čas –– jeden zo základných usporiadavajúcich princípov (usporiadavajúcnien) dejov sveta, rozčleňujúcno na minulosť, prítomnosť a budúcnosť.

Čas je aspekt sveta, ktorý existuje zároveň so svetom, čiže ani „skôr“ ako svet, ani „neskôr“ ako svet.

Čas sám je bezčasový, nepristupuje k svetu v nejakom (ďalšom) čase. Medzi svetom a časom je bezčasová pripútanosť (adhézia). Podobná perichronická adhézia je aj medzi časom a tou vecou, ktorá je v čase alebo tým procesom, ktorý sa odohráva v čase. Všetko, čo sa odohráva s časom a všetko, čo vykonáva čas, sa odohráva bezčasmo.

Čas ako usporiadavajúcno procesov vo svete bezčasým spôsobom výčasí z bezčasového prabytia, z perichrónie.

Čas je entita či aspekt, výsledkom poznania ktorého sú rôzne filozofické, mytologické, vedecké atď. významové útvary, odlišujúce sa navzájom podľa toho, aké kategórie, pojmy alebo predstavy intervenujú v skúmaní času: napríklad keď doňho zasahuje predstava/pojem kruhovosti alebo predstava/pojem lineárnosti.

Ak vo svojej úvahe o čase budeme používať najmä pojem vnímania, môžeme dospieť povedzme k nasledovnému určeniu pojmu času: čas je forma, v ktorej vnímame zmeny.

Zakaždým by sme si však mali uvedomiť, že čas nie je pojem času, že čas a pojem času sú dve odlišné entity: nevymedzujeme čas, lež pojem času.

Podľa Kanta je čas apriórna nazeracia forma, podľa Engelsa základná forma existencie hmoty, podľa Jamesa spôsob vnímania práce psyché, podľa Spencera je čas abstraktum zo všetkých polohových vzťahov medzi po sebe zoradenými stavmi vedomia, podľa Leibniza je to poriadok nasledovania po sebe atď.

Einstein začiatkom 20. storočia napísal, že mohutné vesmírne objekty deformujú okolo seba čas a priestor. Ak koncentrácia hmoty prekročí kritickú hranicu, nastane kolaps. Tlak a teplota sa extrémne zvýšia, priestor a čas sa spoja do jednej veličiny a vzniká čierna diera. V nej neplatia prírodné zákony a dokonca sa tam zastaví čas.

Čas z hľadiska fyzikálneho alebo matematického je skalár. :: čas (Aristoteles), čas (fyzika), čas (Platón), čas (vedomie každodenné), ontológia, tempus (scholastika) (Junk, N.  Brugger, W.), úsek časový.


čas (Aristoteles)  pohyb počítaný dušou.


čas (Junk, N.  Brugger, W.)  spôsob trvania; trvanie premenlivej bytnosti. Čas sa vyznačuje postupnosťou (následnosťou, sukcesiou) v trvaní, čo znamená súvislé rozprestrenie času z minulosti cez prítomnosť do budúcnosti (46;91). :: minulé (Junk, N.  Brugger, W.), prítomné (Junk, N. − Brugger, W.), tempus (scholastika) (Junk, N.  Brugger, W.) 


čas (Leibniz, G. W.)  systém relácií medzi sukcesívne existujúcimi súcnami fixovaný na procesy, bez ktorých by to bola iba fikcia  (idol v Baconovom zmysle). Čas sám osebe nie je nič skutočné; čas má pritom ideálny charakter, je to myšlienkový poriadok (cf 82;138). :: čas, Leibniz, G. W..


čas (Platón)  pohyblivý obraz večnosti, v ktorom vzniká, odohráva sa a zaniká stávanie. Čas tvorí demiurg vedno s kozmosom s cieľom ešte viac pripodobniť stvorené jeho večnému vzoru, ktorým je Jedno.


čas (Plotinos)  život duše v pohybe, duše prechádzajúcej z jedného životného stavu do iného.


čas (substancializmus)  substanciálna koncepcia času  osobitná podstata existujúca sama osebe, nezávisle od objektov; obrazne povedané, čas je aréna, v ktorej sú objekty a v ktorej sa rozvíjajú procesy; podobne ako aréna môže existovať aj bez toho, aby v nej boli rozmiestnené určité objekty, pohybujú sa vystupujúci, rozvíja sa nejaké dianie, tak aj čas môže existovať nezávisle od objektov a procesov, ktoré sa v ňom odohrávajú.

Poznámka: Zástancom substancialistickej koncepcie času bol napr. I. Newton.


čas (vedomie každodenné)  rovnomerné postupovanie momentov alebo intervalov, ako sú minúty, hodiny, dni a roky, pomocou ktorého meriame pohyby a zmeny odohrávajúce sa vo vonkajšom svete a v našom vedomí.


časopis filozofický – periodická publikácia, vychádzajúca v pravidelných týždenných až polročných intervaloch, obsahujúca príspevky viacerých filozofov a majúca vopred vymedzené filozofické zameranie. :: Zoznam filozofických časopisov.


časovosť (fenomenológia)  nem. Zeitlichkeit, temporalita  obmedzenosť v čase. U Husserla je časovosť hlavným kritériom medzi reálnym a ideálnom: reálno je obmedzené v čase, ideálno (ireálno) je nečasové, nadčasové, omnitemporálne. Konštitúcia času, genéza udalosti v čase je temporalizácia (Zeitigung) (484;103).


časovosť existenciálna (Heidegger, M.) –– časovosť ľudskej existencie, časovosť ekstaticko-horizontálna.


časť – to, čo sa získa rozkladaním (napr. analýzou) celku alebo to, čo v spojení (napr. prostredníctvom syntézy) s iným dáva celok. Napríklad časťou priestoru je miesto, časťou trajektórie dráha, časťou týždňa deň atď. :: väzba.


Černík, Václav (7. 5. 1931 Jezbořice –13. 10. 2017 Bratislava) – slovenský filozof, metodológ a epistemológ, významným spôsobom sa pričinil o rozvoj slovenskej kategoriológie.


čin  skutok, výkon, dielo. :: prax.


činiteľ  1. vykonávateľ spoločensky dôležitej funkcie alebo kto sa na niečom aktívne zúčastňuje, kto na to má vplyv;

2. faktor  pôsobiaca, vplývajúca sila, okolnosť. :: činiteľ1, činiteľ2.


činnosť – aktivita, vykonávanie práce, povolania, záujmu; chod, fungovanie. :: cieľ, činnosť (Fichte, J. G.), činnosť cieľavedomá, činnosť filozofická, činnosť poznávacia, činnosť pracovná, činnosť subjektu, činnosť technická, činnosť tvorivá, činnosť úspešná, činnosť verejná, oblasť činnosti, účel, úspech činnosti.


činnosť (Fichte, J. G.) – absolútne prvý princíp všetkého ľudského vedenia a základ všetkého vedomia; činnosť jediná umožňuje vedomie. Touto činnosťou je stanovovanie sa Ja sebou samým (cf 245;550 an.).


činnosť cieľavedomá – činnosť vykonávaná človekom pri pretváraní východísk (vstupných daností) na výstupné danosti (ciele). Iba v súvislosti s týmto druhom činnosti má zmysel hovoriť o metóde.

No cieľavedomú činnosť môžu (nepriamo) vykonávať aj stroje a automaty, a síce prostredníctvom programov do nich vložených. A práve z týchto podnetov vznikli také disciplíny, ako teória algoritmov, teória programovania a pod.

Cieľavedomé činnosti možno intuitívne rozdeliť na praktické a myšlienkové, pričom hranice medzi nimi sú neostré; praktické činnosti sú premiešané aj myšlienkovými operáciami, ktorá sa začleňujú do sledu operácií tvoriacich činnosť. Možno hovoriť o zmiešaných činnostiach (činnosti zložené z praktických i myšlienkových operácií), akými sú napríklad vedecké experimenty.

Príkladom praktickej činnosti môže byť stolárova činnosť pri zhotovovaní stola

Ľudské cieľavedomé činnosti sa skladajú z konečného počtu bližšie neurčených operácií, ktoré za sebou nasledujú v istom konečnom čase.

Myšlienkové operácie sa navonok vyjadrujú najčastejšie v podobe papierovo-ceruzkových operácií (P. W. Bridgman)

 (cf 452;27, 29).

 :: činnosť pracovná.


činnosť filozofická  činnostná stránka filozofie, generovanie filozofických významových útvarov a manipulovanie nimi v procese filozofovania.

Filozofické činnosti a ich výsledky majú čisto myšlienkový charakter.  Operáciami v týchto činnostiach sú prechody od „myšlienok“ k iným „myšlienkam“, reprezentované príslušným jazykovým vyjadrením.

Filozofické činnosti, ako každé myšlienkové činnosti, majú relatívne východiská a ciele, ktoré sa dosiahnu v tej či onej miere. Povedzme filozof – prívrženec fenomenologického smeru – začína myšlienkové operácie od istých východísk (doterajšia filozofova erudícia, oblasť fenoménov, filozofova pracovná hypotéza) a postupne prechádza k výsledkom, ktoré môžu byť v danom prípade fenomenologickým „uzretím podstaty“ (Wesenserschauung), zakladajúcim sa na fenomenologickej redukcii.

Výsledky filozofickej činnosti možno vyjadriť napríklad filozofickým textom.


činnosť ľudská  činnosť vykonávaná človekom. :: technika.


činnosť poznávacia  činnosť tvorby kognitívnych významových útvarov, poznávanie, cieľavedomá aktivita, v ktorej sa vďaka špeciálne organizovaným a systematizovaným postupom dosahuje určitý spôsob zjednotenia subjektu a objektu poznania s cieľom získať poznatok (cf 144;37). :: poznanie, prostriedok poznania, subjekt poznania, teória poznania.


činnosť subjektu  pôsobenie, fungovanie subjektu zameriavajúce sa zvyčajne na nejaký objekt. :: činnosť, subjekt.


činnosť tvorivá  činnosť zameraná na tvorbu, niečo vytvárajúca.


činnosť úspešná  „činnosť, ktorou sa v prijateľnom stupni dosiahol zamýšľaný cieľ“ (452;11 p. 9). :: úspech činnosti.


číslo – entita, ktorá sa operacionalizuje (premieňa na niečo použiteľné napríklad v rámci výpočtov v matematike), no ktorej povaha sa v rámci filozofie vykladá rôzne, a síce v súlade s kategóriami, ktoré intervenujú v tej ktorej filozofii, napríklad podľa pytagorovcov je číslo podstata vecí, to, čo určuje ich vlastnosti, a veci sú napodobnením (mimésis) čísel; všetko je usporiadané, čiže tvorí kozmos (poriadok) v súlade so vzťahmi medzi číslami.

Podľa poslednej fázy Platónovho učenia sú čísla idey.


číslo (Hegel, G. W. F.) – reprezentácia vývoja a úplnej určenosti kvanta. Elementom čísla je jedno, javiace sa z hľadiska diskontinuity ako početnosť, z hľadiska kontinuity ako jednosť. Toto sú kvalitatívne momenty čísla.

Číslo je jednota početnosti a jednotnosti a početnosť a jednotnosť sú určeniami pojmu čísla. No v empirických číslach je jednotou len ich rovnosť (65;139).


človek – spoločenská bytosť nadaná rozumovou schopnosťou, vedomím a článkovanou rečou, schopná vyrábať pracovné nástroje a ovplyvňovať nimi prostredie, v ktorom žije, reflektovať svoj život, dávať mu zmysel a vytvárať kultúru. Podstatou bytia človeka je transcendencia, maximom bytia človeka je byť kultúrnym, kultúra. Podstatou bytia kultúry je inscendencia (čiže transcendencia smerom dovnútra človeka). Človek interaguje so svetom v podobe rôznych foriem/modov osvojovania si sveta.

Vznik človeka sa skúma a vykladá v súlade so svetonázorovou pozíciou a kategoriálnym aparátom, ktorý pritom intervenuje. Tak napr. dnešná prírodná veda od Darwina a Haeckela nepochybuje o tom, že človek je biologická bytosť a pochádza z oblasti zvierat. :: antropogenetický, antropológia, antropológia filozofická, činnosť cieľavedomá, činnosť ľudská, dejiny ľudstva, história, indivíduum, jednotlivec, miesto človeka vo svete, mŕtvy, osvojovanie si sveta človekom, potreba fundamentálna (psychológia), psychológia, spoločnosť, subjekt, subjekt poznania, telo človeka, telo človeka (somatológia).


črta – príznačná, typická, svojská vlastnosť.


Ču-Si (1130 – 1200) – čínsky filozof, najväčší predstaviteľ neokonfucianizmu (založil alebo obnovil množstvo konfuciánskych učilíšť, zreorganizoval konfuciánsky kánon a napísal k nemu komentáre; tieto texty slúžili ako osnova skúšok pre verejnú službu v rokoch 1313 až 1905), najväčší systematizátor v dejinách čínskej filozofie (akýsi „Tomáš Akvinský“ alebo „al-Gazzálí“  alebo „Ramanudža“ čínskej filozofie); najvýznamnejší a najvplyvnejší mysliteľ obdobia dynastie Sung. Bol ovplyvnený buddhizmom a filozofickým taoizmom. Ču-Siho dielo stvárňovalo čínsku kultúru 600 rokov.

Učenie o jine a jangu

Svet podľa Ču-Siho vzniká a trvá hrou aktívneho ducha (jang) a pasívnej hmoty (jin). Až v nej – v jin – sa vynára rozdiel medzi dobrom a zlom, až v nej sa prejavuje rozmanitosť podôb (sing) vecí / súcien.

Učenie o li

V myslení Ču-Siho dosiahlo vrchol učenie o li čiže princípe alebo zákone veci. Ču-Si skúmal predovšetkým vzťah li k čchi, t. j. k jeho materiálnemu aspektu. Ču-Siho filozofia sa zakladá na týchto dvoch pojmoch, na pojme li čiže na pojme princípu a na pojme čchi čiže na pojme psychofyzickej substancie.

Li je všetko, čo presahuje podobu (sing); dalo by sa prirovnať k tao. Čchi má zasa naopak schopnosť podoby vytvárať, je formotvorná. Li a čchi sú navzájom nerozlučne spojené – tam, kde je substancia čchi, tam je aj princíp li. Bez určitého li nemôže tá ktorá vec existovať. Veci sú niečo ako nástroje prejavovania sa li. Jednotlivé li veci existovali už pred vznikom fyzického vesmíru, a síce v najvyššej realite zvanej tchaj-ťi.

Učenie o tchaj-ťi

Za najvyššiu realitu Ču-Si považuje tchaj-ťi (najvyšší počiatok), ktorý zahrnuje rozličné li tak neba ako aj zeme. Každá vec obsahuje popri svojom špecifickom li aj túto najvyššiu realitu – tchaj-ťi. :: filozofia čínska.


(Dodatok)