Heuristická podnetnosť dojmu bezvýchodiskovosti súčasného diania
1. Súčasné dianie, najmä v jeho globálnom rozmere, môže vyvolávať dojem bezvýchodiskovosti. Posilňuje ho okrem iného analogizovanie dnešnej situácie so zánikom Rímskej ríše a poukazovanie na to, že kríza ríše bola v porovnaní s našou situáciou predsa len lokalizovaná na jej územie, zatiaľ čo nás postihuje globálne. Mnohé udalosti a procesy sa navzájom prepájajú, podmieňujú a zosilňujú takým spôsobom, že zaužívané spôsoby ich chápania a riešenia prestávajú poskytovať presvedčivú orientáciu. Nepomáha pritom ani množstvo hlasov, ktoré sa usilujú dianie vysvetľovať a ukazovať jeho možné východiská – hlasy blogerov, politických vodcov, straníckych predstaviteľov či expertov. Čím viac čítame a počúvame, tým viac sa v nás niekedy môže usádzať dojem bezvýchodiskovosti. To, čo sa predtým javilo ako súbor oddelených problémov, sa ukazuje ako multiplex dianí, v ktorom zásah do jedného diania môže zasahovať aj do iných dianí. Zložitosť tejto konkomitancie (súbytnenia) môže viesť k presvedčeniu, že situácia nemá východisko.
2. Je však potrebné rozlišovať medzi samotnou bezvýchodiskovosťou a dojmom bezvýchodiskovosti. Dojem bezvýchodiskovosti ešte nepreukazuje, že dianie, ktorého sa týka, je samo osebe bez východiska. Môže vyplývať aj z toho, že určitý spôsob orientácie v danom dianí nedokáže zachytiť jeho súvislosti, rozlíšiť jeho podania alebo na ne primerane reagovať. Bezvýchodiskovosť sa teda nemusí týkať samotného diania, ale môže byť dôsledkom obmedzení, predpokladov alebo spôsobu našej orientácie v ňom. Nestrácajme z dohľadu samých seba: sme nezredukovateľní na prívržencov. Prívrženectvo je iba jednou zložkou našej osobnosti. Zliatie perspektívy prívrženca s perspektívou celej osobnosti je cestou do totality.
3. A čo ak bezvýchodiskovosť pociťujú všetci? Ani vtedy samotná všeobecnosť tohto pocitu ešte nepreukazuje bezvýchodiskovosť diania. Môže však byť významným podnetom na preskúmanie spôsobu orientácie, ktorý je spoločný všetkým, ktorí takto dianie chápu a prežívajú. Ak náplň svojej mysle zúžime na náplň svojej orientácie, môžeme sa zvláštnym spôsobom oslepiť: prestávame rozlišovať medzi tým, čo sa v dianí deje, a tým, čo v ňom na základe spoločného východiskového nastavenia dokážeme vidieť. To, že nevidíme východisko všetci, preto ešte nemusí znamenať, že východisko neexistuje; môže to znamenať aj to, že sme všetci uzavretí v rovnakom spôsobe jeho nevidenia, hoci aj z odlišných ideových alebo politických pozícii. Slepota je bezvýberová.
4. Z psychohygienického hľadiska je preto dôležité zachovať odstup medzi závažnosťou prežívanej situácie a istotou, že sme už vyčerpali všetky možnosti jej porozumenia a riešenia. Pripustenie možnosti, že hranice, ktoré sa javia ako hranice diania, môžu byť čiastočne hranicami nášho spôsobu jeho uchopenia, nezmenšuje závažnosť situácie. Otvára však priestor na preskúmanie toho, čo sa nám v nej dosiaľ nedarilo rozpoznať.
5. Heuristická podnetnosť dojmu bezvýchodiskovosti sa tým presúva od hľadania bezprostredného východiska k skúmaniu podmienok, za ktorých sa určitá situácia ako bezvýchodisková vôbec ukazuje. Otázkou už nie je iba to, ako zo situácie uniknúť alebo ako ju vyriešiť, ale aj to, čo spôsobuje jej javovú bezvýchodiskovosť. Treba preto skúmať predpoklady, z ktorých vychádza naše chápanie situácie, hranice použitých pojmov a postupov, ako aj spôsob, akým jednotlivé diania navzájom usúvzťažňujeme. Práve vtedy sa dojem bezvýchodiskovosti môže stať podnetom na prehĺbenie skúmania.
6. Táto funkcia sa ukazuje aj v samotnom filozofickom skúmaní. Keď určitý problém dlhodobo odoláva riešeniu, nemusí to znamenať iba nedostatok ďalších argumentov alebo informácií. Môže to signalizovať, že otázka bola položená v príliš úzkom rámci, že niektorý z jej predpokladov zostal nepovšimnutý alebo že spôsob rozlišovania toho, čo sa v skúmaní podáva, už nepostačuje. Pocit, že sme sa dostali do slepej uličky, môže potom viesť k zmene perspektívy: namiesto ďalšieho pohybu v rámci toho istého spôsobu orientácie sa skúmanie obracia k samotným podmienkam tejto orientácie.
7. Analogicky možno pristúpiť aj k súčasnému globálnemu dianiu. Jeho zložitosť nemožno primerane uchopiť izolovaným sledovaním jednotlivých udalostí, pretože ich význam je často spätý s inými dianami a s ich vzájomnou konkomitanciou. Dojem bezvýchodiskovosti môže byť v tomto prípade dôsledkom toho, že jednotlivé problémy sa pokúšame riešiť oddelene, hoci ich podmienky a dôsledky presahujú hranice jednotlivých oblastí. Skúmanie preto smeruje aj k samotnej konkomitancii dianí, v ktorej sa jednotlivé problémy podávajú.
8. Takto chápaný dojem bezvýchodiskovosti nie je ani dôkazom skutočnej bezvýchodiskovosti, ani dôvodom na jej jednoduché odmietnutie. Je podnetom, ktorý môže odhaliť hranice určitého spôsobu orientácie a otvoriť otázku jeho premeny. Tam, kde sa určitý spôsob chápania stretáva so svojou hranicou, môže vzniknúť priestor na presnejšie rozlíšenie toho, čo sa pôvodne javilo ako nerozlíšiteľná prekážka.
9. Dojem bezvýchodiskovosti súčasného diania sa tak nemusí chápať ako koniec orientácie. Môže byť jej kritickým bodom, v ktorom sa ukazuje potreba orientovať sa nanovo. Bezvýchodiskovosť sa tým neruší ani nepopiera; mení sa jej funkcia. Z prekážky ďalšieho pohybu sa môže stať podnet na prehĺbenie skúmania samotného diania i spôsobu, akým sa v ňom orientujeme.
