disciplína synkriticizmu (synkriticizmus)

– to ktoré odvetvie synkriticizmu (napríklad synkriticistická antropológia, agapológia, synkriticistická epistemológia, synkriticistická ontológia atď., zoznam pozri nižšie v odkazoch) s podčiarknutím jeho ponematického aspektu; odtiaľto aj blízkosť disciplíny synkriticizmu s príslušným umením (ars). Zmyslom vyčlenenia alebo konštitúcie tej ktorej disciplíny synkriticizmu je teda len predbežne, provizórne fixovať zameranie filozofickej pozornosti na spôsob bytia tej ktorej oblasti celku predsynkriticky daného. Filozof, študujúci, čítajúci sa však veľmi rýchlo presvedčia o tom, že „jednotlivé“ spôsoby bytia smerujú koniec koncov k spôsobu bytia človeka vo svete, čo v synkriticizme znamená, že smerujú v prvom rade k perichronematike bytia človeka vo svete, k preparácii bezčasových väzobností pobytu človeka na svete a až spätne trebárs k určitej ich klasifikácii, typologizácii, k odhaľovaniu ich paradigmatiky a podobne. Vyčlenenie disciplín synkriticizmu má teda popri všetkej svojej heuristickej odôvodnenosti predsa len skôr didaktický účel, pretože synkriticizmus všade smeruje ani nie tak k perichronológii, ako skôr k atemporalistike, k uvoľneniu atemporalistických potencií toho ktoré spôsobu bytia človeka na svete – v každodennom živote, vo vede, v umení, vo filozofii, v náboženstve. Synkriticizmus v nich ponematicky (završujúcnostne) hľadá autentickosť, v každej oblasti mu ide – povedané Heideggerovými slovami – o „sebaoslobodzovanie slobody v človeku (116;244)“.