Eckhart, Johannes (asi 1260 – 1327) = Majster Eckhart – nemecký filozof a mystik, dominikánsky mních. Prednášal v Paríži, Štrasburgu a v Kolíne. Zaslúžil sa o vytvorenie nemeckého filozofického jazyka. Eckhart je predstaviteľom apofatickej (negatívnej) teológie.

Majster Eckhart stojí filozoficky v tradícii novoplatonizmu, označujú ho dokonca niekedy za „azda najväčšieho zo všetkých novoplatonikov“.

Jadrom Eckhartovej metafyziky je otázky povahy existencie Boha: Eckhart rozlišuje esse (absolútne bytie Boha), ktoré je trvalé a nemenné, a esse hoc et hoc (bytie stvorených vecí), ktoré sa neustále mení. Svoju tézu, že esse est Deus (bytie je Boh), neskôr nahradzuje chápaním Boha ako myslenia (Deus est intelligere).

Človek sa podla Eckahrta vyznačuje tým, že má zo všetkých stvorených entít najbližšie k Bohu; ľudská duša má božský prazáklad a vyznačuje sa tým, že je schopná myslieť: toto myslenie je božská iskra (Seelenfunken) privádzajúca človeka mystickému zjednoteniu sa s Bohom a dodávajúca človeku istú mieru autonómie v oblasti poznania a mravnosti.


Eco, Umberto (5. 1. 1932 Alessandria, Taliansko – 19. 2. 2016 Miláno, Taliansko) – taliansky estetik a teoretik umenia semiotického zamerania, medievalista, spisovateľ a kritik. Eco je významný predstaviteľ semiotiky a postmodernej filozofie. Umeleckoliterárne sa zameriava na historickú tematiku, jeho diela majú otvorenú sujetovú stavbu, vyznačujú sa prítomnosťou čitateľa v texte, zábavnosťou a hravosťou. Ecove umelecké diela sa ďalej vyznačujú ironickosťou (Eco ironizuje predovšetkým fanatizmus vážnosti), paradoxnosťou, často obsahujú komické situácie, podané nadpis pomocný text hlavný text tak, že ich čitatelia neraz berú príliš vážne. U. Eco skúmal estetické myslenie stredoveku, neskôr problémy moderného umenia. Prednáša estetiku na univerzite v Miláne, v nakladateľstve Bompiani riadi edíciu filozofie a sociológie literatúry. Svojou koncepciou otvoreného diela (cf. otvorenosť diela). Poetiku chápe ako operatívny program umelca, projektujúceho nielen operáciu vytvárania objektu (diela), ale aj typ jeho vnímania.  D: Il problemo estetico in San Tommaso, 1956; Sviluppo dell’estetica medievala, 1959; Opera aperta (Otvorené dielo), 1962; Diario minimo, 1963; Apocalittici e integrati (Vizionári a konformisti), 1964; La struttura assente (Neprítomná štruktúra), 1968; Le forme de contenuto (Formy obsahu), 1971; Pejzaž semioticzny, 1972; Trattato di semiotica generale, 1975; Il segno (Znak), 1976; Il superuomo di massa (Masový superman), 1976; Dalla periferia dell’impero (Z periférie impéria), 1976; A Theory of Semiotics (Teóriasemiotiky), 1976; Zeichen. Einführung in einen Begriff und seine Geschichte, 1977; Lector in fabula (Čitateľ v rozprávaní), 1979; Il nome della rosa(Meno ruže), 1980; Sette anni di desidero (Sedem rokov túžby), 1983; Semiotica e filosofia del linguaggio, 1983; Pendolo di Foucault (Foucaultovo kyvadlo), 1988; I limiti dell’interpretazione (Hranice interpretácie), 1990; Stelle e stellette (Hviezdy a hviezdičky), 1991; Meno ruže, 1991;  Foucaultovo kyvadlo, 1993; La ricerca della lingua perduta nella cultura europea (Hľadanie dokonalého jazyka v európskej kultúre), 1993; Sei passeggiate nei boschi narrativi (Šesť prechádzok v naratívnych lesoch), 1994; Kant e l’ornitorinca (Kant a vtákopysk), 1997; Baudolino, 2000. :: filozofia talianska, kompetencia encyklopedická (Eco, U.).


ego lat. – ja.


eidos gr.  εδος  podoba, tvárnosť, aspekt, forma; idea, podstata.


eklekticizmus gr.  tvorba filozofických významových útvarov miešaním významových útvarov rôznej filozofickej alebo svetonázorovej proveniencie (nezriedka i vzájomne sa vylučujúcich). Termín je odvodený od gréckeho prídavného mena eklektický (ἐκλεκτικός ), ktoré v pejoratívnom zmysle použil Diogenes Laertský pri označení školy Potamona z Alexandrie, „vybravšieho si z každej školy, čo sa mu páčilo“ (422;45).


ekvivalencia lat. – obojstranná redukovateľnosť; dva objekty sa nazývajú ekvivalentné, keď ich pozorovateľné správanie je rovnaké.


ekvivalencia (logika) – zložený výrok vytvorený pomocou ekvivalentoru.


ekvivokácia lat. – mnohoznačnosť, viacznačnosť – miešanie rôznych významov toho istého slova.


eleati  predstavitelia eleatskej školy  Xenofanes z Kolofonu, Parmenides z Eley, Zenón z Eley, Melissos z ostrova Samos. :: predsokratici.


éma gr. – štruktúrna jednotka povedzme kultúry, ako filozoféma, matéma, mytéma, pragméma, ideologéma a pod.

Émou kultúry je napríklad filozofia, mýtus, teológia, pojem, číslo, skrutka, kladivo, predstava stromu a pod., pokiaľ plnia kultúrotvornú funkciu, čiže umožňujú premenu zla na dobro. :: štruktúra.


emócia lat.  silný cit alebo stav vzrušenia, ktorý sa prejavuje zvláštnym správaním sprevádzaným až fyziologickými zmenami organizmu; tento významový proces alebo útvar môže mať kladnú alebo zápornú náplň.

:: cit, cítenie, emócia kladná.


emócia kladná  emócia majúca väčšiu hodnotu v porovnaní s inou hodnotou, žiaduci, vyhovujúci silný cit alebo stav vzrušenia.


emocionalita – modalita ľudského ducha spočívajúca v schopnosti emocionálnych aktov alebo vyvolávania emócií a podliehania im.


Empedokles z Agrigenta na ostrove Sicília (asi 483  423 pr. n. l.; podľa legendy život ukončil skokom do Etny)  starogrécky filozof, lekár a rétor, podľa ktorého sa svet skladá zo štyroch prvkov (gr. stoicheia) alebo koreňov vecí (tessara tón pantón rhizómata): oheň (pýr), vzduch (aither), voda (hydór) a zem (, chthon), ktoré sa spolu miešajú alebo odlučujú od seba. Príčinou miešania je láska (filotés), príčinou odlučovania nenávisť alebo svár (neikos). Striedaním lásky a sváru vysvetľuje periodicitu diania vo svete.  D: Peri fyseos (O prírode); Katharmoi (Očistenie). :: predsokratici.


empíria gr.  skúsenosť ako prameň poznania alebo ako poznávacia metóda; vedecké pozorovania a pokusy.


empirický gr. – zmyslami zakúsiteľný, spočívajúci na skúsenosti, založený na nej, opierajúci sa o ňu, vychádzajúci z nej, vzťahujúci sa na skúsenosť.


empirizmus gr. – orientácia na skúsenosť (empíriu) a empirické metódy, ktorá komplexný filozofický tvar a zdôvodnenie hľadala v novovekej empiristickej filozofii.


endochrónia gr. – oblasť, súčasť perichrónie, štrukturujúca čas na minulosť, prítomnosť a budúcnosť a dávajúca im, konštituujúca ich vzájomnú väzobnosť, ba dokonca bezprostredne aj sám ich vznik.


energeia (Aristoteles)  čin, akt, uskutočnenie v protiklade k sile (možnosti, dynamis).


Engels, Fridrich (1820  1895)  nemecký filozof, ekonóm a revolucionár, mladohegelovec a neskôr spolupracovník K. Marxa s výrazným podielom na vypracovaní a rozvinutí marxistického významového univerza, navrhol program Zväzu komunistov Zásady komunizmu (1847).


enigmatickosť gr.  hádankovitosť, záhadnosť, nezrozmiteľnosť, tajomnosť.


ens lat. – jestvujúce, bytie, podstata, vec. :: ontológia.


entita lat. – akýkoľvek jednotlivý predmet myslenia vôbec, bez bližšieho určenia (13;69), hocičo reálne (anything real), hocičo, o čom možno mať informácie, hocičo, o čom môžeme niečo vedieť, predpokladať, o čom sa môžeme domnievať, že  nejaké vlastnosti, čo môžeme opísať, čo môže byť predmetom našich úvah, túžob, hodnotenia; niečo existujúce, jestvujúce, nejaká vec, bytosť, bližšie neurčený útvar skutočnosti/vedomia, nie je napríklad určené ani to, či je naozaj skutočný, predpokladaný, domnelý, chcený, potrebovaný a pod. Entitou je napr. útvar významový, významový proces, stránka materiálnej skutočnosti, ľudské indivíduum, vodník, Slnko, vzťah, bylina, anjel, klinec, bunka a pod.

Dôležitým delidlom entít je to, či existujú naším pričinením, alebo bez neho. Entity existujúce bez nášho pričinenia sú danosti.Najdôležitejším typom entít, ktorých sa týkajú heslá práve čítaného slovníka, sú filozofémy.

Na entitách študujeme najmä 1. momentálny prierez ich štruktúrou, 2. genetickú a dynamickú dominantu ich štruktúry, 3. nevyhnutné externé súvislosti ich štruktúry.

Entita je súcno nejakej veci, jej súcnosť, to že na rozdiel od čo daná vec je.

Pojem entity je základný pojem scholastiky. Klasickým spôsobom rozpracoval kategóriu entity Tomáš Akvinský.

V sociológii sa hovorí o entite v súvislosti s modelovým výsekom sociálnej reality.

Zložka entity sa nazýva moment.

Entita osebe je jednotlivosť.

:: entita abstraktná, entita fyzická, entita ideálna, entita jednoduchá, entita logická, entita materiálna, ontológia.


entita abstraktná – entita vyčlenená odhliadnutím od niektorých vlastností alebo vzťahov.


entita ideálna  entita jestvujúca vo vedomí alebo súčasť ideálneho sveta. Chápanie ideálnej entity, jej ontologického statusu, závisí od ontologickej pozície danej filozofie, napríklad materialistické filozofie ju môžu chápať iba ako entitu, ktorej existencia závisí od vedomia človeka, od toho, či si ju nejakým spôsobom uvedomujeme alebo nie.


entita jednoduchá – nezložená entita, t. j. ktorá nie je zložená z častí, dielov.


entita logická  funkcia na svetamihu.


entita materiálna lat.  hmotná entita, súčasť hmotného sveta. :: entita fyzická.


Epikuros zo Samu (341  270 pr. n. l.)  starogrécky filozof obdobia helenizmu, zakladateľ epikureizmu. Filozofiu členil na logiku, fyziku a etiku.

Logiku chápe ako učenie o tom, ako zabrániť omylom.

Fyziku chápe ako učenie o bytí a poznaní. Dianie vo svete je podľa Epikura zákonité, opiera sa o prirodzené zákony,v čom nadväzuje na Leukippov a Demokritov atomizmus, no na rozdiel od ich striktného determinizmu zavádza predstavu možnosti zrážky atómov pohybujúcich sa v prázdnom priestore rovnakou rýchlosťou na báze ich spontánneho, vnútorne podmieneného odchýlenia od priamky; možnosť odklonu atómov zakladá slobodu človeka a jeho zodpovednosť za vlastný život; človek sa môže slobodne rozhodovať, no musí niesť zodpovednosť za svoju voľbu.

V teórii poznania Epikuros zastával senzualistické stanovisko: pocity samy osebe sú vždy pravdivé a omyly vznikajú až z ich výkladu. Vznik pocitov vysvetľuje na základe predstavy neustáleho vychádzania prúdu nepatrných častíc zvaných eidola z povrchu telies a ich prenikaní do zmyslových orgánov, čím sa vyvolávajú obrazy vecí.

Duša človeka pozostáva z najjemnejších atómov rozptýlených v celom tele a je nesmrteľná.

Cieľom poznania podľa Epikura je zbavenie sa nevedomosti, povier a strachu pred bohmi a pred smrťou, bez čoho nie je možné šťastie.

V etike Epikuros zastáva názor, že prirodzeným stavom človeka je slasť, ktorú chápe ako neexistenciu bolesti a telesného a duševného utrpenia, čo je podľa neho aj cieľom života. Jednou zo strastí človeka je strach zo smrti, v kontexte čoho Epikuros uvažuje nasledovne: smrť sa ma netýka, pretože keď som tu ja, keď som živý, nie je tu smrť, a keď je tu smrť, nie som tu ja, som mŕtvy, už neexistujem.

Človek by mal svoj život usporiadať podľa predstavy hierarchie slastí siahajúcej od slastí nižších, menej trvalých až po slasť najvyššiu, trvalú, získanú na základe rozumovej úvahy a spočívajúcu v absolútnom pokoji zvanom ataraxia, ktorá je stavom bez bolesti a nepokoja. Podmienkou dosiahnutia tohto stavu je nelipnutie na veciach, ktoré nemôžeme mať trvale vo svojej moci. :: filozofia antická.


epistemický gr.  vzťahujúci sa na poznávanie alebo vedenie.


epistemológia gr. – vedenie o vedení. Termín epistemológia sa používa ako synonymum termínov teória poznania, gnozeológia alebo noetika. Vo frankofónnej oblasti epistemológia znamená filozofiu vedy alebo teóriu vedy, teóriu vedeckého poznania.

Epistemológia je tvorkyňa a rozvíjateľka epistemologického významového univerza; môže vystupovať ako samostatná filozofická disciplína;; jej nositeľom (pestovateľom) je epistemológ.

 :: pojem aposteriórneho, pojem apriórneho, pojem epistemologický, poznanie vedecké, poznávanie epistemologické, univerzum významové epistemologické, útvar významový epistemologický, veda.


Epštein, Michail Naumovič (21. 4. 1950 Moskva – ) – sovietsko-rusko-americký filozof, filológ, kulturológ, lingvista a esejista, žijúci od roku 1990 v USA. Rozvíja interdisciplinárne prístupy na širokej palete humanitných disciplín. – D: Relativistic Patterns in Totalitarian Thinking: An Inquiry into the Language of Soviet Ideology, 1991; After the Future: The Paradoxes of Postmodernism and Contemporary Russian Culture, 1995; Transcultural Experiments: Russian and American Models of Creative Communication (with Ellen Berry), 1999; Filosofija vozmožnogo, 2001; Projektívnyj filosofskij slovar, 2003; Filosofija tela, 2006; PreDictionary, 2011; Russian Spirituality and the Secularization of Culture, 2011; The Transformative Humanities: A Manifesto, 2012.


eratický lat.  nestály, premenlivý, náhodný, nepredvídateľný, nevypočítateľný, nevyspytateľný, záhadný. :: eratický (geológia).


Eriugena, Johannes Scotus (810/815 – 877) – stredoveký filozof írskeho pôvodu pôsobiaci vo Francúzsku pri dvore Karola Holého, kde riadil jeho školu. Panenteista. Vychádzal z novoplatonizmu. Uviedol do latinskej podoby Dionysia Pseudoareopagitu a komentoval ho. Usiloval sa o vyhradenie samostatného miesta pre filozofiu vedľa teológie.

Eriugena bol predstaviteľom krajného realizmu a jedným z najvýznamnejších mysliteľov ranej scholastiky.

K významu Eriugenu pozri 619;80. :: filozofia 9. stor., filozofia scholastická, filozofia stredoveká.


esencia lat.  podstata veci, to, čo robí vec tým, čím je a odlišuje ju od iných vecí. :: ontológia.


estetično gr.  súčasť predmetu estetiky tvorená súborom estetických vzťahov, javov, hodnôt, funkcií a aktivít, ktorých konfiguráciu možno chápať ako estetickú situáciu. :: estetika.


estetika gr.– filozofická disciplína (filozofická estetika) alebo veda (špeciálnovedná estetika), ktorá sa zaoberá podstatou a zákonmi krásy v umení, živote a prírode. :: Baumgarten, A. G., Bense, M., dielo umelecké, dynamický (estetika), estetično, estetika antická, estetika novoveká, estetika renesančná, estetika staroveká, estetika stredoveká, jav estetický, katarzia (estetika), krása, pôvab (estetika), realita estetická, umenie, umenoveda, zážitok estetický.


estetika antická  európska súčasť a etapa starovekej estetiky, ktorá kryštalizuje v antickom Grécku počnúc 5. stor. pr. n. l. vyčleňovaním sa hlavných smerov uvažovania o kráse a umení. :: Damón z Atén, filozofia antická.


estetika novoveká  súbor estetický názorov v období približne 15. stor. až 1. tretiny 19. stor. zahrňujúca renesančnú, barokovú, klasicistickú, osvietenskú a nemeckú klasickú estetiku. Až v rámci novoveku sa estetika konštituovala ako samostatná disciplína, za ktorej zakladateľa sa považuje A. Baumgarten. :: filozofia novoveká.


estetika recepcie – oblasť alebo disciplína estetiky zameriavajúca sa na procesy tvoriace recepciu umeleckého diela a umeleckého diania, ana procesy estetickej recepcie vôbec alebo na recepciu v rámci tej ktorej oblati umenia (literatúry, hudby). Zahrnuje

    • sociologicky orientovaný empirický výskum estetickej recepcie,
    • marxisticky orientovanú teóriu recepcie,
    • kostnickú školu (Konstanzer Schule) recepčnej estetiky (Rezeptionsästhetik, Reader-response criticism) (Hans Robert Jauß (1912 – 1997), Wolfgang Iser (1926 – 2007), Wolfgang Kemp (*1946),
    • buffalskú recepčnú školu N. N. Hollanda,
    • estetickú koncepciu, ktorú rozpracoval Umberto Eco (1932 – 2016),
    • recepčná hudobná estetika Renáty Beličovej (*1960)...


estetika recepčná – bohato diverzifikovaný smer estetiky recepcie, zjednotený ideou, že význam textu (v doslovnom literárnom zmysle i širšie v zmysle hermeneutickom) formuje sám čitateľ bezprostredne v procese recepcie (čítania, počúvania, dívania sa...). Recepčná estetika zahrnuje tieto orientácie:

    • transakčná recepčná estetika (Transactional reader-response theory),
    • afektívna alebo emocionálna štylistika (affective stylistics),
    • subjektívna recepčná estetika (subjective reader-response theory),
    • psychologická recepčná teória (psychological reader-response theory),
    • sociálna recepčná estetika (social reader-response theory),
    • hudobná recepčná estetika (reception-aesthetics of music).


estetika renesančná – prvá etapa vývinu novovekej estetiky nadväzujúca na estetiku stredovekú, predchádzajúca estetike barokovej a tvorená súborom explicitných a implicitných estetických významových útvarov renesančných alebo humanistických filozofov, autorov renesančných poetík a traktátov o umeniach, ako aj samotných autorov umeleckých diel (sochárov, maliarov, architektov, spisovateľov, hudobných skladateľov...). Je to prvá etapa vývinu estetiky, ktorá spadá do éry kníhtlače. Ani renesančná estetika (podobne ako estetika staroveká a stredoveká) nebola ešte vtesnaná do jednej disciplíny, naďalej nemala vlastný názov, vlastných špecialistov.

K hlavným zdrojom štúdia renesančnej estetiky patria pramene chránené inštitúciami, ako Biblioteca Marciana v Benátkach, British Museum, knižnica Warburgovho inštitútu v Londýne, knižnice v Paríži a v USA.

Renesančné estetické významové útvary sa objavujú už v dielach Danteho, Giotta, Petrarcu, Boccaccia, no ich ťažiskový korpus datujeme do 15. a 16. stor. (C. Cennini, Mikuláš Kuzánsky, Alberti, Ficino, Raffaelo, Castiglione, Bempo, Pico, Leone Ebreo, Leonardo da Vinci, Michelangelo, Pontormo, Cardano, C. Ripa, C. F. Menestrier, Dürer, Erazmus Rotterdamský, Montaigne, F. Malherbe, Patrizzi, Bruno, Zabarella, Galilei, Sidney, Shakespear, F. Bacon, Cervantes, Lope de Vega...). :: filozofia renesančná, vaghézza.


estetika staroveká – prvá etapa vývinu estetiky predchádzajúca stredovekej estetike a zahrnujúca súbor explicitných a implicitných estetických významových útvarov, s ktorými prišli myslitelia a umelci v období západného a mimoeurópskeho staroveku.

Na Západe je to antická estetika siahajúca od prvých úvah o kráse a umení a o ich spoločenských funkciách u Homéra a predsokratovcov až po rozvíjanie prvých teórií umenia a krásy pod vplyvom kresťanstva.

V rámci mimoeurópskej estetiky spadajú do obdobia starovekej estetiky úvahy prvých najmä indických, čínskych a japonských mysliteľov a umelcov. :: filozofia staroveká.


estetika stredoveká  súbor estetických názorov počnúc 6. stor. až do 14. storočia resp. začiatku 15. stor. :: filozofia stredoveká.


estetika súčasná  estetika 19. stor. až 21. stor., v rámci ktorej sa zvykne vyčleňovať moderná estetika, postmoderná estetika a postpostmoderná estetika. Súčasná estetika je etapa estetického myslenia nasledujúca po novovekej estetike. :: filozofia súčasná.


etapa fr.  pevne ohraničené obdobie; vývinový stupeň; štádium, fáza. :: etapizácia.


etatizmus fr.  forsírovanie štátu a riešenia spoločenských problémov štátnymi zásahmi.


eternalizmus lat.  filozofický názor, podľa ktorého je reálny celkový nadčasový súbor všetkých udalostí; budúcnosť i minulosť sú dané, nie sú menej reálne ako prítomnosť. :: čas.


etika gr. – filozofia morálky, teória morálky, morálna filozofia, filozofia mravnosti, praktická filozofia  filozofická disciplína, ktorej predmetom je morálka a mravnosť, rozlišovanie medzi dobrom a zlom. :: cnosť, etika marxistická, konanie inkontinentné, konanie nemorálne, morálka, morálnosť, mravnosť, necnosť, nemorálnosť, neprajnosť, povinnosť, svedomie, tajomstvo profesijné, univerzum významové etické, zákon mravný, zodpovednosť, žičenie inakosti (synkriticizmus).


etika marxistická  smer etiky, ktorý sa pokúša ukázať zdroj etického významového univerza (morálnych ideí, náplne morálneho vedomia) v historicky sa rozvíjajúcich spôsoboch výroby, v zákonite sa vymieňajúcich spôsoboch spoločenského života a v pokroku materiálnej a duchovnej kultúry spoločnosti. Výskumnú pozornosť venuje jednak vývinu ľudskej mravnosti, ktorého zdroj vidí v boji a striedaní sa morálok rozličných spoločensko-ekonomických formácií a tried, jednak vývinu jeho reflexie v podobe dejín etických učení, ktoré odrážajú tento proces, pričom od tohto skúmania očakáva preukázanie komunistickej morálky ako najvyššej morálky ľudstva (cf 11; 125  126). :: filozofia marxistická.


Eukleides z Megary (asi 450 pr. n. l. Megara – asi 380/370 pr. n. l. Megara) – grécky filozof, zakladateľ megarskej školy. Patril medzi najstarších stúpencov Sokrata, s ktorým sa stýkal už od začiatku peloponézskej vojny. Keď bol uznesením aténskeho snemu (432/1) zakázaný všetkým Megarčanom pod trestom smrti vstup do Atén, chodil vraj Eukleides za Sokratom večer v ženskom preoblečení. Eukleides bol aj medzi tými Sokratovými priateľmi, ktorí k nemu prišli do väzenia posledný deň jeho života. Po jeho smrti našli u Eukleida v Megare útočisko početní Sokratovi žiaci, medzi nim aj Platón. Kedy Euklides založil vlastnú školu, ktorá existovala ešte na konci 4. stor, nie je známe.

Eukleides napísal 6 dialógov (nezachovali sa však): Lamprias, Aischinés, Foinix, Kritón, Alkibiades, Erotikos (O láske). Stoik Panaitios pochyboval o ich pravosti.

Správy o Eukleidovom učení sú veľmi skromné. Zdá sa, že uskutočnil určitú syntézu z filozofie eleatskej a z prvkov učenia Sokratovho. Eukleidova škola bola povestná vyhľadávaním logických paradoxov a apórií. ej prínos k rozvoju antickej logiky bol značný, :: filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.


evidencia (fenomenológia)  kritérium pravdivosti. „Evidentní je to, co je ‚jasné a zřetelné‘ (Descartes). Evidence má objektivní charakter, není to jistota založená jen na subjektivním dojmu nebo pocitu. Husserl kritizuje takovou evidenci, která jako mystický hlas by nám chtěla namluvit, co je pravda. Husserl definuje evidenci jako naplnění intence mířící k předmětu, který se sám objeví ve vědomí ‚tělesně‘, osobně, v mase a kostech. Apodiktickou jistotu skýtá jen bezprostřední smyslové nazírání (Einsichtigkeit) nebo duchovní zření (geistige Einsicht) (484;105). “


evolúcia lat.  vývoj.


evolúcia (Spencer, H.)  (pôvodne) progresívny vývoj; (neskôr) transmutácia foriem (transmutation of forms).


evolucionika lat.  evolucionistika  všeobecná teória vývinu systémov prírody, spoločnosti a významových procesov; pozornosť sústreďuje na univerzálne charakteristiky a trendy vývinu, na jeho progresívne i regresívne črty, pričom preniká k väčším detailom ako filozofický evolucionizmus.

S termínom evolucionika (evolutionics) prišiel J. A. Urmiancev, termín evolucionistika (evolutionistics) zaviedol L. Grinin.


exemplifikovanie lat. – robenie alebo urobenie zrozumiteľnejším alebo pochopiteľnejším pomocou príkladov alebo dokladov.


existencia lat.  jestvovanie, trvanie, výskyt alebo prítomnosť materiálnej alebo ideálnej entity. :: existencia ľudská, ontológia.


existencia ľudská  spôsob, akým človek je (spôsob jeho bytia), život človeka, špecifický ľudský spôsob bytia (175;63).

Ľudská existencia je ústredná téma existencializmu a existencialistickej filozofie.


existencializmus lat. – komplexný filozofický a umelecký (literárny, filmový, divadelný, výtvarnoumelecký...) významový útvar a proces zahrnujúci vágne ohraničený súbor značne odlišných filozofických učení tvoriacich vedno filozofický smer 20. storočia označovaný ako existencialistická filozofia a koncentrovaný na tému existencie. Zdrojom existencializmu je literárny a mysliteľský odkaz S. Kierkegaarda, F. M. Dostojevského, F. Kafku, F. Nietzscheho, W. Diltheya, H. Bergsona, pravoslávnych, katolíckych, protestantských a židovských náboženských mysliteľov, i podnety buddhizmu (najmä zenového) a taoizmu.


existovanie lat. – bytie, jestvovanie; trvanie; bytie živým.


exklúzia lat. – nezlučiteľnosť – druh alternatívy, spočívajúci v spojení výrokov funktorom je nezlučiteľné s alebo vylučuje označovaným  symbolom | , napr. „p je nezlučiteľné s q“ alebo „p vylučuje q“ (p | q). Exklúzia je také spojenie výrokov, ktorým sa podobne ako disjunkciou tvrdí, že je p alebo q, na rozdiel od disjunkcie sa však vylučuje, že by mohlo byť zároveň p i q. Výroky p a q sa navzájom vylučujú. Naproti tomu sa exklúziou nevylučuje, že nie je ani p, ani q, takže exklúziu p | q možno vyjadriť aj disjunkciou negátov členov: ¬p  ¬q (357;106an.). :: logika.


experiment myšlienkový  nem. Gedankenexperiment  samostatná forma teoretickej duchovnej činnosti, do ktorej sa postupne vyvinul plánovaný (zamýšľaný) experiment a v ktorej vedec alebo filozof operuje idealizovaným objektom alebo ideálnym typom objektu v idealizovaných podmienkach. Myšlienkový experiment nemožno bezprostredne realizovať v praxi, je skôr teoretickou schémou praktického experimentu (cf 144;133  134).


(Dodatok)