vábiacno – vábanie a jeho nositeľ.


vaghézza tal. – pôvab alebo povrchná krása, estetický fenomén reflektovaný renesančnou estetikou.


vďačnosť  vďakyvzdanosť  dôležitý (prepotrebný) významový útvar a proces vyznačujúci sa pocitom a pociťovaním vďaky.

Človek môže žiť  obrazne povedané  „v oblaku nenávisti“ alebo „v oblaku vďačnosti“. Prvý spôsob bytia je, ako vidíme okolo seba neustále, triviálny, nevyžadujúci od nás nič, omnoho ľahší a bezprostrednejší, takmer automatický.

Žiť v oblaku vďačnosti je naopak blaženosť, takmer mimoriadny stav, ktorý si necháme pretekať dlaňami bezmyšlienkovite a takisto takmer automaticky. Dôležité však je, že stav vďačnosti je možný a dosiahnuteľný v ktoromkoľvek okamihu života, pretože je priamo nadviazaný na nadoblačie mysle.

A ak by sa niekto spýtal, „za čo“ mám byť vďačný, tak odpoveď by mohla znieť napríklad: za to, že môžem dýchať.


vďaka  lat. gratia  vítanosť, rozpoznanosť vyhovujúceho; Grácií bolo vždy viacero . Keďže vďaka spočíva na rozlišovaní, je druhom múdrosti, pokiaľ o čomsi takom ako „druh múdrosti“ má vôbec zmysel uvažovať: dôležitý je pocit a pociťovanie vďaky, čiže vďačnosť.


vec – súcno, predmet, objekt, entita. Veci majú vlastnosti a sú vo vzťahoch. Veci sa javia sa a majú podstatu. Vec sa odlišuje od svojho pojmu. Pojem veci kolíše podľa toho, aké kategórie intervenujú v priebehu jeho tvorby. Vec sa napr. chápe ako časť materiálneho sveta, ktorá má relatívne samostatnú existenciu. Veci sa navzájom líšia svojou kvalitatívnou určenosťou.

Závažným gnozeologickým a špeciálnovedným problémom je problém vzájomnej totožnosti a vzájomného rozdielu medzi vecami, ako aj problém odlišnosti veci od objektu a od predmetu. :: esencia, ontológia, prvok množiny, svet, vec (Hegel, G. W. F.). stav vecí, vlastnosť, vzťah.


vec (Hegel, G. W. F.) – obraz svetovej idey v malom. Všetko má mnoho rozličných vlastností. Jedny udržiavajú vec v danom stave, iné pracujú k jej zániku a snažia sa vytvoriť inú vec. Vec je zároveň tým, čím je a zároveň aj niečím iným. Vec obsahuje svoje vlastné iné; je iným seba samej. Keďže každá vec je obmedzená, je aj konečná, a to priestorove i časovo. Táto jej obmedzenosť je jej negáciou. Vec je pozitívna, čo vyjadruje jej existencia, a je negatívna. Táto negatívnosť veci nevyhnutne spôsobuje jej zánik (nič nie je večné) a prechod v iné (všetko sa mení). Vec je vnútorne protirečivá a je v pohybe; je to momentálny priesečník, križovatka rozličných, aj proti sebe smerujúcich dejov (65;292).


vec (Wittgenstein, L.: Tlph) – nem. das Ding – súčasť stavu vecí (410;33).


večnosť  1. neohraničenosť času začiatkom alebo koncom; neobmedzené časové trvanie; v tomto zmysle je to chronéma;

2. mimočasovosť, nepodliehajúcno času, vylúčenosť postupnosti alebo zmeny; v tomto zmysle je to achronéma. :: aeternitas, večnosť (Junk, N.  Brugger, W.).


večnosť (Junk, N. – Brugger, W.) – trvanie nepremennej bytnosti (46;91).


veda – jedna z foriem osvojovania si sveta človekom, ktorej produktom sú teoreticky systematizované objektívne poznatky alebo súbor poznatkov nachádzajúcich sa v zdôvodnenom kontexte resp. majúcich sa nachádzať v zdôvodnenom kontexte. Veda je najsystematickejšia a najkoncentrovanejšia forma poznania. Veda je systematický spôsob racionálneho alebo empirického poznávania s cieľom získať spoľahlivé poznatky využiteľné na predvídanie alebo v praxi.

Veda je súčasťou kultúry – presnejšie: z vedy je toľko súčasťou kultúry, koľkým sa veda podieľa na premene zlého na dobré. Pokiaľ sa veda nepodieľa na tejto premene, nie je kultúrou (zložkou kultúry).

Jedným z hlavných jazykov, ktorými dnes hovoria vedy, je matematika.

Základné znaky vedy sú:

    1. veda je špecifická, psychická a fyzická činnosť človeka, ktorej
    2. výsledkom je nový vedecký poznatok a ten
    3. v psychosociálnej sfére sa javí ako dôsledková činnosť, ktorou človek získava kontrolu nad okolím (technikou a prírodou), ako aj samým sebou.

Na vedu sa kladie požiadavka objektivity, pravdivosti a metodickosti (prípadne aj terminologickej jednoznačnosti).

Veda je predmetom skúmania radu metavedných disciplín, napr. filozofie vedy, logiky, teórie vedy, sociológie vedy, psychológie vedy, metodológie vedy a i.

Veda má dve základné formy – empíriu a teóriu, ktoré sa v procese vedeckého skúmania vzájomne dopĺňajú: veda je hľadanie hypotéz a testovanie týchto hypotéz pokusmi o falzifikáciu jednotlivých dôsledkov. Výrazom veda sa niekedy skrátene označuje vedný odbor.

::


veda eidetická  veda o esenciách.


veda empirická  veda, ktorá sa opiera o skúsenosť, empíriu.


veda konvergentná  časť vedy na rozhraní prírodnej a arteficiálnej sféry prepájajúca a kombinujúca rôzne technologické postupy.


veda prísna (Husserl, E.)  veda, uspokojujúca najvyššie teoretické potreby a umožňujúca z eticko-religiózneho hľadiska čisto rozumovými normami regulovaný život (456;1). :: Husserl, E. 


vedenie  matie vedomosti o niečom, oboznámenosť s niečím; osvojenosť, ale i schopnosť vyrovnať sa nejakou situáciou alebo vykonávať nejakú činnosť.


vedomie – gr. συνεíδησις; ale aj σúνεσις, συναίσθησις, φρóνησις; lat. conscientia, aj cogitatio, sensus internus, mens; angl. consciousness, nem. Bewußtsein  súhrn uvedomovaných stavov a procesov subjektu, v ktorom sa subjektu manifestuje (ukazuje) svet i on (čiže subjekt) sám; entita procesuálneho alebo stavového charakteru, ktorej interpretácie sa členia podľa matice kategórií intervenujúcich v jej reflexii. Existujú aj smery popierajúce existenciu tejto entity (napr. behaviorizmus). Vedomie sa často tematizuje aj pod titulom duša, duch, myseľ a pod. :: realita, vedomie bežné, vedomie každodenné, vedomie transcendentálne.


vedomie každodenné  bežné vedomie  vedomie vyplnené významovými útvarmi, ktoré vznikajú v procese každodenného osvojovania si sveta človekom: napríklad každodenné (intuitívne) predstavy alebo pojmy o entitách poväčšine z bezprostredného okolia človeka. :: čas (vedomie každodenné).


vedomie transcendentálne  vedomie umožňujúce zakúšanie / skúsenosť a poznávanie / poznanie sveta.


vedomosť  osvojené, t. j. pochopené a zapamätané fakty a vzťahy medzi nimi (v podobe pojmov, pravidiel, poučiek, vedeckých zákonov, vzorcov, značiek a i.); vedomosť je sústava významových útvarov predstavujúca produkt vnímania, poznávania, myslenia, pamätania si, praktického experimentovania a životných skúseností.


vedomý  konaný s plným vedomím, uvedomovaný.


verenie (náboženstvo) – významový proces tvoriaci procesuálnu stránku náboženskej viery, bytie veriacim, matie náboženskej viery.


verifikácia lat.  overenie pravdivosti, výsledok testovania spočívajúci v potvrdení; dôkaz potvrdenia pravdivosti výroku alebo tvrdenia; proces potvrdzovania pravdivosti vedeckých tvrdení empirickými metódami; zistenie alebo zisťovanie, či nejaké tvrdenie je pravdivé alebo za akých podmienok alebo predpokladov je pravdivé.

S verifikáciou je spojený problém, že ak pri nej prejdeme od jednotlivých faktov k teóriám, zistíme, že verifikácia jednotlivých predpovedí teórie neznamená verifikáciu teórie, pretože vždy môžu existovať doposiaľ neznáme fakty, ktoré sú s teóriou v rozpore. To je dôvod, prečo sa pristupuje k falzifikácii.


vernosť  súhlas, zhodovanie sa so skutočnosťou. :: pravdivosť.


vesmír  univerzum, svet, tradičný objekt filozofických a mimofilozofických (vedeckých, náboženských, mystických, alternativistických atď.) úvah a teórií. :: astronómia, kozmológia, kozmos, model vesmíru, model vesmíru kozmologický, model vesmíru kozmologický štandardný, vesmír (astronómia), vesmír pozorovateľný.


veta  základná komunikatívna jednotka vyjadrujúca jednoduchý alebo zložený významový útvar rôznej miery emocionálnej alebo vôľovej nasýtenosti. Vetu tematizujú disciplíny, ako logika, lingvistika, matematika, literárna veda, hudobná veda... :: veta (Frege, G.), veta (huba), veta (lingvistika), veta matematická, veta vyslovená.


veta (Frege, G.)  meno sui generis.


veta vyslovená  vypovedaná veta, veta podaná artikuláciou alebo hlasom, vyjadrená slovami. :: výrok.


viazanie  spájanie (predĺžených) koncov niečoho prepletením (na uzol).


videnie vôbec (Husserl. E.: Ideen I) – nem. Sehen überhaupt – originárne dávajúce vedomie ako posledný zdroj oprávnenia všetkých tvrdení (415;36).


Viedenský krúžok  nem. Wiener Kreis  spoločenstvo filozofov, prírodovedcov, sociológov, matematikov, ktoré sa sformovalo vo Viedni v 20. rokoch 20. storočia a vytvorilo program logického pozitivizmu. Skupina nadviazala na schôdzky ešte z čias Rakúsko-Uhorska (1907), na ktorých debate sa o. i. zúčastňoval H. Hahn, Ph. Frank, O. Neurath.

Ideovo Viedenský krúžok nadväzoval na odkaz alebo bral do úvahy myšlienky E. Macha, H. Poincarého, P. Duhema, A. Reya, B. Russella, F. Brentana, B. Bolzana, L. Boltzmanna...

Skupina sa utvorila v roku 1922 z iniciatívy M. Schlicka, ktorej členmi alebo účastníkmi debát sa okrem spomenutého Hahna, Franka a Neuratha postupne stali aj: R. Carnap, H. Feigl, K. Gödel, V. Kraft, F. Waismann, A. Einstein, C. G. Hempel, A. J. Ayer, F. Kaufmann, K. Menger, E. Nagel, J. von Neumann, Olga Hahn-Neurathová, Th. Radakovic, R. Randová, K. Reidemeister, H. Reichenbach, Olga Taussky-Toddová, A. Tarski, W. Van O. Quine, E. Zilsel.

Záujem o činnosť Viedenského krúžku prejavoval aj L. Wittgenstein, K. R. Popper, H. Gomperz.

Témou diskusií boli tieto otázky:

    • vzťah vedy a metafyziky,
    • fundamentácia matematiky a prírodných vied,
    • problémy empirizmu,
    • štruktúra vedeckej teórie,
    • úloha logiky vo filozofii,
    • etické a sociologické otázky,
    • dielo L. Wittgensteina (on sám však členom Viedenského krúžku nebol) Tractatus Logico-philosophicus.

Základné myšlienky, ktoré sa zrodili v diskusiách členov Viedenského krúžku, zhrnul a formuloval v roku 1929 v programovom manifeste krúžku pod titulom „Vedecká koncepcia sveta  Viedenský krúžok (Wissenschaftliche Weltauffassung  der Wiener Kreis)“ R. Carnap, H. Hahn a O. Neurath.

Krúžok nadväzoval bohaté kontakty s obdobne zameranými skupinami, spoločnosťami a osobnosťami v zahraničí (v Nemecku, Veľkej Británii, Poľsku, Fínsku, Nórsku, Švédsku, Dánsku, Francúzsku).

Myšlienky Viedenského krúžku časopisecky stelesňoval Erkenntnis (1930  1938), po anšluse Rakúska The Journal of Unified Science v USA, edícia Einheitswissenschaft a neskôr už v USA International Encyclopedia of Unified Science. :: filozofia 20. stor., filozofia rakúska, neopozitivizmus.


viera náboženská  podstatná súčasť náboženstva spočívajúca v presvedčení, že transhorizontová realita má istú (zväčša božskú) povahu.


viera v skutočnosť (Hume, D.)  zvláštny pocit alebo predstavujúce poňatie, ktorým sa odlišuje skutočné od neskutočného, ktorého pojem všetci poznáme, ale nedokážeme ho definovať, musíme ho prijať ako primitívny pojem.


vis inertiae lat.  zotrvačnosť.


vlastnenie  bytie majiteľom niečoho alebo pokladanie niečoho za svoje na základe práva.


vlastníctvo  vlastnenie na základe práva alebo to, čo vlastníme, majetok.


vlastník  majiteľ, kto niečo vlastní.


vlastnosť – druh univerzálie, stabilný prejav entity, to, čo je spoločné triede entít a čo ich odlišuje od iných. Vlastnosť je všetko, čo predmet má, a teda má nielen aspekt kvalitatívny, ale aj kvantitatívny, javový i podstatový, akcidentálny a esenciálny. Vlastnosť je spôsob, ktorým sa jedna vec, jav či proces prezentuje vo vzťahu k inej veci, javu či procesu.

Vlastnosť je predmetom skúmania tak kvalitatívnej ako aj kvantitatívnej analýzy.

Vo vede sa považujú za najvýznamnejšie vlastnosti, výsledok poznania ktorých možno číselne vyjadriť (teplota topenia, teplota varu, hustota, lom svetla a pod.).

Odhalenie vlastností je jedným z hlavných cieľov poznávania. Ďalšie kroky poznávacích aktivít vedú k odhaľovaniu vzťahov (vrátane kauzálnych súvislostí).

Vlastnosť a vzťah: Jedným z nápadných rozdielov medzi vlastnosťami a vzťahmi je to, že vlastnosť prisudzujeme jednotlivým predmetom, zatiaľ čo vzťah sa týka aspoň dvoch predmetov (cf 450;13, 69;111, 112, 487;149 – 150). :: dynamika, charakter, ontológia, povaha, ráz, vec, vlastnosť (Cmorej, P.), vlastnosť empirická (Cmorej, P.), vlastnosť esenciálna empirická (Cmorej, P.), vlastnosť (Černík, V.), vlastnosť (logika predikátová), vlastnosť fyzikálna, vlastnosť charakteristická, vlastnosť chemická, vlastnosť kvalitatívna, vlastnosť kvantitatívna, vlastnosť matematická, vlastnosť podstatná, vlastnosť pozorovateľná, vlastnosť psychická, vlastnosť systému, vlastnosť tónu, vlastnosť topologická, vlastnosti systému.


vlastnosť (Cmorej, P.)  ľubovoľná (parciálna alebo totálna) funkcia, ktorá svetamihom priraďuje množiny objektov.


vlastnosť (Černík, V.)  všetko to, čo nejaký predmet má (quodcunque habetur). Vlastnosť predmetu má svoj vnútorný základ v jeho podstate, v jeho bytí osebe; zároveň však je tým, čím sa podstata predmetu, jeho bytie osebe prejavuje vo vzájomnom pôsobení s inými predmetmi a v pomere k nim. Je to schopnosť predmetu vyvolávať v inom predmete nejaké zmeny a zároveň aj jeho schopnosť určitým spôsobom sa meniť pôsobením iného predmetu. Vlastnosti nejakej veci nevyplývajú z jej vzťahu k ným veciam, ale sa v takomto vzťahu iba uplatňujú.

Vlastnosť má kvalitatívny, kvantitatívny, javový a podstatový aspekt, v súlade s čím môže byť predmetom kvalitatívnej i kvantitatívnej analýzy (cf 69;111, 112).


vlastnosť (logika predikátová)  množina indivíduí označovaná unárnym predikátom (cf 89;175)


vlastnosť empirická (Cmorej, P.)  vlastnosť, ktorej rozsah v skutočnom svete sa nedá identifikovať bez uplatnenia skúsenosti.


vlastnosť esenciálna empirická (Cmorej, P.)  vlastnosť, ktorú predmet nemôže nemať (keby ju stratil, prišiel by o svoju identitu, prestal by existovať); je to vlastnosť, ktorá danému predmetu prislúcha nevyhnutne, v každom svetamihu (v každom svete v každom okamihu). :: podstata predmetu (Cmorej, P.).


vlastnosť charakteristická  stránka, prvok podstaty, príznačná vlastnosť, typická vlastnosť.


vlastnosť kvalitatívna  vlastnosť látky, ktorú nemožno vyjadriť číselnou hodnotou, napr. chuť, farba, vôňa... Kvalitatívne vlastnosti sa využívajú pri opise látok.


vlastnosť kvantitatívna  vlastnosť, ktorú možno merať a udať určitou číselnou hodnotou, napr. teplota topenia, teplota varu, hmotnosť, tvrdosť, hustota...


vlastnosť podstatná  konštituent podstaty.


vnem  významový útvar, ktorý je výsledkom vnímania; je to  kognitívny významový útvar vytváraný v procese vnímania.


vnímanie  špecifický druh významotvorby, významový proces, v priebehu ktorého sa konštituuje vnem. :: vnímanie vnútorné (gnozeológia) (Husserl, E.), vnímanie vnútorné (Locke, J.), vnímanie vonkajšie (Locke, J.), vnímať.


vnímanie vnútorné (gnozeológia) (Husserl, E.)*  evidentné vnímanie, ktoré má duch alebo duša o vlastnej činnosti (sú to cogitationes v karteziánskom zmysle), povstávajúce z reflexie činností, ktoré duch vykonáva na základe ideí, ktoré už boli získané pomocou zmyslového vnímania. V evidencii vnútorného vnímania tkvie jeden zo základných pilierov poznania, ktorým skepsa nemôže otriasť. Vnútorné vnímanie je taktiež jediné, ktorému v akte vnímania pravdivo zodpovedá objekt, ba dokonca  v ňom je vnútorne obsiahnutý (ihm innewohnt). Vraví sa teda výstižne, že je to jediné vnímanie, ktoré si zaslúži svoje meno (454;14).

* Čítaj: Husserlovo chápanie (dovtedajšieho) gnozeologického prístupu k vnútornému vnímaniu.


vnímanie vnútorné (Locke, J.)  vnímanie, ktoré má duch alebo duša o vlastnej činnosti (sú to cogitationes v karteziánskom zmysle), povstávajúce z reflexie činností, ktoré duch vykonáva na základe ideí, ktoré už boli získané pomocou zmyslového vnímanie (454;14).


vnímanie vonkajšie (Locke, J.)  naše vnímanie vonkajších telies, povstávajúce z účinkov, ktorými na ducha pôsobia fyzické veci prostredníctvom zmyslových orgánov (454;14).


vnímať – zmyslami postihovať, prijímať v podobe vnemov.


vnímateľný  ktorý možno alebo ktorý sa dá vnímať.


vnútorný  jestvujúci vnútri alebo týkajúci sa ho; opak vonkajšieho.


vnútrajšok – vnútro.


vnútro  vnútorná časť, vnútorný priestor, vnútrajšok.


vonkajší  vyskytujúci sa vonku, zvonka, na povrchu alebo mimo niečoho, opak vnútorného.


vonkajšok  vonkajšia časť, plocha niečoho, vonkajší priestor; opak vnútra alebo vnútrajšku.


vôľa  vedomé úsilie dosiahnuť niečo na báze schopnosti slobodne sa rozhodovať. :: chcenie.


vôľa osebe (Schopenhauer, A.)  vôľa, ktorá nie je uchopená v sebapoznaní a ktorá nie je podriadená zákonu motivácie a teda nie je determinovaná; je schopná obrátiť sa preto proti sebe ako vôli k sebazáchove, ako egoistickej vôli a namiesto egoizmu postaviť súcit, v ktorom sa človek chápe ako spojený so všetkými trpiacimi bytosťami. Tento obrat možno uskutočniť v prvom rade prostredníctvom askézy (cf. 83;276).


vplyv – výsledok pôsobenia; akt vykonávania určitého účinku subjektu na objekt. Vplyv je tá časť pohybu entity, ku ktorej by bez pôsobenia inej entity nedošlo.


vplývanie  matie, uplatňovanie vplyvu.


východisko  miesto, z ktorého sa vychádza; základ, hľadisko, z ktorého sa vychádza.


vyjadrenie  danie najavo slovami alebo ináč, oznámenie, vyslovenie, znázornenie, stvárnenie. :: rovnica (matematika), vyjadrenie matematické, znenie.


vyjadrovanie  vyslovovanie, vypovedanie, prejavovanie, dávanie najavo slovami, úsmevom, mimikou, stvárňovanie. :: vyjadrovanie číselné, vyjadrovanie slovami.


vyjadrovanie slovami  slovné vyjadrovanie  vyslovovanie, vypovedanie, prejavovanie, dávanie najavo slovami. :: lingvistika.


vyjasnenie  umožnenie lepšieho pochopenia.


výklad  objasnenie zmyslu, vysvetlenie.


výkon  realizácia, vykonanie, vykonávanie alebo časť nejakej činnosti. :: úkon, výkon (fyzika), výkon počítača.


vykonanie  urobenie, uskutočnenie.


vykonávanie  robenie, uskutočňovanie.


vymedzenie – určenie presných hraníc, presné vyznačenie, ohraničenie; stanovenie rozsahu pôsobnosti alebo platnosti.


výmena  vymenenie, vymieňanie. :: výmena tovarová.


vymenenie  nahradenie niečím iným (toho istého druhu), vystriedanie; danie jednej veci za inú, zamenenie.


vymieňanie  nahradzovanie niečím iným (toho istého druhu), striedanie; dávanie jednej veci za inú, zamenenie.


vynakladanie  dávanie alebo vydávanie niečoho (prostriedkov ap.) v prospech niekoho alebo na niečo.


vyplývanie (logika)  najvšeobecnejší predmet logiky spočívajúci vo fakte, že pravdivosť niektorých výrokov zaručuje pravdivosť iných. Napríklad v skupine výrokov

Všetci ľudia sú smrtelní    (1)

Aristoteles je človek          (2)

Aristoteles je smrteľný......(3)

pravdivosť (1) a (2) zrejme zaručuje pravdivosť (3); výrok (3) teda nemôže byť nepravdivý, keď sú pravdivé (1) a (2).

Výrok, ktorý vyplýva, sa niekedy označuje ako konzekvent prípadu vyplývania (v tomto príklade je teda konzekventom (3)); výroky, z ktorých konzekvent vyplýva (v príklade (1) a (2)), potom tvoria antecedent tohto prípadu vyplývania (33;11  12).


vyplývanie logické  deduktívne vyplývanie  vyplývanie, pri ktorom pravdivosť premís garantuje pravdivosť záveru.

Pri logickom vyplývaní nemôže nastať prípad, že by všetky premisy argumentu boli pravdivé a jeho záver nepravdivý. Pravdivosť záveru, ktorá bol odvodená pomocou logického vyplývania, bola už vlastne obsiahnutá v pravdivosti premís, z ktorých sa záver odvodil.

Pri deduktívnom vyplývají ide o usudzovanie od všeobecného ku konkrétnemu.

 :: argument platný deduktívne, logika, schéma argumentu, štruktúra argumentu formálna, závislosť pravdivostná.


vypracovanie  utvorenie (tvorivou) prácou, vyhotovenie; odborné urobenie, zhotovenie (ručne, remeselne, strojom).


výraz  určitá jednotka jazykového prejavu, vyjadrenie významového útvaru alebo procesu; vyjadrovací (jazykový) prostriedok.

Výrazy a len výrazy majú v jazyku význam (4;22) :: výraz algebrický, výraz aritmetický, výraz indexický, výraz indivíduový, výraz jazykový, výraz matematický, výraz jazykový, výraz výrokový.


výraz indexický  jazykový výraz, ktorý referuje na nejakú entitu v závislosti od kontextu, v ktorom je použitý, t. zn. že v rôznych kontextoch môže referovať na rôzne objekty, no pri jednom jeho použití „vždy referuje na ten istý objekt v každom logicky možnom svete“ (502;412). :: logika.


výraz indivíduový  výraz označujúci indivíduum (cf 89;178). :: logika.


výraz jazykový  jednotka jazykového prejavu, tvorená (podľa pravidiel daného jazyka) konečnou postupnosťou vyjadrovacích prvkov tvoriacich abecedu jazyka, do ktorého výraz patrí; v prípade písomnej fixácie jazykového výrazu sú týmito základnými vyjadrovacími prvkami písmená, v prípade zvukovej realizácie jazyka sú týmito prvkami hlásky.

Jazykový výraz sa vyznačuje tým, že len on má v jazyku význam.

Jazykové výrazy spolu s pravidlami ich vytvárania a používania tvoria jazyk.

Používanie jazykových výrazov je predmetom pragmatiky.

Význam jazykových výrazov skúma sémantika. :: abstraktor, konštanta, operátor, premenná (logika).


výraz výrokový  výrok alebo výroková forma, súčasť predmetu výrokovej logiky. :: logika, logika výroková.


výrok  výsledok rokovania (napr. súdu, komisie expertov a podobne) alebo vyslovená veta.

Vo formálnej logike: veta určitého jazyka, ktorej možno priradiť istú pravdivostnú hodnotu (pravdivá, nepravdivá) alebo modalitu (pravdepodobná, možná, nemožná, nevyhnutná a i.). :: predikcia, premisy, rovnosť (matematika), výraz výrokový, výrok (logika), výrok jednoduchý, výrok kontrafaktuálny, výrok matematický, výrok pravdivý.


výrok (logika)  akékoľvek zrozumiteľné oznámenie, ktoré možno hodnotiť z hľadiska pravdivosti. I odpoveď 1 + 1 = 3 je výrokom, pretože jej dobre rozumieme a vieme, že je v bežnej aritmetike nepravdivá (487;25). :: disjunkcia (logika), výrok jednoduchý, výrok kontrafaktuálny. | Po angl. |


výrok jednoduchý  elementárny výrok  výrok, ktorý nezahrnuje iné výroky. :: výrok jednoduchý (logika výroková).


výrok jednoduchý (logika výroková)  neanalyzovateľná (najmenšia) jednotka (časť), na ktorú sa dajú aplikovať výrokové spojky (89;45). :: logika.


výrok kontrafaktuálny  podmienkový výrok v tvare keby A potom B vyslovený s predpokladom, že A nevystihuje skutočný (faktický) stav veci. Štruktúra kontrafaktuálnych výrokov sa formálne zapisuje A   B („Keby A, tak by B“). :: logika.


výrok pravdivý  výrok, ktorého význam verne reprezentuje skutočnosť. :: logika.


výrok pravdivý kontrafaktuálne – výrok pravdivý prinajmenšom v jednom z možných svetov, no nie vo svete skutočnom. :: logika.


výrok pravdivý kontingentne – výrok pravdivý aspoň v jednom z možných svetov. :: logika.


výrok pravdivý nevyhnutne – výrok pravdivý vo všetkých možných svetoch. :: logika.


výskum  organizované skúmanie alebo bádanie. :: výskum filozofický, výskum vedecký, výskum vedecký, in: Dodatok.


výskum filozofický  vysokokvalifikovaná organizovaná odborná činnosť zameraná na získanie nových filozofických poznatkov, respektíve na objavovanie postupov, ktorými možno využiť filozofické poznatky v praxi.

Filozofický výskum sa uskutočňuje na pracoviskách, akými sú filozofické ústavy (napr. Filozofický ústav SAV) a katedry filozofie (napr. Katedra filozofie a dejín filozofie FF UK, Bratislava). :: filozofia.


výskum vedecký  forma vedeckého skúmania a objavovania, overovania, spôsob budovania vedy. Podstatu vedeckého výskumu tvorí poznávací proces, ktorý vychádza z už objaveného a systematizovaného súboru poznatkov o realite (cf vedecká teória) a ktorý smeruje k objaveniu, systematizovaniu a potvrdzovaniu nových vedeckých poznatkov. :: veda, výskum vedecký, in: Dodatok.


výskyt  objavovanie sa, ukazovanie sa, zjavovanie sa, (vy)dávajúcno (sa) niečoho s možnosťou to nájsť.


výsledok  čo vzišlo z istej činnosti, čo sa dosiahlo.


výsledok poznania  kognitívny významový útvar konštituovaný poznaním chápaným ako istý súbor poznávacích aktivít, napr. pojem, predstava, hypotéza, teória atď.


vyslovenie  podanie artikuláciou alebo hlasom, vypovedanie.


vysvetlenie  odhalenie podstaty skúmaného objektu, spočívajúce v ukázaní, ako tento objekt podlieha určitému zákonu.


vysvetľovanie  robenie pochopiteľným udávaním bližších okolností, vykladanie; objasňovanie, osvetľovanie.


vytváranie  utváranie, zhotovovanie najmä tvorivou činnosťou.


vytvorenie  utvorenie, zhotovenie najmä tvorivou činnosťou.


využívanie  úplné používanie na svoju potrebu alebo vo svoj prospech.


vývin  evolúcia, vývoj  postupný rad zmien vedúcich zvyčajne k dokonalejšiemu útvaru; vzchádzanie alebo utváranie sa jedných stavov alebo foriem bytia z druhých.

Teoretický obraz vývinu závisí od významových útvarov (napr. kategórií a pojmov), ktoré intervenujú v jeho teoretickej reflexii.

Pri tvorbe pojmu vývinu najčastejšie intervenujú pojmy, ako pojem zmeny, pojem vyššieho, pojem ireverzibilného, pojem jednotného, pojem diania, pojem zákonitosti, pojem účelu, pojem boha alebo predstava boha, pojem nevyhnutnosti, pojem náhody, pojem špirály, pojem vzostupu, pojem spojitosti (kontinuity), pojem pretržitosti (diskontinuity), pojem bifurkácie, pojem stupňovitosti, pojem kruhovitosti, pojem protirečenia, pojem boja, pojem tendencie, pojem cieľavedomosti, pojem živelnosti, pojem kvantity, pojem kvality, pojem prechodu kvantity v kvalitu, pojem časovosti, pojem mimočasovosti a pod. Významový útvar, ktorý vznikol ako výsledok poznania vývinu, je jedným z hlavných konštituentov súčasného významového univerza; intervenuje dnes vo väčšine foriem reflexie sveta, človeka a miesta človeka vo svete. :: dospelosť, periodizácia vývinu, stupeň.


vývin filozofie  historickofilozofický proces, dejiny filozofie  ireverzibilná kvalitatívna zmena filozofie, presnejšie tej-ktorej určitej filozofie, filozofického smeru, filozofickej školy, filozofického systému a pod. :: periodizácia vývinu filozofie.


vyznačenie  1. označenie, poznačenie; 2. určenie, vytýčenie.


význam  spôsob poľudšťujúcej prítomnosti sveta alebo nejakej entity, nejakej veci, vlastnosti, vzťahu, procesu atď. v našom vedomí zvyčajne v podobe istého významového útvaru alebo procesu. Významom sa zaoberá napr. sémantika, ikonológia a i.

Podľa Gottloba Fregeho je význam to, čo znakom označujeme.

Podľa M. Kubínovej je význam druh psychickej aktivity, ktorá sa odohráva v individuálnom vedomí človeka a je zameraná na predmet označovaný znakom. Odohrávanie sa významu v individuálnom vedomí sa uskutočňuje cestami, ktoré sú predurčené nadindividuálne, pretože inak by znak nemohol plniť svoju komunikatívnu funkciu.

Podľa Ferdinanda de Saussure význam pozostáva z označujúceho (signifiant) a označovaného (signifié). :: proces významový, univerzum významové, útvar významový, význam (lingvistika), význam lexikálny, význam slovný, význam výraz jazykového, zmysel, znamenanie.


význam výrazu jazykového  významový útvar vyjadrovaný jazykovým výrazom; súčasť predmetu sémantiky.


významotvorba  formovanie sa významového útvaru, napr. pojmotvorba, vnímanie, predstavovanie... Jedným z najdôležitejších filozofických príspevkov k pochopeniu významotvorby je Husserlova teória konštitúcie.


výzor  vonkajšia podoba, vzhľad.


vzájomný – obojstranný, smerujúci od jedného k druhému a od druhého k prvému.


vzhľad – podoba, výzor.


vzídenie  vyvinutie sa z niečoho alebo vzniknutie.


vznik  začiatok jestvovania. :: vznik fotónu, vznik písma, vznik zvuku.


vznik filozofie  predovšetkým počiatok starovekej filozofie v rámci niekoľkých kultúrno-civilizačných okruhov sveta, najprv v Indii (védske obdobie), v Európe (počiatok antickej filozofie), v Číne (počiatky čínskeho filozofického myslenia).

(Vznik filozofie možno skúmať aj v rámci vývinu mentality toho ktorého národa; vtedy možno hovoriť o vzniku tej ktorej národnej filozofie.)

Vznikom filozofie myslenie prešlo od reprodukovania spoločných a anonymných mýtov k individuálnemu nastoľovaniu a riešeniu otázok. Filozofická výpoveď je vždy spätá s osobou konkrétneho človeka, ktorý ju vyslovil a obhajoval. Filozofické výpovede sa chápu ako individuálne postoje a názory, ktoré možno nielen preberať, ale aj rozvíjať, kritizovať a vyvracať.

Filozofia vychádza zo situácie, keď svet pred človekom stojí už ako problém. Tento problém filozofia rieši pojmovými prostriedkami.

Vznik filozofie, najmä gréckej filozofie, možno označiť ako prechod od mýtu k logu, sprevádzaný prechodom od predstáv k pojmom. Nejde tu však o radikálny prelom, ktorý delí vývoj myslenia na dve navzájom nezlučiteľné obdobia. Na jednej strane je totiž nesporné, že prvky pojmového myslenia nájdeme aj v mýtoch, a na druhej strane vo filozofii sa budú stále objavovať aj obrazné predstavy, dokonca náznaky mytických príbehov. prechod od mýtu k logu je teda takou zmenou orientácie myslenia, ktorá umožňuje návraty ( L623;7).

Filozofia sa rodí v situácii, keď prestávame dôverovať všeobecne prijatým výkladom, odhodlávame sa k priznaniu vlastnej nevedomosti, a tým aj k neistotám hľadania pravdy. Ten, kto sa odhodlal k filozofovaniu, získal pri svojom prvom kroku len pochybnosti a neistoty. Svet, ktorý ho doposiaľ oslovoval dôverne známymi obrazmi, kladie mu odrazu samé otázky.


vznikanie  začínanie jestvovania.


vzniknutie   začatie jestvovania.


vzťah  vnútorná spojitosť, súvis medzi javmi, vecami alebo entitami, konštitutívny prvok systému.  :: ontológia, relácia, systém vzťahov, vzťah kladný, vzťah logický, vzťah matematický, vzťah medzinárodný, vzťah právny, vzťah vzájomný, vzťah záporný, vzťahy medzinárodné ekonomické.


vzťah kladný  žiaduci alebo vyhovujúci vzťah k niečomu, majúci pre prežívajúci ho subjekt väčšiu hodnotu v porovnaní s inou hodnotou.


vzťah logický  vzťah medzi prvkami významového útvaru alebo významového procesu utvorený podľa zákonov a pravidiel logiky. :: logika, princíp logický, štruktúra logická.


vzťah vzájomný  obojstranný vzťah, vzťah smerujúci od jedného prvku (jedných prvkov) k druhému prvku (druhým prvkom) a naopak.


vzťah záporný - nežiaduci alebo nevyhovujúci vzťah k niečomu, majúci pre prežívajúci ho subjekt menšiu hodnotu v porovnaní s inou hodnotou.


vzťahovanie (Heidegger, M.) – v ňom a skrz neho sa prejavuje stála-otvorenosť; nie je to dajaké pasívne prijímanie. Vzťahovaniu predchádza nechávanie-byť (489;93, 97).


(Dodatok)