To trade or to fight — to je otázka: Na ceste k definícii hlúposti zla
Úvaha o hlúposti zla sa často začína intuitívnym presvedčením, že zlo je jednoducho nerozumné, neefektívne či iracionálne. Takýto pohľad je však povrchný, čo sa ešte ostrejšie ukazuje, keď nás hlúposť zla postavila na prah možno ešte väčšej svetovej krízy ako v tridsiatych rokoch minulého storočia. Dejiny opakovane ukazujú, že zlo môže byť krátkodobo mimoriadne účinné, strategicky premyslené a technicky „inteligentné“. A práve preto si vyžaduje presnejšie uchopenie: jeho hlúposť nemožno redukovať na nedostatok kalkulácie.
Na prvý pohľad sa zdá, že ničivosť zla je čoraz výkonnejšia. Vojnové zločiny, systematické formy útlaku či technologicky sprostredkované násilie dosahujú účinky, aké predchádzajúce generácie nepoznali. A predsa sa paralelne s touto eskaláciou objavuje iný, menej nápadný pohyb: tvorivá inteligencia tých, ktorí sú vystavení zlu, nachádza spôsoby, ako jeho energiu transformovať. Ľudia prežívajú aj v podmienkach, ktoré mali byť likvidačné. Utrpenie sa mení na odolnosť, strata na nový typ zmyslu. V tomto paradoxnom spolupôsobení sa začína črtať hlbší problém.
Sebaničivosť zla nie je náhodná. Nie je jeho vedľajším efektom, ale vnútornou vlastnosťou. Zlo totiž nekoná v horizonte celku. Správa sa, akoby bolo oddelené od sveta, ktorý ničí; akoby jeho dôsledky nemali spätný účinok; akoby krátkodobý zisk (trebárs aj v miliónoch alebo miliardách) nebol vykúpený dlhodobou stratou. Tu sa odhaľuje jeho pravá „hlúposť“: nie ako absencia inteligencie v technickom zmysle, ale ako deficit porozumenia vzťahovosti bytia.
Zatiaľ čo zlo redukuje, fragmentuje a uzatvára, dobro operuje v širšom horizonte. Integruje, spája a udržiava otvorenosť sveta. Preto aj tam, kde zlo ničí, nedokáže úplne eliminovať podmienky života. Naopak, často nevedomky uvoľňuje priestor pre odpor, pretrvanie a transformáciu. Nie preto, že by sledovalo dobro, ale preto, že realita sama presahuje jeho reduktívnu logiku.
Ak chceme túto úvahu spresniť, môžeme ju rozvrstviť. V etickej rovine je zlo slepé voči dôsledkom pre druhého. V ontologickej rovine je slepé voči previazanosti všetkého so všetkým. V praktickej rovine sa táto slepota prejavuje ako sebapoškodzovanie: zlo si podrezáva vlastnú vetvu, hoci sa pritom môže javiť ako víťazné.
Preto možno definíciu zhustiť nasledovne: hlúposť zla spočíva v praktickej zaslepenosti voči komplexnosti a spätnej väzbe reality. Je to neschopnosť rozpoznať, že ničením iného sa zároveň ničia podmienky vlastnej existencie. Zlo môže byť účinné, no nerozumie svetu, v ktorom pôsobí. A práve v tomto napätí medzi účinnosťou a neporozumením sa rodí jeho nevyhnutná sebadeštrukcia.
