smrť civilizácie (synkriticizmus)
(čes. smrt civilizace)
– neschopnosť civilizácie transformovať sa na kultúru alebo preváženie non-participantov-na-kultúre nad participantmi-na-kultúre v dôsledku nerozlišovania medzi polemizmom a agapizmom, ich vzájomnej redukcie alebo zauzľovania sa; preváženie nekrofilnej orientácie civilizačných procesov, premena dialógu medzi spoločnosťou a prírodou na pretváranie prírody spoločnosťou na technologicky účinné (v podstate cieľavedomo smrtonosné) repliky prírody; ustávanie obrazov participovať na kultúre; smrť civilizácie nespočíva v jej zániku, ale v jej smrtonosnej1 replikácii korešpondujúcej s replikáciou ega.
Už Georgovi Traklovi koncom 19. a začiatkom 20. storočia je smrť civilizácie – povedané slovami L. Kunderu (105;11) – „brutalitou a bezduchostí světa, jenž se břeskně i tiše rozkládá“ a pred čím je mu už iba nežné šialenstvo „možností uchýlit se do bezčasí, do záhřmotí“ (tamže)2. Synkriticizmus si okrem „jemného, hebkého, mírného, tichého, něžného, ba lahodného šílenství“ a zatemnenia mysle, jej obostretia nocou (Umnachtung) (tamže) predstavuje a nacvičuje aj dobrovoľné stiahnutie sa do bezčasia a záhrmotia pri plnom vedomí a zdravom rozume (pozri cesta perichronická), čo je samozrejme podstatne ťažšie a menej pravdepodobné než zblázniť sa alebo dať sa na drogy tvárou v tvár tomu, čo nás obklopuje a nami preniká pri dobrovoľnom ničení si svojho vlastného životného prostredia a svojich vlastných životov.
Neustále odhliadame od katastrofy, v ktorej väzíme až po uši. Sme odhliadajúcno od smrti civilizácie.
Cf bázeň, pokora a takt v poznaní (synkriticizmus), bezčasie (synkriticizmus), synkriticizmus (synkriticizmus), vzťah kultúry a civilizácie (synkriticizmus).
- Preto by bolo asi lepšie hovoriť skôr o smrtonosnosti civilizácie, než o jej smrti. [↩]
- Kundera v súvislosti s Traklom ešte o. i. píše: „Smrt trvale obchází, jako strašidlo, jako zvíře (had, pavouk …) a ze všeho nejčasteji jako všudypřítomné rozpadání, práchnivění, tlení, trouchnivění. Je to stálá průvodkyně …. (105;10)“ Je pozoruhodné, ako ostro Traklov významový svet stelesnený v jeho poézii kontrastuje s nostalgickým snívaním o fin de siècle plnom bezstarostnej slnečnej pohody. Prosto aj básnik môže vidieť pod povrchom podstatu. [↩]