FYZIKA. Príloha PSF

A	B	C	Č	D	E
F	G	H	CH	I	J
K	L	M	N	O	P
Q	R	S	Š	T	U
V	W	X	Y	Z	Ž

Úvod

Fyzika

Úvod

Táto príloha dopĺňa informácie o fyzike z Pomocného slovníka filozofie.

akustika

– časť mechaniky, ktorej predmetom je chvenie a vlnivý pohyb telies, pokiaľ sa o ňom presviedčame aj sluchom (156;17).

– proces stretnutia sa častice s jej antičasticou, pri ktorom obidve častice zmiznú, pričom sa však energia objaví v inej forme, trebárs ako iná častica a jej antičastica (vrátane ich energie), alebo ako mnoho mezónov, alebo ako jediný neutrálny bozón. Častice, ktoré pri anihilácii vznikajú, môžu byť ľubovoľného typu dovoleného zákonmi zachovania energie, hybnosti a všetkých typov nábojov.

antičastica

– subatomárna častica s rovnakou hmotnosťou ako jej zodpovedajúca častica, no s hodnotami ostatných charakteristík majúcimi opačné znamienko. Napríklad antičasticou elektrónu je pozitrón. Antičasticu má každý fermión. Z bozónov nemajú antičastice tie bozóny, ktoré majú všetky náboje nulové, ako fotón, a tie zložené častice, ktoré sa skladajú z kvarku a z príslušného antikvarku.

Antičastice tvoria antihmotu.

antihmota

– časť hmoty zložená z antičastíc, napr. antiprotónov, pozitrónov atď.

atóm

– časť látky: všetky látky sa skladajú z atómov. Atóm sám je sústava so zložitou vnútornou stavbou. V atóme možno rozpoznať jadro atómu a obal atómu. Rozmery atómov sú rádovo 10^-10 m.

atóm elektroneutrálny

– atóm obsahujúci rovnaký počet elektrónov a protónov.

B

bozón

– Boseho častica – subatomárna častica majúca symetrickú vlnovú funkciu a celočíselný spin a pomenovaná podľa Š. Boseho. Bozóny sa správajú podľa Boseho-Einsteinovho rozdelenia.

C

xxx

– xxx

Č

čas

– dôsledok, prejav stále sa meniaceho materilneho sveta (156;17).

častica elementárna

– fundamentálna alebo subatómová častica.

častica fundamentálna

– elementárna častice v užšom zmysle, t. j. bez ďalšej vnútornej štruktúry.

častica látky

– látková častica – štruktúrna jednotka látky vyznačujúca sa nenulovou pokojovou hmotnosťou, elektrickým nábojom, spinom, magnetickým spinovým momentom a ďalšími veličinami.

častica nabitá

– nositeľ elektrického náboja; časť predmetu náuky o elektrine a magnetizme.

elektromagnetizmus, interakcia elektromagnetická, pole elektrické

častica subatómová

– subatomárna častica, elementárna častica v širokom zmysle – častica menšia ako atóm, súčasť predmetu fyziky častíc.

Existujú dva typy subatómových častíc:

· fundamentálne častice (elementárne častice v užšom zmysle, nemajúce ďalšiu vnútornú štruktúru),

· zložené častice (častice skladajúce sa z dvoch alebo viacerých fundamentálnych častíc).

častica zložená

– subatómová častica skladajúca sa z dvoch alebo viacerých fundamentálnych častíc.

číslo netrónové N

– počet neutrónov v jadre atómu.

číslo nukleónové A

– počet nukleónov (čiže vedno prótonov i netrónov) v jadre atómu.

číslo protónové Z

– atómové číslo – počet protónov v jadre atómu.

D

dĺžka

– priestorová odľahlosť (156;17).

E

elektrina

– súbor elektrických javov; časť predmetu elektromagnetizmu.

elektrodynamika

– časť elektromagnetizmu, ktorej predmetom je pohyb elektricky nabitých častíc, ich interakcia prostredníctvom elektromagnetického poľa a elektromagnetické vlnenie.

Eleketrodynamika sa člení na dve časti zvané

· klasická elektrodynamika,

· kvantová elektrodynamika.

elektrodynamika klasická

– časť elektrodynamiky, ktorej predmetom je elektrodynamická interakcia medzi makroskopickými telesami.

elektrodynamika kvantová

– angl. skratka: QED – časť elektrodynamiky, ktorej predmetom je interakcia medzi žiarením a hmotou, medzi elektrónmi a fotónmi, interakcia medzi nabitými elementárnymi časticami sprostredkúvaná fotónmi ako kvantami elektromagnetického poľa.

elektromagnatizmus

– náuka o elektrine a magnetizme – časť fyziky, ktorej predmetom sú elektrické a magnetické javy (označované vedno tiež termínom elektromagnetizmus), čiže javy, v ktorých sa prejavuje súvislosť medzi elektrinou a magnetizmom. Teória, ktorá vysvetľuje elektromagnetické javy, sa nazýva teória elektromagnetického poľa.

častica nabitá, elektrina, elektrodynamika, interakcia elektromagnetická, jav elektromagnetický, náboj elektrický, pole elektrické, pole elektromagnetické, pole magnetické, prúd elektrický, sila elektrická, sila magnetická, teleso nabité elektricky

elektrón

– základná stavebná častica obalu atómu. Eelektróny majú hmotnosť m_e = 9,109.10^-31 kg. Elektróny nesú záporný elementárny náboj. Elektróny sa navzájom odpudzujú.

Elektróny a protóny sa navzájom odpudzujú.

pôsobenie silové elektrické, sila elektrická

energia potenciálna

– energia hmotného objektu podmienená jeho polohou v silovom poli alebo pružnou deformáciou.

energia temná

– 73 hmoty vesmíru.

experiment fyzikálny

– fyzikálny pokus – umelé a účelné vyvolanie skúmaného fyzikálneho javu za okolností čo najjednoduchších, ktoré podmieňuje úspešný fyzikálny výskum fyzikálneho javu. Rôzne možnosti konania fyzikálnych pokusov, pri nich konané pozorovania a ich hodnotenie tvoria obsah fyziky experimentálnej čiže pokusnej (156;16).

F

fermión

– Fermiho častica – subatómová častica s poločísleným spinom (1/2, 3/2, 5/2, ...) pomenovaná podľa E. Fermiho a spĺňajúca Pauliho vylučovací princíp, podľa ktorého dva fermióny nemôžu byť v tej istej časti priestoru v úplne rovnakom stave. K fermiónom patrí elektrón, neutrón, protón, neuríno, leptón a patria k nim aj kvarky.

fotón

– elementárna častica opisovaná ako kvantum elektomagnetickej energie. Fotón je inermediálna častica, ktorá sprostredkováva elektromagnetickú interakciu. Fotón sa označuje gréckym písmenom (gama).

Fotón je súčasťou predmetu kvantovej elektrodynamiky.

Fresnel, Augustin Jean

(1788 – 1827) [vyslov: frenel]

– francúzsky fyzik, ktorý sa zeoberal interferenciou, ohybom a polarizáciou svetla, odvodil zákony dvojlomu svetla a vytvoril teóriu priečneho vlnenia svetla.

fyzika

– základná prírodná veda, ktorej predmetom sú fyzikálne objekty, ich vlastnosti, vzťahy (interakcie), premeny (pohyb, evolúcia, vznik, rozptyl) a prejavovanie sa toho všetkého v podobe fyzikálnych javov.

Fyzika pôvodne zahŕňala všetky prírodné vedy, bola vedou o prírode.

V súčasnosti sa zameriava na látku, pole a informáciu. Je to veda empirická (vychádzajúca zo skúsenosti), experimentálna (uskutočňujúca pokusy) a exaktná (používajúca matematický aparát).

Podľa obsahu sa delí na odbory alebo časti:

· mechanika,

· akustika,

· termodynamika,

· štatistická fyzika,

· elektromagnetizmus,

· optika,

· kvantová fyzika,

· fyzika atómového obalu,

· jadrová fyzika,

· teória relativity,

· fyzika pevných látok,

· astrofyzika

· fyzika informácie.

Prostredkami fyziky možno na objekte definovať fyzikálny systém.

fyzika atómová

– fyzika atómu, atomistika, fyzika atómového obalu – časť fyziky, ktorej predmetom je elektónový obal atómov. Pôvodne súčasťou atómovej fyziky bolo aj atomové jadro; tejto časti atómu sa však dnes venuje jadrová fyzika.

fyzika častíc

– časticová fyzika, fyzika elementárnych častíc, subjadrová fyzika, subnukleárna fyzika, fyzika vysokých energií, vysokoenergetická fyzika – časť fyziky, ktorej predmetom sú subatómové častice a ich interakcie a ktorá sa vyvinula z jadrovej fyziky.

fyzika experimentálna

– pokusná fyzika – časť fyziky, ktorej obsahom sú rôzne možnosti konania fyzikálnych pokusov, pri nich konané pozorovania a ich hodnotenie. „Hodnotením a porovnávaním pokusne vyšetrených zákonitostí pri javoch sebe podobných alebo blízkych dochádza pokusná fyzika cestou induktívnou cez zákony všeobecnejšieho významu k základným fyzikálnym zákonom, k nedokázateľným, t. j. za daného stavu vedy od iných, ešte všeobecnejších, neodvoditeľným fyzikálnym princípom, ktoré tvoria základ fyziky teoretickej“ (156;15).

fyzika jadrová

– nukleárna fyzika – časť fyziky, ktorej predmetom je štruktúra jadra atómu, javy, ktoré sa v ňom odohrávajú a reakcie medzi jadrami atómov.

jadro atómu

fyzika kvantová

– časť fyziky, ktorej predmetom sú kvantovo-mechanické a kvantovo-poľové systémy a ktorej cieľom je poznať zákony ich pohybu.

fyzika teoretická

– časť fyziky, v ktorej sa fyzikálne princípy spájajú a logickým usudzovaním a používaním pomôcok a viet, ktoré poskytuje matematika, odvodzujú ich dôsledky, ktorých platnosť potvrdzuje experimentálna fyzika (156;16).

fyzika technická

– časť fyziky, tvorená súborom fyzikálnych poznatkov zostaveným vzhľadom na praktickú potrebu pri technickom podnikaní (cf 156;16).

G

gravitácia

– priťažlivosť – sila, ktorou sú k sebe priťahované akékoľvek dve látky.

H

hmota

– matéria – to, čo vytvára svet, čo existuje nezávisle od nášho vedomia, čo existuje objektívne. Hmota v prírode má dve základné formy – látku a pole.

hmota temná

– 23 hmoty vesmíru.

hmotnosť atomová

– hmotnosť určená počtom nukleónov.

hodnota veličiny

– sa určuje číselnou hodnotou a jednotkou veličiny, napr. pri dĺžke l = 1m.

CH

xxx

– xxx

I

interakcia

– vzájomné pôsobenie – pôsobenie medzi objektmi alebo časticami celku, pričom zmenu jedného objektu (častice) vyvoláva celkový účinok ostatných objektov. Silná a slabá interakcia existuje na subatomárnej úrovni, pričom silná udržuje pokope častica jadra atómu a slabá spôsobuje niektoré formy rádioaktívneho rozpadu; elektromagnetická interakcia existuje pri elektricky nabitých častiach a v dôsledku gravitačnej interakcie existuje príťažlivosť hmotných telies.

fyzika, interakcia elektromagnetická, interakcia gravitačná, interakcia silná, interakcia slabá, pole, pôsobenie silové, systém fyzikálny, zdroj poľa

interakcia elektromagnetická

– základná interakcia s ďalekým dosahom, ktorá sa prejavuje pri všetkých elektricky nabitých časticiach.

elektromagnetizmus

interakcia gravitačná

– základná interakcia s ďalekým dosahom, ktorá sa prejavuje pri všetkých častiaciach s nenulovou hmotnosťou.

interakcia silná

– základná interakcia existujúca medzi baryónmi, antibaryónmi a mezónmi. Silná interakcia ma dosah okolo 10^-15 m, čiže veľkosť priemeru silne interagujúcich častíc a jadrový čas rovný 10^-23 s. Pojem silnej interacie umožňuje pochopiť vznik a rozptyl byryónov, a K mezónov.

interakcia slabá

– základná interakcia medzi elementárnymi časticami krátkodosahovej povahy pri rádioaktívnej premene prvkov. Slabá interakcia vyvoláva beta rozpad, pomalé rozpady hyperónov a mezónov a absorpciu mezónov v látkach. Slabé interakcie sú približne 10^-14-krát slabšie ako silné interakcie a vyznačujú sa jadrovým časom 10^-8 až 10^-9 s, čo je čas, za ktorý sa uskutoční nimi vyvolaný proces.

interakcia základná

– základná sila – mechanizmus, ktorým na seba pôsobia elementárne častice a ktorý už nemôže byť opísaný pomocou inej interakcie.

izotop

– atóm rovnakého protónového čísla ako iný atóm, ale inej atómovej hmotnosti.

J

jadro atómu

– kladne nabitá centrálna časť atómu, v ktorej sa sústreďuje takmer celá hmotnosť atómu. Základnými stavebnými časticami jadra atómu sú neutróny a protóny. Počet neutrónov v jadre sa udáva neutrónovým číslom N, počet protónov v jadre sa udáva protónovým (atómovým) číslom Z a súčet neutrónov a protónov v jadre atómu sa udáva nukleónovým číslom A.

atóm, fyzika jadrová, nukleón, obal atómu

jav elektrický

– fyzikálny jav, ktorý je súčasťou predmetu náuky o elektrine a magnetizme. Súbor elektrických javov sa označuje ako elektrina.

jav elektromagnetický

– fyzikálny jav, v ktorom sa prejavuje súvislosť medzi elektrinou a magnetizmom; súčasť predmetu náuky o elektrine a magnetizme.

jav fyzikálny

– fyzikálne pozorovateľný jav odohrávajúci sa s fyzikálnym objektom; súčasť predmetu fyziky. Výsledkom poznania podstaty fyzikálneho javu je fyzikálny pojem. Fyzikálne javy umožňuje vysvetliť a predvídať fyzikálna teória.

Fyzikálne javy sa delia na fyzikálne stavy a fyzikálne deje (procesy).

Podľa foriem fyzikálneho pohybu sa fyzikálne javy delia na

· mechanické,

· tepelné a termodynamické,

· elektrické, magnetické a elektromagnetické,

· subatomárne a jadrové,

· kozmologické,

· ...

jav kvantový

– fyzikálny jav podmienený existenciou kvanta účinku; súčasť predmetu kvantovej fyziky.

jav magnetický

– prejav elektriny v pohybe, prejavujúci sa primárne silovým pôsobením na pohybujúce sa nositele elektrického náboja (nabité častice); fyzikálny jav, ktorý je súčasťou predmetu náuky o elektrine a magnetizme. Súbor magnetických javov sa označuje ako magnetizmus.

jav svetelný

– prejav elektriny v pohybe, fyzikálny jav, ktorý je súčasťou predmetu náuky o elektrine a magnetizme a predmetom optiky. Súbor svetelných javov sa označuje ako svetlo.

jednotka veličiny

– meracia jednotka, jednotka – konvenčne definovaná a prijatá veľkosť veličiny, s ktorou sa v procese merania porovnáva meraná veličina rovnakého druhu s cieľom vyjadriť pomer dvoch veličín v podobe čísla. Jednotka je potrebná na meranie, číselné zhodnotenie základnej veličiny.

Meranie uskutočňujeme tak, že určujeme počet jednotiek, s ktorými je meraná veličina rovnocenná, alebo určíme pomer meranej veličiny k jej jednotke. Z rovnice

v ktorej a je tzv. merné číslo vyplýva

(156;18).

K

kilogram

– kg – jednotka hmotnosti, jedna zo siedmich základných jednotiek SI.

kvantum účinku

– Planckova konštanta, podmieňujúca existenciu kvantových javov.

mechanika kvantová

L

látka

– látková forma hmoty – to, z čoho pozostávajú telesá, vrátane mikročastíc a elementárnych častíc. Látka sa skladá z diskrétnych útvarov, napríklad atómov.

Štruktúrnymi jednotkami látky sú látkové častice.

M

magnet

– teleso, ktoré vytvára okolo seba magnetické pole a pôsobí príťažlivou silou na feromagnetické látky, napr. na železo, nikel atď.

elektromagnetizmus, pole magnetické

magnetizmus

– súbor magnetických javov; súčasť predmetu elektromagnetizmu.

magnetka

– magnetická ihla, strelka – podlhovastý, okolo osi otáčavý magnet používaný v kompasoch a buzolách.

mechanika

– časť fyziky, ktorej predmetom sú mechanické systémy. Mechanika skúma mechanický pohyb telies a zmeny ich rozmerov a tvarov.

Mechanika sa člení na kinematiku a dynamiku.

Ďalšie členenie mechaniky ju delí na tieto časti:

· mechanika tuhých telies,

· mechanika poddajných telies,

· mechanika tekutín (hydromechanika a aeromechanika).

Ústredným pojmom mechaniky je pojem hmotnosti (156;17).

fyzika, mechanika kvantová

mechanika (Ilkovič, D.)

– sa člení na mechaniku v širšom zmysle, t. j. náuku o pohybe a pokoji priamo pozorovateľných hmotných útvarov, a mechaniku v užšom zmysle, ktorú tvorí termika a akustika (156;17).

mechanika kvantová

– časť teoretickej fyziky tvorená systémom pojmov a matematickým aparátom potrebným na opis fyzikálnych javov, podmienených existenciou najmenšieho kvanta účinku v prírode h.

kvantum účinku

meranie

– experimentálne získavanie hodnôt veličiny dôvodne k nej prisúditeľných. Meranie je predmetom metrológie.

meranie veličín

– zisťovanie hodnôt veličín. Meranie veličín môže byť priame alebo nepriame.

meter

– jednotka dĺžky. Značka tejto jednotky je m. Meter je jedna zo 7 základných jednotiek SI.

metrológia

– veda o meraní.

N

náboj elektrický

– fyzikálna veličina meraná ako veľkosť schopnosti pôsobiť elektrickou silou; súčasť predmetu náuky o elektrine a magnetizme.

častica nabitá, elektromagnetizmus, pole elektrické, prúd elektrický, teleso nabité elektricky

náuka o elektrine

– časť fyziky, ktorej ústredným pojmom je pojem elektrického množstva (156;17); náuka o elektrine je súčasť náuky o elektrine a magnetizme.

náuka o elektrine a magnetizme

– p. elektromagnetizmus.

neutrón

– elektricky neutrálna základná stavebná častica jadra atómu; m_n = 1,675.10^-27 kg.

číslo netrónové N, nukleón

nukleón

– častica tvoriaca jadro atómu. Nukleónom je protón a neutrón. Nukleóny tvoria jadrá všetkých atómov.

O

obal atómu

– elektrónový obal – sústava elektrónov viazaná elektrickými silami na atómové jadro. Základnými stavebnými časticami obalu atómu sú elektróny. Na schematickom obrázku atómu vodíka predstavuje obal atómu sivá oblasť okolo jadra, ktorá je oblasťou pravdepodobného výskytu elektrónu (zdroj: Elektrónový obal, in: Wikipedie):

atóm

objekt fyzikálny

– materiálny (prírodný) objekt skúmaný fyzikou; časť fyzikálneho sveta vyčlenená pre fyzikálne skúmanie. To, čo sa odohráva s fyzikálnym objektom, je fyzikálny jav. Silové pôsobenie medzi fyzikálnymi objektmi sprostredkúva fyzikálne pole.

Na fyzikálnom objekte možno definovať fyzikálny systém.

Fyzikálne objekty sa členia na

· makrofyzikálne objekty,

· mikrofyzikálne objekty,

· megafyzikálne objekty.

objekt hmotný

– materiálny objekt – fyzikálny objekt vyskytujúci sa buď v látkovej alebo v poľovej forme.

optika

– časť fyziky, ktorej predmetom sú svetelné javy tvoriace vedno svetlo ako ten rozsah elektromagnetického vlnenia, ktorý je vnímateľný zrakom.

optika geometrická

– časť optiky, ktorej predmetom sú zákony odrazu a lomu svetla a ich praktické využitie.

P

pohyb fyzikálny

– pohyb, ktorého nositeľom je fyzikálny objekt; forma pohybu hmoty, ktorá je súčasťou predmetu fyziky.

pohyb mechanický

– zmena polohy hmotnej častice alebo telesa vzhľadom k inému, vzťažnému telesu.

pohyb kmitavý

– kmitanie – periodický pohyb, pri ktorom teleso po vychýlení viackrát prechádza rovnovážnou polohou. Kmitavý pohyb vykonáva napríklad chvejúci sa oceľový pásik upevnený vo zveráku, chvejúca sa membrána reproduktora, ramená znejúcej ladičky, teleso zavesené na pružine atď. Body, v ktorých sa mení smer pohybu kmitajúceho telesa, sa nazývajú body obratu.

poloha telesa kmitajúceho rovnovážna, teleso kmitajúce

pohyb periodický

– pohyb, ktorý sa pravidelne opakuje, napr. chvenie strún hudobného nástroja, otáčanie Zeme okolo osi, pohyb kyvadla hodín a pod.

pohyb kmitavý

pojem fyzikálny

– fyzikálny významový útvar, ktorý je výsledkom poznania podstaty fyzikálneho javu.

pole

– fyzikálne pole – povedľa látky základná forma hmoty, ktorá vypĺňa priestor a sprostredkúva silové pôsobenie medzi materiálnymi objektmi. Pole sa prejavuje silovými účinkami na iné objekty poľa alebo látky. Silové pôsobenie sa uskutočňuje prostredníctvom kvánt poľa konečnou rýchlosťou.

pôsobenie silové, zdroj poľa

pole elektrické

– časť elektromagnetického poľa, fyzikálne pole, ktorého zdrojom je teleso s nevykmpenzovaným elektrickým nábojom čiže elektricky nabité teleso alebo časovo premenné magnetické pole; elektrické pole sa v danej časti priestoru prejavuje pôsobením elektrickej sily na nabité častice.

Zmenami elektrického poľa možno vyvolať magnetické pole.

pole elektromagnetické

– fyzikálne pole, zodpovedajúce miere pôsobenia elektrickej a magnetickej sily v priestore.

elektromagnetizmus

pole magnetické

– časť elektromagnetického poľa, fyzikálne pole, ktorého zdrojom je pohybujúci sa elektrický náboj čiže elektrický prúd, preto možno magnetické pole pozorovať okolo elektrických vodičov, kde je zdrojom voľný elektrický prúd, ale aj okolo permanentných magnetov, kde sú zdrojom poľa viazané elektrické prúdy.

Magnetické pole možno vyvolať zmenami elektrického poľa.

elektromagnetizmus, sila magnetická

pole silové

– nelátkové formy hmoty, ktorých typickým prejavom je vzájomné pôsobenie telies, častíc atď. bez vzájomného dotyku.

poloha telesa kmitajúceho rovnovážna

– poloha kmitajúceho telesa, v ktorej má teleso najmenšiu potenciálnu energiu.

poloha telesa kmitajúceho rovnovážna

pozitrón

– antielektrón – antičastica elektrónu, zložka antihmoty s kladným elektrickým nábojom +1e, spinom ½ a rovnakou hmotnosťou ako elektrón.

pôsobenie

– vplývanie, matie vplyvu, účinku na niečo.

pôsobenie silové

– interkacia sprostredkúvaná poľom. Pôsobenie sa uskutočňuje prostredníctvom kvánt poľa konečnou rýchlosťou. Mechanizmus pôsobenia sa odohráva tak, že jeden interagujúci objekt kvantá vysiela, druhý ich prijíma a opačne, pričom výsledkom celého diania je príťažlivá alebo odpudivá sila medzi pôsobiacimi objektmi: takto interagujúce objekty tvoria zdroj poľa.

pôsobenie silové elektrické

– vzájomné odpudzovanie sa elektrónov, vzájomné odpudzovanie sa protónov a vzájomné priťahovanie sa elektrónov a protónov. Sily, ktorými pritom na seba elektróny a protóny pôsobia, sa nazývajú elektrické sily.

pôsobenie silové

pôsobenie vzájomné

– interakcia. Vzájomné pôsobenie objektov v prírode sa prejavuje príťažlivými a odpudivými silami, ktorých vznik sa vysvetľuje existenciou rôznych silových polí, ako je napríklad gravitačné, elektrické a magnetické pole, pole psôsobiace medzi časticami tvoriacimi jadrá atómov.

predmet fyziky

– to, čím sa fyzika zaoberá – fyzikálne objekty, ich vlastnosti, vzťahy, premeny a to, ako sa prejavujú vo forme fyzikálnych javov.

princíp vylučovací Pauliho

– fyzikálny princíp, ktorý v roku 1925 sformuloval W. Pauli a podľa ktorého žiadne dva fermióny nemôžu byť v tej istej časti priestoru v úplne rovnakom stave (v rovnakom kvantovom stave).

Pauliho vylučovací princíp umožňuje pochopiť mnohé vlastnosti bežnej hmoty, ako napríklad trenie, tuhosť

príťažlivosť

– gravitácia – sila, ktorou sú k sebe priťahované akékoľvek dve látky.

protón

– základná stavebná častica jadra atómu, ktorej m_p = 1,673.10^-27 kg. Protón nesie kladný elementárny náboj veľkosti e = -1,602.10^-19 C. Protóny sa navzájom odpudzujú.

Protóny a elektróny sa navzájom priťahujú.

číslo protónové Z, pôsobenie silové elektrické, sila elektrická

prúd elektrický

– pohybujúci sa elektrický náboj.

elektromagnetizmus

Q

xxx

– xxx

R

rovnica

– matematicky vyjadrený vzťah medzi fyzikálnymi veličinami.

rovnica fyzikálna

– rovnica určujúca novú veličinu pomocou základných veličín alebo forma vyjadrenia fyzikálneho zákona prostriedkami matematiky.

referencia (metrológia)

– meracia jednotka, referenčný materiál alebo kombinácia meracej jednotky a referenčného materiálu.

rovnica kontinuity

– rovnica spojitosti – rovnica vyjadrujúca zákon zachovania hmoty pri prúdení kvapaliny.

rovnica pohybová

– základná rovnica dynamiky, vyplývajúca z druhého Newtonovho pohybového zákona.

rozmer veličiny

– vyjadrenie jednotky veličiny pomocou základných jednotiek, pričom rozmer veličiny vzhľadom na tieto základné jednotky je formálny súčin všetkých rozmerových symbolov s príslušnými exponentmi. V praxi sa zvyčajne v rozmere veličiny nahradzujú rozmerové symboly značkami zodpovedajúcich základných jednotiek.

rozmer veličiny odvodenej

– sa konvenčne symbolicky vyjadruje súčinom mocnín rozmerov základných veličín podľa definície odvodenej veličiny.

rozmer veličiny základnej

– vyjadrenie základnej jednotky tejto veličiny rozmerovým symbolom v podobe veľkého písmena napísaného stojatým písmom; v sústave SI sú tieto rozmerové symboly základných veličín:

M	pre hmotnosť
L	pre dĺžku
T	pre čas
	pre teplotu
I	pre elektrický prúd
J	pre svietivosť
N	pre látkové množstvo

S

scintilácia

– záblesky vyvolávané v určitých látkach dapadajúcim žiarením.

sila elektrická

– sila, ktorou pôsobí elektrické pole na elesá s elektrickým nábojom (elektricky nabité telesá); sila, ktorou na seba pôsobia pri vzájomnom odpudzovaní sa elektróny, pri vzájomnom odpudzovaní sa protóny a pri vzájomnom priťahovaní sa elektróny a protóny.

elektromagnetizmus, náboj elektrický, teleso nabité elektricky

sila magnetická

– sila pôsobiaca v magnetickom poli a prejavujúca sa vzájomným priťahovaním alebo odpudzovaním magnetov alebo otáčaním magnetky.

elektromagnetizmus

sila príťažlivá

– sila, ktorá spôsobuje zmenšovanie vzájomných vzdialeností medzi časticami alebo podsystémami fyzikálneho systému.

siločiara

– krivka určujúca smer intenzity silového poľa.

skalár

– skalárna veličina – veličina celkom určená jediným číselným údajom, napr. hmotnosť, energia, absoôútna hodnota rýchlosti.... Veľkosť skalárov možno odčítať na stupnici, škále, vhodne zostrojeného prístroja. So skalárnymi veličinami sa počíta podľa pravidiel bežnej aritmetiky.

spin

– vlastnosť elementárnych častíc prispievajúca k celkovému momentu hybnosti telesa a definovaná ako invariant Lorentzovej transformácie. Hodnota spinu, ktorá je nemennou vlastnosťou každej elementárnej častice, môže byť buď hodnotou celých alebo polocelých kladných násobkov redukovanej Planckovej konštanty; preto sa zvykne udávať napríklad ako násobok 0, ½, 1, 3/2 atď.

stav pohybový

– pohyb alebo pokoj.

superpartner

– s-častica – podľa teórie supersymetrie hypotetická elementárna častica: každý fermión by mal mať ako partnera bozón a každý bozón by mal mať partnera fermión.

supersymetria

– symetria medzi bozónmi a fermiónmi; predmet teórie supersymetrie.

sústava veličín

– súbor veličín spolu so súborom vzájomne si neodporujúcich rovníc týkajúcich sa týchto veličín. Sústava veličín sa člení na podsústavy sústavy veličín, z ktorých každá sa zakladá na základnej veličine.

sústava vzťažná

– referenčná sústava, vzťažný systém, referenčný systém – teleso alebo skupina telies, ktoré sú v pokoji alebo v zadanom (známom) vzájomnom pohybe a s ktorými je spojená určitá súradnicová sústava, zvolené s cieľom určiť polohu a pohyb skúmaného telesa alebo telies, fyzikálne ich merať alebo uvažovať o nich. Napríklad pohyb nejakého telesa alebo nejaký fyzikálny proces môžeme merať a matematicky opísať (stanoviť, určiť) iba vzhľadom k vzťažnej sústave.

symbol rozmerový veličiny

– konvenčné symbolické vyjadrenie rozmeru veličiny. V praxi sa zvyčajne v rozmere veličiny nahradzujú rozmerové symboly značkami zodpovedajúcich základných jednotiek.

symetria

– vlastnosť fyzikálneho javu alebo fyzikálneho objektu podmienená možnosťou zaviesť alebo uvažovať operáciu symetrie, pomocou ktorej sa daný jav alebo objekt stane v istom zmysle totožný sám so sebou. Podľa teórie symetrie sa s každou operáciou symterie viaže aditívna fyzikálna veličina, ktorá sa v danom systéme zachováva, napr. so symetriou v čase sa viaže zákon zachovania energie, so symetriou voči priestorovej translácii sa viaže zákon zachovania hybnosti, so symetriou voči pootočeniu v priestore sa viaže zákon zachovania momentu hybnosti.

systém fyzikálny

– fyzikálna sústava – objekt fyzikálneho skúmania tvorený množinou vzájomne spojených prvkov (fyzikálnych telies alebo iných fyzikálnych systémov) oddelenou od okolia a interagujúcou s ním ako celok. Vzájomné pôsobenie fyzikálneho systému s okolím ako aj medzi zložkami fyzikálneho systému sa uskutočňuje prostredníctvom fundamentálnych interakcií.

fyzika

Š

šošovka

– predmet z priehľadného materiálu, ktorý sa používa v optike alebo v iných oblastiach činnosti na ovplyvnenie šírenia svetla v širšom zmysle, t. j. viditeľného svetla a infračerveného a ultrafialového žiarenia. Šošovku tvorí homogénne izotropné prostredie ohraničené dvoma guľovými plochami alebo guľovou plochou a rovinou.

T

teleso

– hmotný objekt konkrétneho tvaru a objemu, hmotný útvar makrosveta, ktorý nám naše zmysly sprostredkujú ako celistvý, no v skutočnosti má určitú štrukúru, pozostáva z mikročastíc – atómov, molekúl, iónov, ktoré už nie sú prístupné nášmu priamemu zmyslovému vnímaniu. Táto štruktúra je príčinou rôznych vlastností telies ako celku, napr. skupenstva, hustoty, tvrdosti, tekutosti, elektrickej vodivosti a ďalších. Rozdiely sú spôsobené existenciou rôznych druhov atómov, ich kombináciami a usporiadaním.

Pri pozorovaní telies si možno uvedomiť ich rozľahlosť a rozmiestnenosť a toto uvedomenie si vedie k predstave priestoru viazaného na hmotné telesá, ktoré ho vytvárajú; priestor bez telies by nejestvoval. Poloha, ktorú telesá v priestore zaujímajú, sa môže meniť vzhľadom na iné telesá. Táto zmena polohy je pohyb telies. Okrem pohybu existujú aj ďalšie fyzikálne procesy odohrávajúce sa s telesami: zmena teploty telies, šírenie sa svetla od jeho zdroja všetkými smermi, zlučovanie chemických prvkov, pričom sa vytvárajú chemické zlúčeniny, medzi bunkami živých organizmov a ich okolím sa odohráva látková výmena atď. Uvedomovanie si trvania týchto dejov a ich nezameniteľného poradia zasa vedie k predstave času.

látka

teleso kmitajúce

– teleso konajúce kmitavý pohyb.

teleso nabité elektricky

– teleso s elektrickým nábojom, zdroj elektrického poľa; súčasť predmetu náuky o elektrine a magnetizme.

pole elektrické

tenzor

– veličina určená väčším počtom čísel ako vektor: pojem tenzora je zovšeobecnením pojmu vektora: Vektor možno považovať za tenzor prvého rádu alebo stupňa. Existujú aj tenzory vyšších stupňov.

teória elektromagnetického poľa

– fyzikálna teória vypracúvaná v rámci elektromagnetizmu, ktorá vysvetľuje elektromagnetické javy.

teória fyzikálna

– systém zovšeobecneného fyzikálneho poznania, umožňujúci vysvetliť a predvídať fyzikálne javy.

teória supersymetrie

– SUSY – časť časticovej fyziky, ktorej predmetom je symetria medzi bozónmi a fermiónmi.

supersymetria

teória symetrie

– časť fyziky, ktorej predmetom je symetria.

termika

– časť mechaniky v širšom zmysle, ktorej predmetom je pohyb najmenších súčiastok telies (156;17).

U

xxx

– xxx

V

vektor

– vektorová veličina – veličina určená svojou veľkosťou a smerom.

Vektor možno považovať za tenzor prvého rádu.

S vektorovými veličinami sa počíta podľa pravidiel vektorového počtu.

vektor jednotkový

– vektor daného smeru, ktorého absolútna hodnota sa rovná jednej.

vektor polohový

– rádius vektor – vektor r = xi + yj + zk, pomocou ktorého môžeme v pravotočivej sústave jednotkových vektorov i, j, k určiť polohu ľubovoľného bodu A; i, j, k sú jednotkové vektory rovnobežné so súradnicovými osami karteziánskej súradnicovej sústavy; x, y, z sú príslušné karteziánske súradnice. Vektory i, j, k tvoria bázu tejto sústavy.

Obr. in vektor polohový

xi + yj + zk, sú pravouhlé priemety vektora r do osí x, y, z a nazývajú sa zložky vektora r.

I: e-Fyzika I

veličina

– vlastnosť majúca veľkosť vyjadriteľnú ako číslo a referenciu. Súbor veličín spolu so súborom vzájomne si neodporujúcich rovníc veličín týkajúcich sa týchto veličín tvorí sústavu veličín. Každá veličina má názov, symbol a jednotku.

veličina základná, veľkosť veličiny

veličina bezrozmerná

– odvodená veličina, ktorej všetky exponenty základných jednotiek v jej rozmerovom vyjadrení majú nulovú hodnotu.

veličina fyzikálna

– merateľný aspekt vlastnosti fyzikálneho objektu, vzťahu medzi fyzikálnymi objektmi, stavu alebo pohybu fyzikálneho objektu. Inými slovami: merateľná fyzikálna vlastnosť, stav, zmena fyzikálneho objektu, napr. hmotnosť, objem, teplota pevného telesa, rýchlosť pohybujúceho sa telesa, elektrický náboj elektricky nabitého telesa atď.

Jednotlivej fyzikálnej veličine sa priraďuje značka (symbol) v podobe písmena zväčša totožného s prvým písmenom anglického názvu príslušnej fyzikálnej veličiny: objem V, hmotnosť m, teplota T, rýchlosť v, elektrický náboj Q, sila F ...

Fyzikálna veličina má hodnotu, ktorú určujeme meraním fyzikálnej veličiny.

veličina odvodená

– veličina určitej sústavy veličín definovaná pomocou základných veličín sústavy: odvodené veličiny sa zavádzajú najčastejšie tvorením mocnín základných veličín a súčinov a podielov týchto mocnín. Napr. moment zotrvačnosti hmotného bodu vzhľadom na danú priamku definujeme ako súčin jeho hmotnosti a druhej mocniny jeho vzdialenosti od tejto priamky () alebo rýchlosť pozdĺž danej čiary sa pohybujúceho bodu definujeme ako podiel dĺžky prebehnutej dráhy a príslušného času () (156;19).

veličina základná

– veličina v konvenčne vybranej podsústave sústavy veličín nevyjadriteľná v rámci tejto podsústavy prostredníctvom iných veličín. Každá základná veličina má svoj názov, symbol a jednotku:

Názov základnej veličiny	Symbol základnej veličiny	Názov základnej jednotky	Značka základnej jednotky
hmotnosť	m	kilogram	kg
dĺžka	l	meter	m
čas	t	sekunda	s
termodynamická teplota	T	kelvin	K
elektrický prúd	I	ampér	A
svietivosť	J	kandela	cd
látkové množstvo	n	mol	mol