náboženstvo – (znovu)obnovovanie spojenia človeka s transhorizontovou realitou, najčastejšie (no nie vždy) predstavovanou ako božstvo; jedna zo základných foriem osvojovania si sveta človekom, v rámci ktorej človek numinózne a s prevažne nemanipulatívnou tendenciou prežíva transcendentno a v rámci ktorej sa ľudia združujú do (náboženského) spoločenstva, utvára sa cirkev, sústava obradov atď.

V palete významových útvarov tvoriacich náplň náboženského uvedomovania si transcendentna dominujú významové útvary alebo procesy označované ako náboženská viera.

Náboženstvo je predmetom skúmania v rámci religionistiky, filozofie náboženstva, kulturológie, teológie náboženstva, psychológie náboženstva, sociológie náboženstva a i.

Náboženstvá odpovedajú na otázky o pôvode a zmysle života, určujú, čo je dobré a čo zlé, rátajú s ľudským strachom pred neznámym, všímajú si potrebu človeka milovať a byť milovaný, odpovedajú na túžbu ľudí po absolútnom dobre, na ich sny o mieri, harmónii a radosti, na ich občasnú potrebu útechy a chuť poďakovať sa niekomu za krásy sveta. Z týchto rozličných túžob pramení modlitba. :: Boh, buddhizmus, judaizmus, kresťanstvo, uranolatria, verenie (náboženstvo).


náboženstvo (Kant, I.) – oblasť morálky bez toho, aby existovala nejaká špecifická cesta k nej. Náboženstvo je morálna viera vzťahujúca sa na Boha, ktorého jestvovanie sa postuluje.s Náboženstvo je poznanie povinností ako božských príkazov.


načúvanie  pozorné vnímanie sluchom.


nadbytočnosť  presahovanie normálnej alebo potrebnej miery, prebytočnosť. :: redundantnosť.


nadčlovek (Nietzsche, F.)  človek ako vykupiteľ ľudstva z jeho malosti a úbohosti, ktorý všetku starostlivosť a úctu, ktorá prislúchala iba Bohu, má teraz obrátiť k sebe samému.


nadoblačie mysle (synkriticizmus)  vrstva mysle, ktorá má  mlčanlivú, tichú, nenarušiteľnú, nerozvlniteľnú povahu a možno ju považovať za svedkyňu všetkého diania v nej a mimo nej, tichého i hlučného, pohybu i pokoja, akýchkoľvek počiatkov a ukončení i samej nevzniknuvšej bezpočiatkovosti. Je to apriórny prienik našej mysle skutočnosťou, ktorá sa od nej transcendentne odlišuje. Nadoblačie mysle je stav, ktorý je prístupný bez najmenšieho sprostredkovania v každej etape života človeka, v hociktorom priereze bytím človeka, nazývanom homo. Vzdialenosť nadoblačia mysle nekolíše, kolíše iba stupeň tienenia jeho svetla naším egom a jeho výplodmi.

Výhľad na nadoblačie mysle a napokon sám postoj k zvyšku mysle a k ostatným súčastiam celku predsynkriticky daného z tejto pozície sa dostavuje v stave anegoity (rozpustenosti ega). Celé dianie synkriticizmu smeruje k nadoblačiu mysle.

Opis tohto procesu je však rozporný. Proces zaujatia pozície, z ktorej opisujeme nadoblačie mysle, začína uvedomovaním si egoizácie. Egoizácia ako vznikanie ega je vykročenie do ničoty. Ego, ktoré je kontinuálnym produktom egoizácie, je touto ničotou. Deegoizácia nastáva naším pretrvávaním v nevyhnutnej osamotenosti, ktorá sa v dôsledku toho dostaví. Prežívanie superpozície egoizácie a deegoizácie bez interpretácie (vrátane tej, ktorú (re)konštituujeme písaním/čítaním týchto riadkov), bez pomenúvania a bez toho, kto by tento zážitok nejako nazýval, prináša transcendovanie tejto superpozície nástup čírej spontánnosti bez chcenia aj nechcenia stať sa hocičím/hocikým. Avšak už pomenovaním stavu, ktorý máme na mysli, ako nadoblačie mysle, tento stav strácame. Presnejšie povedané, prekrývame si ho všetkým tým, čo si o ňom myslíme; nadoblačie mysle nahradzujeme jeho obrazom, ktorý ho zatieňuje (nie vzďaľuje) rovnako, ako akýkoľvek iný výplod egoizácie a ega. Svetlu nadoblačia mysle sa stačí vystaviť odstránením ego-tienidiel, vrátane deštrukcie ega (alkohol, vorkoholizmom, drogami, tmou a podobne), ktorá je formou šialenstva a nie rozpustením ega. Rozpustenie ega možno prirovnať trebárs k orgazmu, deštrukciu ega naopak k suicídiu. Rozpustením ega nastáva autentický život vo vystavenosti svetlu nadoblačia mysle, deštrukciou ega sa prehlbuje smrť zaživa, neautentickosť. Definitívnou formou autenticity čiže vystavenosti svetlu nadoblačia mysle je láska alebo vďačnosť (cf. 392;198  199). I: Nadoblačie mysle, in: Wikipédia.


nadobudnutie  stanie sa majiteľom, nositeľom.


náhrada  vyrovnanie, zaplatenie, odčinenie škody, straty, odškodnenie; zastúpenie, nahradenie.


nahradenie  danie náhrady; dosadenie niekoho alebo niečoho za niekoho alebo niečo, zastúpenie, vystriedanie.


napodobňovanie – imitovanie – robenie niečoho tak, aby vznikla podobnosť.


následnosť  poradie, v ktorom nasledujú jednotlivé veci za sebou, nastávanie niečoho v istom poradí (po niečom predchádzajúcom), vzájomné nadväzovanie na seba, nasledovanie. :: ontológia.


nazeranie  nahliadanie  1. významový proces tvorený bezprostredným vnímaním;

2. spôsob posudzovania, pohľad, stanovisko.


nazeranie zmyslové  významový proces tvoriaci podproces alebo etapu poznávacieho procesu a tvorený jednotou pociťovania a vnímania.


názor  nahliadnutie  výsledok posudzovania alebo bezprostredného vnímania niečoho.


názor zmyslový  významový útvar tvorený jednotou pocitu a vnemu a vznikajúci ako výsledok zmyslového nazerania.


názov  meno, pomenovanie.


názov filozofémy – označenie tej ktorej súčasti systému filozofie. V tomto slovníku slúži zväčša zároveň ako nadpis článku Hlavnej časti.


nemorálnosť slov.+lat.  nesúlad s mravnosťou.

Nemorálne je také konanie, ktoré je v rozpore so súborom noriem založenom na odlíšení dobra od zla.

Opakom nemorálnosti je morálnosť. :: etika.


nenávratno  odkiaľ sa už nijako nemožno vrátiť späť, čo sa už nijako nemôže zopakovať, to, čo je už navždy preč.


neopozitivizmus gr.+lat.  novopozitivizmus  tretia etapa vývinu pozitivizmu spadajúca do prvej polovice 20. storočia, ktorá sa od jeho predchádzajúcich etáp odlišuje aplikáciou modernej logiky na riešenie filozofických problémov, pričom si naďalej zachováva uznávanie autority prírodných vied v poznávaní sveta a odmietanie metafyziky. Novopozitivistický spôsob myslenia sa heuristicky efektívne uplatňoval v rámci analytickej filozofie, vo filozofii vedy, v sociálnej filozofii...

V rámci novopozitivizmu možno rozlíšiť niekoľko variantov, spomedzi ktorých je historicky prvým logický pozitivizmus, ktorého ideové a organizačné jadro tvoril Viedenský krúžok zorganizovaný r. 1922 pri katedre filozofie induktívnych vied na Viedenskej univerzite Moritzom Schlickom (1882  1936).

Ďalším centrom novopozitivistického myslenia bola berlínska Spoločnosť empirickej filozofie (H. Reichenbach, K. Hempel aď.).

Novopozitivistické prístupy sa uplatňujú aj v rámci münsterskej logickej skupiny na čele s H. Scholzom, anglickej analytickej filozofie (L. S. Stebbing, J. Wisdom aď.), v rámci logickej ľvovsko-varšavskej školy (K. Ajdukiewicz aď.), v rámci uppsalskej školy vo Švédsku, vo  filozofii vedy v USA (E. Nagel, Ch. Morris, P. W. Bridgeman aď.).

Koncom 30. rokov 20. storočia sa centrum novopozivistického myslenia presúva do USA.

V 50. rokoch 20. storočia dochádza ku kríze novopozitivizmu a k jeho prechodu do postpozitivizmu.


neporiadok  neusporiadanosť, nedostatok poriadku.


neusporiadanosť  vlastnosť alebo stav toho, čo nie je usporiadané, upravené podľa určitého poriadku, náhodnosť, chaotický stav.


neurčitosť  vlastnosť toho, čomu chýba presná vymedzenosť obsahu, významu, platnosti.


Newton, Isaac (1643 – 1727) – anglický fyzik a matematik, zakladateľ klasickej mechaniky, predseda Kráľovskej spoločnosti (od roku 1703). Jeho Matematické princípy prírodnej filozofie možno považovať za začiatok kvantitatívnej éry vo fyzike: Newton zavádzal základné fyzikálne pojmy ako miery (kvantity), ktorým priraďoval číselné hodnoty. Svojou koncepciou mechanického pohybu vytvoril jednotný dynamický model pre všetky hmotné sústavy, a tým utvoril predpoklady pre mechanický svetonázor založený na tvrdení, že všetky deje v prírode možno vysvetliť pomocou mechanických pohybov, pre ktoré platia Newtonove rovnice.

Newton bol aj experimentátorom, známe sú najmä jeho optické experimenty. Svetlo chápal ako prúd drobných čiastočiek (korpuskulárna teória svetla).

Šírenie svetla a gravitačnú silu sa Newton pokúšal vysvetľovať pomocou éteru, ktorý chápal ako zriedený plyn (142;38an.). :: čas absolútny (Newton, I.), čas relatívny (Newton, I.), matematika (Newton, I.), miesto telesa (Newton, I.), miesto telesa absolútne (Newton, I.), miesto telesa relatívne (Newton, I.), množstvo hmoty (Newton, I.), množstvo pohybu (Newton, I.), počet diferenciálny (Newton, I.), pohyb relatívny (Newton, I.), priestor absolútny (Newton, I.), priestor relatívny (Newton, I.), svetlo (Newton, I.).


niečo  dačo, voľačo, čosi, nejaká entita (nezáleží na tom, aká alebo ktorá), vec, udalosť, nejaká realita.

Termín „niečo“ je veľmi všeobecný, no nevyhnutný na presné vyjadrenie istých dôležitých aspektov kategórie kvality.

Niečo sa svojou kvalitou líši od iného, medzi nimi je kvalitatívny rozdiel (69;109).


niekto  dakto, voľakto, osoba, ktorá nie je (bližšie) známa, nejaký človek.


Nietzsche, Friedrich Wilhelm (15. 10. 1844 Röcken bei Lützen (Prov. Sachsen) – 25. 8. 1900 Weimar) – nemecký filozof, ktorý vychádzal zo Schopenhauerovej metafyziky vôle a darvinistického princípu boja o existenciu a smeroval k vytvoreniu koncepcie nadčloveka, ktorého úlohou má byť zničenie všetkého klamárskeho, chorobného, životu nepriateľského. Nietzsche je jedným z najvýznamnejších predstaviteľov filozofie života. Jeho výkonom je vytvorenie osobitnej zmesi filozofie, psychológie a mýtu, ktorú niekedy označujú ako akýsi žeravý stoicizmus Nietzschem považovaný za liečebný prostriedok na choroby západnej civilizácie, predovšetkým však na odstránenie kresťanstva.

Všeobecným princípom bytia je vôľa k moci. Obmedzeniami presadzovania sa vôle sú súvislosti, ktoré v podobe sociálnych, politických, náboženských a kultúrnych tlakov vedú ľudské konanie. Človeka, ktorý do nich vstupuje a podriaďuje sa im, treba „prekonať"; je to neslobodný človek, neschopný plne presadiť svoje chcenie. Jeho prekonanie otvára cestu nadčlovekovi, ktorý sa plne identifikuje so slobodou svojej vôle, rozumovosti a mravnosti. Iba princíp slobody môže byť kritériom hodnotových predstáv a mravného zákona (tu Nietzsche ostro kritizuje Kanta), nie vopred prijaté, v resentimente slabých zakorenené náhražkovité šupy dobra a zla, ktoré slúžia iba na stabilizáciu existujúcej negativity pred požiadavkami dokonalého človeka a jeho utvárajúcej vôle. Zlo je nielen nepominuteľné, ale naopak na ňom spočíva dejinné uskutočňovanie. K fakticite zlého patrí aj „smrť Boha": Boh nezomrel, ale bol zabitý tými, ktorým sa páči v malých pomeroch, kde možno lepšie dosiahnuť moc nad človekom; bol zabitý provincializmom viery. Dôsledkom smrti Boha je však neúprosne smrť človeka, smrť subjektu slobody a zodpovednosti. V nej sa najlepšie odráža trvalý kolobeh diania, stály návrat toho istého; nie však v kozmologickom zmysle, ale ako výraz vôle nadčloveka, ktorý prekonáva konečnosť človeka a jeho vpletenosť do nízkych záujmov nasledovaním zmysluprázdneho kolobehu diania (amor fati) ako najvyššej podoby svojej vôle (264;290).  D: Die Geburt der Tragödie aus dem Geiste der Musik (Zrod tragédie z ducha hudby, 1869); Unzeitgemässe Betrachtungen (Nečasové úvahy, 1870 – 1872); Menschliches, Allzumenschliches. Ein Buch für freie Geister (Ľudské, príliš ľudské. Kniha pre slobodných duchov, 1878); Morgenröte. Gedanken über die menschlichen Vorurteile (Ranné zore. Myšlienky o ľudských predsudkoch, 1881); Fröhliche Wissenschaft (Radostná veda, 1882); Also sprach Zarathustra. Ein Buch für Alle und Keinen (Tak vravel Zarathustra. Kniha pre všetkých a pre nikoho, 1883 – 1884); Jenseits von Gut und Böse. Vorspiel einer Philosophie der Zukunft (Mimo dobra a zla. Predohra k filozofii budúcnosti, 1886); Zur Genealogie der Moral. Ein Streitschrift (Genealógia morálky. Polemický spis,1887); Der Fall Wagner. Ein Musikanten Problem (Prípad Wagner. Problém muzikantský, 1887); Nietzsche contra Wagner (1888) / vyšlo posmrtne; Der Antichrist (Antikrist, 1888) / vyšlo posmrtne;  Die Götzen-Dämmerung, oder: Wie man mit dem Hammer philosophiert (Súmrak bohov alebo ako sa filozofuje kladivom, 1889) / vyšlo posmrtne; Der Wille zur Macht (Vôľa k moci, 1889); Gedichte und Sprüche (Básne a sentencie, 1889);

Ecce Homo. Wie man wird, was man ist (Ecce homo. Ako sa staneme, čím sme), 1900; Sämtliche Werke. Kritische Gesamtausgabe (vyd. G. Colli & M. Montinari) 1967 an. :: nadčlovek (Nietzsche, F.).


norma lat.  pravidlo, zásada, predpis alebo ich súhrn.


nositeľ  kto niečo má, vlastní; kto niečo rozširuje, prenášateľ, nosič.


novokantovstvo  filozofický smer v Nemecku v druhej polovici 19. storočia a začiatkom 20. storočia, ktorý hlásal návrat k filozofii I. Kanta. Novokantovstvo je poklasický filozofický smer, ktorý sa – na základe transcendentálnej logiky a epistemológie I. Kanta – vymedzuje voči materializmu. Za jeho iniciátorov sú považovaní nemeckí filozofi Otto Liebmann (1840 – 1912) a Friedrich Albert Lange (1828 – 1875).[1]

Za vznikom novokantovstva je možné vidieť súdobú snahu vypracovať – práve prostredníctvom návratu ku Kantovi – takú filozofiu, ktorá by zodpovedala nárokom modernej vedy.

V rámci novokantovstva sa tradične rozlišujú dva hlavné prúdy: marburská škola a bádenská škola.

Charakteristickým znakom novokantovstva je záujem o vedecko-teoretické zdôvodnenie humanitných vied a filozofické zdôvodnenie politickej teórie. Napríklad, marburská vetva novokantovstva de facto poskytla teoretické základy pre revizionizmus E. Bernsteina, ako aj pre austromarxizmus M. Adlera. A v neposlednom rade, začiatkom 20. storočia zohrávalo novokantovstvo významnú úlohu aj v ruskej filozofii, keďže predstavovalo akúsi strednú cestu medzi ortodoxnou mystickou metafyzikou a prísnym ateistickým materializmom.


novopozitivizmus p. neopozitivizmus.


novotomizmus  jedna z hlavných náplní tretej scholastiky, vyznačujúca sa rozmachom historického bádania o scholastike a o  tomizme (M. Mandonnet, M. Grabmann, M. D. Chenu aď.) a novými spôsobmi konfrontácie odkazu Tomáša Akvinského s novodobým myslením:

    • syntéza tomizmu so špekuláciou I. Kanta (D. Mercier, J. Maréchal),
    • obohacovanie a očisťovanie tomizmu na základe filozofie M. Heideggera (J. B. Lotz, K. Rahner aď.),
    • kritické vyrovnávanie sa s modernizmom (G. Manser, R. Garrigou-Langrange, C. Fabro, I. M. Bochenski aď.),
    • vyzdvihovanie existenciálnych čŕt špekulácií Tomáša Akvinského (E. Gilson),
    • radikalizácia výskumu fundamentálnych problémov metafyziky a ontológie na báze inšpirácie tradičným učením Tomáša Akvinského (J. Maritain) (cf 264;422 – 423, 86;432 an.).


(Dodatok)