika; výraz sa často používa na označenie európskej kultúry, zvykov atď. (585;991).
:: geografia, Nový svet, Zem.

/Starý zákon
− Stará zmluva, Starý testament − časť Biblie tvorená súborom biblických spisov pochádzajúcich z doby pred príchodom Ježiša Krista a textovo ustálených v 5. stor. pr. n. l.
Podľa katolíckeho kánonu sa člení na tieto časti:
        dejepisné knihy
            Genezis
            Exodus
            Levitikus
            Numeri
            Deuteronómium
            Jozue
            Sudcovia
            Rút
            Samuel
                Prvá kniha Samuelova
                Druhá kniha Samuelova
            Králi
                Prvá kniha kráľov
                Druhá kniha kráľov
            Kroniky
                Prvá kniha kroník
                Druhá kniha kroník
            Ezdráš
            Nehemiáš
            Tobiáš
            Judita
            Ester
            Machabejci
                Prvá kniha Machabejcov
                Druhá kniha Machabejcov
        poučné knihy
            Jób
            Žalmy
            Príslovia
            Kazateľ
            Pieseň piesní
            Múdrosť
            Sirach
        prorocké knihy
            Izaiáš
            Jeremiáš
            Náreky
            Baruch
            Ezechiel
            Daniel
            Ozeáš
            Joel
            Amos
            Abdiáš
            Jonáš
            Micheáš
            Nahum
            Habakuk
            Sofoniáš
            Aggeus
            Zachariáš
            Malachiáš

/statika
gr. − časť mechaniky, ktorej predmetom je rovnováha síl v nepohybujúcich sa telesách.
:: fyzika.

/statika tekutín
– časť mechaniky tekutín, ktorej predmetom sú tekutiny v pokoji.

/statok (ekonómia)
− entita (predmet alebo služba) slúžiaca na uspokojovanie potreby. Používanie statkov na uspokojovanie potrieb je ich spotreba. Pocit uspokojenia, dosiahnutý človekom pri spotrebe statku je úžitok zo statku.
Statky možno členiť podľa viacerých kritérií –
        podľa dostupnosti:
            voľné statky,
            vzácne statky,
        podľa formy:
            hmotné statky,
            nehmotné statky,
        podľa účelu:
            kapitálové statky,
            spotrebné statky,
        podľa vlastníctva:
            súkromné statky,
            verejné statky.
:: statok ekonomický (ekonómia), statok súkromný (ekonómia), statok verejný (ekonómia), statok voľný (ekonómia), statok vzácny (ekonómia).

/statok ekonomický (ekonómia)
− vzácny statok z hľadiska dôvodu, kvôli ktorému sa vykonáva každá ekonomická činnosť, pretože týchto statkov je nedostatok a musia sa vyrábať, aby bolo možné uspokojovať ľudské potreby.

/statok súkromný (ekonómia)
− statok, patriaci len vybranému jednotlivcovi alebo jednotlivcom, napr. rodinné auto.

/statok verejný (ekonómia)
– statok, ktorý nemá určeného vlastníka a slúži všetkým, ktorí ho potrebujú, napr. vzduch, štátne cesty...

/statok voľný (ekonómia)
− statok, ktorý je v podstate bez akýchkoľvek obmedzení v prírode dostupný pre každého, napr. vzduch, ktorý dýchame, lesné plody, ktoré možno voľne nazbierať v lese a skonzumovať...
:: statok ekonomický (ekonómia).

/statok vzácny (ekonómia)
– statok, ktorý neexistuje v neobmedzenom množstve; jeho vzácnosť tvorí okrem obmedzenosti jeho množstva i jeho užitočnosť, čiže schopnosť prispieť k uspokojeniu určitých potrieb.

/stav (termodynamika)
– súbor termodynamických vlastností látky (stavových veličín), z ktorých najdôležitejší je merný objem (určujúci priemernú vzdialenosť molekúl) a teplota (určujúca priemernú pohybovú energiu molekúl). Od nich závisia ďalšie stavové veličiny , napr. merný tlak, vnútorná energia, tepelný obsah, entropia atď. Pri medzných stavoch prechádza látka z jedného skupenstva do druhého (topenie – tuhnutie, var – kondenzácia...).

/stav fyzikálny
− fyzikálny jav, ktorý sa nemení v určitom časovom úseku.
:: fyzika, opakovanie periodické, pokoj (fyzika), stav (termodynamika), stav látky, stav objektu fyzikálneho, stav plynný, stav pohybový, stav priestorový, stav rovnovážny.

/stav chorobný
− stav súvisiaci s chorobou alebo pochádzajúci z choroby.
:: medicína.

/stav kvantový
– ľubovoľný možný stav, v ktorom sa môže nachádzať kvantový systém; je to skupina pozorovateľných veličín, ktorými sú určené vlastnosti kvantového systému, pričom samotné pozorovateľné veličiny sa určujú s ohľadom na súčasnú merateľnosť jednotlivých veličín.
:: fyzika kvantová.

/stav látky
− v určitom časovom úseku stále rovnaké prejavovanie sa látky.
:: stav plynný.

/stav objektu fyzikálneho
– fyzikálny stav určený súhrnom vonkajších podmienok, za ktorých fyzikálny objekt existuje, a súhrnom nezávislých vnútorných vlastností. Stav fyzikálneho objektu sa vyznačuje parametrami, ako teplota, energia, hustota, objem...

/stav plynný
– najmenej usporiadaný stav látky.

/stav pohybový
− súbor vlastností pohybu nemeniaci sa v určitom časovom úseku, súbor aktuálnych charakteristík pohybu − polohy, dráhy, rýchlosti, zrýchlenia.
:: fyzika, hybnosť, rovnica pohybová.

/stav priestorový
angl. space state − súbor vlastností charakterizujúcich teleso v priestore, ako veľkosť, poloha...

/stav psychický
− duševný stav − psychický jav nemenný v určitom časovom úseku; relatívne statický moment (časový úsek) v psychickom dianí a prežívaní, aktuálne intrapsychické prostredie a funkčná zdatnosť psychiky, determinujúca psychickú aktivitu.
Rozlišujú sa napríklad tieto psychické stavy:
        emocionálny stav,
        citový stav,
        vôľový stav,
        stav pozornosti,
        stav zamyslenia,
        stav napätia,
        stav očakávania.
Psychický stav je momentálne psychické rozpoloženie jedinca podmienené stimulujúcou situáciou (zameranosť, očakávanie, napätie) a stavom organizmu (únava, choroba, lieky a pod.) ([226];213, 270).
:: apercepcia, napätie (psychológia), psychika, psychológia, rozpoloženie, zážitok psychedelický.

/stav riadny
– stav taký, aký má byť alebo ktorý je zavedený (navodený, vytvorený) podľa poriadku.
:: stav, usporiadanie.

/stav rovnovážny
− stav, do ktorého spontánne prechádza fyzikálny systém za dostatočne dlhý čas pri jeho izolácii od vonkajšieho prostredia.
:: fyzika.

/stav systému fyzikálneho
– množina definovaných podmienok, skutočností alebo veličín, ktoré možno v danom okamihu rozpoznať na fyzikálnom systéme.
:: systém fyzikálny, veličina stavová, vlastnosť fyzikálna.

/stav systému kvantového
– „ideálne skomprimovaná informácia o kvantovom systéme“; informácia obsiahnutá v stave kvantového systému je kvantová informácia ([122];436).
:: fyzika kvantová.

/stav vedomia zmenený
– angl. altered state of consciousness (ASC) – akýkoľvek subjektívny stav, ktorý sa výrazne líši od bežnej bdelosti. Termín zmenený stav vedomia zaviedol americký psychológ Charles T. Tart v 60-tych rokoch 20. stor. (cf zborník [842]).
:: alternativistika, hypnóza.

/stavba
− 1. činnosť pri vytváraní budov, technických diel; 2. rozostavaný alebo postavený objekt, budova alebo technické dielo; 3. spôsob usporiadania častí do celku, zloženie, štruktúra (cf 496;703 – 704).
    Podľa § 43 (1) zákona č. 50/1976 Zb. Zákona o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebného zákona) je stavba „stavebná konštrukcia postavená stavebnými prácami zo stavebných výrobkov, ktorá je pevne spojená so zemou alebo ktorej osadenie vyžaduje úpravu podkladu.“
:: montáž (technika), prefabrikácia (stavebníctvo), stavba gramatická jazyka, stavebníctvo.

/stavba gramatická jazyka
− gramatická štruktúra jazyka – predmet gramatiky tvorený súhrnom morfologických a syntaktických prvkov jazyka a pravidiel na ich spájanie a využívanie.
Gramatická stavba jazyka sa člení na
     • morfologickú stavbu jazyka
    a
     • syntaktickú stavbu jazyka (syntaktická rovina jazyka) (cf [5];53).
Základnou jednotkou gramatickej stavby jazyka je gramatická kategória ([237];159).
:: lingvistika.

/stavebnica
− súbor dielcov na stavanie alebo skladanie ([496];704).

/stavebnica (didaktika)
− sada dielcov alebo súčiastok určených na zostavovanie, prípadne spájanie do určitých celkov a ich demontáž ([511];111).

/stavebníctvo
− hospodárske odvetvie, ktoré patrí do sekundárneho sektora a ktorého náplňou je výstavba, údržba, modernizácia, rekonštrukcia a demolácia stavebných objektov.
Stavebníctvo sa delí na tieto odvetvia:
        odvetvie stavebnej výroby, ktoré má tieto základné smery:
            pozemné staviteľstvo, zameriavajúce sa na tieto objekty:
                budovy občianskej výstavby (školy, nemocnice, divadlá, kiná, hotely...),
                halové objekty (športové haly, tržnice...),
                budovy na bývanie (bytové a rodinné domy, ubytovne, chaty...);
            priemyselné staviteľstvo, zameriavajúce sa na:
                haly na výrobu (priemyselné, poľnohospodárske, garáže...),
                budovy pre výrobu (pre priemysel, energetiku, rastlinnú výrobu, pre skladovanie...),
                veže, stožiare, komíny (ťažné, telekomunikačné...),
                nádrže, zberače čistiarní odpadu, zásobníky, jamy...,
                špeciálne pozemné objekty (nástupištia, rampy, benzínky...);
            inžinierske staviteľstvo, zameriavajúce sa na:
                mosty (cestné, železničné, pre peších ....),
                pozemné komunikácie a letiská (cesty, diaľnice, lanovky...),
                plochy a úpravy území,
                železnice,
                podzemné objekty (tunely, studne, vrty...),
                banské podzemné objekty,
                diaľkové rúrové vedenie (plynovod, kanalizácia, vodovod...),
                elektrické a visuté dráhy;
            vodné staviteľstvo, zameriavajúce sa na:
                hydromeliorácie (závlahy, drenáže...),
                hrádze a objekty na tokoch (priehrady, hate, plavebné komory),
                nádrže na tokoch, úpravy tokov a kanály (kúpaliská, rybníky,...);
        odvetvie stavebných látok.
:: byt, dielo stavebné, dom, krytina, montáž (technika), ostenie, podzákladie, prefabrikácia (stavebníctvo), stavba, stena, škára základová, základy (stavebníctvo).

/staviteľstvo
– technický odbor zaoberajúci sa stavaním. V súčasnosti je jeho najdôležitejšou úlohou realizovať stavebné objekty, zabezpečujúce hospodársky rast krajiny a vytvárajúce optimálne pracovné a životné prostredie pre jej občanov.
Staviteľstvo sa člení na tieto odvetvia:
        pozemné staviteľstvo,
        priemyselné staviteľstvo,
        inžinierske staviteľstvo,
        vodné staviteľstvo.

/staviteľstvo inžinierske
– odvetvie staviteľstva zaoberajúce sa stavaním
        mostov,
        diaľníc,
        podzemných objektov (nie baníctvo, ale napr. tunely...)

/staviteľstvo pozemné
– odvetvie staviteľstva zaoberajúce sa stavaním
        obytných budov,
        rodinných domov,
        škôl,
        nemocníc,
        obchodov...

/staviteľstvo priemyselné
– odvetvie staviteľstva zaoberajúce sa stavaním
        priemyselných objektov a závodov,
        energetických závodov,
        kotolní,
        výmenníkových staníc...

/staviteľstvo vodné
– vodohospodárske staviteľstvo – odvetvie staviteľstva zaoberajúce sa stavaním
        hrádzí,
        násypov,
        vodných elektrární,
        rybníkov,
        vodovodov a kanalizácií...

/stena
– vertikálna časť stavby, najmä jej plocha obrátená dovnútra.
:: stavebníctvo.

/stena (geometria)
– časť povrchu telesa ohraničená hranami.

/steradián
gr. – doplnková jednotka SI.
:: fyzika.

/stereometria
gr. − geometria priestorových útvarov; časť geometrie, ktorej predmetom sú trojrozmerné (priestorové) geometrické útvary.
Stereometria je Euklidova geometria priestoru. Ide o geometriu v priestore deduktívne vybudovanú na základe axióm incidencie, usporiadania, zhodnosti, spojitosti a rovnobežnosti.
:: trigonometria.

/Stifter, Adalbert
(23. 10. 1805 Horní Planá, Rakúske cisárstvo (dnes Česká republika) − 28. 1. 1868 Linec) − rakúsky spisovateľ, maliar a pedagóg, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov biedermeieru, ktorého texty sa vyznačujú rozsiahlymi opismi prírodnej scenérie, minucióznymi opismi predmetov, rastlín a činností, jednoduchou fabulou a typizovanými postavami. Monumentálny rámec ľudských osudov tvorí príroda. Stifterov estetický princíp je: pozorovať a opisovať.

D: Julius, 1830; Des Condor, 1840; Feldblumen, 1841; Die Mappe meines Urgrossvaters, 1841; Der alte Siegel, 1843; Die Narrenburg, 1844; Studien, 6 zv. (Das Haidendorf, Der Hochwald, Abdias, Brigitta, Der Hagenstolz, Der Waldsteig), 1844 − 1850; Der beschrieben Tännling, 1846; Der Waldgänger 1847; Der arme Wohltäter, 1848; Prokopus, 1848; Die Landschule. 1849; Die Schwestern, 1850; Der Pförtner im Herrenhause, 1852; Bunte Steine 2 zv. (Granit, Kalkenstein, Turmalin, Bergkristall, Katzensilber, Bergmilch), 1853; Über den geschnitzten Hochaltar in der Kirche zu Kefermarkt, 1853; (vydal spolu s J. Aprentom) Lesebuch zur Förderung humaner Bildung in Realschulen und in andern zu weiterer Bildung vorbereitenden Mittelschulen, 1854; Der Nachsommer, 1857; Die Mappe meines Urgroßvaters In vier Fassungen: 1841/1842, 1847, 1864 a 1867; Nachkommenschaften, 1864; Witiko, 3 zv., 1865 − 1867; Die Kuß von Sentze, 1866; Erzählungen, 1869; Stifters Werke, Auswahl in 6 Bänden, 1900; Sämtliche Werke, 25 zv., 1904 − 1972; Werke und Briefe. Historisch-kritische Gesamtausgabe, 1978 an.

– Apendix.

/stimul (veda kognitívna)
– pôsobenie prostredia na daný systém.

/stimulácia psychická
− podnecovanie dynamiky psychických stavov jedinca buď podnetmi vnútornými, vznikajúcimi vnútri organizmu alebo indivídua alebo vonkajšími, vznikajúcimi v okolí indivídua.
:: psychológia.

/stlačiteľnosť
– vlastnosť látky meniť svoj objem pod vplyvom rovnomerného vonkajšieho tlaku zo všetkých strán.
:: látka kvapalná.

/stĺpce tabuľky
– vertikálne usporiadané skupiny buniek, ktoré obsahujú údaje rovnakého typu alebo kategórie. Každý stĺpec má zvyčajne svoj názov alebo hlavičku, ktorá opisuje, aké údaje sa v ňom nachádzajú. Napríklad v tabuľke s informáciami o zamestnancoch môžu byť stĺpce s názvami ako “Meno”, “Priezvisko”, “Pozícia” a “Plat”.
Stĺpce pomáhajú organizovať údaje tak, aby boli prehľadné a ľahko porovnateľné. Vďaka nim môžeme rýchlo nájsť a analyzovať konkrétne informácie v tabuľke.

/stochastika
gr. – matematický odbor, ktorý sa utvoril z počtu pravdepodobnosti, štatistiky a z ich aplikácií a ktorého predmetom sú náhodné javy, stochastické systémy, stochastické procesy a ich náhodné závislosti.
Dnes sa termín stochastika chápe ako súhrnný názov teórie pravdepodobnosti a matematickej štatistiky.

/stôl optický
– špeciálny laboratórny stôl navrhnutý tak, aby poskytoval vysokú stabilitu a minimalizoval vibrácie, čo je nevyhnutné pre presné optické experimenty. Optické stoly sú vybavené rôznymi držiakmi a modulárnymi komponentmi, ktoré umožňujú presné umiestnenie a nastavenie optických prvkov, ako sú lasery, zrkadlá a detektory. Tieto stoly sú kľúčové pre experimenty, ktoré vyžadujú vysokú presnosť a stabilitu.
Na optickom stole v optickom laboratóriu sa vykonávajú rôzne experimenty a výskumy, ktoré zahŕňajú manipuláciu a analýzu svetla. Tu sú niektoré z hlavných oblastí výskumu:

Kvantová optika: Skúmanie vlastností svetla na kvantovej úrovni, vrátane kvantovej prepletenosti a kvantovej komunikácie.
Laserová fyzika: Vývoj a testovanie nových typov laserov a ich aplikácií.
Optická metrológia: Presné meranie fyzikálnych veličín pomocou svetla, ako je napríklad interferometria.
Nelineárna optika: Štúdium interakcií svetla s materiálmi, ktoré vedú k nelineárnym efektom, ako je generácia vyšších harmonických.
Optické senzory: Vývoj a testovanie senzorov, ktoré využívajú svetlo na detekciu rôznych fyzikálnych, chemických alebo biologických parametrov.
Fotonika: Skúmanie a vývoj technológií, ktoré využívajú svetlo na prenos a spracovanie informácií.Stabilita laboratórneho optického stola sa zabezpečuje niekoľkými spôsobmi:
Masívna konštrukcia: Optické stoly sú často vyrobené z ťažkých materiálov, ako je oceľ alebo granit, aby sa minimalizovali vibrácie a pohyby.
Izolácia vibrácií: Používajú sa špeciálne izolačné nohy alebo pneumatické systémy, ktoré absorbujú vibrácie z okolia a znižujú ich prenos na pracovnú plochu.
Stabilné prostredie: Umiestnenie stola v miestnosti s kontrolovanými podmienkami, ako je teplota a vlhkosť, tiež prispieva k jeho stabilite.
Antivibračné podložky: Podložky umiestnené pod nohy stola môžu pomôcť absorbovať drobné vibrácie.

/strana politická
– politická organizácia nepretržite alebo len v období volieb fungujúca s cieľom získať alebo udržať si politickú moc. V mene tohto cieľa nominuje svojich kandidátov do verejných úradov pod svojim vlastným menom, presadzuje určitú ideológiu a plní rozličné funkcie (formulačné, mobilizačné, socializačné atď.)
    Člen politickej strany je straník.
    Súčasť termínu strana súvisí s tým, že stranami sa pôvodne nazývali časti parlamentu, predovšetkým ľavá a pravá časť parlamentu, čiže pravica a ľavica z pohľadu predsedajúceho.
Politická strana alebo politické strany sú súčasťou predmetu politológie, sociológie, štátovedy, právovedy, teórie manažmentu, politickej filozofie, sociálnej filozofie, histórie, teórie geopolitiky, ktoré pri ich skúmaní v ňom nechávajú intervenovať konfigurácie svojich špecifických kategórií a ďalších významových útvarov.
:: politológia, SMER – sociálna demokracia, strana politická (štátoveda).

/strana politická (štátoveda)
– neštátna politická inštitúcia, ktorá sa vyznačuje čiastkovou mediačnou funkciou v občianskej spoločnosti, t. j. vo vzťahoch jednotlivcov a spoločenských skupín, ako aj vo vzťahu k štátu. Tento subjekt vyjadruje, reprezentuje a presadzuje predstavy jednotlivcov a spoločenských skupín o sebarealizácii a o všeobecnom blahu ([741];5).
:: etatizovanie sa (štátoveda).

/strašenie
– naháňanie strachu, desenie, ľakanie; vyhrážanie sa.
    Strašenie možno považovať za jednu z manipulatívnych techník. Je to spôsob, ako ovplyvniť správanie alebo myslenie inej osoby využitím strachu. Táto technika funguje na základe vyvolávania obáv alebo úzkosti u cieľovej osoby, aby sa dosiahol požadovaný výsledok.
Strašenie ako manipulatívna technika sa často využíva v rôznych kontextoch:

V marketingu: Vytvorenie pocitu urgentnosti alebo strachu zo straty príležitosti.
V politike: Vyvolávanie obáv z určitých skupín alebo scenárov na získanie podpory.
V médiách: Senzačné spravodajstvo zamerané na vyvolanie strachu pre väčšiu sledovanosť.
V osobných vzťahoch: Využívanie hrozieb alebo vyvolávania obáv na kontrolu správania druhej osoby.

Strašenie je účinné, pretože strach je silná emócia, ktorá môže rýchlo ovplyvniť rozhodovanie a správanie. Avšak je to eticky problematická taktika, ktorá môže mať negatívne dôsledky na psychické zdravie a dôveru medzi ľuďmi.

/stratégia
gr. − zhodnotenie všetkých možností a im primeraných opatrení a vytvorenie pravidiel pre systematický postup v ďalšej činnosti (cf [226];271).

/straty bojové (vojenstvo)
– straty, ktoré armáda utrpí počas bojových operácií. Tieto straty môžu zahŕňať:

Straty na životoch: Zahŕňa vojakov, ktorí zahynuli počas bojov.
Zranenia: Vojaci, ktorí utrpeli zranenia, ktoré ich vyradili z boja.
Straty na vybavení: Zahŕňa zničené alebo poškodené vojenské vybavenie, ako sú vozidlá, zbrane a iné technické prostriedky.
Straty na morálke: Psychologické dopady na vojakov, ktoré môžu ovplyvniť ich bojovú schopnosť.

Tieto straty môžu mať významný vplyv na schopnosť armády pokračovať v boji a dosiahnuť svoje ciele.

/strava
– zostava jedál a pokrmov, ktoré sú nevyhnutné na zabezpečenie výživy.

/strečing (športológia)
– primárna súčasť rozcvičenia spočívajúca v systéme viacúčelových naťahovacích cvičení a ich praktickom vykonávaní s cieľom rozvíjať pohyblivostné schopnosti, svalovú elasticitu a predchádzať svalovým zraneniam.

/stred (geometria)
– bod rovnako vzdialený od dvoch alebo viacerých bodov.
:: stred kružnice.

/stred kružnice
– bod rovnako vzdialený od bodov kružnice.
:: geometria.

/streda
– tretí deň v týždni, nasledujúci po utorku a predchádzajúci štvrtku.

/Stredná Amerika
– geografický región medzi Severnou a Južnou Amerikou zaraďovaný do kontinentu Severná Amerika a zahrnujúci územie od Mexika alebo Tehuantepeckej šije po Panamskú šiju, karibské ostrovy a Západnú Indiu.
    Od Strednej Ameriky sa zvykne odlišovať Centrálna Amerika tvoriaca len pevninový most medzi Severnou a Južnou Amerikou.
:: Amerika.

/Stredný východ
– územie medzi Blízkym východom a Ďalekým východom; novšie sa termín Stredný východ používa na označenie Blízkeho východu.
– I: Stredný východ, in: Wikipédia (1..2021).

/Stredoeurópska vysoká škola v Skalici
– súkromná vysoká škola so zameraním na medzinárodné vzťahy, životné prostredie a regionálny rozvoj.
:: škola vysoká.

/Stredomorie
– krajiny okolo Stredozemného mora: Egypt, Izrael, Libanon, Sýria, Turecko, Grécko, Albánsko, Juhoslávia, Taliansko, Francúzsko, Španielsko, Maroko, Alžírsko, Tunisko, Líbya a stredomorské ostrovy: Cyprus, Kréta, Malta, ...
:: geografia, história.

/stredovek
– obdobie dejín ľudstva medzi starovekom a novovekom. Pokiaľ sa uvažuje o Európe, vymedzuje sa stredovek napríklad intervalom medzi zánikom Rímskej ríše, presnejšie Západorímskej ríše (5. stor.) a začiatkom novoveku (povedzme 1492 alebo obdobie zámorských objavných ciest či začiatok reformácie (1517)).
    Historiografia vymedzuje stredovek ako tisícročie medzi rokmi 500 až 1500.
    Z hľadiska periodizácie dejín stredoveku možno vyčleniť (cf [745];10 an.):
        raný stredovek (5. stor. až polovica 11. stor.);
        vrcholný stredovek (polovica 11. stor. až polovica 13. stor.);
        neskorý stredovek (polovica 13. stor. až začiatok 16. stor.).
Stredovekom sa vedecky zaoberá napríklad medievalistika, historiografia a i. Výraz ‚stredovek’ (lat. medium aevum) naznačuje hľadanie názvu pre ,medziobdobie’ trvajúce od úpadku antiky až po jej znovuobjavenie v renesancii. Tento výraz začali ako prví používať humanisti na prelome 15. – 16. stor., ktorí toto obdobie považovali za „temné" obdobie európskej kultúry.
    Za barbarský a temný považovali stredovek aj osvietenci.
    K idealizácii stredoveku dochádza v období romantizmu.
:: ars (stredovek), ars liberalis (stredovek), filozofia stredoveká, história, kultúra stredoveká, miesto hodnoverné, sedem slobodných umení, Západorímska ríša.

/Stredozemné more
− vnútorné more Atlantického oceánu medzi Európou, Afrikou a západnými brehmi Ázie; zvyšok Tethys.
:: Egejské more, geografia.

/strelivina
– výbušnina používaná na plnenie nábojov do strelných zbraní.

/strofika
gr. – strofické usporiadanie básnického diela alebo náuka o ňom, tvoriaca časť verzológie zaoberajúcej sa skladbou strofy a strofickou kompozíciou básní.
:: veda literárna.

/stroj
– strojové zariadenie − sústava dielcov tvoriaca zariadenie na vykonávanie užitočnej práce (napr. rezanie, kopanie, počítanie a pod.) pomocou dodávanej energie alebo pomocou pretvorenia jedného druhu energie na iný. Stroj alebo strojové zariadenie je montážny celok skladajúci sa z väčšieho počtu stavebných prvkov, zostavený zo súčastí alebo častí strojov, z ktorých aspoň jedna je pohyblivá, z príslušných pohyblivých zariadení, ovládacích a energetických obvodov atď. vzájomne spojených na presne stanovené použitie, najmä na výrobu, spracovanie, dopravu alebo balenie materiálu.
    Stroj je mechanizmus alebo sústava mechanizmov

premieňajúcich jednu energiu na inú (napr. motor mení elektrickú energiu na mechanickú energiu, ktorá poháňa pracovný stroj);
vykonávajúcich prácu t. j. uskutočňujúcich zmenu tvaru, vlastností, stavu alebo polohy predmetu (napr. pracovný stroj, a to obrábací, tvarovací, dopravný...).

    Stroje sa delia na hnacie (motory) a hnané (pracovné, stroj pracovný).
    Stroje sa skladajú zo strojových súčiastok.
    Zoskupovaním väčšieho počtu strojov a prístrojov vzniká agregát.
    Ďalším zostavovaním zložených strojov vznikajú kombajny, automatické linky, automaticky riadené továrne
    Otázkami konštrukcie a zhotovovania všetkých druhov strojov sa zaoberá strojníctvo.
    Stroje sú výrobný prostriedok využívajúci prírodné zdroje na uľahčenie a zvýšeni produktivity práce robotníkov. Hromadné rozšírenie strojov umožnilo v 18. a 19. storočí vznik a rozvoj priemyselnej revolúcie.
    Devätnáste storočie niekedy označujú ako vek strojov.
:: časť stroja, disk (technika), jednotka montážna, montáž (technika), prístroj, skupina montážna, stroj elektrický, stroj hodinový, stroj horizontálny, stroj inteligentný (Turing, A.), stroj jednoduchý, stroj mechanický, stroj poháňaný, stroj poľnohospodársky, stroj tepelný, stroj Turingov, stroj vertikálny, strojníctvo, súčiastka strojová, systém umelý, technika, základ stroja, žeriav.

/stroj Carnotov
– teoretický stroj tvorený komplexným teoretickým významovým útvarom termodynamiky; je to ideálny tepelný stroj, ktorý pracuje medzi dvoma teplotami a dosahuje maximálnu možnú účinnosť, ktorú umožňujú zákony termodynamiky. Skladá sa z nasledujúcich častí:

Pracovná látka: Zvyčajne plyn, ktorý prechádza cyklom expanzie a kompresie.
Teplý rezervoár: Zdroj tepla pri vyššej teplote.
Studený rezervoár: Miesto, kde sa odvádza teplo pri nižšej teplote.
Izotermické procesy: Dva procesy, pri ktorých sa teplo prijíma alebo odovzdáva pri konštantnej teplote.
Adiabatické procesy: Dva procesy, pri ktorých sa teplo neprijíma ani neodovzdáva, ale mení sa teplota pracovnej látky.

Carnotov cyklus

(zdroj obr. http://kf-lin.elf.stuba.sk/~ballo/fyzika_online/Fyzika%20I/VII%20kapitola/7.2/kinetTeor2-5.htm

)
pozostáva z dvoch izotermických a dvoch adiabatických procesov. Tento cyklus je teoretický, pretože v reálnom svete nie je možné dosiahnuť ideálne podmienky potrebné pre jeho fungovanie. Napriek tomu je veľmi užitočný na pochopenie limitov účinnosti tepelných strojov a na návrh reálnych tepelných motorov.

/stroj času
− matematický model zariadenia, pomocou ktorého možno na základe zakrivenia priestoru okolo neho prejsť do budúcnosti alebo do minulosti.
:: fyzika teoretická.

/stroj elektrický
– stroj, ktorý premieňa elektrickú energiu na energiu svetelnú, tepelnú, akustickú alebo mechanickú. Elektrické stroje sa podľa toho, o akú premenu elektrickej energie ide, rozdeľujú na
        tepelno-elektrické,
        svetelno-elektrické,
        mechanické.

/stroj hnací
– technický systém, v ktorom sa privádzané energia mení na formu energie potrebnú na pohon iných strojov.

/stroj hodinový
– vnútorné zariadenie väčších mechanických hodín, ako napríklad na obrázku zobrazujúcom stroj vežových hodín:
(zdroj: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:DeutschesUhrenmuseum_20080904_01_01.jpg (07102020))
    Hodinový stroj je príkladom mechanického systému.
:: systém mechanický.

/stroj horizontálny
– stroj s horizontálnou (vodorovnou) orientáciou.

/stroj inteligentný (Turing, A.)
− stroj, ktorý reaguje na podnety ľudského partnera takým spôsobom, že človek nie je schopný rozoznať, či prostredníctvom terminálu rokuje so strojom alebo s inou osobou ([488];16).
:: inteligencia umelá, systém inteligentný.

/stroj jednoduchý
– jednoduchý mechanizmus – súčasť predmetu mechaniky, tvorená mechanickým strojom, prenášajúcim mechanickú silu a pohyb z jedného telesa na iné teleso alebo telesá, pričom umožňuje meniť smer a veľkosť pôsobiacej sily.
K jednoduchým strojom sa zaraďujú:
        páka,
        kladka,
        naklonená rovina,
        koleso na hriadeli,
        klin,
        skrutka.

/stroj mechanický
– zariadenie, ktoré prenáša pohyby a sily, mení ich rýchlosť, veľkosť, smer alebo zmysel otáčania, pričom pri týchto zmenách sa v dôsledku trenia aď. zmenšuje množstvo prenášanej mechanickej práce. Mechanický stroj využíva a spotrebúva mechanickú energiu, ktorá sa mení z jednej formy na druhú, pričom sa vykonáva mechanická práca.
Medzi mechanické stroje sa zaraďujú:
        jednoduché stroje,
        prevody,
        hydraulické zariadenia,
        pneumatické zariadenia.
:: mechanika.

/stroj poháňaný
– stroj uvádzaný do činnosti alebo udržovaný v nej (hnacím strojom).

/stroj poľnohospodársky
− stroj, ktorý slúži na mechanizáciu prác v rastlinnej a živočíšnej výrobe, zvyšuje produktivitu práce v poľnohospodárstve, znižuje potrebu pracovných síl a napomáha zvýšeniu výnosov.
:: poľnohospodárstvo.

/stroj teoretický
– teoretický významový útvar (teoretický koncept), slúžiaci na pochopenie základných princípov v rôznych oblastiach vedy a techniky. Teoretické stroje, ako napr. Carnotov stroj, Turingov stroj atď., sú abstraktné modely strojov, pracujúcich za ideálnych podmienok. Pomáhajú pochopiť základné princípy svojich oblastí, napr. termodynamiky, teórie výpočtov a alogoritmov atď., a stanovujú teoretické limity.
    Tieto modely sú kľúčové pre vývoj a pochopenie moderných technológií a vedeckých teórií.

/stroj tepelný
– zariadenie, v ktorom sa s pracovnou látkou uskutočňuje tepelný dej.
Tepelný stroj je cyklicky pracujúce zariadenie, odoberajúce teplo z (teplejšieho) zásobníka, časť tohto tepla premieňajúce na prácu a zvyšok tepla vracajúceho do (chladnejšieho) zásobníka. Tepelný stroj si so svojím okolím vymieňa teplo a prácu prostredníctvom pracovnej látky: pracovná látka prijíma teplo získané strojom a zmenou svojej vnútornej energie a expanziou umožňuje konať stroju prácu.
    Tepelné stroje pracujú na základe

prvého termodynamického zákona, podľa ktorého možno vzájomne premieňať teplo na vnútornú energiu alebo prácu;
druhého termodynamického zákona, podľa ktorého nemožno vykonávať premenu energií úplne.

Tepelné stroje možno rozdeliť na:

cyklicky pracujúce tepelné stroje,
chladničky, tepelné čerpadlá,
tepelné motory.

    Teoretickým tepelným strojom je napr. Carnotov stroj.

/stroj Turingov
– univerzálny model automatu vytvorený v roku 1936 A. M. Turingom a dôležitý model opisujúci formálny jazyk. Využíva sa aj na modelovanie algoritmov v teórii vypočítateľnosti.
Turingov stroj pozostáva z troch jednotiek (pozri obr.):
        pracovná páska (z oboch strán nekonečná),
        riadiaca jednotka,
        čítacia a záznamová hlava:

(Zdroj obr.: [28];477

)
:: informatika.

/stroj vertikálny
– stroj s vertikálnou (zvislou) orientáciou.

/stroj zložitý
– stroj skladajúci sa z mnohých súčiastok, napr. automobil, hodinový stroj...
Zložité stroje možno klasifikovať podľa rôznych kritérií, v závislosti od ich funkcie, konštrukcie, použitia a ďalších faktorov. Tu sú niektoré bežné spôsoby klasifikácie:

Podľa funkcie:

Výrobné stroje: Stroje používané na výrobu a spracovanie materiálov (napr. sústruhy, frézy).
Stavebné stroje: Stroje používané na stavebné práce (napr. bagre, buldozéry).
Dopravné stroje: Stroje používané na prepravu materiálov a osôb (napr. nákladné autá, vlaky).

Podľa konštrukcie:

Mechanické stroje: Stroje, ktoré využívajú mechanické komponenty na vykonávanie práce (napr. motory, prevodovky).
Elektrické stroje: Stroje, ktoré využívajú elektrickú energiu na vykonávanie práce (napr. elektromotory, generátory).
Hydraulické a pneumatické stroje: Stroje, ktoré využívajú tekutiny alebo stlačený vzduch na prenos energie (napr. hydraulické lisy, pneumatické náradie).

Podľa použitia:

Priemyselné stroje: Stroje používané v priemyselných odvetviach (napr. robotické ramená, CNC stroje).
Domáce spotrebiče: Stroje používané v domácnostiach (napr. práčky, chladničky).
Lekárske prístroje: Stroje používané v zdravotníctve (napr. MRI skenery, ultrazvukové prístroje).

Podľa spôsobu ovládania:

Manuálne ovládané stroje: Stroje, ktoré vyžadujú priame ovládanie človekom (napr. ručné náradie).
Automatizované stroje: Stroje, ktoré pracujú automaticky na základe predprogramovaných inštrukcií (napr. automatické montážne linky).

Tieto klasifikácie pomáhajú lepšie pochopiť a organizovať rôzne typy strojov podľa ich vlastností a použitia.

/strojárstvo
− strojársky priemysel − priemyselné odvetvie zameriavajúce sa na aplikáciu fyzikálnych princípov pri analýze, výrobe a údržbe strojových zariadení, využívajúc poznatky z mechaniky, termodynamiky a energetiky.
:: spoj (strojárstvo), stroj, zariadenie strojové.

/strojníctvo
− teória strojov − technický odbor, ktorý sa zaoberá strojmi, prístrojmi, ich funkciou a výrobou.
:: ložisko (strojníctvo), prístroj, skupina montážna, súčiastka strojová, stroj, technika.

/strom
– vzrastová forma rastlín s drevnatým kmeňom a rozvetvenou korunou.
Strom sa skladá z troch častí:
        korene (koreňový nábeh),
        kmeň,
        koruna,
pričom každá z týchto častí plní špecifickú úlohu.
Stromy sa delia na:
        ihličnaté (nahosemenné) stromy,
        listnaté stromy,
        cykasy,
        stromovité paprade,
        palmy.
Stromy sú súčasťou predmetu dendrológie.
:: botanika.

/strom listnatý
– strom nesúci listy, napr. dub.

/stupeň
– 1. vodorovný výstupok s hranou, ktorá tvorí pravý uhol; 2. zložka hierarchicky usporiadaného celku; 3. fáza, štádium, etapa vývinu; 4. miera alebo úroveň; 5. dielec na stupnici ako jednotka miery (cf [496];718).
:: stupeň, in: Hlavná časť, stupeň Celzia.

/stupeň Celzia
slov. + vm – značka °C – odvodená jednotka SI.
:: fyzika, teplota Celziova.

/stupeň voľnosti (mechanika)
– nezávisle možné pohyby mechanického systému: je to počet od seba nezávislých premenných, ktoré jednoznačne určujú pohyb mechanického systému. Napr. teleso (povedzme molekula), ktoré sa môže otáčať len okolo jednej pevnej osi, má jeden stupeň voľnosti; teleso, ktoré sa môže pohybovať v trojrozmernom priestore (danom napr. pravouhlou súradnicovou sústavou) a môže rotovať okolo všetkých svojich osí navzájom kolmých, má šesť stupňov voľnosti – tri stupne voľnosti translačného pohybu a tri stupne voľnosti rotačného pohybu (cf [173];634 – 635).

/stupeň voľnosti (termodynamika)
– stupeň voľnosti termodynamického systému, stupeň voľnosti termodynamickej sústavy – stavová veličina (napr. tlak, teplota, koncentrácia), ktorú možno ľubovoľne meniť bez toho, aby sa zmenil počet fáz v heterogénnej sústave ([92];100); stupeň voľnosti sú „nezávisle premenné stavové veličiny (tlak, teplota, koncentrácia), ktoré jednoznačne určujú termodynamický stav sústavy nachádzajúcej sa v termodynamickej rovnováhe. Môžu nadobúdať v určitom intervale rozličné hodnoty bez toho, aby sa zmenil počet fáz. Napr. plyn má 3 stupne voľnosti (tlak, teplotu, objem), ale len 2 sú nezávisle premenné (stupne voľnosti), pretože tretia je už funkciou prvých dvoch (podľa stavovej rovnice)“ (cf [173];635).

/stupnica
– škála, rozpätie – rad stupňov (veličín, hodnôt) v určitom slede.
:: stupnica (hudba).

/stupnica (hudba)
– rad tónov, ktoré po sebe nasledujú od základného tónu po oktávu. Hudobné stupnice sú základom hudobnej teórie a existuje ich mnoho druhov. Tu sú niektoré z najznámejších:

Pentatonické stupnice: Obsahujú päť tónov a sú typické pre hudbu z oblasti Číny a Japonska.
Celotónové stupnice: Obsahujú šesť tónov, pričom všetky intervaly medzi tónmi sú celotónové.
Diatonické stupnice: Obsahujú sedem tónov a sú základom tradičnej európskej hudby. Patria sem durové a molové stupnice.
Chromatické stupnice: Obsahujú dvanásť tónov, pričom každý tón je od ďalšieho vzdialený poltónom.

Diatonické stupnice sa ďalej delia na:

Durové stupnice: Napríklad C dur, ktorá obsahuje tóny C, D, E, F, G, A, H, C.
Molové stupnice: Napríklad a mol, ktorá obsahuje tóny A, H, C, D, E, F, G, A.

:: hudba.

/stupnica diatonická
– rad tónov v rozsahu jednej oktávy zložený z piatich celých tónov a z dvoch poltónov.
:: hudba.

/Stuttgart
– hlavné mesto nemeckej spolkovej krajiny Bádensko-Württembersko na juhozápade Nemecka. Najbližšie ležiace veľkomestá sú Bazilej, Frankfurt nad Mohanom a Mníchov.
:: Nemecko.

/styk pohlavný
– sexuálny styk – priama sexuálna interakcia medzi živočíchmi v zásade umožňujúca oplodnenie.
    Na označenie pohlavného styku u človeka rozumného sa používa výraz súlož (koitus), u iných živočíchov výraz kopulácia (párenie).
:: sex.

/subdominanta (hudba)
– štvrtý stupeň diatonickej stupnice.
:: stupnica diatonická.

/subjekt ekonomický
− ekonomická jednotka − prvok ekonomickej reality tvorený buď fyzickou resp. právnickou osobou, alebo skupinou ľudí agregovanou podľa ich hlavnej funkcie v ekonomickom živote, napr. spotrebitelia, banky, vývozcovia, globálne podniky atď.
:: ekonómia, ekonomika, financie, hospodárstvo národné, vzťahy ekonomické.

/subjekt podnikateľský
– právnická osoba založená s cieľom dosahovať zisk.
:: ekonómia, ekonomika, podnikanie, právo.

/subjekt práva
– osoba, ktorej právo poskytuje právnu subjektivitu, právny status; právnym subjektom je ten, kto je v právnom vzťahu povinný alebo oprávnený
        niečo konať,
        niečoho sa zdržať,
        niečo strpieť.
Subjekty práva sa delia na
        fyzické osoby,
        právnické osoby.
:: vlastnosť právna.

/subjekt súkromnoprávny
– subjekt spravujúci súkromné záležitosti.
:: právo.

/subjekt verejnoprávny
– subjekt realizujúci verejnú správu.

/subkontinent indický
– subkontinent na juhu ázijského kontinentu, rozkladajúci sa na indickej platni, zasahujúc do Indického oceánu a na severa sa stýkajúc s eurázijskou platňou; vyčleňuje sa preto, lebo tak z geografického ako aj geologického hľadiska tvorí oblasť úplne odlišnú od ázijského kontinentu – hranicou sú Himaláje.
:: India.

/sublimácia
lat. − povznášajúcno, vynášajúcno (nás do výšin).
:: sublimácia (chémia).

/sublimácia (chémia)
– dej, pri ktorom prechádza látka zo skupenstva tuhého priamo do skupenstva plynného.

/súbor štatistický
− základný súbor − množina štatistických jednotiek rovnakého druhu, množina (skupina) prvkov, ktoré sú predmetom štatistického skúmania a pozorovania a ktoré majú rovnaké vlastnosti z hľadiska pozorovania; je to neprázdna množina objektov štatistického skúmania, napr. vo fyzike to môže byť sústava častíc, v ekonómii sústava domácností atď.
    Prvok štatistického súboru, napr. domácnosť, sa nazýva štatistická jednotka.
Počet prvkov štatistického súboru je rozsah štatistického súboru.
:: súbor výberový (štatistika), súbor základný (štatistika), štatistika, váha štatistická.

/súbor výberový (štatistika)
– vzorka (štatistika), výber (štatistika) – súbor vytvorený (najmä z úsporných časových a finančných dôvodov) zo základného súboru a tvorený vybranými štatistickými jednotkami, ktoré predstavujú reprezentatívnu podmnožinu základného súboru.
    Rozsah výberového súboru alebo jeho početnosť sa označuje n. Zrejme platí n < N.
    Údaje o vybraných jednotkách sa nazývajú výberové údaje ([428];14 – 15).
:: štatistika inferenčná.

/súbor základný (štatistika)
– populácia (štatistika) – štatistický súbor vytvorený zo všetkých štatistických jednotiek, ktoré doň patria v zmysle požadovaných spoločných vlastností.
    Rozsah základného súboru sa označuje N a môže byť veľmi veľký, môže pozostávať z tisícov alebo miliónov štatistických jednotiek.     Preto sa (najmä z úsporných časových a finančných dôvodov) vytvára zo základného súboru výberový súbor ([428];14).
::štatistika inferenčná.

/subprojekt
lat. – angl. subproject – projekt v rámci väčšieho projektu.

/subsidiárne | príslovka
lat. − pomocne, na výpomoc, ako pomoc al. pomôcka; na druhom mieste, prípadne.

/substantivizácia
lat. – spodstatnenie, spodstatňovanie – prechod (transformácia) slova (tvaru) iného slovného druhu, najmä prídavného mena a zámena, medzi podstatné mená (substantíva), zvyčajne na základe zmeny formy slova.
:: lingvistika.

/substantivizovanie
lat. – menenie na substantívum, podrobovanie substantivizácii.
:: lingvistika.

/substantívum deverbatívne
– podstatné meno, ktoré je odvodené od slovesa. Tieto substantíva často vyjadrujú dej alebo stav, ktorý je spojený s pôvodným slovesom. Napríklad, sloveso písať môže byť základom pre deverbatívne substantívum písanie.

Tu sú niektoré príklady:

    Písať -> Písanie (proces písania)
    Čítať -> Čítanie (proces čítania)
    Bežať -> Beh (akt behania)

Deverbatívne substantíva možno tvoriť rôznymi spôsobmi, vrátane pridania prípon alebo zmeny tvaru slova.
:: lingvistika, meno podstatné.

/súčasnosť
– časový úsek, v ktorom práve žijeme (cf [12];234), nadväzujúci na novovek. Vymedzenie tohto časového úseku obyčajne rešpektuje špecifikum nositeľa tohto života, pokiaľ ide napríklad o filozofov, vymedzuje sa súčasnosť ako interval medzi viac alebo menej polovicou 19. storočia a dnešným dňom (cf. filozofia súčasná). Existujú aj užšie vymedzenia súčasnosti, napríklad priamo ako 21. storočie; nepochybne sa medzníkom súčasnosti stane pandémia COVID-19.
:: dejiny najnovšie, kultúra súčasná, problém súčasný, umenie súčasné, ťažkosť súčasná, technika súčasná, veda súčasná.

/súčet
– výsledok sčítania.
:: matematika, sčítanie, súčet (algebra), zákon komutatívny o sčítaní.

/súčet (algebra)
– kompozícia prvkov, ak je operáciou sčítanie.
:: matematika.

/súčiastka
− čiastka, časť, zložka určitej veci, určitého celku; súčasť dielca, stroja alebo mechanizmu. Napríklad lietadlo Vhľad do istého celku lietadla.má niekoľko miliónov súčiastok (na obrázku je vhľad do istého celku lietadla), raketoplán má okolo desiatich miliónov súčiastok; bicykel môže mať napríklad okolo 252 súčiastok.
:: doska základná (informatika), skrutka, súčiastka, in: Hlavná časť, súčiastka elektronická, súčiastka elektrotechnická, súčiastka polovodičová, súčiastka strojová.

/súčiastka elektronická
− samostatný stavebný prvok, ktorý sa používa na vytváranie elektronických obvodov a zariadení.
:: CCD senzor, elektronika, elektrotechnika.

/súčiastka elektrotechnická
− súčiastka, ktorá sa používa v elektrických obvodoch alebo v elektrických spotrebičoch.
Elektrotechnické súčiastky sa členia na
        pasívne,
        aktívne.

/súčiastka polovodičová
– elektronická súčiastka, ktorá využíva na plnenie svojej funkcie špecifické vlastnosti polovodičov, ako napr. germánium (Ge) alebo kremík (Si).

/súčiastka strojová
− súčiastka stroja − základná funkčná časť stroja, vyhotovená bez montážnych operácií. Ide o taký „stavebný prvok, ktorý sa po vyrobení nedotvára žiadnymi ďalšími montážnymi operáciami a naopak nedá sa rozoberať na jednoduchšie časti ([600];13)“. „Súčiastka sa najčastejšie vyrába z jedného kusa materiálu ([600];13).“
Súčiastky stroja sa delia nasledovne:
        jednoduché
            skrutka
            matica
            pero
            ...
        zložité
            rám stroja
            teleso predovky
            zalomený hriadeľ
            ...
Z hľadiska funkcie sa strojové súčiastky delia na:
        spojovanie súčiastky:
            skrutky,
            kolíky,
            kliny,
            perá,
            zverné spoje,
            nalisované spoje,
            nitové spoje;
        časti na prenášanie otáčavého ohybu:
            hriadele,
            ložiská,
            spojky;
        uloženia
        potrubie:
            rúry,
            rúrky,
            fitingy,
            nákrutky,
            uzatváracie prístroje,
            príslušenstvo potrubia;
        utesňovanie súčiastok
        mechanizmy:
            kinematické,
            hydraulické,
            pneumatické,
            automatické.
Súčiastky sa spájajú do montážnych jednotiek (montážnych skupín, uzlov).
:: ložisko (strojníctvo), reťaz bicyklová, spoj (strojárstvo), stroj, strojníctvo.

/súčin
– výsledok násobenia.
:: kompozícia prvkov x a y, matematika, súčin množín karteziánsky, súčin skalárny.

/súčin množín karteziánsky
− zvláštny typ množiny, ktorým je množina všetkých usporiadaných n-tíc. Karteziánskym súčinom množín A, B je množina všetkých usporiadaných dvojíc [x,y], kde x ∈ A a y ∈ B. Je to teda množina všetkých usporiadaných dvojíc, ktorých prvá zložka je z prvej množiny (z množiny A) a druhá zložka z druhej množiny (z množiny B).
Karteziánsky súčin množín sa symbolicky zapisuje A × B [čítame: „A krát B (karteziánsky)“] alebo ^ℝ2.
:: algebra, matematika, nosič operácie, operácia binárna na množine A, relácia (teória množín), ^ℝ2, relácia binárna. teória množín.

/súčin skalárny
– súčin absolútnych hodnôt veľkosti dvoch vektorov a kosínusu uhla, ktorý navzájom zvierajú.
:: matematika.

/súčiniteľ (matematika)
– koeficient, číselná konštanta, spoločný činiteľ – „známy činiteľ vo výraze s neznámou, konštanta, ktorou násobíme premennú“ ([154];632).

/súd (právo)
– nezávislý štátny orgán, ktorý vykonáva špecifickú činnosť štátu čiže súdnictvo vo veciach trestných a občianskoprávnych. Jeho úlohou je ochrana práva prostredníctvom vydávania súdnych rozhodnutí. Tieto rozhodnutia môžu byť o vine a treste, súdnych sporoch a podobne1.

Súd tvoria:

Sudcovia: Osoby, ktoré rozhodujú o právnych veciach. Môžu byť jediní sudcovia alebo členovia senátu.
Senát: Skupina sudcov, ktorí spoločne rozhodujú o zložitejších prípadoch.
Prísediaci sudcovia: Občania, ktorí sa zúčastňujú na rozhodovaní v niektorých prípadoch spolu so sudcami.
Súdna kancelária: Administratívna časť súdu, ktorá zabezpečuje chod súdu, spracováva dokumenty a komunikuje s verejnosťou.
Prokurátori: Zástupcovia štátu, ktorí predkladajú prípady súdu a zastupujú verejný záujem v trestných veciach.

Súdy na Slovensku sú rozdelené do niekoľkých úrovní, vrátane okresných súdov.

/Súdna rada Slovenskej republiky
– ústavný orgán sudcovskej legitimity. Do pôsobnosti Súdnej rady SR patrí predovšetkým zabezpečovanie plnenia úloh verejnej kontroly súdnictva.
:: právo, Slovenská republika, súdnictvo.

/súdnictvo
– časť justície tvorená sústavou súdov ako štátnych orgánov a ich činnosťou založená na záväznom riešení konkrétnych prípadov aplikáciou existujúcich právnych noriem podľa súdneho poriadku.
:: právo, Súdna rada Slovenskej republiky.

/Suess, Eduard
(20. 8. 1831 Londýn – 26. 4. 1914 Viedeň) – rakúsky paleontológ a geológ, od roku 1857 profesor geológie na Viedenskej univerzite; významne prispel k rozvoju tektonickej geológie, vyslovil nové názory na orogenézu, vrásové príkrovy a ďalšie.

D: Zur Kenntniss des Stringocephalus Burtini Defrance, 1853; Über die Brachiopoden der Kössener Schichten, 1854; Der Boden der Stadt Wien, 1862; Die Entstehung der Alpen, 1875; Das Antlitz der Erde, 3 zv. 1883 – 1909; 1904 – 1924; Erinnerungen, 1916.

:: geológia, paleontológia.

/sujet
fr. [süže(t)] – dejová schéma, ktorú s využitím istej taktiky a stratégie vytvoril sám spisovateľ. Sujet je viac než len holá fabula. Sujet máva najčastejšie klasický dramatický kánon so schémou:
            expozícia,
            zápletka,
            kolízia,
            kríza,
            peripetia,
            zakončenie.
    Ale autor môže dať deju aj inú perspektívu. To závisí od adresáta textu a aj od toho, či ide o dobrodružné rozprávanie, či o detektívny príbeh, či o literatúru non fiction či o veselohru, či o drámu atď. Pri sujetovom spracovaní autor môže dobre uplatniť svoje konšpiračné a špekulačné vlohy ([167]; 356).
:: teória literatúry.

/sumarizácia
lat. – robenie alebo urobenie súhrnu, celkové zhrnutie alebo zhŕňanie.
:: sumarizácia (účtovníctvo).

/sumarizácia (účtovníctvo)
– sumarizovanie – sčítanie rovnorodých veličín.
:: účtovníctvo.

/súostrovie
– skupina ostrovov, ktoré k sebe patria.

/supercela
lat. − jednobunková konvektívna búrka, obsahujúca jeden dlhotrvajúci, rotujúci prúd a dva zostupné prúdy; môžu ju sprevádzať obrovské krúpy, tornáda, prívalové zrážky, extrémne elektrická aktivita.
– I: Supercela, in: Wikipédia.

/superpočítač
lat.+slov − veľmi výkonný počítač alebo počítačový systém.
Napr. superpočítač spoločnosti Škoda Auto mal v roku 2011 celkový výkon 50 TFLOPS a táto sústava sa používala na simulácie s virtuálnymi modelmi (zdroj: 29. 8. 2019 https://cs.wikipedia.org/w/index.php?title=FLOPS&oldid=17397860).
:: flops, informatika, 100 teraflops.

/superponovaný
lat. – naložený jeden na druhého.

/superpozícia
lat. – umiestnenie, uloženie alebo poloha nad niečím.
:: superponovaný, superpozícia (archeológia), superpozícia (fyzika), superpozícia (fyzika kvantová), superpozícia (geológia), superpozícia (matematika), superpozícia (medicína), superpozícia (synkriticizmus).

/superpozícia (archeológia)
– určenie vzájomnej polohy vrstiev (objektov ap.).

/superpozícia (fyzika)
– skladanie fyzikálnych veličín alebo jeho výsledok, napr. superpozícia vektorov.

/superpozícia (fyzika kvantová)
– stav hmoty spočívajúci vo váženom súčte (zložení) niekoľkých rôznych stavov. Napríklad pre elektrón v superpozícii stavov s rôznou energiou v atóme nemá pojem jeho vlastnej energie dosť dobrý zmysel, pretože jeho stav nezodpovedá žiadnej z energetických hladín v atóme, čo sa ukáže pri pokusoch zmerať jeho energiu. Pri meraní totiž zistíme iba tú jedinú hodnotu energie, ktorá vystupuje v superpozícii; výsledky merania majú pritom úplné náhodnú povahu, čo možno využiť ako ideálny náhodný generátor: výsledky merania nie sú predvídateľné, predpovedať sa dá iba štatistika rozloženia výsledkov čiže ich pravdepodobnosť.
    Opísaná skutočnosť vyplýva z toho, že meranie podľa kvantovej mechaniky je náhlym a nevratným zásahom do vývoja fyzikálneho systému. Zatiaľ čo izolovaný systém sa vyvíja hladko a deterministicky, čiže predpovedateľne, v okamihu merania v mikrosvete sa jeho stav nevyhnutne drasticky zmení. Bezčasmo presnejšie perichrónne superponovaný stav (bezčasmo/perichrónne) prechádza na stav zodpovedajúci konkrétnej hodnote, ktorá bola v experimente nameraná. Stav celého systému sa teda meraním mení pri superpozícii perichroném fyzikálneho systému, ktorých väzbu zabezpečuje jeho achronéma.
Pri matematickom opise superpozície možno vyjsť z analógie s vektormi, pretože schopnosť kvantových stavov združovať sa do ľubovoľných superpozícií pripomína geometrické vlastnosti vektorov.
    V matematickej formulácii kvantovej teórie stav systému reprezentuje vektor |ψ〉 abstraktného vektorového priestoru zvaného Hilbertov priestor. Každý vektor tak možno vyjadriť ako lineárnu kombináciu vektorov čiže superpozíciu vektorov bázy

kde pre komplexné koeficienty αi platí:

    Prvým zdrojom informácií v tomto článku je superpozice, in: Encyklopedie fyziky (29112020), pričom tieto informácie sú synkriticisticky interpretované pri intervencii synkriticistického pojmu superpozície.

/superpozícia (geológia)
– určenie vzájomnej polohy vrstiev (objektov ap.).

/superpozícia (matematika)
– skladanie veličín alebo jeho výsledok, napr. superpozícia vektorov.

/superpozícia (medicína)
– stav, pri ktorom z existujúcich chorobných príznakov vznikajú ďalšie.
V medicíne sa termínom superpozícia označuje aj neuvedomelé zveličovanie ťažkostí sprevádzajúcich chorobný stav.

/superštruktúra
lat. − štruktúra, ktorej prvkami sú štruktúry ([76];70).
:: štruktúra.

/súpis
− systematický písomný zoznam alebo jeho zostavovanie.
:: register.

/suplement
lat. – doplnok, prídavok, dodatok.

/súprava
− súbor alebo súhrn rovnakých alebo k sebe patriacich predmetov alebo vecí tvoriaci celok.
:: vlak.

/súradnica bodu na priamke
– koordináta bodu na priamke – vzdialenosť bodu od pevného bodu tejto priamky, od takzvaného z a č i a t u. Súradnice namerané od začiatku podľa kladnej orientácie sú k l a d n é, ináč sú z á p o r n é (

/súradnice
− koordináty – údaje slúžiace na určenie polohy; napr. súradnicami bodu je súbor čísel určujúcich polohu tohto bodu.
    Názov súradnice (koordináty) zaviedol G. W. Leibniz.
    Súradnice umožňujú prechod od geometrie k analýze.
:: súradnice (fyzika), súradnice (geometria elementárna), súradnice (matematika), súradnice bodu (fyzika), súradnice horizontálne,

/súradnice (fyzika)
− údaj tvorený sústavou čísel (n-ticou hodnôt veličín) na určenie bodu na priamke, v rovine alebo v priestore.
:: súradnice bodu (fyzika).

/súradnice (geometria elementárna)
− veličiny, určujúce polohu bodu v rovine alebo v priestore.

/súradnice (matematika)
− čísla, ktoré slúžia na určenie polohy bodu na priamke, v rovine, v priestore.
Polohu bodu na priamke určuje jedna súradnica udávajúca počet jednotkových dĺžok vynášaných od pevného bodu (počiatku).

/súradnice bodu (fyzika)
− usporiadaná n-tica hodnôt veličín vzájomne jednoznačne priradená danému bodu n-rozmerného priestoru vo zvolenej sústave súradníc, ktorá jednoznačne určuje polohu bodu.

/súradnice horizontálne
– súradnice, pomocou ktorých sa určujú polohy nebeských telies na nebeskej sfére. Základnou rovinou horizontálnych súradníc je rovina horizontu a za východiskový bod sa považuje sever.

/súradnice zemepisné
− geografické súradnice – sférické súradnice určitého miesta na povrchu Zeme: zemepisná dĺžka a zemepisná šírka ([97];688).
:: geografia.

/surovina
− pracovný predmet v podobe ďalej nespracovaného (surového) materiálu, určený ako vstup do výroby, napr. guľatina, juta, železná ruda, surové železo, obilie atď.
Zo suroviny sa obvykle vyrába polotovar a z polotovaru výrobok.
:: surovina druhotná (ekonómia).

/surovina druhotná (ekonómia)
− 1. surovina získaná z odpadu alebo 2. odpad (surovina alebo materiál) vhodný na ďalšie spracovanie alebo využitie.

/súslednosť časová
– gramatické pravidlo, ktoré sa používa v niektorých jazykoch na vyjadrenie vzájomnej časovej súvislosti medzi dejmi v jednotlivých vetách súvetia. V slovenčine sa tento jav nevyskytuje, ale je bežný napríklad v angličtine.
    Pri časovej súslednosti dochádza k posunu časov vo vedľajších vetách v súlade s časom hlavnej vety. Napríklad:
    Ak je hlavná veta v minulom čase, vedľajšia veta sa posunie do minulého alebo predminulého času.
    Ak je hlavná veta v prítomnom čase, vedľajšia veta zostáva v prítomnom čase.
    Príklad v angličtine:
         Hlavná veta v prítomnom čase: He says he doesn’t want it.
         Hlavná veta v minulom čase: He said he didn’t want it.1
    Tento posun časov pomáha jasne vyjadriť, kedy sa jednotlivé deje odohrali v súvislosti s hlavnou vetou.
:: angličtina, lingvistika, pravidlo gramatické.

/sústava (geomorfológia)
– geomorfologický systém – jednotka najvyššej úrovne v hierarchickom geomorfologickom členení povrchu Zeme v podobe, v akej sa toto členenie obvykle uplatňuje na Slovensku. Podradenou jednotkou je podsústava.
Systém zaberá rozsiahlu oblasť, ktorej horniny sa dostali na povrch v jednom geologickom období. Je to najvyššia geomorfologická jednotka a odpovedá základnej štruktúrno-tektonickej jednotke.
    Príklady: Alpsko-himalájska sústava, Hercýnska sústava (zdroj: Sústava (geomorfológia) (23. 2. 2021)).

/sústava číselná
– číselný systém, numerický systém – systém zápisu čísel, spôsob, ako zapisovať čísla pomocou znakov − číslic. Číselné sústavy sa rozlišujú základom číselnej sústavy.
:: matematika, sústava číselná pozičná, sústava desiatková, zápis čísla.

/sústava číselná binárna
– dvojková číselná sústava – číselná sústava so základom 0 a 1.

/sústava číselná pozičná
− číselná sústava, v ktorej hodnotu zapísaného čísla určujú pozície (miesta) jednotlivých znakov (číslic).
Zápis čísla v pozičnej sústave sa opiera o túro vetu:

každé prirodzené číslo a možno v pozičnej číselnej sústave vyjadriť v tvare

a = _an . ^zn + _an-1 . ^zn-1 + ... + _a1 . ^z1 + _a0 . ^z0

.

O čísle _ai sa hovorí, že je číslicou (cifrou) rádu i čísla a. Číslo z sa nazýva základ číselnej sústavy. Najrozšírenejšou číselnou sústavou je desiatková sústava.
:: matematika, sústava desiatková.

/sústava človeka
− telesný systém človeka – tá ktorá orgánová alebo funkčná sústava človeka, tvorená súborom orgánov, ktoré v organizme zabezpečujú určitú komplexnú funkciu. Zahrnuje tieto orgánové alebo funkčné sústavy (telesné systémy) a ich časti:

oporná sústava (kostra, kostrový systém),
pohybová sústava (svalstvo, muskulatúra),
obehová sústava (obehový systém),
miazgová sústava (lymfatický systém),
imunitná sústava (imunitný systém),
dýchacia sústava (dýchací alebo respiračný systém),
tráviaca sústava (tráviaci systém),
nervová sústava (nervový systém),
vylučovacia sústava (vylučovací systém),
rozmnožovacia sústava (pohlavný systém),
endokrinná sústava (hormonálny systém),
krycia sústava (koža).

:: anatómia človeka, človek, medicína, psychosomatika, somatológia, telo človeka (somatológia).

/sústava človeka nervová
– nervový systém človeka – sústava neurónov riadiaca činnosť organizmu človeka, jeho prispôsobenie sa vonkajšiemu i vnútornému prostrediu; vyznačuje sa schopnosťou „prijímať informácie o zmenách vonkajšieho a vnútorného prostredia, tieto informácie triediť, spracúvať a vytvárať výstupné signály, ktoré privádza k výkonným orgánom, čím primerane usmerňuje ich činnosť. (...) Má schopnosť prijímať informácie o zmenách vonkajšieho a vnútorného prostredia, tieto informácie triediť, spracúvať a vytvárať výstupné signály, ktoré privádza k výkonným orgánom, čím primerane usmerňuje ich činnosť. Tieto schopnosti sú dané štruktúrnymi a funkčnými vlastnosťami nervovej sústavy. Základnou štruktúrnou a funkčnou jednotkou nervovej sústavy je nervová bunka – neurón.
    U človeka dosiahol vývin nervovej sústavy najvyšší stupeň. Človek má schopnosť abstraktného myslenia a emócií, ktoré sú spojené s rečou a s pracovnými výkonmi. To mu umožňuje vedecké poznanie prírody a jej aktívne ovplyvňovanie.
Nervová sústava je na rozdiel od hormonálnej presnejšia, pretože nervový vzruch aktivuje oveľa špecifickejšie miesta v organizme ako hormón, ktorý pôsobí vo väčšom rozsahu a aj po dlhší čas (napr. adrenalín, ktorý radíme medzi hormóny pomerne krátkopôsobiace, účinkuje v organizme niekoľko minút). Z toho vyplýva, že nervové riadenie činnosti organizmu je pravdepodobne fylogeneticky mladšie ako hormonálne. U väčšiny organizmov tvorí hormonálna a nervová sústava dokopy úzko súvisiaci neurohumorálny systém (Zdroj: Nervová sústava, in: Biopédia (11062021)).“
Nervová sústava človeka sa delí na dve funkčné oblasti:

        centrálna nervová sústava (CNS) (ústredná nervová sústava) – miechu a mozog
    a
        periférna nervová sústava (PNS) (obvodová nervová sústava) – mozgovo-miechové a vegetatívne nervy.

:: sústava človeka.

/sústava človeka nervová centrálna
– CNS, centrálny nervový systém, ústredná nervová sústava, lat. systema nervosum centrale – nervové tkanivo tvorené zhlukmi nervových buniek, ktoré spracúvajú informácie alebo zabezpečujú ich prenos medzi vyššími a nižšími oblasťami nervovej sústavy človeka; má riadiacu funkciu.
Centrálna nervová sústava človeka sa skladá z týchto častí:

mozog,
chrbticová miecha.

/sústava človeka nervová periférna
– PNS, periférny nervový systém, obvodová nervová sústava, periférne nervstvo, lat. systema nervosum periphericum – „súčasť nervovej sústavy, ktorá pozostáva z nervov a neurónov, ktoré sídlia alebo zasahujú mimo centrálneho nervového systému (mozog a miecha). Prenáša signály z centrálnej nervovej sústavy k výkonným orgánom (napr. svalom), alebo naopak privádzajú signály zo senzorov vonkajšieho a vnútorného prostredia do centrálneho nervového systému. Na rozdiel od centrálneho nervového systému nie je PNS chránený kosťou ani hematoencefalickou bariérou, čo ho robí citlivým na toxíny a mechanické poranenia. Periférny nervový systém je rozdelený na somatický nervový systém a autonómny nervový systém (Zdroj: https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Perif%C3%A9rna_nervov%C3%A1_s%C3%BAstava&oldid=6466533 (11062021)“.

/sústava človeka oporná
– pasívny pohybový aparát ľudského tela tvorený kostrou, poskytujúcou oporu mäkkým častiam tela a chrániacou dôležité telesné orgány, pričom kostru tvorí súbor väzív, chrupiek, kostí (približne 206) a kostných spojení.

/sústava človeka tráviaca
– tráviaci systém, tráviaca rúra, zažívacia rúra, tráviaci trakt – lat. apparatus digestorius – skupina orgánov prijímania, spracúvania a vylučovania potravy počnúc ústami a končiac konečníkom.

:: sústava človeka.

sústava daňová
– súhrn daní vyberaných na území štátu.
:: daň, hospodárstvo národné, politika daňová.

/sústava desiatková
− dekadická sústava − číselná sústava, v ktorej sa pracuje so znakmi nula (0) až deväť (9); najčastejšie sa používajú arabské číslice: 0, 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9 a nazývajú sa: nula, jednotka, dvojka, trojka, štvorka, päťka, šestka, sedmička, osmička, deviatka. Ide o najrozšírenejšiu číselnú sústavu; základom desiatkovej číselnej sústavy je číslo 10; každé číslo desiatkovej sústavy sa zapisuje v tvare

a = _an . 1⁰n + _an-1 . 1^0n-1 + ... + _a1 . 1⁰1 + _a0 . 1⁰0

.

:: čísla prirodzené, číslica, matematika, sústava číselná.

/sústava finančná
− sústava finančných vzťahov vznikajúcich pri tvorbe a rozdeľovaní spoločenského produktu; pozostáva zo zdrojov na krytie štátnych finančných potrieb a zahrnuje príjmy, najmä daňové, ako aj prostriedky zo štátnych pôžičiek a iných zdrojov úveru a v niektorých prípadoch aj z inflačného výdaja obeživa.
:: ekonómia, ekonomika, financie, finančníctvo, veda finančná.

/sústava grafická
− v užšom zmysle: inventár všeobecne záväzných grafém, používaných v určitej písomnej tradícii. V širšom zmysle zahrnuje grafická sústava aj tzv. bázovú korešpondenciu medzi grafémami a fonémami (cf Графическая система, in: Википедия).

/sústava hlások
− hláskový systém – súbor hlások, používaných v danom jazyku.
:: lingvistika.

/sústava hnacia automobilu
– súčasť strojového spodku automobilu tvorená sústavou slúžiacou na poháňanie automobilu:
        motor,
        prevodový mechanizmus,
        hnacie kolesá.

(Zdroj: https://avtotachki.com/sistema-polnogo-privoda-xdrive/)

/sústava inerciálna
− zotrvačná sústava − sústava spojená s hmotnými útvarmi, ktoré sa pohybujú vzhľadom na základný nehybný priestor priamočiaro a rovnomerne.
:: fyzika.

/sústava jednotiek
– súbor základných a odvodených jednotiek určitého systému veličín.
Pri vytváraní sústavy jednotiek sa zvolia základné veličiny, ktorých jednotky tvoria základné jednotky.
    Všetky ostatné veličiny a ich jednotky sa odvodzujú zo základných veličín a základných jednotiek.
:: SI.

/sústava kmitajúca
– sústava, ktorá sa periodicky pohybuje, ktorej vzdialenosť od rovnovážnej polohy neprekračuje konečnú polohu.
:: oscilácia (fyzika), oscilátor., sústava, systém fyzikálny.

/sústava látok
– všetky látky, ktoré sa nachádzajú v určitom priestore ohraničenom skutočným alebo mysleným rozhraním. Pozri: systém chemický.
:: chémia.

/sústava planetárna
− sústava zložená z aspoň jednej hviezdy a rôznych obiehajúcich telies, ako asteroidy, kométy, mesiace a planéty. Naša vlastná planetárna sústava, v ktorej sa nachádza Zem a Slnko, sa nazýva slnečná sústava.
:: astronómia.

/sústava rovníc
– angl. system of equations – sústava tvorená dvoma alebo viacerými rovnicami o dvoch alebo viacerých neznámych, od ktorých sa vyžaduje, aby boli splnené súčasne.
:: matematika, problém fyzikálny.

/sústava slnečná
− planetárna sústava hviezdy Slnko, do ktorej patrí Zem.
:: astronómia.

/sústava súradníc
− systém súradníc, súradnicová sústava, súradnicový systém − vzájomne jednoznačné zobrazenie medzi množinou bodov n-rozmerného priestoru a usporiadanou n-ticou skalárov (zvaných súradnice alebo koordináty), pri ktorých záleží na poradí, v ktorom sa uvádzajú.
    Existujú rôzne druhy sústavy súradníc (členené podľa viacerých kritérií), napríklad:
podľa počtu rozmerov:
     • jednorozmerná sústava súradníc (sústava súradníc na priamke);
     • dvojrozmerná sústava súradníc (rovinná sústava súradníc);
     • trojrozmerná sústava súradníc (priestorová sústava súradníc)
     • atď.
podľa tvaru čiary:
     • priamočiara sústava súradníc;
     • krivočiara sústava súradníc.
    Vo fyzike sa zvykne ešte okrem priestorových súradníc zavádzať ďalšia – časová súradnicová os, pričom čas sa tu chápe ako nezávisle premenná veličina.
Sústava súradníc umožňuje určovať polohu bodu: poloha bodu je určená skupinou čísel zvaných súradnice (koordináty) bodu.
:: fyzika, matematika, os súradnicová, sústava súradníc inerciálna, sústava súradníc karteziánska, začiatok sústavy súradnicovej.

/sústava súradníc inerciálna
– inerciálna súradnicová sústava – sústava súradníc, ktorá je v pokoji alebo v stave rovnomerného priamočiareho pohybu vzhľadom na inú sústavu súradníc. Hmotný bod môže zmeniť polohu len pomocou interakcie, čiže pomocou zrážky dvoch hmotných bodov alebo prostredníctvom fyzikálnych polí.
:: fyzika.

/sústava súradníc karteziánska
– ortonormálna sústava súradníc, pravouhlý karteziánsky systém – súradnicová sústava, ktorej súradnicové vektory sú jednotkové a navzájom kolmé.

/sústava telies (mechanika)
– množina telies, ktorých pohyb súčasne sledujeme ([212];46).
:: fyzika.

/sústava termodynamická p. systém termodynamický.

/sústava tónová
− množina všetkých tónov, ktoré sa využívajú v hudbe, usporiadaná od najhlbších tónov po najvyššie v oktávach.
:: hudba.

/sústava vzťažná
− teleso alebo sústava telies (ktoré sú vzájomne v pokoji), vzhľadom na ktorú sa skúma pohyb určitého telesa a ktorú tvorí sústava súradníc viazaná na konkrétne teleso, pomocou ktorých sa určuje v priestore poloha iných telies pri dohodnutom spôsobe merania času ([16];792). Vzťažná sústava je súbor reálnych alebo myslených hmotných bodov, ktoré dostatočne husto vypĺňajú vyšetrovanú oblasť. Ak k týmto bodom, ktoré označujeme ako referenčné body, vzájomne jednoznačne priradíme trojice reálnych čísel, hovoríme, že sme vo vyšetrovanej oblasti zaviedli sústavu priestorových súradníc Rp ([506];19).
„Vzťažná sústava je daná vzťažným telesom, na ktorom sa zvolí vzťažný bod ako začiatok sústavy súradníc pevne spojenej so vzťažným telesom pri dohodnutom spôsobe merania času“ ([92];29).
Od voľby vzťažnej sústavy závisí opis pokoja a pohybu telesa.
:: fyzika, relatívnosť pokoja a pohybu, teória relativity.

/sústava vzťažná inerciálna
− zotrvačná vzťažná sústava − vzťažná sústava, vzhľadom na ktorú sa teleso, ak naň nepôsobia vonkajšie sily (cf pravé sily), pohybuje rovnomerne pozdĺž priamky.
Vo vzťažnej sústave platí zákon zotrvačnosti.
Inerciálne vzťažné sústavy sa vzhľadom na iné sústavy pohybujú rovnomerne priamočiaro, teda ich vzájomná rýchlosť je nulová alebo konštantná (cf [212];42, [122];16).
:: energia mechanická bodu hmotného, fyzika.

/sústava vzťažná neinerciálna
− vzťažná sústava, ktorá sa vzhľadom na inerciálnu vzťažnú sústavu pohybuje zrýchlene ([122];16).
:: fyzika.

/súš
– (veľká) vynorená časť zemského povrchu nad hladinou svetového oceánu.
:: geológia, geovedy, oceán svetový, povrch zemský, Zem.

/suverenita
fr. – suverénnosť – zvrchovanosť, nezávislosť.
:: suverenita štátu.

/suverenita štátu
– základný znak štátnej moci spočívajúci v jej nezávislosti od akejkoľvek vonkajšej alebo vnútornej moci. Rozlišuje sa:
        vnútorná suverenita štátu,
        vonkajšia suverenita štátu.

/suverenita štátu vnútorná
– výlučnosť mocenského pôsobenia štátu na vlastnom území viazaná právom.
:: štát.

/súvetie (lingvistika)
− zložená veta − spojenie dvoch alebo viacerých viet tvoriace významový i formálny a intonačne uzavretý celok (5;163); je to spojenie dvoch alebo niekoľkých jednoduchých viet, ktoré vyjadrujú jedinú zložitú myšlienku ([333];401).
:: súvetie podraďovacie, súvetie priraďovacie.

/súvetie podraďovacie
– zložená veta utvorená spojením jednotlivých viet do vyššieho celku na základe závislosti, t. j. hypotakticky.

/súvetie priraďovacie
– zložená veta utvorená spojením jednotlivých viet do vyššieho celku na základe rovnocennosti, t. j. parataktickým spojením.

/súzvuk
– súčasné znenie.
:: akord, hudba.

/svah
– časť terénu, ktorá sa zvažuje, skláňa do doliny alebo do roviny.

/sval bedrovodriekový (anatómia a fyziológia človeka)
– lat. musculus iliopsoas – dôležitý sval v ľudskom tele, jeden z najhlbších svalov v tele, skladajúci sa z dvoch hlavných častí:

bedrový sval (musculus ppsoas maior);
driekový sval (musculus iliacus).

Tieto dva svaly sa spájajú a fungujú ako jeden celok. Sval začína v dolnej časti chrbtice a vnútornej strane ponvy, prechádza cez panvu a upína sa na stehennej kosti.
    Jeho funkcie sa členia na primárnu (flexia (ohýbanie) bedrového kĺbu) a sekundárne (vonkajšia rotácia stehna, stabilizácia chrbtice a panvy a pomáhanie pri predklone trupu).
    Bedrovodriekový sval je kľúčový pre chôdzu, beh a udržiavanie vzpriamenej polohy tela. Dôležitý je pre stabilitu dolnej časti chrbta. Hrá dôležitú úlohu pri dýchaní, keďže ovplyvňuje pohyb bránice.
    Problémy spojené s týmto svalom: skrátenie svalu môže viesť k bolestiam chrbta a nesprávnemu držaniu tela;
preťaženie môže spôsobiť zápal a bolesť v oblasti bedier a dolnej časti chrbta.
    Cvičenie a starostlivosť o bedrovodriekový sval: naťahovanie je dôležité, najmä pre ľudí so sedavým zamestnaním; posilňovanie môže zlepšiť stabilitu trupu a predchádzať bolestiam chrbta.
    Bedrovodriekový sval je kľúčovým prvkom v biomechanike ľudského tela, ovplyvňujúci mnoho aspektov pohybu a držania tela.

/Svätá Trojica
− Najsvätejšia Trojica − Boh v troch osobách, základné tajomstvo kresťanskej viery.
:: kresťanstvo, triadológia.

/svetadiel
– častí súše planéty Zem na základe historického, kultúrneho a spoločenského hľadiska.
    Svetadielmi sú:
            Európa,
            Ázia,
            Amerika,
            Afrika,
            Austrália,
            Antarktída.
    Nové obdobie vývinu svetadielov vyznačuje nástup pandémií 21. storočia počnúc pandémiou COVID-19 v roku 2020.
:: Austrália a Oceánia, Oceánia, geografia, kontinent.

/svetlo (fyzika)
− vlnenie kmitajúce všetkými smermi; viditeľná časť elektromagnetického žiarenia; elektromagnetické vlnenie, ktoré je viditeľné pre ľudské oko: toto elektromagnetické vlnenie pôsobí na sietnicu oka a vyvoláva svetelné vnemy; vlnová dĺžka tohto vlnenia je 400 až 760 nm. Pre svetlo platia všetky zákonitosti, ktoré platia pre elektromagnetické vlnenie.
    Na svetle sa zakladá viditeľnosť sveta.
    Náuka o svetle sa nazýva optika.
    Svetlo vzniká ako dôsledok zmien energetického stavu atómov respektíve molekúl. Zdrojom svetla je: teleso s vyššou teplotou (tepelný zdroj), výboje v plynoch a fluorescencia (pozri: tiež luminiscencia). Tepelnými zdrojmi sú napr. sviečka, plameň plynu, žiarovka; výbojové zdroje svetla (výbojky ortuťové a neónové, tlejivky).
Svetlo sa šíri priamočiaro. Priamočiare šírenie svetla potvrdzujú napríklad tieto zistenia: Ak umiestnime predmet medzi bodový zdroj svetla a tienidlo, vytvorí sa na tienidle ostrý tieň. Na svetle z filmového projektora možno vidieť, že sa šíri priamočiaro.
    Vlastnosti svetla skúmame napríklad preto, aby sme ich mohli využívať optickými prístrojmi.
    Svetlo ako elektromagnetické vlnenie je nositeľom žiarivej energie.
    Energia svetla sa skladá z konečného počtu kvánt nespojito rozložených v priestore; kvantá žiarenia (zvané fotóny) môžu byť vyžarované a pohlcované len ako celky.
:: fotón (fyzika kvantová), fotonika, fyzika, jav optický, ohyb svetla, optika, optika (fyzika), rýchlosť svetla, smog svetelný, svetlo (Huygens, Ch.), svetlo (Newton, I.), svetlo biele, svetlo nepolarizované, zrkadlo, zrkadlo polopriepustné, zrkadlo rovinné.

/svetlo (Huygens, Ch.)
– mechanické vlnenie éteru.

/svetlo (Maxwell, J. C.)
– elektromagnetické vlnenie s frekvenciou od 3,8.1⁰¹4Hz do 7,8.1⁰¹4Hz, ktoré sa šíri zo zdroja spojito.

/svetlo (Newton, I.) − prúd častíc (korpuskúl) vyletujúcich zo zdroja.

/svetlo (Young, Th.)
– mechanické vlnenie éteru.

/svetlo biele
– svetlo majúce spojité spektrum a vysielané žiariacimi pevnými alebo kvapalnými zdrojmi pri dostatočne vysokej teplote. Podobný fyziologický vnem vyvoláva aj zmes vhodne volených farebných žiarení.

/svetlo nepolarizované
– bežné svetlo tvorené zmesou zložiek rôznych polarizácií a nekmitajúce v žiadnom význačnom smere ([122];423).

/svetobôľ
− nespokojnosť so svetom, životný pesimizmus, smútok, žiaľ, depresia; pesimistický svetonáhľad, životný pesimizmus príznačný pre romantickú literárnu tvorbu v prvej polovici 19. stor.
:: romantizmus.

/Svetová obchodná organizácia
− angl. World Trade Organization, WTO − medzinárodná organizácia, v náplni činnosti ktorej sú pravidlá obchodu medzi členskými krajinami s cieľom odstraňovať tarifné a netarifné prekážky v obchode. WTO vytvára pravidlá pre medzinárodný obchod a rieši spory medzi jednotlivými členskými štátmi.
Sídlo centrály WTO je v Ženeve.
    WTO vznikla v roku 1995 ako nástupca Všeobecnej dohody o clách a obchode (GATT), ktorej stanovy a zmluvy prevzala a bola poverená ich spravovaním vedno s ďalšími dohodami.
:: ekonómia.

/sviatosti
− sprostredkujúcna Božej milosti.
Pre katolícku a pravoslávnu cirkev sú dogmou tieto sviatosti:
        sviatosť krstu,
        sviatosť eucharistie (prijímania),
        sviatosť birmovania,
        sviatosť pokánie,
        sviatosť pomazania nemocných,
        sviatosť posvätenia kňazstva,
        sviatosť posvätenia manželstva.
Luteránstvo uznáva ako sviatosť krst a Večeru Pánovu (prijímanie).
Anglikánstvo uznáva ako sviatosť krst, Večeru Pánovu (prijímanie) a manželstvo.
Kalvinizmus uznáva ako sviatosť symbolické obrady.

/svietivosť (fyzika)
– základná fyzikálna veličina, jedna zo siedmich základných veličín (dĺžka, hmotnosť, čas, elektrický prúd, termodynamická teplota, látkové množstvo, svietivosť), ktorej jednotkou je kandela (cd); symbol I.
:: optika (fyzika).

/symbiont
gr. – organizmus, ktorý žije v trvalom spolužití s iný organizmom.
:: biológia.

/symbol
– slovník: čím je symbolizované čo:

    Adonis − antika: mladícka krása
    akácia − slobodomurástvo: prekonanie smrti
    anch (kríž s uškom) − Egypt: život, prežitie fyzickej smrti
    anjel − náboženstvo: prostredník medzi človekom a Bohom, Starý zákon: Božia vôľa
    blesk − prejav vôle nebeských bytostí
    brána − úzka brána Jung, C. G.: ťažkosť postupu v spiritualizácii
    cesta − kráľovská cesta Jung, C. G.: direktnosť, kontemplatívnosť
    cibuľa − Jung, C. G.: prekážky, zvyky (ktorých by sme sa mali zbaviť, aby sme prenikli do centra, aby sme sa stali samými sebou)
    cieľ, jeho minutie − Jung, C. G.: pocit menejcennosti
    cigán − Jung, C. G.: Tieň, menejcennosť, prírodnosť, prirodzenosť (človeka)
    cigareta − Jung, C. G.: dospelosť, rozjímanie, falus
    cín − Jung, C. G.: nedostatočnosť (duchovného vedomia)
    cintorín − Jung, C. G.: odhaľujúcno sa vnútorného cintorína, potlačenosť túžby, stratenosť lásky, neuskutočnenosť ctižiadosti, uplynulosť šťastných dní, utiekajúcno sa v bezvýchodiskovej situácii (pri sputnanosti vlastnými konfliktami)
    cirkev − Jung, C. G.: matka, stvoriteľ, otec, autorita otca
    cisár − Jung, C. G.: moc, úspech, ovládanie, ovládanie sa, inteligencia, poriadok, štátny záujem, právo, neotrasiteľná vôľa, predpojatosť, trvalá opozícia, surovosť mužského princípu podriadená ženskej láske, organizujúcno vnútornej sily
    dirigent − C. G. Jung: autorita, na ktorú sa prenášajú vzťahy k otcovi vedno s paradoxom podriadenosti, vzbury a žiarlivosti
    Dodona − šumenie lístia dubového hája v Dodone; antika: prejav vôle Dia
    drak − násilníctvo, nespútané vášne, oheň, chaos, kresťanstvo: diabolstvo, Lucifer, mýtus kozmogonický: násilníctvo, proti ktorému musia bojovať bohovia
    drakobijca − prekonávanie nespútaného sveta prírody človekom
    draky oblačné − Čína: vládcovia vetra a dažďa
    dub − vytrvalosť, nesmrteľnosť
    dubový − šumenie lístia dubového hája v Dodone antika: prejav vôle Dia
    dvere − úzke dvere Jung, C. G.: ťažkosť postupu v spiritualizácii
    Faust − neúnavný bádateľ
    fazuľa − Egypt: nečistota; Európa: bezcennosť; Japonsko: plodnosť, bohatstvo; Pytagoras: sídlo duše mŕtvych
    háj − šumenie lístia dubového hája v Dodone antika: prejav vôle Dia
    holubica − mier
    hrom − prejav vôle nebeských bytostí
    hruška − Čína: dlhovekosť
    kráľ − Jung, C. G.: bytie samým sebou
    králik − Jung, C. G.: plodnosť, žiadostivosť, víťazstvo čistoty
    kráľovná − Jung, C. G.: bytie samým sebou
    krava − matka, materské sily Zeme, Mesiac; Jung, C. G.: materinskosť, vegetatívnosť
    krava s hviezdami na bruchu − Egypt: obloha
    kravata − Jung, C. G.: sexualita
    krčmár − Jung, C. G.: zdravosť, živosť; nevedomé príšery
    krčmárka − Jung, C. G.: zdravosť, živosť; nevedomé príšery
    kríž − kríž s uškom (anch) Egypt: život, prežitie fyzickej smrti
    kvet − lotosový kvet buddhizmus: bytostná prirodzenosť
    lístie − šumenie lístia dubového hája v Dodone; antika: prejav vôle Dia
    med − sladkosť
    motýľ − Čína: manželské šťastie, radosť (vôbec), leto, zamilovaný muž, sedemdesiatročný starec, (v sne mužovi) zosnulá žena
    motýľ a divá včela − Čína: súlož
    motýľ a mačka − Čína: prianie dožiť sa najmenej sedemdesiat rokov
    motýľ a melón − Čína: prianie mnohých potomkov
    motýľ a slivka − Čína: dlhý život
    mravec − Čína: cnosť, usilovnosť, vlastenectvo ; ziskuchtivosť, trochu nečisté obchody
    myš − Čína: usilovnosť, blahobyt, hromadenie pokladov, zaobstarávanie peňazí, niekedy aj ustráchanosť a opatrnosť
    opica − antika: škaredosť, zlo; Jung, C. G.: vrtošivosť, žiadostivosť, nevážne alebo neporiadne úsilie o vlastnú dospelosť, nesústredenosť, nekoncentrovanosť, inštinktívne, nekontrolovateľné sily
    ostrie − Jung, C. G.: ťažkosť postupu v spiritualizácii
    ošetrovateľka − Jung, C. G.: Anima, potreba pomoci
    palica − buddhizmus: varovanie, výstraha; Čína: staroba, dôstojnosť, húževnatosť, dlhovekosť
    režisér − C. G. Jung: autorita, na ktorú sa prenášajú vzťahy k otcovi vedno s paradoxom podriadenosti, vzbury a žiarlivosti
    riad − C. G. Jung: vzťahy v rodine a vzťahy k rodine
    šéf − C. G. Jung: autorita, na ktorú sa prenášajú vzťahy k otcovi vedno s paradoxom podriadenosti, vzbury a žiarlivosti
    šumenie lístia dubového hája v Dodone − antika: prejav vôle Dia :: dub
    úzky − úzke dvere, úzka brána; Jung, C. G.: ťažkosť postupu v spiritualizácii
    vetvička − akáciová vetvička; slobodomurástvo: prekonanie smrti
    zabitie draka − báj, rozprávka: skúška hrdinu
    zrnko fazule − Európa: šťastie, prvosť zasnúbiteľnosti (po nájdení v koláči)

/symbol (teória jazykov formálnych)
– prvok abecedy.

/symbol algebrický
– matematický symbol v podobe písmena reprezentujúceho číslo alebo symbol indikujúci algebraickú operáciu.
:: algebra, matematika.

/symbol matematický
− skrátená alebo obrazná reprezentácia matematického javu; pozri (správnejšie) značka matematická.
:: matematika.

/symbol nečíselný
– angl. nonnumerical symbol – symbol nezahrňujúci čísla, nepozostávajúci z nich.
:: matematika, neznáma (matematika).

/symbolika
gr. – súhrn symbolov, ktoré sa používajú v istej oblasti. Ich výber je motivovaný tradíciou, názornosťou, mnemotechnickými, typografickými a inými dôvodmi.
:: symbolika logiky.

/symbolika matematická
− súčasť matematického textu tvorená súborom matematických symbolov.
:: matematika.

/symbológia
gr. − symbolológia – vedecká disciplína, ktorá sa zaoberá symbolmi, ich štruktúrou, vznikom, vývinom a nevyhnutnými externými súvislosťami (napr. zaradením do jednotlivých symbolík).

/symetria
lat.<gr. − súmernosť, matie na oboch stranách strednej osi, počiatku súradnicovej osi, času, pootočeniu priestoru atď., rovnaké a rovnako rozložené časti.
Pojem symetrie je jedným z najdôležitejších pojmov súčasnej vedy. Výsledky skúmania symetrie sa stali prínosom pre teóriu elementárnych častíc, kryštalografiu a fyziku kryštálov, teóriu priestoru a času, molekulovú biológiu, kvantovú chémiu, teóriu výtvarného umenia, muzikológiu a pre mnohé odbory matematiky.

/symptóm
gr. – prirodzený príznak, najčastejšie choroby (ochorenia, poruchy); prvok syndrómu.
Symptóm je predmetom symptomatológie.

/synapsia
gr. – σύναψις – spojenie.
:: synapsia (neurofyziológia).

/synapsia (neurofyziológia)
– funkčné spojenie membrány dvoch buniek, z ktorých je aspoň jedna bunka nervová, prostredníctvom ktorého sa uskutočňuje prenos informácií.

/synergetika
gr. − veda o spolupôsobení, fyzikálna disciplína, ktorej predmetom je synergia (synergický jav) a samoorganizácia. Zakladateľom synergetiky je Hermann Haken. Synergetika skúma správanie sústav, ktorých výsledné správanie vzniká spolupôsobením mnohých faktorov, pričom správanie, ktoré takto vzišlo, má nové kvality v porovnaní so správaním, vznikajúcim bez vyššie spomenutého spolupôsobenia.
:: fyzika.

/synchronizácia
gr. − časová zhoda, zladenosť dvoch alebo viacerých javov alebo procesov ([14];840).
:: čas, synchronizácia (fyzika).

/synchronizácia (fyzika)
− udržovanie rovnosti periód dvoch periodických priebehov ([14];840).

/synchronizovaný
gr. − uvedený do časovej zhody. Napr. dva chronometre sú synchronizované, keď idú rovnako.

/synkretizmus žánrový
− žánrová neurčitosť a nevyhranenosť.

/syntagma (lingvistika)
– sklad – spojenie dvoch slov určitým gramatickým vzťahom bez ohľadu na to, či ide alebo nejde o predikáciu; je to minimálne významové, štruktúrne uzavreté spojenie dvoch (zriedkavejšie viacerých) plnovýznamových slov vo vete, ktoré reprezentuje nejaký vzťah z reálnej skutočnosti; je to štruktúrne uzavreté spojenie slov a významové spojenie slov. Rozlišuje sa:
        determinatívna syntagma (určovací sklad): dobrý syn, píše list, píše perom, píše otcovi,
        predikatívna syntagma (prisudzovací sklad): syn píše,
        koordinatívna syntagma (priraďovací sklad): syn a otec, píše a číta, otcovi a matke
(cf [182];76, 190).

/syntagma predikatívna
– prisudzovací sklad – „syntagma, ktorou sa vyjadruje označenie substancie a označenie deja, resp. stavu al. vlastnosti; zodpovedá vetným členom podmet a prísudok; medzi členmi je vzťah vzájomnej determinácie, ale predsa sa za hlavný (riadiaci) člen predikatívnej syntagmy pokladá prísudok ([5];124)“.
: lingvistika.

/syntaktika lingvistická
– skladba, syntax – časť lingvistiky, ktorej predmetom je syntaktická rovina jazykového systému. „S k l a d b a ako náuka o syntaktickej rovine opisuje, ako sa skladajú (aj ako už sú zložené) správne vety a ich časti a ďalej ako sa skladajú vety do zložitejších celkom (súvetí). Vety a ich časti skladáme na základe ustálených vzorcov zo slov a zo spojení slov (syntagiem). Podľa toho sa skladba delí takto:
        syntagmatika – spájanie slov do syntagiem,
        vetná syntax,
        polovetná syntax,
        súvetná syntax (jednoduché a zložené súvetia).
Navyše sa dnes rozvíja i n a d v e t n á (t e x t o v á) syntax ako náuka o spájaní textových jednotiek (ktoré nemusia byť zhodné s vetou) v rámci odseku, kapitoly alebo celého textu ako najvyššej komunikačnej jednotky (854;7).“
:: lingvistika.

/systém abstraktný
– systém, ktorý existuje len vo vedomí človeka (napr. úplný prehľad poznatkov o nejakom jave, ucelené poznanie, celok myšlienok, koncepcia, jazyk a pod.).
:: systém logický, systém matematický.

/systém agroekologický
– multilaterálna usúvzťažnenosť pôdy, rastlín a atmosféry; súčasť predmetu agrofyziky.

/systém bankový
– podsystém finančného systému.
:: bankovníctvo.

/systém biologický
− zložitý dynamický systém rôznej úrovne organizácie, pozostávajúci z komponentov plniacich určitú funkciu v živých systémoch, napr. biologické makromolekuly, subcelulárne organely, bunky, organizmy, populácie. Zložitosť biologického systému spočíva v previazanosti metabolizmu, reprodukcie, samoorganizácie a vývojovosti.
:: biológia, biológia syntetická, systém biologický syntetický.

/systém biologický syntetický
− biologický systém kreovaný technologickými prostriedkami alebo postupmi syntetickej biológie.

/systém čiastkový
– rez systémom tvorený väzbami tej istej kvality a prvkami, ktoré tieto väzby spájajú. Pre vymedzenie čiastkového systému je rozhodujúca kvalita (typ) väzieb začlenených do tohto čiastkového systému. Čiastkový systém obsahuje všetky väzby danej kvality (daného typu) v systéme a všetky prvky, ktoré sú spájané týmito väzbami. Pokiaľ do prvku vstupuje alebo z neho vystupuje viac väzieb rôznych kvalít, budú väzby rôznych kvalít spadať do rôznych systémov a prvok môže byť súčasne prvkom niekoľkých čiastkových systémov. V tomto prvku môže dochádzať k prekrývaniu štruktúr ([26];28 – 29).

/systém diskrétny
– systém vyznačujúci sa vlastnosťou diskrétnosti alebo u ktorého je charakter signálu diskrétny.
:: aktivita v systéme diskrétnom (informatika).

/systém dochádzkový
– technický systém umožňujúci prehľadnú kontrolu a evidenciu dochádzky zamestnancov.

/systém duchovný
– spoločenský systém, ktorý uspokojuje duchovné potreby spoločnosti. Napríklad: škola, vedecká inštitúcia, divadlo, kino, obrazáreň, rozhlas, televízia, tlač a pod.

/systém dynamický
− systém, ktorého stav sa v čase mení; pozostáva zo stavového priestoru, ktorého súradnice opisujú stav systému v danom čase, a z dynamických podmienok, ktoré opisujú zmenu tohto systému v čase. Stav systému sa potom opisuje vektorom, ktorý celý leží v stavovom priestore.
    Dynamický systém možno z matematického hľadiska ponímať ako matematický objekt, reprezentujúci určitý reálny systém, napr. fyzikálny, chemický, biologický, kybernetický atď., evolúciu ktorého jednoznačne určuje počiatočný stav. Dynamický systém sa opisuje systémom rovníc (diferenciálnych, diferenčných, integrálnych atď.).
    Množina stavov dynamického systému tvorí fázový priestor.
Okamžitý stav dynamického systému závisí od predchádzajúcich stavov a od vonkajších podnetov a vyznačuje sa zotrvačnosťou i oneskorením reakcií.
    V závislosti od vzťahu systému k okoliu možno rozlišovať dynamický systém
            otvorený,
            uzavretý,
            relatívne uzavretý.

/systém ekonomický
– hospodárska sústava, hospodársky systém, ekonomická sústava, hospodárske zriadenie, ekonomické zriadenie, typ ekonomiky − spoločenský systém tvorený štruktúrou a hospodárskymi procesmi jednej ekonomiky. Charakterizuje sa ako „sieť vzťahov a organizácií, ktoré stanovujú zákony a regulačné mechanizmy usmerňujúce ekonomické činnosti, vymedzujú vlastnícke práva a vlastníctvo výrobných faktorov, rozdeľujú rozhodovacie právomoci nad výrobou a spotrebou, určujú stimuly motivujúce rôznych rozhodovateľov a koniec koncov určujú, čo sa bude vyrábať, ako sa to bude vyrábať a pre koho sa bude vyrábať“ ([390];833).
    Ekonomické systémy sa členia na tieto základné typy:

zvyková ekonomika,
príkazová ekonomika,
trhová ekonomika,
zmiešaná ekonomika.

:: ekonómia, ekonomika, sociológia historická.

/systém ekonomický (finančníctvo)
– informačný systém zostavený z jednoduchého alebo podvojného účtovníctva, faktúr, objednávok, skladovej evidencie, miezd alebo napríklad aj z knihy jázd.
:: ekonómia, ekonomika, financie.

/systém endokrinný
– endokrinná sústava – sústava endokrinných žliaz.
:: systém nervový a endokrinný, systém neurohumorálny.

/systém finančný
– súbor trhov, inštitúcií, zákonov, regulácií a techník, s ktorých pomocou sa
        obchodujú akcie, obligácie a iné cenné papiera,
        určujú úrokové sadzby,
        poskytujú finančné služby na celom svete.
Finančný systém determinuje cenu za úver a koľko úverových prostriedkov bude k dispozícii pre platby za veľké množstvo tovarov a služieb.
Jadrom finančného systému sú finančné trhy, v rámci ktorých pôsobia finančné inštitúcie, ako
        banky,
        poisťovne,
        penzijné fondy,
        podielové fondy,
        faktoringové spoločnosti,
        lízingové spoločnosti,
        splátkové spoločnosti...
Podsystémom finančného systému je bankový systém.

/systém fyzikálny
– sústava fyzikálnych objektov – dynamický systém, tvorený množinou fyzikálnych objektov, ku ktorej sa pristupuje ako k celku.
Schopnosť fyzikálneho systému vykonávať prácu sa označuje ako energia.
:: fyzika, objekt fyzikálny, oscilátor, stav rovnovážny, stav systému fyzikálneho, systém kvantový, systém makroskopický, systém mechanický, systém mikroskopický, vlastnosť fyzikálna, zložitosť systému fyzikálneho.

/systém fyzikálny makroskopický
– fyzikálny systém, ktorý je prístupný priamemu pozorovaniu okom, optickým mikroskopom alebo bežnými ďalekohľadmi. Makroskopické fyzikálne systémy možno opísať na úrovni bežnej technickej praxe.
:: fyzika, teleso (fyzika).

/systém geodetický
− súradnicový referenčný systém alebo gravimetrický referenčný systém; súbor konštánt, parametrov a konvencií, pomocou ktorých sa charakterizuje súradnicový, výškový alebo gravimetrický systém.
:: geodézia.

/systém hormonálny
– hormonálna sústava – podsystém neurohumorálneho systému riadiaci organizmus prostredníctvom hormónov.

/systém chemický
− chemická sústava, sústava látok − dynamický systém, tvoriaci časť priestoru, oddelenú od okolia skutočným alebo mysleným rozhraním a tvorenú látkou alebo zmesou látok, predstavujúcich jej zložky.
    Chemický systém definujeme tým, že vieme, čo doňho patrí.
    Chemické systémy sa delia na
            homogénne systémy (systémy len v jednej fáze),
            heterogénne systémy (systém pozostávajúce z viacerých fáz).
    Homogénny systém má vo všetkých svojich častiach rovnaké vlastnosti, prípadne sa jeho vlastnosti menia spojite a skladá sa z jednej fázy.
    Heterogénny systém má sa skladá z viacerých fáz, oddelených od seba rozhraním, v ktorom sa vlastnosti menia skokom.
    Fáza je homogénna časť heterogénnej sústavy, od inej časti fyzikálne oddelená a ohraničená rozhraním.
    Ako príklad pre heterogénnu sústavu možno uviesť zmes vody a ľadu (jedna fáza − voda, druhá fáza − ľad a tretia fáza − plyn nad zmesou vody s ľadom).
    Homogénne a heterogénne sústavy možno spravidla rozlíšiť voľným okom.     Často je však pre rozhodnutie, či je systém homogénny alebo heterogénny, potrebné použiť prístroje. Homogénny systém môže byť čistá látka alebo systém zložený z viacerých čistých látok v tej istej fáze (napr. roztok) (cf 458;22).
    Z ďalšieho hľadiska sa chemické systémy členia na:
            izolované (nie sú schopné vymieňať si častice ani energiu s okolím, napr. termoska),
            uzavreté (nie sú schopné vymieniť si s okolím častice, no energiu sú schopné vymieňať si s okolím, napr. zavretý pohár)
            otvorené (sú schopné vymieňať si s okolím tak častice, ako aj energiu, napríklad voda v pohári).
:: chémia, zmes (chémia).

/systém imunitný
− jeden zo základných mechanizmov udržiavania homeostázy a integrity organizmu rozlišovaním škodlivého od neškodného, zahrnujúci
        obranyschopnosť voči patogénom,
        autotoleranciu,
        imunitný dohľad nad zmutovanými a tumorigénnymi bunkami.
:: imunológia, medicína, psychoneuroimunológia.

/systém informačný
− systém pozostávajúci z komplexu techník, nástrojov a zdrojov umožňujúcich získavanie, ukladanie a poskytovanie informácií používateľom alebo iným systémom. Údaje sa zhromažďujú buď manuálne alebo digitálnou cestou a integrujú sa do informačného systému.
:: informatika, objekt informačný, systém, systém informačný (§ 2 písm. a) zákona č. 275/2006 Z. z. o informačných systémoch verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov), systém informačný organizácie, vzťah informačný, zber informácií (informatika), zdroj informácie (informatika).

/systém informačný (§ 2 písm. a) zákona č. 275/2006 Z. z. o informačných systémoch verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov (28. 3. 2020))
− „funkčný celok zabezpečujúci cieľavedomú a systematickú informačnú činnosť prostredníctvom technických prostriedkov a programových prostriedkov, ktoré sú súčasťou informačného systému alebo ktoré informačnému systému poskytuje iný informačný systém“.
:: systém informačný, § 2 písm. a) zákona č. 275/2006 Z. z. o informačných systémoch verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

/systém informačný organizácie
– systém tvorený súborom ľudí, činností, technických prostriedkov a metód zabezpečujúcich zhromažďovanie (zber), prenos, uchovávanie, spracovávanie, distribúciu a prezentáciu informácií v organizácii v súlade s potrebami riadenia organizácie čiže rozhodovania a zabezpečovania riadiacich funkcií organizácie.
Významnou súčasťou informačného systému organizácie je účtovníctvo.
:: organizácia, systém informačný.

/systém inteligentný
− systém s inteligenciou, čiže vlastnosťou, ktorá mu dovoľuje poznať a pochopiť príčiny zmien a využiť tieto poznatky na učenie. Pri opakovaných vstupoch sa učenie systému prehlbuje. Medzi inteligentné systémy sa zaraďujú ľudia, zvieratá a inteligentné stroje.
:: inteligencia umelá.

/systém jazykový
– systém jazyka – inventár jazykových prostriedkov s vyznačenými vzťahmi medzi nimi ([5];70). Jazykový systém je psychosociálny systém, bez ktorého by reč nemohla byť nástrojom duchovnej komunikácie a duchovného poznávania ([182];68).
    Vzťahy tvoriace jazykový systém sa delia na:
                paradigmatické,
                syntagmatické.
    Všeobecne sa uznáva, že jazykový systém je usporiadaný do niekoľkých rovín alebo plánov, ktoré sú medzi sebou späté a tvoria medzistupne medzi zvukovou podobou slov a viet, viazanou na ľudský hlas, a ich významom, viažúcim sa na skutočnosť a ľudskú myseľ.
    Pre slová ako jednotky jazykového systému sa používa termín lexéma (alebo gloséma) ([182];18).
    Jazykový systém tvoria tieto roviny:
            fonická,
            morfologická,
            syntaktická,
            lexikálna,
            štylistická (aplikácia predchádzajúcich rovín) ([854];7).
:: jav jazykový, jazyk, jazyk (lingvistika), lingvistika, prostriedok jazykový, rovina jazyková, rovina jazyková fonická, rovina jazyková lexikálna, rovina jazyková morfologická, prvok jazyka, rovina jazyková syntaktická, rovina jazyková štylistická, rovina systému jazykového, systém hláskový, veta (lingvistika), vzťah jazykový.

/systém komplexný
– angl. complex system – systém pozostávajúci z veľkého počtu heterogénnych častí, ktoré majú medzi sebou veľké množstvo väzieb a vzájomne sa ovplyvňujú zložitým spôsobom ([219];20).
    Je to systém pozostávajúci z mnohých interagujúcich komponentov (subsystémov), v dôsledku čoho získava nové vlastnosti, ktoré na úrovni subsystému absentujú a nemožno ich redukovať na vlastnosti úrovne subsystému.
    Komplexné systémy sa vyznačujú nelineárnymi a nedeterministickými interakciami, čo znamená, že malé zmeny v jednej časti systému môžu viesť k veľkým a nepredvídateľným zmenám v celom systéme.
    V týchto systémoch sa často vyskytujú emergentné vlastnosti, čo sú nové vlastnosti alebo správanie, ktoré vznikajú z interakcií medzi časťami systému a nie sú prítomné v jednotlivých častiach.
    Príkladmi zložitých systémov sú globálna klíma Zeme, organizmy, ľudský mozog, mravenisko, infraštruktúra ako elektrická sieť, dopravné alebo komunikačné systémy, komplexný softvér a elektronické systémy, sociálne a ekonomické organizácie (ako sú mestá), ekosystém, živá bunka a napokon aj celý vesmír.
    Kľúčovú úlohu pri štúdiu komplexných systémov hrá matematika. Existuje niekoľko matematických nástrojov a metód, ktoré sa používajú na analýzu a modelovanie týchto systémov:

Teória grafov: Používa sa na modelovanie a analýzu sietí, kde uzly predstavujú jednotlivé časti systému a hrany ich interakcie. Príklady zahŕňajú sociálne siete, biologické siete a dopravné siete.
Diferenciálne rovnice: Pomáhajú modelovať dynamické správanie systémov, ako sú napríklad populácie v ekosystémoch alebo ekonomické modely.
Teória chaosu: Skúma, ako malé zmeny v počiatočných podmienkach môžu viesť k veľkým a nepredvídateľným zmenám v systéme. Toto je obzvlášť dôležité pri štúdiu nelineárnych dynamických systémov.
Agent-based modeling (ABM): Simuluje interakcie medzi jednotlivými agentmi v systéme, čo umožňuje skúmať emergentné správanie a vzory.
Štatistická fyzika: Používa sa na štúdium veľkých súborov interagujúcich častíc, čo môže byť aplikované aj na sociálne a ekonomické systémy.
Fraktály: Pomáhajú modelovať a analyzovať samoorganizujúce sa systémy a štruktúry, ktoré sa opakujú na rôznych mierkach.

:: systém filozofie.
– I: Komplexní systém, in: Wikipedie.

/systém konjunktný
– systém, ktorého stavebné prvky sa súbežne so svojou relatívnou autonómiou vzájomne prelínajú. Typickými konjunktnými systémami sú spoločenské systémy, ktorých základným stavebným prvkom je človek, vystupujúci v mnohých roliach (napr. ako člen rodiny, člen záujmového zoskupenia, člen politickej strany, občan štátu, člen pracovného kolektívu, člen náboženskej komunity atď.).

/systém komunikačný
− systém prenosu informácií, systém riadenia procesov výmeny informácie medzi inými systémami.
:: informatika.

/systém kvantový
– fyzikálny systém, podliehajúci zákonom kvantovej fyziky; jeho vlastnosti sú:
        korpuskulárno-vlnová dualita,
        vzťahy neurčitosti,
        existencia superpozície stavov,
        kolaps kvantového systému,
        možnosti určovania len pravdepodobností javov
        ...
:: fyzika, fyzika kvantová, mechanika kvantová, priestor funkcií, stav kvantový, stav systému kvantového, teória kvantová.

/systém kyberneticko-fyzikálny
– integrácia výpočtových a fyzikálnych procesov, v ktorej fyzické procesy dopĺňajú počítačové a opačne.

/systém kybernetický
− dynamický systém rôznej fyzickej podstaty s jedným riadiacim a jedným alebo viacerými riadenými prvkami, ktorého existencia závisí od výmeny informácií medzi prvkami systému a medzi systémom a jeho okolím prostredníctvom vstupov a výstupov (zdroj: [25];149):

Pomocou vstupov prijíma vstupné signály, spracúva informácie v nich obsiahnuté a na výstupe sa objavujú výstupné signály.
Pre kybernetický systém je nevyhnutná spätná väzba v systéme. Riadiaci prvok systému je s riadeným prvkom spojený priamou väzbou a riadený s riadiacim spätnou väzbou (p. obr.) ([25];149).
:: kybernetika.

/systém lénny
− vzťah závislosti medzi lénnikom (vazalom) a lénnym pánom (seniorom), ktorý „sa vyvinul v západnej a strednej Európe spojením rímskoprávnych, keltských a germánsko-slovanských prvkov družinového pomeru“ ([314];211). Na lénnom systéme je osnovaný feudalizmus.
:: história.

/systém limbický
– oblasť mozgu predstavujúca centrum pre informácie a reakcie inštinktívnej povahy (orálne, čuchové, sexuálne).

/systém lineárny
– systém, pri ktorom sa uplatňuje princíp sčítania, kedy je celkový výstup pri pôsobení viacerých vstupov daný súčtom výstupov pri pôsobení každého jednotlivého vstupu osobitne.

/systém makroskopický
– angl. macroscopic system – systém takej veľkosti, že je prístupný priamemu pozorovaniu okom, optickým mikroskopom alebo bežnými ďalekohľadmi.

/systém matematický
– abstraktný systém formulovaný v jazyku matematiky.

/systém mechanický
– fyzikálny systém, ktorý je súčasťou predmetu klasickej mechaniky a vyznačuje sa dynamickým a deterministickým pohybom, napr. hodinový stroj.
Telesá alebo častice, tvoriace mechanický systém, môžu vzájomne pôsobiť tak medzi sebou, ako aj s telesami alebo časticami, ktoré nie sú súčasťou daného mechanického systému.
:: fyzika, mechanika, stroj hodinový, stupeň voľnosti (mechanika), sústava telies (mechanika).

/systém mikroskopický
– angl. microscopic system – systém atómovej dimenzie a menší alebo systém takej veľkosti, že je nepozorovateľný našimi zmyslami.
:: fyzika.

/systém množín
– množinový systém – množina, ktorej prvkami sú iba množiny.
:: matematika, teória množín.

/systém motivačno-emocionálny (psychológia)
− motivačno-emočný systém − podsystém psychiky (resp. psychického systému) tvorený zložitým súborom vzťahov prepájajúcim motiváciu a emócie a výrazne ovplyvňujúcim ľudské správanie a prežívanie.

/systém multiagentový
– angl. multi-agent system, MAS – simulované prostredie sieťovej povahy, v ktorom dochádza k interakcii určitých typov aktérov (zvaných agenty) medzi sebou a/alebo prostredím, v ktorom sa nachádzajú a v ktorom riešia spoločné problémy, presahujúce možnosti a znalosti každého z nich.
    Pojem multiagentového systému sa prezentuje ako nová paradigma konceptualizácie a implementácie softwarových systémov, najmä tých, ktoré sa používajú v distribuovanom a otvorenom prostredí, aké predstavuje napr. internet.     V multiagentových systémoch dochádza vďaka interakcii agentov k emergentným javom, čo pripomína živé ekosystémy prejavujúce sa určitou inteligenciou; v tomto spočíva aj odlišnosť oproti jednoagentovým systémom.
    V súvislosti s multiagentovými systémami sa hovorí aj o najslabšej forme umelého života a umelej inteligencii distribuovaného typu.
:: inteligencia umelá, internet.

/systém neautonómny
– systém ovplyvňovaný nejakou externou vstupnou veličinou. Keďže matematicky možno tento systém opísať pomocou nehomogénnej diferenciálnej rovnice, nazýva sa aj (v matematike) nehomogénny systém.
:: matematika.

/systém nelineárny
– systém, v ktorom jestvuje vždy aspoň jedna zložka, ktorej výstup nie je úmerný vstupu.

/systém nervový
− nervová sústava, lat. systema nervosum − súbor špecializovaných štruktúr, zabezpečujúcich komunikáciu a spätnú väzbu organizmu s prostredím a spájajúcich všetky funkcie organizmu do jednotne reagujúceho celku.
Základnou stavebnou jednotkou nervového systému je neurón.
:: nervstvo (fyziológia), systém nervový a endokrinný, systém nervový človeka (Gítánanda), tkanivo nervové.

/systém nervový a endokrinný
– materiálny podklad psychického aparátu ako nástroja evolúcie a biologickej adaptácie ([792];17).

/systém nervový človeka (Gítánanda)
– je priamo ovplyvňovaný zlým postojom, zlým držaním tela, chorobami, pôsobiacimi na chrbticu. Problémy nervového systému narušujú tok energie k hlavným orgánom tela vrátane základných endokrinných žliaz. V joge sa táto problematika koncipuje počnúc úrovňou tela, cez energiu, emócie a myseľ až po úroveň tela ([120];88).
:: Gítánanda, joga, systém nervový.

/systém nervový parasympatický
– parasympatická nervová sústava, parasympatikus, parasympatické nervstvo, kraniosakrálny autonómny systém, lat. pars parasympathica systemis autonomici – jedna z dvoch zložiek vegetatívneho nervového systému (druhou zložkou je sympatický nervový systém) slúžiaca metabolizmu, regenerácii a tvorbe telových rezerv; stará sa o pokoj, oddych, šetrenie.

/systém neurohumorálny
– úzka súvislosť hormonálnej a nervovej sústavy pri kontrole a riadení ľudského organizmu, napr. niektoré hormóny ovplyvňujú centrálnu nervovú sústavu a nervová sústava zasa riadi činnosť niektorých endokrinných žliaz.
:: systém nervový a endokrinný.

/systém normatívny
– súbor ustálených pravidiel (noriem) ľudského správania, ktorý sa týka špecifického prostredia. Existujú tieto normatívne systémy:
         • právo,
         • morálka,
         • etiketa.

/systém operačný
− časť počítačového systému, ktorá koordinuje celý počítačový systém, prideľuje zdroje a kontroluje ich použitie. Operačný systém je sprostredkovateľ medzi používateľmi a hardvérom počítačového systému, vytvárajúci prostredie pre spúšťanie programov používateľov. Hlavným cieľom operačného systému je zabezpečenie pohodlného prístupu používateľov k programom a efektívne využívanie hardvéru.
    Výkonným jadrom operačného systému je program, ktorý neustále beží na počítači.
    Do operačného systému (v širšom zmysle) sa zaraďujú aj kompilátory, editory, GUI nadstavby.
:: informatika, ovládač (informatika).

/systém otvorený
– neizolovaný systém, neuzavretý systém – systém s látkovou výmenou a samoreprodukciou. Otvorené systémy si s okolím vymieňajú informáciu, látku a energiu. Otvorený systém má definované okolie, t. j. má definovaný aspoň jeden vstup alebo jeden výstup.

/systém počítačový
− systém počítača dnes kombinujúci softvér a hardvér; pozostáva z týchto častí:
        hardvér,
        operačný systém,
        aplikačné programy,
        používatelia.
:: systém softvérový.

/systém politický
− súčasť sociálneho systému tvorená súborom vzťahov, ktoré sa utvorili v oblasti politiky medzi štátnymi orgánmi, politickými organizáciami, záujmovými organizáciami, nátlakovými skupinami a ďalšími politickými inštitúciami.
:: politológia, správa verejná.

/systém právny
– normatívny systém spoločnosti zoskupujúci v usporiadanej podobe právne normy, právne inštitúty a právne odvetvia určitého štátu; je to logické usporiadanie právnych noriem daného právneho poriadku utvorené na báze hodnôt tvoriacich obsah práva a právom garantovaných.
    Určujúcou zložkou právneho systému sú právne normy a väzby medzi nimi.
Pri širšom chápaní právneho systému sa doňho zahrnujú aj štátne inštitúcie alebo súdy ako orgány spolutvoriace tento systém a zabezpečujúce jeho stabilitu a efektívnosť.
    Pojem právneho systému sa blíži k pojmu právneho poriadku; na ich vzťah sa však názory rôznia.
    Rôzne právne systémy môžu mať spoločnú právnu kultúru.
    Porovnávanie rôznych právnych systémov, skúmanie ich príbuzných vlastností a ich odlišností tvorí náplň právnej komparatistiky.
:: poriadok právny, právo, právo germánske, právo rímske, systém právny európsky, systém právny veľký.

/systém právny európsky
– kontinentálno-európsky právny systém, kontinentálny právny systém, kontinentálne právo – systém písaného práva historicky nadväzujúci na právo starého Ríma (pôvodné rímske právo), no svojimi koreňmi nadväzujúci aj na právo románske, germánske a kanonické.
Okrem písanosti sa európsky právny systém vyznačuje

legislatívnosťou,
výlučnosťou voči ostatným právnym systémom,
kódexovou formou jeho podstaty tvorenej systémom občianskeho práva.

/systém právny veľký
– zoskupenie blízkych alebo podobných národných právnych systémov, vyznačujúcich sa spoločnými základnými znakmi.
Veľké právne systémy sa členia podľa viacerých kritérií;
často sa vyčleňuje:
        kontinentálny právny systém (myslí sa: (kontinentálny) európsky právny systém);
        angloamerický právny systém
            anglické právo,
            právo USA;
        islamský právny systém.
Podľa kritéria založeného na charaktere právnych prameňov sa veľké právne systémy súčasnosti členia nasledovne:
        rodina románskogermánska;
        socialistická skupina národných právnych systémov (donedávna);
        common law
            anglické právo,
            právo USA;
        skupina náboženských a tradičných právnych systémov:
            islamské právo,
            indické právo,
            ďalekovýchodné právne systémy
            skupina afrických právnych systémov a právo Madagaskaru.
:: právo.

/systém prírodný
− prirodzený systém s náhodným usporiadaním jeho častí a väzieb medzi nimi.
:: príroda.

/systém psychický
– súčasť predmetu psychológie tvorená usporiadaným súborom psychických javov a procesov a prejavujúca sa psychickými funkciami.
Dôležitým podsystémom psychického systému je systém motivačno-emocionálny.

/systém ptolemaiovský
– vedecký významový útvar tvorený podstatným upresnením názoru, že Zem je stredom vesmíru a všetky nebeské telesá krúžia okolo neho, ktorý vyložil v knihe Almagest Klaudios Ptolemaios.
:: astronómia, geocentrizmus, revolúcia vedy (Thagard, P.), Zem.

/systém reálny
– zložitý reálny objekt kontraponovaný ako systém voči systému účelovo definovanému na tomto objekte. V praxi sa uvažuje o rozdiele medzi reálnym systémom a jeho modelom. Reálny systém a jeho model sa líšia v niekoľkých kľúčových aspektoch:

Zjednodušenie a abstrakcia: Modely často zjednodušujú reálne systémy tým, že ignorujú niektoré detaily a zameriavajú sa na hlavné prvky a vzťahy. To umožňuje lepšie pochopenie a analýzu, ale môže viesť k odchýlkam od reality.
Presnosť a úplnosť: Reálne systémy sú komplexné a obsahujú mnoho premenných a nepredvídateľných faktorov. Modely sa snažia tieto faktory zahrnúť, ale nikdy nemôžu byť úplne presné alebo úplné.
Dynamika a zmeny: Reálne systémy sa neustále menia a vyvíjajú. Modely sú často statické alebo majú obmedzenú schopnosť adaptácie na nové podmienky.
Experimentovanie a simulácia: Modely umožňujú experimentovanie a simuláciu rôznych scenárov bez rizika, ktoré by bolo spojené s testovaním v reálnom systéme. To je užitočné pre predikciu a plánovanie, ale výsledky môžu byť menej spoľahlivé.
Náklady a zdroje: Vytvorenie a udržiavanie modelu je často menej nákladné a časovo náročné ako manipulácia s reálnym systémom.

Tieto rozdiely sú dôležité pri použití modelov na analýzu a rozhodovanie, pretože je potrebné brať do úvahy obmedzenia a predpoklady, na ktorých sú modely založené.

/systém relačný (matematika)
− usporiadaná (n + 1)-tica, ktorej prvým členom je určitá neprázdna množina A a ďalšími členmi sú relácie R1, R2, ... Rn definované v množine A, a ktorú zapisujeme symbolom

<A; R1, R2, ... Rn>

.
V matematike sa v úvahách o relačných systémoch uvažujú
    • abstraktné relačné systémy
    a
    • tie ktoré určité relačné systémy ako zvláštne prípady abstraktného relačného systému ([487];253, 254).

/systém riadenia
− kybernetický systém, v ktorom sa realizuje riadenie ako cieľavedomé pôsobenie na riadený objekt (riadený systém) tak, aby sa zabezpečil vopred stanovený cieľ riadenia ovládaním špeciálnych zariadení na základe hodnotenia a spracovania informácií, ktoré dané zariadenia dostanú o objekte a vplyvoch okolia na tento objekt ([25];328).
Systém riadenie je súčasť predmetu kybernetiky.
:: systém riadený, systém riadiaci.

/systém riadený
− riadená sústava, riadená časť systému riadenia − systém, identifikovaný na objekte riadenia, časť systému riadenia, ktorej fyzikálne veličiny treba riadiť.
Riadený systém je pasívny člen systému riadenia reprezentovaný reálnym objektom alebo matematickou abstrakciou.
    Základným predpokladom pri riadení je, že riadený systém je daný (štruktúra aj parametre), to znamená, že ho nemožno meniť. K riadenému systému sa navrhuje riadiaci systém tak, aby sa splnili ciele riadenia (25;276).

/systém riadiaci
− riadiaca sústava, riadiaca časť systému riadenia − aktívna časť systému riadenia, ktorá sa navrhuje k zadanému nemennému riadenému systému tak, aby sa splnili ciele riadenia ([25];279).

/systém sémantický (lingvistika)
− súčasť predmetu lingvistickej sémantiky tvorená usporiadaným súborom vzťahov medzi významami jazykových jednotiek (cf [237];379).

/systém sociálny
− spoločenský systém uspokojujúci sociálne potreby spoločnosti, ako napr. liečebné zariadenia, jasle, domovy dôchodcov, domy opatrovateľskej služby, ubytovne atď.
:: proces informačný, systém politický.

/systém softvérový
− časť počítačového systému pozostávajúca zo vzájomne komunikujúcich komponentov a založená na softvéri.
:: inžinierstvo softvérové.

/systém spoločenský
− konjunktný systém, ktorého základným prvkom je človek fakticky vystupujúci v mnohých úlohách, ako člen rodiny, člen politickej strany, člen záujmového zoskupenia, občan štátu, člen pracovného kolektívu atď.
:: systém duchovný.

/systém stochastický
– systém, v ktorom prebiehajú stochastické (náhodné) procesy ako väzby medzi jeho prvkami.

/systém školský
– systém zabezpečujúci intelektuálny, citový, mravný a telesný rozvoj osobnosti a integrujúci štátne, súkromné a cirkevné školy a ďalšie výchovné zariadenia (jasle, materské školy, špeciálne školy...).
:: pedagogika, školstvo.

/systém technický
− množina technických prvkov prepojených látkovými, energetickými a informačnými tokmi v podobe technického objektu alebo technického zariadenia, ktorá zabezpečuje technický proces; je to umelý systém rozpoznaný na technickom objekte alebo zariadení pretvárajúci vstupné látky, energie alebo informácie na výstupné látky, energie alebo informácie a ich prípadné spojenia požadovaných vlastností.
Technické systémy s dominantnou látkovou zložkou na členia na
        premiestniteľné technické systémy, ako stroje, nástroje, prístroje a ich časti,
        nepremiestniteľné technické systémy, ako továrne, elektrárne, dopravné siete, budovy a ich časti.
Technické systémy vznikajú syntézou jednotlivých častí v jediný celok, pričom sa musí zachovať
        zákon nutnosti existencie všetkých základných častí technického systému a ich aspoň minimálnej pracovnej schopnosti;
        zákon nutnosti priebežného prenosu energie všetkými časťami technického systému;
        zákon súhlasnosti rytmu činnosti všetkých častí technického systému.
„Tieto zákony definujú podmienky kladené na jednotlivé časti systému, ktorých vlastnosti sú kvalitatívne rozdielne, vďaka čomu môžu vznikať technické systémy predstavujúce celok s novou kvalitou (Zákony vývoja technických systémov (01022022)).“
. :: objekt technický, stroj hnací, systém dochádzkový, systém vstupný, technika, technológia, veda technická.

/systém teleologický
– systém vyznačujúci sa tým, že je schopný čeliť prirodzeným procesom rastu neusporiadanosti a teda tendenciám rastu entropie (776;298).
:: kybernetika.

/systém telesný
– ústrojenstvo, telesná sústava – tá ktorá skupina navzájom spolupracujúcich orgánov tela.
:: anatómia, fyziológia, systém telesný človeka, telo.

/systém telesný človeka p. sústava človeka.

/systém termodynamický
– termodynamická sústava – fyzikálny systém tvorený súborom mikroskopických alebo makroskopických objektov, ktoré si môžu vymieňať energiu navzájom medzi sebou a tiež z okolím systému.
Termodynamický systém možno opísať pomocou stavových veličín, ako teplota, objem, tlak, látkové množstvo atď. alebo pomocou stavových funkcií, ako vnútorná energia, entalpia, entropia.
:: rovnica stavová (termodynamika), termodynamika.

/systém tvrdý
− umelý systém tvorený vzťahmi medzi jeho vstupmi a výstupmi, ktoré možno exaktne opísať na základe rigoróznych kvantitatívnych konštrukcií, deduktívnych postupov a dôkazov. Tvrdé systémy sa zavádzajú v exaktne budovaných vedách, ako napr. teoretická fyzika, astronómia, matematická ekonómia atď.

/systém umelý
− systém vytvorený človekom v súlade s jeho potrebami a záujmami, ako napr. stroj, prístroj atď.
:: systém tvrdý.

/systém veličín
– sústava veličín, angl. system of quantities – súhrn veličín vzájomne usúvzťažnených závislosťami, v ktorom je niekoľko veličín na základe konvencie vybraných ako základné; súbor veličín spolu so súborom neodporujúcich si rovníc, týkajúcich sa týchto veličín. Veľmi dôležitý je medzinárodný systém veličín.
Dôležitosť spomenutého výberu základných veličín vyplýva o. i. z toho, že charakterizuje každú sústavu jednotiek ([76];31).
:: Medzinárodná sústava veličín.

/systém vstupný
– technický systém umožňujúci kontrolovanie vstupov do chráneného objektu.

/systém vulkanický komplexný
– zložitá štruktúra, ktorá zahŕňa rôzne geologické a magmatické procesy spojené s vulkanickou činnosťou. Tento systém zahŕňa:

Magmatický rezervoár: Podzemná komora, kde sa zhromažďuje magma.
Sopky a vulkanické kužele: Povrchové prejavy vulkanizmu, kde magma dosahuje povrch a vytvára sopky.
Lávové prúdy a lávové polia: Oblasti, kde sa magma vylieva na povrch a tuhne.
Pyroklastické prúdy a depozity: Výbušné erupcie, ktoré produkujú horúce plyny a fragmenty hornín.
Hydrotermálne systémy: Oblasti, kde horúce plyny a tekutiny interagujú s podzemnou vodou, čo môže viesť k tvorbe gejzírov a horúcich prameňov.

Tieto komponenty spolupracujú a vytvárajú dynamický a komplexný systém, ktorý môže mať významný vplyv na krajinu a životné prostredie.
:: vulkanizmus.

/systém vzdelávací
– výchovno-vzdelávací systém, systém výchovy a vzdelávania, vzdelávacia sústava, angl. education(al) system – súčasť predmetu pedagogiky tvorená širším spoločenským komplexom, ktorý je súčasťou sociálneho, ekonomického a kultúrneho zabezpečenia spoločnosti a jej perspektívy. Je súborom všetkých školských a iných vzdelávacích inštitúcií, ich fungovanie a prostriedky (vrátane legislatívnych), ktoré v krajine zabezpečujú realizáciu vzdelania.
Vzdelávací systém zahrnuje:
        školstvo,
        ďalšie vzdelávacie inštitúcie, organizácie alebo útvary:
            múzeá,
            kultúrne inštitúcie,
            knižnice,
            masovokomunikačné prostriedky,
            podnikové vzdelávanie,
            útvary pre celoživotné vzdelávanie.
([163];273 – 274, 164;136).
Iná formulácia:
Štruktúru vzdelávacieho systému tvorí:
        školská sústava;
        mimoškolské vzdelávacie inštitúcie, najmä pre vzdelávanie dospelých (napr. jazykové kurzy, odborné školenia v podnikoch a i.);
        kultúrne a osvetové inštitúcie (knižnice, múzeá, galérie, botanické záhrady.
Obsah vzdelávacieho systému tvorí:
        formálne vzdelávanie,
        neformálne vzdelávanie.
:: pedagogika, školstvo.

/systém zbraňový
− súhrn zariadení a prístrojov zabezpečujúcich vyhľadanie, zameranie a likvidáciu cieľa

/systém znakový
– systém alebo sústava znakov slúžiacich na uchovanie, prenos alebo zmenu informácií. Pomocou znakových systémov sa ľudia dorozumievajú a poznávajú prírodu i seba.
    Znakové systémy sa členia na
                prirodzené znakové systémy
                a
                umelé znakové systémy.
    Systém znakov je súčasťou predmetu semiotiky.

/systém znalostný (inžinierstvo znalostné)
– produkt znalostného inžinierstva spočívajúci v systéme, ktorého konanie sa zakladá na znalostiach; znalostný systém má poznatky o prostredí,v ktorom koná, a vykonáva úsudky o možných smeroch svojho konania.
    Dôležitou vlastnosťou znalostných systémov je rozmnožiteľnosť jeho poznatkov.

/systém živý
– živý organizmus, živá sústava − otvorený systém, ktorého časti sú previazané tak, že umožňujú jeho prežitie a reprodukciu; je to systém, ktorý sa okrem fyzikálnych a chemických zákonov riadi aj biologickými zákonmi a vyznačuje sa schopnosťou udržiavať alebo znižovať mieru svojej neusporiadanosti (entropiu (S)), čo znamená, že dokáže dynamicky zabezpečovať stálosť svojho vnútorného prostredia z hľadiska štruktúrneho, chemického i energetického. Živé systémy to dosahujú komplexným súborom procesov, ktorý označujeme termínom metabolizmus.
Živý systém je schopný prijímať energiu z jeho prostredia.
:: biológia, biomembrána, hmota živá, membrána biologická, organizmus živý, systém biologický, život.

Š-apendix

/šach (hra)
perz. − deterministická strategická hra s úplnou informáciou pre dvoch hráčov, spočívajúca v taktickom premiestňovaní šachových kameňov podľa šachových pravidiel na šachovnici s cieľom dať súperovi mat a v dnešnej podobe dotvorená na Západe v 15. storočí (prvú európsku šachovú knihu napísal roku 1497 Luis de Lucena).

/šach (športologia)
– strategická hra pre dvoch hráčov uznaná ako šport↑ Medzinárodným olympijským výborom v roku 1999.

/šatník
– skriňa alebo miestnosť na uschovávanie šiat.

/šaty
– odev – vrchné oblečenie.

/Šebesta, Ronald
(14. 8. 1972 Bratislava – ) – významný slovenský klarinetista, ktorý sa aktívne podieľa na hudobnom vzdelávaní a organizovaní majstrovských kurzov a workshopov. Napríklad, vďaka nemu sa uskutočnili majstrovské kurzy v Žiline.
    Ako klarinetista vystupuje na mnohých koncertoch doma aj v zahraničí, čím propaguje slovenskú hudbu a kultúru.
    Pomáha organizovať hudobné podujatia a festivaly, čím prispieva k rozvoju hudobnej scény na Slovensku.
    Jeho nahrávky prispievajú k zachovaniu a šíreniu slovenského hudobného dedičstva.
:: hudba.

/šeps (umenie výtvarné)
− podkladová vrstva pod maľbu, ktorou sa upravujú povrchové vlastnosti podkladu, napr. plátna; zhotovuje sa z pigmentov, ako krieda, sadra, bolus, a z organických spojív, ako olej, glej...

/šestka (matematika)
– číslica 6.
:: päťka (matematika), sedmička (matematika), sústava desiatová.

/šípka
– smerová značka.
:: šípka času.

/šípka času
– šíp času, angl. arrow of time, time's arrow – napredovanie času smerom od minulosti do budúcnosti, asymetria času, smer plynutia času na makroskopickej úrovni, zmena entropie (ΔS) uzavretého systému pri nevratných procesoch.
:: fyzika.

/šírenie
– proces zväčšovania (sa) do šírky, robenie širokým, rozširovanie; vydávanie zo seba ako zo zdroja, vyžarovanie; robenie známym, rozšíreným, napr. šírenie elektromagnetickej energie.
:: šírenie, in: Lexikón.

/šírka
– rozmer útvaru v smere kratšej osi.

/škála
lat. − rozsah, stupnica.
:: škála (technika).

/škála (technika)
− tabuľka so stupnicou hodnôt.

/škára základová
– plocha, kde sa stretávajú základy a podzákladie.
:: stavebníctvo.

/škola
– 1. výchovno-vzdelávacia inštitúcia; jej budova; 2. stúpenci filozofického, vedeckého, umeleckého smeru.
:: inštitúcia výchovná, systém duchovný, škola filozofická, škola stredná, škola vysoká, učiteľ, učiteľstvo.

/škola notredamská
– Notredamská škola – skladateľská škola s centrom v Paríži a okolí, ktorá približne v rokoch 1150 až 1250 vytvorila najvyspelejšie formy európskeho viachlasu: popri trópoch a sekvenciách začala viachlasne spracúvať aj všetky ostatné druhy gregoriánskeho chorálu.
    Popri chrámovom viachlase začína rozvíjať conductus ako stavovské umenie duchovných.
    Notredamskú školu reprezentujú prví známi autori stredovekej polyfónie – Leoninus a Perotinus, ktorí sa najviac zaslúžili o rozvoj organa, discantu a conductu.
    O notredamskej škole podáva cenné informácie anonymný traktát De mensuris et discantu (asi 1270) ([385];142, [205];226 – 227, [247];391).

/škola stredná
– výchovno-vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje stredné a odborné vzdelanie.

/škola vysoká
– vrcholná škola v školskej sústave.
V Slovenskej republike predstavujú vysoké školy „vrcholné vzdelávacie, vedecké a umelecké ustanovizne, ktorých poslaním je rozvíjať harmonickú osobnosť, vedomosti, múdrosť, dobro a tvorivosť v človeku a prispievať k rozvoju vzdelanosti, vedy, kultúry a zdravia pre blaho celej spoločnosti. Ich hlavnou úlohou je poskytovať vysokoškolské vzdelávanie, tvorivé vedecké bádanie a tvorivú umeleckú činnosť na základe využívania najnovších poznatkov vedy, techniky a umenia“ ([327];396).
Členenie vysokých škol SR
– podľa charakteru a rozsahu činnosti:
        univerzitné vysoké školy (univerzity),
        odborné vysoké školy;
– podľa právneho postavenia:
        verejné vysoké školy,
        štátne vysoké školy,
        súkromné vysoké školy.

Vysoké školy v Slovenskej republike:

        Akadémia ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika, Liptovský Mikuláš
        Akadémia Policajného zboru, Bratislava
        Akadémia umení v Banskej Bystrici
        Bratislavská medzinárodná škola liberálnych štúdií, Bratislava
        Ekonomická univerzita v Bratislave
        Hudobná a umelecká akadémia Jána Albrechta – Banská Štiavnica
        Katolícka univerzita v Ružomberku
        Paneurópska vysoká škola, Bratislava
        Prešovská univerzita v Prešove
        Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre
        Slovenská technická univerzita v Bratislave
        Slovenská zdravotnícka univerzita v Bratislave
        Stredoeurópska vysoká škola v Skalici
        Technická univerzita v Košiciach
        Technická univerzita vo Zvolene
        Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne
        Trnavská univerzita v Trnave
        Univerzita J. Selyeho, Komárno
        Univerzita Komenského v Bratislave
        Univerzita Konštantína Filozofia v Nitre
        Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici
        Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach
        Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave
        Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach
        Vysoká škola bezpečnostného manažérstva v Košiciach
        Vysoká škola Danubius, Sládkovičovo
        Vysoká škola DTI, Dubnica nad Váhom
        Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
        Vysoká škola manažmentu, Trenčín
        Vysoká škola medzinárodného podnikania ISM Slovakia v Prešove
        Vysoká škola múzických umení v Bratislave
        Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave
        Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave
        Žilinská univerzita v Žiline

:: Slovenská republika, Slovensko.

/školenie
− zvyčajne v kurzoch realizované vyučovanie alebo vzdelávanie.
:: pedagogika.

/školstvo
– školský systém, školská sústava – súhrn všetkých stupňov, druhov a typov školských inštitúcií, fungujúcich v danej dobe na určitom správnom území (v štáte, kraji, meste...); je tvorené školami prepojenými nadväznosťou alebo postupnosťou a vyznačuje sa určitou diferencovanosťou.
    Z ekonomického hľadiska radia školstvo do kvarciárneho sektora národného hospodárstva. Niekedy sa zaraďuje do služieb.
:: pedagogika, systém vzdelávací., Thun-Hohenstein, L. L..

/Škoviera, Daniel
(30. 11. 1946 Mikulášová (okres Bardejov) – 24. 2. 2021 Bratislava) – slovenský klasický filológ, neolatinista, prekladateľ starokresťanskej a humanistickej literatúry, významný editor humanistického literárneho odkazu.

D: Studia Stockeliana humanistica, 1992; Bardejovčan Valentín Ecchius a jeho učebnica Ars versificandi, 2002; Báseň o užitočnosti priateľstva a svornosti od Valentína Ecchia, 2003.

/Škvarna, Dušan
(1954 – ) – slovenský historik, predmetom vedeckého záujmu ktorého sú dejiny Slovenska, ich kultúrny kontext (vrátane stredoeurópskeho) s mocným akcentom sebarefexívnym, najmä morálnym a metodologickým, odmietajúc ostrý dualizmus medzi prírodovedno-technickým a humanitným prístupom k sociálnej realite a vo vysokoškolskej výchove. Špecializuje sa na emancipačnú fázu dejín slovenského národa.

D_(výber): Stav, možnosti a perspektíva použitia kvantitatívnych metód v historickej vede, 1985; Prípravy septembrového ozbrojeného povstania v roku 1848, 1988; Priebeh a výsledky septembrového ozbrojeného povstania roku 1848, 1989; Slovenské štátoprávne predstavy a pokusy (1790-1848), 1990; Dva póly jednej neodôvodnenej mentality, 1993; Self Reflections of two neigbours: Magyars and Slovaks, 1993; Dva póly jednej neodôvodnenej mentality, 1994; Ján Kollár – A szlovak politikai gondolkodás megteremtöje, 1994; Verný sebe v novej skutočnosti (Ján Kollár v rokoch 1848/49), 1996; Strečno na starých pohľadniciach, 1996; A szlovákok modern nemzeti identitás nak alakulása, 1997; Diskriminovaný tvorca výnimočného diela (K storočnici Daniela Rapanta), 1997; (spolu s M. Eliášom) Prvá Slovenská národná rada, 1998; Az 1848. évi forradalom és a szlovák kérdés, 1998; Ausztroföderalizmus és a szlovák kerdés, 1998; A szlovák politika és a forradalmi hatalom 1848/49 ben. Bárka, 1998; Slovenská politika a slovenská otázka v rokoch 1848/1849, 1999; Bratislava ako centrum slovenského národného obrodenia, 2000; Zvláštna cesta slovenských dejín a súčasná polarizácia, 2001; Východoslovenské roľnícke povstanie roku 1831, 2001; Slovinské a slovenské politické aktivity počas revolúcie 1848-49, 2001; Archívy a ich fondy v Slovenskej republike, 2002; Genéza moderných slovenských národných symbolov, 2002; Začiatky moderných slovenských symbolov, 2004; Revolučná kríza 1848/49 a národné symboly, 2004. (Bibliografia D. Švarnu je prístupná na adrese: https://textarchive.ru/c-1004391.html)

:: história.

/šľacha Achillova
– najsilnejšia šľacha ľudského tela.

/šľachta
– vládnuca vrstva za feudalizmu.
:: šľachtic.

/šľachtic
– príslušník šľachty.

/špecifikácia
lat. – jasné a presné určenie alebo vymedzenie niečoho (úlohy, problému, ktorý sa má riešiť...) s uvedením podrobností, presných, rozlišujúcich údajov atď.
Špecifikácia je napríklad súčasťou 1. fázy programovania.

/špička
− špica, hrot, konček; predná časť chodila, najmä koniec prstov ([496];746).

/špirála
− krivka, ktorú opisuje pohybujúci sa bod priamky, ktorá sa súčasne otáča okolo pevného bodu.
:: matematika.

/šport
angl. − jedna zo základných súčastí telesnej kultúry spočívajúca v špecifickej, organizovanej pohybovej, súťažnej činnosti, zameranej na dosahovanie (relatívnych, resp. absolútnych) maximálnych športových výkonov. Jadrom športu je aktívna športová činnosť realizovaná v jednotlivých odvetviach športu alebo v ich disciplínach s ťažiskovými oblasťami športová príprava, športová súťaž, športový výkon.
    Šport je súčasť predmetu športológie.
    Rozlišujú sa najmä tieto typy športu:

            americký futbal
            atletika
            autokros
            bandyhokej
            basketbal
            bejzbal
            biatlon
            box
            bridž
            curling
            cyklistika
            florbal
            futbal
            futsal
            gold
            gymnastika
            hádzaná
            hokejbal
            horolezectvo
            inline hokej
            jazdectvo
            kanoistika
            karate
            krasokorčuľovanie
            kulturistika
            ľadový hokej
            lakros
            lukostreľba
            lyžovanie
            motocyklistika
            motošport
            plávanie
            pozemný hokej
            psie záprahy
            ragby
            rýchlokorčuľovanie
            sánkovanie↑
            skoky do vody
            snooker
            stolný tenis
            synchronizované plávanie
            šach (šach (športológia)↑)
            šerm
            šortrek
            tenis
            triatlon
            vodné póplo
            volejbal
            vzpieranie
            zápasenie

(cf [440];258).

/športológia
angl.+gr. − športová veda, veda o športe, vedy o športe − logicky usporiadaná sústava zovšeobecnených poznatkov o športe. Športológia má interdisciplinárny (s prvkami transdisciplinarity) a komplexný charakter integrujúci tak prírodovedné ako aj spoločenskovedné prístupy.
    Športológia zahrnuje tieto disciplíny resp. odbory:
         • filozofia športu;
         • športová antropológia;
         • športová kinantropológia;
         • športová medicína resp. telovýchovné lekárstvo;
         • sociológia športu;
         • dejiny športu;
         • športová pedagogika
         • atď. (cf [440];322).
:: cvičenie (športológia), strečing (športológia), šport.

/šramot
− zvuk vznikajúci nepravidelným chvením.

/štandard
angl. – súbor nariadených (právne záväzných) alebo dobrovoľne prijatých pravidiel a kritérií, ktoré možno používať pri porovnávaní určitých činností alebo ich výsledkov s cieľom posúdiť (overiť) dosiahnutie ich požadovanej kvality.

/štandard pokoja miestny
– angl. Local Standard of Rest, LSR – hypotetický bod v Galaxii, ktorý sa pohybuje okolo jej stredu po kruhovej dráhe s rovnakou rýchlosťou ako okolité hviezdy v blízkosti Slnka. Tento bod slúži ako referenčný rámec na meranie pohybu Slnka a iných hviezd v našej Galaxii.
    Pohyb Slnka vzhľadom na miestny štandard pokoja sa nazýva základný pohyb Slnka. Slnko sa pohybuje rýchlosťou približne 15,4 km/s v smere súhvezdia Herkules. Tento pohyb je dôležitý pre pochopenie dynamiky našej Galaxie a pre štúdium pohybov hviezd v jej okolí.

/štát
tal. − politická organizácia spoločnosti, vyznačujúca sa týmito základnými znakmi:
            organizácia podľa územia,
            štátna moc,
            suverenita.
    Z hľadiska formy štátu sa rozlišuje:
            monarchia,
            republika.
– I: zoznam štátov, in: Wikipédia.
:: administratíva, aparát štátny, armáda, činnosť štátu, činnosť verejná, etatizmus, filozofia štátu, forma štátu, funkcia štátu, geografia, hospodárstvo národné, inštitúcia štátna, jazyk štátny, krajina, mesto hlavné, moc štátna, moc verejná, občan, orgán moci verejnej, orgán štátny, politika, poriadok právny, právo, právo objektívne, právo platné, sily ozbrojené, Slovenská republika, spoločnosť, správa štátna, sústava daňová, suverenita štátu, suverenita štátu vnútorná, systém právny, štát (štátoveda), štát demokratický, štát fašistický, štát monarchistický, štát národný, štát policajný, štát právny, štát uhorský, štátnik, štátoveda, ústava, územie štátne, vec verejná, vznik štátu, vzťahy medzinárodné, zvrchovanosť národa, zvrchovanosť štátu.

/štát (štátoveda)
– spoločenská inštitúcia, ktorá sa vyznačuje svojou univerzalitou, všeobecne politickou formou organizácie spoločnosti, ako aj verejným charakterom vytvárania a uplatňovania pravidiel správania v spoločnosti , čiže mediáciou (741;5).
:: vznik štátu (štátoveda).

/štát demokratický
– štát, v rámci ktorého existuje demokratický politický systém; takýto štát rešpektuje ústavu, jeho legitimita sa odvodzuje od vôle suverénneho ľudu, prejavovanej sa v slobodných voľbách. Vláda v demokratickom štáte zodpovedá zastupiteľskému rozhodovaciemu orgánu. Súdnictvo v demokratickom štáte je nestranné a nezávislé.

/štát fašistický
– štát vedený silným vodcom alebo diktátorom (napr. Duce, Führer) a s vládou stanného práva zloženou z členov vládnej fašistickej strany s cieľom vytvoriť národnú jednotu a udržať stabilnú a usporiadanú spoločnosť, kde sa „ľudské indivíduum ... berie len pokiaľ je občanom, súčiastkou národa stelesneného v štáte (das Individuum ist ... nur Staatsbürger, Teilelement der im Staat verkörperten Nation)“; toto indivíduum je „zaviazané – ak je to nevyhnutné i násilne, silou zvonka, podmaňujúcou si pozvoľna vnútro človeka – absolútne (od a do zet) sa svojím myslením, cítením, chcením a konaním oddať celku, slúžiť mu telom i dušou, majetkom a krvou (es ist verpflichtet – gegebenfalls durch äußere Gewalt, die sich allmählich auch des inneren Menschen zu versichern sucht – sein Denken, Fühlen, Wollen und Handeln in erster und letzter Linie dem Ganzen zu widmen, ihm mit Leib und Seele, Gut und Blut zu dienen)“. Heslo fašistického štátu znie: „Už nijaká sloboda, len poriadok, hierarchia, disciplína (Nicht mehr Freiheit, sondern Ordnung, Hierarchie, Disziplin)“. „Fašistický štát chce ‚byť pánom nad všetkými na prospech (pre blaho) všetkých‘ (Der faschistische Staat will ‚Herr sein über alle zum Wohle aller‘)“ (cf [241];178 – 179).
:: fašizmus, štátoveda.

/štát monarchistický
– štát, na čele ktorého stojí monarcha.
:: história. štátoveda.

/štát národný
– štát (do značnej miery) jedného národa alebo dvoch tesne spojených národov, pričom politické hranice štátu sa viac menej zhodujú s etnickými hranicami a jeho právny systém je značne ovplyvnený zvykmi daného národa.
– I: Národný štát, in: Wikipédia.

/štát policajný
− štát, v ktorom rozhodujúcimi nástrojmi moci sú
        polícia,
        tajná polícia,
        armáda,
        polovojenské organizácie.

/štát právny
– angl. Rule of Law – štát, ktorého usporiadanie, vývoj a výkon moci v ňom je prioritne podmienený ústavou a systémom zákonov.
:: právo, štátoveda.

/štát uhorský
– p. Uhorsko.

/štatistika
lat. − veda, ktorej predmetom sú hromadné javy.
    Jedným zo základných pojmov štatistiky je pojem štatistického súboru.
:: analýza štatistická, Eurostat, fyzika štatistická, hypotéza štatistická, charakteristika štatistická, inteligencia umelá, jednotka štatistická, početnosť (štatistika), populácia (štatistika), priemer aritmetický (štatistika), priemer vážený (štatistika), rozsah súboru štatistického, skúmanie štatistické, súbor štatistický, súbor výberový (štatistika), súbor základný, súbor základný (štatistika), štatistika inferenčná, štatistika matematická, údaje výberové (štatistika), váha štatistická, váženie štatistické, výber (štatistika), vzorka (štatistika), zákon štatistický, znak štatistický.

/štatistika inferenčná
– súbor matematických postupov určovania pravdepodobnosti platnosti výsledkov získaných na výberovom súbore pre súbor základný.

/štatistika matematická
– vedecká disciplína na pomedzí opisnej štatistiky a aplikovanej matematiky, ktorej predmetom sú metódy získavania a analýzy empirických údajov obsahujúcich prvok náhodnosti s cieľom odhadnúť vlastnosti rozdelenia získaných údajov, metodologicky podporiť plánovanie experimentov, tvorbu výberov, testovanie hypotéz a budovať štatistické modely čiže uskutočňovať štatistické modelovanie, pričom využíva aparát teórie pravdepodobnosti.
:: matematika, veličina náhodná.

/štátna správa Slovenskej republiky
– jedna z foriem základných činností štátu, vykonávaná orgánmi štátnej správy, súčasť verejnej správy. Výkonom štátnej správy sa zabezpečuje realizácia všetkých funkcií štátu – vnútorných i vonkajších a orgány štátnej správy plnia prevažnú časť úloh zabezpečovanú štátnymi orgánmi.
    Štátna správa SR sa delí takto:
        ústredná štátna správa (vláda, ministerstvá a ďalšie ústredné orgány),
        miestna štátna správa (okresné úrady).

/štátna vlajka Slovenskej republiky
– sa skladá z troch pozdĺžnych pruhov – bieleho, modrého a červeného, rovnakej šírky, usporiadaných pod sebou. Na prednej polovici listu štátnej vlajky je umiestnený štátny znak. Štátny znak na štátnej vlajke je rovnako vzdialený od horného, predného a spodného okraja štátnej vlajky a jeho výška sa rovná polovici výšky štátnej vlajky. Na styku štítu s inou ako bielou farbou je biely lem, široký jednu stotinu dĺžky štátnej vlajky. V štátnom znaku na štátnej vlajke sa nepoužíva žiadna obrysová linka. Pomer strán štátnej vlajky je 2:3.

:: história.

/štátnik
– politik, ktorý má za sebou dlhú a rešpektovanú politickú kariéru na národnej alebo medzinárodnej úrovni a ktorý sa vyznačuje autoritou utvorenou na základe výkonu v týchto oblastiach. Vyznačuje sa starosťou o dlhodobé vyhliadky rozvoja štátu na rozdiel od momentálneho politického zisku, nečaká na okamžitý plný súhlas. Veľkosť osobnosti štátnika tkvie v schopnosti konať na základe poznania skrytých parametrov situácie, s víziou jej zmeny v prospech štátu (nie v prospech čiastkových záujmov).
:: politika, štát.

/Štátny ústav pre kontrolu liečiv (ŠÚKL)
– orgán štátnej správy Slovenskej republiky na úseku humánnej farmácie a drogových prekurzorov so sídlom v Bratislave a rozpočtová organizácia zriadená Ministerstvom zdravotníctva.
– I: Štátny ústav pre kontrolu liečiv, in: Wikipédia (31.3.2021).

/štátny znak Slovenskej republiky
– tvorí na červenom ranogotickom štíte dvojitý strieborný kríž, vztýčený na strednom vyvýšenom vŕšku modrého trojvršia. Driek a ramená kríža sú na koncoch rozšírené a vhĺbené, vrchy sú oblé.

:: história.

/štátoveda
− veda, ktorej predmetom je štát, jeho štruktúra, vznik a vývin, vzťah k iným spoločenským inštitúciám a jednotlivcom.
:: etatizovanie sa (štátoveda), filozofia politická, filozofia štátu, hnutie politické (štátoveda), inštitúcia politická neštátna (štátoveda), mediácia (štátoveda), organizácia nátlaková (štátoveda), organizácia záujmová (štátoveda), politika, právo, strana politická (štátoveda), štát (štátoveda), štát demokratický, štát fašistický, štát monarchistický, štát národný, štát policajný, štát právny, veda právna, vznik štátu (štátoveda).

/štrbina (optika (fyzika))
– otvor pozdĺžneho tvaru na vymedzenie úzkeho zväzku žiarenia.

/štruktúra (Saussure, F. de)
– systém diferencií, v ktorom sú všetky prvky definované vzájomnými vzťahmi.

/štruktúra algebraická
− novšie: algebrická štruktúra – množina (nazývaná nosná množina) spolu s jednou alebo viacerými operáciami definovanými na tejto množine, pričom musí byť splnený nejaký súbor axióm; súčasť predmetu univerzálnej algebry tvorená matematickou štruktúrou pozostávajúcou z usporiadanej dvojice (A, Ω), kde A je množina (zvaná nosná množina, obor algebrickej štruktúry, pole algebrickej štruktúry) a Ω systém n-árnych operácií na množine, pričom musí byť splnený určitý súbor axióm; operácie môžu mať rôznu árnosť.
    Množina A môže byť konečná alebo nekonečná; ak je konečná, príslušná algebrická štruktúra sa nazýva konečná algebrická štruktúra; ak je nekonečná, príslušná algebrická štruktúra sa nazýva nekonečná algebrická štruktúra.
    K algebrickým štruktúram patria:
            grupy,
            okruhy,
            polia,
            zväzy,
            vektorové priestory...
:: algebra, algebra univerzálna, matematika.

/štruktúra atómu
– zložitá stavba atómu s množstvom rôznych menších častíc v ináč prázdnom priestore s centrálnou časťou atómu, zvanou jadro atómu, zloženou s nukleónov. Atómové jadro je obklopené elektrónovým obalom, kde sa pohybujú elektróny.
Štruktúru atómu možno reprezentovať (opísať) modelom atómu.
:: fyzika, hladina energetická, štruktúra atómu jemná.

/štruktúra atómu jemná
– detailné rozdelenia energetických hladín elektrónov v atóme, ktoré sú spôsobené interakciami medzi rôznymi subatomárnymi časticami a ich pohybmi. Tento jav je dôležitý pre pochopenie spektrálnych čiar atómov a ich presných energetických stavov.

Atóm sa skladá z dvoch hlavných častí:

    Jadro: Obsahuje protóny a neutróny, ktoré sa spoločne nazývajú nukleóny. Protóny majú kladný náboj, zatiaľ čo neutróny sú neutrálne.
    Elektrónový obal: Obsahuje elektróny, ktoré obiehajú okolo jadra v rôznych energetických hladinách alebo orbitáloch. Elektróny majú záporný náboj.

Jemná štruktúra vzniká v dôsledku:

    Spin-orbitálnej interakcie: Interakcia medzi spinom elektrónu a jeho orbitálnym pohybom okolo jadra.
    Relativistických efektov: Zmeny v pohybe elektrónov pri vysokých rýchlostiach, ktoré sú blízke rýchlosti svetla.
    Elektrón-elektrónových interakcií: Odpudivé sily medzi elektrónmi v rôznych orbitáloch.

Tieto faktory spôsobujú, že energetické hladiny elektrónov sa ďalej delia na jemnejšie podhladiny, čo vedie k jemnej štruktúre spektrálnych čiar.
:: fyzika, hladina energetická, štruktúra atómu.

/štruktúra čísel
– súčasť predmetu teórie algebrických štruktúr tvorená spôsobom, akým sú čísla usporiadané a ako medzi nimi fungujú rôzne operácie.
    Od štruktúry čísel závisia tieto ich vlatnosti:

Uzavretosť: Napríklad, množina celých čísel je uzavretá vzhľadom na operácie sčítania, odčítania a násobenia, čo znamená, že výsledok týchto operácií je vždy celé číslo.
Asociativita a komutatívnosť: Tieto vlastnosti sa týkajú toho, ako sa čísla kombinujú. Napríklad, sčítanie a násobenie sú asociatívne a komutatívne operácie, čo znamená, že poradie, v akom sa čísla sčítavajú alebo násobia, nemení výsledok.
Existencia inverzných prvkov: V množine racionálnych čísel existujú inverzné prvky pre sčítanie (každé číslo má svoj opak) a násobenie (každé číslo okrem nuly má svoj recipročný prvok).
Periodické vlastnosti: V chemii, vlastnosti prvkov závisia od štruktúry ich atómov a periodicky sa menia so zmenou ich protónového čísla.
Hustota: Množina reálnych čísel je všade hustá, čo znamená, že medzi dvoma ľubovoľnými reálnymi číslami vždy existuje ďalšie reálne číslo.

:: matematika.

/štruktúra hĺbková (lingvistika)
– „logicko-sémantická osnova vety, resp. jazykového prejavu, ktorá sa rozličným spôsobom môže realizovať v povrchovej štruktúre“ (5;57 – 58).

/štruktúra hudobná
– štruktúra v hudbe – usporiadaný súbor vzťahov medzi prvkami vnútri bloku, časti alebo celku hudobnej skladby.
:: hudba.

/štruktúra jazyková
– „sieť vzťahov medzi jazykovými jednotkami, spravidla v konkrétnom útvare (5;70).
:: lingvistika.

/štruktúra matematická
− množina, na ktorej je definovaná aspoň jedna operácia alebo relácia.
    Matematické štruktúry sa formálne definujú ako usporiadané n-tice, v ktorých prvý prvok sa nazýva nosná množina a druhý alebo ďalšie prvky označujú operáciu alebo reláciu.
    Nosná množina sa označuje napríklad M a operácia všeobecne symbolom ○. Napr. matematická štruktúra, ktorá sa nazýva monoid, sa formálne zapisuje ako usporiadaná dvojica (M, ○), kde M je množina a ○ asociatívna binárna operácia na množine M.
    Existujú tieto typy matematických štruktúr:
            algebraická štruktúra,
            relačná štruktúra,
            neorientovaný graf,
            metrický priestor,
            topologický priestor...
:: algebra univerzálna, graf, matematika, morfizmus (teória kategórií), štruktúra matematická diskrétna, štruktúra matematická izomorfná, teória kategórií (matematika).

/štruktúra matematická diskrétna
– súčasť predmetu diskrétnej matematiky.

/štruktúra matematická izomorfná
– matematická štruktúra s niečím funkčne zhodná, ktorá je vo vzájomne jednoznačnej zhodnosti napr. s niečím ňou zobrazovaným.
:: kvantifikovanie.

/štruktúra osobnosti (psychológia)
– vnútorná stavba osobnosti; celostná organizácia, hierarchia, vzájomný vzťah a interakcia psychických a psychofyziologických funkčných zložiek osobnosti s osobitnou dynamickou integráciou schopností, vlastností a tendencií, ako aj s ich individuálne osobitnými prejavmi ([226];281).
:: vôľa (psychológia).

/štruktúra psychiky
– „súhrn psychických procesov, vlastností a stavov, usporiadaných do dynamického systému (cf psychický systém), do celku, ktorý sa prejavuje navonok správaním, vnútorne prežívaním“ ([226];281).
:: psychológia.

/štruktúra relačná
− matematická štruktúra tvorená nosnou množinou obsahujúcou jednu alebo viacero relácií aj s rôznou aritou.
:: matematika.

/štruktúra sociálna (Giddens, A.)
– súbor pravidiel a zdrojov, organizujúcich sociálny systém a existujúcich iba ako jeho vlastnosti. pričom jedny pravidlá sociálnych štruktúr robia isté akty možnými, a iné nie.

/štruktúra vesmíru
– súčasť predmetu kozmológie tvorená kopami a superkopami galaxií, obklopenými tmavou hmotou:

_{(Zdroj obr.: https://invivomagazin.sk/struktura-vesmiru-ake-je-nase-miesto-v-kozmickej-pavucine_454.html
(22112020)).}

    Štruktúra vesmíru v kubickom výseku priestoru: modrou farbou je zobrazené rozloženie hmoty (predovšetkým tmavej hmoty).
:: vesmír

študent
– žiak strednej školy alebo poslucháč vysokej školy.
:: študent filozofie.

/štúdia
lat. – kratšia odborná práca alebo vedecký článok; vo výtvarnom umení druh výtvarnej práce (p. štúdia (umenie výtvarné)).
:: štúdia urbanistická.

/štúdia (umenie výtvarné)
– výtvarná práca ako príprava na väčšie konečné dielo.

/štúdia urbanistická
– územnoplanovací podklad, ktorý rieši čiastkové problémy určitého územia a ktorý sa vypracúva pri príprave územného plánu ako návrh koncepcie priestorového usporiadania a funkčného využívania územia alebo na spodrobnenie alebo overenie územného plánu a pri zmene a doplnkoch územného plánu, alebo na riešenie niektorých špecifických územno-technických, krajinno-ekologických, environmentálnych, urbanistických alebo architektonických problémov v území ako podklad pre územné rozhodovanie, alebo ak to ustanovuje osobitný predpis (cf Urbanistická štúdia, in § 4 Zákona č. 50/1976 Zb.).
:: filozofia urbanizmu, urbanizmus.

/štúdium magisterské
− ucelené vysokoškolské štúdium (štvor- až šesťročné), ktoré sa končí štátnymi skúškami a diplomovou prácou. − Absolventi získavajú akademický titul „magister“, Mgr. (angl. magister's degree) (604;226).

/štvorec
– rovnobežník, ktorý má všetky strany rovnako dlhé a všetky uhly pravé, pričom
    obvod štvorca: a = 4a;
    plošný obsah štvorca: S = a² = u²/2;
    a uhlopriečka u = a √2 ≈ 1,414a.
:: geometria, matematika.

/štvorka (matematika)
– číslica 4.
:: sústava desiatová.

/štvrtok
– štvrtý deň v týždni, nasledujúci po strede a predchádzajúci piatku.

/štýl (hudba)
− hudobný sloh, štýl v hudbe − súhrn výrazových prostriedkov, tektonických princípov a ostatných znakov, ktoré určujú tvorivosť individuality alebo štýlovú epochu rozprestierajúcu sa v určitom historickom období ([205];228).

/štýl (štylistika)
− spôsob prejavu, ktorý vzniká cieľavedomým výberom, zákonitým usporiadaním a využitím jazykových i mimojazykových prostriedkov so zreteľom na tematiku, situáciu, funkciu a zámer autora ([237];442).

/štýl esejistický
– funkčný štýl spisovného jazyka na hranici medzi náučným a umeleckým štýlom; je to spôsob prejavu, uplatňujúci sa najmä v eseji (cf [167];122).

/štýl jazykový
− spôsob zostavovania alebo zostavenosti jazykového prejavu; je to „sústava jazykových prostriedkov, vybraná z celonárodného jazyka tak, aby slúžila na jazykový styk v istej oblasti spoločenskej práce a života“ ([333];490).
:: lingvistika, štýl jazykový umelecký.

/štýl jazykový umelecký
– sústava jazykových prostriedkov, vybraná z celonárodného jazyka tak, aby slúžila na jazykový styk v oblasti umeleckej literatúry. Vyznačuje sa tým, že využíva jazykové prostriedky na dorozumievanie, zaťažené esteticky. Výber jazykových prostriedkov je tu premenlivý a novátorský. V básnickom diele sa vyberajú prostriedky z rozmanitých štýlov, využívajú sa archaizmy, slová s citovou náplňou, neobvyklé spojenia slov a pod. Z toho vyplýva, že nie je možné študovať umelecký štýl ako celok. Je možné študovať iba štýlové prostriedky istého diela, istého autora, istej školy, básnickej skupiny a pod. ([333];490 – 491).

/štýl náučný
– odborný štýl – základný štýl verejného styku tam, kde sa sprostredkúvajú pracovné informácie zverejňujú získané vedomosti a zaznamenávajú dôležité myšlienky nadobudnuté vedeckým výskumom, úvahami a skúsenosťami. Najzákladnejšou dištinktívnou črtou prejavov náučného štýlu, ktorou sa odlišuje od hovorového štýlu, je to, že vznikajú „v pokoji“, zatiaľ čo tie druhé, hovorové, „v prúde reči“.
    Charakteristické vlastnosti náučného štýlu:
            písomnosť,
            monologickosť,
            verejnosť,
            pojmovosť,
            presnosť,
            zreteľnosť,
            odbornosť.
    Náučný štýl v oblasti vedy tenduje k matematizácii (cf. [167];108, 107).
:: jazyk odborný, literatúra náučná, náuka, prednáška, veda.

/štýl publicistický (lingvistika)
– štýl spisovného jazyka charakterizovaný
            písomnosťou,
            monologickosťou,
            verejnosťou,
            pojmovosťou,
            hutnosťou,
            aktualizovanosťou (cf [5];140).

/štýl vecný
– objektívny, nepredpojatý, striezlivý, nestranný štýl.

/štylistika
gr. − časť lingvistiky, ktorej predmetom je štýl a štylistická rovina jazykového systému vôbec.
:: štýl (štylistika), štylistika literárnovedná.

/štylistika literárnovedná
– „špecializovaná disciplína v rámci literárnovednej poetiky“ ([623];275).

/šuchot − zvuk vznikajúci nepravidelným chvením.

/šúr – ten ktorý z močaristých lesov v oblasti medzi Bratislavou, Modrou a Bernolákovom, zlikvidovaných v historickej dobe, z ktorých sa zachoval iba fragment Šúr.
:: Slovensko.

/Šúr
– Jurský Šúr − geomorfologická časť Podunajskej roviny (v jej severnej časti), ktorú tvorí územie európskeho významu nachádzajúce sa v terénnej depresii na kontakte pohoria Malé Karpaty (konkrétnejšie pohoria Homoľské Karpaty) a Podunajskej nížiny. Táto terénna depresia vznikla vplyvom tektonických pohybov a akumulačnou činnosťou niekdajšej ramennej sústavy Dunaja; z juhu je zahradená dunajskou Bernolákovskou terasou, kumulujúcou vody pritekajúce z Malých Karpát.
Šúr je národná prírodná rezervácia s rozlohou 655 ha v katastrálnom území obce Svätý Jur. Súčasťou Šúru je Panónsky háj.
− I: Majzlan, O. − Vidlička, Ľ: História vzniku Šúru a jeho ochrana.
:: geografia, Slovensko, Šúrsky les.

/Šúrsky les
– biotop na území Prírodnej rezervácie Šúr tvorený slatinným jelšovým lesom; izolovaný zvyšok pravidelne zaplavovaného slatinného lesa asociácie Carici elongatae-Alnetum glutinosae.

/švagor
− manželov alebo manželkin brat, sestrin manžel.

T-apendix

/Tablic, Bohuslav
(1769 − 1832) − predstaviteľ slovenskej literatúry; básnicky najproduktívnejší predstaviteľ idylickej línie slovenského osvietenského klasicizmu.

/tablička
lat. − menší predmet v tvare dosky alebo tabule, napr. číslovaná tablička domina alebo tablička čokolády.

/tabula
lat. − doska, tabuľa, trám.

/tabula rasa
lat. − doštička s vyhladenou vrstvou vosku, do ktorej sa písalo rydlom.

/tabuľa
lat. − predmet v tvare dosky z rozličného materiálu, napríklad školská tabuľa.

/tabuľka
lat. − 1. predmet tvaru doštičky z rozličného materiálu, napr. tabuľka čokolády; 2. prehľadné usporiadanie údajov v podobe diagramu pozostávajúceho z riadkov a stĺpcov; prehľadne usporiadaný, prípadne graficky členený zoznam; prehľadný súpis (napr. číselných hodnôt), mriežka zložená z buniek, ktoré sa plnia textom a ktoré fungujú ako malé dokumenty; spôsob zápisu závislosti.
    Tabuľky sú predpokladom existencie tabuľkových metód.
    Významným príkladom tabuľky je Mendelejevova periodická sústava prvkov.
    Tabuľky môžu uľahčovať podávanie informácií.
    Matematickým modelom tabuľky môže byť matica, a to v niekoľkých zmysloch:

Štruktúra: Matica je obdĺžniková schéma čísel alebo iných matematických objektov usporiadaných do riadkov a stĺpcov, podobne ako tabuľka1. Každý prvok matice je identifikovaný svojou pozíciou v riadku a stĺpci, čo je analogické s bunkami v tabuľke.
Operácie: S maticami môžeme vykonávať rôzne matematické operácie, ako je sčítanie, násobenie, transpozícia a inverzia1. Tieto operácie môžu byť použité na manipuláciu a analýzu údajov v tabuľke, čo umožňuje efektívne spracovanie veľkého množstva údajov.
Modelovanie: Matice sa často používajú na modelovanie a riešenie systémov lineárnych rovníc, čo je užitočné v mnohých oblastiach, ako je fyzika, ekonomika a inžinierstvo1. Tabuľky môžu byť použité na reprezentáciu údajov potrebných pre tieto modely.
Analýza údajov: V štatistike a dátovej vede sa matice používajú na reprezentáciu a analýzu dátových súborov. Tabuľky môžu byť považované za konkrétnu formu matíc, kde každý stĺpec predstavuje premennú a každý riadok predstavuje pozorovanie.

:: násobilka, stĺpce tabuľky, škála (technika), tabuľka (MS Excel), tabuľka čokolády, tabuľka periodická, tabuľka pravdivostná, tabuľka vosková.

/tabuľka (MS Excel)
− základná pracovná oblasť, ktorú tvoria stĺpce označované písmenami a riadky označované číslami. V pracovnej ploche dokumentového okna vidno vždy iba časť tabuľky.
Viacero tabuliek tvorí hárok (list).

/tabuľka čokolády
– potravinový výrobok najmä z kakaa, cukru a tuku v tvare úhľadnej doštičky.

/tabuľka periodická
− periodická tabuľka chemických prvkov, periodická sústava − tabulárna metóda zobrazenie chemických prvkov, grafická forma vyjadrenia periodického zákona. Periodickú tabuľku chemických prvkov publikoval vo februári roku 1869 D. I. Mendelejev.

Zdroj: Periodická tabuľka, in: Wikipédia

    Písmená v tabuľke označujú chemické prvky.
    Prvky umiestnené v tabuľke pod sebou majú podobné chemické vlastnosti.
:: aktínium, číslo protónové, fyzika, hélium, chémia, meď, prvok chemický, vodík, zlato, železo.

/tabuľka vosková
– tabuľka z dreva alebo kosti, pokrytá vrstvou vosku, do ktorej sa písmo rylo obojstranným perom, ktoré bolo na jednej strane zašpicatené a z druhej strany bolo tupé: špicou sa písmo rylo, tupou stranou sa písmo zotieralo.
Niekoľko voskových tabuliek zviazaných koženým remienkom alebo špagátom bolo inšpiráciou zväzovania papyrusových listov tvoriaceho akúsi protoknihu.
– I: Vosková tabulka, in: Wikipedie (19012022).

/tajomstvo profesijné
− etický alebo právny záväzok neprezradiť informácie, o ktorých sa odborník dozvedel od klienta v súvislosti so svojim postavením alebo profesiou.
:: etika, právo.

/Taliansko
– krajina v južnej, podľa niektorých zdrojov v juhozápadnej Európe pri Stredozemnom mori.
:: geografia, história, latinčina, Latium, Rím, Rím staroveký, Rimania, Rímska ríša.

/Taliansko severné
– severná časť Talianska, kde sa nachádzajú o. i. Benátky.
:: geografia.

/taoizmus
– vývinové pásmo čínskej kultúry prináležiace jednou svojou vrstvou čínskej filozofii, pozri filozofický taoizmus, a druhou vrstvou čínskemu náboženstvu, pozri religiózny taoizmus.

/taoizmus religiózny
– čín. tao-ťiao – taoistické náboženstvo tvorené náboženskými školami a smermi zacielenými na dosiahnutie nesmrteľnosti (čchang-šeng pu-s' = dlho žiť a neumierať) chápanej buď telesne alebo duchovne.
Telesná nesmrteľnosť je cieľom väčšiny smerov religiózneho taoizmu, napr. alchymistická škola vonkajšieho elixíru (waj-tan) smeruje k dosiahnutiu nesmrteľnosti, k bytiu nesmrteľným (sien) užívaním rozličných prípravkov predlžujúcich život; iné školy usilujú o dosiahnutie telesnej nesmrteľnosti praktikou spočívajúcou vo vyhýbaní sa požívaniu zrnín (pchi-ku = odmietanie potravín z obilovín); ďalšie školy smerujú k tomu istému cieľu kombináciou dychových cvičení a cvičeniami (tao-jin = naťahovanie a sťahovanie (tela)) podporujúcimi a uľahčujúcimi cirkuláciu čchi (všeoživujúcna) v tele uvoľňovaním napätia a blokád; tieto cvičenia sa osamostatnili aj ako čisto zdravotné cvičenia; ďalšie školy s rovnakým cieľom uprednostňujú meditácie, a zasa iné smery sexuálne praktiky alebo techniky (fang-čung-šu = spálňové umenie) podporujúce výživu a posilňovanie semena / spermy (ťing), pričom adept využíva energiu druhého pohlavia, keďže v súlade s touto školou religiózneho taoizmu až pod vplyvom ženskej jin môže muž posilniť svoj jang a naopak; najdôležitejšími metódami posilňovania ťing (spermy) spočívajú v zabraňovaní ejakulácie a navracaní ťing s efektom posilnenia mozgu (chuang-ťing pu-nao = nechávajúcno semena vrátiť sa). Telesne nesmrteľný (sien)

stúpa za jasného dňa dohora k nebu (fej-šeng = vznášajúcno sa k nebu za jasného dňa) – konečná apoteóza stúpenca
alebo
umiera iba zdanlivo: keď sa po nejakej dobe otvorí rakva so zdanlivo mŕtvym, je prázdna (š-tie = uvoľnenie z telesnej schránky); namiesto mŕtvoly sa nájde palica, meč, sandály alebo kus látky adepta, ktorý sa stal nesmrteľným.

    Duchovná nesmrteľnosť spočívajúca v osvietení a dosiahnutí jednoty s najvyšším príncípom tao, stavu mimo protikladu života s smrti, stavu spojenia jin a jang (toto je aj cieľom filozofického taoizmu), je cieľom škôl vnútorného elexíru (nej-tan = vnútorná rumelka), ktorý spočíva vo vývoji nesmrteľnej duše na báze troch udržujúcnien života – ťing (esencia semena/spermy), čchi (životnej energie) a šen (ducha). Duchovná nesmrteľnosť popri vymanení sa zo života a smrti zahrnuje aj vymanenie sa z času a priestoru a sexuálnej identity (preto sa nesmrtelní zobrazujú ako postavy tu mužského, tu ženského pohlavia).
    Je nezriedka ťažké posúdiť, o ktorý spôsob nesmrteľnosti v tom ktorom taoistickom učení (vrátane filozofického taoizmu) ide – ezoterická povaha mnohých textov dovoľuje interpretáciu v obidvoch smeroch.
    Umenie inšpirované taoizmom naznačuje nesmrteľnosť symbolmi, ako žeriav, hrčavá palica, borovica, broskyňa, huba nesmrteľnosti, boh nesmrteľnosti atď. ([208];86 an, 456 an), pozri napr. aj vyobrazenia na madžongových kartách:
:: Čína, Číňania, čínština, kultúra čínska.

/taxonómia botanická
– časť systematickej botaniky, ktorej predmetom sú princípy, základy, postupy a normatívy klasifikácie taxónov počnúc kategóriou rastlinná ríša až po kategóriu forma.
:: botanika, botanika systematická, Ríša rastlinná.

/ťažkosť súčasná
– dôležitá zložka reality súčasnosti tvorená prekážkami v tom či onom smere činnosti spoločnosti, ktorú si možno uvedomiť vo forme súčasného problému.

/teatrológia
gr. – divadelná veda – umenovedná disciplína, ktorú tvorí divadelná história, divadelná teória, divadelná kritika a divadelná metodológia. Špecifickou zvláštnosťou teatrológie je, že predmet teatrologického výskumu treba rekonštruovať. Artefakt divadla – divadelná inscenácia, v ktorom je určujúci herecký výkon, končí sa poslednou akciou na javisku a zostávajú o ňom už len sprostredkované svedectvá – vo forme kritík, fotografií alebo videozáznamov, zatiaľ čo sám artefakt vo svojej časovej a priestorovej podmienenosti prestal existovať.
:: hra divadelná, kríza (teatrológia).

/Tecnomatix Plant Simulation (TPS)
– programové simulačné prostredie tvorené softvérom určeným na modelovanie a simuláciu výrobných procesov.
:: modelovanie.

/tečenie
– nepretržité prúdenie alebo plynutie.
Napríklad tečenie vody je umožnené niekoľkými základnými fyzikálnymi vlastnosťami a princípmi:

Gravitácia: Gravitácia je hlavnou silou, ktorá spôsobuje, že voda tečie z vyšších miest na nižšie. Napríklad, voda tečie z kopca dole alebo z kohútika do umývadla.
Tlak: Voda tečie z oblastí s vyšším tlakom do oblastí s nižším tlakom. Tento princíp sa využíva v potrubných systémoch, kde tlaková voda tečie cez potrubia do domácností.
Viskozita: Viskozita je mierou odporu tekutiny voči tečeniu. Voda má nízku viskozitu, čo znamená, že ľahko tečie a má nízky odpor voči pohybu.
Kapilárne sily: V malých priestoroch, ako sú póry v pôde alebo tenké trubičky, môže voda stúpať alebo klesať vďaka kapilárnym silám. Tento jav je spôsobený povrchovým napätím a adhéziou vody k povrchu materiálu.
Teplota: Teplota môže ovplyvniť viskozitu vody. Vyššia teplota znižuje viskozitu, čo znamená, že voda tečie ľahšie pri vyšších teplotách.

Tieto faktory spolupracujú, aby umožnili vode tečenie v rôznych prostrediach a podmienkach.

/Technická univerzita v Košiciach
– verejná vysoká škola univerzitného typu, poskytujúca vysokoškolské vzdelanie v oblasti baníctva, ekológie, riadenia, geotechnológií, materiálov, metalurgie a recyklácie, strojárenstva, elektrotechniky a informatiky, stavebníctva, ekonómie, výrobných technológií, umení a letectva.
:: škola vysoká.

/Technická univerzita vo Zvolene
– vysoká škola zameraná ťažiskovo na komplex les – drevo – ekológia a environment – výrobná a environmentálna technika – obnoviteľné zdroje s primeraným rozšírením pôsobenia do príbuzných a aplikačných oblastí, ktorými sú najmä prírodné a technické vedy, ekonómia, manažment a umenie.

/technika
gr. − ľudská činnosť prispôsobovania daného ľudským potrebám a želaniam; spôsob presadzovania, dosahovania; súhrn človekom vytvorených prostriedkov, ako aj spôsobov ich použitia v procese výroby i v nevýrobných oblastiach, napr. v umení, športe, zdravotníctve, milovaní atď.
Poslaním techniky je uľahčovať človeku prácu tým, že sčasti alebo úplne nahradzuje jeho výrobné a nevýrobné funkcie. Cieľom techniky je zabezpečenie, zlepšenie, ušľachtenie života človeka.
Technika je spoločenská sila, ktorá človeku umožňuje čoraz väčšmi ovládať prírodné a spoločenské prostredie.
Technika je predmetom skúmania technických vied, sociológie, psychológie, estetiky, filozofie techniky atď.
:: celok daného predtechnicky, časť stroja, činnosť technická, disk (technika), dokumentácia technická, elektromechanika, elektrotechnika, indikátor (technika), informácia technická, inžinierstvo, literatúra technická, moment krútiaci (technika), montáž (technika), pohon, prístroj, rozhranie (technika), spojnica (technika), stroj, súčiastka strojová, systém technický, škála (technika), technika obrábacia, technika poľnohospodárska, technika pracovná, technika súčasná, technika vojenská, technika výpočtová, technologickosť, údržba (technika), ukazovateľ (technika), veda technická.

/technika grafická
– spôsob, akým umelci vytvárajú a rozmnožujú svoje diela pomocou rôznych technologických postupov. Existuje niekoľko hlavných typov grafických techník, ktoré sa líšia spôsobom, akým sa farba prenáša na papier alebo iný materiál:

Tlač z výšky: Pri tejto technike sa farba nanáša na vyvýšené miesta matrice (napríklad drevorez, linoryt). Tieto vyvýšené miesta sa potom otlačia na papier.
Tlač z hĺbky: Farba sa nanáša do vyrytých alebo vyleptaných miest na matrice (napríklad rytina, lept). Papier sa potom pritlačí na matrice pod vysokým tlakom, aby sa farba preniesla.
Tlač z plochy: Tlačiace a netlačiace miesta sú v jednej rovine. Farba sa prenáša na základe odlišných fyzikálno-chemických vlastností povrchu (napríklad litografia).
Sieľotlač (serigrafia): Farba sa pretlačí cez jemnú sieťku na papier alebo iný materiál. Táto technika sa často používa na tlač plagátov a textilu.

Grafické techniky umožňujú umelcom vytvárať viacero kópií svojich diel, pričom každá kópia je považovaná za originál.
:: drevoryt.

/technika obrábacia
− technika určená na obrábanie.
:: revolúcia priemyselná.

/technika poľnohospodárska
− technika používaná v rastlinnej a živočíšnej výrobe.
:: poľnohospodárstvo.

/technika pracovná
− technika, ktorou sa realizuje práca.
:: revolúcia priemyselná.

/technika súčasná
− technika súčasnosti (chronologicky rôzne vymedzovanej).

/technika vojenská
− technické prostriedky ozbrojených síl zabezpečujúce ich bojové aktivity a každodenné fungovanie.
:: vojenstvo.

/technika výpočtová
– súhrn technických prostriedkov na uskutočňovanie výpočtov. Súčasť predmetu informatiky.
    Termín výpočtová technika sa používa aj na označenie počítačov a periférnych zariadení: hardvér, softvér a súbor metód uľahčujúcich, zrýchľujúcich, mechanizujúcich alebo automatizujúcich výpočty a spracovanie dát počítačom.
:: AGP, doska základná, metóda konečných prvkov, okno (technika výpočtová), počítač, procedúra (technika výpočtová), rozhranie používateľské grafické, simulácia počítačová, výpočet (technika výpočtová), zariadenie periférne (technika výpočtová).

/technológia
gr. − súbor pracovných alebo výrobných postupov vyúsťujúci do vytvorenia produktu alebo náuka o tomto súbore postupov; aplikácia vedeckého poznania v riešení praktických úloh; spôsob výroby, súhrn postupov vo výrobe alebo náuka, súhrn vedomostí o tom.
:: gramotnosť technologická, proces technologický, spracovanie, technológia informačná, technologickosť, technológie informačné a komunikačné, technológie komunikačné, zariadenie technologické.

/technológia informačná
− angl. skr. IT (= information technology) – súčasť informačných a komunikačných technológií zameriavajúca sa na tvorbu, zavádzanie a zdokonaľovanie procesov a metód zberu (zhromažďovania), kontroly, spracúvania, uchovávania, vyhľadávania, riadenia, výmeny, zobrazovania, sprístupňovania a využívania dát a informácií a na automatizáciu týchto procesov.

/technologickosť
gr. − úpravy rozmerov, tvarov, materiálov a ďalších parametrov výrobkov a ich súčiastok, umožňujúce docieliť nízku prácnosť, eliminovať nedostatky predchádzajúcich výrobných operácií a zabezpečiť potrebnú ekonomickú efektívnosť pri ich realizácii v montáži ([532];178).

/technológie informačné a komunikačné
– skr. IKT, angl. ICT [ajsi:ti:] (Information and Communication Technologies) – súbor informačných technológií používaných pri komunikácii a práci s informáciami, zahrnujúci
        hardvérové zložky (počítače, servery atď.),
        softvérové vybavenie (operačné systémy, sieťové protokoly, internetové vyhľadávače atď.).
    Oblasť IKT sa vyvinula z IT, keď počítače a počítačové siete začali medzi sebou v širokom zmysle komunikovať, čo sa zavŕšilo utvorením internetu a používaním mobilných telefónov.
:: informatika, vojna informačná.

/technológie komunikačné
– súbor techník, postupov a prostriedkov využívaných spoločnosťou na komunikovanie informácií používaním
        jazyka,
        písma,
        kníhtlače,
        telegrafu,
        telefónu,
        rozhlasu, televízie,
        počítača.
Komunikačné technológie spolu s informačnými technológiami tvoria informačné a komunikačné technológie (IKT).

/tekutina
– tekutá látka, ktorou je kvapalina, vzdušnina (plyn v užšom zmysle a para) a plazma a ktorých spoločnou vlastnosťou je tekutosť.

/tekutina prúdiaca
– súčasť predmetu dynamiky tekutín spočívajúca v pohybe tekutiny prevažne v jednom smere.

/tekutosť
– súčasť predmetu mechaniky tekutín tvorená fyzikálnou vlastnosťou, prejavujúcou sa tým, že kvapalné a plynné telesá ľahko menia svoj tvar a prispôsobujú sa tvaru nádoby.

/telekomunikácie
gr.+lat. − vysielanie, prenášanie, spájanie a prijímanie všetkých druhov informácií telekomunikačnými zariadeniami na rôzne vzdialenosti ([16];724).

/telencephalon
gr. − telencefalon, predný mozog.
:: mozog ľudský.

/teleportácia kvantová
− prenos kvantového stavu medzi kvantovo previazanými časticami na veľkú vzdialenosť.
:: fyzika kvantová.

/teleso (algebra)
– algebrické teleso, staršie: algebraické teleso – množina a dve binárne operácie, spĺňajúce určité podmienky.
:: algebra, matematika, teleso (matematika).

/teleso (fyzika)
− priestorovo vymedzený objekt látkovej povahy; makroskopický fyzikálny systém pozostávajúci z častíc s nenulovou pokojovou hmotnosťou, t. j. z molekúl, atómov, elektrónov atď.
:: bod hmotný, interakcia (fyzika), látka (fyzika), pohyb telesa, povrch telesa, sila (fyzika), sústava telies (mechanika), systém mechanický, teleso čierne absolútne, teleso kozmické, teleso makroskopické, teleso materiálne, teleso nabité elektricky, teleso pružné, teleso tuhé, teleso vzťažné (fyzika), určovanie hmotnosti telies.

/teleso (geometria)
− geometrické teleso – uzavretá obmedzená časť priestoru.
:: kváder, podstava (geometria).

/teleso (matematika)
– teleso z hľadiska matematiky, v ktorej si odmýšľame niektoré vlastnosti reálneho, napr. fyzikálneho telesa; je to myslený objekt, ktorý má iba niektoré, napr. iba geometrické, vlastnosti reálneho telesa, pozri teleso (geometria).
:: matematika, teleso (algebra), teleso (geometria).

/teleso čierne absolútne
− Planckov žiarič, dokonale čierne teleso, čierne teleso, čierny žiarič − ideálne teleso, ktoré úplne pohlcuje žiarenie všetkých vlnových dĺžok dopadajúcich na jeho povrch; je to teleso, ktoré pohltí všetku naň dopadajúcu energiu (bez ohľadu na frekvenciu žiarenia). Všetko žiarenie, ktoré vniká do dutiny tohto telesa, zostáva v nej a postupne je stenami dutiny pohltené. Steny dutiny neustále vysielajú a pohlcujú žiarenie a žiarenie, ktoré z dutiny uniká cez malý otvor má vlastnosti žiarenia absolútne čierneho telesa.
    Absolútne čierne teleso je súčasne ideálny žiarič, zo všetkých možných telies tej istej teploty vysiela najväčšie množstvo žiarivej energie. Celkové množstvo energie, ktoré sa vyžiari z povrchu absolútne čierneho telesa za jednotku času a rozloženie intenzity žiarenia podľa vlnových dĺžok, závisí len od jeho teploty. Celkovú intenzitu žiarenia absolútne čierneho telesa popisuje Stefanov-Boltzmannov zákon (cf. Absolútne čierne teleso, in: Wikipédia (26.5.2021)).
    Pojem absolútne čierneho telesa zavádza okolo roku 1860 G. R. Kirchhoff a jeho praktickú realizáciu navrhol v r. 1890 W. Wien.
:: fyzika, pohltivosť.

/teleso ideálne
− idealizovaný model telesa, napríklad absolútne čierne teleso.

/teleso kozmické
− vesmírne teleso − objekt, ktorý sa nachádza vo vesmírnom priestore.
:: astronómia, atmosféra telesa kozmického, vesmír.

/teleso makroskopické
– súčasť predmetu klasickej mechaniky tvorená telesom, pozostávajúcim z množstva molekúl. Makroskopické telesá nemožno vždy brať len ako hmotné body.

/teleso materiálne
− reálny objekt konečných rozmerov; priestorovo obmedzená časť látky tuhom, kvapalnom alebo plynnom skupenstve.
    Z látky v tuhom skupenstve sa skladá tuhé teleso.
    Z látky v kvapalnom skupenstve sa skladá kvapalné teleso.
    Z látky v plynnom skupenstve sa skladá plynné teleso.
:: mechanika.

/teleso nabité elektricky
– teleso, ktoré nesie elektrický náboj.

/teleso nebeské
– teleso v kozmickom priestore, ktoré je pri pozorovaní premietnuté na nebeskú sféru, pričom sa (na rozdiel od kozmických telies) nerozlišuje medzi typmi telies, ako hviezdy, planéty, kométy, mesiace planét atď.
:: astrológia, astronómia, vesmír.

/teleso pružné
– teleso majúce schopnosť po ohnutí alebo stlačení vrátiť sa do pôvodnej polohy.
    Chvenie pružného telesa je zdrojom zvuku.

/teleso tuhé
− materiálne teleso utvorené z tuhej látky čiže z látky v tuhom skupenstve. Tuhé teleso sa vyznačuje stabilnosťou tvaru a tým, že atómy, z ktorých je utvorené, vykonávajú malé kmity okolo ustálených rovnovážnych polôh. Tuhé teleso je hmotný objekt, pri skúmaní ktorého berieme do úvahy jeho konkrétny tvar i objem (cf [212];73).
:: fyzika.

/teleso vzťažné (fyzika)
− teleso, na ktoré vzťahujeme polohu hmotného bodu, s cieľom opísať jeho pohyb.
:: sústava vzťažná.

/televízia
gr. – audiovizuálny masovokomunikačný prostriedok založený na vysielaní obrazu pomocou elektromagnetických vĺn alebo inštitúcia, ktorá zabezpečuje toto vysielanie.

/telo
− organizmus v jeho materiálnej podobe, napr. ľudské telo.

/telo človeka (somatológia)
− ľudské telo − jednotný súbor orgánov a orgánových sústav tvoriacich ľudský organizmus.
Telo človeka sa skladá z týchto častí:
        hlava,
        krk,
        trup,
        končatiny.
:: anatómia človeka, anatómia a fyziológia človeka, človek, oko ľudské, systém telesný, šľacha Achillova.

/téma (lingvistika)
− základ výpovede v aktuálnom členení vety, to, o čom celá veta hovorí.

/téma (veda literárna)
− námet − okruh javov tvoriacich surovinu literárneho spracúvania.

/tematológia
gr. − spôsob výkladu literárneho diela osobitne zameraný na tému. Tému diela sleduje naprieč historickými epochami, literárnymi aj autorskými štýlmi, druhmi i žánrami. Pri analýzach a interpretáciách textov rôznej kultúrnej proveniencie využíva interdisciplinárny prístup (zdroj: Hyperlexikón literárnovedných pojmov).
:: veda literárna.

/tempo (lingvistika)
– prozodická vlastnosť reči založená na rýchlejšom alebo pomalšom priebehu výpovede ([5];169).
:: prejav rečový.

/tenzor
lat. − lineárny viaczložkový algebraický objekt (objekt lineárnej algebry) definovaný na vektorovom konečnorozmernom priestore V.; vo fyzike ide zvyčajne o fyzický 3-rozmerný priestor alebo 4-rozmerný časopriestor, pričom komponenty tenzora sú súradnice (projekcie) vzájomne prepojených fyzikálnych veličín.
    Použitie tenzorov vo fyzike umožňuje lepšie pochopiť fyzikálne zákony a rovnice, zjednodušiť ich písanie (redukovaním mnohých súvisiacich fyzikálnych veličín do jedného tenzora) a tiež písať rovnice v takzvanej všeobecnej kovariantnej forme, nezávisle od zvoleného referenčného systému. Tenzor je veličina, ktorá súhrnne vystihujúca rozdielnosť vlastností fyzikálneho objektu podľa zvoleného smeru.
    Tenzor je jedna zo základných súčastí matematického aparátu používaného vo fyzike: je to nástroj, pomocou ktorého sa vyjadrujú fyzikálne veličiny. Rozlišujú sa rády tenzoru:
                tenzor nultého rádu,
                tenzor 1. rádu (vektor),
                tenzory vyššieho rádu.
    Tenzorom nultého rádu je číslo, používané pri označení množstva fyzikálnej veličiny v jej vlastných jednotkách.
Tenzormi 1. rádu čiže vektormi sa opisujú fyzikálne veličiny, ktoré majú okrem množstva aj smer.
:: matematika.

/teológia
gr. − bohoslovie − náuka alebo veda o Bohu.
:: disciplína teologická, exegéza (teológia), hagiografia, teológia (teológia katolícka), teológia biblická, teológia filozofická, teológia katolícka, teológia kresťanská, teológia prirodzená, triadológia.

/teológia (teológia katolícka)
− výslovné, húževnaté načúvanie veriaceho človeka vlastnému dejinne vzniknutému zjaveniu Božieho slova, vedecká metodická snaha o jeho poznanie a reflexívne rozvíjanie tohto predmetu poznania v záujme spásy so stálym zreteľom na Písmo sväté (cf [192];349 − 350).

/teológia biblická
− časť teológie a disciplína biblických vied, ktorej predmetom je teologický obsah Biblie.

/teológia katolícka
− smer kresťanskej teológie a súčasť katolíckej cirkvi. Predmetom katolíckej teológie je Boh, ktorý svojím spasiteľským konaním voči človekovi odkrýva v Ježišovi Kristovi svoju vlastnú slávu (Trojica), inak človekovi zásadne skrytú a v milosti mu ju zjavuje. Predmet katolíckej teológie zahrnuje akt a náplň kresťanskej a cirkevnej viery, čo vedno skúma metodickou reflexiou členenou do týchto disciplín:
        historické disciplíny
            exegéza a ďalšie biblické vedy
            biblická teológia
            patrológia
            dejiny dogiem
            hagiografia
        systematické disciplíny
            dogmatika (špekulatívna teológia)
            morálna teológia
            asketika
            mystika
            cirkevné právo
            liturgika
            pastorálna teológia
            fundamentálna teológia
            pozitívna teológia
(cf [192];349an).
:: mystika (teológia katolícka), panenstvo (teológia katolícka), slovo Božie (teológia katolícka), teológia (teológia katolícka).

/teológia kresťanská
– racionálny výklad kresťanskej viery, ktorého základným princípom je autorita ako najvyššia norma pravdy Božej, no v rámci kresťanskej teológie chápaná vo veľmi širokom spektre, napr. v liberálnej teológii, neoortodoxnej teológii, v konzervatívnej teológii atď.
    Kresťanská teológia sa historicky člení na tieto obdobia:
                patristická teológia,
                stredoveká teológia,
                reformačná teológia,
                moderná teológia.
    Podľa stanoviska sa člení na tieto smery:
                arminiánska teológia,
                katolícka teológia,
                kalvinistická teológia,
                barthovská teológia,
                teológia oslobodenia,
        ...
    Vnútorne sa člení na tieto časti (disciplíny):
                historická teológia,
                biblická teológia,
                systematická teológia,
                exegetická teológia,
                ...

    V kresťanskej teológii je dôležité uvedomiť si rozdiel medzi exegézou (výkladom textov biblického zdroja) a samou teológiou: exegéza analyzuje texty Biblie a podáva zmysel biblickej pravdy, teológia výsledky analýz usúvzťažňuje, a či už vo svojej biblickej časti (ako biblická teológia) alebo systematickej časti (ako systematická teológia) výsledky exegetickej práce triedi a systematizuje.
– P: Gregor z Nyssy.
:: Boh (teológia kresťanská), Božia milosť, teológia.

/teoréma (etymológia)
– od 20. stor: všeobecne platná poučka, z lat. theōrēma, čo je prevzatie z gr. theōrēma (θεώρημα) „niečo pozorované; uvažovanie; pravidlo, ku ktorému sa dospelo pri uvažovaní“, odvodeného od gr. theōreō (θεωρέω) „som divák, pozorovateľ; pozorujem, skúmam“, od gr. theōros (θεωρóς) „divák“ ([249];609).

/teoréma (matematika)
– matematicky dokázané tvrdenie.

/teória afektová (hudba)
– náuka o vzťahoch hudby a ľudského duševného života chápaných ako viazanie sa afektov s priebehom hudobného diania.

/teória algoritmov
− časť matematiky, ktorej predmetom sú algoritmy., ich vlastnosti a zákonitosti. Teória algoritmov sa zaoberá aj tvorbou matematických modelov algoritmov.
Teória algoritmov sa začala systematicky rozpracúvať začiatkom 1936, keď Alonzo Church zostavil prvý matematický model algoritmu.
:: informatika matematická, logika matematická (matematika).

/teória cestovného ruchu
– interdisciplinárna veda, ktorej premetom je cestovný ruch ako komplexný fenomén, zahrnujúci predovšetkým cestovanie a pobyt osôb, pokiaľ nie je spojený s trvalým usadením sa a vykonávaním zárobkovej činnosti.

/teória čísel
− matematický odbor, ktorý sa utvoril rozvinutím aritmetiky celých čísel a ktorého náplňou bolo pôvodne štúdium istých špecifických vlastností celých čísel. Neskôr sa teória čísel rozšírila o štúdium špecifických vlastností racionálnych čísel a reálnych čísel... a vo veľkom začala používať metódy najrozmanitejších matematických disciplín a aj sama ovplyvnila mnohé ďalšie disciplíny matematiky. K najvýznamnejším častiam teórie čísel patria:
        elementárna teória čísel,
        algebraická teória čísel,
        teória diofantických aproximácií,
        analytická teória čísel,
        geometria čísel.
Základným pojmom v teórii čísel je pojem deliteľnosti.
:: matematika.

/teória ekonomická
– hospodárska teória – sústava ekonomických pojmov a ďalších ekonomických významových útvarov, ktorá vzniká vedeckým zovšeobecnením hospodárskej praxe a dáva podnet ekonomickej činnosti – slúži ekonomickej praxi ako nástroj riadenia ekonomických procesov.
:: ekonómia, merkantilizmus.

/teória elektromagnetizmu
− elektromagnetizmus, elektrina a magnetizmus − časť klasickej fyziky alebo etapa vývinu fyziky, ktorá podala zjednocujúci výklad takých javov ako je šírenie svetla a činnosť dynama. Vysielanie rádiových vĺn, ich zachytávanie rádioprijímačom, tok prúdu vodičmi, práca elektromotorov a transformátorov − to všetko môže byť matematicky presne odvodené z Maxwellových vzťahov, a to pomocou veľmi zložitého matematického aparátu, pričom fyzika elektromagnetizmu sa ukrýva, hoci niekedy značne hlboko, v Maxwellových rovniciach, ktoré sú celkom jednoduché. Obzvlášť jednoduché sú, ak sa použije nie názorný zápis trojrozmerný, ale abstraktnejší, avšak jednoduchší zápis štvorrozmerný, v ktorom čas a priestorové súradnice sú spojené pojmom časopriestoru (cf [419];12).
:: elektrina, energia elektrická, elektrotechnika, pole elektromagnetické, žiarenie (teória elektromagnetizmu), žiarenie elektromagnetické.

/teória financií p. veda finančná.

/teória finančná p. veda finančná.

/teória fyzikálna
− fyzikálny významový útvar tvorený sústavou základných tvrdení a ich dôsledkov, ktorá môže byť experimentálne overovaná. Fyzikálna teória sa týka určitej oblasti javov.
Fyzikálne teórie sa delia na
        fundamentálne,
        konštruktívne ([122];316).
Najdôležitejšími fyzikálnymi teóriami sú:
        Newtonova teória,
        Maxwellova teória elektromagnetického poľa,
        termodynamika,
        špeciálna a všeobecná teória relativity,
        kvantová mechanika,
        štatistická fyzika,
        teória elementárnych častíc.
:: fyzika, meranie mikrofyzikálne, teória gravitácie, teória gravitácie kvantová, teória kvantová, teória relativity, teória všetkého.

/teória fyzikálna fundamentálna
– fyzikálna teória, ktorá predkladá principiálnu schému univerzálneho opisu fyzikálneho sveta, napr všeobecná teória relativity ([122];316).
:: fyzika.

/teória fyzikálna konštruktívna
– fyzikálna teória opisujúca určitú skupinu javov prostredníctvom špecifického modelu, napr. teória elektromagnetického poľa. Konštruktívna fyzikálna teória však nedáva zmysel sama osebe, ale musí byť zasadená do kontextu fundamentálnej fyzikálnej teórie ([122];316).
:: fyzika.

/teória grafov
− časť diskrétnej matematiky, ktorej predmetom sú grafy, ich vlastnosti, typy, použitie.
    Oblasťou aplikácie teória grafov je napr. sieťová analýza.
:: matematika, orientovanosť (teória grafov).

/teória gravitácie
– fyzikálna teória opisujúca gravitáciu.
:: teória gravitácie Einsteinova, teória gravitácie klasická, teória gravitácie Newtonova, teória gravitácie kvantová.

/teória gravitácie Einsteinova
− jeden z kľúčových významových útvarov Einsteinovho významového univerza dnes vyjadrovaný termínom všeobecná teória relativity.

/teória gravitácie klasická
– súčasť všeobecnej teórie relativity tvorená fyzikálnou teóriou, ktorej predmetom sú gravitačné sily a ktorú vytvoril I. Newton v roku 1687.

/teória gravitácie kvantová
– angl. Quantum Theory of Gravitation (QTG) – fyzikálna teória, ktorá opisuje (by mala opisovať) fyzikálne deje v makrosvete, vo veľmi silných gravitačných poliach a pri veľmi malých vzdialenostiach (cf [122];349).
    „Kvantová teória gravitácie spája všeobecnú teóriu relativity s princípmi kvantovej mechaniky; implementuje do Einsteinovej teórie gravitácie Heisenbergov princíp neurčitosti. Predpokladá, že počiatočná (a prípadne aj konečná) singularita je ‚rozmazaná‘ kvantovými efektmi; ukazuje, že vo veľmi malých rozmeroch bude časopriestor natoľko zakrivený, že v ňom princíp neurčitosti nadobudne podstatný význam. A pretože podľa tohto princípu nemôžeme presne zmerať stav systému, nemožno presne predpovedať ani jeho budúcnosť. Opúšťa sa predstava, že existuje jeden možný vesmír, ktorý pozorujeme, a prijíma sa predstava, že existuje súbor možných vesmírov, ktoré sa vyskytujú s určitým rozdelením pravdepodobností, a že nás vesmír, v ktorom žijeme je iba jedným z najpravdepodobnejších svetov ([845];59, 61, 75).
    Prvým netriviálnym výsledkom, získaným kombináciou všeobecnej teórie relativity s kvantovým princípom, bola predpoveď žiarenia čiernych dier. Jej druhým netriviálnym výsledkom je ... myšlienka..., že vznik nášho vesmíru možno opísať prostredníctvom súčtu jeho možných histórií v imaginárnom čase, ktoré nemajú žiadne singularity, ani začiatok, ani koniec, a určujú sa plne fyzikálnymi zákonmi. Výsledky získané zo súčtu prostredníctvom histórií v imaginárnom čase možno extrapolovať do reálneho času. V reálnom čase sa opísaný vesmír začne rozpínať z neobyčajne malého polomeru. Jeho expanzia bude spočiatku tzv. inflačná (vesmír za zlomok sekundy kvadrilionkrát zväčší svoj objem). V priebehu inflačnej fázy rodiaci sa vesmír transformuje svoju (negatívnu) gravitačnú energiu na čoraz väčšie množstvo látky v podobe párov častíc a antičastíc. Z pôvodne veľmi malých nehomogenít (odchyliek od rovnomernej hustoty) sa postupne utvárajú väčšie diferencie v rozpínaní jednotlivých oblastí vesmíru. V oblastiach pomalšej expanzie gravitačná príťažlivosť zabrzdí rozpínanie, ktoré sa koniec koncov zastaví a nahrádza zmršťovaním. Látka rozpriestranená v takých oblastiach začína utvárať galaxie a hviezdy (845;78, 79 – 80, 90 – 92)“ ([19];205 – 206).
:: fyzika kvantová, meranie mikrofyzikálne, teória kvantová, teória gravitácie kvantová slučková.

/teória gravitácie kvantová slučková
– slučková teória (angl. Loop-Theory, loop quantum gravity, LQG – jedna z teórií kvantovej gravitácie, teória spájajúca kvantovú mechaniku a všeobecnú teóriu relativity, založená na koncepcii diskrétneho priestoro-času vytvorená indicko-americkým teoretickým fyzikom A. V. Ashtekarom.

/teória hudobná
– časť muzikológie, ktorej náplňou je štúdium základných princípov a prvkov hudby. Zahŕňa rôzne disciplíny, ktoré skúmajú synchronické aspekty hudby alebo hudobnej kultúry.

Do predmetu hudobnej teórie patria:

    Melódia: Sled tónov rôznej výšky, ktoré tvoria hudobnú myšlienku.
    Rytmus: Organizácia časových jednotiek v hudbe, ktorá zahŕňa metrum a tempo.
    Harmónia: Kombinácia rôznych tónov, ktoré znejú súčasne a vytvárajú akordy.
    Dynamika: Intenzita zvuku, ktorá sa mení v priebehu skladby.
    Tonalita: Systém tónov, ktorý určuje centrálny tón alebo akord skladby.
    Formy: Struktúra a organizácia hudobného materiálu do logických celkov3.

Hudobná teória je základom pre pochopenie a tvorbu hudby, a je nevyhnutná pre každého hudobníka, či už ide o spev alebo hru na nástroji.
:: hudba.

/teória informácie
− matematický odbor a súčasť matematickej kybernetiky, teória, ktorej predmetom je meranie, prenos, kódovanie, ukladanie a spracovanie informácií z kvantitatívneho hľadiska a ktorej cieľom je nájsť odpoveď na otázku optimálneho využitia prenosovej kapacity kanálu. Na to však treba definovať, čo to je množstvo informácie, a teda dať pojmu informácie, do vzniku teórie informácie chápanému len sémanticky, aj kvantitatívny zmysel.
Tvorcom teórie informácie je C. E. Shannon.
Teória informácie je súčasťou teoretickej bázy teórie riadenia.
Teória informácie člení prenos informácie na:
        vysielanie správ zo zdroja,
        kódovanie správ v kodéri,
        prenos cez informačný kanál,
        dekódovanie v dekodéri,
        príjem správ u príjemcu ([748];8, 9).
Jedným z najdôležitejších poznatkov teórie informácie je Shannonova veta o entropii ako informačnej výdatnosti zdroja:

Ak je entropia zdroja menšia než kapacita kanála, vždy existuje kód, ktorý umožní preniesť správy zdroja cez kanál bez zdržania s dostatočnou presnosťou.

Obrátená Shannonova veta zasa tvrdí:

Ak entropia zdroja prevyšuje kapacitu kanála, je prenos správ zo zdroja zaručene nemožný ([748];9).

Dôležitým pojmom teórie informácie je pojem množstva informácie:

Množstvo informácie je nezáporné reálne číslo priraďované každému prvku nejakej množin A funkciou zvanou informácia I.

:: údaj (teória informácie).

/teória interakcie slabej kvantová
– kvantová teória slabej sily (QWF), kvantová flavordynamika, angl. quantum flavordynamics, quantum flavourdynamics (QFD) – fyzikálna teória opisujúca slabú interakciu.
:: fyzika kvantová.

/teória izostázie
– súčasť geológie, ktorej predmetom je izostázia.
:: geológia.

/teória jazykov formálnych
– časť informatiky, ktorej predmetom sú formálne jazyky, ich vlastnosti a modely na ich opis (gramatiky a automaty), pričom formálne jazyky sa chápu ako problém. Chápanie problému ako formálny jazyk, čiže formalizácia problému, umožňuje pracovať s problémom exaktne, dokazovať vlastnosti problému a to, či sa vôbec dá riešiť a aký náročný je na riešenie. Cieľom teórie formálnych jazykov je poskytnúť nástroje na formalizáciu výpočtov a vytvoriť základy pre tvorbu kompilátorov. Teória formálnych jazykov poskytuje poznatky umožňujúce dokázať, aké je ťažké vyriešiť problémy a či sa vyriešiť vôbec dajú.
    Teória formálnych jazykov úzko súvisí s lingvistikou a teóriou vypočítateľnosti
    Základy teórie formálnych jazykov položil v roku 1956 N. Chomsky.
Teória formálnych jazykov sa aplikuje najmä v oblasti programovacích jazykov.
:: abeceda (teória jazykov formálnych), dĺžka slova (teória jazykov formálnych), jazyk formálny, operácia nad slovami (teória jazykov formálnych), reťazec (teória jazykov formálnych), slovo nad abecedou Σ (teória jazykov formálnych), slovo prázdne (teória jazykov formálnych), symbol (teória jazykov formálnych), znak (teória jazykov formálnych).

/teória kategórií (matematika)
– angl. category theory – centrálne odvetvie súčasnej matematiky, ktorého predmetom sú vlastnosti vzťahov medzi matematickými objektami, ktoré nezávisia od vnútornej štruktúry týchto objektov. Teóriu kategórií vymedzujú ako všeobecnú teóriu matematických štruktúr.
    Základné pojmy teórie kategórií sú:
            kategória,
            funktor,
            prirodzená transformácia.
    Vlastnosti matematických štruktúr sa definujú pomocou morfizmov a funktorov.
    Teóriu kategórií rozpracovali v rámci topológie začiatkom 40-tych rokov 20. stor.; prvou prácou explicitne sa zaoberajúcou teóriou kategórií je General Theory of Natural Equivalences (in Trans. Amer. Math. Soc. 58, 1945) od autorov Saundersa MacLanea a Samuela Eilenberga.
:: matematika.

teória kódovania
– aplikácia poznatkov abstraktnej matematiky v oblasti riešenia praktických problémov súvisiacich so spracovaním informácie, pri čom sa zameriava najmä na problematiku samoopravných kódov, schopných odhaľovať a opravovať chyby spôsobené náhodnými vplyvmi, a na problematiku efektívnosti zápisu informácie.

/teória komunikácie
− teória, ktorej predmetom sú procesy odohrávajúce sa počas komunikácie skúmané z hľadiska prenosu informácií (technické hľadisko) alebo z ľudského hľadiska (napr. pokiaľ ide o pochopenie správy).

/teória kresťanstva a praktikovanie kresťanstva
– rozdiel medzi nimi spočíva v tom, ako sú náboženské učenia a princípy aplikované v každodennom živote veriacich.

/teória kresťanstva
– zahŕňa základné učenia, doktríny a princípy, ktoré sú obsiahnuté v Biblii a ďalších náboženských textoch. Medzi hlavné aspekty patria:

Viera v jedného Boha: Kresťania veria v jedného Boha, ktorý existuje v troch osobách: Otec, Syn (Ježiš Kristus) a Duch Svätý.
Ježiš Kristus: Je považovaný za Božieho Syna, ktorý prišiel na svet, aby spasil ľudstvo svojou smrťou a zmŕtvychvstaním.
Biblia: Hlavný náboženský text, ktorý obsahuje Starý a Nový zákon, a slúži ako základ pre kresťanské učenie a morálku.
Sviatosti: Kresťania praktizujú rôzne sviatosti, ako je krst, eucharistia (sväté prijímanie), birmovanie, manželstvo, a ďalšie, ktoré majú duchovný význam12.

Praktikovanie kresťanstva:
Praktikovanie kresťanstva sa týka toho, ako veriaci aplikujú tieto učenia v každodennom živote. To môže zahŕňať:

Modlitba a bohoslužby: Pravidelné modlitby, účasť na bohoslužbách a iných náboženských obradoch.
Etické správanie: Snaha žiť podľa morálnych zásad, ako sú láska k blížnemu, odpustenie, pokora a pomoc druhým.
Komunitný život: Účasť na živote náboženskej komunity, podpora charitatívnych aktivít a spolupráca s ostatnými veriacimi.
Osobný rast: Neustále hľadanie duchovného rastu a prehlbovanie viery prostredníctvom štúdia Biblie, meditácie a duchovného vedenia.

Teória kresťanstva poskytuje rámec a smernice, zatiaľ čo praktikovanie kresťanstva je o tom, ako tieto princípy ovplyvňujú každodenné rozhodnutia a správanie veriacich.
:: kresťanstvo.

/teória kvantová
− systém teoretických disciplín, ktoré opisujú vlastnosti a správanie mikročastíc, fyzikálnych polí a ich vzájomnú interakciu; opisujú javy mikrosveta, ktoré nie sme schopní priamo vnímať:
        kvantová mechanika,
        kvantová teória polí a elementárnych častíc,
        kvantová elektrodynamika,
        kvantová štatistická fyzika,
        kvantová chromodynamika.
Podľa kvantovej teórie
        majú hodnoty niektorých fyzikálnych veličín (energia, moment hybnosti...) kvantovú štruktúru (kvantovanie), môžu nadobúdať len diskrétne hodnoty,
        predpovede pozorovateľných javov majú štatistickú povahu,
        hmota vykazuje tak časticové ako aj vlnové vlastnosti (časticovo-vlnový dualizmus).
    Kvantová teória zásadným spôsobom reviduje zákony a pojmy klasickej fyziky:
    Meranie v mikrosvete závisí od poradia: výsledky sa rôznia podľa poradia merania, ak napríklad meriame kinetickú energiu a polohu častice, dostaneme iný výsledok, keď najprv meriame kinetickú energiu a až po tomto meraní uskutočníme meranie polohy častice; ak najprv meriame polohu častice a až potom kinetickú energiu, dostaneme iný výsledok. Závislosť merania v mikrosvete od poradia sa nazýva nekomutatívnosť aktu merania.
    Merania v mikrosvete môžu mať len pravdepodobnostný charakter: Častice sa môžu prejavovať v niektorých situáciách ako vlnenia; na periodických štruktúrach dochádza k ohybovým a interferenčným javom pri elementárnych časticiach tak, ako keby to boli vlny − do určitého miesta dopadá väčšie množstvo častíc (ohybové maximum), do iných miest vôbec nedopadajú častice (ohybové minimum), ide teda o akési „štatistické“ vlny počtu dopadov.
    Merania v mikrosvete sa vyznačujú neurčitosťou: niektoré veličiny, ako napríklad polohu a rýchlosť, nemožno súčasne merať s neobmedzenou presnosťou, pretože existuje istá principiálna hranica, ktorú nemožno prekročiť, daná Heisenbergovými reláciami neurčitosti.
    Súčasťou predmetu kvantovej teórie sú aj makroskopické kvantové javy, ako napríklad supravodivosť, kvantový Hallov jav; ide o javy, v ktorých sa kvantová povaha mikrosveta prejavuje aj v makroskopických mierkach.
– P: Bohr, N., Einstein, A., Planck, M..
:: entita kvantová, funkcia vlnová (teória kvantová), fyzika, fyzika kvantová, interpretácia kvantovej teórie, mechanika kvantová, meranie mikrofyzikálne, objekt kvantový, princíp neurčitosti Heisenbergov, QFD, QWF, systém kvantový, teória gravitácie kvantová, teória interakcie slabej kvantová.

/teória kvantová gravitácie slučková
– slučková kvantová gravitácia (angl. loop quantum gravity, LQG, slučková kvvantová teória gravitácie – teória, podľa ktorej je gravitácia výsledkom zakrivenia priestoru, ktorý je tvorený diskrétnymi kvantami plochy a objemu. Tieto kvantá sú prepojené v sieti slučiek, ktoré vytvárajú štruktúru priestoru. Zakrivenie tejto siete spôsobuje gravitačné efekty.
    Na rozdiel od klasickej predstavy spojitého priestoru LQG predpokladá, že priestor je kvantovaný, čo znamená, že ho nemožno deliť donekonečna. Priestor sa vyskytuje v malých, ale konečných jednotkách, ktoré sú na úrovni Planckovej dĺžky.
    Táto teória tiež naznačuje, že čas nie je základnou vlastnosťou vesmíru, ale skôr emergentným fenoménom, ktorý vyplýva z kvantových stavov systému.
:: Revelli, C.

/teória literatúry
− literárna teória – časť vedy o literatúre, ktorej predmetom je jednak momentálny prierez štruktúrou literatúry a literárnohistorický proces z hľadiska systému noriem platných pre historické zadelenie literárnych diel, jednak súbor metód a princípov uplatňovaných v literárnovednom výskume; v tejto druhej zložke ide o metodologickú sebareflexiu literárnej vedy.
    Teória literatúry zahrnuje
        – teóriu litertárneho diela,
        – teóriu literráneho procesu,
        – metodológiu literárnej vedy.
:: dielo literárne, dramatika, druh literárny, epika, fabula, forma literárna, lyrika, motív (teória literárna), poézia, próza, sujet, veda literárna.

/teória matematická
− komplexný matematický významový útvar vybudovaný axiomaticky a reprezentujúci určitú oblasť matematického výskumu, napr. teória grafov; matematickú teóriu tu tvorí množina všetkých viet, ktoré boli na základe sústavy axióm a základných pojmov odvodené.
:: matematika, pojem matematický, teória čísel.

/teória merania
− časť teoretickej metronomiky, ktorej náplňou je určovanie postupov, ktoré treba dodržiavať, aby výsledok merania zodpovedal skutočnosti, a určovanie kritérií, podľa ktorých môžeme určovať, do akej miery výsledok merania spĺňa požiadavky, pre ktoré bolo meranie vykonané, teda požiadavky účelu merania.
Teória merania zahrnuje tieto svoje súčasti
        teória meracích metód, meracích systémov, chýb merania,
        teória presnosti, citlivosti, neistoty a spoľahlivosti meracích metód, meracích prístrojov, meracích systémov a určovania výsledku merania,
        výpočtové metódy používané pri určovaní výsledku merania na základe deterministických alebo štatistických zákonov,
        teoretické riešenie optimalizačných postupov vhodne vyvažujúcich stanoviská protichodné napríklad k tomu, že pri zadaní merania je predpísaná medza presnosti výsledku merania, ako aj ekonomické náklady, ktoré sú pre prípravu a vykonanie merania k dispozícii, resp. ďalšie praktické požiadavky (vhodná obsluha, automatizácia merania, použitie výpočtovej techniky, bezpečnosť merania a pod.).
Termín teória merania použil ako prvý H. Helmholz v roku 1887 vo význame axiomatizácia aditívnych stupníc.
Existujú aj ďalšie významy tohto termínu najmä v súvislosti so špecifikami merania rôznych disciplín, ako praktická fyzika, metrológia, meracia technika, teória informačných systémov, teória signálov, teória chýb, geodézia, astronómia, štatistika, elektrotechnika atď.
„Stretávame sa i s názormi, že univerzálna teória merania, spoločná pre všetky meracie prístroje, neexistuje, pretože sa stretávame stále s novými typmi meracích prístrojov. Praktické skúsenosti však dokazujú, že každý nový objav i každý nový merací prístroj, resp. i nová meracia metóda musia spĺňať isté základné postuláty, ak nový objav, resp. nová technická konštrukcia majú prispieť k rozvoju súčasnej vedy a techniky“ ([76];17 − 18).
:: teória merania (psychológia).

/teória merania (psychológia)
− teória stupníc ([76];17).

/teória množín
− matematická teória, ktorej predmetom sú množiny, najmä nekonečné.
Teóriu množín založil G. Cantor.
Jazyk teórie množín je univerzálny jazyk súčasnej matematiky.
::
         A
        axióma extenzionality (teória množín),
         B
        bod množiny, bodkočiarka,
         Č
        číslo kardinálne, číslo ordinálne,
         D
        diagram Vennov (teória množín), dvojica, dvojica usporiadaná,
         E
        enumerácia množiny konečnej.
         M
        matematika, množina, množina (Zlatoš, P.), množina bodov, množina čísel prirodzených, množina číselná, množina diskrétna, množina nekonečná, množina neprázdna, množina potenčná množiny, množina prázdna, množina spočítateľná (matematika), množina univerzálna (matematika), množina usporiadaná, množina všetkých prirodzených čísel, množina základná, množina disjunktné, množiny totožné, mohutnosť množiny,
         N
        nekonečno aktuálne,
         O
        operácia množinová, operácie s množinami,
         P
        prienik množín, prvok množiny,
         R
        relácia (teória množín), relácia binárna, reťazce (teória množín),
         S
        systém množín,
         V
        veľkosť množiny (teória množín),
         Z
        zadávanie množiny pomocou vlastnosti charakterizujúcej jej prvky, zjednotenie množín, zobrazenie (matematika), zobrazenie na množine, zobrazenie z množiny do množiny.

/teória modelov (matematika)
– časť matematickej logiky, ktorá „vznikla pri používaní metód matematickej logiky v algebre a zmenila sa na samostatnú disciplínu, ktorá skúma matematické modely prírodovedných teórií a odhaľuje zákony spoločné pre všetky teórie, vyjadrené určitým formalizovaným jazykom“ ([160];187).

/teória obmedzení
– angl. theory of constraints (TOC) – metodológia vypracovaná E. M. Goldrattom zameraná na odkrývanie systémového obmedzenia, limitujúceho výkonnosť daného systému.

/teória poľa kvantová
– angl. quantum field theory – aplikácia kvantovej mechaniky na správanie sa polí, na ktorej sa zakladá skúmanie elementárnych častíc a ich interakcií ak aj moderná teória tuhých látok.
:: Jordan, E. P..

/teória práva
– časť právnej vedy, ktorá skúma právo ako také – jeho pôvod, formu a podstatu.

/teória pravdepodobnosti
− staršie aj: počet pravdepodobnosti – časť matematiky, ktorej predmetom sú hromadné náhodné udalosti, predovšetkým ich − z hľadiska teórie pravdepodobnosti − základná vlastnosť, a síce pravdepodobnosť; teória pravdepodobnosti skúma zákonitosti náhodných javov alebo náhodných udalostí.
Teória pravdepodobnosti pri skúmaní pravdepodobnosti vyžaduje, aby sa dala dostatočne adekvátne reprezentovať určitým konštantným číslom. To je možné napríklad vtedy, keď sa dá zrátať
        počet pokusov n, ktorých východiskom sú hromadné náhodné udalosti skúmanej triedy (takéto pokusy sa nazývajú náhodné pokusy, napríklad hádzanie mincí);
        počet pokusov m, ktorých východiskom sú hromadné náhodné udalosti určitého typu (napríklad to, že pri hádzaní mincí padne orol).
Potom sa relatívna početnosť hromadných náhodných udalostí m/n, ktorú možno pokladať za výsledok, mieru pravdepodobnosti, sústreďuje okolo tejto číselnej charakteristiky. Takto sa dá číslo vyjadriť pravdepodobnosť hromadných náhodných udalostí a pomocou matematického jazyka opísať aj taká ich dôležitá vlastnosť, ako je zákon veľkých čísel (cf 11;511 − 512).
:: hromadnosť (teória pravdepodobnosti), jav (teória pravdepodobnosti), kocka hracia, matematika, pokus, pokus (teória pravdepodobnosti), pokus náhodný (teória pravdepodobnosti), pravdepodobnosť, pravdepodobnosť (matematika), pravdepodobnosť javu (teória pravdepodobnosti), priestor pravdepodobnostný (teória pravdepodobnosti), štatistika, štatistika matematická, udalosti náhodné hromadné, udalosť (teória pravdepodobnosti), udalosť náhodná (teória pravdepodobnosti), udalosť nemožná (teória pravdepodobnosti), veličina náhodná.

/teória relativity
− fyzikálna teória, ktorej predmetom sú zákonitosti priestoročasu pre ľubovoľné fyzikálne procesy v ľubovoľných vzťažných sústavách; je to základná fyzikálna teória priestoru a času.
Teória relativity je fyzikálna teória priestoru a času obsahujúca
        relativistickú mechaniku,
        relativistickú teóriu elektromagnetického poľa,
        teóriu gravitačného poľa.
Teóriu relativity vytvoril A. Einstein.
Táto teória vychádza z klasického Galileiho-Newtonovho princípu relativity, podľa ktorého mechanické procesy sa odohrávajú rovnako v inerciálnych vzťažných sústavách pohybujúcich sa vzhľadom na seba priamočiaro a rovnomerne. Rozvoj optiky a elektrodynamiky viedol k záveru, že tento princíp možno aplikovať na šírenie svetla, t. j. elektromagnetických vĺn (nezávislosť rýchlosti svetla od pohybu sústavy), a k zrieknutiu sa pojmu absolútneho času, absolútnej súčasnosti a absolútneho priestoru (cf [11];512).
– P: Einstein, A., Lorentz, H. A.
:: dilatácia času (teória relativity), fyzika, kontrakcia dĺžok (teória relativity), priestor (teória relativity), priestoročas, relativita času (teória relativity), teória relativity špeciálna, teória relativity všeobecná.

/teória relativity špeciálna
− fyzikálna teória, ktorej predmetom sú vlastnosti priestoročasu v priblížení, v ktorom možno zanedbávať gravitačné pôsobenie; skúmajú sa tu fyzikálne deje v inerciálnych vzťažných sústavách pohybujúcich sa relativistickou rýchlosťou.
    Špeciálna teória relativity tvorí základ relativistickej mechaniky.
Podľa špeciálnej teórie relativity, predloženej A. Einsteinom v roku 1905, plynutie času závisí od pohybu sústavy a časové intervaly (a priestorové rozmery) sa menia tak, že rýchlosť svetla je konštantná v každej vzťažnej sústave, nemení sa v závislosti od jej pohybu. Z týchto predpokladov vyplýva rad relativistických záverov, napr. zákon vzájomnej súvislosti hmotnosti a energie, podľa ktorého hmotnosť telesa je priamo úmerná jeho energii. Tento zákon sa využíva v súčasnej jadrovej fyzike.
:: Einstein, A., fyzika.

/teória relativity všeobecná
− angl. General Theory of Relativity (GTR) – fundamentálna fyzikálna teória vytvorená rozvinutím a zovšeobecnením špeciálnej teórie relativity takisto A. Einsteinom (predložená 1915 a 1916); všeobecná teória relativity nová gravitačná teória zakladajúca sa na predpoklade, že štvorrozmerný priestoročas, v ktorom pôsobia gravitačné sily, podlieha vzťahom neeuklidovskej geometrie. Vzťahy neeuklidovskej geometrie možno názorne ukázať ako obyčajné euklidovské vzťahy na zakrivenom povrchu. Všeobecná teória relativity považuje odchýlky geometrických vzťahov v štvorrozmernom priestoročase od Euklidových vzťahov za zakrivenie priestoročasu spôsobované gravitačnými silami. Tento predpoklad bol v roku 1919 potvrdený astronomickými pozorovaniami, ktoré ukázali, že hviezdny lúč, pokladaný za prototyp priamky, sa v blízkosti Slnka vplyvom gravitácie zakrivuje (cf [11];513).
    Súčasťou všeobecnej teórie relativity je Einsteinov gravitačný zákon.
Einsteinova všeobecná teória relativity je všeobecná teória gravitácie zjednocujúca základné fyzikálne teórie – Newtonovu klasickú teóriu gravitácie, vypracovanú v roku 1687, a špeciálnu teóriu relativity, vypracovanú v roku 1905. „Všeobecná teória relativity charakterizovaná dvoma konštantami – gravitačnou G a rýchlosťou svetla vo vákuu c opisuje, ako energia a hmota zakrivujú geometriu časopriestoru. Možno konštatovať, že v rozsahu danom súčasnými možnosťami astrofyzikálnych pozorovaní, táto teória poskytuje dobrý opis dynamiky nášho pozorovateľného vesmíru ako celku.“ ([122];325).
:: Einstein, A., fyzika, gravitácia (teória relativity všeobecná), krivosť (teória relativity všeobecná), teória gravitácie Einsteinova, teória gravitácie kvantová.

/teória riadenia
− veda o princípoch a metódach riadenia rôzneho druhu systémov, procesov a objektov.
Teoretickou bázou teórie riadenia je kybernetika a teória informácie.

/teória rovníc (algebra)
− skúmanie algebrických rovníc (alebo polynomiálnych rovníc) čiže rovníc, ktoré možno upravovať pomocou polynómov.

/teória rovníc diferenciálnych
– časť matematiky, ktorej rozvoj započal v druhej polovici 17. stor. so vznikom newtonovskej mechaniky, infinitezimálneho počtu (diferenciálneho a integrálneho počtu). Zavedenie pojmu derivácie funkcie umožnilo matematicky zachytiť pohyb alebo zmenu. Mnohé deje a zákony zmeny možno opísať alebo modelovať pomocou diferenciálnych rovníc.
:: fyzika, matematika, rovnica diferenciálna.

/teória systémov
− angl. systems theory − súčasť systémovej vedy tvorená konkretizáciou princípov a metód systémového prístupu k objektom zvaným systémy.
Teóriu systémov považujú za transdisciplinárne štúdium abstraktnej organizácie javov, nezávisle od ich podstaty, priestorového alebo časového meradla existencie, v ktorom sa skúmajú princípy spoločné všetkým komplexným objektom a modelom, ktoré možno použiť na ich opis.
    Za zakladateľa teórie systémov sa považuje L. v. Bertalanffy a jeho dielo General System Theory (Všeobecná teória systémov) z roku 1968 (Lužová, V.: Teorie systémů, in: WIKIKNIHOVNA (20.3.2021)).

/teória štruktúr algebrických
– oblasť matematiky, ktorej predmetom sú vlastnosti a pravidlá rôznych algebrických štruktúr. Tieto štruktúry zahŕňajú množiny prvkov spolu s operáciami, ktoré na týchto množinách definujeme. Medzi najznámejšie algebrické štruktúry patria grupy, prstence, polia, moduly a vektorové priestory.
V rámci teórie algebrických štruktúra sa skúmajú:

Množiny: Základné prvky, s ktorými pracujeme.
Operácie: Pravidlá, ktoré definujú, ako sa prvky množiny kombinujú (napr. sčítanie, násobenie).
Axiomy: Základné pravidlá, ktoré musia operácie spĺňať (napr. asociativita, komutatívnosť).

Príklady algebrických štruktúr:

    Grupy: Množina s jednou binárnou operáciou, ktorá spĺňa určité axiomy (napr. asociativita, existencia inverzného prvku).
    Prstence: Množina s dvoma binárnymi operáciami (napr. sčítanie a násobenie), ktoré spĺňajú určité pravidlá.
    Polia: Prstence, kde každé nenulové číslo má inverzný prvok vzhľadom na násobenie.

Teória algebrických štruktúr je základom pre mnoho ďalších oblastí matematiky a má široké uplatnenie v rôznych vedeckých disciplínach.
:: matematika-

/teória textu
– lingvistická disciplína, ktorej predmetom je popri vete supersyntax alebo nadvetná syntax, čiže väčšie jazykové útvary ako je syntagma a veta (jednoduchá i zložená, resp. vetná perióda) (182;76).
:: lingvistika.

/teória veľkého tresku
– kozmologická teórie, podľa ktorej vesmír vznikol veľkým treskom.
:: model vesmíru kozmologický štandardný.

/teória všetkého
– čes. teorie všeho, angl. theory of everything (TOE, ToE), nem. Weltformel, Theorie von Allem, rus. tеория всего, čín. 萬有理論, sa. सर्वतत्व सिद्धांत – fyzikálna teória budovaná (hľadaná) s cieľom nájsť matematickú formuláciu fyzikálnych zákonov, ktoré by sa vzťahovali na ľubovoľné hodnoty troch základných fyzikálnych veličín – hmotnosti, dĺžky a času, jednotky ktorých (kg, m, s) tvoria základ súčasnej medzinárodnej sústavy jednotiek SI, alebo na hodnoty inej trojice veličín – dĺžky, rýchlosti a účinku, v prípade akceptácie ktorej by to znamenalo, „že teóriu relativity platnú pre všetky rýchlosti a kvantovú teóriu platnú pre každý účinok, treba nielen zjednotiť, ale aj doplniť o teóriu, ktorá by platila pre všetky hodnoty dĺžky (farebné zvýraznenie JP)“ (cf [122];334).

/teória vypočítateľnosti
– teória rekurzívnych funkcií – časť informatiky, ktorej predmetom je algoritmická riešiteľnosť problémov; skúmajú sa tu možnosti a hranice využitia algoritmicky pracujúcich postupov, pričom výsledky tohto skúmania sa aplikujú na počítačové programy; predmetom tejto teórie je možnosť alebo nemožnosť vyriešenia problému, pričom sa neuvažuje o potrebných zdrojoch; je to teória objasňujúca, ktoré problémy sa dajú algoritmicky riešiť a ktoré nie.
:: riešenie problému, stroj Turingov.

/teória zložitosti
– časť teoretickej informatiky, ktorej predmetom je množstvo požadovaných zdrojov počas výpočtu riešiaceho daný problém; takýmto zdrojom môže byť napr. čas, čiže koľko krokov je potrebných na vyriešenie problému, priestor, čiže koľko pamäti je potrebnej na vyriešenie problému, počet paralelných procesorov, celková práca vynaložená na riešenie problému v paralelnom systému.
:: problém (teória zložitosti), zložitosť výpočtová.

/teplo (fyzika)
− vnútorná energia látky − forma energie daná neusporiadaným pohybom atómov a molekúl.
Jednotkou tepla je jeden joul [J].
:: teplo (termodynamika).

/teplo (termodynamika)
− miera zmeny vnútornej energie sústavy (telesa), keď sa pri deji nekoná práca. Teplo je energia prenesená medzi sústavou a jej okolím pri teplotnom rozdiele medzi nimi ([121];116).
:: fyzika.

/teplo skupenské
– teplo potrebné na zmenu skupenstva látky.

/teplota
− fyzikálna veličina, skalárna veličina, charakterizujúca tepelný stav telies, mieru ich ohriatosti; je priamo úmerná strednej kinetickej energii molekúl látky. Meria sa na základe závislosti rôznych fyzikálnych vlastností látok od teploty pomocou teplomerov. Teplotu udávajú rôzne stupnice. Jednotkou teploty je teplotný stupeň (°C, K, deg) definovaný ako 273,16. diel teplotného rozdielu medzi absolútnou nulou a teplotou trojného bodu vody, meraný v termodynamickej stupnici teploty.
Medzi telesami rôznej teploty nastáva výmena tepla, kým sa ich teploty nevyrovnajú.
    V stave termodynamickej rovnováhy sú teploty všetkých telies tvoriacich sústavu rovnaké ([21];437).
:: fyzika, stav objektu fyzikálneho, teplota Celziova, teplota termodynamická (fyzika), teplota topenia.

/teplota Celziova
– teplota meraná v Celziovej škále, kde nula stupňov (0 °C) prislúcha teplote tuhnutia vody a sto stupňov (100 °C) prislúcha teplote varu vody.
:: fyzika, stupeň Celzia.

/teplota termodynamická (fyzika)
– základná fyzikálna veličina, jedna zo siedmich základných veličín (dĺžka, hmotnosť, čas, elektrický prúd, termodynamická teplota, látkové množstvo, svietivosť), ktorej jednotkou je kelvin (K); symbol T.

/teplota topenia
– teplota, pri ktorej sa mení tuhá látka na kvapalnú látku.
:: fyzika, vlastnosť fyzikálna.

/tera-
gr. − značka T; predpona jednotiek desiatkovej sústavy označujúca biliónty násobok (10¹²).

/terapia
gr. – štandardný vedecký spôsob liečenia a časť predmetu lekárskej vedy.

/terén
– prirodzený tvar zemského povrchu.

/termika
gr. − náuka o teple a tepelných javoch; je to časť fyziky, ktorá sa zaoberá stavovými zmenami makroskopických sústav z teoretického a experimentálneho hľadiska.
Termiku členia na tieto časti:
         • termometria,
         • kalorimetria,
         • termodynamika.
:: fyzika, jav termodynamický (fyzika).

/termín (lingvistika)
− terminus technicus − odborné pomenovanie v sústave určitého odboru, odborný názov.
:: termín ontológia.

/termín lineárny (matematika)
– „všeobecný termín, istým spôsobom spojený s priamkami“ ([479];68).

/terminál platobný
– hardwarové zariadenie, ktoré umožňuje prijímať bezhotovostnú transakciu platobnou kartou, mobilom, hodinkami atď.

/terminológia
lat. + gr. – 1. súhrn termínov istého vedného alebo pracovného odboru; 2. lingvistická disciplína resp. hraničná disciplína lingvistiky a tej ktorej inej špeciálnej vedy, ktorej predmetom sú odborné termíny.
:: lingvistika, terminológia filozofická, terminológia synkriticizmu.

/termodynamika
gr. − časť fyziky, ktorej predmetom sú všeobecné vlastnosti a zákonitosti makroskopických systémov bez ohľadu na ich mikroštruktúru, pričom si všíma najmä vlastnosti a deje súvisiace s tepelnou výmenou alebo so zmenou teploty čiže zmeny stavov sústav opisované pomocou zmeny ich energie ([92];97, [121];117).
:: izoproces (termodynamika), jav termodynamický (fyzika), proces ireverzibilný, proces nevratný, rovnica stavová (termodynamika), skupenstvo, stav (termodynamika), stupeň voľnosti (termodynamika), sústava termodynamická, systém termodynamický, teplo (termodynamika), termodynamika klasická, veličina stavová.

/termodynamika klasická
– klasická teória tepla – časť klasickej fyziky, ktorá bola vypracovaná pri skúmaní procesov spojených so vznikom a premenou tepla. V súčasnosti sa chápe ako fyzikálna disciplína, ktorej predmetom sú fyzikálne vlastnosti a zákonitosti makroskopických systémov v stave termodynamickej rovnováhy alebo pri prechode do nej. Klasická termodynamika skúma fyzikálne vlastnosti systémov v ich závislosti od teploty.

/termostat
gr. – zariadenie na automatické udržiavanie konštantnej teploty v nejakom obmedzenom priestore.

/tesla
vm − značka T – odvodená jednotka SI.
:: fyzika.

/test
angl < lat. − skúška, ktorou sa overujú vlastnosti niečoho, akosť, hodnota, vedomosti.
:: ukazovateľ (technika), ukazovateľ (veda prírodná).

/tesť
− manželkin otec.

/testovanie
lat. − zisťovanie, overovanie, skúšanie alebo vyšetrovanie pomocou testu.
Pokiaľ ide o testovanie určitého systému, možno rozlíšiť
        black box testovanie (testy čiernej skrinky),
        white box testovanie (testy bielej skrinky),
        grey box testovanie (testy šedej skrinky).

/Tethys (more)
– rozsiahle geosynklinálne more, ktoré sa rozprestieralo od mladších prvohôr až do začiatku treťohôr približne v rovnobežkovom smere z oblasti južnej Európy a severnej Afriky smerom do Malej Ázie až po Indonéziu.
– I: Tethys (oceanus), in: Vicipaedia (1.4.2021).

/TeX
– systém na sadzbu textu, ktorý vytvoril Donald Knuth v 70. rokoch. Je navrhnutý na produkciu technických a vedeckých dokumentov, kde je potrebná precízna kontrola nad formátovaním a typografiou. Jeho nadstavbou je LaTeX.

Príklady:

    (\alpha) (α)
    (\beta) (β)
    (\gamma) (γ)
    (\delta) (δ)
    (\pi) (π)
    (R^2 = \{(x, y) \mid x \in \mathbb{R}, y \in \mathbb{R}\}) (R²={(x,y)∣x∈R,y∈R})

/text
lat. – ustálený jazykový prejav; výsledok rečovej činnosti, t. j. jazykový útvar, ktorý vznikol konkrétnou realizáciou jazykového systému a ktorý tvorí usporiadanie viet (výpovedí) vytvárajúcich uzavretý logicky štruktúrovaný významový celok; textom môže byť i jedna veta, napr. Nefajčiť!
Súbor textov je literatúra.
    Text je jazykovo-tematická štruktúra so zámerným usporiadaním výpovedí, ktorú sa vyjadruje relatívne uzavretý myšlienkový komplex. Je to semiotická entita, jazykový znak, ktorý má sigmatický aspekt (textom sa označujú predmety, deje, udalosti, vlastnosti), syntaktický aspekt (text sa vzťahuje aj na iné prejavy z oblasti verbálnej alebo mimoverbálnej), sémantický aspekt (text má vždy istý obsah, istý odraz vo vedomí človeka) a pragmatický aspekt (text je závislý od adresáta, od situácie a rozličných sociálnych momentov). Pojem textu je v istom zmysle synonymom všeobecného pojmu jazykového prejavu i pojmu komunikátu. Z hľadiska textológie sa text chápe buď ako konečný jazykový tvar činnosti autora na literárnom diele, alebo ako grafický zápis výsledku tejto činnosti umožňujúci ho ďalej odovzdávať alebo reprodukovať.
:: hypertext, komunikát, kontext, odsek, text filozofický, text matematický, text odborný, text vedecký, veta.

/text matematický
− odborný text vyznačujúci sa
        lineárnosťou,
        odsekmi, ako definícia, veta (lema, dôsledok), dôkaz, príklad, poznámka alebo komentár,
        matematickou symbolikou.
:: matematika.

/text odborný
− do značnej miery formalizovaný text (zapísaný odborným jazykom), ktorý slúži ako nástroj komunikácie medzi odborníkmi rozvíjajúcimi určitý odbor ľudskej činnosti.
:: text filozofický.

/textúra
lat. – tkanivo.

/téza (veda literárna)
– ťažká doba verša - metricky dôrazná časť stopy (taktu); opak arzy.
:: veda literárna.

/tezaurus hmotný
– súbor tezaurovaných prvkov (reliktov) určitej kultúry, napr. antickej, v podobe muzealizáciou vyňatých hmotných prvkov kultúrnej reality s cieľom jej spätného poznania a skúmania. Hmotné tezaury reliktov antickej kultúry napr. umožnili renesanciu ako opätovná návrat záujmu o antiku v Európe a trvalú inšpiráciu antickou kultúrou.
:: muzeológia.

/ThDr.
– theologiae doctor – titul doktor teológie.

/ThLic.
– theologiae licentiatus – titul licenciát teológie.

/Thun-Hohenstein, Lev Leopold
(7. 4. 1811 Děčín – 17. 12. 1888 Viedeň) – český šľachtic a rakúsky politik, predseda českej krajinskej vlády, 1849 – 1860 minister školstva habsburskej monarchie, iniciátor a realizátor thun-hohensteinovských reforiem univerzít (cf [793]).

/Tichý oceán
– Pacifik, Pacifický oceán – najväčší oceán na Zemi vedno s okrajovými moriami pokrývajúci 179,7 mil. km2 jej povrchu, s priemernou hĺbkou 3 780 m, s maximálnou hĺbkou 11 034 m v Mariánskej priekope a objemom vody 710 mil. km³.
:: geografia.

/TikTok
− čín. 抖音 Douyin [tou-jin] – mobilná aplikácia a sociálna sieť čínskej spoločnosti ByteDance pre tvorbu a zdieľanie krátkych videí dĺžky v rozsahu 3 až 60 sekúnd. :: internet.

/Timčák, Gejza M.
(9. 12. 1942 – ) – pedagóg, výskumný pracovník v oblasti geovied, popredný predstaviteľ slovenskej jogy – zakladateľ Slovenskej asociácie jogy (SAJ) a Spoločnosti priateľov jogy (SPJ), člen výboru Európskej únie jogy a jej lektor.
V rámci výučby jogy sa orientuje na klasickú hatha, džňána a rádža jogu, je spolutvorcom sústavy jogových cvičení savita joga.

D: Joga I, 1983, Joga II, 1979; Joga III, 1983; Joga IV, 1985; (v spoluautorstve) Jógakonyha, 1985; Bholeovský model model prány a pránájámy a jeho aplikácie pri tréningu JC, Met. pomôcka pre cvičiteľov JC, 1986; Starí majstri jogy o pravde a poznaní, 1991; (v spoluautorstve) Ásány – psychofyziologické polohy – učebnica pre učiteľov jogy, 1994; (v spoluautorstve) Research Reports on application of yoga related techniques and neurotechnology in learning and personality development, 1996; Relaxačné techniky, auto-ekológia a manažment osobnosti, 1997; Vedenie ľudí, tímová práca a komunikácia, Modul 3, M7, Personálny manažment, 1997; (v spoluautorstve) Vedenie a rozvoj pracovníkov, 1997; Komunikácie, Jednanie, Vyjednávanie, 1998; Plánovanie a manažment času, 1999; (v spoluautorstve) Úspešná Manažérka – M5, 1999; Transferable Skills Training Materials, Socrates Welldone, multimediálny výučbový materiál, 2000; (v spoluautorstve) Manažérske zručnosti, stratégie osobného a profesionálneho rozvoja, 2000; Základné metódy relaxácie a medziľudskej komunikácie, učeb. texty pre Bc., 2000; (v spoluautorstve) Ásány – telesné polohy jogy, 2003; Metódy rozvoja osobnosti, 2004; Metódy rozvoja osobnosti, 2004; Šatkarmy, 2005, 2006.

:: joga.

/titán
gr. − chemický prvok zn. Ti s protónovým číslom 22, ľahký, pevný, lesklý prechodný kov oceľového vzhľadu, odolný voči korózii (aj v morskej vode, v kyselinách, v prítomnosti chlóru), v prírode sa vyskytuje len v podobe zlúčenín (najrozšírenejšími minerálmi sú rutil a ilmenit). Používa sa ako zložka pevných a ľahkých zliatin (so železom, hliníkom, vanádom, molybdénom...), uplatňujúcich sa v kozmonautike, vojenstve, letectve, strojárstve, chemickom priemysle, v medicíne...
:: chémia.
– I: Titán (prvok), in: Wikipédia.

/titul akademický
– čestná hodnosť, ktorú vysoká škola alebo univerzita udeľuje absolventom vysokoškolského štúdia.

/tkanivo
– súbor buniek rovnakého tvaru, funkcie a pôvodu.
:: tkanivo nervové.

/tkanivo nervové
– tkanivo, ktorého základnými zložkami sú nervové bunky (neuróny) a podporné bunky nervového systému – neuroglie. Ďalšími zložkami nervového tkaniva sú: väzivo, krvné vlásočnice a u hmyzu vzdušnice.

/tlač
− najstarší hromadný oznamovací prostriedok tvorený periodickými ( noviny, časopisy ai.) a neperiodickými ( knihy, brožúry ai.) publikáciami.

/tlak
− podiel veľkosti sily a plochy, na ktorú sila pôsobí kolmo. Ak na plochu S pôsobí kolmo sila F tlak udáva vzorec p = F/S. V sústave SI hlavnou jednotkou tlaku je newton na štvorcový meter (N/m²) – tlak sily jedného newtona rovnomerne rozloženej na ploche 1 m² kolmej na smer sily ([21];445 – 446).
:: fyzika.

/tlak krvný
− tlak vytvorený srdcom potrebný na pumpovanie krvi cez cievy. Pri sťahovaní srdcových svalov sa krv tlačí cez tepny – objavuje sa systolická (horná) hodnota tlaku krvi. Diastolická (dolná) hodnota je zostatkový tlak pred ďalším sťahom srdcového svalu.
    Optimálna hodnota krvného tlaku by mala byť 120/80 mmHg.
:: medicína.

/tlak litostatický (hydrológia)
– tlak, ktorým pôsobia nadložné horniny na vrstvu hornín, ktoré ležia pod nimi.

/toccata
tal − tokáta − hudobná skladba fantazijného charakteru s voľným rozvíjaním hudobnej myšlienky, často figuratívnou technikou a s dôrazom na virtuozitu nástrojovej hry hlavne pre klávesové nástroje; pôvodne improvizačná skladba, ktorá sa vyvinula z jednoduchých inštrumentálnych predohier alebo lutnových improvizácií zvaných praeambulum alebo intonazioni. A. Gabrieli tento útvar rozšíril a nazval ho toccata, čo znamená skladba „udieraná“ do kláves (z tal. toccare dotýkať sa, triafať, zasahovať...). Obľúbená bola v tvorbe barokových hudobných skladateľov, napr. u J. S. Bacha. (16;735, 205;238)
− I: Pommier, J.-B.: Complete Toccatas J. S. Bach (1977).
:: hudba.

/tok
– prúd, neprestajný pohyb istým smerom; postup, priebeh.
:: tok finančný, tok vodný, tok žiarivý.

/tok finančný
– súbor platieb, ktoré súvisia s daným projektom a ktoré sa uskutočňujú v priebehu určitého časového intervalu.
Finančný tok tvoria dva typy platieb:
        výdavky,
        príjmy.
Delenie finančných tokov podľa spôsobu platieb:
        diskrétny finančný tok,
        spojitý finančný tok,
        zmiešaný finančný tok.
:: financie, tok finančný čistý.

/tok finančný čistý
– finančný tok, vznikajúci z rozdielu toku reprezentujúceho príjmy a toku reprezentujúceho výdavky v danom projekte.
:: financie.

/tok vodný
– „vodný útvar (vrátane jeho prirodzeného [vrátane upraveného] alebo umelého koryta a vrátane splavenín a plavenín), pre ktorý je charakteristické trvalé alebo občasné tečenie vody (presnejšie: pohyb vody v smere celkového sklonu koryta, t.j. vlastným spádom), a ktorý je napájaný z vlastného povodia alebo z iného vodného útvaru“ (Vodný tok, in: Wikipédia [15122021]).

/tok žiarivý
− fyzikálna veličina, potrebná pri opise žiarenia; je to energia vyžiarená telesom za jednotku času alebo výkon,vyžiarený, absorbovaný alebo prenášaný vlnením:

f = dE_c/dt,

kde f − žiarivý tok.
Jednotkou žiarivého toku je W.
:: fyzika, žiarenie (fyzika).

/Tokovská, Miroslava
(1974 Banská Bystrica − ) − všeobecná zdravotná sestra a vysokoškolský pedagóg; venuje sa problematike starostlivosti a pomoci chorým, najmä v oblasti sociálnej starostlivosti o ľudí s rôznymi postihnutiami a špecifickými ochoreniami. Jej profesionálnou doménou sa stala práca so seniormi s ochorením demencie Alzheimerovho typu. Vyučuje metódy sociálnej práce, sociálnu prácu so seniormi, sociálne poradenstvo, sociálne plánovanie, organizovanie a financovanie sociálnych služieb, gerontológiu, sociálnu prácu vo verejnej správe a sociálne služby. Od roku 2010 aktívne prednáška a lektoruje pre oblasť opatrovateľstva a celoživotného vzdelávania pre pomáhajúcich profesionálov.

D: Starostlivosť o človeka v kontexte vybraných pomáhajúcich profesií, 2013; (spolu s M. Šavrnochovou a J. Šolcovou) Trénovanie pamäti a pohybu. Učebné texty, 2014; (spolu s I. Kamanovou) Seniori – cieľová skupina sociálnej práce, 2015; (spolu s J. Šolcovou) Pohybová aktivizácia seniorov ako determinant konceptu podpory zdravia: Sport-physical aktivization elderly as a determinant to the concept of health promotion, 2019; (v spoluautorstve s M. Kozubíkom a P. Juskom) How can suicidal behaviour in the elderly be prevented? A scoping review of the Visegrad group countries, 2019.

/tón
− zvuk vznikajúci pravidelným chvením zdroja zvuku; zvuk určitej frekvencie, pri ktorom je časová závislosť akustického pretlaku zvukového vlnenia sínusová.

/tón (hudba)
– najmenší prvok hudobného diela definovaný týmito vlastnosťami:
        výška tónu,
        sila tónu,
        farba tónu,
        dĺžka tónu.
Množina všetkých tónov, ktoré sa v hudbe používajú, tvorí tónovú sústavu.
:: tón alikvotný, tón odvodený (hudba).

/tón alikvotný
– parciálny tón – čiastkový tón spolutvoriaci každý dostatočne dlho trvajúci tón. Alikvotné tóny zaznejú s hlavným tónom pri chvení struny alebo vzduchového stĺpca vždy v istých intervalových pomeroch.

/tón chromatický
– tón, ktorý sa nachádza v chromatickej stupnici. Chromatická stupnica obsahuje všetkých dvanásť tónov v oktáve, pričom každý tón je od susedného vzdialený o poltón. To znamená, že chromatická stupnica zahŕňa všetky biele aj čierne klávesy na klavíri medzi dvoma rovnakými tónmi (napríklad medzi C a C).
    Použitie chromatických tónov môže pridať pocit napätia a smútku.
:: hudba.

/tón odvodený (hudba)
– tón vznikajúci od pôvodného tónu jeho zvýšením alebo znížením, napr. c na cis, d na des, a na as, g na gis..., pričom zvyšovanie a znižovanie tónu sa v notovom písme označuje znamienkami, zvanými posuvky, ktoré sa členia na
        krížik ♯ (zvyšuje pôvodný tón o poltón a jeho názov priberie koncovku -is),
        bé ♭ (znižuje pôvodný tón o poltón a jeho názov priberie koncovku -es, v prípade zníženia tónov „a“ a „e“ len koncovku
-s) (

/tonika (hudba)
– základný tón alebo akord tóniny.

/tónina
gr. − skupina tónov obsiahnutá v melódii a prislúchajúca určitej stupnici, durový alebo molový ráz skladby.
Základný tón alebo akord tóniny je tonika.
    E. Hubardová o tónine píše, že je to „zvuková stupnica, v ktorej je skomponované hudobné dielo. Každá tónina vytvára istú klímu, atmosféru, étos. Každá krajina, každá doba má svoje obľúbené tóniny, práve tak ako svoju reč. Tak v stredoveku sa cirkevné tóniny používali pre každú hudbu, i svetskú. Ak sa mení tónina, tak zvyčajne táto zmena sprevádza hlbšie premeny v hudbe príslušných krajín. Okolo roku 1650 prevládla v západnej hudbe durová a molová tónina. Táto zmena započatá počas renesancie sa dovŕšila v barokovom období a pripravila pôdu pre klasicizmus a nástup sonátovej formy, ktorú svojimi charakteristickými zvukovými črtami vytvorila. Okolo roku 1860 sa začala prejavovať únava z týchto príliš ustálených stupníc. Wagner volí chromatické poltóny, vo Francúzsku sa znova objavujú tóniny gregoriánskeho chorálu, Debussy k nim pridáva tóniny Ďalekého východu, Messiaen tóniny indické. Okolo roku 1910 atonálna a seriálna hudba skoncovali s vládou ,tyrana c’, s onou slávnou stupnicou c, ktorá však ešte ovláda všetku ľahkú hudbu. Ale keď prevláda jedna tónina, skladateľ si napriek tomu môže zvoliť inú. Je to často pre efekt, pre vyvolanie dojmu inej krajiny, inej doby, pokiaľ pravda tento experiment nie je začiatkom nového obdobia, avantgardným činom“ ([409];864).
:: hudba.

/topografia
gr. – miestopis – vedná disciplína, ktorej predmetom je súbor topografických objektov, ktoré opisuje a skúma geografickými a geodetickými metódami.
:: budova, geografia.

/topológia
gr. − matematický odbor, ktorého náplň tvorí predovšetkým štúdium vlastností spojitosti: jeho predmetom sú tie vlastnosti, napr. vlastnosti povrchu telesa, ktoré sa nemenia pôsobením kvantitatívnej deformácie.
– I: topologický útvar (26. 7. 2021).
:: matematika, vlastnosť topologická.

/topologický
gr. – nemeniaci sa pri spojitých a vzájomne jednoznačných transformáciách.

/totalita (politológia)
− režim uprednostňujúci na udržiavanie svojej moci metódy bezprávia.

/tovar
– hmotné statky alebo služby, ktoré sú predmetom kúpy a predaja na trhu ([16];738).
:: ekonómia, ekonomika, obchod, obchodovanie, trh.

/tračník
– časť hrubého čreva, ktorá sa nachádza medzi slepým črevom (cecum) a esovitou kľučkou (sigmoid colon). Esovitá kľučka potom pokračuje do konečníka (rectum). Tračník sa delí na štyri časti: vzostupný tračník (ascending colon), priečny tračník (transverse colon), zostupný tračník (descending colon) a esovitý tračník (sigmoid colon).
:: anatómia človeka, sústava človeka tráviaca.

/trajektória
lat. – čiara, ktorú opisuje pohybujúci sa bod.
:: trajektória bodu hmotného.

/trajektória bodu hmotného
– súvislá čiara, ktorú hmotný bod pri svojom pohybe opisuje.
Dĺžka trajektórie, ktorú hmotný bod opíše za určitý čas, je dráha.
Podľa tvaru trajektórie sa pohyby delia na:
        priamočiare,
        krivočiare.
:: fyzika., mechanika.

/Trakl, Georg
(3. 2. 1887 Salzburg − 3. 11. 1914 Krakov) − rakúsky lyrický expresionistický básnik.

D: Helian, [báseň] 1912/13; Sebastian im Traum, [báseň]1912/13; Gedichte, 1913; Sebastian im Traum, [básne a próza] 1915; Die Dichtungen. Erste Gesamtausgabe, 1917; Der Herbst des Einsamen , [básne] 1920; Gesang des Abgeschiedenen. Gedichte, 1932; Aus goldenem Kelch. Die Jugenddichtungen, 1939; Die Dichtungen. Gesamtausgabe. Mit einem Anhang: Zeugnisse und Erinnerungen, 1946; Offenbarung und Untergang. Die Prosadichtungen. Mit 13 Federzeichnungen von Alfred Kubin, 1947; Gesamtausgabe, zv.1 – 3, 1948 – 1951; Dichtungen und Briefe. (Historischkritische Ausgabe), zv. 1 – 2, 1969.

:: literatúra rakúska.

/traktor
lat. − motorové vozidlo určené na ťahanie, nesenie, tlačenie a pohon hlavne poľnohospodárskych strojov. Používa sa na prácu a dopravu najmä v poľnohospodárstve, v lese alebo v inom nerovnom resp. nespevnenom teréne. Používa sa aj pri údržbe komunikácií, v stavebníctve a v ďalších odvetviach.
Zvláštnym typom sú vojenské traktory, určené na prepravu vojenskej techniky.

/transformácia (lingvistika)
− lingvistická operácia, ktorá spočíva v zmene jednej syntaktickej konštrukcie na inú za predpokladu, že význam obidvoch konštrukcií zostáva v podstate nezmenený.

/transformátor
lat. – elektrické zriadenie tvorené netočivým elektrickým strojom, ktorý mení napätie elektrickej energie na iné napätie pri nezmenenej frekvencii a prenášanej energii, ktorá je však zmenšená o straty v transformátore.

/translačný
lat. – postupný, posuvný, týkajúci sa translácie.

/translatológia
lat. + gr. – interdisciplinárny vedný odbor, ktorý skúma transláciu (prevod) textov z jedného jazyka do iného jazyka alebo z jedného semiotického systému do iného ľudským prekladateľom alebo strojovým prekladačom písomne (preklad) alebo ústne (tlmočenie). Translatológia je veda o preklade (prekladaní) a tlmočení.
Z lingvistického hľadiska je translatológia odvetvie aplikovanej lingvistiky.
    Za zakladateľa translatológie sa považuje James Holmes.
:: čítanie.

/transpozícia (hudba)
– posunutie (prepísanie) skladby, melódie alebo jej časti o určitý interval smerom nahor alebo nadol tak, že sa intervalové vzťahy medzi tónmi nezmenia. Transpozícia spočíva v presnom prepise z pôvodnej tóniny do vyššej alebo nižšej. Transpozícia je potrebná napr. pri speve z hľadiska hlasového rozsahu.
:: hudba.

/trbn. (hudba)
– skratka za: trombone (pozauna).

/Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne
– štátna vysoká škola zameraná na vysokoškolské vzdelávanie v oblasti špeciálnej techniky, priemyselných technológií, sociálno-ekonomických vzťahov, zdravotníctva a politológie.
:: škola vysoká.

/tréning
angl. – plánovitý proces osvojovania zručností alebo rozvíjania schopností jedinca zameraný na konkrétny cieľ ([16];741).
:: tréning autogénny.

/tréning autogénny
– metóda obnovovania síl a odstraňovania príznakov napätia a nepokoja umožňujúca autosugestívne ovplyvňovanie niektorých telesných funkcií a sčasti pomáhajúca odstraňovať nevhodné návyky a dosahovať žiaduce vlastnosti. Autogénny tréning sa zakladá na relaxácii a koncentrácii. Základy a postupy autogénneho tréningu vypracoval J. H. Schulz.

/treťohory
– terciér – starší útvar kenozoika, ktorý trval približne 63 miliónov rokov a delí sa na paleogén a neogén.
Termínom treťohory sa označuje aj komplex hornín z tohto veku.
:: Tethys (more).

/trh
− samostatne fungujúci systém ekonomických vzťahov, organizácií a foriem spolupráce spotrebiteľov a výrobcov s cieľom realizácie výmeny; je to súhrn výmenných vzťahov medzi kupujúcimi a predávajúcimi, sféra obehu tovarov alebo miesto stretania sa ponuky tovarov, služieb alebo kapitálov a dopytu po nich (cf [16];742).
Na trhu pôsobia tieto trhové subjekty:
        spotrebiteľ (kupujúci),
        výrobca (predávajúci),
        štát.
:: ekonómia, ekonomika, marketing, trh finančný, trh kapitálový, trh pôdy, trh práce.

/trh finančný
– systém trhových vzťahov, finančných inštitúcií, nástrojov a operácií, sprostredkúvajúcich pohyb dočasne voľných peňažných prostriedkov medzi jeho účastníkmi (veriteľmi a dlžníkmi); je to miesto stretávania sa voľných finančných prostriedkov v podobe úspor ekonomických subjektov a dopyt iných ekonomických subjektov po týchto prostriedkoch s cieľom využívať ich ako investície.
:: deň obchodný, ekonómia, financie, rozhodnutie informované.

/trh kapitálový
– trh, v rámci ktorého sa realizuje predaj a kúpa kapitálu a ktorý vedno s peňažným trhom tvorí finančný trh, no na rozdiel od peňažného trhu je určený na financovanie dlhodobých investícií zo strany podnikov, vlád alebo domácností. Finančné nástroje na kapitálovom trhu majú dobu splatnosti dlhšiu ako jeden rok alebo vôbec nemajú stanovenú dobu splatnosti. Špecifickými nástrojmi kapitálového trhu sú:
        strednodobé a dlhodobé bankové úvery (najmä hypotekárne úvery),
        dlhopisy,
        akcie,
        podielové listy...

/trh medzibankový
– angl. Interbank Market – globálna sieť, využívaná finančnými inštitúciami na obchodovanie mien medzi sebou.

/trh pôdy
– trh, na ktorom sa obchoduje s pôdou.

/trh práce
– trh, na ktorom sa obchoduje s pracovnou silou: pracovná sila je na tomto trhu predmetom kúpy a predaja; na jednej strane ho tvorí ponuka pracovných miest a na druhej strane ponuka pracovných síl.
Trh práce sa člení na
        vnútorný trh práce,
        vonkajší trh práce.
– I: Trh práce, in: EUROEKONÓM.SK.
:: domácnosť (ekonómia), ekonómia, ekonomika.

/trh realitný
– špecifický segment ekonomiky, kde sa obchoduje s nehnuteľnosťami, ako sú byty, domy, pozemky, komerčné nehnuteľnosti a priemyselné objekty1. Na tomto trhu sa stretávajú predávajúci, ktorí ponúkajú svoje nehnuteľnosti, a kupujúci, ktorí majú záujem tieto nehnuteľnosti kúpiť alebo prenajať.
    Funkciou realitného trhu je umožniť uzatváranie obchodov medzi týmito stranami, pričom ceny nehnuteľností sú ovplyvňované rôznymi faktormi, ako sú lokalita, ekonomické podmienky, dopyt a ponuka. Realitný trh môže byť rozdelený na tuzemský a globálny, pričom každý z nich má svoje špecifiká a dynamiku.

/triadológia
gr. − teologický odbor, ktorého predmetom je Trojica.
:: teológia.

/tribunál
lat. – súdna rada, súd; senát.
:: právo.

/trieda presnosti prístroja meracieho
– určenie chyby, s ktorou prístroj meria: najväčšia dovolená chyba v percentách z meracieho rozsahu.

/trigonometria
gr. − odvetvie matematiky a časť elementárnej geometrie, ktorého predmetom je riešenie trojuholníkov: vypočítavajú sa uhly trojuholníka pomocou daných strán, vypočítavajú sa strany trojuholníka pomocou plošného obsahu a dvoch uhlov atď. Pretože mnohé geometrické úlohy vedú k riešeniu trojuholníkov, trigonometria zahrnuje veľkú časť planimetrie a stereometrie a hodne sa používa v prírodných a technických vedách.
:: goniometria.

/Trnavská univerzita v Trnave
– verejná vysoká škola univerzitného typu zameraná na oblasť humanitných vied, práva, teológie, pedagogických vied, zdravotníctva a sociálnej práce.
:: škola vysoká.

/trofológia
gr. − náuka o výžive.

/trojica
− skupina troch entít.

/trojka (matematika)
– číslica 3. :: dvojka (matematika), sústava desiatová, štvorka (matematika).

/trol internetový
angl. – človek, ktorého príspevok do internetovej diskusie sa vyznačuje vulgárnym slovníkom, konfrontačným a provokačným charakterom, ponižovaním účastníkov diskusie, odvádzaním pozornosti od hlavnej témy diskusie, zámerne zavádzajúcim argumentovaním... s cieľom provokovať, nahnevať, uraziť, ponížiť, znemožniť konštruktívnu diskusiu a ventilovať vlastnú frustráciu a nahromadené negatívne pocity, nezriedka nízke sebavedomie alebo pocit menejcennosti ([774]).

/trubica sklenená
− rúrka alebo teleso rúrkovitého tvaru, zhotovené zo skla.

/trup
– lat. corpus – časť tela človeka, skladajúca sa z troch častí:
        hrudník (thorax),
        brucho (abdomen),
        panva (pelvis).

/Tukydides
(460 – 396 pr. n. l.) – starogrécky historiograf, vrcholný predstaviteľ antického dejepisectva.
:: história.

/Turci
− národ tvoriaci základné obyvateľstvo Turecka. Mimo Turecka žijú najmä v Bulharsku, Macedónsku, v SNŠ, Grécku, Rumunsku, Nemecku, v Iraku, USA, na Cypre.

/Turecko
– krajina v juhovýchodnej Európe a západnej Ázii medzi Čiernym morom a Stredozemným morom.
:: Turecko západné.

/Turecko západné
– západná časť Turecka, kde sa v 9. stor. pr. n. l. utvoril zväz iónskych obcí Iónia.

/Turing, Alan Mathison
(23. 6. 1912 Londýn – 7. 6. 1954 Wilmslow, Cheshire) – britský logik, matematik, kryptoanalytik a informatik. ktorý v roku 1936 vytvoril univerzálny model automatu zvaný Turingov stroj.

D: On Computable Numbers, with Application to the Entscheidungsproblem, 1937; Computing Machinery and Intelligence, 1950; The Chemical Basis of Morphogenesis, 1952; Mechanical Intelligence (Collected Works of A. M. Turing, Vol. 1), 1992; Pure Mathematics (Collected Works of A. M. Turing, Vol. 2), 1992; Morphogenesis (Collected Works of A. M. Turing, Vol. 3), 1992; Mathematical Logic (Collected Works of A. M. Turing, Vol. 4), 2001; The Essential Turing. Seminal Writings in Computing, Logic, Philosophy, Artificial Intelligence, and Artificial Life plus The Secrets of Enigma, 2004; Alan Turing: His Work and Impact, 2013.

:: informatika.

/tvar analytický (anglistika)
– zložený tvar – jav typický pre súčasnú angličtinu, spočívajúci vo vznikaní zloženého tvaru spájaním pomocných slov (tieto sú nositeľmi gramatických významov) so slovami plnovýznamovými ([114];22).
:: lingvistika.

/tvar častice
– priestorové rozloženie hmoty častice.
:: častica (fyzika).

/tvar gramatický
− formálny prostriedok na vyjadrenie gramatického významu; napr. robím je gramatický tvar vyjadrujúci 1. os. jedn. č. prít. času. Ku vzniku gramatických tvarov dochádza pri vyjadrovaní rôznych gramatických významov.
:: lingvistika, tvar slovesný.

/tvar slovesný
− gramatický tvar slovesa, podoba slovesa vyjadrujúca isté jeho gramatické významy, napr. jednoduchý slovesný tvar.
:: časovanie (lingvistika), lingvistika.

/tvar slovný
− podoba, v ktorej vystupuje slovo v textoch alebo v konkrétnom prehovore ([5];154).
Dôležitou časťou slovného tvaru je kmeň.
:: kmeň (lingvistika), lingvistika, paradigma (lingvistika), skloňovanie (lingvistika).

/tvorba práva
– vytváranie právnych noriem alebo vznik prameňov práva.

/tvorenie slov
– súčasť predmetu derivatológie tvorená odvodzovaním a skladaním slov.
:: lingvistika.

/tvrdenie matematické
− uisťujúci, ubezpečujúci matematický výrok alebo súd, ktorého pravdivosť však treba ešte len dokázať (matematickým dôkazom). Matematické tvrdenie sa kvôli prehľadnosti zapisuje v symbolickej podobe ako matematická formula.
Tvrdenie, ktoré v matematike považujeme za pravdivé bez dôkazu je axióma.
:: dôkaz matematický, matematika.

/typ dátový (informatika)
− spojenie oblasti hodnôt a operácií do jedného celku.
Pojem dátového typu je základný pojem v informatika ([28];74).

/týždeň
− obdobie siedmich dní (od pondelka do nedele).

U-apendix

/učebnica
− kniha, z ktorej sa učí; adresná publikácia, sledujúca didaktické ciele a systematicky podávajúca výklad poznatkov z určitej teoretickej alebo praktickej oblasti.
:: cvičebnica, funkcia učebnice, pedagogika.

/učenie (psychológia)
– psychický proces spočívajúci v získavaní skúsenosti, ktorá sa neskôr prejavuje v psychickej regulácii a v prežívaní na vedomej a nevedomej úrovni.
    Neurálnym základom učenia sú štrukturálne zmeny v nervovom systéme.

/učenie informálne
− učenie zo skúseností, náhodné učenie − zväčša nezámerné učenie ako podproces každodenných činností spojených s prácou, rodinou, voľným časom a čo do cieľov, času alebo podpory ani neorganizované, ani neštruktúrované.

/učenie sa
– získavanie zručnosti cvičením; osvojovanie si na základe výchovného pôsobenia; získavanie alebo vštepovanie si vedomostí.
:: učenie sa filozofii (Schopenhauer, A.).

/učenie subhumánne
– zoodidaktika – výcvik služobných psov, holubov a podobne.

/účet (účtovníctvo)
– konto – základný prvok účtovníctva, jeden z základných metodických prostriedkov, zameraný na zachytávanie stavov a zmien stavov jednotlivých druhov aktív a pasív.
:: prípad účtovný, udalosť hospodárska (účtovníctvo), účet bežný, zápis účtovný.

/účet bežný
– základný bankový produkt, prostredníctvom ktorého môže klient vykonávať každodenné bankové operácie.

/účinník
– vo fyzike: veličina, ktorá je daná podielom činného a zdanlivého výkonu; pomer skutočného výkonu striedavého elektrického prúdu k zdanlivému.

/účinnosť
– matie žiadaného, želateľného účinku, vplyvu; pôsobivosť; matie právnej moci.
:: efektívnosť, účinnosť (fyzika).

/účinnosť (fyzika)
− miera využitia energie určená podielom využitej a privedenej energie.

/účinnosť panela solárneho
– efektivita premeny slnečnej energie solárnym panelom na elektrickú energiu.

/účinok (fyzika kvantová)
− fyzikálna veličina, ktorej fyzikálny rozmer je daný súčinom energie a času a ktorej jednotka je Js.
:: fyzika.

/učiteľ
– pedagogický výchovný pracovník, ktorý vyučuje, vykonáva bezprostredne organizovanú výchovno-vzdelávaciu činnosť v škole alebo v inom výchovnovzdelávacom zariadení.
    Učiteľ je kľúčová súčasť výchovnej reality a predmet pedeutológie.
:: pedagogika.

/učiteľstvo
– učiteľské povolanie.
:: učiteľ.

/učivo
− učebná látka.
:: pedagogika, pomôcka učebná.

/účtovníctvo
− zaznamenávanie hospodárských udalostí podľa určitých pravidiel; metóda evidencie hospodárskej činnosti prostredníctvom účtov a systém hodnotových informácií na meranie a hodnotenie hospodárskej činnosti podniku, domácnosti atď., systém informácií, poskytujúci informácie o hospodárskej činnosti v peňažnom vyjadrení a slúžiaci ako nástroj riadenia.
    Predmetom účtovníctva sú stav a zmeny stavu
            majetku,
            záväzkov,
            vlastného imania,
            nákladov,
            výnosov,
            hospodárskeho výsledku
vedno zobrazené v tom období, s ktorým vecne a časovo súvisia, pričom účtovným obdobím je kalendárny rok.
    Účtovníctvo obsahuje
            aktíva,
            pasíva,
            náklady,
            výnosy,
            hospodársky výsledok.
    Rozlišuje sa
            finančné účtovníctvo,
            manažérske účtovníctvo.
:: audit (účtovníctvo), audit štatutárny (účtovníctvo), ekonómia, financie, finančníctvo, fond (účtovníctvo), jednotka účtovná (finančníctvo), prípad účtovný, správa výročná (účtovníctvo), účet (účtovníctvo), účet bežný, účtovníctvo podvojné, udalosť hospodárska (účtovníctvo), zápis účtovný.

/účtovníctvo podvojné
− účtovníctvo vyznačujúce sa podvojnými zápismi: každý účtovný prípad sa musí zaúčtovať najmenej na dvoch účtoch, raz na ľavej strane (MD) a raz na pravej strane (D). Účty, na ktorých sa účtuje rovnaké účtovné prípady, sa označujú ako súvzťažne účty a zápisy o účtovných prípadoch na oboch stranách najmenej dvoch účtov sú označované ako súvzťažné zápisy.
    Podvojné účtovníctvo sa objavuje koncom 14. storočia v mestách severného Talianska, pravdepodobne najprv v Janove, potom sa rozvíja najmä v Benátkach (odtiaľ dokonca názov vedenia kníh ,benátskym spôsobom’). Z Talianska sa rozširuje do všetkých veľkých obchodných stredísk západnej Európy, v prvom rade do Holandska.
Prvý sústavný výklad podvojného účtovníctva podal Luca Paccioli v knihe vydanej v Benátkach r. 1494 pod názvom Summa di arithmetica, geometria, proportioni et proportionalita.
:: ekonómia.

/údaj
− záznam, prvok oznámenia, prejavu alebo správy.
Údaj je objekt, ktorý predstavuje abstrakciu určitej reality.
Údaja možno usporiadať napríklad do podoby tabuľky.
:: kartotéka, súradnica, súradnica (fyzika), údaj (informatika), údaj (teória informácie), údaje výberové (štatistika).

/údaj (informatika)
− najmenší nedeliteľný prvok oblastí hodnôt dátového typu (28;480).

/údaj (teória informácie)
− zobrazenie určitej kvalitatívnej alebo kvantitatívnej vlastnosti skúmaného objektu, reprezentované názvom a hodnotou (315;23).

/údaje výberové (štatistika)
– výber (štatistika) – údaje o vybraných jednotkách tvoriacich výberový súbor ([428];15).

/udalosti náhodné hromadné
− také náhodné udalosti, ktoré sú, pokiaľ ide o určité vlastnosti, ekvivalentné, alebo sa môžu často opakovať pri reprodukcii zodpovedajúcich podmienok. Hromadné náhodné udalosti sú súčasťou predmetu teórie pravdepodobnosti.
    Hlavná vlastnosť hromadných náhodných udalostí, ktorú skúma teória pravdepodobnosti, spočíva v zákone veľkých čísel.

/udalosti isté (teória pravdepodobnosti)
– udalosti, ktoré po vykonaní náhodného pokusu vždy nastanú.

/udalosť (fyzika)
– fyzikálna udalosť – jednorazová zmena telesa ([76];35).

/udalosť (mechanika klasická)
– fyzikálny dej, ktorý nastane v určitom mieste priestoru a v určitom časovom okamihu. Polohu udalosti v priestore určujú priestorové súradnice (x, y, z). Čas, kedy udalosť nastala určuje časová súradnica (t). Udalosť, napr. záblesk svetla, dopad častice na tienidlo..., možno charakterizovať pomocou štyroch veličín: x, y, z a t.

Poznámka: Tento klasickomechanický pojem udalosti nereprezentuje (zanedbáva)

1. relativistické efekty, ako dilatácia času a kontrakcia dĺžky; 2. kvantové javy, ako neurčitosť polohy a hybnosti častíc a 3. gravitačné vplyvy medzi vzdialenými telesami.

/udalosť (právo)
– jedna z právnych skutočnosti; udalosti sa ďalej delia na predvídateľné, odvrátiteľné atď. (cf [357];149).

/udalosť (teória pravdepodobnosti)
– výsledok pokusu.
    Udalosti sa členia na
            isté udalosti,
            nemožné udalosti,
            náhodné udalosti.

:: početnosť.

/udalosť bodová (mechanika klasická)
– fyzikálny dej, ktorého priestorová rozľahlosť a časové trvanie sú nulové.

/udalosť hospodárska (účtovníctvo)
– dianie, spôsobujúce zmenu v podniku, týkajúcu sa
            majetkového postavenia podniku,
            príjmového postavenia podniku,
            majetkovej štruktúry podniku.
    Hospodárske udalosti sú merateľné, vyčísliteľné a podložené dokumentami.

/udalosť náhodná (teória pravdepodobnosti)
– náhodný jav, prvotný jav, jav (teória pravdepodobnosti) – výsledok takého procesu, ako padnutie napríklad šestky pri hode hracou kockou.

/udalosť nemožná (teória pravdepodobnosti)
– výsledok pokusu, ktorý nemôže nastať, napríklad padnutie sedmičky nemôže nastať ako výsledok hodu hracou kockou.

/údel (história)
− časť krajiny, ktorú dostávalo na spravovanie knieža, člen panovníckeho rodu.

/udržateľnosť
– kľúčový faktor zabezpečenia dlhodobej prosperity a zdravia našej planéty spočívajúci v zameranosti na uspokojovanie potrieb súčasnosti bez toho, aby boli ohrozené schopnosti budúcich generácií uspokojovať svoje vlastné potreby1. Tento princíp sa aplikuje v rôznych oblastiach, ako sú ekológia, ekonomika a sociálna spravodlivosť.
Hlavné piliere udržateľnosti:

Environmentálny pilier: Ochrana prírodných zdrojov a ekosystémov, znižovanie znečistenia a podpora obnoviteľných zdrojov energie.
Sociálny pilier: Zabezpečenie spravodlivého prístupu k základným potrebám, ako sú vzdelanie, zdravotná starostlivosť a bývanie, a podpora sociálnej spravodlivosti.
Ekonomický pilier: Podpora ekonomického rastu a rozvoja, ktorý je dlhodobo udržateľný a nevedie k vyčerpaniu zdrojov.

Udržateľnosť je dôležitá z týchto dôvodov:

Ochrana životného prostredia: Znižovanie negatívnych dopadov ľudskej činnosti na prírodu.
Zachovanie zdrojov: Efektívne využívanie zdrojov, aby boli dostupné aj pre budúce generácie.
Sociálna stabilita: Podpora rovnosti a zlepšovanie kvality života pre všetkých ľudí.

/údržba (technika)
− súbor technických, administratívnych a riadiacich činností počas cyklu životnosti stroja alebo strojového zariadenia s cieľom udržať alebo obnoviť taký jeho stav, v ktorom môže vykonávať požadovanú funkciu.

/uhol
− vzájomný sklon dvoch styčných čiar, ktorý môže byť rovinný alebo priestorový.
:: geometria, matematika, uhol pravý, uhol rovinný.

/uhol orientovaný
– usporiadaná dvojica polpriamok VA a VB so spoločným bodom V, pričom polpriamka VA sa nazýva počiatočné rameno uhla a polpriamka VB koncové rameno uhla. Spoločný bod V sa nazýva vrchol orientovaného uhla.
:: matematika.

/uhol plný
– uhol, ktorého ramená sú totožné čiže ležia na sebe.
:: matematika.

/uhol pravý
– uhol, ktorý má 90° alebo π/2 radiánov. Pravý uhol je štvrtina úplného otočenia okolo vrcholu uhla.
:: geometria, matematika.

/uhol rovinný
− časť roviny ohraničená dvoma polpriamkami zvanými ramená uhla (na obr. OA a OB), vychádzajúcimi z jedného bodu zvaného vrchol uhla (na obr. bod O):
:: geometria, matematika.

/Uhorsko
− uhorský štát, lat. Hungaria/Vngaria – mnohonárodnostný štát v strednej Európe, ktorý existoval v rokoch 1000 až 1918 a pomenovaný bol podľa kmeňového zväzu Uhrov, ktorí koncom 9. storočia postupne zaujali Dunajskú kotlinu.
Zakladateľ uhorského štátu je Štefan I. z rodu Arpádovcov. Do roku 1000/1001 bolo Uhorsko kniežactvom od roku 895/896, preto sa do roku 1000/1001 dnes označuje ako Uhorské kniežatstvo (alebo Gejzovo kniežactvo) a od roku 1000/1001 do jeho zániku Uhorské kráľovstvo (lat. Regnum Hungariae).
Od roku 1526 do svojho zániku bolo Uhorsko integrálnou časťou habsburskej monarchie.
    Súčasťou Uhorska sa okrem územia dnešného Maďarska stalo postupne Slovensko, Slovinsko, Chorvátsko, Dalmácia, Sedmohradsko a Bosna.
:: Bratislava, geografia, história, Maďarsko, právo uhorské, Rakúsko-Uhorsko, Slováci v Uhorsku, Uhorsko zadunajské.

/Uhorsko zadunajské
– lat. Hungaria Trans-Danubiana – Zadunajsko.

/úhrada
– uhradenie.
:: platba, preddavok.

/uhranie
– dosiahnutie hrou, získanie; v športe napríklad uhranie remízy znamená dosiahnutie, získanie remízy.

/uchopovanie
– pevné chytanie.

/uchovávanie informácií
– proces ukladania a zapamätávania informácií s cieľom ich následného vyhľadania a sprístupnenia.

/ukazovateľ
– 1. pomôcka, mechanizmus na ukazovanie (smeru, stavu); 2. údaj, vyjadrujúci vzťah, mieru hodnôt; 3. register, index.
:: ukazovateľ (ekonómia), ukazovateľ (technika), ukazovateľ (veda prírodná).

/ukazovateľ (ekonómia)
− ekonomický ukazovateľ − formalizované zobrazenie hospodárskych procesov a javov, modelové zobrazenie ekonomickej skutočnosti pozostávajúce z týchto náležitostí:
        názov,
        vymedzený obsah a spôsob priradenia číselnej hodnoty (teda výpočtu), ktorý musí byť jednoznačne daný, a musia byť známe nadväznosti na informačné zdroje (teda odkiaľ ho získame),
        určitá kvantitatívna charakteristika (teda číselná hodnota),
        vymedzenie z hľadiska
           a) časového (či zobrazuje obdobie alebo okamih),
           b) organizačného (za akú organizačnú jednotku ho vyčísľujeme − podnik, závod, hospodárske stredisko),
           c) druhového (ak je to potrebné − druh výrobku, druh hospodárskeho prostriedku, druh činnosti a pod.)
([313];274).

/ukazovateľ (technika)
– indikátor – zariadenie, látka alebo test, ktorý signalizuje podmienky neprístupné pozorovaniu. Ako príklad ukazovateľa v oblasti techniky možno uviesť centrovací indikátor značky Dasqua® na centrovanie dier a vonkajších polomerov (vnútorných a vonkajších priemerov) na vertikálnych a horizontálnych strojoch:
(Zdroj: https://www.uni-max.sk/produkty-sk/vybavenie-dielni/meradla/specialne-meradla/indikator-centrovaci?wdph=on&gclid=Cj0KCQiA2NaNBhDvARIsAEw55hhfWKbSAKAPG7Ec2Y7w70Oc5Y4qvB3W25cgLbWpr5QYjyvzBTJ3M6UaAoqJEALw_wcB (12. 12. 2012))

/ukazovateľ (veda prírodná)
– indikátor – zariadenie, látka alebo test, ktorý signalizuje podmienky neprístupné pozorovaniu.

/úkon (právo)
– právna skutočnosť, a to buď právny úkon alebo protiprávny úkon.

/úkon administratívny
– úkon naň oprávnenej osoby spočívajúci vo vyhotovení dokumentu, vo vyplnení tlačiva, v zápise údajov do tlačiva alebo v spracovaní údajov z tlačiva.
:: administratíva.

/úkon počtový
– aritmetický úkon, aritmetická operácia, napr. sčítanie (sčitovanie), odčítanie (odčitovanie), násobenie, delenie...
:: matematika, úkon.

/úkon právny
− prejav vôle, ktorý smeruje o. i. k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností spájaných s týmto prejavom právnymi predpismi.
:: právo, úkon (právo).

/úkon protiprávny
– subjektívna právna skutočnosť, spočívajúca vo vôľovom správaní, ktoré právo nedovoľuje (reprobuje).
:: právo, úkon (právo).

/Ukrajina
− krajina vo východnej Európe; hraničí so Slovenskom, Maďarskom, Rumunskom, Moldavskom, Ruskom, Bieloruskom a Poľskom.
:: Európa, geografia.

/ulica
– upravená cesta s dvoma alebo s jedným radom domov.

/úloha slovná (matematika)
− slovná formulácia spravidla zjednodušeného reálneho problému vyjadrujúca závislosť medzi danými a hľadanými údajmi (z oblasti fyziky, techniky, ekonómie etc.).
:: matematizovanie úlohy slovnej.

/úloha učebná
– úloha na rozvoj schopnosti učiť sa.

/umenie 18. stor.
– súčasť kultúry 18. stor.; zahrnuje architektúru 18. stor., literatúru 18. stor., hudbu 18. stor. atď.
    V umení 18. stor. dominuje klasicizmus: „Osmnácté století hluboce otřáslo klasickým ideálem, ale končilo obnovou jeho tradic, na níž zpočátku navázalo i 19. stol. V 17. stol. se Francie zaštítila klasicismem proti barokní vlně a vnutila svůj příklad jiným zemím; v 18. století se udržoval klasicismus jen v oficiálním umění, zejména v architektuře. Avšak ve společenském životě, v němž rozhodovala žena a její vkus, se žízeň po svobodě projevila nadšením pro formy odvozené z baroku: nábytková zařízení, výzdoba interiérů a umělecká řemesla se ocitli na opačném pólu“ (243;18).

/umenie abstraktné
− nefiguratívne umenie − súbor nerealistických smerov v maliarstve a sochárstve 20. storočia (napr. akčná maľba, orfizmus) spočívajúcich v tvorbe obrazov alebo plastických diel pozostávajúcich z pomyselných (abstraktných) tvarov, svojbytných kompozícií čiar, farebných plôch a štruktúr (cf [461];8)

/umenie barokové
– etapa vo vývoji umenia (1575 – 1750) spojená s barokom, etapa novovekého umenia, súčasť novovekej kultúry.
Barokové umenie zahrnuje tieto zložky:
        baroková literatúra,
        baroková hudba,
        barokové výtvarné umenie.

/umenie cirkusové
– druh umenie tvorený všetkými formami umeleckých výkonov vzťahujúcich sa k cirkusu.

/umenie divadelné
– najstarší druh dramatického umenia, realizujúci sa v živej interakcii herca a diváka. Divadelné umenie je kolektívnej povahy, vysoko syntetické, časopriestorové, audio-vizuálne, pokiaľ je jeho základom dráma reprodukčno-interpretačné. Divadelné umenie je predmetom teatrológie.

/umenie dramatické
– divadelné umenie, filmové umenie, rozhlasové umenie, televízne umenie. Dramatické umenie je umenie kolektívne (na jeho umeleckom diele sa zúčastňujú viacerí tvorcovia), syntetické (integrujú viaceré druhy umenia), jeho umelecké dielo sa realizuje na podklade dramatického textu ( dráma, rozhlasová hra, filmový scenár, televízny scenár), prostredníctvom herca a je určené divákovi alebo poslucháčovi.
    Zo všetkých dramatických umení je najstaršie divadlo

/umenie európske
− vývinové pásmo európskej kultúry počnúc pravekým umením, cez umenie antické, kresťanské, renesančné, barokové, rokokové, klasicistické, romantické až po umenie súčasné. Z mimoeurópskych umení naň pôsobilo najmä umenie staroegyptské (prostredníctvom starogréckeho umenia) a islamské (pôsobiace na Balkáne a Pyrenejskom polostrove).
:: umenie franko-kantábrijské.

/umenie filmové
– film (ako druh umenia), druh dramatického umenia, nový druh umenia, ktorý sa utvoril v 20. storočí. Filmové umenie sa od starých klasických umení odlišuje bezprostrednou závislosťou od techniky: technické prostriedky určujú výrazové prostriedky filmu. Je to predovšetkým filmový záznam obrazu a zvuku, registrovaný nezávisle jeden od druhého a umožňujúci rozličný vzájomný tvorivý vzťah, obrazovú i zvukovú štylizáciu. Rytmizácia obrazu sa dosahuje prostredníctvom strihovej skladby a triku. Film si privlastnil výsledky umeleckých činností ostatných tvorivých odvetví: umeleckej literatúry , divadelného umenia, hudby a výtvarného umenia. Počas svojej existencie si vytvoril vlastnú gramatiku a poetiku a v poslednom dvadsaťročí už sám spätne ovplyvňuje a obohacuje výrazové prostriedky ostatných umení.
    Výskumom filmu sa zaoberá o. i. filmológia.

/umenie franko-kantábrijské
– maladopaleolitický výtvarný prejav rozšírený predovšetkým v juhozápadnom Francúzsku (Font-de-Gaume, Lascaux, Trois Frères) a vo východnom Španielsku (Altamira) realizovaný na jaskynných rytinách a maľbách, v plastikách, aplikovane aj na predmetoch dennej potreby ([16];213).
:: umenie európske, umenie praveké, umenie výtvarné.

/umenie hudobné
p. hudba.

/umenie klasicistické
– etapa novovekého umenia na sledujúca po barokovom umení a predchádzajúca umenie romantickému.
V klasicistickom umení vyniká:
    klasicistické výtvarné umenie,
    klasicistická hudba,
    klasicistická literatúra.

/umenie konceptuálne
– umelecký konceptualizmus – umenie akcentujúce zviditeľňovanie toho ktorého útvaru alebo procesu významového univerza umelca inštaláciami alebo súborom inštrukcií ako ich realizovať. Klasický príklad konceptuálneho umenia predstavuje dielo amerického umelca Josepha Kosutha One and Three Chairs z roku (1965).
– I: Kralovič, J.: Konceptuálne umenie v rozšírenom poli, 16. 11. 2017 (04082020).

/umenie kuchárske
– kuchynské umenie – dôležitá zložka kultúrnych dejín národov. Kde nejaký národ rozvíjal svoju kultúru, tam sa rozvíjalo aj kuchynské umenie.
    Kuchárske umenie je predmetom skúmania gastronómie.

/umenie nemecké
– súčasť nemeckej kultúry, rodiaca sa v období, keď germánske kmene prišli na územie rímskej ríše v období rozkladu antického spôsobu výroby.
:: umenie výtvarné nemecké.

/umenie novoveké
– súčasť novovekej kultúry, zahrnujúca novovekú literatúru, novovekú hudbu, novoveké výtvarné umenie...
    Prvou etapou novovekého umenia alebo prechodom medzi stredovekým umením a novovekým umením je renesančné umenie.
    Vyvrcholením novovekého umenia alebo prechodom medzi novovekým umením a súčasným umením je romantické umenie.
    Čo do historických vývinových etáp možno v novovekom vyčleniť:
            renesančné umenie,
            barokové umenie,
            klasicistické umenie.

/umenie praveké
– najdlhšia, najmenej známa, počiatočná, prehistorická epocha vo vývoji umenia, ktorá je spojená s prvotnopospolnou spoločnosťou, súčasť pravekej kultúry. Po ňom nasleduje umenie staroveké.
:: umenie franko-kantábrijské.

/umenie renesančné
– etapa vo vývoji novovekého umenia (14. stor. – 16. stor.), ktorá je spojená s renesanciou. Renesančné umenie tvorí podstatnú súčasť renesančnej kultúry.
    Súčasťou renesančného umenia je:
            renesančná literatúra,
            renesančná hudba,
            renesančné výtvarné umenie.

/umenie romantické
– prechod medzi novovekým a súčasným umením, etapa vývinu umenia nasledujúca po klasicistickom umení.
    Romantické umenie tvorí
            romantická hudba,
            romantická literatúra,
            romantické výtvarné umenie.
:: romantizmus.

/umenie slovenské
– súčasť (vývinové pásmo) slovenskej kultúry, špecifická oblasť európskeho umenia tvorená slovenskou národnosťou a Slovákmi.
Slovenské umenie zahrnuje tieto oblasti
        slovenská architektúra,
        slovenské dramatické umenie
            slovenské divadlo,
            slovenský film,
        slovenská hudba,
        slovenská literatúra,
        slovenské ľudové umenie,
        slovenské výtvarné umenie...

/umenie starogrécke
− jedna z hlavných súčastí alebo vývinových pásiem starogréckej kultúry a najvýznamnejšia vývojová fáza antického umenia vyrastajúca na jednej strane z komplexu expresívneho umenia tvoreného poéziou, hudbou a tancom a z komplexu konštruktívneho umenia tvoreného architektúrou, sochárstvom a maliarstvom.

/umenie staroveké
– súčasť starovekej kultúry. Staroveké umenie je charakteristické svojou úzkou prepojenosťou s náboženstvom, symbolizmom a praktickými funkciami, pričom využíva dostupné materiály a techniky na zachovanie kultúry a histórie.

/umenie stredoveké
– epocha vo vývoji európskeho umenia 5. stor. – 15. stor. nasledujúca po starovekom umení a súčasť stredovekej kultúry, ktorá je spojená so vznikom kresťanstva a existenciou feudálnej spoločnosti. Stredoveké umenie nadväzuje na staroveké umenie, ale popiera jeho antropocentrizmus a senzualizmus v mene teocentrizmu a spiritualizmu. Po stredovekom umení nasleduje renesančné umenie.
Súčasťou stredovekého umenia je:
        stredoveká literatúra,
        stredoveká hudba,
        stredoveké výtvarné umenie.

/umenie súčasné
− umenie súčasnosti, ktorej chronologické vymedzenie kolíše, napr. sa vymedzuje počnúc generáciou najmladších umelcov (narodených v 80. rokoch 20. storočia; p. napr. ART+ (12. 4. 2020)) dodnes.
Súčasné umenie tvorí zložku súčasnej kultúry.
Súčasné umenie zahrnuje súčasnú literatúru, hudbu, výtvarné umenie...

/umenie tanečné
– súčasť predmetu vedy o tanečnom umení tvorená javiskovým umením, v ktorom sa umelecko obrazy vytvárajú prostriedkami tanca a pantomímy a zároveň sú dramatickými prostriedkami na vypovedanie obsahu duchovného života človeka.
:: umenie tanečné (estetika).

/umenie tónov
p. hudba.

/umenie úžitkové
– tvorba predmetov i samotných výrobkov praktickej potreby s úžitkovými a estetickými hodnotami. Vzniklo v 19. storočí v dôsledku priemyselnej veľkovýroby, oddelilo sa od tzv. krásnych umení a je spojené s výrobou a základnými potrebami spoločnosti (16;760).
:: umenie výtvarné.

/umenie vojenské
– súčasť vojenstva a predmetu vojenskej vedy spočívajúca v komplexe činností (a ich koordinácie) tvoriacich prípravu a vedenie vojny, vojenských operácií a ozbrojeného boja.
Základné zložky vojenského umenia:
        vojenská stratégia,
        vojenské operačné umenie,
        vojenská taktika.

/umenie výtvarné
− oblasť umenia, do náplne ktorej sa zvykne zaraďovať
            maliarstvo,
            sochárstvo,
            kresba,
            grafika,
            architektúra,
            umelecké remeslo,
            dizajn,
            úžitkové umenie.
    Výtvarné umenie je predmetom vedy o výtvarnom umení.
:: model (umenie výtvarné), šeps (umenie výtvarné), umenie franko-kantábrijské, umenie výtvarné nemecké.

/umenie výtvarné nemecké
– súčasť nemeckého umenia rozvíjajúca sa počiatkom rozmachu saskej dynastie.

/umenoveda
– veda o umení pozostávajúca z teórie umenia, dejín umenia a umeleckej kritiky. Delí sa aj podľa jednotlivých umeleckých druhov, napr. literárna veda, veda o výtvarnom umení, teatrológia, filmológia, muzikológia aď.
:: architektúra, dielo umelecké, druh umelecký, estetika, filmológia, hudba, muzikológia, myslenie umelecké, obraz umelecký, reprodukcia (umenoveda), štúdia (umenie výtvarné), teatrológia, umenie 18. stor., umenie abstraktné, umenie súčasné, umenie výtvarné, umenoveda, veda literárna, veda o tanečnom umení, veda o výtvarnom umení, zobrazenie umelecké, zobrazovanie umelecké.

/úmera
– rovnosť dvoch pomerov.
:: matematika.

/umiestnenie
− danie na (určené) miesto; danie, pridelenie, určenie miesta; danie, položenie, postavenie na nejaké miesto.

/umocňovanie čísla na 0: každé číslo nerovné nule umocnené na nulu je jedna. Výrazy 00, ako aj výraz 00, nie sú definované, napríklad 30 = 1, (−3)⁰ = 1, , a⁵ : a⁵ = a⁰ = 1 ([429];259).
:: matematika.

/umývanie si rúk
− očisťovanie rúk, ich zbavovanie nečistôt:
    Zdroj: https://sk.pinterest.com/pin/300263500139763965/visual-search/ (22. 3. 2020)

/univerzita
lat. – najstarší typ vysokej školy, ktorý poskytuje vzdelanie najmä v spoločenských, matematických, prírodných a technických vedách.
:: Univerzita Komenského v Bratislave.

/Univerzita J. Selyeho, Komárno
– verejná vysoká škola univerzitného typu. Vyučuje v maďarčine čím je jedinou vysokou školou na Slovensku, ktorá používa jazyk menšín. Vo vzdelávaní sa zameriava na oblasť ekonómie, informatiky, pedagogických vied a reformovanej teológie.
:: škola vysoká.

/Univerzita Komenského v Bratislave
− slovenská vysoká škola, ktorú tvorí 13 fakúlt (v zátvorke rok vzniku) a ďalšie súčasti:

        Lekárska fakulta UK (1919)
        Právnická fakulta UK (1921)
        Filozofická fakulta UK (1921)
        Prírodovedecká fakulta UK (1940)
        Pedagogická fakulta UK (1946)
        Farmaceutická fakulta UK (1952)
        Fakulta telesnej výchovy a športu UK (1960)
        Jesseniova lekárska fakulta UK (1969)
        Fakulta matematiky, fyziky a informatiky UK (1980)
        Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta UK (1990)
        Evanjelická bohoslovecká fakulta UK (1990)
        Fakulta managementu UK (1991)
        Fakulta sociálnych a ekonomických vied UK (2002)

Ďalšie súčasti
        Akademická knižnica UK
        Botanická záhrada UK
        Centrum ďalšieho vzdelávania UK
        Centrum informačných technológií UK
        Centrum podpory študentov so špecifickými potrebami
        Psychologická poradňa UK
        Učebno-výcvikové zariadenia
        Vedecký park UK
        Vydavateľstvo UK
        Konfuciov inštitút
        Oddelenie kanadských štúdií UK
        UK Veda s.r.o.
        UNESCO centrum pre výchovu k ľudským právam
        UNESCO katedra plurilingválnej a multikultúrnej komunikácie
:: Bratislava, Slovenská republika, Slovensko, škola vysoká. univerzita.

/Univerzita Konštantína Filozofia v Nitre
– vysoká škola univerzitného typu zameraná na vysokoškolské vzdelávanie v oblasti prípravy pedagógov pre základné a stredné školy, v oblasti neučiteľských odborov pripravuje budúcich sociálnych pracovníkov, odborníkov pre kultúrne zariadenia, politológov, katechétov, žurnalistov, archeológov, historikov, muzeológov, biológov, environmentalistov, matematikov, fyzikov, informatikov, psychológov, gemológov a podobne.
:: škola vysoká.

/Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici
– verejná vysoká škola zameraná na vysokoškolské vzdelávanie v oblasti pedagogických, sociálnych, ekonomických, právnych, politických, humanitných a prírodných vied, v odboroch medzinárodné vzťahy, v ekonomických odboroch a v matematike realizuje aj anglofónne a čiastočne frankofónne štúdium.
:: škola vysoká.

/Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach
– vysoká škola univerzitného typu zameraná na vysokoškolské vzdelávanie lekárov, odborníkov z prírodovedných disciplín, matematiky a informatiky, učiteľov, právnikov, odborníkov pre oblasť verejnej správy, filozofie, jazykov, psychológie a sociálnej práce.
:: škola vysoká.

/Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave
– vysoká škola univerzitného typu poskytujúca vysokoškolské vzdelávanie vo filozofickej, sociálnej, masmediálnej alebo marketingovej sfére, ako aj v oblasti prírodovedných a matematických disciplín a v oblasti biotechnológií a liečebnej rehabilitácie.
:: škola vysoká.

/Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach
– vysoká škola univerzitného typu poskytujúca vysokoškolské pregraduálne a postgraduálne veterinárske a farmaceutické vzdelávanie.
:: škola vysoká.

/univerzum významové alternativistické
– komplementaristické významové univerzum – otvorený a krajne nekonzistentný súbor alternativistických významových útvarov a procesov tvoriace významovú vrstvu alternativistického osvojovania si sveta človekom.
:: alternativistika.

/univerzum významové fyzikálne
− otvorený súbor fyzikálnych významových útvarov a procesov tvoriaci súčasť vedeckého významového univerza. vyjadriteľnú jazykom fyziky. a reprezentujúci fyzikálne objekty a procesy, ich vlastnosti a vzťahy medzi nimi. Centrálne miesto vo fyzikálnom významovom univerze zaujímajú fyzikálne zákony matematickými prostriedkami (fyzikálnymi rovnicami) reprezentujúce závislosti fyzikálnych veličín.
:: fyzika, pojem fyziky, problém fyzikálny.

/univerzum významové kozmologické
– súčasť fyzikálneho významového univerza tvorená kozmologickými významovými útvarmi a procesmi.
:: kozmológia.

/univerzum významové kresťanské
− súbor kresťanských významových útvarov a procesov tvoriacich podsúbor náboženského významového univerza vyjadriteľného jazykovými alebo mimojazykovými prostriedkami alebo nevyjadriteľného.

/univerzum významové matematické
− otvorený súbor matematických významových útvarov a procesov tvoriaci fundamentálnu súčasť/vrstvu vedeckého významového univerza a reprezentujúci matematické objekty, ich vlastností, vzťahy, vývoj a operácie s nimi. Centrálne miesto v matematickom významovom univerze zaujímajú matematické dôkazy.
:: matematika.

/univerzum významové psychologické
– súbor významových útvarov, konštituovaných v psychologického skúmania, a súbor významových procesov tvoriacich toto skúmanie. V rámci psychologického významového univerza plnia fundamentálnu úlohu psychologické kategórie, na ktorých sa zakladá systém psychologických poznatkov.
Psychologické významové univerzum zahrnuje psychologické teórie, pojmy, hypotézy...
:: psychológia.

/univerzum významové textu (synkriticizmus)
– súbor významových útvarov a významových procesov viazaných na text, t. j. textom vyjadrovaných, pri tvorbe textu autorom konštituovaných a pri čítaní textu rekonštituovaných čitateľom /čitateľmi.

/univerzum významové vojenskovedné
– súčasť vedeckého významového univerza tvorená súborom vojenskovedných významových útvarov, napr. určitým komplexom vojenskovedných poznatkov ako teoretickej vrstvy vojenstva a vojenskovedných významových procesov.
:: veda vojenská.

/uplatňovanie práva subjektívneho
– domáhanie sa realizácie subjektívneho práva na súde alebo úrade.
:: právo.

/úprava
– vonkajší vzhľad, vybavenie z vonkajšej stránky; uvádzanie, uvedenie do žiadúceho stavu, zlepšovanie; prispôsobenie požiadavkám, prerobenie, adaptácia; prispôsobenie, usporiadanie z vnútornej i z vonkajšej stránky; príprava; pokyn, smernica, inštrukcia.
:: upravovanie, úprava ekvivalentná (matematika), úprava výrazu matematického.

/úprava ekvivalentná (matematika)
− ekvivalentná úprava rovnice − krok postupu riešenia rovnice, ktorý nezmení množinu koreňov rovnice. Rovnice, ktoré získame (utvoríme) pomocou ekvivalentných úprav, majú tie isté korene a nazývajú sa ekvivalentné rovnice.
K ekvivalentným úpravám rovníc patrí:
        zámena obidvoch strán rovnice, ľavá strana sa vymení so stranou pravou a naopak;
        pripočítanie toho istého výrazu, ktorý je definovaný na celej množine D čiže na definičnom obore rovnice, k obidvom stranám rovnice;
        vynásobenie obidvoch strán rovnice tým istým nenulovým výrazom, ktorý je definovaný na celom definičnom obore rovnice D.
Ak pri riešení rovnice uplatňujeme len ekvivalentné úpravy, skúška správnosti riešenie rovnice nie je nevyhnutnou súčasťou riešenia rovnice (cf 537;16).

/úprava výrazu matematického
− manipulácia s matematickými výrazmi pomocou rôznych matematických pravidiel a techník pri ktorej ide o nahradenie jedného matematického výrazu iným, spravidla jednoduchším alebo pre ďalší výpočet vhodnejším, čo je potrebné pri výpočtoch alebo dôkazoch. Dôležité je, aby sa upravený výraz rovnal upravovanému v spoločnom definičnom obore premenných, pričom tento definičný obor sa určuje z podmienok, za ktorých má daný výraz i jeho riešenie zmysel.
Pri upravovaní sa výraz upravuje na súčin, zjednodušuje sa, odstraňujú sa odmocniny z menovateľa...
Pri úpravách racionálnych lomených výrazov sa aplikujú vzťahy pre počítanie so zlomkami a vzťahy na rozklad mnohočlenov.
:: matematika, pravidlo matematické, výraz algebrický.

/upravenie
– uvedenie do riadneho stavu, zlepšenie z vonkajšej alebo vnútornej stránky.
:: usporiadanie.

/úrad
– 1. administratívny orgán, zariadenie verejnej správy, uskutočňujúce zákonné nariadenia a predpisy ) a kontroluje ich plnenie; 2. funkcia, hodnosť a povinnosti vyplývajúce zo zaradenie v v úrade (v zmysle 1).
:: administrativistika.

/uranolatria
gr. − uctievanie nebeských telies ako božstva.

/urbanizmus
lat. – urbanistika – odbor, ktorého teoretickou a praktickou náplňou je výstavba miest a v rámci územného plánovania výstavba obcí a sídlisk (cf [14];91).
:: architektúra, filozofia urbanizmu, štúdia urbanistická.

/urbár (história)
– 1. mestská kniha obsahujúca súpis poddanského majetku 2. poddanská pôda, ktorej vlastníkom bol zemepán a držiteľom urbárny sedliak ([14];911).

/určenie dráhy častice pohybujúcej sa v priestore
– zadanie polohy a hybnosti častice.
    Podľa klasickej fyziky je možné súčasne určiť polohu a hybnosť častice ako hmotného bodu, pretože jej pohyb tvorí postupnosť bodov pokoja. Idealizácia klasickej mechaniky plne platí v oblastiach, kde možno zanedbať Planckovo kvantum účinku, lebo objekty reprezentované hmotnými bodmi sú také veľké, že neurčitosti v polohe a hybnosti netreba brať do úvahy.
    Podľa kvantovej mechaniky nemožno súčasne presne určiť polohu a hybnosť mikroobjektu. S týmto zistením prišiel W. Heisenberg v roku 1927. Tento poznatok vyjadruje Heisenbergov vzťah neurčitosti.
:: fyzika.

/určovanie hmotnosti telies
– možno uskutočniť na váhach tak, že porovnávame teleso s neznámou hmotnosťou s telesom so známou hmotnosťou.

/úrok
– cena za požičanie peňazí.
:: ekonómia, úrok pri úveroch.

/úrok pri úveroch
− suma, ktorú platí klient banke.
:: ekonómia.

/úsečka
– 1. časť priamky ohraničená dvoma bodmi; 2. súradnica x v pravouhlom súradnicovom systéme; vzdialenosť daného bodu od osi y; abscisa.
Nekonečné predĺženie úsečky možno spolu s Euklidom chápať ako priamku.
:: geometria, spojnica (geometria), úsečka orientovaná, veľkosť úsečky.

/úsečka orientovaná
– úsečka s usporiadanou dvojicou krajných bodov A, B, ktorú označujeme , kde A je prvý bod (počiatočný bod) a bod B posledný bod (koncový bod) úsečky.
    Orientovaná úsečka sa graficky znázorňuje šipkou, ktorá smeruje ku koncovému bodu:
    Veľkosť orientovanej úsečky sa rovná veľkosti úsečky AB, t. j. vzdialenosti bodov A, B.
    Špeciálny prípadom orientovanej úsečky je nulová orientovaná úsečka.
:: geometria, úsečka orientovaná nenulová, úsečka orientovaná nulová.

/úsečka orientovaná nenulová
– orientovaná úsečka, ktorá má nenulovú dĺžku.
:: geometria.

/úsečka orientovaná nulová
– špeciálny prípad orientovanej úsečky, ktorej dĺžka je nulová a ktorá má nulovú dĺžku práve vtedy, keď jej počiatočný bod splýva s jej koncovým bodom: jej začiatočný aj koncový bod je ten istý.
:: geometria,

/usmrtenie
– spôsobenie smrti, zabitie.
:: eutanázia, samovražda.

/uspokojovanie potreby (ekonómia)
− používanie statku na zakaždým iba prechodné, dočasné utíšenie nekonečne sa obnovujúceho procesu obnovovania sa pocitu nedostatku človeka.
    Pocit uspokojenia dosiahnutý človekom pri spotrebe statku je úžitok zo statku.
:: ekonomika, potreba (ekonómia).

/usporiadanie
– danie alebo uvedenie do poriadku alebo do náležitého stavu, upravenie; zoradenie podľa istého hľadiska alebo v súlade s istou potrebou, určenie poradia, utriedenie; zorganizovanie.
:: mriežka kryštálová, usporiadanie, in: Lexikón.

/ustanovenie (právo)
– verejné nariadenie alebo rozhodnutie.

/ústav
– inštitút – zariadenie alebo ustanovizeň s výskumným alebo praktickým verejným zameraním alebo jej budova.

Ústav elektrotechnického a elektronického inžinierstva
− angl. Institute of Electrical and Electronics Engineers, IEEE − medzinárodná organizácia zameraná na rozvoj technológií v rámci elektrotechniky so sídlom v Piscataway, štát New Jersey, USA vytvorená v roku 1963.
:: informatika, inteligencia umelá.

/ústava
− konštitúcia – základný zákon štátu (konštitúcia), súhrn základných právnych noriem o spoločenskom zriadení, politickej organizácii a postavení občanov, záväzný pre všetky orgány a občanov daného štátu.
Ústava štátu zaujíma najvyššie miesto v rámci právneho poriadku.
:: právo.

/ústava oktrojovaná
– ústava vydaná mimo zákonodarného procesu, napr. Februárová (Schmerlinova) ústava z roku 1861 v Rakúskom cisárstve.

/Ústava Slovenskej republiky (1992)
– ústava a hierarchicky najvyššie postavený právny predpis platný v Slovenskej republike. V Zbierke zákonov bola vyhlásená 1. 10. 1992 pod č. 460/1992 Zb. a účinnosť nadobudla spolu s vyhlásením 1. 10. 1992, s výnimkou niektorých ustanovení uvedených v článku 156, ktoré nadobudli účinnosť 1. 1. 1993.
    Výklad a kontrolu, či Ústava SR je dodržiavaná, má v právomoci Ústavný súd Slovenskej republiky.
    Ústava Slovenskej republiky sa skladá z týchto častí:
            preambula (nachádza sa na začiatku),
            deväť hláv,
            156 článkov.
– I: Ústava Slovenskej republiky, in: Zákony pre ľudí.sk (17.5.2021).
:: jazyk štátny, právo, Slovenská republika.

/Ústavný súd Slovenskej republiky
– nezávislý orgán ochrany ústavnosti Slovenskej republiky so sídlom v Košiciach zriadený 1. 1. 1993 Ústavou Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. Ústavný súd sa skladá z 13 sudcov. Ústavný súd rozhoduje v pléne alebo v trojčlenných senátoch. Plénum tvoria všetci sudcovia ústavného súdu.
– I: Ústavný súd Slovenskej republiky (22.3.2021), Ústavný súd Slovenskej republiky, in: Wikipédia (22.3.2021).
:: právo, Ústava Slovenskej republiky (1992).

/ústroj
− orgán − časť organizmu s osobitnou funkciou.

/ústroje rečové
− rečové orgány – zložité telesné ústrojenstvo, ktorým sa utvárajú jazykové zvuky (zdroj obr. [333];10):
    Činnosť rečových ústrojov sa volá reč ([333];11).
:: hlas, lingvistika.

/úsvit
– začiatok rána tvorený svitaním, brieždením, časom pred blížiacim sa východom slnka.

/utečenci
– osoby, ktoré opustili svoju vlasť nie z vlastného zavinenia za mimoriadnych okolností, napríklad vojny.

/utorok
− druhý deň v týždni, deň nasledujúci po pondelku a predchádzajúci strede.

/útvar (štylistika)
− významovo a formálne uzavretá jednotka prehovoru (167;117).

/útvar (vojenstvo)
– vojenský útvar – tá ktorá zložka ozbrojených síl vrátane jej logistického zabezpečenia, najmä pokiaľ ide o komunikáciu s civilnou verejnosťou a štátnymi inštitúciami, vyznačujúca sa právnou, vojenskou a hospodárskou subjektivitou, svojou organizačnou štruktúrou určenou predpísanými tabuľkami počtu osôb, techniky, výzbroje a materiálu.
Vojenskému útvaru velí veliteľ útvaru so svojim štábom.
Vojenský útvar má kvôli utajeniu pridelené krycie číslo, miesto svojej dislokácie a názov.
Symbolom vojenského útvaru je bojová zástava a znak vojenského útvaru.

/útvar dvojrozmerný
– útvar, ktorý má dva rozmery – šírku a dĺžku.

/útvar geometrický
– súčasť predmetu geometrie tvorená priestorovou abstrakciou hmotného telesa alebo jeho častí a súhrnom geometrických objektov, ako napr. bodov, priamok, rovín...
Geometrický útvar možno definovať aj ako množinu bodov euklidovského priestoru.
:: bod (geometria), čiara (geometria), útvar rovinný.

/útvar priestorový
− teleso − geometrický útvar tvorený neprázdnou množinou bodov v priestore; priestorový útvar môže byť zložený z bodov, ale aj z priamok, prípadne z rovín, z guľových plôch a pod.
Priestorový útvar sa od rovinného útvaru odlišuje tým, že má tri rozmery − dĺžku, šírku a výšku.
Priestorovými útvarmi sú napríklad:
        kocka,
        valec,
        guľa,
        hranol,
        kváder,
        ihlan,
        kužeľ.
Priestorové útvary sú predmetom stereometrie.
:: geometria, teleso, útvar priestorový, in: Hlavná časť.

/útvar rovinný
– geometrický útvar tvorený neprázdnou množinou bodov v rovine, napríklad
        bod,
        úsečka,
        priamka,
        polpriamka,
        štvorec,
        obdĺžnik,
        trojuholník.
:: geometria.

/útvar sídelný
– sídlo – základná jednotka osídlenia, ktorú charakterizujeme ako miesto s (trvalým alebo dočasným) obytným zariadením pre človeka alebo ako teritoriálne ucelený a kompaktný areál pozostávajúci z týchto sídelných jednotiek, napr. obec, mesto...
:: geografia.

/útvar slovesný
– významovo a formálne uzavretá jednotka prehovoru, plniaca svoju funkciu aj bez spolupráce mimojazykových prvkov ([167];11).
:: útvar slovesný literatúry vecnej.

/útvar slovesný literatúry vecnej
– konkrétny formálne i obsahovo uzavretý kontextový celok, jednotka prehovoru ([190];17, [167];117).
:: posudok.

/útvar vodný
– súčasť predmetu hydrológie alebo hydrogeografie tvorená trvalým alebo dočasným sústredením vody na zemskom povrchu alebo v zemskej kôre pod ním, vyznačujúca sa najmä typickými formami výskytu a vlastnosťami hydrologického režimu.
    Za vodný útvar sa považuje:
            vodný tok alebo jeho časť,
            jazero,
            pásmo pobrežnej vody
            premeň,
            podzemná voda (vymedzené množstvo podzemnej vody hydrogeologického kolektora),
            močiar,
            vodná nádrž,
            snehová pokrývka,
            ľadovec (cf Vodný útvar, in: Wikipédia [18.11.2021])

/útvar významový fyzikálny
− vedecký významový útvar generovaný v rámci fyziky a tvoriaci súčasť fyzikálneho významového univerza − fyzikálny poznatok, fyzikálny pojem, fyzikálna hypotéza, problém fyzikálny, fyzikálny zákon, fyzikálny princíp, fyzikálna teória...
:: model fyzikálny.

/útvar významový kozmologický
– fyzikálny významový útvar tvoriaci súčasť kozmologického významového univerza, napr. kozmologický model vesmíru.

/útvar významový kresťanský
− náboženský významový útvar tvoriaci súčasť kresťanského významového univerza.

/útvar významový matematický
− vedecký významový útvar generovaný v rámci matematiky a tvoriaci súčasť matematického významového univerza − matematický poznatok, matematický pojem, matematický dôkaz, matematická hypotéza, matematický zákon, matematický princíp, matematická teória...
:: číslo, číslo (matematika), matematika, pojem zlomku, predstava množstva, proces významový matematický, reprezentácia matematická, univerzum významové matematické.

/útvary súmiestne (geometria)
– útvary, v ktorých prvky jedného útvaru sú zároveň prvkami druhého útvaru.

/úvaha
– výkladový žáner náučného štýlu výrazne osobného ladenia a z hľadiska slohovopostupového evidentne hybridný; je menšieho až stredného rozsahu, v ktorom autor na základe všeobecne známych výdobytkov vedy rozvádza osobný postoj k rozličným závažnejším, najmä aktuálnym spoločenským javom. V úvahe sa už nič nového neodkrýva a nevysvetľuje, ale sa veci posudzujú z nových, osobných zorných uhlov ([190];80).

/úver
– kredit – spôsob výmeny tovaru, pri ktorom sa nevyžaduje okamžité zaplatenie v hotovosti. Je to určitý objem financií poskytnutý veriteľom dlžníkovi s podmienkou, že dlžník splatí okrem požičanej sumy aj úroky, prípadne ďalšie oprávnené náklady.
:: úver (bankovníctvo).

/úver (bankovníctvo)
– produkt, pri ktorom banka poskytne na isté, vopred stanovené obdobie, určenú sumu peňazí a klient sa zaviaže poskytnuté prostriedky vrátiť a zaplatiť úrok.

/úvod
– samostatná kontextová jednotka, ktorá je známa a potrebná vo vecných výkladových textoch. Tam býva včlenený do samostatného odseku alebo do samostatnej kapitoly.
    V úvode sa rozvedie alebo komentuje názov a naznačí sa cieľ a metóda postupu. Tam sa ešte nič nevyrieši. Úvod je medzistupňom od bežného každodenného jazyka po úzko odborný jazyk. Hovorí sa v ňom všeobecne. Úvod so svojím slohovým postupom je postavený proti jadru prejavu: tam je výklad a tu zasa informácia alebo opis ([167];373).

/uvoľnenie emočné
– proces, pri ktorom človek uvoľňuje nahromadené emócie, ako sú stres, úzkosť, smútok alebo hnev, čo je dôležité pre udržanie duševného zdravia a pohody. ento proces môže prebiehať rôznymi spôsobmi, napríklad:

Rozhovorom: Zdieľanie svojich pocitov s niekým, komu dôverujete.
Fyzickou aktivitou: Cvičenie, beh alebo iné formy pohybu môžu pomôcť uvoľniť napätie.
Kreatívnymi činnosťami: Maľovanie, písanie alebo hudba môžu byť výborným spôsobom, ako vyjadriť a spracovať emócie.
Relaxáciou: Meditácia, hlboké dýchanie alebo joga môžu pomôcť upokojiť myseľ a telo.

Fyziologický podklad emočného uvoľnenia zahŕňa niekoľko procesov v tele:

Nervový systém: Keď prežívame stres alebo silné emócie, aktivuje sa sympatický nervový systém, ktorý pripravuje telo na “boj alebo útek”. Emočné uvoľnenie nastáva, keď sa aktivuje parasympatický nervový systém, ktorý pomáha telu relaxovať a obnoviť rovnováhu.
Hormóny: Stresové hormóny ako kortizol a adrenalín sa znižujú, keď sa uvoľníme. Naopak, hormóny ako oxytocín a endorfíny, ktoré podporujú pocit pohody a šťastia, sa zvyšujú.
Mozog: Oblasti mozgu ako amygdala a prefrontálny kortex hrajú kľúčovú úlohu v regulácii emócií. Amygdala je zodpovedná za spracovanie emócií, zatiaľ čo prefrontálny kortex pomáha pri racionálnom myslení a kontrole emócií.
Fyzické reakcie: Emočné uvoľnenie môže viesť k fyzickým zmenám, ako je zníženie srdcovej frekvencie, uvoľnenie svalov a hlbšie dýchanie.

    Tieto fyziologické procesy spolupracujú na tom, aby nám pomohli zvládať stres a obnoviť pocit pohody
:: emócia, nahromadenie emócií negatívnych.

/uzavretosť množiny pod operáciou
– jedna z vlastností množiny spočívajúca v tom, že ak vykonáme danú operáciu na ľubovoľných prvkoch tejto množiny, výsledok bude vždy patriť do tej istej množiny.

/územie
− ohraničená časť zemského povrchu.
:: geografia, kraj (geografia), územie chránené, územie štátne.

/územie chránené
− geograficky vymedzené územie určené resp. regulované a spravované so zámerom dosiahnuť špecifické ciele ochrany; ide o lokality, na ktorých sa nachádzajú biotopy európskeho a národného významu, biotopy druhov európskeho a národného významu, významné krajinné prvky alebo územia medzinárodného významu.
Do chránených území sa zahrnujú:
        chránené krajinné oblasti,
        národné parky,
        prírodné rezervácie,
        národné prírodné rezervácie
        prírodné pamiatky,
        národné prírodné pamiatky,
        chránené areály.

/územie štátne
– znak štátu spočívajúci v trojrozmernom priestore, čiže v priestore na súši, pod povrchom zeme, na (vnútrozemských a oceánskych) vodách a v priestore nad týmito plochami až po hranicu kozmického priestoru oddelenom od iného štátu hranicami štátu.
Štátne územie sa nadobúda alebo rozširuje týmito spôsobmi:
        akcesia (pristúpenie štátu k zmluve už uzatvorenou medzi dvoma štátmi),
        okupácia (násilne obsadenie štátu silou – armádou);
        anexia (násilné pričlenenie nejakého štátu alebo jeho časti pod politickým alebo iným nátlakom);
        cesia (nenásilné postúpenie v danom prípade územia).

/úžitok zo statku (ekonómia)
− pocit uspokojenie, dosiahnutý človekom pri spotreba statku.

V-apendix

/váha
− množstvo látky zistené vážením; odborne a správne: hmotnosť; dôležitosť, prestíž.

/váha štatistická
− dôležitosť hodnôt v štatistickom súbore, výsledok štatistického váženia.
:: štatistika.

/váhy (fyzika)
− prístroj, pomocou ktorého sa porovnáva tiaž telies s tiažou závaží so známymi hmotnosťami, čím sa určuje hmotnosť telies, keďže hmotnosť telies je úmerná s tiažou telies.
:: určovanie hmotnosti telies, váženie (fyzika).

/Vajnory
– mestská časť Bratislavy, súčasť okresu Bratislava III. Nachádzajú sa pod Malými Karpatmi. V blízkosti sú Vajnorské jazerá a za Šúrskym kanálom Svätojurský šúr.

/vákuum (fyzika klasická)
– prázdno, oblasť priestoru bez substancie; k vákuu sa možno experimentálne priblížiť postupným znižovaním tlaku v plyne. Keď v nádobe už nie je nijaká molekula, hovorí sa o vákuu ([36];783).
:: fyzika klasická, izolant.

/vánaprastha
sa. – dosl. odchod do lesov – tretie životné štádium v rámci ášrama dharma (nasledujúce po štádiu grhastha a predchádzajúce štvrtému štádiu parivrádžaka), v ktorom sa hinduista po splnení si životných povinností, zabezpečení pokračovania rodu, odovzdaní majetku synovi uchýli do lesnej samoty a plne sa oddáva filozofii, štúdiu písiem a intenzívnej meditácii ([184];191, [208];504).
:: hinduizmus.

/varieta
lat. − rozmanitosť, rôznosť, obmena, pestrosť.
:: varieta (matematika).s

/varieta (matematika)
− topologický priestor lokálne homeomorfný n-rozmernému euklidovskému priestoru.

/váženie
– meranie hmotnosti.

/váženie (fyzika)
– meranie, pri ktorom sa pomocou váh zisťuje hmotnosť látky m.
:: určovanie hmotnosti telies.

/váženie štatistické
− prideľovanie váh v štatistike.

/väzba
− viazanie, spôsob spájania jednotlivých častí do celku.
:: väzba chemická, väzba iónová, väzba kovalentná, väzba spätná, väzba systému.

/väzba chemická
− súdržné pôsobenie medzi dvoma alebo viacerými atómami sprostredkované elektrónmi; interakcie, ktorými sa vzájomne viažu atómy tvoriace molekulu alebo ióny a radikály molekulového typu.
Existujú tieto chemické väzby:
        iónová väzba,
        koordinačná väzba,
        kovalentná väzba,
        kovová väzba.
:: chémia.

/väzba iónová
– chemická väzba, tvorená opačne nabitými iónmi (katiónom a aniónom), ktoré sa navzájom priťahujú.
:: chémia.

/väzba kovalentná
– chemická väzba, tvorená spoločným elektrónovým párom (väzbovým elektrónovým párom).
:: chémia.

/väzba spätná
– zvláštny druh väzby systému tvorený spojením medzi výstupom a vstupom toho istého prvku systému, subsystému alebo systému, ktoré spôsobuje, že je vstup závislý od výstupu.
Spätná väzba môže byť priama alebo nepriama (sprostredkovaná). Ďalej môže byť negatívna alebo pozitívna.

/väzba systému
– spojenie medzi susednými prvkami systému alebo ich množinami, pričom za susedné prvky sa považujú také, kedy spojenie medzi nimi neobsahuje nijaký iný prvok. Zvláštnym druhom väzby systému je spätná väzba.
:: systém.

/vec (právo)¹ – lat. causa – záležitosť, ktorá sa má vybaviť.

/vec (právo)²
– lat res – súčasť predmetu práva chápaná v kontexte tej ktorej etapy vývinu práva, odboru práva alebo štátu.

/vec hnuteľná (právo)
– hnuteľnosť – vec, ktorá nie je hnuteľnosťou.

/vec predmetná (právo)
– vec, ktorá je predmetom súdneho konania.

/vec verejná
– súčasť predmetu administratívy, vec, ktorá sa týka všetkých členov nejakého väčšieho spoločenského celku (napr. obce, štátu), celej spoločnosti, na ktorej sú zainteresovaní všetci členovia nejakého väčšieho spoločenského celku, celej spoločnosti.

/večer
– časť dňa od súmraku alebo podvečera do noci. Je to časť dňa, ktorá nasleduje po popoludní a predchádza noci. Zvyčajne sa začína okolo západu slnka a trvá až do noci. Večer je často spojený s rôznymi aktivitami, ako je večera, relaxácia, stretnutia s priateľmi alebo rodinou, a príprava na spánok.

Večer sa skladá z týchto hlavných častí:

Západ slnka: Tento moment označuje prechod z dňa do večera.
Súmrak: Obdobie po západe slnka, keď je ešte trochu svetla na oblohe.
Večerné aktivity: Čas, keď ľudia zvyčajne večerajú, relaxujú, sledujú televíziu, čítajú alebo sa venujú iným voľnočasovým aktivitám.
Noc: Začína, keď je úplná tma a väčšina ľudí sa pripravuje na spánok.

/veda 16. stor.
− súčasť kultúry 16. stor. a prvá etapa vývinu novovekej vedy; koncom 16. storočia sa v rámci prírodnej vedy utvára matematická analýza: skúmanie pohybu sa stalo ústrednou úlohou prírodovedy.
:: veda prírodná 16. stor.

/veda 18. stor.
− súčasť kultúry 18. stor. zahrnujúca súbor vedeckých významových útvarov 18. stor., matematiku 18. stor., fyziku 18. stor. a ď.; ucelený obraz sveta, ktorého základným, zjednocujúcim jadrom je jednoznačné, absolútnu úplnosť si nárokujúce vysvetlenie všetkých prírodných javov pohybom a vzájomným pôsobením diskrétnych telies, čo sa vyjadruje diferenciálnymi pohybovými rovnicami (ich základom je druhý Newtonov zákon) a rovnicami poľa (ich prototypom je zákon gravitácie). Pre koncepcie 18. storočia je typická myšlienka jednoznačnosti, strohej a prísnej závislosti jedných javov od druhých. Veda 18. stor. vtesnala všetky javy do príčinno-účinkových reťazcov, čím ich vytŕhala zo všeobecnej a nekonečnej kozmickej súvislosti. Zaujímala sa o – povedané so Schillerom – pozdĺžne súvislosti a zanedbala nespočetné priečne súvislosti, ktoré narúšajú a komplikujú jednoduchú závislosť. Veda postupne zistila existenciu aj týchto „priečnych“ súvislostí, ale usilovala sa ich rozložiť na jednoduché „pozdĺžne“ súvislosti. Obrovský vplyv na vedu 18. stor. mala predstava o stálej závislosti dvoch veličín, ktorá sa zachováva pri ich nekonečnom narastaní alebo ubúdaní ([139];196 – 196).
:: veda 18. a 19. stor., veda 19. stor.

/veda 18. a 19. stor.
– veda, v rámci ktorej sa realizoval prechod od mechanistického chápania sveta príznačného pre vedu 18. stor. k vede, ktorá začínala chápať svet ako zložitý a rôznorodý, vyznačujúci sa kvalitatívne odlišnými formami pohybu (p. veda 19. stor.) (cf [139];196).

/veda 19. stor.
– sa vyznačuje myšlienkami neredukovateľnosti zložitých procesov na pohyb a vzájomné pôsobenie častíc a neoddeliteľnosti zložitých procesov od pohybu a vzájomného pôsobenia častíc, ktoré sú opísané klasickými rovnicami. Veda 19. stor. sa vyznačuje koncepciou zložitého, rôznorodého sveta s kvalitatívne odlišnými formami pohybu. V teóriách vedy 18. stor. jestvovali vnútorné apórie, ktoré sa dali prekonať len predpokladaním zložitejších procesov, neredukovateľných na mechaniku.
Vo vede 19. storočia sa presadzuje koncepcia zložitého, rôznorodého sveta s kvalitatívne odlišnými formami pohybu.
V 19. storočí sa veda postupne rozchádza s myšlienkou univerzálnej zákonitosti (ako ju vyznávala veda 18. st.), ktorá by jednoznačne určovala všetko prírodné a spoločenské dianie. Postupne sa presadzuje myšlienka hierarchie navzájom neredukovateľných zákonitostí. Do popredia preniká myšlienka špecifickosti jednotlivých sfér skutočnosti. Vo fyzike sa stretávame s myšlienkou obmedzenej platnosti jednotlivých zákonov, ako aj so skúmaním nevratných procesov. V biológii sa objavuje empiricky interpretovateľný pojem vývoja. V úvahách o spoločenských útvaroch sa objavuje myšlienka historizmu, ktorá sa postupne stane jednou z dominánt v skúmaní spoločnosti, kultúry a človeka.
:: veda 18. stor., veda 18. a 19. stor..

/veda 20. stor.
– súčasť kultúry 20. storočia s dominanciou fyziky, v rámci ktorej M. Planck v roku 1900 zistil, že vyžarovanie svetla sa neuskutočňuje kontinuitne (nepretržite), ale v minimálnych dávkach (kvantách) (východisko kvantovej fyziky) a A. Einstein v roku 1905 ukázal, prečo sa svetlo šíri rovnakou rýchlosťou voči telesám pohybujúcim sa smerom k svetelnému lúču a voči telesám, ktoré svetelný lúč musí dobiehať (východisko teórie relativity); počas celého dvadsiateho storočia sa ohmatávali cesty možnej neprotirečivej syntézy týchto dvoch prúdov fyzikálneho pristupovania k svetu na báze bezprecedentnej dynamiky matematického myslenia s praktickými dopadmi na technológiu, inžinierstvo a celkový chod spoločnosti.

/veda a výskum (ekonómia)
– odvetvie, ktoré patrí do kvarciárneho sektora národného hospodárstva.

/veda arabská
– jedna z hlavných zložiek arabskej kultúry, ktorá pozostávala z tzv. domácich vied, ako výklad a čítanie koránu, náuka o Prorokových výrokoch (hadis), arabská gramatika, arabská rétorika, arabská metrika a pod. V domácich vedách vynikal islamský východ. Druhú časť arabskej vedy tvoria tzv. cudzie vedy, t. j. disciplíny, ktorých základy si Arabi pôvodne osvojili od okolitých národov. Sem patrila najmä arabská geografia, arabská astronómia, arabská matematika, arabská botanika, arabská medicína, arabská filozofia.

/veda dátová
– angl. data science − interdisciplinárna časť informatiky, ktorej predmetom je získavanie znalostí a poznatkov zo štruktúrovaných a neštruktúrovaných dát alebo analýza, spracovanie a prezentácia dát v numerickej forme na základe vysokej úrovne paralelizmu, štatistických metód, metód intelektuálnej analýzy dát, aplikácie umelej inteligencie a metód projektovania a rozvíjania databáz.
Cieľom dátovej vedy je interpretácia dát.

/veda finančná
− finančno-ekonomická veda, teória financií, finančná teória, veda o financiách − časť ekonómie, ktorej predmetom sú financie, ich pôsobenie v ekonomike a finančná činnosť štátu. Finančná veda skúma peňažné javy, peňažné operácie v ekonomike, pohyb peňazí, tvorbu peňazí, obeh peňazí, ukladanie peňazí, použitie peňazí medzi rôznymi hospodárskymi subjektmi, ako sa peniaze získavajú, spravujú a investujú, aké sú ich dopady na ekonomiku a spoločnosť. Predmet finančej vedy možno členiť na tieto oblasti:

verejné financie (finančné operácie štátu a verejných inštitúcií, vrátane daní, verejných výdavkov a štátneho dlhu),
podnikové financie (finančné riadenie podnikov, vrátane investícií, financovania a finančného plánovania),
osobné financie (správa osobných financií jednotlivcov, ako sú sporenie, investovanie, poistenie a plánovanie dôchodku),
medzinárodné financie (finančné vzťahy medzi krajinami, vrátane medzinárodného obchodu, menových kurzov a globálnych finančných trhov),
finančné trhy (akciové, dlhopisové etc. trhy) a inštitúcie (banky, poisťovne etc.).

:: ekonómia, ekonomika, financie, finančníctvo.

/veda finančno-ekonomická p. veda finančná.

/veda humanitná
– súbor spoločenskovedných disciplín skúmajúcich umenia (cf. umenoveda, veda o výtvarnom umení, veda literárna, filmológia, muzikológia. divadelná veda atď.), jazyk (cf. filológia, lingvistika atď.), filozofiu (cf. metafilozofia), náboženstvá (cf. religionistika), dejiny (cf. história) a iné oblasti kultúry vrátane kultúry samej (cf. kulturológia).
    V stredoveku mali humanitnovednú povahu disciplíny zahrnuté do trívia (gramatika, rétorika a dialektika).
    Hranica medzi humanitnými a spoločenskými vedami je neostrá a pomerne arbitrárna.

/veda klasická
− veda, ktorej najzákladnejší princíp tvorí predstava o častici totožnej sama so sebou a pohybujúcej sa v spojitom priestore ([139];5 – 6).
:: fyzika klasická, veda novoveká.

/veda knižnično-informačná
– knižničná a informačná veda – inter- a transdisciplinárna veda tvorená otvoreným súborom exaktných, spoločenských, humanitných a technických disciplín, ktorých predmetom je komunikácia informácií v spoločnosti. Naďalej zahŕňa tradičné odbory:

        knihovníctvo,
        knižná kultúra,
        bibliológia,
        bibliografia,
        dokumentológia,
        ...
a navyše využíva a rozvíja odbory, ako

        teória komunikácie,
        informačná analýza,
        informačný prieskum,
        informačné systémy,
        informačný manažment a marketing,
        ...
:: pojem dokumentu knižničnodokumentačnovedný.

/veda kognitívna
− kognitívne vedy, veda o poznaní, kognitivistika, angl. cognitive science, rus. когнитивистика – interdisciplinárna veda, ktorej predmetom je ľudská myseľ a procesy vnímania, myslenia, rozhodovania, učenia, konania..., ďalej ako sú tieto procesy implementované v mozgu. Kognitívna veda vo svojom výskume kombinuje znalosti psychológie, umelej inteligencie, neurovedy, jazykovedy, filozofie, antropológie.
V rámci vývinu kognitívnej vedy, ktorá vznikla v 50-tych rokoch 20. storočia, možno rozoznať niekoľko paradigiem:

        symbolová paradigma,
        konekcionistická paradigma,
        dynamickosystémová paradigma,
        enaktívnoprístupová paradigma.

Kognitívna veda vychádza z predstavy mysle ako súboru mentálnych reprezentácií a výpočtových procedúr, prebiehajúcich na týchto reprezentáciách. Pôvodným východiskovým teoretickým stanoviskom kognitívnych vied bol kognitivizmus, ktorý v nich dominoval do konca 80. rokov 20. stor, kedy sa do popredia dostal konekcionizmus s emergentistickým prístupom ku kognícii a mentálnym reprezentáciám.
    Kognitívne vedy rozvíjané na báze emergentizmu presúvajú ťažisko prístupu ku kognícii z analytického prístupu na holistický a systémový prístup: komplexné emergujúce vlastnosti systémov nemožno zachytiť a porozumieť im na základe analýzy častí systémov.
    Na princípe emergentizmu sa v rámci kognitívnych vied zakladá aj teória autopoiesis, čiže sebavytvárania alebo sebatvorby, vypracovaná H. Maturanom a jeho žiakom F. Varelom. Podľa týchto autorov sú živé organizmy kognitívnymi systémami a život organizmov sa chápe ako proces poznávania bez ohľadu na to, či organizmy majú alebo nemajú nervovú sústavu. Poznávanie je podľa Maturanu a Varelu neoddeliteľne spojené so samotnou konštitúciou autonómnych systémov. Kľúčovým pojmom Varelovho rozpracovania teórie autopoiesis je pojem enakcie; v nadväznosti na povedané sa kognitívne vedy rozšírili o teoretickú biológiu. Podľa Varelu organizmy sú operačne uzavreté systémy, ktoré svojím vnímaním vytvárajú vlastný svet. Mentálne procesy, ako ich chápe teória autopoiesis, nie sú odrazom objektívnej skutočnosti, pretože došlo k strate pevného bodu a už nie je možný lineárny opis javov, ktoré sú procesuálne a cirkulárne. Z pozícií teoretickej biológie formulujú podobné závery ako postmoderní filozofi. Túto pôvodne teoreticko-biologickú koncepciu začali od posledného desaťročia 20. stor. reflektovať aj kognitívni vedci, v súčasnosti je východiskom projektov, ktoré sa usilujú o prepojenie neurovied a fenomenológie (zdroj: kognitívne vedy, in: ENCYKLOPAEDIA BELIANA (5.3.2021)).
– P: Fodor, J., Kosslyn, S. M., Kvasnička, V., Minsky, M., Pylyshyn, Z. W.
:: lingvistika kognitívna, mozog (veda kognitívna), myslenie (veda kognitívna), stimul (veda kognitívna).

/veda lekárska p. medicína

/veda lesnícka
– často aj lesnícke vedy – súbor pôdohopodárskych vied, ktorých predmetom je rast a vývoj lesných ekosystémov a možnosti hospodárskych zásahov v lesných porastoch.

/veda literárna
– veda o literatúre – filologická vedecká disciplína, ktorej predmetom je literatúra, jej štruktúra, vznik, vývin a súvislosti s mimoliterárnou realitou.
    Literárnu vedu tvoria tri základné disciplíny:

            ● teória literatúry;
            ● literárna história;
            ● literárna kritika.

:: anglistika, črta (veda literárna), dej (veda literárna), dejiny literatúry, filológia, filozofia literatúry, funkcia emfatická, genológia, história literárna, lingvistika, literárnosť, literatúra umelecká, poetika literárnovedná, slavistika, strofika, štylistika literárnovedná, téma (veda literárna), tematológia, téza (veda literárna), umenoveda, veda.

/veda novoveká
– vrstva novovekej kultúry a etapa vedy nadväzujúca na stredovekú vedu a predchádzajúca súčasnej vede. Jej fundamentom je novoveká resp. klasická fyzika.
:: fyzika klasická, mechanika Newtonova, revolúcia vedy (Thagard, P.), veda 16. stor., veda klasická.

/veda o architektúre
− súbor inter- a transdisciplinárnych stavebnoinžinierskych, umenovedných, estetických, archeologických, sociologických, ekologických, systemologických etc. odborov, ktorých predmetom je architektúra, jej štruktúra, vznik, vývin a externé súvislosti, a v rámci ktorého možno (skusmo na spôsob umenovedy) vyčleniť tieto základné skupiny disciplín:

        teória architektúry,
        história architektúry,
        kritika architektúry.

/veda o financiách p. veda finančná.

/veda o finančnom práve
− časť právnej vedy, ktorej predmetom je finančné právo. Náplňou vedy o finančnom práve je štúdium právnych noriem a pravidiel upravujúcich finančné vzťahy, najmä v oblasti verejných financií. Ide o súčasť verejného práva, ktorá sa zameriava na reguláciu získavania, zhromažďovania a použitia finančných prostriedkov štátnymi orgánmi a inými verejnoprávnymi subjektmi. V rámci vedy o finančnom práve sa skúma:

Daňové právo: Upravuje vzťahy týkajúce sa daní a poplatkov.
Rozpočtové právo: Reguluje proces tvorby a schvaľovania štátneho rozpočtu.
Mena a devízy: Zahŕňa pravidlá týkajúce sa meny a devízových operácií.
Bankové právo: Upravuje činnosť bánk a iných finančných inštitúcií.
Právo finančného trhu: Reguluje činnosť subjektov na finančnom trhu, vrátane burzových operácií a cenných papierov.

:: právo, veda právna.

/veda o počítačoch
– počítačová veda – časť informatiky, ktorej predmetom je konštruovanie, fungovanie a používanie počítačov pri spracúvaní informácií. Počítačovú vedu tvorí kombinácia teoretických a praktických aspektov techniky, elektroniky, teórie informácií, matematiky, logiky, teorie ľudského správania. Počítačová veda sa v rámci svojho výskumu zameriava na problematiku počnúc programovaním a počítačovou architektúrou až po umelú inteligenciu a robotiku.

/veda o práve p. veda právna.

/veda o projektovaní
− veda, ktorej predmetom je projektovanie ako proces určovania architektúry, komponentov, interfejsov a ďalších charakteristík systému alebo jeho časti; výsledkom procesu projektovania je projekt.
:: projekt (veda o projektovaní), projektovanie (veda o projektovaní).

/veda o tanečnom umení
– disciplína umenovedy, ktorej predmetom je tanečné umenie a ktorá sa člení na tieto časti:

            teória tanca,
            história tanca
            kritika tanečného umenia.

/veda o verejnej správe
− veda o správe, veda verejnej správy, administratívna veda, administratívne vedy – veda o sfére verejnej správy, interdisciplinárny sociálne orientovaný vedný odbor alebo vedecká disciplína, ktorej predmetom sú orgány verejnej správy, jej aktivity a ich výstupy alebo výsledky, spravované subjekty z hľadiska ich práv, povinností a aktivít voči orgánom verejnej správy a reprezentanti (personálny substrát) orgánov verejnej správy.
    Historicky prvou formou vedy o verejnej správe bola kameralistika ([352];11–13an.).

/veda o výtvarnom umení
− spoločenskovedná disciplína, ktorej predmetom sú výtvarné umenia. Vedu o výtvarnom umení tvoria predovšetkým tieto disciplíny:

        dejiny výtvarného umenia,
        teória výtvarného umenia,
        výtvarná kritika.

/veda poľnohospodárska
− poľnohospodárske vedy – súbor pôdohospodárskych vied, ktorých predmetom je poľnohospodárstvo.
:: agrobiológia, agrofyzika.

/veda pôdohospodárska
– často aj: pôdohospodárske vedy – súbor vied, ktorých predmetom je pôdohospodárstvo.
Pôdohospodársku vedu tvoria:

                poľnohospodárske vedy,
                lesnícke vedy,
        ...
/veda právna
– jurisprudencia, lat. iurisprudentia – právoveda, veda o práve ako konkrétnom i abstraktnom fenoméne. Právna veda skúma základné právne (i štátoprávne) princípy, pojmy a inštitúty, rozpracováva teórie noriem a realizáciu práva; skúma pôsobenie právnych noriem na spoločenský vývoj.
    Právna veda je spoločenská veda, ktorej predmetom je právo, a to jednak ako špecifický normatívny systém, t. j. ako súbor právnych noriem (v tomto prvom zmysle je právna veda normatívnou disciplínou), jednak ako také, t. j. jeho pôvod, forma a podstata. Právo v tomto druhom zmysle potom skúma teória práva. Spoločenským poslaním právnej vedy je tak vysvetlenie príčin vzniku a existencie práva v spoločnosti, vysvetlenie mechanizmu pôsobenia práva v spoločnosti, zdokonalenie tvorby práva a zvyšovanie jeho spoločenskej efektívnosti. Právna veda skúma nielen právne normy, ktoré sú ako výsledok normotvornej činnosti štátnych orgánov obsiahnuté v normatívnych právnych aktoch. Právnymi aktami sú aj rozhodnutia štátnych orgánov, ktorými sa rieši konkrétna situácia a ktoré zaväzujú konkrétnych ľudí – individuálne právny akty (napr. rozhodnutia súdu, povolávací rozkaz atď.). Právnym javom sú aj právne vzťahy. Keďže právo úzko súvisí so štátom a vzájomne sa podmieňujú, musí právna veda venovať pozornosť aj štátu: právo tvoria orgány štátu a na druhej strane sú štátne orgány a iné štátne organizácie, ich funkcie a vzájomné vzťahy i vzťahy k obyvateľstvu ustanovené právom. Štát je súčasťou predmetu právnej vedy ako právna forma organizácie spoločnosti, ako právna inštitúcia. Právna veda sa sústreďuje predovšetkým na pozitívne právo, jeho kvalitnú tvorbu, poznanie, realizáciu a zdokonaľovanie.
    Právna veda sa zaujíma o to, či určité konanie je v súlade s právom alebo či je protiprávne a aké právne dôsledky z toho majú vyplývať.
    Členenie právnej vedy:
    Z hľadiska horizontálnej klasifikácie sa právna veda člení na základe predmetu úpravy jednotlivých oblastí pozitívneho práva čiže právnych odvetví:

         • veda štátneho práva,
         • veda trestného práva,
         • civilistika,
         • veda o finančnom práve,
         atď.

Z hľadiska vertikálneho sa právna veda člení na tieto odbory:

         • právna dogmatika,
         • teória práva,
         • právna filozofia,
         • právna sociológia,
         • právna psychológia,
         • právna história,
         • právna politika,
         • právna logika,
         • teória legislatívy (=teória tvorby práva),
         • výskum právneho jazyka,
         • právna etnografia,
         • právna informatika,
         • právna komparatistika atď.

    Poznatky právnej vedy overuje, právna prax.
    Právna veda je súčasťou predmetu právnej filozofie.
:: civilistika, ekonómia, iurisprudentia (právo), judikatúra, osoba právnická, právo, zákonník (právo), štátoveda, veda právna rímska.

/veda právna rímska
– právna veda, ktorej predmetom bolo rímske právo.
Rímska právna veda sa utvorila pozorovaním reálnych vzťahov v rímskej spoločnosti, vzťahov medzi manželmi, rodičmi a deťmi, medzi štátom a občanmi atď. Tieto pozorovania vyústili do zovšeobecnení, do vytvorenia abstraktných vzorov riešenia istých situácií a konfliktov, do pojmov a princípov rímskeho práva, z ktorých vyrástla aj európska právna kultúra, vyznačujúca sa písaným právom, a všeobecne uznávaná medzinárodná terminológia.
:: právo rímske, veda právna.

/veda prírodná
– prírodoveda, prírodné vedy – súbor vedných disciplín, ktorých predmetom je niektorá oblasť alebo stránka prírody tvorená tou ktorou formou hmoty a jej pohybu.
    Podľa Centrálneho informačného portálu Ministerstva školstva, vedy, výskum a športu Slovenskej republiky sa prírodné vedy členia nasledovne:

Matematické vedy
        Algebra a teória čísel
        Aplikovaná matematika (aj pre technické vedy)
        Diskrétna matematika
        Geometria a topológia
        Matematická analýza
        Matematická logika a základy matematiky
        Numerická matematika a vedecko-technické výpočty
        Pravdepodobnosť a matematická štatistika
        Štatistika
        Teória vyučovania matematiky
        Ostatné príbuzné odbory matematických vied

Počítačové a informatické vedy (okrem Informačných a komunikačných technológií a Knižničnej informačnej vedy)
        informatické a počítačové vedy
        bioinformatika
        teória vyučovania počítačových a informatických vied
        ostatné príbuzné odbory informatických vied

Fyzikálne vedy
        astrofyzika↑
        astronómia↑
        biofyzika (aj pre lekárske, farmaceutické, veterinárne a poľnohospodárske, lesnícke a chemické vedy)
        fyzika kondenzovaných látok a akustika
        fyzika plazmy
        geofyzika
        chemická fyzika (aj pre chemické vedy)
        jadrová a subjadrová fyzika
        kvantová elektronika a optika
        meteorológia a klimatológia
        teória vyučovania fyziky
        všeobecná fyzika a matematická fyzika
        fyzika životného prostredia
        ostatné príbuzné odbory fyzikálnych vied

Chemické vedy
        analytická chémia
        anorganická chémia
        biochémia (aj pre lekárske, farmaceutické, veterinárne, poľnohospodárske, lesnícke a vodohospodárske vedy)
        fyzikálna chémia
        environmentálna chémia
        bioorganická chémia
        materiálová chémia
        jadrová chémia
        makromolekulová chémia
        organická chémia
        teoretická a počítačová chémia
        teória vyučovania chémie
        ostatné príbuzné odbory chemických vied

Vedy o Zemi a environmentálne vedy (aj zemské zdroje)
        geológia↑
        všeobecná geológia
        aplikovaná geológia
        hydrogeológia (aj pre vodohospodárske vedy)
        inžinierska geológia
        ložisková geológia, ekonomická geológia
        mineralógia
        aplikovaná geofyzika
        paleontológia
        petrológia
        tektonika
        environmentálna geológia
        fyzická geografia a geoekológia
        geografická kartografia
        humánna geografia
        demogeografia
        regionálna geografia
        politická geografia
        geoinformatika
        ekológia
        všeobecná ekológia
        ekológia jedinca a populácií
        synekológia
        autoekológia
        demekológia
        produkčná ekológia
        ochrana a využívanie krajiny
        ochrana prírody
        krajinná ekológia
        environmentálny manažment
        meteorológia
        hydrológia
        geochémia (aj pre vodohospodárske vedy)
        geoturizmus
        teória vyučovania vied o zemi
        ostatné príbuzné odbory vied o zemi (geologických, geografických, ekologických a environmentálnych vied)

Biologické vedy
        botanika (aj pre vodohospodárske vedy)
        bunková biológia
        entomológia
        entomológia
        etológia (aj pre poľnohospodárske a lesnícke vedy)
        fyzická antropológia (aj pre lekárske, farmaceutické, veterinárne, poľnohospodárske a lesnícke vedy)
        fyziológia rastlín
        fyziológia živočíchov
        genetika (aj pre lekárske, farmaceutické, veterinárne, poľnohospodárske a lesnícke vedy)
        genotoxikológia
        hydrobiológia (aj pre vodohospodárske vedy)
        imunológia (aj pre lekárske, farmaceutické, veterinárne, poľnohospodárske vedy a lesnícke vedy)
        mikrobiológia (aj pre lekárske, farmaceutické, veterinárne, poľnohospodárske , lesnícke a vodohospodárske vedy))
        molekulárna biológia
        molekulárna cytológia
        cytológia
        histológia
        mykológia (aj pre lekárske, farmaceutické, veterinárne, poľnohospodárske a lesnícke vedy)
        neurovedy
        onkológia (aj pre lekárske, farmaceutické, veterinárne, poľnohospodárske a lesnícke vedy)
        pedológia (aj pre poľnohospodárske, lesnícke vedy a vodohospodárske vedy)
        parazitológia (aj pre lekárske, farmaceutické, veterinárne, poľnohospodárske, lesnícke a vodohospodárske vedy)
        virológia (aj pre lekárske, farmaceutické, veterinárne, poľnohospodárske a lesnícke vedy)
        všeobecná biológia (aj pre lekárske, farmaceutické, veterinárne, poľnohospodárske a lesnícke vedy)
        zoológia (aj pre vodohospodárske vedy)
        teória vyučovania biologických vied
        ostatné príbuzné odbory biologických vied

Ostatné odbory prírodných vied

:: astronómia, biológia, energia, hmota, informácia, fyzika, chémia, indikátor (veda prírodná), trigonometria, ukazovateľ (veda prírodná), veda prírodná 16. stor., zákon prírodný.

/veda prírodná 16. stor.
− súčasť vedy 16. storočia a etapa vývinu prírodovedy, kedy sa na konci tejto etapy stáva jej ústrednou úlohou skúmanie pohybu, jeho zákonitostí, jeho zmien a skúmanie závislostí medzi zmenami rôznych veličín v rôznych oblastiach reality; utvára sa pojem premennej veličiny a pojem funkčnej závislosti a vývin smeruje k vzniku matematiky premenných veličín (tzv. vyššej matematiky).

veda slovenská
– súčasť slovenskej kultúry rozvíjaná slovenskými vedeckými pracovníkmi, ktorej hlavnou organizujúcou a združujúcou inštitúciou je Slovenská akadémia vied.
    Zárodky slovenskej vedy sa utvárali už vo Veľkomoravskej ríši, čo dokazuje vyspelá metalurgia železa, kováčstvo, poľnohospodárstvo a architektúra na území Slovenska.
:: Rada slovenských vedeckých spoločností, Slovenská akadémia vied.

/veda spoločenská
− sociálna veda − súbor vedných disciplín o spoločnosti v jej historickom (diachrónnom) a synchrónnom priereze respektíve o človeku (ľudstve) v jeho historickej, sociologickej, psychologickej, etnologickej, lingvistickej aď. dimenzii.
    Spoločenské vedy vznikajú v období osvietenstva (Vicova scienza nuova, klasická politická ekonómia, škótska morálna filozofia, fyziokratizmus).
:: demografia, ekonómia, história, politológia, sociológia, veda humanitná, zákon spoločenský, zákonitosť spoločenská.

/veda starogrécka
− súčasť starovekej vedy a starogréckej kultúry, vyznačujúca sa predominanciou týchto významových útvarov:

        pojem predmetu (veci, substancie),
        pojem kvality,
        statizmus.

    Sú to zároveň „kategórie ukazujúce logiku gréckych vied a gréckeho myslenia“ ([181];77). „Grécke vedy, najmä pred Aristotelom, môžeme charakterizovať vonkajškovitosťou, partikularizmom, t. j. izolacionizmom či finitizmom, statizmom a kvalitativizmom“ ([181];62).
    Starogrécka veda sa začína utvárať v 7. a 6. stor. pr. n. l. ako súčasť systému „filozofia / veda“ v nadväznosti na mytológiu, pričom prvou výraznou osobnosťou tu je Táles z Milétu, ktorý začal „praktické znalosti transformovať využívaním tzv. iónskej indukcie, resp. zvláštneho typu abstrakcie, ktorý spočíval v myšlienkovom prechode od zmyslovo-konkrétneho obsahu k všeobecnému rozsahu pojmu. Proces zdôvodnenia mal u Tálesa charakter empirického potvrdenia tézy. Táles už hľadal konečnú genézu prírody a jediný zákon kozmu“ ([19];55).

/veda staroveká
− vývinové pásmo starovekej kultúry a prvá etapa vývinu vedy, ktorý započal v Egypte, Babylone, Indii, Číne tvorbou vedeckého významového univerza v rámci ešte nediferencovaného významového univerza najmä pokiaľ ide o vedu a filozofiu a len postupne sa oddeľujúceho od jeho mytologických a náboženských vrstiev.
Výrazným krokom k emancipácii vedy v naznačenom smere bola starogrécka veda.
    Na starovekú vedu nadviazala veda stredoveká.

/veda stredoveká
– druhá etapa vývinu vedy nadväzujúca na starovekú vedu a tvoriaca súčasť stredovekej kultúry (pravda v miere, v ktorej participovala na pretváraní zlého na dobré, škaredého na krásne a neutrálne na dobré alebo krásne).
    Stredoveká veda vyúsťuje do renesančnej vedy a prelínajúc sa s ňou predchádza novovekej vede.
:: astronómia stredoveká.

/veda súčasná
− moderná veda − najdynamickejšie sa rozvíjajúca súčasť súčasnej civilizácie generujúca vedeckú zložku súčasného významového univerza, o. i. súčasnovedecký obraz sveta. Súčasná veda nadväzuje na novovekú vedu.
    Náplňou súčasnej vedy je neklasická veda v kontrapozícii k vede klasickej; v miere participácie súčasnej vedy na premene zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne ju možno považovať za súčasť súčasnej kultúry.
    Dominantnú úlohu v súčasnej vede hrá moderná fyzika (neklasická fyzika), najmä fyzika kvantová.
    Hlavným nástrojom súčasnej vedy je moderná matematika.
:: fyzika súčasná, symetria, veda súčasná (Filkorn, V.).

/veda súčasná (Filkorn, V.)
– celá historická epocha „vedy, ktorá sa začala, keď geológia objavila, že naša Zem má svojej dejiny, keď biológia vypátrala, že živočíšne druhy majú svoje dejiny, ba že ich má aj druh homo sapiens. Potom prišla na rad atómová fyzika, astronómia a chémia so svojimi zdôvodnenými predstavami o genéze častíc, atómov, molekúl a o zrode celých hviezdnych sústav. To všetko spolu viedlo k dnešnému vedeckému názoru o historickom, temporálnom charaktere vesmíru, o jeho jednote a dynamike a tak sa tomu primerane vytváral aj vedecký obraz sveta a stále sa vytvárajú aj spôsoby, ako sa v tomto svete pohybovať, ako ho skúmať, t. j. budujú sa jeho povahe primerané metódy a smery výskumu“ ([44];9).

/veda systémová
– systemika, angl. systemics, systémové vedy – komplex vedných disciplín, ktorého základ tvorí systemológia (teória systémov), systémová analýza a systémová syntéza (systemotechnika). Niektorou časťou alebo niektorými svojimi postupmi tvorí súčasť systémovej vedy aj kybernetika, operačný výskum, synergetika, teórie informácie, informatika, intelektika (teória umelej inteligencie).
    Klasifikácia systémových vied sa uskutočňuje podľa viacerých kritérií; rozlišujú sa napríklad teoretické systémové vedy (systémové teórie) a aplikované systémové vedy (systémové aplikácie), klasické systémové vedy a kvantové systémové vedy ([219];19 an.) atď.
:: systém, teória systémov, výskum vedecký.

/veda špeciálna
– veda, ktorá sa zaoberá istým výsekom reality, napr. fyzika, chémia, biológia, psychológia, sociológia... Súbor špeciálnovedných významových útvarov a procesov tvorí špeciálnovedné významové univerzum.
:: metóda špeciálnovedná, terminológia.

/veda technická
− súhrn vedných disciplín, ktorých predmetom je technika, zahrnujúca technické objekty a procesy, vzťahy medzi nimi navzájom a ich vzťahy k mimotechnickému prostrediu. Technické vedy analyzujú technické systémy a myšlienkovo syntetizujú alebo ideovo anticipujú nové technické objekty a procesy.
    Kľúčovou kategóriou intervenujúcou pri reflexii technických vied, pri tvorbe pojmu technických vied, pri ich vyčleňovaní z množiny súboru všetkých vied, pri skúmaní ich podstaty a povahy je kategória umelého.
    Do technických vied sa zahrnuje:

    Stavebné inžinierstvo (stavebníctvo, doprava, geodézia)
        Architektúra a urbanizmus
        Inžinierske konštrukcie a dopravné stavby
        Pozemné stavby
        Priestorové plánovanie
        Vodné stavby (aj pre vodohospodárske vedy)
        Dopravné systémy
        Dopravné technológie
        Geodézia, kartografia a kataster
        Životné prostredie
        Technológie a manažérstvo stavieb
        Ostatné príbuzné odbory stavebného inžinierstva a dopravy

    Elektrotechnika, automatizácia a riadiace systémy
        Teoretická elektrotechnika
        Elektrická trakcia
        Elektrické pohony
        Elektrické stroje a prístroje
        Elektrotechnológia a materiály
        Elektrotepelná technika
        Svetelná technika
        Technika vysokých napätí
        Výroba a rozvod elektrickej energie
        Elektroenergetika
        Mikroelektronika
        Optoelektronika
        Rádiolektronika
        Vákuová elektronika a technika
        Výkonová elektronika
        Senzorika
        Meracia technika
        Metrológia

        Ostatné príbuzné odbory elektrotechniky, odboroch informačných a komunikačných technológií, automatizácie a riadiacich systémov
    Informačné a komunikačné technológie
        Teoretická informatika (aj pre prírodné vedy)
        Aplikovaná informatika
        Softvérové inžinierstvo (aj pre prírodné vedy)
        Hospodárska informatika
        Telekomunikácie
        Vojenské komunikačné a informačné systémy
        Telekomunikačná technika
        Telekomunikačné systémy
        Počítačové inžinierstvo
        Umelá inteligencia
        Informačné systémy
        Teória informácie
        Riadenie procesov
        Robotika (aj pre strojárstvo)
        Kybernetika
        Technická kybernetika
        Ostatné príbuzné odbory informačných a komunikačných technológií
    Strojárstvo
        Automatizované riadenie výrobných a technologických procesov
        Bezpečnosť technických systémov
        Časti a mechanizmy strojov
        Fyzikálne inžinierstvo
        Hydraulické a pneumatické stroje a zariadenia
        Motorové vozidlá, koľajové vozidlá, lode a lietadlá
        Obrábanie, tvárnenie a povrchová úprava
        Priemyselné inžinierstvo
        Príprava a spracovanie kovových a nekovových materiálov
        Procesná technika
        Spaľovacie motory
        Stavebné, pôdohospodárske, zemné a traťové stroje a zariadenia
        Stroje a zariadenia pre chemický a potravinársky priemysel
        Stroje a zariadenia pre spotrebný priemysel (koža, sklo, guma,drevo, textil)
        Technická kybernetika
        Tepelná energetika (aj pre hutníctvo a stavebníctvo)
        Výrobné stroje a zariadenia
        Vojenské zbraňové systémy a ich časti
        Zváranie, zlievanie a prášková metalurgia
        Aplikovaná mechanika
        Mechanika tuhých a poddajných telies
        Mechanika tekutín
        Termomechanika
        Náuka o nekovových materiáloch a stavebných hmotách
        Jadrová technika a energetika (aj pre elektrotechniku)
        Mechatronika (aj pre elektrotechniku)
        Bionika a biomechanika ((aj elektrotechnika, lekárske a biologické vedy)
        Kvalita produkcie
        Súdne inžinierstvo
        Biomedicínske inžinierstvo
        Environmentálne inžinierstvo
        Matematické inžinierstvo
        Automobilové inžinierstvo
        Ostatné príbuzné odbory strojárstva
    Chemické inžinierstvo
        Anorganická technológia a materiály
        Chémia a technológia požívatín (aj pre vodohospodárske vedy)
        Chémia a technológia životného prostredia (aj pre vodohospodárske vedy)
        Chemické inžinierstvo a riadenie procesov
        Organická technológia a technológia palív
        Technológia makromolekulových látok
        Recyklačné technológie
        Chémia a technológia ochrany proti bojovým otravným látkam
        Chémia a technológia výbušnín
        Potravinárska technológia
        Ostatné príbuzné odbory chemického inžinierstva
    Materiálové inžinierstvo
        Keramika a sklo
        Vrstvy a filmy
        Kompozity
        Papier a celulóza
        Drevo
        Textílie
        Guma a koža
        Ostatné príbuzné odbory materiálového inžinierstva
    Medicínske inžinierstvo
        Medicínska laboratórna technológia
        Ostatné príbuzné odbory medicínskeho inžinierstva
    Environmentálne inžinierstvo (baníctvo, hutníctvo, vodohospodárske vedy)
        Banské meračstvo a geodézia
        Geotechnika
        Banská geológia a geologický prieskum
        Mineralurgia
        Získavanie a spracovanie zemských zdrojov
        Hutníctvo kovov
        Fyzikálna metalurgia (aj pre strojárstvo)
        Chemická metalurgia
        Hydromeliorácie
        Hydrotechnika
        Úprava tokov a bystrín
        Protipovodňová ochrana
        Morfológia tokov, jazier, bystrín a nádrží
        Integrovaný manažment povodia
        Vodné plánovanie
        Ochrana vodných zdrojov
        Ostatné príbuzné odbory environmentálneho inžinierstva ( baníctva, hutníctva a vodohospodárskych vied)
    Environmentálna biotechnológia
        Bioremediácia
        Diagnostická biotechnológia v environmentálnom manažmente
        Ostatné príbuzné odbory environmentálnej biotechnológie
    Priemyselná biotechnológia
        Biopostupy v technológiách
        Biokatalyzátory
        Fermentácia
        Bioprodukty
        Biomateriály
        Bioplasty
        Biopalivá
        Biomasa a špecifické biochemikálie
        Nové biomateriály
        Ostatné príbuzné odbory priemyselnej biotechnológie
    Nanotechnológie
        Nanomateriály
        Nanoprocesy
        Nanoelektronika
        Nanotechnológie a molekulárna elektrotechnika
        Ostatné príbuzné odbory nanotechnológií
    Drevárske vedy
        Technológia spracovania dreva
        Štruktúra a vlastnosti dreva
        Konštrukcie a procesy výroby drevárskych výrobkov
        Ostatné príbuzné odbory drevárskych vied
    Ostatné odbory technických vied
:: energia, hmota, informácia, inžinierstvo, prostredie technické, systém technický, trigonometria.

/veda vojenská
− angl. military science, nem. Militärwissenschaft, rus. военная наука, čín. 军事学 – sebareflexívna vrstva alebo súčasť vojenstva tvorená systémom poznatkov o vojne, vojenskej príprave štátu a jeho ozbrojených síl na ňu a o spôsoboch jej vedenia. Súčasťou predmetu vojenskej vedy je vojenské umenie.

    Vojenskú vedu tvoria tieto súčasti:

        všeobecná teória vojenskej vedy
        teória vojenského umenia
        teória výstavby ozbrojených síl a ich prípravy na vedenie ozbrojeného zápasu
        vojensko-historická veda
        vojenská geografia
        špeciálne vojensko-technické vedy.

    Jedným zo zakladateľov modernej vojenskej vedy je Carl von Clausewitz.
    Súbor všetkých vojenskovedných významových útvarov a procesov tvorí vojenskovedné významové univerzum.
:: sily ozbrojené, sily ozbrojené RF, sily ozbrojené USA, umenie vojenské, univerzum významové vojenskovedné, vojenstvo, vojenstvo ruské, vojna.

/védčina
– jazyk véd, védsky jazyk – jedna z dvoch základných foriem staroindičtiny známa predovšetkým ako jazyk najstarších indických literárnych pamiatok – védskych hymnov. Védčina bola živým jazykom indoárijských kmeňov, postupne prechádzajúcich do Indie cestou cez Afganistan, horný tok rieky Indus až do nížin. Predpokladá sa, že jazyk náboženských védskych textov sa utvoril približne v dobe 1500 až 1000 pr. n. l. a neskôr bol spracovaný prinajmenšom jednou redakciou.
    Védsky jazyk sa stal vzorovým jazykom pri vytváraní klasického sanskrtu.
:: filozofia indická, India, kultúra indická, védy.

/vedec naozajstný (Selye, H.)
– si aj vo veľmi vysokom veku zachováva určitý stupeň romantičnosti a snívajúcu, hravú myseľ; neprestajne ho fascinuje dobrodružstvo, neobvyklé javy a zvláštnosti. Nikdy ho neprestáva vzrušovať heroická nádhera a neomylná súhra zákonov, ktoré ovládajú harmóniu prírody i človeka.
    Naozajstný vedec žije zo zvedavosti a bez nej by zahynul ([760];27–28).
:: veda.

/vedenie¹
– usmerňovanie pohybu niekoho držaním, sprevádzaním.

/vedenie² – usmerňovanie pohybu niečoho pomocou mechanizmu, rukou a podobne alebo pohybovanie niečím žiadaným smerom, napr. vedenie automobilu.

/vedenie³ – rozvádzanie, realizovanie spoja, komunikácie vytýčeným smerom, vymedzovanie smeru pohybu nejakým technickým prostriedkom.
:: vedenie (elektrotechnika).

/vedenie⁴ – usmerňovanie alebo riadenie práce, činnosti a podobne.

/vedenie (elektrotechnika)
– zariadenie spájajúce dva alebo viacej technických zdrojov a slúžiace na rozvádzanie energie, napr. drôty, rúrky a podobne.
    Vedenie je napríklad súčasťou jednoduchého elektrického obvodu tvorenou vodičmi.

/vedenie vody
– rozvádzanie vody, vymedzovanie smeru jej pohybu nejakým technickým prostriedkom alebo prírodným spôsobom, napr. v kmeni stromu.

/vedomie (psychológia)
– uvedomená časť prežívania tvorená súborom obsahov mysle, ktoré si je človek schopný vybaviť. Vedomie je funkcia mozgu spojená s rečou a zovšeobecnené reprezentujúcno skutočnosti vlastné iba človeku regulujúce tomu primeranú plánovitú činnosť človeka.
:: vnem (psychológia).

/vedomie právne
– vedomie, ktorého náplň tvorí súbor právnych významových útvarov, predstáv a názorov ľudí na právo, vychádzajúcich z jeho posúdenia a hodnotenia.

/vedúci pracoviska vedeckého
– riaditeľ, hlavný výskumník – osoba zodpovedná za riadenie a koordináciu všetkých výskumných aktivít na danom pracovisku.

Náplň práce vedúceho vedeckého pracoviska zahŕňa:

Vedenie výskumného tímu: Riadenie a motivácia výskumníkov a technických pracovníkov, zabezpečenie efektívnej spolupráce a komunikácie v tíme.
Plánovanie a realizácia výskumných projektov: Navrhovanie a implementácia výskumných projektov, vrátane stanovovania cieľov, metodológie a časového harmonogramu.
Získavanie finančných prostriedkov: Hľadanie a získavanie grantov a iných zdrojov financovania pre výskumné aktivity.
Publikovanie výsledkov: Zabezpečenie, že výsledky výskumu sú publikované v odborných časopisoch a prezentované na konferenciách.
Administratívne úlohy: Správa rozpočtu, vybavovanie administratívnych záležitostí a zabezpečenie súladu s predpismi a etickými normami.
Spolupráca s externými partnermi: Budovanie a udržiavanie vzťahov s inými výskumnými inštitúciami, univerzitami a priemyselnými partnermi.

Vedúci vedeckého pracoviska hrá kľúčovú úlohu v úspechu a efektivite výskumných aktivít.
:: organizácia pracoviska vedeckého, pracovisko vedecké, veda.

/vedutista
tal. − maliar vedút.

/védy
– staré posvätné knihy Indov, najstaršie indické literárne pamiatky náboženského obsahu napísané vo védskom jazyku.
:: filozofia indická, India, kultúra indická, védčina.

/vedy bezpečnostné
− praktické vedy, ktorých predmetom je bezpečnosť, jednak vnútorná, jednak vonkajšia.

/vedy biologické
− biológia − vedy skúmajúce špecifické deje v živých organizmoch.

/vedy historické pomocné
− odbory, disciplíny alebo odvetvia historickej vedy, ktorých predmetom sú historické pramene a metodika a technika historického výskumu.

Pomocné vedy historické sú:

        archeológia,
        archivistika,
        demografia historická,
        diplomatika,
        epigrafika,
        faleristika,
        filológia historická,
        genealógia,
        geografia historická,
        heraldika,
        chronológia historická,
        jazykoveda historická,
        kampanológia,
        kartografia,
        kodikológia,
        metrológia historická,
        náuka o prameňoch
        numizmatika,
        paleografia,
        sfragistika,
        sociológia historická,
        štatistika historická,
        vexikológia
        vlastiveda historická,
:: história.

/vedy humanitné
− humanistika, angl. moral science, fr. Lettres, sciences humaines, nem. Geisteswissenschaften − súbor vied, ktorých predmetom sú produkty duchovných procesov v spoločnosti.
K humanitným vedám zvyčajne priraďujú tieto skupiny vied:
        historické vedy a archeológia,
        filologické vedy,
        filozofické vedy,
        teologické vedy,
        vedy o kultúre a umení.

/vedy lesnícke p. veda lesnícka

/vegetácia
lat. − rastlinstvo, súčasť predmetu botaniky.
:: Grácie, vegetácia (botanika).

/vegetácia (botanika)
– rastlinstvo – súhrn rastlinných organizmov, ktoré žijú spoločne na určitom území a dodávajú mu určitý ráz.

/vektor
lat. − tenzor 1. rádu – skupina reálnych čísel v dohodnutom počte a poradí jednoznačne určujúca určitú veličinu; čísla v tejto skupine sa nazývajú súradnice vektora a počet čísel v tejto skupine sa nazýva rozmer vektora. Veličina určená vektorom sa nazýva vektorová veličina.
:: matica (matematika), vektor (algebra), vektor (matematika), vektor jednotkový, vektor polohový.

/vektor (algebra)
– n-tica čísel, ktorá sa istým definovaným spôsobom transformuje pri zmene súradnicovej sústavy.

/vektor (matematika)
− matematický objekt tvorený prvkom vektorového priestoru a vyznačujúci sa určitými formálnymi vlastnosťami. Vektor je matematický objekt vyššieho typu ako číslo, je to veličina obsahovo bohatšia ako číslo, preto aj počítanie s vektormi si vyžaduje osobitné pravidlá: zatiaľ čo so skalármi počítame podľa pravidiel aritmetiky, s vektormi počítame podľa pravidiel vektorového počtu.
:: počet vektorový.

/vektor aritmetický
– usporiadaná n-tica čísel.

/vektor jednotkový
– vektor, ktorého veľkosť, resp. absolútna hodnota sa rovná jednej.

/vektor polohový
− sprievodič, rádiusvektor − vektor určujúci polohu bodu vzhľadom na vzťažný bod; spojnica začiatku súradnicovej sústavy a hmotného bodu s orientáciou k hmotnému bodu. „Polohový vektor je vektor, ktorý má vždy začiatok v začiatku súradnicovej sústavy a koncový bod v bode, ktorého polohu určujeme“ ([127];11, pozn. 1):

    Na obrázku je zobrazený polohový vektor r₁ a polohový vektor r₂.
:: fyzika, poloha bodu, poloha telesa.

/velára
lat. − zadopodnebná spoluhláska, mäkkopodnebná spoluhláska – spoluhláska charakterizovaná prekážkou vytváranou zadnou časťou chrbta jazyka a zadným (mäkkým) podnebím: k, g ([5];190).

/velára (sanskrt)
– zadopodnebná spoluhláska v sanskrte; ide o tieto veláry: ka क, kha ख, ga ग, gha घ, ṅa ङ.

/veličina
– kvantitatívny aspekt entity, ktorému sa dajú priradiť čísla; vlastnosť javu, telesa alebo látky, pričom táto vlastnosť má veľkosť, ktorá sa dá vyjadriť ako číslo a referencia; túto vlastnosť možno kvalitatívne rozlíšiť a kvantitatívne určiť; každú veličinu možno označiť písmenom.
    Vzťahy medzi veličinami možno znázorniť grafom.
    Súbory veličín sa usporadúvajú do systémov veličín.
:: fyzika, hodnota veličiny, chémia, jednotka veličiny, matematika, Medzinárodná sústava veličín, meranie, meranie veličiny fyzikálnej, metrológia, metronomika, parameter, rozmer veličiny, skalár, systém veličín, tenzor, veličina aditívna, veličina bezrozmerová, veličina extenzitná, veličina fyzikálna, veličina fyzikálna substanciálna, veličina fyzikálna základná, veličina intenzitná, veličina kardinálna, veličina kinematická, veličina kvality, veličina kvantity, veličina metrická, veličina metronomická, veličina náhodná, veličina nekonečná, veličina nominálna, veličina poľa, veličina premenná, veličina s rozmerom jeden, veličina skalárna, veličina stála, veličina stavová, veličina vektorová, veličina základná, veľkosť veličiny.

/veličina bezrozmerová
p. veličina s rozmerom jeden.

/veličina fyzikálna
− fyzikálna vlastnosť, stav alebo ich zmeny, ktoré možno merať; merateľný aspekt (vlastnosť alebo stav) fyzikálneho objektu alebo sústavy fyzikálnych objektov, vzťahov medzi fyzikálnymi objektami alebo ich premien, pričom môže ísť o fyzikálnu veličinu všeobecne, napr. dĺžka, teplota, hmotnosť..., alebo konkrétne, dĺžka tyče, teplota vzduchu v miestnosti, hmotnosť určitého telesa...
    Fyzikálnu veličinu zapisujeme fyzikálnym výrazom.
    „Fyzikálne veličiny sú špeciálnym prípadom metronomických veličín, v ktorých sú jednotlivé zhmotnené kódy a ich vzájomné vzťahy určované fyzikálnymi metódami vrátane fyzikálnych experimentov a fyzikálnych teórií. Ich fyzikálnoteoretický význam sa určuje kvantitatívne formulovanými zákonmi, v ktorých vystupujú. Prevažná časť fyzikálnych veličín sú metrické veličiny ([76];57).“
Sčítanie veličín je možné len vtedy, keď sčítavame veličiny rovnakého druhu, napr. dĺžku s dĺžkou, hmotnosť s hmotnosťou, elektrický prúd s elektrickým prúdom a tak ďalej.
    Delenie alebo násobenie veličín je možné aj v prípade veličín rôzneho druhu, pričom veličiny, ktoré delením alebo násobením vzniknú sú zakaždým iného druhu ako veličiny tvoriace podiel alebo súčin definičného vzťahu na pravej strane, napríklad v prípade definície hustoty ρ = m/V sú na pravej strane veličiny určujúce hmotnosť m a objem V istého telesa, zatiaľ čo na ľavej strane je definovanou veličinou hustota (materiálová konštanta charakterizujúca látku, z ktorej je rovnorodé teleso zhotovené).
    Dôležité sú fyzikálne veličiny merateľné v rámci kvantovej mechaniky, kde sa nazývajú pozorovateľné.
:: dĺžka (fyzika), fyzika, hmotnosť (fyzika), hustota (fyzika), hodnota číselná veličiny fyzikálnej, jednotka veličiny fyzikálnej, kvantovanie veličiny fyzikálnej, kvantum (fyzika), metrológia, napätie elektrické, prúd elektrický, pulzácia, teplota, superpozícia (fyzika), tok žiarivý, veličina fyzikálna substanciálna, veličina fyzikálna základná, veličina kinematická, veličina substanciálna., zákon zachovania.

/veličina fyzikálna substanciálna
− fyzikálna veličina, ako dĺžka, čas, objem, práca a pod.. vyznačujúca sa tým, že akúkoľvek jej hodnotu − veľkosť − možno číselne vyjadriť iba relatívne ako násobok určitej jej hodnoty − veľkosti − zvolenej za základ porovnávania. Táto miera hodnôt fyzikálnej veličiny − jej štandardná veľkosť − sa nazýva jednotka merania fyzikálnej veličiny, alebo krátko jednotka fyzikálnej veličiny ([596];17 − 18).
:: fyzika.

/veličina fyzikálna základná
− tá ktorá veličina danej sústavy veličín a jednotiek, ktorú táto sústava považuje za nezávislú od ostatných základných veličín, pomocou ktorých definuje odvodené veličiny.
    Všetky rozumne použiteľné fyzikálne veličiny možno definovať pomocou niekoľkých málo základných veličín.
    Koľko veličín a ktoré veličiny sa budú považovať za základné je vecou voľby; existovať môže niekoľko odlišných sústav veličín a jednotiek vhodných pre praktické používanie.
    Za základné veličiny sa spravidla volia tie, ktoré tvoria najzákladnejšie nezávislé aspekty fyzikálnej reality alebo také, ktorých jednotky možno čo najpresnejšie definovať a metrologicky realizovať.
:: čas (fyzika), dĺžka (fyzika), fyzika, hmotnosť (fyzika), množstvo látkové (fyzika), prúd elektrický (fyzika), SI, svietivosť (fyzika), teplota termodynamická (fyzika), veličina základná.

/veličina intenzitná
– veličina, ktorá nezávisí od množstva látky v sústave.

/veličina kardinálna
− veličina, ktorej veľkosť možno vyjadriť číselnou hodnotou a referenciou, pričom referenciou môže byť meracia jednotka, referenčný materiál alebo ich kombinácia. Kardinálna veličina súvisí s kvantitatívnou analýzou.
:: fyzika.

/veličina kinematická
− merateľná vlastnosť pohybu, fyzikálna veličina, ako poloha, dráha, rýchlosť, ktorú skúma kinematika.

/veličina metrická
– veličina zavedená metrizáciou ([76];57).

/veličina metronomická
− odstupňovateľná vlastnosť, pre ktorú bola definovaná a realizovaná kvantifikácia ([76];56).
:: veličina fyzikálna, metronomika.

/veličina množstva
− aditívna veličina, veličina kvantity, extenzitná veličina − veličina, ktorej veľkosť je daná súčtom príspevkov od častí meraného objektu, je aditívna, napr. hmotnosť, dĺžka, teplo.
:: fyzika.

/veličina náhodná
– ľubovoľná veličina, ktorú možno opakovane merať pri rozličných objektoch, na rôznych miestach alebo v rôznom čase a jej hodnoty podrobiť spracovaniu metódami teórie pravdepodobnosti alebo matematickej štatistiky. Príklad náhodnej veličiny: teplota nameraná na určitom mieste v rovnakej hodine v rôznych dňoch.
Presnejšie vymedzenie: náhodná veličina je funkcia, priraďujúca každému elementárnemu náhodnému javu určitú (spravidla číselnú) hodnotu, napr. pri hode mincou hlave (averzu) 0 a panne (reverzu).

/veličina nekonečná
− veličina väčšia než všetky prirodzené čísla (cf [479];82).
:: matematika, nekonečnosť.

/veličina nominálna
− veličina označovaná menom, vzorcom, symbolom a charakterizujúca pozorovaný objekt, pričom ju nemožno usporiadať v poradí ani podľa numerickej hodnoty, napr. výsledok kvalitatívnej analýzy priradí látke jej identitu.

/veličina poľa
− veličina priradená každému bodu poľa, napr. intenzita gravitačného poľa K_g.
:: fyzika.

/veličina premenná
− veličina, ktorá sa v priebehu času mení; nestála veličina.

/veličina protenzívna
– veličina plynúca trvalo a nedajúca sa spätne reprodukovať.

/veličina s rozmerom jeden
− bezrozmerová veličina − veličina, pre ktorú sú všetky exponenty faktorov zodpovedajúcich základným veličinám v jej rozmere veličiny nulové.

/veličina skalárna
− veličina určená skalárom.
:: veličina skalárna (fyzika).

/veličina skalárna (fyzika)
− jednorozmerná veličina, veličina nezávislá od smeru v priestore; určuje sa jediným číselným údajom − veľkosťou. Na úplné určenie skalárnej veličiny postačuje zadať jedinú číselnú hodnotu. Príklady skalárnej veličiny: hmota, čas, teplota, dĺžka, hmotnosť, objem...

/veličina stála
− nemenná veličina, veličina, ktorá sa v priebehu času nemení; je to veličina, ktorá si v podmienkach daného problému zachováva nemeniteľnú hodnotu (cf [429];440).
:: matematika., premenná (matematika).

/veličina stavová
− veličina kvality, intenzitná veličina − veličina charakterizujúca stav fyzikálneho systému; je to veličina, ktorá sa s veľkosťou meraného objektu nemení, nie je aditívna.
    Počet stavových veličín nevyhnutných na určenie stavu fyzikálneho systému býva rôzny a závisí od zložitosti fyzikálneho systému.
    Stavové veličiny závisia len od stavu, v ktorom sa fyzikálny systém v danom okamihu nachádza, a nie od spôsobu, akým sa do tohto stavu dostal. Matematicky je táto podmienka vyjadrená tým, že stavové veličiny majú celkový (totálny) diferenciál (cf [173];629).
    Stavovými veličinami sú:

                tlak,
                objem,
                teplota,
                zloženie,
                koncentrácia,
                vnútorná energia,
                entalpia,
                entropia,
                termodynamický potenciál...

    Vzájomný vzťah stavových veličín vyjadrujú stavové rovnice.
:: fyzika, stupeň voľnosti (termodynamika).

/veličina vektorová
– veličina určená vektorom.
:: veličina vektorová (fyzika).

/veličina vektorová (fyzika)
– veličina udaná veľkosťou a smerom.

/veličina základná
– veličina, poznanie ktorej v rámci danej disciplíny nepredpokladá znalosť inej veličiny alebo iných veličín a jej aktuálne hodnoty sa určujú meraním.
    Voľba základných veličín charakterizuje sústavu jednotiek ([218];127–128, [76];31).
    Za základné veličiny sa spravidla volia najzákladnejšie, vzájomne nezávislé merateľné aspekty reality, napr. v mechanike sa volia ako základné veličiny spravidla dĺžka, čas a hmotnosť.
    Názvy základných veličín, ich jednotiek a symbolov:

:: veličina fyzikálna základná.

/Veľká Británia
− pozri Spojené kráľovstvo − ostrov v Atlantickom oceáne, na ktorom sa nachádza Anglicko, Wales a Škótsko.
:: Európa, prvá svetová vojna.

/Veľká francúzska revolúcia
– Francúzska revolúcia – súhrn udalostí v rokoch 1789 až 1784/1799 vedúcich k radikálnym zmenám vo francúzskej spoločnosti predstavujúcim koniec Starého režimu (Ancien régime).
:: dejiny ľudstva, Európa, Francúzsko, revolúcia sociálna.

/Veľká hradná baroková záhrada na Bratislavskom hrade
– záhrada, ktorá bola znovu vybudovaná v roku 2016 na základe historických podkladov. Pôvodná záhrada vznikla v roku 1743 na príkaz cisárovnej Márie Terézie. Záhradu navrhli v štýle francúzskych barokových záhrad s cieľom pripomínať záhrady viedenského Schönbrunnu. V záhrade je biela kameninová drť, 122 strieborných líp, okolo 6000 krušpánov v živých plotoch a približne 1500 letničiek. Záhradu obklopuje vysoký múr postavený na základoch pôvodného múru.
:: Bratiislava, Bratislavský hrad.

/Veľkonočná nedeľa (astronómia)
– nedeľa po prvom jarnom splne Mesiaca. Ak jarný spln pripadne na nedeľu, je Veľkonočnou nedeľou nasledujúca nedeľa.

/veľkosť
– číselná hodnota (napríklad veličiny), priestorový alebo plošný rozmer, rozmernosť, rozsiahlosť, rozsah, množstvo, početnosť, počet.
Veľkosť je dôležitá pri určovaní, napríklad veľkosťou určujeme skalár, veľkosťou spolu so smerom určujeme vektor.
:: veľkosť úsečky, veľkosť veličiny.

/veľkosť množiny (teória množín)
– počet prvkov v množine.
:: matematika.

/veľkosť úsečky
– dĺžka úsečky.
:: geometria.

/veľkosť veličiny
− hodnota veličiny.

/Verchojanské pohorie
– pohorie vo východnej Sibíri v Ruskej federácii s najvyššou horou Mus-Chaja (2959 m) na juhovýchode pohoria v časti Suntar-Chajata.

/veriteľ
– fyzická osoba alebo organizácia, ktorá má pohľadávku voči dlžníkovi.
:: cesia, vzťah záväzkový (právo).

/verzológia
lat.+gr. – teória verša – odvetvie literárnej vedy, poetiky, ktorej predmetom je verš.
:: strofika.

/vesmír
− neobyčajne komplikovaný fyzikálny systém pozostávajúci zo súboru pozorovaných a potenciálne pozorovateľných javov (dejov), ktorého štruktúru a vývoj skúma kozmológia. Svetonázorovo obzvlášť „explozívnym“ a špeciálnovedne mimoriadne náročným je problém vzniku vesmíru. S cieľom vysvetliť vznik, vývoj, štruktúru a zložky vesmíru kozmológia zostavuje modely vesmíru s využitím znalostí fyziky, astronómie, astrofyziky, časticovej a atómovej fyziky, pričom ako hlavný nástroj sa uplatňuje Einsteinova všeobecná teória relativity a Kopernikove princípy.
:: astrofyzika, astronómia, big bang, diera červia, fyzika, jadro galaktické, hviezda, jadro galaktické aktívne (AGJ), kozmos, kozmológia, kozmológia fyzikálna, model vesmíru, plazma (fyzika), priestor medzigalaktický, priestor mimozemský, Slnko, slnko (astronómia), štruktúra vesmíru, teória veľkého tresku, vesmír, in: Hlavná časť, vesmír (astronómia), vesmír pozorovateľný, vývoj vesmíru, Zem.

/vesmír (astronómia)
– kozmos – súbor všetkých kozmických telies a polí, ktoré sú priamo alebo nepriamo vo vzájomnej fyzikálnej interakcii a možno ich skúmať astronomickými prostriedkami. Stavba a vývin vesmíru je predmetom kozmológie.
:: astronómia, model vesmíru, objekt vesmírny, vesmír pozorovateľný, vesmír.

/vesmír pozorovateľný
− obsahuje asi 10²² (10 sextiliónov) hviezd.
:: vesmír.

/veta (hudba)
– 1. samostatný harmonicky uzavretý celok; v širšom zmysle dlhšia časť hudobnej skladby, napr. hlavná, vedľajšia, záverečná veta, alebo ten ktorý diel sonáty, symfónie, suity... V tomto zmysle termín veta označuje „veľkú samostatnú časť v cyklickej sonátovej forme (napríklad symfónia máva štyri vety, nástrojový koncert tri vety)“.
    2. Veta sa chápe aj ako úsek hudby v hudobnej skladbe uzavretý výrazným melodickým a harmonickým záverom, celým alebo polovičným, pričom tento malý útvar môže mať len niekoľko taktov.
    Za určitých podmienok vytvárajú dve za sebou nasledujúce vety vyšší celok – periódu (cf [809];47).
:: hudba, veta, in: Hlavná časť.

/veta (lingvistika)
– komplexná gramaticko-sémantická systémová jednotka, majúca povahu základnej komunikatívnej jednotky.
Veta je jednotkou jazykového systému; je to konštrukcia, ktorá sa realizuje pri používaní reči ako dorozumievacieho prostriedku ([333];332).
:: dôraz (lingvistika), intonácia vetná, lingvistika, melódia (lingvistika), palindróm, prejav rečový, súvetie (lingvistika), veta, in: Lexikón, veta príslovková.

/veta matematická
– pravdivý výrok v matematike, pričom spôsob, ako zisťujeme, či nejaký matematický výrok je matematickou vetou, sa nazýva matematický dôkaz.
Matematická veta je dôležitý netriviálny dostatočne všeobecný matematický výrok logicky odvoditeľný z matematických definícií, axióm a už skôr dokázaných viet. K jednej matematickej vete môže existovať viacero rôznych dôkazov.
Matematická veta pozostáva z dvoch častí, z 1. predpokladu a z 2. tvrdenia:
        časť obsahuje podmienky, ktoré musia byť pre jej platnosť splnené a ktoré sa zväčša uvádzajú slovom nech;
        časť je vlastné tvrdenie zväčša uvádzané slovom potom.
Príklad matematickej vety:
    Nech ABC je pravouhlý trojuholník v rovine, potom súčet druhých mocnín dĺžok jeho odvesnien sa rovná druhej mocnine dĺžky jeho prepony (Pytagorova veta).
    Matematické vety sa delia na hlavné vety, zvané aj teorémy, a pomocné vety, zvané aj lemy.
    Matematická veta je základný kameň matematiky.
:: axióma (matematika), poučka (matematika), veta Pytagorova, veta sínusová, veta základná (matematika).

/veta príslovková
– vedľajšia veta, ktorá vystupuje vo funkcii príslovkového určenia hlavnej vety. Rozlišujú sa tieto príslovkové vety:
        miestna príslovková veta,
        časová príslovková veta,
        spôsobová príslovková veta,
        príčinná príslovková veta.
:: lingvistika.

/veta Pytagorova
– veta euklidovskej geometrie znejúca: Nech ABC je pravouhlý trojuholník v rovine, potom súčet druhých mocnín dĺžok jeho odvesnien sa rovná druhej mocnine dĺžky jeho prepony:
c² = a² + b², kde a, b sú dĺžky odvesien pravouhlého trojuholníka a c je dĺžka jeho prepony.
:: matematika, veta matematická.

/veta sínusová
− matematická veta, ktorá tvrdí: pre každý trojuholník platí, že pomer strany a sínusu protiľahlého uhla je vždy rovnaký.
:: matematika.

/veta účelová
– cieľová veta, príslovková veta účelová – veta vyjadrujúca príslovkové určenie účelu nadradenej vety; uvádza sa spojkami aby, žeby, preto – aby, nato – aby.
:: lingvistika.

/veta základná (matematika)
p. axióma (matematika).

/veža
– štíhla vysoká stavba postavená samostatne alebo ako súčasť budovy, opevnenia a podobne.
:: veža kostolná.

/veža kostolná
– buď samostatná, vedľa kostola voľne stojaca veža, alebo súčasť budovy kostola alebo jeho priečelia; môžu byť na nej umiestnené vežové hodiny.

/Vianoce (kresťanstvo)
− sviatok narodenia Krista (25. december). Tento sviatok bol ustanovený v 4. stor.

/vidiek
− oblasť alebo kraj mimo mesta.
:: Grácie.

/Viedeň
– hlavné mesto a spolková krajina Rakúska, sídlo univerzity založenej v roku 1365, rodisko L. Wittgensteina, K. R. Poppera, miesto zrodu a pôsobenia Viedenského krúžku (1922), dlhoročné pôsobisko S. Freuda a bezpočtu ďalších významných predstaviteľov rakúskej, rakúsko-uhorskej, stredoeurópskej kultúry.
    Viedeň je rodiskom i miestom úmrtia Márie Terézie.
    Viedeň leží na Dunaji.
:: Beethoven, L., Dolné Rakúsko, Freud, S., geografia, Rakúsko, Rakúsko-Uhorsko, Schubert, F., Viedenská univerzita.

/Viedenská univerzita
– nem. Universität Wien – hlavná všeobecná univerzita vo Viedni, založená 12. 3. 1365 Rudolfom IV. Habsburským podľa vzoru parížskej Sorbony, najväčšia univerzita v celej Rímskej ríši, jedna z najväčších univerzít v Európe, najstaršia univerzita v dnes po nemecky hovoriacich krajinách a najväčšia vzdelávacia a výskumná inštitúcia v Rakúsku. Dnešná hlavná budova na Ringstrasse bola postavená v rokoch 1877 až 1884 podľa plánov Heinricha Ferstela (jedno z jeho vrcholných diel).

/viera kresťanská
− nadprirodzené, rozumné a slobodné vzťahujúcno sa človeka k Bohu nasýtené presvedčenosťou o Jeho existencii, absolútne pevnou rozhodnutosťou pre Neho, pre Jeho zjavenosť a zvesť o nej v Biblii.
:: kresťanstvo, viera náboženská.

/Viéte, François
(1540 Fontenay-le-Comte – 23. 2. 1603 Paríž) − francúzsky matematik, predmetom záujmu ktorého bola algebra trigonometria a teória rovníc. Algebru chápe ako všeobecnú vedu o algebrických rovniciach, založenú na písmenovom kalkule.
:: matematika.

/vinárstvo
− vinohradníctvo zaoberajúce sa používaním viniča hroznorodého na výrobu vína.

/vinič
− lat. Vitis − rod popínavých rastlín čeľade viničovitých.
:: vinič hroznorodý.

/vinič hroznorodý
– lat. Vitis vinifera – lianovitá rastlina pôvodom zo Stredomoria, určená na produkciu hrozna, ktorej plodmi sú bobule s vysokým obsahom cukru konzumované ako stolové hrozno alebo spracúvané na víno a iné nápoje.

/vinohrad
− vinica − súvislý plošný celok na pestovanie viniča hroznorodého. Podľa § 2 písm. k) zákona č. 313/2009 Z. z. o vinohradníctve a vinárstve je vinica „druh pozemku s trvalým porastom viniča vrátane neproduktívnych plôch“.

/vinohradníctvo
− odvetvie poľnohospodárstva zaoberajúce sa produkciou a skúmaním viniča hroznorodého. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 313/2009 Z. z. o vinohradníctve a vinárstve je to „súhrn činností zameraných na pestovanie viniča, na pestovanie podpníkového viniča, výrobu podpníkových odrezkov, vrúbľov, viničových sadeníc, výsadbu a ošetrovanie vinohradníckych plôch, ako aj na zber hrozna“.h
Ak sa vinič používa na výrobu vína, hovoríme o vinárstve.

/virión
lat. – kompletná vírová častica., ktorá je schopná infikovať hostiteľa a ďalej sa v ňom rozmnožovať. Skladá sa z nukleovej kyseliny (DNA alebo RNA) a bielkovinového obalu.
:: biológia, medicína, virológia.

/virológia
lat. + gr. − časť biológie (mikrobiológie), ktorej predmetom sú vírusy, virusoidy a viroidy a niekedy aj prióny, pričom skúma ich štruktúru, taxonómiu, ďalej choroby, ktoré spôsobujú a technológie ich izolácie a využitie vo vede.
Virológia hraničí s týmito vedami:

        biochémia,
        molekulárna biológia,
        epidemiológia,
        imunológia.

Hlavnou náplňou virológie je klasifikácia vírusov, napríklad klasifikácia vírusov podľa napadnutej hosťovskej bunky:

        živočíšne vírusy,
        rastlinné vírusy,
        vírusy napádajúce huby a kvasinky (mykopatogénne vírusy)
        bakteriofágy (vírusy napádajúce baktérie).

Názov vírus zaviedol v roku 1796 Edward Jenner na pomenovanie pre mikroorganizmy menšie ako baktérie.
− I: International Committee on Taxonomy of Viruses
ICTV.; Klasifikácia vírusov, in: Biopedia.
:: biológia, medicína, SARS-CoV-2, virión, vírus.

/vírus
lat. − najmenšia a najjednoduchšia známa biologická jednotka s vlastným enzýmovým systémom al. odkázaná na parazitický spôsob života v bunkách baktérií, rastlín, zvierat a človeka, množiaca sa v napadnutej bunke a schopná vyvolávať chorobné stavy (virózy) (cf [519]), súčasť predmetu virológie.
:: SARS-CoV-2, virológia.

/vitrína
– zasklená skriňa na úschovu a vystavenie rozličných predmetov.

/vivace, ma non troppo
tal. – živo, no nie príliš.
:: hudba.

/vláda
– najvyšší výkonný orgán štátnej moci.
Rozlišujú sa tieto formy vlády:
        monarchistické,
        republikánske,
        zmiešané.

:: funkcie vlády politické.

/vláda monarchistická
– forma vlády, v ktorej je nositeľom moci jedna osoba, monarcha (kráľ, cisár), ktorý odvodzuje svoje postavenie zo svojho pôvodu (dedične alebo voľbou).
Monarchistické vlády sa členia na:

        absolutistické,
        stavovské,
        konštitučné.

/vláda monarchistická konštitučná
– konštitučná monarchia – forma vlády, v ktorej je moc panovníka vymedzená ústavou (konštitúciou).
    Konštitučná monarchia sa vyvinula v západnej a južnej Európe v 19. stor., v Anglicku už v roku 1689.

/vláda monarchistická stavovská
– forma vlády, v ktorej sa niektoré stavy podieľajú na zákonodarstve a správe prostredníctvom stavovského snemu.
    Stavovské monarchistické vlády prevládali v Európe v 13. až 17. storočí. V 17. storočí ich začali nahradzovať absolutistické monarchistické vlády.

/vláda republikánska
– forma vlády, kde je hlavou štátu orgán volený na časovo obmedzené obdobie.
Republikánske vlády sa členia na:
        prezidentské,
        kolektívne.

/vlajka
– zástava pripevnená na žrď tak, že sa dá vyťahovať a sťahovať, napr. štátna vlajka Slovenskej republiky.

/vláčik detský
– detská hračka slúžiaca na hranie a zábavu. Existujú:

        drevené vláčiky,
        elektrické vláčiky,
        modelové vláčiky.

Drevené vláčiky sú ideálne pre malé deti, modelové vláčiky sú vhodné pre staršie deti. Podporujú rozvoj kreativity a predstavivosti.
:: hračky detské.

/vlak
− súprava vozňov ťahaných lokomotívou; je to „zostavená a spojená skupina dráhových vozidiel, dopravovaná aspoň jedným hnacím dráhovým vozidlom, samostatné hnacie dráhové vozidlo alebo traťový stroj, označený predpísanými návesťami a idúci podľa cestovného poriadku, alebo pokynu spôsobilej osoby riadiacej dopravu na dráhe.“ (Zdroj: https://www.rail.sk/arp/slovakia/leg/d02-01.htm#ustanovenia (12062020))

/vlákno svalové
– základná funkčná jednotka svalu.

/vlastníctvo (právo)
− vlastnícke právo, lat. dominium, proprietas − možnosť vlastníka vec držať, užívať a disponovať s ňou podľa vlastného uváženia v medziach zákona, ktorú ustanovuje právny poriadok.
:: vlastníctvo duševné.

/vlastníctvo duševné
− vlastnenie výsledku tvorivej duševnej činnosti na základe práva.

/vlastník kostola
– zvyčajne cirkevná inštitúcia, ktorá má v tejto súvislosti niekoľko dôležitých povinností:

Údržba a opravy: Vlastník je zodpovedný za pravidelnú údržbu a opravy kostola, aby zabezpečil jeho bezpečnosť a zachovanie historickej a architektonickej hodnoty.
Finančné riadenie: Správa financií kostola, vrátane získavania prostriedkov na údržbu, opravy a prevádzku, je kľúčovou povinnosťou. To môže zahŕňať zbierky, dary a granty.
Liturgické a pastoračné aktivity: Zabezpečenie pravidelných bohoslužieb, sviatostí a pastoračných aktivít pre veriacich je jednou z hlavných povinností vlastníka kostola.
Zachovanie kultúrneho dedičstva: Ak je kostol národnou kultúrnou pamiatkou, vlastník musí dodržiavať predpisy týkajúce sa ochrany a zachovania kultúrneho dedičstva.
Spolupráca s komunitou: Vlastník kostola by mal spolupracovať s miestnou komunitou a podporovať rôzne spoločenské a kultúrne aktivity, ktoré prispievajú k životu komunity.
Administratívne povinnosti: Vedenie administratívnych záležitostí, ako sú záznamy o bohoslužbách, sviatostiach a členoch farnosti, je tiež dôležitou súčasťou povinností vlastníka kostola.

Tieto povinnosti zabezpečujú, že kostol môže plniť svoju duchovnú, kultúrnu a spoločenskú úlohu v komunite.
:: cikev, kostol, povinnosti vlastníka kostola administratívne.

/vlastnosť fyzikálna
– angl. physical property – súčasť predmetu fyziky, spočívajúca v charakteristike fyzikálneho objektu, ktorá sa opisuje kvalitatívne a spravidla vyjadruje kvantitatívne; je to merateľná vlastnosť, čiže vlastnosť, ktorú možno merať, pričom nameraná hodnota opisuje stav fyzikálneho systému.
    Nositeľom fyzikálnych vlastností je hmota.
    Fyzikálne vlastnosti sú vlastnosti látok okrem tých, ktoré ovplyvňujú jej správanie v chemických reakciách.
    K fyzikálnym vlastnostiam patrí:

                    hustota (merná hmotnosť; vyjadruje sa v g/cm3);
                    teplota topenia (Tt);
                    teplota varu (Tv);
                    kryštálový tvar;
                    svetelný lom;
                    elektrická vodivosť;
                    tepelná vodivosť;
                    farba;
                    tvrdosť;
                    ťažnosť;
                    kovateľnosť...

    Závislosť fyzikálnych vlastností od smeru, v ktorom sa merajú, je anizotropia.
Nezávislosť fyzikálnych vlastností od smeru, v ktorom sa merajú, je izotropia.
:: fáza (fyzika), fyzika., hmota (fyzika), stav systému fyzikálneho, systém fyzikálny, vlastnosť mechanická, zmena fyzikálna.

/vlastnosť geometrická
− súčasť predmetu geometrie tvoriaca vlastnosť geometrického objektu.
    Geometrické vlastnosti sa členia na

        všeobecné geometrické vlastnosti (umiestnenie, vzdialenosť, smer, zhodnosť a podobnosť),
        geometrické vlastnosti obrazcov (obvod, obsah),
        geometrické vlastnosti telies (povrch, objem).

:: meranie.

/vlastnosť hudobná
– zvuková vlastnosť, prejavujúca sav silnejšom alebo slabšom výdychu alebo v dôraze, v hlasovom vlnení prejavujúcom sa v melódii ako zvýšenie alebo zníženie tónu, v rýchlosti čiže spáde, ráznosti, úsečnosti výpovede...
:: hudba.

/vlastnosť chemická
− vlastnosť, ktorá zapríčiňuje špecifické správanie látky počas chemickej reakcie. Chemické vlastností závisia od elektrónovej konfigurácie, väzby, štruktúry a energetických zmien.
:: atóm (Dalton, J.), fáza (fyzika), prvok chemický, fyzika, chémia, vlastnosť prvku chemická.

/vlastnosť matematická
− vlastnosť matematického objektu (napr. deliteľnosť), súčasť predmetu matematiky; opisuje sa v matematickej definícii.
:: deliteľnosť (matematika), matematika, vlastnosť geometrická.

/vlastnosť mechanická
– fyzikálna vlastnosť charakterizujúca odolnosť látky proti účinkom mechanických síl, napríklad

        pevnosť,
        pružnosť,
        obrusnosť,
        tvrdosť,
        ...
:: fyzika, mechanika.

/vlastnosť odstupňovateľná
– vlastnosť celého súboru vzájomne porovnateľných objektov so spoločnou porovnávacou bázou. Pri odstupňovateľnej vlastnosti ide o súbor priamo, resp. i nepriamo pozorovateľných vlastností prejavujúci sa odstupňovateľnými účinkami rovnakého druhu ([76];43 – 44).
:: veličina metronomická.

/vlastnosť optická
– charakteristika odozvy materiálov na dopadajúce elektromagnetické žiarenie: materiál môže dopadajúce žiarenie

        čiastočne prepúšťať,
        čiastočne odrážať,
        čiastočne pohlcovať.

K základným optickým vlastnostiam patrí:

        emisivita,
        priepustnosť,
        odrazivosť,
        pohltivosť.

:: optika.

/vlastnosť pozorovateľná
− observačná vlastnosť − vlastnosť určovaná priamo alebo nepriamo pozorovaním.
Pozorovateľné vlastnosti môžeme pokladať za realizácie odstupňovateľnej vlastnosti na jednotlivých objektoch ([76];37, 44).
:: stav objektu.

/vlastnosť právna
– právne relevantná vlastnosť, t. j. vlastnosť, s ktorou právo spája nejaký význam.
Právne vlastnosti sa môžu týkať najmä

        právnych noriem,
        právnych vzťahov,
        právnych skutočností,
        subjektov práva,
        predmetov práva (cf [357];148 – 149).

:: právo.

/vlastnosť prvku chemická
– vlastnosť, ktorá zapríčiňuje špecifické správanie prvku počas chemickej reakcie.
    Vlastnosti chemických prvkov sú periodickou funkciou ich protónového čísla.
:: chémia, vlastnosť chemická.

/vlastnosť psychická
− osobitá, pre indivíduum typická, relatívne ustálená črta osobnosti, trvalejšia charakteristika jedinca, prejavujúca sa príznačným spôsobom zmýšľania, reagovania, správania a konania. Psychická vlastnosť je pomerne stála črta psychických činností jedinca, ktorá ho charakterizuje, prejavuje sa v povahe, správaní a konaní a je podmienená potrebami, záujmami, sklonmi, schopnosťami, nadaním, temperamentom a charakterom.
    Psychická vlastnosť je vlastnosť osobnosti (temperament, charakter), vlastnosť psychických funkcií a procesov (dynamika priebehu, intenzita účinku, kvalitatívna forma, kapacita, stabilita) ([226];202 − 213, 303 − 305).
:: charakter (psychológia), psychika, psychológia, schopnosť (psychológia).

/vlastnosť tónu
− črta, ktorou sa tón vyznačuje alebo odlišuje od iných tónov; tón má tieto vlastnosti:

        výška,
        sila,
        farba
        dĺžka.

:: hudba.

/vlastnosť topologická
− súčasť predmetu topológie, tvorená vlastnosťou, ktorá sa nemení pri spojitých transformáciách (roztiahnutiach, stlačeniach, otočeniach, prehnutiach) ľudovo označovaných ako deformácie, pri ktorých sa musí zachovávať susedstvo jednotlivých bodov, ich okolie, ako keby daný útvar bol vyrobený z plasteliny a my ho môžeme hladko a spojito pretvarovať na iný útvar bez toho, aby sme ho museli pretrhnúť, prederaviť alebo spojiť nejaké časti, ako to vidno na ilustrácii.
:: pojem topologický.

/vlastnosť vnútorná (chémia)
– vlastnosť látky nezávislá od jej množstva, no závislá od jej chemického zloženia a štruktúry.

/vlastnosti elektrónu magentické
– vlastnosti elektrónu, ktoré súvisia s jeho pohybom a vnútornými vlastnosťami. Elektrón má dva hlavné magnetické momenty:

Orbitálny magnetický moment: Tento moment vzniká v dôsledku pohybu elektrónu okolo jadra atómu. Elektrón sa pohybuje po orbitále, čo vytvára magnetické pole podobné tomu, ktoré vzniká okolo vodiča, ktorým preteká elektrický prúd.
Spinový magnetický moment: Elektrón má vlastný moment hybnosti, nazývaný spin. Tento spin vytvára ďalší magnetický moment, ktorý je nezávislý od orbitálneho pohybu.

Tieto dva momenty sa kombinujú a vytvárajú celkový magnetický moment elektrónu. V materiáloch, kde sú tieto momenty usporiadané, môžu vzniknúť rôzne typy magnetizmu, ako napríklad feromagnetizmus, paramagnetizmus alebo diamagnetizmus.
:: elektrón, fyzika.

/vlastnosti systému
– akákoľvek podobnosť v prechodoch systému z jedného stavu do nasledujúceho stavu pri známych podnetoch a obmedzujúcich podmienkach.
Od vlastností systému závisí jeho správanie.
:: homeostáza.

/vlna
− fyzikálny objekt predstavujúci okamžitý priestorový stav vlnenia (121;196); charakterizuje sa aj ako fyzikálny jav a spôsob šírenia energie: energia vytvorená pri turbulenciách sa šíri vlnami.
Každá vlna je nositeľkou energie, pritom však nedochádza k prenosu látky ([21];476).
:: fyzika, vlna (fyzika klasická), vlna mechanická, vlna sínusová, vlna svetelná, vlna vodná, vlnenie.

/vlna (fyzika klasická)
– prenášajúci sa rozruch častíc prostredia. Pojem vlny je aplikovateľný iba na množstvo objektov, napríklad častí vody.

vlna mechanická
– vlna spôsobená turbulenciou v médiu, napr. zvuk, zemetrasenie, morské vlny.

/vlna sínusová
– vlna vo forme sínusovej krivky, ktorá osciluje podľa rovnice y = A sin (ωt – kx):

Sínusová vlna sa používa pri reprezentácii frekvencie, vibrácie, pri meraní energie...

/vlna svetelná
− elektromagnetická vlna, ktorej vlnová dĺžka alebo frekvencia je v intervale charakteristickom pre viditeľné žiarenie.

/vlna vodná
– pohyb častí vody v podobe povrchovej vlny na hladine tekutiny medzi vodou a vzduchom, na vznik ktorého je potrebný impulz (vhodenie kameňa, zemetrasenie, vietor, zosuv pôdy alebo časti ľadovca), po ktorom sa vlna šíri všetkými smermi od miesta vzniku. Napríklad vlna vyvolaná vetrom vzniká rotačným pohybom častíc vody pri hladine, pričom častice vody rotujú na mieste, zatiaľ čo tvar vlny sa presúva v smere vetra.

/vlnenie
− proces šírenia rozruchu v danom prostredí.
:: fyzika, prostredie vlnenia, svetlo (fyzika), vlna, vlnenie elektromagnetické, vlnenie mechanické, vlnenie stojaté, zdroj vlnenia.

/vlnenie elektromagnetické
– šírenie elektromagnetickej energie priestorom, fyzikálny dej prenášania elektromagnetickej energie zo zdroja do spotrebiča.
    Elektromagnetické vlnenie, ktoré vzniká v molekulách a atómoch, je elektromagnetické žiarenie.
    Elektromagnetické vlnenie zahŕňa:

                tepelné žiarenie,
                rádiové vlny,
                infračervené žiarenie,
                svetlo,
                röntgenové žiarenie,
                ultrafialové žiarenie...

:: fyzika.

/vlnenie mechanické
− fyzikálny proces, prostredníctvom ktorého dochádza k šíreniu kmitania prostredím. Samotné molekuly sa v prostredí nepremiestňujú, len kmitajú okolo svojich rovnovážných polôh s amplitúdou a frekvenciou zdroja ([495];8).
:: fyzika.

/vlnenie stojaté
– vlnenie vznikajúce superpozíciou dvoch jednoduchých harmonických vlnení s rovnakými amplitúdami a frekvenciami, postupujúcimi pozdĺž jednej priamky rovnakou rýchlosťou, ale v opačnom smere ([21];477).

/vlny rádiové
– špeciálny prípad elektromagnetického žiarenia ([408];19). „Vidieť“ rádiové vlny predpokladá použiť Maxwellove rovnice (ib.). Rádiové vlny sú elektromagnetické vlny s vlnovou dĺžkou väčšou ako 0,1 m.
    Rádiové vlny sa delia na

            veľmi krátke vlny (0,1 – 10 m),
            krátke vlny (10 – 100 m),
            stredné vlny (100 – 1 000 m),
            dlhé vlny (1 – 10 km),
            veľmi dlhé vlny (10 – 100 km).

/vloha
– to, čo je vložené (do človeka) pri narodení.
:: gén (genetika), vlohy (psychológia).

/vlohy (psychológia)
– dispozície – vrodené anatomické i fyziologické osobitosti organizmu, najmä mozgu a nervovej sústavy, ktoré tvoria základ pre individuálny rozvoj schopností jedinca; vrodené predpoklady na úspešné vykonávanie určitých špecializovaných činností ([226];304).

/vnem (psychológia)
– významový útvar tvorený reprezentáciou celých predmetov a dejov vo vedomí, pokiaľ tieto predmety a javy pôsobia na receptory; vnem sa utvára vo vnímaní.
:: realita virtuálna.

/vnímanie (psychológia)
– (sú)činnosť analyzátorov, ktorej výsledkom je vnem a ktorá zabezpečuje bezprostrednú zmyslovú orientáciu v okolitom svete; vnem sa utvára buď súčinnosťou viacerých analyzátorov alebo v rámci činnosti jedného analyzátora spájaním viacerých vlastností.
    Vnímanie sa vyznačuje výberovosťou, ktorá má buď subjektívne alebo objektívne príčiny, pričom prvé zahrnujú psychické stavy a vlastnosti vnímajúceho, jeho zameranosť, záujmy, skúsenosti atď. a druhé tvoria charakteristiky vnímaných predmetov: predmety priťahujú pozornosť vnímajúceho svojimi objektívnymi vlastnosťami – veľkosťou, kontrastom