poradenstvo synkritické (synkriticizmus)
– typ filozofického poradenstva odvíjajúci sa z praktikovania meditácie nahlas a zo spočuteľňovania osobných zážitkov čiže meditácie v tradičnom zmysle slova; poradenská forma uplatňovania terapeutického a kultivačného potenciálu synkriticizmu ako filozofie a spôsobu života. Synkritické poradenstvo je synkritizovaná forma sokratickosti (sokratovskej metódy: irónie i maieutiky). Cieľom synkritického poradenstva je obnoviť komunikáciu ľudského indivídua so sebou samým a s druhými a druhým (vrátane prírody). Pre trpiacich intelektuálov zvyknutých svoje ťažkosti interpretovať a zneprístupňovať tieto ťažkosti v ich jedinečnosti alebo nedelegovateľnosti výsledkami tejto interpretácie je napríklad mimoriadne dôležité odlíšiť meditáciu od interpretácie. Intelektuáli totiž svoje ťažkosti neriešia, ale interpretujú (a výdatne o nich iba hovoria). Synkritické poradenstvo oživuje praktikovanie (pestovanie) umení v širokom zmysle slova (cf. artes), ktoré sa v dobe globalizácie už neobmedzujú len na tradíciu európsku, takže napríklad vedno s európskou ars amandi (umenie milovať) sa otvára výhľad povedzme na tantru (cf Lysebeth), vedno s európskou ars medicandi (umenie auto/terapie alebo seba/liečenia) sa zohľadňuje povedzme ajurvéda, s európskou (napríklad kresťanskou) ars moriendi (umenie umierať) sa prakticky zohľadňuje skúsenosť povedzme Tibetskej knihy mŕtvych atď. Veľmi dôležitou oblasťou synkritického poradenstva je pestovanie umenia tešiť sa z radosti druhých osnované na žičení inakosti a pestovanie umenia nelipnúť na ničom (porovnaj skúsenosti stoicizmu a buddhizmu). Pozri k tomuto aj problém lipnutia. Synkritickosť tohto typu poradenstva spočíva v nereduktívnom usúvzťažňovaní (synkríze) aplikovaných postupov umenia žiť (ars vivendi), umenia umierať (ars moriendi) a ďalších, čo znamená 1. že tradície sa nemiešajú, 2. že sa neredukuje jedna tradícia na druhú (čiže nepovyšuje jedna nad druhú) a 3. že sa synergický kultivačný alebo terapeutický efekt individualizuje na jedinečný prípad blížneho. V európskom (západnom) kontexte je pri synkritizovaní postupov jednotlivých tradícií kľúčová ireducibilita akademického a alternatívneho v celom spektre svetonázorového, sociálneho, psychického a somatického. Synkritické poradenstvo je podprocesom kultúry. V rámci pedagogického procesu sa môže úspešne používať počas konzultačných hodín. Po nástupe nejakého druhu krízovosti v osobnom živote alebo (profesionálnej) činnosti terapeuta, poradenského pracovníka, liečiteľa plní synkritické poradenstvo funkciu štartéra autoterapie. Aj pri synkritickom poradenstve, ba pri ňom obzvlásť a osobitne, treba podčiarknuť všeobecnú požiadavku synkriticizmu: nenasledovať (sc. synkriticizmus), ale sledovať rozvíjanie svojho vlastného potenciálu alebo jeho uvoľnenie, keď činnosť začne viaznuť. Synkriticizmus ani v oblasti poradenstva nepredpisuje nijaké recepty, ale slúži na opätovné nadviazanie kontaktu toho, kto sa s ním dostal do kontaktu, aj so sebou samým, so svojou vlastnou (profesionálnou) činnosťou a svojim vlastným životom. Podstata krízy totiž v ktorejkoľvek oblasti spočíva v strate kontaktu – v strate kontaktu so sebou samým a pochopiteľne aj v strate kontaktu s tým, komu máme pomôcť. Ak sa napríklad namiesto klienta alebo pacienta dívame celý čas iba na obrazovku svojho počítača a ak sme schopní alebo ochotní dotýkať sa prstami iba jeho klávesnice, je to jasný indikátor toho, čo označujeme spojením “strata kontaktu”: sme vyradení, naša pomoc napriek splneniu “všetkých” predpisov stráca (seba)kultivačný efekt a koniec koncov zmysel (pre nás i pre klienta/pacienta). Tu sa skrýva zdroj všeprenikajúcej nespokojnosti (s prácou, s pacientom/klientom, so sebou). Niet takého množstva finačných prostriedkov, ktorým by sa dala táto nespokojnosť odstrániť. Zmyslom synkritického poradenstva je odstránenie ťažkosti atemporalistikou, ktorú – ako ináč – treba cvičiť.
Ani bolesť, ani zbavenie sa jej sa nedá delegovať na druhého. Bolesť je nedelegovateľná. S trpiacim však možno súcítiť. Dokonca i so sebou samým. I seba samého ako trpiaceho možno prijať. Neodvracajme sa od seba samých. Milujme seba samých. To nie je sebaláska, ale sebascelenie, hojenie rany v nás samých, predpoklad pomáhania druhým. Ako vnútorne roztrhnutí, nescelení, budeme sotva schopní pomáhať druhým. Pokiaľ sa neprijímame ako trpiaci, rozmnožujeme svoje utrpenie o priepasť neprijímania sa v sebe samých. Je to táto priepasť v nás, čo nás oddeľuje od nadoblačia mysle, čo nám zamedzuje kontakt s ním. A spojenie či obnovenie spojenia (= re-ligio) s nadoblačím mysle je obnovenie jednoty sveta aspoň v nás samých, aspoň v našom vnútri. Scelení vidia (cítia, prežívajú) úplne ináč rozvrátenosť sveta ako nescelení, rozvrátení. Skúsiť si to možno ponorením porezaného prsta do horúcej vody a ponorením neporezaného alebo zahojeného prsta do horúcej vody. V druhom prípade je bolesť menšia či dokonca vôbec sa nedostavuje, hoci voda je rovnako horúca alebo dokonca ešte horúcejšia. Sceľujúci sa nečakajú na scelenie sveta, ale konajú, sú činom.
Cf nadoblačie mysle (synkriticizmus), synkriticizmus (synkriticizmus).