Stihnúť začiatok rozpúšťania ega ešte pred starobou
Oplatí sa skúšať rozpúšťať svoje ego ešte skôr, než by sa mohlo spojiť s ťažkosťami, ktoré sprevádzajú starobu. Spojenie staroby a ega je prakticky všesmerným generátorom starostí tuho vzdorujúcich transformácii na niečo zmysluplné a spôsobujúcich takisto všesmerné utrpenie, čiže utrpenie zasahujúce nielen spôsobovateľa týchto starostí, ale aj ich ošetrovateľa.
Do staroby vstupuj s rozpúšťajúcim sa egom, otvorený sebe, druhým a zmenám. Odolávanie zmenám, napríklad v dôsledku návykov, je lapidárnym príkladom aliancie staroby a ega. A keď je nositeľ takejto aliancie navyše trebárs inteligentný, všetci zúčastnení na starobe sú nútení čeliť samotvornej na nič netransformovateľnej ťažkosti. V takejto zaseknutosti sa potom aj umiera.
Podmienkou láskavej staroby je včasná deegoizácia.
Zatvrdnutosť voči sebe, napríklad voči svojim nedostatkom, a voči druhým, napríklad voči príbuzným či ošetrovateľom, tvorí tuhosť spomenutých netransformovateľných ťažkostí neobyčajne sťažujúcich umieranie. Jedným z hlavných účelov deegoizácie je zjemnenie umierania. (Pozri príspevok Prečo sa bojíme smrti?)
Čím sme starší, tým by sme mali byť úctivejší k sebe a k druhým, jemnejší v prejavoch, v reči, v správaní, mali by sme viac počúvať ako hovoriť, prijímať nadobudnuté skúsenosti ako materiál reflexie, odhaľovania ich zmyslu, a tak sa postupne spiritualizovať (v synkriticizme tu hovoríme o inscendencii), nechať sublimovať hrubosť spojenú s naším niekdajším takzvaným postavením.