majetok – súhrn všetkých vecí, ktoré niekomu patria; vlastníctvo, imanie.


majiteľ  vlastník, kto niečo vlastní.


maoizmus  čínsky variant marxizmu-leninizmu vychádzajúci aj zo stalinizmu a tradičnej čínskej filozofie, najmä konfucianizmu, ktorého jadrom je koncepcia novej demokracie, ktorú v roku 1940 vypracoval Mao Ce-tung v práci O novej demokracii a ktorá na rozdiel od klasického marxizmu presadzuje možnosť zjednotenia socializmu a buržoáznej demokracie v súlade s princípom sinaizácie marxizmu pri jeho aplikácii na konkrétne podmienky Čínskej ľudovej republiky.

Po vzniku ČĽR v roku 1949 sa maoizmus a jeho filozofia stali oficiálnou štátnou ideológiou, ale i vedou.

Koncom 20. storočia a v 21. storočí dochádza k cieľavedomej sebareflexívnej syntéze oficiálnej vrstvy alebo vetvy čínskeho myslenia s najnovším vývinom konfucianizmu na báze fundamentálnej kritickej sebareflexie a všestranného inkluzivizmu vrátane pročínskeho spracúvania výsledkov západnej filozofie, filozofie vedy, vedy a techniky, čo sa nezvyčajne efektívne uplatňuje v smerovaní čínskej civilizácie a techniky na prvé miesto vo svete. Generálne možno povedať, že sa dnes na pôde ČĽR odohráva širokospektrálna syntéza čínskeho a mimočínskeho (cf 477).


marxizmus  v užšom zmysle filozofická, ekonomická a politická teória Karla Marxa (a prípadne aj Friedricha Engelsa), v širšom zmysle filozofický a ekonomický smer vychádzajúci z tejto teórie, či súhrnný názov rozličných interpretácií a ďalších aplikácií tejto teórie.

Marx a Engels vychádzajú z ekonomických vzťahov ako z hybnej sily dejín a z ekonomicky motivovaných sociálnych konfliktov (triedny boj). V raných prácach Marxových (najmä v Ekonomicko-filozofických rukopisoch z roku 1844) sa objavuje aj analýza postavenia človeka – výrobcu vo formujúcej sa buržoáznej spoločnosti. Marx tu zdôrazňuje pojem odcudzenia a emancipácie ľudského indivídua.

Marxizmus sa koncom 19. storočia rozštiepil na dva prúdy

    • klasický Marxov a Engelsov, pokračujúci v teoretickej, ideologickej, no najmä praktickopolitickej podobe u R. Luxemburgovej, Mehringa, Lenina, Stalina, Mao-ce-tunga a ď. (marxizmus-leninizmus, maoizmus a ď.),
    • sociálne demokraticky orientovaný – K. Kautsky, E. Bernstein (revizionizmus).

V priebehu 20. storočia sa povedľa sociálnodemokratického a marxistického poňatia v západnej Európe výrazne profilovali vplyvné ľavicové prúdy, v ktorých má inšpirácia marxizmom rôznu intenzitu a ktoré bývajú nazývané západný marxizmus, neomarxizmus a postmarxizmus.

Koncom 20. storočia sa marxizmus ďalej štiepil alebo modifikoval do viacerých, nezriedka si značne protirečiacich smerov.

V 21. storočí si významové univerzum marxizmu zachováva vplyv najmä pri rozpracúvaní alternatív neoliberalizmu a kapitalistickej globalizácie, hľadajúc si miesto v širšie polykultúrnofilozoficky orientovanej báze postglobalistickej doby štruktúrovanej v líniách troch hlavných mocenských, ale i kultúrnych1) centier – Číny, Ruska a USA.

______

1) kultúrnych v miere, v ktorej participujú na kultúre ako transformácii zlého na dobré alebo škaredého na krásne.


marxizmus západný  vnútorne značne diferencovaný resp. nesúrodý súbor učení vychádzajúcich z recepcie Marxovho a Engelsovho učenia najmä v prácach Gy. Lukácsa, K. Korscha a A. Gramsciho , ktorý sa rozvíjal na Západe po Októbrovej revolúcii v Rusku jednak v opozícií k stalinskej interpretácii marxizmu a neskôr kriticky reagujúc na „reálny socializmus“ v Sovietskom zväze, jednak kriticky rozvíjajúc významové univerzum Marxa a Engelsa pri skúmaní kapitalistického systému.

Pri prvom priblížení možno v západnom marxizme rozpoznať antiscientistický a scientistický prúd.

Antiscientistický prúd, ktorý sa označuje aj ako dialekticko-humanistický, zahrnuje tieto smery:

    • frankfurtská škola (Th. W. Adorno, M. Horkheimer, H. Marcuse, E. Fromm, W. Benjamin, L. Löwenthal, F. L. Neumann, F. Pollock, J. Habermas, O. Negt),
    • freudomarxizmus (W. Reich, H. Marcuse, E. Fromm),
    • existenciálny marxizmus (J.-P. Sartre, C. Castoriadis, C. Lefort, M. Merleu-Ponty) a s ním príbuzní filozofi E. Fischer, A. Schaff, K Kosík, F. Marek, R. Garaudi, K. Axelos,
    • fenomenologický marxizmus (E. Paci, P. Piccone, Trần Đức Thảo),
    • marxistický historicizmus,
    • budapeštianska škola,
    • juhoslovanský marxizmus alebo škola okolo časopisu Praxis,
    • filozofia nádeje E. Blocha.

Scientistický prúd:

    • L. P. Althusser a jeho nasledovníci (É. Balibar, j. Rancière, D. Lecourt,
    • G. Della Volpe a jeho nasledovníci,
    • analytický marxizmus (E. O. Wright, G. A.Cohen...).


marxizmus-leninizmus  Leninova rekonštitúcia marxizmu v podmienkach ruskej spoločnosti prechodu medzi 19. a 20. storočím zahrnujúca výsledky Leninovej interpretácie špeciálnych vied konca 19. a začiatku 20. storočia, jeho učenie o imperializme ako najvyššom a poslednom štádiu kapitalizmu, dopracovanie teórie socialistickej revolúcie a jej konkretizáciu predovšetkým na ruské pomery a vytýčenie konkrétnych ciest výstavby socializmu.


materiál lat.  látka, ktorá slúži na ďalšie spracovanie. :: materiál hybridný, materiál kompozitný,  materiál vojenský.


materializmus lat. – orientácia na materiálne alebo pozemské, hmatateľné tak v konaní, ako aj v poznávaní a jeho predmete, ktorá ucelenú filozofickú podobu a zdôvodnenie hľadá v rôznych smeroch materialistickej filozofie, napr. v staroindickej lókájate, v materializme mechanistickom, osvietenskom, dialektickom, vedeckom atď.


materializmus dialektický – ontologický a gnozeologický fundament marxistickej a marxisticko-leninskej filozofie koncentrovaný okolo týchto princípov:

    1. princíp materiálnosti sveta,
    2. princíp poznateľnosti sveta,
    3. princíp vývoja.

Pokiaľ ide špeciálne o výklad spoločnosti, dialektický materializmus sa rozpracúva v podobe historického materializmu.

Metódou dialektického materializmu je materialistická dialektika. :: filozofia marxistická, filozofia marxisticko-leninská, hmota (materializmus dialektický).


materializmus historický – marxistická filozofia spoločnosti, podľa ktorej jadro alebo reálnu základňu každej konkrétnej spoločnosti tvorí sústava výrobných vzťahov čiže vzťahov, do ktorých ľudia vstupujú v procese produkcie svojho života: výrobné vzťahy ako základné spoločenské vzťahy určujú všetky ostatné vzťahy, tvoria materiálny základ spoločenského života podmieňujúci všetky jeho ostatné stránky. Nad touto základňou sa dvíha politicko-právna nadstavba a rozličné formy spoločenského vedomia. Každá sústava výrobných vzťahov, vznikajúca na určitom stupni vývoja výrobných síl, riadi sa jednak zákonmi, ktoré sú spoločné pre všetky spoločensko-ekonomické formácie, jednak osobitnými zákonmi tej ktorej konkrétnej spoločensko-ekonomickej formácie, t. j. zákonmi jej vzniku, vývoja a prechodu do vyššej formácie. Reálny priebeh dejín závisí od ľudí, od ich aktivity, iniciatívy a organizovanosti. Ľudia sami tvoria svoje dejiny, nemôžu ich však tvoriť podľa ľubovôle, pretože každá nová generácia pôsobí v určitých objektívnych podmienkach, ktoré boli vytvorené pred ňou. Kľúčovou témou historického materializmu je kontrapozícia súkromného vlastníctva a spoločenského vlastníctva. Dôsledkom súkromného vlastníctva je odcudzenie človeka sociálnym silám a zákonom, ktoré nad ním vládnu ako vonkajšia nevyhnutnosť. Toto odcudzenie sa podľa historického materializmu prekoná v rámci komunistickej spoločensko-ekonomickej formácie, vyznačujúcej sa 1. princípom jednoty záujmov osobnosti, kolektívu, spoločnosti na základe spoločenského vlastníctva a 2. podmienkami na všestranný rozvoj slobodnej ľudskej individuality. Fundamentom historického materializmu je dialektický materializmus.

Hlavné črty historického materializmu vyložili Marx a Engels po prvý raz v diele Nemecká ideológia (nap. 1845 – 1846, uver. 1932), formuláciu podstaty historického materializmu podáva predslov Marxovho diela Ku kritike politickej ekonómie (1859) a obraz o celom komplexe historického materializmu vrátane jeho politickoekonomického zdôvodnenia si možno vytvoriť na základe hlavného diela K. Marxa Kapitál, ktorého prvý zväzok vyšiel v roku 1867 a zvyšné tri zväzky po Marxovej smrti (vyd. Engels 1885, 1894, vyd. Kautsky1905 –– 1910).


matie – bytie vlastníkom, vlastnenie; držanie, prechovávanie; nosenie; obsahovanie.


mé on gr.  nesúcno.

 

médium lat.  prostredie, prostriedok.


mechanika (Schopenhauer, A.)  „predpokladá hmotu, tiaž, nepriestupnosť, prenosnosť pohybu nárazom, tuhosť a pod. ako nepreskúmateľné, nazýva ich prírodnými silami, ich nevyhnutný a pravidelný výskyt za istých podmienok prírodným zákonom a až podľa toho začína svoj výklad, ktorý spočíva v tom, že verne a matematicky presne udáva, ako, kedy, kde sa táto sila prejavuje, a že každý jav, ktorý sa jej naskytá, odvodzuje z jednej z týchto síl“ (425;302).


mém gr. najmenší prvok kultúry replikujúci sa prostriedkami ľudskej schopnosti napodobňovať. Skupina (komplex) mémov tvorí mémplex.

Pojem mému zaviedol v 70. rokoch 20. storočia Richard Dawkins.


meno  slovné označenie, pomenovanie, názov.


metafilozofia gr. – skúmanie povahy filozofie, súbor filozofických a mimofilozofických úvah a poznatkov o filozofii, jej cieľoch, metódach, funkciách, predpokladoch, hodnote, rozdiele voči každodennému životu, vede, náboženstve, mytológii, umení, vzťah filozofického a parafilozofického…. Predmetom metafilozofie je teda filozofia sama.

Výskum filozofie, jej oblastí a aspektov, vyúsťuje do takého či onakého (metafilozofického) obrazu filozofie, do teórie filozofie, do pojmu filozofie, do modelu filozofie atď. Výsledkom alebo produktom metafilozofie je teda metafilozofický obraz filozofie.

Veľmi užitočnou metafilozofickou metódou je systémová analýza filozofie.

Metafilozofia zahrnuje tieto oblasti:

    • epistemológia filozofie,
    • filozofia filozofie,
    • metagnozeológia (metaepistemológia),
    • dejiny filozofie,
    • metodológia filozofie,
    • logika filozofie,
    • ontológia filozofie,
    • sociológia filozofie,
    • metaetika,
    • metaontológia,
    • filozofémológia,
    • ….

Systémovoanalyticky možno predmet metafilozofie rozdeliť na tieto jeho zložky:

    1. momentálny prierez štruktúrou filozofie (cf. filozofia – štruktúra);
    2. genetická a dynamická dominanta štruktúry filozofie (cf vznik filozofie, vývin filozofie);
    3. nevyhnutné externé sub- a superštrukturálne súvislosti filozofie.

Týmto systémovoanalytickým prístupom k filozofii sa riadi aj spracúvanie filozofie v čítanom, práve používanom slovníku.


metafyzika gr. – jedno zo zameraní filozofie a filozofická disciplína zaoberajúca sa celkom sveta, alebo aj tým, čo je zmyslovo neprístupné, čo presahuje fyzický svet zmyslovej skúsenosti. Metafyzika tvorí fundament systematickej filozofie.

Metafyzika je náuka o tom, čo je základom fyzického súcna; je to prvá veda vôbec a zahrnuje ontológiu a teológiu; základné témy metafyziky sú: boh, slobodná vôľa a nesmrteľná duša.

Ako zameranie filozofie sa usiluje uchopiť bytie ako také a to, čo mu ako takému prináleží, bytie jestvujúce pred súcnom, ktoré od neho bytostne a podstatne závisí, a to tak pokiaľ ide o jestvovanie súcna, ako aj pokiaľ ide o účel súcna. Aristoteles používal na označenie takéhoto skúmania termín prvá filozofia.

Metafyzika je základná filozofická veda, v ktorej korenia všetky filozofické disciplíny. Metafyziku zvyknú členiť na filozofiu bytia (ontológiu), kozmológiu, filozofiu človeka (filozofickú antropológiu, filozofiu existencie) a filozofiu boha (teológiu).

Metafyzika sa postupne vyvinula do osobitnej filozofickej disciplíny o nadzmyslových, len rozumom postihnuteľných veciach (substancia, esencia, boh, duša, nesmrteľnosť, zlo atď.), chápaných ako stále nemenné a večné entity alebo princípy.

K základným problémom metafyziky patrí:

  • problém trvania a zmeny;
  • problém mysle a tela;
  • problém slobodnej vôle a determinizmu. nia a zmeny;
  • problém mysle a tela;
  • problém slobodnej vôle a determinizmu.

:: bytie, filozofia, ontológia, súcno.


metajazyk gr.+slov.  jazyk, v ktorom vypovedáme o danom objektovom jazyku.


metóda gr. – postup dosahovania cieľa podľa pravidla/pravidiel, pozostávajúci zo série operácií, pretvárajúcich východiskové danosti na cieľ: o metóde má zmysel hovoriť iba v súvislosti s cieľavedomou činnosťou.

Metódy možno rozdeliť na praktické a myšlienkové (452;27).

Výskumom metód sa zaoberá metodológia. :: metóda fenomenologická, metóda fyziky.


metóda fenomenologická – proces vyjasňovania, t. j. predkladania na videnie a robenia evidentným, na báze zjavujúcna. :: fenomenológia, filozofia fenomenologická.


metóda filozofie – postupnosť krokov vedúca vo filozofii k vytvoreniu filozofického významového útvaru, metóda uskutočňovania filozofickej činnosti. :: analýza filozofická, metóda fenomenologická. predmet filozofie.


metóda poznania  cesta (forma, spôsob) poznania vytyčujúca jeho smer a postup, ktorým sa má dosiahnuť stanovený cieľ poznania.


metóda vedecká  metóda štandardne používaná vo vede alebo v iných kognitívnych oblastiach pri budovaní a rozvíjaní vedeckých hypotéz a teórií a v rámci získavania empirických údajov.

Vedecká metóda zahrnuje

    • definovanie,
    • explikovanie,
    • klasifikovanie,
    • myšlienkové experimentovanie,
    • abstrahovanie,
    • modelovanie,
    • usudzovanie,
    • meranie,
    • pozorovanie,
    • zber dát,
    • experimentovanie,
    • štatistickú analýzu a inferenciu...

:: poznanie vedecké, veda.


metóda vedy – postupnosť operácií vedúca k vytvoreniu vedeckého významového útvaru.

Metódy vedy sú predmetom metodológie vedy. :: metóda fyziky., veda.


metodológia gr. – výskum metód, hlavne v oblasti filozofie a špeciálnych vied (metodológia filozofie, metodológia vedy) a vývoj princípov pre tvorbu nových, veci primeraných metód.

Metodológia sa utvára až v novoveku. Predtým sa nerozlišovalo medzi vedou a vedeckou metódou.

Metodológia skúma postupy činnosti, t. j. metódy, techniky, princípy, jazyk tejto činnosti a do určitej miery i jej procedúry.


mienka  názor, náhľad  významový útvar, ktorý je výsledkom rozmýšľania alebo uvažovania o niečom a nasýtený (sprevádzaný) vierou v jeho správnosť alebo pravdivosť.


miera – rozmer, rozsah, množstvo, primeranosť; nástroj na určovanie rozmerov; jednotka merania.

Vo filozofii mieru chápu napr. ako kvalitatívne určený interval kvantitatívnych zmien, v hraniciach ktorého môže existovať daná kvalita či podstatná určenosť objektu. Miera je  jednota kvality a kvantity, jednota kvalitatívnej a kvantitatívnej určenosti vecí.

Kvalitu miery v tomto zmysle zaviedol do filozofii Hegel (69;194 a n.).

Pojmy alebo predstavy miery závisia od významových útvarov, ktoré intervenujú v priebehu ich tvorby a značne sa líšia. Napr. v gréckej mytológii je symbolom miery bohyňa spravodlivosti Themis, jej dcéra Diké (ochrankyňa mieru, pokoja a práva) a Nemesis (bohyňa spravodlivej odplaty. V antických tragédiách miera vystupuje ako druh kozmickej miery (nepísaný zákon, ktorý nemožno beztrestne prekročiť, nevratné striedanie dňa a noci).


miesto  vymedzený priestor. :: miesto človeka vo svete.


miesto človeka vo svete – postavenie, funkcia, umiestnenie človeka vo svete. Miesto človeka vo svete je súčasťou predmetu filozofie. :: človek, filozofia, miesto, osvojovanie si sveta človekom, svet.


minulé (Junk, N.  Brugger, W.)  to, čo samo už nie je, ale čo sa často ešte uchováva, objektívne vo svojom pôsobení alebo subjektívne v pamäti (46;91). :: čas (Junk, N. − Brugger, W.) 


moc  schopnosť alebo možnosť realizovať svoju vôľu alebo pôsobiť na činnosť, správanie ľudí pomocou ľubovoľného prostriedku  autority, práva, násilia.


modalita (logika)  modifikátor, modálny operátor, neextenzionálna spojka, intenzionálny operátor, modálna častica, modálny pojem  jazykový výraz, ktorým sa upresňuje pravdivostná hodnota výroku, napr. je nutné..., je možné..., je nemožné..., viem, že..., verím, že..., tvrdím, že..., prikazujem... atď. Modality sú predmetom modálnej logiky.


model tal.  materiálna alebo nemateriálna napodobnenina (náhrada, kváziobjekt, analógia) objektu alebo javu zvaného jej predloha, vzor alebo originál, vytváraná s didaktickým alebo bádateľským cieľom. Model znázorňuje originál v zjednodušenej forme. Model sa dá spravidla ľahšie vytvoriť ako originál: model vystupuje jednak ako objekt bádania a súčasne ako prostriedok poznávania originálu.

Objekt, slúžiaci ako napodobnenina, môže byť prirodzený alebo umelo vytvorený.

Model je materiálny alebo ideálny objekt, ktorý na určitom stupni zhody (podobnosti, izomorfie, izofunkčnosti atď.) reprodukuje vlastnosti a vzťahy iného objektu zvaného v danom kontexte originál, a zastupuje ho v procese materiálnej alebo duchovnej činnosti tak, že v rámci danej reprodukcie možno jeho skúmaním získavať informácie o origináli.

V oblasti bádania sa k vytvoreniu modelu pristupuje vtedy, keď je ťažké alebo nemožné skúmať nejaký objekt alebo jav v jeho prirodzenej podobe, pretože ak by sme skúmaný objekt (jav) pozorovali v tejto podobe, riskovali by sme skreslenie reálneho obrazu procesov, ktoré sa v ňom odohrávajú; môže ísť napríklad o javy, ktoré sa vyvíjajú veľmi pomaly alebo veľmi rýchlo alebo o javy patriace do minulosti alebo do budúcnosti.

Ako typický príklad modelu môže slúžiť zemepisná mapa.

Proces tvorby modelu je modelovanie. (cf 144;158an.) :: bádanie, model funkčný, model matematický. model štruktúrny.


modelovanie tal.  cieľavedomá bádateľská činnosť spočívajúca v procese tvorby modelu. :: modelovanie funkčné, modelovanie matematické, modelovanie štruktúrne, veda.


moderna fr.  temporálne a obsahové dištancovanie sa nových, tu a teraz prítomných fenoménov od fenoménov starých, považovaných za včerajšie a zastarané. Význam tohto slova závisí od toho, v ktorej dobe sa dištancuje od starého.

Termínom moderna sa označuje napríklad súhrn niektorých avantgardných smerov v architektúre, urbanizme, umení, vo filozofii z konca 19. a zo začiatku 20. storočia vyznačujúcich sa potrebou odpovedať na výzvy vychádzajúce z nového sociálneho a kultúrneho postavenia človeka vo svete a v dejinách (155;323  324).


modernizmus fr.  mentalita alebo tendencia presadzovania nového.


moral sense angl.  mravný cit.


morálka lat.  normatívny systém, tvorený súborom morálnych noriem usporiadaným na báze morálnych princípov. Morálka je súčasťou predmetu etiky.


morálnosť lat.  súlad s mravnosťou.

Morálne je také konanie, ktoré je v súlade so súborom noriem založenom na odlíšení dobra od zla.

Opakom morálnosti je nemorálnosť. :: etika.


motív lat.  významový útvar tvorený vedomou pohnútkou podmieňujúcou činnosť zameranú na uspokojenie nejakej potreby človeka; môže zahrnovať aj zdôvodnenie a podloženie vôľového správania. Od motívov závisí, aký má zmysel konanie pre daného človeka. :: motív (psychológia).


možné (Diodóros Kronos)  to, čo je pravdivé alebo bude pravdivé.


možnosť logická  mysliteľnosť bez formálnologického protirečenia, logická škontruovateľnosť.


mravnosť  súbor noriem založený na odlišovaní dobra od zla.

Konanie v súlade s týmto súborom noriem, je morálne, vyznačuje sa morálnosťou.

Konanie v rozpore s týmto súborom noriem, je nemorálne, vyznačuje sa nemorálnosťou. :: etika.


mravy  obvyklý spôsob správania alebo konania podľa určitých spoločenských noriem.


múdrosť (Moos, P.)  schopnosť harmonického využitia informačných, znalostných a emočných agencií, schopnosť ich kvalitného výberu pre životne dôležité rozhodovanie a našom správaní i správaní riadených systémov (219;13).


myseľ – subjekt, ktorý vníma, myslí, má svoje predstavy, cíti a pod. prípadne súbor predstavovania, vnímania a pod. Myseľ je entita tematizovaná v súčasnosti najmä v rámci filozofie mysle.

Myseľ by sme mohli opisovať aj ako to, čo vníma (vnímajúcno), myslí atď., pričom by sme uvoľnili väzbu na nejakú substanciu (materiálnej alebo duchovnej povahy). Takúto derelativizáciu mysle možno sledovať napríklad v diele J. Krišnamurtiho. V hinduistickej psychológii je myseľ orgánom vnímania.

Pojem mysle (mind) sa začal používať v anglickom empirizme namiesto pojmu duše.

Význam termínu myseľ prešiel vývinom: na konci 18. stor. sa myseľ chápala ako vnútorný duševný život vôbec resp. totalita zmyslových alebo iba duchovných pocitov. Niektorí myseľ chápu ako najužšiu jednotu a celkovosť duchovného a zmyslového citového života.


myslenie  významový proces, spočívajúci v nachádzaní vzťahov medzi významovými útvarmi alebo v nich, v ich pretváraní alebo spracúvaní (napríklad v ich usporiadavaní) a na základe toho vo vytváraní eventuálne nových významových útvarov (významotvorba).

Myslenie možno rozčleniť na myšlienkové operácie, ako napríklad analýzu, syntézu, členenenie, porovnávanie, usporiadavanie, spájanie, zjednocovanie a ďalšie.

Významové útvary, z ktorými sa uskutočňuje myšlienkový proces, môžu byť rôzneho druhu a čistoty (emocionálnej alebo vôľovej nasýtenosti), môžu to byť vnemy, predstavy, pojmy, môžu to byť významy vyjadrené, ale i nevyjadrené slovami, významy vyjadrené symbolmi, gestami, môžu to byť viac alebo menej usporiadané sústavy alebo roje významových útvarov atď.

Rozlišuje sa:

  – názorné myslenie (napr. názorno-činné myslenie, názorno-obrazné myslenie),

  – slovno-logické pojmové myslenie;

  – operačné myslenie;

  – vedecké myslenie;

  – každodenné myslenie;

  – umelecké myslenie (napr. hudobné myslenie, výtvarné myslenie, ...)

  – mýtické myslenie;

  – magické myslenie;

  – myslenie deduktívne;

  – myslenie induktívne;

  – myslenie analytické;

  – myslenie filozofické;

  – myslenie verbálne;

  – myslenie nonverbálne

  – atď. a pod.

:: indukcia, logika, myslenie (veda kognitívna), myslenie hudobné, operácia myšlienková, postup myšlienkový, proces významový.


myslenie pokantovské  hlavná náplň filozofie 19. storočia vychádzajúca z nezmieriteľných protikladov, ktoré sa objavujú v Kantovom myslení a týkajú sa vzťahu nazerania a myslenia, teoretického a praktického rozumu, subjektu a objektu (cf 457;9).


myslený  fiktívny – existujúci v predstave alebo v predstavách, v mysli, ktorý však nemusí jestvovať v skutočnosti.


mystérium gr.  tajomstvo, záhada.


myšlienka  významový útvar vyjadrovaný vetou, ktorý je výsledkom alebo obsahom myslenia.


mytológia gr.  doslova: rozprávanie mýtov  1. komplex významových útvarov (a pôvodne aj významových procesov) tvorený súhrnom mýtov alebo 2. skúmanie tohto komplexu, spočívajúce v analýze, interpretácii a komparácii mýtov, ktoré sa rozvíja od čias osvietenstva a ktorého ťažiskom je bádateľský odkaz v rámci mytológie, ktorý zanechal C. Lévi-Strauss. Mytológia v zmysle 2 skúma povahu mýtov, ich funkciu a miesto v sociálnom živote.

Skúmaniu mýtov, mytologickej mentality a mytologického myslenia sa okrem mytológie v zmysle 2 venuje aj sociálna antropológia, religionistika, sociológia náboženstva, psychológia náboženstva, psychoanalýza, história, filozofia a lingvistika. :: mytológia rímska, mýtus, univerzum významové mýtické.


mýtus gr.  báj  prvok mytológie v zmysle 1 tvorený komplexným významovým útvarom a významovým procesom (neustálym generujúcnom svojich stále novších a novších variantov) symbolicky reprezentujúcim celok alebo niektorý aspekt miesta človeka vo svete, ich pôvod (vznik)..., utvárajúci sa v protohistorickom alebo predskripturálnom období tej ktorej svetovej alebo etnickej kultúrnej tradície a fixovaný ako prvok toho ktorého komplexu mýtov, t. j. v mytológii mezopotámskej (sumerskej), egyptskej, indickej, čínskej, kórejskej, japonskej, gréckej, keltskej, rímskej, arabskej, germánskej, škandinávskej, slovanskej, sibírskošamanskej, tibetskej, austrálskoaboriginnej, tichooceánskej, predkolumbovskoamerickej, subsaharskoafrickej, eskymáckej... :: univerzum významové mýtické.


(Dodatok)