Bacon, Francis (22. 1. 1561 Londýn – 9. 4. 1626 Londýn: smrť na následky prechladnutia po pokusoch so snehom) 1. vikomt St. Albans, barón z Verulamu – anglický filozof, vedec, právnik a vysokopostavený verejný činiteľ (až najvyšší úrad v Anglicku – Lord kancelár), iniciátor novovekého štýlu vedeckého bádania a zakladateľ novovekého empirizmu. Bacon požaduje vymanenie sa z tradície scholasticko-aristotelovského filozofovania: treba opustiť hľadanie účelu pri skúmaní prírody a zamerať sa na objavovanie zákonov, ktoré v nej pôsobia. Na to je potrebné zbaviť poznanie predsudkov, ktoré označuje ako idoly (lat. idola), čiže preludy, klamné významové útvary. Zmyslom poznania prírody je ovládnuť ju a využívať v prospech človeka.

Metódu, s ktorou prichádza, F. Bacon, charakterizuje ako ťažko uskutočniteľnú, no ľahko opísateľnú: „Stanovuje stupne istoty, chráni zmysly pred omylom tým, že im kladie určité medze, zavrhuje zväčša prácu mysle, ktorá nasleduje bezprostredne po zmysloch, ale otvára a kliesni mysli novú a bezpečnú cestu, vychádzajúcu zo zmyslových vnemov (143;253)“.

 – D: Instauratio Magna (Veľká obnova) – hlavné dielo rozvrhnuté do šiestich častí; z nich dokončené len časti: Novum Organum (Nové organon, 1620, výklad novej metódy bádania: iba skúsenosť vedie k pravde) a De dignitate et augmentis scientiarum (O význame a rozvoji vied, 1623, návrh reformy vedy a filozofie); Essays (Eseje) (1597) – eticko-politické štúdie, životné múdrosti a skúsenosti; Nova Atlantis (Nová Atlantis, 1627), alegorizujúci spis, vidina organizácie a foriem vedeckej práce; The Works, ed. J. Spedding et al., 1858 – 1874 – 14 zväzkov. :: filozofia 16. stor., filozofia 17. stor., filozofia anglická, filozofia novoveká.


Bacon, Roger (asi 1214 – 1292) lat. Rogerus Bacon – anglický filozof, jeden z najoriginálnejších mysliteľov stredoveku zvaný Doctor Mirabilis; propagátor experimentálnej vedy, ideológ mestských remeselníckych vrstiev. Člen františkánskeho rádu. Ovládal gréčtinu, hebrejčinu i arabčinu. 1277 mu bolo zakázané prednášať na Oxfordskej univerzite a bol uväznený v kláštornom väzení. Podľa R. Bacona je cieľom vied zvýšenie vlády človeka nad prírodou. Jediným zdrojom ľudského poznania je skúsenosť, a to jednak vnútorná (chápaná v súlade s učením sv. Augustina), jednak vonkajšia, ktorá vzniká na základe zmyslového vnímania. Zdôvodňovaním nevyhnutnosti priameho empirického skúmania skutočnosti a vysokým hodnotením významu experimentu sa stáva predchodcom anglického senzualizmu a empirizmu. :: filozofia 13. stor., filozofia anglická.


bádanie  odborné alebo vedecké skúmanie, získavanie poznatkov v istej oblasti vedeckým výskumom. :: model.


Bachtin, Michail Michajlovič (17. 11. 1895 Oriol  7. 3. 1975 Moskva)  sovietsky literárny vedec, filozof a kulturológ, autor o. i. polydialogistickej koncepcie románu ako zložitej štruktúry rôznorečí vynárajúcej sa z lona ľudovej kultúry. Bachtin vyrastal filozoficky pôvodne z ruského novokantovského myslenia a svoju literárnovednú koncepciu rozpracúval v polemike s ruskou formálnou školou.

Cieľom vlastnej Bachtinovej filozofie, jeho dialogizmu, ktorý bol mocne ovplyvnený Kierkegaardovým myslením, bolo vypracovanie fundamentov vedeckého poznania počnúc humanistikou a končiac prírodnými vedami postupmi výrazne polaritného myslenia, v ktorom intervenuje množstvo netradičných kategórií: oficiálne bytie × karnevalové bytie, oficiálny prehovor × neoficiálny prehovor, jednohlas × mnohohlas, monologickosť × dialogickosť, kanonickosť × nekanonickosť, nespochybnenosť × spochybnenosť, štýlová homogénnosť × štýlová nehomogénnosť, dištančnosť × nedištančnosť...  D: Sobranije sočinenij 1  7 (vedecká edícia pod vedením S. G. Bočarova), 1996  2012. :: bachtinistika, filozofia ruská.


bachtinistika  bachtinológia, angl. the Bakhtin studies  výskum Bachtinovho a naň nadväzujúceho myslenia, ktorý sa ustanovil v 60-tych rokoch 20. storočia a zjednocuje prístupy filologické, filozofické, sociologické, kulturologické, lingvistické, pedagogické... Výsledky bachtinovských skúmaní sa počnúc 80-tymi rokmi 20. storočia prezentovali na medzinárodných bachtinovských konferenciách každé dva roky  prvá bachtinovská konferencia sa uskutočnila v Kanade v r. 1983. V 21. storočí prešla bachtinológia k minucióznemu výskumu Bachtinových koncepcií, ich zdrojov a kontextu (cf 444;33).


Bakunin, Michail Alexandrovič (1814 – 1876) – ruský revolucionár, ideológ anarchizmu a národníctva. Vychádzal z Fichteho a Hegelovej filozofie, neskôr – ako mladohegelovec – bol pod vplyvom Feuerbachových ideí: Bakuninov antiteologizmus. Zúčastnil sa revolúcie 1848 –1849. Ako člen I. internacionály vystupoval proti Marxovi z anarchistických pozícií. Dejiny interpretoval ako pohyb ľudstva z kráľovstva živočíšnosti do kráľovstva slobody. Hlavným utláčateľom ľudstva je štát. Náboženstvo je kolektívna šialenosť, zvrátený produkt vedomia utláčaných más a cirkev je druhom nebeskej krčmy, v ktorej sa ľud usiluje zabudnúť na svoje každodenné strasti. Prechod ľudstva ku kráľovstvu slobody predpokladá vyhodiť do vzduchu štát a vylúčiť zo života ľudu princíp moci. Namiesto štátu má nastúpiť slobodná federácia poľnohospodárskych a priemyselnoremeselníckych asociácií. Ľudové masy sa podľa Bakunina vyznačujú socialistickými inštinktami a nevyčerpateľnosťou živelnej revolučnosti. Bakuninove myšlienky sa rozšírili v 70. rokoch v Rusku, Taliansku, Španielsku a ďalších hospodársky málo rozvinutých krajinách.


Barthes, Roland (1915 – 1980) – francúzsky literárny vedec a filozof, predstaviteľ štrukturalizmu, novej kritiky a postmodernizmu (Barthesov obrat od štrukturalizmu k postštrukturalizmu! v období 1968 – 1971), v ktorom prispel k oživeniu záujmu o mýtus chápaný ako kultúrne aktívny prvok pri sebazdôvodňovaní historických i moderných spoločností. Do štruktúrnej jazykovedy ho na univerzite v Alexandrii zasvätil A. J. Greimas. Barthesovo štrukturalistické myslenie ovplyvnila aj fenomenológia.V súlade s novou kritikou Barthes vychádza z analýzy literárnych textov; na základe predpokladu suspenzie zmyslu (dé-prise du sens) v texte formuluje pravidlá výkladu zmyslu, z ktorého napokon dospieva k imaginácii sveta opierajúcu sa o textualitu. – D: Le degré zéro de l'écriture (Nulový stupeň rukopisu), 1953; Mythologies (Mytológie), 1957; Sur Racine (O Racinovi), 1963; L'activité structuraliste (Činnosť štrukturalizmu), 1964; Essais critiques (Kritické eseje), 1964; Eléments de sémiologie (Základy semiológie), 1965; Critique et vérité (Kritika a pravda), 1966; Système de la mode (Systém módy), 1967; La mort de l'auteur (Smrť autora), 1968; S / Z (S / Z), 1970, text je výsledkom sebakritiky štrukturalizmu a Barthesovho obratu k postmodernizmu; L'Empire des signes (Ríša znakov), 1970; De l'oeuvre au texte (Od diela k textu), 1971; Sade, Fourier, Loyola (Sade, Fourier, Loyola), 1971; Nouveaux essais critiques (Nové kritické eseje), 1972; Le Plaisir du texte (Rozkoš z textu), 1973; Roland Barthes par Roland Barthes (Roland Barthes o Rolandovi Barthesovi), 1975; Fragments d'un discours amoureux (Fragmenty milostného diskurzu), 1977; Leçon (Lekcia), 1978; Sollers écrivain (Sollers spisovateľom), 1979; La Chambre claire. Note sur la photographie (Svetlá komora. Poznámky o fotografii), 1980; Texty vydané posmrtne: Le Grain de la voix: entretiens 1962-80 (Zrnitosť hlasu. Rozhovory 1962 –80), 1981; L'Obvie et l'obtus: essais critiques III (Zjavné a hrubé. Kritické eseje III), 1982; Le Bruissement de la langue: essais critiques IV (Šelest jazyka. Kritické eseje IV), 1984; L'Aventure sémiologique (Semiologické dobrodružstvá), 1985; Incidents (Incidenty), 1987; Écrits sur le théâtre (Texty o divadle), 2002; Comment vivre ensemble? (Ako žiť vedno?), 2002; Le Neutre (Neutrum), 2002; La Préparation du roman (Príprava románu), 2003. :: filozofia francúzska.


Baumgarten, Alexander Gottlieb (17. 7. 1714 Berlín  27. 5. 1762 Frankfurt nad Odrou)  nemecký filozof, nadväzujúci na Ch. Wolffa a Leibniza; zaviedol termín estetika, ktorým označil vedu o zmyslovom poznaní, postihujúcom a tvoriacom krásno a vyjadrujúcom sa v umeleckých obrazoch na rozdiel od logiky ako vedy o rozumovom poznaní. Baumgarten dopomohol k formovaniu estetiky ako samostatnej filozofickej disciplíny.  D: Dissertatio chorographica, Notiones superi et inferi, indeque adscensus et descensus, in chorographiis sacris occurentes, evolvens, 1735; De ordine in audiendis philosophicis per triennium academicum quaedam praefatus acroases proximae aestati destinatas indicit Alexander Gottlieb Baumgarten, 1738; Metaphysica, 1739; Ethica philosophica, 1740; Alexander Gottlieb Baumgarten eröffnet Einige Gedancken vom vernünfftigen Beyfall auf Academien, und ladet zu seiner Antritts-Rede […] ein, 1740; Serenissimo potentissimo principi Friderico, Regi Borussorum marchioni brandenburgico S. R. J. archicamerario et electori, caetera, clementissimo dominio felicia regni felicis auspicia, a d. III. Non. Quinct. 1740, 1740; Philosophische Briefe von Aletheophilus. 1741; Scriptis, quae moderator conflictus academici disputavit, praefatus rationes acroasium suarum Viadrinarum reddit Alexander Gottlieb Baumgarten, 1743; Aesthetica, 1750 – 1758; Metaphysica Alexandri Gottlieb Baumgarten, 1757; Initia Philosophiae Practicae, 1760; Acroasis logica in Christianum L.B. de Wolff, 1761; Ius naturae, Postum 1763; Metaphysica, Übers. Georg F. Meier 1766; Sciagraphia encyclopaedia philosophicae, 1769; Philosophia generalis, 1770; Alex. Gottl. Baumgartenii Praelectiones theologiae dogmaticae, 1773; Metaphysica. (mit Anm. neu hg. von J. A. Eberhard) 1783; Gedanken über die Reden Jesu nach dem Inhalt der evangelischen Geschichten (Hg. postum F.G. Scheltz & A.B. Thiele), 1796 – 1797; Texte zur Grundlegung der Ästhetik. Lateinisch-deutsch, 1983; Theoretische Ästhetik. Lateinisch-deutsch, 1988; Die Vorreden zur Metaphysik, 1998; Ästhetik. Lateinisch-deutsch (übersetzt, mit einer Einführung, Anmerkungen und Registern herausgegeben von D. Mirbach. 2 zv. 2007; Metaphysica / Metaphysik. Historisch-kritische Ausgabe. Lateinisch-deutsch, 2010. .:: estetika, estetika novoveká, filozofia 18. stor., filozofia nemecká.


báza gr. – základná osnova, základ, základňa.


báza teórie – súbor primitívnych termínov a tvrdení (axióm). Vymedzenie tohto súboru, čiže stanovenie bázy teórie, je prvý krok budovania vedeckej teórie deduktívnou metódou.


bazálno archetypálne (synkriticizmus) – súbor možných vývinových pásiem civilizácií na svete vrátane možných spôsobov ich sebazničenia alebo ich sebaprekročenia v smere rozvinutia sa tých ktorých kultúr.

Útvary, ktoré tvoria archetypálne bazálno, sa nazývajú archetypy čiže univerzálne transcendentálne umožňujúcna tých ktorých civilizácií, ich povahy, smerov vývinu a osudu. Ako dominujúce umožňujúcno sebazničenia civilizácie sa ukazuje archetyp polemos (boj). Polemos sa na povrchu alebo na dennom svetle civilizácie prejavuje ako tendencia, ktorú označujeme termínom polemizmus. Ako dominujúce umožňujúcno sebaprekročenia civilizácie smerom k vývinu kultúry sa ukazuje archetyp agapé, ktorý sa v dianí civilizácie prejavuje tendenciou agapizmu.

V lone archetypálneho bazálna, v tomto akomsi podpalubí civilizácie, je tak založená aj krehkosť (vyvrátiteľnosť, likvidovateľnosť) jej prípadnej kultúry. Krehkosť kultúry je kedykoľvek-zničiteľnosť kultúry v dôsledku prítomnosti archetypu polemos v achetypálnom bazálne.

Archetypálne bazálno je podmienka možnosti obrazotvornosti ľudských indivíduí; svojimi útvarmi (archetypmi) tvorí transcendentálne umožňujúcno smerov kreativity v rámci umenia, vedy, náboženstva, každodenného života, filozofie, mýtu, mágie, techniky, foriem spoločenského života a politiky.

Výdatným zdrojom príležitostí študovať formy sebaničivosti civilizácií a ich individuálnych ľudských realizátorov sú krízy, napríklad kríza, akú prežívame v súčasnosti. Špecifikom súčasnej krízy civilizácie je jej generálna smrtonosnosť smerom k sebe samej (smrť civilizácie) a smerom k prírode (zničenie prírody na Zemi vrátane zašpinenia Mont Everestu a dna oceánov) a tendencia ničiť prírodu aj v okolitom vesmíre (špinenie vesmírneho priestoru odpadom jeho dobýjania a špinenie iných vesmírnych telies nami).

Jedným z pozoruhodných čŕt generálnosti smrtonosnosti civilizácie a jej individuálnych nositeľov je dnes skutočnosť, že keď narazia na bariéry typu princípu neurčitosti, snažia sa v ničivosti pokračovať aspoň virtuálne, a to hneď v oblasti virtuálnej reality (napríklad počítačové hry, armádne výučbové programy, simulátory atď.), ďalej v matematickom modelovaní a v intímnej (vrátane pederastickej) fantastiky.

Z človeka (ľudstva) sa postupne vykľul druh, ktorý svoj koniec dokáže pripraviť aj napriek svojmu rozumu a zničením si svojho celkového životného prostredia a potomstva.

Táto istá bytosť, tento istý druh si je však schopný svoju ničivosť aj uvedomiť a umelecky, vedecky, filozoficky ju zobraziť a na individuálnej úrovni ju transcendovať.

Individuálna transcendovateľnosť ľudskej ničivosti je transcendentálnou podmienkou možnosti tragickosti. Tragickosť života ľudského indivídua tak vyvstala ako smerník dejín ľudstva, jeho budúcnosť a telos kultúry. Dominantným útvarom zmyslu je dnes tragickosť. Tým najlepším z možných svetov sa ukazuje byť doba individuálnych až na výnimky neznámych neviditeľných tragických hrdinov. Títo hrdinovia nebudú umierať (alebo neumierajú) nezmyselnou smrťou, ale smrťou tragickou čiže cieľavedomou a smrtivedomou.


bellum omnium contra omnes lat. – vojna všetkých proti všetkým. (Podľa Hobbesa je to prirodzený stav ľudskej spoločnosti do vzniku štátu.)


Bergson, Henri Louis (18. 10. 1859 Paríž – 4. 1. 1941 Paríž) – francúzsky filozof poľsko-anglického pôvodu; 1900 sa stal profesorom na College de France, 1914 členom Académie française, 1928 dostal Nobelovu cenu za literatúru predstaviteľ intuitivizmu a filozofie života. Tematicky Bergsonovo myslenie krúži okolo slobody rozhodovania sa človeka, okolo pamäti a myslenia a napokon okolo teórie evolúcie. V Bergsonovom myslení sú živé najmä motívy Platónovej filozofie, neskorého Schellinga, Schopenhauera. a samozrejme francúzska filozofická tradícia. Bergson odmieta tradičnú metafyziku, ktorá hľadá skutočnosť mimo pohybu a času, čo je chápanie tkvejúce svojimi koreňmi v antike, pre ktorej obraz sveta platí, že pohyblivé a podrobené času stojí nižšie ako nepohyblivé a večné. Podľa Bergsona je čas a pohyb čosi pôvodné: Základným pojmom Bergsonovej filozofie je pojem čistého, nehmotného plynutia ako prvopočiatku všetkého jesvujúceho. Hmota, čas, pohyb sú rozličnými formami prejavu tohto pôvodného plynutia. Poznanie plynutia je prístupné iba intuícii, čiže aktu poznania zhodného s aktom, ktorým sa rodí skutočnosť: Bergson svoju filozofiu chápe ako novú metafyziku, ktorá sa opiera o intuíciu. Na evolučnom procese akcentuje Bergson jeho tvorivostnú stránku a interpretuje ju vitalisticky. – D: Essai sur les données immédiates de la conscience, 1889; Matière et mémoire, essai sur la relation du corps a l’esprit, 1896; Le rire, 1900; L’évolution créatrice, 1907; Réflexions sur le temps, l’espace et la vie, 1920; Durée et simultanéité. Apropos de la théorie d’Einstein, 1922; Les deux sources de la morale et de la religion, 1932; La pensée et le mouvant, 1934; Ecrits et Paroles, 3 zv. 1957 – 1959; Mémoire et vie, 1957; Oeuvres, 1959; Les études bergsoniennes / početné neuverejnené práce H. Bergsona. :: filozofia 20. stor., filozofia francúzska, filozofia súčasná.


Berkeley, George (12. 3. 1685 Thomastown, Írsko – 1753 Oxford, Spojené kráľovstvo) – anglický filozof, biskup v Cloyne (Írsko), niekedy sa považuje aj za zakladateľa severoamerickej filozofie. Berkeleyho považujú za zástancu solipsizmu. Vo svojej filozofii vychádza z tézy, že človek bezprostredne vníma svoje idey (pocity). Existencia vecí podľa Berkeleyho spočíva v tom, že sú vnímané (esse est percipi). Tým, čo v človeku vníma, je nehmotná duša; jej schopnosť prijímať idey je rozum a jej schopnosť v určitých medziach tieto idey vyvolávať a na ne pôsobiť je vôľa. Duší čiže nehmotných substancií je mnoho a sú stvorené bohom. Idey potenciálne jestvujú v božskom rozume, v ľudskom rozume sa aktualizujú. Pojem hmoty je podľa Berkeleyho vnútorne protirečivým a neužitočný, pretože všetky kvality sú subjektívne. Úlohou vedy je chápanie jazyka stvoriteľa a nie vysvetľovanie všetkého iba hmotnými príčinami. Aktivitou sa môžu vyznačovať iba duchovné substancie.  D: An Essay towards a New Theory of Vision (Rozprava o novej teórii videnia), 1709; A Treatise concerning the Principles of Human Knowledge (O základoch ľudského poznania), 1710; Three Dialogues between Hylas and Philonous (Tri dialógy medzi Hylasom a Filonom), 1713; Alciphron or the Minute Philosopher (Alciphron čiže dôsledný filozof), 1732; Siris, 1744. :: filozofia 18. stor., filozofia anglická.


bezčasie (Platón) – charakteristika bytia, sveta ideí, na rozdiel od sveta pominuteľnosti alebo zdania, sveta času.


blaženosť  stav alebo pocit šťastia, blaha, spokojnosti.


bod  priestorovo malé miesto alebo malý časový úsek. :: bod (geometria), bod časový, bod hmotný, bod hmotný voľný, bod množiny, bod referenčný, množina bodov, priamka, priesečník.


bod časový  malý alebo najmenší časový úsek.


Bodnár, Ján (18. 10. 1924 Hnúšťa-Likier  20. 12. 2016)  slovenský filozof, ktorý sa venoval

    • dejinám západnej filozofie a novším etapám vývinu filozofického myslenia na Slovensku,
    • filozofickej problematike človeka,
    • filozofickým aspektom vedeckotechnického vývinu,
    • metodologickým otázkam spoločenských vied.

 D: O súčasnej filozofii v USA, 1956; Od realizmu k iracionalizmu, 1966; Dedičstvo myšlienok, 1983.


boh  božstvo  vyššia bytosť nadradená človeku alebo ním uctievaná. V kontexte monoteistických náboženstiev sa slovo používa s veľkým začiatočným písmenom. :: Boh, Boh (ateizmus), Boh (Nietzsche, F.), Boh (teizmus), bohovia (Táles z Milétu), mytológia, náboženstvo, realita transhorizontová, Zeus.


Boh – transhorizontová realita z pozície tej ktorej monoteistickej formy náboženstva chápaná ako „najvyššia, najdokonalejšia a večne jestvujúca bytosť, ktorá stvorila svet a riadi ho“ (153;325). :: achrónia, Boh (teológia kresťanská), teológia filozofická.


Boh (ateizmus) – neexistuje.


Boh (Nietzsche, F.) – je mŕtvy.


Boh (teizmus) – existuje.


bohovia (Táles z Milétu) – všetko je nich plné (6;51).


bolesť  významový proces tvorený prežívaním nepríjemného telesného pocitu (nepríjemnou senzorickou a emocionálnou skúsenosťou) vyvolaného poranením (poškodením tkanív), chorobou a podobne.


Bolzano, Bernard



(5. 10. 1781 Praha – 18. 12. 1848 Praha) – český po nemecky píšuci logik, matematik a filozof obdobia biedermeieru myšlienkovo blízky G. W. Leibnizovi, odmietajúci systém J. G. Fichteho a G. W. F. Hegela a podrobujúci kritike filozofiu I. Kanta. Vedecky pristupoval k náboženstvu (Religionswissenschaftler).

Logiku chápe ako teóriu vedy; jej úlohou je formulovať pravidlá, ktoré umožňujú usporiadavať vedecké poznatky. Bolzano podrobne skúma odvodzovanie, vzťahy medzi vetami, vypracováva korektnú definíciu pojmu analytickej pravdy, rozširuje chápanie úsudku (teóriu sylogizmu považuje za príliš úzku).

Bolzano otvára cestu vymaňovania sa logiky z rámca psychologizmu predovšetkým rozlišovaním medzi aktuálnou (čiže písanou alebo myslenou) vetou a vetou osebe, ktorej pripisoval status objektivity. Rozlišujúc tak medzi psychologickým dejom/priebehom a jeho logickým obsahom Bolzano oddeľuje logické (das Logische) od psychologického (das Psychologische). Bolzano v kontexte svojich skúmaní predstáv alebo viet osebe (Vorstellungen oder Sätzen an sich) tematizuje bezčasovostný (zeitlos) a bezpriestorovostný aspekt významového univerza a jeho útvarov (die im logischen Urteil gemeinten ideellen Gegenständen).

V matematike sa zameriava na infinitezimálny počet, definíciu pojmu funkcie a pojem matematického nekonečna (nekonečné množiny). Definuje limitu a spojitosť, formuluje nevyhnutnú a dostačujúcu podmienku konvergencie postupnosti a vetu o infime.

V Bolzanovej filozofii zaujíma prvoradé miesto (sociálna) etika, ktorú necháva vychádzať z najvyššieho mravného zákona prikazujúceho konať v záujme všeobecného blaha.

Mravný zákon je podľa Bolzana čistá pojmová pravda, čo znamená nezávislá od človeka i od Boha, čiže od toho, či ju ktokoľvek myslí.

Bolzano pracuje na uplatňovaní logiky v morálnej problematike, od ktorého očakáva zdokonalenie etickej teórie a mravného konania smerujúc k formulácii zásad dokonalej spoločnosti.

Bolzano je vysoko cenený o. i. Brentanom, Husserlom a modernou logikou.  D: Wissenschaftslehre I – IV, 1837. :: filozofia 19. stor., filozofia česká, logika.


bon sens fr.– zdravý rozum.


bona fide lat.–dobromyseľne, s presvedčením, že ide o správnu vec.


božstvo  božská bytosť, boh, alebo jeho podstata, prirodzenosť, ráz (božskosť).


bratie na vedomie – uvedomovanie si; všímanie si.


Brentano, Franz (1838 – 1917) – rakúsky filozof zakladateľského významu pre rakúsku filozofiu. Brentano budoval filozofiu vychádzajúc z výskumu evidentne vykázateľných podmienok poznania a deskriptívnej analýzy stavov vedomia na základe empirickej psychológie. Snaží sa týmto v podstate scientistickým spôsobom vrátiť filozofii vedeckosť, ktorú stratila prevládnutím metafyzických špekulácií.

Brentano vychádza z rozlíšenia vonkajšej a vnútornej skúsenosti. V nadväznosti na to rozlišuje fyzické a psychické fenomény, čím mocne ovplyvnil zakladateľa fenomenologickej filozofie E. Husserla. Fyzické fenomény, ako napríklad farby, zvuky, vône, sú fenomény vyznačujúce sa rozpriestranenosťou. Na rozdiel od nich psychické fenomény nie sú priestorovo lokalizovateľné a viažu sa na im imanentný objekt. Túto väzobnosť, vztiahnutosť alebo zameranosť Brentano označuje termínom intencionalita, ktorý preberá zo scholastickej filozofie; z povahy intencionality vyplýva špecifickosť jednotlivých aktov skúsenosti alebo vedomia: predstavovanie, súdenie a hodnotiace pociťovanie.

Brentano sa podnetným spôsobom venoval aj dejinám filozofie, osobitne vynikol svojimi rozbormi Aristotelovej filozofie.

Brentano mysliteľsky zasiahol aj do etiky, v rámci ktorej podrobil skúmaniu mravné poznanie ponímané ako hodnotové zameriavanie sa zážitkov, napríklad lásky alebo nenávisti. Tieto zážitky možno podľa Brentana posudzovať z hľadiska ich správnosti alebo nesprávnosti.

Brentano mal okrem spomenutého E. Husserla veľký vplyv aj na celý rad ďalších filozofov, takže sa hovorí o Brentanovej filozofickej škole: A. Meinong, A, Marty, C. Stumpf a ďalší. – D: Psychologie vom empirischen Standpunkt, 1874


Bridgman, Percy Williams (21. 4. 1882 Cambridge, Massachusetts  20. 8. 1961 Randolph, New Hampshire)  americký experimentálny fyzik, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku v roku 1946, a filozof, zakladateľ operacionalizmu.

Vo fyzike sa venoval hlavne skúmaniu správania materiálov pri vysokých teplotách a tlakoch.

V rámci filozofickej sebareflexie vypracoval koncepciu, z ktorej sa vyvinul filozofický smer operacionalizmu, vychádzajúci z idey operacionálnej analýzy, spočívajúcej v opise operácií uplatňovaných pri formovaní, používaní a overovaní pojmu.

Operácie môžu byť inštrumentálne (pomocou papiera a ceruzky) a verbálne (myšlienkové).

Rad operácií takto odhalených reprezentuje významový útvar tvoriaci náplň príslušného pojmu, tvorí jeho operacionálnu definíciu.

Zo spojení operacionálne definovaných pojmov sa tvoria výroky a z nich napokon teórie. :: filozofia 20. stor., filozofia fyziky, filozofia USA., koncept (Bridgman, P. W.).


budúcnosť  časová vlastnosť toho (udalosti, veci), čo ešte nie je a prichádza, príde, môže prísť alebo nepríde. :: čas.


budúctnostnosť  viazanosť na budúcnosť alebo obmedzenosť ňou. :: čas.


bytie –– prináležanie k nejakému univerzu entít bez ohľadu na to, či je to entita materiálna alebo ideálna; to, prostredníctvom čoho niečo je; to, čo nejaké súcno robí jestvujúcim, základ súcna.

Pokiaľ bytie vystupuje ako základ (logos) súcna (on), označuje Heidegger rozlišovanie bytia a súcna ako ontologickú diferenciu. Bytie je základnou témou filozofie alebo metafyziky; predmet ontológie. Napríklad podľa Parmenida je bytie všetko to, čo je.

Pojem bytia, ktorý treba odlišovať od bytia, závisí od kategórií, ktoré intervenujú čiže zúčastňujú sa a spolupôsobia v procese jeho tvorby; pojem bytia a bytie majú odlišný ontologický status, neslobodno ich zamieňať: pojem bytia definujeme, na bytí participujeme. :: agere sequitur esse, aseita, dianie, metafyzika, ontológia, realita transhorizontová.


bytie (Hegel, G. W. F.) – začiatok dialektického samovývoja absolútna, jeho prvé, najjednoduchšie určenie vo forme ešte nerealizovanej dispozície, možnosti. Kategória bytia je prvá kategória, ktorá sa vykladá v Hegelovom diele Veda o logike, pretože je najbezprostrednejšia a najchudobnejšia. Keďže však vyjadruje iba to, že niečo je, prechádza (vo vývoji absolútna) vo svoj dialektický protiklad, do kategórie nič (62;50, 52).

Bytie je pojem osebe, jedna z definícií absolútna, jedna z metafyzických definícií Boha. Bytie je prvá oblasť idey predchádzajúce jej druhej oblasti – podstate.

Bytie obsahuje tri stupne: kvalitu, kvantitu a mieru. Kvalita, kvantita a miera sú tri formy bytia (65;112–113).


bytie (Liber de causis) – prvá zo stvorených vecí.


bytosť  živý alebo rozprávkový tvor, to, čo je, to, čo bytuje.


bytosť bájna – rozprávková bytosť, ktorá existuje iba podľa mýtov, napríklad jednorožec.


bytosť ľudská  človek. :: osoba.


bytosť spoločenská  bytosť vyznačujúca sa spoločenským spôsobom jestvovania alebo pohybu, bytujúcno spoločenským spôsobom.


bytosť živá  bytosť prejavujúca znaky života.


(Dodatok)