A (dejiny filozofie) – písmeno označujúce tzv. nepriamy zlomok, často životopisného charakteru alebo hodnotiaci nejakú myšlienku.


a (logika) – výraz, pomocou ktorého vytvárame konjunkciu.


A (logika) – prvé písmeno latinského slova „affirmo (tvrdím)“, ktoré v tradičnej predikátovej logike symbolicky označuje všeobecne kladný súd, napríklad Všetci ľudia sú smrteľní.

V modernej logike sa symbolicky zapisuje napríklad takto:(∀x)(Px → Qx).


a (logika subjekt-predikátová) – písmeno, ktoré reprezentuje konkrétnu sponu a medzi subjektom a predikátom i všeobecný kvantifikátor a ktoré je prevzaté z latinského slova „affirmo (tvrdím)“; vystupuje v schéme

S a P

zapisujúcej od stredoveku štruktúru všeobecného kladného výroku. Písmeno „a“ tu vyjadruje všeobecnosť a kladnosť súdu (cf. 170;49). :: logika subjekt-predikátová.


a limine lat. – hneď alebo od začiatku (niečo zavrhovať).


a posteriori lat. (doslova: od neskoršieho) – to, čo pochádza zo skúsenosti, čo je ňou podmienené, obsah skúsenosti. Opak a priori.


a posteriori (Kant, I.) – pochádzajúce zo skúsenosti, na základe skúsenosti, závislé od skúsenosti, z faktov vyvodené.


a prima facie lat. – hneď, na prvý pohľad.


a priori lat. – nezávislý od skúsenosti; z dôvodov iba rozumových; vopred. Opak a posteriori.


a tempo lat. – súčasne.


Aall, Anathon (1867 – 1943) – nórsky filozof, ktorý zastával pluralisticko-realistické stanovisko. Filozofiu pokladal za hodnotnú len vtedy, keď čerpá materiál z historicky alebo prírodovedne daných zážitkov a orientuje sa na psychologickú skúsenosť; Aalla označujú ako predstaviteľa „empiricko-historického smeru“ filozofie (220;356).  D: Der Logos. Geschichte seiner Entwicklung in der griechischen Philosophie und christlichen Literatur, 2 zv., 1896 – 1899; Macht und Pflicht, 1902; Filosofiens historie i oldtigen og mellemalderen, 1923; Logik, 19264.


ab ovo lat. (doslova: od vajca) – od začiatku.


abalienácia lat.  odcudzenie.


Abbagnano, Nicola (15. 7. 1901 Salerno – 9. 9. 1990 Miláno) – taliansky filozof, predstaviteľ pozitívneho existencializmu; ako prvý taliansky filozof našiel cestu k existencializmu. Od roku 1936 bol profesorom v Turíne.

Existenciu definoval ako "hľadanie bytia, v ktorom sa človek bezprostredne angažuje". Ľudská existencia nie je determinovaná, jej podstatnou vlastnosťou je slobodná voľba možností.  D: Le sorgenti irrationali del pensiero, 1923; Il principio della metafisica, 1936; La struttura dell’ esistenza, 1939; Introduzione all’ esistenzialismo, 1942; Esistenzialismo positivo. 1948; Problemi di sociologie, 1967 (2. vyd.); Filosofia, religione, scienza, 1967 (2. vyd.); Per o contro l’uomo, 1968; Storia della filosofia, 3 zv. (1974) (3. vyd.).


Abbt, Thomas (25. 11. 1738 Ulm – 3. 11. 1766 Bückeburg) – nemecký filozof, predstaviteľ populárnej filozofie, a matematik.  D: Vom Tode fürs Vaterland, 1761; Vom Verdienste, 1765; Fragment der ältesten Begebenheiten des menschlichen Geschlechts, 1766; Vermischte Werke, 1 –6 , 1768 – 1781.


Abélard, Pierre (1079 Le Pallet pri Nantes – 21. 4. 1142 Chalon-sur-Saône) – Peter Abélard = Petrus Abaelardus = Abaelard, Pierre Abaelard, Abeillard; angl. Abelard, Peter – francúzsky filozof, teológ a básnik, rytier dialektiky a zavŕšiteľ scholastickej metódy. V spore o univerzálie zastával stanovisko umierneného nominalizmu (konceptualizmu). K podpore samostatnosti myslenia prispel vypracovaním dialektickej metódy, ktorá sa stala vzorom scholastiky a spočívala v osvetlení problému zo všetkých strán a v snahe o zmierenie zdanlivo neprekonateľných rozporov. V spore o vzťahu viery a rozumu sa prikláňal k racionalizmu: treba chápať, aby sme mohli veriť; Biblii treba rozumieť. Abélard je známy aj opisom svojej nešťastnej lásky s Heloise.  D: Historia calamitatum (História pohrôm) / najdlhší list zo vzájomnej korešpondencie Abélarda a Heolisy (s ktorou mal syna Astrolaba a s ktorou tajne uzavrel manželstvo), kde opisuje históriu ich lásky; Dialectica, nap. 1118–1137 – výklad logiky a teórie poznania, ktorých úlohou je rozlíšiť pravdivosť od nepravdivosti; prvá časť tejto úlohy pripadá fyzike; druhú časť úlohy má plniť logika; logika má odlíšiť platné argumenty od neplatných. Vykonáva sa to najmä „posudzovaním“ správnosti používania slov, a to na základe poznania skutkového stavu; Sic et non (Áno a nie), nap. 1121–1140; Dialogus inter Philosophum, Iudeum et Christianum (Dialóg medzi filozofom, židom a kresťanom); Logica, nap. pred 1123; Ethica seu liber dictus scito te ipsum, nap. po 1125 alebo 1129; 1. vyd. Paríž 1616 – rozprava o sebaurčení človeka dosahovanom silou svedomia; Nosce te ipsum, nap. po 1125 = Ethica seu ..., in: Opera, I-II, 1849–1859; Opera omnia, 1855; De unitate et trinitate divina, vyd. R. Stölzle 1891; Theologia christiana (Kresťanská teológia); Die Philosophischen Schriften Abaelards 1-3, vyd. B. Geyer 1919 – 1927.


ábha sa. – podobný; jas. :: filozofia indická.


abhaja (joga) – zbavenosť strachu, oslobodenie sa od neho. Je to cieľ i charakteristika naozajstného rozvoja človeka; istota. :: filozofia indická,  joga.


abhajadána sa. – dar nebáť sa, zbavenosť akéhokoľvek strachu, s nádejou, že dostaneme požadovanú vec. :: filozofia indická.


abhána sa. – nedostavenie sa, nezjavenie sa. :: filozofia indická.


ábhása sa. – odlesk, vzhľad, uvažovanie. :: filozofia indická.


abháva sa. – neprítomnosť, nebytie, smrť. :: filozofia indická.


abhávarúpavrtti sa. – myslenie na neexistujúci predmet. :: filozofia indická.


Abraham ibn Ezra (1089 alebo 1092/1093, Toledo – 1164 alebo 1167, Calahorra) – Rabi Avraham ben Meir ibn Ezra –  židovský básnik, filozof (novoplatonik), gramatik, autor biblických komentárov a cestovateľ. Narodil sa v Tolede v Španielsku.

Spočiatku žil v rodnom Španielsku, kde napísal množstvo hebrejských básní. Neskôr z neznámych dôvodov Španielsko opustil a cestoval po celej Európe - žil v Taliansku, Francúzsku a Anglicku. Na živobytie si zarábal ako domáci učiteľ.

Medzi jeho najvýznamnejšie diela patrí komentár k Tóre. Zaoberal sa v ňom aj autorstvom Pentateuchu a Knihy Izaiášovej a prispel tak k vzniku modernej biblickej kritiky. Priamo naň nadviazal napríklad Baruch Spinoza vo svojom Teologicko-politickom traktáte.

Jeho gramatické spisy sa pokladajú za základ systematickej hebrejskej jazykovedy, do hebrejčiny preložil viacero arabských diel týkajúcich sa astrológie a astronómie.

Podľa ibn Ezru je úlohou človeka pozdvihnutie ľudskej duše z dosahu inteligencie a návrat k božskému počiatku, proces od sebapoznania k chápaniu stupňov sveta ako božieho diela. Spájal racionalizmus s mystikou.


absencia (semiotika) – existencia v absencii čiže virtuálna existencia. :: semiotika.


absolutizmus filozofický – zastávanie názoru, že určitý výrok alebo sústava výrokov platí absolútne alebo je absolútne pravdivá, pričom predstava, že tento výrok alebo sústava výrokov by mohli byť eventuálne nepravdivé, sa bez akýchkoľvek pochybností zavrhuje.

Filozofický absolutizmus je blízky filozofickému dogmatizmu.

Proti filozofickému absolutizmu sa stavia filozofický relativizmus a skepticizmus.


absolútne lat. – to, čo je od iného úplne nezávislé, s iným nezmiešané, iným nepodmienené a neobmedzené. Absolútne existuje samo osebe a voči inému nanajvýš ako príčina.

Absolútne sa v mnohých (najmä dialektických) filozofiách chápe ako vzájomne (dialekticky) späté s relatívnym.


absolútno lat. – nepodliehajúcno času, skutočnosť alebo bytie, ktoré je mimo času (podľa niektorých: večné), nepodmienené, od ničoho nezávislé, príčinou seba samého i všetkého ostatného. Absolútno je čosi, čo nevzniklo, ani nezanikne, a to práve preto, že je to bezčasé alebo večné.

Absolútno zvyknú chápať ako večný, nadpriestorový a nadčasový prazáklad vecí, povznesený nad mnohosť vecí, nad protiklad subjektu a objektu, ja a nie-ja, ducha a tela, často identifikovaný s bohom alebo Bohom.

Absolútno je najvyššie súcno, ktoré je základom, poslednou príčinou (prapríčinou) všetkého, čo je.

Absolútno je bytie nezávislé od akéhokoľvek iného bytia, je nepodmienené, autonómne, dokonalé, existujúce samé pre seba a osebe.

Absolútno je najvyššia, dokonalá, absolútna realita; samostatná skutočnosť; inteligibilný celok; Boh.

Pojem absolútna je jedným z výsledkov tradičnej metafyzickej interpretácie transhorizontovej reality, v ktorej ako ústredná intervenovala kategória odpútanosti a nezávislosti.


absolútno (Hegel, G. W. F.) – duchovný princíp sveta, ktorý však nie je od začiatku hotový; život absolútna je postupná sebarealizácia absolútna. Absolútno je fundament, jednotiaci princíp, všezahrnujúci zmysel celého sveta, prírody i dejín, jediná realita v pravom zmysle slova. Absolútno je rozumný základ súcna. Absolútno je nekonečný čistý rozum a nekonečné čisté myslenie. Totalitu absolútna vytvára súhrn kategórií, z ktorých prvou je bytie, druhou nič, treťou dianie atď. Podobou sebarealizácie absolútna je absolútna idea (62;62, 48, 49). :: absolútno, Hegel, G. W. F..


absolútno (Jacobi, F. H.)  nepodmienený duch, integrujúci do seba človeka, ktorý ho poznáva svojím rozumom.


absolútno (synkriticizmus) – jedna z tradičných metafyzických interpretácií transhorizontovej reality, v ktorej ako ústredná intervenuje kategória odpútanosti a nezávislosti. :: absolútno, synkriticizmus.


absolútny lat. – platný bez obmedzenia, nepodmienený, od iného zásadne nezávislý, s iným nezmiešaný a neobmedzený, nevyhnutne existujúci sám osebe a ktorý voči inému môže vystupovať iba ako príčina.


abstrahovanie lat. – odhliadanie od niečoho, neprihliadanie na niečo, nebratie niečoho, nejakej vlastnosti alebo vzťahu do úvahy; jedna zo základných myšlienkových operácií spočívajúca vo vytváraní abstrakcie.

Proces abstrahovania spočíva v odhliadaní od odlišností a zvláštností jedinečných javov a na základe toho v zistení ich všeobecných, podstatných vlastností a vzťahov. Výsledkom abstrahovania je tak zistenie zákonitostí, vytvorenie modelov a predovšetkým pojmov.


abstrahovať lat. – odhliadať – vytvárať abstrakciu.


abstrakcia  lat. – metóda abstrahovania, abstrahovanie alebo jeho výsledok. :: abstrakcia izolujúca, abstrakcia matematická, entita abstraktná, filozofia.


abstrakcia izolujúca – abstrakcia vyčleňujúca určité vlastnosti alebo súvislosti daného objektu a prepožičiavajúca im do určitej miery samostatnú existenciu. :: abstrakcia, abstrakcia izolujúca (fenomenológia).


abstrakcia izolujúca (fenomenológia)  akty vedomia, umožňujúce vyčleniť jednotlivé stránky predmetu, no neumožňujúce vystihnúť jeho podstatné charakteristiky ako celok.


abstraktné lat. – abstrahovaním vyňaté zo súvislostí a brané do úvahy, posudzované len osebe.


abstraktný (semiotika) – týkajúci sa nehmotného (vnútorného, mentálneho) sveta. :: semiotika.


abstraktor lat. – lambda-operátor, operátor abstrakcie – jazykový výraz, ktorý umožňuje pomocou výrokovej funkcie vytvoriť meno triedy: „všetky tie x, pre ktoré platí p(x)“. :: operátor (logika).


Abulafia, Abraham (1240 Zaragoza – po 1291 Comino) – španielsky židovský mysliteľ a mystik, ktorý vypracoval tzv. písmenkovú kabalu spočívajúcu v permutácii tetragramu (Božieho mena) a písmen hebrejskej abecedy s cieľom dosiahnuť splynutie duše s Bohom: mystické osvietenie a extázu dosahoval stálym opakovaním kombinácií písmen.


actus purus lat.  číre uskutočňovanie; stav bytia v absolútnej dokonalosti, vylučujúci akúkoľvek spôsobilosť (potentia) k ďalšiemu zdokonaľovaniu, preto Boh.


ad absurdum lat. – do nezmyselnosti.


ad hoc lat. – pre tento prípad.


ad hominem lat. – p. argumentum ad hominem.


ad oculos lat. – na vlastné oči.


ad rem lat. – p. argumentum ad rem.


adekvátny lat. – zodpovedajúci, zhodný.


aditi (synkriticizmus) – predčasové a predpriestorové dávajúcno bytia sveta a všetkého, čo je v ňom, ovládajúcno samého rta (večného usporadujúcna vesmíru), jedna z najstarších interpretácií transhorizontovej reality vo védach tematizovaná pod titulom bohyne Aditi resp. Adití. V západnej tradícii zodpovedá aditi Anaximandrovo apeiron.


adopcia lat. – prijatie za vlastné, osvojenie si.


Adorno, Theodor Ludwig Wiesengrund (1903 – 1969) – nemecký filozof, opierajúci sa o Hegelovo myslenie, sociológ, estetik, muzikológ, hudobný skladateľ, spolu s Horkheimerom hlavný predstaviteľ frankfurtskej školy. Príznačnou formou literárneho prejavu Adorna bola esej, ktorá korešponduje s ním explicitne priznávanou principiálnou nezdeliteľnosťou jeho stanoviska. Úlohou pravej filozofie je podľa neho „myslieť nemysliteľné, vysloviť nevysloviteľné“. Preparovanie systematiky (eventuálne) ukrytej v Adornom filozofickom odkaze odporuje jeho intenciám.

Adornova negatívna dialektika je dialektický spôsob protirečivého myslenia protirečení. Adornovým cieľom je tu zbaviť dialektiku pozitívnosti a v dôsledku toho aj afirmatívnosti. Adorno odmieta násilné stotožňovanie netotožného a jeho dôsledok v podobe homogenizácie skutočnosti, ktorá je heterogénna. Zdrojom násilnosti je subjekt nasúvajúci na skutočnosť sieť abstraktných pojmov. Filozofia sa musí zameriavať práve na to, čo sa vymyká pojmom, čo je zvláštne a jedinečné, prechodné, pominuteľné a nepodstatné. Siahnuť treba k modelu zameriavajúcemu sa na špecifické a na niečo viac než špecifické, bez toho však, aby sa toto úsilie dotiahlo až k všeobecnému pojmu.

Negatívna dialektika pracuje s modelmi, ktoré však nie sú ani prostými príkladmi, ani všeobecnými významovými útvarmi či procesmi. Myslieť filozoficky znamená podľa Adorna myslieť v modeloch a negatívna dialektika je súbor modelových analýz. Nejde o to, filozofovať o konkrétnom, ale vychádzať z konkrétneho. Filozofia je neustále prekomponovávanie (sa). Výsledkom kritiky tradičnej ontológie (koncepcie transcendentálneho subjektu, konštitúcie, ideí nemennosti) je preorientovanie sa na netotožné, na jestvujúce, na fakticitu. Nástup negatívnej dialektiky nastáva tým, že myslenie prestáva túžiť po uspokojovaní sa so svojimi vlastnými zákonitosťami i so svojou schopnosťou myslieť proti sebe, pričom sa nevzdáva seba samého. Vec zbavená totožnosti, ktorú jej nanucuje myslenie, je protirečivá a nepripúšťa jednoznačnú interpretáciu. Práve táto vec na rozdiel od organizačne donucujúceho myslenia vedie k vytvoreniu negatívnej dialektiky, ktorá však nezavádza principiálne nové kategórie a termíny; niektoré štruktúrne jednotky hegelovskej dialektiky preberá v nezmenenej podobe, niektoré podrobuje kvalitatívnej transformácii. Oproti princípu transcendentálneho subjektu alebo absolútna sa kľúčovým momentom stáva princíp prvotnosti objektu, avšak objektu v celej jeho netotožnosti a inakosti. Osvienčim kalcifikoval filozofému čistej totožnosti ako smrť; v koncentračných táboroch sa podrobovalo usmrteniu všetko netotožné, individuálne a vyznačujúce sa inakosťou, ktoré sa počnúc negatívnou dialektikou stáva hlavným predmetom filozofie. Úloha podávať netotožné v jeho inakosti zbližuje filozofiu a umenie.

Umenie je podľa Adorna mimésis nepoškvrneného života.

V Adornovi pretrvávala pochybnosť o kolektívnom subjekte humanizácie, ktorú (pochybnosť) v jeho očiach potvrdzovalo uchopenie moci nacionálnymi socialistami, ktorému proletariát neodporoval, aspoň nie natrvalo, a stalinizmus. Iba myslenie, ktoré zbaví svet jeho tovarového charakteru, môže sprostredkovať jeho celistvosť a pripraviť vedomie potrebné na reálnu zmenu tohto stavu. Až vo svete oslobodenom od akéhokoľvek zvecnenia by racionalita už neobetovala úkonom myslenia ani subjekt, ktorý je jej nositeľom, ani jeho zovňajší svet.  D: Kierkegaard. Konštrukcia estetického (Kierkegaard. Konstruktion des Ästhetischen, 1933); spolu s M. Horkheimerom: Dialektika osvietenstva (Dialektik der Aufklärung, 1947); Filozofia novej hudby (Philosophie der neuen Musik, 1949); Minima Moralia. Reflexie z porušeného života (Reflexionen aus dem beschädigten Leben, 1951); K metakritike teórie poznania. Štúdie o Husserlovi a fenomenologických antinómiách (Zur Metakritik der Erkenntnistheorie. Studien über Husserl und die phänomenologischen Antinomien, 1956); Poznámky k literatúre. 3 zv. (Noten zur Literatur, 3 Bde., 1958–1965); Úvod do sociológie hudby (Einleitung in die Musiksoziologie, 1962); Tri štúdie o Hegelovi (Drei Studien zur Hegel. 1963); Zásahy. Nové kritické modely (Eingriffe. Neue kritische Modelle, 1963); Žargón autenticity (Jargon der Eigentlichkeit, 1965); Negatívna dialektika (Negative Dialektik, 1966) – hlavné dielo; Spor o pozitivizmus v nemeckej sociológii (Der Positivismusstreit in der deutschen Soziologie, 1969); Estetická teória (Ästhetische Theorie, 1970); Výchova k dospelosti, prednášky a rozhovory s Helmutom Beckerom z rokov 1959 až 1969 (Erziehung zur Mündigkeit, Vorträge und Gespräche mit Helmut Becker aus den Jahren 1959 bis 1969, 1970); Zobrané spisy v 20 zväzkoch (Gesammelte Schriften in 20 Bänden, hrsg. v. R. Tiedemann, 1970–1986; Sociologické spisy (Soziologische Schriften, 1971); Filozofia novej hudby (Philosophie der neuen Musik, 1972); Filozofická terminológia, 2 zv. (Philosophische Terminologie, 2 Bde., 1974); Korešpondencia s E. Krenekom (Briefwechsel mit E. Krenek, 1975).


adultotvorný lat.+sl. – tvoriaci dospelosť alebo završujúci jej utváranie sa.


adynamia (Aristoteles) – nemohúcnosť. :: Aristoteles.


ádžívika sa. – nertodoxné učenie indickej filozofie, popierajúce existenciu duše a súvisiace pôvodne s buddhizmom; niektorí autori nevylučujú, že bolo dokonca jeho formou. Podľa ádživiky všetko jestvujúce pozostáva zo štyroch živlov a života.

Zakladateľom ádživiky bol mudrc Márkandéja.

Učenie ádživiky sa podľa stredovekých védantistov zakladá na atomistickej idei; podľa ádživiky existujú štyri druhy atómov, z ktorých sa utvárajú štyri živly: zem, voda, oheň, vzduch.

Atómy sú večné, nedeliteľné a nezničiteľné a majú schopnosť spájať sa.

Život je vnímajúcno alebo poznávajúcno spojenia atómov, založené na agregáte superjemných atómov tvoriacich vedomie. :: filozofia 7. stor. pr. n. l., filozofia indická.


afairein (Aristoteles) – abstrahovať. :: Aristoteles.


afairesis (Aristoteles) – abstrakcia. :: Aristoteles.


afekt  lat. – krátkodobé prudké rozrušenie mysle; silný, búrlivo sa odohrávajúci relatívne (v pomere k nálade a vášni) krátkodobý emocionálny zážitok, ako napríklad zúrivosť, hrôza atď.


afektácia (Kant, I.) – schopnosť predmetu pôsobiť na zmyslové orgány. :: Kant, I. 


afinita  lat. – príbuznosť; príbuzenstvo; spolupatričnosť.


afinita (Kant, I.) – objektívny dôvod asociácie javov. :: Kant, I. 


afinita empirická (Kant, I.) – empiricky pozorovateľná vlastnosť javov zákonite sa spájať. :: Kant, I. 


afinita transcendentálna (Kant, I.) – vlastnosť javov všestranne sa spájať podľa nevyhnutných zákonov. :: Kant, I. 


afirmácia lat. – uisťovanie, ubezpečovanie.


agathon gr. – dobro.


agathon (Aristoteles) – dobro. :: Aristoteles.


agenéton (Aristoteles) – nevzniknuté. :: Aristoteles.


agens lat. – hybná sila, pôsobiaca podstata.


agere sequitur esse lat.  – činnosť vychádza z bytia, podmienkou činnosti je bytie.


agnotológia gr. – veda o nevedomosti – veda o strácaní vedomostí, o ktoré spoločnosť ako celok prišla najmä v dôsledku ukrývania alebo utajovania poznatkov, ničenia, straty, zašantročenia alebo zabúdania poznatkov a odloženia, odhadzovania alebo zavrhávania nadobudnutých poznatkov.


agnózia gr.  neznalosť, nevedomosť. Sokrates vzal agnóziu metodicky ako východisko poznania.


Agrippa (1. – 2. stor.) – starorímsky filozof, predstaviteľ neskorého skepticizmu. Známy predložením piatich trópov o nepoznateľnosti sveta. :: filozofia rímska.


achrónia gr. – bezčasie.


aisthéta gr. – αἰσθητά – zmyslovo vnímateľné (22;178).


Akadémia – háj v Aténach so sochami bohov a taktiež héroa Akadéma. Platón tu po svojom návrate do Atén v roku 389 pr. n. l. založil filozofickú školu, ktorá mala podľa vzoru pytagorejských škôl vedecký i náboženský charakter. :: školy sokratovské.


akcidens lat. – náhodná, dočasná, premenlivá vlastnosť nejakej veci.


akt lat. – úkon, výkon, čin.


akt ilokučný (Austin, J. L.) – zložka rečových aktov, ktorou hovoriaci vyjadruje svoj vzťah k oznamovanému obsahu, ako napr. pochybnosť, istotu a podobne, alebo svoj zámer voči adresátovi, napríklad sľub.

Ilokučný akt predpokladá lokučný akt.


akt lokučný (Austin, J. L.) – angl. locutionary act – povedanie, súčasť rečového aktu tvorená aktom vyjadrenia alebo vyslovenia určitého obsahu. Lokučný akt hovoriaci vykoná tým, že vysloví (povie) vetu alebo výpoveď zakotvenú v danej komunikačnej situácii, čím adresátovi oznámi obsah tejto vety alebo výpovede.

Lokučný akt pozostáva z týchto aktov:

 – fonetický akt (akt vytvorenia zvuku),

 – fatický akt (akt vyslovenia fémy),

 – retický akt (akt vyslovenia rémy),


akt rečový (Austin, J. L.) – prednesenie výpovede vykonané tromi aktami: lokučným, ilokučným a perlokučným.


aktivita lat. – zvýšená činnosť, aktívnosť, opak pasivity.


aktivita cieľavedomá – aktivita vykonávaná s jasným cieľom, účelná, plánovaná, premyslená podľa podľa určeného cieľa.


aktivita systému – spôsob správania systému, pri ktorom ide o samodeterminovanosť systému: na uskutočnenie aktivity systému nestačí udalosť okolia, ba takáto udalosť nie je ani nevyhnutná.


aktívny lat. – činný, výkonný, podujímavý, opak pasívneho.


Albert Veľký (1193 – 1280) – lat. Albertus Magnus – nemecký filozof, predstaviteľ vrcholnej scholastiky, teológ a prírodovedec, zvaný doctor universalis, autor rozsiahleho diela, v ktorom sa pokúsil integrovať novoplatonizmus, augustinizmus, aristotelizmus a prvky arabskej filozofie na báze korpusu prírodovedeckých poznatkov jeho doby.

Dielo Alberta Veľkého predznamenalo systém Tomáša Akvinského úsilím vyrovnať sa s Aristotelovou filozofiou, pričom sa mu podarilo prekonať dovtedajší eklektický aristotelizmus. :: anjel (Albert Veľký), filozofia (Albert Veľký).


Alcuin (735 Northumbria – 19. máj 804 Tours)  anglosasky: Alchvine – vedúca osobnosť dvorskej školy (schola palatina) Karola Veľkého a tvorca trojstupňového vzdelávacieho systému: trivium – quadrivium – theologia.


altruizmus lat. – ľudomilnosť – nezištná starostlivosť o blaho iných.


ambiguita (fenomenológia)  dvojznačnosť, dvojitosť, dvojzložkovosť, podvojnosť.

„Filosofie ‚ambiguity‘ zdůrazňuje fakt, že autentický člověk jednak myslí, jednak jedná, jednak sa odvrací od světa a stahuje sa do sebe, jednak sa ve světě angažuje. Jde o polaritu těla a duše, světa a vědomí. V tom je rozdíl od ‚ambivalence‘ lidské duše  jak na ni ukázal už Dostojevskij: prahne po čistotě již v okamžiku, kdy se oddává neřesti, a nenávidí, když miluje.“ (484;103)


amfibólia gr. – dvojznačnosť, dvojzmysel vznikajúci významovou zámenou slov rovnakého znenia.


Amicus Plato, sed magis amica est veritas lat. – Platón je priateľ, ale ešte väčším priateľom je pravda. Parafráza výroku pripisovaného Aristotelovi.


an sich nem. – lat. in se (v sebe, osebe). Termín zaviedol Wolff na označenie veci, predmetu samého osebe. Od čias Kanta sa používa na označenie nepoznateľnej veci osebe.


analogon rationis lat.  – obdoba rozumu. (U Leibniza nižšie formy vedomia, vlastné živočíchom.)


analýza gr. – rozklad, rozčlenenie, jedna zo základných metód a myšlienkových operácií; je to rozklad nejakého celku na jeho zložky, súčasti, ktorý smeruje k nejakým relatívne najjednoduchším zložkám, za ktoré sa ďalej už nepokračuje (prvky). Čiže pojmy časti, celku a prvku tvoria jadro matrice kategórií aplikovaných v priebehu analyzovania.

Historický typ, druh alebo povahu analýzy podstatne ovplyvňuje to, aké ďalšie významové útvary (najmä kategórie) intervenujú v priebehu jej realizácie. Ak napríklad pri analýze jazyka prevažujú logickosyntaktické a logickosémantické kategórie, hovoríme o logickosyntaktickej a logickosémantickej analýze jazyka, alebo ak v jadrových kategóriách uplatňovaných v priebehu analýzy začne zaujímať dominantné miesto kategória vzťahu, hovoríme o vzťahovej analýze a pod.

Analýza je postup, v ktorom sa jednota (celok) rozkladá na svoje časti. Analýza v tomto zmysle môže tvoriť súčasť analyticko-syntetickej metódy, v rámci ktorej na ňu nadväzuje syntéza (10;23). :: analýza systémová.


analýza filozofická  jedna zo základných filozofických metód, ktorej povaha závisí od toho, celok čoho je jej predmetom, či v nej ide o rozbor celku dajakého úseku mimojazykovej skutočnosti alebo jazykovej skutočnosti, či o rozbor celku dačoho fantastického, vymysleného, alebo dajakého bežného významového útvaru vyjadreného prostriedkami prirodzeného alebo formalizovaného jazyka, či o analýzu logického dôkazu alebo prúdu zážitkov atď. :: analýza.


analýza logická dôkazu – uvedenie úplného výpočtu premís. V praxi sa totiž často „samozrejmé“ premisy dôkazu výslovne neuvádzajú. „Někdy se nám tento postup jeví jako zbytečně puntičkářství a jistě není cílem logiky zavést do praxe mnoho slov o samozřejmostech. V případech sporných, složitých a neprůhledných je to však nutné, abychom mohli zkontrolovat, zde všechny potřebné předpoklady důkazu jsou skutečně pravdivé.“ (4;11) :: logika.


analýza logická jazyka prirodzeného  skúmanie štruktúry jazykových výrazov z hľadiska logiky s cieľom využiť ich pre dedukciu alebo pre logické vyplývanie. :: logika.


analýza systémová filozofie – jedna z metód metafilozofického skúmania filozofie a väzieb medzi zložkami jej náplne (filozofémami) s cieľom vytvoriť model filozofie ako systému.

Napríklad práve čítaný slovník je hypertextovou implementáciou výsledkov skúmania týchto stránok alebo rezov systémom filozofie:

    1. momentálny prierez štruktúrou systému filozofie;
    2. genetická a dynamická dominanta štruktúry systému filozofie;
    3. nevyhnutné externé súvislosti štruktúry systému filozofie.

:: analýza systémová, filozoféma, filozofia, metafilozofia, model filozofie, obraz filozofie, parafilozoféma, systém filozofie, štruktúra systému filozofie.


Anaxagoras (500 – 428 pr. n. l. / 427 pr. n. l.) = Anaxagoras z Klazomén – starogrécky filozof, matematik a astronóm, priateľ Periklov, Euripidov a ďalších významných Aténčanov, autor diela "O prírode (Peri fyseós)", ktoré vrchnostenské orgány nechali spáliť, keď Anaxagora obvinili z bezbožnosti. Akmé Anaxagora spadá pravdepodobne do rokov 470 – 460 pr. n. l.

U:

Svet (kosmos = poriadok) sa rodí z chaosu.

Chaos je totálne premiešavajúcno sa prvotných vecí (chrémata) neobmedzených tak čo do množstva ako aj čo do malosti. V dôsledku tejto okolnosti, t. j. bytia pohromade neobmedzeného množstva neobmedzene malých (pôvodných) vecí, bola každá z nich nezreteľná.

Diferencovanie sa pôvodne chaotickej prazmesi prvotných vecí sa uskutočňuje vírivým pohybom vychádzajúcim z jedného bodu a strhávajúcim so sebou čoraz viac semien, ktoré sa sústreďujú na dvoch protikladných póloch: na jednom sa zhromažďujú teplé, suché, svetlé a zriedené semená, na druhom naopak chladné, vlhké, tmavé a husté semená.

Vznikanie súcien sa deje zlučovaním prvotných vecí, zanikanie súcien sa deje rozlučovaním prvotných vecí.

Ovládajúcnom celého tohto diania (usporadujúcna sveta, vznikania a zanikania v ňom) je rozum (nous [nús]). Nous transcenduje chaos, nepochádza z neho a je nezávislý od neho. :: filozofia starogrécka, filozofia staroveká, predsokratici.


Anaximandros (asi 610 – skoro po 546 pr. n. l.) – starogrécky filozof, žiak Tálesa z Milétu. Bol najhlbším mysliteľom milétskej školy, „lebo svojím výkladom o apeire už aspoň naznačil osobitosti filozofického skúmania sveta.“ (6;47.) Apeiron (čiže neobmedzeno) považoval za počiatok (arché) všetkého; z apeironu sa podľa Anaximandra postupne vylučovali protiklady (teplo a chlad, vlhko a sucho); z ich vzájomného pôsobenia sa vyvinulo existujúce usporiadanie sveta. K prírodným zmenám dochádza v dôsledku boja protikladov. Človek sa vyvinul zo živočíchov iného druhu. Zem je tvaru valca a voľne sa vznáša uprostred vesmíru.

Údajne napísal prvé filozofické dielo v Grécku, ktoré sa spomína pod názvom O prírode. Anaximandros ako prvý použil na označenie pralátky, z ktorej vznikol svet, termín arché. :: apeiron (Anaximandros), predsokratici.


Anaximenes (asi 585 – 528 pr. n. l.) – starogrécky filozof, predstaviteľ milétskej školy. Za základ všetkého považoval (obrazne povedané) vzduch, ktorý je podľa neho nekonečný, večný a pohyblivý: je to večné všeprenikajúce, všeobklopujúce. všeoživujúce a všeriadiace (všespôsobujúce, všeovplyvňujúce) pohybujúcno, presnejšie zhusťujúcno (čím všetko vyvstáva) a zrieďujúcno (čím všetko zaniká). Zhusťovaním sa tvoria oblaky, potom voda a napokon zem a kamene. Zrieďovaním sa vzduch mení na oheň. Vzduch je dušou aj všeobecným prostredím pre nespočetné vesmírne svety. Hviezdy sú ohne, ich teplo však necítime, pretože sú veľmi ďaleko, avšak sú bližšie než planéty. :: predsokratici.


androcentrizmus gr.+ lat. – jednostranné uprednostňovanie mužského pohľadu na svet, mužského pristupovania, mužskej perspektívy.


Andronikos z Rodu (asi 1. pol. 1. stor. pr. n. l. Rodos – koniec 1. stor. pr. n. l. Rodos) – grécky filozof, desiaty scholarcha peripatetickej školy po Aristotelovi.

Andronikos z Rodu vynikal ako komentátor a vydavateľ Aristotelových diel. Jeho vydanie Aristotelových spisov (v 40–20 pr. n. l., podľa iných pred rokom 50 pr. n. l.) podnietilo štúdium Aristotelovho učenia a stalo sa všeobecne používaným v neskorom staroveku.

Dielo Peri pathón (O vášňach), zachované pod Andronikovým menom, je nepravý spis (61;103).


anegoita gr. + lat. – stav bytia ľudského indivídua, ktoré sa ocitlo bez ega, bez ja a napriek tomu je identifikovateľné. Toto anegoitné ľudské indivíduum sa identifikuje na základe vzorca, tvaru ustávania utrpenia okolo neho. Proces dosahovania anegoity je deegoizácia (nem. Entichung).


anjel (Albert Veľký) – čisto duchovná bytosť. Anjeli sa líšia len hierarchiou stupňa a večného poriadku (nelíšia sa individuálne).


antecedens – consequens lat. – predchádzajúce – nasledujúce (následok, dôsledok).


antifundamentalizmus lat. – vo filozofii vedy: negatívny postoj k presvedčeniu, že existuje nejaký jediný možný základ celého systému vedeckého poznania.


antinómia gr. – protichodnosť, základný rozpor; dvojica vzájomne si protirečiacich výrokov, ktoré však (každý z iného dôvodu) považujeme za pravdivé.


antropinum gr. – podstata ľudskosti, to, bez čoho by človek nebol človekom.


antropológia filozofická – 1. smer súčasnej filozofie alebo filozofická koncepcia človeka, v ktorej prevláda úsilie o celostný výklad človeka. Na vývin filozofickej antropológie najviac zapôsobila Schelerova syntetická koncepcia človeka.

K najvýznamnejším predstaviteľom filozofickej antropológie patrí H. Plessner, A. Gehlen, M. Landmann, E. Rothacker.

2. filozofická disciplína, ktorá sa zaoberá človekom v jeho celistvosti; súčasť teoretickej filozofie (1;47).


antropozofia gr.  učenie R. Steinera zamerané na obnovenie spojenia človeka s vyššími svetmi (ukrývajúcimi v kozmickej pamäti dokonalé poznanie) s cieľom doviesť človeka k dokonalosti.

Antropozofia chápe človeka ako kompozíciu fyzického, éterického a astrálneho tela, pričom vedomie človeka alebo jeho ja sa môže v stupňovitom vývoji inkarnácií približovať k antropozofickému ideálu človeka.

Antropozofia vyrastá bezprostredne z teozofie, od ktorej sa odtrhla intenzívnejšou recepciou kresťanských významových útvarov a otvorením sa ideám rozekruciánstva, stále však na báze významového univerza hinduizmu.

Podporu týchto procesov zabezpečuje systémom waldorfských škôl založeným roku 1919 v Stuttgarte.


apeiron (Anaximandros) – neobmedzené – počiatok a základný prvok vecí; neobmedzená podstata, z ktorej vznikajú všetky nebesia i svety v nich. „Z čoho veci vznikajú, do toho vraj tiež podľa nutnosti zanikajú; lebo si za neprávosti navzájom splácajú pokutu a trest podľa určenia času“.

Neobmedzené (apeiron) nemá počiatok. Je božské, nesmrteľné a nehynúce; je večné a vôbec nestarne. Obsahuje všetky svety. Vylúčili sa z neho nebesia a vôbec všetky svety, ktoré sú nesčíselné (6;51, 52).


apodiktický (fenomenológia)  platný bez výnimky, nezvratne, bezpodmienečne, celkom istý, logicky zdôvodnený.

„‚Apodikticky‘ platný je závěr deduktivního úsudku, např. geometrický teorém. Apodiktická pravda je totožná s pravdou nutnou, nepopiratelnou, která nemůže být uvedena v pochybnost ničím a nikým. U Husserla apodiktická evidence značí takovou evidenci, o níž sa absolutně nijak nedá pochybovat. Apodiktických pravd dosahuje fenomenologickou metodou. V Husserlově životě byla apodiktičnost zdrojem četných vnitřních konfliktů  bránila mu zveřejňovat četné rukopisy, které nepovažoval za apodikticky nevývratné. (Srov.: evidence)“ (484;103).


aprezentácia (fenomenológia)  nem. Appräsentation  nepriame vnemové sprítomnenie predmetu pomocou priameho sprítomnenia iného predmetu, napr. zadnej časti objektu pomocou čelnej, jedného aspektu prostredníctvom iného. „Druhého poznávam pomocou vcítenia (Einfühlung). Telo „druhého“, iného človeka vnímam ihneď ako telo druhého „ego“ cestou asimilatívnej analógie s mojim vlastným „ja“. Moje vnímajúce ego je s vnímaným ego spriahnuté do páru (Paarung)“ (484;103).


apriorita lat.  nezávislosť od skúsenostných obsahov.


arbitrium liberum lat. – slobodné rozhodnutie, sloboda vôle.


Arendtová, Hannah (14.10. 1906 Linden, Hannover – 4. 12. 1975 New York) – americká filozofka a politologička nemeckého pôvodu, ktorá vo svojej filozofii nadviazala na M. Heideggera, E. Husserla, K. Jaspersa a R. Bultmanna. Filozofickému skúmaniu podrobovala o. i. fenomény práce, vyrábania, konania ako tri základné rozmery ľudskej existencie. Dôležité sú i jej príspevky k výskumu politickosti, totalitarizmu, antisemitizmu.

Náš život by mal podľa Arendtovej smerovať k rovnováhe aktivity a rozjímania.


argument lat. –– postupnosť výrokov, z ktorých jeden (ten, ktorý sa zdôvodňuje) sa nazýva záver a ostatné výroky (tie, pomocou ktorých sa zdôvodňuje záver) sa nazývajú premisy.

Činnosť zostavovania argumentu je argumentácia.

Väzba medzi premisami argumentu a záverom argumentu, na ktorej sa zakladá deduktívne vyplývanie, sa nazýva pravdivostná závislosť. :: argument platný deduktívne, argument platný logicky, jazyk logiky, logika, premisy argumentu, schéma argumentu, štruktúra argumentu formálna, vyplývanie logické, záver argumentu.


argument (Zouhar, M.)  určitá postupnosť viet nazývaných výroky (tvrdenia) (89;12).


argument funktora – vhodný výraz, ktorý možno dosadiť na prázdne miesto funktora, čím vzniká úplný zložený výraz (4;33). :: logika.


argument platný deduktívne – argument, záver ktorého je len (čisto) dôsledkom premís argumentu; v závere deduktívne platného argumentu sa nevyskytuje nová informácia alebo tvrdenie, ktorého pravdivosť by nevyplývala z pravdivosti premís tohto argumentu.

Deduktívna platnosť argumentu za zakladá na formálnej štruktúre argumentu.

 :: logika.


argument platný logicky  argument, ktorého platnosť možno zdôvodniť pomocou dedukcie. :: argumentácia, logika.


argumenta ponderantur, non numerantur lat. – sila dôkazov spočíva v ich presvedčivosti, a nie v počte.


argumentácia lat. – zdôvodňovanie pravdivosti tvrdenia pomocou iného tvrdenia alebo tvrdení; činnosť zostavovania argumentu.

Logiku na argumentácii zaujíma jej logická zložka, tvorená argumentom. :: logika, premisy argumentu, usudzovanie (logika), záver argumentu.


argumentum ad hominem lat. – dôkaz rátajúci s citmi presvedčovaného.


argumentum ad rem lat. – argument založený na pravých okolnostiach vecí, na skutočnosti.


argumentum ad veritatem lat. – objektívny dôkaz.


argumentum baculinum lat. – doslovne: palicový argument – hmatateľný dôkaz.


argumentum e contrario lat. – dôkaz z opaku.


argumentum e silentio lat. – argumentum a silentio, argumenzm ex silentio – dôkaz postavený na zamlčaní nejakej skutočnosti.


arché (Táles z Milétu) – voda (6;50).


archetyp (Jung, C. G.) – typická, univerzálna forma vnímania, myslenia, chápania, správania, tvoriaca súčasť duševného dedičstva ľudstva a symbol kolektívneho nevedomia. Termín začína Jung používať v roku 1920.


archív (Foucault, M.) – pravidlá generovania nových diskurzívnych objektov, proces, ktorý vedie k nahradeniu jednej vedeckej formácie druhou.


Aristoteles (384 pr. n. l. Stageira – 7. 3. 322 pr. n. l. Chalkis na Euboi)



– starogrécky filozof a encyklopedický vedec (polyhistor), najväčší predstaviteľ starovekej filozofie, zakladateľ logiky a mnohých ďalších špeciálnovedných odvetví (psychológie, zoológie, meteorológie atď.). Pôvodne člen Starej Akadémie.

V stredoveku Aristotela nazývali jednoducho Filozof.

Jadrom Aristotelovej filozofie je ontológia, ktorú nazýva "prvá filozofia" a ktorú vytvoril kritickým pretvorením Platónovej teórie ideí.

S Platónom sa zásadne rozchádza v tom, že neuznáva idey odlúčené od vnímateľných vecí. Na druhej strane v súlade s Platónom rozoznáva na každej veci látku (hýlé) a tvar (morfé; eidos). K tomu, aby vznikli konkrétne veci sú potrebné štyri faktory (príčiny): látka, tvar, účel a hybná príčina. Látka je možnosťou, tvar skutočnosťou; prechod od možnosti ku skutočnosti sa realizuje pohybom.

Skutočnosť je vyšším a lepším stupňom existencie ako možnosť. Zmenu možnosti na skutočnosť môže spôsobovať iba taká príčina, ktorá je sama skutočnosťou. Keďže svet a dianie v ňom je večné, musí existovať príčina pohybu, ktorá je takisto večná, avšak nehybná: prvý hýbateľ, boh (próton kínún akínéton). Základnou charakteristikou boha je to, že je čistým myslením, myslením, ktoré myslí seba samé (noésis noéseos). Prvý hýbateľ, pretože je absolútne dokonalý, uvádza hmotný svet do pohybu ako predmet lásky. Tento prvý hýbateľ je rozum, účel a zákon, ktorý je najvyššou zábezpekou poriadku vo svete.

V teórii poznania Aristoteles kládol dôraz na zmyslové poznanie. Cieľom poznania sú pojmy, ktorým v realite zodpovedajú tvary. Poznanie tvarov nie je možné bez pozorovania mnohých jednotlivých vecí.


B:

  • * 384 pr. n. l.
  • Aristoteles bol synom Nikomacha, dvorného lekára Amynta II., macedónskeho kráľa a starého otca Alexandra Veľkého.
  • 367 pr. n. l. – Aristoteles prichádza do Atén; vstupuje do Platónovej Akadémie, kde pôsobí viac ako 20 rokov: zaoberá sa výskumom prírody. Diela Eudemos, Sofistes a Politikos (zachovali sa z nich len fragmenty). Po Platónovej smrti opúšťa Atény a pobýva istý čas v Assose a v Mytiléne.
  • 343 pr. n. l. – sa stáva učiteľom Alexandra Macedónskeho.
  • 335 pr. n. l. – návrat do Atén; zakladá svoju vlastnú školu, zvanú peripatetická, podľa zvyku prechádzať sa so žiakmi pri vyučovaní v parku. Počas 13 rokov spravovania svojej školy píše svoje hlavné zachované diela.
  • 323 pr. n. l. – smrť Alexandra Veľkého; Aristoteles opúšťa Atény v dôsledku vzrastu opozície proti promacedónskej politike, ktorej bol prívržencom, a usadzuje sa na Euboi, na majetku svojej matky.
  •  322 pr. n. l.
  • 65 n. l. – Andronikos z Rodu katalogizuje Aristotelove spisy, pričom súbor problémov, ktoré sa v tomto usporiadaní dostali za prírodovedno-fyzikálne úvahy.


D:

Rané diela:

Protreptikos

O filozofii


Logické spisy (Organon):

Kategórie

O vyjadrovaní

Prvé analytiky

Druhé analytiky

Topiky

O sofistických dôkazoch


Fyzikálna (prírodnofilozofické) spisy:

Fyzika

O nebi

O vzniku a zániku

Meteorologiky


Psychologické spisy:

O duši

Parva naturalia


Biologické spisy:

O častiach zvierat

O pohybe zvierat

O chôdzi zvierat

O vzniku zvierat


Filozofické spisy:

Metafyzika / súbor štrnástich kníh o prvej filozofii a teológii

Etika Nikomachova

Etika Eudemova

Politika

Rétorika

Poetika


Ďalšie spisy:

Ústava aténska


Nezachované spisy:

• lekárske spisy

• spisy rozoberajúce ústavy gréckych štátov

:: adynamia (Aristoteles), afairein (Aristoteles), afairesis (Aristoteles), agathon (Aristoteles), agenéton (Aristoteles), čas (Aristoteles), filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, kategória (Aristoteles), látka prvá (Aristoteles), pravda (Aristoteles), thixis (Aristoteles).


Aristoteles: O filozofii – rozsiahly dialóg, z ktorého sa zachovali len fragmenty.


Aristoteles : O nebi – gr. Peri ouranou, lat. De caelo – prírodovedecký spis, tvoriaci 4 knihy, v ktorom Aristoteles podáva všeobecnú kozmológiu a skúma zloženie sveta, jeho večnosť, hviezdy. Obraz sveta, ktorý tu vypracoval Aristoteles, bude charakteristický pre stredozemné civilizácie až do konca stredoveku. Je to obraz sveta, ktorý pretrvá takmer dve tisícročia, v škole sa ho bude učiť ešte Dante a Shakespear: geocentrický systém, podľa ktorého všetky nebeské telesá obiehajú okolo Zeme.

Nehybná Zem je centrom celého vesmíru. Nehybnosť Zeme vyplýva z faktu, že vesmírny pohyb Zeme by sa musel prejaviť v zdanlivom protismernom pohybe hviezd, čomu pozorovania odporujú.

Okolo Zeme obiehajú po dokonalých kruhových dráhach na koncentrických pevných sférach

– Mesiac,

– Slnko,

– Merkúr,

– Venuša,

– Mars,

– Jupiter,

– Saturn.

Najďalej od Zeme je napokon sféra nehybných hviezd.

Aristoteles rozlišuje sublunárnu oblasť (od Zeme po sféru Mesiaca) a supralunárnu oblasť (nad sférou Mesiaca).

Sublunárnu oblasť tvoria štyri základné elementy:

– oheň,

– vzduch,

– voda,

– zem.

Supralunárnu oblasť tvorí absolútne beztiažový éter, z ktorého pozostáva Slnko a každá z hviezd.

Supralunárnu oblasť tvorí absolútne beztiažový éter, z ktorého pozostáva Slnko a každá z hviezd.

Kométy sú krátkodobé atmosférické javy.

Mliečna cesta sú éterické výpary, vyvolané rýchlym pohybom hviezd okolo Zeme.


Aristoteles : Organon – súbor Aristotelových logických spisov označených takto (gr. Organon = Nástroj, totiž nástroj poznania) antickými komentátormi. Organon zahrnuje:

Kategórie (lat. Categoriae) – spis rozoberajúci definície desiatich základných kategórií.

O interpretácii (lat. De interpretatione) – spis pojednávajúci o vete a súde.

Prvé a druhé analytiky (lat. Analytica priora et posteriora) – skúmanie procesu sylogizmu.

Topiky (lat. Topica) – výklad o dôkazoch z pravdepodobnosti.

O sofistických dôkazoch (lat. Sophistici elenchi) – diskusia o klamných argumentoch sofistov.


Aristoteles : Protreptikos – dialóg, v ktorom Aristoteles odporúča zasvätiť život teoretickému bádaniu.


aristotelizmus – významný prúd európskej filozofie, ktorý pramení v Aristotelovom učení a zahrnuje viaceré filozofické školy a podprúdy, ktorým je spoločné nasledujúce:

• umiernený realizmus,

• náuka o štyroch príčinách,

• náuka o zmyslovom pôvode poznania,

• výklad pohybu ako prechodu z možnosti do uskutočnenia,

• hylémorfizmus,

• zaradenie prvej filozofie (metafyziky) do systému vied.

Odlišujú sa podľa toho, aký typ konštelácie kategórií intervenuje v ich skúmaní miesta človeka vo svete, napríklad či medzi týmito kategóriami je kategória Boha a aká kategória Boha (kresťanského Boha, Alaha) alebo nie je.

Z diachronického hľadiska sa vyčleňuje:

• pôvodný aristotelizmus Aristotelových nástupcov v peripatetickej škole, Teofrastos a ď.

• stredoveký aristotelizmus kresťanský, arabský a židovský,

• aristotelizmus dialektikov ranej scholastiky (Anselm z Besate),

• aristotelizmus scholastikov 13. storočia s hlavným predstaviteľmi Albertom Veľkým a Tomášom Akvinským,• renesančný averroizmus,

• renesančný alexandrizmus,• španielska scholastika 16. a 17. storočia (F. Suárez),

• novoscholastika 19. a 20. storočia (F. Brentano, J. Maritain, J. Pospíšil, M. Habáň a ď.)


ars (antika rímska) – zručnosť vo vytváraní vecí alebo obratnosť v organizovaní podľa určitých pravidiel.


ars (stredovek) – to ktoré zo slobodných umení. :: stredovek.


asocianizmus lat. – prístup k duševnému dianiu, riadiaci sa ideou, že procesy, ktoré ho tvoria, sa uskutočňujú združovaním (asociáciou) myšlienok, predstáv a ďalších útvarov psychiky. Asociácia týchto útvarov alebo procesov môže podľa asocianizmu vznikať v dôsledku

• podobnosti predmetov reprezentovaných útvarmi psychiky a majúcich medzi sebou niečo zhodné);

• blízkosti (asociácia predmetov alebo udalostí vyskytujúcich sa pri sebe v priestore alebo čase);

• kontrastu (asociácia predmetov vyznačujúcich sa ich vzájomnou protikladnosťou).

S ideami asocianizmu sa stretávame už v diele Platóna a Aristotela, ktorí ich využili pri reflexii procesov zapamätávania si.

So systematickou aplikáciou týchto ideí začal D. Hartley, J. Priestley a D. Hume v 18. stor.

Zásluhou J. F. Herbarta, J. S. Milla a neskôr Th. Ziehena, H. Ebbinghausa a G. E. Müllera sa asocianizmus vyvinul do dominujúceho smeru psychológie 19. stor., až napokon sa ukázalo, že teória asociácie je neudržateľná predovšetkým v dôsledku jej mechanistickej a introspektivistickej osnovanosti, no výskumu asociácií sa naďalej venuje pozornosť prostriedkami súčasnej psychológie (napr. asociačný experiment) s cieľom odhaliť osobitosti psychických procesov, ako napríklad významové asociácie, ich úloha v učení atď.


atomistika gr.  učenie o diskrétnej (pretržitej) štruktúre hmoty (z atómov a iných mikročastíc). S historicky prvou formuláciou atomistiky prišli staroindické učenia njája a vaišéšika. :: atomistika (fyzika), fyzika atómová.


atomizmus gr.  smer prírodnej filozofie, podľa ktorého sa látky skladajú z nepatrných, ďalej nedeliteľných častíc (atómov). Prvé atomistické učenia vypracovali staroindické učenia njája a vaišéšika a na Západe predstavitelia starogréckeho atomizmu Leukippos a Demokritos.


atomizmus starogrécky  starogrécka atomistika  učenie predsokratovských filozofov Leukippa a Demokrita o diskrétnej (pretržitej) štruktúre hmoty tvorenej z atómov a prázdna; atómy sú nepatrné posledné a nedeliteľné, nestvoriteľné a nezničiteľné čiastočky, odlišujúce sa hmotnosťou, rýchlosťou pohybu a vzájomným rozmiestnením a počtom v telesách, od čoho závisia aj rôzne kvality vecí.


atribút lat. – 1. podstatná, trvalá, základná neoddeliteľná vlastnosť predmetu, bez ktorej nemôže predmet ani jestvovať, ani byť myslený.

2. predmet, ktorý sa pridáva k soche alebo obrazu ako poznávací znak vzťahujúci sa na jej postavenie, na zázraky alebo zvláštne udalosti jej života.


Augustinus, Aurelius (13. 11. 354 Tagaste (Numídia) dn. Souk-Ahras (Alžírsko)  – 28. 8. 430 Hippo Regius (Numídia), na území dnešného Tuniska) – kresťanský teológ, filozof a mystik, cirkevný otec, predstaviteľ latinskej patristiky, predstaviteľ panenteizmu, jeden zo zakladateľov západnej kresťanskej kultúry (od roku 395 biskup v Hippone Regiu). Bol silno ovplyvnený novoplatonizmom Plotina. Jeho učenie sa pokladá za najpozoruhodnejší a najdokonalejší prejav patristického myslenia.

Medzi antickými ľuďmi vynikol neprekonateľnou schopnosťou vyjadrovať pocity.

V dogmatických sporoch s rôznymi heretikmi a schizmatikmi rozvinul kresťanskú vierouku,do ktorej nechal preniknúť niektoré idey novoplatonizmu. Podobne ako Sokrates sa odvracia od prírody a kozmu a zaujíma sa o ľudské vnútro: Noli foras ire, in te redi, in interiore homine habitat veritas (Nechoď von, do seba sa vráť, vo vnútri človeka pravda prebýva). Základom ľudskej bytosti je ľudská vôľa, ktorá riadi aj myslenie a uvádza do pohybu všetky ostatné duševné sily. Zdrojom všetkých vecí je Boh a božia prozreteľnosť určuje v rozhodujúcej miere chod vecí.

V zhode s apoštolom Pavlom učil, že človek je od prirodzenosti neschopný konať dobré skutky (náuka o dedičnom hriechu), že však určití jednotlivci sú z milosti božej predurčení k večnému spaseniu (predestinácia). Dôležitá je tu však všemocnosť božej lásky ako najvyššie dobro stojace v protiklade k zlu ako k ničote a tme.

Zmysel dejín spočíva v zápase dobra a zla, v boji božej obce (civitas Dei, je založená symbolicky Abelom) a obce pozemskej (svetského štátu, civitas terrena, založenej Ábelovým vrahom Kainom), ktorý skončí víťazstvom kráľovstva božieho. Augustinus vidí príslušníkov božej obce aj mimo cirkvi, takže výťažky antickej kultúry sa môžu zachovať aj v kresťanskom svete.

Boh je najvyšším princípom a zdrojom sveta, najvyšším absolútnym a jednotným bytím, najvyššou pravdou a najvyšším dobrom (unum, verum, bonum).

Kreacionizmus

Svet stvorila božia tvorivá podstata z ničoho. Augustin uvádza po prvý raz do filozofického kontextu náboženskú myšlienku, že Boh stvoril svet z ničoho (creatio ex nihilo). To bolo novinkouoproti niekdajším antickým koncepciám, ktoré predpokladali, že demiurgos stvoril svet z hmoty existujúcej od večnosti.

Všetko konečné má svoje obmedzené bytie od božej tvorivej podstaty. Božia myseľ v sebe obsahuje na spôsob ideí podstatné tvary všetkých vecí, ktoré sa podľa týchto vzorov vo svete utvárajú. Poznať svet možno len poznávaním onej absolútnej pravdy, ku ktorej vedie cesta poznávaním seba samého, svojej vlastnej duše. Všetko poznávanie je len poznávaním Boha cez sebapoznanie (ver, aby si rozumel).


Austin, John Langshaw (26. 3.1911 Lancaster – 8. 2. 1960 Oxford) – anglický filozof, predstaviteľ analytickej filozofie, konkrétne ordinary language philosophy(filozofie prirodzeného jazyka), tvorca teórie rečových aktov.Austin nadväzoval na G. E. Moora. Austine podobne ako Wittgenstein dospel k názoru, že ak analyzujeme jazyk, nemôžeme sa obmedziť na logickú analýzu tvrdení, ale musíme vziať do úvahy aj rozkazy, priania atď. Z Austinových prác vyrastá teória rečových aktov, ktorá vysvetľuje jazyk na základe konania. Na Austina zasa nadväzuje o. i. najmä Grice a J. R. Searle.

Austinov hlavný prínos spočíva v jeho koncepcii rečových aktov, podľa ktorej vyjadrením vety sa za normálnych okolností vykoná konanie v troch rôznych dimenziách:

1. vôbec niečo hovoríme alebo tematizujeme (toto je lokučný akt),

2. lokučným aktom sa robí niečo, čo prekračuje číru tematizáciu faktu; ono tematizované sa napríklad odporúča, požadujeme to,pýtame sa na to, tvrdíme to ako pravdivé (toto je ilokučný akt); každý ilokučný akt sa – prinajmenšom principiálne – dá jazykovo explicitne vykonať;

3. dosahuje sa istý psychický účinok: adresát vyjadrenia sa teraz napríklad čuduje, je presvedčený, je ochotný pomôcť, je zastrašený – ak nastane takýto účinok, tak sa vyjadrením uskutočňuje aj perlokučný akt. Austin chápe jazyk ako činnosť tvorenú rečovými aktmi, ktoré rozdeľuje na akty lokučné, ilokučné a perlokučné.

Austine rozpracúval aj teóriu zmyslových dát. – D: The Foundations of Arithmetic. A logico-mathematical enquiry into the concept of number, 1950; Philosophical Papers, 1961; How To Do Things with Words, 1962 (odprednášané 1955), Sense and Sensibilia, 1962, (S. Nuccetelli a G. Seay eds.) Philosophy of Language: The Central Topics, 2007.



autopsia gr.  poznanie nadobudnuté vlastným pozorovaním; vlastná skúsenosť, vlastné poznanie. :: autopsia (anatómia).


Avenarius, Richard Heinrich (19. 11. 1843 Paríž –18. 8. 1896 Zürich)– švajčiarsky filozof, zakladateľ empiriokriticizmu.

Avenarius uskutočnil genetický rozbor myslenia, rozbor funkcie a genézy vedenia; pýtal sa na biologický prospech uskutočňovaného vedenia; vypracoval psychologickú teóriu poznania a program filozofie skúsenosti; kládol otázky týkajúce sa zmyslu vedeckých tvrdení a dosahu ich platnosti. Avenariovi ide o návrat k prirodzenosti, k prirodzenému pohľadu na svet, ktorý je zatemňovaný nekritickým preberaním predsudkov, ktoré sa zrodili vo vede v priebehu stáročí. Táto túžba po návrate k prirodzenosti, snaha očistiť skúsenosť od všetkých dodatkov vložených do nej neprávom, zbližuje empiriokriticizmus s duchom moderných ideových prúdov, ktoré sa odvracajú od ideálov racionalizácie sveta a hľadajú čistú, prirodzenú situáciu človeka vo svete (prirodzený svet).

Avenariova filozofia sa vyznačuje aktivistickou orientáciou: človek sa odlišuje od všetkého ostatného činným postojom k svetu a nie trpným prepisom tohto sveta. Odhalenie čistej skúsenosti nie je objavením situácie zrkadla, v ktorej by sa mal ocitať človek; táto situácia je situáciou prirodzeného a spontánneho organizátora všetkého daného.


axiológia gr. – filozofická disciplína, filozofické skúmanie podstaty hodnôt; filozofia hodnôt/hodnoty, ktorej založenie sa pripisuje R. H. Lotzemu. Niekedy axiológiu chápu ako všeobecnú teóriu hodnotenia a hodnôt širšiu než filozofia hodnôt. Hodnotenie sa pritom chápe ako súhrn duševných procesov a funkcií, ktorými hodnoty zisťujeme, odhaľujeme alebo tvoríme; hodnota je predmetom alebo výsledkom hodnotenia.

Axiológia je jedna z antropologických disciplín.

Axiológia sa člení na teóriu hodnotenia a teóriu hodnôt.

Axiológia tvorí všeobecný teoretický základ viacerých špeciálnych axiologických disciplín, ako sú ekonómia, estetika, etika, jurisprudencia atď.

V axiológii ide o opis, analýzu a zmysluplnú klasifikáciu zložiek hodnotiaceho procesu, t. j. duševných procesov, ktorými živá osobnostná totalita zaujíma určitý postoj k svojim vlastným psychofyziologických stavom a prejavom a takisto k objektom obklopujúceho ju sveta. Hodnotiaci proces môže mať formu emócie, postoja alebo hodnotiacej výpovede (výroku).

Druhou oblasťou je analýza hodnoteného objektu a skúmanie tých zložiek, ktoré na ňom hodnotíme. Tento problém je podstatný pre definovanie pojmu hodnoty a jeho rozmanitým riešením je daná mnohosť a protichodnosť axiologických teórií.


(Dodatok)