páčenie sa – príjemný estetický zážitok, estetické prežívanie nasýtené príjemnosťou, kladnými emóciami.


paradox gr. – tvrdenie zdanlivo protirečiace faktom alebo všeobecne prijímaným názorom. Pokiaľ ide o zdanlivosť paradoxu možno pripomenúť napríklad to, že logický paradox zapríčiňuje často slovná formulácia; jej úpravou alebo spresnením možno paradox odstrániť.


parafilozoféma gr. – štrukturálna zložka parafilozofie, tá ktorá súčasť okolia filozofie. Parafilozofémy sú v tomto slovníku témou najmä Dodatku.


Parmenides (asi 540  asi 470 pr. n. l.)  starogrécky filozof, zakladateľ eleatskej školy, ktorý súčasne s Herakleitom podstatne prispel k založeniu ontológie. Túto základnú filozofickú disciplínu rozpracoval v prísne teoretickej podobe a naznačil, že zasahuje a predznamenáva každé teoretické uvažovanie o svete (o jestvujúcne alebo o bytí), ktorý je podľa neho nedeliteľnou jednotou, totalitou toho, čo nevzniklo, nezanikne, je celé a neukončené, čo jednoducho ako jediné, a teda jedno, je (jestvuje). :: filozofia 6. stor. pr. n. l., filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia staroveká.

 

pasáty (Táles z Milétu) – príčina zdvihnutia sa hladiny Nílu, pretože mu zabraňujú tiecť do mora (6;49).


Pascucci, Matteo  taliansky logik, zameriavajúci sa na modálnu, temporálnu a deontickú logiku, na normatívne uvažovanie a formálnu analýzu indeterminizmu. :: filozofia analytická, logika modálna.


patrenie  bytie vlastníctvom niekoho, prislúchanie, náležanie niekomu; zaraďovanie sa niekam, bytie členom, súčasťou niečoho.


Peirce, Charles Sanders (1839 – 1914)  americký filozof, logik, jeden zo zakladateľov (hlavný inšpirátor) pragmatizmu, ktorý sa zrodil z diskusií v tzv. metafyzickom klube v Cambridgi. Peirceove myšlienky boli inšpiratívne v mnohých odboroch: epistemológia, metafyzika, semiotika. Peirceove myšlienky (po uverejnení jeho zobraných spisov) zasiahli veľmi silno do diskusie v hermeneutike, analytickej filozofii, Frankfurtskej škole. Mocne ovplyvnil M. Benseho. V snahe odlíšiť svoj filozofický prínos od iných (zriedených) foriem pragmatizmu Peirce sám označoval svoju pozíciu ako pragmaticizmus.

Peirce zameral predovšetkým pozornosť na významové útvary, ktoré označoval ako viery (beliefs) a charakterizoval ich ako pravidlá činnosti alebo konania (rules for actions). V súlade s tým zastáva názor, že ak chceme vysvetliť určité významové útvary (napríklad myšlienky alebo presvedčenia), musíme poukázať na činy, ktoré tieto významové útvary navodzujú. Vytvoriť si určitý významový útvar o nejakom objekte znamená uvedomiť si, aké predstaviteľné účinky praktického charakteru môže tento objekt spôsobiť, aké zmyslové vnemy možno od neho očakávať, na aké reakcie sa musíme v súvislosti s ním pripraviť. Pri uvažovaní o týchto problémoch Peirce dospieva k fallibilizmu (fallibilism), čiže ku koncepcii dočasnosti, provizórnosti alebo omylnosti významových útvarov, ktoré si vytvárame o predmete svojich úvah. Podľa Peircea teda nemožno prijať absolútne apriórne istoty, a to ani na základe intuície, ani na základe introspekcie. Peirce podrobuje logickej kritike naivitu a vágnosť údajne nepochybných (indubitable) vier. Pod vplyvom Darwinovej teórie evolúcie provizórnosť vier v ich evolučnom charaktere.

Peirce tu však upozorňuje na to, aby sme nepreháňali svoj kriticizmu až do podoby karteziánskeho omylu svojvoľného a ľahkomyseľného pochybovania – Peirce odmieta Descartov program univerzálneho skepticizmu: napriek odmietnutiu možnosti absolútne istých poznatkov Peirce tvrdí, že nemožno pochybovať o všetkom. Nepochybujme svojvoľne, o všetkom alebo zbytočne, ak sa v riešení sporných otázok dosiahne medzi vedcami istá dohoda – hovorí Peirce – tak sa otázka istoty stane neplodnou, pretože nezostane nikto, kto by o istote pochyboval. Nevyhnutne provizórne významové útvary treba podľa Peircea neustále podrobovať testovaniu pozorovaním alebo experimentmi. Touto svojou koncepciou je Peirce predchodcom verifikacionizmu: taký významový útvar, akým je význam propozície (proposition) Peirce odporúča hľadať v logických a experimentálne overiteľných dôsledkoch tohto významového útvaru. Celkový účinok propozície na ľudské konanie tvorí súbor experimentálnych javov, ktoré táto propozícia implikuje. Významový útvar propozície Peirce tematizuje len čo do jeho kognitívnosti, či ešte užšie racionálnosti – Peirce svoju optiku, v ktorej zahliada propozíciu, označuje ako racionálny zámer (rational purport).

Peirce zaujíma stanovisko aj k otázke univerzálií (pozri: starý spor o univerzálie), toto stanovisko odmieta nominalizmus, je realistické: uznáva objektívnu realitu všeobecných (general) stránok predmetov a takisto realitu možností (possibilities). Napríklad do významu slova tvrdý treba v súlade s jeho vyššie charakterizovaným pragmatistickým stanoviskom zaradiť aj hypotetické (kontrafaktuálne) úvahy súvisiace s možnou reakciou skúmanej látky na diamantové zárezy. Tvrdosť podľa Peircea jestvuje reálne, bez ohľadu na to, čo si o tom, kto myslí. Tento svoj názor označil ako kritický kommonsensizmus (critical commonsensism).

Naznačenú kritiku nominalizmu Peirce prehlbuje rozpracúvaním svojej koncepcie synechizmu (synechism) (z gr. synecheia = súvislosť, nepretržitosť), podľa ktorej vo svete niet atomistickej diskontinuity, ale všade vládne prepojenosť, súvislosť. Súvislosť vecí nevylučuje ich rozmanitosť, ani ich nepravidelnosť.

Vývoj v prírode poukazuje na existenciu moci (agency), ktorá zvyšuje zložitosť a rozmanitosť vecí a rozrušuje mechanickú nevyhnutnosť. To do sveta, do vývoja vnáša prvky čistej náhody (pure chance). Toto svoje učenie Peirce označuje ako tychizmus (z gr. tyché = náhoda).

Peirce svoj tychizmus (hru náhodných prvkov) relativizuje rozpoznávajúc vo vývoji života (nielen života človeka ale aj života vôbec) účelovosť, ktorú spája s pôsobením akejsi kozmickej lásky ako všeprepájajúceho princípu sveta v zmysle synechizmu. Túto svoju koncepciu všeprepájajúcej evolučnej lásky (evolutionary love) označuje Peirce ako agapizmus (z gr. agapé = láska). Z hĺbky Peircovho agapizmu zaznieva Peirceov teizmus – evolučná teória lásky podľa Peircea vyžaduje prijatie idey osobného stvoriteľa (personal creator). Svoju hypotézu Boha Peirce chápe ako neustále sa vyvíjajúci významový útvar, ktorý sa upresňuje v závislosti od rastu ľudského poznania.

Sledovanie všetkých týchto ideí bolo u Peircea nasýtené neprerušovaným záujmom o logické aspekty myšlienkových postupov, tak vo vedách, ako aj vo filozofii, teológii a praktickom živote. V súlade s tým v rámci svojej logiky rozpracúval popri logike dedukcie a logike indukcie aj logiku abdukcie.

Podľa A. Rišku Peirce rozumel pod abdukciou „zvláštny druh inferencie súvisiacej s formulovaním a testovaním hypotézy, ktorá mala za úlohu objasniť nejaký prekvapujúci fakt. Uviedol napríklad túto schému takejto inferencie: Pozorujeme prekvapujúci fakt C; Keby A bolo pravdivé, fakt C by bol celkom samozrejmý (a matter of course),  Preto: jestvuje dôvod domnievať sa, že A je pravdivé. ... Za klasický príklad takéhoto myslenia považoval Peirce Keplerov objav eliptických planetárnych dráh.

Potvrdzovanie hypotézy prostredníctvom pre ňu priaznivých observačných a experimentálnych výsledkov je potom vecou indukcie. Je tiež zaujímavé, ako ostrozrako videl Peirce význam falzifikovateľnosti hypotéz, dávno pred K. Popperom. Tvrdil napríklad, že najlepšia hypotéza je tá, ktorú možno rozhodne zavrhnúť (refute), ak je nepravdivá.

V deduktívnej logike sa Peirce priekopnícky zaslúžil o vybudovanie logiky relácií (logic of relatives) a o zavedenie kvantifikátorov, ba anticipoval aj ... Shefferov funktor vo výrokovej logike.

Peirce bol priekopníkom v štúdiu logickej algebry Georgea Boola a usiloval sa ju opraviť a zdokonaliť technicky náročnými prácami...“

Keďže akýkoľvek proces výskumu je zároveň procesom interpretácie znakov (signs), doťahoval svoju logickú reflexiu až do teórie znakov čiže semiotiky. Peirce chápal znaky v ich ternárnej relácii k (označenému) objektu a k tzv. interpretantovi.

Pod interpretantom rozumel Peirce ten znak či tie znaky, ktoré daný znak vyvoláva v mysli recipienta, čiže tej osoby, ktorá ten daný znak registruje. Je zaujímavé, že tieto ternárne relácie (znak – objekt – interpretant) považoval za neredukovateľné na binárne relácie, čo úzko súvisí s jeho celkovým chápaním logiky relácií.

Peirce sa vyžíval v hľadaní klasifikačných trojíc či triád... Prejavilo sa to aj na jeho ontologickej a logickej teórii Primárnosti (Firstness), Sekundárnosti (Secondness) a Terciárnosti (Thirdness). Tieto tri kategórie zaviedol v rámci svojej fenomenológie (phenomenology), ktorú radšej nazýval phaneroscopy. Pod phaneronom rozumel ’kolektívnu sumu (total) všetkého toho, čo je nejakým spôsobom alebo v nejakom zmysle prítomné pre myseľ (to the mind), úplne nezávisle od toho, či to korešponduje s nejakou skutočnou vecou (real thing) alebo nie’. Je tu očividná podobnosť či anticipácia Husserlovej fenomenológie, hoci inšpirácia bola zasa hegelovská.

Pozoruhodný je tiež Peirceov antipsychologistický tón: napriek tomu, že videl významovú podobnosť medzi svojím termínom phaneron (bežnejšie: phenomenon) a termínom idea, ako ho používali empiricisti, zjavne sa dištancoval od ich psychologistickej konotácie. Peirce bol presvedčený, že nestranný, ’objektívny’ bádateľ takýchto fenoménov (podobnosť Husserlovým požiadavkám opäť veľmi nápadná!) vypozoruje na nich tri mody bytia: 1) bytie pozitívnej kvalitatívnej možnosti (Primárnosť); 2) bytie skutočného faktu (actual fact, Sekundárnosť) a 3) bytie zákona (law), ktorý bude spravovať fakty v budúcnosti (Terciárnosť). Ako príklad Prvotnosti uviedol modus bytia červeným (redness) predtým, než sa akýkoľvek predmet stane červeným; za príklad Sekundárnosti mu poslúžila šerifova ruka na jeho ramene: surová, neúprosná realita prítomnosti šerifa, ktorý ho prišiel zatknúť. Terciárnosťou sú potom Peirceove myšlienky o pravdepodobných zákonoch alebo trendoch, ktoré sa uplatnia v súvislosti s uvedenými šerifovými akciami. Peirceove "triády" hrajú dôležitú úlohu tak v jeho logike, ako aj v jeho semiotike (alebo v jeho zjednotenej ’logike, chápanej ako semiotika’).

Jeho tri základné druhy znakov: ikony (icons), indexy a symboly, zodpovedajú – v tomto poradí – Primárnosti, Sekundárnosti a Terciárnosti. Ikona je znak, ktorý zobrazuje reprezentovaný objekt, index je ’binárny’ znak, ktorý reprezentuje svoj objekt ostenzívne, bez deskripcie (napríklad ručička na meracom prístroji). Symbol je ‚ternárny‘ znak, ktorý reprezentuje svoj objekt prostredníctvom interpretátorovej mysle – prostredníctvom pozorozumenia významu znaku." (cf. 448;11 a n.)

Vybrané termíny/pojmy/témy Peirceovho učenia:

    • cieľ poznania – dosiahnutie pravdy; cieľ poznania nie je individuálny, ale dosahuje sa v priebehu celých dejín, t. j. v dlhej perspektíve. Individuálne ciele sú len predbežné (cf. falibilizmus).
    • epistemológia – súčasť metafyziky. Odmieta sa karteziánstvo s jeho uznávaním intuície ako zdroja istého poznania i tradičný empirizmus s jeho redukciou poznania na absolútne isté zmyslové dáta.
    • falibilizmus – učenie, podľa ktorého empirické vedy opierajúce sa o induktívne postupy, nemôžu nikdy dosiahnuť absolútne poznanie a môžu sa vyvíjať len ako neustále prekonávanie omylov. Každú vedeckú teóriu treba neustále podrobovať kritike – to je základná podmienka vývoja vedy. Falibilizmus nemožno stotožňovať so skepticizmom. Vo falibilizme sa za základnú cestu k poznaniu považuje vedecká metóda skladajúca sa z troch zložiek: dedukcie, indukcie a abdukcie (tvorenia hypotéz). Tieto tri zložky tvoria celok anticipujúci hypotetickodeduktívne vysvetlenie.
    • jazyk – podstata myslenia (keďže osnovou všetkého myslenia i skúmania je symbol).
    • logika – semiotika, ktorej súčasťou je logika v užšom zmysle a špekulatívna gramatika.
    • metafyzika – sa zakladá na princípe triády.
    • myslenie – jeho podstatou je jazyk.
    • poznanie – úsilie dosiahnuť pevné presvedčenie.
    • pragmaticizmus – nová (sc. Peirceova) verzia pragmatizmu.
    • pravda – sa dosahuje vedeckou metódou, ktorá predpokladá súčinnosť vedeckého spoločenstva, preto je výsledkom konsenzu vedcov (cf realita).
    • presvedčenie – to, podľa čoho sme schopní  a pripravení konať.
    • presvedčenie pevné – presvedčenie, o ktorom vieme, že konanie v ňom implikované umožňuje uspokojenie našich želaní. Úsilie dosiahnuť pevné presvedčenie je poznávanie (cf. poznanie).
    • realita – korelát konsenzu (výsledkom tohto konsenzu je pravda), ku ktorému všetci bádatelia smerujú.
    • situácia znaková – triadická relácia medzi vlastným znakom (reprezentantom), objektom a interpretantom, ktorým je nový znak.
    • symbol – druh znaku, na ktorom sa zakladá všetko myslenie a skúmanie..
    • triáda – metafyzický princíp prvosti (Firstness), druhosti (Secondness) a treťosti (Theirdness). Cf vyššie.
    • znak – existuje viacero druhov znakov: znak ako ikon, znak ako index a znak ako symbol.

:: filozofia USA, pragmatizmus.


percepcie (Hume, D.)  všetko, čoho si môžeme byť vedomí. Percepcie sa delia na dojmy a idey.


periodizácia vývinu filozofie – rozdelenie, členenie vývinu filozofie na (časové) obdobia (etapy vývinu):

filozofia staroveká;

filozofia stredoveká;

filozofia novoveká;

filozofia súčasná.

Starovekej filozofii predchádza protofilozofia resp. filozofia sa z nej rodí.

Medzi stredovekou a novovekou filozofiou sa vyčleňuje renesančná filozofia.

Naznačené členenie vývinu filozofického myslenia je všeobecnochronologické, priraďujúce filozofémy k obdobiam dejín ľudstva.

Filozofickejšou periodizáciou vývinu filozofického myslenia je koncepcia dejín filozofie osnovaná na pojme historického typu racionality resp. konfigurácie kľúčových kategórií, ktoré intervenujú vo filozofickom myslení tej ktorej etapy jeho vývinu. V tomto zmysle sa vyčleňuje:

    1. kvalitativistická etapa, zahrnujúca filozofémy starovekej, stredovekej a renesančnej filozofie;
    2. kvantitativistická, zahrnujúca filozofémy novovekej filozofie;
    3. evolučno-holistická, zahrnujúca filozofémy súčasnej filozofie.

Dve dekády vývinu filozofie 21. storočia však naznačujú nástup novej paradigmy filozofovania, ktorú napr. sovietsko-rusko-US-americký filozof a univerzalista Michail Naumovič Epštein charakterizuje ako postaktivisticko-virtualistickú paradigmu filozofie, ktorú kontraponuje kriticisticko-aktivistickej paradigme filozofie 18. – 20. storočia nasledujúcej po predkriticisticko-predaktivistickej paradigme filozofie starovekej, stredovekej a novovekej do 17. stor. vrátane. Špecifikum myslenia na báze tejto novej paradigmy filozofie označuje termínom projektívnosť: projektívne myslenie (projective thinking) opisuje možnosť konštruovania objektu, nie už existujúci objekt (describes the potential design of an object not currently available) (411)  :: dejiny filozofie.


Peter Španiel (po 1210/20 Lisabon – 1277 Viterbo)  Peter Španielsky, Petrus Hispanus, Petrus Iuliani, Pedro Juliao, Iohannes XXI, Ján XXI.  portugalský logik, filozof, lekár a teológ. Pápežom od 8. septembra 1276 do 20. mája 1277.  D: Summulae logicales (Malé logické sumy) / príručka logiky, najznámejšie Petrovo dielo, ktoré významne ovplyvnilo vývin vedeckého myslenia v stredoveku. :: filozofia 13. stor. 


písmo pojmové (Frege, G.)  nem. Begriffsschrift  jazyk symbolov umožňujúci čo najprísnejším spôsobom kontrolovať matematické dôkazy a odhaliť každý skrytý predpoklad, ktorý by sa do dôkazu mohol nepozorovane vkradnúť. Pojmové písmo tvorí systém symbolov dovoľujúci schematizovať prirodzený jazyk tak, aby vyniklo to, čo je podstatné z hľadiska vyplývania a aby sa potlačilo to, čo z tohto hľadiska podstatné nie je; je to prostriedok realizácie odvekej úlohy logiky  zachytiť vyplývanie (cf 33;11).


platnosť  matie záväznosti, uznávanie za záväzné; účinnosť, matie účinnosti; bytie uznávaným, obsahová správnosť myšlienky.


platný  majúci platnosť.


Platón (427  347 pr. n. l.)



  grécky filozof, žiak Sokratov, zakladateľ Akadémie, osnovateľ druhého základného typu filozofovania (povedľa typu sokratovského a aristotelovského).

Platónovo dielo patrí k najkrásnejším výtvorom gréckej literatúry. Je napísané poväčšine formou dialógu, v ktorom hlavnou postavou je obyčajne Sokrates, ktorého ústami Platón vyslovuje svoje vlastné názory.

Platónova filozofická tvorba sa člení na tri obdobia:

1. Tvorba sokratovského obdobia; v tomto prvom alebo ranom období tvorí Platón pod bezprostredným vplyvom Sokrata; ide o dialógy Laches (o statočnosti), Charmides (o umiernenosti), Lysis (o priateľstve), Protagoras (o naučiteľnosti cnosti a jej jednote), Hippias Menší (o výchove k mravnosti), Ion (o básnictve), Hippias Väčší (o krásne), Alkibiades (o pravom a zdanlivom vedení), Eutyfron (o zbožnosti), Obrana Sokratova, Kriton (o pomere k zákonom) a Gorgias (o rétorike a mravnosti).

Sokratovská kritickosť a skepsa voči zdanlivým istotám sa v tomto období prejavuje na prístupe mladého Platóna k etickej problematike, ktorú skúma pomocou Sokratovej dialektickej metódy. V mnohých dialógoch tohto obdobia zostáva riešenie otázky, napríklad čo je zbožnosť, otvorené. V Platónovej tvorbe sokratovského obdobia sa ešte neobjavuje jeho teória ideí.

2. Tvorba obdobia zrelosti; ide o Platónove dialógy z dvoch desaťročí po založení Akadémie: Menon (o učiteľnosti cnosti a anamnéze), Eutydemos (proti eristike), Kratylos (o vzťahu názvov k veciam), Menexenos (paródia na pohrebné reči), Symposion (o láske), Faidon (o nesmrteľnosti duše), Faidros (o kráse a ideách) a Štát (= Ústava; o najlepšom štátnom zriadení).

V tomto období Platón vypracoval najtypickejšiu časť svojej filozofie ‒ teóriu ideí. Nad Sokratovskou kritickosťou tu začína prevládať pozitívne riešenie problémov a hľadanie konečných istôt v najdôležitejších filozofických otázkach. V tomto období svojej tvorby Platón prevezme orficko-pytagorovské názory o nesmrteľnosti duše a o jej prevtelovaní, o tele ako hrobe duše, o rozdiele medzi týmto a oným svetom a včlení ich do svojej originálnej teórie ideí.

3. Obdobie staroby; ide o spisy Parmenides (problémy teórie ideí), Teaitetos (o poznaní), Sofista (o pravom a zdanlivom vedení), Štátnik (o dokonalom štátnikovi), Filebos (o pomere slasti a dobra), Timaios (prírodná filozofia), Kritias (o Atlantíde), Zákony (o najlepšom štátnom zriadení).

Metódou filozofie je podľa Platóna dialektika ako umenie viesť dialóg, v ktorom sa pomocou otázok a učiteľom usmernených odpovedí analyzuje nastolený problém a dospieva sa k vymedzeniu pojmov.

Predmet filozofie je to, čo je všeobecné, čo je spoločné každej jednotke v danom druhu, a čo teda patrí do jeho podstaty. Týmto nezmeniteľným, všeobecným a spoločným je idea. Ozajstné poznanie spočíva v poznaní ideí. Poznanie nemožno dosiahnuť zmyslami, ich predmet je vždy premenlivý a relatívny, preto neposkytujú absolútne a spoľahlivé vedenie. Človek by mal zavrhnúť všetko, čo je zmyslové a nestále, mal by sa úplne sústrediť na myslenie a filozofiu. Filozofia totiž poskytuje vedenie, múdrosť a očistenie. Dokonalým človekom je filozof.

Jemu patrí vláda nad svetom a panovanie na zemi, on musí všetko, čo je vonkajšie a nestále, priviesť do vnútorného a večného sveta idey dobra.

SVET IDEÍ A SVET VONKAJŠÍ

Podľa Platóna existujú dve skutočnosti: jedna javová, zmyslová, premenlivá a pozbavená stálosti bytia a druhá nadjavová, spadajúca len do oblasti rozumových úvah, nemenná a jedine úplne jestvujúca – skutočnosť transcendentného sveta ideí.

Každá idea má trojaký charakter: ontologicky znamená prototyp, model, pravzor alebo stálu a nemennú podstatu veci, ktorá je len jej tieňom; teleologicky je ideou účelný poriadok častí obsiahnutých vo veci ako celku; logicky je idea všeobecným pojmom, pomocou ktorého sa poznávajú veci a zavádza sa poriadok do chaosu vonkajšieho sveta.

Idea reálne existuje ako čosi jednotlivo všeobecné v ideálnom nadjavovom svete. Idey len dočasne prebývajú vo veciach vonkajšieho sveta.

Každá vec len sčasti participuje na svojom ontologickom, teleologickom a logickom modeli – pravzore. Idea je čosi samobytné, zduchovnené, schopné pohybu, čo je ďalej príčinou všetkého jednotlivého vo vonkajšom svete.

Každá vec je následkom nejakej príčiny – idey. Tieto príčiny trvajú v určitom presne ustálenom hierarchickom poriadku, na vrchole ktorého je idea dobra.

Idea dobra Idea dobra, ako čosi prirodzene sa rozdeľujúce a vďaka svojej dobrote tvorivé, je prvou a najvyššou príčinou všetkých ostatných ideí hierarchicky nižších, ako aj jednotlivých vecí, ktoré sú ich odleskom; je prvým, najvyšším a konečným princípom sveta. Je to transcendentná príčina, počiatok, princíp a prazáklad všetkého súcna. Idea dobra je demiurg všetkého súcna, stvoriteľ organického i anorganického sveta, najvyšší zákonodarca, obsahujúci v sebe dokonalé, ideálne poznanie všetkého,čo je. Je to prvá a absolútna príčina všetkého súcna a všetkého konania.

VONKAJŠIA SKUTOČNOSŤ, SVET, PRÍRODA, VESMÍR

Vonkajšia skutočnosť (svet, príroda, vesmír) nie je večná; vznikla v čase a v čase aj zaniká. Demiurgos chcel, aby svet bol dobrý a dokonale v sebe odzrkadľoval dobro, preto ho obdaroval rozumom a dušou, ktorú vtelil aj do človeka.

Človek Najdôležitejšou bytosťou vo vonkajšom svete je podľa Platóna človek.

Človek sa skladá z tela a duše. Človek tak obsahuje v sebe tak niečo z vonkajšieho sveta, ako aj z ideálneho sveta. Základným nehynúcim prvkom bytia človeka je duša; telo zaniká v čase.

DUŠA A TELO ČLOVEKA

Duša človeka patrí svojou podstatou do ideálneho sveta, je večná. Cieľom duše je to, čo je ideálne (cieľom tela je to, čo je zmyslové). Duša sa s telom v človeku spája na základe koexistencie, a nie jednoty substancie. Duša je veliteľom a strážcom tela, ktoré podlieha pôsobeniu nestáleho javového sveta.

Duša sa skladá z troch častí:

• rozumová duša (sídli v hlave),

• srdnatá duša (sídli v hrudi),

• žiadostivá duša (sídli v bruchu).

Najdôležitejšia je rozumová duša, ktorá má za úlohu ovládnuť srdnatú a žiadostivú dušu. Rozumová duša je nehmotná, nepodlieha zániku, pretože patrí k nezničiteľným ideám, kým ostatné duše hynú spolu s telom. Rozumová duša sa vo svojom pozemskom bytí rozumovým poznaním približuje k svetu ideí, z ktorého vyšla, oslobodzuje sa z pút tela a zo zla jeho vášní. Oslobodzuje sa od chýb a približuje sa k idei dobra. :: Akadémia, dialektika (Platón), Sokrates, duša (Platón), idea (Platón), školy sokratovské, platonizmus.


platonizmus – Platónovo učenie, učenie jeho školy (Akadémie), novoplatonizmus, a rozvíjanie, variovanie alebo aplikácia Platónovho prístupu k realite a mysleniu u Augustina a v celom ďalšom vývine európskej filozofie.


pocit  výsledok pociťovania, významový útvar kognitívnej emocionálnej alebo zmiešanej povahy vyskytujúci sa spravidla ako súčasť vnemu, ktorá sa z neho zvykne pri filozofickom alebo špeciálnovednom (psychologickom) skúmaní vyčleňovať. Notoricky známym príkladom je pocit bolesti.

Teória poznania pocit tematizuje ako súčasť zmyslového názoru.


pociťovanie  významový proces generovania pocitu, podproces vnímania, vyčleniteľný z neho pri filozofickom alebo špeciálnovednom (psychologickom) skúmaní. Notoricky známym príkladom je pociťovanie bolesti.

Teória poznania pocit tematizuje ako podproces zmyslového nazerania.


počiatok filozofie  údiv a pochybnosť, v ktorých sa odohráva to, že rozumenie povahe vecí, netematicky obsiahnuté už v prirodzenom postoji, sa stáva tematickým, výslovným. „Údiv či pochybnost je takový vztah k věcem (chcete-li, takový prožitek věcí), jehož smyslem není jejich užívání a ošetřování, proměňování a využívání jejich vlastností, nýbrž postižení toho, co jsou. Proto stojí údiv na počátku filosofování a proto bytostně charakterizuje teoretický postoj“ (72;14).


počínanie si  vykonávanie nejakej činnosti (s dôrazom na spôsob jej vykonávania).


podmienenosť  bytie závislým od niečoho, napr. od okolnosti. :: závislosť.


podmienka  to, z čoho vyplýva možnosť niečoho iného (podmieneného),  vzťah entity k prvku okolia, bez ktorého táto entita nemôže existovať. Daná entita je v tomto vzťahu to, čo sa označuje ako podmienené, a prvok okolia je podmieňujúce. Procesuálna stránka tohto vzťahu sa označuje ako podmieňovanie. Podmienka je okolnosť, ktorá je síce nevyhnutná na vyvolanie účinku, nie však úplne rozhodujúca. Podmienka je to, čo umožňuje pôsobenie príčiny (13;224). :: conditio sine qua non.


podmieňovanie  procesuálna stránka vzťahu medzi podmieňujúcim a podmieneným pri podmienke.


podmieňujúci  robiaci závislým, utvárajúci závislosť od istých podmienok.


podoba  tvar, forma niečoho; výzor, vzhľad, súhrn vlastností určujúcich zovňajšok; podobnosť.


podobnosť  približná zhodnosť, približná zhoda čŕt.


podstata – stránka vnútorného, „to, čo leží pod“ premenlivými javmi, čo sa nemení a v nezmenenosti trvá pri premene javov a čo zároveň je „nositeľom“ vlastností, čímsi samostatným, pre seba jestvujúcim, čomu vlastnosti „inherujú“ (inherencia), zatiaľ čo ono samo „subsistuje“ (subsistencia). Podstata je súhrn vnútorných trvalých vlastností. Podstata je jedna zo základných filozofických tém.

Výsledok filozofického skúmania tejto témy závisí od kategórií, ktoré v ňom intervenujú. Keď napr. R. Eisler hovorí, že podstata je „to, čo konštituuje ‚povahu’ druhu vecí alebo jednotlivej vec“, používa explicite kategóriu konštitúcie, povahy, týkania sa druhu, týkania sa jednotlivosti a implicite kategóriu procesuality (119;742). Výskum širšieho kontextu Eislerovho textu týkajúceho sa podstaty by ukázal, že v Eislerovej filozofickej reflexii podstaty intervenujú aj ďalšie kategórie: kategória rozlíšenosti, určenosti, relatívnosti, jednoznačnosti atď. Podstata je podstatou len ako základ bezprostredného bytia predmetu, len ako základ jeho existencie. Podstata je vnútorný základ (69;114). :: jav, ontológia.


podstata predmetu (Cmorej, P.)  empirická esenciálna vlastnosť predmetu, ktorú má nevyhnutne a ktorou sa líši v každom možnom svete v každom okamihu od všetkých ostatných predmetov. :: Cmorej, P. 


pohľad  obrátanie, upriamenie zraku, pozretie alebo spôsob zrakového pozorovania alebo znázorňovania na základe takéhoto pozretia. Rôznosť pohľadov na nejakú vec uľahčuje rozpoznať jej zmysel.


pohyb  vyjavujúcno sa súcna, čiže to, bez čoho by sa súcno neukazovalo.

Pohyb obvykle chápu ako súvislú zmenu polohy alebo miesta telesa v priestore vzhľadom k času a voči nejakému referenčnému bodu.

Pohyb je jedna zo základných filozofických tém; výsledkom poznania pohybu sú rôzne významové útvary filozofické, špeciálnovedné, mytologické, každodenné a pod., líšiace sa navzájom najmä podľa toho, aké kategórie intervenujú v úvahách o pohybe, napríklad filozofický pojem pohybu, fyzikálny pojem pohybu atď.

Dôležitý filozofický pojem pohybu vypracoval napríklad Aristoteles, cf. pohyb (Aristoteles).

Filozofické skúmanie pohybu vyúsťuje vo filozofii často do vypracovania nielen filozofického pojmu pohybu, ale dokonca aj do filozofickej kategórie pohybu: napríklad už Herakleitos tvrdí, že všetko je v neustálom pohybe a pokoj je iba zmyslové zdanie. :: ontológia. :: pohyb mechanický, pohyb relatívny (Newton, I.).


pochopenie  výsledok chápania; chápavý, uznanlivý postoj.


pochopenie Hegela, G. W. F. – nevyhnutne predpokladá dokonale a detailne poznať Fichteho a Schellinga a pochopiť Fichteho a Schellinga predpokladá poznať ako abecedu Kantovu Kritiku čistého rozumu. No na to, aby sme pochopili Kanta, musíme veľmi dobre poznať Hobbesa, Locka, Berkeleyho a Huma, pretože práve týmito filozofmi sa začínajú dejiny súčasnej filozofie. Skrátka, pochopiť Hegela znamená pochopiť dejiny filozofie, no nie tak, ako sa predkladajú na stránkach učebníc, ale históriu filozofických významových útvarov, históriu filozofických ideí, ktoré sa v učebniciach dostávajú k slovu nezriedka nanajvýš v poznámkach pod čiarou. Prosté čítanie a opätovné čítanie Fenomenológie ducha nás neprivedie k pochopeniu tohto diela. Je nevyhnutné poznať postup myslenia, ktorý viedol k Hegelovej filozofii, t. j. treba poznať dejiny filozofických ideí a ďalších filozofických významových útvarov (cf. 404;9). :: dejiny filozofie, štúdium dejín filozofie.


pojem  významový útvar, ktorý je výsledkom pojmotvorby (konceptualizácie)vyúsťujúcej do poznania podstaty javu, vzťahov medzi javmi alebo premeny javov.

Spojením pojmov môže vzniknúť súd.

Základný a najvšeobecnejší pojem je kategória. :: konceptualizovanie, pojem čísla, pojem fyzikálny, pojem matematický, pojmotvorba.


pojem čísla  významový útvar reprezentujúci podstatu čísla z rôznych uhlov pohľadu  z matematického, filozofického (ontologického, epistemologického...), psychologického, antropologického... pohľadu.


pojem filozofický  filozofický významový útvar, výsledok filozofického poznania podstaty toho ktorého fenoménu, entity, vzťahu, procesu. Najvšeobecnejším filozofickým pojmom je kategória. :: filozofia.


pojem poznania  významový útvar, ktorý je výsledkom poznania podstaty poznania.

Pojem poznania nemožno stotožňovať s poznaním; je výsledkom reflexie poznávacieho procesu, v rámci ktorej môžu intervenovať rôzne významové útvary alebo kategórie. Tvorba pojmu poznania tvorí náplň teórie poznania. a v tomto prípade hovoríme o gnozeologickom pojme poznania. Existovať však môžu aj iné filozofické a mimofilozofické pojmy poznania.


pojem priestoru  významový útvar, ktorý je výsledkom poznania podstaty priestoru a reprezentuje existenciu javov vedľa seba, t. j. ich vzájomnú polohu, ich vzdialenosť, a rozpriestranenosť.


pojmotvorba  významový proces spočívajúci vo vytváraní pojmov, tvorenie pojmov alebo tvorba pojmov  je významotvorba, ktorá sa realizuje najmä prostredníctvom analýzy, syntézy, porovnávania, abstrahovania, zovšeobecňovania. Výsledkom pojmotvorného procesu je kognitívny významový útvar zvaný pojem. :: konceptualizovanie.


pomenovanie  danie mena, nazvanie, označenie.


poňatie  spôsob chápania, koncepcia, prístup.


popud  podnet, pohnútka, iniciatíva. :: popud (psychológia).


poradie  zoradenie za sebou, postupnosť.


poriadok  náležité usporiadanie alebo jeho výsledok; náležitý, pravidelný stav; súhrn pravidiel, predpisov; spoločenské zriadenie, spoločenský systém.


poslanie – významná úloha, určenie.


postmarxizmus  nahradenie doktríny klasického marxizmu selekciou kľúčových významových útvarov odvodených z marxizmu a transformovaných alebo dopĺňaných zväčša z pozícii postštrukturalizmu na pozadí postmoderného odmietania metanarácií a totalizujúcich výskumných projektov.

Pre postmarxizmus je dôležitý najmä postštrukturalistický dôraz na konštitutívne postavenie jazyka a diskurzu v kultúre a antiesencialistická reinterpretácia sociálnych kategórií.

Postmarxizmus prijal postštrukturalistickú predstavu rozptýleného charakteru moci a viac než tradičný marxizmus sa spolieha na mikrosféry politickej moci a odporu.

Spoločenskú triedu, ktorej pojem je jedným z kľúčových významových útvarov historického materializmu (napr. u Gramsciho), postmarxizmus chápe ako výsledok diskurzu a nie ako objektívny ekonomický fakt. Obdobne triedne vedomie sa v postmarxizme chápe ako diskurzívne formovaná kolektívna pozícia subjektu. Triedy môžu byť podmieňované spoločnými ekonomických existenčnými podmienkami, ale automaticky netvoria kompaktné jadro, jednotné triedne vedomie.

Z konfigurácie kľúčových významových útvarov intervenujúcich v postmarxistickej reflexii sociálnej reality vypadáva kategória konečnej alebo poslednej determinovanosti kultúrnych fenoménov výrobným spôsobom aebo triednymi vzťahmi; ani triedny boj nie je koncentrovaným jadrom rozporov v spoločnosti  postmarxizmus tu vysúva do popredia pojmy genderu, rasy, veku, ani zdroj moci nemožno podľa neho zredukovať na jediné miesto výskytu alebo jedinú rozhodujúcu formu.

Radikálnu politiku podľa postmarxizmu nemožno zakladať na prevahe akéhokoľvek konkrétneho politického projektu, napr. na idei emancipácie proletariátom, ale musí sa utvárať na základe uznania rozdielov a rozpoznávania a rozvíjania sfér spoločného záujmu. Za primárnu hybnú silu spoločenskej zmeny postmarxisti už nepovažujú spoločenské triedy, ale spoločenské a kultúrne hnutia, ktoré sa vyvinuli v kontexte nových spoločenských antagonizmov v oblasti spotreby, prosperity a blahobytu (cf 188;150  151).  P: E. Laclau, Ch. Mouffeová, S. Hall.


postmoderna lat.  súčasná epocha pociťovaná, vnímaná v kontrapozícii voči moderne ako doba, ktorá nasleduje po nej.

Charakteristika postmoderny sa odlišuje v závislosti od významových útvarov, ktoré intervenujú v uvažovaní o nej: v umeleckej a umenovednej reflexii sa postmoderna charakterizuje ako nástup zásadnej plurality a rovnoprávnosti kultúr vkusu a odmietanie estetiky vznešeného, v kulturológii sa reflektuje ako radikalizovaná moderna, obnovujúca reč mnohosti a diferentnosti konfliktných svetov...


postmodernizmus lat.  mentalita súčasnej epochy, ktorá túto epochu vníma, pociťuje alebo označuje ako postmodernu v kontrapozícii k moderne. Sebareflexívnou vrstvou alebo súčasťou postmodernizmu je postmodernistická alebo postmoderná filozofia.

Postmodernizmus ako hnutie sa presadzuje približne od sedemdesiatych rokov 20. storočia v celom rade vývinových pásiem civilizácie (v umení, filozofii, vede, v životnej orientácii jednotlivcov i spoločenských inštitúcií) vychádzajúc z poznatku, že euroamerická civilizácia budovaná na anticko-kresťanských základoch sa doposiaľ príliš sústreďovala na seba bez schopnosti alebo ochoty považovať iné alternatívne kultúry (africké, juhoamerické, tzv, orientálne atď. nezriedka založené na iných princípoch) za rovnoprávne alebo rovnocenné (437;3194).


postoj – 1. držanie tela (pri státí), póza 2. stanovisko, vzťah, pomer, prístup. :: postoj teoretický, postoj životný prirodzený.


postoj teoretický  postoj, ktorý zaujímame prelomením samozrejmosti každodenného postoja, keď si položíme otázku, čo nejaká vec, ktorú máme pred sebou, vlastne je, a keď prerušíme manipulovanie s touto vecou, nejaké jej používanie alebo ošetrovanie Teoretický postoj začína sproblematizovaním známeho.

Teoretický postoj sa vyznačuje údivom a pochybnosťou, je to postoj problematizujúci samozrejmú vždy-už-známosť vecí sveta prirodzeného životného postoja. Ako postoj údivu a pochybnosti, ktorý tak vidí problematickosť každodenného postoja, je teoretický postoj prekonaním naivity. „Teoretický postoj je vztahování sa k věcem nikoli s cílem využívat je na základě rozumění jejich povaze, nýbrž s výslovným cílem porozumět tomu, co jsou“ (72;12, 14).


postoj životný prirodzený  postoj, v ktorom vždy už vieme, čo veci sú a ako sa voči nim správať.

Prirodzený životný postoj je jedna z najvýznamnejších tém fenomenologicky a ontologicky zameranej filozofie, napr. Husserlovej analýzy životného sveta alebo Patočkovej analýzy prirodzeného sveta. „Každodennímu životnímu postoji je vlastní, že se v jeho rámci výslovně neptáme, co nějaká věc, nějaké jsoucno, je. Vědění o věcech má povahu samozřejmého přesvědčení.“ (cf 72;12). :: fenomenológia.


postup   pohyb dopredu, postupovanie; spôsob konania, ustálený spôsob práce, metóda, séria krokov; celková technológia činnosti. Ako príklad postupu môže slúžiť algoritmický proces. :: postup induktívny, postup myšlienkový.


postup induktívny  myšlienkový postup od jednotlivého k všeobecnému. :: indukcia.


postup myšlienkový  séria krokov myslenia alebo séria myšlienok, ich nasledovanie po sebe, napríklad podľa logických pravidiel. :: indukcia, postup induktívny.


postupnosť  nasledovanie v istom poradí; sled.


postupovanie  robenie krokov dopredu, dostávanie sa bližšie k cieľu.


potreba – stav nedostatku, tvorený jeho pociťovaním a snahou o jeho odstránenie, ktoré sa realizuje uspokojením potreby čiže spotrebou; nevyhnutnosť niečo získať alebo niečoho sa zbaviť; stav, v ktorom sa niečo nedostáva, v ktorom je niečo žiaduce, nutné, v ktorom sa nemožno bez niečoho zaobísť. Potreba je stav vyvolaný neuspokojenosťou požiadaviek, ktoré sú nevyhnutné pre normálnu činnosť, a zameraný na odstránenie tejto neuspokojenosti.

Potreby veľmi úzko súvisia s hodnotami, ktoré sa na základe potrieb konštituujú.


poučka  stručné, zovšeobecnené vyjadrenie istej zákonitosti, pravidlo; dokazovateľné tvrdenie stručne vyjadrené spravidla jednou vetou.


použitie  upotrebenie na istý cieľ alebo účel, pridanie, nasadenie niečoho ako užitočného, potrebného, nevyhnutného pri realizácii nejakého cieľa, čo si vyžaduje vykonať určité úkony, operácie, napríklad použitie čísel si vyžaduje uskutočňovať s nimi určité operácie.


povaha  súhrn príznačných vlastností, charakter, ráz.


pozitivizmus p. filozofia pozitivistická.


poznačenie  opatrenie značkou, označenie.


poznanie  súhrn kognitívnych významových útvarov spĺňajúcich kritériá, ktoré zabezpečujú, že tieto významové útvary sú adekvátne, vierohodné alebo pravdivé.

Procesuálnu stránku poznania možno označiť ako poznávanie.

Poznanie je súčasťou predmetu teórie poznania, ktorá vypracúva gnozeologický pojem poznania.

Poznanie treba odlišovať od pojmu poznania. :: autopsia, cieľ poznania, činnosť poznávacia, gnozeológia, kritérium pravdivosti, metóda poznania, objekt poznania, obsah poznatku, poznanie (Kant, I.), poznatok, poznávanie, pravda, predmet poznania, problém, prostriedok poznania, subjekt poznania, teória poznania.


poznanie (Kant, I.)  ustavuje sa syntézou rozmanitého, syntézou názoru a myslenia na báze obrazotvornosti alebo čistého umového myslenia či rozumu. :: Kant, I., poznanie.


poznanie filozofické  podproces filozofického osvojovania si sveta a jeho výsledok v podobe kategórií a ďalších filozofických kognitívnych významových útvarov, reprezentujúcich podstatu univerzálnych aspektov a vzťahov miesta človeka vo svete. :: filozofia.


poznanie propozičné  poznanie verbalizované v propozíciách; v tomto poznaní sa nárokuje pravdivosť, ktorú možno mať na základe šťastnej a neopakovateľnej náhody, alebo na základe nejakého dôvodu, ktorý zaručuje vyššiu mieru stability, opakovateľnosti a odolnosti poznania proti omylom (441;721).


poznanie vedecké  cieľavedomá činnosť zahrnujúca stanovenie problému a jeho vyriešenie aplikáciou určitých postupov alebo operácií vedno označovaných ako vedecká metóda. :: teória vedecká, veda.


poznanie zmyslové  poznanie opierajúce sa o zmyslové údaje, poznanie, na ktorého ustanovovaní sa bezprostredne podieľajú telesné orgány (vonkajšie zmyslové orgány, mozog).

Zmyslové poznanie je umožňované telesnými zmyslami.

Zmyslové poznanie považujú často za bezprostredné poznanie.

Predmetom zmyslového poznania sú javy, sekundárne zmyslové kvality, vlastné jednotlivým zmyslom (farby, tóny atď.) a primárne zmyslové kvality (veľkosť, tvar, pohyb atď.) Zmyslové poznanie je prvý stupeň procesu poznania; operuje pocitom a vnemom. :: teória poznania.


poznatok  jednotlivý výsledok poznávacej činnosti, realizácia cieľa poznania, spracovaný predmet poznania.:: činnosť poznávacia, obsah poznatku, poznanie, poznatok matematický, príručka, teória poznania.


poznatok vedecký – prvok vedeckého významového univerza, kognitívny významový útvar vygenerovaný postupom lege artis v tom ktorom vedeckom odbore, t. j. ku ktorému sa dospelo výskumným postupom a technikami podľa všeobecne uznávaných pravidiel. :: poznatok matematický.


poznávanie – kognitívny významový proces spočívajúci v nadobúdaní kognitívnych významových útvarov (predstáv, vedomostí, názorov, poznatkov) zmyslovým vnímaním a rozumovou činnosťou. Človek poznáva svet v procese prispôsobovania si okolitého sveta svojím potrebám. Výsledkom tejto činnosti sú nielen veci, ktoré človek vytvoril, ale aj významové útvary o okolitom svete. Na jednej strane sa tieto významové útvary stávajú stále podrobnejšími (poznávame svet v stále väčších detailoch), na druhej strane vzniká stále všeobecnejší pohľad na svet (cf 419;11).

Poznávanie sa vyvíja od zmyslového nazerania (pocitov, vnemov, predstáv) k abstraktnému mysleniu (pojmom, súdom, úsudkom, teóriám) a od neho k praxi. Vývin poznávajúceho myslenia sa odohráva v určitých logických formách a podlieha istým zákonom. Ich skúmaním sa zaoberá teória poznania (144;11  12).


pozornosť  napäté sústredenie mysle na niečo.


pozorovanie  pozorné dívanie sa; sústredené sledovanie so zámerom poznať niečo.


pôsobenie – bytie príčinou, spôsobovanie; matie vplyvu, účinku, vplývanie, účinkovanie.


práca  vynakladanie telesného alebo duševného úsilia na niečo.


pracovanie  konanie nejakej práce, robenie.


pracovisko filozofické – miesto alebo inštitúcia, kde sa uskutočňuje filozofický výskum alebo kde sa vyučujú filozofické predmety.

Zoznam slovenských filozofických pracovísk:

:: filozofia slovenská.


pragmaticizmus gr.  Peirceov variant pragmatizmu rozpracúvaný s cieľom prekonať jeho prakticizmus a rozšíriť chápanie skúsenosti o nespochybniteľné výroky a inferencie, o modality atď. a v nadväznosti na Dunsa Scota rozpracúvajúci realizmus, ktorý však Peirce opieral o svoju metafyziku triády s vyústením do zakúšania reality v samom vnímaní.


pragmatika gr.  časť semiotiky tvorená skúmaním používania jazykových výrazov.


pragmatizmus gr.  smer súčasnej filozofie, ktorý založil okolo roku 1880 v USA Ch. S. Peirce a ktorého hlavnými témami sú:

    • konanie (po gr. pragma),
    • život,
    • význam,
    • pravda.

P: W. James, J. Dewey, R. Rorty.


pravda  gr. alétheia, lat. veritas  významový útvar (poznatok, súd, teória, myšlienka atď.) verne reprezentujúci skutočnosť alebo sám vzťah či proces tejto reprezentácie. Významový útvar označovaný ako pravda sa vyznačuje pravdivosťou, čiže vernosťou (adekvátnosťou), s ktorou reprezentuje skutočnosť. Nejakú myšlienku označujeme ako pravdu (alebo pravdivú) vtedy, keď zodpovedá predmetu.

V teórii poznania sa pravda posudzuje porovnávaním obsahu poznatkov s poznávaným objektom.

Treba odlišovať pravdu a pojem pravdy.

V korešpondenčnej schéme definície pojmu pravdy sa pravdivostná vlastnosť vzťahu medzi poznatkom a poznávaným objektom vyjadruje ako ich korešpondencia:

p C o  T (p),

kde p je poznatok, o je objekt, C je operátor korešpondencie a T je predikát pravdivosti. Táto definičná schéma pojmu pravdy môže nadobúdať rôzne interpretácie podľa toho, ako sa chápu jej štruktúrne prvky  poznatok, objekt, korešpondencia.

Existujú dva základné typy interpretácie korešpondenčnej schémy pravdy  klasický a neklasický.

Podľa klasickej koncepcie pravda je zhoda našich poznatkov s poznávanou skutočnosťou. Klasickú koncepciu pravdy vypracoval Aristoteles.

Podľa neklasickej koncepcie pravdy je pravda zhoda s určitým kritériom. :: pravda absolútna, pravdivosť.


pravda (Aristoteles)  zhoda obsahu našich výpovedí s poznávanou realitou, pričom táto zhoda sa posudzuje podľa toho, čo sa vypovedá o súcne.


pravda (teória pravdy korešpondenčná)  zhoda vecí s rozumom, ktorý ich poznáva (adaequatio rerum et intellectus); poznatok je pravdivý, keď jeho obsah je zhodný (korešponduje) s poznávanou skutočnosťou (reálnym svetom), t. j. keď je jeho adekvátnym obrazom (odrazom, reflexom). :: pravda (Aristoteles).


pravda absolútna  úplná zhoda medzi významovým útvarom (napr. súdom, obrazom atď.) a objektom poznania, ktorý onen významový útvar reprezentuje.


pravdepodobnosť  probabilita  miera možnosti alebo istoty. :: pravdepodobnosť (matematika).


pravdivosť  vernosť skutočnosti; vlastnosť vzťahu významového útvaru (označovaného ako pravda) ku skutočnosti spočívajúca vo vernosti tohto útvaru ku skutočnosti.

Striktnejšie sa o pravdivosti hovorí v kontexte s vetou, pričom sa rozlišuje

faktuálna pravdivosť

a

logická pravdivosť.


pravdivosť faktuálna  pravdivosť vety závislá od súladu medzi obsahom vety a stavom vecí (faktmi). Faktuálne pravdivá veta je pravdivá len pri niektorých interpretáciách (cf 264;329).


pravdivosť logická  pravdivosť vety daná logickou štruktúrou vety; logicky pravdivá veta je pravdivá v každej interpretácii a bez ohľadu na stav vecí. Logickou pravdivosťou sa vyznačujú tautológie (cf 264;329).


pravidlo  robiace pravým alebo správnym: predpis alebo ustanovenie, ktorým sa treba spravovať. Pravidlo je významový útvar, ktorý je výsledkom poznania toho, ako sa má niečo robiť, ako treba vykonať určitú operáciu.

Konanie v súlade s pravidlom robí toto konanie správnym; konanie v súlade s pravidlom sa vyznačuje správnosťou.

 :: kód, lege artis, zásada.


pravidlo logické  pravidlo, podľa ktorého sa utvárajú logické vzťahy alebo uskutočňujú logické operácie, napríklad odvodzovacie pravidlo. :: logika.


prax gr. – konanie, navyknutá pravidelná činnosť, premieňajúcno významových útvarov, napr. poznatkov, na činy.

Filozofický pojem praxe kolíše podľa toho, aké významové útvary a v akom spojení intervenujú v priebehu jeho tvorby.

Pojem praxe zaujíma kľúčové miesto napríklad v marxistickej filozofii alebo v pragmatizme.

Prax sa niekedy chápe ako základný spôsob, akým si človek osvojuje svet, karmanický prazáklad akejkoľvek formy osvojovania si sveta človekom.


predikcia lat.  predpoveď  výrok, opisujúci stav vecí, ktorý má ešte len nastať.


predmet  vec, neživý hmotný jav; to, čím sa niekto zaoberá, čoho sa týka istá činnosť, napr. predmet vedy, predmet záujmu.


predmet (Wittgenstein, L.: Tlph) – nem. Gegenstand – súčasť stavu vecí (410;33).


predmet filozofie – to, čo filozofia skúma alebo to, na čo sa zameriava filozofické skúmanie.

Za predmet filozofie sa považujú napríklad najvšeobecnejšie aspekty a vzťahy miesta človeka vo svete, podstata vzťahu človeka a sveta, podstata človeka a podstata sveta.

Porozumenie tomu, čo je predmetom filozofie, je jedným z predpokladov porozumenia tomu, čo je filozofia.


predmet logiky  usudzovanie, najmä jeho formálna správnosť ovplyvňovaná logickými konštantami. :: predmet, logika.


predmet poznania  časť alebo stránka objektu poznania, na ktorú sa zameriava konkrétna poznávacia činnosť v určitom čase. V tomto zmysle sa napríklad hovorí o predmete vedy. Predmetom poznania môže byť jav, vec, proces, ale aj ich vlastnosti, vzťahy, systémy vzťahov, celé ich totality (cf 144;36).


predmet vedy – to, čo veda skúma.

Veda si však nedáva sama sebe predmet; napríklad otázka, ako si historik stanovuje svoj predmet, nie je otázkou histórie. Hľadisko, z ktorého sa určuje predmet vedy, je vždy mimo tejto vedy. Toto predbežné vedenie je istým spôsobom vedenia o celku a potiaľ umožňuje vyčleniť určitý objekt z celku.

Pri úvahách o predmete vedy sa tradične zvykne rozlišovať materiálny objekt (obiectum materiale) vedy a formálny objekt (obiectum formale) vedy.

Materiálny objekt vedy je celý konkrétny predmet, na ktorý sa veda zameriava.

Formálny objekt je ohľad, vzhľadom na ktorý sa skúma materiálny objekt vedy.

Pre každú vedu je smerodajný formálny objekt, zatiaľ čo materiálny objekt môže byť spoločný viacerým vedným odborom. :: predmet fyziky, predmet poznania.


predmet záujmu  to, na čo sa záujem zameriava.


predpis  záväzné písomné nariadenie, podľa ktorého sa treba spravovať; pravidlo: všeobecne uznávaný, ustálený spôsob konania.


predsokratici  grécki antickí filozofi v 6. až 4. storočí pred našim letopočtom, ktorých filozofia sa súborne označuje ako predsokratovská filozofia. K predsokratikom sa radia najčastejšie predstavitelia milétskej školy (Táles, Anaximandros, Anaximenes), Herakleitos, eleati, pytagorovci, Anaxagoras a Empedokles, atomisti a sofisti.


predstava  výsledok predstavovania v podobe zmyslovo-názorného zovšeobecneného významového útvaru zachovávaného a vyvolávaného vo vedomí aj bez bezprostredného pôsobenia predstavovaných predmetov alebo javov na zmyslové orgány.


predstavovanie  významový proces vyúsťujúci do predstavy.


prejav  vyjadrenie, výraz niečoho rečou, správaním a podobne. :: prejav jazykový.


premenenie  urobenie iným.


premenná  p. premenná (logika), premenná (matematika).


premenná (logika)  jazykový výraz, o ktorom sa dohodlo, že zaň možno dosadzovať výrazy istého druhu, napr. názvy, výroky atď.; najčastejšie sú to písmená alebo písmená s indexami.


premisy lat.  východiskové prvky (súdy, výroky) usudzovania a teda i úsudku.

Premisy môžu byť pravdivé i nepravdivé.


premisy argumentu  tvrdenia, pravdivosťou ktorých sa zdôvodňuje pravdivosť záver argumentu. :: logika, vyplývanie logické, schéma argumentu, závislosť pravdivostná.


presvedčenie  názor, ktorého správnosť človek pokladá za nespornú.


previerka  preverenie, preverovanie  preskúmanie, dôkladné zváženie všetkých stránok alebo okolností, overenie dôkladným skúmaním, posúdenie vierohodnosti.


prežívanie – jedna zo základných dimenzií, stránok, úrovní psychiky tvorená vnútorným svetom človeka, ktorý je dostupný pomocou sebapozorovania iba jemu samému, čím dochádza k uvedomovaniu si vlastného duševného života (napr. uvedomujem si, že ma niečo potešilo, alebo, naopak, zarmútilo. Prežívanie je ucelený, nepretržitý prúd fenoménov.

Pojem prežívania je (spolu s pojmom správania) ústredný psychologický pojem. Prežívanie spočíva v tom, že subjekt má určité obsahy vedomia (vnemy, predstavy, myšlienky), city a snahy. Prežívanie je súborom, prúdom zážitkov s viac alebo menej výrazným citovým prízvukom. Obsahy sú častejšie spojené s citmi a snahami, takže triedenie prežívania je v podstate abstrakciou. Z hľadiska základného prízvuku sa rozoznávajú gnostické (poznávacie) a patické (citové) zážitky alebo impresie (dojmy) a idey (myšlienky).

Predmetom prežívania môže byť vonkajší svet, stav vlastného organizmu alebo stav vlastnej mysle. Jednotlivé zážitky si subjekt uvedomuje ako prináležiace k Ja, ale že existovať aj nevedomé prežívanie, čo znamená, že prežívajúci má vedomie určitého stavu mysle, ale si neuvedomuje (nepozná) jeho príčiny, súvislosti). Z časového hľadiska človek prežíva minulé, prítomné a budúce v aktuálnom časovom okamihu.

Aj zvieratá prežívajú a fylogeneticky vyššie postavené druhy môžu mať predstavy jednotlivín a konkrétne myšlienky (431;132).


prianie  želanie, aby sa niečo stalo.


priazeň  náklonnosť, žičlivosť.


príčina – jav spôsobujúci vznik iného javu, spôsobujúcno. :: spôsobovanie.


príčinnosť  kauzalita  nevyhnutná genetická súvislosť javov, z ktorých jeden (nazvaný príčina) podmieňuje druhý (nazvaný následok alebo účinok). :: ontológia.


priebeh  postup istého deja v čase.


Priestley, Joseph (1733  1804)  anglický teológ, filozof a prírodovedec, ovplyvnený deizmom, predstaviteľ osvietenskej filozofie, objaviteľ kyslíka; sympatizant s Francúzskou revolúciou, popierač Ježišovho božstva.


priestor  jeden zo základných usporiadavajúcich princípov (usporiadavajúcnien) dejov sveta, rozčleňujúcno na tu a tam, vedľa seba, blízko a ďaleko. Priestor je aspekt sveta, ktorý existuje zároveň so svetom, čiže nie je mimo sveta, pred ním alebo po ňom.

Priestor pôvodne chápali ako rozľahlé prázdno, v ktorom sú telesá ako v schránke.

Výsledkom poznania priestoru sú rôzne filozofické, mytologické, vedecké atď. významové útvary, odlišujúce sa navzájom najmä podľa toho, aké kategórie intervenujú v skúmaní priestoru: napríklad Kant chápe priestor ako apriórnu nazeraciu formu, Engels ako základnú formu existencie hmoty atď. :: pojem priestoru, priestor (fyzika), priestor (Leibniz, G. W.), priestor absolútny (Newton, I.), priestor fyzikálny, priestor informačný, priestor matematický, útvar priestorový.


priestor (Leibniz, G. W.)  systém relácií medzi simultánne existujúci súcnami alebo systém polohových vzťahov (un ordre des situations), ktorý by bol fikciou (idolom v Baconovom zmysle), keby nebol fixovaný na súcna. Priestor sám osebe nie je ničím skutočným, má však ideálny charakter, je to myšlienkový priadok.


prima facie lat.  iba na prvý pohľad.


prináležanie  patrenie.


princíp lat.  základ, prvopočiatok, hlavná idea, základné pravidlo konania.


princíp logický  ústredný logický významový útvar, logický zákon alebo zásada, základ logického systému. :: logika, princíp vylúčenia sporu.

Ako tradičné logické princípy (zákony, zásady) sa uvádzajú:

:: logika.


princíp vylúčenia sporu  zákon negovania sporu, zákon negovania protirečenia, zákon logického sporu, princíp sporu, zásada sporu, zákon protirečenia, lat. principium contradictionis  logický zákon klasickej logiky, jeden zo základných logických princípov, podľa ktorého dva výroky, z ktorých jeden je opakom (negáciou) druhého, nie sú súčasne pravdivé.

Princíp vylúčenia alebo negovania sporu znie:

Nie je pravda, že nejaký výrok je pravdivý a zároveň nepravdivý.

Symbolické vyjadrenie:

¬(p∧¬p),

alebo v inej symbolike:

(p&p)


kde p reprezentuje ľubovoľný výrok.

O princíp vylúčenia sporu sa opierala už Aristotelova logika. :: logika, logika klasická, princíp logický, zákon logický.


príroda – (pôvodný etymologický význam slova príroda: to, čo pribudlo v hospodárstve zrodením; to, čo sa prirodilo) súhrn všetkých hmotných predmetov, štruktúr a procesov v nekonečnej mnohotvárnosti ich prejavu.

V najširšom zmysle sa príroda chápe ako všetko, čo existuje v celej mnohotvárnosti foriem (vesmír) mimo vedomia a nezávisle od neho.

Objekt prírodného pôvodu je prírodnina.

Za prírodu pokladajú aj protiklad výtvorov spoločnosti.

Príroda je predmetom skúmania prírodných vied, filozofie, teológie, zameriava sa však na ňu aj náboženstvo, každodenné vedomie človeka, umenie, praktická činnosť človeka, technika, technológia atď.

Pojem prírody závisí od toho, aké kategórie alebo ďalšie významové útvary intervenujú v procese jeho tvorby. :: jav prírodný, príroda (Filkorn, V.), realita.


príroda (Filkorn, V.)  „si všetko sama nedovolí a ani nám všetko nedovolí. Príroda sa nám tak predstavuje ako komplex ohraničení, poviazaní, obmedzení jedného druhým“ (44;12).


príroda (filozofia marxistická)  základná forma bytia, pred ktorou neexistovalo nijaké iné bytie. Príroda sa vyvíja a na každom stupni svojho vývoja nadobúda nové, špecifické formy. Na určitom stupni sa stáva kolískou ľudských dejín. So vznikom človeka vzniká v samej prírode  nový, od prírody ako takej odlišný druh súcna, ktorého podstatu tvorí rozporný vzťah subjektu a objektu, realizujúci sa v praktickej predmetnej ľudskej činnosti (144;16).


prístup – pomer, postoj, stanovisko.


prístup systémový – spôsob myslenia alebo chápania problémov, v ktorom ako kľúčové kategórie intervenujú pojmy systému, časti a celku. „Pri uplatňovaní systémového prístupu chápeme každý problém v širších súvislostiach a riešime ho na danej rozlišovacej úrovni, ktorá definuje stupeň podrobnosti, na ktorej sa systém skúma“ (cf 219;19).


prítomné (Junk, N. − Brugger, W.) − to, čo leží medzi minulosťou a budúcnosťou, čo je teraz. V matematickom zmysle je prítomný len nedeliteľný element času, bod teraz (46;91). :: čas (Junk, N. − Brugger, W.) 


problém gr.  významový útvar, ktorý je výsledkom poznania,  uvedomenia si alebo pochopenia ťažkosti (jej spiritualizácia, premenenie na význam) a ktorý sa vyjadruje vo forme otázky alebo otázok.

Súhrn problémov tvorí problematiku. :: objavenie problému, oblasť problémová.


problém filozofický  jeden zo základných významových útvarov, z ktorých vyrastá určitá filozofická koncepcia alebo skupina filozofických koncepcií.

Súborom filozofických problémov je filozofická problematika.

Filozofický problém je výsledkom uvedomenia si (spiritualizácie) alebo poznania univerzálnej ťažkosti, t. j. takej ťažkosti, ktorá sa týka niečoho, s čím sa stretávame všade, vo všetkom, a ťažkosti, ktorá stojí pred filozofiou.

Formuláciou filozofického problému je filozofická otázka. :: filozofia.


problematika gr.  súbor problémov.

Dôležitou súčasťou problematiky je zoznam nevyriešených problémov (angl. list of unsolved problems).


problematika filozofická  súbor filozofických problémov, ktorý sa zvyčajne člení podľa filozofických disciplín, pozri napríklad ontologická problematika. :: filozofia.


problematika ontologická  oblasť filozofickej problematiky tvorená súborom ontologických problémov. :: ontológia.


proces lat.  priebeh alebo postup diania a vývinu.

Proces možno rozložiť na fázy alebo štádiá, ktoré po sebe nasledujú v určitej časovej následnosti.

Zložky procesu a systém vzťahov ich časovej následnosti tvoria štruktúru procesu. :: proces fyzikálny, proces informačný, proces psychický, štruktúra procesu.


proces (Ajvaz, M.)  „povlovné, souvislé dění, ktoré je však více než pouhý sled mnoha dějů; k tomu abychom něco označili jako proces, je třeba jakýsi jednotící rozvrh, jednotné směřování. Rozeznáme-li v rámci procesu zřetelnou artikulaci, znamená to, že jeho jednotlivé fáze jsou ohraničeny výraznými změnami  událostmi. Řada událostí viděna z odstupu může být procesem, ale z ještě větší vzdálenosti to, co se dříve jevilo jako proces, je znovu událostí (na vyšší rovině či škále)“ (480;10).


proces myšlienkový  významový proces tvorený systémom operácií s významovými útvarmi uskutočňujúci sa podľa určitých pravidiel (napríklad logických pravidiel) a pri intervencii tej ktorej konfigurácie kategórií.


proces poznávací  kognitívny významový proces  procesuálna stránka poznávania, ktorej výsledkom je poznanie. :: proces poznávací (psychológia).


proces spoločenský  proces tvorený sériou vzájomného pôsobenie ľudí na seba alebo série javov existujúcich v organizácii a štruktúre skupín, ktoré menia vzťahy medzi ľuďmi alebo vzťahy medzi jednotlivými súčasťami pospolitosti. Sériu spoločenských javov môžeme považovať za proces, pokiaľ si v čase zachováva identickosť, ktorá ju umožňuje odlišovať od iných sérií, pokiaľ predchádzajúce javy, hoci aj iba sčasti, určujú javy nasledujúce a pokiaľ tieto javy vyvolávajú určitý súrodý stav veci.


proces významový – súčasť významového univerza spočívajúca vo vznikaní, transformovaní alebo zanikaní významového útvaru. Dôležitými významovými procesmi sú myslenie, dokazovanie, odvodzovanie, zdôvodňovanie, definovanie, pojmotvorba, predstavovanie, vnímanie, pociťovanie, cítenie, tvorba teórie, tvorba hypotézy, súdenie, usudzovanie, snívanie atď. :: informácia (lingvistika), konceptualizovanie, myslenie, odvodzovanie, pojmotvorba.


proces významový filozofický  súčasť filozofického významového univerza alebo významovej vrstvy filozofie, tvorená vznikaním, transformovaním alebo zanikaním filozofického významového útvaru, jeho procesuálna stránka. Dôležitými filozofickými významovými procesmi sú filozofické myslenie, dokazovanie, odvodzovanie, zdôvodňovanie, definovanie, tvorba filozofických pojmov, hypotéz, teórií, koncepcií. :: filozofia.


proces významový vedecký  súčasť vedeckého významového univerza alebo významovej vrstvy vedy, tvorená vznikaním, transformovaním alebo zanikaním vedeckého významového útvaru, jeho procesuálna stránka. Dôležitými vedeckými významovými procesmi sú vedecké myslenie, dokazovanie, odvodzovanie, zdôvodňovanie, definovanie, tvorba vedeckých pojmov, hypotéz, teórií.


produkt lat. – výrobok.


produkt poznania  významový útvar, ktorý je výsledkom poznávacej činnosti: pocit, vnem, predstava, pojem, súd, úsudok, hypotéza, vedecký zákon, teória.

Produkt poznania sa po svojom vzniku môže stať prostriedkom (ďalšieho) poznania.


propedeutika filozofická – úvod do štúdia filozofie. Mnohí považujú za nejlepší úvod do štúdia filozofie dejiny filozofie. Dlhé obdobie sa za propedeutiku filozofie považovala psychológia ako tradičná náuka o duši a to, čo dnes označujeme tradičná logika. :: filozofia.


prospech  úžitok, zisk, osoh.


prostredie  situácia alebo súbor okolností, v ktorých niekto alebo niečo žije alebo v ktorých sa niečo odohráva. :: prostredie látkové.


prostriedok poznania  tá časť (stránka) objektu poznania, ktorú subjekt poznania už vo svojej poznávacej činnosti relatívne ovládol a ktorá slúži na získavanie nových poznatkov; môže buď zdokonaľovať subjekt poznania, alebo prispôsobovať predmet poznania tak, aby subjekt poznania ľahšie prenikol do jeho podstaty.

Prostriedok poznania môže mať materiálnu alebo ideálnu povahu.

Materiálnymi prostriedkami poznania sú napríklad rozličné experimentálne prístroje a zariadenia  merací prístroj, teleskop, mikroskop, urýchľovač častíc, počítač atď.

Ideálnymi prostriedkami poznania sa môžu stať všetky už dosiahnuté poznatky o objekte. Každý získaný poznatok sa môže stať nástrojom získavania ďalších, nových poznatkov. Môže to byť pocit, vnem, pojem, myslený model a objekt, hypotéza, zákon, teória, logický kalkul, kategoriálny systém atď. (144;36).


prvok  element – najjednoduchšia časť celku, zložka, súčiastka. ::  prvok chemický, prvok systému.


Pytagoras (asi 580/570–500/496 pr. n. l.)  Pytagoras zo Samu   starogrécky filozof, náboženskomorálny reformátor, matematik, astronóm, akustik („otec európskej hudby“).

V juhoitalskom meste Krotón založil vlastnú školu, ktorá bola zároveň aj náboženským spolkom. Podstatou všetkého je podľa Pytagora číslo. Číslo je princíp, ktorý dáva veciam určitosť, jasnosť, poznateľnosť. Čísla sú aj symbolom etických hodnôt a vzťahu medzi ľuďmi. Pytagoras pochádzal z ostrova Samos. Emigroval odtiaľ údajne na znak protestu proti Polykarpovej tyranii. Precestoval Egypt aj Perziu a zoznámil sa s náboženstvom tamojších národov i s výsledkami ich vedeckého skúmania a pozorovania. V spolku, ktorý Pytagoras založil, ho považovali za veľkú autoritu a výrok ,Pytagoras to povedal’ sa vraj používal ako argument pri uplatňovaní nejakého názoru (6;61).


pytagoreizmus  pytagorovstvo  učenie príslušníkov školy Pytagora zo Samosu. Uznávali bezvýhradne autoritu svojho učiteľa (AUTOS EFÁ = „On sám to povedal“). Popri filozofii pestovali matematiku.

Podľa pytagoreizmu je princípom svetového diania číslo; nebeské telesá krúžia okolo stredosvetového ohňa a vyludzujú pritom nebeskú hudbu. Duša je podľa pytagorejcov uväznená v tele a po smrti sa sťahuje. Pytagorejci založili etiku: najdôležitejšou cnosťou je spravodlivosť.

Pytagorejci považujú filozofiu za hľadanie múdrosti a zároveň morálnu výchovu: filozofia má predovšetkým zdokonaľovať človeka, učiť ho sebaovládaniu a poskytovať mu vedomosti. Sebaovládanie, podporované rozumom, vedie totiž človeka k múdrosti. Vedenie zasa vedie človeka k poznaniu.

Múdrosť spočíva v dôkladnej znalosti čísla a poznanie spočíva v pochopení harmónie.

Číslo je modelom, na základe ktorého sa tvoria veci. Číslo-model spočíva vo veci a každá vec má svoj vlastný model. V takomto chápaní je číslo čímsi reálne existujúcim a je vzorom každej veci i celého sveta. Vec i svet majú vlastné číslo a sú poznateľné len vďaka nemu. Číslo určujúce skutočný obsah veci je jeho formálnym vyjadrením a jeho najvšeobecnejším určením.

Harmónia je jednota spájajúca mnohosť a celkové zosúladenie toho, čo je nesúladné. Prejavom harmónie týchto nesúladov čiže protikladov je číslo, vďaka čomu každá vec vo svojom číselnom vyjadrení predstavuje nejakú harmóniu. Základným protikladom vo veciach je nekonečnosť a konečnosť, čomu zodpovedajú párne a nepárne čísla, a ich harmóniou je aritmetická jednota. Dvojice protikladov uzatvára číslo 10 ako prejav dokonalosti harmónie (1+2+3+4=10). Číslo je všeobecný pojem a je zároveň prejavom boja protikladov vo veciach modelovaných podľa princípu rozličných matematických proporcií.

Genéza sveta je zavŕšené ohraničenie nekonečného priestoru pripomínajúceho chaos. Reálnou jednotou sveta je oheň, ktorý spôsobuje vsatie vzduchu z priestoru mimo seba, čím vznika prázdno, kde sa potom uskutočňuje rozlišovanie vecí. Svet sa vyvíja cyklicky. Fyzický poriadok vzniku, zániku a znovuzrodenia všetkého súcna závisí od ohňa chápaného ako centrum, z ktorého sa odvodzuje a okolo ktorého sa formuje harmónia nebeských sfér. Ony spolu vydávajú kozmickú hudbu. Harmónia je dušou sveta, dušou každej veci i ľudského bytia. Smrť je narušením tejto harmónie.

Morálka je poriadok a súlad (harmónia) medzi človekom a tým, čo je v ňom i vo svete božské a čo spočíva vo vernom nasledovaní boha.


pytagorovci  nasledovníci starogréckeho filozofa Pytagora zo Samu; ich učením je pytagoreizmus. :: predsokratici.


(Dodatok)