ja (synkriticizmus)

– hlavný predpoklad replikovania starého; odstrániť tento predpoklad možno deegoizáciou; replikovanie ja, ega, korešponduje s replikovaním civilizácie, pozri smrť civilizácie. Ja je predmetom skúmania synkriticistickej egológie ako súčasti synkriticistickej antropológie a sčasti aj synkritizovanej psychológie.

Názorným zviditeľnením a zhmotnením ega je Manhattan s nespočetnými egodrapmi a jeho napodobneniny na všetkých kontinentoch bez ohľadu na politické režimy, náboženstvá či etniká, ono hubovité rašenie kolosálnych oceľobetónových konštrukcií smerom k nebu. Každá z týchto skamenelín ega sa neobrazne driape za tým, aby bola „vyššia“, „impozantnejšia“, „krajšia“, „modernejšia“, „technicky vyspelejšia“, „bezpečnejšia“, „ekologickejšia“, „energeticky úspornejšia“ a podobne, čo sa nám u inovercov a inak politicky zmýšľajúcich javí ako megalománia na rozdiel od našej legitimnej národnej či štátnej hrdosti a mocenskej či finančnej pýchy. Propaganda či mestské zastupiteľstvá robia z egodrapov symboly moci, hoci v skutočnosti je sotva čo takým zraniteľným ako megavežiaky, kamenné prsty ega naťahujúce sa po mrakoch, urbanistický rigor mortis.

Neschopnosť vidieť tieto veci neprekvapuje u prostého Kubánca, ktorý prvýkrát navštívi New York, šokuje však u intelektuála. Isteže, egotma je mocnejšia ako vlčia tma,  zatemňuje myseľ ako všemocná mája: ego je ten najinteligentnejší Proteus vo vesmíre, božstvo, ktoré sa pri najmenšom dotyku a najletmejšom pohľade naň mení ešte rýchlejšie než kvantový systém po zmeraní. Intelektuál pri čítaní týchto riadkov to má príležitosť okamžite sledovať: bezčasmo sa mení s pokojného uvážlivého mudrca na fanatického fanúšika, ktorým pred začiatkom čítania tohto textu hlboko opovrhoval ako čímsi, čo už nemôže byť primitívnejšie a zaslepenejšie. Teraz, pri čítaní týchto riadkov, sa v ňom spúšťa jeden argumentačný systém za druhým, teórie pred jeho vnútorným zrakom defilujú ako na kulturistickej prehliadke: najlepšie by bolo tresknúť pokračovaním čítania, no ego sa nádejá, že predsa len zvíťazí a dokáže svoju pravdu, a u dobrého intelektuála sa to aj zakaždým stane a intelektuál vychádza z ringu ako víťaz. Intelektuál nemôže totiž vyjsť z ringu ináč ako víťaz; on je ex definitione hrdým obyvateľom demokratickej republiky ringu – z víťaza sa len zmení na vyzývateľa, hľadajúceho komu by dal zasa na hubu.

Z hľadiska synkriticizmu sa pred intelektuálom pri tomto jeho štúdiu jeho ega ponúka možnosť vyzdvihnúť z predchádzajúcej časti tejto vety slovo „jeho“. Niektorému z bystrejších intelektuálov sa môže dokonca podariť experiment so substitúciou slova „jeho“ na slovo „moje“. Od úspechu tohto experimentu sa však už naozaj ocitne – ako by povedal Patočka – v kierkegaardovskej alebo nietzscheovskej mučiarni: vír procesov, ktoré spustí substitúcia „jeho“ na „moje“ je strhujúci ako cunami. Intelektuálovi tu zväčša nezostáva nič iné, než (s hrôzou) pozorovať pád svojich vlastných dvojičiek. Intelektuáli, ktorým sa podarí tento reálny pokus zmeniť na myšlienkový (thought experiment), si zachovajú tvár a cez vírus sebavedomia na jame po svojom neúplne anihilovanom ja nechajú vyrásť ešte veľkolepejší pomník svojmu egu, viery v nezničiteľnosť ktorého sa už asi nikdy nezbavia alebo ich o túto vieru už nik (ani tieto texty) neoberú. Preto je aj najpravdepodobnejšie, že ostrovčeky kultúry nikdy (úplne) nevyplnia cezúry mŕtveho mora civilizácie.

Konjukciou ega a ďalších okolnosti sa generuje napríklad človek so studenými očami.

Tam, kde je ego, je boj a premáhanie. A kde je boj a premáhanie, je opakovanie starého, nech by sa výsledky víťazstiev javili sebaužitočnejšie a sebakrajšie. Pochybujeme azda s pohárom šampanského v ruke po slávnostných prestrihávaniach pások? Ego prosto „nepustí“. Ego nás udržiava v prvej línii pokroku, čiže procesu, ktorý nás zakaždým privádza k väčšej a devastujúcejšej kríze alebo katastrofe. Hĺbkou alebo mocnosťou našej podviazanosti egom zatiaľ neotriasli dostatočne ani ostatné katastrofy napríklad typu Fukušima. Prečo?

Súvisí to pravdepodobne s nevyčerpateľnosťou znecitlivujúcnostného potenciálu ega. Ego je entita, ktorej na plnú rehabilitáciu stačí minimum živého materiálu: ego sa bude presadovať aj medzi tými najúbohejšími z úbohých – ako napríklad v guľagu, keď toho či onoho z úbohých poveria byť dozorcom. Obludnosť ega je obzvlásť názorná na egu chorých, starých, na egu bezdomovcov, vyhnancov, utečencov, väzňov, zatopencov, prenasledovaných atď. Pri nešťastníkoch je ego nahé, pri úbožiakoch ego nemá takmer nič na seba, na rozdiel of ega účastníkov fašiangového bálu v opere skladajúcich sa so zaslzenými očami na charitu.

Neslýchanú vynaliezavosť ega a účinnosť jej technických aplikácií precízne opisuje napríklad H. Poincaré a ďalší myslitelia. No len málokoktorým z nich sa darí ukázať existenciálne konzekvencie účinnosti bojovníckej egoštrukturácie nášho života a civilizácie.

Cf egocentripetálnosť (synkriticizmus), egoizácia (synkriticizmus), egorea (synkriticizmus), egorealizácia (synkriticizmus), revolúcia sociálna (synkriticizmus), synkriticizmus (synkriticizmus).

 

04. marca 2013 by jpiacek
Categories: synkriticizmus | Komentáre vypnuté na ja (synkriticizmus)