náboženstvo – (znovu)obnovovanie spojenia človeka s transhorizontovou realitou, najčastejšie (no nie vždy) predstavovanou ako božstvo; jedna zo základných foriem osvojovania si sveta človekom, v rámci ktorej človek numinózne a s prevažne nemanipulatívnou tendenciou prežíva transcendentno a v rámci ktorej sa ľudia združujú do (náboženského) spoločenstva, utvára sa cirkev, sústava obradov atď.

V palete významových útvarov tvoriacich náplň náboženského uvedomovania si transcendentna dominujú významové útvary alebo procesy označované ako náboženská viera.

Náboženstvo je súčasťou civilizácie a má zmysel v miere svojej participácie na kultúre.

Náboženstvo je predmetom skúmania v rámci religionistiky, filozofie náboženstva, kulturológie, teológie náboženstva, psychológie náboženstva, sociológie náboženstva a i.

Náboženstvá odpovedajú na otázky o pôvode a zmysle života, určujú, čo je dobré a čo zlé, rátajú s ľudským strachom pred neznámym, všímajú si potrebu človeka milovať a byť milovaný, odpovedajú na túžbu ľudí po absolútnom dobre, na ich sny o mieri, harmónii a radosti, na ich občasnú potrebu útechy a chuť poďakovať sa niekomu za krásy sveta. Z týchto rozličných túžob pramení modlitba.

 :: Boh, buddhizmus, filozofia náboženská, filozofia náboženstva, hinduizmus, islam, judaizmus, kresťanstvo, modlitba, osvojovanie si svet človekom náboženské, prežívanie posvätného, realita transhorizontová, sprítomnenie (náboženstvo), univerzum významové náboženské, uranolatria, verenie (náboženstvo), viera náboženská.


náboženstvo (Kant, I.) – oblasť morálky bez toho, aby existovala nejaká špecifická cesta k nej. Náboženstvo je morálna viera vzťahujúca sa na Boha, ktorého jestvovanie sa postuluje.s Náboženstvo je poznanie povinností ako božských príkazov.


nacizmus lat.  vyhlasovanie vlastného národa (vlastnej „rasy“) za „vyšší“ národ alebo za „viac“ než ostatné národy alebo rasy a nárokovanie si na rozhodovanie o tom, ktorý národ, národnosť, rasa si život zaslúži a ktorý/á nie.

Toto extrémne vyzdvihovanie sa v nacizme opiera o významové univerzum, ktorého podstatu tvorí zlúčenina viery a presvedčenia, odmietajúca „(jednostranný a výlučný) intelektualizmus a racionalizmus ((einseitigen und ausschließlichen) Intellektualismus und Rationalismus) (241;432)“, a síce konkrétne spojenie viery, že národnú jednotu najlepšie zabezpečí štát riadený politickou stranou s jedným najvyšším vodcom, stelesňujúcim národnú vôľu, a presvedčenia o nadradenosti germánskej alebo nordickej rasy, implikujúcej plné právo iné rasy si podrobiť alebo zlikvidovať: „Blut und Rasse, Rassen-Ehre, nicht Liebe und Humanität, sind unsere Höchstwerte (krv a rasa, úcta k rase, nie láska a humanita sú naše najvyššie hodnoty“ (241;564). Toto učenie najpodrobnejšie rozpracoval jeden z prvých a najvplyvnejších členov Národnosocialistickej nemeckej  robotníckej strany (Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei, NSDAP) Alfred Rosenberg v knihe „Mýtus 20. storočia (Der Mythus des 20. Jahrhunderts), 1930“.

Nacizmus treba odlišovať od fašizmu (uprednostňujúceho svoj vlastný štát pred všetkými ostatnými štátmi).


načúvanie  pozorné vnímanie sluchom.


nadbytočnosť  presahovanie normálnej alebo potrebnej miery, prebytočnosť.

 :: redundantnosť.


nadčlovek (Nietzsche, F.)  človek ako vykupiteľ ľudstva z jeho malosti a úbohosti, ktorý všetku starostlivosť a úctu, ktorá prislúchala iba Bohu, má teraz obrátiť k sebe samému.


nadchádzanie  prichádzanie (v čase), nastávanie, začínanie sa, dostávanie sa do krátkej časovej vzdialenosti pred uskutočnením, približovanie sa


nadoblačie mysle (synkriticizmus)  vrstva mysle, ktorá má  mlčanlivú, tichú, nenarušiteľnú, nerozvlniteľnú povahu a možno ju považovať za svedkyňu všetkého diania v nej a mimo nej, tichého i hlučného, pohybu i pokoja, akýchkoľvek počiatkov a ukončení i samej nevzniknuvšej bezpočiatkovosti. Je to apriórny prienik našej mysle skutočnosťou, ktorá sa od nej transcendentne odlišuje. Nadoblačie mysle je stav, ktorý je prístupný bez najmenšieho sprostredkovania v každej etape života človeka, v hociktorom priereze bytím človeka, nazývanom homo. Vzdialenosť nadoblačia mysle nekolíše, kolíše iba stupeň tienenia jeho svetla naším egom a jeho výplodmi.

Výhľad na nadoblačie mysle a napokon sám postoj k zvyšku mysle a k ostatným súčastiam celku predsynkriticky daného z tejto pozície sa dostavuje v stave anegoity (rozpustenosti ega). Celé dianie synkriticizmu smeruje k nadoblačiu mysle.

Opis tohto procesu je však rozporný. Proces zaujatia pozície, z ktorej opisujeme nadoblačie mysle, začína uvedomovaním si egoizácie. Egoizácia ako vznikanie ega je vykročenie do ničoty. Ego, ktoré je kontinuálnym produktom egoizácie, je touto ničotou. Deegoizácia nastáva naším pretrvávaním v nevyhnutnej osamotenosti, ktorá sa v dôsledku toho dostaví. Prežívanie superpozície egoizácie a deegoizácie bez interpretácie (vrátane tej, ktorú (re)konštituujeme písaním/čítaním týchto riadkov), bez pomenúvania a bez toho, kto by tento zážitok nejako nazýval, prináša transcendovanie tejto superpozície nástup čírej spontánnosti bez chcenia aj nechcenia stať sa hocičím/hocikým. Avšak už pomenovaním stavu, ktorý máme na mysli, ako nadoblačie mysle, tento stav strácame. Presnejšie povedané, prekrývame si ho všetkým tým, čo si o ňom myslíme; nadoblačie mysle nahradzujeme jeho obrazom, ktorý ho zatieňuje (nie vzďaľuje) rovnako, ako akýkoľvek iný výplod egoizácie a ega. Svetlu nadoblačia mysle sa stačí vystaviť odstránením ego-tienidiel, vrátane deštrukcie ega (alkohol, vorkoholizmom, drogami, tmou a podobne), ktorá je formou šialenstva a nie rozpustením ega. Rozpustenie ega možno prirovnať trebárs k orgazmu, deštrukciu ega naopak k suicídiu. Rozpustením ega nastáva autentický život vo vystavenosti svetlu nadoblačia mysle, deštrukciou ega sa prehlbuje smrť zaživa, neautentickosť. Definitívnou formou autenticity čiže vystavenosti svetlu nadoblačia mysle je láska alebo vďačnosť (cf. 392;198  199).

 – I: Nadoblačie mysle, in: Wikipédia.


nadobudnutie  stanie sa majiteľom, nositeľom.


náhoda  udalosť, ktorá nastane neočakávane alebo v rámci platných zákonov nepredvídane.

 :: náhodnosť, tyché.


náhodnosť  náhodilosť  vyskytujúcnosť alebo stanie sa náhodou.


náhrada  vyrovnanie, zaplatenie, odčinenie škody, straty, odškodnenie; zastúpenie, nahradenie.


nahradenie  danie náhrady; dosadenie niekoho alebo niečoho za niekoho alebo niečo, zastúpenie, vystriedanie.


nahradzovanie  dávanie náhrady; dosadzovanie niekoho alebo niečoho za niekoho alebo niečo, zastupovanie, striedanie.


nachádzanie  objavovanie hľadaním alebo mimovoľne; získavanie hľadaním alebo mimovoľne.


nachádzanie sa – ocitanie sa; vyskytovanie sa, jestvovanie v istom stave, v istej situácii; bytie niekde fyzicky prítomný, zdržiavanie sa na určitom mieste; jestvovanie v istej polohe, bytie v istom prostredí, v prírode, jestvovanie niekde v istej podobe.


nájdenie – objavenie hľadaním alebo mimovoľne.


námietka  výhrada, dôvod, postoj uvádzaný proti.

 :: namietať.


náplň – hmota, ktorou je niečo vyplnené, naplnené; obsah (myšlienkový, citový atď.), zmysel.


napodobnené  to, čo sa vytvorilo napodobňovaním, napodobnenina, imitácia.


napodobnenie  výsledok napodobňovania.


napodobňovanie – imitovanie – robenie niečoho tak, aby vznikla podobnosť (napodobnenia s napodobňovaným).


neprajnosť  nežičlivosť  nežičlivý, neprajný postoj, vzťah k niekomu, k niečomu; negatívny postoj k (úspešnej) činnosti niekoho, k priaznivému vývoju niečoho (155;869); ochudobňujúcno seba samého o radosť prežívanú druhým / druhými

 :: etika.


národ – relatívne stabilné historické spoločenstvo ľudí vyznačujúce sa týmto:

    • spoločné územie,
    • jazyk,
    • etnické hranice
    • špecifická kultúra,
    • tradície a spôsob života,
    • tendencia vytvoriť vlastný štátny útvar s vlastným hospodárskym životom.


následnosť  poradie, v ktorom nasledujú jednotlivé veci za sebou, nastávanie niečoho v istom poradí (po niečom predchádzajúcom), vzájomné nadväzovanie na seba, nasledovanie.

 :: ontológia, proces.


nasledovanie  pohybovanie sa za nejakou entitou, sledovanie; prichádzanie po nejakej entite, po niečom predchádzajúcom, nastávanie.

 :: sekvencia.


nastávanie – začínanie byť, nadchádzanie.


náuka – zložitejší významový útvar tvorený vedným odborom, vednou disciplínou; učenie, teória, názor, napríklad faunistika (cf 342;300).

 :: náuka o prameňoch, neuropatológia, veda.


návod  súbor inštrukcií opisujúci postup činnosti.


nazeranie  nahliadanie  1. významový proces tvorený bezprostredným vnímaním;

2. spôsob posudzovania, pohľad, stanovisko.


nazeranie zmyslové  významový proces tvoriaci podproces alebo etapu poznávacieho procesu a tvorený jednotou pociťovania a vnímania.


názor  nahliadnutie  výsledok posudzovania alebo bezprostredného vnímania niečoho.


názor filozofický  filozofický významový útvar tvorený filozofickým posudzovaním niečoho, napr. senzualizmus.


názor vedecký – vedecký významový útvar tvorený vedeckým posudzovaním niečoho. napr. názor astrofyzikov na predpriestoročas.


názor zmyslový  významový útvar tvorený jednotou pocitu a vnemu a vznikajúci ako výsledok zmyslového nazerania.


názov  meno, pomenovanie, slovné označenie niečoho.

Systematický súbor názvov tvorí nomenklatúru. :: názov filozofémy, názov odborný, názov všeobecný.


názov filozofémy – označenie tej ktorej súčasti systému filozofie. V tomto slovníku slúži zväčša zároveň ako nadpis článku Hlavnej časti.


názov odborný  termín.


názov všeobecný  názov, ktorý pomenúva celú množinu predmetov rovnakého druhu.


nazvanie  názov alebo jeho danie.


nebytie  opak bytia, jeho popieranie alebo negácia. Niekedy sa stotožňuje s ničotou.

Prechod z nebytia do bytia je dianie.


necnosť  neresť, záporná mravná vlastnosť. :: etika.


neexistovanie  nejestvovanie; netrvanie.


nechávajúcno  nezasahovanie do deja alebo stavu alebo opustenie.


nejestvovanie  nevyskytovanie sa v priestore, netrvanie v čase, neexistovanie, nebytie súcnom.


nekonečno  čo nemá medze v priestore alebo v čase, čo je bez ohraničenia, hraníc, bez konca.


nekonečnosť  priestorová alebo časová neohraničenosť, neobmedzenosť, nekonečno, bezhraničnosť (155;799). :: veličina nekonečná.


nekonečnosť hmoty (filozofia marxistická)  vlastnosť hmoty spočívajúca v jej schopnosti večnou premenou svojich foriem vytvárať nevyčerpateľné množstvo objektov a vzťahov s vlastnými časovými a priestorovými štruktúrami (cf 36;473


nematie  nedržanie, nezaujímanie, neovládanie, nenosenie, nenesenie; opak matia; nebytie vlastníkom, nevlastnenie; neprechovávanie, neobsahovanie.


nemorálnosť slov.+lat.  nesúlad s mravnosťou.

Nemorálne je také konanie, ktoré je v rozpore so súborom noriem založenom na odlíšení dobra od zla.

Opakom nemorálnosti je morálnosť. :: etika.


nemožnosť  neuskutočniteľnosť.


nenávratno  odkiaľ sa už nijako nemožno vrátiť späť, čo sa už nijako nemôže zopakovať, to, čo je už navždy preč.


neodvratnosť  nemožnosť vyhnúť sa.


neohraničenosť  nematie určeného rozsahu, neobmedzenosť; úplnosť.


neopozitivizmus gr.+lat.  novopozitivizmus  tretia etapa vývinu pozitivizmu spadajúca do prvej polovice 20. storočia, ktorá sa od jeho predchádzajúcich etáp odlišuje aplikáciou modernej logiky na riešenie filozofických problémov, pričom si naďalej zachováva uznávanie autority prírodných vied v poznávaní sveta a odmietanie metafyziky. Novopozitivistický spôsob myslenia sa heuristicky efektívne uplatňoval v rámci analytickej filozofie, vo filozofii vedy, v sociálnej filozofii...

V rámci novopozitivizmu možno rozlíšiť niekoľko variantov, spomedzi ktorých je historicky prvým logický pozitivizmus, ktorého ideové a organizačné jadro tvoril Viedenský krúžok zorganizovaný r. 1922 pri katedre filozofie induktívnych vied na Viedenskej univerzite Moritzom Schlickom (1882  1936).

Ďalším centrom novopozitivistického myslenia bola berlínska Spoločnosť empirickej filozofie (H. Reichenbach, K. Hempel aď.).

Novopozitivistické prístupy sa uplatňujú aj v rámci münsterskej logickej skupiny na čele s H. Scholzom, anglickej analytickej filozofie (L. S. Stebbing, J. Wisdom aď.), v rámci logickej ľvovsko-varšavskej školy (K. Ajdukiewicz aď.), v rámci uppsalskej školy vo Švédsku, vo  filozofii vedy v USA (E. Nagel, Ch. Morris, P. W. Bridgeman aď.).

Koncom 30. rokov 20. storočia sa centrum novopozivistického myslenia presúva do USA.

V 50. rokoch 20. storočia dochádza ku kríze novopozitivizmu a k jeho prechodu do postpozitivizmu.


neporiadok  neusporiadanosť, nedostatok poriadku.


ne-rozumnosť  neracionálnosť  opak rozumnosti (cf 19;21r17an).


ne-rozumovosť  mimorozumovosť, aracionalita, nonracionalita (19;21r10an).


nesúhlas – odmietnutie názoru, odmietavý postoj.


nešťastie  1. príhoda so zlým zakončením, tragická udalosť, nehoda; 2. zlé položenie, zlý údel, trápenie (496;390).

Z hľadiska filozofie je zaujímavé to, že nešťastie (nehoda, choroba, duševné trápenie, nezdar a pod.) je príležitosť pretvárať ho na niečo zmysluplné; v tomto zmysle je vlastne súčasťou látky (materiálu, suroviny) kultúry ako jej pretvárania na niečo zmysluplné (dobré alebo krásne). Napríklad pri alebo po nezdare (neúspechu) sa možno pozrieť na svoje škrenie a jeho nositeľa, ktorým je ego, a pýtať sa, koho sa nezdar týka: som iba svoje ego, ego je to, čo vytvára celú moju bytosť duševne aj telesne? Škrie neúspech aj moje ľavé ucho alebo nohu atď.? Netvorí moju bytosť aj dačo mimo môjho ega? Prečo sa stotožňujem s tým, čo škrie moje ego, prečo sa nedívam na svoj neúspech očami celej svojej bytosti, prečo ho vidím iba cez priezor svojho ja? Keď som nešťastný alebo nešťastná, som nešťastný alebo nešťastná celý/á? Niet ani jediného miestečka alebo udalosti v mojom bytí, ktoré sú prinajmenšom ľahostajné k tomu, čo sa so mnou deje? Je táto eventuálna moja ľahostajnosť tabu aj predo mnou samým, v mojom intímne? Veď veľmi dobre vidím / cítim / prežívam atď. túto ľahostajnosť a už to je akýsi úspech a možno i príležitosť na radosť alebo šťastie. A reflektovaná ľahostajnosť sa ontologicky (!) odlišuje od nereflektovanej, je reálnym výkrokom za jej hranice... Záver: škrenie z naznačeného príkladu je transcendovateľná enkláva alebo etapa môjho života.

Dôležité je uvedomiť si, že predchádzajúci odsek nie je sekvencia ani z právnického, ani z logického diskurzu, nie je to  hrubo povedané  sebaoblafnutie, alebo jemnejšie povedané prostá útecha, ale je to príklad reálneho procesu transformácie nešťastia tvoriacej náplň jeho transcendovania, ktorého výsledkom je reálna zmena môjho bytia, môjho života.

Osobitnou kapitolou tejto problematiky je umenie zbezodkladňovania transformácie nešťastia na dačo zmysluplné (dobré alebo krásne) (cf 513).


netrvanie  nepokračovanie v čase, neprebiehanie, nekonanie sa.


neurčitosť  vlastnosť toho, čomu chýba presná vymedzenosť obsahu, významu, platnosti.


neuskutočniteľnosť  nerealizovateľnosť  nemožnosť uskutočniť.


neusporiadanosť  vlastnosť alebo stav toho, čo nie je usporiadané, upravené podľa určitého poriadku, náhodnosť, chaotický stav.


nevďačnosť  nevďak  neprejavenie vďaky alebo uznania za preukázané dobro, nepreukázanie alebo zanedbanie vďačnosti.


nevyhnutnosť  neodvratnosť nastania udalosti za daných podmienok.


nevyhnutnosť logická  nevyhnutnosť, ktorá sa ukazuje pri logických vetách a pri implikáciách, jednoznačné vyplývanie záveru z premís.

 :: logika.


nevyskytovanie sa  neobjavovanie sa, neukazovanie sa, nezjavovanie sa.


Newton, Isaac (1643 – 1727)

 – anglický fyzik a matematik, zakladateľ klasickej mechaniky, predseda Kráľovskej spoločnosti (od roku 1703). Jeho Matematické princípy prírodnej filozofie (1687) možno považovať za začiatok kvantitatívnej éry vo fyzike: Newton zavádzal základné fyzikálne pojmy ako miery (kvantity), ktorým priraďoval číselné hodnoty. Svojou koncepciou mechanického pohybu vytvoril jednotný dynamický model pre všetky hmotné sústavy, a tým utvoril predpoklady pre mechanický svetonázor založený na tvrdení, že všetky deje v prírode možno vysvetliť pomocou mechanických pohybov, pre ktoré platia Newtonove rovnice.

Newton bol aj experimentátorom, známe sú najmä jeho optické experimenty. Svetlo chápal ako prúd drobných čiastočiek (korpuskulárna teória svetla).

Šírenie svetla a gravitačnú silu sa Newton pokúšal vysvetľovať pomocou éteru, ktorý chápal ako zriedený plyn (142;38an.). ::  analýza matematická, čas absolútny (Newton, I.), čas relatívny (Newton, I.), fyzika, fyzika klasická, matematika (Newton, I.), miesto telesa (Newton, I.), miesto telesa absolútne (Newton, I.), miesto telesa relatívne (Newton, I.), množstvo hmoty (Newton, I.), množstvo pohybu (Newton, I.), počet diferenciálny (Newton, I.), pohyb relatívny (Newton, I.), priestor absolútny (Newton, I.), priestor relatívny (Newton, I.), svetlo (Newton, I.).


niečo  dačo, voľačo, čosi, nejaká entita (nezáleží na tom, aká alebo ktorá), vec, udalosť, nejaká realita.

Termín „niečo“ je veľmi všeobecný, no nevyhnutný na presné vyjadrenie istých dôležitých aspektov kategórie kvality.

Niečo sa svojou kvalitou líši od iného, medzi nimi je kvalitatívny rozdiel (69;109).


niekto  dakto, voľakto, osoba, ktorá nie je (bližšie) známa, nejaký človek.


Nietzsche, Friedrich Wilhelm (15. 10. 1844 Röcken bei Lützen (Prov. Sachsen) – 25. 8. 1900 Weimar) – nemecký filozof, ktorý vychádzal zo Schopenhauerovej metafyziky vôle a darvinistického princípu boja o existenciu a smeroval k vytvoreniu koncepcie nadčloveka, ktorého úlohou má byť zničenie všetkého klamárskeho, chorobného, životu nepriateľského. Nietzsche je jedným z najvýznamnejších predstaviteľov filozofie života. Jeho výkonom je vytvorenie osobitnej zmesi filozofie, psychológie a mýtu, ktorú niekedy označujú ako akýsi žeravý stoicizmus Nietzschem považovaný za liečebný prostriedok na choroby západnej civilizácie, predovšetkým však na odstránenie kresťanstva.

Všeobecným princípom bytia je vôľa k moci. Obmedzeniami presadzovania sa vôle sú súvislosti, ktoré v podobe sociálnych, politických, náboženských a kultúrnych tlakov vedú ľudské konanie. Človeka, ktorý do nich vstupuje a podriaďuje sa im, treba „prekonať"; je to neslobodný človek, neschopný plne presadiť svoje chcenie. Jeho prekonanie otvára cestu nadčlovekovi, ktorý sa plne identifikuje so slobodou svojej vôle, rozumovosti a mravnosti. Iba princíp slobody môže byť kritériom hodnotových predstáv a mravného zákona (tu Nietzsche ostro kritizuje Kanta), nie vopred prijaté, v resentimente slabých zakorenené náhražkovité šupy dobra a zla, ktoré slúžia iba na stabilizáciu existujúcej negativity pred požiadavkami dokonalého človeka a jeho utvárajúcej vôle. Zlo je nielen nepominuteľné, ale naopak na ňom spočíva dejinné uskutočňovanie. K fakticite zlého patrí aj „smrť Boha": Boh nezomrel, ale bol zabitý tými, ktorým sa páči v malých pomeroch, kde možno lepšie dosiahnuť moc nad človekom; bol zabitý provincializmom viery. Dôsledkom smrti Boha je však neúprosne smrť človeka, smrť subjektu slobody a zodpovednosti. V nej sa najlepšie odráža trvalý kolobeh diania, stály návrat toho istého; nie však v kozmologickom zmysle, ale ako výraz vôle nadčloveka, ktorý prekonáva konečnosť človeka a jeho vpletenosť do nízkych záujmov nasledovaním zmysluprázdneho kolobehu diania (amor fati) ako najvyššej podoby svojej vôle (264;290).  D: Die Geburt der Tragödie aus dem Geiste der Musik (Zrod tragédie z ducha hudby, 1869); Unzeitgemässe Betrachtungen (Nečasové úvahy, 1870 – 1872); Menschliches, Allzumenschliches. Ein Buch für freie Geister (Ľudské, príliš ľudské. Kniha pre slobodných duchov, 1878); Morgenröte. Gedanken über die menschlichen Vorurteile (Ranné zore. Myšlienky o ľudských predsudkoch, 1881); Fröhliche Wissenschaft (Radostná veda, 1882); Also sprach Zarathustra. Ein Buch für Alle und Keinen (Tak vravel Zarathustra. Kniha pre všetkých a pre nikoho, 1883 – 1884); Jenseits von Gut und Böse. Vorspiel einer Philosophie der Zukunft (Mimo dobra a zla. Predohra k filozofii budúcnosti, 1886); Zur Genealogie der Moral. Ein Streitschrift (Genealógia morálky. Polemický spis,1887); Der Fall Wagner. Ein Musikanten Problem (Prípad Wagner. Problém muzikantský, 1887); Nietzsche contra Wagner (1888) / vyšlo posmrtne; Der Antichrist (Antikrist, 1888) / vyšlo posmrtne;  Die Götzen-Dämmerung, oder: Wie man mit dem Hammer philosophiert (Súmrak bohov alebo ako sa filozofuje kladivom, 1889) / vyšlo posmrtne; Der Wille zur Macht (Vôľa k moci, 1889); Gedichte und Sprüche (Básne a sentencie, 1889);

Ecce Homo. Wie man wird, was man ist (Ecce homo. Ako sa staneme, čím sme), 1900; Sämtliche Werke. Kritische Gesamtausgabe (vyd. G. Colli & M. Montinari) 1967 an. :: filozofia 19. stor., filozofia nemecká, nadčlovek (Nietzsche, F.).


noéta gr.  danosti intelektu.


nolens volens lat.  chtiac-nechtiac, voľky-nevoľky, či sa chce, či sa nechce, či sa to páči alebo nie.


nomenklatúra lat.  systematický súbor názvov.


noogónia gr.  náuka o vzniku rozumu.


norma lat.  záväzne vyjadrené pravidlo, zásada, predpis alebo ich súhrn. Norma je zvyčajne spojená s určitým donucovacím opatrením.

Norma vyjadruje a zabezpečuje hodnotu.

Normy sú

    • morálne,
    • právne,
    • zvykové,
    • etiketa.

:: norma právna.


nositeľ  kto niečo má, vlastní; kto niečo rozširuje, prenášateľ, nosič, napríklad nositeľ znaku; ten, kto ide s nejakým poslaním, cieľom; obsahujúci, vyznačujúci sa niečím.


Novalis (2. 5. 1772 Oberwiederstedt (pri Mansfelde) – 25. 3. 1801 Weißenfels, zomrel na tuberkulózu), vlastným menom Georg Philipp Friedrich von Hardenberg) – nemecký básnik, jeden z hlavných predstaviteľov raného romantizmu (spoluzakladateľ jenského kruhu), literárny teoretik a filozof, tvorca magického idealizmu alebo synkriticizmu, koncipujúceho rovnováhu medzi človekom a svetom. Bol ovplyvnený filozofiou F. X. v. Baadera, J. Böhmeho, I. Kanta, J. G. Fichteho, F. W. Schellinga, Goetheho a ďalších. Dôležitým laboratóriom Novalisovho filozofovania bolo jeho recipovanie Plotina. Novalis reagoval na duchovnú roztrieštenosť novoveku vypracúvaním syntetického (synkritického) modelu života indivídua a spoločnosti, pričom mu ako vzor slúžila jeho predstava o kresťanskej kultúre stredoveku. Cestou obnovy jednoty kultúry je podľa Novalisa umelecká tvorba – poézia, majúca v jeho živote náboženský status.

Novalisov magický idealizmus je synkrízou idealizmu, kresťanskej mystiky a naturfilozofie. Cieľom Novalisovho úsilia bola morálna humanizácia panteisticky ponímanej prírody a prekonanie konečnosti maximalizáciou bytia človeka. V tomto úsilí nahradzuje Fichteho rozum-Ja (Fichteho ponímanie transcendentálneho subjektu) obrazotvornosťou (Einbildungskraft). V Goetheho intenciách podrobuje poetizácii vedy a teologizácii poéziu. Smeruje tým k transracionálnemu potencovaniu vedenia do dialektickej koncepcie tvorivého ducha, ktorého vrcholným stupňom poznania je podľa Novalisa absolútna poetizácia sveta znamenajúca prelom k novému zlatému veku.

Novalisov grandiózny romantický program symbiózy všetkých vied na báze božskej univerzálnomatematickej a zároveň poetickej totálnej vedy (Totalwissenschaft) mal vyústiť do veľkej encyklopédie – no toto všetko zostalo v dôsledku predčasnej smrti Novalisa fragmentom. :: filozofia nemecká.


novokantovstvo  filozofický smer v Nemecku v druhej polovici 19. storočia a začiatkom 20. storočia, ktorý hlásal návrat k filozofii I. Kanta. Novokantovstvo je poklasický filozofický smer, ktorý sa – na základe transcendentálnej logiky a epistemológie I. Kanta – vymedzuje voči materializmu. Za jeho iniciátorov sú považovaní nemeckí filozofi Otto Liebmann (1840 – 1912) a Friedrich Albert Lange (1828 – 1875).[1]

Za vznikom novokantovstva je možné vidieť súdobú snahu vypracovať – práve prostredníctvom návratu ku Kantovi – takú filozofiu, ktorá by zodpovedala nárokom modernej vedy.

V rámci novokantovstva sa tradične rozlišujú dva hlavné prúdy: marburská škola a bádenská škola.

Charakteristickým znakom novokantovstva je záujem o vedecko-teoretické zdôvodnenie humanitných vied a filozofické zdôvodnenie politickej teórie. Napríklad, marburská vetva novokantovstva de facto poskytla teoretické základy pre revizionizmus E. Bernsteina, ako aj pre austromarxizmus M. Adlera. A v neposlednom rade, začiatkom 20. storočia zohrávalo novokantovstvo významnú úlohu aj v ruskej filozofii, keďže predstavovalo akúsi strednú cestu medzi ortodoxnou mystickou metafyzikou a prísnym ateistickým materializmom.


novoplatonizmus  neoplatonizmus  neskorá forma starogréckej filozofie, ktorá nasledovala po strednom platonizme a v ktorej sa miešali antické prvky myslenia (platonizmus, aristotelizmus a stoicizmus, pytagoreizmus) s náboženstvom a s orientálnou filozofiou, čím sa vytvoril svetonázor s výraznými mystickými a teozofickými črtami. Novoplatonizmus sa v plnej miere rozvinul v 3. – 6. stor. Novoplatonizmom vrcholí antická filozofia.

Ústrednou tematikou novoplatonizmu je učenie o emanácii, podľa ktorého z nadsúcnostného, božského Jedna vyžaruje (emanuje) najprv duchovný svet, z neho duševný svet a z neho napokon materiálny svet.

Ďalšou témou novoplatonizmu je ekstáza, v ktorej stave človek bezprostredne nazerá božské absolútno.

Predstavitelia novoplatonizmu sa pozerali na svet ako na veľký organický celok, ktorého súčasťou je človek a v ktorom hrajú dôležitú úlohu vzájomné vzťahy (moné, proodos, epistrofé).

Hlavným predstaviteľom novoplatonizmu je (povedľa Ammonia Sakkasa) Plotinos, ktorý v 3. stor. v spise Enneady pretvoril vo vyššie naznačenom zmysle Platónovo učenie.

Myslitelia, ktorí nadväzovali na Plotina rozvinuli rôzne formy novoplatonizmu.

Vplyv novoplatonizmu významne sprostredkúval sv. Augustin.


novopozitivizmus p. neopozitivizmus.


Novosád, František (1948  )  slovenský filozof, predmetom vedeckého záujmu ktorého sú dejiny filozofie a sociálna filozofia.  D: Premeny buržoáznej filozofie, 1986; Vysvetľovanie rukami, 1994; Pozvanie k Heideggerovi, 1995; Osud a voľba, 1997; Doba X, 2003; Alchýmia dejín, 2004; (spolu s J. Pauerom, D. Smrekovou, Z. Palovičovou, E. Smolkovou, M. Muránskym a ď.) Hodina filozofie, 2004; Legitimita ideológií, 2006; (spolu s S. Abrahámom, E. Gálom a M. Kanovským) Spor bez konca, 2010; Útržky o Slovensku, 2010; Čo? Ako? Prečo?, 2014; Idey na trhovisku, 2016; Osud a voľba. Max Weber o modernej spoločnosti, 2016; V zrkadle kultúry, 2016; Zostrihy. Témy - Problémy - Škriepky, 1  2, 2019. :: filozofia slovenská, škola filozofická bratislavská.


novotomizmus  jedna z hlavných náplní tretej scholastiky, vyznačujúca sa rozmachom historického bádania o scholastike a o tomizme (M. Mandonnet, M. Grabmann, M. D. Chenu aď.) a novými spôsobmi konfrontácie odkazu Tomáša Akvinského s novodobým myslením:

    • syntéza tomizmu so špekuláciou I. Kanta (D. Mercier, J. Maréchal),
    • obohacovanie a očisťovanie tomizmu na základe filozofie M. Heideggera (J. B. Lotz, K. Rahner aď.),
    • kritické vyrovnávanie sa s modernizmom (G. Manser, R. Garrigou-Langrange, C. Fabro, I. M. Bochenski aď.),
    • vyzdvihovanie existenciálnych čŕt špekulácií Tomáša Akvinského (E. Gilson),
    • radikalizácia výskumu fundamentálnych problémov metafyziky a ontológie na báze inšpirácie tradičným učením Tomáša Akvinského (J. Maritain) (cf 264;422 – 423, 86;432 an.).


(Dodatok)