idea gr.  myšlienka, predstava o niečom, významový útvar; pôvodná forma, obraz.


idea (Platón) ‒ prvok oblasti skutočnosti tvorenej ideálnymi entitami; základnou vlastnosťou ideí je to, že je každá z nich absolútne identická sama so sebou. Preto sú idey nemenné, večné, nehmotné, zmyslami nevnímateľné a s ničím iným nezmiešané.

Iba o ideách možno nadobudnúť pravé vedenie (epistémé), a to cestou rozumového poznania (noésis).

Idey tvoria svet, ktorý je prvotný a nadradený zmyslovému svetu.

Súhrn všetkých predmetov určitého druhu, napríklad ľudia, stoly a podobne, je odvodený od jedného vzoru zo sveta ideí ‒ od idey človeka, od idey stola a podobne.

Idey tvoria hierarchicky usporiadaný celok, ktorého poriadok je výsledkom pôsobenia idey dobra.

Hmotný sveta jeho usporiadanie je nedokonalým obrazom sveta ideí.

Svet ideí je onen svet, s ktorým je príbuzná nesmrteľná časť človeka, jeho duša. Vďaka tejto príbuznosti vzniká v duši túžba po spojení so svetom ideí, v ktorom duša pobývala pred narodením a do ktorého sa po smrti môže opäť vrátiť. Prípravou pre návrat do ríše ideí je filozofický spôsob života, zasvätený poznávaniu. Poznanie je okrem iného rozpomínanie sa (anamnésis) na to, čo duša už pred narodením videla vo svete ideí a čo po spojení s telom, ktoré je pre ňu väzením-hrobom, zabudla. Metódou, ktorá vyvoláva v duši rozpomínanie sa na svet ideí, je dialektika.


idea kauzality (Hume, D.)  idea zvykového prechodu od predstavy jedného z členov kauzálneho vzťahu k predstave druhého.


idey základné (Hume, D.)  idey, ktoré nevznikli spájaním, presúvaním atď ideí už existujúcich, a ktoré sú vždy kópiami impresií.


idealizmus gr.  orientácia na ideálne alebo duchovné tak v konaní, ako aj v poznaní a v jeho predmete. Koncentrovanú filozofickú podobu nadobúda predovšetkým v subjektívnoidealistickej a objektívnoidealistickej filozofii.


idealizmus nemecký klasický  súčasť nemeckej klasickej filozofie tvorená súborom filozofém centrovaných okolo I. Kanta, J G. Fichteho, F. W. J. Schellinga a G. W. F. Hegela.


identifikácia lat.  zisťovanie alebo zistenie totožnosti.


identita lat.  totožnosť, zhodnosť vo všetkých vlastnostiach, rovnakosť.


ideológia fr. < gr.  pôvodne smer francúzskej filozofie zvaný aj ideologizmus konca 18. a začiatku 19. storočia, tvoriaci prechod medzi francúzskym osvietenským senzualizmom (E. B. de Condillac (1715  1780)) a pozitivizmom (A. Comte (1798  1857 aď.), ktorý si vytýčil za cieľ „vypracovať na základe presného a systematického skúmania fyziologického a psychického sveta praktické pravidla výchovy, morálky a politiky“ (12;323); predstavitelia tohto smeru  označovaní ako ideológovia (A. L. C. Destutt de Tracy, Pierre Jean Georges Cabanis (1757  1808) a ď.)  mali významný vplyv v politike. Termín ideológia prvýkrát použil francúzsky filozof Antoine Louis Claude Destutt de Tracy (1754  1836), zakladateľ tohto smeru, autor 5 zväzkového diela Eléments d'idéologie (1801  1815).

Neskôr sa termín začal používať (zväčša v pejoratívnom zmysle) na označenie doktríny, tvorenej súborom ideí, usmerňujúcich politickú činnosť, „na všetky systémy ideí, ktoré nadsadzujú svoju dôležitosť pri utváraní a premene skutočnosti; ... absencia realizmu pramení v sebazaslepenosti a sebazaujatosti ideológa ako reprezentanta určitého straníckeho sociálneho typu alebo kolektivity, takže má iba propagandistickú funkciu, a to aj vtedy, keď to proklamátori ideí nezamýšľali“ (493;190).

V 20. storočí prichádza s rehabilitáciou kladného významu ideológie najmä marxizmus-leninizmus, ktorý spojenie vedecká ideológia používa ako sebaoznačenie: „Najpokrokovejšou najprogresívnejšou a najrevolučnejšou ideológiou je socialistická marxisticko-leninská ideológia. Táto ideológia sa opiera o adekvátne poznanie skutočnosti a po prvý raz vystupuje ako skutočne vedecká ideológia, čo jej umožňuje byť účinným prostriedkom stmeľovania pracujúcich do boja za socializmus, za budovanie novej spoločnosti“ (11;199).


idiolekt gr.  jazyk vlastný určitému indivíduu.


imanie  majetok.


inakosť – vlastnosť toho, čo je odlišné, iné. Zatiaľ čo z inakosti možno mať potešenie, radosť, napr. v láske, pojem inakosti sa nedá ani definovať, možno ho iba protipostaviť pojmu toho istého.

Inakosť má od Platóna (Sofista) skôr negatívny význam. Až Hegel objavil, že má aj kladnú stránku. Na túto kladnú stránku nadväzujú personalisti: inakosť druhého človeka (Buber, Levinas).

Synkriticizmus definuje pomocou pojmu inakosti pojem lásky, ale i pojem príčiny zla, ktorú vidí v nemožnosti (neschopnosti, neochote a pod.) mať potešenie z inakosti, napr. vtedy, keď z inakosti máme strach (strach sa z tohto hľadiska javí ako miesto, kadiaľ na svet prichádza zlo).


indivíduum lat.  nedeliteľné  jednotlivec, jedinec. :: indivíduum chemické.


indukcia lat. – myšlienkový postup, ktorým objavujeme a dokazujeme alebo zdôvodňujeme všeobecné výroky na základe znalostí jednotlivých prípadov; za pravú indukciu (= neúplnú indukciu) sa považujú len tie postupy, ktoré majú charakter pravdepodobnostných úsudkov. Neúplnú indukciu uskutočňujeme vtedy, keď z vlastností jednotlivých prípadov určitého druhu (jedinečných poznatkov tvoriacich základ indukcie), nie však zo všetkých, usudzujeme na vlastnosti všetkých prípadov tohto druhu. Indukciou je tak každý myšlienkový postup, ktorým všeobecné výroky o určitom druhu predmetov alebo javov potvrdzujeme poznatkami o jednotlivých prípadoch tohto druhu.

Schématicky možno pravý induktívny úsudok vyjadriť takto:

    • Určíme pojmovo, t. j. určitými vlastnosťami, triedu javov a.
    • Skúmame určité množstvo, nie však všetky javy triedy a, a zistíme, že každý z nich má vlastnosť F. Nie je nám známy žiadny prípad, že by prvok triedy a nemal vlastnosť F.
    • Z toho usudzujeme neúplnou indukciou, že každé a má vlastnosť F.

Indukovaný všeobecný výrok čerpá svoju platnosť z domnienky, že vlastnosť určujúca triedu objektov, o ktorých sa vo všeobecnom výroku niečo tvrdí, je nevyhnutne spojená s predikovanou vlastnosťou buď tým spôsobom, že nevyhnutne existuje súčasne, alebo že jedna vlastnosť je nevyhnutným následkom druhej vlastnosti (cf 4;161 an.).


inexistencia lat.  bytie obsiahnutým v niečom.


informácia lat.  ľubovoľné poskytujúcno (entita, udalosť, útvar, usporiadanie, proces) odpovede na otázku alebo odstraňujúcno neistoty viazané na údaje alebo poznanie. Prenáša sa buď komunikovaním alebo pozorovaním.

Získavanie, prenos, spracúvanie, uchovávanie a sprístupňovanie informácií je predmetom informatiky.

Informácia je súčasťou predmetu filozofie informácie.

:: informácia (lingvistika), informácia spoločenská, prenos informácií, teória informácie, teória komunikácie.


interval lat.  úsek medzi dvoma bodmi alebo javmi. :: interval (matematika).


iný  majúci odlišné vlastnosti.


(Dodatok)