Stredoeurópska reintegrácia
Týmto výrazom/termínom by sme mohli označiť komplex politických, bezpečnostných a kultúrnych projektov usilujúcich sa o hlbšiu koordináciu alebo jednotu štátov strednej Európy, spravidla rozlišovaných na tri pojmovo odlišné roviny: neutralitu ako právne kodifikovaný bezpečnostný status podľa rakúskeho či švajčiarskeho vzoru, zoskupenie ako pragmatickú, tematicky ohraničenú spoluprácu (napr. Vyšehradská štvorka) a reintegráciu v užšom zmysle ako projekt zdieľanej suverenity, siahajúci historicky od Naumannovej Mitteleuropy k potenciálom, ktoré po sebe zanechala habsburská monarchia ako priestor spoločnej administratívnej, hospodárskej a kultúrnej skúsenosti presahujúci dnešné národné hranice. Neutralita ako projekt celého regiónu stráca po roku 2022 politickú relevanciu vzhľadom na členstvo väčšiny stredoeurópskych štátov v NATO, ktorého väzba sa v súvislosti s vojnou na Ukrajine skôr upevnila než uvoľnila; diskusia o nej sa preto obmedzuje na jednotlivé štáty stojace mimo Aliancie. Zoskupenie ako pragmatická spolupráca zostáva živé, čoho dokladom je obnova koordinácie vo V4 v roku 2026, avšak jeho fungovanie je podmienené vedomým vynechávaním rozdeľujúcich tém (predovšetkým otázky postoja k vojne na Ukrajine a vzťahu k Rusku), čo poukazuje na štrukturálnu krehkosť projektu. Reintegrácia v silnom zmysle, teda zdieľaná politická suverenita presahujúca rámec Európskej únie, nemá súčasnú politickú oporu; napriek tomu zostáva rakúsko-uhorské dedičstvo latentným zdrojom potenciálnej pozitívnej identity regiónu, keďže ponúka historickú skúsenosť nadnárodného usporiadania, ktoré nebolo len reaktívnou obranou proti vonkajšiemu tlaku, ale malo vlastnú vnútornú logiku spolužitia rôznorodých národov pod jednou administratívnou strechou. Práve v tomto bode vystupuje do popredia osobitná otázka postavenia Slovenska: na rozdiel od Čiech, Poľska či Maďarska, ktoré v habsburskom období alebo bezprostredne pred ním disponovali vlastnou štátnou alebo aspoň korunnou subjektivitou, bolo Slovensko súčasťou uhorskej polovice monarchie bez vlastnej administratívnej samostatnosti a vystavené postupujúcej maďarizácii, čo akékoľvek doslovné nadväzovanie na habsburský model komplikuje otázkou, na akom základe by sa v ňom malo Slovensko zúčastňovať ako rovnocenný, a nie odvodený či podradený partner. Eventuálna rovnosť postavenia Slovenska v obnovenom stredoeurópskom rámci by preto nemohla vychádzať priamo z reštaurácie predchádzajúceho usporiadania, ale musela by sa oprieť o nový normatívny základ – napríklad o suverénnu štátnosť nadobudnutú až v 20. storočí, o rovnocenné členstvo v Európskej únii a NATO, alebo o samotnú skúsenosť V4 ako fóra, v ktorom je hlas Slovenska formálne rovnocenný hlasu väčších partnerov bez ohľadu na asymetriu veľkosti či historického postavenia. Práve tento posun – od dedičstva hierarchického usporiadania k formálnej rovnosti štátov nezávislej od ich predchádzajúceho statusu – predstavuje jednu z mála skutočne pozitívnych, nereaktívnych zložiek, ktoré by mohli súčasnú stredoeurópsku spoluprácu odlišovať od jej historických predobrazov. Z hľadiska konkrétnych politických iniciatív by zmysluplný slovenský príspevok k takto chápanej reintegrácii mohol spočívať skôr v inštitucionálnej a kultúrnej než v mocenskej rovine: vo funkcii Bratislavy ako sídla Medzinárodného vyšehradského fondu a prípadného rozšírenia jeho pôsobnosti, v iniciovaní spoločných vzdelávacích, vedeckých a pamäťových projektov prekračujúcich národné rámce (osobitne tam, kde sa historické naratívy krajín regiónu prekrývajú alebo si protirečia), v presadzovaní princípu rotujúceho a formálne rovnocenného predsedníctva ako normatívneho vzoru pre región presahujúci veľkostnú asymetriu, alebo v úlohe sprostredkovateľa medzi väčšími partnermi V4 práve vďaka svojej pozícii štátu bez vlastnej veľmocenskej minulosti a teda bez záťaže nároku na vedúce postavenie. Takto poňatá iniciatíva by nestavala na obnove niekdajšej hierarchie, ale na skúsenosti Slovenska ako aktéra, ktorého legitimita v regióne pramení práve z absencie historického nároku na dominanciu – čo možno čítať ako výhodu rovnako presvedčivo, ako by to iní mohli čítať ako trvalý deficit vplyvu; hodnotenie tejto otázky zostáva medzi jednotlivými politickými a historiografickými školami sporné.
