LEXIKÓN FILOZOFIE

🏠️ LEXIKÓN FILOZOFIE

  A      B      C      Č      D      E      F      G      H

  CH      I      J      K      L      M      N      O      P

  Q      R      S      Š      T      U      V      W      X

  Y      Z      Ž      0 – 9

ÚVOD

APENDIX

CHRONOLÓGIA

ZOZNAM LITERATÚRY

POUŽITÉ SKRATKY A ZNAČKY

         © Jozef Piaček, 2024

Aktualizácia

6. 10. 2024

ÚVOD

Hlavnú časť lexikónu tvoria články venované filozofii. Pripojený je APENDIX s relevantnou tematikou mimofilozofickou a reáliami, CHRONOLÓGIA, ZOZNAM LITERATÚRY a POUŽITÉ SKRATKY A ZNAČKY.
    Dokument je otvorený, kontinuálne dopĺňaný.
    Slovník nadväzuje na doterajšiu lexikografickú prácu autora, najmä na Pomocný slovník filozofie a na Filit, implementovaný koncom minulého storočia vo Wikipédii.
    Slovník je v podstate ich lineárnotextová verzia.

    Názvy článkov sú v inverznom tvare a začínajú lomkou /, čo umožňuje pri hľadaní prejsť priamo k jedinečnému nadpisu článku alebo k jeho prvému slovu.
    Textové reťazce za značkou :: na konci článku odkazujú na ďalšie články so súvisiacou tematikou. Počet odkazov za niektorými článkami prechádza až do podoby registra danej tematiky, pozri napríklad odkazy za článkom fyzika.
    Vyhľadanie položky v zozname literatúry cez prírastkové číslo v hranatých zátvorkách možno zrýchliť prechodom na nadpis ZOZNAM LITERATÚRY.

A-lexikón

/A (dejiny filozofie)
– písmeno označujúce tzv. nepriamy zlomok, často životopisného charakteru alebo hodnotiaci nejakú myšlienku.

/a (logika)
– výraz, pomocou ktorého vytvárame konjunkciu.
:: konjunkcia (logika).

/A (logika)
– prvé písmeno latinského slova „affirmo (tvrdím)“, ktoré v tradičnej predikátovej logike symbolicky označuje všeobecný kladný súd, napríklad Všetci ľudia sú smrteľní.
V modernej logike sa symbolicky zapisuje napríklad takto: (∀x)(Px → Qx).
:: logika moderná, logika predikátová tradičná, súd všeobecný kladný.

/a (logika subjekt-predikátová)
– písmeno, ktoré reprezentuje konkrétnu sponu a medzi subjektom a predikátom i všeobecný kvantifikátor a ktoré je prevzaté z latinského slova „affirmo (tvrdím)“; vystupuje v schéme

S a P

zapisujúcej od stredoveku štruktúru všeobecného kladného výroku. Písmeno „a“ tu vyjadruje všeobecnosť a kladnosť súdu (cf. [170];49).
:: kladnosť súdu, kvantifikátor všeobecný, spona a, všeobecnosť súdu, výrok všeobcný kladný.

/a fortiori
lat. – tým skôr.

/a limine
lat. – hneď alebo od začiatku (niečo zavrhovať).

/a posteriori
lat. (doslova: od neskoršieho) – to, čo pochádza zo skúsenosti, čo je ňou podmienené, obsah skúsenosti. Opak a priori.
:: skúsenosť.

/a posteriori (Kant, I.)
– pochádzajúce zo skúsenosti, na základe skúsenosti, závislé od skúsenosti, z faktov vyvodené.

/a prima facie
lat. – hneď, na prvý pohľad.

/a priori
lat. – z čírych pojmov, pred skúsenosťou (z ktorej však samotné pojmy môžu vyrastať); z dôvodov iba rozumových; vopred, logicky predchádzajúc skúsenosti, nezávisle od nej, neopierajúc sa o ňu, abstrahovaný nie z nej, daný nie ňou, nevyrastajúc z nej, ale naopak získavajúc nezávisle od nej, platiac nezávisle od skúsenosti, ju samu podmieňujúc. Opak a posteriori.

/a tempo
lat. – súčasne.

/Aall, Anathon
(1867 – 1943) – nórsky filozof, ktorý zastával pluralisticko-realistické stanovisko. Filozofiu pokladal za hodnotnú len vtedy, keď čerpá materiál z historicky alebo prírodovedne daných zážitkov a orientuje sa na psychologickú skúsenosť; Aalla označujú ako predstaviteľa „empiricko-historického smeru“ filozofie ([220];356).

D: Der Logos. Geschichte seiner Entwicklung in der griechischen Philosophie und christlichen Literatur, 2 zv., 1896 – 1899; Macht und Pflicht, 1902; Filosofiens historie i oldtigen og mellemalderen, 1923; Logik, 1926⁴.

:: filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia nórska, filozofia súčasná, smer filozofie empiristicko-stanovisko pluralisticko-realistickéhistorický.

/ab absurdo
lat. – neprijateľne (pre absurdnosť), absurdne.

/ab aeterno
lat. – od večnosti.

/ab antiquo
lat. – odpradávna, oddávna.

/ab esse ad posse
lat. – od skutočnosti k možnosti.
:: možnosť, skutočnosť.

/ab hinc
lat. – odtiaľ, odtiaľto, smerom preč od tohto miesta.
:: miesto

/ab initio
lat. – od začiatku.
:: začiatok.

/ab ovo
lat. (doslova: od vajca) – od začiatku.
:: začiatok.

/Abbagnano, Nicola
(15. 7. 1901 Salerno – 9. 9. 1990 Miláno) – taliansky filozof, predstaviteľ pozitívneho existencializmu; ako prvý taliansky filozof našiel cestu k existencializmu. Od roku 1936 bol profesorom v Turíne.
Existenciu definoval ako „hľadanie bytia, v ktorom sa človek bezprostredne angažuje“. Ľudská existencia nie je determinovaná, jej podstatnou vlastnosťou je slobodná voľba možností.

D: Le sorgenti irrationali del pensiero, 1923; Il principio della metafisica, 1936; La struttura dell’ esistenza, 1939; Introduzione all’ esistenzialismo, 1942; Esistenzialismo positivo. 1948; Problemi di sociologie, 1967²; Filosofia, religione, scienza, 19672; Per o contro l’uomo, 1968; Storia della filosofia, 3 zv. 1974³

:: filozofia 20. stor., existencializmus pozitívny, filozofia existencialistická, filozofia talianska.

/Abbt, Thomas
(25. 11. 1738 Ulm – 3. 11. 1766 Bückeburg) – nemecký filozof, predstaviteľ populárnej filozofie, a matematik.

D: Vom Tode fürs Vaterland, 1761; Vom Verdienste, 1765; Fragment der ältesten Begebenheiten des menschlichen Geschlechts, 1766; Vermischte Werke, 1 – 6 , 1768 – 1781.

:: filozofia 18. stor., filozofia nemecká.

/Abélard, Pierre
(1079 Le Pallet pri Nantes – 21. 4. 1142 Chalon-sur-Saône) – Peter Abélard, lat. Petrus Abaelardus, fr. Abaelard, Pierre, Abaelard, Abeillard, angl. Abelard, Peter – francúzsky filozof, teológ a básnik, rytier dialektiky a zavŕšiteľ tvorby scholastickej metódy. V spore o univerzálie zastával stanovisko umierneného nominalizmu (konceptualizmu). K podpore samostatnosti myslenia prispel vypracovaním dialektickej metódy, ktorá sa stala vzorom scholastiky a spočívala v osvetlení problému zo všetkých strán a v snahe o zmierenie zdanlivo neprekonateľných rozporov. V spore o vzťahu viery a rozumu sa prikláňal k racionalizmu: treba chápať, aby sme mohli veriť; Biblii treba rozumieť. Abélard je známy aj opisom svojej nešťastnej lásky s Heloise.

D: Historia calamitatum (História pohrôm) / najdlhší list zo vzájomnej korešpondencie Abélarda a Heolisy (s ktorou mal syna Astrolaba a s ktorou tajne uzavrel manželstvo), kde opisuje históriu ich lásky; Dialectica, nap. 1118 – 1137 – výklad logiky a teórie poznania, ktorých úlohou je rozlíšiť pravdivosť od nepravdivosti; prvá časť tejto úlohy pripadá fyzike; druhú časť úlohy má plniť logika; logika má odlíšiť platné argumenty od neplatných. Vykonáva sa to najmä „posudzovaním“ správnosti používania slov, a to na základe poznania skutkového stavu; Sic et non (Áno a nie), nap. 1121 – 1140; Dialogus inter Philosophum, Iudeum et Christianum (Dialóg medzi filozofom, židom a kresťanom); Logica, nap. pred 1123; Ethica seu liber dictus scito te ipsum, nap. po 1125 alebo 1129; 1. vyd. Paríž 1616 – rozprava o sebaurčení človeka dosahovanom silou svedomia; Nosce te ipsum, nap. po 1125 = Ethica seu ..., in: Opera, I – II, 1849 – 1859; Opera omnia, 1855; De unitate et trinitate divina, vyd. R. Stölzle 1891; Theologia christiana (Kresťanská teológia); Die Philosophischen Schriften Abaelards 1 – 3, vyd. B. Geyer 1919 – 1927.

:: filozofia 12. stor., filozofia francúzska, filozofia scholastická, filozofia stredoveká.

/ábha
sa. – podobný; jas.
:: filozofia hinduistická, filozofia indická.

/abhaja (joga)
– zbavenosť strachu, oslobodenie sa od neho. Je to cieľ i charakteristika naozajstného rozvoja človeka; istota.
:: filozofia hinduistická, filozofia indická, joga.

/abhajadána
sa. – dar nebáť sa, zbavenosť akéhokoľvek strachu, s nádejou, že dostaneme požadovanú vec.
:: filozofia hinduistická, filozofia indická.

/abhána
sa. – nedostavenie sa, nezjavenie sa.
:: filozofia hinduistická, filozofia indická.

/abháva
sa. – neprítomnosť, nebytie, smrť.
:: filozofia hinduistická, filozofia indická.

/abhávarúpavrtti
sa. – myslenie na neexistujúci predmet.
:: filozofia hinduistická, filozofia indická.

/Abraham ibn Ezra
(1089 alebo 1092/1093 Toledo – 1164 alebo 1167 Calahorra) – Rabi Avraham ben Meir ibn Ezra – židovský básnik, filozof (novoplatonik), gramatik, autor biblických komentárov a cestovateľ.
    Spočiatku žil v rodnom Španielsku, kde napísal množstvo hebrejských básní. Neskôr z neznámych dôvodov Španielsko opustil a cestoval po celej Európe – žil v Taliansku, Francúzsku a Anglicku. Na živobytie si zarábal ako domáci učiteľ.
    Medzi jeho najvýznamnejšie diela patrí komentár k Tóre. Zaoberal sa v ňom aj autorstvom Pentateuchu a Knihy Izaiášovej a prispel tak k vzniku modernej biblickej kritiky. Priamo naň nadviazal napríklad Baruch Spinoza vo svojom Teologicko-politickom traktáte.
    Jeho gramatické spisy sa pokladajú za základ systematickej hebrejskej jazykovedy, do hebrejčiny preložil viacero arabských diel týkajúcich sa astrológie a astronómie.
    Podľa ibn Ezru je úlohou človeka pozdvihnutie ľudskej duše z dosahu inteligencie a návrat k božskému počiatku, proces od sebapoznania k chápaniu stupňov sveta ako božieho diela. Spájal racionalizmus s mystikou.
:: filozofia 12. stor., filozofia stredoveká, filozofia židovská, hebrejčina, mystika židovská.

/absencia
lat. – neprítomnosť, nezúčastnenosť, neúčasť.

/absencia (semiotika)
– existencia v absencii čiže virtuálna existencia.

/absolutizmus filozofický
– zastávanie názoru, že určitý výrok alebo sústava výrokov platí absolútne alebo je absolútne pravdivá, pričom predstava, že tento výrok alebo sústava výrokov by mohli byť eventuálne nepravdivé, sa bez akýchkoľvek pochybností zavrhuje.
    Filozofický absolutizmus je blízky filozofickému dogmatizmu.
    Proti filozofickému absolutizmu sa stavia filozofický relativizmus a skepticizmus.

/absolútne
lat. – to, čo je od iného úplne nezávislé, s iným nezmiešané, iným nepodmienené a neobmedzené. Absolútne existuje samo osebe a voči inému nanajvýš ako príčina.
    Absolútne sa v mnohých (najmä dialektických) filozofiách chápe ako vzájomne (dialekticky) späté s relatívnym.
:: ontológia.

/absolútne | príslovka
– bez akejkoľvek nevyhnutnosti vzťahovať sa na iné.
:: ontológia.

/absolútno
lat. – nepodliehajúcno času, skutočnosť alebo bytie, ktoré je mimo času (podľa niektorých: večné, trvajúce bezčasmo), nepodmienené, od ničoho nezávislé, príčinou seba samého i všetkého ostatného. Absolútno je čosi, čo nevzniklo, ani nezanikne, a to práve preto, že je to bezčasé/bezčasové alebo večné.
    Absolútno zvyknú chápať ako večný, nadpriestorový a nadčasový prazáklad vecí, povznesený nad mnohosť vecí, nad protiklad subjektu a objektu, ja a nie-ja, ducha a tela, často identifikovaný s bohom alebo Bohom.
    Absolútno je najvyššie súcno, ktoré je základom, poslednou príčinou (prapríčinou) všetkého, čo je.
    Absolútno je bytie nezávislé od akéhokoľvek iného bytia, je nepodmienené, autonómne, dokonalé, existujúce samé pre seba a osebe.
    Absolútno je najvyššia, dokonalá, absolútna realita; samostatná skutočnosť; inteligibilný celok; Boh.
    Pojem absolútna je jedným z výsledkov tradičnej metafyzickej interpretácie transhorizontovej reality, v ktorej ako ústredná intervenovala kategória odpútanosti a nezávislosti. Pojem absolútna treba odlišovať od absolútna, sú to ontologicky odlišné entity.
:: absolútno (Hegel, G. W. F.), absolútno (Jacobi, F. H.), absolútno (synkriticizmus), metafyzika, ontológia.

/absolútno (Hegel, G. W. F.)
– duchovný princíp sveta, ktorý však nie je od začiatku hotový; život absolútna je postupná sebarealizácia absolútna. Absolútno je fundament, jednotiaci princíp, všezahrnujúci zmysel celého sveta, prírody i dejín, jediná realita v pravom zmysle slova. Absolútno je rozumný základ súcna. Absolútno je nekonečný čistý rozum a nekonečné čisté myslenie. Totalitu absolútna vytvára súhrn kategórií, z ktorých prvou je bytie, druhou nič, treťou dianie atď. Podobou sebarealizácie absolútna je absolútna idea ([62];62, 48, 49).
:: Hegel, G. W. F., vedenie absolútne (Hegel, G. W. F.).

/absolútno (Jacobi, F. H.)
− nepodmienený duch, integrujúci do seba človeka, ktorý ho poznáva svojím rozumom.

/absolútno (synkriticizmus)
– jedna z tradičných metafyzických interpretácií transhorizontovej reality, v ktorej ako ústredná intervenuje kategória odpútanosti a nezávislosti.
:: realita transhorizontová.

/absolútnosť
lat. – jestvujúcnosť osebe, nezávisle od čohokoľvek; opak relatívnosti; platnosť bez obmedzenia, nepodmienenosť čímkoľvek; nezávislosť od čohokoľvek.

/absolútny
lat. – platný bez obmedzenia, nepodmienený, od iného zásadne nezávislý, s iným nezmiešaný a neobmedzený, nevyhnutne existujúci sám osebe a ktorý voči inému môže vystupovať iba ako príčina.
:: ontológia.

/absorbovanie
lat. − prijatie alebo nabratie zo seba, do vedomia, do myslenia...
:: myslenie, vedomie.

/abstrahovanie
lat. – abstraktizácia, abstraktivizácia – odhliadanie od niečoho, neprihliadanie na niečo, nebratie niečoho, nejakej vlastnosti alebo vzťahu do úvahy; jedna zo základných myšlienkových operácií spočívajúca vo vytváraní abstrakcie.
    Proces abstrahovania spočíva v odhliadaní od odlišností a zvláštností jedinečných javov a na základe toho v zistení ich všeobecných, podstatných vlastností a vzťahov. Výsledkom abstrahovania je tak zistenie zákonitostí, vytvorenie modelov a predovšetkým pojmov.
    Opačným postupom ako abstrahovanie je konkretizácia.
:: abstrakcia, gnozeológia.

/abstrahovať
lat. – odhliadať – vytvárať abstrakciu.
:: abstrakcia.

/abstrakcia
lat. – metóda abstrahovania, abstrahovanie alebo jeho výsledok.
:: abstrakcia izolujúca, abstrakcia matematická, entita abstraktná, filozofia, objekt ideálny.

/abstrakcia izolujúca
– abstrakcia vyčleňujúca určité vlastnosti alebo súvislosti daného objektu a prepožičiavajúca im do určitej miery samostatnú existenciu.

/abstrakcia izolujúca (fenomenológia)
− akty vedomia, umožňujúce vyčleniť jednotlivé stránky predmetu, no neumožňujúce vystihnúť jeho podstatné charakteristiky ako celok.

/abstraktné
lat. – niečo (vlastnosť, vzťah, proces) odmyslené od konkrétneho, abstrahovaním vyňaté zo súvislostí a brané do úvahy, posudzované len osebe.

/abstraktný (semiotika)
– týkajúci sa nehmotného (vnútorného, mentálneho) sveta.

/abstraktor
lat. – lambda-operátor, operátor abstrakcie – jazykový výraz, ktorý umožňuje pomocou výrokovej funkcie vytvoriť meno triedy: „všetky tie x, pre ktoré platí p(x)“.
:: operátor (logika).

/absurdnosť
lat. – absurdita – nemajúvnosť zmyslu, nezmyselnosť.

/Abulafia, Abraham
(1240 Zaragoza – po 1291 Comino) – španielsky židovský mysliteľ a mystik, ktorý vypracoval tzv. písmenkovú kabalu spočívajúcu v permutácii tetragramu (Božieho mena) a písmen hebrejskej abecedy s cieľom dosiahnuť splynutie duše s Bohom: mystické osvietenie a extázu dosahoval stálym opakovaním kombinácií písmen.
:: filozofia 13. stor., mystika židovská.

/accidens
lat. – náhodná, dočasná, premenlivá vlastnosť nejakej veci.
:: akcidens, ontológia.

/actus (scholastika)
− čin, akt, uskutočnenie v protiklade k možnosti (potentia).
:: filozofia scholastická, filozofia stredoveká, scholastika.

/actus purus
lat. − číre uskutočňovanie; stav bytia v absolútnej dokonalosti, vylučujúci akúkoľvek spôsobilosť (potentia) k ďalšiemu zdokonaľovaniu, preto Boh.
    Pojem čistého aktu zaviedol Alexander z Halesu. Pojem bol používaný hlavne v scholastickej filozofii.
:: filozofia scholastická, filozofia stredoveká, scholastika.

/ad absurdum
lat. – do nezmyselnosti.

/ad hoc
lat. – pre tento prípad.

/ad hominem
lat. – p. argumentum ad hominem.

/ad oculos
lat. – na vlastné oči.

/ad rem
lat. – p. argumentum ad rem.

/adaptívnosť systému
– schopnosť systému zmeniť alebo modifikovať vlastný stav alebo vplývať na okolie.

/adekvátny
lat. – zodpovedajúci, zhodný.

/adeterminizmus
lat. − koncepcia odmietajúca akúkoľvek zákonitosť, nevyhnutnosť a príčinnosť.

/adícia
lat. – pridanie – spojenie do jedného celku prostým pripojením (bez určenia súvislosti).
:: aditívnosť.

/aditi (synkriticizmus)
– predčasové a predpriestorové dávajúcno bytia sveta a všetkého, čo je v ňom, ovládajúcno samého rta (večného usporadujúcna vesmíru), jedna z najstarších interpretácií transhorizontovej reality vo védach tematizovaná pod titulom bohyne Aditi resp. Adití.
    V západnej tradícii zodpovedá aditi Anaximandrovo apeiron.
:: Anaximandros, predpriestoročas.

/aditívnosť
lat. – vyčerpávajúca vysvetliteľnosť vlastností celku z vlastností jeho častí a naopak.
:: adícia.

/adopcia
lat. – prijatie za vlastné, osvojenie si.

/Adorno, Theodor Ludwig Wiesengrund
(1903 – 1969) – nemecký filozof, opierajúci sa o Hegelovo myslenie, sociológ, estetik, muzikológ (teoretik 2. viedenskej školy), hudobný skladateľ (štýlovo patriaci do viedenskej hudobnej moderny), spolu s Horkheimerom hlavný predstaviteľ frankfurtskej školy.
    Príznačnou formou literárneho prejavu Adorna bola esej, ktorá korešponduje s ním explicitne priznávanou principiálnou nezdeliteľnosťou jeho stanoviska. Úlohou pravej filozofie je podľa neho „myslieť nemysliteľné, vysloviť nevysloviteľné“. Preparovanie systematiky (eventuálne) ukrytej v Adornom filozofickom odkaze odporuje jeho intenciám.
    Adornova negatívna dialektika je dialektický spôsob protirečivého myslenia protirečení. Adornovým cieľom je tu zbaviť dialektiku pozitívnosti a v dôsledku toho aj afirmatívnosti. Adorno odmieta násilné stotožňovanie netotožného a jeho dôsledok v podobe homogenizácie skutočnosti, ktorá je heterogénna. Zdrojom násilnosti je subjekt nasúvajúci na skutočnosť sieť abstraktných pojmov. Filozofia sa musí zameriavať práve na to, čo sa vymyká pojmom, čo je zvláštne a jedinečné, prechodné, pominuteľné a nepodstatné. Siahnuť treba k modelu zameriavajúcemu sa na špecifické a na niečo viac než špecifické, bez toho však, aby sa toto úsilie dotiahlo až k všeobecnému pojmu.
    Negatívna dialektika pracuje s modelmi, ktoré však nie sú ani prostými príkladmi, ani všeobecnými významovými útvarmi či procesmi. Myslieť filozoficky znamená podľa Adorna myslieť v modeloch a negatívna dialektika je súbor modelových analýz. Nejde o to, filozofovať o konkrétnom, ale vychádzať z konkrétneho. Filozofia je neustále prekomponovávanie (sa). Výsledkom kritiky tradičnej ontológie (koncepcie transcendentálneho subjektu, konštitúcie, ideí nemennosti) je preorientovanie sa na netotožné, na jestvujúce, na fakticitu. Nástup negatívnej dialektiky nastáva tým, že myslenie prestáva túžiť po uspokojovaní sa so svojimi vlastnými zákonitosťami i so svojou schopnosťou myslieť proti sebe, pričom sa nevzdáva seba samého. Vec zbavená totožnosti, ktorú jej nanucuje myslenie, je protirečivá a nepripúšťa jednoznačnú interpretáciu. Práve táto vec na rozdiel od organizačne donucujúceho myslenia vedie k vytvoreniu negatívnej dialektiky, ktorá však nezavádza principiálne nové kategórie a termíny; niektoré štruktúrne jednotky hegelovskej dialektiky preberá v nezmenenej podobe, niektoré podrobuje kvalitatívnej transformácii. Oproti princípu transcendentálneho subjektu alebo absolútna sa kľúčovým momentom stáva princíp prvotnosti objektu, avšak objektu v celej jeho netotožnosti a inakosti. Osvienčim kalcifikoval filozofému čistej totožnosti ako smrť; v koncentračných táboroch sa podrobovalo usmrteniu všetko netotožné, individuálne a vyznačujúce sa inakosťou, ktoré sa počnúc negatívnou dialektikou stáva hlavným predmetom filozofie. Úloha podávať netotožné v jeho inakosti zbližuje filozofiu a umenie.
    Umenie je podľa Adorna mimésis nepoškvrneného života.
    V Adornovi pretrvávala pochybnosť o kolektívnom subjekte humanizácie, ktorú (pochybnosť) v jeho očiach potvrdzovalo uchopenie moci nacionálnymi socialistami, ktorému proletariát neodporoval, aspoň nie natrvalo, a stalinizmus. Iba myslenie, ktoré zbaví svet jeho tovarového charakteru, môže sprostredkovať jeho celistvosť a pripraviť vedomie potrebné na reálnu zmenu tohto stavu. Až vo svete oslobodenom od akéhokoľvek zvecnenia by racionalita už neobetovala úkonom myslenia ani subjekt, ktorý je jej nositeľom, ani jeho zovňajší svet.

D: Kierkegaard. Konštrukcia estetického (Kierkegaard. Konstruktion des Ästhetischen, 1933); spolu s M. Horkheimerom: Dialektika osvietenstva (Dialektik der Aufklärung, 1947); Filozofia novej hudby (Philosophie der neuen Musik, 1949); Minima Moralia. Reflexie z porušeného života (Reflexionen aus dem beschädigten Leben, 1951); K metakritike teórie poznania. Štúdie o Husserlovi a fenomenologických antinómiách (Zur Metakritik der Erkenntnistheorie. Studien über Husserl und die phänomenologischen Antinomien, 1956); Poznámky k literatúre. 3 zv. (Noten zur Literatur, 3 Bde., 1958–1965); Úvod do sociológie hudby (Einleitung in die Musiksoziologie, 1962); Tri štúdie o Hegelovi (Drei Studien zur Hegel. 1963); Zásahy. Nové kritické modely (Eingriffe. Neue kritische Modelle, 1963); Žargón autenticity (Jargon der Eigentlichkeit, 1965); Negatívna dialektika (Negative Dialektik, 1966) – hlavné dielo; Spor o pozitivizmus v nemeckej sociológii (Der Positivismusstreit in der deutschen Soziologie, 1969); Estetická teória (Ästhetische Theorie, 1970); Výchova k dospelosti, prednášky a rozhovory s Helmutom Beckerom z rokov 1959 až 1969 (Erziehung zur Mündigkeit, Vorträge und Gespräche mit Helmut Becker aus den Jahren 1959 bis 1969, 1970); Zobrané spisy v 20 zväzkoch (Gesammelte Schriften in 20 Bänden, hrsg. v. R. Tiedemann, 1970 – 1986; Sociologické spisy (Soziologische Schriften, 1971); Filozofia novej hudby (Philosophie der neuen Musik, 1972); Filozofická terminológia, 2 zv. (Philosophische Terminologie, 2 Bde., 1974); Korešpondencia s E. Krenekom (Briefwechsel mit E. Krenek, 1975).

:: dialektika negatívna, estetika nemecká, filozofia 20. stor., filozofia nemecká, filozofia pravá (Adorno), filozofia súčasná, Horkheimer, M., myslenie nemysliteľného (Adorno), pozitívnosť dialektiky (Adorno), systematika (Adorno), škola frankfurtská, vyslovenie nevysloviteľného (Adorno, Th. L. W.), zvecnenie.
:: esej, hudba 20. stor., hudba nemecká, kompozícia hudobná, muzikológia, nacizmus, Osvienčim (Adorno), sociológia nemecká, stalinizmus škola viedenská druhá, tábory koncentračné (Adorno).

/adultotvorný
lat.+sl. – tvoriaci dospelosť alebo završujúci jej utváranie sa.

/adynamia (Aristoteles)
– nemohúcnosť

/ádžívika
sa. – neortodoxné učenie indickej filozofie, popierajúce existenciu duše a súvisiace pôvodne s buddhizmom; niektorí autori nevylučujú, že bolo dokonca jeho formou. Podľa ádžíviky všetko jestvujúce pozostáva zo štyroch živlov a života.
    Zakladateľom ádžíviky bol mudrc Márkandéja.
    Učenie ádžíviky sa podľa stredovekých védantistov zakladá na atomistickej idei; podľa ádžíviky existujú štyri druhy atómov, z ktorých sa utvárajú štyri živly: zem, voda, oheň, vzduch.
    Atómy sú večné, nedeliteľné a nezničiteľné a majú schopnosť spájať sa.
    Život je vnímajúcno alebo poznávajúcno spojenia atómov, založené na agregáte superjemných atómov tvoriacich vedomie.
:: filozofia 7. stor. pr. n. l., filozofia hinduistická, filozofia indická.

/aeternitas
lat. − večnosť.
:: aeternitas | latinčina.

/afairein (Aristoteles)
– abstrahovať.

/afairesis (Aristoteles)
– abstrakcia.

/afekt
lat. – krátkodobé prudké rozrušenie mysle; silný, búrlivo sa odohrávajúci relatívne (v pomere k nálade a vášni) krátkodobý emocionálny zážitok, ako napríklad zúrivosť, hrôza atď.
:: afekt (psychológia), psychológia.

/afektácia (Kant, I.)
– schopnosť predmetu pôsobiť na zmyslové orgány.

/affirmo, in: A (logika), a (logika subjekt-predikátová).

/afinita
lat. – príbuznosť; príbuzenstvo; spolupatričnosť.
:: afinita (biológia), afinita (geometria), afinita (chémia), afinita (Kant, I.), afinita (mikrobiológia), afinita (ovocinárstvo).

/afinita (Kant, I.)
– objektívny dôvod asociácie javov.
:: afinita empirická (Kant, I.), afinita transcendentálna (Kant, I.).

/afinita empirická (Kant, I.)
– empiricky pozorovateľná vlastnosť javov zákonite sa spájať.

/afinita transcendentálna (Kant, I.)
– vlastnosť javov všestranne sa spájať podľa nevyhnutných zákonov.

/afirmácia
lat. – uisťovanie, ubezpečovanie, tvrdenie.

/agapé (synkriticizmus)
– milujúcno; predmet agapológie.
:: agapológia.

/agapistika (synkriticizmus)
– disciplína synkriticizmu, spočívajúca v pestovaní umenia milovať (artis amandi) i v náuke o tomto umení. Agapistika je praktickou zložkou agapológie.
:: agapológia.

/agapizmus (synkriticizmus)
– milujúcnostný aspekt civilizácie alebo jej vývinové pásmo. Kardinálnym problémom synkriticizmu je problém vzťahu agapizmu a polemizmu a s ním súvisiaci problém vzťahu chronickej a perichronickej cesty vyrovnávania sa človeka s ťažkosťami.
:: dobro a zlo (synkriticizmus), milujúcno.

/agapológia (synkriticizmus)
– disciplína synkriticizmu skúmajúca lásku; synkriticistická náuka o agapé; systematické rozvíjanie druhej pätice z desiatich téz synkriticizmu. Jej praktickou zložkou je agapistika.

/agapológia filozofická
– filozofická disciplína, ktorej predmetom je láska.
:: agapé (synkriticizmus), disciplína filozofická.

/agathon
gr. – dobro.

/agathon (Aristoteles)
– dobro.

/agenéton (Aristoteles)
– nevzniknuté.

/agens
lat. – hybná sila, pôsobiaca podstata, pôvodca, činiteľ, účinná látka, pôsobiaca sila, ovplyvňujúci faktor.

/agere sequitur esse
lat. – činnosť vychádza z bytia, podmienkou činnosti je bytie.
:: ontológia.

/agnotológia
gr. – veda o nevedomosti – veda o strácaní vedomostí, o ktoré spoločnosť ako celok prišla najmä v dôsledku ukrývania alebo utajovania poznatkov, ničenia, straty, zašantročenia alebo zabúdania poznatkov a odloženia, odhadzovania alebo zavrhávania nadobudnutých poznatkov.

/agnózia
gr. − neznalosť, nevedomosť. Sokrates vzal agnóziu metodicky ako východisko poznania.

/Agrippa
(1. – 2. stor.) – starorímsky filozof, predstaviteľ neskorého skepticizmu. Známy predložením piatich trópov o nepoznateľnosti sveta.
:: filozofia 1. stor., filozofia 2. stor., filozofia antická, filozofia rímska, filozofia staroveká, nepoznateľnosť sveta, achronéma, skepticizmus neskorý, trópy.

/achronéma
gr. − štrukturálny prvok achronematiky alebo útvar achrónie alebo ten ktorý jej aspekt.
:: achronematika, achrónia, achronozofia, perichronozofia, vlastnosť časová.

/achronematika
gr. – súbor perichronicky a nereduktívne usúvzťažnených achroném. Achronematika sa ukáže napríklad pri superpozícii v rámci kvantovomechanického merania.
:: achronozofia, perichronozofia.
:: meranie kvantovomechanické, superpozícia (mechanika kvantová).

/achrónia
gr. – bezčasujúcno, bezčasová zložka perichrónie, (ob- a skrzčasujúcna), jej stmeľujúcno, vrátane stmeľujúcna sveta, cishorizontovej, horizontovej reality a transhorizontovej reality; predmet achronozofie ako fundamentálnej zložky perichronozofie a podložia ontológie synkriticizmu.
    Achrónia je eminentnou a ultimnou perichronémou, pretože je tmelom všetkých modov času (chrónie) i perichrónie samej. Achróniou (bezčasujúcnom) perichrónia začína (v podobe, v mode prochrónie), udržuje sa, živiac čas (v mode endochrónie) a končí ňou modom metachrónie. Nie náhodou sa pripisovala alebo pripisuje Bohu, absolútnu, prabytiu, Jednu, brahma. Achrónia je pokoj a stálosť stálostí, nepominuteľno a preto i zmysel atemporalistiky — umenia achrónie (artis achroniae). Metachrónia sa tematizovala ako koproses spásnych alebo emancipačných dianí a hnutí, bez ohľadu na svetonázorovú alebo politickú povahu, bez ohľadu na to, či boli alebo sú spoločenské (skupinové) alebo individuálne, ako koproces navodenia, ustanovenia, obnovenia achrónie. Vždy sa začína pokojom, jeho narušením, a vždy sa končí jeho návratom, upokojením. Všetko je vrúbené, prenikané a udržiavané vo vznose achróniou. Bez nej by nebol život ani smrť, bez nej by nebolo sveta pohromade.
:: achronéma, achrónia (semiotika), achronozofia, bezčasie (synkriticizmus), perichronozofia, stvorenie (teizmus), synkriticizmus.

/achrónia (semiotika)
– nepodliehajúcno času, atemporálna oblasť logicko-sémantických štruktúr. Semiotické štruktúry na hĺbkovej úrovni sú achronické.

/achronológia
gr. – časť perichronológie a teoretická vrstva achronozofie, ktorej predmetom je achrónia.
:: achrónia, achronozofia, perichronológia.

/achronozofia
gr. – filozofia bezčasia – jadrová časť perichronozofie, ktorej predmetom je achrónia (bezčasie).
    Achronozofia sa člení na teoretickú časť – achronológiu a praktickú časť – atemporalistiku.
:: achronéma, achronematika, achrónia, achronológia, atemporalistika, bezčasie (synkriticizmus), bezčasmo, previazanosť kvantová, synkriticizmus.

/Ainesidemos
– grécky filozof, predstaviteľ neskorého antického skepticizmu.
:: filozofia 1. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia helenistická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.

/aisthéta
gr. – αἰσθητά – zmyslovo vnímateľné ([22];178).
:: filozofia starogrécka.

/Akadémia
– háj v Aténach so sochami bohov a taktiež héroa Akadéma. Platón tu po svojom návrate do Atén v roku 389 pr. n. l. založil filozofickú školu (ok. 387 pr. n. l.), ktorá mala podľa vzoru pytagorejských škôl vedecký i náboženský charakter.
:: filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, školy sokratovské.

/Akai, Peter Krištof
– Akay de Aka (25. 3. 1706 Veľká Hradná – 18. 3. 1766/7 Kláštor pod Znievom) – slovenský filozof, astronóm, náboženský spisovateľ, člen jezitského rádu, autor o. i. prírodnofilozofického diela „Cosmographia seu philosophica mundi descriptio (Kozmografia alebo filozofický opis sveta)“, Košice 1737, zhrnujúceho poznatky astronómie a fyziky. V jeho filozofickom významovom univerze dominuje geocentrizmus a náuka o štyroch živloch.
:: filozofia 18. stor., filozofia slovenská.
:: astronómia, fyzika.

/akauzalizmus
gr. > lat. – uznávanie existencie nepríčinných javov. a pristupovanie k realite pri intervencii kategórie nepríčinného javu.
:: kauzalita, príčina.

/akceptovanie
lat. − prijatie, prijímanie, uznanie, uznávanie.

/akcesorický
lat. – akcesórny – sprievodný, vedľajší, prídavný, pridružený, nepodstatný.

/akcidencia
lat. – prechodná, nepodstatná vlastnosť veci, závislá, čo do svojej existencie, od substancie, podmieňovaná ňou.
:: ontológia.

/akcidens
lat. – lat. accidens, prípadok, prívlastok, akcident, akcidencia, gr. symbebekos – nepodstatná, skôr vonkajšková, náhodná, dočasná, premenlivá črta alebo vlastnosť predmetu (veci), (premenlivá) vlastnosť, stav veci, substancie. Akcidens je opak atribútu.
:: ontológia.

/akosť
– kvalita.
:: ontológia.

/akt
lat. – úkon, výkon, čin.
:: činnosť, ontológia.

/akt ilokučný (Austin, J. L.)
– zložka rečových aktov, ktorou hovoriaci vyjadruje svoj vzťah k oznamovanému obsahu, ako napr. pochybnosť, istotu a podobne, alebo svoj zámer voči adresátovi, napríklad sľub.
    Ilokučný akt predpokladá lokučný akt.

/akt lokučný (Austin, J. L.)
– angl. locutionary act – povedanie, súčasť rečového aktu tvorená aktom vyjadrenia alebo vyslovenia určitého obsahu. Lokučný akt hovoriaci vykoná tým, že vysloví (povie) vetu alebo výpoveď zakotvenú v danej komunikačnej situácii, čím adresátovi oznámi obsah tejto vety alebo výpovede.
    Lokučný akt pozostáva z týchto aktov:
        – fonetický akt (akt vytvorenia zvuku),
        – fatický akt (akt vyslovenia fémy),
        – retický akt (akt vyslovenia rémy),

/akt rečový (Austin, J. L.)
– prednesenie výpovede vykonané tromi aktami: lokučným, ilokučným a perlokučným.

aktér
fr. – účinkujúci, činiteľ, dejateľ.

/aktivita
lat. – zvýšená činnosť, aktívnosť, opak pasivity.
:: činnosť, pasivita.
:: aktivita (psychiatria).

/aktivita cieľavedomá
– aktivita vykonávaná s jasným cieľom, účelná, plánovaná, premyslená podľa podľa určeného cieľa.
:: cieľ, činnosť.

/aktivita estetická
– estetická činnosť – podproces, ktorý vedno s umeleckým osvojovaním si sveta človekom tvorí komplex estetického osvojovania si sveta človekom konštituujúci estetické funkcie ľudských predmetov, vyúsťujúc do ľudskej formy estetična.
    Najkoncíznejšou a najcieľavedomejšou formou estetickej aktivity je umelecké osvojovanie si sveta človekom.
:: estetika.

/aktivita systému
– spôsob správania systému, pri ktorom ide o samodeterminovanosť systému: na uskutočnenie aktivity systému nestačí udalosť okolia, ba takáto udalosť nie je ani nevyhnutná.

/aktívny
lat. – činný, výkonný, podujímavý, opak: pasívny.

/aktuálny
lat. − terajší alebo momentálny, daný, vyskytujúci sa, činný teraz, v súčasnosti.
:: stav vecí aktuálny (Aristoteles).

/aktuózny
lat. – činný, hybný, hybký, vrtký; vášnivý.

/akuzmatici
(z gr. ἄκουσμα [akusma] počuté, povesť, prednáška) – skupina pytagorovcov, zameriavajúca sa na nábožensko-morálne názory, pričom zákazy a príkazy akuzmatikov tematicky aj ideove značne prekračovali vlastný náboženský charakter: popri povere to boli aj morálne, eugenické a hygienické normy, čím sa riadili.
:: filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, pytagoreizmus.

/Albert Veľký
(1193 – 1280) – lat. Albertus Magnus – nemecký filozof, predstaviteľ vrcholnej scholastiky, teológ a prírodovedec, zvaný doctor universalis, autor rozsiahleho diela, v ktorom sa pokúsil integrovať novoplatonizmus, augustinizmus, aristotelizmus a prvky arabskej filozofie na báze korpusu prírodovedeckých poznatkov jeho doby.
    Dielo Alberta Veľkého predznamenalo systém Tomáša Akvinského úsilím vyrovnať sa s Aristotelovou filozofiou, pričom sa mu podarilo prekonať dovtedajší eklektický aristotelizmus.
:: anjel (Albert Veľký), filozofia (Albert Veľký), filozofia 13. stor., filozofia scholastická, filozofia stredoveká, scholastika, Tomáš Akvinský.

/Alcuin
(735 Northumbria – 19. máj 804 Tours) – latinsky: Alcuinus, anglosasky: Alchvine, Alkuin z Yorku – vedúca osobnosť dvorskej školy (schola palatina) Karola Veľkého a tvorca trojstupňového vzdelávacieho systému: trivium – quadrivium – theologia.
    Alcuin pritom oddelil dialektiku od slobodných umení a spravil z nej osobitnú vedu, nepriamo identifikovanú s filozofiou ako so schopnosťou systematizovať problémy viery. Chápal ju ako „skúmanie prirodzených vecí a poznávanie vecí ľudských a božských v miere, v akej ich je človek schopný hodnotiť (naturarum inquisitio, rerum humanarum divinarumque cognitio quantum homini prossibile est aestimare“. Táto veda čiže dialektika (dnes by sme teda povedali filozofia) sa podľa Alcuina zaoberá tým, čo je v myslení relative, čiže akým spôsobom a do akej miery možno pojmy dostupné človeku a komplex myšlienkových operácií vzťahovať na sféru Boha a božských vecí. Podľa Alcuina je teda disciplína, ktorú dnes nazývame filozofiou, vyčlenená zo slobodných vied a zároveň je metodologicky podriadená teológii.
    Alcuinovi leží na srdci idea vytvorenia nových Atén vo Francúzsku (Athenae novae in Francia perfici), samozrejme, že Atén kresťanských, v ktorých by sa k siedmim slobodným umeniam pripojilo sedem darov Ducha svätého (cf [78];21 – 22).
    V rámci logiky Alcuin rozpracúva vlastnú teóriu kategórií a podáva opis základných pojmov sémantiky – homonymie, synonymie, paronymie.

D: Versus de cucullo (O kukučke); De sanctis Euboracensis ecclesiae (Svätí kostola v Yorku); Disputatio de vera philosophia (Rozprava o pravej filozofii); Dialogus Saxonis et Franconis (Rozhovor Sasa a Franka); De orthographia (O pravopise); Dialogus de rhetorica et virtutibus (Rozhovor o rétorike a cnostiach); De dialectica (Dialektika); Disputatio Pippini regalis et nobilissimi iuvenis cum Albino scholastico (Rozhovor kráľovského a urodzeného mládenca Pippina so scholastikom Alcuinom); Expositio super Iohannem (Výklad Jána); Expositio in epistolam Pauli apostoli ad Hebreos (Výklad listu apoštola Pavla Židom); De fide sanctae et individuae Trinitatis (O viere vo svätú a nedeliteľnú Trojicu) – prvá stredoveká dogmatika; Liber de virtutibus et vitiis (Cnosti a neresti); Vita sancti Willibrordi (Život sv. Willibrorda); Alcuinovo dielo je vydané v PL 100 a 101.

:: filozofia 8. stor., filozofia 9. stor., filozofia kresťanská filozofia stredoveká, Karol I. Veľký, škola vo Fulde.

/alebo (logika)
− výraz, pomocou ktorého vytvárame disjunkciu.
:: disjunkcia (logika).

/algebra (Černík, V.)
– abstraktná teória vzťahu, teória určitých abstraktných vzťahov, ich zákonitostí a operácií s nimi ([69];187).

/alogickosť
gr. – nelogickosť, absencia logiky, vyznačujúcosť sa rozporom s princípmi logiky.

/alterácia
lat. – zmena, menenie (sa).
:: menenie sa.

/alternatíva
lat. – možnosť výberu, možnosť voľby medzi dvoma prípadmi.
:: voľba.

/altruizmus
lat. – ľudomilnosť – nezištná starostlivosť o blaho iných, nezištný spôsob konania v prospech iných.

/ambiguita (fenomenológia)
− dvojznačnosť, dvojitosť, dvojzložkovosť, podvojnosť.
    „Filosofie ‚ambiguity‘ zdůrazňuje fakt, že autentický člověk jednak myslí, jednak jedná, jednak sa odvrací od světa a stahuje sa do sebe, jednak sa ve světě angažuje. Jde o polaritu těla a duše, světa a vědomí. V tom je rozdíl od ‚ambivalence‘ lidské duše − jak na ni ukázal už Dostojevskij: prahne po čistotě již v okamžiku, kdy se oddává neřesti, a nenávidí, když miluje.“ ([484];103),
    Medzi čistotou a neresťou, láskou a nenávisťou je tu bezčasie.

/amfibólia
gr. – dvojznačnosť, dvojzmysel vznikajúci významovou zámenou slov rovnakého znenia.

/Amicus Plato, sed magis amica est veritas
lat. – Platón je priateľ, ale ešte väčším priateľom je pravda. Parafráza výroku pripisovaného Aristotelovi.
:: latinčina.

/an sich
nem. – lat. in se (v sebe, osebe). Termín zaviedol Wolff na označenie veci, predmetu samého osebe. Od čias Kanta sa používa na označenie nepoznateľnej veci osebe.
:: filozofia nemecká, nemčina.

/analógia
gr. – podobnosť medzi netotožnými entitami tvorená rovnakosťou niektorých ich stránok (vlastností, vzťahov), jej zisťovanie alebo používanie.

/analógia (logika)
– druh úsudku o zhode dvoch entít na základe zhody ich niektorých vlastností.
:: entita, úsudok, vlastnosť, zhoda.

/analogon rationis
lat. – obdoba rozumu. (U Leibniza nižšie formy vedomia, vlastné živočíchom.)

/analytika
gr. – vedný odbor, disciplíny používajúca metódu rozboru, analytickú metódu.

/analytika (Kant, I.)
– časť všeobecnej logiky, ktorá rozkladá formálnu stránku umu a rozumu na prvky a vykladá ich ako princípy celého logického posudzovania nášho poznania.

/analýza
gr. – rozklad, rozčlenenie, jedna zo základných metód a myšlienkových operácií; je to rozklad nejakého celku na jeho zložky, súčasti, ktorý smeruje k nejakým relatívne najjednoduchším zložkám, za ktoré sa ďalej už nepokračuje (prvky). Čiže pojmy časti, celku a prvku tvoria jadro matrice kategórií aplikovaných v priebehu analyzovania.
    Historický typ, druh alebo povahu analýzy podstatne ovplyvňuje to, aké ďalšie významové útvary (najmä kategórie) intervenujú v priebehu jej realizácie. Ak napríklad pri analýze jazyka prevažujú logickosyntaktické a logickosémantické kategórie, hovoríme o logickosyntaktickej a logickosémantickej analýze jazyka, alebo ak v jadrových kategóriách uplatňovaných v priebehu analýzy začne zaujímať dominantné miesto kategória vzťahu, hovoríme o vzťahovej analýze a pod.
    Analýza je postup, v ktorom sa jednota (celok) rozkladá na svoje časti. Analýza v tomto zmysle môže tvoriť súčasť analyticko-syntetickej metódy, v rámci ktorej na ňu nadväzuje syntéza ([10];23).
:: analýza faktorová, analýza filozofická, analýza jazyka, analýza kauzálna, analýza klasifikačná, analýza komponentová (lingvistika), analýza konceptuálna, analýza logická, analýza logická dôkazu, analýza logická jazyka prirodzeného, analýza matematická, analýza obsahová (informatika), analýza obsahová (sociológia), analýza rozmerová, analýza sieťová, analýza systémová, analýza systémová filozofie, analýza systému, analýza štatistická, analýza textu, analýza vzťahová, metóda analytická, myslenie, rozbor, skúmanie analytické.

/analýza filozofická
− jedna zo základných filozofických metód, ktorej povaha závisí od toho, celok čoho je jej predmetom, či v nej ide o rozbor celku dajakého úseku mimojazykovej skutočnosti alebo jazykovej skutočnosti, či o rozbor celku dačoho fantastického, vymysleného, alebo dajakého bežného významového útvaru vyjadreného prostriedkami prirodzeného alebo formalizovaného jazyka, či o analýzu logického dôkazu alebo prúdu zážitkov atď.
:: filozofia, metóda filozofická, metóda filozofie.

/analýza jazyka
– angl. language analysis – skúmanie, ako používateľ jazyka vyjadruje významové útvary a procesy prostredníctvom jazykových prostriedkov, ako sú slovné spojenia, výber slov, štruktúra viet, intonácia atď.
    Analýza jazyka sa môže zameriavať na rôzne jazykové roviny alebo stránky jazyka a možno pri nej využívať prostriedky rôznych vedných a filozofických disciplín alebo ich kombinácií.
    V priebehu dejín sa vyvinula o. i.

        – filologická analýza jazyka,
        – logická analýza jazyka,
        – lingvistická analýza jazyka,
        – fenomenologická analýza jazyka,
        – hermeneutická analýza jazyka,
        – informatická analýza jazyka.
        – psychologická analýza jazyka,
        – kognitívnovedná analýza jazyka...,

ktoré sa ďalej špecifikovali jednak podľa analyzovaného aspektu alebo aspektov jazyka, jednak podľa použitých metód a ich kombinácií.
:: analýza jazyka (filozofia analytická), jazyk.

/analýza jazyka (filozofia analytická)
– aplikácia logických a filozofických nástrojov na skúmanie a pochopenie jazyka a jeho vplyvu na naše myslenie a komunikáciu, pričom sa zohľadňujú napríklad tieto aspekty:

        1. Rozbor významu slov a fráz: Analytická filozofia sa snaží preniknúť do významu slov, ktoré nám slúžia vo všetkých oblastiach vedenia a vo všednom živote1. Toto zahŕňa skúmanie definícií slov a fráz a to, ako tieto definície ovplyvňujú naše chápanie sveta.
        2. Analýza logických štruktúr: Analytická filozofia používa nástroje logiky na analýzu štruktúry argumentov a tvrdení. Toto zahŕňa skúmanie, ako sú jednotlivé časti argumentu alebo tvrdenia logicky spojené.
        3. Skúmanie jazykových konvencii a pravidiel: Analytická filozofia sa zaoberá tým, ako jazykové konvencie a pravidlá ovplyvňujú naše myslenie a komunikáciu. Toto môže zahŕňať skúmanie gramatiky, syntaxe, sémantiky a pragmatiky.
        4. Testovanie filozofických tvrdení: Analytická filozofia uznáva základnú tézu, že filozofické tvrdenia by mali byť testované na ich dôsledkoch. To znamená, že filozofické tvrdenia by mali byť skúmané a hodnotené na základe toho, aké dôsledky by mali, keby boli pravdivé.

/analýza jazyka logická
– odhaľovanie a určovanie čiže identifikácia logických foriem významových útvarov a procesov vyjadrovaných analyzovaným jazykom.
    Logická forma je to, čo zostane z vyjadrovaných významových útvarov alebo procesov, napr. výrokov, po odstránení ich konkrétneho obsahu.
    Logická analýza jazyka umožňuje získať užitočné informácie o uvažovaní, aj keď téme nerozumieme. Logická analýza jazyka umožňuje už z formy výrokov určiť, či je uvažovanie správne, či je správna definícia, či pojmy sa správne používajú, či sa nás snažia zámerne zmiasť atď.
:: analýza logická jazyka prirodzeného, logika.

/analýza kauzálna
– zisťovanie príčinných súvislostí.
:: kauzalita, súvislosť kauzálna, súvislosť príčinná.

/analýza klasifikačná
– triedenie javov do skupín.
:: klasifikácia, skupina.

/analýza konceptuálna
− skúmanie vzťahov medzi pojmami prirodzeného alebo odborného jazyka vyčlenenými jazykovými výrazmi pomocou analytickej metódy.
:: jazyk odborný, jazyk prirodzený, koncept, metóda analytická, pojem, výraz jazykový.

/analýza logická
− analýza jazykových výrazov (výrazov prirodzeného alebo odborného jazyka) z hľadiska alebo prostriedkami logiky; jej cieľom je vypreparovať (čisto) logické súvislosti spolutvoriace významy jazykových výrazov a ich spojenia.
:: logika.

/analýza logická dôkazu
– uvedenie úplného výpočtu premís. V praxi sa totiž často „samozrejmé“ premisy dôkazu výslovne neuvádzajú. „Někdy se nám tento postup jeví jako zbytečně puntičkářství a jistě není cílem logiky zavést do praxe mnoho slov o samozřejmostech. V případech sporných, složitých a neprůhledných je to však nutné, abychom mohli zkontrolovat, zde všechny potřebné předpoklady důkazu jsou skutečně pravdivé.“ ([4];11)
:: dôkaz, logika.

/analýza logická jazyka prirodzeného
− skúmanie štruktúry jazykových výrazov z hľadiska logiky s cieľom využiť ich pre dedukciu alebo pre logické vyplývanie.
:: logika, logika filozofická, logika moderná.

/analýza systémová (synkriticizmus)
– skúmanie štruktúry systému z hľadiska jej momentálneho prierezu, genetickej a dynamickej dominanty a nevyhnutných externých súvislostí; pri aplikácii systémovej analýzy v rámci synkriticizmu si treba popri zachovávaní štandardných požiadaviek na ňu kontinuálne uvedomovať ontologický rozdiel statusu jej predmetu a výsledku: predmet systémovej analýzy má iný ontologický status ako výsledok systémovoanalytického skúmania tohto predmetu, čiže systémovoanalytický obraz tohto predmetu; slovom obraz predmetu a predmet sa ontologicky odlišujú; z hľadiska synkriticizmu ich treba chápať ako nereduktívne usúvzťažnené/usúvzťažňované (cf synkríza); systémová analýza je nevyhnutná súčasť otvoreného súboru postupov tvoriacich metódu synkriticizmu.
:: systém.

/analýza systémová filozofie
– jedna z metód metafilozofického skúmania filozofie a väzieb medzi zložkami jej náplne (filozofémami) s cieľom vytvoriť model filozofie ako systému.
    Napríklad práve čítaný slovník je hypertextovou implementáciou výsledkov skúmania týchto stránok alebo rezov systémom filozofie:

        1. momentálny prierez štruktúrou systému filozofie;
        2. genetická a dynamická dominanta štruktúry systému filozofie;
        3. nevyhnutné externé súvislosti štruktúry systému filozofie
.
:: filozoféma, filozofia, metafilozofia, parafilozoféma, systém filozofie, štruktúra systému filozofie.

/analýza textu
− činnosť, odkrývajúca usporiadanosť prvkov tvoriacich text, vzťahov medzi nimi a vzťahov medzi rovinami textu v intenciách kategórií a ďalších významových útvarov, ktoré v nej intervenujú; ak týmito intervenujúcimi významovými útvarmi sú logické pojmy, ide o logickú analýzu textu, ak sú intervenujúcimi lingvistické pojmy, ide o lingvistickú analýzu atď.

/analýza vzťahová
– hľadanie vzťahov (často funkčných závislostí)medzi prvkami skúmaného celku alebo systému s cieľom poznať jeho štruktúru.
:: vzťah

/Anaxagoras
(500 – 428 pr. n. l. / 427 pr. n. l.) = Anaxagoras z Klazomén – starogrécky filozof, matematik a astronóm, priateľ Periklov, Euripidov a ďalších významných Aténčanov, autor diela „O prírode (Peri fyseós)“, ktoré vrchnostenské orgány nechali spáliť, keď Anaxagora obvinili z bezbožnosti. Akmé Anaxagora spadá pravdepodobne do rokov 470 – 460 pr. n. l.
    Učenie:
    Svet (kosmos = poriadok) sa rodí z chaosu.
    Chaos je totálne premiešavajúcno sa prvotných vecí (chrémata) neobmedzených tak čo do množstva ako aj čo do malosti. V dôsledku tejto okolnosti, t. j. bytia pohromade neobmedzeného množstva neobmedzene malých (pôvodných) vecí, bola každá z nich nezreteľná.
    Diferencovanie sa pôvodne chaotickej prazmesi prvotných vecí sa uskutočňuje vírivým pohybom vychádzajúcim z jedného bodu a strhávajúcim so sebou čoraz viac semien, ktoré sa sústreďujú na dvoch protikladných póloch: na jednom sa zhromažďujú teplé, suché, svetlé a zriedené semená, na druhom naopak chladné, vlhké, tmavé a husté semená.
    Vznikanie súcien sa deje zlučovaním prvotných vecí, zanikanie súcien sa deje rozlučovaním prvotných vecí.
    Ovládajúcnom celého tohto diania (usporadujúcna sveta, vznikania a zanikania v ňom) je rozum (nous [nús]). Nous transcenduje chaos, nepochádza z neho a je nezávislý od neho.
:: filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia predsokratovská, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, predsokratici, synkríza (Anaxagoras).

/Anaximandros
(asi 610 – skoro po 546 pr. n. l.) – starogrécky filozof, žiak Tálesa z Milétu. Bol najhlbším mysliteľom milétskej školy, „lebo svojím výkladom o apeire už aspoň naznačil osobitosti filozofického skúmania sveta.“ (6;47.) Apeiron (čiže neobmedzeno) považoval za počiatok (arché) všetkého; z apeironu sa podľa Anaximandra postupne vylučovali protiklady (teplo a chlad, vlhko a sucho); z ich vzájomného pôsobenia sa vyvinulo existujúce usporiadanie sveta. K prírodným zmenám dochádza v dôsledku boja protikladov. Človek sa vyvinul zo živočíchov iného druhu. Zem je tvaru valca a voľne sa vznáša uprostred vesmíru.
    Údajne napísal prvé filozofické dielo v Grécku, ktoré sa spomína pod názvom O prírode. Anaximandros ako prvý použil na označenie pralátky, z ktorej vznikol svet, termín arché.
:: apeirón, apeiron (Anaximandros), filozofia 6. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia predsokratovská, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, predsokratici.

/Anaximenes
(asi 585 – 528 pr. n. l.) – starogrécky filozof, predstaviteľ milétskej školy. Za základ všetkého považoval (obrazne povedané) vzduch, ktorý je podľa neho nekonečný, večný a pohyblivý: je to večné všeprenikajúce, všeobklopujúce. všeoživujúce a všeriadiace (všespôsobujúce, všeovplyvňujúce) pohybujúcno, presnejšie zhusťujúcno (čím všetko vyvstáva) a zrieďujúcno (čím všetko zaniká). Zhusťovaním sa tvoria oblaky, potom voda a napokon zem a kamene. Zrieďovaním sa vzduch mení na oheň. Vzduch je dušou aj všeobecným prostredím pre nespočetné vesmírne svety. Hviezdy sú ohne, ich teplo však necítime, pretože sú veľmi ďaleko, avšak sú bližšie než planéty.
:: filozofia 6. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia predsokratovská, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, predsokratici.

/androcentrizmus
gr.+ lat. – jednostranné uprednostňovanie mužského pohľadu na svet, mužského pristupovania, mužskej perspektívy.
:: muž.

/Andronikos z Rodu
(asi 1. pol. 1. stor. pr. n. l. Rodos – koniec 1. stor. pr. n. l. Rodos) – grécky filozof, desiaty scholarcha peripatetickej školy po Aristotelovi.
    Andronikos z Rodu vynikal ako komentátor a vydavateľ Aristotelových diel. Jeho vydanie Aristotelových spisov (v 40–20 pr. n. l., podľa iných pred rokom 50 pr. n. l.) podnietilo štúdium Aristotelovho učenia a stalo sa všeobecne používaným v neskorom staroveku.
    Dielo Peri pathón (O vášňach), zachované pod Andronikovým menom, je nepravý spis ([61];103).
:: filozofia 1. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, škola peripatetická..

/anegoita
gr. + lat. – stav bytia ľudského indivídua, ktoré sa ocitlo bez ega, bez ja a napriek tomu je identifikovateľné. Toto anegoitné ľudské indivíduum sa identifikuje na základe vzorca, tvaru ustávania utrpenia okolo neho. Proces dosahovania anegoity je deegoizácia (nem. Entichung).
    Anegoita je žiarivé prázdno obklopované ustávaním utrpenia a sprevádzané ustaľovaním sa mysle v nadoblačí, ktoré sa jej otvorilo
:: synkriticizmus.

/anjel (Albert Veľký)
– čisto duchovná bytosť. Anjeli sa líšia len hierarchiou stupňa a večného poriadku (nelíšia sa individuálne).

/anómia
gr. – bezprávie.
:: anómia (sociológia), právo.

/Anselm z Canterbury
(1033 Aosta (Piemont) – 1109), sv. – lat. Anselmus Cantuarensis, tal. Anselmo d'Aosta, angl. Anselm of Canterbury – najvýznamnejší filozof a teológ 11. stor. (obdobia ranej scholastiky) študoval vo Francúzsku, bol opátom benediktínskeho kláštora, neskôr arcibiskup canterburský.
    Anselm prišiel s novou myšlienkou, že človek je svojím rozumom (lat. ratio) verným obrazom Boha a dialektika má účasť na Božích myšlienkach.
    V spore o univerzálie stál na strane stredovekého realizmu.
    Podobne ako Augustín tvrdil, že viera má predchádzať poznaniu: „Credo, ut intelligam (verím, aby som rozumel)“; vieru však možno racionálne zdôvodniť. Kresťanské dogmy sú síce nevyvrátiteľnou pravdou, ale treba ich racionálne zdôvodňovať, aby sa veriaci človek upevnil vo svojej viere.
    Anselm obhajoval ontologický dôkaz existencie boha, pričom vchádzal z pojmu Boha: Boh je ten, nad ktorého už nemožno myslieť nič vyššie. Ak by Boh jestvoval len v mojej mysli ako pojem, nebol by tým najvyšším, lebo by mu chýbala reálna existencia. To, čo nejestvuje, nemôže byť najvyššie. Z pojmu Boha ako niečoho najvyššieho vyplýva teda jeho existencia. Novým a neobyčajným na tomto dôkaze (i keď je často kritizovaný) je pokus o dôkaz Boha z čistého myslenia, bez odvolávania sa na autority či zjavenie.
:: filozofia 11. stor., filozofia kresťanská, filozofia scholastická, filozofia stredoveká, scholastika raná.
:: teológia 11. stor.

/antecedens – consequens
lat. – predchádzajúce – nasledujúce (následok, dôsledok).

/anticipácia
lat. – anticipovanie – myšlienkové predvídanie niečoho, čo nastane v budúcnosti; predpokladanie budúcich javov, predňatie, prednímanie, vyciťovanie vopred.

/antifundamentalizmus
lat. – vo filozofii vedy: negatívny postoj k presvedčeniu, že existuje nejaký jediný možný základ celého systému vedeckého poznania.
:: filozofia vedy, veda.

/antinómia
gr. – protichodnosť, základný rozpor; dvojica vzájomne si protirečiacich výrokov, ktoré však (každý z iného dôvodu) považujeme za pravdivé.
    Antinómie sú súčasťou predmetu antitetiky.
:: antinomický, antitetika.

/antinómia (Brugger, W.)
– „zdanlivý rozpor medzi dokázanými vetami alebo skutočný rozpor medzi zdanlivo dokázanými vetami“ ([46];65).

/antinomický
gr. – v sebe protirečiaci ([44];55).

/Antiochos z Askalónu
(ok. 120 pr. n. l. – 68 pr. n. l.) – starogrécky filozof, príslušník Akadémie, rozpracúval eklektické filozofické učenie s akcentom na spoločné črty platonizmu, aristotelizmu a stoicizmu, odmietal krajnú skepsu; učiteľ Ciceróna.
:: eklekticizmus, filozofia 1. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.

/antiscientizmus
– tendencia v rámci súčasnej filozofie niekedy stotožňovaná s antropologizmom a stavaná do protikladu k scientizmu.
    Antiscientizmus odmieta vedu a za spásonosný prístup človeka k problémom a hľadá mimovedecké postupy prekonávania kríz.
:: filozofia súčasná.

/Antisténes z Atén
(455/444 – 368/360 pr. n. l.) – Antisthenes – starogrécky filozof, Sokratov žiak, zakladateľ kynickej školy; prednášal v aténskom gymnasione Kynosarges, určenom pre neplnoprávnych občanov. Sofistickú antitézu zákon-príroda použil ako teoretický základ kritiky vtedajšej civilizácie. Ako senzualista odmietal Platónovo učenie o ideách.
:: filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, škola kynická.

/antitéza
gr. – tvrdenie protirečiace pôvodnému tvrdeniu čiže téze, v starej gréčtine i námietka (ἀντίθεσις).

/antitéza (Hegel, G. W. F.)
– dialektický protiklad.

/antitéza (logika)
– súd postavený proti inému súdu, protiklad; opak: téza.

/Antológia z diel filozofov, 1966 – 1977
– objemná, mnohozväzková panoráma univerzálnych dejín filozofie, obsahujúca obsiahle autentické výňatky z najznámejších prác reprezentatívnych osobností histórie filozofického myslenia. Vydanie antológie je významná udalosť nielen v dejinách slovenskej filozofie, ale aj v dejinách slovenskej kultúry vôbec. Hlavnú zásluhu na tomto vydaní má Igor Hrušovský, podľa ktorého antológiu „osnoval a zostavil kolektív domácich filozofických pracovníkov“ ([6];7).
:: dejiny filozofie, filozofia slovenská.

/antropinum
gr. – podstata ľudskosti, to, bez čoho by človek nebol človekom.
:: človek.

/antropológia filozofická
– 1. smer súčasnej filozofie alebo filozofická koncepcia človeka, v ktorej prevláda úsilie o celostný výklad človeka. Na vývin filozofickej antropológie najviac zapôsobila Schelerova syntetická koncepcia človeka.
    K najvýznamnejším predstaviteľom filozofickej antropológie patrí H. Plessner, A. Gehlen, M. Landmann, E. Rothacker.
    2. filozofická disciplína, ktorá sa zaoberá človekom v jeho celistvosti; súčasť teoretickej filozofie (1;47).
:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor.

/antropológia predvedecká
– žitá antropológia – súbor významových útvarov, ku ktorým dospieva človek neustále si kladúci otázky týkajúce sa samého seba a vykladajúci samého seba. Z nej, z tejto predvedeckej, žitej antropológie neskôr vyrastá antropológia vedecká (cf [46];66).

/antropológia synkriticistická
– disciplína synkriticizmu skúmajúca človeka; systematické rozvíjanie prvej pätice z desiatich téz synkriticizmu. Fundamentom synkriticistickej antropológie ako synkriticistickej filozofie človeka je synkriticistická ontológia človeka zaoberajúca sa bytím človeka čiže výčlovečňujúcnom.
    Synkriticistická antropológia je systematicky sebareflexívne rozpracúvaná synkritická antropológia.
:: synkriticizmus.

/antropológia vedecká
– náuka o človeku vyrastajúca z predvedeckej antropológie aplikáciou prostriedkov a metód vedeckých a vystupujúca sprvu ako antropológia špeciálnovedná alebo empirická (cf [46];66).

/antropozofia
gr. − učenie R. Steinera zamerané na obnovenie spojenia človeka s vyššími svetmi (ukrývajúcimi v kozmickej pamäti dokonalé poznanie) s cieľom doviesť človeka k dokonalosti.
    Antropozofia chápe človeka ako kompozíciu fyzického, éterického a astrálneho tela, pričom vedomie človeka alebo jeho ja sa môže v stupňovitom vývoji inkarnácií približovať k antropozofickému ideálu človeka.
    Antropozofia vyrastá bezprostredne z teozofie, od ktorej sa odtrhla intenzívnejšou recepciou kresťanských významových útvarov a otvorením sa ideám rozekruciánstva, stále však na báze významového univerza hinduizmu.
    Podporu týchto procesov zabezpečuje systémom waldorfských škôl založeným roku 1919 v Stuttgarte.

/Apáczai Csere, János
(10. 6. 1625 – 31. 12. 1659) – maďarský filozof, pedagóg a teológ, významná postava v oblasti vzdelávania a vedy v 17. stor. Apáczai Csere sa zapísal do dejín svojou „Magyar Encyclopaedia (Maďarskou encyklopédiou)“, prvou učebnicou napísanou v maďarčine.
:: filozofia 17. stor., filozofia maďarská.

/aparát konceptuálny
– súčasť významového univerza tvorená usporiadaným súborom pojmov aplikovaným pri skúmaní určitej oblasti reality. Kľúčovú úlohu v rámci konceptuálneho aparátu plnia kategórie, princípy a zákony.
:: celok daného, univerzum významové.

/aparát konceptuálny filozofie
– jeden z hlavných prostriedkov orientácie filozofie v celku predfilozoficky daného, tvorený súčasťou filozofického významového univerza, najmä komplexom filozofických pojmov (v prvom rade filozofických kategórií), filozofických princípov a filozofických zákonov intervenujúcich v procese filozofického skúmania sveta a miesta človeka v ňom.
:: filozofia, kategória filozofická, miesto človeka vo svete, pojem filozofický, univezum významové filozofické.

/apeirón
− gr. ἀπείρων, angl. apeiron – neohraničené, neobmedzené, nekonečné. Anaximandros takto (podľa aristotelovskej a učebnicovej interpretácie) označil princíp, prazáklad, prapočiatok (arché), z ktorého vznikajú a do ktorého sa opäť navracajú všetky veci.
:: metafyzika, ontológia.

/apeiron (Anaximandros)
– neobmedzené – počiatok a základný prvok vecí; neobmedzená podstata, z ktorej vznikajú všetky nebesia i svety v nich. „Z čoho veci vznikajú, do toho vraj tiež podľa nutnosti zanikajú; lebo si za neprávosti navzájom splácajú pokutu a trest podľa určenia času“.
    Neobmedzené (apeiron) nemá počiatok. Je božské, nesmrteľné a nehynúce; je večné a vôbec nestarne. Obsahuje všetky svety. Vylúčili sa z neho nebesia a vôbec všetky svety, ktoré sú nesčíselné (6;51, 52).
:: ontológia.

/Apel, Karl Otto
(15. 3. 1922 Düsseldorf, Nemecko – 15. 5. 2017 Niedernhausen. Nemecko) – nemecký filozof, predstaviteľ filozofie jazyka a sociálnej filozofie, ovplyvnený jeho učiteľom Rothackerom a ďalej Peirceom, Wittgensteinom a Heideggerom, svoju filozofiu rozvíjal pod titulom transcendentálna pragmatika, ktorú vypracoval na báze transformácie Kantovho transcendentalizmu.
    Apel rozvinul metódu hermeneuticko-dialektickej rekonštrukcie a používal ju vo svojich výkladoch kritickej recepcie rôznych filozofických východísk, ktoré napokon dotvoril do základu svojej samostatnej teórie, ktorá tieto pôvodné zdroje novým spôsobom usúvzťažňuje a reformuluje, opierajúc sa o Kantovu ideu, že poznanie sa má zdôvodniť transcendentálne, no v Apelovej filozofii úlohu Kantovej transcendentálnej apercepcie zaujíma ideálne, neobmedzené komunikatívne spoločenstvo.
    Tažiskom jeho výskumného záujmu na tomto základe bol najmä problém vysvetlenia a porozumenia, kritika ideológie a emancipácie, konsenzuálna teória pravdy a komunikatívna etika. Smerník Apelovho filozofického skúmania bol pôvodne v zhode s filozofiou J. Habermasa, od ktorého sa však odlišoval svojím akcentom na transcendentalizmus, ktorému sa Habermas naopak vyhýbal. Obom však išlo o preukázanie vnútornej obmedzenosti scientisticko-objektivistickej filozofie.

D: Dasein und Erkennen. Eine erkenntnistheoretische Interpretation der Philosophie Martin Heideggers (dizertácia), 1950; Sprache und Wahrheit in der gegenwärtigen Situation der Philosophie, 1959; Die Idee der Sprache in der Tradition des Humanismus von Dante bis Vico (habilit. práca), 1963; Szientistik, Hermeneutik, Ideologiekritik. Entwurf einer Wissenschaftslehre in erkenntnisanthropologischer Sicht, 1968; Transformation der Philosophie, Bd. 1: Sprachanalytik, Semiotik, Hermeneutik; Bd. 2. Das Apriori der Kommunikationswissenschaft, 1973; Zum Problem einer rationalen Begründung der Ethik im Zeitalter der Wissenschaft, 1974; Transformation der Transzendentalphilosophie. Versuch einer retrospektiven Zwischenbilanz, 1978; Die Erklären-Verstehen-Kontroverse in transzendental-pragmatischer Sicht, 1979; Ist die Ethik der idealen Kommunikationsgemeinschaft eine Utopie? Zum Verhältnis von Ethik, Geschichtsphilosophie und Utopie, 1982; Auseinandersetzungen in Erprobung des transzendentalpragmatischen Ansatzes, 1998.

:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná.

/aperatický
gr. – neobmedzený.
:: apeirón.

/apercepcia
lat. – vnímanie s porozumením. Pri apercepcii závisí každý nový vnem od predchádzajúcej životnej skúsenosti človeka a od jeho psychického stavu v momente vnímania.

/aplikovateľný
lat. – vhodný na použitie.

/apodiktický
gr. – starogr. ἀποδεικτικóς (súvisiaci s výkladom alebo s dokazovaním, lat. apodicticus (presvedčivý) – jasne preukázaný, celkom istý, bezpodmienečne platný, nezvratný, nepochybný.

/apodiktický (fenomenológia)
− platný bez výnimky, nezvratne, bezpodmienečne, celkom istý, logicky zdôvodnený.
    „‚Apodikticky‘ platný je závěr deduktivního úsudku, např. geometrický teorém. Apodiktická pravda je totožná s pravdou nutnou, nepopiratelnou, která nemůže být uvedena v pochybnost ničím a nikým. U Husserla apodiktická evidence značí takovou evidenci, o níž sa absolutně nijak nedá pochybovat. Apodiktických pravd dosahuje fenomenologickou metodou. V Husserlově životě byla apodiktičnost zdrojem četných vnitřních konfliktů − bránila mu zveřejňovat četné rukopisy, které nepovažoval za apodikticky nevývratné. (Srov.: evidence)“ ([484];103).

/apofatický
gr. – opisujúci niečo uvádzaním vlastností , ktoré to nemá, najmä preto, že ľudské myslenie alebo jazyk sa pokladajú za nedostatočné na to, aby to úplne alebo presne opísali.

/aporetický
gr. – so sklonom k pochybnostiam.
:: aporetika, pochybnosť, sklon k pochybnostiam.

/aporetika
– gr. ἀπορητική aporétiké (sc. techné) – preberanie ťažkoriešiteľných problémov.
:: aporetický.

/aporistika
– angl. aporistic – stav pochybností alebo nerozhodnosti, často v kontexte filozofických alebo logických diskusií; aporistika je blízka s antinomistikou.

/apreciácia
lat. – odhadovanie, odhadnutie kvality, byť si jej plne vedomý, ocenenie, stanovenie ceny.

/aprehendovanie
lat. apprehendere – pojímanie, prijímanie, ujímanie sa, uchopovanie, chápanie sa (niečoho) fyzicky alebo mentálne, zmocňovanie sa, chytanie (sa), podchytávanie.

/aprehenzia (Kant, I.)
– činnosť (Handlung) nevyhnutnej zložky (ingrediencie, Ingredienz) vnímania (Wahrnehumung) zvanej obrazotvornosť (Einbildungskraft), spočívajúca v syntetizovaní vnemovej rozmanitosti do jedného obrazu (útvaru, Bild); táto činnosť musí vopred pojať do seba, t. j. aprehendovať (in ihre Tätigkeit aufnehmen, d. i. apprehendieren) rozmanitosť náplne nazerania (das Mannigfaltige der Anschaung) ([897];208, [64];521)

/aprezentácia (fenomenológia)
− nem. Appräsentation − nepriame vnemové sprítomnenie predmetu pomocou priameho sprítomnenia iného predmetu, napr. zadnej časti objektu pomocou čelnej, jedného aspektu prostredníctvom iného. „Druhého poznávam pomocou vcítenia (Einfühlung). Telo „druhého“, iného človeka vnímam ihneď ako telo druhého „ego“ cestou asimilatívnej analógie s mojim vlastným „ja“. Moje vnímajúce ego je s vnímaným ego spriahnuté do páru (Paarung)“ ([484];103).

/apriori
lat. – apriórne – oblasť predchádzajúca skúsenosti a nezávislá od nej, predskúsenostno a podmieňujúcno skúsenosti. Výraz apriori (napr. po nemecky das Apriori) vznikol substantivizáciou výrazu a priori.
:: apriorita, apriórny (Kant, I.).

/apriorita
lat. − nezávislosť od skúsenostných obsahov.
:: apriori, obsah skúsenostný.

/apriórne | príslovka (Kant, I.)
– v čistom nazeraní ([64];148₃₈).
:: nazeranie čisté (Kant, I.).

/apriórny (Kant, I.)
− predskúsenostný.
:: apriori.

/aproximácia
lat. – priblíženie, približnosť.
:: aproximácia (matematika), aproximovanie sa.

/aproximovanie sa
lat. – priblíženie alebo približovanie sa, nadobudnutie alebo nadobúdanie blízkych, podobných znakov, čŕt.

/A-rad (McTaggard, J. M. E.)
– dynamický rad minulých, súčasných a budúcich okamihov. Dynamický spôsob rozmýšľania o čase súvisí s tým, že výraz čas používame na označovanie toho, čo bude, čo bolo atď. A-rad je nevyhnutný pre charakteristiku času B-radom.
:: čas (McTaggard, J. M. E.).

/arbitrárne
lat. − rozhodujúc, na základe alebo podľa rozhodnutia.

/arbitrium liberum
lat. – slobodné rozhodnutie, sloboda vôle.
:: vôľa.

/Arendtová, Hannah
(14.10. 1906 Linden, Hannover – 4. 12. 1975 New York) – americká filozofka a politologička nemeckého pôvodu, ktorá vo svojej filozofii nadviazala na M. Heideggera, E. Husserla, K. Jaspersa a R. Bultmanna. Filozofickému skúmaniu podrobovala o. i. fenomény práce, vyrábania, konania ako tri základné rozmery ľudskej existencie. Dôležité sú i jej príspevky k výskumu politickosti, totalitarizmu, antisemitizmu.
    Náš život by mal podľa Arendtovej smerovať k rovnováhe aktivity a rozjímania.
:: filozofia 20. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná.

/argument
lat. – jazykový prostriedok, pomocou ktorého niekoho o niečom presvedčujeme (trebárs aj seba samého: v tomto prípade možno však hovoriť skôr o úsudku) a ktorý spočíva v postupnosti výrokov, z ktorých jeden (ten, ktorý sa zdôvodňuje) sa nazýva záver a ostatné výroky (tie, pomocou ktorých sa zdôvodňuje záver) sa nazývajú premisy.
    Činnosť zostavovania argumentu je argumentácia.
    Väzba medzi premisami argumentu a záverom argumentu, na ktorej sa zakladá deduktívne vyplývanie, sa nazýva pravdivostná závislosť.
:: jazyk logiky, logika, premisy argumentu, schéma argumentu, štruktúra argumentu formálna, vyplývanie logické, záver argumentu.

/argument (logika)
– postupnosť výrokov uvedených (vyslovených) s cieľom zdôvodniť záver pomocou premís.
:: logika.

/argument funktora
– vhodný výraz, ktorý možno dosadiť na prázdne miesto funktora, čím vzniká úplný zložený výraz [4];33).
logika.

/argument (Zouhar, M.)
− určitá postupnosť viet nazývaných výroky (tvrdenia) ([89];12).

/argument platný deduktívne
– argument, záver ktorého je len (čisto) dôsledkom premís argumentu; v závere deduktívne platného argumentu sa nevyskytuje nová informácia alebo tvrdenie, ktorého pravdivosť by nevyplývala z pravdivosti premís tohto argumentu.
    Deduktívna platnosť argumentu za zakladá na formálnej štruktúre argumentu.
:: argument (logika), logika.

/argument platný logicky
− argument, ktorého platnosť možno zdôvodniť pomocou dedukcie.
:: argumentácia, logika.

/argumenta ponderantur, non numerantur
lat. – sila dôkazov spočíva v ich presvedčivosti, a nie v počte.
:: argument.

/argumentácia
lat. – zdôvodňovanie pravdivosti tvrdenia pomocou iného tvrdenia alebo tvrdení; činnosť zostavovania argumentu. Argumentácia zahrnuje dokazovanie a vyvracanie, v priebehu ktorých sa utvára presvedčenie o pravdivosti tézy alebo nepravdivosti antitézy tak u dokazujúceho ako aj u oponentov.
    Logiku na argumentácii zaujíma jej logická zložka, tvorená argumentom.
:: argument, logika, premisy argumentu, usudzovanie (logika), záver argumentu.

/argumentum ad hominem
lat. – dôkaz rátajúci s citmi presvedčovaného.
:: argument.

/argumentum ad rem
lat. – argument založený na pravých okolnostiach vecí, na skutočnosti.
:: argument.

/argumentum ad veritatem
lat. – objektívny dôkaz.
:: argument.

/argumentum baculinum
lat. – doslovne: palicový argument – hmatateľný dôkaz.
:: argument.

/argumentum e contrario
lat. – dôkaz z opaku.
:: argument.

/argumentum e silentio
lat. – argumentum a silentio, argumentum ex silentio – dôkaz postavený na zamlčaní nejakej skutočnosti.
:: argument, mlčanie.

/arché
gr. – prvopočiatok, počiatok, zdroj.
:: metafyzika, ontológia.

/arché (Táles z Milétu)
– prvopočiatok tvorený vodou ([6];50).
:: filozofia predsokratovská, Táles z Milétu.

/archetyp (Jung, C. G.)
– typická, univerzálna forma vnímania, myslenia, chápania, správania, tvoriaca súčasť duševného dedičstva ľudstva a symbol kolektívneho nevedomia. Termín začína Jung používať v roku 1920.

/archív (Foucault, M.)
– pravidlá generovania nových diskurzívnych objektov, proces, ktorý vedie k nahradeniu jednej vedeckej formácie druhou.

/Aristippos
(asi 435 – 355 pr. n. l.) – starogrécky filozof, Protagorov a Sokratov žiak, zakladateľ kyrénskej školy. Aristippos bol v teórii poznania senzualistom a v etik hedonistom: najvyšší cieľ života videl v slasti, pričom však človek nemá byť jej otrokom, ale má sa usilovať o jej rozumnosť - iba rozumná slasť je totiž najvyšším blahom. Slasť a utrpenie sú meradlom dobra a zla, pravdy a nepravdy. Aristipoos odmieta náboženskú vieru, pretože zaťažuje dušu tiesnivými predstavami, odporúča zriecť sa honby za bohatstvom, slávou a politickou mocou.
:: filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, škola kyrénska.

/Aristoteles
(384 pr. n. l. Stageira – 7. 3. 322 pr. n. l. Chalkis na Euboi) – starogrécky filozof a encyklopedický vedec (polyhistor), najväčší predstaviteľ starovekej filozofie, zakladateľ logiky a mnohých ďalších špeciálnovedných odvetví (psychológie, zoológie, meteorológie atď.). Pôvodne člen Starej Akadémie.
    V stredoveku Aristotela nazývali jednoducho Filozof.
    Jadrom Aristotelovej filozofie je ontológia, ktorú nazýva „prvá filozofia“ a ktorú vytvoril kritickým pretvorením Platónovej teórie ideí.
    S Platónom sa zásadne rozchádza v tom, že neuznáva idey odlúčené od vnímateľných vecí. Na druhej strane v súlade s Platónom rozoznáva na každej veci látku (hýlé) a tvar (morfé; eidos). K tomu, aby vznikli konkrétne veci sú potrebné štyri faktory (príčiny): látka, tvar, účel a hybná príčina. Látka je možnosťou, tvar skutočnosťou; prechod od možnosti ku skutočnosti sa realizuje pohybom.
    Skutočnosť je vyšším a lepším stupňom existencie ako možnosť. Zmenu možnosti na skutočnosť môže spôsobovať iba taká príčina, ktorá je sama skutočnosťou. Keďže svet a dianie v ňom je večné, musí existovať príčina pohybu, ktorá je takisto večná, avšak nehybná: prvý hýbateľ, boh (próton kínún akínéton). Základnou charakteristikou boha je to, že je čistým myslením, myslením, ktoré myslí seba samé (noésis noéseos). Prvý hýbateľ, pretože je absolútne dokonalý, uvádza hmotný svet do pohybu ako predmet lásky. Tento prvý hýbateľ je rozum, účel a zákon, ktorý je najvyššou zábezpekou poriadku vo svete.
    V teórii poznania Aristoteles kládol dôraz na zmyslové poznanie. Cieľom poznania sú pojmy, ktorým v realite zodpovedajú tvary. Poznanie tvarov nie je možné bez pozorovania mnohých jednotlivých vecí.
– B:
    * 384 pr. n. l.
    Aristoteles bol synom Nikomacha, dvorného lekára Amynta II., macedónskeho kráľa a starého otca Alexandra Veľkého.
    367 pr. n. l. – Aristoteles prichádza do Atén; vstupuje do Platónovej Akadémie, kde pôsobí viac ako 20 rokov: zaoberá sa výskumom prírody. Diela Eudemos, Sofistes a Politikos (zachovali sa z nich len fragmenty). Po Platónovej smrti opúšťa Atény a pobýva istý čas v Assose a v Mytiléne.
    343 pr. n. l. – sa stáva učiteľom Alexandra Macedónskeho.
    335 pr. n. l. – návrat do Atén; zakladá svoju vlastnú školu, zvanú peripatetická, podľa zvyku prechádzať sa so žiakmi pri vyučovaní v parku. Počas 13 rokov spravovania svojej školy píše svoje hlavné zachované diela.
    323 pr. n. l. – smrť Alexandra Veľkého; Aristoteles opúšťa Atény v dôsledku vzrastu opozície proti promacedónskej politike, ktorej bol prívržencom, a usadzuje sa na Euboi, na majetku svojej matky.
    † 322 pr. n. l.
    65 n. l. – Andronikos z Rodu katalogizuje Aristotelove spisy, pričom súbor problémov, ktoré sa v tomto usporiadaní dostali za prírodovedno-fyzikálne úvahy.

        Rané diela:

        Protreptikos
        O filozofii

        Logické spisy (Organon):

        Kategórie
        O vyjadrovaní
        Prvé analytiky
        Druhé analytiky
        Topiky
        O sofistických dôkazoch

        Fyzikálna (prírodnofilozofické) spisy:

        Fyzika
        O nebi
        O vzniku a zániku
        Meteorologiky

        Psychologické spisy:

        O duši
        Parva naturalia

        Biologické spisy:

        O častiach zvierat
        O pohybe zvierat
        O chôdzi zvierat
        O vzniku zvierat

        Filozofické spisy:

        Metafyzika / súbor štrnástich kníh o prvej filozofii a teológii
        Etika Nikomachova
        Etika Eudemova
        Politika
        Rétorika
        Poetika

        Ďalšie spisy:

        Ústava aténska

        Nezachované spisy:

        • lekárske spisy
        • spisy rozoberajúce ústavy gréckych štátov

– I: Aristotle, in: The Basics of Philosophy.

::
    A
        adynamia (Aristoteles), afairein (Aristoteles), afairesis (Aristoteles), agathon (Aristoteles), agenéton (Aristoteles), Andronikos z Rodu, aristotelizmus,
    B
        bytnosť (Aristoteles),
    C
        cnosť (Aristoteles),
    Č
        čas (Aristoteles),
    E
        energeia (Aristoteles), etika Aristotelova,
    F
        filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, fyzika (Aristoteles),
    J
        je (Aristoteles),
    K
        kategória (Aristoteles),
    L
        látka prvá (Aristoteles), logika Aristotelova, logika aristotelovská,
    M
        myslenie boha (Aristoteles),
    P
        Platón, podmet (Aristoteles), poznanie (Aristoteles), poznanie (Aristoteles) (Cassirer, E.), pravda (Aristoteles), predmet vedy antickej (Aristoteles), in: veda antická, príroda (Aristoteles),
    S
        Sorabji, R., substancia (Aristoteles), svet (Aristoteles), sylogizmus (Aristoteles),
    Š
        šťastie (Aristoteles: Etika Nikomachova),
    T
        thixis (Aristoteles), túžba po vedení (Aristoteles),
    U
        účel (Aristoteles),
    V
        veci rozdielne (Aristoteles),
    Z
        začiatok filozofie (Aristoteles), zrak (Aristoteles).

/Aristoteles: Kategórie
− súčasť Organonu, spis, v ktorom sa Aristoteles zaoberá jednoduchými zložkami výroku; dnes by sme mohli náplň tohto spisu chápať ako Aristotelovu logiku pojmu.

/Aristoteles: O filozofii
– rozsiahly dialóg, z ktorého sa zachovali len fragmenty.

/Aristoteles: O nebi
– gr. Peri ouranou, lat. De caelo – prírodovedecký spis, tvoriaci 4 knihy, v ktorom Aristoteles podáva všeobecnú kozmológiu a skúma zloženie sveta, jeho večnosť, hviezdy. Obraz sveta, ktorý tu vypracoval Aristoteles, bude charakteristický pre stredozemné civilizácie až do konca stredoveku. Je to obraz sveta, ktorý pretrvá takmer dve tisícročia, v škole sa ho bude učiť ešte Dante a Shakespear: geocentrický systém, podľa ktorého všetky nebeské telesá obiehajú okolo Zeme.
    Nehybná Zem je centrom celého vesmíru. Nehybnosť Zeme vyplýva z faktu, že vesmírny pohyb Zeme by sa musel prejaviť v zdanlivom protismernom pohybe hviezd, čomu pozorovania odporujú.
    Okolo Zeme obiehajú po dokonalých kruhových dráhach na koncentrických pevných sférach

        – Mesiac,
        – Slnko,
        – Merkúr,
        – Venuša,
        – Mars,
        – Jupiter,
        – Saturn.

    Najďalej od Zeme je napokon sféra nehybných hviezd.
    Aristoteles rozlišuje sublunárnu oblasť (od Zeme po sféru Mesiaca) a supralunárnu oblasť (nad sférou Mesiaca).
    Sublunárnu oblasť tvoria štyri základné elementy:

        – oheň,
        – vzduch,
        – voda,
        – zem.

    Supralunárnu oblasť tvorí absolútne beztiažový éter, z ktorého pozostáva Slnko a každá z hviezd.
    Supralunárnu oblasť tvorí absolútne beztiažový éter, z ktorého pozostáva Slnko a každá z hviezd.
    Kométy sú krátkodobé atmosférické javy.
    Mliečna cesta sú éterické výpary, vyvolané rýchlym pohybom hviezd okolo Zeme.

/Aristoteles: Organon
– súbor Aristotelových logických spisov označených takto (gr. Organon = Nástroj, totiž nástroj poznania) antickými komentátormi. Organon zahrnuje:

Kategórie (lat. Categoriae) – spis rozoberajúci definície desiatich základných kategórií.
O interpretácii (lat. De interpretatione) – spis pojednávajúci o vete a súde.
Prvé a druhé analytiky (lat. Analytica priora et posteriora) – skúmanie procesu sylogizmu.
Topiky (lat. Topica) – výklad o dôkazoch z pravdepodobnosti.
O sofistických dôkazoch (lat. Sophistici elenchi) – diskusia o klamných argumentoch sofistov.

:: logika Aristotelova, logika aristotelovská, orgán.

/Aristoteles: Protreptikos
– dialóg, v ktorom Aristoteles odporúča zasvätiť život teoretickému bádaniu.

/Aristoteles: Prvé analytiky
− súčasť Organonu, spis, v ktorom Aristoteles podal v dejinách logiky .prvý ucelený výklad o platných formálnych úsudkoch.

/aristotelizmus
– významný prúd európskej filozofie, ktorý pramení v Aristotelovom učení a zahrnuje viaceré filozofické školy a podprúdy, ktorým je spoločné nasledujúce:

    • umiernený realizmus,
    • náuka o štyroch príčinách,
    • náuka o zmyslovom pôvode poznania,
    • výklad pohybu ako prechodu z možnosti do uskutočnenia,
    • hylémorfizmus,
    • zaradenie prvej filozofie (metafyziky) do systému vied.

    Odlišujú sa podľa toho, aký typ konštelácie kategórií intervenuje v ich skúmaní miesta človeka vo svete, napríklad či medzi týmito kategóriami je kategória Boha a aká kategória Boha (kresťanského Boha, Alaha) alebo nie je.
    Z diachronického hľadiska sa vyčleňuje:

        – pôvodný aristotelizmus Aristotelových nástupcov v peripatetickej škole, Teofrastos a ď.
        – stredoveký aristotelizmus kresťanský, arabský a židovský,
        – aristotelizmus dialektikov ranej scholastiky (Anselm z Besate),
        – aristotelizmus scholastikov 13. storočia s hlavným predstaviteľmi Albertom Veľkým a Tomášom Akvinským,
        – renesančný averroizmus,
        – renesančný alexandrizmus,• španielska scholastika 16. a 17. storočia (F. Suárez),
        – novoscholastika 19. a 20. storočia (F. Brentano, J. Maritain, J. Pospíšil, M. Habáň a ď.)

– P: Ibn Síná Abu-Ali.

– I: Aristotelianism, in: The Basics of Philosophy.
:: filozofia antická.

/árnosť predikátu
− arita predikátu − počet prázdnych miest, ktoré treba zaplniť subjektovými výrazmi, aby z daného predikátu vznikol výrok ([89];175).

/ars (antika rímska)
– zručnosť vo vytváraní vecí alebo obratnosť v organizovaní podľa určitých pravidiel.

/ars (stredovek)
– to ktoré z umení.

/ars liberalis (stredovek)
– to ktoré zo slobodných umení.
:: sedem slobodných umení, umenie slobodné.

/ars mundana
lat. – svetské umenie.

/arteficiálny
lat. – umenotvorný.

/artes (synkriticizmus)
– množina umení alebo schopností človeka pestovaná synkriticistickou artistikou; množina umení, ktoré si človek môže osvojovať, je otvorená: ars amandi, ars docendi, ars educandi, ars moriendi, ars tacendi, ars vivendi, kotidianistika...

/artikulácia
lat. – 1. článkované vyslovovanie hlások pomocou rečových orgánov; 2. dôrazné alebo zreteľné hovorenie, jasné formulovanie.

/artikulovanie
lat. – artikulácia.

/aseita
lat. − majúcnosť nezávislého bytia alebo vyznačujúcnosť sa ním.
:: bytie.

/asimilácia
lat. – prispôsobovanie (si), pripodobňovanie (sa), prispôsobovanie sa až postupné splynutie.
:: prispôsobovanie sa.

/asocianizmus
lat. – prístup k duševnému dianiu, riadiaci sa ideou, že procesy, ktoré ho tvoria, sa uskutočňujú združovaním (asociáciou) myšlienok, predstáv a ďalších útvarov psychiky. Asociácia týchto útvarov alebo procesov môže podľa asocianizmu vznikať v dôsledku

        – podobnosti predmetov reprezentovaných útvarmi psychiky a majúcich medzi sebou niečo zhodné);
        – blízkosti (asociácia predmetov alebo udalostí vyskytujúcich sa pri sebe v priestore alebo čase);
        – kontrastu (asociácia predmetov vyznačujúcich sa ich vzájomnou protikladnosťou).

    S ideami asocianizmu sa stretávame už v diele Platóna a Aristotela, ktorí ich využili pri reflexii procesov zapamätávania si.
    So systematickou aplikáciou týchto ideí začal D. Hartley, J. Priestley a D. Hume v 18. stor.
    Zásluhou J. F. Herbarta, J. S. Milla a neskôr Th. Ziehena, H. Ebbinghausa a G. E. Müllera sa asocianizmus vyvinul do dominujúceho smeru psychológie 19. stor., až napokon sa ukázalo, že teória asociácie je neudržateľná predovšetkým v dôsledku jej mechanistickej a introspektivistickej osnovanosti, no výskumu asociácií sa naďalej venuje pozornosť prostriedkami súčasnej psychológie (napr. asociačný experiment) s cieľom odhaliť osobitosti psychických procesov, ako napríklad významové asociácie, ich úloha v učení atď.

/aspekt
lat. – stanovisko, zorný uhol, hľadisko, stránka.

/aspekt entity kvantitatívny
– kvantitatívna stránka entity, entita (videná) priezorom kategórie kvantity, to z entity, čo z nej je prístupné z kvantitatívneho hľadiska.
:: entita, kvantita, veličina.

/aspekt logiky nástrojový
– ten aspekt logiky, ktorým sa logikou usporaduje. „Logika je nástroj, usporadujúci činiteľ nášho poznania, a preto je všeobecnou metodológiou; je súhrn všetkých tých foriem, ktorými získavame systematické, pravdivé poznatky ([181];22)“.
:: logika.

/ataraxia (stoicizmus)
– ničím neotrasiteľný pokoj duše.
:: duša (stoicizmus), filozofia stoická.

/atemporalistika
lat. – praktická zložka alebo vrstva achronozofie spočívajúca v pestovaní umenia žiť bezčasie (atemporalitu), napríklad zbezodkladniť konanie dobra alebo krásy a zbezodkladniť prerušenie konania zlého a škaredého.
:: perichronozofia, poradenstvo synkritické (synkriticizmus), synkriticizmus.

/átman
sa. ātman , pá. atta – dych, oživujúcnostno.

/átman (Rigvéda)
– dych, oživujúci princíp.

/atomistika
gr. − učenie o diskrétnej (pretržitej) štruktúre hmoty (z atómov a iných mikročastíc). S historicky prvou formuláciou atomistiky prišli staroindické učenia njája a vaišéšika.
:: atomistika (fyzika), fyzika atómová.

/atomizmus
gr. − smer prírodnej filozofie, podľa ktorého sa látky skladajú z nepatrných, ďalej nedeliteľných častíc (atómov).
    Prvé atomistické učenia vypracovali staroindické učenia njája a vaišéšika a na Západe predstavitelia starogréckeho atomizmu Leukippos a Demokritos.
:: atomizmus logický, atomizmus starogrécky, atomizmus staroindický.

/atomizmus logický
– filozofická koncepcia reality, podľa ktorej skutočnosť tvoria zmyslové údaje zvané atomárne fakty. Logický atomizmus vypracoval B. Russell.
:: pozitivizmus logický.

/atomizmus starogrécky
− starogrécka atomistika − učenie predsokratovských filozofov Leukippa a Demokrita o diskrétnej (pretržitej) štruktúre hmoty tvorenej z atómov a prázdna; atómy sú nepatrné posledné a nedeliteľné, nestvoriteľné a nezničiteľné čiastočky, odlišujúce sa hmotnosťou, rýchlosťou pohybu a vzájomný rozmiestnením a počtom v telesách, od čoho závisia aj rôzne kvality vecí.

atomizmus staroindický
– učenie o atóme ako elementárnej častici stavby univerza, učenie, ktoré sa v rámci indickej filozofie rozvíjalo nezávisle od európskej filozofie, a to tak v školách ortodoxných (njája, vaišéšika, mímánsa), ako aj neortodoxných (džinizmus, buddhizmus, ádžívika).
:: filozofia indická.

/atribút
lat. – 1. podstatná, trvalá, základná neoddeliteľná vlastnosť predmetu, bez ktorej nemôže predmet ani jestvovať, ani byť myslený.
    2. predmet, ktorý sa pridáva k soche alebo obrazu ako poznávací znak vzťahujúci sa na jej postavenie, na zázraky alebo zvláštne udalosti jej života.
:: vlastnosť príznačná.

/atribút (Cmorej, P.)
− vlastnosť alebo vzťah pripisovaný opisom k jednému alebo viacerým objektom ([501];825).

/atribút (Spinoza, B.)
– „to na substancii, čo rozum poznáva ako niečo vytvárajúce jej esenciu“ ([68];50).
:: Boh (Spinoza, B.), bytie (Spinoza, B.).

/au fond
fr. – v podstate.
:: podstata.

/Audi, Robert N.
(1941 – ) – americký filozof, predstaviteľ analytickej filozofie, zameraný ny výskum praktickej a teoretickej racionality, na filozofiu náboženstva, politickú filozofiu...

Belief, Justification, and Knowledge: An Introduction to Epistemology, 1988; Action, Intention, and Reason, 1993; The Structure of Justification, 1993; Moral Knowledge and Ethical Character, 1997; Epistemology: A Contemporary Introduction to the Theory of Knowledge, 1998; Religious Commitment and Secular Reason, 2000; The Architecture of Reason: The Structure and Substance of Rationality, 2001; The Good in the Right: A Theory of Intuition and Intrinsic Value, 2004; Practical Reasoning and Ethical Decision, 2006; Moral Value and Human Diversity, 2008; Business Ethics and Ethical Business, 2009; Reasons, Rights, and Values, 2015.

:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia analytická, filozofia súčasná, filozofia USA.

/Augustinus, Aurelius
(13. 11. 354 Tagaste (Numídia) dn. Souk-Ahras (Alžírsko) – 28. 8. 430 Hippo Regius (Numídia), na území dnešného Tuniska) – kresťanský teológ, filozof a mystik, cirkevný otec, predstaviteľ latinskej patristiky, predstaviteľ panenteizmu, jeden zo zakladateľov západnej kresťanskej kultúry (od roku 395 biskup v Hippone Regiu). Bol silno ovplyvnený novoplatonizmom Plotina. Jeho učenie sa pokladá za najpozoruhodnejší a najdokonalejší prejav patristického myslenia.
    Medzi antickými ľuďmi vynikol neprekonateľnou schopnosťou vyjadrovať pocity.
    V dogmatických sporoch s rôznymi heretikmi a schizmatikmi rozvinul kresťanskú vierouku,do ktorej nechal preniknúť niektoré idey novoplatonizmu. Podobne ako Sokrates sa odvracia od prírody a kozmu a zaujíma sa o ľudské vnútro: Noli foras ire, in te redi, in interiore homine habitat veritas (Nechoď von, do seba sa vráť, vo vnútri človeka pravda prebýva). Základom ľudskej bytosti je ľudská vôľa, ktorá riadi aj myslenie a uvádza do pohybu všetky ostatné duševné sily. Zdrojom všetkých vecí je Boh a božia prozreteľnosť určuje v rozhodujúcej miere chod vecí.
    V zhode s apoštolom Pavlom učil, že človek je od prirodzenosti neschopný konať dobré skutky (náuka o dedičnom hriechu), že však určití jednotlivci sú z milosti božej predurčení k večnému spaseniu (predestinácia). Dôležitá je tu však všemocnosť božej lásky ako najvyššie dobro stojace v protiklade k zlu ako k ničote a tme.
    Zmysel dejín spočíva v zápase dobra a zla, v boji božej obce (civitas Dei, je založená symbolicky Abelom) a obce pozemskej (svetského štátu, civitas terrena, založenej Ábelovým vrahom Kainom), ktorý skončí víťazstvom kráľovstva božieho. Augustinus vidí príslušníkov božej obce aj mimo cirkvi, takže výťažky antickej kultúry sa môžu zachovať aj v kresťanskom svete.
    Boh je najvyšším princípom a zdrojom sveta, najvyšším absolútnym a jednotným bytím, najvyššou pravdou a najvyšším dobrom (unum, verum, bonum).

    Kreacionizmus

    Svet stvorila božia tvorivá podstata z ničoho. Augustin uvádza po prvý raz do filozofického kontextu náboženskú myšlienku, že Boh stvoril svet z ničoho (creatio ex nihilo). To bolo novinkou oproti niekdajším antickým koncepciám, ktoré predpokladali, že demiurgos stvoril svet z hmoty existujúcej od večnosti.
    Všetko konečné má svoje obmedzené bytie od božej tvorivej podstaty. Božia myseľ v sebe obsahuje na spôsob ideí podstatné tvary všetkých vecí, ktoré sa podľa týchto vzorov vo svete utvárajú. Poznať svet možno len poznávaním onej absolútnej pravdy, ku ktorej vedie cesta poznávaním seba samého, svojej vlastnej duše. Všetko poznávanie je len poznávaním Boha cez sebapoznanie (ver, aby si rozumel).
:: caritas (Augustinus), filozofia 5. stor., filozofia antická, filozofia helenistická, filozofia kresťanská, filozofia patristická, filozofia rímska, filozofia staroveká, Victorinus, viera v Boha (Augustinus).

/Austin, John Langshaw
(26. 3.1911 Lancaster – 8. 2. 1960 Oxford) – anglický filozof, predstaviteľ analytickej filozofie, konkrétne ordinary language philosophy(filozofie prirodzeného jazyka), tvorca teórie rečových aktov.Austin nadväzoval na G. E. Moora. Austine podobne ako Wittgenstein dospel k názoru, že ak analyzujeme jazyk, nemôžeme sa obmedziť na logickú analýzu tvrdení, ale musíme vziať do úvahy aj rozkazy, priania atď. Z Austinových prác vyrastá teória rečových aktov, ktorá vysvetľuje jazyk na základe konania. Na Austina zasa nadväzuje o. i. najmä Grice a J. R. Searle.
    Austinov hlavný prínos spočíva v jeho koncepcii rečových aktov, podľa ktorej vyjadrením vety sa za normálnych okolností vykoná konanie v troch rôznych dimenziách:

    1. vôbec niečo hovoríme alebo tematizujeme (toto je lokučný akt),
    2. lokučným aktom sa robí niečo, čo prekračuje číru tematizáciu faktu; ono tematizované sa napríklad odporúča, požadujeme to,pýtame sa na to, tvrdíme to ako pravdivé (toto je ilokučný akt); každý ilokučný akt sa – prinajmenšom principiálne – dá jazykovo explicitne vykonať;
    3. dosahuje sa istý psychický účinok: adresát vyjadrenia sa teraz napríklad čuduje, je presvedčený, je ochotný pomôcť, je zastrašený – ak nastane takýto účinok, tak sa vyjadrením uskutočňuje aj perlokučný akt. Austin chápe jazyk ako činnosť tvorenú rečovými aktmi, ktoré rozdeľuje na akty lokučné, ilokučné a perlokučné.
    Austine rozpracúval aj teóriu zmyslových dát.

D: The Foundations of Arithmetic. A logico-mathematical enquiry into the concept of number, 1950; Philosophical Papers, 1961; How To Do Things with Words, 1962 (odprednášané 1955), Sense and Sensibilia, 1962, (S. Nuccetelli a G. Seay eds.) Philosophy of Language: The Central Topics, 2007.

:: filozofia 20. stor., filozofia analytická, filozofia anglická, filozofia jazyka, filozofia súčasná.

/autogénny
gr. – samosebatvorný.

/autopoiesis
gr. – schopnosť živých organizmov tvoriť a udržiavať samých seba.
    Termín autopoiesis po prvý raz použil biológ H. Maturana a filozof F. Varela.
:: systém autopoietický, systém autopoietický (biológia).

/autopsia
gr. − poznanie nadobudnuté vlastným pozorovaním; vlastná skúsenosť, vlastné poznanie.
:: autopsia (anatómia).

/Avenarius, Richard Heinrich
(19. 11. 1843 Paríž –18. 8. 1896 Zürich)– švajčiarsky filozof, zakladateľ empiriokriticizmu.
    Avenarius uskutočnil genetický rozbor myslenia, rozbor funkcie a genézy vedenia; pýtal sa na biologický prospech uskutočňovaného vedenia; vypracoval psychologickú teóriu poznania a program filozofie skúsenosti; kládol otázky týkajúce sa zmyslu vedeckých tvrdení a dosahu ich platnosti. Avenariovi ide o návrat k prirodzenosti, k prirodzenému pohľadu na svet, ktorý je zatemňovaný nekritickým preberaním predsudkov, ktoré sa zrodili vo vede v priebehu stáročí. Táto túžba po návrate k prirodzenosti, snaha očistiť skúsenosť od všetkých dodatkov vložených do nej neprávom, zbližuje empiriokriticizmus s duchom moderných ideových prúdov, ktoré sa odvracajú od ideálov racionalizácie sveta a hľadajú čistú, prirodzenú situáciu človeka vo svete (prirodzený svet).
    Avenariova filozofia sa vyznačuje aktivistickou orientáciou: človek sa odlišuje od všetkého ostatného činným postojom k svetu a nie trpným prepisom tohto sveta. Odhalenie čistej skúsenosti nie je objavením situácie zrkadla, v ktorej by sa mal ocitať človek; táto situácia je situáciou prirodzeného a spontánneho organizátora všetkého daného.
:: empiriokriticizmus, filozofia 19. stor., filozofia pozitivistická, filozofia súčasná, filozofia švajčiarska, Mach, E., skúsenosť čistá (empiriokriticizmus).

/Avraham bar Chijja ha-Nasi
(1065 / 1070 Barcelona – 1136 / 1148 Provence) – lat. Savasorda – španielsky filozof, predstaviteľ stredovekého židovského novoplatonizmu, matematik a astronóm, prvý, čo v stredoveku svoje dielo napísal v hebrejčine (a už nie v arabčine) a v hebrejčine tak aj vytvoril pojmový aparát – stal sa zakladateľom hebrejskej odbornej terminológie; výsledky svojej jazykovednej práce zhrnul v diele „Základy porozumenia a veža viery (יסודי התבונה ומגדל האמונה, Jesodej ha-tnuva ve-migdal ha-emuna)“. Avraham bar Chijja nadväzoval na Gabirola, no na rozdiel od neho tvrdil, že z látky a formy sa skladá iba telesný svet; nadzmyslové esencie sú podľa neho čisté formy.
    Ďalšou témou Avraham bar Chijju bol spôsob dosahovania sveta ideí ľudskou dušou: podľa neho to závisí popri intelektuálnej dokonaosti aj od dokonalosti morálnej.
    Výrazným spôsobom prispel k myšlienkovej orientácii kabalistickej knihy Bahir.
    Na Avraham bar Chijju nadväzoval sčasti stredoveký chasidizmus.
:: filozofia 12. stor., filozofia stredoveká, filozofia židovská.

/axiológia
gr. – filozofická disciplína, filozofické skúmanie podstaty hodnôt; filozofia hodnôt/hodnoty, ktorej založenie sa pripisuje R. H. Lotzemu.
    Niekedy axiológiu chápu ako všeobecnú teóriu hodnotenia a hodnôt širšiu než filozofia hodnôt. Hodnotenie sa pritom chápe ako súhrn duševných procesov a funkcií, ktorými hodnoty zisťujeme, odhaľujeme alebo tvoríme; hodnota je predmetom alebo výsledkom hodnotenia.
    Axiológia je jedna z antropologických disciplín.
    Axiológia sa člení na teóriu hodnotenia a teóriu hodnôt.
    Axiológia tvorí všeobecný teoretický základ viacerých špeciálnych axiologických disciplín, ako sú ekonómia, estetika, etika, jurisprudencia atď.
    V axiológii ide o opis, analýzu a zmysluplnú klasifikáciu zložiek hodnotiaceho procesu, t. j. duševných procesov, ktorými živá osobnostná totalita zaujíma určitý postoj k svojim vlastným psychofyziologických stavom a prejavom a takisto k objektom obklopujúceho ju sveta. Hodnotiaci proces môže mať formu emócie, postoja alebo hodnotiacej výpovede (výroku).
    Druhou oblasťou je analýza hodnoteného objektu a skúmanie tých zložiek, ktoré na ňom hodnotíme. Tento problém je podstatný pre definovanie pojmu hodnoty a jeho rozmanitým riešením je daná mnohosť a protichodnosť axiologických teórií.
:: filozofia hodnôt, hodnota, pozitívum axiologické, teória hodnotenia.

/axióma
gr. − východiskové tvrdenie axiomaticky budovanej teórie, ktoré sa v danej teórii nedokazuje alebo má triviálny dôkaz a z ktorého sa odvodzujú pomocou daných pravidiel všetky ostatné tvrdenia danej teórie, pričom sa požaduje, aby vety odvodené z axiómy neobsahovali logický spor.
    Pravdivosť axióm sa rieši istou štandardnou interpretáciou jazyka celej teórie, pričom axiómy sa chápu ako vety pravdivé vzhľadom na vyhovujúcu interpretáciu.
:: axióma (logika matematická), axióma (matematika), axiomatizácia, logika, nezávislosť axióm, systém axiomatický, teória vedecká.

/axióma (logika matematická)
– výrok, ktorý prijímame ako pravdivý bez toho, že by sme dokazovali jeho platnosť.
:: axiomatizácia, logika matematická.

/axiomatizácia
gr. – výstavba vedeckej teórie (pozri napr. výstavba geometrie axiomatická), ktorej hlavným alebo prvým krokom (etapou) je vyčlenenie axióm, čiže základných tvrdení teórie.
:: axióma, axiomatizácia variantná.

/axiomatizácia variantná
– axiomatizácia, ktorá má viacero foriem, typov alebo verzií, alebo existencia viacerých rôznych axiomatizácií.

B-lexikón

/Baader, Franz Xaver von
(27. 3. 1765 Mníchov – 23. 5. 1841 Mníchov) – nemecký prírodovedec, filozof a teológ, ovplyvnený kabalou, Böhmom, Schellingom a francúzskym mystikom St. Martinom, na ktorého sám mocne zapôsobil. Poznanie podľa Baadera je spolupôsobenie človeka v božom rozume a naše vedenie je spoluvedením božieho vedenia.

D: Fermenta cognitionis, 1822 – 1826; Über das dermalige Mißverhälnis der Vermögenslosen oder Proletairs zu den Vermögenbesitzenden Klassen der Societät, 1835; Schriften zur Gesellschaftsphilosophie, vyd. 1925; Über Liebe, Ehe und Kunst, vyd. 1953; Gesellschaftslehre, vyd. 1957; Vom Sinn der Gesellschaft. Schriften zur Social-Philosophie, vyd. 1966; Sätze aus der erotischen Philosophie und andere Schriften, vyd. 1966 (spolu s bibliografiou); Sämtliche Werke, I – XVI, 1850 – 1960. :: filozofia 19. stor., filozofia nemecká.

/Babeuf, Gracchus
(1760 – 1797) – vodca a najdôslednejší teoretik babeufizmu. :: filozofia 18. stor., filozofia francúzska.

/babeufizmus
vm – revolučné hnutie vo Francúzsku v 18. stor. za „Republiku rovných“ – všeľudovú, centrálne riadenú komúnu. Hnutie dostalo meno podľa svojho vodcu a najdôslednejšieho teoretika – G. Babeufa. Babeufizmus nadväzuje na francúzsky materializmus 18. stor., na Meslierove idey o ľudovej revolúcii, Morellyho racionalistický komunizmus, na organizátorské a ideové skúsenosti krajne ľavičiarskych smerov Francúzskej revolúcie. Bebeufisti sa pokúsili premeniť socializmus z teorie na prax revolučného hnutia; zdôraznili myšlienku nevyhnutnosti zachovať diktatúru pracujúcich po víťaznej revolúcii; tvrdili, že dejiny sú bojom medzi bohatými a chudobnými, patricijmi a plebejcami, pánmi a sluhami, sýtymi a hladnými. :: filozofia 18. stor., filozofia francúzska.

/Bacon, Francis
(22. 1. 1561 Londýn – 9. 4. 1626 Londýn: smrť na následky prechladnutia po pokusoch so snehom) 1. vikomt St. Albans, barón z Verulamu – anglický filozof, vedec, právnik a vysokopostavený verejný činiteľ (až najvyšší úrad v Anglicku – Lord kancelár), iniciátor novovekého štýlu vedeckého bádania a zakladateľ novovekého empirizmu. Bacon požaduje vymanenie sa z tradície scholasticko-aristotelovského filozofovania: treba opustiť hľadanie účelu pri skúmaní prírody a zamerať sa na objavovanie zákonov, ktoré v nej pôsobia. Na to je potrebné zbaviť poznanie predsudkov, ktoré označuje ako idoly (lat. idola), čiže preludy, klamné významové útvary. Zmyslom poznania prírody je ovládnuť ju a využívať v prospech človeka. Metódu, s ktorou prichádza, F. Bacon, charakterizuje ako ťažko uskutočniteľnú, no ľahko opísateľnú: „Stanovuje stupne istoty, chráni zmysly pred omylom tým, že im kladie určité medze, zavrhuje zväčša prácu mysle, ktorá nasleduje bezprostredne po zmysloch, ale otvára a kliesni mysli novú a bezpečnú cestu, vychádzajúcu zo zmyslových vnemov ([143];253)“.

D: Instauratio Magna (Veľká obnova) – hlavné dielo rozvrhnuté do šiestich častí; z nich dokončené len časti: Novum Organum (Nové organon, 1620, výklad novej metódy bádania: iba skúsenosť vedie k pravde) a De dignitate et augmentis scientiarum (O význame a rozvoji vied, 1623, návrh reformy vedy a filozofie); Essays (Eseje) (1597) – eticko-politické štúdie, životné múdrosti a skúsenosti; Nova Atlantis (Nová Atlantis, 1627), alegorizujúci spis, vidina organizácie a foriem vedeckej práce; The Works, ed. J. Spedding et al., 1858 – 1874 – 14 zväzkov. :: filozofia 16. stor., filozofia 17. stor., filozofia anglická, filozofia novoveká, filozofia renesančná.

/Bacon, Roger
(asi 1214 – 1292) lat. Rogerus Bacon – anglický filozof, jeden z najoriginálnejších mysliteľov stredoveku zvaný Doctor Mirabilis; propagátor experimentálnej vedy, ideológ mestských remeselníckych vrstiev. Člen františkánskeho rádu. Ovládal gréčtinu, hebrejčinu i arabčinu. 1277 mu bolo zakázané prednášať na Oxfordskej univerzite a bol uväznený v kláštornom väzení. Podľa R. Bacona je cieľom vied zvýšenie vlády človeka nad prírodou. Jediným zdrojom ľudského poznania je skúsenosť, a to jednak vnútorná (chápaná v súlade s učením sv. Augustina), jednak vonkajšia, ktorá vzniká na základe zmyslového vnímania. Zdôvodňovaním nevyhnutnosti priameho empirického skúmania skutočnosti a vysokým hodnotením významu experimentu sa stáva predchodcom anglického senzualizmu a empirizmu.
:: filozofia 13. stor., filozofia anglická, filozofia stredoveká, senzualizmus.

/bádanie
− odborné alebo vedecké skúmanie, získavanie poznatkov v istej oblasti vedeckým výskumom. :: model.

/Bachelard, Gaston
(1884 – 1962) – francúzsky filozof, sprvu predstaviteľ psychoanalýzy, neskôr fenomenológie. Predmetom jeho záujmu boli otázky epistemológie a filozofie vied, imaginácie, snenia a poézie z hľadiska ich hlbinnej súvislosti s prírodnými živlami (oheň, voda atď). Pôsobil na katedre dejín v Dijone a na Sorbonne, kde v rokoch 1940 – 1954 prednášal dejiny vedy a filozofiu. Podľa Bachelarda sa veda a umenie, rozum a fantázia k sebe navzájom dialekticky vzťahujú. Aj veda predpokladá fantáziu alebo predstavivosť. K vede dochádza na základe zlomu, rozchodu s každodennou skúsenosťou. Veda má procesuálny charakter, spočíva v napravovaní omylov, v rozchádzaní sa s predchádzajúcimi formami tvorby teórií a prekonávaní protirečení. Veľmi dôležité sú v procese vedy prechodné obdobia. Veda má povahu výroby (produkcie): svoj objekt konštruuje ako umelý produkt. Bachelard kritizuje chápanie daného ako základného či zakladajúceho. Metódou psychoanalytickej typológie základných mýtických prvkov hmoty (zeme, ohňa, vody a i.) skúma zdroje a formy imaginácie a poézie. :: filozofia 20. stor., filozofia francúzska, filozofia súčasná, neoracionalizmus.

/Bachtin, Michail Michajlovič
(17. 11. 1895 Oriol − 7. 3. 1975 Moskva) − sovietsky literárny vedec, filozof a kulturológ, autor o. i. polydialogistickej koncepcie románu ako zložitej štruktúry rôznorečí vynárajúcej sa z lona ľudovej kultúry. Bachtin vyrastal filozoficky pôvodne z ruského novokantovského myslenia a svoju literárnovednú koncepciu rozpracúval v polemike s ruskou formálnou školou. Cieľom vlastnej Bachtinovej filozofie, jeho dialogizmu, ktorý bol mocne ovplyvnený Kierkegaardovým myslením, bolo vypracovanie fundamentov vedeckého poznania počnúc humanistikou a končiac prírodnými vedami postupmi výrazne polaritného myslenia, v ktorom intervenuje množstvo netradičných kategórií: oficiálne bytie × karnevalové bytie, oficiálny prehovor × neoficiálny prehovor, jednohlas × mnohohlas, monologickosť × dialogickosť, kanonickosť × nekanonickosť, nespochybnenosť × spochybnenosť, štýlová homogénnosť × štýlová nehomogénnosť, dištančnosť × nedištančnosť...

D: Sobranije sočinenij 1 − 7 (vedecká edícia pod vedením S. G. Bočarova), 1996 − 2012.

:: bachtinistika, filozofia 20. stor., filozofia ruská, filozofia súčasná.

/bachtinistika
− bachtinológia, angl. the Bakhtin studies − výskum Bachtinovho a naň nadväzujúceho myslenia, ktorý sa ustanovil v 60-tych rokoch 20. storočia a zjednocuje prístupy filologické, filozofické, sociologické, kulturologické, lingvistické, pedagogické... Výsledky bachtinovských skúmaní sa počnúc 80-tymi rokmi 20. storočia prezentovali na medzinárodných bachtinovských konferenciách každé dva roky − prvá bachtinovská konferencia sa uskutočnila v Kanade v r. 1983. V 21. storočí prešla bachtinológia k minucióznemu výskumu Bachtinových koncepcií, ich zdrojov a kontextu (cf [444];33).

/Bakunin, Michail Alexandrovič
(1814 – 1876) – ruský revolucionár, ideológ anarchizmu a národníctva. Vychádzal z Fichteho a Hegelovej filozofie, neskôr – ako mladohegelovec – bol pod vplyvom Feuerbachových ideí: Bakuninov antiteologizmus. Zúčastnil sa revolúcie 1848 –1849. Ako člen I. internacionály vystupoval proti Marxovi z anarchistických pozícií. Dejiny interpretoval ako pohyb ľudstva z kráľovstva živočíšnosti do kráľovstva slobody. Hlavným utláčateľom ľudstva je štát. Náboženstvo je kolektívna šialenosť, zvrátený produkt vedomia utláčaných más a cirkev je druhom nebeskej krčmy, v ktorej sa ľud usiluje zabudnúť na svoje každodenné strasti. Prechod ľudstva ku kráľovstvu slobody predpokladá vyhodiť do vzduchu štát a vylúčiť zo života ľudu princíp moci. Namiesto štátu má nastúpiť slobodná federácia poľnohospodárskych a priemyselnoremeselníckych asociácií. Ľudové masy sa podľa Bakunina vyznačujú socialistickými inštinktami a nevyčerpateľnosťou živelnej revolučnosti. Bakuninove myšlienky sa rozšírili v 70. rokoch v Rusku, Taliansku, Španielsku a ďalších hospodársky málo rozvinutých krajinách. :: filozofia 19. stor., filozofia ruská.

/Barth, Hans
(1904 – 1965) – švajčiarsky filozof, výskumne zameraný na otázky identity švajčiarskej filozofie a na vzťah filozofie a politiky.
:: filozofia 20. stor., filozofia švajčiarska.

/Barthes, Roland
1915 – 1980) – francúzsky literárny vedec a filozof, predstaviteľ štrukturalizmu, novej kritiky a postmodernizmu (Barthesov obrat od štrukturalizmu k postštrukturalizmu! v období 1968 – 1971), v ktorom prispel k oživeniu záujmu o mýtus chápaný ako kultúrne aktívny prvok pri sebazdôvodňovaní historických i moderných spoločností. Do štruktúrnej jazykovedy ho na univerzite v Alexandrii zasvätil A. J. Greimas. Barthesovo štrukturalistické myslenie ovplyvnila aj fenomenológia.V súlade s novou kritikou Barthes vychádza z analýzy literárnych textov; na základe predpokladu suspenzie zmyslu (dé-prise du sens) v texte formuluje pravidlá výkladu zmyslu, z ktorého napokon dospieva k imaginácii sveta opierajúcu sa o textualitu.

D: Le degré zéro de l'écriture (Nulový stupeň rukopisu), 1953; Mythologies (Mytológie), 1957; Sur Racine (O Racinovi), 1963; L'activité structuraliste (Činnosť štrukturalizmu), 1964; Essais critiques (Kritické eseje), 1964; Eléments de sémiologie (Základy semiológie), 1965; Critique et vérité (Kritika a pravda), 1966; Système de la mode (Systém módy), 1967; La mort de l'auteur (Smrť autora), 1968; S / Z (S / Z), 1970, text je výsledkom sebakritiky štrukturalizmu a Barthesovho obratu k postmodernizmu; L'Empire des signes (Ríša znakov), 1970; De l'oeuvre au texte (Od diela k textu), 1971; Sade, Fourier, Loyola (Sade, Fourier, Loyola), 1971; Nouveaux essais critiques (Nové kritické eseje), 1972; Le Plaisir du texte (Rozkoš z textu), 1973; Roland Barthes par Roland Barthes (Roland Barthes o Rolandovi Barthesovi), 1975; Fragments d'un discours amoureux (Fragmenty milostného diskurzu), 1977; Leçon (Lekcia), 1978; Sollers écrivain (Sollers spisovateľom), 1979; La Chambre claire. Note sur la photographie (Svetlá komora. Poznámky o fotografii), 1980; Texty vydané posmrtne: Le Grain de la voix: entretiens 1962-80 (Zrnitosť hlasu. Rozhovory 1962 –80), 1981; L'Obvie et l'obtus: essais critiques III (Zjavné a hrubé. Kritické eseje III), 1982; Le Bruissement de la langue: essais critiques IV (Šelest jazyka. Kritické eseje IV), 1984; L'Aventure sémiologique (Semiologické dobrodružstvá), 1985; Incidents (Incidenty), 1987; Écrits sur le théâtre (Texty o divadle), 2002; Comment vivre ensemble? (Ako žiť vedno?), 2002; Le Neutre (Neutrum), 2002; La Préparation du roman (Príprava románu), 2003. :: filozofia 20. stor., filozofia francúzska.

/Baumgarten, Alexander Gottlieb
(17. 7. 1714 Berlín − 27. 5. 1762 Frankfurt nad Odrou) − nemecký filozof, nadväzujúci na Ch. Wolffa a Leibniza; zaviedol termín estetika, ktorým označil vedu o zmyslovom poznaní, postihujúcom a tvoriacom krásno a vyjadrujúcom sa v umeleckých obrazoch na rozdiel od logiky ako vedy o rozumovom poznaní. Baumgarten dopomohol k formovaniu estetiky ako samostatnej filozofickej disciplíny.

D: Dissertatio chorographica, Notiones superi et inferi, indeque adscensus et descensus, in chorographiis sacris occurentes, evolvens, 1735; De ordine in audiendis philosophicis per triennium academicum quaedam praefatus acroases proximae aestati destinatas indicit Alexander Gottlieb Baumgarten, 1738; Metaphysica, 1739; Ethica philosophica, 1740; Alexander Gottlieb Baumgarten eröffnet Einige Gedancken vom vernünfftigen Beyfall auf Academien, und ladet zu seiner Antritts-Rede […] ein, 1740; Serenissimo potentissimo principi Friderico, Regi Borussorum marchioni brandenburgico S. R. J. archicamerario et electori, caetera, clementissimo dominio felicia regni felicis auspicia, a d. III. Non. Quinct. 1740, 1740; Philosophische Briefe von Aletheophilus. 1741; Scriptis, quae moderator conflictus academici disputavit, praefatus rationes acroasium suarum Viadrinarum reddit Alexander Gottlieb Baumgarten, 1743; Aesthetica, 1750 – 1758; Metaphysica Alexandri Gottlieb Baumgarten, 1757; Initia Philosophiae Practicae, 1760; Acroasis logica in Christianum L.B. de Wolff, 1761; Ius naturae, Postum 1763; Metaphysica, Übers. Georg F. Meier 1766; Sciagraphia encyclopaedia philosophicae, 1769; Philosophia generalis, 1770; Alex. Gottl. Baumgartenii Praelectiones theologiae dogmaticae, 1773; Metaphysica. (mit Anm. neu hg. von J. A. Eberhard) 1783; Gedanken über die Reden Jesu nach dem Inhalt der evangelischen Geschichten (Hg. postum F.G. Scheltz & A.B. Thiele), 1796 – 1797; Texte zur Grundlegung der Ästhetik. Lateinisch-deutsch, 1983; Theoretische Ästhetik. Lateinisch-deutsch, 1988; Die Vorreden zur Metaphysik, 1998; Ästhetik. Lateinisch-deutsch (übersetzt, mit einer Einführung, Anmerkungen und Registern herausgegeben von D. Mirbach. 2 zv. 2007; Metaphysica / Metaphysik. Historisch-kritische Ausgabe. Lateinisch-deutsch, 2010.

:: estetika, estetika novoveká, filozofia 18. stor., filozofia nemecká, filozofia novoveká.

/báza
gr. – základná osnova, základ, základňa.

/báza teórie
– súbor primitívnych termínov a tvrdení (axióm). Vymedzenie tohto súboru, čiže stanovenie bázy teórie, je prvý krok budovania vedeckej teórie deduktívnou metódou.
:: axióma, budovanie teórie vedeckej, metóda deduktívna, teória vedecká, termín primitívny.

/bazálno archetypálne (synkriticizmus)
– súbor možných vývinových pásiem civilizácií na svete vrátane možných spôsobov ich sebazničenia alebo ich sebaprekročenia v smere rozvinutia sa tých ktorých kultúr.
    Útvary, ktoré tvoria archetypálne bazálno, sa nazývajú archetypy čiže univerzálne transcendentálne umožňujúcna tých ktorých civilizácií, ich povahy, smerov vývinu a osudu. Ako dominujúce umožňujúcno sebazničenia civilizácie sa ukazuje archetyp polemos (boj). Polemos sa na povrchu alebo na dennom svetle civilizácie prejavuje ako tendencia, ktorú označujeme termínom polemizmus. Ako dominujúce umožňujúcno sebaprekročenia civilizácie smerom k vývinu kultúry sa ukazuje archetyp agapé, ktorý sa v dianí civilizácie prejavuje tendenciou agapizmu.
    V lone archetypálneho bazálna, v tomto akomsi podpalubí civilizácie, je tak založená aj krehkosť (vyvrátiteľnosť, likvidovateľnosť) jej prípadnej kultúry. Krehkosť kultúry je kedykoľvek-zničiteľnosť kultúry v dôsledku prítomnosti archetypu polemos v achetypálnom bazálne.
    Archetypálne bazálno je podmienka možnosti obrazotvornosti ľudských indivíduí; svojimi útvarmi (archetypmi) tvorí transcendentálne umožňujúcno buď smerov kreativity v rámci umenia, vedy, nábožen, foriem spoločenského života a politiky, buď smerov ničenia v rámci vojen, vraždenia...
    Výdatným zdrojom príležitostí študovať formy sebaničivosti civilizácií a ich individuálnych ľudských realizátorov sú krízy, napríklad kríza, akú prežívame v súčasnosti.
    Špecifikom súčasnej krízy civilizácie je jej generálna smrtonosnosť smerom k sebe samej (smrť civilizácie) a smerom k prírode (zničenie prírody na Zemi vrátane zašpinenia Mont Everestu a dna oceánov) a tendencia ničiť prírodu aj v okolitom vesmíre (špinenie vesmírneho priestoru odpadom jeho dobýjania a špinenie iných vesmírnych telies nami). Jedným z pozoruhodných čŕt generálnosti smrtonosnosti civilizácie a jej individuálnych nositeľov je dnes skutočnosť, že keď narazia na bariéry typu princípu neurčitosti, snažia sa v ničivosti pokračovať aspoň virtuálne, a to hneď v oblasti virtuálnej reality (napríklad počítačové hry, armádne výučbové programy, simulátory atď.), ďalej v matematickom modelovaní a v intímnej (vrátane pederastickej) fantastike.
    Z človeka (ľudstva) sa postupne vykľul druh, ktorý svoj koniec dokáže pripraviť aj napriek svojmu rozumu a zničením si svojho celkového životného prostredia a potomstva.
    Táto istá bytosť, tento istý druh si je však schopný svoju ničivosť aj uvedomiť a umelecky, vedecky, filozoficky ju zobraziť a na individuálnej úrovni ju transcendovať.
    Individuálna transcendovateľnosť ľudskej ničivosti je transcendentálnou podmienkou možnosti tragickosti. Tragickosť života ľudského indivídua tak vyvstala ako smerník dejín ľudstva, jeho budúcnosť a telos kultúry. Dominantným útvarom zmyslu je dnes tragickosť. Tým najlepším z možných svetov sa ukazuje byť doba individuálnych až na výnimky neznámych neviditeľných tragických hrdinov (p. hrdina tragický). Títo hrdinovia nebudú umierať (alebo neumierajú) nezmyselnou smrťou, ale smrťou tragickou čiže cieľavedomou a smrtivedomou.
:: civilizácia.

/Beličová, Renáta
(1962 – ) – slovenská hudobná estetička a vysokoškolská pedagogička, predstaviteľka pragmatickej (recepčnej) estetiky, zakladateľka recepčnej hudobnej estetiky ako súčasti recepčnej poetiky nitrianskej školy.

D: Brutalita a drastickosť hudobného výrazu, 1995; Audiálna show, 1997; Sampling – postmoderná hudobná intertextualita?, 1999; Morfológia hudby a receptívnosť hudby, 1999; Kontextuálnosť vnímania hudby, 2001; Hudobné vzdelávanie alebo hudobná výchova?, 2001; Recepčná hudobná estetika: introdukcia, 2002; Musical expressive means and their transformation to the means of musical meaning Hudobné expresívne prostriedky a ich transformácia na prostriedky hudobného významu, 2002; Princíp show v hudbe, 2003; Recepčná hudobná estetika: teória, 2003; Recepčný model myslenia o hudbe, 2003; Vplyv subliminálnych úrovní hudobnej percepcie na recepciu hudby: súčasný stav problematiky, 2005; Hudobné pojmoslovie v publicistických textoch, 2005; Auditívna kultúra – predpoklad hudobnej kultúry: k niektorým aspektom recepčnej hudobnej estetiky, 2006; Hudba v kultúre európskeho stredoveku I, 2006; Antológia. Hudba v kultúre európskeho stredoveku I, 2006; Recepčná hudobná estetika: k pojmosloviu, 2006; Estetika zvuku – estetika hudby. Zvukový ideál. Prednáškový cyklus Příběh Pražského hradu. Signál a hudba v čase z pohledu archeologických nálezů a kontextů, 2007; Reception-Aesthetics of Music and its Nomenclature, 2008; Nitrianska škola a jej alternatíva hudobnej estetiky, 2008; (v spoluautorstve s Ľ. Plesníkom et al.) Tezaurus estetických výrazových kvalít, 2008; Reception Model in Musical Thinking, 2008; Koniec veľkých príbehov. Opera Posledný let, 2009; Medzi hudobnou estetikou a hudobnou filozofiou, 2009; Egon Bondy a slovenská hudobná postmoderna, 2010; (v spoluautorstve s Ľ. Plesníkom et al.) Tezaurus estetických výrazových kvalít, 2. dopl. vyd., 2011; Archaeomusikology and Reception Aesthetics of Music. Sound as a Museum Exhibit. Vortrags Konzertreihe „Musik & Archäologie“, 2011; (v spoluautorstve s L. Burlasom) Zvuk – problém hudobnej estetiky aj hudobnej pedagogiky, 2012; Zvuk ako muzeálny objekt: Dvojaká šanca pre archeomuzikológiu, 2012; L'image de l'homme Milan Rastislav Štefánik dans l'opéra slovaque postmoderne, 2012; K metodológii aktuálnej hudobnej estetiky, 2012; Slovak Musical Post-Modernism and Central European Inspirations: Egon Bondy, Marek Piaček and Požoň Sentimentál, 2013; Improvizácia so zvukom – nový obsah tradičného spôsobu muzicírovania, 2013; Od „ideového zjasňovania“ k dekonštrukcii: teória prekladu Antona Popoviča a interpretácia hudobnej postmoderny, 2014; Soundscape – the Concept of Ancient and Present Intentional Cultivation of Environment, 2014; „Nezakontextovanosť“ človeka v živote: poetika totálneho realizmu a bratislavské hudobné projekty Egona Bondyho, 2014; Hudobná estetika a literárnovedné teórie : preklad – ideové zjasňovanie či dekonštrukcia?, 2015; Hudobná kultúra strednej Európy vo včasnom stredoveku. Pohľad archeomuzikológie a hudobnej estetiky, 2015; Hudobný pastiš v postmoderne : interpretácia ako preklad, „ideové zjasňovanie“ alebo interpretačný drift, 2015; Peter Faltin a jeho intuitívny vhľad do problémov metodológie hudobnej estetiky, 2016; Egon Bondy a Požoň Sentimentál: slovenská hudobná postmoderna, 2016; Koncepcie hudobnej estetiky a problém ich adekvátnosti pri reflexii hudobných poetík i kompozičných riešení, 2016; Hudobný fetišizmus : počúvanie hudby v zóne istoty a pohodlia, 2016; The Nitra Theory of Translation by Anton Popovic as a Methodological Inspiration for Interpretating Contemporary (Post-modern) Music, 2016; Umelecká forma - jedinečný priestor utvárania historickej pamäti: Marek Piaček: Apolloopera, melodráma o jednom bombardovaní pre zbor, herca a trombón, 2016; Hudobná postmoderna – egalitárske gestá i hermeneutické výzvy, 2016; Reception-aesthetics of Music and Archeomusicology: Interdisciplinary Overlaps and Methodological Inspiration, 2016; Od „ideového zjasňovania“ k dekonštrukcii. Teória prekladu Antona Popoviča a interpretácia hudobnej postmoderny, 2016; Internal Ecology and Pedagogy of Music: Musical Fetishism and “Prefabrication“ of Young Musicians, 2017; The Nitra Aesthetics of Music. Reception as an Ontological Imperative in Music, 2017; Auditívne estetično – báza aktuálnej hudobnej estetiky, 2018; Hudobné idiómy ako významové a výrazové konštanty Marek Piaček: Apolloopera, melodráma o jednom bombardovaní pre zbor, herca a trombón, 2018; Historické témy v súčasnej opere. Ako odolať mýtom a nepodľahnúť imaginácii?, 2018.

:: estetika recepcie, estetika súčasná, škola nitrianska.

/bellum omnium contra omnes
lat. – vojna všetkých proti všetkým. (Podľa Hobbesa je to prirodzený stav ľudskej spoločnosti do vzniku štátu.)

/Bense, Max
(7. 2. 1910 Štrasburg – 29. 4. 1990 Stuttgart) – nemecký filozof, pracujúci najmä v oblasti filozofie techniky, filozofie prírody, informačnej estetiky a všeobecnej semiotiky, pričom v jeho pristupovaní k problematike sa spájajú postupy filozofické, matematické, semiotické a estetické. Už v jeho prvej uverejnenej práci Raum und Ich (1934) formuluje svoju racionálnu estetiku, ktorá jazykový materiál (slová, slabiky, fonémy) definuje ako štatistický jazykový repertoár (statistisches Sprachrepertoire) a odmieta prístupy osnované na pojme významu.

D: Raum und Ich. Eine Philosophie über den Raum, 1934; Aufstand des Geistes. Eine Verteidigung der Erkenntnis, 1935; Anti-Klages oder Von der Würde des Menschen, 1937; Kierkegaard-Brevier, 1937; Quantenmechanik und Daseinsrelativität. Eine Untersuchung über die Prinzipien der Quantenmechanik und ihre Beziehung zu Schelers Lehre von der Daseinsrelativität der Gegenstandsarten, 1938; Vom Wesen deutscher Denker oder Zwischen Kritik und Imperativ, 1938; Die abendländische Leidenschaft oder Zur Kritik der Existenz, 1938; Geist der Mathematik. Abschnitte aus der Philosophie der Arithmetik und Geometrie, 1939; Aus der Philosophie der Gegenwart, 1940; Einleitung in die Philosophie. Eine Einübung des Geistes, 1941; Sören Kierkegaard. Leben im Geist, 1942; Physikalische Welträtsel. Ein Buch von Atomen, Kernen, Strahlen und Zellen, 1942; Briefe großer Naturforscher und Mathematiker, 1943; Das Leben der Mathematiker. Bilder aus der Geistesgeschichte der Mathematik, 1944; Über Leibniz. Leibniz und seine Ideologie. Der geistige Mensch und die Technik, 1946; Konturen einer Geistesgeschichte der Mathematik. Die Mathematik und die Wissenschaften, 2 zv., 1946 – 1949; Philosophie als Forschung, 1947; Umgang mit Philosophen. Essays, 1947; Hegel und Kierkegaard. Eine prinzipielle Untersuchung, 1948; Von der Verborgenheit des Geistes, 1948; Was ist Existenzphilosophie? 1949; Moderne Naturphilosophie, 1949; Technische Existenz. Essays, 1949; Geschichte der Wissenschaften in Tabellen, 1949; Literaturmetaphysik. Der Schriftsteller in der technischen Welt, 1950; Ptolemäer und Mauretanier oder Die theologische Emigration der deutschen Literatur, 1950; Was ist Elektrizität? 1950; Die Philosophie, 1951; Plakatwelt. Vier Essays, 1952; Die Theorie Kafkas, 1952; Der Begriff der Naturphilosophie, 1953; Aesthetica (I). Metaphysische Beobachtungen am Schönen, 1954; Descartes und die Folgen (I). Ein aktueller Traktat, 1955; Aesthetica (II). Aesthetische Information, 1956; Rationalismus und Sensibilität. Präsentationen, (spolu s E. Waltherovou), 1956; Aesthetica (III). Ästhetik und Zivilisation. Theorie der ästhetischen Zivilisation, 1958; Kunst und Intelligenz als Problem der Moderne, 1959; Aesthetica (IV). Programmierung des Schönen. Allgemeine Texttheorie und Textästhetik, 1960; Grignan-Serie. Beschreibung einer Landschaft. Der Augenblick, 1960; Descartes und die Folgen (II). Ein Geräusch in der Straße, 1960; Die Idee der Politik in der technischen Welt, 1960; Aprèsfiche für uns hier und für andere von Max Bense. Werbung für „Rheinlandschaft“, 1961; Bestandteile des Vorüber. Dünnschliffe Mischtexte Montagen, 1961; Rosenschuttplatz (spolu s C. Gottwaldom), 1961; Reste eines Gesichtes, (spolu s K.-G. Pfahlerom), 1961; Entwurf einer Rheinlandschaft, 1962; Theorie der texte. Eine Einführung in neuere Auffassungen und Methoden, 1962; Theorie der Texte. Eine Einführung in neuere Auffassungen und Methoden, Neuauflage des Textes von 1962, s predslovom A. Ohmerovej, 2006; Die präzisen Vergnügen, 1964; Aesthetica. Einführung in die neue Aesthetik, 1965; Zufällige Wortereignisse, 1965; Brasilianische Intelligenz. Eine cartesianische Reflexion, 1965; Jetzt, 1965; Tallose Berge, 1965; Ungehorsam der Ideen. Abschließender Traktat über Intelligenz und technische Welt., 1965; Zusammenfassende Grundlegung moderner Ästhetik, 1966; Epische Studie zu einem epikureischen Doppelspiel, 1967; Die Zerstörung des Durstes durch Wasser. Einer Liebesgeschichte zufälliges Textereignis, 1967; Semiotik. Allgemeine Theorie der Zeichen, 1967; Kleine abstrakte Ästhetik, 1969; Einführung in die informationstheoretische Ästhetik. Grundlegung und Anwendung in der Texttheorie, 1969; Artistik und Engagement. Präsentation ästhetischer Objekte, 1970; Existenzmitteilung aus San Franzisko, 1970; Nur Glas ist wie Glas. Werbetexte, 1970; Die Realität der Literatur. Autoren und ihre Texte, 1971; Zeichen und Design. Semiotische Ästhetik, 1971; Wörterbuch der Semiotik (spolu E. Waltherovou), 1973; Semiotische Prozesse und Systeme in Wissenschaftstheorie und Design, Ästhetik und Mathematik. Semiotik vom höheren Standpunkt, 1975; Vermittlung der Realitäten. Semiotische Erkenntnistheorie, 1976; Das Auge Epikurs. Indirektes über Malerei, 1979; Die Unwahrscheinlichkeit des Ästhetischen und die semiotische Konzeption der Kunst, 1979; Axiomatik und Semiotik in Mathematik und Naturerkenntnis, 1981; Zentrales und Occasionelles. Poetische Bemerkungen, 1981; Das Universum der Zeichen. Essays über die Expansionen der Semiotik, 1983; Das graue Rot der Poesie. Gedichte, 1983; Kosmos Atheos. Gedichte, 1985; Repräsentation und Fundierung der Realitäten. Fazit semiotischer Perspektiven, 1986; Nacht-Euklidische Verstecke. Poetische Texte, 1988; Poetische Abstraktionen. Gedichte und Aphorismen, 1990; Der Mann, an den ich denke. Ein Fragment. (z pozostalosti vyd. E. Waltherová), 1991; Die Eigenrealität der Zeichen, (z pozostalosti vyd. E. Waltherová), 1992; Ausgewählte Schriften in vier Bänden, vyd. E. Waltherová, Zv. 1: Philosophie. Bd. 2: Philosophie der Mathematik, Naturwissenschaft und Technik, Zv. 3: Ästhetik und Texttheorie, Zv. 4: Poetische Texte, 1997/98.

:: estetika, filozofia 20. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná, semiotika.

/Bergson, Henri Louis
(18. 10. 1859 Paríž – 4. 1. 1941 Paríž) – francúzsky filozof poľsko-anglického pôvodu; 1900 sa stal profesorom na College de France, 1914 členom Académie française, 1928 dostal Nobelovu cenu za literatúru predstaviteľ intuitivizmu a filozofie života. Tematicky Bergsonovo myslenie krúži okolo slobody rozhodovania sa človeka, okolo pamäti a myslenia a napokon okolo teórie evolúcie. V Bergsonovom myslení sú živé najmä motívy Platónovej filozofie, neskorého Schellinga, Schopenhauera. a samozrejme francúzska filozofická tradícia. Bergson odmieta tradičnú metafyziku, ktorá hľadá skutočnosť mimo pohybu a času, čo je chápanie tkvejúce svojimi koreňmi v antike, pre ktorej obraz sveta platí, že pohyblivé a podrobené času stojí nižšie ako nepohyblivé a večné. Podľa Bergsona je čas a pohyb čosi pôvodné: Základným pojmom Bergsonovej filozofie je pojem čistého, nehmotného plynutia ako prvopočiatku všetkého jesvujúceho. Hmota, čas, pohyb sú rozličnými formami prejavu tohto pôvodného plynutia. Poznanie plynutia je prístupné iba intuícii, čiže aktu poznania zhodného s aktom, ktorým sa rodí skutočnosť: Bergson svoju filozofiu chápe ako novú metafyziku, ktorá sa opiera o intuíciu. Na evolučnom procese akcentuje Bergson jeho tvorivostnú stránku a interpretuje ju vitalisticky.

D: Essai sur les données immédiates de la conscience, 1889; Matière et mémoire, essai sur la relation du corps a l’esprit, 1896; Le rire, 1900; L’évolution créatrice, 1907; Réflexions sur le temps, l’espace et la vie, 1920; Durée et simultanéité. Apropos de la théorie d’Einstein, 1922; Les deux sources de la morale et de la religion, 1932; La pensée et le mouvant, 1934; Ecrits et Paroles, 3 zv. 1957 – 1959; Mémoire et vie, 1957; Oeuvres, 1959; Les études bergsoniennes / početné neuverejnené práce H. Bergsona.

:: élan vital, filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia francúzska, filozofia súčasná.

/Berkeley, George
(12. 3. 1685 Thomastown, Írsko – 1753 Oxford, Spojené kráľovstvo) – anglický filozof, biskup v Cloyne (Írsko), niekedy sa považuje aj za zakladateľa severoamerickej filozofie. Berkeleyho považujú za zástancu solipsizmu. Vo svojej filozofii vychádza z tézy, že človek bezprostredne vníma svoje idey (pocity). Existencia vecí podľa Berkeleyho spočíva v tom, že sú vnímané (esse est percipi). Tým, čo v človeku vníma, je nehmotná duša; jej schopnosť prijímať idey je rozum a jej schopnosť v určitých medziach tieto idey vyvolávať a na ne pôsobiť je vôľa. Duší čiže nehmotných substancií je mnoho a sú stvorené bohom. Idey potenciálne jestvujú v božskom rozume, v ľudskom rozume sa aktualizujú. Pojem hmoty je podľa Berkeleyho vnútorne protirečivým a neužitočný, pretože všetky kvality sú subjektívne. Úlohou vedy je chápanie jazyka stvoriteľa a nie vysvetľovanie všetkého iba hmotnými príčinami. Aktivitou sa môžu vyznačovať iba duchovné substancie.

D: An Essay towards a New Theory of Vision (Rozprava o novej teórii videnia), 1709; A Treatise concerning the Principles of Human Knowledge (O základoch ľudského poznania), 1710; Three Dialogues between Hylas and Philonous (Tri dialógy medzi Hylasom a Filonom), 1713; Alciphron or the Minute Philosopher (Alciphron čiže dôsledný filozof), 1732; Siris, 1744.

:: filozofia 18. stor., filozofia anglická, solipsizmus.

/bezčasie
angl. the timeless – existencia mimo času.

/bezčasie (Platón)
– charakteristika bytia, sveta ideí, na rozdiel od sveta pominuteľnosti alebo zdania, sveta času.

/bezčasie (synkriticizmus)
– achrónia – hlavná perichronéma, spojivo sveta a času, mimočasový pôvod času a súbor podmienok bytnenia času, jeho extáz (minulosti/bolosti/bývalosti/uplynuvšosti, prítomnosti, budúcnosti) a ich jednoty; nepolapenosť v sieti času, bezmedzerie medzi tým, čo je, a tým, čo by mohlo byť alebo čo bude; stav bytia, v ktorom niet času (ako priestoru medzi tým, čo je, a tým čo by mohlo byť, malo byť alebo čo bude); bezčasie čiže perichrónia je predmetom perichronozofie, a síce z teoretického hľadiska perichronológie a z praktického hľadiska atemporalistiky.
    V súčasnej fyzike sa bezčasie tematizuje napríklad pod titulom predpriestoročasu (angl. prespacetime), ktorý sa tu chápe o. i. ako ne-časový (non-temporal) základ nielen časopriestoru, ale aj existencie vôbec (prespacetime is conceived as a non-temporal and non-spacial domain and theorized as the ground of existence) (cf. matematickofyzikálny časopis Prespacetime Journal).
    Bezčasovému štrukturujúcnu sveta venuje z fyzikálnej pozície osobitnú monografiu Julian Barbour s príznačným titulom The End of Time: The Next Revolution in Our Understanding of the Universe (1999).
    Zo špeciálnovedného (fyzikálneho) hľadiska menej kontroverzné tematizácie bezčasia sú spojené s vypracúvaním modelov počiatku a konca vesmíru, s hľadaním fundamentálnej fyzikálnej teórie, s vyhodnocovaním experimentov týkajúcich sa kvantovej previazanosti (angl. quantum entanglement) atď.
:: perichronozofia, synkriticizmus.

/bezčasmo
– angl. atemporally, timelessly – mimo času, bez času, za neprítomnosti (presnejšie: za nepritomnosti) času, kedy ešte čas nepristúpil, na rozdiel od časmo.
:: achrónia, achronozofia, bezčasový.

/bezčasový
– gr. ἄχρονος, lat. intemporalis, angl. timeless, nem. zeitlos – bez času, mimo neho, ani v čase nepristúpivší ani v čase nepristupujúci.
:: bezčasie, čas.

/bezprostredne
– vo veľmi malej priestorovej alebo časovej vzdialenosti, hneď, tesne, priamo.

/Bhartrihari
– Bhartṛhari भर्तृहरि (c. 450 – 510) – predstaviteľ hinduistickej filozofie, filozof jazyka, gramatik, zakladateľ smeru šabdátvaita (śabdādvaita) považovaného za lingvistický monizmus. Bhartrihari je autorom „Traktátu o vete a slove (Vākyapadīya)“ zvaného aj „Trikándí (Trikāṇḍī) = Pozostávajúcno z troch sekcií alebo Trojdielie“; ide o metrický traktát, pozostávajúci z troch oddielov alebo častí (kánd, sg. kanda [kāṇḍa]) – 1. „Oddiel o brahma (brahmakāṇḍa)“, 2. „Oddiel o úsloví (vākyakāṇḍa)“ a 3. „Oddiel o slove (pаdakāṇḍa)“.
:: filozofia hinduistická, filozofia indická, šabdátvaita.

/Blaha, Ľuboš
(7. 12. 1979 – ) – slovenský politológ a filozof, predmetom vedeckého a filozofického záujmu ktorého je spravodlivosť, sociálny štát a globalizácia. Sociálny štát, podľa Blahu, „ľuďom prináša to, bez čoho je život v modernej spoločnosti nedôstojný a neslobodný – sociálne práva a istoty“ [841]. D_výber: Social Justice: Problems and Perspectives, 2005; Sociálna spravodlivosť a identita, 2006; Ľavica versus pravica (ideologický boj na začiatku tretieho tisícročia), 2008; Chomského kritika mediálnej manipulácie, 2008; Späť k Marxovi? : (sociálny štát, ekonomická demokracia a teórie spravodlivosti), 2009; Paradoxy prosperity : hlavné línie sociálnej kritiky v ére globalizácie I., 2010; Analytický marxizmus a problematika spravodlivosti, 2010; Paradoxy pokroku : hlavné línie sociálnej kritiky v ére globalizácie II., 2010; Matrix kapitalizmu. Blíži sa revolúcia?, 2011; John Rawls a Robert Nozick: návrat zmluvných teórií, 2013; Európsky sociálny model – čo ďalej?, 2014; (Post)moderná spoločnosť a systémové príčiny mediálnej manipulácie: existuje cesta von?, 2014; Môže Európska únia zachrániť sociálny štát?, 2014; Sociálne práva, liberalizmus a globalizácia, 2015; Dejiny politického myslenia v 19. storočí, 2017; Antiglobalista, 2018; Sto najlepších statusov Ľuboša Blahu, 2019; Nové statusy Ľuboša Blahu: Slniečkam s láskou (2019), 2019; (pod pseudonymom P. Vidovan) Lenin a 21. storočie, 2021; Che, 2023.
:: filozofia slovenská, politológia, Blaha, Ľ. in: štát sociálny (SMER-SSD).

/blaho
– 1. to, čo prináša úžitok, osoh, čo je všeobecne prospešné, užitočné ľuďom; syn. prospech, dobro; 2. pocit šťastia, spokojnosti, príjemný pocit z niečoho ([153];302).

/blaženosť
– stav alebo pocit šťastia, blaha, spokojnosti.

/bod
– priestorovo malé miesto alebo malý časový úsek. Čiara, ktorú opisuje pohybujúci sa bod, je trajektória. :: bod (Euklides), bod (geometria), bod časový, bod dotykový, bod hmotný, bod hmotný voľný, bod množiny, bod referenčný, množina bodov, priamka, priesečník.

/bod časový
– malý alebo najmenší časový úsek. :: bod, čas.

/Bodnár, Ján
(18. 10. 1924 Hnúšťa-Likier − 20. 12. 2016)
− slovenský filozof, ktorý sa venoval

        – dejinám západnej filozofie a novším etapám vývinu filozofického myslenia na Slovensku,
        – filozofickej problematike človeka,
        – filozofickým aspektom vedeckotechnického vývinu, – metodologickým otázkam spoločenských vied.

D: O súčasnej filozofii v USA, 1956; Od realizmu k iracionalizmu, 1966; Dedičstvo myšlienok, 1983.

:: filozofia 20. stor., filozofia slovenská.

/boh
– božstvo − vyššia bytosť nadradená človeku alebo ním uctievaná. V kontexte monoteistických náboženstiev sa slovo používa s veľkým začiatočným písmenom.
:: ateizmus, Boh, boh (kabala), bohovia (Táles z Milétu), deus ex machina, mytológia, náboženstvo, realita transhorizontová, Zeus.

/Boh
– transhorizontová realita z pozície tej ktorej monoteistickej formy náboženstva chápaná ako „najvyššia, najdokonalejšia a večne jestvujúca bytosť, ktorá stvorila svet a riadi ho“ ([153];325).
:: achrónia, Boh (ateizmus), Boh (Hegel, G. W. F.), Boh (Nietzsche, F.), Boh (katolicizmus), Boh (Spinoza, B.), Boh (synkriticizmus), Boh (teizmus), Boh (teológia kresťanská), Deus sive natura, docta ignorantia, ens realissimum, náboženstvo, realita transhorizontová, teológia filozofická.

/Boh (ateizmus)
– neexistuje.

/Boh (Hegel, G. W. F.)
– súčasť predmetu filozofie spočívajúca v absolútne chápanom ako nekonečná inteligencia zvonkajšťujúca sa v zmyslovom svete s cieľom dospieť k sebapoznaniu a tým aj k sebarealizácii (cf [62];109).
:: Boh, Hegel, G. W. F., predmet filozofie (Hegel, G. W. F.).

Boh (Nietzsche, F.)
– je mŕtvy.

/Boh (Spinoza, B.)
– absolútne nekonečné súcno, t. j. substancia skladajúca sa „z nekonečne mnohých atribútov, z ktorých každý vyjadruje večnú a nekonečnú esenciu. ... Hovorím absolútne nekonečné, nie však nekonečné svojho druhu; čo je totiž nekonečné iba vo svojom druhu, tomu nemožno priznať nekonečný počet atribútov; čo je však absolútne nekonečné, k toho esencii patrí všetko, čo vyjadruje esenciu a čo nezahŕňa nijakú negáciu“ ([68];50).
:: vec slobodná (Spinoza, B.).

/Boh (synkriticizmus)
– jedna z najčastejších, ak vôbec nie najčastejšia, z interpretácií transhorizontovej reality nechávajúca v sebe intervenovať konfiguráciu týchto jadrových kategórií: podstatná odlišnosť (od sveta), trvalá prítomnosť (vo svete), aktívna zasahujúcnosť (do sveta a jeho diania), suverénnosť, osobnostnosť a stvoriteľskosť. I tvrdenie nepoznateľnosti Boha je výrok o náplni transhorizontovej reality, a síce tvrdenie o nepreniknuteľnosti do nej.
    To, čo sa označuje slovom Boh, vyjadruje významový útvar reprezentujúci neodstateľnosť otvorenosti zaobzorovej reality, ktorá tvorí transcendentálnu podmienku otvorenej množiny jej interpretácii. Zvýlučňovanie tej ktorej interpretácie nespochybniteľnej reality za obzorom navodzuje konfliktogénnosť čiže stojí na báze polemistického diskurzu, okrem ktorého existuje aj diskurz agapistický, stojaci – v kontexte interpretácií transhorizontovej reality – na princípe žičenia inakosti, čiže potešenia z príchodu stále nových prístupov k tomu, čo nás čaká za obzorom, a možno aj pokornejších (sc. otvorenejších), než boli doterajšie. Niet dôvodu uzatvárať sa pred tajomstvom zaobzorovosti do hraníc žiadneho z jej doterajších výkladov a vier v nich. Doprajme po nástupe druhej axiálnej éry pozrieť sa do očí toho, čo je za obzorom, nezakrytým zrakom, využívajúc na to nevyčerpateľný potenciál agapizmu.
    Jadrovou kategóriou v konfigurácii významových útvarov intervenujúcich v synkriticistickom prístupe k tomu, čo sa tradične označuje slovom Boh, je kategória ťažkosti.
:: realita transhorizontová, synkriticizmus, ťažkosť (synkriticizmus).

/Boh (teizmus)
– existuje, a síce ako osobný a ako prvá a transcendentná, t. j. mimosvetská a nadsvetská, príčina sveta.
:: stvorenie (teizmus).

/bohovia (Táles z Milétu)
– všetko je nich plné ([6];51).

/boj
– gr. polemos – zvrhlá forma usúvzťažňujúcna, forma konfliktu, pri ktorej protivníci sledujú podrobenie si alebo zničenie druhého.
:: bojovanie, dobro a zlo (synkriticizmus), polemizmus, revolúcia sociálna (synkriticizmus).

/bolesť
– významový proces tvorený prežívaním nepríjemného telesného pocitu (nepríjemnou senzorickou a emocionálnou skúsenosťou) vyvolaného poranením (poškodením tkanív), chorobou a podobne.
:: trpezlivosť.

/boľševizmus
rus.+lat. – hnutie alebo učenie boľševikov v Rusku; týmto termínom sa neskôr označoval aj smer sociálnodemokratických alebo komunistických strán, ktorý sa postupne sčasti premenúval na marxizmus-leninizmus. :: história, Rusko

/Bolzano, Bernard
(5. 10. 1781 Praha – 18. 12. 1848 Praha) – český po nemecky píšuci logik, matematik a filozof obdobia biedermeieru myšlienkovo blízky G. W. Leibnizovi, odmietajúci systém J. G. Fichteho a G. W. F. Hegela a podrobujúci kritike filozofiu I. Kanta. Vedecky pristupoval k náboženstvu (Religionswissenschaftler).
    Logiku chápe ako teóriu vedy; jej úlohou je formulovať pravidlá, ktoré umožňujú usporiadavať vedecké poznatky. Bolzano podrobne skúma odvodzovanie, vzťahy medzi vetami, vypracováva korektnú definíciu pojmu analytickej pravdy, rozširuje chápanie úsudku (teóriu sylogizmu považuje za príliš úzku).
    Bolzano otvára cestu vymaňovania sa logiky z rámca psychologizmu predovšetkým rozlišovaním medzi aktuálnou (čiže písanou alebo myslenou) vetou a vetou osebe, ktorej pripisoval status objektivity. Rozlišujúc tak medzi psychologickým dejom/priebehom a jeho logickým obsahom Bolzano oddeľuje logické (das Logische) od psychologického (das Psychologische). Bolzano v kontexte svojich skúmaní predstáv alebo viet osebe (Vorstellungen oder Sätzen an sich) tematizuje bezčasovostný (zeitlos) a bezpriestorovostný aspekt významového univerza a jeho útvarov (die im logischen Urteil gemeinten ideellen Gegenständen).
    V matematike sa zameriava na infinitezimálny počet, definíciu pojmu funkcie a pojem matematického nekonečna (nekonečné množiny). Definuje limitu a spojitosť, formuluje nevyhnutnú a dostačujúcu podmienku konvergencie postupnosti a vetu o infime.
    V Bolzanovej filozofii zaujíma prvoradé miesto (sociálna) etika, ktorú necháva vychádzať z najvyššieho mravného zákona prikazujúceho konať v záujme všeobecného blaha.
    Mravný zákon je podľa Bolzana čistá pojmová pravda, čo znamená nezávislá od človeka i od Boha, čiže od toho, či ju ktokoľvek myslí. Bolzano pracuje na uplatňovaní logiky v morálnej problematike, od ktorého očakáva zdokonalenie etickej teórie a mravného konania smerujúc k formulácii zásad dokonalej spoločnosti.
    Bolzano je vysoko cenený o. i. Brentanom, Husserlom a modernou logikou.
– I: Bolzano Collection, in: Czech Digital Mathematics Library (26.5.2021).

D: Betrachtungen über einige Gegenstände der Elementargeometrie, 1804; Beyträge zur einer begründeteren Darstellung der Mathematik, 1810; Lehrbuch der Religionswissenschaft, 1834; Wissenschaftslehre I – IV, 1837; Dr. Bernard Bolzanos Erbauungsreden, 1848 – 52; Gesammelte Schriften, 12 zv., 1882; Gesamtausgabe, 1969 an.

:: filozofia 19. stor., filozofia česká, filozofia rakúska, logika.

/bon sens
fr.– zdravý rozum.
:: rozum zdravý.

/bona fide
lat.– v dobrej viere, s dobrým úmyslom, dobromyseľne, s presvedčením, že ide o správnu vec. Spojenie sa používa na označenie konania alebo situácie, kde je úmysel čestný a poctivý, bez podvodu alebo zlého úmyslu.
Napríklad, ak niekto kúpi nehnuteľnosť bona fide, znamená to, že ju kúpil s presvedčením, že predaj je legálny a bez problémov.
V právnom kontexte sa tento výraz často používa na zdôraznenie, že osoba konala s čistým svedomím a bez vedomia o akýchkoľvek podvodoch alebo problémoch

/Boole, George
(2. 11. 1815 Lincoln (Spojené kráľovstvo) – 8. 12. 1864 Cork) – anglický logik a matematik, zaviedol systém ohodnotenia pravdivostných hodnôt výrazov zložených z logických spojok and, or, not a logických premenných nadobúdajúcich iba dve hodnoty – 1 (pravda) a 0 (nepravda).

D: The mathematical analysis of logic, being an essay towards a calculus of deductive reasoning, 1847; An Investigation of The Laws of Thought, On Which Are Founded the Mathematical Theories of Logic and Probabilities, 1854; Selected Manuscripts on Logic and its Philosophy, 1997; The mathematical analysis of logic. Being an essay towards a calculus of deductive reasoning, 2001.

:: logika, matematika.

/Boyle, Robert
(1627 – 1727) – anglický prírodovedec a filozof, zakladateľ chémie, zastával atomistickú teóriu telies v spojení s teleologickým názorom.
:: filozofia 18. stor., filozofia anglická, chémia, veda 17. stor., veda 18. stor.

/božstvo
− božská bytosť, boh, alebo jeho podstata, prirodzenosť, ráz (božskosť).

/Böhme, Jakob
(1575 – 1624) – nemecký filozof, učený obuvník, jedna z ústredných postáv kresťanskej mystiky. Osobitosť Böhmeho mystiky je daná spojením myšlienky unio mystica s problémom zla: dobré sa môže ukázať iba cez zlé, pretože skutočnosť pozostáva z protikladov a je napriek tomu jedným, pretože protiklady patria k sebe. Negatívne, morálne povedané zlo, sa Böhme snaží pochopiť v Bohu alebo z Boha.
:: filozofia 17. stor., filozofia nemecká, mystika 17. stor.

/B-rad (McTaggard, J. M. E.)
– statický rad časových okamihov, ktoré sú skoršie alebo neskoršie než iné okamihy. Tento statický spôsob rozmýšľania o čase súvisí s naším dátumových systémom, v ktorom sú obsiahnuté vzťahy predchádzania a následnosti. B-rad nedokáže bez A-radu charakterizovať čas, ktorý je preto fundamentálne dôležitý v našej reprezentácii času.
:: čas (McTaggard, J. M. E.).

/brahma
– neosobné absolútno. Slovo brahma (s malým začiatočným písmenom a stredného rodu, neskloňuje sa) označuje transcendentný božský zdroj a najvnútornejšiu podstatu skutočnosti. Brahma tvorí tiež vnútornú podstatu jednotlivca zvanú átman.
    Brahma má bezčasovú povahu, označovanú prívlastkom akála (bezčasové).
:: achrónia, bezčasie, filozofia hinduistická, filozofia indická.

/bráhmany
sa. – kňazské texty– staroindické prozaické literárne texty, nasledujúce po védach a predchádzajúce áranjakám, súčasť śruti (posvätnej védskej literatúry považovanej za zjavenú alebo bohmi inšpirovanú) z obdobia 1000 až 600 pr. n.. l., dlhé komentáre véd, opisujúce ako sa má správne vykonávať obeta, aký je účel a vznik obiet.
    Bráhmany obsahujú pojednania (úvahy, rozpravy) o védskej liturgii a jej pôvode a sčasti aj úvahy o kozmickom význame védskych rituálov.
:: filozofia hinduistická, filozofia indická, India, kultúra indická, védy.

/branie na vedomie
– uvedomovanie si; všímanie si.

/Brentano, Franz
(16. 1. 1838 Boppard, Nemecko – 17. 3. 1917 Zürich, Švajčiarsko) – rakúsky filozof zakladateľského významu pre rakúsku filozofiu. Brentano budoval filozofiu vychádzajúc z výskumu evidentne vykázateľných podmienok poznania a deskriptívnej analýzy stavov vedomia na základe empirickej psychológie. Snaží sa týmto v podstate scientistickým spôsobom vrátiť filozofii vedeckosť, ktorú stratila prevládnutím metafyzických špekulácií.
    Brentano vychádza z rozlíšenia vonkajšej a vnútornej skúsenosti. V nadväznosti na to rozlišuje fyzické a psychické fenomény, čím mocne ovplyvnil zakladateľa fenomenologickej filozofie E. Husserla. Fyzické fenomény, ako napríklad farby, zvuky, vône, sú fenomény vyznačujúce sa rozpriestranenosťou. Na rozdiel od nich psychické fenomény nie sú priestorovo lokalizovateľné a viažu sa na im imanentný objekt. Túto väzobnosť, vztiahnutosť alebo zameranosť Brentano označuje termínom intencionalita, ktorý preberá zo scholastickej filozofie; z povahy intencionality vyplýva špecifickosť jednotlivých aktov skúsenosti alebo vedomia: predstavovanie, súdenie a hodnotiace pociťovanie.
    Brentano sa podnetným spôsobom venoval aj dejinám filozofie, osobitne vynikol svojimi rozbormi Aristotelovej filozofie.
    Brentano mysliteľsky zasiahol aj do etiky, v rámci ktorej podrobil skúmaniu mravné poznanie ponímané ako hodnotové zameriavanie sa zážitkov, napríklad lásky alebo nenávisti. Tieto zážitky možno podľa Brentana posudzovať z hľadiska ich správnosti alebo nesprávnosti. Brentano mal okrem spomenutého E. Husserla veľký vplyv aj na celý rad ďalších filozofov, takže sa hovorí o Brentanovej filozofickej škole: A. Meinong, A, Marty, C. Stumpf a ďalší.

D: Psychologie vom empirischen Standpunkt, 1874.

:: filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia rakúska, filozofia rakúsko-uhorská, filozofia stredoeurópska.

/Bridgman, Percy Williams
(21. 4. 1882 Cambridge, Massachusetts − 20. 8. 1961 Randolph, New Hampshire) − americký experimentálny fyzik, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku v roku 1946, a filozof, zakladateľ operacionalizmu.
    Vo fyzike sa venoval hlavne skúmaniu správania materiálov pri vysokých teplotách a tlakoch.
    V rámci filozofickej sebareflexie vypracoval koncepciu, z ktorej sa vyvinul filozofický smer operacionalizmu, vychádzajúci z idey operacionálnej analýzy, spočívajúcej v opise operácií uplatňovaných pri formovaní, používaní a overovaní pojmu.
    Operácie môžu byť inštrumentálne (pomocou papiera a ceruzky) a verbálne (myšlienkové).
    Rad operácií takto odhalených reprezentuje významový útvar tvoriaci náplň príslušného pojmu, tvorí jeho operacionálnu definíciu.
   Zo spojení operacionálne definovaných pojmov sa tvoria výroky a z nich napokon teórie.
:: filozofia 20. stor., filozofia fyziky, filozofia súčasná, filozofia USA, koncept (Bridgman, P. W.), fyzika.

/Bruno, Giordano
(1548 Nola - 17. 2. 1600 Rím, upálený) – taliansky renesančný filozof, dominikán, z kláštora ušiel a putoval po Európe. U G. Bruna sa prvýkrát spájajú prírodovedné výdobytky novoveku s epikurejskými, stoickými a novoplatónskymi prvkami do geniálneho panteistického svetonázoru, ktorý ohlasuje s básnickou silou a oduševnením: Svet je Bohom, je nekonečný a nespočetné množstvo Slnko s planétami v ňom obieha po svojich dráhach. Toto nekonečné univerzum je tým jediným súcnom a žijúcim, hýbaným vnútornými silami, ktorého podstata je večná a nepremenná. Jednotlivé veci participujú na večnom duchu a živote podľa stupňa svojej organizácie a neustále sa premieňajú. Elementárne častice všetkého existujúceho, ktoré ani nevznikajú ani nezanikajú, sú minimá alebo monády, ktoré sú zároveň materiálne i psychické. Každé poznanie prírodného zákona je mravný čin.
:: filozofia 16. stor., filozofia európska, filozofia renesančná, filozofia talianska.

/Buber, Martin
(8. 2. 1878 Viedeň – 13. 6. 1965 Jeruzalem) – izraelský filozof, sociológ a pedagóg; predstaviteľ filozofie náboženstva a filozofie dialógu. Vo svojej filozofickej antropológii rozvinul najmä učenie o význame dialógu pre vnútorné dozrievanie ľudského indivídua.
   Buber sprístupnil Západu mnohými svojim spismi svet chasidizmu, ktorým bol sám rozhodujúcim spôsobom ovplyvnený.
:: filozofia 20. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná, filozofia židovská.

/bublina názorová
– viac menej ucelený zväčša zložitejší významový útvar tvorený súhrnom viac menej nepravdivých ideí, skreslene reprezentujúcich realitu, ktoré na jednej strane samy seba podporujú a na druhej strane sú uzavreté pred inými významovými útvarmi za hranicami bubliny, sú napríklad imúnne voči kritike zvonka; významová bublina je striktne oddelená od iných významových útvarov.
:: názor, útvar významový.

/Buddha
(ok. 623 – 543 pr. n. l. alebo asi 563 – 483 pr. n. l.)
vl. menom Siddhárta Gautama – zakladateľ jedného z troch svetových náboženstiev – buddhizmu.
    Budha nemal záujem o uspokojenie ľudskej zvedavosti týkajúcej sa pôvodu sveta, povahy Božského alebo podobných otázok. Zaujímal sa výlučne o stav človeka, o utrpenie a frustráciu ľudských bytostí. Jeho učenie nebolo metafyzikou, ale psychoterapiou. Poukazoval na pôvod ľudskej nespokojnosti a ukazoval, ako ju prekonať, pričom si bral na pomoc tradičné indické pojmy mája, karma, nirvána a pod. Týmto pojmom dal mimoriadne sviežu, dynamickú a náležitú psychologickú náplň. Odporúčal svojim žiakom, aby sa vyjadrovali v dialekte.
  :: buddhizmus, filozofia 6. stor. pr. n. l., filozofia buddhistická, filozofia indická, filozofia staroveká.

/budúcno
– čas, ktorý príde, budúcnosť, zajtrajšok.

/budúcnosť
– angl. future, arab. ʾātin (آت), nem. die Zukunft – časová vlastnosť toho (udalosti, veci), čo ešte nie je a prichádza, príde, môže prísť alebo nepríde, „ešte nie teraz“.
    Proces konštitúcie budúcnosti možno tematizovať ako výbudúcnostňujúcno.
:: astrológia, čas, futurológia, obsah kategórie gramatickej času (lingvistika).

/budúctnostnosť
– nem. die Zukünftigkeit – viazanosť na budúcnosť alebo obmedzenosť ňou.
  :: čas.

/Bunge, Mario Augusto
(21. 9. 1919 Buenos Aires, Argentína – 24. 2. 2020 Montreal, Kanada) – argentínsky filozof a fyzik, (ovplyvnený o. i. dielom G. Becka) od roku 1966 pôsobiaci v Kanade, ktorého filozofický a vedecký odkaz sa charakterizuje ako systemizmus, emergentizmus, racionalizmus, vedecký realizmus, materializmus a konzekvencializmus. Hlavným predmetom jeho mysliteľského záujmu bola filozofia vedy, pričom výrazne prispel k axiomatizácii fyzikálnych teórií, najmä v oblasti kvantovej mechaniky; prispel aj k sémantike, ontológii, metafyzike, teórii poznania, filozofii vedomia, sociálnej filozofii, etike a k teórii systémov; filozoficky zaujímal striktne racionalistickú a materialistickú pozíciu. Vo svojom monumentálnom 8 zväzkovom diele Treatise on Basic Philosophy (1974 – 1989) vytvoril ucelený vedecký obraz sveta, ktorého princípy a idey aplikoval pri svojich rozboroch prírodných a spoločenských vied.

D: Causality: The Place of the Causal Principle in Modern Science, 1959; La ciencia, su método y su filosofía, 1960; Intuition and Science, 1962; The Myth of Simplicity: Problems of Scientific Philosophy, 1963; Scientific Research: Strategy and Philosophy. Vol. 1: The Search for System. Vol. 2: The Search for Truth,.1967; Foundations of Physics, 1967; Philosophy of Physics, 1973; Treatise on Basic Philosophy: I. Semantics I: Sense and Reference. 1974, II. Semantics II: Interpretation and Truth, 1974, III: Ontology I: The Furniture of the World, 1977; IV: Ontology II: A World of Systems. 1979, V: Epistemology and Methodology I: Exploring the World, 1983; VI: Epistemology and Methodology II: Understanding the World, 1983, VII: Epistemology and Methodology III: Philosophy of Science and Technology: Part I. Formal and Physical Sciences, 1985. Part II. Life Science, Social Science and Technology, 1985, VIII: Ethics: the Good and the Right, 1989; The Mind-Body Problem, 1980; Demarcating Science from Pseudoscience, 1983; What is Pseudoscience?, 1984; (spolu s R. Ardilom) Philosophy of Psychology, 1987; Why Parapsychology Cannot Become a Science, 1987; Ciencia y desarrollo, 1988; Finding Philosophy in Social Science, 1996; (spolu s M. Mahnerom) Foundations of Biophilosophy, 1997; Dictionary of Philosophy, 1998; Social Science under Debate: A Philosophical Perspective, 1998; Philosophy of Science, 2 diely, 1998; The Sociology–Philosophy Connection, 1999; (ed. M. Mahner) Scientific Realism: Selected Essays of Mario Bunge, 2001; Philosophy in Crisis: The Need for Reconstruction, 2001; Emergence and Convergence: Qualitative Novelty and the Unity of Knowledge, 2003; (spolu s m. Mahnerom) Über die Natur der Dinge. Materialismus und Wissenschaft, 2004; Chasing Reality: Strife over Realism, 2006; Political Philosophy: Fact, Fiction, and Vision, 2009; Matter and Mind: A Philosophical Inquiry, 2010; Evaluating Philosophies, 2012; Does Quantum Physics Refute Realism, Materialism and Determinism?, 2012; Medical Philosophy: Conceptual Issues in Medicine, 2013; Between Two Worlds: Memoirs of a Philosopher-Scientist, 2016; Doing Science: In the Light of Philosophy, 2017; From a Scientific Point of View: Reasoning and Evidence Beat Improvisation across Fields, 2018.

:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia kanadská.

/Burckhardt, Jacob Christoph
(1818 – 1897) – švajčiarsky filozof a historik umenia. Venoval sa kultúrnym dejinám antiky a renesancie. Mal vplyv na viedenskú školu ( Max Dvořák).
  :: filozofia dejín, filozofia švajčiarska.

/buržoázia
fr. bourgeoisie – meštianstvo, meštiactvo – pôvodne (sc. v 16. storočí vo Francúzsku) zámožní mešťania, najmä majitelia podnikateľského majetku a finančného kapitálu (obchodníci, bankári, majitelia manufaktúr, neskôr tovární a podobne). „Od čias Francúzskej revolúcie (začala r. 1789) je buržoázia chápaná ako opak citoyena, t. j. politicky uvedomelého občana. V priebehu Francúzskej revolúcie sa buržoázia ako vrchná vrstva tzv. tretieho stavu (strednej vrstvy, fr. tiers état), t. j. opaku šľachty, stala vedúcou spoločenskou silou vo Francúzsku. V nasledujúcom období sa jej - najmä priemyselným a obchodným podnikateľom - podarilo presadiť svoje záujmy (najmä zavedením volebného práva, odstupňovaného podľa daní odvádzaných poplatníkmi). Ako označenie podobnej vrstvy sa výraz používa aj pre iné krajiny (Buržoázia, in: Wikipédia (31052024))“.
:: buržoázia (Marx, K.), kapitalizmus, meštianstvo.

/buržoázia (Marx, K.)
– vedúca trieda kapitalistickej spoločnosti, zjednodušene: trieda všetkých podnikateľov, vykorisťujúca proletariát, jeho protiklad, čo vedie k revolúcii a ku vzniku beztriednej spoločnosti. Keďže buržoázia je vlastníkom výrobných prostriedkov, určuje výrobné pomery a ich ideologickú nadstavbu.

/bytie
– angl. being, nem. Sein, fr. être, gr. einai, lat. esse – súčasť predmetu ontológie spočívajúca v prináležaní k nejakému univerzu entít bez ohľadu na to, či je to entita materiálna alebo ideálna; to, prostredníctvom čoho niečo je; to, čo nejaké súcno robí jestvujúcim, základ súcna. Bytie treba odlišovať od pojmu bytia: pojem bytia jestvuje len potiaľ, pokiaľ ho myslíme, zatiaľ čo bytie iba je, a to nezávislé od toho, či ho myslíme alebo nie.
    Pokiaľ bytie vystupuje ako základ (logos) súcna (on), označuje Heidegger rozlišovanie bytia a súcna ako ontologickú diferenciu. Bytie je základnou témou filozofie alebo metafyziky; súčasť predmetu ontológie. Napríklad podľa Parmenida je bytie všetko to, čo je.
    Pojem bytia, ktorý treba – ako sme spomenuli – odlišovať od bytia, závisí od kategórií, ktoré intervenujú čiže zúčastňujú sa a spolupôsobia v procese tvorby tohto pojmu; pojem bytia a bytie majú odlišný ontologický status, neslobodno ich zamieňať: pojem bytia definujeme, na bytí participujeme. Pojem bytia reprezentuje podstatu bytia, je výsledkom poznania tejto podstaty. Pojem bytia jestvuje len potiaľ, pokiaľ ho niekto má na mysli alebo pokiaľ ho niekto myslí, zatiaľ čo bytie bytní nezávisle od myslenia.
    Začatie bytia je nastanie.
    Prestanie bytia je ustanie.
:: agere sequitur esse, aseita, bytie (Hegel, G. W. F.), bytie (Heidegger, M.), bytie (Liber de causis), bytie (Spinoza, B.), bytie (synkriticizmus), bytie hmotným, bytie nejakým, bytie živým, bytnenie, dianie, ens realissimum, esse subsistens, inhaerentia, existovanie, existovanie skutočné, maximum bytia, metafyzika, ontológia, Parmenides, predmet ontológie, priliehajúcno k bytiu, princíp bytia, realita transhorizontová, súcno.

/bytie (Hegel, G. W. F.)
– nem. das Sein – „je len pojem osebe (ist der Begriff nur an sich), je to začiatok dialektického samovývoja absolútna, jeho prvé, najjednoduchšie určenie vo forme ešte nerealizovanej dispozície, možnosti. Kategória bytia je prvá kategória, ktorá sa vykladá v Hegelovom diele Veda o logike, pretože je najbezprostrednejšia a najchudobnejšia. Keďže však vyjadruje iba to, že niečo je, prechádza (vo vývoji absolútna) vo svoj dialektický protiklad, do kategórie nič ([62];50, 52).
    Bytie je pojem osebe, jedno z určení absolútna, jedna z metafyzických definícií Boha. Bytie je prvá oblasť idey predchádzajúce jej druhej oblasti – podstate.
    Bytie obsahuje tri stupne: kvalitu, kvantitu a mieru. Kvalita, kvantita a miera sú tri formy bytia (65;112 – 113).
:: určenie bytia (Hegel, G. W. F.).

/bytie (Heidegger, M.)
– výčasujúcno sa z prabytia.

/bytie (Liber de causis)
– prvá zo stvorených vecí.

/bytie (Spinoza, B.)
„Všetko, čo je, je alebo v sebe samom, alebo v niečom inom ([68];51).“ „Všetko, čo je, je samo v sebe, alebo v niečom inom..., to znamená ..., že mimo rozumu nie je dané nič iné, iba substancie a ich stavy. Teda mimo rozumu nie je dané nič, čím by sa mohli viaceré veci od seba odlišovať, s výnimkou substancií, alebo, čo je ... to isté, ich atribútov a ich stavov ([68];52).“

/bytie (synkriticizmus)
– praudievanie, pradianie, praudievajúcno sa – bezčasové výbytnievajúcno v podobe praudalosti.

/bytie hmotným
– existovanie nezávisle od toho, či (niečo, čo je hmotné) vnímame alebo nie (cf [862];7). :: hmota, skutočnosť materiálna.

/bytie nejakým
– matie určenosti. :: určenosť.

/bytie živým
– bytie žijúcim – prejavovanie znakov života. :: život.

/bytnenie
– bezčasové (ani v čase nepristúpivšie ani v čase nepristupujúce) pretrvávajúcno. Napríklad svet bytní tak, že je hneď čiže bezčasmo s časom; ani čas k nemu nepristupuje alebo nepristúpil v čase. Ani o čase všeobecne nemožno hovoriť, že „je“, „plynie“, „letí“ a podobne, pretože potom by sme sa museli pýtať, že v akom čase je; o čase preto hovoríme , že bytní bezčasmo alebo prosto, že časí: bytnenie času je časenie času. O plynutí času možno hovoriť iba pokiaľ máme na zreteli ten ktorý konkrétny čas, napr. subjektívny čas v kontrapozícii s časom objektívnym.
    Jednotlivé súcna, ich vlastnosti, vzťahy, zmeny bytnia zakaždým svojim špecifickým, na iné bytnenia neredukovateľným spôsobom. Spomenuté bezčasové bytnenie času je časením, bytnenie sveta je svetením, bytnenie priestoru priestorením, bytnenie vlastnosti vlastnostením atď. Bytnenie je pokračovaním výbytnenia ako dostavovania sa bytia.
  :: bytnenie sveta.

/bytnenie sveta
– svetenie.
:: svet.

/bytnosť
– podstata, esencia, gr. to ti én einai, to, čo vec robí práve tým, čím je, čím sa od každej inej veci odlišuje. Podľa [153];394: „súhrn javov charakterizujúcich živý organizmus, bytie, jestvovanie“.
  :: bytnosť (Aristoteles), ontológia.

/bytnosť (Aristoteles)
– to, čo vec vo svojej podstate je, čím sa stáva, čo sa o nej nevypovedá, ale o čom podľa ďalších kategórií možno vypovedať všetko ostatné (kvantitu, kvalitu, vzťah, miesto, čas, polohu, vlastníctvo, činnosť a trpnosť).

/bytosť
− živý alebo rozprávkový tvor, to, čo je, to, čo bytuje. :: boh, bytosť bájna, bytosť ľudská, bytosť spoločenská, bytosť živá, bytovanie, tvor.

/bytosť bájna
– mýtická bytosť, ktorá existuje iba podľa mýtov, napríklad jednorožec.

/bytosť ľudská
– človek.
:: osoba.

/bytosť spoločenská
– bytosť vyznačujúca sa spoločenským spôsobom jestvovania alebo pohybu, bytujúcno spoločenským spôsobom.

/bytosť živá
– bytosť vykazujúca / prejavujúca znaky života.
:: život.

C-lexikón

/caritas (Augustinus)
– forma lásky, aktívne sa zameriavajúca na Boha a na blížneho bez toho, aby sa riadila zištnosťou a prebúdzala zmyselnú žiadostivosť. Je koreňom všetkého dobra principiálne vylučujúcim zlo ([318];71).

/Carnap, Rudolf
(18. 5. 1891 Ronsdorf pri Wuppertale – 14. 9. 1970 Santa Monica) – predstaviteľ novopozitivizmu a filozofie vedy, v ktorej zastáva induktivistické stanovisko, ktoré pri overovaní vedeckých teórií považuje za základ induktívnu metódu. R. Carnap si získal meno tým, že hľadal nové cesty skúmania základov vedy a usiloval sa nanovo a čisto vedecko-logickým spôsobom sformulovať kánon celého vedenia a poznania vo filozofii. Za hlavnú úlohu filozofie pokladal filozoficky exaktne pochopiť tie problémy, ktoré sa vyskytujú v špeciálnych vedách, a to pomocou prísne formalizovaného jazyka.

D: Der logische Aufbau der Welt, 1928; Scheinprobleme in der Philosophie, 1928; Abriß der Logistik, 1929; Logische Syntax der Sprache, 1934; Foundations of Logic and Mathematics, 1939; Introduction to Semantics, 1942; Formalization of Logic, 1943; Meaning and Necessity, 1947; Logical Foundations of Probability, 1950; The Continuum of Inductive Methods, 1952; Einführung in die symbolische Logik, 1954; Induktive Logik und Wahrscheinlichkeit, 1959; Philosophical Foundations of Physics, 1966; Studies in Inductive Logic and Probability, 1971.

:: filozofia 20. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná, logika vedy (Carnap, R.), neopozitivizmus, vedoslovie (Carnap, R.).

/Cassirer, Ernst
(28. 7. 1874 Breslau – 13. 4. 1945 New York) – nemecký filozof, predstaviteľ marburskej školy novokantovstva. Venoval sa výskumu dejín filozofických problémov. V dejinách vedy a filozofie objavil vývin od predmetnosti k funkčne-relačnému (nenázornému) mysleniu.
Cassirer je azda najvýznamnejší historik transcendentálnej filozofie, ktorej rozvoj datuje od renesancie poukazujúc aj na jej špecifické použitie v súčasnej matematike, fyzike a chémii.
Cassirer sa snaží vylúčiť z pojmov všetky substančné vzťahy a vyjadriť ich takmer výlučne pojmom funkcie.

D: Descartes’ Kritik der mathematischen und naturwissenschaftlichen Erkenntnis, 1899; Leibniz’ System in seinen wissenschaftlichen Grundlagen, 1902; Der kritische Idealismus und die Philosophie des „gesunden Menschenverstandes“, 1906; Kant und die moderne Mathematik, 1907; Das Erkenntnisproblem in der Philosophie und Wissenschaft der neueren Zeit: Zv. 1: 1906; Zv. 2: 1907; Zv. 3: Die nachkantischen Systeme, 1920; Zv. 4: Von Hegels Tod bis zur Gegenwart, (1832–1932), 1957; Substanzbegriff und Funktionsbegriff. Untersuchungen über die Grundfragen der Erkenntniskritik, 1910; Freiheit und Form. Studien zur deutschen Geistesgeschichte, 1916; Kants Leben und Lehre, 1918; Heinrich von Kleist und die Kantische Philosophie, 1919; Zur Einstein’schen Relativitätstheorie. Erkenntnistheoretische Betrachtungen, 1921; Idee und Gestalt. Goethe, Schiller, Hölderlin, Kleist, 1921; Philosophie der symbolischen Formen, 3 zv. 1923 – 1929; Sprache und Mythos. Ein Beitrag zum Problem der Götternamen, 1925; Individuum und Kosmos in der Philosophie der Renaissance, 1927; Erkenntnistheorie nebst den Grenzfragen der Logik und Denkpsychologie, 1927; Die Idee der republikanischen Verfassung. Universitätsrede, 1929; Kant und das Problem der Metaphysik. Bemerkungen zu Martin Heideggers Kantinterpretation, 1931; Erkenntnistheorie nebst den Grenzfragen der Logik und Denkpsychologie, 1927; Die Philosophie der Aufklärung, 1932; Determinismus und Indeterminismus in der modernen Physik, 1937; Axel Hägerström: Eine Studie zur Schwedischen Philosophie der Gegenwart, 1939; Zur Logik der Kulturwissenschaften, 1942; An Essay on Man. An introduction to a philosophy of human culture, 1944; The Myth of the State, 1946; Was ist der Mensch? Versuch einer Philosophie der menschlichen Kultur, 1960; Versuch über den Menschen. Einführung in eine Philosophie der Kultur, 2010.

:: filozofia 20. stor., filozofia nemecká, filozofia novoveká (Cassirer, E.), filozofia súčasná, introspekcia (Cassirer, E.), poznanie (Aristoteles) (Cassirer, E.), sebapoznanie (Cassirer, E.), sebapoznanie (skepticizmus) (Cassirer, E.).

/Castañeda, Héctor-Neri
(13. 12. 1924 San Vicente Zacapa, Guatemala – 7. 9. 1991 Bloomington, Indiana, USA) – quatemalsko-severoamerický filozof, predstaviteľ analytickej filozofie, žiak W. Sellarsa, zakladateľ časopisu Noûs. Castañeda zasiahol výrazne do vývoja deontickej logiky, teórie vnímania, poznania a konania, ako prvý podal opis kvázi-indikátorov a vypracoval svoju teóriu útvarov (Guise Theory).
Systematickým východiskom Castañedovej filozofie je logické a ontologické miesto Ja v spleti skúsenosti, jazyka a reality. Podľa Castañedu možno z osobných skúsenostných súvislostí rekonštruovať určujúce vzťahy, ktorých podstatnými prvkami sú jednotlivé veci, vlastnosti, relácie a spojenia predikátov.
Štruktúry sveta, jazyka a myslenia sa vo všeobecnosti zhodujú. Vzťah základných štruktúr časopriestorových objektov a skúsenostných procesov Castañeda logicky odvodzuje zo svojej fenomenologicky zameranej ontológie, pričom však odmieta fenomenologickú tézu ideality predmetov vonkajšej skúsenosti. Odhalenie najdôležitejších mechanizmov vzťahu jazyka (vlastných mien, určujúcich opisov, indikátorov a kvantifikátorov) k časopriestorovým objektom sprístupňuje všeobecné štruktúry korelátov referencie a predikácie, ktoré sú od skúsenosti nezávislé.

D: The Logical Structure of Moral Reasoning, 1954; "He": On the Logic of Self-Consciousness, 1966; Indicators and Quasi-Indicators, 1967; On the Semantics of the Ought-to-Do, 1970; Intentions and the Structure of Intending, 1971; The Structure of Morality, 1974; Thinking and Doing: The Philosophical Foundations of Institutions, 1975; On Philosophical Method, 1980; The Paradoxes of Deontic Logic, 1981; Sprache und Erfahrung. Texte zu einer neuen Ontologie, 1982; Self-Profile, 1986; The Self and the I-Guises, Empirical and Transcendental, 1987 Thinking, Language and Experience, 1989.

:: filozofia 20. stor., filozofia analytická, filozofia severoamerická, filozofia súčasná.

/causa
lat.– príčina, dôvod.
:: causa activa, causa cognoscendi, causa corporalis, causa efficiens, causa essendi, causa finalis, causa formalis, causa materialis, causa movens, causa sui, metafyzika, ontológia.

/causa activa
lat.– činná príčina.

/causa cognoscendi
lat. – príčina poznania.

/causa corporalis
lat. – fyzická, telesná príčina.

/causa efficiens
lat. – pôsobiaca príčina.

/causa essendi
lat. – príčina bytia, jestvovania.
:: bytie, jestvovanie.

/causa finalis
lat. – konečná príčina.

/causa formalis
lat. – tvoriaca, formujúca príčina.

/causa materialis
lat. – príčina pôsobiaca v látke, hmote; substrát činnosti.
:: látka, hmota.

/causa movens
lat. – causa motiva – hybná príčina.

/causa occasionalis
lat. – náhodná príčina.

/causa sui
lat. – príčina seba samého.Termín causa sui sa používal v scholastike na označenie nepodmienenosti a nevyhnutnosti existencie Boha. Tento termín používal aj Descartes, Schelling a Hegel. Je to aj základný princíp Spinozovej filozofie.

/celistvosť
− celosť, kompaktnosť − vlastnosť niečoho tvoriaceho nerozdelený celok.
    Porušením celistvosti môže byť napríklad diera.

/celok
– zahrnujúcno všetkého, to, čo je viac, ako suma častí, ktoré ho tvoria; forma celostnosti a korelát časti, to, čo pozostáva z častí alebo je rozložiteľné na časti. Celok si nárokuje na zavŕšenosť, dokonalosť. Príkladom celku je súhrn, množina, trieda, súvetie, útvar a pod.
:: aditívnosť, celok (geomorfológia), celok daného, celok daného predfilozoficky, celok daného predfyzikálne, celok daného predkriticky, celok daného predlogicky, celok daného predmetafilozoficky, celok daného predsynkriticky, celok daného predtechnicky, celok daného predvedecky, celok funkčný, celok krajinný, celok priestorový, celok technologický, celok územný, jednota, jednotka, koherencia, konzistentnosť, mereológia, spojenosť, syntetizovanie, systém fyzikálny, väzba, vyčlenenie, vyčleňovanie, zátvorka (matematika), zlomok (matematika), zlúčenosť.

/celok daného
− súbor všetkých daností v okamihu, keď k dačomu pristupujeme; súbor vyčleniteľností a podklad súboru vyčleneností.
    Z celku daného si ten, kto k nemu pristupuje, vykrajuje svoj predmet záujmu alebo poznania v súlade 1. so svojim zámermi, potrebami a podobne a 2. podľa kategórií a ďalších významových útvarov, ktoré intervenujú v pristupovaní k nemu. Napríklad z celku toho, čo bolo dané predsokratovským filozofom si povedzme Herakleitos vybral fenomén diania (genesis a fthora) ako hlavný predmet záujmu a Parmenides naopak fenomén toho, čo je stále a nemenné (einai).
    Dôležitým, ak nie najdôležitejším komplexom útvarov, procesov, ich nositeľov a ďalších činiteľov v rámci celku daného je uskutočňujúcno, napr. pozorujúcno.
    No danosti alebo ich celok nie sú dačo raz navždy ustanovené, ale zakaždým čosi, na čo sa zameriava naša pozornosť v tej ktorej dejinnej dobe: zameriavanie našej pozornosť, náš výber z celku vopred daného, sa zakaždým deje v kontexte toho ktorého historického typu významového univerza. štrukturovaného tým ktorým historickým typom racionality.
    Navyše akýkoľvek náš prístup k celku daného „sa môže postupne stať celkom neuvedomeným a nereflektovaným v tom zmysle, že ho už nepovažujeme za vybrané metodické východisko, ale za úplne samozrejmú skutočnosť, ktorá sa prelína i našimi každodennými predstavami o svete, našim myslením a jazykom ([784];4)“.
:: celok daného predfilozoficky, celok daného predfyzikálne, celok daného predkriticky, celok daného predlogicky, celok daného predmetafilozoficky, celok daného predsynkriticky, celok daného predvedecky, celok daného predtechnicky, celok daného vopred, danie, danosť, daný, realita.

/celok daného predeticky
– to, z čoho si etika vykrajuje svoj predmet, súčasť predmetu metaetiky spočívajúca v súbore daností, ako ich etika (etik) nachádza, zahliada pred začiatkom etického skúmania.
:: etika.

/celok daného predfilozoficky
– to, z čoho si filozofia vykrajuje svoj predmet, súčasť predmetu metafilozofie spočívajúca v súbore daností, ako ich filozofia (filozof) nachádza, zahliada pred začiatkom svojej činnosti; pôvodne, pred vznikom filozofie, tvorila celok predfilozoficky daného popri každodennom a náboženskom obraze sveta najmä mytológia.
    V neskorších obdobiach sa ku každodennému, náboženskému a mytologickému komponentu celku predfilozoficky daného pripájajú činnosti a významové univerzum vedy, postupne sa osamostatňujúci súbor profánnych a umeleckých činností a profánne a umelecké významové univerzum a komplex samotnej tradovanej filozofie.
    Veľmi dôležitou súčasťou celku predfilozoficky daného je (univerzálna) ťažkosť, ktorú si filozof môže začať uvedomovať v podobe údivu vyúsťujúceho po určitej určitej významovej transformácii (spočívajúcej vo filozofickom myslení) do filozofického problému formulovaného napokon v podobe filozofickej otázky alebo série takýchto otázok.
    Celok predfilozoficky daného je súčasťou predmetu metafilozofie, ktorá ho kontraponuje filozofii, predmetu filozofie, jej konceptuálnemu a metodickému aparátu.
    Konceptuálny a metodický aparát filozofie je popri svetonázorových a ideologických impulzoch hlavný prostriedok orientácie filozofie v celku v predfilozoficky daného, určuje, čo (aké entity, aké ich vlastnosti, vzťahy, vlastnosti vlastností alebo vzťahov atď) z celku predfilozoficky daného filozofia vykrojí ako svoj predmet.
    Uvedené komponenty predmetu metafilozofie a ich charakteristické vlastnosti a vzťahy následne umožňujú vyčleniť z korpusu filozofie filozofické smery, hnutia, školy a učenia (doktríny), v podstate bez ohľadu na mieru transparentnosti vyčleňovaných vlastností a vzťahov celku predfilozoficky daného a stupeň ich explicitnosti.
    Sebaobraz tej ktorej filozofie sa veľmi často a značne odlišuje od obrazu, ktorý si o nej vytvárajú iné filozofie. Jedným z heuristických prínosov pojmu celku predfilozoficky daného je expozícia referenčného rámca charakteristiky filozofém. Tá ktorá filozofia môže napríklad svoj konceptuálny a metodický aparát, ktorým sa orientuje v celku predfilozoficky daného považovať za vedecký, zatiaľ čo jej konkurenčné filozofie ho môžu považovať dokonca za pravý opak vedeckosti, za špekulatívnosť, reakčnosť či iracionalitu, pretože logicky inkompatibilné môžu byť samotné prijímané kritériá vedeckosti.
    Ešte dramatickejší metafilozofický obraz situácie môže vyvstať pri komparácii toho ktorého filozofického pristupovania k celku daného s tým ktorým mimofilozofickým prístupom k nemu, napríklad s náboženským, mystickým, umeleckým, vedeckým, každodenným alebo alternativistickým (napríklad ezoterickým) prístupom.
    Autor práve čítaného slovníka odporúča v súlade so svojou filozofickou pozíciou, t. j. v súlade so synkriticizmom, prinajmenšom výdrž tvárou v tvár naznačenej dramatickosti a inkompatibilitám, ktoré sú jej zdrojom, a prípadné hľadanie potešenia z plurality prístupov k celku preddaného (cf princíp žičenia inakosti), čo metafilozofovi umožňuje ich nereduktívne usúvzťažňovanie a vyhýbanie sa tak krajnosti redukcionizmu, ako aj krajnosti eklekticizmu; potešenie z inakosti nezaväzuje ani k jednému ani k druhému extrému, ale otvára priestor na vychutnávanie si pôžitku zo štúdia ich eventuálnej logickej inkompatibility. Ťažkosti nášho pobytu na svete netkvejú v logickej inkompatibilite našich prístupov k nemu, ale v neprajnosti voči ich idiosynkrázii.
:: celok, celok daného, činnosť filozofická, filozof, filozofia, metafilozofia, predmet filozofie, svet.

/celok daného predkriticky
– súbor daností, ako ich človek nachádza, keď začína kriticky pristupovať k svetu.
    Celok predkriticky daného je realita, v ktorej sa človek ocitá, keď začína reflektovať, vrátane všetkého, čo si o nej už myslí, čo k nej cíti, čo od nej požaduje.
    Celok predkriticky daného je prvopočiatočná manifestácia sveta, človeka a miesta, ktoré človek vo svete zaujíma, vo vedomí človeka, ktorý začína reflektovať (pristupuje k reflexii).
:: celok, celok daného.

/celok daného predlogicky
− súbor daností otvárajúci sa pred logikom na začiatku logickej činnosti.
:: celok, celok daného.

/celok daného predmetafilozoficky
– filozofia a jej okolie dané pred začiatkom metafilozofického skúmania. Jedným z pokus o zmapovanie (topológiu) celku predmetafilozoficky daného je tento Filozofický slovník.

/celok daného prednábožensky
– realita tak ako je daná človeku pred tým, než k nej pristúpi nábožensky.
:: celok daného vopred, náboženstvo.

/celok daného predsynkriticky
− súbor daností nespracovaný prostredníctvom synkritiky, čiže tak, ako ho bádateľ pred sebou nachádza, keď k nemu pristupuje s cieľom vedome uskutočňovať nereduktívne usúvzťažňovanie jeho prvkov.
:: synkriticizmus, synkritika.

/celok daného predvedecky
− súbor daností otvárajúci sa pred vedou na začiatku vedeckej činnosti. Celok predvedecky daného sa napríklad vo fenomenológii tematizuje pod titulmi predvedecký svet, prirodzený svet, životný svet, každodenný svet. Ako príklad celku predvedecky daného možno uviesť celok predfyzikálne daného.
    To, čo si veda vyberie z celku predvedecky daného na skúmanie je predmet vedy.
:: celok, celok daného, celok daného predfyzikálne, veda.

/celok daného predvýskumne
– celok vykrojený z celku vopred daného, z ktorého si zasa svoj predmet skúmania vyberá tá ktorá veda, jej disciplína alebo tá ktorá filozofia.

/celok daného vopred
– superpozícia otvoreného neprázdneho súboru entít, procesov a väzieb medzi nimi, ich vyjavujúcno sa predchádzajúce pohľadu na ne alebo prístupu k nim.
    Podľa toho komu alebo čomu je tento súbor vopred daný možno rozlíšiť alebo vyčleniť:

        – celok predvýskumne daného,
        – celok predumelecky daného,
        – celok prednábožensky daného,
        – celok predkaždodennoživotne daného,

a v rámci nich rozlišovať alebo vyčleňovať ďalej, napr. celok predfilozoficky daného, celok predvedecky daného, celok predvýtvarnoumelecky daného, celok predliterárne daného, celok predbuddhisticky daného, celok predkresťansky daného atď. a pod.
    V rámci toho ktorého celku vopred daného možno odhaľovať, skúmať a rozširovať entity, procesy, vzťahy medzi nimi a ich vlastnosti.
:: celok, celok daného, nevidnosť.

/celok heterogénny (filozofia scholastická)
– integrálny celok – celok pozostávajúci z množstva rozdielnych častí, napríklad organizmus.
:: celok integrálny.

/celok homogénny (filozofia scholastická)
– celok pozostávajúci z množstva rovnakých častí, napríklad z chemickej látky.

/celosť
– celistvosť, kompletnosť – stav úplnosti vo všetkých častiach.
:: celok.

/celostnosť
– týkajúcnosť sa celosti.
:: celok.

/Centrum globálních studií Filosofického ústavu AV ČR
– vedecký útvar ústavu so zameraním na interdisciplinárny výskum v oblasti filozofie a sociálnych vied. Centrum podporuje rozvoj českého výskumu v rámci európskeho a svetového priestoru, skúma súčasné politické, spoločenské a kultúrne zmeny, ktoré v dôsledku postupujúcich procesov globalizácie ovplyvňujú životy jednotlivcov i celých spoločností. Pracovníci Centra reflektujú tieto témy v českých, európskych a celosvetových súvislostiach. Výsledky realizácie projektu tohto vedeckého útvaru sú využiteľné v oblasti filozofického a sociálnovedného skúmania i v štátnej správe a verejnej sfére. Centrum je pôdou spolupráce najmä sociálnej, politickej a kultúrnej filozofie, politológie, sociológie a kultúrnych štúdií a tematicky sa orientuje na spravodlivosť a demokraciu v súčasnej globálnej dobe. Čiastkové ciele projektu sa opierajú o tieto piliere:
    1. pilier: Spravodlivosť, legitimita, participácia a demokracia (skúma sa tu spravodlivosť, legitimita, participácia a demokracia predovšetkým v súvislosti s hlavnými paradigmatickými prístupmi ku globálnym otázkam, najmä s prístupom nacionálnym, kozmopolitným a libertariánskym);
    2. pilier: Uznanie kultúrnej rôznorodosti a sociálnej integrácie (skúma sa tu predovšetkým demokracia a spravodlivosť v súvislosti so vzťahom medzi autonómiou a rôznorodosťou a so vzťahom medzi slobodou a rovnosťou – v kultúrnom a interkultúrnom rámci),
    3. pilier: Ľudské práva, štátna suverenita a intervencia (skúmanie princípu suverenity ako doterajšieho princípu právneho a politického systému medzinárodného spoločenstva vzájomne nezávislých štátov, v súvislosti s jeho porušovaním a ľudskými právami) (cf Centrum globálních studií, in: Filosofický ústav AV ČR (21. 1. 2024)).).
:: filozofia česká.

/cesta
− postup, spôsob konania. Filozoficky najznámejšiu tematizáciu cesty podáva azda taoizmus pod titulom tao.
:: cesta, in: Apendix, cesta chronická (synkriticizmus), cesta perichronická (synkriticizmus), tao, tao (taoizmus).

/cesta chronická (synkriticizmus)
– cesta v čase; v synkriticizme sa tematizuje najmä v súvislosti s vyrovnávaním sa človeka s ťažkosťami, pri ktorom ide o vypĺňanie oblúka časového intervalu medzi nástupom ťažkosti a ustaním (odstránením) ťažkosti

        – problematizáciou (spiritualizáciou ťažkosti do podoby problému),
        – formuláciou problému vo forme otázky,
        – hľadaním odpovede na otázku,
        – riešením problému, ktoré napokon vyúsťuje do odstránenie ťažkosti.

    K tomuto štandardnému chronickému spôsobu odstraňovania ťažkosti synkritizmus hľadá neštandardný postup vo forme perichronickej cesty a študuje podmienky možnosti synkritizácie chronickej a perichronickej cesty, kde kľúčové miesto zohráva fenomén bezčasového intervalu (in-no-time-interval). Ako príklad chronickej cesty môže slúžiť nasledovanie.

/cesta perichronická (synkriticizmus)
– cesta zanikania (anihilácie) ťažkosti pri vznikaní ťažkosti na báze deegoizácie. Ťažkosť na tejto ceste vznikajúc zaniká.
    Perichronická cesta je superpozícia troch procesov:

        zanikania ťažkosti,
        vznikania ťažkosti,
        rozpúšťania ega.

    Z vnútorného hľadiska nemá zmysel hovoriť o fázach tohto procesu, pýtať sa, čo tu je prvým, čo druhým a čo tretím. Všetky procesy sa odohrávajú naraz, medzi týmito procesmi niet časového intervalu napriek tomu, že sa ako celok odohrávajú v čase.
    Koproduktom kráčania po perichronickej cesta je anihilácia času. Na perichronickej ceste sa nedostavuje čas alebo v nej nastáva anihilácia času, časových vakuol v živote človeka čiže napriek tomu, že sa po nej kráča v čase, že človek neprestáva byť smrteľníkom. synkriticizmus túto neštandardnú cestu tematizuje najmä v súvislosti s vyrovnávaním sa človeka s ťažkosťami v teoretickej rovine i v rovine praktickej.
    Problematika perichronickej cesty je azda najkontroverznejšia oblasť synkriticizmu pre toho, kto sa s ním stretáva (dokonca aj nie po prvý raz). Mnohým sa môže zdať dokonca utopickou, podobne ako sa tuhému fajčiarovi môže zdať utopizmom nefajčiarstvo, alebo jedákovi mäsa vegetariánstvo. Podľa synkriticizmu je totiž možné, že nástup ťažkosti sa realizuje ako jej ústup. Mnohých táto skutočnosť (alebo čo i len možnosť) kvázimasochisticky rozruší ako nemiestne odstraňovanie utrpenia, akoby sa ich zmocnil strach z anihilácie utrpenia (horror miseriae annihilationis). Tento strach je pravdepodobne jeden zo zdrojov vytrvalosti alebo zotrvačnosti procesu umierania civilizácie.
    Použitím kvantovomechanického termínu tu možno hovoriť o superpozícii nástupu a ústupu ťažkosti bez rozvinutia sa časového intervalu. V synkriticizme sa tu hovorí, že nástup ťažkosti je ústup ťažkosti, že medzi vznikaním ťažkosti a zanikaním ťažkosti môže byť tzv. bezčasový interval (in-no-time-annihil-interval), že zanikanie ťažkosti nemusí (v čase) nasledovať po vzniku ťažkosti.
    Vezmime si ako príklad nejakú vytrvalú neústupčivú chorobu, bolesť, utrpenie.
    Perichronická cesta žitia ťažkosti spočíva v tom, že nástup ťažkosti žijeme (nielen v mysli interpretujeme) ako ústup ťažkosti. Hovoríme ústup ťažkosti, nie jej zánik.

ústup ≠ zánik

    Chyba je v odmietnutí ústupu ťažkosti, v odmietnutí transformácie ťažkosti v mene jej zániku, ktorý sa beztak nedostavuje. Ťažkosť nie a nie zaniknúť (napríklad choroba nie a nie prestať) a my strácame trpezlivosť, synkriticisticky povedané začíname opúšťať perichronickú (superpozičnú) cestu žitia svojho utrpenia a svoj život začíname chronicky segmentovať na prítomnosť choroby teraz a jej neprítomnosť v budúcnosti, čím v podstate spôsobujme prerušenie kontaktu našej choroby s bezchorobnými prvkami (povedzme našej bolesti hlavy a nebolenia nás ušných lalôčikov). Štandardne (chronicky): keď nám treští hlava, zabúdame na to, že nám nielen netreštia ale dokonca ani nás vôbec nebolia napríklad ušné lalôčiky, prsty na rukách alebo ľavá podkolenná jamka a podobne.
    Perichronická cesta je udržujúcno sféry bolestnosti a sféry bezbolestnosti v superpozícii, v totálnom prekrývaní sa, prenikaní sa bez ohľadu na besnenie utrpenia. V tých obrovských bolestiach sa ako za oblakmi vytrvalo skrýva blankytná obloha mysle (tichý, nami v našich útrapách trebárs už len sotva tušený), no neboliaci svedok našej bolesti, nášho utrpenia.
    Svedok nášho utrpenia (nadoblačie mysle) nikdy nebolí, hoci veľmi dobre pozná hĺbky a rafinovanosti našich bolestí, nášho utrpenia, to, ako nás rozvracajú, zbavujú trpezlivosti a posledných zvyškov sebaovládania. V zúfalstve môžeme začať dokonca tomuto svedkovi nášho utrpenia závidieť jeho bytie mimo bolesti a segmentovať časovo (chronicky) náš život na terajší život v utrpení a budúci život mimo utrpenia, pričom sa strácame z dohľadu kontinuálne prítomného mimobolestného nadoblačia mysle. Ustaľujeme sa v tieni bolestnosti mimo pohľadu bezbolestného nadoblačia mysle.
    Perichronická cesta nie je nič ľahké, možno ju však nacvičovať na triviálnych príkladoch čakania na dopravný prostriedok, jemným otužovaním studenou vodou, jemným navykaním si na nejakú normálnu horkú potravu (napríklad karelu), cvičeniami uvoľňovania si sedacích svalov alebo stehien na nudnej prednáške a pod.
    Začínať s relaxačnými cvičeniami alebo pránickým dýchaním v čase vystupňovaného utrpenia alebo bolesti buď vôbec nevedie k nástupu žitia perichronickej cesty alebo má len náhodný neistý účinok v tomto smere či dokonca celú vec môže ešte zhoršiť.
    Teóriou problematiky perichronickej cesty je perichronozofia, presnejšie jej teoretická zložka – perichronológia; praktizovaniu perichronickej cesty sa venuje atemporalistika.
    Skvelými (pred)chodkyňami po tejto ceste sú zakladateľky nemeckej filozofie Hildegarda z Bingenu (1098 – 1179), Hadewijch z Antverp (13. stor.), Mechtilda z Magdeburgu (1207/1210 – 1285)... Napr. Mechtilda po stredohornonemecky píše: „Du solt minnen das niht, du solt vliehen das iht (Miluj nič [J. P. sc. medzi Tebou a mnou] a ujdi od ja)“ (cf [79];491pozn. 24, 491 – 492).
:: bolesť, in: pomenovanie (lingvistika), cesta, synkriticizmus, synkriticizmus, ťažkosť (synkriticizmus), utrpenie (synkriticizmus).

/Cicero, Marcus Tullius
(106 – 43 pr. n. l.) – starorímsky filozof, rečník, politický činiteľ. Hlavný predstaviteľ rímskeho eklekticizmu a tvorca latinskej filozofickej terminológie. Cicerónove diela sa zvykli považovať za súčasť prvotných prameňov filozofie starovekého Grécka a Ríma. Cicero priblížil latinskému čitateľovi vo svojich prácach hlavné otázky a riešenia helenistickej filozofie.

D: De legibus libri III, 52, De re publica libri VI, 51; Paradoxa stoicorum ad M. Brutum, 46; Academica, 45; De finibus bonorum et malorum (ad M. Brutum) libri V, 45; Tusculanarum disputationum (ad M. Brutum) libri V, 45; De natura deorum (ad Quintum fratrem) libri III; De divinatione (ad Quintum fratrem) libri II, 44; De fato, 44; Cato maior de senectute (ad T. Pomponium Atticum), 44; Laelius de amicitia (ad T. Pomponium Atticum), 44; De officiis (ad Marcum filium) libri III, koniec 44;

:: filozofia 1. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia rímska, filozofia staroveká, suum cuique (Cicero, M. T.), terminológia filozofická.

/cieľ
− miesto, ktoré sa niekto usiluje dosiahnuť; účel, zámer, úmysel.
:: cieľ filozofie, cieľ politický, cieľ poznania, cieľ vedomý, použitie, rozbor.

/cieľ filozofie
− vytvorenie filozofického významového útvaru.
:: filozofia, metóda filozofie.

/cieľ poznania
− zamýšľaný produkt poznania, poznatok.
:: poznanie.

/cieľ vedomý
– cieľ sledovaný s jasným vedomím, významový útvar, ktorý je výsledkom uvedomovania si cieľa.
:: predmet činnosti.

/circulus vitiosus
lat – circulus in probando – bludný kruh, dôkaz v kruhu, chyba v dokazovaní, pri ktorom sa niečo dokazuje pomocou toho, čo ešte len má byť dokázané.
:: dokazovanie, dôkaz, logika.

/cit
− významový útvar alebo proces spočívajúci v prežívaní čohokoľvek osobnosťou, v ktorom sa jej to odhaľuje ako vhodnejšie alebo nevhodnejšie na uspokojenie potreby v sprievode takej či onakej miery príjemnosti alebo nepríjemnosti.
    Cit je motivujúcno k činnosti zameranej na uspokojovanie danej potreby; cit je konkrétna subjektívna forma existencie potreby; je to viac alebo menej intenzívny zážitok alebo prežívanie kladného alebo záporného vzťahu k prvkom okolia.
    Cit je reprezentovaný lexikálnym významom slova.
    Silný cit je emócia.
:: argumentum ad hominem, cítenie, emócia.

/cítenie
− významový proces spočívajúci v tvorbe a prežívaní citu, ako napr. náboženské cítenie, estetické cítenie atď. Cítenie je vyvolané skôr morálnymi alebo duchovnými príčinami, než príčinami bezprostredne organickými.
:: cit, cítenie (psychológia), emócia, psychológia.

/civilizácia
lat. – úroveň spoločenského vývoja, ktorý dosiahla určitá spoločnosť; súhrn jej materiálnych a duchovných výdobytkov; podklad alebo možnosť kultúry.
    V klasickom myslení: súhrn fenoménov náboženských, intelektuálnych, politických atď. a im zodpovedajúcich hodnôt, ktoré charakterizujú národy, preberajúce grécko-rímsku tradíciu a kresťanstvo. Klasické myslenie stavia takto civilizáciu etnocentricky proti divošstvu a barbarstvu.
    V modernej vede: vlastnosť akejkoľvek spoločnosti, napr. civilizácia amazonská, civilizácia čínska, civilizácia španielska atď. V anglosaskej antropológii sa v tomto zmysle hovorí väčšinou o kultúre, takže civilizácia a kultúra sa v tomto ostatnom zmysle nerozlišujú.
    Synkriticizmus chápe civilizáciu ako podklad alebo možnosť kultúry.
    V rámci svetovej civilizácie možno vyčleniť civilizáciu európsku, čínsku, indickú a ď.
:: civilizácia (synkriticizmus), civilizácia európska, civilizácia západná, civilizácia západná (Huntington, S.), dejiny svetové, dielo, história, kultúra.

Clauberg, Johannes
(24. 2. 1622 Solingen, Nemecko – 31. 1. 1665 Duisburg) – nemecký teológ a filozof, predstaviteľ kartezianizmu a okazionalizmu: spojenie tela s dušou nevyplýva ani z povahy tela ani z povahy duše, ale zo slobodného božieho konania, ktorému telo v pohybe dáva príležitosť (occasio), aby doň umiestnil myšlienkové obsahy, uzatvorené v nehmotnej substancii.

D: Elementa Philosophiae sive Ontosophia, 1647 / hl. dielo; Initiatio philosophi sive Dubitatio Cartesiana. Ad metaphysicam certitudinem viam aperiens, 1655; Elementa Philosophiae sive Ontosophia, 1660 / hl. dielo + karteziánske doplnky; Opera omnia philosophica, I-II, 1691.

:: filozofia 17. stor., filozofia európska, filozofia nemecká.

/Cmorej, Pavel
(1. 1. 1937 Spišské Podhradie − ) − slovenský logik a filozof, predstaviteľ analytickej filozofie.

D: Na pomedzí logiky a filozofie, 2001; Úvod do logickej syntaxe a sémantiky, 2001; Filozofické dialógy, 2007; Analytické filozofické skúmania, 2009.

:: atribút (Cmorej, P.), filozofia slovenská, opis (Cmorej, P.), podstata predmetu (Cmorej, P.), svetamih (Cmorej, P.), vlastnosť (Cmorej, P.), vlastnosť empirická (Cmorej, P.), vlastnosť esenciálna empirická (Cmorej, P.).

/cnosť
− gr. ἀρετή [areté], lat. virtus − kladná (pozitívna) získaná mravná vlastnosť, habitus, kvalifikujúci človeka k určitým mravne hodnotným spôsobom konania. Cnosť alebo cnosti sú súčasťou predmetu etiky a špeciálne predmetom etiky cnosti.
:: cnosť (Aristoteles), etika.

/cnosť (Aristoteles)
− schopnosť rozpoznať, čo je dobré, a podľa toho riadiť svoje rozhodnutia; je to absolútna mravná zdatnosť alebo duševná zdatnosť (areté) čiže stála vlastnosť alebo stav, ktorým sa človek stáva dobrým a ktorým robí svoj výkon dobrým; cnosť je získaná zdatnosť k dobrému, k mravnému výkonu.
    Cnosti sa delia na

        – dianoetické (rozumové): rozumnosť, umenie, vedenie,
        – etické: štedrosť, striedmosť, pokojnosť...
:: etika.

/cnosť najvyššia (Kant, I.)
– uskutočňovanie povinnosti, ktorú mi prikazuje morálny zákon.

/cogito
lat. − ja myslím; ak sa toto slovo použije ako substantívum, znamená operáciu, ktorú Descartes uvádza na začiatku svojich Meditácií, aby unikol metodickému pochybovaniu. Nech pochybujem akokoľvek o všetkom, nemôžem pochybovať o tom, že si uvedomujem to, že pochybujem, a že existujem, keď si to uvedomujem. Myslím, teda som: táto veta sa vzpiera metodickému pochybovaniu. Tie filozofie, ktoré vychádzajú z bezprostredného vedomia, ktoré má myslenie o sebe samom ako o prvej a „apodiktickej“ pravde, sa nazývajú „filozofie cogita“. Príčastie minulé cogitatum znamená „to, čo je myslené“: idea, cit, spomienka atď. Výraz cogito cogita znamená myslenie, pojaté ako jednota seba samého, svojich aktov a ich obsahov ([484];103 − 104).
:: cogito ergo sum, fenomenológia.

/cogito ergo sum
lat. – „myslím, teda som“, základná téza Descartovej filozofie.
:: Descartes, R.

/Cohen, Gerald Allan
(14. 4. 1941 Montreal − 5. 8. 2009 Oxford) − G. A. Cohen, Jerry Cohen − britský politický filozof, zakladateľ analytického marxizmu.

D: Karl Marx's Theory of History: A Defence, 1978.

:: filozofia 20. stor., filozofia súčasná, marxizmus analytický.

/coincidentia oppositorum
lat. – „zhoda protikladov“, termín, ktorý používal M. Kuzánsky v súvislosti s ideou odstránenie protikladov v nekonečne.

/common sense
angl. – zdravý rozum.
:: rozum zdravý.

/Comte, Auguste
(19. 1. 1798 Montpelier, Francúzsko − 5. 9. 1857 Paríž) − francúzsky filozof, zakladateľ pozitivizmu.
    Comtova filozofia chce bojovať proti anarchii a uvoľnenosti mravov, snaží sa odstrániť zlo, ktoré vzišlo z revolúcie, a obnoviť tak organické a stabilné obdobie, založené na poriadku. K tomu možno podla Comta dospieť tak, že sa bu- de najprv pôsobiť proti zmätku v mysliach, ktorý spôsobila koexistencia myšlienok starých a moderných, logicky nezlučiteľných. Z toho vyplýva potreba preskúmať dejiny ľudského ducha a odhaliť tak prekonané viery. Toto je účel zákona troch štádií, tvoriaceho chrbtovú kosť pozitivizmu.
    Cieľom Comtovho filozofického úsilia bolo: 1. skúmať metódy vied, 2. vytvoriť vedecký obraz sveta, 3. koordinovať bádania a organizovať kooperáciu medzi vedami a 4. postaviť svoju pozitívnu filozofiu za základ reorganizácie spoločnosti.
    Comta považujú za zakladateľa sociológie, ktorej názov uviedol ako prvý vo svojej šesťdielnej práci Cours de philosophie positive (1830 − 1842). Od Comta pochádza aj tradičné delenie sociológie na sociálnu statiku a sociálnu dynamiku.
:: filozofia 19. stor., filozofia francúzska, filozofia pozitivistická, filozofia súčasná, pozitivizmus.

/Condillac, Etienne Bonnot de
(1715 – 1780) – francúzsky filozof, predstaviteľ francúzskeho osvietenstva.
:: filozofia 18. stor., filozofia francúzska, filozofia osvietenská, osvietenstvo.

/conditio sine qua non
lat. − nevyhnutná podmienka, bez ktorej nie je možná nijaká udalosť.

/consensus gentium
lat. – consensus omnium – metóda dôkazu opierajúca sa o tézu, že to, s čím súhlasia všetci, čo všetci uznávajú, je pravda. Túto metódu používali stoici, Cicero, filozofi škótskej školy.
:: dôkaz.

/contradictio in adiecto
lat. – protiklad alebo rozpor medzi prídavným menom a podstatným menom, napr. okrúhly štvorec.

/contrat social
fr. – spoločenská zmluva.
:: zmluva spoločenská.

/Cousin, Victor
(1792 – 1867) – francúzsky filozof, predstaviteľ eklekticizmu. Zaviedol filozofický termín spiritualizmus.
:: eklekticizmus, filozofia 19. stor., filozofia francúzska, filozofia súčasná, spiritualizmus.

/credo, quia absurdum
lat. – verím, pretože je to nezmyselné. Výrok sa pripisuje Tertullianovi a znamená výzvu k slepej viere, primát viery nad rozumom.
:: viera náboženská.

/credo, ut intelligam
lat. – verím, aby som pochopil. Výrok Anselma z Canterbury, ktorého celé znenie je: „Verím, aby som pochopil, a nesnažím sa najprv pochopiť, aby som potom uveril.“ Zmyslom výroku je pokladanie viery za základ poznania.
:: viera náboženská.

/Cum principia negante non est disputandum
lat. – S tým, kto popiera princípy, nemožno debatovať. Tento výrok znamená, že bez vzájomnej zhody v základných predpokladoch nie je možná logická debata.
:: latinčina, predpoklad.

Č-lexikón

/Čaadajev, Piotr Jakovlevič
(1794 – 1856) − ruský filozof žalostiaci nad odlúčenosťou Ruska od celosvetovej výchovy ľudského rodu, nad národným sebauspokojením a duchovnou stagnáciou.
:: filozofia 19. stor., filozofia ruská, filozofia súčasná, Rusko.

/Čarnogurská, Marina
(11. 6. 1940 Bratislava – ) − slovenská sinologička, filozofka a prekladateľka, špecialistka na klasickú čínsku filozofiu a komparatívnu filozofiu. Jej prínos k porozumeniu a šíreniu čínskej filozofie je neoceniteľný a jej práce sú dôležitým zdrojom pre štúdium tejto oblasti. Jej hlavné zásluhy zahŕňajú:
    Preklady čínskych filozofických textov: Čarnogurská preložila diela významných čínskych filozofov, vrátane kompletného filozofického diela Sün-c’a, ktorý je často označovaný ako „Aristoteles Ďalekého Východu“.
    Prínos k výskumu konfuciánskej a taoistickej filozofie.
    Publikácie a akademická činnosť: Napriek tomu, že jej bolo do roku 1990 znemožnené profesionálne pôsobenie vo filozofii, systematicky sa venovala výskumu a prekladu čínskych filozofických textov. Výsledky jej práce sa vysoko hodnotia a výdatne publikujú.
    Podpora medzinárodnej spolupráce: V rokoch 1992 – 1994 získala prestížny grant od tchajwanskej nadácie Chiang Ching-kuo Foundation for International Scholarly Exchange, čo jej umožnilo preložiť a publikovať významné čínske filozofické texty.

D: Přirozený svět a jeho odraz v myšlení čínskeho starověku, 1980; Staročínske konfuciánske filozofické texty obdobia Bojujúcich štátov a ich literárny preklad, 1990; Classical Chinese Confucian Texts from the Period of Warrior States and Their Literary Translation, 1991; O potrebe zjednotenia prepisu čínskych znakov, názvov a mien v slovenčine, 1991; Bipolárna prírodná dialektika jin-jang, 1991; Praveké svastické znaky – dôkazy pôvodne dialektických svetonázorových orientácií ľudstva, 1992; Moje dve dôležité životné stretnutia s dielom Mariána Várossa, 1993; Peculiarities and Problems in Literary Translation of Chinese Ideographical Texts into Indo-European Phonetic Languages, 1994, O niektorých aktuálnych problémoch svetovej historiológie, 1994; Klasická konfuciánska filozofia – špecifický svetonázorový model tzv. „živej etiky“, zdôrazňujúci funkciu človeka v zabezpečovaní princípu Stredu, 1994; Múdrosť Starej Číny, 1995; „Normatívna“ versus „živá“ etika – kresťanský versus taoisticko- konfuciánsky socio-antropologický model ľudského správania, 1995; Vplyv pôvodných regionálnych podmienok na vznik pravekých čínskych, indoeurópskych a hebrejských svastických znakov, 1995; Existuje gnozeologicky apriorný „ontologický bod“ Univerza ako teoreticky možný iniciátor jeho bytia?, 1995; The Influence of Special Regional Conditions on the Creation of Chinese, Indo-European and Hebrew Primeval Swastika Signs, 1995; Niekoľko téz z teórie prekladu klasických čínskych ideografických textov do indoeurópskych (fonetických) jazykov, 1995; Staroveká Čína v závere obdobia Bojujúcich štátov, 1995; Some Theses Concerning a Theory of Translation of Classical Chinese Ideographical Texts into Phonetic Texts of european Languages, 1996; Forty Years of Sinology in Slovakia, 1996; „Partnerský“ alebo „dominantný“ model teórie bytia ako výstižnejší odraz ontologickej reality? (Pokus o teóriu bytia definovanú ženským subjektom, svetonázorovo sa vymaňujúcim z ideológie tzv. „mužskej kultúry“), 1996; Otázka smrti a interpretácia posmrtného života v klasickej čínskej filozofii, 1996; Otázka smrti a interpretácia posmrtného života v klasickej čínskej filozofii, 1996; Schyľuje sa k „zemetraseniu“ západnej kultúry?, 1996; Koncepcie klasickej čínskej filozofie v konfrontácii s modernou európskou svetonázorovou krízou, 1996; Kam speje ohrozená kultúra, ohrozujúca všetko na Zemi?, 1996; Úskalia súčasnej nemeckej iniciatívy v hľadaní „pravej tváre“ i ďalšej cesty moderného filozofického myslenia, 1996; Hranice demokracie a vedomie zodpovednosti občana za historický vývoj spoločnosti, 1997; O potrebe synergického efektu v syntéze intelektuálneho dedičstva všetkých svetových civilizácií, 1997; On the Possibility of Synergistic Effect in the Global Synthesis of Intellectual Heritage of Different Civilisations, 1997; Zahráme si obohacujúci svetonázorový „šach“, alebo mi ponúkate len vodcovsky vedený „valčík“?, 1997; Minulosť a súčasnosť čínskeho taoistického centra Lou-kuan-tchaj, 1997; Some tenets Concerning a Theory of Translation of Classical Chinese Ideographic Literary Texts into the European Phonetically Written Languages, 1997; Môže dôjsť v ontologickom procese bytia Univerza k stavu „konečného zavŕšenia“?, 1997; K teórii prekladu klasických čínskych ideografických literárnych textov do európskych foneticky písaných jazykov (literárno-teoretická štúdia), 1998; Filozofia krízy alebo kryštalizácia nových svetonázorových orientácií?, 1998; Are we in the stage of a crisis of philosophy or is it already a period of crystalization of a new world-view orientation of our civilization? (filozofická štúdia), 1998; Človek a jeho životné prostredie cez optiku taoistickej filozofie prírody, 1998; Original Ontological Roots of Ancient Chinese Philosophy (sinologicko – filozofická štúdia), 1998; Nachádzame sa v období krízy filozofie, alebo je to už obdobie kryštalizácie novej svetonázorovej orientácie našej civilizácie? (filozofická úvaha), 1998; O historických koreňoch akulturačných stretov dvoch krajne protikladných civilizácií, (sinologicko-historiologická štúdia), 1998; Teória bytia v klasickom čínskom taoizme (filozofická štúdia), 1999; Gudai zhongguo zhixuede yuanchu cai you xue chichu (filozofická štúdia), 1999; Úskalia prekladu ideografických literárnych textov (literárnoteoretická štúdia), 1999; Ako nakladať s referenčným systémom úplne odlišnej kultúrnej tradície? (filozofická štúdia), 1999; Využitie čínskej filozofie ako zdroja inšpirácií v slovenskom filozofickom prostredí (filozofická štúdia), 1999; Agains deformation in the translation of Chinese literary texts, 2000; Čínske sakrálne texty a problém ich významových deformácií pri prekladoch do európskych jazykov, (vedecká štúdia), 2001.

:: filozofia čínska, filozofia slovenská, sinológia.

/čas
– gr. chronos, lat. tempus, sans. kála, angl. time, čín. shi 時 šʼ – súčasť predmetu chronozofie spočívajúca v polydimenzionálnej realite tvorenej synkrízou (nereduktívnym usúvzťažňovaním) prítomnosti, minulosti a budúcnosti; jeden zo základných usporiadavajúcich princípov (usporiadavajúcnien) dejov sveta; forma univerzálneho usporiadavania entít a procesov vo svete, forma štrukturujúcna diania (pohybu, procesu) čo do prv, teraz a potom, vo filozofii reprezentovaná filozofickou kategóriou času, v špeciálnych vedách tým ktorým špeciálnovedným pojmom času, napríklad vo fyzike fyzikálnym pojmom času, v psychológii psychologickým pojmom času atď.
    Každá zo spomenutých disciplín tematizuje čas jednak v súlade s konfiguráciou v nej pri skúmaní času intervenujúcich významových útvarov (v prvom rade kategórií), jednak v súlade s cieľom, ktorý sleduje; preto čas nemožno stotožniť s tým, čo sa z neho v rámci týchto disciplín dostane do jej zorného uhla, čo sa z neho stane témou; čas nemožno stotožniť s tým ktorým pojmom času, s ktorým prichádzajú tieto disciplíny, je naň neredukovateľný.
    Pojem času nemožno stotožniť s časom v jeho predvýskumnom jestvovaní, s realitou času, nech by bol tento pojem čo ako komplexný alebo nech by implikoval tvrdenie neexistencie času. Aj toto ostatné tvrdenie by zasa len bolo z istej filozofickej alebo špeciálnovednej pozície, čo neznamená, že existencia času z pozície inej filozofie alebo inej disciplíny by sa nemohla tvrdiť.
    Úvahy o čase sa prudko dramatizujú, stupňuje sa ich kontroverznosť, keď sa tematizujú podmienky samotného bytia času, či dokonca podmienky prípadného vymanenia sa z času...
    Čas sa v prípade uznávania jeho existencie charakterizuje ako plynutie (uplývanie) okamihov alebo ako trvanie stálosti tohto plynutia.
    Rozlišuje sa čas vôbec (čas ako taký) a špecifické časy (v súlade s tým, ako štrukturujúcno čoho sa ten ktorý čas uplatňuje).
    Čas je aspekt alebo proces sveta, ktorý existuje zároveň so svetom, čiže ani „skôr“ ako svet, ani „neskôr“ ako svet.
    Čas ako taký je bezčasový (achrónny), nepristupuje k svetu v nejakom (ďalšom) čase, ale je so svetom hneď, bezčasmo: nie je najprv svet a potom čas, alebo najprv čas a potom svet; svet a čas sú bezčasmo hneď; čas sa vyznačuje nepristúpivšosťou k svetu. Iba špecifické časy môžu pristupovať v nejakom inom čase − špecifickom alebo ako takom. Napríklad nástup psychického času čítania knihy zakaždým nastupuje v istom okamihu fyzického času, fyziologického času, biologického času, historického času atď.
    Medzi svetom a časom je bezčasová pripútanosť (adhézia). Podobná perichronická adhézia je aj medzi časom a tou vecou, ktorá je v čase alebo tým procesom, ktorý sa odohráva v čase. Všetko, čo sa odohráva s časom a všetko, čo vykonáva čas, sa odohráva bezčasmo.
    Čas ako usporiadavajúcno procesov vo svete bezčasým spôsobom výčasí z bezčasového prabytia ako fundamentálnej zložky perichrónie.
    Čas je entita, aspekt, proces výsledkom poznania ktorého/ktorých sú rôzne filozofické, mýtické, vedecké atď. významové útvary, odlišujúce sa navzájom podľa toho, aké kategórie, pojmy alebo predstavy intervenujú v skúmaní času: napríklad keď doňho zasahuje predstava/pojem kruhovosti alebo predstava/pojem lineárnosti. Súbor významových útvarov alebo procesov, v ktorých si uvedomujeme čas alebo v ktorých nám latentne alebo patentne dáva, tvorí špecifické významové univerzum − časové významové univerzum.
    Čas a časové významové univerzum sa na začiatku skúmania času a súboru jeho okolností a konštituentov ponúka ako celok predčasovovýskumne daného.
    Ak vo svojej úvahe o čase budeme používať najmä pojem vnímania, môžeme dospieť povedzme k nasledovnému určeniu pojmu času: čas je forma, v ktorej vnímame zmeny.
    Zakaždým by sme si však mali uvedomiť, že čas nie je pojem času, že čas a pojem času sú dve odlišné entity: nevymedzujeme čas, lež pojem času.
    Podľa Kanta je čas apriórna nazeracia forma, podľa Engelsa základná forma existencie hmoty, podľa Jamesa spôsob vnímania práce psyché, podľa Spencera je čas abstraktum zo všetkých polohových vzťahov medzi po sebe zoradenými stavmi vedomia, podľa Leibniza je to poriadok nasledovania po sebe atď.
    Einstein začiatkom 20. storočia napísal, že mohutné vesmírne objekty deformujú okolo seba čas a priestor. Ak koncentrácia hmoty prekročí kritickú hranicu, nastane kolaps. Tlak a teplota sa extrémne zvýšia, priestor a čas sa spoja do jednej veličiny a vzniká čierna diera. V nej neplatia prírodné zákony a dokonca sa tam zastaví čas.
    Čas z hľadiska fyzikálneho alebo matematického je skalár.
    Proces konštitúcie času možno tematizovať ako endochróniu, s jej vnútorne bezčasovými podprocesmi výminulostňujúcna, výprítomnostňujúcna a výbudúcnostňujúcna.
    Popri skúmaní času ako takého sa vyčleňujú (podľa rôznych kritérií) viaceré druhy / formy času, napríklad ak sa čas chápe ako kvantitatívne bytie pohybu, tak podľa kritéria druhu pohybu, formou kvantitatívneho bytia ktorého čas je, možno vyčleniť

                fyzikálny čas,
                chemický čas,
                biologický čas,
                sociálny čas... (cf [69];147).

    Existuje viacero koncepcií času:

            substanciálna koncepcia času,
            relačná koncepcia času,
            statická koncepcia času,
            dynamická koncepcia času.
::
    A
        aeternitas, aeternitas | latinčina, achrónia, A-rad (McTaggart, J M. E.),
    B
        bezčasmo, bod časový, B-rad (McTaggard, J. M. E.), budúcno, budúcnosť, budúcnostnosť,
    C
        cesta chronická (synkriticizmus),
    Č
        čas (Aristoteles), čas (A-teória), čas (Černík, V.), čas (Dubnička, J.), čas (fyzika), čas (Hegel, G. W. F.), čas (judaizmus), čas (Junk, N. − Brugger, W.), čas (Kant, I.), čas (Leibniz, G. W.), čas (matematika), čas (McTaggard, J. M. E.), čas (mechanika klasická), čas (mechanika kvantová), čas (Platón), čas (Plotinos), čas (substancializmus), čas (synkriticizmus), čas (vedomie každodenné), čas absolútny (Newton, I.), čas atómový, čas biologický, čas fyzikálny, čas chemický, čas objektívny, čas pracovný, čas prítomný (Lingvistika), čas relatívny (Newton, I.), čas sociálny, čas nekonečný (Tomáš Akvinský), čas životný (mechanika kvantová), časmo, časovosť, časovosť (fenomenológia), časovosť existenciálna (Heidegger, M.),
    D
        dilatácia času (teória relativity),
    E
        etalón času, eternalizmus,
    F
        fenomén vývojový, filozofia času, Fraser, J. T.,
    H
        hodiny atómové,
    CH
        chronéma, chronematika, chrónia,
    I
        interval časový,
    K
        kála, kategória gramatická času,
    L
        logika temporálna,
    M
        Medzinárodná spoločnosť pre štúdium času, metachrónia, minulosť, minulostnosť,
    N
        následnosť časová, nepristúpivšosť času, neprestajnosť,
    O
        obsah kategórie gramatickej času (lingvistika), objekt temporálny, ontológia,
    P
        perichronozofia, pojem času, prezentizmus, prítomnosť, prítomnostnosť,
    R
        relativita času (teória relativity),
    S
        synchronizácia,
    T
        temporológia, tempus (scholastika) (Junk, N. − Brugger, W.), trvanie,
    U
        udalosť, úsek časový, UTC,
    V
        večnosť, večnosť (Junk, N. − Brugger, W.), vlastnosť časová, vlastnosť času metrická, výbudúcnostňujúcno, výminulostňujúcno, výprítomnostňujúcno, vzťah časový.
    Z
        zastavenie plynutia času úplné, in: dilatácia času (teória relativity), zmena časová.

/čas (Aristoteles)
− pohyb počítaný dušou.
:: duša (Aristoteles), pohyb (Aristoteles).

/čas (A-teória)
– dynamická, neustále sa meniaca entita tvorená minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou ako reálnymi zložkami času, pretože napriek tomu, že minulosť uplynula, prítomnosť tvorí momentálny okamih a budúcnosť ešte nenastala, všetky sú súčasťou kontinua času ako nezávisle existujúcom plynutí udalostí, ktoré nie je ovplyvňované naším vnímaním.
:: A-teória, čas.

/čas (B-teória)
– statická entita pozostávajúca z fixných časových momentov na časovej osi.

/čas (Černík, V.)
– živé kvantitatívne bytie podstatotvorných procesov, kvantitatívne bytie pohybu samého; reálne existuje ako kvantitatívne bytie fyzikálneho, chemického, biologického a sociálneho pohybu; má vždy určitú objektívnu (fyzikálnu, chemickú, biologickú, sociálnu) štruktúru s charakteristickou hustotou energie vzájomného pôsobenia, ktorá sa tiež časom (sc. ako takým, časom vôbec, časom tej ktorej formy času, J.P.) mení ([69];147).

/čas (Dubnička, J.)
– forma existencie fundamentálnej úrovne objektívnej reality.
:: realita objektívna.

/čas (Hegel, G. W. F.)
– vonkajšie a konečné určenie, rozdiely, ktoré v ňom vznikajú, majú iba kvantitatívnu povahu a sú nepodstatné. Časový rozdiel nemá pre myslenie nijaký význam (62;63). Čas je jednosmerné kontinuum časových okamihov, z ktorých základný je „teraz“. Sám čas tvorí dianie, je to všerodiaci a svoje plody ničiaci Chronos, abstraktne sa na seba vzťahujúca negativita ([62];64).
:: čas a idea (Hegel, G. W. F.).

/čas (judaizmus)
– hebr. et (lehota) – má dopredný, nezvratný charakter, plyne z minulosti cez prítomnosť do budúcnosti v súlade s Jahveho zámerom; je stvorený spolu so svetom a spolutvorí prostredie, do ktorého vstupuje človek poverený plnením svojich úloh – v tomto zmysle je preň darom a lehotou pobytu na svete.

/čas (Junk, N. − Brugger, W.)
− spôsob trvania; trvanie premenlivej bytnosti. Čas sa vyznačuje postupnosťou (následnosťou, sukcesiou) v trvaní, čo znamená súvislé rozprestrenie času z minulosti cez prítomnosť do budúcnosti (46;91).
:: minulé (Junk, N. − Brugger, W.), prítomné (Junk, N. − Brugger, W.), tempus (scholastika) (Junk, N. − Brugger, W.).

/čas (Kant, I.)
– apriórna formálna podmienka všetkých javov vôbec. „Čas neplynie, ale v ňom plynie existencia meniteľného. Času, ktorý je sám nemeniteľný a stály, zodpovedá teda v javoch nemeniteľnosť existencie, t. j. substancia a iba podľa nej sa dá určiť následnosť a súčasnosť časových javov ([64];151).“

/čas (Leibniz, G. W.)
− systém relácií medzi sukcesívne existujúcimi súcnami fixovaný na procesy, bez ktorých by to bola iba fikcia (idol v Baconovom zmysle). Čas sám osebe nie je nič skutočné; čas má pritom ideálny charakter, je to myšlienkový poriadok (cf [82];138).

/čas (McTaggard, J. M. E.)
– je nereálny, čo vyplýva z dynamického chápania času zahŕňajúceho neeliminovateľnú kontradikciu.

/čas (Platón)
− pohyblivý obraz večnosti, v ktorom vzniká, odohráva sa a zaniká stávanie. Čas tvorí demiurg vedno s kozmosom s cieľom ešte viac pripodobniť stvorené jeho večnému vzoru, ktorým je Jedno.

/čas (Plotinos)
− život duše v pohybe, duše, ktorá prechádza z jedného životného stavu do iného.

/čas (Rovelli, C.)
– nie je univerzálny a absolútny, ale relatívny a závisí od pozorovateľa; čas plynie rôznou rýchlosťou v závislosti od gravitácie a rýchlosti pohybu. Napríklad čas plynie rýchlejšie na horách a pomalšie v nížinách. V kvantovej fyzike čas ako taký môže úplne zmiznúť z rovníc, čo naznačuje, že čas nie je základnou veličinou vesmíru, ale skôr emergentným javom.

/čas (Sorli, A.)
p. čas (Srecko, A.)

/čas (Srecko, A.)
– nástroj na meranie pohybu a zmien v priestore. Čas neexistuje ako samostatná entita, ale je len spôsobom, ako ľudia vnímajú a merajú udalosti. Všetky udalosti sa dejú v „teraz“ a minulosť a budúcnosť sú len mentálne konštrukty.

/čas (substancializmus)
− substanciálna koncepcia času − osobitná podstata existujúca sama osebe, nezávisle od objektov; obrazne povedané, čas je aréna, v ktorej sú objekty a v ktorej sa rozvíjajú procesy; podobne ako aréna môže existovať aj bez toho, aby v nej boli rozmiestnené určité objekty, pohybujú sa vystupujúci, rozvíja sa nejaké dianie, tak aj čas môže existovať nezávisle od objektov a procesov, ktoré sa v ňom odohrávajú.
    Poznámka: Zástancom substancialistickej koncepcie času bol napr. I. Newton.

/čas (synkriticizmus)
– súčasť komplexu chrónie predstavujúca jedno (povedľa priestoru) z univerzálnych usporiadajúcnien, usporiadaniedajných alebo poriadokdajných foriem, vyznačujúca sa tým, že nikdy nie je aktuálne celá, ale aktualitu má iba ako fázu, ktorá „je jedinečná a ku ktorej pre ktorúkoľvek udalosť, umiestnenú v časovom poradí, niet možnosti návratu“ ([821];613). Fáza aktuality je výnimočným, privilegovaným pásmom alebo bodom, ktorým sa vyznačuje „každá udalosť, ale iba raz a nenávratne ([821];614)“.

/čas (vedomie každodenné)
− rovnomerné postupovanie momentov alebo intervalov, ako sú minúty, hodiny, dni a roky, pomocou ktorého meriame pohyby a zmeny odohrávajúce sa vo vonkajšom svete a v našom vedomí.

/čas a idea (Hegel, G. W. F.)
– idea je bytostne nekonečná, nemôže byť v čase, naopak, je mocou nad časom*) ([62];63).
_______
*) JP: Idea je teda, podľa Hegela, – povedané synkriticistickým slovníkom – perichronémou

/čas biologický
– objektívny čas majúci biologickú štruktúru s charakteristickou hustotou energie vzájomného pôsobenia, ktorá sa tiež mení časom vôbec, časom ako takým (cf. [69];147).

/čas fyzikálny
– objektívny čas majúci fyzikálnu štruktúru s charakteristickou hustotou energie vzájomného pôsobenia, ktorá sa tiež mení časom vôbec, časom ako takým (cf. [69];147).

/čas chemický
– objektívny čas majúci chemickú štruktúru s charakteristickou hustotou energie vzájomného pôsobenia, ktorá sa tiež mení časom vôbec, časom ako takým (cf. [69];147).
:: chémia.

/čas nekonečný (Tomáš Akvinský)
– čas bez začiatku a konca (Summa theol. I,10,4) ([892];194).

/čas objektívny
– čas prebiehajúci nezvratne a neopakovane a jeho objektívne určovanie sa uskutočňuje sústavou merných jednotiek (sekunda, minúta, hodina, deň, mesiac, rok, storočie) (cf [193];42).

/čas pracovný
– živé bytie práce ľahostajné k jej forme, obsahu a individualite, živé kvantitatívne bytie práce ([69];146).

/čas sociálny
– objektívny čas majúci sociálnu štruktúru s charakteristickou hustotou energie vzájomného pôsobenia, ktorá sa tiež mení časom vôbec, časom ako takým (cf. [69];147).

/časmo
– v čase, časom, na rozdiel od bezčasmo.

/časopis filozofický
– periodická publikácia, vychádzajúca v pravidelných týždenných až polročných intervaloch, obsahujúca príspevky viacerých filozofov a majúca vopred vymedzené filozofické zameranie.
:: Zoznam filozofických časopisov.

/časovosť
− 1. zotrvávajúcnosť času v jeho plynutí; 2. bytie v čase a určenosť konečného súcna časom, 3. (priestorovosti priradená alebo nadradená) dimenzia sveta vyznačujúceho sa neustálym vznikaním a zanikaním ([905];690).
    Časovosť je vlastnosť všetkého časového, ktorá stojí v protiklade k večnosti. Časovosť je neoddeliteľná od minulosti a rozvrhujúcej sa budúcnosti.
    Podľa fenomenológie je časovosť vedomie času a súvisí s týmto vedomím.
    Podľa Heideggera je časovosť charakteristická črta pobytu (Dasein) ľudskej existencie, bytie k smrti, vlastný znak našej konečnosti: ani jeden okamih sa nezhoduje so sebou samým, súčasťou vedomia času je akási dialektická hra alebo vzájomné napätie medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou, kde nijakú časovú dimenziu nemožno brať oddelene, ale ’ako niečo iného než je sama v neustálej permutácii’, ktorá sa prejavuje nevyhnutným postupom k smrti.
:: časovosť (fenomenológia).

/časovosť (fenomenológia)
− nem. Zeitlichkeit, temporalita − obmedzenosť v čase. U Husserla je časovosť hlavným kritériom medzi reálnym a ideálnom: reálno je obmedzené v čase, ideálno (ireálno) je nečasové, nadčasové, omnitemporálne. Konštitúcia času, genéza udalosti v čase je temporalizácia (Zeitigung) ([484];103).
:: čas.

/časovosť existenciálna (Heidegger, M.: Bytie a čas, 1927)
  – časovosť ľudskej existencie, časovosť ekstaticko-horizontálna.
:: čas.

/časť
– získateľné rozkladom celku, to, čo sa získa rozkladaním (napr. analýzou) celku alebo to, čo v spojení (napr. prostredníctvom syntézy) s iným dáva celok. Napríklad časťou priestoru je miesto, časťou trajektórie dráha, časťou týždňa deň atď.
    Keď hovoríme o časti veci alebo entity, môže to byť napríklad konkrétna súčasť auta, ako je motor, alebo konkrétna časť budovy, ako je strecha.
    Keď hovoríme o časti činnosti alebo procesu, môže to byť napríklad konkrétna fáza výrobného procesu, ako je montáž, alebo konkrétna etapa vedeckého experimentu, ako je zhromažďovanie dát.
    Nepatrná časť je častica.
:: aditívnosť, časť stroja, časť vnútorná, diel, kmit, kontext, kus, mereológia, obzor, polovica, rozbor, segment, väzba, zlomok (matematika), zložka, zložka hlavná.

/časť vnútorná
− časť tvoriaca vnútro.

/častosť
− počet.

/Černík, Václav
(7. 5. 1931 Jezbořice –13. 10. 2017 Bratislava) – slovenský filozof, metodológ a epistemológ, významným spôsobom sa pričinil o rozvoj slovenskej kategoriológie, nomológie, epistemológie a teórie racionality; príslušník bratislavskej filozofickej školy.

D: Systém kategórií materialistickej dialektiky. (Kritika Hegelovej Logiky ako vedy), 1986; (spolu s E. Farkašovou a J Viceníkom) Teória poznania. (Úvod do dialektiky ako logiky poznania), 1987; (spolu s J. Viceníkom a E. Višňovským) Historické typy racionality, 1997; K pojmu bytia, 2000.

:: algebra (Černík, V.), čas (Černík, V.), filozofia slovenská, podstata (Černík, V.), vlastnosť (Černík, V.).

/čiastka
− časť celku.
:: celok.

/čchi
čín. = chi = či; angl. chi (breath, vital spirit, force) – doslova: dych; vitálna sila, najmä pokiaľ je vyjadrená kombináciou pasívneho (jin) a aktívneho (jang) princípu.
    Predstava alebo pojem čchi je významový útvar, ktorý (re)kreuje čínska filozofia, prírodoveda, estetika (čchi (estetika čínska)) atď.
:: čchi (estetika čínska), filozofia čínska.

/čchi (estetika čínska)
– vrodená kultivovateľná vnútorná sila umelca; psychická energia alebo schopnosť tvoriť umelecké diela. Majstrovstvo v umeleckej tvorbe sa dosahuje usporiadavaním čchi.

/čin
− skutok, výkon, dielo.
:: akt, čin trestný, činnosť, omyl, prax.

/činiť
– robiť, konať.

/činiteľ
− 1. vykonávateľ spoločensky dôležitej funkcie alebo kto sa na niečom aktívne zúčastňuje, kto na to má vplyv;
2. faktor − pôsobiaca, vplývajúca sila, okolnosť.
:: ččiniteľ¹, činiteľ², činiteľ (matematika), činitele výrobné (ekonómia).

/činnosť
– aktivita, vykonávanie práce, povolania, záujmu; chod, fungovanie; konkrétny prejav schopností v reálnom svete.
    Nevyvíjanie činnosti je odpočívanie.
:: agere sequitur esse, akt, aktivita, cieľ, časť, čin, činiť, činnosť (Fichte, J. G.), činnosť cieľavedomá, činnosť duchovná, činnosť duševná, činnosť ekonomická, činnosť hospodárska, činnosť filozofická, činnosť ľudská, činnosť medicínska, činnosť mozgová, činnosť myšlienková, činnosť obchodná, činnosť obrazotvorná, činnosť odborná, činnosť podnikateľská, činnosť pojmotvorná, činnosť politická, činnosť povinná, činnosť poznávacia, činnosť pracovná, činnosť pracovná (psychológia), činnosť praktická, činnosť produktívna, činnosť protispoločenská, činnosť rádioamatérska, činnosť psychická, činnosť rečová, činnosť rozumová, činnosť sopečná, činnosť subjektu, činnosť sústavná (právo), činnosť systému, činnosť štátu, činnosť technická, činnosť tvorivá, činnosť úspešná, činnosť verejná, činnosť vulkanická, činnosť zárobková, činnosť zárobková samostatná, činnosť záujmová, činnosť zmenárenská, činnosť životná, direktíva, hobby, kompetencia, konanie, návod, oblasť činnosti, odborník, orientácia človeka vo svete, pohrebníctvo, postup činnosti, práca | bežný zmysel, produkt činnosti, sektor, smernica, starostlivosť, súčinnosť, účel, úspech činnosti, zručnosť.

/činnosť (Fichte, J. G.)
– absolútne prvý princíp všetkého ľudského vedenia a základ všetkého vedomia; činnosť jediná umožňuje vedomie. Touto činnosťou je stanovovanie sa Ja sebou samým (cf [245];550 an.).

/činnosť cieľavedomá
– zámerná činnosť – činnosť vykonávaná človekom pri pretváraní východísk (vstupných daností) na výstupné danosti (ciele). Iba v súvislosti s týmto druhom činnosti má zmysel hovoriť o metóde.
    No cieľavedomú činnosť môžu (nepriamo) vykonávať aj stroje a automaty, a síce prostredníctvom programov do nich vložených. A práve z týchto podnetov vznikli také disciplíny, ako teória algoritmov, teória programovania a pod.
    Cieľavedomé činnosti možno intuitívne rozdeliť na praktické a myšlienkové, pričom hranice medzi nimi sú neostré; praktické činnosti sú premiešané aj myšlienkovými operáciami, ktorá sa začleňujú do sledu operácií tvoriacich činnosť. Možno hovoriť o zmiešaných činnostiach (činnosti zložené z praktických i myšlienkových operácií), akými sú napríklad vedecké experimenty.
    Príkladom praktickej činnosti môže byť stolárova činnosť pri zhotovovaní stola
    Ľudské cieľavedomé činnosti sa skladajú z konečného počtu bližšie neurčených operácií, ktoré za sebou nasledujú v istom konečnom čase.
    Myšlienkové operácie sa navonok vyjadrujú najčastejšie v podobe papierovo-ceruzkových operácií (P. W. Bridgman) (cf [452];27, 29).
:: činnosť pracovná.

/činnosť duchovná
− súbor aktov ľudského ducha kognitívnej, emocionálnej a vôľovej povahy, proces tvorby kognitívnych, emotívnych a volitívnych významových útvarov, a samotné kognitívne, emotívne a volitívne významové procesy ako transformácie významových útvarov, prípadné operovania nimi a pomocou nich v smeroch osvetľovaných teoretickou ideou, estetickou ideou a praktickou ideou ako ich kľúčovými regulatívnymi významovými útvarmi.

/činnosť duševná
– duševná práca – práca, pri ktorej prevláda v rozličných formách prevažne jej duchovná zložka, vynakladanie duševnej energie (na rozdiel od fyzickej práce). Vykonávateľom duševnej práce v spoločnosti je najmä spoločenská vrstva inteligencie.

/činnosť filozofická
− činnostná stránka filozofie, generovanie filozofických významových útvarov a manipulovanie nimi v procese filozofovania.
    Filozofické činnosti a ich výsledky majú čisto myšlienkový charakter. Operáciami v týchto činnostiach sú prechody od „myšlienok“ k iným „myšlienkam“, reprezentované príslušným jazykovým vyjadrením.
    Filozofické činnosti, ako každé myšlienkové činnosti, majú relatívne východiská a ciele, ktoré sa dosiahnu v tej či onej miere. Povedzme filozof – prívrženec fenomenologického smeru – začína myšlienkové operácie od istých východísk (doterajšia filozofova erudícia, oblasť fenoménov, filozofova pracovná hypotéza) a postupne prechádza k výsledkom, ktoré môžu byť v danom prípade fenomenologickým „uzretím podstaty“ (Wesenserschauung), zakladajúcim sa na fenomenologickej redukcii.
    Výsledky filozofickej činnosti možno vyjadriť napríklad filozofickým textom.
:: celok daného predfilozoficky, filozofia, metóda filozofie, oblasť filozofie.

/činnosť ľudská
− činnosť vykonávaná človekom. .
:: človek, hra, ľudstvo, technika, výroba materiálna.

/činnosť myšlienková
– významový proces tvorený postupnosťou myšlienkových operácií, činnostný aspekt myslenia.
:: proces významový.

/činnosť obrazotvorná
– činnosť vytvárajúca obraz alebo obrazy.
:: obrazotvornosť.

/činnosť pojmotvorná
– významový proces, relatívnym výsledkom alebo čiastočným zavŕšením ktorého je pojem (cf [181];10).
:: pojmotvorba, proces významový.

/činnosť povinná
– úloha alebo aktivita, ktorú je niekto povinný vykonať na základe zákona, pravidla alebo dohody. Môže to zahŕňať platbu dane, vyplnenie formulára, dodržiavanie pracovných povinností alebo iné povinnosti.
:: povinnosť.

/činnosť poznávacia
− činnosť tvorby kognitívnych významových útvarov, poznávanie, cieľavedomá aktivita, v ktorej sa vďaka špeciálne organizovaným a systematizovaným postupom dosahuje určitý spôsob zjednotenia subjektu a objektu poznania s cieľom získať poznatok (cf [144];37).
:: objekt poznania, poznanie, prostriedok poznania, subjekt poznania, teória poznania.

/činnosť praktická
– postupnosť praktických operácií.
:: prax.

/činnosť produktívna
– proces ľudskej činnosti z hľadiska jeho výsledku čiže produktu ([69];53).

/činnosť rozumová
− uplatňovanie schopnosti myslieť, rozmýšľať, uvažovať, usudzovať.
:: myslenie, rozmýšľanie, rozum, usudzovanie, uvažovanie.

/činnosť spoločenská
– súbor akcií alebo aktivít vykonávaných v rámci spoločnosti, skupín alebo komunít s cieľom prispieť k sociálnemu alebo kultúrnemu rozvoju.
    Spoločenská činnosť môže byť formálna alebo neformálna.
:: akcia, aktivita, komunita, rozvoj kultúrny, rozvoj sociálny, skupina, spoločnosť.

/činnosť subjektu
− pôsobenie, fungovanie subjektu zameriavajúce sa zvyčajne na nejaký objekt.

/činnosť systému
– postupnosť krokov, ktoré systém vykonáva.

/činnosť tvorivá
− činnosť zameraná na tvorbu, niečo vytvárajúca, pričom jej výsledok je originálny (jedinečný) (= nič podstatne takého tu pred ním nebolo) a participujúci na kultúre.
:: výtvor.

/činnosť úspešná
− „činnosť, ktorou sa v prijateľnom stupni dosiahol zamýšľaný cieľ“ ([452];11 p. 9).
:: úspech činnosti.

/činnosť vedecká
– činnostný aspekt vedeckého osvojovania si sveta človekom. Táto činnosť si vyžaduje preštudovanie doterajšieho stavu poznania veci. Na základe tohoto štúdia sa objasňujú poznatky, na ktoré je možné na základe pokroku a výsledkov relevantných experimentov alebo teórií aplikovať vedeckú nadstavbu alebo korektúru poznatkov. Následne je potrebné tieto výsledky experimentov alebo teórií komunikovať v príslušnej akademickej komunite. Väčšinou sa tým chápe publikovať v relevantnom vedeckom časopise, či inej publikácii, alebo na vedeckej konferencii, ako je zvykom v danom vednom odbore.
    Súčasťou vedeckej činnosti je vedecká práca.
:: veda.

/Čínska Konfuciova nadácia (Zhongguo Kongzi Jijinhui 中国孔子基金会)
– čínska nadácia na podporu výskumu Konfuciovho diela o. i. organizáciou medzinárodných sympózií v Číne i v zahraničí k rôznym aspektom Konfuciovho učenia. Pod patronáciou nadácie bol v roku 1986 založený dvojmesačník Konfuciánske štúdiá (Kongzi Yanjiu 孔子研究).
:: filozofia konfuciánska.

/číslo
– abstraktná entita tvorená matematickým významovým útvarom reprezentujúcim množstvo, počet objektov, počet prvkov konečných spočítateľných množín, poradie alebo hodnotu. Je to entita, ktorá sa operacionalizuje (premieňa na niečo použiteľné napríklad v rámci výpočtov v matematike), no ktorej povaha sa v rámci filozofie vykladá rôzne, a síce v súlade s kategóriami, ktoré intervenujú v tej ktorej filozofii, napríklad podľa pytagorovcov je číslo podstata vecí, to, čo určuje ich vlastnosti, a veci sú napodobnením (mimésis) čísel; všetko je usporiadané, čiže tvorí kozmos (poriadok) v súlade so vzťahmi medzi číslami.
    Podľa poslednej fázy Platónovho učenia sú čísla idey.
    Číslo sa vyjadruje číslovkou.
:: čísla (aritmetika), číslica, číslo (Hegel, G. W. F.), číslo (matematika), číslo 1, číslo Abbeho (fotometria), číslo imaginárne, číslo infinitezimálne, číslo iracionálne, číslo jednociferné, číslo kardinálne, číslo kombinačné, číslo komplexné, číslo kvantové spinové, číslo nenulové, číslo nepárne, číslo neznáme (matematika), číslo nukleonové, číslo opačné, číslo ordinálne, číslo párne, číslo prirodzené, číslo protónové, číslo racionálne, číslo reálne, číslo transcendentné, číslo zapísané písmenom, číslo záporné, číslo zložené, číslovka (lingvistika), číslovka základná, matematika, numerácia, sústava číselná, sústava číselná binárna, sústava číselná pozičná, vyjadrovanie číselné, zoznam čísel.

/číslo (Hegel, G. W. F.)
– reprezentácia vývoja a úplnej určenosti kvanta. Elementom čísla je jedno, javiace sa z hľadiska diskontinuity ako početnosť, z hľadiska kontinuity ako jednosť. Toto sú kvalitatívne momenty čísla.
    Číslo je jednota početnosti a jednotnosti a početnosť a jednotnosť sú určeniami pojmu čísla. No v empirických číslach je jednotou len ich rovnosť ([65];139).

/čistý
– bez cudzích prímesí, napr. vo filozofii E. Husserla je čistá logika (reine Logik) logika nezávislá od akejkoľvek psychológie.

/čistý (Kant, I.)
− bez všetkého empirického, úplne nezávislý od skúsenosti, napr. čistý rozum.

/článkovanie
– delenie na články, na časti, členenie.

/člen
– príslušník, zložka spolku, spoločenstva, združenia; súčasť zloženého, rozložiteľného celku, článok, časť, čiastka.

/člen stredný (logika)
– druhý článok sylogizmu, ktorý spája vyššiu premisu s nižšou premisou: hoci je obidvom premisám spoločný, v závere sa už nevyskytuje, napr.

            Človek je smrteľný.
            Som človek.
            ––––––––
            Som smrteľný.

([13];238).
:: sylogizmus.

/členenie
− rozdeľovanie na časti.
:: členenie geomorfologické.

/človek
– spoločenská bytosť nadaná rozumovou schopnosťou, vedomím a článkovanou rečou, schopná vyrábať pracovné nástroje a ovplyvňovať nimi prostredie, v ktorom žije, reflektovať svoj život, dávať mu zmysel a vytvárať kultúru. Podstatou bytia človeka je transcendencia, maximom bytia človeka je byť kultúrnym, kultúra. Podstatou bytia kultúry je inscendencia (čiže transcendencia smerom dovnútra človeka).
    Človek interaguje so svetom v podobe rôznych foriem/modov osvojovania si sveta.
    Vznik človeka sa skúma a vykladá v súlade so svetonázorovou pozíciou a kategoriálnym aparátom, ktorý pri výklade intervenuje. Tak napr. dnešná prírodná veda od Darwina a Haeckela nepochybuje o tom, že človek je biologická bytosť a pochádza z oblasti zvierat.
::
    A
        antropinum, antropogenetický, antropológia, antropológia filozofická, apercepcia, automat,
    B
        bývanie,
    C
        cit, civilizácia,
    Č
        činnosť cieľavedomá, činnosť ľudská, človek (Hegel, G. W. F.), človek (kognitivizmus), človek (medicína), človek (moderna), človek (synkriticizmus), človek autentický (synkriticizmus), človek defektný (defektológia), človek dospelý, človek každodenný,
    D
        danosť tela človeka človeku samému, dejiny ľudstva, dieťa, doba osová druhá, dospelý, duch ľudský,
    E
        environmentalistika, etika, existencia ľudská,
    G
        geografia humánna,
    H
        história, homo, Homo, homo (synkriticizmus),
    I
        indivíduum, indivíduum ľudské, inštitúcia spoločenská, inteligencia a život človeka,
    J
        jav spoločenský, jedenie, jednotlivec,
    K
        katarzia (filozofia starogrécka), kultúra,
    L
        ľudstvo,
    M
        medicína, miesto človeka vo svete, mozog ľudský, mŕtvy, múdrosť,
    N
        náboženstvo,
    O
        obliekanie sa, orientácia človeka vo svete, osoba fyzická, osobnosť, osvojovanie si sveta človekom,
    P
        pohlavie človeka, portrét, potreba, potreba duchovná, potreba estetická, potreba fundamentálna (psychológia), prax, prispôsobovanie si prostredia okolitého svojim potrebám človekom, proces spoločenský, psychika, psychológia,
    R
        rasa, realita spoločenská, Ríša živočíšna,
    S
        skupina spoločenská, slobody občianske, sociológia, spev, spoločenstvo, spoločenstvo kultúrne (synkriticizmus), spoločenstvo ľudí historické, spoločnosť, správanie ľudské, subjekt, subjekt estetický, subjekt poznania, sústava človeka, systém spoločenský, systém umelý, systém znakový,
    T
        telo človeka, telo človeka (somatológia), transcendovanie,
    U
        uspokojenie potreby, uspokojovanie potreby, uspokojovanie potreby (ekonómia),
    V
        vďačnosť, výživa človeka, vzorec kultúrny,
    Z
        zdroje ľudské, zmysel života človeka, znak, zomretý,
    Ž
        život človeka, život každodenný, život spoločenský.

/človek (Hegel, G. W. F.)
– sled svojich činov ([65];190).

/človek (kognitivizmus)
– stroj spracúvajúci informácie.

/človek (moderna)
– burič proti svojej odkázanosti na sily a udalosti presahujúce jeho schopnosti vedený ideou totálneho ovládnutia situácie vrátane seba samého vedno so svojím nevedomím.

/človek (synkriticizmus)
– synkríza čiže nereduktívne usúvzťažňovanie sa jednotlivých aspektov respektíve prierezov zvaných homo, ich superpozícia.
    Človek je otvorená množina príbehov. Ontologickým špecifikom súcna zvaného človek je to, že sa môže stať tak obohacujúcnom ako aj ochudobňujúcnom bytia sveta; obohacujúcnom bytia sveta sa človek stáva vtedy, keď sa mení na (re)kreujúcno zmyslu; maximom bytia človeka na svete je byť kultúrny, kultúra; človek je možnosť byť členom kultúrneho spoločenstva.
    Človeka skúma synkriticistická antropológia s jej fundamentálnou vrstvou – synkriticistickou ontológiou človeka, ktorej predmetom je výčlovečňujúcno.
:: artes (synkriticizmus), človek autentický (synkriticizmus), deegoizácia (synkritcizmus), homo (synkriticizmus), rozum synkritický, synkritizácia (synkriticizmus).

/človek autentický (synkriticizmus)
– lat. homo authenticus – otvorenosť svetlu nadoblačia mysle. Túto otvorenosť si autentický človek apriori nesie so sebou podobne, ako si apriori so sebou nesie svoju uzamknutosť svetlu nadoblačia mysle neautentický človek.
    V otvorenosti svetlu nadoblačia mysle sa človek dostavuje na svet bez ega a opäť k autenticite môže dospieť deegoizáciou.
    Autenticita človeka čiže človeka deegoizovaného a otvoreného svetlu nadoblačia mysle je podmienkou možnosti anihilácie časových vakuol v jeho živote, v pobyte na svete.
:: človek (synkriticizmus).

/človek každodenný
– človek obyčajný – prvok každodenného sveta, subjekt každodenného osvojovania si sveta.
:: osvojovanie si sveta človekom každodenné.

/človek kultúrny
– participant na kultúre, člen kultúrneho spoločenstva.
:: homo culturalis (synkritcizmus), kultúra, spoločenstvo kultúrne (synkriticizmus).

/črta
– príznačná, typická, svojská vlastnosť.
:: približný.

/Ču-Si 朱熹
[Zhū Xī] (18. 10. 1130 Jü-si – 23. 4. 1200) – čínsky filozof, najväčší predstaviteľ neokonfucianizmu (založil alebo obnovil množstvo konfuciánskych učilíšť, zreorganizoval konfuciánsky kánon a napísal k nemu komentáre; tieto texty slúžili ako osnova skúšok pre verejnú službu v rokoch 1313 až 1905 (sic!)), najväčší systematizátor v dejinách čínskej filozofie (akýsi „Tomáš Akvinský“ alebo „al-Gazzálí“ alebo „Ramanudža“ čínskej filozofie); najvýznamnejší a najvplyvnejší mysliteľ obdobia dynastie Sung. Bol ovplyvnený buddhizmom a filozofickým taoizmom. Ču-Siho dielo stvárňovalo čínsku kultúru 600 rokov.
    Učenie o jine a jangu
    Svet podľa Ču-Siho vzniká a trvá hrou aktívneho ducha (jang) a pasívnej hmoty (jin). Až v nej – v jin – sa vynára rozdiel medzi dobrom a zlom, až v nej sa prejavuje rozmanitosť podôb (sing) vecí / súcien.
    Učenie o li
    V myslení Ču-Siho dosiahlo vrchol učenie o li čiže princípe alebo zákone veci. Ču-Si skúmal predovšetkým vzťah li k čchi, t. j. k jeho materiálnemu aspektu. Ču-Siho filozofia sa zakladá na týchto dvoch pojmoch – na pojme li čiže na pojme princípu a na pojme čchi čiže na pojme psychofyzickej substancie.
    Li je všetko, čo presahuje podobu (sing); dalo by sa prirovnať k tao. Čchi má zasa naopak schopnosť podoby vytvárať, je formotvorná. Li a čchi sú navzájom nerozlučne spojené – tam, kde je substancia čchi, tam je aj princíp li. Bez určitého li nemôže tá ktorá vec existovať. Veci sú niečo ako nástroje prejavovania sa li. Jednotlivé li veci existovali už pred vznikom fyzického vesmíru, a síce v najvyššej realite zvanej tchaj-ťi.
    Učenie o tchaj-ťi
    Za najvyššiu realitu Ču-Si považuje tchaj-ťi (najvyšší počiatok), ktorý zahrnuje rozličné li tak neba ako aj zeme. Každá vec obsahuje popri svojom špecifickom li aj túto najvyššiu realitu – tchaj-ťi.

D: (spolu s Lü Cu-čchienom) Ťin-sʼ lu (Úvahy o tom, čo sa nás bezprostredne týka); Ču-cʼ jü-lej (Výroky Majstra Čua roztriedené tematicky) (skompilované 1270 v 140 kapitolách); Ču-cʼ wen-ťi (Spisy Majstra Čua) (zbierka listov, oficiálnych dokumentov, krátkych esejí, básní... v 121 kapitolách, zostavená v r. 1532; zbierka prevzatá aj vydaním Sʼ-pu cchung-kchan (SPCK) a vydaním Sʼ-pu pej-jao (SPPJ) pod názvom Ču-cʼ ta-čchüan (Veľká suma Majstra Čua)); Ču-cʼ čchüan-šu (Zobrané spisy Majstra Čua) (skompilované v r. 1714 na cisárov príkaz a usporiadané do 66 kapitol; no v skutočnosti obsahujúce len vybrané pasáže z Ču-cʼ wen-ťi a Ču-cʼ jü-lej).

:: filozofia 12. stor., filozofia čínska.

D-lexikón

/dačo
− niečo.

/Damón z Atén
(pol. 5. stor. pr. n. l.) − sofista, výkonný hudobník a hudobný teoretik, podľa niektorých autorov Periklov a Sokratov učiteľ, ktorý v rámci svojej reflexie hudby a hudobnej výchovy rozpracoval étosovú teóriu účinkovania hudby, jej vnímania a aktívneho pestovania na dušu človeka: hudba podľa neho môže utvárať ľudskú povahu, má výchovný i politický dopad; vystríhal pred hudobnými novotami, ktoré by mohli mať eventuálne nepriaznivé politické účinky. Damónové idey rezonovali najmä v názoroch Platónových a v diele Peri músikés (O hudbe) Aristeida Quintiliana z 1. až 3. stor. n. l.
:: estetika antická, hudba.

/danie
– odovzdanie, poskytnutie do vlastníctva alebo na užívanie; umiestnenie, položenie, uloženie; vloženie. Danie s pripojeným podstatným menom tvorí nezriedka významový celok, napríklad danie prednosti (uprednostnenie), danie príkazu (prikázanie), danie rady (poradenie).
:: celok daného, venovanie.

/danosť
– entita jestvujúca bez nášho pričinenia.
    Dôležitým druhom daností sú východiskové danosti; vlastnosť toho, čo je dané.
    Existujú rôzne súbory daností, ako napríklad celok daného, celok predkriticky daného.
:: noéta.

/danosť tela človeka človeku samému
− sa realizuje zároveň dvoma spôsobmi − subjektívne a objektívne; subjektívne svoje telo človek bezprostredne pociťuje ako svoje v jeho stavoch, objektívne je však zároveň viditeľné a hmatateľné takisto ako iné priestorovo-materiálne objekty ([436];79).
:: človek, telo človeka.

/danosť východisková
– prvok množiny daností tvoriacich východisko.

/Dante Alighieri (30. 5. 1265 Florencia – 14. 9. 1321 Ravenna)
− lat. Dantes Aliger – taliansky básnik, predstaviteľ renesančného humanizmu, ghibelín, najvýznamnejší predstaviteľ renesančnej literatúry, považuje sa za najväčšieho alebo posledného básnika stredoveku a prvého básnika novoveku. Vo svojej Božskej komédii líči stav duše po smrti v troch zásvetných ríšach: v pekle, očistci a v raji.
    V Danteho názoroch badať príklon k averroizmu a k svetelnej metafyzike novoplatonizmu. Danteho filozofické názory označujú ako christianizovaný neoplatonizmus.
    Dante je vynikajúci predstaviteľ počiatkov renesančnej filozofickej kultúry, ktorého dielo sa stalo základom nového humanistického učenia o človeku. Dante si osvojil výsledky antickej kultúry, arabského myslenia, katolíckej teológie (tomizmu), averroizmu.
:: Dante: De monarchia, 1310 – 1313, doba osová druhá, filozofia 14. stor., filozofia renesančná, filozofia talianska.

/Dante: De monarchia, 1310 – 1313
– utopistický traktát, pozostávajúci z troch kníh:

        1. kniha dokazuje, že prepokladom pozemského šťastia je monarchia;
        2. kniha odmieta názor francúzskych a neapolských juristov, podľa ktorých to bol práve rímsky ľud, ktorého Prozreteľnosť vybrala za vládcu impéria;
        3. kniha útočí na pápeža a jeho stúpencov: podľa Danteho cisárska moc nezávisí od moci pápežskej, ale pochádza priamo od Boha.

    Dante sa snaží zmieriť svoje pôvodné guelfstvo s ghibelínskou koncepciou impéria tvrdením, že impérium nevylučuje jednotlivé štáty;
    Dante ako hovorca stredného talianskeho meštianstva vykresľuje obraz akejsi univerzálnej meštianskej monarchie, prekračujúc hranice feudálnej ideológie, no mimo zreteľa ponecháva praktickú realizáciu tejto idey.
:: Dante Alighieri, doba osová druhá, filozofia politická.

/daný − predpokladaný, zistený, dokázaný, už existujúci.
:: celok daného, parameter.

/darca – kto niekomu niečo dáva.
:: dávanie, niekto.

/daršana sa. – दर्शन, daršan – 1. názor, pohľad, zahliadnutie, zazretie, intuícia, zrenie; 2. systém, učenie, filozofia.
:: filozofia hinduistická, filozofia indická.

/dávajúcno − dávanie do vlastníctva alebo umožňujúcno, nechávajúcno.

/dávajúcno sa – súbor procesov dávania sa a ich výsledkov, vyústení.

/dávanie − odovzdávanie, poskytovanie do vlastníctva alebo na užívanie; umiestňovanie, kladenie, ukladanie; vkladanie.
    Dávanie s pripojeným podstatným menom tvorí nezriedka významový celok, napríklad dávanie prednosti (uprednostňovanie), dávanie príkazu (prikazovanie), dávanie rady (radenie).
:: platenie.

/dávanie sa – odovzdávanie sa, poskytovanie sa do vlastníctva, na užívanie, na videnie atď.

/de dicto
p. de re.

/De Morgan, Augustus
(27. 6. 1806 Madurai (India) – 18. 3. 1871 Londýn) – anglický matematik a logik, autor o. i. formálnej verzie zákonov v klasickej výrokovej logike (De Morganove zákony), čím do logiky zaviedol matematický jazyk.

D: An Explanation of the Gnomonic Projection of the Sphere, 1836; Elements of Trigonometry, and Trigonometrical Analysis, 1837; The Elements of Algebra, 1837; An Essay on Probabilities, and Their Application to Life Contingencies and Insurance Offices, 1838; The Elements of Arithmetic, 1840; First Notions of Logic, Preparatory to the Study of Geometry, 1840; The Differential and Integral Calculus, 1842; The Globes, Celestial and Terrestrial, 1845; Formal Logic or The Calculus of Inference, Necessary and Probable, 1847; Trigonometry and Double Algebra, 1849; Syllabus of a Proposed System of Logic, 1860; A Budget of Paradoxes, 1872.

:: logika, matematika.

/De omnibus dubitandum
lat. O všetkom treba pochybovať. Výrok vyjadrujúci východisko Descartovej filozofie.
:: Descartes, R.

/de re
lat. − o veci. Napr. triedy možno skúmať tak de re, t. j. ako súbory niečoho reálne existujúceho, ako aj de dicto, t. j. ako súbory myšlienkových reprezentácií niečoho reálne existujúceho.
    De re sa vzťahuje k objektu alebo entite, na ktorú sa výraz vzťahuje, zatiaľ čo de dicto sa vzťahuje k významu výrazu (slova alebo frázy) v jazyku.
:: logika.

/dedukcia
lat. – vyvodzovanie, odvodzovanie alebo odvodenie tvrdenia z jedného alebo niekoľkých iných tvrdení (zvaných premisy) pomocou odvodzovacích pravidiel.
    Odvodené tvrdenie sa nazýva dôsledok, pričom dôsledok je logicky nevyhnutne pravdivý, ak sú pravdivé všetky premisy.
    Tvrdenie, z ktorého sa odvodzuje dôsledok, na nazýva premisa.
    Dôsledok je implicitne obsiahnutý v premisách; explicitne ho dostaneme aplikáciou metód logickej analýzy.
:: dedukcia (Descartes, R.).

/dedukcia (Descartes, R.)
– (spolu s intuíciou) cesta k jasným a zreteľným ideám. Dedukciou poznávame všetko to, čo nutne vyplýva z vecí bezpečne poznaných. Operácia dedukcie (a operácia intuície) je taká ľahká a taká jednoduchá, že ju nemožno lepšie vyložiť a že sa nikto nemôže pri jej robení mýliť. V správnom použití dedukcie a intuície spočíva metóda.
:: dedukcia.

/deegoizácia (synkriticizmus)
– nem. Entichung (= od-ja-ovenie al. od-ja-ovovanie) – súčasť predmetu filozofie inscendencie tvorená rozpúšťaním ja, cestou k anegoite, nezávislosti (slobode) a nadoblačiu mysle; deegoizácia sa uskutočňuje v rôznych kultúrach a rôznymi praktikujúcimi rôznymi spôsobmi; primeranosť tej ktorej cesty deegoizácie praktikujúcemu sa pravdepodobne nedostavuje a priori, ale treba ju objavovať tentatívne (skusmo); synkriticizmus sa v pristupovaní k praktizovaniu deegoizácie stavia zo stanoviska žičenia inakosti a potešenia z nej; výchova a vedenie sa v tomto kontexte ukazujú len ako predbežný impulz, vlastný krok deegoizácie sa dá vykonať len adeptom samým, dobrovoľne a svojou neopakovateľnou ars vivendi (pozri heslo: artes); deegoizácia je nedelegovateľná; teoreticky, napríklad z hľadiska filozofie, psychológie, kulturológie, etnológie, religionistiky a pod., sa samozrejme možno zamýšľať nad invariantmi a univerzáliami v postupoch deegoizácie, skúmať ich a teoreticky reprezentovať, ale objavy v tomto (teoretickom) smere aj tak treba koniec koncov premeniť na skutky a navyše sám/sama. Deegoizácia je tak koniec koncov vecou toho ktorého jedinečného ľudského indivídua, pristúpivšieho k sebe, samozrejme, sebaakceptáciou. Nemôžem uskutočniť deegoizáciu druhého človeka, môžem uskutočniť iba deegoizáciu seba samého.
    Nástup deegoizácie sa ohlasuje rozpoznateľnosťou svetla nadoblačia mysle v bežnom svetle mysle prežívanom pri snení alebo pri zažmúrení očí.
    Ak sa pýtame, čo je to deegoizácia, tak môžeme nájsť odpoveď iba svojim vlastným nikým (zvonka) nevideným vykonaním transcendencie svojho ega. Akými (dobrými) skutkami sa deegoizácia uskutoční je v podstate ľahostajné, dôležité je, že sú to skutky anonymné, zvonka nevidené, nečakajúce odmenu, nemajúce motív. Len dodatočne, v reflexii, filozoficky, teoreticky, možno zahliadnuť a ukázať emancipačný efekt deegoizácie. Deegoizácia nie je interpretácia tohto kľúčového javu na ceste emancipácie človeka do stavu nezasiahnuteľnosti (akoby povedal Patočka) žiadnou vnútrosvetskou silou.
    Deegoizácia nie je premenou fragmentu na ďalší fragment (replikovanie fragmentov), ale defragmentáciou, stelesnením, ak sme intelektuálne alebo duchovne orientovaní, a zduchovnením (spiritualizáciou), ak sme orientovaní telesnoprakticky.
    Deegoizácia plní heuristickú funkciu vo vede (pozri: kategória) ako podproces vystavovania sa vedca transhorizontovej realite.
:: cesta perichronická (synkriticizmus), Mechtilda z Magdeburgu, synkriticizácia, zlom inscendentalizačný v kultúre 21. storočia.

/deficiencia
lat. – čes. deficience – nedostatok, neúplnosť.

/definícia
lat. – logická operácia odkrývajúca obsah pojmu; vymedzenie významu nejakého výrazu; logická operácia/postup formulovania kritérií rozlíšenia skúmanej entity od iných entít (špecifikácia entity), konštruovania entity, používania entity a vyjadrovania špecifiky významového útvaru, napríklad pojmu.
    Definíciu možno chápať ako skratkovitú dohodu, druh stanovenia, ako používať slovo, znak, pojem, alebo druh opisu ich významu. Definiendum je podľa toho skratkou pre definiens.
    Na definovanie jestvujú presné pravidlá, napr. pravidlo zákazu kruhu v definovaní.
:: definícia implicitná, definícia matematická, definícia operacionálna, definícia ostenzívna, definícia reálna, definícia vecná p. definícia reálna, definícia verbálna, definiendum, definiens, definitio essentialis, definovanie, entita, logika, predmet definovaný, rovnosť definičná, vymedzenie.

/definícia implicitná
– axiomatická definícia, pri ktorej pojmy nie sú definované explicitne, ale sa chápu ako dané v axiómach alebo definícia, pri ktorej možno stanoviť algoritmy, pomocou ktorých sa transformuje na definíciu explicitnú.

/definícia operacionálna
– definícia prostredníctvom poukázania na tú experimentálne opakovateľnú operáciu, ktorej objektívny výsledok je prístupný bezprostrednému empirickému pozorovaniu alebo meraniu. Napríklad: „Ak ponoríme do nejakej kvapaliny lakmusový papier, je kvapalina zásadou vtedy a len vtedy, keď sa lakmusový papier sfarbí na modro.“
:: operacionalizmus.

/definícia ostenzívna
– definícia pomocou ukázania na objekt alebo jav. Ostenzívne definície sa kontraponujú verbálnym definíciám.

/definícia reálna
– vecná definícia – definícia, ktorou sa vyčleňujú definované predmety podľa ich špecifických charakteristík (vlastností, vzťahov) z množstva objektov predmetnej oblasti.
    Reálne definície sú najrozšírenejší druh definícií.

/definícia verbálna
– definícia sformulovaná v jazyku pomocou slov alebo špeciálnych znakov. Verbálne definície sa kontraponujú ostenzívnym definíciám.

/definiendum
lat. – časť definície, ktorá uvádza to, čo sa má definovať, definovaný výraz, výraz, význam ktorého sa definuje v definícii prostredníctvom významu definiensu; to, čo sa má definíciou definovať: slovo, fráza alebo symbol, ktorý je predmetom definície, najmä v slovníkovom hesle, alebo ktorý sa zavádza do logického systému definovaním.
:: definícia.

/definiens
lat. – výraz, prostredníctvom významu ktorého sa v definícii definuje význam definienda (p. definiendum).
:: definícia.

/definitio essentialis
lat. – podstatné určenie.
:: definícia.

/definovanie
lat. − významový proces spočívajúci v tvorbe definície.
:: definícia, predmet definovaný.

/deglobalizácia
lat. − proces zmenšovania sa vzájomnej závislosti a integrácie medzi určitými oblasťami sveta, najmä medzi národnými štátmi.

/deixa
gr. – deiktická funkcia – priame poukazovanie, ukazovanie, upozorňovanie alebo odkazovanie na istú realitu (skutočnosť) pomocou zámen, prísloviek alebo vlastných mien.
:: deixa (lingvistika).

/dej
– jav, ktorý sa časom premieňa; sled časových zmien, dianie, odohrávanie sa, udalosť, príbeh, proces, postup a ich zreťazenie, napríklad fyzikálny dej, chemický dej a i. Na pozorovanie alebo skúmanie niektorých dejov sa používajú prístroje.
    Dej je reprezentovaný lexikálnym významom slova.
:: dej adiabatický, dej fyzikálny, dej chemický, dej mechanický, dej periodický, dej slovesný (lingvistika), vnem (psychológia).

/dejiny
– historický proces – vývinový proces v prírode alebo v spoločnosti; priebeh všetkého diania v čase a priestore. Výrazom dejiny sa niekedy označuje vývoj ľudskej spoločnosti ako celku, jednotlivcov, ekonomiky, politiky, národov, štátov, kultúry, filozofie atď.
    Dejiny sú predmetom skúmania najmä v historických vedách. Vo filozofii sú predmetom filozofie dejín.
:: dejiny (Weizsäcker, C. F. v.), dejiny filozofie, dejiny logiky formálnej, dejiny ľudstva, dejiny najnovšie, doba halštatská, druhá svetová vojna, faktory ovplyvňujúce vnímanie dejín žurnalistikou, filozofia dejín, história, historia syncritica (synkriticizmus), pragmatická sankcia, prvá svetová vojna, rámec historický, realita historická, vývoj spoločensko-politický, zmysel dejín.

/dejiny (Weizsäcker, C. F. v.)
– to, čo sa deje, a to jednak teraz a jednak aj to, čo sa dialo a čo sa bude diať. Dejiny sa odohrávajú v minulosti, prítomnosti, budúcnosti – skrátka v čase. Dianie je časové, dejiny v najvšeobecnejšom zmysle slova sú súhrnom diania v čase ([126];21).

/dejiny filozofie
– história filozofie – 1. filozofická disciplína, ktorá skúma vznik a vývin filozofie počnúc protofilozofiou a filozofiou prinajmenšom počnúc 8. stor. pr. n. l. až po filozofiu 21. stor.; v tomto prvom zmysle ide teda o výklad minulých udalostí (lat. historia rerum gestarum, angl. account of past events) vo filozofii;
    2. sám tento vznik a vývin filozofie, čiže postupnosť minulých udalostí (lat. res gestae, angl. past events), ktoré sa udiali vo filozofii.
    Ako disciplína filozofie (čiže v zmysle 1.) sú dejiny filozofie skúmaním vzniku filozofie a vývinu filozofie. Dejiny filozofie ako toto skúmanie (čiže v zmysle 1.) tvoria zároveň jednu zo základných metafilozofických disciplín, pretože predmetom skúmania je tu sama filozofia (z jej genetickej a vývinovej stránky).
    Dejiny filozofie považujú mnohí za najlepší úvod do štúdia filozofie.
    Obraz vývinu filozofie, ktorý vyvstáva z jeho skúmania, závisí od kategórií alebo vôbec pojmov, ktoré intervenujú v priebehu tohto skúmania. Často sa stretávame s ambíciami podať systematický a vedecký obraz vývinu filozofie – v tomto prípade v úvahách o vývine filozofie intervenujú tak či onak chápané pojmy či kategórie filozofie, vývinu, systému a vedeckosti.
    Pri štúdiu dejín filozofie sa treba oboznámiť s periodizáciou vývinu filozofie.
– P: Ritter, J..
::
     A
        A (dejiny filozofie), Antológia z diel filozofov, 1966 – 1977,
     D
        dejiny, dejiny filozofie marxistické, dejiny filozofie starogréckej,
     F
        filozof, filozoféma, filozofia, filozofia 8. stor. pr. n. l., filozofia 7. stor. pr. n. l., filozofia 6. stor. pr. n. l., filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia 3. stor. pr. n. l., filozofia 2. stor. pr. n. l., filozofia 1. stor. pr. n. l., filozofia 1. stor., filozofia 2. stor., filozofia 3. stor., filozofia 4. stor., filozofia 5. stor., filozofia 6. stor., filozofia 7. stor., filozofia 8. stor., filozofia 9. stor., filozofia 10. stor., filozofia 11. stor., filozofia 12. stor., filozofia 13. stor., filozofia 14. stor., filozofia 15. stor., filozofia 16. stor., filozofia 17. stor., filozofia 18. stor., filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia analytická, filozofia antická, filozofia arabská, filozofia baroková, filozofia buddhistická, filozofia byzantská, filozofia čínska, filozofia európska, filozofia helenistická, filozofia indická, filozofia islamská, filozofia kresťanská, filozofia nemecká klasická, filozofia marxistická, filozofia novoveká, filozofia osvietenská, filozofia patristická, filozofia renesančná, filozofia rímska, filozofia romantická, filozofia scholastická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, filozofia stredoveká, filozofia súčasná, filozofia svetová, filozofia východná, filozofia západná, filozofia židovská,
     P
        periodizácia vývinu filozofie, pochopenie Hegela, G. W. F., protofilozofia,
     S
        smer filozofický, súčasť kultúry sebareflexívna,
     Š
        škola filozofická, štúdium dejín filozofie.,
     T
        typ racionality historický.
     U
        univerzum významové novoveké, univerzum významové staroveké, univerzum významové stredoveké, univerzum významové súčasné.

/dejiny filozofie marxistické
– polemistický typ dejín filozofického myslenia rozdeľujúci ho na idealizmus a materializmus, medzi ktorými prebieha od zrodu filozofie neustály boj (gr. polemos), vedúci koniec koncov k sformovaniu sa vedeckého filozofického svetonázoru, ktorého najvyššou formou je dialektický materializmus: „Vedecký prístup k dejinám filozofie je možný jedine z pozícií dialektického a historického materializmu“ ([11];81).
    Svojou polemistickosťou sa marxistické dejiny filozofie pričleňujú k väčšine prístupov k vývinu filozofického myslenia, ktoré zakaždým viac alebo menej kriticky a oprávnene odmietajú svojich „protivníkov“.
    Ku kľúčovým kategóriám intervenujúcim v marxistickom prístupe k vývinu filozofie patrí popri idei boja interpretovanej ako kategória dialektického protirečenia, kategória straníckosti, progresu, špirálovitosti vývinu a jeho podmienenosti materiálnym a politickým životom spoločnosti.
    Efektívnosť takejto konfigurácie kategórií intervenujúcich v sebareflexii filozofického myslenia sa zdá byť potvrdzovaná zaujatím prvého miesta vo vývine svetovej spoločnosti Čínskou ľudovou republikou, ktorá sa však snaží tlmiť ostrie polemizmu, mierniť ho jeho komercionalistickým modulovaním, tvárou v tvár neustálemu vyostrovaniu polemizmu myslením jej západných partnerov.
    Otáznou zostáva kultúrotvornosť polemistickosti myslenia a praxe trojice mocenských centier sveta – Číny, Ruska a USA, ktorých filozofie, pravda skôr mimoakademické, sa však nestránia reflexii kultúrotvornej účinnosti ich progresu, stagnácie alebo regresu pretvárajúcej zlé na dobré, škaredé na krásne atd. Tendencie modulovať polemizmus všeprenikajúci najmä oficiálnymi (akademickými) filozofickými smermi 21. storočia badať u tých mysliteľov, ktorí prechádzajú k nereduktívnemu usúvzťažňovaniu najnovších trendov filozofického myslenia (kreativizmu, virtualizmu, transhumanizmu atď. s tradičnými vrstvami svojho vlastného národného filozofického i mimofilozofického (vrátane náboženského) myslenia nakloneného ochrane prírody a života a úcte k nim tak v Číne, v Rusku a v USA a aj v ich satelitoch. Tejto synkritizácii podlieha aj samo pôvodne čisto marxistické myslenie vrátane marxistickej reflexie dejín filozofie.

/dejiny filozofie starogréckej
– časť dejín filozofie, ktorá sa zaoberá vývinom starogréckej filozofie, pričom sa však výskumne môže opierať iba o diela antických filozofov, z ktorých sa nám zachovali zlomky, alebo o nich máme len takzvané doxografické správy, neisté správy či ohlasy o ich učení u neskorších autorov.
    Termínom doxografické správy sa označujú komentáre neskorších autorov k učeniu toho ktorého filozofa, ktoré sa vo vydaniach spravidla označujú písmenom A.
    Písmenom B sa označujú takzvané pravé zlomky, čiže fragmenty autentických diel jednotlivých filozofov.
    Napokon písmenom C označujeme neisté správy alebo ohlasy jednotlivých učení u neskorších autorov.
    Výnimku v označovaní tvoria pytagorovci.
    Dejiny starogréckej filozofie sa tak vo svojom výklade pokúšajú vlastne rekonštruovať významové útvary vygenerované myslením starogréckych filozofov, najmä predsokratikov.
:: A (dejiny filozofie), zlomok nepriamy.

/dejiny logiky
– história logiky, angl. history of logic, historiography of logic – súčasť metalogiky, ktorej predmetom je vznik a vývin logiky, spravidla od antiky po súčasnosť.
:: logika.

/dejiny logiky formálnej
− história formálnej logiky − skúmanie vzniku a vývinu formálnej logiky v priebehu staroveku, stredoveku, novoveku a súčasnosti alebo sám tento vznik a vývin formálnej logiky.
:: logika formálna.

/dejiny prírody (Weizsäcker, C. F. v.)
– súhrn prírodného diania ([126];21).
:: príroda.

/dejiny svetové (Hegel, G. W. F.)
– nem. Weltgeschichte – následnosť podôb ducha.

/dekomunikacionalizácia
lat. – zbavovanie komunikácie jej základného atribútu – rekonštitúcie významu vysielanej informácie prijímateľom, a to najmä buď v dôsledku neschopnosti prijímateľa chápať čiže rekonštituovať význam, alebo v dôsledku zmysluprázdnoty odosielanej informácie.
:: doba axiálna druhá.

/delenie
− členenie na diely, časti, rozdeľovanie; triedenie, roztrieďovanie.
:: delenie (matematika), matematika.

/Deleuze, Gilles
(1925 – 1995) – francúzsky filozof vychádzajúci z Bergsona a Nietzscheho a kritizujúci dialektickú filozofiu. Spolu s Foucaultom a Derridom hlavný predstaviteľ súčasnej francúzskej filozofie, postštrukturalizmu a postmodernej filozofie. Všetky Deleuzove spisy podčiarkujú pozitivitu diferencie, či presnejšie diferentného. Diferentné Deleuze chápe ako pozitívne pritakávajúcno pluralite. Svet sa Deleuzovi javí ako seriálna skladba udalostí, preludov a singularít. Pohyb ako dynamické združenie virtuálnych a aktuálnych mnohostí.
:: filozofia 20. stor., filozofia francúzska, filozofia súčasná.

/dementizmus
lat. – rozširovanie (sa) mentálnej zaostalosti, slabomyseľnosti, neschopnosti domýšľať dôsledky. Dementizmom sa vyznačuje vyústenie preddruhoosovej doby, kedy ľudí pred nástup jeho dôsledkov zastavuje len hrubá sila.
:: doba osová druhá.

/Demokritos z Abdér
(asi 460 Abdéry – 350 pr. n. l.) – starogrécky filozof, vlastný tvorca teoreticky značne rozpracovanej a až našu súčasnosť ovplyvňujúcej teórie atómov. Bol súčasníkom sofistov, Sokrata a Platóna a vynikajúcim matematikom. Jeho matematické záujmy mocne ovplyvnili podobu jeho diela: akejsi matematickej teórie hmoty.
    Podľa Demokrita jestvujú len atómy a prázdno (priestor, nebytie), v ktorom sa atómy pohybujú. Atómy sú malé, nepriestupné a ďalej nedeliteľné hmotné čiastočky, ktoré majú vlastný pohyb a tiaž, čím vytvárajú, vzájomne na seba narážajúc pohyb zvaný vír. Atómy sa dajú rozlíšiť podľa tvaru, polohy a dotyku (usporiadania)
    Pomocou toho Demokritos vysvetľuje kvalitatívnu diferencovanosť skutočnosti. Demokritos rozlišuje kvality, ktoré sú dané objektívne povahou atómov a povahou vecí, napr. tiaž, rozpriestranenosť, a kvality, na charaktere ktorých sa podieľa aj vnímajúci, ako napr. farby, vône a pod.
    Skladbu sveta, vecí, ktoré vnímame, možno pochopiť len rozumom, ktorý preniká do ich vnútra. Demokritos podáva prísne deterministický výklad sveta: vysvetliť niečo znamená objaviť jeho príčiny (cf. [6];165 – 166).
:: atomizmus, atomizmus starogrécky, filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia 4. stor., pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.

/denotácia
lat. – vzťah medzi menom a tým konkrétnym alebo abstraktným objektom, ktorý je menom označený.
:: denotácia (lingvistika).

/denotát výrazu jazyka
– to, čo tento výraz označuje.
:: označovanie.

/deontológia
gr. – náuka o povinnostiach.
:: etika, povinnosť.

/Derrida, Jacques
(15. 7. 1930 El-Biar (Alžírsko) – 8. 10. 2004 Paríž) – francúzsky filozof, jeden z hlavných predstaviteľov postmodernej filozofie. Spolu s Deleuzom a Foucaultom hlavný predstaviteľ súčasnej francúzskej filozofie.

D: L'origine de la géométrie, de Husserl. Traduction et Introduction, 1962; La voix et le phénomène, 1967; De la grammatologie, 1967; La dissémination, 1972; L'écriture et la différence, 1967; Marges, 1972; Positions, 1972;

:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia francúzska, škrtnuté.

/Descartes, René
(31. 3. 1596 La Haye, Francúzsko – 11. 2. 1650 Štokholm, Švédsko) – francúzsky filozof, zakladateľ novovekej filozofie; predstaviteľ racionalizmu, špeciálnovedný bádateľ vo viacerých prírodovedných odboroch (analytická geometria a algebra, optika, teória meteorologických javov, dioptrika, fyziológia oka, vzťah geometrie a fyziky, kozmológia, psychológia atď.). Postupom od metodického pochybovania k nepochybnému (cf. metodická skepsa) Cogito ergo sum (Myslím, teda som) začal obrat k subjektu, k vlastnej filozofii Ja. Descartes sa tým stal predovšetkým priekopníkom v oblasti kritiky poznania.
    Descartes začína s bezprostredne danou subjektívnou skúsenosťou jednotlivca.
    Jeho cieľom bolo založiť jednotnú vedu na matematickej báze. Descartes rozpracoval metódu získavania vedeckých poznatkov alebo racionálne zdôvodneného názoru: išlo tu o heuristickú metódu alebo výskumnú techniku (ars inveniendi = umenie objavovať), ktorá spočíva v postupnosti krokov zameraných na riešenie bádateľských problémov (v matematike, prírodných vedách, náboženstve i etike). Táto Descartova metóda kombinuje analýzu a syntézu, pričom analýza predstavuje rozklad problému alebo zložitého predmetu na jeho najmenšie, intuitívne rozoznateľné súčasti a syntéza ho rekonštruuje pomocou prísne logických operácii (dedukcie). Sledujúc pravidlá tejto metódy, Descartes hľadá posledné, základné, večné pravdy. Existencia týchto právd je podľa Descarta daná pravdivosť garantujúcim Bohom (veracitas Dei). Sú však vlastnosti tohto boha nepochybné? V čom môže spočívať istota môjho poznania? Descartes radikalizoval svoju skepsu (pochybovanie) až k – podľa neho – nepochybnému, evidentnému východisku, ktoré sformuloval vo vete, ktorú by sme po slovensky mohli sformulovať takto: Mám vedomie, teda existujem (Cogito, ergo sum).

Vedenie a veda
Vedenie je totožné s duchom a rozumom, ktorý sa poznaním obohacuje a posilňuje. V rozume vytvárajú všetky jednotlivé vedy i celé vedenie jednotu, od ktorej závisí poznanie všetkých vecí. Človek stojí pre úlohou uvedomiť si podstatu a možnosť ľudského poznania, aby sa na tomto základe mohol venovať štúdiu prírody. Hoci ľudský rozum má takmer neobmedzenú a metafyzickú autonómiu, veľmi úzku súvisí so skúsenosťou a so zmyslovým svetom ako so základom, na ktorom sa môže formovať a rozvíjať teoretické poznanie, vedenie a veda. Matematika a logika sa nemôžu obmedziť na dedukciu bez predchádzajúceho využitia induktívnych údajov.

Metóda
Nedôslednosti v získavaní určitého a neklamného vedenia vyplývajú z toho, že niet primeranej metódy. Na túto situáciu reaguje Discours sur la méthode (Rozprava o metóde), a síce o metóde dobrého riadenia sa svojím rozumom a hľadania pravdy vo vedách. Rozprava obsahuje šesť častí:

        – úvahy týkajúce sa vied;
        – hlavné pravidlá hľadanej metódy;
        – morálne princípy odvodené z tejto metódy;
        – dôkazy jestvovania Boha a ľudskej duše (čiže základy metafyziky);
        – fyzikálne otázky;
        – čo je nevyhnutné nato, aby skúmanie prírody pokročilo ďalej.

Descartes najprv ukazuje, ako sa učil, aby príliš pevne neveril v nič, o čom ho presvedčoval len príklad a zvyk, a ako sa takto oslobodil od mnohých omylov, ktoré mohli zatieňovať jeho prirodzené svetlo a robiť ho menej schopným chápať. Doterajší stav vedy je neusporiadaným súborom pojmov, súdov a názorov, od ktorých sa treba oslobodiť, a na ich mieste treba vybudovať metodicky skonštruovanú vedu. Existuje veľký počet logických pravidiel, z ktorých treba dodržiavať predovšetkým štyri:

        – žiadnu vec nemožno nikdy považovať za pravdivú dovtedy, kým ju nepoznáme celkom určite ako takú, to znamená tak jasne a zreteľne, že nezostane nijaká možnosť pochybovať o nej;
        – každú zo skúmaných zložitých otázok treba rozložiť na toľko častí, na koľko sa len dá a na koľko to bude potrebné na jej lepšie riešenie;
        – myslieť treba po poriadku, od predmetov, ktorých poznanie je najjednoduchšie a najľahšie, pričom treba brať do úvahy zákonité vzťahy aj medzi tými, ktoré netvoria prirodzený rad;
        – všade treba robiť také dôkladné a celkové vyčíslenia a prehľady, aby sme si boli celkom istí, že sme na nič nezabudli.

    Metodická skepsa a prvý a najvyšší princíp filozofie
Opierajúc sa o vyššie uvedené štyri pravidlá, treba pokračovať metodickou skepsou, to znamená pochybovať o celej doterajšej vede, aby sa dospelo k tomu, čo je absolútne určité a nepochybné, a až na tomto základe budovať novú filozofiu. Odmietnuť treba v prvom rade zmyslové klamy, nedokázané pravdy vyplývajúce z klamných predstáv celku, ilúzie snov a napokon pochlebnícke lákadlá akéhosi zlého ľstivého démona. Odmietajúc toto všetko ako klamné, musím zároveň uznať, že ja, ktorý myslím, som niečím – a táto pravda, že totiž myslím, teda som (cogito, ergo sum), je taká istá a neotrasiteľná, že ani najväčší skeptici ju nemôžu vyvrátiť.
    Tento fundamentum inconcusum (neotrasiteľný základ) tvorí prvý a najvyšší princíp filozofie. S prijatím tohto princípu sa spája uznanie existencie zvláštnej substancie – duše, ktorá je nezávislá od tela a môže sa bez neho obísť. Takto možno čisto rozumovo zdôvodniť bytie a skutočnosť a zároveň uznávať rozum za jediné a výhradné kritérium pravdivosti.
    Avšak nato, aby rozum nezablúdil, je potrebná viera v jestvovanie Boha, ktorý dodáva pravdám rozumu o tom, čo je mimo neho (v tele (v telesnej substancii, v prírode) nepochybnosť (pravdivosť) (veracitas Dei).

Substancia, akcidencia, atribút
Substancia je vec, ktorá pre svoje jestvovanie nepotrebuje inú vec. Každá substancia sa prejavuje určitým spôsobom – akcidenciou. Ten spôsob jestvovania, bez ktorého by substancia prestala byť vecou určitého druhu, sa nazýva atribútom.
    Substancie sa delia na hmotné a nehmotné, majúce vlastné spôsoby jestvovania a špecifické atribúty, vďaka ktorým ich možno poznať: hmotná substancia čiže teleso je rozpriestranená a nemysliaca vec; nehmotná substancia čiže duša je nerozpriestranená vec, ktorej atribútom je myslenie.

Res extensa (vec rozpriestranená)
Rozpriestranenosť je atribútom telesa, pretože len ona v ňom zostáva nezmenená, kým iné vlastnosti sa môžu meniť. Celá skutočnosť je rozpriestranená a dá sa deliť donekonečna.

Neexistuje prázdno, prázdny priestor.
Hmota sa pôvodne rozprestierala v podobe čiastočiek (atómov), ktoré sa pohybovali v priestore.
    Zem a nebo sú z tej istej hmoty. Rozdiely v podobe hmoty sú dané len rozličným pohybom jej častí. Pohyb je iba premiestňovanie v priestore. Pohyb je v podstate relatívny. Keby existovala len jedna jediná vec, neexistoval by ani pohyb, pretože by nebol ničím merateľný. K pohybu netreba viac sily ako k udržaniu pokoja. Všetko existuje iba vďaka neustále pôsobiacej sile Boha: to, že Boh udržiava svet, je trvalé tvorenie – creatio continua.
    Z toho, že niet prázdneho priestoru, vyplýva, že celý vesmír je vyplnený hmotou, ktorá existuje v týchto formách:

        – mikroskopické častice, ktoré sa pri vzájomných nárazoch môžu deliť donekonečna, až do podoby toho najjemnejšieho prachu, ktorého čiastočky sa môžu pohybovať úžasnou rýchlosťou. Z častíc tohto druhu sa skladá Slnko a stálice;
        – čiastočky ešte síce mikroskopické, avšak už pevnejšie a guľaté, ktoré svoje hrany obrúsili pri vzájomných nárazoch; z častíc tohto druhu sa skladá nebo;
        – väčšie kusy až veľké telesá; z tejto formy hmoty pozostáva Zem a planéty.

    Príroda sa riadi tromi zákonmi, sú to:

            – zákon zotrvačnosti;
            – zákon akcie a reakcie;
            – zákon zachovania energie, tendencia k pohybu po priamke, hoci v skutočnosti ako základný pohyb existuje pohyb v kruhu.

    Z pohybu v kruhu sa najjemnejšie častice oddeľujú v tangenciálnej rovine, čím vytvárajú svetlo – tieto najjemnejšie častice sú len v Slnku a stáliciach, na Zemi sú známe iba v ohni a živočíšnych dušiach. Svetlo sa šíri tak, že v neprázdnom priestore čiastočky svetla pred sebou tlačia ďalšie čiastočky, ako keď tlačíme po rovnej ploche palicu, v ktorej sa týmto spôsobom pohybujú všetky jej čiastočky súčasne. Na začiatku uviedol Boh hmotu do pohybu takým spôsobom, že vytvoril najväčší možný chaos. Od tohto okamihu všetko dianie v univerze pokračuje podľa kauzálnych zákonitostí a hmota zákonite utvorila tú podobu vesmíru, v ktorej dnes žijeme. Boh nemôže túto zákonitosť narušiť nijakým ďalším zásahom, pretože by tak porušoval svoje vlastné dokonalé dielo.
    Pohyb bol pôvodným čiastočkám (atómom) daný prvým hýbateľom, čím sa zásah (ingerencia) tohto hýbateľa – Boha – vo svete skončila. Keď už raz hmota bola uvedená do pohybu, začala sa postupne mechanicky premieňať a samostatne rozvíjať, vytvárajúc mechanizmus kozmického slnečného systému, v ktorom planéty krúžia okolo Slnka: tak ako sa chaos postupne tríbil a zhlukovali sa prvky sebe podobné, vznikli v pôvodnom chaose víry hmoty, ktorých stredom sa stávali žeravé hviezdy a okolo nich začali oscilovať pohyby ostatných druhov hmoty. Vytváralo sa tak množstvo akýchsi sebaregulujúcich sa sústav. Pretože niet nikde prázdneho priestoru, sú aj tieto sústavy obklopené nielen svetlom, ale v prvom rade éterom (z ktorého sú nebesá), a tento element je tekutý. Unáša so sebou vesmírne sústavy, ale najmä vnútri nich planéty okolo hviezd. Všetky planéty s výnimkou Zeme sa točia okolo Slnka, ktoré sa so všetkými týmito planétami samo točí okolo Zeme. Zem sa nepohybuje, ale je pohybovaná, a to tak okolo Slnka, ako aj okolo svojej vlastnej osi, prúdmi éteru, ktoré ju unášajú ako morský prúd loď: všetky častice sú teda v pohybe, i keď sa nám zdajú byť v pokoji. Hodinky v rukách muža stojaceho na palube lode, ktorá pláva v mori, vykonávajú nesmierne množstvo pohybov, ktoré v praxi nereflektujeme: Zem sa pohybuje vedno s morom, pohybuje sa slnečná sústava atď. Platí to aj o kométach, ktoré Descartes po prvý raz chápe ako telesá rovnakej podstaty ako ostatné telesá vo vesmíre, čiže predovšetkým podrobené rovnakým zákonom.
    Okrem nebeských telies prešla takýmto vývinom aj Zem a s ňou spojený organický život a sám človek. Všetky javy a procesy, ku ktorým dochádza v tele živočíchov a človeka, sa odohrávajú mechanicky: životní duchovia sú neobyčajne jemné telieska, ktoré sa nachádzajú v krvi a od ktorých pochádza pohyb v živom organizme. Živočích je stroj pôsobiaci na základe fyziologických mechanizmov, ktorým podlieha aj psychický život, a ten je zasa súborom automatických, reflexných pohybov. Ani rastliny, ani zvieratá nemajú dušu (nerozpriestranenú a mysliacu substanciu).

Res cogitans (vec mysliaca)
Duša ako nerozpriestranená a mysliaca vec (res cogitans) sa objavuje až u človeka. Atribútom čiže podstatou duše je myslenie. Duša je osobitná substancia, čistá nemateriálna entita. Duša nemá v sebe nič z rozpriestranenosti a tým sa úplne odlišuje od tela (ako rozpriestranenej veci).

Vzťah a interakcia duše a tela. Vášne
„Spojenie" – presnejšie – akýsi bližší styk duše a tela spočíva v rozlievaní sa duše po tele prostredníctvom kanálikov z miesta umiestnenia duše v tele, a síce v epifýze (epiphysis cerebri), malom nepárovom orgáne v strednom mozgu, v ktorom je duša citlivá na podnety, ktoré od tela k nej dochádzajú prostredníctvom životných duchov a naopak zasa silné hnutia duše sa v epifýze prenášajú na životných duchov, ktorí uvádzajú telo do akcie. Kanáliky možno odpozorovať z prázdnych tepien v mŕtvych živočíšnych organizmoch, na ktorých Descartes uskutočňoval anatomické pokusy. Žilami tečie krv, kanálikmi (tepnami) sa rozlieva (tečie) duša, prijímajúca podnety od „životných duchov", ktoré sú v čiastočkách krvi. Duša reagovaním na tieto podnety vyvoláva primerané pohyby v tele a v jeho orgánoch. Takýmto spôsobom môžu telo i duša na seba vzájomne pôsobiť, pričom zostávajú navzájom nezávislými substanciami.
    Z tohto vzájomného pôsobenia sa rodia vášne závislé od životných duchov, rozlíšených podľa temperamentu človeka. K vášňam patrí obdiv, láska, nenávisť, túžba a smútok. K týmto vášňam čiže impulzom (pôsobiacim na dušu) dochádza len v stave spojenia duše s telom, avšak duša ako taká je od nich oslobodená.

Teória poznania
Prameňom a kritériom poznania je rozum. Zmyslové vnemy poskytujú poznaniu materiál. Rozumové poznanie má intuitívny charakter, čiže je bezprostredným nazeraním toho, čo je pri prítomnosti idey jasné a evidentné. Existujú tri druhy ideí:

        – vrodené idey (ideae innatae),
        – získané idey (ideae adventitiae),
        – idey utvorené nami samými (ideae a me ipso factae).

Vrodené idey sú nezávislé od vonkajšieho sveta, patria výhradne duši a rozumu, a preto sú jednoduché, jasné a zrejmé. K vrodeným ideám patria:

            – idea bytia,
            – idea substancie,
            – idea príčiny,
            – idea cieľa
            atď.

    Získané idey pochádzajú zo skúsenosti a patria k nim idey, ktoré sa utvárajú na základe pozorovania: idea dreva, idea koňa, idea človeka, idea slnka atď.
    Idey utvorené nami samými sú skonštruované na základe vrodených a získaných ideí, napr. idea sfingy.
    Vrodené idey sú samobytným a nezávislým fenoménom duše, ktorá má prirodzenú schopnosť ich vytvárať – preto sú vrodené; majú výlučne rozumový charakter a sú vždy pravdivé.
    Popri rozume má duša ja vôľu čiže schopnosť slobodne rozhodovať, schopnosť tvrdiť alebo odporovať v podobe súdu, ktorý nepatrí rozumu, ale vôli. Vôľa má omnoho širšiu pôsobnosť ako rozum, môže zahŕňať veci, ktorým človek nerozumie, voliť klam namiesto pravdy – a teda mýliť sa. Preto rozpor medzi oblasťou ľudskej vôle a oblasťou rozumu je bezprostredným zdrojom omylu, čo však neznamená, že vôľa rozhoduje aj o samom spojení pojmov v súde. Existuje možnosť poznávacieho zdokonaľovania sa človeka a jeho prechádzania od nevedenia k vedeniu, od omylu k pravde, čím sa zdôrazňuje vedúca úloha rozumu vo vzťahu k vôli, čo je aj podmienkou pravdivého poznania.

D: Traité du Monde ou de la Lumière (Rozprava o svete alebo o svetle) (vyd. posmrtne); Discours de la méthode pour bien conduire sa raison et chercher la vérité dans sciences, plus la Dioptrique, les Méteores et la Géometrie, qui sont des essais de cette méthode (Rozprava o metóde), 1637; Meditationes de prima philosophia in qua Dei existentia et animae immortalitas demonstratur (Meditácie o prvej filozofii), 1641; Principia philosophiae (Princípy filozofie), 1644; Les passions de l'âme (O vášňach), 1649.

:: analýza matematická, cogito ergo sum, De omnibus dubitandum, dedukcia (Descartes, R.), evidencia (fenomenológia), filozofia 17. stor., filozofia novoveká, jasnosť (Descartes, R.), karteziánsky, karteziánstvo, metóda Descartova, substancia (Descartes, R.), zreteľnosť (Descartes, R.).

/desengañó
špan. – stav alebo pocit celkového rozčarovania, straty ilúzii v baroku, ktorého zdroje zrejme tkvejú predovšetkým v hlbokých svetonázorových premenách, ktoré spôsobila renesancia rozrušením dovtedajšej predstavy kozmického poriadku. Desengañó je dôsledok akejsi „ontologickej osirelosti“, v ktorej sa ocitol autonómne uvažujúci subjekt, potom, čo sa uvoľnil z autoritatívnych aristotelovsky pochopených noriem stredoveku, je to zvýraznené vedomie konečnosti individuá, jeho osudu v rozmere kozmu, tak, ako ho formuloval Pascal. Vo sfére spoločenskej praxe je desengañó zrejme pocitovou reakciou na rozpad existujúcich sociálnych systémov a na ich reštrukturáciu, ako v prípade Baltasara Graciána dôsledok tak kríz široko spoločenských, ako aj kríz osobných, ktoré pospolu spôsobili, že Gracián akoby sa prestal stotožňovať s dejinami svojej epochy a svojej spoločnosti, vystúpil z nich, prežíval ich ako iluzívny jav, ako theatrum mundi, ako číru alegóriu reality, ktorú nemožno uchopiť opisom konkrétností ale iba metaforujúcich všeobecností.
:: barok, filozofia baroková.

/designát
lat. − mimojazyková entita, na ktorú sa vzťahuje jazykový znak.
:: entita mimojazyková, logika.

/designát názvu
– predmet, ktorý spadá pod názov ([4];33).
:: logika.

/designát pojmu
– designát ľubovoľného názvu vyjadrujúceho príslušný pojem ([4];32 – 33).
    Designátom pojmu môže byť buď hmotný predmet či vzťah medzi hmotnými predmetmi, alebo jazykové označenie tohto predmetu alebo vzťahu (cf [498];189).
:: logika, názov, predmet hmotný.

/deskripcia fenomenologická
− opis spôsobov, ktorými sa vedomie zameriava na to, čo si uvedomujeme.
:: fenomenológia.

/deskripcia indivíduová
− jednoznačný opis indivídua − meno, označujúce práve jedno indivíduum (jeden predmet), napr. výraz ,,autor románu Muž bez vlastností”, označujúci rakúskeho spisovateľa Roberta Musila.
:: opis.

/deskriptor (logika)
– v jazykoch logiky operátor deskripcie ([490];111).

/dešifrovanie
fr. – dešifrácia− lúštenie pomocou šifier (súčasť kryptografie); lúštenie neznámych písomných znakov (súčasť paleografie); vysvetľovanie alebo odhaľovanie skrytého významového útvaru (napríklad myšlienky alebo zámeru); uvádzanie zašifrovaných dát do pôvodného tvaru (v rámci výpočtovej techniky).

/deus ex machina
lat. – doslovne: boh zo stroja – niečo neočakávané alebo zasahujúce zvonku.

/Deus sive natura
lat. – Boh čiže príroda, Spinozova formulácia vyjadrujúca myšlienku totožnosti Boha a prírody.
:: Spinoza, B.

/devotio moderna
lat. – nová (súčasná, terajšia) zbožnosť – duchovné hnutie neskorého stredoveku, ktoré sa od 14. storočia šírilo z Holandska do vtedajšej Európy (do Nemecka a Francúzska) a završovalo zlatý vek západnej kresťanskej mystiky. Zakladateľom hnutia devotio moderna je Gerardus Veľký (Geert Groote, 1340 – 1384), osnovateľ združenia Bratia spoločného života (Broeders des gemeenen levens); jeho najvýznamnejším žiakom bol Tomáš Kempenský. Kráčajúc ruku v ruke s kresťanským humanizmom, kladúcim dôraz na intelektuálne štúdium koreňov kresťanstva, devotio moderna prízvukovalo individuálny prístup k viere a k náboženstvu. Jeho devízou bola vnútorná opravdovosť a nasledovanie Ježiša Krista ako vzoru kresťanského života. Hnutia malo vplyv aj na náboženské postoje predstaviteľov reformácie.
:: filozofia 14. stor., filozofia stredoveká, mystika kresťanská západná, jej zlatý vek.

/dia-
gr. − prvá časť zložených slov znamenajúca cez, skrz, naprieč, napr. diachrónny cezčasový.
:: slovo zložené.

/diachrónia
gr. – skrzčasnosť. Diachrónia sa achrónnou zložkou perichrónie bezčasmo prepája so synchróniou. Diachrónia je predmetom historických disciplín, napríklad historickej lingvistiky (pokiaľ ide o jazyk, jeho vývin).
:: historia syncritica (synkriticizmus), prierez diachronický, synchrónia, vzťah diachronický.

/diachronicky | príslovka
– štúdiom vývoja, so zameraním na vývoj, zameriavajúc sa naň: skúmať niečo diachronicky znamená skúmať, zameriavajúc sa na vývoj, tematizujúc vývoj.

/diakozmos
gr. – vývoj, ktorým prechádza jestvujúcno pri svojom postupe z kozmu do kozmu, z poriadku do poriadku, z fázy do fázy.

/dialektika
gr. – filozofická metóda spočívajúca vo vyjasňovaní významových útvarov z hľadiska ich zdôvodnenia a náuka o nej; v stredoveku druhé zo siedmich slobodných umení.

/dialektika (Platón)
– metódou, ktorá vyvoláva v duši rozpomínanie sa na svet ideí; vyrastá z diskusie opačných mienení.

/dialektika materialistická
– metóda dialektického materializmu, ktorej hlavnou kategóriou je protirečenie. Systematický výklad materialistickej dialektiky na Slovensku podáva monografia [69].
:: filozofia marxistická.

/dialóg
gr. – rozhovor medzi dvoma alebo viacerými osobami; jeho opakom je monológ.

/dianie
− dej – prechádzanie s jedného stavu do iného, napr. zo stavu nebytia do stavu bytia alebo zo stavu bytia do stavu nebytia, zo stavu jednej určenosti do stavu inej určenosti.
    Základným prvkom diania je udalosť a súborom všetkých udalostí je svet.
:: dianie duševné, dianie psychické, etapizácia, koniec, proces, udalosť, um, vytvárajúcno, začatie, začiatok.

/diastéma
gr. διάστημα – priestor, interval, medzičas, medziobdobie, medziľahlá medzera, vzdialenosť, odstup; medzihviezdny priestor; (hudobný) interval.
:: filozofia starogrécka.

/dictum de omni et nullo
lat. – povedané o všetkom a o ničom.

/Diderot, Denis
(1713 – 1784) – francúzsky filozof, estetik a spisovateľ, jeden z popredných osvietencov encyklopedistov. Diderot vytvoril filozofiu prírody, v ktorej sa prejavuj jeho zmysel pre konkrétne javy a experimentálne bádanie. S tým súvisí jeho záujem o biologické vedy – až do tej miery, že matematika uňho stráca prvoradé postavenie, ktoré mala u Descarta.
    Diderot bol spočiatku deista, nakoniec však vyznáva materialistický monizmus, podľa ktorého jednota hmoty spočíva v kontinuite, ktorá spája najjednoduchšie spôsoby existencie s najzložitejšími.
:: filozofia 18. stor., filozofia francúzska, filozofia osvietenská, materializmus francúzsky 18. stor., osvietenstvo.

/diégésis
gr. διήγησις – diegéza – výklad, opis, rozprávanie aj s tým úsekom významového univerza, ktorý svojím výrazivom vyjadrujú.

/diel
− časť (celku).
:: celok.

/dielo
– niečo, čo je vypracované, hmotne zachytený výsledok námahy, namáhavej práce; výtvor, výsledok tvorby; artefakt, ktorý je odlišný od toho, čo v realite zatiaľ existuje; zhotovenie určitej veci, jej montáž, údržba, uskutočnenie opravy alebo úpravy. Je to nová umelá realita. V okamihu, keď sa skončí jej tvorba, sa stáva nezávislou od predchádzajúcej činnosti a subjektu, objektom, ktorý „stačí sám sebe“, svetom zloženým z prvkov sveta skutočného, ale postaveným aj proti nemu (proti pôvodnej prírode, ktorej je druhou tvárou, teda akýmsi vzdorosvetom).
    Historicky sa diela javia ako rozhodujúci prejav civilizácie. Ich tvorcovia do nich „zakliali“ seba, svoju tvorivú subjektivitu a tvorivé úsilie, žijú v nich, hoci sami už pominuli a navždy zanikli i deje s tvorbou spojené (266;19 an.).
    Slovník pojmov, in: u.fond na podporu umenia dielo definuje takto: „Jedinečný výsledok tvorivej duševnej činnosti autora vnímateľný zmyslami, bez ohľadu na jeho podobu, obsah, kvalitu, účel, formu jeho vyjadrenia alebo mieru jeho dokončenia. Dielom je literárne dielo, slovesné dielo, divadelné dielo, hudobné dielo, dielo úžitkového umenia, kartografické dielo alebo iný druh umeleckého diela alebo vedeckého diela.“
    Vedou o doťahovaní tvorby do jej výsledku je ponematika. Z ponematických disciplín najdôležitejšia je ponematika kultúrnosti.
:: dielo architektonické, dielo autorské, dielo filozofické, dielo fotografické, dielo hudobné, dielo klasické, dielo literárne, dielo maliarske, dielo pseudonymné, dielo stavebné, dielo umelecké, dielo technické.

/dielo filozofické
– výtvor filozofickej tvorby. Filozofické dielo je produkt filozofie, súčasť predmetu historickofilozofického výskumu, biografie filozofa, textológie, bibliografie, ponematológie a iných disciplín.
    Filozofické dielo „nie je bezrozmerným priesečníkom zákonitostí alebo vplyvov. Je ohniskom, v ktorom sa pretavujú vplyvy, aby z nich vznikla nová bytnosť, ktorou je dielo. Odtiaľ význam pochopenia diel – týchto uzlových bodov kultúrnej štruktúry, faktorov vývoja, konštituujúcich súčastí duchovnej reality. Diela sú vykryštalizovanou činnosťou, sú nabité jej silou a uchovávajú si jej dialektické napätie. Filozofia, to nie sú len filozofické problémy, trendy, kategórie, ale aj diela. To sú atómy duchovnej reality. Pri rozbore nestačí odhaľovať vonkajšie a vnútorné príčiny ich genézy, prípadne ich ďalšie pôsobenie, ale spriesvitniť ich vnútornú štruktúru a objaviť v nich zrod nového“ ([267];17).
    :: filozofia.

/dielo klasické
– dielo, ktoré je vždy aktuálne a čítaniahodné, „ein Werk, das immer aktuell und immer lesenswert ist. Jede Generation liest es von Neuem, und jede entdeckt in einem Klassiker, was von früheren Generationen noch nicht bemerkt worden ist. Unerschöpflichkeit und zeitlose Gegenwärtigkeit machen den Klassiker aus ([902];1).“

/dielo umelecké
− angl. work of art – dielový umelecký výtvor, ktorý je výsledkom uplatnenia umeleckých tvorivých schopností autora alebo autorov.
    Umelecké diela sú jednak hmotné výtvarné diela spravidla odborne školených výtvarníkov (maliarov, sochárov, architektov, umeleckých fotografov a pod.), t. j. obrazy, rytiny, lepty, drevoryty, umelecké fotografie a filmy, sochy a rôzne plastiky, ale i celé stavby vytvorené ako umelecký unikát (originál) alebo v niekoľkých málo replikách (tzv. autorské kópie), jednak umelecké diela, ktoré v dôsledku svojej zvláštnej povahy vyžadujú, aby boli pre účely spoločenskej spotreby buď rozmnožené tlačou, ako sú slovesné diela umelecké všetkého druhu (próza, básnické diela, drámy), alebo prednesené alebo predvedené výkonými umelcami (na hudobných nástrojoch, spevácky, herecky, alebo tancom), ako sú hudobné diela nástrojové i vokálne, hudobnodramatické a dramatické diela, pantomímy, choreografické diela (balet) a pod.; ide teda o diela spisovateľov, skladateľov a choreografov.
    Vedľa profesionálne vytváraných umeleckých diel sa uznáva umelecká hodnota aj pri dielach amatérskych, vytváraných neškolenými jednotlivcami zo záľuby.
    Zvláštnym druhom umeleckých diel sú diela užitého umenia, ktoré sa od ostatných umeleckých diel odlišujú svojím určením pre technické, najmä priemyselné využitie. Zatiaľ čo umelecké dielo výtvarné plní svoj kultúrny účel svojou podstatou ako originál, je dielo užitého umenia už pri vytvorení urcené ako predloha pre ozdobenie alebo doplnok iného výsledku ľudskej činnosti, slúžiaceho iným než estetickým potrebám spoločnosti. Takými dielami užitého umenia sú napr. umelecké vzory pre tlač na textílie alebo pretkanie látok, pre keramiku, kovovýrobu, výrobu z dreva alebo iných hmôt, ornamenty a plastiky pre výzdobu budov a pod. Do oblasti užitého umenia patrí aj ľudová umelecká výroba, pracujúca na podklade ľudovej umeleckej tradície, a umelecké remeslá, vytvárajúce diela podľa predlohy alebo návrhu. Konečný výrobok pri dielach užitého umenia nie je originál vytvorený autorom, ale rozmnoženina vyrobená remeselníkom alebo priemyslovo.
    Umelecký výkon realizuje reprodukčný umelec predvedením literárneho, hudobného, tanečného alebo pantomimického diela, pričom svojím osobitým poňatím diela dáva prednesu diela zvláštny tvorivý charakter svojimi individuálnymi umeleckými schopnosťami. Tak je to pri výkonoch dramatických umelcov, recitátorov, spevákov a hudobníkov, tanečníkov, mimických a estrádnych umelcov, artistov a pod.
:: dielo hudobné, dielo literárne, dielo maliarske, estetika, interpretácia (filozofia umenia), obraz umelecký, prednes, umenie, umenoveda.

/diferencia
lat. – rozdiel, rozdielnosť; nezhoda, rozpor.
:: diferencia ontologická, differentia specifica.

/diferencia ontologická
– rozdiel medzi súcnom a bytím. Bytie nie je redukovateľné na súcno, hoci sa každého súcna nejako týka. Tematizovať bytie a jeho zmysel predpokladá predbežnú tematizáciu súcna v jeho odkazovaní na to, čo mu jeho súcnosť umožňuje, ale čo sa v nej nevyčerpáva, čo sa skrýva za jej zjavnosťou.
:: diferencia, Heidegger, M., ontológia, súcno.

/diferenciácia
lat. – 1. rozlišovanie, odlišovanie, rozrôzňovanie – (postupné) prejavovanie alebo určovanie rozdielov; 2. proces formovania a utvárania vecí, javov, procesov a pod. (cf [153];636).

/diferencovanosť kvantitatívna
– rozmanitosť a variabilita kvantitatívnych aspektov.

/differentia specifica
lat. – druhový rozdiel, charakteristická zvláštnosť.
:: diferencia.

/Dilthey, Wilhelm
(19. 11. 1833 Wiesbaden-Biebrich, Hesensko, Nemecko – 1. 10.1911 Seis am Schlem, Taliansko) – nemecký psychológ, pedagóg a filozof – predstaviteľ filozofie života, duchovednej pedagogiky, hermeneutickej pedagogiky.
    Ústredným pojmom jeho filozofie je pojem živého ducha, ktorý sa vyvíja v historických formách.

D: Gesammelte Schriften, Bände I – XXVI (1914 – 2006).

:: filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná, filozofia života.

/Diodóros Kronos
(asi 350 Iasos v Malej Ázii − 307 pr. n. l. ?) − starogrécky filozof, príslušník megarskej školy, ktorý vypracoval argumenty proti pohybu a zanikaniu, pojem hypotetického súdu (implikácie) a pojem modality možného, nemožného, nevyhnutného a nie nevyhnutného, pričom sa preslávil dôkazom zvaným kyrieuón (vládca), že možné je len to, čo je skutočné alebo čo sa skutočným stane.
:: filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.

/Diogenes zo Sinope
(asi 400 – asi 323 pr. n. l.) – Diogenes zo Sinopy – starogrécky filozof, najradikálnejší predstaviteľ kynizmu v životnej praxi Odišiel z rodného mesta do vyhnanstva, pretože vraj falšoval peniaze. Diogenes opustil bohatú rodinu, stal sa dobrovoľným žobrákom a ľudovým učiteľom.
    V Aténach sa zoznámil s učením Antisténa, domyslel jeho zásady d krajných dôsledkov a prakticky ich uskutočňoval.
    O Diogenovi sa traduje nesmierne množstvo historiek a anekdôt. V duchu svojej filozofie viedol potulný život, býval v sude a bez rozpakov robil na verejnosti veci, ktoré iní nerobili ani v ústraní. Svoju nezávislosť vyjadril vraj aj pri stretnutí s Alexandrom Macedónskym: keď mu Alexander povedal: „Som Alexander, veľký kráľ“, Diogenes odpovedal: „Ja som Diogenes, pes“. Keď sa Alexander spýtal opaľujúceho sa Diogena, čo by si prial, Diogenes odpovedal: „Ustúp mi zo slnka“.
:: filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.

/disciplína¹
− dodržiavanie pravidiel, predpisov, povinností.
:: povinnosť.

/disciplína²
− vedný, umelecký, športový a podobne odbor.
    V kontexte štúdia alebo skúmania je disciplína systematický prístup alebo metóda, ktorá sa používa na skúmanie (vedecké, odborné, teologické) určitej oblasti. V tomto kontexte sa niekedy rozlišuje subjektívna disciplína, zameriavajúca sa na osobné názory, postoje a vnútorné skúsenosti jednotlivca, a objektívna disciplína, zameriavajúca sa na objektívne fakty, merateľné údaje a vedecké metódy.
:: disciplína filozofická, disciplína matematická, disciplína synkriticizmu, disciplína špeciálnovedná, disciplína teologická, disciplína vedná, multidisciplinarita, veda.

/disciplína filozofická
– disciplína filozofie – filozofický odbor alebo časť filozofie, skúmajúca istú stránku miesta človeka vo svete; je to oblasť filozofického skúmania vyčlenená podľa spôsobu kladenia otázok a predmetnej oblasti.
    Filozofickou disciplínou je napríklad metafyzika, gnozeológia, etika, estetika, filozofia umenia, filozofia literatúry, filozofia hudby, ontológia, axiológia, dejiny filozofie, filozofia jazyka, filozofická antropológia, filozofia mysle, logika, filozofia dejín, ale aj filozofia spoločnosti čiže sociálna filozofia, filozofia filozofie, filozofia logiky, filozofia vedy, filozofia umenia, filozofia matematiky, filozofia fyziky, filozofia chémie, filozofia biológie, filozofia medicíny, filozofia ekonómie, filozofia štátu, filozofia práva, filozofia výchovy, politiky, náboženstva, kultúry, vojny, mieru, športu, smrti, informácie a pod.
    Z výrazného akcentu na pestovanie niektorej filozofickej disciplíny a jeho systematického rozširovania sa utvorili dokonca filozofické smery alebo hnutia, ako ich reprezentuje napr. filozofia mysle, filozofia informácie a pod.
:: filozofia, skúmanie filozofické.

/disciplína synkriticizmu
– to ktoré odvetvie synkriticizmu (napríklad synkriticistická antropológia, agapológia, synkriticistická epistemológia, synkriticistická ontológia atď., zoznam pozri nižšie v odkazoch) s podčiarknutím jeho ponematického aspektu; odtiaľto aj blízkosť disciplíny synkriticizmu s príslušným umením (ars).
    Zmyslom vyčlenenia alebo konštitúcie tej ktorej disciplíny synkriticizmu je teda len predbežne, provizórne fixovať zameranie filozofickej pozornosti na spôsob bytia tej ktorej oblasti celku predsynkriticky daného. Filozof, študujúci, čítajúci sa však veľmi rýchlo presvedčia o tom, že “jednotlivé” spôsoby bytia smerujú koniec koncov k spôsobu bytia človeka vo svete, čo v synkriticizme znamená, že smerujú v prvom rade k perichronematike bytia človeka vo svete, k preparácii bezčasových väzobností pobytu človeka na svete a až spätne trebárs k určitej ich klasifikácii, typologizácii, k odhaľovaniu ich paradigmatiky a podobne.
    Vyčlenenie disciplín synkriticizmu má teda popri všetkej svojej heuristickej odôvodnenosti predsa len skôr didaktický účel, pretože synkriticizmus všade smeruje ani nie tak k perichronológii, ako skôr k atemporalistike, k uvoľneniu atemporalistických potencií toho ktoré spôsobu bytia človeka na svete – v každodennom živote, vo vede, v umení, vo filozofii, v náboženstve. Synkriticizmus v nich ponematicky (završujúcnostne) hľadá autentickosť, v každej oblasti mu ide – povedané Heideggerovými slovami – o „sebaoslobodzovanie slobody v človeku ([761];244)”.
:: synkriticizmus.

/disciplína vedná
− vedný odbor.
:: disciplína špeciálnovedná, interdisciplinarita, multidisciplinarita, veda.

/disjunkcia (logika)
− spojenie dvoch výrokov spojkou alebo, pri ktorom jeden alebo druhý výrok alebo obidva výroky sú pravdivé.
:: logika.

/disjunkcia vylučujúca (logika)
– spojenie výrokov pomocou vylučujúceho disjunktora.
    Vylučujúca disjunkcia sa používa pri klasifikovaní predmetov do oddelených (navzájom sa neprenikajúcich) skupín, tried, oblastí, sfér.

/disjunktor (logika)
– nevylučujúci disjunktor – logická spojka, ktorá sa používa na spájanie dvoch výrokov vyjadrujúcich zlučiteľné alternatívy, označuje sa znakom (z lat. vel alebo) a vyjadruje sa slovom alebo. Na spájanie výrokov, ktoré vyjadrujú navzájom sa vylučujúce, nezlučiteľné alternatívy, sa používa vylučujúci disjunktor.

/disjunktor nevylučujúci (logika)
– p. disjunktor (logika).

/disjunktor vylučujúci (logika)
– logická spojka, ktorá sa používa na spájanie dvoch výrokov vyjadrujúcich vylučujúce sa, nezlučiteľné alternatívy, označuje sa znakom vv a vyjadruje sa spojením buď...,alebo... Spojenie výrokov pomocou tejto spojky sa nazýva vylučujúca disjunkcia.

/diskontinuálny
lat. – periodický, prerušovaný; opak: kontinuálny.

/diskontinuitný
lat. – nemajúci súvislosť, nemajúci spojitosť; nesúvislý, nespojitý, prerušovaný, opak: kontinuitný.

/diskurz
lat. − rozbiehajúcno sa viacerými smermi, napríklad v debate, v rozhovore, preto neskôr aj rozprava, v základoch poznávania sveta...
:: základ poznania vedeckého.

/diskurz (filozofia postmoderná)
− verbálne artikulovaná forma objektivácie obsahu vedomia, regulovaná racionalitou dominujúcou v tej ktorej sociokultúrnej tradícii; reprezentácia autochtónneho zmyslu imanentnej logiky objektu.
:: diskurz, filozofia postmoderná.

/diskurz (filozofia tradičná)
– argumentatívna, reflektujúca a kontrolovaná forma písanej alebo hovorenej reči vyjadrujúca pojmové myslenia a protikladná vyjadrovaniu intuitívnych významových útvarov. Spojením diskurzívne myslenie sa tu potom mieni alebo označuje myslenie argumentatívne, čo najviac racionálne.

/diskurz deontický
− časť prirodzeného jazyka, týkajúca sa príkazov, zákazov a dovolení, východisko skúmania deontickej logiky.

/dispozícia
lat. – vlohy, predpoklady, schopnosti; náklonnosť.

/dívanie sa
– pozeranie, hľadenie.
    Pozorné dívanie sa je pozorovanie.

/doba
− dlhší čas alebo časový úsek, obdobie.
:: dejiny, duch doby, éra.,

/doba osová
– etický zlom, axiálna doba, axiálna éra, prvá axiálna éra, prvá osová doba – obrat v dejinách ľudstva, v ktorom – približne v období medzi 800 až 300/200 pred n. l. (alebo užšie vymedzené: 600 až 500 pred n. l., čiže 6. stor. pr. n. l.) – vo všetkých kultúrach Eurázie (Čína, India, Irán, Judea, Grécko) nastúpilo nové myslenie a kritická reflexia; vystupujú náboženskí reformátori alebo mysliteľské či etické osobnosti, ktoré prinášajú zlom v doterajšom duchovnom vývine:

            v Číne Lao-c’ a Konfucius
            v Indii Buddha a Mahávíra
            v Iráne Zaratustra
            v Judei izraelskí proroci
            v Grécku milétska škola

    Vo všetkých vyššie uvedených krajinách bol v čase etického zlomu čulý náboženský život a rozvinutý panteón. Ľudia uctievali mnoho bohov a snažili sa ich primäť intenzívnym kultom k tomu, aby im dávali hojnosť všetkého potrebného k životu, čiže jedlo a úrodu, úspech a šťastie, a vôbec životnú silu, ktorá by ich bola schopná chrániť pred hladom, biedou, chorobami a smrťou, skrátka pred všetkým, čo dajako ohrozuje život.
    Vo všetkých spomenutých krajinách dochádza k hlbokej kríze a s ňou k biede, hladu a rozháraným pomerom. Ľudia tak na mnohých miestach začali poznávať, že starí bohovia nefungujú, aspoň nie tak, ako by sa od nich čakalo.
    V mnohých starých kultúrnych okruhoch sa objavujú príznaky metafyzického skepticizmu a mravného relativizmu, ktorý asi najlepšie poznáme v podobe gréckych sofistov. Kult, postupne stále dôslednejšie magizovaný (pozri: napr. staroindickú obeť koňa a vôbec zásady epochy brahmanizmu), nedokáže ovplyvniť bohov tak, aby boli človeku po vôli požadovaným spôsobom.
    Ako vonkajšia príčina etického zlomu sa tak ukazuje tlak spoločenskej situácie a neúspechy v dovtedajšom spôsobe náboženského zvládavania ľudskej biedy pomocou magicky koncipovaného kultu. Vzniká vnútorná prázdnota, ktorá volá po novej odpovedi na novo doliehajúcu otázku ľudskej existencie. A tu prichádzajú myslitelia, ktorí chcú premeniť človeka a jeho vzťah k súcnu alebo k bohu, a nie v prvom rade ovplyvniť bohov.
    Všetkým novým systémom je vlastná výzva k mravnému postoju, k tomu, aby človek pracoval predovšetkým sám na sebe a nečakal, že mu šťastie podľa jeho predstáv a požiadaviek dodajú podplatení bohovia alebo kozmický zákon, podmanený magickým rítom.
    Etapa dejín ľudstva po osovej do sa zavŕšila definitívnym presadením sa druhej osovej doby v 21. storočí.
:: dejiny ľudstva, doba osová druhá, história.

/doba osová druhá
− druhá axiálna doba, druhá axiálna éra − presmerovanie vektora hlavného záujmu človeka do svojho vlastného vnútra (sebapoznanie), vedomie ktorého sa definitívne ustanovilo nástupom epochy globálnych pandémii v 21. storočí ako odpoveď o. i. na nedostatok času a priestoru (napr. v študijných programoch) k múdreniu, na takmer všezasahujúci dementizmus, do ktorého vyústila preddruhoosová doba a markantný u vrcholových politikov, na zánik konciliantnosti, na stratu schopnosti riešiť prakticky ktorýkoľvek relevantný problém, o globálnych ani nevraviac.
    Vonkajšok sme vyčerpali, aj keby sme energiu a suroviny dokázali čerpať z ľubovoľných zdrojov, vrátane mimozemských. Bez výmeny v podstate nedobrovoľnej sebaizolácie za sebaprehlbovanie sa zvýši letalita, pretože sa obnoví smrtonosnosť preddruhoosovej civilizácie.
    Prepracúvanie novej civilizácie do kultúry spočíva v nereduktívnom usúvzťažňovaní sebaprehlbovania globálne každého dospelého ľudského indivídua a jeho bežného lineárneho spôsobu života. Zmysel a perspektívu má zcieľavedomovanie tejto synkrízy vertikality a horizontality nášho života do podoby ich synkritiky. Prakticky to znamená zmenu vo všetkých druhoch individuálnej, interindividuálnej i spoločenskej činnosti.
    Náročnosť tejto zmeny prežívame doslova na každom kroku a na každom úseku verejného a intímneho života a stáva sa predmetom alebo náplňou politickej, výchovnej a osvetovej činnosti, ako keby sa naplnila vízia Danteho diela De monarchia z rokov 1312/13 (https://la.wikisource.org/wiki/De_monarchia/Liber_Primus), iba panovník by už nemal byť len jeden; možno dnes aj niekto skladá dielo De triarchia. Náročnosť tejto zmeny je ontologický invariant druhej axiálnej doby.
Sign of this Second Axial Age (zweite Achsenzeit) is:
inscendence or death.
    Znamenie tejto druhej osovej doby znie:
inscendencia alebo smrť.
Знак этого второго осевого времени:
инсценденция или смерть.

     Druhá axiálna alebo osová doba je (na rozdiel od prvej osovej doby) globálna inscendentalizácia spočívajúca v odklone všetkých kultúrnych okruhov na Zemi od aktivít smerom von k aktivitám smerom dovnútra čiže k inscendencii vyvolanom vyčerpaním možností ďalšej externej expanzie človeka, ktoré sa zavŕšilo v 21. storočí prevládnutím hyperzložitosti ako nového historického typu komplikácií na spoločenskej, interindividuálnej a individuálnej úrovni zväčša akademicky i každodenne reflektovaného ako neriešiteľnosť. Historický typ zložitosti ťažkostí našej doby však prekročil doteraz praktikovanú historickotypologickú periodizovateľnosť vývinu ľudstva, čo je dôvodom označiť ho os obratu a dobu, v ktorej sa tento obrat zavŕšil ako druhú osovú alebo axiálnu dobu.
     Svetovosť tohto obratu obratov je vyššieho rádu ako svetovosť svetovej hospodárskej krízy, ktorá sa teraz rozbieha, a to napriek tomu, že dengľavým štátom v nej hrozí osud weimarskej republiky alebo rozpad či delenie a iba silné štáty z nej vyjdú ešte silnejšie. Svetovosť nástupu druhej axiálnej doby, ktorá sa dnes nespúšťa, ale ktorej nástup sa dnes zavŕšil, je kategória metafyzická; svetovosť druhej (po kríze 1929) svetovej hospodárskej krízy je kategória špeciálnovedná a štátnická.
     V druhej axiálnej dobe sa mení sama štruktúra historického procesu, chod alebo spôsob dejín, ich vektor; v druhej svetovej hospodárskej kríze sa menia štáty, ich režimy a zoskupenia, žiaľ v starej horizontálnej línii. Zrelosť alebo múdrosť príslušníkov populácie, strán a štátnikov vyrastá z ich schopnosti rozlišovať ontologické rády dejín a v schopnosti (alebo talente) znášať chladnokrvne ich enigmatickosť.
     Typ jasnozrivosti ponúkaný druhou axiálnou dobou spočíva v opustení egocentripetálnosti, doslova v chuti nezáludne rokovať a fandiť osudu sveta a nie len čiastkovým záujmom.
     Mimoriadne výrazným konštituentom inscendencie v kontexte druhej axiálnej doby je vedomie tragickosti agrikultúry.
     V kontexte druhej axiálnej doby sa utvára nový historický typ kumulatívnosti negatívnych účinkov navrstvovania sa celosvetových kríz – ekologickej, epidemickej, vojnovej, hospodárskej... – na vedomie prakticky každého člena svetovej populácie. Na pomenovanie mixu prevažne negatívnoemocionálne nabitých významových procesov a útvarov, prenikajúceho druhoaxiálnodobovým typom mentality, zatiaľ chýbajú slová. Topika náplne druhoaxiálnodobovej mentality a jej dynamika kladie pred filozofiu 21. storočia, ďalšie disciplíny a ostatné vývinové pásma kultúry 21. storočia úlohy bezprecedentne nového druhu komplexnosti.
:: agrikultúra, devirtualizácia, doba osová, egocentripetalizácia, filozofia 21. stor., kultúra 21. stor., postpostmoderna, povrchnosť, revolúcia synkriticistická, in: revolúcia sociálna (synkriticizmus), synkriticizmus, vzácnosť (ekonómia), zlom inscendentalizačný v kultúre 21. storočia.

/dobré (Shaftesbury, A. A. C.)
– to, čo slúži harmónii osobnosti.
:: dobro, Shaftesbury, A. A. C.

/dobro
– uspokojujúcno potrieb bez toho, aby sa škodilo druhým.
:: agathon, agathon (Aristoteles), dobré (Shaftesbury, A. A. C.), dobro (etika), dobro (synkriticizmus), dobrodenie, zlo.

/dobro (etika)
− konanie alebo zmýšľanie v súlade s požiadavkami mravného zákona.

/dobro (synkriticizmus)
– uspokojovanie (uspokojujúcno) potrieb bez ubližovania (najmä druhým), uspokojujúcno našich potrieb bez toho, aby sa komukoľvek alebo čomukoľvek škodilo. Pretváranie zlého na dobré je podproces kultúry.
    Rast potrieb za hranicu ich uspokojiteľnosti, otvára dvere utrpeniu. Z tohto ľahko vidno zmysel miernosti.
:: dobro a zlo (synkriticizmus).

/dobro a zlo (synkriticizmus)
– jedno i druhé je všesmerné, smerujúce von, mimo seba, i do svojho vnútra, do seba samého; dobro je konštruktívne a keď smeruje do seba samého, podporuje sa, vyznačuje sa autokonštruktívnym potenciálom1), zlo je deštruktívne a keď smeruje do seba samého, ničí sa, vyznačuje sa autodeštruktívnym potenciálom. V stretnutí dobra a zla dobro vytvára podmienky pre uplatnenie sa autodeštruktívneho potenciálu zla, čiže dobro so zlom nebojuje, ale umožňuje zlu podväzovať sa, deštruovať a ničiť seba samého, realizovať svoj autodeštruktívny potenciál.
:: agapizmus, boj, dobro (synkriticizmus), kultúra, polemizmus, synkriticizmus.
___________

1) Napríklad dobrý človek je dobrý aj k sebe samému.

/dobrodenie
− konanie dobra, dobrý skutok.

/docta ignorantia
lat. – učená nevedomosť, t. j. pochopenie nesmiernosti nekonečného, božského, nevyspytateľného Boha vedeckou metódou.

/dodanie
– pridanie, danie a s tým aj skompletizovanie; poskytnutie.

/dodávanie
– pridávanie, dávanie a s tým aj kompletizovanie; poskytovanie.

/dodržiavanie
– zachovávanie, plnenie (napr. pracovných povinností).
:: povinnosť pracovná.

/dogmatizmus filozofický
– filozofická forma dogmatizmu vystupujúca pôvodne ako protiklad voči skepticizmu predovšetkým s dogmou, že ak máme ideu pravdy, nepremôže ju nijaká skepsa.
    Neskôr sa filozofický dogmatizmu objavuje ako protiklad kriticizmu, prijímajúc svoje východiskové významové útvary bez predchádzajúcej kritiky.
:: absolutizmus filozofický.

/dojem
− výsledok pôsobenia vonkajších popudov na zmysly, na myseľ.
:: impresia, skúsenosť.

/dokázanie
– významový útvar spočívajúci vo výsledku dokazovania spočívajúci vo vytvorení (vypracovaní, zostavení) reťazca súdov a úsudkov v podobe dôkazu.

/dokazovanie
− významový proces spočívajúci v tvorbe reťazca súdov a úsudkov vyúsťujúcej do dôkazu. Výsledkom dokazovania je dokázanie.
:: circulus vitiosus, indukcia, logika, vyvracanie (logika).

/dokazujúcno
– superpozícia dokázania a dokazovania, výsledku dokazovania a procesu dokazovania.
:: dokázanie, dokazovanie.

/dokein
gr. – javiť sa, zdať sa.
:: javenie sa.

/dokonalosť
– lat. perfectio, nem. Vollkommenheit – dokonanosť, dosiahnutá úplnosť, dovŕšenosť.
:: ontológia.

/dominanta štruktúry dynamická
– DDŠ = dynamická dominanta štruktúry – hlavná zložka, faktor, príčina, hybná sila, podmienka atď. vývinu štruktúry nejakej entity.
:: štruktúra.

/dominanta štruktúry genetická
– GDŠ = genetická domínanta štruktúry – hlavná príčina vzniku štruktúry.
:: štruktúra.

/dominanta štruktúry genetická a dynamická
– GDDŠ = genetická a dynamická dominanta štruktúry – hlavná zložka, faktor, príčina, hybná sila, podmienka atď. vzniku a vývinu štruktúry nejakej entity, napr. štruktúry filozofie 20. storočia. Pri výskume parametrov zahrnutých do GDDŠ sledujeme aj fázy alebo etapy vzniku a vývinu (periodizáciu), kvalitatívne zlomy vo vývine (napr. lingvistický obrat) atď.
:: štruktúra.

/dominanta štruktúry systému filozofie dynamická
– dynamická dominanta štruktúry systému filozofie = DD štruktúry systému filozofie – komplex nereduktívne vzájomné previazaných hybných síl vývoja štruktúry systému filozofie, ako filozofické spory (vzájomné kritiky a polemiky), unikátne myšlienky a prístupy veľkých mysliteľov alebo zakladateľov filozofických škôl a iniciátorov filozofických smerov, parafilozofické výzvy a podnety z oblasti ideológie, vied (vedecké objavy), náboženstiev, umení, techniky i tvrdošijných ťažkostí a kríz spoločnosti (vojny, revolúcie, kultúrne zmeny).
:: štruktúra systému filozofie.

/dominanta štruktúry systému filozofie genetická
– genetická dominanta štruktúry systému filozofie (GD štruktúry systému filozofie) – komplex nereduktívne vzájomné previazaných hybných síl vzniku štruktúry systému filozofie, ako údiv a ťažkosti prechodu od mytologického k racionálnemu prístupu človeka k svetu a rozdiely v chápaní sveta u iniciačných osobností filozofických škôl a kritiky a polemiky vyplývajúce z týchto rozporov.
:: filozofia, systém filozofie, štruktúra systému filozofie.

/dominanta štruktúry systému filozofie genetická a dynamická
– genetická a dynamická dominanta štruktúry systému filozofie (GDD štruktúry filozofie) – komplex nereduktívne vzájomne previazaných hybných síl vzniku a vývoja štruktúry systému filozofie, ako údiv a ťažkosti prechodu od mytologického k racionálnemu prístupu človeka k svetu, rozdiely v chápaní sveta u iniciačných osobností filozofických škôl, filozofické spory (vzájomné kritiky a polemiky), rozpory medzi unikátnymi myšlienkami a prístupmi veľkých mysliteľov alebo zakladateľov filozofických škôl a iniciátorov filozofických smerov, parafilozofické výzvy a podnety z oblasti ideológie, vied (vedecké objavy), náboženstiev, umení, techniky i tvrdošijných ťažkostí a kríz spoločnosti (vojny, revolúcie, kultúrne zmeny).
:: filozofia, systém filozofie, štruktúra systému filozofie.

/domnienka
− dohad, konjektúra − zdôvodnený alebo nezdôvodnený kognitívny významový útvar vzťahujúci sa na stav veci, ktorý nemožno priamo pozorovať alebo experimentálne potvrdiť. Dôležitým druhom domnienky je hypotéza.
:: domnienka právna.

/domnievanie sa
− mienenie, predpokladanie, nazdávanie sa, myslenie si.

/doplnenie
− dosiahnutie potrebného pridaním alebo urobenie úplným dodaním chýbajúceho.

/doplnkovosť
− pretvárajúcno na doplnok.

/doplnok
− dodatok, komplement − to, čím sa niečo dopĺňa.
:: doplnenie, doplnok (matematika), doplnok výživový.

/dorozumievanie
− komunikácia − nadväzovanie spojenia obyčajne prostredníctvom reči alebo znakov.
:: dorozumievanie, in: Apendix.

/dosah
− dosiahnuteľné miesto.

/dosahovanie
− získavanie prácou, úsilím, snažením a pod.

/dosiahnutie
− získanie dosahu po niečo alebo nadobudnutie niečoho.
:: konanie.

/dospelosť
– zrelosť, ukončenosť vývinu.
    Štadializácia dospelosti sa uskutočňuje v súlade s kritériami tej ktorej disciplíny alebo vedy, pristupujúcej k dospelosti ako fáze, etape, štádiu vývinu, časovému intervalu atď.
:: adultotvorný, dospelý.

/dospenie
– dôjdenie, prídenie, dostanie sa (vývinom).

/dostanie sa
− premiestnenie sa pohybom, úsilím.

/dostávanie sa
– premiestňovanie sa pohybom, úsilím, ocitávanie sa v istom položení.

/dostavovanie sa
– nastávanie, prichádzanie napr. súcna v rámci výsúcnostňujúcna.

/dosvedčenie
− podanie svedectva, podopretie istého tvrdenia svedectvom.

/dotyk
– bezprostredné spojenie, tesné priblíženie sa jednej entity k druhej.
    Dotyk ako senzorická skúsenosť sa zakladá na fyzickom kontakte s objektom. Keď sa dotkneme objektu, nervové zakončenia v našej koži reagujú na tlak, teplotu a iné fyzikálne vlastnosti objektu. Dotyk nám umožňuje cítiť textúru, tvar, teplotu a tvrdosť objektu.

/doxografia
gr. – opis alebo komentovanie mienok, názorov, učení filozofov neskoršími autormi (doxografmi).
:: dejiny filozofie.

/dôkaz
– významový útvar tvorený zvyčajne sledom súdov alebo úsudkov, ktorý je utvorený v procese dokazovania. Dôkaz je prostriedok, pomocou ktorého sa môžeme presvedčiť o tom, či je argument platný (cf [89];19).
:: circulus vitiosus, consensus gentium, consensus omnium, dokázanie, dokazovanie, dôkaz (logika), dôkaz matematickou indukciou, dôkaz matematický, dôkaz tvrdenia, dôkazy existencie Boha, hodnovernosť záveru, logika.

/dôkaz (logika)
– usudzovanie, ktoré má zdôvodniť pravdivosť (alebo nepravdivosť) nejakého tvrdenia, ktoré sa nazýva tézou dôkazu; postupnosť výrokov, z ktorých každý je buď výrokom nevyžadujúcim dôkaz (axióma alebo predpoklad), alebo predtým dokázaným výrokom, alebo výrokom vyplývajúcim (odvodeným) z predchádzajúcich výrokov (teoréma). Teorémou je aj posledný (dokazovaný) výrok (téza dôkazu).
:: dôkaz, dôkaz tvrdenia, logika, predpoklad (logika), tvrdenie.

dôkaz tvrdenia
– presvedčenie sa o pravdivosti tvrdenia jeho odvodzovaním z iných pravdivých výrokov. Výrok, ktorý sa má dokázať, sa nazýva tvrdenie (téza, predmet dôkazu, probandum). Pri dokazovaní musíme nájsť také zrejmé alebo už skôr dokázané výroky, tzv. dôkazové prostriedky alebo argumenty dôkazu, z ktorých téza logicky vyplýva. Dôkaz možno vybudovať iba na skutočne pravdivých premisách ([4];49).
:: dôkaz, tvrdenie.

/dôkazy existencie Boha
– filozofické argumenty, ktoré sa pokúšajú racionálne potvrdiť existenciu Boha. Tieto dôkazy sa objavujú v dejinách teologického myslenia a majú rôzne formy, napr.:

Ontologický dôkaz: Vypracoval ho svätý Augustín a neskôr obhajoval Anselm z Canterbury. Tento dôkaz tvrdí, že pojem Boha ako dokonalej bytosti existuje iba v mysli ľudí, a preto tým skôr musí existovať v skutočnosti to, čoho/koho pojmom je.
Kozmologický dôkaz: Založený na predpoklade, že svet má nehmotnú príčinu a že Boh je prvou príčinou všetkého. Platón, Aristoteles a ďalší filozofi sa k nemu vyjadrovali.
Teleologický dôkaz: Argumentuje, že usporiadanie prírody je také účelné, že vyžaduje existenciu rozumnej bytosti (Boha), ktorá toto usporiadanie riadi.
Dôkazy Tomáša Akvinského: Patrí sem päť rôznych dôkazov, o. i. dôkaz z pohybu, z príčiny, z kontingentnosti bytia a z poriadku stvorenia.

    Tieto dôkazy nie sú určené na presviedčanie neveriacich, ale skôr na intelektuálnu reflexiu viery. Každý môže mať iný názor na ich platnosť, a preto sú stále predmetom diskusií a kritiky.
    Dôkazy existencie Boha sú dôležité pre tých, ktorí hľadajú racionálne opodstatnenie svojej viery. Tieto dôkazy môžu poskytnúť intelektuálnu podporu a pomôcť ľuďom lepšie pochopiť svoje presvedčenia. Pre iných však môže byť viera osobnou záležitosťou, ktorá nevyžaduje formálne dôkazy. Každý má individuálny prístup k viere a dôkazy môžu byť iba jedným z mnohých faktorov, ktoré ovplyvňujú duchovnú cestu človeka.

/dôsledok
– p. dôsledok (logika).

/dôsledok (logika)
– významový útvar tvorený myšlienkou vyplývajúcou z predchádzajúcej ako zo svojho dôvodu; záver v usudzovaní deduktívne odvodený z predpokladov; dôsledok je pravdivý, ak sú pravdivé i predpoklady.
:: útvar významový.

/dôvera
– náklonnosť veriť.

/dôvod
– nevyhnutná podmienka, ktorá je predpokladom existencie nejakého javu (dôsledku) a vysvetľuje ho.
    Uvádzanie dôvodov je dôvodenie.
:: dôvod (logika), dôvod rozumový, logika.

/dôvod (logika)
– myšlienka, z ktorej vyplýva druhá myšlienka, ktorá sa označuje ako dôsledok.

/dôvod rozumový
– dôvod založený na rozume, opierajúci sa o náplň rozumu.
:: rozum.

/dôvodenie
– odôvodňovanie – uvádzanie dôvodu alebo dôvodov.

/dravja
sa. dravya – predmet , hmota, substancia.
:: filozofia hinduistická, filozofia indická.

/druh
– súhrn predmetov alebo javov s rovnakými podstatnými vlastnosťami.
    Pojem druhu je dôležitý napríklad v logike pri skúmaní vzťahu medzi triedami, najmä medzi rozsahmi pojmov: predmety triedy B tvoria druh predmetov triedy A vtedy, keď majú všetky vlastnosti spoločné predmetom triedy A a okrem toho (navyše) majú určité špecifické vlastnosti, ktoré ich odlišujú od všetkých ostatných predmetov triedy A; predmety triedy A v tomto prípade tvoria rod pre predmety triedy B.
:: druh hudobný, druh literárny, druh slovný, druh umelecký, druhy slovné, klasifikácia, klasifikovanie, triedenie.

/druhý (fenomenológia)
− fr. autrui, nem. Anderer − iný subjekt, ktorý môžem mať pred sebou telesne (nem. leibhaft), z mäsa a kostí, no napriek tomu mi jeho ego nie je prístupné ako iné veci prostredníctvom siluet, obrysov, profilov, aspektov, ale až na základe vcítenia (nem. Einfühlung); druhého ako osobu percipujem až v monadickej jednote zážitkov bez ohľadu na perspektívu, osvetlenie a podobne, ako je to v prípade vecí. Bázou, ktorá mi umožňuje vnímanie druhého v jeho ľudskej špecifickosti, je intersubjektivita, apriórne intermonadické transcendentálne pole.

/dualita
lat. – podvojnosť, dvojnosť, dvojitosť.
:: opozícia binárna.

/dualizmus filozofický
– filozofická koncepcia vychádzajúca z dvoch rovnocenných navzájom neodvoditeľných princípov, napr. princípu duchovného a princípu hmotného.
:: filozofia.

/Dubnička, Ján
(7. 5. 1941 Slávnica − ) − slovenský filozof, ktorý sa špecializuje na skúmanie základných filozofických kategórií (pohyb, priestor, čas, kauzalita, vývoj...) a ich funkciu vo vedeckom poznaní.

D: Vremja i pričinnosť, 1974; K niektorým aktuálnym filozofickým problémom kozmológie, 1979; Mathematisation und Formalisation in den positivistischen Konception der Wissenschaft, Zur Kritik der Positivismus, 1980; Dialektickomaterialistická koncepcia hmoty, 1980; Čas a kauzalita, 1982; Aktuálne filozofické a metodologické problémy súčasnej astronómie, 1982; Materialistická dialektika a teória systémov, 1984; Materialistická dialektika a teória modelov, 1985; Singularita ako špecifická forma pohybu hmoty, 1986; Čas a kauzalita, 1986 (monografia); Kategórie dialektiky a prírodovedné poznanie, 1987; Filozofia, astronómia, vývoj, 1991; Kategória „vývoj“ a prírodovedné poznanie, 1992; K niektorým metodologickým aspektom vývinu pojmov, 1992; Modely a ekosystémy (filozoficko-metodologické východiská), 1992; Možnosti a hranice modelov a modelovania v ekológii, 1993; Filozofické východiská vedeckých teórií, 1993; „Veda“ a „vedeckosť“ v niektorých súčasných koncepciách filozofie vedy, 1993; Priestor, čas a pohyb v ekofilozofickej koncepcii F. Capru, 1994; Je „teória všetkého“ principiálne možná?, 1995; Problém smeru času, 1998; Redukcionizmus v koncepcii K. R. Poppera, 2003; Priestor, čas a teória strún, 2004; K špecifike metodológie praktických vied, 2004; Filozofia prírodných vied v diele M. Ziga, 2005; Slučková kvantová teória gravitácie (LQG) (Nová teória časopriestoru?), 2009; K holistickému výkladu reality (rec. monografie I. Z. Cechmistra Cholističeskaja filosofija nauki, Sumy 2002), 2006; Priestor, čas a kvantová gravitácia, 2006; Antropický princíp, 2007; Ako věci vznikajú, vyvíjajú sa a zanikajú: súčasný pohľad filozofie, 2008; Teória strún a fyzikálny obraz sveta, 2009; Filozofické a metodologické problémy budovania teórie kvantovej gravitácie, 2009; Kvantová gravitácia − realita alebo fikcia, 2009; Priestor a čas v kontexte teórie kvantovej gravitácie, 2010; Čas, dejiny a historici, 2011; Teória kvantovej gravitácie a kvantová teória poľa, 2011; Teória kvantovej gravitácie a teória relativity, 2011; Teória kvantovej gravitácie a teória všetkého, 2011; Teória kvantovej gravitácie a jej ontologická báza, 2012;

:: filozofia slovenská.

/duch
– gr. pneuma (πνεῦμα), lat. spiritus, hebr. ruach (רוּחַ‎), nem. Geist – všeoživujúcno, začiatok a základ všetkého živého, dych, nositeľ života či život sám, duša duše..., objekt filozofických, náboženských, mystických, každodenných úvah, interpretovaný v celej palete významových odtieňov počnúc najjemnejšou hmotou a končiac vedomím vôbec, čírym bytím, absolútnom.
:: duch (Hegel, G. W. F.), duch absolútny (Hegel, G. W. F.), duch doby, duch ľudský, duch subjektívny (Hegel, G. W. F.).

/duch (Hegel, G. W. F.)
– vyvíjajúce sa všeintegrujúcno neba a zeme, dobra i zla, ktorého podstatou je činnosť a ktoré si je aj svojím výtvorom a tak aj svojím začiatkom i koncom; všetko je jeho prejavom – príroda, človek i jeho dejiny, z podoby prírody prechádza do formy subjektívneho ducha, z neho prechádza do podoby objektívneho ducha a vrcholí v podobe absolútneho ducha.
:: duch absolútny (Hegel, G. W. F.), duch subjektívny (Hegel, G. W. F.), Hegel, G. W. F.

/duch absolútny (Hegel, G. W. F.)
– nem. der absolute Geist – posledný článok vývinu ducha pri jeho prechádzaní etapami postupu k absolútnemu poznaniu. Duch vo svojom vývine postihuje absolútnu ideu nazeraním a zmyslami v umení, potom emocionálnym prežívaním v náboženstve až napokon pristupuje k formovaniu pojmu mysliaceho seba samého primerane idei vo filozofii. Plne realizovaný alebo aktualizovaný absolútny duch sa takto stáva vedomým, slobodným a nekonečným sebatvoriacnom schopným samovývoja.
    Absolútny duch je najvyššia kategória filozofického systému, najrozvinutejšia forma bytia absolútnej idey, najvyššie konkrétno. Absolútny duch je absolútna idea v štádiu svojho plného uvedomovania si seba samej.
:: duch, duch (Hegel, G. W. F.)

/duch doby
– duch času, nem. Zeitgeist, staršie: Geist der Zeit, Geist der Zeiten – intelektuálna móda, istý (dosť zbežný) rez významovým univerzom určitej doby, dobový súbor pravidiel prijateľnosti alebo vkusnosti.
    Spojenie pod titulom genius saeculi zaviedol v 18. storočí Ch. A. Klotz.
:: duch doby (Jung, C. G.).

/duch doby (Jung, C. G.)
– „neradno s ním žartovať, pretože je akýmsi náboženstvom, či lepšie povedané, akousi konfesiou alebo krédom, ktorého iracionalita nemá ani za mak bezchybnosti, no zároveň sa vyznačuje nepríjemnou vlastnosťou, že si nárokuje byť absolútnym hodnotovým kritériom pravdy a mať na svojej strane všetok rozum.
    Ducha doby nie je možné vystihnúť kategóriami ľudského rozumu. Je to niečo ako ,penchant‘, emocionálny sklon, ktorý z nevedomých dôvodov pôsobí s neodolateľnou sugestívnosťou na všetkých slabších duchov a strháva ich so sebou. Myslieť ináč, ako sa v našej dobe práve myslí, má zakaždým príchuť čohosi neoprávneného a rušivého, ba pôsobí to dokonca ako čosi nemiestne, nezdravé alebo rúhačské, a preto je to pre jedinca spoločensky nebezpečné. Pláva nezmyselne proti prúdu.
(...)
Je to etnopsychologický jav a ako taký je vždy za individuálnym vedomím. Rovnako ako primitívi konáme najprv úplne nevedomým spôsobom a až po určitom čase zisťujeme, prečo takým spôsobom konáme. ([400];12, 14).“

/duch ľudský
− schopnosť duchovnej činnosti ako produkovania kognitívnych, emotívnych a volitívnych významových útvarov, ich transformovania a operovania nimi alebo pomocou nich. Tradične sa rozlišujú tieto modality ľudského ducha:

            – rozum (schopnosť rozumových aktov),
            – emocionalita (schopnosť emocionálnych aktov alebo vyvolávania emócií a podliehania im),
            – vôľa (schopnosť vôľových aktov).

:: človek, vôľa.

/duch subjektívny (Hegel, G. W. F.)
– etapa vývinu ducha v podobe človeka vymaňujúceho sa svojím poznaním zo závislosti od zmyslovopredmetnej podoby prírody; tento proces má tri fázy 1. dušu, 2. vedomie a 3. duch ako jednota duše a vedomia.
:: duch (Hegel, G. W. F.), Hegel, G. W. F..

/Duns Scotus, Johannes
(1365/1366 Duns, Škótsko –1308 Kolín nad Rýnom) – stredoveký filozof a teológ, predstaviteľ stredovekej scholastiky, kritik Aristotela, jeho arabských komentátorov a Tomáša Akvinského.

Ontológia
Boh je podľa Dunsa Scota absolútne slobodná bytosť, pred ktorou sú otvorené všetky možnosti, pričom možnosť chápe ako vnútornú logickú bezrozpornosť.
    Súcno je potom to, čomu na základe logickej bezrozpornosti neodporuje možnosť byť.
    Reálna existencia vecí je existencia náhodná, avšak možnosť existencie je symptómom existencie nevyhnutnej. Preto v metafyzike Dunsa Scota dominuje esencia nad bytím a reálna dištinkciu medzi essentia a esse pokladá nanajvýš za modálnu dištinkciu. Všetky veci majú súcnosť rovnakým spôsobom. Mnohosť a rôznosť vecí je daná zvláštnou individuálnou formou, ktorá sa od druhovej formy (natura communis) odlišuje iba formálne; Dunsovi stúpenci nazývali túto individuálnu formu haecceitas.

Noetika
Zmyslové poznanie je vzhľadom na poznanie rozumové iba príležitosťou (occasio). Poznávané reálne súcno je pre rozum látkou, ktorej ľudský intelekt dáva svojou kognitívnou aktivitou špecifický tvar.
    Pojmy sú preto určitým výtvorom rozumu; Duns mal značný vplyv na nominalistov, najmä na W. Ockhama, no ovplyvnil napríklad aj F. Suáreza.
    Na Slovensku máme vynikajúceho odborníka na výklad učenia Dunsa Scota v osobe Michala Chabadu.

D: Super quattuor libros Magistri Sententiarum Quaestiones (Opus Oxoniense), medzi rokmi 1294 – 1308; Parva logicalia, ok. 1295; Questiones super de anima; Quaestiones subtilissimae de metaphysicam Aristotelis; Lectura, ok. 1299; Ordinatio, ok. 1300; Reportata parisiensia, ok. 1300; Reportatio parisiensis examinata I.A., ok. 1302 − 1305; Collationes, medzi 1300 až 1305; Tractatus de Primo Principio, ok. 1305; Quaestiones Quodlibetales, ok. 1306; Opera omnia I − XXVI, 1891 − 1895; Opera omnia, I − XXI, 1950 a nasl.; Opera philosophica, 5 zv., 1997.

:: filozofia 13. stor., filozofia 14. stor., filozofia stredoveká.

/duša
– gr. psyché – vnútorný svet človeka, vnútro, myseľ, ktoré sú predmetom záujmu filozofie, náboženstva, psychológie i umenia.
    Vo filozofii je tradične predmetom ostrej konfrontácie predovšetkým materializmu a idealizmu.
    Súčasná filozofia a v rámci nej najmä filozofia mysle tematizuje dušu pod titulom myseľ.
    V psychológii sa duša tematizuje pod titulom psychika.
:: duša (Herbart, J. F.), duša (Platón), duša (Táles z Milétu), psyché, telo človeka.

duša (Herbart, J. F.)
– nem. Seele – substancia ducha (Substanz des Geistes) ([750];1).

/duša (Platón)
– nesmrteľná časť človeka, príbuzná so svetom ideí. Vďaka tejto príbuznosti vzniká v duši túžba po spojení so svetom ideí, v ktorom duša pobývala pred narodením a do ktorého sa po smrti môže opäť vrátiť. Prípravou pre návrat do ríše ideí je filozofický spôsob života, zasvätený poznávaniu. Poznanie je okrem iného rozpomínanie sa (anamnésis) na to, čo duša už pred narodením videla vo svete ideí a čo po spojení s telom, ktoré je pre ňu väzením-hrobom, zabudla. Metódou, ktorá vyvoláva v duši rozpomínanie sa na svet ideí, je dialektika.

/duša (Táles z Milétu)
– čosi pohyblivé ([6];51).

/dvojitosť
– pozostávajúcosť z dvoch častí alebo prvkov, vyskytujúcosť sa dvojmo alebo dvakrát.
:: dualita.

/dynamický (estetika)
– živý, pohyblivý, premenlivý, tvorivý, rýchly.

/dynamika
gr. − vlastnosť potencie, aktívnej sily, pohybu a taktiež schopnosti uviesť niečo do pohybu ([409];213).
:: dynamický, dynamika (fyzika), dynamika (hudba), dynamika systémová, dynamika tekutín, systém dynamický.

E-lexikón

/e (logika)
– dohovorený znak v logike, označujúci všeobecný záporný súd. E je prvá samohláska latinského slova nego (popieram).

/Eckhart, Johannes
(asi 1260 – 1327) = Majster Eckhart – nemecký filozof a mystik, dominikánsky mních. Prednášal v Paríži, Štrasburgu a v Kolíne. Zaslúžil sa o vytvorenie nemeckého filozofického jazyka. Eckhart je predstaviteľom apofatickej (negatívnej) teológie.
    Majster Eckhart stojí filozoficky v tradícii novoplatonizmu, označujú ho dokonca niekedy za „azda najväčšieho zo všetkých novoplatonikov“.
    Jadrom Eckhartovej metafyziky je otázky povahy existencie Boha: Eckhart rozlišuje esse (absolútne bytie Boha), ktoré je trvalé a nemenné, a esse hoc et hoc (bytie stvorených vecí), ktoré sa neustále mení. Svoju tézu, že esse est Deus (bytie je Boh), neskôr nahradzuje chápaním Boha ako myslenia (Deus est intelligere).
    Človek sa podla Eckahrta vyznačuje tým, že má zo všetkých stvorených entít najbližšie k Bohu; ľudská duša má božský prazáklad a vyznačuje sa tým, že je schopná myslieť: toto myslenie je božská iskra (Seelenfunken) privádzajúca človeka mystickému zjednoteniu sa s Bohom a dodávajúca človeku istú mieru autonómie v oblasti poznania a mravnosti.

D: Quaestiones Parisienses, koncipované 1302; Opus tripartitum, začal písať 1311 /hlavné dielo.

:: filozofia 14. stor., filozofia európska, filozofia kresťanská, filozofia nemecká, filozofia stredoveká, terminológia filozofická.

/Eco, Umberto
(5. 1. 1932 Alessandria, Taliansko – 19. 2. 2016 Miláno, Taliansko) – taliansky estetik a teoretik umenia semiotického zamerania, medievalista, spisovateľ a kritik. Eco je významný predstaviteľ semiotiky a postmodernej filozofie. Umeleckoliterárne sa zameriava na historickú tematiku, jeho diela majú otvorenú sujetovú stavbu, vyznačujú sa prítomnosťou čitateľa v texte, zábavnosťou a hravosťou. Ecove umelecké diela sa ďalej vyznačujú ironickosťou (Eco ironizuje predovšetkým fanatizmus vážnosti), paradoxnosťou, často obsahujú komické situácie, podané nadpis pomocný text hlavný text tak, že ich čitatelia neraz berú príliš vážne. U. Eco skúmal estetické myslenie stredoveku, neskôr problémy moderného umenia. Prednáša estetiku na univerzite v Miláne, v nakladateľstve Bompiani riadi edíciu filozofie a sociológie literatúry. Svojou koncepciou otvoreného diela (cf. otvorenosť diela). Poetiku chápe ako operatívny program umelca, projektujúceho nielen operáciu vytvárania objektu (diela), ale aj typ jeho vnímania.

D: Il problemo estetico in San Tommaso, 1956; Sviluppo dell’estetica medievala, 1959; Opera aperta (Otvorené dielo), 1962; Diario minimo, 1963; Apocalittici e integrati (Vizionári a konformisti), 1964; La struttura assente (Neprítomná štruktúra), 1968; Le forme de contenuto (Formy obsahu), 1971; Pejzaž semioticzny, 1972; Trattato di semiotica generale, 1975; Il segno (Znak), 1976; Il superuomo di massa (Masový superman), 1976; Dalla periferia dell’impero (Z periférie impéria), 1976; A Theory of Semiotics (Teóriasemiotiky), 1976; Zeichen. Einführung in einen Begriff und seine Geschichte, 1977; Lector in fabula (Čitateľ v rozprávaní), 1979; Il nome della rosa(Meno ruže), 1980; Sette anni di desidero (Sedem rokov túžby), 1983; Semiotica e filosofia del linguaggio, 1983; Pendolo di Foucault (Foucaultovo kyvadlo), 1988; I limiti dell’interpretazione (Hranice interpretácie), 1990; Stelle e stellette (Hviezdy a hviezdičky), 1991; Meno ruže, 1991; Foucaultovo kyvadlo, 1993; La ricerca della lingua perduta nella cultura europea (Hľadanie dokonalého jazyka v európskej kultúre), 1993; Sei passeggiate nei boschi narrativi (Šesť prechádzok v naratívnych lesoch), 1994; Kant e l’ornitorinca (Kant a vtákopysk), 1997; Baudolino, 2000.

:: filozofia 20. stor., filozofia súčasná, filozofia talianska, kompetencia encyklopedická (Eco, U.).

/ego
lat. – ja.
:: egocentripetalizácia, egocentripetálnosť (synkriticizmus), egorea (synkriticizmus), egorealizácia (synkriticizmus).

/egocentripetalizácia
lat. – proces doťahovania sebastrednosti a egoizmu na celospoločenskej, skupinovej a individuálnej úrovne do krajnosti.
:: doba osová druhá, ego.

/egocentripetálnosť (synkriticizmus)
– aktívna sebastrednosť, krajná poloha hypertrofie ega, ktorá prakticky vyraďuje iné formy sociálnej interakcie ako hmotné; podstata zvecnenia ľudí, završujúca príčina smrti našej civilizácie. Na individuálnej úrovni sa v súčasnosti egocentripetálnosť prejavuje najzjavnejšie v podobe nezastaviteľného egotoku (pozri: egorea).
:: ego, revolúcia sociálna (synkriticizmus), synkriticizmus.

/egorea (synkriticizmus)
– jeden z prejavov egocentripetálnosti; podobná porucha ako logorea (gr. logorrhoea = chorobná uvravenosť, doslova: rečotok), no ešte horšia, pretože pri egotoku naše ego „hovorí“ aj vtedy, keď zdanlivo mlčíme a trebárs „len“ snívame, predstavujeme si, túžime, všakovako vajatáme, blúznime a podobne. Liečivým, no extrémne ťažko dosiahnuteľným, efektom meditácie je o. i. ustanie egorey.
:: ego.

/egorealizácia (synkriticizmus)
– sebarealizácia – podstata (príčina) katastrofickosti vývinu spoločnosti.
:: revolúcia sociálna (synkriticizmus).

/eidos
gr. − εἶδος − podoba, tvárnosť, aspekt, forma; idea, podstata.
:: eidos (Husserl, E.).

/eidos (Husserl, E.)
– podstata, jadro fenoménu, reziduálny invariant, ktorý po uskutočnení fenomenologickej redukcie a ideácie vystupuje ako všeobecne platný, čistý a nepodmienený význam veci samej (cf [264];100).

/einai p. bytie

/eklekticizmus
gr. − tvorba filozofických významových útvarov miešaním významových útvarov rôznej filozofickej alebo svetonázorovej proveniencie (nezriedka i vzájomne sa vylučujúcich). Termín je odvodený od gréckeho prídavného mena eklektický (ἐκλεκτικός ), ktoré v pejoratívnom zmysle použil Diogenes Laertský pri označení školy Potamona z Alexandrie, „vybravšieho si z každej školy, čo sa mu páčilo“ ([422];45).
:: útvar významový filozofický.

/ekvivalencia
lat. – obojstranná redukovateľnosť; dva objekty sa nazývajú ekvivalentné, keď ich pozorovateľné správanie je rovnaké.
:: ekvivalencia (logika), ekvivalencia (matematika).

/ekvivalencia (logika)
– zložený výrok vytvorený pomocou ekvivalentoru.

/ekvivokácia
lat. – mnohoznačnosť, viacznačnosť – miešanie rôznych významov toho istého slova.
:: význam slova (lingvistika).

/élan vital
fr. – životná aktivita, vzruch, životná energia, ktorej pojem je súčasťou Bergsonovej filozofie.
:: Bergson, H., filozofia Bergsonova, H.

/eleati
− predstavitelia eleatskej školy − Xenofanes z Kolofonu, Parmenides z Eley, Zenón z Eley, Melissos z ostrova Samos.
:: filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, predsokratici.

/eliminativizmus temporálny
– filozofické učenie popierajúce existenciu času. Azda najznámejším predstaviteľov takéhoto prístupu k času je McTaggart.
:: filozofia času.

/éma
gr. – štruktúrna jednotka povedzme kultúry, ako filozoféma, matéma, mytéma, pragméma, ideologéma a pod.
    Émou kultúry je napríklad filozofia, mýtus, teológia, pojem, číslo, skrutka, kladivo, predstava stromu a pod., pokiaľ plnia kultúrotvornú funkciu, čiže umožňujú premenu zlého na dobré alebo škaredého na krásne atď..
:: štruktúra.

/emócia
lat. − silný cit alebo stav vzrušenia, ktorý sa prejavuje zvláštnym správaním sprevádzaným až fyziologickými zmenami organizmu; tento významový proces alebo útvar môže mať kladnú alebo zápornú náplň.
    „Ako subjektívna forma prejavu potrieb emócie predchádzajú činnosť zameranú na uspokojovanie týchto potrieb, podnecujú a usmerňujú ju ([603];49)“.
    K emóciám patrí napr. údiv, radosť, odpor, rozhorčenie, úzkosť, žiaľ a podobne.
:: cit, cítenie, emócia kladná, emócie (psychológia), uvoľnenie emočné.

/emócia kladná
− emócia majúca väčšiu hodnotu v porovnaní s inou hodnotou, žiaduci, vyhovujúci silný cit alebo stav vzrušenia.

/emocionalita
fr. – emocionálnosť, emotívnosť, citovosť – modalita ľudského ducha spočívajúca v schopnosti emocionálnych aktov alebo vyvolávania emócií a podliehania im.
:: duch, emócia.

/Empedokles z Agrigenta na ostrove Sicília
(asi 483 − 423 pr. n. l.; podľa legendy život ukončil skokom do Etny) − starogrécky filozof, lekár a rétor, podľa ktorého sa svet skladá zo štyroch prvkov (gr. stoicheia) alebo koreňov vecí (tessara tón pantón rhizómata): oheň (pýr), vzduch (aither), voda (hydór) a zem (gé, chthon), ktoré sa spolu miešajú alebo odlučujú od seba. Príčinou miešania je láska (filotés), príčinou odlučovania nenávisť alebo svár (neikos). Striedaním lásky a sváru vysvetľuje periodicitu diania vo svete.

D: Peri fyseos (O prírode); Katharmoi (Očistenie).

:: filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, predsokratici.

/empíria
gr. − skúsenosť ako prameň poznania alebo ako poznávacia metóda; vedecké pozorovania a pokusy.
:: metóda empirická, operácia empirická, veda empirická.

/empirický
gr. − skúsenosť ako prameň poznania alebo ako poznávacia metóda; vedecké pozorovania a pokusy.

/empiriokriticizmus
– filozofický smer založený švajčiarskym filozofom R. Avenariom. Veľmi príbuzné názory zastával aj E. Mach (machizmus).
    Obaja filozofi nastolili požiadavku, aby sa veda obmedzila na čo možno najexaktnejší a najekonomickejší opis bezprostredne daného. Dané sú však iba také kvalitatívne elementy, ako farby, tóny, vône atď., ktoré sa nazývajú pocity. To, čo označujeme ako telesá, sú iba relatívne konštantné komplexy takýchto elementov; aj naše telo je takýto komplex a dokonca aj samo vlastné ja nie je nič iné ako zhluk pocitových, predstavových, spomienkových, citových elementov viazaných na určité telo.
    Úlohou vedy je čo najjednoduchší opis závislostí týchto elementov a komplexov elementov medzi sebou. Fyzika opisuje závislosti medzi tými elementami, ktoré patria ku komplexom zvaným telesá, zatiaľ čo psychológia opisuje závislosti medzi takými elementami, ktoré prináležia ku komplexu ja. Keď úlohu reálnych vied zredukujeme na funkciu takéhoto opisu, zmiznú také otázky ako otázka reality vonkajšieho sveta alebo existencie vecí mimo vedomia. Neexistuje nič okrem daných elementov a závislostí medzi nimi.
:: Avenarius, R., filozofia 19. stor., filozofia švajčiarska, Mach, E., skúsenosť čistá (empiriokriticizmus).

/empirizmus
gr. – orientácia na skúsenosť (empíriu) a empirické metódy, ktorá komplexný filozofický tvar a zdôvodnenie hľadala v novovekej empiristickej filozofii.
:: filozofia empiristická, filozofia novoveká.

/enakcia (Varela, F.)
– samorganizácia organizmov a ľudskej mysle v interakcii s prostredím a v spojení s vtelenosťou a situovanosťou poznania, čo vedno umožňuje chápať adaptačnú činnosť každého živého organizmu ako polaritu poznanie – konanie a konanie – poznanie. V súlade s tým realita, ku ktorej máme prístup na základe našich reprezentácií, nie je ani celkom objektívna, ani celkom subjektívna, každý druh má svoj vlastný svet. Kognitívne štruktúry emergujú z opakujúcich sa senzoricko-motorických schém, ktoré umožňujú, aby bolo konanie riadené vnímaním. Najdôležitejšou vlastnosťou organizmov je ich autonómnosť. Poznanie je v prvom rade biologickým javom (zdroj: kognitívne vedy, in: ENCYKLOPAEDIA BELIANA (5.3.2021)).
:: veda kognitívna.

/encyklopédia
z gr. enkyklios paideia – súborné spracovanie jedného (encyklopédia špeciálna, odborná) alebo všetkých odborov vedy, techniky a ďalších vývinových pásiem kultúry (encyklopédia všeobecná). Usporiadanie poznatkov môže byť buď abecedné alebo tematické.
    O zhrnutie vedomostí zo všetkých odborov ľudskej činnosti sa pokúšali už v staroveku (Plinius st.).
    Prehľady vedomostí sa od 13. stor. objavujú pod názvami, ako imago mundi, tresor a i.
    Renesancia sa zahľadela do dávnej minulosti, objavila v nej pozoruhodné diela, umelecké pamiatky, pre svoju dobu nečakané zdroje. A tak sa ukazuje potreba predložiť vydolované nálezy, také prekvapujúce a oslňujúce svojou silou a množstvom, predložiť očiam užasnutých ľudí, treba ich zostaviť, položiť vedľa seba. Veľkí myslitelia renesancie chápu potrebu takej inventarizácie - takýmto spôsobom sa na potrebu encyklopedického predvedenia pozerá Kopernik, Kepler, Bacon. Významným zástancom encyklopedizmu bol aj Alsted, priamy predchodca Komenského.
    Myšlienku encyklopedického vševedenia preberá J. A. Komenský, avšak vychádzajúc z Kuzánskeho zahľadenia sa do jednoty sveta. Encyklopédia má byť podľa Komenského systémom neseným svetovou harmóniou. Syntézu poznatkov pritom Komenský chápe synkriticky, všenápravne a univerzalisticky: univerzalizmus manifestuje Komenský predponou pan- (= vše-), ktorú pripája ku všetkým smerovaniam svojho nápravného programu.
    História encyklopédie v pravom zmysle slova sa začala v 18. stor. K priekopníckym dielam patrí francúzska Encyklopédia, čiže Racionálny slovník vied, umení a remesiel z rokov 1751 – 1772 a anglická Encyklopédia Britannica založená roku 1768.
:: encyklopedisti, literatúra odborná.

/encyklopedisti
– francúzski filozofi a vedci obdobia osvietenstva, tvorcovia francúzskej Encyklopédie; ich ideovým vodcom a hlavným redaktorom Encyklopédie bol D. Diderot, jeho najbližším spolupracovníkom d'Alembert. K encyklopedistom patrilI: Voltaire, Montesquieu, Condillac, Holbach, Turgot a ď.
:: filozofia 18. stor., filozofia francúzska, filozofia novoveká, filozofia osvietenská, osvietenstvo.

/endochrónia
gr. – dnučasenie, vnútročasenie — predmet endochronológie tvorený podprocesom perichrónie z vnútra času štrukturujúcim jeho plynutie do modality prítomnosti, budúcnosti a minulosti v závislosti od trvania, nastávania a zanikania udalostí tvoriacich dianie sveta, vznikanie a zanikanie (genesis a fthora). Endochrónia je kontinuálna modifikácia plynutia času (chrónie) vyúsťujúca do prítomnosti z budúcnosti a z prítomnosti do minulosti. Endochrónia (dnučasenie) nadväzuje na prochróniu (predčasenie), súc sprevádzaná parachróniou (príčasením) a nasledovaná metachróniou (po-časením), pričom toto nadväzovanie, sprevádzanie a nasledovanie má bezčasovú povahu, vyznačuje sa bezčasovosťou, odohráva sa bezčasmo, tvorí podproces perichrónie zvaný achrónia (bezčasenie), pokiaľ nejde o niektorý konkrétny druh času, napríklad subjektívny, ktorého endochrónne procesy sa môžu uskutočňovať v iných druhoch času, subjektívny čas napríklad v čase fyzickom. Generálnou charakteristikou všetkých podprocesov endochrónie, ich vzájomného vzťahovania sa, ich vzťahovia sa k ostatným procesom tvoriacim perichróniu, vzťahovania sa perichrónie a chrónie a chrónie a sveta, pohybu a priestoru je nepristúpivšosť, pritomnosť.
    Synkriticistickoontologicky sa vyrovnávať s endochronologickou a vôbec perichronozofickou problematikou si vyžaduje načrieť hlbšie do slovotvorných zdrojov jazyka, v našom prípade slovenčiny. Pri podrobnejšom skúmaní endochrónie pred nami vystupuje tento podproces perichrónie ako bezčasové (achrónne) usúvťažňujúcno výprítomnostňujúcna, výbudúcnostňujúcna a výminulostňujúcna.
    Výprítomnostňujúcno, výbudúcnostňujúcno, výminulostňujúcno a ich usúvzťažňujúcno sú tvorené, každé svojim spôsobom, originálne, synkrízou, nereduktívnym usúvzťažňovaním sa procesuálneho a výsledkového aspektu ich komplexného bezčasového diania. Výprítomstňujúcno je podproces endochrónie tvorený synkrízou výprítomnostňovania kontinuálne vyúsťujúceho do ním stále sa obnovujúceho prítomnenia prítomnosti. Výbudúcnostňujúcno je podproces endochrónie tvorený synkrízou výbudúcnostňovania do budúcnenia budúcnosti. Výminulostňujúcno je podproces endochrónie tvorený synkrízou výminulostňovania do minulostnenia minulosti.
    Edmund Husserl minuciózne skúmal (analyzoval a opisoval) tieto procesy, ich vyústenia a väzby medzi nimi, čiže medzi ich procesuálnosťou a výsledkovosťou (vyúsťujúcnosťou) na úrovni prežívania chrónie ako komplexného diania času, pričom jeho ontologické podhubie UrIch (PraJa), ako ho nazýval, mu zostávalo viac menej v tieni. Martin Heidegger toto podhubie spravil najprv predmetom rozsiahlych fundamentálnoontologických skúmaní, ktoré po Kehre v tridsiatych rokoch minulého storočia čiže takmer pred sto rokmi vyústili do explicitnej tematizácie bezčasového výbytnenia času zachovanej v Heideggerovej nemeckej etymologizujúcej terminológii. Nám dnes, v rámci perichronozofie ako fundamentálnej vrstve synkriticistickej ontológie, prichodí ďalej rozpracúvať problematiku bezčasia a bezčasenia čiže achrónie ako súčasti komplexu podmienok existencie času, ktorý označujeme termínom perichrónia.
    Termínom chrónia a ním vyjadrovanou kategóriou reprezentujúcou podstatu času a jeho diania upriamujeme pozornosť na neodstateľnú dimenziu sveta, ktorá je od neho rovnako neodmysliteľná ako pohybosť/procesuálnosť a priestorovosť. Túto situovanosť chrónie vrátane všetkého, čo ju obklopuje, čo ňou preniká a podmieňuje jej bytie, označujeme termínom perichrónia.
    Endochrónia, ako jej náčrt podáva začiatok tejto state, tvorí tú zložku perichrónie, ktorá tvorí jej vnútornú štrukturáciu v podobe diania, plynutia, prúdenia, toku času a jeho segmentácie na prítomnosť, budúcnosť a minulosť, pod bezprostredným vplyvom parachrónie.
:: perichrónia, perichronozofia, synkriticizmus.

/endochronológia
gr. – zložka perichronológie, ktorej predmetom je endochrónia.
:: perichronozofia, synkriticizmus.

/energeia (Aristoteles)
− čin, akt, uskutočnenie v protiklade k sile (možnosti, dynamis).

/Engels, Fridrich
(1820 − 1895) − nemecký filozof, ekonóm a revolucionár, mladohegelovec a neskôr spolupracovník K. Marxa s výrazným podielom na vypracovaní a rozvinutí marxistického významového univerza, navrhol program Zväzu komunistov Zásady komunizmu (1847).
:: filozofia 19. stor., filozofia marxistická, filozofia nemecká, marxizmus.

/enigmatickosť
gr. − hádankovitosť, záhadnosť, nezrozmiteľnosť, tajomnosť.

/ens
lat. – jestvujúce, bytie, podstata, vec, súcno.
:: ens a se, ens ab alio, ens in se, ens rationis, ens reale, ens realissimum, ontológia.

/ens a se
lat. – bytie, ktoré je také, aké je, samo sebou, na rozdiel od ens ab alio.
:: ontológia.

/ens ab alio
lat. – to, čo závisí od iného, podmienené, stvorené.
:: ontológia.

/ens in se
lat. – súcno existujúce samo v sebe.
:: ens in se subsistens, ontológia.

/ens in se subsistens
lat. – súcno, ktoré existuje v sebe.
    Výrazom ens in se subsistens označuje scholastika substanciu ([309];87).

/ens per se subsistens
lat. – súcno, ktoré existuje osebe a pre seba.
    Výrazom ens per se subsistens označuje scholastika substanciu ([309];87).
:: ens, ontológia.

/ens rationis
lat. – myšlienková vec, t. j. niečo, čo môže existovať len ako myšlienkový obsah, teda nie osebe, nie ako súcno nezávislé od myslenia.
:: ontológia.

/ens reale
lat. – reálna vec, skutočne existujúce.
:: ontológia, vec reálna.

/ens realissimum
lat. – najreálnejšie bytie, Boh.
:: ontológia.

/entita
lat. – akýkoľvek jednotlivý predmet myslenia vôbec, bez bližšieho určenia ([13];69), hocičo reálne (anything real), hocičo, o čom možno mať informácie, hocičo, o čom môžeme niečo vedieť, predpokladať, o čom sa môžeme domnievať, že má nejaké vlastnosti, čo môžeme opísať, čo môže byť predmetom našich úvah, túžob, hodnotenia; niečo existujúce, jestvujúce, nejaká vec, bytosť, bližšie neurčený útvar skutočnosti/vedomia, nie je napríklad určené ani to, či je naozaj skutočný, predpokladaný, domnelý, chcený, potrebovaný a pod. Entitou je napr. útvar významový, významový proces, stránka materiálnej skutočnosti, ľudské indivíduum, vodník, Slnko, vzťah, bylina, anjel, klinec, bunka a pod.
    Dôležitým delidlom entít je to, či existujú naším pričinením, alebo bez neho. Entity existujúce bez nášho pričinenia sú danosti.Najdôležitejším typom entít, ktorých sa týkajú heslá práve čítaného slovníka, sú filozofémy.
    Na entitách študujeme najmä 1. momentálny prierez ich štruktúrou, 2. genetickú a dynamickú dominantu ich štruktúry, 3. nevyhnutné externé súvislosti ich štruktúry.
    Entita je súcno nejakej veci, jej súcnosť, to Že nejaká vec je na rozdiel od toho Čo daná vec je.
    Pojem entity je základný pojem scholastiky. Klasickým spôsobom rozpracoval kategóriu entity Tomáš Akvinský.
    V sociológii sa hovorí o entite v súvislosti s modelovým výsekom sociálnej reality.
    Zložka entity sa nazýva moment.
    Entita osebe je jednotlivosť.
:: časť, črta, dotyk, entita (právo), entita abstraktná, entita fyzická, entita ideálna, entita jednoduchá, entita kvantová, entita logická, entita materiálna, entita názorná, experiment, jednotlivé, korelácia, niečo, oblasť predmetná, oblasť reality, ontológia, organizácia (ekonómia), pojem entity, pôsobenie vzájomné, predmet, sieť (matematika), súcno, trieda, vec, vlastnosť, vlastnosť entity, všeobecné, výtvor kultúrny, vzťah, vzťahy medzi entitami, zvláštne.

/entita abstraktná
– entita vyčlenená odhliadnutím od niektorých vlastností alebo vzťahov, napr. číslo.
:: ontológia.

/entita ideálna
− entita jestvujúca vo vedomí alebo súčasť ideálneho sveta. Chápanie ideálnej entity, jej ontologického statusu, závisí od ontologickej pozície danej filozofie, napríklad materialistické filozofie ju môžu chápať iba ako entitu, ktorej existencia závisí od vedomia človeka, od toho, či si ju nejakým spôsobom uvedomujeme alebo nie.
:: ontológia.

/entita jednoduchá
– nezložená entita, t. j. ktorá nie je zložená z častí, dielov.
:: jednoduchý, ontológia.

/entita logická
− tá ktorá súčasť predmetu logiky, ako napríklad výrok, premenná, operátor, funkcia, kvantifikátor...; funkcia na svetamihu.
:: logika.

/entita materiálna
lat. − hmotná entita, súčasť hmotného sveta.
:: entita fyzická, entita hmotná, ontológia, svet hmmotný.

/entita názorná
– entita prístupná zmyslovému vnímaniu, ľahko pochopiteľná aj na predvedeckej alebo mimovedeckej úrovni pristupovania človeka k svetu.
:: ontológia.

/enumerácia
lat. – empirická operácia, ktorou sa dá zistiť, ktoré prvky sú obsiahnuté v nejakom súbore (množine, triede) predmetov. Enumerácia charakterizuje súbor kvalitatívne; nie je ešte spätá s používaním čísiel. Spočíva iba v pomenúvaní individuálnych prvkov daného súboru predmetov (napríklad: dnes v škole chýba Peter, Pavol, Jano, Jožo, Fero).
    Z enumerácie historicky a logicky vyrastá počítanie ([69];162).
:: enumerácia množiny konečnej.

/epikureizmus
– epikurejská škola, Epikurova záhrada – filozofický smer – učenie Epikura a jeho žiakov.
    Epikureizmus si o. i. kládol dve úlohy: 1. teoreticky vysvetliť svet prírody spolu s doň patriacim človekom a 2. poskytnúť človeku koncepciu života v podobe podrobne vypracovaného systému, opierajúcu sa o toto vysvetlenie. V prvom prípade nadväzoval na Demokritov atomizmus, v druhom na filozofiu kyrenaikov. Cieľom epikureiskej filozofie bolo zabezpečiť človeku pokoj a šťastie, ktoré malo plynúť z oslobodenia sa v oblasti vlastného individuálneho života od všetkých nepokojov a starostí.
    Poznanie prírody, jej zákonov, i nimi riadených javov a zdôvodnenie, že nad všetkým vládnu zákony hmoty, malo oslobodiť človeka od strachu pred bohmi a pred smrťou a naučiť ho, že všetko závisí od jeho slobodnej vôle. Takto veda o prírode pripravuje v epikureizme základy materialistickej etiky, ktorá je hlavným obsahom epikurejskej filozofie.
    Epikurova škola mala charakter spolku alebo akejsi náboženskej obce, v ktorej Epikurovi žiaci i s rodinami uvádzali do praxe katecheticky chápanú filozofiu svojho majstra. Po smrti Epikura vznikol okolo neho zvláštny kult a jeho filozofia sa začala šíriť ako umenie života.
    Epikureizmus prenikol ako prvý z gréckych filozofických smerov na územie Ríma a už koncom 2. stor. pr. n. l. vznikli latinské epikurejské diela.
:: Epikuros, filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia 3. stor. pr. n. l., filozofia 2. stor. pr. n. l.

/Epikuros zo Samu
(341 − 270 pr. n. l.) − starogrécky filozof obdobia helenizmu, zakladateľ epikureizmu. Filozofiu členil na logiku, fyziku a etiku.
    -zLogiku chápe ako učenie o tom, ako zabrániť omylom.
    Fyziku chápe ako učenie o bytí a poznaní. Dianie vo svete je podľa Epikura zákonité, opiera sa o prirodzené zákony,v čom nadväzuje na Leukippov a Demokritov atomizmus, no na rozdiel od ich striktného determinizmu zavádza predstavu možnosti zrážky atómov pohybujúcich sa v prázdnom priestore rovnakou rýchlosťou na báze ich spontánneho, vnútorne podmieneného odchýlenia od priamky; možnosť odklonu atómov zakladá slobodu človeka a jeho zodpovednosť za vlastný život; človek sa môže slobodne rozhodovať, no musí niesť zodpovednosť za svoju voľbu.
    V teórii poznania Epikuros zastával senzualistické stanovisko: pocity samy osebe sú vždy pravdivé a omyly vznikajú až z ich výkladu. Vznik pocitov vysvetľuje na základe predstavy neustáleho vychádzania prúdu nepatrných častíc zvaných eidola z povrchu telies a ich prenikaní do zmyslových orgánov, čím sa vyvolávajú obrazy vecí.
    Duša človeka pozostáva z najjemnejších atómov rozptýlených v celom tele a je nesmrteľná.
    Cieľom poznania podľa Epikura je zbavenie sa nevedomosti, povier a strachu pred bohmi a pred smrťou, bez čoho nie je možné šťastie.
    V etike Epikuros zastáva názor, že prirodzeným stavom človeka je slasť, ktorú chápe ako neexistenciu bolesti a telesného a duševného utrpenia, čo je podľa neho aj cieľom života. Jednou zo strastí človeka je strach zo smrti, v kontexte čoho Epikuros uvažuje nasledovne: smrť sa ma netýka, pretože keď som tu ja, keď som živý, nie je tu smrť, a keď je tu smrť, nie som tu ja, som mŕtvy, už neexistujem.
    Človek by mal svoj život usporiadať podľa predstavy hierarchie slastí siahajúcej od slastí nižších, menej trvalých až po slasť najvyššiu, trvalú, získanú na základe rozumovej úvahy a spočívajúcu v absolútnom pokoji zvanom ataraxia, ktorá je stavom bez bolesti a nepokoja. Podmienkou dosiahnutia tohto stavu je nelipnutie na veciach, ktoré nemôžeme mať trvale vo svojej moci.
:: epikurreizmus, filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia 3. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia helenistická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.

/epistéma
gr. – súbor hlavných princípov usporiadania vedenia, poznania v istom období.
:: poznanie, vedenie, základ poznania vedeckého.

/epistemický
gr. − vzťahujúci sa na poznávanie alebo vedenie.

/epistemológia
gr. – vedenie o vedení. Termín epistemológia sa používa ako synonymum termínov teória poznania, gnozeológia alebo noetika. Vo frankofónnej oblasti epistemológia znamená filozofiu vedy alebo teóriu vedy, teóriu vedeckého poznania.
    Epistemológia je tvorkyňa a rozvíjateľka epistemologického významového univerza; môže vystupovať ako samostatná filozofická disciplína; jej nositeľom (pestovateľom) je epistemológ.
:: epistemológia a gnozeológia, epistemológia evolučná (filozofia), kategória epistemologická, pojem aposteriórneho, pojem apriórneho, pojem epistemologický, poznanie vedecké, poznávanie epistemologické, univerzum významové epistemologické, útvar významový epistemologický, veda.

/epistemológia evolučná (filozofia)
– angl. evolutionary epistemology – smer epistemológie na rozhraní filozofie a evolučnej biológie, ktorá skúma rast poznania ako produkt biologickej evolúcie. Podľa evolučnej epistemológie evolúcia ľudského poznania, podobne ako prirodzená evolúcia vo svete zvierat a rastlín, je výsledkom postupného smerovania k stále lepším a lepším teóriám. Ibaže rozdiel medzi procesom konštitúcie teórií a prirodzeným výberom spočíva v tom, že vedci vedome eliminujú neúspešné hypotézy a kriticky reflektujú svoje vlastné teórie.
:: biológia evolučná, Cabrera, D., epistemológia.

/„epistemológia“ a „gnozeológia“
– termíny „významovo veľmi blízke, prakticky ide o synonymá. Niekedy sa medzi nimi hľadajú jemné diferencie: raz sa gnozeológia chápe ako časť epistemológie, v ktorej nachádza svojej zdôvodnenie, inokedy sa naopak epistemológia chápe ako časť gnozeológie zaoberajúca sa vedeckým poznaním. Sám termín gnozeológia používala už stredoveká scholastika vo význame scientia cognitionis in genere“ ([144];11 pozn. pod čiarou).
:: epistemológia, gnozeológia.

/epoché
gr. – ἐποχή – odstup a zdržanie sa úsudku.
:: úsudok.

/Epštein, Michail Naumovič
(21. 4. 1950 Moskva – ) – sovietsko-rusko-americký filozof, filológ, kulturológ, lingvista a esejista, žijúci od roku 1990 v USA. Rozvíja interdisciplinárne prístupy na širokej palete humanitných disciplín.

D: Relativistic Patterns in Totalitarian Thinking: An Inquiry into the Language of Soviet Ideology, 1991; After the Future: The Paradoxes of Postmodernism and Contemporary Russian Culture, 1995; Transcultural Experiments: Russian and American Models of Creative Communication (with Ellen Berry), 1999; Filosofija vozmožnogo, 2001; Projektivnyj filosofskij slovar, 2003; Filosofija tela, 2006; PreDictionary, 2011; Russian Spirituality and the Secularization of Culture, 2011; The Transformative Humanities: A Manifesto, 2012.

:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia ruská, filozofia súčasná, filozofia USA.

/eratický
lat. − nestály, premenlivý, náhodný, nepredvídateľný, nevypočítateľný, nevyspytateľný, záhadný.
:: eratický (geológia).

/Erazmus Rotterdamský
(27. 10. 1467 Rotterdam resp. Goude, Holandsko – 12. 7. 1536 Bazilej, Švajčiarsko) – vl. menom Gerrit Gerritszoon al. Gerhard Gerhards, lat. Desiderius – holandský filozof, filológ (biblista), kňaz, predstaviteľ zaalpskej renesancie a humanizmu, predchodca reformácie, prívrženec tolerancie v sporoch katolicizmu a protestantizmu v prvej polovici 16. stor., „Voltaire 16. stor.“ (Dilthey), priateľ Th. Mora. Bol v spojení s Platónskou Akadémiou vo Florencii.
    Erazmus sa pokúšal o reštitúciu kresťansko-antického filozofického postoja k životu, ktorého odkaz, prekrytý nánosom nevzdelaného teologizovania, považoval za pravé kresťanstvo.
    Erazmus formuloval víziu mravného zdokonaľovania ľudského indivídua nepretržitým vzdelávaním s cieľom dospieť ku kozmopolitnému kresťanstvu. Táto vízia smerovala jednak k výchovnému ideálu esteticko-morálno-religíózneho individualizmu, jednak bola motiváciou jeho biblistických prác.
    L. Valla ho inšpiroval k vydaniu prvého gréckeho prekladu Nového zákona, v r. 1516, ktorý sa stal podkladom pre preklad M. Luthera. Erazmova textovokritická práca je prelomom v prístupe k biblickým textom, v ktorom sa prejavuje jeho teologický racionalizmus zasahujúci až do biblistiky 19. storočia.

D: Moriae encomium (Chváľa hlúposti), 1511; Enchiridion militis christiani (Príručka kresťanského vojaka), 1515; Institutio principis christiani (Výchova kresťanského kniežaťa), 1516; De libero arbitrio diatribe sive collatio (O slobode vôle: Rozpravy a porovnania 1524; Ausgewählte Schriften, I – VIII, 1967 an.; Opera omnia, 1969. an.

:: filozofia 16. stor., filozofia renesančná, filozofia švajčiarska.

/Eriugena, Johannes Scotus
(810/815 – 877) – stredoveký filozof írskeho pôvodu pôsobiaci vo Francúzsku pri dvore Karola Holého, kde riadil jeho školu. Panenteista. Vychádzal z novoplatonizmu. Uviedol do latinskej podoby Dionysia Pseudoareopagitu a komentoval ho. Usiloval sa o vyhradenie samostatného miesta pre filozofiu vedľa teológie.
    Eriugena bol predstaviteľom krajného realizmu a jedným z najvýznamnejších mysliteľov ranej scholastiky.
    K významu Eriugenu pozri [619];80.
:: filozofia 9. stor., filozofia scholastická, filozofia stredoveká.

/esencia
lat. − podstata veci, to, čo robí vec tým, čím je a odlišuje ju od iných vecí.
:: essentia, ontológia.

/esencia veci (Spinoza, B.)
– podstata veci, prirodzenosť veci, zahŕňajúca existenciu (cf [68];49).
:: atribút (Spinoza, B.).

/esse p. bytie

/esse est percipi
lat. – „byť znamená byť vnímaný“, základný výrok G. Berkeleyho.
:: Berkeley, G.

/esse in se
lat. – bytie existujúce v sebe samom.
:: ontológia.

/esse subsistens
lat. – subsistentné bytie, bytie, ktoré existuje v sebe samom (esse in se).
:: ontológia

/essentia
lat. – podstata, bytnosť. Pojem esencie je základný pojem scholastiky, protikladný pojmu existencie (existentia).
:: esencia, ontológia.

/estetično
gr. − súčasť predmetu estetiky tvorená súborom estetických vzťahov, javov, hodnôt, funkcií a aktivít, ktorých konfiguráciu možno chápať ako estetickú situáciu.
    Vyčleňuje sa

        – umelecké estetično,
        – mimoumelecké estetično,
        – prírodné estetično (cf 185;68, 200, 160, 136).

:: estetika.

/estetika
gr.– filozofická disciplína (filozofická estetika) alebo veda (špeciálnovedná estetika), ktorá sa zaoberá podstatou a zákonmi krásy v umení, v živote a v prírode.
– P: Adorno, Th. L. W., Baumgarten, A. G., Bense, M., Hegel, G. W. F., Kant, I.
– I: Mistrík, E.: Estetický slovník, p. aj [185].
   ::
     A
        aktivita estetická,
     Č
        činnosť estetická,
     D
        dielo umelecké, dynamický (estetika),
     E
        estetično, estetika (Kant, I.), estetika antická, estetika novoveká, estetika renesančná, estetika staroveká, estetika stredoveká,
     F
        funkcia estetická,
     H
        hodnota estetická, hodnotenie estetické,
     I
        ideál estetický,
     J
        jav estetický,
     K
        katarzia (estetika), kategória estetická, kochanie sa, krása,
     M
        motív (estetika),
     N
        norma estetická,
     O
        objekt estetický,
     P
        potreba estetická, pôvab (estetika),
     R
        realita estetická, rez zlatý
     S
        situácia estetická, subjekt estetický,
     Š
        štýl umelecký (estetika),
     U
        umenie, umenie tanečné (estetika), umenoveda,
     V
        vkus estetický, vnímanie estetické, vzťah estetický,
     Z
        zážitok estetický.

/estetika (Kant, I.)
– časť teórie poznanie, ktorej predmetom je priestor a čas.

/estetika antická
− európska súčasť a etapa starovekej estetiky, ktorá kryštalizuje v antickom Grécku počnúc 5. stor. pr. n. l. vyčleňovaním sa hlavných smerov uvažovania o kráse a umení.
:: Damón z Atén, estetika, filozofia antická.

/estetika čínska
– subuniverzum čínskeho významového univerza koncentrovaný okolo významového útvaru reprezentujúceho krásno a označovaného písmovým znakom mej objavujúceho sa ako piktogram na vešteckých kostiach z doby dynastie Šang a skladajúceho sa z dvoch významových koreňov ovca a veľký, čo naznačuje spojenie pojmu krásna s pojmom dobra (šan), pretože veľká ovca, patriaca medzi šesť domácich zvierat, poskytuje potravu (cf [407];41).
:: čchi (estetika čínska), estetika, filozofia čínska.

/estetika novoveká
− súbor estetický názorov v období približne 15. stor. až 1. tretiny 19. stor. zahrňujúca renesančnú, barokovú, klasicistickú, osvietenskú a nemeckú klasickú estetiku a predchádzajúca súčasnej estetike. Až v rámci novoveku sa estetika konštituovala ako samostatná disciplína, za ktorej zakladateľa sa považuje A. Baumgarten.
:: filozofia novoveká.

/estetika recepcie
– oblasť alebo disciplína estetiky zameriavajúca sa na procesy tvoriace recepciu umeleckého diela a umeleckého diania, ana procesy estetickej recepcie vôbec alebo na recepciu v rámci tej ktorej oblati umenia (literatúry, hudby). Zahrnuje

        ▪ sociologicky orientovaný empirický výskum estetickej recepcie,
        ▪ marxisticky orientovanú teóriu recepcie,
        ▪ kostnickú školu (Konstanzer Schule) recepčnej estetiky (Rezeptionsästhetik, Reader-response criticism) (Hans Robert Jauß (1912 – 1997), Wolfgang Iser (1926 – 2007), Wolfgang Kemp (*1946),
        ▪ buffalskú recepčnú školu N. N. Hollanda,
        ▪ estetickú koncepciu, ktorú rozpracoval Umberto Eco (1932 – 2016),
        ▪ recepčná hudobná estetika Renáty Beličovej (*1960)...

/estetika recepčná
– bohato diverzifikovaný smer estetiky recepcie, zjednotený ideou, že význam textu (v doslovnom literárnom zmysle i širšie v zmysle hermeneutickom) formuje sám čitateľ bezprostredne v procese recepcie (čítania, počúvania, dívania sa...). Recepčná estetika zahrnuje tieto orientácie:

        ▪ transakčná recepčná estetika (transactional reader-response theory),
        ▪ afektívna alebo emocionálna štylistika (affective stylistics),
        ▪ subjektívna recepčná estetika (subjective reader-response theory),
        ▪ psychologická recepčná teória (psychological reader-response theory),
        ▪ sociálna recepčná estetika (social reader-response theory),
        ▪ hudobná recepčná estetika (reception-aesthetics of music).

/estetika renesančná
– zložka renesančnej filozofie a sebareflexívna zložka renesančného umenia tvoriaca prvú etapu vývinu novovekej estetiky, nadväzujúca na estetiku stredovekú, predchádzajúca estetike barokovej a tvorená súborom explicitných a implicitných estetických významových útvarov vyjadrených v renesančných poetikách a traktátoch o umeniach a v úvahách samotných autorov umeleckých diel (sochárov, maliarov, architektov, spisovateľov, hudobných skladateľov...). Je to prvá etapa vývinu estetiky, ktorá spadá do éry kníhtlače.
    Ani renesančná estetika (podobne ako estetika staroveká a stredoveká) nebola ešte vtesnaná do jednej disciplíny, naďalej nemala vlastný názov, vlastných špecialistov.
    K hlavným zdrojom štúdia renesančnej estetiky patria pramene chránené inštitúciami, ako Biblioteca Marciana v Benátkach, British Museum, knižnica Warburgovho inštitútu v Londýne, knižnice v Paríži a v USA.
    Renesančné estetické významové útvary sa objavujú už v dielach Danteho, Giotta, Petrarcu, Boccaccia, no ich ťažiskový korpus datujeme do 15. a 16. stor. (C. Cennini, Mikuláš Kuzánsky, Alberti, Ficino, Raffaelo, Castiglione, Bempo, Pico, Leone Ebreo, Leonardo da Vinci, Michelangelo, Pontormo, Cardano, C. Ripa, C. F. Menestrier, Dürer, Erazmus Rotterdamský, Montaigne, F. Malherbe, Patrizzi, Bruno, Zabarella, Galilei, Sidney, Shakespear, F. Bacon, Cervantes, Lope de Vega...).
:: estetika, filozofia renesančná, vaghézza.

/estetika staroveká
– prvá etapa vývinu estetiky predchádzajúca stredovekej estetike a zahrnujúca súbor explicitných a implicitných estetických významových útvarov, s ktorými prišli myslitelia a umelci v období západného a mimoeurópskeho staroveku.
    Na Západe je to antická estetika siahajúca od prvých úvah o kráse a umení a o ich spoločenských funkciách u Homéra a predsokratovcov až po rozvíjanie prvých teórií umenia a krásy pod vplyvom kresťanstva.
    V rámci mimoeurópskej estetiky spadajú do obdobia starovekej estetiky úvahy prvých najmä indických, čínskych a japonských mysliteľov a umelcov.
:: filozofia staroveká.

/estetika stredoveká
− súbor estetických názorov počnúc 6. stor. až do 14. storočia resp. začiatku 15. stor.
:: filozofia stredoveká.

/estetika súčasná
− estetika 19. stor. až 21. stor., v rámci ktorej sa zvykne vyčleňovať moderná estetika, postmoderná estetika a postpostmoderná estetika. Súčasná estetika je etapa estetického myslenia nasledujúca po novovekej estetike.
:: filozofia súčasná.

/etapa
fr. − pevne ohraničené obdobie; vývinový stupeň; štádium, fáza.
:: etapizácia.

/etatizmus
fr. − forsírovanie štátu a riešenia spoločenských problémov štátnymi zásahmi.

/éter
gr. – jeden (najjemnejší) zo živlov tematizovaných v mytológiách a filozofiách zvyčajne povedľa ohňa, vody, vzduchu, zemi.
:: živel.

/eternalizmus
lat. − filozofický názor, podľa ktorého je reálny celkový nadčasový súbor všetkých udalostí; budúcnosť i minulosť sú dané, nie sú menej reálne ako prítomnosť. Podľa eternalizmu je čas určená samostatná a večná súradnica časopriestoru; napriek tomu, že budúcnosť ešte nepoznáme, je vopred determinovaná minulosťou.
:: čas, filozofia času.

/éthos
gr. – ἦθος (doslova: obvyklé miesto alebo sídlo, stajňa, pastvina) – zvyk, mrav, obyčaj, charakter, zmýšľanie, správanie, mravnosť.
– I: Ethos, in: Eisler, R.: Wörterbuch der philosophischen Begriffe (1904).
:: etika.

/etika
gr. – filozofia morálky, teória morálky, morálna filozofia, filozofia mravnosti, praktická filozofia − filozofická disciplína alebo etická súčasť tej ktorej filozofie, ktorej predmetom je morálka a mravnosť, morálne konanie, rozlišovanie medzi dobrom a zlom.
    Jadrom etiky je normatívna etika.
– I: Ethics, in: The Basics of Philosophy, Ethik, in: Eisler, R.: Wörterbuch der philosophischen Begriffe.
::
     C
        celok daného predeticky, cnosť,
     D
        deontológia,
     E
        éthos, etika analytická, etika aprobatívna, etika džinizmu, etika environmentána, etika fundamentálna, etika kresťanská, etika marxistická, etika normatívna, etika všeobecná, etika základná, etíketa,
     CH
        charita,
     I
        imperatív kategorický,
     K
        kódex etický, konanie morálne, konanie inkontinentné, konanie nemorálne,
     M
        moral sense, morálka, morálnosť, mravnosť, mravy,
     N
        necnosť, nemorálnosť, neprajnosť, norma morálna,
     O
        odpustenie,
     P
        povinnosť, presvedčenie morálne, problematika etická,
     S
        sloboda, splnenie povinnosti, svedomie,
     T
        tajomstvo profesijné, tragično,
     U
        úcta, univerzum významové etické, útvar významový etický,
     V
        vďačnosť,
     Z
        zákon mravný, zodpovednosť,
     Ž
        žičenie inakosti (synkriticizmus).

/etika analytická
– súčasť analytickej filozofie vyrastajúca z analýzy rečových foriem morálnych výpovedí, pričom dôraz kladie na rozbor morálnych pojmov (pojmu dobra, pojmu zla...).
    V rámci analytickej etiky sa rozpracúva napríklad koncepcia etického naturalizmu, podľa ktorého morálne pojmy, ako napr. pojem dobrého, pojem spravodlivého, pojem cnosti možno definovať empirickými, deskriptívne uchopiteľnými významovými útvarmi príjemný, nevyhnutný, radostný...
    Ďalšími smermi analytickej etiky sú:

        ▪ etický intuitivizmus,
        ▪ etický logicizmus,
        ▪ nekognitívne analytickoetické teórie.

/etika aprobatívna
– teória morálky, v ktorej sa dobro definuje ako to, čo sankcionovala nejaká autorita (prikázala alebo schválila). Podľa toho, kto alebo čo sa pokladá za takúto autoritu ( boh, morálny cit človeka alebo spoločnosť), delí sa aprobatívna etika na teologické, psychologické a sociálno-aprobatívne teórie.

/etika Aristotelova
– súčasť Aristotelovej filozofie tvorená etickým učením vychádzajúcim z predstavy cieľa života ako blaženosti (eudaimonia), ktorá spočíva v pestovaní mravných a rozumových cností. Mravné cnosti človek dosiahne vtedy, keď bude udržiavať žiadostivú stránku svojej duše medzi výstrednými krajnosťami, t. j. keď nebude ani bojazlivý, ani pochabý, zjašený, ale statočný; ani márnotratný, ani skúpy, ale štedrý, ani malicherný, ani okázalý, ale veľkorysý, ani podlízavý, svárlivý, ale priateľský. Pre cnosti alebo necnosti sa podľa Aristotela rozhodujeme slobodne; naša od ničoho nezávislá voľba medzi dvoma predmetmi je samostatné a nepredvídateľné prírodné dianie. Aristoteles tu po prvý raz používa pojem etickej slobody, ktorého sa neskôr pod názvom liberum arbitrium chytila katolícka cirkev, aby ospravedlnila trestanie hriešnikov v pekle.
    Samo slobodné vyhľadávanie zlatej strednej cesty však nestačí. Človek sa od ostatných tvorov líši čímsi božským a v zmysle tohto božského prvku svojej bytosti musí žiť, ak nechce klesnúť do podľudského stavu: musí sa usilovať o prehĺbenie svojho vnútorného rozumového života.
:: Aristoteles.

/etika autonómna
– etická teória, podľa ktorej morálka vyrastá z vrodenej alebo apriórnej mravnej povinnosti. Morálka má - podľa toho učenia - základ v samotnom mravne konajúcom subjekte: človek si sám vytvára mravný zákon, pričom je nezávislý od akéhokoľvek vonkajšieho vplyvu.
    Príkladom autonómnej etiky je Kantovo etické učenie stavajúce na princípe autonómnosti mravného správania rozpracovanom v Kritike praktického rozumu.

/etika environmentána
– ekologická etika – komplex aplikovaných výskumných zameraní, ktorý je výsledkom interdisciplinárnej syntézy a nachádza sa na priesečníku etiky a ekológie. Ekologická etika spája predstavy o prírodných systémoch a pravidlách interakcie s nimi do jedného normatívno-hodnotového komplexu.

/etika džinizmu
– súčasť džinistickej filozofie zakladajúca sa na učení o neubližovaní (ahinsa).
:: džinizmus, filozofia džinistická, filozofia indická.

/etika fundamentálna
– základná etika, všeobecná etika – všeobecná teória morálky systematicky objasňujúca základnú etickú problematiku: praktický rozum, slobodnú vôľu, morálny princíp, dobro a zlo. svedomie, zodpovednosť, étos, spôsob života, zmysel života. Do fundamentálnej etiky zaraďujú aj metaetiku.
:: metaetika.

/etika kresťanská
– súčasť kresťanskej filozofie a kresťanskej teológie (v nej pod titulom morálnej teológie) tvorená učením o kresťanskej morálke ako súbore požiadaviek na správanie sa a konanie kresťana i kresťanského spoločenstva založenom na kresťanskej predstave o povahe a určení človeka a o jeho vzťahu k Bohu.
    Kresťanská etika vyrastá z etiky Starého zákona a reflektuje a ďalej rozvíja morálku Nového zákona, pričom dôraz kladie na

        ▪ príchod Božieho kráľovstva,
        ▪ naplnenie zákona,
        ▪ plnenie Božej vôle.

    Živou normou a nasledovaniahodným ideálom je podľa kresťanskej etiky dokonale kenotický Ježiš Kristus.
    Podľa kresťanskej etiky je naplnením kresťanskej morálky

        ▪ láska k Bohu,
        ▪ láska k blížnemu,
        ▪ láska k nepriateľovi.

    Autenticita (opravdivosť) spolužitia človeka s Bohom a s inými spočíva v láske.
:: kresťanstvo.

/etika marxistická
− súčasť marxistickej filozofie predstavujúca smer etiky, ktorý sa pokúša ukázať zdroj etického významového univerza (morálnych ideí, náplne morálneho vedomia) v historicky sa rozvíjajúcich spôsoboch výroby, v zákonite sa vymieňajúcich spôsoboch spoločenského života a v pokroku materiálnej a duchovnej kultúry spoločnosti. Výskumnú pozornosť venuje jednak vývinu ľudskej mravnosti, ktorého zdroj vidí v boji a striedaní sa morálok rozličných spoločensko-ekonomických formácií a tried, jednak vývinu jeho reflexie v podobe dejín etických učení, ktoré odrážajú tento proces, pričom od tohto skúmania očakáva preukázanie komunistickej morálky ako najvyššej morálky ľudstva (cf [11]; 125 − 126).
:: filozofia marxistická, marxizmus.

/etika normatívna
– jadro etiky skúmajúce všeobecné zásady, princípy a normy morálneho konania.
:: konanie morálne.

/etiketa
fr. – súbor pravidiel spoločenského správania a spoločenského styku, pravidlá konvenčného správania sa.
:: etika.

/etiológia
gr. – náuka o pôvode a príčinách, napr. chorôb. Etiológia skúma zákonitosti využívania poznatkov o príčinnosti v praxi vôbec ( všeobecná etiológia) alebo v určitej konkrétnej praktickej oblasti, napr. pri liečení.
:: etiológia (medicína), etiológia všeobecná, metóda etiologická.

/etiológia všeobecná
– metodologická disciplína, ktorá skúma zákonitosti využívania poznatkov o príčinne účinkových vzťahoch v spoločenskej praxi.
:: etiológia, metóda etiologická.

/Eukleides z Megary
(asi 450 pr. n. l. Megara – asi 380/370 pr. n. l. Megara) – grécky filozof, zakladateľ megarskej školy. Patril medzi najstarších stúpencov Sokrata, s ktorým sa stýkal už od začiatku peloponézskej vojny. Keď bol uznesením aténskeho snemu (432/1) zakázaný všetkým Megarčanom pod trestom smrti vstup do Atén, chodil vraj Eukleides za Sokratom večer v ženskom preoblečení. Eukleides bol aj medzi tými Sokratovými priateľmi, ktorí k nemu prišli do väzenia posledný deň jeho života. Po jeho smrti našli u Eukleida v Megare útočisko početní Sokratovi žiaci, medzi nim aj Platón. Kedy Euklides založil vlastnú školu, ktorá existovala ešte na konci 4. stor, nie je známe.
    Eukleides napísal 6 dialógov (nezachovali sa však): Lamprias, Aischinés, Foinix, Kritón, Alkibiades, Erotikos (O láske). Stoik Panaitios pochyboval o ich pravosti.
    Správy o Eukleidovom učení sú veľmi skromné. Zdá sa, že uskutočnil určitú syntézu z filozofie eleatskej a z prvkov učenia Sokratovho. Eukleidova škola bola povestná vyhľadávaním logických paradoxov a apórií. ej prínos k rozvoju antickej logiky bol značný.
:: filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.

/evidencia (fenomenológia)
− kritérium pravdivosti. „Evidentní je to, co je ‚jasné a zřetelné‘ (Descartes). Evidence má objektivní charakter, není to jistota založená jen na subjektivním dojmu nebo pocitu. Husserl kritizuje takovou evidenci, která jako mystický hlas by nám chtěla namluvit, co je pravda. Husserl definuje evidenci jako naplnění intence mířící k předmětu, který se sám objeví ve vědomí ‚tělesně‘, osobně, v mase a kostech. Apodiktickou jistotu skýtá jen bezprostřední smyslové nazírání (Einsichtigkeit) nebo duchovní zření (geistige Einsicht) ([484];105).“

/evolúcia
lat. − vývoj.
:: evolúcia (Speencer, H.), evolúcia vedy.

/evolúcia (Spencer, H.)
− (pôvodne) progresívny vývoj; (neskôr) transmutácia foriem (transmutation of forms).

/evolúcia vedy
– kvantitatívne narastanie „zmien vnútri vzniknutého explanačného a predikčného základu vedeckého poznania (paradigmy, epistémy, diskurzu); je to obdobie, v ktorom vznikajúce problémy majú charakter hlavolamov, t. j. problémov riešiteľných na danom explanačnom základe“ ([19];37).
:: filozofia vedy, veda.

/evolucionika
lat. − evolucionistika − všeobecná teória vývinu systémov prírody, spoločnosti a významových procesov; pozornosť sústreďuje na univerzálne charakteristiky a trendy vývinu, na jeho progresívne i regresívne črty, pričom preniká k väčším detailom ako filozofický evolucionizmus.
    S termínom evolucionika (evolutionics) prišiel J. A. Urmiancev, termín evolucionistika (evolutionistics) zaviedol L. Grinin.
:: systém.

/exemplifikovanie
lat. – robenie alebo urobenie zrozumiteľnejším alebo pochopiteľnejším pomocou príkladov alebo dokladov.

/existencia
lat. − jestvovanie, trvanie, výskyt alebo prítomnosť materiálnej alebo ideálnej entity.
– I: Existence, in: Stanford Encyclopedia of Philosophy.
:: existencia ľudská, existencia objektu, existencia súvislosti, existenciál, existencializmus, existovanie, jestvovanie, ontológia, pôvod, vznik.

/existencia ľudská
− spôsob, akým človek je (spôsob jeho bytia), život človeka, špecifický ľudský spôsob bytia ([175];63).
    Ľudská existencia je ústredná téma existencializmu a existencialistickej filozofie.
:: človek.

/existencia objektu
– skutočnosť, že objekt je reálny alebo že má skutočnú prítomnosť v určitom kontexte, napríklad v rámci histórie alebo archeológie ide o fyzickú prítomnosť (doloženú písomnými prameňmi) alebo o historický výskyt objektu (napríklad historicky dokumentovaná existencia hradu).
:: objekt.

/existencia príčiny javu
– skutočnosť, že určitý jav alebo udalosť má konkrétnu príčinu alebo súbor príčin, napríklad v kontexte biológie skutočnosť, že príčinou choroby je konkrétny patogén.

/existencia súvislosti
– skutočnosť, že medzi dvoma alebo viacerými objektmi, javmi alebo konceptmi existuje určitý vzťah alebo spojenie.
    V kontexte vedeckého výskumu môže existencia súvislosti znamenať, že existuje štatisticky významný vzťah medzi dvoma alebo viacerými premennými. Napríklad, môže existovať súvislosť medzi fajčením a výskytom rakoviny pľúc.
    V kontexte práva môže existencia súvislosti znamenať, že existuje právny vzťah alebo spojenie medzi dvoma alebo viacerými právnymi konceptmi, normami alebo situáciami. Napríklad, môže existovať súvislosť medzi zmluvou a mandátnou zmluvou.
    V kontexte logiky môže existencia súvislosti znamenať, že existuje logický vzťah alebo spojenie medzi dvoma alebo viacerými tvrdeniami alebo konceptmi.
:: súvislosť.

/existenciál
lat. – spôsob ľudskej existencie (pobytu), ako nuda, úzkosť, bytie-k-smrti, vrhnutosť, sviatočnosť atď., ktorý možno iba demonštrovať opisom situácií, v ktorých sa človek nachádza, alebo vyvolať k znovuprežívaniu.
    S pojmom existenciálu pracuje najmä M. Heidegger, ktorý podčiarkuje, že tento pojem na rozdiel od tradičných filozofických kategórií je nedefinovateľný.
:: filozofia existencialistická, Heidegger, M..

/existencializmus
lat. – komplexný filozofický a umelecký (literárny, filmový, divadelný, výtvarnoumelecký...) významový útvar a proces zahrnujúci vágne ohraničený súbor značne odlišných filozofických učení tvoriacich vedno filozofický smer 20. storočia označovaný ako existencialistická filozofia a koncentrovaný na tému existencie. Zdrojom existencializmu je literárny a mysliteľský odkaz S. Kierkegaarda, F. M. Dostojevského, F. Kafku, F. Nietzscheho, W. Diltheya, H. Bergsona, pravoslávnych, katolíckych, protestantských a židovských náboženských mysliteľov, i podnety buddhizmu (najmä zenového) a taoizmu.
– P: Kierkegaard, S., Marcel, G., Merleau-Ponty, M., Sartre, J.-P..
:: existenciál, filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia súčasná.

/existovanie
lat. – bytie, jestvovanie; trvanie; bytie živým.
:: existovanie skutočné.

/existovanie skutočné
– bytie skutočným – také existovanie niečoho, nejakej entity, nejakej vlastnosti, vzťahu alebo pohybu, ktoré možno pozorovať, skúmať a s čím možno reálne interagovať, na rozdiel od zdanlivého existovania v podobe ilúzie, halucinácie, mylnej predstavy a ďalších fenoménov, ktoré síce možno mať (prežívať) v podobe toho ktorého významového útvaru, no ktoré v reálnom svete nie sú prítomné.
    Výklad povahy skutočného existovania závisí od kategórií intervenujúcich v prístupe tej ktorej filozofie k existovaniu a bytiu vôbec, napríklad podľa materialistickej filozofie skutočne existuje iba to, čo je nezávislé od vedomia, čiže kľúčovou kategóriou je tu kategória nezávislosti od vedomia. Iné filozofie chápu skutočnosť existovania ako mieru participácie na bytí povedzme aj niečoho závislého od vedomia.
:: skutočnosť, zdanie.

/exklúzia
lat. – nezlučiteľnosť – druh alternatívy, spočívajúci v spojení výrokov funktorom je nezlučiteľné s alebo vylučuje označovaným symbolom | , napr. „p je nezlučiteľné s q“ alebo „p vylučuje q“ (p | q). Exklúzia je také spojenie výrokov, ktorým sa podobne ako disjunkciou tvrdí, že je p alebo q, na rozdiel od disjunkcie sa však vylučuje, že by mohlo byť zároveň p i q. Výroky p a q sa navzájom vylučujú. Naproti tomu sa exklúziou nevylučuje, že nie je ani p, ani q, takže exklúziu p | q možno vyjadriť aj disjunkciou negátov členov: ¬p ∨ ¬q ([357];106an.).
:: logika.

/experiment myšlienkový
− nem. Gedankenexperiment − samostatná forma teoretickej duchovnej činnosti, do ktorej sa postupne vyvinul plánovaný (zamýšľaný) experiment a v ktorej vedec alebo filozof operuje idealizovaným objektom alebo ideálnym typom objektu v idealizovaných podmienkach. Myšlienkový experiment nemožno bezprostredne realizovať v praxi, je skôr teoretickou schémou praktického experimentu (cf [144];133 − 134).

F-lexikón

/Faidón z Elidy
(asi 418 Élis – ? Élis) – starogrécky filozof, žiak Sokratov, zakladateľ elidskej školy. Filozofické názory Faidóna sú takmer neznáme, jeho záujem sa pravdepodobne sústreďoval na etiku. Podľa Faidóna nazval Platón jeden zo svojich najslávnejších dialógov.
    Faidón bol z aristokratickej rodiny. Vo vojne medzi Spartou a Elidou sa dostal do zajatia, predali ho do otroctva a musel slúžiť v akomsi aténskom nevestinci. Sokrates primal Kritóna (alebo Kébeta), aby Faidóna vykúpil.
    V dialógu Zópyros (dielo sa nezachovalo) sa líči príhoda o tom, ako Zópyros, ktorý osobne nepoznal Sokrata, usúdil podľa jeho tváre, že je to človek obmedzený a nerestný. Sokrates Zópyra za tento názor pochválil a potvrdil, že kedysi naozaj takým bol, ale že sebavýchovou v sebe tieto škaredé vlastnosti prekonal. Faidón v tomto dialógu riešil aj širšiu problematiku vzťahu medzi vzhľadom a charakterom, problémy vplyvu výchovy na vrodené vlastnosti a pod.
:: filozofia 4. stor. pr. n., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.️

/fainesthai
gr. – ukazovať sa; udalosť vyjavovania sa.

/fainomenon
gr. – to, čo sa ukazuje, niečo ukazujúce sa, niečo zrejmé.
:: fenomén, jav.

/fakt
lat. − to, čo je, alebo čo sa deje, to, ako sa to má s vecami; stav vecí, to, čo stojí proti myšlienke, predstave, prianiu a vzdoruje im ako vonkajší prvok. Fakt je niečo, čo je v protiklade k všetkému iluzórnemu alebo prosto vymyslenému, ale aj proti tomu, čo je podľa určitých pravidiel myslenia nevyhnutné – odtiaľto morálne a právne rozlíšenie medzi tým, čo je de facto a de iure. S tým súvisí aj Kantovo rozlíšenie medzi tým, čo je, a tým, čo má byť.
    Rozlišuje sa najmä vedecký fakt od bezprostredného faktu.
    Pojem faktu závisí od významových útvarov, ktoré intervenujú v priebehu vzniku tohto pojmu, napr. logický alebo metodologický pojem faktu sa opiera o pojem vety a o pojem fixovania empirického poznania, podľa čoho sa hovorí, že fakt je veta, ktorá fixuje empirické poznanie alebo výsledok empirického poznávania. Logika alebo metodológia vedy potom pojem faktu kontraponuje pojmu teórie a pojmu hypotézy.
:: fakt (Wittgenstein, L. Tlph), fakt empirický, fakt historický, fakt kontingentný, faktografia, faktológia, literatúra faktu, overovanie.

/fakt (Wittgenstein, L.: Tlph)
– nem. die Tatsache – existencia stavov vecí ([410];33).

/fakt empirický
− zmyslami vnímateľná skutočnosť.

/fakt historický
− skutočnosť sprostredkovaná historickými prameňmi, skutočnosť, o ktorej sa môžeme presvedčiť štúdiom historických prameňov.
:: história.

/fakt kontingentný
– náhodný fakt.
:: náhoda.

/fakt vedecký
– niečo, čo bolo overené a potvrdené prostredníctvom vedeckých metód a je široko akceptované vedeckou komunitou. Vedecký fakt sa od holého alebo bezprostredného faktu odlišuje tým, že je spracovaný, získaný meraním, uvedený do vzťahu k iným faktom alebo zákonom. Vedecký fakt je základný stavebný kameň vedy, ktorý slúži ako základ pre ďalší výskum a teóriu.
:: veda.

/faktografia
gr. – uvádzanie faktov bez ich hodnotenia; zhromažďovanie údajov.
:: fakt, údaj.

/faktológia
lat. + gr. − štúdium faktov a práca s nimi.

/faktor
lat. – činiteľ.

/falácia
− z angl. fallacy = omyl.

/falibilizmus
lat. − trvanie na epistemologickej téze, že nijakú teóriu, názor, tvrdenie atď. principiálne nemožno považovať za absolútne pravdivé poznanie, vrátane vedeckého a filozofického, ale treba ich považovať za omylné a preto iba provizórne. Tento pôvodne Peirceov názor inkorporoval do metodologických východísk svojho filozofovania K. R. Popper.
    Popperom iniciovaný a rozpracovaný kritický racionalizmus predpokladá omylnosť či doslova chybovosť (Fehlbarkeit) ako vlastnosť celého ľudského myslenia a konania; principiálna omylnosť sa tu teda chápe ako vlastnosť nielen ľudského poznania, ale aj ako vlastnosť ľudskej praxe vôbec. Tvrdenie omylnosti sa tu vzťahuje na každú možnú inštanciu a odmieta sa akýkoľvek nárok na neomylnosť. V súlade s týmto názorom potom pravdu nemožno postulovať s absolútnou istotou, ale iba dočasne alebo predbežne (vorläufig).
     Falibilizmus však nemožno stotožňovať so skepticizmom; naopak, kritický racionalizmu forsíruje falibilizmus ako presvedčenie o zlepšiteľnosti vedenia alebo ako predpoklad pokroku poznávania, možnosti jeho neustáleho zdokonaľovania.

/falus (Lacan, J.)
− vyjadrenie túžby; rozlišuje sa reálny, imaginárny a symbolický falus. Falus nie je len dačo maskulínne, symbol maskulinity alebo súčasť mužskej anatómie; naopak, mužská a ženská pozícia je určená vzťahom subjektu k falusu, takže jemu korešpondujúci ženský symbol ani nie je potrebný (cf [514];1).

/falzifikácia
lat. − vyvrátenie, vyvracanie – metóda negatívneho overovania hypotéz a teórií.
    Spoľahlivá falzifikácia jedinej teoretickej predpovede je falzifikáciou teórie, ktorú je potom potrebné v detailoch prepracovať alebo úplne zavrhnúť.

/fanerón (Peirce, Ch. S.)
– náplň mysle tvorená akýmkoľvek prezentujúcnom sa mysli (the collective total of all that is in any way or in any sense present to the mind) bez ohľadu na to, či to zodpovedá niečomu mimo nej alebo nie (quite regardless of whether it corresponds to any real thing or not).

/fantázia
gr. – obrazotvornosť, predstavivosť.

/fantazma
gr. − vidina.

/fašizmus
tal. − politický režim (a hnutie za jeho nastolenie pod rôznymi, i protirečiacimi mu, názvami), v ktorého koncepcii zaujíma ústredné miesto uprednostňovanie svojho vlastného štátu pred všetkými ostatnými štátmi (na rozdiel od nacizmu vyzdvihujúceho svoj vlastný národ alebo rasu ako najvyššiu hodnotu).
:: fašizmus (Krejčí, O.), politika, štát fašistický.

/fašizmus (Krejčí, O.)
− „Fašismus je totalita směřující k upevňování vztahu nadvlády a podřízení. Neusiluje o odstranění násilí ze sociálního života, ale o jeho maximální využití. Opírá se o upevňování vůdcovského principu. Holocaust a plánování likvidace Slovanů nebyly nacistickou odchylkou, ale programový cíl. Fašismus je politizací nenávisti, směsí sadismu a destrukce. Je neoddělitelně spojen s naturalismem ve společenských vědách, navazuje na sociální darwinismus.“ ([552])
:: fašizmus.

/fatalizmus
lat. − názor, že udalosti v prírode i spoločnosti sú predurčené osudom tak, že sa im nemožno vyhnúť.

/fáza
gr. − vývinový stupeň, vývinové obdobie; stupeň, stav nejakého javu.
:: fáza kmitania (fyzika), fáza Mesiaca, proces.

/feminita
lat. − ženskosť − klaster štruktúr a podmienok konštituujúcich typicky ženské a reflektovaný jednak bežným (laickým) vedomím, jednak špeciálnovedne (antropologicky, kulturologicky, sociologicky, medicínsky, v rámci rodových štúdií, psychológie, geografie atď.) a filozoficky v intenciách konfigurácie intervenujúcich jadrových kategórií (pojem esencie, identity, správania, telesnosti, primárnosti...) a ďalších významových útvarov vrátane tuho pretrvávajúcich predsudkov.
:: filozofia feministická, maskulinita.

/feminizmus
lat. − súbor hnutí a politických smerov, ktorého cieľom je rovnoprávnosť žien v politickej, ekonomickej, sociálnej a súkromnej sfére a ktorého korene siahajú do osvietenstva, k menám M. W. Montaguovej, markízy de Condorcet, M. Wollstonecraftovej. V 19. storočí idey rovnoprávnosti žien rozpracúval J. S. Mill, F. Engels, A. Bebel a ď.
    V dejinách feminizmu sa zvyknú rozlišovať tri vlny:

        ▪ vlna feminizmu sa začala zdvíhať (v rámci akejsi prehistórie feminizmu) paralelne s osvietenstvom (sčasti aj na báze rousseauizmu), ďalej v súvislosti s americkým abolicionizmom a zahrnuje vystúpenie M. Wollstonecraftovej, ktorá v texte Vindication of the rights of women (1792) prichádza s požiadavkou rovnosti mužov a žien; k významnej emancipácii žien došlo v priebehu Francúzskej revolúcie, kde jednou z najväčších bojovníčok sa stala O. de Gougesová (popravená gilotínou v roku 1793), ktorá v roku 1791 vydala ako odpoveď na Deklaráciu ľudských práv (Deklaráciu práv muža a občana) Deklaráciu práv ženy a občianky, v ktorej sa formuluje myšlienka, že ženy sa rodia slobodné a sú si rovné s mužmi; v deklarácii sa požaduje garancia rovných práv vo všetkých oblastiach života. Vodcovia revolúcie spočiatku využili revolučný potenciál žien a ich emancipácie, no neskôr sa rozpútala protiženská kampaň, ktorá vyústila do vydania dekrétu, ktorým sa ženám zakazovala účasť na akomkoľvek politickom hnutí a pod hrozbou rozohnania vojskom sa na ulici nesmela zhromaždiť väčšia skupina žien ako päť.
           ▪ V 19. storočí sa feministické hnutie orientuje na získanie volebných práv pre ženy, pod ktorých tlakom sa toto právo ženám priznalo po prvý raz na Novom Zélande v roku 1893, neskôr v Austrálii (1902), v Európe najprv vo Fínsku v rámci Ruského impéria (1903), ďalej v islamskej Krymskej ľudovej republike (1917) a napríklad vo Švajčiarsku až v roku 1971.
           ▪ Prvá vlna feminizmu zahrnuje aj militantné hnutie sufražetiek, ktoré sa utvorilo okolo r. 1900 a najsilnejšie sa presadzovalo vo Veľkej Británii.
           ▪ vlna feminizmu (60. až 80. roky 20. storočia) zahrnuje idey a aktivity zamerané na prekonanie nerovnosti medzi mužmi a ženami, ktorá de facto pretrvávala napriek ich oficiálne proklamovanej rovnosti.
           ▪ vlna feminizmu sa zdvihla v 90. rokoch 20. storočia na ideovej báze odmietania esencialistickej a monolitickej definície feminity, pričom hnutie sa triešti na množstvo smerov a odnoží na pozadí postmodernizmu (vek, farba pleti, sexuálna orientácia, gender, pôvod etc.), zahrnujúc postmoderný feminizmus, genderové reformné feminizmy, feminizmus liberálny, marxistický, socialistický, rozvojový, radikálny, diferenčný, multirasový, psychoanalytický, postštrukturálny, hľadiskový (standpoint), mužský, spirituálny alebo náboženský, kyberfeminizmus, anarchofeminizmus, ekofeminizmus až po postfeminizmus, hlásajúci dosiahnutie cieľov hnutia a nepotrebnosť ďalších aktivít.
    (Seba)reflexiu feministického hnutia/hnutí predstavujú najmä rodové štúdia , queer teórie, politológia, sociológia, história, kulturálne štúdiá, feministická antropológia, antropológia a rôzne smery feministickej filozofie a feministickej teológie.
– P: Oakleyová, A. R..
:: feminita, filozofia feministická.

/fenomén
– jav – priame dávajúcno sa vnímaniu alebo uvedomovaniu, to, čo im je bezprostredne dostupné, to, čo možno priamo pozorovať, priamo vnímateľné, uvedomovateľné alebo pozorovateľné.
:: fenomén (Kant, I.), fenomén filozofický, fenomén múzejný, fenomén spoločenský, fenomén vulkanický, fenomén vývojový.

/fenomén (Kant, I.)
− všetko, čo môže byť predmetom možnej skúsenosti.

/fenomén filozofický
− ten ktorý prejav filozofickej činnosti, napr. pripisovanie zvláštneho postavenia jednej kategórii alebo triede entít v protiklade k ostatným (cf [492];83).
:: filozofia.

/fenomén spoločenský
– jav alebo udalosť, ktorá ovplyvňuje jednotlivcov alebo skupiny v spoločnosti a ktorá je často výsledkom sociálnych interakcií a sama môže mať hlboký vplyv na spoločenské normy, hodnoty a štruktúry. Ako príklad spoločenského fenoménu možno uviesť právo alebo migráciu.
:: spoločnosť.

/fenomén vývojový
– jav, ktorý sa vyskytuje alebo mení v priebehu času.
:: čas, jav, vývoj.

/fenomenológia
gr. − náuka o javoch.
    Výraz fenomenológia má viacero významov: v rámci filozofie sa ním mieni v prvom rade fenomenologická filozofia, ktorú založil Edmund Husserl, a fenomenologická metóda. Ďalej sa termín používa v kontexte tej ktorej konkrétnej filozofémy, napr. ontologická alebo fundamentálna fenomenológia u M. Heideggera alebo J.-P. Sartra, kozmologická fenomenológia u E. Finka, štrukturálna fenomenológia u H. Rombacha, metafyzická fenomenológia u M. Schelera, asubjektívna fenomenológia u J. Patočku, radikálna fenomenológia života u M. Henryho.
    Prvýkrát však termín fenomenológia použil J. H. Lambert na označenie súčasti svojej teórie poznania tvorenej kritickou analýzou zmyslových javov. G. W. F. Hegel použil tento termín na označenie procesu sebazjavovania absolútneho ducha.
    Termín fenomenológia sa používa aj v špeciálnovednom kontexte, napr. v rámci fyziky fenomenológia vysokoenergetických zrážok.
– P: Fink, E., Heidegger, M., Husserl, E., Merleau-Ponty, M., Paci, E., Patočka, J., Scheler, M., Sivák, J.
::
        ▪ abstrakcia izolujúca (fenomenológia), ambiguita (fenomenológia), apodiktický (fenomenológia), aprezentácia (fenomenológia),
        ▪ cogito,
        ▪ časovosť (fenomenológia),
        ▪ deskripcia fenomenologická, druhý (fenomenológia),
        ▪ evidencia (fenomenológia),
        ▪ fenomenológia (Heidegger, M.: Bytie a čas, 1927), filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia fenomenologická, filozofia súčasná,
        ▪ postoj životný prirodzený,
        ▪ realita horizontová,
        ▪ veda kognitívna.

/fenomenológia (Heidegger, M.: Bytie a čas, 1927)
– metóda bádania, spôsob prístupu určovaný skúmaným predmetom; jej základnou úlohou je rečou artikulovane nechať vyvstať alebo ukázať sa (urobiť zjavným alebo fenoménom) pri tom, čo je bezprostredne zjavné, ukazujúce sa (fenomén v zmysle toho, čo sa samo od seba ukazuje) inak nezrejmý základ a zmysel, umožňujúci vôbec onomu bezprostredne zrejmému byť tým, čím je.
    Fenomenológia podľa Heideggera je nasledovné: „to, čo sa ukazuje, nechať vidieť z neho samého tak, ako sa samo od seba ukazuje (Das was sich zeigt, so wie es sich von ihm selbst her zeigt, von ihm selbst her sehen lassen)“ ([87];51, 282;34). Fenomenologicky sa teda z celku predfenomenologicky daného vyzdvihuje das Sich-Zeigen des Sich-Zeigenden (seba-ukazovanie sa seba-ukazujúcna sa), ako to zhutnene sformuloval Bernhard Welte.

/fenomenológia ducha (Hegel, G. W. F.)
– náuka o vedomí ([67];225).

/feudalizmus
lat. − feudálna spoločnosť – spoločnosť osnovaná na báze lénneho (zo strlat. feodum/feudum léno) systému, ktorá sa začala utvárať v 5. − 6. stor. v ekonomicky najvyspelejších krajinách na troskách Západorímskej ríše (v Taliansku, Francúzsku, Hispánii, Nemecku, Británii).
:: féodalité, feudalizmus (história nemecká 2. pol. 19. stor.), filozofia sociálna, história, kapitalizmus, šľachta, šľachtic.

/Feuerbach, Ludwig
(28. 7. 1804 Landshut – 13. 9. 1872 Rechenberg pri Norimbergu) – nemecký filozof, pôvodne prívrženec mladohegelovstva, ktorého filozofia vytvorila napokon most medzi Hegelovou filozofiou a marxizmom. Idey treba podľa Feuerbacha vykladať vychádzajúc z človeka, z jeho túžob a potrieb; to je východisko Feuerbachovho antropologického materializmu, ateistického humanizmus a kritiky náboženstva: V Bohu sú hypostazované kvality samého človeka, ktorý na nebesia premieta sen o dokonalosti, ktorý nemôže uskutočniť na zemi; tým sa však človek odcudzuje samému sebe, namiesto toho, aby svoju pravú prirodzenosť uskutočňoval v súlade so zákonom lásky človeka k človeku.

D: Gedanken über Tod und Unsterblichkeit aus den Papieren eines Denkers: nebst einem Anhang theologisch-satyrischer Xenien, 1830; Abälard und Heloise, 1834; Geschichte der neueren Philosophie, 2 zv., 1833 – 1837; Kritiken auf dem Gebiet der Philosophie, 1835; Pierre Bayle nach seinen für die Geschichte der Philosophie und der Menschheit interessantesten Momenten, 1838; Über Philosophie und Christentum, 1839; Das Wesen des Christentums, 1841; Über das »Wesen des Christentums« in Beziehung auf den »Einzigen und sein Eigentum«, 1845, 1846; Grundsätze der Philosophie der Zukunft, 1843; Das Wesen des Glaubens im Sinne Luthers, 1844; Vorlesungen über das Wesen der Religion, 1851; Theogonie, nach den Quellen des klassischen hebräischen und christlichen Altertums, 1857.

:: filozofia 19. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná.

/Feyerabend, Paul Karl
(13. 1. 1924 Viedeň – 11. 2. 1994 Genolier, Švajčiarsko) – rakúsko-americký filozof a historik vedy, predstaviteľ postmodernej filozofie a epistemologického anarchizmu.
Každý vedec podľa neho môže objavovať a rozpracúvať svoje vlastné teórie bez ohľadu na nezrovnalosti, protirečenia a kritiku; činnosť vedca nepodlieha nijakým racionálnym normám. Nové teórie víťazia v dôsledku propagandistickej aktivity ich prívržencov. Veda sa ničím nelíši od mýtu či náboženstva; veda je jednou z foriem ideológie. Vedu treba zbaviť privilegovanosti: v spoločnosti má mať rovnaké práva ako mýtus, mágia a náboženstvo.
Feyerabend radikalizoval názor Thomasa Samuela Kuhna o konkurencii medzi rôznymi paradigmami: nevidí totiž stav otvorenej konkurencie medzi paradigmami ako prechodnú krízovú epizódu, ale ako normálny stav. Vývoj vedeckého poznania a poznania vôbec sa neuskutočňuje kumulatívne-evolučne, ale pluralisticky revolučne.

D: Against Method: Outline of an Anarchistic Theory of Knowledge, 1975; Science in a Free Society, 1978; Realism, Rationalism and Scientific Method: Philosophical papers, Volume 1, 1981; Problems of Empiricism: Philosophical Papers, Volume 2, 1981; Farewell to Reason, 1987; Three Dialogues on Knowledge, 1991; Killing Time: The Autobiography of Paul Feyerabend, 1995; Conquest of Abundance: A Tale of Abstraction versus the Richness of Being, 1999; Knowledge, Science and Relativism: Philosophical Papers, Volume 3 (1999).
:: filozofia 20. stor., filozofia postmoderná.

/figúra sylogizmu
– jedna zo štyroch možných pozícií stredného termínu v sylogizme.
:: logika, logika tradičná.

/Fichte Johann Gottlieb
(19. 5. 1762 Rammenau (Oberlausitz) – 27. 1. 1814 Berlín) – nemecký filozof vychádzajúci z Kantovho etického rigorizmu a aktivizmu. Fichte sa vedome rozhoduje pre idealistickú filozofickú pozíciu s cieľom vybudovať metafyzický systém.
Filozofiu Fichte chápe ako vedeckú sebareflexiu kreatívno-etickej aktivity osobnosti zvanej Ja (Ich) a preto aj svoju filozofiu nazýva „vedoslovie (Wissenschaftslehre)“.
Podľa Fichteho je Ja vedno duchom, vôľou, mravnosťou i vierou a v podstate je to fundamentálna substancia, z ktorej všetko prýšti; je to jediná absolútna činnosť vyznačujúca sa tým, že sa z nej rynie (a od nej závisí) vedomé Ja ako aj Ne-Ja (Nicht-Ich) čiže veci pokladané za iné než je moje Ja. Ja je podľa Fichteho akási neosobná tvorivá činnosť, z ktorej sa odvodzuje každá individuálna myseľ. Človek i svet sú výrazom onoho nadosobného Ja. Fyzický svet je pritom materiál činnosti človeka. Všetko, čo sa žiada činnosti onoho zákulisného Ja, je mravné a radí sa k tomu aj pestovanie tela, ducha a zapájanie sa do spoločenstva ľudí. Práca na fyzickom svete ako práca kultúrna (kultivujúca) je možná iba ako práca spoločná. Občania štátu majú popri práve na formálnu slobodu a ochranu pred zvôľou aj právo na vlastníctvo majetku, pracovnú príležitosť a podiel na výnosoch štátneho hospodárstva. Fichte v snahe vyhýbať sa kritike zo strany ortodoxných náboženských inštitúcií, necháva svoj výklad vyznievať občas tak, akoby mal na zreteli tradične chápaného Boha a nie transcendentné, nadosobné Ja ako zdroj všetkých aspektov sveta.
D: Wissenschaftslehre, 1794; Grundlage des Naturrechts, 1796/97; Das System der Sittenlehre, 1798; Die Bestimmung des Menschen, 1800; Der geschlossene Handelsstaat, 1800; Die Anweisung zum seligen Leben, 1806; Die Grundzüge des gegenwärtigen Zeitalters, 1806.

:: činnosť (Fichte, J. G.), filozofia 18. stor., filozofia 19. stor., filozofia európska, filozofia nemecká klasická, príroda (Fichte, J. G.).

/fikcia
lat. – výmysel, zdanie, klam, významový útvar, ktorý je výsledkom uvedomenia si alebo uvedomovania si nereálneho referenta, označovaného výrazom vyjadrujúcim tento významový útvar

/filantropia
gr. – prejavovanie starostlivosti o dobro ľudí.

/Filkorn, Vojtech
(8. 4. 1922 Pravenec − 14. 4. 2009 Bratislava) − slovenský metodológ a filozof, najvýznamnejší žiak Igora Hrušovského – zakladateľ metodologicko-logickej vetvy bratislavskej filozoficko-metodologickej školy (BFŠ).
– I: Piaček, J.: Synopsis nášho doterajšieho výskumu bratislavskej filozofickej školy (prototext)

D: Predhegelovská logika, 1953; Metóda vedy, 1956; Úvod do metodológie vied, 1960; Predialectical Logic, 1963; Povaha súčasnej vedy a jej metódy, 1998; Obrazy vedy. Veda o vede. K stým narodeninám Igora Hrušovského 2009.

:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia slovenská, filozofia súčasná, logika, metóda (Filkorn, V.), metóda vedecká (Filkorn, V.), obraz (Filkorn, V.), in: obraz, poznanie (Filkorn, V.), príroda (Filkorn, V.), vec (Filkorn, V.), veda súčasná (Filkorn, V.).

/Filon z Alexandrie
(asi 20 pr. n. l. – 50 n. l.) – Filon Alexandrijský – židovský filozof, predstaviteľ helénistických Židov. Usiloval sa zlúčiť múdrosť Starého zákona s myšlienkami gréckej filozofie, najmä platonizmu a stoicizmu. Filon vyšiel z názoru, že reč Starého zákona sa opiera o obrazný, inotajný spôsob vyjadrovania, alebo „hovorenie inak (ALLEGOREIN)“ a že teda za jeho slovnou podobou treba odhaľovať hlbší, symbolický, večne platný význam. Druhým Filonovým východiskom bolo presvedčenie, že judaistické náboženstvo a grécka filozofia sa navzájom v jadre neodlišujú. Filon pretavil starozákonné náboženské predstavy do pojmov gréckej filozofie.
    Najvyššou entitou je podľa Filona Boh chápaný v duchu judaistického monoteizmu ako jediný a zároveň v duchu gréckej filozofie ako absolútne bytie. Boh je transcendentný v tom zmysle, že je mimo sveta a nemôže naň bezprostredne pôsobiť, a v tom zmysle, že sa vymyká akémukoľvek prirodzenému poznaniu: vieme len, že je, ale nevieme, čo je. Preto Filon zavádza v náboženskom kontexte pojem logu. Logos je prostredníkom medzi Bohom a svetom. Logos je súhrnom ideí a zároveň má osobnú povahu, je akýmsi anjelom, synom božím, druhým bohom, ktorého stvoril Boh a on potom stvoril svet.
    Filonova sústava bola gradualistická: Boh – Logos - hmota - to sú tri stupne na ceste od dokonalosti k nedokonalosti. Človek ako bytosť telesná, a teda nedokonalá, sa môže k dokonalosti navrátiť len cestou extázy (EKSTASIS), kedy jeho božská časť – duša sa zbavuje telesnosti a spája sa s Bohom. Najmä týmito stránkami svojej filozofie bol Filon blízky neskoršiemu novoplatonizmu.
:: filozofia 1. stor., filozofia antická, filozofia staroveká, filozofia židovská.

/filozof
gr. − pôvodne človek túžiaci po múdrosti (doslova: milovník múdrosti); odborník vo filozofii, predstaviteľ filozofického smeru alebo filozofickej školy.
:: dejiny filozofie, filozofi antickí, filozofovanie, mudrc, múdrosť, postoj filozofický.

/filozoféma
gr. – v tomto slovníku: komponent systému filozofie.
    Tradične sa termín filozoféma (nem. Philosophem z gr. φιλοσóφημα) chápe v zmysle „filozofické tvrdenie alebo učenie“ ([12];558) a „výsledok učeného, vedeckého skúmania i úvaha, pozorovanie, skúmanie“ ([421];1263).
:: filozofia, metafilozofia, obsah filozofie, systém filozofický, systém filozofie, štruktúra systému filozofie, tradícia filozofická.

/filozofi antickí
– filozofi pôsobiaci v rámci gréckeho alebo rímskeho staroveku, v rámci antiky; predstavitelia antickej filozofie.
:: filozof, filozofia antická.

/filozofia
gr. – angl. philosophy; čín. 哲学 (zhéxué) [česüe], trad. čín. 哲學; rus. философия; sa. तत्वज्ञान (tatvajñāna) [tatvadžňána] – súčasť predmetu metafilozofie spočívajúca v špecifickom spôsobe osvojovania si sveta človekom pozostávajúcom v systematickom sebareflexívnom skúmaní ich univerzálnych stránok a súvislostí s kontinuálnym unvedomovaním si aj ich unikajúcnostného aspektu.
    Predmetom filozofie je miesto človeka vo svete a metódou hlavne logická analýza postupov a výsledkov jeho poznávania.
    Výraz filozofia má viacero významov:

        ▪ pôvodne sa chápala ako láska k múdrosti alebo hľadanie múdrosti;
        ▪ neskôr ako teória alebo logická analýza princípov, o ktoré sa opiera konanie, myslenie, poznanie a na ktorých spočíva povaha sveta; v tomto zmysle sa člení na filozofické disciplíny;
        ▪ v širšom zmysle sa chápe ako základná orientácia činnosti.

    Hoci filozofia sa necháva viesť poznatkom, že nemožno vedieť nič definitívne zaručené, predsa len sa oduševňuje želaním priblížiť sa k pravde alebo k múdrosti, no nikdy neopúšťa pochybovanie, či dosiahne tento cieľ. Preto je skôr hľadaním a formulovaním otázok než hľadaním a formulovaním odpovedí. Filozofia kladie otázky, odpovede poskytuje život.
    Filozofia sama je predmetom metafilozofie, z hľadiska ktorej možno na filozofii ako reálnom objekte jej skúmania zadefinovať (zaviesť) systém filozofie, s jeho komponentmi zvanými filozofémy a štruktúrou systému filozofie.
– I: Filozofické encyklopédie a iné zdroje, in: Pomocný slovník filozofa, Philosophie, in: Eisler, R.: Wörterbuch der philosophischen Begriffe (1904), Philosophy, in: The Basics of Philosophy, Zoznam filozofických hesiel, in: Wikipédia.
::
     A
        analýza systémová filozofie, antropológia filozofická, aparát konceptuálny filozofie, axiológia...
     B
        bytie
     C
        celok daného predfilozoficky, cieľ filozofie...
     Č
        činnosť filozofická, človek ...
     D
        dejiny filozofie, dielo filozofické, disciplína filozofická, dominanta štruktúry systému filozofie genetická a dynamická, dominanta štruktúry systému filozofie genetická...
     E
        estetika, etika...
     F
        filológia, filozof, filozoféma, filozofia (Hegel, G. W. F.), filozofia (synkriticizmus), filozofia a ideológia, filozofia a etymológia, in: etymológia, filozofia anglická, filozofia antická, filozofia byzantská, filozofia environmentálna, filozofia filozofie, filozofia fyziky, filozofia histórie, filozofia hudby, filozofia chémie, filozofia jazyka, filozofia literatúry, filozofia medicíny, filozofia náboženstva, filozofia neomodernistická, filozofia novoveká, filozofia patristická, filozofia politická, filozofia postmoderná, filozofia prírody, filozofia prvá, filozofia psychológie, filozofia renesančná, filozofia scholastická, filozofia sociálna, filozofia staroveká, filozofia stredoveká, filozofia súčasná, filozofia svetová, filozofia systematická, filozofia špekulatívna, filozofia štátu, filozofia umenia, filozofia vedy, filozofovanie, fyzika...
     G
        gnozeológia...
     I
        idea filozofická, inštrumentárium filozofické..
.     J
        jazyk filozofie...
     K
        Katedra filozofie a dejín filozofie FF UK, Bratislava, kategória, kategória filozofická, koncepcia filozofická, kultúra...
     L
        latinčina a filozofia, lingvistika, logika, logika filozofická, logika výroková klasická, metafyzika...
     M
        metafilozofia, metóda filozofie, metóda skúmania filozofického, miesto človeka vo svete, myslenie filozofické, mystika...
     N
        náboženstvo, náplň filozofie, nástroj filozofický, názor filozofický...
     O
        obsah filozofie, okolie filozofie, ontológia, osvojovanie si sveta človekom filozofické, otázka filozofická...
     P
        parafilozofia, pedagogika, perifilozofia, periodizácia vývinu filozofie, počiatok filozofie, podstata filozofie, pojem filozofický, postoj filozofický, poznanie filozofické, poznávanie filozofie profesionálne, predmet filozofie, prierez štruktúrou systému filozofie momentálny, príroda, prístup filozofický, problém filozofický, problematika filozofická, proces významový filozofický, program filozofický, projekt filozofický, propedeutika filozofická, psychológia...
     R
        realita, realita cishorizontová, realita horizontová, realita transhorizontová,
     S
        sebareflexia, skúmanie filozofické, sociológia, spoločnosť, súd filozofický, súvislosti štruktúry systému filozofie nevyhnutné externé super- a subštrukturálne, svet, systém filozofický, systém filozofie...
     Š
        štruktúra systému filozofie, štúdium filozofie...
     T
        ťažkosť, téma filozofická, teória filozofická, teória poznania, terminológia filozofická, text filozofický, tradícia filozofická...
     U
        údiv, úloha filozofie, unikajúcno, univerzalita, univerzum významové filozofické, usudzovanie filozofické, úsudok filozofický, útvar významový filozofický, vývin filozofie, vznik filozofie ...
     V
        veda, vedomie, vrstva kultúry sebareflexívna, výrok filozofický, výskum filozofický, vznik filozofie...
     Z
        začiatok filozofie, zmysel filozofie...

/filozofia (Albert Veľký)
– veda opierajúca sa len o rozum a disciplína, ktorá má slúžiť teológii. V prvom prípade sa filozofia riadi len rozumom, má vlastné zásady postupovania, jej predmetom je to, čo je vo veciach všeobecné (podstata vecí), usiluje sa o čisté poznanie vlastností vecí. Zároveň však celá filozofia, poznanie prírody a histórie, každý rozumovo-poznávací úspech sa musí ponímať a predstavovať tak, aby mohol byť zaradený do teologického systému a našiel v ňom svoje použitie.
    Prima philosophia, aristotelovská metafyzika, ktorá sa zaoberá atribútmi bytia ako takého, je filozofovaním o Bohu.
:: Albert Veľký, filozofia, pojem filozofie.

/filozofia (al-Kindí)
– matka vied.
:: filozofia arabská.

/filozofia (antika)
– kontemplatívne uchopovanie miesta človeka vo svete, ich bytia a forma vnútorného sebazdokonaľovania osobnosti, najvznešenejšia činnosť, ktorej sa človek môže oddávať..

/filozofia (filozofia renesančná)
– autonómna (od dohľadu teológie oslobodená) myšlienková činnosť, ktorej predmetom je miesto človeka vo svete a úlohou pomôcť človeku stať sa pánom a vlastníkom prírody.
:: renesancia.

/filozofia (filozofia stredoveká)
– úvod do teológie alebo jej pomocná veda („slúžka teológie“).

/filozofia (Hegel, G. W. F.)
– mysliace poznávanie, špecifický spôsob myslenia spočívajúci v myšlienkovom skúmaní predmetov, predovšetkým predmetu spoločného s náboženstvom, ktorým je pravda, a to v najhlbšom zmysle, totiž že boh a len boh je pravdou; ďalej, takisto vedno s náboženstvom, sú predmetom jej skúmania oblasti konečna, príroda a ľudský duch, ich vzťah navzájom i k bohu ako ich pravde. Pritom filozofia môže, ba musí predpokladať oboznámenosť so svojimi predmetmi, ako aj vôbec záujem o ne, a to už aj preto, že si vedomie vytvára predstavy o predmetoch skôr ako pojmy, ba mysliaci duch postupuje k myšlienkovému poznávaniu a pojmovému chápaniu len cez predstavivosť a s jej pomocou. Jej myšlienkové skúmanie pritom zahrnuje požiadavku ukázať nevyhnutnosť svojho obsahu, t. j. dokázať existenciu a určenia svojich predmetov; oboznámenosť s nimi nestačí a nie je prípustné ani vytvárať alebo uplatňovať predpoklady a ubezpečenia o nich ([65];115, 5 – 6).

/filozofia (synkriticizmus)
– sebareflexívna zložka tej ktorej civilizácie spočívajúca v skúmaní miesta človeka vo svete z hľadiska najvšeobecnejších kategórií; podmienkou toho, aby sa filozofia stala aj súčasťou kultúry je dotiahnutie tohto skúmania do činnosti odhaľovania, výskumu a rozširovania predpokladov premeny spoločnosti na kultúrne spoločenstvo a ľudského indivídua (toho ktorého konkrétneho človeka) na člena tohto spoločenstva; synkriticizmus je jeden zo spôsobov pretvárania filozofie na súčasť kultúry alebo spôsob zabezpečovania participácie filozofie na kultúre.
    Filozofiu musíme odlišovať od pojmu filozofie; medzi týmito dvoma entitami1) je ontologická diferencia.
__________
1) Filozofia je jedna entita a pojem filozofie je druhá entita; pojem filozofie je určitá (kognitívna) reprezentácia filozofie, nie filozofia sama; filozofiu možno rozmanitým spôsobom nocionálne (pojmovo) reprezentovať. Na tvorbe pojmu filozofie sa popri spontánnej sebareflexívnej činnosti filozofov podieľa cieľavedome metafilozofia.

/filozofia 8. stor. pr. n. l.
– zárodky sebareflexie v kultúre 8. stor. pr. n. l.; filozofické názory autorov, ktorí v 8. stor. pr. n. l. – v storočí, ktorým začína osová doba – uvažovali o mieste človeka vo svete; jedna z prvých etáp vo vývine filozofie; súčasť starovekej filozofie.
    V Číne: učenie o piatich živloch a učenie o jine a jangu.
    V Indii sa v bráhmanách (knihách vykladajúcich védske obrady) uplatňujú zárodky kauzálneho myslenia, ktoré sa stali základom pre vznik vied.
:: filozofia 7. stor. pr. n. l., filozofia staroveká.

/filozofia 7. stor. pr. n. l.
– sebareflexívna súčasť kultúry 7. stor. pr. n. l.; filozofické názory autorov, ktorí v 7. stor. pr. n. l. uvažovali o mieste človeka vo svete; jedna z prvých etáp vo vývine filozofie; súčasť starovekej filozofie.
    Do filozofie 7. stor. pr. n. l. spadá časť učenia upanišád v indickej filozofii. V Indii pôsobí „najstarší filozof ľudstva“ Uddálaka. Okrem toho existuje ádžívika.
    Na Západe sa narodil Táles. V myslení prevláda hylozoizmus. Grécki filozofi v 7. stor. pr. n. l. a v 6. stor. pr. n. l. vypracovávajú prvé filozofické sústavy a zakladajú aj prvé špeciálne vedy alebo utvárajú ich zárodky ešte v rámci filozofie. V Miléte vzniká organizovaná filozofická škola; v nej sa uskutočnil duchovný obrat od mýtu k vedeniu a teoreticko-praktickým znalostiam, odkiaľ napokon viedla cesta k filozofii. K tomuto centru patril Táles z Miléta, Anaximandros a Anaximenes.
:: filozofia 8. stor. pr. n. l., filozofia 6. stor. pr. n. l., filozofia staroveká, predsokratici.

/filozofia 6. stor. pr. n. l.
– súbor filozofém existujúcich v 6. stor. pr. n. l. a vedno tvoriacich sebareflexívnu vrstvu kultúry 6. stor. pr. n. l., nasledujúcich po filozofii 7. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofii 5. stor. pr. n. l.; v Číne učenie Lao-c’a a Konfucia, v Indii učenie Buddhu, na Západe prechod od mýtu k logu – Hesiodos; staršia iónska prírodná filozofia: Táles, Anaximandros, Anaximenes. Pytagoras rozvíja svoju mystiku čísel. Vzniká škola eleatov.
    6. stor. pr. n. l. je z hľadiska filozofie prelomové storočie v histórii ľudského myslenia v stredomorskej oblasti, pretože končí prechod od mytologického myslenia k mysleniu filozofickému a začína sa s pokusmi vysvetľovať svet z neho samého. Predmetom poznávacích záujmov sa stáva svet a javy v ňom sa odohrávajúce.
    Základnou otázkou sa stáva: z čoho vznikol svet so všetkým, čo v ňom je.
– P: Anaximandros, Anaximenes, Buddha, Konfucius, Lao-c', Parmenides, Pytagoras, Táles.
:: eleati, filozofia 7. stor. pr. n. l., filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia predsokratovská, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, predsokratici.

/filozofia 5. stor. pr. n. l.
– sebareflexívna súčasť kultúry 5. stor. pr. n. l.; súbor filozofém existujúcich v 5. stor. pr. n. l., nasledujúcich po filozofii 6. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofii 4. stor. pr. n. l.; na Východe pôsobí Lao-c’, Konfucius, Buddha, na Západe Herakleitos, Empedokles, Anaxagoras, Leukippos, Protagoras, Sokrates.
– P: Demokritos z Abdér, Parmenides, Platón, Pytagoras, Xenofanes z Kolofónu, Zenón z Eley.
:: filozofia 6. stor. pr. n. l., filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia staroveká, predsokratici, sofisti.

/filozofia 4. stor. pr. n. l.
– sebareflexívna súčasť kultúry 4. stor. pr. n. l.; súbor filozofém existujúcich v 4. stor. pr. n. l., nasledujúcich po filozofii 5. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofia 3. stor. pr. n. l.; na Západe v antickej filozofii sa dosahuje vrchol v diele Platóna a Aristotela.
    Ku koncu storočia nastupuje helenistická filozofia.
P: Aristoteles, Demokritos z Abdér, Diodóros Kronos, Epikuros zo Samu, Eukleides z Megary, Faidón z Elidy, Platón.
:: filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia 3. stor. pr. n. l., filozofia helenistická, filozofia staroveká.

/filozofia 3. stor. pr. n. l.
– sebareflexívna súčasť kultúry 3. stor. pr. n. l.; súbor filozofém existujúcich v 3. stor. pr. n. l., nasledujúcich po filozofii 4. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofii 2. stor. pr. n. l.; na Západe rozvoj helenistickej filozofie: stoicizmu, epikureizmu, skepticizmu.
– P: Epikuros zo Samu, Zenón z Kitia.
:: filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia 2. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia helenistická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká., filozofia stoická, stoicizmus.

/filozofia 2. stor. pr. n. l.
– sebareflexívna súčasť kultúry 2. stor. pr. n. l.; súbor filozofém existujúcich v 2. stor. pr. n. l., nasledujúcich po filozofii 3. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofii 1. stor. pr. n. l.; pokiaľ ide o jej antickú súčasť, je filozofia 2. stor. pr. n. l. (helenistická filozofia) v úpadku napriek tomu, že všetky hlavné aténske filozofické školy stále pracujú (Akadémia, Lykeion, stoa, epikurejská záhrada, skeptická tradícia) a aj kynici si udržujú svoju obľubu v ľudových vrstvách. Pytagorejci prežívajú skôr ako malá náboženská spoločnosť v južnej Itálii.
:: filozofia 3. stor. pr. n. l., filozofia 1. stor. pr. n. l., filozofia helenistická, filozofia rímska, filozofia staroveká.

/filozofia 1. stor. pr. n. l.
– sebareflexívna súčasť kultúry 1. stor. pr. n. l.; súbor filozofém existujúcich v 1. stor. pr. n. l., nasledujúcich po filozofii 2. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofii 1. stor. n. l.; na Západe (v rámci helenistickej filozofie resp. rímskej filozofie) novopytagoreizmus, Ainesidemov skepticizmus, Lucretiov atomizmus. Z tohto storočia pochádza termín metafyzika v zmysle učenia o bytí (zaviedol ho Andronikos z Rodu).
    Pozoruhodný vhľad do myšlienkového sveta filozofie 1. stor. pr. n. l. umožňuje Kniha múdrosti.
– P: Ainesidemos, Cicero, M. T..
:: filozofia 2. stor. pr. n. l., filozofia 1. stor., filozofia helenistická, filozofia rímska, filozofia staroveká.

/filozofia 1. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 1. stor.; na Západe (v rámci helenistickej filozofie) splývanie gréckej filozofie a židovskej teológie: Filon Alexandrijský; Pavol. Toto obdobie vývinu filozofie (nasledujúce po filozofii 1. stor. pr. n. l. a predchádzajúce filozofii 2. stor.) predstavuje podľa niektorých autorov v Európe rozmedzie medzi starovekým myslením a stredovekým myslením (i keď obyčajne medzník medzi starovekom a stredovekom sa kladie do podstatne neskoršieho obdobia, napr. do 5. stor. (cf začiatok stredoveku). Ešte v plnom lesku trvajú staré slávne školy filozofické: škola platónska, škola peripatetická, škola epikurejská, škola stoická a škola skeptická. Ale mimo nich, ako aj v nich samých sa začína prejavovať nový duch. Premeny sa odohrávajú veľmi rýchle, ide o dobu značne neprehľadného zmätku, z ktorej sa však v 2. stor. a v 3. stor. vynára už celkom zreteľná nová myšlienková pevnina.
    V 1. stor. prebieha augustovský pokus o renesanciu rímskeho polyteizmu a zbožnosti, ale aj stále rýchlejšie a masovejšie prenikanie orientálnych mysterióznych kultov do celej rímskej ríše a do všetkých vrstiev obyvateľstva. Rozkvitá stoa, rozvíja sa po Poseidoniovi do nového rozmachu v Ríme a v rámci rímskej vládnucej triedy, a je takým širokým prúdom, že môže zjednocovať učenie bývalého otroka Epikteta i multimilionára Seneku. Spolu so stoou sa rozmáha povestný etický rozklad prvého obdobia rímskeho cisárstva, rozklad síce trochu preháňaný už súčasníkmi (povedzme Tacitom, Juvenalom alebo Petroniom), avšak tak či onak celkom zreteľný. Rozvíja sa novopytagorejstvo a s ním aj astrológia, mantika, číselná mágia a mystika – a súčasne sa do popredia prebojúvajú také striktne monoteistické systémy ako judaizmus a kresťanstvo ([316];9).
– P: Filon z Alexandrie, Pavol Apoštol, Seneca.
:: filozofia 1. stor. pr. n. l., filozofia 2. stor., filozofia helenistická, filozofia rímska, filozofia staroveká.

/filozofia 2. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 2. stor.;, súbor filozofém nasledujúci po filozofii 1. stor. a predchádzajúci filozofii 3. stor. v západnej filozofii (v rámci helenistickej filozofie) sa presadzuje kresťansko-orientálna špekulácia: gnosticizmus.
    V indickej filozofii tvorí Nágárdžuna.
– P: Galénos, Núménios.
:: filozofia 1. stor., filozofia 3. stor., filozofia helenistická, filozofia rímska, filozofia staroveká.

/filozofia 3. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 3. stor. tvorená súborom filozofém nasledujúcim po filozofii 2. stor. a predchádzajúcim filozofii 4. stor. na Západe (v rámci helenistickej filozofie) splývanie platonizmu s pytagoreizmom, aristotelizmom a stoicizmom na jednej strane a orientálnou mystikou na strane druhej: novoplatonizmus. Z Východu sa šíri učenie Maniho (manicheizmus).
– P: Klement Alexandrijský, Origenes, Porfyrios z Tyru.
:: filozofia 2. stor., filozofia 4. stor., filozofia helenistická, filozofia patristická, filozofia rímska, filozofia staroveká, novoplatonizmus.

/filozofia 4. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 4. stor.; pre východnú filozofiu je dôležitou skutočnosťou, že v hlavnom meste ríše Guptovcov (v Indii) rozvíja činnosť veľká univerzita.
    Vo vývine západnej filozofie je významnou udalosťou milánsky edikt (313). Centrami filozofie sú Alexandria a Antiocheia.
    V prvých rokoch tohto storočia (301 – 305) pripravuje Porfyrios súborné vydanie Plotinovho diela pod titulom Enneady.
– P: Gregor z Nyssy, Porfyrios z Tyru.
:: filozofia 3. stor., filozofia 5. stor., filozofia helenistická, filozofia patristická, filozofia rímska, filozofia staroveká, novoplatonizmus.

/filozofia 5. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 5. stor.; na Západe spor nestoriánsky (428 – 435) a spor semipelagiánsky (429 – 529), 415 vraždia kresťania novoplatónsku filozofku Hypatiu; 430 umiera sv. Augustin, najväčší kresťanský mysliteľ staroveku.
:: filozofia 4. stor., filozofia 6. stor., filozofia helenistická, filozofia patristická, filozofia rímska, filozofia staroveká, novoplatonizmus, Proklos.

/filozofia 6. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 6. stor.; cisár Justinian necháva 529 zatvoriť filozofické školy v Aténach. Podľa niektorých autorov sa už do tohto storočia lokalizujú počiatky scholastiky.
:: filozofia, filozofia 5. stor., filozofia 7. stor., filozofia helenistická, filozofia patristická, filozofia rímska, filozofia staroveká, filozofia stredoveká, novoplatonizmus.

/filozofia 7. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 7. stor.; na Západe začiatkom 7. storočia vydáva Izidor zo Sevilly 20 kníh svojho diela Etymologiae, ktoré sú akousi encyklopédiou: okrem siedmych slobodných umení sa venuje aj lekárstvu, prírodovede, zemepisu a pod. Práca sa stala dôležitým prameňom všetkých podobných súborných diel až do konca stredoveku.
:: filozofia, filozofia 6. stor., filozofia 8. stor., filozofia byzantská, filozofia patristická, filozofia stredoveká.

/filozofia 8. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 8. stor.; pri dvore Karola Veľkého zakladá školu Alcuin, ktorý sa podieľa aj na založení školy vo Fulde. Filozofia na Západe sa rozvíja na pozadí znovuzrodenia sa rímskeho cisárstva na pôde vladárstva Karola Veľkého, čo so sebou nieslo proces divergencie a postupnej rivalizácie dvoch vrchností – svetskej a duchovnej. Z hľadiska vývinu kultúry, ktorej sebareflexívnou súčasťou sa v tomto storočí stáva scholastická filozofia, sa hovorí o karolínskej renesancii.
– P: Alcuin.
:: filozofia 7. stor., filozofia 9. stor., filozofia byzantská, filozofia patristická, filozofia stredoveká, Karol I. Veľký, škola vo Fulde.

/filozofia 9. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 9. stor.; na Západe sa začína obdobie ranej scholastiky. resp. jej prípravy na pozadí karolínskej renesancie. Západná filozofia je výrazne ovplyvnená sporom o Filioque.
    V 9. storočí sa začína výraznejšie presadzovať islamská filozofia.
– P: Alcuin, Eriugena, J. S., Kindí.
:: filozofia 8. stor., filozofia 10. stor., filozofia byzantská, filozofia stredoveká, scholastika raná.

/filozofia 10. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 10. stor.; pokiaľ ide o európsku filozofiu – najmenej preskúmaná. Považuje sa za epochu, v ktorej akoby vysychal duchovný život a uhasínali záujmy o filozofiu. Zaráža však fakt, že keď sa hovorí o filozofii 10. stor., najmä o vtedajších sporoch medzi dialektikmi (stúpencami filozofie) a antidialektikmi (stúpencami teológie), zdá sa, že tieto konflikty a kontroverzie pochádzajú a vyplývajú práve z problémov znepokojujúcich myslenie 10. storočia. Na Západe sa uplatňuje reforma v Cluny. Pretrváva obdobie ranej scholastiky.
:: filozofia, filozofia 9. stor., filozofia 11. stor., filozofia byzantská, filozofia stredoveká, reforma v Cluny, scholastika raná.

/filozofia 11. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 11. stor.; na Západe sa sústreďuje na riešenie problému vedy a filozofie v protiklade k teológii; až na druhom mieste bola otázka nominalizmu a realizmu (spor o univerzálie). Pretrváva obdobie ranej scholastiky. A. de Libera poznamenáva: „Jedenácté století pokládá řada komentátorů za dobu zrodu skutečné středověké filosofie v latině (zvýr. J.P.) ([78];281).“
– P: Anselm z Canterbury, Gaunilo, Ióannes Italos.
:: filozofia 10. stor., filozofia 12. stor., filozofia byzantská, filozofia stredoveká.

/filozofia 12. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 12. stor.; na Západe sa završuje raná scholastika; strediskom, ktoré má pre históriu filozofie 12. stor. výnimočný význam je škola v Chartres. V 12. stor. zaznamenáva rozkvet islamská filozofia.
    Filozofia 12. stor. nereagovala na kontroverziu medzi Anselmom a Gaunilom ohľadne ontologického dôkazu existencie Boha. Diskusiu na túto tému nadviazalo až nasledujúce 13. stor.
    V rámci mystiky sa rozvíja tzv. Frauenmystik (Hildegarda z Bingenu).
– P: Abélard, P., Abraham ibn Ezra, Anselm z Canterbury, Ču-Si, Ibn Rušd, Muhammad, Konštantín Africký, Hildegarda z Bingenu.
:: filozofia 11. stor., filozofia 13. stor., filozofia byzantská, filozofia stredoveká, mystika kresťanská západná, jej zlatý vek, scholastika raná.

/filozofia 13. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 13. stor.; na Západe obdobie vrcholnej scholastiky: akási renesancia pred renesanciou, fundamentálny medzník spojený s objavom antickej filozofie a s novou organizáciou vedeckej práce vo forme univerzít.
    Preklady z arabčiny a dokonca z gréčtiny sa začali robiť už od polovice 12. stor., ale pravá prekladateľská explózia nastala v prvej polovici 13. stor. Najprv sa v Španielsku (najmä v Tolede) a na Sicílii prekladalo z arabčiny, neskôr sa antické diela prekladali priamo z gréčtiny (316;159).
    Na začiatku 13. stor. dochádza k niekoľkým ostrým zákazom zo strany cirkvi, ktoré obmedzovali čítanie, rozširovanie a komentovanie Aristotelových spisov. Zákazy sa datujú od roku 1209 (synoda v Paríži, kde okrem kliatby na Amalricha z Bene a príkazu spáliť diela Dávida z Dinantu odsúdili aj Aristotelovu fyziku a Aristotelovu metafyziku) a pokračujú v rokoch 1231, 1245, 1263. Týkali sa najmä Parížskej univerzity, ktorá vznikla okolo roku 1200, kde sa Aristotelove diela najskôr verejne čítali a komentovali.
– P: Albert Veľký, Hildegarda z Bingenu, Mechtilda z Magdeburgu, Peter Španiel, Roger Bacon, Tomáš Akvinský.
:: filozofia 12. stor., filozofia 14. stor., filozofia byzantská, filozofia stredoveká, mystika kresťanská západná, jej zlatý vek, scholastika vrcholná.

/filozofia 14. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 14. stor.; v Európe nastupuje neskorá scholastika. Veľké univerzitné strediská na západe – Paríž, Oxford, Cambridge – sa menia na národné školy, s ktorými začínajú rivalizovať novovznikajúce univerzity v iných krajinách západnej a strednej Európy (Rím 1303, Orleán 1306, Coimbra 1308, Grenoble 1339, Praha 1348, Florencia 1349, Siena 1357, Krakov 1364, Päťkostolie 1367, Erfurt 1379, Kolín nad Rýnom 1385, Heidelberg 1386 atď.).
    Činnosť škôl sa čoraz častejšie a výraznejšie spája s potrebami doby, obracia sa k spoločnosti a politike, začína slúžiť spoločnosti a štátu. Čoraz výraznejšie sa dostáva k slovu problematika prírodovedná, gnozeologická a metodologická.
    Filozofia a veda naďalej oslabujú svoje spojenie s teológiou, hľadajú úplné osamostatnenie a autonómiu skúmania v oblasti spoločenského života (začiatky teórie spoločnosti a štátu, diskusie o spoločenskom charaktere cirkvi), o hospodárskom živote (otázka peňazí, dôchodkov), o architektúre a ďalších oblastiach umenia, o problematike prirodzenej etiky.
    Filozofické myslenie na Západe v 14. storočí rozvíja jednak tradičnú scholastickú problematiky (scotizmus, tomizmus, novoplatónsky a mystický albertizmus), jednak antischolastický kriticizmus (empiristický a dialektický nominalizmus, konceptualizmus W. Occama a jeho nasledovníkov v Paríži a Oxforde).
    Vnútorné rozloženie scotizmu do Occamovho svetového názoru a do svetového názoru Viklefovho je hlavným obsahom osudového 14. stor.
– P: Dante Alighieri.
:: devotio moderna, filozofia 13. stor., filozofia 15. stor., filozofia byzantská, filozofia stredoveká, mystika kresťanská západná, jej zlatý vek, scholastika neskorá.

/filozofia 15. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 15. stor.; v Európe doznieva neskorá scholastika a dominuje renesančná filozofia. Významnou udalosťou v dejinách filozofie tohto storočia bolo založenie (1459) a činnosť novej Platónskej akadémie vo Florencii, ku ktorej vzniku dal podnet Gemisthos Plethon.
    V 15. stor. sa rozšírila nejasná filozofická nálada, ktorá si bola istá len v odmietaní Aristotela, t. j. v nedôvere voči logike, metóde, systému. Pramene vedenia sa hľadali v čarodejníctve, astrológii, v stredovekých okultných spisoch a v novoplatonizme. Niektorí sa odvolávali na Platóna, avšak iba ako na proroka tajných vied. Tento záchvat mýtu siahal od Talianska až do severného Nemecka a prispel k rozšíreniu viery v čarodejnice, v robenie zlata a v osud ([320];31).
:: filozofia 14. stor., filozofia 16. stor., filozofia byzantská, filozofia renesančná, filozofia stredoveká, mystika kresťanská západná, jej zlatý vek, scholastika neskorá.

/filozofia 16. stor.
– etapa vývinu novovekej filozofie a sebareflexívna súčasť kultúry 16. stor. Filozofia 16. storočia je bohatá na diela, ktoré bezprostredne uchvacujú, sú navzájom heterogénne a neobyčajne osobné. Dodnes slúžia ako živé zdroje, napr. Montaignove Eseje (1595), Machiavelli, Th. More, Paracelsus, J. Böhme, Bruno, F. Bacon.
    V druhej polovici 16. stor. sa v rámci európskej filozofie (kresťanskej filozofie) uskutočňuje reformácia ([242];123).
– P: Bruno, G., Kopernik, M., Kuzánsky, M., Machiavelli, N., Suárez, F..
:: filozofia 15. stor., filozofia 17. stor., filozofia renesančná.

/filozofia 17. stor.
– etapa vývinu novovekej filozofie a sebareflexívna súčasť kultúry 17. stor., ktorá sa vyznačuje, aspoň na európskej pevnine, relatívnou jednotnosťou a plynulosťou vývoja. Učenci zápasia s rovnakými problémami, ich jednotlivé riešenia na seba nadväzujú a reagujú. K tomu vytvoril obzvlášť vhodné predpoklady práve vek, v ktorom nastúpil víťazné ťaženie rozum, ktorý sa v renesancii vyhlásil za svojprávny, a v ktorom sa ideálom všetkého poznania stáva matematika ([336];227).
    Vo filozofii 17. storočia možno zreteľne badať diferenciáciu ontológie, gnozeológie a logiky ako relatívne samostatných, ale vzájomne spätých disciplín jednotného filozofického celku ([144];13). Filozofia sa oslobodzuje od všetkých vonkajších autorít a začína sa opierať iba o ľudský rozum. Napríklad Descartovi zaručuje istotu vedy i filozofie jeho metóda, obsiahajúca „všetky vedy, pretože všetky vedy nie sú nič iné ako ľudská múdrosť, ktorá vždy ostáva jedna a tá istá, čo ako sú odlišné predmety, na ktoré sa vzťahuje“ ([873];73).
– P: Apáczai Csere, J., Bacon, F., Böhme, J., Descartes, R., Hobbes, Th., Kepler, J., Komenský, J. A., Leibniz, G. W., Locke, J., Newton, I., Pascal, B., Spinoza, B., Suárez, F..
:: filozofia 16. stor., filozofia 18. stor., filozofia empiristická, filozofia novoveká, filozofia racionalistická, karteziánstvo, okazionalizmus.

/filozofia 18. stor.
– etapa novovekej filozofie a sebareflexívna súčasť kultúry 18. stor., ktorá predvádza po prvý raz široký prúd filozofickej literatúry pre verejnosť. Dominuje tu osvietenstvo. Anglické osvietenstvo nachádza v Lockovi svojho prvého predstaviteľa. Locke dal anglickému svetu, ktorý vzišiel z revolúcie roku 1688, duchovné podložie a to i v politickom myslení. Hume je dôkladný analytik, ktorý aj napriek tomu, že sa javí nudným, nie je plytký. Jeho skepsa je tvrdá a je založená na poctivom myslení s odvahou pozrieť na hraniciach do tváre nepochopiteľnému a nehovoriť o tom.
    Vo Francúzsku a Anglicku sa objavili aforistické a esejistické spisy znalcov sveta a ľudí; nazývame ich »moralistami«. Ich psychologická prenikavosť ich privádza aj k filozofickému stanovisku. V sedemnástom storočí tak písali vo veľkom svete dvorov La Rochefoucauld a La Bruyere, v storočí osemnástom potom Vauvenargues a Chamfort. Shaftesbury je filozofom estetickej životnej disciplíny.
    Veľká nemecká filozofia tvorí svojou systematickou energiou a otvorenosťou pre najhlbšie a najvzdialenejšie myšlienkové celostné vzdelanie a plnosť obsahu dodnes nevyhnutný základ výchovy akéhokoľvek vážneho filozofického myslenia: Kant, Fichte, Hegel a Schelling ([242];125).
– P: Abbt, Th., Babeuf, G., Baumgarten, A. G., Berkeley, G., Boyle, R., Condillac, E. B. de, Diderot, D., Fichte, J. G., Hegel, G. W. F., Helvétius, C. A., Herder, J. G., Holbach, Hume, D., Kant, I., Lessing, G. E., Mably, G. B. de, Malebranche, N., La Mettrie, J. O. de, Montesquieu, Ch. L., Newton, I., Novalis, Priestley, J., Reinhold, K. L., Rousseau, J.-J., Sade, D. A. F., Schelling, F. W. J., Smith, A., Vico G. B., Voltaire, Wolff, Ch..
:: babeufizmus, encyklopedisti, filozofia 17. stor., filozofia 19. stor., filozofia empiristická, filozofia osvietenská, filozofia racionalistická, filozofia novoveká, karteziánstvo, liberalizmus, materializmus francúzsky 18. stor., osvietenstvo, slobodomurárstvo, škola škótska.

/filozofia 19. stor.
– sebareflexívna súčasť kultúry 19. stor., v ktorej nastáva prechod, úpadok a vedomie úpadku, šíri sa látka, veda. Filozofia 19. storočia svojimi prvými troma decéniami zahrnuje poslednú etapu novovekej filozofie; ďalšie roky 19. storočia sa zvyknú zaraďovať do súčasnej filozofie.
    Východisko filozofie 19. storočia vymedzuje Maine de Biran vracajúci sa „k Descartesově učení a jeho ‚cogito’ učinil východiskem pro poznání lidské duše: její podstata ‘nám zůstává právě tak skryta jako u čehokoli jiného ve vesmíru’. Což člověk nikdy nic ze sebe sama nepochopí? A přece: ‚Každý jednotlivec zná sám sebe certissima scientia a clamante conscientia aspoň jako sílu, která jedná a působí prostřednictvím vůle.’ Člověk sám sebe chápe jako ‚individualitu’, vnímá se jako úsilí, jako ‚já-silu … já-moc … Bezprostřední pocit síly … není ničím jiným než pocitem naší vlastní existence, od něhož je neodlučitelný pocit aktivity’; přináší ‚bezprostřední a zřejmé poznání’, které neumožňují ani smysly, o něž se opírá poznání’, které neumožňují ani smysly, o něž se opírá realismus, ani myšlení, na než spoléhá klasicismus.
    V této jediné větě byly vytyčeny a jasnozřivě odhaleny tři základní pilíře romantismu a 19. století: individualismus, čerpající z intuice subjektivního života, chápaného jako živoucí síla. Tato síla zahrnuje navíc ‚ustavičnou snahu o změnu stavu’. Bylo možné jasněji vysvětlit, že pevná a konečná pravidla už přestávají platit a že umění vykročí vstříc velkému tvůrčímu dobrodružství a nekonečným revolučním výbojům? Od definice BYTÍ, na níž sa vázala stará filosofie, především karteziánská, se přecházelo k dobrodružství neustálé změny, jehož závratností se opájeli zejména němečtí myslitelé ([243];21)“.
    Sila filozofie a vzdelaných filozofov v priebehu 19. stor. slabne, premieňa sa na prázdne a ľubovoľné systémy bez významu. Vznikajú dejiny filozofie, ktoré po prvý raz sprístupňujú celý historický materiál. Sila samej filozofie žije už iba výnimočne, pre súčasníkov je bezvýznamná, a potom už len vo vede (cf. veda 19. stor.).
    Nemecká profesorská filozofie je učená, plná snaživosti a horlivosti, rozsiahla, nežije však už fakticky z energie ľudského bytia, ale zo sveta univerzít, meštiackej kultúry a jej hodnotami vzdelanosti, z jej vážnosti plnej dobrej vôle a jej medzí. Aj tie najvýznamnejšie postavy, ako napr. Fichte junior, Lotze, študujeme skôr kvôli oboznámenosti než kvôli ich substancii.
    Originálnymi filozofmi tej doby sú Kierkegaard a Nietzsche. Obaja bez systému, obaja sú výnimkami a obeťami. Uvedomujú si katastrofu, hovoria neslýchané pravdy a neukazujú nijakú cestu. V nich je doba podrobená nemilosrdnej sebakritike, ktorá nemá obdobu v celých dovtedajších dejinách. Z hľadiska nás, žijúcich po nástupe druhej axiálnej éry, sa ich mysliteľský výkon javí ako avizovanie toho, čo dnes žijeme.
    Psychológia a sociológia, ktoré sa do 19. storočia považovali za filozofické disciplíny, sa postupne vyčleňujú ako samostatné vedné disciplíny.
− P: Aall, A., Avenarius, H. R., Baader, F. X. v., Bergson, H., Brentano, F., Comte, A., Cousin, V., Dilthey, W., Engels, F., Fichte, J. G., Frege, G., Gercen, A. I., Hegel, G. W. F., Herbart, J. F., Herder, J. G., Husserl, E., Jacobi, F. H., Kant, I., Kierkegaard, S. A., Lenin, V. I., Lotze, R. H., Mach, E., Maine de Biran, Marx, K., Mill, J. S., Nietzsche, F., Novalis, Peirce, Ch. S., Priestley, J., Reinhold, K. L., Sade, D. A. F., Schelling, F. W. J., Schelling, F. W. J. I., Schelling, F. W. J. II., Schopenhauer, A., Spencer, H., Tolstoj, L. N., , Twardowski, K., York von Wartenburg, P..
:: filozofia 18. stor., filozofia 20. stor., filozofia novoveká, filozofia pozitivistická, filozofia rakúsko-uhorská, filozofia súčasná, myslenie pokantovské, ontologizmus, novokantovstvo, pozitivizmus, spiritualizmus, škola škótska.

/filozofia 20. stor.
– etapa súčasnej filozofie a sebareflexívna súčasť kultúry 20. stor., ktorá nadväzuje na filozofiu 19. stor. a predchádza filozofii 21. stor. a pre ktorú je príznačná existencia predovšetkým troch veľkých skupín filozofických pozícií: pozície orientované fenomenologicky, pozitivisticky a marxisticky (cf. [1];48).
    Hlavnými kontinentmi, na ktorých sa v 20. stor. rozvíjajú filozofické idey, smery a hnutia, sú Európa a USA ([220];549).
    Metodologicky by sa dali vo filozofii 20. stor. vyčleniť nasledovné prúdy: filozofie postupujúce

                ▪ špekulatívne,
                ▪ transcendentalisticky,
                ▪ fenomenologicky a/alebo hermeneuticky,
                ▪ jazykovoanalyticky a/alebo jazykovorekonštrukcionisticky,
                ▪ dialekticky.

    Po medzivojnovej etape vonkajšieho dopĺňania sa týchto metód, dochádza postupne po 2. svetovej vojne k prelínaniu sa (napr. k zrastaniu, k synkréze, k synkríze a pod.) alebo striedaniu sa týchto metód v rámci jednej filozofie alebo filozofickej školy.
    Charakteristickou črtou filozofie 20. stor. je ne-systematickosť.
    Hlavnou témou filozofie 20. stor. je jazyk.
    K smerom filozofie 20. storočia patria:

        ▪ novokantovstvo,
        ▪ novohegelovstvo,
        ▪ filozofia života,
        ▪ filozofická antropológia,
        ▪ novopozitivistická filozofia,
        ▪ neorealistická filozofia,
        ▪ kritickorealistická filozofia,
        ▪ fenomenologická filozofia,
        ▪ existencialistická filozofia,
        ▪ neoracionalizmus,
        ▪ hermeneutická filozofia,
        ▪ marxistická filozofia,
        ▪ filozofia frankfurtskej školy (kritická teória),
        ▪ analytická filozofia,
        ▪ kritický racionalizmus,
        ▪ štrukturalistická filozofia,
        ▪ postštrukturalizmus,
        ▪ postmodernistická filozofia.

− P: Aall, A., Adorno, Th. L. W., Apel, K. O., Arendtová, H., Audi, R., Austin, J. L., Bachelard, G., Barth, H., Barthes, R., Bense, M., Bergson, H., Bodnár, J., Brentano, F., Buber, M., Bunge, M., Carnap, R., Cassirer, E., Castañeda, H.-N., Cohen, G. A., Deleuze, G., Derrida, J., Dilthey, W., Epštein, M. N., Feyerabend, P. K., Filkorn, V., Fink, E., Foucault, M. P., Fraser, J. T., Frege, G., Gadamer, H.-G., Geldsetzer, L., Ghóš Aurobindo, Goodman, N., Habermas, J., Heidegger, M., Hellerová, Á., Hengstenberg, H.-E., Hrušovský, I., Husserl, E., Chaix-Ruy, J., Chalmers, D. J., Chisholm, R. M., Chomsky, N., Klages, L., Kripke, S. A., Krišnamúrti, Dž., Lacan, J., Lenin, V. I., Lessing, Th., Leśniewski, S., Lévi-Strauss, C., Levinas, E., Liessmann, K. P., Marcel, G., Marramao, G., McTaggard, J. M. E., Meinong, A., Merleau-Ponty, M., Morris, Ch. W., Paci, E., Patočka, J., Peirce, Ch. S., Poincaré, H., Popper, K. R., Ricoeur, P., Ritter, J., Rosenberg, A. E., Russell, B., Searle, J. R., Serres, M., Scheler, M., Schlick, M., Spengler, O., Stegmüller, W., Strawson, P. F., Tarski, A., Tichý, P., Tolstoj, L. N., Toynbee, A. J., Twardowski, K., Varela, F. J., Whitehead, A. N., Wittgenstein, L.
:: antropológia filozofická, existencializmus, fenomenológia, filozofia 19. stor., filozofia 21. stor., filozofia analytická, filozofia environmentálna, filozofia marxistická, filozofia sovietska, filozofia súčasná, hermeneutika, hermeneutika filozofická, kultúra 20. stor., marxizmus, neopozitivizmus, novohegelovstvo, novokantovstvo, škola erlangenská, škola frankfurtská, škola ľvovsko-varšavská, Viedenský krúžok.

/filozofia 21. stor.
– etapa vývinu súčasnej filozofie, ktorá nasleduje po filozofii 20. stor. a sebareflexívna súčasť kultúry 21. storočia, jadro sebareflexívnej vrstvy druhej axiálnej doby.
    Kľúčovou udalosťou, ktorej reflexia ovplyvňuje filozofiu 21. storočia, je teroristický útok na Svetové hospodárske centrum v New Yorku a na Pentagon vo Washingtone 11. septembra 2001, ktorý inkorporoval o. i. obsedantne sa navracajúci scenár katastrofických filmových a literárnych útvarov z produkcie USA v minulom storočí.
    Pre rozvoj filozofie 21. storočia je nevyhnutné reflektovať poznatky zhromažďované v rámci budovania takých teórií, aké predstavuje napríklad M-teória, a zohľadňovať špeciálnovednú sebareflexiu kľúčových postáv špeciálnovedného výskumu 21. storočia, ako napríklad S. Hawkinga (240).
    Náplň filozofie 21. storočia tvorí postupné triezvenie z postfilozofického ošiaľu konca dvadsiateho storočia, obhliadka filozofického terénu, rozpamätávanie sa na racionalizmus, konštruktivizmus a systematickosť či systémovovosť filozofie,samozrejme pri reflexii toho, za akú cenu sa k filozofickému vytriezveniu dochádza, o. i. na pozadí skontinuálnenia vojen, terorizmu, ekologickej a migračnej krízy a nástupu hyperzložitosti všetkých ťažkostí, v ktorých sme sa ocitli.
    Dominantnou charakteristikou filozofie 21. storočia je interkulturalita v najširšom zmysle slova, t. j.

v zmysle polylógu až splývania medzi svetovými tradíciami tzv. východnej a západnej filozofie, ale aj tzv. severnej a južnej (subsaharskej, rovníkovej, pacifickej) filozofie i tradíciami inšpirujúcimi sa predkolumbovskofilozofickým zahliadnutím miesta človeka vo svete;
v zmysle interkultúrnozonálneho polylógu filozofií, vied, náboženstiev, umení až po alternativistické videnie miesta človeka vo svete;

vo svetle utvorenia sa načrtnutého filozofického diskurzu sa zmenila aj povaha filozofickej sebareflexie čo do svojich vlastných dejín: ani historickofilozofická reflexia sa nevyhýba informatizácii a komputerizácii. Bez prostriedkov, ktoré filozofii ponúka matematizovaná veda je dnes filozofická reflexia superkomplikovaných ťažkostí, ktoré sú neodstrániteľnou súčasťou jej predmetu popri jeho tradičných ontologických, epistemologických, etických atď. zložkách, nemysliteľná.
    Situácia, v ktorej sa ocitla filozofia 21. storočia, nastoľuje kardinálne nové úlohy pred filozofickým školstvom, ktoré opúšťa svoju tradičnú vežu zo slonovinovej kosti a vstupuje do fázy výchovy budúcich filozofov k praktickej orientácii v teréne hyperzložitých ťažkosti nepredvídateľnej povahy jednak vo filozofoch samých (v ich vnútri), jednak v postglobálnej umierajúcej (alebo už mŕtvej?) svetovej civilizácii.
    No sú tu aj radikálne optimistické filozofie, ako napríklad transhumanizmus, ktorých optimizmus však priškrcuje polypolarizácia rozloženia svetových mocenských centier, pripomínajúca situáciu pred prvou svetovou vojnou, ale s možnosťou zničenia ľudstva vôbec. Tieto nové okolnosti existencie filozofie a kultúry 21. storočia alebo nový zlom v dejinách ľudstva spočívajú v relativizácii miesta doposiaľ v našej dobe najmocnejšieho impéria (Spojených štátov), čo pochopiteľne filozofov nenecháva ľahostajnými a napriek novej mocnej reideologizácii ich núti radikalizovať svoju reflexiu interkulturality a interkulturzonality.
– P: Apel, K. O., Audi, R., Bunge, M., Derrida, J., Epštein, M. N., Fraser, J. T., Gadamer, H.-G., Habermas, J., Hellerová, Á., Chalmers, D. J., Lévi-Strauss, C., Marramao, G., Nelson, E. S., Ricoeur, P., Searle, J. R., Serres, M., Varela, F. J..
:: antropológia filozofická, doba osová druhá, filozofia 20. stor., filozofia analytická, filozofia environmentálna, filozofia postmoderná, filozofia súčasná, hermeneutika, hermeneutika a filozofia analytická, hermeneutika filozofická, kultúra 21. stor., transhumanizmus.

/filozofia a ideológia
– dve vývinové pásma kultúry, pokiaľ sa – pravda – podieľajú na pretváraní zla na dobro (čo v prípade ideológie tak nemusí byť, pretože jej ide v prvom rade alebo predovšetkým o boj alebo prinajmenšom prebojúvanie, napríklad ideí.). Filozofia však svojou kritikou ideológie môže jej negatívny potenciál premieňať na pozitívny (kultúrotvorný) potenciál. Ideológia obyčajne zväzujúco pôsobí na filozofiu, má tendenciu si ju podriadiť, zbaviť ju kritickosti, uviesť ju do vzťahu služobnosti voči sebe, voči svojmu tvorcovi a hlásateľovi, v dôsledku čoho filozofia sama začne fungovať ako ideológia, jej forma, zložka či teoretický fundament.

/filozofia africká
− kontinentálna filozofia Afriky, sebareflexívna vrstva africkej kultúry, ktorá sa dotvorila v priebehu dekolonizácie v druhej polovici 20. storočia, no jej zdroje siahajú späť do minulosti až 3. tisícročia pred naším letopočtom, kedy sa sformovala múdrosť vezíra Ptahhotepa (ok. 2350 pr. n. l.), ako o tom svedčí Kniha múdrych rád do života.
– I: African philosophy, in: Wikipedia.
:: Afrika, filozofia kontinentálna1.

/filozofia agrikultúry
− agrikultúrna filozofia, angl. agricultural philosophy, philosophy of agriculture − zložka filozofie kultúry a environmentálnej filozofie vyčleňujúca ako svoj predmet dramatickú až tragickú zložku kultúry tvorenú širokým komplexom výrobných, organizačných a výskumných činností spojených s obrábaním pôdy, pestovaním poľnohospodárskych plodín, chovom hospodárskych zvierat a starostlivosťou o krajinu.
    Kritériom vyčlenenia agrikultúry s korpusu celej kultúry je miera participácie poľnohospodárskych aktivít a činností, ktoré ich sprevádzajú na pretváraní zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne alebo ináč povedané v miere prevyšovania obnovy ľudskou (poľnohospodárskou) činnosťou narušovaných prvkov, vzťahov a procesov prírody, pokračovaním diania ktorej na ľudskej úrovni je kultúra. Neodlučiteľným konštituentom zmyslu komplexu činností tvoriaceho agrikultúru je prinajmenšom obnovovanie prírodného prostredia; slovom, zmysel činností súvisiacich s poľnohospodárstvom nemožno redukovať na uspokojovanie potrieb človeka.
    Uvedomenie si ireducibility zmyslu poľnohospodárskych činností na uspokojovanie potrieb spoločnosti je súčasťou druhej axiálnej doby.
    Dramatickosť až tragickosť agrárnej kultúry spočíva v tom, že si jej nositeľ (ľudský realizátor) uvedomuje za akú mieru alebo stupeň narušovania prírody (pôdy, rastlinstva, živočíšstva, atmosféry, vôd etc., napr. za aké utrpenie živočíšstva) prírodu využíva na uspokojovanie svojich potrieb. Súčasťou nástupu druhej axiálnej doby je rozvíjanie tohto vedomia ako konštituentu inscendencie.
− I: Agricultural philosophy, in: Wikipedia.
:: agrikultúra, filozofia environmentálna, filozofia kultúry, kultúra, poľnohospodárstvo.

/filozofia americká
– súčasť svetovej filozofie tvorená latinskoamerickou filozofiou, filozofiou USA a Kanady.
:: filozofia kanadská, filozofia latinskoamerická, filozofia severoamerická, filozofia svetová, filozofia USA, Kanada.

/filozofia analytická
– najrozšírenejší prúd súčasnej filozofie pristupujúci k miestu človeka vo svete prostredníctvom logickej analýzy jazyka, zohľadňujúc fakt, že svet je pre nás už vždy svetom artikulovaným jazykom; preto aj fundamentálnou filozofickou disciplínou analytickej filozofie je filozofia jazyka.
    Význačnou črtou analytickej filozofie je jasnosť pojmov, precíznosť a bezchybnosť argumentácie (conceptual clarity, precision and soundness of argumentation) (cf https://www.organonf.com/ (12. 11. 2019).
    Analytickú filozofiu tvorí súbor pomerne heterogénnych smerov súčasnej filozofie, svetonázorovo pokrývajúcich takmer celú šírku palety počnúc materializmom alebo realizmom a končiac idealizmom, no jednako len vychádzajúcich z učenia G. Fregeho, B. Russella, G. E. Moora, R. Carnapa a L. Wittgensteina. K časovo ešte vzdialenejším zdrojom analytickej filozofie patrí novoveká empiristická (Locke, Berkeley, Hume...) a racionalistická (Leibniz...) filozofia a ich kritická syntéza v diele I. Kanta. K ešte starším zdrojom, na ktoré sa analytickí filozofi odvolávajú, patrí učenie Aristotelovo a stoicizmu.
    Devízou analytickej filozofie je poučka: Ak sa pokúšame odpovedať na otázku Čo je to X?, tak nám pomôže, keď ju preformulujeme na otázku Aký je význam slova „X“?, a túto ostatnú otázku môžeme potom osvetľovať prostredníctvom odpovedí na také otázky, ako Ako ľudia používajú slovo „X“?. Za touto poučkou sa v analytickej filozofii ukrýva (alebo aspoň dlho ukrývalo) presvedčenie, že čokoľvek existuje, existuje nevyhnutne aj ako význam, a môže byť teda ako význam skúmané – skúmaním sémantiky jazyka teda môžeme preskúmať všetko, čo skúmať možno. Môžeme tak totiž skúmať všetko, o čom možno (zmysluplne) hovoriť, a „o čom sa nedá hovoriť – ako hovorí Wittgenstein – o tom treba mlčať“.
– P: Audi, R., Austin, J. L., Carnap, R., Castañeda, H.-N., Cmorej, P., Gahér, F., Chisholm, R. M., Chomsky, N., Kripke, S. A., Pascucci, M., Peregrin, J., Popper, K. R., Quine, W. Van O., Russell, B., Strawson, P. F., Tarski, A., Wittgenstein, L., Zouhar, M..
:: analýza jazyka (filozofia analytická), etika analytická, filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia súčasná, hermeneutika a filozofia analytická, logika (filozofia analytická), Organon F, racionalizmus kritický, realizmus vedecký.

/filozofia anglická
– súčasť britskej filozofie, ktorú založil Beda Venerabilis; sebareflexívna súčasť anglickej kultúry. Anglická filozofia je filozofia pestovaná v anglosaskom kultúrnom prostredí; odčleňuje sa od kontinentálneho filozofického myslenia v časoch F. Bacona, odkedy sa zvykne vyzdvihovať oproti kontinentálnej línii Descartes, R. – Spinoza, B. – Leibniz línia Bacon – Locke – Hume, D.
    V anglickej filozofii sa akcentuje väčšmi tematizácia skúsenosti a praxe (v kontinentálnej filozofii prevláda špekulácia a metafyzika).
    Už prví predstavitelia samostatnej anglickej filozofie boli empirikmi a zakladali svoje učenia na náboženskej, vedeckej a psychologickej skúsenosti, cf. R. Bacon, J. Duns Scotus, W. Occam.
    V Anglicku sa vždy prejavovala snaha spájať filozofiu s exaktným vedením. Všetky problémy sa riešili s naozajstným zmyslom pre skutočnosť a s dobrou znalosťou ľudí.
    Anglická filozofia sa v značnej časti podieľala už na stredovekej scholastickej filozofii (cf. Ján zo Salisbury, Alexander z Halesu, Duns Scotus, R. Bacon a ď.).
– P: Austin, J. L., Bacon, F., Bacon, R., Berkeley, G., Boyle, R., Hobbes, Th., Locke, J., McTaggard, J. M. E., Mill, J. S., Newton, I., Priestley, J., Russell, B., Sorabji, R., Strawson, P. F., Toynbee, A. J., Whitehead, A. N., Wittgenstein, L.
:: filozofia európska, filozofia západná.

/filozofia antická
− sebareflexívna vrstva antiky, súčasť starovekej filozofie, tvorená starogréckou a rímskou filozofiou; filozofi, filozofické smery a ďalšie filozofémy počnúc Tálesom Milétskym až do konca novoplatonizmu.
– P: Ainesidemos, Antiochos z Askalónu, Aristoteles, Cicero, Demokritos z Abdér, Diodóros Kronos, Empedokles, Eukleides z Megary, Faidón z Elidy, Filon z Alexandrie, Herakleitos z Efezu, Klement Alexandrijský, Lucretius Carus, Núménios, Parmenides, Platón, Plotinos, Porfyrios z Tyru, Proklos, Pytagoras, Seneca, Sokrates, Xenofanes z Kolofónu´, Zenón z Eley, Zenón z Kitia.
:: Akadémia, akuzmatici, aristotelizmus, epikureizmus, filológia klasická, filozofia európska, filozofia helenistická, filozofia rímska, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, fysis, hexis, kosmos (filozofia antická), kultúra antická, latinčina, logos, Lykeion, matematici pytagorovskí, novoplatonizmus, platonizmus, predsokratici, pytagoreizmus, pytagorovci, skepticizmus, sofisti, starogréčtina, stoicizmus, symbebékos, školy sokratovské.

/filozofia arabská
− z veľkej časti islamská filozofia – jedna z najvýznamnejších a najbohatších národných filozofií vytvorená Arabmi a príslušníkmi mnohých iných národov používajúcich arabčinu, ktorá slúžila ako medzinárodný jazyk, podobne ako latinčina v stredovekej Európe. Arabská filozofia tvorí charakteristický celok podobne ako filozofia západná, filozofia čínska, filozofia indická. Je výraznou súčasťou arabskej kultúry a najabstraktnejšou sebareflexívnou zložkou islámu.
    Arabská filozofia sa vytvorila na území Arabského kalifátu, pričom nadviazala na novoplatonizmus a aristotelizmus, islamskú mystiku a na prvky indickej filozofie.
    Arabská filozofia (falsafa) sa utvárala v sebareflexívnom podprocese procesu prekladania diel antickej učenosti (gréckych textov) do arabčiny v Dome múdrosti (Bajt al-hikma) v Bagdade, inštitúcii založenej kalifom al-Mansúrom (754 – 775) podľa vzoru knižníc sásánovských kráľov v Perzii, pričom ako prvé sa začali prekladať do arabčiny najmä perzské historické diela. Na prekladoch spolupracovali aj kresťania (cf 889;69, 38).
– P: Gazálí, Ibn Rušd, Muhammad, Ibn Síná Abu-Ali, Kindí.
:: filozofia (al-Kindí), filozofia islamská, islam, mystika islamská, univerzum významové islamské.

/filozofia austrálska
− kontinentálna filozofia rozvíjajúca filozofickú tradíciu Austrálčanov doma i mimo Austrálie, v súčasnosti reprezentovaná menami ako A. Prior, D. Armstrong, J. J. C. Smart, F. Jackson, J. Passmore, P. Singer, G. Lloyd, Futa Helu a ďalšími.
:: filozofia kontinentálna, Chalmers, D. J..

/filozofia ázijská
– významná súčasť svetovej filozofie a sebareflexívna zložka ázijskej kultúry; tvorí ju: čínska filozofia, indická filozofia, tibetská filozofia, japonská filozofia, kórejská filozofia, arabská filozofia atď.
    Ázijská filozofia sa má často na zreteli, keď sa hovorí o východnej filozofii, niekedy aj (v podstate zastarano) o tzv. orientálnej filozofii.
:: filozofia kontinebtálna.

/filozofia baroková
– filozofia nasledujúca po renesančnej filozofii a tvoriaca sebareflexívnu vrstvu baroka explikujúcu barokový životný pocit (cf. napr. špan. desengañó rozčarovanie) a implicitné (patentné) barokovo-filozofické významové útvary a procesy.
    Základné konštituenty barokovej filozofie sú:

                 antitetickosť,
                 úsilie o harmóniu,
                 systém a poriadok,
                 heroickosť,
                 extatickosť,
                 nacionálnosť,
                 dynamickosť,
                 teatrálnosť,
            pansofickosť.

    Barokovú filozofiu možno identifikovať na pozadí vývinu novovekej filozofie približne v časovom intervale druhej polovice 16. st. až prvej polovice 18. st. Významnými útvarmi barokovej filozofie je baroková scholastika ( F. Suarez) a baroková mystika (Tereza Avilská, J. Böhme, Ignác z Loyoly a ď.).
:: barok, filozofia európska, filozofia novoveká, scholastika baroková.

/filozofia biológie
– časť filozofie vedy, ktorej predmetom je biológia i medicína; rozvíja počnúc 60. až 70. rokmi 20. stor. s výrazným akcentom na genetiku, neurológiu, evolúciu a podmienky možnosti ďalších ciest syntézy biologických, medicínskych a ďalších vedných odvetví (vrátane prírodovedných, spoločenskovedných i technickoinžinierskych).
    Ako filozofia špeciálnej vedy si filozofia biológie udržiava záujem o gnozeologické, metafyzické, metodologické a etické aspekty biologického výskumu. K centrálny témam patrí o. i. ontologický status života resp. živého systému.
:: biológia.

/filozofia britská
– súčasť európskej filozofie rozvíjajúca sa vo Veľkej Británii a zahrnujúca anglickú filozofiu a škótsku filozofiu.
– P: Russell, B., Strawson, P. F., Toynbee, A. J., ďalší predstavitelia p. in: filozofia anglická a škótska.
:: filozofia anglická, filozofia európska, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska.

/filozofia buddhistická
– prúd svetovej filozofie, ktorý vznikol a rozvíjal sa najprv na indickom subkontinente ako súčasť indickej filozofie, odkiaľ sa neskôr rozšíril do Číny, kde sa rozvíjal ako súčasť čínskej filozofie, do Japonska (súčasť japonskej filozofie) a ďalších krajín Ázie (v rámci tibetskej filozofie, kórejskej filozofie, vietnamskej filozofie, ...) a napokon do celého sveta.
    Buddhistická filozofia sa začala utvárať v lone buddhizmu a jej špecifikum sa odvíja od kľúčovej filozofickej tézy Buddhu, že neexistuje duša, čo je hlavnou témou najstaršieho buddhistického filozofického spisu Milindapaňha.
:: buddhizmus, filozofia náboženská, kšanatva (buddhizmus).

/filozofia byzantská
– sebareflexívna súčasť byzantskej kultúry; vzniká v priebehu osamostatňovania sa a christianizácie Byzantskej ríše v 6. stor. – 7. stor.
    Predchodcami/iniciátormi byzantskej filozofie sú grécki cirkevní otcovia Prokopios z Gazy, Leontios z Byzancie a Ján Damašský.
    Byzantská filozofia pestovala predovšetkým platónsko-aristotelovskú tradíciu.
    Byzantská filozofia začína Fótiom a jeho intelektuálnym kruhom, ktorého popredným členom bol aj Konštantín Filozof a vrcholí Michaelom Psellom a Nikeforom Blemmydesom.
    Ešte jeden rozkvet zažila v renesančnom Taliansku v predstaviteľoch, ako Bessarion, Georgios Trapezuntios a i. Pozri aj Florentská Akadémia. Mystický prúd byzantskej filozofie reprezentuje najmä Symeon ho Neos Theologos a Nikolaos Kabasilas.
    Byzantskí filozofi písali svoje diela v rôznych dialektoch koiné gréčtiny, vrátane attického, iónskeho, aiolského a dorického. Okrem toho používali aj latinčinu ako úradný jazyk. Byzantskí intelektuáli prekladali diela najväčších starovekých mysliteľov, ako boli Platón a Aristoteles, z gréčtiny do latinčiny.
– P: Ióannes Italos.
:: Byzancia, Byzantská ríša, filozofia 6. stor., filozofia 7. stor., filozofia 8. stor., filozofia 9. stor., filozofia 10. stor., filozofia 11. stor., filozofia 12. stor., filozofia 13. stor., filozofia 14. stor., filozofia 15. stor., filozofia renesančná, filozofia stredoveká, kultúra byzantská.

/filozofia času
– časť filozofie resp. filozofická disciplína, ktorej predmetom je čas alebo chrónia, jej ontologická povaha, štruktúra, problémy jej poznávania, podmienky jej existencie, kde súvisí úzko s perichronozofiou.
    Základné otázky filozofie času znejú:

                Je čas?
                Čo je čas?
                Čo je podstatou času?
                Čo je princípom času?

– P: Aristoteles, Bergson, H., Brentano, F., Fraser, J. T., Husserl, E., Platón.
:: čas, eliminativizmus temporálny, chrónia, Medzinárodná spoločnosť pre štúdium času.

/filozofia česká
− súčasť európskej filozofie a sebareflexívna vrstva českej kultúry počnúc jej stredovekou (scholastickou) etapou až dodnes (cf Slovník českých filosofů, in: MUNI Katedra filosofie). Česká filozofia sa vyznačuje nechuťou k pestovaniu systematickej („špekulatívnej“) filozofie, preto v Česku nevzniká „čistá“ filozofia, lež filozofia nezriedka spojená s inými oblasťami duchovna − najmä s umením, náboženstvom, politikou, výchovou alebo špeciálnymi vedami.
    Českému mysleniu je bližšie nešpekulatívne, skôr k praktickým úlohám smerujúce kladenie filozofických otázok a hľadanie odpovede na ne. No treba pripomenúť slová Leopolda Silbersteina, považujúceho „češtinu, za jednu z nejlogičtějších kulturních řečí přítomnosti, za velmi vhodný nástroj také pro abstraktní filosofickou spekulaci. Nemohu uznati námitky, jež lze občas slýchat, má-li se vyjádřiti cizí myšlení, skutečně nebo zdánlivě těžko do češtiny přeložitelné, jako by filosofická abstraktnost byla české povaze příliš cizí a jako by poslání národa tkvělo spíše v realisaci určitých ideálů, více nebo méně všeobecných. Realisace filosofie je jejím nejvzácnějším vyvrcholením...“ (Silberstein, L.: Česká terminologie filosofická, Slovo a slovesnost, ročník 2 (1936), číslo 2, s. 83). K českým filozofom európskeho (svetového) formátu možno radiť J. Hus, J. A. Komenský, T. G. Masaryk, J. Patočka, P. Tichý.
    V súčasnosti sa česká filozofia rozvíja najmä v týchto smeroch resp. tradíciách:

        ▪ aristotelovsko-scholastická filozofia (S. Sousedík, P. Dvořák, T. Machula, L. Novák, D. Helder, D. Svoboda, D. D. Novotný, J. Krob...),
        ▪ fenomenológia (J. Patočka, J. Sokol, M. Cajthaml, L. Benyovsky, M. Ajvaz, M. Pětová, J. Novotný...),
        ▪ analytická filozofia (P. Tichý, J. Fiala, J. Peregrin, P. Materna...),
        neomarxizmus (I. Sviták, L. Sochor, K. Kosík, E. Urbánek, J. Keller...).

– P: Bolzano, B., Grygar, F., Hrubec, M., Masaryk, T. G., Patočka, J., Purkyně, J. E., Sobotka, M., Šmajs, J.
:: filozofia, filozofia európska, filozofia stredoeurópska.

/filozofia čínska
– čín. 中國哲學 (zhōngguó zhéxué [čung-kuo če-süe]) – súčasť ázijskej filozofie, jedna z najvýznamnejších a najbohatších národných filozofií tvoriacich východnú filozofiu; sebareflexívna vrstva čínskej kultúry. Predstavuje charakteristický celok podobne ako filozofia západná. Pôvodne sa zaoberala predovšetkým otázkami spoločenského života, problémom poriadku v spoločnosti.
    Špecifikum čínskej filozofie: Čínska filozofia vidí skutočnosť ako nepretržitý a nestvorený proces zvaný tao (porovnaj: grécka filozofia a indická filozofia). Tento proces je podľa čínskej filozofie prirodzený a nepominuteľný stav skutočnosti. Iba proces je to, čo stále trvá. Všetko sa neustále deje – vzniká a zaniká – len v rámci tohto procesu, nad ním ani pred ním niet ničoho, niet ničoho základnejšieho ako proces. Tento proces už v najstarších dobách Číňania označili ako cestu či presnejšie cestenie alebo cesťujúcno prípadne cestiacno (tao), čím chceli naznačiť neuzavretosť, neustále roztváranie sa, neustálu novosť diania vo svete. Tento proces pritom nie je náhodný, ale tvar mu dáva bipolarita dvoch síl, ktoré sa v Číne od pradávna označujú ako jin a jang.
    Základnú konfiguráciu kategórií intervenujúcich v čínskom myslení tak tvorí:

            kategória taa,
            kategória jinu,
            kategória jangu.

    Východiskový rámec čínskej filozofie predstavuje čínske vedenie (cf. vedenie čínske).
    Vznik čínskej filozofie siaha do začiatkov prvého tisícročia pred naším letopočtom: v 8. – 5. stor. pr. n. l. už bolo veľmi rozšírené učenie o piatich živloch, podľa ktorého sa všetka rozmanitosť javov a vecí vytvára spojením spojením týchto živlov alebo praprvkov prírody – vody, ohňa, kovu, dreva a zeme.
    V Knihe premien sa vymenúva osem prvopočiatkov reálneho sveta, ktorých vzájomné pôsobenie vytvára rozličné situácie skutočnosti.
    Súčasne s vyššie uvedenými učeniami vznikali aj hlavné princípy učenia o protikladných a vzájomne spojených silách – jin a jang, podľa ktorého je pôsobenie jinu a jangu príčinou pohybu a premenlivosti v prírode. Jin a jang sa chápu ako symboly tmy a svetla, záporného a kladného, ženského a mužského vo svete.
    V 5. – 3. stor. pred n. l. vzniká taoizmus a konfuciovstvo, škola moistov, škola mien, škola zákonodarcov (fa-ťia). Toto obdobie sa označuje ako zlatý vek čínskej filozofie. Ťažiskovými pojmami je tu pojem neba (tchien), tao, te, čchi. Veľká pozornosť sa venuje podstate človeka, jeho vrodenej dobrote alebo vrodenému zlému charakteru.
    V 3. stor. pred n. l. – 3. stor. n. l. sa rozvíja množstvo prírodnofilozofických a kozmologických koncepcií, pričom ich základom zostáva učenie o piatich živloch a učenie o jine a jangu. Filozof Wang Čchung podáva hlboké rozpracovanie predstáv o životnej energii čchi. V prvých storočiach nášho letopočtu sa rozvíjajú úvahy o vzťahu bytia a nebytia, dochádza k vzájomnému ovplyvňovaniu sa a syntézam medzi taoizmom a konfuciovstvom, od 1. stor. n. l. do Číny preniká buddhizmus – odvtedy predstavujú taoizmus, konfuciovstvo a buddhizmus hlavné prúdy čínskeho myslenia.
    V 4. až 7. stor. sa utvára špecifická čínska forma buddhistickej filozofie označovaná ako čchan.
    V 8. stor. dochádza k renesancii konfucianizmu.
    V 11. až 12. stor. sa utvára neokonfucianizmus, ktorého najväčším predstaviteľom je Ču-Si.
    V 15. až 17. stor. sa završuje vývin čínskej klasickej filozofie najmä zásluhou Wang Jang-minga a Wang Fu-ča.
    Počnúc 18. stor. začína ovplyvňovať čínske filozofické myslenie európska filozofia, osobitne sa pritom uplatňujú idey sociálnych utópií.
    Od začiatku 20. stor. badať v čínskom myslení vplyv nemeckej klasickej filozofie, americkej filozofie, marxizmu. Po vzniku Čínskej ľudovej republiky sa oficiálnou filozofiou stal maoistický variant marxizmu, ktorý sa v 21. storočí postupne desentimentalizoval a živo absorbuje nielen vedecky najefektívnejšie tradičné čínske filozofémy, ale aj významové útvary mimočínskej filozofie.
− P: Ču-Si.
:: čchi, Čína, Číňania, čínština, filozofia, filozofia ázijská, filozofia východná, I-ťing, konfucianizmus, maoizmus, taoizmus filozofický, tchaj-ťi.

/filozofia dejín
− filozofická disciplína, ktorej predmetom sú dejiny ľudstva z hľadiska najvšeobecnejších zákonitostí historického procesu a jeho zmyslu.
− P: Burckhardt, J. Ch., Dilthey, W., Engels, F., Fichte, J. G., Hegel, G. W. F., Herder, J. G., Kant, I., Lessing, G. E., Lessing, Th., Marx, K., Montesquieu, Ch. L., Novalis, Spencer, H., Toynbee, A. J., Vico, G. B., Voltaire.
:: dejiny, filozofia, história, zmysel dejín.

/filozofia džinistická
– neortodoxný smer indickej filozofie, sebareflexívna zložka džinizmu osnovaná na idei prebývania božského princípu priamo v duši každého človeka, ktorej kultiváciou spočívajúcou v pravej viere, v pravom poznaní a v správnom konaní s akcentom na neubližovanie živým tvorom možno dosiahnuť oslobodenie.
    Základom džinistickej filozofie je ontologický pluralizmus spočívajúci v učení o tattvách (podstatách), tvoriacich východiskový materiál, z ktorého pozostáva svet.
    Tattvou je v prvom rade džíva (duša), ktorej základnou vlastnosťou je vedomie, a ádžíva (všetko, čo nie je dušou).
    Jednou z odrôd ádžívy je hmota, vyznačujúca sa týmito kvalitami:

                hmatateľnosť,
                zvukovosť,
                vôňovosť,
                farbovosť,
                chuťovosť.

    Hmota je tak prístupná zmyslovým orgánom. Hmota má atomárnu povahu, má tendenciu meniť sa, nemá začiatok ani koniec, je nestvorená.
    Jestvuje i jemná karmická hmota, podmieňujúca spojenie duše a tela.
    Vo svete jestvuje obrovské no nemenné množstvo duší, ktoré sú buď stelesnené v živých bytostiach, alebo nie sú stelesnené. Duše sú práve tak ako hmota nestvorené, jestvujú večne.
    Každá duša je potenciálne vševedúca, všadeprítomná a všemohúca, jej možnosti sú obmedzené iba konkrétnym telom, v ktorom žije.
    Etickú zložku džinistickej filozofie tvorí učenie o neubližovaní (ahinsa) živej bytosti.
:: filozofia indická.

/filozofia empiristická
− sebareflexívna zložka empirizmu a smer novovekej filozofie v 17. a 18. stor., ktorý v rámci teórie poznania zastával názor, že skúsenosť (empíria) je zdrojom poznania a kritériom jeho pravdivosti, v rámci ontológie zastával názor, že jediným ozajstným bytím je bytie zmyslové, konkrétne, že také pojmy, ako pojem substancie alebo príčiny, ktorými narába racionalistická filozofia, sú prázdne, nenázorné stavy vedomia, že im v skúsenosti nič nezodpovedá alebo, že sú to len slová, ktoré slúžia na dorozumievanie.
:: empirizmus, filozofia novoveká.

/filozofia environmentálna
− ekologická filozofia – odvetvie filozofie, ktorého predmetom je prírodné prostredie a miesto ľudí v ňom. Rozvíjajúc túto oblasť filozofie sa utvoril aj osobitný smer vo vývine filozofie 20. a 21. storočia.
– P: Nelson, E. S..
:: filozofia ekologická, prostredie životné.

/filozofia európska
− súbor filozofických smerov, škôl a učení, ktorého najranejšie vrstvy pochádzajú z antiky a ktorý sa v Európe vyvíjal počas stredoveku, cez novoveku až do súčasnosti; súčasť svetovej filozofie, jedna z hlavných súčasti západnej filozofie a sebareflexívna zložka európskej kultúry.
    Historicky sa zvykne v najhrubších črtách členiť na starovekú filozofiu (v Európe: antickú filozofiu), stredovekú filozofiu, novovekú filozofiu a súčasnú filozofiu.
    V rámci novovekej filozofie alebo medzi stredovekou a novovekou filozofiou sa vyčleňuje renesančná filozofia; treba si však uvedomiť, že naznačené vyčleňovanie kríži kulturologické a všeobecnohistorické kritérium.
    Významnou epochou európskej filozofie je osvietenská filozofia.
    Podľa národného/národnostného kritéria možno v rámci európskej filozofie vyčleniť anglickú filozofiu, francúzsku filozofiu, španielsku filozofiu, taliansku filozofiu, nemeckú filozofiu, slovenskú filozofiu, starogrécku filozofiu, grécku filozofiu, rímsku filozofiu, českú filozofiu, škótsku filozofiu, ruskú filozofiu, dánsku filozofiu, nórsku filozofiu, rakúsko-uhorskú filozofiu atď.
    Európska filozofia nadobudla svoju dnešnú podobu v období scholastiky, ktorá rozšírila dedičstvo gréckeho myslenia sprostredkované cirkevnými rádmi a univerzitami. Antické dedičstvo však scholastickí učenci nemali k dispozícii v originálnej podobe, lež v latinských prekladoch. Raná scholastika bola takmer celkom odkázaná na Boëthiove preklady Aristotelových Kategórií a O vyjadrovaní a Euklidových Stoicheia. 1128 prekladá z gréčtiny do latinčiny Aristotelove spisy Analytiky, Topiky a O sofistických dôkazoch Jakub z Benátok. Aj Tomáš Akvinský má k dispozícii iba tieto preklady. V polovici 12. stor. sa európski myslitelia oboznamujú aj s prírodovednými dielami Aristotela, ďalej s dielami Ptolemaia a Euklida, a síce v prekladoch z gréčtiny do latinčiny, ktoré boli realizované v Palerme, a v prekladoch z arabčiny do latinčiny, ktoré vznikli v Tolede (ktorým predchádzal ešte medzipreklad do kastílčiny). V tom istom čase boli do latinčiny preložené aj lekárske a astronomické diela Arabov.
– P: Aristoteles, Demokritos, Derrida, J., Descartes, R., Hartmann, N., Hegel, G. W. F., Heidegger, M., Hume, D., Husserl, E., Kant, I., Locke, J., Platón, Russell, B., Schlick, M., Sokrates, Tomáš Akvinský, Whitehead, A. N., Wittgenstein, L.
:: filozofia anglická, filozofia antická, filozofia baroková, filozofia česká, filozofia francúzska, filozofia kontinentálna², filozofia maďarská, filozofia nemecká, filozofia novoveká, filozofia poľská, filozofia rakúska, filozofia renesančná, filozofia rímska, filozofia ruská, filozofia slovenská, filozofia starogrécka, filozofia stredoeurópska, filozofia stredoveká, filozofia švajčiarska, filozofia talianska, platonizmus, terminológia filozofická.

/filozofia existencialistická
– filozofická zložka existencializmu a smer súčasnej filozofie s najplodnejším mysliteľským prínosom v 20. až 70. rokoch 20. storočia, vychádzajúci z filozofie S. Kierkegaarda a zvyčajne členený na vetvu teistickú a ateistickú.
:: existenciál, existencializmus, filozofia 20. stor., filozofia súčasná.

/filozofia feministická
− sebareflexívna vrstva feminizmu osnovaná na kategórii emancipácie ženy alebo ženskosti a realizovaná najmä zviditeľňovaním špecifickosti ženskej perspektívy a ženského prístupu k riešeniu filozofických problémov minulosti a súčasnosti.
    Organizáciou, ktorá medzinárodne podporuje rozvoj feministickej filozofie, je Medzinárodná asociácia filozofiek (International Association of Philosophers).
:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia súčasná.

/filozofia fenomenologická
− smer súčasnej filozofie pristupujúci k miestu človeka vo svete vyjavujúcemu sa prúdom zážitkov, ktorého pôvodnosť alebo neskreslenosť mieni zachovať súborom procedúr alebo postupov tvoriacich fenomenologickú metódu.
    Fenomenologickú filozofiu v tomto poňatí založil a rozvíjal Edmund Husserl, pričom až do smrti pracoval na odstraňovaní prekážok spočívajúcich v nasúvaní sa sekundárnych (nepôvodných) významových vrstiev na onen prvotný zdroj fenoménov.
    Neobyčajná filozofická plodnosť peripetií tohto radikalizmu fenomenologickej filozofie, ktorého uspokojujúcej prenikavosti sa jej zakladateľ nedožil, vyvolala už počas Husserlovho života široké dodnes existujúce fenomenologické hnutie (cf 413 a 414) a využívanie fenomenologickej metódy filozofiami prakticky celej svetonázorovej palety počnúc idealizmom až po realizmus alebo materializmus (vrátane dialektického).
:: fenomenológia, filozofia 20. stor., filozofia súčasná, prúd zážitkov.

/filozofia filozofie
– filozofická disciplína, sebareflexia (autoreflexia) filozofie a podstatná alebo centrálna zložka metafilozofie tvorená súborom filozofických úvah o filozofii.
    V samej filozofii filozofie možno vyčleniť ontológiu filozofie, epistemológiu filozofie, dejiny filozofie...

/filozofia formálna (Kant, I.)
– logika ([632];9).

/filozofia francúzska
– národná vetva európskej filozofie, sebareflexívna vrstva francúzskej kultúry, udržiavajúca spravidla kontakt nielen s ostatnými frankofónnymi filozofiami a s veľkými svetovými filozofiami, ale aj s celkovým rytmom spoločenského a politického života Francúzov. Jedna z najdlhšie trvajúcich tradícií kontinuálneho európskeho filozofického myslenia, počnúc 4. storočím (!) až dodnes.
    V západnom filozofickom kontexte zaujímala francúzska filozofia vedúce postavenie už v stredoveku a až do konca 14. storočia nebolo v Európe významnejšieho filozofa, ktorý by aspoň prechodne nebol školený alebo sám neučil na parížskej Schola Palatina alebo na Parížskej univerzite.
    Francúzske filozofické myslenie možno sledovať počnúc patristikou (Hilár z Pictavia. † 366/367, Claudianus Mamertus, † 474), cez scholastiku Alcuin a ď.), renesanciu a humanizmus (J. Lefèvre d'Étaples a ď., osvietenstvo (Descartes a ď.), obdobie revolúcie a reštaurácie (Mably a ď.) až do súčasnosti (Comte a ď.).
P: Abélard, P., Babeuf, G., Bachelard, G., Barthes, R., Bergson, H., Comte, A., Condillac, E. B. de, Cousin, V., Deleuze, G., Derrida, J., Descartes, R., Foucault, M. P., Holbach, Chaix-Ruy, J., Jolivet, J., La Mettrie, J. O. de, Lacan, J., Lévi-Strauss, C., Levinas, E., Mably, G. B. de, Malebranche, N., Marcel, G., Merleau-Ponty, M., Montesquieu, Ch. L., Pascal, B., Poincaré, H., Ricoeur, P., Rousseau, J.-J., Sade, D. A. F., Serres, M., Voltaire.
:: babeufizmus, filozofia, filozofia európska, filozofia západná, Francúzsko, francúzština, ideológia, spiritualizmus.

/filozofia fyziky
– súčasť filozofie vedy špeciálne sa zameriavajúca na vypracovanie pojmu fyziky, na jej hranice a metodológiu fyziky, na ontologický status fyzikálnej reality, času, pohybu, priestoru, príčinnosti, čo úzko súvisí, ba prelína sa s interpretáciou filozofických teórií, najmä kvantovej mechaniky a všeobecnej teórie relativity.
:: Bridgman, P. W., fyzika, Heisenberg, W., realita fyzikálna.

/filozofia genitívna
– filozofia niečoho čiže filozofická reflexia čiastkovej oblasti skúmanej špeciálnou vedou. Neexistuje nijaká čiastková oblasť ľudského poznania alebo konania, ktorá by nemohla byť témou filozofického uvažovania.

/filozofia grécka
– sebareflexívna súčasť gréckej kultúry, filozofia, ktorú vytvára grécky národ od antiky až dodnes.
    Najdôležitejšou etapou vývinu gréckej filozofie je starogrécka filozofie.
    Neobyčajný význam v dejinách svetového filozofického myslenia však zaujíma aj byzantská filozofia.
:: filozofia byzantská, filozofia helenistická, filozofia starogrécka.

/filozofia Hegelova (Hegel, G. W. F.)
– najadekvátnejšie médium absolútneho vedenia. Systém tejto filozofie zhŕňa a uzatvára celý doterajší vývoj filozofického myslenia, ktoré už nemôže postúpiť ďalej.

/filozofia helenistická
− helénska filozofia, filozofia helenisticko-rímskeho obdobia − je poklasické obdobie antickej filozofie počnúc Alexandrom Veľkým (356 − 323 pred n. l.) až do konca staroveku (polovica 6. storočia).
    Grécko stratilo národnú samostatnosť. Namiesto neveľkých mestských štátov nastúpili veľké monarchie, čím sa charakter gréckej spoločnosti radikálne zmenil.
    Zmenil sa charakter gréckej filozofie. Do popredia sa dostali otázky, ktoré súvisia s postavením človeka v neistých časoch. Filozofi sa sústreďujú na etickú problematiku, hľadajú také postoje k životu a k svetu, ktoré zodpovedajú požiadavkám múdrosti a dôstojnosti. Vznikajú nové smery, ktoré zodpovedajú novým pomerom, a to epikureizmus, stoicizmus a skepticizmus, na druhej strane pokračovali vo svojom pôsobení školy, ktoré boli založené skôr. Boli to najmä Akadémia a peripatetická škola. Až v tomto období vznikajú filozofické systémy v pravom zmysle slova. Filozofické problémy sa utrieďujú a detailne prepracovávajú. Filozofia sa chápe ako univerzálna náuka o svete a filozofi ju delia na logiku, fyziku a etiku. Snaha o sústavnosť mala negatívny následok v tom, že viedla k dogmatizmu. Filozofické školy pritom medzi sebou polemizovali na vysokej intelektuálnej úrovni.
– P: Ainesidemos, Augustinus, A., Núménios, Plotinos, Proklos.
:: filozofia antická, filozofia rímska, filozofia starogrécka.

/filozofia hinduistická
– hlavná súčasť indickej filozofie a sebareflexívna zložka hinduizmu. Hinduistická filozofia tvorí hlavný prúd indickej filozofie, jeden z najvýznamnejších smerov náboženskej filozofie v Indii, ktorá tvorí diskurzívnu sebareflexívnu súčasť hinduizmu ako hlavného indického náboženstva.
    Hinduistická filozofia sa postupne rodí počnúc 7. až 6. stor. pr. n. l. z upanišadovskej filozofie v istom období paralelne s utváraním sa filozofie buddhistickej a džinistickej. Za najstaršiu školu hinduistickej filozofie sa považuje sánkhja.
    Jedným z najdôležitejších pojmov hinduistickej filozofie je pojem brahma.
:: ádžívika, Bhartrihari, brahma, filozofia, filozofia indická, joga, kála, padártha, padārtha, sánkhja, vrtti, vr̥tti.

/filozofia histórie
– oblasť filozofie vedy, ktorej predmetom je historická veda (veda o dejinách), ontologické aspekty jej predmetu čiže historickej reality a metodologické, gnozeologické a etické aspekty pristupovania historickej vedy k historickej realite (metódy a prostriedky historického poznania, jeho možnosti a podmienky, etické aspekty atď.).
:: história, realita historická, veda historická.

/filozofia hodnôt
– skúmanie ontologického statusu hodnôt, ich prístupnosti a spôsobu poznávania/uvedomovania si ich.
:: axiológia, hodnota.

/filozofia hudby
– angl. philosophy of music – genitívna filozofia, ktorej predmetom sú univerzálne (ontologické, gnozeologické, axiologické, estetické) aspekty a súvislosti hudobného umenie resp. hudobnej reality, tvorby hudby, praktickohudobnej interpretácie a recepcie hudby. Skúmania v rámci filozofie hudby vyúsťujú do filozofických významových útvarov reprezentujúcich podstatu hudby (filozofický pojem hudby), ontologický status hudby čiže spôsob existencie hudby (ontologický pojem hudby alebo hudobnej reality) atď.
    Súbory filozofických významových útvarov sa v jednotlivých historických obdobiach konštituovali na báze toho ktorého historického typu alebo podtypu racionality, čo vyúsťovalo do rôznych „samostatných hudobnofilozofických systémov“, tvoriacich „základ nazerania na hudbu. V antike to bolo učenie o harmónii sfér a s ňou spojené učenie o hudobnom étose... Kresťanstvo zdôrazňovalo transcendentálny význam hudby...; v 18. storočí sa hudba stala citovým výrazom a zrkadlom oslobodeného, osvieteného človeka (J. J. Rousseau, D. Diderot). Romantika zdôrazňovala duchovné, citové hodnoty hudby a jej burcujúcu revolučnú úlohu (R, Schuhmann, Fr. Liszt). Hudba sa stala výrazom nadskutočného sveta i každodenného života... Dialektickú jednotu vzťahu hudby k skutočnosti zdôrazňovala rozvíjajúca sa marxistická hudobná filozofia a estetika ([808];217)“.
    To, ako sa chápe filozofia hudby, čiže pojem filozofie hudby (pozri napr. Elschekov pojem filozofie hudby), treba odlišovať od samotnej filozofie hudby: filozofia hudby je reflexia hudby alebo hudobnej reality, zatiaľ čo pojem filozofie hudby je výsledkom reflexie, ktorej predmetom je filozofická reflexia hudby. To, aký pojem filozofie hudby sa vypracuje, závisí od konfigurácie významových útvarov, najmä kategórií, intervenujúcej v reflexii filozofie hudby.
:: filozofia genitívna, hudba, výhudobňujúcno (synkriticizmus).

/filozofia hudby (Elschek, O.)
– oblasť bádania, ktorá „sa chce dopátrať základných zákonitostí existencie a vývinu hudby, avšak cez konkrétne historické a kultúrno-geografické formy jej jestvovania“ ([808];216).
    „Otázka pôvodu hudby je základnou otázkou, ktorá patrí do hudobnej filozofie“ ([808];217).

/filozofia chémie
– časť filozofie vedy, ktorej predmetom je chémia, jej predmet a spôsoby jeho skúmania a ktorá sa postupne utvorila v druhej polovici 20. storočia.
    Pokiaľ ide o filozofické skúmanie predmetu chémie, uvažuje sa o tom, či chémia skúma látky alebo či skúma reakcie.
    Do problematiky filozofie chémie sa zahrnujú problémy symetrie a chirality v prírode.
:: chémia.

/filozofia indická
– najstaršia a v jedinom jazyku (sanskrte) dodnes trvajúca filozofia (presnejšie súbor národných filozofií indického subkontinentu), najstaršia súčasť svetovej filozofie, súčasť ázijskej filozofie, výrazná sebareflexívna zložka indickej kultúry. Zahrnuje aj najstaršieho filozofa sveta známeho menom, a síce Uddálaku.
    Indická filozofia je prevažne filozofia náboženská (hinduistická filozofia), ktorá sa od svojich počiatkov – podobne ako grécka filozofia a na rozdiel od čínskej filozofie – usilovne a v najrôznejších variantoch snažila nájsť nemenný základ skutočnosti buď v božstve, alebo v nejakej (materiálnej alebo ideálnej) prapodstate, z ktorej svet istým spôsobom vyplýva, formuje sa.
    Východiskom pre alebo v nejakej ideálnej prapodstate. pochopenie indického filozofického myslenia je štúdium védizmu a tantrizmu.
    Východiskovým rámcom indickej filozofie je indické vedenie. Indická filozofia tvorí charakteristický útvar podobne ako filozofia západná, filozofia čínska, filozofia arabská. Nikdy sa úplne nevydelila z celku náboženských predstáv Indov (cf náboženstvo indické). Cieľom všetkých indických filozofických učení (ako aj mystických učení) je oslobodiť sa od utrpenia. Toto oslobodenie možno dosiahnuť priamo „poznaním“, ako to tvrdí napríklad védánta a sánkhja, alebo prostredníctvom meditačných techník, ako sa domnieva joga a väčšina buddhistických škôl, a preto poznanie má cenu len vtedy, keď smeruje k „spáse“ človeka: v Indii má teda metafyzické poznanie (vidja, džňána, pradžňa) ako poznanie najvyššej reality vždy soteriologický cieľ. Karel Werner píše: „Tradičnú indickú filozofiu si sotva môžeme predstaviť ako celkom samostatný predmet bez spojenia s náboženskými náukami, ktorých cieľom je spasenie, s výnimkou jej formálnych odvetví, ako je logika alebo noetika. Avšak aj v nich možno odhaliť – ako ich posledný účel – praktický cieľ konečného oslobodenia ([184];82).“
    Indická filozofia je staršia ako čínska filozofia, ktorú ovplyvňovala prostredníctvom buddhizmu. Opačným smerom k pôsobeniu nedochádzalo.
    Kryštalizácia prvého ucelenejšieho útvaru indickej filozofie – filozofia upanišad – začína v 8. stor. pr. n. l. v nadväznosti na zárodky indickej filozofie obsiahnuté vo védach. Vo filozofii upanišad je hlavným významovým útvarom idea makrokozmu-mikrokozmu.
    Hlavným prúdom indickej filozofie je ortodoxná hinduistická filozofia, ktorá sa zrodila v 7. – 6. stor. pr. n. l. Ďalšími približne rovnako starými filozofickými prúdmi indickej filozofie sú neortodoxné smery ádžívika, lókájata, buddhistická filozofia, džinistická filozofia a tantrická filozofia ([364];25 an., 355;7).
– P: Ghóš Aurobindo, Krišnamúrti, Uddálaka.
:: ádžívika, atomizmus staroindický, brahma, bráhmany, dravja, dravya, filozofia ázijská, filozofia džinistická, filozofia hinduistická, filozofia tantrická, filozofia upanišadovská, India, joga, kála, kultúra indická, lókájata, padártha, padārtha, reinkarnácia, Rigvéda, sánkhja, sattā, svetlo (filozofia indická), univerzum významové filozofie indickej, upanišády, veda indická, védy, vrtti, vr̥tti.

/filozofia informácie
− časť filozofie, ktorej predmetom je informácia, jej ontologické, gnozeologické, etické a ďalšie univerzálne aspekty.
:: informácia.

/filozofia inscendencie
− komplex filozofických skúmaní zameraných na uvoľnenie pozornosti človeka smerom do jeho vlastného vnútra; toto uvoľnenie sa stalo akútnou témou po globalizácii samoizolácie ľudského indivídua po nástupe druhej axiálnej doby, kedy nielen bežný človek, ale aj profesionál (napr. samovraždy príslušníkov pomáhajúcich profesií) stojí pred úlohou uvoľniť sa procesom inscendencie.
    Od vertikálnych procesov či presnejšie alebo v skutočnosti od skokov inscendencie čiže transcendencie do svojho vlastného vnútra sme odvádzaní lineárnymi starosťami, nevyhnutnosťou uspokojovať bežné, každodenné potreby v stále sťaženejších podmienkach (svetová hospodárska kríza, vlny globálnych pandémií, kriminalizácia, rozpad výkonu politickej moci, dôsledky geopolitickej reštrukturalizácie atď.). Je omnoho ľahšie sa zošalieť alebo konformovať, než nastúpiť cestu sebaprehlbovania a sebaobohacovania sa na báze otvorenia sa nevyčerpateľným zdrojom zmyslu vo svojom vlastnom vnútri, ktoré sa bežnému vedomiu javia ako fantastika, utópia, fake, únik zo skutočnosti a podobne.
    Na ceste uvoľnenia sa v smere zmeny vektora možností života človeka do svojho vlastného vnútra je kľúčový pomerne ľahko sa dostavujúci, no nezvyčajne krehký alebo efemérny zážitok otvorenia sa alebo vystavenia sa svetlu nadoblačia mysle. Príčinou efemérnosti vystavenia sa svetlu nadoblačia mysle je ego, a to je zväčša buď rozptýlené, buď fachidioticky zmeravené.
    Hlavnou úlohou filozofie inscendencie je skúmanie deegoizácie (ako komplexu tvorby podmienok možnosti pretrvávania alebo predlžovania vystavenosti ľudského indivídua svetlu nadoblačia mysle) a systematizácia výsledkov tohto skúmania.
    Konkrétne postupy deegoizácie vypracúvajú viaceré psychoterapeutické školy, školy európskych a mimoeurópskych mystických tradícií, v súčasnosti rôzne smery alternativistiky, teologické školy a v neposlednom rade čoraz koncentrovanejšie úsilie integrujúcich sa filozofických smerov alebo škôl, vrátane načrtnutej filozofie inscendencie.
:: inscendencia, synkriticizmus.

/filozofia inteligencie umelej
– časť filozofie, ktorej predmetom je umelá inteligencia.
:: inteligencia umelá.

/filozofia islamská
– východisková, ústredná náboženská zložka arabskej filozofie a filozofická vrstva islamu.
– P: Gazálí, Ibn Rušd, Muhammad, Ibn Síná Abu-Ali, Kindí.
:: filozofia arabská, islam, mystika islamská, univerzum významové islamské.

/filozofia japonská
− súčasť ázijskej filozofie, sebareflexívna vrstva japonskej kultúry, najmä jej náboženskej vrstvy alebo tradície (domáceho šintó, pôvodom indického buddhizmu a pôvodom čínskeho konfuciovstva; vynikajúce prehľady o nich podáva Z. Kubovčáková) vyznačujúca sa vlastnosťou typickou pre japonskú kultúru vôbec: vyberať si a ďalej rozvíjať rozličné prvky iných kultúr: „jedinec japonskej tradičnej spoločnosti väčšinou participoval na všetkých alebo aspoň na väčšine týchto tradícií zároveň: ako novorodenca ho mohli priniesť do šintoistickej svätyne, zosobášiť pred šintoistickým kňazom, v každodennom živote sa riadil konfuciánskymi mravnými zásadami, ale aj rôznymi poverami, napríklad predstavou o šťastných a neblahých dňoch, a pohrebný obrad nad ním vykonal buddhistický mních“ ([494];97).
    Japonská filozofia sa od svojich počiatkov vyvíjala pod mocným vplyvom čínskej filozofie, v prvom rade na báze buddhizmu, ktorý prenikol do Japonska z Číny cez Kóreu v prvej polovici 6. storočia. Vplyv čínskej filozofie pretrváva až do 19. storočia, kedy sa utvárajú väzby s európskou kultúrou a postupne aj s európskou filozofiou.
    Ako prví japonskí filozofi sa zvyknú uvádzať Saičó, posmrtne zvaný Dengjó Daiši (Veľký učiteľ odovzdávajúci učenie) (767 − 822), zakladateľ kláštorného centra na hore Hiei a japonskej školy Tendai, a Kúkai, posmrtne zvaný Kóbó Daiši (Veľký učiteľ rozširujúci zákon) (774 − 835), zakladateľ školy Šingon, ktorého strediskom bol taktiež ním založený kláštor na hore Kója.
    Rytmus zmien japonskej filozofie do istej miery korešponduje so zmenami období vývinu japonskej spoločnosti, v ktorej sa po rozklade starej spoločnosti vstupom do feudalizmu vyhrotila vlastne čisto náboženská otázky spásy človeka; hľadania odpovedí na ňu ideovo i organizačne vyústili do dvoch tradícií − Džódo šinšú (zakladateľ Šinran (1173 − 1262)) a Sóto (hlavný predstaviteľ Dógen Zendžiki (1200 − 1253).
    V novovekej dobe prevládne novokonfuciovstvo (Fudžiwara Seika (1561 − 1619), Hajaši Razan (1583 − 1657) a ď.) rozvíjajúci učenie Ču Siho. Samozrejme, že paralelne pôsobia aj ostatné školy, klasické konfuciovstvo (Jamaga Sokó (1622 − 1685), Ogjú Sorai (1666 − 1728), stúpenci čínskeho filozofa Wang Šou-žena na čele s Nakae Tódžúom (1608 − 1648).
    Postupne prichádzajú kritici z pozícií osvietenstva (Dacai Siundai (1680 − 1747) či dokonca materializmu alebo ateizmu (Andó Šóeki, Miura Baien, Minagawa Kien, Hiraga Gensai aď.).
    V druhej polovici 19. storočia dochádza k zjednocovaniu prvkov konfuciovstva s významovými útvarmi európskej filozofie (Niši Amane, Kató Hirojuki). Niši Amane zavádza pojem kindai tecugaku (近代哲学) (japonská filozofia); tento pojem dnes zahrnuje modernú japonskú filozofiu západného typu, ktorú na Tókijskej cisárskej univerzite (Tókjó teikoku daigaku) prednášali profesori z Anglicka, USA, Nemecka, neskôr sami Japonci, ktorí študovali v USA a v Európe.
    S pokusom o veľkú syntézu významových útvarov konfuciovstva, novokonfuciovstva, šintoizmu, buddhizmu, ale i nemeckej filozofie Hegela, E. v. Hartmanna, empiriokriticizmu prichádza ideológ monarchizmu Inoue Tecudžiró (Senken) (1855 − 1944).
    V roku 1919 prednáša v Japonsku niekoľko mesiacov J. Dewey.
    Nišida Kitaró (1870 − 1945), hlava kjótskej školy, pracuje na interpretácii zen-buddhizmu v pojmoch západnej filozofie.
    Predstaviteľ kjótskej školy Tanabe Hadžime (1885 − 1962), Nišidov žiak, strávil roky 1922 až 1924 študijným pobytom v Nemecku, kde na Freiburskej univerzite navštevoval prednášky E. Husserla a spriatelil sa s M. Heideggerom. Mocne ho ovplyvnili aj idey novokantovstva a Hegelova dialektika. V roku 1925 vydáva výsledky svojej filozofickej reflexie matematiky pod titulom Súri recugaku kenkjú (Skúmanie filozofie matematiky). V priebehu 2. svetovej vojny píše knihu Kirisutokjó no benšohó (Kresťanská dialektika, 1948). Porážku Japonska reflektuje na báze buddhistickej i ranokresťanskej pojmovej výbavy vytvorením svojej filozofie pokánia resp. metanoetiky (zangedó): myšlienkové prepracovanie nahliadnutia absolútnej ničoty, ideí mnícha Šinranu (pozri vyššie), buddhizmu Pravej školy Čistej krajiny (Džódo šinšú), zenového buddhizmu, S. Kierkeggarda a ďalších zdrojov západnej filozofie a kresťanstva.
    K slovu prichádza aj marxizmus (Sen Katajama, Tosaka Džun a ď.) ([11];217), analytická filozofia, postmodernizmus, tomizmus.
:: filozofia ázijská, filozofia východná, japonológia, japončina, Japonsko.

/filozofia jazyka
− filozofická disciplína alebo zložka, vrstva filozofického skúmania, ktorých predmetom je jazyková realita, jej ontologický status a rozdiel od mimojazykovej reality, ďalej povaha vzniku a vývoja jazyka, význam alebo funkcie jazyka ako aspektu miesta človeka vo svete, čiže z najvšeobecnejšieho hľadiska (na rozdiel od skúmania jazyka špeciálnymi vedami, ako lingvistika, psychológia jazyka, sociológia jazyka atď., ktoré sa zameriavajú na tie ktoré konkrétne aspekty jazykovej reality).
    Jazyk je predmetom filozofického skúmania prakticky od vzniku filozofie. L. Valenta v rámci tohto predmetu vyčlenil štyri oblasti:

            ▪ stránky jazyka súvisiace s filozofickou problematikou (napr. úloha jazyka v procese poznávania sveta);
            ▪ možnosti využitia jazyka pri riešení filozofických otázok (napr. použitie jazykovej analýzy pri riešení metafyzických otázok);
            ▪ štruktúra jazyka ako predmet neempirických metód, napr. vzťah logiky a jazyka);
            ▪ vzťah jazyka a existenciálnej štruktúry človeka (napr. jazyk ako atribút ľudskej existencie) ([264];136).

    Filozofia jazyka ako osobitná filozofická disciplína sa začala vyčleňovať alebo konštituovať koncom 19. stor. a začiatkom 20. stor., najmä v súvislosti s uplatňovaním logických metód vo filozofii a s vývojom analytickej filozofie; z veľkých iniciátorov filozofie jazyka ako filozofickej disciplíny možno uviesť G. Fregeho, L. Wittgensteina, B. Russella, G. E. Moora).
    Podľa J. L. Austina je filozofia jazyka hraničnou disciplínou medzi filozofiou a lingvistikou.
    V rámci filozofie jazyka sa dnes vyčleňujú tri základné orientácie:

            analytická,
            hermeneutická,
            metafyzická (cf [264];136).

– P: Austin, J. L..
:: filozofia, filozofia jazyka synkriticistická, jazyk, lingvistika, obraz sveta jazykový, realita jazyková.

/filozofia jazyka synkriticistická
– skúmanie a objavovanie podmienok existencie jazyka s cieľom rozšíriť podmienky jeho kultivovania a kultúry ako maxima jeho bytia. Maximum bytia jazyka je kultúra jazyka alebo – ináč povedané – jeho participácia na kultúre ako transformácii zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie a neutrálneho na dobré alebo krásne. Zmysel jazyka, zmysel jeho existencie spočíva v participácii na kultúre v uvedenom zmysle.
:: jazyk, lingvistika, synkriticizmus.

/filozofia kanadská
– filozofia v Kanade (angl. Canadian philosophy, philosophy in Canada) – súčasť severoamerickej filozofie, ktorá sa začína rozvíjať od čias Nového Francúzska (fr. la Nouvelle-France, angl. New France) v 17. storočí a predstavuje sebareflexívnu vrstvu kanadskej kultúry orientovanú sprvu na kultúru francúzsku, neskôr aj na kultúru anglosaskú.
    Spočiatku (od 1665) sa vyvíja pod mocným vplyvom rímskokatolíckej cirkvi ako slúžka teológie a vyučuje sa na Jezuitskom kolégiu v Quebecu, kde sa študuje fyzika, metafyzika a etika, ako aj diela Tomáša Akvinského.
    S osvietenstvom a s príchodom Britov sa v Novom Francúzsku šíria nové idey vrátane karteziánskej skepsy, ateizmu, deizmu a idey zvrchovanosti štátnej moci. Proti tomuto trendu sa zdvíha reakcia inšpirovaná myslením francúzskeho katolíckeho sociálneho reformátora a filozofa H. F. R. de Lamennaisa, ktorú stelesňuje J. Demers, autor prvej kanadskej učebnice filozofie Institutiones Philosophicae ad Usum Studiosae Juventutis (1835). K jeho študentom patril L.-J. Papineau. Ako nová „francúzskokanadská“ filozofia sa postupne etabluje tomizmus.
    Raná filozofia v anglickej Kanade sa inšpiruje zasa ideami protestantskej reformácie. Azda prvým filozofickým dielom napísaným v anglickej Kanade boli Elements of Natural Theology od J. Beavena.
    K ďalším predstaviteľom kanadskej filozofie patria: J. Watson, G. J. Blewett, R. M. Bucke, R. C. Lodge, G. S. Brett, J. Irving, z ktorých viacerí boli ovplyvnení britskou idealistickou tradíciou.
    V polovici 20. storočia majú veľký vplyv filozofické idey kanadského mediálneho teoretika a politického ekonóma H. Innisa, ktorý ovplyvnil o. i. svojho slávneho žiaka H. M. McLuhana.
– P: Bunge, M..
:: filozofia americká, Kanada, kultúra kanadská.

/filozofia katolícka
– náboženská filozofia, kresťanská filozofia, filozofická zložka katolicizmu, filozofia katolicizmu (die Philosophie des Katholizismus) ([12];375).
    Katolícka filozofia je filozofický systém zdôvodňujúci základné teoretické východiská katolicizmu. Oficiálnou katolíckou filozofiou je tomizmus. V súčasnosti katolícku filozofiu reprezentuje neoscholastika a neotomizmus (in der Gegenwart durch die Neuscholastik und den Neuthomismus vertreten) ([12];375).
    V katolíckej filozofii existujú aj neortodoxné tendencie, napr. katolícky personalizmus, katolícky existencializmus, kresťanský evolucionizmus.
:: katolicizmus, Tomáš Akvinský.

/filozofia konfuciánska
− filozofická zložka konfucianizmu, podľa ktorej podstatou bytia je nepersonifikovateľný proces dialektických premien tao ako prúd transformácií energie te. Zákony sveta nemožno meniť ani obísť. Zmyslom života človeka má byť hľadanie strednej cesty vo všetkých individuálnych počinoch i v spoločenskom živote a tak zabezpečenie rovnováhy síl reality, ktorých je človek priesečnicou. Z hodnotového hľadiska má v procese bytia všetko svoju neodstrániteľnú funkciu. Odklon od strednej cesty má deštruktívne následky, znamená stratu harmónie a spoločenskú pohromu.
    Zakladateľom tohto učenia je Kchung Fu-c' (Majster Kchung v Európe známy pod menom Konfucius, 551 − 479 pr. n. l.) a ďalšími predstaviteľmi Mencius (372 − 289 pr. n. l.), Sün-c' (313 − 238 pr. n. l.), Tung Ču−ng-šu (179 − 104 pr. n. l.) (cf [138];183 − 184).
:: Čínska Konfuciova nadácia (Zhongguo Kongzi Jijinhui 中国孔子基金会), filozofia čínska, konfucianizmus, konfuciánstvo, kultúra čínska.

/filozofia kontinentálna
− sa v tomto slovníku rozlišuje v zmysle:

        filozofia kontinentálna¹,
        filozofia kontinentálna².

/filozofia kontinentálna¹
– tá ktorá kontinentálna časť svetovej filozofie: filozofia ázijská, európska filozofia, americká filozofia, austrálska filozofia a africká filozofia.
:: filozofia africká, filozofia americká, filozofia austrálska, filozofia ázijská, filozofia európska, filozofia kontinentálna, filozofia svetová.

/filozofia kontinentálna²
− tradícia filozofických smerov, hnutí a prúdov rozvíjajúca sa v 19. a 20. storočí najmä v krajinách pevninskej Európy (najmä v Nemecku a Francúzsku, cf filozofia európska) paralelne s tradíciou analytickej filozofie (najmä angloamerickej proveniencie).
    Tento termín analytickofilozofického pôvodu sa zrodil v polovici 20. storočia pri uvedomení si dominancie mimoanalytickofilozofických filozofém v rámci európskej pevninskej filozofie v kontrapozícii k dominancii analytickej filozofie v anglofónnej sfére.
    Za filozofémy tvoriace kontinentálnu filozofiu sa zväčša považujú: novohegelovstvo (najmä nemecké), filozofia života, filozofická antropológia ako filozofický smer, fenomenológia, existencializmus, hermeneutika, štrukturalizmus, postštrukturalizmus a postmodernizmus, dekonštruktivizmus, francúzsky feminizmus, filozofia frankfurtskej školy čiže kritická teória, psychoanalyticky temperované filozofovanie, schopenhauerovské, nietzscheovské a kierkegaardovské filozofovanie a mimoanalytickofilozofické marxistické školy.
    Termínom kontinentálna filozofia sa spolumienila okolnosť minimálnej rezonancie spomenutých filozofém v empiricky a logickoanalyticky pestovaných smeroch alebo školách filozofie analytickej respektíve v dôsledku neverifikovateľnosti, nejasnosti, nedostatočnej precíznosti či konfúznosti významových útvarov generovaných kontinentálnymi filozofmi. Preto sa termín kontinentálna filozofia používal zväčša pejoratívne.
    Súbežne s intenzifikujúcou sa tendenciou k fúziám medzi pôvodne vyhranene scientistickým a antiscientistickým filozofovaním v priebehu druhej polovice 20. storočia (očividne od sedemdesiatych rokov) sa rozdiel medzi kontinentálnou a analytickou filozofiou začína napĺňať vecným obsahom a hoci sa na tomto rozlíšení naďalej trvá, podčiarkuje sa skôr vecný a argumentatívny spôsob filozofovania na strane analytických filozofov a na druhej strane zasa prevažovanie skôr historicko- resp. kultúrnosebareflexívnych spôsobov filozofovania u kontinentálnych filozofov. Tento depeiorativizačný trend sa umocňuje personocentrizáciou výrazných predstaviteľov z oboch prúdov, čo možno markantne ukázať na R. Rortym a J. Derridovi. K pôvodným označeniam filozofických smerov sa začína pripisovať predpona post- (napríklad postanalytická filozofia, postštrukturalizmus). Celý tento naznačený proces sa intenzifikuje ďalej pod vplyvom prebiehajúcej globalizácie, prechodom do doby terorizmu a napokon do doby nekončiacej (alebo nekonečnej?) krízy prakticky všetkého a všade, nielen životného prostredia, financií a ekonomiky, ale aj noriem a ostatných pravidiel správania sa, vrátane pravidiel vedenia medzinárodných a občianskych vojen.
    Nedávnosť alebo bezprostredná blízkosť týchto procesov zanecháva v stresovanej mysli dokonca aj profesionálov dojem zmäti, neprehľadných polydimenzionálnych turbulencií. Ten však, čo si dokáže v chaotickej situácii globálnej krízy zachovať pokojnú myseľ, môže napriek všetkému rozpoznať dve hlavné línie smerujúce do budúcnosti:

    líniu trvania na vecnom a argumentatívnom filozofovaní a pôvodne kontinentálnej kultúrnej sebareflexii
    a
    líniu v podstate kopírujúcu naznačený globálny chaos, jeho prenos do literatúry a myslí.

    Dnes už teda proti sebe nestojí scientistická a antiscientistická resp. analytickofilozofická a kontinentálnofilozofická tradícia, tie dnes jasne vykazujú črty spolupráce alebo koordinácie.
    V dvadsiatom prvom storočí, na začiatku jeho druhej dekády, tak máme pred sebou na jednej strane v náročnej fáze vývoja sa ocitnuvšie disciplinované filozofie/filozofémy kontrolované kategoriologickou sebareflexiou a na druhej strane rozklad filozofovania spočívajúci v strate posledných zvyškov profesionálnej sebadisciplíny a profesionálnej sebareflexie. Je zaujímavé, že obidve tieto línie možno výrazne forsírovať počítačovo, webovsky, internetovo.
    Čo z naznačeného vyplýva pre ďalší zmysluplný rozvoj nášho filozofovania?
    Uvedomenie si, že rozlišovanie (v latinčine: distinctio, distinguere, v sanskrte: viveka) zostáva základom múdrosti a pestovania akejkoľvek zmysluplnej činnosti, vrátane zmysluplného filozofovania. Rozhodujúce v súvislosti s rozlišovaním je vymedzenie si priority osobného profesionálneho rozvoja, jeho ochrana pred tlakom valiacich sa v podstate nekompetentných mimofilozofických komerčných a prestížnostných požiadaviek inštitúcií. Treba si uvedomiť: Zmenia sa vedenia, zmenia sa aj požiadavky.
    Využívanie informačnej technológie sa musí koncentrovať na computer aided philosophical meditation and imagination, že tu už nemôže ísť iba o zbieranie, filtrovanie, spracúvanie informácií, ale že každý musí – ako ostatne naznačuje sémantizácia a zobsažňovanie procesov svetovej počítačovej siete – podporovať svoje osobné, indivíduové prenikanie do nových vrstiev obsahu významového univerza a ich rozširovanie pri kontinuálnom chápaní. Jedným slovom – významové útvary, prvky významového univerza nepreberať, ale rekonštituovať v kontexte osobnej priority. Ináč sa v cunami informácií utopíme.
    Prvé dva procesy udržiavať v perinke absolútnej vnútornej pohody, zachovať alebo obnoviť si kontakt s tým, čo by sme mohli označiť ako nadoblačie mysle. Ide totiž o usadenie sa v tej vrstve mysle, cez ktorú prechádza všetko zlé i všetko dobré bez toho, aby sa jej to dotklo. Ak to niekto vidí ako nirvánu čiže vyvanutie, alebo ako duchovné exercície, prosím. Podstatnou tu však je reverzibilita (obnoviteľnosť) vnútorného ticha za akýchkoľvek okolností.
    O tom, že tieto veci sa nám dnes javia div nie ako science fiction, niet pochýb. No cestou k dosiahnutiu stavu spomenutých troch bodov – rozlišovania, jeho počítačovej podpory a vnútorného pokoja – nie je prijatie opatrení, ani pýtanie sa na to, ako ich dosiahnuť. Opatrenia, metódy, techniky, utváranie podmienok – to všetko sú tu zakrytejšie tu otvorenejšie formy odkladu. Každý z nás tak ako tu teraz sedí, hic et nunc, vidí, že tak ako môže okamžite prijať opatrenia, predsavzatia, vytvoriť plány a pod., môže okamžite vykonať čin rozlíšenia, čin voľby priority a čin zaujatia pozície nadoblačia mysle. Je samozrejmé, že to nie je ľahké, vonkoncom však nie je samozrejmé, prečo to nie je ľahké. Pes je zakopaný v denotáte slova okamžite. Okamžite sa po anglicky povie instantly (priamo, rovno, hneď) a in no time, čo znamená to isté. Ibaže v druhom prípade ide o – doslova – v žiadnom čase, čiže v bezčasí, bezčasmo. Čo nám bráni v tomto kvantovom preskoku (personal quantum leap)? Čo nás núti donekonečna odkladať to, po čom túžime, to, čo chceme dosiahnuť? Prečo medzi náš cieľ a náš terajší biedny stav donekonečna vkladáme iné okamžite rozumej bezčasmo realizovateľné sprostredkujúce články? Napríklad nudiť sa, zívať, stratiť pozornosť dokážeme spontánne, hneď, bez akejkoľvek špeciálnej prípravy. Prečo potrebujeme prípravu na omnoho kýženejšie veci? Čo nám bráni dosiahnuť to, čo, chceme? Znovuobnovené štúdiá zabudnutých vrstiev vlastnej kultúry dnes však v globálnom interkulturálnom kontexte nám ukazujú, že sme sa odtrhli od bazálnych pred-ego-štruktúr, ktoré nám po narodení istý čas poskytovali výhľad na omnoho širšiu paletu dosiahnuteľností ako je tá, ktorú máme k dispozícii ako dospelí. Táto obmedzenosť sa nám dostavuje podobne ako napríklad smola alebo je tu hneď, bez prípravy, bez osobitného úsilia. Doslova za chrbtom. Prečo to tak nie je aj s tým, o čo nám ide? Prečo sa nám hneď podarí zväčša iba to, o čo nám nejde a nie to, o čo nám ide?
    Podstata ťažkosti sa zrejme skrýva v samom tomto idení-nám-o-niečo. Fenomén idenie-nám-o-niečo môže byť štruktúrovaný dvoma zásadne odlišnými spôsobmi – časovo (chronicky) a mimočasovo (perichronicky). Časová štrukturácia alebo organizácia idenia-nám-o-niečo stavia na očakávaniach nášho ega, ktoré sú tu evidentne vždy už (allways already) pred tým, než sa dostaví predmet očakávaní. Očakávania sú tu bezčasmo (instantly, in no time). Prečo vsúvame medzi náš terajší stav a iný stav (onen Musilov anderer Zustand) očakávania? Načo očakávame niečo, čo tu nie je? Načo potrebujeme očakávania? Ukazuje sa, že očakávanie nepotrebujeme my sami (self), ale naše ego. Hlavný problém spoločnosti dvadsiateho prvého storočia spočíva v stotožnení onoho self a ego. Naším je totiž iba ego, self nie je naše a nikdy sa ním ani nemôže stať. Self nemôžeme ani získať, ani stratiť, ani dosiahnuť ani nedosiahnuť. Self je totiž bezčasová a bezpriestorová, nonlokálna štruktúra, osnova, textúra (logos, tantra, rta, transcendentálno) prenikajúca ďaleko za hranice, za obmedzenia nášho empirického bytia, nášho ega, chcení a túžob predkreľovaných našim egom. Ak by sa nám hic et nunc splnili túžby nášho ega, boli by sme tými najnešťastnejšími bytosťami na svete – napríklad by sme sa rozviedli alebo nerozviedli, kúpili by sme si byt alebo by sme si ho nekúpili atď. V podstate môžeme byť radi, že sa túžby nášho ega nerealizujú, že z nich vyrastieme podobne ako z puberty. Otázka je, prečo na to, aby nás puberta (nášho ega) opustila, musíme čakať tak dlho. Ukazuje sa, že je to preto, lebo čakať je ľahšie ako byť v stave bezčakajúcna, mimo čakania. A to napriek tomu, že čakanie nám nezriedka neobyčajne lezie na nervy. Prečo nechávame čisté bytie, actus purus zanešvárovať napríklad čakaním a inými nezmyslami. Prečo si nechávame číry zmysel bytia zanešvárovať kalom očakávaní, prečo nesiahneme rovno a keď nemôžeme siahnuť, keď nemáme po čom, prečo – ako keby sme boli na hlavu – stále znova a znova siahame? Naozaj sme odsúdení na hlúposť? Nerobme iba to, že si o Kantovej osvietenskej dospelosti čítame. Self našej dospelosti je tu stále, stačí si všimnúť, že to je jediná priorita.
:: filozofia európska, filozofia kontinentálna.

/filozofia kresťanská
– náboženská filozofia, filozofická zložka kresťanstva, ktorá úzko súvisí s kresťanskou teológiou alebo tvorí jej súčasť; konfrontácia kresťanskej viery s práve vládnucou dobovou filozofiou. Súčasť kresťanskej kultúry.
    Kresťanská filozofia existuje od čias cirkevných otcov (3. stor.). Oproti antickému racionalizmu zdôrazňuje vieru a presvedčenie, že náš pozemský svet je iba prechodný. Oproti antickým formám panteizmu a oproti koncepcii prvého hýbateľa zdôrazňujú predstavitelia kresťanskej filozofie, že všetko okrem Boha bolo stvorené. Z toho vyplýva pokora človeka voči Bohu. kresťanský Boh je bohom úplne osobným, čo znamená, že ľudská duša je s ním v kontakte a môže s ním komunikovať. V porovnaní s nemilosrdnými antickými božstvami je kresťanský Boh milosrdný a spásny. Človek je smrteľný a skazený, pokiaľ sa nezrodí znovu v Kristovi.
    Hoci mnohí cirkevní otcovia filozofiu zavrhovali, filozofia sa ako kresťanská filozofia v cirkvi presadzovala – najmä od Augustina. Od vrcholnej scholastiky (13. stor.) vystupuje kresťanská filozofia ako výlev „prirodzeného svetla“ a kresťanská teológia ako výlev „nadprirodzeného svetla“.
    Toto rozlíšenie opäť zaniká v období humanizmu a renesancie, pričom v reformácii ožíva naopak v podobe ostrého nepriateľstva medzi filozofiou a teológiou.
    Neskôr kresťanská filozofia pokračuje v podobe (medzi časom zaniknuvšej) protestantskej ako aj katolíckej novoscholastiky, ktorá na pápežov podnet od 1879 opäť ožíva ako novotomizmus, pričom sa niekedy zvykne označovať aj ako Philosophia perennis. Klasické, univerzálnohistorické chápanie kresťanskej filozofie sa dnes považuje za prekonané.
– P: Abélard, P., Augustin, A., Gregor z Nyssy, Klement Alexandrijský, Duns Scotus, J., Eckhart, J., Origenes, Tomáš Akvinský, Victorinus.
:: etika kresťanská, filozofia katolícka, filozofia kresťanská stredoveká, filozofia náboženská, filozofia patristická, filozofia pravoslávna, filozofia protestantská, filozofia scholastická, kresťanstvo.

/filozofia kresťanská stredoveká
– súčasť (etapa vývinu) západnej filozofie členená (etapizovaná) na

        patristiku
        a
        scholastiku.

:: filozofia stredoveká, patristika, scholastika.

/filozofia kultúry
− filozofická disciplína, ktorej predmetom je podstata kultúry, jej špecifikum (napr. vo vzťahu k civilizácii alebo k prírode), fenomén kultúry, kultúrnosť, členenie kultúry na kultúrne oblasti alebo vývinové pásma, vzťah kultúry a dejín.
    Filozofia kultúry sa vyčlenila ako samostatná oblasť filozofického skúmania v 18. storočí zásluhou filozofov, ako G. Vico, J.-J. Rousseau, Voltaire, Herder.
    Počnúc Rousseauom vystupuje filozofia kultúry ako kritika kultúry, ktorú neskôr reprezentuje J. Burckhardt, W. Dilthey, F. Nietzsche, Klages, Spengler a ďalší. V línii kritiky kultúry kontraponovanej prírode sa pohybuje evolučná ontológia kultúry J. Šmajsa, ktorého idey rozvíjajú ďalej P. Jemelka, V. Moudr, M. Timko a ď.
    V línii interpretácie kultúry ako pokračovania prírody (sebakultivovanie človeka tvárou v tvár výsosti prírody) sa rozvíja synkriticizmus.
:: kultúra, príroda, prostriedok masovokomunikačný.

/filozofia latinskoamerická
– iberoamerická filozofia – vetva americkej filozofie, ktorá sa utvorila ako sebareflexívna vrstva kultúrneho sveta Latinskej Ameriky.
    Výrazným zdrojom originality latinskoamerickej filozofie je nadväzovanie na predkolumbovské obdobie, ktoré začalo asi pred 40 000 rokmi a skončilo roku 1492, keď Nový svet objavili Európania a zničili miestne civilizácie.
    Latinskoamerická filozofia sa vyznačuje intuíciou, špekuláciou a meditáciou, pričom táto posledná črta ju spája s ázijskou filozofiou.
:: filozofia americká, filozofia iberoamerická.

/filozofia literatúry
– angl. philosophy of literature – skúmanie najzákladnejších (most fundamental) otázok týkajúcich sa literatúry ako umenia ([743]), ale aj filozofickej funkcie literatúry (la fonction philosophique de la littérature) a miesta literatúry vo filozofii (la littérature dans la philosophie) (cf napr. [744]) ; filozofická disciplína, zložka filozofie umenia a základná vrstva literárnej vedy, ktorej predmetom je literatúra skúmaná filozofickým inštrumentáriom s cieľom prekonať (metodologické) hranice literárnovedného, filologického, lingvistického, semiotického, sociologického, psychologického, kulturologického, antropologického, informatického atď. skúmania literatúry s momentálnym prierezom jej štruktúry, s jej vývojom a nevyhnutnými externými super- a subštrukturálnymi súvislosťami vrátane toho ktorého národného kontextu. Napr. J. A. Soloviov v predslove k svojej práci Opyt filosofii russkoj literatury z roku 1902 vyjadruje ideu explikácie implicitnej (latentnej) filozofie obsiahnutej v kritike ruskej literatúry do podoby explicitnej (patentnej) filozofie ruskej literatúry (cf [742]).
    V rámci filozofie literatúry možno vyčleniť estetiku literatúry, ontológiu literatúry, epistemológiu literatúry, etiku literatúry a ďalšie zložky.
    Filozofiu literatúry by bolo možné koncipovať aj v kontexte alternativistiky a tematizovať väzobnosti filozofie a literatúry ako modu vzťahu vedeckého resp. filozofického na jednej strane a umeleckého ako formy parafilozofického implikujúceho latentnú filozofiu na strane druhej a po explikácii latentnej filozofie implikovanej v umeleckoliterárnom významovom univerze zvažovať jej heuristické možnosti v rámci akademickyfilozofického diskurzu.
:: filozofia umenia, literatúra umelecká, výliterárňujúcno (synkriticizmus).

/filozofia logiky
– jednak časť filozofie, ktorej predmetom je logika, jej predmet, povaha, hranice, zmysel a miesto v kultúre, jednak súčasť metalogiky.
:: logika, metalogika.

/filozofia maďarská
– sebareflexívna zložka maďarskej kultúry, ktorá sa dlho vyvíjala v podmienkach Uhorska, takže pri niektorých filozofoch možno uvažovať aj o ich pertraktovaní v rámci iných národných filozofií, napríklad v rámci slovenskej filozofie, českej filozofie, nemeckej filozofie a pod. (Petrus Nigri, J. A. Komenský, Janus Pannonius atď.).
– P: Apáczai Csere, J., Hellerová, Á., Lukács, Gy., Mészáros, O..
:: filozofia európska, filozofia stredoeurópska, kultúra maďarská, maďarčina, maďarčina a filozofia, Maďarsko.

/filozofia marxistická
– smer súčasnej filozofie, filozofická zložka marxizmu, vychádzajúca predovšetkým zo zjednotenia dvoch kľúčových princípov: princípu materiálnej jednoty sveta a princípu vývoja. Zjednotenie týchto princípov umožňuje uplatniť v poznávacej činnosti hľadisko celostnosti, systémovosti, štruktúrnosti v organickej jednote s hľadiskom vývinu, genézy, historickosti. Umožňuje napríklad pochopiť spoločnosť ako prírodno-historický proces, v ktorom dochádza k vzniku, fungovaniu, rozvoju a transformácii spoločenskoekonomických formácií, spoločenských organizmov.
    Hlavnými zložkami marxistickej filozofie sú dialektický materializmus (marxistická ontológia a gnozeológia) a historický materializmus (marxistická filozofia spoločnosti). Na ich báze sa vytvára marxistická etika, estetika, dejiny filozofie a celý rad spoločenskovedných disciplín (ekonómia, sociológia, lingvistika. etnológia, umenovedy etc.) v minulosti zväčša ako súčasti oficiálnej ideológie socialistických štátov a po ich zániku najmä na Západe (Chomsky, Žižek a ď.).
    Kľúčovými zdrojmi marxistickej filozofie sú Hegel a Feuerbach.
    Tvorcami marxistickej filozofie sú K. Marx a F. Engels. Ďalej túto filozofiu rozpracúvajú – nezriedka v ostrej vzájomnej konfrontácii – Kautsky, Bebel, Plechanov, Lenin, Gy. Lukács, A. Gramsci, E. Bloch, K. Korsch, Trockij, Stalin a ďalší sovietski marxisti, čínski, indickí, japonskí marxisti, predstavitelia frankfurtskej školy, R. Garaudy, H. Lefèbvre, L. Althusser, P. Bourdieu, G. della Volpe, C. Luporini, L. Kołakowski, K. Kosík, E. Bondy, J. Zelený, I. Hrušovský, A. Hellerová, neomarxisti, postsovietski marxisti a postmarxisti.
:: dialektika materialistická, etika marxistická, filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia marxisticko-leninská, filozofia súčasná, formácia spoločensko-ekonomická, komunizmus, logika dialektická, marxizmus, materializmus historický, nekonečnosť hmoty (filozofia marxistická), ontológia (filozofia marxistická), osobnosť (filozofia marxistická), príroda (filozofia marxistická).

/filozofia marxisticko-leninská
− filozofická zložka marxizmu-leninizmu tvorená dialektickým a historickým materializmom a chápajúca samu seba ako „vedecký systém filozofických ... názorov, vytvorený Marxom a Engelsom a v nových podmienkach tvorivo rozvinutý Leninom“ ([11];296).
:: Engels, F., filozofia 20. stor., filozofia súčasná, formácia spoločensko-ekonomická, Marx, K., marxizmus-leninizmus, materializmus dialektický, materializmus historický.

/filozofia matematiky
− časť filozofie, jej odvetvie alebo disciplína, resp. odvetvie filozofie vedy, ktorého predmetom je matematika − podstata matematiky, jej predpoklady a dôsledky, úloha matematiky v živote ľudí, povaha matematických objektov, ich význam, pravdivosť a spôsob akým ich poznávame. Do filozofie matematiky zahrnujú aj logiku a metodológiu matematiky.
    Vo filozofii matematiky sa skúma ontologická povaha matematického objektu, všeobecná povaha matematickej metódy, filozofické aspekty čísel a kontinua, povaha matematických tvrdení, vzťah medzi logikou a matematikou (napr. otázka závislosti medzi matematickým a logickým myslením, je matematika odvoditeľná z logiky alebo nie) a medzi matematikou a ďalšími vedami, ktoré môžu matematiku ovplyvniť alebo môžu z matematiky čerpať, ciele matematického bádania, podstata matematickej krásy alebo elegancie.
    V rámci filozofie matematiky sa utvorilo viacero škôl alebo smerov v súlade s intervenujúcou konfiguráciou významových útvarov (najmä kategórií) tej ktorej filozofie, o ktorú sa opierajú:

        matematický platonizmus,
        matematický empirizmus,
        matematický monizmus,
        logicizmus,
        matematický formalizmus,
        matematický konvencionalizmus,
        matematický psychologizmus,
        matematický intuicionizmus,
        matematický konštruktivizmus,
        matematický finitizmus,
        matematický štrukturalizmus,
        matematický fikcionalizmus...

:: filozofia vedy, matematika, Peirce, B., základy matematiky.

/filozofia materiálna (Kant, I.)
– filozofia, ktorá sa zaoberá určitými predmetmi a zákonmi, ktorým sú predmety podriadené.
    Materiálna filozofia sa člení na

        filozofiu prírody čiže fyziku,
        filozofiu slobody čiže etiku ([632];9).

/filozofia medicíny
– odvetvie filozofie vedy, ktorého predmetom je predmet medicíny, najmä jeho ontologické (podstata choroby a zdravia) aspekty, a metodologické (celostnosť), epistemologické (diagnostika) a etické (lekárska etika, vzťah lekára a pacienta) aspekty prístupu medicíny k nemu; filozofia medicíny teda skúma predmet a metódu medicíny, jej miesto medzi ostatnými vedami a v rámci činností človeka vôbec; tematizuje poznávaciu a sociálnu úlohu medicíny ako celostného systému prírodovedných a humanitných znalostí v súčasnej spoločnosti.
:: filozofia vedy, medicína.

/filozofia mieru
– odhaľovanie, skúmanie a rozširovanie podmienok možnosti existencie, vzniku, vývinu, udržiavania, ohrozenia alebo zániku mieru a kultúry mieru opierajúce sa popri sebareflexívnej vrstve tohto výskumu orientovanej na možnosti prispievania samej filozofie k mieru a kultúre mieru aj o široké spektrum špeciálnovedného skúmania mieru.
:: hnutie mierové, mier.

/filozofia mysle
– filozofická disciplína, ktorá vznikla v 20. stor. a skúma tieto problémy:

        povaha mysle (nature of mind);
        vzťah mysle a tela (mind and its relationship with the body, mind-body problem);
        ťažký problém vedomia (hard problem of consciousness);
        povaha mysle druhých (other minds);
        identita osoby (personal identity);
        mentálna kauzalita (mental causality);
        mentálna reprezentácia (mental representation);
        obsah (content);
        Ja (self);
        racionalita (rationality);
        etc.

    Filozofia mysle sa považuje za odbor analytickej filozofie (cf [372]).
    Príčinou masívnosti filozofickej diskusie na pôde filozofie mysle je ontologický status mysle, najmä toho, čo sa označuje termínom qualia.
− P.: Gáliková, S., Chalmers, D. J..
:: činnosť mozgová, inteligencia umelá, kognícia, myseľ, neurovedy, veda kognitívna.

/filozofia náboženská
– zložka alebo vrstva náboženstva respektíve teológie filozoficky explikujúca ich fundamentálne významové útvary.
    Podľa toho, o aké náboženstvo, ktorého súčasťou daná filozofie je, možno rozlišovať najmä tieto náboženské filozofie:

        kresťanská filozofia,
        islamská filozofia,
        židovská filozofia,
        hinduistická filozofia,
        buddhistická filozofia,
        taoistická filozofia.

:: filozoai buddhistická, filozofia hinduistická, filozifia islamská, filozofia katolícka, filozofia kresťanská, filozofia pravoslávna, filozofia protestantská, filozofia taoistická, filozofia židovská.

/filozofia náboženstva
− filozofická disciplína, ktorá sa konštituovala na sklonku osvietenstva pri precizovaní pojmu náboženstva a ktorej náplň tvorí uchopovanie

        špecifickosti náboženského osvojovania si sveta človekom a významových útvarov (predstáv, pojmov, vier, vedenia, dogiem, dôkazov božej existencie a ich emocionálnej, volitívnej a ideologickej konkomitancie) vzťahujúcich sa na transhorizontovú realitu a vzťahy človeka k nej), ktoré sa utvárajú a pretvárajú v jeho priebehu,
        miesta náboženstva v kontexte vzťahovania sa človeka k svetu,
        miesta náboženstva v civilizácii a kultúre.

    Z historickofilozofického hľadiska možno ako prvého predstaviteľa filozofie náboženstva uviesť D. Huma s jeho dielami The Natural History of Religion (1757) a Dialogues Concerning Natural Religion (1779).
:: náboženstvo.

/filozofia národná
– sebareflexívna zložka tej ktorej národnej kultúry; súbor filozofov, filozofických učení a ďalších filozofém toho ktorého národa (napr. nemecká filozofia, slovenská filozofia atď.) resp. obyvateľstva istého väčšieho regiónu, polostrova, štátu (napr. indická filozofia, čínska filozofia atď.).
    Existencia národnej filozofie sa považuje za istý indikátor kultúrnej vyspelosti alebo zrelosti národa.
    Častokrát sa do národnej filozofie zahrnujú nielen explicitné filozofické významové útvary, ale aj implicitné alebo latentné filozofické významové útvary zahrnuté najmä v mýtoch a v umeleckej i vecnej literatúre.
:: kultúra národná.

/filozofia nemecká
− súčasť európskej filozofie a sebareflexívna vrstva nemeckej kultúry počnúc stredovekom až dodnes.
    (Nemeckým jazykom sa vyjadruje aj filozofia rakúska a do značnej miery aj filozofia švajčiarska.)
    Nemci sa podieľali už na utváraní scholastiky, kedy písali po latinsky a svojou filozofiou boli úzko spätí so západným, aristotelovsko-platónovsko-kresťanským myslením.
    Prvopočiatky filozofie, ktorú možno nazvať „nemeckou“, predstavuje tzv. ženská mystika (Frauenmystik).
– P: Adorno, Th. L. W., Apel, K. O., Arendtová, H., Baader, F. X. von, Baumgarten, A. G., Bense, M., Carnap, R., Cassirer, E., Dilthey, W., Engels, F., Fichte, J. G., Fink, E., Gadamer, H.-G., Hartmann, N., Hegel, G. W. F., Heidegger, M., Hengstenberg, H.-E., Herbart, J. F., Herder, J. G., Hildegarda z Bingenu, Husserl, E., Jacobi, F. H., Kant, I., Kepler, J., Klages, L., Leibniz, G. W., Lessing, G. E., Lessing, Th., Lotze, R. H., Marx, K., Mechtilda z Magdeburgu, Nietzsche, F., Novalis, Reinhold, K. L., Ritter, J., Schelling, F. W. J., Schelling, F. W. J. I., Schelling, F. W. J. II., Spengler, O., Stegmüller, W., Wolff, Ch., York von Wartenburg, P..
:: filozofia európska, filozofia stredoeurópska, filozofia nemecká klasická, Frauenmystik, škola erlangenská.

/filozofia nemecká klasická
− završujúca etapa novovekej filozofie bezprostredne syntetizujúca motívy racionalistickej, empiristickej a osvietenskej filozofie. Jej hlavnými predstaviteľmi sú tvorcovia nemeckého klasického idealizmu I. Kant, J. G. Fichte, F. W. J. Schelling a G. W. F. Hegel a tvorca antropologistického materializmu L. Feuerbach.
– P: Schelling, F. W. J. I..
:: filozofia novoveká.

/filozofia neomodernistická
gr.+fr. – neomodernizmus – súbor filozofém presadzujúci sa po postmodernistickej filozofii alebo paralelne nastupujúci s jej ústupom približne počnúc finančno-ekonomickou krízou 2008 – 2009 ako sebareflexívna vrstva neomodernizmu spojeného s reštitúciou meganaratívov, nacionalizmov, národných mýtov, holizmu, romantizujúceho historizmu, transakcionalizmu, ale nezriedka spojeného i s desapienciáciou politikov, v umení s uprednostňovaním jednoduchých foriem a línií, odmietaním eklekticizmu a presadzujúceho sa aj v práve, v teológii, spoločenských vedách atď.
    Neomodernistická filozofia, odmietajúc dogmy postmodernej filozofie, zároveň tenduje k presvedčeniu, že pravda existuje v univerzálnej forme, že text môže mať iba ten význam, ktorý mal na zreteli jeho autor...
– P: Alemdar, A., Durand, A., Escudé, C., Grauer, V., Hellerová, Á., Omowaye, G.
– I: Neomodernism, in: Wikipedia (25.2.2021).

/filozofia novoveká
– sebareflexívna súčasť novovekej kultúry a tretie obdobie vo vývine filozofie, ktoré nasleduje po stredovekej filozofii a na ktoré nadviazala súčasná filozofia. V Európe začína – podľa názoru niektorých autorov – renesančnou filozofiou. Novoveká filozofia sa rozvíja v priebehu 17. stor. a 18. stor., zahrnuje ako hlavný prúd novoveký racionalizmus a novoveký empirizmus, osvietenskú filozofiu a kulminuje v prvej tretine 19. stor. nemeckým klasickým idealizmom. Popri týchto smeroch sa rozvíja najmä novoveká scholastická filozofia a škótska filozofia ako opozícia k hlavnému prúdu.
    Za zakladateľa novovekej filozofie sa považuje R. Descartes a za jej završovateľa G. W. F. Hegel.
– P: Bacon, F., Descartes, R., Fichte, J. G., Geulincx, A., Hegel, G. W. F., Hobbes, Th., Holbach, Hume, D., Kant, I., Kepler, J., Komenský, J. A., Leibniz, G. W., Locke, J., Mably, G. B. de, Montesquieu, Ch. L., Newton, I., Novalis, Pascal, B., Sade, D. A. F., Schelling, F. W. J., Spinoza, B., Suárez, F., Wolff, Ch..
:: estetika novoveká, filozofia 16. stor., filozofia 17. stor., filozofia 18. stor., filozofia 19. stor., filozofia baroková, filozofia empiristická, filozofia novoveká (Cassirer, E.), filozofia racionalistická, filozofia renesančná, filozofia stredoveká, filozofia súčasná, karteziánstvo, kultúra novoveká, novovek, okazionalizmus, racionalizmus novoveký.

/filozofia novoveká (Cassirer, E.)
– filozofia, ktorá „vychádza z princípu, že evidentnosť nášho vlastného bytia je nesporná a neotrasiteľná (747;45).“ Je to karteziánsky princíp ([747];46).

/filozofia osvietenská
− súčasť novovekej filozofie a sebareflexívna vrstva osvietenstva najmä v Anglicku, Francúzsku a Nemecku, ktorej ťažisko leží v storočí medzi anglickou (1688) a francúzskou (1789) revolúciou a náplň spočíva v úsilí prekonať klasickú metafyziku a preskúmať možnosti poznania a jeho využiteľnosti. Vo filozofii USA sa začína uplatňovať okolo roku 1800.
    Prvým veľkým osvietenským filozofom je J. Locke, ktorý otriasol starou metafyzikou odmietnutím pojmu substancie a premiestnením platónskych ideí z mimosvetskej oblasti do stredu ľudskej duše, takže sa stali závislými od zmyslovej a rozumovej chápavosti človeka.
− P: v Anglicku: G. Berkeley, R. Boyle, I. Newton, J. Toland. A. Collins, M. Tindal, H. Bolingbroke, A. A. C. Shaftesbury, J. Butler, F. Hutcheson, B. de Mandeville, S. Clarke, W. Paley, H. Home, E. Burke, D. Hume, A. Smith;
  vo Francúzsku: Maupertuis, P. de, Voltaire, F. M., Montesquieu, Ch. L., La Rochefoucauld, F. de, la Bruyere, J. de, Bonnet, Ch., Clapier, L. de, de Vauvenargues, J. O. de La Mettrie, Holbach, P. H. D. von, Helvétius, C. A., Diderot, D., Condillac, E. B. de, d'Alembert, J. Le Rond, Turgot, J., Rousseau, J.-J.;
  v Nemecku: Ch. Wolff, G. B. Bilfinger, J. Ch. Gottsched, M. Knutzen, A. G. Baumgarten, Ch. A. Gottsched, L. Euler, G. Ploucquet, J. H. Lambert, H. S. Reimarus, M. Mendelssohn, Ch. M. Wieland, Friedrich Veľký, G. E. Lessing, J. N. Tetens, J. G. Sulzer, J. B. Basedow, J. G. Herder, I. Kant, F. H. Jacobi.
:: filozofia 18. stor., filozofia novoveká.

/filozofia patristická
− filozofická súčasť alebo vrstva patristiky tvorená nejednotným súborom jej zväčša latentných filozofických významových útvarov a procesov, pričom jej historickofilozofický význam spočíva v príprave scholastiky vrátane scholastickej filozofie. S patentnými filozofickými významovými útvarmi v rámci patristickej filozofie prišiel najmä Augustinus Aurelius.

    V rámci vývinu patristickej filozofie možno vyčleniť nasledovné obdobia:

  I. obdobie – počiatky (1. – 1. pol. 4. stor.)
    I. 1. najstaršie kresťanské doklady (1. stor.)
    I. 2. kresťanské uplatnenie filozofie pri obhajobe kresťanstva (2. – 3. stor.)
       I. 2. 1. apologetika (2. stor.)
       I. 2. 2. gnosticizmus (2. – 3. stor.)
       I. 2. 3. počiatky latinskej kresťanskej literatúry (2. – 3. stor.)
    I. 3. prvé pokusy o systematizáciu kresťanského svetonázoru (3. stor.)
       I. 3. 1. alexandrijská katechétska škola (Pantänus, Klement Alexandrijský, Origenes, Dionýzios Veľký, Grégorios, Pamfilos z Caesarey)
       I. 3. 2. na Západe: Lactantius
  II. obdobie – plný rozvoj patristickej filozofie (325 – asi 450) grécki a latinskí cirkevní otcovia: Athanasios, Gregor z Nyssy, Kyrillos Alexandrijský, Makarios z Magnezia, Eusebios Caesarejský; Hilarius z Poitiers, Ambrosius, Marius Victorinus, Augustinus Aurelius, Prosperus z Aquitánie
  III. obdobie – doznievanie patristickej filozofie (ok. 450 – 800): Synesios, Nemesios, Theodoret, Aeneas z Gazy, Zacharias z Mytilény, Ióannés Filoponos, Leontios Byzantský; Dionýzios Areopagita (Pseudo-Dionýzios), Maximus Confessor, Ióannés Damascenos, Claudianus Mamertus, Boëthius.
:: filozofia 1. stor., filozofia 2. stor., filozofia 3. stor., filozofia 4. stor., filozofia 5. stor., filozofia 6. stor., filozofia 7. stor., filozofia 8. stor., filozofia helenistická, filozofia kresťanská, filozofia staroveká.

/filozofia politická
– filozofia, ktorej predmetom sú predpoklady, možnosti a ciele politiky, formy politického zriadenia a politična vôbec; je to (seba)reflexia politického myslenia a uvažovanie o princípoch a inštitúciách dobrého politického poriadku (political order) pri rozhodujúcej intervencii filozofických kategórií resp. iných filozofických významových útvarov, napr. axiologických kategórií alebo pojmov dobra, zla, kategórií boja, suverenity, vlády, moci, násilia, triedy, štátu, revolúcie, odcudzenia, emancipácie, republiky, spontaneity, inštitucionality, slobody atď. a pod.
    Politická filozofia generuje predovšetkým pojem politickosti.
:: Dante: De monarchia, 1310 – 1313, filozofia, filozofia politická environmentálna, politika.

/filozofia politická environmentálna
– environmentalizmus – prúd súčasnej politickej filozofie založený na reflexii príčin a možných dôsledkov globálnej environmentálnej krízy ako jednej z najvážnejších hrozieb politických systémov a civilizácií na Zemi.
:: filozofia politická, Zem.

/filozofia poľská
– národná filozofia, súčasť európskej filozofie rozvíjajúca sa na území Poľska, sebareflexívna vrstva poľskej kultúry. Významným momentom rozvoja poľskej filozofie je založenie Krakovskej univerzity v roku 1364. V 15. stor. dochádza k rozkvetu poľskej scholastiky (Matúš z Krakova).
– I: Filozofia polska, in: Wikipedia, Poľská filozofia, in: Wikipédia.
:: filozofia európska, filozofia stredoeurópska.

/filozofia postanalytická
− komplex významových útvarov generovaný metódami analytickej filozofie a americkým pragmatizmom vyhýbajúci sa nekritickému scientizmu a materializmu a do značnej miery sa prekrývajúci s filozofiou prirodzeného jazyka. Predstavitelia postanalytickej filozofie podrobujú kritike zatemňovanie vzťahu medzi svetom a jazykom.
– P: Brandom, R., Davidson, D., Goodman, N., Peregrin, J., Putnam, H., Quine, W. V. O., Rorty, R., Sellars, W..
:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia súčasná.

/filozofia postmoderná
− postmodernistická filozofia − sebareflexívna vrstva postmodernizmu tvorená vnútorne značne diferencovaným prúdom súčasnej filozofie vyrastajúcim z myslenia J. Baudrillarda, J.-F. Lyotarda, J. Derridu, M. Foucaulta, R. Rortyho, G. Deleuza..., podrobujúcim kritike fundamentálne významové útvary a prístupy novovekej filozofie prinajmenšom počnúc osvietenskou filozofiou a zjednocovaným pojmom postmetafyzického myslenia, ktoré rezignovalo na možnosť vybudovania jediného systémovo usporiadaného modelu sveta, a to tak v rámci významového univerza filozofie, ako aj v akomkoľvek inom významovom univerze (špeciálnovedeckom, teologickom, etickom atď.). Konceptom postmetafyzického myslenia postmoderná filozofia nadväzuje na kritiku metafyziky v rámci pred- alebo protopostmodernistickej filozofie (u Nietzscheho, Heideggera atď.). Postmodernistická filozofia svoje postmetafyzické myslenie zakladá na radikálnom odmietnutí logocentrizmu.
    Zmysel chápe ako rezultát diskurzu, ľubovoľne realizovaného súboru diskurzívnych praktík, v čom rozvíja nietzscheovský významový útvar vôli k moci.
    Ontológia postmodernistickej filozofie stojí na predpoklade totálnej neprítomnosti východiskového zmyslu bytia sveta.
    Analogicky to platí, aj pokiaľ ide o postmodernistickú sociálnu filozofiu alebo sociálnu ontológiu, podľa ktorej niet nijakého latentného zmyslu dejín ľudskej spoločnosti.
    Za žiadnym textom, ani za textom sveta niet nijakého tajomstva, nijakého definitívneho zmyslu. Dejiny reprezentácie sú dejiny ikon, dejiny vleklého blúdenia.
    Postmodernistická filozofia zahliada v ľubovoľnej predmetnosti chaos.
    Prístup postmodernej filozofie k svetu ruší samu možnosť nastolenia problému poznania ako explikácie hlbinného zmyslu objektu alebo bytia.
− P: Derrida, J., Foucault, M. P., Marramao, G., Serres, M.
:: diskurz (filozofia postmoderná), filozofia, filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia súčasná.

/filozofia pozitivistická
– pozitivizmus – smer súčasnej filozofie, ktorý vznikol v 19. storočí ako reakcia na neschopnosť špekulatívnej filozofie (napríklad nemeckého klasického idealizmu) riešiť filozofické problémy nastolované v dôsledku mohutného rozvoja špeciálnych vied. Pozitivistická filozofia sa rozvíjala v troch etapách:

klasický pozitivizmus A. Comta, J. S. Milla a H. Spencera a ich nasledovníkov v 19. storočí;
empiriokriticizmus R. Avenaria a filozofia E. Macha koncom 19. a zač. 20. stor.;
novopozitivizmu (20. až 40. roky 20. stor.).

:: filozofia, filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia súčasná.

/filozofia práva
– teória princípov (základov, predpokladov) práva a právnej vedy, veda o zdroji, podstate, platnosti, idei a účele, najvyšších normách práva; zahrnuje všeobecné základy jurisprudencie, dedukciu, definíciu, systematiku a kritiku právnych pojmov a právnych zásad, uvažovanie o spravodlivosti.
    Filozofia práva predstavuje pokus o filozofické zdôvodnenie základov a princípov práva, ale aj pokus o filozofické zdôvodnenie idey spravodlivosti. Právo sa pritom skúma aj z logického, aj zo sociologického, etického hľadiska a z hľadiska teórie poznania.
:: právo.

/filozofia pravoslávna
– náboženská filozofia tvoriaca smer kresťanskej filozofie, filozofická zložka pravoslávia s mocným (ak nie rozhodujúcim) vplyvom na ruskú filozofiu.
:: filozofia náboženská, pravoslávie.

/filozofia predsokratovská
– filozofia predsokratikov – obsah prvej, najstaršej etapy vývinu európskej filozofie alebo starogréckej filozofie.
– P: Anaximandros, Anaximenes, Herakleitos, Parmenides, Pytagoras, Táles.
:: filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.

/filozofia prírody
− prírodná filozofia – tradičná filozofická disciplína skúmajúca prírodu, jej ontologický status, podstatu, povahu prírodných zákonitostí. Považuje sa za súčasť metafyziky. Rozvíjala sa najmä v prednovovekom období vývinu filozofie, t. j. pred vznikom novovekej fyziky a astronómie.
:: atomizmus, príroda.

/filozofia protestantská
– náboženská filozofia, smer kresťanskej filozofie, filozofická zložka protestantizmu, ktorej zdrojom je myslenie M. Luthera.
    V rámci súčasnej protestantskej filozofie možno vyčleniť tieto varianty alebo smery:

        liberálna protestantská filozofia (W. Herrmann, A. v. Harnack, S. Weyer-Menkhoff, E. P. W. Troeltch)
        protestantská dialektická filozofia (K. Barth, F. Gogarten, E. Brunner, R. Bultmann)
        radikálna protestantská filozofia P. Tillich, J. Moltmann, J. Robinson, D. Bonhoeffer, Th. J. J. Altizer...)
            filozofia nádeje
            filozofia „smrti boha“
            filozofia revolúcie
            post-kresťanská filozofia

:: filozofia náboženská, protestantizmus.

/filozofia prvá
– ontológia, metafyzika, výskum najvyšších princípov.

/filozofia psychológie
– časť filozofie vedy, ktorej predmetom sú teoretické základy modernej psychológie (theoretical foundations of modern psychology), metodológia psychologického výskumu (mentalizmus, behaviorizmus...), skúmanie ontologického statusu mysle resp. vedomia, mozgu, kognície..., preto v rámci filozofie psychológie mocný akcent na kognitívne vedy, filozofiu mysle, neurovedy, evolučnú psychológiu...
:: filozofia vedy, psychológia.

/filozofia racionalistická
− sebareflexívna zložka racionalizmu a smer novovekej filozofie v 17. a 18. stor., ktorý v rámci teórie poznania zastával názor, že rozum (rácio) je zdrojom poznania, v rámci etiky zastával názor, že rozum je zdrojom mravných hodnôt a v rámci ontológie pripisoval skutočnosti racionálny poriadok. Motív rozumu racionalistickej filozofie rozvíjala po nej osvietenská filozofia do presvedčenia o jeho moci a schopnosti prispieť k zväčšeniu šťastia ľudstva.
– P: Descartes, R., Leibniz, G. W., Spinoza, B..
:: filozofia novoveká, racionalizmus.

/filozofia rakúska
− súčasť európskej filozofie, špecifický európsky kultúrny fenomén význačný najmä tým, čo sa označuje ako rakúska filozofická tradícia alebo filozofia podunajskej monarchie: filozofické hnutie, ktoré podstatným spôsobom formovalo duchovný a kultúrny vývoj stredoeurópskeho regiónu.
    Rakúsku filozofickú tradíciu reprezentuje postupnosť Bernard Bolzano − Franz Brentano − žiaci F. Brentana − raný L. Wittgenstein − Viedenský krúžok.
    Z tejto postupnosti sa po Brentanovi oddeľuje nemenej významná postupnosť predstaviteľov rakúskej ekonomickej školy: Karl Menger − Friedrich von Wieser − Eugen von Böhm-Bawerk − Ludwig von Mises − Friedrich August von Hayek.
    Svojbytný a originálny charakter rakúskej filozofickej tradície spočíva najmä v tom, že táto tradícia predstavuje radikálnu kritickú opozíciu voči filozofii pestovanej v ostatných nemecky hovoriacich krajinách, to znamená voči nemeckej klasickej filozofii a filozofickým prúdom z nej vychádzajúcim alebo sa k nim navracajúcim.
    Veľké odmietnutie pruskej, neskôr ríšskonemeckej filozofie je pôvodne zamerané proti jej (transcendentálnemu) subjektivizmu; v ďalšom vývoji sa však tento kritický postoj rakúskej filozofie orientuje stále zreteľnejšie proti totalitárnemu a etatistickému duchu nemeckého transcendentálneho subjektivizmu a všetkých jeho filiácií vrátane marxizmu.
    Protitotalitárna orientácia rakúskej filozofickej tradície sa nerealizuje primárne v rovine politického myslenia (s výnimkou T. G. Masaryka), ale v podobe kritiky východiskových filozofických predpokladov nemeckého transcendentálneho subjektivizmu spojenej s hľadaním nových ontologických fundamentov, schopných zastávať funkciu filozofickej legitimizácie individualisticko-liberalistického videnia sveta a zodpovedajúceho chápania demokracie.
    Táto funkcia sa realizovala najmä v brentanovskej syntéze aristotelizmu a kartezianizmu, ktorá je východiskom tak Masarykovho demokratizmu, ako aj liberalistického učenia rakúskej ekonomickej školy, ako aj pôvodnej netranscendentalistickej verzie Husserlovej fenomenológie.
    Na rozdiel od nemeckej klasickej filozofie, na ktorú možno z istého hľadiska nazerať ako na spôsob filozofickej legitimizácie túžby Nemcov po jednotnom štáte, sa rakúska filozofická tradícia formuje v podmienkach existujúceho štátneho celku.
    Hlavným mravným a politickým cieľom prezieravých vrstiev rakúskej spoločnosti bolo preto presadenie štátneho usporiadania, ktoré by etnickým a sociálne rôznorodým zložkám rakúskej monarchie poskytovalo možnosti autonómnej národnej a politickej existencie. Z tejto optiky sa tuhý a nedemokratický viedenský centralizmus musel nevyhnutne javiť ako niečo, čo v dlhodobej perspektíve ohrozuje samotné základy rakúskeho štátu.
    Ďalším zdrojom antitotalitárnej a antiautoritárnej orientácie rakúskej filozofickej tradície je negatívny postoj Bolzana, Brentana, Masaryka, Stumpfa, Martyho atď. k autorite katolíckej cirkvi; tento negatívny postoj je obzvlášť zrejmý v Bolzanových konfliktoch s jeho cirkevnou vrchnosťou, v Brentanovom zrieknutí sa kňazského úradu a v Masarykovej konverzii k protestantizmu.
    Príznačná je aj afinita rakúskej filozofie k anglosaskej i francúzskej filozofickej tradícii (Brentanove vzťahy k Descartovi a J. S. Millovi, Masarykov príklon k Humovi a Comtovi atď.) V priebehu 20. storočia dochádza dokonca k priamej integrácii anglosaskej a rakúskej filozofickej tradície napr. vo vzťahu A. Smith – F. A. von Hayek), pričom rakúska filozofia bola schopná priniesť anglosaskej tradícii veľmi významné podnety (Wittgenstein, Popper).
    Základom štýlu práce rakúskych filozofov je prísne vedecká práca s pojmami, sústredená na ich analýzu a programovo sa zriekajúca veľkých generalizácií. Na rozdiel od nemeckej klasickej filozofie budovanej zhora, t. j. na základe apriórnych predpokladov, ktorým sa musia prispôsobovať zistené fakty, je filozofia v rakúskej tradícii budovaná vždy zdola - na báze evidentne zahliadnutých daností.
    Najvýznamnejším dokladom tohto antimetafyzického trendu je práve Brentanova empirická psychológia, z ktorej vyrastá aj jeho ontológia a etika.
– P: Brentano, F., Liessmann, K. P., Mach, E., Meinong, A., Wittgenstein, L.
:: filozofia európska.

/filozofia rakúsko-uhorská
– špecifický útvar európskej presnejšie stredoeurópskej filozofie tvoriaci sebareflexívnu vrstvu rakúsko-uhorskej kultúry, ktorý sa člení na rakúsku, maďarskú, českú, slovenskú, poľskú, židovskú, chorvátsku, slovinskú filozofiu. Jej jednotlivé národné vetvy boli do značnej miery ovplyvnené reflexiou rakúsko-uhorského vyrovnania, ktoré sa stalo napríklad začiatkom zlatej éry novodobej histórie Maďarov, ale Slovákom prinieslo desaťročia násilnej maďarizácie a mnohostranného národného útlaku.
:: filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia európska, filozofia stredoeurópska, kultúra rakúsko-uhorská, Rakúsko-Uhorsko.

/filozofia regionálna
– filozofia z istej oblasti sveta, napr. severoamerická filozofia.

/filozofia renesančná
– sebareflexívna súčasť renesančného humanizmu tvorená súhrnom filozofických učení, ktorých rozvoj dosahuje vrchol v 15. – 16. stor. v rámci európskej filozofie a ktorých cieľom bola emancipácia človeka cestou návratu k prirodzenosti, a síce

        k prirodzenému životu (k prírode),
        k prirodzenému spoločenskému zriadeniu,
        k prirodzenému právu,
        k prirodzenému náboženstvu.

    Renesančná filozofia stojí medzi stredovekou filozofiou a novovekou filozofiou, resp. tvorí prvú etapu novovekej filozofie.
    Renesančná filozofia – ako sa uvádza v diele 264;144 – vyrastá zo štúdia textov starogréckych a starorímskych filozofov a so súbežného vyrovnávania sa s filozofickými školami 14. stor. Po nominalistickej duchovnej deštrukcii stredovekého poriadku (ordo) sú diela renesančnej filozofie prejavom energickej túžby po novej, harmonickejšej syntéze antiky a kresťanstva, filozofie a teológie, tela a ducha.
    Celok jestvujúcna sa už nechápal ako hierarchicky vybudovaná stavba, ale ako vrstevnato usporiadané univerzum, v ktorom sa všetko všetkému podobá podľa princípu analógie. Miestom univerza je priestor, ktorý sa poväčšine chápe ako nekonečný alebo neohraničený a neskôr ako prvá substancia vecí (oproti scholastike, kde bol len akcidentom substancie).
    Izomorfné chápanie priestoru umožňovalo venovať väčšiu pozornosť skúmaniu vzájomných vzťahov a vplyvov vecí, ktorých proporcie sa už mali vyjadrovať matematicky. Aplikácia matematiky však nesúvisela s korpuskulárnou identifikáciou a nedostávala so do rozporu s presvedčením o kvalitatívnej rozrôznenosti makrokozmu.
    Univerzum sa v renesančnej filozofii chápe nezriedka ako živý organizmus, v ktorom je všetko – vrátane hmoty – oživené. Na miesto foriem a esencií nastupujú duchovia rôznych úrovní, ktorí všetkým prenikajú a všetko riadia. Hlavným i disciplínami skúmania prírody sa stáva alchýmia a prirodzená mágia; hlavným predmetom vedenia sú kvality. Predpokladom poznania je zmyslová skúsenosť a priame pozorovanie. Knižné a autoritatívne vedenie renesanční filozofi kritizujú.
    Pre pochopenie renesančnej filozofie ako sebareflexívnej zložky renesančnej kultúry je skutočnosť, že celá renesančná kultúra je apoteózou ľudského videnia; perspektívna sieť, do ktorej najmä ranorenesanční umelci zakomponovávajú svoje obrazy, vychádza z oka ako zo stredu pozorovania. Perspektívna sieť je manifestáciou individuálneho nazerania a skúsenosti. Novým modelom vnímania a rozumenia svetu sa stalo maliarstvo, ktoré sa už nepokladalo iba za umelecké remeslo ako v stredoveku, ale za formu vedenia.
    Významná funkcia umenia sa prejavuje aj v bytostnej estetickosti reprezentatívnej časti renesančnej filozofie. Na pravdu i dobro sa pozerajú jej predstavitelia cez prizmu krásy, chápanej ako vnímanie a duchovné zakúšanie harmonickej proporcionality poriadku univerza.
    Estetickým nárokom sa podriaďuje aj hovorená a písaná reč ako prostredník medzi ľudským duchom a realitou. Elegancia (krása hovorenia) a pravdivé poznanie sú neoddeliteľné. Pravde sa však prisudzuje rozmer nielen estetický, ale aj dejinný; predpokladom pochopenia pravdy a ľudského ducha je znalosť histórie.
    Estetická relevancia renesančnej filozofie sa prejavuje aj v renesančnej antropológii, ktorá tvorí jej jadro: človek je obrazom Boha intelektom, slobodnou vôľou a predovšetkým schopnosťou tvoriť – človek je druhý stvoriteľ. Stojí v centre univerza, sústreďuje v sebe jeho dokonalosť a preto je bytosťou s mimoriadnou dôstojnosťou. Toto postavenia však nezakladá bezohľadné uplatňovanie ľudských práv voči prírode. Mimoriadne postavenie človeka mu skôr ukladá povinnosti než práva, pretože je len správcom stvorených vecí, na ktoré nemá klásť jarmo, ale má ich kultivovať a v intenciách stvoriteľa dotvárať.
    Renesančná filozofia sa ešte pohybuje v paradigme mikrokozmos-makrokozmos, nie subjekt-objekt.
    Renesančnú filozofiu tvorí veľká pestrá skupina vzájomne súťažiacich a sváriacich sa škôl (264;144).
– P: Bacon, F., Bruno, G., Dante Alighieri, Galilei, G., Kopernik, M., Kuzánsky, M.
:: estetika renesančná, filozofia (filozofia renesančná), filozofia 14. stor., filozofia 15. stor., filozofia 16. stor., filozofia novoveká, filozofia stredoveká, mystika kresťanská západná, jej zlatý vek.

/filozofia rímska
− súčasť alebo etapa starovekej filozofie a antickej filozofie, nadväzovala na starogrécku filozofiu a v záverečnej etape sa rozvíjala paralelne s ňou; sebareflexívna súčasť rímskej kultúry resp. rímskej antiky, pre ktorú je charakteristické úsilie obohatiť sa gréckym, najmä helénskym filozofickým myslením. Dôležitým impulzom v tomto smere bola návšteva aténskych vyslancov v Ríme v polovici 2. stor. pr. n. l., medzi ktorými boli najvýznamnejší predstavitelia vtedy existujúcich gréckych filozofických škôl. Približne od tohto obdobia sa v Ríme rozvíjajú tri filozofické prúdy: rímsky stoicizmus, rímsky epikureizmus a rímsky skepticizmus. Okrem nich sa rozvinul rímsky eklekticizmus a rímsky synkretizmus.
    Na pôde Rímskej ríše sa rozvíjal ďalej novoplatonizmus, novopytagoreizmus, gnostické učenia a vzniká a rozvíja sa kresťanská filozofia.
    „Rím bol otvorený všetkým prúdom gréckeho filozofického myslenia,“ hovorí F. Novotný, „pretože sám nemal svoju vlastnú dogmatickú sústavu, ktorá by sa cítila vnikaním cudzích živlov ohrozená (18;102)“.
    Dôležitým prínosom rímskej filozofie je rozpracovanie latinskej filozofickej terminológie (Cicero, Lucretius, Augustinus...).
− P: Agrippa, Cicero, M. T., Lucretius Carus, Seneca, L. A., Marcus Aurelius, Augustinus Aurelius, Victorinus.
:: filozofia 2. stor. pr. n. l., filozofia 1. stor. pr. n. l., filozofia 1. stor., filozofia 2. stor., filozofia 3. stor., filozofia 4. stor., filozofia 5. stor., filozofia 6. stor., filozofia antická, filozofia európska, filozofia helenistická, filozofia staroveká, kultúra rímska, latinčina, latinčina a filozofia.

/filozofia romantická
− vedno s nemeckou klasickou filozofiou završujúca etapa novovekej filozofie a sebareflexívna vrstva romantizmu, ktorá pri skúmaní miesta človeka vo svete na rozdiel od osvietenskej filozofie upriamovala pozornosť na citovú, inštinktívnu, intuitívnu, imaginatívnu a procesuálnu (dynamickú) stránku osvojovania si sveta človekom, pričom naďalej trvala na univerzalizme a encyklopedizme, bez toho však, že by ho stihla dotiahnuť do monumentality francúzskej Encyklopédie. Bola presvedčená, že oproti mechanickému vyzdvihuje organické, oproti umelému (vyumelkovanému) prirodzené a spontánne (čo bolo predmetom kritiky napr. zo strany takých jej súčasníkov, ako Goethe alebo Hegel).
− P: F. W. J. Schelling a J. G. Fichte (výraznou časťou ich filozofovania), F. E. D. Schleiermacher, F. Schlegel, Novalis, A. Müller.
:: filozofia 19. stor., romantizmus.

/filozofia ruská
− súčasť európskej filozofie rozvíjajúca sa ako sebareflexívny sprievod ruskej kultúry minimálne počnúc 15. storočím až dodnes výrazne skandovaný krízovými a prelomovými obdobiami ruskej spoločnosti. Mocný kontinuálny zástoj v každom období vývinu ruskej filozofie zaujímala pravoslávna filozofia.
    Ruská filozofia sa rozvinula ako dôsledok reflexie stretnutia alebo styku grécko-byzantskej a západnej kultúry, ako dôsledok, ktorý je pozorovateľný dodnes, a to nielen v rámci ruskej pravoslávnej filozofie, ale aj v rámci ostatných smerov a prúdov ruskej filozofie, vrátane materialistických či dokonca marxistických. Im všetkým je napriek nezriedka veľmi ostrým a tragickým rozporom vlastné nespochybniteľné úsilie čerpať z vlastnej veľmi bolestnej i veľmi povznášajúcej tradície.
    Pozoruhodné na ruskom filozofickom myslení je jeho schopnosť intenzívneho a pre Rusov prínosného dialógu tak s filozofiami západnými, ako aj ázijskými (tradične s filozofiou čínskou, indickou, tibetskou, ale aj japonskou, kórejskou...).
    Naznačené interkulturálne okolnosti môžu otvoriť vhľad do neobyčajne diferencovaného ruského filozofovania zasvätene a odborne na expertnej úrovni reflektujúceho najnovšie dianie vo svetovej vedeckotechnickej oblasti (za všetko stačí pozrieť na ruský kozmický, obranný a materiálový výskum a najmä praktickú realizáciu jeho výsledkov, na vývin ruského vojenstva, na ruskú matematiku, fyziku, aplikovaný výskum), v ruskej medzinárodnej diplomacii v podmienkach historicky bezprecedentnej snahy Rusko izolovať a znemožniť, vo svetovej literatúre, v architektúre a v náboženskom živote a mystike.
    Ruskú filozofiu je veľmi užitočné skúmať v období putinovskej éry, kedy Rusko zaujalo miesto v trojke najmocnejších štátov sveta (Čína, Rusko, USA) a kedy má ambíciu utvoriť osobitný typ civilizácie neredukovateľný na iné civilizačné okruhy.
– P: Čaadajev, P. J., Epštein, M. N., Gercen, A. I., Lenin, V. I.
:: filozofia, filozofia európska, filozofia sovietska, kultúra ruská.

/filozofia severoamerická
– súčasť americkej filozofie, ktorú tvorí filozofia USA a neskôr aj filozofia Kanady.
:: Castañeda, H.-N., filozofia americká, filozofia Kanady, filozofia USA.

/filozofia scholastická
− filozofická súčasť alebo vrstva scholastiky a pôvodne tá súčasť stredovekej filozofie, ktorá nadväzuje na patristickú filozofiu. Scholastická filozofia sa obdobne ako celá scholastika opiera o tradičné cirkevné autority (Písmo, tradíciu, výnosy koncilov a pápežov); neskôr sa autoritou scholastickej filozofie stáva aj Aristoteles.
    V celých dejinách scholastickej filozofie možno v súlade s etapizáciou scholastiky (cf 264;372) rozlíšiť šesť etáp, z ktorých prvé štyri spadajú do stredovekej filozofie, druhá do novovekej filozofie a tretia do súčasnej filozofie:

    I. stredoveká scholastická filozofia
    1. filozofia prípravnej etapy scholastiky (Ján Eriugena),
    2. ranoscholastická filozofia (Anselm z Canterbury, Peter Abélard, svätoviktorská a chartreská škola, Peter Lombardský, učenie knihy Liber de causis a preklady celého Aristotelovho diela a diel arabských a židovských filozofov, ako Avicebron a Maimonides),
    3. vrcholnescholastická filozofia (Alexander Halský, Bonaventura, Albert Veľký, Tomáš Akvinský, Siger Brabantský, Duns Scotus; prechodnou filozofémou k ďalšej etape je filozofická súčasť odkazu Majstra Eckharta),
    4. neskoroscholastická filozofia (J. Buridan, R. Bacon, Petrus Aureolus, W. Ockham, Mikuláš z Autrecourtu);
    II. novoveká scholastická filozofia
    5. filozofia druhej scholastiky (Thomas de Vio (Cajetanus), Francisco de Silvestris, Dominicus Soto, Fransisco Suárez);
    III. súčasná scholastická filozofia
    6. novoscholastická filozofia (J. Maritain, D. Mercier, M. Grabmann, E. Gilson, M. De Wulf, F. van Steenberghen, C. Fabro, J. Maréchal, J. B. Lotz, K. Rahner).

– P: Abélard, P..
:: filozofia európska, filozofia patristická, filozofia stredoveká, scholastika, spor o univerzálie.

/filozofia slovenská
– slovenská národná filozofia a súčasť európskej filozofie resp. stredoeurópskej filozofie, sebareflexívna zložka slovenskej kultúry tematizujúca (podobne ako iné filozofie) univerzálne a enigmatické aspekty miesta človeka vo svete.
    Prvopočiatky a povaha slovenskej filozofie súvisia s procesmi stretu a vzájomnej transformácie slovanskokultúrnych a kresťanskokultúrnych významových útvarov. V rámci týchto procesov zaujíma dôležité miesto kristianizácia, ktorá u nás začala na podunajskej cirkevnej synode okolo r. 796 po skončení fransko-avarských vojen: synoda prerokovala postup a spôsob misie, v ktorej najzávažnejšie poslanie pripadlo salzburskému arcibiskupstvu a reznianskemu a pasovskému biskupstvu. Fransko-bavorskí kňazi pracovali na Veľkej Morave a v Panónii veľmi usilovne, no Slovania sa s novou kultúrou a jej významovým svetom zžívali komplikovane, pozri: napr. Wiching, Konštantín Filozof. Slovenské filozofické myslenie začína tematizovať miesto človeka vo svete predovšetkým pri intervencii kreacionistickej predstavy sveta.
    Slovenské filozofické myslenie sa najintenzívnejšie vyvíjalo vtedy, keď sa organicky prelínalo s ostatnými formami sebareflexie slovenskej kultúry, najmä s formou umeleckou, náboženskou, politickou a špeciálnovednou. Svoje vrcholy dosahovalo prevažne vo väzbe na riešenie národnosebauvedomovacích, národnoemancipačných a sociálnych problémov. Preto aj kvalita „čisto“ filozofických výkonov Slovákov závisí od toho, či je explikáciou imanentnej filozofickej interpretácie miesta Slovákov vo svete, t. j. ich interakcie s prírodou a s kultúrou ostatných národov. Štúdium slovenskej filozofie preto nemožno obmedziť iba na poznávanie explicitnej profesionálnej filozofickej produkcie, ale neustále treba mať na pamäti aj kontakt s významovými útvarmi od takých predstaviteľov slovenskej kultúry, ako – uveďme čisto náhodne – Samo Vozár, Hviezdoslav, Rúfus, R. Berger a predstavitelia ďalších oblastí umenia, vedy, náboženstva, techniky, praktickopolitickej aktivity.
    K najvýznamnejším slovenským filozofom možno zaradiť J. A. Komenského (Česi ho považujú za českého filozofa, Maďari za maďarského filozofa atď., hoci by ho azda bolo najvhodnejšie označovať ako moravského filozofa, v každom prípade sa možno tešiť z toho, že vôbec sa taký mysliteľ – európsky mysliteľ (sic!) – ako Komenský narodil), Ľ. Štúra, I. Hrušovského, V. Filkorna.
    Na území Slovenska písal Marcus Aurelius (v súvislosti s dejinami rakúskej filozofie o ňom píše Kampits).
    Jazykovo dospieva slovenská filozofia k výrazu najmä v staroslovienčine, latinčine, češtine, nemčine, maďarčine, slovenčine a – v ostatnom čase aj – v angličtine.
− P: Akai, P. K., Blaha, Ľ., Bodnár, J., Cmorej, P., Čarnogurská, M., Černík, V., Dubnička, J., Filkorn, V., Gahér, F., Gáliková, S., Holko, M. ml., Hrušovský, I., Kvasz, L., Marcelli, M., Mészáros, O., Mihina, F., Münz, T., Novosád, F., Riška, A., Rusnák, P., Sivák, J., Slavkovský, R. A., Sťahel, R., Suchý, M., Zigo, M., Zouhar, M..
:: Antológia z diel filozofov, 1966 – 1977, filozofia, Filozofia | časopis, filozofia európska, filozofia stredoeurópska, Filozofický ústav SAV, Inštitút filozofie, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, Katedra filozofie a dejín filozofie FF UK v Bratislave, kultúra slovenská, Organon F, synkriticizmus, škola bratislavská, Učená spoločnosť malohontská, Vedecká syntéza.

/filozofia sociálna
− filozofia spoločnosti − časť filozofie, ktorej predmetom je spoločnosť, špecifikum spôsobu jej bytia oproti spôsobu bytia prírody, predovšetkým špecifiká jej štruktúry, zákonitostí, vzniku a premien a etáp jej pohybu alebo vývinu, ako aj vzťah jednak k prírode, jednak k útvarom, ktoré ju tvoria, vrátane jednotlivcov.
    Pojem sociálnej filozofie zaviedol Th. Hobbes pod titulom social philosophy, no filozofické premýšľanie o spoločnosti sa rozvíja od začiatku filozofického myslenia vôbec.
    Historicko-filozoficky možno rozlíšiť niekoľko základných historických typov prístupov k spoločnosti, vyznačujúcich sa určitým základným spôsobom usporiadania konfigurácie významových útvarov intervenujúcich v premýšľaní o spoločnosti korešpondujúcich s historickými typmi filozofickej reflexie miesta človeka vo svete vôbec, ktoré z pohľadu tohto slovníka možno označiť ako

        predkriticistická sociálna filozofia (8. stor. pr. n. l. až 17. stor.),
        kriticisticko-aktivistická sociálna filozofia (18. až 20. stor.),
        postkriticisticko-aktivistická alebo virtualistická sociálna filozofia (21. stor.).

:: človek, dejiny ľudstva, feudalizmus, filozofia, kapitalizmus, komunizmus, ľudstvo, realita sociálna, realita spoločenská, skutočnosť sociálna, skutočnosť spoločenská, socializmus, spoločnosť, zákon spoločenský, zákonitosť spoločenská, veda spoločenská.

/filozofia sovietska
− najmä ruská filozofia, ktorá sa rozvinula do štátnej filozofie Sovietskeho zväzu na báze recepcie marxistickej filozofie v Rusku a jej transformácie do podoby filozofickej súčasti marxizmu-leninizmu.
    Významne do vývinu sovietskej filozofie prispievali aj ďalšie národné filozofie v rámci sovietskej kultúry – filozofia ukrajinská, estónska, gruzínska, kazašská atď., ďalej polooficiálne alebo disidentské filozofické myslenie (cf bachtinistika...).
– P: Lenin, V. I.
:: filozofia 20. stor., filozofia ruská, filozofia súčasná.

/filozofia spoločnosti
– sociálna filozofia – časť filozofie, ktorej predmetom je spoločnosť (spoločenská realita), jej podstata a bytostné zvláštnosti jednak oproti prírode (prírodnej realite), jednak oproti ľudským indivíduám, ktoré ju tvoria. Keďže filozofia spoločnosti sa zameriava v prvom rade na bytostné charakteristiky spoločenskej reality, je to filozofická disciplína metafyzická a ontologická.
:: spoločnosť.

/filozofia starogrécka
– staroveká grécka filozofia – staroveká filozofia, ktorá vznikla v prostredí starogréckej polis v 6. stor. pr. n. l. a vyvíjala sa v starovekom Grécku alebo v Stredomorí do 6. stor. ako sebareflexívna zložka starogréckej kultúry. Tvorí podstatnú súčasť antickej filozofie. Starogrécka filozofia je najvýznamnejšou etapou vývinu gréckej filozofie. V starovekej gréckej filozofii prevládalo riešenie ontologických problémov. Gnozeologické a antropologické otázky sa riešia len v rámci vysvetľovania a zdôvodňovania určitej ontologickej koncepcie.

    Starogrécku filozofiu členia na niekoľko etáp:

    I. predsokratovská filozofia:
       1. iónska filozofia prírody (Táles, Anaximandros, Anaximenes, Herakleitos), ide tu o vymanenie sa zo spôsobu myslenia mytológie a o začiatok racionálneho skúmania povahy vesmíru. Za princíp všetkého sa tu považuje prvotná látka.
       2. pytagorovská filozofia, ktorá za princíp všetkého považuje číslo.
       3. eleatská filozofia (Xenofanes, Parmenides, Zenón z Eley, Melissos); skúma sa tu už súcno ako také.
       4. atomizmus, Empedokles, Anaxagoras: filozofické úsilie riešiť problém vzťahu pohybu (ako ho exponoval Herakleitos) a pokoja (ako tento fenomén tematizoval Parmenides); ide tu zároveň o skúmania vzťahu medzi mnohosťou a jednotou a dianím a bytím.
    II. vrcholné obdobie starogréckej filozofie:
       5. Sofisti (Protagoras, Gorgias) a Sokrates.
       6. Platón (náuka o ideách).
       7. Aristoteles (náuka o akte a potencii).
    III. obdobie helenizmu (ťažisko pozornosti sa presúva na etické a politologické otázky):
       8. epikureizmus, stoicizmus, skepticizmus, novopytagorovstvo.
       9. novoplatonizmus (Plotinos); pozornosť sa venuje aj teológii a mystike.

    Na pôde helenistickej filozofie sa rozvinie rímska filozofia.
– P: Anaxagoras, Anaximandros, Anaximenes, Aristoteles, Demokritos z Abdér, Empedokles, Eukleides z Megary, Faidón z Elidy, Platón, Plotinos, Porfyrios z Tyru, Pytagoras, Sokrates, Táles, Xenofanes z Kolofónu.
:: akuzmatici, dejiny filozofie starogréckej, diastéma, filozofia, filozofia antická, filozofia európska, filozofia helenistická, filozofia staroveká, fysis, hen, hexis, katarzia (filozofia starogrécka), matematici pytagorovskí, polis, predsokratici, pytagoreizmus, pytagorovci, sofisti, školy sokratovské.

/filozofia staroveká
– prvá etapa vývinu filozofie, po ktorej nasleduje stredoveká filozofia; filozofické názory autorov, ktorí v staroveku uvažovali o mieste človeka vo svete; prvé alebo najstaršie obdobie vo vývine filozofie nadväzujúce na protofilozofiu. Staroveká filozofia je dôležitá súčasť starovekej kultúry.
    V Európe ju predstavuje antická filozofia, v Ázii (v Indii) staroveká indická filozofia a (v Číne) staroveká čínska filozofia (už filozofia 8. stor. pr. n. l.).
    Staroveké obdobie prináša prakticky všetky základné problémy a motívy ([355];7).
– P: Anaxagoras, Anaximandros, Anaximenes, Andronikos z Rodu, Aristoteles, Augustinus Aurelius, Cicero, M. T., Demokritos z Abdér, Diodóros Kronos, Empedokles, Eukleides z Megary, Faidón z Elidy, Filon z Alexandrie, Herakleitos z Efezu, Klement Alexandrijský, Origenes, Parmenides, Platón, Porfyrios z Tyru, Proklos, Pytagoras, Seneca, Sokrates, Táles, Xenofanes z Kolofónu.
:: ádžívika, Akadémia, akuzmatici, estetika staroveká, filozofia, filozofia 8. stor. pr. n. l., filozofia 7. stor. pr. n. l., filozofia 6. stor. pr. n. l., filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia 3. stor. pr. n. l., filozofia 2. stor. pr. n. l., filozofia 1. stor. pr. n. l., filozofia 1. stor., filozofia 2. stor., filozofia 3. stor., filozofia 4. stor., filozofia 5. stor., filozofia 6. stor., filozofia antická, filozofia patristická, filozofia rímska, filozofia starogrécka, filozofia stredoveká, matematici pytagorovskí, pytagoreizmus, pytagorovci, sofisti, starovek, stoicizmus, školy sokratovské.

/filozofia stoická
– súbor filozofických významových útvarov kreovaných predovšetkým predstaviteľmi

        1. staršieho stoicizmu počnúc 4. stor. pr. n. l., ktorými boli Zenón z Kitia, Kleantes z Assu, Chrysippos zo Soloi v Kilíkii, Zenón z Tarsu, Antipatros z Tarsu, Archedemos z Tarsu;
        2. stredného stoicizmu (2. a 1. stor. pr. n. l.), ktorými boli Panaitios z Rodu, Poseidonios z Apameie, Hekaton z Rodu, Iason z Nasy, m. T. Cicero;
        3. nového stoicizmu, ktorého predstaviteľmi boli Seneca, Epiktetos, Marcus Aurelius.

    Stoická filozofia sa tradične člení nasledovne

        logika v širšom zmysle
            dialektika
                logika v užšom zmysle čiže noetika
                gramatika (vedno s poetikou a teóriou hudby)
            rétorika
        fyziku,
        etiku.

:: stoicizmus.

/filozofia stredoeuróska
– angl. Central European philosophy – filozofické tradície a myslitelia vystupujúci v kontexte stredoeurópskej kultúry na území Rakúska, severného Talianska, Nemecka (najmä južného, resp. Bavorska), Slovenska, Česka, Poľska, Maďarska, Slovinska a sčasti aj Chorvátska počnúc stredovekom, od kedy išlo zväčša o filozofov, ktorí boli obyvateľmi habsburskej ríše alebo žili na územiach blízko tejto politicko-kultúrnej jednotky. Mocný vplyv na stredoeurópskych filozofov vyvíjalo kresťanstvo a judaizmus, čo podnecovalo tematizáciu vzťahu viery a rozumu a ich jednoty. Zo stredoveku a novoveku sa texty stredovekej filozofie zachovali väčšinou v latinskom jazyku, postupne s prechodom k neskorému novovoveku sa presadzuje nemčina, maďarčina, poľština, čeština a ďalšie národné jazyky úmerne s pokrokom v národnoemancipačnom smere. V završujúcej fáze národnoemancipačných procesov pristupuje k vplyvom zo strany kresťanstva a judaizmu myslenie liberalistické, socialistické, nacionalistické až nacistické. Po zániku Rakúsko-Uhorska stredoeurópskofilozofické myslenie sa vyrovnáva v prvom rade s realitou a dopadmi prvej svetovej vojny, druhej svetovej vojny, vzniku a zániku režimov, v ktorých ideológii i praktickej politike sa presadzovali idey komunizmu. Po vstupe krajín východného bloku do Európskej únie sa filozoficky reflektujú jej historické a geopolitické možnosti a s nástupom druhej axiálnej doby sa do centra pozornosti stredoeurópskych filozofov stále viac presúva ďalší osud stredoeurópskej kultúry, európskej kultúry vôbec, ale i osud tej ktorej národnej kultúry v radikálnych celosvetových premenách na pozadí návratu – hegelovsky povedané – svetového ducha na Východ a všeobecnejšie povedané v podmienkach inscendentalizačného zlomu v kultúre 21. storočia. V reflexii politických, ekonomických a kultúrnych dopadov ukrajinskej vojny sa na hladinu aj stredoeurópskeho filozofického myslenia postupne prediera zvažovanie eventuálnej štátnopolitickej neutralizácie stredoeurópskeho priestoru.
    Pre pochopenie stredoeurópskej filozofie má mimoriadny význam komparácia filozofických tradícií, ktoré ju tvoria. V tomto smere prišiel s vynikajúcimi výsledkami O. Mészáros, najmä v komparácii dejín slovenského a maďarského filozofického myslenia.
:: biedermeier, filozofia česká, filozofia európska, filozofia maďarská, filozofia nemecká, filozofia poľská, filozofia slovenská, kultúra rakúsko-uhorská, kultúra stredoeurópska., zlom inscendentalizačný v kultúre 21. storočia.

/filozofia stredoveká
– etapa vývinu filozofie, ktorá nasledovala po starovekej filozofii a na ktorú nadväzovala novoveká filozofia; filozofické názory autorov, ktorí v stredoveku uvažovali o mieste človeka vo svete; dôležitá, sebareflexívna súčasť stredovekej kultúry; filozofia, ktorá sa (na západe) vyvíjala približne od 5. stor. (uvádza sa rok zániku západorímskej ríše (r. 476)) do 14. stor. resp. 15. stor. (po renesančnú filozofiu). Na západe sa nezriedka za stredovekú filozofiu pokladá len filozofia 8. až 15. stor., a to v podstate v súlade s členením na cirkevný starovek (1. až 7. stor.), cirkevný stredovek (8. až 15. stor.) a cirkevný novovek (16. až 21. stor.).
    V Európe bolo náboženským pozadím tejto filozofie kresťanstvo (rímsky katolicizmus a byzantské pravoslávie), v Prednej Ázii a v arabských krajinách islam alebo judaizmus.
    Stredoveká filozofia rozpracováva (ale aj rozmelňuje) problémy a motívy, ktoré priniesla staroveká filozofia, často so zreteľnou tendenciou k dogmatizácii, až končí pokusmi o „veľkú syntézu“ (v Európe vrcholná scholastika, v Indii védánta, v Číne novokonfuciánstvo) (355;7 – 8).
    Za významné súčasti stredovekej filozofie na západe sa pokladá patristika (raná patristika, vrcholná patristika a neskorá patristika), scholastika (raná scholastika, vrcholná scholastika a neskorá scholastika), mystika, byzantská filozofia, arabská filozofia, židovská filozofia.
    Filozofia plnila v tomto kontexte služobnú funkciu voči teológii. Preto je pre pochopenie stredovekej filozofie najdôležitejšie porozumieť tomuto vzťahu. Pokiaľ ide napríklad o stredovekú kresťanskú filozofiu, treba pochopiť predovšetkým jej vzťah ku kresťanskej teológii (k teológii prirodzenej a nadprirodzenej). Pokiaľ sa uvažuje o vzťahu filozofie a teológie, je užitočné uvedomiť si na strane teológie existenciu "troch klasických teologických paradigiem" (354;19 a n.): augustinovskej, tomášovskej a novoscholastickej, pričom vzhľadom na stredovekú teológiu ide o prvé dve.
    Z vnútornej, duchovnej stránky naznačuje povahu stredovekej filozofie Augustínov výrok: Veď, aby si veril, a ver, aby si mohol vedieť (Intellige ut credas, crede ut intelligas). Jednota viery a vedenia je najpríznačnejšou črtou stredovekej filozofie. Nikdy v inej epoche západných duchovných dejín nevládla taká istota o existencii Boha, jeho múdrosti, moci a dobrote, o stvorenosti sveta, o jeho zmysluplnom usporiadaní a riadení.
    Jednota a poriadok sú znameniami doby, tvrdí Hirschberger ([353];318).
    Významnou udalosťou pre rozvoj stredovekej filozofie bolo založenie falckej školy Karolom Veľkým.
:: Abélard, P., Abraham ibn Ezra, Albert Veľký, Alcuin, Bacon, R., devotio moderna, Duns Scotus, J., Eriugena, J. S., estetika stredoveká, filozofia (filozofia stredoveká), filozofia 6. stor., filozofia 7. stor., filozofia 8. stor., filozofia 9. stor., filozofia 10. stor., filozofia 11. stor., filozofia 12. stor., filozofia 13. stor., filozofia 14. stor., filozofia novoveká, filozofia renesančná, filozofia staroveká, Hildegarda z Bingenu, Jolivet, J., kultúra stredoveká, Liber de causis, lumen supranaturale, Mechtilda z Magdeburgu, mystika kresťanská západná, jej zlatý vek, Occam, W., stredovek, Tomáš Akvinský.

filozofia subjektívnoidealistická
– subjektívny idealizmus – filozofia, podľa ktorej existuje iba vedomie; objektívna realita jestvuje iba vo vedomí. Krajnou formou tejto filozofie je solipsizmus.
:: idealizmus subjektívny.

/filozofia súčasná
– ostatná alebo možno i posledná etapa vývinu filozofie nadväzujúca na filozofiu novovekú, ktorá sa rozvíja približne od druhej tretiny 19. storočia dodnes formulovaním dodnes živých kardinálnych problémov človeka a spoločnosti.
    V chronologicky najširšom zmysle zahrnuje filozofiu 19. storočia počnúc 2. tretinou 19. stor., filozofiu 20. storočia a filozofiu 21. storočia. Chronologicky ju však možno vymedziť aj užšie, v najužšom zmysle by išlo o filozofiu 21. storočia. Každopádne sa pri periodizácii vynorí pandémia COVID-19, pretože ju možno vzhľadom na jej komplexné globálne účinky na civilizáciu považovať za zavŕšenie nástupu druhej osovej doby, v priebehu ktorej a po ktorej sa kompletne mení obraz sveta a reflexia jeho tvorby.
    Súčasná filozofia je zložka súčasnej kultúry.
    Do konca 20. storočia tvorí náplň súčasnej filozofie doznievanie kriticisticko-aktivistickej etapy vývinu filozofie, v 21. storočí možno hovoriť o postkriticisticko-postaktivistickej alebo virtualistickej etape vývinu filozofie formulujúcej hyperkomplexné problémy v globálne interkulturálne prepojenom svetovom spoločenstve ľudí na pozadí vykryštalizovania sa troch hlavných svetových mocenských centier – Číny, Ruska a Spojených štátov amerických.
    Pri podrobnejšom pohľade na vývin súčasnej filozofie v nej možno vyčleniť:

        obdobie kryštalizácie a kontrapozície scientistickej a antiscientistickej tendencie (2. tretina 19. stor. až prvá svetová vojna);
        medzivojnové obdobie komplementácie scientistických a antiscientistických filozofických smerov;
        povojnové obdobie fúzií filozofických smerov scientistickej a antiscientistickej orientácie do konca 20. storočia;
        opustenie kriticisticko-aktivistickej paradigmy filozofie a postupné utváranie sa virtualistickej (hyperkreativistickej) paradigmy filozofie hľadajúcej možnosti odpovedať na problémy hyperzložitého (bezprostredne súvisiaceho so sebazničením človečenstva) historického typu 21. storočia v spolupôsobení komplexného spektra prístupov vedeckých, technicko-inžinierskych, umeleckých, náboženských a alternativistických zo všetkých svetových kultúrnych tradícií – západnej, ázijskej, arabskej, subsaharsko-africkej, predkolumbovsko-americkej a aborigénnej.

    Ad 1. Etapa kryštalizácie zároveň aj proti sebe navzájom sa ostro stavajúcej scientistickej a antiscientistickej reakcie na tradičnú filozofiu, ktorá vyvrcholila Hegelovým špekulatívnym premyslením celej filozofickej tradície Západu od jej zrodu v antike, a ustanovenia sa scientistických a antiscientistických škôl alebo smerov súčasnej filozofie, ako pozitivizmu na prvej strane a povedzme filozofie života na strane druhej.
    Ad 2. Konsolidácia alebo dozretie smerov scientistickej a antiscientistickej orientácie, na báze čoho sa dostavila akási komplementácia, ich vzájomné dopĺňanie sa.
    Ad 3. Obdobie povojnových fúzií filozofických smerov dokonca aj scientistickej a antiscientistickej orientácie, ktoré vyústilo do série post- a neo-smerov, vrátane postmodernizmu.
    Ad 4. V štvrtej etape vývinu súčasnej filozofie sa zmysel filozofie viaže na sebareflektovanú spoluprácu so širokou paletou oblastí kultúry, bez ktorej dnes nemožno riešiť žiadnu relevantnú ťažkosť, ktorej historický typ možno označiť ako hyperzložitosť. Nádej na eventuálne riešenie hyperzložitých ťažkostí dnešnej doby sa opiera o recipovanie a nereduktívne usúvzťažňovanie podnetov zo všetkých vývinových pásiem kultúry v diachronickom, synchronickom a transverzálnom priereze. S tým korešpondujú aj nároky na kompetenciu dnešného filozofa, od ktorého sa žiada orientácia v naznačenej šírke. Aby táto orientácia nezostala iba na povrchu, výchova filozofa sa musí orientovať, pokiaľ ide o jazykovú prípravu, na zvládnutie angličtiny, ruštiny a čínštiny, a pokiaľ ide o vlastnú odbornú prípravu, na to, čo by sa dalo označiť ako „výberový neoencyklopedizmus“ osnovaný na kreativistike a matematike, pričom pod kreativistikou sa myslí rozvíjanie tvorivých schopností filozofa v smere jeho záujmov alebo špecializácie. Devíza dneška: hĺbka resp. detail a univerzálna zorientovanosť (vedomie polyverzálnosti prakticky každého problému).

    Uvedená náročnosť prípravy na riešenie hyperzložitých ťažkostí dneška si pravdepodobne vyžiada takú výchovu k telesnej a duševnej zdatnosti, ktorú by sme mohli označiť ako neokalokagatia.
− P: Aall, A., Audi, R., Bachelard, G., Bense, M., Bergson, H., Brentano, F., Buber, M., Carnap, R., Cassirer, E., Castañeda, H.-N., Cohen, G. A., Comte, A., Cousin, V., Dilthey, W., Eco, U., Engels, F., Epštein, M. N., Filkorn, V., Foucault, M., Ghóš Aurobindo, Habermas, J., Hartmann, N., Heidegger, M., Hrušovský, I., Husserl, E., Chalmers, D. J., Chisholm, R. M., Chomsky, N., Kripke, S. A., Krišnamúrti, Dž., Lacan, J., Lenin, V. I., Leśniewski, S., Levinas, E., Lotze, R. H., Marx, K., McTaggard, J. M. E., Merleau-Ponty, M., Nietzsche, F., Peirce, Ch. S., Popper, K. R., Serres, M., Stegmüller, W., Tarski, A., Twardowski, K., Wittgenstein, L., York von Wartenburg, P..
:: antropológia filozofická, doba osová druhá, estetika súčasná, existencializmus, fenomenológia, filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia analytická, filozofia existencialistická, filozofia fenomenologická, filozofia marxistická, filozofia novoveká, filozofia postmoderná, filozofia pozitivistická, filozofia života, hermeneutika, hermeneutika a filozofia analytická, hermeneutika filozofická, hermeneutika integratívna, neopozitivizmus, neoracionalizmus, neorealizmus, novohegelovstvo, novokantovstvo, postmoderna, postštrukturalizmus, pragmaticizmus, pragmatizmus, racionalizmus kritický, realizmus kritický, realizmus vedecký, spiritualizmus, škola frankfurtská, škola ľvovsko-varšavská, škola semiotická tartusko-moskovská, štrukturalizmus filozofický.

/filozofia svetová
− súbor všetkých filozofém na svete v jeho diachronickom i synchronickom rozmere členený na jednotlivé filozofické tradície a kontinentálne, národné a regionálne filozofie.
:: filozofia arabská, filozofia buddhistická, filozofia európska, filozofia kresťanská, filozofia východná, filozofia západná, filozofia židovská, kultúra svetová.

/filozofia synkriticistická
– otvorený súbor synkriticistických filozofických disciplín počnúc synkriticistickou ontológiou a jej základnou vrstvou – perichronozofiou. Synkriticistická filozofia je intenzifikovaná, systematicky vypracúvaná, systematicky sebareflektovaná forma alebo etapa synkritickej filozofie.
:: synkriticizmus.

/filozofia synkritická
– filozofická zložka alebo vrstva synkriticizmu odhaľujúca, skúmajúca a rozširujúca (synkritickým myslením) formy a cesty synkritickej praxe respektíve synkritického spôsobu života a vypracúvajúca ich filozofický a metodologický obraz.
    Synkritická filozofia má pre toho, kto sa s ňou stretne, slúžiť ako podklad sebaidentifikácie, ujasnenia si a prehĺbenia si vlastnej pozície čitateľa textov, v ktorých je vyložená. Synkritická filozofia sa riadi princípom žičenia inakosti (7. téza synkriticizmu) – zdôvodňuje a rozvíja princíp potešenia alebo radosti z toho, že blížny zaujíma svetonázorovo, filozoficky, profesne, životnoprakticky, vkusovo, sexuálnoorientačne, politicky atď. inú pozíciu, iné stanovisko, iný postoj ako synkriticizmus.
    Synkriticizmu a jeho filozofii na srdci neleží jeho nasledovanie, ale nasledovanie, prehlbovanie a zdokonaľovanie tej ktorej mimosynkriticistickej pozície; v duchu hesla “čím pestrejšie, tým lepšie”. Princíp žičenia inakosti navyše spája s princípom zbytočnosti konania zla (ubližovania, škodenia), pretože k nemu (k zlu, ubližovaniu, škodeniu) dochádza s väčším stupňom automatizmu než ku konaniu dobra (pomáhaniu, odstraňovaniu škôd atď.). Napríklad nevychovať dieťa je podstatne ľahšie ako ho vychovať, zničiť partnerský vzťah je podstatne ľahšie ako ho kultivovať, postaviť dom je podstatne ľahšie ako ho zničiť: na zničenie domu stačí úplne triviálna nepozornosť, na jeho vybudovanie treba sústredenú obrovskú námahu. Jednou z prvých, ak nie úplne prvou myšlienkou synkriticizmu, bolo: nie je zaujímavé utrpenie, ale čo z neho spravíme.
    „Dobrá” synkritická filozofia končí a stáva sa synkritickou praxou alebo synkritickým spôsobom života. Synkritická filozofia zla alebo niečoho zlého, škodlivého sa rozvíja do svojej synkriticistickej etapy alebo podoby, čiže do filozofie synkriticistickej.
– I: Filozofia synkriticizmu a konferenčné príspevky o nej.
:: filozofia, filozofia synkriticistická, synkriticizmus, žičenie inakosti.

/filozofia systematická
– odvetvie filozofie zamerané na vytvorenie jedného koherentného celku zo všetkých oblastí filozofie, tedy metafyziky, etiky, logiky, epistemológie, estetiky, dejín filozofie a tak ďalej, s cieľom poskytnúť komplexný a súvislý pohľad na rôzne filozofické problémy alebo témy.

/filozofia škótska
– súčasť britskej filozofie rozvíjajúca sa v úzkom spojení s anglickou filozofiou (ako jej regionálna súčasť) na území Veľkej Británie v podstate v podmienkach nesamostatnosti Škótska.

/filozofia španielska
– súčasť španielskej kultúry; národná vetva európskej filozofie rátajúca dve tisícročia svojej histórie, počnúc stoikom Senecom. R. 1085 je dobyté Toledo, v ktorom sa potom po 200 ďalších rokov prekladajú diela významných islamských učencov.
:: filozofia európska.

/filozofia špekulatívna
– súčasť tradičnej filozofie (dnes niekedy vnímaná kontroverzne), ktorá sa uplatňuje v rôznych oblastiach filozofického (ale i vedeckého) bádania z týchto dôvodov:

        1. Pomáha pochopiť základné otázky: Špekulatívna filozofia sa zaoberá základnými otázkami o bytí, pravde, hodnotách a podstatách, ktoré sú často mimo dosahu vedy. Tieto otázky sú základné pre chápanie sveta a nášho miesta v ňom.
        2. Podporuje kritické myslenie: Špekulatívna filozofia nás núti zamyslieť sa nad našimi predpokladmi a preskúmať alternatívne možnosti. Toto môže viesť k lepšiemu chápaniu a novým perspektívam.
        3. Inšpiruje nové myšlienky a teórie: Mnohé z najvýznamnejších myšlienok a teórií v histórii filozofie vzišli zo špekulatívnej filozofie. Tieto myšlienky a teórie môžu mať hlboký vplyv na naše chápanie sveta.
        4.Poskytuje rámec pre etické a morálne rozhodovanie: Špekulatívna filozofia sa často zaoberá otázkami týkajúcimi sa správneho a nesprávneho, dobra a zla. Tieto otázky sú kľúčové pre naše etické a morálne rozhodovanie.
        5. Podporuje interdisciplinárny prístup: Špekulatívna filozofia sa často prelína s inými disciplínami, ako sú fyzika, biológia, psychológia a sociológia. Toto môže viesť k novým a inovatívnym spôsobom pochopenia týchto disciplín.

/filozofia štátu
– genitívna filozofická disciplína alebo filozofia (cf [1];47), ktorej predmetom sú najvšeobecnejšie alebo fundamentálne aspekty štátu ako entity, jej štrukturálnych zložiek, jej vzniku, vývinu, (prípadne aj zániku) a externých súvislostí jej existencie. Týmto výskumom sa filozofia štátu snaží vypracúvať aparát podporujúci filozofickometodlogickú sebareflexiu a fundáciu špeciálnovedného skúmania štátu, napr. v rámci štátovedy.
:: štát, štát (história), štát (právo), štátotvornosť, umenie štátnické, vznik štátu, zriadenie štátu.

/filozofia švajčiarska
– európska filozofia rozvíjajúca sa vo Švajčiarsku v nemeckom resp. francúzskom jazyku.
    Jej počiatky siahajú do stredoveku.
    Centrom intelektuálneho ruchu v ranom novoveku bola Bazilej, kde v roku 1460 bola založená univerzita, na ktorej vyučoval Erazmus Rotterdamský, Paracelsus a v neskorších obdobiach D. Bernoulli, L. Euler, F. Nietzsche, K. Jaspers, T. Reichstein, J. Hersch. V Bazileji sa v roku 1897 konal svetový sionistický kongres pod vedením Th. Herzla.
    Počnúc osvietenstvom plní významnú sprostredkujúcu funkciu švajčiarsky učenec – bilingvista, no napriek tomu sa stále spochybňuje existencia švajčiarskej filozofie, ktorej otázka bola nastolená v roku 1945; radšej alebo skôr sa hovorí o filozofii vo Švajčiarsku (Philosophie in der Schweiz), pričom po nemecky hovoriaci filozofi sa zaraďujú do nemeckojazyčnej filozofie (deutschsprachiche Philosophie) a po francúzsky hovoriaci filozofi do frankofónnej filozofie (philosophie francophone).
– P: Avenarius, R., Barth, H., Burckhardt, J. Ch., Gonseth, F., Häberlin, P., Landmann, M., Piaget, J., Zimmerli, W. Ch.
:: filozofia európska.

/filozofia talianska
– súčasť európskej filozofie a sebareflexívna vrstva talianskej kultúry majúca vždy značný vplyv na duchovný rozvoj Európy a zaznamenávaná sprvu v latinskom a neskôr v talianskom jazyku.
    Už počnúc stredovekým obdobím vývinu talianskej filozofie nadväzujúcim na odkaz antickej filozofie a zároveň tým, že Itália bola centrom vtedajšieho náboženského života Európy, mala medzinárodný význam. Ako prvý sa v tomto kontexte zvykne uvádzať Boëthius (480 – 525), prekladajúci a komentujúci Aristotelove spisy a tvorca diela De consolatione philosophie, ktorý výrazne ovplyvnil celú ranú scholastiku. Vplyv myslenia Boëthiovho a jeho žiaka Cassiodora (ok. 490 − 580) pretrvával až do 11. storočia, kedy Peter Damiani, autor traktátu De divina omnipotentia (O božskej všemohúcnosti) obhajoval prednosť teológie pred filozofiou a potlačoval dialektiku.
     V dobe rozkvetu scholastickej filozofie rozvíjal mystický prístup k miestu človeka vo svete sv. František z Assisi (1182 − 1226), Joachim da Fiore (ok. 1135 − 1202) a sv. Bonventura (Johannes Fidanza, vl. m. Giovanni di Fidanza, ok. 1217 − 1274), súčasník a priateľ najväčšieho systematika stredovekej kresťanskej filozofie sv. Tomáša Akvinského (1225 − 1274).
    Talianska filozofia pestovaná už v talianskom jazyku začína v období renesancie, na ktorej začiatku vyniká Dante Alighieri (1265 − 1321), autor diela Divina Commedia (Božská komédia, nap. medzi 1308 − 1318), ktoré patrí k najväčším dielam svetovej literatúry a ktorého filozofický význam a teologická relevancia spočíva v prebásnení stredovekého imago mundi; explicitne filozofickým je Danteho dielo De monarchia (1310), koncipujúce víziu ľudstva zjednoteného v jednom štáte pod vládou jediného panovníka; mnohosť podľa Danteho pochádza z látky, dokonalá jednota je výrazom božského. Svetová monarcha by tak bola obrazom božej jedinovlády v stvorenom jestvujúcne. Vynikajúcimi predstaviteľmi talianskej renesančnej filozofie a humanizmu sú Gemisthos Georgios Plethon (1355 − 1450), Marsilio Ficino (1433 − 1499), Pico della Mirandola (1463 − 1494), Pietro Pomponazzi (1462 − 1524), Andreas Caesalpinus (1519 − 1603), Giacomo Zabarella (1532 − 1589); k nim sa radia prírodovedne orientovaní myslitelia: Geronimo Cardano (1501 − 1576), Bernardino Telesio (1508 − 1588), Franciscus Patritius (1529 − 1597) a všestranná renesančná osobnosť Leonardo da Vinci (1452 − 1519), geniálnym spôsobom zjednocujúci v prúde svojich filozoficko-vedeckých bádaní (paralelných s jeho výtvarnoumeleckou tvorbou) nazeranie a myslenie. Panteón talianskych renesančných mysliteľov, ktorých tvorba predstavuje aj prelomový zásah do myslenia filozofického, završuje Nicolò Machiavelli (1469 − 1527), Giordano Bruno (1548 − 1600), Galileo Galilei (1564 − 1642) a Thomas Campanella (1568 − 1639).
    V období protireformácie a osvietenstva vyniká zakladateľ moderného historizmu Giovanni Battista Vico (1668 − 1744). Cesare Beccaria-Bonesana (1737 − 1794) vypracúva sociálnoreformnú filozofiou mravnosti a práva.
    Galériu talianskych filozofov 19. storočia otvára I. Kantom ovplyvnený severotaliansky mysliteľ Antonio Rosmini (1797 − 1855) aVincenzo Gioberti (1801 − 1852). V južnom Taliansku dochádza paralelne k prvej vlne hegelianizmu s predstaviteľmi: Bertrando Spaventa (1817 − 1883) a Francesco De Sanctis (1817 − 1883), najväčší literárny kritik talianskeho romantizmu a risorgimenta. Ku kantovcom sa radí Pasquale Galluppi (1770 − 186) a Alfonso Testa (1784 − 1860). Pozitivizmus zastáva najmä Carlo Cattaneo (1801 − 1869) a Giuseppe Ferrari (1812 − 1876), Predstaviteľmi novoscholastickej filozofie sú: Cajetano Sanseverino (1811 − 1865), Tommasso Zigliara (1833 − 1893) a Matteo Liberatore (1825 1892). Tento prúd talianskej filozofie dostáva výraznú podporu encyklikou Aeterni Patris pápeža Leva XIII. roku 1879, ktorá ukotvila tomizmus ako oficiálnu filozofiu katolíckej cirkvi. Popri novoscholastickej filozofii sa ďalej no s menším významom vyvíja talianske novohegelovstvo, pozitivizmus, ktorý završuje R. Ardigò (1828 − 1920), a Antoniom Labriolom (1843 − 1904) začína vývin marxizmu na pôde talianskej filozofie.
    V 20. storočí sa k marxizmu prihlási najmä A. Gramsci a P. Togliatti. Neohegelianizmus rozvíjajú: G. Gentile a B. Croce, fenomenológiu E. Paci, existencializmus N. Abbagnano. S rozvojom seriálneho myslenia a kritikou štrukturalizmu počnúc 60. rokmi 20. storočía prichádza U. Eco (1932 − 2016).
– P: Bruno, G., Dante Alighieri, Eco, U., Galilei, G., Machiavelli, N., Marramao, G., Paci, E., Vico G. B..
:: filozofia, filozofia európska.

/filozofia tantrická
sa. – angl. tantric philosophy – duchovná resp. sebareflexívna zložka tantrizmu alebo šaktizmu zdôrazňujúca celistvosť v prístupe ku skutočnosti a vzájomnú závislosť jej všetkých častí a celku s cieľom dosiahnutia konečnej integrácie a duchovného oslobodenia. Odmieta zavrhovanie tela, telesnosti, telesných procesov, ktoré takisto treba zapojiť do generálneho programu integrácie, transfigurácie a spiritualizácie.
    Tantrická filozofia zdôrazňuje ženský aspekt bipolárnej reality, skúma a zdôvodňuje prax (sādhana) integrácie polarít, a tým dosiahnutia slobody (mokṣa). Učí o spojení mysle, tela a ducha, pričom zdôrazňuje prepojenie všetkých aspektov života. Prijíma Božskú ženskosť interpretuje ako mocnú silu tvorenia a transformácie.
    Všetky zložky a dynamické procesy ľudskej osobnosti vrátane emócií a telesných funkcií treba zmobilizovať v smere duchovného úsilia, čím sa odhalí, spozná ich afinita s kozmickými silami a ich vzájomné prepojenie. Ľudská osobnosť so všetkými jej zložkami sa tak vedome integruje do globálneho tkaniva (tantra) univerza.
    Zdrojmi významového univerza tantrickej filozofie sú už niektoré prvky duchovných vrstiev archaickej kultúry, harappského náboženstva, véd, bráhman, áranjak a upanišád.
    Tantrická filozofia sa postupne stáva predmetom vedeckého výskumu a pojem tantrickej filozofie, ktorý reprezentuje jej podstatu, sa rodí v náročnom procese zahrnujúcom pracné vylupovanie racionálnych postrehov zo záplavy populárnej literatúry o tantrizme nezriedka ho redukujúcej na plytký sexualizmus (cf 184;180 – 181).
:: filozofia indická.

/filozofia taoistická
– čínska filozofia vyrastajúca (podľa pôvodných predstáv) z učenia Lao-c‘a, ktorá sa postupne vyvinula do náboženskofilozofického protipólu k buddhistickej filozofii a rozvíja sa až dodnes s mocnými rezonanciami aj mimo pôdy čínskej filozofie, pozri napríklad aj na Slovensku v myslení M. Čarnogurskej.
:: filozofia čínska.

/filozofia tibetská
– súčasť ázijskej filozofie, náboženská filozofia tvorená sebareflexívnou vrstvou kultúry, ktorá sa pôvodne rozvinula v geografickej oblasti Himalájí na báze striktnej argumentácie a meditácie v rámci metafyziky, epistemológie a etiky a neskôr sa rozšírila aj do Spojených štátov amerických, Európy a ďalších oblastí sveta.
    V súčasnosti je najvýznamnejším predstaviteľom tibetskej filozofie štrnásty dalajláma.
    Hlavným zdrojom tibetskej filozofie je významové univerzum ideového jadra tibetskej kultúry – bönizmu a tibetského buddhizmu s ústredným miestom tibetskej „Knihy mŕtvych (Bardo Thödol)“. Dôležité miesto v tibetskom filozofickom myslení zaujíma tibetská lekárska filozofia.
    Východiskovými textami pre štúdium tibetskej filozofie sú Čandrakírtiho komentáre k Nágárdžunovi.
    Významové útvary tibetskej filozofie sa (re)konštituujú v intenciách najmä týchto smerov (škôl) tibetskej náboženskej tradície:

    ňingmapa (tib.) [rňing-ma-pa (tib. tl)];
    kagjüpa (tib.) [bka‘-brhjud-pa (tib. tl)];
    sakjapa (tib.) [sa-skja-pa (tib. tl)];
    gelugpa (tib.) [dge-lugs-pa (tib. tl)].

    A tieto školy sa ďalej delia na viacero podškôl vedno vytvárajúce veľmi pestré filozofické významové univerzum.
    K predstaviteľom tibetskej filozofie okrem vyššie spomenutých patria: Padmasambhava, Vinalamitra, Vairóčana, Langdarma, geše Rabten, Tarthang Tulku a mnohí ďalší.
:: filozofia ázijská, filozofia východná.

/filozofia tradičná
– filozofia tvorená zabehanými mienkami alebo dogmami, ktorej sa chcú neskorší filozofi zbaviť, pretože tieto mienenia alebo dogmy považujú za prinajmenšom zastaralé, nemoderné, vyšlé z módy a podobne.
:: diskurz (filozofia tradičná), filozofia, filozofia špekulatívna.

/filozofia transcendentálna
– angl. transcendental philosophy – systém konceptov, konštituujúcich apriórne poznanie. Napr. u Kanta je jedným z takýchto konceptov jeho pojem času.

/filozofia umenia
– filozofická disciplína, ktorá skúma psychické zdroje umenia (túžbu vyjadriť sa, vôľu stvárňovať, pud hry, potešenie so zdania), umelecké motívy (zážitok, výraz, stvárnenie), umeleckú tvorbu a podstatu kreativity (inšpirácia, koncepcia, vnútorné predvedenie, realizácia), prežívanie umenia a pôžitok z umenia, podstatu umenia (napr. Kant: umenie ako hra; Hegel: umenie ako zdanie; Nietzsche: umenie ako lož), zmysel umenia (vyvolávanie emocionálnych zážitkov, intenzifikácia života a i.).
:: filozofia hudby, filozofia literatúry, interpretácia (filozofia umenia), výumeňujúcno (synkriticizmus).

/filozofia upanišadovská
– angl. the Upanishadic philosophy – filozofická zložka významového univerza upanišád tvoriaca prvú fázu vývinu hinduistickej filozofie a koncentrujúca sa na problémy zmyslu života a sveta a veľkých neviditeľných síl.
:: filozofia hinduistická, filozofia indická.

/filozofia urbanizmu
– súbor teoretických princípov a praktických prístupov, ktoré sa zaoberajú plánovaním, výstavbou a rozvojom miest. Zahŕňa rôzne aspekty, ako sú:

o Udržateľnosť: Snaha o vytváranie miest, ktoré sú ekologicky, ekonomicky a sociálne udržateľné. To zahŕňa efektívne využívanie zdrojov, znižovanie emisií a podporu miestnej ekonomiky.
o Kvalita života: Zameranie na zlepšovanie životných podmienok obyvateľov, vrátane dostupnosti služieb, zelene, verejných priestorov a infraštruktúry.
Historický a kultúrny kontext: Rešpektovanie a integrácia historických a kultúrnych hodnôt do moderného urbanistického plánovania.
Participácia verejnosti: Zapojenie obyvateľov do procesu plánovania a rozhodovania, aby sa zabezpečilo, že mestské prostredie bude reflektovať potreby a želania komunity.
Inovácie a technológie: Využívanie nových technológií a inovatívnych prístupov na riešenie urbanistických výziev, ako sú doprava, bývanie a energetická efektívnosť.
Interdisciplinárny prístup: Spolupráca medzi rôznymi odborníkmi, ako sú architekti, urbanisti, sociológovia, ekológovia a inžinieri, aby sa dosiahlo komplexné a integrované riešenie.

Filozofia urbanizmu sa neustále vyvíja a prispôsobuje novým výzvam a trendom, ako sú klimatické zmeny, technologický pokrok a demografické zmeny.
:: urbanizmus.

/filozofia USA
– najčastejšie stručne: americká filozofia − súčasť americkej filozofie a sebareflexívna vrstva kultúry USA. Za zakladateľa filozofie USA sa považuje G. Berkeley.
− P: Audi, R., Bridgman, P. W., Epštein, M. N., Fraser, J. T., Goodman, N., Chisholm, R. M., Chomsky, N., James, W., Kripke, S. A., Krišnamúrti, Dž., Morris, Ch. W., Nelson, E. S., Peirce, Ch. S., Riška, A., Rorty, R., Searle, J. R., Whitehead, A. N.
:: filozofia, filozofia americká, filozofia severoamerická, pragmaticizmus, pragmatizmus.

/filozofia vedecká
– filozofia vyznačujúca sa radom vlastností príznačných pre vedecké poznanie, ako konzistentnosť, založenosť na logických kategóriách a zákonoch, dokázateľnosť tvrdení, objektívna pravdivosť tvrdení, zameranosť na výsledky vied a opieranie sa o ne (ich zovšeobecňovanie)...

/filozofia vedy
– časť filozofie, ktorej predmetom je veda, predovšetkým vedecké významové univerzum, jeho špecifikum, vznik (tvorba), vývin (transformácie), metódy vedeckého poznávania, vymedzenie a ontologický status predmetu vedy a súbor vzťahov vedy k jej okoliu. V súlade s tým sa potom vyčleňujú také špecializácie filozofie vedy, ako metodológia vedy, logika vedy, epistemológia etc.
    Filozofia vedy tvorí súčasť metavedy.
    Filozofiu vedy členia podľa rôznych kritérií, predovšetkým podľa toho, či sa zaoberá vedou vôbec, alebo jednotlivými vednými disciplínami prípadne ich súbormi:

    filozofia matematiky,
    filozofia fyziky,
    filozofia chémie,
    filozofia biológie,
    filozofia psychológie,
    filozofia sociológie,
    filozofia ekonómie,
    filozofia histórie,
    filozofia medicíny...

:: antifundamentalizmus, evolúcia vedy, fulgurácia vo vede, hlavolam, paradigma (filozofia vedy), poznanie vedecké, poznatok vedecký, revolúcia vedy, revolúcia vedy (Thagard, P.), škola erlangenská, teória vedecká, teória vedy, veda.

/filozofia vojny
− časť filozofie, v ktorej sa skúma podstata, zmysel a povaha vojny a vypracúva sa filozofický pojem vojny ako do istej miery aj zovšeobecnenie alebo reflexia vojenskovedných pojmov vojny, ekonomických pojmov vojny, politologických pojmov vojny, medzinárodnoprávnych pojmov vojny, historickovedných pojmov vojny, umeleckých obrazov vojny, svedectiev o prežívaní vojny atď.
    V rámci filozofie vojny sa rozpracúvajú otázky, ako napríklad:

    Čo sa nazýva vojnou? Čo označujeme termínom vojna?
    Aký význam má vojna v dejinách ľudstva?
    Intervenujú alebo môžu intervenovať v reflexii vojny etické kategórie?
    Existujú vôbec vojny?

− P: Carl von Clausewitz (1780 – 1831), Michael Walzer (*1935), Mary Kaldorová (*1946), Peter Warren Singer (*1974), Carl Schmitt (1888 – 1985) a ďalší.
:: vojenstvo, vojna.

/filozofia východná
– orientálna filozofia – obdobne ako filozofia západná komplex národných a nadnárodných filozofií zahrnujúcich najmä tieto filozofie:

            filozofia indická,
            filozofia čínska,
            filozofia japonská,
            filozofia tibetská,
            filozofia kórejská,
            filozofia vietnamská,
            filozofia indonézska
            filozofia arabská.

    Východná filozofia sa vyznačuje myslením, ktoré je väčšmi spojené s náboženskými predstavami ako je to v myslení európskom. Ďalej sa vo východnej filozofii výraznejšie uplatňuje zmysel pre harmóniu celku a časti a rovnováhu medzi človekom a prírodou.
    Keď sa hovorí o východnej filozofii nezriedka sa myslí filozofia ázijská.
    V priebehu 20. storočia označenie východná filozofia stráca zmysel.
:: filozofia ázijská, filozofia orientálna.

/filozofia výchovy
– filozofia edukácie, edukačná filozofia – skúmanie výchovy/edukácie alebo výchovnej/edukačnej skutočnosti tvoriace súčasť filozofie od jej vzniku, ktoré sa postupne vyvinulo do samostatnej filozofickej disciplíny a spravidla sa uplatňuje ako sebareflexívna zložka pedagogiky (edukačných vied alebo edukológie).
    V rámci sústavy pedagogických vied vystupuje filozofia výchovy ako hraničná pedagogická veda.
    Filozofia výchovy sa vyznačuje sa tromi aspektmi:

        aspektom predmetným, týkajúcim sa špecifika predmetu skúmania tvoreného univerzálnymi stránkami a súvislosťami výchovnej/edukačnej skutočnosti, jej zložiek a procesov, ako aj všetkými formami ich poznávania;
        aspektom sebareflexívnym, spočívajúcim v zámernej systematickej starostlivosti o jej vlastný pojmový aparát a metódy;
        aspektom ontologickej diferencie, čiže pestovaním vedomia bytostného rozdielu medzi edukačnou realitou a jej obrazom.

:: filozofia edukačná, pedagogika, výchova.

/filozofia západná
− okcidentálna filozofia, euroamerická filozofia, atlantická filozofia – podstatná súčasť západnej kultúry, jej sebareflexívna zložka; filozofia euroamerického kultúrneho okruhu; tvorí charakteristický celok podobne ako filozofia čínska, filozofia arabská, filozofia indická, ktoré sa vedno zvykli označovať ako východná filozofia. (Poznámka: rozlišovanie medzi západnou a východnou filozofiou strácalo v priebehu 20. storočia postupne svoj zmysel.)
    Hlavnými súčasťami západnej filozofie sú: európska filozofia a americká filozofia (filozofia USA, latinskoamerická a kanadská.
    Vývin západnej filozofie sa obvykle periodizuje nasledovne:

        antická filozofia,
        stredoveká kresťanská filozofia:
            patristika,
            scholastika,
        novoveká filozofia,
        súčasná filozofia.

    Základy západnej filozofie položil Herakleitos a Parmenides.

/filozofia židovská
− hebrejská filozofia – náboženská filozofia, ktorá sa utvorila ako sebareflexívna vrstva judaizmu vychádzajúc z Talmudu a pod vplyvom helenistického filozofického myslenia najmä alexandrijských Židov na čele s Filonom Alexandrijským. Po zániku židovského štátu v roku 70 židovská filozofia v osobe Jochanana ben Sakkaia (ok. 30 až ok. 90) a ďalších učiteľov pracovala na zachovaní židovského duchovného bohatstva, v čom bol mimoriadne úspešný rabín Akiva ben Jozef (ok. 50 − 135/137), jeden z hlavných kodifikátorov textu Mišny. Do vývinu židovskej filozofie neskôr mocne zasahuje racionalizmus arabskej filozofie − stredoveká etapa vývinu židovskej filozofie vyznačujúca sa zapracovávaním ideí novoplatonizmu (Isaac Israeli, 855 − 955, Jehuda ben Šalomo Halevi a ď.) do korpusu židovského významového univerza začína v 10. storočí a vrchol dosahuje v 11. a 12. storočí na území južného Španielska. Za prvého aristotelika sa považuje Abraham ibn Daud (ok. 1110 − 1180) a za najväčších predstaviteľov stredovekej židovskej filozofie Salomon ben Jehuda ibn Gabirol (lat. Avencebrol alebo Avicebron) (1021 − 1050/1070) a Moše ben Maimon (Rambam, v Európe známy ako Moses Maimonides, v arabskom svete ako Abú Imrán Músá ibn Majmún Ibn Abdalláh al-Qurtúbí al-Andálusí al-Isrá’ílí 1135 − 1204). O syntézu Maimonidovej, Aristotelovej a Averroovej filozofie sa záverom stredoveku pokúša Johannes Gerson (Gersonides) (1363 − 1429). Židovská filozofická a spirituálna tradícia pôsobí na európsku vzdelanosť v 15. až 17. storočí prostredníctvom kabaly, ktorou je o. i. ovplyvnený B. Spinoza pokladaný aj za prvého novovekého židovského filozofa.
    Medzi súčasnými židovskými filozofmi vyniká F. Rosenzweig, M. Buber, E. Levinas, E. Fromm, vynikajúcim znalcom židovskej mystickej tradície je Geršom Scholem, no filozoficky účinkuje alebo rezonuje v židovskej filozofii aj S. Freud, E. Husserl, K. Marx a ď.
    Ústredným významovým útvarom židovskej filozofie v širokom a v nezvyčajne bohatom diapazóne racionalizmu až mystiky je pojem alebo predstava Boha, jeho vlastností a jednoty (cf židovská teológia).
– P: Abraham ibn Ezra, Filon z Alexandrie, Lessing, Th., Maimonides, Scholem, G., Spinoza, B.
:: abeceda hebrejská, filozofia hebrejská, filozofia náboženská, hebrejčina, judaizmus, kabala, teológia židovská.

/filozofia života
– smer súčasnej filozofie, ktorý v spore s pozitivizmom a novokantovstvom utvára v poslednej tretine 19. storočia prvú ideovú formáciu poklasickej filozofie.
    Filozofia života sa vyvíjala v 19. storočí a na prelome 19. a 20. storočia. Za je zakladateľov považujú Schopenhauera a Nietzscheho.
    Filozofia života sa vyznačuje redukovaním pojmu reality na pojem života. Prameňom poznania života je podľa nej intuícia, inštinkt, zrenie, tvorivé myslenie.
    Medzi predstaviteľmi filozofie života dominujú: Bergson, Dilthey, Simmel, Spranger, Troeltsch, Blondel, Le Roy.
– P: Dilthey, W., Klages, L..
:: filozofia 19. stor., filozofia 20. stor.

/Filozofia | časopis
– filozofický časopis, ktorý vydáva Filozofický ústav Slovenskej akadémie vied; je to akademický časopis, uverejňujúci výsledky základného výskumu z oblasti filozofie (metafyzika, ontológia, epistemológia, filozofia mysle, dejiny filozofie, sociálna a politická filozofia) a príbuzných disciplín (najmä logika, metodológia, etika). Časopis je otvorený pre všetkých autorov nezávisle od ich metodológie, resp. myšlienkovej orientácie.
– I: FILOZOFIA filozofický časopis.
:: filozofia slovenská.

/filozofickosť
gr. – angl. philosophicality – univerzalita, sebareflexívnosť a povedomie transhorizontovej reality.

/Filozofický ústav SAV
– ústav Slovenskej akadémie vied, ktorý sa zameriava na základný výskum v oblasti logiky a metodológie vied, sociálnej a politickej filozofie, fenomenológie, dejín filozofického a politického myslenia na Slovensku.
– I: Filozofický ústav Slovenskej akadémie vied.
:: filozofia, filozofia slovenská, pracovisko filozofické, výskum filozofický.

/filozofovanie
gr. – vykonávanie filozofickej činnosti.
    K základným hybným silám každého filozofovania patrí túžba po vedení a pochybovanie.
    Súbor pravidiel a postupov filozofovania je filozofickou metódou.
    Podmienkou toho, aby sme dospeli k jasnému a pravému filozofovaniu, je nastúpenie troch ciest:

        účasť na vedeckom bádaní;
        štúdium veľkých filozofov;
        každodenné uvedomovanie si svojej vlastnej životnej cesty, hľadanie jej zmyslu...

:: filozofia.

/Fink, Eugen
(11. 12. 1905 Konstanz, Nemecko – 25. 7. 1975 Freiburg im Breisgau) – nemecký filozof a pedagóg, predstaviteľ fenomenológie, žiak a spolupracovník E. Husserla, priateľ J. Patočku. „Keď nacisti v roku 1933 Husserla odvolali z univerzity, opustil univerzitu aj Fink a zostal Husserlovým súkromným asistentom. Po Husserlovej smrti v roku 1938 sa veľmi zaslúžil o záchranu Husserlovej pozostalosti v belgickom meste Lovaň, kam sa odsťahoval. Roku 1940 boli všetci Nemci v Belgicku internovaní a po obsadení krajiny nacistami Finka odvelili na front. Po vojne pôsobil ako profesor filozofie vo Freiburgu, kde v roku 1965 – 1966 viedol vedno s M. Heideggerom slávny seminár o Herakleitovi...“ (zdroj: Eugen Fink, in: Wikipedie (19032022)).

D: Die phänomenologische Philosophie E. Husserls in der gegenwärtigen Kritik, 1933; Das Problem der Phänomenologie E. Husserls, 1939; Zur ontologischen Frühgeschichte von Raum-Zeit-Bewegung, 1957; Oase des Glücks, 1957; Sein – Wahrheit – Welt, 1958; Alles und Nichts, ein Umweg zur Philosophie, 1959; Spiel als Weltsymbol, 1960; Studien zur Phänomenologie (1930 – 39), 1966; Metaphysik und Tod, 1969; Erziehungswissenschaft und Lebenslehre, 1970; Metaphysik und Erziehung im Weltverständnis von Platon und Aristoteles, 1970; Epiloge zur Dichtung, 1971; Traktat ber die Gewalt des Menschen, 1974; Nähe und Distanz, 1976; Hegel, 1977; Sein und Mensch. Vom Wesen der ontologischen Erfahrung, 1977; Grundfragen der systematischen Pädagogik, 1978; Grundphqnomene des menschlichen Daseins, 1979; Einleitung in die Philosophie, 1985.

:: filozofia 20. stor., fenomenológia, filozofia nemecká, Parmenides (Fink, E.).

/forma
lat. − tvar, vzhľad, podoba; štruktúra, schéma; spôsob.
:: forma hudobná, forma literárna, forma logická, forma organizačná, forma substanciálna (Tomáš Akvinský), forma štátu, forma výroková, izomorfizmus, obsah.

/forma logická
– významový útvar tvorený štruktúrou reprezentácie najvšeobecnejších vzťahov entít a vlastností entít v ľudskom myslení.
:: logika.

/forma substanciálna (Tomáš Akvinský)
– organizujúcno matérie, tvoriace si ju pre seba a udeľujúce jej vymedzenú existenciu; to, čím dochádza k tomu, že niečo má samostatné a osobitné bytie.

forma výroková
− výroková funkcia – výrokový výraz, ktorý vznikne z výroku, ak sa v ňom aspoň jedna indivíduová konštanta nahradí indivíduovou premennou. Výrokové formy možno spájať pomocou výrokových spojok podobne, ako to platí pri výrokoch ([89];178 − 179).
:: rovnica (matematika).

/formácia
lat. – útvar, utváranie.

/formácia spoločensko-ekonomická
– nem. sozial-ökonomische Gesellschaftsformation, angl. socioeconomic formation – „historický typ spoločnosti, ktorý sa zakladá na určitom spôsobe výroby a je stupňom progresívneho vývoja svetových dejín ľudstva od prvotnopospolnej spoločnosti, otrokárskeho zriadenia, feudalizmu a kapitalizmu až ku komunistickej formácii. Pojem spoločensko-ekonomická formácia zaviedol marxizmus; je to základ materialistického chápania dejín. Tento pojem umožňuje po prvé odlíšiť jedno historické obdobie od druhého a namiesto úvah o ,spoločnosti vôbec’ skúmať historické udalosti v rámci určitej formácie. Po druhé umožňuje objaviť spoločné a podstatné črty rozličných krajín, ktoré sú na rovnakom stupni rozvoja výroby ..., a tým pri skúmaní používať všeobecné vedecké kritérium opakovateľnosti (11;466).
    Pojem spoločensko-ekonomickej formácie je jednou z hlavných kategórií intervenujúcich v marxistickom prístupe k dejinám a ich periodizácii a prvýkrát ho Marx aplikoval v diele Osemnásty brumaire Ľudovíta Bonaparta (1852).
:: komunizmus, materializmus historický, základňa (marxizmus).

/formalizácia
– konštruovanie symbolického jazykového systému syntaktickými prostriedkami, bez uvedenie predbežnej interpretácie.
:: formalizácia jazyka.

/formalizácia jazyka
– striktné syntakticko-sémantické vybudovanie alebo rekonštruovanie jazyka, ktorého výsledkom je formalizovaný jazyk.
:: jazyk.

/formula
lat. − ustálené alebo predpísané znenie.
:: formula (latinčina), formula (logika), formula (matematika

/formula (logika)
− presne zavedený výraz obsahujúci premenné a špeciálne symboly.

/formula matematická (Frege, G.)
− meno čísla; určité číslo možno vyjadriť rôznymi menami, napríklad alternatívnymi menami čísla „4“ môže byť „2+2“ alebo „8/2“ atď.

/formula utvorená dobre
– výroková formula, ktorá je syntakticky správne zostavená a reprezentuje výrok. V matematickej logike a vo výrokovej logike sa používa na vyjadrenie tvrdení, ktoré môžu byť pravdivé alebo nepravdivé. Formálne jazyky majú presné pravidlá na tvorbu dobre utvorených formúl, aby ich bolo možné analyzovať a vyhodnocovať.
:: logika, logika formálna, logika výroková klasická.

/formula výroková
– zápis utvorený z výrokových premenných, znakov logických spojok a zátvoriek tak, že vyjadrujú logickú stavbu výroku.
:: logika, výrok, výrok (logika).

/formy pohybu hmoty
– základné druhy pohybu a vzájomného pôsobenia materiálnych objektov. Rozlíšiť možno formy pohybu hmoty

        v anorganickej prírode:
            premiestňovanie v priestore,
            pohyb elementárnych častíc a polí – elektromagnetické, gravitačné, silné a slabé vzájomné pôsobenia,
            procesy premeny elementárnych častíc,
            pohyb a premeny atómov a molekúl (sem patria aj chemické formy pohybu),
            zmeny v štruktúre makroskopických telies – tepelné procesy, zmena agregátnych stavov, zvukové vlnenie...
            geologické formy pohybu hmoty,
            zmena kozmických sústav rozličných rozmerov: planét, hviezd, galaxií a iných zoskupení;
        v organickej prírode:
            životné procesy v organizmoch vo vyšších systémoch
            látková výmena,
            proces odrazu, samoregulácie, riadenia a reprodukcie,
            vzťahy v biocenózach a ďalších ekologických systémoch,
            vzájomné pôsobenie medzi celou biosférou a prírodnými systémami na Zemi a aj spoločnosťou;
        v spoločnosti.

:: formy pohybu hmoty neživé, hmota, pohyb, predmet fyziky, štruktúra pohybu hmoty.

/formy pohybu hmoty neživé
– formy pohybu hmoty týkajúce sa fyzikálnych a chemických procesov, ktoré sa vyskytujú v prírode.
    K neživým formám pohybu hmoty zaraďujeme najmä:

        Mikrofyzikálny pohyb: Tento pohyb sa týka elementárnych častíc a polí1. Zahrňuje kvantové efekty a interakcie medzi časticami, ako sú elektróny, fotóny, kvarky a iné elementárne častice.
        Vnútrojadrový pohyb: Tento pohyb sa týka procesov, ktoré sa vyskytujú v jadrách atómov. Zahrňuje jadrové reakcie, ako sú rádioaktívny rozpad a jadrová fúzia.
        Pohyb mikročastíc: Tento pohyb sa týka malých častíc, ako sú atómy a molekuly1. Zahrňuje chemické reakcie a fázové premeny.

    Tieto formy pohybu sú úzko prepojené a závislé od seba. Prítomnosť jednej formy pohybu je predpokladom pre vznik a prítomnosť inej formy pohybu. Každá forma pohybu má svoje špecifické vlastnosti a mechanizmy, ktoré sú reprezentované fyzikálnymi zákonmi a teóriami.
:: fyzika, hmota, hmota neživá.

/fós
gr. – svetlo, jas, (to, v čom sa niečo môže stať zrejmým, viditeľným samo osebe).

/Foucault, Michel Paul
(15. 10. 1926 Poitier – 25. 6. 1984 Paríž) – francúzsky filozof, predstaviteľ filozofického štrukturalizmu a postmodernej filozofie, historik kultúry, teoretik kultúry a psychológ. Podľa neho nás najhlbšie preniká to, čo je tu pred nami, čo nás drží v čase a v priestore, čo je totiž systém. Systém je súhrn vzťahov, ktoré sa udržujú a menia nezávisle od obsahov, ktoré spájajú. Pred každou ľudskou existenciou, pred každým ľudským myslením sa podla toho vyskytuje už isté vedenie, systém, ktorý znovu objavujeme, akýsi anonymný subjekt, čo myslí. „Ja“ je zničené, ide o to, objaviť toto „vyskytovanie sa“, vyskytuje sa ono „sa“. Istým spôsobom sa tak vraciame k stanovisku 17. stor., s týmto rozdielom: nestavať na miesto boha človeka, ale anonymné myslenie, poznanie bez subjektu, teoretično bez identity.
:: filozofia 20. stor., filozofia francúzska, filozofia postmoderná, štrukturalizmus filozofický.

/Fraser, Julius T.
(7. 5. 1923 Budapešť – 20. 11. 2010 Westport, Conneticu, USA) – americký filozof označovaný ako the most important philosopher of the twetieth century (F. Turner); hlavnou témou jeho filozofickej, interdisciplinárnej a organizačnej činnosti bol čas (integrated study of time).
:: čas, filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia času, filozofia USA, Medzinárodná spoločnosť pre štúdium času.

/Frauenmystik
nem. – ženská mystika – predstavuje počiatky vlastnej nemeckej filozofie obsiahnuté v listoch a nábožných knihách mníšky benediktínskeho rádu Hildegardy z Bingenu.
:: filozofia 12. stor., filozofia nemecká, filozofia stredoveká, mystika, mystika kresťanská západná, jej zlatý vek.

/Frege, Friedrich Ludwig Gottlob
(8. 11. 1848 Wismar − 26. 7. 1925 Bad Kleinen) − nemecký logik, matematik a filozof, ktorý svojou filozofiou jazyka inicioval analytickú filozofiu. Ako tvorcu pojmového písma (Begriffsschrift) ho považujú za vlastného zakladateľa modernej logiky. Frege zlúčil rôzne oblasti logiky, napr. aristotelovskú sylogistiku a stoickú výrokovú logiku, do jednej teórie. Fregeho považujú aj za zakladateľa filozofickej sémantiky. Fregeho vyvrátenie psychologizmu vo filozofii logiky priamo ovplyvnilo E. Husserla.

D: Begriffsschrift, 1879; Die Grundlagen der Arithmetik, 1884; Funktion und Begriff, 1891; Über Sinn und Bedeutung, 1892; Grundgesetze der Arithmetik, 2 zv., 1893 − 1903; Logische Untersuchungen, 1918; 1919, 1923 (knižne 1966); Kleine Schriften, 1967; Nachgelassene Schriften und Briefwechsel, I, 1969, II, 1976.

:: filozofia 20. stor., filozofia analytická, formula matematická (Frege, G.), logicizmus, písmo pojmové (Frege, G.), veta (Frege, G.), význam (Frege, G.), in: význam, zákon Fregeho.

/Frege, G.: Begriffsschrift, eine der arithmetischen nachgebildete Formelsprache des reinen Denkens (1879)
− Pojmové písmo, jazyk formúl čistého myslenia, vybudovaný podľa jazyka aritmetiky − spis podávajúci logický kalkul obsahujúci nasledovné axiómy, ktoré v súčasnej logickej notácii majú tvar:

    ⊢ A → (B → A)
    ⊢ [A → ( B → C)] → [(A → B) → (A → C)]
    ⊢ [D → ( B → A)] → [B → (D → A)]
    ⊢ (B → A) → ( ¬ A → ¬ B)
    ⊢ ¬ ¬ A → A
    ⊢ A → ¬ ¬ A
    ⊢ (c = d) → (f(c) → f(d))
    ⊢ c = c
    ⊢ (∀a: f (a)) → f(c)

    Frege tento spis vypracoval s cieľom nájsť prostriedky, ktoré by umožnili artikulovať matematické dôkazy s takou prehľadnosťou, aby sa vylúčili akékoľvek pochybnosti o ich správnosti. Pojmové písmo je taký jazyk symbolov, ktorý má umožniť čo najprísnejšiu kontrolovateľnosť dôkazov a odhalenie každého skrytého predpokladu, ktorý by mohol do dôkazu nepozorovane vkĺznuť.
    Tento jazyk má byť systémom symbolov, ktoré dovoľujú schematizovať prirodzený jazyk tak, aby vyniklo to, čo je podstatné z hľadiska vyplývania a aby sa potlačilo všetko, čo z tohto hľadiska podstatné nie je: má to byť prostriedok realizácie odvekej úlohy logiky zachytiť vyplývanie (cf [481];50, 33;11).
:: filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia analytická, filozofia nemecká, filozofia súčasná.

/frekvencia
lat. − častosť výskytu.
:: frekvencia (fyzika), početnosť.

/Freud, Sigmund
(6. 5. 1856 Příbor na Moravě – 23. 9. 1939 Londýn) – rakúsky lekár a psychológ, univerzitný profesor neuropatológie vo Viedni (1902 – 1926) a riaditeľ neurologickej kliniky vo Viedni, zakladateľ psychoanalýzy. Až do emigrácie po pripojení Rakúska k Nemecku žil vo Viedni, kde sa roku 1902 stal profesorom lekárskej fakulty.
    Freud vypracoval dva topické modely subjektu, t. j. modely komponentov psychického aparátu. Prvý model obsahuje pojem nevedomia, predvedomia a vedomia. Druhý topický model obsahuje pojem Es, pojem Ich a pojem Über-Ich. V dejinách filozofie sa označuje Freudova koncepcia aj ako pudový realizmus (Triebrealismus).
    Freud berie svet a človeka v ich prírodnej danosti, k čomu patrí aj to, čo o nich vypovedajú vedy o anorganickom a organickom.
    Vyložiť psychoanalyticky danosť „reálny človek“ pre Freuda znamená vidieť ju z hľadiska onej energie, ktorú označuje ako „pud“ (Trieb). To si vyžaduje, aby sa súbor ľudských výrazov v najširšom zmysle slova redukoval na ich pudové podnety, hybné sily, a to na tie, ktoré ich vyvolávajú, ako aj tie, ktoré ich brzdia.
    Pudová skutočnosť sa rozvíja v telesných i duševných účinkoch a výrazoch, ktoré častejšie zahaľujú ako odhaľujú, čím sú podmienené mnohé okľuky psychoanalytickej metódy.

D: Studien über Hysterie (Štúdie o hystérii), 1895; Die Traumdeutung (Výklad snov), 1900; Der Witz und seine Beziehung zum Unbewußten (Vtip a jeho vzťah k nevedomiu), 1905; Vorlesungen zur Einführung in die Psychoanalyse (Prednášky k úvodu do psychoanalýzy), 1910; Zur Psychopathologie des Altagsleben (K psychopatológii všedného dňa), 1912; Totem und Tabu (Totem a tabu), 1913; Die Zukunft einer Illusion (Budúcnosť jednej ilúzie), 1927; Gesammelte Werke, 18. zv., 1940 – 1968.

:: medicína, psychoanalýza, zdravie duševné (Freud, S.).

/fulgurácia vo vede
− kríza rastu vedy, obdobie vo vývine vedy, v ktorom vedecké problémy nadobúdajú charakter anomálií, t. j. problémov, ktoré sa nedajú riešiť na danom explanačnom základe ([19];37).
:: filozofia vedy, veda.

/fundament
lat. – základ.

/fungovanie
lat. − bytie v činnosti, v chode, (náležité) idenie; bytie vo funkcii, spĺňanie určitého účelu.
    Predpokladom fungovania niečoho je jeho koherencia.

/funkcia
lat. − bytie v činnosti alebo v chode, fungovanie, činnosť, zastávanie (úradu ap.), vykonávanie al.plnenie niečoho (spĺňanie nejakého účelu), poslanie, platnosť význam.
    V matematike: matematický významový útvar reprezentujúci závislosť veličín (p. funkcia (matematika)).
:: funkcia (matematika), funkcia estetická, funkcia fyziologická, funkcia jazyka, funkcia psychická, funkcia stavová, funkcia štátu, funkcionalita, závisenie.

/funkcia estetická
– estetické účinkovanie objektu, uspokojovanie estetickej potreby alebo vyvolávanie estetického zážitku pri vnímaní estetického objektu estetickým subjektom.
:: estetika, hodnotenie estetické.

/funkcia logická
– operácia spočívajúca v aplikácii jedného logického objektu na jeden alebo viacero iných logických objektov, ktorej výsledkom je vznik nového logického objektu.
:: logika, operácia logická.

/funkcia modelu poznávacia
– schopnosti modelu reprezentovať, interpretovať alebo porozumieť určitému javu, procesu alebo systému. Táto funkcia je základnou súčasťou mnohých vedeckých a inžinierskych disciplín, kde modely slúžia ako nástroje na pochopenie a predpovedanie správania skutočných systémov.
    Poznávacia funkcia modelu môže zahŕňať napríklad:

        identifikáciu dôležitých premenných alebo faktorov, ktoré ovplyvňujú systém;
        pochopenie vzťahov medzi týmito premennými;
        predpovedanie, ako sa systém zmení v reakcii na rôzne podnety alebo podmienky;
        interpretáciu výsledkov alebo dát získaných z modelu.

    Presnosť a účinnosť poznávacej funkcie modelu môžu obmedzovať rôzne faktory, ako dostupnosti dát, presnosti matematických alebo štatistických metód použitých na vytvorenie modelu, schopnosti modelu správne zohľadniť všetky relevantné faktory atď. Preto treba model pravidelne aktualizovať a validovať na základe nových dát alebo poznatkov.
:: model.

/fyzika (Aristoteles)
– veda o oddelenom a pohybujúcom sa súcne ([7];21).

/fysis
gr. – v sebe zotrvávajúce, neustále plodenie a rodenie (cf [44];246).
:: filozofia antická, filozofia starogrécka, príroda.

G-lexikón

/Gadamer, Hans-Georg
(11. 2. 1900 Marburg − 13. 3. 2002 Heidelberg) − nemecký filozof a historik filozofie, ktorý svoju vlastnú filozofiu chápe ako pokračovanie filozofickej hermeneutiky mladého Heideggera, ktorú sa vo svojom diele Wahrheit und Methode (1960) snaží spojiť s Hegelovou dialektickou filozofiou a s hermeneutickou tradíciou pochádzajúcou od Schleiermachera a Diltheya.

D: Wahrheit und Methode, 1960; Platos dialektische Ethik und andere Platostudien, 1968; Kleine Schriften I − IV, 1966 − 1977; Hegels Dialektik, 1971; Wer bin Ich, wer bist du?, 1973; Vernunft im Zeitalter der Wissenschaft, 1976; Philosophische Lehrjahre, 1976; Poetica, 1977; Die Idee des Guten, 1978; Das Erbe Hegels, 1976; Heidegger Wege. Studien zum Spätwerk, 1983; Gesammelte Werke 10 zv., 1985 − 1995.

:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia nemecká, hermeneutika filozofická.

/Gahér, František
(1957 – ) – slovenský filozof a logik, predstaviteľ bratislavskej filozoficko-metodologickej školy, predstaviteľ analytickej filozofie, doposiaľ azda najlepší znalec stoickej a Fregeho logiky a filozofie na Slovensku. Svoju bádateľskú pozornosť venuje najmä extenzionálnej a intenzionálnej logike (o. i. P. Tichého transparentnej intenzionálnej logike (TIL)), logickej sémantike, logickej analýze prirodzeného jazyka, dejinám logiky a aplikáciám logiky v právnej oblasti. Vo svojich vzdelávacích textoch skvelým spôsobom vykladá širokú paletu problematiky modernej logiky.

D: Descartova fyzika, 1984; O probléme konečna a nekonečna, 1985; O ideáloch vedy, 1985; Epistemologické a metodologické východiská niektorých koncepcií základov matematiky úloha vzťažnej sústavy v základoch matematiky, 1988; Fenomenologičesko-intuitivnaja koncepcija postrojenija osnovanij matematiki i jejo kritika s pozicij dialektičeskogo materializma, 1988; Roľ sistemy otsčeta v osnovanijach matematiki, 1989; On the ramified theory of types, 1991; Úlomky k zlomkom starých stoikov o logike 1, 1992; Úlomky k zlomkom starých stoikov o logike 2, 1992; Stoická sémantika, 1994; Logika pre každého, 1994, 19982, 20033, 20134; Logické hádanky, hlavolamy a paradoxy nielen pre deti a mládež, 1996; Logika, 1996; Princípy stoickej fyziky 1 kozmos ako dynamické kontinuum, 1997; Princípy stoickej fyziky 2 identita a zmena telies, 1998; Problém identity v stoickej filozofii, 1998; The stoic semantics, 1999; Je toto replika na článok „Toto nie je kniha“?, 1999; Poznámky k Bolzanovmu pojmu odvoditeľnosti a k jeho užitočnosti pre pojem nevyhnutnosti, 1999; Dva druhy indivíduí alebo na čo sa vzťahujú vlastné mená. 1999; Provokácia ako motivácia k štúdiu logiky, 1999; Gottlob Frege život a dielo, 2000; Stoická sémantika a logika z pohľadu intenzionálnej logiky, 2000; O čom je veta a čomu vo vete rozumieme Bolzano verzus Frege, 2000; Stoická logika verzus aristotelovská, 2000; Signifikácia verzus supozícia, 2000; Negation and presupposition, 2001; O vetných spojkách logika verzus lingvistika, 2001; Reforma vysokých škôl a princíp samosprávy (na margo návrhu zákona o vysokých školách), 2001; Mali stoici predikátovú logiku? (mohli stoici overovať súdobé dôkazy z aritmetiky?), 2001; Inkvizičný rozsudok nad Gödelom?, 2001; Fregeho filozofia matematiky a program logicizmu, 2001; Anafora a pojmové postoje, 2002; Most medzi prirodzeným jazykom a symbolickým jazykom – Achillova päta vyučovania „filozofickej“ logiky, 2002; Did the stoics have predicative logic?, 2002; Ohlas stoickej logiky a sémantiky v slovenských prekladoch prameňov, 2002; Logika na Slovensku v rokoch 1960 – 1970, 2002; Jaromír Červenka ako historik logiky, 2002; Oživenie logicizmu (čo by mal/mohol filozof vedieť o logicizme), 2003; Logical, scientific and real possibility, 2003; Anaphora and notional attitude, 2003; Modality a hranice abstrakcie vo filozofii, 2004; Stoici o ľudskej prirodzenosti, 2004; Anafora z pohľadu TIL-ky, 2005; Noetická hodnota úsudkov, 2005; Tvorba, interpretácia a aplikácia právnych noriem – logické aspekty niekoľko argumentov v prospech použitia logiky pri tvorbe, interpretácii a aplikácii zákonov, 2005; Demarkačná čiara medzi logickou sémantikou a empirickými teóriami „významu“, 2006; Stoická sémantika a logika z pohľadu intenzionálnej logiky, 2006; Kvalita – podmienka prosperity, 2006; Logická sémantika a všeobecná teória prekladu, 2010; Logika pre právnikov, 2011; Revízia definícií pojmov dostatočná a nutná podmienka, 2012; Len, 2012; Čo ako učiť z logiky v spoločensko-humanitných odboroch?, 2012; 50 rokov Katedry logiky a metodológie vied Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, 2013; Je zdôvodňovanie naozaj zbytočné?, 2013; (spolu s L. Bielikom) Prečo len (nutné) pravdy ako predpoklady deduktívnych úsudkov? (dvojdimenzionálny verzus jednodimenzionálny názor na inferenciu), 2013; (spolu s L. Bielikom) Využitie pojmu zhoda v hyperintenzionálnej dedukcii, 2013; O „bez“, 2013; Aká logika by sa mohla používať v práve?, 2014; Logika verzus jazykoveda o vetných spojkách, 2015; Interpretácia v práve 1, 2015; Interpretácia v práve 2, 2015; Logická štruktúra právnej normy, 2015; Nástrahy a odporúčania logiky pri preklade právneho textu slovenčina : nemčina, 2016; (spolu s M. Števčekom) Logická (ne)konzistentnosť normatívneho systému a jej metodologické korekcie, 2016; Abduktívne a deduktívne usudzovanie v pozitívnom práve, 2016; Metóda ako procedúra, 2016; Tichého dielo – zdroj ďalších výskumov, 2016; Logika, normativita a konatívne fakty, 2017; Deduktívne a abduktívne retrodikcie a predikcie, 2017; Za Václavom Černíkom (7.5.1931 – 13.10.2017), 2017; (spolu s M. Stevčekom) Právo a logika, 2018; Kontrafaktuály, 2018; Spätné kontrafaktuály, 2018; Otvorená textúra pojmu - pôvodný zmysel a kritika, 2018; (spolu s M. Števčekom a M. Braxatorisom) Nástroje a pravidlá produkcie a interpretácie koncízneho textu (s osobitným zreteľom na normativitu), 2019; Je Mill naozaj predchodca známeho vysvetlenia kontrafaktuálov?, 2019; Millova mylná výhrada Petitio principii voči deduktívnej logike, 2019; Metódy abstrakcie, idealizácie a konkretizácie v logike prípad posunutého času vo faktuálnych kondicionáloch, 2020.

:: filozofia analytická, filozofia slovenská, logika.

/Galénos
(129 – 199) – po Hippokratovi najslávnejší starogrécky lekár a filozof, mimoriadne produktívny spisovateľ so zameraním na všetky oblasti vtedajšej medicíny a ďalej na gramatiku, rétoriku a filozofiu. V medicíne Galénos požadoval, aby lekár bol filozoficky vzdelaný a aby ovládal metodológiu svojho odboru.
    V medicíne sa pokúsil o syntézu vtedajších medicínskych poznatkov a v lekárstve zotrval ako uznávaná autorita až do dôb renesancie.
    Vo fyziológii prevzal a ďalej rozpracoval Hippokratovu náuku o šťavách.
    V Galénovom významovom univerze plnia dôležitú úlohu idey Aristotelovej teleológie. Galéna možno filozoficky charakterizovať ako eklektického aristotelika, ktorého učenie zahrnuje aj prvky stoicizmu a platonizmu.

D: Eisagogé dialektiké (Úvod do logiky); Peri filosofú historias (O dejinách filozofie), Anatomikai encheirésis (Výklady o anatómii), Peri tón peponthotón topón (O postihnutých miestach), Methodos therapeutiké (Terapeutická metóda), Hygieinón logoi (O hygiene), Hoti aristos iatros kai filosofos (O tom, že najlepší lekár je aj filozofom), Protreptikos ep'iatrikén (Vyzvanie k lekárstvu).

:: filozofia 2. stor., medicína.

/Gáliková, Silvia
(1962 − ) − slovenská filozofka, významná predstaviteľka filozofie mysle na Slovensku, popri ktorej jej ďalšou oblasťou skúmania sú filozofické otázky kognitívnych vied.

− D.: Úvod do filozofie mysle, 1998; On philosophy, Sophie, Ludo, Central Committee of the Czechoslovak Communist Party and other issues, 2000; Úvod do filozofie mysle, 2001; The Land of False Mirrors, 2001; What is the purpose of writing philosophy in Slovakia? A comment, 2001; Antológia filozofie mysle, 2003; Niekoľko poznámok k problému vedomia vo filozofii mysle, 2003; Problém vedomia, 2003; Odpovede na námietky, 2003; The Brain and Its Self, 2004; From ego to eco – A Metaphor for a Global Metanoia, 2004; Psyché: Od animálnych duchov k neurotransmiterom, 2007; Mind Reading (?), 2008; Poškodenie mozgu = poškodenie duše (?), 2009; Svet za zrkadlom, 2009; Úvod do filozofie vedomia, 2009; Kúzelná krajina myšlienok, 2012; Sloboda a experimentálny výskum, 2012; Philosophy of Consciousness, 2013; Foundations of Cognitive Neuroscience, 2013; Človek a jeho identita, 2013; Metafora ľudskej mysle, 2018.

:: filozofia mysle, filozofia slovenská.

/Galilei, Galileo
(15. 2. 1564 Piza – 8. 1. 1642 Arcetri pri Florencii) – talianský filozof obdobia renesancie, fyzik, astronóm, matematik, jeden zo zakladateľov súčasnej experimentálno-teoretickej prírodovedy. Galileo založil klasickú mechaniku, klasickú dynamiku, sformuloval princíp relativity pohybu, ideu inercie, zákon voľného pádu. Skonštruoval teleskop, ktorým uskutočnil dôležité astronomické objavy (objavil hory na Mesiaci, slnečné škvrny, fázy Venuše, mesiace Jupitera a i.). Galilei vychádzal z uznania Kopernikovej heliocentrickej sústavy.
Osobnosťou o niečo málo staršieho Keplerovho súčasníka Galilea Galileiho sa uzatvára prvé veľké obdobie definitíFvneho prerodu špekulativnej, o aristotelizmus sa opierajúcej prírodnej filozofie, ktorá uvažovala v pojmoch kvalít, na modernú vedu o prírode, ktorá kvantifikujúcimi postupmi vyjadruje dynamické zmeny stavu.
:: dynamika (fyzika), filozofia 17. stor., filozofia novoveká, princíp relativity (Galilei, G.), filozofia talianska, mechanika klasická.

/Gaunilo
( ? - asi 1083) – francúzsky filozof 11. stor., predstaviteľ ranej scholastiky, kritik Anselmovho ontologického dôkazu boha (v knihe Liber pro insipiente).
:: filozofia 11. stor., scholastika raná.

/Gazálí
(5. 7 1057 Tús, Chorasán – 19. 12. 1111 tamže) – Abú Hámid Muhammad ibn Muhammad (at-Túsí) al-Gaz(z)álí, Algazel – jeden z najväčších islamských arabských filozofov a teológov, islamská obdoba sv. Tomáša Akvinského alebo Ču-Siho.
Al-Gazálí chcel reformovať teológiu islamu a súdil, že v tom, aby človek splnil vyššie ciele, mu nepomôže filozofia, keďže ona neposkytuje človeku možnosť poznať podstatu pravdy, ale osvietenie od boha. Takéto bezprostredné poznanie je možné len na základe mystickej kontemplácie, ktorá má dávať úplnú a neodškriepiteľnú pravdu. Preto treba zavrhnúť všetko, čo je vonkajšie a zmyslové, ovládnuť vášne a celú vôľu sústrediť len na boha, rozum pohrúžiť do kontemplačnej extázy, ktorá poskytuje úplné, i keď nevyjadriteľné poznanie všetkého súcna.
:: filozofia arabská, filozofia islamská, mystika islamská.

/Geldsetzer, Lutz
(28. 2. 1937 Minden – ) – nemecký filozof, „špecialista na všeobecno (Spezialist für das Allgemeine)“ (rozumej: filozof par excellence), pričom paleta jeho výskumného zamerania v rámci filozofie siaha od dejín filozofie (západnej, čínskej, indickej) po systematickú filozofiu (metafyziku, ontológiu, teóriu poznania, praktickú filozofiu, filozofickú antropológiu). Svetonázorovo sa kloní k idealizmu spájajúcemu senzualistické prvky napríklad Berkleyho filozofie so systematickou tradíciou nemeckého idealizmu. Roku 1987 prišiel so svojou pyramidálnou logikou (pyramidale Logik) spracúvajúcou pojmy ako štrukturálne útvary s intenzionálnym obsahom a extenzionálnou oblasťou platnosti a podávanou v názornej pyramidálnej notácii.

D: Die Ideenlehre Jakob Wegelins. Ein Beitrag zum philosophisch-politischen Denken der deutschen Aufklärung, 1963; Die dogmatische Hermeneutik der Jurisprudenz bei Thibaut und ihre geschichtlichen Voraussetzungen, 1966; Philosophengalerie. Bildnisse und Bibliographien von Philosophen aus dem 11. bis 17. Jahrhundert, 1967; Matthias Flacius Illyricus und seine Hermeneutik, 1969; Allgemeine Bücher- und Institutionenkunde für das Philosophiestudium, 1971; Vorländer: Geschichte der Philosophie, Bd. III. 1. Teilband: Die Philosophie in der ersten Hälfte des 19. Jahrhunderts. Neubearbeitung v. L. Geldsetzer, 1975; Chinesisch-deutsches Lexikon der chinesischen Philosophie, 1986; Logik, 1987; Chinesisch-deutsches Lexikon der Klassiker und Schulen der chinesischen Philosophie, 1991; Chinesisch-Deutsches Lexikon der chinesischen philosophischen Klassikerwerke. Übersetzt aus dem Ci Hai von L.G. und Hong H.-D., 1995; Die Philosophenwelt in Versen vorgestellt, 1995.

:: filozofia 20. stor., filozofia nemecká/.

/generalizácia
lat. – zovšeobecňovanie, zovšeobecnenie – rozširovanie alebo rozširovanie určitého poznatku z jedného prípadu na všetky prípady danej oblasti. Výsledkom generalizácie môže byť napríklad abstraktný objekt.
:: objekt abstraktný.

/generovanie
lat. – vytváranie, tvorenie, dávanie niečomu vznik.

/Gercen, Alexander Ivanovič
(1812 – 1870) – ruský revolučný demokrat, zakladateľ národníctva, spisovateľ, filozoficky orientovaný meterialisticky.
:: filozofia 19. stor., filozofia ruská.

/Gerhard z Cremony
(ok. 1114 – 1187) – prekladateľ diel z arabčiny do latinčiny, ktorý až do roku 1175 využíval pri prekladaní arabských textov služby Židov a mozarabov.
:: arabčina, latinčina, prekladateľstvo.

/Geulincx, Arnold
[chélinks] (31. 1. 1624 Antverpy – nov. 1669 Leiden) – flámsko-holandský filozof, zakladateľ okazionalizmu.
:: filozofia novoveká.

/Ghóš Aurobindo
(1872 – 1950) – indický filozof, zakladateľ integrálnej védánty.
:: filozofia 20. stor., filozofia hinduistická, filozofia indická, filozofia súčasná.

/gnosticizmus
– gnóza – myšlienkový smer rozšírený v prvých troch storočiach nášho letopočtu predovšetkým na Prednom východe. Jeho stúpenci ( gnostici, gr. GNÓSTIKOI) túžili po vyslobodení z tohto sveta a po spáse, t. j. aby sa mohli vrátiť späť, do pôvodného domova všetkého stvorenia (k bohu [gnosticizmus]). Gnosticizmus tvorí súhrn teozofických fantastických špekulácií o pôvode sveta a hriechu, o vykúpení a obnove pôvodnej dokonalosti, na čo nestačí prostá viera (PISTIS), lež potrebné je nevyhnutne vyššie, kozmické poznanie (GNÓSIS).
    Gnosticizmus je náboženstvo, ktoré sa objavuje v počiatkoch kresťanskej éry vo forme mnohých oddelených prúdov, ktoré sa niekedy medzi sebou odlišujú. Pre gnosticizmus je typické používanie dvoch mýtov, patriacich vo väčšine prípadov k umiernenému dualizmu: mýtus o ženskom tricksterovi, nebeskej bohyni Sofii, ktorá spôsobí pohromu alebo ťažkosť, ktorá má za následok stvorenie sveta; a mýtus o mužskom tricksterovi, Sofiinom nedochôdčati, ktorý zhotovuje svet buď z akejsi odpornej látky zvanej "voda" alebo z odpadkov či snov, pochádzajúcich zhora, od pravého Boha. Demiurg sveta sa obyčajne stotožňuje s Bohom Starého zákona. Len v málo svedectvách je vyložene zlý; v rade koptských textov, ktoré sa vyskytujú v zbierkach gnostických papyrusov, z ktorých najvýznamnejšie sa našli v Nag Hammádí v Hornom Egypte r. 1945, je hlúpy a pyšný, "blázon". Vo svedectvách, ktoré vzišli z valentínskej gnózy (jej rozkvet spadá do rokov 140 – 150), sa nevedomý demiurg kajá a stvorenie sveta sa mu odpúšťa.
:: filozofia 2. stor.

/gnozeológia
gr. – teória poznania, noetika, epistemológia – filozofická disciplína, ktorá skúma poznanie, najmä jeho podmienky, podstatu a hranice.
    Za zakladateľa gnozeológie sa niekedy považuje R. Descartes, ktorý prvý vyčlenil vzťah subjektu a objektu ako gnozeologický problém. Systematicky vypracoval gnozeológiu J. Locke.
    Pri skúmaní poznania sa v gnozeológii v súlade s tou ktorou filozofickou orientáciou zameriava pozornosť na rôzne stránky alebo úrovne poznania, napr. na podstatu, štruktúru, zákonitosti atď. poznania. Skúmajú sa základy a hybné sily poznávacieho procesu, účel a cieľ poznávania, miesto poznávacej činnosti v celku ostatných činností ľudí, vzťah subjektu a objektu v procese poznávania, vzťah poznania a sveta, vzťah poznania a pravdy, postupy a metódy poznávania atď.
:: abstrahovanie, epistemológia a gnozeológia, filozofia 20. stor., metóda poznania, metóda poznania vedecká, poznanie, poznávanie, pravda, realita (gnozeológia), vnímanie vnútorné (gnozeológia) (Husserl, E.).

/Goethe, Johann Wolfgang
(28. 8. 1749 Frankfurt a. M. – 22. 3. 1832 Weimar) – nemecký básnik a mysliteľ. Jeho názor na život a svet je vyslovený sčasti v jeho diele básnickom, najmä vo Faustovi a v mnohých básňach staršieho obdobia, sčasti v jeho výrokoch (Maximen und Reflexionen), prírodovedne-naturfilozofických spisoch, rozhovoroch a listoch.
    Goetheho v užšom zmysle filozofický vývin viedol od odmietnutia školskej filozofie v lipskom období k prebudeniu jeho vlastného filozofického myslenia v štrasburskom období a odtiaľto k naturfilozofickým štúdiám prvého weimarského obdobia v konfrontácii s Platónom, novoplatonizmom, G. Brunom a predovšetkým so Spinozom. Po ceste v Taliansku sa sústredil na učenie o farbách a komparatívnu morfológiu (porovnávacie tvaroslovie) a zásadnú diskusiu so Schillerom.
:: filozofia 19. stor., filozofia nemecká.

/Gonseth, Ferdinand
(1890 – 1975) – švajčiarsky filozof, predstaviteľ neoracionalizmu, zakladateľ časopisu Dialectica. Gonseth r. 1946 založil Medzinárodnú spoločnosť pre pestovanie logiky a filozofie vied.
:: filozofia švajčiarska, neoracionalizmus.

/Goodman, Nelson
(7. 8. 1906 Somerville Massachusetts, USA – 25. 11. 1998 Needham, Massachusetts, USA) – americký filozof, predstaviteľ analytickej filozofie, profesor filozofie na Harvardskej univerzite.
:: filozofia 20. stor., filozofia USA.

/Gregor z Nyssy
(ok. 335/338 Kaisareia/Cézarea (dn. Kayseri, Turecko) – po 394 / ok. 395 Sebaste ? (dn. Sivas, Turecko) – svätý Gregor Nysský, Gregor Nyssenský, Gregor Nysénsky, gr. Γρηγόριος Νύσσης [Grégorios Nyssés], lat. Gregorius Nyssenus, čes. Řehoř z Nyssy – kresťanský teológ a filozof, biskup v meste Nyssa, jeden z najvýznamnejších cirkevných otcov 4. stor., mladší brat sv. Bazila Veľkého a sv. Makriny.
    Gregor vypracoval systém kresťanskej teológie, obdobný so systémom Órigenovým, a opierajúc sa platónsku a novoplatónsku filozofiu, z ktorých prevzal tie významové útvary, ktoré bolo možné uviesť do súladu s vieroučným učením kresťanstva. Gregor prišiel s „radikálnou christianizáciou platónskych a novoplatónskych myšlienkových motívov – tých platónskych motívov, ktoré vôbec preberá ([863];161).“ Gregor uskutočnil Gregorovo učenie je po konceptuálnej stránke bližšie Plótinovi ako učenie Órigenovo.
    Gregorovou filozofickou špekuláciou preniká živá viera vo vykupiteľské dielo Kristovo a mystická tendencia približovať sa k Bohu, túžba po stále väčšej účasti na plnosti božského bytia. Výklad svojho teologického systému Gregor vyložil v spise Logos katéchétikos ho megas (Veľká katechéza).
    Ďalšie diela: Peri psychés kai anastaseós ho logos legomenos ta Makrinia (Rozprava o duši a vzkriesení zvaná Makrínia); Pros Eunomion antirrhétikoi logoi (Polemické reči proti Eunomiovi); Peri kataskeués anthropú (O stvorení človeka), Peri tés hexaémerú (O /božom/ diele šiestich dní) (doplnky diela Hexaémeron Bazila Veľkého); Peri tú biú Móyseós (O živote Mojžišovom); Eis tén epigrafén tón psalmón (K nadpisom žalmov); Eis ta asmata tón asmatón (K Piesni piesní); Eis ton bion tés hosias Makrinés (Život sv. Makríny).

/grémium
lat. – lono.
:: prabytie.

/Grygar, Filip
(1970 – ) – český filozof, predmetom záujmu ktorého je o. i. vznik modernej vedy, matematizácia prírody, technika a filozofické aspekty kvantovej mechaniky.

D: Hermeneutická fenomenologie a kvantová komplementarita ve filosofii vědy, 2008.

:: filozofia česká.

H-lexikón

/H+
– p. transhumanizmus.

/h+
– p. transhumanizmus.

/Habermas, Jürgen
(1929 –) – nemecký filozof, predstaviteľ frankfurtskej školy a postmodernej filozofie, ktorý recipuje podnety analytickej filozofie, filozofickej hermeneutiky H.-G. Gadamera a psychoanalýzy. Univerzálnou metódou Habermasovej filozofie je kritický dialóg. Habermas pri vypracúvaní svojej filozofémy kombinuje alebo syntetizuje mnohé špeciálnovedné a filozofické významové útvary a myšlienkové postupy; k týmto zdrojom patrí: sociológia, vývinová psychológia, evolučná teória, psychoanalýza, lingvistika, pedagogika, politická teória, právna teória, M. Weber, E. Durkheim, T. Parsons, etnometodológia, symbolický interakcionizmus G. H. Meada, psychológia J. Piageta a L. Kohlberga, K. Marx, G. Lukács, M. Horkheimer, T. W. Adorno, G. W. F. Hegel.
    Občianska spoločnosť obsahuje možnosť svojej kritiky, pretože ju podľa Habermasa možno chápať prinajmenšom ako verejnosť, ktorá sa orientuje podľa meradla rozumného rozhovoru medzi v zásade všetkými občanmi a politické rozhodnutia považuje až vtedy za oprávnené, keď môžu byť legitimované konsenzom. Habermas skúma podmienky a formu tohto rozumného rozhovoru ako aj podmienky a formy jeho narúšania a brzdenia.
    Výskum rušenia rozumného rozhovoru tvorí náplň Habermasovej sociálnej filozofie. Habermas chápe sociálnu filozofiu ako kritiku ideológie. Výskum podmienok a foriem rozumného rozhovoru predstavuje podľa Habermasa snahu odhaliť štruktúru poznania riadiaceho sa záujmami.
    Habermasovo skúmanie vyúsťuje do teórie komunikatívnej kompetencie. Habermas podrobuje kritike sociologické teórie M. Webera, T. Parsonsa, N. Luhmanna. Habermas sa pokúša pokračovať vo filozofickom diskurze moderny, ktorého plauzibilnosť sa mu zdá spočívať v postmetafyzickom myslení.

D: Strukturwandel der Öffentlichkeit. Untersuchungen zu einer Kategorie der bürgerlichen Gesellschaft, 1962; Erkenntnis und Interesse, 1968; Legitimationsprobleme im Spätkapitalismus, 1973; Rekonstruktion des Historischen Materialismus, 1976; Theorie des kommunikativen Handelns, 2 Bde., 1981; Philosophisch-politische Profile, 19812; Kleine politische Schriften, 1981; Moralbewußtsein und kommunikatives Handeln, 1983; Vorstudien und Ergänzungen zur Theorie des kommunikativen Handelns, 1984; Die neue Unübersichtlichkeit, 1985; Der philosophische Diskurs der Moderne. Zwölf Vorlesungen, 1985; Nachmetaphysisches Denken. Philosophische Aufsätze, 1988.

:: filozofia 20. stor. , filozofia nemecká.

/hádanka
– záhada – niečo nevysvetlené, nepoznané.

/Hartmann, Nicolai
(20. 2. 1882 Riga − 9. 10. 1950 Göttingen) − nemecký filozof, zakladateľ kritickej/novej ontológie, podľa ktorej má bytie vrstevnatú štruktúru, pričom jednotlivé vrstvy jestvujúcna sa vyznačujú svojbytnou ireducibilnou špecifickosťou, a to i napriek tomu, že tieto vrstvy sa vzájomne podľa určitých zákonov prelínajú. Ak sa pritom modifikujú, tak len do určitej miery.
    Najnižšou vrstvou je vrstva vecí a fyzikálnych procesov, nad ňou vrstva živých organizmov. Tieto dve vrstvy tvoria priestorovo-časový svet.
    Tretiu vrstvu tvorí ľudské vedomie a štvrtú vrstvu duchovná kultúra; tieto vrstvy reality tvoria zasa ideálny nepriestorový svet.
    Jednotlivé vrstvy možno opísať pomocou charakteristických kategórií, ako kategórie priestoru, času, substancie, látkovej výmeny, účelnosti atď.
    Všetky vrstvy vedno možno opisovať pomocou univerzálnych kategórií, ako kategórie jednoty, mnohosti, identity, diferencie atď.
    Povahu reality vcelku určujú zákonité vzťahy medzi uvedenými vrstvami.

D: Philosophische Grundfragen der Biologie, 1912; Grundzüge einer Metaphysik der Erkenntnis, 1921; Die Philosophie des deutschen Idealismus, zv. 1, 1923, zv. 2, 1929, v jednom zväzku 19743; Diesseits von Idealismus und Realismus: Ein Beitrag zur Scheidung des Geschichtlichen und Übergeschichtlichen in der Kantischen Philosophie, 1924; Ethik, 1926; Das Problem des geistigen Seins, Untersuchungen zur Grundlegung der Geschichtsphilosophie und der Geisteswissenschaft, 1933; Systematische Selbstdarstellung, 1933; Ontologie. 4 zväzky: 1. Zur Grundlegung der Ontologie, 2. Möglichkeit, 2. Möglichkeit und Wirklichkeit, 3. Der Aufbau der realen Welt. Grundriß der allgemeinen Kategorienlehre, 4. Philosophie der Natur: Abriß der speziellen Kategorienlehre, 1935 − 1950; Der philosophische Gedanke und seine Geschichte,1936; Der megarische und der Aristotelische Möglichkeitsbegriff: Ein Beitrag zur Geschichte des ontologischen Modalitätsproblems, 1937; Heinrich Maiers Beitrag zum Problem der Kategorien, 1938; Aristoteles und das Problem des Begriffs, 1939; Zur Lehre vom Eidos bei Platon und Aristoteles, 1941; Neue Wege der Ontologie, 1942; Systematische Philosophie, 1942; Die Anfänge des Schichtungsgedankens in der alten Philosophie, 1943; Leibniz als Metaphysiker, 1946; Autobiographie, 1949; Teleologisches Denken, 1951; Ästhetik, 1953; Philosophische Gespräche, 1954; Der philosophische Gedanke und seine Geschichte, Zeitlichkeit und Substantialität, Sinngebung und Sinnerfüllung, 1955; Kleinere Schriften – zv. 1: Abhandlungen zur systematischen Philosophie, zv. 2: Abhandlungen zur Philosophie-Geschichte, zv. 3: Vom Neukantianismus zur Ontologie, 1955 − 1958.

:: filozofia 20. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná, začiatok filozofie (Hartmann, N.).

/Hegel, Georg Wilhelm Friedrich
(27. 8. 1770 Stuttgart – 14. 11. 1831 Berlín) – nemecký filozof, predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie, autor systematickej teórie dialektiky, završovateľ novovekej filozofie.
    Hegelova teória dialektiky vychádza z predpokladu, že základom skutočnosti je všeobecný pojem, ktorý sa diferencuje a rozčleňuje, pretože v ňom vládne zákon protikladu ako prameň a základ všetkého pohybu vo svete, v ktorom sa pojem realizuje. Každý pojem sa v procese myslenia skonkrétňuje, čím popiera svoju všeobecnosť. Každá téza nastoľuje v tomto procese svoju antitézu a syntéza vzniknutá na základe oboch sa stáva novou tézou, hľadajúcou novú syntézu so svojou antitézou. V procese protirečenia pojem získava zároveň svoje nové určenie, pričom však zostáva so sebou totožný; týmto si obohacuje svoj vlastný obsah.
    Tento zákon vládne nielen v myslení, ale aj v reálnom bytí, v ktorom je duch ako vnútorná idea všetkých vecí prameňom všetkého vývoja, uskutočňujúceho sa tiež v troch etapách od tézy cez antitézu k syntéze.
    Dialektická metóda, ktorá je zároveň filozofiou, musí v systéme vystihnúť rozvoj bytia odvodzujúceho sa z absolútnej idey a dokázať, ako sa táto idea po realizovaní sa v prírode, kultúre a v histórii znovu vracia k sebe samej a dosahuje úplnosť svojho vedomia (plné sebauvedomenie).
    Predmetom filozofie, podľa Hegela, je toto absolútno vo svojom vnútornom a nevyhnutnom vývoji, absolútno ako večný duch, ktorý je v neustálom vývoji a tvorí veci zo seba. Tento proces je nekonečný a pochopiť ho možno len ako celok.

Fenomenológia ducha
V Hegelovom poňatí sa pojem chápaný ako absolútno berie ako imanentná aktivita subjektu, spočívajúca v sebapoznávaní rozumu v procese dialektickej sebarealizácie. Táto sebarealizácia absolútna sa odohráva v troch etapách: v prvej etape je pojem najskôr sebou (téza), v druhej mimo seba (antitéza) a v tretej znovu v sebe (syntéza). Úlohou fenomenológie ducha je dokázať, ako myslenie (duch, pojem) postupne získava sebauvedomenie, ako napokon dospieva k absolútnemu duchu.
    Špeciálne prvou etapou sa má zaoberať logika, ktorej predmetom je teda pojem ako od sveta nezávislé bytie.
    Druhou etapou sa má zaoberať filozofia prírody, ktorej predmetom je bytie prejavujúce sa vo vonkajšom svete.
    A napokon treťou etapou sa má zaoberať filozofia ducha, ktorá ukazuje, ako bytie získava svoje sebauvedomenie prostredníctvom ľudského ducha.
    Vo vyššie načrtnutých troch etapách vývinu absolútna sa ukazuje, ako sa historicky konkrétna skutočnosť totalizuje v pojme a stáva predmetom vedomia a ako vzťahy medzi vecami sú iba rozličným postojom myslenia vo vzťahu k vlastnému objektu, ktorý jestvuje len v závislosti od mysliaceho subjektu.

Logika
Hegel vo svojej logike vychádza z formálneho chápania bytia, z ktorého chce dialekticky odvodiť jeho ontologické kategórie. Preto je Hegelova logika dialektikou, ktorá obsahuje poznanie sveta ideí v ich vývoji.
    Kategórie vydedukované v systéme logiky podliehajú zákonu vzájomnej súvislosti a zákonu protikladov, ktorý spôsobuje ich vzájomné dialektické pôsobenie. Východiskom tohto pôsobenia je absolútno, úplne jednoduchý, nezávislý, v sebe uzavretý, celkom neurčený pojem. Tento pojem sa vyvíja podľa princípu tézy, antitézy a syntézy: je najskôr sebou samým, potom pre seba a nakoniec osebe.
    V prvom štádiu pojem znamená čisté bytie, ktoré sa ďalej rozvíja v podobe kategórií kvality, kvantity a miery.
    V druhom štádiu je pojem podstatou, ktorá vystupuje najprv osebe ako základ jestvovania, potom mimo seba ako jav a opäť osebe v podobe skutočnosti.
    V treťom štádiu sa pojem stáva skutočným pojmom, ktorý je najskôr subjektívny, potom objektívny a nakoniec prechádza do absolútnej idey v jednote toho, čo je subjektívne a objektívne a čo je najvyšším prejavom celého procesu rozvoja pojmu. Idea v sebe obsahuje život (ako subjektívnu ideu), poznanie (ako objektívnu ideu) a čistú formu pojmu (ako absolútnu ideu). Absolútna idea ako logická idea obsahuje nazeranie vlastného obsahu i celú jeho pravdu.
    Idea dialekticky prechádza do antitézy a ako bytie alebo ako jestvujúc idea sa stáva prírodou a logika sa mení na filozofiu prírody.

Filozofia prírody
Hegelova filozofia prírody redukuje celý prirodzený vývin vecí na dialektický proces pojmov. V stave inobytia sa idea prejavuje navonok v priestore a čase, ktoré podliehajú náhode a slepej nevyhnutnosti. Toto prejavenie navonok sa znovu uskutočňuje v troch etapách zmien: mechanických – týkajúcich sa hmoty, fyzických – týkajúcich sa neorganických vzťahov, a organických – zahrňujúcich najmä živočíšny svet.
    Vzhľadom na Hegelovo relegovanie času do oblasti prírody, možno Hegelovu logiku a filozofiu ducha prinajmenšom sčasti považovať zároveň za perichronozofické disciplíny, menovite logiku za náuku o predčasových formách bezčasia, čiže prochronematiku, a filozofiu ducha za náuku o záčasových formách bezčasia, čiže za metachronematiku.

Filozofia ducha
Príroda musí vo svojich jednotlivých vitálnych prejavoch umrieť, aby mohol vzniknúť duch, ktorý je ideou vracajúcou sa znovu z inobytia k sebe samej. Vývin idey je procesom od nevyhnutnosti prírody k slobode sebapoznania, ktoré sa realizuje v štáte, umení a vo filozofii.
    Duch znamená dialektické stávanie sa, ktoré je jeho obsahom. Toto neustále stávanie sa tiež odohráva v troch štádiách: duch, ktorý je podstatou ako téza (subjektívny duch), mimo seba ako antitéza (objektívny duch) a osebe ako syntéza (absolútny duch).

Hlavné myšlienky

        Zistiť, aké kategórie sú v našom subjektívnom myslení, znamená zároveň zistiť bytostný charakter alebo význam objektívnej reality.
        Bytostný charakter reality je idea, rozum alebo Boh, ktorého plným uskutočnením je duch.
        Etapy prírody a ľudského konania sú etapy, ktorými idea prechádza pri uskutočňovaní seba samej ako ducha.
        Ako bytosti majúce schopnosť myslieť, a teda slobodnú vôľu a konanie, sme my ľudia nositelia alebo sprostredkovatelia uskutočňovania reality ako ducha.

D: Differenz des Fichteschen und Schellingschen Systems der Philosophie (Rozdiel medzi filozofickým systémom Fichteho a Schellinga), 1801; Phänomenologie des Geistes (Fenomenológia ducha), 1807; Wissenschaft der Logik, 3 Bände (Logika ako veda), 1812 – 1816; Enzyklopädie der philosophischen Wissenschaften im Grundrisse (Základy encyklopédie filozofických vied), 1817; Grundlinien der Philosophie des Rechtes oder Naturrecht und Staatswissenschaft im Grundrisse (Základy filozofie práva alebo náčrt prirodzeného práva a štátovedy), 1821; Vorlesungen über die Beweise vom Dasein Gottes (Prednášky o dôkazoch existencie Boha), 1832; Vorlesungen über die Philosophie der Geschichte (Prednášky o filozofii dejín), 1837; Vorlesungen über die Aesthetik, 3 Bd. (Prednášky o estetike), 1836 – 1838; Vorlesungen über die Philosophie der Religion, 2 Bd. (Prednášky o filozofii náboženstva), 1832 – 1840; Vorlesungen über die Geschichte der Philosophie, 3 Bd. (Prednášky o dejinách filozofie), 1833 – 1836; Jubiläumsausgabe (Jubilejné vydanie, H. Glockner), 1927 an.

p. Zoznam literatúry.
– I: Georg Wilhelm Friedrich Hegel, in: Stanford Encyclopedia of Philosophy; Hegel, Georg Wilhelm Friedrich, in: Baldwin, J. M.: Dictionary of Philosophy and Psychology (1901).
::
    A
        absolútno (Hegel, G. W. F.), antitéza (Hegel, G. W. F.),
    B
        Boh (Hegel, G. W. F.),
    Č
        čas (Hegel, G. W. F.), čas a idea (Hegel, G. W. F.), číslo (Hegel, G. W. F.), človek (Hegel, G. W. F.),
    D
        dejiny svetové (Hegel, G. W. F..), duch (Hegel, G. W. F.), duch absolútny (Hegel, G. W. F.), duch subjektívny (Hegel, G. W. F.),
    F
        fenomenológia ducha (Hegel, G. W. F.), filozofia (Hegel, G. W. F.), filozofia 19. stor., filozofia Hegelova (Hegel, G. W. F.), filozofia nemecká, filozofia nemecká klasická, filozofia novoveká,
    H
        hegelovstvo, historiografia pragmatistická (Hegel, G. W. F.), hmota (Hegel, G. W. F.),
    J
        jedinečnosť konkrétna (Hegel, G. W. F.),
    M
        metóda dialektická, myslenie reflektívne (Hegel, G. W. F.),
    N
        negácia negácie (Hegel, G. W. F.), nezrozumiteľnosť filozofie (Hegel, G. W. F.),
    P
        Parmenides (Hegel, G. W. F.), pohyb a hmota (Hegel, G. W. F.), pohyb miestny (Hegel, G. W. F.), pochopenie Hegela, G. W. F., pojem adekvátny (Hegel, G. W. F.), pravdivosť (Hegel, G. W. F.), predmet filozofie (Hegel, G. W. F.), príroda (Hegel, G. W. F.),
    R
        reflektívny (Hegel, G. W. F.), rozdielnosť učení filozofických (Hegel, G. W. F.), rozmýšľanie (Hegel, G. W. F.), rozmýšľanie abstraktné (Hegel, G. W. F.),
    S
        strach z omylu (Hegel, G. W. F.), syntéza (Hegel, G. W. F.),
    U
        určenie bytia (Hegel, G. W. F.),
    V
        vec (Hegel, G. W. F.), večnosť (Hegel, G. W. F.), vedenie absolútne (Hegel, G. W. F.), vedenie bezprostredné (Hegel, G. W. F.),
    Z
        začiatok (Hegel, G. W. F.).

/hegelovstvo
– filozofické smery (hnutia) a školy, odvolávajúce sa G. W. F. Hegela.
    Hegelovstvo sa člení na starohegelovstvo (pravicové hegelovstvo, p. nižšie a Ch. H. Weisse, J. Fichte mladší) a novohegelovstvo (ľavicové hegelovstvo, p. nižšie) a z hľadiska jazyka, ktorým hegelovci písali, na nemecké, francúzske, anglické a ruské hegelovstvo.
    Z hľadiska vzťahu hegelovcov k Hegelovej filozofii práva, náboženstva a štátu sa rozlišuje pravicové (G. Gabler, H. F. W. Hinrichs, K. F. Göschel, C. Rössler, K. L. Michelet), stredné (historici filozofie K. E. Erdmann, K. Fischer, K. Rosenkranz, E. Zeller) a ľavicové (A. Ruge, M. Stirner, B. Bauer, L. Feuerbach, M. Hess, mladý K. Marx) hegelovstvo.
:: filozofia 19. stor., filozofia 20. stor.

/Heidegger, Martin
(26. 9. 1889 Messkirch (Baden) – 26. 5. 1976 tamže) – nemecký filozof, žiak a nasledovník Husserla, zaraďujú ho k predstaviteľom existencializmu, zakladateľ fundamentálnej ontológie. V rokoch 1928 – 1945 bol profesorom vo Freiburgu/Br.
    Ústredným predmetom Heideggerovho záujmu bol zmysel bytia. Pri výskume tejto problematiky vychádza z ontologickej diferencie, čiže z rozlíšenia medzi pojmom súcna a pojmom bytia.
    Ten, kto sa pýta, čo je to jednotlivé súcno, už dosvedčuje, že vopred rozumie samému bytiu, preto práve rozborom pýtajúceho sa, čiže ľudskej bytosti, treba podľa Heideggera smerovať k vytvoreniu pojmu bytia a zmyslu bytia. Tento výskum je náplňou fundamentálnej ontológie, ktorej najdôležitejšou súčasťou je analýza spôsobov ľudskej existencie.
    Ľudská existencia je podľa Heideggera miestom, kde sa vyjavuje bytie, kde bytie vystupuje zo svojej skrytosti, kde sa môže odhaliť vo svojej pravde. Preto Heidegger pravdu chápe ako odkrytosť bytia, ako zbavenie bytie zabudnutosti naň (gr. alétheia).
    V ďalšom vývine svojho filozofovania po takzvanom obrate (Kehre) Heidegger označuje toto odkrývanie, odhaľovanie sa bytia ako udalosť (Ereignis)). Proces usúvzťažňovania sa človeka vo svete sa v tomto období Heideggerovi začína javiť ako štvorenie (Vierung) sveta; kontext, v ktorom Heidegger vidí človeka, označuje ako štvorinu (Geviert) parametrov sveta – zem, nebo, nesmrteľnostné (nesmrteľnícke, nesmrteľníci) a smrteľnostné (smrteľnícke, smrteľníci).

D: p. Zoznam literatúry počnúc [87].

:: bytie (Heidegger, M.), časovosť existenciálna (Heidegger, M.: Bytie a čas, 1927), diferencia ontologická, ekstáza (Heidegger, M.), existenciál, fenomenológia (Heidegger, M.: Bytie a čas, 1927), filozofia 20. stor., Kant, I. (Heidegger, M.), Kehre, krása (Heidegger, M.), krásno (Heidegger, M.), ontológia fundamentálna, Parmenides (Heidegger, M.), pobyt (Heidegger, M.), prítomné (Heidegger, M.), vzťahovanie (Heidegger, M.).

/Hellerová, Ágnes
(12. 5. 1929 Budapešť – 19. 7. 2019 Balatonalmádi) – maďarská filozofka, predstaviteľka marxistickej filozofie mocne ovplyvnená filozofiou hermeneutickou. Centrom jej výskumného záujmu bola filozofická antropológia, predovšetkým život a sloboda človeka ako najvyššie hodnoty.
:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia maďarská, filozofia marxistická.

/Helvétius, Claude Adrien
(1715 – 1771) – predstaviteľ francúzskeho materializmu 18. storočia. Východisko jeho filozofie tvorí Lockov senzualizmus: objektívne jestvujúcu hmotu poznávame prostredníctvom pocitov. Druhým nástrojom poznania je pamäť, ktorú chápal ako trvajúci, ale oslabený pocit. Myslenie je kombinácia pocitov. Vo výchove ľudského charakteru má veľkú úlohu spoločenské prostredie. V spoločenskom vývoji hrá rozhodujúcu úlohu ľudské vedomie a vášeň.
:: filozofia 18. stor., filozofia osvietenská, materializmus francúzsky 18. stor.

/hen
gr. – ἕν – jedno.
:: filozofia starogrécka.

/Hengstenberg, Hans-Eduard
(1. 9. 1904 Homberg/Niederrhein – 8. 8. 1998 Würzburg) – nemecký filozof, zaoberajúci sa výkladom základných princípov aristotelovsko-tomistickej metafyziky z pohľadu fenomenológie. Ústredným pojmom Hengstenbergovej filozofie je pojem zmyslu.
:: filozofia 20. stor., filozofia nemecká.

/Herakleitos z Efezu
(asi 540 – 480 pr. n. l.) – grécky antický filozof, predstaviteľ iónskej školy.
Herakleitos považoval za prvopočiatok všetkého súcna oheň. Premenami ohňa vznikajú podľa neho všetky veci.
Svet (κóσμος [kosmos]) je podľa Herakleita proces: „Všetko plynie a nič netrvá“; prirovnáva ho k prúdu rieky a hovorí: „Nevstúpil by si dvakrát do tej istej rieky (zl. A 6)“ ([6];30).

D: O prírode.

:: filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, kosmos idios (Herakleitos), kosmos koinos (Herakleitos), kozmos (Herakleitos), oheň (Herakleitos), počiatok sveta (Herakleitos), predsokratici, Protagoras, učenie Herakleitovo, vznikanie vecí (Herakleitos).

/Herbart, Johann Friedrich
(4. 5. 1776 Oldenburg – 14. 8. 1841 Göttingen) – nemecký filozof, ktorý svojím chápaním filozofie ako spracúvaním pojmov (Bearbeitung der Begriffe) prispieval k jej chápaniu pozitivistickému respektíve (v budúcnosti) analytickofilozofickému. Logika podľa Herbarta pojmy objasňuje, metafyzika opravuje a estetika pojmy dopĺňa o hodnotové určenia. V Herbartovom poňatí sa pritom estetika chápe širšie ako je bežné chápanie estetiky, pretože u Herbarta estetika zahŕňa aj etiku. Herbartova metafyzika vychádza z predpokladu existencie reálnych entít, ktoré nazýva reály. Herbartov pojem reálu pripomína Leibnizov pojem monády. Každému Herbartovmu reálu je vlastná jednoduchá, sebazachovávajúca sa kvalita.Aj dušu Herbart chápe ako reál, ktorého sídlom je mozog. Herbart rozpracúva statiku a mechaniku predstáv ako sebazáchovných krokov duše, čím sa pokúša vykladať psychické javy bez pomoci predstavy duševných schopností. Herbartovo chápanie duše dobre vystihuje jeho výrok: „Zákonitosť, ktorou sa riadi duševný život, je absolútne taká istá ako zákonitosť, ktorou sa riadi hviezdne nebo (Die Gesetzmäßigkeit im Seelenleben gleicht vollkommen der am Sternenhimmel)“.
Herbarta považujú za zakladateľa modernej pedagogiky.

D: Hauptpunkte der Metaphysik, 1806; Lehrbuch zur Einleitung in die Philosophie, 1813; Psychologie als Wissenschaft, neu gegründet auf Erfahrung, Metaphysik und Mathematik, I−II, 1824−1825; Allgemeine Metaphysik nebst den Anfängen der philosophischen Naturlehre, I−II, 1828−1829; J. F. Herbart a jeho pedagogika, 1977. Zobrané spisy: Johann Friedrich Herbarts Sämtliche Werke, vyd K. Kehrbach, O. Flügel a Th. Fritzsch, 19 zv., 1887 –1912; Johann Friedrich Herbarts Pädagogische Schriften, vyd. O. Willmann a Th. Fritzsch, 3. vyd., 3 zv., 1913 –1919; J. F. Herbarts kleinere philosophische Schriften und Abhandlungen nebst dessen wissenschaftlichem Nachlasse, vyd. G. Hartenstein, 3 zv., 1842 –1843.

:: duša (Herbart, J. F.), filozofia 19. stor., filozofia nemecká.

/Herder, Johann Gottfried
(1744 – 1803) – nemecký filozof, generálny superintendent vo Weimare. Proti Kantovej kritike rozumu staval svoju fyziológiu poznávacích schopností a učenie o prvotnosti jazyka oproti rozumu.
    Herderova filozofia dejín je založená na úvahe, že vývoj nie je náhodný, že prebieha zákonite. Naše dejiny sú súčasťou dejín celej slnečnej sústavy. Neznamenajú popretie prírody, ale jej pokračovanie. Človek je produktom prírody; zostáva s ňou spätý aj vtedy, keď sa v dôsledku vzniku štátu od nej odlučuje. Od prírody človeka odlíšila vzpriamená postava a funkčnosť rúk. Ľudský rod sa stále vyvíja k lepšiemu. Násilie pritom ustupuje miernosti. Dejiny sú tak procesom sebavytvárania človeka. Dôležitú úlohu v nich hrá humanita, ktorá je hlavným obsahom Kristovho učenia.
    Vývoj národov určuje ich odlišný charakter a duch. Túto zákonitosť opísal obrazne Herder ako otáčajúce sa kolo dejín. Na jeho vrchole boli pred stáročiami Rimania. Po ich poklese sa na toto miesto sa teraz dostávajú Germáni, ktorým patrí blízka budúcnosť. Aj tých však po čase vystriedajú Slovania.
:: filozofia 18. stor., filozofia 19. stor., filozofia dejín, filozofia nemecká, filozofia osvietenská.

/hermeneutika
gr. (z gr. hermeneutiké techné (umenie výkladu) < hermeneuein (vykladať, vysvetľovať, zvestovať)) − pôvodne umenie výkladu čiže pretvárania nezrorumiteľného alebo nepochopiteľného na zrozumiteľné alebo pochopiteľné a teória tohto umenia (ars interpretandi), neskôr sa výraz hermeneutika používa na označenie alebo ako súčasť označenia rôznych filozofém, hlavne však v spojení s prívlastkom filozofická (cf. filozofická hermeneutika).
    Ako filologická náuka sa hermeneutika zaoberá výkladom historických textov. Zahrnuje povedľa procesu interpretácie, ktorý sleduje správne pochopenie textu v zmysle priradenia správnych významov lexikálnym jednotkám cudzojazyčného textu, aj proces exegézy, ktorá sa zase snaží zhromaždiť všetky dostupné historické udaje, ktoré by text osvetľovali aj z hľadiska vonkajších súvislostí.
    Hermeneutika vznikla v rámci filologickej kritiky, ktorá sa počnúc náboženskou reformáciou pokúšala očistiť biblický text od neskorších prídavkov stredovekého prekladu Vulgáty a rekonštruovať jeho pôvodné znenie.
    Neskôr sa hermeneutika vyvinula do formy metodického postupu v duchovných vedách a jeho reflexie. Za všeobecnú metodológiu humanitných vied pokladal hermeneutiku napr. W. Dilthey a H. Rickert.
    Vo vývoji hermeneutiky takto možno rozlíšiť niekoľko etáp:

(v antike a stredoveku) výklad (posvätného, záväzného a pod.) textu, napríklad biblická exegéza;
(v novoveku) metóda chápajúceho poznávania;
(súčasnosť) popri hermeneutike ako špeciálnovednej metóde sa utvára hermeneutika ako osobitná filozoféma, napríklad ako filozofická hermeneutika.

– P: Gadamer, H.-G., Heidegger, M., Ricoeur, P.
:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia súčasná, hermeneutika a filozofia analytická, hermeneutika filozofická, hermeneutika integratívna.

/hermeneutika a filozofia analytická
– „Dnešná hermeneutika je filozofická disciplína, ktorá vyrástla z tradície filozofie kontinentálnej a nesie charakteristické stopy tohto svojho pôvodu. Podobné otázky, ktorými sa zaoberá kontinentálna hermeneutika, sa dnes riešia, pravda pod iným názvom a s použitím inej metodiky, aj vo filozofii analytickej, a to v rámci tzv. teórie komunikácie ([655];12).“
:: filozofia, filozofia 21. stor., filozofia súčasná.

/hermeneutika filozofická
− filozofia chápania vypracovaná H.-G. Gadamerom.
:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia súčasná.

/Hesiodos
(8. st. pr. n. l. Askra (Boiótia) – 7. st. pr. n. l.) – grécky básnik. tvorca gréckeho didaktického eposu. V mladosti pásal stáda ovcí v horách, neskôr obrábal polia, ktoré zdedil po otcovi. Patril k drobným poľnohospodárom, ktorí síce boli slobodní, ale museli tvrdo zápasiť o svoje živobytie. Básnické umenie sa naučil od potulných rapsódov a stal sa jedným z nich, ale neopustil preto svoje hospodárstvo a cestoval len zriedka.
Hesiodos skladal svoje básne v haxametroch tzv. homérskym jazykom.
Hesiodos mal veľký vplyv na grécku poéziu, najmä helenistickú, ďalej na Vergilia a na literatúru kresťanskú.
:: Grécko staroveké, kultúra antická.

/heterogénny
gr. – skladajúci sa z rôznych prvkov; rôznorodý.
:: prvok.

/heuristika
gr. – skusmé riešenie problémov, pre ktoré nepoznáme algoritmus alebo presnejšiu metódu a veda o tom, čiže veda skúmajúca spôsoby alebo postupy dochádzania k objavom, vynálezom alebo riešeniam problémov alebo samotné tieto spôsoby a postupy (napríklad metódou pokusu a omylu); umenie vynachádzania; náuka o vedeckých prameňoch, ich zbieraní a hodnotení. Heuristické úvahy a metódy sú založené najmä na využívaní analógie a neúplnej indukcie.
:: funkcia rovnice heuristická.

/hexis
gr. – štruktúra a spôsob spojenia.
:: filozofia antická, filozofia starogrécka.

/Hildegarda z Bingenu
(16. 9. 1098 Bermersheim vor der Höhe – 17. 9. 1179 kláštor Rupertsberg, Bingen vom Rhein) – nemecká mystička, benediktínka, polyhistorička, lekárka, spisovateľka, hudobná skladateľka a zakladateľka kláštora na Ruperstbergu pri Bingene), s jej dielom sú spojené počiatky vlastnej nemeckej filozofie, takzvanej Frauenmystik. V prírodovednom ohľade vynikajú jej empirické pozorovania prírodnín; jej myslenie sa vyznačuje mimoriadnou názornosťou a jej prístup k ľuďom hlbokou empatiou.

D: Liber Scivias, ok. 1150; Liber vitae meritorum (1148–1163); Liber divinorum operum (1163–1174); Liber simplicis medicinae alebo Physica (1151–1158); Liber compositae medicinae alebo Causae et curae; Carmina; Epistulae; Vita sancti Ruperti; Vita S. Disibodi; Lingua Ignota; Ausgewählte Schriften, 1922; Geheimnis der Liebe, 1957; Briefwechsel, 1965; Werke (Auswahl), 1978.

:: cesta perichronozofická (synkriticizmus), filozofia 12. stor., filozofia nemecká, filozofia stredoveká, mystika kresťanská západná, jej zlatý vek, svetlo.

/historia syncritica (synkriticizmus)
– synkritická história, synkritické dejiny – synkritická veda o dejinách, o genetickej a dynamickej dominante štruktúry tej ktorej entity; synkriticky pestovaná história, synkriticky pestované dejiny osnované na idei významovej nevyčerpateľnosti toho ktorého obdobia alebo udalosti dejín a na idei synkritiky obrazu dejín alebo tej ktorej udalosti a dejín resp. udalostí samotných (idea ireducibility toho ktorého úseku predmetu historického skúmania a jeho obrazu).
    Východiskom synkritickej histórie je – v tomto blízkosť synkriticizmu historickej antropológii (napríklad Richard van Dülmen) – spoločenské indivíduum ako miesto emergencie udalosti vo vývinovom pásme tej ktorej civilizácie a podklad či „materiál“ jeho (možnej) transformácie na bytosť kultúrnu čiže na člena kultúrneho spoločenstva spôsobilého pretvárať zlo na dobro, škaredé na krásne atď. (pozri: kultúra).
    Na požiadavku historickej antropológie „preklenúť priepasť medzi rozprávaním a analýzou a práve tak medzi jednotlivým prípadom a celkovým kontextom“ (646;48) reaguje však synkriticizmus svojou ponukou ich nereduktívneho usúvzťažňovania zvaného synkritika. Tu (sc. v synkritike narácie a analýzy atď.) je aj rozdiel medzi synkritickou históriou a históriou kritickou, trebárs aj v podobe historickej antropológie takej blízkej synkriticizmu.
    Synkritická história zaujíma metodologicky blízke stanovisko aj prístupu k dejinám reprezentovanom u nás stredovekárom-synkretikom Jurajom Šedivým, pozri napríklad Šedivého text 647 (a komentár J. Bartla k nemu v článku 648), v ktorom nachádzame množstvo príkladov binarít z dejín, priamo sa „dožadujúcich“ synkritického a synkriticistického skúmania (možných) podmienok ich nereduktívneho usúvzťažňovania čiže synkrízy.
    Synkriticizmus sa prosto nazdáva, že aj v oblasti historického výskumu a interpretácie jeho výsledkov sa dá vyhýbať synkretizmu, a to menovite spomenutou synkritikou.
    Z hľadiska synkriticizmu je kýžená slovenská, stredoeurópska a európska identita povedzme Banskobystričana synkrízou týchto identít, nie ich nediferencovanou zliatinou.
    Synkritickohistoricky sa možno pozrieť aj na rozvrstvenosť alebo štruktúru zmyslu historickej entity alebo udalosti, akými sú napríklad v 21. storočí migrácia alebo celonárodné testovania. V štruktúre zmyslu týchto udalostí možno synkritickohistoricky rozlíšiť

vrstvu individuálnoosobnostne, medicínsky, antiinterupčne... nezmyselnú,
vrstvu legalizácie ekonomických, politických... zločinov,
vrstvu geostrategickej efektívnosti migrácie alebo celoplošného testovania vedúcich k rozkladu štátov alebo celého kontinentu s cieľom nadobudnutia geostrategickej výhody.

    Synkritickohistorická diferenciácia zmyslu udalosti alebo epizódy ukazuje, že aj nezmyselnosť je modus zmyslu, pokiaľ ju nereduktívne (sc. synkriticky) usúvzťažníme s ostatnými vrstvami zmyslu udalosti.
    Kľúčovou kategóriou intervenujúcou v synkritickohistorickom pristupovaní k udalostiam alebo epizódami je pojem polyverzálnosti ich zmyslu – pochopená

        osobnostnoindividuálna, medicínska... nezmyselnosť,
        efektívnosť legalizácie vojnovej, ekonomickej... zločinnosti,
        geostrategická účinnosť rozkladu štátov alebo kontinentu.

    Príčinou zdanlivej neviditeľnosti štruktúry zmyslu udalosti je bezčasová väzobnosť jeho vrstiev alebo faziet: zatiaľ čo udalosť sa rozvíja lineárne časovo, jej zmysel je od jej počiatku bezčasmo (presnejšie: perichrónne) vertikálny.
    Zmysel nezmyselnostnej vrstvy udalosti sa ukazuje na báze jej analýzy realizovanej synkritickohistoricky postupujúceho (mysliaceho) participanta na nej bez ohľadu na to, či synchrónne alebo diachrónne.
    Väzobnosť synchrónie a diachrónie chápe synkritická história ako ich superpozíciu.
:: dejiny, história, synkriticizmus.

/historiografia pragmatistická (Hegel, G. W. F.)
– sa v novších časoch rozlične prehrešila na veľkých historických charakteroch a skalila a spotvorila ich čisté poňatie „oddeľovaním vnútra od vonkajšku, odporujúcim pravde. Namiesto toho, aby sa uspokojila s jednoduchým vyrozprávaním veľkých činov svetodejinných hrdinov a uznala, že ich vnútro zodpovedá ich činom, považovala sa za oprávnenú a povinnú stopovať za tým, čo je jasné, údajne tajomné motívy a potom sa domnievala, že historický výskum je o to hlbší, čím viac sa jej podarí zbaviť nimbu to, čo sa doteraz oslavovalo a vynášalo a znížiť jeho vznik a význam na bežnú prostrednú úroveň. Za účelom takéhoto pragmatistického výskumu dejín sa potom často odporúčalo aj štúdium psychológie, lebo vraj informuje o vlastných ľudských pohnútkach k činom. Avšak psychológia, na ktorú sa tu odkazuje, je len malicherným ľudoznalectvom, ktoré namiesto toho, čo je v ľudskej povahe všeobecné a podstatné, skúma predovšetkým len partikulárnosť a náhodilosť jednotlivých pudov, náruživostí atď. Ostatne ak pri tomto psychologicko-pragmatistickom postupe v skúmaní motívov, ktoré sú základom veľkých činov, má historik voliť predovšetkým medzi substanciálnymi záujmami vlasti, spravodlivosti, náboženskej pravdy atď. na jednej strane a subjektívnymi a formálnymi záujmami márnivosti, vládybažnosti, hrabivosti atď. na strane druhej, tak sa považujú za hybné momenty predovšetkým tieto posledné, a to preto, lebo ináč by sa nepotvrdil predpokladaný protiklad medzi vnútrom (zmýšľaním konajúceho) a vonkajškom (obsahom činu). Keďže však vnútro a vonkajšok majú popravde ten istý obsah, treba potom tiež výslovne povedať, a to proti onej školometskej múdrosti, že keby historickým hrdinom bolo išlo len o subjektívne a formálne záujmy, neboli by vykonali to, čo vykonali, a vzhľadom na jednotu vnútra a vonkajšku treba uznať, že veľkí muži chceli to, čo vykonali, a vykonali to, čo chceli ([65];190 – 191)“.
:: história.

/hľadačstvo
– sklon hľadať, objavovať stále niečo nové. Môže sa orientovať rôznymi smermi, ktoré sa môžu aj vzájomne dopĺňať. Rozlíšiť možno napríklad hľadanie vnútri alebo hľadanie vonku.
    Hľadanie vnútri sa zvyčajne týka introspekcie a sebapoznania. Je to proces, pri ktorom sa snažíme pochopiť naše vlastné myšlienky, pocity a motivácie. Toto hľadanie môže byť veľmi osobné a unikátne pre každého jednotlivca.
    Na druhej strane, hľadanie vonku sa zvyčajne týka hľadania odpovedí v externom svete. Môže to zahŕňať učenie sa nových vecí, skúmanie rôznych kultúr, filozofií alebo názorov, alebo hľadanie inšpirácie v prírode alebo v umení.
    Obidva prístupy sa však môžu aj navzájom dopĺňať.

/hľadanie
– usilovanie sa nájsť; usilovanie sa získať, dosiahnuť, zaopatriť si niečo; pátranie po niečom, zisťovanie.

/hľadisko
− východisko posudzovania, náhľad, stanovisko.
:: kritérium.

/hlavolam
– problém riešiteľný na danom explanačnom základe (cf [19];37).
:: filozofia vedy.

/hlbokosť
– hĺbka – intenzívnosť, stupeň sily, podnetnosti, obsažnosti, prenikajúcnosť do hĺbky.

/hlúposť
– nedostatok múdrosti, slabá rozumová schopnosť, zakladajúca sa na nerozlišovaní; neschopnosť rozlišovať. Jednou z ciest k hlúposti je indoktrinácia.

/hmota
– matéria, gr. hýlé, lat. materia – súčasť predmetu filozofie, chápaná podľa toho, či ide o filozofiu materialistickú alebo idealistickú. Podľa materialistických filozofií je hmota celá skutočnosť, podľa idealistických filozofií je hmota časťou skutočnosti závislou od nehmotnej skutočnosti.
:: bytie hmotným, energia, | energia, hmota, informácia, | filozofia materialistická, formy pohybu hmoty, informácia, hmota (fyzika), hmota (Hegel, G. W. F.), hmota (materializmus dialektický), hmota neživá, hmota živá, látka (chémia), materializmus, náboj elektrický, objekt hmotný, ontológia, skutočnosť materiálna, štruktúra pohybu hmoty.

/hmota (Hegel, G. W. F.)
– systém dvoch protikladných pohybov hmotných častíc, t. j. atómov, na jednej strane priťahovania, na druhej strane odpudzovania. Zjednotenie týchto dvoch protiľahlých pohybov predstavuje tiaž, ktorú bližšie charakterizuje zotrvačnosť, náraz a pád. Z hľadiska vnútorného vývojového cieľa prírody má hmota iba vonkajškovú, nie reálnu, vnútornú jednotu, pretože jej ťažisko leží mimo nej ([62];65).

/hmota (materializmus dialektický)
− existencia vecí, javov, procesov mimo nášho vedomia: „Keď všetky objektívne existujúce druhy súcien zaraďujeme pod spoločný pojem hmoty, abstrahujeme od ich špecifických kvalitatívnych rozdielov a vyčleňujeme ich všeobecný, pre všetkých spoločný moment: objektívnu, od vedomia človeka nezávislú existenciu, to, že sú dané človeku v jeho pocitoch, odrážajú sa v jeho teóriách a existujú nezávisle od nich“ ([69];61).

/hmotný
– existujúci nezávisle od toho, či ho vnímame alebo nie (cf [862];7).
:: bytie hmotným, hmota.

/hnutie fenomenologické
– súbor fenomenologických skúmaní realizovaných veľmi širokou paletou predstaviteľov filozofie 20. stor. prináležiacich jednak k vlastným prívržencom Edmunda Husserla, resp. naň nadväzujúcich (fenomenologické hnutie v užšom zmysle slova), jednak filozofi patriaci do iných filozofických smerov alebo škôl tej najrozličnejšej orientácie, počnúc existencializmom (napr. G. Marcel) a končiac analytickou filozofiou (napr. J. L. Austin).
:: fenomenológia.

/Hobbes, Thomas
(5. 4. 1588 Westport (Malmesbury), Wiltshire – 4. 12. 1679 Hardwick Hall, Derbyshire) – anglický filozof, predstaviteľ mechanistického materializmu, teoretik štátu a práva a zástanca teórie spoločenskej zmluvy. Filozofia Hobbesovi praktický splýva so špecifickou vedou: je iba jedno vedecké, objektívne a racionálne poznanie a jeho predmetom je iba jeden predmet – objektívne, mimo nás existujúce teleso (corpus) pohybujúce sa v čase a priestore. Filozofia v Hobbesovom poňatí tak vystupuje ako náuka o telese, ktoré skúma v rozličných rovinách alebo formách pohybu: v rovine všeobecnej ako prírodu, v rovine špecifickej ako človeka a v rovine umelého telesa ako spoločnosť a štát.
    Hobbes aplikuje mechanistický výklad sveta dôsledne, t. j. aj na oblasť organickú a na človeka. Dokazuje materiálnu determinovanosť všetkých ľudských prejavov vrátane vedomia. Myslenie je činnosť, ktorá musí mať hmotný substrát.
    Významným zdrojom Hobbesovej filozofie bola filozofia Descartova a keplerovsko-galileovská prírodná veda.
    Hobbes je konzekventným zástancom racionalizmu, podľa ktorého podstata skutočnosti je prístupná iba racionálnym formám – predovšetkým matematickým a logickým operáciám: „Každé uvažovanie sa redukuje na dve myšlienkové operácie, a to sčítanie a odčítanie“ (1. kap. diela O telese). Sčítanie a odčítanie je základná spontánna činnosť intelektu, používa sa pri číslach, v geometrii, vo fyzike, logike i politike. Poznanie predmetu spočíva v jeho matematickej rekonštrukcii.
    Pokiaľ ide o skúsenosť, Hobbes ju považuje za základ a zdroj poznania, no keďže narába iba s jednotlivými nepomenovanými a nerozlíšenými zmyslovými dátami, poznanie vo vlastnom zmysle slova sa začína až rečovo vyjadrovanými logicko-racionálnymi postupmi.
    Vnímaním získané dáta sú iba určité znaky skutočnosti, ktorá vyvoláva zmyslové dáta, no sama osebe zostáva neprístupná.
    Objektívna skutočnosť, to je hmota a jej rozličné formy pohybu, zatiaľ čo vnem a predstava sú ľudským subjektívnym fenoménom.
    Tak ako sú vnemy znaky (signa) vecí, tak sú pojmy znakmi pre obsah vedomia a nie pre samotné veci. Pojmy sa fixovali rečou, a to tak, že na základe ľubovoľného rozhodnutia a dohody medzi ľuďmi vznikli pomenovania, slová (nomina).
    Vnímanie je pohyb v čiastočkách vnímajúceho tela, vedomie je následok pôsobenia vonkajších hmotných pohybov.
    Hobbes je konvencionalista: podľa neho netreba spájať pojmy so samými vecami, pretože majú iba funkciu konvenčne ich označovať. Mimoriadny význam pre myslenie a poznanie má jazyk a jeho gramatika.
    V ontológii Hobbes vychádza z názoru, že ak si myslím substanciu, môžem si ju myslieť iba ako hmotnú, nestvorenú a nezničiteľnú, existujúcu samu osebe a nezávisle od nás.
    Hlavným atribútom substancie, formou jej existencie je pohyb, ďalšími atribútmi čas a priestor.
    Hybným princípom činnosti ľudí sú vášne. Emócie slúžia životnému pohybu. Z týchto prirodzených pozemských podnetov sa rodia aj morálne normy a zákony. Jedine v spoločnosti a v štáte môže byť reč o naozajstnej morálke, ktorej výrazom a zárukou sú zákony a práva štátu. Hobbes uprednostňuje záujmy silného štátu pred záujmami jednotlivca. Obhajuje absolutistický princíp a vo svojej predstave silného, jediného autoritatívneho vladára stelesňuje programovo ideál nerozdelenej moci; z neistoty, strachu a mnohostranných antagonizmov, ktoré sú typické pre prirodzený stav ľudstva (bellum omnium contra omnes) je východiskom silný, totalitný a autoritatívny štát, ktorý ľudom zabezpečí poriadok, rozum a mravnosť.
    Vznik štátu Hobbes vysvetľuje kontraktualisticky ako výtvor ľudských potrieb a ľudskej dohody.

D: De cive (O občanovi), 1642; Leviathan or the Matter, Form and Power of a Commonwealth, Ecclesiastical and Civil (Leviathan alebo o obsahu, forme a moci cirkevného a občianskeho štátu), 1651; De corpore (O telese), 1655; De homine (O človeku), 1658; Problemata physica (Problémy fyziky), 1662; Lojálnosť, náboženstvo, povesť a mravnosť Hobbesa, 1662; Elements of Law Natural and Politic, 1889; The English Works I – XI, 1839 – 1845; Opera I – V, 1839 – 1845.

:: filozofia 17. stor., filozofia anglická, filozofia novoveká.

/hodnota
– zodpovedajúcno nejakej potrebe; významový útvar/proces, ktorého špecifikum spočíva v uvedomení si/uvedomovaní si spôsobilosti dajakej entity uspokojiť/uspokojovať potrebu, a to či už bezprostredne, alebo svojimi dôsledkami. Inokedy sa ako „hodnota“ označuje sama entita vyznačujúca sa spôsobilosťou uspokojovať potrebu alebo túžbu. Hodnotu vyjadruje a zabezpečuje norma. Termín „hodnota“ (Wert) zaviedol do filozofie Lotze. Výskumom hodnôt sa zaoberá o. i. axiológia, etika, estetika, psychológia, filozofia hodnôt, antropológia, kulturológia, ekonómia atď.
    Zisťovanie hodnoty je hodnotenie, meranie hodnoty.
:: axiológia, hodnota číselná, hodnota dokumentárna, hodnota estetická, hodnota historická, hodnota jednotková (fyzika), hodnota kultúrna, hodnota okamžitá, hodnota pamiatková, hodnota pravdivostná, hodnota premennej, hodnota spoločenská, hodnota umelecko-remeselná, hodnota veličiny, hodnota zobrazenia (matematika), platenie, vzťah kladný, vzťah záporný.

/hodnota estetická
– zodpovedajúcno nejakej entity alebo diania estetickej potrebe alebo ich umožňujúcno ju uspokojiť v miere ich participácie na transformácii škaredého na krásne čiže na kultúre.
:: estetika, hodnota, krása.

/hodnota historická
– participujúcno niečoho (nejakej veci, entity) na kultúrnosti zachovaného.
:: kultúrnosť zachovaného.

/hodnota pravdivostná
– základná logická entita používaná na hodnotenie výrokov alebo výrokových foriem; je zovšeobecnením a spresnením pojmov pravdy (pravdivého) a nepravdy (nepravdivého); je to hodnota udávajúca vzťah výroku k pravde alebo rozsah, v ktorom je nejaký výrok pravdivý.
    Symbolicky sa pravdivostná hodnota značí najčastejšie číslicami alebo písmenami. Pravdivý výrok bude mať pravdivostnú hodnotu 1 a nepravdivý 0. Pravdivostné ohodnotenie je potom predpis, ktorý danému výroku priraďuje buď 0 alebo 1.
    V klasickej logike sú možné iba dve pravdivostné hodnoty, a síce pravda a nepravda označované aj 1 a 0 alebo P a N. Ak má výrok pravdivostnú hodnotu 1 alebo P, je v súlade so skutočnosťou, je pravdivý, ak je výrok v rozpore so skutočnosťou, má pravdivostnú hodnotu 0 alebo N, je nepravdivý.
    V neklasických logikách sú možné aj ďalšie pravdivostné hodnoty: logické systémy, ktoré skúmajú výroky za predpokladu, že máme tri alebo viac pravdivostných hodnôt, sa nazývajú trojhodnotové a viachodnotové logiky; v týchto logikách možno na otázku, či výrok je pravdivý, dať aj inú odpoveď ako „áno“ alebo „nie“ (čo zodpovedá pravdivostným hodnotám 1 a 0), napr. „azda“, „možno“ a podobne.
:: logika.

/hodnota premennej
− prvok oboru premennosti ([490];80).
:: logika.

/hodnota spoločenská
– hodnota platná (uznávaná, prijímaná) v spoločnosti.
:: spoločnosť

/hodnotenie
− zisťovanie hodnoty, pripisovanie hodnoty, napr. mravné hodnotenie, rating atď.; oceňovanie; posudzovanie.
:: hodnota, hodnotenie estetické.

/hodnotenie estetické
– porovnávanie estetickej funkcie predmetu s estetickými normami ([185];61).
:: estetika.

/hodnotenie výrokov (logika)
– určovanie pravdivosti alebo nepravdivosti výrokov na základe daných premís alebo pravidiel inferencie.
:: hodnota pravdivostná.

/hodnovernosť
– miera dôvery, ktorú môžeme mať v pravdivosť alebo presnosť určitého tvrdenia, záveru alebo informácie.
:: hodnovernosť záveru.

/hodnovernosť záveru
– množstvo a kvalita dôkazov, ktoré podporujú daný záver. Napríklad, výskumný záver môže byť považovaný za hodnoverný, ak je podložený silnými empirickými dátami a je v súlade s existujúcimi vedeckými teóriami.
    V kontexte práva, hodnovernosť záveru sa môže týkať dôkazov, ktoré podporujú určité právne tvrdenie alebo rozhodnutie. Napríklad, súdny záver môže byť považovaný za hodnoverný, ak je podložený dôkazmi, ktoré sú považované za spoľahlivé a presné.
    V kontexte logiky, hodnovernosť záveru sa môže týkať logického dôsledku alebo platnosti argumentu. Napríklad, logický záver môže byť považovaný za hodnoverný, ak je odvodený z platných a pravdivých predpokladov.
:: hodnovernosť, výskum vedecký, záver.

/hodogetika
gr. − návod na metodické štúdium vedného odboru.
:: odbor vedný, veda.

/Holbach, Paul Heinrich Dietrich von (de)
(1723 - 1789) – Paul Henri Thiry Baron d'Holbach – francúzsky filozof, senzualista, determinista, ateista, hlavný predstaviteľ francúzskeho materializmu 18. storočia, encyklopedista nemeckého pôvodu. Kritizoval Berkeleyho učenie. Idealizmus je chiméra, ktorá protirečí zdravému rozumu. Hmota a myslenie sú tá istá realita a riadia sa prísnymi zákonmi.
:: filozofia 18. stor., filozofia francúzska, filozofia novoveká, filozofia osvietenská, materializmus francúzsky 18. stor., osvietenstvo.

/Holko, Matej ml.
(10. 2. 1757 Nižný Skálnik, okr. Rimavská Sobota – 20. 7. 1832 Rimavská Baňa, okr. Rimavská Sobota) – slovenský filozof, básnik, evanjelický kňaz, spoluzakladateľ Učenej spoločnosti malohontskej (1808).
:: filozofia slovenská.

/Homér
(9. – 8. stor. pr. n. l.) – grécky básnik, autor eposov Ilias a Odysea. V jeho obraze sveta je filozoficky dôležitá o. i. predstava prapríčiny sveta (kozmogonického prazákladu), ktorý označuje ako Noc (Nyx).
    Noc (Nyx) je pramocnosť jestvujúca pred každou existenciou; je to prapočiatok, praprincíp všetkého bytia.
    Noc sa najprv začína prejavovať ako pramore (Okeanos), z ktorého sa ďalej rodí životodarná sila (Tetis). Nyx, Okeanos a Tetis plodia zem, majú geogonickú povahu.
    Na Homérovu kozmogóniu nadväzujú kozmogónie orfické.
:: mytológia grécka.

/homo (synkriticizmus)
– ten ktorý aspekt spôsobu bytia človeka, prierez týmto spôsobom bytia alebo možný podproces diania ľudského života, jeden z jeho možných príbehov.
    Základné možné (nielen kýžené, ale uskutočniteľné) príbehy života človeka, vyúsťujúce do jeho oslobodenia a nevyhnutné na to, aby toto oslobodenie nastalo, sú tieto:

  1. homo transcendens,
  2. homo culturalis,
  3. homo inscendens,
  4. homo significantia vivens,
  5. homo syncriticus,
  6. homo amans,
  7. homo benevolus,
  8. homo concordans,
  9. homo virtus constituens,
10. homo syncriticisticus (utvárajúci societas syncritica).

    Tieto príbehy opisujú texty, rozvádzajúce desať téz synkriticizmu.
    Človek môže žiť superpozíciou týchto príbehov usúvzťažnených vzájomne bezčasmo, ich synkrízou alebo synkritikou. V tomto zmysle je človek náplňou synkriticizmu nielen ako filozofie, ale najmä a predovšetkým ako spôsobu života.
    Tieto príbehy teda netreba vnímať (a chcieť žiť) len evolucionisticky, ako postupnosť po sebe nasledujúcich krokov k oslobodeniu. Najdôležitejšou možnosťou zoradenia týchto príbehov človeka je ich vertikalizácia realizovaná perichronickou cestou.
    Odtiaľto význam bezčasia a jeho skúmania v perichronozofii, no najmä jeho žitia. Synkritická filozofia ako rozvinutý systém synkriticistických disciplín nesie názov synkriticistická filozofia.
    Zaujímavým homo je deegoizovaný intelektuál.

/homo amans (synkriticizmus)
– milujúcnostný aspekt spôsobu bytia človeka; týka sa ho 6. téza synkriticizmu.
    Najintenzívnejšiu formu objavenia alebo navodenia prirodzených väzieb vo svojej životnej situácii človek dosahuje v láske. Človek môže byť homo amans (človek milujúci). Synkríza izolovanej bytosti je contradictio in adjecto; synkríza v skutočnosti implikuje komunikáciu s druhými alebo druhým, ktorou sa roztvára priestor alebo dianie milujúcna. Komunikačný proces nie je „prenášanie“ významov, ale ich re-kreovanie alebo ko-re-kreovanie. Ľudská bytosť, ktorá rekreuje čiže znovuvytvára významy vytvorené inou ľudskou bytosťou, rekreuje aj samu seba a ontologicky sa mení. V tomto zmysle je aspekt človeka, ktorý označujeme termínom homo amans, podstatou interkulturality.
    Človek rekreujúci význam sa zdvojuje, či dokonca zmnohonásobňuje, je ho ontologicky viac o rekreujúcno významu. Ontotvornosť komunikačného procesu sa prejavuje v spestrovaní sveta o nové, originálne bytosti. V tejto ontotvornosti tkvie aj kreatívnosť a jej najvyššia forma – láska. Láska (milujúcno) je najvyššou formou ontotvorby.
:: homo (synkriticizmus), láska (synkriticizmus).

/homo benevolus (synkriticizmus)
– aspekt spôsobu bytia človeka spočívajúci v žičení inakosti druhému; týka sa ho 7. téza synkriticizmu.
:: homo (synkriticizmus).

/homo concordans (synkriticizmus)
– lásku opätujúcnostný aspekt spôsobu bytia človeka; týka sa ho 8. téza synkriticizmu.
:: homo (synkriticizmus).

/homo culturalis (synkriticizmus)
– človek ako kultúrna bytosť, t. j. bytosť pretvárajúca zlo na dobro, ošklivé na krásno atď.; člen kultúrneho spoločenstva; pretvárajúcnostný aspekt spôsobu bytia človeka; týka sa ho 2. téza synkriticizmu.
:: človek kultúrny, homo (synkriticizmus), spôsob života synkritický (synkriticizmus).

/homo inscendens (synkriticizmus)
– dovnútra seba samého prekračujúcnostný aspekt spôsobu bytia človeka; týka sa ho 3. téza synkriticizmu. Špeciálne sa mu venuje filozofia inscendencie.
:: homo (synkriticizmus).

/homo significantia vivens (synkriticizmus)
– zmysel žijúcnostný aspekt spôsobu bytia človeka; týka sa ho 4. téza synkriticizmu.
:: homo (synkriticizmus).

/homo syncriticisticus (synkriticizmus)
– s bezvýberovou pozornosťou nereduktívnousúvzťažňujúcnostný aspekt spôsobu bytia človeka; týka sa ho 10. téza synkriticizmu.
:: homo (synkriticizmus).

/homo syncriticus (synkriticizmus)
– nereduktívnousúvzťažňujúcnostný aspekt spôsobu bytia človeka; týka sa ho 5. téza synkriticizmu.
:: homo (synkriticizmus).

/homo transcendens (synkriticizmus)
– prekračujúcnostný aspekt spôsobu bytia človeka; týka sa ho 1. téza synkriticizmu.
    Človek je v prvom rade homo transcendens (človek transcendujúci, prekračujúci), bytosť seba/prekračujúca, seba/prekračujúcno. Podstatou človeka je totiž transcendovanie, čiže prekračovanie hraníc medzi imanenciou a transcendenciou, v dôsledku čoho dochádza k autentickému pobývaniu človeka na svete, ktoré spočíva vo vyčnievaní či vyklenúvaní sa človeka z vnútrosvetského (imanentného) do mimo-dovtedy-svetského (transcendentného vzhľadom na dovtedajšiu sféru bytia). K parametrike prekračujúcna hraníc medzi imanenciou a transcendenciou, ktoré označujeme ako prausúvzťažňujúcno alebo bazálne usúvzťažňujúcno človeka a sveta, prináleží aj temporalitnosť a atemporalitnosť.
    Atemporalitný (bezčasovostný) ráz bazálneho usúvzťažňujúcna sa človeka a sveta môžeme dostať pred svoj zrak, keď sa zamyslíme nad nasledujúcou Patočkovou otázkou a jeho odpoveďou na ňu: „Čo je teda v prvom rade človek? Je ‘tu’ – t. j. v ňom sa odohráva ‘náhle’, bez prípravy, odhalenie bytia a s ním vlom do univerza vecí. (Patočka, J.: Péče o duši (1996), 96)“ V tomto kontexte synkriticizmus rozvíja filozofiu bezčasia (perichronozofiu), ktorá tvorí fundament synkriticistickej ontológie. Už na úrovni človeka transcendujúceho má teda synkriticizmus na srdci videnie (respektíve hľadanie) a žitie tejto bezčasovostnej (perichronickej) dimenzie. V rámci synkriticizmu sa ono Patočkovo kľúčové „náhle“ tematizuje pod titulom exaifnés. Perichronozofická sebareflexia je kontinuálne zložkou sebareflexie synkriticizmu pri jeho výskume čohokoľvek, aj keď to nemusí byť vždy expressis verbis viditeľné (vyjadrené). No bezčasie je v synkriticizme v tej či onej podobe čiže perichronozoféme myslené (a podľa možností aj žité) stále. V danom prípade sa s Patočkom tematizuje perichronéma exaifnés ako ontologický konštituent prausúvzťažňujúcna sa človeka a sveta.
    Z predchádzajúceho odseku vidno, že problematika od titulom homo transcendens sa týka v podstate rozboru bezčasových aspektov štruktúry odhaľujúcna sa bytia človeku alebo dostavujúcna sa vlomu do univerza veci. V rámci synkriticizmu sa takto (sc. perichronozoficky) retematizuje heideggerovské tu-bytie (Dasein).
:: homo (synkriticizmus).

/homo virtus constituens (synkriticizmus)
– pozitívne virtualizačný aspekt spôsobu bytia človeka; týka sa ho 9. téza synkriticizmu.
:: homo (synkriticizmus).

/homomorfizmus
gr. – homomorfné zobrazenie – zobrazenie z jednej algebrickej štruktúry do inej rovnakého typu, ktoré zachováva všetku relevantnú štruktúru; vzťah podobnosti systémov z ľubovoľného štruktúrneho alebo funkčného hľadiska, v ktorom každému prvku jedného systému možno priradiť jeden prvok iného systému (154;139).
    Rozlišujú sa tieto druhy homomorfizmov:

        izomorfizmus je bijektívny homomorfizmus (prostý a na);
        epimorfizmus je surjektívny homomorfizmus (na);
        monomorfismus je injektívny homomorfizmus (prostý);
        endomorfizmus je homomorfizmus z objektu do seba samého;
        automorfizmus je endomorfizmus, ktorý je aj izomorfizmom.

/horizont
gr. − obzor.
:: realita transhorizontová.

/horizontalita
lat. – vodorovnosť.

/hra
− jedna zo základných ľudských činností slúžiaca na zábavu; odohrávať sa môže v imaginárnej dimenzii alebo ako konkrétny druh hrovej činnosti.
:: hra divadelná, hra kartová, hra s vláčikom, hračky detské, hranie, uhranie.

/hranica
− predel – rozhranie medzi javmi, oblasťami.
:: hranica poznania, hranica predmetu kvalitatívna, kriticizmus, medza, realita.

/hranica poznania
– horizontová realita.
:: poznanie, realita horizontová.

/hranica predmetu kvalitatívna
– hranica vzniku a zániku predmetu ([69];194).
:: miera predmetu.

/hrdina tragický
– postava, ktorá tvárou v tvár smrti cieľavedome participuje na kultúre.
:: kultúra, smrť.

/Hrubec, Marek
(23. 12. 1968 – ) – český filozof a sociálny vedec s výskumným zameraním na sociálnu a politickú filozofiu, globálne štúdiá a kritickú teóriu spoločnosti a politiky. V centre jeho vedeckého zájmu v rámci globálnych štúdií sú makroregióny EU, USA, Číny, Brazílie a východnej Afriky. Je vedúcim Centra globálnych štúdií pri FÚ AV ČR.

D: (editor) Demokracie, veřejnost a občanská společnost, 2004; (editor) Globální spravedlnost a demokracie, 2004; (editor) Spor o Evropu: postdemokracie, nebo predemokracie?, 2005; (spolu s Ph. Van Parijsom, M. Brabcom a kol.) Všeobecný základní příjem, 2007; (editor) Interkulturní dialog o lidských právech. Západní, islámské a konfuciánské perspektivy, 2008; (s kol.) Sociální kritika v éře globalizace. Odstraňování sociálně-ekonomických nerovností a konfliktů, 2008; (editor) Between Islam and the West, 2009; (s kol.) Martin Luther King proti nespravedlnosti, 2010; (spolu s M. Pauzom a J. Zumrom a kol.) Myslitel Karel Kosík, 2011; Od zneuznání ke spravedlnosti. Kritická teorie globální společnosti a politiky, 2011; (s kol.) Etika sociálních konfliktů, 2012; Nepodmíněný základní příjem, 2013; (s kol.) Kritická teorie společnosti. Český kontext, 2013; (spolu s L. Hohošom, P. Dinušom a kol.) Revoluce nebo transformace?, 2014; (spolu s N. de Oliveirom, E. Sobottkom, G. Saaverdrom a kol.) Justice and Recognition, 2015; (spolu s J. A. Arnasonom eds.) Social Transformations and Revolutions, 2016; (spolu s O. Sušom eds.) Riziková společnost a globální ohrožení, 2017; (spolu s N. de Oliveirom a E. Sobottkom, eds.) From Social to Cyber Justice. Critical Views on Justice, Law, and Ethics, 2018; (ed.) China’s Interactions in Eurasia, 2020; The historical resources of China’s model: Relevance to the present, 2020; (spolu s E. Vondráčkom a kol.) Čína a její partneři: interakce v Eurasii, 2021 (810); Zdroje čínského modelu: vývoj čínské civilizace, reforma a otevírání se světu, 2021 (p. in: 810;26 – 69).

:: filozofia česká.

/Hrušovský, Igor
(14. 4. 1907 Bánovce nad Bebravou − 18. 7. 1978 Bratislava) − slovenský filozof, zakladateľ Vedeckej syntézy (1937) a bratislavskej filozoficko-metodologickej školy (BFŠ). I. Hrušovský má hlavnú zásluhu na vydaní Antológie z diel filozofov (1966 – 1977).
    Ústrednú líniu Hrušovského filozofického myslenia vyznačuje štrukturologicky temperovaný postup od metodologickej a noetickej problematiky vedeckého poznania k problematike ontologickej, čo sa výrazne prejavilo na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia vo vypracovaní nového konceptu ontológie, opierajúceho sa o rozlíšenie ontického a ontologického bytia: aby bolo možné vymedziť pojem objektívneho bytia, treba najprv vedieť, čo je to bytie ako také. Hrušovského ontický pojem bytia odhliada od konkrétnych spôsobov bytia a je to významový útvar reprezentujúci to, čo Hrušovský vyjadroval ústredným termínom jeho filozofického odkazu – holé bytie. Holé bytie je podľa Hrušovského nejakým spôsobom rozčlenené; túto rozčlenenosť Hrušovský označoval ako peratickosť bytia. Oproti peratickému bytiu je konkrétne bytie predmetné, materiálne, určené, objektívne bytie; je predmetné, pretože sa stáva predmetom ľudského konania, je ním afirmované, je osvojované silou praktického subjektu, je určené, pretože sa v ňom už diferencujú rozličné spôsoby bytia a je objektívne v tom zmysle, že sa stáva objektom konkrétneho vedomia praktického subjektu – začína vystupovať ako skutočnosť, ako svet, v ktorom človek žije, ako fakticita jeho sveta.
    Hrušovského koncepcia neklasickej ontológie prepája ontológiu, axiológiu, teóriu konania a kulturológiu, odmieta filozofický esencializmus a klasickú substančnú ontológiu a vytvára fundament rozvoja bratislavskej filozofickometodologickej školy. Proti klasickej koncepcii substancie ako nositeľa vlastností a substrátu zmien kladie koncepciu substancie vyzdvihujúc jej dynamickosť, samopohyb a samovývoj.
    Popri naznačenej hlavnej línii svojho myslenia sa Hrušovský kontinuálne venoval vývinu ľudského myslenia v kontexte vývinu kultúry a filozofickej sebareflexie, čo vyústilo do realizácie jeho veľkolepého projektu desaťzväzkovej Antológie z diel filozofov v rokoch 1966 až 1977, ktorú inicioval a riadil v neprajnom ovzduší normalizácie po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa roku 1968. Vo svojom skvelom Predhovore k Antológii ([6];11) z roku 1970 Hrušovský píše:
    „Interný vývin filozofie je podmieňovaný rozmanitými súvislosťami medzi vlastnou filozofickou tvorbou a mnohotvárnym spoločensko-kultúrnym materiálom, ktorý determinuje filozofickú aktivitu a do ktorého táto tvorba zasahuje. Neprestajné zmeny ľudského prostredia a zjavovanie sa vždy nových a neraz pálčivých konkrétnych problémov tak či onak inšpirujú aj filozofické myslenie. V istej dialektickej súhre je teda aj sama filozofia a dané spoločenské milieu v širokých rámcoch kultúrnej superštruktúry.“
    Súhra medzi filozofiou a kultúrou bola časopriestorom, v ktorom Hrušovský uskutočnil svoj odkaz. Hrušovský svojim zakladateľským činom (1) Antológie (1966) a predtým (2) Vedeckej syntézy (1937) a (3) bratislavskej filozofickometodologickej školy zanechal živú, ideovo trvale inšpirujúcu stopu v kultúrnej superštruktúre slovenskej filozofie.
    Najvýznamnejší žiak I. Hrušovského a zakladateľ metodologicko-logickej línie Hrušovského školy je Vojtech Filkorn.
– I: Piaček, J.: Synopsis nášho doterajšieho výskumu bratislavskej filozofickej školy (prototext)

D: Invencia a vývoj, 1935; Teória vedy. Úvod do všeobecnej metodológie, 1941; Vývin vedeckého myslenia, 1942; Zákonitosti vývinu, 1943; Francis Bacon a rozkvet anglickej filozofie, 1944; Kritika intuitívneho realizmu, 1945; Engels ako filozof, 1946; Problémy noetiky, 1948; Dialektika spoločenského vývinu, 1949; O filozofii epochy utvárania otrokárskeho Grécka, 1950; Filozofia v dejinách triednych zápasov, 1952; Niektoré otázky gnozeológie, 1953; Filozofia a veda, 1955; Tri iniciatívy v dejinách filozofie, 1959; Z minulosti a súčasnosti filozofie, 1961; Problémy, portréty, retrospektívy, 1965; Strukturation und Apperzeption des Konkreten, 1966; Kapitoly z teórie vedy, 1968; Probleme der Philosophie/Problémy filozofie, 1970; Kryštalizácia koncepcie dialektiky bytia, 1972; Objekt i dialektika poznanija, 1972; Bytije i struktura, 1972; Hmota a elementárne častice, 1973; K problémom ontológie, 1974; Kantova transcendentálna analytika, 1974; Dialektika bytia a kultúry, 1975; Dialektika objektu a subjektu, 1976; Dialektika kultúrneho vývinu, 1977; Kategória kauzality a kategória bytia, 1979; Monológy a dialógy, 1980; Dialektika biti in kulture, 1981; Dialektika bytia, 1990.

:: Antológia z diel filozofov, 1966 – 1977, filozofia 20. stor., filozofia slovenská.

/hudba (romantizmus)
– centrum, jadro a prazačiatok všetkých umení, pričom čisto inštrumentálna hudba je centrum všetkej hudby. A to pre jej zdanlivú neurčitosť, mnohoznačnosť ([433];34–35).

/Hume, David
(7. 5. 1711 Edinburgh, Škótsko – 25. 8. 1776 tamže) – škótsky osvietenský filozof, historik, ekonóm a diplomat. Humovo dielo vyznačujúce sa nominalizmom, aposteriorizmom a agnosticizmom kriticky zavŕšilo vývin britského empirizmu.
    Podľa [38];19 – 20 Hume vychádza z rozdelenia názorných duševných javov do dvoch druhov – základné vnemy, ktoré nazýva dojmy (impresie), a z nich odvodené predstavy, idey. Prvé sa vyznačujú určitou silou, živosťou, nepodliehajú našej vôli, kým druhé sú nejasnejšie, možno ich ľubovoľne vyvolávať, kombinovať do podoby fantastických predstáv atď.
    Oba druhy sa spájajú podľa troch princípov:

        princípu podobnosti,
        princípu styčnosti v priestore a čase,
        princípu príčiny a účinku.

    Humovo skúmanie sa sústreďuje na tento tretí princíp; kladie otázky: Ako môžeme hovoriť, že medzi javom nazývaným príčinou a javom nazývaným účinok je nevyhnutne nejaké spojenie? Akého je druhu, keď ho nevnímame? Vnímame totiž vždy len jeden jav a po ňom druhý, no samo príčinné spojenie nevnímame, ale si ho predstavujeme analogicky s našou silou. Kauzálne spojenie navyše neoprávnene považujeme za všeobecné. Podľa Huma všeobecná platnosť tézy o kauzálnom spojení nemôže byť apriórneho pôvodu, pretože v tom prípade by sme museli poznať aj toho spojenie. No idea kauzálneho spojenia je len skúsenostného pôvodu, samo spojivo je neznáme. Len zvyk a na ňom založená viera nám hovoria, že aj naďalej bude tak, ako bolo doteraz. Humova skeptická téza ohľadne kauzálneho spojenie znie: Potom, a teda preto. Kauzálne zákony, o ktoré sa veda usiluje, môžu byť vždy len pravdepodobné, a nikdy celkom pravdivé.
    Obdobne skeptický je Humov prístup k hmotným a duchovným substanciám. Podľa jeho názoru nemožno tvrdiť, že neexistujú, ale ib toľko, že sú nám neprístupné. Otázka existencie substancií je neriešiteľná.
    Humova filozofia sa stala odrazovým mostíkom filozofie I. Kanta a neskoršie výrazne inšpirovala novopozitivistickú filozofiu.

D: Treatise on Human Nature (Traktát o ľudskej prirodzenosti), 1739 – 1740; Enquiry concerning Human Understanding (Úvahy o ľudskom rozume), 1748; Enquiry concerning the Principles of Morals (Úvahy o princípoch mravnosti), 1751; Natural History of Religion (Prirodzené dejiny náboženstva), 1757; Dialogues on Natural Religion (Dialógy o prirodzenom náboženstve), (posmrtne) 1779; The History of Great Britain, 6 Vols. (Dejiny Veľkej Británie), 1754 – 1762.

:: filozofia 18. stor., filozofia anglická, filozofia novoveká, idea kauzality (Hume, D.), idey základné (Hume, D.), percepcie (Hume, D.), sloboda (Hume, D.), viera v skutočnosť (Hume, D.).

/Husserl, Edmund
(8. 4. 1859 Prostějov – 27. 1. 1938 Freiburg) – nemecký filozof, zakladateľ a hlavný predstaviteľ fenomenológie ako filozofického smeru a hnutia súčasnej filozofie. Husserlova metóda výrazne ovplyvnila najmä myslenie predstaviteľov existencializmu (pozri aj fenomenologické hnutie).
    Husserlovo filozofické myslenie začína reflexiou matematiky a celkove ho možno charakterizovať ako sústavné rozširovanie a prepracovávanie fenomenológie, ktorú chápe – najmä od rokov 1910 – 1913 – ako radikálnu filozofiu.
    Husserl nadväzuje o. i. na myslenie F. Brentana, B. Bolzana, R. Descarta a I. Kanta.
    Husserl odmieta psychologizmus, historizmus i metafyziku. Husserlovi spočiatku ide o zachytenie svojráznosti psychickej sféry. Postupuje pritom tak, že ju uchopuje v jej čistej podobe prostriedkami čistej logiky. Rozoberá spôsob danosti ideálnych entít v kategoriálnom názore. Fenomenológiu postupne rozvíja do podoby prísnej vedy (strenge Wissenschaft), ktorá metodickým postupom (pozri fenomenologická metóda) dospieva k vytvoreniu základov špeciálnych vied.

D: Philosophie der Arithmetik, 1891; Psychologische Studien zur elementaren Logik, 1894; Bericht über deutsche Schriften zur Logik in den Jahren 1895 − 1899, 1903 − 1904; Logische Untersuchungen I. − II., 1900 − 1901; Die Idee der Phänomenologie. Fünf Vorlesungen, nap. 1907; Philosophie als strenge Wissenschaft, 1910/11; Ideen zu einer reinen Phänomenologie und phänomenologischen Philosophie, 1913 an.; Erste Philosophie 1. Teil − 2. Teil, nap. 1923/24; Phänomenologische Psychologie, nap. 1925; Vorlesungen zur Phänomenologie des inneren Zeitbewusstseins, 1928; Formale und transzendentale Logik, 1929; Méditations cartésiennes (prednášky), 1929; Krisis der europäischen Wissenschaften und transzendentale Phänomenologie, 1936; Erfahrung und Urteil, 1939; Husserliana, Gesammelte Werke, 1950 an.

p. Zoznam literatúry počnúc [724].
:: apodiktický (fenomenológia), eidos (Husserl, E.), evidencia (fenomenológia), fenomenológia, filozofia 20. stor., filozofia fenomenologická, filozofia nemecká, filozofia súčasná, hnutie fenomenologické, jaá, metóda fenomenologická, mundánny (Husserl, E.), ontológia (Husserl, E.), realita horizontová, svet (Husserl, E.), veda prísna (Husserl, E.), videnie vôbec (Husserl. E.: Ideen I), vnímanie vnútorné (gnozeológia) (Husserl, E.).

/Husserl, E.: Ideen zu einer reinen Phänomenologie und phänomenologischen Philosophie, I., 1913
− 1. vydanie Husserlovho diela Idey k čistej fenomenológii a fenomenologickej filozofii, ktoré jeho autor koncipoval ako všeobecný úvod do čistej fenomenológie [415].

/Husserl, E.: Logische Untersuchungen
– 1. vydanie Husserlovho diela Logické skúmania z rokov, 1. zv. 1900, 2. zv. 1901, v ktorom Husserl položil základy fenomenológie. Druhé prepracované a rozšírené vydanie vyšlo v rokoch 1913 a 1921. Dielo tvoria dve časti: 1. zväzok s titulom Prolegomena zur reinen Logik (Prolegomena k čistej logike) a 2. zväzok Untersuchungen zur Phänomenologie und der Theorie der Erkenntnis (Skúmania k fenomenológii a teórii poznania).
    1. zväzok obsahuje odmietnutie psychologizmu v logike, ako stotožnenie logických a psychologických zákonov myslenia, a dokazuje protizmyselnosť skeptických a relativistických dôsledkov psychologizmu, oproti ktorému stavia projekt čistej logiky, ktorú chápe ako vedu o ideálnych podmienkach možnosti teórie vôbec, ako vedecký systém ideálnych zákonov a teórií, založených čisto na zmysle ideálnych kategórií významu.
    2. zväzok obsahuje konkrétne rozpracovanie tejto novej logiky a úvodné pasáže Husserlovho ďalšieho výskumu logického myslenia, poznania a vedomia vôbec fenomenologickou metódou, ktoré sa bude rozvíjať až do konca života zakladateľa fenomenologickej filozofie. Husserl tu objasňuje pôvod logických zákonov a kategórií pomocou opisu a analýzy psychických aktov, v ktorých sa tieto zákony a kategórie stávajú uvedomovanými. Druhý zväzok tvorí šesť skúmaní. V 2. vydaní je tento zväzok rozdelený na dva diely, z ktorých prvý zahrnuje prvých päť skúmaní a druhý diel šieste skúmanie. Tieto skúmania sa zaoberajú postupne

        1. problematikou významu,
        2. problematikou vedomia všeobecnosti,
        3. teóriou častí a celkov,
        4. ideou apriórne logickej gramatiky,
        5. prvou systematickou formuláciou Husserlovej teórie intencionality,
        6. analytickým prehĺbením všeobecnej teórie intencionality z predchádzajúceho skúmania smerom k výskumu špecifických aktov poznania; osobitne sa tu rozvíja
                ▪ chápanie poznania ako syntézy prázdnej intencie a intuitívneho aktu, v ktorom sa predmet javí názorným spôsobom;
                ▪ z tejto perspektívy sa ďalej podáva fenomenologický výklad pojmu pravdy a evidencie,
                ▪ teória kategoriálnych aktov ako aktov, v ktorých sa nám podávajú predmetnosti nezmyslovej povahy (stavy vecí, ideálne matematické a logické predmetnosti,
                ▪ apriórne zákony vlastného a nevlastného myslenia,
                   neobjektivujúce akty ako zdanlivé významové vyplnenia,
                a
           ▪ napokon v prílohe Husserl charakterizuje vonkajšie a vnútorné vnímanie, rozdiel medzi fyzickými a psychickými fenoménmi (zaujíma stanovisko k ich Brentanovmu chápaniu), rozoberá mnohoznačnosť termínu jav atď.

/hviezda (Aristoteles)
– časť neba (f260];344₁₉).

/hydor
gr. – ὕδορ – voda, podľa Tálesa počiatok všetkých vecí.
:: Táles, voda.

/hylozoizmus
z gr. HYLÉ = látka a ZOÉ = život – filozofické učenie, podľa ktorého je život, a teda aj citlivosť vlastná všetkým veciam v prírode.
:: filozofia 8. stor. pr. n. l., filozofia starogrécka.

/Hypatia
– (ok. 370 – 415 Alexandria) – grécka filozofka, dcéra matematika a astronóma Thóna z Alexandrie. Zaoberala sa matematikou, astronómiou a filozofiou. Pôsobila v Alexandrii ako prvá žena-učiteľka novoplatónskej filozofie. Najvýznamnejším z jej žiakov bol Synesios z Kyréné, ktorý ju v niekoľkých listoch chváli. Podľa tradície ju zaživa roztrhal dav kresťanov – vraj na podnet biskupa Kyrilla z Alexandrie.
:: filozofia 5. stor., novoplatonizmus.

/hypotéza
gr. − vedecký významový útvar tvorený vedecky zdôvodneným predpokladom o príčinách alebo zákonitých súvislostiach javov alebo udalostí; je to významový útvar tvorený systémom úsudkov, ktorým sa na základe určitých faktov dospieva k záveru o existencii objektu, súvislosti, alebo príčiny javu, pričom tento záver nemožno pokladať za absolútne hodnoverný; hypotézou sa nazýva aj obsah takéhoto záveru. Hypotéza je iba pravdepodobná a vyžaduje overenie, dôkaz. Ak overenie poskytne kladný výsledok, hypotéza sa stáva vedeckým zákonom alebo teóriou.
:: hypotéza filozofická, hypotéza fyzikálna, hypotéza pracovná, hypotéza štatistická.

/hypotéza filozofická
– filozofický významový útvar tvorený predpokladom, ktorý sa nedá overiť experimentom a preto nemožno jednoznačne rozhodnúť, či je pravdivý alebo nepravdivý, jednako však môže byť významným míľnikom na ceste poznávania. Filozofickou hypotézou je napríklad hypotéza, že náš vesmír vznikol z nejakého kvalitatívne odlišného typu vesmíru (cf [69];129 pozn.).

/hypotéza pracovná
– hypotéza, ktorá slúži ako vodidlo pre výskumníka počas celého výskumného procesu; umožňuje efektívne viesť výskumný proces a poskytovať užitočné výsledky. Je dočasná, pretože za pravdivú sa považuje iba dovtedy, dokedy nie je vyvrátená. Ak je vyvrátená, výskumník ju nahradzuje novou hypotézou.

CH-lexikón

/Chaix-Ruy, Jules
(7. 11. 1896 Avignon – 11. 4. 1986 Nice) – francúzsky filozof, predstaviteľ spiritualistickej ontológie vychádzajúci z A. Augustína; ukázal, že nie je možné uniknúť z napätia našej existencie, ani z multiplicity a delenia pri prežívaní času. Hoci pamäťou sa nám podarí sprítomniť minulosť, takéto pretrvávanie minulého by vôbec nebolo možné, keby nebol základ jednoty trvania v Božom bytí. Sled nadčasových sprítomňujúcich „vytrhnutí“ z toku času vedie k rytmu našej existencie, akoby ním prehovorilo pulzovanie samotného nášho bytia, svedčiaceho o našej ontologickej pozitivite a negativite. V tomto pulzovaní sa spájajú dve tajomstvá nášho personálneho bytia - jeho subsistencia s jeho radikálnou nepostačiteľnosťou.

D: De Renan à Jacques Rivière, 1930; Reflets sur l’eau, 1947; Les dimensions de l'être et du temps, 1953; Saint Augustin; temps et histoire, 1956; Renan. Donoso Cortès, 1957; Psychologie sociale et sociométrie, 1961; Le Surhomme de Nietzsche à Teilhard de Chardin, 1965; Pirandello, Humour et Poésie, 1967.

:: filozofia 20. stor., filozofia francúzska.

/Chalmers, David John
(20. 4. 1966 Sydney –) – austrálsky filozof, predstaviteľ analytickej filozofie, ktorý sa zameriava na filozofiu mysle a špeciálne na filozofiu vedomia a filozofiu jazyka. Chalmers zaviedol pojem ťažkého problému vedomia (hard problem of consciousness), ktorý spočíva v objasňovaní existencie stavov vedomia, a možno ho formulovať otázkami typu „Ako je možné, že veci sa nám určitým spôsobom javia, že v nás vyvolávajú dojmy a emócie?“ alebo „Ako vzniká dojem, ktorý v nás daná vec vyvoláva?“ Vedomie pred vedou vystupuje ako akási hranica, za ktorú sa dá preniknúť len ťažko, pozri Chalmersovo on-line dielo Facing Up to the Problem of Consciousness.
::filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia austrálska, filozofia súčasná.

/chaos
gr. – zmes; zmätok, neporiadok, neusporiadaný stav vecí; prázdny priestor; nekonečno.
        Mytologické predstavy chaosu mienia pôvodný neusporiadaný stav, z ktorého vzniká usporiadaný svet.
        Mierou chaosu je entropia.
:: Chaos (mytológia grécka).

/chápanie
– rekonštitúcia alebo rekreácia (znovuvytvorenie) zmyslu niečoho (slova, textu, diania, činu a pod.) vo vedomí človeka.
        Výsledkom chápania je pochopenie.
        Fenomén chápania je predmetom o. i. hermeneutiky.
::pochopenie, proces chápania významu, rekreovanie významov, význam.

/characteristica universalis
lat. – všeobecná charakteristika, všeobecný jazyk. Termín characteristica universalis použil Leibniz na označenie systému symbolov, symbolický jazyk alebo pojmové písmo, v ktorom možno podľa neho vyjadriť filozofické pojmy a vôbec analyticky znázorňovať myslenie.
:: Leibniz, G. W.

/charakter
gr. − súhrn príznačných vlastností, povaha, ráz.

/charakteristika
gr. − vystihnutie podstatných vlastností.
::objekt reálny, parameter.

/charita
gr. – praktická láska k blížnemu prejavujúca sa v dobročinnosti.
::etika

/chcenie
− vôľa, úsilie dosiahnuť želaný al. možný cieľ; prianie, želanie.

/Chisholm, Roderick Milton
(27. 11. 1916 North Attleboro, Massachusetts, USA – 19. 1. 1999 Providence, Rhode Island, USA) – americký filozof, typický predstaviteľ analytickej filozofie, zaujímajúci zároveň ostro kritický postoj k jej hlavným prúdom, vychádzajúc z tematizácie intencionality a osoby. Predmetom Chisholmovho záujmu bola v prvom rade epistemológia, metafyzika, filozofia vnímania, materializmus a ontológia a ktorého myšlienkový postup sa vyznačoval snahou explicitne definovať ústredné pojmy tej ktorej jeho teórie pomocou čo možno najmenšieho počtu základných pojmov. Primeranosť týchto definícií testuje pokusmi vyvrátiť ich intuitívnymi protipríkladmi.
        Jedným z kľúčových pojmov Chisholmovej filozofie je pojem vlastnosti, ktorú chápe ako abstraktnú entitu a predmetom analýzy robí jej štruktúru. Napríklad štruktúru intencionálnej vlastnosti treba podľa neho uchopiť reflexiou vlastných psychických stavov a mentálnych aktov.

D: The Contrary to Fact Conditional, 1945; The Problem of Empiricism, 1948; Intentionality and the Theory of Signs, 1952; Sentence about Believing, 1955 – 1956; Percieving: A Philosophical Study, 1957; (vyd.) Realism and the Background of Phenomenology, 1960; The Logic of Knowing, 1963; The Ethics of Requirement, 1964; Human Freedom and the Self, 1964; Theory of Knowledge, 1966, rozš. vyd. 1977, 1989; Freedom and Action, 1966; He Could Have Done Otherwise, 1967; The Loose and Popular and the Strict and Philosophical Senses of Identity, 1969; On the Observability of the Self, 1969; Identity Through Time, 1970; The Problem of the Criterion, 1973; The Agent as Cause, 1976; Person and Object: A Metaphysical Study, 1976; Intrinsic Value, 1978; Valueas and Morals, 1978; The First Person: An Essay on Reference and Intentionality, 1981; The Foundation od Knowing, 1982; The Primacy of the Intentional, 1984; Brentano on Intrinsic Value, 1986; Self-Profile, 1986; On Metaphysics, 1989; How We Refer Things, 1990; On the Simplicity of the Soul, 1991; Agents, Causes, and Events: The Problem of Free Will, 1995; A Realistic Theory of Categories: An Essay on Ontology, 1996.

:: filozofia 20. stor., filozofia analytická, filozofia súčasná, filozofia USA.

/Chomsky, Noam
(7. 12. 1928 Philadelphia, USA – ) – americký lingvista, tvorca generatívnej gramatiky, logik, filozof jazyka, nadväzujúci na Leibniza a W. von Humboldta, zakladateľ teórie formálnych jazykov.
Chomsky vypracoval definíciu gramatiky formálneho jazyka a klasifikáciu formálnych jazykov (Chomského hierarchia formálnych jazykov).
Do sféry svojho živého záujmu zahrnuje aj kritiku médií a ich sponzorov, najmä filtrovania informácií týkajúcich sa vojnových zločinov.

D: Syntactic Structures, 1957; Aspects of the Theory of Syntax, 1965; Language and Mind, 1968; Rules and Representations, 1980; Knowledge of Language, 1986; Language and the Problems of Knowledge, 1988.

:: filozofia 20. stor., filozofia analytická, filozofia súčasná, filozofia USA, lingvistika.

/choreia
gr. (χορεíα) – tancovanie; v archaickom období gréckej estetiky (6. stor. pr. n. l. až zač. 5. stor. pr. n. l.) išlo o celok tvorený spojením tanca s hudbou a poéziou, o druh umenia spočívajúceho vo vyjadrovaní emocionálne nasýteného významového diania súbežne zvukmi i pohybmi, slovami i melódiou a rytmom, pričom fundament tohto komplexného diania tvoril pôvodne zborový tanec (choros χορóς). Tento jednotný celok tvorený poéziou, hudbou a tancom predstavoval expresívne umenie Grékov archaického obdobia (cf [605];34).
::antika.

/chôdza
– druh lokomócie, spočívajúci v sústavnom slede pádov, ktorým jedinec zabraňuje striedavým vysúvaním pravej a ľavej dolnej končatiny. Pohyb nôh je primárne zabezpečený ohýbaním kĺbov medzi panvou a stehennými kosťami, zatiaľčo kolená zostávajú takmer nepokrčené.
::pohyb nôh (biológia), prídenie.

/chreón
gr. – τὸ χρεών – počiatočné z vnútornej núdze sa rodiace (ešte) nepôsobné nutkajúcno (vyjavenia sa súcna), (vnútorná) nutnosť, sebanatískajúcnosť sa (súcna).
::ontológia, súcno.

/Chrysippos zo Soloi
– Chrýsippos zo Soloi (* asi 281/277 pr, n. l. – † 208/204 pr. n. l.) – grécky filozof, systematizátor staršieho (raného) stoicizmu.
        Od roku 232 pr. n. l. tretí scholarcha starej stoickej školy. Svoj život zasvätil detailnému a všestrannému prepracovaniu stoickej filozofie, takže bol už v antike považovaný za najvýznamnejšieho predstaviteľa tejto filozofickej školy. Patril medzi najplodnejších spisovateľov staroveku, z jeho diela sa však zachovali len zlomky.
::filozofia 3. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, filozofia stoická, stoicizmus.

/chronéma (synkriticizmus)
gr. − štrukturálna zložka chrónie.

/chronematika
gr. – súbor chroném tvoriacich chróniu.

/chrónia
gr. – časujúcno, čas a štruktúrovanie jeho diania na prítomné, budúce a minulé.
::čas, chronéma, chronematika.

/chrónia (synkriticizmus)
gr. – súbor chroném (zmyslovonázorných fenoménov i fenoménov nenázorných, no so štruktúrami špeciálnovedne modelovateľnými, tvoriacimi čas, jeho extázy, mody, formy, časenie, tok a diania času, ich podprocesy, trvanie času...), ktorého ontologický status je súčasťou predmetu filozofie času, metafyziky času, ontológie času.
        Podmienky existencie chrónie, jej vzniku, diania a zániku označujeme ako perichróniu, ktorá zasa tvoria súčasť predmetu perichronozofie.
::čas (synkriticizmus).

/chyba
– niečo nesprávne, omyl; porušenie, kaz, nedostatok.

/chyba logická
− porušenie logického zákona.
        Logická chyba môže byť nezámerná (paralogizmus) a zámerná (sofizmus).
:: logika.

I-lexikón

/Ibn Rušd, Muhammad
(1126 Cordoba - 1198 Maroko) Averroes – najväčší filozof moslimského stredovekého západu; arabský filozof a vedec ( lekár, právnik, matematik); žil v období Cordóbskeho kalifátu; bol sudcom a osobným lekárom kalifa. Averroovo dielo predstavuje vrchol arabského aristotelizmu. Tak ako Aristotela v stredoveku nazývali jednoducho „Filozof“, Averroes dostal meno „Komentátor“.
    Averroes rozdelil poznanie na vieru, teológiu a filozofiu. Nazdával sa, že len filozofia dospeje k čistej pravde, dodáva však, že toto poznanie nie je dostupné každému a ľudia sa zväčša musia uspokojiť s vierou. Na túto teóriu sa neskôr odvolávajú stúpenci učenia o dvojakej pravde (Duns Scotus, Occam, Pomponazzi a i.), podľa ktorého existujú dva, navzájom nezávislé druhy právd, pravdy teologické a pravdy filozofické.
    Bez toho, že by sa zriekol mohamedánskeho náboženstva, rozvíjal materialistické prvky Aristotelovej filozofie. Hmotu a pohyb považoval za večné, nestvoriteľné rovnako ako boha. Boh a hmota sú dve večné, rovnako nezávislé príčiny. Averroes dokazoval nestvoriteľnosť hmoty a Boha pokladal len za prvú príčinu zmien, ktoré sa vo svete odohrávajú.
    Dušu človeka spájal s telom, pričom popieral jej nesmrteľnosť. Individuálna duša je smrteľná. Niet posmrtného života, tvrdí Ibn Rušd.
    Averroes významne ovplyvnil scholastickú filozofiu. V jeho diele arabská filozofia dospieva k svojmu vrcholu a jednoznačne prijíma orientáciu na aristotelizmus.
:: filozofia 12. stor., filozofia arabská, filozofia islamská.

/Ibn Síná Abu-Ali
(asi 980 Afšana pri Buchare – 18. 6.1037 Hamadan) – Avicena, Avicenna – stredoveký tadžický filozof, arabský filozof, predstaviteľ východnej vetvy arabskej filozofie, lekár, prírodovedec, politik a básnik.
    Ibn Síná uskutočnil úplnú recepciu aristotelizmu v arabskej filozofii: preto nazývaný aj „tretí Aristoteles“. Filozofia Ibn Sínú nadväzuje na aristotelovskú a novoplatónsku tradíciu. Hmota je večná a je príčinou rozmanitosti jednotlivých vecí (je princípom individuácie), tvrdí Ibn Síná. Avšak svet ako večné trvanie v čase je podmienený večným Bohom, ktorý jestvuje mimo času. Božská činnosť je myslenie boha o sebe samom: toto sebauvedomovanie si boha je počiatkom všetkého bytia. Prvým a jediným bezprostredným produktom sebauvedomovacej činnosti Boha je prarozum. Ľudskú dušu chápe Ibn Síná ako substanciálnu formu tela, ktorá je nehmotná a nesmrteľná. Ibn Síná uznáva posmrtný život iba v čisto duševnom, no nie vo fyzickom zmysle; odmieta vzkriesenie tela.
:: filozofia arabská, filozofia islamská, mystika islamská.

/idea
gr. − myšlienka, predstava o niečom, významový útvar; pôvodná forma, obraz, kľúčový významový útvar regulujúci tú ktorú modalitu duchovnej činnosti človeka.
    Tradične sa rozlišuje

        teoretická idea,
        estetická idea,
        praktická idea.

:: idea filozofická, idey základné (Hume, D.), útvar významový.

/idea (Kant, I.)
− najvyššia entita metafyziky − metafyzická entita Boha, duše a sveta.
    Idey sú „rozumové pojmy vytvorené z čistých umových pojmov, snažiace sa siahať za možnú skúsenosť; slúžia na vystupovanie v rade podmienok až k nepodmienenému. Nemajú nijaký predmet v skúsenosti, ale iba v ume, nepoužívajú sa konštitutívne, ale ib regulatívne, ide im o najvyššiu jednotu umového poznania, ktorá sa nedá dosiahnuť. Nazývajú sa aj heuristickými fikciami ([872];562).“

/idea (Platón)
‒ umožňujúcno čohokoľvek ontologického, epistemologického, etického alebo estetického byť (jestvovať, mať bytie) a mať určitú kvalitu; čokoľvek je a má takú či onakú kvalitu iba účasťou (participáciou, μέθεξις) na idei.
    Idea je prvok oblasti skutočnosti tvorenej ideálnymi entitami; základnou vlastnosťou ideí je to, že je každá z nich absolútne identická sama so sebou. Preto sú idey nemenné, večné, nehmotné, zmyslami nevnímateľné a s ničím iným nezmiešané.
    Iba o ideách možno nadobudnúť pravé vedenie (epistémé), a to cestou rozumového poznania (noésis).
    Idey tvoria svet, ktorý je prvotný a nadradený zmyslovému svetu.
    Súhrn všetkých predmetov určitého druhu, napríklad ľudia, stoly a podobne, je odvodený od jedného vzoru zo sveta ideí ‒ od idey človeka, od idey stola a podobne.
    Idey tvoria hierarchicky usporiadaný celok, ktorého poriadok je výsledkom pôsobenia idey dobra.
    Hmotný sveta jeho usporiadanie je nedokonalým obrazom sveta ideí.
    Svet ideí je onen svet, s ktorým je príbuzná nesmrteľná časť človeka, jeho duša. Vďaka tejto príbuznosti vzniká v duši túžba po spojení so svetom ideí, v ktorom duša pobývala pred narodením a do ktorého sa po smrti môže opäť vrátiť. Prípravou pre návrat do ríše ideí je filozofický spôsob života, zasvätený poznávaniu. Poznanie je okrem iného rozpomínanie sa (anamnésis) na to, čo duša už pred narodením videla vo svete ideí a čo po spojení s telom, ktoré je pre ňu väzením-hrobom, zabudla. Metódou, ktorá vyvoláva v duši rozpomínanie sa na svet ideí, je dialektika.
:: Platón.

/idea estetická
– významový útvar regulujúci esteticko-umeleckú modalitu duchovnej činnosti., produkciu emotívnych významových útvarov, ich transformáciu a operovanie nimi s cieľom transformácie škaredého alebo neutrálneho na krásne.
:: estetika, útvar významový estetický.

/idea filozofická
– filozofický významový útvar plniaci regulujúcu funkciu v rámci filozofického myslenia.
:: filozofia, útvar významový filozofický.

/idea kauzality (Hume, D.)
− idea zvykového prechodu od predstavy jedného z členov kauzálneho vzťahu k predstave druhého.

/idea praktická
− významový útvar regulujúci vôľovú, zamýšľanú praktickú modalitu duchovnej činnosti.
:: činnosť duchovná, modalita činnosti duchovnej, vôľa.

/idea pravdivá (Spinoza, B.)
– „sa musí zhodovať s tým, čoho je ideou“ ([68];51).

/idea teoretická
− významový útvar regulujúci kognitívnu modalitu duchovnej činnosti, činnosť rozumovú.

/ideál
gr. – významový útvar reprezentujúci dokonalosť alebo jej nositeľa, stelesnenie.
:: ideál estetický.

/ideál estetický
– estetická norma, ktorú človek považuje za absolútnu.
:: estetika.

/idealizácia
lat. – myšlienkové vytváranie ideálnych objektov (alebo idealizovaných objektov) ako istého druhu abstrakcií.

/idealizmus
gr. − orientácia na ideálne alebo duchovné tak v konaní, ako aj v poznaní a v jeho predmete. Koncentrovanú filozofickú podobu nadobúda predovšetkým v subjektívnoidealistickej a objektívnoidealistickej filozofii.
:: filozofia subjektívnoidealistická, hmota, idealizmus nemecký klasický, idealizmus objektívny.

/idealizmus nemecký klasický
− súčasť nemeckej klasickej filozofie tvorená súborom filozofém centrovaných okolo I. Kanta, J. G. Fichteho, F. W. J. Schellinga a G. W. F. Hegela.
:: Fichte, J. G., Hegel, G. W. F., Kant, I., Schelling, F. W. J.

/idealizmus objektívny
– filozofický smer – jeden zo základných druhov idealizmu. Objektívny idealizmus zastáva stanovisko, že duch resp. ideálne je prvotné a hmota druhotná, odvodená alebo nejako závislá od ducha/ideálneho. Základom všetkého, čo existuje, je podľa objektívneho idealizmu objektívne, transcendentné vedomie, absolútny duch, svetový rozum a pod.
:: smer filozofický.

/idealizmus subjektívny
– filozofický smer, podľa ktorého svet pozostáva zo súhrnu pocitov, zážitkov, nálad subjektu; neexistuje nezávisle od nášho vedomia.
    Dôsledný subjektívny idealizmus vedie k solipsizmu.
    Predstaviteľmi klasickej formy subjektívneho idealizmu sú: Berkely, Hume, Fichte.
:: smer filozofický.

/ideálne
gr. – jestvujúce iba vo vedomí, v predstavách.

/idempotentnosť
lat. – vlastnosť operácie, ktorá aj po opakovanom použití dáva ten istý výsledok ako pri prvom použití. Termín idempotentnosť (idempotence) zaviedol B. Peirce.
    Idempotentnosť môže byť aj vlastnosťou objektu, napr. každý nulový a jednotkový prvok je idempotentný a označuje sa ako idempotent (cf [30];497).
:: algebra, logika, operácia, Peirce, B.

/idenie
– pohybovanie sa robením krokov, kráčanie.

/identickosť
lat. – identita, totožnosť, zhodnosť vo všetkých vlastnostiach, rovnakosť.

/identifikácia
lat. − zisťovanie alebo zistenie totožnosti.
:: totožnosť.

/identita
lat. − totožnosť, zhodnosť vo všetkých vlastnostiach, rovnakosť.
:: identickosť.

/ideologéma
gr. – štrukturálny prvok alebo útvar ideológie.
:: ideológia, prvok štrukturálny, útvar štrukturálny.

/ideológia
fr. < gr. − pôvodne smer francúzskej filozofie zvaný aj ideologizmus konca 18. a začiatku 19. storočia, tvoriaci prechod medzi francúzskym osvietenským senzualizmom (E. B. de Condillac (1715 − 1780)) a pozitivizmom (A. Comte (1798 − 1857 aď.), ktorý si vytýčil za cieľ „vypracovať na základe presného a systematického skúmania fyziologického a psychického sveta praktické pravidla výchovy, morálky a politiky“ (12;323); predstavitelia tohto smeru − označovaní ako ideológovia (A. L. C. Destutt de Tracy, Pierre Jean Georges Cabanis (1757 − 1808) a ď.) − mali významný vplyv v politike. Termín ideológia prvýkrát použil francúzsky filozof Antoine Louis Claude Destutt de Tracy (1754 − 1836), zakladateľ tohto smeru, autor 5 zväzkového diela Eléments d'idéologie (1801 − 1815).
    Neskôr sa termín začal používať (zväčša v pejoratívnom zmysle) na označenie doktríny, tvorenej súborom ideí, usmerňujúcich politickú činnosť, „na všetky systémy ideí, ktoré nadsadzujú svoju dôležitosť pri utváraní a premene skutočnosti; ... absencia realizmu pramení v sebazaslepenosti a sebazaujatosti ideológa ako reprezentanta určitého straníckeho sociálneho typu alebo kolektivity, takže má iba propagandistickú funkciu, a to aj vtedy, keď to proklamátori ideí nezamýšľali“ (493;190).
    V 20. storočí prichádza s rehabilitáciou kladného významu ideológie najmä marxizmus-leninizmus, ktorý spojenie vedecká ideológia používa ako sebaoznačenie: „Najpokrokovejšou najprogresívnejšou a najrevolučnejšou ideológiou je socialistická marxisticko-leninská ideológia. Táto ideológia sa opiera o adekvátne poznanie skutočnosti a po prvý raz vystupuje ako skutočne vedecká ideológia, čo jej umožňuje byť účinným prostriedkom stmeľovania pracujúcich do boja za socializmus, za budovanie novej spoločnosti“ ([11];199).
:: filozofia a ideológia, ideologéma, ideológia jazyková, ideológia politická, ideológia vedecká.

/ideológia politická
– viac menej usporiadaný súbor významových útvarov reprezentujúci hlavné ciele politického hnutia alebo strany, napr. konzervativizmus.

/ideológia vedecká
− sebaoznačenie marxizmu-leninizmu.
:: marxizmus-leninizmus.

/idey základné (Hume, D.)
− idey, ktoré nevznikli spájaním, presúvaním atď ideí už existujúcich, a ktoré sú vždy kópiami impresií.
:: idea.

/idiolekt
gr. − jazyk vlastný určitému indivíduu.
:: indivíduum.

/idiosynkrázia
gr. – ἰδιοσυγκρασία dosl. zvláštny temperament − svojráznosť prejavu alebo správania, súhrn ich osobitných znakov, vlastností, svojskosť, osobitnosť.
:: idiosynkrázia (lingvistika), idiosynkrázia (medicína), idiosynkrázia (psychológia).

/ignorovanie
lat. – ignorácia – nevedomosť, neznalosť, nevedenie, nepoznanie, nevšímanie si, nevenovanie pozornosti, prehliadanie. Nevedomca vedie ku katastrofe, ako to aj v najnovších dejinách vidno navôkol.

/ikon (semiotika)
– ikonický znak, ikona – znak, ktorý sa podobá označovanému predmetu; je založený na vzťahu podobnosti k predmetu.
:: semiotika.

/ilúzia
lat. – klamná predstava, vidina, mam, sebaklam vyvolaný nesprávnym pohľadom na skutočnosť, azda najprenikavejší významový útvar, v indickom myslení tematizovaný pod titulom májá.

/imanencia
lat. – zotrvávanie alebo predlievanie v niečom, bytie vnútri entity, napr. bytie absolútna vnútri sveta samého. Opak transcendencie.
:: imanentné, imanentizmus, realita cishorizontová.

/imanentizmus
lat. – filozofický smer konca 19. stor., podľa ktorého existuje iba to, čo si myslíme; bytie je imanentné vedomiu.
– P: Leclair, A., Rehmke, J., Schubert-Soldern, R., Schuppe, W.
:: filozofia 19. stor., imanencia, imanentné.

/imanentné
lat. – to, čo je v niečom trvalo prítomné, čo patrí k jeho štruktúre (cf [264];194).

/imanie
− majetok.

/imitácia
– napodobnenie; napodobnenina.
    Imitácia sa od originálu zvyčajne líši kvalitou, materiálmi a detailmi. Originál je často vyrobený s použitím špecifických techník alebo materiálov, zatiaľ čo imitácia môže byť vytvorená s cieľom priblížiť sa vzhľadu alebo funkčnosti originálu, ale obvykle za nižšiu cenu a s nižšou kvalitou.

/imperatív
lat. – volitívny významový útvar, ktorého náplňou je naliehavé chcenie splnenia, požadovanie a výrazom príkaz, rozkaz, požiadavka.
:: imperatív kategorický.

/imperatív kategorický
– kategorická forma imperatívu, ktorú formuloval viacerými spôsobmi I. Kant, napr. v diele „Grundlegung zur Metaphysik der Sitten (Základy metafyziky mravov)“ slovami: „Konaj len podľa tej maximy, od ktorej môžeš súčasne požadovať, aby sa stala všeobecným zákonom!“ alebo „Konaj tak, ako keby sa maxima tvojho konania mala na základe tvojej vôle stať všeobecným prírodným zákonom!“ alebo „Konaj tak, aby si používal ľudstvo tak vo svojej osobe, ako aj v osobe každého druhého vždy zároveň ako účel a nikdy nie len ako prostriedok!“ V diele „Kritik der praktischen Vernunft (Kritika praktického rozumu)“ Kant formuluje kategorický imperatív slovami „Konaj tak, aby maxima tvojej vôle mohla vždy súčasne platiť ako princíp všeobecného zákonodarstva!“ (cf [264];194 – 195).
:: etika, imperatív, Kant, I.

/impetus
lat. – popud, nával, náraz, nábeh; útok, napadnutie; prudkosť.

/implifikácia vzájomná
– nachádzanie sa a videnie sa jedného v druhom, pričom druhé vysvetľuje prvé a prvé určuje druhé.

/implikácia
lat. − zahrnutie, obsahovanie, prinášanie so sebou ako dôsledok.

/implikatúra konverzačná
– nepriamy spôsob komunikácie.
:: komunikácia.

/implikovanie
lat. – obsahovanie, zahŕňanie v sebe, matie v sebe ako obsah (náplň alebo súčasť).
:: platnosť úsudku.

/imponderabiliá
lat. – nevážiteľné (látky).
:: látka.

/inakosť
– vlastnosť toho, čo je odlišné, iné, opak jednakosti. Zatiaľ čo z inakosti možno mať potešenie, radosť, napr. v láske, pojem inakosti sa nedá ani definovať, možno ho iba protipostaviť pojmu toho istého.
    Inakosť má od Platóna (Sofista) skôr negatívny význam. Až Hegel objavil, že má aj kladnú stránku. Na túto kladnú stránku nadväzujú personalisti: inakosť druhého človeka (Buber, Levinas).
    Synkriticizmus definuje pomocou pojmu inakosti pojem lásky, ale i pojem príčiny zla, ktorú vidí v nemožnosti (neschopnosti, neochote a pod.) mať potešenie z inakosti, napr. vtedy, keď z inakosti máme strach (strach sa z tohto hľadiska javí ako miesto, kadiaľ na svet prichádza zlo).

/inakší
– odlišný, rozdielny, nie taký istý.

/index (semiotika)
– znak, ktorý je súčasťou označovaného; index je druh znaku, kde medzi znakom a ním označovaným objektom existuje vecná súvislosť, znak je v priamom (kauzálnom, fyzickom) vzťahu s označovaným objektom; napríklad dym je znakom ohňa (medzi dymom a ohňom je vecná súvislosť).

/indexikalita
lat. – viazanosť na kontext, kontextovosť.
:: indexikalita (etnometodológia).

/indivíduum
lat. − nedeliteľné − jednotlivec, jedinec, jednotlivina.
:: individuum est ineffabile, indivíduum chemické, indivíduum ľudské, indivíduum ľudské (Marx, K.) (Bělohradský, V.), jedinec.

/individuum est ineffabile
lat. – indivíduum je nevysloviteľné čiže jednotlivinu nemožno vysloviť, je nevysloviteľná.
:: indivíduum, ineffabile.

/indivíduum ľudské
− jednotlivec, ľudský jedinec – jednotlivý predstaviteľ ľudského rodu, človek chápaný izolovane, nezávisle od jeho antropologických a spoločenských osobitostí. Pojem ľudského indivídua je dôležitý pri vymedzovaní pojmu muža, ženy a pod.
:: antropológia filozofická, človek, filozofia sociálna, filozofia spoločnosti, indivíduum, zlom inscendentalizačný v kultúre 21. storočia.

/indivíduum ľudské (Marx, K.) (Bělohradský, V.)
− „Marxova dekonstrukce ideálu jedince emancipovaného od závislosti na ,přirozených svazcích’ je klíčovou součástí marxismu: nezávislý jedinec není než ideologický konstrukt sloužící k legitimizaci systému svobodné konkurence na trhu, představa člověka mimo společenství je právě tak nesmyslná jako představa ,řeči bez spolu žijících a spolu mluvících individuí’“ [578].

/indoktrinácia
lat. – cieľavedomé presadzovanie bezvýhradného prijatia určitej doktríny, alebo názorov, hodnôt a postojov, ich vnucovanie; jedna z ciest k hlúposti.
:: hlúposť.

/indukcia
lat. – myšlienkový postup, ktorým objavujeme a dokazujeme alebo zdôvodňujeme všeobecné výroky na základe znalostí jednotlivých prípadov; za pravú indukciu (= neúplnú indukciu) sa považujú len tie postupy, ktoré majú charakter pravdepodobnostných úsudkov. Neúplnú indukciu uskutočňujeme vtedy, keď z vlastností jednotlivých prípadov určitého druhu (jedinečných poznatkov tvoriacich základ indukcie), nie však zo všetkých, usudzujeme na vlastnosti všetkých prípadov tohto druhu. Indukciou je tak každý myšlienkový postup, ktorým všeobecné výroky o určitom druhu predmetov alebo javov potvrdzujeme poznatkami o jednotlivých prípadoch tohto druhu.
    Schématicky možno pravý induktívny úsudok vyjadriť takto:

Určíme pojmovo, t. j. určitými vlastnosťami, triedu javov a.
Skúmame určité množstvo, nie však všetky javy triedy a, a zistíme, že každý z nich má vlastnosť F. Nie je nám známy žiadny prípad, že by prvok triedy a nemal vlastnosť F.
Z toho usudzujeme neúplnou indukciou, že každé a má vlastnosť F.

    Indukovaný všeobecný výrok čerpá svoju platnosť z domnienky, že vlastnosť určujúca triedu objektov, o ktorých sa vo všeobecnom výroku niečo tvrdí, je nevyhnutne spojená s predikovanou vlastnosťou buď tým spôsobom, že nevyhnutne existuje súčasne, alebo že jedna vlastnosť je nevyhnutným následkom druhej vlastnosti (cf [4];161 an.).

/ineffabile
lat. − nevýslovné, nevyjadriteľné, nesmierne; nevyjadriteľnosť, napríklad (absolútnej, na čokoľvek iné ireducibilnej) jedinečnosti prežívania niečoho indivíduom či dokonca indivídua ako takého (individuum ineffabile).
:: individuum est ineffabile.

/inexistencia
lat. − bytie obsiahnutým v niečom, stav existovania v niečom; to, čo v niečom existuje, konštituent.

/informácia
lat. − entita odstraňujúca neistotu, odstraňujúcno neistoty, ľubovoľné poskytujúcno (entita, udalosť, útvar, usporiadanie, proces) odpovede na otázku alebo odstraňujúcno neistoty viazané na údaje alebo poznanie. Prenáša sa buď komunikovaním alebo pozorovaním.
    Získavanie, prenos, spracúvanie, uchovávanie a sprístupňovanie informácií (súborne: informačný proces) je súčasťou predmetu informatiky.
    Informácia je súčasťou predmetu filozofie informácie.
::databáza vedomostná, distribúcia informácií, energia, filozofia informácie, hmota, informácia (informatika), informácia (lingvistika), informácia (Shannon, C.), informácia, ktorú máme, informácia, ktorú máme, informácia kvantová, informácia odborná, informácia spoločenská, informácia technická, informácia vecná, informácia vedecká, informácie dokumentové, informatika, informatívny, komunikácia, prenos informácií, prezentácia informácií, priestor informačný, proces, prostriedok masovokomunikačný, sieť (matematika), spoľahlivosť informácie, spracovávanie informácií, sprístupňovanie informácií, systém znakový, tabuľka, teória informácie, teória kódovania, teória komunikácie, využívanie informácií, zdroj informácie (informatika), získavanie informácií.

/informatívny
lat. – informujúci, poskytujúci alebo prinášajúci (nové) informácie.
:: informácia.

/ingrediencia
lat. – vstupujúcnosť, zložka.

/inhaerentia
lat. – bytie-v.
:: inherentný, ontológia.

/inherentný
lat. – obsiahnutý v samej veci, veci vlastný ([154];366).
:: inhaerentia.

/inosť
– odlišnosť, inakosť, opak jednakosti.

/iný
– odlišný oproti pôvodnému alebo očakávanému, nie ten, ale druhý, nie takýto, ale odlišný od tohto, inakší.
:: nový, ontológia.

/inscendencia
lat. − hlavná súčasť predmetu filozofia inscendencie, spočívajúca vo vstupovaní človeka do seba samého, vystupovaní po rebríčku bytia, v transcendencii smerom do svojho vlastného vnútra, v zahĺbaní sa, ponáraní sa do seba samého, v sebaprehlbovaní, spiritualizácii, preduchovňovaní sa, v poľudšťujúcom sprítomňovaní sa sveta v ľudskom vedomí a ľudskom bytí, v otváraní sa svetlu nadoblačia mysle. Nie je možná bez aktívneho pričiňovania sa človeka.
    Inscendencia je stávanie sa zmysluplným. Je to dianie alebo proces, bez ktorého by vo svete bola iba hmota.
    Nič iné ako premena človeka na zmysel nemá zmysel. Zmysel má iba premena človeka na zmysel čiže jeho preduchovňovanie.
    Maximom inscendencie by bola totálna vyplnenosť života človeka zmyslom alebo významom, totálna zmysluplnosť. Inscendencia je podstatou kultúrneho bytia čiže maxima bytia človeka. Existuje najmä v láske v mode bytia, čiže v milujúcne, v láskyplnom zapodievaní sa čímkoľvek pri premene zlého na dobré a škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne – slovom pri kultúre.
    Inscendencia je ontologická zmena človeka, ktorej podprocesom je napríklad objasnenie alebo pochopenie: keď si niečo objasníme alebo keď niečo pochopíme, ontologicky sa premeníme − sme viac duchovní, preduchovňujeme sa.
    Inscendencia je pochopenie, uchopenie, tvorba zmyslu sprevádzaná našou premenou naň; premenou človeka na zmysel. Keď chápeme zmysel, sme zmyslom. Zmysel si nepamätáme podobne ako si nepamätáme slanosť alebo sladkosť. Podobne ako je pociťovanie sladkosti súčasťou diania, ktoré v danom intervale konštituuje naše bytie, je aj chápanie zmyslu súčasťou nášho bytia/diania. Sme bytostne bohatší o chápanie. Inscendencia je bytostné obohacovanie človeka jeho sebaprehlbovaním.
    Človek sa nemení len tým, že napríklad ochorie, ale aj tým, že svoju chorobu prijme za svoju ako zmysel (konkrétne: jeho osobný, výnimočný významový útvar a proces). Medzi človekom, ktorý je iba chorý, a človekom, ktorý navyše svoju chorobu prijal ako zmysel, chopil sa jej tým, že ju pochopil, je ontologická diferencia. V prípade choroby ide pri jej spiritualizácii napr. aj o pochopenie toho, čo som spravil, aby som chorobu nedostal, ako som žil, keď som ju dostal a podobne.
    Novalis opísal inscendenciu takto: Ak ľudia chcú vykonať jeden jediný krok smerom von k ovládnutiu vonkajšej prírody umením organizácie a technikou, musia predtým urobiť tri kroky etického prehĺbenia dovnútra. Synkriticizmus , ktorý z Novalisovho myslenia vychádza, tematizuje tieto kroky indivídua do svojho vlastného vnútra pod titulom sebasynkritického myslenia.
    Filozofia inscendencie nadobudla mimoriadnu závažnosť po nástupe druhej axiálnej éry, konkrétne po nástupe éry celosvetových pandémií, napr. covidovej, a éry multipolárnej civilizácie.
:: deň, myslenie synkritické, synkriticizmus, vnútro, zlom inscendentalizačný v kultúre 21. storočia.

/Inštitút filozofie, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove
– inštitút Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity, ktorý sústreďuje pozornosť na výskum v oblasti filozofie v medzinárodných i národných súvislostiach - konkrétnejšie ide o tieto hlavné okruhy záujmu:

tematizácia antropologických otázok v dejinách filozofie a reformulácia antropologickej otázky v súčasnej filozofii,
hľadanie prienikov a súvislostí filozofického dedičstva Kanta v súčasnosti,
analýza a výskum antickej filozofie a reflexia sokratovskej tradície od antiky až po súčasnosť, miesto kynizmu v sokratike,
axiologická reflexia statusu vedy vo filozofickej reflexii a v súčasnej kultúre.

:: filozofia slovenská, pracovisko filozofické.

/inštrukcia
lat. − pokyn alebo poučenie ako vykonať krok (operáciu) v činnosti. Súbor inštrukcií tvorí návod.

/inštrumentárium filozofické
– súbor metód, postupov a nástrojov, aplikovaných filozofiou.
:: filozofia, metódy filozofická.

/integrovanie
lat. – začleňovanie do určitého celku.

/intelekt
lat. − rozumová schopnosť; rozum, um.
:: noéta, proces intelektový.

/intelektuál (synkriticizmus)
– vy(na)kladač intelektuálnej práce čiže práce vysvetľujúcej, že a ako sa má zmeniť – ale iba druhý i druhí.
    Intelektuál je osobnosť schopná koncipovať a niekedy aj zorganizovať zmeny druhých, zmeny celých spoločností a spoločenských systémov, tí najväčší intelektuáli dokážu koncipovať zmeny seba samých, aj dobre radiť (byť poradcami) druhým či dokonca sebe samým: napríklad o existencii intelektuála-fajčiara, ktorý by nemal aspoň elementárne predstavy o škodlivosti fajčenia, prakticky niet pochýb: dokáže si pohotovo radiť, presviedčať sa, študovať odbornú (sic!) literatúru, prijímať záväzky a pod., len prestanie fajčiť sa uňho nie a nie dostaviť: schopnosti zmeniť (aspoň alebo aj) seba samého dokonca aj v tých najtriviálnejších veciach sa mu spravidla nedostáva.
    Fixácia schopnosti zmeniť seba samého alebo jej výskyt vo väčšom počte je totiž udalosť takej mocnosti ako vznik nového historického typu človeka. A keď sa už aj tu a tam v dejinách začal črtať tento typ človeka (homo), veľmi rýchlo bol vyhladený. Ani tajné spoločenstvá nemajú šance na dlhšie prežitie, pretože okrem ich vonkajšieho neprajníka stelesňovaného establišmentom, si svojho likvidátora pestujú svojou vlastnou organizáciou, liturgizáciou, hierarchizáciou a pozičnými bojmi, otváraním sa kontaktom s inými organizáciami etc. Podstatne ľahšie nám príde napríklad zorganizovať antifajčiarsku kampaň, než sami prestať s fajčením. Nie je nemožné vygenerovať neobmedzené množstvo opatrení povedzme proti kradnutiu a zorganizovať, aby ich podpísal povedzme aj celý národ, no takmer neprekonateľné problémy nám robí nevziať si opustenú spinku v cudzej kancelárii.
    Intelektuál ako eventuálny nový historický typ človeka by bol (alebo možno, že niekde už i jestvuje, a dúfajme len, že sa o ňom nikdy nedozvieme) deegoizovaný intelektuál.
    Akú drámu proces deegoizácie vyvoláva, si môžeme pozrieť (a zažiť) pri čítaní článku o ja. Ego intelektuála je zvyčajne nadpriemernej inteligencie, takže jeho deegoizácia pripomínajúca mystickú smrť má (mala by) nadpriemerné dôsledky preňho samého (ako mala napríklad pre Ježiša, Sokrata, Husa, Gádhího a ďalších) a pre ďalší vývin spoločnosti, ktorý sa však zakaždým inštitucionalizuje a v podstate mení na bežné politické alebo náboženské zoskupenia a hnutia od začiatku zápasiace vnútorne i s druhými. Zaživa ísť s deegoizovaným intelektuálom je nanajvýš riskantné a preto sa k nemu „pridávame“, až keď ho zväčša zlikvidujeme.
    S ešte väčším problémom než je problém s vonkajším nasledovníctvom prichodí intelektuálovi zápasiť v ňom samom. Podľa synkriticizmu vírus zlyhania aj v tomto smere je zakuklený v zápase, v boji so sebou samým, v neschopnosti intelektuála milovať seba samého aspoň tak, ako miluje druhých. Zápas je koniec zmeny a začiatok jej replikácie. Je krajne zvláštne, že bojovať so sebou je omnoho ľahšie než prijímať sa taký, aký som, milovať sa so všetkým tým, s čím som prišiel na svet. Celý školský systém máme nastavený na zmenu, vychovávajú ma, aby som bol schopný sa zmeniť, motivujú ma k túžbe po zmene. No v okamihu, keď sa nastavím na zmenu seba samého, strácam kontakt s tým, aký v skutočnosti som, proces môjho života sa trhá na „zlú“ minulosť, na to, aký som „bol“, a na to, aký „budem“, keď splním také a také požiadavky. Nik ma však nevedie k tomu, aby som sa pozrel na seba ako na takého, akým v skutočnosti som, hic et nunc (teraz a tu) povedzme so svojou nádchou, s celou svojou neznesiteľnosťou, so všetkými mojimi neduhmi, chorobami, neschopnosťami. Je omnoho ľahšie sa napríklad nenávidieť, odhliadať od seba, žiť so sebou ako s abstraktnom, ako s obrazom seba samého, než milovať sa, brať sa so všetkým, čo v sebe nachádzam, prihliadať k tomuto všetkému bez ohľadu na to, či sa mi to páči alebo protiví. Ako možno milovať trebárs tú „zrůdu“, ktorú v sebe vidí moje ja alebo ktorú vo mne vidia druhí? Všimnime si, koľko námahy dá aj „tým najspravodlivejším“ či „najosvietenejším“ postavám z filmu Bělásek prijať už len vymykajúcu sa farbu pokožky hlavného hrdinu. Je omnoho ľahšie sa nenávidieť, ako milovať. Je zaujímavé, že školstvo, tréningy atď. nás vedú skôr k prvému, k nenávisti k svojej údajnej slabosti, neschopnosti atď. A „progresívne“, „nonkonformné“ a podobne pedagogické systémy nás zasa vedú k sebazbožšťovaniu (rozumej: k adorácii svojho ega) a k jeho bezohľadnému presadzovaniu sa medzi dengľavými druhými.
    Bez láskyplného prijatia sa so všetkým, čo v sebe máme, aj „s oným malým Hitlerom v každom z nás“, nie je možné sa zmeniť, pretože bez takéhoto, čiže láskyplného, prijatia seba samého so sebou samým fakticky nemáme kontakt a v dôsledku toho, ani možnosť pristúpiť k sebapremene. Chceme sa meniť, meníme sa virtuálne, no k faktickej sebapremene nedochádza.
    Preto sa doposiaľ dejiny menia zväčša len pokiaľ ide o neživé produkty ľudskej činnosti, o techniku a jej prostriedky, i tzv. zduchovnelé, napríklad logické postupy. To všetko búrlivo progreduje, pričom sa nožnice medzi špičkovou technikou (CERN) a tým, čo sa predvádza ako umenie v tuneloch LHC, vesmírne roztvárajú: na jednej strane koncentrácia a organizácia intelektuálneho potenciálu galaktických rozmerov, na druhej strane stupidita rovnako galaktických rozmerov (neviem, do akej miery uvedomovaná pracovníkmi CERN-u; niekedy má pozorovateľ pocit, že sa to vedeckým pracovníkom, prinajmenšom pri verejných oslavách, páči). No človek a jeho vzťahy sa v najlepšom prípade nemení a nemenia. Intelektuáli chceli doteraz zakaždým zmeniť niekoho iného, no nie a nie sa zmeniť aspoň sami. A keď už aj by došlo k nastúpeniu sebazmeny, vsunula sa medzi zmenu a stav, s ktorým boli nespokojní, túžba zmeniť sa. V podstate namiesto zmeny začali bezčasmo túžbou (začať túžiť si nevyžaduje nijaké zvláštne kompetencie alebo námahu), tí najodvážnejší so šírením tejto túžby, no faktická zmena sa dostavila nanajvýš na kratučký čas a veľmi rýchle prakticky spontánne anihilovala.
    Transcendovať donekonečna odkladajúcu túžbu môže čin: ak by sme sa túžili napiť, no nikdy by sme nevykročili k poháru a nenapili by sme sa, umreli by sme od smädu. Preto je naša civilizácia mŕtva: „žije“ zväčša iba túžbou zhmotnenou v neuveriteľne rýchle progredujúcej technike, túžbou zmeniť sa, túžbou vymaniť sa z takej či onakej krízy, vojny, pliagy, všakovakých nešvárov atď. Generuje neustále nové virtuálne svety, dokonale s nimi žongluje a čo je najhoršie, aj s konkrétnymi dopadmi prakticky na všetko, počnúc ekonomikou a končiac najdetailnejšími sexuálnymi úkonmi. Dnes máme problém predstaviť si, čo by nemohlo byť umelé – v mikrosvete, v oblasti viditeľného sveta a myšlienkovo i v rozmeroch kozmických sústav či dokonca v našej vlastnej mysli. Tu je intelektuál vo svojej koži, asi ako moderátor pred obrazovkou s počítačovým modelom tropickej búrky alebo vzniku vesmíru. S veľkou vášňou sleduje zavíjanie človeka vo vlnách cunami či v rozvalinách po zemetrasení, a to zasa len cez médium. Alebo prostredníctvom turistickej kancelárie, v podstate ako v safari. Médium je naša smrť, smrť našej lásky, priateľského dotyku, objatia.
    Ak sa niekto predsa len odhodlá prikročiť k poháru a napiť sa (povedzme odhalí a začne bez uznesení a opatrení likvidovať korupciu), prakticky okamžite likvidujeme jeho samého (kedysi na kríži alebo na hranici, dnes povedzme v sude s tekutým betónom alebo kyselinou) a – samozrejme, že už ako mŕtveho a plne nami tvárniteľného – vyhlasujeme za Zakladateľa, svätca, disidenta, hrdinu a pod. Je zaujímavé, že intelektuál dokáže upozorniť na tieto veci u druhých, v iných náboženstvách, v iných politických systémoch a pod. Vo vlastnom spoločenstve je takýto čin prakticky zakaždým salto mortale, o ktorom sa zvyčajne dozvedáme (aj to zväčša v štylizovanej umeleckej podobe) až po vystriedaní vlády alebo niekoľkých vlád či dokonca režimov.
    Preto je onoho nového historického typu človeka, ktorý nazývame deegoizovaný intelekutál, tak málo. Navonok, verejne, mediálne. Fakticky je tu však prítomný ako dobrý človek (homo bonus), ktorého hlavným znakom je, že o ňom nevieme. Tí najlepší sú neviditeľní napríklad ako bezmenné matky milujúce svoje deti. Identifikovať ich možno ako ničoho sa nedožadujúce prázdna, okolo ktorých ustáva utrpenie, pri ktorých je nám dobre bez toho, aby od nás požadovali vďačnosť.

/inteligibilný
lat. – poznateľný alebo postihnteľný iba rozumom (nie skúsenosťou), neviditeľný, ale intelektom nahliadnuteľný.

/interakcia
lat. − vzájomné pôsobenie.
:: interakcia (fyzika), interakcia častíc.

/interkulturalita (synkriticizmus)
– synkríza (nereduktívne usúvzťažňovanie sa) kultúr a vývinových pásiem kultúr pri kontaktovaní sa kultúr a vývinových pásiem kultúr. Interkulturalita je rekreujúcno pretvárania zla na dobro, škaredého na krásne etc. jednou kultúrou v kultúre druhej/v kultúrach druhých alebo jedným vývinovým pásmom kultúry v druhom vývinovom pásme kultúry/v druhých vývinových pásmach kultúry. Interkulturalita implikuje tvorivosť (kreatitivitu), čo znamená, že uhasína mechanickým napodobňovaním alebo prenosom (či nedajbože vnucovaním): jedna kultúra/jedno kultúrne pásmo si z druhej kultúry/z druhého kultúrneho pásma nemôže nič prevziať, pokiaľ má zostať kultúrou/vývinovým pásmom tej ktorej kultúry. Kultúra však môže mnohé z inej kultúry re-kreovať, znovu-s/tvoriť v živom kontexte procesov seba samej. Interkulturalitu tvorí otvorený súbor slobodných re-kreatívnych procesov, ktorých dianie a výsledky sa podobajú len na povrchu, no hĺbkovo sú spojené s ireducibilným pradivom originálnych procesov tej ktorej kultúry, toho ktorého pásma kultúry. Synergický efekt interkulturality tkvie v rozširovaní alebo prehlbovaní pestrosti pretvárania zla na dobro, škaredého na krásne etc. V opačnom prípade, t. j. pri redukovaní špecifik kultúr alebo ich vývinových pásiem, nemožno hovoriť ani o interkulturalite ani o kultúrach – možno hovoriť iba o civilizácii alebo smrti civilizácie: tento trend zaznamenávame ako prevažujúci v dnešnej dobe globalizácie, dobe glajchšaltovania kultúr a ich vývinových pásiem. Dobrým príkladom interkulturality je bratislavskosť.
    Aby sme si dokázali aspoň trochu predstaviť neuveriteľnú spletitosť siete vzťahov, v ktorých sa eventuálne odohráva rekonštitúcia nejakého prvku jednej kultúry v lone kultúry druhej ako podproces interkulturality, prečítajme si odsek z knihy S. T. Asmu Bohové pijí whisky (2006), s. 92:
    „Co mně velice mátlo, byla skutečnost, že symbolika buddhismu, animismu a hinduismu se nemísí pouze v uměleckých dílech a kulturních zvyklostech, ale především v hlavách lidí. S vynaložením určité práce a trpělivosti člověk předivo těchto souvislostí rozplete a pochopí jeho vzájemné vztahy. Pro bližší nastínění toho, jak asi tento gordický uzel v Kambodži vypadá, si zkuste představit řadového Kambodžana, kterého by ste o Vánocích přenesli do Ameriky. Narazil by na moře navzájem provázaných představ a myšlenek. I kdyby měl nějaké povědomí o křesťanské teologii, postřehl (tu má byť asi predpona „ne-, pozn. J.P.) by mnoho zvláštních souvislostí. A vzájemná logika těchto vztahů by se jevila přinejmenším jako nepostižitelná. Byly by zde legendy o malém Ježíškovi, a do toho by se pletl Santa Klaus, sob Rudolf, sněhulák Frosty, Tři králové, zelený mužík Grinch, panna, elfové, hvězda betlémská, Bailey Building and Loan a jesličky. K tomu by se lidé oddávali zvyklostem, jako je plnění punčoch, chození do kostela, pečení cukroví pro Santa Klause, zapalování svícnů, vánočních františků, zdobení stromečků, chození ke zpovědi a tak dále. Dost věcí na to, aby se z toho profesor sémiologie zastřelil. A v jihovýchodní Asii není situace o nic méně matoucí, protože tam do škatulky s nálepkou buddhismu vešlo skutečně nepřeberné množství tradic.“

/internalizovanie
angl. – zvnútorňovanie – proces osvojovania si vonkajších štruktúr, v dôsledku čoho sa stávajú vnútornými regulátormi, absorbovanie, prijatie, prijímanie, osvojenie si (napr. nejakého významového útvaru – myšlienky, názoru, viery, emócie, pocitov..., a to do takej miery, že sa stane súčasťou povahy prijímateľa, čo sa môže diať vedome alebo nevedome.
:: osvojovanie si.

/interpretácia
lat. – výklad, vysvetľovanie, objasňovanie.
:: interpretácia (filozofia umenia), interpretácia kvantovej teórie, interpretácia systému formálneho, nadinterpretácia, reainterpretácia, zmysel.

interpretácia (filozofia umenia)
– vysvetľovanie alebo objasňovanie významu umeleckého diela.
:: dielo umelecké, filozofia umenia, interpretácia.

/interpretatívny
lat. – lat. interpretativus, angl. interpretative – pomáhajúci pochopiť alebo vytvoriť (si) význam, napr. interpretatívny pojem je pojem, ktorý pomáha pochopiť niečo.
:: interpretácia, význam.

/interval
lat. − úsek medzi dvoma bodmi alebo javmi.
:: interval (hudba), interval (matematika), interval časový, interval harmonický (hudba), interval konsonantný (hudba), interval melodický (hudba), interval pravidelný.

/interval časový
− časový úsek, čas trvania.
:: čas, interval.

/intrinzický
lat. – angl. intrinsic, nem. intrinsisch – vlastný, vnútorný, skutočný, pravdivý, vrodený.

/intro-
lat. – prvá časť zložených slov s významom dovnútra, vnútri, vnútorný.

/introspekcia
lat. – pohľad do (vlastného) vnútra.
:: introspekcia (Cassirer, E.), introspekcia (psychológia).

/introspekcia (Cassirer, E.)
– bezprostredné uvedomovanie si citov, emócií, vnemov, myšlienok, bez ktorého „by sme nedokázali vymedziť ani len rozsah predmetu psychológie človeka. Musíme však pripustiť, že keby sme postupovali výlučne touto cestou, nikdy by sa nám nepodarilo vytvoriť si úplný obraz o podstate človeka. Introspekcia nám odhaľuje iba malý výsek z ľudského života, ktorý je prístupný našej individuálnej skúsenosti. Introspekciou nemožno nikdy obsiahnuť fenomén človeka v jeho celom rozpätí. Aj keby sa nám podarilo zozbierať a usporiadať všetky fakty o človeku, mali by sme ešte stále pred sebou iba hmlistý a neúplný obraz podstaty človeka, iba jej torzo“ ([747];46).
:: Cassirer, E., introspekcia.

/intuícia (Descartes, R.)
– bezprostredné a jasné poznanie prvých pojmov a právd, ktoré (spolu s dedukciou) tvorí cestu k jasným a zreteľným ideám. Jej predmetom sú elementárne pojmy (jednoduché podstaty, prvky vzťahovej analýzy), základné pravdy (elementárne vzťahy prvkov).
    Operácia intuície (i operácia dedukcie) je taká ľahká a taká jednoduchá, že ju nemožno lepšie vyložiť a že sa nikto nemôže pri jej robení mýliť.
    V jej správnom použití spolu s dedukciou spočíva metóda.

/invencia
lat. – dôvtip, vtipný nápad, vynachádzavosť, dômysel (14;413).
:: odborník.

/inventár
lat. – zoznam, súhrn, súbor entít patriacich do istého celku, súbor toho, čo sa v ňom nachádza alebo čo v ňom možno nájsť.

/iný
− majúci odlišné vlastnosti.
:: inakosť.

/Ióannes Italos
(1025 južná Itália, Kalábria – po 1082) – Ján Ital – byzantský filozof, humanista a novoplatonik, hľadajúci syntézu kresťanského pohľadu na svet a gréckej pohanskej (dobovou terminológiou: „hellénskej“) filozofie. V dielach antických filozofov videl prameň skutočného poznania a pravdy. Svojím dielom nepriamo ovplyvnil taliansky humanizmus 14. a 15. storočia.
    Dogmu a vtelení Slova Božieho sa usiloval vysvetliť na základe rozumu: aplikoval aristotelovskú logiku na teológiu, oživoval pohanské („hellénske“) náuky o duši a jej prevtelovaní (metempsychosis), tendoval k stavaniu učenia pohanských (sc. antických) filozofov nad učenia cirkevných otcov a svätých.
    Jeho hlavný žiak Eustratios a ďalší žiaci sa po súdnom predvolaní „očistia“ tým, že podpíšu list odsudzujúci kacírske tézy majstra.
:: filozofia 11. stor., filozofia byzantská.

/istota
– nepochybnosť, pevné presvedčenie, stav mysle toho, kto s plným súhlasom považuje nejaký súd za nepochybný a na základe toho verí, že má pravdu. Istota je pevný súhlas odôvodnený evidenciou stavu veci.
    Základnou filozofickou istotou je istota neistoty, najmä pokiaľ ide o poznatky o transhorizontovej realite.
    Istota je jedna zo základných spoločenských hodnôt.
:: istota právna, pravdepodobnosť.

/I-ťing 易经 [Yì Jīng]
čín. – Kniha premien, najstarší klasický čínsky text z konca dynastie Jin a začiatku dynastie Čou (najstaršie pasáže pochádzajú už z 12. – 11. stor. pr. n. l.) metaforickým spôsobom vyjadrujúci významové univerzum reprezentujúce v prvom rade všeprenikajúci princíp dynamickej rovnováhy protikladov, proces vývinu udalostí a nevyhnutnosť zmien.
    Druhá časť textu bola pripojená v 4. – 2. stor. pr. n. l., vyjadruje významové útvary konfuciánskej proveniencie a vykazuje aj vplyvy taoizmu.
    Text sa pôvodne používal ako veštecká príručka, neskôr sa prijímal ako kniha vedomostí a dielo štátnej filozofie a dokonca sa v ňom objavovali predobrazy výdobytkov modernej vedy.
    Jadrovým významovým útvarom pertraktovaným textom knihy je predstava dvoch polárnych síl, tvoriacich svojou aktivitou univerzum, ktoré boli spočiatku označované prosto ako svetlé a tmavé, neskôr ako jang a jin. Vzájomné pôsobenie týchto dvoch síl plodí zmenu (i) chápanú ako pohyb taa.
    Kostru knihy tvorí osem trigramov (pa-kua), skladajúcich sa z kombinácií prerušovaných (jin) a neprerušovaných (jang) čiar. Kombináciou zakaždým dvoch trigramov bolo vytvorených 64 hexagramov:

Kľúčový text obsahuje opisy jednotlivých hexagramov a ich čiar, reprezentujúcich premenné stavy, a podáva ich sociálnu a politickú interpretáciu v 384 formulách (jao).
K textu sú pripojené neskoršie komentáre Šʼ-i (Desať krídel) koncipované v konfuciánskom duchu (cf [208];188).
:: filozofia čínska.

/izomorfizmus
gr. − rovnorodosť štruktúr alebo foriem; obojstranný homomorfizmus.

J-lexikón

/ja
– ego – duchovné centrum ľudskej osobnosti.
:: ja (psychológia), ja (synkriticizmus), jaá, sen.

/ja (synkriticizmus)
– hlavný predpoklad replikovania starého; odstrániť tento predpoklad možno deegoizáciou; replikovanie ja, ega, korešponduje s replikovaním civilizácie, pozri smrť civilizácie. Ja je predmetom skúmania synkriticistickej egológie ako súčasti synkriticistickej antropológie a sčasti aj synkritizovanej psychológie.
    Názorným zviditeľnením a zhmotnením ega je Manhattan s nespočetnými egodrapmi a jeho napodobneniny na všetkých kontinentoch bez ohľadu na politické režimy, náboženstvá či etniká, ono hubovité rašenie kolosálnych oceľobetónových konštrukcií smerom k nebu. Každá z týchto skamenelín ega sa neobrazne driape za tým, aby bola „vyššia“, „impozantnejšia“, „krajšia“, „modernejšia“, „technicky vyspelejšia“, „bezpečnejšia“, „ekologickejšia“, „energeticky úspornejšia“ a podobne, čo sa nám u inovercov a inak politicky zmýšľajúcich javí ako megalománia na rozdiel od našej legitimnej národnej či štátnej hrdosti a mocenskej či finančnej pýchy. Propaganda či mestské zastupiteľstvá robia z egodrapov symboly moci, hoci v skutočnosti je sotva čo takým zraniteľným ako megavežiaky, kamenné prsty ega naťahujúce sa po mrakoch, urbanistický rigor mortis.
    Neschopnosť vidieť tieto veci neprekvapuje u prostého Kubánca, ktorý prvýkrát navštívi New York, šokuje však u intelektuála. Isteže, egotma je mocnejšia ako vlčia tma, zatemňuje myseľ ako všemocná mája: ego je ten najinteligentnejší Proteus vo vesmíre, božstvo, ktoré sa pri najmenšom dotyku a najletmejšom pohľade naň mení ešte rýchlejšie než kvantový systém po zmeraní. Intelektuál pri čítaní týchto riadkov to má príležitosť okamžite sledovať: bezčasmo sa mení s pokojného uvážlivého mudrca na fanatického fanúšika, ktorým pred začiatkom čítania tohto textu hlboko opovrhoval ako čímsi, čo už nemôže byť primitívnejšie a zaslepenejšie. Teraz, pri čítaní týchto riadkov, sa v ňom spúšťa jeden argumentačný systém za druhým, teórie pred jeho vnútorným zrakom defilujú ako na kulturistickej prehliadke: najlepšie by bolo tresknúť pokračovaním čítania, no ego sa nádejá, že predsa len zvíťazí a dokáže svoju pravdu, a u dobrého intelektuála sa to aj zakaždým stane a intelektuál vychádza z ringu ako víťaz. Intelektuál nemôže totiž vyjsť z ringu ináč ako víťaz; on je ex definitione hrdým obyvateľom demokratickej republiky ringu – z víťaza sa len zmení na vyzývateľa, hľadajúceho komu by dal zasa na hubu.
    Z hľadiska synkriticizmu sa pred intelektuálom pri tomto jeho štúdiu jeho ega ponúka možnosť vyzdvihnúť z predchádzajúcej časti tejto vety slovo „jeho“. Niektorému z bystrejších intelektuálov sa môže dokonca podariť experiment so substitúciou slova „jeho“ na slovo „moje“. Od úspechu tohto experimentu sa však už naozaj ocitne – ako by povedal Patočka – v kierkegaardovskej alebo nietzscheovskej mučiarni: vír procesov, ktoré spustí substitúcia „jeho“ na „moje“ je strhujúci ako cunami. Intelektuálovi tu zväčša nezostáva nič iné, než (s hrôzou) pozorovať pád svojich vlastných dvojičiek. Intelektuáli, ktorým sa podarí tento reálny pokus zmeniť na myšlienkový (thought experiment), si zachovajú tvár a cez vírus sebavedomia na jame po svojom neúplne anihilovanom ja nechajú vyrásť ešte veľkolepejší pomník svojmu egu, viery v nezničiteľnosť ktorého sa už asi nikdy nezbavia alebo ich o túto vieru už nik (ani tieto texty) neoberú. Preto je aj najpravdepodobnejšie, že ostrovčeky kultúry nikdy (úplne) nevyplnia cezúry mŕtveho mora civilizácie.
    Konjukciou ega a ďalších okolnosti sa generuje napríklad človek so studenými očami.
    Tam, kde je ego, je boj a premáhanie. A kde je boj a premáhanie, je opakovanie starého, nech by sa výsledky víťazstiev javili sebaužitočnejšie a sebakrajšie. Pochybujeme azda s pohárom šampanského v ruke po slávnostných prestrihávaniach pások? Ego prosto „nepustí“. Ego nás udržiava v prvej línii pokroku, čiže procesu, ktorý nás zakaždým privádza k väčšej a devastujúcejšej kríze alebo katastrofe. Hĺbkou alebo mocnosťou našej podviazanosti egom zatiaľ neotriasli dostatočne ani ostatné katastrofy napríklad typu Fukušima. Prečo?
    Súvisí to pravdepodobne s nevyčerpateľnosťou znecitlivujúcnostného potenciálu ega. Ego je entita, ktorej na plnú rehabilitáciu stačí minimum živého materiálu: ego sa bude presadzovať aj medzi tými najúbohejšími z úbohých – ako napríklad v guľagu, keď toho či onoho z úbohých poveria byť dozorcom. Obludnosť ega je obzvlásť názorná na egu chorých, starých, na egu bezdomovcov, vyhnancov, utečencov, väzňov, zatopencov, prenasledovaných atď. Pri nešťastníkoch je ego nahé, pri úbožiakoch ego nemá takmer nič na seba, na rozdiel of ega účastníkov fašiangového bálu v opere skladajúcich sa so zaslzenými očami na charitu.
    Neslýchanú vynaliezavosť ega a účinnosť jej technických aplikácií precízne opisuje napríklad H. Poincaré a ďalší myslitelia. No len málokoktorým z nich sa darí ukázať existenciálne konzekvencie účinnosti bojovníckej egoštrukturácie nášho života a civilizácie.
:: revolúcia sociálna (synkriticizmus).

/jaá
− nem. Iche − Husserlov plurál od substantivizovaného ja.
:: ja.

/Jacobi, Friedrich Heinrich
(1743 − 1819) − nemecký osvietenský filozof, účastník hnutia Sturm und Drang. Rozpracúval systém teoreticko-poznávacieho realizmu, podľa ktorého je skutočno dané zjavením, vierou a skúsenosťou, pričom jeho poznanie sa zakladá na zmysloch a ume: zmysly majú schopnosť poznávať prirodzené veci (erkennen), um uchopovať nadprirodzené veci (vernehmen) a rozum zmyslové a umové poznanie spájať dovedna.
    Jacobi svojím kritickým prístupom ku Kantovi významne ovplyvnil G. W. F. Hegela.

D: Von den göttlichen Dingen und ihrer Offenbarung, 1811.

:: absolútno (Jacobi, H. F.), filozofia 19. stor., filozofia nemecká, filozofia osvietenská.

/jadro
− stred, vnútorná časť niečoho, vnútro; hlavná zložka alebo podstata, základ.
:: jadro atómu, jadro galaktické.

/jasnosť (Descartes, R.)
– bezprostredné uvedomenie, ktoré (spolu so zreteľnosťou) zaručuje istotu poznatkov.

/Jaspers, Karl Theodor
(23. 2. 1883 Oldenburg – 26. 2. 1969 Bazilej) – nemecký psychiater a filozof, predstaviteľ existencializmu, filozof dejín. Jaspersovo filozofické myslenie vyrastá z reflexie jeho psychologických a psychopatologických skúmaní v sprievode inšpirovania sa filozofiou S. Kierkegaarda a do istej miery aj fenomenológiou a s využívaním Kantovho kategoriálneho aparátu, čo vedno vyústilo do jeho originálnej tematizácie ľudskej existencie v jej vzťahovaní sa k transcendentnu. Svoje myslenie chápe cieľavedome ako filozofovanie (Philosophieren) – nejde mu o budovanie dajakého filozofického systému.
    Jeho centrálna otázka smeruje k celku jestvujúcna špeciálnymi vedami a tradičnou filozofiou parcelovaného na abstraktné, neživotné membra disiecta a schopné podávať iba orientáciu v parciálnych oblastiach reality. Jaspers filozofuje presvetľovaním vlastnej intímnej existencie, jej stavov a zážitkov. s cieľom nahliadnuť ju ako transcendujúcno pri intervencii ústrednej kategórie jeho filozofovania – pojmu obomkýnajúcna alebo obklopujúcna (das Umgreifende). Týmto termínom označuje všezahrnujúci človekom neprekročiteľný horizont bytia. Obklopujúcno vykĺzne z akéhokoľvek nášho pokusu racionálne ho uchopiť – možno iba zakúšať jeho unikajúcnosť. Úlohu svojho filozofovania Jaspers vidí v presvetľovaní existenciálnych stavov ako poukazujúcnien k obklopujúcnu, pričom najvýznamnejšími z existenciálnych stavov sú hraničné situácie (Grenzsituationen) – smrť, utrpenie, boj a vina: v nich zakúšame jednak svoju konečnosť, jednak transcendentalitu oblopujúcna. Obklopujúcno v našom pobyte na svete vystupuje iba v sérii šifier, ktoré sa musíme učiť čítať ako poukazy k tomu, čím oni samé fakticky nie sú. Zmysel sveta a nášho pobytu v ňom tak pred nami vystupuje sprevádzaný komunikáciou s blížnymi a vo väzbe na dejinne premenlivé podmienky.
    V tejto súvislosti Jaspers rozvíja svoje filozofické úvahy, ktoré by bolo možné označiť ako jeho filozofiu dejín: Jaspers sa pokúšal nájsť univerzálne kritériá členenia historických epoch vymykajúce sa eurocentrizmu – ako kľúčové kritérium sa mu ukázalo to, čo označil termínom osová alebo axiálna doba (Achsenzeit), ktorú ohraničuje 8. až 2. storočím pred naším letopočtom. Aj súčasná doba sa mu javí ako zlomová, pretože dejiny prestávajú byť lokálnymi a stávajú sa svetovými.
    Súc inšpirovaný Jaspersovým tematizovaním axiálnej doby čítaný slovník navrhuje pojem druhej axiálnej doby.
    Jaspers je aj autorom hlbokých zanietených sond do odkazu mysliteľov, ako M. Kuzánsky, S. Kierkegaard (tohto dánskeho otca existencializmu Jaspers uvádza do širšieho filozofického povedomia ako jeden z prvých predstaviteľov súčasnej filozofie), R. Descartes, Schelling, F. Nietzsche.
    Jaspers kriticky reflektuje duchovnú situáciu západného sveta, ocitnuvšieho sa v rozleptávajúcne odcudzením, byrokratizáciou, masovosťou, fašizáciou a nacizmom. Osobným mimoriadne bolestným (Jaspersova manželka bola židovského pôvodu) prídavkom do podnetu reflektovania situácie v Nemecku po uchopení moci národnými socialistami bol rozchod s M. Heideggerom po jeho nástupe do pozície rektora Freiburskej univerzity 21. 4. 1933.
    Povojnovú situáciu Západu vrátane nemeckej viny na vzniku druhej svetovej vojny exponuje na pozadí zvrhnutia atómových bômb Američanmi a zavedenia atómových zbraní do výzbroje svetových mocností.

D: Heimweh und Verbrechen, 1909 (dizertácia z roku 1908); Allgemeine Psychopathologie. Ein Leitfaden für Studierende, Ärzte und Psychologen, 1913; Psychologie der Weltanschauungen, 1919; Max Weber. Rede bei der von der Heidelberger Studentenschaft am 17. Juli 1920 veranstalteten Trauerfeier, 1921; Strindberg und van Gogh. Versuch einer pathographischen Analyse unter vergleichender Heranziehung von Swedenborg und Hölderlin, 1922; Die Idee der Universität, 1923; Die geistige Situation der Zeit, 1931; Max Weber. Deutsches Wesen im politischen Denken, im Forschen und Philosophieren, 1932; Philosophie. 3 zväzky: I. Philosophische Weltorientierung, II. Existenzerhellung, III. Metaphysik, 1932; Vernunft und Existenz, 1935; Nietzsche. Einführung in das Verständnis seines Philosophierens, 1936; Descartes und die Philosophie, 1937; Existenzphilosophie. Drei Vorlesungen, 1938; Die Schuldfrage, 1946; Max Weber. Politiker, Mensch, Philosoph, 1946; Volk und Universität, 1947; Von der Wahrheit, 1947; Der philosophische Glaube. Fünf Vorlesungen, 1948; Vom Ursprung und Ziel der Geschichte, 1949; Einführung in die Philosophie. Zwölf Radiovorträge, 1950; Vernunft und Widervernunft unserer Zeit. Drei Gastvorlesungen, 1950; Rechenschaft und Ausblick. Reden und Aufsätze, 1951; Die Frage der Entmythologisierung, 1954; Schelling. Größe und Verhängnis, 1955; Die großen Philosophen, 1957; Die Atombombe und die Zukunft des Menschen, 1957; Philosophie und Welt. Reden und Aufsätze, 1958; Wahrheit, Freiheit und Friede (spolu s H. Arendtovou in: Karl Jaspers. Reden zur Verleihung des Friedenspreises des deutschen Buchhandels), 1958; Freiheit und Wiedervereinigung, 1960; Der philosophische Glaube angesichts der Offenbarung, 1962; Nikolaus Cusanus, 1964; Kleine Schule des Philosophischen Denkens. Dreizehnteilige Vorlesungsreihe, 1964; Hoffnung und Sorge. Schriften zur deutschen Politik 1945–1965, 1965; Wohin treibt die Bundesrepublik? Tatsachen, Gefahren, Chancen, 1966; Zur Kritik meiner Schrift „Wohin treibt die Bundesrepublik?“, 1967; Philosophische Aufsätze, 1967; Schicksal und Wille. Autobiographische Schriften, 1967; Chiffren der Transzendenz. Eine Vorlesung aus dem Jahr 1961, 1970; Kant. Leben, Werk, Wirkung, 1975; Was ist Philosophie? 1976; Philosophische Autobiographie. (Um ein Kapitel zu Heidegger erweiterte Neuausgabe), 1977; Notizen zu Martin Heidegger, 1978; Die großen Philosophen. Nachlass, Zv. 1., 1981; Die großen Philosophen. Nachlass, Zv. 2., 1981; Weltgeschichte der Philosophie (Einleitung), 1982; Wahrheit und Bewährung. Philosophieren für die Praxis, 1983; Briefwechsel 1945–1968 K. H. Bauer & Karl Jaspers, (vyd. R. de Rosa), 1983; Briefwechsel 1926–1969. Hannah Arendt & Karl Jaspers, (vyd. L. Köhler), 1985; Briefwechsel 1920–1963. Martin Heidegger & Karl Jaspers, vyd. W. Biemel, Hans Saner, 1990; Nachlass zur Philosophischen Logik, vyd. H. Saner, 1991; Erneuerung der Universität. Reden und Schriften 1945/46, vyd. R. de Rosa, 1986; Das Wagnis der Freiheit. Gesammelte Aufsätze zur Philosophie, 1996; Korrespondenzen. Drei Bände: Psychiatrie/Medizin, Philosophie, Politik/Universität, 2016; M. Bormuth (vyd.): Leben als Grenzsituation: Eine Biographie in Briefen, 2019.

:: existencializmus, filozofia 20. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná.

/jav
– fenomén – priame dávajúcno sa vnímaniu alebo uvedomovaniu, to, čo im je bezprostredne dostupné, to, čo možno priamo pozorovať, priamo vnímateľné, uvedomovateľné alebo pozorovateľné.
    Javy sú predmetom zmyslového poznania.
    Jednotlivý jav je prípad.
    Pri vedeckom skúmaní javu sa jav často matematicky modeluje čiže vypracúva sa jeho matematický model. Mnohé javy reálneho sveta možno reprezentovať pomocou matematických funkcií.
:: abstrahovanie, dokein, druh, fenomén, fenomenológia, hranica, jav (Kant, I.), jav (teória pravdepodobnosti), jav akauzálny, jav biologický, jav ekonomický, jav elektrický, jav elektromagnetický, jav estetický, jav fotoelektrický, jav fyzikálny, jav fyziologický, jav hmotný neživý, jav hmotný živý, jav hromadný, jav chemický, jav informačný, jav jazykový, jav konkrétny, jav kvantový, jav kvantový makroskopický, jav matematický, jav meteorologický, jav nebeský, jav nepríčinný, jav optický, jav periodický, jav pohybový (fyzika), jav pozemský, jav prírodný, jav psychický, jav Purkyňov, jav sociálny, jav spoločenský, jav statický (fyzika), jav termodynamický (fyzika), jav vlnový (fyzika), javenie sa, manifestácia, matematizácia javov, meno podstatné, ontológia, opakovanie periodické, opísanie, podstata, pokus, pomenovanie, prejav, prejav entity, prejavenie, prejavovanie, prejavovanie sa, príčina javu, príčinnosť, realita, rytmus, vedomie, vyjavovanie sa, vyjavujúcno sa, výskum štatistický, vzťah, zámeno, závislosť, znak.

/jav (Kant, I.)
– nem. Erscheinung – predmet vnímania, neurčitý predmet empirického nazerania (der unbestimmte Gegenstand einer empirischen Anschauung) (KrV A 20 / B 34).

/jav estetický
− estetický fenomén − jav vyvolávajúci estetický zážitok, prvok estetična a súčasť predmetu estetiky.
:: estetika, jav.

/jav hmotný neživý
– ten ktorý prejav entity neschopnej života (neživého objektu, ako skala, kov, minerál, budova, stroj...), napríklad
        Fyzické prejavy:
            Pohyb: Neživé objekty sa môžu pohybovať v závislosti od vonkajších faktorov, ako je vietor, gravitácia alebo iné sily.
            Zmeny v stave: Neživé objekty môžu meniť svoj stav, napríklad rozpadom, oxidáciou alebo inými chemickými reakciami.
        Zvukové prejavy:
            Zvuky: Niektoré neživé objekty môžu produkovať zvuky, ako napríklad zvonenie zvona alebo zvuk vetra cez stromy.
        Vizuálne prejavy:
            Farby a tvary: Neživé objekty majú rôzne farby a tvary, ktoré môžu byť esteticky príjemné alebo funkčné.
            Svetelné prejavy: Neživé objekty môžu odrážať, lomiť alebo emitovať svetlo, čo vedie k rôznym vizuálnym efektom.
        Interakcie s prostredím:
            Reakcie na teplotu: Neživé objekty môžu meniť svoje vlastnosti v závislosti od teploty, napríklad rozpínaním alebo zmrzovaním.
            Odpoveď na tlak: Niektoré neživé objekty môžu meniť svoj tvar alebo objem v závislosti na tlaku.
        Chemické prejavy:
            Reakcie: Neživé objekty môžu reagovať na chemické látky alebo iné podnety, čo vedie k rôznym chemickým prejavom.
:: predmet neživý.

/jav hmotný živý
– ten ktorý prejav entity schopnej života (živého organizmu), ako rast, rozmnožovanie sa, reagovanie na podnety, životné funkcie (dýchanie, výživa, pohyb, exkrécia, rozmnožovanie).

/jav konkrétny
– jav, ktorý možno vnímať zmyslami alebo si ho názorne predstaviť.
:: jav, konkrétne, útvar významový zmyslovo-názorný.

jav nepríčinný
– akauzálny jav – jav príčinne nepodmienený. Existenciu nepríčinných javov uznáva akauzalizmus.

/jav prírodný
− stav prírodného telesa alebo dej (zmena), ktorá sa s ním odohráva, napríklad svietenie Slnka, tvorba hmly, dutie vetra, beh koní, vyrastanie rastliny zo semena... Každý prírodný jav je čo do svojej zložitosti nekonečný, t. zn. že má nekonečný počet zložiek, vzťahov medzi týmito zložkami a súvislostí s inými javmi. Pri tvorbe (konštrukcii) modelu prírodného javu sa zohľadňujú spravidla podstatné zložky, vzťahy a súvislosti javu, a to zväčša v súlade s účelom, ktorý sledujeme v súvislosti s modelovaným javom.
    Prírodné javy možno rozdeliť na
        biologické javy,
        fyzikálne javy,
        chemické javy.
:: príroda.

/jav sociálny
− spoločenský jav, súčasť sociálnej reality.

/jav spoločenský
− sociálny fenomén, spoločenský fenomén −zmyslovo vnímateľný alebo bezprostredne uvedomiteľný prvok sociálnej reality, poznanie podstaty ktorého si však vyžaduje teoretickú (špeciálnovednú alebo filozofickú) reflexiu.
:: činnosť protispoločenská, právo, život spoločenský.

/javenie sa
− ukazovanie sa, prejavovanie sa, bytie zjavným.
:: dokein, jav.

/jazyk
– znakový systém, prostriedok vyjadrovania významových útvarov, významových procesov a komunikácie.
::
         A
        angličtina, arabčina,
         Č
        čeština, čínština,
         D
        dimotiki, documentary language, dorozumievanie,
         F
        filozofia jazyka,
         G
        gréčtina,
         H
        hlas, hláska, hovorenie, hovoriaci,
         I
        indexing language,
         J
        jazyk (Čejka, M.), jazyk (lingvistika), jazyk (logika), jazyk algoritmický, jazyk anglický, jazyk arabský, jazyk bežný, jazyk cudzí, jazyk český, jazyk čínsky, jazyk filozofie, jazyk formalizovaný, jazyk formálny, jazyk fyziky, jazyk grécky, jazyk indoárijský, jazyk latinský, jazyk logiky, jazyk logiky výrokovej, jazyk maďarský, jazyk matematiky, jazyk materinský, jazyk medicíny, jazyk monocentrický, jazyk národný, jazyk objektový, jazyk odborný, jazyk právny, jazyk prieskumový, jazyk prirodzený, jazyk profesionálny, jazyk programovací, jazyk rešeršný, jazyk rodný, jazyk selekčný, jazyk skriptovací, jazyk štátny, jazyk umelecký, jazyk umelý, jazyk úradný, jazyk vedecký, jazyk značkovací, jazykoveda, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, jazyky grécke, jazyky indoeurópske, jazyky italické, jazyky kentumové, jazyky ugorské, jazyky ugrofínske, jazyky uralské,
         K
        kód jazykový (lingvistika), komunikácia jazyková,
         L
        latinčina, latinčina a filozofia, lingvistika,
         M
        maďarčina, metajazyk, materčina, materinčina,
         R
        realita jazyková, realita mimojazyková, reč, reč (lingvistika), reč a jazyk (lingvistika), reč rodná, retrieval language,
         S
        sanskrt, slovo, starogréčtina, systém jazykový,
         U
        ústroje rečové,
         V
        výraz jazykový,
         Z
        znak jazykový.

/jazyk (logika)
– „znaková sústava, t. j. dorozumievací (komunikačný) systém, skladajúci sa zo znakov, ktoré niečo označujú, resp. vyjadrujú, teda majú význam a zmysel“ ([357];86).
    Znaky alebo skupiny (množiny) znakov daného jazyka sa spravidla nazývajú výrazy (ib.).

/jazyk filozofie
− odborný jazyk, ktorým sa vyjadrujú filozofické významové útvary a procesy.
    Jazyk filozofie tvoria výrazy a väzby prirodzeného jazyka alebo národných jazykov a prípadne aj jazyk logiky.
    jazyk formalizovaný − interpretovaný kalkul.
:: logika.

/jazyk logiky − odborný jazyk tvorený časťou (prirodzeného) jazyka s príslušnými úpravami a doplnkami, ktorý slúži na opis logických objektov a ďalších súčastí predmetu logiky, umožňujúci skúmanie formálnej presnosti napr. uvažovania (usudzovania).
    Výrazmi jazyka logiky možno napríklad nahradiť výrazy argumentu a takto zviditeľniť formálnu štruktúru argumentu v podobe schémy argumentu.
    Prostriedkami jazyka logiky sa vyjadrujú logické významové útvary a procesy, tvoriace vedno logické významové univerzum.
    Jazyk logiky sa svojou presnosťou blíži jazyku matematiky.
:: deskriptor (logika), jazyk logiky výrokovej, logika.

/jazyk logiky výrokovej
– jazyk VL – špecifický jazyk na zachytenie výrokových foriem a pravidiel výrokovej logiky, ktorého slovník tvoria
        výrokové premenné: p, q, r, p1, p2, p3...;
        výrokové spojky: ¬, ∧, ∨, →, ↔;
        zátvorky: (,).
Z uvedeného slovníka jazyka výrokovej logiky (VL) možno utvárať rozličné postupnosti znakov, no pre zachytenie výrokových foriem a pravidiel VL sú potrebné iba správne utvorené postupnosti znakov jazyka VL, ktoré sa nazývajú formuly jazyka výrokovej logiky (FJVL).
    Konštrukcia FJVL sa uskutočňuje podľa týchto štyroch pravidiel tvoriacich základnú gramatiku jazyka VL:
        každá výroková premenná je FJVL;
        ak A je FJVL, tak ¬A je FJVL;
        ak A, B sú FJVL, tak (A∧B), (A∨B), (A→B), (A↔B) sú FJVL;
        každá FJVL vznikne konečným počtom použitia pravidiel 1. – 3. (cf 88;91, 92).
:: logika výroková.

/jazyk objektový
− jazyk, v ktorom vypovedáme o určitých objektoch.
Jazyk, v ktorom vypovedáme o tomto objektovom jazyku, je metajazyk.

/jazyk prirodzený
− jazyk, ktorý sa utvoril a vyvíja spontánne s cieľom uspokojovať komunikačné potreby toho ktorého etnického spoločenstva alebo národa; je ich konštituentom, atribútom.
    Vo filozofii je prirodzený jazyk súčasťou predmetu filozofie jazyka, zo špeciálnych vied sa prirodzenému jazyku venuje v prvom rade lingvistika.
:: analýza logická, analýza logická jazyka prirodzeného.

/jazyk vedecký
− zložka vedy používaná na presné a jednoznačné vyjadrovanie vedeckých významových útvarov a vedeckých významových procesov jednak presne definovanými prostriedkami bežného jazyka, jednak vlastným výrazivom, zahrnujúcim často aj internacionalizmy.
:: literatúra vedecká, štýl náučný, text vedecký, veda.

/je (Aristoteles)
– „patrí ... všetkým kategóriám, lenže nie rovnako, ale jednej pôvodne, druhej odvodene“ ([260];347_{36 – 37}).

/jedinec
– jednotlivec, indivíduum.
:: jedinec ľudský.

/jedinec ľudský
− ľudské indivíduum, jednotlivec.

/jedinečnosť
– unikátnosť, vlastnosť toho, čo je jedinečné; pozoruhodnosť.
:: osobnosť.

/jedinečnosť konkrétna (Hegel, G. W. F.)
– dialektická syntéza všeobecnosti a zvláštnosti ([62];62).

/jednakosť
– jestvujúcnosť v rovnakej podobe s niečím iným, fungujúcnosť rovnakým spôsobom ako niečo iné, rovnakosť, zhoda, identita, opak inakosti alebo inosti.

/jednota
– spojenie do jedného celku alebo jestvovanie v jeho podobe, zjednotenosť; súlad, jednotnosť.
:: podobnosť.

/jednotlivé
– čosi jedinečné, v podobe ktorého sa nejaká entita vynára pred človekom predtým, než sa jej elementárnoprakticky dotkne (čím sa mu v/z nej odhalí, čo má spoločné s niekoľkými ďalšími entitami, čiže čím sa mu ukáže zvláštne).
:: úsudok induktívny.

/jednotlivec
− jednotlivý človek, indivíduum.
:: jedinec.

/jednotlivina
– jednotlivá vec – konkrétny, zmyslami bezprostredne alebo pomocou prístrojov vnímateľný predmet, tvoriaci prvok univerza jazyka ([490];26).

/jednotlivosť
– entita osebe, každá osobitne, oddelená od ostatných alebo od celku.

/jednotný
– „tvoriaci jeden celok, celistvý, nedelený; spojený do jedného celku, zjednotený“; spoločný: „rovnaký, zhodný pre všetkých“ ([154];466).
:: zjednocovanie.

/jestvovanie
− bytie, existovanie, vyskytovanie sa v priestore, trvanie v čase.

/jestvujúce – nachádzajúce sa v priestore a v čase, vyskytujúce sa.
:: ens, princíp (ontológia).

/jestvujúcno
− súcno.
:: ontológia.

/jestvujúcnosť
– vyznačovanie sa jestvovaním v podobe súcna.

/joga
sa. – jeden zo šiestich hlavných systémov hinduistickej filozofie (daršana), podľa ktorého svet vyvstáva z prakrti (tvorivej prírody) obsahujúcej kozmickú myseľ (čitta). Čitta je akási matrica pre vytvorenie individuálnych myslí. Jednotlivci (puruša) sa však vo svojej individuálnej mysli zvyčajne uväznia v dôsledku svojej túžby. K oslobodeniu (kaivalja) môže človek dospieť absolvovaním sústavy praktík zvaných krija a prakrija súborne označovaných ako aštangajoga alebo rádžajoga.
    Systematizátorom základov jogy ako daršany je Pataňdžali.
:: abhaja (joga), joga, in: Apendix*), joga (Bhagavadgíta) (synkriticizmus), sánkhja.
*) tento článok a odkazy z neho sa týkajú skôr „praktických“ aspektov jogy

/joga (Bhagavadgíta) (synkriticizmus)*)
– polemistický variant jogy, čiže obmena jogy, v ktorej tak po praktickej ako aj po teoretickej (filozofickej) stránke intervenuje na kľúčových miestach kategória boja, zápasu.
_________
*) Nadpis článku čítaj: synkriticistická interpretácia jogy podanej v texte diela Bhagavadgíta.
:: joga.

/Jolivet, Jean
(9. 1. 1925 Saint-Cloud – 8. 3. 2018 Rueil-Malmaison) – francúzsky filozof a medievalista, špecializujúci sa na stredovekú filozofiu.

D_hlavné: Le siècle de saint Bernard et Abélard, 1982; La Théologie d'Abélard, 1997; La Théologie et les arabes, 2002; Perspectives médiévales et arabes, 2006.

:: filozofia francúzska, filozofia stredoveká.

/jota-operátor
− operátor jota, operátor deskripcie, deskriptor − operátor, pomocou ktorého sa tvoria termy z výrokových funkcií; jazykový výraz, ktorý je zloženým menom indivídua, pomenúvaného prostredníctvom vlastnosti prináležiacej len tomuto indivíduu.
Jota-operátor sa formálne zapisuje obráteným znakom gréckeho písmena jota:

℩xA (x)

čo čítame: „ten predmet x, ktorý má vlastnosť A“. Východiskom je tu teda istá výroková funkcia, ktorá je splnená jediným indivíduom.
:: logika.

/Jung, Carl Gustav
(26. 7. 1875 Kesswill, Švajčiarsko – 6. 6. 1961 Küsnacht, Švajčiarsko) – švajčiarsky lekár, psychiater, psychoterapeut a psychológ, žiak S. Freuda, od ktorého sa však odklonil založením analytickej psychológie. Jungov prínos spočíva v tematizácii a výklade psychiky človeka v kontexte snov, mýtov, umenia a náboženstva. Významne prispel k výskumu schizofrénie a jej liečenia.
Psychika je podľa Junga súbor všetkých vedomých a nevedomých psychických javov. Základné psychické funkcie sú myslenie, cítenie, vnímanie a intuícia.
Jung člení psychiku na vedomie a nevedomie a nevedomie ďalej na nevedomie osobné a kolektívne. Osobné nevedomie je tvorené všetkým zabudnutým, vytesneným; kolektívne nevedomie je zásobník kolektívneho dedičstva ľudstva, ktorého náplň je štruktúrovaná fundamentálnymi univerzálnymi útvarmi zvanými archetypy (1920) registrovateľnými ako interkulturálne symboly v rámci umenia, náboženstva, vedy, mystiky, filozofie.
Ďalším Jungovým kľúčovým pojmom je pojem individuácie, reprezentujúci cestu vyrovnávania sa s archetypmi, ktorou musí prejsť každý človek, aby sa mohol stať ľudským indivíduom.

D: Diagnostische Assoziationsstudien, 1906; Wandlungen und Symbole der Libido, 1912; Psychologische Typen, 1920; Die Beziehungen zwischen dem Ich und dem Unbewussten, 1928; Seelenprobleme der Gegenwart, 1931; Wirklichkeit der Seele, 1934; Psychologie und Religion, 1937; Paracelsica, 1942; Einführung in das Wesen der Mythologie (spolu s K. Kerényim), 1942; Psychologie und Alchemie, 1944; Die Psychologie der Übertragung, 1946; Aufsätze zur Zeitgeschichte, 1946; Über die Psychologie des Unbewussten, 1948; Symbolik des Geistes, 1948; Über psychische Energetik und das Wesen der Träume, 1948; AION, 1951; Antwort an Hiob, 1952; Von den Wurzeln des Bewusstseins, 1954; Gegenwart und Zukunft, 1958; Ein moderner Mythos, 1958; Gesammelte Werke, I – IX, 1958 – 1983; Die Dynamik des Unbewussten, 1967; Über das Phänomen des Geistes in Kunst und Wissenschaft, 1971; Briefe, I – III, 1972 – 73.

:: archetyp (Jung, C. G.), psychológia analytická.

/justifikácia
lat. − ospravedlnenie; overovanie, overenie.

/justifikácia (logika)
− uvedenie nevyhnutných a dostačujúcich dôvodov na uznanie pravdivosti nejakého tvrdenia, hypotézy alebo teórie.

K-lexikón

/kabala = tradícia = kabalistika
– mystický smer v židovskej filozofii, ktorý sa ňou vinie od počiatku a výrazné miesto nadobúda v 9. stor. až 13. storočí. V kabale dominuje problematika kozmologická. Pojem kabaly je strešný pojem rôznych spôsobov priblíženia sa k bohu prostredníctvom koncentrácie na modlitbu, ponorením sa do seba alebo vykonávaním mystických praktík. Teoretická kabala sa usiluje o poznanie, praktickej kabale ide o mágiu, vytváranie amuletov, o praktické dôsledky gematrie. Cieľom praktickej kabaly bolo často urýchlenie príchodu Mesiáša na zem.
    Kabalisti študovali rôzne možnosti označenia boha, mnohosť božieho zjavenia a jednotu v jeho pozadí (kabala je v tomto zmysle monistická) (cf. boh (kabala)). Stvorenie má stupne a svet je rozdelený na duchovné sféry (sefirot). Sféry, ktoré sú nám najbližšie, majú vlastnosti prístupné nášmu chápaniu; čím sú sféry bližšie k bohu, tým sú pre nás nepochopiteľnejšie. Medzi sférami existuje komunikácia v oboch smeroch. Človeku sa v systéme sfér pripisuje nezastupiteľná funkcia ako udržiavateľovi existencie sveta. Prvý človek bol nebeský, čistý a vládol prírode. V jeho duši boli zastúpené duše všetkých neskorších ľudí. Kabala verí v prevtelovanie. Dejinný vývoj vedie k zhmotneniu sveta prostredníctvom hriechu. Dnešný svet má narušenú prirodzenú rovnováhu komunikácie medzi jednotlivými sférami, tento stav sa napraví po príchode Mesiáša. Zlo vzniklo rozbitím sefirot, ktoré boli obalmi alebo nádobami udržiavajúcimi božské prvotné žiarenie. Rozbitie spôsobilo zhmotnenie sveta, ale na všetkých črepinách zostali zvyšky prvotného žiarenia. Boh sa odráža vo všetkom, dokonca aj v zle.
:: mystika židovská.

/kalkul (logika matematická)
− systém znakov a pravidiel pre operácie s nimi.

/Kant, Immanuel
(1724 Königsberg (Královec) – 1804 Königsberg) – predstaviteľ osvietenskej filozofie, ktorý otvoril dvere nemeckej klasickej filozofii vytvorením svojho kriticizmu alebo transcendentalizmu, či transcendentálnej filozofie, ktorú chápal ako analýzu podmienok možnosti zakúšania predmetov, mravnej povinnosti a krásna i vznešeného, a zároveň iniciátor kriticisticko-aktivistickej paradigmy filozofovania končiacej s prelomom 20. a 21. storočia. Kantov kriticizmus zahrnul upretie vedeckosti metafyzike. Kantovi samému (čo ďalší vývin filozofie potvrdil) sa jeho mysliteľský prínos javil ako taká premena spôsobu myslenia, ktorú možno prirovnať k prechodu od geocentrizmu k heliocentrizmu. „Kant uskutečňuje transcendentální obrat od objektivního poznání k subjektivním podmínkám jeho možnosti“ ([457];9).
    Prakticky neopustil rodné mesto, viedol neobyčajne pravidelný spôsob života, o ktorom sa šíria historky: jeho pravidelnosť údajne porušil len dvakrát: keď vyšla Spoločenská zmluva (1762) a keď sa dozvedel, že vo Francúzsku vypukla revolúcia.
    Kant započal štúdium na univerzite v Kráľovci (filozofia, teológia, matematika a fyzika) v roku 1740, v rokoch 1747 až 1754 sa živil ako domáci učiteľ, pričom vo svojom štúdiu pokračoval, v roku 1755 získal titul magistra a v tom istom roku aj oprávnenie vyučovať; prednášal do roku 1797, no až do smrti neúnavne rozpracúval pokusy o ďalšie rozvinutie svojej filozofie, o čom svedčí jeho posmrtné dielo Opus postumum prvýkrát vydané až v rokoch 1936 – 1938 v XXI/XXII zväzku jeho Zobraných spisov.
    Kantova transcendentálna filozofia bola jednak syntézou celej novovekej filozofie (počnúc F. Baconom a končiac J.-J. Rousseauom), jednak systémom, ktorý zohral rozhodujúcu úlohu v ďalšom rozvoji filozofie. Kant zahliadol autonómiu rozumu v apriórnych princípoch, pomocou ktorých rozum spracúva zmyslové údaje a konštruuje predstavu sveta. Rozum pritom poskytuje iba poznanie javov, zatiaľ čo veci osebe sú nepoznateľné.
    Vývin Kantovho myslenia sa zvykne deliť minimálne na dve obdobia – predkritické a kritické, ktoré však historici filozofie členia ešte podrobnejšie.
V predkritickom období sa Kant pokúšal o prírodovedné vysvetlenie sveta. Odmietal Leibnizovu a Wolffovu školskú metafyziku a dogmatizmus.
Kantovo dielo bolo vydávané Pruskou neskôr Nemeckou/Berlínskou akadémiou vied počnúc rokom 1900 pod súborným názvom Gesammelte Schriften (Zobrané spisy) v tomto členení:

        I. oddiel: Werke (Diela), I–IX
        II. oddiel: Briefwechsel (Korešpondencia), X–XIII
        III. oddiel: Handschriftlicher Nachlass (Rukopisná pozostalosť), XIV–XXIII
        IV. oddiel: Vorlesungen (Prednášky) XXIV–XXIX
D:
Predkritické obdobie (do 1770)

Allgemeine Naturgeschichte und Theorie des Himmels (Všeobecné dejiny prírody a teória nebies), 1755
Monadologia physica (Fyzická monadológia), 1756
Der einzig mögliche Beweisgrund zu einer Demonstration des Daseyns Gottes (Jedine možný základ dôkazu existencie Boha), 1763
Versuch den Begriff der negativen Grösen in die Weltweisheit einzuführen (Pokus o zavedenie pojmu negatívnych veličín do filozofie), 1763
Träume eines Geistessehers (Sny duchovidcove), 1766
De mundi sensibilis atque intelligibilis forma et principiis (O forme a princípoch senzibilného a inteligibilného sveta), 1770 – Kantova dizertácia

Kritické obdobie (1771 a n.)

Kritik der reinen Vernunft (Kritika čistého rozumu), 1781(= A) – 1. vydanie, citované s písmenom A
Prolegomena zu einer jeden künftigen Metaphysik, die als Wissenschaft wird auftreten können (Prolegomena ku každej budúcej metafyzike, ktorá sa bude môcť nazývať vedou), 1783
Grundlegung zur Metaphysik der Sitten (Základy metafyziky mravov), 1785
Kritik der reinen Vernunft (Kritika čistého rozumu), 1787 (= B) – 2. prepracované vydanie, citované s písmeno B
Kritik der praktischen Vernunft (Kritika praktického rozumu),, 1788
Kritik der Urteilskraft (Kritika súdnosti), 1790
Die Religion innerhalb der Grenzen der bloßen Vernunft (Náboženstvo v medziach číreho rozumu), 1793

::
         A
        a posteriori (Kant, I.), afektácia (Kant, I.), afinita (Kant, I.), afinita empirická (Kant, I.), afinita transcendentálna (Kant, I.), analytika (Kant, I.), antinómia (Kant, I.), apriórny (Kant, I.),
         C
        cnosť najvyššia (Kant, I.), compositio (Kant, I.) p. zloženie (Kant, I.),
         Č
        čistý (Kant, I.),
         E
        estetika (Kant, I.),
         F
        filozofia 18. stor., filozofia 19. stor., filozofia formálna (Kant, I.), filozofia materiálna (Kant, I.), filozofia nemecká, filozofia osvietenská, filozofia transcendentálna,
         I
        idea (Kant, I.), imperatív kategorický,
         J
        jav (Kant, I.),
         K
        Kant, I.: Kritika čistého rozumu,
         L
        logika (Kant, I.),
         N
        náboženstvo (Kant, I.),
         O
        obrat transcendentálny, organizmus (Kant, I.), osebe (Kant, I.),
         P
        poznanie (Kant, I.), poznanie rozumové formálne (Kant, I.), poznanie rozumové materiálne (Kant, I.), poznatok aposteriórny (Kant, I.), poznatok apriórny (Kant, I.), pravdivosť (Kant, I.), príroda (Kant, I.),
         R
        rozum (Kant, I.), rozum čistý (Kant, I.),
         S
        schéma transcendentálna (Kant, I.), spojenie (Kant, I.), súd analytický (Kant, I.), súd syntetický (Kant, I.), systém (Kant, I.),
         U
        um (Kant, I.), umenie (Kant, I.),
         V
        výklad (Kant, I.),
         Z
        zloženie (Kant, I.).

/Kant, I.: Kritika čistého rozumu
− prvé z trojice hlavných kritických diel I. Kanta, ktorého 1. vydanie (= A) vyšlo v Rige v roku 1781 pod titulom Kritik der reinen Vernunft (2. prepracované vydanie vyšlo v roku 1787 = B) a ktorého cieľom je kritika rozumovej schopnosti vôbec (des Vernunftvermögens überhaupt) ohľadne všetkého poznania, o ktorého dosiahnutie sa môže rozum snažiť nezávisle od akejkoľvek skúsenosti (unabhängig von aller Erfahrung), ďalej určenie čisto rozumového poznania a preskúmanie možnosti alebo nemožnosti metafyziky vôbec (Möglichkeit oder Unmöglichkeit einer Metaphysik überhaupt) (A XII), ako aj zdôvodnenie možnosti poznania a priori.

/kapitalizmus
lat. – kapitalistická spoločnosť – spoločnosť, ktorej štruktúru určuje súkromné vlastníctvo kapitálu (z lat. capitalis = hlavná t.j. súčasť majetku, vo vzťahu k výnosu, ktorý prináša) utvoreného na báze tovarovo-peňažných vzťahov v procese rozkladu feudálnych výrobných vzťahov a ktorej obraz a hodnotenie (od krajne pozitívneho po krajne negatívne) závisí od konfigurácie významových útvarov intervenujúcich v palete postupov jeho tvorby počnúc myslením konzervatívnym a liberálnym cez myslenie sociálnodemokratické až po myslenie marxistické.
:: feudalizmus, filozofia sociálna, komunizmus, vznik kapitalizmu.

/karteziánsky
v.m. − descartovský − týkajúci sa filozofie R. Descarta.
:: karteziánstvo.

/karteziánstvo
(od Cartesius − lat. transkripcia mena Descartes) − karteziánska škola, kartezianizmus − učenie Descarta a jeho stúpencov, rozšírené najmä medzi francúzskymi, nemeckými, holandskými a talianskymi filozofmi v 17. a 18. storočí, ktoré sa vyznačovalo vychádzaním z evidencie vedomia (cogito ergo sum) a striktného dualizmu tela a duše, pričom sa jeho myšlienkové postupy pridŕžali racionalistickej matematickej metódy.
Najvýraznejším smerom kartezianizmu bol okazionalizmus.
– P: Clauberg, J..
:: filozofia 17. stor., filozofia 18. stor., karteziánsky.

/katarzia
gr. − očistenie, zošľachtenie, uvoľnenie.
:: katarzia (estetika), katarzia (filozofia starogrécka), katarzia (mystika), katarzia (psychológia).

/katarzia (estetika)
– „vyvrcholenie estetického zážitku, pri ktorom človek prežíva hlboký morálny otras“ ([185];108).

/katarzia (filozofia starogrécka)
– povznášajúci a očisťujúci účinok umeleckého diela pôsobiaceho na človeka.

/katarzia (mystika)
– vymanenie sa zo zmyslovosti alebo pozemskosti tvoriace predpoklad mimoracionálneho poznania.

/katedra filozofie
– jednotka alebo zložka fakulty vysokej školy, ktorej kolektív zabezpečuje pedagogický proces (výučbu) v rámci filozofie a rieši vedeckovýskumné úlohy z oblasti filozofie.

/Katedra filozofie a dejín filozofie FF UK, Bratislava
− KFDF FF UK – slovenské filozofické pracovisko na FF UK v Bratislave, ktoré vzniklo v decembri 1989 namiesto Katedry marxisticko-leninskej filozofie.
KFDF FF UK je súčasť Filozofickej fakulty UK, ktorá od svojho vzniku je centrom filozofického života na Slovensku. Pri jej začiatkoch stáli významní českí filozofi – J. Král, J. Tvrdý, neskôr zakladateľské osobnosti slovenskej filozofie I. Hrušovský a V. Filkorn.
    Štúdium filozofie na katedre má za cieľ pripraviť intelektuálne zrelú osobnosť s bohatým repertoárom konceptuálne a analyticky zameraných schopností a intelektuálnych zručností, vďaka ktorým si dokáže nájsť profesionálne uplatnenie na trhu práce v rozmanitých oblastiach. Štúdium filozofických smerov, argumentačných stratégií jednotlivých filozofov, textov, analýza reprezentatívnych diel, komparácia téz, kritické vyhodnocovanie argumentov a ďalšie súčasti štúdia filozofie rozvíjajú kreatívne a intelektuálne schopnosti poslucháčov a poslucháčok, prehlbujú ich kritické myslenie a kultivujú ich verbálny aj písomný prejav. Vo svojej pedagogickej činnosti sa katedra programovo usiluje o spájanie filozofickej tradície s modernými trendmi.
    K 15. 11. 2019 mala katedra akreditované tieto študijné programy:
III. stupeň: doktorandské štúdium (PhD.): Systematická filozofia, Dejiny filozofie,
    Rigorózna skúška (PhDr.): Filozofia
II. stupeň: magisterské štúdium (Mgr.): Filozofia, UAP: Filozofia v kombinácii
I. stupeň: bakalárske štúdium (Bc.): Filozofia, Filozofia v kombinácii − medziodborové štúdium, UAP: Filozofia v kombinácii
− I: Katedra filozofie a dejín filozofie FF UK (oficiálna stránka). :: filozofia, výskum filozofický.
:: filozofia slovenská, katedra filozofie, pracovisko filozofické.

/kategória
gr. − 1. filozofický pojem, ktorý je najvšeobecnejším výsledkom poznania podstaty niektorej univerzálnej stránky alebo vzťahu miesta človeka vo svete, napríklad kategória bytia, kategória nebytia, kategória diania, kategória podstaty, kategória príčinnosti, kategória hmoty, kategória času atď.
    2. skupina, trieda alebo druh entít.
:: aparát konceptuálny, filozofia, kategória (Aristoteles), kategória (matematika), kategória (synkriticizmus), kategória estetická, kategória filozofická, kategória gramatická, kategória umelého., kategória záujmu, kategoriológia.

/kategória (Aristoteles)
− najvyšší rod (genus) pojmov, reprezentujúcich veci.
Kategórií je desať; čokoľvek, čo možno vypovedať o veciach, nevyhnutne prináleží do tej ktorej z týchto kategórií.
No kategórie nie sú iba spôsoby výpovedí o veciach, ale aj spôsoby bytia týchto vecí; sú to základné ontologické formy, v ktorých je súcno: všetko, čo nejakým spôsobom je, patrí podľa tohto svojho spôsobu bytia do jednej z kategórií.

Tabuľka Aristotelových kategórií

/kategória (synkriticizmus)
– kognitívny významový útvar tvoriaci kľúčový prvok alebo entitu významového univerza. Kategórie ako pre danú oblasť najvšeobecnejšie pojmy sa grupujú do relatívne stabilných konfigurácií kategórií určovaných skupinou jadrových kategórií. Náuku o kategóriách podáva synkriticistická kategoriológia synkriticky nadväzujúca na kategoriológiu bratislavskej filozoficko-metodologickej školy najsústavnejšie rozvinutú v diele V. Černíka.
    Kategórie svojou intervenciou vo výskume tej ktorej oblasti reality a určovaním metód tohto výskumu ho podstatným spôsobom určujú. Výber kategórií takto sa uplatňujúcich vo výskume je zasa (v rôznej miere vedome) určovaný záujmami bádateľa respektíve záujmami toho, kto bádateľovi umožňuje výskum. Ak bádateľ nechá vo svojom skúmaní intervenovať kategórie, ktorých intervencia vedie k výsledkom nevyhovujúcim záujmom udržujúcna bádateľa vo výskume, dochádza k reštrukturácii konfigurácie kategórií intervenujúcich v jeho výskume, k zmene orientácie výskumu alebo priamo k zrušeniu výskumu: nik nedeegoizovaný nebude podporovať výskum, ktorý nevyhovuje jeho záujmom a nevedie k uspokojovaniu jeho potrieb.
Podľa synkriticizmu kľúčovú rolu v konfigurácii kategórií intervenujúcich vo výskume a vôbec v myslení plní ego rozhodujúceho činiteľa udržujúcna výskumu (a myslenia vôbec) pri živote. V tomto kontexte vystupuje na povrch heuristická funkcia deegoizácie: napríklad vo vzťahu k vedeckému objavu je deegoizácia akýmsi ustúpením ega bádateľa objavu. Bádateľ svojou činnosťou dospieva k (eventuálnemu) objavu tak, že ego bádateľa prestane zatieňovať výhľad na objav, že tomuto objavu uvoľní cestu. Subjektívne sa to prejaví ako extatický stav bádateľa.
    Obdobne to platí aj v umeleckej tvorbe, ktorá sa zavŕši rozpustením sa ega tvorcu v umeleckom výtvore.
    Podmienkou zmysluplnosti objektívneho zamerania vedeckej práce je jej deegoizované udržujúcno, ktoré sa na pôde (západnej) civilizácie zväčša javí ako utópia.

/kategória estetická
– fundamentálny estetický významový útvar reprezentujúci prvok, vzťah alebo proces estetična alebo ich vlastnosti, vzťahy a premeny.
:: estetika.

/kategória filozofická
− základný filozofický pojem, ktorý je výsledkom poznávania najvšeobecnejších stránok reality a miesta človeka vo svete. Vedno s konštituentom univerzality a sebareflexívnosti implikuje každá filozofická kategória významový útvar tak či onak reprezentujúci transhorizontovú realitu.
:: pojem bytia, pojem času, pojem priestoru, pojem rozdielu, pojem vývinu, reflexia filozofická.

/kategória umelého
– významový útvar reprezentujúci univerzálne vlastnosti toho, čo vzniklo zásahom človeka, výrobou, vyhotovením a nie prirodzeným spôsobom.
Kategória umelého intervenuje napr. v skúmaní povahy technických vied.

/kategória záujmu
– významový útvar, ktorý vznikol poznaním podstaty špecifickej zameranosti (individuálneho alebo skupinového) subjektu na dosiahnutie určitého cieľa. Kategória záujmu je potrebná pri vysvetľovaní vzniku a priebehu konfliktov, pri analýze fungovania politického systému, pri skúmaní mechanizmov sociálnej zmeny atď.

/kategoriológia
gr. – náuka o filozofických kategóriách, ich povahe, vzťahoch (systémoch), vzniku a vývoji.

/Kehre
nem. − obrat čelom vzad, úvrať, zvrat, skrut. Jedna z kľúčových tém (i čŕt) Heideggerovho myslenia, ku ktorej sa Heidegger vracal s ambíciou preniknúť do štruktúry diania myslenia a následne aj bytia samého (dejín bytia) a bazálneho bytnenia udalosti (udalostnenia).
Bežne a zbežne sa Kehre podáva pri opise vývinu Heideggerovho myslenia ako zmena východiska jeho myslenia v priebehu dvadsaťročia medzi 1927, kedy uverejnil dielo Bytie a čas, a 1947, kedy bol uverejnený jeho List o humanizme), ktoré sa pred týmto časovým intervalom uberalo od skúmania tubytia (pobytu, Dasein) k bytiu (Sein), k mysleniu, vychádzajúcemu z prvoradej tematizácie bytia a jeho úvratnej štruktúry (kehrige Struktur des Seins) pričom tento obrat sprevádzala aj (pre Nemcov) nezvyčajná zmena (poetizácia) vo vyjadrovaní Heideggerových myšlienok.

/Kepler, Johannes
(27. 12. 1571 Weil der Stadt − 15. 11. 1630 Regensburg) − nemecký astronóm, fyzik, optik a matematik, zakladateľ modernej náuky o pohybe nebeských telies, ktorý nadväzujúc na Kopernika (heliocentrizmus) vytvoril nebeskú mechaniku, pričom do nej zaviedol eliptický pohyb. Od roku 1600 pôsobil v Prahe.
    „Kepler na základe štúdia pohybu planét slnečnej sústavy sformuloval svoje skvelé jednoduché zákony. Jednoduché preto, že všetka rozmanitosť pohybu všetkých planét bola vyjadrená tromi vzťahmi. Zároveň tu však vznikla nová komplikácia, a to ideová: Čo je zdrojom pohybov opísaných týmito vzťahmi? Je to božská múdrosť prírody alebo niečo konkrétnejšie? Odpoveď na túto otázku dal ... Newton vytvorením svojej mechaniky a formuláciou zákona zemskej príťažlivosti. ([419];12)“
:: filozofia 17. stor., filozofia nemecká, filozofia novoveká.

/Kierkegaard, Søren Aabye
(5. 5. 1813 Kodaň, Dánsko − 11. 11. 1855 Kodaň) − dánsky filozof, spisovateľ a teológ, ktorý vychádza z filozoficko-metafyzického predpokladu, že (dospelý) človek sa odlišuje tak od prírody ako aj od Boha.
    Anorganická a organická príroda sa vyznačuje tým, že sa v priestore a čase iba vyskytuje, zatiaľ čo človek môže existovať iba potiaľ, pokiaľ sa vzťahuje k svojej vlastnej situácii: sebavsťahovanie sa človeka k vlastnej situácii mu umožňuje zasahovať do tejto situácie a meniť ju. Človek je na rozdiel od zvieraťa, ktoré je úplne podriadené prírodnej nevyhnutnosti, jednotou alebo syntézou možnosti a nevyhnutnosti: človek sa môže rozhodovať. To, čo predchádza okamihu rozhodnutia, sa stáva minulosťou, to, čo po ňom nasleduje, sa stáva budúcnosťou vyplnenou možnosťami. Človek žije v časovosti, pokiaľ sa ako jednota minulosti, okamžiku a budúcnosti vzťahuje k existovaniu v čase ako jednote možnosti a nevyhnutnosti. Na druhej strane oproti Bohu je človek bytosť konečná, jeho sloboda je vždy obmedzená, pretože človek je vo svojej existencii vždy závislý od okolností, od toho, čo je nevyhnutné.
    Avšak tým, že človek má slobodný vzťah k možnostiam svojej situácie, prekračuje hranice konečnosti a nevyhnutnosti a žije tak, ako keby bol okamih večnosťou. Samu slobodu si človek nemôže zvoliť, je slobodný nezávisle od svojej vôle. Na druhej strane má voľnosť v tom smere, ako bude so svojou slobodou nakladať. A práve v tom spočíva vlastná existenciálna otázka, a síce čo si počať so svojím životom, so svojou existenciou.
    Podľa Kierkegaarda existuje rad principiálne odlišných, hierarchicky usporiadaných existenciálnych možností alebo štádií, pričom človek nemusí prejsť nižšími, aby mohol realizovať vyššie: niektoré môže preskočiť, či dokonca sa môže vrátiť k nižším. Pri najhrubšom filozofickom priblížení, možno podľa Kierkegaarda rozlíšiť tri možnosti/štádia existencie: estetickú, etickú a náboženskú. Každé štádium obsahuje názor o tom, v čom pre človeka spočíva pravda a či vôbec existuje nejaká pravda. Rozhodnúť o tom, ktorá existenčná možnosť/štádium je najlepšie, nie je možné ani filozoficky, ani vedecky. Prechod od jedného štádia do druhého sa v existenciálnom i logickom ohľade realizuje skokom.

D: Af en endnu Levendes Papirer. Udgivet mod hans Villie, 1838; Om Begrebet Ironi med stadigt Hensyn til Socrates, 1841; Enten - Eller. Et Livs-Fragment udgivet af Victor Eremita, 1–2, 1843; To opbyggelige Taler, 1843; Frygt og Bæven. Dialektisk Lyrik af Johannes de Silentio, 1843; Gjentagelsen. Et Forsøg i den experimenterende Psychologi af Constantin Constantius, 1843; Tre opbyggelige Taler, 1843; Fire opbyggelige Taler, 1843; Begrebet Angest. En simpel psychologisk-paapegende Overveielse i Retning af det dogmatiske, 1843; To opbyggelige Taler, 1844; Tre opbyggelige Taler, 1844; Philosophiske Smuler eller En Smule Philosophi af Johannes Climacus, udgivet af S. Kierkegaard, 1844; Problem om Arvesynden af Vigilius Haufniensis, 1844; Forord. Morskabslæsning for enkelte Stænder efter Tid og Leilighed af Nicolaus Notabene, 1844; Fire opbyggelige Taler, 1844; Tre Taler ved tænkte Leiligheder,1845; Stadier paa Livets Vei. Studier af Forskjellige. Sammenbragte, befordrede til trykken og udgivne af Hilarius Bogbinder, 1845; Afsluttende uvidenskabelig Efterskrift til de philosophiske Smuler. Mimisk-pathetisk-dialektisk Sammenskrift, Existentielt Indlæg, af Johannes Climacus. Udgiven af S. Kierkegaard, 1846; En literair Anmeldelse. To Tidsaldre, Novelle af Forfatteren til "en Hverdags-Historie", udgiven af J. L. Heiberg, 1846; Opbyggelige Taler i forskjellig Aand, 1847; Kjerlighedens Gjerninger. Nogle christelige Overveielser i Talers Form, 1847; Christelige Taler, 1848; Lilien paa Marken og Fuglen under Himlen. Tre gudelige Taler, 1849; Tvende ethisk-religieuse Smaa-Afhandlinger af H.H., 1849; Sygdommen til Døden. En christelig psychologisk Udvikling til Opbyggelse og Opvækkelse. Af Anti-Climacus, udgivet af S. Kierkegaard, 1849; "Ypperstepræsten" – "Tolderen" – "Synderinden", tre Taler ved Altergangen om Fredagen, 1849; Indøvelse i Christendom af Anti-Climacus. Nr. I. II. III, udgivet af S. Kierkegaard, 1850; En opbyggelig Tale, 1850; To Taler ved Altergangen om Fredagen, 1851; Om min Forfatter-Virksomhed, 1851; Til Selvprøvelse. Samtiden anbefalet, 1851; Dette skal siges; saa være det da sagt, 1855; Øieblikket nr. 1–10, 1855; Synspunktet for min Forfatter-Virksomhed. En ligefrem Meddelelse, Rapport til Historien, skrevet 1848. Udgivet efter S.K.s død i 1859; Dømmer selv. Til Selvprøvelse Samtiden anbefalet. Anden Række, skrevet 1851–52. Udgivet efter S.K.s død i 1876; Bogen om Adler skrevet 1846–47. Udgivet efter S.K.s død i 1916.

:: existencializmus, filozofia 19. stor., filozofia súčasná.

/Kindí, Abú Júsuf Ja'kúb ibn Ishák, al-
(asi 800 Kúfa – ok. 873) – arabský vedec-encyklopedista a filozof syntetizujúci odkaz Aristotelovej filozofie a novoplatonizmu, súčasníkmi poctený titulom fajlasúf al-Arab (Arabský filozof, filozof Arabov) a ortodoxnými prívržencami Koránu považovaný za neverca. Obhajoval predstavu konečnosti a stvorenosti vesmíru, možnosť čisto ľudského poznania a filozofiu považoval za matku vied a jej základ videl v idei všeobecnej príčinnej súvislosti. Dokonalé pochopenie veci nám umožňuje poznať v nej ako v zrkadle celý vesmír.
    Al-Kindí kládol zvláštny dôraz na metodologickú stránku pestovania filozofie a na úlohu rozumu v ľudskom poznaní a obohatil arabské myslenie predovšetkým o encyklopedické vedomosti z aristotelovskej filozofie.
Al-Kindí sa snažil na základe svojho exaktného matematického a kauzálneho myslenia vybudovať filozofický systém.
    Vychádzal z idey všeobecnej príčinnej súvislosti. Každá vec, ak ju dokonale pochopíme, nám umožní poznať v nej ako v zrkadle celý vesmír.
Al-Kindí zdôrazňoval zmyslovú a rozumovú stránku v ľudskom poznaní. Tvrdil, že filozofia je matka vied. Človek sa podľa al-Kindího stane dokonalejším, pokiaľ pozná pravdu
:: filozofia 9. stor., filozofia arabská.

/kladené
– to, čo sa kladie základom.

/kladenie
– dávanie alebo ukladanie na niečo, na nejaké miesto; umiestňovanie niečoho v nejakom poriadku, ukladanie, inštalovanie.

/kladný
− žiaduci, vyhovujúci, majúci väčšiu hodnotu v porovnaní s inou hodnotou.

/klam
− klamný významový útvar − významový útvar sčasti alebo úplne nezodpovedajúci skutočnosti, zdanie.
:: úsudok klamlivý.

/klasifikácia
lat. − delenie do tried podľa klasifikačného kritéria, triedenie, roztrieďovanie, vedecká metóda organizácie poznania a spôsob spracovania poznatkov s cieľom efektívnejšie ich použiť alebo hľadať súvislosti medzi údajmi. Uskutočňuje sa na základe určitého klasifikačného princípu čiže kritéria klasifikácie (218;71).
:: klasifikovanie.

/klasifikovanie
lat. − systematické triedenie, čiže také, ktoré sa uskutočňuje plánovito, podľa určitého stanoveného postupu alebo systému.
:: klasifikácia.

/klaster
angl. − zhluk, skupina, zoskupenie; zväzok.

/Klement Alexandrijský
(150 – 215) – predstaviteľ alexandrijskej katechétskej školy (škola alexandrijská). Klement vypracoval prvú závažnú systematizáciu ranej kresťanskej teológie. Klement postavil do služieb svojej viery obrovskú kultúru grécku a hebrejskú: „Tak ako Zákon pripravil na Krista Židov, tak filozofia naňho pripravila Grékov.“ Snahou Klementa bola harmonizácia antickej vzdelanosti, najmä platonizmu a stoicizmu, s kresťanstvom.
:: filozofia 3. stor., filozofia antická, filozofia kresťanská, filozofia patristická, filozofia staroveká.

/kódex etický
– angl. code of conduct – systém pravidiel alebo princípov morálky určitej skupiny ľudí (sociálnej, profesijnej alebo etnickej), organizácie alebo firmy; formuluje sa s cieľom uľahčiť rozhodovanie ich členov o tom, čo je správne v pre nich nejasných situáciách, a usmerniť ich správanie v súlade so záujmami regulovaného spoločenstva.
:: etika.

/kodifikácia
lat. − uzákonenie, vytvorenie systému pravidiel.
Kodifikáciu si vynúti nezriedka až dlhodobé obdobie hromadenia materiálu, ako to vidno napríklad na dejinách formálnej logiky ([4];219).
:: kodifikácia (lingvistika), kodifikácia (právo).

/kognícia
lat. – poznávanie, tvoriace súhrn poznávacích procesov, tematizovaný dnes azda najčastejšie v súvislosti s mozgovou činnosťou, do ktorej sa potom zahrnuje

        vnímanie,
        zapamätávanie,
        myslenie,
        riešenie problémov...

:: filozofia mysle, inteligencia umelá, mozog ľudský, neurovedy, veda kognitívna.

/kognitivizmus
lat. – metodologický prístup k významovým procesom ako k spracúvaniu informácií.
Kognitivizmus je pôvodné východiskové teoretické stanovisko kognitívnych vied, ktoré v nich dominovalo do konca 80. rokov 20. stor.
:: človek (kognitivizmus), kognitivizmus (Searle, J. R.), konekcionizmus, kognitivizmus (Varela, F.), myslenie (kognitivizmus), počítač (kognitivizmus), proces mentálny (kognitivizmus), proces výpočtový (kognitivizmus), správanie inteligentné (kognitivizmus).

/kognitivizmus (Searle, J. R.)
– prístup, ktorý nedokáže objasniť fenomény, ako subjektivita, vedomie, intencionalita, význam.

/kognitivizmus (Varela, F.)
– rané štádium kognitívnych vied.

/kognitívny
lat. − slúžiaci na poznávanie, poznávací.

/koherencia
lat. – koherentnosť – vzájomné prepojenie, súvislosť, spojitosť, súdržnosť z hľadiska fungovania celku.

/kohézia
lat. – súdržnosť.
:: kohézia (fyzika).

/kompaktnosť
lat. − celistvosť.

/komparácia
lat. − porovnávanie − vyhľadávanie objektov alebo javov, ktoré majú spoločnú črtu alebo črty; metóda zisťovania zhodných alebo rozdielnych vlastností pozorovaných entít. Darwina viedla táto metóda k vytvoreniu vývinovej teórie. V medicíne sa často porovnávajú normálne hodnoty (napr. biochemických parametrov) s hodnotami patologickými. Porovnávanie (komparácia) je všeobecná metóda poznávania, ktorá je použiteľná vo všetkých vedách a v mnohých vedách sa aj používa. V niektorých nadobúda zvláštny význam a porovnávací výskum sa v nich konštituuje ako špecifický odbor alebo ako výskumná špecializácia.
Komparácia (porovnávanie) je všeobecná operácia myslenia, ktorá vyúsťuje do zistenia, či sú dva predmety alebo javy rovnaké (totožné), podobné alebo odlišné. Ten istý jav môže byť z istého hľadiska podobný, ale z iného hľadiska odlišný, preto si treba uvedomiť (a v komunikácii upresniť) hľadisko, z ktorého sa porovnávanie uskutočňuje.

/kompetencia
lat. – okruh pôsobnosti, právomoc ([496];259).
:: kompetencia, in: Apendix.

/kompetencia encyklopedická (Eco, U.)
– súbor poznatkov a skúseností z osobného života, z histórie, z jazyka, z iných umeleckých diel a tak ďalej uschopňujúcich recipienta chápať a interpretovať významy umeleckého diela.

/komplex
lat. − súbor, skupina predmetov tvoriacich celok.
:: vytvárajúcno.

/komponent
lat. − zložka − jeden z prvkov tvoriacich celok.

/komprezencia
lat. – nem. Kompräsenz, angl. concurrence – súčasný výskyt udalostí alebo okolností.

/komunikácia
lat. − dorozumievanie − (rečový) dorozumievací styk, výmena informácií, ich prenos a spracovanie sprevádzané rekreovaním významov odovzdávaných (vysielaných) informácií prijímateľom.
:: dorozumievanie, in: Apendix, jazyk, kódovanie, komunikácia dokumentová, komunikácie (informatika), komunikácia digitálna, komunikácia elektronická, komunikácia jazyková, komunikácia pedagogická, komunikácia sociálna, komunikácie elektronické, láska, systém komunikačný, teória komunikácie, výmena informácií.

/komunikovanie
lat. – dorozumievanie sa, bytie v spoločenskom spojení.

/komunizmus
lat. − komunistická spoločnosť – spoločnosť založená na spoločnom (lat. communis) vlastníctve a rovnosti jej členov a rôzne snahy alebo hnutia za jej dosiahnutie, ktorých chápanie závisí od konfigurácie a druhu významových útvarov, intervenujúcich v uvažovaní o nich.
Hoci termín sa objavil až v prostredí tajných spoločnosti vo Francúzsku 19. storočia, predstavy alebo sny o spoločnosti založenej na spoločnom vlastníctve pochádzajú prinajmenšom zo 4. stor. pr. n. l. z kynického prostredia (Antisténes, Diogenes) a tvoria súčasť Platónovej koncepcie ideálneho štátu v jeho diele Ústava.
Sny o sociálnej rovnosti boli vlastné raným kresťanským obciam, predstavy o nej tvorili súčasť roľníckych a plebejských hnutí počas stredoveku, podobu sociálneho radikalizmu alebo utópií nadobúdajú v renesancii (Th. Münzer, Th. More, Campanella), v 18. storočí sa nimi nadchýna J. Meslier, G. B. de Mably, Morelly, F. N. G. Babeuf, (čiastočne) J. J. Rousseau, v 19. storočí R. Owen, E. Cabet, C. H. de Saint-Simon, F. M. Ch. Fourier, L. A. Blanqui.
    Významové univerzum komunizmu v 2. polovici 19. stor. vedecky rekonštituuje K. Marx a F. Engels, pričom ako centrálny pojem v ich reflexii sa uplatňuje kategória spoločenskoekonomickej formácie. Odvtedy sa paleta komunistického významového univerza rozvinula od snov, túžob a utópií až po projekty niektorých prvkov alebo fáz komunistickej spoločnosti realizované neúspešne okolo Sovietskeho zväzu v 20. storočí a úspešne v Čínskej ľudovej republike v 21. storočí, pričom vierové, blúznivé a nominálne prvky komunizmu nahradzujú jeho nesentimentálne ekonomické, technologické, edukologické atď. reálie konštituujúce postkapitalistickú spoločnosť na báze presunu ťažiska ekonomickej a vojenskej moci zo Západu na Východ. No komunizmus ako ideológia sui generis bola poslednou ideológiou, ktorá politiky štátov spájala v medzinárodnom meradle, nadnárodne. Po jej zániku zostalo len tradičné kupčenie či v dôstojnejšom prípade zbližovanie či vzďaľovanie sa národných záujmov štátov.
:: filozofia sociálna, kapitalizmus, komunizmus vedecký, leninizmus.

/konanie
− robenie, uskutočňovanie, vykonávanie (nejakej činnosti); činnosť zameraná na dosiahnutie niečoho; ciele-si-kladúca predmetná činnosť (19;207).
Časť súvislého konania je úkon.
:: konanie akratické, konanie (psychológia), konanie inkontinentné, konanie morálne, konanie nemorálne, konanie nešikovné, konanie právne, konanie správne, konanie súdne, sloboda, správnosť.

/konanie akratické
– konanie v rozpore s obvyklým úsudkom, neobvyklé (cf [19];21_r10an).

/konanie inkontinentné
− nemierne, nestriedme, necudné konanie. :: etika.

/konanie morálne
− konanie, ktoré je v súlade so súborom noriem založenom na odlíšení dobra od zla.
:: etika.

/konanie nemorálne
− konanie, ktoré je v rozpore so súborom noriem založenom na odlíšení dobra od zla.
:: etika.

/konanie nešikovné
− konanie osoby s nedostatkom praktickej skúsenosti.

/konanie správne
– konanie v súlade s pravidlom alebo podľa neho.

/koncepcia
lat. − spôsob chápania; osnova, rozvrh, plán, určený so zreteľom na vytýčený cieľ.
:: koncepcia filozofická.

/koncepcia filozofická
− komplexnejší filozofický významový útvar spočívajúci vo viac menej rozvinutej a ucelenej oblasti filozofického významového univerza a vyrastajúci z istého filozofického problému (prehlbujúci alebo rozširujúci ho).
:: filozofia.

/koncept
lat. − pojem, predstava, poňatie.
:: koncept (Bridgman, P. W.), koncept indivíduový.

/koncept (Bridgman, P. W.)
− množina operácií.

/koncept indivíduový
− intenzia indivíduového mena ([490];32).

/konceptualizovanie
lat. − konceptualizácia − premieňanie na pojem; napr. pojem času konceptualizuje nevratnú premenlivosť sveta, procesuálny charakter jeho jestvovania, vyskytovanie sa udalostí popri jestvovaní vecí.

/konekcionizmus
lat. – teoretické východisko kognitívnych vied dominujúce v rámci nich počnúc 80. rokmi 20. storočia, kedy v nich nahradil kognitivizmus. Podľa konekcionizmu je kognícia emergovanie komplexných stavov v sieti navzájom prepojených jednoduchých komponentov.
    Výpočty modelujúce kogníciu sa uskutočňujú zároveň medzi navzájom prepojenými virtuálnymi jednotkami zvanými umelé neuróny s cieľom nájsť optimálne riešenie problému, ako napr. rozpoznanie hrozby, analýza satelitných snímok, rozbor genetických báz atď.
    Podľa konekcionizmu ľudská pamäť nie je lokalizovaná.
Mentálna reprezentácia je podľa konekcionizmu emergujúca vlastnosť čiže neviaže sa na jednotlivé symboly.

/konfigurácia
lat. – zostava, zoskupenie, rozostavenie, rozloženie.

/konfucianizmus
– čín. rúxué 儒學 žu süe (škola učencov) alebo rújiā 儒家 žu-ťia , konfuciovstvo, konfuciánstvo, konfucionizmus – smer v rámci čínskej filozofie vychádzajúci z učenia Konfucia, ktorý sa rozvinul (absorbujúc sčasti aj idey taoizmu a buddhizmu najmä v etape neokofucianizmu) do komplexného systému filozofických, sociálnych, politických a náboženských významových útvarov a spôsobu života (chápaného ako cesta – tao – človeka a spoločnosti) rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujúcim čínsku kultúru až dodnes. Akcent sa v ňom kladie na súlad konania s vôľou Najvyššieho (Nebies), na rozum, zodpovednosť, pozitívny vzťah k svetu a na podriadenosť poriadku: „Voči dobrému sa správaj dobre, voči zlému spravodlivo“.
    Päť kanonických kníh konfucianizmu tvoria:

            Šʼ-ťing (Kniha piesní) Shī Jīng 詩經,
            Šu-ťing (Kniha dokumentov) Shū Jīng 書經,
            Čchun-čchiou (Letopisy jari a jesene) Chūnqiū 春秋,
            I-ťing (Kniha premien) Yì Jīng 易經,
            Li-ťi (Kniha obradov) Lǐjì 禮記.

:: filozofia čínska.

/koniec
− posledná časť alebo fáza niečoho, opak začiatku, druh okraja.
:: stred.

/konjunkcia
lat. – spojenie, zlúčenie, zväzok.
:: konjunkcia (lingvistika), konjunkcia (logika).

/konjunkcia (logika)
– konštrukcia alebo formula výrokovej logiky p ∧ q; symbol ∧ sa nazýva konjunktor. Konjunktor sa symbolicky značí aj & alebo •.
Tabuľka závislosti pravdivostnej hodnoty konjunkcie A ∧ B od pravdivostných hodnôt dvoch zložiek konjunkcie – výroku A a výroku B:

/konkordancia
lat. dosl. súsrdečnenie − zhoda, súhlas.
:: konkordancia biblická.

/konkordancia (synkriticizmus)
− súsrdečnenie (doslovne podľa lat. con-cor-dantia, čo približne znamená: „sú-srdeč-nenie”), milujúcno s opätovaním; maximom konkordancie je synkriticizmus ako spôsob života (čiže nielen ako alebo predovšetkým filozofické učenie). Pozri 8. téza synkriticizmu.
    Pojem konkordancie je (spolu s pojmom synkrisis) hlavným metodologickým pojmom synkriticizmu: ide o utvorenie prehľadného zoznamu zhodných miest v konfigurácii kategórií a hodnôt intervenujúcich v tvorbe obrazov sveta a všetkých ostatných významových útvarov rôznych kultúr alebo historických období. Konfiguráciou týchto intervenujúcich kategórií a hodnôt je daná charakteristika jednotlivých kultúr alebo historických období a ich obrazov sveta. Táto konfigurácia je udržiavaná osobnou skúsenosťou a je vystavená zmenám, avšak zmenám indivíduom sotva pozorovateľným.

/konkretizácia
lat. – odhaľovanie toho, čo je pre daný predmet (objekt, jav) príznačné.
Opačným postupom ako konkretizácia je abstrahovanie.

/konkrétne
lat. – jednotlivé určité mnohotvárne vnímateľno alebo mysliteľno, od ktorého možno abstrahovať jeho vlastnosti, vzťahy, procesy a ktoré sa chápe v súlade s tou ktorou v jeho chápaní (interpretovaní) intervenujúcou konfiguráciou kategórií a ďalších významových útvarov; to, čo je dané v skúsenosti, a to buď vonkajšej (napr. fyzikálny fakt, objekt daný prostredníctvom zmyslov), alebo vnútornej (duševný jav, napr. sen alebo cit (cf 13;150).
:: abstraktné, skúsenosť.

/konkrétny
lat. – 1. vnímateľný zmyslami, opak abstraktného; 2. presný, určitý, opak všeobecného.

/konštanta
lat. − jazykový výraz s pevne priradeným významom.
:: konštanta, in: Apendix, konštanta (logika), konštanta (logika moderná), konštanta indivíduová, konštanta logická.

/konštanta (logika)
− termín, ktorý má presne vymedzený význam, ktorý v priebehu úvah zostáva nemenný. V logike sa uvažuje názvová alebo objektová konštanta – znak (slovo, skupina slov), ktorá slúži na označenie určitého objektu (predmetu).
:: konštanta (logika moderná).

/konštanta (logika moderná)
– výraz alebo znak, ktorého význam sa nemení. Konštanty možno rozdeliť na deskriptívne a logické.
:: konštanta deskriptívna (logika moderná).

/konštanta deskriptívna (logika moderná)
– konštanta, poukazujúca na predmet, vlastnosť alebo vzťah, o ktorom je reč; môže to byť názov alebo predikát.

/konštanta indivíduová
– jednoduchý výraz alebo znak formalizovaného jazyka stanovený na trvalé označenie určitého indivídua z univerza úvahy, čím plní rovnakú úlohu ako vlastné meno v prirodzenom jazyku.
:: logika moderná.

/konštanta logická
− jazykový výraz vplývajúci na platnosť schém argumentov alebo úsudkov, napríklad kvantifikátor, logická spojka, operátor...
Logické konštanty tvoria súčasť predmetu logiky.
:: konštanta logická (logika moderná), logika, logika moderná.

/konštanta logická (logika moderná)
– konštanta, určujúca logickú povahu zložených výrazov. Logické konštanty sú kvantifikátory, logické spojky a ďalšie druhy výrazov, ktoré vplývajú na platnosť argumentov.
    Logické konštanty sú vedno s premennými jedinými zmysluplnými výrazmi schém argumentov, ktoré sa skúmajú v modernej logike.

/konštatovanie
fr. – oznámenie zisteného.

/konštituent
lat. − zložka − prvok, ktorý pôsobí na konštituovanie niečoho; súčasť väčšej konštrukcie.

/konštituent významový
− objektívny alebo subjektívny prvok významového útvaru.
:: rozsah pojmu.

/konštitutív
lat. – angl. founding – pretrvávajúcnatvornosť niečoho, neodstateľná alebo nevynechateľná vlastnosť, stránka alebo prvok niečoho, spoluzakladajúca jeho pretrvávanie.

/konštrukcia
lat. − zostrojenie, zloženie, spojenie.
:: konštrukcia (Tichý, P.), konštrukcia geometrická, konštrukcia stavebná.

/konštrukcia (Tichý, P.)
– zložená logická entita sui generis, ktorej skladbu verne zachytáva jazyková štruktúra výrazu; konštrukcia je to, o čom je bezprostredne výraz jazyka.

/kontemplácia
lat. – rozjímanie, hĺbanie, sústredené vnímanie niečoho alebo uvažovanie o niečom v stave pokoja a pohody.

/kontext objavovania
– kontext objavu – súbor diachronických aspektov vedy, jej dynamika a rast. Termín kontext objavovania zaviedol H. Reichenbach v diele Experience and Prediction z roku 1938, pričom jeho referent sa považoval za doménu empirickej psychológie (cf 508;25).
:: objav, metodológia vied diachronická, objav, veda, vzťah kontextu zdôvodňovania a kontextu objavu.

/kontext zdôvodňovania
– súbor súvislostí „synchronicky, staticky chápanej vedy, t. j. vedy ako hotových výsledkov, objektivizovaných v jazyku (napr. výrokov, systémov výrokov, hotových, sformulovaných hypotéz, zákonov, teórií, spôsoby ich overovania atď.)“ pri odhliadaní od vedeckého poznávania.
    Termín kontext zdôvodňovania zaviedol H. Reichenbach v diele Experience and Prediction z roku 1938.
    „To, čo bolo zahrnuté do ‚kontextu zdôvodňovania‘ sa začalo chápať ako predmet metodológie vied, ktorej úlohou bola logická rekonštrukcia takto chápanej vedy“ ([508];25).
:: metodológia vied synchronická, veda, vzťah kontextu zdôvodňovania a kontextu objavu.

/kontingencia
lat. – náhodnosť (ako opak nevyhnutnosti).

/kontingentizmus
lat. – považovanie všetkých dejov za náhodné.

/kontinuita
lat. – neprerušená súvislosť, spojitosť.

/kontradiktórnosť
lat. – protirečivosť, protirečivý charakter.
:: kontradiktórnosť (právo).

/konvergencia
lat. – zbiehavosť, postupné zbližovanie.

/konzervativizmus
lat. – angl. conservatism – súbor významových útvarov tvoriacich politickú ideológiu reprezentujúcu tradičné kultúrne, ekonomické a politické hodnoty a odmietanie radikálneho spôsobu zmeny aktuálnych spoločenských pomerov.
:: konzervativizmus umiernený.

/konzervativizmus umiernený
– politická ideológia vyznačujúca sa pragmatizmom, požadovaním istých zmien, no pri zachovávaní určitých tradičných hodnôt nedotknutými, napr. ideológia putinovskej éry v Rusku.

/konzistentnosť
lat. − súdržnosť, konzistencia, ucelenosť − zviazanosť celku na základe istých (napr. logických) vzťahov.
:: konzistentnosť (logika).

/konzistentnosť (logika)
– neodvoditeľnosť tvrdenia aj jeho negácie (v rámci formalizovaných systémov istých vlastností).
:: konzistentnosť systému logického.

/konzistentnosť systému logického
− logická neprotirečivosť logického systému, bezospornosť logického systému − vlastnosť logického systému, v ktorom nie je odvoditeľné logicky sporné tvrdenie.
:: konzistentnosť (logika), logika.

/Kopernik, Mikuláš
(19. 2. 1473 Toruň − 24. 5. 1543 Frombork, Poľsko) − poľský astronóm, matematik, filozof, humanista, kanonik v katolíckej cirkvi a ekonóm, ktorého učenie sa stalo východiskovým bodom obrazu sveta sformulovaného v 17. storočí: obsahovalo kinematickú schému slnečnej sústavy potvrdzovanú ďalším vývinom. Kopernikom sa začalo zbližovanie astronómie so zemskou mechanikou. Východiskovým bodom tu bola jeho kniha O kruhových pohyboch nebeských telies (1543).
:: filozofia 16. stor., filozofia poľská, filozofia renesančná.

/korelácia
lat. – súvzťažnosť, vzájomný vzťah medzi premenlivými vlastnosťami dvoch alebo viacerých entít.
:: korelát.

/korelát
lat. – druhý člen relácie, to, k čomu sa nejaká entita vzťahuje; entita, ktorá je vo vzájomnom vzťahu (v korelácii) s inou entitou.

/kosmos (filozofia antická)
– počnúc pol. 5. stor. pr. n. l.: poriadok, usporiadanosť.

/kosmos idios (Herakleitos)
– stav rozptýlenosti.

/kosmos koinos (Herakleitos)
– stav jednoty.

/kozmos
gr. − vesmír, svet.
:: kosmos (filozofia antická), kosmos idios (Herakleitos), kosmos koinos (Herakleitos), kozmos (Herakleitos), univerzum.

/kozmos (Herakleitos)
– proces: „Všetko plynie a nič netrvá“ ([6];29).

/kraj
− miesto najviac vzdialené od stredu.

/krása
– vyvolávajúcno páčenia sa: to, „čo je schopné vyvolať páčenie sa“ (874;285); najvyššia kladná estetická hodnota tkvejúca vo vyvolávajúcne intenzívneho pozitívneho estetického zážitku alebo hodnotenia.
:: estetika, krása (Heidegger, M.), krásno (Heidegger, M.).

/krása (Heidegger, M.)
– spôsob bytovania pravdy ([489];121).

/krásno (Heidegger, M.)
– žiarenie vložené do diela ([489];121).

/Kripke, Saul Aaron
(13. 11. 1940 Bay Shore, New York) − americký filozof a logik, predstaviteľ analytickej filozofie s ťažiskom výskumu v oblasti modálnej logiky a sémantiky.
:: filozofia 20. stor., filozofia analytická, filozofia súčasná, filozofia USA.

/Krišnamúrti, Džiddú (* 25. 5. 1895, Madanapalli, Madras, India – † 17. 2. 1986, Ojai, Kalifornia, USA) – Jiddu Krishnamurti, pseudonym: Alsion – indický filozof, predstaviteľ džňánajogy, a básnik. Najväčší duchovný učiteľ 20. stor. Typom filozofovania ho radia k učiteľom života, k akým patril napríklad H. D. Thoreau alebo A. Schweitzer.
    V r. 1909 zaujal členov Teozofickej spoločnosti (ku ktorej patril jeho otec - príslušník brahmanskej kasty) schopnosťou spontánne upadnúť do extázy. Vychovávali ho pod vedením vedúcej Teozofickej spoločnosti A. Besantovej.
Roku 1912 ho vyhlásili za mesiáša, nového spasiteľa ľudstva (Hviezdu východu), v dôsledku čoho došlo k rozkolu v Teozofickej spoločnosti, od ktorej sa odštiepila antropozofia na čele s R. Steinerom. Krišnamúrtiho prívrženci sa zjednotili do rádu Hviezdy východu. Krišnamúrti vtedy učil: Božské je všehomír, ktorého intuitívnym poznaním dospievame k mieru svojej duše.
    Krišnamúrti sa však v roku 1929 odmietol zúčastňovať na akejkoľvek náboženskej činnosti a jej organizovaní a ako základný cieľ si vytýčil pestovanie slobody pri hľadaní pravdy: rozpustil rád Hviezdy východu, pretože dospel k názoru, že pravda sa nedá organizovať.
    Krišnamúrtiho myslenie je principiálna improvizácia, ktorá sa cieľavedome vyhýba stabilite termínov. Krišnamúrti odmieta uzavreté predstavy o bytí a systémy. Krišnamúrti nepožaduje od svojich poslucháčov zapamätanie si, lež účasť. Opravdivé chápanie pravdy predpokladá uvoľnenie miesta činnosti prýštiacej z hlbiny osobnosti.
    Krišnamúrtiho filozofia pripomína do značnej miery európsky existencializmus, no otázky zodpovedá v duchu tradícií východného náboženského myslenia vychádzajúcich z negatívnych vymedzení absolútna v raných upanišádach a budhizme.

Esenciu Krišnamúrtiho prínosu skvele ilustrujú tieto jeho slová:
„Náhle, jak se cesta stočila, objevil se kus zeleně – uprostřed borového lesa se rozprostírala čerstvě vykácená mýtina, zalitá sluncem. Bylo to překvapivé ve své intenzitě a radosti. Když to člověk uviděl, veškerý prostor a čas zmizely. Zůstala jen ta světelná skvrna a nic jiného.
    Nebylo to tak, že by se člověk stal tím světlem nebo že by se s ním stotožnil. Bouřlivé aktivity mozku ustaly a celé bytí bylo tím světlem. Stromy, pěšina i hluk potoka úplně zmizely, stejně jako těch pět set stop a více mezi světlem a pozorovatelem. Pozorovatel zmizel a ta skvrna večerního slunce byla světlem všech světů. To světlo bylo celým nebem a bylo myslí.
    Mnozí zamítají některé povrchní a pohodlné věci. A existují ještě jiní, kteří jdou ve svém zamítání velmi daleko. A jsou i takoví, kteří odmítají naprosto všechno.
    Odmítnout některé věci je poměrně snadné – církev a její bohy, autoritu a moc těch, kteří ji mají, politiky a jejich metody a tak dále. Člověk může zajít dost daleko v odmítání věcí, na kterých očividně záleží, například vztahů, absurdit společnosti, představ o kráse – tak jak ji stanovili kritici a ti, o kterých se říká, že vědí. Člověk může to všechno odložit a zůstat sám, a to nikoli ve smyslu izolace a frustrace, ale proto, že smysl toho všeho uviděl a lhostejně to opustil bez jakéhokoli pocitu nadřazenosti. Tyto věci jsou skončeny, jsou mrtvé a není k nim návratu. Avšak dojít až na samý konec odmítání je docela jiná věc – podstatou zamítnutí je svoboda v osamění. Málokto však zajde tak daleko, málokdo úplně zničí každý útulek, každý předpis, ideu a symbol a zůstane prázdný, nepopálený a čistý.
    Odmítat je však skutečně nutné – odmítnout a nevyvyšovat se přitom, odmítnout bez hořkosti zážitku a naděje poznání.Zamítnout a zůstat sám bez zítřka, bez budoucnosti.
    Výsledkem odmítnutí je prázdnota.
    Zůstat sám a nebýt připoután k průběhu žádné činnosti, k žádnému chování, k žádné zkušenosti je podstatné, protože jen to osvobozuje vědomí od pouta času.         Každý vliv je pochopen a odmítnut tím způsobem, že myšlenka nedostane místo v čase. Zamítnutí času je podstatou bezčasovosti.
    Zamítnout poznání, zkušenost a poznané znamená přivolat neznámé.
    Zamítnout je explozivní. Není to intelektuální, myšlenková představa, v čem může hrát roli mozek. V samotném aktu odmítnutí je energie pochopení a tuto energii nemůže zkrotit strach ani potřeba.
    Zamítnutí je destruktivní. Není si vědomo následků. Není to reakce, a tak není protikladem prosazování. Prohlašovat, že odmítnutí existuje nebo neexistuje, znamená pokračovat v reagování, a reakce není zamítnutím. Odmítnutí nemá volbu, a tak není výsledkem konfliktu. Volba je konfliktem a konflikt je nezralostí. Spatřovat pravdu jako pravdu a klam jako klam a vidět pravdu v klamu je činem odmítnutí. Je to čin a nikoli představa. Absolutní odmítnutí myšlenky, představy a slova osvobozuje od poznaného. S úplným odmítnutím pocitu, emoce a sentimentu přichází láska. Láska je mimo dosah myšlenky a citu.
    Absolutní odmítnutí známého je podstatou svobody.
    Když jsem se dnes brzy ráno probudil mnoho hodin před východem slunce, probíhala meditace mimo dosah myšlenkových reakcí. Byl to šíp vystřelený do nepoznatelného a myšlenka jej nemohla sledovat.
Úsvit přišel a rozjasnil oblohu, a jakmile se slunce dotklo nejvyšších vrcholů, byla tu ona nesmírnost, jejíž čistota je mimo slunce a hory.“ ([629];62 –64).
:: filozofia 20. stor., filozofia súčasná, filozofia USA.

/kritérium
gr. − miera posudzovania alebo hodnotenia, meradlo, prostriedok previerky, štandard; hľadisko, z ktorého sa posudzuje.

/kritérium pravdivosti
− prostriedok previerky pravdivosti významových útvarov (poznatkov, pojmov, súdov, teórií atď.); umožnujúcno rozoznať pravdivé od nepravdivého, napr. pravdivé výroky alebo súdy od nepravdivých výrokov alebo súdov.
:: evidencia (fenomenológia), pravda., svetlo.

/kriticizmus
gr. – postup, ktorý sa v rámci filozofie rozvíja od čias Kanta a ktorý spočíva v zisťovaní alebo určovaní možnosti (Möglichkeit), pôvodu (Ursprung), platnosti (Gültigkeit), zákonitosti (Gesetzmäßigkeit) a hraníc (Grenzen) ľudského poznávania (menschlichen Erkennens) (cf 12;404).

/kritika
gr. – pôvodne: umenie rozlišovať; posudzovanie, hodnotenie na základe rozboru alebo poukazovanie na nedostatky a chyby, mystifikácie, ilúzie, rigidnosť.
:: Kant, I.: Kritika čistého rozumu, kritika literárna.

/kríza
gr. – rozhodujúci obrat, prelom, moment zreteľnej nerovnováhy, prechodné štádium medzi dvoma rozlíšiteľnými fázami, keď nejaká premena speje k rozhodnutiu, nie je však ešte rozhodnutá.
:: kríza (defektológia), kríza (teatrológia), kríza kapitalizmu všeobecná, kríza softvérová.

/kríza kapitalizmu všeobecná
– podľa marxizmu proces rozkladu svetovej kapitalistickej sústavy, týkajúci sa ekonomiky, politiky a ideológie. Teóriu všeobecnej krízy kapitalizmu vypracoval Lenin v súvislosti so svojím učením o imperializme ako poslednom štádiu kapitalizmu.

/krok
− pohyb nôh pri chôdzi; fáza, etapa pri stom postupe.

/kšanatva (buddhizmus)
– sa. kšanikatva – univerzálna pominuteľnosť vecí alebo javov v okamihu (sa. kšana) ich vzniku.
:: filozofia buddhistická.

/kultúra
lat. – predmet filozofie kultúry, vedy o kultúre (kulturológie), kulturálnych štúdií, sociológie kultúry atď., jedno zo všeobecných vymedzení ktorého by mohlo byť pretváranie zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne človekom. V živote človeka alebo spoločnosti, v ich činnosti, v jej spôsoboch, výtvoroch atď. je toľko kultúry, koľko je v nich pretvárania zlého na dobré a škaredého na krásne, pričom zlé je to, čo komukoľvek škodí (alebo prinajmenšom, čo škodí druhým) a dobré je to, čo uspokojuje potreby človeka bez toho, aby komukoľvek alebo čomukoľvek škodilo (alebo prinajmenšom, aby škodilo druhým).
    Kultúra je maximum bytia človeka alebo spoločnosti: človek nemôže byť viac než kultúrnou bytosťou a spoločnosť nemôže byť viac než kultúrnym spoločenstvom (spoločenstvom kultúrnych bytostí).
Podstatou bytia kultúry je inscendencia čiže sebaprehlbovanie sa alebo spiritualizácia človeka.
    Maximom kultúrneho bytia človeka je zmysluplnosť (= totálna spiritualizovanosť), čiže uplatňovanie všetkých jeho schopností pri premene zlého na dobré atď. V štádiu zmysluplnosti sa táto transformačná činnosť človeka mení na autotelickú činnosť čiže činnosť majúcu zmysel (alebo cieľ, účel) v sebe samej – sama táto činnosť je dianím dobra a krásy.
    Kultúra sa časom roztrieštila do jednotlivých oblastí, ktoré ľudstvo len s námahou udržuje ako oblasti kultúry – ide tu napríklad o takéto oblasti kultúry:

        veda,
        umenie,
        náboženstvo,
        filozofia.

Tam, kde tieto oblasti prestávajú plniť vyššie uvedenú transformačnú (dobrotvornú a krásotvornú) funkciu, prestávajú byť zároveň oblasťami kultúry a zostávajú iba súčasťou civilizácie.
    Civilizácia nezabezpečuje automaticky kultúru, skôr naopak: v jednotlivých oblastiach kultúry sa v priebehu dejinného vývoja spontánne presadzuje tendencia prestať byť súčasťou kultúry, preto ich udržiavanie v podobe súčasti kultúry si od ľudí vyžaduje vynakladanie úsilia a neustálu pozornosť.
    A naopak pri kontinuálnej pozornosti a vynakladaní úsilia sa zmäkčuje ostrosť hraníc medzi jednotlivými oblasťami kultúry a dochádza k tomu, že sa stávajú tým, o čo im dovtedy iba išlo – napríklad filozofii lásky prestáva záležať na tom, aby bola filozofiou a jej nositeľom začína záležať na samej láske; prírodným vedám prestáva záležať na tom, aby boli služobníčkami ovládnutia prírody, a začína im záležať na tom, aby prírodu zbavili zničujúceho pôsobenia človeka na ňu; náboženstvám prestáva záležať na prísľuboch spásy „vyvoleným“ a stávajú sa samé spoločenstvami „okamžitej“ pohody a lásky dokonca aj k ináč zmýšľajúcim atď.
    Identifikácia kultúry na korpuse tej ktorej civilizácie je prinajmenšom z hľadiska vymedzenia kultúry v tomto slovníku (pozri vyššie toto heslo) významná preto, lebo kultúra je najdôležitejšia (resp. najnádejnejšia) vrstva tej ktorej civilizácie schopná kreatívneho interkultúrneho dialógu znovu a znovu podvracaného konfliktom civilizácií, v ktorých dominuje egocentripetálnosť na úrovní svetových mocností, štátov, inštitúcií, skupín a ľudských indivíduí. Markantne túto tematiku vidno v dobe celosvetovej a každé ľudské indivíduum na svete zasahujúcej covidovej pandémie, menovite na politizácii očkovacích látok.
:: agrikultúra, akulturácia, civilizácia, doba osová druhá, filozofia kultúry, folklór, kultúra 8. stor. pr. n. l. a ďalších storočí, kultúra africká a ďalšie, kultúrnosť (synkriticizmus), kulturológia, matie zmyslu, objekt kultúrny, pamiatka historická, pamiatka kultúrna, participácia na kultúre, povznášajúcno, vrstva kultúry sebareflexívna, výtvor kultúrny, vzorec kultúrny.

/kultúrnosť (synkriticizmus)
– schopnosť pretvárať zlé na dobré alebo škaredé na krásne.
    Pokiaľ ide o človeka alebo spoločnosť, je kultúrnosť maximum ich bytia alebo najvyššia úroveň činnosti ľudí: nedá sa byť viac než kultúrnym. Teóriou dosahovania kultúrnosti činnosti človeka a jeho života vôbec by mohla byť ponematika kultúrnosti.
    Fakt existencie človeka alebo spoločnosti je nevyhnutná, no nie dostatočná podmienka ich kultúrnosti. Kultúrnosť predpokladá rozhodnúť sa pre ňu a aktivitu človeka. Podobne to platí aj o námahe: vynakladanie úsilia je nevyhnutnou, no nie dostatočnou podmienkou kultúrnosti.
    Jav, vec, dianie, niečo zachované z minulosti... sa stávajú kultúrnym v okamihu, keď začnú uspokojovať naše potreby tak, že neškodia.
    Podstatou kultúrnosti je inscendencia. Maximum kultúrnosti je zmysluplnosť.
:: maximum bytia človeka.

/Kuzánsky, Mikuláš
(1401 Kues (Mosel) – 11. 8. 1464 Todi (Umbria)) pôv. menom Nikolaus Chrypffs alebo Khryppfs, Nikolaus de Cusa alebo Cusanus – filozof nemeckého pôvodu, ktorý stál na hraniciach medzi scholastikou a humanizmom („posledný scholastik a prvý renesančný filozof“), teológ, cirkevný politik, tvorca tzv. funkcionalistickej ontológie.
Vyšiel z platonizmu a novoplatonizmu a bol ovplyvnený mystikou (najmä Majstrom Eckhartom) a neskorostredovekou devotio moderna a nominalizmom (Occamom).
    Mikuláš Kuzánsky bol kardinál.
    Mikuláš Kuzánsky smeroval ku grandióznej syntéze poznania v novej dialektickej a negatívnej teológii, rešpektujúcej prírodovedecké poznanie ([837];21), pri čom sa snažil filozoficky vymedziť okruh ľudského vedenia ako „vedenie nevedenia (docta ignorantia)“ a rozšíriť jeho možnosti na základe „princípu zhody protikladov (coincidentia oppositorum)“, ktorý vo vlastnom zmysle môže byť iba v Bohu: v Bohu ako v absolútnom nekonečnom bytí splývajú všetky protiklady a rozdiely. Učenie o tejto jednote a splývaní protikladov predstavuje charakteristický prvok Kuzánovej filozofie; toto učenie je o to pozoruhodnejšie, že sa rozvíja v súlade s Mikulášovou snahou prekonať praktické politicko-konfesionálne protiklady: Mikulášovi Kuzánskemu išlo „o zmierenie a prekonanie rozporov východnej a západnej cirkvi i rozporov medzi svetskou a cirkevnou mocou“ ([837];21).
    O Bohu, o absolútnom „nekonečnom bytí môžeme mať iba negatívne poznanie. Čím viac ho poznávame, tým viac zisťujeme, že ho nepoznáme. Uvedomenie si nedostatočnosti poznania je základom učenej nevedomosti“ ([837];22).
    V učení o Bohu Mikuláš zaujíma toto stanovisko: Boha, ako absolútneho a nekonečného bytia, nemôže byť ani viac ani menej; bytie všetkého znamená súčasne bytie ničoho.
    Svet, podľa Kuzánskeho, je to, čo nie je Boh. I svet je síce nekonečný, no je to nekonečnosť iného druhu, ako nekonečnosť Boha.
Pohyb je podľa Kuzánskeho zjednocujúcno látky a formy.
    Vo svete niet dvoch rovnakých vecí a niet ani absolútne pevného bodu. V dôsledku toho Zem nemožno považovať za centrum sveta.
    Ľudské poznanie môže byť iba pravdepodobnostné, môže sa iba približovať k pravde.
    Poznanie má tri stupne:

            zmyslové poznanie,
            rozumové poznanie (racionálne poznanie),
            intelektuálne poznanie.

Tieto stupne tvoria jednotu: zmysly poskytujú základný materiál poznania; rozum dospieva k poznaniu všeobecného a generuje čísla; intelekt objavuje jednotu protikladov: čím viac poznávame jednotlivé, tým hlbšie chápeme aj všeobecné a naopak.
    Poznanie sveta je na rozdiel od negatívneho poznania Boha pozitívne.
Zo stvorených vecí usudzujeme na Stvoriteľa. Všetky veci sa prenikajú, všetko je vo všetkom. V človeku je sám Boh, a teda človek je v určitom zmysle bohom, je malým svetom – mikrokozmom.
    Kuzánsky vyzdvihoval význam matematického poznania, tematizoval maximum a minimum, pripravoval konceptuálny aparát pre pochopenie infinitezimálneho počtu.

D: De coniecturis (O domnienkach), 1440; Apologia doctae ignorantiae (Obrana učenej nevedomosti), 1449; Idiota (Nevedomec), 1450; De visione Dei (O videní Boha), 1453; De beryllo (O beryle), 1458.

:: coincidentia oppositorum, filozofia 15. stor., filozofia renesančná, mystika kresťanská západná, jej zlatý vek.

/kvalita
lat. – akosť – určenosť, ktorou sa nejaké súcno, vec, jav, udalosť líši od súcien iného druhu; podstatná určenosť veci, vzhľadom na ktorú je danou a nie inou vecou. Kvalita je úzko spätá s bytím veci, má vnútorný vzťah k povahe veci. Dôležitým významovým útvarom, v ktorom sa kvalita manifestuje vo vedomí, je kategória kvality.
Kvalita je určenosť, ktorou sa jedna vec, jav, udalosť líši od iných vecí, javov, udalostí; kvalita je určenosť, ktorou sa jedno súcno líši od súcien iného druhu.
:: niečo, ontológia, zmena kvalitatívna.

/kvantifikácia
lat. – určenie rozsahu.

/kvantifikátor
lat. − „výraz určujúci, akému počtu (kvantite) indivíduí možno pripísať (predikovať) nejakú vlastnosť alebo vzťah“ ([16];376); výraz niektorý, každý, všetci atď. Kvantifikátory sa vždy spájajú s premennými; za kvantifikátorom nasleduje znak premennej. S každým kvantifikátorom, ktorý sa vyskytuje v nejakej formule, sa spája dosah kvantifikátora (cf. [89];182).
:: logika.

/kvantita
lat. – množstvo, veľkosť, číselná určenosť. Kvantita je určenosť veci, ktorá umožňuje vec rozčleniť na rovnorodé časti a zložiť ich dohromady. Rovnorodosť (podobnosť, zhoda) častí alebo predmetov je rozlišovacia črta kvantity. Rozdiely medzi podobnými predmetmi majú kvantitatívny charakter. Kvantitatívne zmeny nevedú hneď k zániku alebo podstatnej zmene predmetu, pretože kvantitatívna určenosť veci má vonkajší vzťah k jej povahe. Dôležitým významovým útvarom, v ktorom sa manifestuje kvantita vo vedomí, je kategória kvantity.
Kvantita je dôležitá prozodická vlastnosť napr. slabiky.

/kvantum
lat. − (isté) množstvo.

/Kvasz, Ladislav
(17. 8. 1962 Bratislava – ) – slovenský filozof, matematik a teoretik vedy, výskumným záujmom ktorého je povaha a typológia vedeckých revolúcií a navrhovanie špecifických metód ich analýzy. Ďalšou oblasťou jeho vedeckého záujmu sú filozofické otázky matematiky a ich historické a didaktické súvislosti a problémy metodológie vedy.

D_(monogr.): O revolúciách vo vede a ruptúrach v jazyku vedy, 1998; Gramatika zmeny, 1999; Patterns of Change, Linguistic Innovations in the Development of Classical Mathematics, 2008; Language in Change, 2012; Jazyk a zmena. Ako sme menili jazyk matematiky a ako jazyk matematiky zmenil nás, 2012; Zrod vedy ako lingvistická udalosť. Galileo, Descartes a Newton ako tvorcovia jazyka fyziky, 2013; Inštrumentálny realizmus, 2015; Prostor mezi geometrií a malířstvím, 2020.

:: filozofia slovenská.

L-lexikón

/La Mettrie, Julien Offroy de
(1709 − 1751) − francúzsky filozof, predstaviteľ francúzskeho materializmu 18. storočia, lekár. Vyšiel z Descartovej fyziky a Lockovho senzualizmu. Svet chápal ako prejavy rozpriestranenej, vnútorne aktívnej, pociťujúcej hmotnej substancie, ktorej formami sú anorganická, rastlinná a živočíšna ríša, pričom do živočíšnej ríše patrí aj človek. Proces myslenia prislúcha iba človeku, je výsledkom zložitej organizácie človeka a spočíva v porovnávaní a kombinovaní predstáv vzniknutých na základe pocitov a pamäti. Hlavnými príčinami historického vývoja sú osveta a činnosť vynikajúcich osobností. La Mettrie bol stúpencom osvietenského absolutizmu. Bol ateistom. Pokiaľ išlo o náboženskú vieru, bol zástancom jej zachovania pre ľudové masy.
:: filozofia 18. stor., filozofia francúzska, filozofia osvietenská, osvietenstvo.

/Lacan, Jacques Marie Emile
(13. 4. 1901 Paríž − 9. 9. 1981 Paríž) − francúzsky filozof a psychológ, predstaviteľ francúzskeho štrukturalizmu, vychádzajúci z Freudovho odkazu a dávajúci tomuto odkazu filozofické zdôvodnenie.

D: De la psychose paranoiaque dans ses rapports avec la personalité, 1932; LesComplexes familiaux, 1938; Le seminaire de Jacques Lacan, 25 zv., 1953 − 1979; Ecrits I − III, 1966.

:: filozofia 20. stor., filozofia francúzska, filozofia súčasná.

/ľahostajnosť
− neprejavovanie záujmu, nevšímavosť, apatickosť; postoj, vzťah k okoliu alebo k okolitému dianiu vyznačujúci sa nezáujmom, nevšímavosťou, chladom, apatickosť, apatia.

/lapidárnosť
lat. – výstižnosť; stručnosť, jadrnosť, strohosť, presnosť.

/láska
– predmet filozofickej agapológie tvorený súborom procesov a ich výsledkov zvaným milujúcno, ktorého priestor otvára komunikácia čiže udržujúcno v zmysluplnosti, re-kreujúcno zmyslu, jeho kontinuálna znovu-tvorba; láska je maximom zmysluplnosti.
    Podstatou lásky je potešenie z inakosti (milovaného), jej žičenie.
    Maximom lásky je láska opätovaná – kon-kordancia (sú-srdečnenie).
    Otvorením priestoru milujúcnu komunikáciou sa spúšťa proces rozpúšťania Ja a Ty, seba-de-realizácia: milujúcno je s bytím Ja a Ty inkompatibilné ako bytie a zdanie: keď je tu milujúcno, nie je tu Ja a Ty, keď je tu Ja a Ty nie je tu láska.
:: caritas (Augustinus), láska (synkriticizmus).

/láska (synkriticizmus)
– maximum zmysluplnosti; podstatou lásky je potešenie z inakosti alebo jej prianie; maximom lásky je láska opätovaná čiže konkordancia, štrukturujúcnom lásky je milujúcno. Láska je prirodzený kontext sexuality. Sexualita mimo tohto kontextu tenduje k perverznosti. Sexualita mimo lásky je podprocesom egoizácie.
Nevyhnutným predpokladom lásky je sloboda.
Prekážkou lásky je lipnutie.

/látka
− to, čo slúži na ďalšie spracovanie alebo formovanie.
:: látka (fyzika), látka (chémia), proces, vlastnosť.

/látka prvá (Aristoteles)
− gr. hýlé próté, lat. materia prima − číra možnosť (lat. pura potentia), ktorá je čírou možnosťou, chýba jej akýkoľvek tvar.

/Leibniz, Gottfried Wilhelm
(1. 7. 1646 Lipsko – 14. 11. 1716 Hannover) – nemecký filozof (predstaviteľ racionalizmu), matematik, polyhistor, diplomat, jeden z iniciátorov ekumenických snáh. Leibnizovi išlo o hľadanie kompromisu medzi apriórnou vedou, teológiou a empirizmom. Leibniz prišiel s pokusom odlišným spôsobom ako Spinoza prekonať descartovský dualizmus, a síce v smere monadologického spiritualizmu, podľa ktorého podstatu sveta tvoria monády. Roku 1700 zakladá Pruskú akadémiu vied.
Descartovský pojem substancie implikuje jej deliteľnosť, ktorá však nemôže ísť donekonečna. Okrem zložených substancií musia teda jestvovať aj jednoduché substancie, ktoré – keďže sú nedeliteľné – nemôžu byť rozľahlé. Jednoduchými substanciami nemôže byť niečo hmotné, pretože všetko, čo je hmotné, je deliteľné. Preto jednoduchými substanciami musí byť niečo formálne, čosi ako bod alebo aristotelovská entelecheia; musí to byť metafyzický bod, ktorý podľa G. Bruna Leibniz nazval monáda. Každé teleso je organickým spojením monád, z ktorých každá má autonómne bytie.
    Leibniz prijal Descartovu myšlienku, že každá nerozľahlá substancia je mysliaca, a predpokladal, že každá monáda ako jednoduchá substancia je duchovná a mysliaca. Monáda má silu, ktorá jej zaručuje schopnosť pohybu a konania nezávisle od vonkajších popudov. Leibniz preložil dynamiku z vonkajšku do vnútra substancie1). Touto imanentnou silou monád je ich schopnosť poznávať a chcieť.
Vďaka poznaniu každá monáda odzrkadľuje v sebe celý kozmos a toto odzrkadľovanie ustavične v sebe udržuje vďaka chceniu. Keďže každá monáda je v sebe uzatvorenou individualitou, odzrkadľuje vesmír svojím spôsobom a ukazuje z neho to, čo ona sama percipuje.
    Poznávacie možnosti jednotlivých monád sú rozličné – podľa týchto možností a podľa stupňa dokonalosti monád určuje Leibniz hierarchiu monád.

D: De principio individui (O individualizačnom princípe), dizertácia obhajovaná 1663; Confessio naturae contra ateistas (Vyznanie prírody proti ateistom), 1669; Hypothesis physica nova, I. et II. par. (Hypotéza novej fyziky), 1671; Theoria motus abstracti (Teória abstraktného pohybu), 1671, Theoria motus concreti (Teória konkrétneho pohybu), 1671; Nova methodus pro maximis et minimis (Nová metóda o najväčších a najmenších veličinách), 1684; Meditationes de cognitione, de veritate et ideis (Meditácie o poznaní, pravde a ideách), 1684; De geometria recondita et analysi indivisibilium atque infinitorum (O skrytej geometrii a analýze nedeliteľných a nekonečných veličín), 1686; Discours de métaphysique (Rozhovor o metafyzike), 1686; Systema theologicum (Teologický systém), 1686; De primae philosophiae emendatione et de notione substantiae (O zdokonalení metafyziky a pojme substancie), 1691; Système nouveau de la nature et de la communication des substances (Nový systém prírody), 1695; Nouveaux essais sur l'entendement humain (Nové úvahy o ľudskom rozume), 1704; Essais de Theodicée sur la bonté de Dieu, la liberté de l'homme et l'origine du mal (Pokus o teodíceu alebo o Božej dobrote, ľudskej slobode a pôvode zla), 1710; Monadologie (Monadológia), redig. 1714, vyd. 1840; Principes de la nature et de la grace (Princípy prírody a milosti), nap. 1714, vyd. 1718; Opera omnia, I – VI, 1768 – 1798; Die philosophischen Schriften I – VII, 1875 – 1890; Hauptschriften zur Grundlegung der Philosophie, I – II, 1904/1906; Sämmtliche Schriften und Briefe, 1923 an.

:: analýza matematická, čas (Leibniz, G. W.), filozofia 17. stor., filozofia 18. stor., filozofia novoveká, characteristica universalis, matematika (Leibniz, G. W.), Newton, I., pravda faktová (Leibniz, G. W.), pravda rozumová (Leibniz, G. W.), priestor (Leibniz, G. W.), súradnice.

/Lenin, Vladimír Iľjič
(22. 4. 1870 Simbirsk – 21. 1. 1924 Gorki pri Moskve), vl. menom Vladimír Iľjič Ulianov (ako Lenin sa podpisuje od roku 1901) – ruský revolucionár, tvorca boľševizmu, vodca boľševickej revolúcie v Rusku v roku 1917.
    Koncepciu boľševickej organizácie a revolučnej taktiky vypracoval vo Švajčiarsku r. 1902 v práci Čo robiť? Pálčivé otázky nášho hnutia.
Vo svojom hlavnom filozofickom spise Materializmus a empiriokriticizmus (1908) podrobil kritickej analýze nové výsledky prírodovedy z hľadiska dialektického materializmu a rozvinul základné princípy marxistickej filozofie vedy, teórie poznania (najmä teórie odrazu), vypracoval svoju koncepciu objektívnej pravdy a dialektiky jej vývoja od relatívnych právd k absolútnej, podal vymedzenie kategórie hmoty, priestoru a času, príčinnosti, načrtol teóriu zložitosti a nevyčerpateľnosti vlastností hmoty. Pri kritike machizmu a ďalších smerov filozofie 19. storočia, ktoré označoval ako buržoázne, nastolil otázku princípu straníckosti vo filozofii a jeho realizácie „v boji proti akémukoľvek smeru idealizmu a metafyziky“.
    Osobitnú pozornosť venoval dialektike ako teórii vývoja a téze o totožnosti a jednote dialektiky, logiky a teórie poznania, ktoré ďalej rozpracúval v posmrtne vydaných rukopisoch Filozofické zošity (1933) v nadväznosti na metódy aplikované v Marxovom Kapitáli a na materialisticky prepracovanú dialektiku, ktorú predložil G. W. F. Hegel najmä v diele Logika ako veda.
    V diele Imperializmus ako najvyššia fáza vývoja kapitalizmu (1916) charakterizuje imperializmus piatimi základnými črtami:

koncentrácia kapitálu na úroveň vzniku a rozvoja monopolov;
rastúci význam vývozu kapitálu;
vznik finančnej oligarchie;
utváranie medzinárodných podnikateľských a podnikových celkov;
rozdelenie celého sveta medzi najvýznamnejšie kapitalistické mocnosti.

„Na rozdiel od Rosy Luxemburgovej Lenin nepredpokladal sebazničenie kapitalizmu a dobre vycítil adaptačné schopnosti kapitalistických štátov ([13];162).“
V knihe Štát a revolúcia. Učenie marxizmu o štáte a úlohy proletariátu v revolúcii (1918) Lenin vymedzil pojmy štátu, diktatúry proletariátu, socialistickej revolúcie, socializmu a komunizmu.
V stati O význame bojovného materializmu (1922) načrtol smery rozpracúvania marxistickej filozofie už aj v kontexte socialistickej spoločnosti a svoju koncepciu boja s náboženstvom a náboženským svetonázorom.
– I: Полное собрание сочинений В. И. Ленина (2.6.2021).

D: Polnoje sobranije sočinenij, (5. vyd.), 1967.

:: boľševizmus, filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia marxistická, filozofia ruská, leninizmus, marxizmus-leninizmus.

/leninizmus
vm – interpretácia marxizmu vypracovaná V. I. Leninom, ktorá sa stala súčasťou oficiálnej štátnej doktríny v Sovietskom zväze a v krajinách reálneho socializmu a ktorá samu seba chápala ako jediné možné vedecké zdôvodnenie jedinej možnej alternatívy budúcnosti ľudstva – komunizmu.
:: Lenin, V. I., marxizmus-leninizmus.

/Leśniewski, Stanisław
(Sierpuchow 30. 3. 1886 – Varšava 13. 5. 1939) – poľský filozof, logik a matematik so sklonom k materialisticky orientovanému nominalizmu a klasickej (dvojhodnotovej) logike; spoluzakladateľ ľvovsko-varšavskej školy; vychádzal z J. S. Milla a E. Husserla. Jeho logické skúmania sa orientovali na ontologické a metamatematické idey s cieľom vypracovať univerzálnu logickú teóriu, o ktorú by sa mohla opierať nominalistická teória množín.
Svoju logickú teóriu člení na tieto disciplíny:

        mereológia,
        ontológia,
        prototetika,

pričom prototetika je predpokladom ontológie a ontológia je predpokladom mereológie.

D: Über Funktionen, deren Felder Gruppen mit Rücksicht auf diese Funktionen sind, 1929; Grundzüge eines neuen Systems der Grundlagen der Mathematik, 1929; Über Funktionen, deren Felder Abelsche Gruppen in bezug auf diese Funktionen sind, 1929; Lecture Notes in Logic, 1988; Collected Works, 1992; Pisma zebrane, I – II, 2015.

:: filozofia 20. stor., filozofia súčasná.

/Levinas, Emmanuel
(12. 1. 1906 Kaunas (Litva) – 24. 12. 1995 Paríž) – francúzsky filozof, ktorý významnou mierou prispel k tomu, aby sa nemecká fenomenológia ( Husserl, Heidegger) stala známou vo Francúzsku. Levinas odmieta chápať skutočnosť ako systematickú súvislosť, ako totalitu (ako je to najmä u Hegela). Na rozdiel od Kierkegaardovej kritiky Hegela však Levinas proti systému nestavia subjekt, ale to, čo je iné (autrui). Iné sa stáva zreteľným v druhom. Vzťah ja k druhému je základom etiky: Absolútna etická kompetencia druhého vyplýva z jednoty transcendencie, času a inakosti druhého, t. j. poukazuje ako stopa na nikdy netematizovateľné mimo tváre druhého. Levinas svoju filozofiu označuje ako metafyziku.
Existencia stojí nad bytím; prvotnými danosťami sú oddelenosť a osamotenosť ľudského personálneho subjektu. Interpersonálny vzťah je vzťah dvoch personálnych jednotiek, ktoré sú samy osebe úplne postačiteľné. Takýto vzťah je možný len vďaka účastenstvu nekonečna, ktoré pôsobí za každým bytím človeka a kozmu a v ktorom je každý človek postavený mimo akéhokoľvek ontologického systému. Božské nekonečno zasahuje každú celistvosť a systém, je transsystémové a transtotalitné obklopujúcno i toho najväčšieho možného systému. Najvlastnejšou bytostnou potrebou človeka je potreba bytia, ktoré je radikálne iné. Mojím najvlastnejším bytím je ten, kto je pre mňa absolútne iný, t. j. Boh.
:: filozofia 20. stor., filozofia francúzska, filozofia súčasná.

/liberalizmus
lat. − politická a morálna filozofia, vyzdvihujúca individualizmus a osobnú slobodu. Jednotlivca považuje za základnú jednotku spoločnosti, ktorá by jednotlivcom mala dopriať a zabezpečovať čo najväčšiu mieru osobnej slobody a sebarealizácie.
Liberalizmus sformulovali európski filozofi 18. storočia, spomedzi ktorých najmä A. Smith.
Vyhraneným variantom liberalizmu je libertarianizmus.
:: ekonómia politická klasická, filozofia 18. stor., liberalizmus ekonomický, liberalizmus politický, neoliberalizmus.

/libertarianizmus
lat. − klaster politických ideológií nadväzujúcich na klasický liberalizmus s akcentom na individualizmus a najmä na osobnú a ekonomickú slobodu.

/Liessmann, Konrad Paul
(13. 4 1953 Villach − ) − rakúsky literárny vedec, filozof a publicista s ťažiskom výskumu v oblasti filozofie kultúry a teórie médií.

D: Ästhetik der Verführung. Kierkegaards Konstruktion der Erotik aus dem Geiste der Kunst, 1991, 2005²; Ohne Mitleid. Zum Begriff der Distanz als ästhetische Kategorie mit ständiger Rücksicht auf Theodor W. Adorno, 1991; Karl Marx *1818 †1989. Man stirbt nur zweimal 1992, 1993²; Kierkegaard – Zur Einführung 1993, 20104; Der Aufgang des Abendlandes. Eine Rekonstruktion Europas, 1994; Der gute Mensch von Österreich. Essays 1980 – 1995, 1996²; Philosophie der modernen Kunst, 1993, 1998³; Vom Nutzen und Nachteil des Denkens für das Leben (= Vorlesungen zur Einführung in die Philosophie, Band 1), 1997, 1998²; Die großen Philosophen und ihre Probleme. Vorlesungen zur Einführung in die Philosophie 2, 1998, 2003³; Philosophie des verbotenen Wissens. Friedrich Nietzsche und die schwarzen Seiten des Denkens, 2000, 2002²; Günther Anders. Philosophie im Zeitalter der technologischen Revolutionen, 2002; Kitsch! oder warum der schlechte Geschmack der eigentlich gute ist, 2002; Reiz und Rührung. Über ästhetische Empfindungen, 2003; Spähtrupp im Niemandsland. Kulturphilosophische Diagnosen, 2004; Die Insel der Seligen. Österreichische Erinnerungen, 2005; Der Wille zum Schein. Über Wahrheit und Lüge, 2005; Theorie der Unbildung. Die Irrtümer der Wissensgesellschaft, 2006, 2008¹⁷; Zukunft kommt! Über säkularisierte Heilserwartungen und ihre Enttäuschung, 2007; Schönheit, 2009; Hodnota člověka. Filosoficko-politické eseje, 2010; Das Universum der Dinge. Zur Ästhetik des Alltäglichen, 2010; Bildung ist ein Lebensprojekt. Martin Kolozs im Gespräch mit Konrad Paul Liessmann, 2011; Lob der Grenze. Kritik der politischen Unterscheidungskraft, 2012; Ein optimistischer Blick auf den Pessimismus, 2013; Philosophie der modernen Kunst. Erweiterte Neuausgabe, 2013; Grenzen (in) der Kunst (spolu s Th. D. Schleeom), 2014; Geisterstunde. Die Praxis der Unbildung. Eine Streitschrift, 2014; Totgesagte leben länger. Karl Marx und der Kapitalismus im 21. Jahrhundert, 2015; Vom Kopf zur Hand, … und dazwischen eine ganze Welt (spolu s W. Ullrichom, P. Strasserom a E. Kaeserom), 2015; Wer hat dir gesagt, dass du nackt bist, Adam? Mythologisch-philosophische Verführungen (spolu s Mi Köhlmeierom), 2016; Bildung als Provokation, 2017; Die kleine Unbildung. Liessmann für Analphabeten (spolu s N. Mahlerom), 2018.

:: filozofia 20. stor., filozofia rakúska, filozofia súčasná.

/línia
lat. − skutočná alebo myslená čiara, priamka, krivka.

/lipnutie (synkriticizmus)
– forma túžbostnej závislosti od niekoho alebo niečoho. Prvkom túžby sa lipnutie napĺňa zväzujúcim, stŕpňujúcim napätím a snahou, zneslobodňovaním. Lipnutie je prekážka lásky, ktorej nevyhnutným predpokladom je sloboda, nelipnutie na milovanom, nezávislosť od milovaného. Pokiaľ napríklad dieťa milujúce svojich rodičov od nich závisí, je vzťah medzi ním a jeho rodičmi spravidla nabitý potenciálnym konfliktom, utrpením. Pri lipnutí záleží na utrpení prípadne spojenom so vzťahom, pri láske toto záležanie anihiluje: pri láske zostáva trebárs utrpenie alebo starosti, no milujúcim na nich nezáleží, a síce v intenciách tézy, že nie je zaujímavé utrpenie, ale čo z neho trpiaci alebo milujúci spraví – zaujímavý je zmysel utrpenia. Ale ten sa začína odhaľovať až momentom ustania lipnutia na prekonaní utrpenia. Fakt utrpenia je neodstrániteľný lipnutím na jeho odstránení, túžbou, aby utrpenie skončilo. Túžba (sc. aby utrpenie skončilo) a utrpenie provokujú netrpezlivosť, utrpenie navyše, utrpenie z utrpenia. Ustaním lipnutia ustane aspoň proces tohto zbytočného vrstvenia sa utrpenia. Môžeme trpieť pokojne aj bez toho, aby sme trpeli trpením; to neznamená, že sa z trpenia máme tešiť, to by bol masochizmus. Zaujímavou formou lipnutia je aj strach z utrpenia, ktorý je zvyčajne vtedy, keď tu utrpenie nie je, no my si nechávame myseľ napĺňať predstavami o ňom.

/líšenie
sa − odlišovanie sa.

/literatúra filozofická
− súbor filozofických textov (cf Zoznam literatúry).
:: text filozofický.

/Locke, John
(29. 8. 1632 Wrington, Anglicko – 28. 10. 1704 Oates) – anglický filozof, hlavný predstaviteľ empirizmu, zakladateľ modernej teórie poznania, zakladateľ anglickej osvietenskej filozofie.
    Locke budoval svoju teóriu poznania vychádzajúc zo senzualizmu: obsahy vedomia (idey) pochádzajú zo zmyslov, na ktoré pôsobia veci jestvujúce nezávisle od nášho vedomia. Idey možno rozdeliť na 1. jednoduché (simple ideas), 2. zložené (complex ideas) a 3. všeobecné (general ideas).
    Základnú vrstvu tvoria jednoduché idey získavané buď prostredníctvom jedného zmyslu (napr. idea tvrdosti, idea svetla atď.), buď prostredníctvom viacerých zmyslov (idea priestoru, idea času, idea pohybu atď., buď prostredníctvom vnútorného zmyslu (reflexie) (idea myslenia, idea chcenia atď.), alebo zároveň prostredníctvom zmyslov a reflexie (idea slasti, idea schopnosti, idea jestvovania atď.)
    Zložené idey sa tvoria z jednoduchých ideí operáciami opakovania, porovnávania atď.
    Najvyššiu vrstvu tvoria všeobecné idey, vznikajúce abstrakciou jednoduchých ideí.
    Človek je pôvodne bez týchto ideí, je telesom medzi ostatnými telesami, no v interakcii s nimi prostredníctvom impulzu (impulse). V dôsledku tohto pôsobenia dochádza k rozsvecovaniu sa ideí v tmavej komore (dark room) nášho rozumu, čo tvorí sféru individuálnej zmyslovej skúsenosti vo forme vnímania (perception), v ktorom sa nám jednotlivé predmety bezprostredne dávajú. Priamo sú nám pritom dané iba jednotlivé predmety, nie ich podstata.
    Prechod od tejto pasívnej fázy procesu poznania k aktívnej fáze tvorí sféra retencie (retention) ideí. Retenčná fáza je sprostredkujúci článok v procese prechodu od zmyslov k rozumu. Tento prechod sa uskutočňuje jednak nazeraním, jednak pamätaním si.
    Nazeranie (contemplation) je podržiavanie idey, ktorá prenikla do mysle, istý čas v zornom poli. Pamätanie si je znovuoživovanie (revive) ideí, ktoré po ich vštepení prestali byť zjavnými (have disappeared) a vystúpili zo zorného poľa mysle, skryli sa jej vnútornému pohľadu. Pamäť (memory) je schopnosť mysle tieto idey oživiť, opäť ich nechať v sebe viac alebo menej sa rozžiariť.
    V súvislosti s tematizáciou retenčnej etapy poznávacieho procesu Locke formuluje svoj druhý, širší pojem skúsenosti, ktorá môže zahrnovať aj cudziu spracovanú skúsenosť. V rukopise z roku 1697 venovanému používaniu rozumu (Of the Conduct of the Understanding) Locke skúma proces čítania, ktorý sa podľa neho môže uskutočňovať dvoma spôsobmi: buď ako proces sprevádzaný, alebo ako proces nesprevádzaný premýšľaním o čítanom. V druhom prípade, t. j. bez myšlienkového spracúvania čítaného (pri driemaní mysle, ako hovorí Locke) dochádza iba k ;rozširovaniu faktov, masy, ktorá sama osebe je iba surovým poznatkovým materiálom. Tento materiál tvoriaci skúsenosť v širšom zmysle slova sa už nedá vysvetliť spomenutou impulzovou teóriou. Locke tu otvára výhľad na historickú genézu stavebného materiálu poznania v generáciách predchádzajúcich tvorcov kultúry.
    Na takto načrtnutej báze Locke formuluje program fundamentácie vedeckého poznania spočívajúcej v skúmaní operácií, ktoré myseľ vykonáva s ideami (operations of the mind): 1. pozornosť (attention), opakovanie (repetition), slasť (pleasure) a bolesť (pain) podporujúce pamätanie si; 2. rozlišovanie (distinction)
a rozoznávanie (discerning); 3. porovnávanie (comparing); 4. skladanie (compounding); 5. pomenúvanie (naming); 6. abstrahovanie (abstracting).
Na báze týchto operácií si vytvárame idey primárnych kvalít (idea rozpriestranenosti, pevnosti, kvantity, pohybu a tvaru) ako skutočných vlastností vecí a ďalej ideu podstaty.
    Adekvátne, zreteľné a jasné však môžu byť iba jednoduché idey, t. j. idey týkajúce sa vlastností vecí. O tom, čo drží tieto vlastnosti pohromade, však môžeme mať iba nejasné idey (predstavy). Prvá idey sa týkajú iba nominálnej podstaty, nejasné idey podstaty reálnej.
    Idea nominálnej podstaty je idea, ktorá sa tvorí spájaním jednoduchých ideí kvalít získavaných prostredníctvom zmyslov.
Idea reálnej podstaty zostáva vždy nejasná, pretože tu ide o osobitnú štruktúru, ktorú ukrýva každá vec v sebe bez akéhokoľvek vzťahu k vonkajšku.
    Locke tematizuje aj vzťah vedeckého poznania a viery, a síce pod vplyvom v jeho dobe oživovanej augustiniánskej tradície, ako vzťah lumen naturale a lumen supernaturale: Boh podľa neho neuhasína prirodzené svetlo, keď myseľ osvetľuje svetlom nadprirodzeným, rozum neprestáva byť sudcom a vodcom. Týchto ideí sa chopili deisti i francúzski materialisti 18. storočia.

D: Essay on the Law of Nature (Esej o prírodnom zákone), nap. 1663; Epistola de tolerantia (Listy o tolerancii), 1689; An Essay concerning Human Understanding (Rozprava o ľudskom rozume), 1690; Two Treatises of Government (Dve rozpravy o vláde), 1690; The Reasonableness of Christianity as Delivered in the Scriptures (Rozumnosť kresťanstva), 1695; The Works, I – III, 1704.

:: deľba moci, filozofia 17. stor., filozofia 18. stor., filozofia anglická, filozofia novoveká, gnozeológia, senzualizmus, vnímanie vnútorné (Locke, J.), vnímanie vonkajšie (Locke, J.).

/logicizmus
gr. − smer filozofie matematiky, ktorý sa pokúša redukovať celú matematiku na logiku; podľa logicizmu možno matematické pravdy zdôvodniť výlučne logickými postupmi vychádzajúc iba z logických právd. Prvú ucelenú verziu logicizmu vypracoval G. Frege v roku 1879.
    Matematický logicizmus vychádza z presvedčenia, že všetky matematické pojmy sa dajú definovať pomocou pojmov logiky.
    Neuskutočniteľnosť tohto zámeru ukázal K. Gödel.

/logika
gr. – veda o zákonoch a operáciách správneho myslenia. Logika skúma také vzťahy medzi pojmami, ktoré závisia od spôsobu ich spojenia do súdov, resp. vzťahy medzi súdmi, ktoré závisia od spôsobu spojenia jednoduchších súdov do zložených súdov; súčasťou predmetu logiky je aj vyvodzovanie, dokazovanie, argumentácia. Novšie sa za predmet logiky považujú logické konštanty.
    Logika je pôvodne filozofická, neskôr špeciálnovedná disciplína, ktorá skúma myslenie s cieľom vypracovať, explicitne formulovať pravidlá, ktoré by legitimovali naše myšlienkové postupy čiže demonštrovali ich správnosť. Jednou z výskumných úloh logiky je získavať nové pravidlá odvodzovania.
Logika vznikla v 4. stor. pr. l. Od čias Platóna a Aristotela je logika jednou zo základných disciplín filozofie, ktorá predchádza ostatným disciplínam, pretože skúma čisto formálne základné zákony a základné formy všetkého pojmovo-vedeckého myslenia.
    V stredoveku bola logika druhým zo siedmich slobodných umení.
    Logika je predmetom filozofie logiky a ďalších metalogických disciplín.
– P: Aristoteles, Bolzano, B., Boole, G., Carnap, R., Cmorej, P., De Morgan, A., Frege, G., Kant, I., Kripke, S. A., Leibniz, G. W., Leśniewski, S., Peter Španiel, Tichý, P., Whitehead, A. N., Wittgenstein, L., Zouhar, M.
::
        A
        a (logika), A (logika), alebo (logika), analógia (logika), analýza logická dôkazu, analýza logická jazyka prirodzeného, antitéza (logika), argument, argument funktora, argument platný deduktívne, argument platný logicky, argumentácia, aspekt logiky nástrojový, axióma,
        C
        circulus in probando, circulus vitiosus,
        Č
        člen logický, člen stredný (logika),
        D
        de re, definícia, definícia operacionálna, definícia ostenzívna, definícia verbálna, definiendum, definiens, definitio essentialis, definovanie, deontika formálna, designát názvu, designát pojmu, deskriptor (logika), disjunkcia (logika), disjunkcia vylučujúca (logika), disjunktor (logika), disjunktor nevylučujúci (logika), disjunktor vylučujúci (logika), dokázanie, dokazovanie, dôkaz (logika), dôsledok (logika), dôvod (logika), druh,
        E
        e (logika), ekvivalencia (logika), exklúzia, extenzia pojmu,
        F
        figúra sylogizmu, filozofia, forma výroková, formalizácia (logika), formula (logika), formula výroková,
        H
        hodnota pravdivostná, hodnota premennej,
        CH
        chyba logická,
        I
        idempotentnosť, inteligencia umelá, intenzia pojmu,
        J
        jazyk (logika),. jazyk formalizovaný, jazyk logiky, jazyk logiky výrokovej, jota-operátor, justifikácia (logika),
        K
        konjunkcia (logika), konštanta (logika), kvantifikátor,
        L
        lingvistika, logika (Kant, I.), logika (logika moderná), logika aletická, logika deduktívna, logika deontická, logika dialektická, logika doxastická, logika dvojhodnotová, logika extenzionálna, logika filozofická, logika formálna, logika induktívna, logika intenzionálna, logika intenzionálna transparentná, logika juristická, logika klasická, logika matematická, logika modálna, logika moderná, logika neklasická, logika normatívna, logika povinnostná, logika právna, logika predikátová, logika subjekt-predikátová, logika symbolická, logika tradičná, logika tried, logika výroková,
        M
        matematika, metóda logiky, modalita (logika), modus ponendo ponens, modus ponens,
        N
        nevyhnutnosť logická,
        O
        oblasť hodnôt premennej, obor premennosti, obsah pojmu, obvod logický, operácia logická, operátor (logika),
        P
        platenie (logika), platnosť úsudku, pojem logický, pravidlo formačné (logika), pravidlo logické, pravidlo modus ponendo ponens, pravidlo modus ponens, pravidlo odlúčenia, pravidlo odvodzovacie, pravidlo odvodzovania, právo, predpoklad (logika), predmet logiky, premisy, premenná (logika), premisy argumentu, princíp logický, princíp sporu, princíp vylúčenia sporu, princíp vylúčenia tretieho, principium contradictionis,
        R
        rovnosť definičná, rozsah pojmu,
        S
        schéma argumentu, schéma úsudku, skúmanie logické, spojka logická, sylogizmus, sylogizmus (Aristoteles). sylogizmus dialektický, sylogizmus modálny, symbolika logiky,
        Š
        škola ľvovsko-varšavská, štruktúra argumentu formálna, štruktúra logická, štvorec logický,
        T
        tabuľka závislosti pravdivostnej hodnoty konjunkcie od pravdivostných hodnôt jej dvoch zložiek, téza (logika), téza dôkazu (logika), TIL, tvrdenia kontradiktorické, tvrdenie, tvrdenie sporné logicky,
        U
        univerzum významové logické, úsudok (logika), usudzovanie (logika), útvar významový logický, užitočnosť logiky,
        V
        valuácia (logika matematická), VL (logika), vyplývanie (logika), vyplývanie deduktívne, vyplývanie logické, výraz (logika), výraz atomárny (logika), výraz indivíduový, výraz jednoduchý (logika), výraz výrokový, výrok, výrok (logika), výrok jednoduchý, výrok jednoduchý (logika výroková), výrok kontrafaktuálny, výrok o výraze, výrok pravdivý, výrok pravdivý kontrafaktuálne, výrok pravdivý kontingentne, výrok pravdivý nevyhnutne, výskyt premennej (logika predikátová), vyvracanie (logika), vzťah logický,
        Z
        zákon dostatočného dôvodu (logika), zákon Fregeho, zákon logického sporu, zákon logický, zákon logický základný, zákon negovania protirečenia, zákon negovania sporu, zásada logická, zákon sporu, zásada sporu, zákon totožnosti, zákon vylúčenia sporu, zákon vylúčenia tretieho, záver argumentu, závislosť pravdivostná, znak rovnosti.,
        0 – 9
        = (logika tried), =df.

/logika (Kant, I.)
– kánon umu alebo rozumu, ktorý platí vo všetkom myslení a musí sa dokazovať ([632];9).

/logika (logika moderná)
− náuka o platnom usudzovaní.

/logika aletická
– logika nevyhnutnosti a možnosti neklasická modálna logika, ktorá skúma úsudky, v ktorých vystupujú aletické modality nutnosti a možnosti.

/logika Aristotelova
− prvý logický systém, ktorého jadrom je náuka o kategorickom a modálnom sylogizme. Aristotelova logika zahrnuje aj náuku o pojme, definícii a súde. Aristotelova logika je pomerne dôsledne rozpracovanou logikou substancie a kvality; je čiastočným zavŕšením a snahou úplne zovšeobecniť Aristotelovi známe vedecké poznanie ([181];52).
:: Aristoteles: Organon.

/logika aristotelovská − logika rozpracovávaná pokračovateľmi a stúpencami Aristotelovej logiky alebo rozvíjaná v jej intenciách.
:: Aristoteles, Aristoteles: Organon, štvorec logický.

/logika deduktívna
– logika, ktorej predmetom je deduktívne odvodzovanie ([357];77).

/logika deontická
− normatívna logika, povinnostná logika, formálna deontika – neklasická logika, ktorej predmetom sú vzťahy medzi jazykovými výrazmi vyjadrujúcimi príkazy, zákazy a povolenia; tieto jazykové výrazy sa nazývajú normatívne vety.
:: logika juristická, logika právna.

/logika dialektická
− časť marxistickej filozofie, ktorej predmetom je pohyb myslenia s jeho logickými a historickými aspektmi skúmaný dialektickou metódou a ktorej výsledkom je systém logických kategórií. Dialektická logika odvodzuje jednu formu pohybu myslenia z druhej.

/logika doxastická
− angl. doxastic logic − časť logiky, ktorej predmetom je logická štruktúra viery a presvedčenia. Niektorí považujú doxastickú logiku za variant epistemickej logiky.

/logika dvojhodnotová
– najdôležitejšia časť logiky, v ktorej sa výrokom a výrokovým formám priraďujú len dve pravdivostné hodnoty, a síce pravda a nepravda, označované aj 1 a 0 alebo P a N prípadne p a n.
Dvojhodnotovou logikou je klasická logika.

/logika extenzionálna
– angl. extensional logic – logika, ktorá sa opiera o princíp extenzionality.

/logika filozofická
− neklasická logika, ktorej predmetom je aplikácia formálnologických postupov a techník pri formulácii a riešení filozofických problémov. Publikácia 500;20 charakterizuje filozofickú logiku ako „súčasný smer vo formálnej logike, ktorý zahrnuje klasickú logiku i neklasické logiky. Navyše rozširuje pole skúmania logiky o logickú analýzu prirodzeného jazyka. Je servisnou disciplínou filozofie.“

/logika formálna
− symbolická logika − náuka o formách a zákonoch správneho usudzovania, vedná disciplína, ktorej predmetom sú zákonitosti odvodzovania správnych záverov z daných výrokov.
:: logika filozofická, metóda deduktívna, pravidlá usudzovania, teoréma (logika formálna), usudzovanie, výrok, výrok jednoduchý.

/logika induktívna
– logika, ktorej predmetom je induktívne odvodzovanie (357;77).

/logika intenzionálna
− neklasická logika vypracovaná rozšírením teória typov o prostriedky umožňujúce formulovať symbolické jazykové výrazy reprezentujúce intenzie.

/logika intenzionálna transparentná
− skr. TIL − neklasická logika, ktorej autorom je P. Tichý, vypracovaná ako prostriedok logicko-sémantickej analýzy vedeckých jazykov a jazyka prirodzeného.

/logika klasická
− formálna logika rešpektujúca princíp dvojhodnotovosti (je to dvojhodnotová logika) a princíp extenzionality.
:: hodnota pravdivostná, logika filozofická, princíp vylúčenia sporu.

/logika matematická
− formálna logika pestovaná ako matematická disciplína; jej predmetom je myslenie, ktoré skúma metódou formalizácie čiže súborom matematických metód za pomoci špeciálneho aparátu symbolov a kalkulov.
:: axióma (logika matematická), kalkul (logika matematická), logika, logika matematická (matematika), matematika, ohodnotenie (logika matematická), ohodnotenie výroku pravdivostné (logika matematická), symbolika logiky matematickej, tabuľka hodnôt pravdivostných, tabuľka pravdivostná, tautológia (logika matematická), teória relácií, valuácia (logika matematická), výrok (logika matematická).

/logika modálna
− neextenzionálna neklasická logika, ktorej predmetom sú modality alebo modálne operátory, ako napríklad je možné, je nutné, je nemožné, ...
Začiatky modálnej logiky rozvinul Aristoteles a intenzívne sa skúmala v rámci stredovekej logiky. Novú etapu rozpracúvania modálnej logiky otvoril C. I. Lewis a C. H. Langford úsilím zameraným na prekonanie paradoxov materiálnej implikácie, a J. Łukasiewicz a E. L. Post vypracovaním trojhodnotovej logiky.
:: modalita (logika), modálny (logika), Pascucci, Matteo.

/logika moderná − súčasná etapa vývinu formálnej logiky nasledujúca po dominancii tradičnej logiky; moderná logika je neempirická (analytická) veda, ktorej predmetom je vyplývanie a deduktívne usudzovanie, metódy tvorby logických systémov, ich vlastnosti a spôsoby dokazovania, ktoré skúma s cieľom preveriť, či rôzne podoby usudzovania a argumentácie v prirodzenom jazyku sú deduktívne správne. Do predmetu modernej logiky sa zahrnujú aj nededuktívne druhy usudzovania, ako napr. pravdepodobnostné alebo abduktívne usudzovanie.
    Moderná logika sa vyznačuje týmito črtami:

zdôrazňuje nevyhnutnosť upresnenia jazyka, ktorým vyjadrujeme myšlienky, ktoré robíme predmetom logickej analýzy. Tento cieľ dosahuje väčšinou tým, že pracuje so symbolickým jazykom;
myšlienkové operácie (usudzovanie) prevádza na operácie s výrazmi, ktoré sa uskutočňujú podľa presne stanovených formálnych pravidiel (podobne ako počtové operácie v matematike),
rozpracovala metódu deduktívneho výkladu vedeckej disciplíny, pri ktorej vychádzajúc z určitých základných pojmov a poučiek odvodzujeme ostatné pojmy a poznatky príslušnej disciplíny čisto logickou cestou. Moderná logika venuje síce veľkú pozornosť analýze, rozboru myšlienok a výrazov, vlastný výklad však podáva obvykle konštruktívnym postupom, počínajúc budovaním vyjadrovacej sústavy, určením významu výrazov a stanovením prípustných operácií;
neuzatvára sa v okruhu tradičných myšlienkových foriem, ale pripúšťa možnosť skúmať formy bez vopred daného obmedzenia (zaujíma sa napr. o viachodnotové logiky, o logiku normatívnych viet a i.) – dôležité je, aby s nimi bolo možné dôsledne operovať. Neuspokojuje sa len skúmaním výrokov, ktoré hovoria o vlastnostiach predmetov, ale zaoberá sa aj výrokmi, ktoré hovoria o vzťahoch medzi objektami.

    Moderná logika vyšla síce z matematických problémov a používa matematické metódy, ale svojou povahou smeruje k tomu, aby slúžila všetkým vedám ako teória vedeckého dôkazu ([4];15 – 16).
    Moderná logika je hlavným nástrojom riešenia filozofických problémov v rámci analytickej a novopozitivistickej filozofie.
– P: Carnap, R., Cmorej, P., Frege, G., Gahér, F., Kripke, S. A., Russell, B., Tarski, A., Tichý, P., Whitehead, A. N., Wittgenstein, L., Zouhar, M.
:: konštanta (logika moderná), konštanta deskriptívna (logika moderná), konštanta logická (logika moderná), logika (logika moderná), logika formálna, logika intenzionálna, logika intenzionálna transparentná, logika klasická, logika matematická, logika modálna, logika neklasická, logika výroková, predmet logiky modernej, symbolika logiky modernej, usudzovanie platné, záver argumentu (logika moderná).

/logika neklasická
− logika vytvorená v opozícii ku klasickej logike tým, že odmieta niektorý alebo niektoré princípy klasických logických systémov. S ucelenou výstavbou neklasických logík sa začalo začiatkom 20. storočia. P: W. Ackermann, L. E. J. Brouwer, A. Heyting, A. Church, C. H. Langford, C. I. Lewis, J. Łukasiewicz, E. L. Post, J. Słupecki, M. Wajsberg, G. H. von Wright.
Neklasickú logiku tvorí súbor týchto logík alebo skupín logík:

        aletická logika (logika nevyhnutnosti a možnosti),
        axiologická logika (logika hodnôt),
        deontická alebo normatívna logika,
        epistemická logika (logika poznania),
        filozofická logika,
        intenzionálna logika,
        interrogatívna alebo erotetická logika (logika otázok a odpovedí),
        intuicionistická logika,
        temporálna alebo chronologická logika (logika času),
        viachodnotová logika (mnohohodnotová logika).

:: hodnota pravdivostná.

/logika právna
– juristická logika – konkrétna súčasť deontickej logiky.
:: právo.

/logika predikátová
− logika predikátov, logika kvantifikátorov, funkcionálna logika − jeden z dominantných logických systémov, časť logiky, ktorej predmetom je vnútorná stavba výrokov a logické vzťahy, ktoré od nej závisia.
    Predikátová logika je druhým stupňom skúmania výrokov nadväzujúcim na výrokovú logiku. Predikátová logika obsahuje výrazy výrokovej logiky a ďalej individuové premenné, individuové konštanty, predikátové (funkcionálne) premenné a predikátové konštanty.
:: logika predikátová rádu prvého, vlastnosť (logika predikátová)., výskyt premennej (logika predikátová).

/logika predikátová rádu prvého
− predikátová logiky, ktorej formálny aparát umožňuje skúmať pripisovanie alebo upieranie vlastností a vzťahov konkrétnym alebo bližšie neurčeným indivíduám (cf [89];173)

/logika rádu prvého − základný logický systém zahrnujúci výrokovú logiku a predikátovú logiku prvého rádu ([89];173).

/logika stoická
− prvý systém výrokovej logiky, v ktorom sa definovali hlavné výrokové spojky (implikácia, konjunkcia, disjunkcia...), pričom úlohu axióm plnili nedokázateľné (základné) pravidlá usudzovania.
:: stoicizmus.

/logika subjekt-predikátová
− aristotelovská logika, teória (logický systém) kategorického sylogizmu, ktorý skúma logické vyplývanie na základe vzťahov pojmov v elementárnom výroku čiže založené na vnútornej štruktúre elementárnych výrokov.
:: a (logika subjekt-predikátová), predikát (logika subjekt-predikátová).

/logika symbolická
− formálna logika − moderná logika, pomenovaná takto vzhľadom na jej charakteristický rys − používanie špeciálnej symboliky.

/logika temporálna
− chronologická logika, logika času − neklasická logika, ktorej predmetom je predmet klasickej logiky rozšírený o časovú závislosť výrokov a o výroky obsahujúce časové spojky. Temporálna logika skúma vety obsahujúce výrazy vyjadrujúce vzťahy „predtým – potom“ a „prítomnosť – minulosť – budúcnosť“ a uvažovanie, ktorého súdy sú vyjadrované výrokmi o procesoch odohrávajúcich sa v čase (cf [500];24).
:: čas.

/logika tradičná
− aristotelovská logika zahrnujúca aj niektoré psychologické a metodologické aspekty myslenia v podobe predloženej v diele A. Arnaulda a P. Nicolea z roku 1662 „Logika alebo umenia myslenia (La Logique ou l'Art de penser)“.
Tradičná logika je disciplína, ktorá sa tradovala od antiky do polovice 19. stor. a zahrnovala

        teóriu pojmov,
        teóriu súdov,
        teóriu bezprostredných úsudkov,
        teóriu sylogizmov.

Základ tradičnej logiky tvoria subjektovo-predikátové vzťahy (S-P vzťahy, ktoré v rámci nej slúžia ako východisko sylogistiky ([375];158).
:: figúra sylogizmu, súd (logika tradičná), upieranie, zákon myslenia.

/logika tried
− teória tried, triedová logika − predikátová logika rozšírená o špeciálnu (mimologickú) konštantu ∈ (príslušenstvo prvku k triede), ktorou sa tu označuje binárna relácia príslušnosti prvku k triede, napr. x ∈ A, čo čítame „x je prvkom triedy A“.
:: = (logika tried).

/logika vedy
− skúmanie logickej štruktúry vedeckých teórií, definícií, klasifikácií, pojmov, zákonov, odhaľovanie logickej väzby medzi týmito vedeckými významovými útvarmi, skúmanie neprotirečivosti a úplností vedeckých teórií, spôsobov formovania a overovania vedeckých hypotéz, analýza logických aspektov generalizácie, explanácie, abstrahovania, idealizácie.

/logika vedy (Carnap, R.)
− logika jazyka vedy z pohľadu logiky jazyka empirickej vedy.

/logika výroková
− VL – časť logiky, ktorej predmetom sú logické vzťahy medzi výrokmi alebo výrokovými výrazmi závisiace len od toho, ako sú tieto výrazy vybudované z iných pomocou výrokových spojok; je to jeden z dominantných logických systémov.
Výroková logika je najjednoduchší logický systém.
    Výroková logika opisuje, ako na platnosť, resp. neplatnosť argumentov vplývajú špecifické logické konštanta, tzv. výrokové spojky.
    Keď chceme zistiť, ako fungujú výrokové spojky, nemusíme si všímať vnútornú štruktúru jednoduchých výrokov; jednoduché výroky berie výroková logika ako ďalej neanalyzovateľné jednotky jazyka (cf [89];45).
    Na výrokovú logiku nadväzuje predikátová logika.
:: tabuľka závislosti pravdivostnej hodnoty konjunkcie od pravdivostných hodnôt jej dvoch zložiek, valuácia (logika výroková), VL (logika), výraz výrokový, výrok jednoduchý (logika výroková).

/logos
gr. − lat. ratio − to, čo nám robí prístupným čo veci sú − myslenie, slovo (72;19 a predtým.), usúvzťažňujúcno konštituujúce zmysel usúvzťažňovaného i toho, čo je výsledkom usúvzťažňovania.

/lokomócia
lat – pohyb z miesta, premiestňovanie sa, napr. chôdza.

/Lotze, Rudolf Hermann
(21. 5. 1817 Bautzen – 1. 7. 1881 Berlin) – nemecký filozof, v ktorého filozofii sa spája exaktná prírodoveda, medicína a idealizmus nadväzujúci na Leibnizovu filozofiu: empiricky daná príroda je špecifickým prejavom ideálneho sveta, o formách a zákonoch ktorého možno usudzovať analogicky podľa foriem a zákonov subjektívnych duchovných procesov. Mechanické, príčinné zákony súcna treba chápať ako symbolický výraz toho, čo má byť, účelového a pod. Lotze zaviedol pojem hodnoty ako toho, čo má význam, platnosť iba pre subjekt, pričom však hodnota nie je produktom ľubovôle subjektu: hodnota je objektívna ako všeobecne platná forma chcenia a správania sa.

D: Metaphysik, 1841; Leben und Lebenskraft, 1843; Logik, 1843; Medizinische Psychologie oder Physiologie der Seele, 1852; Mikrokosmos, 1 – 3, 1856 – 1864; Geschichte der Ästhetik, 1868; System der Philosophie, I – II, 1912.

:: axiológia, filozofia 19. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná.

M-lexikón

/Mably, Gabriel Bonnot de
(1709 – 1785) – francúzsky historik a politický mysliteľ; predložil rovnostársky program zmiernenia majetkovej nerovnosti. Uznával právo ľudu na revolúciu, ak je ľud presvedčený, že sa podriaďuje nespravodlivým, nerozumným zákonom.
:: filozofia 18. stor., filozofia novoveká.

/Machiavelli, Niccolo
(3. 5. 1469 Florencia – 22. 6. 1527 Florencia) – taliansky štátnik, historik a teoretik politiky. Skúmal reálne možnosti politickej vôle a čo má politik robiť, aby dosiahol svoje ciele. Jeho politická koncepcia usúvzťažňovala to, čo Machiavelli vypozoroval na despotizme jeho doby so všeobecnými myšlienkami o práve, slobode a štáte. Machiavelliho často pokladajú za prvého teoretika moderného štátu, t. j. za prvého, kto tematizoval moderný štát ako špecifický politický útvar.
:: filozofia 16. stor., filozofia renesančná, filozofia talianska.

/majetok
– súhrn všetkých vecí, ktoré niekomu patria; vlastníctvo, imanie.
:: majetok dlhodobý.

/majiteľ
− vlastník, kto niečo vlastní.

/makrokozmos
gr. – vesmír vo veľkom (cf [46];414).

/Malebranche, Nicole
(6. 8. 1638 Paríž – 13. 10. 1715 Paríž) – francúzsky filozof, hlavný predstaviteľ protireformačnej (nescholastickej) katolíckej filozofie vo Francúzsku („kresťanský Platon“), spolu s Geulincxom hlava okazionalizmu.
:: ontologizmus.

/manifestácia
lat. – robenie (sa) zjavným, prejavovanie (sa).

/manipulácia
lat. − robenie istých úkonov 1. s niečím alebo 2. s niekým, v tomto druhom prípade bez rešpektovania vôle manipulovaným.
:: influencer, marketing.

/maoizmus
vl. m. − čínsky variant marxizmu-leninizmu vychádzajúci aj zo stalinizmu a tradičnej čínskej filozofie, najmä konfucianizmu, ktorého jadrom je koncepcia novej demokracie, ktorú v roku 1940 vypracoval Mao Ce-tung v práci O novej demokracii a ktorá na rozdiel od klasického marxizmu presadzuje možnosť zjednotenia socializmu a buržoáznej demokracie v súlade s princípom sinaizácie marxizmu pri jeho aplikácii na konkrétne podmienky Čínskej ľudovej republiky.
Po vzniku ČĽR v roku 1949 sa maoizmus a jeho filozofia stali oficiálnou štátnou ideológiou, ale i vedou.
Koncom 20. storočia a v 21. storočí dochádza k cieľavedomej sebareflexívnej syntéze oficiálnej vrstvy alebo vetvy čínskeho myslenia s najnovším vývinom konfucianizmu na báze fundamentálnej kritickej sebareflexie a všestranného inkluzivizmu vrátane pročínskeho spracúvania výsledkov západnej filozofie, filozofie vedy, vedy a techniky, čo sa nezvyčajne efektívne uplatňuje v smerovaní čínskej civilizácie a techniky na prvé miesto vo svete. Generálne možno povedať, že sa dnes na pôde ČĽR odohráva širokospektrálna syntéza čínskeho a mimočínskeho (cf 477).

/Marcelli, Miroslav
(7. 9. 1947 Žilina – ) – slovenský filozof, pedagóg, prekladateľ, predstaviteľ bratislavskej filozofickej školy (nadväzujúci najmä na prínos V. Filkorna, M. Zigu a J. Martinku). Venuje sa dejinám klasickej a modernej filozofie, semiotike, filozofii urbánneho priestoru.

D (výber): Kant und die Metaphysik, 1986; Štrukturalizmus ako alternatíva, 1989; Znovuobjavenie času, alebo filozofia v príbehoch, 1990; Michel Foucault alebo stať sa iným, 1995; Príklad Barthes, 2001; Text ako sieť, sieť ako text, 2004; Filozofi v meste, 2008; Foucaultove mestá, 2009; Mesto vo filozofii, 2011; Miesto, čas, rytmus, 2014.

:: filozofia slovenská., škola filozofická bratislavská.

/márnenie
– mrhanie, plytvanie, nehospodárne zaobchádzanie, neužitočné strácanie. Napr. často márnime čas hnevom a nespokojnosťou.
:: ekonómia.

/Marramao, Giacomo
(18. 10. 1946 Catanzaro, Taliansko) – taliansky filozof, predstaviteľ postmodernej filozofie. Zaoberá sa najmä kategóriou času a ľudskou skúsenosťou s časovou dimenziou posthistorického sveta (posthistoire). Marramao navrhuje čas identifikovať so skúsenostne verifikovateľným priestorom, vylúčiť z pojmu času významový konštituent akejkoľvek konštruovanej (vždy mesianistickej) perspektívnosti a koniec koncov aj zdanlivej ontologickej autenticity.

D: Marxismo e revisionismo in Italia, 1971; Austromarxismo e socialismo di sinistra fra le due guerre, 1977; Il politico e le trasformazioni, 1979; Potere e secolarizzazione, 1983; L'ordine disincantato, 1985; Minima Temporalia. Tempo-spazio-esperienza, 1990; Cielo e terra, 1994; Dopo il leviatano, 1995; Cielo Y Tierra / Sky and Earth, 1998; Kairós, 2007; La passione del presente, 2008; Passaggio a Occidente, 2009; The passage West, 2012.

:: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia času, filozofia postmoderná, filozofia talianska.

/Marx, Karol
(1818 – 1883) – nemecký filozof, ekonóm a politický dejateľ, ktorý spolu s F. Engelsom založil Zväz komunistov. Filozoficky sa inšpiruje materializmom, vrátane a bezprostredne materializmom Feuerbachovým, ďalej historizmom a dialektikou Hegelovou, v ekonómii nadväzuje na klasickú politickú ekonómiu Smitha a Ricarda, v politickej teórii a praxi pracuje predovšetkým na zvedečtení ideí utopického socializmu Owena, Fouriera a ďalších.
– I: Marx-Engels Werke als PDF zum Download (2.6.2021).

D: Ku kritike Hegelovej filozofie práva. Úvod, 1844; K židovskej otázke, 1844; Ekonomicko-filozofické rukopisy, nap. 1844; Svätá rodina, 1945; (spolu s F. Engelsom) Nemecká ideológia, nap. 1845 − 1846; Tézy o Feuerbachovi, 1845; Bieda filozofie, 1847; (spolu s F. Engelsom) Manifest komunistickej strany 1848; Triedne boje vo Francúzsku 1848 − 1850, 1850; Osemnásty brumaire Ľudovíta Bonaparta, 1852; Ku kritike politickej ekonómie, 1859; Kapitál I. − III., 1867 − 1885 − 1894; Občianska vojna vo Francúzsku, 1871; Kritika gotthajského programu, 1875.

:: ekonómia politická marxistická, filozofia 19. stor., filozofia marxistická, filozofia nemecká, filozofia súčasná, marxizmus, mzda (Marx, K.).

/marxizmus
− v užšom zmysle filozofická, ekonomická a politická teória Karla Marxa (a prípadne aj Friedricha Engelsa), v širšom zmysle filozofický a ekonomický smer vychádzajúci z tejto teórie, či súhrnný názov rozličných interpr