Počiatok prajnosti inakosti
Jedným z najväčších (povedané v dnešnom jazyku) handicapov, čo máme, je naša neschopnosť tešiť sa z radosti druhých, tešiť sa z toho, že sa darí druhým/druhému, či dokonca, že sa darí niekomu celkom neznámemu, „cudziemu“. Takýchto ľudí pritom môže byť veľmi mnoho, pozri napríklad hokejové majstrovstvá: prečo pritom navyše chceme „pokaziť radosť“ súperovi? Je desivé želanie „fanúšika“ porazeného mužstva, aby sa lietadlo s mužstvom víťazným zrútilo. Táto neschopnosť dopriať radosť druhým je zdrojom najväčšieho nedostatku spokojnosti, pretože nám preteká cez prsty nástup radosti alebo potešenia okolo nás a keď to spojíme so svojim „eventuálnym“ osobným utrpením alebo nespokojnosťou, je tu s/púšť, kontinuita vyprahnutosti: radosť druhých nevidíme a naša vlastná sa nedostavuje. Nie je teda dôležité vedieť, prečo žijeme taký vyprahnutý život, dôležité je otvoriť sa tomu, čo nás obklopuje aspoň vtedy, keď sa tomu, čo je okolo nás, začína dariť.
V tejto otvorenosti sa skrýva počiatok prajnosti inakosti.
