Lacan, Jacques Marie Emile (1901  1981)  francúzsky filozof a psychológ, predstaviteľ francúzskeho štrukturalizmu, vychádzajúci z Freudovho odkazu a dávajúci tomuto odkazu filozofické zdôvodnenie.  D: De la psychose paranoiaque dans ses rapports avec la personalité, 1932; LesComplexes familiaux, 1938; Le seminaire de Jacques Lacan, 25 zv., 1953  1979; Ecrits I  III, 1966.


ľahostajnosť  neprejavovanie záujmu, nevšímavosť, apatickosť; postoj, vzťah k okoliu alebo k okolitému dianiu vyznačujúci sa nezáujmom, nevšímavosťou, chladom, apatickosť, apatia.


látka  to, čo slúži na ďalšie spracovanie alebo formovanie. :: látka (fyzika)., látka (chémia).


látka prvá (Aristoteles)  gr. hýlé próté, lat. materia prima  číra možnosť (lat. pura potentia), ktorá je čírou možnosťou, chýba jej akýkoľvek tvar.


Leibniz, Gottfried Wilhelm (1. 7. 1646 Lipsko – 14. 11. 1716 Hannover)



 – nemecký filozof (predstaviteľ racionalizmu), matematik, polyhistor, diplomat, jeden z iniciátorov ekumenických snáh. Leibnizovi išlo o hľadanie kompromisu medzi apriórnou vedou, teológiou a empirizmom. Leibniz prišiel s pokusom odlišným spôsobom ako Spinoza prekonať descartovský dualizmus, a síce v smere monadologického spiritualizmu, podľa ktorého podstatu sveta tvoria monády. Roku 1700 zakladá Pruskú akadémiu vied.

Descartovský pojem substancie implikuje jej deliteľnosť, ktorá však nemôže ísť donekonečna. Okrem zložených substancií musia teda jestvovať aj jednoduché substancie, ktoré – keďže sú nedeliteľné – nemôžu byť rozľahlé. Jednoduchými substanciami nemôže byť niečo hmotné, pretože všetko, čo je hmotné, je deliteľné. Preto jednoduchými substanciami musí byť niečo formálne, čosi ako bod alebo aristotelovská entelecheia; musí to byť metafyzický bod, ktorý podľa G. Bruna Leibniz nazval monáda. Každé teleso je organickým spojením monád, z ktorých každá má autonómne bytie.

Leibniz prijal Descartovu myšlienku, že každá nerozľahlá substancia je mysliaca, a predpokladal, že každá monáda ako jednoduchá substancia je duchovná a mysliaca. Monáda má silu, ktorá jej zaručuje schopnosť pohybu a konania nezávisle od vonkajších popudov. Leibniz preložil dynamiku z vonkajšku do vnútra substancie1). Touto imanentnou silou monád je ich schopnosť poznávať a chcieť.

Vďaka poznaniu každá monáda odzrkadľuje v sebe celý kozmos a toto odzrkadľovanie ustavične v sebe udržuje vďaka chceniu. Keďže každá monáda je v sebe uzatvorenou individualitou, odzrkadľuje vesmír svojím spôsobom a ukazuje z neho to, čo ona sama percipuje.

Poznávacie možnosti jednotlivých monád sú rozličné – podľa týchto možností a podľa stupňa dokonalosti monád určuje Leibniz hierarchiu monád. – D: De principio individui (O individualizačnom princípe), dizertácia obhajovaná 1663; Confessio naturae contra ateistas (Vyznanie prírody proti ateistom), 1669; Hypothesis physica nova, I. et II. par. (Hypotéza novej fyziky), 1671; Theoria motus abstracti (Teória abstraktného pohybu), 1671, Theoria motus concreti (Teória konkrétneho pohybu), 1671; Nova methodus pro maximis et minimis (Nová metóda o najväčších a najmenších veličinách), 1684; Meditationes de cognitione, de veritate et ideis (Meditácie o poznaní, pravde a ideách), 1684; De geometria recondita et analysi indivisibilium atque infinitorum (O skrytej geometrii a analýze nedeliteľných a nekonečných veličín), 1686; Discours de métaphysique (Rozhovor o metafyzike), 1686; Systema theologicum (Teologický systém), 1686; De primae philosophiae emendatione et de notione substantiae (O zdokonalení metafyziky a pojme substancie), 1691; Système nouveau de la nature et de la communication des substances (Nový systém prírody), 1695; Nouveaux essais sur l'entendement humain (Nové úvahy o ľudskom rozume), 1704; Essais de Theodicée sur la bonté de Dieu, la liberté de l'homme et l'origine du mal (Pokus o teodíceu alebo o Božej dobrote, ľudskej slobode a pôvode zla), 1710; Monadologie (Monadológia), redig. 1714, vyd. 1840; Principes de la nature et de la grace (Princípy prírody a milosti), nap. 1714, vyd. 1718; Opera omnia, I – VI, 1768 – 1798; Die philosophischen Schriften I – VII, 1875 – 1890; Hauptschriften zur Grundlegung der Philosophie, I – II, 1904/1906; Sämmtliche Schriften und Briefe, 1923 an. :: čas (Leibniz, G. W.), matematika (Leibniz, G. W.), priestor (Leibniz, G. W.).


liberalizmus lat.  politická doktrína presadzujúca individuálnu slobodu a obmedzovanie úlohy štátu na minimum, t. j. na výkon práva, zabezpečovanie vnútornej a vonkajšej bezpečnosti a uskutočňovanie najnevyhnutnejších správnych činností. Najlepší možný stav spoločnosti je možný v prostredí voľnej súťaže slobodných indivíduí.

Toto učenie sformulovali európski filozofi 18. storočia, spomedzi ktorých najmä A. Smith.

Vyhraneným variantom liberalizmu je libertarianizmus.


Liessmann, Konrad Paul (13. 4 1953 Villach  )  rakúsky literárny vedec, filozof a publicista s ťažiskom výskumu v oblasti filozofie kultúry a teórie médií.  D: Ästhetik der Verführung. Kierkegaards Konstruktion der Erotik aus dem Geiste der Kunst,  1991, 20052; Ohne Mitleid. Zum Begriff der Distanz als ästhetische Kategorie mit ständiger Rücksicht auf Theodor W. Adorno, 1991; Karl Marx *1818 †1989. Man stirbt nur zweimal 1992, 19932; Kierkegaard – Zur Einführung 1993, 20104; Der Aufgang des Abendlandes. Eine Rekonstruktion Europas, 1994; Der gute Mensch von Österreich. Essays 1980–1995, 19962; Philosophie der modernen Kunst, 1993, 19983; Vom Nutzen und Nachteil des Denkens für das Leben (= Vorlesungen zur Einführung in die Philosophie, Band 1), 1997, 19982; Die großen Philosophen und ihre Probleme. Vorlesungen zur Einführung in die Philosophie 2, 1998, 20033; Philosophie des verbotenen Wissens. Friedrich Nietzsche und die schwarzen Seiten des Denkens, 2000, 20022; Günther Anders. Philosophie im Zeitalter der technologischen Revolutionen, 2002; Kitsch! oder warum der schlechte Geschmack der eigentlich gute ist, 2002; Reiz und Rührung. Über ästhetische Empfindungen, 2003; Spähtrupp im Niemandsland. Kulturphilosophische Diagnosen, 2004; Die Insel der Seligen. Österreichische Erinnerungen, 2005; Der Wille zum Schein. Über Wahrheit und Lüge, 2005; Theorie der Unbildung. Die Irrtümer der Wissensgesellschaft, 2006, 200817; Zukunft kommt! Über säkularisierte Heilserwartungen und ihre Enttäuschung, 2007; Schönheit, 2009; Hodnota člověka. Filosoficko-politické eseje, 2010; Das Universum der Dinge. Zur Ästhetik des Alltäglichen, 2010; Bildung ist ein Lebensprojekt. Martin Kolozs im Gespräch mit Konrad Paul Liessmann, 2011; Lob der Grenze. Kritik der politischen Unterscheidungskraft,  2012; Ein optimistischer Blick auf den Pessimismus, 2013; Philosophie der modernen Kunst. Erweiterte Neuausgabe, 2013; Grenzen (in) der Kunst (spolu s Th. D. Schleeom), 2014; Geisterstunde. Die Praxis der Unbildung. Eine Streitschrift,  2014; Totgesagte leben länger. Karl Marx und der Kapitalismus im 21. Jahrhundert, 2015; Vom Kopf zur Hand, … und dazwischen eine ganze Welt (spolu s W. Ullrichom, P. Strasserom a E. Kaeserom), 2015; Wer hat dir gesagt, dass du nackt bist, Adam? Mythologisch-philosophische Verführungen (spolu s Mi Köhlmeierom), 2016; Bildung als Provokation, 2017; Die kleine Unbildung. Liessmann für Analphabeten (spolu s N. Mahlerom),  2018.


línia lat.  skutočná alebo myslená čiara, priamka, krivka.


Locke, John (29. 8. 1632 Wrington, Anglicko – 28. 10. 1704 Oates)



– anglický filozof, hlavný predstaviteľ empirizmu, zakladateľ modernej teórie poznania, zakladateľ anglickej osvietenskej filozofie.

Locke budoval svoju teóriu poznania vychádzajúc zo senzualizmu: obsahy vedomia (idey) pochádzajú zo zmyslov, na ktoré pôsobia veci jestvujúce nezávisle od nášho vedomia. Idey možno rozdeliť na 1. jednoduché (simple ideas), 2. zložené (complex ideas) a 3. všeobecné (general ideas).

Základnú vrstvu tvoria jednoduché idey získavané buď prostredníctvom jedného zmyslu (napr. idea tvrdosti, idea svetla atď.), buď prostredníctvom viacerých zmyslov (idea priestoru, idea času, idea pohybu atď., buď prostredníctvom vnútorného zmyslu (reflexie) (idea myslenia, idea chcenia atď.), alebo zároveň prostredníctvom zmyslov a reflexie (idea slasti, idea schopnosti, idea jestvovania atď.)

Zložené idey sa tvoria z jednoduchých ideí operáciami opakovania, porovnávania atď.

Najvyššiu vrstvu tvoria všeobecné idey, vznikajúce abstrakciou jednoduchých ideí.

Človek je pôvodne bez týchto ideí, je telesom medzi ostatnými telesami, no v interakcii s nimi prostredníctvom impulzu (impulse). V dôsledku tohto pôsobenia  dochádza k rozsvecovaniu sa ideí v tmavej komore (dark room) nášho rozumu, čo tvorí sféru individuálnej zmyslovej skúsenosti vo forme vnímania (perception), v ktorom sa nám jednotlivé predmety bezprostredne dávajú. Priamo sú nám pritom dané iba jednotlivé predmety, nie ich podstata.

Prechod od tejto pasívnej fázy procesu poznania k aktívnej fáze tvorí sféra retencie (retention) ideí. Retenčná fáza je sprostredkujúci článok v procese prechodu od zmyslov k rozumu. Tento prechod sa uskutočňuje jednak nazeraním, jednak pamätaním si.

Nazeranie (contemplation) je podržiavanie idey, ktorá prenikla do mysle, istý čas v zornom poli. Pamätanie si je znovuoživovanie (revive) ideí, ktoré po ich vštepení prestali byť zjavnými (have disappeared) a vystúpili zo zorného poľa mysle, skryli sa jej vnútornému pohľadu. Pamäť (memory) je schopnosť mysle tieto idey oživiť, opäť ich nechať v sebe viac alebo menej sa rozžiariť.

V súvislosti s tematizáciou retenčnej etapy poznávacieho procesu Locke formuluje svoj druhý, širší pojem skúsenosti, ktorá môže zahrnovať aj cudziu spracovanú skúsenosť. V rukopise z roku 1697 venovanému používaniu rozumu (Of the Conduct of the Understanding) Locke skúma proces čítania, ktorý sa podľa neho môže uskutočňovať dvoma spôsobmi: buď ako proces sprevádzaný, alebo ako proces nesprevádzaný premýšľaním o čítanom. V druhom prípade, t. j. bez myšlienkového spracúvania čítaného (pri driemaní mysle, ako hovorí Locke) dochádza iba k ;rozširovaniu faktov, masy, ktorá sama osebe je iba surovým poznatkovým materiálom. Tento materiál tvoriaci skúsenosť v širšom zmysle slova sa už nedá vysvetliť spomenutou impulzovou teóriou. Locke tu otvára výhľad na historickú genézu stavebného materiálu poznania v generáciách predchádzajúcich tvorcov kultúry.

Na takto načrtnutej báze Locke formuluje program fundamentácie vedeckého poznania spočívajúcej v skúmaní operácií, ktoré myseľ vykonáva s ideami (operations of the mind): 1. pozornosť (attention), opakovanie (repetition), slasť (pleasure) a bolesť (pain) podporujúce pamätanie si; 2. rozlišovanie (distinction)

 a rozoznávanie (discerning); 3. porovnávanie (comparing); 4. skladanie (compounding); 5. pomenúvanie (naming); 6. abstrahovanie (abstracting).

Na báze týchto operácií si vytvárame idey primárnych kvalít (idea rozpriestranenosti, pevnosti, kvantity, pohybu a tvaru) ako skutočných vlastností vecí a ďalej ideu podstaty.

Adekvátne, zreteľné a jasné však môžu byť iba jednoduché idey, t. j. idey týkajúce sa vlastností vecí. O tom, čo drží tieto vlastnosti pohromade, však môžeme mať iba nejasné idey (predstavy). Prvá idey sa týkajú iba nominálnej podstaty, nejasné idey podstaty reálnej.

Idea nominálnej podstaty je idea, ktorá sa tvorí spájaním jednoduchých ideí kvalít získavaných prostredníctvom zmyslov.

Idea reálnej podstaty zostáva vždy nejasná, pretože tu ide o osobitnú štruktúru, ktorú ukrýva každá vec v sebe  bez akéhokoľvek vzťahu k vonkajšku.

Locke tematizuje aj vzťah vedeckého poznania a viery, a síce pod vplyvom v jeho dobe oživovanej augustiniánskej tradície, ako vzťah lumen naturale a lumen supernaturale: Boh podľa neho neuhasína prirodzené svetlo, keď myseľ osvetľuje svetlom nadprirodzeným, rozum  neprestáva byť sudcom a vodcom. Týchto ideí sa chopili deisti i francúzski materialisti 18. storočia. – D: Essay on the Law of Nature (Esej o prírodnom zákone), nap. 1663; Epistola de tolerantia (Listy o tolerancii), 1689; An Essay concerning Human Understanding (Rozprava o ľudskom rozume), 1690; Two Treatises of Government (Dve rozpravy o vláde), 1690; The Reasonableness of Christianity as Delivered in the Scriptures (Rozumnosť kresťanstva), 1695; The Works, I – III, 1704. :: vnímanie vnútorné (Locke, J.), vnímanie vonkajšie (Locke, J.).


logicizmus  smer filozofie matematiky, ktorý sa pokúša redukovať celú matematiku na logiku; podľa logicizmu možno matematické pravdy zdôvodniť výlučne logickými postupmi vychádzajúc iba z logických právd. Prvú ucelenú verziu logicizmu vypracoval G. Frege v roku 1879.


logika gr. – veda o zákonoch a operáciách správneho myslenia. Logika skúma také vzťahy medzi pojmami, ktoré závisia od spôsobu ich spojenia do súdov, resp. vzťahy medzi súdmi, ktoré závisia od spôsobu spojenia jednoduchších súdov do zložených súdov; súčasťou predmetu logiky je aj vyvodzovanie, dokazovanie, argumentácia. Novšie sa za predmet logiky považujú logické konštanty.

Logika je pôvodne filozofická, neskôr špeciálnovedná disciplína, ktorá skúma myslenie s cieľom vypracovať, explicitne formulovať pravidlá, ktoré by legitimovali naše myšlienkové postupy čiže demonštrovali ich správnosť. Jednou z výskumných úloh logiky je získavať nové pravidlá odvodzovania.

Logika vznikla v 4. stor. pr. l. Od čias Platóna a Aristotela je logika jednou zo základných disciplín filozofie, ktorá predchádza ostatným disciplínam, pretože skúma čisto formálne základné zákony a základné formy všetkého pojmovo-vedeckého myslenia.

V stredoveku bola logika druhým zo siedmich slobodných umení.

Logika je predmetom filozofie logiky a ďalších metalogických disciplín.

::


logika dialektická  časť marxistickej filozofie, ktorej predmetom je pohyb myslenia s jeho logickými a historickými aspektmi skúmaný dialektickou metódou a ktorej výsledkom je systém logických kategórií. Dialektická logika odvodzuje jednu formu pohybu myslenia z druhej.


logika doxastická  angl. doxastic logic  časť logiky, ktorej predmetom je logická štruktúra viery a presvedčenia. Niektorí považujú doxastickú logiku za variant epistemickej logiky.


logika filozofická  neklasická logika, ktorej predmetom je aplikácia formálnologických postupov a techník pri formulácii a riešení filozofických problémov.


logika formálna  symbolická logika  náuka o formách a zákonoch správneho usudzovania. :: výrok, výrok jednoduchý.


logika intenzionálna  neklasická logika vypracovaná rozšírením teória typov o prostriedky umožňujúce formulovať symbolické jazykové výrazy reprezentujúce intenzie.


logika intenzionálna transparentná  neklasická logika, ktorej autorom je P. Tichý, vypracovaná ako prostriedok logicko-sémantickej analýzy prirodzeného jazyka.


logika klasická  formálna logika rešpektujúca princíp dvojhodnotovosti a princíp extenzionality. :: princíp vylúčenia sporu.


logika matematická  formálna logika pestovaná ako matematická disciplína. :: matematika.


logika modálna  neextenzionálna neklasická logika, ktorej predmetom sú modality alebo modálne operátory, ako napríklad je možné, je nutné, je nemožné, ...

Začiatky modálnej logiky rozvinul Aristoteles a intenzívne sa skúmala v rámci stredovekej logiky. Novú etapu rozpracúvania modálnej logiky otvoril C. I. Lewis a C. H. Langford úsilím zameraným na prekonanie paradoxov  materiálnej implikácie, a J. Łukasiewicz a E. L. Post vypracovaním trojhodnotovej logiky. :: modalita (logika), Pascucci, Matteo.


logika moderná  súčasná etapa vývinu formálnej logiky nasledujúca po dominancii tradičnej logiky a vyznačujúca sa týmito črtami:

    • zdôrazňuje nevyhnutnosť upresnenia jazyka, ktorým vyjadrujeme myšlienky, ktoré robíme predmetom logickej analýzy. Tento cieľ dosahuje väčšinou tým, že pracuje so symbolickým jazykom;
    • myšlienkové operácie (usudzovanie) prevádza na operácie s výrazmi, ktoré sa uskutočňujú podľa presne stanovených formálnych pravidiel (podobne ako počtové operácie v matematike),
    • rozpracovala metódu deduktívneho výkladu vedeckej disciplíny, pri ktorej vychádzajúc z určitých základných pojmov a poučiek odvodzujeme ostatné pojmy a poznatky príslušnej disciplíny čisto logickou cestou. Moderná logika venuje síce veľkú pozornosť analýze, rozboru myšlienok a výrazov, vlastný výklad však podáva obvykle konštruktívnym postupom, počínajúc budovaním vyjadrovacej sústavy, určením významu výrazov a stanovením prípustných operácií;
    • neuzatvára sa v okruhu tradičných myšlienkových foriem, ale pripúšťa možnosť skúmať formy bez vopred daného obmedzenia (zaujíma sa napr. o viachodnotové logiky, o logiku normatívnych viet a i.) – dôležité je, aby s nimi bolo možné dôsledne operovať. Neuspokojuje sa len skúmaním výrokov, ktoré hovoria o vlastnostiach predmetov, ale zaoberá sa aj výrokmi, ktoré hovoria o vzťahoch medzi objektami.

Moderná logika vyšla síce z matematických problémov a používa matematické metódy, ale svojou povahou smeruje k tomu, aby slúžila všetkým vedám ako teória vedeckého dôkazu (4;15 – 16).

Moderná logika je hlavným nástrojom riešenia filozofických problémov v rámci analytickej a novopozitivistickej filozofie. :: logika formálna, logika intenzionálna,  logika intenzionálna transparentná, logika klasická, logika matematická, logika modálna, logika neklasická, logika výroková, symbolika logiky modernej.


logika neklasická  logika vytvorená v opozícii ku klasickej logike tým, že odmieta niektorý alebo niektoré princípy klasických logických systémov. S ucelenou výstavbou neklasických logík sa začalo začiatkom 20. storočia. P: W. Ackermann, L. E. J. Brouwer, A. Heyting, A. Church, C. H. Langford, C. I. Lewis, J. Łukasiewicz, E. L. Post, J. Słupecki, M. Wajsberg, G. H. von Wright.

Neklasickú logiku tvorí súbor týchto logík alebo skupín logík:

    • aletická logika (logika nevyhnutnosti a možnosti),
    • axiologická logika (logika hodnôt),
    • deontická alebo normatívna logika,
    • epistemická logika (logika poznania),
    • filozofická logika,
    • intenzionálna logika,
    • interrogatívna alebo erotetická logika (logika otázok a odpovedí),
    • intuicionistická logika,
    • temporálna alebo chronologická logika (logika času),
    • viachodnotová logika.


logika predikátová  logika predikátov, logika kvantifikátorov, funkcionálna logika  časť logiky, ktorej predmetom je vnútorná stavba výrokov a logické vzťahy, ktoré od nej závisia.

Predikátová logika je druhým stupňom skúmania výrokov nadväzujúcim na výrokovú logiku. Predikátová logika obsahuj výrazy výrokovej logiky a ďalej individuové premenné, individuové konštanty, predikátové (funkcionálne) premenné a predikátové konštanty. :: logika predikátová rádu prvého.


logika predikátová rádu prvého  predikátová logiky, ktorej formálny aparát umožňuje skúmať pripisovanie alebo upieranie vlastností a vzťahov konkrétnym alebo bližšie neurčeným indivíduám (cf 89;173)


logika rádu prvého  základný logický systém zahrnujúci výrokovú logiku a predikátovú logiku prvého rádu (89;173).


logika stoická  prvý systém výrokovej logiky, v ktorom sa definovali hlavné výrokové spojky (implikácia, konjunkcia, disjunkcia...), pričom úlohu axióm plnili nedokázateľné (základné) pravidlá usudzovania.


logika subjekt-predikátová  Aristotelova logika. :: a (logika subjekt-predikátová) 


logika symbolická  formálna logika  moderná logika, pomenovaná takto vzhľadom na jej charakteristický rys  používanie špeciálnej symboliky.


logika tradičná  aristotelovská logika zahrnujúca aj niektoré psychologické a metodologické aspekty myslenia.


logika tried  teória tried, triedová logika  predikátová logika rozšírená o špeciálnu (mimologickú) konštantu  (príslušenstvo prvku k triede), ktorou sa tu označuje binárna relácia príslušnosti prvku k triede, napr. x  A, čo čítame „x je prvkom triedy A“. :: = (logika tried).


logika vedy  skúmanie logickej štruktúry vedeckých teórií, definícií, klasifikácií, pojmov, zákonov, odhaľovanie logickej väzby medzi týmito vedeckými významovými útvarmi, skúmanie neprotirečivosti a úplností vedeckých teórií, spôsobov formovania a overovania vedeckých hypotéz, analýza logických aspektov generalizácie, explanácie, abstrahovania, idealizácie.


logika vedy (Carnap, R.)  logika jazyka vedy z pohľadu logiky jazyka empirickej vedy.


logika výroková  časť logiky, ktorej predmetom sú vzťahy medzi výrokovými výrazmi závisiace len od toho, ako sú tieto výrazy vybudované z iných pomocou výrokových spojok.

Výroková logika je najjednoduchší logický systém.

Výroková logika opisuje, ako na platnosť, resp. neplatnosť argumentov vplývajú špecifické logické konštanta, tzv. výrokové spojky.

Keď chceme zistiť, ako fungujú výrokové spojky, nemusíme si všímať vnútornú štruktúru jednoduchých výrokov; jednoduché výroky berie výroková logika ako ďalej neanalyzovateľné jednotky jazyka (cf 89;45).

Na výrokovú logiku nadväzuje predikátová logika. :: výraz výrokový, výrok jednoduchý (logika výroková).


logos gr.  lat. ratio  to, čo nám robí prístupným čo veci sú  myslenie, slovo (72;19 a predtým.)


(Dodatok)