tabuľka pravdivostná  tabuľka pravdivostných hodnôt  forma alebo spôsob reprezentácie závislosti pravdivostnej hodnoty zloženého výroku od pravdivostných hodnôt jeho zložiek. :: logika matematická.


tabuľka závislosti pravdivostnej hodnoty konjunkcie od  pravdivostných hodnôt jej dvoch zložiek 

:: logika, logika výroková.


tajomstvo – niečo neznáme, nepreskúmané, záhadné. :: mystérium.


Táles z Milétu (ok. 625 pr. n. l. Milétos – 550 pr. n. l. Milétos) – starogrécky filozof, matematik, astronóm a pravdepodobne geodet; prvý predstaviteľ milétskej školy. Bol politicky angažovaný človek, šikovný technik, obchodník a cestovateľ. Na svojich cestách po priľahlých krajinách si všímal predovšetkým rozličné vynálezy a usiloval sa ovládnuť aj vedecké poznatky, ku ktorým dospeli východné národy. Neskoršia tradícia ho predstavuje aj ako vynikajúceho matematika a astronóma: spomína sa jeho predpoveď zatmenia slnka 28. mája 585 pr. n. l. Jeho vedecké zásluhy sú predovšetkým v tom, že s poznatkami východnej vedy oboznámil Grékov. Pre svoju vzdelanosť i praktické schopnosti bol zaradený medzi siedmich mudrcov.

Táletovi pripisujú prvé použitie výrazu fysis na označenie sveta alebo základu vzniku a rozvíjania sa súcien. Tento základ Táles konkretizoval ako vodu. Vodou vysvetľoval vznik sveta a každej jednotlivej veci. Voda je podľa neho prameňom pohybu a života. :: bohovia (Táles z Milétu), duša (Táles z Milétu), filozofia 6. stor. p. n. l., filozofia predsokratovská, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, pasáty (Táles z Milétu), predsokratici.


Tarski, Alfred (14. 1. 1901 Varšava – 26. 10. 1983 Berkeley, Kalifornia, USA)  poľsko-americký matematik, logik a sémantik, ťažiskom výskumu ktorého bola teória množín, matematická logika a základy matematiky.  D: Une contribution a la theorie de la mesure, 1930; (spolu s Janom Łukasiewiczom). Untersuchungen uber den Aussagenkalkul, 1930; Sur les ensembles définissables de nombres réels I, 1930; Grundlegung der wissenschaftlichen Semantik, 1936; Über den Begriff der logischen Folgerung, 1936; (spolu s Adolfom Lindenbaumom) On the Limitations of Deductive Theories, 1936; Introduction to Logic and to the Methodology of Deductive Sciences, 1941; On the calculus of relations, 1941; The Semantical Concept of Truth and the Foundations of Semantics, 1944; A decision method for elementary algebra and geometry, 1948; Cardinal Algebras, 1949; (spolu s Mostowskim a R. Robinsonom) Undecidable theories, 1953; Ordinal algebras, 1956; A simplified formalization of predicate logic with identity, 1965; Truth and Proof, 1969;  (spolu s Leonom Henkinom a Donaldom Monkom) Cylindric Algebras: Part I, 1971; (spolu s Leonom Henkinom and Donaldom Monkom). Cylindric Algebras: Part II, 1985; What are Logical Notions?, 1986; (spolu so Stevenom Givantom) A Formalization of Set Theory Without Variables, 1987; (spolu so Stevenom Givantom) Tarski's system of geometry, 1999; On the Concept of Following Logically, 2002. :: sémantika (Tarski, A.).


ťažkosť – situácia, v ktorej si nevieme rady. Nemusíme si ju uvedomovať ešte ako problém. Podľa toho, aké významové útvary (najmä kategoriálne) intervenujú v procese nášho uvedomovania si/poznávania ťažkosti, rozlišujeme aj problémy. V prípade, že v našej reflexii ťažkosti dominujú filozofické kategórie a iné filozofické významové útvary, výsledkom našej reflexie budú filozofické problémy. Špecifikom filozofického uvedomenia si ťažkosti, čiže špecifikom filozofického problému je pojmové uvedomenie si univerzality ťažkosti a jej enigmatickosti.

21. storočie sa vyznačuje hyperkomplexitou ťažkostí, vyžadujúcou si k ich uvedomeniu si, pochopeniu vo forme problémov zapojenie prakticky všetkých prístupov k nim.


teleso  trojrozmerný priestorový útvar. :: teleso (fyzika), teleso (geometria), teleso čierne absolútne, teleso ideálne, teleso kozmické, teleso materiálne, teleso tuhé, teleso vesmírne, teleso vzťažné (fyzika).


telo človeka  sa vo filozofii tradične chápe ako oduševnené teleso čiže entita s jej vždy prítomným vzťahom k duši. Telo a jeho vzťah k duši sa chápe v závislosti od kategórií intervenujúcich v úvahe o ňom, napr. Platón pokladá telo a dušu za niečo, čo je neprekonateľne protikladné, pretože telo je entita napríklad smrteľná, zatiaľ čo duša entita nesmrteľná. Podľa Aristotela je telo látka, ktorú duša formuje. Podľa Descarta sa v človeku reálne spája neduchovný a neživotný telesný mechanizmus (vec rozpriestranená v priestore, res extensa) s vôľovou a mysliacou dušou (res cogitans). Ťažkosti s chápaním vzťahu tela a duše vo filozofii vykryštalizovali do jedného z kľúčových filozofických problémov, do psychofyzického problému. :: človek, duša, problém mysle a tela.


téma gr.  niečo položené alebo navrhnuté ako predmet, o ktorom sa vypovedá alebo ktorý sa istým spôsobom spracúva. Súhrn tém tvorí tematiku. :: téma (lingvistika), téma (veda literárna).


tematika gr.  súhrn tém.


tempus (scholastika) (Junk, N.  Brugger, W.)  spôsob trvania telesne stvoreného (46;91). :: čas (Junk, N.  Brugger, W.) 


teológia filozofická  prirodzená teológia, teologika  časť metafyziky, skúmajúca súcno čo do jeho najhlbšej príčiny, ktorá je za hranicou akejkoľvek skúsenosti; predmetom filozofickej teológie je Boh: jeho existencia, bytnosť a pôsobenie (cf 46;446).


teória gr.  významový útvar tvorený systémom súdov, ktoré sú výsledkom poznania zákonitostí, štruktúr, funkcií a vlastností skutočnosti. :: teória evolučná, teória fyzikálna, teória informácie, teória komunikácie, teória literatúry, teória matematická, teória merania, teória množín, teória odrazu, teória poznania, teória relativity, teória riadenia, teória vedecká.


teória evolučná  učenie, považujúce za princíp zmien v realite postupný a dlhodobý proces nepretržitého vývoja (evolúcie).


teória odrazu  noetické učenie, podľa ktorého je poznanie viac alebo menej verným odrazom reálne existujúcich objektov vo vedomí subjektu (264;412).


teória poznania  systém poznatkov o poznaní, o jeho výsledkovom aspekte (poznatky), procesuálnom aspekte (poznávanie, proces poznávania), podmienkach, hraniciach, vzťahu k realite, o subjekte poznania, objekte poznania a o ich vzťahu, o pravde, pravdivosti, vedení, o druhoch poznania, ich špecifikách, o úlohách, zmysle, funkciách poznania v rámci miesta človeka vo svete, o vzťahu poznávacej činnosti k iným druhom činnosti, napr. k praxi, k hodnoteniu, k umeleckej činnosti, o vzniku a vývine poznania, o etapách tohto vývinu, o jazykovosti poznania, o metodologických a logických aspektoch poznania (najmä vo vede).

Teória poznania patrí vedno s ontológiou a etikou k hlavným filozofickým disciplínam, ale výdatne sa pestuje aj na všeobecnovednej a špeciálnovednej úrovni (kognitívne vedy, psychológia, sociálna psychológia, formálna logika, lingvistika, neurológia, fyziológia vyššej nervovej činnosti, informatika, kybernetika, teória systémov, etnológia, antropológia, sociológia, dejiny prírodných a spoločenských vied, dejiny techniky, teória umelej inteligencie, teória informácie).

Za zakladateľa teórie poznania sa niekedy označuje R. Descartes.

V nemeckej klasickej filozofii sa teória poznania stáva už predmetom filozofickej sebareflexie, v súčasnej terminológii by sme povedali súčasťou predmetu metafilozofie.

Termín teória poznania (nem. Erkenntnistheorie) zaviedol K. L. Reinhold.

Významovo blízkymi termínmi sú termíny epistemológia, noetika a gnozeológia. :: cieľ poznania, činnosť poznávacia, objekt poznania, obsah poznatku, poznanie, poznanie zmyslové, poznatok, poznávanie,  prostriedok poznania, realizmus gnozeologický, subjekt poznania.


teória vedecká  systém vedeckých zákonov tvoriaci ucelený vedecký obraz skúmanej skutočnosti, základ jej vedeckého vysvetlenia a dôležitý predpoklad ďalšieho pohybu a vývinu vedeckého poznania; je to jedna z podstatných zložiek v procese vedeckého poznania, ktorá v ňom plní nezastupiteľné funkcie a kvalitatívne sa odlišuje od iných zložiek a výsledkov vedeckého poznania. Vedecká teória je jeden rozvinutý pojem podstaty predmetu.

Vedecká teória ako systém vedeckých zákonov usporiadaných určitými vzťahmi a závislosťami plní analogické funkcie ako vedecký zákon.

Kľúčovými funkciami vedeckej teórie sú:

    • explanačná funkcia (vysvetľovanie zákonov a foriem ich prejavu),
    • predikčná funkcia (predvídanie, anticipovanie nových javov a zákonov);

ďalšími funkciami sú:

    • praktická funkcia (umožňovanie tvorby schém, projektov a programov budúcej praktickej činnosti),
    • heuristická funkcia (určovanie smeru ďalšieho skúmania),
    • systematizačná funkcia (zjednocovanie jednak poznatkov o bezprostredne pozorovateľnej skutočnosti, jednak celých tried vedeckých zákonov (cf 144;199an.).

:: logika vedy, metodológia vedy, poznanie vedecké, veda, zákon vedecký.


teória vedy  filozofické a metodologické skúmanie základov vedeckého poznania, skúmanie vzájomných vzťahov vedy, techniky a spoločnosti, vývinu vedy a vedenia a interdisciplinarity.

Jedným z vedeckých časopisov venujúcich sa tejto problematiky je Teorie vědy / Theory of Science vychádzajúci od roku 1969. :: epistemológia.


terajšosť  prítomnosť.


termín ontológia  zaviedol v roku 1613 Rudolf Goclenius v diele Lexicon philosophicum quo tanquam clave philosophiae fores aperiuntur (M. Becker, Frankfurt), na str. 16 v hesle Abstractio ako philosophia de ENTE. :: ontológia.


text filozofický  odborný text (zapísaný filozofickým jazykom) tvorený grafickým zápisom výsledku filozofickej činnosti; grafická reprezentácia filozofických významových útvarov, ktoré boli vytvorené na základe poznania univerzálnych stránok a súvislostí sveta, človeka a miesta človeka vo svete.

Súbor filozofických textov tvorí filozofickú literatúru. :: filozofia.

:: angličtina, činnosť filozofická, latinčina, latinčina a filozofia, nemčina, starogréčtina.


text vedecký  text vyjadrujúci vedeckým jazykom a náučným štýlom vedecké významové útvary. :: text, veda.


thixis (Aristoteles)  θίξις  dotyk.


Tichý, Pavel (18. 2. 1936 Brno  26. 10. 1994 Dunedin, Nový Zéland) český logik, filozof a matematik, tvorca transparentnej intenzionálnej logiky (TIL).  D: Logika pro studující na pedagogických institutech, 1964; Logická stavba vědeckého jazyka, 1968; The Foundations of Frege’s Logic, 1988; Collected papers in logic and philosophy, 2004. :: filozofia česká, konštrukcia (Tichý, Pavel), logika., logika intenzionálna transparentná.


Tomáš Akvinský, sv. (1225 al. 1226 zámok Roccasecca pri Akvine (Neapol) – 7. 3. 1274 cisterciánsky kláštor Fossanuova pri Ríme)

 – taliansky filozof a teológ, prvý zo scholastických cirkevných učiteľov, princeps philosophorum (knieža filozofov), najväčší predstaviteľ katolíckej filozofie, akýsi európsky Ču-Si alebo al-Gazzálí, tvorca prvej celkom originálnej filozofie, ktorá vznikla v kresťanskom svete. Tomáš Akvinský je zástancom kreacionizmu, podľa ktorého má svet svoju prvú príčinu a bol stvorený Bohom. Ďalej Tomáš Akvinský je zástancom hylémorfizmu, podľa ktorého sa všetky veci skladajú z dvoch prvkov, z čisto potenciálneho (látky) a zo substančne skutočného, činného a realizujúceho (formy). Látka spojená s formou tvorí jednotlivú substanciu. V jednotlivej substancii je substančná forma prameňom zmien a pôsobenia ako aj jej všetkých vlastností a znakov. Zo substančnej formy sa odvodzuje jednota vecí i druhové rozdiely, z hmoty ich kvantitatívna individuálna jednota (princíp individuácie). Tomáš bol žiakom Alberta Veľkého. Ako svätec ma sviatok 3. 7.; atribúty: žiariaca hviezda, slnko na prsiach, otvorená kniha, monštrancia, kalich. Čestnými atribútmi Tomáša Akvinského sú: Doctor Angelicus a Doctor communis. Od roku 1879 oficiálny katolícky cirkevný filozof, ktorý spája učenie kresťanskej cirkvi (najmä Augustina) s filozofiou Aristotela. Tomáš bol členom dominikánskeho rádu. V roku 1323 bol vyhlásený za svätého. Jeho filozofia vychádza z teologickej interpretácie Aristotelovho učenia. Ovplyvnený bol mocne aj novoplatonizmom, platonizmom, augustinizmom a stoicizmom.

V spore o univerzálie stál na pozíciách umierneného realizmu: uznával tri druhy univerzálií (všeobecnín): 1. univerzálie, ktoré jestvujú pred vecami (a síce v božom rozume – universale ante rem), 2. univerzálie, ktoré jestvujú vo veciach (ako všeobecné v jednotlivom – universale in re) a 3. univerzálie po veciach (t. j. jestvujúce v ľudskom rozume, ktorý ich poznáva – universale post rem).

Harmónia medzi vedou a vierou

Ťažiskom Tomášovho úsilia bolo hľadanie harmónie medzi vierou a rozumom: rozum je schopný racionálne dokázať existenciu Boha a vyvrátiť námietky proti pravdám viery. „... sv. Tomáš je v dejinách ľudského myslenia úplnou výnimkou; je to jediný génius vo filozofii, ktorý nechcel vytvoriť vlastný systém, ale všetky sily svojho umu venoval spracovaniu pozitívnych výsledkov celého pohanského a kresťanského myslenia, ktoré bolo pred ním.“ (141;4) Medzi vedou a vierou je harmónia: hoci veda a viera hlásajú zdanlivo rôzne názory, nemôžu si protirečiť, pretože ich spoločným menovateľom je tvorca všetkého, Boh, a rozum a viera sú len dvoma formami uchopenia toho istého. Pravda, duša, poznaniePravda je posledným cieľom univerza, harmonického celku, v ktorom všetko má zmysel. Poznanie tejto pravdy je napokon aj zmyslom múdrosti. S touto pravdou sa stretávame vo svojej duši, pretože duša je zvláštnym súcnom medzi ostatnými súcnami. Duša je súcnom, ktoré sa môže stať ktorýmkoľvek iným súcnom. Kameň môže byť len kameňom, kôň len koňom, Mesiac len Mesiacom. Ľudská duša však môže byť aj kameňom, aj koňom, aj Mesiacom, a síce v akte poznania. Poznanie, zmyslové i rozumové, sa chápe ako proces zrkadlenia. Veci, pomocou „obrazov“, ktoré vyžarujú, vstupujú do človeka, a ten ich poznáva. Oči prijímajú hmotné obrazy vecí, ktoré putujú z predmetov do oka, rozum poznáva duchovný obraz veci, „konštruovaný“ zo zmyslových obrazov. Zmyslový, materiálny obraz vecí je materiálne prijímaný zmyslami. Zmyslovým poznaním sa človek solidarizuje s materiálnou stránkou vecí. Rozumovým poznaním sa solidarizuje s duchovnou, nehmotnou zložkou vecí, s ich formou (ideou), s ich duchovným obrazom. Rozumové poznanie sa tak stretáva s duchovnou povahou sveta, ktoré utvára jeho hmotnú, viditeľnú tvár. Ľudská duša sa poznávacím procesom stáva koncentrátom celého vesmíru, predovšetkým jeho duchovnej zložky. Poriadok vecí je poznaním prítomný v duši. Filozofia je tak vlastne koncentrácia sveta v človeku. Poznanie je tak jedinečným aktom zmocňovania sa sveta. Duša týmto poznaním žije, raduje sa z neho, je šťastná. Poznanie, ktorým sa človek zmocňuje sveta, sprítomňuje svet v duši (rozume) a spôsobuje šťastie, pretože je aktívnym dovŕšením sveta. Vrcholom sveta (hmotného) je totiž rozum (ľudský). Ak žijem predovšetkým v rozume (duši), završujem svoje ľudské bytie I bytie vesmíru. Ak žijem v rozume,, tak som. A je vo mne aj vesmír. Toto poznanie je bytostne kontemplatívne (ponorené do sebe). Je zamerané na vystihnutie duchovných jadier z vecí. Je stretnutím sa so sebe rovným vo veciach. Rozum (duša) je prvá forma tela a poznáva iné telá (telesá a bytosti) poznaním ich formy. Poznanie je odhliadaním od hmotnosti a prihliadaním k nehmotnému jadru. Isteže, to, čo nebolo najprv v zmysloch, nemôže byť neskôr ani v rozume, lenže zmysly sú iba bránou do duchovného sveta, ktorý sa skrýva za hmotným povrchom vecí. Podstatu vecí poznávame rozumom a menlivé a nečisté zmyslové poznanie je prekonané v nemenných a vymedzených pojmoch. Pojmy sú duchovným extraktom sveta a až s nimi možno pestovať vedu a poznávať svet. Filozof sa teda sťahuje do seba potom, čo silou rozumu získal zo zmyslového poznania pojmy, s ktorými ho naučila zaobchádzať aristotelovská logika sylogizmu. Rozum je akýmsi strojom, ktorý pracuje s pojmami podľa zákonov logiky. Tieto koncentráty ducha sú uložené v tradícii a platia viac než zdĺhavý a nečistý styk s prírodou prostredníctvom skúsenosti. Preto stojí zato subtílna práca s pojmami, ono sústredenie sa na ich spresňovanie. Takisto stojí zato vylepšovať rozum ako mysliaci stroj a koncentrát prírody, najvyšší plod stvorenia (cf 140;129 a n.).

Obraz sveta Tomáša Akvinského

Svet je stupňovito usporiadaný, a to podľa princípu entelechie tým spôsobom, že sa zakaždým aktualizujú (uskutočňujú) potencie (situačne podmienené možnosti). Na najnižšom stupni sú živly, potom nasledujú smerom hore telesá anorganickej povahy namiešané zo živlov, ďalej rastliny, živočíchy, človek (presne tak, ako to učil Aristoteles). Človek zaujíma kľúčovú pozíciu vo vzťahu medzi svetom a Bohom. (Odtiaľto však Tomáš postupuje vo svojom výklade sveta v duchu gnosticko-novoplatónskom.) Nasleduje stupňovité usporiadanie oblasti nebeských duchov, na ktorej vrchole tróni Boh ako nevyčerpateľný zdroj všetkého bytia a všetkej činnosti a ako najvyšší cieľ všetko snaženia sa. V celej stavbe sveta platí: Stupňovito smerom hore slúži súcno nižšieho rádu súcnu najbližšieho vyššieho rádu, teda minerály ako najjednoduchšia stvárnená pramatéria sú formou a zároveň látkou, z ktorej pozostávajú osebe a pre seba sformované rastliny, ktoré sú zasa podriadené priamo stupňu živočíchov atď. Zmyslom a účelom všeprenikajúceho pohybu, ktorým sa vyznačuje stupňovitá stavba sveta, je Boh. Toto usporiadanie nadobúda na stupni človeka formu diferenciácie počnúc indivíduom cez rodinu a národ až k štátu. Prostredníctvom rozumu môže človek poznávať súvislosť prepájajúcu celú stupňovitú stavbu sveta, avšak o Bohu mu niečo môže napovedať iba viera, pretože nad prírodou (rozum) sa buduje ríša milosti (viera). Tento systém, ktorý je v podstate predkresťanský a akresťanský, sa musí ešte vztiahnuť na Ježiša Krista – Ježiš Kristus je Boží syn, ktorý sa stal človekom, ktorý svojím vykupiteľským dielom zjednotil obe ríše, ríšu prírody a ríšu milosti a posväcuje (chráni) ľudstvo, ktoré v toto verí, zjednocuje do rímsko-kresťanskej cirkvi a vedie k nazeraniu Boha. Kristom vstupuje zároveň do pôvodne uzatvoreného obrazu sveta dualizmus: predstava satana, antichrista a zlých duchov, čarodejníc atď. (593;210 – 211). Bytie (esse) V základoch každej skutočnosti je bytie ako bytie, ktoré sa líši od fyzického bytia I bytia v matematickom zmysle. Bytie ako bytie sa vymyká všetkým kategóriám, a preto sa nazýva transcendentným bytím. Vlastnosťami transcendentného bytia sú jednota, pravdivosť a dobrota, pričom jednota bytia znamená jeho nedeliteľnosť a odlíšenie od všetkého, čo ním nie je. Nie je to matematická jednota, ale popretie mnohosti v bytí a súčasne ukázanie cesty k jednote absolútneho bytia. Pravda alebo pravdivosť bytia znamená zhodu jeho povahy s ideou alebo s ideálnym typom v Božom rozume. Z pravdivosti bytia vyplýva jeho dobrota ako zhoda s ideálnym typom čohosi, po čom sa môže z vôl absolútna len túžiť. Určením bytia simpliciter čiže Boha je do krajnosti dotiahnuté zjednotenie týchto troch vlastností bytia.

Možnosť a akt

Možnosť (potentia) je schopnosť konania alebo pasívne prijímanie zo strany bytia. Toto pasívne prijímanie je schopnosť ustavičného premieňania sa. Oproti tomu akt je vždy akousi realizáciou možnosti; akt je jedným z najpôvodnejších prvkov bytia, pričom čistý akt (actus purus) predchádza akejkoľvek možnosti. Preto je akt nadradený, je to čistá možnosť. Každá možnosť jestvovania vždy musí predpokladať nejaký akt a v konečnom dôsledku čistý akt – Boha. Štruktúra skutočnosti má svoj počiatok v akte prameňa možností, ktoré sa aktualizujú čistým aktom a postupnou vlastnou aktualizáciou. Týmto spôsobom v spojení s absolútnym bytím jestvuje celá skutočnosť: hierarchia bytia takto začína absolútnym bytím (Bohom) a končí materiálnym bytím. Onen čistý akt je absolútna skutočnosť, je bytie, ktoré nemôže nebyť (non posse non esse).

Podstata a existencia

S pojmom konečnosti a obmedzenosti bytia, pozostávajúceho z možnosti a aktu v porovnaní s nekonečnosťou a neobmedzenosťou absolútneho bytia súvisí podstata a existencia. Podstata (quidditas) je niečo, čo patrí k povahe každého súcna. Podstata konkrétnych vecí je úzko spojená s konkrétnou existenciou vecí, ale táto konkrétna existencia vôbec nevyplýva z podstaty jednotlivej veci. V absolútnom bytí sa totiž podstata a existencia stotožňujú. čistý akt je nezložený a jediný, podstata implikuje existenciu. Na druhej strane v relatívnom bytí podstata nevyhnutne nepredpokladá existenciu – preto je vzťah podstaty k existencii vo veciach taký istý ako vzťah možnosti a aktu. Absolútne bytie je čistý akt, ktorý jestvuje na základe svojej podstaty, relatívne bytie je však akt možnosti, zameraný na novú možnosť a jestvujúci len na základe tohto čistého aktu, ktorý je všemocný. Takýmto spôsobom všetky súcna, zložené z možnosti a aktu a neexistujúce na základe svojej podstaty, sú ontologicky závislé od absolútneho bytia, a to nie podľa princípov novoplatónskej emanácie (cf. Avicenna). Táto závislosť spočíva v tom, že prostredníctvom absolútneho bytia sa uskutočňuje aktualizovanie možnosti a realizovanie v božskom rozume sa nachádzajúcich ideí – podstát všetkých vecí.

Substancia a akcidencie

Protiklad stáleho základu (aktu) a prechodných vlastností (možnosť) objasňuje pojem substancie a akcidencií. Substancia je bytie per se (skrze seba či osebe), a ako taká nemá iný základ ani opodstatnenie okrem absolútneho bytia per se – Boha. Substancia ako základ určitého pôsobenia sa nazýva prírodou. Príroda je iba jedna a má bytostnú jednoliatosť v akte. Substancia takto prirodzene jestvuje samostatne a pôsobí len v závislosti od seba samej. Akcidencia je popretím substancie, pretože k tomu, aby mohla jestvovať a pôsobiť, potrebuje nejaký základ, a preto je bytím bytia (ens entis), teda čímsi spolujestvujúcim. Vzťah substancie k akcidencii je rovnaký ako vzťah aktu k možnosti. Len v Bohu, ktorý je actus purus, niet v substančnom jestvovaní nijakej akcidencie, každá iná substancia však obsahuje navzájom podriadené akcidencie.  D: De ente et essentia, 1254  1255; De veritate, 1254  1256; De potentia Dei, 1256  1260; Summa contra gentiles, 1261  1264; De anima, 1266; Summa theologiae, 1268  1273; De malo, 1269; Opera omnia I  XXV, 1852  1872. :: filozofia 13. stor., filozofia európska, filozofia katolícka, filozofia kresťanská, filozofia scholastická, filozofia stredoveká, filozofia talianska.


totalita lat.  všetkosť. :: totalita (politológia).


totožnosť  zhodnosť, rovnakosť, identita.


tradícia lat. – prechádzanie zvykov, spôsobov konania, významových útvarov (presvedčení, náboženských predstáv ...) z pokolenia na pokolenie.


tradícia filozofická  prechádzanie filozofém, filozofických významových útvarov a spôsobov ich transformácie, tvorby, rekonštitúcie z jednej generácie filozofov na druhú. :: filozof, filozofia


transcendentália lat. – pojem platný bez obmedzenia pre všetko existujúce.


transformácia lat. –  premena, pretváranie, proces premeny jednej štruktúry na inú; proces alebo procesy, v ktorých sa transformand mení na transformát, v ktorých sa uskutočňuje zmena transformandu na transformát.

Transformácia (napr. v matematike) je premena jedného útvaru (napr. geometrického útvaru) alebo výrazu (napríklad algebraického výrazu) na iný, ktorá sa uskutočňuje podľa určitých zásad.

Objektom transformácie je transformand (cf 315;71 a n.) :: transformácia (lingvistika).


transhumanizmus lat. –H+, h+ – filozofické hnutie alebo smer filozofie 21. storočia rozvíjajúci ideu transformácie dnešného človeka na transhumánnu bytosť (angl. transhuman). Podľa transhumanistov ľudský rod nie je konečnou etapou bytosti, ktorú dnes označujeme slovom „človek“, ale skôr jej isté rané štádium. Transhumanizmus sa v súčasnosti medzinárodne organizuje na platforme Humanity+ (takto pomenovanej v r. 2008), pôvodne: Svetovej asociácie transhumanistov (World Transhumanist Association, WTA) založenej v roku 1998 britskými filozofmi Nickom Bostromom a Davidom Pearcom.

Za zakladateľa transhumanizmu sa považuje iránsko-americký filozof, futurológ, spisovateľ a atlét narodený v Belgicku FM-2030, pôvodným menom Fereidoun M. Esfandiary (15. 10. 1930 Brusel – 8. 7. 2000 New York). :: biológia syntetická, ekonomika digitálna., SARS-CoV-2.


triáda gr.  trojica.


triadizmus gr.  učenie, podľa ktorého sa celky skutočnosti členia na tri časti alebo sa forsíruje vidieť v nich trojice (triády) ako kľúč poznania ich spôsobu bytia, v súlade s čím sa potom očakáva aj poznávanie a utváranie skutočnosti jej delením na tri časti (trichotomizmus).


trieda  skupina jednotlivcov alebo vecí so spoločnými vlastnosťami.


triedenie  rozdeľovanie do tried, klasifikovanie.


trichotomizmus gr.  postup uprednostňujúci delenie na tri časti.


truizmus angl. očividná pravda (self-evident truth), samozrejmosť.


trumpizmus vm  politika a ideológia Donalda Trumpa; termínom sa označuje i jeho správanie a idiómy.


trvanie  lat. duratio vnútorná spojitosť zmien; zachovávanie niečoho v určitom časovom intervale.


trvanie (Junk, N.  Brugger, W.)  sebaidentita v pobyte. Čo nemá pobyt, nemá ani trvanie (46;91). :: čas (Junk, N.  Brugger, W.) 


tvar  forma  umožňujúcno rozlišovať.

Vo filozofii sa tvar chápe ako spôsob usporiadania látky. :: tvar gramatický, tvar slovný.


tvor  živá bytosť (osoba alebo zviera).


tvorba  tvorenie, utváranie.


tvrdenie  významový útvar tvorený súdom, považovaný jeho pôvodcom za nesporný. Tvrdenie môže byť prvkom teórie.

To, že tvrdenie tvrdíme, môžeme dať najavo tým, že ho napíšeme.

Presvedčiť sa o tom, že tvrdenie je pravdivé, možno dôkazom tvrdenia. :: argumentácia, logika, usudzovanie (logika).


tvrdenie sporné logicky  tvrdenie, ktoré nevyhovuje niektorému logickému princípu, zákonu, pravidlu alebo niektorej logickej požiadavke. :: logika.


tyché gr.  τύχη  náhoda.


tychizmus gr.  krajná forma indeterminizmu, spočívajúca v pripisovaní rozhodujúceho významu v dianí náhode.

Zástancom tychizmu je napr. Ch. S. Peirce, J. L. Monod...


typ ideálny (Weber, M.)  čistý typ  významový útvar vytvorený abstrahovaním a idealizáciou s cieľom 1. odpovedať na otázku, ako by sa odohrávalo konanie sociálnych aktérov pri splnení určitých nerealistických predpokladov. Pri porovnaní tohto idealizovaného

priebehu konania so skutočným konaním slúži potom ako heuristický

nástroj pri formulácii hypotéz a identifikácii príčin konania skutočných aktérov, na ktorých možno následne založiť kauzálne vedecké vysvetlenie tohto konania. 2. jednoznačne charakterizovať a klasifikovať jednotlivé aspekty historických udalostí alebo spoločenských inštitúcií. Ideálne typy sú použiteľné najmä v spoločensko-humanitných disciplínach, ako ekonómia, kde ako príklad ideálneho typu môže slúžiť ideálny typ kapitalizmu, ekonomickej výmeny, ekonomického subjektu, alebo v dejinách náboženstva ideálny typ kresťanstva, v ďalších disciplínach ideálny typ účelového spolku, charizmatického vodcu atď.(cf 218;50).


typ racionality historický  historický rámec života ľudí, prekračujúci stáročia i epochy, napríklad antický, novoveký a neklasický historický typ racionality (19;7). :: racionalita.


(Dodatok)