FILOZOFICKÁ ČASŤ
MIMOFILOZOFICKÁ ČASŤ
ZOZNAM LITERATÚRY
INTERNETOVÉ ZDROJE
SKRATKY
APENDIX
Aktualizované: 28. 5. 2018
© doc. PhDr. Jozef Piaček, PhD., 2017
- Úvod
-
Slovník je pokusom o hypertextovú reprezentáciu filozofie a jej okolia s cieľom podnecovať štúdium filozofie. Filozofii je venovaná filozofická časť slovníka a okoliu filozofie mimofilozofická časť. Hranica medzi týmito časťami je neostrá, preto sa články s rovnakým názvom občas vyskytujú aj v jednej aj v druhej časti a ich obsah sa odlišuje, ako napríklad v článkoch veličina, in: Filozofická časť a veličina, in: Mimofilozofická časť. V zásade tradične filozofické články sa v tejto verzii slovníka "neriedia" mimofilozofickými článkami. Vcelku možno povedať, že filozofická časť preberá témy z filozofického hľadiska, mimofilozofická časť z hľadiska všeobecnovedného a Apendix zahrnuje špeciálnovedné témy alebo prístupy k nim.
Vyhľadávanie v slovníku umožňuje okrem prostého rolovania
1. abecedné usporiadanie nadpisov článkov filozofickej časti alebo mimofilozofickej časti;
2. register filozofickej časti, register mimofilozofickej časti, register apendixu a odkazové články typu xxx – odkazy, ako napríklad logika – odkazy;
3. okienko (ak existuje) po kliknutí klávesov ctrl+F.
Slovník je určený – ako podčiarkuje názov – v prvom rade filozofovi, prípadne záujemcovi o filozofiu a má „štartovaciu“, orientačnú funkciu, nemôže nahradiť štúdium odbornej a špecializovanej literatúry, no navnadzuje naň. Preto aj zoznam literatúry nie je len súpisom zdrojov, ale aj podnetov.
A napokon netreba pripomínať, že práca predloženého druhu zostane lavoro eternamente aperto.
Nájdenie podnetov pre zmysluplné štúdium vám želá
autor.
PSF
Články filozofickej časti
# A B C Č D E F G H CH I J K L M N
O P Q R S Š T U V W X Y Z Ž
Register filozofickej časti
Chronológia filozofickej časti
Prechod do mimofilozofickej časti
PSF
#
A B C Č D E F G H CH I J K L M NO P Q R S Š T U V W X Y Z Ž
Prechod do Registra mimofilozofickej časti
PSF FČ
- Register FČ #
-
#
¬ (logika)
∼ (logika)
& (logika)
∧ (logika)
∨ (logika)
vv (logika)
→ (logika)
⇒ (logika)
↔ (logika)
⇔ (logika)
∀ (logika)
∃ (logika)
⊦ (Russell, B.)
0 (logika)
1 (logika)
=
PSF FČ RFČ
- Register FČ A
-
A
A (dejiny filozofie)
a (logika)
A (logika)
a (logika moderná)
a limine
a posteriori
a posteriori (Kant, I.)
a prima facie
a priori
a tempo
Aall, Anathon
ab ovo
Abbagnano, Nicola
Abbt, Thomas
Abélard, Pierre
ábha
abhaja (joga)
abhajadána
abhána
ábhása
abháva
abhávarúpavrtti
absolútne
absolútno
absolútno (Hegel, G. W. F.)
absolútny
abstrahovanie
abstrahovať
abstraktné
ad absurdum
ad hoc
ad hominem
ad oculos
ad rem
adynamia (Aristoteles)
ádžívika
afairein (Aristoteles)
afairesis (Aristoteles)
afekt
afektácia (Kant, I.)
afinita
afinita (Kant, I.)
afinita empirická (Kant, I.)
afinita transcendentálna (Kant, I.)
agathon
agathon (Aristoteles)
agenéton (Aristoteles)
agens
agere sequitur esse
agnotológia
achrónia
aisthéta
Akadémia
akcidens
akt
akt ilokučný (Austin, J. L.)
akt lokučný (Austin, J. L.)
akt rečový (Austin, J. L.)
aktivita
aktívny
Albert Veľký, in: Albertus Magnus
Albertus Magnus
altruizmus
amfibólia
amicus Plato, sed magis amica est veritas
an sich
an sich (Wolff, Ch.), in: an sich
analogon rationis
analýza
analýza logická dôkazu
Anaxagoras
Anaximandros
Anaximenes
androcentrizmus
Andronikos z Rodu
anegoita
anjel (Albert Veľký)
antecedens – consequens
antifundamentalizmus
antinómia
antropinum
antropológia filozofická
apeiron (Anaximandros)
arbitrium liberum
Arendtová, Hannah
argument funktora
argumenta ponderantur, non numerantur
argumentum ad hominem
argumentum ad rem
argumentum ad veritatem
argumentum baculinum
argumentum e contrario
argumentum e silentio
arché (Táles z Milétu)
archív (Foucault, M.)
Aristoteles
Aristoteles: O filozofii
Aristoteles: O nebi
Aristoteles: Organon
Aristoteles: Protreptikos
aristotelizmus
asocianizmus
atribút
Augustinus, Aurelius
Austin, John Langshaw
Avenarius, Richard Heinrich
axiológia
PSF FČ RFČ
- Register FČ B
-
B
Bacon, Francis
Bacon, Roger
Bakunin, Micha il Alexandrovič
Barthes, Roland
báza
báza teórie
bezčasie (Platón)
bellum omnium contra omnes
Bergson, Henri Louis
Berkeley, George
Berkeley, G.: Rozprava o základoch ľudského poznania, 1710
boh
Boh
Boh (Duns Scotus, J.)
bohovia (Táles z Milétu)
bon sens
bona fide
Brentano, Franz
bytie
bytie, in: gere sequitur esse
bytie (Hegel, G. W. F.)
bytie (Liber de causis)
bytie nejakým
bytnosť
bytosť
bytostnosť
PSF FČ RFČ
- Register FČ C
-
C
Castañeda, Héctor-Neri
causa
causa activa
causa cognoscendi
causa corporalis
causa efficiens
causa essendi
causa finalis
causa materialis
causa movens
causa occasionalis
causa sui
celok
celok daného predkriticky
celok heterogénny (filozofia scholastická)
celok homogénny (filozofia scholastická)
civilizácia
PSF FČ RFČ
- Register FČ Č
-
Č
čas
časopis filozofický
Černík, Václav
činnosť
činnosť (Fichte, J. G.)
číslo
číslo (Hegel, G. W. F.)
človek
črta
PSF FČ RFČ
- Register FČ D
-
D
danie
danosť
dávanie
de re
definícia operacionálna
defnícia ostenzívna
definícia verbálna
dej
dejiny (Weizsäcker, C. F. v.)
dejiny filozofie
dejiny filozofie starogréckej
Descartes, René
designát názvu
designát pojmu
disciplína filozofická
disciplína špeciálnovedná
disjunkcia vylučujúca (logika)
disjunktor (logika)
disjunktor nevylučujúci (logika)
disjunktor vylučujúci (logika)
diskurz
diskurz (filozofia tradičná)
dobro
Doctor Mirabilis
Doctor Subtilis
dokazovanie tvrdenia
dotknutie sa
dotyk
dôkaz
dôkaz existencie Boha
dôkaz tvrdenia
dôsledok
dôvod
duch
duch absolútny (Hegel, G. W. F.)
Duns Scotus, Johannes
duša
duša (Platón)
duša (Táles z Milétu)
PSF FČ RFČ
- Register FČ E
-
E
Eco, Umberto
ekvivalencia
ekvivalencia (logika)
ekvivalent
éma
empirický
empiriokriticizmus
empirizmus logický
entita
entita abstraktná
entita materiálna
esencia
estetika
etika
existencializmus
PSF FČ RFČ
- Register FČ F
-
F
fainesthai
fainomenon (Kant, I.)
fakt
fakt empirický
fakt teoretický
fakt vedecký
falošnosť
falzifikácia
fenomén
Ferekydes zo Syru
Fichte, Johann Gottlieb
filozof
filozoféma
filozofémológia
filozofia
filozofia (Herbart, J. F.)
filozofia 6. stor. pr. n. l.
filozofia 5. stor. pr. n. l.
filozofia 4. stor. pr. n. l.
filozofia 3. stor. pr. n. l.
filozofia 2. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor.
filozofia 2. stor.
filozofia 3. stor.
filozofia 4. stor.
filozofia 5. stor.
filozofia 6. stor.
filozofia 7. stor.
filozofia 8. stor.
filozofia 9. stor.
filozofia 10. stor.
filozofia 11. stor.
filozofia 12. stor.
filozofia 13. stor.
filozofia 14. stor.
filozofia 15. stor.
filozofia 16. stor.
filozofia 17. stor.
filozofia 18. stor.
filozofia 19. stor.
filozofia 20. stor.
filozofia 21. stor.
filozofia africká
filozofia americká
filozofia analytická
filozofia antická
filozofia arabská
filozofia austrálska
filozofia ázijská
filozofia buddhistická
filozofia čínska
filozofia edukácie
filozofia európska
filozofia fyziky
filozofia genitívna
filozofia helenistická
filozofia hinduistická
filozofia indická
filozofia inteligencie umelej filozofia umelej inteligencie
filozofia islamská
filozofia japonská
filozofia jazyka
filozofia kanadská
filozofia katolícka
filozofia kontinentálna1
filozofia kontinentálna2
filozofia kresťanská
filozofia latinskoamerická
filozofia marxistická
filozofia marxisticko-leninská
filozofia matematiky
filozofia medicíny
filozofia mysle
filozofia náboženská
filozofia náboženstva
filozofia národná
filozofia nórska
filozofia novoveká
filozofia osvietenská
filozofia patristická
filozofia populárna
filozofia postmoderná
filozofia praktická
filozofia prírody
filozofia prírody (Hegel, G. W. F.)
filozofia psychológie
filozofia rakúska
filozofia renesančná
filozofia rímska
filozofia ruská
filozofia severská
filozofia scholastická
filozofia scholastická stredoveká
filozofia scholastická stredoveká, in: teória množín Cantorova, G.
filozofia slovenská
filozofia sociálna
filozofia sovietska
filozofia spoločnosti
filozofia starogrécka
filozofia staroveká
filozofia stredoveká
filozofia súčasná
filozofia svetová
filozofia synkriticistická
filozofia taoistická
filozofia tradičná
filozofia transcendentálna
filozofia USA
filozofia vedy
filozofia vojny
filozofia východná
filozofia západná
filozofia židovská
Filozofický ústav Slovenskej akadémie vied v Bratislave
formulovanie
funkcia výroková
funktor
funktor výrokotvorný
fyzika
PSF FČ RFČ
- Register FČ G
-
G
gnozeológia
PSF FČ RFČ
- Register FČ H
-
H
H+
h+
Habermas, Jürgen
Hegel, Georg Wilhelm Friedrich
Hegel, G. W. F., in: 1770
Hegel, G. W. F., in: 1831
Heidegger, Martin
Hengstenberg, Hans-Eduard
Herakleitos z Efezu
Herbart, Johann Friedrich
herbartizmus
hermeneutika
heterogénnosť
heterogénnosť (mechanicizmus)
hodnota
hodnota autotelická
Holba, Jiří
homogénnosť
homonymia
PSF FČ RFČ
- Register FČ CH
-
CH
Chabada, Michal
Chalmers, David John
characteristica universalis
chápanie pojmové (Hegel, G. W. F.)
PSF FČ RFČ
- Register FČ I
-
I
idea (Platón)
idea absolútna (Hegel, G. W. F.)
idea dobra (Platón)
idealizácia
implikácia (logika matematická)
implikátor (logika)
in se. in: an sich
indukcia
indukcia (logika)
inštancia vety (Lyotard, J.-F.)
intencionalita
interkulturzonalistika
interkulturzonalita
interpretácia
interpretácia mechaniky kvantovej kodanská
PSF FČ RFČ
- Register FČ J
-
J
Ja (Fichte, J. G.)
jav
jav prírodný
jazyk
jazyk formalizovaný
jazyk objektový
jeden
jedno (Hegel, G. W. F.)
Jedno (Plotinos)
jednobožstvo
jednosť
jednosť (Hegel, G. W. F.)
jestvovanie
joga
PSF FČ RFČ
- Register FČ K
-
K
Kant, Immanuel
katedra filozofie
Katedra filozofie a aplikovanej filozofie Filozofickej fakulty Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave
Katedra filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave
kategória filozofická
kategoriológia
kompetencia encyklopedická (Eco, U.)
konanie
kontingencia
kozmos
krása
krása (estetika stredoveká)
krásne (Tomáš Akvinský)
kultúra
kultúra západná (synkriticizmus)
kvantita (Aristoteles)
kvantum (Hegel, G. W. F.)
PSF FČ RFČ
- Register FČ L
-
L
Lacan, Jacques
latinčina (filozofia)
Leibniz, Gottfried Wilhelm
Locke, John
logično (Hegel, G. W. F.)
logika
logika (Albrecht, J.)
logika (Hegel, G. W. F.)
logika dialektická
logika formálna
logika matematická
logika modálna
logika moderná
logika neklasická
logika paraneprotirečivá
logika predikátová
logika rádu prvého
logika tradičná
logika výroková
Lyotard, Jean-François
PSF FČ RFČ
- Register FČ M
-
M
magnetovec (Táles z Milétu)
Mach, Ernst
majiteľ
Márkandéja
marxizmus
materializmus
matie
matie určenosti
Mead, Georg Herbert
megethos
mechanizmus zobrazovací umenia (Albrecht, J.)
Meinong, Alexius
metafilozofia
metafyzika
metafyzika tradičná
metajazyk
metalogika
metóda
metóda empirická
miera (Hegel, G. W. F.)
Milindapaňha
modalita
modalita (logika)
modus
monáda
možnosť
možnosť (Duns Scotus, J.)
možnosť logická
možnosť reálna
myseľ
myslenie
myslenie mechanistické
myšlienka
PSF FČ RFČ
- Register FČ N
-
N
náboženstvo
náboženstvo (Kant, I.)
náhoda
naratív
náuka
nebesia (Anaximandros)
Neja (Fichte, J. G.)
niečo
noeticky
noetika
nomoteizmus
noumenon
noumenon (Kant, I.)
novopozitivizmus
PSF FČ RFČ
- Register FČ O
-
O
objekt
objekt hmotný
objekt intencionálny
objekt materiálny
objekt myslený
objekt reálny
oblasť
oblasť uvažovania
obraz
obraz filozofie metafilozofický
obraz sveta klasický
obraz sveta náboženský
obsah výroku logický
odbor vedný
odcudzenie sa absolútna sebe samému (Hegel, G. W. F.)
odvážnosť (Platón), in: Platón: Laches
odvodzovanie
ochota
okolie filozofie
okolnosť
okolnosť časová
ontológia
ontológia (Aristoteles)
operacionalizmus
operátor logický
opis
organizmus
organizmus (Kant, I.)
orientácia
osoba
osebe (Hegel, G. W. F.)
osebe a pre seba (Hegel, G. W. F.)
osobnosť
osvietenstvo
PSF FČ RFČ
- Register FČ P
-
P
páčenie sa
paradox
pasáty (Táles z Milétu)
pasivita
Pataňdžali
patristika
perichronozofia
periodizácia vývinu filozofie
Piaček, Jozef
platnosť
Platón
Platón: Eutyfron
Platón: Charmides
Platón: Laches
početnosť (Hegel, G. W. F.)
počiatok vecí (Anaximandros)
podmienenosť
podmienka
podstata
podstata pôsobiaca, in: agens
pohyb (Anaximandros)
podstata (Hegel, G. W. F.)
pojem
pojem (aristotelizmus)
pojem (lingvizmus)
pojem (mentalizmus)
pojem (platonizmus)
pojem abstraktný
pojem Boha filozofický
pojem postmoderny
pokrivenosť
pokryteckosť
pomyselný (Hegel, G. W. F.)
Popper, Karl Raimund
poriadok
postmoderna
postmodernizmus
postpostmodernizmus
postup
postup myšlienkový
postupnosť
potreba
pozitivizmus
poznanie
poznatok
poznávané
poznávanie
pozornosť
pôsobenie
pôvab
práca
pracovisko filozofické
pravda
pravda (Hegel, G. W. F.)
pravdepodobnosť
pravdepodobnosť (logika)
pravdivé (Hegel, G. W. F.)
pravdivosť
pravidlo
pravidlo ododzovania
predmet vedy
predpis
predstava
premieňanie
premýšľanie
príčina
príčina bytia, in: causa essendi
príčina činná, in: causa activa
priebeh
prejav
priblíženie
priemer (Táles z Milétu)
priestor
princíp dvojhodnotovosti
princíp logický
princíp logický klasický
princíp prvý absolútne (Fichte, J. G.)
príroda
príroda (Hegel, G. W. F.)
probabilizmus
probabilizmus etický
probabilizmus gnozeologický
proces poznávací
proces významový
progres nekonečný (Hegel, G. W. F.)
propedeutika
propedeutika filozofická
protiklady (Anaximandros)
protirečenie (Hegel, G. W. F.)
psychológia
PSF FČ RFČ
- Register FČ Q
-
Q
PSF FČ RFČ
- Register FČ R
-
R
racionalita
racionalizmus
reál (Herbart, J. F.)
realita
realita (Platón)
realizovanie
redundancia
reflexia transcendentálna (Kant, I.)
renesancia
režim vetný (Lyotard, J.F.)
Rgvéd
Rgvéd, in: 2. tis. pr. n. l.
riešenie
robenie
rozmýšľanie
rozmýšľanie (Hegel, G. W. F.)
rozprávanie
rozum (Hegel, G. W. F.)
Russell, Bertrand
PSF FČ RFČ
- Register FČ S
-
S
sa
sedem mudrcov
sedem slobodných umení
Sellars, Wilfrid
sémantika logická
semiotika
Seneca, Lucius Annaeus
senzualizmus
séria
Sextius, Quintus
schematizmus čistého umu (Kant, I.)
scholastika
scholastika stredoveká
schopnosť
sila hybná, in: agens
situácia
situácia postmoderná (Lyotard, J.-F.)
skúmanie
skúmanie empirické
skúmanie filozofické
skúmanie teoretické
skúsenosť
skutočnosť
skutočnosť (Platón)
slnko (Anaximandros)
slovník Platónov
slovo „apeiron“
sófrosyné
Sokrates
spojenie
spojka logická (logika)
spojka výroková (logika)
spoločnosť
spôsob
statočnosť (Platón), in: Platón: Laches
stav
stav vecí
strasť (filozofia buddhistická)
styk
subjekt
subjekt absolútny (Fichte, J. G.)
súbor
subsistencia
substancia
substancia (Descartes, R.)
substrát
súcno
súcno (Duns Scotus, J.)
súd (logika)
sústredenie
súvislosť
svedomie
svet
svet (Hegel, G. W. F.)
svet hmotný (Platón)
symbol
symbolický
synkriticizmus
systém logický
systém logický klasický
PSF FČ RFČ
- Register FČ Š
-
Š
šakti
škola filozofická
škola milétska
špinavosť
štruktúra
štruktúra filozofie
štúdium filozofie
PSF FČ RFČ
- Register FČ T
-
T
tabuľka pravdivostná (logika)
Táles z Milétu
teológia
teológia prirodzená
teologika
teoretický
teória
teória poznania
teória vedy
Tomáš Akvinský
transhumanizmus
trojuholník rovnoramenný (Táles z Milétu)
trpnosť
tvrdenie
PSF FČ RFČ
- Register FČ U
-
U
účasť
učenie filozofické
účinnosť
účinok
udalosť
úkon počtový (aritmetika) (Hegel, G. W. F.)
úkon počtový (Hegel, G. W. F.)
um
um (Hegel, G. W. F.)
umenie
umenie slobodné, in: sedem slobodných umení
univerzum
univerzum vetné (Lyotard, J.-F.)
univerzum významové
univerzum významové filozofické
univerzum významové náboženské
univerzum významové vedecké
urobenie
úsek časový
uskutočnenie
usporiadanie
usporiadanosť
usporiadaný
usudzovanie
úsudok
úsudok správny
utrpenie, in: strasť (filozofia buddhistická)
útvar
útvar významový
útvar významový kategoriálny
útvar významový každodenný
útvar významový kognitívny
útvar významový mýtický
útvar významový náboženský
útvar významový špeciálnovedný
útvar významový umelecký
útvar významový vedecký
uvažovanie
uvedenie príkladov
PSF FČ RFČ
- Register FČ V
-
V
vábiacno
väzba
vec
vec (Hegel, G. W. F.)
veda
veda klasická
veda o idei (Hegel, G. W. F.)
veda prírodná
veda spoločenská
veda špeciálna
vedenie¹ (riadenie)
vedenie² (poznanie)
vedenie chápajúce (Weizsäcker, C. F. v.)
vedenie inštrumentálne (Weizsäcker, C. F. v.)
vedomie
vedomie (Fichte, J. G.)
vedomosti
vedoslovie (Fichte, J. G.)
veličina
veľkosť
verifikácia
vesmír
viera
viera v
viera vo vede
vkus
vlastník
vlastníctvo
vlastnosť
voda (Táles z Milétu)
vojna
vplyv
vyjadrenie
výkon
vykonanie
vykonávanie
výraz
výraz metajazykový
výraz predikátorový
výrok
výrok (logika)
výrok analytický (filozofia analytická)
výrok evidenčný
výsledok
vývin filozofie
vznik filozofie
vznik sveta (Anaximandros)
vznikanie (Anaximandros)
vzťah
vzťažný (Hegel, G. W. F.)
PSF FČ RFČ
- Register FČ W
-
W
Wittgenstein, Ludwig
Wolff, Christian
PSF FČ RFČ
- Register FČ X
-
X
Xenofanes z Kolofónu
PSF FČ RFČ
- Register FČ Y
-
Y
PSF FČ RFČ
- Register FČ Z
-
Z
začiatok
zákon
zákon logiky
zákon negovania sporu
zákon prírodný
zákon spoločenský
zákon vedecký
zákonitosť
zanikanie (Anaximandros)
zážitok umelecký
Zalta, Edward N.
zámer
záväznosť
závislosť
zem (Táles z Milétu)
Ziehen, Theodor
zlomok nepriamy (dejiny filozofie)
zlúčenie
zmysel
znalosť
zrod logiky
PSF FČ RFČ
- Register FČ Ž
-
Ž
žiadostivosť
život
život každodenný
PSF FČ RFČ
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
V modernej logike sa symbolicky zapisuje napríklad takto:
(∀x)(Px→Qx).
logika
PSF FČ
PSF FČ
S a P
zapisujúcej od stredoveku štruktúru všeobecného kladného výroku. Písmeno "a" tu vyjadruje všeobecnosť a kladnosť súdu (cf. 88;49).
PSF FČ
– hneď alebo od začiatku niečo zavrhovať.
PSF FČ
– to, čo pochádza zo skúsenosti, čo je ňou podmienené, obsah skúsenosti. Opak a priori.
PSF FČ
::
Kant, I.
PSF FČ
– hneď, na prvý pohľad.
PSF FČ
– nezávislý od skúsenosti; z dôvodov iba rozumových; vopred. Opak a posteriori.
PSF FČ
– súčasne.
PSF FČ
– nórsky filozof, ktorý zastával pluralisticko-realistické stanovisko. Filozofiu pokladal za hodnotnú len vtedy, keď čerpá materiál z historicky alebo prírodovedne daných zážitkov a orientuje sa na psychologickú skúsenosť; Aalla označujú ako predstaviteľa "empiricko-historického smeru" filozofie (220;356).
Dielo
• Der Logos. Geschichte seiner Entwicklung in der griechischen Philosophie und christlichen Literatur, 2 zv., 1896 – 1899
• Macht und Pflicht, 1902
• Filosofiens historie i oldtigen og mellemalderen, 1923
• Logik, 19264
::
filozofia nórska
PSF FČ
– od začiatku.
PSF FČ
– taliansky filozof, predstaviteľ pozitívneho existencializmu; ako prvý taliansky filozof našiel cestu k existencializmu. Od roku 1936 bol profesorom v Turíne.
Existenciu definoval ako "hľadanie bytia, v ktorom sa človek bezprostredne angažuje". Ľudská existencia nie je determinovaná, jej podstatnou vlastnosťou je slobodná voľba možností.
Biobibliografia
* 15. 7. 1901 Salerno
• 1936
– profesor v Turíne
– publikuje Il principio della metafisica
• 1939
– La struttura dell’ esistenza
• 1942
– Introduzione all’esistenzialismo
• 1948
– Esistenzialismo positivo
• 1968
– Per o contro l’uomo
† 9. 9. 1990 Miláno
Dielo
Le sorgenti irrationali del pensiero, 1923
Il principio della metafisica, 1936
La struttura dell’ esistenza, 1939
Introduzione all’ esistenzialismo, 1942
Esistenzialismo positivo. 1948
Problemi di sociologie, 1967 (2. vyd.)
Filosofia, religione, scienza, 1967 (2. vyd.)
Per o contro l’uomo, 1968
Storia della filosofia, 3 zv. (1974) (3. vyd.)
PSF FČ
– nemecký filozof, predstaviteľ populárnej filozofie, a matematik.
Dielo
Vom Tode fürs Vaterland, 1761
Vom Verdienste, 1765
Fragment der ältesten Begebenheiten des menschlichen Geschlechts, 1766
Vermischte Werke, 1 –6 , 1768 – 1781
PSF FČ
– Peter Abélard = Petrus Abaelardus = Abaelard, Pierre Abaelard, Abeillard; angl. Abelard, Peter – francúzsky filozof, teológ a básnik, rytier dialektiky a zavŕšiteľ scholastickej metódy. V spore o univerzálie zastával stanovisko umierneného nominalizmu (konceptualizmu). K podpore samostatnosti myslenia prispel vypracovaním dialektickej metódy, ktorá sa stala vzorom scholastiky a spočívala v osvetlení problému zo všetkých strán a v snahe o zmierenie zdanlivo neprekonateľných rozporov. V spore o vzťahu viery a rozumu sa prikláňal k racionalizmu: treba chápať, aby sme mohli veriť; Biblii treba rozumieť. Abélard je známy aj opisom svojej nešťastnej lásky s Heloise.
Dielo
Historia calamitatum (História pohrôm) – najdlhší list zo vzájomnej korešpondencie Abélarda a Heolisy (s ktorou mal syna Astrolaba a s ktorou tajne uzavrel manželstvo), kde opisuje históriu ich lásky
Dialectica, nap. 1118–1137 – výklad logiky a teórie poznania, ktorých úlohou je rozlíšiť pravdivosť od nepravdivosti; prvá časť tejto úlohy pripadá fyzike, ktorá má skúmať, či "povahe veci zodpovedá výraz (enuntiationi); druhú časť úlohy má plniť logika; logika má odlíšiť platné argumenty od neplatných. Vykonáva sa to najmä "posudzovaním" správnosti používania slov, a to na základe poznania skutkového stavu
Sic et non (Áno a nie), nap. 1121–1140
Dialogus inter Philosophum, Iudeum et Christianum (Dialóg medzi filozofom, židom a kresťanom)
Logica, nap. pred 1123
Ethica seu liber dictus scito te ipsum, nap. po 1125 alebo 1129; 1. vyd. Paríž 1616 – rozprava o sebaurčení človeka dosahovanom silou svedomia; Nosce te ipsum, nap. po 1125 = Ethica seu ..., in: Opera, I–II, 1849–1859
Opera omnia, 1855
De unitate et trinitate divina, vyd. R. Stölzle 1891
Theologia christiana (Kresťanská teológia)
Die philosophischen Schriften Abaelards 1–3, vyd. B. Geyer 1919 – 1927
PSF FČ
– podobný; jas.
PSF FČ
::
joga
PSF FČ
– dar nebáť sa, zbavenosť akéhokoľvek strachu, s nádejou, že dostaneme požadovanú vec.
PSF FČ
– nedostavenie sa, nezjavenie sa.
PSF FČ
– odlesk, vzhľad, uvažovanie.
PSF FČ
– neprítomnosť, nebytie, smrť.
PSF FČ
– myslenie na neexistujúci predmet.
PSF FČ
– to, čo je od iného úplne nezávislé, s iným nezmiešané, iným nepodmienené a neobmedzené. Absolútne existuje samo osebe a voči inému nanajvýš ako príčina.
Absolütne sa v mnohých (najmä dialektických) filozofiách chápe ako vzájomne (dialekticky) späté s relatívnym.
PSF FČ
– nepodliehajúcno času, skutočnosť alebo bytie, ktoré je mimo času (podľa niektorých: večné), nepodmienené, od ničoho nezávislé, príčinou seba samého i všetkého ostatného. Absolútno je čosi, čo nevzniklo, ani nezanikne, a to práve preto, že je to bezčasé alebo večné.
Absolútno zvyknú chápať ako večný, nadpriestorový a nadčasový prazáklad vecí, povznesený nad mnohosť vecí, nad protiklad subjektu a objektu, ja a nie-ja, ducha a tela, často identifikovaný s bohom alebo Bohom.
Absolútno je najvyššie súcno, ktoré je základom, poslednou príčinou (prapríčinou) všetkého, čo je.
Absolútno je bytie nezávislé od akéhokoľvek iného bytia, je nepodmienené, autonómne, dokonalé, existujúce samé pre seba a osebe.
Absolútno je najvyššia, dokonalá, absolútna realita; samostatná skutočnosť; inteligibilný celok; Boh.
PSF FČ
::
bytie (Hegel, G. W. F.)
Hegel, G. W. F.
odcudzenie sa absolútna sebe samému (Hegel, G. W. F.)
PSF FČ
– platný bez obmedzenia, nepodmienený, od iného zásadne nezávislý, s iným nezmiešaný a neobmedzený, nevyhnutne existujúci sám osebe a ktorý voči inému môže vystupovať iba ako príčina.
PSF FČ
– odhliadanie od niečoho, neprihliadanie na niečo, nebratie niečoho, nejakej vlastnosti alebo vzťahu do úvahy; jedna zo základných myšlienkových operácií spočívajúca vo vytváraní abstrakcie.
PSF FČ
– odhliadať – vytvárať abstrakciu.
PSF FČ
– metóda abstrahovania, abstrahovanie alebo jeho výsledok.
::
filozofia
PSF FČ
– abstrahovaním vyňaté zo súvislostí a brané do úvahy, posudzované len osebe.
– do nezmyselnosti.
PSF FČ
– pre tento prípad.
PSF FČ
– p. argumentum ad hominem.
PSF FČ
– na vlastné oči.
PSF FČ
– p. argumentum ad rem.
PSF FČ
::
Aristoteles
PSF FČ
– neortodoxné staroindické učenie, podľa tradície založené mudrcom Márkandéjom a popierajúce existenciu duše.
::
filozofia indická
PSF FČ
::
Aristoteles
PSF FČ
::
Aristoteles
PSF FČ
– krátkodobé prudké rozrušenie mysle; silný, búrlivo sa odohrávajúci relatívne (v pomere k nálade a vášni) krátkodobý emocionálny zážitok, ako napríklad zúrivosť, hrôza atď.
PSF FČ
::
Kant, Immanuel
PSF FČ
– príbuznosť; príbuzenstvo; spolupatričnosť.
PSF FČ
::
Kant, I.
PSF FČ
::
Kant, I.
PSF FČ
::
Kant, I.
PSF FČ
– dobro.
::
filozofia starogrécka
PSF FČ
::
Aristoteles
PSF FČ
::
Aristoteles
PSF FČ
– hybná sila, pôsobiaca podstata.
PSF FČ
– činnosť vychádza z bytia, podmienkou činnosti je bytie.
PSF FČ
– veda o nevedomosti – veda o strácaní vedomostí, o ktoré spoločnosť ako celok prišla najmä v dôsledku ukrývania alebo utajovania poznatkov, ničenia, straty, zašantročenia alebo zabúdania poznatkov a odloženia, odhadzovania alebo zavrhávania nadobudnutých poznatkov.
PSF FČ
– bezčasie.
PSF FČ
– αἰσθητά – zmyslovo vnímateľné (22;178).
::
filozofia starogrécka
PSF FČ
PSF FČ
– náhodná, dočasná, premenlivá vlastnosť nejakej veci.
PSF FČ
– úkon, výkon, čin.
PSF FČ
Ilokučný akt predpokladá lokučný akt.
::
Austin, J. L.
PSF FČ
Lokučný akt pozostáva z týchto aktov:
– fonetický akt (akt vytvorenia zvuku),
– fatický akt (akt vyslovenia fémy),
– retický akt (akt vyslovenia rémy),
::
Austin, J. L.
PSF FČ
PSF FČ
– zvýšená činnosť, aktívnosť, opak pasivity.
PSF FČ
– činný, výkonný, podujímavý, opak pasívneho.
PSF FČ
PSF FČ
– Albert Veľký – nemecký filozof, predstaviteľ vrcholnej scholastiky, teológ a prírodovedec, zvaný doctor universalis, autor rozsiahleho diela, v ktorom sa pokúsil integrovať novoplatonizmus, augustinizmus, aristotelizmus a prvky arabskej filozofie na báze korpusu prírodovedeckých poznatkov jeho doby.
Dielo Alberta Veľkého predznamenalo systém Tomáša Akvinského úsilím vyrovnať sa s Aristotelovou filozofiou, pričom sa mu podarilo prekonať dovtedajší eklektický aristotelizmus.
::
anjel (Albert Veľký)
filozofia stredoveká
PSF FČ
– ľudomilnosť – nezištná starostlivosť o blaho iných.
::
etika
PSF FČ
– dvojznačnosť, dvojzmysel vznikajúci významovou zámenou slov rovnakého znenia.
PSF FČ
– Platón je priateľ, ale ešte väčším priateľom je pravda. (Parafráza výroku pripisovaného Aristotelovi.)
PSF FČ
– lat. in se (v sebe, osebe). Termín zaviedol Wolff na označenie veci, predmetu samého osebe. Od čias Kanta sa používa na označenie nepoznateľnej veci osebe.
PSF FČ
– obdoba rozumu. (U Leibniza nižšie formy vedomia, vlastné živočíchom.)
PSF FČ
– rozklad, rozčlenenie, jedna zo základných metód a myšlienkových operácií; je to rozklad nejakého celku na jeho zložky, súčasti, ktorý smeruje k nejakým relatívne najjednoduchším zložkám, za ktoré sa ďalej už nepokračuje (prvky). Čiže pojmy časti, celku a prvku tvoria jadro matrice kategórií aplikovaných v priebehu analyzovania.
Historický typ, druh alebo povahu analýzy podstatne ovplyvňuje to, aké ďalšie významové útvary (najmä kategórie) intervenujú v priebehu jej realizácie. Ak napríklad pri analýze jazyka prevažujú logickosyntaktické a logickosémantické kategórie, hovoríme o logickosyntaktickej a logickosémantickej analýze jazyka, alebo ak v jadrových kategóriách uplatňovaných v priebehu analýzy začne zaujímať dominantné miesto kategória vzťahu, hovoríme o vzťahovej analýze a pod.
Analýza je postup, v ktorom sa jednota (celok) rozkladá na svoje časti. Analýza v tomto zmysle môže tvoriť súčasť analyticko-syntetickej metódy, v rámci ktorej na ňu nadväzuje syntéza (10;23).
::
logika
PSF FČ
– starogrécky filozof, matematik a astronóm, priateľ Periklov, Euripidov a ďalších významných Aténčanov, autor diela "O prírode (Peri fyseós)", ktoré vrchnostenské orgány nechali spáliť, keď Anaxagora obvinili z bezbožnosti. Akmé Anaxagora spadá pravdepodobne do rokov 470 – 460 pr. n. l.
Učenie
Svet (kosmos = poriadok) sa rodí z chaosu.
Chaos je totálne premiešavajúcno sa prvotných vecí (chrémata) neobmedzených tak čo do množstva ako aj čo do malosti. V dôsledku tejto okolnosti, t. j. bytia pohromade neobmedzeného množstva neobmedzene malých (pôvodných) vecí, bola každá z nich nezreteľná.
Diferencovanie sa pôvodne chaotickej prazmesi prvotných vecí sa uskutočňuje vírivým pohybom vychádzajúcim z jedného bodu a strhávajúcim so sebou čoraz viac semien, ktoré sa sústreďujú na dvoch protikladných póloch: na jednom sa zhromažďujú teplé, suché, svetlé a zriedené semená, na druhom naopak chladné, vlhké, tmavé a husté semená.
Vznikanie súcien sa deje zlučovaním prvotných vecí, zanikanie súcien sa deje rozlučovaním prvotných vecí.
Ovládajúcnom celého tohto diania (usporadujúcna sveta, vznikania a zanikania v ňom) je rozum (nous [nús]). Nous transcenduje chaos, nepochádza z neho a je nezávislý od neho.
PSF FČ
– starogrécky filozof, žiak Tálesa z Milétu. Bol najhlbším mysliteľom milétskej školy, "lebo svojím výkladom o apeire už aspoň naznačil osobitosti filozofického skúmania sveta." (6;47.) Apeiron (čiže neobmedzeno) považoval za počiatok (arché) všetkého; z apeironu sa podľa Anaximandra postupne vylučovali protiklady (teplo a chlad, vlhko a sucho); z ich vzájomného pôsobenia sa vyvinulo existujúce usporiadanie sveta. K prírodným zmenám dochádza v dôsledku boja protikladov. Človek sa vyvinul zo živočíchov iného druhu. Zem je tvaru valca a voľne sa vznáša uprostred vesmíru.
Údajne napísal prvé filozofické dielo v Grécku, ktoré sa spomína pod názvom O prírode. Anaximandros ako prvý použil na označenie pralátky, z ktorej vznikol svet, termín arché.
PSF FČ
- Anaximandros – odkazy
-
apeiron (Anaximandros)
filozofia 6. stor. pr. n. l.
filozofia antická
filozofia staroveká
gnómon
nebesia (Anaximandros)
pohyb (Anaximandros)
protiklady (Anaximandros)
slnko (Anaximandros)
slovo „apeiron“
škola milétska
vznik sveta (Anaximandros)
vznikanie (Anaximandros)
zanikanie (Anaximandros)
Literatúra
Antológia z diel filozofov. I. zv. Predsokratici a Platón, Bratislava 1970. [6]
PSF FČ
– starogrécky filozof, predstaviteľ milétskej školy. Za základ všetkého považoval (obrazne povedané) vzduch, ktorý je podľa neho nekonečný, večný a pohyblivý: je to večné všeprenikajúce, všeobklopujúce. všeoživujúce a všeriadiace (všespôsobujúce, všeovplyvňujúce) pohybujúcno, presnejšie zhusťujúcno (čím všetko vyvstáva) a zrieďujúcno (čím všetko zaniká). Zhusťovaním sa tvoria oblaky, potom voda a napokon zem a kamene. Zrieďovaním sa vzduch mení na oheň. Vzduch je dušou aj všeobecným prostredím pre nespočetné vesmírne svety. Hviezdy sú ohne, ich teplo však necítime, pretože sú veľmi ďaleko, avšak sú bližšie než planéty.
::
škola milétska
PSF FČ
– jednostranné uprednostňovanie mužského pohľadu na svet, mužského pristupovania, mužskej perspektívy.
PSF FČ
– grécky filozof, desiaty scholarcha peripatetickej školy po Aristotelovi.
Andronikos z Rodu vynikal ako komentátor a vydavateľ Aristotelových diel. Jeho vydanie Aristotelových spisov (v 40–20 pr. n. l., podľa iných pred rokom 50 pr. n. l.) podnietilo štúdium Aristotelovho učenia a stalo sa všeobecne používaným v neskorom staroveku.
Dielo Peri pathón (O vášňach), zachované pod Andronikovým menom, je nepravý spis (61;103).
::
filozofia starogrécka
PSF FČ
– stav bytia ľudského indivídua, ktoré sa ocitlo bez ega, bez ja a napriek tomu je identifikovateľné. Toto anegoitné ľudské indivíduum sa identifikuje na základe vzorca, tvaru ustávania utrpenia okolo neho. Proces dosahovania anegoity je deegoizácia (nem. Entichung).
PSF FČ
::
Albertus Magnus
PSF FČ
– predchádzajúce – nasledujúce (následok, dôsledok).
PSF FČ
– vo filozofii vedy: negatívny postoj k presvedčeniu, že existuje nejaký jediný možný základ celého systému vedeckého poznania.
PSF FČ
– protichodnosť, základný rozpor; dvojica vzájomne si protirečiacich výrokov, ktoré však (každý z iného dôvodu) považujeme za pravdivé.
PSF FČ
– podstata ľudskosti, to, bez čoho by človek nebol človekom.
PSF FČ
K najvýznamnejším predstaviteľom filozofickej antropológie patrí H. Plessner, A. Gehlen, M. Landmann, E. Rothacker.
2. filozofická disciplína, ktorá sa zaoberá človekom v jeho celistvosti; súčasť teoretickej filozofie (1;47).
PSF FČ
Neobmedzené (apeiron) nemá počiatok. Je božské, nesmrteľné a nehynúce; je večné a vôbec nestarne. Obsahuje všetky svety. Vylúčili sa z neho nebesia a vôbec všetky svety, ktoré sú nesčíselné (6;51, 52).
::
Anaximandros
PSF FČ
– slobodné rozhodnutie, sloboda vôle.
PSF FČ
– americká filozofka a politologička nemeckého pôvodu, ktorá vo svojej filozofii nadviazala na M. Heideggera, E. Husserla, K. Jaspersa a R. Bultmanna. Filozofickému skúmaniu podrobovala o. i. fenomény práce, vyrábania, konania ako tri základné rozmery ľudskej existencie. Dôležité sú i jej príspevky k výskumu politickosti, totalitarizmu, antisemitizmu.
Náš život by mal podľa Arendtovej smerovať k rovnováhe aktivity a rozjímania.
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
– sila dôkazov spočíva v ich presvedčivosti, a nie v počte.
PSF FČ
– dôkaz rátajúci s citmi presvedčovaného.
PSF FČ
– argument založený na pravých okolnostiach vecí, na skutočnosti.
PSF FČ
– objektívny dôkaz.
PSF FČ
– doslovne: palicový argument – hmatateľný dôkaz.
PSF FČ
– dôkaz z opaku.
PSF FČ
– argumentum a silentio, argumenzm ex silentio – dôkaz postavený na zamlčaní nejakej skutočnosti.
PSF FČ
::
Táles z Milétu
PSF FČ
PSF FČ
(384 pr. n. l. Stageira – 7. 3. 322 pr. n. l. Chalkis na Euboi)
– starogrécky filozof a encyklopedický vedec (polyhistor), najväčší predstaviteľ starovekej filozofie, zakladateľ logiky a mnohých ďalších špeciálnovedných odvetví (psychológie, zoológie, meteorológie atď.). Pôvodne člen Starej Akadémie.
V stredoveku Aristotela nazývali jednoducho "Filozof".
Jadrom Aristotelovej filozofie je ontológia, ktorú nazýva "prvá filozofia" a ktorú vytvoril kritickým pretvorením Platónovej teórie ideí.
S Platónom sa zásadne rozchádza v tom, že neuznáva idey odlúčené od vnímateľných vecí. Na druhej strane v súlade s Platónom rozoznáva na každej veci látku (hýlé) a tvar (morfé; eidos). K tomu, aby vznikli konkrétne veci sú potrebné štyri faktory (príčiny): látka, tvar, účel a hybná príčina. Látka je možnosťou, tvar skutočnosťou; prechod od možnosti ku skutočnosti sa realizuje pohybom.
Skutočnosť je vyšším a lepším stupňom existencie ako možnosť. Zmenu možnosti na skutočnosť môže spôsobovať iba taká príčina, ktorá je sama skutočnosťou. Keďže svet a dianie v ňom je večné, musí existovať príčina pohybu, ktorá je takisto večná, avšak nehybná: prvý hýbateľ, boh (próton kínún akínéton). Základnou charakteristikou boha je to, že je čistým myslením, myslením, ktoré myslí seba samé (noésis noéseos). Prvý hýbateľ, pretože je absolútne dokonalý, uvádza hmotný svet do pohybu ako predmet lásky. Tento prvý hýbateľ je rozum, účel a zákon, ktorý je najvyššou zábezpekou poriadku vo svete.
V teórii poznania Aristoteles kládol dôraz na zmyslové poznanie. Cieľom poznania sú pojmy, ktorým v realite zodpovedajú tvary. Poznanie tvarov nie je možné bez pozorovania mnohých jednotlivých vecí.
Život
* 384 pr. n. l.
• Aristoteles bol synom Nikomacha, dvorného lekára Amynta II., macedónskeho kráľa a starého otca Alexandra Veľkého.
• 367 pr. n. l. – Aristoteles prichádza do Atén; vstupuje do Platónovej Akadémie, kde pôsobí viac ako 20 rokov: zaoberá sa výskumom prírody. Diela Eudemos, Sofistes a Politikos (zachovali sa z nich len fragmenty). Po Platónovej smrti opúšťa Atény a pobýva istý čas v Assose a v Mytiléne.
• 343 pr. n. l. – sa stáva učiteľom Alexandra Macedónskeho.
• 335 pr. n. l. – návrat do Atén; zakladá svoju vlastnú školu, zvanú peripatetická, podľa zvyku prechádzať sa so žiakmi pri vyučovaní v parku. Počas 13 rokov spravovania svojej školy píše svoje hlavné zachované diela.
• 323 pr. n. l. – smrť Alexandra Veľkého; Aristoteles opúšťa Atény v dôsledku vzrastu opozície proti promacedónskej politike, ktorej bol prívržencom, a usadzuje sa na Euboi, na majetku svojej matky.
+ 322 pr. n. l.
• 65 n. l. – Andronikos z Rodu katalogizuje Aristotelove spisy, pričom Aristotelovu prvú filozofiu nazýva metafyzika, lebo išlo o súbor problémov, ktoré sa v tomto usporiadaní dostali za prírodovedno-fyzikálne úvahy.
Dielo
Rané diela:
Protreptikos
O filozofii
Logické spisy (Organon):
Kategórie
O vyjadrovaní
Prvé analytiky
Druhé analytiky
Topiky
O sofistických dôkazoch
Fyzikálna (prírodnofilozofické) spisy:
Fyzika
O nebi
O vzniku a zániku
Meteorologiky
Psychologické spisy:
O duši
Parva naturalia
Biologické spisy:
O častiach zvierat
O pohybe zvierat
O chôdzi zvierat
O vzniku zvierat
Filozofické spisy:
Metafyzika / súbor štrnástich kníh o prvej filozofii a teológii
Etika Nikomachova
Etika Eudemova
Politika
Rétorika
Poetika
Ďalšie spisy:
Ústava aténska
Nezachované spisy:
• lekárske spisy
• spisy rozoberajúce ústavy gréckych štátov
PSF FČ
- Aristoteles – odkazy
-
adynamia (Aristoteles)
afairein (Aristoteles)
afairesis (Aristoteles)
agathon (Aristoteles)
agenéton (Aristoteles)
amicus Plato, sed magis amica est veritas
Aristoteles: O filozofii
Aristoteles: Organon
Aristoteles: Protreptikos
aristotelizmus
filozofia antická
filozofia starogrécka
filozofia staroveká
kvantita (Aristoteles)
ontológia (Aristoteles)
PSF FČ
- Aristoteles: O filozofii
-
– rozsiahly dialóg, z ktorého sa zachovali len fragmenty.
PSF FČ
- Aristoteles: O nebi
-
– gr. Peri úranú, lat. De caelo – prírodovedecký spis, tvoriaci 4 knihy, v ktorom Aristoteles podáva všeobecnú kozmológiu a skúma zloženie sveta, jeho večnosť, hviezdy. Obraz sveta, ktorý tu vypracoval Aristoteles, bude charakteristický pre stredozemné civilizácie až do konca stredoveku. Je to obraz sveta, ktorý pretrvá takmer dve tisícročia, v škole sa ho bude učiť ešte Dante a Shakespear: geocentrický systém, podľa ktorého všetky nebeské telesá obiehajú okolo Zeme.
Nehybná Zem je centrom celého vesmíru. Nehybnosť Zeme vyplýva z faktu, že vesmírny pohyb Zeme by sa musel prejaviť v zdanlivom protismernom pohybe hviezd, čomu pozorovania odporujú.
Okolo Zeme obiehajú po dokonalých kruhových dráhach na koncentrických pevných sférach
– Mesiac,
– Slnko,
– Merkúr,
– Venuša,
– Mars,
– Jupiter,
– Saturn.
Najďalej od Zeme je napokon sféra nehybných hviezd.
Aristoteles rozlišuje sublunárnu oblasť (od Zeme po sféru Mesiaca) a supralunárnu oblasť (nad sférou Mesiaca).
Sublunárnu o blasť tvoria štyri základné elementy:
– oheň,
– vzduch,
– voda,
– zem.
Supralunárnu oblasť tvorí absolútne beztiažový éter, z ktorého pozostáva Slnko a každá z hviezd.
Supralunárnu oblasť tvorí absolútne beztiažový éter, z ktorého pozostáva Slnko a každá z hviezd.
Kométy sú krátkodobé atmosférické javy.
Mliečna cesta sú éterické výpary, vyvolané rýchlym pohybom hviezd okolo Zeme.
PSF FČ
- Aristoteles: Organon
-
– súbor Aristotelových logických spisov označených takto (gr. Organon = Nástroj, totiž nástroj poznania) antickými komentátormi. Organon zahrnuje:
• Kategórie (lat. Categoriae) – spis rozoberajúci definície desiatich základných kategórií.
• O interpretácii (lat. De interpretatione) – spis pojednávajúci o vete a súde.
• Prvé a druhé analytiky (lat. Analytica priora et posteriora) – skúmanie procesu sylogizmu.
• Topiky (lat. Topica) – výklad o dôkazoch z pravdepodobnosti.
• O sofistických dôkazoch (lat. Sophistici elenchi) – diskusia o klamných argumentoch sofistov.
PSF FČ
- Aristoteles: Protreptikos
-
– dialóg, v ktorom Aristoteles odporúča zasvätiť život teoretickému bádaniu.
PSF FČ
• umiernený realizmus,
• náuka o štyroch príčinách,
• náuka o zmyslovom pôvode poznania,
• výklad pohybu ako prechodu z možnosti do uskutočnenia,
• hylémorfizmus,
• zaradenie prvej filozofie (metafyziky) do systému vied.
Odlišujú sa podľa toho, aký typ konštelácie kategórií intervenuje v ich skúmaní miesta človeka vo svete, napríklad či medzi týmito kategóriami je kategória Boha a aká kategória Boha (kresťanského Boha, Alaha) alebo nie je.
Z diachronického hľadiska sa vyčleňuje:
• pôvodný aristotelizmus Aristotelových nástupcov v peripatetickej škole, Teofrastos a ď.
• stredoveký aristotelizmus kresťanský, arabský a židovský,
• aristotelizmus dialektikov ranej scholastiky (Anselm z Besate),
• aristotelizmus scholastikov 13. storočia s hlavným predstaviteľmi Albertom Veľkým a Tomášom Akvinským,
• renesančný averroizmus,
• renesančný alexandrizmus,
• španielska scholastika 16. a 17. storočia (F. Suárez),
• novoscholastika 19. a 20. storočia (F. Brentano, J. Maritain, J. Pospíšil, M. Habáň a ď.)
PSF FČ
• podobnosti predmetov reprezentovaných útvarmi psychiky a majúcich medzi sebou niečo zhodné);
• blízkosti (asociácia predmetov alebo udalostí vyskytujúcich sa pri sebe v priestore alebo čase);
• kontrastu (asociácia predmetov vyznačujúcich sa ich vzájomnou protikladnosťou).
S ideami asocianizmu sa stretávame už v diele Platóna a Aristotela, ktorí ich využili pri reflexii procesov zapamätávania si.
So systematickou aplikáciou týchto ideí začal D. Hartley, J. Priestley a D. Hume v 18. stor.
Zásluhou J. F. Herbarta, J. S. Milla a neskôr Th. Ziehena, H. Ebbinghausa a G. E. Müllera sa asocianizmus vyvinul do dominujüceho smeru psychológie 19. stor., až napokon sa ukázalo, že teória asociácie je neudržateľná predovšetkým v dôsledku jej mechanistickej a introspektivistickej osnovanosti, no výskumu asociácií sa naďalej venuje pozornosť prostriedkami súčasnej psychológie (napr. asociačný experiment) s cieľom odhaliť osobitosti psychických procesov, ako napríklad významové asociácie, ich úloha v učení atď.
PSF FČ
– 1. podstatná, trvalá, základná neoddeliteľná vlastnosť predmetu, bez ktorej nemôže predmet ani jestvovať, ani byť myslený.
2. predmet, ktorý sa pridáva k soche alebo obrazu ako poznávací znak vzťahujúci sa na jej postavenie, na zázraky alebo zvláštne udalosti jej života.
PSF FČ
– kresťanský teológ, filozof a mystik, cirkevný otec, predstaviteľ latinskej patristiky, predstaviteľ panenteizmu, jeden zo zakladateľov západnej kresťanskej kultúry (od roku 395 biskup v Hippone Regiu). Bol silno ovplyvnený novoplatonizmom Plotina. Jeho učenie sa pokladá za najpozoruhodnejší a najdokonalejší prejav patristického myslenia. Medzi antickými ľuďmi vynikol neprekonateľnou schopnosťou vyjadrovať pocity.
V dogmatických sporoch s rôznymi heretikmi a schizmatikmi rozvinul kresťanskú vierouku, do ktorej nechal preniknúť niektoré idey novoplatonizmu. Podobne ako Sokrates sa odvracia od prírody a kozmu a zaujíma sa o ľudské vnútro: Noli foras ire, in te redi, in interiore homine habitat veritas (Nechoď von, do seba sa vráť, vo vnútri človeka pravda prebýva). Základom ľudskej bytosti je ľudská vôľa, ktorá riadi aj myslenie a uvádza do pohybu všetky ostatné duševné sily. Zdrojom všetkých vecí je Boh a božia prozreteľnosť určuje v rozhodujúcej miere chod vecí.
V zhode s apoštolom Pavlom učil, že človek je od prirodzenosti neschopný konať dobré skutky (náuka o dedičnom hriechu), že však určití jednotlivci sú z milosti božej predurčení k večnému spaseniu (predestinácia). Dôležitá je tu však všemocnosť božej lásky ako najvyššie dobro stojace v protiklade k zlu ako k ničote a tme.
Zmysel dejín spočíva v zápase dobra a zla, v boji božej obce (civitas Dei, je založená symbolicky Abelom) a obce pozemskej (svetského štátu, civitas terrena, založenej Ábelovým vrahom Kainom), ktorý skončí víťazstvom kráľovstva božieho. Augustinus vidí príslušníkov božej obce aj mimo cirkvi, takže výťažky antickej kultúry sa môžu zachovať aj v kresťanskom svete.
Boh je najvyšším princípom a zdrojom sveta, najvyšším absolútnym a jednotným bytím, najvyššou pravdou a najvyšším dobrom (unum, verum, bonum).
Kreacionizmus
Svet stvorila božia tvorivá podstata z ničoho. Augustin uvádza po prvý raz do filozofického kontextu náboženskú myšlienku, že Boh stvoril svet z ničoho (creatio ex nihilo). To bolo novinkou oproti niekdajším antickým koncepciám, ktoré predpokladali, že demiurgos stvoril svet z hmoty existujúcej od večnosti.
Všetko konečné má svoje obmedzené bytie od božej tvorivej podstaty. Božia myseľ v sebe obsahuje na spôsob ideí podstatné tvary všetkých vecí, ktoré sa podľa týchto vzorov vo svete utvárajú. Poznať svet možno len poznávaním onej absolútnej pravdy, ku ktorej vedie cesta poznávaním seba samého, svojej vlastnej duše. Všetko poznávanie je len poznávaním Boha cez sebapoznanie (ver, aby si rozumel).
PSF FČ
– anglický filozof, predstaviteľ analytickej filozofie, konkrétne ordinary language philosophy (filozofie prirodzeného jazyka), tvorca teórie rečových aktov.
Austin nadväzoval na G. E. Moora. Austine podobne ako Wittgenstein dospel k názoru, že ak analyzujeme jazyk, nemôžeme sa obmedziť na logickú analýzu tvrdení, ale musíme vziať do úvahy aj rozkazy, priania atď. Z Austinových prác vyrastá teória rečových aktov, ktorá vysvetluje jazyk na základe konania. Na Austina zasa nadväzuje o. i. najmä Grice a J. R. Searle.
Austinov hlavný prínos spočíva v jeho koncepcii rečových aktov, podľa ktorej vyjadrením vety sa za normálnych okolností vykoná konanie v troch rôznych dimenziách:
1. vôbec niečo hovoríme alebo tematizujeme (toto je lokučný akt),
2. lokučným aktom sa robí niečo, čo prekračuje číru tematizáciu faktu; ono tematizované sa napríklad odporúča, požadujeme to,pýtame sa na to, tvrdíme to ako pravdivé (toto je ilokučný akt); každý ilokučný akt sa – prinajmenšom principiálne – dá jazykovo explicitne vykonať;
3. dosahuje sa istý psychický účinok: adresát vyjadrenia sa teraz napríklad čuduje, je presvečený, je ochotný pomôcť, je zastrašený – ak nastane takýto účinok, tak sa vyjadrením uskutočňuje aj prelokučný akt. Austin chápe jazyk ako činnosť tvorenú rečovými aktmi, ktoré rozdeľuje na akty lokučné, ilokučné a perlokučné.
Austine rozpracúval aj teóriu zmyslových dát.
Dielo
Philosophical Papers, 1961
How To Do Things with Words, 1962
PSF FČ
- Austin, J. L. – odkazy
-
akt ilokučný (Austin, J. L.)
akt lokučný (Austin, J. L.)
akt rečový (Austin, J. L.)
filozofia analytická
PSF FČ
– švajčiarsky filozof, zakladateľ empiriokriticizmu.
Avenarius uskutočnil genetický rozbor myslenia, rozbor funkcie a genézy vedenia; pýtal sa na biologický prospech uskutočňovaného vedenia; vypracoval psychologickú teóriu poznania a program filozofie skúsenosti; kládol otázky týkajúce sa zmyslu vedeckých tvrdení a dosahu ich platnosti. Avenariovi ide o návrat k prirodzenosti, k prirodzenému pohľadu na svet, ktorý je zatemňovaný nekritickým preberaním predsudkov, ktoré sa zrodili vo vede v priebehu stáročí. Táto túžba po návrate k prirodzenosti, snaha očistiť skúsenosť od všetkých dodatkov vložených do nej neprávom, zbližuje empiriokriticizmus s duchom moderných ideových prúdov, ktoré sa odvracajú od ideálov racionalizácie sveta a hľadajú čistú, prirodzenú situáciu človeka vo svete (prirodzený svet).
Avenariova filozofia sa vyznačuje aktivistickou orientáciou: človek sa odlišuje od všetkého ostatného činným postojom k svetu a nie trpným prepisom tohto sveta. Odhalenie čisťej skúsenosti nie je objavením situácie zrkadla, v ktorej by sa mal ocitať človek; táto situácia je situáciou prirodzeného a spontánneho organizátora všetkého daného.
PSF FČ
– filozofická disciplína, filozofické skúmanie podstaty hodnôt; filozofia hodnôt/hodnoty, ktorej založenie sa pripisuje R. H. Lotzemu. Niekedy axiológiu chápu ako všeobecnú teóriu hodnotenia a hodnôt širšiu než filozofia hodnôt. Hodnotenie sa pritom chápe ako súhrn duševných procesov a funkcií, ktorými hodnoty zisťujeme, odhaľujeme alebo tvoríme; hodnota je predmetom alebo výsledkom hodnotenia.
Axiológia je jedna z antropologických disciplín.
Axiológia sa člení na teóriu hodnotenia a teóriu hodnôt.
Axiológia tvorí všeobecný teoretický základ viacerých špeciálnych axiologických disciplín, ako sú ekonómia, estetika, etika, jurisprudencia atď.
V axiológii ide o opis, analýzu a zmysluplnú klasifikáciu zložiek hodnotiaceho procesu, t. j. duševných procesov, ktorými živá osobnostná totalita zaujíma určitý postoj k svojim vlastným psychofyziologických stavom a prejavom a takisto k objektom obklopujúceho ju sveta. Hodnotiaci proces môže mať formu emócie, postoja alebo hodnotiacej výpovede (výroku).
Druhou oblasťou je analýza hodnoteného objektu a skúmanietých zložiek, ktoré na ňom hodnotíme. Tento problém je podstatný pre definovanie pojmu hodnoty a jeho rozmanitým riešením je daná mnohosť a protichodnosť axiologických teórií.
::
filozofia
PSF FČ
– anglický filozof, vedec, právnik a vysokopostavený verejný činiteľ (až najvyší úrad v Anglicku – Lord kancelár), iniciátor novovekého štýlu vedeckého bádania a zakladateľ novovekého empirizmu. Bacon požaduje vymanenie sa z tradície scholasticko-aristotelovského filozofovania: treba opustiť hľadanie účelu pri skúmaní prírody a zamerať sa na objavovanie zákonov, ktoré v nej pôsobia. Na to je potrebné zbaviť poznanie predsudkov, ktoré označuje ako idoly (lat. idola), čiže preludy, klamné významové útvary. Zmyslom poznania prírody je ovládnuť ju a využívať v prospech človeka.
Metódu, s ktorou prichádza, F. Bacon charakterizuje ako ťažko uskutočniteľnú, no ľahko opísateľnú: "Stanovuje stupne istoty, chráni zmysly pred omylom tým, že im kladie určité medze, zavrhuje zväčša prácu mysle, ktorá nasleduje bezprostredne po zmysloch, ale otvára a kliesni mysli novú a bezpečnú cestu, vychádzajúcu zo zmyslových vnemov (143;253)".
Dielo
Instauratio Magna (Veľká obnova) – hlavné dielo rozvrhnuté do šiestich častí; z nich dokončené len časti: Novum Organum (Nové organon, 1620 – výklad novej metódy bádania: iba skúsenosť vedie k pravde) a De dignitate et augmentis scientiarum (O význame a rozvoji vied, 1623 – návrh reformy vedy a filozofie).
Essays (Eseje) (1597) – eticko-politické štúdie, životné múdrosti a skúsenosti.
Nova Atlantis (Nová Atlantis, 1627) – alegorizujúci spis, vidina organzácie a foriem vedeckej práce.
The Works, ed. J. Spedding et al., 1858 – 1874 – 14 zväzkov.
PSF FČ
– anglický filozof, jeden z najoriginálnejších mysliteľov stredoveku; propagátor experimentálnej vedy, ideológ mestských remeselníckych vrstiev. Člen františkánskeho rádu. Ovládal gréčtinu, hebrejčinu i arabčinu. 1277 mu bolo zakázané prednášať na Oxfordskej univerzite a bol uväznený v kláštornom väzení. Podľa R. Bacona je cieľom vied zvýšenie vlády človeka nad prírodou. Jediným zdrojom ľudského poznania je skúsenosť, a to jednak vnútorná (chápaná v súlade s učením sv. Augustina), jednak vonkajšia, ktorá vzniká na základe zmyslového vnímania. Zdôvodňovaním nevyhnutnosti priameho empirického skúmania skutočnosti a vysokým hodnotením významu experimentu sa stáva predchodcom anglického senzualizmu a empirizmu.
PSF FČ
- Bacon, Roger – odkazy
-
Doctor Mirabilis
filozofia
PSF FČ
– ruský revolucionár, ideológ anarchizmu a národníctva. Vychádzal z Fichteho a Hegelovej filozofie, neskôr – ako mladohegelovec – bol pod vplyvom Feuerbachových ideí: Bakuninov antiteologizmus. Zúčastnil sa revolúcie 1848 – 1849. Ako člen I. internacionály vystupoval proti Marxovi z anarchistických pozícií. Dejiny interpretoval ako pohyb ľudstva z kráľovstva živočíšnosti do kráľovstva slobody. Hlavným utláčateľom ľudstva je štát. Náboženstvo je kolektívna šialenosť, zvrátený produkt vedomia utláčaných más a cirkev je druhom nebeskej krčmy, v ktorej sa ľud usiluje zabudnúť na svoje každodenné strasti. Prechod ľudstva ku kráľovstvu slobody predpokladá vyhodiť do vzduchu štát a vylúčiť zo života ľudu princíp moci. Namiesto štátu má nastúpiť slobodná federácia poľnohospodárskych a priemyselnoremeselníckych asociácií. Ľudové masy sa podľa Bakunina vyznačujú socialistickými inštinktami a nevyčerpateľnosťou živelnej revolučnosti. Bakuninove myšlienky sa rozšírili v 70. rokoch v Rusku, Taliansku, Španielsku a ďalších hospodársky málo rozvinutých krajinách.
PSF FČ
– francúzsky literárny vedec a filozof, predstaviteľ štrukturalizmu, novej kritiky a postmodernizmu (Barthesov obrat od štrukturalizmu k postštrukturalizmu! v období 1968 – 1971), v ktorom prispel k oživeniu záujmu o mýtus chápaný ako kultúrne aktívny prvok pri sebazdôvodňovaní historických i moderných spoločností. Do štruktúrnej jazykovedy ho na univerzite v Alexandrii zasvätil A. J. Greimas. Barthesovo štrukturalistické myslenie ovplyvnila aj fenomenológia.
V súlade s novou kritikou Barthes vychádza z analýzy literárnych textov; na základe predpokladu suspenzie zmyslu (dé-prise du sens) v texte formuluje pravidlá výkladu zmyslu, z ktorého napokon dospieva k imaginácii sveta opierajúcu sa o textualitu.
Dielo
Le degré zéro de l'écriture (Nulový stupeň rukopisu), 1953
Mythologies (Mytológie), 1957
Sur Racine (O Racinovi), 1963
L'activité structuraliste (Činnosť štrukturalizmu), 1964
Essais critiques (Kritické eseje), 1964
Eléments de sémiologie (Základy semiológie), 1965
Critique et vérité (Kritika a pravda), 1966
Système de la mode (Systém módy), 1967
La mort de l'auteur (Smrť autora), 1968
S / Z (S / Z), 1970 / text je výsledkom sebakritiky štrukturalizmu a Barthesovho obratu k postmodernizmu
L'Empire des signes (Ríša znakov), 1970
De l'oeuvre au texte (Od diela k textu), 1971
Sade, Fourier, Loyola (Sade, Fourier, Loyola), 1971
Nouveaux essais critiques (Nové kritické eseje), 1972
Le Plaisir du texte (Rozkoš z textu), 1973
Roland Barthes par Roland Barthes (Roland Barthes o Rolandovi Barthesovi), 1975
Fragments d'un discours amoureux (Fragmenty milostného diskurzu), 1977
Leçon (Lekcia), 1978
Sollers écrivain (Sollers spisovateľom), 1979
La Chambre claire. Note sur la photographie (Svetlá komora. Poznámky o fotografii), 1980
Texty vydané posmrtne
Le Grain de la voix: entretiens 1962-80 (Zrnitosť hlasu. Rozhovory 1962 – 80), 1981
L'Obvie et l'obtus: essais critiques III (Zjavné a hrubé. Kritické eseje III), 1982
Le Bruissement de la langue: essais critiques IV (Šelest jazyka. Kritické eseje IV), 1984
L'Aventure sémiologique (Semiologické dobrodružstvá), 1985
Incidents (Incidenty), 1987
Écrits sur le théâtre (Texty o divadle), 2002
Comment vivre ensemble? (Ako žiť vedno?), 2002
Le Neutre (Neutrum), 2002
La Préparation du roman (Príprava románu), 2003
PSF FČ
– základná osnova, základ.
PSF FČ
– súbor primitívnych termínov a tvrdení (axióm). Vymedzenie tohto súboru, čiže stanovenie bázy teórie, je prvý krok budovania vedeckej teórie deduktívnou metódou.
PSF FČ
– vojna všetkých proti všetkým. (Podľa Hobbesa je to prirodzený stav ľudskej spoločnosti do vzniku štátu.)
PSF FČ
*(18. 10. 1859 Paríž – 4. 1. 1941 Paríž)
– francúzsky filozof poľsko-anglického pôvodu; 1900 sa stal profesorom na College de France, 1914 členom Académie française, 1928 dostal Nobelovu cenu za literatúru predstaviteľ intuitivizmu a filozofie života. Tematicky Bergsonovo myslenie krúži okolo slobody rozhodovania sa človeka, okolo pamäti a myslenia a napokon okolo teórie evolúcie. V Bergsonovom myslení sú živé najmä motívy Platónovej filozofie, neskorého Schellinga, Schopenhauera. a samozrejme francúzska filozofická tradícia. Bergson odmieta tradičnú metafyziku, ktorá hľadá skutočnosť mimo pohybu a času, čo je chápanie tkvejúce svojimi koreňmi v antike, pre ktorej obraz sveta platí, že pohyblivé a podrobené času stojí nižšie ako nepohyblivé a večné. Podľa Bergsona je čas a pohyb čosi pôvodné: Základným pojmom Bergsonovej filozofie je pojem čistého, nehmotného plynutia ako prvopočiatku všetkého jesvujúceho. Hmota, čas, pohyb sú rozličnými formami prejavu tohto pôvodného plynutia. Poznanie plynutia je prístupné iba intuícii, čiže aktu poznania zhodného s aktom, ktorým sa rodí skutočnosť: Bergson svoju filozofiu chápe ako novú metafyziku, ktorá sa opiera o intuíciu. Na evolučnom procese akcentuje Bergson jeho tvorivostnú stránku a interpretuje ju vitalisticky.
Dielo
• Essai sur les données immédiates de la conscience, 1889
• Matiere et mémoire, essai sur la relation du corps a l’esprit, 1896
• Le rire, 1900
• L’évolution créatrice, 1907
• Réflexions sur le temps, l’espace et la vie, 1920
• Durée et simultanéité. Apropos de la théorie d’Einstein, 1922
• Les italizmusdeux sources de la morale et de la religion, 1932
• La pensée et le mouvant, 1934
• Ecrits et Paroles, 3 zv. 1957 – 1959
• Mémoire et vie, 1957
• Oeuvres, 1959
• Les études bergsoniennes / početné neuverejnené práce H. Bergsona
PSF FČ
– anglický filozof, biskup v Cloyne (Írsko), niekedy sa považuje aj za zakladateľa severoamerickej filozofie. Berkeleyho považujú za zástancu solipsizmu. Vo svojej filozofii vychádza z tézy, že človek bezprostredne vníma svoje idey (pocity). Existencia vecí podľa Berkeleyho spočíva v tom, že sú vnímané (esse est percipi ). Tým, čo v človeku vníma, je nehmotná duša; jej schopnosť prijímať idey je rozum a jej schopnosť v určitých medziach tieto idey vyvolávať a na ne pôsobiť je vôľa. Duší čiže nehmotných substancií je mnoho a sú stvorené bohom. Idey potenciálne jestvujú v božskom rozume, v ľudskom rozume sa aktualizujú. Pojem hmoty je podľa Berkeleyho vnútorne protirečivým a neužitočný, pretože všetky kvality sú subjektívne. Úlohou vedy je chápanie jazyka stvoriteľa a nie vysvetľovanie všetkého iba hmotnými príčinami. Aktivitou sa môžu vyznačovať iba duchovné substancie.
PSF FČ
- Berkeley, G.: Rozprava o základoch ľudského poznania, 1710
-
– angl. A Treatise concerning the Principles of Human Knowledge, Dublin 1710 – Berkeleyho hlavné teoreticko-poznávaco-metafyzické dielo, v ktorom skúma hlavné príčiny omylu a ťažkostí vo vedách, ktoré podľa neho vyplývajú zo skepticizmu, ateizmu a bezverectva.
PSF FČ
::
Platón
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
- Boh – odkazy
-
Boh (Duns Scotus, J.)
dôkaz existencie Boha
filozofia Boha
pojem Boha filozofický
PSF FČ
::
Duns Scotus, Johannes
PSF FČ
::
Táles z Milétu
PSF FČ
– zdravý rozum.
PSF FČ
– dobromyseľne, s presvedčením, že ide o správnu vec.
PSF FČ
– rakúsky filozof zakladateľského významu pre rakúsku filozofiu. Brentano budoval filozofiu vychádzajúc z výskumu evidentne vykázateľných podmienok poznania a deskriptívnej analýzy stavov vedomia na základe empirickej psychológie. Snaží sa týmto v podstate scientistickým spôsobom vrátiť filozofii vedeckosť, ktorú stratila prevládnutím metafyzických špekulácií.
Brentano vychádza z rozlíšenia vonkajšej a vnútornej skúsenosti. V nadväznosti na to rozlišuje fyzické a psychické fenomény, čím mocne ovplyvnil zakladateľa fenomenologickej filozofie E. Husserla. Fyzické fenomény, ako napríklad farby, zvuky, vône, sú fenomény vyznačujúce sa rozpriestranenosťou. Na rozdiel od nich psychické fenomény nie sú priestorovo lokalizovateľné a viažu sa na im imanentný objekt. Túto väzobnosť, vztiahnutosť alebo zameranosť Brentano označuje termínom intencionalita, ktorý preberá zo scholastickej filozofie; z povahy intencionality vyplýva špecifickosť jednotlivých aktov skúsenosti alebo vedomia: predstavovanie, súdenie a hodnotiace pociťovanie.
Brentano sa podnetným spôsobom venoval aj dejinám filozofie, osobitne vynikol svojimi rozbormi Aristotelovej filozofie.
Brentano mysliteľsky zasiahol aj do etiky, v rámci ktorej podrobil skúmaniu mravné poznanie ponímané ako hodnotové zameriavanie sa zážitkov, napríklad lásky alebo nenávisti. Tieto zážitky možno podľa Brentana posudzovať z hľadiska ich správnosti alebo nesprávnosti.
Brentano mal okrem spomenutého E. Husserla veľký vplyv aj na celý rad ďalších filozofov, takže sa hovorí o Brentanovej filozofickej škole: A. Meinong, A, Marty, C. Stumpf a ďalší.
Dielo:
Psychologie vom empirischen Standpunkt, 1874
PSF FČ
Pojem bytia, ktorý treba odlišovať od bytia, závisí od kategórií, ktoré intervenujú čiže zúčastňujú sa a spolupôsobia v procese jeho tvorby; pojem bytia a bytie majú odlišný ontologický status.
::
agere sequitur esse
jestvovanie
PSF FČ
Bytie je pojem osebe, jedna z definícií absolútna, jedna z metafyzických definícií Boha. Bytie je prvá oblasť idey predchádzajúce jej druhej oblasti – podstate.
Bytie obsahuje tri stupne: kvalitu, kvantitu a mieru. Kvalita, kvantita a miera sú tri formy bytia (65;112–113).
::
Hegel, Georg Wilhelm Friedrich
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
Bytnosť je základom pojmového vymedzenia každej veci – pojem sa považuje za výsledok poznania alebo odraz bytnosti.
Bytnosť považujú za imanentný dôvod každej veci, ktorý určuje jej bytie. Preto sa vzhľadom k bytiu, ktoré sa v tomto kontexte označuje ako existencia, považuje bytnosť, v tomto kontexte označovaná ako esencia, za obmedzujúci prvok. Takto sa uvažuje o bytnosti najmä v aristotelovsko-tomistickom myslení, podľa ktorého sa má esencia (essentia) k existencii (existentia) tak, ako sa má možnosť (potentia) ku skutočnosti (actus).
Bytnosť sa považuje aj za imanentný dôvod všetkých vlastností vecí, čiže tak trvalých vlastností (atribútov), ako aj čírych alebo nie nevyhnutných vlastností (akcidentov).
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
– quatemalsko-severoamerický filozof, predstaviteľ analytickej filozofie, žiak W. Sellarsa, zakladateľ časopisu Noûs. Castañeda zasiahol výrazne do vývoja deontickej logiky, teórie vnímania, poznania a konania, ako prvý podal opis kvázi-indikátorov a vypracoval svoju teóriu útvarov (Guise Theory).
Systematickým východiskom Castañedovej filozofie je logické a ontologické miesto Ja v spleti skúsenosti, jazyka a reality. Podľa Castañedu možno z osobných skúsenostných súvislostí rekonštruovať určujúce vzťahy, ktorých podstatnými prvkami sú jednotlivé veci, vlastnosti, relácie a spojenia predikátov.
Štruktúry sveta, jazyka a myslenia sa vo všeobecnosti zhodujú. Vzťah základných štruktúr časopriestorových objektov a skúsenostných procesov Castañeda logicky odvodzuje zo svojej fenomenologicky zameranej ontológie, pričom však odmieta fenomenologickú tézu ideality predmetov vonkajšej skúsenosti. Odhalenie najdôležitejších mechanizmov vzťahu jazyka (vlastných mien, určujúcich opisov, indikátorov a kvantifikátorov) k časopriestorovým objektom sprístupňuje všeobecné štruktúry korelátov referencie a predikácie, ktoré sú od skúsenosti nezávislé.
Dielo:
The Logical Structure of Moral Reasoning, 1954
"He": On the Logic of Self-Consciousness, 1966
Indicators and Quasi-Indicators, 1967
On the Semantics of the Ought-to-Do, 1970
Intentions and the Structure of Intending, 1971
The Structure of Morality, 1974
Thinking and Doing: The Philosophical Foundations of Institutions, 1975
On Philosophical Method, 1980
The Paradoxes of Deontic Logic, 1981
Sprache und Erfahrung. Texte zu einer neuen Ontologie, 1982
Self-Profile, 1986
The Self and tje I-Guises, Empirical and Transcendetal, 1987
Thinking, Language and Experience, 1989
– príčina, dôvod.
PSF FČ
– činná príčina.
PSF FČ
– príčina poznania.
PSF FČ
– fyzická, telesná príčina.
PSF FČ
– pôsobiaca príčina.
PSF FČ
– príčina bytia, jestvovania.
PSF FČ
– konečná príčina.
PSF FČ
– tvoriaca, formujúca príčina.
PSF FČ
– príčina pôsobiaca v látke, hmote; substrát činnosti.
PSF FČ
– causa motiva – hybná príčina.
PSF FČ
– náhodná príčina.
PSF FČ
– príčina seba samého.
Termín causa sui sa používal v scholastike na označenie nepodmienenosti a nevyhnutnosti existencie Boha. Tento termín používal aj Descartes, Schelling a Hegel. Je to aj základný princíp Spinozovej filozofie.
PSF FČ
Príkladom celku je súhrn, množina, trieda, súvetie a pod.
PSF FČ
Celok predkriticky daného je realita, v ktorej sa človek ocitá, keď začína reflektovať, vrátane všetkého, čo si o nej už myslí, čo k nej cíti, čo od nej požaduje.
Celok predkriticky daného je prvopočiatočná manifestácia sveta, človeka a miesta, ktoré človek vo svete zaujíma, vo vedomí človeka, ktorý začína reflektovať (pristupuje k reflexii).
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
– súhrn hmotných a duchovných prejavov spoločnosti.
PSF FČ
Čas je aspekt nielen prežívania sveta, ale aj aspekt sveta, ktorý existuje zároveň/zarovno/naraz so svetom, čiže ani "skôr" ako svet, ani "neskôr" ako svet.
Čas sám je bezčasový, nepristupuje k svetu alebo k jeho prežívaniu v nejakom (ďalšom, povedzme absolútnom) čase. Medzi svetom a časom je bezčasová pripútanosť (adhézia). Podobná perichronická adhézia je aj medzi časom a tou vecou alebo dianím, ktoré sú/odohrávajú sa v čase. Všetko, čo sa odohráva s časom a všetko, čo vykonáva čas, sa odohráva bezčasmo.
Čas ako usporiadavajúcno procesov vo svete alebo jeho vnímaní bezčasmo čiže bezčasým spôsobom výčasí z bezčasového prabytia podprocesom výbytnenia sveta. Výčasenie času (dostavovanie sa času) je podprocesom výbytnenia sveta (dostavovanie sa sveta).
Čas je aspekt vnímania sveta alebo sveta, výsledkom poznania ktorého sú rôzne filozofické, mytologické, vedecké atď. významové útvary, odlišujúce sa navzájom podľa toho, aké kategórie, pojmy alebo predstavy intervenujú v skúmaní času: napríklad keď doňho zasahuje predstava/pojem kruhovosti alebo predstava/pojem lineárnosti.
Ak vo svojej úvahe o čase budeme používať najmä pojem vnímania, môžeme dospieť povedzme k nasledovnému určeniu pojmu času: čas je forma, v ktorej vnímame zmeny.
Zakaždým by sme si však mali uvedomiť, že čas nie je pojem času, že čas a pojem času sú dve odlišné entity alebo reálie: nevymedzujeme čas, lež pojem času.
Čas ako reália sa v rôznych dobách, spoločenstvách a situáciách vnímal, vníma, chápal a chápe rôzdielne. Invariantná je iba spútanosť času a toho, čo sa v čase odohráva. Túto spojenosť možno označiť ako bezčasové vzájomné lipnutie (perichronickú adhéziu) času a toho, čo je v čase, pričom aj túto adhéziu treba odlišovať od jej pojmu: odlišovať treba aj bezčasie a pojem bezčasia.
Podľa Kanta je čas apriórna nazeracia forma, podľa Engelsa základná forma existencie hmoty, podľa Jamesa spôsob vnímania práce psyché, podľa Spencera je čas abstraktum zo všetkých polohových vzťahov medzi po sebe zoradenými stavmi vedomia, podľa Leibniza je to poriadok nasledovania po sebe a tak ďalej.
Einstein začiatkom 20. storočia napísal, že mohutné vesmírne objekty deformujú okolo seba čas a priestor. Ak koncentrácia hmoty prekročí kritickú hranicu, nastane kolaps. Tlak a teplota sa extrémne zvýšia, priestor a čas sa spoja do jednej veličiny a vzniká čierna diera. V nej neplatia prírodné zákony a dokonca sa tam zastaví čas.
Čas z hľadiska fyzikálneho alebo matematického je skalár.
PSF FČ
- čas – odkazy
-
čas, in: MČ
filozofia
PSF FČ
::
Zoznam filozofických časopisov
PSF FČ
PSF FČ
– slovenský filozof, metodológ a epistemológ.
::
filozofia
PSF FČ
PSF FČ
::
agere sequitur esse
činnosť (Fichte, J. G.)
PSF FČ
::
Fichte, J. G.
PSF FČ
Podľa poslednej fázy Platónovho učenia sú čísla idey.
::
číslo, in: MČ
filozofia
PSF FČ
Číslo je jednota početnosti a jednotnosti a početnosť a jednotnosť sú určeniami pojmu čísla. No v empirických číslach je jednotou len ich rovnosť (65;139)
::
Hegel, Georg Wilhelm Friedrich
úkon počtový (aritmetika) (Hegel, G. W. F.)
úkon počtový (Hegel, G. W. F.)
PSF FČ
PSF FČ
- človek – odkazy
-
antropinum
celok daného predkriticky
človek, in: MČ
osobnosť
príroda
svet
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
Dôležitým druhom daností sú východiskové danosti; vlastnosť toho, čo je dané. Existujú rôzne súbory daností, jedným z význačných súborov daností je celok predkriticky daného.
PSF FČ
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
::
operacionalizmus
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
2. sám tento vznik a vývin filozofie, čiže postupnosť minulých udalostí (lat. res gestae, angl. past events), ktoré sa udiali vo filozofii.
Ako disciplína filozofie (v zmysle 1.) sú dejiny filozofie skúmaním vzniku filozofie a vývinu filozofie. Dejiny filozofie ako toto skúmanie (čiže v zmysle 1.) tvoria zároveň jednu zo základných metafilozofických disciplín, pretože predmetom skúmania je tu sama filozofia (z jej genetickej a vývinovej stránky).
Dejiny filozofie považujú mnohí za najlepší úvod do štúdia filozofie.
Obraz vývinu filozofie, ktorý vyvstáva z jeho skúmania, závisí od kategórií alebo vôbec pojmov, ktoré intervenujú v priebehu tohto skúmania. Často sa stretávame s ambíciami podať systematický a vedecký obraz vývinu filozofie – v tomto prípade v úvahách o vývine filozofie intervenujú tak či onak chápané pojmy či kategórie filozofie, vývinu, systému a vedeckosti.
Pri štúdiu dejín filozofie sa treba oboznámiť s periodizáciou filozofie.
PSF FČ
- dejiny filozofie – odkazy
-
dejiny filozofie starogréckej
filozofia
filozofia 6. stor. pr. n. l.
filozofia 5. stor. pr. n. l.
filozofia 4. stor. pr. n. l.
filozofia 3. stor. pr. n. l.
filozofia 2. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor.
filozofia 2. stor.
filozofia 3. stor.
filozofia 4. stor.
filozofia 5. stor.
filozofia 6. stor.
filozofia 7. stor.
filozofia 8. stor.
filozofia 9. stor.
filozofia 10. stor.
filozofia 11. stor.
filozofia 12. stor.
filozofia 13. stor.
filozofia 14. stor.
filozofia 15. stor.
filozofia 16. stor.
filozofia 17. stor.
filozofia 18. stor.
filozofia 19. stor.
filozofia 20. stor.
filozofia 21. stor.
filozofia analytická
filozofia antická
filozofia arabská
filozofia ázijská
filozofia buddhistická
filozofia čínska
filozofia európska
filozofia hinduistická
filozofia indická
filozofia islamská
filozofia japonská
filozofia katolícka
filozofia kresťanská
filozofia matematiky
filozofia nórska
filozofia novoveká
filozofia patristická
filozofia postmoderná
filozofia renesančná
filozofia rímska
filozofia severská
filozofia scholastická
filozofia scholastická stredoveká
filozofia scholastická stredoveká, in: teória množín Cantorova, G.
filozofia starogrécka
filozofia staroveká
filozofia stredoveká
filozofia súčasná
filozofia svetová
filozofia vedy
filozofia východná
filozofia západná
filozofia židovská
periodizácia vývinu filozofie
propedeutika filozofická
vývin filozofie
PSF FČ
Termínom doxografické správy sa označujú komentáre neskorších autorov k učeniu toho ktorého filozofa, ktoré sa vo vydaniach spravidla označujú písmenom A.
Písmenom B sa označujú takzvané pravé zlomky, čiže fragmenty autentických diel jednotlivých filozofov.
Napokon písmenom C označujeme neisté správy alebo ohlasy jednotlivých učení u neskorích autorov.
Výnimku v označovaní tvoria pytagorovci.
Dejiny starogréckej filozofie sa tak vo svojom výklade pokúšajú vlastne rekonštruovať významové útvary vygenerované myslením starogréckych filozofov, najmä predsokratikov.
::
filozofia starogrécka
PSF FČ
PSF FČ
– francúzsky filozof, zakladateľ novovekej filozofie; predstaviteľ racionalizmu, špeciálnovedný bádateľ vo viacerých prírodovedných odboroch (analytická geometria a algebra, optika, teória meteorologických javov, dioptrika, fyziológia oka, vzťah geometrie a fyziky, kozmológia, psychológia atď.). Postupom od metodického pochybovania k nepochybnému (cf. metodická skepsa) Cogito ergo sum (Myslím, teda som) začal obrat k subjektu, k vlastnej filozofii Ja. Descartes sa tým stal predovšetkým priekopníkom v oblasti kritiky poznania.
Descartes začína s bezprostredne danou subjektívnou skúsenosťou jednotlivca.
Jeho cieľom bolo založiť jednotnú vedu na matematickej báze. Descartes rozpracoval metódu získavania vedeckých poznatkov alebo racionálne zdôvodneného názoru: išlo tu o heuristickú metódu alebo výskumnú techniku (ars inveniendi = umenie objavovať), ktorá spočíva v postupnosti krokov zameraných na riešenie bádateľských problémov (v matematike, prírodných vedách, náboženstve i etike). Táto Descartova metóda kombinuje analýzu a syntézu, pričom analýza predstavuje rozklad problému alebo zložitého predmetu na jeho najmenšie, intuitívne rozoznateľné súčasti a syntéza ho rekonštruuje pomocou prísne logických operácii (dedukcie). Sledujúc pravidlá tejto metódy, Descartes hľadá posledné, základné, večné pravdy. Existencia týchto právd je podľa Descarta daná pravdivosť garantujúcim bohom (veracitas Dei). Sú však vlastnosti tohto boha nepochybné? V čom môže spočívať istota môjho poznania? Descartes radikalizoval svoju skepsu (pochybovanie) až k – podľa neho – nepochybnému, evidentnému východisku, ktoré sformuloval vo vete, ktorú by sme po slovensky mohli sformulovať takto: Mám vedomie, teda existujem (Cogito, ergo sum) (Anzenbacher, A.: Úvod do filozofie (1990), 78; Brugger, W. et al. (vyd.): Filosofický slovník (1994), 196).
Vedenie a veda
Vedenie je totožné s duchom a rozumom, ktorý sa poznaním obohacuje a posilňuje. V rozume vytvárajú všetky jednotlivé vedy i celé vedenie jednotu, od ktorej závisí poznanie všetkých vecí. Človek stojí pre úlohou uvedomiť si podstatu a možnosť ľudského poznania, aby sa na tomto základe mohol venovať štúdiu prírody. Hoci ľudský rozum má takmer neobmedzenú a metafyzickú autonómiu, veľmi úzku súvisí so skúsenosťou a so zmyslovým svetom ako so základom, na ktorom sa môže formovať a rozvíjať teoretické poznanie, vedenie a veda. Matematika a logika sa nemôžu obmedziť na dedukciu bez predchádzajúceho využitia induktívnych údajov.
Metóda
Nedôslednosti v získavaní určitého a neklamného vedenia vyplývajú z toho, že niet primeranej metódy. Na túto situáciu reaguje Discours sur la méthode (Rozprava o metóde), a síce o metóde dobrého riadenia sa svojím rozumom a hľadania pravdy vo vedách. Rozprava obsahuje šesť častí:
úvahy týkajúce sa vied;
hlavné pravidlá hľadanej metódy;
morálne princípy odvodené z tejto metódy;
dôkazy jestvovania Boha a ľudskej duše (čiže základy metafyziky);
fyzikálne otázky;
čo je nevyhnutné nato, aby skúmanie prírody pokročilo ďalej.
Descartes najprv ukazuje, ako sa učil, aby príliš pevne neveril v nič, o čom ho presvedčoval len príklad a zvyk, a ako sa takto oslobodil od mnohých omylov, ktoré mohli zatieňovať jeho prirodzené svetlo a robiť ho menej schopným chápať. Doterajší stav vedy je neusporiadaným súborom pojmov, súdov a názorov, od ktorých sa treba oslobodiť, a na ich mieste treba vybudovať metodicky skonštruovanú vedu. Existuje veľký počet logických pravidiel, z ktorých treba dodržiavať predovšetkým štyri:
1. žiadnu vec nemožno nikdy považovať za pravdivú dovtedy, kým ju nepoznáme celkom určite ako takú, to znamená tak jasne a zreteľne, že nezostane nijaká možnosť pochybovať o nej;
2. každú zo skúmaných zložitých otázok treba rozložiť na toľko častí, na koľko sa len dá a na koľko to bude potrebné na jej lepšie riešenie;
3. myslieť treba po poriadku, od predmetov, ktorých poznanie je najjednoduchšie a najľahšie, pričom treba brať do úvahy zákonité vzťahy aj medzi tými, ktoré netvoria prirodzený rad;
4. všade treba robiť také dôkladné a celkové vyčíslenia a prehľady, aby sme si boli celkom istí, že sme na nič nezabudli.
Metodická skepsa a prvý a najvyšší princíp filozofie
Opierajúc sa o vyššie uvedené štyri pravidlá, treba pokračovať metodickou skepsou, to znamená pochybovať o celej doterajšej vede, aby sa dospelo k tomu, čo je absolútne určité a nepochybné, a až na tomto základe budovať novú filozofiu. Odmietnuť treba v prvom rade zmyslové klamy, nedokázané pravdy vyplývajúce z klamných predstáv celku, ilúzie snov a napokon pochlebnícke lákadlá akéhosi zlého ľstivého démona. Odmietajúc toto všetko ako klamné, musím zároveň uznať, že ja, ktorý myslím, som niečím – a táto pravda, že totiž myslím, teda som (cogito, ergo sum), je taká istá a neotrasiteľná, že ani najväčší skeptici ju nemôžu vyvrátiť.
Tento fundamentum inconcusum (neotrasiteľný základ) tvorí prvý a najvyšší princíp filozofie. S prijatím tohto princípu sa spája uznanie existencie zvláštnej substancie – duše, ktorá je nezávislá od tela a môže sa bez neho obísť. Takto možno čisto rozumovo zdôvodniť bytie a skutočnosť a zároveň uznávať rozum za jediné a výhradné kritérium pravdivosti.
Avšak nato, aby rozum nezablúdil, je potrebná viera v jestvovanie Boha, ktorý dodáva pravdám rozumu o tom, čo je mimo neho (v tele (v telesnej substancii, v prírode) nepochybnosť (pravdivosť) (veracitas Dei).
Substancia, akcidencia, atribút
Substancia je vec, ktorá pre svoje jestvovanie nepotrebuje inú vec. Každá substancia sa prejavuje určitým spôsobom – akcidenciou. Ten spôsob jestvovania, bez ktorého by substancia prestala byť vecou určitého druhu, sa nazýva atribútom.
Substancie sa delia na hmotné a nehmotné, majúce vlastné spôsoby jestvovania a špecifické atribúty, vďaka ktorým ich možno poznať: hmotná substancia čiže teleso je ro zpriestranená a nemysliaca vec; nehmotná substancia čiže duša je nerozpriestranená vec, ktorej atribútom je myslenie.
Res extensa (vec rozpriestranená)
Rozpriestranenosť je atribútom telesa, pretože len ona v ňom zostáva nezmenená, kým iné vlastnosti sa môžu meniť. Celá skutočnosť je rozpriestranená a dá sa deliť donekonečna.
Neexistuje prázdno, prázdny priestor.
Hmota sa pôvodne rozprestierala v podobe čiastočiek (atómov), ktoré sa pohybovali v priestore.
Zem a nebo sú z tej istej hmoty. Rozdiely v podobe hmoty sú dané len rozličným pohybom jej častí. Pohyb je iba premiestňovanie v priestore. Pohyb je v podstate relatívny. Keby existovala len jedna jediná vec, neexistoval by ani pohyb, pretože by nebol ničím merateľný. K pohybu netreba viac sily ako k udržaniu pokoja. Všetko existuje iba vďaka neustále pôsobiacej sile Boha: to, že Boh udržiava svet, je trvalé tvorenie, – creatio continua.
Z toho, že niet prázdneho priestoru, vyplýva, že celý vesmír je vyplnený hmotou, ktorá existuje v týchto formách:
1. mikroskopické častice, ktoré sa pri vzájomných nárazoch môžu deliť donekonečna, až do podoby toho najjemnejšieho prachu, ktorého čiastočky sa môžu pohybovať úžasťou rýchlosťou. Z častíc tohto druhu sa skladá Slnko a stálice;
2. čiastočky ešte síce mikroskopické, avšak už pevnejšie a guľaté, ktoré svoje hrany obrúsili pri vzájomných nárazoch; z častíc tohto druhu sa skladá nebo;
3. vä čšie kusy až veľké telesá; z tejto formy hmoty pozostáva Zem a planéty.
Príroda sa riadi tromi zákonmi, sú to:
1. zákon zotrvačnosti;
2. zákon akcie a reakcie;
3. zákon zachovania energie, tendencia k pohybu po priamke, hoci v skutočnosti ako základný pohyb existuje pohyb v kruhu.
Z pohybu v kruhu sa najjemnejšie častice oddeľujú v tangenciálnej rovine, čím vytvárajú svetlo – tieto najjemnejšie častice sú len v Slnku a stáliciach, na Zemi sú známe iba v ohni a živočíšnych dušiach. Svetlo sa šíri tak, že v neprázdnom priestore čiastočky svetla pred sebou tlačia ďalšie čiastočky, ako keď tlačíme po rovnej ploche palicu, v ktorej sa týmto spôsobom pohybujú všetky jej čiastočky súčasne. Na začiatku uviedol Boh hmotu do pohybu takým spôsobom, že vytvoril najväčší možný chaos. Od tohto okamihu všetko dianie v univerze pokračuje podľa kauzálnych zákonitostí a hmota zákonite utvorila tú podobu vesmíru, v ktorej dnes žijeme. Boh nemôže túto zákonitosť narušiť nijakým ďalším zásahom, pretože by tak porušoval svoje vlastné dokonalé dielo.
Pohyb bol pôvodným čiastočkám (atómom) daný prvým hýbateľom, čím sa zásah (ingerencia) tohto hýbateľa – Boha – vo svete skončila. Keď už raz hmota bola uvedená do pohybu, začala sa postupne mechanicky premieňať a samostatne rozvíjať, vytvárajúc mechanizmus kozmického slnečného systému, v ktorom planéty krúžia okolo Slnka: tak ako sa chaos postupne tríbil a zhlukovali sa prvky sebe podobné, vznikli v pôvodnom chaose víry hmoty, ktorých stredom sa stávali žeravé hviezdy a okolo nich začali oscilovať pohyby ostatných druhov hmoty. Vytváralo sa tak množstvo akýchsi sebaregulujúcich sa sústav. Pretože niet nikde prázdneho priestoru, sú aj tieto sústavy obklopené nielen svetlom, ale v prvom rade éterom (z ktorého sú nebesá), a tento element je tekutý. Unáša so sebou vesmírne sústavy, ale najmä vnútri nich planéty okolo hviezd. Všetky planéty s výnimkou Zeme sa točia okolo Slnka, ktoré sa so všetkými týmito planétami samo točí okolo Zeme. Zem sa nepohybuje, ale je pohybovaná, a to tak okolo Slnka, ako aj okolo svojej vlastnej osi, prúdmi éteru, ktoré ju unášajú ako morský prúd loď: všetky častice sú teda v pohybe, i keď sa nám zdajú byť v pokoji. Hodinky v rukách muža stojaceho na palube lode, ktorá pláva v mori, vykonávajú nesmierne množstvo pohybov, ktoré v praxi nereflektujeme: Zem sa pohybuje vedno s morom, pohybuje sa slnečná sústava atď. Platí to aj o kométach, ktoré Descartes po prvý raz chápe ako telesá rovnakej podstaty ako ostatné telesá vo vesmíre, čiže predovšetkým podrobené rovnakým zákonom.
Okrem nebeských telies prešla takýmto vývinom aj Zem a s ňou spojený organický život a sám človek. Všetky javy a procesy, ku ktorým dochádza v tele živočíchov a človeka, sa odohrávajú mechanicky: životní duchovia sú neobyčajne jemné telieska, ktoré sa nachádzajú v krvi a od ktorých pochádza pohyb v živom organizme. Živočích je stroj pôsobiaci na základe fyziologických mechanizmov, ktorým podlieha aj psychický život, a ten je zasa súborom automatických, reflexných pohybov. Ani rastliny, ani zvieratá nemajú dušu (nerozpriestranenú a mysliacu substanciu).
Res cogitans (vec mysliaca)
Duša ako nerozpriestranená a mysliaca vec (res cogitans) sa objavuje až u človeka. Atribútom čiže podstatou duše je myslenie. Duša je osobitná substancia, čistá nemateriálna entita.
Duša nemá v sebe nič z rozpriestranenosti a tým sa úplne odlišuje od tela (ako rozpriestranenej veci).
Vzťah a interakcia duše a tela. Vášne
„Spojenie" – presnejšie – akýsi bližší styk duše a tela spočíva v rozlievaní sa duše po tele prostredníctvom kanálikov z miesta umiestnenia duše v tele, a síce v epifýze (epiphysis cerebri), malom nepárovom orgáne v strednom mozgu, v ktorom je duša citlivá na podnety, ktoré od tela k nej dochádzajú prostredníctvom životných duchov a naopak zasa silné hnutia duše sa v epifýze prenášajú na životných duchov, ktorí uvádzajú telo do akcie. Kanáliky možno odpozorovať z prázdnych tepien v mŕtvych živočíšnych organizmoch, na ktorých Descartes uskutočňoval anatomické pokusy. Žilami tečie krv, kanálikmi (tepnami) sa rozlieva (tečie) duša, prijímajúca podnety od „životných duchov", ktoré sú v čiastočkách krvi. Duša reagovaním na tieto podnety vyvoláva primerané pohyby v tele a v jeho orgánoch. Takýmto spôsobom môžu telo i duša na seba vzájomne pôsobiť, pričom zostávajú navzájom nezávislými substanciami.
Z tohto vzájomného pôsobenia sa rodia vášne závislé od životných duchov, rozlíšených podľa temperamentu človeka. K vášňam patrí obdiv, láska, nenávisť, túžba a smútok. K týmto vášňam čiže impulzom (pôsobiacim na dušu) dochádza len v stave spojenia duše s telom, avšak duša ako taká je od nich oslobodená.
Teória poznania
Prameňom a kritériom poznania je rozum. Zmyslové vnemy poskytujú poznaniu materiál. Rozumové poznanie má intuitívny charakter, čiže je bezprostredným nazeraním toho, čo je pri prítomnosti idey jasné a evidentné. Existujú tri druhy ideí:
1. vrodené idey (ideae innatae),
2. získané idey (ideae adventitiae),
3. idey utvorené nami samými (ideae a me ipso factae).
Vrodené idey sú nezávislé od vonkajšieho sveta, patria výhradne duši a rozumu, a preto sú jednoduché, jasné a zrejmé. K vrodeným ideám patria:
idea bytia,
idea substancie,
idea príčiny,
idea cieľa
atď.
Získané idey pochádzajú zo skúsenosti a patria k nim idey, ktoré sa utvárajú na základe pozorovania: idea dreva, idea koňa, idea človeka, idea slnka atď.
Idey utvorené nami samými sú skonštruované na základe vrodených a získaných ideí, napr. idea sfingy.
Vrodené idey sú samobytným a nezávislým fenoménom duše, ktorá má prirodzenú schopnosť ich vytvárať – preto sú vrodené; majú výlučne rozumový charakter a sú vždy pravdivé.
Popri rozume má duša ja vôľu čiže schopnosť slobodne rozhodovať, schopnosť tvrdiť alebo odporovať v podobe súdu, ktorý nepatrí rozumu, ale vôli. Vôľa má omnoho širšiu pôsobnosť ako rozum, môže zahŕňať veci, ktorým človek nerozumie, voliť klam namiesto pravdy – a teda mýliť sa. Preto rozpor medzi oblasťou ľudskej vôle a oblasťou rozumu je bezprostredným zdrojom omylu, čo však neznamená, že vôľa rozhoduje aj o samom spojení pojmov v súde. Existuje možnosť poznávacieho zdokonaľovania sa človeka a jeho prechádzania od nevedenia k vedeniu, od omylu k pravde, čím sa zdôrazňuje vedúca úloha rozumu vo vzťahu k vôli, čo je aj podmienkou pravdivého poznania.
PSF FČ
- Descartes, René – odkazy
-
substancia (Descartes, R.)
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
PSF FČ
- disciplína filozofická – odkazy
-
antropológia filozofická
axiológia
dejiny filozofie
estetika
etika
filozofia jazyka
filozofia vedy
gnozeológia
metafyzika
ontológia
PSF FČ
PSF FČ
Vylučujúca disjunkcia sa používa pri klasifikovaní predmetov do oddelených (navzájom sa neprenikajúcich) skupín, tried, oblastí, sfér.
::
vv (logika)
disjunktor vylučujúci (logika)
logika
PSF FČ
Na spájanie výrokov, ktoré vyjadrujú navzájom sa vylučujúce, nezlučiteľné alternatívy, sa používa vylučujúci disjunktor.
::
∨ (logika)
logika
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
Spojenie výrokov pomocou tejto spojky sa nazýva vylučujúca disjunkcia.
::
vv (logika)
logika
spojka logická (logika)
PSF FČ
– používanie jazyka v podobe prehovorov alebo textov a sociálna prax spojená s používaním jazyka či znakových systémov vôbec.
PSF FČ
::
filozofia tradičná
PSF FČ
::
etika
PSF FČ
PSF FČ
::
filozofia
PSF FČ
::
dôkaz
dôkaz tvrdenia
logika
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
::
dokazovanie tvrdenia
dôkaz tvrdenia
PSF FČ
Po antických pokusoch o vypracovanie argumentácie takéhoto druhu (stoikmi, Aristotelom, platonizmom, novoplatonizmom) prišla so systematickými návrhmi na jej vypracovanie patristika a scholatika.
Predložili sa tieto dôkazy alebo skupiny dôkazov Božej existencie:
● kozmologické,
● ontologické,
● teleologické,
● Akvinského,
● Kantov deontologický dôkaz,
● atď.
PSF FČ
::
dokazovanie tvrdenia
logika
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
Duch je tradičná téma úvah nielen vo filozofii, ale aj v náboženstve, špeciálnych viedách i v každodennom živote, príčom významové útvary, v ktorých vykryštalizovávajú tieto úvahy, sa značne odlišujú: napríklad primitívne náboženstvá alebo špiritizmus chápu ducha ako jemnú látku zvláštnej povahy, zatiaľ čo povedzme v metafyzike sa neraz chápe ako nemateriálna substancia.
Niekedy sa chápe ako duša, inokedy ako jej špecifická súčasť, odlišná od jej senzitívnej a vegetatívnej zložky.
Význam výrazu duch sa v dejinách diverzifikuje ešte viac, a chápe sa ako logos, nous, animus, intellectus, pričom sa týmito výrazmi označuje jednak inteligencia indivídua, jednak procesy objektívneho myslenia všeobecne.
V najširšom zmysle dnes duch znamená mysliacu skutočnosť, prítomnú v každom jednotlivom subjekte, avšak zbavenú subjektivity. Na rozdiel od individualizovanej duše je niečím spoločným, nadosobným. Môže tak byť protikladom hmoty (ako predmetu myslenia), prírody alebo tela (tento protiklad je teologického pôvodu).
V užšom zmysle môže byť duch synonymom intelektu a protikladom vnímania.
PSF FČ
Absolútny duch je najvyššia kategória filozofického systému, najrozvinutejšia forma bytia absolútnej idey, najvyššie konkrétno. Absolútny duch je absolútna idea v štádiu svojho plného uvedomovania si seba samej.
::
Hegel, Georg Wilhelm Friedrich
PSF FČ
– škótsky filozof a teológ zvaný doctor subtilis, predstaviteľ stredovekej scholastiky, kritik Aristotela, jeho arabských komentátorov a Tomáša Akvinského.
Ontológia
Boh je podľa Dunsa Scota absolútne slobodná bytosť, pred ktorou sú otvorené všetky možnosti, pričom možnosť chápe ako vnútornú logickú bezrozpornosť.
Súcno je potom to, čomu na základe logickej bezrozpornosti neodporuje možnosť byť.
Reálna existencia vecí je existencia náhodná, avšak možnosť existencie je symptómom existencie nevyhnutnej. Preto v metafyzike Dunsa Scota dominuje esencia nad bytím a reálna dištinkciu medzi essentia a esse pokladá nanajvýš za modálnu dištinkciu. Všetky veci majú súcnosť rovnakým spôsobom. Mnohosť a rôznosť vecí je daná zvláštnou individuálnou formou, ktorá sa od druhovej formy (natura communis) odlišuje iba formálne; Dunsovi stúpenci nazývali túto individuálnu formu haecceitas.
Noetika
Zmyslové poznanie je vzhľadom na poznanie rozumové iba príležitosťou (occasio). Poznávané reálne súcno je pre rozum látkou, ktorej ľudský intelekt dáva svojou kognitívnou aktivitou špecifický tvar.
Pojmy sú preto určitým výtvorom rozumu; Duns mal značný vplyv na nominalistov, najmä na W. Ockhama, no ovplyvnil napríklad aj F. Suáreza.
Vynikajúcim znalcom Dunsa Scota na Slovensku je M. Chabada.
Dielo
Super quattuor libros Magistri Sententiarum Quaestiones (Opus Oxoniense), medzi rokmi 1294–1308
PSF FČ
- Duns Scotus, Johannes – odkazy
-
Boh (Duns Scotus, J.)
možnosť (Duns Scotus, J.)
súcno (Duns Scotus, J.)
Web:
Ján Duns-Scotus, in: Wikipédia
PSF FČ
Vo filozofii je tradične predmetom ostrej konfrontácie predovšetkým materializmu a idealizmu.
Súčasná filozofia a v rámci nej najmä filozofia mysle tematizuje dušu pod titulom myseľ.
V psychológii sa duša tematizuje pod titulom psychika.
PSF FČ
- duša – odkazy
-
duša (Táles z Milétu)
PSF FČ
::
Platón
PSF FČ
::
duša
Táles z Milétu
PSF FČ
– taliansky estetik a teoretik umenia semiotického zamerania, medievalista, spisovateľ a kritik. Eco je významný predstaviteľ semiotiky a postmodernej filozofie. Umeleckoliterárne sa zameriava na historickú tematiku, jeho diela majú otvorenú sujetovú stavbu, vyznačujú sa prítomnosťou čitateľa v texte, zábavnosťou a hravosťou. Ecove umelecké diela sa ďalej vyznačujú ironickosťou (Eco ironizuje predovšetkým fanatizmus vážnosti), paradoxnosťou, často obsahujú komické situácie, podané nadpis pomocný text hlavný text tak, že ich čitatelia neraz berú príliš vážne. U. Eco skúmal estetické myslenie stredoveku, neskôr problémy moderného umenia. Prednáša estetiku na univerzite v Miláne, v nakladateľstve Bompiani riadi edíciu filozofie a sociológie literatúry. Svojou koncepciou otvoreného diela (cf. otvorenosť diela). Poetiku chápe ako operatívny program umelca, projektujúceho nielen operáciu vytvárania objektu (diela), ale aj typ jeho vnímania.
Zoznam diel
• Il problemo estetico in San Tommaso, 1956
• Sviluppo dell’estetica medievala, 1959
• Opera aperta (Otvorené dielo), 1962
• Diario minimo, 1963
• Apocalittici e integrati (Vizionári a konformisti), 1964
• La struttura assente (Neprítomná štruktúra), 1968
• Le forme de contenuto (Formy obsahu), 1971
• Pejzaž semioticzny, 1972
• Trattato di semiotica generale, 1975
• Il segno (Znak), 1976
• Il superuomo di massa (Masový superman), 1976
• Dalla periferia dell’impero (Z periférie impéria), 1976
• A Theory of Semiotics (Teória semiotiky), 1976
• Zeichen. Einführung in einen Begriff und seine Geschichte, 1977
• Lector in fabula (Čitateľ v rozprávaní), 1979
• Il nome della rosa (Meno ruže), 1980
• Sette anni di desidero (Sedem rokov túžby), 1983
• Semiotica e filosofia del linguaggio, 1983
• Pendolo di Foucault (Foucaultovo kyvadlo), 1988
• I limiti dell’interpretazione (Hranice interpretácie), 1990
• Stelle e stellette (Hviezdy a hviezdičky), 1991
• Meno ruže, 1991 cf.
• Foucaultovo kyvadlo, 1993
• La ricerca della lingua perduta nella cultura europea (Hľadanie dokonalého jazyka v európskej kultúre), 1993
• Sei passeggiate nei boschi narrativi (Šesť prechádzok v naratívnych lesoch), 1994
• Kant e l’ornitorinca (Kant a vtákopysk), 1997
• Baudolino, 2000
PSF FČ
- Eco, Umberto – odkazy
-
kompetencia encyklopedická (Eco, U.)
PSF FČ
– obojstranná redukovateľnosť; dva objekty sa nazývajú ekvivalentné, keď ich pozorovateľné správanie je rovnaké.
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
– to, čo má rovnakú hodnotu alebo platnosť.
PSF FČ
Émou kultúry je napríklad filozofia, mýtus, teológia, pojem, číslo, skrutka, kladivo, predstava stromu a pod., pokiaľ plnia kultúrotvornú funkciu, čiže umožňujú premenu zla na dobro.
PSF FČ
– zakúsiteľný, spočívajúci na skúsenosti, založený na nej, opierajúci sa o ňu, vychádzajúci z nej, vzťahujúci sa na skúsenosť.
PSF FČ
– filozofické učenie založené R. Avenariom, založené na teórii poznania, ktorej úlohu vidí v obnove čistej skúsenosti
vyradením všetkých metafyzických významových útvarov, predovšetkým predstavy odčlenenosti subjektu a objektu, vedomia (vedomého bytia) a bytia, fyzického a psychického.
::
filozofia 19. storočia
PSF FČ
PSF FČ
– hocičo reálne (anything real), hocičo, o čom možno mať informácie, hocičo, o čom môžeme niečo vedieť, predpokladať, o čom sa môžeme domnievať, že má nejaké vlastnosti, čo môžeme opísať, čo môže byť predmetom našich úvah, túžob, hodnotenia; niečo existujúce, jestvujúce, nejaká vec, bytosť, bližšie neurčený útvar skutočnosti/vedomia, nie je napríklad určené ani to, či je naozaj skutočný, predpokladaný, domnelý, chcený, potrebovaný a pod. Entitou je napr. útvar významový, významový proces, stránka materiálnej skutočnosti, ľudské indivíduum, vodník, Slnko, vzťah, bylina, anjel, klinec, bunka a pod.
Dôležitým delidlom entít je to, či existujú naším pričinením, alebo bez neho. Entity existujúce bez nášho pričinenia sú danosti.
Najdôležitejším typom entít, ktorých sa týkajú heslá práve čítaného slovníka, sú filozofémy.
Na entitách študujeme najmä 1. momentálny prierez ich štruktúrou, 2. genetickú a dynamickú dominantu ich štruktúry, 3. nevyhnutné externé súvislosti ich štruktúry.
Entita je súcno nejakej veci, jej súcnosť, to "že" na rozdiel od "čo".
Pojem entity je základný pojem scholastiky. Klasickým spôsobom rozpracoval kategóriu entity Tomáš Akvinský.
V sociológii sa hovorí o entite v súvislosti s modelovým výsekom sociálnej reality.
Zložka entity sa nazýva moment.
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
– podstata, bytnosť, to, čo robí vec práve tým, čím je, čím sa od každej inej veci odlišuje. Esencia je preto tým, výsledkom poznania čoho je pojem danej veci.
Esenciu tradične považujú za imanentný dôvod danej veci, ktorý určuje jej existenciu. V tomto zmysle je esencia obmedzujúcim prvkom existencie.
Esencia je imanentný dôvod všetkých vlastností veci, a to tak trvalých atribútov, alebo prechodných (nie nevyhnutných) akcidentov.
Vedou o esenciách je eidetická veda.
PSF FČ
– filozofická disciplína (filozofická estetika) alebo veda (špeciálnovedná estetika), ktorá sa zaoberá podstatou a zákonmi krásy v umení, živote a prírode.
PSF FČ
- estetika – odkazy
-
Eco, Umberto
filozofia
krása
krása (estetika stredoveká)
páčenie sa
PSF FČ
PSF FČ
- etika – odkazy
-
altruizmus
dobro
probabilizmus etický
súcno
svedomie
špinavosť
PSF FČ
– filozofia existencie – smer súčasnej filozofie, ktorého vplyv bol najmocnejší v rokoch 1920 – 1960.
Termín existencializmus zaviedol F. Heinemann.
Existencializmus nadviazal o. i. na myslenie B. Pascala, S. Kierkegaarda, Unamuna, Dostojevského, Nietzscheho a Husserla.
Existencializmus v odmietavej reakcii voči metodologizmu a gnozeologizmu začiatku dvadsiatych rokov nášho storočia sústreďuje svoju pozornosť na ontologickú problematiku: bytie nie je podľa existencialistov ani empirická realita, ktorá nám je daná vo vnímaní, ani racionálna konštrukcia, ktorú nám poskytujú vedy, ani inteligibilná realita, za ktorú ho považuje tradičná špekulatívna filozofia. Bytie je to, čo sa nám odhaľuje v našom vlastnom bytí (označovanom existencialistami ako existencia), a síce ako niečo transcendentné, a javí sa nám alebo ho prežívame ako tajomstvo.
Interpretácia bytia a existencie sa u predstaviteľov existencializmu odlišuje v súlade s matricou kategórií, ktoré intervenujú v ich filozofickej reflexii: rozlišuje sa tzv. teistický existencializmus (kľúčovou a často zároveň explicitne fungujúcou kategóriou, ktorá tu intervenuje vo filozofickej reflexii, je kategória boha) a tzv. ateistický existencializmus (v matrici kategórií intervenujúcich v jeho filozofickej reflexii buď nie je prítomná kategória boha, alebo ak je prítomná, tak nemá kľúčové postavenie).
Predstavitelia existencializmus: Abbagnano, Nicola.
PSF FČ
– udalosť vyjavovania sa.
PSF FČ
PSF FČ
– niečo overené, dané, skutočnosť, to, čo je, alebo čo sa deje, to, ako sa to má s vecami; stav vecí, skutočnosť, to, čo stojí proti myšlienke, predstave, prianiu a vzdoruje im ako vonkajší prvok. Fakt je niečo, čo je v protiklade k všetkému iluzórnemu alebo prosto vymyslenému, ale aj proti tomu, čo je podľa určitých pravidiel myslenia nevyhnutné – odtiaľto morálne a právne rozlíšenie medzi tým, čo je de facto a de iure. S tým súvisí aj Kantovo rozlíšenie medzi tým, čo je, a tým, čo má byť.
Rozlišuje sa najmä vedecký fakt od bezprostredného faktu.
Pojem faktu závisí od významových útvarov, ktoré intervenujú v priebehu vzniku tohto pojmu, napr. logický alebo metodologický pojem faktu sa opiera o pojem vety a o pojem fixovania empirického poznania, podľa čoho sa hovorí, že fakt je veta, ktorá fixuje empirické poznanie alebo výsledok empirického poznávania. Logika alebo metodológia vedy potom pojem faktu kontraponuje pojmu teórie a pojmu hypotézy.
PSF FČ
Empirický fakt je "zložitý štruktúrovaný celok obsahujúci tieto komponenty: a) lingvistický (spätosť s istým pojmovým, jazykovým aparátom); b) perceptívny (spätosť s istým zmyslovým obsahom); c) materiálno-praktický (spätosť so súhrnom materiálno-technických zariadení, prístrojov); d) teoreticko-významový (zaujíma určité miesto v nejakom teoretickom systéme)."
Empirické fakty sa vyjadrujú vo forme empirických výrokov, prostredníctvom ktorých sa hodnotia, klasifikujú, typologizujú a napokon spredmetňujú v podobe rozličných zápisov (vedeckých protokolov), tabuliek a grafov (Cf 144;122 an., 69;98).
PSF FČ
Vedecké fakty sa členia na
● empirické fakty
a
● teoretické fakty (144;122).
::
teória poznania
veda
PSF FČ
PSF FČ
– spôsob overenie pravdivosti empirickej teórie spočívajúci v zistení, že niektorý z jej logických dôsledkov je nepravdivý; ak je to tak, potom teória je nepravdivá.
Falzifikácia sa opiera o modus tollens:
Z teórie T vyplýva dôsledok d,
dôsledok d je nepravdivý,
teda aj teória T je nepravdivá.
Keďže množina dôsledkov, ktoré vyplývajú z teórie, je konjunkcia, stačí jeden nepravdivý dôsledok na to, aby celá konjunkcia dôsledkov bola nepravdivá.
No keďže teória sa zvyčajne skladá z viacprvkovej množiny výrokov, nepravdivý dôsledok nemusí falzifikovať celú túto množinu.
PSF FČ
PSF FČ
– úkaz; jav daný v skúsenosti; jav nazeraný zmyslami alebo intelektuálne.
Fenomén treba odlišovať od pojmu fenoménu alebo od akýchkoľvek iných významových útvarov, ktoré si ľudia vytvárajú pri svojom poznávaní fenoménov. Povedzme fenomenologické chápanie fenoménu sa odlišuje od Kantovho chápania fenoménu.
::
prejav
PSF FČ
– grécky filozof alebo skôr ešte mytograf a teogonista, v straroveku uvádzaný niekedy ako jeden zo siedmich mudrcov, autor najstaršieho gréckeho prozaického diela Heptamýchos (Jaskyňa so siedmimi kútmi) alebo Theogoniá, z ktorého sa zachovalo niekoľko zlomkov a v ktorom alegorickým spôsobom opísal vývin sveta počnúc božstvami Ζὰς [Zas] (Zeus), Χρóνος [Chronos] (Čas) a Χθονíη [Chthonié] (Chtonia, Zem), ktoré boli vždy (ἀεὶ [aei]).
V priebehu ďalšieho vývinu teogónie nadobudne toto božské trio podobu Zeus, Kronos a Gé resp. Héra (cf 9;70 an.).
::
filozofia 6. stor. pr. n. l.
filozofia antická
filozofia starogrécka
filozofia staroveká
Syros (ostrov Grécku), in: Apendix
Web:
Ferekýdés ze Syru, in: Wikipedie
PSF FČ
(19. 5. 1762 Rammenau (Oberlausitz) – 27. 1. 1814 Berlín)
– nemecký filozof vychádzajúci z Kantovho etického rigorizmu a aktivizmu. Fichte sa vedome rozhoduje pre idealistickú filozofickú pozíciu s cieľom vybudovať metafyzický systém.
Filozofiu Fichte chápe ako vedeckú sebareflexiu kreatívno-etickej aktivity osobnosti zvanej Ja (Ich) a preto aj svoju filozofiu nazýva "vedoslovie (Wissenschaftslehre)".
Podľa Fichteho je Ja vedno duchom, vôľou, mravnosťou i vierou a v podstate je to fundamentálna substancia, z ktorej všetko prýšti, absolútny subjekt; je to jediná absolútna činnosť vyznačujúca sa tým, že sa z nej rynie (a od nej závisí) vedomé Ja ako aj Neja (Nicht-Ich) čiže veci pokladané za iné než je moje Ja.
Ja je podľa Fichteho akási neosobná tvorivá činnosť, z ktorej sa odvodzuje každá individuálna myseľ. Človek i svet sú výrazom onoho nadosobného Ja. Fyzický svet je pritom materiál činnosti človeka. Všetko, čo sa žiada činnosti onoho zákulisného Ja, je mravné a radí sa k tomu aj pestovanie tela, ducha a zapájanie sa do spoločenstva ľudí. Práca na fyzickom svete ako práca kultúrna (kultivujúca) je možná iba ako práca spoločná.
Občania štátu majú popri práve na formálnu slobodu a ochranu pred zvôľou aj právo na vlastníctvo majetku, pracovnú príležitosť a podiel na výnosoch štátneho hospodárstva.
Fichte v snahe vyhýbať sa kritike zo strany ortodoxných náboženských inštitúcií, necháva svoj výklad vyznievať občas tak, akoby mal na zreteli tradične chápaného Boha a nie transcendentné, nadosobné Ja ako zdroj všetkých aspektov sveta.
Dielo:
Wissenschaftslehre (Vedoslovie), 1794
Grundlage des Naturrechts (Základy prirodzeného práva), 1796/97
Das System der Sittenlehre (Systém mravouky), 1798
Die Bestimmung des Menschen (Poslanie človeka), 1800
Der geschlossene Handelsstaat (Uzavretý obchodný štát), 1800
Die Anweisung zum seligen Leben oder auch die Religion (Návod k blaženému životu alebo o náboženstve), 1806
Die Grundzüge des gegenwärtigen Zeitalters (Charakteristické črty prítomnosti), 1806
PSF FČ
- Fichte, J. G. – odkazy
-
činnosť (Fichte, J. G.)
Ja (Fichte, J. G.)
Neja (Fichte, J. G.)
princíp prvý absolútne (Fichte, J. G.)
subjekt absolútny (Fichte, J. G.)
vedomie (Fichte, J. G.)
vedoslovie (Fichte, J. G.)
Literatúra
Fichte, J. G.: Základy všeobecného vedoslovia, in: Antológia z diel filozofov 6 Novoveká racionalistická filozofia, Bratislava 1970, s. 550–588. [245]
PSF FČ
– gr. φιλóσοφος priateľ, milovník múdrosti – individuálny subjekt filozofického osvojovania si sveta, tvorca alebo rekreátor filozofických významových útvarov, osoba vykonávajúca filozofickú činnosť, ale i študent odboru filozofia alebo filozofickej fakulty, či mudrlant.
Spočiatku filozofa chápali ako bádateľa (pozri napríklad u Herakleita).
Neskôr filozofa chápali ako typ človeka, ktorý sa snaží o poslednú, všeobsiahlu jasnosť a pravdu.
Skupinu filozofov s jednotným štýlom tvorby filozofických významových útvarov označujú ako filozofický smer. Filozofi sa (alebo ich) niekedy zoskupujú do filozofických škôl, a to zvyčajne v nadväznosti na tvorbu vynikajúceho filozofa, podľa mena ktorého sa potom aj to ktoré filozofické učenie, smer alebo škola nazýva, napríklad aristotelizmus, karteziánstvo, kantovstvo, hegelovstvo, marxizmus, tomizmus a tak ďalej.
V stredoveku označovali titulom „Filozof“ Aristotela.
PSF FČ
– éma čiže štrukturálny prvok filozofie, a to buď materiálny alebo ideálny, duchovný; napríklad filozofické tvrdenie, filozofické učenie, filozofická teória (a iné filozofické útvary), ďalej filozof, filozofický smer, filozofická škola, filozofický významový útvar atď.
Pojem filozofémy je veľmi dôležitým nástrojom metafilozofie
Pojem filozofémy (= nocionálna metafilozoféma) je výsledkom poznania podstaty filozofémy a neslobodno ho stotožňovať so samou filozofémou, ktoré je súčasťou predmetu metafilozofie a nie metafilozofie samej.
PSF FČ
– časť metafilozofie vyčleňujúca, skúmajúca, opisujúca a vykladajúca filozofémy.
PSF FČ
– osobitný spôsob osvojovania si sveta človekom, vyznačujúci sa (z pohľadu tohto slovníka) hľadaním, skúmaním a rozširovaním predpokladov premeny spoločnosti na kultúrne spoločenstvo a človeka na jeho člena, čiže na kultúrnu bytosť (bytosť pretvárajúcu zlo na dobro a škaredé na krásno).
Výraz filozofia má viacero významov:
1. Filozofia sa pôvodne chápala ako láska k múdrosti alebo hľadanie múdrosti;
2. Filozofia je teória alebo logická analýza princípov, o ktoré sa opiera konanie, myslenie, poznanie a na ktorých spočíva povaha sveta: filozofia zahrnuje etiku, estetiku, logiku, epistemológiu čiže gnozeológiu, metafyziku, ontológiu a ďalšie filozofické disciplíny.
3. Filozofia sa chápe aj ako všeobecné princípy alebo zákony takých oblastí, ako poznanie, činnosť atď. (filozofia ekonómie).
Hoci sa filozof necháva viesť poznatkom, že nemožno vedieť nič definitívne zaručené, predsa len sa oduševňuje želaním priblížiť sa k pravde alebo múdrosti. Lenže filozofia nikdy neopúšťa pochybovanie, či dosiahne tento cieľ. Preto je filozofia skôr hľadaním a formulovaním otázok než hľadaním a formulovaním odpovedí.
Filozofia je myšlienkové úsilie, ktoré sa zameriava na najvšeobecnejšie princípy bytia a usiluje sa určiť tieto princípy v ich všeobecnosti. V tomto jej úsilí intervenuje sada významových útvarov, v rámci ktorej plní kľúčovú funkciu konfigurácia jadrových filozofických kategórií. V doterajšom vývine filozofie možno vyčleniť tri historické typy tejto konfigurácie:
I. historický typ filozofie, ktorý sa uplatňoval v staroveku a stredoveku má ako ústrednú kategóriu kvality.
II. historický typ filozofie sa rozvíja v novoveku za intervencie ústrednej kategórie vzťahu.
III. historický typ filozofie sa uplatňuje v súčasnosti a za ústrednú v nej intervenujúcu kategóriu sa zvykne považovať tak či onak chápané všesceľujúcno, napríklad kategória vývinu/evolúcie, celku, dialektického protirečenia atď., čo závisí od filozofickej proveniencie toho, kto uskutočňuje kategoriologické skúmanie filozofie v rámci metafilozofie.
Filozofia sama je predmetom metafilozofie.
Poznať filozofiu znamená poznať
1. momentálny prierez štruktúrou filozofie,
2. vznik a vývin štruktúry filozofie čiže jej genetickú a dynamickú dominantu,
3. nevyhnutné externé súvislosti štruktúry filozofie.
Študovať filozofiu možno systematicky (študovať jednotlivé filozofické disciplíny a ich súvislosti) a historicky (študovať dejiny filozofie).
Výskumom filozofie sa zaoberá metafilozofia.
Systemologicky možno na filozofii rozlíšiť filozofémy, štruktúru filozofie a systém filozofie.
PSF FČ
- filozofia – odkazy
-
Kompletný zoznam odkazov k článku filozofia je totožný s Registrom filozofickej časti. Literatúra k tomuto článku je zasa totožná so Zoznamom literatúry. Tu nasleduje iba výber odkazov:
dejiny filozofie
disciplína filozofická
gnozeológia
katedra filozofie
kategória filozofická
kategoriológia
metafilozofia
metafyzika
ontológia
skúmanie filozofické
súcno
štruktúra filozofie
teológia prirodzená
univerzum významové filozofické
útvar významový filozofický
vývin filozofie
vznik filozofie
PSF FČ
::
PSF FČ
Na Západe (v starovekom Grécku) začína filozofia prechodom od mýtu k logu u Hesioda a vypracúvaním staršej iónskej prírodnej filozofie v myslení Tálesa, Anaximandra a Anaximena; Pytagoras rozvíja svoju mystiku čísel a vzniká škola eleatov. Ide tu o pokusy vysvetľovať svet z neho samého. Základnou otázkou sa stáva: z čoho svet vznikol so všetkým, čo v ňom je. Predmetom skúmania sa tu stáva príroda (fysis), premýšľa sa o vzniku a štruktúre sveta, hľadá sa prvopočiatok (arché) alebo prvopočiatky, elementy (archai) sveta z ktorých všetko vzniká a na ktoré sa všetko zánikom zasa obracia.
PSF FČ
- filozofia 6. stor. pr. n. l. – odkazy
-
Anaximandros
Anaximenes
Ferekydes zo Syru
filozofia
filozofia 5. stor. pr. n. l.
filozofia staroveká
škola milétska
Táles z Milétu
Xenofanes z Kolofónu
Literatúra
Antológia z diel filozofov. I. zv. Predsokratici a Platón, Bratislava 1970. [6]
PSF FČ
PSF FČ
- filozofia 5. stor. pr. n. l. – odkazy
-
filozofia
filozofia 6. stor. pr. n. l.
filozofia 4. stor. pr. n. l.
filozofia staroveká
Sokrates
Xenofanes z Kolofónu
PSF FČ
PSF FČ
- filozofia 4. stor. pr. n. l. – odkazy
-
Aristoteles
filozofia
filozofia 5. stor. pr. n. l.
filozofia 3. stor. pr. n. l.
filozofia staroveká
Platón
PSF FČ
PSF FČ
- filozofia 3. stor. pr. n. l. – odkazy
-
filozofia
filozofia 4. stor. pr. n. l.
filozofia 2. stor. pr. n. l.
filozofia staroveká
PSF FČ
PSF FČ
- filozofia 2. stor. pr. n. l. – odkazy
-
filozofia
filozofia 3. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor. pr. n. l.
filozofia staroveká
PSF FČ
PSF FČ
- filozofia 1. stor. pr. n. l. – odkazy
-
filozofia
filozofia 2. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor.
filozofia staroveká
PSF FČ
PSF FČ
- filozofia 1. stor. – odkazy
-
filozofia
filozofia 1. stor. pr. n. l.
filozofia 2. stor.
filozofia staroveká
PSF FČ
PSF FČ
- filozofia 2. stor. – odkazy
-
filozofia
filozofia 1. stor.
filozofia 3. stor.
filozofia staroveká
PSF FČ
PSF FČ
- filozofia 3. stor. – odkazy
-
filozofia
filozofia 2. stor.
filozofia 4. stor.
filozofia staroveká
PSF FČ
PSF FČ
- filozofia 4. stor. – odkazy
-
filozofia
filozofia 3. stor.
filozofia 5. stor.
filozofia staroveká
PSF FČ
PSF FČ
- filozofia 5. stor. – odkazy
-
filozofia
filozofia 4. stor.
filozofia 6. stor.
filozofia staroveká
PSF FČ
PSF FČ
- filozofia 6. stor. – odkazy
-
filozofia
filozofia 5. stor.
filozofia 7. stor.
filozofia stredoveká
PSF FČ
PSF FČ
- filozofia 7. stor. – odkazy
-
filozofia
filozofia 6. stor.
filozofia 8. stor.
filozofia stredoveká
PSF FČ
PSF FČ
- filozofia 8. stor. – odkazy
-
filozofia
filozofia 7. stor.
filozofia 9. stor.
filozofia stredoveká
PSF FČ
PSF FČ
- filozofia 9. stor. – odkazy
-
filozofia
filozofia 8. stor.
filozofia 10. stor.
filozofia stredoveká
PSF FČ
PSF FČ
- filozofia 10. stor. – odkazy
-
filozofia
filozofia 9. stor.
filozofia 11. stor.
filozofia stredoveká
PSF FČ
PSF FČ
- filozofia 11. stor. – odkazy
-
filozofia
filozofia 10. stor.
filozofia 12. stor.
filozofia stredoveká
PSF FČ
PSF FČ
- filozofia 12. stor. – odkazy
-
filozofia
filozofia 11. stor.
filozofia 13. stor.
filozofia stredoveká
PSF FČ
PSF FČ
- filozofia 13. stor. – odkazy
-
filozofia
filozofia 12. stor.
filozofia 14. stor.
filozofia stredoveká
Tomáš Akvinský
PSF FČ
PSF FČ
- filozofia 14. stor. – odkazy
-
filozofia
filozofia 13. stor.
filozofia 15. stor.
filozofia stredoveká
PSF FČ
PSF FČ
- filozofia 15. stor. – odkazy
-
filozofia
filozofia 14. stor.
filozofia 16. stor.
filozofia stredoveká
PSF FČ
PSF FČ
- filozofia 16. stor. – odkazy
-
filozofia
filozofia 15. stor.
filozofia 17. stor.
filozofia novoveká
PSF FČ
PSF FČ
- filozofia 17. stor. – odkazy
-
filozofia
filozofia 16. stor.
filozofia 18. stor.
filozofia novoveká
PSF FČ
PSF FČ
- filozofia 18. stor. – odkazy
-
filozofia
filozofia 17. stor.
filozofia 19. stor.
filozofia novoveká
filozofia populárna
PSF FČ
Filozofia 19. storočia je sebareflexívna súčasť kultúry 19. stor., v ktorej nastáva prechod, úpadok a vedomie úpadku, šíri sa látka, veda. Filozofia 19. storočia svojimi prvými troma decéniami zahrnuje poslednú etapu novovekej filozofie; ďalšie roky 19. storočia sa zvyknú zaraďovať do súčasnej filozofie.
Východisko filozofie 19. storočia vymedzuje Maine de Biran vracajúci sa "k Descartesově učení a jeho ‘cogito’ učinil východiskem pro poznání lidské duše: její podstata ‘nám zůstává právě tak skryta jako u čehokoli jiného ve vesmíru’. Což člověk nikdy nic ze sebe sama nepochopí? A přece: ‘Každý jednotlivec zná sám sebe certissima scientia a clamante conscientia aspoň jako sílu, která jednáa působí prostřednictvím vůle.’ Člověk sám sebe chápe jako ‘individualitu’, vnímá se jako úsilí, jako ‘já-silu … já-moc … Bezprostřední pocit síly … není ničím jiným než pocitem naší vlastní existence, od něhož je neodlučitelný pocit aktivity’; přináší ‘bezprostřední a zřejmé poznání’, které neumožňují ani smysly, o něž se opírá poznání’, které neumožňují ani smysly, o něž se opírá realismus, ani myšlení, na než spoléhá klasicismus.
V této jediné větě byly vytyčeny a jasnozřivě odhaleny tři základní políře romantismu a 19. století: individualismus, čerpající z intuice subjektivního života, chápaného jako živoucí síla. Tato síla zahrnuje navíc ‘ustavičnou snahu o změnu stavu’. Bylo možné jasněji vysvětlit, že pevná a konečná pravidla už přestávají platit a že umění vykročí vstříc velkému tvůrčímu dobrodružství a nekonečným revolučním výbojům? Od definice BYTÍ, na níž sa vázala stará filosofie, především kartaziánská, se přecházelo k dobrodružství neustálé změny, jehož závratností se opájeli zejména němečtí myslitelé (243;21)".
Sila filozofie a vzdelaných filozofov v priebehu 19. stor. slabne, premieňa sa na prázdne a ľubovoľné systémy bez významu. Vznikajú dejiny filozofie, ktoré po prvý raz sprístupňujú celý historický materiál. Sila samej filozofie žije už iba výnimočne, pre súčasníkov je bezvýznamná, a potom už len vo vede.
Nemecká profesorská filozofie je učená, plná snaživosti a horlivosti, rozsiahla, nežije však už fakticky z energie ľudského bytia, ale zo sveta univerzít, meštiackej kultúry a jej hodnotami vzdelanosti, z jej vážnosti plnej dobrej vôle a jej medzí. Aj tie najvýznamnejšie postavy, ako napr. Fichte junior, Lotze, študujeme skôr kvôli oboznámenosti než kvôli ich substancii.
Originálnymi filozofmi tej doby sú Kierkegaard a Nietzsche. Obaja bez systému, obaja sú výnimkami a obeťami. Uvedomujú si katastrofu, hovoria neslýchané pravdy a neukazujú nijakú cestu. V nich je doba podrobená nemilosrdnej sebakritike, ktorá nemá obdobu v celých doterajších dejinách (242;126).
Psychológia a sociológia, ktoré sa do 19. storočia považovali za filozofické disciplíny, sa postupne vyčleňujú ako samostatné vedné disciplíny.
PSF FČ
- filozofia 19. stor. – odkazy
-
empiriokriticizmus
filozofia
filozofia 18. stor.
filozofia 20. stor.
filozofia novoveká
Herbart, Johann Friedrich
Mach, Ernst
Ziehen, Theodor
PSF FČ
Hlavnými kontinentmi, na ktorých sa v 20. stor. rozvíjajú filozofické idey, smery a hnutia, sú Európa a USA (220;549).
Metodologicky by sa dali vo filozofii 20. stor. vyčleniť nasledovné prúdy: filozofie postupujúce
1. špekulatívne,
2. transcendentalisticky,
3. fenomenologicky a/alebo hermeneuticky,
4. jazykovoanalyticky a/alebo rekonštrukcionisticky,
5. dialekticky.
Po medzivojnovej etape vonkajšieho dopĺňania sa týchto metód, dochádza postupne po 2. svetovej vojne k prelínaniu sa (napr. k zrastaniu, k synkréze, k synkríze a pod.) alebo striedaniu sa týchto metód v rámci jednej filozofie alebo filozofickej školy.
Charakteristickou črtou filozofie 20. stor. je ne-systematickosť.
Hlavnou témou filozofie 20. stor. je jazyk.
K smerom filozofie 20. storočia patria:
• filozofia života,
• novopozitivizmus,
• neorealizmus,
• kritický realizmus,
• fenomenológia,
• existencializmus,
• filozofická antropológia,
• hermeneutika,
• neomarxizmus,
• frankfurtská škola (kritická teória),
• analytická filozofia,
• štrukturalizmus,
• postštrukturalizmus,
• postmodernizmus.
PSF FČ
- filozofia 20. stor. – odkazy
-
filozofia
filozofia 19. storočia
filozofia 21. storočia
filozofia analytická
filozofia postmoderná
filozofia súčasná
Kuhn, Thomas Samuel
Mach, Ernst
Russell, Bertrand
Ziehen, Theodor
Web:
Zoznam filozofov narodených v 20. storočí, in: List of philosophers born in the 20th century (Wikipedia)
PSF FČ
Pre rozvoj filozofie 21. storočia je nevyhnutné reflektovať poznatky zhromažďované v rámci budovania takých teórií, aké predstavuje napríklad M-teória, a zohľadňovať špeciálnovednú sebareflexiu kľúčových postáv špeciálnovedného výskumu 21. storočia, ako napríklad S. Hawkinga (240).
Náplň filozofie 21. storočia tvorí postupné triezvenie z postfilozofického ošiaľu konca dvadsiateho storočia, obhliadka filozofického terénu, rozpamätávanie sa na racionalizmus, konštruktivizmus a systematickosť či systémovovosť filozofie, samozrejme pri reflexii toho, za akú cenu sa k filozofickému vytriezveniu dochádza, o. i. na pozadí skontinuálnenia vojen, terorizmu, ekologickej a migračnej krízy a nástupu superzložitosti všetkých ťažkostí, v ktorých sme sa ocitli.
Dominantnou charakteristikou filozofie 21. storočia je interkulturalita v najširšom zmysle slova, t. j.
1. v zmysle polylógu až splývania medzi svetovými tradíciami tzv. východnej a západnej filozofie, ale aj tzv. severnej a južnej (subsaharskej, rovníkovej, pacifickej) filozofie i tradíciami inšpirujúcimi sa predkolumbovskofilozofickým zahliadnutím miesta človeka vo svete;
2. v zmysle interkultúrnozonálneho polylógu filozofií, vied, náboženstiev, umení až po alternativistické videnie miesta človeka vo svete;
3. vo svetle utvorenia sa načrtnutého filozofického diskurzu sa zmenila aj povaha filozofickej sebareflexie čo do svojich vlastných dejín: ani historickofilozofická reflexia sa nevyhýba informatizácii a komputerizácii. Bez prostriedkov, ktoré filozofii ponúka matematizovaná veda je dnes filozofická reflexia superkomplikovaných ťažkostí, ktoré sú neodstrániteľnou súčasťou jej predmetu popri jeho tradičných ontologických, epistemologických, etických atď. zložkách, nemysliteľná.
Situácia, v ktorej sa ocitla filozofia 21. storočia, nastoľuje kardinálne nové úlohy pred filozofickým školstvom, ktoré opúšťa svoju tradičnú vežu zo slonovinovej kosti a vstupuje do fázy výchovy budúcich filozofov k praktickej orientácii v teréne superzložitých ťažkosti nepredvídateľnej povahy jednak vo filozofoch samých (v ich vnútri), jednak v postglobálnej umierajúcej (alebo už mŕtvej?) svetovej civilizácii.
No sú tu aj radikálne optimistické filozofie, ako napríklad transhumanizmus, ktorých optimizmus však priškrcuje polypolarizácia rozloženia svetových mocenských centier, pripomínajúca situáciu pred prvou svetovou vojnou, ale s možnosťou zničenia ľudstva vôbec. Tieto nové okolnosti existencie filozofie a kultúry 21. storočia alebo nový zlom v dejinách ľudstva spočívajú v relativizácii miesta doposiaľ v našej dobe najmocnejšieho impéria (Spojených štátov), čo pochopiteľne filozofov nenecháva ľahostajnými a napriek novej mocnej reideologizácii ich núti radikalizovať svoju reflexiu interkulturality a interkulturzonality.
PSF FČ
- filozofia 21. stor. – odkazy
-
filozofia
filozofia 20. stor.
filozofia súčasná
synkriticizmus
transhumanizmus
Chronológia:
1998
Web:
Zoznam filozofov 21. storočia, in: 21st-century philosophers (Wikipedia)
Zoznam filozofov 21. storočia, in: Philosoph (21. Jahrhundert) (Wikipedia)
PSF FČ
PSF FČ
Filozofia USA a kanadská filozofia vyrastajú zo severoamerickej filozofie.
PSF FČ
Termín analytická filozofia je súborné označenie pomerne heterogénnych smerov súčasnej filozofie, ktoré vychádzajú z G. Fregeho, B. Russella, G. E. Moora, R. Carnapa, L. Wittgensteina, sú nespokojné s tradičnou filozofiou, prípadne radikálne ju odmietajú a uznávajú základnú tézu, ktorú by bolo možné formulovať asi takto: Filozofické tézy treba testovať na ich dôsledkoch.
Vzdialenejšími zdrojmi analytickej filozofie je novoveká empiristická filozofia (Locke, Berkeley, Hume, a ď.), novoveká racionalistická filozofia, najmä Leibniz a i.
"Spoločnou vlastnosťou analytickej filozofie je presvedčenie, že poslaním filozofie je práca na analýze jazyka. V samotnom východisku tejto školy neobjavujeme projekty vševysvetľujúcich metafyzických systémov, určitých noetických a metafyzických riešení; v činnosti tejto školy sa už nerozhoduje vopred, ktoré filozofické otázky majú zmysel. Analytická filozofia sa vyznačuje vierou, že pre filozofické uvažovanie je najvhodnejšie, ak použijeme logickú analýzu jazyka s cieľom prenikať do významu slov, ktoré nám slúžia vo všetkých oblastiach vedenia a vo všednom živote. Výsledky tejto logickej analýzy nás majú priviesť k rozjasneniu hmlistých intuícií, ktoré sú utajené v našej reči, k rozpleteniu slovných hybridov alebo matných spojení, ktoré sa zúčastňujú na našich súdoch o svete. Ani matematika, ani logika neslúžia na odhaľovanie štruktúry mimojazykového sveta, avšak umožňujú používať jazykové znaky a správne odvodzovať tvrdenia" (Kołakowski, L.: Filosofie pozitivismu (1967), 123 – 124).
Analytická filozofia vychádza z tejto poučky: Ak sa pokúšame odpovedať na otázku Čo je to X?, tak nám pomôže, keď ju preformulujeme na otázku Aký je význam slova "X"?, a túto ostatnú otázku môžeme potom osvetľovať prostredníctvom odpovedí na také otázky, ako Ako ľudia používajú slovo "X"?. Za touto poučkou sa ukrývalo všeobecné presvedčenie, že čokoľvek existuje, existuje nevyhnutne aj ako význam, a môže byť teda ako význam skúmané – skúmaním sémantiky jazyka teda môžeme preskúmať všetko, čo skúmať možno. (Môžeme tak totiž skúmať všetko, o čom možno (zmysluplne) hovoriť, a "o čom sa nedá hovoriť" – ako hovorí Wittgenstein – o tom treba mlčať".) A tak sa zdalo, že filozofiu pohlcuje analyzovanie jazyka (Obrat k jazyku: druhé kolo (1998), 8 – 9).
PSF FČ
- filozofia analytická – odkazy
-
Austin, John Langshaw
filozofia
filozofia súčasná
Meinong, Alexius
Popper, Karl Raimund
Russell, Bertrand
výrok analytický (filozofia analytická)
PSF FČ
Antická filozofia bola takmer úplne dielom Grékov, Rimania boli ich žiakmi a väčšinou od nich myšlienky preberali a prispôsobovali si ich pre svoje potreby.
Podstatnou súčasťou antickej filozofie je starogrécka filozofia. Na starogrécku filozofiu nadväzuje rímska filozofia.
Antická filozofia sa vyznačuje ideou harmónie a racionálnej postihnuteľnosti sveta a obsahuje zárodky takmer všetkých neskorších spôsobov a smerov filozofického (a sčasti i vedeckého) myslenia.
Antická filozofia ako teoretický výraz najrôznejších čiastkových i základných koncepcií vyhrotila najmä v klasickom období základné protiklady filozofických teórií a filozofických metód a vytvorila základnú filozofickú terminológiu. V tomto zmysle je všetka neskoršia filozofia dedičkou a pokračovateľkou antickej filozofie. Ideové zápasy a teoretické spory v antickej filozofii sú ešte pomerne jednoduché, priame, často takmer v priezračne čistej podobe. A práve preto je štúdium antickej filozofie aj vynikajúcou školou filozofického myslenia.
Pre antickú filozofiu bolo charakteristické abstraktné chápanie totožnosti, redukcia rozdielov (jednotlivého) na totožnosť (všeobecného), podceňovanie podstatnosti diferencií.
PSF FČ
- filozofia antická – odkazy
-
Anaximandros
Anaximemenes
Aristoteles
Ferekydes zo Syru
filozofia
filozofia rímska
filozofia starogrécka
filozofia staroveká
sedem mudrcov
Táles z Milétu
Xenofanes z Kolofónu
PSF FČ
::
filozofia
Ibn Rušd, Abú-l-Walíd Muhammad ibn Ahmad
PSF FČ
PSF FČ
Ázijská filozofia sa má často na zreteli, keď sa hovorí o východnej filozofii, niekedy aj o tzv. orientálnej filozofii.
::
filozofia
filozofia arabská
filozofia čínska
filozofia hinduistická
filozofia indická
PSF FČ
PSF FČ
Buddhistická filozofia sa začala utvárať v lone buddhizmu a jej špecifikum sa odvíja od kľúčovej filozofickej tézy Buddhu, že neexistuje duša, čo je hlavnou témou najstaršieho buddhistického filozofického spisu Milindapaňha.
PSF FČ
- filozofia buddhistická – odkazy
-
buddhizmus, in: MČ
PSF FČ
Špecifikum čínskej filozofie: Čínska filozofia vidí skutočnosť ako nepretržitý a nestvorený proces zvaný tao. Tento proces je podľa čínskej filozofie prirodzený a nepominuteľný stav skutočnosti. Iba proces je to, čo stále trvá. Všetko sa neustále deje – vzniká a zaniká – len v rámci tohto procesu, nad ním ani pred ním niet ničoho, niet ničoho základnejšieho ako proces. Tento proces už v najstarších dobách Číňania označili ako cestu alebo cestenie či cesťujúcno (tao), čím chceli naznačiť neuzavretosť, neustále roztváranie sa, neustálu novosť diania vo svete. Tento proces pritom nie je náhodný, ale tvar mu dáva bipolarita dvoch síl, ktoré sa v Číne od pradávna označujú ako jin a jang.
Základnú konfiguráciu kategórií intervenujúcich v čínskom myslení tak tvorí:
• kategória taa,
• kategória jinu,
• kategória jangu.
Východiskový rámec čínskej filozofie predstavuje čínske vedenie.
Vznik čínskej filozofie siaha do začiatkov prvého tisícročia pred naším letopočtom: v 8. – 5. stor. pr. n. l. už bolo veľmi rozšírené učenie o piatich živloch, podľa ktorého sa všetka rozmanitosť javov a vecí vytvára spojením spojením týchto živlov alebo praprvkov prírody – vody, ohňa, kovu, dreva a zeme.
V Knihe premien sa vymenúva osem prvopočiatkov reálneho sveta, ktorých vzájomné pôsobenie vytvára rozličné situácie skutočnosti.
Súčasne s vyššie uvedenými učeniami vznikali aj hlavné princípy učenia o protikladných a vzájomne spojených silách – jin a jang, podľa ktorého je pôsobenie jinu a jangu príčinou pohybu a premenlivosti v prírode. Jin a jang sa chápu ako symboly tmy a svetla, záporného a kladného, ženského a mužského vo svete.
V 5. – 3. stor. pred n. l. vzniká taoizmus a konfuciovstvo, škola moistov, škola mien, škola zákonodarcov (fa-ťia). Toto obdobie sa označuje ako zlatý vek čínskej filozofie. Ťažiskovými pojmami je tu pojem neba (tchien), tao, te, čchi. Veľká pozornosť sa venuje podstate človeka, jeho vrodenej dobrote alebo vrodenému zlému charakteru.
V 3. stor. pred n. l. – 3. stor. n. l. sa rozvíja množstvo prírodnofilozofických a kozmologických koncepcií, pričom ich základom zostáva učenie o piatich živloch a učenie o jine a jangu. Filozof Wang Čchung podáva hlboké rozpracovanie predstáv o životnej energii čchi. V prvých storočiach nášho letopočtu sa rozvíjajú úvahy o vzťahu bytia a nebyťia, dochádza k vzájomnému ovplyvňovaniu sa a syntézam medzi taoizmom a konfuciovstvom, od 1. stor. n. l. do Číny preniká buddhizmus – odvtedy predstavujú taoizmus, konfuciovstvo a buddhizmus hlavné prúdy čínskeho myslenia.
V 4. až 7. stor. sa utvára špecifická čínska forma buddhistickej filozofie označovaná ako čchan.
V 8. stor. dochádza k renesancii konfucianizmu.
V 11. až 12. stor. sa utvára neokonfucianizmus, ktorého najväčším predstaviteľom je Ču-Si.
V 15. až 17. stor. sa završuje vývin čínskej klasickej filozofie najmä zásluhou Wang Jang-minga a Wang Fu-ča.
Počnúc 18. stor. začína ovplyvňovať čínske filozofické myslenie európska filozofia, osobitne sa pritom uplatňujú idey sociálnych utópií.
Od začiatku 20. stor. badať v čínskom myslení vplyv nemeckej klasickej filozofie, americkej filozofie, marxizmu.
::
filozofia
PSF FČ
Vo filozofii edukácie sa v priebehu dvadsiateho storočia vykryštalizovali dve hlavné tradície – scientistická a antiscientistická, ktoré v súčasnosti vykazujú konvergenčné tendencie prejavujúce sa v rôznych formách kombinovania, fúzií, syntéz, čím sa pred filozofiou edukácie vytvárajú problémy nového historického typu týkajúce sa najmä multikulturality a alternativizácie.
::
Web:
Piaček, J.: O filozofii výchovy, in: Akademický repozitár
PSF FČ
Historicky sa zvykne v najhrubších črtách členiť na starovekú filozofiu (v Európe: antickú filozofiu), stredovekú filozofiu, novovekú filozofiu a súčasnú filozofiu.
V rámci novovekej filozofie alebo medzi stredovekou a novovekou filozofiou sa vyčleňuje renesančná filozofia; treba si však uvedomiť, že naznačené vyčleňovanie kríži kulturologické a všeobecnohistorické kritérium. Podľa národného/národnostného kritéria možno v rámci európskej filozofie vyčleniť anglickú filozofiu, francúzsku filozofiu, španielsku filozofiu, taliansku filozofiu, nemeckú filozofiu, slovenskú filozofiu, starogrécku filozofiu, grécku filozofiu, rímsku filozofiu, českú filozofiu, škótsku filozofiu, ruskú filozofiu, severskú filozofiu (dánsku, nórsku, fínsku, švédsku) atď.
Európska filozofia nadbudla svoju dnešnú podobu v období scholastiky, ktorá rozšírila dedičstvo gréckeho myslenia sprostredkované cirkevnými rádmi a univerzitami. Antické dedičstvo však scholastickí učenci nemali k dispozícii v originálnej podobe, lež v latinských prekladoch. Raná scholastika bola takmer celkom odkázaná na Boethiove preklady Aristotelových Kategórií a O vyjadrovaní a Euklidových Stoicheia. 1128 prekladá z gréčtiny do latinčiny Aristotelove spisy Analytiky, Topiky a O sofistických dôkazoch Jakub z Benátok. Aj Tomáš Akvinský má k dispozícii iba tieto preklady. V polovici 12. stor. sa európski myslitelia oboznamujú aj s prírodovednými dielami Aristotela, ďalej s dielami Ptolemaia a Euklida, a síce v prekladoch z gréčtiny do latinčiny, ktoré boli realizované v Palerme, a v prekladoch z arabčiny do latinčiny, ktoré vznikli v Tolede (ktorým predchádzal ešte medzipreklad do kastílčiny). V tom istom čase boli do latinčiny preložené aj lekárske a astronomické diela Arabov.
PSF FČ
- filozofia európska – odkazy
-
filozofia nórska
filozofia rakúska
filozofia svetová
PSF FČ
Predmetom filozofie fyziky je fyzika, jej predmet, metódy, členenie na disciplíny, ....
Filozofia fyziky určuje, ako alebo akú robíme fyziku (L. Motl: Filozofie fyziky).
PSF FČ
- filozofia fyziky – odkazy
-
fyzika
fyzika, in: MČ
operacionalizmus
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
Hinduistická filozofia sa postupne rodí počnúc 7. až 6. stor. pr. n. l. z upanišadovskej filozofie. Za najstaršiu školu hinduistickej filozofie sa považuje sánkhja.
Školy resp. smery hinduistickej filozofie sa rozdeľujú na ortodoxné (ástika) a neortodoxné (nástika).
Ortodoxné školy uznávajú zvrchovanú autoritu véd. Uvádza sa šesť klasických ortodoxných škôl (daršan) hinduistickej filozofie:
sánkhja – joga;
njája – vaišéšika;
mímánsa – védánta.
Neortoxné školy alebo smery hinduistickej filozofie odmietajú autoritu véd. K neortodoxným školám/smerom patrí:
lókájata,
filozofia buddhistická.
::
filozofia
hinduizmus, in: MČ
šakti
PSF FČ
PSF FČ
- filozofia indická – odkazy
-
ádžívika
filozofia
filozofia buddhistická
filozofia hinduistická
Márkandéja
šakti
PSF FČ
PSF FČ
::
filozofia
Ibn Rušd, Abú-l-Walíd Muhammad ibn Ahmad
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
Spočiatku (od 1665) sa vyvíja pod mocným vplyvom rímskokatolíckej cirkvi ako slúžka teológie a vyučuje sa na Jezuitskom kolégiu v Quebecu, kde sa študuje fyzika, metafyzika a etika, ako aj diela Tomáša Akvinského.
S osvietenstvom a s príchodom Britov sa v Novom Francúzsku šíria nové idey vrátane karteziánskej skepsy, ateizmu, deizmu a idey zvrchovanosti štátnej moci. Proti tomuto trendu sa zdvíha reakcia inšpirovaná myslením francúzskeho katolíckeho sociálneho reformátora a filozofa H. F. R. de Lamennaisa, ktorú stelesňuje J. Demers, autor prvej kanadskej učebnice filozofie Institutiones Philosophicae ad Usum Studiosae Juventutis (1835). K jeho študentom patril L.-J. Papineau. Ako nová "francúzskokanadská" fiozofia sa postupne etabluje tomizmus.
Raná filozofia v anglickej Kanade sa inšpiruje zasa ideami protestantskej reformácie. Azda prvým filozofickým dielom napísaným v anglickej Kanade boli Elements of Natural Theology od J. Beavena.
K ďalším predstaviteom kanadskej filozofie patria: J. Watson, G. J. Blewett, R. M. Bucke, R. C. Lodge, G. S. Brett, J. Irving, z ktorých viacerí boli ovplyvnení britskou idealistickou tradíciou.
V polovoci 20. storočia majú veľký vplyv filozofické idey kanadského mediálneho teoretika a politického ekonóma H. Innisa, ktorý ovplyvnil o. i. svojho slávneho žiaka H. M. McLuhana.
PSF FČ
K najvýznamnejším predstaviteľom katolíckej filozofie patrí: Augustín, Tomáš Akvinský.
Oficiálnou katolíckou filozofiou je tomizmus.
V rámci katolíckej filozofie sa ďalej rozvíja katolícky personalizmus, katolícky existencializmus, kresťanský evolucionizmus.
::
filozofia
filozofia kresťanská
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
Súbežne s intenzifikujúcou sa tendenciou k fúziám medzi pôvodne vyhranene scientistickým a antiscientistickým filozofovaním v priebehu druhej polovice 20. storočia (očividne od sedemdesiatych rokov) sa rozdiel medzi kontinentálnou a analytickou filozofiou začína napĺňať vecným obsahom a hoci sa na tomto rozlíšení naďalej trvá, počiarkuje sa skôr vecný a argumentatívny spôsob filozofovania na strane analytických filozofov a na druhej strane zasa prevažovanie skôr historicko- resp. kultúrnosebareflexívnych spôsobov filozofovania u kontinantálnych filozofov. Tento depeiorativizačný trend sa umocňuje personocentrizáciou výrazných predstaviteľov z oboch prúdov, čo možno markantne ukázať na R. Rortym a J. Derridovi. K pôvodným označeniam filozofických smerov sa začína pripisovať predpona post- (napríklad postanalytická filozofia, postštrukturalizmus). Celý tento naznačený proces sa intenzifikuje ďalej pod vplyvom prebiehajúcej globalizácie, prechodom do doby terorizmu a napokon do doby nekončiacej (alebo nekonečnej?) krízy prakticky všetkého a všade, nielen životného prostredia, financií a ekonomiky, ale aj noriem a ostatných pravidiel správania sa, vrátane pravidiel vedenia medzinárodných a občianskych vojen.
Nedávnosť alebo bezprostredná blízkosť týchto procesov zanecháva v stresovanej mysli dokonca aj profesionálov dojem zmäti, neprehľadných polydimenzionálnych turbulencií. Ten však, čo si dokáže v chaotickej situácii globálnej krízy zachovať pokojnú myseľ, môže napriek všetkému rozpoznať dve hlavné línie smerujúce do budúcnosti: líniu trvania na vecnom a argumentatívnom filozofovaní a pôvodne kontinentálnej kultúrnej sebareflexii a líniu v podstate kopírujúcu naznačený globálny chaos, jeho prenos do literatúry a myslí. Dnes už teda proti sebe nestojí scientistická a antiscientistická resp. analytickofilozofická a kontinentálnofilozofická tradícia, tie dnes jasne vykazujú črty spolupráce alebo koordinácie. V dvasiatom prvom storčí, na začiatku jeho druhej dekády, tak máme pred sebou na jednej strane v náročnej fáze vývoja sa ocitnuvšie disciplinované filozofie/filozofémy kontrolované kategoriologickou sebareflexiou a na druhej strane rozklad filozofovania spočívajúceho v strate posledných zvyškov profesionálnej sebadisciplíny a profesionálnej sebareflexie. Je zaujímavé, že obidve tieto línie možno výrazne forsírovať počítačovo, webovsky, internetovo.
Čo z naznačeného vyplýva pre ďalší zmysluplný rozvoj nášho filozofovania?
1. Uvedomenie si, že rozlišovanie (v latinčine: distinctio, distinguere, v sanskrte: vivéka) zostáva základom múdrosti a pestovania akejkoľvek zmysluplnej činnosti, vrátane zmysluplného filozofovania. Rozhodujúce v súvislosti s rozlišovaním je vymedzenie si priority osobného profesionálneho rozvoja, jeho ochrana pred tlakom valiacich sa v podstate nekompetentných mimofilozofických komerčných a prestížnostných požiadaviek inštitúcií. Treba si uvedomiť: Zmenia sa vedenia, zmenia sa aj požiadavky.
2. Využívanie informačnej technológie sa musí koncentrovať na computer aided philosophical meditation and imagination, že tu už nemôže ísť iba o zbieranie, filtrovanie, spracúvanie informácií, ale že každý musí – ako ostatne naznačuje semantizácia a zobsažňovanie procesov svetovej počítačovej siete – podporovať svoje osobné, indivíduové prenikanie do nových vrstiev obsahu významového univerza a ich rozširovanie pri kontinuálnom chápaní. Jedným slovom – významové útvary, prvky významového univerza nepreberať, ale rekonštituovať v kontexte osobnej priroity. Ináč sa v cunami informácií utopíme.
3. Prvé dva procesy udržiavať v perinke absolútnej vnútornej pohody, zachovať alebo obnoviť si kontakt s tým, čo by sme mohli označiť ako nadoblačie mysle. Ide totiž o usadenie sa v tej vrstve mysle, cez ktorú prechádza všetko zlé i všetko dobré bez toho, aby sa jej to dotklo. Ak to niekto vidí ako nirvánu čiže vyvanutie, alebo ako duchovné exercície, prosím. Podstatnou tu však je reverzibilita (obnoviteľnosť) vnútorného ticha za akýchkoľvek okolností.
O tom, že tieto veci sa nám dnes javia div nie ako science fiction, niet pochýb. No cestou k dosiahnutiu stavu spomenutých troch bodov – rozlišovania, jeho počítačovej podpory a vnútorného pokoja – nie je prijatie opatrení, ani pýtanie sa na to, ako ich dosiahnuť. Opatrenia, metódy, techniky, utváranie podmienok – to všetko sú tu zakrytejšie tu otvorenejšie formy odkladu. Každý z nás tak ako tu teraz sedí, hic et nunc, vidí, že tak ako môže okamžite prijať opatrenia, predsavzatia, vytvoriť plány a pod., môže okamžite vykonať čin rozlíšenia, čin voľby priority a čin zaujatia pozície nadoblačia mysle. Je samozrejmé, že to nie je ľahké, vonkoncom však nie je samozrejmé, prečo to nie je ľahké. Pes je zakopaný v denotáte slova okamžite. Okamžite sa po anglicky povie instantly (priamo, rovno, hneď) a in no time, čo znamená to isté. Ibaže v druhom prípade ide o – doslova – v žiadnom čase, čiže v bezčasí, bezčasmo. Čo nám bráni v tomto kvantom preskoku (personal quantum leap)? Čo nás núti donekonečna odkladať to, po čom túžime, to, čo chceme dosiahnuť? Prečo medzi náš cieľ a náš terajší biedny stav donekonečna vkladáme iné okamžite rozumej bezčasmo realizovateľné sprostredkujúce články? Napríklad nudiť sa, zívať, stratiť pozornosť dokážeme spontánne, hneď, bez akejkoľvek špeciálnej prípravy. Prečo potrebujeme prípravu na omnoho kýženejšie veci? Čo nám bráni dosiahnuť to, čo, chceme? Znovuobnovené štúdiá zabudnutých vrstiev vlastnej kultúry dnes však v globálnom interkulturálnom kontexte nám ukazujú, že sme sa odtrhli od bazálnych pred-ego-štruktúr, ktoré nám po narodení istý čas poskytovali výhľad na omnoho širšiu paletu dosiahnuteľností ako je tá, ktorú máme k dispozícii ako dospelí. Táto obmedzenosť sa nám dostavuje podobne ako napríklad smola, je tu hneď, bez prípravy, bez osobitného úsilia. Doslova za chrbtom. Prečo to tak nie je aj s tým, o čo nám ide? Prečo sa nám hneď podarí zväčša iba to, o čo nám nejde a nie to, o čo nám ide?
Podstata ťažkosti sa zrejme skrýva v samom tomto idení-nám-o-niečo. Fenomén idenie-nám-o-niečo môže byť štruktúrovaný dvoma zásadne odlišnými spôsobmi – časovo (chronicky) a bezčasovo (perichronicky).
Časová štrukturácia alebo organizácia idenia-nám-o-niečo stavia na očakávaniach nášho ega, ktoré sú tu evidentne vždy už (allways already) pred tým, než sa dostaví predmet očakávaní. Očakávania sú tu bezčasmo (instantly, in no time). Prečo vsúvame medzi náš terajší stav a iný stav (onen Musilov anderer Zustand) očakávania? Načo očakávame niečo, čo tu nie je? Načo potrebujeme očakávania? Ukazuje sa, že očakávanie nepotrebujeme my sami (self), ale naše ego. Hlavný problém spoločnosti dvadsiateho prvého storočia spočíva v stotožnení onoho self a ego. Naším je totiž iba ego, self nie je naše a nikdy sa ním ani nemôže stať. Self nemôžeme ani získať, ani stratiť, ani dosiahnuť ani nedosiahnuť. Self je totiž bezčasová a bezpriestorová, nonlokálna štruktúra, osnova, textúra (logos, tantra, rta, transcendentálno) prenikajúca ďaleko za hranice, za obmedzenia nášho empirického bytia, nášho ega, chcení a túžob predkresľovaných našim egom. Ak by sa nám hic et nunc splnili túžby nášho ega, boli by sme tými najnešťastnejšími bytosťami na svete – napríklad by sme sa rozviedli i nerozviedli, kúpili ba sme si byt a nekúpili by sme si byt atď. V podstate môžeme byť radi, že sa túžby nášho ega nerealizujú, že z nich vyrastiame podobne ako z puberty. Otázka je, prečo na to, aby nás puberta (nášho ega) opustila, musíme čakať tak dlho. Ukazuje sa, že je to preto, lebo čakať je ľahšie ako byť v stave bezčakajúcna, mimo čakania. A to napriek tomu, že čakanie nám nezriedka neobyčajne lezie na nervy. Prečo nechávame čisté bytie, actus purus bytia zanešvárovať napríklad čakaním a inými nezmyslami. Prečo si nechávame číry zmysel bytia zanešvárovať kalom očakávaní, prečo nesiahneme rovno a keď nemôžeme siahnuť, keď nemáme po čom, prečo – ako keby sme boli nahlavu – stále znova a znova siahame? Naozaj sme odsúdení na hlúposť? Nerobme iba to, že si o Kantovej osvietenskej dospelosti čítame. Self našej dospelosti je tu stále, stačí si všimnúť, že to je jediná priorita.
PSF FČ
V rámci súčasnej kresťanskej filozofie zaujíma dominantné postavenie popri modernistických tendenciách filozofia katolícka, protestantská a pravoslávna.
::
filozofia
filozofia katolícka
kresťanstvo
PSF FČ
Výrazným zdrojom originality latinskoamerickej filozofie je nadväzovanie na predkolumbovské obdobie, ktoré začalo asi pred 40 000 rokmi a skončilo roku 1492, keď Nový svet objavili Európania a zničili miestne civilizácie.
Latinskoamerická filozofia sa vyznačuje intuíciou, špekuláciou a meditáciou, pričom táto posledná črta ju spája s ázijskou filozofiou.
PSF FČ
::
filozofia
PSF FČ
::
filozofia
PSF FČ
Filozofia matematiky skúma všeobecnú povahu matematickej metódy, povahu predmetov, ktorými sa matematika zaoberá, vzťahy medzi matematikou a inými vedami, ktoré môžu ovplyvniť matematiku alebo ktoré môžu z matematiky čerpať.
::
filozofia
PSF FČ
PSF FČ
Vzhľadom na tento ústredný problém filozofie mysle, v tradičnej filozofii označovaný ako problém psychofyzického dualizmu, sa vykryštalizovalo viacero skupín prístupov k vzťahu mysle resp. vedomia a tela:
1. dualistické:
● interakcionistický dualizmus substancií;
● psychofyzický paralelizmus;
● okazionalizmus;
● epifenomenalizmus;
● dualizmus vlastností;
2. monistické:
● behaviorizmus;
● teória identity;
● funkcionalizmus;
● nereduktívny materializmus a emergentizmus;
● eliminatívny materializmus;
3. buddhistické (najmä v rámci buddhistickej filozofie);
4. hinduistické (najmä v rámci hinduistickej filozofie);
5. jazykovofilozofická kritika psychofyzického problému;
6. materialistické (qualia, intencionalita);
3. všeobecnovedné prístupy pôvodne vychádzajúce z
● fyziky;
● neurovied;
● informatiky;
● výskumov umierania;
● psychológie;
● systémovej teórie;
● ....
K ďalším dôležitým problémov filozofie mysle patrí problém vedomia, najmä ťažký problém vedomia (hard problem of consciousness), zaujímajúci dôležité miesto v problematike umelej inteligencie a vo filozofii umelej inteligencie, problém slobody vôle a problém ja.
::
filozofia
PSF FČ
- filozofia mysle – odkazy
-
Chalmers, David John
PSF FČ
Podľa toho, o aké nábožestvo, ktorého súčasťou daná filozofie je, možno rozlišovať najmä tieto náboženské filozofie:
– kresťanská filozofia,
– islamská filozofia,
– židovská filozofia,
– hinduistická filozofia,
– buddhistická filozofia,
– taoistická filozofia,
::
filozofia
PSF FČ
K najdôležitejším výsledkom filozofie náboženstva patrí popri samotnom filozofickom pojme náboženstva filozofický pojem Boha a pojmy jeho existencie a atribútov (napríklad všemocnosti, večnosti, bezčasovosti alebo časovosti, procesuality), pojem stvorenia, pojem náboženskej viery, náboženskej skúsenosti, zázraku, kultúrotvornosti náboženstva, škodlivosti náboženstva, zmyslu náboženstva.
V rámci filozofie náboženstva sa rozoberá aj problematika jej vzťahu k religionistike (a k jednotlivým relionistickým disciplínam – k psychológii náboženstva, sociológii náboženstva, k dejinám náboženstva), k etnologickým, kulturologickým, antropologickým skúmaniam náboženstva a k teológii.
Hoci zárodky filozofickej reflexie náboženstva a jeho predmetu (bohov, Boha, transhorizontovosti) možno nájsť už v počiatkoch filozofie samej, počiatky filozofie náboženstva ako špecifickej filozofickej disciplíny spadajú až do obdobia osvietenskej filozofie, kedy začala špecifikácia pojmu prirodzeného náboženstva a utváranie sa samotného pojmu filozofie náboženstva.
Termín filozofia náboženstva sa vyskytuje v nadpise diela S. von Storchenaua Die Philosophie der Religion z roku 1772 nadväzujúceho na dielo A. F. Ruckersfeldera Philosophia de religione naturali z roku 1770.
K systematizácii filozofie náboženstva dochádza v rámci diskusií vyvolaných Kantovým dielom Religion innerhalb der Grenzen der bloßen Vernunft z roku 1793 a konštitúciu filozofie náboženstva ako filozofickej disciplíny završujú novokantovci.
PSF FČ
Existencia národnej filozofie sa považuje za istý indikátor kultúrnej vyspelosti alebo zrelosti národa.
Často sa do národnej filozofie zahrňujú nielen explicitné filozofické významové útvary, ale aj implicitné filozofické významové útvary.
PSF FČ
Prvopočiatky filozofie, ktorú možno nazvať "nemeckou", predstavuje tzv. ženská mystika (Frauenmystik).
PSF FČ
- filozofia nemecká – odkazy
-
Fichte, Johann Gottlieb
filozofia európska
Hegel, Georg Wilhelm Friedrich
Heidegger, Martin
Kant, Immanuel
PSF FČ
::
filozofia európska
PSF FČ
PSF FČ
- filozofia novoveká – odkazy
-
filozofia
filozofia 16. stor.
filozofia 18. stor.
filozofia 19. stor.
filozofia populárna
filozofia renesančná
filozofia stredoveká
filozofia súčasná
Hegel, Georg Wilhelm Friedrich
Kant, Immanuel
Locke, John
periodizácia vývinu filozofie
PSF FČ
Výpočet osvietenských filozofov sa uvedenými menami nekončí, ale naopak otvára:
k anglickým osvietenským filozofom rátame týchto filozofov: J. Toland, M. Tindal, A. Collins, J. Priestley, D. Hartley, Th. Paine, W. Goodwin a predstavitelia škótskej filozofie zdravého rozumu;
k francúzskym osvietenským filozofom: P. Bayle, F. M. Voltaire, Ch. L. Montesquieu, F. de la Rochefoucault, J. de la Bruyere, Ch. Bonnet, L. de Clapiers, markýz de Vauvenargues, J. O. de La Mettrie, J. Turgot;
k nemeckým osvietenským filozofom: Ch. Wolff, G. B. Bilfinger, J. Ch. Gottsched, M. Knutzen, A. G. Baumgarten, Ch. A. Gottschedm L. Euler, G. Ploucquet, J. H. Lambert, H. S. Reimarius, M. Mendelssohn, Ch. M. Wieland, Friedrich Veľký, Ch. Garve, G. E. Lessing, J. N. Tetens, J. G. Sulzer, J B. Basedov.
PSF FČ
::
filozofia
filozofia staroveká
patristika
PSF FČ
PSF FČ
::
Abbt, Thomas
PSF FČ
PSF FČ
- filozofia postmoderná – odkazy
-
filozofia 20. stor.
postmodernizmus
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
::
Hegel, G. W. F.
PSF FČ
súčasť európskej filozofie, špecifický európsky kultúrny fenomén význačný najmä tým, čo sa označuje ako rakúska filozofická tradícia alebo filozofia podunajskej monarchie: filozofické hnutie, ktoré podstatným spôsobom formovalo duchovný a kultúrny vývoj stredoeurópskeho regiónu.
Rakúsku filozofickú tradíciu reprezentuje postupnosť Bernard Bolzano - Franz Brentano - žiaci F. Brentana - raný L. Wittgenstein - viedenský krúžok.
Z tejto postupnosti sa po Brentanovi oddeľuje nemenej významná postupnosť predstaviteľov rakúskej ekonomickej školy: Karl Menger - Friedrich von Wieser - Eugen von Böhm-Bawerk - Ludwig von Mises - Friedrich August von Hayek.
Svojbytný a originálny charakter rakúskej filozofickej tradície spočíva najmä v tom, že táto tradícia predstavuje radikálnu kritickú opozíciu voči filozofii pestovanej v ostatných nemecky hovoriacich krajinách, to znamená voči nemeckej klasickej filozofii a filozofickým prúdom z nej vychádzajúcim alebo sa k nim navracajúcim.
Veľké odmietnutie pruskej, neskôr ríšskonemeckej filozofie je pôvodne zamerané proti jej (transcendentálnemu) subjektivizmu; v ďalšom vývoji sa však tento kritický postoj rakúskej filozofie orientuje stále zreteľnejšie proti totalitárnemu a etetistickému duchu nemeckého transcendentálneho subjektivizmu a všetkých jeho filiácií vrátane marxizmu.
Protitotalitárna orientácia rakúskej filozofickej tradície sa nerealizuje primárne v rovine politického myslenia (s výnimkou T. G. Masaryka), ale v podobe kritiky východiskových filozofických predpokladov nemeckého transcendentálneho subjektivizmu spojenej s hľadaním nových ontologických fundamentov, schopných zastávať funkciu filozofickej legitimizácie individualisticko-liberalistického videnia sveta a zodpovedajúceho chápania demokracie.
Táto funkcia sa realizovala najmä v brentanovskej syntéze aristotelizmu a kartezianizmu, ktorá je východiskom tak Masarykovho demokratizmu, ako aj liberalistického učenia rakúskej ekonomickej školy, ako aj pôvodnej netranscendentalistickej verzie Husserlovej fenomenológie.
Na rozdiel od nemeckej klasickej filozofie, na ktorú možno z istého hľadiska nazerať ako na spôsob filozofickej legitimizácie túžby Nemcov po jednotnom štáte, sa rakúska filozofická tradícia formuje v podmienkach existujúceho štátneho celku.
Hlavným mravným a politickým cieľom prezieravých vrstiev rakúskej spoločnosti bolo preto presadenie štátneho usporiadania, ktoré by etnickým a sociálne rôznorodým zložkám rakúskej monarchie poskytovalo možnosti autonómnej národnej a politickej existencie. Z tejto optiky sa tuhý a nedemokratický viedenský centralizmus musel nevuhnutne javiť ako niečo, čo v dlhodobej perspektíve ohrozuje samotné základy rakúskeho štátu.
Ďalším zdrojom antitotalitárnej a antiautoritárnej orientácie rakúskej filozofickej tradície je negatívny postoj Bolzana, Brentana, Masaryka, Stumpfa, Martyho atď. k autorite katolíckej cirkvi; tento negatívny postoj je obzvlášť zrejmý v Bolzanových konfliktoch s jeho cirkevnou vrchnosťou, v Brentanovom zrieknutí sa kňazského úradu a v Masarykovej konverzii k protestantizmu.
Príznačná je aj afinita rakúskej filozofie k anglosaskej i francúzskej filozofickej tradícii (Brentanove vzťahy k Descartovi a J. S. Millovi, Masarykov príklon k Humovi a Comtovi atď.) V priebehu 20. storočia dochádza dokonca k priamej integrácii anglosaskej a rakúskej filozofickej tradície napr. vo vzťahu A. Smith - F. A. von Hayek), pričom rakúska filozofia bola schopná priniesť anglosaskej tradícii veľmi významné podnety (Wittgenstein, Popper).
Základom štýlu práce rakúskych filozofov je prísne vedecká práca s pojmami, sústredená na ich analýzu a programovo sa zriekajúca veľkých generalizácií. Na rozdiel od nemeckej klasickej filozofie budovanej zhora, t. j. na základe apriórnych predpokladov, ktorým sa musia prispôsobovať zistené fakty, je filozofia v rakúskej tradícii budovaná vždy zdola - na báze evidentne zahliadnutých daností.
Najvýznamnejším dokladom tohto antimetafyzického trendu je práve Brentanova empirická psychológia, z ktorej vyrastá aj jeho ontológia a etika.
PSF FČ
Rakúsku filozofickú tradíciu reprezentuje postupnosť Bernard Bolzano – Franz Brentano – žiaci F. Brentana - raný L. Wittgenstein – viedenský krúžok.
Z tejto postupnosti sa po Brentanovi oddeľuje nemenej významná postupnosť predstaviteľov rakúskej ekonomickej školy: Karl Menger – Friedrich von Wieser – Eugen von Böhm-Bawerk – Ludwig von Mises – Friedrich August von Hayek.
Svojbytný a originálny charakter rakúskej filozofickej tradície spočíva najmä v tom, že táto tradícia predstavuje radikálnu kritickú opozíciu voči filozofii pestovanej v ostatných nemecky hovoriacich krajinách, to znamená voči nemeckej klasickej filozofii a filozofickým prúdom z nej vychádzajúcim alebo sa k nim navracajúcim.
Veľké odmietnutie pruskej, neskôr ríšskonemeckej filozofie je pôvodne zamerané proti jej (transcendentálnemu) subjektivizmu; v ďalšom vývoji sa však tento kritický postoj rakúskej filozofie orientuje stále zreteľnejšie proti totalitárnemu a etetistickému duchu nemeckého transcendentálneho subjektivizmu a všetkých jeho filiácií vrátane marxizmu.
Protitotalitárna orientácia rakúskej filozofickej tradície sa nerealizuje primárne v rovine politického myslenia (s výnimkou T. G. Masaryka), ale v podobe kritiky východiskových filozofických predpokladov nemeckého transcendentálneho subjektivizmu spojenej s hľadaním nových ontologických fundamentov, schopných zastávať funkciu filozofickej legitimizácie individualisticko-liberalistického videnia sveta a zodpovedajúceho chápania demokracie.
Táto funkcia sa realizovala najmä v brentanovskej syntéze aristotelizmu a kartezianizmu, ktorá je východiskom tak Masarykovho demokratizmu, ako aj liberalistického učenia rakúskej ekonomickej školy, ako aj pôvodnej netranscendentalistickej verzie Husserlovej fenomenológie.
Na rozdiel od nemeckej klasickej filozofie, na ktorú možno z istého hľadiska nazerať ako na spôsob filozofickej legitimizácie túžby Nemcov po jednotnom štáte, sa rakúska filozofická tradícia formuje v podmienkach existujúceho štátneho celku.
Hlavným mravným a politickým cieľom prezieravých vrstiev rakúskej spoločnosti bolo preto presadenie štátneho usporiadania, ktoré by etnickým a sociálne rôznorodým zložkám rakúskej monarchie poskytovalo možnosti autonómnej národnej a politickej existencie. Z tejto optiky sa tuhý a nedemokratický viedenský centralizmus musel nevuhnutne javiť ako niečo, čo v dlhodobej perspektíve ohrozuje samotné základy rakúskeho štátu.
Ďalším zdrojom antitotalitárnej a antiautoritárnej orientácie rakúskej filozofickej tradície je negatívny postoj Bolzana, Brentana, Masaryka, Stumpfa, Martyho atď. k autorite katolíckej cirkvi; tento negatívny postoj je obzvlášť zrejmý v Bolzanových konfliktoch s jeho cirkevnou vrchnosťou, v Brentanovom zrieknutí sa kňazského úradu a v Masarykovej konverzii k protestantizmu.
Príznačná je aj afinita rakúskej filozofie k anglosaskej i francúzskej filozofickej tradícii (Brentanove vzťahy k Descartovi a J. S. Millovi, Masarykov príklon k Humovi a Comtovi atď.) V priebehu 20. storočia dochádza dokonca k priamej integrácii anglosaskej a rakúskej filozofickej tradície napr. vo vzťahu A. Smith - F. A. von Hayek), pričom rakúska filozofia bola schopná priniesť anglosaskej tradícii veľmi významné podnety (Wittgenstein, Popper).
Základom štýlu práce rakúskych filozofov je prísne vedecká práca s pojmami, sústredená na ich analýzu a programovo sa zriekajúca veľkých generalizácií. Na rozdiel od nemeckej klasickej filozofie budovanej zhora, t. j. na základe apriórnych predpokladov, ktorým sa musia prispôsobovať zistené fakty, je filozofia v rakúskej tradícii budovaná vždy zdola – na báze evidentne zahliadnutých daností.
Najvýznamnejším dokladom tohto antimetafyzického trendu je práve Brentanova empirická psychológia, z ktorej vyrastá aj jeho ontológia a etika.
Pri skúmaní rakúskej filozofie možno vziať do úvahy aj filozofov habsburskej monarchie, ktorí sa zvyčajne skúmajú ako predstavitelia tej ktorej národnej filozofie, o ktorej sa uvažuje po vzniku Rakúsko-Uhorska alebo vôbec po rozpade monarchie.
PSF FČ
- filozofia rakúska – odkazy
-
filozofia európska
Rakúsko, in: MČ
PSF FČ
Renesančná filozofia (spolu s renesančným humanizmom) je podstatná súčasť renesančnej kultúry.
Renesančná filozofia stojí medzi stredovekou filozofiou a novovekou filozofiou, resp. tvorí prvú etapu novovekej filozofie.
Renesančná filozofia – ako sa uvádza v diele 17;144 – vyrastá zo štúdia textov starogréckych a starorímskych filozofov a so súbežného vyrovnávania sa s filozofickými školami 14. stor. Po nominalistickej duchovnej deštrukcii stredovekého poriadku (ordo) sú diela renesančnej filozofie prejavom energickej túžby po novej, harmonickejšej syntéze antiky a kresťanstva, filozofie a teológie, tela a ducha.
Celok jestvujúcna sa už nechápal ako hierarchicky vybudovaná stavba, ale ako vrstevnato usporiadané univerzum, v ktorom sa všetko všetkému podobá podľa princípu analógie. Miestom univerza je priestor, ktorý sa poväčšine chápe ako nekonečný alebo neohraničený a neskôr ako prvá substancia vecí (oproti scholastike, kde bol len akcidentom substancie).
Izomorfné chápanie priestoru umožňovalo venovať väčšiu pozornosť skúmaniu vzájomných vzťahov a vplyvov vecí, ktorých proporcie sa už mali vyjadrovať matematicky. Aplikácia matematiky však nesúvisela s korpuskulárnou identifikáciou a nedostávala so do rozporu s presvedčením o kvalitatívnej rozrôznenosti makrokozmu.
Univerzum sa v renesančnej filozofii chápe nezriedka ako živý organizmus, v ktorom je všetko – vrátane hmoty – oživené. Na miesto foriem a esencií nastupujú duchovia rôznych úrovní, ktorí všetkým prenikajú a všetko riadia. Hlavným i disciplínami skúmania prírody sa stáva alchýmia a prirodzená mágia; hlavným predmetom vedenia sú kvality. Predpokladom poznania je zmyslová skúsenosť a priame pozorovanie. Knižné a autoritatívne vedenie renesanční filozofi kritizujú.
Pre pochopenie renesančnej filozofie ako sebareflexívnej zložky renesančnej kultúry je skutočnosť, že celá renesančná kultúra je apoteózou ľudského videnia; perspektívna sieť, do ktorej najmä ranorenesanční umelci zakomponovávajú svoje obrazy, vychádza z oka ako zo stredu pozorovania. Perspektívna sieť je manifestáciou individuálneho nazerania a skúsenosti. Novým modelom vnímania a rozumenia svetu sa stalo maliarstvo, ktoré sa už nepokladalo iba za umelecké remeslo ako v stredoveku, ale za formu vedenia.
Významná funkcia umenia sa prejavuje aj v bytostnej estetickosti reprezentatívnej časti renesančnej filozofie. Na pravdu i dobro sa pozerajú jej predstavitelia cez prizmu krásy, chápanej ako vnímanie a duchovné zakúšanie harmonickej proporcionality poriadku univerza.
Estetickým nárokom sa podriaďuje aj hovorená a písaná reč ako prostredník medzi ľudským duchom a realitou. Elegancia (krása hovorenia) a pravdivé poznanie sú neoddeliteľné. Pravde sa však prisudzuje rozmer nielen estetický, ale aj dejinný; predpokladom pochopenia pravdy a ľudského ducha je znalosť histórie.
Estetická relevancia renesančnej filozofie sa prejavuje aj v renesančnej antropológii, ktorá tvorí jej jadro: človek je obrazom Boha intelektom, slobodnou vôľou a predovšetkým schopnosťou tvoriť – človek je druhý stvoriteľ. Stojí v centre univerza, sústreďuje v sebe jeho dokonalosť a preto je bytosťou s mimoriadnou dôstojnosťou. Toto postavenia však nezakladá bezohľadné uplatňovanie ľudských práv voči prírode. Mimoriadne postavenie človeka mu skôr ukladá povinnosti než práva, pretože je len správcom stvorených vecí, na ktoré nemá klásť jarmo, ale má ich kultivovať a v intenciách stvoriteľa dotvárať.
Renesančná filozofia sa ešte pohybuje v paradigme mikrokozmos-makrokozmos, nie subjekt-objekt.
PSF FČ
- filozofia renesančná – odkazy
-
filozofia novoveká
filozofia stredoveká
periodizácia vývinu filozofie
renesancia
PSF FČ
Na pôde Rímskej ríše sa rozvíjal ďalej novoplatonizmus, novopytagoreizmus, gnostické učenia a vzniká a rozvíja sa kresťanská filozofia.
"Rím bol otvorený všetkým prúdom gréckeho filozofického myslenia," hovorí F. Novotný, "pretože sám nemal svoju vlastnú dogmatickú sústavu, ktorá by sa cítila vnikaním cudzích živlov ohrozená (18;102).
PSF FČ
- filozofia rímska – odkazy
-
filozofia
Sextius, Quintus
PSF FČ
Ruská filozofia sa rozvinula ako dôsledok reflexie stretnutia alebo styku grécko-byzantskej a západnej kultúry, ako dôsledok, ktorý je pozorovateľný dodnes, a to nielen v rámci ruskej pravoslávnej filozofie, ale aj v rámci ostatných smerov a prúdov ruskej filozofie, vrátane materialistických či dokonca marxistických. Im všetkým je napriek nezriedka veľmi ostrým a tragickým rozporom vlastné nespochybniteľné úsilie čerpať z vlastnej veľmi bolestnej i veľmi povznášajúcej tradície.
Pozoruhodné na ruskom filozofickom myslení je jeho schopnosť intenzívneho a pre Rusov prínosného dialógu tak s filozofiami západnými, ako aj ázijskými (tradične s filozofiou čínskou, indickou, tibetskou).
Naznačené interkulturálne okolnosti môžu otvoriť vhľad do neobyčajne diferencovaného ruského filozofovania zasvätene a odborne na expertnej úrovni reflektujúceho najnovšie dianie vo svetovej vedeckotechnickej oblasti (za všetko stačí pozrieť na ruský kozmický, obranný a materiálový výskum a najmä praktickú realizáciu jeho výsledkov, na vývin ruského vojenstva), v ruskej medzinárodnej diplomacii v podmienkach historicky bezprecedentnej snahy Rusko izolovať a znemožniť, vo svetovej literatúre, v architektúre a v náboženskom živote a mystike.
PSF FČ
- filozofia ruská – odkazy
-
filozofia európska
filozofia sovietska
PSF FČ
Zakladateľom severoamerickej filozofie G. Berkeley.
PSF FČ
::
filozofia európska
PSF FČ
Fundament scholastickej filozofie vybudovala stredoveká scholastická filozofia, nadvazujúc na filozofiu patristickú.
::
filozofia
scholastika
PSF FČ
::
filozofia
filozofia stredoveká
scholastika stredoveká
PSF FČ
V rámci týchto procesov zaujíma dôležité miesto christianizácia, ktorá u nás začala na podunajskej cirkevnej synode okolo roku 796 po skončení fransko-avarských vojen. Synoda prerokovala postup a spôsob misie, v ktorej najzávažnejšie poslanie pripadlo salzburskému arcibiskupstvu a reznianskemu a pasovskému biskupstvu. Fransko-bavorskí kňazi pracovali na Veľkej Morave a v Panónii veľmi usilovne, no Slovania sa s novou kultúrou a jej významovým svetom zžívali komplikovane, pozri napr. Wiching, Konštantín Filozof. Slovenské filozofické myslenie začína tematizovať miesto človeka vo svete predovšetkým pri intervencii kreacionistickej predstavy sveta.
Slovenské filozofické myslenie sa najintenzívnejšie vyvíjalo vtedy, keď sa organicky prelínalo s ostatnými formami sebareflexie slovenskej kultúry, najmä s formou umeleckou, náboženskou, politickou a špeciálnovednou. Svoje vrcholy dosahovalo vždy vo väzbe na riešenie národnosebauvedomovacích, národnoemancipačných a sociálnych problémov. Preto aj kvalita „čisto“ filozofických výkonov Slovákov závisí od toho, či je explikáciou imanentnej filozofickej interpretácie miesta Slovákov vo svete, t. j. ich interakcie s prírodou a s kultúrou ostatných národov. Štúdium slovenskej filozofie preto nemožno obmedziť iba na poznávanie explicitnej profesionálnej filozofickej produkcie, ale neustále treba mať na pamäti aj kontakt s významovými útvarmi od takých predstaviteľov slovenskej kultúry, ako – uveďme čisto náhodne – Samo Vozár, Pavol Országh Hviezdoslav, Milan Rúfus, Roman Berger a predstavitelia ďalších oblastí umenia, vedy, náboženstva, techniky, praktickopolitickej aktivity.
K najvýznamnejším slovenským filozofom možno zaradiť J. A. Komenského (Česi ho považujú za českého filozofa, Maďari za maďarského filozofa a pod., hoci by ho azda bolo najvhodnejšie označovať ako moravského filozofa), ďalej Ľudovíta Štúra a v 20. storočí sem patria Votech Filkorn, Ladislav Hanus, Igor Hrušovský, Jozef Dieška, Michael Novak, Štefan Polakovič, Svätopluk Štúr a iní.
Na uzemí Slovenska písal Marcus Aurelius.
Jazykovo dospieva slovenská filozofia k výrazu najmä v staroslovienčine, latinčine, češtine, nemčine, maďarčine, slovenčine a v súčasnosti aj v angličtine.
Vývin slovenskej filozofie sa od začiatku počas dlhého obdobia odohráva prevažne v podobe konštitúcie a inštitúcie viac-menej latentných filozofických významových útvarov vyjadrovaných v textoch nie špecificky filozofického zamerania. Tieto významové útvary obsahujú najmä predstavu nemenlivosti a predstavu transcendentálnosti.
V predstave nemenlivosti kryštalizuje skúsenosť neobyčajne ťažkej postrehnuteľnosti premien spoločenskej reality na Slovensku mysliteľom. Spoločenský poriadok, rozdelenie spoločnosti na tri stavy (duchovní, páni a poddaní), životné pravdy, estetické princípy, umelecké postupy a prostriedky atď. sa slovenskému tvorcovi filozofických významových útvarov javia ako nemenlivé, oddávna platné a dané, od človeka nezávislé.
V predstave transcendentálnosti zasa kryštalizuje skúsenosť transhorizontovej reality pretrvávajúcej napriek pominuteľnosti človeka na svete. Filozofické myslenie na Slovensku sa pokúša zachytiť vzťah medzi pozemským svetom a životom a transhorizontovou realitou.
Slovenská filozofia ako súčasť európskej filozofie nadväzuje prirodzene na dedičstvo antickej filozofie a stredovekej filozofie, najmä západnej kresťanskej filozofie, cirkevných otcov, scholastiky a byzantskej filozofie. Impulzy, inšpirácie, obsah a témy prichádzajú v ďalšom vývine slovenského filozofického myslenia aj z hlavných prúdov renesančnej filozofie, novovekej filozofie a súčasnej filozofie.
PSF FČ
- filozofia slovenská – odkazy
-
Černík, Václav
Filozofický ústav Slovenskej akadémie vied v Bratislave
Chabada, Michal
Katedra filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave
Slovensko, in: MČ
synkriticizmus
PSF FČ
Sociálna filozofia je často teoretickou reflexiou možností lepšieho sveta a v tomto zmysle je aj obsiahnutá ako viac alebo menej explicitný filozofický základ v sociálnych utópiách a ideológiách.
Častými témami sociálnofilozofickej reflexie spoločnosti je sloboda a nevyhnutnosť v spoločenskom živote, historická zákonitosť, vzťah spoločnosti a prírody.
Sociálnu filozofiu kontraponujú voči filozofii prírody.
PSF FČ
::
filozofia ruská
PSF FČ
PSF FČ
Starogrécku filozofiu členia na niekoľko etáp:
I. predsokratovská filozofia:
1. iónska filozofia prírody (Táles, Anaximandros, Anaximenes, Herakleitos), ide tu o vymanenie sa zo spôsobu myslenia mytológie a o začiatok racionálneho skúmania povahy vesmíru. Za princíp všetkého sa tu považuje prvotná látka.
2. pytagorovská filozofia, ktorá za princíp všetkého považuje číslo.
3. eleatská filozofia (Xenofanes, Parmenides, Zenón z Eley, Melissos); skúma sa tu už súcno ako také.
4. atomizmus, Empedokles, Anaxagoras: filozofické úsilie riešiť problém vzťahu pohybu (ako ho exponoval Herakleitos) a pokoja (ako tento fenomén tematizoval Parmenides); ide tu zároveň o skúmania vzťahu medzi mnohosťou a jednotou a dianím a bytím.
II. vrcholné obdobie starogréckej filozofie:
5. Sofisti (Protagoras, Gorgias) a Sokrates.
6. Platón (náuka o ideách).
7. Aristoteles (náuka o akte a potencii).
III. obdobie helenizmu (ťažisko pozornosti sa presúva na etické a politologické otázky):
8. epikureizmus, stoicizmus, skepticizmus, novopytagorovstvo.
9. novoplatonizmus (Plotinos); pozornosť sa venuje aj teológii a mystike.
Na pôde helenistickej filozofie sa rozvinie rímska filozofia.
PSF FČ
- filozofia starogrécka – odkazy
-
agathon
aisthéta
Anaximandros
Anaximemenes
Andronikos z Rodu
Aristoteles
dejiny filozofie starogréckej
Ferekydes zo Syru
filozofia
filozofia antická
filozofia staroveká
Platón
sedem mudrcov
sófrosyné
Táles z Milétu
Xenofanes z Kolofónu
PSF FČ
V Európe ju predstavuje antická filozofia, v Ázii (v Indii) staroveká indická filozofia a (v Číne) staroveká čínska filozofia (6. stor. pr. n. l.). Na Zápae i na Východe sa pritom zväčša nadväzuje na protofilozofiu. Hranica medzi filozofiou a protofilozofiou je hmlistá.
Staroveké obdobie vývinu filozofie prináša prakticky všetky základné problémy a motívy filozofie.
PSF FČ
- filozofia staroveká – odkazy
-
Anaximandros
Anaximemenes
Aristoteles
Ferekydes zo Syru
filozofia
filozofia 6. stor. pr. n. l.
filozofia 5. stor. pr. n. l.
filozofia 4. stor. pr. n. l.
filozofia 3. stor. pr. n. l.
filozofia 2. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor.
filozofia 2. stor.
filozofia 3. stor.
filozofia 4. stor.
filozofia 5. stor.
filozofia antická
filozofia patristická
filozofia rímska
filozofia starogrécka
filozofia stredoveká
periodizácia vývinu filozofie
Platón
sedem mudrcov
Táles z Milétu
Xenofanes z Kolofónu
PSF FČ
V Európe bolo náboženským pozadím tejto filozofie kresťanstvo (rímsky katolicizmus a byzantské pravoslávie), v Prednej Ázii a v arabských krajinách islam alebo judaizmus.
Stredoveká filozofia rozpracováva (ale aj rozmelňuje) problémy a motívy, ktoré priniesla staroveká filozofia (cf. filozofia stroveká), často so zreteľnou tendenciou k dogmatizácii, až končí pokusmi o "veľkú syntézu" (v Európe vrcholná scholastika, v Indii védánta, v Číne novokonfuciánstvo).
Za významné súčasti stredovekej filozofie na západe sa pokladá patristika (raná patristika, vrcholná patristika a neskorá patristika), scholastika (raná scholastika, vrcholná scholastika a neskorá scholastika), mystika, byzantská filozofia, arabská filozofia, židovská filozofia.
Filozofia plnila v tomto kontexte služobnú funkciu voči teológii. Preto je pre pochopenie stredovekej filozofie najdôležitejšie porozumieť tomuto vzťahu. Pokiaľ ide napríklad o stredovekú kresťanskú filozofiu, treba pochopiť predovšetkým jej vzťah ku kresťanskej teológii (k teológii prirodzenej a nadprirodzenej). Pokiaľ sa uvažuje o vzťahu filozofie a teológie, je užitočné uvedomiť si na strane teológie existenciu "troch klasických teologických paradigiem": augustinovskej, tomášovskej a novoscholastickej, pričom vzhľadom na stredovekú teológiu ide o prvé dve.
Z vnútornej, duchovnej stránky naznačuje povahu stredovekej filozofie Augustínov výrok: Veď, aby si veril, a ver, aby si mohol vedieť (Intellige ut credas, crede ut intelligas). Jednota viery a vedenia je najpríznačnejšou črtou stredovekej filozofie. Nikdy v inej epoche západných duchovných dejín nevládla taká istota o existencii Boha, jeho múdrosti, moci a dobrote, o stvorenosti sveta, o jeho zmysluplnom usporiadaní a riadení.
Jednota a poriadok sú znameniami doby, tvrdí Hirschberger.
Významnou udalosťou pre rozvoj stredovekej filozofie bolo založenie falckej školy Karolom Veľkým.
PSF FČ
- filozofia stredoveká – odkazy
-
Albertus Magnus
filozofia
filozofia 6. stor.
filozofia 7. stor.
filozofia 8. stor.
filozofia 9. stor.
filozofia 10. stor.
filozofia 11. stor.
filozofia 12. stor.
filozofia 13. stor.
filozofia 14. stor.
filozofia 15. stor.
filozofia novoveká
filozofia renesančná
filozofia scholastická stredoveká
filozofia staroveká
periodizácia vývinu filozofie
PSF FČ
PSF FČ
- filozofia súčasná – odkazy
-
Abbagnano, Nicola
antropológia filozofická
filozofia
filozofia 19. stor.
filozofia 20. stor.
filozofia 21. stor.
Habermas, Jürgen
periodizácia vývinu filozofie
PSF FČ
Svetová filozofia zahrnuje filozofiu ázijskú, európsku, americkú, austrálsku a africkú.
::
filozofia
PSF FČ
::
synkriticizmus
PSF FČ
PSF FČ
::
diskurz (filozofia tradičná)
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
2. filozofická reflexia vedy počas celého obdobia koexistencie vedy a filozofie, kde sa uskutočňujú aj úvahy o postavení vedy v ľudskom živote a metafyzická reflexia vedy (Jaspers, Heidegger, P. Frank atď.).
3. filozofické úvahy o výsledkoch vedeckej činnosti a jej predpokladoch (A. Einstein, W. Heisenberg, N. Bohr, I. Prigogine atď.).
4. extrapolácia vedeckých výsledkov až do ontologických či metafyzických hypotéz; pokusy rozpracovať vedecké pojmy do základných pojmov výkladu sveta ako celku (Whitehead, D. Bohm, I. Prigogine a ď.)
5. teória vedy, v ktorej ide najmä o logickú analýzu vedy s metodologickými cieľmi. Filozofia vedy sa osamostatňuje v polovici 19. storočia najmä zásluhou W. Whewella a J. S. Milla. K rozvoju filozofie vedy prispeli o. i.: H. Poincaré, G. Frege, E. Mach, B. Russell, A. N. Whitehead, L. Wittgenstein, K. R. Popper a ď. Výraznémiesto v rámci filozofie vedy zaujíma analytická filozofia vedy, ktorú ovplyvnili resp. sú priamo jej predstaviteľmi myslitelia uvedení v predchádzajúcom odseku.
PSF FČ
- filozofia vedy – odkazy
-
antifundamentalizmus
filozofia
filozofia fyziky
filozofia matematiky
filozofia psychológie
veda
PSF FČ
historickovedných pojmov vojny, umeleckých obrazov vojny, svedectiev o prežívaní vojny atď.
V rámci filozofie vojny sa rozpracúvajú otázky, ako napríklad:
● Čo sa nazýva vojnou? Čo označujeme termínom vojna?
● Aký význam má vojna v dejinách ľudstva?
● Intervenujú alebo môžu intervenovať v reflexii vojny etické kategórie?
● Existujú vôbec vojny?
K predstaviteľom filozofie vojny sa zvyknú rátať: Carl von Clausewitz (1780–1831), Michael Walzer (*1935), Mary Kaldorová (*1946), Peter Warren Singer (*1974), Carl Schmitt (1888–1985) a ďalší.
::
vojenstvo, in: MČ
vojna
PSF FČ
• filozofia indická,
• filozofia čínska,
• filozofia japonská,
• filozofia tibetská,
• filozofia kórejská,
• filozofia vietnamská,
• filozofia indonézska
* filozofia arabská.
Východná filozofia sa vyznačuje myslením, ktoré je väčšmi spojené s náboženskými predstavami ako je to v myslení európskom. Ďalej sa vo východnej filozofii výraznejšie uplatňuje zmysel pre harmóniu celku a časti a rovnováhu medzi človekom a prírodou.
Keď sa hovorí o východnej filozofii nezriedka sa myslí filozofia ázijská.
::
filozofia
PSF FČ
Hlavnými súčasťami západnej filozofie sú: európska filozofia a americká filozofia (filozofia USA, latinskoamerická a kanadská filozofia).
::
filozofia
PSF FČ
::
filozofia
PSF FČ
::
filozofia slovenská
Web:
Filozofický ústav Slovenskej akadémie vied (oficiálna stránka)
PSF FČ
– vyjadrovanie vhodnou/primeranou vyjadrovacou sústavou/jazykom.
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
1. Slúži na vytváranie zložených výrazov; môže ísť napríklad o funktory výrokotvorné a názvotvorné.
2. Každý funktor má n prázdnych miest, na ktoré sa dosadzujú vhodné výrazy zvané argumenty funktora, čím práve vzniká úplný zložený výraz; podľa počtu prázdnych miest sa funktory delia na 1-miestne, 2-miestne, 3-miestne atď.
3. Je stanovené pravidlo, do akej kategórie patria argumenty funktoru, môže ísť o argumenty výrokové, názvové, normatívne (4;33).
::
funktor výrokotvorný
logika
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
– predmet filozofie fyziky. Pozri: fyzika, in: MČ.
Z filozofického hľadiska je veľmi podnetná typologizácia fyziky na atemporalistickú a temporalistickú (251).
PSF FČ
– teória poznania, noetika, epistemológia – filozofická disciplína, ktorá skúma poznanie. Za zakladateľa gnozeológie sa niekedy považuje R. Descartes, ktorý prvý vyčlenil vzťah subjektu a objektu ako gnozeologický problém. Systematicky vypracoval gnozeológiu J. Locke.
Pri skúmaní poznania sa v gnozeológii v súlade s tou ktorou filozofickou orientáciou zameriava pozornosť na rôzne stránky alebo úrovne poznania, napr. na podstatu, štruktúru, zákonitosti atď. poznania. Skúmajú sa základy a hybné sily poznávacieho procesu, účel a cieľ poznávania, miesto poznávacej činnosti v celku ostatných činností ľudí, vzťah subjektu a objektu v procese poznávania, vzťah poznania a sveta, vzťah poznania a pravdy, postupy a metódy poznávania atď.
PSF FČ
- gnozeológia – odkazy
-
disciplína filozofická
filozofia
noetika
poznanie
poznatok
poznávané
poznávanie
pravda
pravdepodobnosť
pravdivosť
probabilizmus gnozeologický
teória poznania
Literatúra:
Černik, V. – Farkašová, E. – Viceník, J.: Teória poznania. (Úvod do dialektiky ako logiky poznania.), Bratislava 1987. [144]
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
– nemecký filozof, predstaviteľ školy a postmodernej filozofie, ktorý recipuje podnety analytickej filozofie, filozofickej hermeneutiky H.-G. Gadamera a psychoanalýzy. Univerzálnou metódou Habermasovej filozofie je kritický dialóg.
Habermas pri vypracúvaní svojej filozofémy kombinuje alebo syntetizuje mnohé špeciálnovedné a filozofické významové útvary a myšlienkové postupy; k týmto zdrojom patrí: sociológia, vývinová psychológia, evolučná teória, psychoanalýza, lingvistika, pedagogika, politická teória, právna teória, M. Weber, E. Durkheim, T. Parsons, etnometodológia, symbolický interakcionizmus G. H. Meada, psychológia J. Piageta a L. Kohlberga, K. Marx, G. Lukács, M. Horkheimer, T. W. Adorno, G. W. F. Hegel.
Občianska spoločnosť obsahuje možnosť svojej kritiky, pretože ju podľa Habermasa možno chápať prinajmenšom ako verejnosť, ktorá sa orientuje podľa meradla rozumného rozhovoru medzi v zásade všetkými občanmi a politické rozhodnutia považuje až vtedy za oprávnené, keď môžu být legitimované konsenzom. Habermas skúma podmienky a formu tohto rozumného rozhovoru ako aj podmienky a formy jeho narúšania a brzdenia. Výskum rušenia rozumného rozhovoru tvorí náplň Habermasovej sociálnej filozofie. Habermas chápe sociálnu filozofiu ako kritiku ideológie. Výskum podmienok a foriem rozumného rozhovoru predstavuje podľa Habermasa snahu odhaliť štruktúru poznania riadiaceho sa záujmami. Habermasovo skúmanie vyúsťuje do teórie komunikatívnej kompetencie. Habermas podrobuje kritike sociologické teórie M. Webera, T. Parsonsa, N. Luhmanna. Habermas sa pokúša pokračovať vo filozofickom diskurze moderny, ktorého plauzibilnosť sa mu zdá spočívať v postmetafyzickom myslení.
::
filozofia nemecká
filozofia súčasná
PSF FČ
(27. 8. 1770 Stuttgart – 14. 11. 1831 Berlín)
– nemecký filozof, predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie, autor systematickej teórie dialektiky, završovateľ novovekej filozofie.
Hegelova teória dialektiky vychádza z predpokladu, že základom skutočnosti je všeobecný pojem, ktorý sa diferencuje a rozčleňuje, pretože v ňom vládne zákon protikladu ako prameň a základ všetkého pohybu vo svete, v ktorom sa pojem realizuje. Každý pojem sa v procese myslenia skonkrétňuje, čím popiera svoju všeobecnosť. Každá téza nastoľuje v tomto procese svoju antitézu a syntéza vzniknutá na základe oboch sa stáva novou tézou, hľadajúcou novú syntézu so svojou antitézou. V procese protirečenia pojem získava zároveň svoje nové určenie, pričom však zostáva so sebou totožný; týmto si obohacuje svoj vlastný obsah.
Tento zákon vládne nielen v myslení, ale aj v reálnom bytí, v ktorom je duch ako vnútorná idea všetkých vecí prameňom všetkého vývoja, uskutočňujúceho sa tiež v troch etapách od tézy cez antitézu k syntéze.
Dialektická metóda, ktorá je zároveň filozofiou, musí v systéme vystihnúť rozvoj bytia odvodzujúceho sa z absolútnej idey a dokázať, ako sa táto idea po realizovaní sa v prírode, kultúre a v histórii znovu vracia k sebe samej a dosahuje úplnosť svojho vedomia (plné sebauvedomenie).
Predmetom filozofie, podľa Hegela, je toto absolútno vo svojom vnútornom a nevyhnutnom vývoji, absolútno ako večný duch, ktorý je v neustálom vývoji a tvorí veci zo seba. Tento proces je nekonečný a pochopiť ho možno len ako celok.
Fenomenológia ducha
V Hegelovom poňatí sa pojem chápaný ako absolútno berie ako imanentná aktivita subjektu, spočívajúca v sebapoznávaní rozumu v procese dialektickej sebarealizácie. Táto sebarealizácia absolútna sa odohráva v troch etapách: v prvej etape je pojem najskôr sebou (téza), v druhej mimo seba (antitéza) a v tretej znovu v sebe (syntéza). Úlohou fenomenológie ducha je dokázať, ako myslenie (duch, pojem) postupne získava sebauvedomenie, ako napokon dospieva k absolútnemu duchu.
Špeciálne prvou etapou sa má zaoberať logika, ktorej predmetom je teda pojem ako od sveta nezávislé bytie.
Druhou etapou sa má zaoberať filozofia prírody, ktorej predmetom je bytie prejavujúce sa vo vonkajšom svete.
A napokon treťou etapou sa má zaoberať filozofia ducha, ktorá ukazuje, ako bytie získava svoje sebauvedomenie prostredníctvom ľudského ducha.
Vo vyššie načrtnutých troch etapách vývinu absolútna sa ukazuje, ako sa historicky konkrétna skutočnosť totalizuje v pojme a stáva predmetom vedomia a ako vzťahy medzi vecami sú iba rozličným postojom myslenia vo vzťahu k vlastnému objektu, ktorý jestvuje len v závislosti od mysliaceho subjektu.
Logika
Hegel vo svojej logike vychádza z formálneho chápania bytia, z ktorého chce dialekticky odvodiť jeho ontologické kategórie. Preto je Hegelova logika dialektikou, ktorá obsahuje poznanie sveta ideí v ich vývoji.
Kategórie vydedukované v systéme logiky podliehajú zákonu vzájomnej súvislosti a zákonu protikladov, ktorý spôsobuje ich vzájomné dialektické pôsobenie. Východiskom tohto pôsobenia je absolútno, úplne jednoduchý, nezávislý, v sebe uzavretý, celkom neurčený pojem. Tento pojem sa vyvíja podľa princípu tézy, antitézy a syntézy: je najskôr sebou samým, potom pre seba a nakoniec osebe.
V prvom štádiu pojem znamená čisté bytie, ktoré sa ďalej rozvíja v podobe kategórií kvality, kvantity a miery.
V druhom štádiu je pojem podstatou, ktorá vystupuje najprv osebe ako základ jestvovania, potom mimo seba ako jav a opäť osebe v podobe skutočnosti.
V treťom štádiu sa pojem stáva skutočným pojmom, ktorý je najskôr subjektívny, potom objektívny a nakoniec prechádza do absolútnej idey v jednote toho, čo je subjektívne a objektívne a čo je najvyšším prejavom celého procesu rozvoja pojmu. Idea v sebe obsahuje život (ako subjektívnu ideu), poznanie (ako objektívnu ideu) a čistú formu pojmu (ako absolútnu ideu). Absolútna idea ako logická idea obsahuje nazeranie vlastného obsahu i celú jeho pravdu.
Idea dialekticky prechádza do antitézy a ako bytie alebo ako jestvujúc idea sa stáva prírodou a logika sa mení na filozofiu prírody.
Filozofia prírody
Hegelova filozofia prírody redukuje celý prirodzený vývin vecí na dialektický proces pojmov. V stave inobytia sa idea prejavuje navonok v priestore a čase, ktoré podliehajú náhode a slepej nevyhnutnosti. Toto prejavenie navonok sa znovu uskutočňuje v troch etapách zmien: mechanických – týkajúcich sa hmoty, fyzických – týkajúcich sa neorganických vzťahov, a organických – zahrňujúcich najmä živočíšny svet.
Vzhľadom na Hegelovo relegovania času do oblasti prírody, možno Hegelovu logiku a filozofiu ducha prinajmenšom sčasti považovať zároveň za perichronozofické disciplíny, menovite logiku za náuku o predčasových formách bezčasia, čiže prochronematiku, a filozofiu ducha za náuku o záčasových formách bezčasia, čiže za metachronematiku.
Filozofia ducha
Príroda musí vo svojich jednotlivých vitálnych prejavoch umrieť, aby mohol vzniknúť duch, ktorý je ideou vracajúcou sa znovu z inobytia k sebe samej. Vývin idey je procesom od nevyhnutnosti prírody k slobode sebapoznania, ktoré sa realizuje v štáte, umení a vo filozofii.
Duch znamená dialektické stávanie sa, ktoré je jeho obsahom. Toto neustále stávanie sa tiež odohráva v troch štádiách: duch, ktorý je podstatou ako téza (subjektívny duch), mimo seba ako antitéza (objektívny duch) a osebe ako syntéza (absolútny duch).
Hlavné myšlienky
• Zistiť, aké kategórie sú v našom subjektívnom myslení, znamená zároveň zistiť bytostný charakter alebo význam objektívnej reality.
• Bytostný charakter reality je idea, rozum alebo Boh, ktorého plným uskutočnením je duch.
• Etapy prírody a ľudského konania sú etapy, ktorými idea prechádza pri uskutočňovaní seba samej ako ducha.
• Ako bytosti majúce schopnosť myslieť, a teda slobodnú vôľu a konanie, sme my ľudia nositelia alebo sprostredkovatelia uskutočňovania reality ako ducha.
PSF FČ
- Hegel, Georg Wilhelm Friedrich – odkazy
-
absolútno (Hegel, G. W. F.)
bytie (Hegel, G. W. F.)
číslo (Hegel, G. W. F.)
duch absolútny (Hegel, G. W. F.)
filozofia novoveká
chápanie pojmové (Hegel, G. W. F.)
idea absolútna (Hegel, G. W. F.)
jedno (Hegel, G. W. F.)
jednosť (Hegel, G. W. F.)
Kant, Immanuel
kvantum (Hegel, G. W. F.)
logično (Hegel, G. W. F.)
logika (Hegel, G. W. F.)
miera (Hegel, G. W. F.)
odcudzenie sa absolútna sebe samému (Hegel, G. W. F.)
osebe (Hegel, G. W. F.)
osebe a pre seba (Hegel, G. W. F.)
početnosť (Hegel, G. W. F.)
podstata (Hegel, G. W. F.)
pravda (Hegel, G. W. F.)
príroda (Hegel, G. W. F.)
progres nekonečný (Hegel, G. W. F.)
protirečenie (Hegel, G. W. F.)
rozmýšľanie (Hegel, G. W. F.)
rozum (Hegel, G. W. F.)
úkon počtový (aritmetika) (Hegel, G. W. F.)
úkon počtový (Hegel, G. W. F.)
um (Hegel, G. W. F.)
vec (Hegel, G. W. F.)
veda o idei (Hegel, G. W. F.)
vzťažný (Hegel, G. W. F.)
Literatúra
Hegel, G. W. F.: Logika, Bratislava 1961. [65]
Hegel, G. W. F.: Logika ako veda I. Prvý diel, Bratislava 1986. [66]
Hegel, G. W. F.: Logika ako veda II. Druhý diel, Bratislava 1986. [67]
Sekundárna literatúra
Jaeschke, W. – Arndt, A.: Německá klasická filosofie. II. Od Fichta po Hegela, Praha 2016. [84]
PSF FČ
– nemecký filozof, žiak a nasledovník Husserla, zaraďujú ho k predstaviteľom existencializmu, zakladateľ fundamentálnej ontológie. V rokoch 1928 – 1945 bol profesorom vo Freiburgu/Br.
Ústredným predmetom Heideggerovho záujmu bol zmysel bytia. Pri výskume tejto problematiky vychádza z ontologickej diferencie, čiže z rozlíšenia medzi pojmom súcna a pojmom bytia.
Ten, kto sa pýta, čo je to jednotlivé súcno, už dosvedčuje, že vopred rozumie samému bytiu, preto práve rozborom pýtajúceho sa, čiže ľudskej bytosti, treba podľa Heideggera smerovať k vytvoreniu pojmu bytia a zmyslu bytia. Tento výskum je náplňou fundamentálnej ontológie, ktorej najdôležitejšou súčasťou je analýza spôsobov ľudskej existencie.
Ľudská existencia je podľa Heideggera miestom, kde sa vyjavuje bytie, kde bytie vystupuje zo svojej skrytosti, kde sa môže odhaliť vo svojej pravde. Preto Heidegger pravdu chápe ako odkrytosť bytia, ako zbavenie bytie zabudnutosti naň (gr. alétheia).
V ďalšom vývine svojho filozofovania po takzvanom obrate (Kehre) Heidegger označuje toto odkrývanie, odhaľovanie sa bytia ako udalosť (Ereignis1)). Proces usúvzťažňovania sa človeka vo svete sa v tomto období Heideggerovi začína javiť ako štvorenie (Vierung) sveta; kontext, v ktorom Heidegger vidí človeka, označuje ako štvorinu (Geviert) parametrov sveta – zem, nebo, nesmrteľnostné (nesmrteľnícke, nesmrteľníci) a smrteľnostné (smrteľnícke, smrteľníci).
PSF FČ
- Heidegger, M. – odkazy
-
filozofia 20. storočia
filozofia súčasná
PSF FČ
– nemecký filozof, zaoberajúci sa výkladom základných princípov aristotelovsko-tomistickej metafyziky z pohľadu fenomenológie. Ústredným pojmom Hengstenbergovej filozofie je pojem zmyslu.
PSF FČ
(asi 540 – 480 pr. n. l.)
– grécky antický filozof, predstaviteľ iónskej školy.
Herakleitos považoval za prvopočiatok všetkého súcna oheň. Premenami ohňa vznikajú podľa neho všetky veci.
Dielo:
O prírode
::
filozofia
PSF FČ
(4. 5. 1776 Oldenburg – 14. 8. 1841 Gőttingen)
– nemecký filozof, ktorý svojím chápaním filozofie ako spracúvaním pojmov (Bearbeitung der Begriffe) prispieval k jej chápaniu pozitivistickému respektíve (v budúcnosti) analytickofilozofickému. Logika podľa Herbarta pojmy objasňuje, metafyzika opravuje a estetika pojmy dopĺňa o hodnotové určenia. V Herbartovom poňatí sa pritom estetika chápe širšie ako je bežné chápanie estetiky, pretože u Herbarta estetika zahŕňa aj etiku.
Herbartova metafyzika vychádza z predpokladu existencie reálnych entít, ktoré nazýva reály. Herbartov pojem reálu pripomína Leibnizov pojem monády. Každému Herbartovmu reálu je vlastná jednoduchá, sebazachovávajúca sa kvalita.
Aj dušu Herbart chápe ako reál, ktorého sídlom je mozog. Herbart rozpracúva statiku a mechaniku predstáv ako sebazáchovných krokov duše, čím sa pokúša vykladať psychické javy bez pomoci predstavy duševných schopností. Herbartovo chápanie duše dobre vystihuje jeho výrok: "Zákonitosť, ktorým sa riadi duševný život, je absolútne taká istá ako zákonitosť hviezdneho neba (Die Gesetzmäßigkeit im Seelenleben gleicht vollkommen der am Sternenhimmel)".
Herbarta považujú za zakladateľa modernej pedagogiky.
Dielo
J. F. Herbart a jeho pedagogika, 1977
Zobrané spisy
Johann Friedrich Herbarts Sämtliche Werke. Vydal Karl Kehrbach, Otto Flügel a Theodor Fritzsch, 19 zv., Langensalza 1887 – 1912.
Johann Fiedrich Herbarts Pädagogische Schriften. Vydal Otto Willmann a Theodor Fritzsch. 3. vydanie, 3 zväzky. Osterwleck (Harz a Leipzig) 1913 – 1919.
J. F. Herbarts kleinere philosophische Schriften und Abhandlungen nebst dessen wissenschafltichem Nachlasse. Vydal G. Hartenstein, 3 zv., Leinzig 1842 – 1843.
Spisba o Herbartovi
Schmilz, N. (Hrsg.): Herbart-Bibiographie 1842–1963, 1964
Asmus, W.: Johann Friedrich Herbart, I – II, 1968–1970
Gerner, B. (Hrsg.): Herbart – Interpretation und Kritik, 1971
Buck G.: Herbarts Grundlegung der Pädagogik, 1985
Benner, D.: Die Pädagogik Herbarts, 1986
::
filozofia 19. stor.
reál (Herbart, J. F.)
PSF FČ
::
filozofia
PSF FČ
– (z gr. hermeneutiké techné (umenie výkladu) < hermeneuein (vykladať, vysvetľovať, zvestovať)); pôvodne umenie výkladu a teória umenia výkladu (ars interpretandi), neskôr sa výraz hermeneutika používa na označenie alebo ako súčasť označenia rôznych filozofém, hlavne však v spojení s prívlastkom filozofická (cf. filozofická hermeneutika).
Ako filologická náuka sa hermeneutika zaoberá výkladom historických textov. Zahrnuje povedľa procesu interpretácie, ktorý sleduje správne pochopenie textu v zmysle priradenia správnych významov lexikálnym jednotkám cudzojazyčného textu, aj proces exegézy, ktorá sa zase snaží zhromaždiť všetky dostupné historické udaje, ktoré by text osvetlovali aj z hladiska vonkajších súvislostí.
Hermeneutika vznikla v rámci filologickej kritiky, ktorá sa počnúc náboženskou reformáciou pokúšala očistiť biblický text od neskorších pridavkov stredovekého prekladu Vulgáty a rekonštruovať jeho pôvodné znenie.
Neskôr sa hermeneutika vyvinula do formy metodického postupu v duchovných vedách a jeho reflexie. Za všeobecnú metodológiu humanitných vied pokladal hermeneutiku napr. W. Dilthey a H. Rickert.
Vo vývoji hermeneutiky takto možno rozlíšiť niekoľko etáp:
1. (v antike a stredoveku) výklad (posvätného, záväzného a pod.) textu, napríklad biblická exegéza;
2. (v novoveku) metóda chápajúceho poznávania;
3. (súčasnosť) popri hermeneutike ako špeciálnovednej metóde sa utvára hermeneutika ako osobitná filozoféma, napríklad ako filozofická hermeneutika.
PSF FČ
– rôznorodosť; opak homogénnosti.
PSF FČ
PSF FČ
Zisťovanie hodnoty je hodnotenie, meranie hodnoty.
::
hodnota, in: MČ
PSF FČ
::
hodnota
PSF FČ
::
Web:
Profil na Oddelení Jižní Asie Orientálneho ústavu AV ČR
PSF FČ
– rovnorodosť; opak heterogénnosti.
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
(1975, Námestovo – )
– slovenský filozof, špecialista na dejiny stredovej filozofie, vynikajúci znalec filozofického odkazu Dunsa Scota.
Dielo:
Cognitio intuitiva et abstractiva: die ontologischen Implikationen der Erkenntnislehre des Johannes Duns Scotus mit Gegenüberstellung zu Aristoteles und I. Kant, 2005
Ján Duns Scotus: vybrané kapitoly z jeho epistemológie a metafyziky, 2007
Filozofické aspekty teológie Jána Dunsa Scota. 2008
Prirodzený zákon v scholastike a v širšej dejinno-filozofickej perspektíve, 2014
Kapitoly z dejín stredovekej filozofie I–III, 2014–2016
Die Frage nach dem Individuationsprinzip. Eine vergleichende Analyse der Diskussionslage in der analytischen Ontologie und bei Duns Scotus, 2016
::
filozofia slovenská
PSF FČ
– austrálsky filozof, predstaviteľ analytickej filozofie, ktorý sa zameriava na filozofiu mysle a špeiálne na filozofiu vedomia a filozofiu jazyka.
Chalmers zaviedol pojem ťažkého problému vedomia (hard problem of consciousness), ktorý spočíva v objasňovaní existencie stavov vedomia, a možno ho formulovať otázkami typu „Ako je možné, že veci sa nám určitým spôsobom javia, že v nás vyvolávajú dojmy a emócie?“ alebo „Ako vzniká dojem, ktorý v nás daná vec vyvoláva?“ Vedomie pred vedou vystupuje ako akási hranica, za ktorú sa dá preniknúť len ťažko, pozri Chalmersovo on-line dielo Facing Up to the Problem of Consciousness.
::
filozofia analytická
filozofia austrálska
filozofia jazyka
PSF FČ
::
Hegel, Georg Wilhelm Friedrich
PSF FČ
– všeobecná charakteristika, všeobecný jazyk. Termínom characteristica universalis nazýval Leibniz systém symbolov, symbolický jazyk, v ktorom možno podľa neho vyjadriť filozofické pojmy.
PSF FČ
– prírodná veda, ktorej základnou úlohou je príprava a výskum chemických zlúčenín, čiže látok, v ktorých sú atómy jedného alebo viacerých prvkov viazané navzájom chemickou väzbou.
Tá ktorá zo sústavy disciplín tvoriacich chémiu skúma chemické reakcie prvkov a zlúčenín, vzájomné súvislosti chemických zmien s inými zmenami.
PSF FČ
Iba o ideách možno nadobudnúť práve vedenie (epistémé), a to cestou rozumového poznania (noésis).
Idey tvoria svet, ktorý je prvotný a nadradený zmyslovému svetu.
Súhrn všetkých predmetov určitého druhu, napríklad ľudia, stoly a podobne, je odvodený od jedného vzoru zo sveta ideí ‒ od idey človeka, od idey stola a podobne.
Idey tvoria hierarchicky usporiadaný celok, ktorého poriadok je výsledkom pôsobenia idey dobra.
Hmotný svet a jeho usporiadanie je nedokonalým obrazom sveta ideí.
Svet ideí je onen svet, s ktorým je príbuzná nesmrteľná časť človeka, jeho duša. Vďaka tejto príbuznosti vzniká v duši túžba po spojení so svetom ideí, v ktorom duša pobývala pred narodením a do ktorého sa po smrti môže opäť vrátiť. Prípravou pre návrat do ríše ideí je filozofický spôsob života, zasvätený poznávaniu. Poznanie je okrem iného rozpomínanie sa (anamnésis) na to, čo duša už pred narodením videla vo svete ideí a čo po spojení s telom, ktoré je pre ňu väzením-hrobom, zabudla. Metódou, ktorá vyvoláva v duši rozpomínanie sa na svet ideí, je dalektika.
::
Platón
PSF FČ
::
absolútno (Hegel, G. W. F.)
Hegel, G. W. F.
odcudzenie sa absolútna sebe samému (Hegel, G. W. F.)
príroda (Hegel, G. W. F.)
PSF FČ
::
idea (Platón)
Platón
PSF FČ
– myšlienkové vytváranie ideálnych objektov (alebo idealizovaných objektov) ako istého druhu abstrakcií.
PSF FČ
::
logika
logika matematická
PSF FČ
::
→ (logika)
logika
PSF FČ
– uvádzanie, privádzanie.
::
indukcia, in: MČ
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
● adresant vety,
● adresát vety,
● referens vety,
● zmysel vety.
Vzťahy medzi inštanciami vety závisia od vetného režimu.
::
Lyotard, Jean-François
PSF FČ
– oosť (angl. aboutness) – zameranosť (javov alebo stavov na iné), odkazujúcnosť (odkazovanie jednej entity na druhú). Objekt, na ktorý sa entita zameriava, sa nazýva intencionálny objekt.
PSF FČ
– skúmanie interkulturzonality; tendencia uplatňovať systémový prístup zohľadňujúci napríklad vo vlastnom špecializovanom vedeckom výskume podnety dnes už nielen z iných vied, ale aj podnety z mimočistovedeckej oblasti (z filozofie, technických a technologických disciplín, teológie, náboženstva, mystiky, každodenného života, umenia, fantastiky či alternatívnych oblastí, donedávna ešte z hľadiska vedy zavrhovaných), a to tak v diachronickej ako aj synchronickej rovine; podobné tendencie badať aj v ostatných vývinových pásmach kultúry, v teológii, umení atď. Interkulturzonalistiku možno veľmi dobre pozorovať napríklad na transhumanizme.
::
dejiny súčasné, in: MČ
interkulturzonalistika
PSF FČ
– vlastnosť kultúry 20. a 21. storočia spočívajúca v kontinualizácii interakcií medzi jej všetkými vývinovými pásmami – vedou, filozofiou, náboženstvom, každodenným osobným životom ľudských indivíduí, mystikou a alternativistikou. Možno by sa to dalo označiť ako „neohelenizácia“ kultúry, no tentoraz sa neobmedzujúca len na Stredomorie, ako to bolo na záver starovekej antiky, ale zasahujúca celé svetové spoločenstvo naprieč oceánmi. Situácia koncom druhého desaťročia 21. storočia svojím polypolarizačným zlomom na mocenskej scéne sveta pripomína koniec antiky s jeho helenizmom i migracionizmom alebo s umieraním sv. Augustina v meste dobýjanom Vandalmi.
Interkulturzonalita je predmetom skúmania interkulturzonalistiky.
::
filozofia 21. storočia
PSF FČ
– objasnenie zmyslu, vysvetlenie, výklad.
PSF FČ
PSF FČ
Ja vystupuje ako absolútny subjekt v súvislosti opisovanej týmito slovami: „Vo vete: A=A prvé A je stanovené v Ja, a to buď bezpodmienečne ako samo Ja, alebo z nejakého dôvodu, ako každé určité Neja“ (245;553 pozn. 3) A citovaná poznámka pokračuje: „Druhým A sa označuje to, čo nachádza Ja, ktoré si robí predmetom reflexie seba samo stanovené v sebe, a nachádza to stanovené preto, lebo to v sebe už predtým stanovilo. Usudzujúce Ja predikuje niečo, vlastne nie o A, ale o sebe samom, že totiž nachádza v sebe nejaké A. A preto sa druhé A nazýva predikátom. – V vete: A=B teda A znamená to, čo sa teraz stanovuje, B to, čo sa už nachádza ako stanovené. – Kopula je vyjadruje prechod Ja od stanovovania k reflexii o stanovenom.“
"Opak všetkého, čo prislúcha Ja, musí v dôsledku číreho protikladu prislúchať Neja (245;559).
::
Fichte, J. G.
PSF FČ
Javy sú najdôležitejšími prí/znakmi procesov, ktoré sa odohrávajú vo svete. Svoju pozornosť sústreďujeme často na vznik, priebeh a zvláštnosti javu.
Jav, ktorý sa nemení v určitom časovom úseku, sa nazýva stav.
Vnútorná, relatívne stála alebo nemenná stránka javu sa označuje ako podstata javu.
Osobitná pozornosť sa venuje prírodným javom (fyzikálnym, chemickým, biologickým atď.), javom psychickým, javom logickým, spoločenský javom a ď.
Jav je v centre osobitnej pozornosti fenomenológie.
Jav je základný identifikovateľný prvok celku predkriticky daného.
Totalita javov je manifestácia (prejavovanie sa, javenie sa) sveta naším vonkajším a vnútorným zmyslom.
Jav je častokrát tým, čoho skúmaním sa vo vede začína. Toto skúmanie predpokladá vnímanie javu a prvým výsledkom vnímania javu je vnem.
Jav je základný empirický objekt poznávania. Jav alebo javy možno zámerne vyvolávať v pokuse (cf. pokus) alebo experimente (cf. experiment), a to s cieľom poznávať vedecké zákony.
::
jav, in: MČ
jav fyzikálny
okolnosť
ontológia
podstata
príčina
zákon
PSF FČ
PSF FČ
::
jazyk (lingvistika), in: MČ
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
::
Hegel, Georg Wilhelm Friedrich
PSF FČ
::
filozofia
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
::
Hegel, Georg Wilhelm Friedrich
PSF FČ
::
ontológia
PSF FČ
– jeden zo šiestich hlavných systémov hinduistickej filozofie (daršana), podľa ktorého svet vyvstáva z prakrti (tvorivej prírody) obsahujúcej kozmickú myseľ (čitta). Čitta je akási matrica pre vytvorenie individuálnych myslí. Jednotlivci (puruša) sa však vo svojej individuálnej mysli zvyčajne uväznia v dôsledku svojej túžby. K oslobodeniu (kaivalja) môže človek dospieť absolvovaním sústavy praktík zvaných krija a prakrija súborne označovaných ako aštangajoga alebo rádžajoga. (O týchto praktických aspektoch pozri joga, in: MČ.)
Systematizátorom základov jogy ako daršany je Pataňdžali.
::
abhaja (joga)
filozofia
filozofia hinduistická
filozofia indická
joga, in: MČ
PSF FČ
(1724 Königsberg (Královec) – 1804 Königsberg)
– predstaviteľ osvietenskej filozofie, ktorý otvoril dvere nemeckej klasickej filozofii vytvorením svojho kriticizmu alebo transcendentalizmu, či transcendentálnej filozofie, ktorú chápal ako analýzu zakúšania predmetov, mravnej povinnosti a krásna i vznešeného. Kantov kriticizmus zahrnul upretie vedeckosti metafyzike. Kantovi samému (čo ďalší vývin filozofie potvrdil) sa jeho mysliteľský prínos javil ako taká premena spôsobu myslenia, ktorú možno prirovnať k prechodu od geocentrizmu k heliocentrizmu.
Prakticky neopustil rodné mesto, viedol neobyčajne pravidelný spôsob života, o ktorom sa šíria historky: jeho pravidelnosť údajne porušil len dvakrát: keď vyšla Spoločenská zmluva (1762) a keď sa dozvedel, že vo Francúzsku vypukla revolúcia.
Kant započal štúdium na univerzite v Kráľovci (filozofia, teológia, matematika a fyzika) v roku 1740, v rokoch 1747 až 1754 sa živil ako domáci učiteľ, pričom vo svojom štúdiu pokračoval, v roku 1755 získal titul magistra a v tom istom roku aj oprávnenie vyučovať; prednášal do roku 1797, no až do smrti neúnavne rozpracúval pokusy o ďalšie rozvinutie svojej filozofie, o čom svedčí jeho posmrtné dielo Opus postumum prvýkrát vydané až v rokoch 1936–1938 v XXI/XXII zväzku jeho Zobraných spisov.
Kantova transcendentálna filozofia bola jednak syntézou celej novovekej filozofie (počnúc F. Baconom a končiac J.-J. Rousseauom), jednak systémom, ktorý zohral rozhodujúcu úlohu v ďalšom rozvoji filozofie. Kant zahliadol autonómiu rozumu v apriórnych princípoch, pomocou ktorých rozum spracúva zmyslové údaje a konštruuje predstavu sveta. Rozum pritom poskytuje iba poznanie javov, zatiaľ čo veci osebe sú nepoznateľné.
Vývin Kantovho myslenia sa zvykne deliť minimálne na dve obdobia – predkritické a kritické, ktoré však historici filozofie členia ešte podrobnejšie..
V predkritickom období sa Kant pokúšal o prírodovedné vysvetlenie sveta. Odmietal Leibnizovu a Wolffovu školskú metafyziku a dogmatizmus.
Kantovo dielo bolo vydávané Pruskou neskôr Nemeckou/Berlínskou akadémiou vied počnúc rokom 1900 pod súborným názvom Gesammelte Schriften (Zobrané spisy) v tomto členení:
I. oddiel: Werke (Diela), I–IX
II. oddiel: Briefwechsel (Korešpondencia), X–XIII
III. oddiel: Handschriftlicher Nachlass (Rukopisná pozostalosť), XIV–XXIII
IV. oddiel: Vorlesungen (Prednášky) XXIV–XXIX
Dielo:
1. Predkritické obdobie (do 1770)
Allgemeine Naturgeschichte und Theorie des Himmels (Všeobecné dejiny prírody a teória nebies), 1755
Monadologia physica (Fyzická monadológia), 1756
Der einzig mögliche Beweisgrund zu einer Demonstration des Daseyns Gottes (Jedine možný základ dôkazu existencie Boha), 1763
Versuch den Begriff der negativen Grösen in die Weltweisheit einzuführen (Pokus o zavedenie pojmu negatívnych veličín do filozofie), 1763
Träume eines Geistessehers (Sny duchovidcove), 1766
De mundi sensibilis atque intelligibilis forma et principiis (O forme a princípoch senzibilného a inteligibilného sveta), 1770 – Kantova dizerttácia
2. Kritické obdobie (1771 a n.)
Kritik der reinen Vernunft (Kritika čístého rozumu), 1781(= A) – 1. vydanie, citované s písmenom A
Prolegomena zu einer jeden künftigen Metaphysik, die als Wissenschaft wird auftreten können (Prolegomena ku každej budúcej metafyzike, ktorá sa bude môcť nazývať vedou), 1783
Grundlegung zur Metaphysik der Sitten (Základy metafyziky mravov), 1785
Kritik der reinen Vernunft (Kritika čístého rozumu), 1787 (= B) – 2. prepracované vydanie, citované s písmeno B
Kritik der praktischen Vernunft (Kritika praktického rozumu),, 1788
Kritik der Urteilskraft (Kritika súdnosti), 1790
Die Religion innerhalb der Grenzen der bloßen Vernunft (Náboženstvo v medziach číreho rozumu), 1793
PSF FČ
- Kant, Immanuel – odkazy
-
afektácia (Kant, I.)
afinita (Kant, I.)
afinita empirická (Kant, I.)
afinita transcendentálna (Kant, I.)
an sich
fainomenon (Kant, I.)
filozofia nemecká klasická
filozofia novoveká
filozofia osvietenská
Hegel, Georg Wilhelm Friedrich
náboženstvo (Kant, I.)
noumenon (Kant, I.)
schematizmus čistého umu (Kant, I.)
reflexia transcendentálna (Kant, I.)
PSF FČ
::
Katedra filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave
PSF FČ
::
Web:
Oficiálna stránka
PSF FČ
::
filozofia slovenská
Web
Katedra filozofie a dejín filozofie, in: Filozofická fakulta UK
PSF FČ
Filozofické kategórie, ich povaha, vzťahy (systém), vznik a vývin sú predmetom kategoriológie.
PSF FČ
– náuka o filozofických kategóriách, ich povahe, vzťahoch (systémoch), vzniku a vývoji.
::
filozofia
PSF FČ
::
Eco, U.
PSF FČ
Konanie je predmetom praxeológie, psychológie, ... .
PSF FČ
– náhodnosť.
::
filozofia
PSF FČ
PSF FČ
::
estetika
filozofia
PSF FČ
estetika
PSF FČ
::
Tomáš Akvinský
PSF FČ
– americký filozof vedy, predstaviteľ internalistického smeru v rámci historickej filozofie vedy. Podľa Kuhna sa vedecké poznanie vyvíja spôsobom zmien jeho paradigiem: v jeho vývine sa striedajú etapy normálnej vedy, uznávajúcej určitú paradigmu, a kritické etapy, kedy v dôsledku nahromadenia sa neriešených problémov nastupuje revolúcia, ktorá vytvára viacero súperiacich paradigiem.
::
filozofia 20. stor.
PSF FČ
– vrstva civilizácie tvorená pretváraním zla na dobro, ošklivého na krásno resp. menej dobrého na lepšie a menej krásneho na krajšie človekom. V živote človeka alebo spoločnosti, v ich činnosti, v jej spôsoboch, výtvoroch atď. je toľko kultúry, koľko je v nich pretvárania zla na dobro a ošklivého na krásno, pričom zlo je to, čo komukoľvek škodí (alebo prinajmenšom, čo škodí druhým) a dobro je to, čo uspokojuje potreby človeka bez toho, aby komukoľvek alebo čomukoľvek škodilo (alebo prinajmenšom, aby škodilo druhým).
Kultúra je maximum bytia človeka alebo spoločnosti: človek nemôže byť viac než kultúrnym človekom (kultúrnou bytosťou) a spoločnosť nemôže byť viac než kultúrnym spoločenstvom.
Podstatou bytia kultúry je inscendencia čiže sebaprehlbovanie sa alebo spiritualizácia človeka.
Maximom kultúrneho bytia človeka je zmysluplnosť (= totálna spiritualizovanosť), čiže uplatňovanie všetkých jeho schopností pri premene zla na dobro a ošklivého na krásno. V štádiu zmysluplnosti sa táto transformačná činnosť človeka mení na autotelickú činnosť čiže činnosť majúcu zmysel (alebo cieľ, účel) v sebe samej – sama táto činnosť je dianím dobra a krásy.
Kultúra sa časom roztrieštila do jednotlivých oblastí, ktoré ľudstvo len s námahou udržuje ako oblasti kultúry – ide tu napríklad o takéto oblasti kultúry:
· veda,
· umenie,
· náboženstvo,
· filozofia.
Tam, kde tieto oblasti prestávajú plniť vyššie uvedenú transformačnú (dobrotvornú a krásotvornú) funkciu, prestávajú byť zároveň oblasťami kultúry a zostávajú iba súčasťou civilizácie.
Civilizácia nezabezpečuje automaticky kultúru, skôr naopak: v jednotlivých oblastiach kultúry sa v priebehu dejinného vývoja spontánne presadzuje tendencia prestať byť súčasťou kultúry, preto ich udržiavanie v podobe súčasti kultúry si od ľudí vyžaduje vynakladanie úsilia a neustálu pozornosť. Spontánne presadzovanie sa tendencie vyčleniť sa z procesu participácie na kultúre vyústilo napokon do možnosti nielen totálnej sebadeštrukcie ľudstva a aj možnosti zničenia jeho pozemského nositeľa.
A naopak pri kontinuálnej pozornosti a vynakladaní úsilia sa zmäkčuje ostrosť hraníc medzi jednotlivými oblasťami kultúry a dochádza k tomu, že sa stávajú tým, o čo im dovtedy iba išlo – napríklad filozofii lásky prestáva záležať na tom, aby bola filozofiou a jej nositeľom začína záležať na samej láske; prírodným vedám prestáva záležať na tom, aby boli služobníčkami ovládnutia prírody, a začína im záležať na tom, aby prírodu zbavili zničujúceho pôsobenia človeka na ňu; náboženstvám prestáva záležať na prísľuboch spásy „vyvoleným" a stávajú sa samé spoločenstvami „okamžitej" pohody a lásky dokonca aj k ináč zmýšľajúcim atď.
PSF FČ
- kultúra – odkazy
-
civilizácia
človek
kultúra západná (synkriticizmus)
spoločnosť
PSF FČ
::
synkriticizmus
PSF FČ
::
Aristoteles
PSF FČ
::
číslo (Hegel, G. W. F.)
Hegel, Georg Wilhelm Friedrich
PSF FČ
– francúzsky filozof a psychoanalytik, zakladateľ Parížskej freudovskej školy, v ktorej sa venoval návratu k Freudovi uskutočňovaním seminárov od roku 1953. V súbore svojich prác uverejnených v roku 1966 pod názvom Spisy reinterpretuje freudovské teórie, pričom sa opiera o koncepcie štrukturalistickej lingvistiky, ponímajúc nevedomie ako štruktúrovaný systém analogický jazyku.
Lacan kladie dôraz na dva rády alebo poriadky či dimenzie: symbolické a reálne. Keďže reálne je mimo dosahu, Lacan ho označuje ako nemožné.
Reálne je to, čo leží mimo poriadkov imagnárneho a symbolického, no zároveň ich podporuje. Reálne nie je prístupné priamo, nijaký pokus si ho predstaviť ho nedokáže uchopiť, rovnako ako každá diskusia o ňom je jednoducho len ďalší prehovor o ňom. No prítomnosť reálneho sa pociťuje ako nevyhnutný odpor. Je neodmysliteľnou súčasťou skúsenosti subjektu, nie je však analýze prístupné ináč, ako vyjadrené paradoxnými formuláciami.
Symbolické je vynárajúci sa poriadok, ktorého zákony určujú, čo je ľudský subjekt. No vstup do jazyka subjekt ďalej odcudzuje; neposkytuje pohodlné miesto v poriadku symbolického.
Jazyk je štruktúrne neschopný dodržať svoj sľub – premeniť rozpor na jednotu, nedostatok na celosť, neprítomnosť na prítomnosť. Derridova dekonštrukcia je v istom zmysle radikalizáciou tohto Lacanovho prístupu k jazyku.
PSF FČ
::
filozofia
PSF FČ
– nemecký filozof, fyzik, matematik, historik a diplomat.
::
filozofia
Leibniz, G. W., in: MČ
PSF FČ
– anglický filozof, hlavný predstaviteľ empirizmu, zakladateľ modernej teórie poznania, zakladateľ anglickej osvietenskej filozofie.
Locke študoval v Oxforde, kde získal nechuť ku scholastike a teológii a venoval sa prírodným vedám a medicíne. V tomto čase sa zoznámil s Descartovými názormi. Veľký vplyv na jeho intelektuálny rozvoj mali styky s R. Boylom.
::
filozofia novoveká
PSF FČ
::
Hegel, G. W. F.
logika (Hegel, G. W. F.)
PSF FČ
– veda o zákonoch správneho myslenia.
Logika skúma také vzťahy medzi pojmami, ktoré závisia od spôsobu ich spojenia do súdov, resp. vzťahy medzi súdmi, ktoré závisia od spôsobu spojenia jednoduchších súdov do zložených súdov. Novšie sa za predmet logiky považujú logické konštanty.
Logika je pôvodne filozofická, neskôr aj špeciálnovedná disciplína, ktorá skúma myslenie s cieľom vypracovať, explicitne formulovať pravidlá, ktoré by legitimovali naše myšlienkové postupy čiže demonštrovali ich správnosť. Jednou z výskumných úloh logiky je získavať nové pravidlá odvodzovania.
Od čias Platóna a Aristotela je logika jednou zo základných disciplín filozofie, ktorá predchádza ostatným disciplínam, pretože skúma čisto formálne základné zákony a základné formy všetkého pojmovo-vedeckého myslenia.
V stredoveku bola logika druhým zo siedmich slobodných umení.
Logika je predmetom filozofie logiky a ďalších metalogických disciplín.
PSF FČ
- logika – odkazy
-
¬ (logika)
∼ (logika)
& (logika)
∧ (logika)
∨ (logika)
vv (logika)
→ (logika)
⇒ (logika)
↔ (logika)
⇔ (logika)
∀ (logika)
⊦ (Russell, B.)
0 (logika)
1 (logika)
a (logika)
A (logika)
analýza logická dôkazu
argument funktora
de re
designát názvu
designát pojmu
disjunkcia vylučujúca (logika)
disjunktor (logika)
disjunktor nevylučujúci (logika)
dokazovanie tvrdenia
dôkaz
dôkaz tvrdenia
dôsledok
dôvod
ekvivalencia (logika)
filozofia
funkcia výroková
funktor
funktor výrokotvorný
homonymia
implikácia (logika matematická)
indukcia (logika)
jazyk formalizovaný
lingvistika, in: MČ
logika
logika (Albrecht, J.)
logika formálna
logika matematická
logika modálna
logika moderná
logika neklasická
logika paraneprotirečivá
logika predikátová
logika rádu prvého
logika tradičná
logika výroková
matematika
metalogika
modalita (logika)
možnosť logická
negácia výroku
obsah výroku logický
odvodzovanie
operátor logický
pravdepodobnosť (logika)
pravidlo ododzovania
princíp dvojhodnotovosti
princíp logický
princíp logický klasický
sémantika logická
spojka logická (logika)
súcno
systém logický
systém logický klasický
tabuľka pravdivostná (logika)
úsudok
úsudok správny
usudzovanie
a (logika)
výraz metajazykový
výraz predikátorový
výrok (logika)
zákon logiky
zrod logiky
Literatúra
Filkorn, V.: Predheglovská logika, Bratislava 1953. [181]
Gahér, F.: Logika, in: Fürstová, M. – Trinks, J.: Filozofia, Bratislava 1996, s. 47–79. [170]
Gahér, F.: Logika pre každého, Bratislava 1998. [88]
Hegel, G. W. F.: Logika, Bratislava 1961. [65]
Hegel, G. W. F.: Logika ako veda I. Prvý diel, Bratislava 1986. [66]
Hegel, G. W. F.: Logika ako veda II. Druhý diel, Bratislava 1986. [67]
Peregrin, J.: Logika ve filosofii, filosofie v logice. (Historický úvod do analytické filosofie), Praha 1992. [33]
Russell, B.: Jazyk a poznanie. State a prednášky z rokov 1901 – 1924, Bratislava 2005. [73]
Weinberger, O. – Zich, O.: Logika. Učebnice pro právniky, Praha 1964. [4]
Zouhar, M.: Základy logiky pre spoločenskovedné a humanitné odbory, Bratislava 2008. [89]
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
::
Hegel, G. W. F.
logično (Hegel, G. W. F.)
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
PSF FČ
::
logika
logika matematická (matematika), in: MČ
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
::
logika
logika výroková
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
● princíp dvojhodnotovosti,
● princíp vylúčenia sporu,
● princíp vylúčenia tretieho,
● princíp kompozicionality (89;306).
::
logika
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
::
logika
logika moderná
PSF FČ
– francúzsky filozof, literárny teoretik, hlavný predstaviteľ filozofického postmodernizmu (postmodernej filozofie).
PSF FČ
- Lyotard, Jean-François – odkazy
-
inštancia vety (Lyotard, J.-F.)
režim vetný (Lyotard, J.F.)
situácia postmoderná (Lyotard, J.-F.)
univerzum vetné (Lyotard, J.-F.)
PSF FČ
PSF FČ
– rakúsky fyzik a filozof, podľa ktorého relatívne stále komplexy tvoriace útvary sveta (telesá, ja) sú rozložiteľné na neutrálne, t. j. ani psychické, ani fyzické entity, ktoré až v závislosti od okolností utvárajú buď psychické alebo fyzické entity. Princíp ekonómie myslenia nás podľa Macha vedie k čo najjednoduchšiemu opisu skúsenosti a sveta: uvažovať o samostatných metafyzických podstatách je myšlienkovo neekonomické.
Machova filozofia inšpirovala predstaviteľov Viedenského krúžku na ich ceste k logickému pozitivizmu.
Dielo:
Kritický výklad mechaniky v jej historickom vývine (Die Mechanik in ihrer Entwicklung historisch-kritisch dargestellt, 1883)
Analýza pocitov (Analyse der Empfindungen, 1886)
Poznanie a omyl (Erkenntnis und Irrtum, 1905)
::
filozofia 19. stor.
filozofia 20. stor.
Mach, E., in: Apendix
PSF FČ
PSF FČ
– staroindický mudrc, podľa tradície zakladateľ neortodoxného učenia ádžívika.
::
filozofia indická
PSF FČ
::
filozofia marxistická
PSF FČ
::
filozofia
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
– americký filozof a sociálny psychológ, nadväzujúci na tradície amerického pragmatizmu a behaviorizmu. Tematizuje vzťah človeka k jeho okoliu a bezprostrednú skúsenosť ako základ činností človeka. Pozornosť pritom sústreďuje na symboly a znaky vôbec, ktoré majú veľký význampre proces sociálnej interakcie a prijímanie rolí v procese socializácie.
PSF FČ
– veličina.
PSF FČ
::
Albrecht, J., in: MČ
PSF FČ
– rakúsky filozof, od roku 1882 profesor v Grazi, tvorca teórie predmetov (Gegenstandstheorie), v ktorej rozoberal štatút predmetov ako korelátov predmetne zameraných psychických aktov.
Štyrom základným druhom psychických aktov
1. predstavovanie (Vorstellen, akty predstavovania),
2. myslenie (Denken, akty myslenia),
3. cítenie (Fühlen, akty cítenia),
4. želanie (Begehren, akty želania)
zodpovedajú podľa Meinonga štyri druhy korešpondujúcich predmetov
1. objekty (Objekte),
2. objektívy (Objektive),
3. dignitatívy (Dignitative),
4. dezideratívy (Desiderative).
Meinong dospel k tejto koncepcii skúmaním logickej štruktúry súdu: podľa Meinonga ak má byť súd pravdivý, musí byť na mieste subjektu súdu vždy predmetný termín.
Dielo
Hume-Studien I (Zur Geschichte und Kritik des modernen Nominalismus), 1877
Hume-Studien II (Zur Relationstheorie), 1882
Über philosophische Wissenschaft und ihre Propädeutik, 1885.
Beiträge zur Theorie der psychischen Analyse, 1893
Psychologisch-ethische Untersuchungen zur Werththeorie, 1894
Über die Bedeutung des Weber'schen Gesetzes. Beiträge zur Psychologie des Vergleichens und Messens, 1896
Über Gegenstände höherer Ordnung und deren Verhältnis zur inneren Wahrnehmung, 1899
Über Annahmen, 1902
Über Gegenstandstheorie, 1904
Über die Erfahrungsgrundlagen unseres Wissens, 1906
Über die Stellung der Gegenstandstheorie im System der Wissenschaften, 1907
Über Annahmen, 1910 /2. rev. vyd.
Gesammelte Abhandlungen, I-II, 1913–1914 (I: Abhandlungen zur Psychologie 1914, II: Abhandlungen zur Erkenntnistheorie und Gegenstandstheorie 1913)
Über Möglichkeit und Wahrscheinlichkeit. Beiträge zur Gegenstandstheorie und Erkenntnistheorie, 1915
Über emotionale Präsentation, 1917
Zum Erweise des allgemeinen Kausalgesetzes, 1918
Selbstdarstellung, 1923
Zur Grundlegung der allgemeinen Werttheorie, 1923
Philosophenbriefe. Aus der wissenschaftlichen Korrespondenz von A. M., 1965
Gesammtausgabe, I–VII, 1968–1978
On Objects of Higher Order and Husserl's Phenomenology, 1978
::
filozofia analytická
filozofia rakúska
PSF FČ
– skúmanie povahy filozofie, súbor filozofických a mimofilozofických úvah a poznatkov o filozofii, jej cieľoch, metódach, funkciách, predpokladoch, hodnote, zmysle, rozdiele voči každodennému životu, vede, náboženstve, mytológii, umení, vzťah filozofického a parafilozofického …. Predmetom metafilozofie je teda filozofia sama a jej miesto vo svete.
Výskum filozofie, jej oblastí a aspektov, vyúsťuje do takého či onakého (metafilozofického) obrazu filozofie, do teórie filozofie, do pojmu filozofie, do modelu filozofie atď. Súborným výsledkom alebo produktom metafilozofie je teda komplexný metafilozofický významový útvar zvaný metafilozofický obraz filozofie.
Veľmi užitočnou metafilozofickou metódou je systémová analýza filozofie, ktorej silným nástrojom je pojem filozofémy.
Metafilozofia zahrnuje tieto oblasti:
• epistemológia filozofie,
• filozofia filozofie,
• metagnozeológia (metaepistemológia),
* dejiny filozofie,
* metodológia filozofie,
* logika filozofie,
* ontológia filozofie,
* hermeneutika filozofie,
* sociológia filozofie,
* metaetika,
* metaontológia,
* filozofémológia,
* teológia filozofie,
* umelecké zobrazovanie filozofie,
* náboženská reflexia filozofie,
* mystický prístup filozofii,
* každodenný prístup k filozofii,
* ... ,
Tieto oblasti metafilozofického pristupovania k filozofii možno rozčleniť do štyroch skupín:
* filozofické pristupovanie k filozofii (sebareflexia filozofie),
* teologické pristupovanie k filozofii,
* špeciálnovedné pristupovanie k filozofii,
* mimovedné pristupovanie k filozofii.
Systémovoanalyticky možno predmet metafilozofie rozdeliť na tieto jeho zložky:
1. momentálny prierez štruktúrou filozofie;
2. genetická a dynamická dominanta štruktúry filozofie;
3. nevyhnutné externé sub- a superštrukturálne súvislosti štruktúry filozofie.
Týmto systémovoanalytickým prístupom k filozofii sa riadi aj spracúvanie filozofie v práve používanom slovníku.
::
filozofia
štúdium filozofie
PSF FČ
– jedno zo zameraní filozofie a filozofická disciplína zaoberajúca sa celkom sveta, alebo aj tým, čo je zmyslovo neprístupné, čo presahuje fyzický svet zmyslovej skúsenosti. Metafyzika
tvorí fundament systematickej filozofie.
Metafyzika je náuka o tom, čo je základom fyzického súcna; je to prvá veda vôbec a zahrnuje ontológiu a teológiu; základné témy metafyziky sú: boh, slobodná vôľa a nesmrteľná duša.
Ako zameranie filozofie sa usiluje uchopiť bytie ako také a to, čo mu ako takému prináleží, bytie jestvujúce pred súcnom, ktoré od neho bytostne a podstatne závisí, a to tak pokiaľ ide o jestvovanie súcna, ako aj pokiaľ ide o účel súcna. Aristoteles používal na označenie takéhoto skúmania termín ’prvá filozofia’.
Metafyzika je základná filozofická veda, v ktorej korenia všetky filozofické disciplíny. Metafyziku zvyknú členiť na filozofiu bytia (ontológiu), kozmológiu, filozofiu človeka (filozofickú antropológiu, filozofiu existencie) a filozofiu boha (teológiu).
Metafyzika sa postupne vyvinula do osobitnej filozofickej disciplíny o nadzmyslových, len rozumom postihnuteľných veciach (substancia, esencia, boh, duša, nesmrteľnosť, zlo atď.), chápaných ako stále nemenné a večné entity alebo princípy.
K základným problémom metafyziky patrí:
• problém trvania a zmeny;
• problém mysle a tela;
• problém slobodnej vôle a determinizmu. nia a zmeny;
• problém mysle a tela;
• problém slobodnej vôle a determinizmu.
PSF FČ
- metafyzika – odkazy
-
disciplína filozofická
filozofia
ontológia
súcno
Literatúra
Rosenkrantz, G. S. – Hoffman, J.: Historical Dictionary of Metaphysics, Lanham etc. 2011. [165]
PSF FČ
::
metafyzika
PSF FČ
PSF FČ
Metalogika rozpracúva otázky teórie dôkazov, definovateľnosti pojmov, pravdy vo formalizovaných jazykoch, interpretácie, zmyslu a ďalšie.
Metalogika sa delí an dve časti:
● logická syntax,
● logická sémantika.
Metalogika sa vyvinula v spojení s budovaním a štúdiom formalizovaných jazykov.
Hlavné práce týkajúce sa metalogiky vytvoril Frege, predstavitelia ľvovsko-varšavskej školy poľských logikov, Hilbert, Gödel, Church, Carnap,, Kemeny a ď.
::
logika
PSF FČ
– spôsob dosahovania vytýčených cieľov.
Metódu charakterizujú ako systematicky aplikovaný postup, séria nadväzujúcich krokov či množina postupov usporiadaných za účelom dospieť ku koncu nejakej činnosti, nejakého skúmania či učenia; uvedomelý a cieľavedomý postup; určitým spôsobom usporiadaná činnosť; usporiadanie operácií, pretvárajúcich východiskové danosti istej cieľavedomej činnosti na jej zamýšľaný (čiastočne alebo úplne realizovaný) cieľ: o metóda má zmysel hovoriť iba v súvislosti s cieľavedomou činnosťou.
Metóda je poznaný zákon premenený na pravidlo, súbor pravidiel, systém regulatívnych princípov.
Výskumom metód sa zaoberá metodológia.
PSF FČ
Empirická metóda je metóda získavania poznatkov pozorovaním javov, pričom nachádzame a uvedomujeme si určité súvislosti medzi nimi. Táto metóda sa uplatňuje v prírodných vedách, napríklad vo fyzike.
Zo skúseností, ktoré sme získali pozorovaním (empiricky), možno vyvodiť závery, majúce význam tak pre naše ďalšie poznávanie , ako aj pre praktické využitie.
PSF FČ
::
Hegel, Georg Wilhelm Friedrich
PSF FČ
– Milindove otázky – najstarší buddhistický filozofický spis, najvýznamnejšie nekanonické dielo théravádového buddhizmu, vypracované v podobe dialógu medzi (asi legendárnym) mníchom Nágasénom a gréckobaktrijským kráľom Menandrom (pá. Milinda), ktorý zo svojho sídelného mesta Šákala (pá. Ságala, dnešné mesto Sjálkot v severovýchodnom Pakistane) vládol veľkej ríši v prvej polovici 2. storočia pred n. l.
::
filozofia buddhistická
Lit.:
Otázky Milindovy, Praha 1988. [198]
PSF FČ
– spôsobovosť (druh spôsobu) konania alebo činnosti; spôsob, akým sa niečo koná, akým sa k niečomu pristupuje, akým sa k niečomu vzťahuje, akým niečo je.
PSF FČ
V logike sa rozlišujú sa tieto typy modalít:
● aletické modality,
● epistemické modality,
● deontické modality,
● existenčné modality,
● axiologické modality,
● časové modality,
● ... .
Modality sa vyjadrujú modálnymi operátormi.
Logické modality sú predmetom modálnych logík.
::
logika
PSF FČ
– vlastnosť predmetu, ktorá mu je vlastná len v určitých stavoch.
::
ontológia
PSF FČ
– štruktúrna, substanciálna jednotka bytia.
::
ontológia
PSF FČ
Vedľa reálnej a logickej možnosti sa rozlišuje aj možnosť vnútorná a vonkajšia.
Pojem možnosti, ktorý je odlišná entita ako sama možnosť, kolíše podľa toho, aké významové útvary intervenujú v procese vzniku tohto pojmu: pojem sa utvára iným spôsobom ako možnosť.
PSF FČ
::
Duns Scotus, Johannes
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
::
filozofia
myslenie, in: MČ
oblasť uvažovania
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
PSF FČ
V palete významových útvarov tvoriacich náplň náboženského uvedomovania si transcendentna dominujú významové útvary alebo procesy označované ako náboženská viera.
Náboženstvo je predmetom skúmania v rámci religionistiky, filozofie náboženstva, kulturológie, teológie náboženstva a i.
Náboženstvá odpovedajú na otázky o pôvode a zmysle života, určujú, čo je dobré a čo zlé, rátajú s ľudským strachom pred neznámym, všímajú si potrebu človeka milovať a byť milovaný, odpovedajú na túžbu ľudí po absolútnom dobre, na ich sny o mieri, harmónii a radosti, na ich občasnú potrebu útechy a chuť poďakovať sa niekomu za krásy sveta. Z týchto rozličných túžob pramení modlitba.
V miere, v ktorej náboženstvá pretvárajú zlo na dobro, participujú na kultúre.
PSF FČ
- náboženstvo – odkazy
-
filozofia náboženská
filozofia náboženstva
náboženstvo, in: MČ
náboženstvo (Kant, I.)
PSF FČ
::
Kant, Immanuel
PSF FČ
::
filozofia
PSF FČ
– rozprávanie, v ktorom sa fakty a ich interpretácia podriaďujú istému zámeru.
PSF FČ
::
PSF FČ
Nesčíselné nebesia sú bohovia (6;52).
::
Anaximandros
PSF FČ
Negácia sa symbolicky označuje logickým operátorom ¬; ak je p daný výrok, jeho nagácia sa symbolicky zapíše ¬p.
Ak je výrok q negáciou výroku p, tak negáciou výroku q je výrok p.
Negácie výrokov sa týkajú dva logické zákony:
● zákon negovania sporu,
● zákon vylúčenie tretieho.
::
logika
PSF FČ
::
Fichte, J. G.
PSF FČ
PSF FČ
– súvisiac s poznaním.
PSF FČ
– teória poznania.
PSF FČ
Keďže antropomorfné oddelenie zákona a zákonodarcu nie je z hľadiska nomoteizmu možné, je pojem boha identický so zákonmi myslenia, s logickou zákonitosťou, so zákonitosťami duševného života a prírodnými zákonmi (trinomizmus).
Pojem nomoteizmu zaviedol Th. Ziehen v diele Základné otázky filozofie náboženstva, 1928.
PSF FČ
– myslená vec, nemajúca nijaký vzťah k čomukoľvek skutočnému.
PSF FČ
::
fainomenon (Kant, I.)
Kant, Immanuel
PSF FČ
PSF FČ
– predmet poznania, činnosti alebo záujmu. Opak subjektu. Môže byť materiálny alebo ideálny.
Objekt je vec, predmet, to, na čo sa zameriava činnosť subjektu.
Pojem objektu sa mení podľa toho, aké kategórie intervenujú pri poznávaní jeho podstaty. Pojem objektu treba odlišovať od objektu.
V staršej filozofii sa objektom myslelo prosto to, o čom sa hovorí, predmet, pôvodne bez akéhokoľvek ontologického obsahu.
V novovekej filozofii (po Descartovi) sa objekt tematizuje väčšinou v spojitosti so subjektom, konkrétne u Descarta je to v protiklade k subjektu pasívna, hmotná (rozpriestranená) vec (res extensa), predložená a vystavená nezaujatému skúmaniu. Dedičmi tohto novovekého chápania objektu sú špeciálnovedné pojmy objektu, napríklad: objekt vo výpočtovej technike sa chápe ako veličina, ktorá je pomenovaná identifikátorom, alebo sa môže vyskytnúť vo forme dát v programe. Novoveké chápanie objektu podľa Heideggera vytvára ilúziu, že objekt je len akési výskytové súcno alebo vyskytujúcno sa (Vorhandene).
PSF FČ
- objekt – odkazy
-
filozofia
objekt, in: MČ
objekt fyzikálny, in: MČ
objekt fyzikálny (Maxwell, J. C.), in: MČ
objekt geometrický, in: MČ
objekt hmotný
objekt hmotný, in: MČ
objekt chemický, in: MČ
objekt intencionálny
objekt matematický, in: MČ
objekt materiálny
objekt materiálny, in: MČ
objekt myslený
objekt reálny
objekt reálny, in: MČ
ontológia
PSF FČ
::
filozofia
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
::
filozofia
PSF FČ
::
objekt reálny, in: MČ
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
Sebareflexia filozofie ako konštitutívna oblasť špecifickosti jej činnosti tak dnes zahrnuje aj interdisciplinárnu, ba interkulturzonálnu interakciu. Povaha tejto interakcie závisí prvom rade od filozofickej orientácie alebo zameranosti tvorcu/tvorcov metafilozofického obrazu filozofie; aj tu dnes možno v zásade rozlíšiť kontinentálnofilozofickometafilozofický a analytickofilozofickometafilozofický obraz filozofie, ako to dobre ukazuje aj nižšie uvedený časopis Metaphilosophy.
Časopis venovavý špeciálne metafilozofii Metaphilosophy vychádza od roku 1970.
Výborný a zasvätený súborný prehľad metód a postupov, ktoré sa uplatňujú aj pri tvorbe metafilozofického obrazu filozofie podáva Slovník metodologických pojmov, Bratislava 2016.
::
filozoféma
filozofémológia
metafilozofia
PSF FČ
::
fyzika klasická
veda klasická
PSF FČ
::
náboženstvo, in: MČ
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
::
Hegel, G. W. F.
PSF FČ
::
veda
PSF FČ
Pravidlo, podľa ktorého pri tom máme postupovať, je pravidlo odvodzovania.
::
logika
PSF FČ
PSF FČ
::
okolie, in: MČ
PSF FČ
::
filozofia
okolnosť časová
PSF FČ
::
filozofia
PSF FČ
– základná filozofická disciplína, ktorá skúma bytie sveta, bytie súcna a bytie samé. Ontológia je filozofické učenie alebo veda o bytí, filozofia bytia, filozofická náuka o súcne. Ontológia sa zaoberá bytím alebo súcnom ako súcnom a princípmi bytia.
Kľúčovými výsledkami ontologického výskumu sú ontologické kategórie.
Ontológia sa považuje za základnú alebo univerzálnu vedu.
Za zakladateľa ontológie sa považuje Aristoteles, zatiaľ čo slovo ontológia vystupuje po prvý raz až začiatkom 17. storočia. Aristoteles sám hovoril v súvislosti s učením o bytí o prvej filozofii a jeho nasledovníci o metafyzike (pozri: Aristotelov názor na ontológiu).
Ontológia ako učenie o súcne čiže o tom, čo existuje, tvorí spolu s učením o božskom bytí od vzniku filozofie centrum metafyziky. Obidve tieto oblasti metafyzického myslenia sa v antike a v stredoveku nerozlišovali: ich spoločným predpokladom bolo, že každé súcno možno určiť len prostredníctvom výkladu božského bytia. Systematické vymedzenie ontológie v podobe vedy, to znamená v súvislosti s najvšeobecnejšími určeniami bytia, významami bytia a pojmami bytia sa nachádza v diele Ch. Wolffa Ontológia (1730). Pokiaľ sa ontológia zaoberá súcnom, tak jej ide o súcno vôbec alebo o súcno ako súcno; nezaoberá sa teda tým či oným súcnom alebo tými či onými oblasťami súcna. Ontológia je predmetom skúmania metaontológie.
Najvýznamnejší príspevok k rozvinutiu ontologickej problematiky v rámci európskej filozofie priniesol aristotelizmus.
PSF FČ
- ontológia – odkazy
-
bytie
filozofia
jestvovanie
modus
monáda
objekt
objekt hmotný
ontológia (Aristoteles)
ontológia (informatika), in: MČ
súvislosť
vec
zákon
PSF FČ
1) Aristoteles označoval to, čo sa dnes označuje termínom ontológia, termínom prvá filozofia.
::
Aristoteles
PSF FČ
– smer vo filozofii fyziky, ktorý založil P. W. Bridgman a ktorého hlavnou myšlienkou je idea operacionálnej analýzy.
Podľa opercionálnej analýzy možno význam pojmu určiť opisom operácií uplatňovných pri formovaní, používaní a overovaní pojmu; pojem sa stotožňuje so zodpovedajúcim radom operácií.
Pojmy, nespájajúce sa s nijakými operáciami, sú zmysluprázdne.
Zo spojenia operacionálne definovaných pojmov sa vytvárajú vety a z viet teórie.
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
PSF FČ
– usporiadaný celok.
PSF FČ
::
Kant, Immanuel
PSF FČ
– určenie polohy, smeru vzhľadom na svetové strany; znalosť polohy; zaujatie stanoviska; usmernenie; rozhľad, informovanosť; zameranosť.
PSF FČ
PSF FČ
::
Hegel, Georg Wilhelm Friedrich
PSF FČ
::
Hegel, Georg Wilhelm Friedrich
PSF FČ
PSF FČ
::
osvietenstvo, in: Apendix
PSF FČ
::
estetika
PSF FČ
– tvrdenie zdanlivo protirečiace faktom alebo všeobecne prijímaným názorom. Pokiaľ ide o zdanlivosť paradoxu možno pripomenúť napríklad to, že logický paradox zapríčiňuje často slovná formulácia; jej úpravou alebo spresnením možno paradox odstrániť.
PSF FČ
::
Táles z Milétu
PSF FČ
– nečinnosť, trpnosť, opak aktivity.
PSF FČ
(asi 2. stor. pr. n. l.)
– indický filozof, tvorca základov jogy ako jedného zo šiestich klasických ortodoxných systémov hinduistickej filozofie. Tieto základy podal v diele Jógasútra, ktorá je najstaršou učebnicou jogy.
Pataňdžaliho systém je stupňovitý a tvorí ho týchto osem stupňov (súčastí, údov sa. anga), preto sa označuje ako osemstupňová joga (sa. aštángajóga):
1. jama,
2. nijama,
3. ásana,
4. pránajáma,
5. pratjáhára
6. dhárana,
7. dhjána,
8. samádhi alebo turíja,
Tento systém sa dnes označuje ako rádžajoga (kráľovská joga) a vo väčšej alebo menšej miere zdieľa jeho niektoré dôležité črty väčšina jogických škôl.
::
filozofia hinduistická
filozofia indická
joga
joga, in: MČ
PSF FČ
– filozofia a teológia cirkevných otcov počnúc bezprostredným nadväzovaním na apoštolov a sv. Pavla a končiac náukami posledných cirkevných otcov v 7. stor. považovaných už za prvých predstaviteľov scholastiky.
Filozoficky je to kresťanská súčasť poslednej etapy starovekej filozofie označovaná ako patristická filozofia.
::
filozofia patristická
scholastika
scholastika stredoveká
PSF FČ
– náuka o perichrónii, čiže náuka o bezčasí a jeho typoch – o mimočasovom, predčasovom, popričasovom (príčasovom), vnútročasovom, počasovom (alebo záčasovom), o účasí (čiže o náčasí, o tom, čo bezprostredne predchádza nástupu času alebo bezprostredne nastupuje po ustaní času, o bezčasej pristúpivšosti, nepristúpivšosti, vstúpivšosti a nevstúpivšosti času, o druhoch bezčasia podľa toho, o bezčasé charakteristiky čoho ide, napríklad bezčasie medzi príčinou a účinkom, bezčasie predčasia, bezčasie absolútna , bezčasie v človeku , bezčasie v prírode a tak ďalej.
Perichronozofia je vlastne náuka o okolnostiach času a podmienkach jeho existencie.
Z hľadiska prijímania alebo odmietania tézy existencie alebo reality času možno rozlíšiť dva základné typy alebo dve základné etapy (paradigmy) perichronozofie:
● atemporalistická alebo pretemporalistická perichronozofia (tematizácia perichrónie pri popieraní platnosti tézy existencie alebo reality času);
● temporalistická perichronozofia (tematizácia perichrónie pri uznávaní platnosti tézy existencie alebo reality času).
V súlade s vyššie uvedeným v perichronozofii rozlišujeme:
● perichronozofickú speciológiu (skúmaniy druhov bezčasia),
● perichronozofickú typológiu (skúmanie typov bezčasia),
● perichronozofickú transcendentalistiku (skúmanie podmienok bezčasia),
● chronogenetiku (výskum genézy času čiže chronogenézy).
Bohatým zdrojom perichronozofických problémov je teológia a tradičná metafyzika, transcendentálna filozofia a fyzika.
Pokiaľ ide o transcendentálnu filozofiu, perichronozofia skúma napríklad spôsoby fungovania času, ktoré mieni Kant, keď hovorí:
● čas predchádza predmetom,
● čas umožňuje naše nazeranie,
● čas určuje vzťah predstáv v našom vnútornom stave
atď.
Perichronozofia sa pýta, v čom sa toto fungovanie času odohráva, je to čas, alebo čosi mimo času (pred časom, paralelne s ním a pod.). Toto mimočasové umožňujúcno času perichronozofia označuje termínom perichrónia.
V rámci synkriticizmu sa perichronozofia necháva utvárať vo vystavenosti filozofujúceho (perichronozofizujúceho) sebe samému, pričom táto vystavenosť je zvyčajne skúsenosťou mysliaceho ja. Avšak prvé vlastné akordy perichronozofie začnú znieť až s prvými utíšeniami ja, s utíšením hluku nášho myslenia a trieštivej sily našich záujmov. Až vtedy, po deegoizácii (po ustaní ega, po mystickej smrti) začína nami prúdiť svetlo bezčasia, znieť jeho tíš (v stave našej anegoity alebo na jej miestach v nás). Perichronozofia je uvoľňovanie sa bezčasovostnej matrice virtualít nášho života, z ktorých jednou je možnosť egoizácie (nástupu ega).
Čas prilieha k čomukoľvek, čo sa odvíja v čase, bezmedzerovitým spôsobom (bezčasová pristúpivšosť času k tomu, čo je v čase). Medzi časom a tým, čo je v čase, nie je nič, ani čas. Keby sme mali túto skutočnosť vyjadriť tak, aby sme obišli ťažkosti slovenčiny pri vyjadrovaní nahliadnutia toho, že nič nie je, mohli by sme povedať, že medzi časom a tým, čo v čase je, je bezčasie a bezpriestorie. Bezčasie sa po grécky povie achrónia a bezpriestorie sa povie atopia. Ak chceme bližšie špecifikovať to, čo bolo pred časom (predčasie), čo bude po čase (záčasie), čo je pri čase (príčasie) atď, skrátka čo čas obklopuje (zvnútra i zvonka) resp. ním preniká, budeme hovoríť o "občasí" čiže "perichrónii".
Priliehanie času k tomu, čo v ňom je, je pri-tom-nosť času pri tom, čo v ňom je. Ak je čosi v čase, tak čas, časovosť tvorí súčasť jeho podstaty, bytnosti (nem. Wesen, Wesenheit), napríkla časová konečnosť (smrteľnosť) človeka. Heidegger v tomto kontexte rozvinie odvodeniny: Anwesen, Anwesendes, Anwesenheit, anwesen, ale aj Abwesen, Abwesenheit atď. pričom postupne opúšťa časovostnú interpretáciu týchto slov a ponecháva bezčasovostnú stránku, t.j. čas umožňujúcu stránku. Primárnosť perichronozofie, primum perichronozofie mu potom vyvstane v kontexte uvažovania o čistine, presvetlenosti, svetline (Lichtung) o voľnom otvorenom poli, v ktorom ešte len zaujíma svoje miesto čas, čiže čo samo osebe ešte nemá časovu povahu, čo je bez času, bezčasím. Svetlina je podľa Heideggera tým, čo umožňuje príbytnenie čohokoľvek čomukoľvek, o. i. aj príbytnenie času k svetu. Primárnosť svetliny tkvie v tom, že, "svetlina je potrebná na to, aby to, čo vo svetline príbytní (das in der Lichtung Anwesende) mohlo byť svetlom rozumu ožiarené" (250;22 an.). Z hľadiska uvažovania o primárnosti perichronozofie je dôležité Heideggerovo upozornenie, že podmienenosť ožiarenia čohokoľvek svetlom rozumu "platí nielen o METÓDE filozofie, ale aj o, ba dokonca predovšetkým, o jej vecnej náplni (Sache), totiž o príbytnosti príbytňujúceho (von der Anwesenheit des Anwesenden) (250;24–25).
Z vyššie naznačené vyplýva, že perichronozofiu možno chápať ako súbor disciplín zahrnujúcich akúsi anatómiu, fyziológiu, ekológiu, kritiku (transcendentalistiku) času.
Tá časť perichronozofie, ktorá sa zaoberá predčasím (prochróniou) a jeho zložkami (prochronémami), sa nazýva prochronematika. Prochronematika generuje prochronozofémy.
PSF FČ
• filozofia staroveká;
• filozofia stredoveká;
• filozofia novoveká;
• filozofia súčasná.
Starovej filozofii predchádza protofilozofia resp. filozofia sa z nej rodí.
Medzi stredovekou a novovekou filozofiou sa vyčleňuje renesančná filozofia.
PSF FČ
– slovenský filozof, autor synkriticizmu a práve čítaného slovníka.
PSF FČ
PSF FČ
(427 Atény – 347 pr. n. l. Atény)
– Sokratov žiak, spolu so svojím žiakom Aristotelom najvýznamnejší grécky filozof; najväčší vplyv mala jeho teória ideí a filozofia štátu. Platón založil 387/5 pr. n. l. svoju filozofickú školu zvanú Akadémia.
Smer nadväzujúci na Platónovo učenie sa nazýva platonizmus.
Platónovo dielo patrí k najkrásnejším výtvorom gréckej literatúry. Je napísané poväčšine formou dialógu, v ktorom hlavnou postavou je obyčajne Sokrates, ktorého ústami Platón vyslovuje svoje vlastné názory.
Platónova filozofická tvorba sa člení na tri obdobia:
1. Tvorba sokratovského obdobia; v tomto prvom alebo ranom období tvorí Platón pod bezprostredným vplyvom Sokrata; ide o dialógy Laches (o statočnosti), Charmides (o umiernenosti), Lysis (o priateľstve), Protagoras (o naučiteľnosti cnosti a jej jednote), Hippias Menší (o výchove k mravnosti), Ion (o básnictve), Hippias Väčší (o krásne), Alkibiades (o pravom a zdanlivom vedení), Eutyfron (o zbožnosti), Obrana Sokratova, Kriton (o pomere k zákonom) a Gorgias (o rétorike a mravnosti). Sokratovská kritickosť a skepsa voči zdanlivým istotám sa v tomto období prejavuje na prístupe mladého Platóna k etickej problematike, ktorú skúma pomocou Sokratovej dialektickej metódy. V mnohých dialógoch tohto obdobia zostáva riešenie otázky, napríklad čo je zbožnosť, otvorené. V Platónovej tvorbe sokratovského obdobia sa ešte neobjavuje jeho teória ideí.
2. Tvorba obdobia zrelosti; ide o Platónove dialógy z dvoch desaťročí po založení Akadémie: Menon (o učiteľnosti cnosti a anamnéze), Eutydemos (proti eristike), Kratylos (o vzťahu názvov k veciam), Menexens (paródia na pohrebné reči), Symposion (o láske), Faidon (o nesmrteľnosti duše), Faidros (o kráse a ideách) a Štát (= Ústava; o najlepšom štátnom zriadení). V tomto obodobí Platón vypracoval najtypickejšiu časť svojej filozofie ‒ teóriu ideí. Nad Sokratovskou kritickosťou tu začína prevládať pozitívne riešenie problémov a hľadanie konečných istôt v najdôležitejších filozofických otázkach. V tomto období svojej tvorby Platón prevezme orficko-pytagorovské názory o nesmrteľnosti duše a o jej prevtelovaní, o tele ako hrobe duše, o rozdiele medzi týmto a oným svetom a včlení ich do svojej originálnej teórie ideí.
3. Obdobie staroby; ide o spisy Parmenides (problémy teórie ideí), Teaitetos (o poznaní), Sofista (o pravom a zdanlivom vedení), Štátnik (o dokonalom štátnikovi), Filebos (o pomere slasti a dobra), Timaios (prírodná filozofia), Kritias (o Atlantíde), Zákony (o najlepšom štátnom zriadení).
Metódou filozofie je podľa Platóna dialektika ako umenie viesť dialóg, v ktorom sa pomocou otázok a učiteľom usmernených odpovedí analyzuje nastolený problém a dospieva sa k vymedzeniu pojmov.
Predmet filozofie je to, čo je všeobecné, čo je spoločné každej jednotke v danom druhu, a čo teda patrí do jeho podstaty. Týmto nezmeniteľným, všeobecným a spoločným je idea. Ozajstné poznanie spočíva v poznaní ideí. Poznanie nemožno dosiahnuť zmyslami, ich predmet je vždy premenlivý a relatívny, preto neposkytujú absolútne a spoľahlivé vedenie. Človek by mal zavrhnúť všetko, čo je zmyslové a nestále, mal by sa úplne sústrediť na myslenie a filozofiu. Filozofia totiž poskytuje vedenie, múdrosť a očistenie. Dokonalým človekom je filozof. Jemu patrí vláda nad svetom a panovanie na zemi, on musí všetko, čo je vonkajšie a nestále, priviesť do vnútorného a večného sveta idey dobra.
SVET IDEÍ A SVET VONKAJŠÍ
Podľa Platóna existujú dve skutočnosti: jedna javová, zmyslová, premenlivá a pozbavená stálosti bytia a druhá nadjavová, spadajúca len do oblasti rozumových úvah, nemenná a jedine úplne jestvujúca – skutočnosť transcendentného sveta ideí.
Každá idea má trojaký charakter: ontologicky znamená prototyp, model, pravzor alebo stálu a nemennú podstatu veci, ktorá je len jej tieňom; teleologicky je ideou účelný poriadok častí obsiahnutých vo veci ako celku; logicky je idea všeobecným pojmom, pomocou ktorého sa poznávajú veci a zavádza sa poriadok do chaosu vonkajšieho sveta.
Idea reálne existuje ako čosi jednotlivo všeobecné v ideálnom nadjavovom svete. Idey len dočasne prebývajú vo veciach vonkajšieho sveta.
Každá vec len sčasti participuje na svojom ontologickom, teleologickom a logickom modeli – pravzore. Idea je čosi samobytné, zduchovnené, schopné pohybu, čo je ďalej príčinou všetkého jednotlivého vo vonkajšom svete.
Každá vec je následkom nejakej príčiny – idey. Tieto príčiny trvajú v určitom presne ustálenom hierarchickom poriadku, na vrchole ktorého je idea dobra.
Idea dobra Idea dobra, ako čosi prirodzene sa rozdeľujúce a vďaka svojej dobrote tvorivé, je prvou a najvyššou príčinou všetkých ostatných ideí hierarchicky nižších, ako aj jednotlivých vecí, ktoré sú ich odleskom; je prvým, najvyšším a konečným princípom sveta. Je to transcendentná príčina, počiatok, princíp a prazáklad všetkého súcna. Idea dobra je demiurg všetkého súcna, stvoriteľ organického i anorganického sveta, najvyšší zákonodarca, obsahujúci v sebe dokonalé, ideálne poznanie všetkého, čo je. Je to prvá a absolútna príčina všetkého súcna a všetkého konania.
VONKAJŠIA SKUTOČNOSŤ, SVET, PRÍRODA, VESMÍR
Vonkajšia skutočnosť (svet, príroda, vesmír) nie je večná; vznikla v čase a v čase aj zaniká. Demiurgos chcel, aby svet bol dobrý a dokonale v sebe odzrkadľoval dobro, preto ho obdaroval rozumom a dušou, ktorú vtelil aj do človeka.
Človek Najdôležitejšou bytosťou vo vonkajšom svete je podľa Platóna človek.
Človek sa skladá z tela a duše. Človek tak obsahuje v sebe tak niečo z vonkajšieho sveta, ako aj z ideálneho sveta. Základným nehynúcim prvkom bytia človeka je duša; telo zaniká v čase.
DUŠA A TELO ČLOVEKA
Duša človeka patrí svojou podstatou do ideálneho sveta, je večná. Cieľom duše je to, čo je ideálne (cieľom tela je to, čo je zmyslové). Duša sa s telom v človeku spája na základe koexistencie, a nie jednoty substancie. Duša je veliteľom a strážcom tela, ktoré podlieha pôsobeniu nestáleho javového sveta.
Duša sa skladá z troch častí:
• rozumová duša (sídli v hlave),
• srdnatá duša (sídli v hrudi),
• žiadostivá duša (sídli v bruchu).
Najdôležitejšia je rozumová duša, ktorá má za úlohu ovládnuť srdnatú a žiadostivú dušu. Rozumová duša je nehmotná, nepodlieha zániku, pretože patrí k nezničiteľným ideám, kým ostatné duše hynú spolu s telom. Rozumová duša sa vo svojom pozemskom bytí rozumovým poznaním približuje k svetu ideí, z ktorého vyšla, oslobodzuje sa z pút tela a zo zla jeho vášní. Oslobodzuje sa od chýb a približuje sa k idei dobra.
PSF FČ ⌂
- Platón – odkazy
-
389 pr. n. l. Akadémia
Akadémia
bezčasie (Platón)
duša (Platón)
filozofia
filozofia 4. stor. pr. n. l.
filozofia antická
filozofia starogrécka
filozofia staroveká
idea (Platón)
idea dobra (Platón)
Platón: Eutyfron
Platón: Charmides
Platón: Laches
skutočnosť (Platón)
slovník Platónov
svet hmotný (Platón)
PSF FČ
- Platón: Eutyfron
-
– spis z prvého alebo raného, sokratovského obdobia Platónovej tvorby venovaný zbožnosti. Podľa Platóna je zbožnosť časť spravodlivosti týkajúca sa služby bohom, pričom ľudia majú dávať bohom to isté, čo od nich žiadajú – dobro. Ľudia svojimi dobrými skutkami majú napomáhať šíreniu dobra na svete.
::
Platón
PSF FČ
- Platón: Charmides
-
– spis zo sokratovského obdobia Platónovej tvorby venovaný rozumnosti (sófrosyné); je to jeden z Platónových logicko-etických dialógov. Dialóg je cvičením v hľadaní vymedzenia cnosti.
::
Platón
PSF FČ
- Platón: Laches
-
– Platónov dialóg zo sokratovského obdobia jeho literárnej činnosti považovaný za jeden z prvých, ak vôbec nie prvý Platónov dialóg. Témou dialógu je statočnosť alebo odvážnosť, no riešenie otázky, čo je to odvážnosť, dialóg ponecháva otvorené. No už v tomto dialógu možno rozpoznať učenie o jednote cnosti. J. Špaňár na záver úvodnej poznámky k svojmu prekladu dialógu do slovenčiny uvádza: „Odvážnosť prináležiaca len rozumovým tvorom, či pravá cnosť je neoddeliteľná od vedenia a je najužšie spojená s ostatnými formami cností, alebo ako hovorí Sokrates, je jednou časťou cnosti. Jej najbližším predmetom je budúce dobro, kým zlu sa chceme vyhnúť. Kto má vedenie o dobre, má nielen odvážnosť, ale aj rozumnosť, spravodlivosť a zbožnosť. Túto poslednú cnosť však Platon neskoršie zahrnul do spravodlivosti, a k týmto trom základným cnostiam pridal potom ešte múdrosť (177;34).“
::
Platón
PSF FČ
::
Hegel, Georg Wilhelm Friedrich
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
Výsledok filozofického skúmania tejto témy závisí od kategórií, ktoré v ňom intervenujú. Keď nejaký filozof napríklad hovorí, že podstata je to, čo konštituuje "povahu" druhu vecí alebo jednotlivej veci, používa explicite kategóriu konštitúcie, povahy, týkania sa druhu, týkania sa jednotlivosti" a implicite aj kategóriu procesuality. Výskum širšieho kontextu takéhoto textu týkajúceho sa podstaty by ukázal, že vo filozofickej reflexii podstaty intervenujú aj ďalšie kategórie: kategória rozlíšenosti, určenosti, relatívnosti, jednoznačnosti atď.
Podstata je podstatou len ako základ bezprostredného bytia predmetu, len ako základ jeho existencie. Podstata je vnútorný základ (69;285, 114).
::
bytnosť
jav
PSF FČ
::
Hegel, Georg Wilhelm Friedrich
PSF FČ
::
Anaximandros
PSF FČ
::
filozofia
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
To, čo je konečné, zvláštne, určité, meni sa a vyvíja, čiže prekonáva. Je teda reálne len dočasne. Ako prekonané stráca svoju realitu a stáva sa pomyselným. Zostáva síce obsiahnuté v tom, čo ho prekoná – keďže vyšší stupeň obsahuje nižšie stupne, ktorými prešlo – no prestáva byť reálnym a stáva sa práve len pomyselným. Napríklad nižšia filozofia, z ktorej vyrástla vyššia, zostáva aj naďalej v nej obsiahnutá, no už len ako pomyselná. V jabĺčku je obsiahnutý v pomyselnej forme kvet (65;292–293).
::
Hegel, Georg Wilhelm Friedrich
PSF FČ
– anglický filozof rakúskeho pôvodu, zakladateľ kritického racionalizmu: rozhodujúcou myšlienkou je idea kritiky. Podľa Poppera môžu síce teórie platiť ako vedecké vtedy, keď majú empirický obsah; tým je totiž garantovaná možnosť empirickej skúšky. Ale verifikáciu treba nahradiť falzifikáciou. Podľa Poppera sú teórie vedecké vtedy a len vtedy, keď sú falzifikovateľné, vyvrátiteľné. Popper tým má na zreteli, že sa nemá usilovať o nájdenie potvrdenia teórie, ale sa treba pokúšať teóriu vyvrátiť, nájsť konkrétny prípad, ktorý teórii odporuje. Čím ťažšie to je a čím dlhšie sa táto falzifikácia nedarí, tým väčšia je pravdepodobnosť, že teória je použiteľná. Overenie vedeckej teórie je stále len predbežné a relatívne. V prísnom zmysle by boli podľa toho všetky prírodovedné zákony a teórie len doposiaľ nefalzifikované hypotézy. Posledná pravda neexistuje, existuje iba približovanie sa k pravde neustálym vylučovaním falzifikovaných teórií. Principiálne sa tak veda stáva neukončeným procesom: je to vlastne negatívny vylučovací proces; nepotrebné modely riešenia sa ďalej nesledujú, podobne ako v prírode vymierajú zle sa prispôsobiteľné druhy. Preto možno takisto hovoriť aj o evolúcii vedy (145;62).
V základoch popperovskej zakazujúcej, falzifikacionistickej metodológie a jej zodpovedajúcej teórie vedy je chápanie systému ako ohraničenia.
Podľa Poppera je opravdivým vedeckým postupom dedukcia (nie indukcia). Vedecká hypotéza (vedecký zákon, vedecká teória) je výsledkom tvorivej intelektuálnej činnosti (nie generalizácie). Testovať hypotézu (zákon, teóriu) znamená dedukovať z nej observačné výroky a skúmať ich možnú nepravdivosť, to znamená snažiť sa hypotézu (zákon, teóriu) falzifikovať. Vedecká teória nemôže nikdy dosiahnuť definitívnu platnosť. Vývin vedy je postupné prekonávanie omylov.
PSF FČ
Proces vytvárania poriadku je usporadúvanie; poriadok je výsledok usporadúvania.
PSF FČ
– stav západnej civilizácie po moderne, vyznačujúci sa prevážením tolerantnej senzibility k rozdielom, heterogenite a pluralite, čo malo stabilizovať schopnosť znášať nezlučiteľnosť jazykových hier.
Filozofický pojem postmoderny predložil v roku 1979 a v ďalších rokoch rozvinul J.-F. Lyotard, podľa ktorého postmoderna znamená koniec viery v metadiskurz osvietenstva, idealizmu a historizmu, ktoré v postmoderne prestali plniť zjednocujúcu legitimizačnú a orientačnú funkciu a ukázalo sa, že idea emancipácie (slobody a socializmu) nemôže platiť všeobecne a nedokáže si ani všeobecne podriadiť spoločenské dianie alebo konanie. Zanikol nadradený jazyk a všeobecne záväzná pravda, ktorá by bola schopná bezrozporne legitimizovať celok. S postmodernou došlo k nesúmerateľnosti (inkomenzurabilite) jazykových hier, kultúr a zvyšov rozdrobeného diskurzu.
V priebehu skúmania postmoderny sa ako filozoficky najprieraznejšia rozvinuli metódy analýzy diskurzu a dekonštrukcie.
Tento pojmový a metodologický aparát utvoril jadro postmodernej filozofie alebo filozofického postmodernizmu.
PSF FČ
- postmoderna – odkazy
-
filozofia postmoderná
postmodernizmus
PSF FČ
– sebareflexívna zložka postmoderny, ťažko- alebo kvázizrozumiteľný súbor významových útvarov a procesov v umeleckej a filozofickej sebareflexii doby počnúc približne 70. rokmi 20. storočia vyrastajúci z únavy alebo zo zhnusenia z modernizmu alebo moderny a zdôrazňujúci, sugerujúci alebo zdôvodňujúci mnohotvárnosť výkladu, prelínanie sa vývinových pásiem kultúry (i civilizácie) a vo svojom konci na začiatku 21. storočia znovu sa vracajúci k únave, no tentoraz zo seba samého, uvoľňujúc cesty opätovnému haseniu smädu po zrozumiteľnosti aj u samých postmodernistov. Akcentovanie umeleckých postupov pri generovaní postmodernistických významových útvarov sedimentovalo v umeleckom postmodernizme, akcentovanie postupov filozofických sa usadzovalo zasa v postmodernizme filozofickom.
Azda najneúnavnejším postmodernistom sa javí Umberto Eco sprevádzaný otvorenou plejádou predstaviteľov postmodernizmu tak na strane umenia, ako aj na strane filozofie, a to tak na kontinente americkom ako aj euroázijskom.
Prvé ucelenejšie postmodernistické významové útvary (koncepcie, programy) a ich praktické implementácie možno sledovať v oblasti architektúry už spred 70. rokov 20. storočia (Paolo Portoghesi, Vittorio Gigliotti) a emblematické postavenie v nej zaujíma v 70. – 80. rokoch 20. storočia Philipp Johnson a jeho partner John Burgee, ďalej exceluje Friedensreich Regentag Dunkelbunt Hundertwasser, James Frazer Stirling a ď.
V oblasti postmodernistickej umeleckej literatúry popri spomenutom Ecovi vynikajú: Jorge Luis Borges, Gabriel García Márquez, Salman Rushdie, Vladimir Vladimirovič Nabokov, Kurt Vonnegut jr. a ď. Postmodernistickú literárnovednú reflexiu reprezentuje Irwing Howe, Harry Lewin, Leslie Fiedler, Susan Sontagová a ď.
K predstaviteľom postmodernistickej artificiálnej hudby sa zvyknú zaraďovať skladalia: John Cage, Luciano Berio, Alfred Garijevič Schnittke, Mauricio Kagel, Morton Feldman a ď.
Myšlienkovo (filozoficky a aplikačne) kultivujú a rozširujú idey postmodernizmu v 70. rokoch 20. stor. Jean-François Lyotard a Charles Jencks. V 80. rokoch 20. stor. a ďalej sa idey a postupy postmodernizmu šíria v estetike, v teórii vedy a v ďalších filozofických disciplínach (Jacques Derrida, Giles Deleuze, Jean Baudrillard, Michel Foucault, Paul Virilio, Stephen Edelston Toulmin, Paul Karl Feyerabend, Richard Rorty, Peter Sloterdijk, Wolfgang Welsch, a ď.).
PSF FČ
- postmodernizmus – odkazy
-
filozofia postmoderná
postmoderna
Lieratúra:
Bertens, H. – Natoli, J.: Encyklopedie postmodernismu, Brno 2005. [147]
PSF FČ
– angl. post-postmodernism – súbor vývinových pásiem v rámci kultúry a jej kritickoteoretickej, filozofickej, architektoteoretickej a umenovednej (najmä výtvarnoumenovednej a literárnovednej) sebareflexie vynárajúcich sa ako reakcia na postmodernizmus.
Príbuzný s postpostmodernizmom je metamodernizmus.
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
Potreba je súčasťou predmetu filozofie i súčasťou predmetu špeciálnych vied, ako napríklad psychológie alebo ekonómie.
::
potreba (ekonómia), in: Apendix
potreba (psychológia), in: Apendix
potreba, in: MČ
PSF FČ
‒ smer poklasickej a súčasnej filozofie počnúc polovicou 19. stor. do 60. rokov 20. storočia uznávajúci vedecké poznanie ako jedinú formu poznania, odmietajúci metafyziku a rozvíjajúci empirickú noetiku.
Vývin pozitivizmus sa zvyčajne člení na tri etapy:
1. raný pozitivizmus (A. Comte, J. S. MIll, H. Spencer a ď.);
2. empiriokriticizmus (R. Avenarius, E. Mach a ď.);
3. novopozitivizmus (predstavitelia viedenského krúžku, logického empirizmu, ľvovsko-varšavskej školy).
Svojou treťou etapou čiže novopozitivizmom sa pozitivizmus realizoval ako podprúd analytickej filozofie, ktorý sa v 60-tych rokoch 20. storočia transformoval do postpozitivizmu.
::
filozofia 19. storočia
filozofia 20. storočia
filozofia analytická
filozofia poklasická
filozofia súčasná
PSF FČ
PSF FČ
- poznanie – odkazy
-
gnozeológia
noetika
poznatok
poznatok vedecký
poznávané
poznávanie
probabilizmus gnozeologický
teória poznania
útvar významový kognitívny
vedenie²
PSF FČ
Poznatok je produkt poznávacej činnosti, realizáciou jej cieľa, spracovaným predmetom poznania. Poznatok je reprodukcia určitej vymedzenej časti objektívneho sveta vrátane zákonitostí, ktoré v ňom platia. Poznatky vznikajú ako produkt pracovnej, spoločenskej a myšlienkovej činnosti ľudí. Ich bezprostrednou funkciou je prevedenie rozptýlených nejasných predstáv a tušení do všeobecnej formy, pričom sa z nich zachováva to, čo možno oznámiť iným ako ustálený základ racionálneho konania. Ich komunikovateľnosť, t. j. ich vyjadriteľnosť v istej (aj umelej) jazykovej podobe, je ich charakteristickou vlastnosťou. Filozofia skúma poznatky napríklad z aspektu histórie a dynamiky ich narastania, logiku ich organizovanosti a vzájomnej prepojenosti, základné, všeobecne platné predpoklady poznateľnosti a poznávania, všeobecné otázky vzťahu poznatkov ku skutočnosti atď.
Veľmi dôležitým druhom poznatkov ú vedecké fakty.
::
teória poznania
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
Fenomén práce je predmetom reflexie v rámci rôznych foriem osvojovania si sveta človekom a v rámci rôznych vedných či filozofických disciplín a pojem práce alebo predstava o nej závisí o. i. od toho, aké kategórie intervenujú v priebehu tejto reflexie. V úvahách o práci sa uplatňuje často pojem účelnosti, cieľavedomosti, prírody, človeka, pretvárania, potreby atď. Pojem práce sa potom vymedzuje napríklad ako účelná alebo cieľavedomá činnosť, ktorou človek pretvára prírodu tak, aby uspokojovala jeho potreby.
PSF FČ
PSF FČ
Pojem pravdy sa vypracúva v teórii poznania; pojem pravdy, o ktorom bola reč v predchádzajúcom odseku, rozpracúva korešpondenčná teória pravdy.
Okrem korešpondenčnej teórie pravdy existuje aj
● koherenčná teória pravdy,
● performatívna teória pravdy,
● pragmatická teória pravdy,
● sémantická teória pravdy.
PSF FČ
::
Hegel, Georg Wilhelm Friedrich
pravdivé (Hegel, G. W. F.)
PSF FČ
Pri pravdepodobnosti ako miere možnosti ide o stupeň možnosti realizácie nejakého javu. Ak pravdepodobnosť označíme číslom v rozsahu medzi 0 a 1, tak hodnotu 1 nadobúda jav, ktorý nastane celkom určite, a hodnotu 0 jav, ktorý je nemožný.
Pojem pravdepodobnosti ako miery možnosti možno používať pri klasifikácii javov na javy pravdepodobné a nepravdepodobné a pri komparácii (porovnávaní) javov, kde pravdepodobnosť nejakého javu môže byť väčšia alebo menšia ako pravdepodobnosť iného javu.
Pojem pravdepodobnosti ako miery istoty sa vo filozofii rozpracúva zasa v súvislosti s pojmom pravdy. Pravdepodobnosť sa tu skúma ako stupeň potvrdenia poznatku. Osobitný význam problematika pravdepodobnosti tu nadobúda v prípade posudzovania hypotéz budovaných pravdepodobnostnými metódami, ako indukcia, redukcia, analógia.
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
::
Hegel, Georg Wilhelm Friedrich
pravda (Hegel, G. W. F.)
PSF FČ
PSF FČ
PSF FČ
::
logika
PSF FČ
Pri úvahách o predmete vedy sa zvykne rozlišovať materiálny objekt (obiectum materiale) vedy a formálny objekt (obiectum formale) vedy.
Materiálny objekt vedy je celý konkrétny predme