Apokalyptickosť ako interakčný fenomén: subjektívne umožňovanie a objektívne štruktúry digitálneho sveta
Anotácia: Text sa sústreďuje na povahu apokalyptickosti v súčasnom digitálnom prostredí a skúma jej vznik ako výsledok interakcie medzi subjektívnou voľbou používateľa a objektívnymi štruktúrami mediálneho a algoritmického sveta.
Apokalyptický obraz nevzniká ani ako čisto individuálna projekcia, ani ako neutrálne daná objektívna skutočnosť; jeho pôvod je spolupodmienený a dynamický. Používateľ internetu vstupuje do prostredia, ktoré je už nasýtené apokalyptickými rámcami, a zároveň svojou vlastnou orientáciou tieto rámce aktivuje, zosilňuje a interpretuje. Subjektívna vrstva apokalyptickosti sa formuje prostredníctvom kognitívnej selekcie, ktorá vedie používateľa k vyhľadávaniu tém korešpondujúcich s jeho obavami, hodnotami či filozofickou senzibilitou. Ontologické cítenie pre hraničné javy, krízové situácie alebo epochálne prechody prirodzene smeruje pozornosť k obsahom, ktoré nesú znaky konca, zániku alebo radikálnej transformácie. Ak je vedomie už naladené na dynamiku umožňovania a zániku, internetové prostredie mu poskytuje množstvo podnetov, ktoré túto orientáciu ďalej prehlbujú.
Subjektívna apokalyptickosť preto nie je iluzórna; je prejavom vlastnej ontologickej dispozície, ktorá sa v digitálnom prostredí stáva výraznejšou. Objektívna vrstva apokalyptickosti je zakotvená v štruktúre samotného internetu. Algoritmická amplifikácia zvýhodňuje obsah vyvolávajúci silné emócie, najmä strach, hnev či fascináciu, čím prirodzene posúva do popredia naratívy krízy a ohrozenia. Mediálna dramaturgia spravodajstva pracuje s motívmi krízových zlomov, pretože sú najčítanejšie a najzdieľanejšie.
Súčasná civilizačná komplexita – klimatické zmeny, technologické zrýchlenie, geopolitické napätia – vytvára prostredie, v ktorom sa mnohé procesy javia ako koniec epochy. Tieto štruktúry existujú nezávisle od individuálnej voľby používateľa a objektívne produkujú apokalyptické rámce, ktoré sa následne stávajú súčasťou jeho informačného horizontu. Synkritický pohľad umožňuje tieto dve vrstvy spojiť do jednotného interpretačného celku. Apokalypsa nie je ani subjektívna, ani objektívna; je konkordanciou medzi tým, čo svet umožňuje vidieť, a tým, čo vedomie umožňuje chápať. Digitálne prostredie funguje ako prostredník, ktorý zosilňuje interakciu medzi materiálom apokalyptickosti a formou apokalyptickosti. V perichronologickom rámci sa apokalyptický obraz javí ako fenomén vznikajúci v styku medzi realitou a vedomím, medzi štruktúrou sveta a štruktúrou umožňovania. Apokalyptickosť je preto spoluvytváraná. Používateľ ju nevymýšľa, ale ani ju len nepozoruje; vstupuje do procesu, v ktorom sa jeho vlastná ontologická orientácia stretáva s objektívnymi štruktúrami digitálneho prostredia. Tento proces je dynamický, vzájomne podmienený a konštitutívny pre spôsob, akým sa v súčasnosti formuje skúsenosť krízy a konca.
Súčasná civilizačná situácia sa vyznačuje hlbokou transformáciou základných štruktúr, ktoré doteraz umožňovali stabilitu spoločenského, kultúrneho a ontologického poriadku. Ide o stav, v ktorom sa neprejavuje jedna izolovaná kríza, ale súbeh viacerých porúch zasahujúcich chrónnu, sociálnu, technologickú a symbolickú vrstvu civilizácie. Diagnóza súčasnosti preto musí prekročiť rámec sociologických opisov a vstúpiť do oblasti ontologickej analýzy, ktorá dokáže zachytiť, ako sa mení samotná štruktúra umožňovania. Civilizácia sa nachádza v stave zrýchlenej chrónnej deformácie. Zrýchlenie už nemožno chápať ako kvantitatívny nárast tempa, ale ako kvalitatívnu zmenu v samotnej chrónnej štruktúre.
Čas prestáva byť kontinuálnym médiom, v ktorom sa udalosti ukladajú do zmysluplnej sekvencie; stáva sa fragmentovaným, prerušovaným a algoritmicky modulovaným tokom. Digitálne prostredie túto fragmentáciu nielen sprostredkúva, ale aj ontologicky stabilizuje: temporalizácia sa v ňom artikuluje ako séria okamžitých impulzov, ktoré nenadväzujú na predchádzajúce vrstvy významu. V dôsledku toho sa oslabuje schopnosť civilizácie udržať dlhodobé horizonty, plánovať, kultivovať a prenášať skúsenosť. Technologická vrstva civilizácie sa medzitým presúva z úrovne nástroja na úroveň autonómneho systému. Technické systémy už neplnia funkciu prostriedkov, ale stávajú sa štruktúrami, ktoré určujú spôsob, akým sa svet javí.
Algoritmická selekcia, automatizované rozhodovanie a nepretržitá dátová produkcia vytvárajú prostredie, v ktorom sa človek ocitá v polohe sekundárneho aktéra. Civilizácia tak vstupuje do fázy, v ktorej technické systémy preberajú časť jej vlastného riadenia, čím vzniká stav, ktorý možno označiť ako technogénna heteronómia. Táto heteronómia nie je politická, ale ontologická: mení spôsob, akým sa formuje skúsenosť, pozornosť a význam. Sociálna vrstva civilizácie je charakterizovaná narastajúcou stratifikáciou a polarizáciou. Digitálne prostredie vytvára paralelné komunikačné svety, ktoré sa navzájom nepretínajú a neprodukujú spoločný symbolický priestor. Spoločnosť tak stráca schopnosť viesť jednotný diskurz, ktorý by umožňoval artikuláciu spoločných problémov.
Fragmentácia diskurzu vedie k fragmentácii reality: to, čo sa javí ako spoločný svet, sa rozpadá na množstvo nesúvislých perspektív, ktoré už nie sú schopné vytvoriť civilizačnú konkordanciu. V dôsledku toho sa oslabuje kultúrna vrstva civilizácie, ktorá tradične fungovala ako médium integrácie, interpretácie a stabilizácie významu. Symbolická vrstva civilizácie prechádza procesom erózie. Tradičné symbolické štruktúry – náboženské, kultúrne, politické – strácajú svoju schopnosť poskytovať orientáciu. Ich miesto zaujímajú krátkodobé, mediálne generované naratívy, ktoré sú síce intenzívne, ale nestabilné. Civilizácia tak prichádza o schopnosť vytvárať dlhodobé symbolické horizonty, ktoré by umožňovali interpretovať súčasnosť v kontexte minulosti a budúcnosti. Táto strata symbolickej kontinuity je jedným z najvýraznejších prejavov civilizačnej apokalyptickosti: nejde o koniec sveta, ale o koniec schopnosti sveta artikulovať svoj vlastný význam. Perichronologická perspektíva umožňuje tieto javy interpretovať ako prejavy hlbšej ontologickej transformácie.
Civilizácia sa nachádza v stave, v ktorom sa narúša teleuchrónna štruktúra – schopnosť smerovať k zavŕšeniu, k cieľu, k naplneniu. Udalosti sa už neukladajú do horizontu, ktorý by im poskytoval smer; namiesto toho sa rozpadávajú na sériu okamžitých impulzov bez teleologickej väzby. Tento teleuchrónny kolaps je jadrom súčasnej civilizačnej diagnózy: civilizácia nestráca len čas, ale aj smer, ktorý čas umožňuje. Súčasná civilizačná kríza preto nie je krízou jednotlivých sektorov, ale krízou samotnej štruktúry umožňovania. Ide o stav, v ktorom sa chrónia, technika, spoločnosť a symbolický poriadok dostávajú do vzájomnej disonancie. Civilizácia tak vstupuje do epochy, v ktorej sa jej základné štruktúry prestávajú navzájom podporovať a začínajú sa rozchádzať. Diagnóza súčasnosti musí preto zachytiť tento rozchod ako centrálne jadro civilizačnej apokalyptickosti: nejde o zánik civilizácie, ale o zánik jej vnútornej súdržnosti.
