Depolemistický potenciál stredoeurópskeho diskurzu
Podrobnejší názov: Depolemistický potenciál stredoeurópskeho diskurzu: vrstvenosť, dejinnosť, svojbytnosť, civilizačné vrstvy inherentného určovania, depolemistický príspevok Slovenska a synkriticko-perichronologické prehĺbenie
Depolemistický potenciál stredoeurópskeho diskurzu možno zahliadnuť tam, kde sa región prestáva určovať prednostne prostredníctvom opozície voči vonkajšiemu pólu a začína tematizovať vlastné vrstvy, vlastnú dejinnú skúsenosť a vlastnú svojbytnosť. Nejde pritom o zrušenie rozdielov, konfliktov či dejinných napätí, ale o zmenu spôsobu ich usúvzťažňovania. Kým polemistické určovanie robí z opozície, vyhraňovania a konfrontácie konštitutívny princíp vlastného určenia, depolemistické určovanie sa pokúša vychádzať z toho, čo je vlastné, bez toho, aby vlastné nevyhnutne konštituovalo prostredníctvom protikladu k cudziemu. Depolemistický potenciál preto neznamená, že stredná Európa je sama osebe nepolemistická, ale že v jej dejinnej a civilizačnej vrstvenosti možno identifikovať možnosti určovania, ktoré nie sú od polemiky (bojovníctva, zápasníctva) ontologicky závislé.
Vrstvenosť strednej Európy predstavuje jeden z podstatných zdrojov takéhoto depolemistického určovania. Tento priestor sa formoval pôsobením rozličných právnych, mestských, remeselných, jazykových, náboženských, politických a kultúrnych vrstiev, ktoré sa navzájom neprestajne stretávali, ovplyvňovali, prenikali, ale aj dostávali do konfliktov. Synkriticisticky a v alúzii na perichorézu by sme dokonca povedali, že sa „vzájomne pretancovávali“. Synkriticisticky je preto primeranejšie hovoriť o ich spoluprináležitosti než o ich harmonickej jednote. Vrstvy môžu patriť k sebe bez toho, aby sa navzájom rozpúšťali alebo vytvárali syntézu; zároveň však ich spoluprináležitosť nemožno stotožniť s absenciou zápasu a napätia. Práve schopnosť tematizovať takéto rozdielne vrstvy bez ich redukcie na jediný protiklad vytvára depolemistický potenciál vrstvenosti. Diskurz, ktorý vychádza z vrstvenosti, teda nepotrebuje protivníka ako podmienku svojho vlastného určenia, hoci protivníkov a konfliktné skúsenosti zo svojej historickej pamäti nevylučuje.
Druhým zdrojom depolemistického potenciálu sú vlastné dejinné skúsenosti regiónu. Stredná Európa prešla dejinami monarchií, štátnych premien, náboženských a politických konfliktov, modernizácie, industrializácie, urbanizácie, migrácií, vojen, totalitných režimov i rozličných foriem spolužitia. Jej dejinnosť preto nemožno primerane charakterizovať ani ako dejiny neustáleho konfliktu, ani ako dejiny prevažne pokojného spolunažívania. Synkriticisticky významná je skôr ich vnútorná mnohovrstvovosť, v ktorej sa konfliktné a nekonfliktné momenty navzájom usúvzťažňujú bez toho, aby jeden z nich bol vopred vyhlásený za jediný určujúci, ako je to pri obsedantnom replikovaní fílií a fóbií. Depolemistický potenciál dejinnosti spočíva v možnosti vychádzať z tejto celosti skúsenosti a nepodriaďovať jej interpretáciu aktuálnej potrebe vyhraňovania. Región sa tak môže určovať zo svojej dejinnej skúsenosti bez toho, aby ju musel redukovať na príbeh vlastnej obrany alebo na príbeh vlastnej neviny.
Tretím zdrojom depolemistického určovania je svojbytnosť. Svojbytnosť neznamená izoláciu ani sebestačnosť a už vôbec nie kultúrnu uzavretosť, ale schopnosť určovať vlastné bytnenie z vlastného pôsobenia a z vlastných vnútorných súvislostí. Vlastný spôsob života, kultúrna citlivosť, pracovné a remeselné tradície, hudobná a literárna tvorba, vzťah ku krajine i mestská kultúra môžu byť predmetom svojbytného určovania bez toho, aby ich pravdivosť závisela od porovnávania s iným regiónom. Svojbytnosť však zároveň nevylučuje prijímanie vonkajších podnetov. Naopak, synkriticky chápaná svojbytnosť môže byť otvorená: vlastné zostáva vlastným aj vtedy, keď sa dostáva do vzťahu s iným. Depolemistický potenciál svojbytnosti preto spočíva v možnosti byť otvorený bez straty vlastného určenia a svojbytný bez potreby neprestajného vyhraňovania.
K týmto momentom patrí aj kritická charakteristika polemizmu. Polemizmus možno chápať ako spôsob určovania, pri ktorom sa vlastné určenie podstatne viaže na vytvorenie a udržiavanie protikladu. Takéto určovanie môže mať v dejinách svoju legitímnu funkciu, najmä tam, kde ide o obranu slobody, identity alebo existencie, nemožno ho preto jednoducho označiť za vždy zhubné. Z hľadiska synkriticizmu je problematické vtedy, keď sa z konkrétnej a historicky podmienenej polemiky stáva všeobecný princíp určovania. Vtedy sa vrstvenosť redukuje na konfliktné opozície, dejinnosť na sled zápasov a svojbytnosť na obranný reflex. Depolemistické určovanie preto nie je popretím polemiky, ale odmietnutím jej absolutizácie. Nevyžaduje odstránenie protivníka, ale odstránenie ontologickej závislosti vlastného určenia od protivníka.
Na tomto základe možno hovoriť o civilizačnej súvislosti inherentného určovania. Inherentné určovanie znamená určovanie, ktoré vychádza z vnútorných súvislostí toho, čo je určované, a nie primárne z jeho vonkajšieho protikladu. V stredoeurópskom kontexte sa tak môže prejavovať schopnosť udržiavať kultúrnu kontinuitu, sprítomňovať rozličné historické vrstvy, rozvíjať vlastné inštitúcie a formulovať spoločné ciele bez ich nevyhnutného zakladania na opozícii voči vonkajšiemu pólu (voči nejakej veľmoci). Nejde však o vytvorenie bezkonfliktného civilizačného priestoru. To by bol plytký romantizmus. Ide o taký spôsob civilizačného bytnenia, v ktorom konflikt nemusí byť jediným médiom súdržnosti a v ktorom rozdiel nemusí vyústiť do vzájomného vylúčenia. Vojna nie je čosi fatálne, ako to naznačujú polemisti.
Civilizačné prejavy depolemistického diskurzu sú preto konkrétnejšie než jednoduchá predstava „pokojnej identity“. Môžu sa prejavovať kultúrnou stabilizáciou, pri ktorej sa rozličné vrstvy nemusia navzájom prepisovať do jedného konfliktného príbehu, civilizačnou súdržnosťou, ktorá umožňuje spoločné ciele bez nevyhnutného vytvárania nepriateľa, dejinnou kontinuitou, ktorá uchováva minulé skúsenosti bez ich redukcie na jediný interpretačný kľúč, kultúrnou priepustnosťou, ktorá umožňuje prijímať cudzie podnety bez straty svojbytnosti, a napokon civilizačnou autonómiou, ktorá spočíva v schopnosti vytvárať vlastné formy spoločného života bez trvalej závislosti od vonkajšieho určovania. Všetky tieto prejavy však zostávajú dejinne podmienené a nemožno ich chápať ako trvalo dosiahnutý stav.
Civilizačné vrstvy inherentného určovania možno rozlíšiť ako analytické roviny, nie ako pevne oddelené stupne. Prvou je vrstva trvania, v ktorej sa udržiavajú formy kultúrnej a civilizačnej kontinuity aj napriek zmenám a konfliktom. Druhou je vrstva spolunažívania, v ktorej sa rozličné kultúrne, jazykové, náboženské a politické prvky dostávajú do vzájomných vzťahov bez toho, aby ich rozdielnosť sama osebe musela viesť k vylúčeniu. Treťou je kultúrna priepustnosť, umožňujúca prijímanie a pretváranie vonkajších podnetov bez automatickej straty vlastného určenia. Štvrtou je civilizačná svojbytnosť, teda schopnosť vytvárať vlastné formy spoločného života z vlastných vnútorných možností (citlivosť voči vlastným potenciám). Piatou je orientácia do budúcnosti, ktorá nemusí byť založená na obrannom očakávaní, ale môže vyrastať z vedomia vlastnej kontinuity. Tieto vrstvy však netvoria hierarchiu a nemožno ich oddeliť od konfliktov, ktoré sú ich dejinnou súčasťou.
Osobitné miesto v tejto súvislosti môže mať depolemistický príspevok Slovenska. Ten však nemožno zakladať na idealizovanom obraze Slovenska ako krajiny s prevažne pokojovými dejinami. Slovenské dejiny obsahujú dlhodobé formy kultúrneho a sociálneho trvania, spolužitia a každodennej reprodukcie kultúry, ale zároveň aj mocenské asymetrie, sociálne konflikty, národné zápasy, politické rozštiepenia, vojnové skúsenosti a dramatické dejinné zlomy. Ich depolemistický význam preto nemožno odvodiť z tvrdenia, že Slovensko bolo historicky neagresívne alebo že sa jeho kultúra utvárala predovšetkým bez konfliktu. Spočíva skôr v možnosti tematizovať tie podoby slovenského kultúrneho a civilizačného bytnenia, ktoré dokážu spájať svojbytnosť s otvorenosťou a kontinuitu s priepustnosťou. Slovensko tak môže prispievať k depolemistickému určovaniu strednej Európy nie preto, že by predstavovalo historicky čistý model ne-konfliktnosti, ale preto, že jeho skúsenosť umožňuje skúmať, ako možno udržiavať vlastné určenie bez jeho nevyhnutného založenia na permanentnom vyhraňovaní sa voči inému.
Poznámka k romantickej idealizácii depolemizmu
Pri interpretácii depolemistického potenciálu strednej Európy je nevyhnutné vyhnúť sa romantickej idealizácii. Samotná predstava, že stredná Európa je svojou dejinnou podstatou vrstvená, pokojná, tolerantná a prirodzene otvorená, by bola historicky neudržateľná. Rovnaké vrstvenie, ktoré môže byť zdrojom spoluprináležitosti, môže byť aj zdrojom sporov (pozri napríklad vzťah cechov a židovskej komunity v Prešporku); tá istá dejinná skúsenosť môže byť osvojovaná zmierlivo (ak už nepovieme, že priam agapisticky) aj polemisticky; a svojbytnosť sa môže stať podnetom k otvorenosti rovnako ako k izolacionizmu či nacionalistickému vyhraňovaniu. Depolemistický potenciál preto označuje možnosť určitého spôsobu usúvzťažňovania, nie už existujúcu vlastnosť regiónu. Synkriticistická analýza nemá dokazovať, že dejiny strednej Európy boli v podstate depolemistické, ale skúmať, ktoré v nich prítomné možnosti umožňujú neabsolutizovať polemiku ako základ vlastného určenia.
Perichronologické prehĺbenie ontologicky predchodnej inherentnosti regiónu
Ontologicky predchodná inherentnosť regiónu označuje perichronologickú rovinu, ktorú nemožno chápať ako časovo skorší stav regiónu ani ako historické „predtým“. „Pred“ nie je chronologicky, ale ontologicky! Predčasovosť tu označuje ontologickú rovinu nezávislú od chronologického poradia. Ide o rovinu umožňujúcna, v ktorej možno skúmať podmienky vzniku a udržiavania dejinných, kultúrnych a civilizačných určení ešte pred ich konkrétnou časovou artikuláciou, nie však v zmysle časovej priority. Predčasová (v perichronologickom zmysle) inherentnosť teda neznamená, že región existoval pred svojimi dejinami, ale že jeho určovanie možno skúmať aj z hľadiska toho, čo umožňuje jeho časovo sprostredkované bytnenie. (Podrobnejšie pozri heslo perichronológia).
V tejto rovine sa vrstvenosť neukazuje iba ako výsledok minulých historických procesov, ale aj ako možnosť ich ďalšieho uskutočňovania. Dejinnosť sa neukazuje iba ako sled už uskutočnených udalostí, ale aj ako otvorenosť umožňujúca nové usúvzťažnenia toho, čo bolo, čo je a čo môže byť. Svojbytnosť sa zase neukazuje ako nemenná esencia regiónu, ale ako možnosť jeho vlastného určovania v rozličných časových konfiguráciách. Predčasová inherentnosť tak nepredstavuje skrytú „prapodstatu“ strednej Európy, ale perichronologicky skúmateľnú rovinu jej umožňujúcna.
Práve preto možno predčasovú (v perichonologickom zmysle slova) inherentnosť chápať ako jeden z možných základov depolemistického potenciálu. Ak určovanie nie je ontologicky založené na časovej ani dejinnej opozícii, potom jeho konkrétne historické uskutočnenia nemusia byť nevyhnutne polemistické. Z toho však nevyplýva, že budú depolemistické automaticky. Predčasová rovina iba otvára možnosť takého uskutočnenia. Synkritika tu nevystupuje ako hotová ontologická podmienka pokojnej identity, ale ako metodologické uskutočňovanie synkrízy, ktorým možno túto možnosť primerane uchopiť bez redukcie rozdielov.
Synkritická rovina depolemistického určovania
Synkritická rovina depolemistického určovania je rovina, v ktorej sa vrstvenosť, dejinnosť a svojbytnosť usúvzťažňujú bez ich redukcie na jeden princíp a bez potreby ich syntetického zjednotenia. Synkritika tu umožňuje uchopiť spoluprináležitosť odlišných vrstiev tak, aby rozdiel nemusel byť premenený na rozpor a aby otvorenosť nemusela znamenať stratu vlastného určenia. Synkritické usúvzťažňovanie preto neodstraňuje napätie, ale zbavuje ho nároku byť jediným médiom vzťahu.
V tomto zmysle sa región môže určovať prostredníctvom toho, čo je jeho vlastné, bez toho, aby sa vlastné muselo konštituovať proti inému. Inakosť iných regiónov pritom nemusí vlastnú svojbytnosť oslabovať; môže sa stať jedným z jej spoluurčujúcich momentov. Otvorenosť teda nemusí byť opakom svojbytnosti a svojbytnosť nemusí byť opakom otvorenosti. Práve ich synkritické usúvzťažnenie (metodologicky hlavný princíp synkriticizmu) vytvára priestor pre depolemistické určovanie: byť vlastným bez sebauzavretia, byť otvoreným bez sebazrieknutia, rozlišovať bez vylučovania a vstupovať do vzťahu bez potreby redukovať druhého na protivníka.
Záver
Depolemistický potenciál strednej Európy možno chápať ako civilizačný, kultúrny, historický, synkritický a perichronologický potenciál určitého spôsobu vlastného určovania. Nejde o vlastnosť, ktorú by bolo možné strednej Európe jednoducho pripísať, ani o historický dôkaz jej prirodzenej mierumilovnosti. Ide o možnosť, ktorá sa ukazuje v jej vrstvenosti, dejinnej mnohovrstvovosti, svojbytnosti, kultúrnej priepustnosti a schopnosti usúvzťažňovať rozdielne formy bytnenia bez ich nevyhnutného prepisovania do opozície.
V tomto zmysle depolemistické určovanie neznamená určovanie bez konfliktu, ale určovanie, ktoré konflikt neabsolutizuje; neznamená určovanie bez rozdielu, ale rozdiel bez nevyhnutného vylúčenia; neznamená pokoj dosiahnutý odstránením napätia, ale možnosť takého usúvzťažnenia napätí, pri ktorom sa ich rozdielnosť nemusí stať dôvodom vzájomnej negácie. Depolemistický potenciál strednej Európy preto nespočíva v romantickom návrate k idealizovanej minulosti, ale v synkritickom osvojovaní jej skutočnej, vnútorne rozpornej a mnohovrstvovej dejinnosti. Práve z tejto neidealizovanej dejinnosti možno vyvodiť možnosť svojbytnosti, ktorá nepotrebuje protivníka, a otvorenosti, ktorá nemusí znamenať zánik vlastného určenia.
