fainesthai  gr. – udalosť vyjavovania sa.


fakt lat.  to, čo je, alebo čo sa deje, to, ako sa to má s vecami; stav vecí, skutočnosť, to, čo stojí proti myšlienke, predstave, prianiu a vzdoruje im ako vonkajší prvok. Fakt je niečo, čo je v protiklade k všetkému iluzórnemu alebo prosto vymyslenému, ale aj proti tomu, čo je podľa určitých pravidiel myslenia nevyhnutné – odtiaľto morálne a právne rozlíšenie medzi tým, čo je de facto a de iure. S tým súvisí aj Kantovo rozlíšenie medzi tým, čo je, a tým, čo má byť.

Rozlišuje sa najmä vedecký fakt od bezprostredného faktu.

Pojem faktu závisí od významových útvarov, ktoré intervenujú v priebehu vzniku tohto pojmu, napr. logický alebo metodologický pojem faktu sa opiera o pojem vety a o pojem fixovania empirického poznania, podľa čoho sa hovorí, že fakt je veta, ktorá fixuje empirické poznanie alebo výsledok empirického poznávania. Logika alebo metodológia vedy potom pojem faktu kontraponuje pojmu teórie a pojmu hypotézy. :: faktológia.


fakt (Wittgenstein, L.: Tlph) – nem. die Tatsache – existencia stavov vecí (410;33).


fakt empirický  zmyslami vnímateľná skutočnosť.


fakt historický  skutočnosť sprostredkovaná historickými prameňmi, skutočnosť, o ktorej sa môžeme presvedčiť štúdiom historických prameňov.


faktológia lat. + gr.  štúdium faktov a práca s nimi.


faktor lat. činiteľ.


falzifikácia lat.  vyvrátenie.

Spoľahlivá falzifikácia jedinej teoretickej predpovede je falzifikáciou teórie, ktorú je potom potrebné v detailoch prepracovať alebo úplne zavrhnúť.


fáza gr.  vývinový stupeň, vývinové obdobie; stupeň, stav nejakého javu.


feminita lat.  ženskosť  klaster štruktúr a podmienok konštituujúcich typicky ženské a reflektovaný jednak bežným (laickým) vedomím, jednak špeciálnovedne (antropologicky, kulturologicky, sociologicky, medicínsky, v rámci rodových štúdií, psychológie, geografie atď.) a filozoficky v intenciách konfigurácie intervenujúcich jadrových kategórií (pojem esencie, identity, správania, telesnosti, primárnosti...) a ďalších významových útvarov vrátane tuho pretrvávajúcich predsudkov.


feminizmus lat.  súbor hnutí a politických smerov, ktorého cieľom je rovnoprávnosť žien v politickej, ekonomickej, sociálnej a súkromnej sfére a ktorého korene siahajú do osvietenstva, k menám M. W. Montaguovej, markízy de Condorcet, M. Wollstonecraftovej. V 19. storočí idey rovnoprávnosti žien rozracúval J. S. Mill, F. Engels, A. Bebel a ď.

V dejinách feminizmu sa zvyknú rozlišovať tri vlny:

    1. vlna feminizmu sa začala zdvíhať (v rámci akejsi prehistórie feminizmu) paralelne s osvietenstvom (sčasti aj na báze rousseauizmu), ďalej v súvislosti s americkým abolicionizmom a zahrnuje vystúpenie M. Wollstonecraftovej, ktorá v texte Vindication of the rights of women (1792) prichádza s požiadavkou rovnosti mužov a žien; k významnej emancipácii žien došlo v priebehu Francúzskej revolúcie, kde jednou z najväčších bojovníčok sa stala  O. de Gougesová (popravená gilotínou v roku 1793), ktorá v roku 1791 vydala ako odpoveď na Deklaráciu ľudských práv (Deklaráciu práv muža a občana) Deklaráciu práv ženy a občianky, v ktorej sa formuluje myšlienka, že ženy sa rodia slobodné a sú si rovné s mužmi; v deklarácii sa požaduje garancia rovných práv vo všetkých oblastiach života. Vodcovia revolúcie spočiatku využili revolučný potenciál žien a ich emancipácie, no neskôr sa rozpútala protiženská kampaň, ktorá vyústila do vydania dekrétu, ktorým sa ženám zakazovala účasť na akomkoľvek politickom hnutí a pod hrozbou rozohnania vojskom sa na ulici nesmela zhromaždiť väčšia skupina žien ako päť.
          V 19. storočí sa feministické hnutie orientuje na získanie volebných práv pre ženy, pod ktorých tlakom sa toto právo ženám priznalo po prvý raz na Novom Zélande v roku 1893, neskôr v Austrálii (1902), v Európe najprv vo Fínsku v rámci Ruského impéria (1903), ďalej v islamskej Krymskej ľudovej republike (1917) a napríklad vo Švajčiarsku až v roku 1971.
          Prvá vlna feminizmu zahrnuje aj militantné hnutie sufražetiek, ktoré sa utvorilo okolo r. 1900 a najsilnejšie sa presadzovalo vo Veľkej Británii.
    2. vlna feminizmu (60. až 80. roky 20. storočia) zahrnuje idey a aktivity zamerané na prekonanie nerovnosti medzi mužmi a ženami, ktorá de facto pretrvávala napriek ich oficiálne proklamovanej rovnosti.
    3. vlna feminizmu sa zdvihla v 90. rokoch 20. storočia na ideovej báze odmietania esencialistickej a monolitickej definície feminity, pričom hnutie sa triešti na množstvo smerov a odnoží na pozadí postmodernizmu (vek, farba pleti, sexuálna orientácia, gender, pôvod etc.), zahrnujúc postmoderný feminizmus, genderové reformné feminizmy, feminizmus liberálny, marxistický, socialistický, rozvojový, radikálny, diferenčný, multirasový, psychoanalytický, postštrukturálny, hľadiskový (standpoint), mužský, spirituálny alebo náboženský, kyberfeminizmus, anarchofeminizmus, ekofeminizmus až po postfeminizmus, hlásajúci dosiahnutie cieľov hnutia a nepotrebnosť ďalších aktivít.

(Seba)reflexiu feministického hnutia/hnutí predstavujú najmä rodové štúdia , queer teórie, politológia, sociológia, história, kulturálne štúdiá, feministická antropológia, antropológia a rôzne smery feministickej filozofie a feministickej teológie.


fenomén – jav – priame dávajúcno sa vnímaniu alebo uvedomovaniu, to, čo im je bezprostredne dostupné, to, čo možno priamo pozorovať, priamo vnímateľné, uvedomovateľné alebo pozorovateľné.


fenomén filozofický  ten ktorý prejav filozofickej činnosti, napr. pripisovanie zvláštneho postavenia jednej kategórii alebo triede entít v protiklade k ostatným (cf 492;83).


fenomenológia gr.  náuka o javoch.

Výraz fenomenológia má viacero významov: v rámci filozofie sa ním mieni v prvom rade fenomenologická filozofia, ktorú založil Edmund Husserl, a fenomenologická metóda. Ďalej sa termín používa v kontexte tej ktorej konkrétnej filozofémy, napr. ontologická alebo fundamentálna fenomenológia u M. Heideggera alebo J.-P. Sartra, kozmologická fenomenológia u E. Finka, štrukturálna fenomenológia u H. Rombacha, metafyzická fenomenológia u M. Schelera, asubjektívna fenomenológia u J. Paročku, radikálna fenomenológia života u M. Henryho.

Prvýkrát však termín fenomenológia použil J. H. Lambert na označenie súčasti svojej teórie poznania tvorenej kritickou analýzou zmyslových javov. G. W. F. Hegel použil tento termín na označenie procesu sebazjavovania absolútneho ducha.

Termín fenomenológia sa používa aj v špeciálnovednom kontexte, napr. v rámci fyziky fenomenológia vysokoenergetických zrážok.

::


fenomenológia (Heidegger, M.: Bytie a čas, 1927) – metóda bádania, spôsob prístupu určovaný skúmaným predmetom; jej základnou úlohou je rečou artikulovane nechať vyvstať alebo ukázať sa (urobiť zjavným alebo fenoménom) pri tom, čo je bezprostredne zjavné, ukazujúce sa (fenomén v zmysle toho, čo sa samo od seba ukazuje) inak nezrejmý základ a zmysel, umožňujúci vôbec onomu bezprostredne zrejmému byť tým, čím je.


feudalizmus lat.  spoločnosť osnovaná na báze lénneho (zo strlat. feodum/feudum léno) systému, ktorá sa začala utvárať v 5.  6. stor. v ekonomicky najvyspelejších krajinách na troskách Západorímskej ríše (v Taliansku, Francúzsku, Hispánii, Nemecku, Británii). :: filozofia sociálna, kapitalizmus.


Fichte Johann Gottlieb (19. 5. 1762 Rammenau (Oberlausitz) – 27. 1. 1814 Berlín) – nemecký filozof vychádzajúci z Kantovho etického rigorizmu a aktivizmu. Fichte sa vedome rozhoduje pre idealistickú filozofickú pozíciu s cieľom vybudovať metafyzický systém.

Filozofiu  Fichte chápe ako vedeckú sebareflexiu kreatívno-etickej aktivity osobnosti zvanej Ja (Ich) a preto aj svoju filozofiu nazýva „vedoslovie (Wissenschaftslehre)“.

Podľa Fichteho je Ja vedno duchom, vôľou, mravnosťou i vierou a v podstate je to fundamentálna substancia, z ktorej všetko prýšti; je to jediná absolútna činnosť vyznačujúca sa tým, že sa z nej rynie (a od nej závisí) vedomé Ja ako aj Ne-Ja (Nicht-Ich) čiže veci pokladané za iné než je moje Ja.

Ja je podľa Fichteho akási neosobná tvorivá činnosť, z ktorej sa odvodzuje každá individuálna myseľ. Človek i svet sú výrazom onoho nadosobného Ja. Fyzický svet je pritom materiál činnosti človeka. Všetko, čo sa žiada činnosti onoho zákulisného Ja, je mravné a radí sa k tomu aj pestovanie tela, ducha a zapájanie sa do spoločenstva ľudí. Práca na fyzickom svete ako práca kultúrna (kultivujúca) je možná iba ako práca spoločná.

Občania štátu majú popri práve na formálnu slobodu a ochranu pred zvôľou aj právo na vlastníctvo majetku, pracovnú príležitosť a podiel na výnosoch štátneho hospodárstva.

Fichte v snahe vyhýbať sa kritike zo strany ortodoxných náboženských inštitúcií, necháva svoj výklad vyznievať občas tak, akoby mal na zreteli tradične chápaného Boha a nie transcendentné, nadosobné Ja ako zdroj všetkých aspektov sveta.  D: Wissenschaftslehre, 1794; Grundlage des Naturrechts, 1796/97;

Das System der Sittenlehre, 1798; Die Bestimmung des Menschen, 1800; Der geschlossene Handelsstaat, 1800; Die Anweisung  zum seligen Leben, 1806; Die Grundzüge des gegenwärtigen Zeitalters, 1806. :: filozofia 18. stor., filozofia 19. stor., filozofia európska, filozofia nemecká klasická.


Filkorn, Vojtech (8. 4. 1922 Pravenec  14. 4. 2009 Bratislava)  slovenský metodológ a filozof, zakladateľ metodologickej vetvy bratislavskej filozoficko-metodologickej školy.  Predhegelovská logika, 1953; Metóda vedy, 1956; Úvod do metodológie vied, 1960;  Predialectical Logic, 1963; Povaha súčasnej vedy a jej metódy, 1998; Obrazy vedy. Veda o vede. K stým narodeninám Igora Hrušovského 2009. :: príroda (Filkorn, V.).


filozof gr.  pôvodne človek túžiaci po múdrosti (doslova: milovník múdrosti); odborník vo filozofii, predstaviteľ filozofického smeru alebo filozofickej školy. :: dejiny filozofie.


filozoféma gr. –– v tomto slovníku: komponent systému filozofie.

Tradične sa termín filozoféma (nem. Philosophem z gr. φιλοσóφημα) chápe v zmysle „filozofické tvrdenie alebo učenie“ (12;558) a „výsledok učeného, vedeckého skúmania i úvaha, pozorovanie, skúmanie“ (421;1263).


filozofia gr. –– špecifický spôsob osvojovania si sveta človekom spočívajúci v systematickom sebareflexívnom skúmaní ich univerzálnych stránok a súvislostí. Predmetom filozofie je miesto človeka vo svete a metódou hlavne logická analýza postupov a výsledkov jeho poznávania.

Výraz filozofia má viacero významov:

    1. pôvodne sa chápala ako láska k múdrosti alebo hľadanie múdrosti;
    2. neskôr ako teória alebo logická analýza princípov, o ktoré sa opiera konanie, myslenie, poznanie a na ktorých spočíva povaha sveta; v tomto zmysle sa člení na filozofické disciplíny;
    3. v širšom zmysle sa chápe ako základná orientácia činnosti.

Hoci sa necháva viesť poznatkom, že nemožno vedieť nič definitívne zaručené, predsa len sa oduševňuje želaním priblížiť sa k pravde alebo múdrosti, no nikdy neopúšťa pochybovanie, či dosiahne tento cieľ. Preto je skôr hľadaním a formulovaním otázok než hľadaním a formulovaním odpovedí.

Filozofia sama je predmetom metafilozofie.

:: (ide tu len o výber odkazov na filozofické články; kompletný súbor odkazov obsahuje Hlavná časť slovníka)


filozofia (Albert Veľký) – veda opierajúca sa len o rozum a disciplína, ktorá má slúžiť teológii. V prvom prípade sa filozofia riadi len rozumom, má vlastné zásady postupovania, jej predmetom je to, čo je vo veciach všeobecné (podstata vecí), usiluje sa o čisté poznanie vlastností vecí. Zároveň však celá filozofia, poznanie prírody a histórie, každý rozumovo-poznávací úspech sa musí ponímať a predstavovať tak, aby mohol byť zaradený do teologického systému a našiel v ňom svoje použitie.

Prima philosophia, aristotelovská metafyzika, ktorá sa zaoberá atribútmi bytia ako takého, je filozofovaním o Bohu.


filozofia (al-Kindí) – matka vied.


filozofia (antika) – kontemplatívne uchopovanie miesta človeka vo svete, ich bytia a forma vnútorného sebazdokonaľovania osobnosti,  najvznešenejšia činnosť, ktorej sa človek môže oddávať.


filozofia (filozofia renesančná) – autonómna (od dohľadu teológie oslobodená) myšlienková činnosť, ktorej predmetom je miesto človeka vo svete a úlohou pomôcť človeku stať sa pánom a vlastníkom prírody.


filozofia (filozofia stredoveká) – úvod do teológie alebo jej pomocná veda („slúžka teológie“).


filozofia  8. stor. pr. n. l. – zárodky sebareflexie v kultúre 8. stor. pr. n. l.; filozofické názory autorov, ktorí v 8. stor. pr. n. l. – v storočí, ktorým začína osová doba – uvažovali o mieste človeka vo svete; jedna z prvých etáp vo vývine filozofie; súčasť starovekej filozofie.

V Číne: učenie o piatich živloch, učenie o ôsmich prvopočiatkoch a učenie o jine a jangu. :: filozofia 7. stor. pr. n. l., filozofia staroveká.


filozofia 7. stor. pr. n. l. – sebareflexívna súčasť kultúry 7. stor. pr. n. l.; filozofické názory autorov, ktorí v 7. stor. pr. n. l. uvažovali o mieste človeka vo svete; jedna z prvých etáp vo vývine filozofie; súčasť starovekej filozofie.

Do filozofie 7. stor. pr. n. l. spadá časť učenia upanišád v indickej filozofii. V Indii pôsobí „najstarší filozof ľudstva“ Uddálaka. Okrem toho existuje ádžívika.

Na Západe sa narodil Táles. V myslení prevláda hylozoizmus. Grécki filozofi v 7. stor. pr. n. l. a v 6. stor. pr. n. l. vypracovávajú prvé filozofické sústavy a zakladajú aj prvé špeciálne vedy alebo utvárajú ich zárodky ešte v rámci filozofie. V Miléte vzniká organizovaná filozofická škola; v nej sa uskutočnil duchovný obrat od mýtu k vedeniu a teoreticko-praktickým znalostiam, odkiaľ napokon viedla cesta k filozofii. K tomuto centru patril Táles z Miléta, Anaximandros a Anaximenes, filozofia staroveká. :: filozofia 8. stor. pr. n. l., filozofia 6. stor. pr. n. l., filozofia staroveká.


filozofia  6. stor. pr. n. l. – súbor filozofém existujúcich v 6. stor. pr. n. l., nasledujúcich po filozofii 7. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofii 5. stor. pr. n. l.; v Číne učenie Lao-c’a a Konfucia, v Indii učenie Buddhu, na Západe prechod od mýtu k logu – Hesiodos; staršia iónska prírodná filozofia: Táles, Anaximandros, Anaximenes. Pytagoras rozvíja svoju mystiku čísel. Vzniká škola eleatov.

6. stor. pr. n. l. je z hľadiska filozofie prelomové storočie v histórii ľudského myslenia v stredomorskej oblasti, pretože končí prechod od mytologického myslenia k mysleniu filozofickému a začína sa s pokusmi vysvetľovať svet z neho samého. Predmetom poznávacích záujmov sa stáva svet a javy v ňom sa odohrávajúce.

Základnou otázkou sa stáva: z čoho vznikol svet so všetkým, čo v ňom je. :: filozofia 7. stor. pr. n. l., filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia staroveká, Parmenides.


filozofia  5. stor. pr. n. l. – sebareflexívna súčasť kultúry 5. stor. pr. n. l.; súbor filozofém existujúcich v 5. stor. pr. n. l., nasledujúcich po filozofii 6. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofii 4. stor. pr. n. l.; na Východe pôsobí Lao-c’, Konfucius, Buddha, na Západe Herakleitos, Empedokles, Anaxagoras, Leukippos, Protagoras, Sokrates. :: filozofia 6. stor. pr. n. l., filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia staroveká, Parmenides


filozofia  4. stor. pr. n. l. – sebareflexívna súčasť kultúry 4. stor. pr. n. l.; súbor filozofém existujúcich v 4. stor. pr. n. l., nasledujúcich po filozofii 5. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofia 3. stor. pr. n. l.; na Západe v antickej filozofii sa dosahuje vrchol v diele Platóna a Aristotela.

Ku koncu storočia nastupuje helenistická filozofia. :: Aristoteles, Diodóros Kronos, Epikuros zo Samu, filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia 3. stor. pr. n. l., filozofia helenistická, filozofia staroveká.


filozofia  3. stor. pr. n. l. – sebareflexívna súčasť kultúry 3. stor. pr. n. l.; súbor filozofém existujúcich v 3. stor. pr. n. l., nasledujúcich po filozofii 4. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofii 2. stor. pr. n. l.; na Západe rozvoj helenistickej filozofie: stoicizmu, epikureizmu, skepticizmu. :: Epikuros zo Samu, filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia 2. stor. pr. n. l., filozofia helenistická, filozofia staroveká.


filozofia  2. stor. pr. n. l. – sebareflexívna súčasť kultúry 2. stor. pr. n. l.; súbor filozofém existujúcich v 2. stor. pr. n. l., nasledujúcich po filozofii 3. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofii 1. stor. pr. n. l.; pokiaľ ide o jej antickú súčasť, je filozofia 2. stor. pr. n. l. (helenistická filozofia) v úpadku napriek tomu, že všetky hlavné aténske filozofické školy stále pracujú (Akadémia, Lykeion, Stoa, epikurejská záhrada, skeptická tradícia) a aj kynici si udržujú svoju obľubu v ľudových vrstvách. Pytagorejci prežívajú skôr ako malá náboženská spoločnosť v južnej Itálii. ::filozofia 3. stor. pr. n. l., filozofia 1. stor. pr. n. l., filozofia helenistická, filozofia staroveká.


filozofia  1. stor. pr. n. l. – sebareflexívna súčasť kultúry 1. stor. pr. n. l.; súbor filozofém existujúcich v 1. stor. pr. n. l., nasledujúcich po filozofii 2. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofii 1. stor. n. l.; na Západe (v rámci helenistickej filozofie resp. rímskej filozofie) novopytagoreizmus, Ainesidémov skepticizmus, Lucreciov atomizmus. Z tohto storočia pochádza termín „metafyzika“ v zmysle učenia o bytí (zaviedol ho Andronikos z Rodu).

Pozoruhodný vhľad do myšlienkového sveta filozofie 1. stor. pr. n. l. umožňuje Kniha múdrosti. :: filozofia 2. stor. pr. n. l., filozofia 1. stor., filozofia helenistická, filozofia staroveká.


filozofia  1. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 1. stor.; na Západe (v rámci helenistickej filozofie) splývanie gréckej filozofie a židovskej teológie: Filón Alexandrijský; Pavol. Toto obdobie vývinu filozofie predstavuje podľa niektorých autorov v Európe rozmedzie medzi starovekým myslením a stredovekým myslením (i keď obyčajne medzník medzi starovekom a stredovekom sa kladie do podstatne neskoršieho obdobia, napr. do 5. stor.; cf. začiatok stredoveku). Ešte v plnom lesku trvajú staré slávne školy filozofické: škola platónska, škola peripatetická, škola epikurejská, škola stoická a škola skeptická. Ale mimo nich, ako aj v nich samých sa začína prejavovať nový duch. Premeny sa odohrávajú veľmi rýchle, ide o dobu značne neprehľadného zmätku, z ktorej sa však v 2. stor. a v 3. stor. vynára už celkom zreteľná nová myšlienková pevnina.

V 1. stor. prebieha augustovský pokus o renesanciu rímskeho polyteizmu a zbožnosti, ale aj stále rýchlejšie a masovejšie prenikanie orientálnych mysterióznych kultov do celej rímskej ríše a do všetkých vrstiev obyvateľstva. Rozkvitá stoa, rozvíja sa po Poseidoniovi do nového rozmachu v Ríme a v rámci rímskej vládnucej triedy, a je takým širokým prúdom, že môže zjednocovať učenie bývalého otroka Epikteta i multimilionára Seneku. Spolu so stoou sa rozmáha povestný etický rozklad prvého obdobia rímskeho cisárstva, rozklad síce trochu preháňaný už súčasníkmi (povedzme Tacitom, Juvenalom alebo Petroniom), avšak tak či onak celkom zreteľný. Rozvíja sa novopytagorejstvo a s ním aj astrológia, mantika, číselná mágia a mystika – a súčasne sa do popredia prebojúvajú také striktne monoteistické systémy ako judaizmus a kresťanstvo (316;9). :: filozofia 1. stor. pr. n. l., filozofia 2. stor., filozofia helenistická, filozofia staroveká.


filozofia  2. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 2. stor.; v západnej filozofii (v rámci helenistickej filozofie) sa presadzuje kresťansko-orientálna špekulácia: gnosticizmus.

V indickej filozofii tvorí Nágárdžuna. ::filozofia 1. stor., filozofia 3. stor., filozofia helenistická, filozofia staroveká.


filozofia 3. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 3. stor.; na Západe (v rámci helenistickej filozofie) splývanie platonizmu s pytagoreizmom, aristotelizmom a stoicizmom na jednej strane a orientálnou mystikou na strane druhej: novoplatonizmus. Z východu sa šíri učenie Maniho (manicheizmus). :: filozofia 2. stor., filozofia 4. stor., filozofia helenistická, filozofia staroveká.


filozofia 4. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 4. stor.; pre východnú filozofiu je dôležitou skutočnosťou, že v hlavnom meste ríše Guptovcov (v Indii) rozvíja činnosť veľká univerzita.

Vo vývine západnej filozofie je významnou udalosťou milánsky edikt (313). Centrami filozofie sú Alexandria a Antiocheia.

V prvých rokoch tohto storočia (301 – 305) pripravuje Porfýrios súborné vydanie Plotinovho diela pod titulom Enneady. :: filozofia 3. stor., filozofia 5. stor., filozofia helenistická, filozofia staroveká.


filozofia 5. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 5. stor.; na Západe spor nestoriánsky (428 – 435) a spor semipelagiánsky (429 – 529), 415 vraždia kresťania novoplatónsku filozofku Hypatiu; 430 umiera sv. Augustin, najväčší kresťanský mysliteľ staroveku. :: filozofia 4. stor., filozofia 6. stor., filozofia helenistická, filozofia staroveká.


filozofia 6. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 6. stor.; cisár Justinian necháva 529 zatvoriť filozofické školy v Aténach. Podľa niektorých autorov sa už do tohto storočia lokalizujú počiatky scholastiky. :: filozofia 5. stor., filozofia 7. stor., filozofia helenistická, filozofia staroveká, filozofia stredoveká.


filozofia 7. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 7. stor.; na Západe začiatkom 7. storočia vydáva Isidorus zo Sevilly 20 kníh svojho diela Etymologiae, ktoré sú akousi encyklopédiou: okrem siedmych slobodných umení sa venuje aj lekárstvu, prírodovede, zemepisu a pod. Práca sa stala dôležitým prameňom všetkých podobných súborných diel až do konca stredoveku. :: filozofia 6. stor., filozofia 8. stor., filozofia stredoveká.


filozofia 8. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 8. stor.; pri dvore Karola Veľkého zakladá školu Alcuin, ktorý sa podieľa aj na založení školy vo Fulde. Filozofia na západe sa rozvíja na pozadí znovuzrodenia sa rímskeho cisárstva na pôde vladárstva Karola Veľkého, čo so sebou nieslo proces divergencie a postupnej rivalizácie dvoch vrchností – svetskej a duchovnej. Z hľadiska vývinu kultúry, ktorej sebareflexívnou súčasťou sa v tomto storočí stáva scholastická filozofia, sa hovorí o karolínskej renesancii. :: filozofia 7. stor., filozofia 9. stor., filozofia stredoveká.


filozofia 9. stor. – na Západe sa začína obdobie ranej scholastiky. resp. jej prípravy na pozadí karolínskej renesancie. Západná filozofia je výrazne ovplyvnená sporom o Filioque.

V 9. storočí sa začína výraznejšie presadzovať islamská filozofia. :: filozofia stredoveká. :: filozofia 8. stor., filozofia 10. stor., filozofia stredoveká.


filozofia 10. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 10. stor.; pokiaľ ide o európsku filozofiu – najmenej preskúmaná. Považuje sa za epochu, v ktorej akoby vysychal duchovný život a uhasínali záujmy o filozofiu. Zaráža však fakt, že keď sa hovorí o filozofii 10. stor., najmä o vtedajších sporoch medzi dialektikmi (stúpencami filozofie) a antidialektikmi (stúpencami teológie), zdá sa, že tieto konflikty a kontroverzie pochádzajú a vyplývajú práve z problémov znepokojujúcich myslenie 10. storočia. Na Západe sa uplatňuje reforma v Cluny. Pretrváva obdobie ranej scholastiky. :: filozofia 9. stor., filozofia 11. stor., filozofia stredoveká.


filozofia 11. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 11. stor.; sa sústreďuje na Západe na riešenie problému vedy a filozofie v protiklade k teológii; až na druhom mieste bola otázka nominalizmu a realizmu (spor o univerzálie). Pretrváva obdobie ranej scholastiky. :: filozofia 10. stor., filozofia 12. stor., filozofia stredoveká.


filozofia 12. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 12. stor.; na Západe sa završuje raná scholastika; strediskom, ktoré má pre históriu filozofie 12. stor. výnimočný význam je škola v Chartres. V 12. stor. zaznamenáva rozkvet islamská filozofia.

Filozofia 12. stor. nereagovala na kontroverziu medzi Anselmom a Gaunilom ohľadne ontologického dôkazu existencie Boha. Diskusiu na túto tému nadviazalo až nasledujúce 13. stor.

V rámci mystiky sa rozvíja tzv. Frauenmystik (Hildegarda z Bingen). :: filozofia 11. stor., filozofia 13. stor., filozofia stredoveká.


filozofia 13. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 13. stor.; na Západe obdobie vrcholnej scholastiky: akási renesancia pred renesanciou, fundamentálny medzník spojený s objavom antickej filozofie a s novou organizáciou vedeckej práce vo forme univerzít.

Preklady z arabčiny a dokonca z gréčtiny sa začali robiť už od polovice 12. stor., ale pravá prekladateľská explózia nastala v prvej polovici 13. stor. Najprv sa v Španielsku (najmä v Tolede) a na Sicílii prekladalo z arabčiny, neskôr sa antické diela prekladali priamo z gréčtiny (316;159).

Na začiatku 13. stor. dochádza k niekoľkým ostrým zákazom zo strany cirkvi, ktoré obmedzovali čítanie, rozširovanie a komentovanie Aristotelových spisov. Zákazy sa datujú od roku 1209 (synoda v Paríži, kde okrem kliatby na Amalricha z Bene a príkazu spáliť diela Dávida z Dinantu odsúdili aj Aristotelovu fyziku a Aristotelovu metafyziku) a pokračujú v rokoch 1231, 1245, 1263. Týkali sa najmä Parížskej univerzity, ktorá vznikla okolo roku 1200, kde sa Aristotelove diela najskôr verejne čítali a komentovali. :: filozofia 12. stor., filozofia 14. stor., filozofia stredoveká, Peter Španiel.


filozofia 14. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 14. stor.; v Európe nastupuje neskorá scholastika. Veľké univerzitné strediská na západe – Paríž, Oxford, Cambridge – sa menia na národné školy, s ktorými začínajú rivalizovať novovznikajúce univerzity v iných krajinách západnej a strednej Európy (Rím 1303, Orleán 1306, Coimbra 1308, Grenoble 1339, Praha 1348, Florencia 1349, Siena 1357, Krakov 1364, Päťkostolie 1367, Erfurt 1379, Kolín nad Rýnom 1385, Heidelberg 1386 atď.).

Činnosť škôl sa čoraz častejšie a výraznejšie spája s potrebami doby, obracia sa k spoločnosti a politike, začína slúžiť spoločnosti a štátu. Čoraz výraznejšie sa dostáva k slovu problematika prírodovedná, gnozeologická a metodologická.

Filozofia a veda naďalej oslabujú svoje spojenie s teológiou, hľadajú úplné osamostatnenie a autonómiu skúmania v oblasti spoločenského života (začiatky teórie spoločnosti a štátu, diskusie o spoločenskom charaktere cirkvi), o hospodárskom živote (otázka peňazí, dôchodkov), o architektúre a ďalších oblastiach umenia, o problematike prirodzenej etiky.

Filozofické myslenie na západe v 14. storočí rozvíja jednak tradičnú scholastickú problematiky (scotizmus, tomizmus, novoplatónsky a mystický albertizmus), jednak antischolastický kriticizmus (empiristický a dialektický nominalizmus, konceptualizmus W. Occama a jeho nasledovníkov v Paríži a Oxforde).

Vnútorné rozloženie scotizmu do Occamovho svetového názoru a do svetového názoru Viklefovho je hlavným obsahom osudového 14. stor. :: filozofia 13. stor., filozofia 15. stor., filozofia stredoveká.


filozofia 15. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 15. stor.; v Európe doznieva neskorá scholastika a dominuje renesančná filozofia. Významnou udalosťou v dejinách filozofie tohto storočia bolo založenie (1459) a činnosť novej Platónskej akadémie vo Florencii, ku ktorej vzniku dal podnet Gemisthos Plethon.

V 15. stor. sa rozšírila nejasná filozofická nálada, ktorá si bola istá len v odmietaní Aristotela, t. j. v nedôvere voči logike, metóde, systému. Pramene vedenia sa hľadali v čarodejníctve, astrológii, v stredovekých okultných spisoch a v novoplatonizme. Niektorí sa odvolávali na Platóna, avšak iba ako na proroka tajných vied. Tento záchvat mýtu siahal od Talianska až do severného Nemecka a prispel k rozšíreniu viery v čarodejnice, v robenie zlata a v osud (320;31). :: filozofia 14. stor., filozofia 16. stor., filozofia renesančná, filozofia stredoveká.


filozofia 16. stor. – etapa vývinu novovekej filozofie a sebareflexívna súčasť kultúry 16. stor.. Filozofia 16. storočia je bohatá na diela, ktoré bezprostredne uchvacujú, sú navzájom heterogénne a neobyčajne osobné. Dodnes slúžia ako živé zdroje, napr. Montaignove Eseje (1595), Machiavelli, Th. More, Paracelsus, J. Böhme, Bruno, F. Bacon.

V druhej polovici 16. stor. sa v rámci európskej filozofie uskutočňuje reformácia (242;123). :: filozofia 15. stor., filozofia 17. stor., filozofia renesančná.


filozofia 17. stor. – etapa vývinu novovekej filozofie a sebareflexívna súčasť kultúry 17. stor., ktorá sa vyznačuje, aspoň na európskej pevnine, relatívnou jednotnosťou a plynulosťou vývoja. Učenci zápasia s rovnakými problémami, ich jednotlivé riešenia na seba nadväzujú a reagujú. K tomu vytvoril obzvlášť vhodné predpoklady práve vek, v ktorom nastúpil víťazné ťaženie rozum, ktorý sa v renesancii vyhlásil za svojprávny, a v ktorom sa ideálom všetkého poznania stáva matematika (336;227).

Vo filozofii 17. storočia možno zreteľne badať diferenciáciu ontológie, gnozeológie a logiky ako relatívne samostatných, ale vzájomne spätých disciplín jednotného filozofického celku (144;13).

 :: filozofia 16. stor., filozofia 18. stor., filozofia novoveká, karteziánstvo.


filozofia 18. stor. – etapa novovekej filozofie a sebareflexívna súčasť kultúry 18. stor., ktorá predvádza po prvý raz široký prúd filozofickej literatúry pre verejnosť. Dominuje tu osvietenstvo. Anglické osvietenstvo nachádza v Lockovi svojho prvého predstaviteľa. Locke dal anglickému svetu, ktorý vzišiel z revolúcie roku 1688, duchovné podložie a to i v politickom myslení. Hume je dôkladný analytik, ktorý aj napriek tomu, že sa javí nudným, nie je plytký. Jeho skepsa je tvrdá a je založená na poctivom myslení s odvahou pozri:eť na hraniciach do tváre nepochopiteľnému a nehovoriť o tom.

Vo Francúzsku a Anglicku sa objavili aforistické a esejistické spisy znalcov sveta a ľudí; nazývame ich »moralistami«. Ich psychologická prenikavosť ich privádza aj k filozofickému stanovisku. V sedemnástom storočí tak písali vo veľkom svete dvorov La Rochefoucauld a La Bruyere, v storočí osemnástom potom Vauvenargues a Chamfort. Shaftesbury je filozofom estetickej životnej disciplíny.

Veľká nemecká filozofia tvorí svojou systematickou energiou a otvorenosťou pre najhlbšie a najvzdialenejšie myšlienkové celostné vzdelanie a plnosť obsahu dodnes nevyhnutný základ výchovy akéhokoľvek vážneho filozofického myslenia: Kant, Fichte, Hegel a Schelling (242;125). :: filozofia 17. stor., filozofia 19. stor., filozofia novoveká, karteziánstvo, Smith, Adam.


filozofia 19. stor. – sebareflexívna súčasť kultúry 19. stor., v ktorej nastáva prechod, úpadok a vedomie úpadku, šíri sa látka, veda. Filozofia 19. storočia svojimi prvými troma decéniami zahrnuje poslednú etapu novovekej filozofie; ďalšie roky 19. storočia sa zvyknú zaraďovať do súčasnej filozofie.

Východisko filozofie 19. storočia vymedzuje Maine de Biran vracajúci sa „k Descartesově učení a jeho ‚cogito’ učinil východiskem pro poznání lidské duše: její podstata ‘nám zůstává právě tak skryta jako u čehokoli jiného ve vesmíru’. Což člověk nikdy nic ze sebe sama nepochopí? A přece: ‚Každý jednotlivec zná sám sebe certissima scientia a clamante conscientia aspoň jako sílu, která jedná a působí prostřednictvím vůle.’ Člověk sám sebe chápe jako ‚individualitu’, vnímá se jako úsilí, jako ‚já-silu … já-moc … Bezprostřední pocit síly … není ničím jiným než pocitem naší vlastní existence, od něhož je neodlučitelný pocit aktivity’; přináší ‚bezprostřední a zřejmé poznání’, které neumožňují ani smysly, o něž se opírá poznání’, které neumožňují ani smysly, o něž se opírá realismus, ani myšlení, na než spoléhá klasicismus.

V této jediné větě byly vytyčeny a jasnozřivě odhaleny tři základní pilíře romantismu a 19. století: individualismus, čerpající z intuice subjektivního života, chápaného jako živoucí síla. Tato síla zahrnuje navíc ‚ustavičnou snahu o změnu stavu’. Bylo možné jasněji vysvětlit, že pevná a konečná pravidla už přestávají platit a že umění vykročí vstříc velkému tvůrčímu dobrodružství a nekonečným revolučním výbojům? Od definice BYTÍ, na níž sa vázala stará filosofie, především karteziánská, se přecházelo k dobrodružství neustálé změny, jehož závratností se opájeli zejména němečtí myslitelé (243;21)“.

Sila filozofie a vzdelaných filozofov v priebehu 19. stor. slabne, premieňa sa na prázdne a ľubovoľné systémy bez významu. Vznikajú dejiny filozofie, ktoré po prvý raz sprístupňujú celý historický materiál. Sila samej filozofie žije už iba výnimočne, pre súčasníkov je bezvýznamná, a potom už len vo vede (cf. veda 19. stor.).

Nemecká profesorská filozofie je učená, plná snaživosti a horlivosti, rozsiahla, nežije však už fakticky z energie ľudského bytia, ale zo sveta univerzít, meštiackej kultúry a jej hodnotami vzdelanosti, z jej vážnosti plnej dobrej vôle a jej medzí. Aj tie najvýznamnejšie postavy, ako napr. Fichte junior, Lotze, študujeme skôr kvôli oboznámenosti než kvôli ich substancii.

Originálnymi filozofmi tej doby sú Kierkegaard a Nietzsche. Obaja bez systému, obaja sú výnimkami a obeťami. Uvedomujú si katastrofu, hovoria neslýchané pravdy a neukazujú nijakú cestu. V nich je doba podrobená nemilosrdnej sebakritike, ktorá nemá obdobu v celých dovtedajších dejinách.

Psychológia a sociológia, ktoré sa do 19. storočia považovali za filozofické disciplíny, sa postupne vyčleňujú ako samostatné vedné disciplíny.  P: Hegel, G. W. F., Jacobi, H. F., Kant, I., Sade, D. A. F., Schopenhauer, A. :: filozofia 18. stor., filozofia 20. stor., filozofia novoveká, filozofia súčasná, myslenie pokantovské.


filozofia 20. stor. – etapa súčasnej filozofie a sebareflexívna súčasť kultúry 20. stor., ktorá nadväzuje na filozofiu 19. stor. a predchádza filozofii 21. stor. a pre ktorú je príznačná existencia predovšetkým troch veľkých skupín filozofických pozícií: pozície orientované fenomenologicky, pozitivisticky a marxisticky (cf. 1;48).

Hlavnými kontinentmi, na ktorých sa v 20. stor. rozvíjajú filozofické idey, smery a hnutia, sú Európa a USA (220;549).

Metodologicky by sa dali vo filozofii 20. stor. vyčleniť nasledovné prúdy: filozofie postupujúce

1. špekulatívne,

2. transcendentalisticky,

3. fenomenologicky a/alebo hermeneuticky,

4. jazykovoanalyticky a/alebo rekonštrukcionisticky,

5. dialekticky.

Po medzivojnovej etape vonkajšieho dopĺňania sa týchto metód, dochádza postupne po 2. svetovej vojne k prelínaniu sa (napr. k zrastaniu, k synkréze, k synkríze a pod.) alebo striedaniu sa týchto metód v rámci jednej filozofie alebo filozofickej školy.

Charakteristickou črtou filozofie 20. stor. je ne-systematickosť.

Hlavnou témou filozofie 20. stor. je jazyk.

K smerom filozofie 20. storočia patria:

 • filozofia života,

 • novopozitivistická filozofia,

 • neorealistická filozofia,

 • kritickorealistická filozofia,

 • fenomenologická filozofia,

 • existencialistická filozofia,

 • filozofická antropológia,

 • hermeneutická filozofia,

 • marxistická filozofia,

 • filozofia frankfurtskej školy (kritická teória),

 • analytická filozofia,

 • štrukturalistická filozofia,

 • postštrukturalistická filozofia,

 • postmodernistická filozofia.


:: filozofia 19. stor., filozofia 21. stor., filozofia súčasná.


filozofia 21. stor. – etapa vývinu súčasnej filozofie, ktorá nasleduje po filozofii 20. stor. a sebareflexívna súčasť kultúry 21. storočia. Kľúčovou udalosťou, ktorej reflexia ovplyvňuje filozofiu 21. storočia, je teroristický útok na Svetové hospodárske centrum v New Yorku a na Pentagon vo Washingtone 11. septembra 2001, ktorý inkorporoval o. i. obsedantne sa navracajúci scenár katastrofických filmových a literárnych útvarov z produkcie USA v minulom storočí.

Pre rozvoj filozofie 21. storočia je nevyhnutné reflektovať poznatky zhromažďované v rámci budovania takých teórií, aké predstavuje napríklad M-teória, a zohľadňovať špeciálnovednú sebareflexiu kľúčových postáv špeciálnovedného výskumu 21. storočia, ako napríklad S. Hawkinga (240).

Náplň filozofie 21. storočia tvorí postupné triezvenie z postfilozofického ošiaľu konca dvadsiateho storočia, obhliadka filozofického terénu, rozpamätávanie sa na racionalizmus, konštruktivizmus a systematickosť či systémovovosť filozofie,samozrejme pri reflexii toho, za akú cenu sa k filozofickému vytriezveniu dochádza, o. i. na pozadí skontinuálnenia vojen, terorizmu, ekologickej a migračnej krízy a nástupu superzložitosti všetkých ťažkostí, v ktorých sme sa ocitli.

Dominantnou charakteristikou filozofie 21. storočia je interkulturalita v najširšom zmysle slova, t. j.

    1. v zmysle polylógu až splývania medzi svetovými tradíciami tzv. východnej a západnej filozofie, ale aj tzv. severnej a južnej (subsaharskej, rovníkovej, pacifickej) filozofie i tradíciami inšpirujúcimi sa predkolumbovskofilozofickým zahliadnutím miesta človeka vo svete;
    2. v zmysle interkultúrnozonálneho polylógu filozofií, vied, náboženstiev, umení až po alternativistické videnie miesta človeka vo svete;
    3. vo svetle utvorenia sa načrtnutého filozofického diskurzu sa zmenila aj povaha filozofickej sebareflexie čo do svojich vlastných dejín: ani historickofilozofická reflexia sa nevyhýba informatizácii a komputerizácii. Bez prostriedkov, ktoré filozofii ponúka matematizovaná veda je dnes filozofická reflexia superkomplikovaných ťažkostí, ktoré sú neodstrániteľnou súčasťou jej predmetu popri jeho tradičných ontologických, epistemologických, etických atď. zložkách, nemysliteľná.

Situácia, v ktorej sa ocitla filozofia 21. storočia, nastoľuje kardinálne nové úlohy pred filozofickým školstvom, ktoré opúšťa svoju tradičnú vežu zo slonovinovej kosti a vstupuje do fázy výchovy budúcich filozofov k praktickej orientácii v teréne superzložitých ťažkosti nepredvídateľnej povahy jednak vo filozofoch samých (v ich vnútri), jednak v postglobálnej umierajúcej (alebo už mŕtvej?) svetovej civilizácii.

No sú tu aj radikálne optimistické filozofie, ako napríklad transhumanizmus, ktorých optimizmus však priškrcuje polypolarizácia rozloženia svetových mocenských centier, pripomínajúca situáciu pred prvou svetovou vojnou, ale s možnosťou zničenia ľudstva vôbec. Tieto nové okolnosti existencie filozofie a kultúry 21. storočia alebo nový zlom v dejinách ľudstva spočívajú v relativizácii miesta doposiaľ v našej dobe najmocnejšieho impéria (Spojených štátov), čo pochopiteľne filozofov nenecháva ľahostajnými a napriek novej mocnej reideologizácii ich núti radikalizovať svoju reflexiu interkulturality a interkulturzonality. :: filozofia 20. stor., filozofia súčasná., transhumanizmus.


filozofia africká  kontinentálna filozofia Afriky, sebareflexívna vrstva africkej kultúry, ktorá sa dotvorila v priebehu dekolonizácie v druhej polovici 20. storočia, no jej zdroje siahajú späť do minulosti až 3. tisícročia pred naším letopočtom, kedy sa sformovala múdrosť vezíra Ptahhotepa (ok. 2350 pr. n. l.), ako o tom svedčí Kniha múdrych rád do života. I: African philosophy, in: Wikipedia.


filozofia americká – súčasť svetovej filozofie tvorená latinskoamerickou filozofiou, filozofiou USA a Kanady. :: filozofia severoamerická.


filozofia analytická – najrozšírenejší prúd súčasnej filozofie pristupujúci k miestu človeka vo svete prostredníctvom logickej analýzy jazyka, zohľadňujúc fakt, že svet je pre nás už vždy svetom artikulovaným jazykom; preto aj fundamentálnou filozofickou disciplínou analytickej filozofie je filozofia jazyka.

Význačnou črtou analytickej filozofie je jasnosť pojmov, precíznosť a bezchybnosť argumentácie (conceptual clarity, precision and soundness of argumentation) (cf https://www.organonf.com/ (12. 11. 2019).

Analytickú filozofiu tvorí súbor pomerne heterogénnych smerov súčasnej filozofie, svetonázorovo pokrývajúcich takmer celú šírku palety počnúc materializmom alebo realizmom a končiac idealizmom, no jednako len vychádzajúcich z učenia G. Fregeho, B. Russella, G. E. Moora, R. Carnapa a L. Wittgensteina. K časovo ešte vzdialenejším zdrojom analytickej filozofie patrí novoveká empiristická (Locke, Berkley, Hume...) a racionalistická (Leibniz...) filozofia a ich kritická syntéza v diele I. Kanta. K ešte starším zdrojom, na ktoré sa analytickí filozofi odvolávajú, patrí učenie Aristotelovo a stoicizmu.

Devízou analytickej filozofie je poučka: Ak sa pokúšame odpovedať na otázku Čo je to X?, tak nám pomôže, keď ju preformulujeme na otázku Aký je význam slova „X“?, a túto ostatnú otázku môžeme potom osvetľovať prostredníctvom odpovedí na také otázky, ako Ako ľudia používajú slovo „X“?. Za touto poučkou sa v analytickej filozofii ukrýva (alebo aspoň dlho ukrývalo) presvedčenie, že čokoľvek existuje, existuje nevyhnutne aj ako význam, a môže byť teda ako význam skúmané – skúmaním sémantiky jazyka teda môžeme preskúmať všetko, čo skúmať možno. Môžeme tak totiž skúmať všetko, o čom možno (zmysluplne) hovoriť, a „o čom sa nedá hovoriť – ako hovorí Wittgenstein – o tom treba mlčať“. – P: Castañeda, Héctor-Neri, Chisholm, Roderick Milton, Organon F, Pascucci, Matteo, Wittgenstein, Ludwig, Zouhar, Marián.


filozofia antická  sebareflexívna vrstva antiky, súčasť starovekej filozofie, tvorená starogréckou a rímskou filozofiou. :: Diodóros Kronos.


filozofia arabská  z veľkej časti islamská filozofia – jedna z najvýznamnejších a najbohatších národných filozofií vytvorená Arabmi a príslušníkmi mnohých iných národov používajúcich arabčinu, ktorá slúžila ako medzinárodný jazyk, podobne ako latinčina v stredovekej Európe. Arabská filozofia tvorí charakteristický celok podobne ako filozofia západná, filozofia čínska, filozofia indická. Je výraznou súčasťou arabskej kultúry a najabstraktnejšou sebareflexívnou zložkou islámu.

Arabská filozofia sa vytvorila na území Arabského kalifátu, pričom nadviazala na novoplatonizmus a aristotelizmus, islamskú mystiku a na prvky indickej filozofie.


filozofia austrálska  kontinentálna filozofia rozvíjajúca filozofickú tradíciu Austrálčanov doma i mimo Austrálie, v súčasnosti reprezentovaná menami ako A. Prior, D. Armstrong, J. J. C. Smart, F. Jackson, J. Pasmmore, P. Singer, G. Lloyd, Futa Helu a ďalšími.


filozofia ázijská  – významná súčasť svetovej filozofie a sebareflexívna zložka ázijskej kultúry; tvorí ju: čínska filozofia, indická filozofia, tibetská filozofia, japonská filozofia, kórejská filozofia, arabská filozofia atď.

Ázijská filozofia sa má často na zreteli, keď sa hovorí o východnej filozofii, niekedy aj o tzv. orientálnej filozofii.


filozofia čínska – súčasť ázijskej filozofie, jedna z najvýznamnejších a najbohatších národných filozofií tvoriacich východnú filozofiu; sebareflexívna vrstva čínskej kultúry. Predstavuje charakteristický celok podobne ako filozofia západná. Pôvodne sa zaoberala predovšetkým otázkami spoločenského života, problémom poriadku v spoločnosti.

Špecifikum čínskej filozofie: Čínska filozofia vidí skutočnosť ako nepretržitý a nestvorený proces zvaný tao (porovnaj: grécka filozofia a indická filozofia). Tento proces je podľa čínskej filozofie prirodzený a nepominuteľný stav skutočnosti. Iba proces je to, čo stále trvá. Všetko sa neustále deje – vzniká a zaniká – len v rámci tohto procesu, nad ním ani pred ním niet ničoho, niet ničoho základnejšieho ako proces. Tento proces už v najstarších dobách Číňania označili ako cestu či presnejšie cestenie alebo cesťujúcno prípadne cestiacno (tao), čím chceli naznačiť neuzavretosť, neustále roztváranie sa, neustálu novosť diania vo svete. Tento proces pritom nie je náhodný, ale tvar mu dáva bipolarita dvoch síl, ktoré sa v Číne od pradávna označujú ako jin a jang.

Základnú konfiguráciu kategórií intervenujúcich v čínskom myslení tak tvorí:

    • kategória taa,
    • kategória jinu,
    • kategória jangu.

Východiskový rámec čínskej filozofie predstavuje čínske vedenie (cf. vedenie čínske).

Vznik čínskej filozofie siaha do začiatkov prvého tisícročia pred naším letopočtom: v 8. – 5. stor. pr. n. l. už bolo veľmi rozšírené učenie o piatich živloch, podľa ktorého sa všetka rozmanitosť javov a vecí vytvára spojením spojením týchto živlov alebo praprvkov prírody – vody, ohňa, kovu, dreva a zeme.

V Knihe premien sa vymenúva osem prvopočiatkov reálneho sveta, ktorých vzájomné pôsobenie vytvára rozličné situácie skutočnosti.

Súčasne s vyššie uvedenými učeniami vznikali aj hlavné princípy učenia o protikladných a vzájomne spojených silách – jin a jang, podľa ktorého je pôsobenie jinu a jangu príčinou pohybu a premenlivosti v prírode. Jin a jang sa chápu ako symboly tmy a svetla, záporného a kladného, ženského a mužského vo svete.

V 5. – 3. stor. pred n. l. vzniká taoizmus a konfuciovstvo, škola moistov, škola mien, škola zákonodarcov (fa-ťia). Toto obdobie sa označuje ako zlatý vek čínskej filozofie. Ťažiskovými pojmami je tu pojem neba (tchien), tao, te, čchi. Veľká pozornosť sa venuje podstate človeka, jeho vrodenej dobrote alebo vrodenému zlému charakteru.

V 3. stor. pred n. l. – 3. stor. n. l. sa rozvíja množstvo prírodnofilozofických a kozmologických koncepcií, pričom ich základom zostáva učenie o piatich živloch a učenie o jine a jangu. Filozof Wang Čchung podáva hlboké rozpracovanie predstáv o životnej energii čchi. V prvých storočiach nášho letopočtu sa rozvíjajú úvahy o vzťahu bytia a nebytia, dochádza k vzájomnému ovplyvňovaniu sa a syntézam medzi taoizmom a konfuciovstvom, od 1. stor. n. l. do Číny preniká buddhizmus – odvtedy predstavujú taoizmus, konfuciovstvo a buddhizmus hlavné prúdy čínskeho myslenia.

V 4. až 7. stor. sa utvára špecifická čínska forma buddhistickej filozofie označovaná ako čchan.

V 8. stor. dochádza k renesancii konfucianizmu.

V 11. až 12. stor. sa utvára neokonfucianizmus, ktorého najväčším predstaviteľom je Ču-Si.

V 15. až 17. stor. sa završuje vývin čínskej klasickej filozofie najmä zásluhou Wang Jang-minga a Wang Fu-ča.

Počnúc 18. stor. začína ovplyvňovať čínske filozofické myslenie európska filozofia, osobitne sa pritom uplatňujú idey sociálnych utópií.

Od začiatku 20. stor. badať v čínskom myslení vplyv nemeckej klasickej filozofie, americkej filozofie, marxizmu. Po vzniku Čínskej ľudovej republiky sa oficiálnou filozofiou stal maoistický variant marxizmu, ktorý sa v 21. storočí postupne desentimentalizoval a živo absorbuje nielen vedecky najefektívnejšie tradičné čínske filozofémy, ale aj významové útvary mimočínskej filozofie.  P: Ču-Si. ::  maoizmus.


filozofia empiristická  sebareflexívna zložka empirizmu a smer novovekej filozofie v 17. a 18. stor., ktorý v rámci teórie poznania zastával názor, že skúsenosť (empíria) je zdrojom poznania a kritériom jeho pravdivosti, v rámci ontológie zastával názor, že jediným ozajstným bytím je bytie zmyslové, konkrétne, že také pojmy, ako pojem substancie alebo príčiny, ktorými narába racionalistická filozofia, sú prázdne, nenázorné stavy vedomia, že im v skúsenosti nič nezodpovedá alebo, že sú to len slová, ktoré slúžia na dorozumievanie.


filozofia európska  súbor filozofických smerov, škôl a učení, ktorého najranejšie vrstvy pochádzajú z antiky a ktorý sa v Európe vyvíjal počas stredoveku, cez novoveku až do súčasnosti; súčasť svetovej filozofie, jedna z hlavných súčasti západnej filozofie a sebareflexívna zložka európskej kultúry.

Historicky sa zvykne v najhrubších črtách členiť na starovekú filozofiu (v Európe: antickú filozofiu), stredovekú filozofiu, novovekú filozofiu a súčasnú filozofiu.

V rámci novovekej filozofie alebo medzi stredovekou a novovekou filozofiou sa vyčleňuje renesančná filozofia; treba si však uvedomiť, že naznačené vyčleňovanie kríži kulturologické a všeobecnohistorické kritérium. Podľa národného/národnostného kritéria možno v rámci európskej filozofie vyčleniť anglickú filozofiu, francúzsku filozofiu, španielsku filozofiu, taliansku filozofiu, nemeckú filozofiu, slovenskú filozofiu, starogrécku filozofiu, grécku filozofiu, rímsku filozofiu, českú filozofiu, škótsku filozofiu, ruskú filozofiu, dánsku filozofiu, nórsku filozofiu atď. a pod.

Európska filozofia nadobudla svoju dnešnú podobu v období scholastiky, ktorá rozšírila dedičstvo gréckeho myslenia sprostredkované cirkevnými rádmi a univerzitami. Antické dedičstvo však scholastickí učenci nemali k dispozícii v originálnej podobe, lež v latinských prekladoch. Raná scholastika bola takmer celkom odkázaná na Boethiove preklady Aristotelových Kategórií a O vyjadrovaní a Euklidových Stoicheia. 1128 prekladá z gréčtiny do latinčiny Aristotelove spisy Analytiky, Topiky a O sofistických dôkazoch Jakub z Benátok. Aj Tomáš Akvinský má k dispozícii iba tieto preklady. V polovici 12. stor. sa európski myslitelia oboznamujú aj s prírodovednými dielami Aristotela, ďalej s dielami Ptolemaia a Euklida, a síce v prekladoch z gréčtiny do latinčiny, ktoré boli realizované v Palerme, a v prekladoch z arabčiny do latinčiny, ktoré vznikli v Tolede (ktorým predchádzal ešte medzipreklad do kastílčiny). V tom istom čase boli do latinčiny preložené aj lekárske a astronomické diela Arabov.


(Zdroj: https://de.wikipedia.org/wiki/Philosophie#/media/Datei:Europa-philosophen-1-800.png)


filozofia  existencialistická – filozofická zložka existencializmu a smer súčasnej filozofie s najplodnejším mysliteľským prínosom v 20. až 70. rokoch 20. storočia a vychádzajúci z filozofie S. Kierkegaarda a zvyčajne členený na vetvu teistickú a ateistickú.


filozofia fenomenologická  smer súčasnej filozofie pristupujúci k miestu človeka vo svete vyjavujúcemu sa prúdom zážitkov, ktorého pôvodnosť alebo neskreslenosť mieni zachovať súborom procedúr alebo postupov tvoriacich fenomenologickú metódu. Fenomenologickú filozofiu v tomto poňatí založil a rozvíjal Edmund Husserl, pričom až do smrti pracoval na odstraňovaní prekážok spočívajúcich v nasúvaní sa sekundárnych (nepôvodných) významových vrstiev na onen prvotný zdroj fenoménov. Neobyčajná filozofická plodnosť peripetií tohto radikalizmu fenomenologickej filozofie, ktorého uspokojujúcej prenikavosti sa jej zakladateľ nedožil, vyvolala už počas Husserlovho života široké dodnes existujúce fenomenologické hnutie a využívanie fenomenologickej metódy filozofiami prakticky celej svetonázorovej palety počnúc idealizmom až po realizmus alebo materializmus (vrátane dialektického).


filozofia francúzska – národná vetva európskej filozofie, sebareflexívna vrstva francúzskej kultúry, udržiavajúca spravidla kontakt nielen s ostatnými frankofónnymi filozofiami a s veľkými svetovými filozofiami, ale aj s celkovým rytmom spoločenského a politického života Francúzov. Jedna z najdlhšie trvajúcich tradícií kontinuálneho európskeho filozofického myslenia, počnúc 4. storočím (!) až dodnes.

V západnom filozofickom kontexte zaujímala francúzska filozofia vedúce postavenie už v stredoveku a až do konca 14. storočia nebolo v Európe významnejšieho filozofa, ktorý by aspoň prechodne nebol školený alebo sám neučil na parížskej Schola Palatina alebo na Parížskej univerzite.

Francúzske filozofické myslenie možno sledovať počnúc patristikou (Hilár z Pictavia. † 366/367, Claudianus Mamertus, † 474), cez scholastiku Alcuin a ď.), renesanciu a humanizmus (J. Lefèvre d'Étaples a ď., osvietenstvo (Descartes a ď.), obdobie revolúcie a reštaurácie (Mably a ď.) až do súčasnosti (Comte a ď.). :: filozofia európska, ideológia.


filozofia fyziky – súčasť filozofie vedy špeciálne sa zameriavajúca na pojem, hranice a metodológiu fyziky, na ontologický status fyzikálnej reality, času, pohybu, priestoru, príčinnosti, čo úzko súvisí, ba prelína sa s interpretáciou filozofických teórií, najmä kvantovej mechaniky a všeobecnej teórie relativity. :: Bridgman, Percy Williamss.


filozofia helenistická  helénska filozofia, filozofia helenisticko-rímskeho obdobia  je poklasické obdobie antickej filozofie počnúc Alexandrom Veľkým (356  323 pred n. l.)až do konca staroveku (polovica 6. storočia).

Grécko stratilo národnú samostatnosť. Namiesto neveľkých mestských štátov nastúpili veľké monarchie, čím sa charakter gréckej spoločnosti radikálne zmenil.

Zmenil sa charakter gréckej filozofie. Do popredia sa dostali otázky, ktoré súvisia s postavením človeka v neistých časoch. Filozofi sa sústreďujú na etickú problematiku, hľadajú také postoje k životu a k svetu, ktoré zodpovedajú požiadavkám múdrosti a dôstojnosti. Vznikajú nové smery, ktoré zodpovedajú novým pomerom, a to epikureizmus, stoicizmus a skepticizmus, na druhej strane pokračovali vo svojom pôsobení školy, ktoré boli založené skôr. Boli to najmä Akadémia a peripatetická škola. Až v tomto období vznikajú filozofické systémy v pravom zmysle slova. Filozofické problémy sa utrieďujú a detailne prepracovávajú. Filozofia sa chápe ako univerzálna náuka o svete a filozofi ju delia na logiku, fyziku a etiku. Snaha o sústavnosť mala negatívny následok v tom, že viedla k dogmatizmu. Filozofické školy pritom medzi sebou polemizovali na vysokej intelektuálnej úrovni.


filozofia  indická – sebareflexívna vrstva indickej kultúry, filozofia v Indii zahrnujúca hinduistickú a mimohinuistickú filozofiu, najmä islamskú, džinistickú a sikhistickú, v novšom období aj kresťanskú a ďalšie smery, ktoré do Indie prišli zo Západu (marxistická, fenomenologická, analytická atď.) :: sánkhja.


filozofia informácie  časť filozofie, ktorej predmetom je informácia, jej ontologické, gnozeologické, etické a ďalšie univerzálne aspekty.


filozofia  inteligencie umelej – časť filozofie, ktorej predmetom je umelá inteligencia.


filozofia japonská  súčasť ázijskej filozofie, sebareflexívna vrstva japonskej kultúry, najmä jej náboženskej vrstvy alebo tradície (domáceho šintó, pôvodom indického buddhizmu a pôvodom čínskeho konfuciovstva; vynikajúce prehľady o nich podáva Z. Kubovčáková) vyznačujúca sa vlastnosťou typickou pre japonskú kultúru vôbec: vyberať si a ďalej rozvíjať rozličné prvky iných kultúr: „jedinec japonskej tradičnej spoločnosti väčšinou participoval na všetkých alebo aspoň na väčšine týchto tradícií zároveň: ako novorodenca ho mohli priniesť do šintoistickej svätyne, zosobášiť pred šintoistickým kňazom, v každodennom živote sa riadil konfuciánskymi mravnými zásadami, ale aj rôznymi poverami, napríklad predstavou o šťastných a neblahých dňoch, a pohrebný obrad nad ním vykonal buddhistický mních“ (494;97).

Japonská filozofia sa od svojich počiatkov vyvíjala pod mocným vplyvom čínskej filozofie, v prvom rade na báze buddhizmu, ktorý prenikol do Japonska z Číny cez Kóreu v prvej polovici 6. storočia. Vplyv čínskej filozofie pretrváva až do 19. storočia, kedy sa utvárajú väzby s európskou kultúrou a postupne aj s európskou filozofiou.

Ako prví japonskí filozofi sa zvyknú uvádzať Saičó, posmrtne zvaný Dengjó Daiši (Veľký učiteľ odovzdávajúci učenie) (767  822), zakladateľ kláštorného centra na hore Hiei a japonskej školy Tendai, a Kúkai, posmrtne zvaný Kóbó Daiši (Veľký učiteľ rozširujúci zákon) (774  835), zakladateľ školy Šingon, ktorého strediskom bol taktiež ním založený kláštor na hore Kója.

Rytmus zmien japonskej filozofie do istej miery korešponduje so zmenami období vývinu japonskej spoločnosti, v ktorej sa po rozklade starej spoločnosti vstupom do feudalizmu vyhrotila vlastne čisto náboženská otázky spásy človeka; hľadania odpovedí na ňu ideovo i organizačne vyústili do dvoch tradícií  Džódo šinšú (zakladateľ Šinran (1173  1262)) a Sóto (hlavný predstaviteľ Dógen Zendžiki (1200  1253).

V novovekej dobe prevládne novokonfuciovstvo (Fudžiwara Seika (1561  1619), Hajaši Razan (1583  1657) a ď.) rozvíjajúci učenie Ču Siho. Samozrejme, že paralelne pôsobia aj ostatné školy, klasické konfuciovstvo (Jamaga Sokó (1622  1685), Ogjú Sorai (1666  1728), stúpenci čínskeho filozofa Wang Šou-žena na čele s Nakae Tódžúom (1608  1648).

Postupne prichádzajú kritici z pozícií osvietenstva (Dacai Siundai (1680  1747) či dokonca materializmu alebo ateizmu (Andó Šóeki, Miura Baien, Minagawa Kien, Hiraga Gensai aď.).

V druhej polovici 19. storočia dochádza k zjednocovaniu prvkov konfuciovstva s významovými útvarmi európskej filozofie (Niši Amane, Kató Hirojuki). Niši Amane zavádza pojem kindai tecugaku (近代哲学) (japonská filozofia); tento pojem dnes zahrnuje modernú japonskú filozofiu západného typu, ktorú na Tókijskej cisárskej univerzite (Tókjó teikoku daigaku) prednášali profesori z Anglicka, USA, Nemecka, neskôr sami Japonci, ktorí študovali v USA a v Európe.

S pokusom o veľkú syntézu významových útvarov konfuciovstva, novokonfuciovstva, šintoizmu, buddhizmu, ale i nemeckej filozofie Hegela, E. v. Hartmanna, empirokriticizmu prichádza ideológ monarchizmu Inoue Tecudžiró (Senken) (1855  1944).

V roku 1919 prednáša v Japonsku niekoľko mesiacov J. Dewey.

Nišida Kitaró (1870  1945), hlava kjótskej školy, pracuje na interpretácii zen-buddhizmu v pojmoch západnej filozofie.

Predstaviteľ kjótskej školy Tanabe Hadžime (1885  1962), Nišidov žiak, strávil roky 1922 až 1924 študijným pobytom v Nemecku, kde na Freiburskej univerzite navštevoval prednášky E. Husserla a spriatelil sa s M. Heideggerom. Mocne ho ovplyvnili aj idey novokantovstva a Hegelova dialektika. V roku 1925 vydáva výsledky svojej filozofickej reflexie matematiky pod titulom Súri recugaku kenkjú (Skúmanie filozofie matematiky). V priebehu 2. svetovej vojny píše knihu Kirisutokjó no benšohó (Kresťanská dialektika, 1948). Porážku Japonska reflektuje na báze buddhistickej i ranokresťanskej pojmovej výbavy vytvorením svojej filozofie pokánia resp. metanoetiky (zangedó): myšlienkové prepracovanie nahliadnutia absolútnej ničoty, ideí mnícha Šinranu (pozri vyššie), buddhizmu Pravej školy Čistej krajiny (Džódo šinšú), zenového buddhizmu, S. Kierkeggarda a ďalších zdrojov západnej filozofie a kresťanstva.

K slovu prichádza aj marxizmus (Sen Katajama, Tosaka Džun a ď.) (11;217), analytická filozofia, postmodernizmus, tomizmus.  I: Japonská filozofie, in: Japonská studia portál japonských studií.


filozofia kanadská – filozofia v Kanade (angl. Canadian philosophy, philosophy in Canada) – súčasť severoamerickej filozofie, ktorá sa začína rozvíjať od čias Nového Francúzska (fr. la Nouvelle-France, angl. New France) v 17. storočí a predstavuje sebareflexívnu vrstvu kanadskej kultúry orientovanú sprvu na kultúru francúzsku, neskôr aj na kultúru anglosaskú.

Spočiatku (od 1665) sa vyvíja pod mocným vplyvom rímskokatolíckej cirkvi ako slúžka teológie a vyučuje sa na Jezuitskom kolégiu v Quebecu, kde sa študuje fyzika, metafyzika a etika, ako aj diela Tomáša Akvinského.

S osvietenstvom a s príchodom Britov sa v Novom Francúzsku šíria nové idey vrátane karteziánskej skepsy, ateizmu, deizmu a idey zvrchovanosti štátnej moci. Proti tomuto trendu sa zdvíha reakcia inšpirovaná myslením francúzskeho katolíckeho sociálneho reformátora a filozofa H. F. R. de Lamennaisa, ktorú stelesňuje J. Demers, autor prvej kanadskej učebnice filozofie Institutiones Philosophicae ad Usum Studiosae Juventutis (1835). K jeho študentom patril L.-J. Papineau. Ako nová „francúzskokanadská“ filozofia sa postupne etabluje tomizmus.

Raná filozofia v anglickej Kanade sa inšpiruje zasa ideami protestantskej reformácie. Azda prvým filozofickým dielom napísaným v anglickej Kanade boli Elements of Natural Theology od J. Beavena.

K ďalším predstaviteľom kanadskej filozofie patria: J. Watson, G. J. Blewett, R. M. Bucke, R. C. Lodge, G. S. Brett, J. Irving, z ktorých viacerí boli ovplyvnení britskou idealistickou tradíciou.

V polovici 20. storočia majú veľký vplyv filozofické idey kanadského mediálneho teoretika a politického ekonóma H. Innisa, ktorý ovplyvnil o. i. svojho slávneho žiaka H. M. McLuhana.


filozofia kontinentálna  sa v tomto slovníku rozlišuje v zmysle:


filozofia kontinentálna1 – tá ktorá časť svetovej filozofie: filozofia ázijská, európska filozofia, americká filozofia, austrálska filozofia a africká filozofia.


filozofia latinskoamerická – iberoamerická filozofia – vetva americkej filozofie, ktorá sa utvorila ako sebareflexívna vrstva kultúrneho sveta Latinskej Ameriky.

Výrazným zdrojom originality latinskoamerickej filozofie je nadväzovanie na predkolumbovské obdobie, ktoré začalo asi pred 40 000 rokmi a skončilo roku 1492, keď Nový svet objavili Európania a zničili miestne civilizácie.

Latinskoamerická filozofia sa vyznačuje intuíciou, špekuláciou a meditáciou, pričom táto posledná črta ju spája s ázijskou filozofiou.


filozofia logiky – časť filozofie, ktorej predmetom je logika, jej predmet, povaha, hranice, zmysel a miesto v kultúre.


filozofia  marxistická – smer súčasnej filozofie, filozofická zložka marxizmu, vychádzajúca predovšetkým zo zjednotenia dvoch kľúčových princípov: princípu materiálnej jednoty sveta a princípu vývoja. Zjednotenie týchto princípov umožňuje uplatniť v poznávacej činnosti hľadisko celostnosti, systémovosti, štruktúrnosti v organickej jednote s hľadiskom vývinu, genézy, historickosti. Umožňuje napríklad pochopiť spoločnosť ako prírodno-historický proces, v ktorom dochádza k vzniku, fungovaniu, rozvoju a transformácii spoločenskoekonomických formácií, spoločenských organizmov.

Hlavnými zložkami marxistickej filozofie sú dialektický materializmus (marxistická ontológia a gnozeológia) a historický materializmus (marxistická filozofia spoločnosti). Na ich báze sa vytvára marxistická etika, estetika, dejiny filozofie a celý rad spoločenskovedných disciplín (ekonómia, sociológia, lingvistika. etnológia, umenovedy etc.) v minulosti zväčša ako súčasti oficiálnej ideológie socialistických štátov a po ich zániku najmä na Západe (Chomsky, Žižek aď.).

Kľúčovými zdrojmi marxistickej filozofie sú Hegel a Feuerbach.

Tvorcami marxistickej filozofie sú K. Marx a F. Engels. Ďalej túto filozofiu rozpracúvajú – nezriedka v ostrej vzájomnej konfrontácii – Kautsky, Bebel, Plechanov, Lenin, Gy. Lukács, A. Gramsci, E. Bloch, K. Korsch, Trockij, Stalin a ďalší sovietski marxisti, čínski, indickí, japonskí marxisti, predstavitelia frankfurtskej školy, R. Garaudy, H. Lefèbvre, L. Althusser, P. Bourdieu, G. della Volpe, C. Luporini, L. Kołakowski, K. Kosík, E. Bondy, J. Zelený, I. Hrušovský, A. Hellerová, neomarxisti, postsovietski marxisti a postmarxisti. :: logika dialektická, materializmus historický, príroda (filozofia marxistická).


filozofia marxisticko-leninská  filozofická zložka marxizmu-leninizmu tvorená dialektickým a historickým materializmom a chápajúca samu seba ako „vedecký systém filozofických ... názorov, vytvorený Marxom a Engelsom a v nových podmienkach tvorivo rozvinutý Leninom“ (11;296).


filozofia matematiky  časť filozofie (jej odvetvie alebo disciplína), ktorej predmetom je matematika  podstata matematiky, jej predpoklady a dôsledky, úloha matematiky v živote ľudí. Do filozofie matematiky zahrnujú aj logiku a metodológiu matematiky.

Vo filozofii matematiky sa skúma ontologická povaha matematického objektu, filozofické aspekty čísel a kontinua, povaha matematických tvrdení,  vzťah medzi logikou a matematikou, ciele matematického bádania, podstata matematickej krásy alebo elegancie.


filozofia národná – sebareflexívna zložka tej ktorej národnej kultúry; súbor filozofov, filozofických učení a ďalších filozofém toho ktorého národa (napr. nemecká filozofia, slovenská filozofia atď.) resp. obyvateľstva istého väčšieho regiónu, polostrova, štátu (napr. indická filozofia, čínska filozofia atď.).

Existencia národnej filozofie sa považuje za istý indikátor kultúrnej vyspelosti alebo zrelosti národa.

Častokrát sa do národnej filozofie zahrnujú nielen explicitné filozofické významové útvary, ale aj implicitné alebo latentné filozofické významové útvary zahrnuté najmä v mýtoch a v umeleckej i vecnej literatúre.


filozofia nemecká klasická  završujúca etapa novovekej filozofie bezprostredne syntetizujúca motívy racionalistickej, empiristickej a osvietenskej filozofie. Jej hlavnými predstaviteľmi sú tvorcovia nemeckého klasického idealizmu I. Kant, J. G. Fichte, F. W. J. Schelling a G. W. F. Hegel a tvorca antropologistického materializmu L. Feuerbach.


filozofia novoveká – sebareflexívna súčasť novovekej kultúry a tretie obdobie vo vývine filozofie, ktoré nasleduje po stredovekej filozofii a na ktoré nadviazala súčasná filozofia. V Európe začína – podľa názoru niektorých autorov – renesančnou filozofiou. Novoveká filozofia sa rozvíja v priebehu 17. stor. a 18. stor., zahrnuje ako hlavný prúd novoveký racionalizmus a novoveký empirizmus, osvietenskú filozofiu a kulminuje v prvej tretine 19. stor. nemeckým klasickým idealizmom. Popri týchto smeroch sa rozvíja najmä novoveká scholastická filozofia a škótska filozofia ako opozícia k hlavnému prúdu.

Za zakladateľa novovekej filozofie sa považuje R. Descartes a za jej završovateľa G. W. F. Hegel. :: filozofia 16. stor., filozofia 17. stor., filozofia 18. stor., filozofia 19. stor., filozofia stredoveká, filozofia súčasná, novovek.


filozofia osvietenská  súčasť novovekej filozofie a sebareflexívna vrstva osvietenstva najmä v Anglicku, Francúzsku a Nemecku, ktorej ťažisko leží v storočí medzi anglickou (1688) a francúzskou (1789) revolúciou a náplň spočíva v úsilí prekonať klasickú metafyziku a preskúmať možnosti poznania a jeho využiteľnosti. Prvým veľkým osvietenským filozofom je J. Locke, ktorý otriasol starou metafyzikou odmietnutím pojmu substancie a premiestnením platónskych ideí z mimosvetskej oblasti do stredu ľudskej duše, takže sa stali závislými od zmyslovej a rozumovej chápavosti človeka.  P: v Anglicku G. Berkeley, R. Boyle, I. Newton, J. Toland. A. Collins, M. Tindal, H. Bolingbroke, A. A. C. Shaftesbury, J. Butler, F. Hutcheson, B. de Mandeville, S. Clarke, W. Paley, H. Home, E. Burke, D. Hume, A. Smith; vo Francúzsku P. de Maupertuis, F. M. Voltaire, Ch. L. Montesquieu, F. de La Rochefoucauld, J. de la Bruyere, Ch. Bonnet, L. de Clapier, de Vauvenargues, J. O. de La Mettrie, P. H. D. von Holbach, C. A. Helvetius, D. Diderot, E. B. de Condillac, J. Le Rond d'Alembert, J. Turgot, J. J. Rousseau; v Nemecku Ch. Wolff, G. B. Bilfinger, J. Ch. Gottsched, M. Knutzen, A. G. Baumgarten, Ch. A. Gottsched, L. Euler, G. Ploucquet, J. H. Lambert, H. S. Reimarus, M. Mendelssohn, Ch. M. Wieland, Friedrich Veľký, G. E. Lessing, J. N. Tetens, J. G. Sulzer, J. B. Basedow, I. Kant.


filozofia patristická  filozofická súčasť alebo vrstva patristiky.


filozofia postanalytická  komplex významových útvarov generovaný metódami analytickej filozofie a americkým pragmatizmom vyhýbajúci sa nekritickému scientizmu a materializmu a do značnej miery sa prekrývajúci s filozofiou prirodzeného jazyka. Predstavitelia postanalytickej filozofie podrobujú kritike zatemňovanie vzťahu medzi svetom a jazykom. P: W. V. O. Quine, D. Davidson, H. Putnam, R. Rorty, W. Sellars, N. Goodman, R. Brandom, J. Peregrin.


filozofia postmoderná  postmodernistická filozofia  sebareflexívna vrstva postmodernizmu tvorená vnútorne značne diferencovaným prúdom súčasnej filozofie vyrastajúcim z myslenia J. Baudrillarda, J.-F. Lyotarda, J. Derridu, M. Foucaulta, R. Rortyho, G. Deleuza..., podrobujúcim kritike fundamentálne významové útvary a prístupy novovekej filozofie prinajmenšom počnúc osvietenskou filozofiou a zjednocovaným pojmom postmetafyzického myslenia, ktoré rezignovalo na možnosť vybudovania jediného systémovo usporiadaného modelu sveta, a to tak v rámci významového univerza filozofie, ako aj v akomkoľvek inom významovom univerze (špeciálnovedeckom, teologickom, etickom atď.). Konceptom postmetafyzického myslenia postmoderná filozofia nadväzuje na kritiku metafyziky v rámci pred- alebo protopostmodernistickej filozofie (u Nietzscheho, Heideggera atď.). Postmodernistická filozofia svoje postmetafyzické myslenie zakladá na radikálnom odmietnutí logocentrizmu.

Zmysel chápe ako rezultát diskurzu, ľubovoľne realizovaného súboru diskurzívnych praktík, v čom rozvíja nietzscheovský významový útvar vôli k moci.

Ontológia postmodernistickej filozofie stojí na predpoklade totálnej neprítomnosti východiskového zmyslu bytia sveta.

Analogicky to platí, aj pokiaľ ide o postmodernistickú sociálnu filozofiu alebo sociálnu ontológiu, podľa ktorej niet nijakého latentného zmyslu dejín ľudskej spoločnosti.

Za žiadnym textom, ani za textom sveta niet nijakého tajomstva, nijakého definitívneho zmyslu. Dejiny reprezentácie sú dejiny ikon, dejiny vleklého blúdenia.

Postmodernistická filozofia zahliada v ľubovoľnej predmetnosti chaos.

Prístup postmodernej filozofie k svetu ruší samu možnosť nastolenia problému poznania ako explikácie hlbinného zmyslu objektu alebo bytia  P: M. Serres. :: diskurz (filozofia postmoderná).


filozofia pozitivistická – pozitivizmus – smer súčasnej filozofie, ktorý vznikol v 19. storočí ako reakcia na neschopnosť špekulatívnej filozofie (napríklad nemeckého klasického idealizmu) riešiť filozofické problémy nastolované v dôsledku mohutného rozvoja špeciálnych vied. Pozitivistická filozofia sa rozvíjala v troch etapách:

    1. klasický pozitivizmus A. Comta, J. S. Milla a H. Spencera a ich nasledovníkov v 19. storočí;
    2. empiriokriticizmus R. Avenaria a filozofia E. Macha koncom 19. a zač. 20. stor.;
    3. novopozitivizmu (20. až 40. roky 20. stor.).



filozofia  predsokratovská – filozofia predsokratikov – obsah prvej, najstaršej etapy vývinu európskej filozofie alebo starogréckej filozofie.


filozofia prírody  tradičná filozofická disciplína skúmajúca prírodu, jej ontologický status, podstatu, povahu prírodných zákonitostí. Považuje sa za súčasť metafyziky. Rozvíjala sa najmä v prednovovekom období vývinu filozofie, t. j. pred vznikom novovekej fyziky a astronómie.


filozofia racionalistická  sebareflexívna zložka racionalizmu a smer novovekej filozofie v 17. a 18. stor., ktorý v rámci teórie poznania zastával názor, že rozum (rácio) je zdrojom poznania, v rámci etiky zastával názor, že rozum je zdrojom mravných hodnôt a v rámci ontológie pripisoval skutočnosti racionálny poriadok. Motív rozumu racionalistickej filozofie rozvíjala po nej osvietenská filozofia do presvedčenia, o jeho moci a schopnosti prispieť k zväčšeniu šťastia ľudstva. P: R. Descartes, B. Spinoza, G. W. Leibniz.


filozofia renesančná – súhrn filozofických učení 15. stor. – 16. stor. v rámci európskej filozofie, ktorých cieľom bola emancipácia človeka cestou návratu k prirodzenosti, a síce k prirodzenému životu (k prírode), k prirodzenému spoločenského zriadeniu, k prirodzenému právu a k prirodzenému náboženstvu. Renesančná filozofia (spolu s renesančným humanizmom) je podstatná súčasť renesančnej kultúry.

Renesančná filozofia stojí medzi stredovekou filozofiou a novovekou filozofiou, resp. tvorí prvú etapu novovekej filozofie.

Renesančná filozofia – ako sa uvádza v diele 264;144 – vyrastá zo štúdia textov starogréckych a starorímskych filozofov a so súbežného vyrovnávania sa s filozofickými školami 14. stor. Po nominalistickej duchovnej deštrukcii stredovekého poriadku (ordo) sú diela renesančnej filozofie prejavom energickej túžby po novej, harmonickejšej syntéze antiky a kresťanstva, filozofie a teológie, tela a ducha.

Celok jestvujúcna sa už nechápal ako hierarchicky vybudovaná stavba, ale ako vrstevnato usporiadané univerzum, v ktorom sa všetko všetkému podobá podľa princípu analógie. Miestom univerza je priestor, ktorý sa poväčšine chápe ako nekonečný alebo neohraničený a neskôr ako prvá substancia vecí (oproti scholastike, kde bol len akcidentom substancie).

Izomorfné chápanie priestoru umožňovalo venovať väčšiu pozornosť skúmaniu vzájomných vzťahov a vplyvov vecí, ktorých proporcie sa už mali vyjadrovať matematicky. Aplikácia matematiky však nesúvisela s korpuskulárnou identifikáciou a nedostávala so do rozporu s presvedčením o kvalitatívnej rozrôznenosti makrokozmu.

Univerzum sa v renesančnej filozofii chápe nezriedka ako živý organizmus, v ktorom je všetko – vrátane hmoty – oživené. Na miesto foriem a esencií nastupujú duchovia rôznych úrovní, ktorí všetkým prenikajú a všetko riadia. Hlavným i disciplínami skúmania prírody sa stáva alchýmia a prirodzená mágia; hlavným predmetom vedenia sú kvality. Predpokladom poznania je zmyslová skúsenosť a priame pozorovanie. Knižné a autoritatívne vedenie renesanční filozofi kritizujú.

Pre pochopenie renesančnej filozofie ako sebareflexívnej zložky renesančnej kultúry je skutočnosť, že celá renesančná kultúra je apoteózou ľudského videnia; perspektívna sieť, do ktorej najmä ranorenesanční umelci zakomponovávajú svoje obrazy, vychádza z oka ako zo stredu pozorovania. Perspektívna sieť je manifestáciou individuálneho nazerania a skúsenosti. Novým modelom vnímania a rozumenia svetu sa stalo maliarstvo, ktoré sa už nepokladalo iba za umelecké remeslo ako v stredoveku, ale za formu vedenia.

Významná funkcia umenia sa prejavuje aj v bytostnej estetickosti reprezentatívnej časti renesančnej filozofie. Na pravdu i dobro sa pozerajú jej predstavitelia cez prizmu krásy, chápanej ako vnímanie a duchovné zakúšanie harmonickej proporcionality poriadku univerza.

Estetickým nárokom sa podriaďuje aj hovorená a písaná reč ako prostredník medzi ľudským duchom a realitou. Elegancia (krása hovorenia) a pravdivé poznanie sú neoddeliteľné. Pravde sa však prisudzuje rozmer nielen estetický, ale aj dejinný; predpokladom pochopenia pravdy a ľudského ducha je znalosť histórie.

Estetická relevancia renesančnej filozofie sa prejavuje aj v renesančnej antropológii, ktorá tvorí jej jadro: človek je obrazom Boha intelektom, slobodnou vôľou a predovšetkým schopnosťou tvoriť – človek je druhý stvoriteľ. Stojí v centre univerza, sústreďuje v sebe jeho dokonalosť a preto je bytosťou s mimoriadnou dôstojnosťou. Toto postavenia však nezakladá bezohľadné uplatňovanie ľudských práv voči prírode. Mimoriadne postavenie človeka mu skôr ukladá povinnosti než práva, pretože je len správcom stvorených vecí, na ktoré nemá klásť jarmo, ale má ich kultivovať a v intenciách stvoriteľa dotvárať.

Renesančná filozofia sa ešte pohybuje v paradigme mikrokozmos-makrokozmos, nie subjekt-objekt.

Renesančnú filozofiu tvorí veľká pestrá skupina vzájomne súťažiacich a sváriacich sa škôl (264;144). :: filozofia (filozofia renesančná).


filozofia rímska  súčasť alebo etapa starovekej filozofie a antickej filozofie, nadväzovala na starogrécku filozofiu a v záverečnej etape sa rozvíjala paralelne s ňou; sebareflexívna súčasť rímskej kultúry, pre ktorú je charakteristické úsilie obohatiť sa gréckym, najmä helénskym filozofickým myslením. Dôležitým impulzom v tomto smere bola návšteva aténskych vyslancov v Ríme v polovici 2. stor. pr. n. l., medzi ktorými boli najvýznamnejší predstavitelia vtedy existujúcich gréckych filozofických škôl. Približne od tohto obdobia sa v Ríme rozvíjajú tri filozofické prúdy: rímsky stoicizmus, rímsky epikureizmus a rímsky skepticizmus. Okrem nich sa rozvinul rímsky eklekticizmus a rímsky synkretizmus.

Na pôde Rímskej ríše sa rozvíjal ďalej novoplatonizmus, novopytagoreizmus, gnostické učenia a vzniká a rozvíja sa kresťanská filozofia.

„Rím bol otvorený všetkým prúdom gréckeho filozofického myslenia,“ hovorí F. Novotný, „pretože sám nemal svoju vlastnú dogmatickú sústavu, ktorá by sa cítila vnikaním cudzích živlov ohrozená (18;102)“.

Dôležitým prínosom rímskej filozofie je rozpracovanie latinskej filozofickej terminológie (Cicero, Lucretius, Augustinus...).  P: Agrippa, M. T. Cicero, Lucretius Carus, L. A. Seneca, Marcus Aurelius, Augustinus Aurelius.


filozofia romantická  vedno s nemeckou klasickou filozofiou završujúca etapa novovekej filozofie a sebareflexívna vrstva romantizmu, ktorá pri skúmaní miesta človeka vo svete na rozdiel od osvietenskej filozofie upriamovala pozornosť na citovú, inštinktívnu, intuitívnu, imaginatívnu a procesuálnu (dynamickú) stránku osvojovania si sveta človekom, pričom naďalej trvala na univerzalizme a encyklopedizme, bez toho však, že by ho stihla dotiahnuť do monumentality francúzskej Encyklopédie. Bola presvedčená, že oproti mechanickému vyzdvihuje organické, oproti umelému (vyumelkovanému) prirodzené a spontánne (čo bolo predmetom kritiky napr. zo strany takých jej súčasníkov, ako Goethe alebo Hegel).  P: F. W. J. Schelling a J. G. Fichte (výraznou časťou ich filozofovania), F. E. D. Schleiermacher, F. Schlegel, Novalis, A. Müller.


filozofia severoamerická – súčasť americkej filozofie, ktorú tvorí filozofia USA a neskôr aj filozofia Kanady.


filozofia scholastická  filozofická súčasť alebo vrstva scholastiky, súčasť stredovekej filozofie.


filozofia slovenská – slovenská národná filozofia a súčasť európskej filozofie resp. stredoeurópskej filozofie, sebareflexívna zložka slovenskej kultúry tematizujúca (podobne ako iné filozofie) univerzálne a enigmatické aspekty miesta človeka vo svete.

Prvopočiatky a povaha slovenskej filozofie súvisia s procesmi stretu a vzájomnej transformácie slovanskokultúrnych a kresťanskokultúrnych významových útvarov. V rámci týchto procesov zaujíma dôležité miesto kristianizácia, ktorá u nás začala na podunajskej cirkevnej synode okolo r. 796 po skončení fransko-avarských vojen: synoda prerokovala postup a spôsob misie, v ktorej najzávažnejšie poslanie pripadlo salzburskému arcibiskupstvu a reznianskemu a pasovskému biskupstvu. Fransko-bavorskí kňazi pracovali na Veľkej Morave a v Panónii veľmi usilovne, no Slovania sa s novou kultúrou a jej významovým svetom zžívali komplikovane, pozri: napr. Wiching, Konštantín Filozof. Slovenský filozofické myslenie začína tematizovať miesto človeka vo svete predovšetkým pri intervencii kreacionistickej predstavy sveta.

Slovenské filozofické myslenie sa najintenzívnejšie vyvíjalo vtedy, keď sa organicky prelínalo s ostatnými formami sebareflexie slovenskej kultúry, najmä s formou umeleckou, náboženskou, politickou a špeciálnovednou. Svoje vrcholy dosahovalo prevažne vo väzbe na riešenie národnosebauvedomovacích, národnoemancipačných a sociálnych problémov. Preto aj kvalita „čisto“ filozofických výkonov Slovákov závisí od toho, či je explikáciou imanentnej filozofickej interpretácie miesta Slovákov vo svete, t. j. ich interakcie s prírodou a s kultúrou ostatných národov. Štúdium slovenskej filozofie preto nemožno obmedziť iba na poznávanie explicitnej profesionálnej filozofickej produkcie, ale neustále treba mať na pamäti aj kontakt s významovými útvarmi od takých predstaviteľov slovenskej kultúry, ako – uveďme čisto náhodne – Samo Vozár, Hviezdoslav, Rúfus, R. Berger a predstavitelia ďalších oblastí umenia, vedy, náboženstva, techniky, praktickopolitickej aktivity.

K najvýznamnejším slovenským filozofom možno zaradiť J. A. Komenského (Česi ho považujú za českého filozofa, Maďari za maďarského filozofa atď., hoci by ho azda bolo najvhodnejšie označovať ako moravského filozofa, v každom prípade sa možno tešiť z toho, že vôbec sa taký mysliteľ ako Komenský narodil), Ľ. Štúra, I. Hrušovského.

Na území Slovenska písal Marcus Aurelius (v súvislosti s dejinami rakúskej filozofie o ňom píše Kampits).

Jazykovo dospieva slovenská filozofia k výrazu najmä v staroslovienčine, latinčine, češtine, nemčine, maďarčine, slovenčine a – až v ostatnom čase aj – v angličtine.


filozofia sociálna  filozofia spoločnosti  časť filozofie, ktorej predmetom je spoločnosť, špecifikum spôsobu jej bytia oproti spôsobu bytia prírody, predovšetkým špecifiká jej  štruktúry, vzniku a premien a etáp jej pohybu alebo vývinu, ako aj vzťah jednak k prírode, jednak k útvarom, ktoré ju tvoria, vrátane jednotlivcov.

Pojem sociálnej filozofie zaviedol Th. Hobbes pod titulom social philosophy, no filozofické premýšľanie o spoločnosti sa rozvíja od začiatku filozofického myslenia vôbec.

Historicko-filozoficky možno rozlíšiť niekoľko základných historických typov prístupov k spoločnosti, vyznačujúcich sa určitým základným spôsobom usporiadania konfigurácie významových útvarov intervenujúcich v premýšľaní o spoločnosti korešpondujúcich s historickými typmi filozofickej reflexie miesta človeka vo svete vôbec, ktoré z pohľadu tohto slovníka možno označiť ako

    • predkriticistická sociálna filozofia,
    • kriticisticko-aktivistická sociálna filozofia,
    • postkriticisticko-aktivistická alebo virtualistická sociálna filozofia.

:: feudalizmus, kapitalizmus, komunizmus, realita sociálna, realita spoločenská, skutočnosť sociálna, skutočnosť spoločenská, spoločnosť.


filozofia starogrécka – staroveká grécka filozofia – staroveká filozofia, ktorá vznikla v prostredí starogréckej polis v 6. stor. pr. n. l. a vyvíjala sa v starovekom Grécku alebo v Stredomorí do 6. stor. ako sebareflexívna zložka starogréckej kultúry. Tvorí podstatnú súčasť antickej filozofie. Starogrécka filozofia je najvýznamnejšou etapou vývinu gréckej filozofie. V starovekej gréckej filozofii prevládalo riešenie ontologických problémov. Gnozeologické a antropologické otázky sa riešia len v rámci vysvetľovania a zdôvodňovania určitej ontologickej koncepcie.

Starogrécku filozofiu členia na niekoľko etáp:

I. predsokratovská filozofia:

1. iónska filozofia prírody (Táles, Anaximandros, Anaximenes, Herakleitos), ide tu o vymanenie sa zo spôsobu myslenia mytológie a o začiatok racionálneho skúmania povahy vesmíru. Za princíp všetkého sa tu považuje prvotná látka.

2. pytagorovská filozofia, ktorá za princíp všetkého považuje číslo.

3. eleatská filozofia (Xenofanes, Parmenides, Zenón z Eley, Melissos); skúma sa tu už súcno ako také.

4. atomizmus, Empedokles, Anaxagoras: filozofické úsilie riešiť problém vzťahu pohybu (ako ho exponoval Herakleitos) a pokoja (ako tento fenomén tematizoval Parmenides); ide tu zároveň o skúmania vzťahu medzi mnohosťou a jednotou a dianím a bytím.

II. vrcholné obdobie starogréckej filozofie:

5. Sofisti (Protagoras, Gorgias) a Sokrates.

6. Platón (náuka o ideách).

7. Aristoteles (náuka o akte a potencii).

III. obdobie helenizmu (ťažisko pozornosti sa presúva na etické a politologické otázky):

8. epikureizmus, stoicizmus, skepticizmus, novopytagorovstvo.

9. novoplatonizmus (Plotinos); pozornosť sa venuje aj teológii a mystike.

Na pôde helenistickej filozofie sa rozvinie rímska filozofia. :: dejiny filozofie starogréckej.


filozofia staroveká – prvá etapa vývinu filozofie, po ktorej nasleduje stredoveká filozofia; filozofické názory autorov, ktorí v staroveku uvažovali o mieste človeka vo svete; prvé alebo najstaršie obdobie vo vývine filozofie nadväzujúce na protofilozofiu. Staroveká filozofia je dôležitá súčasť starovekej kultúry.

V Európe ju predstavuje antická filozofia, v Ázii (v Indii) staroveká indická filozofia a (v Číne) staroveká čínska filozofia (už filozofia 8. stor. pr. n. l.).

Staroveké obdobie prináša prakticky všetky základné problémy a motívy (355;7). :: Aristoteles, Diodóros Kronos, filozofia 8. stor. pr. n. l., filozofia 7. stor. pr. n. l., filozofia 6. stor. pr. n. l., filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia 3. stor. pr. n. l., filozofia 2. stor. pr. n. l., filozofia 1. stor. pr. n. l., filozofia 1. stor., filozofia 2. stor., filozofia 3. stor., filozofia 4. stor., filozofia 5. stor., filozofia 6. stor., filozofia patristická, filozofia rímska, filozofia starogrécka, filozofia stredoveká, Parmenides, starovek.


filozofia stredoveká – etapa vývinu filozofie, ktorá nasledovala po starovekej filozofii a na ktorú nadväzovala novoveká filozofia; filozofické názory autorov, ktorí v stredoveku uvažovali o mieste človeka vo svete; dôležitá, sebareflexívna súčasť stredovekej kultúry; filozofia, ktorá sa (na západe) vyvíjala približne od 5. stor. (uvádza sa rok zániku západorímskej ríše (r. 476)) do 14. stor. resp. 15. stor. (po renesančnú filozofiu). Na západe sa nezriedka za stredovekú filozofiu pokladá len filozofia 8. až 15. stor., a to v podstate v súlade s členením na cirkevný starovek (1. až 7. stor.), cirkevný stredovek (8. až 15. stor.) a cirkevný novovek (16. až 21. stor.).

V Európe bolo náboženským pozadím tejto filozofie kresťanstvo (rímsky katolicizmus a byzantské pravoslávie), v Prednej Ázii a v arabských krajinách islam alebo judaizmus.

Stredoveká filozofia rozpracováva (ale aj rozmelňuje) problémy a motívy, ktoré priniesla staroveká filozofia, často so zreteľnou tendenciou k dogmatizácii, až končí pokusmi o „veľkú syntézu“ (v Európe vrcholná scholastika, v Indii védánta, v Číne novokonfuciánstvo) (355;7 – 8).

Za významné súčasti stredovekej filozofie na západe sa pokladá patristika (raná patristika, vrcholná patristika a neskorá patristika), scholastika (raná scholastika, vrcholná scholastika a neskorá scholastika), mystika, byzantská filozofia, arabská filozofia, židovská filozofia.

Filozofia plnila v tomto kontexte služobnú funkciu voči teológii. Preto je pre pochopenie stredovekej filozofie najdôležitejšie porozumieť tomuto vzťahu. Pokiaľ ide napríklad o stredovekú kresťanskú filozofiu, treba pochopiť predovšetkým jej vzťah ku kresťanskej teológii (k teológii prirodzenej a nadprirodzenej). Pokiaľ sa uvažuje o vzťahu filozofie a teológie, je užitočné uvedomiť si na strane teológie existenciu "troch klasických teologických paradigiem" (354;19 a n.): augustinovskej, tomášovskej a novoscholastickej, pričom vzhľadom na stredovekú teológiu ide o prvé dve.

Z vnútornej, duchovnej stránky naznačuje povahu stredovekej filozofie Augustínov výrok: Veď, aby si veril, a ver, aby si mohol vedieť (Intellige ut credas, crede ut intelligas). Jednota viery a vedenia je najpríznačnejšou črtou stredovekej filozofie. Nikdy v inej epoche západných duchovných dejín nevládla taká istota o existencii Boha, jeho múdrosti, moci a dobrote, o stvorenosti sveta, o jeho zmysluplnom usporiadaní a riadení.

Jednota a poriadok sú znameniami doby, tvrdí Hirschberger (353;318).

Významnou udalosťou pre rozvoj stredovekej filozofie bolo založenie falckej školy Karolom Veľkým. :: filozofia (filozofia stredoveká), filozofia 6. stor., filozofia 7. stor., filozofia 8. stor., filozofia 9. stor., filozofia 10. stor., filozofia 11. stor., filozofia 12. stor., filozofia 13. stor., filozofia 14. stor., filozofia staroveká, filozofia novoveká, filozofia renesančná, stredovek.


filozofia  súčasná – ostatná alebo možno i posledná etapa vývinu filozofie nadväzujúca na filozofiu novovekú, ktorá sa rozvíja približne od druhej tretiny 19. storočia dodnes formulovaním dodnes živých kardinálnych problémov človeka a spoločnosti. Do konca 20. storočia tvorí náplň súčasnej filozofie doznievanie kriticisticko-aktivistickej etapy vývinu filozofie, v 21. storočí možno hovoriť o postkriticisticko-postaktivistickej alebo virtualistickej etape vývinu filozofie formulujúcej hyperkomplexné problémy v globálne interkulturálne prepojenom svetovom spoločenstve ľudí na pozadí vykryštalizovania sa troch hlavných svetových mocenských centier – Číny, Ruska a Spojených štátov amerických.

Pri podrobnejšom pohľade na vývin súčasnej filozofie v nej možno vyčleniť:

    1. obdobie kryštalizácie a kontrapozície scientistickej a antiscientistickej tendencie (2. tretina 19. stor. až prvá svetová vojna);
    2. medzivojnové obdobie komplementácie scientistických a antiscientistických filozofických smerov;
    3. povojnové obdobie fúzií filozofických smerov scientistickej a antiscientistickej orientácie do konca 20. storočia;
    4. opustenie kriticisticko-aktivistickej paradigmy filozofie a postupné utváranie sa virtualistickej (hyperkreativistickej) paradigmy filozofie hľadajúcej možnosti odpovedať na problémy hyperzložitého (bezprostredne súvisiaceho so sebazničením človečenstva) historického typu 21. storočia v spolupôsobení komplexného spektra prístupov vedeckých, technicko-inžinierskych, umeleckých, náboženských a alternativistických zo všetkých svetových kultúrnych tradícií – západnej, ázijskej, arabskej, subsaharsko-africkej, predkolumbovko-americkej a aborigénnej.

Ad 1. Etapa kryštalizácie zároveň aj proti sebe navzájom sa ostro stavajúcej scientistickej a antiscientistickej reakcie na tradičnú filozofiu, ktorá vyvrcholila Hegelovým špekulatívnym premyslením celej filozofickej tradície Západu od jej zrodu v antike, a ustanovenia sa scientistických a antiscientistických škôl alebo smerov súčasnej filozofie, ako pozitivizmu na prvej strane a povedzme filozofie života na strane druhej.

Ad 2. Konsolidácia alebo dozretie smerov scientistickej a antiscientistickej orientácie, na báze čoho sa dostavila akási komplementácia, ich vzájomné dopĺňanie sa.

Ad 3. Obdobie povojnových fúzií filozofických smerov dokonca aj scientistickej a antiscientistickej orientácie, ktoré vyústilo do série post- a neo-smerov, vrátane postmodernizmu.

Ad 4. V štvrtej etape vývinu súčasnej filozofie sa zmysel filozofie viaže na sebareflektovanú spoluprácu so širokou paletou oblastí kultúry, bez ktorej dnes nemožno riešiť žiadnu relevantnú ťažkosť, ktorej historický typ možno označiť ako hyperzložitosť. Nádej na eventuálne riešenie hyperzložitých ťažkostí dnešnej doby sa opiera o recipovanie a nereduktívne usúvzťažňovanie podnetov zo všetkých vývinových pásiem kultúry v diachronickom, synchronickom a transverzálnom priereze. S tým korešpondujú aj nároky na kompetenciu dnešného filozofa, od ktorého sa žiada orientácia v naznačenej šírke. Aby táto orientácia nezostala iba na povrchu, výchova filozofa sa musí orientovať, pokiaľ ide o jazykovú prípravu, na zvládnutie angličtiny, ruštiny a čínštiny, a pokiaľ ide o vlastnú odbornú prípravu, na to, čo by sa dalo označiť ako „výberový neoencyklopedizmus“ osnovaný na kreativistike a matematike, pričom pod kreativistikou sa myslí rozvíjanie tvorivých schopností filozofa v smere jeho záujmov alebo špecializácie. Devíza dneška: hĺbka resp. detail a univerzálna zorientovanosť (vedomie polyverzálnosti prakticky každého problému).

Uvedená náročnosť prípravy na riešenie hyperzložitých ťažkostí dneška si pravdepodobne vyžiada takú výchovu k telesnej a duševnej zdatnosti, ktorú by sme mohli označiť ako neokalokagatia. P: Habermas, Jürgen, Heidegger, Martin, Husserl, Edmund, Chalmers, David John, Chisholm, Roderick Milton, Chomsky, Noam. :: antropológia filozofická, fenomenológia, filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia analytická, filozofia existencialistická, filozofia fenomenologická, filozofia marxistická, filozofia novoveká, filozofia postmoderná, filozofia pozitivistická, neopozitivizmus, pragmatizmus.


filozofia svetová  súbor všetkých filozofém na svete v jeho diachronickom i synchronickom rozmere členený na jednotlivé filozofické tradície a kontinentálne, národné a regionálne filozofie.


filozofia tradičná – filozofia, zabehaných mienení alebo dogiem ktorej sa chcú neskorší filozofi zbaviť, pretože tieto mienenia alebo dogmy považujú za prinajmenšom zastaralé, nemoderné, vyšlé z módy a podobne. :: diskurz (filozofia tradičná).


filozofia USA – súčasť americkej filozofie a sebareflexívna vrstva kultúry USA.  P: Bridgman, Percy Williams, Kripke, Saul Aaron, Peirce, Charles Sanders.


filozofia vojny  časť filozofie, v ktorej sa skúma podstata, zmysel a povaha vojny a vypracúva sa filozofický pojem vojny ako do istej miery aj zovšeobecnenie alebo reflexia vojenskovedných pojmov vojny, ekonomických pojmov vojny, politologických pojmov vojny, medzinárodnoprávnych pojmov vojny, historickovedných pojmov vojny, umeleckých obrazov vojny, svedectiev o prežívaní vojny atď.

V rámci filozofie vojny sa rozpracúvajú otázky, ako napríklad:

Čo sa nazýva vojnou? Čo označujeme termínom vojna?

Aký význam má vojna v dejinách ľudstva?

Intervenujú alebo môžu intervenovať v reflexii vojny etické kategórie?

Existujú vôbec vojny?  P: Carl von Clausewitz (1780 – 1831), Michael Walzer (*1935), Mary Kaldorová (*1946), Peter Warren Singer (*1974), Carl Schmitt (1888 – 1985) a ďalší.


filozofia východná – orientálna filozofia – obdobne ako filozofia západná komplex národných a nadnárodných filozofií zahrnujúcich najmä tieto filozofie:

Východná filozofia sa vyznačuje myslením, ktoré je väčšmi spojené s náboženskými predstavami ako je to v myslení európskom. Ďalej sa vo východnej filozofii výraznejšie uplatňuje zmysel pre harmóniu celku a časti a rovnováhu medzi človekom a prírodou.

Keď sa hovorí o východnej filozofii nezriedka sa myslí filozofia ázijská.

V priebehu 20. storočia označenie východná filozofia stráca zmysel.


filozofia západná  okcidentálna filozofia, euroamerická filozofia, atlantická filozofia – podstatná súčasť západnej kultúry, jej sebareflexívna zložka; filozofia euroamerického kultúrneho okruhu; tvorí charakteristický celok podobne ako filozofia čínska, filozofia arabská, filozofia indická, ktoré sa vedno zvykli označovať ako východná filozofia. (Poznámka: rozlišovanie medzi západnou a východnou filozofiou strácalo v priebehu 20. storočia postupne svoj zmysel.)

Hlavnými súčasťami západnej filozofie sú: európska filozofia a americká filozofia (filozofia USA, latinskoamerická a kanadská.


Filozofický ústav SAV – ústav Slovenskej akadémie vied, ktorý sa zameriava na základný výskum v oblasti logiky a metodológie vied, sociálnej a politickej filozofie, fenomenológie, dejín filozofického a politického myslenia na Slovensku. :: filozofia, výskum filozofický.


forma lat.  tvar, vzhľad, podoba; štruktúra, schéma; spôsob.


forma výroková  výrokový výraz, ktorý vznikne z výroku, ak sa v ňom aspoň jedna indivíduová konštanta nahradí indivíduovou premennou. Výrokové formy možno spájať pomocou výrokových spojok podobne, ako to platí pri výrokoch (89;178  179). :: logika.


formula matematická (Frege, G.)  meno čísla; určité číslo možno vyjadriť rôznymi menami, napríklad alternatívnymi menami čísla „4“ môže byť „2+2“ alebo „8/2“ atď. :: formula matematická, Frege, G. 


Frege, Friedrich Ludwig Gottlob (8. 11. 1848 Wismar  26. 7. 1925 Bad Kleinen)  nemecký logik, matematik a filozof, ktorý svojou filozofiou jazyka inicioval analytickú filozofiu. Ako tvorcu pojmového písma (Begriffsschrift) ho považujú za vlastného zakladateľa modernej logiky. Frege zlúčil rôzne oblasti logiky, napr. aristotelovskú sylogistiku a stoickú výrokovú logiku, do jednej teórie. Fregeho považujú aj za zakladateľa filozofickej sémantiky. Fregeho vyvrátenie psychologizmu vo filozofii logiky priamo ovplyvnilo E. Husserla.  D: Begriffsschrift, 1879; Die Grundlagen der Arithmetik, 1884; Funktion und Begriff, 1891; Über Sinn und Bedeutung, 1892; Grundgesetze der Arithmetik, 2 zv., 1893  1903; Logische Untersuchungen, 1918; 1919, 1923 (knižne 1966); Kleine Schriften, 1967; Nachgelassene Schriften und Briefwechsel, I, 1969, II, 1976. :: formula matematická (Frege, G.), písmo pojmové (Frege, G.), veta (Frege, G.).


Frege, G.: Begriffsschrift, eine der arithmetischen nachgebildete Formelsprache des reinen Denkens (1879)  Pojmové písmo, jazyk formúl čistého myslenia, vybudovaný podľa jazyka aritmetiky  spis podávajúci logický kalkul obsahujúci nasledovné axiómy, ktoré v súčasnej logickej notácii majú tvar:

    1. ⊢ A → (B → A)
    2. ⊢ [A → ( B → C)] → [(A → B) → (A → C)]
    3. ⊢ [D → ( B → A)] → [B → (D → A)]
    4. ⊢ (B → A) → ( ¬ A → ¬ B)
    5. ⊢ ¬ ¬ A → A
    6. ⊢ A → ¬ ¬ A
    7. ⊢ (c = d) → (f(c) → f(d))
    8. ⊢ c = c
    9. ⊢ (∀a: f (a)) → f(c)

Frege tento spis vypracoval s cieľom nájsť prostriedky, ktoré by umožnili artikulovať matematické dôkazy s takou prehľadnosťou, aby sa vylúčili akékoľvek pochybnosti o ich správnosti. Pojmové písmo je taký jazyk symbolov, ktorý má umožniť čo najprísnejšiu kontrolovateľnosť dôkazov a odhalenie každého skrytého predpokladu, ktorý by mohol do dôkazu nepozorovane vkĺznuť.

Tento jazyk má byť systémom symbolov, ktoré dovoľujú schematizovať prirodzený jazyk tak, aby vyniklo to, čo je podstatné z hľadiska vyplývania a aby sa potlačilo všetko, čo z tohto hľadiska podstatné nie je: má to byť prostriedok realizácie odvekej úlohy logiky zachytiť vyplývanie (cf 481;50, 33;11).


Freud, Sigmund (6. 5. 1856 Příbor na Moravě – 23. 9. 1939 Londýn) – rakúsky lekár a psychológ, univerzitný profesor neuropatológie vo Viedni (1902 – 1926) a riaditeľ neurologickej kliniky vo Viedni, zakladateľ psychoanalýzy. Až do emigrácie po pripojení Rakúska k Nemecku žil vo Viedni, kde sa roku 1902 stal profesorom lekárskej fakulty.

Freud vypracoval dva topické modely subjektu, t. j. modely komponentov psychického aparátu. Prvý model obsahuje pojem nevedomia, predvedomia a vedomia. Druhý topický model obsahuje pojem Es, pojem Ich a pojem Über-Ich. V dejinách filozofie sa označuje Freudova koncepcia aj ako pudový realizmus (Triebrealismus).

Freud berie svet a človeka v ich prírodnej danosti, k čomu patrí aj to, čo o nich vypovedajú vedy o anorganickom a organickom.

Vyložiť psychoanalyticky danosť „reálny človek“ pre Freuda znamená vidieť ju z hľadiska onej energie, ktorú označuje ako „pud“ (Trieb). To si vyžaduje, aby sa súbor ľudských výrazov v najširšom zmysle slova redukoval na ich pudové podnety, hybné sily, a to na tie, ktoré ich vyvolávajú, ako aj tie, ktoré ich brzdia.

Pudová skutočnosť sa rozvíja v telesných i duševných účinkoch a výrazoch, ktoré častejšie zahaľujú ako odhaľujú, čím sú podmienené mnohé okľuky psychoanalytickej metódy.  D: Studien über Hysterie (Štúdie o hystérii), 1895; Die Traumdeutung (Výklad snov), 1900; Der Witz und seine Beziehung zum Unbewußten (Vtip a jeho vzťah k nevedomiu), 1905; Vorlesungen zur Einführung in die Psychoanalyse (Prednášky k úvodu do psychoanalýzy), 1910; Zur Psychopathologie des Altagsleben (K psychopatológii všedného dňa), 1912; Totem und Tabu (Totem a tabu), 1913; Die Zukunft einer Illusion (Budúcnosť jednej ilúzie), 1927; Gesammelte Werke, 18. zv., 1940 – 1968.


fungovanie lat.  bytie v činnosti, v chode, (náležité) idenie; bytie vo funkcii.


funkcia lat.  bytie v činnosti alebo v chode, fungovanie, činnosť, zastávanie (úradu ap.), vykonávanie al.plnenie niečoho

poslanie, platnosť význam.

V matematike: vzájomná závislosť veličín.

:: funkcia (matematika), funkcia štátu.


(Dodatok)