danie – odovzdanie, poskytnutie do vlastníctva alebo na užívanie; umiestnenie, položenie, uloženie; vloženie. Danie s pripojeným podstatným menom tvorí nezriedka významový celok, napríklad danie prednosti (uprednostnenie), danie príkazu (prikázanie), danie rady (poradenie).


danosť – entita jestvujúca bez nášho pričinenia.

Dôležitým druhom daností sú východiskové danosti; vlastnosť toho, čo je dané. Existujú rôzne súbory daností, jedným z význačných súborov daností je celok predkriticky daného.


danosť tela človeka človeku samému  sa realizuje zároveň dvoma spôsobmi  subjektívne a objektívne; subjektívne svoje telo človek bezprostredne pociťuje ako svoje v jeho stavoch, objektívne je však zároveň viditeľné a hmatateľné takisto ako iné priestorovo-materiálne objekty (436;79).


dávanie  odovzdávanie, poskytovanie do vlastníctva alebo na užívanie; umiestňovanie, kladenie, ukladanie; vkladanie. Dávanie s pripojeným podstatným menom tvorí nezriedka významový celok, napríklad dávanie prednosti (uprednostňovanie), dávanie príkazu (prikazovanie), dávanie rady (radenie).


de re lat.  o veci. Napr. triedy možno skúmať tak de re, t. j. ako súbory niečoho reálne existujúceho, ako aj de dicto, t. j. ako súbory myšlienkových reprezentácií niečoho reálne existujúceho. :: logika.


definícia – vymedzenie významu nejakého výrazu; logická operácia/postup formulovania kritérií rozlíšenia skúmanej entity od iných entít (špecifikácia entity), konštruovania entity, používania entity a vyjadrovania špecifiky významového útvaru, napríklad pojmu.

Definíciu možno chápať ako skratkovitú dohodu, druh stanovenia, ako používať slovo, znak, pojem, alebo druh opisu ich významu. Definiendum je podľa toho skratkou pre definiens.

Na definovanie jestvujú presné pravidlá, napr. pravidlo zákazu kruhu v definovaní.


definícia operacionálna – definícia prostredníctvom poukázania na tú experimentálne opakovateľnú operáciu, ktorej objektívny výsledok je prístupný bezprostrednému empirickému pozorovaniu alebo meraniu. Napríklad: „Ak ponoríme do nejakej kvapaliny lakmusový papier, je kvapalina zásadou vtedy a len vtedy, keď sa lakmusový papier sfarbí na modro.“ :: definícia, operacionalizmus.


definícia  ostenzívna – definícia pomocou ukázania na objekt alebo jav. Ostenzívne definície sa kontraponujú verbálnym definíciám. :: definícia.


definícia  verbálna – definícia sformulovaná v jazyku pomocou slov alebo špeciálnych znakov. Verbálne definície sa kontraponujú ostenzívnym definíciám. :: definícia.


definitio essentialis lat. – podstatné určenie.


definovanie lat.  významový proces spočívajúci v tvorbe definície.


dej – jav, ktorý sa časom premieňa; sled časových zmien, dianie sa, odohrávanie sa, udalosť, príbeh, proces, postup a ich zreťazenie, napríklad fyzikálny dej, chemický dej a i. Na pozorovanie alebo skúmanie niektorých dejov sa používajú prístroje. :: dej fyzikálny.


dejiny – historický proces – vývinový proces v prírode alebo v spoločnosti; priebeh všetkého diania v čase a priestore. Výrazom dejiny sa niekedy označuje vývoj ľudskej spoločnosti ako celku, jednotlivcov, ekonómie, politiky, národov, štátov, kultúry, filozofie atď.

Dejiny sú predmetom skúmania najmä v historických vedách. Vo filozofii sú predmetom filozofie dejín. :: dejiny (Weizsäcker, C. F. v.), dejiny filozofie, dejiny logiky formálnej, dejiny ľudstva, dejiny najnovšie, rámec historický.


dejiny (Weizsäcker, C. F. v.) – to, čo sa deje, a to jednak teraz a jednak aj to, čo sa dialo a čo sa bude diať. Dejiny sa odohrávajú v minulosti, prítomnosti, budúcnosti – skrátka v čase. Dianie je časové, dejiny v najvšeobecnejšom zmysle slova sú súhrnom diania v čase (126;21).


dejiny  filozofie – história filozofie – 1. filozofická disciplína, ktorá skúma vznik a vývin filozofie počnúc protofilozofiou a filozofiou prinajmenšom počnúc 8. stor. pr. n. l. až po filozofiu 21. stor.; v tomto prvom zmysle ide teda o výklad minulých udalostí (lat. historia rerum gestarum, angl. account of past events) vo filozofii;

2. sám tento vznik a vývin filozofie, čiže postupnosť minulých udalostí (lat. res gestae, angl. past events), ktoré sa udiali vo filozofii.

Ako disciplína filozofie (čiže v zmysle 1.) sú dejiny filozofie skúmaním vzniku filozofie a vývinu filozofie. Dejiny filozofie ako toto skúmanie (čiže v zmysle 1.) tvoria zároveň jednu zo základných metafilozofických disciplín, pretože predmetom skúmania je tu sama filozofia (z jej genetickej a vývinovej stránky).

Dejiny filozofie považujú mnohí za najlepší úvod do štúdia filozofie.

Obraz vývinu filozofie, ktorý vyvstáva z jeho skúmania, závisí od kategórií alebo vôbec pojmov, ktoré intervenujú v priebehu tohto skúmania. Často sa stretávame s ambíciami podať systematický a vedecký obraz vývinu filozofie – v tomto prípade v úvahách o vývine filozofie intervenujú tak či onak chápané pojmy či kategórie filozofie, vývinu, systému a vedeckosti.

Pri štúdiu dejín filozofie sa treba oboznámiť s periodizáciou filozofie.

:: A (dejiny filozofie), dejiny filozofie marxistické, dejiny filozofie starogréckej, filozof, filozoféma, filozofia, pochopenie Hegela, G. W. F., smer filozofický, škola filozofická, štúdium dejín filozofie.


dejiny filozofie marxistické – polemistický typ dejín filozofického myslenia rozdeľujúci ho na idealizmus a materializmus, medzi ktorými prebieha od zrodu filozofie neustály boj (gr. polemos), vedúci koniec koncov k sformovaniu sa vedeckého filozofického svetonázoru, ktorého najvyššou formou je dialektický materializmus: „Vedecký prístup k dejinám filozofie je možný jedine z pozícií dialektického a historického materializmu“ (11;81).

Svojou polemistickosťou sa marxistické dejiny filozofie pričleňujú k väčšine prístupov k vývinu filozofického myslenia, ktoré zakaždým viac alebo menej kriticky a oprávnene odmietajú svojich „protivníkov“.

Ku kľúčovým kategóriám intervenujúcim v marxistickom prístupe k vývinu filozofie patrí popri idei boja interpretovanej ako kategória dialektického protirečenia, kategória straníckosti, progresu, špirálovitosti vývinu a jeho podmienenosti materiálnym a politickým životom spoločnosti.

Efektívnosť takejto konfigurácie kategórií intervenujúcich v sebareflexii filozofického myslenia sa zdá byť potvrdzovaná zaujatím prvého miesta vo vývine svetovej spoločnosti Čínskou ľudovou republikou, ktorá sa však snaží tlmiť ostrie polemizmu, mierniť ho jeho komercionalistickým modulovaním, tvárou v tvár neustálemu vyostrovaniu polemizmu myslením jej západných partnerov.

Otáznou zostáva kultúrotvornosť polemistickosti myslenia a praxe trojice mocenských centier sveta – Číny, Ruska a USA, ktorých filozofie, pravda skôr mimoakademické, sa však nestránia reflexii kultúrotvornej účinnosti ich progresu, stagnácie alebo regresu pretvárajúcej zlé na dobré, škaredé na krásne atd. Tendencie modulovať polemizmus všeprenikajúci najmä oficiálnymi (akademickými) filozofickými smermi 21. storočia badať u tých mysliteľov, ktorí prechádzajú k nereduktívnemu usúvzťažňovaniu najnovších trendov filozofického myslenia (kreativizmu, virtualizmu, transhumanizmu atď. s tradičnými vrstvami svojho vlastného národného filozofického i mimofilozofického (vrátane náboženského) myslenia nakloneného ochrane prírody a života a úcte k nim tak v Číne, v Rusku a v USA a aj v ich satelitoch. Tejto synkritizácii podlieha aj samo pôvodne čisto marxistické myslenie vrátane marxistickej reflexie dejín filozofie.


dejiny filozofie starogréckej – časť dejín filozofie, ktorá sa zaoberá vývinom starogréckej filozofie, pričom sa však výskumne môže opierať iba o diela antických filozofov, z ktorých sa nám zachovali zlomky, alebo o nich máme len takzvané doxografické správy, neisté správy či ohlasy o ich učení u neskorších autorov.

Termínom doxografické správy sa označujú komentáre neskorších autorov k učeniu toho ktorého filozofa, ktoré sa vo vydaniach spravidla označujú písmenom A.

Písmenom B sa označujú takzvané pravé zlomky, čiže fragmenty autentických diel jednotlivých filozofov.

Napokon písmenom C označujeme neisté správy alebo ohlasy jednotlivých učení u neskorších autorov.

Výnimku v označovaní tvoria pytagorovci.

Dejiny starogréckej filozofie sa tak vo svojom výklade pokúšajú vlastne rekonštruovať významové útvary vygenerované myslením starogréckych filozofov, najmä predsokratikov.


dejiny logiky formálnej  história formálnej logiky  skúmanie vzniku a vývinu formálnej logiky v priebehu staroveku, stredoveku, novoveku a súčasnosti alebo sám tento vznik a vývin formálnej logiky.


dejiny prírody (Weizsäcker, C. F. v.) – súhrn prírodného diania (126;21).


Descartes, René (31. 3. 1596 La Haye, Francúzsko – 11. 2. 1650 Štokholm, Švédsko) – francúzsky filozof, zakladateľ novovekej filozofie; predstaviteľ racionalizmu, špeciálnovedný bádateľ vo viacerých prírodovedných odboroch (analytická geometria a algebra, optika, teória meteorologických javov, dioptrika, fyziológia oka, vzťah geometrie a fyziky, kozmológia, psychológia atď.). Postupom od metodického pochybovania k nepochybnému (cf. metodická skepsa) Cogito ergo sum (Myslím, teda som) začal obrat k subjektu, k vlastnej filozofii Ja. Descartes sa tým stal predovšetkým priekopníkom v oblasti kritiky poznania.

Descartes začína s bezprostredne danou subjektívnou skúsenosťou jednotlivca.

Jeho cieľom bolo založiť jednotnú vedu na matematickej báze. Descartes rozpracoval metódu získavania vedeckých poznatkov alebo racionálne zdôvodneného názoru: išlo tu o heuristickú metódu alebo výskumnú techniku (ars inveniendi = umenie objavovať), ktorá spočíva v postupnosti krokov zameraných na riešenie bádateľských problémov (v matematike, prírodných vedách, náboženstve i etike). Táto Descartova metóda kombinuje analýzu a syntézu, pričom analýza predstavuje rozklad problému alebo zložitého predmetu na jeho najmenšie, intuitívne rozoznateľné súčasti a syntéza ho rekonštruuje pomocou prísne logických operácii (dedukcie). Sledujúc pravidlá tejto metódy, Descartes hľadá posledné, základné, večné pravdy. Existencia týchto právd je podľa Descarta daná pravdivosť garantujúcim Bohom (veracitas Dei). Sú však vlastnosti tohto boha nepochybné? V čom môže spočívať istota môjho poznania? Descartes radikalizoval svoju skepsu (pochybovanie) až k – podľa neho – nepochybnému, evidentnému východisku, ktoré sformuloval vo vete, ktorú by sme po slovensky mohli sformulovať takto: Mám vedomie, teda existujem (Cogito, ergo sum).

Vedenie a veda

Vedenie je totožné s duchom a rozumom, ktorý sa poznaním obohacuje a posilňuje. V rozume vytvárajú všetky jednotlivé vedy i celé vedenie jednotu, od ktorej závisí poznanie všetkých vecí. Človek stojí pre úlohou uvedomiť si podstatu a možnosť ľudského poznania, aby sa na tomto základe mohol venovať štúdiu prírody. Hoci ľudský rozum má takmer neobmedzenú a metafyzickú autonómiu, veľmi úzku súvisí so skúsenosťou a so zmyslovým svetom ako so základom, na ktorom sa môže formovať a rozvíjať teoretické poznanie, vedenie a veda. Matematika a logika sa nemôžu obmedziť na dedukciu bez predchádzajúceho využitia induktívnych údajov.

Metóda

Nedôslednosti v získavaní určitého a neklamného vedenia vyplývajú z toho, že niet primeranej metódy. Na túto situáciu reaguje Discours sur la méthode (Rozprava o metóde), a síce o metóde dobrého riadenia sa svojím rozumom a hľadania pravdy vo vedách. Rozprava obsahuje šesť častí:

úvahy týkajúce sa vied;

hlavné pravidlá hľadanej metódy;

morálne princípy odvodené z tejto metódy;

dôkazy jestvovania Boha a ľudskej duše (čiže základy metafyziky);

fyzikálne otázky;

čo je nevyhnutné nato, aby skúmanie prírody pokročilo ďalej.

Descartes najprv ukazuje, ako sa učil, aby príliš pevne neveril v nič, o čom ho presvedčoval len príklad a zvyk, a ako sa takto oslobodil od mnohých omylov, ktoré mohli zatieňovať jeho prirodzené svetlo a robiť ho menej schopným chápať. Doterajší stav vedy je neusporiadaným súborom pojmov, súdov a názorov, od ktorých sa treba oslobodiť, a na ich mieste treba vybudovať metodicky skonštruovanú vedu. Existuje veľký počet logických pravidiel, z ktorých treba dodržiavať predovšetkým štyri:

1. žiadnu vec nemožno nikdy považovať za pravdivú dovtedy, kým ju nepoznáme celkom určite ako takú, to znamená tak jasne a zreteľne, že nezostane nijaká možnosť pochybovať o nej;

2. každú zo skúmaných zložitých otázok treba rozložiť na toľko častí, na koľko sa len dá a na koľko to bude potrebné na jej lepšie riešenie;

3. myslieť treba po poriadku, od predmetov, ktorých poznanie je najjednoduchšie a najľahšie, pričom treba brať do úvahy zákonité vzťahy aj medzi tými, ktoré netvoria prirodzený rad;

4. všade treba robiť také dôkladné a celkové vyčíslenia a prehľady, aby sme si boli celkom istí, že sme na nič nezabudli.

Metodická skepsa a prvý a najvyšší princíp filozofie

Opierajúc sa o vyššie uvedené štyri pravidlá, treba pokračovať metodickou skepsou, to znamená pochybovať o celej doterajšej vede, aby sa dospelo k tomu, čo je absolútne určité a nepochybné, a až na tomto základe budovať novú filozofiu. Odmietnuť treba v prvom rade zmyslové klamy, nedokázané pravdy vyplývajúce z klamných predstáv celku, ilúzie snov a napokon pochlebnícke lákadlá akéhosi zlého ľstivého démona. Odmietajúc toto všetko ako klamné, musím zároveň uznať, že ja, ktorý myslím, som niečím – a táto pravda, že totiž myslím, teda som (cogito, ergo sum), je taká istá a neotrasiteľná, že ani najväčší skeptici ju nemôžu vyvrátiť.

Tento fundamentum inconcusum (neotrasiteľný základ) tvorí prvý a najvyšší princíp filozofie. S prijatím tohto princípu sa spája uznanie existencie zvláštnej substancie – duše, ktorá je nezávislá od tela a môže sa bez neho obísť. Takto možno čisto rozumovo zdôvodniť bytie a skutočnosť a zároveň uznávať rozum za jediné a výhradné kritérium pravdivosti.

Avšak nato, aby rozum nezablúdil, je potrebná viera v jestvovanie Boha, ktorý dodáva pravdám rozumu o tom, čo je mimo neho (v tele (v telesnej substancii, v prírode) nepochybnosť (pravdivosť) (veracitas Dei).

Substancia, akcidencia, atribút

Substancia je vec, ktorá pre svoje jestvovanie nepotrebuje inú vec. Každá substancia sa prejavuje určitým spôsobom – akcidenciou. Ten spôsob jestvovania, bez ktorého by substancia prestala byť vecou určitého druhu, sa  nazýva atribútom.

Substancie sa delia na hmotné a nehmotné, majúce vlastné spôsoby jestvovania a špecifické atribúty, vďaka ktorým ich možno poznať: hmotná substancia čiže teleso je rozpriestranená a nemysliaca vec; nehmotná substancia čiže duša je nerozpriestranená vec, ktorej atribútom je myslenie.

Res extensa (vec rozpriestranená)

Rozpriestranenosť je atribútom telesa, pretože len ona v ňom zostáva nezmenená, kým iné vlastnosti sa môžu meniť. Celá skutočnosť je rozpriestranená a dá sa deliť donekonečna.

Neexistuje prázdno, prázdny priestor.

Hmota sa pôvodne rozprestierala v podobe čiastočiek (atómov), ktoré sa pohybovali v priestore.

Zem a nebo sú z tej istej hmoty. Rozdiely v podobe hmoty sú dané len rozličným pohybom jej častí. Pohyb je iba premiestňovanie v priestore. Pohyb je v podstate relatívny. Keby existovala len jedna jediná vec, neexistoval by ani pohyb, pretože by nebol ničím merateľný. K pohybu netreba viac sily ako k udržaniu pokoja. Všetko existuje iba vďaka neustále pôsobiacej sile Boha: to, že  Boh udržiava svet, je trvalé tvorenie – creatio continua.

Z toho, že niet prázdneho priestoru, vyplýva, že celý vesmír je vyplnený hmotou, ktorá existuje v týchto formách:

1. mikroskopické častice, ktoré sa pri vzájomných nárazoch môžu deliť donekonečna, až do podoby toho najjemnejšieho prachu, ktorého čiastočky sa môžu pohybovať úžasnou rýchlosťou. Z častíc tohto druhu sa skladá Slnko a stálice;

2. čiastočky ešte síce mikroskopické, avšak už pevnejšie a guľaté, ktoré svoje hrany obrúsili pri vzájomných nárazoch; z častíc tohto druhu sa skladá nebo;

3. väčšie kusy až veľké telesá; z tejto formy hmoty pozostáva Zem a planéty.

Príroda sa riadi tromi zákonmi, sú to:

1. zákon zotrvačnosti;

2. zákon akcie a reakcie;

3. zákon zachovania energie, tendencia k pohybu po priamke, hoci v skutočnosti ako základný pohyb existuje pohyb v kruhu.

Z pohybu v kruhu sa najjemnejšie častice oddeľujú v tangenciálnej rovine, čím vytvárajú svetlo – tieto najjemnejšie častice sú len v Slnku a stáliciach, na Zemi sú známe iba v ohni a živočíšnych dušiach. Svetlo sa šíri tak, že v neprázdnom priestore čiastočky svetla pred sebou tlačia ďalšie čiastočky, ako keď tlačíme po rovnej ploche palicu, v ktorej sa týmto spôsobom pohybujú všetky jej čiastočky súčasne. Na začiatku uviedol Boh hmotu do pohybu takým spôsobom, že vytvoril najväčší možný chaos. Od tohto okamihu všetko dianie v univerze pokračuje podľa kauzálnych zákonitostí a hmota zákonite utvorila tú podobu vesmíru, v ktorej dnes žijeme. Boh nemôže túto zákonitosť narušiť nijakým ďalším zásahom, pretože by tak porušoval svoje vlastné dokonalé dielo.

Pohyb bol pôvodným čiastočkám (atómom) daný prvým hýbateľom, čím sa zásah (ingerencia) tohto hýbateľa – Boha – vo svete skončila. Keď už raz hmota bola uvedená do pohybu, začala sa postupne mechanicky premieňať a samostatne rozvíjať, vytvárajúc mechanizmus kozmického slnečného systému, v ktorom planéty krúžia okolo Slnka: tak ako sa chaos postupne tríbil a zhlukovali sa prvky sebe podobné, vznikli v pôvodnom chaose víry hmoty, ktorých stredom sa stávali žeravé hviezdy a okolo nich začali oscilovať pohyby ostatných druhov hmoty. Vytváralo sa tak množstvo akýchsi sebaregulujúcich sa sústav. Pretože niet nikde prázdneho priestoru, sú aj tieto sústavy obklopené nielen svetlom, ale v prvom rade éterom (z ktorého sú nebesá), a tento element je tekutý. Unáša so sebou vesmírne sústavy, ale najmä vnútri nich planéty okolo hviezd. Všetky planéty s výnimkou Zeme sa točia okolo Slnka, ktoré sa so všetkými týmito planétami samo točí okolo Zeme. Zem sa nepohybuje, ale je pohybovaná, a to tak okolo Slnka, ako aj okolo svojej vlastnej osi, prúdmi éteru, ktoré ju unášajú ako morský prúd loď: všetky častice sú teda v pohybe, i keď sa nám zdajú byť v pokoji. Hodinky v rukách muža stojaceho na palube lode, ktorá pláva v mori, vykonávajú nesmierne množstvo pohybov, ktoré v praxi nereflektujeme: Zem sa pohybuje vedno s morom, pohybuje sa slnečná sústava atď. Platí to aj o kométach, ktoré Descartes po prvý raz chápe ako telesá rovnakej podstaty ako ostatné telesá vo vesmíre, čiže predovšetkým podrobené rovnakým zákonom.

Okrem nebeských telies prešla takýmto vývinom aj Zem a s ňou spojený organický život a sám človek. Všetky javy a procesy, ku ktorým dochádza v tele živočíchov a človeka, sa odohrávajú mechanicky: životní duchovia sú neobyčajne jemné telieska, ktoré sa nachádzajú v krvi a od ktorých pochádza pohyb v živom organizme. Živočích je stroj pôsobiaci na základe fyziologických mechanizmov, ktorým podlieha aj psychický život, a ten je zasa súborom automatických, reflexných pohybov. Ani rastliny, ani zvieratá nemajú dušu (nerozpriestranenú a mysliacu substanciu).

Res cogitans (vec mysliaca)

Duša ako nerozpriestranená a mysliaca vec (res cogitans) sa objavuje až u človeka. Atribútom čiže podstatou duše je myslenie. Duša je osobitná substancia, čistá nemateriálna entita. Duša nemá v sebe nič z rozpriestranenosti a tým sa úplne odlišuje od tela (ako rozpriestranenej veci).

Vzťah a interakcia duše a tela. Vášne

„Spojenie" – presnejšie – akýsi bližší styk duše a tela spočíva v rozlievaní sa duše po tele prostredníctvom kanálikov z miesta umiestnenia duše v tele, a síce v epifýze (epiphysis cerebri), malom nepárovom orgáne v strednom mozgu, v ktorom je duša citlivá na podnety, ktoré od tela k nej dochádzajú prostredníctvom životných duchov a naopak zasa silné hnutia duše sa v epifýze prenášajú na životných duchov, ktorí uvádzajú telo do akcie. Kanáliky možno odpozorovať z prázdnych tepien v mŕtvych živočíšnych organizmoch, na ktorých Descartes uskutočňoval anatomické pokusy. Žilami tečie krv, kanálikmi (tepnami) sa rozlieva (tečie) duša, prijímajúca podnety od „životných duchov", ktoré sú v čiastočkách krvi. Duša reagovaním na tieto podnety vyvoláva primerané pohyby v tele a v jeho orgánoch. Takýmto spôsobom môžu telo i duša na seba vzájomne pôsobiť, pričom zostávajú navzájom nezávislými substanciami.

Z tohto vzájomného pôsobenia sa rodia vášne závislé od životných duchov, rozlíšených podľa temperamentu človeka. K vášňam patrí obdiv, láska, nenávisť, túžba a smútok. K týmto vášňam čiže impulzom (pôsobiacim na dušu) dochádza len v stave spojenia duše s telom, avšak duša ako taká je od nich oslobodená.

Teória poznania

Prameňom a kritériom poznania je rozum. Zmyslové vnemy poskytujú poznaniu materiál. Rozumové poznanie má intuitívny charakter, čiže je bezprostredným nazeraním toho, čo je pri prítomnosti idey jasné a evidentné. Existujú tri druhy ideí:

1. vrodené idey (ideae innatae),

2. získané idey (ideae adventitiae),

3. idey utvorené nami samými (ideae a me ipso factae).

Vrodené idey sú nezávislé od vonkajšieho sveta, patria výhradne duši a rozumu, a preto sú jednoduché, jasné a zrejmé. K vrodeným ideám patria:

idea bytia,

idea substancie,

idea príčiny,

idea cieľa

atď.

Získané idey pochádzajú zo skúsenosti a patria k nim idey, ktoré sa utvárajú na základe pozorovania: idea dreva, idea koňa, idea človeka, idea slnka atď.

Idey utvorené nami samými sú skonštruované na základe vrodených a získaných ideí, napr. idea sfingy.

Vrodené idey sú samobytným a nezávislým fenoménom duše, ktorá má prirodzenú schopnosť ich vytvárať – preto sú vrodené; majú výlučne rozumový charakter a sú vždy pravdivé.

Popri rozume má duša ja vôľu čiže schopnosť slobodne rozhodovať, schopnosť tvrdiť alebo odporovať v podobe súdu, ktorý nepatrí rozumu, ale vôli. Vôľa má omnoho širšiu pôsobnosť ako rozum, môže zahŕňať veci, ktorým človek nerozumie, voliť klam namiesto pravdy – a teda mýliť sa. Preto rozpor medzi oblasťou ľudskej vôle a oblasťou rozumu je bezprostredným zdrojom omylu, čo však neznamená, že vôľa rozhoduje aj o samom spojení pojmov v súde. Existuje možnosť poznávacieho zdokonaľovania sa človeka a jeho prechádzania od nevedenia k vedeniu, od omylu k pravde, čím sa zdôrazňuje vedúca úloha rozumu vo vzťahu k vôli, čo je aj podmienkou pravdivého poznania. – D: Traité du Monde ou de la Lumière (Rozprava o svete alebo o svetle) (vyd. posmrtne); Discours de la méthode pour bien conduire sa raison et chercher la vérité dans sciences, plus la Dioptrique, les Méteores et la Géometrie, qui sont des essais de cette méthode (Rozprava o metóde), 1637; Meditationes de prima philosophia in qua Dei existentia et animae immortalitas demonstratur (Meditácie o prvej filozofii), 1641; Principia philosophiae (Princípy filozofie), 1644; Les passions de l'âme (O vášňach), 1649. :: evidencia (fenomenológia), karteziánstvo.


designát názvu – predmet, ktorý spadá pod názov (4;33). :: logika.


designát pojmu – designát ľubovoľného názvu vyjadrujúceho príslušný pojem (4;32 – 33). :: logika.


deskripcia fenomenologická  opis spôsobov, ktorými sa vedomie zameriava na to, čo si uvedomujeme. :: fenomenológia.


dešifrovanie fr.  lúštenie.


dialektika gr. –– filozofická metóda spočívajúca vo vyjasňovaní významových útvarov z hľadiska ich zdôvodnenia a náuka o nej; v stredoveku druhé zo siedmich slobodných umení.


dialektika (Platón) – metódou, ktorá vyvoláva v duši rozpomínanie sa na svet ideí; vyrastá z diskusie opačných mienení.


dialektika materialistická – metóda dialektického materializmu, ktorej hlavnou kategóriou je protirečenie. Systematický výklad materialistickej dialektiky na Slovensku podáva monografia 69.


dianie  dej – prechádzanie s jedného stavu do iného, napr. zo stavu nebytia do stavu bytia alebo zo stavu bytia do stavu nebytia, zo stavu jednej určenosti do stavu inej určenosti.

Základným prvkom diania je udalosť a súborom všetkých udalostí je svet. :: dianie duševné. :: koniec, začiatok.


dielo – niečo, čo je vypracované, výsledok námahy, namáhavej práce; výtvor, výsledok tvorby; artefakt, ktorý je odlišný od toho, čo v realite zatiaľ existuje. Je to nová umelá realita. V okamihu, keď sa skončí jej tvorba, sa stáva nezávislou od predchádzajúcej činnosti a subjektu, objektom, ktorý „stačí sám sebe“, svetom zloženým z prvkov sveta skutočného, ale postaveným aj proti nemu (proti pôvodnej prírode, ktorej je druhu tvárou, teda akýmsi vzdorosvetom).

Historicky sa diela javia ako rozhodujúci prejav civilizácie. Ich tvorcovia do nich „zakliali“ seba, svoju tvorivú subjektivitu a tvorivé úsilie, žijú v nich, hoci sami už pominuli a navždy zanikli i deje s tvorbou spojené (266;19 an.).

Vedou o doťahovaní tvorby do jej výsledku je ponematika. Z ponematických disciplín najdôležitejšia je ponematika kultúrnosti.


Diodóros Kronos (asi 350 Iasos v Malej Ázii  307 pr. n. l. ?)  starogrécky filozof, príslušník megarskej školy, ktorý vypracoval argumenty proti pohybu a zanikaniu, pojem hypotetického súdu (implikácie) a pojem modality možného, nemožného, nevyhnutného a nie nevyhnutného, pričom sa preslávil dôkazom zvaným kyrieuón (vládca), že možné je len to, čo je skutočné alebo čo sa skutočným stane. :: filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.


disciplína filozofická – disciplína filozofie – filozofický odbor alebo časť filozofie, skúmajúca istú stránku miesta človeka vo svete; filozofickou disciplínou je napríklad metafyzika, gnozeológia, etika, ontológia, axiológia, dejiny filozofie, filozofia jazyka, filozofická antropológia, filozofia mysle, logika, ale aj filozofia logiky, filozofia matematiky, filozofia štátu, filozofia práva a pod.


disjunkcia vylučujúca (logika) – spojenie výrokov pomocou vylučujúceho disjunktora.

Vylučujúca disjunkcia sa používa pri klasifikovaní predmetov do oddelených (navzájom sa neprenikajúcich) skupín, tried, oblastí, sfér.


disjunktor (logika) – nevylučujúci disjunktor – logická spojka, ktorá sa používa na spájanie dvoch výrokov vyjadrujúcich zlučiteľné alternatívy, označuje sa znakom ∨(z lat. vel alebo) a vyjadruje sa slovom alebo. Na spájanie výrokov, ktoré vyjadrujú navzájom sa vylučujúce, nezlučiteľné alternatívy, sa používa vylučujúci disjunktor.


disjunktor nevylučujúci (logika) – p. disjunktor (logika).


disjunktor vylučujúci (logika) – logická spojka, ktorá sa používa na spájanie dvoch výrokov vyjadrujúcich vylučujúce sa, nezlučiteľné alternatívy, označuje sa znakom vv a vyjadruje sa spojením buď...,alebo... .Spojenie výrokov pomocou tejto spojky sa nazýva vylučujúca disjunkcia.


diskurz (filozofia postmoderná)  verbálne artikulovaná forma objektivácie obsahu vedomia, regulovaná racionalitou dominujúcou v tej ktorej sociokultúrnej tradícii; reprezentácia autochtónneho zmyslu imanentnej logiky objektu.


diskurz (filozofia tradičná) – argumentatívna, reflektujúca a kontrolovaná forma písanej alebo hovorenej reči vyjadrujúca pojmové myslenia a protikladná vyjadrovaniu intuitívnych významových útvarov. Spojením diskurzívne myslenie sa tu potom mieni alebo označuje myslenie argumentatívne, čo najviac racionálne.


doba osová – etický zlom, axiálna doba – obrat v dejinách ľudstva, v ktorom – približne v období medzi 800 až 300/200 pred n. l. (alebo užšie vymedzené: 600 až 500 pred n. l., čiže 6. stor. pr. n. l.) – vo všetkých kultúrach Eurázie (Čína, India, Irán, Judea, Grécko) nastúpilo nové myslenie a kritická reflexia; vystupujú náboženskí reformátori alebo mysliteľské či etické osobnosti, ktoré prinášajú zlom v doterajšom duchovnom vývine:

    • v Číne Lao-c’ a Konfucius
    • v Indii Buddha a Mahávíra
    • v Iráne Zaratustra
    • v Judei izraelskí proroci
    • v Grécku milétska škola

Vo všetkých vyššie uvedených krajinách bol v čase etického zlomu čulý náboženský život a rozvinutý panteón. Ľudia uctievali mnoho bohov a snažili sa ich primäť intenzívnym kultom k tomu, aby im dávali hojnosť všetkého potrebného k životu, čiže jedlo a úrodu, úspech a šťastie, a vôbec životnú silu, ktorá by ich bola schopná chrániť pred hladom, biedou, chorobami a smrťou, skrátka pred všetkým, čo dajako ohrozuje život.

Vo všetkých spomenutých krajinách dochádza k hlbokej kríze a s ňou k biede, hlasu a rozháraným pomerom. Ľudia tak na mnohých miestach začali poznávať, že starí bohovia nefungujú, aspoň nie tak, ako by sa od nich čakalo.

V mnohých starých kultúrnych okruhoch sa objavujú príznaky metafyzického skepticizmu a mravného relativizmu, ktorý asi najlepšie poznáme v podobe gréckych sofistov. Kult, postupne stále dôslednejšie magizovaný (pozri: napr. staroindickú obeť koňa a vôbec zásady epochy brahmanizmu), nedokáže ovplyvniť bohov tak, aby boli človeku po vôli požadovaným spôsobom.

Ako vonkajšia príčina etického zlomu sa tak ukazuje tlak spoločenskej situácie a neúspechy v dovtedajšom spôsobe náboženského zvládavania ľudskej biedy pomocou magicky koncipovaného kultu. Vzniká vnútorná prázdnota, ktorá volá po novej odpovedi na novo doliehajúcu otázku ľudskej existencie. A tu prichádzajú myslitelia, ktorí chcú premeniť človeka a jeho vzťah k súcnu alebo k bohu, a nie v prvom rade ovplyvniť bohov.

Všetkým novým systémom je vlastná výzva k mravnému postoju, k tomu, aby človek pracoval predovšetkým sám na sebe a nečakal, že mu šťastie podľa jeho predstáv a požiadaviek dodajú podplatení bohovia alebo kozmický zákon, podmanený magickým rítom. :: dejiny ľudstva, história.


dobro  – uspokojujúcno potrieb bez toho, aby sa škodilo druhým.


dobro (etika)  konanie alebo zmýšľanie v súlade s požiadavkami mravného zákona.


dobrodenie  konanie dobra, dobrý skutok.


dojem  výsledok pôsobenia vonkajších popudov na zmysly, na myseľ.


dokazovanie  významový proces spočívajúci v tvorbe reťazca súdov a úsudkov vyúsťujúcej do dôkazu.


domnienka  dohad, konjektúra  zdôvodnený alebo nezdôvodnený kognitívny významový útvar vzťahujúci sa na stav veci, ktorý nemožno priamo pozorovať alebo experimentálne potvrdiť. Dôležitým druhom domnienky je hypotéza.


doplnenie  dosiahnutie potrebného pridaním alebo urobenie úplným dodaním chýbajúceho.


doplnkovosť  pretvárajúcno na doplnok.


doplnok  dodatok, komplement  dopĺňajúcno. doplnenie.


dosah  dosiahnuteľné miesto.


dosahovanie  získavanie prácou, úsilím, snažením a pod.


dosiahnutie  získanie dosahu po niečo alebo nadobudnutie niečoho.


dôkaz – významový útvar tvorený zvyčajne sledom súdov alebo úsudkov, ktorý je utvorený v procese dokazovania. :: dôkaz (logika), dôkaz matematickou indukciou, dôkaz matematický.


dôkaz (logika) –  usudzovanie, ktoré má zdôvodniť pravdivosť (alebo nepravdivosť) nejakého tvrdenia, ktoré sa nazýva tézou dôkazu; postupnosť výrokov, z ktorých každý je buď výrokom nevyžadujúcim dôkaz (axióma alebo predpoklad), alebo predtým dokázaným výrokom, alebo výrokom vyplývajúcim (odvodeným) z predchádzajúcich výrokov (teoréma). Teorémou je aj posledný (dokazovaný) výrok (téza dôkazu).


dôkaz tvrdenia – presvedčenie sa o pravdivosti výroku jeho odvodzovaním z iných pravdivých výrokov. Výrok, ktorý sa má dokázať, sa nazýva tvrdenie (téza, predmet dôkazu, probandum). Pri dokazovaní musíme nájsť také zrejmé alebo už skôr dokázané výroky, tzv. dôkazové prostriedky alebo argumenty dôkazu, z ktorých téza logicky vyplýva. Dôkaz možno vybudovať iba na skutočne pravdivých premisách (4;49).


dôsledok (logika) – myšlienka vyplývajúca z predchádzajúcej ako zo svojho dôvodu; záver v usudzovaní deduktívne odvodený z predpokladov; dôsledok je pravdivý, ak sú pravdivé i predpoklady.


dôvod – nevyhnutná podmienka, ktorá je predpokladom existencie nejakého javu (dôsledku) a vysvetľuje ho. :: dôvod (logika).


dôvod (logika) – myšlienka, z ktorej vyplýva druhá myšlienka, ktorá sa označuje ako dôsledok.


druhý (fenomenológia)  fr. autrui, nem. Anderer  iný subjekt, ktorý môžem mať pred sebou telesne (nem. leibhaft), z mäsa a kostí, no napriek tomu mi jeho ego nie je prístupné ako iné veci prostredníctvom siluet, obrysov, profilov, aspektov, ale až na základe vcítenia (nem. Einfühlung); druhého ako osobu percipujem až v monadickej jednote zážitkov bez ohľadu na perspektívu, osvetlenie a podobne, ako je to v prípade vecí. Bázou, ktorá mi umožňuje vnímanie druhého v jeho ľudskej špecifickosti, je intersubjektivita, apriórne intermonadické transcendentálne pole.


duch absolútny (Hegel, G. W. F.) – nem. der absolute Geist – posledný článok vývinu ducha pri jeho prechádzaní etapami postupu k absolútnemu poznaniu. Duch vo svojom vývine postihuje absolútnu ideu nazeraním a zmyslami v umení, potom emocionálnym prežívaním v náboženstve až napokon pristupuje k formovaniu pojmu mysliaceho seba samého primerane idei vo filozofii. Plne realizovaný alebo aktualizovaný absolútny duch sa takto stáva vedomým, slobodným a nekonečným sebatvoriacnom schopným samovývoja.

Absolútny duch je najvyššia kategória filozofického systému, najrozvinutejšia forma bytia absolútnej idey, najvyššie konkrétno. Absolútny duch je absolútna idea v štádiu svojho plného uvedomovania si seba samej.


Duns Scotus, Johannes (1365/1366 –1308) – stredoveký filozof a teológ, predstaviteľ stredovekej scholastiky, kritik Aristotela, jeho arabských komentátorov a Tomáša Akvinského.

Ontológia

Boh je podľa Dunsa Scota absolútne slobodná bytosť, pred ktorou sú otvorené všetky možnosti, pričom možnosť chápe ako vnútornú logickú bezrozpornosť.

Súcno je potom to, čomu na základe logickej bezrozpornosti neodporuje možnosť byť.

Reálna existencia vecí je existencia náhodná, avšak možnosť existencie je symptómom existencie nevyhnutnej. Preto v metafyzike Dunsa Scota dominuje esencia nad bytím a reálna dištinkciu medzi essentia a esse pokladá nanajvýš za modálnu dištinkciu. Všetky veci majú súcnosť rovnakým spôsobom. Mnohosť a rôznosť vecí je daná zvláštnou individuálnou formou, ktorá sa od druhovej formy (natura communis) odlišuje iba formálne; Dunsovi stúpenci nazývali túto individuálnu formu haecceitas.

Noetika

Zmyslové poznanie je vzhľadom na poznanie rozumové iba príležitosťou (occasio). Poznávané reálne súcno je pre rozum látkou, ktorej ľudský intelekt dáva svojou kognitívnou aktivitou špecifický tvar.

Pojmy sú preto určitým výtvorom rozumu; Duns mal značný vplyv na nominalistov, najmä na W. Ockhama, no ovplyvnil napríklad aj F. Suáreza. – D: Super quattuor libros Magistri Sententiarum Quaestiones (Opus Oxoniense), medzi rokmi 1294 – 1308.


duša – gr. psyché – vnútorný svet človeka, vnútro, myseľ, duch, ktorý je predmetom záujmu filozofie, náboženstva, psychológie i umenia.

Vo filozofii je tradične predmetom ostrej konfrontácie predovšetkým materializmu a idealizmu.

Súčasná filozofia a v rámci nej najmä filozofia mysle tematizuje dušu pod titulom myseľ.

V psychológii sa duša tematizuje pod titulom psychika.


duša (Platón) – nesmrteľná časť človeka, príbuzná so svetom ideí. Vďaka tejto príbuznosti vzniká v duši túžba po spojení so svetom ideí, v ktorom duša pobývala pred narodením a do ktorého sa po smrti môže opäť vrátiť. Prípravou pre návrat do ríše ideí je filozofický spôsob života, zasvätený poznávaniu. Poznanie je okrem iného rozpomínanie sa (anamnésis) na to, čo duša už pred narodením videla vo svete ideí a čo po spojení s telom, ktoré je pre ňu väzením-hrobom, zabudla. Metódou, ktorá vyvoláva v duši rozpomínanie sa na svet ideí, je dialektika.


duša (Táles z Milétu) – čosi pohyblivé (6;51).


dynamický (estetika) – živý, pohyblivý, premenlivý, tvorivý, rýchly.


(Dodatok)