boj (synkriticizmus)
– jeden z najtriviálnejších aspektov sveta a života v ňom; prejav archetypu polemos. Je neodstrániteľný podobne ako smrť alebo utrpenie; dá sa však transcendovať, a síce perichronickou cestou.
Ťažkosti s bojom tkvejú v skutočnosti, že eventuálnym víťazstvom nad „nepriateľom“ zakaždým otvárame kanál, ktorým na nás prechádza aj mnohé z negatívneho, proti čomu sme bojovali. Bojovná, zápasnícka väzobnosť s tým, čo odmietame, je v podstate replikáciou odmietaného. Odmietané treba transcendovať, nie proti nemu bojovať. Transcendencia implikuje pochopenie, nie likvidáciu. Paradox likvidácie bojom spočíva v opakovaní chýb porazených. (Pozri počiatočné zločiny prakticky každého nového režimu, ktorý porazil režim starý.) Boj znemožňuje učiť sa dobrému, z ktorým prišli porazení. Preto má väčšiu šancu na odpútanie sa od negatív tých, s ktorými nesúhlasime, láska: ona totiž umožňuje to, čo znemožňuje boj – prienik do podstaty negatívneho, nie jeho likvidáciu, ale jeho transcendenciu. Láska je kontakt a transformácia (samozrejme, že nezriedka za cenu života), boj je odstup a replikovanie starých ziel (nezriedka však za ešte väčších obetí, ako pri láske). Likvidácia negatívneho je jeho znovunastolenie (pozri fašistickoidnosť víťazov nad fašizmom, boľševickoidnosť víťazov nad komunizmom, kapitalistickoidnosť víťazov nad kapitalizmom, teroristickoidnosť víťazov nad terorizmom, syn zvíťazivší nad nevydareným otcom pokračuje v podstate v tom, čo robil otec atď.).
Láska a boj sú na rôznych stránkach: láska transcenduje, boj replikuje. K mimoriadnym zmätkom dochádza, keď sa láska a boj dostanú na jeden list, keď sa miešajú: zmes boja a lásky (známa „láska k zbraniam“) je výbušná a veľmi nebezpečná v prvom rade pre milovníka používania bojových prostriedkov pri riešení ťažkostí, či už je to v rodine, v partnerských vzťahoch, v cirkvi atď. Milovníci zbraní tendujú k tomu, aby ich koniec koncov použili aj tam, kde by nám to bez zbrane ani nezišlo na um a v neposlednom rade aj proti sebe samým. V tomto je ničotnosť boja, jeho bezvýchodiskovosť, replikatívnosť. Na boji stoja civilizácie, na láske kultúry.
Boj a lásku treba separovať, v synkriticizme hovoríme nereduktívne usúvzťažňovať, uskutočniť ich synkritiku. Otcových alebo maminých chýb, chýb našich predchodcov sa nezbavíme kritikou, ale synkritikou: kritikou ich nedostatky skôr či neskôr zopakujeme, synkritikou ich transcendujeme.
S miešaním boja a lásky je to sčasti podobné ako s miešaním sledovania zisku a sledovania zmyslu: odkedy niektoré naše inštitúcie (školy, zdravotnícke zariadenia a podobne) sledujú zisk (ruvú sa o peniaze alebo o študenta) a nie zmysel svojej existencie, ide to s nimi nevyhnutne dolu vodou, nech by ich finančné zabezpečenie bolo čo ako veľké. Financiami sa nedá vyvolať záujem o obsah svojej činnosti, ale iba o činnosť ako prostriedok zisku alebo živobytia. Z dohľadu sa nám vytratil zmysel činnosti a živobytia. Možno si urobiť myšlienkový experiment: predstavme si úplné uspokojenie všetkých finačných potrieb inštitúcií a ich zamestnancov a položme si otázku, či by v takej situácii zabezpečovali výchovnú alebo zdravotnú starostlivosť na potrebnej úrovni. Láska (láska lekára k pacientovi, učiteľa k študentovi, pacienta k lekárovi, žiaka k učiteľovi a tak ďalej) je nezištná čiže nesledujúca zisk, ale šťastie pacienta, lekára, učiteľa, žiaka atď. Láska je autotelická (sleduje to, čo je), sledovanie zisku je heterotelické (sleduje to, čo nie je, ale (možno) bude). Môžu finančné prostriedky zabezpečiť šťastie kohokoľvek? Dá sa uspokojiť potreba šťastia mzdou alebo darčekom? Nie je na odmene, na darčeku najpodstatnejší jeho duchovný obsah čiže zmysel a prianie niečoho dobrého odmeňovanému alebo obdarúvanému? Transcendentálnou podmienkou šťastiatvornosti činnosti je jej zmysel, nie peniaze, ktoré prináša.
Ona vyššie spomenutá synkritika čiže vedomé nereduktívne usúvzťažňovanie sa týka aj zmyslu a zisku: treba medzi nimi rozlišovať čiže nemiešať ich a neslobodno ich redukovať jeden na druhého. Sledovanie zisku je na inom liste ako sledovanie zmyslu, keď ich stotožníme, stratí sa aj jeden aj druhý: napokon nemáme ani peniaze ani zmysel, ako to dnes názorne vidíme na zdravotníctve, školstve a podobne. Bez ingrediencie vášnivého zaujatia vecou, bez autotelickostného konštituentu vedeckej práce, sa vedecký objav spravidla nedostavuje. Veľmi často to podčiarkuje napríklad Anton Zeilinger.
Cf synkriticizmus (synkriticizmus).
