Eco, Umberto (5. 1. 1932 Alessandria, Taliansko – 19. 2. 2016 Miláno, Taliansko) – taliansky estetik a teoretik umenia semiotického zamerania, medievalista, spisovateľ a kritik. Eco je významný predstaviteľ semiotiky a postmodernej filozofie. Umeleckoliterárne sa zameriava na historickú tematiku, jeho diela majú otvorenú sujetovú stavbu, vyznačujú sa prítomnosťou čitateľa v texte, zábavnosťou a hravosťou. Ecove umelecké diela sa ďalej vyznačujú ironickosťou (Eco ironizuje predovšetkým fanatizmus vážnosti), paradoxnosťou, často obsahujú komické situácie, podané nadpis pomocný text hlavný text tak, že ich čitatelia neraz berú príliš vážne. U. Eco skúmal estetické myslenie stredoveku, neskôr problémy moderného umenia. Prednáša estetiku na univerzite v Miláne, v nakladateľstve Bompiani riadi edíciu filozofie a sociológie literatúry. Svojou koncepciou otvoreného diela (cf. otvorenosť diela). Poetiku chápe ako operatívny program umelca, projektujúceho nielen operáciu vytvárania objektu (diela), ale aj typ jeho vnímania.  D: Il problemo estetico in San Tommaso, 1956; Sviluppo dell’estetica medievala, 1959; Opera aperta (Otvorené dielo), 1962; Diario minimo, 1963; Apocalittici e integrati (Vizionári a konformisti), 1964; La struttura assente (Neprítomná štruktúra), 1968; Le forme de contenuto (Formy obsahu), 1971; Pejzaž semioticzny, 1972; Trattato di semiotica generale, 1975; Il segno (Znak), 1976; Il superuomo di massa (Masový superman), 1976; Dalla periferia dell’impero (Z periférie impéria), 1976; A Theory of Semiotics (Teóriasemiotiky), 1976; Zeichen. Einführung in einen Begriff und seine Geschichte, 1977; Lector in fabula (Čitateľ v rozprávaní), 1979; Il nome della rosa(Meno ruže), 1980; Sette anni di desidero (Sedem rokov túžby), 1983; Semiotica e filosofia del linguaggio, 1983; Pendolo di Foucault (Foucaultovo kyvadlo), 1988; I limiti dell’interpretazione (Hranice interpretácie), 1990; Stelle e stellette (Hviezdy a hviezdičky), 1991; Meno ruže, 1991;  Foucaultovo kyvadlo, 1993; La ricerca della lingua perduta nella cultura europea (Hľadanie dokonalého jazyka v európskej kultúre), 1993; Sei passeggiate nei boschi narrativi (Šesť prechádzok v naratívnych lesoch), 1994; Kant e l’ornitorinca (Kant a vtákopysk), 1997; Baudolino, 2000. :: kompetencia encyklopedická (Eco, U.).


eidos gr.  εδος  podoba, tvárnosť, aspekt, forma; idea, podstata.


eklekticizmus gr.  tvorba filozofických významových útvarov miešaním významových útvarov rôznej filozofickej alebo svetonázorovej proveniencie (nezriedka i vzájomne sa vylučujúcich). Termín je odvodený od gréckeho prídavného mena eklektický (ἐκλεκτικός ), ktoré v pejoratívnom zmysle použil Diogenes Laertský pri označení školy Potamona z Alexandrie, „vybravšieho si z každej školy, čo sa mu páčilo“ (422;45).


ekvivalencia lat. – obojstranná redukovateľnosť; dva objekty sa nazývajú ekvivalentné, keď ich pozorovateľné správanie je rovnaké.


ekvivalencia (logika) – zložený výrok vytvorený pomocou ekvivalentoru.


ekvivokácia lat. – mnohoznačnosť, viacznačnosť – miešanie rôznych významov toho istého slova.


eleati  predstavitelia eleatskej školy  Xenofanes z Kolofonu, Parmenides z Eley, Zenón z Eley, Melissos z ostrova Samos. :: predsokratici.


éma gr. – štruktúrna jednotka povedzme kultúry, ako filozoféma, matéma, mytéma, pragméma, ideologéma a pod.

Émou kultúry je napríklad filozofia, mýtus, teológia, pojem, číslo, skrutka, kladivo, predstava stromu a pod., pokiaľ plnia kultúrotvornú funkciu, čiže umožňujú premenu zla na dobro. :: štruktúra.


Empedokles z Agrigenta na ostrove Sicília (asi 483  423 pr. n. l.; podľa legendy život ukončil skokom do Etny)  starogrécky filozof, lekár a rétor, podľa ktorého sa svet skladá zo štyroch prvkov (gr. stoicheia) alebo koreňov vecí (tessara tón pantón rhizómata): oheň (pýr), vzduch (aither), voda (hydór) a zem (, chthon), ktoré sa spolu miešajú alebo odlučujú od seba. Príčinou miešania je láska (filotés), príčinou odlučovania nenávisť alebo svár (neikos). Striedaním lásky a sváru vysvetľuje periodicitu diania vo svete.  D: Peri fyseos (O prírode); Katharmoi (Očistenie). :: predsokratici.


empirický  gr. – zakúsiteľný, spočívajúci na skúsenosti, založený na nej, opierajúci sa o ňu, vychádzajúci z nej, vzťahujúci sa na skúsenosť.


empirizmus gr. – orientácia na skúsenosť (empíriu) a empirické metódy, ktorá komplexný filozofický tvar a zdôvodnenie hľadala v novovekej empiristickej filozofii.


entita lat. – hocičo reálne (anything real), hocičo, o čom možno mať informácie, hocičo, o čom môžeme niečo vedieť, predpokladať, o čom sa môžeme domnievať, že má nejaké vlastnosti, čo môžeme opísať, čo môže byť predmetom našich úvah, túžob, hodnotenia; niečo existujúce, jestvujúce, nejaká vec, bytosť, bližšie neurčený útvar skutočnosti/vedomia, nie je napríklad určené ani to, či je naozaj skutočný, predpokladaný, domnelý, chcený, potrebovaný a pod. Entitou je napr. útvar významový, významový proces, stránka materiálnej skutočnosti, ľudské indivíduum, vodník, Slnko, vzťah, bylina, anjel, klinec, bunka a pod.

Dôležitým delidlom entít je to, či existujú naším pričinením, alebo bez neho. Entity existujúce bez nášho pričinenia sú danosti.Najdôležitejším typom entít, ktorých sa týkajú heslá práve čítaného slovníka, sú filozofémy.

Na entitách študujeme najmä 1. momentálny prierez ich štruktúrou, 2. genetickú a dynamickú dominantu ich štruktúry, 3. nevyhnutné externé súvislosti ich štruktúry.

Entita je súcno nejakej veci, jej súcnosť, to že na rozdiel od čo.

Pojem entity je základný pojem scholastiky. Klasickým spôsobom rozpracoval kategóriu entity Tomáš Akvinský.

V sociológii sa hovorí o entite v súvislosti s modelovým výsekom sociálnej reality.

Zložka entity sa nazýva moment.

Entita osebe je jednotlivosť.

:: ontológia.


entita abstraktná – entita vyčlenená odhliadnutím od niektorých vlastností alebo vzťahov.


Epikuros zo Samu (341  270 pr. n. l.)  starogrécky filozof obdobia helenizmu, zakladateľ epikureizmu. Filozofiu členil na logiku, fyziku a etiku.

Logiku chápe ako učenie o tom, ako zabrániť omylom.

Fyziku chápe ako učenie o bytí a poznaní. Dianie vo svete je podľa Epikura zákonité, opiera sa o prirodzené zákony,v čom nadväzuje na Leukippov a Demokritov atomizmus, no na rozdiel od ich striktného determinizmu zavádza predstavu možnosti zrážky atómov pohybujúcich sa v prázdnom priestore rovnakou rýchlosťou na báze ich spontánneho, vnútorne podmieneného odchýlenia od priamky; možnosť odklonu atómov zakladá slobodu človeka a jeho zodpovednosť za vlastný život; človek sa môže slobodne rozhodovať, no musí niesť zodpovednosť za svoju voľbu.

V teórii poznania Epikuros zastával senzualistické stanovisko: pocity samy osebe sú vždy pravdivé a omyly vznikajú až z ich výkladu. Vznik pocitov vysvetľuje na základe predstavy neustáleho vychádzania prúdu nepatrných častíc zvaných eidola z povrchu telies a ich prenikaní do zmyslových orgánov, čím sa vyvolávajú obrazy vecí.

Duša človeka pozostáva z najjemnejších atómov rozptýlených v celom tele a je nesmrteľná.

Cieľom poznania podľa Epikura je zbavenie sa nevedomosti, povier a strachu pred bohmi a pred smrťou, bez čoho nie je možné šťastie.

V etike Epikuros zastáva názor, že prirodzeným stavom človeka je slasť, ktorú chápe ako neexistenciu bolesti a telesného a duševného utrpenia, čo je podľa neho aj cieľom života. Jednou zo strastí človeka je strach zo smrti, v kontexte čoho Epikuros uvažuje nasledovne: smrť sa ma netýka, pretože keď som tu ja, keď som živý, nie je tu smrť, a keď je tu smrť, nie som tu ja, som mŕtvy, už neexistujem.

Človek by mal svoj život usporiadať podľa predstavy hierarchie slastí siahajúcej od slastí nižších, menej trvalých až po slasť najvyššiu, trvalú, získanú na základe rozumovej úvahy a spočívajúcu v absolútnom pokoji zvanom ataraxia, ktorá je stavom bez bolesti a nepokoja. Podmienkou dosiahnutia tohto stavu je nelipnutie na veciach, ktoré nemôžeme mať trvale vo svojej moci.


epistemológia gr. – vedenie o vedení. Termín epistemológia sa používa ako synonymum termínov teória poznania, gnozeológia alebo noetika. Vo frankofónnej oblasti epistemológia znamená filozofiu vedy alebo teóriu vedy.


Epštein, Michail Naumovič (21. 4. 1950 Moskva – ) – sovietsko-rusko-americký filozof, filológ, kulturológ, lingvista a esejista, žijúci od roku 1990 v USA. Rozvíja interdisciplinárne prístupy na širokej palete humanitných disciplín. – D: Relativistic Patterns in Totalitarian Thinking: An Inquiry into the Language of Soviet Ideology, 1991; After the Future: The Paradoxes of Postmodernism and Contemporary Russian Culture, 1995; Transcultural Experiments: Russian and American Models of Creative Communication (with Ellen Berry), 1999; Filosofija vozmožnogo, 2001; Projektívnyj filosofskij slovar, 2003; Filosofija tela, 2006; PreDictionary, 2011; Russian Spirituality and the Secularization of Culture, 2011; The Transformative Humanities: A Manifesto, 2012.


estetično gr.  súčasť predmetu estetiky tvorená súborom estetických vzťahov, javov, hodnôt, funkcií a aktivít, ktorých konfiguráciu možno chápať ako estetickú situáciu.


estetika gr.– filozofická disciplína (filozofická estetika) alebo veda (špeciálnovedná estetika), ktorá sa zaoberá podstatou a zákonmi krásy v umení, živote a prírode. :: dynamický (estetika), estetika renesančná, estetika staroveká, jav estetický, krása, zážitok estetický.


estetika renesančná – prvá etapa vývinu novovekej estetiky nadväzujúca na estetiku stredovekú, predchádzajúca estetike barokovej a tvorená súborom explicitných a implicitných estetických významových útvarov renesančných alebo humanistických filozofov, autorov renesančných poetík a traktátov o umeniach, ako aj samotných autorov umeleckých diel (sochárov, maliarov, architektov, spisovateľov, hudobných skladateľov...). Je to prvá etapa vývinu estetiky, ktorá spadá do éry kníhtlače. Ani renesančná estetika (podobne ako estetika staroveká a stredoveká) nebola ešte vtesnaná do jednej disciplíny, naďalej nemala vlastný názov, vlastných špecialistov.

K hlavným zdrojom štúdia renesančnej estetiky patria pramene chránené inštitúciami, ako Biblioteca Marciana v Benátkach, British Museum, knižnica Warburgovho inštitútu v Londýne, knižnice v Paríži a v USA.

Renesančné estetické významové útvary sa objavujú už v dielach Danteho, Giotta, Petrarcu, Boccaccia, no ich ťažiskový korpus datujeme do 15. a 16. stor. (C. Cennini, Mikuláš Kuzánsky, Alberti, Ficino, Raffaelo, Castiglione, Bempo, Pico, Leone Ebreo, Leonardo da Vinci, Michelangelo, Pontormo, Cardano, C. Ripa, C. F. Menestrier, Dürer, Erazmus Rotterdamský, Montaigne, F. Malherbe, Patrizzi, Bruno, Zabarella, Galilei, Sidney, Shakespear, F. Bacon, Cervantes, Lope de Vega...). :: vaghézza.


estetika  staroveká – prvá etapa vývinu estetiky predchádzajúca stredovekej estetike a zahrnujúca súbor explicitných a implicitných estetických významových útvarov, s ktorými prišli myslitelia a umelci v období západného a mimoeurópskeho staroveku.

Na Západe je to antická estetika siahajúca od prvých úvah o kráse a umení a o ich spoločenských funkciách u Homéra a predsokratovcov až po rozvíjanie prvých teórií umenia a krásy pod vplyvom kresťanstva.

V rámci mimoeurópskej estetiky spadajú do obdobia starovekej estetiky úvahy prvých najmä indických, čínskych a japonských mysliteľov a umelcov.


etapa fr.  pevne ohraničené obdobie; vývinový stupeň; štádium, fáza.


etika gr. – filozofia morálky, teória morálky, morálna filozofia, filozofia mravnosti  filozofická disciplína, ktorej predmetom je morálka a mravnosť, rozlišovanie medzi dobrom a zlom. :: morálnosť, nemorálnosť.


evidencia (fenomenológia)  kritérium pravdivosti. „Evidentní je to, co je ‚jasné a zřetelné‘ (Descartes). Evidence má objektivní charakter, není to jistota založená jen na subjektivním dojmu nebo pocitu. Husserl kritizuje takovou evidenci, která jako mystický hlas by nám chtěla namluvit, co je pravda. Husserl definuje evidenci jako naplnění intence mířící k předmětu, který se sám objeví ve vědomí ‚tělesně‘, osobně, v mase a kostech. Apodiktickou jistotu skýtá jen bezprostřední smyslové nazírání (Einsichtigkeit) nebo duchovní zření (geistige Einsicht) (484;105). “


evolúcia lat.  vývoj.


evolúcia (Spencer, H.)  (pôvodne) progresívny vývoj; (neskôr) transmutácia foriem (transmutation of forms).


evolucionika lat.  evolucionistika  všeobecná teória vývinu systémov prírody, spoločnosti a významových procesov; pozornosť sústreďuje na univerzálne charakteristiky a trendy vývinu, na jeho progresívne i regresívne črty, pričom preniká k väčším detailom ako filozofický evolucionizmus.

S termínom evolucionika (evolutionics) prišiel J. A. Urmiancev, termín evolucionistika (evolutionistics) zaviedol L. Grinin.


exemplifikovanie lat. – robenie alebo urobenie zrozumiteľnejším alebo pochopiteľnejším pomocou príkladov alebo dokladov.


existencia lat.  jestvovanie, trvanie, výskyt alebo prítomnosť materiálnej alebo ideálnej entity. :: ontológia.


existencializmus lat. – komplexný filozofický a umelecký (literárny, filmový, divadelný, výtvarnoumelecký...) významový útvar a proces zahrnujúci vágne ohraničený súbor značne odlišných filozofických učení tvoriacich vedno filozofický smer 20. storočia označovaný ako existencialistická filozofia a koncentrovaný na tému existencie. Zdrojom existencializmu je literárny a mysliteľský odkaz S. Kierkegaarda, F. M. Dostojevského, F. Kafku, F. Nietzscheho, W. Diltheya, H. Bergsona, pravoslávnych, katolíckych, protestantských a židovských náboženských mysliteľov, i podnety buddhizmu (najmä zenového) a taoizmu.


exklúzia lat. – nezlučiteľnosť – druh alternatívy, spočívajúci v spojení výrokov funktorom je nezlučiteľné s alebo vylučuje označovaným  symbolom | , napr. „p je nezlučiteľné s q“ alebo „p vylučuje q“ (p | q). Exklúzia je také spojenie výrokov, ktorým sa podobne ako disjunkciou tvrdí, že je p alebo q, na rozdiel od disjunkcie sa však vylučuje, že by mohlo byť zároveň p i q. Výroky p a q sa navzájom vylučujú. Naproti tomu sa exklúziou nevylučuje, že nie je ani p, ani q, takže exklúziu p | q možno vyjadriť aj disjunkciou negátov členov: ¬p  ¬q (357;106an.). :: logika.


(Dodatok)