ťažkosť (synkriticizmus)
– prekážky, nepríjemnosti, bolesti v synkriticizme tematizované v dvoch smeroch – 1. v chronickom (časovom, štandardnom) a 2. v perichronickom (bezčasovom, neštandardnom).
1. Chronický (časovostný) smer tematizuje ťažkosť ako niečo, s čím sa vyrovnávame postupne, v čase, a to tak, že si ťažkosť najprv uvedomujeme vo forme problému alebo problémov, ktoré následne formulujeme v podobe otázky/otázok, na ktoré hľadáme odpoveď/odpovede, ktoré vyjadrujú naše pochopenie riešenia problému a napokon riešenie problému vyúsťuje do odstránenia ťažkosti.
2. Perichronická (bezčasovostná, neštandardná) cesta vyrovnávania sa s ťažkosťou spočíva v tom, že ťažkosť odstraňujeme už v procese jej nástupu; vznikanie ťažkosti, napríklad nádchy, transformujeme hneď (po angl. in no time = v nijakom čase) na zanikanie ťažkosti (napríklad nádchy): nastupovanie ťažkosti nechávame odohrávať sa ako ustupovanie ťažkosti, napríklad nástup choroby ako ústup choroby, nástup konfliktu ako zanikanie konfliktu, raňajší nástup nechuti vstávať realizujeme ako ústup nechuti vstávať, čo sa fakticky deje ako nástup chuti vstávať a podobne. Táto na prvý pohľad utopická alebo zázračná cesta anihilácie ťažkosti v okamihu jej zrodu sa zakladá na zbezodkladňovaní prerušenia konania zla (PKZ) čiže na anihilácii časového odkladu PKZ. Praktikovanie perichronickej cesty anihilácie ťažkostí je náplňou synkriticistickej disciplíny zvanej atemporalistika, čo je praktická zložka/vrstva perichronozofie. Atemporalistiku treba samozrejme cvičiť a praktikovať ju. Tejto problematike sa venuje synkritické poradenstvo. Väčšine z nás sa perichronická cesta anihilácie ťažkostí nedarí preto, lebo nám uniká prvý okamih nástupu ťažkosti. Bez transformácie prvého okamihu nástupu na prvý okamih zániku prechádzame do štandardného chronického riešenia ťažkosti (napríklad musíme absolvovať nádchu, konflikt, vstávanie v celom oblúku ich časového intervalu od začiatku do konca. Bezčasmo sa pritom realizuje povedzme túžba, aby choroba, konflikt, nechuť atď. „čo najskôr“ pominuli, nechuť, otrávenosť z toho, že sme ochoreli, že sa „musíme“ hádať, vstávať z postele atď. Pôvab zbezodkladnenia spočíva v anihilácii tohto intervalu, v odstránení časovej vakuoly medzi začiatkom a koncom, kedy na túžby a negatívne emócie doslova niet času.
Niet previazannejšieho na svete, ako je previazanosť ťažkostí a ega. Až nahliadnutím tejto previazanosti ako synkrízy, až splynutím s ňou, až mojím, tvojím, jeho, jej splynutím so synkrízou ťažkostí a ega pominie oboje. Ide tu o praktické splynutie, nielen teda o teóriu synkrízy ťažkostí a ega, ide tu o cestu perichronickú.
Cf cesta perichronická (synkriticizmus), ego (synkriticizmus), nastávanie zla (synkriticizmus), synkriticizmus (synkriticizmus), synkríza (synkriticizmus).