racionalita lat.  založenosť na rozume alebo jeho využívanie; osobitná črta, ktorú vykazujú indivíduá a kolektívy ľudí vo svojom myslení a konaní, vo svojom vzájomnom styku a vo svojich inštitúciách. Racionalita je komplexný fenomén prelínajúci sa všetkými sférami života človeka a spoločnosti. Racionalitu možno charakterizovať ako

    • tendenciu konať na základe rozumovej úvahy a nie na základe náhodného impulzu či nepreskúmaného pokynu;
    • tendenciu konať na základe dlhodobejšieho plánu;
    • kontrolu vzájomného styku abstraktnými a všeobecnými pravidlami;
    • inštrumentálnu účinnosť, t. j. schopnosť voľby prostriedkov podľa ich účinnosti pri dosahovaní jasne vymedzených cieľov na rozdiel od akceptovania prostriedkov vyčlenených zo zvyku alebo náhodného impulzu;
    • tendenciu k voľbe určitého konania, inštitúcie atď. na základe ich zhodnotenia podľa jednotných a jasne špecifikovaných kritérií na rozdiel od ich hodnotenia podľa viacerých, nesúvisiacich, difúznych kritérií a na rozdiel od ich akceptovania podľa tradície a pod.;
    • sklon k systematizácii presvedčení a/alebo hodnôt v jednotnom koherentnom systéme;
    • sklon ľudsky sa vyžívať skôr v používaní alebo v uspokojovaní intelektuálnych činností než v emóciách a v zmyslovosti (cf 19;17, 28). :: typ racionality historický.


racionalizmus lat. – orientácia na rozum (rácio) v poznávaní a konaní a na diskurzívne metódy vo vede, ktorej sa ucelenej filozofickej podoby dostalo v novovekej racionalistickej filozofii.


racionalizmus kritický  smer súčasnej filozofie, či skôr metodický prístup, postoj ducha, podľa ktorého sú vedecké teórie principiálne nedokázateľné. Neučíme sa z poznatkov a porozumenia veciam, ale z chýb. Vedecký pokrok vzniká tým, že sa snažíme falzifikovať existujúce vedecké teórie. Posledné zdôvodnenie nášho vedenia neexistuje. Nezostáva nám nič iného ako existujúce vedenie postupne zlepšovať tým, že ukážeme, čo je v ňom chybné. Filozofický smer deklaroval Karl Popper (kniha Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia z roku 1943) a rozvíjal ho aj David Miller, pričom jeho korene nachádzame v logickom pozitivizme, novopozitivizme, ktorý vyvracia.

Kritickoracionalistický pojem kritiky úzko súvisí s Popperovým princípom falzifikácie. Novopozitivizmus v najjasnejšom vyjadrení prichádza z pojmom Schlicka – s pojmom verifikacionizmu. Kritický racionalizmus ho odmieta a prichádza s pojmom falzifikacionizmu. Vedecký pokrok vzniká tým, že sa snažíme falzifikovať, vyvrátiť vedecké teórie, nezostáva nám nič iné ako postupne zlepšovať naše vedenie tým, že budeme zisťovať ,ktoré časti nášho vedenia sú chybné. Kritický racionalizmus odmieta nezainteresovaný postoj k politike, naopak hlása angažovanosť. Jeho angažovanosť sa prejavuje predovšetkým v kritike ideológie. Kritika ideológie sa zameriava najmä proti teóriám, ktoré si robia nárok, že môžu uskutočniť ideálnu spoločnosť ako uzavretý sociálny systém. Kritický racionalizmus vyžaduje kritiku ideológie, ktorá sa stavia, proti nároku určitých teórií, či už vedeckých alebo náboženských, ktoré sa snažia vysvetliť celok - idea otvorenej spoločnosti (pracuje s vedeckými hypotézami a učí sa z chýb). Vzhľadom na skúsenosti s imunizovanými štátnymi ideológiami (marxizmus-leninizmus, nacionálny socializmus) kritický racionalizmus právom zdôrazňuje, že treba bezohľadne podrobiť kritike každý dogmatizmus, každú imunizačnú stratégiu.Metodologický skepticizmus vyrastá z Descarta, rozum je kritérium, ktoré nám dokáže povedať, čo by mohlo byť správne a čo správne nie je. Kritický racionalizmus sa stále drží toho, že akékoľvek tvrdenie je podmienečné.

Podľa Poppera je veda je tkanivo podmienok a hypotéz a úlohou filozofie je toto tkanivo rozpletať a ukazovať čo nám hrozí ak sa takýmito teóriami budeme riadiť. Popper hovorí, že už len z hľadiska ekonómie je omnoho jednoduchšie a menej nákladné hľadať jeden prípad, ktorý tvrdenie vyvracia ako sa donekonečna snažiť hľadať niečo čo tvrdenie podporuje. Čím dlhšie sa nám nedarí nájsť proti príklad, čím dlhšie pôsobí ako nevyvrátiteľná tým viac ju môžeme považovať za pravdepodobnejšiu. Do vedy teda patria iba tie tvrdenia, ktoré možno potencionálne falzifikovať. Podľa kritického racionalizmu je pravda je regulatívna idea – je to teda niečo k čomu sa približujeme ale čo nikdy nedosiahneme. Vedecká pravda je teda do určitej miery len miera priblíženia sa k tomu, čo by sme mohli považovať za konečnú pravdu. :: falibilizmus, filozofia 20. stor., filozofia analytická, filozofia súčasná.


rad  viac entít usporiadaných v jednej línii za sebou alebo vedľa seba. :: rad (matematika).


rámec historický  materiálny alebo intelektuálny rámec, v ktorom ľudia vždy žijú, myslia a konajú, no ktorý si vo svojom každodennom živote obvykle neuvedomujú, je pre nich čímsi prirodzeným, takmer ako vzduch, ktorý dýchajú, no napriek tomu je tento rámec ich vlastným výtvorom (19;7). :: typ racionality historický.


rasa arab. > fr.  skupina ľudí vyznačujúca sa určitými znakmi (farbou pokožky, vlasov, očí, tvarom lebky atď.), ktoré vznikli v ranom období vývinu ľudstva. :: nacizmus.


ráz  súhrn príznačných vlastností, povaha, charakter. :: sui generis.


realita lat. – skutočnosť – všetko existujúce v prírode, spoločnosti a vedomí (cf 254;10 p. 2). :: ontológia, realita (gnozeológia), realita ekonomická, realita fyzikálna, realita objektívna, realita prírodná, realita sociálna, realita transhorizontová.


realita (gnozeológia) – sa člení na dve disjunktívne časti: a) objektívna realita (skutočnosť, svet) – súhrn všetkých predmetov, javov, procesov atď. existujúcich mimo vedomia človeka; b) subjektívna realita (skutočnosť, svet), ktorá zahŕňa všetko to, čo sa nenachádza v objektívnej realite (skutočnosti, svete). V tomto zmysle možno hovoriť aj o ideálnej realite (skutočnosti, svete) (254;10 p. 2).


realita objektívna  lat. realitas obiectiva  skutočnosť vecí existujúcich nezávisle od nášho myslenia (die Wirklichkeit der Dinge, insofern sie unabhängig von unserem Denken existieren) (470;193).


realita prírodná  súbor prírodných javov a všetkého ďalšieho existujúceho v prírode ako protipól sociálnej reality. :: realita fyzikálna, zákonitosť prírodná.


realita sociálna  sociálna skutočnosť  súbor sociálnych javov (stavov a procesov) ako protipól prírodnej reality vytváraný ľuďmi a existujúci prostredníctvom ich každodenných aktivít; súčasť predmetu sociálnej filozofie. :: jav spoločenský, realita ekonomická, spoločnosť.


realita transhorizontová – zaobzorová skutočnosť  skutočnosť za hranicami, po ktoré siaha ľudské poznanie, prežívanie, skúsenosť. Výklad povahy (ontologického statusu) transhorizontovej reality, perspektívnosť jej poznania, jej hodnota a zmysel v ľudskom vedomí a konaní závisia od povahy a konfigurácie kategórií, ktoré intervenujú v (ontologickom, gnozeologickom, axiologickom atď.) pristupovaní človeka k transhorizontovej realite.

Prístupy k transhorizontovej realite možno členiť na

    •  filozofické,
    •  náboženské,
    •  mystické,
    •  vedecké,
    •  umelecké,
    •  každodennoživotné.

Invariantom odhaľovaným (potvrdzovaným) v každom z týchto prístupov je unikajúcnostný*) aspekt transhorizontovej reality, jej unikajúcno, unikajúcnosť, enigmatickosť, reprezentovaná širokou paletou spravidla intenzívne pozitívne alebo negatívne emocionálne nasýtených filozofických, náboženských, mystických, vedeckých, umeleckých a každodennoživotných významových útvarov a procesov, počnúc povedzme samotným filozofickým pojmom transhorizontovej reality, cez rôzne obrazy božstva alebo absolútna, mystické prežívanie spojenia (splývania) s ním, vedeckú otvorenosť neznámemu (neobjavenému) a umeleckými (vizuálnymi, hudobnými, literárnymi...) obrazmi a každodenným prežívaním najmä hraničných situácií (smrť, ohrozenosť, boj...) v živote človeka.

Dostupnú sféru reality oproti transhorizontovej realite možno označiť ako vnútrosvetskú skutočnosť (cishorizontovú realitu) a skutočnosť hranice medzi transhorizontovou a cishorizontovou realitou ako realitu horizontovú.

Proces viazania sa transhorizontovej a cishorizontovej reality a prienik (ponáranie sa doň) možno označiť ako transcendovanie, v ktorom je zakotvená totalita skúsenosti človeka.

_______

*) Unikajúcnostnosť transhorizontovej reality sa týka jednak jej samotnej „náplne“, pokiaľ vôbec má zmysel hovoriť v súvislosti so zaobzorovou skutočnosťou o čomsi takom ako náplň, jednak toho, že si ju bežne uvedomujeme iba nejasne, ak vôbec: nevidíme ju podobne, ako keď pre stromy nevidíme les alebo keď si partnera / partnerku stotožníme s ich obrazom v našej mysli. Vytratenie sa transhorizontovej reality z našej mysle v dôsledku jej (zabudnutého) stotožnenia sa s tým, čo si myslíme (veríme, cítime...), že je alebo aká je, táto naša metafyzická slepota, je hlavnou príčinou konca civilizácie pred zavŕšením sa nástupu druhej axiálnej éry.

:: absolútno (synkriticizmus), Boh, hranica, metafyzika, mystika, náboženstvo, ontológia, veda, viera náboženská, život každodenný.


realizácia lat.  uskutočnenie alebo uskutočňovanie, realizovanie.


realizmus lat.  prístupy vykazujúce zmysel pre skutočnosť a vecnosť. :: realizmus gnozeologický, realizmus kritický literárny.


realizmus gnozeologický  prístupy v rámci teórie poznania, vychádzajúce z uznávania objektívnej existencie predmetu poznania.


realizovanie lat.  uskutočňovanie.


reálny lat.  skutočne jestvujúci, skutočný alebo konkrétny, opak fiktívneho, ireálneho alebo abstraktného, formálneho, ideálneho. Napr. reálny (skutočný, konkrétny) celok sa odlišuje od abstraktného, formálneho celku (cf 69;136 an.).


reč  schopnosť človeka vyjadrovať myšlienky a ďalšie významové útvary. :: reč (lingvistika).


redundantnosť lat.  nadbytočnosť.


referencia lat.  odkazovanie na niečo; vzťah medzi jazykovým výrazom a ním označeným objektom (referentom). :: referencia, in: Dodatok.


regulatívny lat.  riadiaci, usmerňujúci, upravujúci, poskytujúci skôr návod ako obsah.


Reinhold, Karl Leonhard (26. 10. 1758 Viedeň  10. 4. 1823 Kiel)  rakúsky filozof, ktorý koncom 18. storočia spopularizoval Kantovu filozofiu; vypracoval filozofický systém označovaný ako elementárna filozofia (Elementarphilosophie) na základe svojej vlastnej filozofie jazyka, ktorým ovplyvnil nemecký idealizmus, najmä J. G. Fichteho. Podľa Reinholda treba základné filozofické problémy riešiť pomocou lingvistiky Reinholdovi sa pripisuje zavedenie termínu teória poznania (Erkenntnistheorie).

Reinhold zaujíma z hľadiska dejín filozofických problémov dôležité miesto medzi Kantom a Fichtem.  D.: Briefe über die Kantsche Philosophie, 1786  1787; Versuch einer neuen Theorie des menschlichen Vorstellungsvermögens, 1789, 17952, hlavné dielo; Über das Fundament des philosophischen Wissens, 1791; Grundlegung einer Synonymik für den allgemeinen Sprachgebrauch in den philosophischen Wissenschaften, 1812.


relácia lat.  vzťah alebo pomer.


reprezentácia lat.  zastúpenie, zastupovanie v mnohých významoch, napríklad množinová reprezentácia. Reprezentácia je súbor konvencií týkajúci sa opisu určitej triedy vecí; tento súbor konvencií pozostáva zo štyroch častí:

    1. lexikón symbolov vokabulára reprezentácie;
    2. štrukturálna časť opisujúca požiadavky kladené na symboly;
    3. kolekcia metód alebo procedúr umožňujúcich manipuláciu so symbolmi a ich vyhľadávanie;
    4. sémantika špecifikujúca význam symbolov a ich relácií (cf 447;256).


reprezentovanie lat.  zastupovanie, predstavovanie, reprezentácia.


reprodukcia lat.  znovuobnovovanie sa. :: reprodukcia (biológia), reprodukcia (ekonómia), reprodukcia (umenoveda).


revolúcia lat.  náhly, prudký a radikálny vývojový skok, vedúci k podstatnej zmene predchádzajúceho stavu. :: revolúcia priemyselná.


revolúcia sociálna  rozsiahla premena, ku ktorej dochádza zároveň na sociálnej a politickej úrovni a ktorá znamená zmarenie očakávaní a sociálnej konformity, ktoré boli ustálené v predchádzajúcom poriadku natoľko, že určovali všetky dôležité formy sociálnej interakcie.


revolúcia sociálna (synkriticizmus) – civilizačný (pod)proces spočívajúci v polemistickom vnucovaní zmeny druhým bez deegoizácie sprevádzanom spravidla sociálnou katastrofou alebo vyúsťujúcom do nej; replikácia starého spoločenského poriadku rozširovaním egoizácie a realizovaním seba alebo ega. Egorealizácia alebo sebarealizácia vyúsťuje do katastrofy v dôsledku inštitucionalizácie štruktúry ega (jeho polemistickosti a iných foriem zúžeností výhľadov na svet) vo forme zoštátnenia, premeny na firmy, školy, sociálne zariadenia, záujmové, interpersonálne a iné inštitúcie alebo organizácie. Dôsledkom individuálnych, skupinových a štátnych egoizmov alebo egocentripetálností je konflikt v jeho rôznych formách a odstupňovaniach a replikácia konfliktogénnosti.


rezervovanosť lat.  zdržanlivosť, chladnosť, odmeranosť, uzavretosť.


rezultát lat.  výsledok.


riešenie – usilovanie sa urobiť z daných údajov uspokojujúci záver, hľadanie uspokojujúceho východiska, vysvetlenie, návrh odstránenia ťažkosti.


Riška, Augustín (29. 4. 1935 Brodské  )  slovensko-americký filozof s ťažiskom výskumu v oblasti logiky a metodológie vied a filozofie.  D: Niektoré problémy skúmania definícií, 1959; Teória modelov a použitie logického aparátu, 1964; Logické zákony a „hovorenie o svete“ (s P. Cmorejom), 1965; Towards a Typology of Courtesy in Language (s L. Altmannom), 1966; O logickej pragmatike, 1966; Intenzia a význam, 1967; Leibnizovská logika a jej vplyv, 1967; The Partition of Space in Nimboran (s L. Altmannom, Z. Domotorom), 1968; The Representation of Space in the System of Slovak Prepositions (s L. Altmannom, Z. Domotorom),  1968; Metodológia a filozofia (monografia), 1968; Linguistic Method, 1971; Methodology and Philosophy, 1972; The „A Priori“ in Ingarden's Theory of Meaning, 1974; Philosophy of Logic and Logic of Philosophy, 1975; Language and Logic in the Work of Roman Ingarden, 1976; Knowledge by Acquaintance Reconsidered, 1980; A Logical Theory of Objects, 1982; Súčasná americká filozofia: pohľad zvnútra, 1990; Whitehead as a Logician, 1994; Americká filozofia: Od Peircea po Quina (monografia), 1996.


robenie  konanie, vykonávanie práce alebo činnosti, pracovanie.


romantizmus fr. – prúd vo vývine európskeho umenia 1. polovice 19. stor. založený na individualizme, subjektivizme, výnimočnosti, cite a obrazotvornosti. Romantizmus vznikol v Nemecku, odkiaľ sa rozšíril do Anglicka a neskôr do ostatných národných kultúr Európy.


Rosenberg, Alfred Ernst (12. 1. 1893 Tallin  16. 10. 1946 Norimberg)  estónsko-nemecký politický publicista, autor kľúčových významových útvarov nacizmu, ktoré sformuloval v knihe „Mýtus 20. storočia (Der Mythus des 20. Jahrhunderts), 1930“, a poverený Vodcom vykonávať dozor nad celým duchovným a svetonázorovým školením a výchovou NSDAP (Beauftragter des Führers für die Überwachung der gesamten geistigen und weltanschaulichen Schulung und Erziehung der NSDAP); úlohou 20. storočia je podľa neho „utvoriť nový typ človeka z nového mýtu života (aus einem neuen Lebens-Mythus einen neuen Menschen-Typus zu schaffen“ (cf 241;564). Ako minister pre obsadené východné územia realizoval projekt ich germanizácie a zároveň systematického vyhladzovania židov (cf Alfred Rosenberg,in: Wikipedia, 23. 11. 2019).

Rosenberg bol rozhodným odporcom aj zvrhlého umenia (entartete Kunst).


Rousseau, Jean-Jacques (28. 6. 1712 Ženeva – 2. 7. 1778 Ermenonville pri Paríži) – francúzsky filozof obdobia osvietenstva, ktorý kritizoval predovšetkým racionalizmus svojej doby a proti preceňovaniu moci rozumu osvietencami požadoval, aby sa nezanedbávala kultúra citu. Spolu s Voltairom hlavný predstaviteľ deizmu vo Francúzsku v období osvietenstva. Rousseau sa stavia (na rozdiel od Voltaira) skepticky ku kultúrnemu pokroku ľudstva. Vyzdvihuje prírodného človeka na človeka kultúrneho a volá po návrate k prírode.

Základ štátu Rousseau videl v nezrušiteľnej zmluve medzi ľudom a panovníkom. Vo svojej filozofii náboženstva sa Rousseau vyznáva z deizmu; odmieta a kritizuje mýtus i rítus. Jednako len verí v možnosť uvedomenia si osobného Boha v emocionálnom náboženskom prežívaní, pričom racionálne zostáva Boh neuchopiteľný.

Prirodzený stav

Podľa Rousseaua je všetko dobré tak, ako to vyšlo z rúk Božích, všetko sa kazí rukami človeka. Preto sa treba vrátiť k počiatočnému, prirodzenému neskazenému stavu (le retour aux origines). Nastoliť stav, kedy sme sami sebou, znamená byť slobodný (človek sa narodil slobodný). Jednotlivý človek je pôvodne dokonalý a samostatný celok, má nezávislú existenciu. Pôvodným stavom je stav bez rozporov a boja všetkých proti všetkým. Iba v tomto prirodzenom stave je človek dobrý, a to práve preto, že koná v zhode so svojimi citmi a s vrodenými sklonmi. A len v tomto stave môže byť rovnosť medzi ľuďmi. Strata prirodzenosti a odcudzenie sa človeka prírodePríčinou straty prirodzenosti a odcudzenia sa človeka prírode je kultúra a pokrok vo všetkých jej oblastiach, vo vede, v umení, vo filozofii, v spoločenskom usporiadaní: v sociálnej, ekonomickej a politickej nerovnosti, v spoločenskom správaní, v obliekaní sa, v spôsobe vyjadrovania sa atď.

Pokiaľ ide napr. o filozofiu, treba si uvedomiť, že najväčším zdrojom poblúznenosti človeka sú všeobecné a abstraktné pojmy, ktoré v prírode nemajú nijaký vzor: pojem hmoty, ducha, podstaty, tvaru, pohybu atď. Žargón metafyziky neobjavil jedinú pravdu a naplnil filozofiu absurditami, za ktoré sa červenáme hanbou. Rousseau ako antifilozof (podľa Diderota).

Riešenie problému odcudzenia je politické a výchovnéZákladom politického riešenia je spoločenská dohoda, čiže dohoda ľudí, v ktorej sa každý dobrovoľne zriekne prirodzenej individuálnej slobody v prospech spoločenstva, ktoré mu zasa zabezpečí dôstojnosť občana, čiže právnu a mravnú rovnosť a občiansku slobodu. Takto sa uskutoční prechod pôvodnej nezávislosti k politickej slobode a zároveň možnosť skutočnej morálnosti založenej na všeobecnej vôli. Táto všeobecná vôľa nie je sumou individuálnych vôlí a partikulárnych záujmov, ale výrazom zvrchovanosti ľudu. Zvrchovanosť ľudu sa tu vyjadruje prostredníctvom zákonodarcu, čiže akéhosi tlmočníka vôle ľudu, pričom zvrchovanosť je nescudziteľná a nedeliteľná – všetka moc v obci pochádza zo spoločnosti.

Podmienkou úspešného začlenenia sa človeka do politickej spoločnosti je dobrá výchova. Rousseauovo nóvum spočíva v zdôraznení špecifickosti detstva a jeho spôsobu myslenia: je zbytočné dieťaťu rozprávať o viere, pretože dieťa tomu nemôže rozumieť, k Bohu sa treba približovať iba cestami srdca. V 1. období výchovy (do 5 rokov) treba zabezpečovať predovšetkým fyzický vývoj dieťaťa. V 2. období (5  12 rokov) sa má rozvíjať skúsenosť s vonkajším svetom: dieťa je tu „krásnym živočíchom", preto sa harmonicky vyvíja najmä na vidieku a prvé rozumové poznatky nadobúda z čírej zvedavosti. V 3. období (12  15 rokov) túto zvedavosť treba ukájať vybraným čítaním a priamou skúsenosťou. K prírodným vedám, zemepisu a matematike pridávame výučbu v nejakom remesle. Vo 4. období (po 15. roku) výchova pokračuje na mravnej a náboženskej úrovni. Láska k sebe sa pretvára na lásku k blížnym.  D: Dissertation sur la musique moderne, 1743; Discours sur les sciences et les arts, 1750; Narcisse ou l’Amant de lui-même, 1752; Le devin du village, 1753; Discours sur l’origine et les fondements de l’inégalité parmi les hommes, 1755; Économie politique, in: Encyclopédie ou Dictionnaire raisonné des sciences, des arts et des métiers. V. zv., 337 – 349, 1755; Principes du droit de la guerre. Ècrits sur la paix perpétuelle, 1758; Julie ou la Nouvelle Héloïse, 1761; Du contrat social ou principes du droit politique, 1762; Émile ou De l’éducation, 1762; Dictionnaire de Musique, 1768; Les Confessions (nap. 1765  1770), 1782; Les rêveries du promeneur solitaire (nap. 1776  1778), 1782. :: filozofia 18. stor., filozofia francúzska, filozofia osvietenská.


rovnakosť  zhodnosť, jednakosť, matie takých vlastností ako niečo iné.


rozbor  analýza  rozkladanie na časti s cieľom zistiť ich vlastnosti a vzťahy.


rozčleňovanie  rozdeľovanie členením na samostatné časti, úseky, diely a podobne.


rozdeľovanie  utváranie samostatných častí alebo dielov delením.


rozdiel – skutočnosť líšenia sa, rôznenia sa, odlišovania sa, nezhodovania sa, súvisenie odlišného, vzťahovanie sa entít, pri ktorom sa niektoré stránky jednej entity nevyskytujú pri druhej.

Podľa toho, o entity akej povahy pritom ide, respektíve o aké stránky alebo vlastnosti týchto entít ide, možno hovoriť o vonkajšom, vnútornom, podstatnom, nepodstatnom, kvalitatívnom, kvantitatívnom, miestnom, rádovom, časovom, obsahovom, štrukturálnom, funkcionálnom, číselnom, druhovom, zásadnom, fyzickom, vecnom, metafyzickom, logickom, pojmovom atď. rozdiele. Skúmanie a zistenie rozdielu predpokladá uvedomovanie si totožnosti.

Pojem rozdielu umožňuje rozlišovanie. Pojem rozdielu potrebujeme napríklad pri porovnávaní čísiel rozdielom. Rozdiel je výsledok odčítania.


rozdielnosť  matie odlišných vlastností, odlišnosť.


rozdielnosť učení filozofických (Hegel, G. W. F.) – rozdielnosť vývinových stupňov filozofie.


rozhodnutie – pevný úmysel vykonať niečo, odhodlanie.


rozhodovanie – súbor psychických procesov, ktorých zmyslom je vyhľadať optimálny cieľ a vhodný spôsob konania v určitej situácií (504;154); druhá fáza vôľového konania, spočívajúca v riešení konfliktnej situácie; sekvencia krokov vedúca k vybratiu jedného variantu z možných riešení daného problému. Rozhodovanie môže vyústiť do rozhodnutia. K cieľovým objektom sa viažu rôzne city subjektu. Rozhodovanie sa preto prežíva ako nepríjemný citový stav napätia. Citové prežívanie konfliktu sa jedinec snaží verbalizovať, slovne vyjadruje a spredmetňuje svoje city, či už v ’tichej’ reči pre seba, alebo nahlas v slovných prejavoch k druhým ľuďom (505;208 a n.).


rozhranie  pomedzie: miesto tvoriace hranicu medzi dvoma alebo viacerými oblasťami; časová hranica: obdobie medzi dvoma časovými úsekmi; predel medzi niečím, medzník.


rozklad – rozloženie, rozkladanie na časti; skaza, zánik, deštrukcia. :: rozklad (právo).


rozkladanie  dávanie vedľa seba alebo na rozličné miesta v priestore, rozmiestňovanie. Ak si napríklad kúpime zabalený nezmontovaný kus nábytku v škatuli a chceme si ho zmontovať, aby sme ho mohli používať, musíme uskutočniť po jeho rozbalení ďalší krok a síce rozkladanie jeho zatiaľ nezmontovaných kusov.


rozličnosť  rozmanitosť, všelijakosť, rôznosť.


rozlíšenie  poznanie pri použití pojmu rozdielu; výsledok rozlišovania.


rozlišovanie – poznávanie alebo určovanie rozdielu, odlišovanie, diferencovanie.


rozloženie – danie vedľa seba alebo na rozličné miesta v priestore, rozmiestnenie; rozdelenie na časti, rozobratie; spôsobenie rozkladu.


rozum  schopnosť myslieť, rozmýšľať, uvažovať, usudzovať; schopnosť alebo súbor schopností tvoriť alebo pretvárať rôzne (najmä kognitívne a regulatívne) významové útvary a manipulovať či operovať nimi.

Keďže sa rozum tematizoval a tematizuje pri intervencii najrozmanitejších a často vzájomne sa nekontrolovateľne prestupujúcich pojmov a predstáv, i jeho obraz v každodennom vedomí, vedách, filozofii, náboženstvách sa značne odlišuje a jeho obrysy bývajú značne neostré.

S pojmom rozumu úzko súvisí (napr. ako synonymum, podpojem atď.) pojem umu.

Rozum je duchovná schopnosť zameraná na bytie (na rozdiel od umu ako špecificky ľudskej duchovnej schopnosti zameranej na to, čo je podstatné v zmyslovej oblasti, a teda na dianie). :: činnosť rozumová, noogónia, pravda, rozum zdravý.


rozum zdravý  zdravý ľudský rozum, angl. common sense  intuitívny zdroj pôvodných a samozrejmých poznatkov.

Pojem zdravého ľudského rozumu je ústredný filozofický významový útvar škótskej školy.


rozumenie  poznanie významu.


rôznosť  rozličnosť, rozmanitosť, všelijakosť; podstatná odlišnosť, inakosť alebo rozdielnosť.

Užitočnosť rôznosti napríklad pri pohľade na nejakú vec spočíva v tom, že uľahčuje pochopiť jej zmysel.


Rusnák Peter  slovenský filozof s ťažiskom výskumu v oblasti etiky. Veľkú pozornosť venuje dielu P. A. Florenského.  D: Filozofia jazyka P. A. Florenského, 2007; (spolu s H. Hrehovou a R. Mońom) Fenomén krásy v slovanskom myslení 2011; Pravda, veda, symbol, 2008; Čítanie z Heideggera, 2013; The Significance of Religion in Heidegger´s Thinking and the Cult in Florensky´s 2015; Political and Ethical Problem of Interpersonality and Human Rights, 2016; Selected Themes between West European Philosophical Thinking and P.A. Florensky, 2017.


rýchlosť  miera pohybu alebo deja v pomere k potrebnému času. :: rýchlosť (fyzika).


(Dodatok)