Faidón z Elidy (asi 418 Élis – ? Élis) – starogrécky filozof, žiak Sokratov, zakladateľ elidskej školy. Filozofické názory Faidóna sú takmer neznáme, jeho záujem sa pravdepodobne sústreďoval na etiku. Podľa Faidóna nazval Platón jeden zo svojich najslávnejších dialógov.

Faidón bol z aristokratickej rodiny. Vo vojne medzi Spartou a Elidou sa dostal do zajatia, predali ho do otroctva a musel slúžiť v akomsi aténskom nevestinci. Sokrates primal Kritóna (alebo Kébeta), aby Faidóna vykúpil.

V dialógu Zópyros (dielo sa nezachovalo) sa líči príhoda o tom, ako Zópyros, ktorý osobne nepoznal Sokrata, usúdil podľa jeho tváre, že je to človek obmedzený a nerestný. Sokrates Zópyra za tento názor pochválil a potvrdil, že kedysi naozaj takým bol, ale že sebavýchovou v sebe tieto škaredé vlastnosti prekonal. Faidón v tomto dialógu riešil aj širšiu problematiku vzťahu medzi vzhľadom a charakterom, problémy vplyvu výchovy na vrodené vlastnosti a pod.

 :: filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.


fainesthai gr. – udalosť vyjavovania sa.


fakt lat.  to, čo je, alebo čo sa deje, to, ako sa to má s vecami; stav vecí, skutočnosť, to, čo stojí proti myšlienke, predstave, prianiu a vzdoruje im ako vonkajší prvok. Fakt je niečo, čo je v protiklade k všetkému iluzórnemu alebo prosto vymyslenému, ale aj proti tomu, čo je podľa určitých pravidiel myslenia nevyhnutné – odtiaľto morálne a právne rozlíšenie medzi tým, čo je de facto a de iure. S tým súvisí aj Kantovo rozlíšenie medzi tým, čo je, a tým, čo má byť.

Rozlišuje sa najmä vedecký fakt od bezprostredného faktu.

Pojem faktu závisí od významových útvarov, ktoré intervenujú v priebehu vzniku tohto pojmu, napr. logický alebo metodologický pojem faktu sa opiera o pojem vety a o pojem fixovania empirického poznania, podľa čoho sa hovorí, že fakt je veta, ktorá fixuje empirické poznanie alebo výsledok empirického poznávania. Logika alebo metodológia vedy potom pojem faktu kontraponuje pojmu teórie a pojmu hypotézy. :: fakt (Wittgenstein, L. Tlph), fakt empirický, fakt historický, faktológia.


fakt (Wittgenstein, L.: Tlph) – nem. die Tatsache – existencia stavov vecí (410;33).


fakt empirický  zmyslami vnímateľná skutočnosť.


fakt historický  skutočnosť sprostredkovaná historickými prameňmi, skutočnosť, o ktorej sa môžeme presvedčiť štúdiom historických prameňov. :: história.


faktológia lat. + gr.  štúdium faktov a práca s nimi.


faktor lat. činiteľ.


falácia  z angl. fallacy = omyl.


falibilizmus lat.  trvanie na epistemologickej téze, že nijakú teóriu, názor, tvrdenie atď. principiálne nemožno považovať za absolútne pravdivé poznanie, vrátane vedeckého a filozofického, ale treba ich považovať za omylné a preto iba provizórne. Tento pôvodne Peirceov názor inkorporoval do metodologických východísk svojho filozofovania K. R. Popper.

Popperom iniciovaný a rozpracovaný kritický racionalizmus predpokladá omylnosť či doslova chybovosť (Fehlbarkeit) ako vlastnosť celého ľudského myslenia a konania; principiálna omylnosť sa tu teda chápe ako vlastnosť nielen ľudského poznania, ale aj ako vlastnosť ľudskej praxe vôbec. Tvrdenie omylnosti sa tu vzťahuje na každú možnú inštanciu a odmieta sa akýkoľvek nárok na neomylnosť. V súlade s týmto názorom potom pravdu nemožno postulovať s absolútnou istotou, ale iba dočasne alebo predbežne (vorläufig).

Falibilizmus však nemožno stotožňovať so skepticizmom; naopak, kritický racionalizmu forsíruje falibilizmus ako presvedčenie o zlepšiteľnosti vedenia alebo ako predpoklad pokroku poznávania, možnosti jeho neustáleho zdokonaľovania.


falus (Lacan, J.)  vyjadrenie túžby; rozlišuje sa reálny, imaginárny a symbolický falus. Falus nie je len dačo maskulínne, symbol maskulinity alebo súčasť mužskej anatómie; naopak, mužská a ženská pozícia je určená vzťahom subjektu k falusu, takže jemu korešpondujúci ženský symbol ani nie je potrebný (cf 514;1).


falzifikácia lat.  vyvrátenie.

Spoľahlivá falzifikácia jedinej teoretickej predpovede je falzifikáciou teórie, ktorú je potom potrebné v detailoch prepracovať alebo úplne zavrhnúť.


fantazma gr.  vidina.


fašizmus tal.  politický režim, v ktorého koncepcii zaujíma ústredné miesto uprednostňovanie svojho vlastného štátu pred všetkými ostatnými štátmi (na rozdiel od nacizmu vyzdvihujúceho svoj vlastný národ alebo rasu ako najvyššiu hodnotu).


fašizmus (Krejčí, O.)  „Fašismus je totalita směřující k upevňování vztahu nadvlády a podřízení. Neusiluje o odstranění násilí ze sociálního života, ale o jeho maximální využití. Opírá se o upevňování vůdcovského principu. Holocaust a plánování likvidace Slovanů nebyly nacistickou odchylkou, ale programový cíl. Fašismus je politizací nenávisti, směsí sadismu a destrukce. Je neoddělitelně spojen s naturalismem ve společenských vědách, navazuje na sociální darwinismus.“ (552)


fatalizmus lat.  názor, že udalosti v prírode i spoločnosti sú predurčené osudom tak, že sa im nemožno vyhnúť.


fáza gr.  vývinový stupeň, vývinové obdobie; stupeň, stav nejakého javu. ::  fáza kmitania (fyzika), fáza Mesiaca, proces.


feminita lat.  ženskosť  klaster štruktúr a podmienok konštituujúcich typicky ženské a reflektovaný jednak bežným (laickým) vedomím, jednak špeciálnovedne (antropologicky, kulturologicky, sociologicky, medicínsky, v rámci rodových štúdií, psychológie, geografie atď.) a filozoficky v intenciách konfigurácie intervenujúcich jadrových kategórií (pojem esencie, identity, správania, telesnosti, primárnosti...) a ďalších významových útvarov vrátane tuho pretrvávajúcich predsudkov. :: filozofia feministická, maskulinita.


feminizmus lat.  súbor hnutí a politických smerov, ktorého cieľom je rovnoprávnosť žien v politickej, ekonomickej, sociálnej a súkromnej sfére a ktorého korene siahajú do osvietenstva, k menám M. W. Montaguovej, markízy de Condorcet, M. Wollstonecraftovej. V 19. storočí idey rovnoprávnosti žien rozracúval J. S. Mill, F. Engels, A. Bebel a ď.

V dejinách feminizmu sa zvyknú rozlišovať tri vlny:

    1. vlna feminizmu sa začala zdvíhať (v rámci akejsi prehistórie feminizmu) paralelne s osvietenstvom (sčasti aj na báze rousseauizmu), ďalej v súvislosti s americkým abolicionizmom a zahrnuje vystúpenie M. Wollstonecraftovej, ktorá v texte Vindication of the rights of women (1792) prichádza s požiadavkou rovnosti mužov a žien; k významnej emancipácii žien došlo v priebehu Francúzskej revolúcie, kde jednou z najväčších bojovníčok sa stala  O. de Gougesová (popravená gilotínou v roku 1793), ktorá v roku 1791 vydala ako odpoveď na Deklaráciu ľudských práv (Deklaráciu práv muža a občana) Deklaráciu práv ženy a občianky, v ktorej sa formuluje myšlienka, že ženy sa rodia slobodné a sú si rovné s mužmi; v deklarácii sa požaduje garancia rovných práv vo všetkých oblastiach života. Vodcovia revolúcie spočiatku využili revolučný potenciál žien a ich emancipácie, no neskôr sa rozpútala protiženská kampaň, ktorá vyústila do vydania dekrétu, ktorým sa ženám zakazovala účasť na akomkoľvek politickom hnutí a pod hrozbou rozohnania vojskom sa na ulici nesmela zhromaždiť väčšia skupina žien ako päť.
          V 19. storočí sa feministické hnutie orientuje na získanie volebných práv pre ženy, pod ktorých tlakom sa toto právo ženám priznalo po prvý raz na Novom Zélande v roku 1893, neskôr v Austrálii (1902), v Európe najprv vo Fínsku v rámci Ruského impéria (1903), ďalej v islamskej Krymskej ľudovej republike (1917) a napríklad vo Švajčiarsku až v roku 1971.
          Prvá vlna feminizmu zahrnuje aj militantné hnutie sufražetiek, ktoré sa utvorilo okolo r. 1900 a najsilnejšie sa presadzovalo vo Veľkej Británii.
    2. vlna feminizmu (60. až 80. roky 20. storočia) zahrnuje idey a aktivity zamerané na prekonanie nerovnosti medzi mužmi a ženami, ktorá de facto pretrvávala napriek ich oficiálne proklamovanej rovnosti.
    3. vlna feminizmu sa zdvihla v 90. rokoch 20. storočia na ideovej báze odmietania esencialistickej a monolitickej definície feminity, pričom hnutie sa triešti na množstvo smerov a odnoží na pozadí postmodernizmu (vek, farba pleti, sexuálna orientácia, gender, pôvod etc.), zahrnujúc postmoderný feminizmus, genderové reformné feminizmy, feminizmus liberálny, marxistický, socialistický, rozvojový, radikálny, diferenčný, multirasový, psychoanalytický, postštrukturálny, hľadiskový (standpoint), mužský, spirituálny alebo náboženský, kyberfeminizmus, anarchofeminizmus, ekofeminizmus až po postfeminizmus, hlásajúci dosiahnutie cieľov hnutia a nepotrebnosť ďalších aktivít.

(Seba)reflexiu feministického hnutia/hnutí predstavujú najmä rodové štúdia , queer teórie, politológia, sociológia, história, kulturálne štúdiá, feministická antropológia, antropológia a rôzne smery feministickej filozofie a feministickej teológie. :: feminita, filozofia feministická.


fenomén – jav – priame dávajúcno sa vnímaniu alebo uvedomovaniu, to, čo im je bezprostredne dostupné, to, čo možno priamo pozorovať, priamo vnímateľné, uvedomovateľné alebo pozorovateľné.


fenomén (Kant, I.)  všetko, čo môže byť predmetom možnej skúsenosti.


fenomén filozofický  ten ktorý prejav filozofickej činnosti, napr. pripisovanie zvláštneho postavenia jednej kategórii alebo triede entít v protiklade k ostatným (cf 492;83). :: filozofia.


fenomenológia gr.  náuka o javoch.

Výraz fenomenológia má viacero významov: v rámci filozofie sa ním mieni v prvom rade fenomenologická filozofia, ktorú založil Edmund Husserl, a fenomenologická metóda. Ďalej sa termín používa v kontexte tej ktorej konkrétnej filozofémy, napr. ontologická alebo fundamentálna fenomenológia u M. Heideggera alebo J.-P. Sartra, kozmologická fenomenológia u E. Finka, štrukturálna fenomenológia u H. Rombacha, metafyzická fenomenológia u M. Schelera, asubjektívna fenomenológia u J. Paročku, radikálna fenomenológia života u M. Henryho.

Prvýkrát však termín fenomenológia použil J. H. Lambert na označenie súčasti svojej teórie poznania tvorenej kritickou analýzou zmyslových javov. G. W. F. Hegel použil tento termín na označenie procesu sebazjavovania absolútneho ducha.

Termín fenomenológia sa používa aj v špeciálnovednom kontexte, napr. v rámci fyziky fenomenológia vysokoenergetických zrážok.

::


fenomenológia (Heidegger, M.: Bytie a čas, 1927) – metóda bádania, spôsob prístupu určovaný skúmaným predmetom; jej základnou úlohou je rečou artikulovane nechať vyvstať alebo ukázať sa (urobiť zjavným alebo fenoménom) pri tom, čo je bezprostredne zjavné, ukazujúce sa (fenomén v zmysle toho, čo sa samo od seba ukazuje) inak nezrejmý základ a zmysel, umožňujúci vôbec onomu bezprostredne zrejmému byť tým, čím je.

Fenomenológia podľa Heideggera je nasledovné: „to, čo sa ukazuje, nechať vidieť z neho samého tak, ako sa samo od seba ukazuje (Das was sich zeigt, so wie es sich von ihm selbst her zeigt, von ihm selbst her sehen lassen)“ (87;51, 282;34). Fenomenologicky sa teda z celku predfenomenologicky daného vyzdvihuje das Sich-Zeigen des Sich-Zeigenden (seba-ukazovanie sa seba-ukazujúcna sa), ako to zhutnene sformuloval Bernhard Welte.


feudalizmus lat.  spoločnosť osnovaná na báze lénneho (zo strlat. feodum/feudum léno) systému, ktorá sa začala utvárať v 5.  6. stor. v ekonomicky najvyspelejších krajinách na troskách Západorímskej ríše (v Taliansku, Francúzsku, Hispánii, Nemecku, Británii). :: filozofia sociálna, kapitalizmus.


Feuerbach, Ludwig (28. 7. 1804 Landshut – 13. 9. 1872 Rechenberg pri Norimbergu) – nemecký filozof, pôvodne prívrženec mladohegelovstva, ktorého filozofia vytvorila napokon most medzi Hegelovou filozofiou a marxizmom. Idey treba podľa Feuerbacha vykladať vychádzajúc z človeka, z jeho túžob a potrieb; to je východisko Feuerbachovho antropologického materializmu, ateistického humanizmus a kritiky náboženstva: V Bohu sú hypostazované kvality samého človeka, ktorý na nebesia premieta sen o dokonalosti, ktorý nemôže uskutočniť na zemi; tým sa však človek odcudzuje samému sebe, namiesto toho, aby svoju pravú prirodzenosť uskutočňoval v súlade so zákonom lásky človeka k človeku.

 – D: Gedanken über Tod und Unsterblichkeit aus den Papieren eines Denkers: nebst einem Anhang theologisch-satyrischer Xenien, 1830; Abälard und Heloise,  1834; Geschichte der neueren Philosophie, 2 zv., 1833 – 1837; Kritiken auf dem Gebiet der Philosophie, 1835; Pierre Bayle nach seinen für die Geschichte der Philosophie und der Menschheit interessantesten Momenten, 1838; Über Philosophie und Christentum, 1839; Das Wesen des Christentums, 1841; Über das »Wesen des Christentums« in Beziehung auf den »Einzigen und sein Eigentum«, 1845, 1846; Grundsätze der Philosophie der Zukunft, 1843; Das Wesen des Glaubens im Sinne Luthers, 1844; Vorlesungen über das Wesen der Religion, 1851; Theogonie, nach den Quellen des klassischen hebräischen und christlichen Altertums, 1857.

:: filozofia 19. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná.


Fichte Johann Gottlieb (19. 5. 1762 Rammenau (Oberlausitz) – 27. 1. 1814 Berlín) – nemecký filozof vychádzajúci z Kantovho etického rigorizmu a aktivizmu. Fichte sa vedome rozhoduje pre idealistickú filozofickú pozíciu s cieľom vybudovať metafyzický systém.

Filozofiu  Fichte chápe ako vedeckú sebareflexiu kreatívno-etickej aktivity osobnosti zvanej Ja (Ich) a preto aj svoju filozofiu nazýva „vedoslovie (Wissenschaftslehre)“.

Podľa Fichteho je Ja vedno duchom, vôľou, mravnosťou i vierou a v podstate je to fundamentálna substancia, z ktorej všetko prýšti; je to jediná absolútna činnosť vyznačujúca sa tým, že sa z nej rynie (a od nej závisí) vedomé Ja ako aj Ne-Ja (Nicht-Ich) čiže veci pokladané za iné než je moje Ja.

Ja je podľa Fichteho akási neosobná tvorivá činnosť, z ktorej sa odvodzuje každá individuálna myseľ. Človek i svet sú výrazom onoho nadosobného Ja. Fyzický svet je pritom materiál činnosti človeka. Všetko, čo sa žiada činnosti onoho zákulisného Ja, je mravné a radí sa k tomu aj pestovanie tela, ducha a zapájanie sa do spoločenstva ľudí. Práca na fyzickom svete ako práca kultúrna (kultivujúca) je možná iba ako práca spoločná.

Občania štátu majú popri práve na formálnu slobodu a ochranu pred zvôľou aj právo na vlastníctvo majetku, pracovnú príležitosť a podiel na výnosoch štátneho hospodárstva.

Fichte v snahe vyhýbať sa kritike zo strany ortodoxných náboženských inštitúcií, necháva svoj výklad vyznievať občas tak, akoby mal na zreteli tradične chápaného Boha a nie transcendentné, nadosobné Ja ako zdroj všetkých aspektov sveta.  D: Wissenschaftslehre, 1794; Grundlage des Naturrechts, 1796/97;

Das System der Sittenlehre, 1798; Die Bestimmung des Menschen, 1800; Der geschlossene Handelsstaat, 1800; Die Anweisung  zum seligen Leben, 1806; Die Grundzüge des gegenwärtigen Zeitalters, 1806. :: činnosť (Fichte, J. G.), filozofia 18. stor., filozofia 19. stor., filozofia európska, filozofia nemecká klasická.


Filkorn, Vojtech (8. 4. 1922 Pravenec  14. 4. 2009 Bratislava)  slovenský metodológ a filozof, zakladateľ metodologickej vetvy bratislavskej filozoficko-metodologickej školy.  Predhegelovská logika, 1953; Metóda vedy, 1956; Úvod do metodológie vied, 1960;  Predialectical Logic, 1963; Povaha súčasnej vedy a jej metódy, 1998; Obrazy vedy. Veda o vede. K stým narodeninám Igora Hrušovského 2009. :: filozofia slovenská, príroda (Filkorn, V.).


filozof gr.  pôvodne človek túžiaci po múdrosti (doslova: milovník múdrosti); odborník vo filozofii, predstaviteľ filozofického smeru alebo filozofickej školy. :: dejiny filozofie.


filozoféma gr. –– v tomto slovníku: komponent systému filozofie.

Tradične sa termín filozoféma (nem. Philosophem z gr. φιλοσóφημα) chápe v zmysle „filozofické tvrdenie alebo učenie“ (12;558) a „výsledok učeného, vedeckého skúmania i úvaha, pozorovanie, skúmanie“ (421;1263). :: filozofia, metafilozofia, systém filozofický, tradícia filozofická.


filozofia gr. –– špecifický spôsob osvojovania si sveta človekom spočívajúci v systematickom sebareflexívnom skúmaní ich univerzálnych stránok a súvislostí. Predmetom filozofie je miesto človeka vo svete a metódou hlavne logická analýza postupov a výsledkov jeho poznávania.

Výraz filozofia má viacero významov:

    1. pôvodne sa chápala ako láska k múdrosti alebo hľadanie múdrosti;
    2. neskôr ako teória alebo logická analýza princípov, o ktoré sa opiera konanie, myslenie, poznanie a na ktorých spočíva povaha sveta; v tomto zmysle sa člení na filozofické disciplíny;
    3. v širšom zmysle sa chápe ako základná orientácia činnosti.

Hoci filozofia sa necháva viesť poznatkom, že nemožno vedieť nič definitívne zaručené, predsa len sa oduševňuje želaním priblížiť sa k pravde alebo múdrosti, no nikdy neopúšťa pochybovanie, či dosiahne tento cieľ. Preto je skôr hľadaním a formulovaním otázok než hľadaním a formulovaním odpovedí. Filozofia kladie otázky, odpovede poskytuje život.

Filozofia sama je predmetom metafilozofie, z hľadiska ktorej možno na filozofii ako reálnom objekte jej skúmania zadefinovať (zaviesť) systém filozofie, s jeho komponentmi zvanými filozofémy a štruktúrou systému filozofie.


:: (Poznámka: Ide tu len o výber odkazov na filozofické články; kompletný súbor odkazov obsahuje Hlavná časť slovníka)


filozofia (Albert Veľký) – veda opierajúca sa len o rozum a disciplína, ktorá má slúžiť teológii. V prvom prípade sa filozofia riadi len rozumom, má vlastné zásady postupovania, jej predmetom je to, čo je vo veciach všeobecné (podstata vecí), usiluje sa o čisté poznanie vlastností vecí. Zároveň však celá filozofia, poznanie prírody a histórie, každý rozumovo-poznávací úspech sa musí ponímať a predstavovať tak, aby mohol byť zaradený do teologického systému a našiel v ňom svoje použitie.

Prima philosophia, aristotelovská metafyzika, ktorá sa zaoberá atribútmi bytia ako takého, je filozofovaním o Bohu.


filozofia (al-Kindí) – matka vied.


filozofia (antika) – kontemplatívne uchopovanie miesta človeka vo svete, ich bytia a forma vnútorného sebazdokonaľovania osobnosti,  najvznešenejšia činnosť, ktorej sa človek môže oddávať.


filozofia (filozofia renesančná) – autonómna (od dohľadu teológie oslobodená) myšlienková činnosť, ktorej predmetom je miesto človeka vo svete a úlohou pomôcť človeku stať sa pánom a vlastníkom prírody.


filozofia (filozofia stredoveká) – úvod do teológie alebo jej pomocná veda („slúžka teológie“).


filozofia (synkriticizmus) – sebareflexívna zložka tej ktorej civilizácie spočívajúca v skúmaní miesta človeka vo svete z hľadiska najvšeobecnejších kategórií; podmienkou toho, aby sa filozofia stala aj súčasťou kultúry je dotiahnutie tohto skúmania do činnosti odhaľovania, výskumu a rozširovania predpokladov premeny spoločnosti na kultúrne spoločenstvo a ľudského indivídua (toho ktorého konkrétneho človeka) na člena tohto spoločenstva; synkriticizmus je jeden zo spôsobov pretvárania filozofie na súčasť kultúry.

Filozofiu musíme odlišovať od pojmu filozofie; medzi týmito dvoma entitami je ontologická diferencia.


filozofia 8. stor. pr. n. l. – zárodky sebareflexie v kultúre 8. stor. pr. n. l.; filozofické názory autorov, ktorí v 8. stor. pr. n. l. – v storočí, ktorým začína osová doba – uvažovali o mieste človeka vo svete; jedna z prvých etáp vo vývine filozofie; súčasť starovekej filozofie.

V Číne: učenie o piatich živloch, učenie o ôsmich prvopočiatkoch a učenie o jine a jangu. :: filozofia 7. stor. pr. n. l., filozofia staroveká.


filozofia 7. stor. pr. n. l. – sebareflexívna súčasť kultúry 7. stor. pr. n. l.; filozofické názory autorov, ktorí v 7. stor. pr. n. l. uvažovali o mieste človeka vo svete; jedna z prvých etáp vo vývine filozofie; súčasť starovekej filozofie.

Do filozofie 7. stor. pr. n. l. spadá časť učenia upanišád v indickej filozofii. V Indii pôsobí „najstarší filozof ľudstva“ Uddálaka. Okrem toho existuje ádžívika.

Na Západe sa narodil Táles. V myslení prevláda hylozoizmus. Grécki filozofi v 7. stor. pr. n. l. a v 6. stor. pr. n. l. vypracovávajú prvé filozofické sústavy a zakladajú aj prvé špeciálne vedy alebo utvárajú ich zárodky ešte v rámci filozofie. V Miléte vzniká organizovaná filozofická škola; v nej sa uskutočnil duchovný obrat od mýtu k vedeniu a teoreticko-praktickým znalostiam, odkiaľ napokon viedla cesta k filozofii. K tomuto centru patril Táles z Miléta, Anaximandros a Anaximenes, filozofia staroveká. :: filozofia 8. stor. pr. n. l., filozofia 6. stor. pr. n. l., filozofia staroveká.


filozofia 6. stor. pr. n. l. – súbor filozofém existujúcich v 6. stor. pr. n. l., nasledujúcich po filozofii 7. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofii 5. stor. pr. n. l.; v Číne učenie Lao-c’a a Konfucia, v Indii učenie Buddhu, na Západe prechod od mýtu k logu – Hesiodos; staršia iónska prírodná filozofia: Táles, Anaximandros, Anaximenes. Pytagoras rozvíja svoju mystiku čísel. Vzniká škola eleatov.

6. stor. pr. n. l. je z hľadiska filozofie prelomové storočie v histórii ľudského myslenia v stredomorskej oblasti, pretože končí prechod od mytologického myslenia k mysleniu filozofickému a začína sa s pokusmi vysvetľovať svet z neho samého. Predmetom poznávacích záujmov sa stáva svet a javy v ňom sa odohrávajúce.

Základnou otázkou sa stáva: z čoho vznikol svet so všetkým, čo v ňom je. :: filozofia 7. stor. pr. n. l., filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia staroveká, Parmenides.


filozofia 5. stor. pr. n. l. – sebareflexívna súčasť kultúry 5. stor. pr. n. l.; súbor filozofém existujúcich v 5. stor. pr. n. l., nasledujúcich po filozofii 6. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofii 4. stor. pr. n. l.; na Východe pôsobí Lao-c’, Konfucius, Buddha, na Západe Herakleitos, Empedokles, Anaxagoras, Leukippos, Protagoras, Sokrates. :: filozofia 6. stor. pr. n. l., filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia staroveká, Parmenides, Pytagoras, Zenón z Eley.


filozofia 4. stor. pr. n. l. – sebareflexívna súčasť kultúry 4. stor. pr. n. l.; súbor filozofém existujúcich v 4. stor. pr. n. l., nasledujúcich po filozofii 5. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofia 3. stor. pr. n. l.; na Západe v antickej filozofii sa dosahuje vrchol v diele Platóna a Aristotela.

Ku koncu storočia nastupuje helenistická filozofia. :: Aristoteles, Diodóros Kronos, Epikuros zo Samu, filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia 3. stor. pr. n. l., filozofia helenistická, filozofia staroveká.


filozofia 3. stor. pr. n. l. – sebareflexívna súčasť kultúry 3. stor. pr. n. l.; súbor filozofém existujúcich v 3. stor. pr. n. l., nasledujúcich po filozofii 4. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofii 2. stor. pr. n. l.; na Západe rozvoj helenistickej filozofie: stoicizmu, epikureizmu, skepticizmu. :: Epikuros zo Samu, filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia 2. stor. pr. n. l., filozofia helenistická, filozofia staroveká.


filozofia 2. stor. pr. n. l. – sebareflexívna súčasť kultúry 2. stor. pr. n. l.; súbor filozofém existujúcich v 2. stor. pr. n. l., nasledujúcich po filozofii 3. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofii 1. stor. pr. n. l.; pokiaľ ide o jej antickú súčasť, je filozofia 2. stor. pr. n. l. (helenistická filozofia) v úpadku napriek tomu, že všetky hlavné aténske filozofické školy stále pracujú (Akadémia, Lykeion, Stoa, epikurejská záhrada, skeptická tradícia) a aj kynici si udržujú svoju obľubu v ľudových vrstvách. Pytagorejci prežívajú skôr ako malá náboženská spoločnosť v južnej Itálii. ::filozofia 3. stor. pr. n. l., filozofia 1. stor. pr. n. l., filozofia helenistická, filozofia rímska, filozofia staroveká.


filozofia 1. stor. pr. n. l. – sebareflexívna súčasť kultúry 1. stor. pr. n. l.; súbor filozofém existujúcich v 1. stor. pr. n. l., nasledujúcich po filozofii 2. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofii 1. stor. n. l.; na Západe (v rámci helenistickej filozofie resp. rímskej filozofie) novopytagoreizmus, Ainesidémov skepticizmus, Lucreciov atomizmus. Z tohto storočia pochádza termín „metafyzika“ v zmysle učenia o bytí (zaviedol ho Andronikos z Rodu).

Pozoruhodný vhľad do myšlienkového sveta filozofie 1. stor. pr. n. l. umožňuje Kniha múdrosti. :: Ainesidemos, Cicero, M. T., filozofia 2. stor. pr. n. l., filozofia 1. stor., filozofia helenistická, filozofia rímska, filozofia staroveká.


filozofia 1. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 1. stor.; na Západe (v rámci helenistickej filozofie) splývanie gréckej filozofie a židovskej teológie: Filón Alexandrijský; Pavol. Toto obdobie vývinu filozofie predstavuje podľa niektorých autorov v Európe rozmedzie medzi starovekým myslením a stredovekým myslením (i keď obyčajne medzník medzi starovekom a stredovekom sa kladie do podstatne neskoršieho obdobia, napr. do 5. stor.; cf. začiatok stredoveku). Ešte v plnom lesku trvajú staré slávne školy filozofické: škola platónska, škola peripatetická, škola epikurejská, škola stoická a škola skeptická. Ale mimo nich, ako aj v nich samých sa začína prejavovať nový duch. Premeny sa odohrávajú veľmi rýchle, ide o dobu značne neprehľadného zmätku, z ktorej sa však v 2. stor. a v 3. stor. vynára už celkom zreteľná nová myšlienková pevnina.

V 1. stor. prebieha augustovský pokus o renesanciu rímskeho polyteizmu a zbožnosti, ale aj stále rýchlejšie a masovejšie prenikanie orientálnych mysterióznych kultov do celej rímskej ríše a do všetkých vrstiev obyvateľstva. Rozkvitá stoa, rozvíja sa po Poseidoniovi do nového rozmachu v Ríme a v rámci rímskej vládnucej triedy, a je takým širokým prúdom, že môže zjednocovať učenie bývalého otroka Epikteta i multimilionára Seneku. Spolu so stoou sa rozmáha povestný etický rozklad prvého obdobia rímskeho cisárstva, rozklad síce trochu preháňaný už súčasníkmi (povedzme Tacitom, Juvenalom alebo Petroniom), avšak tak či onak celkom zreteľný. Rozvíja sa novopytagorejstvo a s ním aj astrológia, mantika, číselná mágia a mystika – a súčasne sa do popredia prebojúvajú také striktne monoteistické systémy ako judaizmus a kresťanstvo (316;9). :: filozofia 1. stor. pr. n. l., filozofia 2. stor., filozofia helenistická, filozofia rímska, filozofia staroveká.


filozofia 2. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 2. stor.; v západnej filozofii (v rámci helenistickej filozofie) sa presadzuje kresťansko-orientálna špekulácia: gnosticizmus.

V indickej filozofii tvorí Nágárdžuna. ::filozofia 1. stor., filozofia 3. stor., filozofia helenistická, filozofia rímska, filozofia staroveká.


filozofia 3. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 3. stor.; na Západe (v rámci helenistickej filozofie) splývanie platonizmu s pytagoreizmom, aristotelizmom a stoicizmom na jednej strane a orientálnou mystikou na strane druhej: novoplatonizmus. Z východu sa šíri učenie Maniho (manicheizmus). :: filozofia 2. stor., filozofia 4. stor., filozofia helenistická, filozofia rímska, filozofia staroveká.


filozofia 4. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 4. stor.; pre východnú filozofiu je dôležitou skutočnosťou, že v hlavnom meste ríše Guptovcov (v Indii) rozvíja činnosť veľká univerzita.

Vo vývine západnej filozofie je významnou udalosťou milánsky edikt (313). Centrami filozofie sú Alexandria a Antiocheia.

V prvých rokoch tohto storočia (301 – 305) pripravuje Porfýrios súborné vydanie Plotinovho diela pod titulom Enneady. :: filozofia 3. stor., filozofia 5. stor., filozofia helenistická, filozofia rímska, filozofia staroveká.


filozofia 5. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 5. stor.; na Západe spor nestoriánsky (428 – 435) a spor semipelagiánsky (429 – 529), 415 vraždia kresťania novoplatónsku filozofku Hypatiu; 430 umiera sv. Augustin, najväčší kresťanský mysliteľ staroveku. :: filozofia 4. stor., filozofia 6. stor., filozofia helenistická, filozofia rímska, filozofia staroveká.


filozofia 6. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 6. stor.; cisár Justinian necháva 529 zatvoriť filozofické školy v Aténach. Podľa niektorých autorov sa už do tohto storočia lokalizujú počiatky scholastiky. :: filozofia 5. stor., filozofia 7. stor., filozofia helenistická, filozofia rímska, filozofia staroveká, filozofia stredoveká.


filozofia 7. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 7. stor.; na Západe začiatkom 7. storočia vydáva Isidorus zo Sevilly 20 kníh svojho diela Etymologiae, ktoré sú akousi encyklopédiou: okrem siedmych slobodných umení sa venuje aj lekárstvu, prírodovede, zemepisu a pod. Práca sa stala dôležitým prameňom všetkých podobných súborných diel až do konca stredoveku. :: filozofia 6. stor., filozofia 8. stor., filozofia stredoveká.


filozofia 8. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 8. stor.; pri dvore Karola Veľkého zakladá školu Alcuin, ktorý sa podieľa aj na založení školy vo Fulde. Filozofia na západe sa rozvíja na pozadí znovuzrodenia sa rímskeho cisárstva na pôde vladárstva Karola Veľkého, čo so sebou nieslo proces divergencie a postupnej rivalizácie dvoch vrchností – svetskej a duchovnej. Z hľadiska vývinu kultúry, ktorej sebareflexívnou súčasťou sa v tomto storočí stáva scholastická filozofia, sa hovorí o karolínskej renesancii. :: filozofia 7. stor., filozofia 9. stor., filozofia stredoveká.


filozofia 9. stor. – na Západe sa začína obdobie ranej scholastiky. resp. jej prípravy na pozadí karolínskej renesancie. Západná filozofia je výrazne ovplyvnená sporom o Filioque.

V 9. storočí sa začína výraznejšie presadzovať islamská filozofia. :: filozofia stredoveká. :: Eriugena, J. S., filozofia 8. stor., filozofia 10. stor., filozofia stredoveká.


filozofia 10. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 10. stor.; pokiaľ ide o európsku filozofiu – najmenej preskúmaná. Považuje sa za epochu, v ktorej akoby vysychal duchovný život a uhasínali záujmy o filozofiu. Zaráža však fakt, že keď sa hovorí o filozofii 10. stor., najmä o vtedajších sporoch medzi dialektikmi (stúpencami filozofie) a antidialektikmi (stúpencami teológie), zdá sa, že tieto konflikty a kontroverzie pochádzajú a vyplývajú práve z problémov znepokojujúcich myslenie 10. storočia. Na Západe sa uplatňuje reforma v Cluny. Pretrváva obdobie ranej scholastiky. :: filozofia 9. stor., filozofia 11. stor., filozofia stredoveká.


filozofia 11. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 11. stor.; sa sústreďuje na Západe na riešenie problému vedy a filozofie v protiklade k teológii; až na druhom mieste bola otázka nominalizmu a realizmu (spor o univerzálie). Pretrváva obdobie ranej scholastiky. :: filozofia 10. stor., filozofia 12. stor., filozofia stredoveká.


filozofia 12. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 12. stor.; na Západe sa završuje raná scholastika; strediskom, ktoré má pre históriu filozofie 12. stor. výnimočný význam je škola v Chartres. V 12. stor. zaznamenáva rozkvet islamská filozofia.

Filozofia 12. stor. nereagovala na kontroverziu medzi Anselmom a Gaunilom ohľadne ontologického dôkazu existencie Boha. Diskusiu na túto tému nadviazalo až nasledujúce 13. stor.

V rámci mystiky sa rozvíja tzv. Frauenmystik (Hildegarda z Bingen).

 :: Abélard, P., Abraham ibn Ezra, filozofia 11. stor., filozofia 13. stor., filozofia stredoveká.


filozofia 13. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 13. stor.; na Západe obdobie vrcholnej scholastiky: akási renesancia pred renesanciou, fundamentálny medzník spojený s objavom antickej filozofie a s novou organizáciou vedeckej práce vo forme univerzít.

Preklady z arabčiny a dokonca z gréčtiny sa začali robiť už od polovice 12. stor., ale pravá prekladateľská explózia nastala v prvej polovici 13. stor. Najprv sa v Španielsku (najmä v Tolede) a na Sicílii prekladalo z arabčiny, neskôr sa antické diela prekladali priamo z gréčtiny (316;159).

Na začiatku 13. stor. dochádza k niekoľkým ostrým zákazom zo strany cirkvi, ktoré obmedzovali čítanie, rozširovanie a komentovanie Aristotelových spisov. Zákazy sa datujú od roku 1209 (synoda v Paríži, kde okrem kliatby na Amalricha z Bene a príkazu spáliť diela Dávida z Dinantu odsúdili aj Aristotelovu fyziku a Aristotelovu metafyziku) a pokračujú v rokoch 1231, 1245, 1263. Týkali sa najmä Parížskej univerzity, ktorá vznikla okolo roku 1200, kde sa Aristotelove diela najskôr verejne čítali a komentovali. :: filozofia 12. stor., filozofia 14. stor., filozofia stredoveká, Peter Španiel, Roger Bacon, Tomáš Akvinský.


filozofia 14. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 14. stor.; v Európe nastupuje neskorá scholastika. Veľké univerzitné strediská na západe – Paríž, Oxford, Cambridge – sa menia na národné školy, s ktorými začínajú rivalizovať novovznikajúce univerzity v iných krajinách západnej a strednej Európy (Rím 1303, Orleán 1306, Coimbra 1308, Grenoble 1339, Praha 1348, Florencia 1349, Siena 1357, Krakov 1364, Päťkostolie 1367, Erfurt 1379, Kolín nad Rýnom 1385, Heidelberg 1386 atď.).

Činnosť škôl sa čoraz častejšie a výraznejšie spája s potrebami doby, obracia sa k spoločnosti a politike, začína slúžiť spoločnosti a štátu. Čoraz výraznejšie sa dostáva k slovu problematika prírodovedná, gnozeologická a metodologická.

Filozofia a veda naďalej oslabujú svoje spojenie s teológiou, hľadajú úplné osamostatnenie a autonómiu skúmania v oblasti spoločenského života (začiatky teórie spoločnosti a štátu, diskusie o spoločenskom charaktere cirkvi), o hospodárskom živote (otázka peňazí, dôchodkov), o architektúre a ďalších oblastiach umenia, o problematike prirodzenej etiky.

Filozofické myslenie na západe v 14. storočí rozvíja jednak tradičnú scholastickú problematiky (scotizmus, tomizmus, novoplatónsky a mystický albertizmus), jednak antischolastický kriticizmus (empiristický a dialektický nominalizmus, konceptualizmus W. Occama a jeho nasledovníkov v Paríži a Oxforde).

Vnútorné rozloženie scotizmu do Occamovho svetového názoru a do svetového názoru Viklefovho je hlavným obsahom osudového 14. stor. :: Dante Alighieri, filozofia 13. stor., filozofia 15. stor., filozofia stredoveká.


filozofia 15. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 15. stor.; v Európe doznieva neskorá scholastika a dominuje renesančná filozofia. Významnou udalosťou v dejinách filozofie tohto storočia bolo založenie (1459) a činnosť novej Platónskej akadémie vo Florencii, ku ktorej vzniku dal podnet Gemisthos Plethon.

V 15. stor. sa rozšírila nejasná filozofická nálada, ktorá si bola istá len v odmietaní Aristotela, t. j. v nedôvere voči logike, metóde, systému. Pramene vedenia sa hľadali v čarodejníctve, astrológii, v stredovekých okultných spisoch a v novoplatonizme. Niektorí sa odvolávali na Platóna, avšak iba ako na proroka tajných vied. Tento záchvat mýtu siahal od Talianska až do severného Nemecka a prispel k rozšíreniu viery v čarodejnice, v robenie zlata a v osud (320;31). :: filozofia 14. stor., filozofia 16. stor., filozofia renesančná, filozofia stredoveká.


filozofia 16. stor. – etapa vývinu novovekej filozofie a sebareflexívna súčasť kultúry 16. stor.. Filozofia 16. storočia je bohatá na diela, ktoré bezprostredne uchvacujú, sú navzájom heterogénne a neobyčajne osobné. Dodnes slúžia ako živé zdroje, napr. Montaignove Eseje (1595), Machiavelli, Th. More, Paracelsus, J. Böhme, Bruno, F. Bacon.

V druhej polovici 16. stor. sa v rámci európskej filozofie  (kresťanskej filozofie) uskutočňuje reformácia (242;123). :: filozofia 15. stor., filozofia 17. stor., filozofia renesančná.


filozofia 17. stor. – etapa vývinu novovekej filozofie a sebareflexívna súčasť kultúry 17. stor., ktorá sa vyznačuje, aspoň na európskej pevnine, relatívnou jednotnosťou a plynulosťou vývoja. Učenci zápasia s rovnakými problémami, ich jednotlivé riešenia na seba nadväzujú a reagujú. K tomu vytvoril obzvlášť vhodné predpoklady práve vek, v ktorom nastúpil víťazné ťaženie rozum, ktorý sa v renesancii vyhlásil za svojprávny, a v ktorom sa ideálom všetkého poznania stáva matematika (336;227).

Vo filozofii 17. storočia možno zreteľne badať diferenciáciu ontológie, gnozeológie a logiky ako relatívne samostatných, ale vzájomne spätých disciplín jednotného filozofického celku (144;13). :: Bacon, F., Descartes, R., filozofia 16. stor., filozofia 18. stor., filozofia empiristická, filozofia novoveká, Hobbes, Th., karteziánstvo, Komenský, J. A., Leibniz, G. W., Locke, J., Newton, I., okazionalizmus, Spinoza, B. 


filozofia 18. stor. – etapa novovekej filozofie a sebareflexívna súčasť kultúry 18. stor., ktorá predvádza po prvý raz široký prúd filozofickej literatúry pre verejnosť. Dominuje tu osvietenstvo. Anglické osvietenstvo nachádza v Lockovi svojho prvého predstaviteľa. Locke dal anglickému svetu, ktorý vzišiel z revolúcie roku 1688, duchovné podložie a to i v politickom myslení. Hume je dôkladný analytik, ktorý aj napriek tomu, že sa javí nudným, nie je plytký. Jeho skepsa je tvrdá a je založená na poctivom myslení s odvahou pozrieť na hraniciach do tváre nepochopiteľnému a nehovoriť o tom.

Vo Francúzsku a Anglicku sa objavili aforistické a esejistické spisy znalcov sveta a ľudí; nazývame ich »moralistami«. Ich psychologická prenikavosť ich privádza aj k filozofickému stanovisku. V sedemnástom storočí tak písali vo veľkom svete dvorov La Rochefoucauld a La Bruyere, v storočí osemnástom potom Vauvenargues a Chamfort. Shaftesbury je filozofom estetickej životnej disciplíny.

Veľká nemecká filozofia tvorí svojou systematickou energiou a otvorenosťou pre najhlbšie a najvzdialenejšie myšlienkové celostné vzdelanie a plnosť obsahu dodnes nevyhnutný základ výchovy akéhokoľvek vážneho filozofického myslenia: Kant, Fichte, Hegel a Schelling (242;125). :: Baumgarten, A. G., Berkeley, G., filozofia 17. stor., filozofia 19. stor., filozofia empiristická, filozofia osvietenská, filozofia racionalistická, filozofia novoveká, Hume, D., karteziánstvo, La Mettrie, J. O. de, liberalizmus, Rousseau, J.-J., slobodomurárstvo, Smith, A., škola škótska, Vico G. B..


filozofia 19. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 19. stor., v ktorej nastáva prechod, úpadok a vedomie úpadku, šíri sa látka, veda. Filozofia 19. storočia svojimi prvými troma decéniami zahrnuje poslednú etapu novovekej filozofie; ďalšie roky 19. storočia sa zvyknú zaraďovať do súčasnej filozofie.

Východisko filozofie 19. storočia vymedzuje Maine de Biran vracajúci sa „k Descartesově učení a jeho ‚cogito’ učinil východiskem pro poznání lidské duše: její podstata ‘nám zůstává právě tak skryta jako u čehokoli jiného ve vesmíru’. Což člověk nikdy nic ze sebe sama nepochopí? A přece: ‚Každý jednotlivec zná sám sebe certissima scientia a clamante conscientia aspoň jako sílu, která jedná a působí prostřednictvím vůle.’ Člověk sám sebe chápe jako ‚individualitu’, vnímá se jako úsilí, jako ‚já-silu … já-moc … Bezprostřední pocit síly … není ničím jiným než pocitem naší vlastní existence, od něhož je neodlučitelný pocit aktivity’; přináší ‚bezprostřední a zřejmé poznání’, které neumožňují ani smysly, o něž se opírá poznání’, které neumožňují ani smysly, o něž se opírá realismus, ani myšlení, na než spoléhá klasicismus.

V této jediné větě byly vytyčeny a jasnozřivě odhaleny tři základní pilíře romantismu a 19. století: individualismus, čerpající z intuice subjektivního života, chápaného jako živoucí síla. Tato síla zahrnuje navíc ‚ustavičnou snahu o změnu stavu’. Bylo možné jasněji vysvětlit, že pevná a konečná pravidla už přestávají platit a že umění vykročí vstříc velkému tvůrčímu dobrodružství a nekonečným revolučním výbojům? Od definice BYTÍ, na níž sa vázala stará filosofie, především karteziánská, se přecházelo k dobrodružství neustálé změny, jehož závratností se opájeli zejména němečtí myslitelé (243;21)“.

Sila filozofie a vzdelaných filozofov v priebehu 19. stor. slabne, premieňa sa na prázdne a ľubovoľné systémy bez významu. Vznikajú dejiny filozofie, ktoré po prvý raz sprístupňujú celý historický materiál. Sila samej filozofie žije už iba výnimočne, pre súčasníkov je bezvýznamná, a potom už len vo vede (cf. veda 19. stor.).

Nemecká profesorská filozofie je učená, plná snaživosti a horlivosti, rozsiahla, nežije však už fakticky z energie ľudského bytia, ale zo sveta univerzít, meštiackej kultúry a jej hodnotami vzdelanosti, z jej vážnosti plnej dobrej vôle a jej medzí. Aj tie najvýznamnejšie postavy, ako napr. Fichte junior, Lotze, študujeme skôr kvôli oboznámenosti než kvôli ich substancii.

Originálnymi filozofmi tej doby sú Kierkegaard a Nietzsche. Obaja bez systému, obaja sú výnimkami a obeťami. Uvedomujú si katastrofu, hovoria neslýchané pravdy a neukazujú nijakú cestu. V nich je doba podrobená nemilosrdnej sebakritike, ktorá nemá obdobu v celých dovtedajších dejinách.

Psychológia a sociológia, ktoré sa do 19. storočia považovali za filozofické disciplíny, sa postupne vyčleňujú ako samostatné vedné disciplíny.  P: Baader, F. X. v., Brentano, F., Comte, A., Engels, F., Fichte, J. G., Frege, G., Hegel, G. W. F., Herbart, J. F., Husserl, E., Jacobi, H. F., Kant, I., Kierkegaard, S. A., Marx, K., Nietzsche, F., Peirce, Ch. S., Sade, D. A. F., Schelling, F. W. J., Schopenhauer, A., Twardowski, K.. :: filozofia 18. stor., filozofia 20. stor., filozofia novoveká, filozofia pozitivistická, filozofia súčasná, myslenie pokantovské, pozitivizmus, škola škótska.


filozofia 20. stor. – etapa súčasnej filozofie a sebareflexívna súčasť kultúry 20. stor., ktorá nadväzuje na filozofiu 19. stor. a predchádza filozofii 21. stor. a pre ktorú je príznačná existencia predovšetkým troch veľkých skupín filozofických pozícií: pozície orientované fenomenologicky, pozitivisticky a marxisticky (cf. 1;48).

Hlavnými kontinentmi, na ktorých sa v 20. stor. rozvíjajú filozofické idey, smery a hnutia, sú Európa a USA (220;549).

Metodologicky by sa dali vo filozofii 20. stor. vyčleniť nasledovné prúdy: filozofie postupujúce

1. špekulatívne,

2. transcendentalisticky,

3. fenomenologicky a/alebo hermeneuticky,

4. jazykovoanalyticky a/alebo jazykovorekonštrukcionisticky,

5. dialekticky.

Po medzivojnovej etape vonkajšieho dopĺňania sa týchto metód, dochádza postupne po 2. svetovej vojne k prelínaniu sa (napr. k zrastaniu, k synkréze, k synkríze a pod.) alebo striedaniu sa týchto metód v rámci jednej filozofie alebo filozofickej školy.

Charakteristickou črtou filozofie 20. stor. je ne-systematickosť.

Hlavnou témou filozofie 20. stor. je jazyk.

K smerom filozofie 20. storočia patria:

 • filozofia života,

 • novopozitivistická filozofia,

 • neorealistická filozofia,

 • kritickorealistická filozofia,

 • fenomenologická filozofia,

 • existencialistická filozofia,

 • filozofická antropológia,

 • hermeneutická filozofia,

 • marxistická filozofia,

 • filozofia frankfurtskej školy (kritická teória),

 • analytická filozofia,

 • kritický racionalizmus,

 • štrukturalistická filozofia,

 • postštrukturalizmus,

 • postmodernistická filozofia.

  P: Adorno, Th. L. W., Audi, R., Bense, M., Bergson, H., Frege, G., Gadamer, H.-G., Geldsetzer, L., Goodman, N., Habermas, J., Heidegger, M., Husserl, E., Chaix-Ruy, J., Leśniewski, S., Peirce, Ch. S., Popper, K. R., Rosenberg, A. E., Russell, B., Stegmüller, W., Tarski, A., Tichý, P., Twardowski, K., Whitehead, A. N., Wittgenstein, L.

 :: antropológia filozofická, existencializmus, fenomenológia, filozofia 19. stor., filozofia 21. stor., filozofia súčasná, hermeneutika, marxizmus, neopozitivizmus, Viedenský krúžok.


filozofia 21. stor. – etapa vývinu súčasnej filozofie, ktorá nasleduje po filozofii 20. stor. a sebareflexívna súčasť kultúry 21. storočia. Kľúčovou udalosťou, ktorej reflexia ovplyvňuje filozofiu 21. storočia, je teroristický útok na Svetové hospodárske centrum v New Yorku a na Pentagon vo Washingtone 11. septembra 2001, ktorý inkorporoval o. i. obsedantne sa navracajúci scenár katastrofických filmových a literárnych útvarov z produkcie USA v minulom storočí.

Pre rozvoj filozofie 21. storočia je nevyhnutné reflektovať poznatky zhromažďované v rámci budovania takých teórií, aké predstavuje napríklad M-teória, a zohľadňovať špeciálnovednú sebareflexiu kľúčových postáv špeciálnovedného výskumu 21. storočia, ako napríklad S. Hawkinga (240).

Náplň filozofie 21. storočia tvorí postupné triezvenie z postfilozofického ošiaľu konca dvadsiateho storočia, obhliadka filozofického terénu, rozpamätávanie sa na racionalizmus, konštruktivizmus a systematickosť či systémovovosť filozofie,samozrejme pri reflexii toho, za akú cenu sa k filozofickému vytriezveniu dochádza, o. i. na pozadí skontinuálnenia vojen, terorizmu, ekologickej a migračnej krízy a nástupu hyperzložitosti všetkých ťažkostí, v ktorých sme sa ocitli.

Dominantnou charakteristikou filozofie 21. storočia je interkulturalita v najširšom zmysle slova, t. j.

    1. v zmysle polylógu až splývania medzi svetovými tradíciami tzv. východnej a západnej filozofie, ale aj tzv. severnej a južnej (subsaharskej, rovníkovej, pacifickej) filozofie i tradíciami inšpirujúcimi sa predkolumbovskofilozofickým zahliadnutím miesta človeka vo svete;
    2. v zmysle interkultúrnozonálneho polylógu filozofií, vied, náboženstiev, umení až po alternativistické videnie miesta človeka vo svete;
    3. vo svetle utvorenia sa načrtnutého filozofického diskurzu sa zmenila aj povaha filozofickej sebareflexie čo do svojich vlastných dejín: ani historickofilozofická reflexia sa nevyhýba informatizácii a komputerizácii. Bez prostriedkov, ktoré filozofii ponúka matematizovaná veda je dnes filozofická reflexia superkomplikovaných ťažkostí, ktoré sú neodstrániteľnou súčasťou jej predmetu popri jeho tradičných ontologických, epistemologických, etických atď. zložkách, nemysliteľná.

Situácia, v ktorej sa ocitla filozofia 21. storočia, nastoľuje kardinálne nové úlohy pred filozofickým školstvom, ktoré opúšťa svoju tradičnú vežu zo slonovinovej kosti a vstupuje do fázy výchovy budúcich filozofov k praktickej orientácii v teréne hyperzložitých ťažkosti nepredvídateľnej povahy jednak vo filozofoch samých (v ich vnútri), jednak v postglobálnej umierajúcej (alebo už mŕtvej?) svetovej civilizácii.

No sú tu aj radikálne optimistické filozofie, ako napríklad transhumanizmus, ktorých optimizmus však priškrcuje polypolarizácia rozloženia svetových mocenských centier, pripomínajúca situáciu pred prvou svetovou vojnou, ale s možnosťou zničenia ľudstva vôbec. Tieto nové okolnosti existencie filozofie a kultúry 21. storočia alebo nový zlom v dejinách ľudstva spočívajú v relativizácii miesta doposiaľ v našej dobe najmocnejšieho impéria (Spojených štátov), čo pochopiteľne filozofov nenecháva ľahostajnými a napriek novej mocnej reideologizácii ich núti radikalizovať svoju reflexiu interkulturality a interkulturzonality.

 – P: Audi, R..

 :: filozofia 20. stor., filozofia súčasná., transhumanizmus.


filozofia africká  kontinentálna filozofia Afriky, sebareflexívna vrstva africkej kultúry, ktorá sa dotvorila v priebehu dekolonizácie v druhej polovici 20. storočia, no jej zdroje siahajú späť do minulosti až 3. tisícročia pred naším letopočtom, kedy sa sformovala múdrosť vezíra Ptahhotepa (ok. 2350 pr. n. l.), ako o tom svedčí Kniha múdrych rád do života. I: African philosophy, in: Wikipedia.


filozofia agrikultúry  agrikultúrna filozofia, angl. agricultural philosophy, philosophy of agriculture  zložka filozofie kultúry a environmentálnej filozofie vyčleňujúca ako svoj predmet dramatickú až tragickú zložku kultúry tvorenú širokým komplexom výrobných, organizačných a výskumných činností spojených s obrábaním pôdy, pestovaním poľnohospodárskych plodín, chovom hospodárskych zvierat a starostlivosťou o krajinu.

Kritériom vyčlenenia agrikultúry s korpusu celej kultúry je miera participácie poľnohospodárskych aktivít a činností, ktoré ich sprevádzajú na pretváraní zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne alebo ináč povedané v miere prevyšovania obnovy ľudskou (poľnohospodárskou) činnosťou narušovaných prvkov, vzťahov a procesov prírody, pokračovaním diania ktorej na ľudskej úrovni je kultúra. Neodlučiteľným konštituentom zmyslu komplexu činností tvoriaceho agrikultúru je prinajmenšom obnovovanie prírodného prostredia; slovom, zmysel činností súvisiacich s poľnohospodárstvom nemožno redukovať na uspokojovanie potrieb človeka.

Uvedomenie si ireducibility zmyslu poľnohospodárskych činností na uspokojovanie potrieb spoločnosti je súčasťou druhej axiálnej doby.

Dramatickosť až tragickosť agrárnej kultúry spočíva v tom, že si jej nositeľ (ľudský realizátor) uvedomuje za akú mieru alebo stupeň narušovania prírody (pôdy, rastlinstva, živočíšstva, atmosféry, vôd etc., napr. za aké utrpenie živočíšstva) prírodu využíva na uspokojovanie svojich potrieb. Súčasťou nástupu druhej axiálnej doby je rozvíjanie tohto vedomia ako konštituentu inscendencie.  I: Agricultural philosophy, in: Wikipedia. :: agrikultúra, filozofia environmentálna, filozofia kultúry, kultúra.


filozofia americká – súčasť svetovej filozofie tvorená latinskoamerickou filozofiou, filozofiou USA a Kanady. :: filozofia severoamerická.


filozofia analytická – najrozšírenejší prúd súčasnej filozofie pristupujúci k miestu človeka vo svete prostredníctvom logickej analýzy jazyka, zohľadňujúc fakt, že svet je pre nás už vždy svetom artikulovaným jazykom; preto aj fundamentálnou filozofickou disciplínou analytickej filozofie je filozofia jazyka.

Význačnou črtou analytickej filozofie je jasnosť pojmov, precíznosť a bezchybnosť argumentácie (conceptual clarity, precision and soundness of argumentation) (cf https://www.organonf.com/ (12. 11. 2019).

Analytickú filozofiu tvorí súbor pomerne heterogénnych smerov súčasnej filozofie, svetonázorovo pokrývajúcich takmer celú šírku palety počnúc materializmom alebo realizmom a končiac idealizmom, no jednako len vychádzajúcich z učenia G. Fregeho, B. Russella, G. E. Moora, R. Carnapa a L. Wittgensteina. K časovo ešte vzdialenejším zdrojom analytickej filozofie patrí novoveká empiristická (Locke, Berkeley, Hume...) a racionalistická (Leibniz...) filozofia a ich kritická syntéza v diele I. Kanta. K ešte starším zdrojom, na ktoré sa analytickí filozofi odvolávajú, patrí učenie Aristotelovo a stoicizmu.

Devízou analytickej filozofie je poučka: Ak sa pokúšame odpovedať na otázku Čo je to X?, tak nám pomôže, keď ju preformulujeme na otázku Aký je význam slova „X“?, a túto ostatnú otázku môžeme potom osvetľovať prostredníctvom odpovedí na také otázky, ako Ako ľudia používajú slovo „X“?. Za touto poučkou sa v analytickej filozofii ukrýva (alebo aspoň dlho ukrývalo) presvedčenie, že čokoľvek existuje, existuje nevyhnutne aj ako význam, a môže byť teda ako význam skúmané – skúmaním sémantiky jazyka teda môžeme preskúmať všetko, čo skúmať možno. Môžeme tak totiž skúmať všetko, o čom možno (zmysluplne) hovoriť, a „o čom sa nedá hovoriť – ako hovorí Wittgenstein – o tom treba mlčať“.

 – P: Audi, R., Castañeda, H.-N., Chisholm, R. M., Organon F, Pascucci, M., Popper, K. R., Russell, B., Wittgenstein, L., Zouhar, M..

 :: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia súčasná, racionalizmus kritický.


filozofia anglická – súčasť britskej filozofie, ktorú založil Beda Venerabilis; sebareflexívna súčasť anglickej kultúry. Anglická filozofia je filozofia pestovaná v anglosaskom kultúrnom prostredí; odčleňuje sa od kontinentálneho filozofického myslenia v časoch F. Bacona, odkedy sa zvykne vyzdvihovať oproti kontinentálnej línii Descartes, R. – Spinoza, B. – Leibniz línia Bacon – Locke – Hume, D. V anglickej filozofii sa akcentuje väčšmi tematizácia skúsenosti a praxe (v kontinentálnej filozofii prevláda špekulácia a metafyzika).

Už prví predstavitelia samostatnej anglickej filozofie boli empirikmi a zakladali svoje učenia na náboženskej, vedeckej a psychologickej skúsenosti, cf. R. Bacon, J. Duns Scotus, W. Occam.

V Anglicku sa vždy prejavovala snaha spájať filozofiu s exaktným vedením. Všetky problémy sa riešili s naozajstným zmyslom pre skutočnosť a s dobrou znalosťou ľudí.

Anglická filozofia sa v značnej časti podieľala už na stredovekej scholastickej filozofii (cf. Ján zo Salisbury, Alexander z Halesu, Duns Scotus, R. Bacon a ď.). :: Bacon, F., Bacon, R., Berkeley, G., Hobbes, Th., Locke, J., Russell, B., Whitehead, A. N..


filozofia antická  sebareflexívna vrstva antiky, súčasť starovekej filozofie, tvorená starogréckou a rímskou filozofiou; filozofi, filozofické smery a ďalšie filozofémy počnúc Tálesom Milétskym až do konca novoplatonizmu. :: Ainesidemos, Aristoteles, aristotelizmus, Diodóros Kronos, Faidón z Elidy, filozofia európska, filozofia helenistická, filozofia rímska, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, Herakleitos z Efezu, novoplatonizmus, Platón, platonizmus, predsokratici, Pytagoras, Sokrates, stoicizmus, školy sokratovské.


filozofia arabská  z veľkej časti islamská filozofia – jedna z najvýznamnejších a najbohatších národných filozofií vytvorená Arabmi a príslušníkmi mnohých iných národov používajúcich arabčinu, ktorá slúžila ako medzinárodný jazyk, podobne ako latinčina v stredovekej Európe. Arabská filozofia tvorí charakteristický celok podobne ako filozofia západná, filozofia čínska, filozofia indická. Je výraznou súčasťou arabskej kultúry a najabstraktnejšou sebareflexívnou zložkou islámu.

Arabská filozofia sa vytvorila na území Arabského kalifátu, pričom nadviazala na novoplatonizmus a aristotelizmus, islamskú mystiku a na prvky indickej filozofie.


filozofia austrálska  kontinentálna filozofia rozvíjajúca filozofickú tradíciu Austrálčanov doma i mimo Austrálie, v súčasnosti reprezentovaná menami ako A. Prior, D. Armstrong, J. J. C. Smart, F. Jackson, J. Pasmmore, P. Singer, G. Lloyd, Futa Helu a ďalšími.


filozofia ázijská  – významná súčasť svetovej filozofie a sebareflexívna zložka ázijskej kultúry; tvorí ju: čínska filozofia, indická filozofia, tibetská filozofia, japonská filozofia, kórejská filozofia, arabská filozofia atď.

Ázijská filozofia sa má často na zreteli, keď sa hovorí o východnej filozofii, niekedy aj (v podstate zastarano) o tzv. orientálnej filozofii.


filozofia buddhistická – prúd svetovej filozofie, ktorý vznikol a rozvíjal sa najprv na indickom subkontinente ako súčasť indickej filozofie, odkiaľ sa neskôr rozšíril do Číny, kde sa rozvíjal ako súčasť čínskej filozofie, do Japonska (súčasť japonskej filozofie) a ďalších krajín Ázie (v rámci tibetskej filozofie, kórejskej filozofie, vietnamskej filozofie, ...) a napokon do celého sveta.

Buddhistická filozofia sa začala utvárať v lone buddhizmu a jej špecifikum sa odvíja od kľúčovej filozofickej tézy Buddhu, že neexistuje duša, čo je hlavnou témou najstaršieho buddhistického filozofického spisu Milindapaňha.


filozofia česká  súčasť európskej filozofie a sebareflexívna vrstva českej kultúry počnúc jej stredovekou (scholastickou) etapou až dodnes (cf Slovník českých filosofů, in: MUNI Katedra filosofie). Česká filozofia sa vyznačuje nechuťou k pestovaniu systematickej („špekulatívnej“) filozofie, preto v Česku nevzniká „čistá“ filozofia, lež filozofia nezriedka spojená s inými oblasťami duchovna  najmä s umením, náboženstvom, politikou, výchovou alebo špeciálnymi vedami.

Českému mysleniu je bližšie nešpekulatívne, skôr k praktickým úlohám smerujúce kladenie filozofických otázok a hľadanie odpovede na ne. No treba pripomenúť slová Leopolda Silbersteina, považujúceho „češtinu, za jednu z nejlogičtějších kulturních řečí přítomnosti, za velmi vhodný nástroj také pro abstraktní filosofickou spekulaci. Nemohu uznati námitky, jež lze občas slýchat, má-li se vyjádřiti cizí myšlení, skutečně nebo zdánlivě těžko do češtiny přeložitelné, jako by filosofická abstraktnost byla české povaze příliš cizí a jako by poslání národa tkvělo spíše v realisaci určitých ideálů, více nebo méně všeobecných. Realisace filosofie je jejím nejvzácnějším vyvrcholením...“ (Silberstein, L.: Česká terminologie filosofická, Slovo a slovesnost, ročník 2 (1936), číslo 2, s. 83). K českým filozofom európskeho (svetového) formátu možno radiť J. Hus, J. A. Komenský, T. G. Masaryk, J. Patočka, P. Tichý.

V súčasnosti sa česká filozofia rozvíja najmä v týchto smeroch resp. tradíciách:

    • aristotelovsko-scholastická filozofia (S. Sousedík, P. Dvořák, T. Machula, L. Novák, D. Helder, D. Svoboda, D. D. Novotný, J. Krob...),
    • fenomenológia (J. Patočka, J. Sokol, M. Cajthaml, L. Benyovsky, M. Ajvaz, M. Pětová, J. Novotný...),
    • analytická filozofia (P. Tichý, J. Fiala, J. Peregrin, P. Materna...),
    • neomarxizmus (I. Sviták, L. Sochor, K. Kosík, E. Urbánek, J. Keller...).


 :: Bolzano, B., Grygar, F., Šmajs, J. 


filozofia čínska – čín. 中國哲學 (zhōngguó zhéxué) – súčasť ázijskej filozofie, jedna z najvýznamnejších a najbohatších národných filozofií tvoriacich východnú filozofiu; sebareflexívna vrstva čínskej kultúry. Predstavuje charakteristický celok podobne ako filozofia západná. Pôvodne sa zaoberala predovšetkým otázkami spoločenského života, problémom poriadku v spoločnosti.

Špecifikum čínskej filozofie: Čínska filozofia vidí skutočnosť ako nepretržitý a nestvorený proces zvaný tao (porovnaj: grécka filozofia a indická filozofia). Tento proces je podľa čínskej filozofie prirodzený a nepominuteľný stav skutočnosti. Iba proces je to, čo stále trvá. Všetko sa neustále deje – vzniká a zaniká – len v rámci tohto procesu, nad ním ani pred ním niet ničoho, niet ničoho základnejšieho ako proces. Tento proces už v najstarších dobách Číňania označili ako cestu či presnejšie cestenie alebo cesťujúcno prípadne cestiacno (tao), čím chceli naznačiť neuzavretosť, neustále roztváranie sa, neustálu novosť diania vo svete. Tento proces pritom nie je náhodný, ale tvar mu dáva bipolarita dvoch síl, ktoré sa v Číne od pradávna označujú ako jin a jang.

Základnú konfiguráciu kategórií intervenujúcich v čínskom myslení tak tvorí:

    • kategória taa,
    • kategória jinu,
    • kategória jangu.

Východiskový rámec čínskej filozofie predstavuje čínske vedenie (cf. vedenie čínske).

Vznik čínskej filozofie siaha do začiatkov prvého tisícročia pred naším letopočtom: v 8. – 5. stor. pr. n. l. už bolo veľmi rozšírené učenie o piatich živloch, podľa ktorého sa všetka rozmanitosť javov a vecí vytvára spojením spojením týchto živlov alebo praprvkov prírody – vody, ohňa, kovu, dreva a zeme.

V Knihe premien sa vymenúva osem prvopočiatkov reálneho sveta, ktorých vzájomné pôsobenie vytvára rozličné situácie skutočnosti.

Súčasne s vyššie uvedenými učeniami vznikali aj hlavné princípy učenia o protikladných a vzájomne spojených silách – jin a jang, podľa ktorého je pôsobenie jinu a jangu príčinou pohybu a premenlivosti v prírode. Jin a jang sa chápu ako symboly tmy a svetla, záporného a kladného, ženského a mužského vo svete.

V 5. – 3. stor. pred n. l. vzniká taoizmus a konfuciovstvo, škola moistov, škola mien, škola zákonodarcov (fa-ťia). Toto obdobie sa označuje ako zlatý vek čínskej filozofie. Ťažiskovými pojmami je tu pojem neba (tchien), tao, te, čchi. Veľká pozornosť sa venuje podstate človeka, jeho vrodenej dobrote alebo vrodenému zlému charakteru.

V 3. stor. pred n. l. – 3. stor. n. l. sa rozvíja množstvo prírodnofilozofických a kozmologických koncepcií, pričom ich základom zostáva učenie o piatich živloch a učenie o jine a jangu. Filozof Wang Čchung podáva hlboké rozpracovanie predstáv o životnej energii čchi. V prvých storočiach nášho letopočtu sa rozvíjajú úvahy o vzťahu bytia a nebytia, dochádza k vzájomnému ovplyvňovaniu sa a syntézam medzi taoizmom a konfuciovstvom, od 1. stor. n. l. do Číny preniká buddhizmus – odvtedy predstavujú taoizmus, konfuciovstvo a buddhizmus hlavné prúdy čínskeho myslenia.

V 4. až 7. stor. sa utvára špecifická čínska forma buddhistickej filozofie označovaná ako čchan.

V 8. stor. dochádza k renesancii konfucianizmu.

V 11. až 12. stor. sa utvára neokonfucianizmus, ktorého najväčším predstaviteľom je Ču-Si.

V 15. až 17. stor. sa završuje vývin čínskej klasickej filozofie najmä zásluhou Wang Jang-minga a Wang Fu-ča.

Počnúc 18. stor. začína ovplyvňovať čínske filozofické myslenie európska filozofia, osobitne sa pritom uplatňujú idey sociálnych utópií.

Od začiatku 20. stor. badať v čínskom myslení vplyv nemeckej klasickej filozofie, americkej filozofie, marxizmu. Po vzniku Čínskej ľudovej republiky sa oficiálnou filozofiou stal maoistický variant marxizmu, ktorý sa v 21. storočí postupne desentimentalizoval a živo absorbuje nielen vedecky najefektívnejšie tradičné čínske filozofémy, ale aj významové útvary mimočínskej filozofie.

  P: Ču-Si.

 :: Čína, Číňania, čínština, maoizmus, taoizmus filozofický.


filozofia dejín  filozofická disciplína, ktorej predmetom sú dejiny ľudstva z hľadiska najvšeobecnejších zákonitostí historického procesu a jeho zmyslu.  P: G. B. Vico, Ch. L. Montesquieu, G. E. Lessing, J. G. Herder, I. Kant, J. G. Fichte, Novalis, G. W. F. Hegel, K. Marx, F. Engels, J. Burckhardt, W. Dilthey, H. Spencer, Th. Lessing, A. Toynbee...


filozofia empiristická  sebareflexívna zložka empirizmu a smer novovekej filozofie v 17. a 18. stor., ktorý v rámci teórie poznania zastával názor, že skúsenosť (empíria) je zdrojom poznania a kritériom jeho pravdivosti, v rámci ontológie zastával názor, že jediným ozajstným bytím je bytie zmyslové, konkrétne, že také pojmy, ako pojem substancie alebo príčiny, ktorými narába racionalistická filozofia, sú prázdne, nenázorné stavy vedomia, že im v skúsenosti nič nezodpovedá alebo, že sú to len slová, ktoré slúžia na dorozumievanie.


filozofia environmentálna  odvetvie filozofie, ktorého predmetom je prírodné prostredie a miesto ľudí v ňom. Rozvíjajúc túto oblasť filozofie sa utvoril aj osobitný smer vo vývine filozofie 20. a 21. storočia. :: prostredie životné.


filozofia európska  súbor filozofických smerov, škôl a učení, ktorého najranejšie vrstvy pochádzajú z antiky a ktorý sa v Európe vyvíjal počas stredoveku, cez novoveku až do súčasnosti; súčasť svetovej filozofie, jedna z hlavných súčasti západnej filozofie a sebareflexívna zložka európskej kultúry.

Historicky sa zvykne v najhrubších črtách členiť na starovekú filozofiu (v Európe: antickú filozofiu), stredovekú filozofiu, novovekú filozofiu a súčasnú filozofiu.

V rámci novovekej filozofie alebo medzi stredovekou a novovekou filozofiou sa vyčleňuje renesančná filozofia; treba si však uvedomiť, že naznačené vyčleňovanie kríži kulturologické a všeobecnohistorické kritérium.

Významnou epochou európskej filozofie je osvietenská filozofia.

Podľa národného/národnostného kritéria možno v rámci európskej filozofie vyčleniť anglickú filozofiu, francúzsku filozofiu, španielsku filozofiu, taliansku filozofiu, nemeckú filozofiu, slovenskú filozofiu, starogrécku filozofiu, grécku filozofiu, rímsku filozofiu, českú filozofiu, škótsku filozofiu, ruskú filozofiu, dánsku filozofiu, nórsku filozofiu atď.

Európska filozofia nadobudla svoju dnešnú podobu v období scholastiky, ktorá rozšírila dedičstvo gréckeho myslenia sprostredkované cirkevnými rádmi a univerzitami. Antické dedičstvo však scholastickí učenci nemali k dispozícii v originálnej podobe, lež v latinských prekladoch. Raná scholastika bola takmer celkom odkázaná na Boëthiove preklady Aristotelových Kategórií a O vyjadrovaní a Euklidových Stoicheia. 1128 prekladá z gréčtiny do latinčiny Aristotelove spisy Analytiky, Topiky a O sofistických dôkazoch Jakub z Benátok. Aj Tomáš Akvinský má k dispozícii iba tieto preklady. V polovici 12. stor. sa európski myslitelia oboznamujú aj s prírodovednými dielami Aristotela, ďalej s dielami Ptolemaia a Euklida, a síce v prekladoch z gréčtiny do latinčiny, ktoré boli realizované v Palerme, a v prekladoch z arabčiny do latinčiny, ktoré vznikli v Tolede (ktorým predchádzal ešte medzipreklad do kastílčiny). V tom istom čase boli do latinčiny preložené aj lekárske a astronomické diela Arabov. :: Tomáš Akvinský.


(Zdroj: https://de.wikipedia.org/wiki/Philosophie#/media/Datei:Europa-philosophen-1-800.png)


:: filozofia kontinentálna2.


filozofia existencialistická – filozofická zložka existencializmu a smer súčasnej filozofie s najplodnejším mysliteľským prínosom v 20. až 70. rokoch 20. storočia a vychádzajúci z filozofie S. Kierkegaarda a zvyčajne členený na vetvu teistickú a ateistickú.


filozofia feministická  sebareflexívna vrstva feminizmu osnovaná na kategórii emancipácie ženy alebo ženskosti a realizovaná najmä zviditeľňovaním špecifickosti ženskej perspektívy a ženského prístupu k riešeniu filozofických problémov minulosti a súčasnosti.

Organizáciou, ktorá medzinárodne podporuje rozvoj feministickej filozofie, je Medzinárodná asociácia filozofiek (International Association of Philosophers).


filozofia fenomenologická  smer súčasnej filozofie pristupujúci k miestu človeka vo svete vyjavujúcemu sa prúdom zážitkov, ktorého pôvodnosť alebo neskreslenosť mieni zachovať súborom procedúr alebo postupov tvoriacich fenomenologickú metódu. Fenomenologickú filozofiu v tomto poňatí založil a rozvíjal Edmund Husserl, pričom až do smrti pracoval na odstraňovaní prekážok spočívajúcich v nasúvaní sa sekundárnych (nepôvodných) významových vrstiev na onen prvotný zdroj fenoménov. Neobyčajná filozofická plodnosť peripetií tohto radikalizmu fenomenologickej filozofie, ktorého uspokojujúcej prenikavosti sa jej zakladateľ nedožil, vyvolala už počas Husserlovho života široké dodnes existujúce fenomenologické hnutie a využívanie fenomenologickej metódy filozofiami prakticky celej svetonázorovej palety počnúc idealizmom až po realizmus alebo materializmus (vrátane dialektického).


filozofia formálna (Kant, I.) – logika (632;9).


filozofia francúzska – národná vetva európskej filozofie, sebareflexívna vrstva francúzskej kultúry, udržiavajúca spravidla kontakt nielen s ostatnými frankofónnymi filozofiami a s veľkými svetovými filozofiami, ale aj s celkovým rytmom spoločenského a politického života Francúzov. Jedna z najdlhšie trvajúcich tradícií kontinuálneho európskeho filozofického myslenia, počnúc 4. storočím (!) až dodnes.

V západnom filozofickom kontexte zaujímala francúzska filozofia vedúce postavenie už v stredoveku a až do konca 14. storočia nebolo v Európe významnejšieho filozofa, ktorý by aspoň prechodne nebol školený alebo sám neučil na parížskej Schola Palatina alebo na Parížskej univerzite.

Francúzske filozofické myslenie možno sledovať počnúc patristikou (Hilár z Pictavia. † 366/367, Claudianus Mamertus, † 474), cez scholastiku Alcuin a ď.), renesanciu a humanizmus (J. Lefèvre d'Étaples a ď., osvietenstvo (Descartes a ď.), obdobie revolúcie a reštaurácie (Mably a ď.) až do súčasnosti (Comte a ď.).

 :: Abélard, P., Bergson, H., Comte, A., filozofia európska, Chaix-Ruy, J., ideológia, La Mettrie, J. O. de, Rousseau, J.-J..


filozofia fyziky – súčasť filozofie vedy špeciálne sa zameriavajúca na pojem, hranice a metodológiu fyziky, na ontologický status fyzikálnej reality, času, pohybu, priestoru, príčinnosti, čo úzko súvisí, ba prelína sa s interpretáciou filozofických teórií, najmä kvantovej mechaniky a všeobecnej teórie relativity. :: Bridgman, P. W.., Heisenberg, W..


filozofia helenistická  helénska filozofia, filozofia helenisticko-rímskeho obdobia  je poklasické obdobie antickej filozofie počnúc Alexandrom Veľkým (356  323 pred n. l.)až do konca staroveku (polovica 6. storočia).

Grécko stratilo národnú samostatnosť. Namiesto neveľkých mestských štátov nastúpili veľké monarchie, čím sa charakter gréckej spoločnosti radikálne zmenil.

Zmenil sa charakter gréckej filozofie. Do popredia sa dostali otázky, ktoré súvisia s postavením človeka v neistých časoch. Filozofi sa sústreďujú na etickú problematiku, hľadajú také postoje k životu a k svetu, ktoré zodpovedajú požiadavkám múdrosti a dôstojnosti. Vznikajú nové smery, ktoré zodpovedajú novým pomerom, a to epikureizmus, stoicizmus a skepticizmus, na druhej strane pokračovali vo svojom pôsobení školy, ktoré boli založené skôr. Boli to najmä Akadémia a peripatetická škola. Až v tomto období vznikajú filozofické systémy v pravom zmysle slova. Filozofické problémy sa utrieďujú a detailne prepracovávajú. Filozofia sa chápe ako univerzálna náuka o svete a filozofi ju delia na logiku, fyziku a etiku. Snaha o sústavnosť mala negatívny následok v tom, že viedla k dogmatizmu. Filozofické školy pritom medzi sebou polemizovali na vysokej intelektuálnej úrovni. :: Ainesidemos, filozofia antická, filozofia rímska, filozofia starogrécka.


filozofia hinduistická – hlavná súčasť indickej filozofie a sebareflexívna zložka hinduizmu. Hinduistická filozofia tvorí hlavný prúd indickej filozofie, jeden z najvýznamnejších smerov náboženskej filozofie v Indii, ktorá tvorí diskurzívnu sebareflexívnu súčasť hinduizmu ako hlavného indického náboženstva.

Hinduistická filozofia sa postupne rodí počnúc 7. až 6. stor. pr. n. l. z upanišadovskej filozofie v istom období paralelne s utváraním sa filozofie buddhistickej a džinistickej. Za najstaršiu školu hinduistickej filozofie sa považuje sánkhja.

Jedným z najdôležitejších pojmov hinduistickej filozofie je pojem brahmanu (cf. brahma (hinduizmus)).

:: joga.


filozofia indická – najstaršia a v jedinom jazyku (sanskrte) dodnes trvajúca filozofia, najstaršia súčasť svetovej filozofie, súčasť ázijskej filozofie, výrazná sebareflexívna zložka indickej kultúry, jedna z najbohatších národných filozofií. Zahrnuje aj najstaršieho filozofa sveta známeho menom  Uddálaku.

Indická filozofia je prevažne filozofia náboženská (hinduistická filozofia), ktorá sa od svojich počiatkov – podobne ako grécka filozofia a na rozdiel od čínskej filozofie – usilovne a v najrôznejších variantoch snažila nájsť nemenný základ skutočnosti buď v božstve, alebo v nejakej (materiálnej alebo ideálnej) prapodstate, z ktorej svet istým spôsobom vyplýva, formuje sa.

Východiskom pre alebo v nejakej ideálnej prapodstate. pochopenie indického filozofického myslenia je štúdium védizmu a tantrizmu.

Východiskovým rámcom indickej filozofie je indické vedenie. Indická filozofia tvorí charakteristický útvar podobne ako filozofia západná, filozofia čínska, filozofia arabská. Nikdy sa úplne nevydelila z celku náboženských predstáv Indov (cf náboženstvo indické). Cieľom všetkých indických filozofických učení (ako aj mystických učení) je oslobodiť sa od utrpenia. Toto oslobodenie možno dosiahnuť priamo „poznaním“, ako to tvrdí napríklad védánta a sánkhja, alebo prostredníctvom meditačných techník, ako sa domnieva joga a väčšina buddhistických škôl, a preto poznanie má cenu len vtedy, keď smeruje k „spáse“ človeka: v Indii má teda metafyzické poznanie (vidja, džňána, pradžňa) ako poznanie najvyššej reality vždy soteriologický cieľ. Karel Werner píše: „Tradičnú indickú filozofiu si sotva môžeme predstaviť ako celkom samostatný predmet bez spojenia s náboženskými náukami, ktorých cieľom je spasenie, s výnimkou jej formálnych odvetví, ako je logika alebo noetika. Avšak aj v nich možno odhaliť – ako ich posledný účel – praktický cieľ konečného oslobodenia (184;82).“

Indická filozofia je staršia ako čínska filozofia, ktorú ovplyvňovala prostredníctvom buddhizmu. Opačným smerom k pôsobeniu nedochádzalo.

Kryštalizácia prvého ucelenejšieho útvaru indickej filozofie – filozofia upanišad – začína v 8. stor. pr. n. l. v nadväznosti na zárodky indickej filozofie obsiahnuté vo védach. Vo filozofii upanišad je hlavným významovým útvarom idea makrokozmu-mikrokozmu.

Hlavným prúdom indickej filozofie je hinduistická filozofia, ktorá sa zrodila v 7. – 6. stor. pr. n. l. Ďalšími približne rovnako starými filozofickými prúdmi indickej filozofie sú ádžívika, lókájata, buddhistická filozofia, džinistická filozofia a tantrizmus (364;25 an., 355;7).

 :: filozofia hinduistická, joga, sánkhja, svetlo (filozofia indická), Uddálaka.


filozofia informácie  časť filozofie, ktorej predmetom je informácia, jej ontologické, gnozeologické, etické a ďalšie univerzálne aspekty.


filozofia inscendencie  komplex filozofických skúmaní zameraných na uvoľnenie pozornosti človeka smerom do jej vlastného vnútra; toto uvoľnenie sa stalo akútnou témou po globalizácii samoizolácie ľudského indivídua po nástupe druhej axiálnej doby, kedy nielen bežný človek, ale aj profesionál (napr. samovraždy príslušníkov pomáhajúcich profesií) stojí pred úlohou uvoľniť sa procesom inscendencie.

Od vertikálnych procesov či presnejšie alebo v skutočnosti od skokov inscendencie čiže transcendencie do svojho vlastného vnútra sme odvádzaní lineárnymi starosťami, nevyhnutnosťou uspokojovať bežné, každodenné potreby v stále sťaženejších podmienkach (svetová hospodárska kríza, vlny globálnych pandémií, kriminalizácia, rozpad výkonu politickej moci, dôsledky geopolitickej reštrukturalizácie atď.). Je omnoho ľahšie sa zošalieť alebo konformovať, než nastúpiť cestu sebaprehlbovania a sebaobohacovania sa na báze otvorenia sa nevyčerpateľným zdrojom zmyslu vo svojom vlastnom vnútri, ktoré sa bežnému vedomiu javia ako fantastika, utópia, fake, únik zo skutočnosti a podobne.

Na ceste uvoľnenia sa v smere zmeny vektora možností života človeka do svojho vlastného vnútra je kľúčový pomerne ľahko sa dostavujúci, no nezvyčajne krehký alebo efemérny zážitok otvorenia sa alebo vystavenia sa svetlu nadoblačia mysle. Príčinou efemérnosti vystavenia sa svetlu nadoblačia mysle je ego, a to ja buď zväčša rozptýlené, buď fachidioticky zmeravené.

Hlavnou úlohou filozofie inscendencie je skúmanie deegoizácie (ako komplexu tvorby podmienok možnosti pretrvávania alebo predlžovania vystavenosti ľudského indivídua svetlu nadoblačia mysle) a systematizácia výsledkov tohto skúmania.

Konkrétne postupy deegoizácie vypracúvajú viaceré psychoterapeutické školy, školy európskych a mimoeurópskych mystických tradícií, v súčasnosti rôzne smery alternativistiky, teologické školy a v neposlednom rade čoraz koncentrovanejšie úsilie integrujúcich sa filozofických smerov alebo škôl, vrátane načrtnutej filozofie inscendencie. :: synkriticizmus.


filozofia inteligencie umelej – časť filozofie, ktorej predmetom je umelá inteligencia.


filozofia islamská – východisková, ústredná náboženská zložka arabskej filozofie a filozofická vrstva islamu.


filozofia japonská  súčasť ázijskej filozofie, sebareflexívna vrstva japonskej kultúry, najmä jej náboženskej vrstvy alebo tradície (domáceho šintó, pôvodom indického buddhizmu a pôvodom čínskeho konfuciovstva; vynikajúce prehľady o nich podáva Z. Kubovčáková) vyznačujúca sa vlastnosťou typickou pre japonskú kultúru vôbec: vyberať si a ďalej rozvíjať rozličné prvky iných kultúr: „jedinec japonskej tradičnej spoločnosti väčšinou participoval na všetkých alebo aspoň na väčšine týchto tradícií zároveň: ako novorodenca ho mohli priniesť do šintoistickej svätyne, zosobášiť pred šintoistickým kňazom, v každodennom živote sa riadil konfuciánskymi mravnými zásadami, ale aj rôznymi poverami, napríklad predstavou o šťastných a neblahých dňoch, a pohrebný obrad nad ním vykonal buddhistický mních“ (494;97).

Japonská filozofia sa od svojich počiatkov vyvíjala pod mocným vplyvom čínskej filozofie, v prvom rade na báze buddhizmu, ktorý prenikol do Japonska z Číny cez Kóreu v prvej polovici 6. storočia. Vplyv čínskej filozofie pretrváva až do 19. storočia, kedy sa utvárajú väzby s európskou kultúrou a postupne aj s európskou filozofiou.

Ako prví japonskí filozofi sa zvyknú uvádzať Saičó, posmrtne zvaný Dengjó Daiši (Veľký učiteľ odovzdávajúci učenie) (767  822), zakladateľ kláštorného centra na hore Hiei a japonskej školy Tendai, a Kúkai, posmrtne zvaný Kóbó Daiši (Veľký učiteľ rozširujúci zákon) (774  835), zakladateľ školy Šingon, ktorého strediskom bol taktiež ním založený kláštor na hore Kója.

Rytmus zmien japonskej filozofie do istej miery korešponduje so zmenami období vývinu japonskej spoločnosti, v ktorej sa po rozklade starej spoločnosti vstupom do feudalizmu vyhrotila vlastne čisto náboženská otázky spásy človeka; hľadania odpovedí na ňu ideovo i organizačne vyústili do dvoch tradícií  Džódo šinšú (zakladateľ Šinran (1173  1262)) a Sóto (hlavný predstaviteľ Dógen Zendžiki (1200  1253).

V novovekej dobe prevládne novokonfuciovstvo (Fudžiwara Seika (1561  1619), Hajaši Razan (1583  1657) a ď.) rozvíjajúci učenie Ču Siho. Samozrejme, že paralelne pôsobia aj ostatné školy, klasické konfuciovstvo (Jamaga Sokó (1622  1685), Ogjú Sorai (1666  1728), stúpenci čínskeho filozofa Wang Šou-žena na čele s Nakae Tódžúom (1608  1648).

Postupne prichádzajú kritici z pozícií osvietenstva (Dacai Siundai (1680  1747) či dokonca materializmu alebo ateizmu (Andó Šóeki, Miura Baien, Minagawa Kien, Hiraga Gensai aď.).

V druhej polovici 19. storočia dochádza k zjednocovaniu prvkov konfuciovstva s významovými útvarmi európskej filozofie (Niši Amane, Kató Hirojuki). Niši Amane zavádza pojem kindai tecugaku (近代哲学) (japonská filozofia); tento pojem dnes zahrnuje modernú japonskú filozofiu západného typu, ktorú na Tókijskej cisárskej univerzite (Tókjó teikoku daigaku) prednášali profesori z Anglicka, USA, Nemecka, neskôr sami Japonci, ktorí študovali v USA a v Európe.

S pokusom o veľkú syntézu významových útvarov konfuciovstva, novokonfuciovstva, šintoizmu, buddhizmu, ale i nemeckej filozofie Hegela, E. v. Hartmanna, empiriokriticizmu prichádza ideológ monarchizmu Inoue Tecudžiró (Senken) (1855  1944).

V roku 1919 prednáša v Japonsku niekoľko mesiacov J. Dewey.

Nišida Kitaró (1870  1945), hlava kjótskej školy, pracuje na interpretácii zen-buddhizmu v pojmoch západnej filozofie.

Predstaviteľ kjótskej školy Tanabe Hadžime (1885  1962), Nišidov žiak, strávil roky 1922 až 1924 študijným pobytom v Nemecku, kde na Freiburskej univerzite navštevoval prednášky E. Husserla a spriatelil sa s M. Heideggerom. Mocne ho ovplyvnili aj idey novokantovstva a Hegelova dialektika. V roku 1925 vydáva výsledky svojej filozofickej reflexie matematiky pod titulom Súri recugaku kenkjú (Skúmanie filozofie matematiky). V priebehu 2. svetovej vojny píše knihu Kirisutokjó no benšohó (Kresťanská dialektika, 1948). Porážku Japonska reflektuje na báze buddhistickej i ranokresťanskej pojmovej výbavy vytvorením svojej filozofie pokánia resp. metanoetiky (zangedó): myšlienkové prepracovanie nahliadnutia absolútnej ničoty, ideí mnícha Šinranu (pozri vyššie), buddhizmu Pravej školy Čistej krajiny (Džódo šinšú), zenového buddhizmu, S. Kierkeggarda a ďalších zdrojov západnej filozofie a kresťanstva.

K slovu prichádza aj marxizmus (Sen Katajama, Tosaka Džun a ď.) (11;217), analytická filozofia, postmodernizmus, tomizmus.  I: Japonská filozofie, in: Japonská studia portál japonských studií.


filozofia jazyka  filozofická disciplína alebo zložka, vrstva filozofického skúmania, ktorých predmetom je vznik, vývoj, význam alebo funkcie jazyka ako aspektu miesta človeka vo svete, čiže z najvšeobecnejšieho hľadiska (na rozdiel od skúmania jazyka špeciálnymi vedami, ako lingvistika, psychológia jazyka, sociológia jazyka atď.).

Jazyk je predmetom filozofického skúmania prakticky od vzniku filozofie. L. Valenta v rámci tohto predmetu vyčlenil štyri oblasti:

    1. stránky jazyka súvisiace s filozofickou problematikou (napr. úloha jazyka v procese poznávania sveta);
    2. možnosti využitia jazyka pri riešení filozofických otázok (napr. použitie jazykovej analýzy pri riešení metafyzických otázok);
    3. štruktúra jazyka ako predmet neempirických metód, napr. vzťah logiky a jazyka);
    4. vzťah jazyka a existenciálnej štruktúry človeka (napr. jazyk ako atribút ľudskej existencie) (264;136).

Filozofia jazyka ako osobitná filozofická disciplína sa začala vyčleňovať alebo konštituovať koncom 19. stor. a začiatkom 20. stor., najmä v súvislosti s uplatňovaním logických metód vo filozofii a s vývojom analytickej filozofie; z veľkých iniciátorov filozofie jazyka ako filozofickej disciplíny možno uviesť G. Fregeho, L. Wittgensteina, B. Russella, G. E. Moora).

Podľa j. L. Austina je filozofia jazyka hraničnou disciplínou medzi filozofiou a lingvistikou.

V rámci filozofie jazyka sa dnes vyčleňujú tri základné orientácie:

    1. analytická,
    2. hermeneutická,
    3. metafyzická (cf 264;136).


filozofia kanadská – filozofia v Kanade (angl. Canadian philosophy, philosophy in Canada) – súčasť severoamerickej filozofie, ktorá sa začína rozvíjať od čias Nového Francúzska (fr. la Nouvelle-France, angl. New France) v 17. storočí a predstavuje sebareflexívnu vrstvu kanadskej kultúry orientovanú sprvu na kultúru francúzsku, neskôr aj na kultúru anglosaskú.

Spočiatku (od 1665) sa vyvíja pod mocným vplyvom rímskokatolíckej cirkvi ako slúžka teológie a vyučuje sa na Jezuitskom kolégiu v Quebecu, kde sa študuje fyzika, metafyzika a etika, ako aj diela Tomáša Akvinského.

S osvietenstvom a s príchodom Britov sa v Novom Francúzsku šíria nové idey vrátane karteziánskej skepsy, ateizmu, deizmu a idey zvrchovanosti štátnej moci. Proti tomuto trendu sa zdvíha reakcia inšpirovaná myslením francúzskeho katolíckeho sociálneho reformátora a filozofa H. F. R. de Lamennaisa, ktorú stelesňuje J. Demers, autor prvej kanadskej učebnice filozofie Institutiones Philosophicae ad Usum Studiosae Juventutis (1835). K jeho študentom patril L.-J. Papineau. Ako nová „francúzskokanadská“ filozofia sa postupne etabluje tomizmus.

Raná filozofia v anglickej Kanade sa inšpiruje zasa ideami protestantskej reformácie. Azda prvým filozofickým dielom napísaným v anglickej Kanade boli Elements of Natural Theology od J. Beavena.

K ďalším predstaviteľom kanadskej filozofie patria: J. Watson, G. J. Blewett, R. M. Bucke, R. C. Lodge, G. S. Brett, J. Irving, z ktorých viacerí boli ovplyvnení britskou idealistickou tradíciou.

V polovici 20. storočia majú veľký vplyv filozofické idey kanadského mediálneho teoretika a politického ekonóma H. Innisa, ktorý ovplyvnil o. i. svojho slávneho žiaka H. M. McLuhana.


filozofia katolícka – náboženská filozofia, kresťanská filozofia, filozofická zložka katolicizmu.

Katolícka filozofia je filozofický systém zdôvodňujúci základné teoretické východiská katolicizmu. Oficiálnou katolíckou filozofiou je tomizmus.

V katolíckej filozofii existujú aj neortodoxné tendencie, napr. katolícky personalizmus, katolícky existencializmus, kresťanský evolucionizmus. :: Tomáš Akvinský.


filozofia konfuciánska  filozofická zložka konfucianizmu, podľa ktorej podstatou bytia je nepersonifikovateľný proces dialektických premien tao ako prúd transformácií energie te. Zákony sveta nemožno meniť ani obísť. Zmyslom života človeka má byť hľadanie strednej cesty vo všetkých individuálnych počinoch i v spoločenskom živote a tak zabezpečenie rovnováhy síl reality, ktorých je človek priesečnicou. Z hodnotového hľadiska má v procese bytia všetko svoju neodstrániteľnú funkciu. Odklon od strednej cesty má deštruktívne následky, znamená stratu harmónie a spoločenskú pohromu.

Zakladateľom tohto učenia je Kchung Fu-c' (Majster Kchung v Európe známy pod menom Konfucius, 551  479 pr. n. l.) a ďalšími predstaviteľmi Mencius (372  289 pr. n. l.), Sün-c' (313  238 pr. n. l.), Tung Čung-šu (179  104 pr. n. l.) (cf 138;183  184). :: Čínska Konfuciova nadácia (Zhongguo Kongzi Jijinhui 中国孔子基金会), filozofia čínska.


filozofia kontinentálna  sa v tomto slovníku rozlišuje v zmysle:


filozofia kontinentálna1 – tá ktorá časť svetovej filozofie: filozofia ázijská, európska filozofia, americká filozofia, austrálska filozofia a africká filozofia.


filozofia kontinentálna2  tradícia filozofických smerov, hnutí a prúdov rozvíjajúca sa v 19. a 20. storočí najmä v krajinách pevninskej Európy (najmä v Nemecku a Francúzsku, cf filozofia európska) paralelne s tradíciou analytickej filozofie (najmä angloamerickej proveniencie). Tento termín analytickofilozofického pôvodu sa zrodil v polovici 20. storočia pri uvedomení si dominancie mimoanalytickofilozofických filozofém v rámci európskej pevninskej filozofie v kontrapozícii k dominancii analytickej filozofie v anglofónnej sfére. Za filozofémy tvoriace kontinentálnu filozofiu sa zväčša považujú: novohegelovstvo (najmä nemecké), filozofia života, filozofická antropológia ako filozofický smer, fenomenológia, existencializmus, hermeneutika, štrukturalizmus, postštrukturalizmus a postmodernizmus, dekonštruktivizmus, francúzsky feminizmus, filozofia frankfurtskej školy čiže kritická teória, psychoanalyticky temperované filozofovanie, schopenhauerovské, nietzscheovské a kierkegaardovské filozofovanie a mimoanalytickofilozofické marxistické školy. Termínom kontinentálna filozofia sa spolumienila okolnosť minimálnej rezonancie spomenutých filozofém v empiricky a logickoanalyticky pestovaných smeroch alebo školách filozofie analytickej respektíve v dôsledku neverifikovateľnosti, nejasnosti, nedostatočnej precíznosti či konfúznosti významových útvarov generovaných kontinentálnymi filozofmi. Preto sa termín kontinentálna filozofia používal zväčša pejoratívne.

Súbežne s intenzifikujúcou sa tendenciou k fúziám medzi pôvodne vyhranene scientistickým a antiscientistickým filozofovaním v priebehu druhej polovice 20. storočia (očividne od sedemdesiatych rokov) sa rozdiel medzi kontinentálnou a analytickou filozofiou začína napĺňať vecným obsahom a hoci sa na tomto rozlíšení naďalej trvá, podčiarkuje sa skôr vecný a argumentatívny spôsob filozofovania na strane analytických filozofov a na druhej strane zasa prevažovanie skôr historicko- resp. kultúrnosebareflexívnych spôsobov filozofovania u kontinentálnych filozofov. Tento depeiorativizačný trend sa umocňuje personocentrizáciou výrazných predstaviteľov z oboch prúdov, čo možno markantne ukázať na R. Rortym a J. Derridovi. K pôvodným označeniam filozofických smerov sa začína pripisovať predpona post- (napríklad postanalytická filozofia, postštrukturalizmus). Celý tento naznačený proces sa intenzifikuje ďalej pod vplyvom prebiehajúcej globalizácie, prechodom do doby terorizmu a napokon do doby nekončiacej (alebo nekonečnej?) krízy prakticky všetkého a všade, nielen životného prostredia, financií a ekonomiky, ale aj noriem a ostatných pravidiel správania sa, vrátane pravidiel vedenia medzinárodných a občianskych vojen.

Nedávnosť alebo bezprostredná blízkosť týchto procesov zanecháva v stresovanej mysli dokonca aj profesionálov dojem zmäti, neprehľadných polydimenzionálnych turbulencií. Ten však, čo si dokáže v chaotickej situácii globálnej krízy zachovať pokojnú myseľ, môže napriek všetkému rozpoznať dve hlavné línie smerujúce do budúcnosti:

    • líniu trvania na vecnom a argumentatívnom filozofovaní a pôvodne kontinentálnej kultúrnej sebareflexii

a

    • líniu v podstate kopírujúcu naznačený globálny chaos, jeho prenos do literatúry a myslí.

Dnes už teda proti sebe nestojí scientistická a antiscientistická resp. analytickofilozofická a kontinentálnofilozofická tradícia, tie dnes jasne vykazujú črty spolupráce alebo koordinácie.

V dvadsiatom prvom storočí, na začiatku jeho druhej dekády, tak máme pred sebou na jednej strane v náročnej fáze vývoja sa ocitnuvšie disciplinované filozofie/filozofémy kontrolované kategoriologickou sebareflexiou a na druhej strane rozklad filozofovania spočívajúci v strate posledných zvyškov profesionálnej sebadisciplíny a profesionálnej sebareflexie. Je zaujímavé, že obidve tieto línie možno výrazne forsírovať počítačovo, webovsky, internetovo.

Čo z naznačeného vyplýva pre ďalší zmysluplný rozvoj nášho filozofovania?

    1. Uvedomenie si, že rozlišovanie (v latinčine: distinctio, distinguere, v sanskrte: vivéka) zostáva základom múdrosti a pestovania akejkoľvek zmysluplnej činnosti, vrátane zmysluplného filozofovania. Rozhodujúce v súvislosti s rozlišovaním je vymedzenie si priority osobného profesionálneho rozvoja, jeho ochrana pred tlakom valiacich sa v podstate nekompetentných mimofilozofických komerčných a prestížnostných požiadaviek inštitúcií. Treba si uvedomiť: Zmenia sa vedenia, zmenia sa aj požiadavky.
    2. Využívanie informačnej technológie sa musí koncentrovať na computer aided philosophical meditation and imagination, že tu už nemôže ísť iba o zbieranie, filtrovanie, spracúvanie informácií, ale že každý musí – ako ostatne naznačuje sémantizácia a zobsažňovanie procesov svetovej počítačovej siete – podporovať svoje osobné, indivíduové prenikanie do nových vrstiev obsahu významového univerza a ich rozširovanie pri kontinuálnom chápaní. Jedným slovom –  významové útvary, prvky významového univerza nepreberať, ale rekonštituovať v kontexte osobnej priority. Ináč sa v cunami informácií utopíme.
    3. Prvé dva procesy udržiavať v perinke absolútnej vnútornej pohody, zachovať alebo obnoviť si kontakt s tým, čo by sme mohli označiť ako nadoblačie mysle. Ide totiž o usadenie sa v tej vrstve mysle, cez ktorú prechádza všetko zlé i všetko dobré bez toho, aby sa jej to dotklo. Ak to niekto vidí ako nirvánu čiže vyvanutie, alebo ako duchovné exercície, prosím. Podstatnou tu však je reverzibilita (obnoviteľnosť) vnútorného ticha za akýchkoľvek okolností.

O tom, že tieto veci sa nám dnes javia div nie ako science fiction, niet pochýb. No cestou k dosiahnutiu stavu spomenutých troch bodov – rozlišovania, jeho počítačovej podpory a vnútorného pokoja – nie je prijatie opatrení, ani pýtanie sa na to, ako ich dosiahnuť. Opatrenia, metódy, techniky, utváranie podmienok – to všetko sú tu zakrytejšie tu otvorenejšie formy odkladu. Každý z nás tak ako tu teraz sedí, hic et nunc, vidí, že tak ako môže okamžite prijať opatrenia, predsavzatia, vytvoriť plány a pod., môže okamžite vykonať čin rozlíšenia, čin voľby priority a čin zaujatia pozície nadoblačia mysle. Je samozrejmé, že to nie je ľahké, vonkoncom však nie je samozrejmé, prečo to nie je ľahké. Pes je zakopaný v denotáte slova okamžite. Okamžite sa po anglicky povie instantly (priamo, rovno, hneď) a in no time, čo znamená to isté. Ibaže v druhom prípade ide o – doslova –  v žiadnom čase, čiže v bezčasí, bezčasmo. Čo nám bráni v tomto kvantovom preskoku (personal quantum leap)? Čo nás núti donekonečna odkladať to, po čom túžime, to, čo chceme dosiahnuť? Prečo medzi náš cieľ a náš terajší biedny stav donekonečna vkladáme iné okamžite rozumej bezčasmo realizovateľné sprostredkujúce články? Napríklad nudiť sa, zívať, stratiť pozornosť dokážeme spontánne, hneď, bez akejkoľvek špeciálnej prípravy. Prečo potrebujeme prípravu na omnoho kýženejšie veci? Čo nám bráni dosiahnuť to, čo, chceme? Znovuobnovené štúdiá zabudnutých vrstiev vlastnej kultúry dnes však v globálnom interkulturálnom kontexte nám ukazujú, že sme sa odtrhli od bazálnych pred-ego-štruktúr, ktoré nám po narodení istý čas poskytovali výhľad na omnoho širšiu paletu dosiahnuteľností ako je tá, ktorú máme k dispozícii ako dospelí. Táto obmedzenosť sa nám dostavuje podobne ako napríklad smola alebo je tu hneď, bez prípravy, bez osobitného úsilia. Doslova za chrbtom. Prečo to tak nie je aj s tým, o čo nám ide? Prečo sa nám hneď podarí zväčša iba to, o čo nám nejde a nie to, o čo nám ide?

Podstata ťažkosti sa zrejme skrýva v samom tomto idení-nám-o-niečo. Fenomén idenie-nám-o-niečo môže byť štruktúrovaný dvoma zásadne odlišnými spôsobmi – časovo (chronicky) a mimočasovo (perichronicky). Časová štrukturácia alebo organizácia idenia-nám-o-niečo stavia na očakávaniach nášho ega, ktoré sú tu evidentne vždy už (allways already) pred tým, než sa dostaví predmet očakávaní. Očakávania sú tu bezčasmo (instantly, in no time). Prečo vsúvame medzi náš terajší stav a iný stav (onen Musilov anderer Zustand) očakávania? Načo očakávame niečo, čo tu nie je? Načo potrebujeme očakávania? Ukazuje sa, že očakávanie nepotrebujeme my sami (self), ale naše ego. Hlavný problém spoločnosti dvadsiateho prvého storočia spočíva v stotožnení onoho self a ego. Naším je totiž iba ego, self nie je naše a nikdy sa ním ani nemôže stať. Self nemôžeme ani získať, ani stratiť, ani dosiahnuť ani nedosiahnuť. Self je totiž bezčasová a bezpriestorová, nonlokálna štruktúra, osnova, textúra (logos, tantra, rta, transcendentálno) prenikajúca ďaleko za hranice, za obmedzenia nášho empirického bytia, nášho ega, chcení a túžob predkreľovaných našim egom. Ak by sa nám hic et nunc splnili túžby nášho ega, boli by sme tými najnešťastnejšími bytosťami na svete – napríklad by sme sa rozviedli alebo nerozviedli, kúpili by sme si byt alebo by sme si ho nekúpili atď. V podstate môžeme byť radi, že sa túžby nášho ega nerealizujú, že z nich vyrastieme podobne ako z puberty. Otázka je, prečo na to, aby nás puberta (nášho ega) opustila, musíme čakať tak dlho. Ukazuje sa, že je to preto, lebo čakať je ľahšie ako byť v stave bezčakajúcna, mimo čakania. A to napriek tomu, že čakanie nám nezriedka neobyčajne lezie na nervy. Prečo nechávame čisté bytie, actus purus zanešvárovať napríklad čakaním a inými nezmyslami. Prečo si nechávame číry zmysel bytia zanešvárovať kalom očakávaní, prečo nesiahneme rovno a keď nemôžeme siahnuť, keď nemáme po čom, prečo – ako keby sme boli nahlavu – stále znova a znova siahame? Naozaj sme odsúdení na hlúposť? Nerobme iba to, že si o Kantovej osvietenskej dospelosti čítame. Self našej dospelosti je tu stále, stačí si všimnúť, že to je jediná priorita.


filozofia kresťanská – náboženská filozofia, filozofická zložka kresťanstva, ktorá úzko súvisí s kresťanskou teológiou alebo tvorí jej súčasť; konfrontácia kresťanskej viery s práve vládnucou dobovou filozofiou. Súčasť kresťanskej kultúry.

Kresťanská filozofia existuje od čias cirkevných otcov (3. stor.). Oproti antickému racionalizmu zdôrazňuje vieru a presvedčenie, že náš pozemský svet je iba prechodný. Oproti antickým formám panteizmu a oproti koncepcii prvého hýbateľa zdôrazňujú predstavitelia kresťanskej filozofie, že všetko okrem Boha bolo stvorené. Z toho vyplýva pokora človeka voči Bohu. kresťanský Boh je bohom úplne osobným, čo znamená, že ľudská duša je s ním v kontakte a môže s ním komunikovať. V porovnaní s nemilosrdnými antickými božstvami je kresťanský Boh milosrdný a spásny. Človek je smrteľný a skazený, pokiaľ sa nezrodí znovu v Kristovi.

Hoci mnohí cirkevní otcovia filozofiu zavrhovali, filozofia sa ako kresťanská filozofia v cirkvi presadzovala – najmä od Augustina. Od vrcholnej scholastiky (13. stor.) vystupuje kresťanská filozofia ako výlev „prirodzeného svetla“ a kresťanská teológia ako výlev „nadprirodzeného svetla“.

Toto rozlíšenie opäť zaniká v období humanizmu a renesancie, pričom v reformácii ožíva naopak v podobe ostrého nepriateľstva medzi filozofiou a teológiou.

Neskôr kresťanská filozofia pokračuje v podobe (medzi časom zaniknuvšej) protestantskej ako aj katolíckej novoscholastiky, ktorá na pápežov podnet od 1879 opäť ožíva ako novotomizmus, pričom sa niekedy zvykne označovať aj ako Philosophia perennis. Klasické, univerzálnohistorické chápanie kresťanskej filozofie sa dnes považuje za prekonané.

 :: Duns Scotus, J., Tomáš Akvinský.


filozofia kultúry  filozofická disciplína, ktorej predmetom je podstata kultúry, jej špecifikum (napr. vo vzťahu k civilizácii alebo k prírode), fenomén kultúry, kultúrnosť, členenie kultúry na kultúrne oblasti alebo vývinové pásma, vzťah kultúry a dejín.

Filozofia kultúry sa vyčlenila ako samostatná oblasť filozofického skúmania v 18. storočí zásluhou filozofov, ako G. Vico, J.-J. Rousseau, Voltaire, Herder.

Počnúc Rousseauom vystupuje filozofia kultúry ako kritika kultúry, ktorú neskôr reprezentuje J. Burckhardt, W. Dilthey, F. Nietzsche, Klages, Spengler a ďalší. V línii kritiky kultúry kontraponovanej prírode sa pohybuje evolučná ontológia kultúry J. Šmajsa, ktorého idey rozvíjajú ďalej P. Jemelka, V. Moudr, M. Timko a ď.

V línii interpretácie kultúry ako pokračovania prírody (sebakultivovanie človeka tvárou v tvár výsosti prírody) sa rozvíja synkriticizmus.


filozofia latinskoamerická – iberoamerická filozofia – vetva americkej filozofie, ktorá sa utvorila ako sebareflexívna vrstva kultúrneho sveta Latinskej Ameriky.

Výrazným zdrojom originality latinskoamerickej filozofie je nadväzovanie na predkolumbovské obdobie, ktoré začalo asi pred 40 000 rokmi a skončilo roku 1492, keď Nový svet objavili Európania a zničili miestne civilizácie.

Latinskoamerická filozofia sa vyznačuje intuíciou, špekuláciou a meditáciou, pričom táto posledná črta ju spája s ázijskou filozofiou.


filozofia logiky – časť filozofie, ktorej predmetom je logika, jej predmet, povaha, hranice, zmysel a miesto v kultúre.


filozofia marxistická – smer súčasnej filozofie, filozofická zložka marxizmu, vychádzajúca predovšetkým zo zjednotenia dvoch kľúčových princípov: princípu materiálnej jednoty sveta a princípu vývoja. Zjednotenie týchto princípov umožňuje uplatniť v poznávacej činnosti hľadisko celostnosti, systémovosti, štruktúrnosti v organickej jednote s hľadiskom vývinu, genézy, historickosti. Umožňuje napríklad pochopiť spoločnosť ako prírodno-historický proces, v ktorom dochádza k vzniku, fungovaniu, rozvoju a transformácii spoločenskoekonomických formácií, spoločenských organizmov.

Hlavnými zložkami marxistickej filozofie sú dialektický materializmus (marxistická ontológia a gnozeológia) a historický materializmus (marxistická filozofia spoločnosti). Na ich báze sa vytvára marxistická etika, estetika, dejiny filozofie a celý rad spoločenskovedných disciplín (ekonómia, sociológia, lingvistika. etnológia, umenovedy etc.) v minulosti zväčša ako súčasti oficiálnej ideológie socialistických štátov a po ich zániku najmä na Západe (Chomsky, Žižek aď.).

Kľúčovými zdrojmi marxistickej filozofie sú Hegel a Feuerbach.

Tvorcami marxistickej filozofie sú K. Marx a F. Engels. Ďalej túto filozofiu rozpracúvajú – nezriedka v ostrej vzájomnej konfrontácii – Kautsky, Bebel, Plechanov, Lenin, Gy. Lukács, A. Gramsci, E. Bloch, K. Korsch, Trockij, Stalin a ďalší sovietski marxisti, čínski, indickí, japonskí marxisti, predstavitelia frankfurtskej školy, R. Garaudy, H. Lefèbvre, L. Althusser, P. Bourdieu, G. della Volpe, C. Luporini, L. Kołakowski, K. Kosík, E. Bondy, J. Zelený, I. Hrušovský, A. Hellerová, neomarxisti, postsovietski marxisti a postmarxisti.

 :: etika marxistická, filozofia marxisticko-leninská, logika dialektická, materializmus historický, nekonečnosť hmoty (filozofia marxistická), ontológia (filozofia marxistická), osobnosť (filozofia marxistická), príroda (filozofia marxistická).


filozofia marxisticko-leninská  filozofická zložka marxizmu-leninizmu tvorená dialektickým a historickým materializmom a chápajúca samu seba ako „vedecký systém filozofických ... názorov, vytvorený Marxom a Engelsom a v nových podmienkach tvorivo rozvinutý Leninom“ (11;296).


filozofia matematiky  časť filozofie, jej odvetvie alebo disciplína, resp. odvetvie filozofie vedy, ktorého predmetom je matematika  podstata matematiky, jej predpoklady a dôsledky, úloha matematiky v živote ľudí. Do filozofie matematiky zahrnujú aj logiku a metodológiu matematiky.

Vo filozofii matematiky sa skúma ontologická povaha matematického objektu, filozofické aspekty čísel a kontinua, povaha matematických tvrdení,  vzťah medzi logikou a matematikou, ciele matematického bádania, podstata matematickej krásy alebo elegancie.

V rámci filozofie matematiky sa utvorilo viacero škôl alebo smerov:

    • matematický platonizmus,
    • matematický empirizmus,
    • matematický monizmus,
    • logicizmus,
    • matematický formalizmus,
    • matematický konvencionalizmus,
    • matematický psychologizmus,
    • matematický intuicionizmus,
    • matematický konštruktivizmus,
    • matematický finitizmus,
    • matematický štrukturalizmus,
    • matematický fikcionalizmus...

 :: základy matematiky.


filozofia materiálna (Kant, I.) – filozofia, ktorá sa zaoberá určitými predmetmi a zákonmi, ktorým sú predmety podriadené.

Materiálna filozofia sa člení na

    • filozofiu prírody čiže fyziku,
    • filozofiu slobody čiže etiku (632;9).


filozofia mysle – filozofická disciplína, ktorá vznikla v 20. stor. a skúma tieto problémy:

    • povaha mysle (nature of mind);
    • vzťah mysle a tela (mind and its relationship with the body, mind-body problem);
    • ťažký problém vedomia (hard problem of consciousness);
    • povaha mysle druhých (other minds);
    • identita osoby (personal identity);
    • mentálna kauzalita (mental causality);
    • mentálna reprezentácia (mental representation);
    • obsah (content);
    • Ja (self);
    • racionalita (rationality);
    • etc.

Filozofia mysle sa považuje za odbor analytickej filozofie (cf 372).

Príčinou masívnosti filozofickej diskusie na pôde filozofie mysle je ontologický status mysle, najmä toho, čo sa označuje termínom qualia.

  P.: Gáliková, Silvia, Chalmers, David John.

 :: qualia.


filozofia náboženská – zložka alebo vrstva náboženstva respektíve teológie filozoficky explikujúca ich fundamentálne významové útvary.

Podľa toho, o aké náboženstvo, ktorého súčasťou daná filozofie je, možno rozlišovať najmä tieto náboženské filozofie:


filozofia náboženstva  filozofická disciplína, ktorá sa konštituovala na sklonku osvietenstva pri precizovaní pojmu náboženstva a ktorej náplň tvorí uchopovanie

    1. špecifickosti náboženského osvojovania si sveta človekom a významových útvarov (predstáv, pojmov, vier, vedenia, dogiem, dôkazov božej existencie a ich emocionálnej, volitívnej a ideologickej konkomitancie) vzťahujúcich sa na transhorizontovú realitu a vzťahy človeka k nej), ktoré sa utvárajú a pretvárajú v jeho priebehu,
    2. miesta náboženstva v kontexte vzťahovania sa človeka k svetu,
    3. miesta náboženstva v civilizácii a kultúre.

Z historickofilozofického hľadiska možno ako prvého predstaviteľa filozofie náboženstva uviesť D. Huma s jeho dielami The Natural History of Religion (1757) a Dialogues Concerning  Natural Religion (1779).


filozofia národná – sebareflexívna zložka tej ktorej národnej kultúry; súbor filozofov, filozofických učení a ďalších filozofém toho ktorého národa (napr. nemecká filozofia, slovenská filozofia atď.) resp. obyvateľstva istého väčšieho regiónu, polostrova, štátu (napr. indická filozofia, čínska filozofia atď.).

Existencia národnej filozofie sa považuje za istý indikátor kultúrnej vyspelosti alebo zrelosti národa.

Častokrát sa do národnej filozofie zahrnujú nielen explicitné filozofické významové útvary, ale aj implicitné alebo latentné filozofické významové útvary zahrnuté najmä v mýtoch a v umeleckej i vecnej literatúre.


filozofia nemecká  súčasť európskej filozofie a sebareflexívna vrstva nemeckej kultúry počnúc stredovekom až dodnes.

(Nemeckým jazykom sa vyjadruje aj filozofia rakúska a do značnej miery aj filozofia švajčiarska.)

Nemci sa podieľali už na utváraní scholastiky, kedy písali po latinsky a svojou filozofiou boli úzko spätí so západným, aristotelovsko-platónovsko-kresťanským myslením.

Prvopočiatky filozofie, ktorú možno nazvať „nemeckou“, predstavuje tzv. ženská mystika (Frauenmystik). :: Adorno, Th. L. W., Baader, F. X. von, Baumgarten, A. G., Bense, M., Engels, F.,  filozofia nemecká klasická, Hegel, G. W. F., Herbart, J. F., Jacobi, H. F., Kant, I., Leibniz, G. W., Marx, K., Nietzsche, F., Novalis, Stegmüller, W., Wolff, Ch..


filozofia nemecká klasická  završujúca etapa novovekej filozofie bezprostredne syntetizujúca motívy racionalistickej, empiristickej a osvietenskej filozofie. Jej hlavnými predstaviteľmi sú tvorcovia nemeckého klasického idealizmu I. Kant, J. G. Fichte, F. W. J. Schelling a G. W. F. Hegel a tvorca antropologistického materializmu L. Feuerbach.


filozofia novoveká – sebareflexívna súčasť novovekej kultúry a tretie obdobie vo vývine filozofie, ktoré nasleduje po stredovekej filozofii a na ktoré nadviazala súčasná filozofia. V Európe začína – podľa názoru niektorých autorov – renesančnou filozofiou. Novoveká filozofia sa rozvíja v priebehu 17. stor. a 18. stor., zahrnuje ako hlavný prúd novoveký racionalizmus a novoveký empirizmus, osvietenskú filozofiu a kulminuje v prvej tretine 19. stor. nemeckým klasickým idealizmom. Popri týchto smeroch sa rozvíja najmä novoveká scholastická filozofia a škótska filozofia ako opozícia k hlavnému prúdu.

Za zakladateľa novovekej filozofie sa považuje R. Descartes a za jej završovateľa G. W. F. Hegel. :: Bacon, F., estetika novoveká, Fichte, J. G., filozofia 16. stor., filozofia 17. stor., filozofia 18. stor., filozofia 19. stor., filozofia empiristická, filozofia racionalistická, filozofia stredoveká, filozofia súčasná, Hobbes, Th., Hume, D., Kant, I., karteziánstvo, Komenský, J. A., Leibniz, G. W., novovek, Locke, J., Newton, I., okazionalizmus, Schelling, F. W. J., Spinoza, B., Wolff, Ch..


filozofia osvietenská  súčasť novovekej filozofie a sebareflexívna vrstva osvietenstva najmä v Anglicku, Francúzsku a Nemecku, ktorej ťažisko leží v storočí medzi anglickou (1688) a francúzskou (1789) revolúciou a náplň spočíva v úsilí prekonať klasickú metafyziku a preskúmať možnosti poznania a jeho využiteľnosti. Vo filozofii USA sa začína uplatňovať okolo roku 1800.

Prvým veľkým osvietenským filozofom je J. Locke, ktorý otriasol starou metafyzikou odmietnutím pojmu substancie a premiestnením platónskych ideí z mimosvetskej oblasti do stredu ľudskej duše, takže sa stali závislými od zmyslovej a rozumovej chápavosti človeka.  P: v Anglicku G. Berkeley, R. Boyle, I. Newton, J. Toland. A. Collins, M. Tindal, H. Bolingbroke, A. A. C. Shaftesbury, J. Butler, F. Hutcheson, B. de Mandeville, S. Clarke, W. Paley, H. Home, E. Burke, D. Hume, A. Smith; vo Francúzsku P. de Maupertuis, F. M. Voltaire, Ch. L. Montesquieu, F. de La Rochefoucauld, J. de la Bruyere, Ch. Bonnet, L. de Clapier, de Vauvenargues, J. O. de La Mettrie, P. H. D. von Holbach, C. A. Helvetius, D. Diderot, E. B. de Condillac, J. Le Rond d'Alembert, J. Turgot, J.-J. Rousseau; v Nemecku Ch. Wolff, G. B. Bilfinger, J. Ch. Gottsched, M. Knutzen, A. G. Baumgarten, Ch. A. Gottsched, L. Euler, G. Ploucquet, J. H. Lambert, H. S. Reimarus, M. Mendelssohn, Ch. M. Wieland, Friedrich Veľký, G. E. Lessing, J. N. Tetens, J. G. Sulzer, J. B. Basedow, I. Kant.


filozofia patristická  filozofická súčasť alebo vrstva patristiky.


filozofia postanalytická  komplex významových útvarov generovaný metódami analytickej filozofie a americkým pragmatizmom vyhýbajúci sa nekritickému scientizmu a materializmu a do značnej miery sa prekrývajúci s filozofiou prirodzeného jazyka. Predstavitelia postanalytickej filozofie podrobujú kritike zatemňovanie vzťahu medzi svetom a jazykom. P: W. V. O. Quine, D. Davidson, H. Putnam, R. Rorty, W. Sellars, N. Goodman, R. Brandom, J. Peregrin.


filozofia postmoderná  postmodernistická filozofia  sebareflexívna vrstva postmodernizmu tvorená vnútorne značne diferencovaným prúdom súčasnej filozofie vyrastajúcim z myslenia J. Baudrillarda, J.-F. Lyotarda, J. Derridu, M. Foucaulta, R. Rortyho, G. Deleuza..., podrobujúcim kritike fundamentálne významové útvary a prístupy novovekej filozofie prinajmenšom počnúc osvietenskou filozofiou a zjednocovaným pojmom postmetafyzického myslenia, ktoré rezignovalo na možnosť vybudovania jediného systémovo usporiadaného modelu sveta, a to tak v rámci významového univerza filozofie, ako aj v akomkoľvek inom významovom univerze (špeciálnovedeckom, teologickom, etickom atď.). Konceptom postmetafyzického myslenia postmoderná filozofia nadväzuje na kritiku metafyziky v rámci pred- alebo protopostmodernistickej filozofie (u Nietzscheho, Heideggera atď.). Postmodernistická filozofia svoje postmetafyzické myslenie zakladá na radikálnom odmietnutí logocentrizmu.

Zmysel chápe ako rezultát diskurzu, ľubovoľne realizovaného súboru diskurzívnych praktík, v čom rozvíja nietzscheovský významový útvar vôli k moci.

Ontológia postmodernistickej filozofie stojí na predpoklade totálnej neprítomnosti východiskového zmyslu bytia sveta.

Analogicky to platí, aj pokiaľ ide o postmodernistickú sociálnu filozofiu alebo sociálnu ontológiu, podľa ktorej niet nijakého latentného zmyslu dejín ľudskej spoločnosti.

Za žiadnym textom, ani za textom sveta niet nijakého tajomstva, nijakého definitívneho zmyslu. Dejiny reprezentácie sú dejiny ikon, dejiny vleklého blúdenia.

Postmodernistická filozofia zahliada v ľubovoľnej predmetnosti chaos.

Prístup postmodernej filozofie k svetu ruší samu možnosť nastolenia problému poznania ako explikácie hlbinného zmyslu objektu alebo bytia  P: M. Serres. :: diskurz (filozofia postmoderná).


filozofia pozitivistická – pozitivizmus – smer súčasnej filozofie, ktorý vznikol v 19. storočí ako reakcia na neschopnosť špekulatívnej filozofie (napríklad nemeckého klasického idealizmu) riešiť filozofické problémy nastolované v dôsledku mohutného rozvoja špeciálnych vied. Pozitivistická filozofia sa rozvíjala v troch etapách:

    1. klasický pozitivizmus A. Comta, J. S. Milla a H. Spencera a ich nasledovníkov v 19. storočí;
    2. empiriokriticizmus R. Avenaria a filozofia E. Macha koncom 19. a zač. 20. stor.;
    3. novopozitivizmu (20. až 40. roky 20. stor.).

:: filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia súčasná.


filozofia práva – teória princípov (základov, predpokladov) práva a právnej vedy, veda o zdroji, podstate, platnosti, idei a účele, najvyšších normách práva; zahrnuje všeobecné základy jurisprudencie, dedukciu, definíciu, systematiku a kritiku právnych pojmov a právnych zásad, uvažovanie o spravodlivosti.

Filozofia práva predstavuje pokus o filozofické zdôvodnenie základov a princípov práva, ale aj pokus o filozofické zdôvodnenie idey spravodlivosti. Právo sa pritom skúma aj z logického, aj zo sociologického, etického hľadiska a z hľadiska teórie poznania.


filozofia predsokratovská – filozofia predsokratikov – obsah prvej, najstaršej etapy vývinu európskej filozofie alebo starogréckej filozofie. :: Anaximandros, Anaximenes, Herakleitos, Parmenides, Pytagoras, Táles.


filozofia prírody  tradičná filozofická disciplína skúmajúca prírodu, jej ontologický status, podstatu, povahu prírodných zákonitostí. Považuje sa za súčasť metafyziky. Rozvíjala sa najmä v pred novovekom období vývinu filozofie, t. j. pred vznikom novovekej fyziky a astronómie.


filozofia racionalistická  sebareflexívna zložka racionalizmu a smer novovekej filozofie v 17. a 18. stor., ktorý v rámci teórie poznania zastával názor, že rozum (rácio) je zdrojom poznania, v rámci etiky zastával názor, že rozum je zdrojom mravných hodnôt a v rámci ontológie pripisoval skutočnosti racionálny poriadok. Motív rozumu racionalistickej filozofie rozvíjala po nej osvietenská filozofia do presvedčenia, o jeho moci a schopnosti prispieť k zväčšeniu šťastia ľudstva. P: R. Descartes, B. Spinoza, G. W. Leibniz.


filozofia rakúska  súčasť európskej filozofie, špecifický európsky kultúrny fenomén význačný najmä tým, čo sa označuje ako rakúska filozofická tradícia alebo filozofia podunajskej monarchie: filozofické hnutie, ktoré podstatným spôsobom formovalo duchovný a kultúrny vývoj stredoeurópskeho regiónu.

Rakúsku filozofickú tradíciu reprezentuje postupnosť Bernard Bolzano  Franz Brentano  žiaci F. Brentana  raný L. Wittgenstein  viedenský krúžok.

Z tejto postupnosti sa po Brentanovi oddeľuje nemenej významná postupnosť predstaviteľov rakúskej ekonomickej školy: Karl Menger  Friedrich von Wieser  Eugen von Böhm-Bawerk  Ludwig von Mises  Friedrich August von Hayek.

Svojbytný a originálny charakter rakúskej filozofickej tradície spočíva najmä v tom, že táto tradícia predstavuje radikálnu kritickú opozíciu voči filozofii pestovanej v ostatných nemecky hovoriacich krajinách, to znamená voči nemeckej klasickej filozofii a filozofickým prúdom z nej vychádzajúcim alebo sa k nim navracajúcim.

Veľké odmietnutie pruskej, neskôr ríšskonemeckej filozofie je pôvodne zamerané proti jej (transcendentálnemu) subjektivizmu; v ďalšom vývoji sa však tento kritický postoj rakúskej filozofie orientuje stále zreteľnejšie proti totalitárnemu a etatistickému duchu nemeckého transcendentálneho subjektivizmu a všetkých jeho filiácií vrátane marxizmu.

Protitotalitárna orientácia rakúskej filozofickej tradície sa nerealizuje primárne v rovine politického myslenia (s výnimkou T. G. Masaryka), ale v podobe kritiky východiskových filozofických predpokladov nemeckého transcendentálneho subjektivizmu spojenej s hľadaním nových ontologických fundamentov, schopných zastávať funkciu filozofickej legitimizácie individualisticko-liberalistického videnia sveta a zodpovedajúceho chápania demokracie.

Táto funkcia sa realizovala najmä v brentanovskej syntéze aristotelizmu a kartezianizmu, ktorá je východiskom tak Masarykovho demokratizmu, ako aj liberalistického učenia rakúskej ekonomickej školy, ako aj pôvodnej netranscendentalistickej verzie Husserlovej fenomenológie.

Na rozdiel od nemeckej klasickej filozofie, na ktorú možno z istého hľadiska nazerať ako na spôsob filozofickej legitimizácie túžby Nemcov po jednotnom štáte, sa rakúska filozofická tradícia formuje v podmienkach existujúceho štátneho celku.

Hlavným mravným a politickým cieľom prezieravých vrstiev rakúskej spoločnosti bolo preto presadenie štátneho usporiadania, ktoré by etnickým a sociálne rôznorodým zložkám rakúskej monarchie poskytovalo možnosti autonómnej národnej a politickej existencie. Z tejto optiky sa tuhý a nedemokratický viedenský centralizmus musel nevyhnutne javiť ako niečo, čo v dlhodobej perspektíve ohrozuje samotné základy rakúskeho štátu.

Ďalším zdrojom antitotalitárnej a antiautoritárnej orientácie rakúskej filozofickej tradície je negatívny postoj Bolzana, Brentana, Masaryka, Stumpfa, Martyho atď. k autorite katolíckej cirkvi; tento negatívny postoj je obzvlášť zrejmý v Bolzanových konfliktoch s jeho cirkevnou vrchnosťou, v Brentanovom zrieknutí sa kňazského úradu a v Masarykovej konverzii k protestantizmu.

Príznačná je aj afinita rakúskej filozofie k anglosaskej i francúzskej filozofickej tradícii (Brentanove vzťahy k Descartovi a J. S. Millovi, Masarykov príklon k Humovi a Comtovi atď.) V priebehu 20. storočia dochádza dokonca k priamej integrácii anglosaskej a rakúskej filozofickej tradície napr. vo vzťahu A. Smith - F. A. von Hayek), pričom rakúska filozofia bola schopná priniesť anglosaskej tradícii veľmi významné podnety (Wittgenstein, Popper).

Základom štýlu práce rakúskych filozofov je prísne vedecká práca s pojmami, sústredená na ich analýzu a programovo sa zriekajúca veľkých generalizácií. Na rozdiel od nemeckej klasickej filozofie budovanej zhora, t. j. na základe apriórnych predpokladov, ktorým sa musia prispôsobovať zistené fakty, je filozofia v rakúskej tradícii budovaná vždy zdola - na báze evidentne zahliadnutých daností.

Najvýznamnejším dokladom tohto antimetafyzického trendu je práve Brentanova empirická psychológia, z ktorej vyrastá aj jeho ontológia a etika.


filozofia renesančná – súhrn filozofických učení 15. stor. – 16. stor. v rámci európskej filozofie, ktorých cieľom bola emancipácia človeka cestou návratu k prirodzenosti, a síce k prirodzenému životu (k prírode), k prirodzenému spoločenského zriadeniu, k prirodzenému právu a k prirodzenému náboženstvu. Renesančná filozofia (spolu s renesančným humanizmom) je podstatná súčasť renesančnej kultúry.

Renesančná filozofia stojí medzi stredovekou filozofiou a novovekou filozofiou, resp. tvorí prvú etapu novovekej filozofie.

Renesančná filozofia – ako sa uvádza v diele 264;144 – vyrastá zo štúdia textov starogréckych a starorímskych filozofov a so súbežného vyrovnávania sa s filozofickými školami 14. stor. Po nominalistickej duchovnej deštrukcii stredovekého poriadku (ordo) sú diela renesančnej filozofie prejavom energickej túžby po novej, harmonickejšej syntéze antiky a kresťanstva, filozofie a teológie, tela a ducha.

Celok jestvujúcna sa už nechápal ako hierarchicky vybudovaná stavba, ale ako vrstevnato usporiadané univerzum, v ktorom sa všetko všetkému podobá podľa princípu analógie. Miestom univerza je priestor, ktorý sa poväčšine chápe ako nekonečný alebo neohraničený a neskôr ako prvá substancia vecí (oproti scholastike, kde bol len akcidentom substancie).

Izomorfné chápanie priestoru umožňovalo venovať väčšiu pozornosť skúmaniu vzájomných vzťahov a vplyvov vecí, ktorých proporcie sa už mali vyjadrovať matematicky. Aplikácia matematiky však nesúvisela s korpuskulárnou identifikáciou a nedostávala so do rozporu s presvedčením o kvalitatívnej rozrôznenosti makrokozmu.

Univerzum sa v renesančnej filozofii chápe nezriedka ako živý organizmus, v ktorom je všetko – vrátane hmoty – oživené. Na miesto foriem a esencií nastupujú duchovia rôznych úrovní, ktorí všetkým prenikajú a všetko riadia. Hlavným i disciplínami skúmania prírody sa stáva alchýmia a prirodzená mágia; hlavným predmetom vedenia sú kvality. Predpokladom poznania je zmyslová skúsenosť a priame pozorovanie. Knižné a autoritatívne vedenie renesanční filozofi kritizujú.

Pre pochopenie renesančnej filozofie ako sebareflexívnej zložky renesančnej kultúry je skutočnosť, že celá renesančná kultúra je apoteózou ľudského videnia; perspektívna sieť, do ktorej najmä ranorenesanční umelci zakomponovávajú svoje obrazy, vychádza z oka ako zo stredu pozorovania. Perspektívna sieť je manifestáciou individuálneho nazerania a skúsenosti. Novým modelom vnímania a rozumenia svetu sa stalo maliarstvo, ktoré sa už nepokladalo iba za umelecké remeslo ako v stredoveku, ale za formu vedenia.

Významná funkcia umenia sa prejavuje aj v bytostnej estetickosti reprezentatívnej časti renesančnej filozofie. Na pravdu i dobro sa pozerajú jej predstavitelia cez prizmu krásy, chápanej ako vnímanie a duchovné zakúšanie harmonickej proporcionality poriadku univerza.

Estetickým nárokom sa podriaďuje aj hovorená a písaná reč ako prostredník medzi ľudským duchom a realitou. Elegancia (krása hovorenia) a pravdivé poznanie sú neoddeliteľné. Pravde sa však prisudzuje rozmer nielen estetický, ale aj dejinný; predpokladom pochopenia pravdy a ľudského ducha je znalosť histórie.

Estetická relevancia renesančnej filozofie sa prejavuje aj v renesančnej antropológii, ktorá tvorí jej jadro: človek je obrazom Boha intelektom, slobodnou vôľou a predovšetkým schopnosťou tvoriť – človek je druhý stvoriteľ. Stojí v centre univerza, sústreďuje v sebe jeho dokonalosť a preto je bytosťou s mimoriadnou dôstojnosťou. Toto postavenia však nezakladá bezohľadné uplatňovanie ľudských práv voči prírode. Mimoriadne postavenie človeka mu skôr ukladá povinnosti než práva, pretože je len správcom stvorených vecí, na ktoré nemá klásť jarmo, ale má ich kultivovať a v intenciách stvoriteľa dotvárať.

Renesančná filozofia sa ešte pohybuje v paradigme mikrokozmos-makrokozmos, nie subjekt-objekt.

Renesančnú filozofiu tvorí veľká pestrá skupina vzájomne súťažiacich a sváriacich sa škôl (264;144). :: Dante Alighieri, estetika renesančná, filozofia (filozofia renesančná), filozofia 14. stor., filozofia 15. stor., filozofia 16. stor., filozofia novoveká, filozofia stredoveká.


filozofia rímska  súčasť alebo etapa starovekej filozofie a antickej filozofie, nadväzovala na starogrécku filozofiu a v záverečnej etape sa rozvíjala paralelne s ňou; sebareflexívna súčasť rímskej kultúry, pre ktorú je charakteristické úsilie obohatiť sa gréckym, najmä helénskym filozofickým myslením. Dôležitým impulzom v tomto smere bola návšteva aténskych vyslancov v Ríme v polovici 2. stor. pr. n. l., medzi ktorými boli najvýznamnejší predstavitelia vtedy existujúcich gréckych filozofických škôl. Približne od tohto obdobia sa v Ríme rozvíjajú tri filozofické prúdy: rímsky stoicizmus, rímsky epikureizmus a rímsky skepticizmus. Okrem nich sa rozvinul rímsky eklekticizmus a rímsky synkretizmus.

Na pôde Rímskej ríše sa rozvíjal ďalej novoplatonizmus, novopytagoreizmus, gnostické učenia a vzniká a rozvíja sa kresťanská filozofia.

„Rím bol otvorený všetkým prúdom gréckeho filozofického myslenia,“ hovorí F. Novotný, „pretože sám nemal svoju vlastnú dogmatickú sústavu, ktorá by sa cítila vnikaním cudzích živlov ohrozená (18;102)“.

Dôležitým prínosom rímskej filozofie je rozpracovanie latinskej filozofickej terminológie (Cicero, Lucretius, Augustinus...).

  P: Agrippa, Cicero, M. T., Lucretius Carus, Seneca, L. A., Marcus Aurelius, Augustinus Aurelius.

 :: filozofia 2. stor. pr. n. l., filozofia 1. stor. pr. n. l., filozofia 1. stor., filozofia 2. stor., filozofia 3. stor., filozofia 4. stor., filozofia 5. stor., filozofia 6. stor., filozofia antická, filozofia európska, filozofia helenistická, filozofia staroveká, latinčina, latinčina a filozofia.


filozofia romantická  vedno s nemeckou klasickou filozofiou završujúca etapa novovekej filozofie a sebareflexívna vrstva romantizmu, ktorá pri skúmaní miesta človeka vo svete na rozdiel od osvietenskej filozofie upriamovala pozornosť na citovú, inštinktívnu, intuitívnu, imaginatívnu a procesuálnu (dynamickú) stránku osvojovania si sveta človekom, pričom naďalej trvala na univerzalizme a encyklopedizme, bez toho však, že by ho stihla dotiahnuť do monumentality francúzskej Encyklopédie. Bola presvedčená, že oproti mechanickému vyzdvihuje organické, oproti umelému (vyumelkovanému) prirodzené a spontánne (čo bolo predmetom kritiky napr. zo strany takých jej súčasníkov, ako Goethe alebo Hegel).  P: F. W. J. Schelling a J. G. Fichte (výraznou časťou ich filozofovania), F. E. D. Schleiermacher, F. Schlegel, Novalis, A. Müller.


filozofia ruská  súčasť európskej filozofie rozvíjajúca sa ako sebareflexívny sprievod ruskej kultúry minimálne počnúc 15. storočím až dodnes výrazne skandovaný krízovými a prelomovými obdobiami ruskej spoločnosti. Mocný kontinuálny zástoj v každom období vývinu ruskej filozofie zaujímala pravoslávna filozofia.

Ruská filozofia sa rozvinula ako dôsledok reflexie stretnutia alebo styku grécko-byzantskej a západnej kultúry, ako dôsledok, ktorý je pozorovateľný dodnes, a to nielen v rámci ruskej pravoslávnej filozofie, ale aj v rámci ostatných smerov a prúdov ruskej filozofie, vrátane materialistických či dokonca marxistických. Im všetkým je napriek nezriedka veľmi ostrým a tragickým rozporom vlastné nespochybniteľné úsilie čerpať z vlastnej veľmi bolestnej i veľmi povznášajúcej tradície.

Pozoruhodné na ruskom filozofickom myslení je jeho schopnosť intenzívneho a pre Rusov prínosného dialógu tak s filozofiami západnými, ako aj ázijskými (tradične s filozofiou čínskou, indickou, tibetskou, ale aj japonskou, kórejskou...).

Naznačené interkulturálne okolnosti môžu otvoriť vhľad do neobyčajne diferencovaného ruského filozofovania zasvätene a odborne na expertnej úrovni reflektujúceho najnovšie dianie vo svetovej vedeckotechnickej oblasti (za všetko stačí pozrieť na ruský kozmický, obranný a materiálový výskum a najmä praktickú realizáciu jeho výsledkov, na vývin ruského vojenstva, na ruskú matematiku, fyziku, aplikovaný výskum), v ruskej medzinárodnej diplomacii v podmienkach historicky bezprecedentnej snahy Rusko izolovať a znemožniť, vo svetovej literatúre, v architektúre a v náboženskom živote a mystike.

Ruskú filozofiu je veľmi užitočné skúmať v období putinovskej éry, kedy Rusko zaujalo miesto v trojke najmocnejších štátov sveta (Čína, Rusko, USA) a kedy má ambíciu utvoriť osobitný typ civilizácie neredukovateľný na iné civilizačné okruhy. :: Čaadajev, P. J., filozofia európska, filozofia sovietska.


filozofia severoamerická – súčasť americkej filozofie, ktorú tvorí filozofia USA a neskôr aj filozofia Kanady.


filozofia scholastická  filozofická súčasť alebo vrstva scholastiky a pôvodne tá súčasť stredovekej filozofie, ktorá nadväzuje na patristickú filozofiu. Scholastická filozofia sa obdobne ako celá scholastika opiera o tradičné cirkevné autority (Písmo, tradíciu, výnosy koncilov a pápežov); neskôr sa autoritou scholastickej filozofie stáva aj Aristoteles.

V celých dejinách scholastickej filozofie možno v súlade s etapizáciou scholastiky (cf 264;372) rozlíšiť šesť etáp, z ktorých prvé štyri spadajú do stredovekej filozofie, druhá do novovekej filozofie a tretia do súčasnej filozofie:

I. stredoveká scholastická filozofia

1. filozofia prípravnej etapy scholastiky (Ján Eriugena),

2. ranoscholastická filozofia (Anselm z Canterbury, Peter Abélard, svätoviktorská a chartreská škola, Peter Lombardský, učenie knihy Liber de causis a preklady celého Aristotelovho diela a diel arabských a židovských filozofov, ako Avicebron a Maimonides),

3. vrcholnescholastická filozofia (Alexander Halský, Bonaventura, Albert Veľký, Tomáš Akvinský, Siger Brabantský, Duns Scotus; prechodnou filozofémou k ďalšej etape je filozofická súčasť odkazu Majstra Eckharta),

4. neskoroscholastická filozofia (J. Buridan, R. Bacon, Petrus Aureolus, W. Ockham, Mikuláš z Autrecourtu);

II. novoveká scholastická filozofia

5. filozofia druhej scholastiky (Thomas de Vio (Cajetanus), Francisco de Silvestris, Dominicus Soto, Fransisco Suárez);

III. súčasná scholastická filozofia

6. novoscholastická filozofia (J. Maritain, D. Mercier, M. Grabmann, E. Gilson, M. De Wulf, F. van Steenberghen, C. Fabro, J. Maréchal, J. B. Lotz, K. Rahner).

:: Abélard, P..


filozofia slovenská – slovenská národná filozofia a súčasť európskej filozofie resp. stredoeurópskej filozofie, sebareflexívna zložka slovenskej kultúry tematizujúca (podobne ako iné filozofie) univerzálne a enigmatické aspekty miesta človeka vo svete.

Prvopočiatky a povaha slovenskej filozofie súvisia s procesmi stretu a vzájomnej transformácie slovanskokultúrnych a kresťanskokultúrnych významových útvarov. V rámci týchto procesov zaujíma dôležité miesto kristianizácia, ktorá u nás začala na podunajskej cirkevnej synode okolo r. 796 po skončení fransko-avarských vojen: synoda prerokovala postup a spôsob misie, v ktorej najzávažnejšie poslanie pripadlo salzburskému arcibiskupstvu a reznianskemu a pasovskému biskupstvu. Fransko-bavorskí kňazi pracovali na Veľkej Morave a v Panónii veľmi usilovne, no Slovania sa s novou kultúrou a jej významovým svetom zžívali komplikovane, pozri: napr. Wiching, Konštantín Filozof. Slovenský filozofické myslenie začína tematizovať miesto človeka vo svete predovšetkým pri intervencii kreacionistickej predstavy sveta.

Slovenské filozofické myslenie sa najintenzívnejšie vyvíjalo vtedy, keď sa organicky prelínalo s ostatnými formami sebareflexie slovenskej kultúry, najmä s formou umeleckou, náboženskou, politickou a špeciálnovednou. Svoje vrcholy dosahovalo prevažne vo väzbe na riešenie národnosebauvedomovacích, národnoemancipačných a sociálnych problémov. Preto aj kvalita „čisto“ filozofických výkonov Slovákov závisí od toho, či je explikáciou imanentnej filozofickej interpretácie miesta Slovákov vo svete, t. j. ich interakcie s prírodou a s kultúrou ostatných národov. Štúdium slovenskej filozofie preto nemožno obmedziť iba na poznávanie explicitnej profesionálnej filozofickej produkcie, ale neustále treba mať na pamäti aj kontakt s významovými útvarmi od takých predstaviteľov slovenskej kultúry, ako – uveďme čisto náhodne – Samo Vozár, Hviezdoslav, Rúfus, R. Berger a predstavitelia ďalších oblastí umenia, vedy, náboženstva, techniky, praktickopolitickej aktivity.

K najvýznamnejším slovenským filozofom možno zaradiť J. A. Komenského (Česi ho považujú za českého filozofa, Maďari za maďarského filozofa atď., hoci by ho azda bolo najvhodnejšie označovať ako moravského filozofa, v každom prípade sa možno tešiť z toho, že vôbec sa taký mysliteľ ako Komenský narodil), Ľ. Štúra, I. Hrušovského.

Na území Slovenska písal Marcus Aurelius (v súvislosti s dejinami rakúskej filozofie o ňom píše Kampits).

Jazykovo dospieva slovenská filozofia k výrazu najmä v staroslovienčine, latinčine, češtine, nemčine, maďarčine, slovenčine a – v ostatnom čase aj – v angličtine.

  P: Cmorej, P., Čarnogurská, M., Černík, V., Dubnička, J., Filkorn, V., Gáliková, S., Hrušovský, I., Marcelli, M., Novosád, F., Rusnák, P., Sťahel, R., Zigo, M.,  Zouhar, M..

 :: Filozofický ústav SAV, katedra filozofie a dejín filozofie FF UK v Bratislave, Organon F, škola bratislavská.


filozofia sociálna  filozofia spoločnosti  časť filozofie, ktorej predmetom je spoločnosť, špecifikum spôsobu jej bytia oproti spôsobu bytia prírody, predovšetkým špecifiká jej štruktúry, zákonitostí, vzniku a premien a etáp jej pohybu alebo vývinu, ako aj vzťah jednak k prírode, jednak k útvarom, ktoré ju tvoria, vrátane jednotlivcov.

Pojem sociálnej filozofie zaviedol Th. Hobbes pod titulom social philosophy, no filozofické premýšľanie o spoločnosti sa rozvíja od začiatku filozofického myslenia vôbec.

Historicko-filozoficky možno rozlíšiť niekoľko základných historických typov prístupov k spoločnosti, vyznačujúcich sa určitým základným spôsobom usporiadania konfigurácie významových útvarov intervenujúcich v premýšľaní o spoločnosti korešpondujúcich s historickými typmi filozofickej reflexie miesta človeka vo svete vôbec, ktoré z pohľadu tohto slovníka možno označiť ako

 :: feudalizmus, kapitalizmus, komunizmus, realita sociálna, realita spoločenská, skutočnosť sociálna, skutočnosť spoločenská, spoločnosť, zákon spoločenský, zákonitosť spoločenská.


filozofia sovietska  najmä ruská filozofia, ktorá sa rozvinula do štátnej filozofie Sovietskeho zväzu na báze recepcie marxistickej filozofie v Rusku a jej transformácie do podoby filozofickej súčasti marxizmu-leninizmu.

Významne do vývinu sovietskej filozofie prispievali aj ďalšie národné filozofie v rámci sovietskej kultúry – filozofia ukrajinská, estónska, gruzínska, kazašská atď., ďalej polooficiálne alebo disidentské filozofické myslenie (cf bachtinistika...).


filozofia starogrécka – staroveká grécka filozofia – staroveká filozofia, ktorá vznikla v prostredí starogréckej polis v 6. stor. pr. n. l. a vyvíjala sa v starovekom Grécku alebo v Stredomorí do 6. stor. ako sebareflexívna zložka starogréckej kultúry. Tvorí podstatnú súčasť antickej filozofie. Starogrécka filozofia je najvýznamnejšou etapou vývinu gréckej filozofie. V starovekej gréckej filozofii prevládalo riešenie ontologických problémov. Gnozeologické a antropologické otázky sa riešia len v rámci vysvetľovania a zdôvodňovania určitej ontologickej koncepcie.

Starogrécku filozofiu členia na niekoľko etáp:

I. predsokratovská filozofia:

1. iónska filozofia prírody (Táles, Anaximandros, Anaximenes, Herakleitos), ide tu o vymanenie sa zo spôsobu myslenia mytológie a o začiatok racionálneho skúmania povahy vesmíru. Za princíp všetkého sa tu považuje prvotná látka.

2. pytagorovská filozofia, ktorá za princíp všetkého považuje číslo.

3. eleatská filozofia (Xenofanes, Parmenides, Zenón z Eley, Melissos); skúma sa tu už súcno ako také.

4. atomizmus, Empedokles, Anaxagoras: filozofické úsilie riešiť problém vzťahu pohybu (ako ho exponoval Herakleitos) a pokoja (ako tento fenomén tematizoval Parmenides); ide tu zároveň o skúmania vzťahu medzi mnohosťou a jednotou a dianím a bytím.

II. vrcholné obdobie starogréckej filozofie:

5. Sofisti (Protagoras, Gorgias) a Sokrates.

6. Platón (náuka o ideách).

7. Aristoteles (náuka o akte a potencii).

III. obdobie helenizmu (ťažisko pozornosti sa presúva na etické a politologické otázky):

8. epikureizmus, stoicizmus, skepticizmus, novopytagorovstvo.

9. novoplatonizmus (Plotinos); pozornosť sa venuje aj teológii a mystike.

Na pôde helenistickej filozofie sa rozvinie rímska filozofia.

 :: dejiny filozofie starogréckej, Faidón z Elidy, filozofia antická, filozofia staroveká, katarzia (filozofia grécka), predsokratici, školy sokratovské.


filozofia staroveká – prvá etapa vývinu filozofie, po ktorej nasleduje stredoveká filozofia; filozofické názory autorov, ktorí v staroveku uvažovali o mieste človeka vo svete; prvé alebo najstaršie obdobie vo vývine filozofie nadväzujúce na protofilozofiu. Staroveká filozofia je dôležitá súčasť starovekej kultúry.

V Európe ju predstavuje antická filozofia, v Ázii (v Indii) staroveká indická filozofia a (v Číne) staroveká čínska filozofia (už filozofia 8. stor. pr. n. l.).

Staroveké obdobie prináša prakticky všetky základné problémy a motívy (355;7).

 :: Aristoteles, Diodóros Kronos, estetika staroveká, Faidón z Elidy, filozofia 8. stor. pr. n. l., filozofia 7. stor. pr. n. l., filozofia 6. stor. pr. n. l., filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia 3. stor. pr. n. l., filozofia 2. stor. pr. n. l., filozofia 1. stor. pr. n. l., filozofia 1. stor., filozofia 2. stor., filozofia 3. stor., filozofia 4. stor., filozofia 5. stor., filozofia 6. stor., filozofia antická, filozofia patristická, filozofia rímska, filozofia starogrécka, filozofia stredoveká, Parmenides, Platón, Pytagoras, Sokrates, starovek, stoicizmus, školy sokratovské.


filozofia stredoveká – etapa vývinu filozofie, ktorá nasledovala po starovekej filozofii a na ktorú nadväzovala novoveká filozofia; filozofické názory autorov, ktorí v stredoveku uvažovali o mieste človeka vo svete; dôležitá, sebareflexívna súčasť stredovekej kultúry; filozofia, ktorá sa (na západe) vyvíjala približne od 5. stor. (uvádza sa rok zániku západorímskej ríše (r. 476)) do 14. stor. resp. 15. stor. (po renesančnú filozofiu). Na západe sa nezriedka za stredovekú filozofiu pokladá len filozofia 8. až 15. stor., a to v podstate v súlade s členením na cirkevný starovek (1. až 7. stor.), cirkevný stredovek (8. až 15. stor.) a cirkevný novovek (16. až 21. stor.).

V Európe bolo náboženským pozadím tejto filozofie kresťanstvo (rímsky katolicizmus a byzantské pravoslávie), v Prednej Ázii a v arabských krajinách islam alebo judaizmus.

Stredoveká filozofia rozpracováva (ale aj rozmelňuje) problémy a motívy, ktoré priniesla staroveká filozofia, často so zreteľnou tendenciou k dogmatizácii, až končí pokusmi o „veľkú syntézu“ (v Európe vrcholná scholastika, v Indii védánta, v Číne novokonfuciánstvo) (355;7 – 8).

Za významné súčasti stredovekej filozofie na západe sa pokladá patristika (raná patristika, vrcholná patristika a neskorá patristika), scholastika (raná scholastika, vrcholná scholastika a neskorá scholastika), mystika, byzantská filozofia, arabská filozofia, židovská filozofia.

Filozofia plnila v tomto kontexte služobnú funkciu voči teológii. Preto je pre pochopenie stredovekej filozofie najdôležitejšie porozumieť tomuto vzťahu. Pokiaľ ide napríklad o stredovekú kresťanskú filozofiu, treba pochopiť predovšetkým jej vzťah ku kresťanskej teológii (k teológii prirodzenej a nadprirodzenej). Pokiaľ sa uvažuje o vzťahu filozofie a teológie, je užitočné uvedomiť si na strane teológie existenciu "troch klasických teologických paradigiem" (354;19 a n.): augustinovskej, tomášovskej a novoscholastickej, pričom vzhľadom na stredovekú teológiu ide o prvé dve.

Z vnútornej, duchovnej stránky naznačuje povahu stredovekej filozofie Augustínov výrok: Veď, aby si veril, a ver, aby si mohol vedieť (Intellige ut credas, crede ut intelligas). Jednota viery a vedenia je najpríznačnejšou črtou stredovekej filozofie. Nikdy v inej epoche západných duchovných dejín nevládla taká istota o existencii Boha, jeho múdrosti, moci a dobrote, o stvorenosti sveta, o jeho zmysluplnom usporiadaní a riadení.

Jednota a poriadok sú znameniami doby, tvrdí Hirschberger (353;318).

Významnou udalosťou pre rozvoj stredovekej filozofie bolo založenie falckej školy Karolom Veľkým.

 :: Abélard, P., Abraham ibn Ezra, Albert Veľký, Duns Scotus, Eriugena, J. S., estetika stredoveká, filozofia (filozofia stredoveká), filozofia 6. stor., filozofia 7. stor., filozofia 8. stor., filozofia 9. stor., filozofia 10. stor., filozofia 11. stor., filozofia 12. stor., filozofia 13. stor., filozofia 14. stor., filozofia staroveká, filozofia novoveká, filozofia renesančná, Occam, W., stredovek, Tomáš Akvinský.


filozofia súčasná – ostatná alebo možno i posledná etapa vývinu filozofie nadväzujúca na filozofiu novovekú, ktorá sa rozvíja približne od druhej tretiny 19. storočia dodnes formulovaním dodnes živých kardinálnych problémov človeka a spoločnosti.

V chronologicky najširšom zmysle zahrnuje filozofiu 19. storočia počnúc 2. tretinou 19. stor., filozofiu 20. storočia a filozofiu 21. storočia. Chronologicky ju však možno vymedziť aj užšie, v najužšom zmysle by išlo o filozofiu 21. storočia. Každopádne sa pri periodizácii vynorí pandémia COVID-19, pretože ju možno vzhľadom na jej komplexné globálne účinky na civilizáciu považovať za zavŕšenie nástupu druhej osovej doby, v priebehu ktorej a po ktorej sa kompletne mení obraz sveta a reflexia jeho tvorby.

Súčasná filozofia je zložka súčasnej kultúry.

Do konca 20. storočia tvorí náplň súčasnej filozofie doznievanie kriticisticko-aktivistickej etapy vývinu filozofie, v 21. storočí možno hovoriť o postkriticisticko-postaktivistickej alebo virtualistickej etape vývinu filozofie formulujúcej hyperkomplexné problémy v globálne interkulturálne prepojenom svetovom spoločenstve ľudí na pozadí vykryštalizovania sa troch hlavných svetových mocenských centier – Číny, Ruska a Spojených štátov amerických.

Pri podrobnejšom pohľade na vývin súčasnej filozofie v nej možno vyčleniť:

    1. obdobie kryštalizácie a kontrapozície scientistickej a antiscientistickej tendencie (2. tretina 19. stor. až prvá svetová vojna);
    2. medzivojnové obdobie komplementácie scientistických a antiscientistických filozofických smerov;
    3. povojnové obdobie fúzií filozofických smerov scientistickej a antiscientistickej orientácie do konca 20. storočia;
    4. opustenie kriticisticko-aktivistickej paradigmy filozofie a postupné utváranie sa virtualistickej (hyperkreativistickej) paradigmy filozofie hľadajúcej možnosti odpovedať na problémy hyperzložitého (bezprostredne súvisiaceho so sebazničením človečenstva) historického typu 21. storočia v spolupôsobení komplexného spektra prístupov vedeckých, technicko-inžinierskych, umeleckých, náboženských a alternativistických zo všetkých svetových kultúrnych tradícií – západnej, ázijskej, arabskej, subsaharsko-africkej, predkolumbovsko-americkej a aborigénnej.

Ad 1. Etapa kryštalizácie zároveň aj proti sebe navzájom sa ostro stavajúcej scientistickej a antiscientistickej reakcie na tradičnú filozofiu, ktorá vyvrcholila Hegelovým špekulatívnym premyslením celej filozofickej tradície Západu od jej zrodu v antike, a ustanovenia sa scientistických a antiscientistických škôl alebo smerov súčasnej filozofie, ako pozitivizmu na prvej strane a povedzme filozofie života na strane druhej.

Ad 2. Konsolidácia alebo dozretie smerov scientistickej a antiscientistickej orientácie, na báze čoho sa dostavila akási komplementácia, ich vzájomné dopĺňanie sa.

Ad 3. Obdobie povojnových fúzií filozofických smerov dokonca aj scientistickej a antiscientistickej orientácie, ktoré vyústilo do série post- a neo-smerov, vrátane postmodernizmu.

Ad 4. V štvrtej etape vývinu súčasnej filozofie sa zmysel filozofie viaže na sebareflektovanú spoluprácu so širokou paletou oblastí kultúry, bez ktorej dnes nemožno riešiť žiadnu relevantnú ťažkosť, ktorej historický typ možno označiť ako hyperzložitosť. Nádej na eventuálne riešenie hyperzložitých ťažkostí dnešnej doby sa opiera o recipovanie a nereduktívne usúvzťažňovanie podnetov zo všetkých vývinových pásiem kultúry v diachronickom, synchronickom a transverzálnom priereze. S tým korešpondujú aj nároky na kompetenciu dnešného filozofa, od ktorého sa žiada orientácia v naznačenej šírke. Aby táto orientácia nezostala iba na povrchu, výchova filozofa sa musí orientovať, pokiaľ ide o jazykovú prípravu, na zvládnutie angličtiny, ruštiny a čínštiny, a pokiaľ ide o vlastnú odbornú prípravu, na to, čo by sa dalo označiť ako „výberový neoencyklopedizmus“ osnovaný na kreativistike a matematike, pričom pod kreativistikou sa myslí rozvíjanie tvorivých schopností filozofa v smere jeho záujmov alebo špecializácie. Devíza dneška: hĺbka resp. detail a univerzálna zorientovanosť (vedomie polyverzálnosti prakticky každého problému).

Uvedená náročnosť prípravy na riešenie hyperzložitých ťažkostí dneška si pravdepodobne vyžiada takú výchovu k telesnej a duševnej zdatnosti, ktorú by sme mohli označiť ako neokalokagatia.

  P: Audi, R., Bense, M., Bergson, H., Habermas, J., Hartmann, N., Heidegger, M., Husserl, E., Chalmers, D. J., Chisholm, R. M., Chomsky, N., Leśniewski, S., Peirce, Ch. S., Popper, K. R., Stegmüller, W., Twardowski, K..

 :: antropológia filozofická, estetika súčasná, fenomenológia, filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia analytická, filozofia existencialistická, filozofia fenomenologická, filozofia marxistická, filozofia novoveká, filozofia postmoderná, filozofia pozitivistická, neopozitivizmus, postštrukturalizmus, pragmatizmus, racionalizmus kritický, škola ľvovsko-varšavská.


filozofia svetová  súbor všetkých filozofém na svete v jeho diachronickom i synchronickom rozmere členený na jednotlivé filozofické tradície a kontinentálne, národné a regionálne filozofie. ::  filozofia arabská, filozofia buddhistická, filozofia európska, filozofia východná, filozofia západná, filozofia židovská, kultúra svetová.


filozofia talianska – súčasť európskej filozofie a sebareflexívna vrstva talianskej kultúry majúca vždy značný vplyv na duchovný rozvoj Európy a zaznamenávaná sprvu v latinskom a neskôr v talianskom jazyku.

Už počnúc stredovekým obdobím vývinu talianskej filozofie nadväzujúcim na odkaz antickej filozofie a zároveň tým, že Itália bola centrom vtedajšieho náboženského života Európy, mala medzinárodný význam. Ako prvý sa v tomto kontexte zvykne uvádzať Bothius (480 – 525), prekladajúci a komentujúci Aristotelove spisy a tvorca diela De consolatione philosophie, ktorý výrazne ovplyvnil celú ranú scholastiku. Vplyv myslenia Bothiovho a jeho žiaka Cassiodora (ok. 490  580) pretrvával až do 11. storočia, kedy Peter Damiani, autor traktátu De divina omnipotentia (O božskej všemohúcnosti) obhajoval prednosť teológie pred filozofiou a potlačoval dialektiku.

V dobe rozkvetu scholastickej filozofie rozvíjal mystický prístup k miestu človeka vo svete sv. František z Assisi (1182  1226), Joachim da Fiore (ok. 1135  1202) a sv. Bonventura (Johannes Fidanza, vl. m. Giovanni di Fidanza, ok. 1217  1274), súčasník a priateľ najväčšieho systematika stredovekej kresťanskej filozofie sv. Tomáša Akvinského (1225  1274).

Talianska filozofia pestovaná už v talianskom jazyku začína v období renesancie, na ktorej začiatku vyniká Dante Alighieri (1265  1321), autor diela Divina Commedia (Božská komédia, nap. medzi 1308  1318), ktoré patrí k najväčším dielam svetovej literatúry a ktorého filozofický význam a teologická relevancia spočíva v prebásnení stredovekého imago mundi; explicitne filozofickým je Danteho dielo De monarchia (1310), koncipujúce víziu ľudstva zjednoteného v jednom štáte pod vládou jediného panovníka; mnohosť podľa Danteho pochádza z látky, dokonalá jednota je výrazom božského. Svetová monarcha by tak bola obrazom božej jedinovlády v stvorenom jestvujúcne. Vynikajúcimi predstaviteľmi talianskej renesančnej filozofie a humanizmu sú Gemisthos Georgios Plethon (1355  1450), Marsilio Ficino (1433  1499), Pico della Mirandola (1463  1494), Pietro Pomponazzi (1462  1524), Andreas Caesalpinus (1519  1603), Giacomo Zabarella (1532  1589); k nim sa radia prírodovedne orientovaní myslitelia: Geronimo Cardano (1501  1576), Bernardino Telesio (1508  1588), Franciscus Patritius (1529  1597) a všestranná renesančná osobnosť Leonardo da Vinci (1452  1519), geniálnym spôsobom zjednocujúci v prúde svojich filozoficko-vedeckých bádaní (paralelných s jeho výtvarnoumeleckou tvorbou) nazeranie a myslenie. Panteón talianskych renesančných mysliteľov, ktorých tvorba predstavuje aj prelomový zásah do myslenia filozofického, završuje Nicolò Machiavelli (1469  1527), Giordano Bruno (1548  1600), Galileo Galilei (1564  1642) a Thomas Campanella (1568  1639).

V období protireformácie a osvietenstva vyniká zakladateľ moderného historizmu Giovanni Battista Vico (1668  1744). Cesare Beccaria-Bonesana (1737  1794) vypracúva sociálnoreformnú filozofiou mravnosti a práva.

Galériu talianskych filozofov 19. storočia otvára I. Kantom ovplyvnený severotaliansky mysliteľ Antonio Rosmini (1797  1855) aVincenzo Gioberti (1801  1852). V južnom Taliansku dochádza paralelne k prvej vlne hegelianizmu s predstaviteľmi: Bertrando Spaventa (1817  1883) a Francesco De Sanctis (1817  1883), najväčší literárny kritik talianskeho romantizmu a risorgimenta. Ku kantovcom sa radí Pasquale Galluppi (1770  186) a Alfonso Testa (1784  1860). Pozitivizmus zastáva najmä Carlo Cattaneo (1801  1869) a Giuseppe Ferrari (1812  1876), Predstaviteľmi novoscholastickej filozofie sú: Cajetano Sanseverino (1811  1865), Tommasso Zigliara (1833  1893) a Matteo Liberatore (1825 1892). Tento prúd talianskej filozofie dostáva výraznú podporu encyklikou Aeterni Patris pápeža Leva XIII. roku 1879, ktorá ukotvila tomizmus ako oficiálnu filozofiu katolíckej cirkvi. Popri novoscholastickej filozofii sa ďalej no s menším významom vyvíja talianske novohegelovstvo, pozitivizmus, ktorý završuje R. Ardigò (1828  1920), a Antoniom Labriolom (1843  1904) začína vývin marxizmu na pôde talianskej filozofie.

V 20. storočí sa k marxizmu prihlási najmä A. Gramsci a P. Togliatti. Neohegelianizmus rozvíjajú: G. Gentile a B. Croce, fenomenológiu E. Paci, existencializmus N. Abbagnano. S rozvojom seriálneho myslenia a kritikou štrukturalizmu počnúc 60. rokmi 20. storočía prichádza U. Eco (1932  2016).


filozofia taoistická – čínska filozofia vyrastajúca (podľa pôvodných predstáv) z učenia Lao-c‘a, ktorá sa postupne vyvinula do náboženskofilozofického protipólu k buddhistickej filozofii a rozvíja sa až dodnes s mocnými rezonanciami aj mimo pôdy čínskej filozofie, pozri napríklad aj na Slovensku v myslení M. Čarnogurskej.


filozofia tibetská — súčasť ázijskej filozofie, náboženská filozofia tvorená sebareflexívnou vrstvou kultúry, ktorá sa pôvodne rozvinula v geografickej oblasti Himalájí na báze striktnej argumentácie a meditácie v rámci metafyziky, epistemológie a etiky a neskôr sa rozšírila aj do Spojených štátov amerických, Európy a ďalších oblastí sveta.

V súčasnosti je najvýznamnejším predstaviteľom tibetskej filozofie štrnásty dalajláma.

Hlavným zdrojom tibetskej filozofie je významové univerzum ideového jadra tibetskej kultúry – bönizmu a tibetského buddhizmu s ústredným miestom tibetskej „Knihy mŕtvych (Bardo Thödol)“. Dôležité miesto v tibetskom filozofickom myslení zaujíma tibetská lekárska filozofia.

Východiskovými textami pre štúdium tibetskej filozofie sú Čandrakírtiho komentáre k Nágárdžunovi.

Významové útvary tibetskej filozofie sa (re)konštituujú v intenciách najmä týchto smerov (škôl) tibetskej náboženskej tradície:

    • ňingmapa (tib.) [rňing-ma-pa (tib. tl)];
    • kagjüpa (tib.) [bka‘-brhjud-pa (tib. tl)];
    • sakjapa (tib.) [sa-skja-pa (tib. tl)];
    • gelugpa (tib.) [dge-lugs-pa (tib. tl)].

A tieto školy sa ďalej delia na viacero podškôl vedno vytvárajúce veľmi pestré filozofické významové univerzum.

K predstaviteľom tibetskej filozofie okrem vyššie spomenutých patria: Padmasambhava, Vinalamitra, Vairóčana, Langdarma, geše Rabten, Tarthang Tulku a mnohí ďalší.


filozofia tradičná – filozofia tvorená zabehanými mienkami alebo dogmami, ktorej sa chcú neskorší filozofi zbaviť, pretože tieto mienenia alebo dogmy považujú za prinajmenšom zastaralé, nemoderné, vyšlé z módy a podobne. :: diskurz (filozofia tradičná).


filozofia USA – najčastejšie stručne: americká filozofia  súčasť americkej filozofie a sebareflexívna vrstva kultúry USA. Za zakladateľa filozofie USA sa považuje G. Berkeley.

  P: Audi, R., Bridgman, P. W., Kripke, S. A., Peirce, Ch. S..


filozofia vedy –časť filozofie, ktorej predmetom je veda, predovšetkým vedecké významové univerzum, jeho špecifikum, vznik (tvorba), vývin (transformácie), metódy vedeckého poznávania, vymedzenie a ontologický status predmetu vedy a súbor vzťahov vedy k jej okoliu. V súlade s tým sa potom vyčleňujú také špecializácie filozofie vedy, ako metodológia vedy, logika vedy, epistemológia etc.

Filozofia vedy tvorí súčasť metavedy.

Filozofiu vedy členia podľa rôznych kritérií, predovšetkým podľa toho, či sa zaoberá vedou vôbec, alebo jednotlivými vednými disciplínami prípadne ich súbormi:

    • filozofia matematiky,
    • filozofia fyziky,
    • filozofia chémie,
    • filozofia biológie,
    • filozofia psychológie,
    • filozofia sociológie,
    • filozofia ekonómie,
    • filozofia histórie,
    • filozofia medicíny...


filozofia vojny  časť filozofie, v ktorej sa skúma podstata, zmysel a povaha vojny a vypracúva sa filozofický pojem vojny ako do istej miery aj zovšeobecnenie alebo reflexia vojenskovedných pojmov vojny, ekonomických pojmov vojny, politologických pojmov vojny, medzinárodnoprávnych pojmov vojny, historickovedných pojmov vojny, umeleckých obrazov vojny, svedectiev o prežívaní vojny atď.

V rámci filozofie vojny sa rozpracúvajú otázky, ako napríklad:

Čo sa nazýva vojnou? Čo označujeme termínom vojna?

Aký význam má vojna v dejinách ľudstva?

Intervenujú alebo môžu intervenovať v reflexii vojny etické kategórie?

Existujú vôbec vojny?

  P: Carl von Clausewitz (1780 – 1831), Michael Walzer (*1935), Mary Kaldorová (*1946), Peter Warren Singer (*1974), Carl Schmitt (1888 – 1985) a ďalší.


filozofia východná – orientálna filozofia – obdobne ako filozofia západná komplex národných a nadnárodných filozofií zahrnujúcich najmä tieto filozofie:

Východná filozofia sa vyznačuje myslením, ktoré je väčšmi spojené s náboženskými predstavami ako je to v myslení európskom. Ďalej sa vo východnej filozofii výraznejšie uplatňuje zmysel pre harmóniu celku a časti a rovnováhu medzi človekom a prírodou.

Keď sa hovorí o východnej filozofii nezriedka sa myslí filozofia ázijská.

V priebehu 20. storočia označenie východná filozofia stráca zmysel. :: filozofia ázijská.


filozofia západná  okcidentálna filozofia, euroamerická filozofia, atlantická filozofia – podstatná súčasť západnej kultúry, jej sebareflexívna zložka; filozofia euroamerického kultúrneho okruhu; tvorí charakteristický celok podobne ako filozofia čínska, filozofia arabská, filozofia indická, ktoré sa vedno zvykli označovať ako východná filozofia. (Poznámka: rozlišovanie medzi západnou a východnou filozofiou strácalo v priebehu 20. storočia postupne svoj zmysel.)

Hlavnými súčasťami západnej filozofie sú: európska filozofia a americká filozofia (filozofia USA, latinskoamerická a kanadská.


filozofia židovská  náboženská filozofia, ktorá sa utvorila ako sebareflexívna vrstva judaizmu vychádzajúc z Talmudu a pod vplyvom helenistického filozofického myslenia najmä alexandrijských Židov na čele s Filónom Alexandrijským. Po zániku židovského štátu v roku 70 židovská filozofia v osobe Jochanana ben Sakkaia (ok. 30 až ok. 90) a ďalších učiteľov pracovala na zachovaní židovského duchovného bohatstva, v čom bol mimoriadne úspešný rabín Akiva ben Jozef (ok. 50  135/137), jeden z hlavných kodifikátorov textu Mišny. Do vývinu židovskej filozofie neskôr mocne zasahuje racionalizmus arabskej filozofie  stredoveká etapa vývinu židovskej filozofie vyznačujúca sa zapracovávaním ideí novoplatonizmu (Isaac Israeli, 855  955, Jehuda ben Šalomo Halevi a ď.) do korpusu židovského významového univerza začína v 10. storočí a vrchol dosahuje v 11. a 12. storočí na území južného Španielska. Za prvého aristotelika sa považuje Abraham ibn Daud (ok. 1110  1180) a za najväčších predstaviteľov stredovekej židovskej filozofie Salomon ben Jehuda ibn Gabirol (lat. Avencebrol alebo Avicebron) (1021  1050/1070)  a Moše ben Maimon (Rambam, v Európe známy ako Moses Maimonides, v arabskom svete ako Abú Imrán Músá ibn Majmún Ibn Abdalláh al-Qurtúbí al-Andálusí al-Isrá’ílí; 1135  1204). O syntézu Maimonidovej, Aristotelovej a Averrovej filozofie sa záverom stredoveku pokúša Johannes Gerson (Gersonides) (1363  1429). Židovská filozofická a spirituálna tradícia pôsobí na európsku vzdelanosť v 15. až 17. storočí prostredníctvom kabaly, ktorou je o. i. ovplyvnený B. Spinoza pokladaný aj za prvého novovekého židovského filozofa.

Medzi súčasnými židovskými filozofmi vyniká F. Rosenzweig, M. Buber, E. Levinas, E. Fromm, vynikajúcim znalcom židovskej mystickej tradície je Geršom Scholem, no filozoficky účinkuje alebo rezonuje v židovskej filozofii aj S. Freud, E. Husserl, K. Marx a ď.

Ústredným významovým útvarom židovskej filozofie v širokom a v nezvyčajne bohatom diapazóne racionalizmu až mystiky je pojem alebo predstava Boha, jeho vlastností a jednoty.

 :: Abraham ibn Ezra.


Filozofický ústav SAV – ústav Slovenskej akadémie vied, ktorý sa zameriava na základný výskum v oblasti logiky a metodológie vied, sociálnej a politickej filozofie, fenomenológie, dejín filozofického a politického myslenia na Slovensku.

 :: filozofia, filozofia slovenská, výskum filozofický.


forma lat.  tvar, vzhľad, podoba; štruktúra, schéma; spôsob.

 :: forma organizačná, forma výroková.


forma výroková  výrokový výraz, ktorý vznikne z výroku, ak sa v ňom aspoň jedna indivíduová konštanta nahradí indivíduovou premennou. Výrokové formy možno spájať pomocou výrokových spojok podobne, ako to platí pri výrokoch (89;178  179). :: logika, rovnica (matematika).


formula lat.  ustálené alebo predpísané znenie. :: formula (latinčina), formula (logika), formula (matematika), formula matematická, formula matematická (Frege, G.).


formula (logika)  presne zavedený výraz obsahujúci premenné a špeciálne symboly.


formula matematická (Frege, G.)  meno čísla; určité číslo možno vyjadriť rôznymi menami, napríklad alternatívnymi menami čísla „4“ môže byť „2+2“ alebo „8/2“ atď.


Frege, Friedrich Ludwig Gottlob (8. 11. 1848 Wismar  26. 7. 1925 Bad Kleinen)  nemecký logik, matematik a filozof, ktorý svojou filozofiou jazyka inicioval analytickú filozofiu. Ako tvorcu pojmového písma (Begriffsschrift) ho považujú za vlastného zakladateľa modernej logiky. Frege zlúčil rôzne oblasti logiky, napr. aristotelovskú sylogistiku a stoickú výrokovú logiku, do jednej teórie. Fregeho považujú aj za zakladateľa filozofickej sémantiky. Fregeho vyvrátenie psychologizmu vo filozofii logiky priamo ovplyvnilo E. Husserla.  D: Begriffsschrift, 1879; Die Grundlagen der Arithmetik, 1884; Funktion und Begriff, 1891; Über Sinn und Bedeutung, 1892; Grundgesetze der Arithmetik, 2 zv., 1893  1903; Logische Untersuchungen, 1918; 1919, 1923 (knižne 1966); Kleine Schriften, 1967; Nachgelassene Schriften und Briefwechsel, I, 1969, II, 1976. :: filozofia 20. stor., formula matematická (Frege, G.), logicizmus, písmo pojmové (Frege, G.), veta (Frege, G.).


Frege, G.: Begriffsschrift, eine der arithmetischen nachgebildete Formelsprache des reinen Denkens (1879)  Pojmové písmo, jazyk formúl čistého myslenia, vybudovaný podľa jazyka aritmetiky  spis podávajúci logický kalkul obsahujúci nasledovné axiómy, ktoré v súčasnej logickej notácii majú tvar:

    1. ⊢ A → (B → A)
    2. ⊢ [A → ( B → C)] → [(A → B) → (A → C)]
    3. ⊢ [D → ( B → A)] → [B → (D → A)]
    4. ⊢ (B → A) → ( ¬ A → ¬ B)
    5. ⊢ ¬ ¬ A → A
    6. ⊢ A → ¬ ¬ A
    7. ⊢ (c = d) → (f(c) → f(d))
    8. ⊢ c = c
    9. ⊢ (∀a: f (a)) → f(c)

Frege tento spis vypracoval s cieľom nájsť prostriedky, ktoré by umožnili artikulovať matematické dôkazy s takou prehľadnosťou, aby sa vylúčili akékoľvek pochybnosti o ich správnosti. Pojmové písmo je taký jazyk symbolov, ktorý má umožniť čo najprísnejšiu kontrolovateľnosť dôkazov a odhalenie každého skrytého predpokladu, ktorý by mohol do dôkazu nepozorovane vkĺznuť.

Tento jazyk má byť systémom symbolov, ktoré dovoľujú schematizovať prirodzený jazyk tak, aby vyniklo to, čo je podstatné z hľadiska vyplývania a aby sa potlačilo všetko, čo z tohto hľadiska podstatné nie je: má to byť prostriedok realizácie odvekej úlohy logiky zachytiť vyplývanie (cf 481;50, 33;11).


frekvencia lat.  častosť výskytu.


Freud, Sigmund (6. 5. 1856 Příbor na Moravě – 23. 9. 1939 Londýn) – rakúsky lekár a psychológ, univerzitný profesor neuropatológie vo Viedni (1902 – 1926) a riaditeľ neurologickej kliniky vo Viedni, zakladateľ psychoanalýzy. Až do emigrácie po pripojení Rakúska k Nemecku žil vo Viedni, kde sa roku 1902 stal profesorom lekárskej fakulty.

Freud vypracoval dva topické modely subjektu, t. j. modely komponentov psychického aparátu. Prvý model obsahuje pojem nevedomia, predvedomia a vedomia. Druhý topický model obsahuje pojem Es, pojem Ich a pojem Über-Ich. V dejinách filozofie sa označuje Freudova koncepcia aj ako pudový realizmus (Triebrealismus).

Freud berie svet a človeka v ich prírodnej danosti, k čomu patrí aj to, čo o nich vypovedajú vedy o anorganickom a organickom.

Vyložiť psychoanalyticky danosť „reálny človek“ pre Freuda znamená vidieť ju z hľadiska onej energie, ktorú označuje ako „pud“ (Trieb). To si vyžaduje, aby sa súbor ľudských výrazov v najširšom zmysle slova redukoval na ich pudové podnety, hybné sily, a to na tie, ktoré ich vyvolávajú, ako aj tie, ktoré ich brzdia.

Pudová skutočnosť sa rozvíja v telesných i duševných účinkoch a výrazoch, ktoré častejšie zahaľujú ako odhaľujú, čím sú podmienené mnohé okľuky psychoanalytickej metódy.  D: Studien über Hysterie (Štúdie o hystérii), 1895; Die Traumdeutung (Výklad snov), 1900; Der Witz und seine Beziehung zum Unbewußten (Vtip a jeho vzťah k nevedomiu), 1905; Vorlesungen zur Einführung in die Psychoanalyse (Prednášky k úvodu do psychoanalýzy), 1910; Zur Psychopathologie des Altagsleben (K psychopatológii všedného dňa), 1912; Totem und Tabu (Totem a tabu), 1913; Die Zukunft einer Illusion (Budúcnosť jednej ilúzie), 1927; Gesammelte Werke, 18. zv., 1940 – 1968. :: medicína, psychoanalýza.


fulgurácia vo vede  kríza rastu vedy, obdobie vo vývine vedy, v ktorom vedecké problémy nadobúdajú charakter anomálií, t. j. problémov, ktoré sa nedajú riešiť na danom explanačnom základe (19;37).


fungovanie lat.  bytie v činnosti, v chode, (náležité) idenie; bytie vo funkcii.


funkcia lat.  bytie v činnosti alebo v chode, fungovanie, činnosť, zastávanie (úradu ap.), vykonávanie al.plnenie niečoho

poslanie, platnosť význam.

V matematike: vzájomná závislosť veličín.

:: funkcia (matematika), funkcia psychická, funkcia stavová, funkcia štátu.


(Dodatok)