kalkul (logika matematická)  systém znakov a pravidiel pre operácie s nimi.


Kant, Immanuel (1724 Königsberg (Královec) – 1804 Königsberg)

 – predstaviteľ osvietenskej filozofie, ktorý otvoril dvere nemeckej klasickej filozofii vytvorením svojho kriticizmu alebo transcendentalizmu, či transcendentálnej filozofie, ktorú chápal ako analýzu podmienok možnosti zakúšania predmetov, mravnej povinnosti a krásna i vznešeného, a zároveň iniciátor kriticisticko-aktivistickej paradigmy filozofovania končiacej s prelomom 20. a 21. storočia. Kantov kriticizmus zahrnul upretie vedeckosti metafyzike. Kantovi samému (čo ďalší vývin filozofie potvrdil) sa jeho mysliteľský prínos javil ako taká premena spôsobu myslenia, ktorú možno prirovnať k prechodu od geocentrizmu k heliocentrizmu. „Kant uskutečňuje transcendentální obrat od objektivního poznání k subjektivním podmínkám jeho možnosti“ (457;9).

Prakticky neopustil rodné mesto, viedol neobyčajne pravidelný spôsob života, o ktorom sa šíria historky: jeho pravidelnosť údajne porušil len dvakrát: keď vyšla Spoločenská zmluva (1762) a keď sa dozvedel, že vo Francúzsku vypukla revolúcia.

Kant započal štúdium na univerzite v Kráľovci (filozofia, teológia, matematika a fyzika) v roku 1740, v rokoch 1747 až 1754 sa živil ako domáci učiteľ, pričom vo svojom štúdiu pokračoval, v roku 1755 získal titul magistra a v tom istom roku aj oprávnenie vyučovať; prednášal do roku 1797, no až do smrti neúnavne rozpracúval pokusy o ďalšie rozvinutie svojej filozofie, o čom svedčí jeho posmrtné dielo Opus postumum prvýkrát vydané až v rokoch 1936 – 1938 v XXI/XXII zväzku jeho Zobraných spisov.

Kantova transcendentálna filozofia bola jednak syntézou celej novovekej filozofie (počnúc F. Baconom a končiac J.-J. Rousseauom), jednak systémom, ktorý zohral rozhodujúcu úlohu v ďalšom rozvoji filozofie. Kant zahliadol autonómiu rozumu v apriórnych princípoch, pomocou ktorých rozum spracúva zmyslové údaje a konštruuje predstavu sveta. Rozum pritom poskytuje iba poznanie javov, zatiaľ čo veci osebe sú nepoznateľné.

Vývin Kantovho myslenia sa zvykne deliť minimálne na dve obdobia – predkritické a kritické, ktoré však historici filozofie členia ešte podrobnejšie.

V predkritickom období sa Kant pokúšal o prírodovedné vysvetlenie sveta. Odmietal Leibnizovu a Wolffovu školskú metafyziku a dogmatizmus.

Kantovo dielo bolo vydávané Pruskou neskôr Nemeckou/Berlínskou akadémiou vied počnúc rokom 1900 pod súborným názvom Gesammelte Schriften (Zobrané spisy) v tomto členení:


I. oddiel: Werke (Diela), I–IX

II. oddiel: Briefwechsel (Korešpondencia), X–XIII

III. oddiel: Handschriftlicher Nachlass (Rukopisná pozostalosť), XIV–XXIII

IV. oddiel: Vorlesungen (Prednášky) XXIV–XXIX


D:

Predkritické obdobie (do 1770)

Allgemeine Naturgeschichte und Theorie des Himmels (Všeobecné dejiny prírody a teória nebies), 1755

Monadologia physica (Fyzická monadológia), 1756

Der einzig mögliche Beweisgrund zu einer Demonstration des Daseyns Gottes (Jedine možný základ dôkazu existencie Boha), 1763

Versuch den Begriff der negativen Grösen in die Weltweisheit einzuführen (Pokus o zavedenie pojmu negatívnych veličín do filozofie), 1763

Träume eines Geistessehers (Sny duchovidcove), 1766

De mundi sensibilis atque intelligibilis forma et principiis (O forme a princípoch senzibilného a inteligibilného sveta), 1770 – Kantova dizertácia

Kritické obdobie (1771 a n.)

Kritik der reinen Vernunft (Kritika čistého rozumu), 1781(= A) – 1. vydanie, citované s písmenom A

Prolegomena zu einer jeden künftigen Metaphysik, die als Wissenschaft wird auftreten können (Prolegomena ku každej budúcej metafyzike, ktorá sa bude môcť nazývať vedou), 1783

Grundlegung zur Metaphysik der Sitten (Základy metafyziky mravov), 1785

Kritik der reinen Vernunft (Kritika čistého rozumu), 1787 (= B) – 2. prepracované vydanie, citované s písmeno B

Kritik der praktischen Vernunft (Kritika praktického rozumu),, 1788

Kritik der Urteilskraft (Kritika súdnosti), 1790

Die Religion innerhalb der Grenzen der bloßen Vernunft (Náboženstvo v medziach číreho rozumu), 1793


:: a posteriori (Kant, I.), afektácia (Kant, I.), afinita (Kant, I.), afinita empirická (Kant, I.), afinita transcendentálna (Kant, I.), apriórny (Kant, I.), čistý (Kant, I.), filozofia 18. stor., filozofia 19. stor., filozofia nemecká,  idea (Kant, I.), Kant, I.: Kritika čistého rozumu, náboženstvo (Kant, I.), obrat transcendentálny, organizmus (Kant, I.), osebe (Kant, I.), poznanie (Kant, I.).


Kant, I.: Kritika čistého rozumu  prvé z trojice hlavných kritických diel I. Kanta, ktorého 1. vydanie (= A) vyšlo v Rige v roku 1781 pod titulom Kritik der reinen Vernunft (2. prepracované vydanie vyšlo v roku 1787 = B) a ktorého cieľom je kritika rozumovej schopnosti vôbec (des Vernunftvermögens überhaupt) ohľadne všetkého poznania, o ktorého dosiahnutie sa môže rozum snažiť nezávisle od akejkoľvek skúsenosti (unabhängig von aller Erfahrung), ďalej určenie čisto rozumového poznania a preskúmanie možnosti alebo nemožnosti metafyziky vôbec (Möglichkeit oder Unmöglichkeit einer Metaphysik überhaupt) (A XII), ako aj zdôvodnenie možnosti poznania a priori.


kapitalizmus lat. – spoločnosť, ktorej štruktúru určuje súkromné vlastníctvo kapitálu (z lat. capitalis = hlavná t.j. súčasť majetku, vo vzťahu k výnosu, ktorý prináša) utvoreného na báze tovarovo-peňažných vzťahov v procese rozkladu feudálnych výrobných vzťahov a ktorej obraz a hodnotenie (od krajne pozitívneho po krajne negatívne) závisí od konfigurácie významových útvarov intervenujúcich v palete postupov jeho tvorby počnúc myslením konzervatívnym a liberálnym cez myslenie sociálnodemokratické až po myslenie marxistické. :: feudalizmus, filozofia sociálna, komunizmus.


karteziánsky v.m.  descartovský  týkajúci sa filozofie R. Descarta. :: karteziánstvo.


karteziánstvo (od Cartesius  lat. transkripcia mena Descartes)  karteziánska škola, kartezianizmus  učenie Descarta a jeho stúpencov, rozšírené najmä medzi francúzskymi, nemeckými, holandskými a talianskymi filozofmi v 17. a 18. storočí, ktoré sa vyznačovalo vychádzaním z evidencie vedomia (cogito ergo sum) a striktného dualizmu tela a duše, pričom sa jeho myšlienkové postupy pridŕžali racionalistickej matematickej metódy.

Najvýraznejším smerom kartezianizmu bol okazionalizmus. :: filozofia 17. stor., filozofia 18. stor., karteziánsky.


katedra filozofie – jednotka alebo zložka fakulty vysokej školy, ktorej kolektív zabezpečuje pedagogický proces (výučbu) v rámci filozofie a rieši vedeckovýskumné úlohy z oblasti filozofie.


Katedra filozofie a dejín filozofie FF UK, Bratislava  KFDF FF UK – slovenské filozofické pracovisko na FF UK v Bratislave, ktoré vzniklo v decembri 1989 namiesto Katedry marxisticko-leninskej filozofie.

KFDF FF UK je súčasť Filozofickej fakulty UK, ktorá od svojho vzniku je centrom filozofického života na Slovensku. Pri jej začiatkoch stáli významní českí filozofi – J. Král, J. Tvrdý, neskôr zakladateľské osobnosti slovenskej filozofie I. Hrušovský a V. Filkorn.

Štúdium filozofie na katedre má za cieľ pripraviť intelektuálne zrelú osobnosť s bohatým repertoárom konceptuálne a analyticky zameraných schopností a intelektuálnych zručností, vďaka ktorým si dokáže nájsť profesionálne uplatnenie na trhu práce v rozmanitých oblastiach. Štúdium filozofických smerov, argumentačných stratégií jednotlivých filozofov, textov, analýza reprezentatívnych diel, komparácia téz, kritické vyhodnocovanie argumentov a ďalšie súčasti štúdia filozofie rozvíjajú kreatívne a intelektuálne schopnosti poslucháčov a poslucháčok, prehlbujú ich kritické myslenie a kultivujú ich verbálny aj písomný prejav. Vo svojej pedagogickej činnosti sa katedra programovo usiluje o spájanie filozofickej tradície s modernými trendmi.

K 15. 11. 2019 mala katedra akreditované tieto študijné programy:

III. stupeň: doktorandské štúdium (PhD.): Systematická filozofia, Dejiny filozofie,

Rigorózna skúška (PhDr.): Filozofia

II. stupeň: magisterské štúdium (Mgr.): Filozofia, UAP: Filozofia v kombinácii

I. stupeň: bakalárske štúdium (Bc.): Filozofia, Filozofia v kombinácii  medziodborové štúdium, UAP: Filozofia v kombinácii

  I: Katedra filozofie a dejín filozofie FF UK (oficiálna stránka). :: filozofia, výskum filozofický. :: filozofia slovenská, katedra filozofie.


kategória gr.  filozofický pojem, ktorý je najvšeobecnejším výsledkom poznania podstaty niektorej univerzálnej stránky alebo vzťahu miesta človeka vo svete, napríklad kategória bytia, kategória nebytia, kategória diania, kategória podstaty, kategória príčinnosti, kategória hmoty, kategória času atď. :: filozofia, kategória (Aristoteles), kategória (synkriticizmus), kategória gramatická.


kategória (Aristoteles)  najvyšší rod (genus) pojmov, reprezentujúcich veci.

Kategórií je desať; čokoľvek, čo možno vypovedať o veciach, nevyhnutne prináleží do tej ktorej z týchto kategórií.

No kategórie nie sú iba spôsoby výpovedí o veciach, ale aj spôsoby bytia týchto vecí; sú to základné ontologické formy, v ktorých je súcno: všetko, čo nejakým spôsobom je, patrí podľa tohto svojho spôsobu bytia do jednej z kategórií.

Tabuľka Aristotelových kategórií


po slovensky

starogrécky názov

  1.

substancia

ousia [úsia]

  2.

kvantita

poson

  3.

kvalita

poion

  4.

vzťah

pros ti

  5.

kde?

pou [pú]

  6.

kedy?

pote

  7.

poloha

keisthai

  8.

habitus

echein

  9.

činnosť

poiein

10.

trpnosť

paschein


kategória (synkriticizmus) – kognitívny významový útvar tvoriaci kľúčový prvok alebo entitu významového univerza. Kategórie ako pre danú oblasť najvšeobecnejšie pojmy sa grupujú do relatívne stabilných konfigurácií kategórií určovaných skupinou jadrových kategórií. Náuku o kategóriách podáva synkriticistická kategoriológia synkriticky nadväzujúca na kategoriológiu bratislavskej filozoficko-metodologickej školy najsústavnejšie rozvinutú v diele V. Černíka.

Kategórie svojou intervenciou vo výskume tej ktorej oblasti reality a určovaním metód tohto výskumu ho podstatným spôsobom určujú. Výber kategórií takto sa uplatňujúcich vo výskume je zasa (v rôznej miere vedome) určovaný záujmami bádateľa respektíve záujmami toho, kto bádateľovi umožňuje výskum. Ak bádateľ nechá vo svojom skúmaní intervenovať kategórie, ktorých intervencia vedie k výsledkom nevyhovujúcim záujmom udržujúcna bádateľa vo výskume, dochádza k reštrukturácii konfigurácie kategórií intervenujúcich v jeho výskume, k zmene orientácie výskumu alebo priamo k zrušeniu výskumu: nik nedeegoizovaný nebude podporovať výskum, ktorý nevyhovuje jeho záujmom a nevedie k uspokojovaniu jeho potrieb.

Podľa synkriticizmu kľúčovú rolu v konfigurácii kategórií intervenujúcich vo výskume a vôbec v myslení plní ego rozhodujúceho činiteľa udržujúcna výskumu (a myslenia vôbec) pri živote. V tomto kontexte vystupuje na povrch heuristická funkcia deegoizácie: napríklad vo vzťahu k vedeckému objavu je deegoizácia akýmsi ustúpením ega bádateľa objavu. Bádateľ svojou činnosťou dospieva k (eventuálnemu) objavu tak, že ego bádateľa prestane zatieňovať výhľad na objav, že tomuto objavu uvoľní cestu. Subjektívne sa to prejaví ako extatický stav bádateľa.

Obdobne to platí aj v umeleckej tvorbe, ktorá sa zavŕši rozpustením sa ega tvorcu v umeleckom výtvore.

Podmienkou zmysluplnosti objektívneho zamerania vedeckej práce je jej deegoizované udržujúcno, ktoré sa na pôde (západnej) civilizácie zväčša javí ako utópia.


kategória záujmu – významový útvar, ktorý vznikol poznaním podstaty špecifickej zameranosti (individuálneho alebo skupinového) subjektu na dosiahnutie určitého cieľa. Kategória záujmu je potrebná pri vysvetľovaní vzniku a priebehu konfliktov, pri analýze fungovania politického systému, pri skúmaní mechanizmov sociálnej zmeny atď.


kategoriológia gr. – náuka o filozofických kategóriách, ich povahe, vzťahoch (systémoch), vzniku a vývoji.


Kehre nem.  obrat čelom vzad, úvrať, zvrat, skrut. Jedna z kľúčových tém (i čŕt) Heideggerovho myslenia, ku ktorej sa Heidegger vracal s ambíciou preniknúť do štruktúry diania myslenia a následne aj bytia samého (dejín bytia) a bazálneho bytnenia udalosti (udalostnenia).

Bežne a zbežne sa Kehre podáva pri opise vývinu Heideggerovho myslenia ako zmena východiska jeho myslenia v priebehu dvadsaťročia medzi 1927, kedy uverejnil dielo Bytie a čas, a 1947, kedy bol uverejnený jeho List o humanizme), ktoré sa pred týmto časovým intervalom uberalo od skúmania tubytia (pobytu, Dasein) k bytiu (Sein), k mysleniu, vychádzajúcemu z prvoradej tematizácie bytia a jeho úvratnej štruktúry (kehrige Struktur des Seins) pričom tento obrat sprevádzala aj (pre Nemcov) nezvyčajná zmena (poetizácia) vo vyjadrovaní Heideggerových myšlienok.


Kepler, Johannes (27. 12. 1571 Weil der Stadt  15. 11. 1630 Regensburg)  nemecký astronóm, fyzik, optik a matematik, zakladateľ modernej náuky o pohybe nebeských telies, ktorý nadväzujúc na Kopernika vytvoril nebeskú mechaniku, pričom do nej zaviedol eliptický pohyb. Od roku 1600 pôsobil v Prahe.

„Kepler na základe štúdia pohybu planét slnečnej sústavy sformuloval svoje skvelé jednoduché zákony. Jednoduché preto, že všetka rozmanitosť pohybu všetkých planét bola vyjadrená tromi vzťahmi. Zároveň tu však vznikla nová komplikácia, a to ideová: Čo je zdrojom pohybov opísaných týmito vzťahmi? Je to božská múdrosť prírody alebo niečo konkrétnejšie? Odpoveď na túto otázku dal ... Newton vytvorením svojej mechaniky a formuláciou zákona zemskej príťažlivosti. (419;12)“


Kierkegaard, Søren Aabye (5. 5. 1813 Kodaň, Dánsko  11. 11. 1855 Kodaň)  dánsky filozof, spisovateľ a teológ, ktorý vychádza z filozoficko-metafyzického predpokladu, že (dospelý) človek sa odlišuje tak od prírody ako aj od Boha.

Anorganická a organická príroda sa vyznačuje tým, že sa v priestore a čase iba vyskytuje, zatiaľ čo človek môže existovať iba potiaľ, pokiaľ sa vzťahuje k svojej vlastnej situácii: sebavsťahovanie sa človeka k vlastnej situácii mu umožňuje zasahovať do tejto situácie a meniť ju. Človek je na rozdiel od zvieraťa, ktoré je úplne podriadené prírodnej nevyhnutnosti, jednotou alebo syntézou možnosti a nevyhnutnosti: človek sa môže rozhodovať. To, čo predchádza okamihu rozhodnutia, sa stáva minulosťou, to, čo po ňom nasleduje, sa stáva budúcnosťou vyplnenou možnosťami. Človek žije v časovosti, pokiaľ sa ako jednota minulosti, okamžiku a budúcnosti vzťahuje k existovaniu v čase ako jednote možnosti a nevyhnutnosti. Na druhej strane oproti Bohu je človek bytosť konečná, jeho sloboda je vždy obmedzená, pretože človek je vo svojej existencii vždy závislý od okolností, od toho, čo je nevyhnutné.

Avšak tým, že človek má slobodný vzťah k možnostiam svojej situácie, prekračuje hranice konečnosti a nevyhnutnosti a žije tak, ako keby bol okamih večnosťou. Samu slobodu si človek nemôže zvoliť, je slobodný nezávisle od svojej vôle. Na druhej strane má voľnosť v tom smere, ako bude so svojou slobodou nakladať. A práve v tom spočíva vlastná existenciálna otázka, a síce čo si počať so svojím životom, so svojou existenciou.

Podľa Kierkegaarda existuje rad principiálne odlišných, hierarchicky usporiadaných existenciálnych možností alebo štádií, pričom človek nemusí prejsť nižšími, aby mohol realizovať vyššie: niektoré môže preskočiť, či dokonca sa môže vrátiť k nižším. Pri najhrubšom filozofickom priblížení, možno podľa Kierkegaarda rozlíšiť tri možnosti/štádia existencie: estetickú, etickú a náboženskú. Každé štádium obsahuje názor o tom, v čom pre človeka spočíva pravda a či vôbec existuje nejaká pravda. Rozhodnúť o tom, ktorá existenčná možnosť/štádium je najlepšie, nie je možné ani filozoficky, ani vedecky. Prechod od jedného štádia do druhého sa v existenciálnom i logickom ohľade realizuje skokom.  D: Af en endnu Levendes Papirer. Udgivet mod hans Villie, 1838; Om Begrebet Ironi med stadigt Hensyn til Socrates, 1841; Enten - Eller. Et Livs-Fragment udgivet af Victor Eremita, 1–2, 1843; To opbyggelige Taler, 1843; Frygt og Bæven. Dialektisk Lyrik af Johannes de Silentio, 1843; Gjentagelsen. Et Forsøg i den experimenterende Psychologi af Constantin Constantius, 1843; Tre opbyggelige Taler, 1843; Fire opbyggelige Taler, 1843; Begrebet Angest. En simpel psychologisk-paapegende Overveielse i Retning af det dogmatiske, 1843; To opbyggelige Taler, 1844; Tre opbyggelige Taler, 1844; Philosophiske Smuler eller En Smule Philosophi af Johannes Climacus, udgivet af S. Kierkegaard, 1844; Problem om Arvesynden af Vigilius Haufniensis, 1844; Forord. Morskabslæsning for enkelte Stænder efter Tid og Leilighed af Nicolaus Notabene, 1844; Fire opbyggelige Taler, 1844; Tre Taler ved tænkte Leiligheder,1845; Stadier paa Livets Vei. Studier af Forskjellige. Sammenbragte, befordrede til trykken og udgivne af Hilarius Bogbinder, 1845; Afsluttende uvidenskabelig Efterskrift til de philosophiske Smuler. Mimisk-pathetisk-dialektisk Sammenskrift, Existentielt Indlæg, af Johannes Climacus. Udgiven af S. Kierkegaard, 1846; En literair Anmeldelse. To Tidsaldre, Novelle af Forfatteren til "en Hverdags-Historie", udgiven af J. L. Heiberg, 1846; Opbyggelige Taler i forskjellig Aand, 1847; Kjerlighedens Gjerninger. Nogle christelige Overveielser i Talers Form, 1847; Christelige Taler, 1848; Lilien paa Marken og Fuglen under Himlen. Tre gudelige Taler, 1849; Tvende ethisk-religieuse Smaa-Afhandlinger af H.H., 1849; Sygdommen til Døden. En christelig psychologisk Udvikling til Opbyggelse og Opvækkelse. Af Anti-Climacus, udgivet af S. Kierkegaard, 1849; "Ypperstepræsten" – "Tolderen" – "Synderinden", tre Taler ved Altergangen om Fredagen, 1849; Indøvelse i Christendom af Anti-Climacus. Nr. I. II. III, udgivet af S. Kierkegaard, 1850; En opbyggelig Tale, 1850; To Taler ved Altergangen om Fredagen, 1851; Om min Forfatter-Virksomhed, 1851; Til Selvprøvelse. Samtiden anbefalet, 1851; Dette skal siges; saa være det da sagt, 1855; Øieblikket nr. 1–10, 1855; Synspunktet for min Forfatter-Virksomhed. En ligefrem Meddelelse, Rapport til Historien, skrevet 1848. Udgivet efter S.K.s død i 1859; Dømmer selv. Til Selvprøvelse Samtiden anbefalet. Anden Række, skrevet 1851–52. Udgivet efter S.K.s død i 1876; Bogen om Adler skrevet 1846–47. Udgivet efter S.K.s død i 1916. :: filozofia 19. stor., existencializmus.


kladný  žiaduci, vyhovujúci, majúci väčšiu hodnotu v porovnaní s inou hodnotou.


klam  klamný významový útvar  významový útvar sčasti alebo úplne nezodpovedajúci skutočnosti, zdanie.


klasifikácia lat.  triedenie, roztrieďovanie, vedecká metóda organizácie poznania a spôsob spracovania poznatkov s cieľom efektívnejšie ich použiť alebo hľadať súvislosti medzi údajmi. Uskutočňuje sa na základe určitého klasifikačného princípu čiže kritéria klasifikácie (218;71).


klasifikovanie lat.  systematické triedenie, čiže také, ktoré sa uskutočňuje plánovito, podľa určitého stanoveného postupu alebo systému.


klaster angl.  zhluk, skupina, zoskupenie; zväzok.


kodifikácia lat.  uzákonenie, vytvorenie systému pravidiel.

Kodifikáciu si vynúti nezriedka až dlhodobé obdobie hromadenia materiálu, ako to vidno napríklad na dejinách formálnej logiky (4;219). :: kodifikácia (lingvistika), kodifikácia (právo).


kognitívny lat.  slúžiaci na poznávanie, poznávací.


kompaktnosť lat.  celistvosť


komparácia lat.  porovnávanie  vyhľadávanie objektov alebo javov, ktoré majú spoločnú črtu alebo črty; metóda zisťovania zhodných alebo rozdielnych vlastností pozorovaných entít. Darwina viedla táto metóda k vytvoreniu vývinovej teórie. V medicíne sa často porovnávajú normálne hodnoty (napr. biochemických parametrov) s hodnotami patologickými. Porovnávanie (komparácia) je všeobecná metóda poznávania, ktorá je použiteľná vo všetkých vedách a v mnohých vedách sa aj používa. V niektorých nadobúda zvláštny význam a porovnávací výskum sa v nich konštituuje ako špecifický odbor alebo ako výskumná špecializácia.

Komparácia (porovnávanie) je všeobecná operácia myslenia, ktorá vyúsťuje do zistenia, či sú dva predmety alebo javy rovnaké (totožné), podobné alebo odlišné. Ten istý jav môže byť z istého hľadiska podobný, ale z iného hľadiska odlišný, preto si treba uvedomiť (a v komunikácii upresniť) hľadisko, z ktorého sa porovnávanie uskutočňuje.


kompetencia encyklopedická (Eco, U.) – súbor poznatkov a skúseností z osobného života, z histórie, z jazyka, z iných umeleckých diel a tak ďalej uschopňujúcich recipienta chápať a interpretovať významy umeleckého diela.


komplex lat.  súbor, skupina predmetov tvoriacich celok.


komponent lat.  zložka  jeden z prvkov tvoriacich celok.


komunikácia lat.  výmena informácií. :: komunikácia jazyková, systém komunikačný, teória komunikácie, výmena informácií.


komunizmus lat.  spoločnosť založená na spoločnom (lat. communis) vlastníctve a rovnosti jej členov a rôzne snahy alebo hnutia za jej dosiahnutie, ktorých chápanie závisí od konfigurácie a druhu významových útvarov, intervenujúcich v uvažovaní o nich.

Hoci termín sa objavil až v prostredí tajných spoločnosti vo Francúzsku 19. storočia, predstavy alebo sny o spoločnosti založenej na spoločnom vlastníctve pochádzajú prinajmenšom zo 4. stor. pr. n. l. z kynického prostredia (Antisthenes, Diogenes) a tvoria súčasť Platónovej koncepcie ideálneho štátu v jeho diele Ústava. Sny o sociálnej rovnosti boli vlastné raným kresťanským obciam, predstavy o nej tvorili súčasť roľníckych a plebejských hnutí počas stredoveku, podobu sociálneho radikalizmu alebo utópií nadobúdajú v renesancii (Th. Münzer, Th. More, Campanella), v 18. storočí sa nimi nadchýna J. Meslier, G. B. de Mably, Morelly, F. N. G. Babeuf, (čiastočne) J. J. Rousseau, v 19. storočí R. Owen, E. Cabet, C. H. de Saint-Simon, F. M. Ch. Fourier, L. A. Blanqui.

Významové univerzum komunizmu v 2. polovici 19. stor. vedecky rekonštituuje K. Marx a F. Engels, pričom ako centrálny pojem v ich reflexii sa uplatňuje kategória spoločenskoekonomickej formácie. Odvtedy sa paleta komunistického významového univerza rozvinula od snov, túžob a utópií až po projekty niektorých prvkov alebo fáz komunistickej spoločnosti realizované neúspešne okolo Sovietskeho zväzu v 20. storočí a úspešne v Čínskej ľudovej republike v 21. storočí, pričom vierové, blúznivé a nominálne prvky komunizmu nahradzujú jeho nesentimentálne ekonomické, technologické, edukologické atď. reálie konštituujúce postkapitalistickú spoločnosť na báze presunu ťažiska ekonomickej a vojenskej moci zo Západu na Východ. :: filozofia sociálna, kapitalizmus, komunizmus vedecký.


konanie  robenie, uskutočňovanie, vykonávanie (nejakej činnosti); činnosť zameraná na dosiahnutie niečoho. :: správnosť.


konanie nemorálne  konanie, ktoré je v rozpore so súborom noriem založenom na odlíšení dobra od zla.


koncepcia lat.  spôsob chápania; osnova, rozvrh, plán, určený so zreteľom na vytýčený cieľ. :: koncepcia filozofická.


koncepcia filozofická  komplexnejší filozofický významový útvar spočívajúci vo viac menej rozvinutej a ucelenej oblasti filozofického významového univerza a vyrastajúci z istého filozofického problému (prehlbujúci alebo rozširujúci ho). :: filozofia.


koncept lat.  pojem, predstava, poňatie. ::  koncept (Bridgman, P. W.), koncept indivíduový.


koncept (Bridgman, P. W.)  množina operácií.


koncept indivíduový  intenzia indivíduového mena (490;32).


konceptualizovanie lat.  konceptualizácia  premieňanie na pojem; napr. pojem času konceptualizuje nevratnú premenlivosť sveta, procesuálny charakter jeho jestvovania, vyskytovanie sa udalostí popri jestvovaní vecí.


koniec  posledná časť alebo fáza niečoho, opak začiatku, druh okraja. :: stred.


konkordancia lat.  zhoda, súhlas. :: konkordancia biblická.


konkordancia (synkriticizmus)  súsrdečnenie (doslovne podľa lat. con-cor-dantia, čo približne znamená: „sú-srdeč-nenie”), milujúcno s opätovaním; maximom konkordancie je synkriticizmus ako spôsob života (čiže nielen ako alebo predovšetkým filozofické učenie).


konštanta lat.  jazykový výraz s pevne priradeným významom. :: konštanta (logika).


konštanta (logika)  termín, ktorý má presne vymedzený význam, ktorý v priebehu úvah zostáva nemenný.


konštanta logická  jazykový výraz vplývajúci na platnosť schém argumentov alebo úsudkov, napríklad kvantifikátor, logická spojka, operátor...

Logické konštanty tvoria súčasť predmetu logiky. :: logika.


konštituent lat.  zložka  prvok, ktorý pôsobí na konštituovanie niečoho; súčasť väčšej konštrukcie.


konštituent významový  objektívny alebo subjektívny prvok významového útvaru.


konštrukcia lat.  zostrojenie, zloženie, spojenie. :: konštrukcia (Tichý, P.), konštrukcia stavebná.


konštrukcia (Tichý, P.) – zložená logická entita sui generis, ktorej skladbu verne zachytáva jazyková štruktúra výrazu; konštrukcia je to, o čom je bezprostredne výraz jazyka.


konzistentnosť lat.  súdržnosť, konzistencia, ucelenosť  zviazanosť celku na základe istých (napr. logických) vzťahov.


konzistentnosť systému logického  logická neprotirečivosť logického systému, bezospornosť logického systému  vlastnosť logického systému, v ktorom nie je odvoditeľné logicky sporné tvrdenie. :: logika.


Kopernik, Mikuláš (19. 2. 1473 Toruň  24. 5. 1543 Frombork, Poľsko)  poľský astronóm, matematik, filozof, humanista, kanonik v katolíckej cirkvi a ekonóm, ktorého učenie sa stalo východiskovým bodom obrazu sveta sformulovaného v 17. storočí: obsahovalo kinematickú schému slnečnej sústavy potvrdzovanú ďalším vývinom. Kopernikom sa začalo zbližovanie astronómie so zemskou mechanikou. Východiskovým bodom tu bola jeho kniha O kruhových pohyboch nebeských telies (1543).


kozmos gr.  vesmír, svet.


kraj  miesto najviac vzdialené od stredu.


krása – najvyššia kladná estetická hodnota tkvejúca vo vyvolávajúcne intenzívneho pozitívneho estetického zážitku alebo hodnotenia. :: estetika.


Kripke, Saul Aaron (13. 11. 1940 Bay Shore, New York)  americký filozof a logik, predstaviteľ analytickej filozofie s ťažiskom výskumu v oblasti modálnej logiky a sémantiky. :: filozofia USA.


kritérium gr.  miera posudzovania alebo hodnotenia, meradlo, prostriedok previerky, štandard.


kritérium pravdivosti  prostriedok previerky pravdivosti významových útvarov (poznatkov, pojmov, súdov, teórií atď.); umožnujúcno rozoznať pravdivé od nepravdivého, napr. pravdivé výroky alebo súdy od nepravdivých výrokov alebo súdov. :: evidencia (fenomenológia), pravda., svetlo.


krok  pohyb nôh pri chôdzi; fáza, etapa pri stom postupe.


kultúra lat. – pretváranie zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne človekom. V živote človeka alebo spoločnosti, v ich činnosti, v jej spôsoboch, výtvoroch atď. je toľko kultúry, koľko je v nich pretvárania zlého na dobré a škaredého na krásne, pričom zlé je to, čo komukoľvek škodí (alebo prinajmenšom, čo škodí druhým) a dobré je to, čo uspokojuje potreby človeka bez toho, aby komukoľvek alebo čomukoľvek škodilo (alebo prinajmenšom, aby škodilo druhým).

Kultúra je maximum bytia človeka alebo spoločnosti: človek nemôže byť viac než kultúrnou bytosťou a spoločnosť nemôže byť viac než kultúrnym spoločenstvom (spoločenstvom kultúrnych bytostí).

Podstatou bytia kultúry je inscendencia čiže sebaprehlbovanie sa alebo spiritualizácia človeka.

Maximom kultúrneho bytia človeka je zmysluplnosť (= totálna spiritualizovanosť), čiže uplatňovanie všetkých jeho schopností pri premene zlého na dobré atď. V štádiu zmysluplnosti sa táto transformačná činnosť človeka mení na autotelickú činnosť čiže činnosť majúcu zmysel (alebo cieľ, účel) v sebe samej – sama táto činnosť je dianím dobra a krásy.

Kultúra sa časom roztrieštila do jednotlivých oblastí, ktoré ľudstvo len s námahou udržuje ako oblasti kultúry – ide tu napríklad o takéto oblasti kultúry:

Tam, kde tieto oblasti prestávajú plniť vyššie uvedenú transformačnú (dobrotvornú a krásotvornú) funkciu, prestávajú byť zároveň oblasťami kultúry a zostávajú iba súčasťou civilizácie.

Civilizácia nezabezpečuje automaticky kultúru, skôr naopak: v jednotlivých oblastiach kultúry sa v priebehu dejinného vývoja spontánne presadzuje tendencia prestať byť súčasťou kultúry, preto ich udržiavanie v podobe súčasti kultúry si od ľudí vyžaduje vynakladanie úsilia a neustálu pozornosť.

A naopak pri kontinuálnej pozornosti a vynakladaní úsilia sa zmäkčuje ostrosť hraníc medzi jednotlivými oblasťami kultúry a dochádza k tomu, že sa stávajú tým, o čo im dovtedy iba išlo – napríklad filozofii lásky prestáva záležať na tom, aby bola filozofiou a jej nositeľom začína záležať na samej láske; prírodným vedám prestáva záležať na tom, aby boli služobníčkami ovládnutia prírody, a začína im záležať na tom, aby prírodu zbavili zničujúceho pôsobenia človeka na ňu; náboženstvám prestáva záležať na prísľuboch spásy „vyvoleným“ a stávajú sa samé spoločenstvami „okamžitej“ pohody a lásky dokonca aj k ináč zmýšľajúcim atď. :: agrikultúra, civilizácia, doba osová druhá, filozofia kultúry, folklór, kultúra 18. stor., kultúra 19. stor., kultúra 20. stor., kultúra 21. stor., kultúra africká, kultúra anglická, kultúra antická, kultúra arabská, kultúra čínska, kultúra grécka, kultúra indická. kultúra ľudová, kultúra postmoderná, kultúra praveká, kultúra právna, kultúra rímska, kultúra staroveká, kultúra stredoveká, kultúra súčasná, kultúra svetová, kultúra tibetská, kulturológia, matie zmyslu, pamiatka kultúrna.


kvantifikátor lat.  výraz niektorý, každý, všetci atď. Kvantifikátory sa vždy spájajú s premennými. S každým kvantifikátorom, ktorý sa vyskytuje v nejakej formule, sa spája dosah kvantifikátora (cf. 89;182).


kvantum lat.  (isté) množstvo.


(Dodatok)