Sade, Donatien Alfonse François markíz de (2. 6. 1740 Paríž  2. 12. 1814 Charenton-le-Pont)  kontroverzný francúzsky spisovateľ a filozof, zastávajúci materializmus a ateizmus. Sade s nezvyčajnou otvorenosťou opisuje zlo a stavia sa proti optimizmu francúzskych encyklopedistov. Tvrdí, že sama príroda učí človeka, že zlo a násilie, vo všetkých ich formách, sú niečím normálnym, a dokonca môžu viesť k najvyššiemu šťastiu. Sade ohmatáva možnosti presahujúce všeobecne uznávané obmedzenia a pokúša sa načrtnúť i riešenia, otvárajúc problémy svedomia a násilia; anticipuje výskum sexuálnej psychopatológie.  D: Justine ou les malheurs de la vertu (Justína alebo Nešťastia cnosti), 1791; La Philosophie dans le boudoir (Filozofia v budoári), 1795); Aline et Valcourt (Alina a Valcourt alebo Filozofický román), 1795; La Nouvelle Justine ou les Malheurs de la Vertu (Nová Justína alebo Nešťastie cnosti), 1797; Oxtiern ou les Malheurs du libertinage (Oxtiern alebo Nešťastia libertínstva), 1791; Les Crimes d′amour, nouvelles héroiques et tragiques... (Zločiny lásky, hrdinské a tragické novely), 1800; La Marquise de Gange (Markíza de Gange), 1813; 120 Journeés de Sodome ou l´école de libertinage (120 dní Sodomy alebo Škola voľnomyšlienkárstva), 1904; Dialogue entre un prêtre et un moribond (Dialóg kňaza s umierajúcim), 1926. :: filozofia novoveká.


sánkhja sa. – jeden zo šiestich ortodoxných systémov indickej filozofie (daršana), ktorý vytvoril Kapila (pravdepodobne to je však mýtická postava) ešte azda v predbuddhistickom období (7. – 6. stor. pred n. l., podľa iných prameňov medzi 750 – 500 pr. n. l.) a ktorého hlavným cieľom je odlíšiť dušu (purušu) od hmoty (prakrti), z ktorých spojenia vzniká vesmír. Vedomí a duší existuje toľko, koľko existuje živých bytostí. Sánkhja – hovorí Jógánanda – hlása konečné oslobodenie poznaním dvadsiatichpiatich princípov od prakrti čiže prírody až po purušu čiže dušu.

Za ideový zdroj sánkhje sa okrem védskej spisby považuje aj tantrizmus (cf 417;94 a n., pozn. 113

Vývin sánkhje sa člení do dvoch hlavných etáp:

1. raná, epická etapa výviny sánkhje, ktorej učenia sa vykladajú v upanišadách, v Bhagavadgíte a iných častiach Mahábháraty;

2. klasická etapa, ktorá sa začína doktrinárnou systematizáciou tradície v diele Íšvarakršnu Sankhja-karika z 1. stor. n. l. No sánkhja (ako aj joga) – ako upozorňuje Eliade – má aj svoju prehistóriu – jej začiatok totiž, podľa všetkého, treba hľadať v rozbore prvkov tvoriacich ľudskú skúsenosť, rozlíšiť tie, ktoré po smrti zanikajú, a tie, ktoré sú „nesmrteľné“ v tom zmysle, že sprevádzajú dušu na onen svet. Takýto rozbor sa objavuje už Šatapathabráhmane (X. 1, 3, 4), ktorá rozdeľuje ľudskú bytosť na tri „nesmrteľné“ a tri „pominuteľné“ časti. „Začiatok“ sánkhje možno spojiť s otázkou mystickej povahy, a to: čo z človeka pretrváva po smrti, čo tvorí skutočné Ja, večný prvok človeka. Podľa sánkhje (i jogy) je tento svet skutočný (a nie iluzórny, ako napríklad pre védántu). Sánkhja uznáva existenciu dvoch prvotných (nestvorených) princípov vo vesmíre: hmotného – prakriti (hmota, príroda) a duchovného – puruša (vedomie). Sánkhju preto označujú ako ateistický dualizmus. Z teoretického i praktického aspektu je sánkhja totožná s jogou, od ktorej sa odlišuje iba v dvoch bodoch a) na rozdiel od jogy je ateistická, b) cestou k oslobodeniu je len metafyzické poznanie: keby v joge nebolo pojmu boha, tak by vlastne nebolo nijakého podstatného rozdielu medzi jogou a sánkhjou. Pôvodná sánkhja bol pravdepodobne teoretickou súčasťou jediného filozofického systému, ktorého praktickou súčasťou bola joga. Teória a prax jednotného rituálneho komplexu málo vyvinutej poľnohospodárskej spoločnosti sa vývojom rozštiepila na dva systémy; navyše joga má niečo veľmi spoločného s tantrizmom: je to zložitá sústava psychofyzických cvičení.

Učenie sánkhje o kozmickej evolúcii sa člení do štyroch skupín, ktoré sú tvorené 25 princípmi:

I. to, čo nie je stvorené a netvorí;

II. to, čo nie je stvorené a tvorí;

III. to, čo je stvorené a tvorí;

IV. to, čo je stvorené a netvorí.

1. puruša (Cosmic Spirit, kozmický duch; etymológia tohto slova je čistá. Je to prvý princíp postulovaný systémom sánkhje, ktorým sa vysvetľuje subjektívny aspekt prírody; je to najvyšší princíp, ktorý riadi, ovláda, usmerňuje procesy kozmickej evolúcie, pôsobiaca príčina univerza, ktorá umožňuje vyjavovanie sa všetkých prejavov hmoty) (I.)

2. prakrti ((< pra, skôr, prv, najprv + kar, robiť) Cosmic Substance, kozmická substancia, základná, prvotná, prvopočiatočná príroda. Je to druhý princíp, ktorý postuluje sánkhja, primárny zdroj všetkých vecí; nerozvinuté, ktoré sa rozvíja alebo vyvíja; nespôsobená príčina fenomenálnej (javovej) existencie; je večná, nezničiteľná a všeprenikajúca; je to všeprenikajúcno; nemá tvar, hranice, pohyb; je imanentná; pozostáva z troch konštituentov (gún) – sattvy, radžasu a tamasu. Nazýva sa aj pradhána (materia prima, prvoobsahujúcno alebo predobsahujúcno) a avjakta (neprejavená hmota).) (II.)

3. mahat (Cosmic Intelligence, kozmická inteligencia; skrátené za mahátattva (< mahá, veľký + tattva, toosť, esencia, pravda, realita, princíp, kategória), je to prvý pohyb, ktorý vzniká v najvyššom ideálnom univerze, prvé štádium po pôvodnej originálnej situácii, prvý produkt kozmickej substancie zvanej prakrti) (III.)

4. ahankára alebo ahamkára (< aham, ja + kára, robenie, činnosť < kar, robiť, konať (stvoriteľ ja, tvorca ja, doslova: „ja-robič /I-maker/“)) Individuating Principle, princíp individuácie, štvrtý princíp postulovaný sánkhjou, ktorý je zodpovedný za ohraničenia, vymedzenia, rozdelenia, rozmanitosť manifestovaného zjaveného sveta (v joge je to ego, princíp seba-vedomia)) (III.)

5. manas (< man, myslieť, domnievať sa, predstavovať si, predpokladať) Cosmic Mind, kozmická myseľ; piaty princíp postulovaný sánkhjou, princíp poznania (v joge je to individuálna myseľ, schopnosť pozornosti, výberu a odmietnutia). Manas treba odlišovať od mahat (kozmickej inteligencie), ktorá je vyvíjajúcnom (evolventou), čiže tým, čo je produkované a čo zároveň produkuje, zatiaľ čo manas je devolúta, evolúta, odvinuté, čiže to, čo je produkované, avšak samo neprodukuje nové formy bytia. Manas je ten stav, keď sa ideálne univerzum stáva viditeľným objektom ako jasne vymedzeným obrazom. Ahankára sa týkala ja, zatiaľ čo manas sa týka tohostného aspektu univerzálneho vzťahu Ja som to (Tat tvam asi)) (IV.)

Poznámka: Prvé tri štádia kozmickej evolúcie – mahat, ahankára a manas sa nevyčleňujú v čase, ale vynárajú sa simultánne; nie sú výsledkom nerovnováhy troch kauzatívnych konštituentov, ale sú univerzálne v čase i priestore, názvom i tvarom. Každý krok sa vysvetľuje oddelene (postupne) iba preto, aby sme mu porozumeli, ale ako obsah transcendentálnej skúsenosti sú identické.

Indrije (indriyas ((> indra, boh atmosféry a oblohy, indický Jupiter Pluvius čiže pán dažďa), sense-powers zmyslové mohutnosti, sily, schopnosti alebo potencie. Tieto sily sa vyvinuli tak, že konštruujú svet ako systém účelov alebo objektov túžby. Ich funkciou je poskytnúť miesto, pozíciu objektom. Indrije sú inherentné schopnosti kozmickej mysle (manas) poznávať a konať jedným z piatich spôsobov. Indrije vyžadujú, potrebujú nástroje, pomocou ktorých fungujú. Vznikajú simultánne s mysľou (manas) a sú iba vyvinuté („stvorené“), no samé netvoria). Indrije čiže schopnosti nemôžu reálne existovať bez objektov, napríklad schopnosť počuť (šrotra) by nemohla mať zmysel bez toho, čo možno počuť (šabda), čiže bez zvuku. Každá indrija má niečo, s čím alebo na čom operuje.

Indrije sa členia do dvoch skupín:

džňánendrije (jňánedriyas päť abstraktných poznávacích zmyslov; sú to schopnosti poznania, sily poznávania) (IV.):

  6. šrotra (the power to Hear, sluch);

  7. tvak (the power to Feel, hmat);

  8. čakšus (< koreňa čakš, vidieť < káš, javiť sa, byť viditeľný the power to See, zrak);

  9. rasana (the power to Taste, chuť;

10. ghrána (the power to Smell, čuch);

karmendrije (päť abstraktných činnostných zmyslov, sú to schopnosti alebo sily konania) (IV.):

11. vák (the power to express, hrdlo);

12. upastha (the power to procreate, plodenie, rozmnožovacie orgány);

13. páju (the power to excrete, vylučovanie, vylučovacie orgány;

14. páni (the power of grasp, uchopovanie, ruky);

15. páda (the power to move, pohybovanie sa z miesta na miesto, nohy).

Tanmátry (tanmatras (tanmátra, číre to, totosť < tad = to + mátra (pričom ma znamená merať) = živel, element, elementárna látka), päť jemných živlov; sú to jemné objekty zmyslových síl zvaných indrije, je to najjemnejšia forma skutočnej hmoty, bez veľkosti, supersenzibilné, a vnímané iba prostredníctvom hrubých objektov. Tanmátry vznikajú ako objekty indrijí simultánne s indrijami; vznikajú ako to, na čo sa vzťahujú indrije. Tanmátry sú pätorakým rozmerom beztvarej manifestácie energie, sú prvým vnímateľným rozlíšením hmoty, najjemnejšou formou skutočnej hmoty, sú bez veľkosti, sú nadzmyslové, vnímateľné iba prostredníctvom osobitných objektov. Sú produkované a zároveň produkujú nové mody bytia. Týmito novými modmi bytia univerzum postupuje, trvá a napokon mizne.) (III.)

16. šabda (počuteľnostno, jemný živel zvuku, esencia zvuku);

17. sparša (hmateľnostno, jemný živel ohmatateľného, esencia hmataľného);

18. rúpa (viditeľnostno, jemná živel tvaru, tvarovosti, esencia formy);

19. rasa (ochutnateľnostno, jemný živel chute, príchute, esencia príchute);

20. gandha (čuchateľnostno, jemný živel pachu alebo vône, esencia vône).

Mahábhúty (mahábhúta (mahá, veľký + bhúta, nastaný je particípium minulé od slovesa bhú = stať sa, vznikať, byť) – päť hrubých živlov vnímaných zmyslami, zmyslové elementy, živly). Je to päť foriem na ktoré sa diferencuje kozmická substancia (prakrti). Mahábhúty tvoria nositeľov, pomocou ktorých sa manifestujú jemné elementy (tanmátry), napríklad tanmátra zvuk (šabda) by nemohla byť počuteľná, ak by nemala mahábhútu éter (ákáša), ktorá slúži ako jej nosič (vehikel). Každá mahábhúta je podmienená tým, čo jej bezprostredne predchádza a vyvíja sa z toho.) (IV.):

21. ákáša (éter);

22. váju (vzduch);

23. tedžas (oheň a svetlo);

24. ápas (voda);

25. prthiví (zem).

:: filozofia indická.


sémantika gr.  časť sémiotiky tvorená skúmaním významu jazykových výrazov.


sémantika (Tarski, A.)  súhrn úvah, ktoré sa týkajú tých pojmov, ktoré, zhruba povedané, vyjadrujú určité súvislosti medzi výrazmi jazyka a objektami a stavmi alebo dejmi, ku ktorým sa tieto výrazy vzťahujú (347;21). :: Tarski, A. 


semiotika gr.  – veda, ktorej predmetom sú znaky a znakové systémy.

Semiotika sa zvyčajne člení na tieto časti:

 :: absencia (semiotika), abstraktný (semiotika).


serendipita vm  schopnosť nachádzať stratené veci.


Serres, Michel (1. 9. 1930 Agen, Francúzsko  1. 6. 2019 Vincennes)  francúzsky filozof, predstaviteľ postmodernej filozofie, ktorého ťažiskom záujmu boli dejiny vedy a epistemológia, literát. Filozofia je podľa Serra hľadaním, konštruovaním a prepájaním rozumu, ktorý sa utvára v exaktných vedách, a rozumu utvárajúceho sa vo vedách duchovných.  D: Le système de Leibniz et ses modèles mathématiques, 1968; Hermès I, la communication, 1969; Hermès II, l’interférence, 1972; Hermès III, la traduction, 1974; Jouvences. Sur Jules Verne, 1974; Auguste Comte. Leçons de philosophie positive (en collaboration), tome I, 1975; Esthétiques sur Carpaccio, 1975; Feux et signaux de brume. Zola, 1975; Hermès IV, La distribution, 1977; La naissance de la physique dans le texte de Lucrèce, 1977; Hermès V, Le passage du Nord-ouest, 1980; Le parasite, 1980; Genèse, 1982; Détachement, 1983; Rome. Le livre des fondations, 1983; Les cinq sens, 1985; L’hermaphrodite, 1987; Statues, 1987; Éléments d’histoire des sciences (en collaboration), 1989; Le contrat naturel, 1990; Le tiers-instruit, 1991; Discours de réception de Michel Serres à l’Académie française et réponse de Bertrand Poirot-Delpech, 1991; Éclaircissements (entretiens avec Bruno Latour), 1992; La légende des Anges, 1993; Les origines de la géométrieLes origines de la géométrie, 1993; Atlas, 1994; Éloge de la philosophie en langue française, 1995; Nouvelles du monde, 1997; Le trésor. Dictionnaire des sciences (en collaboration), 1997; À visage différent (en collaboration), 1997; Paysages des sciences (en collaboration), 1999; Hergé, mon ami, 2000; Hominescence, 2001; Variations sur le corps, 2002; L’incandescent, 2003; Jules Verne, la science et l’homme contemporain, 2003; Rameaux, 2004; Récits d’humanisme, 2006; L’art des ponts, 2006; Petites chroniques du dimanche soir, 2006; Le tragique et la pitié. Discours de réception de René Girard à l’Académie française et réponse de Michel Serres, 2007; Petites chroniques du dimanche soir 2, 2007; Carpaccio, les esclaves libérés, 2007; Le mal propre : polluer pour s’approprier ? 2008; La guerre mondiale, 2008; Écrivains, savants et philosophes font le tour du monde, 2009; Temps des crises, 2009; Biogée, 2010; Musique, 2011; Petite Poucette, 2012.


Schelling, Friedrich Wilhelm Joseph (27. 1. 1775 Leonberg (Württembersko) – 20. 8. 1854 Bad Ragaz (Švajčiarsko) – nemecký filozof, predstaviteľ nemeckého klasického idealizmus a jeho spojenia s romantickou filozofiou.

V nadväznosti na I. Kanta a J. G. Fichteho rozpracoval Schelling špekulatívnu filozofiu prírody - koncepciu hierarchie prírodných síl (potencií), ktorá napokon vyústila do filozofie identity. Protiklady subjektu a objektu, reálneho a ideálneho, prírody a ducha sa rozpúšťajú v absolútne ako identite ideálneho a reálneho. Toto absolútno možno bezprostredne postihnúť intelektuálnym nazeraním a v umení, ktoré stojí rovnoprávne vedľa filozofie či dokonca nad ňou a zjednocuje všetko, čo sa oddeľuje. V predmetoch empirickej skutočnosti je podľa toho či oného stupňa primerane zastúpená príroda alebo duch. V dôsledku toho tvorí ríša prírody i ríša ducha (dejiny) (vývinový) rad, ktorého jednotlivé stupne označuje Schelling ako potencie. Spríbuznené sú tieto potencie len prostredníctvom ich spoločného prazákladu – absolútna. Preto jeden stupeň nevzniká z druhého, ale absolútno ho necháva zo seba vzísť, aby tak dospelo k svojmu úplnému rozvinutiu.

Od roku 1807 sa Schelling zameriaval na problém slobody človeka a na jeho vzťah k bohu založený v jeho vôli. Potom Schelling rozpracoval vo svojej metafyzike dejín náboženstva základy neskoršej vedy o náboženstve. Posledné štádium jeho filozofie predstavuje hlbokomyseľná, ťažko prístupná mystika.  D: Ideen zu einer Philosophie der Natur, 1797; Von der Weltseele, 1798; System der transzendentalen Idealismus, 1800; Vorlesungen über die Methode des akademischen Studiums, 1803; Über das Wesen der menschlichen Freiheit, 1809; Philosophie der Mythologie und Offenbarung, 1848; Clara oder über den Zusammenhang der Natur mit der Geisterwelt, vyd. 1948; Ausgewählte Werke, I  II, 19731974; Gesamtausgabe, I  XIV, 1856  1962; Gesamtausgabe, I  XII, 1925  1928; Studienausgabe, 1974 an.; Briefe und Dokumente, I  III, vyd. 1962  1973. :: filozofia 18. stor., filozofia 19. stor., filozofia nemecká klasická.


schéma gr.  základná, v hlavných črtách znázornená podoba niečoho, ktorú možno zaznamenať aj grafickým náčrtom.


schéma argumentu  logické zviditeľnenie formálnej štruktúry argumentu, ktoré sa uskutočňuje nahradzovaním jednotlivých výrazov argumentu výrazmi jazyka logiky. :: argument, jazyk logiky, logika.


schéma úsudku  logická forma úsudku, to, čo majú rôzne úsudky  spoločné z logického hľadiska. :: logika.


Schopenhauer, Arthur (22. 2. 1788 Gdansk – 21. 9. 1860 Frankfurt a. M.) – nemecký filozof, ktorý za podstatu sveta pokladal vôľu: Schopenhauerova filozofia vychádza z myšlienky antagonizmu vôle ako nevedomej pudiacej sily univerza a nazeravého poznania. Predmetom poznania sú iba predstavy, poznanie nikdy nedospeje k podstate vecí. Výnimkou je sám človek, ktorý je vo svojej podstate vôľou a zároveň má vedomie seba samého – toto sebauvedomenie je poznaním vlastnej podstaty. Zvonkajštenou vôľou človeka je jeho telo a vôľa je zvnútorneným telom. Ak je ľudské telo – tak ako každá iná vec vo vesmíre – materiálnym predmetom, potom celý vesmír je len vonkajším prejavom nadpis pomocný text hlavný text (objektiváciou) vôle ako chcenia prejavujúceho sa v prírode. Svet je teda vôľou i predstavou. Vôľa spočíva vo veciach a prejavuje sa v rozličných podobách (prírodné sily), ale úplné sebauvedomenie dosahuje až v človeku, ktorého mozog je vôľou myslenia a myslenie prejavením sa vôle v mozgu. Vo svete prírody sa vôľa derie k životu a jestvovaniu a ku všetkému, čo tomuto jestvovaniu slúži. Len človek je schopný vymaniť sa z tohto chcenia, ktorého cieľom je nejaký pôžitok, a pozastaviť sa nad tým, čo je vo veciach stále a nemeniteľné; človek môže poznávať nielen jednotlivosti, ale aj ich formy čiže idey ako vôľu objektivovanú na jednotlivých stupňoch jestvovania. Kontemplácia odtŕha človeka od nepokoja a poskytuje mu uspokojenie vo svete ideí metafyzického nevedomia. Mimo tejto kontemplácie pôsobí len slepá vôľa, pud bez cieľa a pokoja, iracionálne stále ďalej a ďalej, v ktorom – keby to bolo možné – lepšie by bolo nebyť ako byť. Preto je indická koncepcia nirvány ako vízia konečného cieľa človeka najlepším základom, o ktorý možno oprieť zmysel ľudského života. Morálne nezostáva človeku nič iné, než odtrhnúť sa od seba, od svojho egoizmu a spolucítiť s druhým človekom, s druhou vôľou nikdy nadpis pomocný text hlavný text neukojenou a neustále poháňanou nevyhnutnosťou ponoriť sa spolu s inými do sebazničenia vôle a vedomia. Udusiť v sebe chuť k životu, nechcieť už viacej chcieť a získať pokoj v nevedení. Vykúpenie spočíva v anihilácii vôle alebo aspoň v jej dočasnom uspaní pri zaujatí umelecky nazeravého postoja.  D: Über die vierfache Wurzel des Satzes vom zureichenden Grunde, 1813; Über das Sehen und die Farben, 1816; Die Welt als Wille und Vorstellung, 1819, 18442, 18593 (hlavné dielo); Über den Willen in der Natur, 1836; Die beiden Grundprobleme der Ethik, 1836; Parerga und Paralipomena, 2 Bde, 1851; Aus Schopenhauer's handschriftlichen ´Nachlass, 1864; Schopenhauer's sämtliche Werke. 6 Bd., 1873  1874; A. Schopenhauers gesammelte Werke, 15 Bd., 1911  1929. :: filozofia 19. stor., mechanika (Schopenhauer, A.), vôľa osebe (Schopenhauer, A.).


schopnosť  matie vlastností potrebných na vykonávanie niečoho, napr. serendipita.


sila  schopnosť podávať výkon alebo spôsobiť niečo.


situácia lat.  súhrn okolností, stav vecí vzťahujúci sa na osoby; zjednotenie subjektobjektových a subjektsubjektových vzťahov, v ktorých sa ocitá človek. Človek je v situácii aktérom, zasahuje do nej, vytvára, pretvára, premieňa, ruší ju, prechádza do inej. Situácia je priesečníkom minulého s budúcim, stvoreného a rodiaceho sa a ešte neexistujúceho, individuálneho a spoločenského, ustaľujúceho sa a meniaceho sa. Subjekt sa pohybuje obvykle vo viacerých situáciách naraz.

Veľmi dôležitým druhom situácie je ťažkosť.


skepticizmus gr.  filozofický postoj alebo filozofický smer zdôvodňujúci skepsu (pochybovanie) alebo argumentujúci skepsou pri riešení otázok týkajúcich sa možností poznania alebo rozlišovania medzi dobrom a zlom, a to zvyčajne ako reakcia na dogmatizmus a špekulatívnosť. Krajný skepticizmu môže prerásť až do agnosticizmu alebo nihilizmu. Počiatky skepticizmu možno nájsť už v rámci starovekej filozofie, pozri napr. antický skepticizmus.


skúmanie  pozorovanie, (vedecké) študovanie; sústredené, bedlivé prezeranie; zisťovanie.


skúmanie filozofické – skúmanie, ktoré necháva vo svojom pozorovaní predmetu intervenovať ako hlavné významové útvary filozofické kategórie.


skupina  viac jednotlivostí alebo jednotlivcov (indivíduí) pospolu. :: trojica.


skúsenosť  – podstatná stránka vzťahov človeka k okolitému svetu, ktorá súvisí so spracúvaním dojmov o okolitom svete (čo sa uskutočňuje vedome a zároveň s učením), alebo získané znalosti, schopnosti a zručnosti technického a metodického charakteru.

Podľa toho, aké kategórie alebo pojmy intervenujú v našich úvahách o skúsenosti, skúsenosť chápeme ako dianie, priebeh, proces, výsledok a pod.

Považuje sa za fakt (cf. 309;39), že to, čo nám je dané v skúsenosti, je vždy konkrétne.

Pri úvahách o skúsenosti sa rozlišuje subjekt skúsenosti, čiže subjekt, ktorý skúsenostne poznáva, a všetko to (t. j. súhrn toho), čo je tomuto subjektu v skúsenosti dané a je v tom zmysle predmetom skúsenosti.

Skúsenosť je usúvzťažňovanie subjektu a objektu. Skúsenostne poznávajúci subjekt je k súhrnu toho, čo je mu v skúsenosti dané, v podobnom vzťahu ako oko k zornému poľu. Oko je v tomto prirovnaní podmienkou a predpokladom zorného poľa. Bez vidiaceho oka by nebolo zorného poľa. Zorné pole je umožňované pozerajúcim okom. Oko je teda podmienkou možnosti zorného poľa. Oko sa pritom nikdy nenachádza vo svojom zornom poli. Nie je teda jedným z predmetov zorného poľa (310, 43).


skutočnosť  realita  všetko, čo je, na rozdiel od toho, čo nie je, ešte nie je, môže byť atď. Napríklad protiklad zdania alebo protiklad možnosti.

Pojem skutočnosti kolíše podľa významových útvarov, ktoré intervenujú v procese vzniku tohto pojmu, najmä podľa kategórií. Napríklad pri tvorbe Jaspersovho pojmu skutočnosti intervenuje najmä pojem praxe a pojem odporu: „„„„““Skutočnosťou nazývame to, s čím sa stretávame v praxi, čo nám kladie odpor alebo čo slúži ako látka pri zaobchádzaní s vecami, živými bytosťami a ľuďmi. Skutočnosť poznávame v každodennom živote, v zaobchádzaní s nástrojmi, pri používaní technických zariadení, v našich zdisciplinovaných vzťahoch k iným, v metódach organizácie a v riadení.“ (242;57) :: fakt.


skutok  niečo vykonaného, uskutočneného nejakou osobou, čin.


sled  súvislé poradie, neprerušovaný rad, postup.


sloboda (Hume, D.)  moc konať podľa určenia vôle.


smer  to, kam sa zameriava (pozornosť, činnosť...).

Slovom smer sa mieni:

    1. myslená línia, po ktorej sa deje nejaký pohyb, určená vzhľadom na svetové strany alebo na polohu. Smer je strana, na ktorú sa otáčame, ku ktorej smerujeme, orientácia pohybu v priestore;
    2. ráz, povaha, charakter, spôsob, zameranie;
    3. súhrn názorov, zásad a pravidiel, ktoré sa uplatňujú v istej dobe vo vede, v umení, v politike, v hospodárstve, filozofii: literárny smer, umelecký smer, filozofický smer.


smer filozofický  jednota čŕt tvorby filozofických významových útvarov relatívne ohraničenej skupiny filozofov. K najznámejším filozofickým smerom patrí idealizmus a materializmus.

Filozofický smer je filozoféma tematizovaná hlavne v dejinách filozofie.

K najznámejším filozofickým smerom zvyknú zaraďovať predovšetkým materializmus a idealizmus.


snaha  úsilie.


snaženie  chcenie docieliť, usilovanie sa.


snobizmus angl.  snobstvo, povrchný záujem o všetko módne alebo spoločenský významné.


socializmus lat.  spoločnosť založená na rovnosti všetkých ľudí, spoločnom vlastníctve výrobných prostriedkov, na spravodlivom rozdeľovaní  materiálnych statkov a politické a sociálne hnutie za jej vytvorenie.

Názory na túto spoločnosť vyrastajú z učenia utopických socialistov 19. storočia a z jeho vedeckej rekonštitúcie Marxom a Engelsom, ktorá sa v ďalšom vývine modifikovala predovšetkým v korešpondencii so vzťahom ku kapitalizmu od jeho krajného alebo radikálneho odmietania (anarchizmus, marxizmus) až po jeho miernejšie modifikácie či dokonca tolerovanie (široká paleta sociálnodemokratického myslenia).


Sokrates (asi 469 – 399 pr. n. l.)



 – grécky filozof, s ktorým sa popri sofistoch spája obrat gréckeho antického filozofovania od skúmania prírody  k antropologickej problematike. Na rozdiel od sofistov je však Sokrates hľadačom absolútneho dobra a pravdy; odmieta mravný relativizmus sofistov. Keďže nič nenapísal, o jeho učení možno iba usudzovať na základe zachovaných svedectiev Platóna, Xenofonta a ďalších.

Stavba sveta, o ktorej sa pred Sokratom mnoho špekulovalo, je podľa neho nepoznateľná; poznať môžeme iba seba samých, pričom úloha tohto sebapoznávania nie je teoretická, ale praktická: dôležité je umenie žiť.

Tomu však musí predchádzať poznanie cnosti (areté), svojich vlastných vnútorných dispozícií. Princípy tohto poznania Sokrates pripodobňoval umeniu svojej mamy, ktorá bola pôrodnou babicou (maieutika). Vyjavenie sa cností a definovanie ich pojmov u svojich spolubesedníkov dosahuje Sokrates šikovným kladením otázok, predpokladajúcim kritický vzťah k dogmatickým tvrdeniam, zvaným eiróneia (irónia). Cieľom života je podľa Sokrata blaženosť (eudaimonia). Sokratovo umenie vedenia rozhovoru (dialektika) spočívalo teda v dvoch krokoch – v etape irónie a v etape maieutiky. Čomu sa pritom vyhnúť Sokratovi radí daimonion, vnútorný božský hlas. No priznanie sa k tomuto zdroju ostražitosti a vnútornej slobody a jeho privádzanie mládeži k nej viedlo k obvineniu Sokrata z bezbožnosti, z kazenia mládeže a k odsúdeniu na smrť. Hoci Sokrates mal možnosť vyhnúť sa trestu úplatkami strážcov a  útekom, rešpektoval rozhodnutie demokratických sudcov a vypil podľa ich ortieľu času jedu. Odvtedy je Sokrates už takmer 2 500 rokov predmetom nehasnúcej pozornosti.

Svojím životom-filozofovaním ustanovil Sokrates prvý z troch základných typov filozofickosti – sokratickosť. (Druhý typ osnoval jeho najvýznamnejší žiak Platón a tretí typ Platónov žiak Aristoteles). Okrem platónskej školy sa utvorili aj ďalšie sokratovské školy.


spojenie  urobenie celku z viacerých častí; danie dovedna, zlúčenie dovedna; zjednotenie, zviazanie; umožnenie styku, kontaktu; bytie prostredníkom kontaktu.


spojka – spájajúcno, sprostredkujúcno spojenia, vec, predmet, jav, ktorý niečo spája, sprostredkuje spojenie, spojovací článok, spojovacia cesta; osoba obstarávajúca styk, spojenie, sprostredkovateľ; spojenie, spojivo.

Význam slova spojka sa mení podľa kontextu použitia, napríklad v lingvistike ide o druh neohybného slova (pozri: spojka (lingvistika)).


spoločenstvo – spoločný život alebo spoločná existencia (koexistencia) viacerých ľudí alebo organizmov. Z filozofického hľadiska je veľmi zaujímavé kultúrne spoločenstvo.


spoločnosť – skupina ľudí, ktorá sa utvára v účelnom spolužití a spolupráci, na základe konvencie, zmluvy, rovnakých záujmov. Spoločnosť a jej stránky tematizujú rôzne vedy (sociológia, história, etnografia, štatistika, sociálna psychológia, právna veda, medicína, kulturológia, demografia atď.), filozofické a teologické učenia; je predmetom úvah aj každodenného človeka, umelca, nábožensky veriaceho človeka, nositeľa mýtu.

Spoločnosť je predpokladom vzniku kultúrneho spoločenstva, ktoré je maximom bytia spoločnosti čiže spoločnosť nemôže byť viac než kultúrna; kultúrnosť je maximum spoločenskosti.

Významové útvary, ktoré sa utvárajú pri manifestácii spoločnosti v ľudskom vedomí (teórie spoločnosti, pojmy spoločnosti, predstavy o spoločnosti, fantastické obrazy spoločnosti, sny o spoločnosti, plány na pretvorenie spoločnosti, ideológie atď.) závisia od kategórií, ktoré intervenujú v procese manifestácie spoločnosti v ľudskom vedomí; takýmito kategóriami môže byť napríklad kategória historickosti, riadenosti bohom, zákonitosti, osudovosti, oslobodenia, spásy atď.

Pojem spoločnosti je základný pojem spoločenských a sociálnych vied, napríklad sociológie, etnografie atď.

Z filozofického hľadiska je spoločnosť predmetom skúmania najmä sociálnej filozofie. :: človek, dejiny ľudstva, feudalizmus, filozofia sociálna, jav spoločenský, kapitalizmus, komunizmus, realita, spoločnosť (právo), veda humanitná, veda spoločenská.


spoločnosť informačná  pokračovanie postindustriálnej spoločnosti realizované na báze využívania informácií a v ktorom sa kľúčovým prvkom stáva komunikácia. Informačná spoločnosť je spoločnosť, v ktorej kvalita života a perspektívy sociálnych premien a ekonomického vývinu sú stále viac a viac závislé od informácie a jej využívania.

 

spoločnosť znalostná  angl. knowledge society  spoločnosť v ktorej sa kľúčovým faktorom produkcie stáva znalosť, v dôsledku čoho sa zásadne menia aj všetky spoločenské inštitúcie.


spoločný – patriaci dvom, viacerým alebo všetkým; rovnaký u dvoch, viacerých alebo všetkých.


spôsob  postup, ktorým sa niečo deje alebo prejavuje; ráz, podoba, charakter, druh.


spôsobilosť  matie potrebných predpokladov, schopnosť, uspôsobenosť, súcosť.


spôsobovanie  zapríčiňovanie  stávanie sa príčinou niečoho.


spracovanie  použitie niečoho ako suroviny pri výrobe niečoho ďalšieho; upravenie prácou, opracovanie. :: spracovanie, in: Dodatok.


správanie  počínanie si istým spôsobom, súbor všetkých objektívne pozorovateľných aktivít entity, ktorými sa uskutočňuje vzájomné pôsobenie medzi entitou a jej okolím, napríklad správanie človeka, správanie zvieraťa, správanie systému atď.

Správanie je funkcionálny kontakt medzi subjektom a objektami, ktorý sa odohráva v čase, má svoju frekvenciu a prejavuje sa celkovou reakciou.

Správanie je odpoveď človeka okoliu/prostrediu. :: mravy, správanie systému.


správnosť  zodpovedanie pravidlu, zhoda s normou.

Správnosťou sa vyznačuje také konanie, ktoré sa uskutočňuje v súlade s pravidlom alebo normou. Správnosť je charakteristika spôsobu činnosti spočívajúceho v jeho primeranosti nejakej požiadavke.


stanie sa  zmenenie svojho stavu, nadobudnutie obyčajne nových vlastností.


stav  súhrn vlastností charakteristických pre niečo v istom čase.


stav veci  súhrn vlastností určitej veci, ktoré sa nemenia v určitom intervale; súhrn aktuálnych charakteristík istej reality v určitom časovom intervale (226;270).


stav vecí  vecný stav  to, ako sa veci majú k sebe navzájom; situácia.

Neusporiadaný stav vecí je chaos. :: pravdivosť faktuálna, pravdivosť logická.


stav vecí (Wittgenstein, L.: Tlph) –– nem. der Sachverhalt – spojenie predmetov (vecí) (410;33).


stávanie sa  menenie svojho stavu, nadobúdanie zvyčajne nových vlastností (vznikanie) a zanikanie v čase.


stoicizmus gr.  smer helenistickej filozofie, ktorý vznikol koncom 4. stor. pr. n. l. najmä v súvislosti s kozmopolitickými a individualistickými tendenciami.

Hlavnými predstaviteľmi stoickej školy 4. a 3. stor. pr. n. l. sú Zenón z Kitia a Chrysippos. Neskoršími predstaviteľmi stoicizmu sú: Zenón z Tarsu, Diogenes zo Seleukie, Boetos zo Sidonu, Panaitios z Rhodu.

V prvých storočiach nášho letopočtu sa stoicizmus rozvíjal už na rímskej pôde, a to s akcentom na morálne a náboženské významové útvary stoicizmu; predstavitelia Seneca, C. Musonius Rufus, Epiktetos, Marcus Aurelius.

Stoicizmus rozpracúval v prvom rade logiku, fyziku a etiku. Poznanie podľa stoicizmu je prostriedok pestovania múdrosti a umenia žiť, pričom žiť treba v súlade s prírodou.

Šťastie spočíva v oslobodení sa od vášní, v duševnom pokoji.

V rámci logiky stoici rozpracúvali namiesto logiky predikátov (Aristoteles) logiku výrokov ako učenie o tvorení zložitých výrokov z jednoduchých a na tomto základe rozvinuli propozicionálnu teóriu vyvodzovania. Vymedzili druhy spájania výrokov, ktoré sa v súčasnej logike nazývajú konjunkcia, disjunkcia a materiálna implikácia.


stupeň  schod, vodorovný výstupok s hranou tvoriacou pravý uhol; zložka hierarchicky usporiadaného celku; fáza, štádium, etapa vývinu; miera, úroveň.


subjekt lat.  to, čo leží pod, v základe.

Chápanie subjektu v dejinách filozofie záviselo od toho, aké kategórie intervenovali v procese filozofických úvah o subjekte, v procese poznávania jeho podstaty: tak napríklad scholastika chápala subjekt ako predmet alebo objekt, na ktorý sa zameriava činnosť, zatiaľ čo v novovekej filozofii sa subjekt chápe naopak ako nositeľ, vykonávateľ činnosti (porov. aj činnosť subjektu).

Treba odlišovať špeciálnovedné (logické, jazykovedné, právovedné, a pod.) pojmy subjektu od filozofických pojmov subjektu.

Existuje subjekt všeobecný a individuálny.


subjekt poznania  nositeľ, realizátor poznávacej činnosti. :: objekt poznania, prostriedok poznania, teória poznania.


súbor  zoskupenie súvisiacich entít, vecí, javov ap. tvoriacich celok, komplex.


súcno – jestvujúcno, entita participujúca na bytí. :: ontológia.


súčasť  časť tvoriaca s inými časťami celok, zložka.


súčiastka  súčasť.


súd  významový útvar tvorený spojením pojmov a vyjadrený vetou, ktorá o niečom niečo kladne alebo záporne vypovedá a je buď pravdivá alebo nepravdivá.

Spojením súdov môže na základe usudzovania vzniknúť úsudok. :: premisy.


súhrn  celok zložený z nejakých entít, napr. prostredie. Súhrn je zhrnutie entít do jednotného celku. Súhrnom je napríklad obor premennej.


sústava – systém – usporiadaný súbor prvkov viazaných vzájomnými vzťahmi. :: mechanizmus, sústava číselná, sústava daňová, sústava desiatková, sústava jednotiek, sústava planetárna, sústava slnečná, sústava súradníc, sústava vzťažná.


sústredenie  zameranie pozornosti na jednu vec.


súvislosť  súvis, spojitosť, zviazanosť, spätosť. Výsledok poznania súvislosti je súčasťou teórie.


svet – 1. vo filozofii: univerzum, súhrn všetkých skutočných a možných vecí a procesov; jedna z ústredných tém ľudského myslenia vôbec; 2. vesmír, kozmos; 3. zemeguľa, zem so všetkým, čo je na nej.

Obraz sveta závisí predovšetkým od kategórií, ktoré intervenujú v priebehu jeho tvorby (obrazotvorby): keď prevažujú špeciálnovedné kategórie v tvorbe obrazu sveta, možno hovoriť o špeciálnovednom obraze sveta (napríklad o astronomickom obraze sveta), ak filozofické kategórie, tak o filozofickom obraze sveta (napríklad o Heideggerovom obraze sveta), ak v tvorbe obrazu sveta intervenujú najmä náboženské významové útvary, hovoríme o náboženskom obraze sveta.

Rôzne aspekty sveta možno tematizovať pomocou pojmu kozmu, vesmíru, univerza, prírody, fysis, diania atď. :: miesto človeka vo svete, osvojovanie si sveta človekom.


svet (Wittgenstein, L.: Tlph) – nem. die Welt – všetko, čo je faktom; je súhrn faktov; je určený faktmi a tým, že sú to všetky fakty. Fakty v logickom priestore sú svetom. Svet sa rozpadá na fakty (410;33).


svet prirodzený  žitý svet, životný svet, nem. Lebenswelt  celok sveta, daný prirodzene bez výslovného teoretického úsilia, predvedecky. Termínom prirodzený svet prekladal J. Patočka Husserlov termín životný svet (Lebenswelt). :: fenomenológia.


svetamih (Cmorej, P.)  dvojica <w, t>, kde w je možný svet a t časový okamih. :: Cmorej, P.


svetlina  nem. Lichtung  vystupujúcno bytia jestvujúcna zo skrytosti na mieste tubytia (Dasein).

Termín svetlina je termín neskorej Heideggerovej filozofie pracujúcej na prekonaní subjektivizmu jeho hlavného diela Bytie a čas (Sein und Zeit).


svetlo   jas, to jasné, svetlé, gr. fós al. faos (žiara, lesk), vo filozofii už počnúc antikou tematizované ako umožňujúcno vidieť, rozumieť, poznať; duchovná entita mimosvetského (nadzmyslového) zdroja. Súbor učení variujúcich tento motív sa zvykne označovať ako metafyzika sveta (nem. Lichtmetaphysik).

Metafyzika svetla, podľa Pavla Flossa, chápe ľudský rozum ako „iskru božského svetla v človeku, ktoré duchovne presvetľuje ostatné súcna a poznáva ich ako diela božského rozumu. V tomto kontexte je svetlo základom inteligibility celej skutočnosti a garantom pravdivosti poznávajúceho i poznávaného. V duchu princípu analógie sa rozlišovali rôzne formy svetla, počnúc svetlom božským a duchovným až po svetlo vnímané zmyslami. Mnoho autorov však nepovažovalo toto svetlo za hmotné, ale za akúsi imateriálnu silu, ktorá sprostredkuje medzi hmotou a duchom. Svetlo je v tejto funkcii popri hmote a duchu tretím princípom filozofie prírody. Analógie medzi duchovným a prírodným svetlom viedli k presvedčeniu, že skúmanie prírodného (fyzikálneho) svetla môže umožniť aj hlbšie pochopenie povahy vyššieho duchovného svetla“ (264;397).

Cicero hovorí o prirodzenom svetle (lumen naturale) rozumu; v stredovekej filozofii sa rozlišuje prirodzené svetlo a nadprirodzené svetlo (lumen supranaturale).

Podľa 442;440 sa svetlo chápe v užšom zmysle ako „žiarivá energia budiaca v oku zrakové vnemy, v širšom zmysle i neviditeľné žiarenie, riadiace sa tými istými zákonmi ako žiarenie viditeľné.“

V knihe 443 na s. 9 sa píše: „Svetlo je jedným z najdôležitejších predpokladov nášho života. Je zdrojom našich informácií o okolitom svete, umožňuje nám komunikovať na Zemi i mimo nej, je najbohatším zdrojom energie i univerzálnym liekom.“

Synkriticizmus zasa tematizuje svetlo nadoblačia mysle, pričom sa snaží byť, totiž v tejto tematizácii, čo najúspornejší v súlade so zásadou, že najlepšou filozofiou svetla nadoblačia mysle je tá, ktorá (čo možno najrýchlejšie) skončí a ponechá radšej človeka čírej vystavenosti (cf vďačnosť alebo vďaka) tejto všeprenikajúcnosti. :: svetlo (Newton, I.).


sylogizmus gr.  úsudková schéma vedúca od dvoch premís určitej vymedzenej stavby k záveru, ktorý má podobnú stavbu ako premisy. :: logika, sylogizmus modálny.


sylogizmus dialektický  sylogizmus, v ktorom sú premisy iba pravdepodobné. :: logika.


sylogizmus modálny  sylogizmus, v ktorom aspoň jedna premisa má aletickú modalitu možnosti alebo nutnosti. :: logika.


symbol gr.  znak, ktorý splynul so svojím významom do vnútornej jednoty. Symbol je súčasťou predmetu symbológie. :: symbol – slovník: čím je symbolizované čo, symbol algebrický, symbol matematický, symbolika.


symbolika logiky modernej  súbor symbolov, ktorá sa používajú v rámci modernej logiky (výber):


Symbol

Názov

Príklad

Číta sa

¬

negátor, spojka negácie

¬A

nie je pravda, že A

+

asertor, spojka asercie

+A

je pravda, že A

konjunktor, spojka konjunkcie

A  B

A a B

(nevylučovací) disjunktor, spojka disjunkcie

A  B

A alebo B

›-‹

vylučovací disjunktor, spojka vylučovacej disjunkcie

A ›-‹ B

buď A alebo B

implikátor, spojka implikácie

A  B

ak A, tak B; keď A, potom B

obrátený implikátor, spojka obrátenej implikácie

A  B

A keď B

ekvivalentor, spojka ekvivalencie

A  B

A vtedy a len vtedy, keď B

spojka možnosti

 A

je možné, že A

spojka nutnosti

□ A

je nutné, že A

generálny kvantifikátor, všeobecný kvantifikátor

x Px

pre všetky x platí, že x má vlastnosť P; každé x má vlastnosť P

existenčný kvantifikátor, čiastočný kvantifikátor

x Px

aspoň jedno x má vlastnosť P; existuje aspoň jedno x, ktoré má vlastnosť P

znak odvoditeľnosti

A ├  B

├  A

z (vety) A je odvoditeľné B; A, teda B; A je teorémou;


A je odvoditeľné z prázdnej množiny premís

znak vyplývania

A   B

z A vyplýva B


:: logika moderná, symbol matematický, symbolika.


synkriticizmus gr. – filozofia v pozadí budovania Pomocného slovníka filozofie. Synkriticizmus sa skladá z filozofie človeka, filozofie lásky a filozofie bezčasia; predstavuje nielen učenie, ale i spôsob života (pozri: disciplína synkriticizmu). Je to maximum súsrdečnenia.

Synkriticizmus treba odlišovať od synkritizmu J. A. Komenského, hoci naň nadväzuje. Osnovu synkriticizmu tvorí desať téz (pozri nižšie).

Synkriticizmus je výskumom podmienok možnosti kultúry, výskumom podmienok premeny civilizácie na kultúru a jedna z ciest praktikovania tejto premeny. Synkriticizmus je pokus o superpozíciu teoretických a praktických aspektov tohto výskumu. Napríklad pochopenie bez reálnej premeny chápajúceho je podľa synkriticizmu pseudopochopenie a chápajúci sa iba javí alebo vyhlasuje za chápajúceho, no v skutočnosti bez sebazmeny nepochopil nič. Toto sa vzťahuje v prvom rade na interpersonálny dialóg, na dialóg so sebou samým (napríklad o škodlivosti môjho fajčenia som nepochopil nič, ak som neprestal fajčiť), na dialóg intersexuálny, intergeneračný, interkultúrnozonálny (čiže dialóg v rámci jednej kultúry napríklad medzi vedou a náboženstvom), interpolitickostranícky, interreligiózny, interkultúrny.

Termín synkriticizmus zavádza (pravdepodobne ako prvý) Novalis v prípravných textoch Das Allgemeine Brouillon: Materialien zur Enzyklopädistik 1798/99 (najmä §§ 457, 486) ako synonymum názvu svojej filozofie – magického idealizmu. V paragrafe 457 uvedeného textu Novalis o synkriticizme píše:

Der Synkriticism ist das Höchste. Es gibt einen realen und idealen Kriticism – dieser wird durch Synkriticism vereiningt. (Synkriticizmus je to najvyššie. Existuje kriticizmus reálny a ideálny – oba zjednocuje synkriticizmus.“ (Novalis: Das Allgemeine Brouillon: Materialien zur Enzyklopädistik 1798/99. Hamburg, Felix Meiner Verlag 1993, S. 333.).

Termín synkriticizmus treba odlišovať od termínu synkritizmus, ktorým sa označuje Komenského kľúčová metóda (synkríza) a jej aplikovanie. Synkritizmus Jana Amosa Komenského je pritom jedným z hlavných ideových zdrojov a inšpirácií synkriticizmu.

Synkriticizmus sa odlišuje aj od synkretizmu. Synkriticizmus sa síce utvára synkritickou recepciou alebo synkritizáciou fenomenológie, existencializmu, marxizmu, jógovej filozofie a praxe atď., čiže smerov a tradícií ako vidno nezriedka sa vzájomne vylučujúcich. Aby však nevyúsťoval do synkretizmu, eklekticizmu a podobne, synkriticizmus aplikuje ako hlavný princíp recepcie a synkritizácie prianie inakosti, jej želanie a potešenie z nej. V preddverí relativizmu by pritom mala synkriticizmus udržiavať najmä metóda rozkladu významu na totožné a odlišné, ale aj jeho hlavná metóda synkritika (cieľavedomé nereduktívne usúvzťažňovanie) a synkritizované postupy štrukturalizmu, fenomenológie, hermeneutiky, systémovej analýzy, špeciálnovedných a filozofických smerov analýzy jazyka atď. Synkriticizmus zotrváva cieľavedome na polceste k syntéze a uspokojuje sa so synkrízou.

Synkriticizmus neočakáva nasledovníkov, zmyslom jeho vytvorenia v tejto súvislosti je slúžiť ako jedna zo sebaidentifikačných platforiem pre toho, kto sa so synkriticizmom stretne. Kľúčovou vecou podľa synkriticizmu je pestrosť prístupov a svetonázorových pozícií: ich zjednocovanie alebo vzájomné kritické vyrovnávanie sa medzi nimi je nabité konfliktom s tendenciou k smrti civilizácie alebo (čo je ešte horšie) jej premeny na smrtonosno medzi ľuďmi navzájom a voči prírode.

Bezprostredne historickofilozoficky synkriticizmus vyrastá z dvoch zdrojov:

1. z asubjektívnej fenomenológie Jana Patočku;

2. z myšlienkového diania bratislavskej filozofickometodologickej školy osnovanej Igorom Hrušovským a Vojtechom Filkornom, najmä z rozpracúvania Hrušovského štrukturológie a idey holého bytia a Filkornovej polymorfistickej ontológie.

Chronologicky spadá vznik synkriticizmu do druhej polovice 80. rokov 20. storočia, kedy sa na pôde Stáleho seminára Integrácia na Univerzite Komenského v Bratislave utvorili jeho kontúry tak filozoficky (svetonázorovo) ako aj metodologicky. Zakladateľom synkriticizmu je Jozef Piaček (autor čítaného slovníka).

Synkriticizmus je rozpracúvaním týchto desiatich téz:

    1. Podstatou ľudského bytia je transcendencia (homo transcendens) (1TS).
    2. Maximom ľudského bytia je kultúra (homo culturalis) (2TS).
    3. Podstatou kultúry je inscendencia (homo inscendens) (3TS).
    4. Maximom kultúry je zmysluplnosť (homo significantia vivens) (4TS).
    5. Podstatou zmysluplnosti je synkritika (homo syncriticus) (5TS).
    6. Maximom zmysluplnosti je láska (homo amans) (6TS).
    7. Podstatou lásky je potešenie z inakosti alebo prianie inakosti (homo benevolus), jej žičenie (7TS).
    8. Maximom lásky je konkordancia (súsrdečnenie) čiže opätovaná láska (homo concordans) (8TS).
    9. Podstatou konkordancie je pozitívna virtualizácia (homo virtus constituens) (9TS).
    10. Maximom konkordancie je synkriticizmus (homo syncriticisticus) (10TS).


:: absolútno (synkriticizmus), aditi (synkriticizmus), konkordancia (synkriticizmus), nadoblačie mysle (synkriticizmus), žičenie inakosti (synkriticizmus).


syntaktika gr.  časť semiotiky tvorená skúmaním znakovej stránky jazyka.


syntaktika logická  čistá syntaktika  syntaktika zameraná na skúmanie umelých jazykov (490;20).


systém gr.>lat. – sústava – usporiadaný súbor prvkov viazaných vzájomnými vzťahmi; celok, ktorý pozostáva z častí (zložiek, prvkov, komponentov, elementov), medzi ktorými existujú väzby (vzťahy, súvislosti, relácie) (482;475).

Systém je výsledkom systematizovania.

Systémy sú v rôznom stave usporiadanosti (ib.). :: aktivita systému, nanosystém, okolie systému, prvok systému, skrinka čierna, správanie systému, systém agroekologický, systém biologický, systém čiastkový, systém ekonomický, systém filozofie, systém fyzikálny, systém geodetický, systém chemický, systém informačný, systém jazykový, systém komunikačný, systém kybernetický, systém lénny, systém limbický, systém logický, systém normatívny, systém počítačový, systém politický, systém právny, systém riadenia, systém sociálny, systém spoločenský, systém technický, systém umelý, systém veličín, systém znakový, systém živý, štruktúra systému, štruktúra systému intencionálna, veda systémová, väzba spätná, väzba systému, vlastnosti systému.


systém filozofie – komplexný systém rozpoznaný alebo definovaný na filozofii podľa určitých potrieb alebo metafilozofických kritérií alebo z hľadiska kategórií intervenujúcich v metafilozofickom skúmaní, ktoré môže byť tak filozofické, ako aj mimofilozofické, napr. špeciálnovedné (sociologické, psychologické, lingvistické atď.).

Časťou systému filozofie je filozoféma.


systém logický  opis fungovania logických konštánt. :: konzistentnosť systému logického, logika.


systematizovanie gr.  tvorba systému, usporadúvanie do sústavy, zaraďovanie do systému.


(Dodatok)