POMOCNÝ SLOVNÍK FILOZOFA   


Úvod

     Slovník je pokusom o hypertextovú reprezentáciu filozofie a jej okolia s cieľom podnecovať štúdium filozofie. Filozofii je venovaná filozofická časť slovníka a okoliu filozofie mimofilozofická časť. Hranica medzi týmito časťami je neostrá, preto sa články s rovnakým názvom občas vyskytujú aj v jednej aj v druhej časti a ich obsah sa odlišuje, ako napríklad v článkoch veličina, in: Filozofická časť a veličina, in: Mimofilozofická časť. V zásade tradične filozofické články sa v tejto verzii slovníka "neriedia" mimofilozofickými článkami. Vcelku možno povedať, že filozofická časť preberá témy z filozofického hľadiska, mimofilozofická časť z hľadiska všeobecnovedného a Apendix zahrnuje špeciálnovedné témy alebo prístupy k nim.

     Vyhľadávanie v slovníku umožňuje okrem prostého rolovania

     1. abecedné usporiadanie nadpisov článkov filozofickej časti alebo mimofilozofickej časti;

     2. register filozofickej časti, register mimofilozofickej časti, register apendixu a odkazové články typu xxx – odkazy, ako napríklad logika – odkazy;

     3. okienko (ak existuje) po kliknutí klávesov ctrl+F.

     Slovník je určený – ako podčiarkuje názov – v prvom rade filozofovi, prípadne záujemcovi o filozofiu a má „štartovaciu“, orientačnú funkciu, nemôže nahradiť štúdium odbornej a špecializovanej literatúry, no navnadzuje naň. Preto aj zoznam literatúry nie je len súpisom zdrojov, ale aj podnetov.

     A napokon netreba pripomínať, že práca predloženého druhu zostane lavoro eternamente aperto.

Nájdenie podnetov pre zmysluplné štúdium vám želá

autor.


PSF


    FILOZOFICKÁ ČASŤ PSF    


Články filozofickej časti

 #    A    B    C    Č    D    E    F    G    H    CH    I    J    K    L    M    N 
 O    P    Q    R    S    Š    T    U    V    W    X    Y    Z    Ž 

   Register filozofickej časti  

    Chronológia filozofickej časti

    Prechod do mimofilozofickej časti



    PSF
  


  Register filozofickej časti  

 #    A    B    C    Č    D    E    F    G    H    CH    I    J    K    L    M    N 
 O    P    Q    R    S    Š    T    U    V    W    X    Y    Z    Ž 

Prechod do Registra mimofilozofickej časti



PSF

 Register FČ # 

#
¬ (logika)
∼ (logika)
& (logika)
∧ (logika)
∨ (logika)
vv (logika)
→ (logika)
⇒ (logika)
↔ (logika)
⇔ (logika)
∀ (logika)
∃ (logika)
⊦ (Russell, B.)
0 (logika)
1 (logika)
=

PSF RFČ

 Register FČ A 

A
A (dejiny filozofie)
a (logika)
A (logika)
a (logika moderná)
a limine
a posteriori
a posteriori (Kant, I.)
a prima facie
a priori
a tempo

Aall, Anathon

ab ovo

Abbagnano, Nicola
Abbt, Thomas
Abélard, Pierre
ábha
abhaja
(joga)
abhajadána
abhána
ábhása
abháva
abhávarúpavrtti

absolútne
absolútno
absolútno (Hegel, G. W. F.)
absolútny
abstrahovanie
abstrahovať
abstraktné

ad absurdum
ad hoc
ad hominem
ad oculos
ad rem
adynamia (Aristoteles)
ádžívika

afairein (Aristoteles)
afairesis (Aristoteles)
afekt
afektácia (Kant, I.)
afinita
afinita (Kant, I.)
afinita empirická (Kant, I.)
afinita transcendentálna (Kant, I.)

agathon
agathon
(Aristoteles)
agenéton (Aristoteles)
agens
agere sequitur esse

agnotológia

achrónia

aisthéta

Akadémia
akcidens
akt
akt ilokučný (Austin, J. L.)
akt lokučný (Austin, J. L.)
akt rečový (Austin, J. L.)
aktivita
aktívny

Albert Veľký, in: Albertus Magnus
Albertus Magnus
altruizmus

amfibólia
amicus Plato, sed magis amica est veritas

an sich
an sich
(Wolff, Ch.), in: an sich
analogon rationis

analýza
analýza logická dôkazu
Anaxagoras
Anaximandros
Anaximenes
androcentrizmus
Andronikos z Rodu
anegoita
anjel (Albert Veľký)
antecedens – consequens
antifundamentalizmus
antinómia
antropinum
antropológia filozofická

apeiron (Anaximandros)

arbitrium liberum
Arendtová, Hannah
argument funktora
argumenta ponderantur, non numerantur
argumentum ad hominem
argumentum ad rem
argumentum ad veritatem
argumentum baculinum
argumentum e contrario
argumentum e silentio

arché (Táles z Milétu)
archív (Foucault, M.)
Aristoteles
Aristoteles: O filozofii
Aristoteles: O nebi
Aristoteles: Organon
Aristoteles: Protreptikos
aristotelizmus

asocianizmus

atribút

Augustinus, Aurelius
Austin, John Langshaw

Avenarius, Richard Heinrich

axiológia

PSF RFČ

 Register FČ B 

B

Bacon, Francis
Bacon, Roger
Bakunin, Micha il Alexandrovič
Barthes, Roland
báza
báza teórie

bezčasie (Platón)
bellum omnium contra omnes
Bergson, Henri Louis
Berkeley, George
Berkeley, G.: Rozprava o základoch ľudského poznania, 1710

boh
Boh
bohovia (Táles z Milétu)
bon sens
bona fide

Brentano, Franz

bytie
bytie, in: gere sequitur esse
bytie (Hegel, G. W. F.)
bytie (Liber de causis)
bytnosť
bytosť
bytostnosť

PSF RFČ

 Register FČ C 

C

Castañeda, Héctor-Neri

causa
causa activa
causa cognoscendi
causa corporalis
causa efficiens
causa essendi
causa finalis
causa materialis
causa movens
causa occasionalis
causa sui

celok
celok daného predkriticky
celok heterogénny (filozofia scholastická)
celok homogénny (filozofia scholastická)

civilizácia

PSF RFČ

 Register FČ Č 

Č

čas
časopis filozofický

Černík, Václav

činnosť
činnosť (Fichte, J. G.)
číslo
číslo (Hegel, G. W. F.)

človek

črta

PSF RFČ

 Register FČ D 

D

danie
danosť
dávanie

de re
definícia operacionálna
defnícia ostenzívna
definícia verbálna
dej
dejiny (Weizsäcker, C. F. v.)
dejiny filozofie
dejiny filozofie starogréckej
Descartes, René
designát názvu
designát pojmu

disciplína filozofická
disciplína špeciálnovedná
disjunkcia vylučujúca (logika)
disjunktor (logika)
disjunktor nevylučujúci (logika)
disjunktor vylučujúci (logika)
diskurz
diskurz (filozofia tradičná)

dobro
Doctor Mirabilis
Doctor Subtilis
dokazovanie tvrdenia
dotknutie sa
dotyk

dôkaz
dôkaz tvrdenia
dôsledok
dôvod

duch absolútny (Hegel, G. W. F.)
Duns Scotus, Johannes
duša
duša (Platón)
duša (Táles z Milétu)

PSF RFČ

 Register FČ E 

E

Eco, Umberto

ekvivalencia
ekvivalencia (logika)
ekvivalent

éma
empirický
empiriokriticizmus
empirizmus logický

entita
entita abstraktná

esencia
estetika

etika

existencializmus

PSF RFČ

 Register FČ F 

F

fainesthai
fainomenon (Kant, I.)
fakt
fakt empirický
fakt teoretický
fakt vedecký
falošnosť
falzifikácia

fenomén
Ferekydes zo Syru

Fichte, Johann Gottlieb
filozof
filozoféma
filozofémológia
filozofia
filozofia (Herbart, J. F.)
filozofia 6. stor. pr. n. l.
filozofia 5. stor. pr. n. l.
filozofia 4. stor. pr. n. l.
filozofia 3. stor. pr. n. l.
filozofia 2. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor.
filozofia 2. stor.
filozofia 3. stor.
filozofia 4. stor.
filozofia 5. stor.
filozofia 6. stor.
filozofia 7. stor.
filozofia 8. stor.
filozofia 9. stor.
filozofia 10. stor.
filozofia 11. stor.
filozofia 12. stor.
filozofia 13. stor.
filozofia 14. stor.
filozofia 15. stor.
filozofia 16. stor.
filozofia 17. stor.
filozofia 18. stor.
filozofia 19. stor.
filozofia 20. stor.
filozofia 21. stor.
filozofia africká
filozofia americká
filozofia analytická
filozofia antická
filozofia arabská
filozofia austrálska
filozofia ázijská
filozofia buddhistická
filozofia čínska
filozofia edukácie
filozofia európska
filozofia fyziky
filozofia helenistická
filozofia hinduistická
filozofia indická
filozofia inteligencie umelej filozofia umelej inteligencie
filozofia islamská
filozofia japonská
filozofia jazyka
filozofia kanadská
filozofia katolícka
filozofia kontinentálna1
filozofia kontinentálna2
filozofia kresťanská
filozofia latinskoamerická
filozofia marxistická
filozofia marxisticko-leninská
filozofia matematiky
filozofia medicíny
filozofia mysle
filozofia náboženská
filozofia náboženstva
filozofia národná
filozofia nórska
filozofia novoveká
filozofia osvietenská
filozofia patristická
filozofia populárna
filozofia postmoderná
filozofia praktická
filozofia prírody (Hegel, G. W. F.)
filozofia psychológie
filozofia rakúska
filozofia renesančná
filozofia rímska
filozofia ruská
filozofia severská
filozofia scholastická
filozofia scholastická stredoveká
filozofia scholastická stredoveká, in: teória množín Cantorova, G.
filozofia slovenská
filozofia sovietska
filozofia starogrécka
filozofia staroveká
filozofia stredoveká
filozofia súčasná
filozofia svetová
filozofia taoistická
filozofia tradičná
filozofia USA
filozofia vedy
filozofia vojny
filozofia východná
filozofia západná
filozofia židovská
Filozofický ústav Slovenskej akadémie vied v Bratislave

formulovanie

funkcia výroková
funktor
funktor výrokotvorný

fyzika

PSF RFČ

 Register FČ G 

G

gnozeológia

PSF RFČ

 Register FČ H 

H

H+
h+

Habermas, Jürgen

Hegel, Georg Wilhelm Friedrich
Hegel, G. W. F., in: 1770
Hegel, G. W. F., in: 1831
Hengstenberg, Hans-Eduard
Herakleitos z Efezu
Herbart, Johann Friedrich
herbartizmus
hermeneutika
heterogénnosť
heterogénnosť (mechanicizmus)

hodnota
hodnota autotelická
Holba, Jiří
homogénnosť
homonymia

PSF RFČ

 Register FČ CH 

CH

Chalmers, David John
characteristica universalis
chápanie pojmové (Hegel, G. W. F.)

PSF RFČ

 Register FČ I 

I

idea (Platón)
idea absolútna (Hegel, G. W. F.)
idea dobra (Platón)
idealizácia

implikácia (logika matematická)
implikátor (logika)

in se. in: an sich
indukcia
indukcia (logika)
inštancia vety (Lyotard, J.-F.)
intencionalita
interkulturzonalistika
interkulturzonalita
interpretácia
interpretácia mechaniky kvantovej kodanská

PSF RFČ

 Register FČ J 

J

Ja (Fichte, J. G.)
jav
jav prírodný
jazyk
jazyk formalizovaný
jazyk objektový

jeden
jedno (Hegel, G. W. F.)
Jedno (Plotinos)
jednobožstvo
jednosť
jednosť (Hegel, G. W. F.)
jestvovanie

joga

PSF RFČ

 Register FČ K 

K

Kant, Immanuel
katedra filozofie
Katedra filozofie a aplikovanej filozofie Filozofickej fakulty Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave
Katedra filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave
kategória filozofická
kategoriológia

kompetencia encyklopedická (Eco, U.)
konanie
kontingencia
kozmos

krása
krása (estetika stredoveká)
krásne (Tomáš Akvinský)

kultúra
kultúra západná (synkriticizmus)

kvantita (Aristoteles)
kvantum (Hegel, G. W. F.)

PSF RFČ

 Register FČ L  

L
Lacan, Jacques
latinčina (filozofia)

Leibniz, Gottfried Wilhelm

Locke, John
logično (Hegel, G. W. F.)
logika
logika (Albrecht, J.)
logika (Hegel, G. W. F.)
logika dialektická
logika formálna
logika matematická
logika modálna
logika moderná
logika neklasická
logika paraneprotirečivá
logika predikátová
logika rádu prvého
logika tradičná
logika výroková

Lyotard, Jean-François

PSF RFČ

 Register FČ M 

M

magnetovec (Táles z Milétu)
Mach, Ernst
majiteľ
Márkandéja
marxizmus
materializmus
matie

Mead, Georg Herbert
megethos
mechanizmus zobrazovací umenia (Albrecht, J.)
Meinong, Alexius
metafilozofia
metafyzika
metajazyk
metalogika
metóda
metóda empirická

miera (Hegel, G. W. F.)
Milindapaňha

modalita
modalita (logika)
modus
monáda
možnosť logická
možnosť reálna

myseľ
myslenie
myslenie mechanistické
myšlienka

PSF RFČ

 Register FČ N 

N

náboženstvo
náboženstvo (Kant, I.)
náhoda
naratív
náuka

nebesia (Anaximandros)
Neja (Fichte, J. G.)

niečo

noeticky
noetika
nomoteizmus
noumenon
noumenon
(Kant, I.)
novopozitivizmus

PSF RFČ

 Register FČ O 

O

objekt
objekt hmotný
objekt intencionálny
objekt materiálny
objekt myslený
objekt reálny
oblasť
oblasť uvažovania
obraz
obraz filozofie metafilozofický
obraz sveta klasický
obraz sveta náboženský
obsah výroku logický

odbor vedný
odcudzenie sa absolútna sebe samému (Hegel, G. W. F.)
odvážnosť (Platón), in: Platón: Laches
odvodzovanie

ochota

okolie filozofie
okolnosť
okolnosť časová

ontológia
ontológia (Aristoteles)

operacionalizmus
operátor logický
opis

organizmus
organizmus (Kant, I.)
orientácia

osoba
osebe (Hegel, G. W. F.)
osebe a pre seba (Hegel, G. W. F.)
osobnosť

PSF RFČ

 Register FČ P 

P

páčenie sa
paradox
pasáty (Táles z Milétu)
pasivita
Pataňdžali
patristika

periodizácia vývinu filozofie

platnosť
Platón
Platón: Eutyfron
Platón: Charmides
Platón: Laches

početnosť (Hegel, G. W. F.)
počiatok vecí (Anaximandros)
podmienenosť
podmienka
podstata
podstata pôsobiaca, in: agens
pohyb (Anaximandros)
podstata (Hegel, G. W. F.)
pojem
pojem (aristotelizmus)
pojem (lingvizmus)
pojem (mentalizmus)
pojem (platonizmus)
pojem abstraktný
pojem postmoderny
pokrivenosť
pokryteckosť
pomyselný (Hegel, G. W. F.)
Popper, Karl Raimund
poriadok
postmoderna
postmodernizmus
postpostmodernizmus
pozitivizmus
poznanie
poznatok
poznávané
poznávanie
pozornosť

pôsobenie
pôvab

práca
pracovisko filozofické
pravda
pravda (Hegel, G. W. F.)
pravdepodobnosť
pravdepodobnosť (logika)
pravdivé (Hegel, G. W. F.)
pravdivosť
pravidlo
pravidlo ododzovania
predmet vedy
predpis
predstava
premieňanie
príčina
príčina bytia, in: causa essendi
príčina činná, in: causa activa
priebeh
prejav
priblíženie
priemer (Táles z Milétu)
priestor
princíp dvojhodnotovosti
princíp logický
princíp logický klasický
princíp prvý absolútne (Fichte, J. G.)
príroda
príroda (Hegel, G. W. F.)
probabilizmus
probabilizmus etický
probabilizmus gnozeologický
proces poznávací
proces významový
progres nekonečný (Hegel, G. W. F.)
propedeutika
propedeutika filozofická
protiklady (Anaximandros)
protirečenie (Hegel, G. W. F.)

psychológia

PSF RFČ

 Register FČ Q 

Q

PSF RFČ

 Register FČ R 

R

racionalita
racionalizmus

reál (Herbart, J. F.)
realita
realita (Platón)
realizovanie
redundancia
reflexia transcendentálna (Kant, I.)
režim vetný (Lyotard, J.F.)

Rgvéd
Rgvéd, in: 2. tis. pr. n. l.

riešenie

robenie
rozmýšľanie (Hegel, G. W. F.)
rozprávanie
rozum (Hegel, G. W. F.)

Russell, Bertrand

PSF RFČ

 Register FČ S 

S

sa

sedem mudrcov
sedem slobodných umení
Sellars, Wilfrid
sémantika logická
semiotika
Seneca, Lucius Annaeus
senzualizmus
Sextius, Quintus

schematizmus čistého umu (Kant, I.)
scholastika
scholastika stredoveká
schopnosť

sila hybná, in: agens
situácia
situácia postmoderná (Lyotard, J.-F.)

skúmanie
skúmanie empirické
skúmanie filozofické
skúmanie teoretické
skúsenosť
skutočnosť
skutočnosť (Platón)

slnko (Anaximandros)
slovník Platónov
slovo „apeiron“

sófrosyné

spojenie
spojka logická (logika)
spojka výroková (logika)
spoločnosť
spôsob

statočnosť (Platón), in: Platón: Laches
stav
stav vecí
strasť (filozofia buddhistická)
styk

subjekt
subjekt absolútny (Fichte, J. G.)
súbor
subsistencia
substancia
substancia (Descartes, R.)
súd (logika)
sústredenie
súvislosť

svedomie
svet
svet (Hegel, G. W. F.)
svet hmotný (Platón)

symbol
symbolický
synkriticizmus
systém logický
systém logický klasický

PSF RFČ

 Register FČ Š 

Š

šakti

škola filozofická
škola milétska

špinavosť

štruktúra filozofie
štúdium filozofie

PSF RFČ

 Register FČ T 

T

tabuľka pravdivostná (logika)
Táles z Milétu

teológia prirodzená
teologika
teoretický
teória
teória poznania
teória vedy

Tomáš Akvinský

transhumanizmus
trojuholník rovnoramenný (Táles z Milétu)
trpnosť

tvrdenie

PSF RFČ

 Register FČ U 

U

účasť
učenie filozofické
účinnosť
účinok

udalosť

úkon počtový (aritmetika) (Hegel, G. W. F.)
úkon počtový (Hegel, G. W. F.)

um
um (Hegel, G. W. F.)
umenie
umenie slobodné, in: sedem slobodných umení

univerzum
univerzum vetné (Lyotard, J.-F.)
univerzum významové
univerzum významové filozofické
univerzum významové náboženské
univerzum významové vedecké

urobenie

úsek časový
uskutočnenie
usporiadanosť
usporiadaný
usudzovanie
úsudok
úsudok správny

utrpenie, in: strasť (filozofia buddhistická)
útvar
útvar významový
útvar významový kategoriálny
útvar významový každodenný
útvar významový kognitívny
útvar významový mýtický
útvar významový náboženský
útvar významový špeciálnovedný
útvar významový umelecký
útvar významový vedecký

uvažovanie
uvedenie príkladov

PSF RFČ

 Register FČ V 

V
vábiacno

väzba

vec
vec (Hegel, G. W. F.)
veda
veda klasická
veda o idei (Hegel, G. W. F.)
veda prírodná
veda spoločenská
vedenie¹ (riadenie)
vedenie² (poznanie)
vedenie chápajúce (Weizsäcker, C. F. v.)
vedenie inštrumentálne (Weizsäcker, C. F. v.)
vedomie (Fichte, J. G.)
vedomosti
vedoslovie (Fichte, J. G.)
veličina
veľkosť
verifikácia
vesmír

viera
viera v
viera vo vede

vkus

vlastník
vlastníctvo
vlastnosť

voda (Táles z Milétu)
vojna

vplyv

vyjadrenie
výkon
vykonanie
vykonávanie
výraz
výraz metajazykový
výraz predikátorový
výrok
výrok (logika)
výrok analytický (filozofia analytická)
výrok evidenčný
výsledok
vývin filozofie

vznik filozofie
vznik sveta (Anaximandros)
vznikanie (Anaximandros)
vzťah
vzťažný (Hegel, G. W. F.)

PSF RFČ

 Register FČ W 

W

Wittgenstein, Ludwig

Wolff, Christian

PSF RFČ

 Register FČ X 

X

Xenofanes z Kolofónu

PSF RFČ

 Register FČ Y 

Y

PSF RFČ

 Register FČ Z 

Z

začiatok
zákon
zákon logiky
zákon negovania sporu
zákon prírodný
zákon spoločenský
zákon vedecký
zákonitosť
zanikanie (Anaximandros)
zážitok umelecký
Zalta, Edward N.
zámer
záväznosť
závislosť

zem (Táles z Milétu)

Ziehen, Theodor

zlomok nepriamy (dejiny filozofie)
zlúčenie

zmysel

znalosť

zrod logiky

PSF RFČ

 Register FČ Ž 

Ž

žiadostivosť
život
život každodenný

PSF RFČ

#  FILOZOFICKÁ ČASŤ

PSF

& (logika)

 – symbolický zápis konjunkcie.

PSF

=

 – znamienko rovnosti; číta sa rovná sa.

PSF

∀ (logika)

 – symbolický zápis všeobecného kvantifikátora.

PSF

∃ (logika)

 – symbolický zápis existenčného kvantifikátora, ktorý čítame existuje (aspoň jedno) x také, že ... alebo pre niektoré x platí, že ... .

PSF

∧ (logika)

 – znak konjunktora.

PSF

∨ (logika)

 – znak disjunktora.
::
logika

PSF

vv (logika)

 – znak vylučujúceho disjunktora.
::
logika

PSF

∼ (logika)

 – znak negátora.

PSF

⊦ (Russell, B.)

 – znak tvrdenia (73;91).

PSF

→ (logika)

 – znak implikátora.

PSF



⇒ (logika)

 – znak implikátora.
::
logika

PSF

↔ (logika)

 – symbolický zápis ekvivalencie.

PSF

⇔ (logika)

 – znak ekvivalentoru.
::
logika

PSF

¬ (logika)

 – symbolický zápis negácie.

PSF

0 (logika)

 – symbolický zápis pravdivostnej hodnoty nepravda.

PSF

1 (logika)

 – symbolický zápis pravdivostnej hodnoty pravda.

PSF

A  FILOZOFICKÁ ČASŤ

PSF

A (dejiny filozofie)

 – písmeno označujúce tzv. nepriamy zlomok, často životopisného charakteru alebo hodnotiaci nejakú myšlienku.

PSF

a (logika)

 – výraz, pomocou ktorého vytvárame konjunkciu.
::
logika

PSF

A (logika)

 – prvé písmeno latinského slova "affirmo (tvrdím)", ktoré v tradičnej predikátovej logike symbolicky označuje všeobecne kladný súd, napríklad Všetci ľudia sú smrteľní.

     V modernej logike sa symbolicky zapisuje napríklad takto:

(∀x)(Px→Qx).


::
logika


PSF



a (logika moderná)

 – konjunkcia.

PSF

a (logika subjekt-predikátová)

 – písmeno, ktoré reprezentuje konkrétnu sponu a medzi subjektom a predikátom i všeobecný kvantifikátor a ktoré je prevzaté z latinského slova "affirmo (tvrdím)"; vystupuje v schéme

          S a P

zapisujúcej od stredoveku štruktúru všeobecného kladného výroku. Písmeno "a" tu vyjadruje všeobecnosť a kladnosť súdu (cf. 88;49).

PSF

a limine

lat.

 – hneď alebo od začiatku niečo zavrhovať.

PSF

a posteriori

lat. (doslova: od neskoršieho)

 – to, čo pochádza zo skúsenosti, čo je ňou podmienené, obsah skúsenosti. Opak a priori.

PSF

a posteriori (Kant, I.)

 – pochádzajúce zo skúsenosti, na základe skúsenosti, závislé od skúsenosti, z faktov vyvodené.
::
Kant, I.

PSF

a prima facie

lat.

 – hneď, na prvý pohľad.

PSF

a priori

lat.

 – nezávislý od skúsenosti; z dôvodov iba rozumových; vopred. Opak a posteriori.

PSF

a tempo

lat.

 – súčasne.

PSF

Aall, Anathon

(1867 – 1943)

 – nórsky filozof, ktorý zastával pluralisticko-realistické stanovisko. Filozofiu pokladal za hodnotnú len vtedy, keď čerpá materiál z historicky alebo prírodovedne daných zážitkov a orientuje sa na psychologickú skúsenosť; Aalla označujú ako predstaviteľa "empiricko-historického smeru" filozofie (220;356).

Dielo
     • Der Logos. Geschichte seiner Entwicklung in der griechischen Philosophie und christlichen Literatur, 2 zv., 1896 – 1899
      • Macht und Pflicht, 1902
      • Filosofiens historie i oldtigen og mellemalderen, 1923
      • Logik, 19264
::
filozofia nórska

PSF

ab ovo

lat. (doslova: od vajca)

 – od začiatku.

PSF

Abbagnano, Nicola

(15. 7. 1901 Salerno 9. 9. 1990 Miláno)

 – taliansky filozof, predstaviteľ pozitívneho existencializmu; ako prvý taliansky filozof našiel cestu k existencializmu. Od roku 1936 bol profesorom v Turíne.

     Existenciu definoval ako "hľadanie bytia, v ktorom sa človek bezprostredne angažuje". Ľudská existencia nie je determinovaná, jej podstatnou vlastnosťou je slobodná voľba možností.

     Biobibliografia

     * 15. 7. 1901 Salerno

     • 1936
         – profesor v Turíne
         – publikuje Il principio della metafisica
     • 1939
         – La struttura dell’ esistenza
     • 1942
      – Introduzione all’esistenzialismo
     • 1948
         – Esistenzialismo positivo
     • 1968
         – Per o contro l’uomo

     † 9. 9. 1990 Miláno

     Dielo

     Le sorgenti irrationali del pensiero, 1923
     Il principio della metafisica, 1936
     La struttura dell’ esistenza, 1939
     Introduzione all’ esistenzialismo, 1942
     Esistenzialismo positivo. 1948
     Problemi di sociologie, 1967 (2. vyd.)
     Filosofia, religione, scienza, 1967 (2. vyd.)
     Per o contro l’uomo, 1968
     Storia della filosofia, 3 zv. (1974) (3. vyd.)

PSF

Abbt, Thomas

(25. 11. 1738 Ulm – 3. 11. 1766 Bückeburg)

– nemecký filozof, predstaviteľ populárnej filozofie, a matematik.

Dielo

Vom Tode fürs Vaterland, 1761
Vom Verdienste, 1765
Fragment der ältesten Begebenheiten des menschlichen Geschlechts, 1766
Vermischte Werke, 1 –6 , 1768 – 1781

PSF

Abélard, Pierre

(1079 Le Pallet pri Nantes – 21. 4. 1142 Chalon-sur-Saône)

 – Peter Abélard = Petrus Abaelardus = Abaelard, Pierre Abaelard, Abeillard; angl. Abelard, Peter – francúzsky filozof, teológ a básnik, rytier dialektiky a zavŕšiteľ scholastickej metódy. V spore o univerzálie zastával stanovisko umierneného nominalizmu (konceptualizmu). K podpore samostatnosti myslenia prispel vypracovaním dialektickej metódy, ktorá sa stala vzorom scholastiky a spočívala v osvetlení problému zo všetkých strán a v snahe o zmierenie zdanlivo neprekonateľných rozporov. V spore o vzťahu viery a rozumu sa prikláňal k racionalizmu: treba chápať, aby sme mohli veriť; Biblii treba rozumieť. Abélard je známy aj opisom svojej nešťastnej lásky s Heloise.

     Dielo

     Historia calamitatum (História pohrôm) – najdlhší list zo vzájomnej korešpondencie Abélarda a Heolisy (s ktorou mal syna Astrolaba a s ktorou tajne uzavrel manželstvo), kde opisuje históriu ich lásky

     Dialectica, nap. 1118–1137 – výklad logiky a teórie poznania, ktorých úlohou je rozlíšiť pravdivosť od nepravdivosti; prvá časť tejto úlohy pripadá fyzike, ktorá má skúmať, či "povahe veci zodpovedá výraz (enuntiationi); druhú časť úlohy má plniť logika; logika má odlíšiť platné argumenty od neplatných. Vykonáva sa to najmä "posudzovaním" správnosti používania slov, a to na základe poznania skutkového stavu

     Sic et non (Áno a nie), nap. 1121–1140

     Dialogus inter Philosophum, Iudeum et Christianum (Dialóg medzi filozofom, židom a kresťanom)

     Logica, nap. pred 1123

     Ethica seu liber dictus scito te ipsum, nap. po 1125 alebo 1129; 1. vyd. Paríž 1616 – rozprava o sebaurčení človeka dosahovanom silou svedomia; Nosce te ipsum, nap. po 1125 = Ethica seu ..., in: Opera, I–II, 1849–1859

     Opera omnia, 1855

     De unitate et trinitate divina, vyd. R. Stölzle 1891

     Theologia christiana (Kresťanská teológia)

     Die philosophischen Schriften Abaelards 1–3, vyd. B. Geyer 1919 – 1927

PSF

ábha

sa.

 – podobný; jas.

PSF



abhaja (joga)

 – zbavenosť strachu, oslobodenie sa od neho. Je to cieľ i charakteristika naozajstného rozvoja človeka; istota.
::
joga

PSF

abhajadána

sa.

 – dar nebáť sa, zbavenosť akéhokoľvek strachu, s nádejou, že dostaneme požadovanú vec.

PSF

abhána

sa.

 – nedostavenie sa, nezjavenie sa.

PSF

ábhása

sa.

 – odlesk, vzhľad, uvažovanie.

PSF

abháva

sa.

 – neprítomnosť, nebytie, smrť.

PSF

abhávarúpavrtti

sa.

 – myslenie na neexistujúci predmet.

PSF

absolútne

lat.

 – to, čo je od iného úplne nezávislé, s iným nezmiešané, iným nepodmienené a neobmedzené. Absolútne existuje samo osebe a voči inému nanajvýš ako príčina.

Absolütne sa v mnohých (najmä dialektických) filozofiách chápe ako vzájomne (dialekticky) späté s relatívnym.

PSF

absolútno

lat.

 – nepodliehajúcno času, skutočnosť alebo bytie, ktoré je mimo času (podľa niektorých: večné), nepodmienené, od ničoho nezávislé, príčinou seba samého i všetkého ostatného. Absolútno je čosi, čo nevzniklo, ani nezanikne, a to práve preto, že je to bezčasé alebo večné.

     Absolútno zvyknú chápať ako večný, nadpriestorový a nadčasový prazáklad vecí, povznesený nad mnohosť vecí, nad protiklad subjektu a objektu, ja a nie-ja, ducha a tela, často identifikovaný s bohom alebo Bohom.

     Absolútno je najvyššie súcno, ktoré je základom, poslednou príčinou (prapríčinou) všetkého, čo je.

     Absolútno je bytie nezávislé od akéhokoľvek iného bytia, je nepodmienené, autonómne, dokonalé, existujúce samé pre seba a osebe.

     Absolútno je najvyššia, dokonalá, absolútna realita; samostatná skutočnosť; inteligibilný celok; Boh.

PSF

absolútno (Hegel, G. W. F.)

 – duchovný princíp sveta, ktorý však nie je od začiatku hotový; život absolútna je postupná sebarealizácia absolútna. Absolútno je fundament, jednotiaci princíp, všezahrnujúci zmysel celého sveta, prírody i dejín, jediná realita v pravom zmysle slova. Absolútno je rozumný základ súcna. Absolútno je nekonečný čistý rozum a nekonečné čisté myslenie. Totalitu absolútna vytvára súhrn kategórií, z ktorých prvou je bytie, druhou nič, treťou dianie atď. Podobou sebarealizácie absolútna je absolútna idea (62;62, 48, 49).
::
bytie (Hegel, G. W. F.)

Hegel, G. W. F.

odcudzenie sa absolútna sebe samému (Hegel, G. W. F.)

PSF

absolútny

lat.

 – platný bez obmedzenia, nepodmienený, od iného zásadne nezávislý, s iným nezmiešaný a neobmedzený, nevyhnutne existujúci sám osebe a ktorý voči inému môže vystupovať iba ako príčina.

PSF

abstrahovanie

lat.

 – odhliadanie od niečoho, neprihliadanie na niečo, nebratie niečoho, nejakej vlastnosti alebo vzťahu do úvahy; jedna zo základných myšlienkových operácií spočívajúca vo vytváraní abstrakcie.

PSF

abstrahovať

lat.

 – odhliadať – vytvárať abstrakciu.

PSF

abstrakcia

lat.

 – metóda abstrahovania, abstrahovanie alebo jeho výsledok.
::
filozofia

PSF

abstraktné

lat.

abstrahovaním vyňaté zo súvislostí a brané do úvahy, posudzované len osebe.

ad absurdum

lat.

 – do nezmyselnosti.

PSF

ad hoc

lat.

 – pre tento prípad.

PSF

ad hominem

lat.

 – p. argumentum ad hominem.

PSF

ad oculos

lat.

 – na vlastné oči.

PSF

ad rem

lat.

 – p. argumentum ad rem.

PSF

adynamia (Aristoteles)

 – nemohúcnosť.
::
Aristoteles

PSF

ádžívika

sa.

 – neortodoxné staroindické učenie, podľa tradície založené mudrcom Márkandéjom a popierajúce existenciu duše.
::
filozofia indická

PSF

afairein (Aristoteles)

 – abstrahovať.
::
Aristoteles

PSF

afairesis (Aristoteles)

 – abstrakcia.
::
Aristoteles

PSF

afekt

lat.

 – krátkodobé prudké rozrušenie mysle; silný, búrlivo sa odohrávajúci relatívne (v pomere k nálade a vášni) krátkodobý emocionálny zážitok, ako napríklad zúrivosť, hrôza atď.

PSF

afektácia (Kant, I.)

 – schopnosť predmetu pôsobiť na zmyslové orgány.
::
Kant, Immanuel

PSF

afinita

lat.

 – príbuznosť; príbuzenstvo; spolupatričnosť.

PSF

afinita (Kant, I.)

 – objektívny dôvod asociácie javov.
::
Kant, I.

PSF

afinita empirická (Kant, I.)

 – empiricky pozorovateľná vlastnosť javov zákonite sa spájať.
::
Kant, I.

PSF

afinita transcendentálna (Kant, I.)

 – vlastnosť javov všestranne sa spájať podľa nevyhnutných zákonov.
::
Kant, I.

PSF

agathon

gr.

 – dobro.
::
filozofia starogrécka

PSF

agathon (Aristoteles)

– dobro.
::
Aristoteles

PSF

agenéton (Aristoteles)

– nevzniknuté.
::
Aristoteles

PSF

agens

lat.

 – hybná sila, pôsobiaca podstata.

PSF

agere sequitur esse

lat.

 – činnosť vychádza z bytia, podmienkou činnosti je bytie.

PSF

agnotológia

gr.

 – veda o nevedomosti – veda o strácaní vedomostí, o ktoré spoločnosť ako celok prišla najmä v dôsledku ukrývania alebo utajovania poznatkov, ničenia, straty, zašantročenia alebo zabúdania poznatkov a odloženia, odhadzovania alebo zavrhávania nadobudnutých poznatkov.

PSF



achrónia

gr.

 – bezčasie.

PSF

aisthéta

gr.

 – αἰσθητά – zmyslovo vnímateľné (22;178).
::
filozofia starogrécka

PSF

Akadémia

 – háj v Aténach so sochami bohov a taktiež héroa Akadéma. Platón tu po svojom návrate do Atén v roku 389 pr. n. l. založil filozofickú školu, ktorá mala podľa vzoru pytagorejských škôl vedecký i náboženský charakter.

PSF



akcidens

lat.

– náhodná, dočasná, premenlivá vlastnosť nejakej veci.

PSF

akt

lat.

 – úkon, výkon, čin.

PSF

akt ilokučný (Austin, J. L.)

 – zložka rečových aktov, ktorou hovoriaci vyjadruje svoj vzťah k oznamovanému obsahu, ako napr. pochybnosť, istotu a podobne, alebo svoj zámer voči adresátovi, napríklad sľub.

     Ilokučný akt predpokladá lokučný akt.

::
Austin, J. L.

PSF

akt lokučný (Austin, J. L.)

 – angl. locutionary act – povedanie, súčasť rečového aktu tvorená aktom vyjadrenia alebo vyslovenia určitého obsahu. Lokučný akt hovoriaci vykoná tým, že vysloví (povie) vetu alebo výpoveď zakotvenú v danej komunikačnej situácii, čím adresátovi oznámi obsah tejto vety alebo výpovede.

     Lokučný akt pozostáva z týchto aktov:

      – fonetický akt (akt vytvorenia zvuku),
      – fatický akt (akt vyslovenia fémy),
      – retický akt (akt vyslovenia rémy),
      
  • ::
    Austin, J. L.

    PSF

    akt rečový (Austin, J. L.)

    – prednesenie výpovede vykonané tromi aktami: lokučným, ilokučným a perlokučným.

    PSF

    aktivita

    lat.

     – zvýšená činnosť, aktívnosť, opak pasivity.

    PSF

    aktívny

    lat.

     – činný, výkonný, podujímavý, opak pasívneho.

    PSF

    Albert Veľký

     – p. Albertus Magnus.

    PSF

    Albertus Magnus

    (1193 – 1280)

     – Albert Veľký – nemecký filozof, predstaviteľ vrcholnej scholastiky, teológ a prírodovedec, zvaný doctor universalis, autor rozsiahleho diela, v ktorom sa pokúsil integrovať novoplatonizmus, augustinizmus, aristotelizmus a prvky arabskej filozofie na báze korpusu prírodovedeckých poznatkov jeho doby.

         Dielo Alberta Veľkého predznamenalo systém Tomáša Akvinského úsilím vyrovnať sa s Aristotelovou filozofiou, pričom sa mu podarilo prekonať dovtedajší eklektický aristotelizmus.
    ::
    anjel (Albert Veľký)

    filozofia stredoveká

    PSF

    altruizmus

    lat.

     – ľudomilnosť – nezištná starostlivosť o blaho iných.
    ::
    etika

    PSF

    amfibólia

    gr.

     – dvojznačnosť, dvojzmysel vznikajúci významovou zámenou slov rovnakého znenia.

    PSF



    amicus Plato, sed magis amica est veritas

    lat.

     – Platón je priateľ, ale ešte väčším priateľom je pravda. (Parafráza výroku pripisovaného Aristotelovi.)

    PSF

    an sich

    nem.

     – lat. in se (v sebe, osebe). Termín zaviedol Wolff na označenie veci, predmetu samého osebe. Od čias Kanta sa používa na označenie nepoznateľnej veci osebe.

    PSF

    analogon rationis

    lat.

     – obdoba rozumu. (U Leibniza nižšie formy vedomia, vlastné živočíchom.)

    PSF

    analýza

    gr.

    – rozklad, rozčlenenie, jedna zo základných metód a myšlienkových operácií; je to rozklad nejakého celku na jeho zložky, súčasti, ktorý smeruje k nejakým relatívne najjednoduchším zložkám, za ktoré sa ďalej už nepokračuje (prvky). Čiže pojmy časti, celku a prvku tvoria jadro matrice kategórií aplikovaných v priebehu analyzovania.

         Historický typ, druh alebo povahu analýzy podstatne ovplyvňuje to, aké ďalšie významové útvary (najmä kategórie) intervenujú v priebehu jej realizácie. Ak napríklad pri analýze jazyka prevažujú logickosyntaktické a logickosémantické kategórie, hovoríme o logickosyntaktickej a logickosémantickej analýze jazyka, alebo ak v jadrových kategóriách uplatňovaných v priebehu analýzy začne zaujímať dominantné miesto kategória vzťahu, hovoríme o vzťahovej analýze a pod.

         Analýza je postup, v ktorom sa jednota (celok) rozkladá na svoje časti. Analýza v tomto zmysle môže tvoriť súčasť analyticko-syntetickej metódy, v rámci ktorej na ňu nadväzuje syntéza (10;23).

    analýza logická dôkazu

     – uvedenie úplného výpočtu premís. V praxi sa totiž často „samozrejmé“ premisy dôkazu výslovne neuvádzajú. „Někdy se nám tento postup jeví jako zbytečně puntičkářství a jistě není cílem logiky zavést do praxe mnoho slov o samozřejmostech. V případech sporných, složitých a neprůhledných je to však nutné, abychom mohli zkontrolovat, zde všechny potřebné předpoklady důkazu jsou skutečně pravdivé.“ (4;11)
    ::
    logika

    PSF

    Anaxagoras

    (500 – 428 pr. n. l./427 pr. n. l.) = Anaxagoras z Klazomén

     – starogrécky filozof, matematik a astronóm, priateľ Periklov, Euripidov a ďalších významných Aténčanov, autor diela "O prírode (Peri fyseós)", ktoré vrchnostenské orgány nechali spáliť, keď Anaxagora obvinili z bezbožnosti. Akmé Anaxagora spadá pravdepodobne do rokov 470 – 460 pr. n. l.

         Učenie

         Svet (kosmos = poriadok) sa rodí z chaosu.

         Chaos je totálne premiešavajúcno sa prvotných vecí (chrémata) neobmedzených tak čo do množstva ako aj čo do malosti. V dôsledku tejto okolnosti, t. j. bytia pohromade neobmedzeného množstva neobmedzene malých (pôvodných) vecí, bola každá z nich nezreteľná.

         Diferencovanie sa pôvodne chaotickej prazmesi prvotných vecí sa uskutočňuje vírivým pohybom vychádzajúcim z jedného bodu a strhávajúcim so sebou čoraz viac semien, ktoré sa sústreďujú na dvoch protikladných póloch: na jednom sa zhromažďujú teplé, suché, svetlé a zriedené semená, na druhom naopak chladné, vlhké, tmavé a husté semená.

         Vznikanie súcien sa deje zlučovaním prvotných vecí, zanikanie súcien sa deje rozlučovaním prvotných vecí.

         Ovládajúcnom celého tohto diania (usporadujúcna sveta, vznikania a zanikania v ňom) je rozum (nous [nús]). Nous transcenduje chaos, nepochádza z neho a je nezávislý od neho.

    PSF

    Anaximandros

    (asi 610 – skoro po 546 pr. n. l.)

     – starogrécky filozof, žiak Tálesa z Milétu. Bol najhlbším mysliteľom milétskej školy, "lebo svojím výkladom o apeire už aspoň naznačil osobitosti filozofického skúmania sveta." (6;47.) Apeiron (čiže neobmedzeno) považoval za počiatok (arché) všetkého; z apeironu sa podľa Anaximandra postupne vylučovali protiklady (teplo a chlad, vlhko a sucho); z ich vzájomného pôsobenia sa vyvinulo existujúce usporiadanie sveta. K prírodným zmenám dochádza v dôsledku boja protikladov. Človek sa vyvinul zo živočíchov iného druhu. Zem je tvaru valca a voľne sa vznáša uprostred vesmíru.

         Údajne napísal prvé filozofické dielo v Grécku, ktoré sa spomína pod názvom O prírode. Anaximandros ako prvý použil na označenie pralátky, z ktorej vznikol svet, termín arché.

    PSF

    Anaximandros – odkazy

    apeiron (Anaximandros)

    filozofia 6. stor. pr. n. l.
    filozofia antická
    filozofia staroveká

    gnómon

    nebesia (Anaximandros)

    pohyb (Anaximandros)
    protiklady (Anaximandros)

    slnko (Anaximandros)
    slovo „apeiron“

    škola milétska

    vznik sveta (Anaximandros)
    vznikanie (Anaximandros)

    zanikanie (Anaximandros)

    Literatúra

    Antológia z diel filozofov. I. zv. Predsokratici a Platón, Bratislava 1970. [6]

    PSF

    Anaximenes

    (asi 585 – 528 pr. n. l.)

     – starogrécky filozof, predstaviteľ milétskej školy. Za základ všetkého považoval (obrazne povedané) vzduch, ktorý je podľa neho nekonečný, večný a pohyblivý: je to večné všeprenikajúce, všeobklopujúce. všeoživujúce a všeriadiace (všespôsobujúce, všeovplyvňujúce) pohybujúcno, presnejšie zhusťujúcno (čím všetko vyvstáva) a zrieďujúcno (čím všetko zaniká). Zhusťovaním sa tvoria oblaky, potom voda a napokon zem a kamene. Zrieďovaním sa vzduch mení na oheň. Vzduch je dušou aj všeobecným prostredím pre nespočetné vesmírne svety. Hviezdy sú ohne, ich teplo však necítime, pretože sú veľmi ďaleko, avšak sú bližšie než planéty.
    ::
    škola milétska

    PSF

    androcentrizmus

    gr.+ lat.

     – jednostranné uprednostňovanie mužského pohľadu na svet, mužského pristupovania, mužskej perspektívy.

    PSF

    Andronikos z Rodu

    (asi 1. pol. 1. stor. pr. n. l. Rodos – koniec 1. stor. pr. n. l. Rodos)

    – grécky filozof, desiaty scholarcha peripatetickej školy po Aristotelovi.

         Andronikos z Rodu vynikal ako komentátor a vydavateľ Aristotelových diel. Jeho vydanie Aristotelových spisov (v 40–20 pr. n. l., podľa iných pred rokom 50 pr. n. l.) podnietilo štúdium Aristotelovho učenia a stalo sa všeobecne používaným v neskorom staroveku.

        Dielo Peri pathón (O vášňach), zachované pod Andronikovým menom, je nepravý spis (61;103).
    ::
    filozofia starogrécka

    PSF


    anegoita

    gr. + lat.

     – stav bytia ľudského indivídua, ktoré sa ocitlo bez ega, bez ja a napriek tomu je identifikovateľné. Toto anegoitné ľudské indivíduum sa identifikuje na základe vzorca, tvaru ustávania utrpenia okolo neho. Proces dosahovania anegoity je deegoizácia (nem. Entichung).

    PSF

    anjel (Albert Veľký)

     – čisto duchovná bytosť. Anjeli sa líšia len hierarchiou stupňa a večného poriadku (nelíšia sa individuálne).
    ::
    Albertus Magnus

    PSF

    antecedens – consequens

    lat.

     – predchádzajúce – nasledujúce (následok, dôsledok).

    PSF

    antifundamentalizmus

    lat.

     – vo filozofii vedy: negatívny postoj k presvedčeniu, že existuje nejaký jediný možný základ celého systému vedeckého poznania.

    PSF

    antinómia

    gr.

     – protichodnosť, základný rozpor; dvojica vzájomne si protirečiacich výrokov, ktoré však (každý z iného dôvodu) považujeme za pravdivé.

    PSF

    antropinum

    gr.

     – podstata ľudskosti, to, bez čoho by človek nebol človekom.

    PSF

    antropológia filozofická

     – 1. smer súčasnej filozofie alebo filozofická koncepcia človeka, v ktorej prevláda úsilie o celostný výklad človeka. Na vývin filozofickej antropológie najviac zapôsobila Schelerova syntetická koncepcia človeka.

         K najvýznamnejším predstaviteľom filozofickej antropológie patrí H. Plessner, A. Gehlen, M. Landmann, E. Rothacker.

         2. filozofická disciplína, ktorá sa zaoberá človekom v jeho celistvosti; súčasť teoretickej filozofie (1;47).

    PSF

    apeiron (Anaximandros)

     – neobmedzené – počiatok a základný prvok vecí; neobmedzená podstata, z ktorej vznikajú všetky nebesia i svety v nich. "Z čoho veci vznikajú, do toho vraj tiež podľa nutnosti zanikajú; lebo si za neprávosti navzájom splácajú pokutu a trest podľa určenia času".

         Neobmedzené (apeiron) nemá počiatok. Je božské, nesmrteľné a nehynúce; je večné a vôbec nestarne. Obsahuje všetky svety. Vylúčili sa z neho nebesia a vôbec všetky svety, ktoré sú nesčíselné (6;51, 52).
    ::
    Anaximandros

    PSF

    arbitrium liberum

    lat.

     – slobodné rozhodnutie, sloboda vôle.

    PSF

    Arendtová, Hannah

    (14.10. 1906 Linden, Hannover – 4. 12. 1975 New York)

     – americká filozofka a politologička nemeckého pôvodu, ktorá vo svojej filozofii nadviazala na M. Heideggera, E. Husserla, K. Jaspersa a R. Bultmanna. Filozofickému skúmaniu podrobovala o. i. fenomény práce, vyrábania, konania ako tri základné rozmery ľudskej existencie. Dôležité sú i jej príspevky k výskumu politickosti, totalitarizmu, antisemitizmu.

         Náš život by mal podľa Arendtovej smerovať k rovnováhe aktivity a rozjímania.

    PSF

    argument funktora

     – vhodný výraz, ktorý možno dosadiť na prázdne miesto funktora, čím vzniká úplný zložený výraz (4;33).
    ::
    logika

    PSF

    argumenta ponderantur, non numerantur

    lat.

     – sila dôkazov spočíva v ich presvedčivosti, a nie v počte.

    PSF

    argumentum ad hominem

    lat.

     – dôkaz rátajúci s citmi presvedčovaného.

    PSF

    argumentum ad rem

    lat.

     – argument založený na pravých okolnostiach vecí, na skutočnosti.

    PSF

    argumentum ad veritatem

    lat.

     – objektívny dôkaz.

    PSF

    argumentum baculinum

    lat.

     – doslovne: palicový argument – hmatateľný dôkaz.

    PSF

    argumentum e contrario

    lat.

     – dôkaz z opaku.

    PSF

    argumentum e silentio

    lat.

     – argumentum a silentio, argumenzm ex silentio – dôkaz postavený na zamlčaní nejakej skutočnosti.

    PSF

    arché (Táles z Milétu)

     – voda (6;50).
    ::
    Táles z Milétu

    PSF

    archív (Foucault, M.)

     – pravidlá generovania nových diskurzívnych ojektov, proces, ktorý vedie k nahradeniu jednej vedeckej formácie druhou.

    PSF

    Aristoteles

    (384 pr. n. l. Stageira – 7. 3. 322 pr. n. l. Chalkis na Euboi)

    – starogrécky filozof a encyklopedický vedec (polyhistor), najväčší predstaviteľ starovekej filozofie, zakladateľ logiky a mnohých ďalších špeciálnovedných odvetví (psychológie, zoológie, meteorológie atď.). Pôvodne člen Starej Akadémie.

         V stredoveku Aristotela nazývali jednoducho "Filozof".

         Jadrom Aristotelovej filozofie je ontológia, ktorú nazýva "prvá filozofia" a ktorú vytvoril kritickým pretvorením Platónovej teórie ideí.

         S Platónom sa zásadne rozchádza v tom, že neuznáva idey odlúčené od vnímateľných vecí. Na druhej strane v súlade s Platónom rozoznáva na každej veci látku (hýlé) a tvar (morfé; eidos). K tomu, aby vznikli konkrétne veci sú potrebné štyri faktory (príčiny): látka, tvar, účel a hybná príčina. Látka je možnosťou, tvar skutočnosťou; prechod od možnosti ku skutočnosti sa realizuje pohybom.

         Skutočnosť je vyšším a lepším stupňom existencie ako možnosť. Zmenu možnosti na skutočnosť môže spôsobovať iba taká príčina, ktorá je sama skutočnosťou. Keďže svet a dianie v ňom je večné, musí existovať príčina pohybu, ktorá je takisto večná, avšak nehybná: prvý hýbateľ, boh (próton kínún akínéton). Základnou charakteristikou boha je to, že je čistým myslením, myslením, ktoré myslí seba samé (noésis noéseos). Prvý hýbateľ, pretože je absolútne dokonalý, uvádza hmotný svet do pohybu ako predmet lásky. Tento prvý hýbateľ je rozum, účel a zákon, ktorý je najvyššou zábezpekou poriadku vo svete.

         V teórii poznania Aristoteles kládol dôraz na zmyslové poznanie. Cieľom poznania sú pojmy, ktorým v realite zodpovedajú tvary. Poznanie tvarov nie je možné bez pozorovania mnohých jednotlivých vecí.

    Život

          * 384 pr. n. l.
          • Aristoteles bol synom Nikomacha, dvorného lekára Amynta II., macedónskeho kráľa a starého otca Alexandra Veľkého.
          • 367 pr. n. l. – Aristoteles prichádza do Atén; vstupuje do Platónovej Akadémie, kde pôsobí viac ako 20 rokov: zaoberá sa výskumom prírody. Diela Eudemos, Sofistes a Politikos (zachovali sa z nich len fragmenty). Po Platónovej smrti opúšťa Atény a pobýva istý čas v Assose a v Mytiléne.
          • 343 pr. n. l. – sa stáva učiteľom Alexandra Macedónskeho.
          • 335 pr. n. l. – návrat do Atén; zakladá svoju vlastnú školu, zvanú peripatetická, podľa zvyku prechádzať sa so žiakmi pri vyučovaní v parku. Počas 13 rokov spravovania svojej školy píše svoje hlavné zachované diela.
          • 323 pr. n. l. – smrť Alexandra Veľkého; Aristoteles opúšťa Atény v dôsledku vzrastu opozície proti promacedónskej politike, ktorej bol prívržencom, a usadzuje sa na Euboi, na majetku svojej matky.
          + 322 pr. n. l.
          • 65 n. l. – Andronikos z Rodu katalogizuje Aristotelove spisy, pričom Aristotelovu prvú filozofiu nazýva metafyzika, lebo išlo o súbor problémov, ktoré sa v tomto usporiadaní dostali za prírodovedno-fyzikálne úvahy.

    Dielo

    Rané diela:

    Protreptikos
    O filozofii

    Logické spisy (Organon):

    Kategórie
    O vyjadrovaní
    Prvé analytiky
    Druhé analytiky
    Topiky
    O sofistických dôkazoch

    Fyzikálna (prírodnofilozofické) spisy:

    Fyzika
    O nebi
    O vzniku a zániku
    Meteorologiky

    Psychologické spisy:

    O duši
    Parva naturalia

    Biologické spisy:

    O častiach zvierat
    O pohybe zvierat
    O chôdzi zvierat
    O vzniku zvierat

    Filozofické spisy:

    Metafyzika / súbor štrnástich kníh o prvej filozofii a teológii
    Etika Nikomachova
    Etika Eudemova
    Politika
    Rétorika
    Poetika

    Ďalšie spisy:

    Ústava aténska

    Nezachované spisy:

    • lekárske spisy
    • spisy rozoberajúce ústavy gréckych štátov

    PSF

    Aristoteles – odkazy

    adynamia (Aristoteles)
    afairein (Aristoteles)
    afairesis (Aristoteles)
    agathon (Aristoteles)
    agenéton (Aristoteles)
    amicus Plato, sed magis amica est veritas
    Aristoteles: O filozofii
    Aristoteles: Organon
    Aristoteles: Protreptikos
    aristotelizmus

    filozofia antická
    filozofia starogrécka
    filozofia staroveká

    kvantita (Aristoteles)

    ontológia (Aristoteles)

    PSF

    Aristoteles: O filozofii

     – rozsiahly dialóg, z ktorého sa zachovali len fragmenty.

    PSF

    Aristoteles: O nebi

     – gr. Peri úranú, lat. De caelo – prírodovedecký spis, tvoriaci 4 knihy, v ktorom Aristoteles podáva všeobecnú kozmológiu a skúma zloženie sveta, jeho večnosť, hviezdy. Obraz sveta, ktorý tu vypracoval Aristoteles, bude charakteristický pre stredozemné civilizácie až do konca stredoveku. Je to obraz sveta, ktorý pretrvá takmer dve tisícročia, v škole sa ho bude učiť ešte Dante a Shakespear: geocentrický systém, podľa ktorého všetky nebeské telesá obiehajú okolo Zeme.

         Nehybná Zem je centrom celého vesmíru. Nehybnosť Zeme vyplýva z faktu, že vesmírny pohyb Zeme by sa musel prejaviť v zdanlivom protismernom pohybe hviezd, čomu pozorovania odporujú.

         Okolo Zeme obiehajú po dokonalých kruhových dráhach na koncentrických pevných sférach

          – Mesiac,
          – Slnko,
          – Merkúr,
          – Venuša,
          – Mars,
          – Jupiter,
          – Saturn.

         Najďalej od Zeme je napokon sféra nehybných hviezd.

         Aristoteles rozlišuje sublunárnu oblasť (od Zeme po sféru Mesiaca) a supralunárnu oblasť (nad sférou Mesiaca).
         
         Sublunárnu o blasť tvoria štyri základné elementy:

          – oheň,
          – vzduch,
          – voda,
          – zem.

           Supralunárnu oblasť tvorí absolútne beztiažový éter, z ktorého pozostáva Slnko a každá z hviezd.
     Supralunárnu oblasť tvorí absolútne beztiažový éter, z ktorého pozostáva Slnko a každá z hviezd.

         Kométy sú krátkodobé atmosférické javy.
         
         Mliečna cesta sú éterické výpary, vyvolané rýchlym pohybom hviezd okolo Zeme.

    PSF

    Aristoteles: Organon

     – súbor Aristotelových logických spisov označených takto (gr. Organon = Nástroj, totiž nástroj poznania) antickými komentátormi. Organon zahrnuje:

          • Kategórie (lat. Categoriae) – spis rozoberajúci definície desiatich základných kategórií.

          • O interpretácii (lat. De interpretatione) – spis pojednávajúci o vete a súde.

          • Prvé a druhé analytiky (lat. Analytica priora et posteriora) – skúmanie procesu sylogizmu.

          • Topiky (lat. Topica) – výklad o dôkazoch z pravdepodobnosti.

          • O sofistických dôkazoch (lat. Sophistici elenchi) – diskusia o klamných argumentoch sofistov.

    PSF

    Aristoteles: Protreptikos

     – dialóg, v ktorom Aristoteles odporúča zasvätiť život teoretickému bádaniu.

    PSF

    aristotelizmus

     – významný prúd európskej filozofie, ktorý pramení v Aristotelovom učení a zahrnuje viaceré filozofické školy a podprúdy, ktorým je spoločné nasledujúce:

          • umiernený realizmus,
          • náuka o štyroch príčinách,
          • náuka o zmyslovom pôvode poznania,
          • výklad pohybu ako prechodu z možnosti do uskutočnenia,
          • hylémorfizmus,
          • zaradenie prvej filozofie (metafyziky) do systému vied.

         Odlišujú sa podľa toho, aký typ konštelácie kategórií intervenuje v ich skúmaní miesta človeka vo svete, napríklad či medzi týmito kategóriami je kategória Boha a aká kategória Boha (kresťanského Boha, Alaha) alebo nie je.

         Z diachronického hľadiska sa vyčleňuje:

          • pôvodný aristotelizmus Aristotelových nástupcov v peripatetickej škole, Teofrastos a ď.
          • stredoveký aristotelizmus kresťanský, arabský a židovský,
          • aristotelizmus dialektikov ranej scholastiky (Anselm z Besate),
          • aristotelizmus scholastikov 13. storočia s hlavným predstaviteľmi Albertom Veľkým a Tomášom Akvinským,
          • renesančný averroizmus,
          • renesančný alexandrizmus,
          • španielska scholastika 16. a 17. storočia (F. Suárez),
          • novoscholastika 19. a 20. storočia (F. Brentano, J. Maritain, J. Pospíšil, M. Habáň a ď.)

    PSF

    asocianizmus

     – lat. – prístup k duševnému dianiu, riadiaci sa ideou, že procesy, ktoré ho tvoria, sa uskutočňujú združovaním (asociáciou) myšlienok, predstáv a ďalších útvarov psychiky. Asociácia týchto útvarov alebo procesov môže podľa asocianizmu vznikať v dôsledku

          • podobnosti predmetov reprezentovaných útvarmi psychiky a majúcich medzi sebou niečo zhodné);
          • blízkosti (asociácia predmetov alebo udalostí vyskytujúcich sa pri sebe v priestore alebo čase);
          • kontrastu (asociácia predmetov vyznačujúcich sa ich vzájomnou protikladnosťou).

         S ideami asocianizmu sa stretávame už v diele Platóna a Aristotela, ktorí ich využili pri reflexii procesov zapamätávania si.

         So systematickou aplikáciou týchto ideí začal D. Hartley, J. Priestley a D. Hume v 18. stor.

         Zásluhou J. F. Herbarta, J. S. Milla a neskôr Th. Ziehena, H. Ebbinghausa a G. E. Müllera sa asocianizmus vyvinul do dominujüceho smeru psychológie 19. stor., až napokon sa ukázalo, že teória asociácie je neudržateľná predovšetkým v dôsledku jej mechanistickej a introspektivistickej osnovanosti, no výskumu asociácií sa naďalej venuje pozornosť prostriedkami súčasnej psychológie (napr. asociačný experiment) s cieľom odhaliť osobitosti psychických procesov, ako napríklad významové asociácie, ich úloha v učení atď.

    PSF

    atribút

    lat.

     – 1. podstatná, trvalá, základná neoddeliteľná vlastnosť predmetu, bez ktorej nemôže predmet ani jestvovať, ani byť myslený.

         2. predmet, ktorý sa pridáva k soche alebo obrazu ako poznávací znak vzťahujúci sa na jej postavenie, na zázraky alebo zvláštne udalosti jej života.

    PSF

    Augustinus, Aurelius

    (13. 11. 354 Tagaste (Numídia) dn. Souk-Ahras (Alžírsko) – 28. 8. 430 Hippo Regius (Numídia), na území dnešného Tuniska)

     – kresťanský teológ, filozof a mystik, cirkevný otec, predstaviteľ latinskej patristiky, predstaviteľ panenteizmu, jeden zo zakladateľov západnej kresťanskej kultúry (od roku 395 biskup v Hippone Regiu). Bol silno ovplyvnený novoplatonizmom Plotina. Jeho učenie sa pokladá za najpozoruhodnejší a najdokonalejší prejav patristického myslenia. Medzi antickými ľuďmi vynikol neprekonateľnou schopnosťou vyjadrovať pocity.

         V dogmatických sporoch s rôznymi heretikmi a schizmatikmi rozvinul kresťanskú vierouku, do ktorej nechal preniknúť niektoré idey novoplatonizmu. Podobne ako Sokrates sa odvracia od prírody a kozmu a zaujíma sa o ľudské vnútro: Noli foras ire, in te redi, in interiore homine habitat veritas (Nechoď von, do seba sa vráť, vo vnútri človeka pravda prebýva). Základom ľudskej bytosti je ľudská vôľa, ktorá riadi aj myslenie a uvádza do pohybu všetky ostatné duševné sily. Zdrojom všetkých vecí je Boh a božia prozreteľnosť určuje v rozhodujúcej miere chod vecí.

         V zhode s apoštolom Pavlom učil, že človek je od prirodzenosti neschopný konať dobré skutky (náuka o dedičnom hriechu), že však určití jednotlivci sú z milosti božej predurčení k večnému spaseniu (predestinácia). Dôležitá je tu však všemocnosť božej lásky ako najvyššie dobro stojace v protiklade k zlu ako k ničote a tme.

         Zmysel dejín spočíva v zápase dobra a zla, v boji božej obce (civitas Dei, je založená symbolicky Abelom) a obce pozemskej (svetského štátu, civitas terrena, založenej Ábelovým vrahom Kainom), ktorý skončí víťazstvom kráľovstva božieho. Augustinus vidí príslušníkov božej obce aj mimo cirkvi, takže výťažky antickej kultúry sa môžu zachovať aj v kresťanskom svete.

         Boh je najvyšším princípom a zdrojom sveta, najvyšším absolútnym a jednotným bytím, najvyššou pravdou a najvyšším dobrom (unum, verum, bonum).

         Kreacionizmus

         Svet stvorila božia tvorivá podstata z ničoho. Augustin uvádza po prvý raz do filozofického kontextu náboženskú myšlienku, že Boh stvoril svet z ničoho (creatio ex nihilo). To bolo novinkou oproti niekdajším antickým koncepciám, ktoré predpokladali, že demiurgos stvoril svet z hmoty existujúcej od večnosti.

         Všetko konečné má svoje obmedzené bytie od božej tvorivej podstaty. Božia myseľ v sebe obsahuje na spôsob ideí podstatné tvary všetkých vecí, ktoré sa podľa týchto vzorov vo svete utvárajú. Poznať svet možno len poznávaním onej absolútnej pravdy, ku ktorej vedie cesta poznávaním seba samého, svojej vlastnej duše. Všetko poznávanie je len poznávaním Boha cez sebapoznanie (ver, aby si rozumel).

    PSF

    Austin, John Langshaw

    (26. 3.1911 Lancaster – 8. 2. 1960 Oxford)

     – anglický filozof, predstaviteľ analytickej filozofie, konkrétne ordinary language philosophy (filozofie prirodzeného jazyka), tvorca teórie rečových aktov.

         Austin nadväzoval na G. E. Moora. Austine podobne ako Wittgenstein dospel k názoru, že ak analyzujeme jazyk, nemôžeme sa obmedziť na logickú analýzu tvrdení, ale musíme vziať do úvahy aj rozkazy, priania atď. Z Austinových prác vyrastá teória rečových aktov, ktorá vysvetluje jazyk na základe konania. Na Austina zasa nadväzuje o. i. najmä Grice a J. R. Searle.

         Austinov hlavný prínos spočíva v jeho koncepcii rečových aktov, podľa ktorej vyjadrením vety sa za normálnych okolností vykoná konanie v troch rôznych dimenziách:

         1. vôbec niečo hovoríme alebo tematizujeme (toto je lokučný akt),
         2. lokučným aktom sa robí niečo, čo prekračuje číru tematizáciu faktu; ono tematizované sa napríklad odporúča, požadujeme to,pýtame sa na to, tvrdíme to ako pravdivé (toto je ilokučný akt); každý ilokučný akt sa – prinajmenšom principiálne – dá jazykovo explicitne vykonať;
         3. dosahuje sa istý psychický účinok: adresát vyjadrenia sa teraz napríklad čuduje, je presvečený, je ochotný pomôcť, je zastrašený – ak nastane takýto účinok, tak sa vyjadrením uskutočňuje aj prelokučný akt. Austin chápe jazyk ako činnosť tvorenú rečovými aktmi, ktoré rozdeľuje na akty lokučné, ilokučné a perlokučné.

         Austine rozpracúval aj teóriu zmyslových dát.

    Dielo

    Philosophical Papers, 1961
    How To Do Things with Words, 1962

    PSF

    Austin, J. L. – odkazy

    akt ilokučný (Austin, J. L.)
    akt lokučný (Austin, J. L.)
    akt rečový (Austin, J. L.)

    filozofia analytická

    PSF


    Avenarius, Richard Heinrich

    (19. 11. 1843 Paríž – 18. 8. 1896 Zürich)

     – švajčiarsky filozof, zakladateľ empiriokriticizmu.

         Avenarius uskutočnil genetický rozbor myslenia, rozbor funkcie a genézy vedenia; pýtal sa na biologický prospech uskutočňovaného vedenia; vypracoval psychologickú teóriu poznania a program filozofie skúsenosti; kládol otázky týkajúce sa zmyslu vedeckých tvrdení a dosahu ich platnosti. Avenariovi ide o návrat k prirodzenosti, k prirodzenému pohľadu na svet, ktorý je zatemňovaný nekritickým preberaním predsudkov, ktoré sa zrodili vo vede v priebehu stáročí. Táto túžba po návrate k prirodzenosti, snaha očistiť skúsenosť od všetkých dodatkov vložených do nej neprávom, zbližuje empiriokriticizmus s duchom moderných ideových prúdov, ktoré sa odvracajú od ideálov racionalizácie sveta a hľadajú čistú, prirodzenú situáciu človeka vo svete (prirodzený svet).

         Avenariova filozofia sa vyznačuje aktivistickou orientáciou: človek sa odlišuje od všetkého ostatného činným postojom k svetu a nie trpným prepisom tohto sveta. Odhalenie čisťej skúsenosti nie je objavením situácie zrkadla, v ktorej by sa mal ocitať človek; táto situácia je situáciou prirodzeného a spontánneho organizátora všetkého daného.

    PSF

    axiológia

    gr.

     – filozofická disciplína, filozofické skúmanie podstaty hodnôt; filozofia hodnôt/hodnoty, ktorej založenie sa pripisuje R. H. Lotzemu. Niekedy axiológiu chápu ako všeobecnú teóriu hodnotenia a hodnôt širšiu než filozofia hodnôt. Hodnotenie sa pritom chápe ako súhrn duševných procesov a funkcií, ktorými hodnoty zisťujeme, odhaľujeme alebo tvoríme; hodnota je predmetom alebo výsledkom hodnotenia.

         Axiológia je jedna z antropologických disciplín.

         Axiológia sa člení na teóriu hodnotenia a teóriu hodnôt.

         Axiológia tvorí všeobecný teoretický základ viacerých špeciálnych axiologických disciplín, ako sú ekonómia, estetika, etika, jurisprudencia atď.

         V axiológii ide o opis, analýzu a zmysluplnú klasifikáciu zložiek hodnotiaceho procesu, t. j. duševných procesov, ktorými živá osobnostná totalita zaujíma určitý postoj k svojim vlastným psychofyziologických stavom a prejavom a takisto k objektom obklopujúceho ju sveta. Hodnotiaci proces môže mať formu emócie, postoja alebo hodnotiacej výpovede (výroku).

         Druhou oblasťou je analýza hodnoteného objektu a skúmanietých zložiek, ktoré na ňom hodnotíme. Tento problém je podstatný pre definovanie pojmu hodnoty a jeho rozmanitým riešením je daná mnohosť a protichodnosť axiologických teórií.
    ::
    filozofia

    PSF

    B  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    Bacon, Francis

    (22. 1. 1561 Londýn – 9. 4. 1626 Londýn: smrť na následky prechladnutia po pokusoch so snehom) 1. vikomt St. Albans, barón z Verulamu

     – anglický filozof, vedec, právnik a vysokopostavený verejný činiteľ (až najvyší úrad v Anglicku – Lord kancelár), iniciátor novovekého štýlu vedeckého bádania a zakladateľ novovekého empirizmu. Bacon požaduje vymanenie sa z tradície scholasticko-aristotelovského filozofovania: treba opustiť hľadanie účelu pri skúmaní prírody a zamerať sa na objavovanie zákonov, ktoré v nej pôsobia. Na to je potrebné zbaviť poznanie predsudkov, ktoré označuje ako idoly (lat. idola), čiže preludy, klamné významové útvary. Zmyslom poznania prírody je ovládnuť ju a využívať v prospech človeka.

         Metódu, s ktorou prichádza, F. Bacon charakterizuje ako ťažko uskutočniteľnú, no ľahko opísateľnú: "Stanovuje stupne istoty, chráni zmysly pred omylom tým, že im kladie určité medze, zavrhuje zväčša prácu mysle, ktorá nasleduje bezprostredne po zmysloch, ale otvára a kliesni mysli novú a bezpečnú cestu, vychádzajúcu zo zmyslových vnemov (143;253)".

    Dielo

    Instauratio Magna (Veľká obnova) – hlavné dielo rozvrhnuté do šiestich častí; z nich dokončené len časti: Novum Organum (Nové organon, 1620 – výklad novej metódy bádania: iba skúsenosť vedie k pravde) a De dignitate et augmentis scientiarum (O význame a rozvoji vied, 1623 – návrh reformy vedy a filozofie).
    Essays (Eseje) (1597) – eticko-politické štúdie, životné múdrosti a skúsenosti.
    Nova Atlantis (Nová Atlantis, 1627) – alegorizujúci spis, vidina organzácie a foriem vedeckej práce.
    The Works, ed. J. Spedding et al., 1858 – 1874 – 14 zväzkov.

    PSF

    Bacon, Roger

    (asi 1214 – 1294); = Rogerus Bacon

     – anglický filozof, jeden z najoriginálnejších mysliteľov stredoveku; propagátor experimentálnej vedy, ideológ mestských remeselníckych vrstiev. Člen františkánskeho rádu. Ovládal gréčtinu, hebrejčinu i arabčinu. 1277 mu bolo zakázané prednášať na Oxfordskej univerzite a bol uväznený v kláštornom väzení. Podľa R. Bacona je cieľom vied zvýšenie vlády človeka nad prírodou. Jediným zdrojom ľudského poznania je skúsenosť, a to jednak vnútorná (chápaná v súlade s učením sv. Augustina), jednak vonkajšia, ktorá vzniká na základe zmyslového vnímania. Zdôvodňovaním nevyhnutnosti priameho empirického skúmania skutočnosti a vysokým hodnotením významu experimentu sa stáva predchodcom anglického senzualizmu a empirizmu.

    PSF

    Bacon, Roger – odkazy

    Doctor Mirabilis

    filozofia

    PSF

    Bakunin, Michail Alexandrovič

    (1814 – 1876)

     – ruský revolucionár, ideológ anarchizmu a národníctva. Vychádzal z Fichteho a Hegelovej filozofie, neskôr – ako mladohegelovec – bol pod vplyvom Feuerbachových ideí: Bakuninov antiteologizmus. Zúčastnil sa revolúcie 1848 – 1849. Ako člen I. internacionály vystupoval proti Marxovi z anarchistických pozícií. Dejiny interpretoval ako pohyb ľudstva z kráľovstva živočíšnosti do kráľovstva slobody. Hlavným utláčateľom ľudstva je štát. Náboženstvo je kolektívna šialenosť, zvrátený produkt vedomia utláčaných más a cirkev je druhom nebeskej krčmy, v ktorej sa ľud usiluje zabudnúť na svoje každodenné strasti. Prechod ľudstva ku kráľovstvu slobody predpokladá vyhodiť do vzduchu štát a vylúčiť zo života ľudu princíp moci. Namiesto štátu má nastúpiť slobodná federácia poľnohospodárskych a priemyselnoremeselníckych asociácií. Ľudové masy sa podľa Bakunina vyznačujú socialistickými inštinktami a nevyčerpateľnosťou živelnej revolučnosti. Bakuninove myšlienky sa rozšírili v 70. rokoch v Rusku, Taliansku, Španielsku a ďalších hospodársky málo rozvinutých krajinách.

    PSF

    Barthes, Roland

    (1915 – 1980)

    – francúzsky literárny vedec a filozof, predstaviteľ štrukturalizmu, novej kritiky a postmodernizmu (Barthesov obrat od štrukturalizmu k postštrukturalizmu! v období 1968 – 1971), v ktorom prispel k oživeniu záujmu o mýtus chápaný ako kultúrne aktívny prvok pri sebazdôvodňovaní historických i moderných spoločností. Do štruktúrnej jazykovedy ho na univerzite v Alexandrii zasvätil A. J. Greimas. Barthesovo štrukturalistické myslenie ovplyvnila aj fenomenológia.

    V súlade s novou kritikou Barthes vychádza z analýzy literárnych textov; na základe predpokladu suspenzie zmyslu (dé-prise du sens) v texte formuluje pravidlá výkladu zmyslu, z ktorého napokon dospieva k imaginácii sveta opierajúcu sa o textualitu.

    Dielo

    Le degré zéro de l'écriture (Nulový stupeň rukopisu), 1953
    Mythologies (Mytológie), 1957
    Sur Racine (O Racinovi), 1963
    L'activité structuraliste (Činnosť štrukturalizmu), 1964
    Essais critiques (Kritické eseje), 1964
    Eléments de sémiologie (Základy semiológie), 1965
    Critique et vérité (Kritika a pravda), 1966
    Système de la mode (Systém módy), 1967
    La mort de l'auteur (Smrť autora), 1968
    S / Z (S / Z), 1970 / text je výsledkom sebakritiky štrukturalizmu a Barthesovho obratu k postmodernizmu
    L'Empire des signes (Ríša znakov), 1970
    De l'oeuvre au texte (Od diela k textu), 1971
    Sade, Fourier, Loyola (Sade, Fourier, Loyola), 1971
    Nouveaux essais critiques (Nové kritické eseje), 1972
    Le Plaisir du texte (Rozkoš z textu), 1973
    Roland Barthes par Roland Barthes (Roland Barthes o Rolandovi Barthesovi), 1975
    Fragments d'un discours amoureux (Fragmenty milostného diskurzu), 1977
    Leçon (Lekcia), 1978
    Sollers écrivain (Sollers spisovateľom), 1979
    La Chambre claire. Note sur la photographie (Svetlá komora. Poznámky o fotografii), 1980

    Texty vydané posmrtne

    Le Grain de la voix: entretiens 1962-80 (Zrnitosť hlasu. Rozhovory 1962 – 80), 1981
    L'Obvie et l'obtus: essais critiques III (Zjavné a hrubé. Kritické eseje III), 1982
    Le Bruissement de la langue: essais critiques IV (Šelest jazyka. Kritické eseje IV), 1984
    L'Aventure sémiologique (Semiologické dobrodružstvá), 1985
    Incidents (Incidenty), 1987
    Écrits sur le théâtre (Texty o divadle), 2002
    Comment vivre ensemble? (Ako žiť vedno?), 2002
    Le Neutre (Neutrum), 2002
    La Préparation du roman (Príprava románu), 2003

    PSF

    báza

     gr.

     – základná osnova, základ.

    PSF

    báza teórie


     – súbor primitívnych termínov a tvrdení (axióm). Vymedzenie tohto súboru, čiže stanovenie bázy teórie, je prvý krok budovania vedeckej teórie deduktívnou metódou.

    PSF

    bellum omnium contra omnes

    lat.
     – vojna všetkých proti všetkým. (Podľa Hobbesa je to prirodzený stav ľudskej spoločnosti do vzniku štátu.)

    PSF

    Bergson, Henri Louis

    *

    (18. 10. 1859 Paríž – 4. 1. 1941 Paríž)

     – francúzsky filozof poľsko-anglického pôvodu; 1900 sa stal profesorom na College de France, 1914 členom Académie française, 1928 dostal Nobelovu cenu za literatúru predstaviteľ intuitivizmu a filozofie života. Tematicky Bergsonovo myslenie krúži okolo slobody rozhodovania sa človeka, okolo pamäti a myslenia a napokon okolo teórie evolúcie. V Bergsonovom myslení sú živé najmä motívy Platónovej filozofie, neskorého Schellinga, Schopenhauera. a samozrejme francúzska filozofická tradícia. Bergson odmieta tradičnú metafyziku, ktorá hľadá skutočnosť mimo pohybu a času, čo je chápanie tkvejúce svojimi koreňmi v antike, pre ktorej obraz sveta platí, že pohyblivé a podrobené času stojí nižšie ako nepohyblivé a večné. Podľa Bergsona je čas a pohyb čosi pôvodné: Základným pojmom Bergsonovej filozofie je pojem čistého, nehmotného plynutia ako prvopočiatku všetkého jesvujúceho. Hmota, čas, pohyb sú rozličnými formami prejavu tohto pôvodného plynutia. Poznanie plynutia je prístupné iba intuícii, čiže aktu poznania zhodného s aktom, ktorým sa rodí skutočnosť: Bergson svoju filozofiu chápe ako novú metafyziku, ktorá sa opiera o intuíciu. Na evolučnom procese akcentuje Bergson jeho tvorivostnú stránku a interpretuje ju vitalisticky.

    Dielo

     • Essai sur les données immédiates de la conscience, 1889
     • Matiere et mémoire, essai sur la relation du corps a l’esprit, 1896
     • Le rire, 1900
     • L’évolution créatrice, 1907
     • Réflexions sur le temps, l’espace et la vie, 1920
     • Durée et simultanéité. Apropos de la théorie d’Einstein, 1922
     • Les italizmusdeux sources de la morale et de la religion, 1932
     • La pensée et le mouvant, 1934
     • Ecrits et Paroles, 3 zv. 1957 – 1959
     • Mémoire et vie, 1957
     • Oeuvres, 1959
     • Les études bergsoniennes / početné neuverejnené práce H. Bergsona

    PSF

    Berkeley, George

    (1685 – 1753)

     – anglický filozof, biskup v Cloyne (Írsko), niekedy sa považuje aj za zakladateľa severoamerickej filozofie. Berkeleyho považujú za zástancu solipsizmu. Vo svojej filozofii vychádza z tézy, že človek bezprostredne vníma svoje idey (pocity). Existencia vecí podľa Berkeleyho spočíva v tom, že sú vnímané (esse est percipi ). Tým, čo v človeku vníma, je nehmotná duša; jej schopnosť prijímať idey je rozum a jej schopnosť v určitých medziach tieto idey vyvolávať a na ne pôsobiť je vôľa. Duší čiže nehmotných substancií je mnoho a sú stvorené bohom. Idey potenciálne jestvujú v božskom rozume, v ľudskom rozume sa aktualizujú. Pojem hmoty je podľa Berkeleyho vnútorne protirečivým a neužitočný, pretože všetky kvality sú subjektívne. Úlohou vedy je chápanie jazyka stvoriteľa a nie vysvetľovanie všetkého iba hmotnými príčinami. Aktivitou sa môžu vyznačovať iba duchovné substancie.

    PSF

    Berkeley, G.: Rozprava o základoch ľudského poznania, 1710

    – angl. A Treatise concerning the Principles of Human Knowledge, Dublin 1710 – Berkeleyho hlavné teoreticko-poznávaco-metafyzické dielo, v ktorom skúma hlavné príčiny omylu a ťažkostí vo vedách, ktoré podľa neho vyplývajú zo skepticizmu, ateizmu a bezverectva.

    PSF

    bezčasie (Platón)

     – charakteristika bytia, sveta ideí, na rozdiel od sveta pominuteľnosti alebo zdania, sveta času.
    ::
    Platón

    PSF

    boh

     – transhorizontová realita z pohľadu teizmu; tá ktorá nadprirodzená, nesmrteľná bytosť, ktorá ovláda život človeka a ovplyvňuje beh prírody. V prípade kresťanstva a ďalších náboženstiev sa slovo Boh píše s veľkým začiatočným písmenom.

    PSF

    Boh

     – v jednobožstve: najvyššia, najdokonalejšia a večne jestvujúca bytosť, ktorá stvorila svet a riadi ho.

    PSF

    bohovia (Táles z Milétu)

     – všetko je plné nich (6;51).
    ::
    Táles z Milétu

    PSF

    bon sens

    fr.

     – zdravý rozum.

    PSF

    bona fide

    lat.

     – dobromyseľne, s presvedčením, že ide o správnu vec.

    PSF

    Brentano, Franz

    (1838 – 1917)

    – rakúsky filozof zakladateľského významu pre rakúsku filozofiu. Brentano budoval filozofiu vychádzajúc z výskumu evidentne vykázateľných podmienok poznania a deskriptívnej analýzy stavov vedomia na základe empirickej psychológie. Snaží sa týmto v podstate scientistickým spôsobom vrátiť filozofii vedeckosť, ktorú stratila prevládnutím metafyzických špekulácií.

         Brentano vychádza z rozlíšenia vonkajšej a vnútornej skúsenosti. V nadväznosti na to rozlišuje fyzické a psychické fenomény, čím mocne ovplyvnil zakladateľa fenomenologickej filozofie E. Husserla. Fyzické fenomény, ako napríklad farby, zvuky, vône, sú fenomény vyznačujúce sa rozpriestranenosťou. Na rozdiel od nich psychické fenomény nie sú priestorovo lokalizovateľné a viažu sa na im imanentný objekt. Túto väzobnosť, vztiahnutosť alebo zameranosť Brentano označuje termínom intencionalita, ktorý preberá zo scholastickej filozofie; z povahy intencionality vyplýva špecifickosť jednotlivých aktov skúsenosti alebo vedomia: predstavovanie, súdenie a hodnotiace pociťovanie.

         Brentano sa podnetným spôsobom venoval aj dejinám filozofie, osobitne vynikol svojimi rozbormi Aristotelovej filozofie.

         Brentano mysliteľsky zasiahol aj do etiky, v rámci ktorej podrobil skúmaniu mravné poznanie ponímané ako hodnotové zameriavanie sa zážitkov, napríklad lásky alebo nenávisti. Tieto zážitky možno podľa Brentana posudzovať z hľadiska ich správnosti alebo nesprávnosti.

         Brentano mal okrem spomenutého E. Husserla veľký vplyv aj na celý rad ďalších filozofov, takže sa hovorí o Brentanovej filozofickej škole: A. Meinong, A, Marty, C. Stumpf a ďalší.

    Dielo:

    Psychologie vom empirischen Standpunkt, 1874

    PSF


    bytie

     – fakt prináležania univerzu materiálnych alebo nemateriálnych entít; všetko existujúce materiálne, ako aj ideálne, nezávisle od akéhokoľvek ďalšieho určenia; to, prostredníctvom čoho je niečo súcnom (ens), to, čo je identické v súcne, základ jestvujúcna. Pokiaľ bytie vystupuje ako základ (logos) súcna (on), označuje Heidegger rozlišovanie bytia a súcna ako ontologickú diferenciu. Bytie je základnou témou filozofie alebo metafyziky; predmet ontológie. Napríklad podľa Parmenida je bytie všetko to, čo je.

         Pojem bytia, ktorý treba odlišovať od bytia, závisí od kategórií, ktoré intervenujú čiže zúčastňujú sa a spolupôsobia v procese jeho tvorby; pojem bytia a bytie majú odlišný ontologický status.
    ::
    agere sequitur esse

    jestvovanie

    PSF

    bytie (Hegel, G. W. F.)

     – začiatok dialektického samovývoja absolútna, jeho prvé, najjednoduchšie určenie vo forme ešte nerealizovanej dispozície, možnosti. Kategória bytia je prvá kategória, ktorá sa vykladá v Hegelovom diele Veda o logike, pretože je najbezprostrednejšia a najchudobnejšia. Keďže však vyjadruje iba to, že niečo je, prechádza (vo vývoji absolútna) vo svoj dialektický protiklad, do kategórie nič (62;50, 52).

         Bytie je pojem osebe, jedna z definícií absolútna, jedna z metafyzických definícií Boha. Bytie je prvá oblasť idey predchádzajúce jej druhej oblasti – podstate.

         Bytie obsahuje tri stupne: kvalitu, kvantitu a mieru. Kvalita, kvantita a miera sú tri formy bytia (65;112–113).
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF

    bytie (Liber de causis)

     – prvá zo stvorených vecí.

    PSF

    bytnosť

    podstata, esencia – to, čo vec robí práve tou veou, ktorou je, a čo ju od každej inej odlišuje. Bytnosť je to, čím sa rôzne entity zaraďujú do rôznych rodov a druhov.

         Bytnosť je základom pojmového vymedzenia každej veci – pojem sa považuje za výsledok poznania alebo odraz bytnosti.

         Bytnosť považujú za imanentný dôvod každej veci, ktorý určuje jej bytie. Preto sa vzhľadom k bytiu, ktoré sa v tomto kontexte označuje ako existencia, považuje bytnosť, v tomto kontexte označovaná ako esencia, za obmedzujúci prvok. Takto sa uvažuje o bytnosti najmä v aristotelovsko-tomistickom myslení, podľa ktorého sa má esencia (essentia) k existencii (existentia) tak, ako sa má možnosť (potentia) ku skutočnosti (actus).

         Bytnosť sa považuje aj za imanentný dôvod všetkých vlastností vecí, čiže tak trvalých vlastností (atribútov), ako aj čírych alebo nie nevyhnutných vlastností (akcidentov).

    PSF

    bytosť

    – to, čo je, to, čo bytuje; tvor.

    PSF


    bytostnosť

    – vnútornosť – týkajúcno sa podstaty, bytnosti.

    PSF

    C  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    Castañeda, Héctor-Neri

    (13. 12. 1924 San Vicente Zacapa, Guatemala – 7. 9. 1991 Bloomington, Indiana, USA)

    – quatemalsko-severoamerický filozof, predstaviteľ analytickej filozofie, žiak W. Sellarsa, zakladateľ časopisu Noûs. Castañeda zasiahol výrazne do vývoja deontickej logiky, teórie vnímania, poznania a konania, ako prvý podal opis kvázi-indikátorov a vypracoval svoju teóriu útvarov (Guise Theory).

         Systematickým východiskom Castañedovej filozofie je logické a ontologické miesto Ja v spleti skúsenosti, jazyka a reality. Podľa Castañedu možno z osobných skúsenostných súvislostí rekonštruovať určujúce vzťahy, ktorých podstatnými prvkami sú jednotlivé veci, vlastnosti, relácie a spojenia predikátov.

         Štruktúry sveta, jazyka a myslenia sa vo všeobecnosti zhodujú. Vzťah základných štruktúr časopriestorových objektov a skúsenostných procesov Castañeda logicky odvodzuje zo svojej fenomenologicky zameranej ontológie, pričom však odmieta fenomenologickú tézu ideality predmetov vonkajšej skúsenosti. Odhalenie najdôležitejších mechanizmov vzťahu jazyka (vlastných mien, určujúcich opisov, indikátorov a kvantifikátorov) k časopriestorovým objektom sprístupňuje všeobecné štruktúry korelátov referencie a predikácie, ktoré sú od skúsenosti nezávislé.

    Dielo:

    The Logical Structure of Moral Reasoning, 1954
    "He": On the Logic of Self-Consciousness, 1966
    Indicators and Quasi-Indicators, 1967
    On the Semantics of the Ought-to-Do, 1970
    Intentions and the Structure of Intending, 1971
    The Structure of Morality, 1974
    Thinking and Doing: The Philosophical Foundations of Institutions, 1975
    On Philosophical Method, 1980
    The Paradoxes of Deontic Logic, 1981
    Sprache und Erfahrung. Texte zu einer neuen Ontologie, 1982
    Self-Profile, 1986
    The Self and tje I-Guises, Empirical and Transcendetal, 1987
    Thinking, Language and Experience, 1989


    causa

    lat.
     – príčina, dôvod.

    PSF

    causa activa

    lat.

     – činná príčina.

    PSF

    causa cognoscendi

    lat.

     – príčina poznania.

    PSF

    causa corporalis

    lat.

     – fyzická, telesná príčina.

    PSF

    causa efficiens

    lat.

     – pôsobiaca príčina.

    PSF

    causa essendi

    lat.

     – príčina bytia, jestvovania.

    PSF

    causa finalis

    lat.

     – konečná príčina.

    PSF

    causa formalis

    lat.

     – tvoriaca, formujúca príčina.

    PSF

    causa materialis

    lat.

     – príčina pôsobiaca v látke, hmote; substrát činnosti.

    PSF

    causa movens

    lat.

     – causa motiva – hybná príčina.

    PSF

    causa occasionalis

    lat.

     – náhodná príčina.

    PSF

    causa sui

    lat.

     – príčina seba samého.

         Termín causa sui sa používal v scholastike na označenie nepodmienenosti a nevyhnutnosti existencie Boha. Tento termín používal aj Descartes, Schelling a Hegel. Je to aj základný princíp Spinozovej filozofie.

    PSF

    celok

     – zahrnujúcno všetkého, to, čo je viac, ako suma častí, ktoré ho tvoria; forma celostnosti a korelát časti, to, čo pozostáva z častí alebo je rozložiteľné na časti. Celok si nárokuje na zavŕšenosť, dokonalosť

         Príkladom celku je súhrn, množina, trieda, súvetie a pod.

    PSF

    celok daného predkriticky

     – súbor daností, ako ich človek nachádza, keď začína kriticky pristupovať k svetu.

         Celok predkriticky daného je realita, v ktorej sa človek ocitá, keď začína reflektovať, vrátane všetkého, čo si o nej už myslí, čo k nej cíti, čo od nej požaduje.

         Celok predkriticky daného je prvopočiatočná manifestácia sveta, človeka a miesta, ktoré človek vo svete zaujíma, vo vedomí človeka, ktorý začína reflektovať (pristupuje k reflexii).

    PSF

    celok heterogénny (filozofia scholastická)

     – integrálny celok – celok pozostávajúci z množstva rozdielnych častí, napríklad organizmus.

    PSF

    celok homogénny (filozofia scholastická)

     – celok pozostávajúci z množstva rovnakých častí, napríklad z chemickej látky.

    PSF

    civilizácia

    lat.

    – súhrn hmotných a duchovných prejavov spoločnosti.

    PSF

    Č  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    čas

     – jedna z reálií, ktoré odnepamäti určujú zmyslové pole vnímania sveta človekom. Čas je jeden zo základných usporiadavajúcich princípov (usporiadavajúcnien) uvedomovania si, prežívania sveta i dejov sveta, rozčleňujúcno všetkého, čo sa odohráva v čase, na to, čo bolo, čo je a čo bude, čiže na minulé, prítomné a budúce.

         Čas je aspekt nielen prežívania sveta, ale aj aspekt sveta, ktorý existuje zároveň/zarovno/naraz so svetom, čiže ani "skôr" ako svet, ani "neskôr" ako svet.

         Čas sám je bezčasový, nepristupuje k svetu alebo k jeho prežívaniu v nejakom (ďalšom, povedzme absolútnom) čase. Medzi svetom a časom je bezčasová pripútanosť (adhézia). Podobná perichronická adhézia je aj medzi časom a tou vecou alebo dianím, ktoré sú/odohrávajú sa v čase. Všetko, čo sa odohráva s časom a všetko, čo vykonáva čas, sa odohráva bezčasmo.

         Čas ako usporiadavajúcno procesov vo svete alebo jeho vnímaní bezčasmo čiže bezčasým spôsobom výčasí z bezčasového prabytia podprocesom výbytnenia sveta. Výčasenie času (dostavovanie sa času) je podprocesom výbytnenia sveta (dostavovanie sa sveta).

         Čas je aspekt vnímania sveta alebo sveta, výsledkom poznania ktorého sú rôzne filozofické, mytologické, vedecké atď. významové útvary, odlišujúce sa navzájom podľa toho, aké kategórie, pojmy alebo predstavy intervenujú v skúmaní času: napríklad keď doňho zasahuje predstava/pojem kruhovosti alebo predstava/pojem lineárnosti.

         Ak vo svojej úvahe o čase budeme používať najmä pojem vnímania, môžeme dospieť povedzme k nasledovnému určeniu pojmu času: čas je forma, v ktorej vnímame zmeny.

         Zakaždým by sme si však mali uvedomiť, že čas nie je pojem času, že čas a pojem času sú dve odlišné entity alebo reálie: nevymedzujeme čas, lež pojem času.

         Čas ako reália sa v rôznych dobách, spoločenstvách a situáciách vnímal, vníma, chápal a chápe rôzdielne. Invariantná je iba spútanosť času a toho, čo sa v čase odohráva. Túto spojenosť možno označiť ako bezčasové vzájomné lipnutie (perichronickú adhéziu) času a toho, čo je v čase, pričom aj túto adhéziu treba odlišovať od jej pojmu: odlišovať treba aj bezčasie a pojem bezčasia.

         Podľa Kanta je čas apriórna nazeracia forma, podľa Engelsa základná forma existencie hmoty, podľa Jamesa spôsob vnímania práce psyché, podľa Spencera je čas abstraktum zo všetkých polohových vzťahov medzi po sebe zoradenými stavmi vedomia, podľa Leibniza je to poriadok nasledovania po sebe a tak ďalej.

         Einstein začiatkom 20. storočia napísal, že mohutné vesmírne objekty deformujú okolo seba čas a priestor. Ak koncentrácia hmoty prekročí kritickú hranicu, nastane kolaps. Tlak a teplota sa extrémne zvýšia, priestor a čas sa spoja do jednej veličiny a vzniká čierna diera. V nej neplatia prírodné zákony a dokonca sa tam zastaví čas.

         Čas z hľadiska fyzikálneho alebo matematického je skalár.

    PSF

    čas – odkazy

    čas, in: MČ

    filozofia

    PSF

    časopis filozofický

     – periodická publikácia, vychádzajúca v pravidelných týždenných až polročných intervaloch, obsahujúca príspevky viacerých filozofov a majúca vopred vymedzené filozofické zameranie.
    ::
    Zoznam filozofických časopisov

    PSF

    časť

     – to, čo sa získa rozkladaním (napr. analýzou) celku alebo to, čo v spojení (napr. prostredníctvom syntézy) s iným dáva celok. Napríklad časťou priestoru je miesto, časťou trajektórie dráha, časťou týždňa deň atď.

    PSF

    Černík, Václav

    (7. 5. 1931 Jezbořice – 13. 10. 2017 Bratislava)
    – slovenský filozof, metodológ a epistemológ.
    ::

    filozofia

    PSF

    čin

     – skutok, výkon, dielo.

    PSF

    činnosť

     – aktivita, vykonávanie práce, povolania, záujmu; chod, fungovanie.
    ::
    agere sequitur esse

    činnosť (Fichte, J. G.)

    PSF



    činnosť (Fichte, J. G.)

    absolútne prvý princíp všetkého ľudského vedenia a základ všetkého vedomia; činnosť jediná umožňuje vedomie. Touto činnosťou je stanovovanie sa Ja sebou samým (cf 245;550 a n.).
    ::
    Fichte, J. G.

    PSF

    číslo

     – entita, ktorá sa operacionalizuje (premieňa na niečo použiteľné napríklad v rámci výpočtov v matematike), no ktorej povaha sa v rámci filozofie vykladá rôzne, a síce v súlade s kategóriami, ktoré intervenujú v tej ktorej filozofii, napríklad podľa pytagorovcov je číslo podstata vecí, to, čo určuje ich vlastnosti, a veci sú napodobnením (mimésis) čísel; všetko je usporiadané, čiže tvorí kozmos (poriadok) v súlade so vzťahmi medzi číslami.

        Podľa poslednej fázy Platónovho učenia sú čísla idey.
    ::
    číslo, in: MČ

    filozofia

    PSF

    číslo (Hegel, G. W. F.)

     – reprezentácia vývoja a úplnej určenosti kvanta. Elementom čísla je jedno, javiace sa z hľadiska diskontinuity ako početnosť, z hľadiska kontinuity ako jednosť. Toto sú kvalitatívne momenty čísla.

         Číslo je jednota početnosti a jednotnosti a početnosť a jednotnosť sú určeniami pojmu čísla. No v empirických číslach je jednotou len ich rovnosť (65;139)
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    úkon počtový (aritmetika) (Hegel, G. W. F.)
    úkon počtový (Hegel, G. W. F.)

    PSF

    človek

     – bytosť nadaná rozumovými schopnosťami, vedomím a článkovanou rečou, schopná vyrábať a zdokonaľovať pracovné nástroje a ovplyvňovať nimi prostredie, využívať prírodné bohatstvo, prispôsobovať prírodu svojím potrebám.

    PSF

    človek – odkazy

    antropinum

    celok daného predkriticky

    človek, in: MČ

    osobnosť

    príroda

    svet

    PSF

    črta

    vlastnosť.

    PSF

    D  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    danie

     – odovzdanie, poskytnutie do vlastníctva alebo na užívanie; umiestnenie, položenie, uloženie; vloženie. Danie s pripojeným podstatným menom tvorí nezriedka významový celok, napríklad danie prednosti (uprednostnenie), danie príkazu (prikázanie), danie rady (poradenie).

    PSF

    danosť

     – entita jestvujúca bez nášho pričinenia.

         Dôležitým druhom daností sú východiskové danosti; vlastnosť toho, čo je dané. Existujú rôzne súbory daností, jedným z význačných súborov daností je celok predkriticky daného.

    PSF

    dávanie

    – odovzdávanie, poskytovanie do vlastníctva alebo na užívanie.

    PSF

    de re

     – o veci.
    ::
    logika

    PSF

    definícia operacionálna

    – definícia prostredníctvom poukázania na tú experimentálne opakovateľnú operáciu, ktorej objektívny výsledok je prístupný bezprostrednému empirickému pozorovaniu alebo meraniu. Napríklad: „Ak ponoríme do nejakej kvapaliny lakmusový papier, je kvapalina zásadou vtedy a len vtedy, keď sa lakmusový papier sfarbí na modro.“
    ::
    operacionalizmus

    PSF

    defnícia ostenzívna

    – definícia pomocou ukázania na objekt alebo jav. Ostenzívne definície sa kontraponujú verbálnym definíciám.

    PSF

    definícia verbálna

    – definícia sformulovaná v jazyku pomocou slov alebo špeciálnych znakov. Verbálne definície sa kontraponujú ostenzívnym definíciám.

    PSF

    dej

     – jav meniaci sa časom.

    PSF

    dejiny (Weizsäcker, C. F. v.)

    – to, čo sa deje, a to jednak teraz a jednak aj to, čo sa dialo a čo sa bude diať. Dejiny sa odohrávajú v minulosti, prítomnosti, budúcnosti – skrátka v čase. Dianie je časové, dejiny v najvšeobecnejšom zmysle slova sú súhrnom diania v čase (126;21).

    PSF

    dejiny filozofie

     – história filozofie – 1. filozofická disciplína, ktorá skúma vznik a vývin filozofie počnúc protofilozofiou 15. stor. pr. n. l. až po filozofiu 21. stor.; v tomto prvom zmysle ide teda o výklad minulých udalostí (lat. historia rerum gestarum, angl. account of past events) vo filozofii;

         2. sám tento vznik a vývin filozofie, čiže postupnosť minulých udalostí (lat. res gestae, angl. past events), ktoré sa udiali vo filozofii.
      
         Ako disciplína filozofie (v zmysle 1.) sú dejiny filozofie skúmaním vzniku filozofie a vývinu filozofie. Dejiny filozofie ako toto skúmanie (čiže v zmysle 1.) tvoria zároveň jednu zo základných metafilozofických disciplín, pretože predmetom skúmania je tu sama filozofia (z jej genetickej a vývinovej stránky).
      
         Dejiny filozofie považujú mnohí za najlepší úvod do štúdia filozofie.
      
         Obraz vývinu filozofie, ktorý vyvstáva z jeho skúmania, závisí od kategórií alebo vôbec pojmov, ktoré intervenujú v priebehu tohto skúmania. Často sa stretávame s ambíciami podať systematický a vedecký obraz vývinu filozofie – v tomto prípade v úvahách o vývine filozofie intervenujú tak či onak chápané pojmy či kategórie filozofie, vývinu, systému a vedeckosti.
      
         Pri štúdiu dejín filozofie sa treba oboznámiť s periodizáciou filozofie.

    PSF

    dejiny filozofie – odkazy

    dejiny filozofie starogréckej

    filozofia
    filozofia 6. stor. pr. n. l.
    filozofia 5. stor. pr. n. l.
    filozofia 4. stor. pr. n. l.
    filozofia 3. stor. pr. n. l.
    filozofia 2. stor. pr. n. l.
    filozofia 1. stor. pr. n. l.
    filozofia 1. stor.
    filozofia 2. stor.
    filozofia 3. stor.
    filozofia 4. stor.
    filozofia 5. stor.
    filozofia 6. stor.
    filozofia 7. stor.
    filozofia 8. stor.
    filozofia 9. stor.
    filozofia 10. stor.
    filozofia 11. stor.
    filozofia 12. stor.
    filozofia 13. stor.
    filozofia 14. stor.
    filozofia 15. stor.
    filozofia 16. stor.
    filozofia 17. stor.
    filozofia 18. stor.
    filozofia 19. stor.
    filozofia 20. stor.
    filozofia 21. stor.
    filozofia analytická
    filozofia antická
    filozofia arabská
    filozofia ázijská
    filozofia buddhistická
    filozofia čínska
    filozofia európska
    filozofia hinduistická
    filozofia indická
    filozofia islamská
    filozofia japonská
    filozofia katolícka
    filozofia kresťanská
    filozofia matematiky
    filozofia nórska
    filozofia novoveká
    filozofia patristická
    filozofia postmoderná
    filozofia renesančná
    filozofia rímska
    filozofia severská
    filozofia scholastická
    filozofia scholastická stredoveká
    filozofia scholastická stredoveká, in: teória množín Cantorova, G.
    filozofia starogrécka
    filozofia staroveká
    filozofia stredoveká
    filozofia súčasná
    filozofia svetová
    filozofia vedy
    filozofia východná
    filozofia západná
    filozofia židovská

    periodizácia vývinu filozofie
    propedeutika filozofická

    vývin filozofie

    PSF

    dejiny filozofie starogréckej

    – časť dejín filozofie, ktorá sa zaoberá vývinom starogréckej filozofie, pričom sa však výskumne môže opierať iba diela antických filozofov, z ktorých sa nám zachovali zlomky, alebo o nich máme len takzvané doxografické správy, neisté správy či ohlasy o ich učení u neskorších autorov.

         Termínom doxografické správy sa označujú komentáre neskorších autorov k učeniu toho ktorého filozofa, ktoré sa vo vydaniach spravidla označujú písmenom A.

         Písmenom B sa označujú takzvané pravé zlomky, čiže fragmenty autentických diel jednotlivých filozofov.

         Napokon písmenom C označujeme neisté správy alebo ohlasy jednotlivých učení u neskorích autorov.

         Výnimku v označovaní tvoria pytagorovci.

         Dejiny starogréckej filozofie sa tak vo svojom výklade pokúšajú vlastne rekonštruovať významové útvary vygenerované myslením starogréckych filozofov, najmä predsokratikov.
    ::
    filozofia starogrécka

    PSF


    dejiny prírody (Weizsäcker, C. F. v.)

    – súhrn prírodného diania (126;21).

    PSF

    Descartes, René

    (1596 – 1650)

     – francúzsky filozof, zakladateľ novovekej filozofie; predstaviteľ racionalizmu, špeciálnovedný bádateľ vo viacerých prírodovedných odboroch (analytická geometria a algebra, optika, teória meteorologických javov, dioptrika, fyziológia oka, vzťah geometrie a fyziky, kozmológia, psychológia atď.). Postupom od metodického pochybovania k nepochybnému (cf. metodická skepsa) Cogito ergo sum (Myslím, teda som) začal obrat k subjektu, k vlastnej filozofii Ja. Descartes sa tým stal predovšetkým priekopníkom v oblasti kritiky poznania.
    Descartes začína s bezprostredne danou subjektívnou skúsenosťou jednotlivca.

         Jeho cieľom bolo založiť jednotnú vedu na matematickej báze. Descartes rozpracoval metódu získavania vedeckých poznatkov alebo racionálne zdôvodneného názoru: išlo tu o heuristickú metódu alebo výskumnú techniku (ars inveniendi = umenie objavovať), ktorá spočíva v postupnosti krokov zameraných na riešenie bádateľských problémov (v matematike, prírodných vedách, náboženstve i etike). Táto Descartova metóda kombinuje analýzu a syntézu, pričom analýza predstavuje rozklad problému alebo zložitého predmetu na jeho najmenšie, intuitívne rozoznateľné súčasti a syntéza ho rekonštruuje pomocou prísne logických operácii (dedukcie). Sledujúc pravidlá tejto metódy, Descartes hľadá posledné, základné, večné pravdy. Existencia týchto právd je podľa Descarta daná pravdivosť garantujúcim bohom (veracitas Dei). Sú však vlastnosti tohto boha nepochybné? V čom môže spočívať istota môjho poznania? Descartes radikalizoval svoju skepsu (pochybovanie) až k – podľa neho – nepochybnému, evidentnému východisku, ktoré sformuloval vo vete, ktorú by sme po slovensky mohli sformulovať takto: Mám vedomie, teda existujem (Cogito, ergo sum) (Anzenbacher, A.: Úvod do filozofie (1990), 78; Brugger, W. et al. (vyd.): Filosofický slovník (1994), 196).

    Vedenie a veda

         Vedenie je totožné s duchom a rozumom, ktorý sa poznaním obohacuje a posilňuje. V rozume vytvárajú všetky jednotlivé vedy i celé vedenie jednotu, od ktorej závisí poznanie všetkých vecí. Človek stojí pre úlohou uvedomiť si podstatu a možnosť ľudského poznania, aby sa na tomto základe mohol venovať štúdiu prírody. Hoci ľudský rozum má takmer neobmedzenú a metafyzickú autonómiu, veľmi úzku súvisí so skúsenosťou a so zmyslovým svetom ako so základom, na ktorom sa môže formovať a rozvíjať teoretické poznanie, vedenie a veda. Matematika a logika sa nemôžu obmedziť na dedukciu bez predchádzajúceho využitia induktívnych údajov.

    Metóda

         Nedôslednosti v získavaní určitého a neklamného vedenia vyplývajú z toho, že niet primeranej metódy. Na túto situáciu reaguje Discours sur la méthode (Rozprava o metóde), a síce o metóde dobrého riadenia sa svojím rozumom a hľadania pravdy vo vedách. Rozprava obsahuje šesť častí:

         úvahy týkajúce sa vied;
         hlavné pravidlá hľadanej metódy;
         morálne princípy odvodené z tejto metódy;
         dôkazy jestvovania Boha a ľudskej duše (čiže základy metafyziky);
         fyzikálne otázky;
         čo je nevyhnutné nato, aby skúmanie prírody pokročilo ďalej.

         Descartes najprv ukazuje, ako sa učil, aby príliš pevne neveril v nič, o čom ho presvedčoval len príklad a zvyk, a ako sa takto oslobodil od mnohých omylov, ktoré mohli zatieňovať jeho prirodzené svetlo a robiť ho menej schopným chápať. Doterajší stav vedy je neusporiadaným súborom pojmov, súdov a názorov, od ktorých sa treba oslobodiť, a na ich mieste treba vybudovať metodicky skonštruovanú vedu. Existuje veľký počet logických pravidiel, z ktorých treba dodržiavať predovšetkým štyri:

         1. žiadnu vec nemožno nikdy považovať za pravdivú dovtedy, kým ju nepoznáme celkom určite ako takú, to znamená tak jasne a zreteľne, že nezostane nijaká možnosť pochybovať o nej;
         2. každú zo skúmaných zložitých otázok treba rozložiť na toľko častí, na koľko sa len dá a na koľko to bude potrebné na jej lepšie riešenie;
         3. myslieť treba po poriadku, od predmetov, ktorých poznanie je najjednoduchšie a najľahšie, pričom treba brať do úvahy zákonité vzťahy aj medzi tými, ktoré netvoria prirodzený rad;
         4. všade treba robiť také dôkladné a celkové vyčíslenia a prehľady, aby sme si boli celkom istí, že sme na nič nezabudli.

    Metodická skepsa a prvý a najvyšší princíp filozofie

         Opierajúc sa o vyššie uvedené štyri pravidlá, treba pokračovať metodickou skepsou, to znamená pochybovať o celej doterajšej vede, aby sa dospelo k tomu, čo je absolútne určité a nepochybné, a až na tomto základe budovať novú filozofiu. Odmietnuť treba v prvom rade zmyslové klamy, nedokázané pravdy vyplývajúce z klamných predstáv celku, ilúzie snov a napokon pochlebnícke lákadlá akéhosi zlého ľstivého démona. Odmietajúc toto všetko ako klamné, musím zároveň uznať, že ja, ktorý myslím, som niečím – a táto pravda, že totiž myslím, teda som (cogito, ergo sum), je taká istá a neotrasiteľná, že ani najväčší skeptici ju nemôžu vyvrátiť.

         Tento fundamentum inconcusum (neotrasiteľný základ) tvorí prvý a najvyšší princíp filozofie. S prijatím tohto princípu sa spája uznanie existencie zvláštnej substancie – duše, ktorá je nezávislá od tela a môže sa bez neho obísť. Takto možno čisto rozumovo zdôvodniť bytie a skutočnosť a zároveň uznávať rozum za jediné a výhradné kritérium pravdivosti.
    Avšak nato, aby rozum nezablúdil, je potrebná viera v jestvovanie Boha, ktorý dodáva pravdám rozumu o tom, čo je mimo neho (v tele (v telesnej substancii, v prírode) nepochybnosť (pravdivosť) (veracitas Dei).

    Substancia, akcidencia, atribút

         Substancia je vec, ktorá pre svoje jestvovanie nepotrebuje inú vec. Každá substancia sa prejavuje určitým spôsobom – akcidenciou. Ten spôsob jestvovania, bez ktorého by substancia prestala byť vecou určitého druhu, sa nazýva atribútom.

         Substancie sa delia na hmotné a nehmotné, majúce vlastné spôsoby jestvovania a špecifické atribúty, vďaka ktorým ich možno poznať: hmotná substancia čiže teleso je ro zpriestranená a nemysliaca vec; nehmotná substancia čiže duša je nerozpriestranená vec, ktorej atribútom je myslenie.

    Res extensa (vec rozpriestranená)

         Rozpriestranenosť je atribútom telesa, pretože len ona v ňom zostáva nezmenená, kým iné vlastnosti sa môžu meniť. Celá skutočnosť je rozpriestranená a dá sa deliť donekonečna.
    Neexistuje prázdno, prázdny priestor.

         Hmota sa pôvodne rozprestierala v podobe čiastočiek (atómov), ktoré sa pohybovali v priestore.

         Zem a nebo sú z tej istej hmoty. Rozdiely v podobe hmoty sú dané len rozličným pohybom jej častí. Pohyb je iba premiestňovanie v priestore. Pohyb je v podstate relatívny. Keby existovala len jedna jediná vec, neexistoval by ani pohyb, pretože by nebol ničím merateľný. K pohybu netreba viac sily ako k udržaniu pokoja. Všetko existuje iba vďaka neustále pôsobiacej sile Boha: to, že Boh udržiava svet, je trvalé tvorenie, – creatio continua.

         Z toho, že niet prázdneho priestoru, vyplýva, že celý vesmír je vyplnený hmotou, ktorá existuje v týchto formách:

         1. mikroskopické častice, ktoré sa pri vzájomných nárazoch môžu deliť donekonečna, až do podoby toho najjemnejšieho prachu, ktorého čiastočky sa môžu pohybovať úžasťou rýchlosťou. Z častíc tohto druhu sa skladá Slnko a stálice;
         2. čiastočky ešte síce mikroskopické, avšak už pevnejšie a guľaté, ktoré svoje hrany obrúsili pri vzájomných nárazoch; z častíc tohto druhu sa skladá nebo;
         3. vä čšie kusy až veľké telesá; z tejto formy hmoty pozostáva Zem a planéty.

         Príroda sa riadi tromi zákonmi, sú to:

         1. zákon zotrvačnosti;
         2. zákon akcie a reakcie;
         3. zákon zachovania energie, tendencia k pohybu po priamke, hoci v skutočnosti ako základný pohyb existuje pohyb v kruhu.

         Z pohybu v kruhu sa najjemnejšie častice oddeľujú v tangenciálnej rovine, čím vytvárajú svetlo – tieto najjemnejšie častice sú len v Slnku a stáliciach, na Zemi sú známe iba v ohni a živočíšnych dušiach. Svetlo sa šíri tak, že v neprázdnom priestore čiastočky svetla pred sebou tlačia ďalšie čiastočky, ako keď tlačíme po rovnej ploche palicu, v ktorej sa týmto spôsobom pohybujú všetky jej čiastočky súčasne. Na začiatku uviedol Boh hmotu do pohybu takým spôsobom, že vytvoril najväčší možný chaos. Od tohto okamihu všetko dianie v univerze pokračuje podľa kauzálnych zákonitostí a hmota zákonite utvorila tú podobu vesmíru, v ktorej dnes žijeme. Boh nemôže túto zákonitosť narušiť nijakým ďalším zásahom, pretože by tak porušoval svoje vlastné dokonalé dielo.

         Pohyb bol pôvodným čiastočkám (atómom) daný prvým hýbateľom, čím sa zásah (ingerencia) tohto hýbateľa – Boha – vo svete skončila. Keď už raz hmota bola uvedená do pohybu, začala sa postupne mechanicky premieňať a samostatne rozvíjať, vytvárajúc mechanizmus kozmického slnečného systému, v ktorom planéty krúžia okolo Slnka: tak ako sa chaos postupne tríbil a zhlukovali sa prvky sebe podobné, vznikli v pôvodnom chaose víry hmoty, ktorých stredom sa stávali žeravé hviezdy a okolo nich začali oscilovať pohyby ostatných druhov hmoty. Vytváralo sa tak množstvo akýchsi sebaregulujúcich sa sústav. Pretože niet nikde prázdneho priestoru, sú aj tieto sústavy obklopené nielen svetlom, ale v prvom rade éterom (z ktorého sú nebesá), a tento element je tekutý. Unáša so sebou vesmírne sústavy, ale najmä vnútri nich planéty okolo hviezd. Všetky planéty s výnimkou Zeme sa točia okolo Slnka, ktoré sa so všetkými týmito planétami samo točí okolo Zeme. Zem sa nepohybuje, ale je pohybovaná, a to tak okolo Slnka, ako aj okolo svojej vlastnej osi, prúdmi éteru, ktoré ju unášajú ako morský prúd loď: všetky častice sú teda v pohybe, i keď sa nám zdajú byť v pokoji. Hodinky v rukách muža stojaceho na palube lode, ktorá pláva v mori, vykonávajú nesmierne množstvo pohybov, ktoré v praxi nereflektujeme: Zem sa pohybuje vedno s morom, pohybuje sa slnečná sústava atď. Platí to aj o kométach, ktoré Descartes po prvý raz chápe ako telesá rovnakej podstaty ako ostatné telesá vo vesmíre, čiže predovšetkým podrobené rovnakým zákonom.

         Okrem nebeských telies prešla takýmto vývinom aj Zem a s ňou spojený organický život a sám človek. Všetky javy a procesy, ku ktorým dochádza v tele živočíchov a človeka, sa odohrávajú mechanicky: životní duchovia sú neobyčajne jemné telieska, ktoré sa nachádzajú v krvi a od ktorých pochádza pohyb v živom organizme. Živočích je stroj pôsobiaci na základe fyziologických mechanizmov, ktorým podlieha aj psychický život, a ten je zasa súborom automatických, reflexných pohybov. Ani rastliny, ani zvieratá nemajú dušu (nerozpriestranenú a mysliacu substanciu).

    Res cogitans (vec mysliaca)

         Duša ako nerozpriestranená a mysliaca vec (res cogitans) sa objavuje až u človeka. Atribútom čiže podstatou duše je myslenie. Duša je osobitná substancia, čistá nemateriálna entita.

         Duša nemá v sebe nič z rozpriestranenosti a tým sa úplne odlišuje od tela (ako rozpriestranenej veci).

    Vzťah a interakcia duše a tela. Vášne

         „Spojenie" – presnejšie – akýsi bližší styk duše a tela spočíva v rozlievaní sa duše po tele prostredníctvom kanálikov z miesta umiestnenia duše v tele, a síce v epifýze (epiphysis cerebri), malom nepárovom orgáne v strednom mozgu, v ktorom je duša citlivá na podnety, ktoré od tela k nej dochádzajú prostredníctvom životných duchov a naopak zasa silné hnutia duše sa v epifýze prenášajú na životných duchov, ktorí uvádzajú telo do akcie. Kanáliky možno odpozorovať z prázdnych tepien v mŕtvych živočíšnych organizmoch, na ktorých Descartes uskutočňoval anatomické pokusy. Žilami tečie krv, kanálikmi (tepnami) sa rozlieva (tečie) duša, prijímajúca podnety od „životných duchov", ktoré sú v čiastočkách krvi. Duša reagovaním na tieto podnety vyvoláva primerané pohyby v tele a v jeho orgánoch. Takýmto spôsobom môžu telo i duša na seba vzájomne pôsobiť, pričom zostávajú navzájom nezávislými substanciami.

         Z tohto vzájomného pôsobenia sa rodia vášne závislé od životných duchov, rozlíšených podľa temperamentu človeka. K vášňam patrí obdiv, láska, nenávisť, túžba a smútok. K týmto vášňam čiže impulzom (pôsobiacim na dušu) dochádza len v stave spojenia duše s telom, avšak duša ako taká je od nich oslobodená.

    Teória poznania

         Prameňom a kritériom poznania je rozum. Zmyslové vnemy poskytujú poznaniu materiál. Rozumové poznanie má intuitívny charakter, čiže je bezprostredným nazeraním toho, čo je pri prítomnosti idey jasné a evidentné. Existujú tri druhy ideí:

         1. vrodené idey (ideae innatae),
         2. získané idey (ideae adventitiae),
         3. idey utvorené nami samými (ideae a me ipso factae).

         Vrodené idey sú nezávislé od vonkajšieho sveta, patria výhradne duši a rozumu, a preto sú jednoduché, jasné a zrejmé. K vrodeným ideám patria:

         idea bytia,
         idea substancie,
         idea príčiny,
         idea cieľa
         atď.

         Získané idey pochádzajú zo skúsenosti a patria k nim idey, ktoré sa utvárajú na základe pozorovania: idea dreva, idea koňa, idea človeka, idea slnka atď.

         Idey utvorené nami samými sú skonštruované na základe vrodených a získaných ideí, napr. idea sfingy.

         Vrodené idey sú samobytným a nezávislým fenoménom duše, ktorá má prirodzenú schopnosť ich vytvárať – preto sú vrodené; majú výlučne rozumový charakter a sú vždy pravdivé.
    Popri rozume má duša ja vôľu čiže schopnosť slobodne rozhodovať, schopnosť tvrdiť alebo odporovať v podobe súdu, ktorý nepatrí rozumu, ale vôli. Vôľa má omnoho širšiu pôsobnosť ako rozum, môže zahŕňať veci, ktorým človek nerozumie, voliť klam namiesto pravdy – a teda mýliť sa. Preto rozpor medzi oblasťou ľudskej vôle a oblasťou rozumu je bezprostredným zdrojom omylu, čo však neznamená, že vôľa rozhoduje aj o samom spojení pojmov v súde. Existuje možnosť poznávacieho zdokonaľovania sa človeka a jeho prechádzania od nevedenia k vedeniu, od omylu k pravde, čím sa zdôrazňuje vedúca úloha rozumu vo vzťahu k vôli, čo je aj podmienkou pravdivého poznania.

    PSF

    Descartes, René – odkazy

    substancia (Descartes, R.)

    PSF

    designát názvu

    – predmet, ktorý spadá pod názov(4;33).
    ::
    logika

    PSF

    designát pojmu

     – designát ľubovoľného názvu vyjadrujúceho príslušný pojem (4;32–33).
    ::
    logika

    PSF

    disciplína filozofická

     – disciplína filozofie – filozofický odbor alebo časť filozofie, skúmajúca istú stránku miesta človeka vo svete; filozofickou disciplínou je napríklad metafyzika, gnozeológia, etika, ontológia, axiológia, dejiny filozofie, filozofia jazyka, filozofia mysle, logika, ale aj filozofia logiky, filozofia matematiky, filozofia štátu, filozofia práva a pod.

    PSF

    disciplína filozofická – odkazy

    antropológia filozofická
    axiológia

    dejiny filozofie

    estetika
    etika

    filozofia jazyka
    filozofia vedy

    gnozeológia

    metafyzika

    ontológia

    PSF

    disciplína špeciálnovedná

     – tá ktorá špeciálna veda alebo jej časť.

    PSF

    disjunkcia vylučujúca (logika)

     – spojenie výrokov pomocou vylučujúceho disjunktora.

         Vylučujúca disjunkcia sa používa pri klasifikovaní predmetov do oddelených (navzájom sa neprenikajúcich) skupín, tried, oblastí, sfér.
    ::
    vv (logika)

    disjunktor vylučujúci (logika)

    logika

    PSF

    disjunktor (logika)

     – nevylučujúci disjunktor – logická spojka, ktorá sa používa na spájanie dvoch výrokov vyjadrujúcich zlučiteľné alternatívy, označuje sa znakom ∨ (z lat. vel – alebo) a vyjadruje sa slovom alebo.

         Na spájanie výrokov, ktoré vyjadrujú navzájom sa vylučujúce, nezlučiteľné alternatívy, sa používa vylučujúci disjunktor.
    ::
    ∨ (logika)

    logika

    PSF

    disjunktor nevylučujúci (logika)

     – p. disjunktor (logika).
    ::
    logika

    PSF

    disjunktor vylučujúci (logika)

     – logická spojka, ktorá sa používa na spájanie dvoch výrokov vyjadrujúcich vylučujúce sa, nezlučiteľné alternatívy, označuje sa znakom vv a vyjadruje sa spojením buď..., alebo... .

         Spojenie výrokov pomocou tejto spojky sa nazýva vylučujúca disjunkcia.
    ::
    vv (logika)

    logika

    spojka logická (logika)

    PSF

    diskurz

    lat.

    – používanie jazyka v podobe prehovorov alebo textov a sociálna prax spojená s používaním jazyka či znakových systémov vôbec.

    PSF


    diskurz (filozofia tradičná)

    – argumentatívna, reflektujúca a kontrolovaná forma písanej alebo hovorenej reči vyjadrujúca pojmové myslenia a protikladná vyjadrovaniu intuitívnych významových útvarov. Spojením diskurzívne myslenie sa tu potom mieni alebo označuje myslenie argumentatívne, čo najviac racionálne.
    ::
    filozofia tradičná

    PSF

    dobro

     – dokonané a teda dokonalé uspokojujúcno; hlavná súčasť prredmetu etiky.
    ::
    etika

    PSF

    Doctor Mirabilis

     – Bacon, Roger.

    PSF

    Doctor Subtilis

     – Duns Scotus, Johannes.
    ::
    filozofia

    PSF

    dokazovanie tvrdenia

     – hľadanie takých výrokov, ktorých pravdivosť je bezprostredne zrejmá alebo ktoré boli už skôr dokázané a z ktorých dokazované tvrdenie logicky vyplýva (4;11).
    ::
    dôkaz
    dôkaz tvrdenia

    logika

    PSF

    dotknutie sa

     – uskutočnenie bezprostredného spojenia.

    PSF

    dotyk

     – dotknutie sa, tesné priblíženie.

    PSF

    dôkaz

     – fakt potvrdzujúci istú mienku; dosvedčenie, svedectvo, doklad.
    ::
    dokazovanie tvrdenia
    dôkaz tvrdenia

    PSF


    dôkaz tvrdenia

    – presvedčenie sa o pravdivosti výroku jeho odvodzovaním z iných pravdivých výrokov. Výrok, ktorý sa má dokázať, sa nazýva tvrdenie (téza, predmet dôkazu, probandum). Pri dokazovaní musíme nájsť také zrejmé alebo už skôr dokázané výroky, tzv. dôkazové prostriedky alebo argumenty dôkazu, z ktorých téza logicky vyplýva. Dôkaz možno vybudovať iba na skutočne pravdivých premisách (4;49).
    ::
    dokazovanie tvrdenia

    logika

    PSF

    dôsledok

    myšlienka, ktorá vyplýva z inej (prvej) myšlienky zvanej dôvod.
    ::
    logika

    PSF

    dôvod

     – myšlienka, z ktorej vyplýva druhá myšlienka, ktorá sa označuje ako dôsledok.
    ::
    logika

    PSF

    duch absolútny (Hegel, G. W. F.)

    – nem. der absolute Geist – posledný článok vývinu ducha pri jeho prechádzaní etapami postupu k absolútnemu poznaniu. Duch vo svojom vývine postihuje absolútnu ideu nazeraním a zmyslami v umení, potom emocionálnym prežívaním v náboženstve až napokon pristupuje k formovaniu pojmu mysliaceho seba samého primerane idei vo filozofii. Plne realizovaný alebo aktualizovaný absolútny duch sa takto stáva vedomým, slobodným a nekonečným sebatvoriacnom schopným samovývoja.

         Absolútny duch je najvyššia kategória filozofického systému, najrozvinutejšia forma bytia absolútnej idey, najvyššie konkrétno. Absolútny duch je absolútna idea v štádiu svojho plného uvedomovania si seba samej.
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF

    Duns Scotus, Johannes

    (1365/1366 – 1308)

     – stredoveký filozof a teológ, predstaviteľ stredovekej scholastiky, kritik Aristotela, jeho arabských komentátorov a Tomáša Akvinského.

         Ontológia

         Boh je podľa Dunsa Scota absolútne slobodná bytosť, pred ktorou sú otvorené všetky možnosti, pričom možnosť chápe ako vnútornú logickú bezrozpornosť.

         Súcno je potom to, čomu na základe logickej bezrozpornosti neodporuje možnosť byť.

         Reálna existencia vecí je existencia náhodná, avšak možnosť existencie je symptómom existencie nevyhnutnej. Preto v metafyzike Dunsa Scota dominuje esencia nad bytím a reálna dištinkciu medzi essentia a esse pokladá nanajvýš za modálnu dištinkciu. Všetky veci majú súcnosť rovnakým spôsobom. Mnohosť a rôznosť vecí je daná zvláštnou individuálnou formou, ktorá sa od druhovej formy (natura communis) odlišuje iba formálne; Dunsovi stúpenci nazývali túto individuálnu formu haecceitas.

         
    Noetika

         Zmyslové poznanie je vzhľadom na poznanie rozumové iba príležitosťou (occasio). Poznávané reálne súcno je pre rozum látkou, ktorej ľudský intelekt dáva svojou kognitívnou aktivitou špecifický tvar.

         Pojmy sú preto určitým výtvorom rozumu; Duns mal značný vplyv na nominalistov, najmä na W. Ockhama, no ovplyvnil napríklad aj F. Suáreza.

         Dielo

    Super quattuor libros Magistri Sententiarum Quaestiones (Opus Oxoniense), medzi rokmi 1294–1308
    ::
    filozofia

    PSF

    duša

    – vnútorný svet človeka, vnútro, myseľ, duch, ktorý je predmetom záujmu filozofie, náboženstva, psychológie i umenia.

         Vo filozofii je tradične predmetom ostrej konfrontácie predovšetkým materializmu a idealizmu.

         Súčasná filozofia a v rámci nej najmä filozofia mysle tematizuje dušu pod titulom myseľ.

         V psychológii sa duša tematizuje pod titulom psychika.

    PSF

    duša – odkazy

    duša (Táles z Milétu)

    PSF

    duša (Platón)

    ‒ nesmrteľná časť človeka, príbuzná so svetom ideí. Vďaka tejto príbuznosti vzniká v duši túžba po spojení so svetom ideí, v ktorom duša pobývala pred narodením a do ktorého sa po smrti môže opäť vrátiť. Prípravou pre návrat do ríše ideí je filozofický spôsob života, zasvätený poznávaniu. Poznanie je okrem iného rozpomínanie sa (anamnésis) na to, čo duša už pred narodením videla vo svete ideí a čo po spojení s telom, ktoré je pre ňu väzením-hrobom, zabudla. Metódou, ktorá vyvoláva v duši rozpomínanie sa na svet ideí, je dalektika.
    ::
    Platón

    PSF

    duša (Táles z Milétu)

     – čosi pohyblivé (6;51).
    ::
    duša

    Táles z Milétu

    PSF

    E  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    Eco, Umberto

    (5. 1. 1932 Alessandria, Taliansko – 19. 2. 2016 Miláno, Taliansko)

     – taliansky estetik a teoretik umenia semiotického zamerania, medievalista, spisovateľ a kritik. Eco je významný predstaviteľ semiotiky a postmodernej filozofie. Umeleckoliterárne sa zameriava na historickú tematiku, jeho diela majú otvorenú sujetovú stavbu, vyznačujú sa prítomnosťou čitateľa v texte, zábavnosťou a hravosťou. Ecove umelecké diela sa ďalej vyznačujú ironickosťou (Eco ironizuje predovšetkým fanatizmus vážnosti), paradoxnosťou, často obsahujú komické situácie, podané nadpis pomocný text hlavný text tak, že ich čitatelia neraz berú príliš vážne. U. Eco skúmal estetické myslenie stredoveku, neskôr problémy moderného umenia. Prednáša estetiku na univerzite v Miláne, v nakladateľstve Bompiani riadi edíciu filozofie a sociológie literatúry. Svojou koncepciou otvoreného diela (cf. otvorenosť diela). Poetiku chápe ako operatívny program umelca, projektujúceho nielen operáciu vytvárania objektu (diela), ale aj typ jeho vnímania.

         Zoznam diel

          • Il problemo estetico in San Tommaso, 1956
          • Sviluppo dell’estetica medievala, 1959
          • Opera aperta (Otvorené dielo), 1962
          • Diario minimo, 1963
          • Apocalittici e integrati (Vizionári a konformisti), 1964
          • La struttura assente (Neprítomná štruktúra), 1968
          • Le forme de contenuto (Formy obsahu), 1971
          • Pejzaž semioticzny, 1972
          • Trattato di semiotica generale, 1975
          • Il segno (Znak), 1976
          • Il superuomo di massa (Masový superman), 1976
          • Dalla periferia dell’impero (Z periférie impéria), 1976
          • A Theory of Semiotics (Teória semiotiky), 1976
          • Zeichen. Einführung in einen Begriff und seine Geschichte, 1977
          • Lector in fabula (Čitateľ v rozprávaní), 1979
          • Il nome della rosa (Meno ruže), 1980
          • Sette anni di desidero (Sedem rokov túžby), 1983
          • Semiotica e filosofia del linguaggio, 1983
          • Pendolo di Foucault (Foucaultovo kyvadlo), 1988
          • I limiti dell’interpretazione (Hranice interpretácie), 1990
          • Stelle e stellette (Hviezdy a hviezdičky), 1991
          • Meno ruže, 1991 cf.
          • Foucaultovo kyvadlo, 1993
          • La ricerca della lingua perduta nella cultura europea (Hľadanie dokonalého jazyka v európskej kultúre), 1993
          • Sei passeggiate nei boschi narrativi (Šesť prechádzok v naratívnych lesoch), 1994
          • Kant e l’ornitorinca (Kant a vtákopysk), 1997
          • Baudolino, 2000

    PSF

    Eco, Umberto – odkazy

    kompetencia encyklopedická (Eco, U.)

    PSF

    ekvivalencia

    lat.

     – obojstranná redukovateľnosť; dva objekty sa nazývajú ekvivalentné, keď ich pozorovateľné správanie je rovnaké.

    PSF
     

    ekvivalencia (logika)

     – zložený výrok vytvorený pomocou ekvivalentoru.
    ::
    logika

    PSF

    ekvivalent

    lat.

     – to, čo má rovnakú hodnotu alebo platnosť.

    PSF

    éma

     – štruktúrna jednotka povedzme kultúry, ako filozoféma, matéma, mytéma, pragméma a pod.

         Émou kultúry je napríklad filozofia, mýtus, teológia, pojem, číslo, skrutka, kladivo, predstava stromu a pod., pokiaľ plnia kultúrotvornú funkciu, čiže umožňujú premenu zla na dobro.

    PSF

    empirický

    gr.

    – zakúsiteľný, spočívajúci na skúsenosti, založený na nej, opierajúci sa o ňu, vychádzajúci z nej, vzťahujúci sa na skúsenosť.

    PSF

    empiriokriticizmus

    gr.

    – filozofické učenie založené R. Avenariom, založené na teórii poznania, ktorej úlohu vidí v obnove čistej skúsenosti
    vyradením všetkých metafyzických významových útvarov, predovšetkým predstavy odčlenenosti subjektu a objektu, vedomia (vedomého bytia) a bytia, fyzického a psychického.
    ::
    filozofia 19. storočia

    PSF

    empirizmus logický

    ‒ filozofická koncepcia tých novopozitivistov, ktorí sa nestotožňovali s fenomenalistickými postojmi novopozitivizmu alebo ich opustili. Predstaviteľmi logického empirizmu sú: Hans Reichenbach, Philipp Frank a ď.

    PSF

    entita

    lat.

     – hocičo reálne (anything real), hocičo, o čom možno mať informácie, hocičo, o čom môžeme niečo vedieť, predpokladať, o čom sa môžeme domnievať, že má nejaké vlastnosti, čo môžeme opísať, čo môže byť predmetom našich úvah, túžob, hodnotenia; niečo existujúce, jestvujúce, nejaká vec, bytosť, bližšie neurčený útvar skutočnosti/vedomia, nie je napríklad určené ani to, či je naozaj skutočný, predpokladaný, domnelý, chcený, potrebovaný a pod. Entitou je napr. útvar významový, významový proces, stránka materiálnej skutočnosti, ľudské indivíduum, vodník, Slnko, vzťah, bylina, anjel, klinec, bunka a pod.

         Dôležitým delidlom entít je to, či existujú naším pričinením, alebo bez neho. Entity existujúce bez nášho pričinenia sú danosti.

         Najdôležitejším typom entít, ktorých sa týkajú heslá práve čítaného slovníka, sú filozofémy.

         Na entitách študujeme najmä 1. momentálny prierez ich štruktúrou, 2. genetickú a dynamickú dominantu ich štruktúry, 3. nevyhnutné externé súvislosti ich štruktúry.
    Entita je súcno nejakej veci, jej súcnosť, to "že" na rozdiel od "čo".

         Pojem entity je základný pojem scholastiky. Klasickým spôsobom rozpracoval kategóriu entity Tomáš Akvinský.
    V sociológii sa hovorí o entite v súvislosti s modelovým výsekom sociálnej reality.

         Zložka entity sa nazýva moment.

    PSF

    entita abstraktná

     – entita vyčlenená odhiadnutím od niektorých vlastností alebo vzťahov.

    PSF

    esencia

    lat.

    podstata, bytnosť, to, čo robí vec práve tým, čím je, čím sa od každej inej veci odlišuje. Esencia je preto tým, výsledkom poznania čoho je pojem danej veci.

         Esenciu tradične považujú za imanentný dôvod danej veci, ktorý určuje jej existenciu. V tomto zmysle je esencia obmedzujúcim prvkom existencie.

         Esencia je imanentný dôvod všetkých vlastností veci, a to tak trvalých atribútov, alebo prechodných (nie nevyhnutných) akcidentov.

         Vedou o esenciách je eidetická veda.

    PSF

    estetika

    gr.

     – filozofická disciplína (filozofická estetika) alebo veda (špeciálnovedná estetika), ktorá sa zaoberá podstatou a zákonmi krásy v umení, živote a prírode.
      
    PSF

    estetika – odkazy

    Eco, Umberto

    filozofia

    krása
    krása (estetika stredoveká)

    páčenie sa

    PSF


    etika

     – filozofia mravnosti alebo filozofická disciplína, ktorej predmetom je morálka a mravnosť, rozlišovanie medzi dobrom a zlom.

    PSF

    etika – odkazy

    altruizmus

    dobro

    probabilizmus etický

    svedomie

    špinavosť

    PSF

    existencializmus

    lat.

     – filozofia existencie – smer súčasnej filozofie, ktorého vplyv bol najmocnejší v rokoch 1920 – 1960.

         Termín existencializmus zaviedol F. Heinemann.

         Existencializmus nadviazal o. i. na myslenie B. Pascala, S. Kierkegaarda, Unamuna, Dostojevského, Nietzscheho a Husserla.

         Existencializmus v odmietavej reakcii voči metodologizmu a gnozeologizmu začiatku dvadsiatych rokov nášho storočia sústreďuje svoju pozornosť na ontologickú problematiku: bytie nie je podľa existencialistov ani empirická realita, ktorá nám je daná vo vnímaní, ani racionálna konštrukcia, ktorú nám poskytujú vedy, ani inteligibilná realita, za ktorú ho považuje tradičná špekulatívna filozofia. Bytie je to, čo sa nám odhaľuje v našom vlastnom bytí (označovanom existencialistami ako existencia), a síce ako niečo transcendentné, a javí sa nám alebo ho prežívame ako tajomstvo.

         Interpretácia bytia a existencie sa u predstaviteľov existencializmu odlišuje v súlade s matricou kategórií, ktoré intervenujú v ich filozofickej reflexii: rozlišuje sa tzv. teistický existencializmus (kľúčovou a často zároveň explicitne fungujúcou kategóriou, ktorá tu intervenuje vo filozofickej reflexii, je kategória boha) a tzv. ateistický existencializmus (v matrici kategórií intervenujúcich v jeho filozofickej reflexii buď nie je prítomná kategória boha, alebo ak je prítomná, tak nemá kľúčové postavenie).

         Predstavitelia existencializmus: Abbagnano, Nicola.


    PSF

    F  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    fainesthai

    gr.

     – udalosť vyjavovania sa.

    PSF

    fainomenon (Kant, I.)

     – to, čo je vnímané zmyslami.

    PSF

    fakt

    lat.

     – niečo overené, dané, skutočnosť, to, čo je, alebo čo sa deje, to, ako sa to má s vecami; stav vecí, skutočnosť, to, čo stojí proti myšlienke, predstave, prianiu a vzdoruje im ako vonkajší prvok. Fakt je niečo, čo je v protiklade k všetkému iluzórnemu alebo prosto vymyslenému, ale aj proti tomu, čo je podľa určitých pravidiel myslenia nevyhnutné – odtiaľto morálne a právne rozlíšenie medzi tým, čo je de facto a de iure. S tým súvisí aj Kantovo rozlíšenie medzi tým, čo je, a tým, čo má byť.

         Rozlišuje sa najmä vedecký fakt od bezprostredného faktu.

         Pojem faktu závisí od významových útvarov, ktoré intervenujú v priebehu vzniku tohto pojmu, napr. logický alebo metodologický pojem faktu sa opiera o pojem vety a o pojem fixovania empirického poznania, podľa čoho sa hovorí, že fakt je veta, ktorá fixuje empirické poznanie alebo výsledok empirického poznávania. Logika alebo metodológia vedy potom pojem faktu kontraponuje pojmu teórie a pojmu hypotézy.

    PSF

    fakt empirický

     – vedecký fakt, reprezentujúci bezprostredné bytie skutočnosti, jej zjavný pohyb. Empirický fakt je hodnoverný poznatok vyčlenený z poznatkov získaných na základe systematického pozorovania, merania a experimentovania po ich klasifikácii a typologizácii. Empirický fakt je prakticky overený a teoreticky zdôvodnený empirický poznatok; nemožno ho vyvrátiť ako niečo nepravdivé, môže sa však ukázať, že je neuplne pravdivý.

         Empirický fakt je "zložitý štruktúrovaný celok obsahujúci tieto komponenty: a) lingvistický (spätosť s istým pojmovým, jazykovým aparátom); b) perceptívny (spätosť s istým zmyslovým obsahom); c) materiálno-praktický (spätosť so súhrnom materiálno-technických zariadení, prístrojov); d) teoreticko-významový (zaujíma určité miesto v nejakom teoretickom systéme)."

         Empirické fakty sa vyjadrujú vo forme empirických výrokov, prostredníctvom ktorých sa hodnotia, klasifikujú, typologizujú a napokon spredmetňujú v podobe rozličných zápisov (vedeckých protokolov), tabuliek a grafov (Cf 144;122 an., 69;98).

    PSF

    fakt teoretický

    – vedecký fakt, reprezentujúci srostredkované bytie skutočnosti (ej vnútorne nevyhnutný pohyb) (144;122).

    fakt vedecký

    – relatívne hodnoverný (teoreticky zdôvodnený a prakticky dostatočne overený) poznatok.

         Vedecké fakty sa členia na

          ● empirické fakty
              a
          ● teoretické fakty (144;122).
    ::
    teória poznania

    veda

    PSF

    falošnosť

     – neúprimnosť, pokryteckosť; ľstivosť.

    PSF

    falzifikácia

    lat.

    – spôsob overenie pravdivosti empirickej teórie spočívajúci v zistení, že niektorý z jej logických dôsledkov je nepravdivý; ak je to tak, potom teória je nepravdivá.

         Falzifikácia sa opiera o modus tollens:

             Z teórie T vyplýva dôsledok d,
             dôsledok d je nepravdivý,
             teda aj teória T je nepravdivá.


         Keďže množina dôsledkov, ktoré vyplývajú z teórie, je konjunkcia, stačí jeden nepravdivý dôsledok na to, aby celá konjunkcia dôsledkov bola nepravdivá.

         No keďže teória sa zvyčajne skladá z viacprvkovej množiny výrokov, nepravdivý dôsledok nemusí falzifikovať celú túto množinu.

    PSF


    farizejskosť

     – pokryteckosť.

    PSF

    fenomén

    gr.

     – úkaz; jav daný v skúsenosti; jav nazeraný zmyslami alebo intelektuálne.

         Fenomén treba odlišovať od pojmu fenoménu alebo od akýchkoľvek iných významových útvarov, ktoré si ľudia vytvárajú pri svojom poznávaní fenoménov. Povedzme fenomenologické chápanie fenoménu sa odlišuje od Kantovho chápania fenoménu.
    ::
    prejav

    PSF

    Ferekydes zo Syru

    (okolo polovice 6. stor. pr. n. l.)

    – grécky filozof alebo skôr ešte mytograf a teogonista, v straroveku uvádzaný niekedy ako jeden zo siedmich mudrcov, autor najstaršieho gréckeho prozaického diela Heptamýchos (Jaskyňa so siedmimi kútmi) alebo Theogoniá, z ktorého sa zachovalo niekoľko zlomkov a v ktorom alegorickým spôsobom opísal vývin sveta počnúc božstvami Ζὰς [Zas] (Zeus), Χρóνος [Chronos] (Čas) a Χθονíη [Chthonié] (Chtonia, Zem), ktoré boli vždy (ἀεὶ [aei]).

         V priebehu ďalšieho vývinu teogónie nadobudne toto božské trio podobu Zeus, Kronos a Gé resp. Héra (cf 9;70 an.).
    ::
    filozofia 6. stor. pr. n. l.
    filozofia antická
    filozofia starogrécka
    filozofia staroveká

    Syros (ostrov Grécku), in: Apendix

    Web:
    Ferekýdés ze Syru, in: Wikipedie

    PSF

    Fichte, Johann Gottlieb



    (19. 5. 1762 Rammenau (Oberlausitz) – 27. 1. 1814 Berlín)

     – nemecký filozof vychádzajúci z Kantovho etického rigorizmu a aktivizmu. Fichte sa vedome rozhoduje pre idealistickú filozofickú pozíciu s cieľom vybudovať metafyzický systém.

         Filozofiu Fichte chápe ako vedeckú sebareflexiu kreatívno-etickej aktivity osobnosti zvanej Ja (Ich) a preto aj svoju filozofiu nazýva "vedoslovie (Wissenschaftslehre)".

         Podľa Fichteho je Ja vedno duchom, vôľou, mravnosťou i vierou a v podstate je to fundamentálna substancia, z ktorej všetko prýšti, absolútny subjekt; je to jediná absolútna činnosť vyznačujúca sa tým, že sa z nej rynie (a od nej závisí) vedomé Ja ako aj Neja (Nicht-Ich) čiže veci pokladané za iné než je moje Ja.

         Ja je podľa Fichteho akási neosobná tvorivá činnosť, z ktorej sa odvodzuje každá individuálna myseľ. Človek i svet sú výrazom onoho nadosobného Ja. Fyzický svet je pritom materiál činnosti človeka. Všetko, čo sa žiada činnosti onoho zákulisného Ja, je mravné a radí sa k tomu aj pestovanie tela, ducha a zapájanie sa do spoločenstva ľudí. Práca na fyzickom svete ako práca kultúrna (kultivujúca) je možná iba ako práca spoločná.

         Občania štátu majú popri práve na formálnu slobodu a ochranu pred zvôľou aj právo na vlastníctvo majetku, pracovnú príležitosť a podiel na výnosoch štátneho hospodárstva.

         Fichte v snahe vyhýbať sa kritike zo strany ortodoxných náboženských inštitúcií, necháva svoj výklad vyznievať občas tak, akoby mal na zreteli tradične chápaného Boha a nie transcendentné, nadosobné Ja ako zdroj všetkých aspektov sveta.

         Dielo:

         Wissenschaftslehre (Vedoslovie), 1794
         Grundlage des Naturrechts (Základy prirodzeného práva), 1796/97
         Das System der Sittenlehre (Systém mravouky), 1798
         Die Bestimmung des Menschen (Poslanie človeka), 1800
         Der geschlossene Handelsstaat (Uzavretý obchodný štát), 1800
         Die Anweisung zum seligen Leben oder auch die Religion (Návod k blaženému životu alebo o náboženstve), 1806
         Die Grundzüge des gegenwärtigen Zeitalters (Charakteristické črty prítomnosti), 1806

    PSF

    Fichte, J. G. – odkazy

    činnosť (Fichte, J. G.)

    Ja (Fichte, J. G.)

    Neja (Fichte, J. G.)

    princíp prvý absolútne (Fichte, J. G.)

    subjekt absolútny (Fichte, J. G.)

    vedomie (Fichte, J. G.)
    vedoslovie (Fichte, J. G.)

    Literatúra

    Fichte, J. G.: Základy všeobecného vedoslovia, in: Antológia z diel filozofov 6 Novoveká racionalistická filozofia, Bratislava 1970, s. 550–588. [245]

    PSF

    filozof

    gr.

     – gr. φιλóσοφος priateľ, milovník múdrosti – individuálny subjekt filozofického osvojovania si sveta, tvorca alebo rekreátor filozofických významových útvarov, osoba vykonávajúca filozofickú činnosť, ale i študent odboru filozofia alebo filozofickej fakulty, či mudrlant.

         Spočiatku filozofa chápali ako bádateľa (pozri napríklad u Herakleita).

         Neskôr filozofa chápali ako typ človeka, ktorý sa snaží o poslednú, všeobsiahlu jasnosť a pravdu.

         Skupinu filozofov s jednotným štýlom tvorby filozofických významových útvarov označujú ako filozofický smer. Filozofi sa (alebo ich) niekedy zoskupujú do filozofických škôl, a to zvyčajne v nadväznosti na tvorbu vynikajúceho filozofa, podľa mena ktorého sa potom aj to ktoré filozofické učenie, smer alebo škola nazýva, napríklad aristotelizmus, karteziánstvo, kantovstvo, hegelovstvo, marxizmus, tomizmus a tak ďalej.

         V stredoveku označovali titulom „Filozof“ Aristotela.

    PSF

    filozoféma

    gr.

     – éma čiže štrukturálny prvok filozofie, a to buď materiálny alebo ideálny, duchovný; napríklad filozofické tvrdenie, filozofické učenie, filozofická teória (a iné filozofické útvary), ďalej filozof, filozofický smer, filozofická škola, filozofický významový útvar atď.

         Pojem filozofémy je veľmi dôležitým nástrojom metafilozofie

         Pojem filozofémy (= nocionálna metafilozoféma) je výsledkom poznania podstaty filozofémy a neslobodno ho stotožňovať so samou filozofémou, ktoré je súčasťou predmetu metafilozofie a nie metafilozofie samej.

    PSF

    filozofémológia

    gr.

    – časť metafilozofie vyčleňujúca, skúmajúca, opisujúca a vykladajúca filozofémy.

    PSF

    filozofia

    gr.

     – osobitný spôsob osvojovania si sveta človekom, vyznačujúci sa (z pohľadu tohto slovníka) hľadaním, skúmaním a rozširovaním predpokladov premeny spoločnosti na kultúrne spoločenstvo a človeka na jeho člena, čiže na kultúrnu bytosť (bytosť pretvárajúcu zlo na dobro a škaredé na krásno).

         Výraz filozofia má viacero významov:
      
         1. Filozofia sa pôvodne chápala ako láska k múdrosti alebo hľadanie múdrosti;
      
         2. Filozofia je teória alebo logická analýza princípov, o ktoré sa opiera konanie, myslenie, poznanie a na ktorých spočíva povaha sveta: filozofia zahrnuje etiku, estetiku, logiku, epistemológiu čiže gnozeológiu, metafyziku, ontológiu a ďalšie filozofické disciplíny.
      
         3. Filozofia sa chápe aj ako všeobecné princípy alebo zákony takých oblastí, ako poznanie, činnosť atď. (filozofia ekonómie).
      
         Hoci sa filozof necháva viesť poznatkom, že nemožno vedieť nič definitívne zaručené, predsa len sa oduševňuje želaním priblížiť sa k pravde alebo múdrosti. Lenže filozofia nikdy neopúšťa pochybovanie, či dosiahne tento cieľ. Preto je filozofia skôr hľadaním a formulovaním otázok než hľadaním a formulovaním odpovedí.
      
         Filozofia je myšlienkové úsilie, ktoré sa zameriava na najvšeobecnejšie princípy bytia a usiluje sa určiť tieto princípy v ich všeobecnosti. V tomto jej úsilí intervenuje sada významových útvarov, v rámci ktorej plní kľúčovú funkciu konfigurácia jadrových filozofických kategórií. V doterajšom vývine filozofie možno vyčleniť tri historické typy tejto konfigurácie:
      
         I. historický typ filozofie, ktorý sa uplatňoval v staroveku a stredoveku má ako ústrednú kategóriu kvality.
      
         II. historický typ filozofie sa rozvíja v novoveku za intervencie ústrednej kategórie vzťahu.
      
         III. historický typ filozofie sa uplatňuje v súčasnosti a za ústrednú v nej intervenujúcu kategóriu sa zvykne považovať tak či onak chápané všesceľujúcno, napríklad kategória vývinu/evolúcie, celku, dialektického protirečenia atď., čo závisí od filozofickej proveniencie toho, kto uskutočňuje kategoriologické skúmanie filozofie v rámci metafilozofie.
      
         Filozofia sama je predmetom metafilozofie.
      
         Poznať filozofiu znamená poznať
      
         1. momentálny prierez štruktúrou filozofie,
      
         2. vznik a vývin štruktúry filozofie čiže jej genetickú a dynamickú dominantu,
      
         3. nevyhnutné externé súvislosti štruktúry filozofie.
      
         Študovať filozofiu možno systematicky (študovať jednotlivé filozofické disciplíny a ich súvislosti) a historicky (študovať dejiny filozofie).
      
         Výskumom filozofie sa zaoberá metafilozofia.
      
         Systemologicky možno na filozofii rozlíšiť filozofémy, štruktúru filozofie a systém filozofie.

    PSF

    filozofia – odkazy

    Kompletný zoznam odkazov k článku filozofia je totožný s Registrom filozofickej časti. Literatúra k tomuto článku je zasa totožná so Zoznamom literatúry. Tu nasleduje iba výber odkazov:

    dejiny filozofie
    disciplína filozofická

    gnozeológia

    katedra filozofie
    kategória filozofická
    kategoriológia

    metafilozofia
    metafyzika

    ontológia

    skúmanie filozofické

    štruktúra filozofie

    teológia prirodzená

    univerzum významové filozofické
    útvar významový filozofický

    vývin filozofie
    vznik filozofie

    PSF

    filozofia (Herbart, J. F.)

    ‒ spracúvanie pojmov (Bearbeitung der Begriffe), a to tak po stránke formálnej, ako aj látkovej. V prvom prípade spracúvaním pojmov povstáva logika. Spracúvanie látky pojmov tvorí náplň metafyziky.
    ::
    PSF

    filozofia 6. stor. pr. n. l.

     – počiatky starovekej filozofie, zrod sebareflexie kultúry v Číne v učení Lao-c'a a Konfucia, v Indii v učení autorov upanišad (v súhlasnej nadväznosti na védsku protofilozofiu) a v učení Buddhu (v zaujímaní kritického odstupu k védskej tradícii).

         Na Západe (v starovekom Grécku) začína filozofia prechodom od mýtu k logu u Hesioda a vypracúvaním staršej iónskej prírodnej filozofie v myslení Tálesa, Anaximandra a Anaximena; Pytagoras rozvíja svoju mystiku čísel a vzniká škola eleatov. Ide tu o pokusy vysvetľovať svet z neho samého. Základnou otázkou sa stáva: z čoho svet vznikol so všetkým, čo v ňom je. Predmetom skúmania sa tu stáva príroda (fysis), premýšľa sa o vzniku a štruktúre sveta, hľadá sa prvopočiatok (arché) alebo prvopočiatky, elementy (archai) sveta z ktorých všetko vzniká a na ktoré sa všetko zánikom zasa obracia.

    PSF

    filozofia 6. stor. pr. n. l. – odkazy

    Anaximandros
    Anaximenes

    Ferekydes zo Syru
    filozofia
    filozofia staroveká

    škola milétska

    Táles z Milétu

    Xenofanes z Kolofónu

    Literatúra

    Antológia z diel filozofov. I. zv. Predsokratici a Platón, Bratislava 1970. [6]

    PSF

    filozofia 5. stor. pr. n. l.

     – druhé storočie vývinu starovekej filozofie.

    PSF

    filozofia 5. stor. pr. n. l. – odkazy

    filozofia
    filozofia staroveká

    Xenofanes z Kolofónu

    PSF

    filozofia 4. stor. pr. n. l.

     – tretie storočie vývinu starovekej filozofie.

    PSF

    filozofia 4. stor. pr. n. l. – odkazy


    Aristoteles

    filozofia
    filozofia staroveká

    Platón

    PSF

    filozofia 3. stor. pr. n. l.

     – štvrté storočie vývinu starovekej filozofie.

    PSF

    filozofia 3. stor. pr. n. l. – odkazy


    filozofia
    filozofia staroveká

    PSF

    filozofia 2. stor. pr. n. l.

     – piate storočie vývinu starovekej filozofie.

    PSF

    filozofia 2. stor. pr. n. l. – odkazy


    filozofia
    filozofia staroveká

    PSF

    filozofia 1. stor. pr. n. l.

     – šieste storočie vývinu starovekej filozofie.

    PSF
    filozofia 1. stor. pr. n. l. – odkazy


    filozofia
    filozofia staroveká

    PSF

    filozofia 1. stor.

     – siedme storočie vývinu starovekej filozofie.

    PSF

    filozofia 1. stor. – odkazy


    filozofia
    filozofia staroveká

    PSF

    filozofia 2. stor.

     – ôsme storočie vývinu starovekej filozofie.

    PSF

    filozofia 2. stor. – odkazy


    filozofia
    filozofia staroveká

    PSF

    filozofia 3. stor.

     – deviate storočie vývinu starovekej filozofie.

    PSF

    filozofia 3. stor. – odkazy


    filozofia
    filozofia staroveká

    PSF

    filozofia 4. stor.

     – desiate storočie vývinu starovekej filozofie.

    PSF

    filozofia 4. stor. – odkazy


    filozofia
    filozofia staroveká

    PSF

    filozofia 5. stor.

     – jedenáste (posledné) storočie vývinu starovekej filozofie.

    PSF

    filozofia 5. stor. – odkazy


    filozofia
    filozofia staroveká

    PSF

    filozofia 6. stor.

     – zárodky stredovekej filozofie.

    PSF

    filozofia 6. stor. – odkazy


    filozofia
    filozofia stredoveká

    PSF

    filozofia 7. stor.

     – druhé storočie vývinu stredovekej filozofie.

    PSF

    filozofia 7. stor. – odkazy


    filozofia
    filozofia stredoveká

    PSF

    filozofia 8. stor.

     – tretie storočie vývinu stredovekej filozofie.

    PSF

    filozofia 8. stor. – odkazy


    filozofia
    filozofia stredoveká

    PSF

    filozofia 9. stor.

     – štvrté storočie vývinu stredovekej filozofie.

    PSF

    filozofia 9. stor. – odkazy


    filozofia
    filozofia stredoveká

    PSF

    filozofia 10. stor.

     – piate storočie vývinu stredovekej filozofie.

    PSF

    filozofia 10. stor. – odkazy


    filozofia
    filozofia stredoveká

    PSF

    filozofia 11. stor.

     – šieste storočie vývinu stredovekej filozofie.

    PSF
    filozofia 11. stor. – odkazy


    filozofia
    filozofia stredoveká

    PSF

    filozofia 12. stor.

     – siedme storočie vývinu stredovekej filozofie.

    PSF

    filozofia 12. stor. – odkazy


    filozofia
    filozofia stredoveká

    PSF

    filozofia 13. stor.

     – ôsme storočie vývinu stredovekej filozofie.

    PSF

    filozofia 13. stor. – odkazy


    filozofia
    filozofia stredoveká

    Tomáš Akvinský

    PSF

    filozofia 14. stor.

     – deviate storočie vývinu stredovekej filozofie.

    PSF

    filozofia 14. stor. – odkazy


    filozofia
    filozofia stredoveká

    PSF

    filozofia 15. stor.

     – desiate (posledné) storočie vývinu stredovekej filozofie.

    PSF

    filozofia 15. stor. – odkazy


    filozofia
    filozofia stredoveká

    PSF

    filozofia 16. stor.

     – prvé storočie vývinu novovekej filozofie.

    PSF

    filozofia 16. stor. – odkazy


    filozofia
    filozofia novoveká

    PSF

    filozofia 17. stor.

     – druhé storočie vývinu novovekej filozofie.

    PSF

    filozofia 17. stor. – odkazy


    filozofia
    filozofia novoveká

    PSF

    filozofia 18. stor.

     – tretie storočie vývinu novovekej filozofie.

    PSF

    filozofia 18. stor. – odkazy


    filozofia
    filozofia novoveká
    filozofia populárna

    PSF

    filozofia 19. stor.

     – do 2. tretiny storočia zavŕšenie vývinu novovekej filozofie a od 3. tretiny storočia vývin súčasnej filozofie.

         Filozofia 19. storočia je sebareflexívna súčasť kultúry 19. stor., v ktorej nastáva prechod, úpadok a vedomie úpadku, šíri sa látka, veda. Filozofia 19. storočia svojimi prvými troma decéniami zahrnuje poslednú etapu novovekej filozofie; ďalšie roky 19. storočia sa zvyknú zaraďovať do súčasnej filozofie.

         Východisko filozofie 19. storočia vymedzuje Maine de Biran vracajúci sa "k Descartesově učení a jeho ‘cogito’ učinil východiskem pro poznání lidské duše: její podstata ‘nám zůstává právě tak skryta jako u čehokoli jiného ve vesmíru’. Což člověk nikdy nic ze sebe sama nepochopí? A přece: ‘Každý jednotlivec zná sám sebe certissima scientia a clamante conscientia aspoň jako sílu, která jednáa působí prostřednictvím vůle.’ Člověk sám sebe chápe jako ‘individualitu’, vnímá se jako úsilí, jako ‘já-silu … já-moc … Bezprostřední pocit síly … není ničím jiným než pocitem naší vlastní existence, od něhož je neodlučitelný pocit aktivity’; přináší ‘bezprostřední a zřejmé poznání’, které neumožňují ani smysly, o něž se opírá poznání’, které neumožňují ani smysly, o něž se opírá realismus, ani myšlení, na než spoléhá klasicismus.

         V této jediné větě byly vytyčeny a jasnozřivě odhaleny tři základní políře romantismu a 19. století: individualismus, čerpající z intuice subjektivního života, chápaného jako živoucí síla. Tato síla zahrnuje navíc ‘ustavičnou snahu o změnu stavu’. Bylo možné jasněji vysvětlit, že pevná a konečná pravidla už přestávají platit a že umění vykročí vstříc velkému tvůrčímu dobrodružství a nekonečným revolučním výbojům? Od definice BYTÍ, na níž sa vázala stará filosofie, především kartaziánská, se přecházelo k dobrodružství neustálé změny, jehož závratností se opájeli zejména němečtí myslitelé (243;21)".

         Sila filozofie a vzdelaných filozofov v priebehu 19. stor. slabne, premieňa sa na prázdne a ľubovoľné systémy bez významu. Vznikajú dejiny filozofie, ktoré po prvý raz sprístupňujú celý historický materiál. Sila samej filozofie žije už iba výnimočne, pre súčasníkov je bezvýznamná, a potom už len vo vede.

         Nemecká profesorská filozofie je učená, plná snaživosti a horlivosti, rozsiahla, nežije však už fakticky z energie ľudského bytia, ale zo sveta univerzít, meštiackej kultúry a jej hodnotami vzdelanosti, z jej vážnosti plnej dobrej vôle a jej medzí. Aj tie najvýznamnejšie postavy, ako napr. Fichte junior, Lotze, študujeme skôr kvôli oboznámenosti než kvôli ich substancii.

         Originálnymi filozofmi tej doby sú Kierkegaard a Nietzsche. Obaja bez systému, obaja sú výnimkami a obeťami. Uvedomujú si katastrofu, hovoria neslýchané pravdy a neukazujú nijakú cestu. V nich je doba podrobená nemilosrdnej sebakritike, ktorá nemá obdobu v celých doterajších dejinách (242;126).

         Psychológia a sociológia, ktoré sa do 19. storočia považovali za filozofické disciplíny, sa postupne vyčleňujú ako samostatné vedné disciplíny.

    PSF

    filozofia 19. stor. – odkazy

    empiriokriticizmus

    filozofia
    filozofia 18. stor.
    filozofia 20. stor.
    filozofia novoveká

    Herbart, Johann Friedrich

    Mach, Ernst

    Ziehen, Theodor

    PSF

    filozofia 20. stor.

     – etapa vývinu súčasnej filozofie a sebareflexívna súčasť kultúry 20. stor., ktorá nadväzuje na filozofiu 19. stor. a predchádza filozofii 21. stor. a pre ktorú je príznačná existencia predovšetkým troch veľkých skupín filozofických pozícií: pozície orientované fenomenologicky, pozitivisticky a marxisticky (cf. 1;48).

         Hlavnými kontinentmi, na ktorých sa v 20. stor. rozvíjajú filozofické idey, smery a hnutia, sú Európa a USA (220;549).

         Metodologicky by sa dali vo filozofii 20. stor. vyčleniť nasledovné prúdy: filozofie postupujúce

         1. špekulatívne,
         2. transcendentalisticky,
         3. fenomenologicky a/alebo hermeneuticky,
         4. jazykovoanalyticky a/alebo rekonštrukcionisticky,
         5. dialekticky.

         Po medzivojnovej etape vonkajšieho dopĺňania sa týchto metód, dochádza postupne po 2. svetovej vojne k prelínaniu sa (napr. k zrastaniu, k synkréze, k synkríze a pod.) alebo striedaniu sa týchto metód v rámci jednej filozofie alebo filozofickej školy.

         Charakteristickou črtou filozofie 20. stor. je ne-systematickosť.

         Hlavnou témou filozofie 20. stor. je jazyk.

         K smerom filozofie 20. storočia patria:

          • filozofia života,
          • novopozitivizmus,
          • neorealizmus,
          • kritický realizmus,
          • fenomenológia,
          • existencializmus,
          • filozofická antropológia,
          • hermeneutika,
          • neomarxizmus,
          • frankfurtská škola (kritická teória),
          • analytická filozofia,
          • štrukturalizmus,
          • postštrukturalizmus,
          • postmodernizmus.

    PSF

    filozofia 20. stor. – odkazy

    filozofia
    filozofia 19. storočia
    filozofia 21. storočia
    filozofia analytická
    filozofia postmoderná
    filozofia súčasná

    Kuhn, Thomas Samuel

    Mach, Ernst

    Russell, Bertrand

    Ziehen, Theodor

    Web:
    Zoznam filozofov narodených v 20. storočí, in: List of philosophers born in the 20th century (Wikipedia)

    PSF

    filozofia 21. stor.

     – etapa vývinu súčasnej filozofie, ktorá nasleduje po filozofii 20. stor. a sebareflexívna súčasť kultúry 21. storočia. Kľúčovou udalosťou, ktorej reflexia ovplyvňuje filozofiu 21. storočia, je teroristický útok na Svetové hospodárske centrum v New Yorku a na Pentagon vo Washingtone 11. septembra 2001, ktorý inkorporoval o. i. obsedantne sa navracajúci scenár katastrofických filmových a literárnych útvarov z produkcie USA v minulom storočí.

         Pre rozvoj filozofie 21. storočia je nevyhnutné reflektovať poznatky zhromažďované v rámci budovania takých teórií, aké predstavuje napríklad M-teória, a zohľadňovať špeciálnovednú sebareflexiu kľúčových postáv špeciálnovedného výskumu 21. storočia, ako napríklad S. Hawkinga (240).

         Náplň filozofie 21. storočia tvorí postupné triezvenie z postfilozofického ošiaľu konca dvadsiateho storočia, obhliadka filozofického terénu, rozpamätávanie sa na racionalizmus, konštruktivizmus a systematickosť či systémovovosť filozofie, samozrejme pri reflexii toho, za akú cenu sa k filozofickému vytriezveniu dochádza, o. i. na pozadí skontinuálnenia vojen, terorizmu, ekologickej a migračnej krízy a nástupu superzložitosti všetkých ťažkostí, v ktorých sme sa ocitli.

         Dominantnou charakteristikou filozofie 21. storočia je interkulturalita v najširšom zmysle slova, t. j.

         1. v zmysle polylógu až splývania medzi svetovými tradíciami tzv. východnej a západnej filozofie, ale aj tzv. severnej a južnej (subsaharskej, rovníkovej, pacifickej) filozofie i tradíciami inšpirujúcimi sa predkolumbovskofilozofickým zahliadnutím miesta človeka vo svete;

         2. v zmysle interkultúrnozonálneho polylógu filozofií, vied, náboženstiev, umení až po alternativistické videnie miesta človeka vo svete;

         3. vo svetle utvorenia sa načrtnutého filozofického diskurzu sa zmenila aj povaha filozofickej sebareflexie čo do svojich vlastných dejín: ani historickofilozofická reflexia sa nevyhýba informatizácii a komputerizácii. Bez prostriedkov, ktoré filozofii ponúka matematizovaná veda je dnes filozofická reflexia superkomplikovaných ťažkostí, ktoré sú neodstrániteľnou súčasťou jej predmetu popri jeho tradičných ontologických, epistemologických, etických atď. zložkách, nemysliteľná.

         Situácia, v ktorej sa ocitla filozofia 21. storočia, nastoľuje kardinálne nové úlohy pred filozofickým školstvom, ktoré opúšťa svoju tradičnú vežu zo slonovinovej kosti a vstupuje do fázy výchovy budúcich filozofov k praktickej orientácii v teréne superzložitých ťažkosti nepredvídateľnej povahy jednak vo filozofoch samých (v ich vnútri), jednak v postglobálnej umierajúcej (alebo už mŕtvej?) svetovej civilizácii.

         No sú tu aj radikálne optimistické filozofie, ako napríklad transhumanizmus, ktorých optimizmus však priškrcuje polypolarizácia rozloženia svetových mocenských centier, pripomínajúca situáciu pred prvou svetovou vojnou, ale s možnosťou zničenia ľudstva vôbec. Tieto nové okolnosti existencie filozofie a kultúry 21. storočia alebo nový zlom v dejinách ľudstva spočívajú v relativizácii miesta doposiaľ v našej dobe najmocnejšieho impéria (Spojených štátov), čo pochopiteľne filozofov nenecháva ľahostajnými a napriek novej mocnej reideologizácii ich núti radikalizovať svoju reflexiu interkulturality a interkulturzonality.

    PSF

    filozofia 21. stor. – odkazy

    filozofia
    filozofia 20. stor.

    filozofia súčasná

    synkriticizmus

    transhumanizmus

    Chronológia:
    1998

    Web:
    Zoznam filozofov 21. storočia, in: 21st-century philosophers (Wikipedia)
    Zoznam filozofov 21. storočia, in: Philosoph (21. Jahrhundert) (Wikipedia)

    PSF

    filozofia africká

     – kontinentálna filozofia Afriky a sebareflexívna (najmä etnofilozofická) súčasť africkej kultúry vyvinuvšia sa v procese dekolonizácie v druhej polovici 20. storočia. Zjednojucujúcou filozofémou filozofií tvoriacich africkú filozofiu je ich etnofilozoficita.

    PSF

    filozofia americká

    – súčasť svetovej filozofie tvorená filozofiou USA, latinskoamerickou a kanadskou filozofiou. Keď je kontext jasný, zvykne sa spojenie americká filozofia používať len na označenie filozofie USA.

         Filozofia USA a kanadská filozofia vyrastajú zo severoamerickej filozofie.

    PSF

    filozofia analytická

     – najsilnejší, najrozšírenejší a pre duchovnú situáciu doby najcharakteristickejší prúd filozofie 20. storočia; je to tak preto, lebo analytická filozofia je filozofiou veku (t. j. 20. stor.) poznamenaného predovšetkým vedou a technikou. Analytická filozofia je filozofiou ’obratu k jazyku’. Jej predstavitelia vychádzajú z poznania, že tým, čo nám nevyhnute sprostredkováva všetko naše poznanie a vedenie, je náš jazyk; že svet je pre nás vždy svetom artikulovaným jazykom. Z toho potom vyvodzujú, že filozofia sa musí opierať o filozofiu jazyka. Zásadným filozofickým problémom pre predstaviteľov analytickej filozofie je problém povahy nášho sveta a nášho poznania tohto sveta, čiže ontológia a epistemológia (Quine, W. Van O.: Hledání pravdy (1994), 114).

         Termín analytická filozofia je súborné označenie pomerne heterogénnych smerov súčasnej filozofie, ktoré vychádzajú z G. Fregeho, B. Russella, G. E. Moora, R. Carnapa, L. Wittgensteina, sú nespokojné s tradičnou filozofiou, prípadne radikálne ju odmietajú a uznávajú základnú tézu, ktorú by bolo možné formulovať asi takto: Filozofické tézy treba testovať na ich dôsledkoch.

         Vzdialenejšími zdrojmi analytickej filozofie je novoveká empiristická filozofia (Locke, Berkeley, Hume, a ď.), novoveká racionalistická filozofia, najmä Leibniz a i.

         "Spoločnou vlastnosťou analytickej filozofie je presvedčenie, že poslaním filozofie je práca na analýze jazyka. V samotnom východisku tejto školy neobjavujeme projekty vševysvetľujúcich metafyzických systémov, určitých noetických a metafyzických riešení; v činnosti tejto školy sa už nerozhoduje vopred, ktoré filozofické otázky majú zmysel. Analytická filozofia sa vyznačuje vierou, že pre filozofické uvažovanie je najvhodnejšie, ak použijeme logickú analýzu jazyka s cieľom prenikať do významu slov, ktoré nám slúžia vo všetkých oblastiach vedenia a vo všednom živote. Výsledky tejto logickej analýzy nás majú priviesť k rozjasneniu hmlistých intuícií, ktoré sú utajené v našej reči, k rozpleteniu slovných hybridov alebo matných spojení, ktoré sa zúčastňujú na našich súdoch o svete. Ani matematika, ani logika neslúžia na odhaľovanie štruktúry mimojazykového sveta, avšak umožňujú používať jazykové znaky a správne odvodzovať tvrdenia" (Kołakowski, L.: Filosofie pozitivismu (1967), 123 – 124).

         Analytická filozofia vychádza z tejto poučky: Ak sa pokúšame odpovedať na otázku Čo je to X?, tak nám pomôže, keď ju preformulujeme na otázku Aký je význam slova "X"?, a túto ostatnú otázku môžeme potom osvetľovať prostredníctvom odpovedí na také otázky, ako Ako ľudia používajú slovo "X"?. Za touto poučkou sa ukrývalo všeobecné presvedčenie, že čokoľvek existuje, existuje nevyhnutne aj ako význam, a môže byť teda ako význam skúmané – skúmaním sémantiky jazyka teda môžeme preskúmať všetko, čo skúmať možno. (Môžeme tak totiž skúmať všetko, o čom možno (zmysluplne) hovoriť, a "o čom sa nedá hovoriť" – ako hovorí Wittgenstein – o tom treba mlčať".) A tak sa zdalo, že filozofiu pohlcuje analyzovanie jazyka (Obrat k jazyku: druhé kolo (1998), 8 – 9).

    PSF

    filozofia analytická – odkazy

    Austin, John Langshaw

    filozofia
    filozofia súčasná

    Meinong, Alexius

    Popper, Karl Raimund

    Russell, Bertrand

    výrok analytický (filozofia analytická)

    PSF

    filozofia antická

     – filozofia starovekého Grécka a Ríma – prvá etapa a základ európskej filozofie, súčasť starovekej filozofie, ktorá existovala v časovom intervale antiky; je to filozofia, ktorá vznikla v prostredí starogréckej polis v 6. stor. pr. n. l. a vyvíjala sa v starovekom Grécku alebo v Stredomorí do 6. stor. n. l. ako sebareflexívna zložka antickej kultúry.

         Antická filozofia bola takmer úplne dielom Grékov, Rimania boli ich žiakmi a väčšinou od nich myšlienky preberali a prispôsobovali si ich pre svoje potreby.

         Podstatnou súčasťou antickej filozofie je starogrécka filozofia. Na starogrécku filozofiu nadväzuje rímska filozofia.

         Antická filozofia sa vyznačuje ideou harmónie a racionálnej postihnuteľnosti sveta a obsahuje zárodky takmer všetkých neskorších spôsobov a smerov filozofického (a sčasti i vedeckého) myslenia.

         Antická filozofia ako teoretický výraz najrôznejších čiastkových i základných koncepcií vyhrotila najmä v klasickom období základné protiklady filozofických teórií a filozofických metód a vytvorila základnú filozofickú terminológiu. V tomto zmysle je všetka neskoršia filozofia dedičkou a pokračovateľkou antickej filozofie. Ideové zápasy a teoretické spory v antickej filozofii sú ešte pomerne jednoduché, priame, často takmer v priezračne čistej podobe. A práve preto je štúdium antickej filozofie aj vynikajúcou školou filozofického myslenia.

         Pre antickú filozofiu bolo charakteristické abstraktné chápanie totožnosti, redukcia rozdielov (jednotlivého) na totožnosť (všeobecného), podceňovanie podstatnosti diferencií.

    PSF

    filozofia antická – odkazy

    Anaximandros
    Anaximemenes
    Aristoteles

    Ferekydes zo Syru
    filozofia
    filozofia rímska
    filozofia starogrécka
    filozofia staroveká

    sedem mudrcov

    Táles z Milétu

    Xenofanes z Kolofónu

    PSF

    filozofia arabská

     – jedna z najvýznamnejších a najbohatších svetových filozofií vytvorená Arabmi a príslušníkmi mnnohých iných národov používajúcich arabčinu, ktorá slúžila ako medzinárodný jazyk, podobne ako latinčina v stredovekej Európe. Východiskovou a ústrednou časťou arabskej filozofie je islamská filozofia.
    ::
    filozofia

    Ibn Rušd, Abú-l-Walíd Muhammad ibn Ahmad

    PSF


    filozofia austrálska

    – súčasť svetovej filozofie tvorená filozofickou tradíciou reflektujúcou kultúru ľudu Austrálie, jej občanov v zahraničí a Novozélanďanov, ktorá v 20. storočí vyústila do austrálskeho realizmu rozvíjaného najmä na Austrálskej národnej univerzite (Australian National Univesity), na University of Adelaide a na University of Syndney. Zvyčajne sa preberá vedno s filozofiou na Novom Zélande (cf 227).

    PSF

    filozofia ázijská

     – súčasť svetovej filozofie a sebareflexívna zložka ázijskej kultúry; tvorí ju: čínska filozofia, indická filozofia, tibetská filozofia, japonská filozofia, kórejská filozofia, arabská filozofia atď.

         Ázijská filozofia sa má často na zreteli, keď sa hovorí o východnej filozofii, niekedy aj o tzv. orientálnej filozofii.

    ::
    filozofia
    filozofia arabská
    filozofia čínska
    filozofia hinduistická
    filozofia indická

    PSF

    filozofia buddhistická

     – prúd svetovej filozofie, ktorý vznikol a rozvíjal sa najprv na indickom subkontinente ako súčasť indickej filozofie, odkiaľ sa neskôr rozšíril do Číny, kde sa rozvíjal ako súčasť čínskej filozofie, do Japonska (súčasť japonskej filozofie) a ďalších krajín Ázie (v rámci tibetskej filozofie, kórejskej filozofie, vietnamskej filozofie, ...) a napokon do celého sveta.

         Buddhistická filozofia sa začala utvárať v lone buddhizmu a jej špecifikum sa odvíja od kľúčovej filozofickej tézy Buddhu, že neexistuje duša, čo je hlavnou témou najstaršieho buddhistického filozofického spisu Milindapaňha.

    PSF

    filozofia buddhistická – odkazy

    buddhizmus, in: MČ

    PSF

    filozofia čínska

     – súčasť ázijskej filozofie, jedna z najvýznamnejších a najbohatších národných filozofií tvoriacich východnú filozofiu. Čínska filozofia je bohatý komplex filozofém tvoriacich sebareflexívnu vrstvu čínskej kultúry. Predstavuje charakteristický celok podobne ako filozofia západná. Pôvodne sa zaoberala predovšetkým otázkami spoločenského života, problémom poriadku v spoločnosti.

         Špecifikum čínskej filozofie: Čínska filozofia vidí skutočnosť ako nepretržitý a nestvorený proces zvaný tao. Tento proces je podľa čínskej filozofie prirodzený a nepominuteľný stav skutočnosti. Iba proces je to, čo stále trvá. Všetko sa neustále deje – vzniká a zaniká – len v rámci tohto procesu, nad ním ani pred ním niet ničoho, niet ničoho základnejšieho ako proces. Tento proces už v najstarších dobách Číňania označili ako cestu alebo cestenie či cesťujúcno (tao), čím chceli naznačiť neuzavretosť, neustále roztváranie sa, neustálu novosť diania vo svete. Tento proces pritom nie je náhodný, ale tvar mu dáva bipolarita dvoch síl, ktoré sa v Číne od pradávna označujú ako jin a jang.

         Základnú konfiguráciu kategórií intervenujúcich v čínskom myslení tak tvorí:

          • kategória taa,
          • kategória jinu,
          • kategória jangu.

         Východiskový rámec čínskej filozofie predstavuje čínske vedenie.

         Vznik čínskej filozofie siaha do začiatkov prvého tisícročia pred naším letopočtom: v 8. – 5. stor. pr. n. l. už bolo veľmi rozšírené učenie o piatich živloch, podľa ktorého sa všetka rozmanitosť javov a vecí vytvára spojením spojením týchto živlov alebo praprvkov prírody – vody, ohňa, kovu, dreva a zeme.

         V Knihe premien sa vymenúva osem prvopočiatkov reálneho sveta, ktorých vzájomné pôsobenie vytvára rozličné situácie skutočnosti.

         Súčasne s vyššie uvedenými učeniami vznikali aj hlavné princípy učenia o protikladných a vzájomne spojených silách – jin a jang, podľa ktorého je pôsobenie jinu a jangu príčinou pohybu a premenlivosti v prírode. Jin a jang sa chápu ako symboly tmy a svetla, záporného a kladného, ženského a mužského vo svete.

         V 5. – 3. stor. pred n. l. vzniká taoizmus a konfuciovstvo, škola moistov, škola mien, škola zákonodarcov (fa-ťia). Toto obdobie sa označuje ako zlatý vek čínskej filozofie. Ťažiskovými pojmami je tu pojem neba (tchien), tao, te, čchi. Veľká pozornosť sa venuje podstate človeka, jeho vrodenej dobrote alebo vrodenému zlému charakteru.

         V 3. stor. pred n. l. – 3. stor. n. l. sa rozvíja množstvo prírodnofilozofických a kozmologických koncepcií, pričom ich základom zostáva učenie o piatich živloch a učenie o jine a jangu. Filozof Wang Čchung podáva hlboké rozpracovanie predstáv o životnej energii čchi. V prvých storočiach nášho letopočtu sa rozvíjajú úvahy o vzťahu bytia a nebyťia, dochádza k vzájomnému ovplyvňovaniu sa a syntézam medzi taoizmom a konfuciovstvom, od 1. stor. n. l. do Číny preniká buddhizmus – odvtedy predstavujú taoizmus, konfuciovstvo a buddhizmus hlavné prúdy čínskeho myslenia.

         V 4. až 7. stor. sa utvára špecifická čínska forma buddhistickej filozofie označovaná ako čchan.

         V 8. stor. dochádza k renesancii konfucianizmu.

         V 11. až 12. stor. sa utvára neokonfucianizmus, ktorého najväčším predstaviteľom je Ču-Si.

         V 15. až 17. stor. sa završuje vývin čínskej klasickej filozofie najmä zásluhou Wang Jang-minga a Wang Fu-ča.

         Počnúc 18. stor. začína ovplyvňovať čínske filozofické myslenie európska filozofia, osobitne sa pritom uplatňujú idey sociálnych utópií.

         Od začiatku 20. stor. badať v čínskom myslení vplyv nemeckej klasickej filozofie, americkej filozofie, marxizmu.
    ::
    filozofia

    PSF


    filozofia edukácie

    – relatívne samostatná dynamicky sa rozvíjajúca oblasť filozofického výskumu a možný sebareflexívny sprievod edukológie, jej disciplín i samotnej edukácie, zameraný na podstatné a univerzálne zložky a vzťahy edukácie, na jej hybné sily a proces vývinu, ako aj na jej nevyhnutné externé súvislosti. Výsledkom tejto filozofickej sebareflexie je filozofický obraz edukácie, edukológie a jej disciplín, ako aj sústava filozofickoedukologických pojmov určená konfiguráciou kategórií, ktoré intervenujú vo filozofii edukácie. Procesuálnou stránkou filozofie edukácie je edukačné filozofovanie. Hoci edukačné filozofovanie je také staré ako filozofia sama, filozofia edukácie ako odbor v rámci vedeckovýskumných inštitúcií a odbor vysokoškolského štúdia sa etablovala až v priebehu prvej polovice dvadsiateho storočia. Ako chronologické orientačné medzníky tu môžu slúžiť roky 189?, 40-te roky 20. stor.

         Vo filozofii edukácie sa v priebehu dvadsiateho storočia vykryštalizovali dve hlavné tradície – scientistická a antiscientistická, ktoré v súčasnosti vykazujú konvergenčné tendencie prejavujúce sa v rôznych formách kombinovania, fúzií, syntéz, čím sa pred filozofiou edukácie vytvárajú problémy nového historického typu týkajúce sa najmä multikulturality a alternativizácie.
    ::
    Web:
    Piaček, J.: O filozofii výchovy, in: Akademický repozitár

    PSF

    filozofia európska

     – súbor filozofických smerov, škôl a učení, ktorého najranejšie vrstvy pochádzajú z antiky a ktorý sa v Európe vyvíjal počas stredoveku, cez novoveku až do súčasnosti; súčasť svetovej filozofie, jedna z hlavných súčasti západnej filozofie a sebareflexívna zložka európskej kultúry.

         Historicky sa zvykne v najhrubších črtách členiť na starovekú filozofiu (v Európe: antickú filozofiu), stredovekú filozofiu, novovekú filozofiu a súčasnú filozofiu.

         V rámci novovekej filozofie alebo medzi stredovekou a novovekou filozofiou sa vyčleňuje renesančná filozofia; treba si však uvedomiť, že naznačené vyčleňovanie kríži kulturologické a všeobecnohistorické kritérium. Podľa národného/národnostného kritéria možno v rámci európskej filozofie vyčleniť anglickú filozofiu, francúzsku filozofiu, španielsku filozofiu, taliansku filozofiu, nemeckú filozofiu, slovenskú filozofiu, starogrécku filozofiu, grécku filozofiu, rímsku filozofiu, českú filozofiu, škótsku filozofiu, ruskú filozofiu, severskú filozofiu (dánsku, nórsku, fínsku, švédsku) atď.

         Európska filozofia nadbudla svoju dnešnú podobu v období scholastiky, ktorá rozšírila dedičstvo gréckeho myslenia sprostredkované cirkevnými rádmi a univerzitami. Antické dedičstvo však scholastickí učenci nemali k dispozícii v originálnej podobe, lež v latinských prekladoch. Raná scholastika bola takmer celkom odkázaná na Boethiove preklady Aristotelových Kategórií a O vyjadrovaní a Euklidových Stoicheia. 1128 prekladá z gréčtiny do latinčiny Aristotelove spisy Analytiky, Topiky a O sofistických dôkazoch Jakub z Benátok. Aj Tomáš Akvinský má k dispozícii iba tieto preklady. V polovici 12. stor. sa európski myslitelia oboznamujú aj s prírodovednými dielami Aristotela, ďalej s dielami Ptolemaia a Euklida, a síce v prekladoch z gréčtiny do latinčiny, ktoré boli realizované v Palerme, a v prekladoch z arabčiny do latinčiny, ktoré vznikli v Tolede (ktorým predchádzal ešte medzipreklad do kastílčiny). V tom istom čase boli do latinčiny preložené aj lekárske a astronomické diela Arabov.

    PSF

    filozofia európska – odkazy

    filozofia nórska
    filozofia rakúska
    filozofia svetová

    PSF

    filozofia fyziky

    – odvetvie filozofie vedy tvorené filozofickou interpretáciou výsledkov fyzikálneho výskumu, jeho predpokladov a metód.

         Predmetom filozofie fyziky je fyzika, jej predmet, metódy, členenie na disciplíny, ....

         Filozofia fyziky určuje, ako alebo akú robíme fyziku (L. Motl: Filozofie fyziky).

    PSF

    filozofia fyziky – odkazy

    fyzika
    fyzika, in: MČ

    operacionalizmus

    PSF

    filozofia helenistická

    – poklasické obdobie vývinu antickej filozofie v období od 325 pred n. l. až do roku 300 n. l., ktorého náplň tvorí systematická sebareflexívna vrstva helenizmu. Hlavným smerom helenistickej filozofie je stoicizmus.

    PSF

    filozofia hinduistická

     – hlavná súčasť indickej filozofie a sebareflexívna zložka hinduizmu. Hinduistická filozofia tvorí hlavný prúd indickej filozofie, jeden z najvýznamnejších smerov náboženskej filozofie v Indii, ktorá tvorí diskurzívnu sebareflexívnu súčasť hinduizmu ako hlavného indického náboženstva alebo indickej kultúry.

         Hinduistická filozofia sa postupne rodí počnúc 7. až 6. stor. pr. n. l. z upanišadovskej filozofie. Za najstaršiu školu hinduistickej filozofie sa považuje sánkhja.

         Školy resp. smery hinduistickej filozofie sa rozdeľujú na ortodoxné (ástika) a neortodoxné (nástika).

         Ortodoxné školy uznávajú zvrchovanú autoritu véd. Uvádza sa šesť klasických ortodoxných škôl (daršan) hinduistickej filozofie:

    sánkhja – joga;
    njája – vaišéšika;
    mímánsa – védánta.


         Neortoxné školy alebo smery hinduistickej filozofie odmietajú autoritu véd. K neortodoxným školám/smerom patrí:

    lókájata,
    filozofia buddhistická.

    Jedným z najdôležitejších pojmov hinduistickej filozofie je pojem brahmanu.
    ::
    filozofia

    hinduizmus, in: MČ

    šakti

    PSF


    filozofia indická

     – filozofia v Indii zahrnujúca hinduistickú a mimohinuistickú filozofiu, najmä islamskú, džinistickú a sikhistickú, v novšom období aj kresťanskú a ďalšie smery, ktoré do Indie prišli zo Západu (marxistická, fenomenologická atď.)

    PSF

    filozofia indická – odkazy

    ádžívika

    filozofia
    filozofia buddhistická
    filozofia hinduistická

    Márkandéja

    šakti

    PSF

    filozofia inteligencie umelej

     – časť filozofie, ktorej predmetom je umelá inteligencia.

    PSF

    filozofia islamská

     – východisková a ústredná zložka arabskej filozofie a filozofická vrstva islamu.

    ::
    filozofia

    Ibn Rušd, Abú-l-Walíd Muhammad ibn Ahmad

    PSF


    filozofia japonská

     – súčasť ázijskej filozofie rozvíjajúca sa v rámci japonskej kultúry.

    PSF

    filozofia jazyka

    – skúmanie vzťahu medzi jazykom, myslením a skutočnosťou. V rámci filozofie jazyka sa skúmajú všeobecné stránky jazyka a jeho vzťah k svetu a k ľudskej mysli.

    PSF

    filozofia kanadská

     – filozofia v Kanade (angl. Canadian philosophy, philosophy in Canada) – súčasť severoamerickej filozofie, ktorá sa začína rozvíjať od čias Nového Francúzska (fr. la Nouvelle-France, angl. New France) v 17. storočí a predstavuje sebareflexívnu vrstvu kanadskej kultúry orientovanú sprvu na kultúru francúzsku, neskôr aj na kultúru anglosaskú.

         Spočiatku (od 1665) sa vyvíja pod mocným vplyvom rímskokatolíckej cirkvi ako slúžka teológie a vyučuje sa na Jezuitskom kolégiu v Quebecu, kde sa študuje fyzika, metafyzika a etika, ako aj diela Tomáša Akvinského.

         S osvietenstvom a s príchodom Britov sa v Novom Francúzsku šíria nové idey vrátane karteziánskej skepsy, ateizmu, deizmu a idey zvrchovanosti štátnej moci. Proti tomuto trendu sa zdvíha reakcia inšpirovaná myslením francúzskeho katolíckeho sociálneho reformátora a filozofa H. F. R. de Lamennaisa, ktorú stelesňuje J. Demers, autor prvej kanadskej učebnice filozofie Institutiones Philosophicae ad Usum Studiosae Juventutis (1835). K jeho študentom patril L.-J. Papineau. Ako nová "francúzskokanadská" fiozofia sa postupne etabluje tomizmus.

         Raná filozofia v anglickej Kanade sa inšpiruje zasa ideami protestantskej reformácie. Azda prvým filozofickým dielom napísaným v anglickej Kanade boli Elements of Natural Theology od J. Beavena.

         K ďalším predstaviteom kanadskej filozofie patria: J. Watson, G. J. Blewett, R. M. Bucke, R. C. Lodge, G. S. Brett, J. Irving, z ktorých viacerí boli ovplyvnení britskou idealistickou tradíciou.

         V polovoci 20. storočia majú veľký vplyv filozofické idey kanadského mediálneho teoretika a politického ekonóma H. Innisa, ktorý ovplyvnil o. i. svojho slávneho žiaka H. M. McLuhana.

    PSF

    filozofia katolícka

     – kresťanská filozofia tvoriaca sebareflexívnu súčasť alebo vrstvu katolicizmu vypracúvajúcu filozofický systém zdôvodňujúci základné teoretické východiská katolicizmu.

         K najvýznamnejším predstaviteľom katolíckej filozofie patrí: Augustín, Tomáš Akvinský.

         Oficiálnou katolíckou filozofiou je tomizmus.

         V rámci katolíckej filozofie sa ďalej rozvíja katolícky personalizmus, katolícky existencializmus, kresťanský evolucionizmus.
    ::
    filozofia

    filozofia kresťanská

    PSF

    filozofia klasická

    ‒ súbor filozofém novovekej filozofie nadväzujúci na renesačnú filozofiu, vrcholiaci vo filozofii nemeckého idealizmu (E. Kanta, j. G. Fichteho, F. Schellinga a G. W. F. Hegela), zahrnujúci filozofiu novovekého racionalizmu, novovekého empirizmu a filozofiu osvietenskú a predchádzajúci poklasickej filozofii. Za prechod medzi klasickou a poklasickou filozofiou možno považovať romantickú filozofiu.

    PSF

    filozofia kontinentálna¹

     – tá ktorá časť svetovej filozofie: ázijská filozofia, európska filozofia, americká filozofia, austrálska filozofia a africká filozofia.

    PSF

    filozofia kontinentálna²

    – tradícia filozofických smerov, hnutí a prúdov rozvíjajúca sa v 19. a 20. storočí najmä v krajinách pevninskej Európy (najmä v Nemecku a vo Francúzsku) paralelne s tradíciou analytickej filozofie (najmä angloamerickej proveniencie). Tento termín analytickofilozofického pôvodu sa zrodil v polovici 20. storočia pri uvedomení si dominancie mimoanalytickofilozofických filozofém v rámci európskej pevninskej filozofie v kontrapozícii k dominancii analytickej filozofie v anglofónnej sfére. Za filozofémy tvoriace kontinentálnu filozofiu sa zväčša považujú: novohegelovstvo (najmä nemecké), filozofia života, filozofická antropológia ako filozofický smer, fenomenológia, existencializmus, hermeneutika, štrukturalizmus, postštrukturalizmus a postmodernizmus, dekonštruktivizmus, francúzsky feminizmus, filozofia frankfurtskej školy (resp.kritická teória), psychoanalyticky temperované filozofovanie, schopenhauerovské, nietzscheánske a kierkegaardovské filozofovanie a mimoanalytickofilozofické marxistické školy. Termínom kontinentálna filozofia sa spolumienila okolnosť minimálnej rezonancie spomenutých filozofém v empiricky a logickoanalyticky pestovaných smeroch alebo školách filozofie analytickej respektíve v dôsledku neverifikovateľnosti, nejasnosti, nedostatočnej precíznosti či konfúznosti významových útvarov generovaných kontinetálnymi filozofmi. Preto sa termín kontinentálna filozofia používal zväčša pejoratívne.

         Súbežne s intenzifikujúcou sa tendenciou k fúziám medzi pôvodne vyhranene scientistickým a antiscientistickým filozofovaním v priebehu druhej polovice 20. storočia (očividne od sedemdesiatych rokov) sa rozdiel medzi kontinentálnou a analytickou filozofiou začína napĺňať vecným obsahom a hoci sa na tomto rozlíšení naďalej trvá, počiarkuje sa skôr vecný a argumentatívny spôsob filozofovania na strane analytických filozofov a na druhej strane zasa prevažovanie skôr historicko- resp. kultúrnosebareflexívnych spôsobov filozofovania u kontinantálnych filozofov. Tento depeiorativizačný trend sa umocňuje personocentrizáciou výrazných predstaviteľov z oboch prúdov, čo možno markantne ukázať na R. Rortym a J. Derridovi. K pôvodným označeniam filozofických smerov sa začína pripisovať predpona post- (napríklad postanalytická filozofia, postštrukturalizmus). Celý tento naznačený proces sa intenzifikuje ďalej pod vplyvom prebiehajúcej globalizácie, prechodom do doby terorizmu a napokon do doby nekončiacej (alebo nekonečnej?) krízy prakticky všetkého a všade, nielen životného prostredia, financií a ekonomiky, ale aj noriem a ostatných pravidiel správania sa, vrátane pravidiel vedenia medzinárodných a občianskych vojen.

         Nedávnosť alebo bezprostredná blízkosť týchto procesov zanecháva v stresovanej mysli dokonca aj profesionálov dojem zmäti, neprehľadných polydimenzionálnych turbulencií. Ten však, čo si dokáže v chaotickej situácii globálnej krízy zachovať pokojnú myseľ, môže napriek všetkému rozpoznať dve hlavné línie smerujúce do budúcnosti: líniu trvania na vecnom a argumentatívnom filozofovaní a pôvodne kontinentálnej kultúrnej sebareflexii a líniu v podstate kopírujúcu naznačený globálny chaos, jeho prenos do literatúry a myslí. Dnes už teda proti sebe nestojí scientistická a antiscientistická resp. analytickofilozofická a kontinentálnofilozofická tradícia, tie dnes jasne vykazujú črty spolupráce alebo koordinácie. V dvasiatom prvom storčí, na začiatku jeho druhej dekády, tak máme pred sebou na jednej strane v náročnej fáze vývoja sa ocitnuvšie disciplinované filozofie/filozofémy kontrolované kategoriologickou sebareflexiou a na druhej strane rozklad filozofovania spočívajúceho v strate posledných zvyškov profesionálnej sebadisciplíny a profesionálnej sebareflexie. Je zaujímavé, že obidve tieto línie možno výrazne forsírovať počítačovo, webovsky, internetovo.

         Čo z naznačeného vyplýva pre ďalší zmysluplný rozvoj nášho filozofovania?

         1. Uvedomenie si, že rozlišovanie (v latinčine: distinctio, distinguere, v sanskrte: vivéka) zostáva základom múdrosti a pestovania akejkoľvek zmysluplnej činnosti, vrátane zmysluplného filozofovania. Rozhodujúce v súvislosti s rozlišovaním je vymedzenie si priority osobného profesionálneho rozvoja, jeho ochrana pred tlakom valiacich sa v podstate nekompetentných mimofilozofických komerčných a prestížnostných požiadaviek inštitúcií. Treba si uvedomiť: Zmenia sa vedenia, zmenia sa aj požiadavky.

         2. Využívanie informačnej technológie sa musí koncentrovať na computer aided philosophical meditation and imagination, že tu už nemôže ísť iba o zbieranie, filtrovanie, spracúvanie informácií, ale že každý musí – ako ostatne naznačuje semantizácia a zobsažňovanie procesov svetovej počítačovej siete – podporovať svoje osobné, indivíduové prenikanie do nových vrstiev obsahu významového univerza a ich rozširovanie pri kontinuálnom chápaní. Jedným slovom – významové útvary, prvky významového univerza nepreberať, ale rekonštituovať v kontexte osobnej priroity. Ináč sa v cunami informácií utopíme.

         3. Prvé dva procesy udržiavať v perinke absolútnej vnútornej pohody, zachovať alebo obnoviť si kontakt s tým, čo by sme mohli označiť ako nadoblačie mysle. Ide totiž o usadenie sa v tej vrstve mysle, cez ktorú prechádza všetko zlé i všetko dobré bez toho, aby sa jej to dotklo. Ak to niekto vidí ako nirvánu čiže vyvanutie, alebo ako duchovné exercície, prosím. Podstatnou tu však je reverzibilita (obnoviteľnosť) vnútorného ticha za akýchkoľvek okolností.

         O tom, že tieto veci sa nám dnes javia div nie ako science fiction, niet pochýb. No cestou k dosiahnutiu stavu spomenutých troch bodov – rozlišovania, jeho počítačovej podpory a vnútorného pokoja – nie je prijatie opatrení, ani pýtanie sa na to, ako ich dosiahnuť. Opatrenia, metódy, techniky, utváranie podmienok – to všetko sú tu zakrytejšie tu otvorenejšie formy odkladu. Každý z nás tak ako tu teraz sedí, hic et nunc, vidí, že tak ako môže okamžite prijať opatrenia, predsavzatia, vytvoriť plány a pod., môže okamžite vykonať čin rozlíšenia, čin voľby priority a čin zaujatia pozície nadoblačia mysle. Je samozrejmé, že to nie je ľahké, vonkoncom však nie je samozrejmé, prečo to nie je ľahké. Pes je zakopaný v denotáte slova okamžite. Okamžite sa po anglicky povie instantly (priamo, rovno, hneď) a in no time, čo znamená to isté. Ibaže v druhom prípade ide o – doslova – v žiadnom čase, čiže v bezčasí, bezčasmo. Čo nám bráni v tomto kvantom preskoku (personal quantum leap)? Čo nás núti donekonečna odkladať to, po čom túžime, to, čo chceme dosiahnuť? Prečo medzi náš cieľ a náš terajší biedny stav donekonečna vkladáme iné okamžite rozumej bezčasmo realizovateľné sprostredkujúce články? Napríklad nudiť sa, zívať, stratiť pozornosť dokážeme spontánne, hneď, bez akejkoľvek špeciálnej prípravy. Prečo potrebujeme prípravu na omnoho kýženejšie veci? Čo nám bráni dosiahnuť to, čo, chceme? Znovuobnovené štúdiá zabudnutých vrstiev vlastnej kultúry dnes však v globálnom interkulturálnom kontexte nám ukazujú, že sme sa odtrhli od bazálnych pred-ego-štruktúr, ktoré nám po narodení istý čas poskytovali výhľad na omnoho širšiu paletu dosiahnuteľností ako je tá, ktorú máme k dispozícii ako dospelí. Táto obmedzenosť sa nám dostavuje podobne ako napríklad smola, je tu hneď, bez prípravy, bez osobitného úsilia. Doslova za chrbtom. Prečo to tak nie je aj s tým, o čo nám ide? Prečo sa nám hneď podarí zväčša iba to, o čo nám nejde a nie to, o čo nám ide?

         Podstata ťažkosti sa zrejme skrýva v samom tomto idení-nám-o-niečo. Fenomén idenie-nám-o-niečo môže byť štruktúrovaný dvoma zásadne odlišnými spôsobmi – časovo (chronicky) a bezčasovo (perichronicky).

         Časová štrukturácia alebo organizácia idenia-nám-o-niečo stavia na očakávaniach nášho ega, ktoré sú tu evidentne vždy už (allways already) pred tým, než sa dostaví predmet očakávaní. Očakávania sú tu bezčasmo (instantly, in no time). Prečo vsúvame medzi náš terajší stav a iný stav (onen Musilov anderer Zustand) očakávania? Načo očakávame niečo, čo tu nie je? Načo potrebujeme očakávania? Ukazuje sa, že očakávanie nepotrebujeme my sami (self), ale naše ego. Hlavný problém spoločnosti dvadsiateho prvého storočia spočíva v stotožnení onoho self a ego. Naším je totiž iba ego, self nie je naše a nikdy sa ním ani nemôže stať. Self nemôžeme ani získať, ani stratiť, ani dosiahnuť ani nedosiahnuť. Self je totiž bezčasová a bezpriestorová, nonlokálna štruktúra, osnova, textúra (logos, tantra, rta, transcendentálno) prenikajúca ďaleko za hranice, za obmedzenia nášho empirického bytia, nášho ega, chcení a túžob predkresľovaných našim egom. Ak by sa nám hic et nunc splnili túžby nášho ega, boli by sme tými najnešťastnejšími bytosťami na svete – napríklad by sme sa rozviedli i nerozviedli, kúpili ba sme si byt a nekúpili by sme si byt atď. V podstate môžeme byť radi, že sa túžby nášho ega nerealizujú, že z nich vyrastiame podobne ako z puberty. Otázka je, prečo na to, aby nás puberta (nášho ega) opustila, musíme čakať tak dlho. Ukazuje sa, že je to preto, lebo čakať je ľahšie ako byť v stave bezčakajúcna, mimo čakania. A to napriek tomu, že čakanie nám nezriedka neobyčajne lezie na nervy. Prečo nechávame čisté bytie, actus purus bytia zanešvárovať napríklad čakaním a inými nezmyslami. Prečo si nechávame číry zmysel bytia zanešvárovať kalom očakávaní, prečo nesiahneme rovno a keď nemôžeme siahnuť, keď nemáme po čom, prečo – ako keby sme boli nahlavu – stále znova a znova siahame? Naozaj sme odsúdení na hlúposť? Nerobme iba to, že si o Kantovej osvietenskej dospelosti čítame. Self našej dospelosti je tu stále, stačí si všimnúť, že to je jediná priorita.

    PSF


    filozofia kresťanská

     – smer náboženskej filozofie, ktorý sa rozvinul v kresťanskej kultúre, vyjadruje a racionalizuje obsahy kresťanskej viery filozofickými prostriedkami počnúc filozofiou apologetickou, cez patristickú, scholastickú, reformačnú, kontrareformačnú, novoscholastickú až do súčasnej kresťanskej filozofie.

         V rámci súčasnej kresťanskej filozofie zaujíma dominantné postavenie popri modernistických tendenciách filozofia katolícka, protestantská a pravoslávna.
    ::
    filozofia
    filozofia katolícka

    kresťanstvo

    PSF

    filozofia latinskoamerická

     – iberoamerická filozofia – vetva americkej filozofie, ktorá sa utvorila ako sebareflexívna vrstva kultúrneho sveta Latinskej Ameriky.

         Výrazným zdrojom originality latinskoamerickej filozofie je nadväzovanie na predkolumbovské obdobie, ktoré začalo asi pred 40 000 rokmi a skončilo roku 1492, keď Nový svet objavili Európania a zničili miestne civilizácie.

         Latinskoamerická filozofia sa vyznačuje intuíciou, špekuláciou a meditáciou, pričom táto posledná črta ju spája s ázijskou filozofiou.

    PSF

    filozofia marxistická

    – sebareflexívna súčasť alebo vrstva marxizmu, v ktorej sa vypracúvajú jeho základné obsahové a metodologické významové útvary a postupy.
    ::
    filozofia

    PSF

    filozofia marxisticko-leninská

    – filozofická časť marxizmu-leninizmu, ktorej základom je dialektický materializmus.
    ::
    filozofia

    PSF

    filozofia matematiky

     – časť alebo odvetvie filozofie vedy, ktoré skúma základy matematiky a ontologické, gnozeologické, metodologické, logické a axiologické problémy a princípy matematiky. V rámci filozofie matematiky sa buduje aj sémantická teória jazyka matematiky s cieľom preskúmať zmysel matematických výrokov a podstatu matematických objektov.

         Filozofia matematiky skúma všeobecnú povahu matematickej metódy, povahu predmetov, ktorými sa matematika zaoberá, vzťahy medzi matematikou a inými vedami, ktoré môžu ovplyvniť matematiku alebo ktoré môžu z matematiky čerpať.
    ::
    filozofia

    PSF

    filozofia medicíny

    – časť filozofie vedy zaberajúca sa najmä ontologickými, epistemologickými a etickými otázkami medicíny ako špecifickej oblasti teoretickej a praktickej činnosti človeka.

    PSF

    filozofia mysle

     – časť filozofie, ktorej predmetom je povaha mysle, duševných schopností, vedomia a ich vzťah k fyzickému telu, najmä k mozgu, čo so formuluje ako problém mysle a tela (mind–body problem).

         Vzhľadom na tento ústredný problém filozofie mysle, v tradičnej filozofii označovaný ako problém psychofyzického dualizmu, sa vykryštalizovalo viacero skupín prístupov k vzťahu mysle resp. vedomia a tela:

         1. dualistické:
             ● interakcionistický dualizmus substancií;
             ● psychofyzický paralelizmus;
             ● okazionalizmus;
             ● epifenomenalizmus;
             ● dualizmus vlastností;
         2. monistické:
             ● behaviorizmus;
             ● teória identity;
             ● funkcionalizmus;
             ● nereduktívny materializmus a emergentizmus;
             ● eliminatívny materializmus;
         3. buddhistické (najmä v rámci buddhistickej filozofie);
         4. hinduistické (najmä v rámci hinduistickej filozofie);
         5. jazykovofilozofická kritika psychofyzického problému;
         6. materialistické (qualia, intencionalita);
         3. všeobecnovedné prístupy pôvodne vychádzajúce z
             ● fyziky;
             ● neurovied;
             ● informatiky;
             ● výskumov umierania;
             ● psychológie;
             ● systémovej teórie;
             ● ....

         K ďalším dôležitým problémov filozofie mysle patrí problém vedomia, najmä ťažký problém vedomia (hard problem of consciousness), zaujímajúci dôležité miesto v problematike umelej inteligencie a vo filozofii umelej inteligencie, problém slobody vôle a problém ja.
    ::
    filozofia

    PSF

    filozofia mysle – odkazy

    Chalmers, David John

    PSF

    filozofia náboženská

     – zložka alebo vrstva náboženstva respektíve teológie filozoficky explikujúca ich fundamentálne významové útvary.

         Podľa toho, o aké nábožestvo, ktorého súčasťou daná filozofie je, možno rozlišovať najmä tieto náboženské filozofie:

          – kresťanská filozofia,
          – islamská filozofia,
          – židovská filozofia,
          – hinduistická filozofia,
          – buddhistická filozofia,
          – taoistická filozofia,
    ::
    filozofia

    PSF

    filozofia náboženstva

    – filozofická reflexia náboženstva ako špecifického spôsobu osvojovania si sveta človekom odlišujúceho sa od filozofie, vedy, umenia, mytológie, mystiky, mágie a ďalších vývinových pásiem kultúry. Filozofia náboženstva zahrnuje filozofickú analýzu náboženských významových útvarov a procesov, predovšetkým náboženskej viery v kontrapozícii k vedeniu, reprezentujúcich ten či onen aspekt transhorizontovej reality. Tematizuje pojem Boha, dôkazy božej existencie, miesto fenoménu náboženstva v kontexte ľudskej existencie, konania a správania sa človeka.

         K najdôležitejším výsledkom filozofie náboženstva patrí popri samotnom filozofickom pojme náboženstva filozofický pojem Boha a pojmy jeho existencie a atribútov (napríklad všemocnosti, večnosti, bezčasovosti alebo časovosti, procesuality), pojem stvorenia, pojem náboženskej viery, náboženskej skúsenosti, zázraku, kultúrotvornosti náboženstva, škodlivosti náboženstva, zmyslu náboženstva.

         V rámci filozofie náboženstva sa rozoberá aj problematika jej vzťahu k religionistike (a k jednotlivým relionistickým disciplínam – k psychológii náboženstva, sociológii náboženstva, k dejinám náboženstva), k etnologickým, kulturologickým, antropologickým skúmaniam náboženstva a k teológii.

         Hoci zárodky filozofickej reflexie náboženstva a jeho predmetu (bohov, Boha, transhorizontovosti) možno nájsť už v počiatkoch filozofie samej, počiatky filozofie náboženstva ako špecifickej filozofickej disciplíny spadajú až do obdobia osvietenskej filozofie, kedy začala špecifikácia pojmu prirodzeného náboženstva a utváranie sa samotného pojmu filozofie náboženstva.

         Termín filozofia náboženstva sa vyskytuje v nadpise diela S. von Storchenaua Die Philosophie der Religion z roku 1772 nadväzujúceho na dielo A. F. Ruckersfeldera Philosophia de religione naturali z roku 1770.

         K systematizácii filozofie náboženstva dochádza v rámci diskusií vyvolaných Kantovým dielom Religion innerhalb der Grenzen der bloßen Vernunft z roku 1793 a konštitúciu filozofie náboženstva ako filozofickej disciplíny završujú novokantovci.

    PSF

    filozofia národná

     – súbor filozofov a filozofických učení toho ktorého národa.

         Existencia národnej filozofie sa považuje za istý indikátor kultúrnej vyspelosti alebo zrelosti národa.

         Často sa do národnej filozofie zahrňujú nielen explicitné filozofické významové útvary, ale aj implicitné filozofické významové útvary.

    PSF

    filozofia nórska

     – súčasť severskej filozofie, ktorá bola dlhú dobu v úzkom spojení s myslením dánskym. Až od čias založenia univerzity Kristiana v Oslo 1811 sa rozvíjala nezávisle: jej prvý predstaviteľ je Nils Treschow (1751–1833), ktorý od roku 1803 vyučoval v Kodani a od roku 1813 na univerzite Kistiana v Oslo. Ďalšími predstaviteľmi nórskej filozofie sú: Henrik Steffens (1773–1845), Nicolai Möller (1777–1862), Marcus Jacob Monrad (1815–1897), Anathon Aall (1867–1943), Arne Naess (1912–2009), Egil A. Wyller (*1925), Dag Österberg (*1938), Johan Fredrik Bjelke (*1916).
    ::
    filozofia európska

    PSF

    filozofia novoveká

     – tretie obdobie vývinu filozofie nasledujúce po stredovekej filozofii a predchádzajúce filozofii súčasnej. Prechod medzi stredovekou a novovekou filozofiou tvorí renesančná filozofia, ktorú niektorí autori považujú za počiatok novovekej filozofie alebo prvú fázu jej vývinu.
    ::
    filozofia
    filozofia 16. stor.
    filozofia 18. stor.
    filozofia 19. stor.
    filozofia populárna
    filozofia renesančná
    filozofia stredoveká
    filozofia súčasná

    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    Kant, Immanuel

    Locke, John

    PSF

    filozofia osvietenská

    – zložka novovekej filozofie predstavujúca sebareflexívnu vrstvu osvietenstva, ktoré sa preberá v Apendixe PSF.

    PSF

    filozofia patristická

     – filozofická vrstva patristiky, kresťanská súčasť poslednej etapy starovekej filozofie.

    ::
    filozofia
    filozofia staroveká

    patristika

    PSF

    filozofia poklasická

    súbor filozofém nasledujúcich po klasickej filozofii približne počnúc druhou tretinou 19. storočia v učení A. Comta, A. Schopenhauera, S. Kierkagaarda, B. Bolzana, J. F. Herbarta a K. Marxa a v nadväznosti na ne v rámci filozofie druhej polovice 19. storočia a vo filozofii 20. storočia. Napriek rozdielom medzi prúdmi poklasickej filozofie v nich možno rozpoznať odpor ku špekulatívno-konštruktivistickým metafyzickým filozofémam klasickej filozofie, ktoré vyvrcholili vo filozofii nemeckého idealizmu. Dvere poklasickej filozofii otvárala už paralene s vývinom nemeckého idealizmu romantická filozofia.

    PSF

    filozofia populárna

    – úsilie skupiny nemeckých filozofov 18. storočia sprístupňovať širšiemu publiku učenia osvietenskej filozofie, najmä filozofie Ch. Wolffa.
    ::
    Abbt, Thomas

    PSF

    filozofia postmoderná

     – filozofická sebarfexia postmoderny, ktorej ústredným pojmom je pojem postmoderny a hlavnými metódami metódy analýzy diskurzu a dekonštrukcie.

    PSF

    filozofia postmoderná – odkazy

    filozofia 20. stor.

    postmodernizmus

    PSF

    filozofia praktická

     – skupina filozofických disciplín, ktoré sa zaoberajú ľudským konaním a tvorbou: etika, politická filozofia, estetika, filozofia štátu, filozofia práva.

    PSF

    filozofia prírody (Hegel, G. W. F.)

     – druhá časť vedy o idei, ktorá sa zaoberá ideou v jej inobytí (65;21).
    ::
    Hegel, G. W. F.

    PSF

    filozofia psychológie

    – rozsiahla oblasť filozofie vedy zahrnujúca výskum teoretických základov modernej psychológie s osobitným akcentom na problematiku epistemologickú a metodologickú, úzka spolupráca s filozofiou mysle a kognitívnymi vedami a systematické domýšľanie filozofických podnetov rodiacich sa v rámci kognitívnej psychológie (philosophy of cognitive psychology), psychoanalýzy (philosophy of psychoanalysis), počítačového modelovania mysle a v rámci výskumu umelej inteligencie, jazyka myslenia, v rámci konekcionizmu, v rámci skúmania modularity a funkcionálnej štruktúry mysle a mozgu, teórie videnia, nevedomých mentálnych stavov, vôle atď.

    súčasť európskej filozofie, špecifický európsky kultúrny fenomén význačný najmä tým, čo sa označuje ako rakúska filozofická tradícia alebo filozofia podunajskej monarchie: filozofické hnutie, ktoré podstatným spôsobom formovalo duchovný a kultúrny vývoj stredoeurópskeho regiónu.

    Rakúsku filozofickú tradíciu reprezentuje postupnosť Bernard Bolzano - Franz Brentano - žiaci F. Brentana - raný L. Wittgenstein - viedenský krúžok.

    Z tejto postupnosti sa po Brentanovi oddeľuje nemenej významná postupnosť predstaviteľov rakúskej ekonomickej školy: Karl Menger - Friedrich von Wieser - Eugen von Böhm-Bawerk - Ludwig von Mises - Friedrich August von Hayek.

    Svojbytný a originálny charakter rakúskej filozofickej tradície spočíva najmä v tom, že táto tradícia predstavuje radikálnu kritickú opozíciu voči filozofii pestovanej v ostatných nemecky hovoriacich krajinách, to znamená voči nemeckej klasickej filozofii a filozofickým prúdom z nej vychádzajúcim alebo sa k nim navracajúcim.

    Veľké odmietnutie pruskej, neskôr ríšskonemeckej filozofie je pôvodne zamerané proti jej (transcendentálnemu) subjektivizmu; v ďalšom vývoji sa však tento kritický postoj rakúskej filozofie orientuje stále zreteľnejšie proti totalitárnemu a etetistickému duchu nemeckého transcendentálneho subjektivizmu a všetkých jeho filiácií vrátane marxizmu.

    Protitotalitárna orientácia rakúskej filozofickej tradície sa nerealizuje primárne v rovine politického myslenia (s výnimkou T. G. Masaryka), ale v podobe kritiky východiskových filozofických predpokladov nemeckého transcendentálneho subjektivizmu spojenej s hľadaním nových ontologických fundamentov, schopných zastávať funkciu filozofickej legitimizácie individualisticko-liberalistického videnia sveta a zodpovedajúceho chápania demokracie.

    Táto funkcia sa realizovala najmä v brentanovskej syntéze aristotelizmu a kartezianizmu, ktorá je východiskom tak Masarykovho demokratizmu, ako aj liberalistického učenia rakúskej ekonomickej školy, ako aj pôvodnej netranscendentalistickej verzie Husserlovej fenomenológie.

    Na rozdiel od nemeckej klasickej filozofie, na ktorú možno z istého hľadiska nazerať ako na spôsob filozofickej legitimizácie túžby Nemcov po jednotnom štáte, sa rakúska filozofická tradícia formuje v podmienkach existujúceho štátneho celku.

    Hlavným mravným a politickým cieľom prezieravých vrstiev rakúskej spoločnosti bolo preto presadenie štátneho usporiadania, ktoré by etnickým a sociálne rôznorodým zložkám rakúskej monarchie poskytovalo možnosti autonómnej národnej a politickej existencie. Z tejto optiky sa tuhý a nedemokratický viedenský centralizmus musel nevuhnutne javiť ako niečo, čo v dlhodobej perspektíve ohrozuje samotné základy rakúskeho štátu.

    Ďalším zdrojom antitotalitárnej a antiautoritárnej orientácie rakúskej filozofickej tradície je negatívny postoj Bolzana, Brentana, Masaryka, Stumpfa, Martyho atď. k autorite katolíckej cirkvi; tento negatívny postoj je obzvlášť zrejmý v Bolzanových konfliktoch s jeho cirkevnou vrchnosťou, v Brentanovom zrieknutí sa kňazského úradu a v Masarykovej konverzii k protestantizmu.

    Príznačná je aj afinita rakúskej filozofie k anglosaskej i francúzskej filozofickej tradícii (Brentanove vzťahy k Descartovi a J. S. Millovi, Masarykov príklon k Humovi a Comtovi atď.) V priebehu 20. storočia dochádza dokonca k priamej integrácii anglosaskej a rakúskej filozofickej tradície napr. vo vzťahu A. Smith - F. A. von Hayek), pričom rakúska filozofia bola schopná priniesť anglosaskej tradícii veľmi významné podnety (Wittgenstein, Popper).

    Základom štýlu práce rakúskych filozofov je prísne vedecká práca s pojmami, sústredená na ich analýzu a programovo sa zriekajúca veľkých generalizácií. Na rozdiel od nemeckej klasickej filozofie budovanej zhora, t. j. na základe apriórnych predpokladov, ktorým sa musia prispôsobovať zistené fakty, je filozofia v rakúskej tradícii budovaná vždy zdola - na báze evidentne zahliadnutých daností.

    Najvýznamnejším dokladom tohto antimetafyzického trendu je práve Brentanova empirická psychológia, z ktorej vyrastá aj jeho ontológia a etika.

    PSF

    filozofia rakúska

    – sebareflexívna zložka rakúskej kultúry, súčasť európskej filozofie, špecifický európsky kultúrny fenomén význačný najmä tým, čo sa označuje ako rakúska filozofická tradícia alebo filozofia podunajskej monarchie: filozofické hnutie, ktoré podstatným spôsobom formovalo duchovný a kultúrny vývoj stredoeurópskeho regiónu.

         Rakúsku filozofickú tradíciu reprezentuje postupnosť Bernard Bolzano – Franz Brentano – žiaci F. Brentana - raný L. Wittgenstein – viedenský krúžok.

         Z tejto postupnosti sa po Brentanovi oddeľuje nemenej významná postupnosť predstaviteľov rakúskej ekonomickej školy: Karl Menger – Friedrich von Wieser – Eugen von Böhm-Bawerk – Ludwig von Mises – Friedrich August von Hayek.

         Svojbytný a originálny charakter rakúskej filozofickej tradície spočíva najmä v tom, že táto tradícia predstavuje radikálnu kritickú opozíciu voči filozofii pestovanej v ostatných nemecky hovoriacich krajinách, to znamená voči nemeckej klasickej filozofii a filozofickým prúdom z nej vychádzajúcim alebo sa k nim navracajúcim.

         Veľké odmietnutie pruskej, neskôr ríšskonemeckej filozofie je pôvodne zamerané proti jej (transcendentálnemu) subjektivizmu; v ďalšom vývoji sa však tento kritický postoj rakúskej filozofie orientuje stále zreteľnejšie proti totalitárnemu a etetistickému duchu nemeckého transcendentálneho subjektivizmu a všetkých jeho filiácií vrátane marxizmu.

         Protitotalitárna orientácia rakúskej filozofickej tradície sa nerealizuje primárne v rovine politického myslenia (s výnimkou T. G. Masaryka), ale v podobe kritiky východiskových filozofických predpokladov nemeckého transcendentálneho subjektivizmu spojenej s hľadaním nových ontologických fundamentov, schopných zastávať funkciu filozofickej legitimizácie individualisticko-liberalistického videnia sveta a zodpovedajúceho chápania demokracie.

         Táto funkcia sa realizovala najmä v brentanovskej syntéze aristotelizmu a kartezianizmu, ktorá je východiskom tak Masarykovho demokratizmu, ako aj liberalistického učenia rakúskej ekonomickej školy, ako aj pôvodnej netranscendentalistickej verzie Husserlovej fenomenológie.

         Na rozdiel od nemeckej klasickej filozofie, na ktorú možno z istého hľadiska nazerať ako na spôsob filozofickej legitimizácie túžby Nemcov po jednotnom štáte, sa rakúska filozofická tradícia formuje v podmienkach existujúceho štátneho celku.

         Hlavným mravným a politickým cieľom prezieravých vrstiev rakúskej spoločnosti bolo preto presadenie štátneho usporiadania, ktoré by etnickým a sociálne rôznorodým zložkám rakúskej monarchie poskytovalo možnosti autonómnej národnej a politickej existencie. Z tejto optiky sa tuhý a nedemokratický viedenský centralizmus musel nevuhnutne javiť ako niečo, čo v dlhodobej perspektíve ohrozuje samotné základy rakúskeho štátu.

         Ďalším zdrojom antitotalitárnej a antiautoritárnej orientácie rakúskej filozofickej tradície je negatívny postoj Bolzana, Brentana, Masaryka, Stumpfa, Martyho atď. k autorite katolíckej cirkvi; tento negatívny postoj je obzvlášť zrejmý v Bolzanových konfliktoch s jeho cirkevnou vrchnosťou, v Brentanovom zrieknutí sa kňazského úradu a v Masarykovej konverzii k protestantizmu.

         Príznačná je aj afinita rakúskej filozofie k anglosaskej i francúzskej filozofickej tradícii (Brentanove vzťahy k Descartovi a J. S. Millovi, Masarykov príklon k Humovi a Comtovi atď.) V priebehu 20. storočia dochádza dokonca k priamej integrácii anglosaskej a rakúskej filozofickej tradície napr. vo vzťahu A. Smith - F. A. von Hayek), pričom rakúska filozofia bola schopná priniesť anglosaskej tradícii veľmi významné podnety (Wittgenstein, Popper).

         Základom štýlu práce rakúskych filozofov je prísne vedecká práca s pojmami, sústredená na ich analýzu a programovo sa zriekajúca veľkých generalizácií. Na rozdiel od nemeckej klasickej filozofie budovanej zhora, t. j. na základe apriórnych predpokladov, ktorým sa musia prispôsobovať zistené fakty, je filozofia v rakúskej tradícii budovaná vždy zdola – na báze evidentne zahliadnutých daností.

         Najvýznamnejším dokladom tohto antimetafyzického trendu je práve Brentanova empirická psychológia, z ktorej vyrastá aj jeho ontológia a etika.

         Pri skúmaní rakúskej filozofie možno vziať do úvahy aj filozofov habsburskej monarchie, ktorí sa zvyčajne skúmajú ako predstavitelia tej ktorej národnej filozofie, o ktorej sa uvažuje po vzniku Rakúsko-Uhorska alebo vôbec po rozpade monarchie.

    PSF

    filozofia rakúska – odkazy

    filozofia európska

    Rakúsko, in: MČ

    PSF

    filozofia renesančná

    súhrn filozofických učení 15. stor. – 16. stor. v rámci európskej filozofie, ktorých cieľom bola emancipácia človeka cestou návratu k prirodzenosti, a síce k prirodzenému životu (k prírode), k prirodzenému spoločenského zriadeniu, k prirodzenému právu a k prirodzenému náboženstvu.

         Renesančná filozofia (spolu s renesančným humanizmom) je podstatná súčasť renesančnej kultúry.

         Renesančná filozofia stojí medzi stredovekou filozofiou a novovekou filozofiou, resp. tvorí prvú etapu novovekej filozofie.

         Renesančná filozofia – ako sa uvádza v diele 17;144 – vyrastá zo štúdia textov starogréckych a starorímskych filozofov a so súbežného vyrovnávania sa s filozofickými školami 14. stor. Po nominalistickej duchovnej deštrukcii stredovekého poriadku (ordo) sú diela renesančnej filozofie prejavom energickej túžby po novej, harmonickejšej syntéze antiky a kresťanstva, filozofie a teológie, tela a ducha.

         Celok jestvujúcna sa už nechápal ako hierarchicky vybudovaná stavba, ale ako vrstevnato usporiadané univerzum, v ktorom sa všetko všetkému podobá podľa princípu analógie. Miestom univerza je priestor, ktorý sa poväčšine chápe ako nekonečný alebo neohraničený a neskôr ako prvá substancia vecí (oproti scholastike, kde bol len akcidentom substancie).
    Izomorfné chápanie priestoru umožňovalo venovať väčšiu pozornosť skúmaniu vzájomných vzťahov a vplyvov vecí, ktorých proporcie sa už mali vyjadrovať matematicky. Aplikácia matematiky však nesúvisela s korpuskulárnou identifikáciou a nedostávala so do rozporu s presvedčením o kvalitatívnej rozrôznenosti makrokozmu.

         Univerzum sa v renesančnej filozofii chápe nezriedka ako živý organizmus, v ktorom je všetko – vrátane hmoty – oživené. Na miesto foriem a esencií nastupujú duchovia rôznych úrovní, ktorí všetkým prenikajú a všetko riadia. Hlavným i disciplínami skúmania prírody sa stáva alchýmia a prirodzená mágia; hlavným predmetom vedenia sú kvality. Predpokladom poznania je zmyslová skúsenosť a priame pozorovanie. Knižné a autoritatívne vedenie renesanční filozofi kritizujú.

         Pre pochopenie renesančnej filozofie ako sebareflexívnej zložky renesančnej kultúry je skutočnosť, že celá renesančná kultúra je apoteózou ľudského videnia; perspektívna sieť, do ktorej najmä ranorenesanční umelci zakomponovávajú svoje obrazy, vychádza z oka ako zo stredu pozorovania. Perspektívna sieť je manifestáciou individuálneho nazerania a skúsenosti. Novým modelom vnímania a rozumenia svetu sa stalo maliarstvo, ktoré sa už nepokladalo iba za umelecké remeslo ako v stredoveku, ale za formu vedenia.
    Významná funkcia umenia sa prejavuje aj v bytostnej estetickosti reprezentatívnej časti renesančnej filozofie. Na pravdu i dobro sa pozerajú jej predstavitelia cez prizmu krásy, chápanej ako vnímanie a duchovné zakúšanie harmonickej proporcionality poriadku univerza.

         Estetickým nárokom sa podriaďuje aj hovorená a písaná reč ako prostredník medzi ľudským duchom a realitou. Elegancia (krása hovorenia) a pravdivé poznanie sú neoddeliteľné. Pravde sa však prisudzuje rozmer nielen estetický, ale aj dejinný; predpokladom pochopenia pravdy a ľudského ducha je znalosť histórie.

         Estetická relevancia renesančnej filozofie sa prejavuje aj v renesančnej antropológii, ktorá tvorí jej jadro: človek je obrazom Boha intelektom, slobodnou vôľou a predovšetkým schopnosťou tvoriť – človek je druhý stvoriteľ. Stojí v centre univerza, sústreďuje v sebe jeho dokonalosť a preto je bytosťou s mimoriadnou dôstojnosťou. Toto postavenia však nezakladá bezohľadné uplatňovanie ľudských práv voči prírode. Mimoriadne postavenie človeka mu skôr ukladá povinnosti než práva, pretože je len správcom stvorených vecí, na ktoré nemá klásť jarmo, ale má ich kultivovať a v intenciách stvoriteľa dotvárať.

         Renesančná filozofia sa ešte pohybuje v paradigme mikrokozmos-makrokozmos, nie subjekt-objekt.

    PSF

    filozofia renesančná – odkazy

    filozofia novoveká
    filozofia stredoveká

    periodizácia vývinu filozofie

    PSF

    filozofia rímska

     – súčasť alebo etapa antickej filozofie; sebareflexívna súčasť rímskej kultúry, pre ktorú je charakteristické úsilie obohatiť sa gréckym, najmä helénskym filozofickým myslením. Dôležitým impulzom v tomto smere bola návšteva aténskych vyslancov v Ríme v polovici 2. stor. pr. n. l., medzi ktorými boli najvýznamnejší predstavitelia vtedy existujúcich gréckych filozofických škôl. Približne od tohto obdobia sa v Ríme rozvíjajú tri filozofické prúdy: rímsky stoicizmus, rímsky epikureizmus a rímsky skepticizmus. Okrem nich sa rozvinul rímsky eklekticizmus (cf. eklekticizmus rímsky) a rímsky synkretizmus.

    Na pôde Rímskej ríše sa rozvíjal ďalej novoplatonizmus, novopytagoreizmus, gnostické učenia a vzniká a rozvíja sa kresťanská filozofia.

    "Rím bol otvorený všetkým prúdom gréckeho filozofického myslenia," hovorí F. Novotný, "pretože sám nemal svoju vlastnú dogmatickú sústavu, ktorá by sa cítila vnikaním cudzích živlov ohrozená (18;102).

    PSF

    filozofia rímska – odkazy

    filozofia

    Sextius, Quintus

    PSF

    filozofia ruská

    ‒ súčasť európskej filozofie rozvíjajúca sa ako sebareflexívny sprievod ruskej kultúry minimálne počnúc 15. storočím až dodnes výrazne skandovaný krízovými a prelomovými obdobiami ruskej spoločnosti. Mocný kontinuálny zástoj v každom období vývinu ruskej filozofie zaujímala pravoslávna filozofia.

         Ruská filozofia sa rozvinula ako dôsledok reflexie stretnutia alebo styku grécko-byzantskej a západnej kultúry, ako dôsledok, ktorý je pozorovateľný dodnes, a to nielen v rámci ruskej pravoslávnej filozofie, ale aj v rámci ostatných smerov a prúdov ruskej filozofie, vrátane materialistických či dokonca marxistických. Im všetkým je napriek nezriedka veľmi ostrým a tragickým rozporom vlastné nespochybniteľné úsilie čerpať z vlastnej veľmi bolestnej i veľmi povznášajúcej tradície.

         Pozoruhodné na ruskom filozofickom myslení je jeho schopnosť intenzívneho a pre Rusov prínosného dialógu tak s filozofiami západnými, ako aj ázijskými (tradične s filozofiou čínskou, indickou, tibetskou).

         Naznačené interkulturálne okolnosti môžu otvoriť vhľad do neobyčajne diferencovaného ruského filozofovania zasvätene a odborne na expertnej úrovni reflektujúceho najnovšie dianie vo svetovej vedeckotechnickej oblasti (za všetko stačí pozrieť na ruský kozmický, obranný a materiálový výskum a najmä praktickú realizáciu jeho výsledkov, na vývin ruského vojenstva), v ruskej medzinárodnej diplomacii v podmienkach historicky bezprecedentnej snahy Rusko izolovať a znemožniť, vo svetovej literatúre, v architektúre a v náboženskom živote a mystike.

    PSF

         
    filozofia ruská – odkazy

    filozofia európska
    filozofia sovietska

    PSF

    filozofia severoamerická

     – súčasť americkej filozofie, ktorú tvorí filozofia USA a neskôr aj filzofia Kanady.

         Zakladateľom severoamerickej filozofie G. Berkeley.

    PSF

    filozofia severská

     – skupina národných filozofií severnej Európy: dánska, nórska, fínska a švédska filozofia.
    ::
    filozofia európska

    PSF

    filozofia scholastická

     – sebareflexívna súčasť scholastiky, filozofický systém, ktorý základné pravdy preberá hlavne z Aristotela, upravuje ich a rozvíja v kresťanskom duchu a používa pritom deduktívnu metódu. Spája sa v nej aristotelovský rozum, tradícia svätých otcov a kresťanská viera. Vo svojom rozvíjaní uplatňuje dialektickú metódu.

         Fundament scholastickej filozofie vybudovala stredoveká scholastická filozofia, nadvazujúc na filozofiu patristickú.

    ::
    filozofia

    scholastika

    PSF

    filozofia scholastická stredoveká

     – prvé obdobie vývinu scholastickej filozofie, filozofická súčasť alebo vrstva stredovekej scholastiky nadväzujúca na patristickú filozofiu, no odlišujúca sa od nej úsilím systematizovať predchádzajúce pokusy racionálne uchopiť vieru.

    ::
    filozofia
    filozofia stredoveká

    scholastika stredoveká

    PSF

    filozofia slovenská

     – slovenská národná filozofia, sebareflexívna zložka slovenskej kultúry a súčasť európskej filozofie, ktorej prvopočiatky a povaha súvisia s procesmi stretu a vzájomnej transformácie slovanskokultúrnych a kresťanskokultúrnych významových útvarov.

         V rámci týchto procesov zaujíma dôležité miesto christianizácia, ktorá u nás začala na podunajskej cirkevnej synode okolo roku 796 po skončení fransko-avarských vojen. Synoda prerokovala postup a spôsob misie, v ktorej najzávažnejšie poslanie pripadlo salzburskému arcibiskupstvu a reznianskemu a pasovskému biskupstvu. Fransko-bavorskí kňazi pracovali na Veľkej Morave a v Panónii veľmi usilovne, no Slovania sa s novou kultúrou a jej významovým svetom zžívali komplikovane, pozri napr. Wiching, Konštantín Filozof. Slovenské filozofické myslenie začína tematizovať miesto človeka vo svete predovšetkým pri intervencii kreacionistickej predstavy sveta.

         Slovenské filozofické myslenie sa najintenzívnejšie vyvíjalo vtedy, keď sa organicky prelínalo s ostatnými formami sebareflexie slovenskej kultúry, najmä s formou umeleckou, náboženskou, politickou a špeciálnovednou. Svoje vrcholy dosahovalo vždy vo väzbe na riešenie národnosebauvedomovacích, národnoemancipačných a sociálnych problémov. Preto aj kvalita „čisto“ filozofických výkonov Slovákov závisí od toho, či je explikáciou imanentnej filozofickej interpretácie miesta Slovákov vo svete, t. j. ich interakcie s prírodou a s kultúrou ostatných národov. Štúdium slovenskej filozofie preto nemožno obmedziť iba na poznávanie explicitnej profesionálnej filozofickej produkcie, ale neustále treba mať na pamäti aj kontakt s významovými útvarmi od takých predstaviteľov slovenskej kultúry, ako – uveďme čisto náhodne – Samo Vozár, Pavol Országh Hviezdoslav, Milan Rúfus, Roman Berger a predstavitelia ďalších oblastí umenia, vedy, náboženstva, techniky, praktickopolitickej aktivity.

         K najvýznamnejším slovenským filozofom možno zaradiť J. A. Komenského (Česi ho považujú za českého filozofa, Maďari za maďarského filozofa a pod., hoci by ho azda bolo najvhodnejšie označovať ako moravského filozofa), ďalej Ľudovíta Štúra a v 20. storočí sem patria Votech Filkorn, Ladislav Hanus, Igor Hrušovský, Jozef Dieška, Michael Novak, Štefan Polakovič, Svätopluk Štúr a iní.

         Na uzemí Slovenska písal Marcus Aurelius.

         Jazykovo dospieva slovenská filozofia k výrazu najmä v staroslovienčine, latinčine, češtine, nemčine, maďarčine, slovenčine a v súčasnosti aj v angličtine.

         Vývin slovenskej filozofie sa od začiatku počas dlhého obdobia odohráva prevažne v podobe konštitúcie a inštitúcie viac-menej latentných filozofických významových útvarov vyjadrovaných v textoch nie špecificky filozofického zamerania. Tieto významové útvary obsahujú najmä predstavu nemenlivosti a predstavu transcendentálnosti.

         V predstave nemenlivosti kryštalizuje skúsenosť neobyčajne ťažkej postrehnuteľnosti premien spoločenskej reality na Slovensku mysliteľom. Spoločenský poriadok, rozdelenie spoločnosti na tri stavy (duchovní, páni a poddaní), životné pravdy, estetické princípy, umelecké postupy a prostriedky atď. sa slovenskému tvorcovi filozofických významových útvarov javia ako nemenlivé, oddávna platné a dané, od človeka nezávislé.

         V predstave transcendentálnosti zasa kryštalizuje skúsenosť transhorizontovej reality pretrvávajúcej napriek pominuteľnosti človeka na svete. Filozofické myslenie na Slovensku sa pokúša zachytiť vzťah medzi pozemským svetom a životom a transhorizontovou realitou.

         Slovenská filozofia ako súčasť európskej filozofie nadväzuje prirodzene na dedičstvo antickej filozofie a stredovekej filozofie, najmä západnej kresťanskej filozofie, cirkevných otcov, scholastiky a byzantskej filozofie. Impulzy, inšpirácie, obsah a témy prichádzajú v ďalšom vývine slovenského filozofického myslenia aj z hlavných prúdov renesančnej filozofie, novovekej filozofie a súčasnej filozofie.

    PSF

    filozofia slovenská – odkazy

    Černík, Václav

    Filozofický ústav Slovenskej akadémie vied v Bratislave

    Katedra filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

    Slovensko, in: MČ
    synkriticizmus

    PSF

    filozofia sovietska

    – najmä ruská filozofia, ktorá sa rozvinula do štátnej filozofie Sovietskeho zväzu na báze recepcie marxistickej filozofie v Rusku a jej transformácie do podoby filozofickej súčasti marxizmu-leninizmu. Významne do vývinu sovietskej filozofie prispievali aj ďalšie národné filozofie v rámci sovietskej kultúry – filozofia ukrajinská, estónska, gruzínska, kazašská atď.
    ::
    filozofia ruská

    PSF

    filozofia starogrécka

     – staroveká grécka filozofia – staroveká filozofia, ktorá vznikla v prostredí starogréckej polis v 6. stor. pr. n. l. a vyvíjala sa v starovekom Grécku alebo v Stredomorí do 6. stor. ako sebareflexívna zložka starogréckej kultúry. Tvorí podstatnú súčasť antickej filozofie. Starogrécka filozofia je najvýznamnejšou etapou vývinu gréckej filozofie. V starovekej gréckej filozofii prevládalo riešenie ontologických problémov. Gnozeologické a antropologické otázky sa riešia len v rámci vysvetľovania a zdôvodňovania určitej ontologickej koncepcie.

         Starogrécku filozofiu členia na niekoľko etáp:

         I. predsokratovská filozofia:

         1. iónska filozofia prírody (Táles, Anaximandros, Anaximenes, Herakleitos), ide tu o vymanenie sa zo spôsobu myslenia mytológie a o začiatok racionálneho skúmania povahy vesmíru. Za princíp všetkého sa tu považuje prvotná látka.

         2. pytagorovská filozofia, ktorá za princíp všetkého považuje číslo.

         3. eleatská filozofia (Xenofanes, Parmenides, Zenón z Eley, Melissos); skúma sa tu už súcno ako také.

         4. atomizmus, Empedokles, Anaxagoras: filozofické úsilie riešiť problém vzťahu pohybu (ako ho exponoval Herakleitos) a pokoja (ako tento fenomén tematizoval Parmenides); ide tu zároveň o skúmania vzťahu medzi mnohosťou a jednotou a dianím a bytím.

         II. vrcholné obdobie starogréckej filozofie:

         5. Sofisti (Protagoras, Gorgias) a Sokrates.

         6. Platón (náuka o ideách).

         7. Aristoteles (náuka o akte a potencii).

         III. obdobie helenizmu (ťažisko pozornosti sa presúva na etické a politologické otázky):

         8. epikureizmus, stoicizmus, skepticizmus, novopytagorovstvo.

         9. novoplatonizmus (Plotinos); pozornosť sa venuje aj teológii a mystike.

         Na pôde helenistickej filozofie sa rozvinie rímska filozofia.

    PSF

    filozofia starogrécka – odkazy

    agathon
    aisthéta
    Anaximandros
    Anaximemenes
    Andronikos z Rodu
    Aristoteles

    dejiny filozofie starogréckej

    Ferekydes zo Syru
    filozofia
    filozofia antická
    filozofia staroveká

    Platón

    sedem mudrcov
    sófrosyné

    Táles z Milétu

    Xenofanes z Kolofónu

    PSF

    filozofia staroveká

     – tisícročie trvajúca prvá etapa vývinu filozofie, po ktorej nasleduje stredoveká filozofia; filozofické názory autorov, ktorí v staroveku uvažovali o mieste človeka vo svete; prvé alebo najstaršie obdobie vo vývine filozofie nadväzujúce na protofilozofiu. Staroveká filozofia je dôležitá súčasť starovekej kultúry.

         V Európe ju predstavuje antická filozofia, v Ázii (v Indii) staroveká indická filozofia a (v Číne) staroveká čínska filozofia (6. stor. pr. n. l.). Na Zápae i na Východe sa pritom zväčša nadväzuje na protofilozofiu. Hranica medzi filozofiou a protofilozofiou je hmlistá.

         Staroveké obdobie vývinu filozofie prináša prakticky všetky základné problémy a motívy filozofie.

    PSF

    filozofia staroveká – odkazy

    Anaximandros
    Anaximemenes
    Aristoteles

    Ferekydes zo Syru
    filozofia
    filozofia 6. stor. pr. n. l.
    filozofia 5. stor. pr. n. l.
    filozofia 4. stor. pr. n. l.
    filozofia 3. stor. pr. n. l.
    filozofia 2. stor. pr. n. l.
    filozofia 1. stor. pr. n. l.
    filozofia 1. stor.
    filozofia 2. stor.
    filozofia 3. stor.
    filozofia 4. stor.
    filozofia 5. stor.
    filozofia antická
    filozofia patristická
    filozofia rímska
    filozofia starogrécka
    filozofia stredoveká

    periodizácia vývinu filozofie
    Platón

    sedem mudrcov

    Táles z Milétu

    Xenofanes z Kolofónu

    PSF

    filozofia stredoveká

     – druhá etapa vývinu filozofie, nasledujúca po starovekej filozofii a predchádzajúca novovekej filozofii.
    ::
    Albertus Magnus

    filozofia
    filozofia 6. stor.
    filozofia 7. stor.
    filozofia 8. stor.
    filozofia 9. stor.
    filozofia 10. stor.
    filozofia 11. stor.
    filozofia 12. stor.
    filozofia 13. stor.
    filozofia 14. stor.
    filozofia 15. stor.
    filozofia novoveká
    filozofia renesančná
    filozofia scholastická stredoveká
    filozofia staroveká

    periodizácia vývinu filozofie

    PSF

    filozofia súčasná

     – štvrté obdobie vývinu filozofie, nasledujúca po novovekej filozofii.
    ::
    Abbagnano, Nicola
    antropológia filozofická

    filozofia
    filozofia 19. stor.
    filozofia 20. stor.
    filozofia 21. stor.

    Habermas, Jürgen

    PSF

    filozofia svetová

     – súčasť svetovej kultúry tvorená súborom kontinentálnych a národných filozofií v celosvetovom meradle, ktoré sa plne prepájajú v dobe globalizácie a generujú totalitu filozofického významového univerza.

         Svetová filozofia zahrnuje filozofiu ázijskú, európsku, americkú, austrálsku a africkú.
    ::
    filozofia

    PSF


    filozofia taoistická

    čínska filozofia vyrastajúca z učenia Lao-c‘a, ktorá sa postupne vyvinula do náboženskofilozofického protipólu k buddhistickej filozofii a rozvíja sa až dodnes s mocnými rezonanciami aj mimo pôdy čínskej filozofie, pozri napríklad aj na Slovensku v myslení M. Čarnogurskej.

    PSF

    filozofia tradičná

    – filozofia, zabehaných mienení alebo dogiem ktorej sa chcú neskorší filozofi zbaviť, pretože tieto mienenia alebo dogmy považujú za prinajmenšom zastaralé, nemoderné, vyšlé z módy a podobne.
    ::
    diskurz (filozofia tradičná)

    PSF

    filozofia USA

     – súčasť americkej filozofie a sebareflexívna vrstva kultúry USA.

    PSF

    filozofia vedy

     – 1. filozofická disciplína, ktorá skúma štruktúru vedeckého poznania, prostriedky a metódy vedeckého poznania, spôsoby fundamentácie vedeckého poznania, pravdivosť vedeckých poznatkov, vývin vedeckého poznania, vzťah vedy a každodenného života, vzťah vedeckých pojmov a vedeckých zákonov k empirickému svetu.

         2. filozofická reflexia vedy počas celého obdobia koexistencie vedy a filozofie, kde sa uskutočňujú aj úvahy o postavení vedy v ľudskom živote a metafyzická reflexia vedy (Jaspers, Heidegger, P. Frank atď.).

         3. filozofické úvahy o výsledkoch vedeckej činnosti a jej predpokladoch (A. Einstein, W. Heisenberg, N. Bohr, I. Prigogine atď.).

         4. extrapolácia vedeckých výsledkov až do ontologických či metafyzických hypotéz; pokusy rozpracovať vedecké pojmy do základných pojmov výkladu sveta ako celku (Whitehead, D. Bohm, I. Prigogine a ď.)

         5. teória vedy, v ktorej ide najmä o logickú analýzu vedy s metodologickými cieľmi. Filozofia vedy sa osamostatňuje v polovici 19. storočia najmä zásluhou W. Whewella a J. S. Milla. K rozvoju filozofie vedy prispeli o. i.: H. Poincaré, G. Frege, E. Mach, B. Russell, A. N. Whitehead, L. Wittgenstein, K. R. Popper a ď. Výraznémiesto v rámci filozofie vedy zaujíma analytická filozofia vedy, ktorú ovplyvnili resp. sú priamo jej predstaviteľmi myslitelia uvedení v predchádzajúcom odseku.

    PSF

    filozofia vedy – odkazy

    antifundamentalizmus

    filozofia
    filozofia fyziky
    filozofia matematiky
    filozofia psychológie

    veda

    PSF

    filozofia vojny

     – časť filozofie, v ktorej sa skúma podstata, zmysel a povaha vojny a vypracúva sa filozofický pojem vojny ako do istej miery aj zovšeobecnenie alebo reflexiu vojenskovedných pojmov vojny, ekonomických pojmov vojny, politologických pojmov vojny, medzinárodnoprávnych pojmov vojny,
    historickovedných pojmov vojny, umeleckých obrazov vojny, svedectiev o prežívaní vojny atď.

         V rámci filozofie vojny sa rozpracúvajú otázky, ako napríklad:

          ● Čo sa nazýva vojnou? Čo označujeme termínom vojna?
          ● Aký význam má vojna v dejinách ľudstva?
          ● Intervenujú alebo môžu intervenovať v reflexii vojny etické kategórie?
          ● Existujú vôbec vojny?

         K predstaviteľom filozofie vojny sa zvyknú rátať: Carl von Clausewitz (1780–1831), Michael Walzer (*1935), Mary Kaldorová (*1946), Peter Warren Singer (*1974), Carl Schmitt (1888–1985) a ďalší.
    ::
    vojenstvo, in: MČ
    vojna

    PSF

    filozofia východná

     – orientálna filozofia – obdobne ako filozofia západná komplex národných a nadnárodných filozofií zahrnujúcich najmä tieto filozofie:

          • filozofia indická,
          • filozofia čínska,
          • filozofia japonská,
          • filozofia tibetská,
          • filozofia kórejská,
          • filozofia vietnamská,
          • filozofia indonézska
          * filozofia arabská.

         Východná filozofia sa vyznačuje myslením, ktoré je väčšmi spojené s náboženskými predstavami ako je to v myslení európskom. Ďalej sa vo východnej filozofii výraznejšie uplatňuje zmysel pre harmóniu celku a časti a rovnováhu medzi človekom a prírodou.

         Keď sa hovorí o východnej filozofii nezriedka sa myslí filozofia ázijská.

    ::
    filozofia

    PSF


    filozofia západná

     – okcidentálna filozofia, euroamerická filozofia, atlantická filozofia – podstatná súčasť západnej kultúry, jej sebareflexívna zložka; filozofia euroamerického kultúrneho okruhu; tvorí charakteristický celok podobne ako filozofia čínska, filozofia arabská, filozofia indická.

         Hlavnými súčasťami západnej filozofie sú: európska filozofia a americká filozofia (filozofia USA, latinskoamerická a kanadská filozofia).
    ::
    filozofia

    PSF

    filozofia židovská

     – z veľkej časti náboženská filozofia tvoriaca filozofickú zložku/vrstvu judaizmu. Počiatky židovskej filozofie možno sledovať s reakciami židovských filozofov na grécke školy helenistickej filozofie. Židovská filozofia sa od týchto počiatkov ešte v rámci starovekej filozofie rozvíja počas obdobia stredovekej, renesančnej a novovekej filozofie až dodnes.
    ::
    filozofia

    PSF

    Filozofický ústav Slovenskej akadémie vied v Bratislave

     – hlavné filozofické pracovisko v Slovenskej republike. Filozofický ústav sa zameriava na základný výskum v oblasti logiky a metodológie vied, sociálnej a politickej filozofie, fenomenológie, dejín filozofického a politického myslenia na Slovensku. Výskum sa uskutočňuje na oddeleniach prostredníctvom riešenia grantových úloh. Predmetom skúmania je vývin logiky a metodológie vied na Slovensku, aktuálne otázky sociálneho poznania s dôrazom na povahu sociálneho faktu a metafyziku konania, metodológia sociálnych vied s dôrazom na analýzu miesta a funkcie praktického usudzovania pri vysvetľovaní a chápaní ľudského konania. Skúmajú sa problémy analytickej filozofie, filozofie jazyka, filozofie a metodológie prírodných vied a filozofie mysle.
    ::
    filozofia slovenská

    Web:
    Filozofický ústav Slovenskej akadémie vied (oficiálna stránka)

    PSF

    formulovanie

    lat.

     – vyjadrovanie vhodnou/primeranou vyjadrovacou sústavou/jazykom.

    PSF


    funkcia výroková

     – funkcia, ktorá priraďuje pravdivostnú hodnotu n-ticiam pravdivostných hodnôt alebo n-ticiam indivíduí.
    ::
    logika

    PSF

    funktor

    – nesamostatný výraz, ktorý sa vyznačuje týmito vlastnosťami:

         1. Slúži na vytváranie zložených výrazov; môže ísť napríklad o funktory výrokotvorné a názvotvorné.

         2. Každý funktor má n prázdnych miest, na ktoré sa dosadzujú vhodné výrazy zvané argumenty funktora, čím práve vzniká úplný zložený výraz; podľa počtu prázdnych miest sa funktory delia na 1-miestne, 2-miestne, 3-miestne atď.

         3. Je stanovené pravidlo, do akej kategórie patria argumenty funktoru, môže ísť o argumenty výrokové, názvové, normatívne (4;33).
    ::
    funktor výrokotvorný

    logika

    PSF

    funktor výrokotvorný

    funktor, pomocou ktorého tvoríme výroky (4;34).
    ::
    logika

    PSF

    fyzika

    gr.

     – predmet filozofie fyziky. Pozri: fyzika, in: MČ.

    PSF

    G  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    gnozeológia

    gr.

     – teória poznania, noetika, epistemológia – filozofická disciplína, ktorá skúma poznanie. Za zakladateľa gnozeológie sa niekedy považuje R. Descartes, ktorý prvý vyčlenil vzťah subjektu a objektu ako gnozeologický problém. Systematicky vypracoval gnozeológiu J. Locke.

         Pri skúmaní poznania sa v gnozeológii v súlade s tou ktorou filozofickou orientáciou zameriava pozornosť na rôzne stránky alebo úrovne poznania, napr. na podstatu, štruktúru, zákonitosti atď. poznania. Skúmajú sa základy a hybné sily poznávacieho procesu, účel a cieľ poznávania, miesto poznávacej činnosti v celku ostatných činností ľudí, vzťah subjektu a objektu v procese poznávania, vzťah poznania a sveta, vzťah poznania a pravdy, postupy a metódy poznávania atď.

    PSF

    gnozeológia – odkazy

    disciplína filozofická

    filozofia

    noetika

    poznanie
    poznatok
    poznávané
    poznávanie
    pravda
    pravdepodobnosť
    pravdivosť
    probabilizmus gnozeologický

    teória poznania

    Literatúra:
    Černik, V. – Farkašová, E. – Viceník, J.: Teória poznania. (Úvod do dialektiky ako logiky poznania.), Bratislava 1987. [144]

    PSF

    H  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    H+

     – p. transhumanizmus.

    PSF

    h+

     – p. transhumanizmus.

    PSF

    Habermas, Jürgen

    (1929 – )

     – nemecký filozof, predstaviteľ školy a postmodernej filozofie, ktorý recipuje podnety analytickej filozofie, filozofickej hermeneutiky H.-G. Gadamera a psychoanalýzy. Univerzálnou metódou Habermasovej filozofie je kritický dialóg.

         Habermas pri vypracúvaní svojej filozofémy kombinuje alebo syntetizuje mnohé špeciálnovedné a filozofické významové útvary a myšlienkové postupy; k týmto zdrojom patrí: sociológia, vývinová psychológia, evolučná teória, psychoanalýza, lingvistika, pedagogika, politická teória, právna teória, M. Weber, E. Durkheim, T. Parsons, etnometodológia, symbolický interakcionizmus G. H. Meada, psychológia J. Piageta a L. Kohlberga, K. Marx, G. Lukács, M. Horkheimer, T. W. Adorno, G. W. F. Hegel.

         Občianska spoločnosť obsahuje možnosť svojej kritiky, pretože ju podľa Habermasa možno chápať prinajmenšom ako verejnosť, ktorá sa orientuje podľa meradla rozumného rozhovoru medzi v zásade všetkými občanmi a politické rozhodnutia považuje až vtedy za oprávnené, keď môžu být legitimované konsenzom. Habermas skúma podmienky a formu tohto rozumného rozhovoru ako aj podmienky a formy jeho narúšania a brzdenia. Výskum rušenia rozumného rozhovoru tvorí náplň Habermasovej sociálnej filozofie. Habermas chápe sociálnu filozofiu ako kritiku ideológie. Výskum podmienok a foriem rozumného rozhovoru predstavuje podľa Habermasa snahu odhaliť štruktúru poznania riadiaceho sa záujmami. Habermasovo skúmanie vyúsťuje do teórie komunikatívnej kompetencie. Habermas podrobuje kritike sociologické teórie M. Webera, T. Parsonsa, N. Luhmanna. Habermas sa pokúša pokračovať vo filozofickom diskurze moderny, ktorého plauzibilnosť sa mu zdá spočívať v postmetafyzickom myslení.

    ::
    filozofia nemecká
    filozofia súčasná

    PSF

    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich



    (27. 8. 1770 Stuttgart – 14. 11. 1831 Berlín)

     – nemecký filozof, predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie, autor systematickej teórie dialektiky, završovateľ novovekej filozofie.

         Hegelova teória dialektiky vychádza z predpokladu, že základom skutočnosti je všeobecný pojem, ktorý sa diferencuje a rozčleňuje, pretože v ňom vládne zákon protikladu ako prameň a základ všetkého pohybu vo svete, v ktorom sa pojem realizuje. Každý pojem sa v procese myslenia skonkrétňuje, čím popiera svoju všeobecnosť. Každá téza nastoľuje v tomto procese svoju antitézu a syntéza vzniknutá na základe oboch sa stáva novou tézou, hľadajúcou novú syntézu so svojou antitézou. V procese protirečenia pojem získava zároveň svoje nové určenie, pričom však zostáva so sebou totožný; týmto si obohacuje svoj vlastný obsah.

         Tento zákon vládne nielen v myslení, ale aj v reálnom bytí, v ktorom je duch ako vnútorná idea všetkých vecí prameňom všetkého vývoja, uskutočňujúceho sa tiež v troch etapách od tézy cez antitézu k syntéze.

         Dialektická metóda, ktorá je zároveň filozofiou, musí v systéme vystihnúť rozvoj bytia odvodzujúceho sa z absolútnej idey a dokázať, ako sa táto idea po realizovaní sa v prírode, kultúre a v histórii znovu vracia k sebe samej a dosahuje úplnosť svojho vedomia (plné sebauvedomenie).

         Predmetom filozofie, podľa Hegela, je toto absolútno vo svojom vnútornom a nevyhnutnom vývoji, absolútno ako večný duch, ktorý je v neustálom vývoji a tvorí veci zo seba. Tento proces je nekonečný a pochopiť ho možno len ako celok.

         Fenomenológia ducha

         V Hegelovom poňatí sa pojem chápaný ako absolútno berie ako imanentná aktivita subjektu, spočívajúca v sebapoznávaní rozumu v procese dialektickej sebarealizácie. Táto sebarealizácia absolútna sa odohráva v troch etapách: v prvej etape je pojem najskôr sebou (téza), v druhej mimo seba (antitéza) a v tretej znovu v sebe (syntéza). Úlohou fenomenológie ducha je dokázať, ako myslenie (duch, pojem) postupne získava sebauvedomenie, ako napokon dospieva k absolútnemu duchu.

         Špeciálne prvou etapou sa má zaoberať logika, ktorej predmetom je teda pojem ako od sveta nezávislé bytie.

         Druhou etapou sa má zaoberať filozofia prírody, ktorej predmetom je bytie prejavujúce sa vo vonkajšom svete.

         A napokon treťou etapou sa má zaoberať filozofia ducha, ktorá ukazuje, ako bytie získava svoje sebauvedomenie prostredníctvom ľudského ducha.

         Vo vyššie načrtnutých troch etapách vývinu absolútna sa ukazuje, ako sa historicky konkrétna skutočnosť totalizuje v pojme a stáva predmetom vedomia a ako vzťahy medzi vecami sú iba rozličným postojom myslenia vo vzťahu k vlastnému objektu, ktorý jestvuje len v závislosti od mysliaceho subjektu.

         Logika

         Hegel vo svojej logike vychádza z formálneho chápania bytia, z ktorého chce dialekticky odvodiť jeho ontologické kategórie. Preto je Hegelova logika dialektikou, ktorá obsahuje poznanie sveta ideí v ich vývoji.

         Kategórie vydedukované v systéme logiky podliehajú zákonu vzájomnej súvislosti a zákonu protikladov, ktorý spôsobuje ich vzájomné dialektické pôsobenie. Východiskom tohto pôsobenia je absolútno, úplne jednoduchý, nezávislý, v sebe uzavretý, celkom neurčený pojem. Tento pojem sa vyvíja podľa princípu tézy, antitézy a syntézy: je najskôr sebou samým, potom pre seba a nakoniec osebe.

         V prvom štádiu pojem znamená čisté bytie, ktoré sa ďalej rozvíja v podobe kategórií kvality, kvantity a miery.

         V druhom štádiu je pojem podstatou, ktorá vystupuje najprv osebe ako základ jestvovania, potom mimo seba ako jav a opäť osebe v podobe skutočnosti.
    V treťom štádiu sa pojem stáva skutočným pojmom, ktorý je najskôr subjektívny, potom objektívny a nakoniec prechádza do absolútnej idey v jednote toho, čo je subjektívne a objektívne a čo je najvyšším prejavom celého procesu rozvoja pojmu. Idea v sebe obsahuje život (ako subjektívnu ideu), poznanie (ako objektívnu ideu) a čistú formu pojmu (ako absolútnu ideu). Absolútna idea ako logická idea obsahuje nazeranie vlastného obsahu i celú jeho pravdu.

         Idea dialekticky prechádza do antitézy a ako bytie alebo ako jestvujúc idea sa stáva prírodou a logika sa mení na filozofiu prírody.

         Filozofia prírody

         Hegelova filozofia prírody redukuje celý prirodzený vývin vecí na dialektický proces pojmov. V stave inobytia sa idea prejavuje navonok v priestore a čase, ktoré podliehajú náhode a slepej nevyhnutnosti. Toto prejavenie navonok sa znovu uskutočňuje v troch etapách zmien: mechanických – týkajúcich sa hmoty, fyzických – týkajúcich sa neorganických vzťahov, a organických – zahrňujúcich najmä živočíšny svet.

         Vzhľadom na Hegelovo relegovania času do oblasti prírody, možno Hegelovu logiku a filozofiu ducha prinajmenšom sčasti považovať zároveň za perichronozofické disciplíny, menovite logiku za náuku o predčasových formách bezčasia, čiže prochronematiku, a filozofiu ducha za náuku o záčasových formách bezčasia, čiže za metachronematiku.

         Filozofia ducha

         Príroda musí vo svojich jednotlivých vitálnych prejavoch umrieť, aby mohol vzniknúť duch, ktorý je ideou vracajúcou sa znovu z inobytia k sebe samej. Vývin idey je procesom od nevyhnutnosti prírody k slobode sebapoznania, ktoré sa realizuje v štáte, umení a vo filozofii.

         Duch znamená dialektické stávanie sa, ktoré je jeho obsahom. Toto neustále stávanie sa tiež odohráva v troch štádiách: duch, ktorý je podstatou ako téza (subjektívny duch), mimo seba ako antitéza (objektívny duch) a osebe ako syntéza (absolútny duch).

         Hlavné myšlienky

          • Zistiť, aké kategórie sú v našom subjektívnom myslení, znamená zároveň zistiť bytostný charakter alebo význam objektívnej reality.
          • Bytostný charakter reality je idea, rozum alebo Boh, ktorého plným uskutočnením je duch.
          • Etapy prírody a ľudského konania sú etapy, ktorými idea prechádza pri uskutočňovaní seba samej ako ducha.
          • Ako bytosti majúce schopnosť myslieť, a teda slobodnú vôľu a konanie, sme my ľudia nositelia alebo sprostredkovatelia uskutočňovania reality ako ducha.

    PSF

    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich – odkazy

    absolútno (Hegel, G. W. F.)

    bytie (Hegel, G. W. F.)

    číslo (Hegel, G. W. F.)

    duch absolútny (Hegel, G. W. F.)

    filozofia novoveká

    chápanie pojmové (Hegel, G. W. F.)

    idea absolútna (Hegel, G. W. F.)

    jedno (Hegel, G. W. F.)
    jednosť (Hegel, G. W. F.)

    Kant, Immanuel
    kvantum (Hegel, G. W. F.)

    logično (Hegel, G. W. F.)
    logika (Hegel, G. W. F.)

    miera (Hegel, G. W. F.)

    odcudzenie sa absolútna sebe samému (Hegel, G. W. F.)
    osebe (Hegel, G. W. F.)
    osebe a pre seba (Hegel, G. W. F.)

    početnosť (Hegel, G. W. F.)
    podstata (Hegel, G. W. F.)
    pravda (Hegel, G. W. F.)
    príroda (Hegel, G. W. F.)
    progres nekonečný (Hegel, G. W. F.)
    protirečenie (Hegel, G. W. F.)

    rozmýšľanie (Hegel, G. W. F.)
    rozum (Hegel, G. W. F.)

    úkon počtový (aritmetika) (Hegel, G. W. F.)
    úkon počtový (Hegel, G. W. F.)
    um (Hegel, G. W. F.)

    vec (Hegel, G. W. F.)
    veda o idei (Hegel, G. W. F.)
    vzťažný (Hegel, G. W. F.)

    Literatúra

    Hegel, G. W. F.: Logika, Bratislava 1961. [65]
    Hegel, G. W. F.: Logika ako veda I. Prvý diel, Bratislava 1986. [66]
    Hegel, G. W. F.: Logika ako veda II. Druhý diel, Bratislava 1986. [67]

    Sekundárna literatúra

    Jaeschke, W. – Arndt, A.: Německá klasická filosofie. II. Od Fichta po Hegela, Praha 2016. [84]

    PSF


    Hengstenberg, Hans-Eduard

    (1. 9. 1904 Homberg/Niederrhein – 8. 8. 1998 Würzburg)

    – nemecký filozof, zaoberajúci sa výkladom základných princípov aristotelovsko-tomistickej metafyziky z pohľadu fenomenológie. Ústredným pojmom Hengstenbergovej filozofie je pojem zmyslu.

    PSF

    Herakleitos z Efezu

    (asi 540 – 480 pr. n. l.)

     – grécky antický filozof, predstaviteľ iónskej školy.

         Herakleitos považoval za prvopočiatok všetkého súcna oheň. Premenami ohňa vznikajú podľa neho všetky veci.

    Dielo:
    O prírode

    ::
    filozofia

    PSF

    Herbart, Johann Friedrich

    (4. 5. 1776 Oldenburg – 14. 8. 1841 Gőttingen)

     – nemecký filozof, ktorý svojím chápaním filozofie ako spracúvaním pojmov (Bearbeitung der Begriffe) prispieval k jej chápaniu pozitivistickému respektíve (v budúcnosti) analytickofilozofickému. Logika podľa Herbarta pojmy objasňuje, metafyzika opravuje a estetika pojmy dopĺňa o hodnotové určenia. V Herbartovom poňatí sa pritom estetika chápe širšie ako je bežné chápanie estetiky, pretože u Herbarta estetika zahŕňa aj etiku.

         Herbartova metafyzika vychádza z predpokladu existencie reálnych entít, ktoré nazýva reály. Herbartov pojem reálu pripomína Leibnizov pojem monády. Každému Herbartovmu reálu je vlastná jednoduchá, sebazachovávajúca sa kvalita.

         Aj dušu Herbart chápe ako reál, ktorého sídlom je mozog. Herbart rozpracúva statiku a mechaniku predstáv ako sebazáchovných krokov duše, čím sa pokúša vykladať psychické javy bez pomoci predstavy duševných schopností. Herbartovo chápanie duše dobre vystihuje jeho výrok: "Zákonitosť, ktorým sa riadi duševný život, je absolútne taká istá ako zákonitosť hviezdneho neba (Die Gesetzmäßigkeit im Seelenleben gleicht vollkommen der am Sternenhimmel)".

         Herbarta považujú za zakladateľa modernej pedagogiky.

    Dielo

    J. F. Herbart a jeho pedagogika, 1977

    Zobrané spisy

    Johann Friedrich Herbarts Sämtliche Werke. Vydal Karl Kehrbach, Otto Flügel a Theodor Fritzsch, 19 zv., Langensalza 1887 – 1912.
    Johann Fiedrich Herbarts Pädagogische Schriften. Vydal Otto Willmann a Theodor Fritzsch. 3. vydanie, 3 zväzky. Osterwleck (Harz a Leipzig) 1913 – 1919.
    J. F. Herbarts kleinere philosophische Schriften und Abhandlungen nebst dessen wissenschafltichem Nachlasse. Vydal G. Hartenstein, 3 zv., Leinzig 1842 – 1843.

    Spisba o Herbartovi

    Schmilz, N. (Hrsg.): Herbart-Bibiographie 1842–1963, 1964
    Asmus, W.: Johann Friedrich Herbart, I – II, 1968–1970
    Gerner, B. (Hrsg.): Herbart – Interpretation und Kritik, 1971
    Buck G.: Herbarts Grundlegung der Pädagogik, 1985
    Benner, D.: Die Pädagogik Herbarts, 1986
    ::
    filozofia 19. stor.

    reál (Herbart, J. F.)

    PSF

    herbartizmus

     – smer vo filozofii 19. storočia, ktorý vychádzal z Herbatovho učenia a mal značný vplyv najmä v rámci psychológie a pedagogiky.
    ::
    filozofia

    PSF

    hermeneutika

    gr.

     – (z gr. hermeneutiké techné (umenie výkladu) < hermeneuein (vykladať, vysvetľovať, zvestovať)); pôvodne umenie výkladu a teória umenia výkladu (ars interpretandi), neskôr sa výraz hermeneutika používa na označenie alebo ako súčasť označenia rôznych filozofém, hlavne však v spojení s prívlastkom filozofická (cf. filozofická hermeneutika).

         Ako filologická náuka sa hermeneutika zaoberá výkladom historických textov. Zahrnuje povedľa procesu interpretácie, ktorý sleduje správne pochopenie textu v zmysle priradenia správnych významov lexikálnym jednotkám cudzojazyčného textu, aj proces exegézy, ktorá sa zase snaží zhromaždiť všetky dostupné historické udaje, ktoré by text osvetlovali aj z hladiska vonkajších súvislostí.

         Hermeneutika vznikla v rámci filologickej kritiky, ktorá sa počnúc náboženskou reformáciou pokúšala očistiť biblický text od neskorších pridavkov stredovekého prekladu Vulgáty a rekonštruovať jeho pôvodné znenie.

         Neskôr sa hermeneutika vyvinula do formy metodického postupu v duchovných vedách a jeho reflexie. Za všeobecnú metodológiu humanitných vied pokladal hermeneutiku napr. W. Dilthey a H. Rickert.

         Vo vývoji hermeneutiky takto možno rozlíšiť niekoľko etáp:

         1. (v antike a stredoveku) výklad (posvätného, záväzného a pod.) textu, napríklad biblická exegéza;
         2. (v novoveku) metóda chápajúceho poznávania;
         3. (súčasnosť) popri hermeneutike ako špeciálnovednej metóde sa utvára hermeneutika ako osobitná filozoféma, napríklad ako filozofická hermeneutika.

    PSF

    heterogénnosť

    gr.

     – rôznorodosť; opak homogénnosti.

    PSF

    heterogénnosť (mechanicizmus)

     – rôznorodosť, ktorú možno vysvetliť z homogénnosti.

    PSF

    hodnota

     – zodpovedajúcno nejakej potrebe; významový útvar/proces, ktorého špecifikum spočíva v uvedomení si/uvedomovaní si spôsobilosti dajakej entity uspokojiť/uspokojovať potrebu, a to či už bezprostredne, alebo svojimi dôsledkami. Inokedy sa ako "hodnota" označuje sama entita vyznačujúca sa spôsobilosťou uspokojovať potrebu alebo túžbu. Hodnotu vyjadruje a zabezpečuje norma. Termín "hodnota" (Wert) zaviedol do filozofie Lotze. Výskumom hodnôt sa zaoberá o. i. axiológia, etika, estetika, psychológia, filozofia hodnôt, antropológia, kulturológia, ekonómia atď.

         Zisťovanie hodnoty je hodnotenie, meranie hodnoty.
    ::
    hodnota, in: MČ

    PSF

    hodnota autotelická

    – hodnota objektu alebo činnosti spočívajúca v ňom samom alebo v nej samej.
    ::
    hodnota

    PSF

    Holba, Jiří

     – vynikajúci český buddhológ orientujúci sa na buddhizmus jednak všeobecne, jednak na filozofické, etické a náboženské aspekty mahájánového buddhizmu, komparatívnu filozofiu a špeciálne na Diamantovú sútru, Šántidévovu Bódhičarjávatáru, na pojem apóha v buddhistickej logicko-epistemologickej tradícii a na Nágardžunovo chápanie kauzality.
    ::
    Web:
    Profil na Oddelení Jižní Asie Orientálneho ústavu AV ČR

    PSF

    homogénnosť

    gr.

     – rovnorodosť; opak heterogénnosti.

    PSF

    homonymia

    – mnohovýznamovosť; logická chyba jazyka, spočívajúca v tom, že názov má niekoľko rôznych významov. Táto chyba môže viesť k myšlienkovým chybám (4;31–32).
    ::
    logika

    PSF

    CH  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    Chalmers, David John

    (20. 4. 1966 Sydney – )
     – austrálsky filozof, predstaviteľ analytickej filozofie, ktorý sa zameriava na filozofiu mysle a špeiálne na filozofiu vedomia a filozofiu jazyka.

         Chalmers zaviedol pojem ťažkého problému vedomia (hard problem of consciousness), ktorý spočíva v objasňovaní existencie stavov vedomia, a možno ho formulovať otázkami typu „Ako je možné, že veci sa nám určitým spôsobom javia, že v nás vyvolávajú dojmy a emócie?“ alebo „Ako vzniká dojem, ktorý v nás daná vec vyvoláva?“ Vedomie pred vedou vystupuje ako akási hranica, za ktorú sa dá preniknúť len ťažko, pozri Chalmersovo on-line dielo Facing Up to the Problem of Consciousness.
    ::
    filozofia analytická
    filozofia austrálska
    filozofia jazyka

    PSF
     

    chápanie pojmové (Hegel, G. W. F.)

     – najdokonalejšia forma vhĺbenia sa do veci. Každá vec je viac-menej dokonalou realizáciou svojho pojmu. Chápať vec pojmovo, znamená chápať tento jej pojem, čiže jej podstatu a cieľ, jej pravdu (65;292).
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF


    characteristica universalis

    lat.

     – všeobecná charakteristika, všeobecný jazyk. Termínom characteristica universalis nazýval Leibniz systém symbolov, symbolický jazyk, v ktorom možno podľa neho vyjadriť filozofické pojmy.

    PSF

    I  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    idea (Platón)

    ‒ prvok oblasti skutočnosti tvorenej ideálnymi entitami; základnou vlastnosťou ideí je to, že je každá z nich absolútne identická sama so sebou. Preto sú idey nemenné, večné, nehmotné, zmyslami nevnímateľné a s ničím iným nezmiešané.

         Iba o ideách možno nadobudnúť práve vedenie (epistémé), a to cestou rozumového poznania (noésis).

         Idey tvoria svet, ktorý je prvotný a nadradený zmyslovému svetu.

         Súhrn všetkých predmetov určitého druhu, napríklad ľudia, stoly a podobne, je odvodený od jedného vzoru zo sveta ideí ‒ od idey človeka, od idey stola a podobne.

         Idey tvoria hierarchicky usporiadaný celok, ktorého poriadok je výsledkom pôsobenia idey dobra.

         Hmotný svet a jeho usporiadanie je nedokonalým obrazom sveta ideí.

         Svet ideí je onen svet, s ktorým je príbuzná nesmrteľná časť človeka, jeho duša. Vďaka tejto príbuznosti vzniká v duši túžba po spojení so svetom ideí, v ktorom duša pobývala pred narodením a do ktorého sa po smrti môže opäť vrátiť. Prípravou pre návrat do ríše ideí je filozofický spôsob života, zasvätený poznávaniu. Poznanie je okrem iného rozpomínanie sa (anamnésis) na to, čo duša už pred narodením videla vo svete ideí a čo po spojení s telom, ktoré je pre ňu väzením-hrobom, zabudla. Metódou, ktorá vyvoláva v duši rozpomínanie sa na svet ideí, je dalektika.
    ::
    Platón

    PSF

    idea absolútna (Hegel, G. W. F.)

     – rozvinutie pojmu do plnosti konkrétnej totality, absolútna a úplná pravda, idea mysliaca samu seba. V absolútnej idey dosahuje absolútno svoje plne konkrétne bytie, opúšťa slobodné médium čistého myslenia a prechádza do prírody ako svojho inobytia.
    ::
    absolútno (Hegel, G. W. F.)

    Hegel, G. W. F.

    odcudzenie sa absolútna sebe samému (Hegel, G. W. F.)

    príroda (Hegel, G. W. F.)

    PSF

    idea dobra (Platón)

    ‒ najvyšší božský princíp usporadúvajúci svet ideí do hierarchicky usporiadaného celku.
    ::
    idea (Platón)
    Platón

    PSF

    idealizácia

    lat.

     – myšlienkové vytváranie ideálnych objektov (alebo idealizovaných objektov) ako istého druhu abstrakcií.

    PSF


    implikácia (logika matematická)

     – logická spojka, ktorej symbolom je ⇒ (pozri ⇒ (logika)). Tento symbol čítame: „ak, tak“ alebo „z ... vyplýva ...“. Implikácia sa používa na tvorbu zloženého výroku, ktorý sa nazýva implikácia výrokov, pričom implikácia výrokov A a B sa zapíše AB.
    ::
    logika
    logika matematická

    PSF

    implikátor (logika)

     – logická spojka, ktorá sa označuje znakom → resp. ⇒ (číta sa: ak..., tak...) a používa na spájanie dvoch výrokov do zloženého výroku nazývaného implikácia.
    ::
    → (logika)

    logika

    PSF

    indukcia

    lat.

     – uvádzanie, privádzanie.
    ::
    indukcia, in: MČ

    PSF

    indukcia (logika)

     – spôsob stanovenia všeobecných téz a zákonov na základe zovšeobecnenia preskúmaných zvláštnych prípadov, faktov, javov. Indukcia je opak dedukcie.
    ::
    logika

    PSF

    inštancia vety (Lyotard, J.-F.)

    – prvok vetného univerza. Existujú tieto inštancie vety:

         ● adresant vety,
         ● adresát vety,
         ● referens vety,
         ● zmysel vety.

         Vzťahy medzi inštanciami vety závisia od vetného režimu.
    ::
    Lyotard, Jean-François

    PSF

    intencionalita

    lat.

    – oosť (angl. aboutness) – zameranosť (javov alebo stavov na iné), odkazujúcnosť (odkazovanie jednej entity na druhú). Objekt, na ktorý sa entita zameriava, sa nazýva intencionálny objekt.

    PSF



    interkulturzonalistika

    lat.

     – skúmanie interkulturzonality; tendencia uplatňovať systémový prístup zohľadňujúci napríklad vo vlastnom špecializovanom vedeckom výskume podnety dnes už nielen z iných vied, ale aj podnety z mimočistovedeckej oblasti (z filozofie, technických a technologických disciplín, teológie, náboženstva, mystiky, každodenného života, umenia, fantastiky či alternatívnych oblastí, donedávna ešte z hľadiska vedy zavrhovaných), a to tak v diachronickej ako aj synchronickej rovine; podobné tendencie badať aj v ostatných vývinových pásmach kultúry, v teológii, umení atď. Interkulturzonalistiku možno veľmi dobre pozorovať napríklad na transhumanizme.
    ::
    dejiny súčasné, in: MČ

    interkulturzonalistika

    PSF

    interkulturzonalita

    lat.

     – vlastnosť kultúry 20. a 21. storočia spočívajúca v kontinualizácii interakcií medzi jej všetkými vývinovými pásmami – vedou, filozofiou, náboženstvom, každodenným osobným životom ľudských indivíduí, mystikou a alternativistikou. Možno by sa to dalo označiť ako „neohelenizácia“ kultúry, no tentoraz sa neobmedzujúca len na Stredomorie, ako to bolo na záver starovekej antiky, ale zasahujúca celé svetové spoločenstvo naprieč oceánmi. Situácia koncom druhého desaťročia 21. storočia svojím polypolarizačným zlomom na mocenskej scéne sveta pripomína koniec antiky s jeho helenizmom i migracionizmom alebo s umieraním sv. Augustina v meste dobýjanom Vandalmi.

         Interkulturzonalita je predmetom skúmania interkulturzonalistiky.
    ::
    filozofia 21. storočia

    PSF

    interpretácia

    lat.

     – objasnenie zmyslu, vysvetlenie, výklad.

    PSF

    interpretácia mechaniky kvantovej kodanská

    – interpretácia kvantovej mechaniky, pri zdrojoch ktorej stojí N. Bohr a W. Heisenberg.

    PSF

    J  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    Ja (Fichte, J. G.)

     – stanovujúcno sa sebou samým, čím zároveň je: „Ja stanovuje seba samo a je, a to mocou tohto číreho stanovovania a sebou samým. A naopak: Ja je a stanovuje svoje bytie pomocou svojho číreho bytia. – Je súčasne čímsi konajúcim a produktom konania; čímsi činným a tým, čo sa vytvára činnosťou. Konanie a čin sú jedno a to isté. Preto je: Ja som výrazom činnosti, a to jedine možného, ako musí vyplynúť z celého Vedoslovia.“ (245;553)

         Ja vystupuje ako absolútny subjekt v súvislosti opisovanej týmito slovami: „Vo vete: A=A prvé A je stanovené v Ja, a to buď bezpodmienečne ako samo Ja, alebo z nejakého dôvodu, ako každé určité Neja“ (245;553 pozn. 3) A citovaná poznámka pokračuje: „Druhým A sa označuje to, čo nachádza Ja, ktoré si robí predmetom reflexie seba samo stanovené v sebe, a nachádza to stanovené preto, lebo to v sebe už predtým stanovilo. Usudzujúce Ja predikuje niečo, vlastne nie o A, ale o sebe samom, že totiž nachádza v sebe nejaké A. A preto sa druhé A nazýva predikátom. – V vete: A=B teda A znamená to, čo sa teraz stanovuje, B to, čo sa už nachádza ako stanovené. – Kopula je vyjadruje prechod Ja od stanovovania k reflexii o stanovenom.“

         "Opak všetkého, čo prislúcha Ja, musí v dôsledku číreho protikladu prislúchať Neja (245;559).
    ::
    Fichte, J. G.

    PSF

    jav

     – fenomén – všetko, čo sa pozoruje alebo bezprostredne/priamo vníma zmyslovo alebo introspektívne; jav je súhrn vonkajších premenlivých, zmyslami vnímaných alebo pozorovaných prípadne introspekciou zachytiteľných vlastností.

         Javy sú najdôležitejšími prí/znakmi procesov, ktoré sa odohrávajú vo svete. Svoju pozornosť sústreďujeme často na vznik, priebeh a zvláštnosti javu.

         Jav, ktorý sa nemení v určitom časovom úseku, sa nazýva stav.

         Vnútorná, relatívne stála alebo nemenná stránka javu sa označuje ako podstata javu.

         Osobitná pozornosť sa venuje prírodným javom (fyzikálnym, chemickým, biologickým atď.), javom psychickým, javom logickým, spoločenský javom a ď.
    Jav je v centre osobitnej pozornosti fenomenológie.

         Jav je základný identifikovateľný prvok celku predkriticky daného.

         Totalita javov je manifestácia (prejavovanie sa, javenie sa) sveta naším vonkajším a vnútorným zmyslom.

         Jav je častokrát tým, čoho skúmaním sa vo vede začína. Toto skúmanie predpokladá vnímanie javu a prvým výsledkom vnímania javu je vnem.

         Jav je základný empirický objekt poznávania. Jav alebo javy možno zámerne vyvolávať v pokuse (cf. pokus) alebo experimente (cf. experiment), a to s cieľom poznávať vedecké zákony.
    ::
    jav, in: MČ
    jav fyzikálny

    okolnosť
    ontológia

    podstata
    príčina

    zákon

    PSF

    jav prírodný

     – jav vyskytujúci sa v prírode. Prírodné javy sa skúmajú napríklad v prírodných vedách, pričom sa odhaľuje najmä ich podstata. príčiny a zákony; napríklad fyzikálne vedy skúmajú javy fyzikálne.

    PSF

    jazyk

     – znaková (dorozumievacia) sústava, systém osobitných znakových hodnôt, ktoré slúžia ako nástroj vyjadrovania významových útvarov, dorozumievania a ukladania poznatkov v istom spoločenstve, prostriedok formulácie myšlienok.
    ::
    jazyk (lingvistika), in: MČ

    PSF

    jazyk formalizovaný

    – kalkul s určitou interpretáciou.
    ::
    logika

    PSF

    jazyk objektový

     – prirodzený alebo umelý jazyk skúmaný prostriedkami a jazykom nejakej metateórie. Jazyk, ktorý pritom slúži na opis a výklad syntaxe a sémantiky objektového jazyka sa nazýva metajazyk.

    PSF

    jeden

     – číslo medzi číslom nula a číslom dva.

    PSF

    jedno (Hegel, G. W. F.)

     – element čísla, javiaci sa z hľadiska diskontinuity ako početnosť, z hľadiska kontinuity ako jednosť, pričom početnosť i jednosť sú kvalitatívne momenty čísla (65;139).
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF

    Jedno (Plotinos)

     – bezčasový zdroj všetkého (timeless source of everything) (165;51).
    ::
    filozofia

    PSF

    jednobožstvo

     – monoteizmus – viera v jediného boha.

    PSF

    jednosť

     – vlastnosť byť jedným čo do čísla, napríklad jednosť Boha.

    PSF

    jednosť (Hegel, G. W. F.)

     – kvalitatívny moment čísla javiaci sa z hľadiska kontinuity ako jedno (65;139).
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF

    jestvovanie

    bytie v najširšom zmysle slova.
    ::
    ontológia

    PSF

    joga

    sa.

     – jeden zo šiestich hlavných systémov hinduistickej filozofie (daršana), podľa ktorého svet vyvstáva z prakrti (tvorivej prírody) obsahujúcej kozmickú myseľ (čitta). Čitta je akási matrica pre vytvorenie individuálnych myslí. Jednotlivci (puruša) sa však vo svojej individuálnej mysli zvyčajne uväznia v dôsledku svojej túžby. K oslobodeniu (kaivalja) môže človek dospieť absolvovaním sústavy praktík zvaných krija a prakrija súborne označovaných ako aštangajoga alebo rádžajoga. (O týchto praktických aspektoch pozri joga, in: MČ.)

         Systematizátorom základov jogy ako daršany je Pataňdžali.
    ::
    abhaja (joga)

    filozofia
    filozofia hinduistická
    filozofia indická

    joga, in: MČ

    PSF

    K  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    Kant, Immanuel



    (1724 Königsberg (Královec) – 1804 Königsberg)

     – predstaviteľ osvietenskej filozofie, ktorý otvoril dvere nemeckej klasickej filozofii vytvorením svojho kriticizmu alebo transcendentalizmu, či transcendentálnej filozofie, ktorú chápal ako analýzu zakúšania predmetov, mravnej povinnosti a krásna i vznešeného. Kantov kriticizmus zahrnul upretie vedeckosti metafyzike. Kantovi samému (čo ďalší vývin filozofie potvrdil) sa jeho mysliteľský prínos javil ako taká premena spôsobu myslenia, ktorú možno prirovnať k prechodu od geocentrizmu k heliocentrizmu.

         Prakticky neopustil rodné mesto, viedol neobyčajne pravidelný spôsob života, o ktorom sa šíria historky: jeho pravidelnosť údajne porušil len dvakrát: keď vyšla Spoločenská zmluva (1762) a keď sa dozvedel, že vo Francúzsku vypukla revolúcia.

         Kant započal štúdium na univerzite v Kráľovci (filozofia, teológia, matematika a fyzika) v roku 1740, v rokoch 1747 až 1754 sa živil ako domáci učiteľ, pričom vo svojom štúdiu pokračoval, v roku 1755 získal titul magistra a v tom istom roku aj oprávnenie vyučovať; prednášal do roku 1797, no až do smrti neúnavne rozpracúval pokusy o ďalšie rozvinutie svojej filozofie, o čom svedčí jeho posmrtné dielo Opus postumum prvýkrát vydané až v rokoch 1936–1938 v XXI/XXII zväzku jeho Zobraných spisov.

         Kantova transcendentálna filozofia bola jednak syntézou celej novovekej filozofie (počnúc F. Baconom a končiac J.-J. Rousseauom), jednak systémom, ktorý zohral rozhodujúcu úlohu v ďalšom rozvoji filozofie. Kant zahliadol autonómiu rozumu v apriórnych princípoch, pomocou ktorých rozum spracúva zmyslové údaje a konštruuje predstavu sveta. Rozum pritom poskytuje iba poznanie javov, zatiaľ čo veci osebe sú nepoznateľné.

         Vývin Kantovho myslenia sa zvykne deliť minimálne na dve obdobia – predkritické a kritické, ktoré však historici filozofie členia ešte podrobnejšie..

         V predkritickom období sa Kant pokúšal o prírodovedné vysvetlenie sveta. Odmietal Leibnizovu a Wolffovu školskú metafyziku a dogmatizmus.

         Kantovo dielo bolo vydávané Pruskou neskôr Nemeckou/Berlínskou akadémiou vied počnúc rokom 1900 pod súborným názvom Gesammelte Schriften (Zobrané spisy) v tomto členení:

         I. oddiel: Werke (Diela), I–IX
         II. oddiel: Briefwechsel (Korešpondencia), X–XIII
         III. oddiel: Handschriftlicher Nachlass (Rukopisná pozostalosť), XIV–XXIII
         IV. oddiel: Vorlesungen (Prednášky) XXIV–XXIX

         Dielo:

         1. Predkritické obdobie (do 1770)

         Allgemeine Naturgeschichte und Theorie des Himmels (Všeobecné dejiny prírody a teória nebies), 1755
         Monadologia physica (Fyzická monadológia), 1756
         Der einzig mögliche Beweisgrund zu einer Demonstration des Daseyns Gottes (Jedine možný základ dôkazu existencie Boha), 1763
         Versuch den Begriff der negativen Grösen in die Weltweisheit einzuführen (Pokus o zavedenie pojmu negatívnych veličín do filozofie), 1763
         Träume eines Geistessehers (Sny duchovidcove), 1766
         De mundi sensibilis atque intelligibilis forma et principiis (O forme a princípoch senzibilného a inteligibilného sveta), 1770 – Kantova dizerttácia

         2. Kritické obdobie (1771 a n.)

         Kritik der reinen Vernunft (Kritika čístého rozumu), 1781(= A) – 1. vydanie, citované s písmenom A
         Prolegomena zu einer jeden künftigen Metaphysik, die als Wissenschaft wird auftreten können (Prolegomena ku každej budúcej metafyzike, ktorá sa bude môcť nazývať vedou), 1783
         Grundlegung zur Metaphysik der Sitten (Základy metafyziky mravov), 1785
         Kritik der reinen Vernunft (Kritika čístého rozumu), 1787 (= B) – 2. prepracované vydanie, citované s písmeno B
         Kritik der praktischen Vernunft (Kritika praktického rozumu),, 1788
         Kritik der Urteilskraft (Kritika súdnosti), 1790
         Die Religion innerhalb der Grenzen der bloßen Vernunft (Náboženstvo v medziach číreho rozumu), 1793


         

    PSF

    Kant, Immanuel – odkazy

    afektácia (Kant, I.)
    afinita (Kant, I.)
    afinita empirická (Kant, I.)
    afinita transcendentálna (Kant, I.)
    an sich

    fainomenon (Kant, I.)
    filozofia nemecká klasická
    filozofia novoveká
    filozofia osvietenská

    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    náboženstvo (Kant, I.)
    noumenon (Kant, I.)

    schematizmus čistého umu (Kant, I.)

    reflexia transcendentálna (Kant, I.)

    PSF

    katedra filozofie

     – základné pracovisko fakulty alebo vysokej školy pre výchovnovzdelávaciu, vedeckú a výskumnú prácu v oblasti filozofie.
    ::
    Katedra filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

    PSF

    Katedra filozofie a aplikovanej filozofie Filozofickej fakulty Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave

     – filozofické pracovisko edukačne i výskume akcentujúce praktický rozmer filozofie, čo sa prejavuje v tom, že popri štandardnej náplni vyučovania filozofie a výskumu sa zameriava na bioetiku, medicínsku, environmentálnu a sociálnu etiku, na etiku sociálnych služieb.
    ::
    Web:
    Oficiálna stránka

    PSF

    Katedra filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

     – katedra filozofie, ktorá je súčasťou Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a od svojho vzniku predstavuje centrum filozofického života na Slovensku; pri jej vzniku stáli významní českí filozofi (profesori J. Král, J. Tvrdý) a neskôr na nej pôsobili zakladatelia bratislavskej filozofickej školy I. Hrušovský a V. Filkorn.
    ::
    filozofia slovenská

    Web
    Katedra filozofie a dejín filozofie, in: Filozofická fakulta UK

    PSF

    kategória filozofická

     – najvšeobecnejší filozofický pojem reprezentujúci fundamentálny vzťah, formu, vlastnosť alebo zákonitosť reality, ktorý plní funkciu dôležitého metodologického princípu vo vlastnej filozofii i v špeciálnych vedách.

         Filozofické kategórie, ich povaha, vzťahy (systém), vznik a vývin sú predmetom kategoriológie.

    PSF



    kategoriológia

    gr.

     – náuka o filozofických kategóriách, ich povahe, vzťahoch (systémoch), vzniku a vývoji.
    ::
    filozofia

    PSF

    kompetencia encyklopedická (Eco, U.)

    – súbor poznatkov a skúseností z osobného života, z histórie, z jazyka, z iných umeleckých diel a tak ďalej uschopňujúcich recipienta chápať a interpretovať významy umeleckého diela.
    ::
    Eco, U.

    PSF

    konanie

     – zmysluplná činnosť človeka, ktorá sa vyznačuje relatívne uzavretou jednotou, istou vnútornou štruktúrou a časovým trvaním.

         Konanie je predmetom praxeológie, psychológie, ... .

    PSF

    kontingencia

    lat.

     – náhodnosť.
    ::
    filozofia

    PSF

    kozmos

     – vesmír.

    PSF

    krása

     – najvyššia kladná estetická hodnota tkvejúca vo vyvolávajúcne intenzívneho pozitívneho estetického zážitku alebo hodnotenia.
    ::
    estetika

    filozofia

    PSF

    krása (estetika stredoveká)

     – predikát Boha spočívajúci v neprekonateľnej dokonalosti Boha.

    estetika

    PSF

    krásne (Tomáš Akvinský)

     – "to, čoho poznanie sa páči (pulchra sunt quae visa placet)" (1;29).
    ::
    Tomáš Akvinský

    PSF

    Kuhn, Thomas Samuel

    (18. 7. 1922 Cincinnati, Ohio, USA – 17. 6. 1996 Cambridge, Massachusetts, USA)

     – americký filozof vedy, predstaviteľ internalistického smeru v rámci historickej filozofie vedy. Podľa Kuhna sa vedecké poznanie vyvíja spôsobom zmien jeho paradigiem: v jeho vývine sa striedajú etapy normálnej vedy, uznávajúcej určitú paradigmu, a kritické etapy, kedy v dôsledku nahromadenia sa neriešených problémov nastupuje revolúcia, ktorá vytvára viacero súperiacich paradigiem.
    ::
    filozofia 20. stor.

    PSF

    kultúra

    lat.

    – vrstva civilizácie tvorená pretváraním zla na dobro, ošklivého na krásno resp. menej dobrého na lepšie a menej krásneho na krajšie človekom. V živote človeka alebo spoločnosti, v ich činnosti, v jej spôsoboch, výtvoroch atď. je toľko kultúry, koľko je v nich pretvárania zla na dobro a ošklivého na krásno, pričom zlo je to, čo komukoľvek škodí (alebo prinajmenšom, čo škodí druhým) a dobro je to, čo uspokojuje potreby človeka bez toho, aby komukoľvek alebo čomukoľvek škodilo (alebo prinajmenšom, aby škodilo druhým).

         Kultúra je maximum bytia človeka alebo spoločnosti: človek nemôže byť viac než kultúrnym človekom (kultúrnou bytosťou) a spoločnosť nemôže byť viac než kultúrnym spoločenstvom.

         Podstatou bytia kultúry je inscendencia čiže sebaprehlbovanie sa alebo spiritualizácia človeka.

         Maximom kultúrneho bytia človeka je zmysluplnosť (= totálna spiritualizovanosť), čiže uplatňovanie všetkých jeho schopností pri premene zla na dobro a ošklivého na krásno. V štádiu zmysluplnosti sa táto transformačná činnosť človeka mení na autotelickú činnosť čiže činnosť majúcu zmysel (alebo cieľ, účel) v sebe samej – sama táto činnosť je dianím dobra a krásy.

         Kultúra sa časom roztrieštila do jednotlivých oblastí, ktoré ľudstvo len s námahou udržuje ako oblasti kultúry – ide tu napríklad o takéto oblasti kultúry:

          · veda,
          · umenie,
          · náboženstvo,
          · filozofia.

         Tam, kde tieto oblasti prestávajú plniť vyššie uvedenú transformačnú (dobrotvornú a krásotvornú) funkciu, prestávajú byť zároveň oblasťami kultúry a zostávajú iba súčasťou civilizácie.
    Civilizácia nezabezpečuje automaticky kultúru, skôr naopak: v jednotlivých oblastiach kultúry sa v priebehu dejinného vývoja spontánne presadzuje tendencia prestať byť súčasťou kultúry, preto ich udržiavanie v podobe súčasti kultúry si od ľudí vyžaduje vynakladanie úsilia a neustálu pozornosť. Spontánne presadzovanie sa tendencie vyčleniť sa z procesu participácie na kultúre vyústilo napokon do možnosti nielen totálnej sebadeštrukcie ľudstva a aj možnosti zničenia jeho pozemského nositeľa.

         A naopak pri kontinuálnej pozornosti a vynakladaní úsilia sa zmäkčuje ostrosť hraníc medzi jednotlivými oblasťami kultúry a dochádza k tomu, že sa stávajú tým, o čo im dovtedy iba išlo – napríklad filozofii lásky prestáva záležať na tom, aby bola filozofiou a jej nositeľom začína záležať na samej láske; prírodným vedám prestáva záležať na tom, aby boli služobníčkami ovládnutia prírody, a začína im záležať na tom, aby prírodu zbavili zničujúceho pôsobenia človeka na ňu; náboženstvám prestáva záležať na prísľuboch spásy „vyvoleným" a stávajú sa samé spoločenstvami „okamžitej" pohody a lásky dokonca aj k ináč zmýšľajúcim atď.

    PSF

    kultúra – odkazy

    civilizácia

    človek

    kultúra západná (synkriticizmus)

    spoločnosť

    PSF

    kultúra západná (synkriticizmus)

    – pretváranie zla na dobro, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne západným človekom.
    ::
    synkriticizmus

    PSF

    kvantita (Aristoteles)

    – jeden z akcidentov súcna.
    ::
    Aristoteles

    PSF

    kvantum (Hegel, G. W. F.)

     – vymedzená kvantita, kvantita podstatne stanovená s vylučujúcou určenosťou v nej obsiahnutou (65;138).
    ::
    číslo (Hegel, G. W. F.)

    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF

    L  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    Lacan, Jacques

    (1901 – 1981)

     – francúzsky filozof a psychoanalytik, zakladateľ Parížskej freudovskej školy, v ktorej sa venoval návratu k Freudovi uskutočňovaním seminárov od roku 1953. V súbore svojich prác uverejnených v roku 1966 pod názvom Spisy reinterpretuje freudovské teórie, pričom sa opiera o koncepcie štrukturalistickej lingvistiky, ponímajúc nevedomie ako štruktúrovaný systém analogický jazyku.

         Lacan kladie dôraz na dva rády alebo poriadky či dimenzie: symbolické a reálne. Keďže reálne je mimo dosahu, Lacan ho označuje ako nemožné.

         Reálne je to, čo leží mimo poriadkov imagnárneho a symbolického, no zároveň ich podporuje. Reálne nie je prístupné priamo, nijaký pokus si ho predstaviť ho nedokáže uchopiť, rovnako ako každá diskusia o ňom je jednoducho len ďalší prehovor o ňom. No prítomnosť reálneho sa pociťuje ako nevyhnutný odpor. Je neodmysliteľnou súčasťou skúsenosti subjektu, nie je však analýze prístupné ináč, ako vyjadrené paradoxnými formuláciami.

         Symbolické je vynárajúci sa poriadok, ktorého zákony určujú, čo je ľudský subjekt. No vstup do jazyka subjekt ďalej odcudzuje; neposkytuje pohodlné miesto v poriadku symbolického.

         Jazyk je štruktúrne neschopný dodržať svoj sľub – premeniť rozpor na jednotu, nedostatok na celosť, neprítomnosť na prítomnosť. Derridova dekonštrukcia je v istom zmysle radikalizáciou tohto Lacanovho prístupu k jazyku.

    PSF

    latinčina (filozofia)

     – latinský jazyk – jazyk potrebný pre filozofa "ako jazyk, ktorým sú napísané práce filozofov antiky, stredoveku, XVII. a XVIII. storočia a ktorý spolu s gréčtinou bol základom medzinárodnej terminológie v oblasti filozofie, logiky, etiky, estetiky a psychológie" (204;5).
    ::
    filozofia

    PSF

    Leibniz, Gottfried Wilhelm

    (1. 7. 1646 Lipsko – 14. 11. 1716 Hannover)

     – nemecký filozof, fyzik, matematik, historik a diplomat.
    ::
    filozofia

    Leibniz, G. W., in: MČ

    PSF

    Locke, John

    (1632 – 1704)

     – anglický filozof, hlavný predstaviteľ empirizmu, zakladateľ modernej teórie poznania, zakladateľ anglickej osvietenskej filozofie.

    Locke študoval v Oxforde, kde získal nechuť ku scholastike a teológii a venoval sa prírodným vedám a medicíne. V tomto čase sa zoznámil s Descartovými názormi. Veľký vplyv na jeho intelektuálny rozvoj mali styky s R. Boylom.

    ::
    filozofia novoveká

    PSF

    logično (Hegel, G. W. F.)

     – absolútna forma pravdy, ba čistá pravda sama. "No pretože najvynikajúcejšie, najslobodnejšie a najsamostatnejšie je aj najužitočnejšie, možno tak chápať aj logično" (65;23).
    ::
    Hegel, G. W. F.

    logika (Hegel, G. W. F.)

    PSF

    logika

    gr.

     – veda o zákonoch správneho myslenia.

         Logika skúma také vzťahy medzi pojmami, ktoré závisia od spôsobu ich spojenia do súdov, resp. vzťahy medzi súdmi, ktoré závisia od spôsobu spojenia jednoduchších súdov do zložených súdov. Novšie sa za predmet logiky považujú logické konštanty.

         Logika je pôvodne filozofická, neskôr aj špeciálnovedná disciplína, ktorá skúma myslenie s cieľom vypracovať, explicitne formulovať pravidlá, ktoré by legitimovali naše myšlienkové postupy čiže demonštrovali ich správnosť. Jednou z výskumných úloh logiky je získavať nové pravidlá odvodzovania.

         Od čias Platóna a Aristotela je logika jednou zo základných disciplín filozofie, ktorá predchádza ostatným disciplínam, pretože skúma čisto formálne základné zákony a základné formy všetkého pojmovo-vedeckého myslenia.

         V stredoveku bola logika druhým zo siedmich slobodných umení.

         Logika je predmetom filozofie logiky a ďalších metalogických disciplín.

    PSF

    logika – odkazy

    ¬ (logika)
    ∼ (logika)
    & (logika)
    ∧ (logika)
    ∨ (logika)
    vv (logika)
    → (logika)
    ⇒ (logika)
    ↔ (logika)
    ⇔ (logika)
    ∀ (logika)
    ⊦ (Russell, B.)
    0 (logika)
    1 (logika)

    a (logika)
    A (logika)
    analýza logická dôkazu
    argument funktora

    de re
    designát názvu
    designát pojmu
    disjunkcia vylučujúca (logika)
    disjunktor (logika)
    disjunktor nevylučujúci (logika)
    dokazovanie tvrdenia
    dôkaz
    dôkaz tvrdenia
    dôsledok
    dôvod

    ekvivalencia (logika)

    filozofia
    funkcia výroková
    funktor
    funktor výrokotvorný

    homonymia

    implikácia (logika matematická)
    indukcia (logika)

    jazyk formalizovaný

    lingvistika, in: MČ
    logika
    logika (Albrecht, J.)
    logika formálna
    logika matematická
    logika modálna
    logika moderná
    logika neklasická
    logika paraneprotirečivá
    logika predikátová
    logika rádu prvého
    logika tradičná
    logika výroková

    matematika
    metalogika
    modalita (logika)
    možnosť logická

    negácia výroku

    obsah výroku logický
    odvodzovanie
    operátor logický

    pravdepodobnosť (logika)
    pravidlo ododzovania
    princíp dvojhodnotovosti
    princíp logický
    princíp logický klasický

    sémantika logická
    spojka logická (logika)
    systém logický
    systém logický klasický

    tabuľka pravdivostná (logika)

    úsudok
    úsudok správny
    usudzovanie

    a (logika)
    výraz metajazykový
    výraz predikátorový
    výrok (logika)

    zákon logiky
    zrod logiky

    Literatúra

    Filkorn, V.: Predheglovská logika, Bratislava 1953. [181]

    Gahér, F.: Logika, in: Fürstová, M. – Trinks, J.: Filozofia, Bratislava 1996, s. 47–79. [170]
    Gahér, F.: Logika pre každého, Bratislava 1998. [88]

    Hegel, G. W. F.: Logika, Bratislava 1961. [65]
    Hegel, G. W. F.: Logika ako veda I. Prvý diel, Bratislava 1986. [66]
    Hegel, G. W. F.: Logika ako veda II. Druhý diel, Bratislava 1986. [67]

    Peregrin, J.: Logika ve filosofii, filosofie v logice. (Historický úvod do analytické filosofie), Praha 1992. [33]

    Russell, B.: Jazyk a poznanie. State a prednášky z rokov 1901 – 1924, Bratislava 2005. [73]

    Weinberger, O. – Zich, O.: Logika. Učebnice pro právniky, Praha 1964. [4]

    Zouhar, M.: Základy logiky pre spoločenskovedné a humanitné odbory, Bratislava 2008. [89]

    PSF

    logika (Albrecht, J.)

     – kánon správneho myslenia vôbec, čiže nielen kánon myslenia v pojmoch, ale aj myslenia v umení (logika v umení) (129;125).
    ::
    logika

    PSF

    logika (Hegel, G. W. F.)

     – prvá časť vedy o idei, ktorá sa zaoberá ideou osebe a pre seba. Logika je veda o čistej idei, t. j. o idei v abstraktnej oblasti myslenia. "Logika je najťažšou vedou, kedže sa nezaoberá názormi, ani abstraktnými zmyslovými predstavami ako geometria, ale čistými abstrakciami a vyžaduje silu a cvik utiahnuť sa do čiste myšlienky, chopiť sa jej a narábať ňou. Na druhej strane by ju bolo možné považovať za najľahšiu, pretože jej obsahom je len naše vlastné myslenie a jeho bežné určenia, ktoré sú zároveň najjednoduchšie a sú čímsi elementránym. Sú tiež tým najznámejším: bytím, ničím atď., určenosťou, veľkosťou atď., bytím osebe, bytím pre seba, jedným, mnohým atď. Táto oboznámenosť s nimi však štúdium logiky skôr sťažuje". Logika je myslením o myslení (65;21, 22, 22–23),
    ::
    Hegel, G. W. F.

    logično (Hegel, G. W. F.)

    PSF

    logika dialektická

    – filozofické učenie, podľa ktorého realita alebo jej teoretická reprezentácia má dialektickú povahu. Chápanie reality, jej reprezentácie a ich dialektickosti pritom závisí od toho, v rámci ktorého filozofického smeru sa dialektická logika rozpracúva. Napríklad podľa marxisticko-leninskej filozofie sa dialektická logika chápe ako „logické učenie dialektického materializmu, veda o zákonoch a formách odrazu vývoja a zmien objektívneho sveta v myslení, o zákonitostiach poznania pravdy“ (11;90).
    ::
    logika

    PSF

    logika formálna

     – veda o zákonoch, pravidlách, formách správneho usudzovania. Formálna logika skúma usudzovanie objektivizované, spredmetnené v určitom jazyku. Formálna logika skúma myslenie z hľadiska štruktúry jeho spredmetnenia. Anylyzuje jazykové formy myslenia, ktoré umožňujú odvodiť z jedného súboru pravdivých tvrdení iné súbory pravdivých tvrdení. Ropracúva také logické formy (napríklad formu deduktívneho usdzovania), ktoré umožňujú získavať nové informácie z daného vedenia (144;112–113, 21).

    PSF

    logika matematická

     – formálna logika, ktorá sa pestuje ako matematická disciplína. Matematická logika neuznáva neklasické logiky, okrem intuicionistickej logiky.
    ::
    logika
    logika matematická (matematika), in: MČ

    PSF


    logika modálna

    logický systém, ktorý skúma logické modality vyjadrené modálnymi operátormi.
    ::
    logika

    PSF

    logika moderná

     – časť logiky, ktorá sa rozvíja približne od polovice 19. stor. a vyznačuje sa používaním špeciálnej symboliky a formalizáciou postupov.
    ::
    logika
    logika výroková

    PSF


    logika neklasická

     – logika, v ktorej neplatí princíp dvojhodnotovosti alebo princíp extenzionality.
    ::
    logika

    PSF

    logika paraneprotirečivá

     – logika, ktorá leží v základe teórií, ktoré sú protirečivé, ale nie sú triviálne (19;227).
    ::
    logika

    PSF


    logika predikátová

     – logika predikátov, logika kvantifikátorov, funkcionálna logika – disciplína modernej logiky skúmajúca vnútornú stavbu výrokov a logické vzťahy závislé od nej. Je to druhá etapa skúmania výrokov nadväzujúca na výrokovú logiku. Predikátová logika obsahuje jednak výrazy výrokovej logiky, jednak indivíduové premenné, indivíduové konštanty, predikátové premenné (= funkcionálne premenné) a predikátové konštanty.

    ::
    logika

    PSF


    logika rádu prvého

     – výroková logika a predikátová logika prvého rádu (s identitou). Logika prvého rádu predstavuje klasický logický systém, ktorý sa riadi predovšetkým týmtito princípmi:

          ● princíp dvojhodnotovosti,
          ● princíp vylúčenia sporu,
          ● princíp vylúčenia tretieho,
          ● princíp kompozicionality (89;306).

    ::
    logika

    PSF


    logika tradičná

     – formálna logika vo svojej tradičnej podobe, čiže časť logiky, ktorá zahrnuje staroveké a stredoveké učenia o pojme, súde, úsudku a deduktívnej metóde, a novoveké učenia o indukcii a metodológii, ktoré sa rozvíjali do konca 19. stor. Tradičná logika (vedno s predvedeckou psychológiou) tvorila dlhý čas súčasť filozofickej propedeutiky.
    ::
    logika

    PSF

    logika výroková

     – disciplína modernej logiky skúmajúca tvorenie zložených výrokov z elementárnych výrokov pomocou výrokotvorných funktorov a logické vzťahy medzi výrokmi ako celkami. Výroková logika predstavuje prvú etapu logického skúmania výrokov, na ktorú nadväzuje druhá etapa logického skúmania výrokov zvaná predikátová logika.
    ::
    logika
    logika moderná

    PSF

    Lyotard, Jean-François

    (10. 8. 1924 Versailles, Francúzsko – 21. 4. 1998 Paríž)

    – francúzsky filozof, literárny teoretik, hlavný predstaviteľ filozofického postmodernizmu (postmodernej filozofie).

    PSF

    Lyotard, Jean-François – odkazy

    inštancia vety (Lyotard, J.-F.)

    režim vetný (Lyotard, J.F.)

    situácia postmoderná (Lyotard, J.-F.)

    univerzum vetné (Lyotard, J.-F.)

    PSF

    M  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    magnetovec (Táles z Milétu)

    – má dušu, lebo priťahuje železo (6;24).

    PSF

    Mach, Ernst

    (18. 2. 1838 Tuřany na Morave – 9. 2. 1916 Haas pri Mníchove)

     – rakúsky fyzik a filozof, podľa ktorého relatívne stále komplexy tvoriace útvary sveta (telesá, ja) sú rozložiteľné na neutrálne, t. j. ani psychické, ani fyzické entity, ktoré až v závislosti od okolností utvárajú buď psychické alebo fyzické entity. Princíp ekonómie myslenia nás podľa Macha vedie k čo najjednoduchšiemu opisu skúsenosti a sveta: uvažovať o samostatných metafyzických podstatách je myšlienkovo neekonomické.

         Machova filozofia inšpirovala predstaviteľov Viedenského krúžku na ich ceste k logickému pozitivizmu.

    Dielo:

    Kritický výklad mechaniky v jej historickom vývine (Die Mechanik in ihrer Entwicklung historisch-kritisch dargestellt, 1883)

    Analýza pocitov (Analyse der Empfindungen, 1886)

    Poznanie a omyl (Erkenntnis und Irrtum, 1905)
    ::
    filozofia 19. stor.
    filozofia 20. stor.

    Mach, E., in: Apendix

    PSF

    majiteľ

    vlastník.

    PSF


    Márkandéja

    (6. – 5. stor. pr. n. l.)

    – staroindický mudrc, podľa tradície zakladateľ neortodoxného učenia ádžívika.
    ::
    filozofia indická

    PSF

    marxizmus

     – p. marxizmus, in: MČ.
    ::
    filozofia marxistická

    PSF

     

    materializmus

     – filozofický prúd, v ktorom sa za počiatok bytia považuje hmota alebo príroda.
    ::
    filozofia

    PSF

    matie

    – bytie vlastníkom, vlastnenie; držanie, prechovávanie; nosenie; obsahovanie.

    PSF

    Mead, Georg Herbert

    (1863 – 1931)

     – americký filozof a sociálny psychológ, nadväzujúci na tradície amerického pragmatizmu a behaviorizmu. Tematizuje vzťah človeka k jeho okoliu a bezprostrednú skúsenosť ako základ činností človeka. Pozornosť pritom sústreďuje na symboly a znaky vôbec, ktoré majú veľký význampre proces sociálnej interakcie a prijímanie rolí v procese socializácie.

    PSF

    megethos

    gr.

     – veličina.

    PSF

    mechanizmus zobrazovací umenia (Albrecht, J.)

     – mechanizmus najlepšie odhaľujúci to, čo človek čerpá zo svojho prostredia a ako toto prostredie pretavuje pri umeleckom prehodnocovaní; spôsob umeleckého stvárňovania „zviditeľňuje“ elementy, relačné väzby a postupy zobrazovacieho procesu, hoci inak jestvujú vo vedomí človeka nepostrehnuteľne. Zo spôsobu umeleckého stvárňovania možno urobiť rôzne zaujímavé závery o charaktere a zložení umeleckej idey, o jej komunikovaní, o syntetickom charaktere zobrazovacej metódy, o združovaní a syntetizovaní (spájaní a prenikaní) predstáv (129;5).
    ::
    Albrecht, J., in: MČ

    PSF

    Meinong, Alexius

    (17. 7. 1853 Ľvov – 27. 11. 1920 Graz)

     – rakúsky filozof, od roku 1882 profesor v Grazi, tvorca teórie predmetov (Gegenstandstheorie), v ktorej rozoberal štatút predmetov ako korelátov predmetne zameraných psychických aktov.

         Štyrom základným druhom psychických aktov

         1. predstavovanie (Vorstellen, akty predstavovania),
         2. myslenie (Denken, akty myslenia),
         3. cítenie (Fühlen, akty cítenia),
         4. želanie (Begehren, akty želania)

    zodpovedajú podľa Meinonga štyri druhy korešpondujúcich predmetov

         1. objekty (Objekte),
         2. objektívy (Objektive),
         3. dignitatívy (Dignitative),
         4. dezideratívy (Desiderative).

         Meinong dospel k tejto koncepcii skúmaním logickej štruktúry súdu: podľa Meinonga ak má byť súd pravdivý, musí byť na mieste subjektu súdu vždy predmetný termín.

    Dielo

        Hume-Studien I (Zur Geschichte und Kritik des modernen Nominalismus), 1877
        Hume-Studien II (Zur Relationstheorie), 1882
        Über philosophische Wissenschaft und ihre Propädeutik, 1885.
        Beiträge zur Theorie der psychischen Analyse, 1893
        Psychologisch-ethische Untersuchungen zur Werththeorie, 1894
        Über die Bedeutung des Weber'schen Gesetzes. Beiträge zur Psychologie des Vergleichens und Messens, 1896
        Über Gegenstände höherer Ordnung und deren Verhältnis zur inneren Wahrnehmung, 1899
        Über Annahmen, 1902
        Über Gegenstandstheorie, 1904
        Über die Erfahrungsgrundlagen unseres Wissens, 1906
        Über die Stellung der Gegenstandstheorie im System der Wissenschaften, 1907
        Über Annahmen, 1910 /2. rev. vyd.
        Gesammelte Abhandlungen, I-II, 1913–1914 (I: Abhandlungen zur Psychologie 1914, II: Abhandlungen zur Erkenntnistheorie und Gegenstandstheorie 1913)
        Über Möglichkeit und Wahrscheinlichkeit. Beiträge zur Gegenstandstheorie und Erkenntnistheorie, 1915
        Über emotionale Präsentation, 1917
        Zum Erweise des allgemeinen Kausalgesetzes, 1918
        Selbstdarstellung, 1923
        Zur Grundlegung der allgemeinen Werttheorie, 1923
        Philosophenbriefe. Aus der wissenschaftlichen Korrespondenz von A. M., 1965
        Gesammtausgabe, I–VII, 1968–1978
        On Objects of Higher Order and Husserl's Phenomenology, 1978
    ::
    filozofia analytická
    filozofia rakúska

    PSF

    metafilozofia

    lat.

     – skúmanie povahy filozofie, súbor filozofických a mimofilozofických úvah a poznatkov o filozofii, jej cieľoch, metódach, funkciách, predpokladoch, hodnote, zmysle, rozdiele voči každodennému životu, vede, náboženstve, mytológii, umení, vzťah filozofického a parafilozofického …. Predmetom metafilozofie je teda filozofia sama a jej miesto vo svete.

         Výskum filozofie, jej oblastí a aspektov, vyúsťuje do takého či onakého (metafilozofického) obrazu filozofie, do teórie filozofie, do pojmu filozofie, do modelu filozofie atď. Súborným výsledkom alebo produktom metafilozofie je teda komplexný metafilozofický významový útvar zvaný metafilozofický obraz filozofie.

         Veľmi užitočnou metafilozofickou metódou je systémová analýza filozofie, ktorej silným nástrojom je pojem filozofémy.

         Metafilozofia zahrnuje tieto oblasti:

            • epistemológia filozofie,
            • filozofia filozofie,
            • metagnozeológia (metaepistemológia),
            * dejiny filozofie,
            * metodológia filozofie,
            * logika filozofie,
            * ontológia filozofie,
            * hermeneutika filozofie,
            * sociológia filozofie,
            * metaetika,
            * metaontológia,
            * filozofémológia,
            * teológia filozofie,
            * umelecké zobrazovanie filozofie,
            * náboženská reflexia filozofie,
            * mystický prístup filozofii,
            * každodenný prístup k filozofii,
            * ... ,

         Tieto oblasti metafilozofického pristupovania k filozofii možno rozčleniť do štyroch skupín:

            * filozofické pristupovanie k filozofii (sebareflexia filozofie),
            * teologické pristupovanie k filozofii,
            * špeciálnovedné pristupovanie k filozofii,
            * mimovedné pristupovanie k filozofii.



         Systémovoanalyticky možno predmet metafilozofie rozdeliť na tieto jeho zložky:

         1. momentálny prierez štruktúrou filozofie;
         2. genetická a dynamická dominanta štruktúry filozofie;
         3. nevyhnutné externé sub- a superštrukturálne súvislosti štruktúry filozofie.

         Týmto systémovoanalytickým prístupom k filozofii sa riadi aj spracúvanie filozofie v práve používanom slovníku.
    ::
    filozofia

    štúdium filozofie

    PSF

    metafyzika

    gr.

     – jedno zo zameraní filozofie a filozofická disciplína zaoberajúca sa celkom sveta, alebo aj tým, čo je zmyslovo neprístupné, čo presahuje fyzický svet zmyslovej skúsenosti. Metafyzika
     tvorí fundament systematickej filozofie.

         Metafyzika je náuka o tom, čo je základom fyzického súcna; je to prvá veda vôbec a zahrnuje ontológiu a teológiu; základné témy metafyziky sú: boh, slobodná vôľa a nesmrteľná duša.
    Ako zameranie filozofie sa usiluje uchopiť bytie ako také a to, čo mu ako takému prináleží, bytie jestvujúce pred súcnom, ktoré od neho bytostne a podstatne závisí, a to tak pokiaľ ide o jestvovanie súcna, ako aj pokiaľ ide o účel súcna. Aristoteles používal na označenie takéhoto skúmania termín ’prvá filozofia’.

         Metafyzika je základná filozofická veda, v ktorej korenia všetky filozofické disciplíny. Metafyziku zvyknú členiť na filozofiu bytia (ontológiu), kozmológiu, filozofiu človeka (filozofickú antropológiu, filozofiu existencie) a filozofiu boha (teológiu).

         Metafyzika sa postupne vyvinula do osobitnej filozofickej disciplíny o nadzmyslových, len rozumom postihnuteľných veciach (substancia, esencia, boh, duša, nesmrteľnosť, zlo atď.), chápaných ako stále nemenné a večné entity alebo princípy.

         K základným problémom metafyziky patrí:

          • problém trvania a zmeny;
          • problém mysle a tela;
          • problém slobodnej vôle a determinizmu. nia a zmeny;
          • problém mysle a tela;
          • problém slobodnej vôle a determinizmu.

    PSF

    metafyzika – odkazy

    disciplína filozofická

    filozofia

    ontológia

    Literatúra

    Rosenkrantz, G. S. – Hoffman, J.: Historical Dictionary of Metaphysics, Lanham etc. 2011. [165]

    PSF


    metajazyk

     – jazyk, ktorým hovoríme o inom jazyku (objektovom jazyku). Metajazyk je jazyk, ktorým opisujeme objektový jazyk a ktorým vyjadrujeme pravidlá platné v objektovom jazyku. Metajazyk obsahuje názvy výrazov objektového jazyka. Oddelenie metajazyka a objektového jazyka umožňuje vyhnúť sa sémantickým paradoxom.

    PSF

    metalogika

     – teória, ktorá skúma systémy a pojmy súčasnej formálnej logiky.

         Metalogika rozpracúva otázky teórie dôkazov, definovateľnosti pojmov, pravdy vo formalizovaných jazykoch, interpretácie, zmyslu a ďalšie.

         Metalogika sa delí an dve časti:

          ● logická syntax,
          ● logická sémantika.

         Metalogika sa vyvinula v spojení s budovaním a štúdiom formalizovaných jazykov.

         Hlavné práce týkajúce sa metalogiky vytvoril Frege, predstavitelia ľvovsko-varšavskej školy poľských logikov, Hilbert, Gödel, Church, Carnap,, Kemeny a ď.

    ::
    logika

    PSF

    metóda

    gr.

     – spôsob dosahovania vytýčených cieľov.

         Metódu charakterizujú ako systematicky aplikovaný postup, séria nadväzujúcich krokov či množina postupov usporiadaných za účelom dospieť ku koncu nejakej činnosti, nejakého skúmania či učenia; uvedomelý a cieľavedomý postup; určitým spôsobom usporiadaná činnosť; usporiadanie operácií, pretvárajúcich východiskové danosti istej cieľavedomej činnosti na jej zamýšľaný (čiastočne alebo úplne realizovaný) cieľ: o metóda má zmysel hovoriť iba v súvislosti s cieľavedomou činnosťou.

         Metóda je poznaný zákon premenený na pravidlo, súbor pravidiel, systém regulatívnych princípov.

         Výskumom metód sa zaoberá metodológia.

    PSF

    metóda empirická

     – metóda, ktorá zmyslovým pociťovaním a vnímaním, často s prispením rôznych technických prostriedkov sprostredkúva určitý významový útvar reprezentujúci predmety a javy a umožňujúci určiť konkrétne a jedinečné vlastnosti týchto objektov alebo aj zmeny týchto vlastností v kontrolovane stálych alebo premenných podmienkach.

         Empirická metóda je metóda získavania poznatkov pozorovaním javov, pričom nachádzame a uvedomujeme si určité súvislosti medzi nimi. Táto metóda sa uplatňuje v prírodných vedách, napríklad vo fyzike.

         Zo skúseností, ktoré sme získali pozorovaním (empiricky), možno vyvodiť závery, majúce význam tak pre naše ďalšie poznávanie , ako aj pre praktické využitie.

    PSF

    miera (Hegel, G. W. F.)

     – bezprostredná jednota kvalitatívna a kvantitatívna (66;365).
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF


    Milindapaňha

    pá.

     – Milindove otázky – najstarší buddhistický filozofický spis, najvýznamnejšie nekanonické dielo théravádového buddhizmu, vypracované v podobe dialógu medzi (asi legendárnym) mníchom Nágasénom a gréckobaktrijským kráľom Menandrom (pá. Milinda), ktorý zo svojho sídelného mesta Šákala (pá. Ságala, dnešné mesto Sjálkot v severovýchodnom Pakistane) vládol veľkej ríši v prvej polovici 2. storočia pred n. l.
    ::
    filozofia buddhistická

    Lit.:
    Otázky Milindovy, Praha 1988. [198]

    PSF

    modalita

    lat.

    – spôsobovosť (druh spôsobu) konania alebo činnosti; spôsob, akým sa niečo koná, akým sa k niečomu pristupuje, akým sa k niečomu vzťahuje, akým niečo je.

    PSF

    modalita (logika)

    – charakteristika spôsobu, ktorým výroky majú svoju pravdivosť, poznávajúcnosť, záväznosť, týkajúcnosť sa bytia, hodnoty, časovosti a ď.; charakteristika súdu, z hľadiska „sily“ tvrdenia, ktoré sa v ňom vyslovuje, napríklad nevyhnutnosť, možnosť, náhodnosť, nemožnosť atď.

         V logike sa rozlišujú sa tieto typy modalít:

          ● aletické modality,
          ● epistemické modality,
          ● deontické modality,
          ● existenčné modality,
          ● axiologické modality,
          ● časové modality,
          ● ... .

         Modality sa vyjadrujú modálnymi operátormi.

         Logické modality sú predmetom modálnych logík.
    ::
    logika

    PSF

    modus

    lat.

     – vlastnosť predmetu, ktorá mu je vlastná len v určitých stavoch.
    ::
    ontológia

    PSF

    monáda

    gr.

     – štruktúrna, substanciálna jednotka bytia.
    ::
    ontológia

    PSF

    možnosť

     – niečo, čo sa za určitých podmienok môže stať (reálna možnosť) alebo môže byť myslené (logická možnosť). Možnosť je vlastnosť toho, čo môže byť (alebo byť skutočné) alebo nebyť (alebo nebyť skutočné).

         Vedľa reálnej a logickej možnosti sa rozlišuje aj možnosť vnútorná a vonkajšia.

         Pojem možnosti, ktorý je odlišná entita ako sama možnosť, kolíše podľa toho, aké významové útvary intervenujú v procese vzniku tohto pojmu: pojem sa utvára iným spôsobom ako možnosť.

    PSF

    možnosť logická

    – aletická modalita výroku, ktorá platí vtedy, keď negácia výroku nie je logicky nevyhnutná. Logická možnosť výroku sa vyjadruje napríklad obratom je možné, že A, pričom A je nejaký výrok.
    ::
    logika

    PSF

    možnosť reálna

     – to, čo sa môže stať; čo môže nastať v skutočnosti.

    PSF

    myseľ

    – duša z pohľadu súčasnej filozofie, z ktorej sa ňou špeciálne zaoberá filozofia mysle (angl. philosophy of mind), podľa ktorej myseľ je súbor kognitívnych schopností, vedomia, percepcie, myslenia, usudzovania, pamäti.

    PSF

    myslenie

     – systém operácií s ideálnym, mysleným objektom prebiehajúci vo forme kategórií (144;112).
    ::
    filozofia

    myslenie, in: MČ

    oblasť uvažovania

    PSF

    myslenie mechanistické

     – myslenie redukujúce anorganické a organické celostnosti na materiálne jednotlivé časti a na mechanické pôsobenie.
    ::
    logika

    PSF

    myšlienka

    významový útvar tvorený obsahom alebo výsledkom myslenia.

    PSF

    N  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    náboženstvo

    – (znovu)obnovovanie spojenia človeka s transhorizontovou realitou, najčastejšie (no nie vždy) predstavovanou ako božstvo; jedna zo základných foriem osvojovania si sveta človekom, v rámci ktorej človek numinózne a s prevažne nemanipulatívnou tendenciou prežíva transcendentno a v rámci ktorej sa ľudia združujú do (náboženského) spoločenstva, utvára sa cirkev, sústava obradov atď.

         V palete významových útvarov tvoriacich náplň náboženského uvedomovania si transcendentna dominujú významové útvary alebo procesy označované ako náboženská viera.

         Náboženstvo je predmetom skúmania v rámci religionistiky, filozofie náboženstva, kulturológie, teológie náboženstva a i.

         Náboženstvá odpovedajú na otázky o pôvode a zmysle života, určujú, čo je dobré a čo zlé, rátajú s ľudským strachom pred neznámym, všímajú si potrebu človeka milovať a byť milovaný, odpovedajú na túžbu ľudí po absolútnom dobre, na ich sny o mieri, harmónii a radosti, na ich občasnú potrebu útechy a chuť poďakovať sa niekomu za krásy sveta. Z týchto rozličných túžob pramení modlitba.

         V miere, v ktorej náboženstvá pretvárajú zlo na dobro, participujú na kultúre.

    PSF

    náboženstvo – odkazy

    filozofia náboženská
    filozofia náboženstva

    náboženstvo, in: MČ
    náboženstvo (Kant, I.)

    PSF

    náboženstvo (Kant, I.)

     – oblasť morálky, bez toho, aby existovala nejaká špecifická cest k nej. Náboženstvo je morálna viera vzťahujúca na Boha, ktorého jestvovanie sa postuluje. Náboženstvo je poznanie povinností ako božských príkazov.
    ::
    Kant, Immanuel

    PSF

    náhoda

     – nepredvídateľná, neočakávaná udalosť, ktorá jednoznačne kauzálne nevyplýva z určitých determinovane daných podmienok, alebo z nejakého princípu či finality (175;140).
    ::
    filozofia

    PSF

    naratív

    lat.

     – rozprávanie, v ktorom sa fakty a ich interpretácia podriaďujú istému zámeru.

    PSF

    náuka

     – súbor usporiadaných poznatkov určitého vedného odboru.
    ::

    PSF

    nebesia (Anaximandros)

    – vylúčili sa z apeironu.

         Nesčíselné nebesia sú bohovia (6;52).
    ::
    Anaximandros

    PSF

    negácia výroku

     – výrok opačnej pravdivostnej hodnoty ako pôvodný výrok. Negáciu výroku p utvoríme predponou ne- alebo slovným spojením Nie je pravda, že p.

         Negácia sa symbolicky označuje logickým operátorom ¬; ak je p daný výrok, jeho nagácia sa symbolicky zapíše ¬p.

         Ak je výrok q negáciou výroku p, tak negáciou výroku q je výrok p.

         Negácie výrokov sa týkajú dva logické zákony:

          ● zákon negovania sporu,
          ● zákon vylúčenie tretieho.

    ::
    logika

    PSF


    Neja (Fichte, J. G.)

     – to, čo stojí proti Ja, opak všetkého, čo prislúcha Ja, to, čo mu je protikladné (245;559).
    ::
    Fichte, J. G.

    PSF

    niečo

    – dačo, voľačo, čosi – vec, jav, udalosť, bytosť.

    PSF

    noeticky

    gr., prísl.

    – súvisiac s poznaním.

    PSF

    noetika

    gr.

    teória poznania.

    PSF

    nomoteizmus

     – stanovisko, podľa ktorého je pojem boha totožný s pojmom zákonitosti vôbec.

         Keďže antropomorfné oddelenie zákona a zákonodarcu nie je z hľadiska nomoteizmu možné, je pojem boha identický so zákonmi myslenia, s logickou zákonitosťou, so zákonitosťami duševného života a prírodnými zákonmi (trinomizmus).

         Pojem nomoteizmu zaviedol Th. Ziehen v diele Základné otázky filozofie náboženstva, 1928.

    PSF

    noumenon

    gr.

     – myslená vec, nemajúca nijaký vzťah k čomukoľvek skutočnému.

    PSF

    noumenon (Kant, I.)

     – myslené niečo, čomu vecne nič nezodpovedá. Noumenon je síce mysliteľná, no vo svojej skutočnej povahe poznaním nepostihnuteľná vec osebe.
    ::
    fainomenon (Kant, I.)
    Kant, Immanuel

    PSF

    novopozitivizmus

    ‒ súčasť filozofie 20. storočia a súčasnej filozofie, tretia etapa vývinu pozitivizmu a podprúd analytickej filozofie (počnúc dvadsiatymi rokmi 20. storočia približne do polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia čiže do nástupu postpozitivizmu) zahrnujúci filozofické významové útvary predstaviteľov viedenského krúžku, logického empirizmu, ľvovsko-varšavskej školy, ktorí prioritný význam pripisujú modernej logike a jej aplikáciám na riešenie filozofických problémov. Novopozitivizmus a vyznačuje striktným odmietaním metafyziky.

    PSF

    O  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    objekt

    lat.

     – predmet poznania, činnosti alebo záujmu. Opak subjektu. Môže byť materiálny alebo ideálny.

         Objekt je vec, predmet, to, na čo sa zameriava činnosť subjektu.

         Pojem objektu sa mení podľa toho, aké kategórie intervenujú pri poznávaní jeho podstaty. Pojem objektu treba odlišovať od objektu.

         V staršej filozofii sa objektom myslelo prosto to, o čom sa hovorí, predmet, pôvodne bez akéhokoľvek ontologického obsahu.

         V novovekej filozofii (po Descartovi) sa objekt tematizuje väčšinou v spojitosti so subjektom, konkrétne u Descarta je to v protiklade k subjektu pasívna, hmotná (rozpriestranená) vec (res extensa), predložená a vystavená nezaujatému skúmaniu. Dedičmi tohto novovekého chápania objektu sú špeciálnovedné pojmy objektu, napríklad: objekt vo výpočtovej technike sa chápe ako veličina, ktorá je pomenovaná identifikátorom, alebo sa môže vyskytnúť vo forme dát v programe. Novoveké chápanie objektu podľa Heideggera vytvára ilúziu, že objekt je len akési výskytové súcno alebo vyskytujúcno sa (Vorhandene).

    PSF

    objekt – odkazy

    filozofia

    objekt, in: MČ
    objekt fyzikálny, in: MČ
    objekt fyzikálny (Maxwell, J. C.), in: MČ
    objekt geometrický, in: MČ
    objekt hmotný
    objekt hmotný, in: MČ
    objekt chemický, in: MČ
    objekt intencionálny
    objekt matematický, in: MČ
    objekt materiálny
    objekt materiálny, in: MČ
    objekt myslený
    objekt reálny
    objekt reálny, in: MČ
    ontológia

    PSF

    objekt hmotný

     – materiálny objekt.
    ::
    filozofia

    PSF

    objekt intencionálny

    – objekt, na ktorý sa zameriava nejaká entita. Intencionálne objekty nemusia reálne existovať.

    PSF

    objekt materiálny

     – hmotný objekt.

    PSF

    objekt myslený

     – vedomý obraz objektu, ktorý sa v pojmovom myslení stáva kognitívnym obsahom jazykového znaku. Operovanie myslenými objektmi reprezentovanými v pojmoch je súčasťou myslenia. Práca mysleným ideálnym objektom sa v pojmovom myslení uskutočňuje vo forma jazykových operácií so symbolmi a znakmi (144;112).
    ::
    filozofia

    PSF

    objekt reálny

     – objekt, ktoré je súčasťou reality; bežne alebo zvyčajne sa výrazom reálny objekt myslí objekt, jestvujúci nezávisle od vedomia, materiálny, hmotný objekt.
    ::
    objekt reálny, in: MČ

    PSF

    oblasť

     – z istého hľadiska (geografického, ekonomického, administratívneh) vymedzené územie; okruh činnosti, záujmu, sféra, úsek.

    PSF

    oblasť uvažovania

    – niečo určité, čoho sa týka rozumné ľudské uvažovanie; oblasť, v ktorej sa pohybuje myslenie (187;78n.).

    PSF

    obraz

    významový útvar, ktorý je výsledkom zobrazovania skutočnosti, napríklad obraz sveta.

    PSF

    obraz filozofie metafilozofický

     – komplexný významový útvar vypracúvaný tak špeciálnovednými, ako aj filozofickými disciplínami metafilozofie a slúžiaci ako rámec sebareflexie filozofie, tvorený systémom filozofických a špeciálnovedných pojmov filozofie. Do tvorby metafilozofického obrazu filozofie sa však v rôznych dobách zapájajú aj mimofilozofické mimovedecké spôsoby vytvárania si ľuďmi obrazu o filozofii – umelecké, náboženské, teologické, ale aj technické, akými sú napríklad tvorba informatického obrazu filozofie, hypertextová reprezentácie filozofie atď. V súčasnosti je už nevyhnutné tvorbu a kompletizovanie čoraz zložitejšieho obrazu filozofie podporovať počítačovo.

         Sebareflexia filozofie ako konštitutívna oblasť špecifickosti jej činnosti tak dnes zahrnuje aj interdisciplinárnu, ba interkulturzonálnu interakciu. Povaha tejto interakcie závisí prvom rade od filozofickej orientácie alebo zameranosti tvorcu/tvorcov metafilozofického obrazu filozofie; aj tu dnes možno v zásade rozlíšiť kontinentálnofilozofickometafilozofický a analytickofilozofickometafilozofický obraz filozofie, ako to dobre ukazuje aj nižšie uvedený časopis Metaphilosophy.

         Časopis venovavý špeciálne metafilozofii Metaphilosophy vychádza od roku 1970.

         Výborný a zasvätený súborný prehľad metód a postupov, ktoré sa uplatňujú aj pri tvorbe metafilozofického obrazu filozofie podáva Slovník metodologických pojmov, Bratislava 2016.
    ::
    filozoféma

    filozofémológia

    metafilozofia

    PSF

    obraz sveta klasický

     – obraz sveta založený na predstave o absolútne so sebou totožných diskrétnych telesách, ktoré sa relatívne navzájom úohybujú. V spojitom priestore sa pohybujú diskrétne telesá, pričom ich vzájomné vzdialenosti sú funkciami spojitého času. Skutočnosť sa delí na priestoročasové kontinuum a diskrétne telesá, pohybujúce sa v ňom. Priestor je celkom vyplnený nehybným éterom (139;6).
    ::
    fyzika klasická

    veda klasická

    PSF

    obraz sveta náboženský

     – významový útvar generovaný náboženstvom, v ktorom sa vyčleňuje reprezentácia tohto sveta (prirodzeného sveta, pozemského sveta) a onoho sveta (zásvetia, nadprirodzeného sveta, nebeského sveta), pričom obraz onoho nadprirodzeného sveta tvoria predstavy nadprirodzených síl, ktoré zväčša v podobe bohov alebo Boha plnia rozhodujúcu úlohu v štrukturácii sveta a v živote ľudí.
    ::
    náboženstvo, in: MČ

    PSF

    obsah výroku logický

    – obsah, ktorý je reprezentovaný logickou formou výroku.
    ::
    logika

    PSF

    odcudzenie sa absolútna sebe samému (Hegel, G. W. F.)

     – odpanutie absolútna od seba do podoby časopriestorovej, náhodnosťou zaťaženej a teda nedokonalej prírody.
    ::
    Hegel, G. W. F.

    PSF

    odbor vedný

     – oblasť vedy s vymedzeným predmetom skúmania.
    ::
    veda

    PSF

    odvodzovanie

     – úsudkom utvárať alebo vysvetľovať z daného základu alebo nejakých daností.

         Pravidlo, podľa ktorého pri tom máme postupovať, je pravidlo odvodzovania.
    ::
    logika

    PSF

    ochota

    ‒ prejavená dobrá vôľa alebo snaha niekomu vyhovieť, pomôcť, vykonať niečo na želanie či požiadanie.

    PSF

    okolie filozofie

     – všetko, čo filozofiu obklopuje, to, na čo sa filozofia zameriava a všetko, čo filozofiu ovplyvńuje. V tomto slovníku okolie filozofie reprezentuje jeho mimofilozofická časť.
    ::
    okolie, in: MČ

    PSF

    okolnosť

     – vonkajšia podmienka, situácia – sprevádzajúci, podmieňujúci alebo ovplyvňujúci jav.
    ::
    filozofia

    okolnosť časová

    PSF

    okolnosť časová

     – okolnosť súvisiaca s časom, jeho plynutím, meraním, zaznamenávaním; umiestnenosť, zaradenosť v čase, časová určenosť; závislosť od času; trvajúcnosť v čase, istý čas.
    ::
    filozofia

    PSF

    ontológia

    gr.

     – základná filozofická disciplína, ktorá skúma bytie sveta, bytie súcna a bytie samé. Ontológia je filozofické učenie alebo veda o bytí, filozofia bytia, filozofická náuka o súcne. Ontológia sa zaoberá bytím alebo súcnom ako súcnom a princípmi bytia.

         Kľúčovými výsledkami ontologického výskumu sú ontologické kategórie.

         Ontológia sa považuje za základnú alebo univerzálnu vedu.

         Za zakladateľa ontológie sa považuje Aristoteles, zatiaľ čo slovo ontológia vystupuje po prvý raz až začiatkom 17. storočia. Aristoteles sám hovoril v súvislosti s učením o bytí o prvej filozofii a jeho nasledovníci o metafyzike (pozri: Aristotelov názor na ontológiu).

         Ontológia ako učenie o súcne čiže o tom, čo existuje, tvorí spolu s učením o božskom bytí od vzniku filozofie centrum metafyziky. Obidve tieto oblasti metafyzického myslenia sa v antike a v stredoveku nerozlišovali: ich spoločným predpokladom bolo, že každé súcno možno určiť len prostredníctvom výkladu božského bytia. Systematické vymedzenie ontológie v podobe vedy, to znamená v súvislosti s najvšeobecnejšími určeniami bytia, významami bytia a pojmami bytia sa nachádza v diele Ch. Wolffa Ontológia (1730). Pokiaľ sa ontológia zaoberá súcnom, tak jej ide o súcno vôbec alebo o súcno ako súcno; nezaoberá sa teda tým či oným súcnom alebo tými či onými oblasťami súcna. Ontológia je predmetom skúmania metaontológie.

         Najvýznamnejší príspevok k rozvinutiu ontologickej problematiky v rámci európskej filozofie priniesol aristotelizmus.

    PSF

    ontológia – odkazy

    bytie

    filozofia

    jestvovanie

    modus
    monáda

    objekt
    objekt hmotný
    ontológia (Aristoteles)
    ontológia (informatika), in: MČ

    súvislosť

    vec

    zákon

    PSF

    ontológia (Aristoteles)

     – p. filozofia prvá (Aristoteles)1).

    1) Aristoteles označoval to, čo sa dnes označuje termínom ontológia, termínom prvá filozofia.
    ::
    Aristoteles

    PSF

    operacionalizmus

    lat.
     
    – smer vo filozofii fyziky, ktorý založil P. W. Bridgman a ktorého hlavnou myšlienkou je idea operacionálnej analýzy.

         Podľa opercionálnej analýzy možno význam pojmu určiť opisom operácií uplatňovných pri formovaní, používaní a overovaní pojmu; pojem sa stotožňuje so zodpovedajúcim radom operácií.

         Pojmy, nespájajúce sa s nijakými operáciami, sú zmysluprázdne.

         Zo spojenia operacionálne definovaných pojmov sa vytvárajú vety a z viet teórie.

    PSF

    operátor logický

     – znak logickej operácie, symbol typu ¬ (negátor), ∧ (konjunktor), ∨ (disjunktor), ⇒ (implikátor), ⇔ (ekvivalentor).
    ::
    logika

    PSF


    opis

    – uvedenie vlastností designátov alebo uvedenie vzťahov, v ktorých je predmet k iným predmetom, čím možno prispieť k objasneniu termínov (4;140).

    PSF

    organizmus

    gr.

     – usporiadaný celok.

    PSF

    organizmus (Kant, I.)

     – jednota, ktorej súdržnosť spočíva v tom, že časti a celok sú navzájom príčinou a účinom, navzájom sa podmieňujú, a tak podliehajú nútornej účelnosti.

    ::
    Kant, Immanuel

    PSF


    orientácia

    fr.
     – určenie polohy, smeru vzhľadom na svetové strany; znalosť polohy; zaujatie stanoviska; usmernenie; rozhľad, informovanosť; zameranosť.

    PSF

    osoba

     – ľudské indivíduum alebo postava epického, dramatického a pod. diela.

    PSF

    osebe (Hegel, G. W. F.)

     – niečo jestvuje vtedy, keď je dané ešte len abstraktne, zárodočne a nie je ešte skonkrétnené, rozvinuté. Semeno je napríklad rastlinou osebe. Sama rastlina je už potom rastlinou pre seba, konkrétnou, hotovou danosťou. Vec, ktorá zavŕšila svoj vývoj, prešla z potenciálnosti (osebe) do aktuálnosti (pre seba), zvnútra navonok, jestvuje osebe aj pre seba (65;292).
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF


    osebe a pre seba (Hegel, G. W. F.)

     – jesvtuje nejaká vec, keď zavŕšila svoj vývoj, prešla z potenciálnosti (osebe) do aktuálnosti (pre seba) (65;292).

    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF


    osobnosť

     – individuálna jednota človeka, jednota jeho duševných vlastností a procesov založená na jednote ľudského organizmu a vytváraná a prejavujúca sa v jeho spoločenských vzťahoch.

    PSF

    P  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    páčenie sa

    – príjemný estetický zážitok, estetické prežívanie nasýtené príjemnosťou, kladnými emóciami.
    ::
    estetika

    PSF

    paradox

    gr.

     – tvrdenie zdanlivo protirečiace faktom alebo všeobecne prijímaným názorom. Pokiaľ ide o zdanlivosť paradoxu možno pripomenúť napríklad to, že logický paradox zapríčiňuje často slovná formulácia; jej úpravou alebo spresnením možno paradox odstrániť.

    PSF

    pasáty (Táles z Milétu)

     – príčina zdvihnutia sa hladiny Nílu, pretože mu zabraňujú tiecť do mora (6;49).
    ::
    Táles z Milétu

    PSF

    pasivita

    lat.

     – nečinnosť, trpnosť, opak aktivity.

    PSF

    Pataňdžali


    (asi 2. stor. pr. n. l.)
     
     – indický filozof, tvorca základov jogy ako jedného zo šiestich klasických ortodoxných systémov hinduistickej filozofie. Tieto základy podal v diele Jógasútra, ktorá je najstaršou učebnicou jogy.

         Pataňdžaliho systém je stupňovitý a tvorí ho týchto osem stupňov (súčastí, údov sa. anga), preto sa označuje ako osemstupňová joga (sa. aštángajóga):

         1. jama,
         2. nijama,
         3. ásana,
         4. pránajáma,
         5. pratjáhára
         6. dhárana,
         7. dhjána,
         8. samádhi alebo turíja,

         Tento systém sa dnes označuje ako rádžajoga (kráľovská joga) a vo väčšej alebo menšej miere zdieľa jeho niektoré dôležité črty väčšina jogických škôl.
    ::
    filozofia hinduistická
    filozofia indická

    joga
    joga, in: MČ

    PSF

    patristika

    lat.

     – filozofia a teológia cirkevných otcov počnúc bezprostredným nadväzovaním na apoštolov a sv. Pavla a končiac náukami posledných cirkevných otcov v 7. stor. považovaných už za prvých predstaviteľov scholastiky.

         Filozoficky je to kresťanská súčasť poslednej etapy starovekej filozofie označovaná ako patristická filozofia.
    ::
    filozofia patristická

    scholastika
    scholastika stredoveká

    PSF

    periodizácia vývinu filozofie

     – rozdelenie, členenie vývinu filozofie na (časové) obdobia (etapy vývinu):

          • filozofia staroveká;
          • filozofia stredoveká;
          • filozofia novoveká;
          • filozofia súčasná.

         Starovej filozofii predchádza protofilozofia resp. filozofia sa z nej rodí.

         Medzi stredovekou a novovekou filozofiou sa vyčleňuje renesančná filozofia.

    PSF

    platnosť

     – matie záväznosti alebo účinnosti.

    PSF

    Platón

    (427–347 pr. n. l.)

     – Sokratov žiak, spolu so svojím žiakom Aristotelom najvýznamnejší grécky filozof; najväčší vplyv mala jeho teória ideí a filozofia štátu. Platón založil 387/5 pr. n. l. svoju filozofickú školu zvanú Akadémia.

         Smer nadväzujúci na Platónovo učenie sa nazýva platonizmus.

         Platónovo dielo patrí k najkrásnejším výtvorom gréckej literatúry. Je napísané poväčšine formou dialógu, v ktorom hlavnou postavou je obyčajne Sokrates, ktorého ústami Platón vyslovuje svoje vlastné názory.

         Platónova filozofická tvorba sa člení na tri obdobia:

         1. Tvorba sokratovského obdobia; v tomto prvom alebo ranom období tvorí Platón pod bezprostredným vplyvom Sokrata; ide o dialógy Laches (o statočnosti), Charmides (o umiernenosti), Lysis (o priateľstve), Protagoras (o naučiteľnosti cnosti a jej jednote), Hippias Menší (o výchove k mravnosti), Ion (o básnictve), Hippias Väčší (o krásne), Alkibiades (o pravom a zdanlivom vedení), Eutyfron (o zbožnosti), Obrana Sokratova, Kriton (o pomere k zákonom) a Gorgias (o rétorike a mravnosti). Sokratovská kritickosť a skepsa voči zdanlivým istotám sa v tomto období prejavuje na prístupe mladého Platóna k etickej problematike, ktorú skúma pomocou Sokratovej dialektickej metódy. V mnohých dialógoch tohto obdobia zostáva riešenie otázky, napríklad čo je zbožnosť, otvorené. V Platónovej tvorbe sokratovského obdobia sa ešte neobjavuje jeho teória ideí.

         2. Tvorba obdobia zrelosti; ide o Platónove dialógy z dvoch desaťročí po založení Akadémie: Menon (o učiteľnosti cnosti a anamnéze), Eutydemos (proti eristike), Kratylos (o vzťahu názvov k veciam), Menexens (paródia na pohrebné reči), Symposion (o láske), Faidon (o nesmrteľnosti duše), Faidros (o kráse a ideách) a Štát (= Ústava; o najlepšom štátnom zriadení). V tomto obodobí Platón vypracoval najtypickejšiu časť svojej filozofie ‒ teóriu ideí. Nad Sokratovskou kritickosťou tu začína prevládať pozitívne riešenie problémov a hľadanie konečných istôt v najdôležitejších filozofických otázkach. V tomto období svojej tvorby Platón prevezme orficko-pytagorovské názory o nesmrteľnosti duše a o jej prevtelovaní, o tele ako hrobe duše, o rozdiele medzi týmto a oným svetom a včlení ich do svojej originálnej teórie ideí.

         3. Obdobie staroby; ide o spisy Parmenides (problémy teórie ideí), Teaitetos (o poznaní), Sofista (o pravom a zdanlivom vedení), Štátnik (o dokonalom štátnikovi), Filebos (o pomere slasti a dobra), Timaios (prírodná filozofia), Kritias (o Atlantíde), Zákony (o najlepšom štátnom zriadení).

         Metódou filozofie je podľa Platóna dialektika ako umenie viesť dialóg, v ktorom sa pomocou otázok a učiteľom usmernených odpovedí analyzuje nastolený problém a dospieva sa k vymedzeniu pojmov.

         Predmet filozofie je to, čo je všeobecné, čo je spoločné každej jednotke v danom druhu, a čo teda patrí do jeho podstaty. Týmto nezmeniteľným, všeobecným a spoločným je idea. Ozajstné poznanie spočíva v poznaní ideí. Poznanie nemožno dosiahnuť zmyslami, ich predmet je vždy premenlivý a relatívny, preto neposkytujú absolútne a spoľahlivé vedenie. Človek by mal zavrhnúť všetko, čo je zmyslové a nestále, mal by sa úplne sústrediť na myslenie a filozofiu. Filozofia totiž poskytuje vedenie, múdrosť a očistenie. Dokonalým človekom je filozof. Jemu patrí vláda nad svetom a panovanie na zemi, on musí všetko, čo je vonkajšie a nestále, priviesť do vnútorného a večného sveta idey dobra.

         SVET IDEÍ A SVET VONKAJŠÍ

         Podľa Platóna existujú dve skutočnosti: jedna javová, zmyslová, premenlivá a pozbavená stálosti bytia a druhá nadjavová, spadajúca len do oblasti rozumových úvah, nemenná a jedine úplne jestvujúca – skutočnosť transcendentného sveta ideí.

         Každá idea má trojaký charakter: ontologicky znamená prototyp, model, pravzor alebo stálu a nemennú podstatu veci, ktorá je len jej tieňom; teleologicky je ideou účelný poriadok častí obsiahnutých vo veci ako celku; logicky je idea všeobecným pojmom, pomocou ktorého sa poznávajú veci a zavádza sa poriadok do chaosu vonkajšieho sveta.

         Idea reálne existuje ako čosi jednotlivo všeobecné v ideálnom nadjavovom svete. Idey len dočasne prebývajú vo veciach vonkajšieho sveta.

         Každá vec len sčasti participuje na svojom ontologickom, teleologickom a logickom modeli – pravzore. Idea je čosi samobytné, zduchovnené, schopné pohybu, čo je ďalej príčinou všetkého jednotlivého vo vonkajšom svete.

         Každá vec je následkom nejakej príčiny – idey. Tieto príčiny trvajú v určitom presne ustálenom hierarchickom poriadku, na vrchole ktorého je idea dobra.

         Idea dobra Idea dobra, ako čosi prirodzene sa rozdeľujúce a vďaka svojej dobrote tvorivé, je prvou a najvyššou príčinou všetkých ostatných ideí hierarchicky nižších, ako aj jednotlivých vecí, ktoré sú ich odleskom; je prvým, najvyšším a konečným princípom sveta. Je to transcendentná príčina, počiatok, princíp a prazáklad všetkého súcna. Idea dobra je demiurg všetkého súcna, stvoriteľ organického i anorganického sveta, najvyšší zákonodarca, obsahujúci v sebe dokonalé, ideálne poznanie všetkého, čo je. Je to prvá a absolútna príčina všetkého súcna a všetkého konania.

         VONKAJŠIA SKUTOČNOSŤ, SVET, PRÍRODA, VESMÍR

         Vonkajšia skutočnosť (svet, príroda, vesmír) nie je večná; vznikla v čase a v čase aj zaniká. Demiurgos chcel, aby svet bol dobrý a dokonale v sebe odzrkadľoval dobro, preto ho obdaroval rozumom a dušou, ktorú vtelil aj do človeka.

         Človek Najdôležitejšou bytosťou vo vonkajšom svete je podľa Platóna človek.

         Človek sa skladá z tela a duše. Človek tak obsahuje v sebe tak niečo z vonkajšieho sveta, ako aj z ideálneho sveta. Základným nehynúcim prvkom bytia človeka je duša; telo zaniká v čase.

         DUŠA A TELO ČLOVEKA

         Duša človeka patrí svojou podstatou do ideálneho sveta, je večná. Cieľom duše je to, čo je ideálne (cieľom tela je to, čo je zmyslové). Duša sa s telom v človeku spája na základe koexistencie, a nie jednoty substancie. Duša je veliteľom a strážcom tela, ktoré podlieha pôsobeniu nestáleho javového sveta.

         Duša sa skladá z troch častí:

          • rozumová duša (sídli v hlave),
          • srdnatá duša (sídli v hrudi),
          • žiadostivá duša (sídli v bruchu).

         Najdôležitejšia je rozumová duša, ktorá má za úlohu ovládnuť srdnatú a žiadostivú dušu. Rozumová duša je nehmotná, nepodlieha zániku, pretože patrí k nezničiteľným ideám, kým ostatné duše hynú spolu s telom. Rozumová duša sa vo svojom pozemskom bytí rozumovým poznaním približuje k svetu ideí, z ktorého vyšla, oslobodzuje sa z pút tela a zo zla jeho vášní. Oslobodzuje sa od chýb a približuje sa k idei dobra.

    PSF

    Platón – odkazy

    389 pr. n. l. Akadémia

    Akadémia

    bezčasie (Platón)

    duša (Platón)

    filozofia
    filozofia 4. stor. pr. n. l.
    filozofia antická
    filozofia starogrécka
    filozofia staroveká

    idea (Platón)
    idea dobra (Platón)

    Platón: Eutyfron
    Platón: Charmides
    Platón: Laches

    skutočnosť (Platón)
    slovník Platónov
    svet hmotný (Platón)

    PSF


    Platón: Eutyfron

    – spis z prvého alebo raného, sokratovského obdobia Platónovej tvorby venovaný zbožnosti. Podľa Platóna je zbožnosť časť spravodlivosti týkajúca sa služby bohom, pričom ľudia majú dávať bohom to isté, čo od nich žiadajú – dobro. Ľudia svojimi dobrými skutkami majú napomáhať šíreniu dobra na svete.
    ::
    Platón

    PSF

    Platón: Charmides

    – spis zo sokratovského obdobia Platónovej tvorby venovaný rozumnosti (sófrosyné); je to jeden z Platónových logicko-etických dialógov. Dialóg je cvičením v hľadaní vymedzenia cnosti.
    ::
    Platón

    PSF

    Platón: Laches

     – Platónov dialóg zo sokratovského obdobia jeho literárnej činnosti považovaný za jeden z prvých, ak vôbec nie prvý Platónov dialóg. Témou dialógu je statočnosť alebo odvážnosť, no riešenie otázky, čo je to odvážnosť, dialóg ponecháva otvorené. No už v tomto dialógu možno rozpoznať učenie o jednote cnosti. J. Špaňár na záver úvodnej poznámky k svojmu prekladu dialógu do slovenčiny uvádza: „Odvážnosť prináležiaca len rozumovým tvorom, či pravá cnosť je neoddeliteľná od vedenia a je najužšie spojená s ostatnými formami cností, alebo ako hovorí Sokrates, je jednou časťou cnosti. Jej najbližším predmetom je budúce dobro, kým zlu sa chceme vyhnúť. Kto má vedenie o dobre, má nielen odvážnosť, ale aj rozumnosť, spravodlivosť a zbožnosť. Túto poslednú cnosť však Platon neskoršie zahrnul do spravodlivosti, a k týmto trom základným cnostiam pridal potom ešte múdrosť (177;34).“
    ::
    Platón

    PSF

    početnosť (Hegel, G. W. F.)

     – kvalitatívny moment čísla javiaci sa z hľadiska diskontinuity ako jedno (65;139).
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF

    počiatok vecí (Anaximandros)

    – neobmedzené (apeiron) (6;51).

    PSF

    podmienenosť

     – závislosť od istých podmienok, spôsobenosť, vyvolanosť podmienkami.

    PSF

    podmienka

     – to, z čoho vyplýva možnosť niečoho iného (podmieneného), vzťah entity k prvku okolia, bez ktorého táto entita nemôže existovať. Daná entita je v tomto vzťahu to, čo sa označuje ako podmienené, a prvok okolia je podmieňujúce. Procesuálna stránka tohto vzťahu sa označuje ako podmieňovanie. Podmienka je okolnosť, ktorá je síce nevyhnutná na vyvolanie účinku, nie však úplne rozhodujúca. Podmienka je to, čo umožňuje pôsobenie príčiny.

    PSF

    podstata

     – stránka vnútorného, "to, čo leží pod" premenlivými javmi, čo sa nemení a v nezmenenosti trvá pri premene javov a čo zároveň je "nositeľom" vlastností, čímsi samostatným, pre seba jestvujúcim, čomu vlastnosti "inherujú" (inherencia), zatiaľ čo ono samo "subsistuje" (subsistencia). Podstata je súhrn vnútorných trvalých vlastností. Podstata je jedna zo základných filozofických tém.
    Výsledok filozofického skúmania tejto témy závisí od kategórií, ktoré v ňom intervenujú. Keď nejaký filozof napríklad hovorí, že podstata je to, čo konštituuje "povahu" druhu vecí alebo jednotlivej veci, používa explicite kategóriu konštitúcie, povahy, týkania sa druhu, týkania sa jednotlivosti" a implicite aj kategóriu procesuality. Výskum širšieho kontextu takéhoto textu týkajúceho sa podstaty by ukázal, že vo filozofickej reflexii podstaty intervenujú aj ďalšie kategórie: kategória rozlíšenosti, určenosti, relatívnosti, jednoznačnosti atď.

         Podstata je podstatou len ako základ bezprostredného bytia predmetu, len ako základ jeho existencie. Podstata je vnútorný základ (69;285, 114).
    ::
    bytnosť

    jav

    PSF

    podstata (Hegel, G. W. F.)

     – oblasť stanoveného, ozrejmeného protirečenia. Podstata je vnútorne rozporná, absahuje svoje vlastné protirečenie ako nevyhnutnú a zreteľne sa prejavujúcu zložku. Určenia podstaty sú vzťažné, viažu sa vždy dve a dve na seba, jedno bez druhého nemôže byť, jedno vylučuje i podmieňuje druhé a jedno sa zvracia v druhé. Sú teda totožné i protikladné.
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF

    pohyb (Anaximandros)

     – je večný, a v dôsledku tohto vznikajú nebesia. Bez pohybu by nebolo ani vznikania ani zanikania. Vznikanie vecí je dôsledkom vylučovania protikladov na základe večného pohybu (6;52).
    ::
    Anaximandros

    PSF

    pojem

     – abstraktný reprezentant povahy a zákonitosti skutočnosti vyjadrený jazykom (170;47).
    ::
    filozofia

    PSF

    pojem (aristotelizmus)

    – abstrahovaná entita.

    PSF

    pojem (lingvizmus)

    – lingvistická entita.

    PSF

    pojem (mentalizmus)

    – psychická, vo vedomí indivídua existujúca entita.

    PSF

    pojem (platonizmus)

    – nenaturálna, nadzmyslová, nad reálnym svetom existujúca entita.

    PSF

    pojem abstraktný

     – pojem reprezentujúci vlastnosť vecí myšlienkovo oddelenú od samých vecí, napríklad belasosť, statočnosť, hmotnosť atď. Abstraktný pojem nereprezentuje vec ako takú.

    PSF

    pojem postmoderny

     – abstraktná reprezentácia obdobia postmoderny, vypracúvaná v prvom rade predstaviteľmi postmodernej filozofie, ako aj vedcami najmä z oblasti umenovedných disciplín, kulturológie a sociológie. V súlade s tým sa potom aj pojmy postmoderny členia na filozofické a špeciálnovedné (cf 147).

    PSF

    pokrivenosť

     – nesprávnosť, skreslenosť, prekrútenosť.

    PSF

    pokryteckosť

     – neúprimnosť, falošnosť.

    PSF

    pomyselný (Hegel, G. W. F.)

     – nem. ideell – nepravdivý, neskutočný.

         To, čo je konečné, zvláštne, určité, meni sa a vyvíja, čiže prekonáva. Je teda reálne len dočasne. Ako prekonané stráca svoju realitu a stáva sa pomyselným. Zostáva síce obsiahnuté v tom, čo ho prekoná – keďže vyšší stupeň obsahuje nižšie stupne, ktorými prešlo – no prestáva byť reálnym a stáva sa práve len pomyselným. Napríklad nižšia filozofia, z ktorej vyrástla vyššia, zostáva aj naďalej v nej obsiahnutá, no už len ako pomyselná. V jabĺčku je obsiahnutý v pomyselnej forme kvet (65;292–293).
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF


    Popper, Karl Raimund

    (28. 7. 1902 Viedeň – 17. 9. 1994 Londýn)

     – anglický filozof rakúskeho pôvodu, zakladateľ kritického racionalizmu: rozhodujúcou myšlienkou je idea kritiky. Podľa Poppera môžu síce teórie platiť ako vedecké vtedy, keď majú empirický obsah; tým je totiž garantovaná možnosť empirickej skúšky. Ale verifikáciu treba nahradiť falzifikáciou. Podľa Poppera sú teórie vedecké vtedy a len vtedy, keď sú falzifikovateľné, vyvrátiteľné. Popper tým má na zreteli, že sa nemá usilovať o nájdenie potvrdenia teórie, ale sa treba pokúšať teóriu vyvrátiť, nájsť konkrétny prípad, ktorý teórii odporuje. Čím ťažšie to je a čím dlhšie sa táto falzifikácia nedarí, tým väčšia je pravdepodobnosť, že teória je použiteľná. Overenie vedeckej teórie je stále len predbežné a relatívne. V prísnom zmysle by boli podľa toho všetky prírodovedné zákony a teórie len doposiaľ nefalzifikované hypotézy. Posledná pravda neexistuje, existuje iba približovanie sa k pravde neustálym vylučovaním falzifikovaných teórií. Principiálne sa tak veda stáva neukončeným procesom: je to vlastne negatívny vylučovací proces; nepotrebné modely riešenia sa ďalej nesledujú, podobne ako v prírode vymierajú zle sa prispôsobiteľné druhy. Preto možno takisto hovoriť aj o evolúcii vedy (145;62).

         V základoch popperovskej zakazujúcej, falzifikacionistickej metodológie a jej zodpovedajúcej teórie vedy je chápanie systému ako ohraničenia.

         Podľa Poppera je opravdivým vedeckým postupom dedukcia (nie indukcia). Vedecká hypotéza (vedecký zákon, vedecká teória) je výsledkom tvorivej intelektuálnej činnosti (nie generalizácie). Testovať hypotézu (zákon, teóriu) znamená dedukovať z nej observačné výroky a skúmať ich možnú nepravdivosť, to znamená snažiť sa hypotézu (zákon, teóriu) falzifikovať. Vedecká teória nemôže nikdy dosiahnuť definitívnu platnosť. Vývin vedy je postupné prekonávanie omylov.

    PSF

    poriadok

     – spojenie, zoskupenie, zoradenie, usporiadanie entít do skupiny tak, že v nej každá z nich zaujíma určité, jednoznačné miesto.

         Proces vytvárania poriadku je usporadúvanie; poriadok je výsledok usporadúvania.

    PSF

    postmoderna

    lat.

     – stav západnej civilizácie po moderne, vyznačujúci sa prevážením tolerantnej senzibility k rozdielom, heterogenite a pluralite, čo malo stabilizovať schopnosť znášať nezlučiteľnosť jazykových hier.

    Filozofický pojem postmoderny predložil v roku 1979 a v ďalších rokoch rozvinul J.-F. Lyotard, podľa ktorého postmoderna znamená koniec viery v metadiskurz osvietenstva, idealizmu a historizmu, ktoré v postmoderne prestali plniť zjednocujúcu legitimizačnú a orientačnú funkciu a ukázalo sa, že idea emancipácie (slobody a socializmu) nemôže platiť všeobecne a nedokáže si ani všeobecne podriadiť spoločenské dianie alebo konanie. Zanikol nadradený jazyk a všeobecne záväzná pravda, ktorá by bola schopná bezrozporne legitimizovať celok. S postmodernou došlo k nesúmerateľnosti (inkomenzurabilite) jazykových hier, kultúr a zvyšov rozdrobeného diskurzu.

    V priebehu skúmania postmoderny sa ako filozoficky najprieraznejšia rozvinuli metódy analýzy diskurzu a dekonštrukcie.

    Tento pojmový a metodologický aparát utvoril jadro postmodernej filozofie alebo filozofického postmodernizmu.

    PSF

    postmoderna – odkazy

    filozofia postmoderná

    postmodernizmus

    PSF

    postmodernizmus

    lat.

     – sebareflexívna zložka postmoderny, ťažko- alebo kvázizrozumiteľný súbor významových útvarov a procesov v umeleckej a filozofickej sebareflexii doby počnúc približne 70. rokmi 20. storočia vyrastajúci z únavy alebo zo zhnusenia z modernizmu alebo moderny a zdôrazňujúci, sugerujúci alebo zdôvodňujúci mnohotvárnosť výkladu, prelínanie sa vývinových pásiem kultúry (i civilizácie) a vo svojom konci na začiatku 21. storočia znovu sa vracajúci k únave, no tentoraz zo seba samého, uvoľňujúc cesty opätovnému haseniu smädu po zrozumiteľnosti aj u samých postmodernistov. Akcentovanie umeleckých postupov pri generovaní postmodernistických významových útvarov sedimentovalo v umeleckom postmodernizme, akcentovanie postupov filozofických sa usadzovalo zasa v postmodernizme filozofickom.

         Azda najneúnavnejším postmodernistom sa javí Umberto Eco sprevádzaný otvorenou plejádou predstaviteľov postmodernizmu tak na strane umenia, ako aj na strane filozofie, a to tak na kontinente americkom ako aj euroázijskom.

         Prvé ucelenejšie postmodernistické významové útvary (koncepcie, programy) a ich praktické implementácie možno sledovať v oblasti architektúry už spred 70. rokov 20. storočia (Paolo Portoghesi, Vittorio Gigliotti) a emblematické postavenie v nej zaujíma v 70. – 80. rokoch 20. storočia Philipp Johnson a jeho partner John Burgee, ďalej exceluje Friedensreich Regentag Dunkelbunt Hundertwasser, James Frazer Stirling a ď.

         V oblasti postmodernistickej umeleckej literatúry popri spomenutom Ecovi vynikajú: Jorge Luis Borges, Gabriel García Márquez, Salman Rushdie, Vladimir Vladimirovič Nabokov, Kurt Vonnegut jr. a ď. Postmodernistickú literárnovednú reflexiu reprezentuje Irwing Howe, Harry Lewin, Leslie Fiedler, Susan Sontagová a ď.

         K predstaviteľom postmodernistickej artificiálnej hudby sa zvyknú zaraďovať skladalia: John Cage, Luciano Berio, Alfred Garijevič Schnittke, Mauricio Kagel, Morton Feldman a ď.

         Myšlienkovo (filozoficky a aplikačne) kultivujú a rozširujú idey postmodernizmu v 70. rokoch 20. stor. Jean-François Lyotard a Charles Jencks. V 80. rokoch 20. stor. a ďalej sa idey a postupy postmodernizmu šíria v estetike, v teórii vedy a v ďalších filozofických disciplínach (Jacques Derrida, Giles Deleuze, Jean Baudrillard, Michel Foucault, Paul Virilio, Stephen Edelston Toulmin, Paul Karl Feyerabend, Richard Rorty, Peter Sloterdijk, Wolfgang Welsch, a ď.).

    PSF

    postmodernizmus – odkazy

    filozofia postmoderná

    postmoderna

    Lieratúra:

    Bertens, H. – Natoli, J.: Encyklopedie postmodernismu, Brno 2005. [147]

    PSF

    postpostmodernizmus

    lat.

    – angl. post-postmodernism – súbor vývinových pásiem v rámci kultúry a jej kritickoteoretickej, filozofickej, architektoteoretickej a umenovednej (najmä výtvarnoumenovednej a literárnovednej) sebareflexie vynárajúcich sa ako reakcia na postmodernizmus.

         Príbuzný s postpostmodernizmom je metamodernizmus.

    PSF

    pozitivizmus

    lat.

    ‒ smer poklasickej a súčasnej filozofie počnúc polovicou 19. stor. do 60. rokov 20. storočia uznávajúci vedecké poznanie ako jedinú formu poznania, odmietajúci metafyziku a rozvíjajúci empirickú noetiku.

         Vývin pozitivizmus sa zvyčajne člení na tri etapy:

         1. raný pozitivizmus (A. Comte, J. S. MIll, H. Spencer a ď.);
         2. empiriokriticizmus (R. Avenarius, E. Mach a ď.);
         3. novopozitivizmus (predstavitelia viedenského krúžku, logického empirizmu, ľvovsko-varšavskej školy).

         Svojou treťou etapou čiže novopozitivizmom sa pozitivizmus realizoval ako podprúd analytickej filozofie, ktorý sa v 60-tych rokoch 20. storočia transformoval do postpozitivizmu.
    ::
    filozofia 19. storočia
    filozofia 20. storočia
    filozofia analytická
    filozofia poklasická
    filozofia súčasná

    PSF


    poznanie

    – nadobudnutie poznatkov alebo ich súhrn získaný poznávaním; výsledok poznávania; súčasť predmetu teórie poznania (gnozeológie, noetiky, epistemológie).

    PSF

    poznanie – odkazy

    gnozeológia

    noetika

    poznatok
    poznatok vedecký
    poznávané
    poznávanie
    probabilizmus gnozeologický

    teória poznania

    útvar významový kognitívny

    vedenie²

    PSF

    poznatok

    kognitívny významový útvar, ktorý je výsledkom poznávacieho procesu, napríklad v rámci vedeckého výskumu. Poznatok je súčasť predmetu teórie poznania.

         Poznatok je produkt poznávacej činnosti, realizáciou jej cieľa, spracovaným predmetom poznania. Poznatok je reprodukcia určitej vymedzenej časti objektívneho sveta vrátane zákonitostí, ktoré v ňom platia. Poznatky vznikajú ako produkt pracovnej, spoločenskej a myšlienkovej činnosti ľudí. Ich bezprostrednou funkciou je prevedenie rozptýlených nejasných predstáv a tušení do všeobecnej formy, pričom sa z nich zachováva to, čo možno oznámiť iným ako ustálený základ racionálneho konania. Ich komunikovateľnosť, t. j. ich vyjadriteľnosť v istej (aj umelej) jazykovej podobe, je ich charakteristickou vlastnosťou. Filozofia skúma poznatky napríklad z aspektu histórie a dynamiky ich narastania, logiku ich organizovanosti a vzájomnej prepojenosti, základné, všeobecne platné predpoklady poznateľnosti a poznávania, všeobecné otázky vzťahu poznatkov ku skutočnosti atď.

         Veľmi dôležitým druhom poznatkov ú vedecké fakty.
    ::
    teória poznania

    PSF

    poznatok vedecký

     – kognitívny významový útvar, vedecký významový útvar, ktorý je výsledkom vedeckého poznávania.

    PSF

    poznávané

    – to, čo sa poznáva; súčasť predmetu teórie poznania.

    PSF

    poznávanie

    – súbor procesov získavania, nadobúdania, vypracúvania poznatkov. Výsledkom poznávania je poznanie. Poznávanie je súčasťou predmetu teórie poznania.

    PSF

    pozornosť

    ‒ sústredenie mysle na nejaký predmet.

    PSF

    pôsobenie

     – ovplyvňovanie, vplývanie, spôsobovanie – taká závislosť medzi entitami, že pohyb jednej alebo jedných z nich je príčinou pohybu inej alebo iných z nich. Výsledok pôsobenia je vplyv. Entita, ktorá pôsobí, je ovplyvňujúca entita, entita, na ktorú sa pôsobí, je ovplyvňovaná entita. Existuje obrovské množstvo foriem pôsobenie/ovplyvňovania, ktoré možno rozdeliť napríklad podľa kritéria uvedomenosti na vedomé pôsobenie/ovplyvňovanie a nevedomé pôsobenie/ovplyvňovanie. Dôležitým druhom pôsobenia je činnosť, vzájomné pôsobenie, správanie atď.

    PSF

    pôvab

    – jemné vábiacno.

    PSF

    práca

     – premieňanie energie na výkon.

         Fenomén práce je predmetom reflexie v rámci rôznych foriem osvojovania si sveta človekom a v rámci rôznych vedných či filozofických disciplín a pojem práce alebo predstava o nej závisí o. i. od toho, aké kategórie intervenujú v priebehu tejto reflexie. V úvahách o práci sa uplatňuje často pojem účelnosti, cieľavedomosti, prírody, človeka, pretvárania, potreby atď. Pojem práce sa potom vymedzuje napríklad ako účelná alebo cieľavedomá činnosť, ktorou človek pretvára prírodu tak, aby uspokojovala jeho potreby.

    PSF

    pracovisko filozofické

     – miesto alebo inštitúcia, kde sa systematicky venuje výskumu filozofie, výchove filozofov alebo výučbe filozofie, napríklad Filozofický ústav Slovenskej akadémie vied v Bratislave, Katedra filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a ď.

    PSF

    pravda

    – vlastnosť poznania chápaná zvyčajne ako miera zhody medzi skutočnosťou a výsledkom jej poznávania.

         Pojem pravdy sa vypracúva v teórii poznania; pojem pravdy, o ktorom bola reč v predchádzajúcom odseku, rozpracúva korešpondenčná teória pravdy.

         Okrem korešpondenčnej teórie pravdy existuje aj

           ● koherenčná teória pravdy,
           ● performatívna teória pravdy,
           ● pragmatická teória pravdy,
           ● sémantická teória pravdy.

    PSF

    pravda (Hegel, G. W. F.)

     – vlastnosť každej veci, nielen vlastnosť poznania; pravda jesvtuje nezávisle od subjektu. V totmo zmysle môže byť pravdivý priateľ, umelecké dielo a tak ďalej. No veci nie sú pravdivé hneď,, musia sa k svojej pravde vyvíjať a pravdu dosiahnu vtedy, keď sa v nich realizuje ich pojem. Tak napríklad pravdou človeka nie je dieťa,, ale dospelý, pretože len v ňom sa realizujepojem človeka, t. j. to ľudské, čo je v dieťati obsiahnuté len potenciálne: um, rozum, umelecká tvorivosť a tak ďalej. Nenormálny, napríklad duševne chorý človek, je nepravdivý, lebo nezodpovedá pojmu človeka (65;293).
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    pravdivé (Hegel, G. W. F.)

    PSF


    pravdepodobnosť

    – miera možnosti alebo istoty.

         Pri pravdepodobnosti ako miere možnosti ide o stupeň možnosti realizácie nejakého javu. Ak pravdepodobnosť označíme číslom v rozsahu medzi 0 a 1, tak hodnotu 1 nadobúda jav, ktorý nastane celkom určite, a hodnotu 0 jav, ktorý je nemožný.

         Pojem pravdepodobnosti ako miery možnosti možno používať pri klasifikácii javov na javy pravdepodobné a nepravdepodobné a pri komparácii (porovnávaní) javov, kde pravdepodobnosť nejakého javu môže byť väčšia alebo menšia ako pravdepodobnosť iného javu.

         Pojem pravdepodobnosti ako miery istoty sa vo filozofii rozpracúva zasa v súvislosti s pojmom pravdy. Pravdepodobnosť sa tu skúma ako stupeň potvrdenia poznatku. Osobitný význam problematika pravdepodobnosti tu nadobúda v prípade posudzovania hypotéz budovaných pravdepodobnostnými metódami, ako indukcia, redukcia, analógia.

    PSF

    pravdepodobnosť (logika)

     – vlastnosť výroku alebo viacerých výrokov reprezentujúca štatistickú zákonitosť.
    ::
    logika

    PSF

    pravdivé (Hegel, G. W. F.)

     – zodpovedajúce svojmu pojmu (65;293).

    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    pravda (Hegel, G. W. F.)

    PSF


    pravdivosť

    – založenosť na pravde alebo jej obsahujúcno; súčasť predmetu teórie poznania.

    PSF

    pravidlo

     – predpis, ustanovenie, ktorým sa treba spravovať; poznaná zákonitosť (špecifický významový útvar utvorený poznávaním nejakej zákonitosti); základná poučka, ktorá zákonitosť reprezentuje; prijatá zásada, zvyk, obyčaj.

    PSF

    pravidlo ododzovania

     – pravidlo, ktorým je stanovené, ako máme vykonávať odvodzovanie.
    ::
    logika

    PSF

    predmet vedy

     – to, čo skúma veda alebo to, čím sa veda zaoberá; veda si však nedáva sama sebe predmet; napríklad otázka, ako si historik stanovuje svoj predmet, nie je otázkou histórie. Hľadisko, z ktorého sa určuje predmet vedy, je vždy mimo tejto vedy. Toto predbežné vedenie je istým spôsobom vedenia o celku a potiaľ umožňuje vyčleniť určitý objekt z celku.

         Pri úvahách o predmete vedy sa zvykne rozlišovať materiálny objekt (obiectum materiale) vedy a formálny objekt (obiectum formale) vedy.

         Materiálny objekt vedy je celý konkrétny predmet, na ktorý sa veda zameriava.

         Formálny objekt je ohľad, vzhľadom na ktorý sa skúma materiálny objekt.

         Pre každú vedu je smerodajný formálny objekt, zatiaľ čo materiálny objekt môže byť spoločný viacerým vedným odborom.

    PSF

    predpis

     – záväzné písomné nariadenie, podľa ktorého sa treba spravovať; všeobecne uznávaný alebo ustálený spôsob konania, pravidlo; písomný návod na prípravu niečoho.

    PSF

    predstava

    – znovuvybavený obraz; obraz utvorený rozumovou činnosťou, skúsenosťou, názor; obraz utvorený v mysli obrazotvornosťou.

    PSF

    prejav

     – jav (nem. Erscheinung) alebo fenomén (nem. Phänomenon, Phänomen).

    PSF

    premieňanie

     – dávanie iného vzhľadu, výzoru, rázu niečomu, menenie, robenie iným.

    PSF

    priblíženie

     – posunutie trochu bližšie, privedenie bližšie, prisunutie; uvedenie do bližších vnútorných spojitostí, zblíženie.

    PSF

    príčina

     – jav, ktorý vytvára (cf. vytvárať), vyvoláva (cf. vyvolávať) iný jav; to, vplyvom čoho sa niečo deje (id cuius influxu aliquid fit), to, čo spôsobuje účinok (spôsobujúcno účinku); stav reality, ktorý v rámci kauzálnej súvislosti (cf. príčinnosť) vyvoláva nevyhnutne iný stav, zvaný následok. Príčina je stav alebo jav , bez ktorého by nebolo iného stavu alebo javu (účinku). Príčina je jedna z okolností.

         Príčina je podstatný prvok kauzálneho vzťahu (rovnako, ako je podstatným prvkom kauzálneho vzťahu účinok).

         Príčina je jav (proces, udalosť), ktorý predchádza inému a vyvoláva ho. Príčina je to, z čoho niečo vzniká. Na príčinu sa pýtame otázkami: Čo je príčinou ...? Čo spôsobilo, že ...? Prečo ...? Z akej príčiny ...?

         Bytie príčinou je zapríčiňovanie.

         Príčinami, ich hľadaním a využívaním poznatkov o nich sa zaoberá etiológia. Príčinu treba odlišovať od podmienky (conditio) a od príležitosti (occasio).

    PSF

    priebeh

     – postup deja alebo udalosti v čase.

    PSF

    priemer (Táles z Milétu)

     – rozdeľuje kruh na dve rovnaké časti (6;49).
    ::
    Táles z Milétu

    PSF

    priestor

     – rozmermi bližšie nevymedzené miesto, prostredie.

    PSF

    princíp dvojhodnotovosti

     – princíp, ktorý hovorí, že každý výrok je buď pravdivý, alebo nepravdivý. Je to jeden z princípov, ktorými sa riadi klasický logický systém.
    ::
    logika

    PSF


    princíp komplementarity Bohra, N.

    – vlastnosti kvantového objektu sa prejavujú v závislosti od spôsobu uskutočňovania experimentu: prejav vlastností kvantového objektu závisí od spôsobu uskutočňovania experimentu.

    PSF

    princíp logický

     – princíp, ktorým sa riadi logický systém.

         Logické princípy, ktorými sa riadia klasické logické systémy, sa nazývajú klasické logické princípy.
    ::
    logika

    PSF


    princíp logický klasický

     – princíp, ktorým sa riadi klasický logický systém.

    ::
    logika

    PSF


    princíp prvý absolútne (Fichte, J. G.)

     – úplne nepodmienený princíp, princíp, ktorý sa nedá ani dokázať ani určiť.

         Absolútne prvý princíp všetkého ľudského vedenia je činnosť (245;550).
    ::
    Fichte, J. G.

    PSF

    príroda

     – všetko jestvujúce nezávisle od človeka alebo spoločnosti. Prírodu možno skúmať, využívať a čiastočne aj meniť, pričom akákoľvek manipulácia ňou naráža na hranice vymedzované prírodnými zákonmi.
    ::
    jav prírodný

    príroda, in: MČ

    PSF

    príroda (Hegel, G. W. F.)

     – inobytie absolútnej idey, nevyhnutný dialektický medzistupeň v procese jej dochádzania k svojmu pojmu, k svojmu telosu, na jej ceste k tomu, aby sa stala absolútnou subjektivitou, absolútnym duchom (cf 62;62).
    ::
    Hegel, G. W. F.

    odcudzenie sa absolútna sebe samému (Hegel, G. W. F.)

    PSF

    probabilita

    lat.

    – pravdepodobnosť.

    PSF

    probabilizmus

    lat.

    – pravdepodobnostný štýl myslenie príznačný pre súčasné vedecké myslenie.

    PSF

    probabilizmus etický

    – učenie, podľa ktorého je človek v prípadoch, kedy daná norma konania nie je zrejme a spoľahlivo použiteľná alebo celkom chýba, oprávnený konať na základe vlastného rozhodnutia podľa normy pravdepodobne účelnejšej a prospešnejšej.
    ::
    etika

    PSF

    probabilizmus gnozeologický

    – stanovisko, podľa ktorého možno dosiahnuť iba určitý stupeň pravdepodobnosti poznatkov; absolútnu istotu poznania dosiahnuť nemožno. Poznanie nedosahuje pravdu, ale iba väčšiu alebo menšiu mieru pravdepodobnosti.
    ::
    gnozeológia

    PSF

    proces

    lat.

     – postupnosť vzájomne súvisiacich zmien alebo udalostí; postupná zmena entity, relatívne súrodá séria javov vzájomne spojených kauzálnymi alebo štrukturálno-funkčnými závislosťami alebo jav, ktorý sa v istom časovom intervale mení. Napríklad za proces možno pokladať rast organizmu, pretože nasledujúce stavy sú určitým spôsobom určované stavmi predchádzajúcimi. Série javov, ktoré tvoria proces, možno odlíšiť poznávacími aktami, oddeliť ich od zložitých komplexov javov objavujúcich sa súčasne. Procesy majú teda akúsi os, na ktorú sú "navlečené" skĺbené javy. Ani v prírode, ani v spoločnosti neexistujú izolované procesy; rozlišujeme ich a skúmame ich oddelene len pre potreby analýzy (223;146). Proces je témou fundamentálnych filozofických skúmaní.

         Pojem procesu vystupuje často ako kategória v špeciálnovedných i filozofických disciplínach. V utváraní pojmu procesu intervenujú často také významové útvary, ako napr. predstava alebo pojem postupnosti, pojem zmeny, pojem niečoho alebo entity apod.
    ::
    jav

    ontológia

    PSF

    proces poznávací

    – proces, v ktorom sa uskutočňuje poznávanie.
    ::
    teória poznania

    PSF

    proces významový

     – procesuálna zložka významového univerza, generujúcno významového útvaru.

    PSF


    profesionálnosť

    lat.

     – založemosť na odbornosti.

    PSF

    progres nekonečný (Hegel, G. W. F.)

     – mechanické opakovanie sa určitých dejov do nekonečna, pričom nevzniká nič nové, vyššie. Takým progresom je napríklad ustavičný kolobeh vody v prírode. Táto nekonečnosť je zlá nekonečnosť. Oproti tomu správne nekonečnosť je tiež vo veciach a nie mimo nich, no tkvie v dialektických procesoch, ktorými sa buduje niečo vyššie, aj keď ničením nižšieho (65;292).
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF


    propedeutika

     – p. propedeutika, in: MČ.

    PSF

    propedeutika filozofická

     – úvod do štúdia filozofie. Mnohí považujú za najlepší úvod do štúdia filozofie dejiny filozofie.
    ::
    propedeutika

    PSF

    protiklady (Anaximandros)

     – sú obsiahnuté v hmote, vylučujú sa z nej. Protiklady sú teplé a studené, suché a vlhké a iné. Ich vylučovaním na základe večného pohybu dochádza k vznikaniu vecí (6;53, 52).
    ::
    Anaximandros

    PSF

    protirečenie (Hegel, G. W. F.)

     – činnosť protikladov, ich boj a priebeh. Protirečenie hýbe svetom (65;294).
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF

    psychológia

    gr.

    – náuka alebo veda o duši, ktorá je predmetom záujmu človeka z ešte predfilozofických čias, no termín psychológia zaviedol až okolo roku 1530 F. Melanchton. Problematika psychológie sa v minulosti dlhé obdobie prekrývala s problematikou pneumatalógie a až do 19. storočia spadala prakticky úplne do problematiky filozofickej. V 19. storočí vyčlenila ako samostatná špeciálnovedná disciplína alebo súbor disciplín, zakladajúcich sa na experimentálnej psychológii a v tomto zmysle ju preberá článok psychológia, in: MČ a články naň nadväzujúce či odkazujúce.

         V rámci súčasnej filozofie je psychológia predmetom filozofie psychológie.

    PSF

    Q  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    R  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    racionalita

     – osobitná črta, ktorú vykazujú indivíduá a kolektívy ľudí vo svojom myslení a konaní, vo svojom vzájomnom styku a vo svojich inštitúciách. Racionalita je komplexný fenomén prelínajúci sa všetkými sférami života človeka a spoločnosti.

         Racionalitu možno charakterizovať ako

         • tendenciu konať na základe rozumovej úvahy a nie na základe náhodného impulzu či nepreskúmaného pokynu;
         • tendenciu konať na základe dlhodobejšieho plánu;
         • kontrolu vzájomného styku abstraktnými a všeobecnými pravidlami;
         • inštrumentálnu účinnosť, t. j. schopnosť voľby prostriedkov podľa ich účinnosti pri dosahovaní jasne vymedzených cieľov na rozdiel od akceptovania prostriedkov vyčlenených zo zvyku alebo náhodného impulzu;
         • tendenciu k voľbe určitého konania, inštitúcie atď. na základe ich zhodnotenia podľa jednotných a jasne špecifikovaných kritérií na rozdiel od ich hodnotenia podľa viacerých, nesúvisiacich, difúznych kritérií a na rozdiel od ich akceptovania podľa tradície a pod.;
         • sklon k systematizácii presvedčení a/alebo hodnôt v jednotnom koherentnom systéme;
         • sklon ľudsky sa vyžívať skôr v používaní alebo v uspokojovaní intelektuálnych činností než v emóciách a v zmyslovosti (cf 19;17, 28).

    PSF

    racionalizmus

    lat.

     – pozícia, ktorá zdôrazňuje rozum; protiklad senzualizmu resp. empirizmu. Racionalizmus ako viera v rozum, v evidentnosť rozumového uvažovania a v silu dôkazu je zasa protikladný iracionalizmu.

         Racionalizmus sa uplatňuje

          – v gnozeológii ako učenie, podľa ktorého všeobecnosť a nevyhnutnosť môžu pochádzať iba zo samého rozumu alebo z pojmov vrodených rozumu alebo z pojmov, ktoré jestvujú v podobe predpokladov či dispozícií rozumu. Skúsenosť síce pôsobí na ich vznik ako určitý podnet, no k úplnosti všeobecnosti a nevyhnutnosti dochádza až rozumovými úvahami či na základe apriórnych foriem predchádzajúcich skúsenosti a nezávislých od nej.
          – v ontológii ako stotožňovanie reálnych a logických súvislostí.
          – v etike ako vyzdvihovanie racionálnych motívov a princípov mravnej činnosti.
          – v estetika ako vyhľadávanie, štúdium a zdôrazňovanie racionálnych alebo intelektuálnych čŕt umeleckej tvorby.
          – v psychológii ako vysúvanie intelektuálnych psychických funkcií do popredia, v tradičnej (filozofickej) psychológii ako redukovanie vôle na rozum (Spinoza).

         V novovekej filozofii sa rozvinul do podoby gnozeologického učenia novovekého racionalizmu ako jedného z hlavných smerov filozofie 17. a 18. stor. vychádzajúcich z filozofie R. Descarta alebo viac menej kriticky nadväzaujúcich na ňu.

    PSF

    reál (Herbart, J. F.)

     – jednoduchá, mimočasová a nerozpriestranená substancia, pripomínajúca Leibnizovu monádu. Činnosť reálov je vnútorná a analogická s duchovnou činnosťou. Reály však na rozdiel od monád sú kauzálne prepojené.
    ::
    Herbart, Johann Friedrich

    PSF

    realita

    lat.

     – skutočnosť – zvyčajne oblasť všetkého, čo existuje nezávisle od subjektu človeka.
    ::
    objekt reálny

    PSF

    realita (Platón)

    ‒ p. skutočnosť (Platón).

    PSF



    realizovanie

    lat.

     – uskutočňovanie, vykonávanie.

    PSF

    redundancia

    lat. > angl.

     – nadbytočnosť.

    PSF

    reflexia transcendentálna (Kant, I.)

     – pýtanie sa na možnosť pravdivosti súdov o veciach, pýtanie sa na podmienky možnosti takých súdov, ktoré platia ako pravdivé. Pri transcendentálnej reflexii postupuje ja od predmetov, ktoré chce poznať, spätne k tomu, čo vlastne robí, keď poznáva, teda k poznávacím schopnostiam a princípom, ktoré túto činnosť riadia.

         Transcendentálna reflexia slúži na to, aby zabezpečila platnosť súdov tým, že objasňuje ich predpoklady a podmienky.
    ::
    Kant, Immanuel

    PSF

    režim

    fr.

    – spôsob usporiadania, sústava, systém; spravovanie, vedenie; súbor základných činiteľov.
    ::
    režim vetný (Lyotard, J.F.)

    PSF

    režim vetný (Lyotard, J.F.)

    – súbor pravidiel, podľa ktorých sa vo vnútri vety utvárajú vzťahy medzi inštanciami vety.

         Vetným režimom môže byť:

          ● konštatovanie,
          ● argumentovanie,
          ● rozprávanie,
          ● pýtanie sa,
          ● prikazovanie.

         Podľa vetného režimu sa potom vety členia na tieto vety:

           ● konštatujúca veta,
           ● argumantujúca veta,
           ● rozprávajúca veta,
           ● opytovacia veta/pýtajúca sa veta,
           ● prikazujúca veta.

    ::
    Lyotard, Jean-François

    PSF

    Rgvéd

    sa.

     – Vedenie (véda) uložené vo veršoch (rg) – najstaršia a najobľúbenejšia zo štyroch védskych textových zbierok (véd) a zároveň najstaršia pamiatka indickej literatúry obsahujúca prvé filozofické podnety na svete (2. tis. pr. n. l.)
    ::
    filozofia

    PSF

    riešenie

     ‒ postup od nejakého východiska k nejakému cieľu alebo výsledok tohto postupu.
    ::
    riešenie, in: MČ

    PSF

    robenie

     – konanie, vykonávanie práce, činnosti; uskutočňovanie, tvorenie; menenie.

    PSF

    rozmýšľanie (Hegel, G. W. F.)

     – nem. das Nachdenken – myslenie nastupujúce po bezprostrednom poznávaní vecí; rozmýšľanie vzniká úvahou o nich. Rozmýšľanie je reflektívne myslenie, t. j. odrazové, druhotné, sprostredkované, nastupujúce po prvotnom, bezprostrednom poznaní – vnímaní.
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF

    rozprávanie

     – hovorenie postihujúce udalosť v jej priebehu.

    PSF

    rozum (Hegel, G. W. F.)

     – nem. die Vernunft – vyššia, dialektická forma myslenia, ktorá chápe veci v konkrétnej identite, t. j. ako zložené, obsahujúce zároveň rozdielne vlastnosti. Vidí vzájomnú podmieenosť týchto vlastností, prechody jednej v druhú, neoddtrháva ich od seba, neoddeľuje a nefixuje ich. Keďže rozdielmi sú aj protiklady, rozum chápe veci ako jednotu protikladov. Vidí zmenu a vývoj vecí, dynamizmus sveta a jeho hybnú silu – boj protikladov.

    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF

    Russell, Bertrand

    (18. 5 1872, Trelleck, Monmouthshire, Wales – 2. 2 1970, Penrhyndeudraeth, Gwynedd (Merionethshire), Wales)

     – britský matematik, filozof, logik a spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny za literaturu za rok 1950. V matematike je známy svojím paradoxom v naivnej teórii množín.
    ::
    filozofia 20. stor.

    matematika

    PSF

    S  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    sa

     – seba.

    PSF

    sedem mudrcov

    – legendárni Gréci, ktorí sa podľa starogréckej tradície preslávili svojou praktickou životnou múdrosťou, tradovanou neskôr v sentenciách, ktoré sa stali trvalou súčasťou sapienciálnej literatúry, ako Ničoho príliš/Všetkého veľa škodí (Solón z Atén), Poznaj sám seba (Chilón zo Sparty), Istota zruinuje všetko (Táles z Milétu), Primnoho robotníkov prácu pokazí/Príliš veľa kuchárov presolí polievku (Bias z Prieny), Miernosť najvyšší statok (Kleobulos z Lindu), ... .
    ::
    filozofia antická
    filozofia starogrécka
    filozofia staroveká

    PSF

    sedem slobodných umení

     – lat. septem artes liberales – súhrn všeobecného vzdelania, ktorý sa traduje od staroveku, základ vyššieho vzdelania. Sedem slobodných umení tvoria dve skupiny umení: trívium a kvadrívium:

         trívium

         ● gramatika,
         ● rétorika,
         ● dialektika;

         kvadrívium

         ● aritmetika,
         ● geometria,
         ● astronómia
         ● hudba.

         V ranom stredoveku bol rozvrh a obsah siedmich slobodných umení určovaný Augustinom, Boethiom a Martianom Capellom.

    PSF

    Sellars, Wilfrid

    (1912 – 1989)

     – americký filozof so záujmom predovšetkým o teóriu poznania a filozofie vedy. Kritizoval niektoré tézy logického pozitivizmu, odmietal mýtus daného a teóriu, rozlišujúcu invariabilný jazyk a teoretický jazyk. Observačný rámec vedy treba interpretovať ako ktorúkoľvek inú teóriu, ktorú možno nahradiť inou, lepšou teóriou.

         Sellars uznáva kompetenciu vedy v otázkach, čo existuje; teoretický rámec vedy má podľa neho ontologický primát. V tomto sa zhoduje s W. V. O. Quinom. Konštrukcie vedeckých teórií možno interpretovať ako Kantov noumenálny svet.

    Dielo
    Science and Metaphysics, 1968

    PSF

    sémantika logická

     – časť logiky, ktorá skúma významovú stránku jazykových výrazov.
    ::
    logika

    PSF

    semiotika

    gr.

     – disciplína, skúmajúca vlastnosti znakov a znakových systémov, ich významové vzťahy a otázky ich interpretácie.

         Semiotika sa člení na tieto časti:

          ● syntaktika,
          ● sémantika,
          ● pragmatika.

    PSF

    Seneca, Lucius Annaeus

    (okolo 3 – 65)

     – rímsky filozof a spisovateľ, najvýznamnejší predstaviteľ rímskeho stoicizmu; vychovávateľ cisára Nerona.

         Človek sa snaží dosiahnuť blaženosť, ktorá podľa Senecu spočíva v mravnej dokonalosti duše ako najvyššom cieli života.

         Človek sa má zdokonaľovať zbavovaním sa žiadostivostí a zosúladovaním sa s prírodou založenom na rozume. K tomuto cieľu má človeku pomáhať aj usporiadanie spoločnosti a politika.

    PSF
     

    senzualizmus

    lat.

     – gnozeologický smer v rámci empirizmu, ktorý za jediný zdroj poznania považuje jednoduché zmyslové pocity a myslenie redukuje na ich asociatívne spájanie. Senzualizmus zužuje empíriu na zmyslové vnímanie.

         Podnetom senzualizmu je Lockov postulát, že "nič nie je v rozume, čo predtým nebolo v zmysloch (nihil est in intellectu, quod non sit prius in sensu)".

         Do krajnosti dovádza snzualizmus G. Berkeley, ktorý pocit stotožňoval s vecou samou (esse est percipi): senzualizmus tu hraničí so solipsizmom.

         Senzualizmus rezonuje aj v asociatívnej psychológii 18. a 19. stor. (Schuppe, Ziehen).

         Blízko k senzualizmu má empiriokriticizmus a niektoré smery v rámci logického pozitivizmu.

    PSF

    Sextius, Quintus

    (ok. 70 pr. n. l. – 5 pr. n. l.)

    – rímsky filozof, zakladateľ filozofickej školy (okolo roku 40 pr. n. l.), ktorá vychádzala zo stoicizmu (strednej stoy) a mala aj črty mysticizmu a novopytagoreizmu. V škole sa kládol dôraz na mravnú výchovu.

         K Sextiovým žiakom sa rátajú: Sótion z Alexandrie (Senekov učiteľ), encyklopedista Aulus Cornelius Celsus, Papirius Fabianus.
    ::
    filozofia rímska

    PSF

    schematizmus čistého umu (Kant, I.)

     – postup umu podľa schém.
    ::
    filozofia

    Kant, I.

    PSF

    scholastika

    gr.

     – vyučovanie, štúdium a vedecká práca na stredovekých vysokých školách a stredoveká filozofia pestovaná na školách Západu a v Byzancii v období od 6. stor. alebo 9. stor. do 15. stor. alebo 16. stor. a nadväzujúca na patristiku. V období scholastiky nadobúda svoju dnešné podobu európska filozofia.

         (Obdobné fenomény ako v európskej scholastike nachádzame aj v čínskej, indickej a arabskej filozofii.)

         Scholastika kresťanského Západu sa vyznačovala tým, že základom vedy a filozofie boli kresťanské pravdy fixované v dogmách. Popri tom sa však dostávali k slovu aj nekresťanské myšlienky, najmä pod ochranou učenia o dvojakej pravde.

         Na stredovekú scholastiku nadväzuje novoveká scholastika (15. stor. až polovica 19. stor.) a po nej súčasná scholastika (od polovice 19. storočia dodnes).

    ::
    filozofia scholastická

    scholastika stredoveká

    PSF

    scholastika stredoveká

     – vyučovanie, štúdium a vedecká práca na stredovekých vysokých školách a filozofia pestovaná na školách Západu a v Byzancii v období od 6. stor. alebo 9. stor. do 15. stor. alebo 16. stor. a nadväzujúca na patristiku.

         Scholastika kresťanského Západu sa vyznačovala tým, že základom vedy a filozofie boli kresťanské pravdy fixované v dogmách. Popri tom sa však dostávali k slovu aj nekresťanské myšlienky, najmä pod ochranou učenia o dvojakej pravde.

         Významnou udalosťou pre rozvoj scholastiky bolo založenie falckej školy Karolom Veľkým. V 8. stor. a 9. stor. výrazne stúpol význam vzdelanosti a filozofie. Ako jediný jazyk vzdelancov sa presadila latinčina, a tak sa stala predpokladom internacionality vied. K štúdiu patrili aj knižnice, ktoré sa postupne zriaďovali usilovným opisovaním starých kníh a spisov. Pod stredovekým názvom ’dialektika’ sa už aj v teologických otázkach čoraz častejšie používa logika. V 11. stor. dochádza k vážnemu sporu medzi dialektikmi a antidialektikmi. Ďalším predmetom ostrých polemík boli univerzálie – tento spor je známy ako spor o univerzálie.

         Na stredovekú scholastiku nadväzuje novoveká scholastika (15. stor. až polovica 19. stor.) a po nej súčasná scholastika (od polovice 19. storočia dodnes).

    ::
    filozofia scholastická stredoveká

    scholastika

    PSF

    schopnosť

    – súbor vlastností potrebných na vykonávanie niečoho.

    PSF

    schopnosť – odkazy

    vkus

    PSF

    situácia

    lat.

     – stav vecí vzťahujúci sa na osoby; zjednotenie subjektobjektových a subjektsubjektových vzťahov, v ktorých sa ocitá človek. Človek je v situácii aktérom, zasahuje do nej, vytvára, pretvára, premieňa, ruší ju, prechádza do inej. Situácia je priesečníkom minulého s budúcim, stvoreného a rodiaceho sa a ešte neexistujúceho, individuálneho a spoločenského, ustaľujúceho sa a meniaceho sa. Subjekt sa pohybuje obvykle vo viacerých situáciách naraz.

    PSF

    situácia postmoderná (Lyotard, J.-F.)

    – situácia, ktorá nastala zlyhaním moderného projektu emancipácie ľudstva. Predpoklady primerane reagovať na postmodernú situáciu tkvejú v avantgardách spred druhej svetovej vojny.
    ::
    Lyotard, Jean-François

    PSF

    skúmanie

     – (vedecké) pozorovanie alebo štúdium niečoho.
    ::
    skúmanie empirické
    skúmanie teoretické

    PSF

    skúmanie empirické

     – skúmanie zamerané priamo na objekt a opierajúce sa o údaje pozorovania a experimentu.

    PSF

    skúmanie filozofické

     – skúmanie, ktoré necháva vo svojom pozorovaní predmetu intervenovať ako hlavné filozofické významové útvary filozofické kategórie.
    ::
    filozofia

    PSF

    skúmanie teoretické

     – skúmanie späté so zdokonaľovaním a rozvíjaním pojmového aparátu vedy a zamerané na všestranné poznanie reality v jej podstatných súvislostiach a zákonitostiach.
    ::
    skúmanie

    PSF

    skúsenosť

     – poznanie prostredníctvom zmyslov.
    ::
    empirický

    filozofia

    PSF

    skutočnosť

    – objektívne jestvujúci fakt, realita; naozajstný stav vecí. Skutočnosť je všetko to, čo je, na rozdiel od toho, čo nie je, ešte nie je, môže byť atď. Napríklad protiklad zdania alebo protiklad možnosti.

         Pojem skutočnosti kolíše podľa významových útvarov, ktoré intervenujú v procese jeho vzniku, najmä podľa kategórií. Napríklad pri tvorbe Jaspersovho pojmu skutočnosti intervenuje najmä pojem praxe a pojem odporu: "Skutočnosťou nazývame to, s čím sa stretávame v praxi, čo nám kladie odpor alebo čo slúži ako látka pri zaobchádzaní s vecami, živými bytosťami a ľuďmi. Skutočnosť poznávame v každodennom živote, v zaobchádzaní s nástrojmi, pri používaní technických zariadení, v našich zdisciplinovaných vzťahoch k iným, v metódach organizácie a v riadení." (242;57)

    PSF

    skutočnosť (Platón)

    ‒ sa člení na dve principiálne odlišné oblasti, na oblasť materiálnych vecí a oblasť ideálnych entít zvaných idey.
    ::
    Platón

    PSF

    skutok

     – niečo vykonaného, uskutočneného nejakou osobou, čin.

    PSF

    slovník Platónov

     – tvoria slová, ktoré Platón používa aj v ich staršom význame. Platón v textoch, ktoré sa nám zachovali (teda vlastne v dialógoch), „nedbá na presnú vedeckú terminológiu, nevytvoril si pre svoje poznatky nové slová“ (217;22).
    ::
    Platón

    PSF

    slovo „apeiron“

    – použil ako meno pre počiatok Anaximandros (6;51).

    PSF

    slnko (Anaximandros)

     – kruh dvadsaťosemkrát väčší než zem, podobný vozovému kolesu; má dutý veniec bahrov plný ohňa a na jednom mieste cez ústie ukazuje oheň akoby cez otvor mechu.

         Slnko sa rovná zemi, zatiaľ čo kruh, z ktorého vydychuje a ktorý ho nesie, je dvadsaťsedemkrát väčší než zem (6;53).
    ::
    Anaximandros

    PSF

    sófrosyné

    gr.

     – σωφροσύνη (doslova: zdravá myseľ) – rozumnosť, cnosť spočívajúca v schopnosti rozumne žiť, používať zdravý rozum. Niekedy sa grécky termín prekladá ako umiernenosť, čo je však zúženie významu na jeden z aspektov alebo súčastí cnosti rozumnosti.
    ::
    filozofia
    filozofia starogrécka

    PSF

    spojenie

     – zlúčenie niečoho do jedného celku; styk, kontakt; súvis, súvislosť, spojitosť.

    PSF

    spojka logická (logika)

     – jazykový výraz, ktorý v spojení s určitým počtom argumentov napríklad typu výrok tvorí nový, zložený výrok; v danom prípade sa táto logická spojka nazýva výroková spojka.
    ::
    ∨ (logika)

    logika

    spojka výroková (logika)

    PSF

    spojka výroková (logika)

     – jazykový výraz, ktorý v spojení s určitým počtom výrokov tvorí nový, zložený výrok.

         Najčastejšie sa používajú tieto výrokové spojky:

          ● negátor,
          ● konjunktor,
          ● disjunktor,
          ● implikátor
             a
          ● ekvivalentor.

         Okrem týchto výrokových spojok existuje celý rad ďalších.

         Výrokové spojky sú špecifické logické konštanty, ktorých vplyv na platnosť, resp. neplatnosť argumentov opisuje najjednoduchší logický systém zvaný výroková logika (cf 89;45).
    ::
    ∨ (logika)

    logika

    spojka logická (logika)

    PSF

    spoločnosť

     – skupina ľudí, ktorá sa utvára v účelnom spolužití a spolupráci, na základe konvencie, zmluvy, rovnakých záujmov. Spoločnosť a jej stránky tematizujú rôzne vedy (sociológia, história, etnografia, štatistika, sociálna psychológia, právna veda, medicína, kulturológia, demografia atď.), filozofické a teologické učenia; je predmetom úvah aj každodenného človeka, umelca, nábožensky veriaceho človeka, nositeľa mýtu.

         Spoločnosť je predpokladom vzniku kultúrneho spoločenstva, ktoré je maximom bytia spoločnosti čiže spoločnosť nemôže byť viac než kultúrna; kultúrnosť je maximum spoločenskosti spoločnosti.

         Významové útvary, ktoré sa utvárajú pri manifestácii spoločnosti v ľudskom vedomí (teórie spoločnosti, pojmy spoločnosti, predstavy o spoločnosti, fantastické obrazy spoločnosti, sny o spoločnosti, plány na pretvorenie spoločnosti, ideológie atď.) závisia od kategórií, ktoré intervenujú v procese manifestácie spoločnosti v ľudskom vedomí; takýmito kategóriami môže byť napríklad kategória historickosti, riadenosti bohom, zákonitosti, osudovosti, oslobodenia, spásy atď.

         Pojem spoločnosti je základný pojem spoločenských a sociálnych vied, napríklad sociológie, etnografie atď.

         Z filozofického hľadiska je spoločnosť predmetom skúmania najmä sociálnej filozofie.
    ::
    spoločnosť, in: MČ

    PSF


    spôsob

    – postup, ktorým sa niečo deje alebo prejavuje.

    PSF

    stav

     – jav, ktorý je nemenný v určitom časovom úseku. Stav je prierez, prienik celého súboru vlastností predmetu (alebo systému) v určitom priestore a čase.

         Na opis stavu predmetu, ktorý je nevyhnutný na pochopenie jeho správania, pohybu a vývinu, potrebujeme istý súbor hodnôt:

          – objekt klasickej mechaniky sa charakterizuje svojimi súradnicami a hybnosťou,
          – objekt termodynamiky svojou hustotou, koncentráciou, teplotou, objemom a tlakom,
          – objekt kvantovej mechaniky svojou vlnovou funkciou, resp. atómovými číslami atď. (69;111–112).

    PSF

    stav vecí

     – to, ako sa vec má alebo ako sa veci majú k sebe navzájom; situácia; každá maximálna logicky mysliteľná množina faktov.

         Časová postupnosť stavov vecí je možný svet.

         Neusporiadaný stav vecí je chaos.

    PSF

    strasť (filozofia buddhistická)

     – sa. duhkha – univerzálne podliehanie vzniku, zmene a zániku na tomto svete, v tomto živote, tvoriace jeden z troch príznakov (sa. trilakšana) každej veci alebo bytosti vyznačujúcej sa zloženosťou či zostavenosťou (sa. sanskrta).

    PSF

    styk

     – tesné priblíženie, úplné priblíženie, dotyk, spojenie; stretnutie, stretávanie sa, stýkanie sa, schádzanie sa; kontakt, súčinnosť.

    PSF

    subjekt

    lat.

     – nositeľ ľudskch vlastností, stavov a činností.
    ::
    filozofia

    PSF

    subjekt absolútny (Fichte, J. G.)

     – Ja, keďže „stanovuje seba samo bezpodmienečne preto, lebo je. Stanovuje sa len tým, že je a je len tým, že sa stanovuje“ (245;554).
    ::
    Fichte, J. G.

    PSF

    súbor

     – komplex – zoskupenie súvisiacich vecí, javov a podobne tvoriacich celok.
    ::
    množina, in: MČ

    PSF

    subsistencia

    lat.

     – majúcno bytia v sebe samom (cf 46;421).

    PSF

    substancia

    lat.

     – to, čo stojí naspodku, alebo to, čo stojí za javmi ako čosi trvalé. Substancia sa vyznačuje subsistenciou, čiže majúcnom bytia v sebe samej; substancia nemá svoje bytie v niečom inom, možno ju preto na rozdiel od akcidentov definovať bez odkazu na nejakého nositeľa (cf 46;421).

    PSF

    substancia (Descartes, R.)

    – vec, ktorá jestvuje bez toho, aby k svojmu bytiu potrebovala inú vec.
    ::
    Descartes, René

    PSF

    súd (logika)

    – významový útvar tvorený myšlienkou, ktorou sa prisudzujú nejakému predmetu isté vlastnosti alebo ktorou sa určujú isté vzťahy medzi predmetmi.

         Súd sa vyjadruje výrokom.

    PSF

    sústredenie

     – sústredenosť, čiže zameranie, obrátenie pozornosti, záujmu, duševných síl na jednu vec.

    PSF

    súvislosť

     – existencia, skutočnosť, bytie súvisenia. Pri výskume súvislosti sa aplikujú rozličné kategórie a iné významové útvary, ako napr. pojem vonkajšieho, pojem vnútorného, pojem podstatného, pojem nepodstatného, pojem genetického a pojem funkcionálneho, pojem krátkodobého, pojem dlhodobého, pojem lineárneho, pojem nelineárneho, pojem bezprostredného (priameho), pojem nepriameho, pojem logického atď. a pod. V súlade s tým sa potom odhaľujú rozmanité druhy alebo formy súvislostí: súvislosti vonkajšie, vnútorné, podstatné, nepodstatné, genetické, funkcionálne, krátkodobé, dlhodobé, lineárne, nelineárne, bezprostredné (priame), nepriame (sprostredkované), logické, náhodné, nevyhnutné, trvalé, prechodné atď. a pod. Niektoré dôležité súvislosti označujeme špeciálnymi názvami, napríklad podstatné a nevyhnutné súvislosti označujeme ako zákony.
    ::
    ontológia

    zákon

    PSF

    svedomie

    – schopnosť reflektovať morálne ťažkosti.
    ::
    etika

    PSF

    svet

     – súhrn všetkých skutočných a možných vecí a procesov; jedna z ústredných tém ľudského myslenia vôbec.

         Svet sa tematizuje pod rôznymi titulmi: vesmír, kozmos, univerzum, zemeguľa, zem alebo Zem so všetkým, čo je na nej.

    PSF

    svet – odkazy

    celok daného predkriticky

    človek

    príroda

    svet, in: MČ

    PSF

    svet (Hegel, G. W. F.)

     – je dynamický, jeho hybná sila je boj protikladov. Svet je jednotný, konkrétne identický, všetko je v ňom súvzťažné, reciproké a relatívne. Nič mu nie je pevné, hotové, všetko tečie a sa mení.
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF

    svet hmotný (Platón)

    ‒ oblasť materiálnych vecí, ktorá je vedno so svojou usporiadanosťou nedokonalým obrazom sveta ideí. Závislosť tej ktorej veci od idey spočíva v tom, že je napodobnením (mimésis) idey alebo má účasť (methexis) na idei.
    ::
    Platón

    PSF

    symbol

    gr.

     – konkrétny predmet, ktorý slúži ako reprezentácia nejakého abstraktného významového útvaru; obrazné vyjadrenie majúce hlbší zmysel; dohodnutá značka alebo znak.

    PSF

    symbolický

    gr.

     – vyjadrený symbolom; majúci platnosť symbolu; znakový.

    PSF

    synkriticizmus

    gr.

     – filozofia a spôsob života založený na prajnosti/žičení inakosti druhému.

         Synkriticizmus sa skladá z filozofie človeka, filozofie lásky a filozofie bezčasia; predstavuje nielen učenie, ale i spôsob života (pozri: disciplína synkriticizmu). Je to maximum súsrdečnenia. Synkriticizmus treba odlišovať od synkritizmu J. A. Komenského, hoci naň nadväzuje.

         Osnovu synkriticizmu tvorí desať téz – desať kľúčových myšlienok, z ktorých prvé štyri sú základné; tézy sú usporiadané podľa princípu podstata-maximum:

         Podstatou ľudského bytia je transcendencia (homo transcendens) (1TS).
         Maximom ľudského bytia je kultúra (homo culturalis) (2TS).
         Podstatou kultúry je inscendencia (homo inscendens) (3TS).
         Maximom kultúry je zmysluplnosť (homo significantia vivens) (4TS).
         Podstatou zmysluplnosti je synkritika (homo syncriticus) (5TS).
         Maximom zmysluplnosti je láska (homo amans) (6TS).
         Podstatou lásky je potešenie z inakosti alebo prianie inakosti (homo benevolus), jej žičenie (7TS).
         Maximom lásky je konkordancia (súsrdečnenie) čiže opätovaná láska (homo concordans) (8TS).
         Podstatou konkordancie je pozitívna virtualizácia (homo virtus constituens) (9TS).
         Maximom konkordancie je synkriticizmus (homo syncriticisticus) (10TS).

         Týchto desať téz synkriticizmu zodpovedá desiatim možným otvoreným skupinám príbehov človeka (homo) na ceste k oslobodeniu, k synkritickému spoločenstvu (societas syncritica), spoločenstvu anegoidných indivíduí (deegoizovaných ľudí, autonómnych osobností s rozpusteným egom a prepojených s nadoblačím mysle), medzi ktorými môžu vládnuť vzťahy (politologicky povedané) anegoidnej demokracie. Podľa týchto desiatich téz synkriticizmus načrtáva alebo skúma kroky/etapy/rezy kráľovskou cestou k slobode, k vymanenosti človeka z ťažkostí a utrpenia.

         Synkriticizmus je výskumom podmienok možnosti kultúry, výskumom podmienok premeny civilizácie na kultúru a jedna z ciest praktikovania tejto premeny. Synkriticizmus je pokus o superpozíciu teoretických a praktických aspektov tohto výskumu. Napríklad pochopenie bez reálnej premeny chápajúceho je podľa synkriticizmu pseudopochopenie a chápajúci sa iba javí alebo vyhlasuje za chápajúceho, no v skutočnosti bez sebazmeny nepochopil nič. Toto sa vzťahuje v prvom rade na interpersonálny dialóg, na dialóg so sebou samým (napríklad o škodlivosti môjho fajčenia som nepochopil nič, ak som neprestal fajčiť), na dialóg intersexuálny, intergeneračný, interkultúrnozonálny (čiže dialóg v rámci jednej kultúry napríklad medzi vedou a náboženstvom), interpolitickostranícky, interreligiózny, interkultúrny.

         Termín synkriticizmus zavádza (pravdepodobne ako prvý) Novalis v prípravných textoch Das Allgemeine Brouillon: Materialien zur Enzyklopädistik 1798/99 (najmä §§ 457, 486) ako synonymum názvu svojej filozofie – magického idealizmu. V paragrafe 457 uvedeného textu Novalis o synkriticizme píše:

        „Der Synkriticism ist das Höchste. Es gibt einen realen und idealen Kriticism – dieser wird durch Synkriticism vereiningt. (Synkriticizmus je to najvyššie. Existuje kriticizmus reálny a ideálny – oba zjednocuje synkriticizmus.“

    (Novalis: Das Allgemeine Brouillon: Materialien zur Enzyklopädistik 1798/99. Hamburg, Felix Meiner Verlag 1993, S. 333.).

         Termín synkriticizmus (ako sa už naznačilo) treba odlišovať od termínu synkritizmus, ktorým sa označuje Komenského kľúčová metóda (synkríza) a jej aplikovanie. Synkritizmus Jana Amosa Komenského je pritom jedným z hlavných ideových zdrojov a inšpirácií synkriticizmu.

         Synkriticizmus sa odlišuje aj od synkretizmu. Synkriticizmus sa síce utvára synkritickou recepciou alebo synkritizáciou fenomenológie, existencializmu, marxizmu, jógovej filozofie a praxe atď., čiže smerov a tradícií ako vidno nezriedka sa vzájomne vylučujúcich. Aby však nevyúsťoval do synkretizmu, eklekticizmu a podobne, synkriticizmus aplikuje ako hlavný princíp recepcie a synkritizácie prianie inakosti, jej želanie a potešenie z nej. V preddverí relativizmu by pritom mala synkriticizmus udržiavať najmä metóda rozkladu významu na totožné a odlišné, ale aj jeho hlavná metóda synkritika (cieľavedomé nereduktívne usúvzťažňovanie) a synkritizované postupy štrukturalizmu, fenomenológie, hermeneutiky, systémovej analýzy, špeciálnovedných a filozofických smerov analýzy jazyka atď. Synkriticizmus zotrváva cieľavedome na polceste k syntéze a uspokojuje sa so synkrízou.

         Synkriticizmus neočakáva nasledovníkov, zmyslom jeho vytvorenia v tejto súvislosti je slúžiť ako jedna zo sebaidentifikačných platforiem pre toho, kto sa so synkriticizmom stretne. Kľúčovou vecou podľa synkriticizmu je pestrosť prístupov a svetonázorových pozícií: ich zjednocovanie alebo vzájomné kritické vyrovnávanie sa medzi nimi je nabité konfliktom s tendenciou k smrti civilizácie alebo (čo je ešte horšie) jej premeny na smrtonosno medzi ľuďmi navzájom a voči prírode.

         Bezprostredne historickofilozoficky synkriticizmus vyrastá z dvoch zdrojov:

         1. z asubjektívnej fenomenológie Jana Patočku;

         2. z myšlienkového diania bratislavskej filozofickometodologickej školy osnovanej Igorom Hrušovským a Vojtechom Filkornom, najmä z rozpracúvania Hrušovského štrukturológie a idey holého bytia a Filkornovej polymorfistickej ontológie.

         Chronologicky spadá vznik synkriticizmu do druhej polovice 80. rokov 20. storočia, kedy sa na pôde Stáleho seminára Integrácia na Univerzite Komenského v Bratislave utvorili jeho kontúry tak filozoficky (svetonázorovo) ako aj metodologicky.

         Zakladateľom synkriticizmu je Jozef Piaček.

    PSF

    synkriticizmus – odkazy

    filozofia slovenská

    kultúra západná (synkriticizmus)

    Web:
    Encyklopédia synkriticizmu
    Glosár synkriticizmu

    PSF

    systém logický

     – opis fungovania logických konštánt; systém, prostredníctvom budovania ktorého sa uskutočňuje skúmanie vplyvu logických konštánt na platnosť resp. neplatnosť (schém) argumentov.

         Logické systémy opisujú fungovanie jednotlivých druhov logických konštánt.

         Vlastnosti logických systémov sú predmetom metalogiky.

         Dominantné logické systémy sú:

          ● výroková logika,
          ● predikátová logika.

         Pre rôzne logické systémy môžu byť relevantné rôzne logické princípy.

         Logické systémy sa členia na:

          ● klasické logické systémy,
          ● neklasické logické systémy.

         Princípy klasických logických systémov sú klasické logické princípy. Odmietnutie niektorého alebo niektorých klasických logických princípov vedie k výstavbe neklasických logických princípov (89;38).
    ::
    logika
    logika modálna

    PSF

    systém logický klasický

     – logický systém vybudovaný na klasických logických princípoch (89;38).
    ::
    logika

    PSF

    Š  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    šakti

    sa.

     – sila, moc, energia, schopnosť. Tento fenomén sa napríklad v šaktizme interpretuje ako ženský aspekt najvyššieho princípu a deifikuje ako bohyňa Šakti, žena boha Šivu.
    ::
    filozofia indická
    hinduizmus
    šaktizmus
    Šiva

    PSF

    škola filozofická

    – skupina filozofov stavajúca sa za nejakého filozofa (zakladateľa filozofickej školy) alebo za nejaké filozofické učenie, napríklad milétska škola.
    ::
    škola (história), in: MČ

    PSF

    škola milétska

     – najstaršia filozofická škola v Grécku, ktorej prví predstavitelia pôsobili v 6. stor. pr. n. l.: Táles, Anaximandros, Anaximenes.
    ::
    filozofia 6. stor. pr. n. l.

    PSF

    špinavosť

    – nemravnosť, nečestnosť; získanosť z trestnej činnosti alebo nezákonným spôsobom.
    ::
    etika

    PSF

    štruktúra filozofie

    – vnútorná stavba filozofie, jej zloženie z filozofém. Na štruktúre filozofie možno skúmať

         I. jej momentálny prierez;
         II. jej genetickú a dynamickú dominantu;
         III. jej nevyhnutné externé sub- a superštrukturálne súvislosti.

    PSF



    štúdium filozofie

     – zámerné, cieľavedomé a systematické získavanie vedomostí, poznatkov, schopností a zručností v oblasti filozofie ako aj vedecký výskum filozofie (metafilozofia). Pre tento účel bol vytvorený aj práve čítaný slovník (PSF).

         Pri štúdiu filozofie možno zvoliť viacero stratégií, pri ktorých tento slovník plní rôzne funkcie:

          – systematické štúdium filozofie uskutočňujeme tak, že začneme štúdiom momentálneho prierezu štruktúrou filozofie;

          – za tradične najschodnejšiu cestu štúdia filozofie sa považuje štúdium genetickej a dynamickej dominanty štruktúry filozofie čiže štúdium jej vzniku a vývinu. Pri takomto študijnom zameraní môže byť východiskom periodizácia vývinu filozofie;

          – kombinovanie práce s PSF a inými zdrojmi (pozri internetové zdroje), ako aj s tradičnými (lineárnymi) textami o filozofii.

    PSF

    T  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    tabuľka pravdivostná (logika)

     – tabuľka umožňujúca definovať logické spojky.
    ::
    logika

    PSF

    Táles z Milétu

    (okolo 625 pr. n. l. Milétos – 550 pr. n. l. Milétos)

     – starogrécky filozof, matematik, astronóm a pravdepodobne geodet; prvý predstaviteľ milétskej školy. Bol pravdepodobne politicky veľmi angažovaný človek, šikovný technik, obchodník a cestovateľ. Na svojich cestách po priľahlých krajinách si všímal predovšetkým rozličné vynálezy a usiloval sa ovládnuť aj vedecké poznatky, ku ktorým dospeli východné národy. Neskoršia tradícia ho predstavuje aj ako vynikajúceho matematika a astronóma: spomína sa jeho predpoveď zatmenia slnka 28. mája 585 pr. n. l. Jeho vedecké zásluhy sú predovšetkým v tom, že s poznatkami východnej vedy oboznámil Grékov. Pre svoju vzdelanosť i praktické schopnosti bol zaradený medzi siedmich mudrcov (6;47, 49).

         Tálesovi pripisujú prvé použitie výrazu fysis na označenie sveta alebo základu vzniku a rozvíjania sa súcien. Tento základ Táles konkretizoval ako vodu. Vodou vysvetľoval vznik sveta a každej jednotlivej veci. Voda je podľa neho prameňom pohybu a života.

         Žiakom Tálesa bola Anaximandros.

    PSF

    Táles z Milétu – odkazy

    arché (Táles z Milétu)

    bohovia (Táles z Milétu)

    duša (Táles z Milétu)

    filozofia 6. stor. pr. n. l.
    filozofia antická
    filozofia staroveká

    pasáty (Táles z Milétu)
    priemer (Táles z Milétu)

    škola milétska

    trojuholník rovnoramenný (Táles z Milétu)

    voda (Táles z Milétu)

    zem (Táles z Milétu)

    Literatúra

    Antológia z diel filozofov. I. zv. Predsokratici a Platón, Bratislava 1970. [6]

    PSF

    teológia prirodzená

    – časť metafyziky, ktorej predmetom sú rozumom vystihnuteľné aspekty existencie Boha.
    ::
    filozofia

    PSF

    teologika

    gr.

     – prirodzená teológia (46;85).
    ::
    filozofia

    PSF

    teoretický

     – súvisiaci s vysvetľovaním.

    PSF

    teória

     – systém zovšeobecnených poznatkov, ktorý umožnuje vysvetlenie a predvídanie určitých aspektov alebo javov reality.

         Teória je kognitívny významový útvar, ktorý pozostáva z jazykovo fixovaných, logicky usporiadaných a usúvzťažnených významových útvarov (výpovedí o istej oblasti reality), napríklad fyzikálna teória.

         Procesuálnu stránku teórie (v tomto zmysle je významovým procesom) tvorí súhrn všetkých postupov získavania poznatkov, ktoré sa nezakladajú na bezprostrednom zmyslovom vnímaní a jeho možných predĺženiach, ani na mimoracionálnom poznaní.

         Dôležitým druhom teórie je teória vedecká.
    ::
    báza teórie

    PSF

    teória objektov abstraktných

     – angl. abstract object theory – odvetvie metafyziky, ktoré skúma abstraktné objekty.
    ::
    filozofia

    PSF

    teória poznania

    – systém poznatkov o poznaní, o procesoch jeho získavania čiže poznávaní, o jeho zdrojoch a hraniciach a o jeho pravdivosti (napríklad primeranosti tomu, čo sa poznáva čiže poznávanému).

         Teória poznania môže byť budovaná špeciálnovednými postupmi alebo filozofickými metódami; v druhom prípade tvorí obyčajne filozofickú disciplínu označovanú aj ako gnozeológia, noetika alebo epistemológia.

    PSF

    teória poznania – odkazy

    gnozeológia

    noetika

    poznanie
    poznatok
    poznávané
    poznávanie
    pravda
    pravdepodobnosť
    pravdivosť
    proces poznávací

    útvar významový kognitívny

    PSF

    teória vedy

     – interdisciplinárna oblasť skúmania vedy, jej štruktúry, dynamiky, interakcie so spoločenskými inštitúciami, s materiálnym a duchovným životom spoločnosti.
    ::
    veda

    PSF

    Tomáš Akvinský



    (1225 al. 1226 zámok Roccasecca pri Akvine (Neapol) – 7. 3. 1274 cisterciánsky kláštor Fossanuova pri Ríme)

     – taliansky filozof a teológ, prvý zo scholastických cirkevných učiteľov, princeps philosophorum (knieža filozofov), najväčší predstaviteľ katolíckej filozofie, akýsi európsky Ču-Si alebo al-Gazzálí, tvorca prvej celkom originálnej filozofie, ktorá vznikla v kresťanskom svete. Tomáš Akvinský je zástancom kreacionizmu, podľa ktorého má svet svoju prvú príčinu a bol stvorený Bohom. Ďalej Tomáš Akvinský je zástancom hylémorfizmu, podľa ktorého sa všetky veci skladajú z dvoch prvkov, z čisto potenciálneho (látky) a zo substančne skutočného, činného a realizujúceho (formy). Látka spojená s formou tvorí jednotlivú substanciu. V jednotlivej substancii je substančná forma prameňom zmien a pôsobenia ako aj jej všetkých vlastností a znakov. Zo substančnej formy sa odvodzuje jednota vecí i druhové rozdiely, z hmoty ich kvantitatívna individuálna jednota (princíp individuácie). Tomáš bol žiakom Alberta Veľkého. Ako svätec ma sviatok 3. 7.; atribúty: žiariaca hviezda, slnko na prsiach, otvorená kniha, monštrancia, kalich. Čestnými atribútmi Tomáša Akvinského sú: Doctor Angelicus a Doctor communis. Od roku 1879 oficiálny katolícky cirkevný filozof, ktorý spája učenie kresťanskej cirkvi (najmä Augustina) s filozofiou Aristotela. Tomáš bol členom dominikánskeho rádu. V roku 1323 bol vyhlásený za svätého. Jeho filozofia vychádza z teologickej interpretácie Aristotelovho učenia. Ovplyvnený bol mocne aj novoplatonizmom, platonizmom, augustinizmom a stoicizmom.

    V spore o univerzálie stál na pozíciách umierneného realizmu: uznával tri druhy univerzálií (všeobecnín): 1. univerzálie, ktoré jestvujú pred vecami (a síce v božom rozume – universale ante rem), 2. univerzálie, ktoré jestvujú vo veciach (ako všeobecné v jednotlivom – universale in re) a 3. univerzálie po veciach (t. j. jestvujúce v ľudskom rozume, ktorý ich poznáva – universale post rem).

    Harmónia medzi vedou a vierou

    Ťažiskom Tomášovho úsilia bolo hľadanie harmónie medzi vierou a rozumom: rozum je schopný racionálne dokázať existenciu Boha a vyvrátiť námietky proti pravdám viery. "... sv. Tomáš je v dejinách ľudského myslenia úplnou výnimkou; je to jediný génius vo filozofii, ktorý nechcel vytvoriť vlastný systém, ale všetky sily svojho umu venoval spracovaniu pozitívnych výsledkov celého pohanského a kresťanského myslenia, ktoré bolo pred ním." (141;4) Medzi vedou a vierou je harmónia: hoci veda a viera hlásajú zdanlivo rôzne názory, nemôžu si protirečiť, pretože ich spoločným menovateľom je tvorca všetkého, Boh, a rozum a viera sú len dvoma formami uchopenia toho istého. Pravda, duša, poznanie je posledným cieľom univerza, harmonického celku, v ktorom všetko má zmysel. Poznanie tejto pravdy je napokon aj zmyslom múdrosti. S touto pravdou sa stretávame vo svojej duši, pretože duša je zvláštnym súcnom medzi ostatnými súcnami. Duša je súcnom, ktoré sa môže stať ktorýmkoľvek iným súcnom. Kameň môže byť len kameňom, kôň len koňom, Mesiac len Mesiacom. Ľudská duša však môže byť aj kameňom, aj koňom, aj Mesiacom, a síce v akte poznania. Poznanie, zmyslové I rozumové, sa chápe ako proces zrkadlenia. Veci, pomocou „obrazov", ktoré vyžarujú, vstupujú do človeka, a ten ich poznáva. Oči prijímajú hmotné obrazy vecí, ktoré putujú z predmetov do oka, rozum poznáva duchovný obraz veci, „konštruovaný" zo zmyslových obrazov. Zmyslový, materiálny obraz vecí je materiálne prijímaný zmyslami. Zmyslovým poznaním sa človek solidarizuje s materiálnou stránkou vecí. Rozumovým poznaním sa solidarizuje s duchovnou, nehmotnou zložkou vecí, s ich formou (ideou), s ich duchovným obrazom. Rozumové poznanie sa tak stretáva s duchovnou povahou sveta, ktoré utvára jeho hmotnú, viditeľnú tvár. Ľudská duša sa poznávacím procesom stáva koncentrátom celého vesmíru, predovšetkým jeho duchovnej zložky. Poriadok vecí je poznaním prítomný v duši. Filozofia je tak vlastne koncentrácia sveta v človeku. Poznanie je tak jedinečným aktom zmocňovania sa sveta. Duša týmto poznaním žije, raduje sa z neho, je šťastná. Poznanie, ktorým sa človek zmocňuje svtea, sprítomňuje svet v duši (rozume) a spôsobuje šťastie, pretože je aktívnym dovŕšením sveta. Vrcholom sveta (hmotného) je totiž rozum (ľudský). Ak žijem predovšetkým v rozume (duši), završujem svoje ľudské bytie I bytie vesmíru. Ak žijem v rozume,, tak som. A je vo mne aj vesmír. Toto poznanie je bytostne kontemplatívne (ponorené do sebe). Je zamerané na vystihnutie duchovných jadier z vecí. Je stretnutím sa so sebe rovným vo veciach. Rozum (duša) je prvá forma tela a poznáva iné telá (telesá a bytosti) poznaním ich formy. Poznanie je odhliadaním od hmotnosti a prihliadaním k nehmotnému jadru. Isteže, to, čo nebolo najprv v zmysloch, nemôže byť neskôr ani v rozume, lenže zmysly sú iba bránou do duchovného sveta, ktorý sa skrýva za hmotným povrchom vecí. Podstatu vecí poznávame rozumom a menlivé a nčisté zmyslové poznanie je prekonané v nemenných a vymedzených pojmoch. Pojmy sú duchovným extraktom sveta a až s nimi možno pestovať vedu a poznávať svet. Filozof sa teda sťahuje do seba potom, čo silou rozumu získal zo zmyslového poznania pojmy, s ktorými ho naučila zaobchádzať aristotelovská logika sylogizmu. Rozum je akýmsi strojom, ktorý pracuje s pojmami podľa zákonov logiky. Tieto koncentráty ducha sú uložené v tradícii a platia viac než zdĺhavý a nčistý styk s prírodou prostredníctvom skúsenosti. Preto stojí zato subtílna práca s pojmami, ono sústredenie sa na ich spresňovanie. Takisto stojí zato vylepšovať rozum ako mysliaci stroj a koncentrát prírody, najvyšší plod stvorenia (cf. 140;129 a n.).

    Obraz sveta Tomáša Akvinského

    Svet je stupňovito usporiadaný, a to podľa princípu entelechie tým spôsobom, že sa zakaždým aktualizujú (uskutočňujú) potencie (situačne podmienené možnosti). Na najnižšom stupni sú živly, potom nasledujú smerom hore telesá anorganickej povahy namiešané zo živlov, ďalej rastliny, živočíchovia, človek (presne tak, ako to učil Aristotleles). Človek zaujíma kľúčovú pozíciu vo vzťahu medzi svetom a Bohom. (Odtiaľto však Tomáš postupuje vo svojom výklade sveta v duchu gnosticko-novoplatónskom.) Nasleduje stupňovité usporiadanie oblasti nebeských duchov, na ktorej vrchole tróni Boh ako nevyčerpateľný zdroj všetkého bytia a všetkej činnosti a ako najvyšší cieľ všetko snaženia sa. V celej stavbe sveta platí: Stupňovito smerom hore slúži súcno nižšieho rádu súcnu najbližšieho vyššieho rádu, teda minerály ako najjednoduchšia stvárnená pramatéria sú formou a zároveň látkou, z ktorej pozostávaju osebe a pre seba sformované rastliny, ktoré sú zasa podriadené priamo stupňu živočíchov atď. Zmyslom a účelom všeprenikajúceho pohybu, ktorým sa vyznačuje stupňovitá stavba sveta, je Boh. Toto usporiadanie nadobúda na stupni človeka formu diferenciácie počnúc indivíduom cez rodinu a národ až k štátu. Prostredníctvom rozumu môže človek poznávať súvislosť prepájajúcu celú stupňovitú stavbu sveta, avšak o Bohu mu niečo môže napovedať iba viera, pretože nad prírodou (rozum) sa buduje ríša milosti (viera). Tento systém, ktorý je v podstate predkresťanský a akresťanský, sa musí ešte vztiahnuť na Ježiša Krista – Ježiš Kristus je Boží syn, ktorý sa stal človekom, ktorý svojím vykupiteľským dielom zjednotil obe ríše, ríšu prírody a ríšu milosti a posväcuje (chráni) ľudstvo, ktoré v toto verí, zjednocuje do rímsko-kresťanskej cirkvi a vedie k nazeraniu Boha. Kristom vstupuje zároveň do pôvodne uzatvoreného obrazu sveta dualizmus: predstava satana, antichrista a zlých duchov, čarodejníc atď. (Orthnadt, E.: Geschichte der grossen Philosophen (b. v.), 210 – 211). Bytie (esse) V základoch každej skutočnosti je bytie ako bytie, ktoré sa líši od fyzického bytia I bytia v matematickom zmysle. Bytie ako bytie sa vymyká všetkým kategóriám, a preto sa nazýva transcendentným bytím. Vlastnosťami transcendentného bytia sú jednota, pravdivosť a dobrota, pričom jednota bytia znamená jeho nedeliteľnosť a odlíšenie od všetkého, čo ním nie je. Nie je to matematická jednota, ale popretie mnohosti v bytí a súčasne ukázanie cesty k jednote absolútneho bytia. Pravda alebo pravdivosť bytia znamená zhodu jeho povahy s ideou alebo s ideálnym typom v Božom rozume. Z pravdivosti bytia vyplýva jeho dobrota ako zhoda s ideálnym typom čohosi, po čom sa môže z vôl absolútna len túžiť. Určením bytia simpliciter čiže Boha je do krajnosti dotiahnuté zjednotenie týchto troch vlastností bytia. Možnosť a aktMožnosť (potentia) je schopnosť konania alebo pasívne prijímanie zo strany bytia. Toto pasívne prijímanie je schopnosť ustavičného premieňania sa. Oproti tomu akt je vždy akousi realizáciou možnosti; akt je jedným z najpôvodnejších prvkov bytia, pričom čistý akt (actus purus) predchádza akejkoľvek možnosti. Preto je akt nadradený, je to čistá možnosť. Každá možnosť jestvovania vždy musí predpokladať nejaký akt a v konečnom dôsledku čistý akt – Boha. Štruktúra skutočnosti má svoj počiatok v akte prameňa možností, ktoré sa aktualizujú čistým aktom a postupnou vlastnou aktualizáciou. Týmto spôsobom v spojení s absolútnym bytím jestvuje celá skutočnosť: hierarchia bytia takto začína absolútnym bytím (Bohom) a končí materiálnym bytím. Onen čistý akt je absolútna skutočnosť, je bytie, ktoré nemôže nebyť (non posse non esse).

    Podstata a existencia

    S pojmom konečnosti a obmedzenosti bytia, pozostávajúceho z možnosti a aktu v porovnaní s nekonečnosťou a neobmedzenosťou absolútneho bytia súvisí podstata a existencia. Podstata (quidditas) je niečo, čo patrí k povahe každého súcna. Podstata konkrétnych vecí je úzko spojená s konkrétnou existenciou vecí, ale táto konkrétna existencia vôbec nevyplýva z podstaty jednotlivej veci. V absolútnom bytí sa totiž podstata a existencia stotožňujú. čistý akt je nezložený a jediný, podstata implikuje existenciu. Na druhej strane v relatívnom bytí podstata nevyhnutne nepredpokladá existenciu – preto je vzťah podstaty k existencii vo veciach taký istý ako vzťah možnosti a aktu. Absolútne bytie je čistý akt, ktorý jestvuje na základe svojej podstaty, relatívne bytie je však akt možnosti, zameraný na novú možnosť a jestvujúci len na základe tohto čistého aktu, ktorý je všemocný. Takýmto spôsobom všetky súcna, zložené z možnosti a aktu a neexistujúce na základe svojej podstaty, sú ontologicky závislé od absolútneho bytia, a to nie podľa princípov novoplató nskej emanácie (cf. Avicenna). Táto závislosť spočíva v tom, že prostredníctvom absolútneho bytia sa uskutočňuje aktualizovanie možnosti a realizovanie v božskom rozume sa nachádzajúcich ideí – podstát všetkých vecí.

    Substancia a akcidencie

    Protiklad stáleho základu (aktu) a prechodných vlastností (možnosť) objasňuje pojem substancie a akcidencií. Substancia je bytie per se (skrze seba či osebe), a ako taká nemá iný základ ani opodstatnenie okrem absolútneho bytia per se – Boha. Substancia ako základ určitého pôsobenia sa nazýva prírodou. Príroda je iba jedna a má bytostnú jednoliatosť v akte. Substancia takto prirodzene jestvuje samostatne a pôsobí len v závislosti od seba samej. Akcidencia je popretím substancie, pretože k tomu, aby mohla jestvovať a pôsobiť, potrebuje nejaký základ, a preto je bytím bytia (ens entis), teda čímsi spolujestvujúcim. Vzťah substancie k akcidencii je rovnaký ako vzťah aktu k možnosti. Len v Bohu, ktorý je actus purus, niet v substančnom jestvovaní nijakej akcidencie, každá iná substancia však obsahuje navzájom podriadené akcidencie.
    ::
    krásne (Tomáš Akvinský)

    PSF

    Tomáš Akvinský – odkazy

    dominikáni

    filozofia 13. stor.

    PSF

    transhumanizmus

    lat.

     – H+, h+ – filozofické hnutie alebo smer filozofie 21. storočia rozvíjajúci ideu transformácie dnešného človeka na transhumánnu bytosť (angl. transhuman). Podľa transhumanistov ľudský rod nie je konečnou etapou bytosti, ktorú dnes označujeme slovom "človek", ale skôr jej isté rané štádium. Transhumanizmus sa v súčasnosti medzinárodne organizuje na platforme Humanity+ (takto pomenovanej v r. 2008), pôvodne: Svetovej asociácie transhumanistov (World Transhumanist Association, WTA) založenej v roku 1998 britskými filozofmi Nickom Bostromom a Davidom Pearcom.

         Za zakladateľa transhumanizmu sa považuje iránsko-americký filozof, futurológ, spisovateľ a atlét narodený v Belgicku FM-2030, pôvodným menom Fereidoun M. Esfandiary (15. 10. 1930 Brusel – 8. 7. 2000 New York).
    ::
    filozofia 21. storočia

    PSF

    trojuholník rovnoramenný (Táles z Milétu)

     – v každom takomto trojuholníku sú uhly pri základni rovnaké (6;50).
    ::
    Táles z Milétu

    PSF

    trpnosť

     – p. pasivita.

    PSF

    tvrdenie

    – téza, predmet dôkazu, probandum – výrok, ktorý sa má dokázať.

    PSF

    U  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    účasť

     – aktívny podiel na niečom, najmä na nejakej činnosti; prítomnosť; porozumenie, záujem, súcit.

    PSF

    učenie filozofické

     – jedna zo základných filozofém alebo jeden zo základných filozofických významových útvarov, ktoré sú predmetom dejín filozofie.

    PSF

    účinnosť

     – matie žiadaného, želateľného účinku, vplyvu; pôsobivosť; matie právnej moci.

    PSF

    účinok

     – následok – stav reality, ktorý je v rámci kauzálnej súvislosti nevyhnutne vyvolávaný iným stavom, zvaným príčina; to, čo je vyvolávané príčinou.

    PSF

    udalosť

    – príbeh, príhoda – nastávajúcno alebo nastanosť v určitom priestore a čase.

         Udalosť je základný prvok ľubovoľného (materiálneho či duchovného) diania; kritický bod vývoja určitého procesu, najčastejšie vznik, zánik a kvalitatívne zmeny priebehových kriviek procesu. Udalosti sa často prejavujú ako výsledok stretu, spojenia procesu s iným procesom, kedy dochádza ku konfliktu, vyhroteniu a pod.

         Pojem udalosti, ktorý neslobodno stotožňovať so samou udalosťou (pojem udalosti je iná udalosť ako sama udalosť), kolíše podľa toho, aké významové útvary intervenujú v priebehu jeho tvorby. Ak napríklad medzi významovými útvarmi intervenujúcimi v tvorbe pojmu udalosti dominuje kategória minulostnosti, chápe sa udalosť ako to, čo sa udialo; ak kategória budúcnostnosti – to, čo sa udeje; ak dominuje kategória prítomnostnosti, tak udalosť sa chápe ako to, čo sa deje práve teraz.

    PSF

    úkon počtový (aritmetika) (Hegel, G. W. F.)

     – náhodilý spôsob narábania číslami (65;139).
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF

    úkon počtový (Hegel, G. W. F.)

     – nevyhnutný rozumový úkon, ktorého princípom je vytváranie vzťahu jednosti a početnosti medzi číslami a vytváranie rovnosti týchto určení (65;139).
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF

    um

     – schopnosť človeka vytvoriť svojou psychickou činnosťou reprezentáciu reality vo forme významových útvarov, ako pojmy, súdy, teórie atď. a operovať týmito významovými útvarmi.
    ::
    filozofia

    um (Hegel, G. W. F.)

    PSF

    um (Hegel, G. W. F.)

     – nem. der Verstand – nižšia forma myslenia, riadiaca sa zákonmi formálnej logiky. Um chápe veci ako fomálne, abstraktne identické so sebou, ako jednoduché, vnútorne nerozdielne a neprotirečivé, neuznáva jednotu protikladov. Veci sú mu buď také, alebo onaké, no nikdy nie obojaké. Vlastnosti vecí fixuje, izoluje.
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    um

    PSF

    umenie

     – forma osvojovania si sveta človekom, v ktorej sa utvára umelecké významové univerzum nasýtené estetickými významovými útvarmi a procesmi.
    ::
    umenie úžitkové
    umenie výtvarné

    PSF

    univerzum

    lat.

     – celý svet; vesmír, kozmos, celá oblasť skúmania.

    PSF


    univerzum vetné (Lyotard, J.-F.)

    – súbor inštancií vety.
    ::
    Lyotard, Jean-François

    PSF

    univerzum významové

     – súbor všetkých významových procesov a významových útvarov vôbec alebo špeciálne, tvoriac kompletnú významovú vrstvu určitej doby, spoločnosti, kultúry, umenia, vedy, filozofie, každodenného vedomia, jednotlivých škôl a ľudských indivíduí.

    PSF

    univerzum významové filozofické

     – súčasť filozofie, ktorú tvoria všetky významové útvary a významové procesy (re)konštituované filozofmi rôznych dôb, smerov, škôl, t. j. všetky filozofické pojmy, filozofické učenia, filozofické predstavy, filozofické teórie, filozofcké hypotézy, dôkazy v rámci filozofie, celá filozofická problematika (sc. súbor filozofických problémov), filozofické idey, projekty filozofov, vízie filozofov, sny filozofov atď., významové univerzum antickej filozofie, významové univerzum stredovekej filozofie, významové univerzum súčasnej filozofie atď. a pod. Filozofické významové univerzum je stredobodom pozornosti pri modelovaní filozofie prostriedkami hypertextovej encyklopédie, napríklad tej, ktorú práve čítate.

         Historickofilozoficky možno vyčleniť:

          – antické filozofické významové univerzum (všeobecnejšie: staroveké filozofické významové univerzum),
          – stredoveké filozofické významové univerzum,
          – novoveké filozofické významové univerzum,
          – súčasné filozofické významové univerzum resp. neklasické filozofické významové univerzum.
    ::
    filozofia

    PSF


    univerzum významové náboženské

     – súbor všetkých náboženských významových útvarov a významových procesov štrukturovaný v súlade so štruktúrou náboženského obrazu sveta.

    PSF

    univerzum významové vedecké

     – prakticky najefektívnejšia oblasť významového univerza, súbor všetkých vedeckých významových procesov a vedeckých významových útvarov tvoriaci kompletnú významovú vrstvu a produkt vedy vôbec alebo vedy tej ktorej doby, v súlade s čím potom možno tematizovať aj epochálne vymedzené vedecké významové univerzum

          * staroveké,
          * stredoveké,
          * novoveké,
          * súčasné.

         Fundamentom súčasného vedeckého významového univerza je matematické a fyzikálne významové univerzum.
    ::
    veda

    PSF

    urobenie

     – vykonanie, spravenie; podniknutie; vyrobenie, zhotovenie, zostrojenie; vytvorenie, utvorenie; uskutočnenie, realizovanie; zmenenie, danie vlastností, dodanie vlastností; spôsobenie, zapríčinenie.

    PSF

    úsek časový

     – čas trvania.

    PSF

    uskutočnenie

     – urobenie skutkom, splnenie, realizovanie, moment vlastného súcna.

    PSF

    uskutočňovanie

     – robenie skutkom, realizovanie.

    PSF

    usporiadanosť

     – vlastnosť niečoho, v čom je poriadok; uvedenosť do poriadku. Usporiadanosť vzťahov je štruktúra.

    PSF

    usporiadaný

     – vyznačujúci sa usporiadanosťou.

    PSF

    úsudok

     – sústava premís a dôsledky z nich odvodené (závery, konklúzie) (4;49).

         Úsudok je prvok statickej postupnosti jazykových útvarov, vyjadrujúcej usudzovanie. Úsudok je jazykový výraz, kde sú odlíšené predpoklady od záveru. Úsudok možno zapísať takto:

    V1, V2, ... V3 | W (n ≥ 0),


    kde predpoklady V1, V2, ... V3 aj záver W sú výroky (144;113).
    ::
    logika

    úsudok správny

    PSF

    úsudok správny

    úsudok uskutočnený podľa správnej schémy usudzovania (88;51).
    ::
    logika

    PSF

    usudzovanie

     – myšlienkový postup od známych východiskových výrokov (predpokladov) k novým výrokom (záverom, dôsledkom), ktorý vo svojom jazykovom spredmetnení vystupuje ako určitá statická postupnosť jezykových útvarov, v jazyku vyjadrených úsudkov (144;113).
    ::
    logika

    PSF

    útvar

     – celok majúci istú štruktúru alebo časť tohto celku; usporiadaná jednotka, formácia, napr. teleso, významový útvar a pod.
    ::
    útvar geometrický
    útvar významový

    PSF

    útvar významový

     – identifikovateľný a väčšinou ďalej analyzovateľný prvok manifestácie sveta v ľudskom vedomí, tvorený súborom, zväzkom, trsom a pod. významových konštituentov; prvok významového univerza (významového sveta).

         Významový útvar je kultúrny výtvor, výsledok spiritualizácie tej či onej entity alebo aspektu, vzťahu reality. Významovým útvarom sú rôzne historické duchovné celky a formy počnúc mytologickými a náboženskými, cez každodenné, filozofické, umelecké až po vedecké. Väčšina významových útvarov vo svojej pôvodnej podobe obsahuje tak kognitívne ako aj emotívne a volitívne konštituenty.

         Súbor významových útvarov (a významových procesov) istého mysliteľa je významový svet (významové univerzum) tohto mysliteľa. Napríklad Platónov významový svet je obsah manifestácie sveta v Platónovom vedomí zahrnujúci Platónove kognitívne, emotívne i volitívne významové útvary a procesy.

         Prvky, z ktorých pozostávajú významové útvary, sú významové konštituenty, napríklad tie prvky významového útvaru (povedzme pojmu objektu), ktoré vygenerovala gnozeologická reflexia objektu, označujeme ako gnozeologické významové konštituenty pojmu objektu. Gnozeologické významové konštituenty pojmu objektu začali v pojme objektu prevažovať počnúc 17. storočím (zač. 17. stor.).

         Významovými útvarmi sú napríklad kategórie, pojmy, súdy, úsudky, teórie, učenia, hypotézy, vedecké zákony, princípy, dôkazy, emócie, motívy, myšlienky, problémy, čísla, predstavy, vnemy, pocity, …. Veľmi dôležitým významovým útvarom je obraz sveta.

         Významové útvary sú štruktúrované rôznym spôsobom: logicky, psychologicky, eticky, ontologicky, poeticky, filozoficky, kategoriologicky atď.
    Logickú štruktúru významových útvarov odhaľuje logika, psychologickú štruktúru psychológia atď.

         Významové útvary možno skúmať z hľadiska momentálneho prierezu ich štruktúrou, z hľadiska genetickej a dynamickej dominantny ich štruktúry a z hľadiska nevyhnutných externých sub- a superštrukturálnych súvislostí ich štruktúry.

         Významové útvary v ich premenách a vývine vystupujú ako významový proces. Premeny významových útvarov majú svoj špecifický charakter, ktorý nemožno redukovať na charakter tých premien, výsledkom uvedomenia si ktorých významové útvary a ich premeny sú.

         Súbor významových útvarov sa vo filozofii často tematizoval pod titulom duch.

    PSF

    útvar významový – odkazy

    myšlienka

    obraz

    súd (logika)

    PSF

    útvar významový filozofický

     – kľúčová filozoféma, významový útvar vytvorený filozof. Filozofické významové útvary sú všetky útvary/entity, ktoré (re)konštituuje vedomie filozofa, filozofická reflexia. Základnou formou fixácie, vyjadrenia filozofických významových útvarov je filozofický text.

         Filozofickými významovými útvarmi sú napríklad:

          • filozofické pojmy (a v rámci nich filozofické kategórie),
          • filozofické predstavy,
          • filozofické súdy,
          • filozofické úsudky,
          • filozofické teórie/učenia/koncepcie,
          • filozofické problémy,
          • filozofické koncepty,
          • filozofické teórie,
          • filozofické idey,
          • filozofické projekty,
          • filozofické programy,
           • atď.

         Súbor filozofických významových útvarov vedno so súborom filozofických významových procesov tvorí filozofické významové univerzum.

    PSF

    útvar významový kategoriálny

     – najvšeobecnejší významový útvar – kategória, systém kategórií, konfigurácia jadrových kategórií.

    PSF

    útvar významový každodenný

     – prvok zmyslu, ktorého nositeľom je každodenný život, ktorýkovek významový útvar spolutvoriaci obsah každodenného vedomia.

    PSF

    útvar významový kognitívny

     – významový útvar konštituovaný v poznávacom procese, napríklad predstava, pojem, súd, úsudok, teória, pravidlo, vedecký zákon, hypotéza, domnienka, ....

         Kognitívne významové útvary možno rozdeliť na:

            • zmyslové (pocit, vnem, predstava),
            • rozumové (vedecké pojmy, súdy, úsudky, …).

         Kognitívne významové útvary dominujú v oblasti vedy.
    ::
    poznanie
    poznatok

    teória poznania

    vedenie²

    PSF

    útvar významový mýtický

     – fiktívny významový útvar konštituovaný v imaginácii o nejakej bájnej entite, napríklad mýtus o jednorožcovi; ktorýkoľvek významový útvar tvoriaci obsah mýtického vedomia.

    PSF

    útvar významový náboženský

     – prvok zmyslu alebo významového univerza, ktorého nositeľom je náboženstvo; ktorýkoľvek významový útvar tvoriaci obsah náboženského vedomia, napríklad náboženský obraz sveta.

         Špecifikum náboženského významového útvaru tvorí jednota zameranosti na transcendentnú enigmatickosť a rozhodovací (cieľavedomý a volitívny, nie pudový!) charakter.

         Súbor náboženských významových útvarov tvorí náboženské významové univerzum. Ústredným náboženským významovým útvarom (procesom) je (náboženská) viera.

         Pre komparatívnoreligionistický a fenomenologickoreligionistický výskum má veľkú dôležitosť pojem bazálneho náboženského významového útvaru, ktorý úzko súvisí s bazálnym mytologickým významovým útvarom. Medzi bazálnymi náboženskými významovými útvarmi nezriedka dominujú významové útvary týkajúce sa kreácie (stvorenia alebo tvorenia) sveta a jeho náplne, entít neživej prírody, rastlinstva, živočíšstva, človeka.
    ::
    náboženstvo, in: MČ

    PSF

    útvar významový špeciálnovedný

     – vedecký významový útvar generovaný tou ktorou špeciálnou vedou, napríklad historický obraz spoločnosti, ktorý je generovaný historickými vedami, fyzikálna teória, model vesmíru, fyzikálny zákon a podobne.

    PSF

    útvar významový umelecký

     – prvok zmyslu, ktorého nositeľom je umenie. Súbor umeleckých významových útvarov tvorí umelecké významové univerzum.

    PSF

    útvar významový vedecký

     – kognitívny významový útvar generovaný v rámci vedy, napríklad sociologický významový útvar. Hlavnú skupinu vedeckých významových útvarov tvoria nenázorné a abstraktné významové útvary, predovšetkým vedecké pojmy.

         Mimoriadne dôležitým vedeckým významovým útvarom je vedecký zákon. Ďalšími vedeckými významovými útvarmi sú: vedecký fakt, vedecká teória, ... .

         Možno rozlíšiť špeciálnovedné a všeobecnovedné významové útvary.

    PSF

    uvažovanie

    – zaoberanie sa v mysli, premýšľanie; branie do úvahy.
    ::
    oblasť uvažovania

    PSF

    uvedenie príkladov

    – jednoduchá forma vysvetlenia pojmu spočívajúca vo vymenovaní niekoľkých prvkov jeho rozsahu.

    PSF

    V  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    vábiacno

    – vábanie a jeho nositeľ.

    väzba

    – spôsob spájania jednotlivých častí do celku, viazanie.

    PSF

    vec

     – súcno, predmet, objekt, entita. Veci majú vlastnosti a sú vo vzťahoch. Veci sa javia sa a majú podstatu. Vec sa odlišuje od svojho pojmu. Pojem veci kolíše podľa toho, aké kategórie intervenujú v priebehu jeho tvorby. Vec sa napr. chápe ako časť materiálneho sveta, ktorá má relatívne samostatnú existenciu. Veci sa navzájom líšia svojou kvalitatívnou určenosťou.

         Závažným gnozeologickým a špeciálnovedným problémom je problém vzájomnej totožnosti a vzájomného rozdielu medzi vecami, ako aj problém odlišnosti veci od objektu a od predmetu
    ::
    ontológia

    vlastnosť

    PSF

    vec (Hegel, G. W. F.)

     – obraz svetovej idey v malom. Všetko má mnoho rozličných vlastností. Jedny udržiavajú vec v danom stave, iné pracujú k jej zániku a snažia sa vytvoriť inú vec. Vec je zároveň tým, čím je a zároveň aj niečím iným. Vec obsahuje svoje vlastné iné; je iným seba samej. Keďže každá vec je obmedzená, je aj konečná, a to priestorove i časovo. Táto jej obmedzenosť je jej negáciou. Vec je pozitívna, čo vyjadruje jej existencia, a je negatívna. Táto negatívnosť veci nevyhnutne spôsobuje jej zánik (nič nie je večné) a prechod v iné (všetko sa mení). Vec je vnútorne protirečivá a je v pohybe; je to momentálny priesečník, križovatka rozličných, aj proti sebe smerujúcich dejov (65;292).
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF


    veda

     – jedna z foriem osvojovania si sveta človekom, ktorej produktom sú teoreticky systematizované objektívne poznatky alebo súbor poznatkov nachádzajúcich sa v zdôvodnenom kontexte resp. majúcich sa nachádzať v zdôvodnenom kontexte. Veda je najsystematickejšia a najkoncentrovanejšia forma poznania. Veda je súčasťou kultúry – presnejšie: z vedy je toľko súčasťou kultúry, koľkým sa veda podieľa na premene zla na dobro. Pokiaľ sa veda nepodieľa na tejto premene, nie je kultúrou (zložkou kultúry). Jedným z hlavných jazykov, ktorými dnes hovoria vedy, je matematika (pozri aj glosár matematika).

         Základné znaky vedy sú:

         1. veda je špecifická, psychická a fyzická činnosť človeka, ktorej
         2. výsledkom je nový vedecký poznatok a ten
         3. v psychosociálnej sfére sa javí ako dôsledková činnosť, ktorou človek získava kontrolu nad okolím (technikou a prírodou), ako aj samým sebou.

         Na vedu sa kladie požiadavka objektivity, pravdivosti a metodickosti (prípadne aj terminologickej jednoznačnosti).

         Veda je predmetom skúmania radu metavedných disciplín, napr. filozofie vedy, logiky, teórie vedy, sociológie vedy, psychológie vedy, metodológie vedy a i.

         Veda má dve základné formy – empíriu a teóriu, ktoré sa v procese vedeckého skúmania vzájomne dopĺňajú: veda je hľadanie hypotéz a testovanie týchto hypotéz pokusmi o falzifikáciu jednotlivých dôsledkov. Výrazom "veda" sa niekedy skrátene označuje vedný odbor.

    PSF

    veda – odkazy

    biológia

    ekonómia

    fakt vedecký
    filozofia vedy
    fyzika

    chémia

    matematika

    náuka

    odbor vedný

    predmet vedy

    teológia
    teória vedy

    univerzum významové vedecké
    útvar významový vedecký

    veda, in: MČ
    veda prírodná
    veda spoločenská
    veda systémová
    verifikácia
    viera vo vede

    zákon vedecký

    PSF

    veda klasická

     – veda, ktorej najzákladnejším princípom je predstava o častici totožnej samej so sebou a pohybujúcej sa v spojitom priestore (139;5–6).
    ::
    fyzika klasická

    obraz sveta klasický

    PSF

    veda o idei (Hegel, G. W. F.)

     – logika, filozofia prírody a filozofia ducha (65;21).
    ::
    Hegel, G. W. F.

    logika (Hegel, G. W. F.)

    PSF

    veda prírodná

     – prírodoveda, prírodné vedy – súhrn vedných disciplín, ktorých predmetom sú rôzne oblasti alebo stránky prírody, rôzne formy hmoty a jej pohybu.
    ::
    veda
    veda prírodná, in: MČ

    PSF

    veda spoločenská

     – veda o spoločnosti alebo o nejakom jej aspekte, časti.
    ::
    veda
    veda spoločenská, in: MČ

    PSF

    vedenie¹

     – riadenie, usmerňovanie.

    PSF

    vedenie²

     – kognitívny významový útvar, vedomosti, znalosti; poznanie.
    ::
    vedenie inštrumentálne (Weizsäcker, C. F. v.)

    PSF

    vedenie chápajúce (Weizsäcker, C. F. v.)

     – vedenie, ktoré berie do úvahy súvislosř celku. „Chápání se musí ptát i po člověku samém, po jeho motivech a cílech, po vnitřních i vnějších podmínkách jeho existence. Nesmí subjek a objekt zásadně oddélovat, nýbrž musí poznávat jejich bytostnou příbuznost, vzájemnou podmíněnost a tím i jejich nezrušitelnou souvislost. ... (N)edomnívám se, že by takové chápání samo o sobě bylo univerzálním lékem pro naši dobu. Každého chápání může zlá nebo i jen svedená vůle zneužít. Kde však chce v dnešním světě samých nástrojů působit k dobrému, bude chápání vyhledávat. Bude sa ptát po souvislostech, z níž tyto nástroje vycházejí a která jim může dát jejich smysl. Chápání nemůže přivodit rozhodnutí k dobrému, ale kde se k dobrému rozhodl, ten se bez něho neobejde.

         Snažíme-li se dojít k tomuto chápání, nabývá pojem odpovědnosti za celek zvláštního a konkrétního smysluStává se odpovědností za ten celek, ktorý je celkem všech věd, universitas literarum. Neboť k chápání v tomto smyslu nelze zřejmě dojít v rámci jednotlivých oborů, nýbrž jen v jejich celkových souvislostech... . “ (126;19)
    ::
    vedenie²

    PSF

    vedenie inštrumentálne (Weizsäcker, C. F. v.)

     – vedenie ako nástroj, vedenie, ktoré vedie k moci. „Jeho otázka bude, jakých účinků lze danými prostředky dosáhnout. jakých prostředků bude třeba k dosažení žádaného účinku. Na lidské důvody, které mne vedou k tomu, abych daný účinek vyhledával, se nebere zřetel. V obraze se člověk jeví jako úplně volná bytost bez odpovědnosti Jako ovládající subjekt tu stojí proti objektu, předmětu, který je mu bytostně cizí. Vědění jako nástroj se skládá ze zlomků a spokojuje sa s nimi. Může se spokojit s úplně specializovanou vědou“ (126;19).
    ::
    vedenie²

    PSF

    vedomie (Fichte, J. G.)

     – výtvor prvotnej činnosti Ja, stanovenia Ja sebou samým (podobne ako výtvormi tejto prvotnej činnosti je i Ja i Neja (245;561).
    ::
    Fichte, J. G.

    PSF

    vedomosti

    poznatky nadobudnuté štúdiom, skúsenosťou, znalosti.

    PSF

    vedoslovie (Fichte, J. G.)

     – nem. Wissenschaftslehre; píše sa aj v slovenčine niekedy Vedoslovie – veda o vede, vedecky rozpracovaný teoretický systém, ktorý tvorí predpoklad praktickej filozofie a z ktorého musí vyplynúť, že jedine možným výrazom činnosti je Ja som (cf 245;553 a o.)
    ::
    Fichte, J. G.

    PSF

    veličina

     – kvantitatívny aspekt entity, ktorému sa dajú priradiť čísla.

         Povaha toho, čo je veličina, závisí od toho, ako sa chápe onen kvantitatívny aspekt entity, či sa to považuje za čosi objektívne, alebo subjektívne, či veličina sa považuje za niečo abstraktnejšie ako kvantita alebo naopak, či kvantita sa považuje za abstraktnejšiu ako veličina atď. (cf 75;54 an).
    ::
    filozofia

    veličina, in: MČ

    PSF

    veľkosť

    – číselná hodnota (napríklad veličiny), priestorový alebo plošný rozmer, rozmernosť, rozsiahlosť, rozsah, množstvo, početnosť. Veľkosť je dôležitá pri určovaní, napríklad veľkosťou určujeme skalár; veľkosť spolu so smerom určujú vektor.

    PSF

    verifikácia

    lat.

    – proces stanovenia pravdivosti vedeckých tvrdení prostredníctvom empirického overenia, spočívajúceho v usúvzťažnení tvrdenia s reálnym stavom vecí pomocou pozorovania, merania alebo experimentu.
    ::
    veda

    PSF


    vesmír

     – súhrn materiálnych javov, ktoré existujú v čase a priestore. Názov vesmír (univerzum) a kozmos sa často používajú v rovnakom význame.

         Pri diferencovanom používaní sa výrazom vesmír označuje súhrn materiálnych javov, kým pri kozme (z gr. kosmos poriadok, usporiadanie sveta) sa vyzdvihuje štruktúra alebo stavba sveta ako celku (36;797).

         Prevažná časť známeho vesmíru je v stave plazmatickom (plazmatické skupenstvo, plazma). Azda najväčšími útvarmi vo vesmíru sú také štruktúry, akou je Veľký múr, ktorý sa skladá z veľkých pretiahnutých supergalaxií.
    ::
    kozmos

    svet

    vesmír, in: MČ
    vesmír (astronómia)

    PSF


    viera

     – prijímanie, predpokladanie, domnievanie sa o niečom, čo sa zásadne alebo predbežne vymyká vedeckému dokazovaniu; predpokladanie pravdepodobnosti, pokladanie za pravdu.
    ::
    viera v

    PSF

    viera v

     – matie viery – presvedčenie (v zmysle istoty), vyznanie, oddanosť, vernosť niečomu.

    PSF

    viera vo vede

    – pozícia rozumu, prijímajúceho nejaké výroky, ktoré nemožno dokázať. V tomto zmysle je viera vo vede protikladom poznania, do ktorého sa zaraďuje to, čo možno overiť, potvrdiť, zdôvodniť alebo dokázať. Pri viere vo vede sa verí, že nejaké nedokázateľné presvedčenia sú napriek ich nedokázateľnosti pravdivé, užitočné, dobré.
    ::
    veda

    PSF

    vkus

    schopnosť rozlišovať krásne a ošklivé na báze ich prežívania, hodnodiť ich v súlade s určitými (dobovými, osobnými, teoretickými atď.) preferenciami a toto hodnotenie prípadne aj vyjadriť výrokom, ktorého obsah sa nazýva vkusový alebo estetický súd.

         V súlade s tým, v ktorej oblasti sa táto schopnosť uplatňuje sa rozlišuje umelecký vkus, módny vkus, životný vkus atď.

         „Vkus určitého individua je jeho viděním skutečnosti, je nitrem člověka vyjádřeným v jeho volbě. Vkus je ‚přihlášením se a odmítnutím‘, odehrávajícím se v rámci daných kulturních vzorců, diktovaným nejen zkušeností ve věcech umění a estetična, ale především celou životní zkušeností daného člověka a hlavně strukturou jeho osobnosti. (193;409)“

    PSF

    vlastnenie

    – pokladanie niečoho za svoje na základe práva, bytie majiteľom; matie niečoho ako majetok.

    PSF

    vlastníctvo

    – vlastnenie niečoho na základe práva; majetok.

    PSF

    vlastník

    majiteľ.

    PSF



    vlastnosť

    – črta veci, to, čím sa niečo vyznačuje (vyznačujúcno), to, čo je niečomu vlastné, príznačné.

         Vlastnosť je stránka predmetu, ktorá podmieňuje jeho odlišnosť od iných predmetov alebo jeho podobnosť s nimi a prejavuje sa v ich vzájomnom pôsobení.

         Vlastnosťami sú napríklad

          • rozpriestranenosť,
          • pružnosť,
          • farba,
          • vodivosť.

         Každá vlastnosť je relatívna. Vzhľadom na drevo je železo tvrdé, vo vzťahu k diamantu je však mäkké.

         Každá jednotlivá vec má nekonečné množstvo vlastností, ktorých jednota tvorí jej kvalitu.

         Vlastnosti, ktoré sú vlastné všetkým predmetom, alebo sú spojené so samou povahou hmoty, nazývajú sa všeobecnými vlastnosťami.

         Vlastnosti sú

          • všeobecné a špecifické,
          • hlavné a vedľajšie,
          • nevyhnutné a náhodné,
          • podstatné a nepodstatné,
          • vonkajšie a vnútorné,
          • zlučiteľné a nezlučiteľné,
          • oddeliteľné a neoddeliteľné,
          • prirodzené a umelé atď. (11;551).

    PSF

    voda (Táles z Milétu)

     – počiatok (arché) všetkých vecí (6;50).
    ::
    Táles z Milétu

    PSF

    vojna

     – ozbrojený boj medzi dvoma alebo viacerými štátmi alebo medzi spoločenskými skupinami (triednymi, národnostnými, občianskymi a pod.). Každá vojna musí byť financovaná, vojna sa nemôže konať bez finančného zabezpečenia (financovanie vojny), vojakom treba kúpiť zbrane, oblek, dopravné prostriedky, jedlo atď. Napríklad bez dopravných prostriedkov by sa nemohli dostať na bojisko.
    ::
    filozofia vojny

    vojenstvo, in: MČ

    PSF





    vplyv

     – výsledok pôsobenia; akt vykonávania určitého účinku subjektu na objekt. Vplyv je tá časť pohybu entity, ku ktorej by bez pôsobenia inej entity nedošlo.

    PSF

    vyjadrenie

    – danie najavo, oznámenie slovami, vyslovenie; znázornenie, stvárnenie.

    PSF

    výkon

     – vykonanie alebo vykonávanie činnosti, realizácia úlohy; výsledok práce alebo činnosti.

    PSF

    vykonanie

     – uskutočnenie, urobenie; vybavenie, zaobstaranie; zapríčinenie (niečoho nepríjemného).

    PSF

    vykonávanie

     – robenie, uskutočňovanie.

    PSF

    výraz

     – určitá jednotka jazykového prejavu. Z výrazov sa skladá jazyk.
    ::
    logika

    PSF

    výraz metajazykový

    – výraz, ktorý hovorí o. i. o iných jazykových výrazoch.
    ::
    logika

    PSF

    výraz predikátorový

     – výraz, ktorý vyjadruje predikát.
    ::
    logika

    PSF

    výrok

    – výpoveď, vyjadrenie myšlienky slovami.

    PSF

    výrok (logika)

    – jazykové vyjadrenie súdu.
    ::
    logika

    PSF

    výrok analytický (filozofia analytická)

     – výrok, ktorého pravdivostnú hodnotu možno určiť analýzou jeho významu, teda výlučne na základe syntaktických a sémantických pravidiel jazyka, do ktorého výrok patrí (244;244)
    ::
    filozofia analytická

    PSF

    výrok evidenčný

    – výrok o tom, čo možno prostredníctvom skúsenosti – aj pomocou inštrumentov a ďalších pomocných teórií – overiť (218;37).

    PSF

    výsledok

     – vzijduvšie (čo vzišlo) z istej činnosti alebo diania, dosiahnuvšie v nej/v ňom, čo sa dosiahlo, napríklad zistenie, ku ktorému sa napokon dospelo alebo poznatok, ktorý sa získal, vypracoval v priebehu poznávacej činnosti.

    PSF

    vývin filozofie

     – postupnosť etáp v priebehu rozpracúvania filozofických významových útvarov členená zvyčajne zo všeobecnochronologického hľadiska na filozofiu
     
          – starovekú,
          – stredovekú,
          – novovekú,
          – súčasnú,

         Vývin filozofie je predmetom dejín filozofie, ktoré vychádzajú z periodizácie vývinu filozofie.

    PSF

    vznik filozofie

    – podproces utvárania sa sebareflexívnej vrstvy starovekej indickej, čínskej a európskej kultúry.

         Vznik filozofie sa historickofilozoficky tematizuje ako prvá fáza vývinu indickej, čínskej alebo európskej filozofie.

         Systémovoanalyticky predstavuje vznik filozofie genetickú dominantu štruktúry filozofie.
    ::
    filozofia

    PSF

    vznik sveta (Anaximandros)

     – oddelila sa pri ňom látka plodiaca od večnosti teplo a chlad; z nej okolo vzduchu, ktorý obklopuje zem, vyrástla akási ohnivá guľa ako kôra okolo stromu. Keď sa potom táto guľa roztrhla a rozdelila do rozličných kruhovitých pásov, vznikli slnko, mesiac a hviezdy.

         Nebeské telesá vznikli vo forme ohnivého kruhu, vylúčili sa totiž z ohňa v kozme a sú obklopené vzduchom. Ako prieduchy sú na nich určité otvory v podobe píšťal, v ktorých sa objavujú nebeské telesá. Preto keď sa tieto prieduchy zapchajú, vznikajú zatmenia. Aj pribúdanie a ubúdanie mesiaca sa uskutočňuje podľa toho, ako sa zapchávajú alebo otvárajú prieduchy (6;53).
    ::
    Anaximandros

    PSF

    vznikanie (Anaximandros)

    – by nebolo bez pohybu. Odohráva sa v dôsledku vylučovania protikladov na základe večného pohybu (6;52).
    ::
    Anaximandros

    PSF

    vzťah

    – väzba medzi entitami.

    PSF

    vzťažný (Hegel, G. W. F.)

     – viažuci sa jeden na druhého, taký, ktorý nemôže byť bez druhého, jeden vylučuje i podmieňuje druhého, jeden sa zvracia v druhého. Vzťažné sú napríklad: totožnosť a rozdiel, príčina a účinok, hmota a forma a tak ďalej, pričom príčina je aj účinkom, sloboda aj nevyhnutnosťou a podobne. Prvé sa takto odráža (reflektuje) v druhom a druhé v prvom.
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF

    W  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    Wittgenstein, Ludwig

    (26. 4. 1889 Viedeň – 29. 4. 1951 Cambridge)

     – rakúsky filozof, neskôr pôsobiaci v Anglicku, jeden zo zakladateľov analytickej filozofie. S menom L. Wittgensteina sa spája revolučný obrat vo vývine filozofie zvaný lingvistický obrat (linguistic turn), spočívajúci v zásadnej zmene ponímania filozofie: končí sa fáza filozofie vedomia.

         Témami Wittgensteinovho filozofovania boli: filozofia jazyka, filozofia psychológie, filozofia logiky, estetika, filozofia matematiky, problematika farieb, istota.

         Vo vývine Wittgensteinovho myslenia sa rozlišujú dve až štyri fázy, pretože periodizácia Wittgensteinovho diela je sporná (146;512):

         1. fáza – rané obdobie, tzv. Wittgenstein I., raný Wittgenstein;
         2. fáza – stredné obdobie, pokračovanie myslenia Traktátu alebo už príprava nového myslenia;
         3. fáza – nové myslenie, tzv. Wittgenstein II., neskorý Wittgenstein;
         4. fáza – posledné obdobie, najmä text Über Gewissheit.

         
    Filozofiu chápe Wittgenstein vo svojom ranom i neskoršom období ako činnosť objasňovania problematických výrokov, avšak odlúčenú od vied, činnosť nad nimi alebo pod nimi, rozhodne však nie popri nich: filozofia nesmie odnímať vedám nijaké ich problémy, filozofia nemôže riešiť problémy pomocou vedeckých metód. Filozofia nemá nijaké večné problémy. Vo filozofii ide o priblíženie problému jednotlivému človekovi, o postupné (po malých krôčikoch) ozrejmovanie omylov. Filozof je akýmsi liečiteľom, ktorý "s otázkou zaobchádza ako s chorobou".

         Filozofické problémy sa však nielen eliminujú, ale aj riešia, no nie systematickými teóriami, ale "prehľadným výkladom", čo u Wittgensteina znamená zväčša reťazcovité, na nejaký presný bod zamerané radenie javov vedľa seba vo forme kratších schematických poviedok.

         Úlohu pritom hrá Wittgensteinovo presvedčenie, že väčšina filozofických problémov vyvoláva nedostatočný vhľad do práce jazyka. Filozofixky sú dôležité procedúry týkajúce sa jazyka, v prvých obdobiach vývinu Wittgensteinovho myslenia predovšetkým používanie nástrojov formálnej logiky, v neskorších fázach vyzdvihovanie gramatických pravidiel a vzápätí technika opisu (skutočných alebo vymyslených) jazykových hier.
    lPSF

    Wolff, Christian

    (1679 – 1754)

     – nemecká osvietenský filozof, systemizátor a popularizátor Leibnizovej filozofie.
    ::
    filozofia

    PSF

    X  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    Xenofanes z Kolofónu

    (580/577 Kolofon v Malej Ázii – 485/480 pred Kr. Elea (Itália))

     – grécky filozof, zakladateľ eleatskej školy, prvý učiteľ jednosti spomedzi elatských filozofov.

         Myslel skôr básnicky ako pojmovo. Bojoval proti antropomorfným predstavám o bohoch. Požadoval múdrosť zbavenú všetkého zmyslového. Za najvyššie, za všetko považoval Jedno, Boha-Prírodu. Úplnú istotu o bohoch a ich povahe sa však podľa Xenofana zatiaľ nepodarilo získať nikomu, nad všetkým sa rozprestiera zdanie.

         Učenie

         Xenofanovo učenie sa zakladá na zásade, že všetko, čo je, tvorí všetko obklopujúce jedno bez začiatku, bezo zmeny, večné. Jedno, ktoré sa nazýva tiež božstvom, je imanentné celému svetu a veciam v ňom, v nich a nimi existuje a zároveň ho nemožno ničím konkrétnym predstaviť ani priblížiť zmyslom, pretože súc všetkým, je zároveň ničím z toho, čo konkrétne a vecne existuje. Všetko bezo zmeny trvá v jedne, a preto každý vznik a zánik je len ilúziou, akej podlieha človek vinou svojich zmyslov.

         Niet teda absolútne istého poznania vecí, je len subjektívna mienka či viera každého človeka zvlášť, že svet je naozaj taký, akým ho vidíme svojimi zmyslami. Sústavným pozorovaním však človek získava čoraz úplnejšie poznanie svojho spojenia so Żvšejednom v spoločenstve všetkého, čo jestvuje, a keď využije všetko spájajúce zákony jedna, sám sa začne učiť a vypracovávať nové formy jestvovania, správania sa a konania, vtedy sa tiež začne stávať tvorcom svojho ďalšieho vyvoja a pokroku. Preto vynález ohňa, obrábanie pôdy či schopnosť vyrábať nástroje nie je darom od bohov, lež plodom ľudskej vynaliezavosti. Preto aj celá kultúra je dielom človeka ako prejav v ňom pôsobiacich zákonov všejedna, ktoré človek spozná v spoločenstve bytia a diania všetkého, čo je.
    ::
    filozofia 5. stor. pr. n. l.

    PSF

    Y  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    Z  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    začiatok

     – časovo prvý okamih alebo fáza diania, prvá fáza, prvé obdobie činnosti alebo diania. Pozri aj: uroboros.
    ::
    ab ovo

    PSF

    zákon

     – všeobecná, podstatná a nevyhnutná súvislosť javov.
    ::
    filozofia

    PSF
    zákon – odkazy

    zákon, in: MČ
    zákon logiky
    zákon negovania sporu
    zákon prírodný
    zákon spoločenský
    zákon vedecký
    zákonitosť

    PSF

    zákon logiky

     – všeobecne platný princíp, ktorého rešpektovanie je nevyhnutnou podmienkou toho, aby sme v procese odvodzovania dochádzali vždy k záverom vyplývajúcim z našich predpokladov (premís).
    ::
    logika

    zákon negovania sporu

    PSF

    zákon negovania sporu

     – ZNS, zákon logického sporu, princíp sporu, princíp vylúčenia sporu – zákon, ktorý znie: Nie je pravda, že nejaký výrok je pravdivý a zároveň nepravdivý. Symbolicky sa zapisuje:

    ¬(p∧¬p),

    kde p reprezentuje ľubovoľný výrok.

         Metajazyková formula zákona negovania sporu:

    ¬(A∧¬A),


    kde A reprezentuje ľubovoľnú formulu výrokovej logiky.

         Zákon negovania sporu je základný princíp klasickej logiky (88;101).

    ::
    logika

    negácia výroku

    PSF

    zákon prírodný

     – všeobecná, podstatná a nevyhnutná súvislosť prírodných javov.
    ::
    filozofia

    zákon

    PSF

    zákon spoločenský

    – všeobecná, podstatná a nevyhnutná súvislosť spoločenských javov.
    ::
    filozofia

    zákon

    PSF

    zákon vedecký

     – vedecký významový útvar alebo súd (ktorého pravdivosť je dokázaná), v ktorom sa manifestuje podstatná, nevyhnutná, opakujúca sa súvislosť, čiže zákon, napríklad prírodný zákon. Vedecký zákon je produktom vedeckého osvojovania si sveta človekom (na rozdiel od zákona, výsledkom poznania ktorého je). Vo vedeckom zákone je sedimentované ohromné poznávacie úsilie.

         Vedecké zákony slúžia ako základný prostriedok vedeckej systematizácie, umožňuje vedecké vysvetlenie (explanáciu) a predikciu.

         Vedecké zákony vyjadrujeme pomocou všeobecných výrokov bez obmedzenia na čas alebo konkrétnu oblasť a interpretujeme ako tvrdenie o konštantnej konjunkcii určitých vlastností.
    ::
    veda

    PSF

    zákonitosť

     – to, čo sa uskutočňuje podľa zákonov alebo čo z nich vyplýva; zodpovedajúcnosť zákonu, bytie v súlade s ním.

    PSF

    Zalta, Edward N.

    (1952 – )

     – americký filozof, predstaviteľ teórie abstraktných objektov, hlavný vydavateľ Stanfordskej encyklopédie filozofie.
    ::
    filozofia

    PSF

    zámer

     – uvážené rozhodnutie dosiahnuť niečo, úmysel, plán, cieľ.

    PSF

    zanikanie (Anaximandros)

    – by nebolo bez pohybu.
    ::
    Anaximandros

    PSF

    záväznosť

     – mravná požiadavka, ak vystupuje ako povinnosť človeka alebo úloha, ktorá sa na neho kladie.

    PSF

    závislosť

     – podmienenosť istými podmienkami, činiteľmi; stav niekoho alebo niečoho závislého. Istým druhom závislostí sa zaoberá napríklad statika.

    PSF

    zážitok umelecký

     – estetický zážitok generovaný v procese umeleckého osvojovania si sveta ako súčasť umeleckého významového univerza.
    ::
    estetika

    filozofia

    PSF

    zem (Táles z Milétu)

     – spočíva na vode (6;50), pláve na vode ako doska (206;82).
    ::
    Táles z Milétu

    PSF

    Ziehen, Theodor

    Goerg Theodor Ziehen
    (12. 11. 1862 Frankfurt a. M. – 29. 12. 1950 Wiesbaden)

     – nemecký psychiater, psychológ a filozof pozitivistickej orientácie. Psychológiu sa usiloval postaviť na prírodovedný a duchovedný základ. Proti psychologizmu a logicizmu staval svoju gignomenológiu, filozofiu dávajúcna sa (gignomenon), zážitku.

         Ziehen zaviedol pojem nomoteizmu.

    Dielo

    Psychophysiologische Erkenntnistheorie, 1898

    Die Grundlagen der Psychologie, 1915 (hlavné psychologické dielo)

    Lehrbuch der Logik auf positivistischer Grundlage mit Berücksichtigung der Geschichte der Logik, 1920

    Die Beziehungen der Lebenserscheinungen zum Bewußtsein; 1921

    Grundlage der Naturphilosophie; 1922

    Vorlesungen über Ästhetik; 2 Bände, 1923 und 1925

    Das Seelenleben der Jugendlichen; Langensalza 1923

    Die Grundlagen der Charakterologie; Langensalza 1930

    ::
    filozofia 19. stor.
    filozofia 20. stor.

    PSF

    zlomok nepriamy (dejiny filozofie)

     – p. A (dejiny filozofie).

    ::
    dejiny filozofie

    PSF

    zlúčenie

     – spojenie v jeden celok, danie dovedna.

    PSF

    zmysel

    – celok manifestácie sveta v ľudskom vedomí alebo tá ktorá jeho časť: logický, etický, kauzálny, teleologický, estetický významový útvar alebo významový proces viažuci sa s konaním, vetou, slovom, dielom.

         Zmysel sa viaže na nositeľa zmyslu: náplň zmyslu možno podávať ako účel, hodnotu, ideu, pochopenú podstatu niečoho.

         Podkladom výskumu zmyslu je chápanie a ďalej porozumenie človeka pre niečo (napríklad zmysel pre humor, zmysel pre rodinu a podobne).

         Zmysel je predmetom výskumu v rámci viacerých vedných, teologických a filozofických disciplín, napríklad semiotiky, ikonológie, hermeneutiky atď.

    PSF

    znalosť

    – súhrn poznatkov o niečom, informovanosť o niečom, vedomosti, poznanie; skúsenosť.

    PSF

    zrod logiky

     – sa odohráva v historickej situácii, keď človek dochádza k tomu, že už nielen zhromažďuje poznatky, ale začína aj uvažovať o všeobecných podmienkach správnosti myšlienkových postupov (4;9).
    ::
    logika

    PSF

    Ž  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    žiadostivosť

     – chcenie sprevádzané posudzovaním jeho objektu ako niečoho príjemného alebo krásneho, čo by stálo za to získať.

    PSF

    život

     – bol ľuďmi od najstarších čias názorne a emocionálne prežívaný predovšetkým v tom, čím sa svet organizmov, t. j. rastlín, zvierat a ľudí odlišoval od všetkej ostatnej skutočnosti. Z tohto pôvodného chápania života sa postupne vyvinul celý rad významových útvarov, ktoré sú výsledkom poznania rôznych aspektov života: najčastejšie sa stretávame s náboženskými, špeciálnovednými, filozofickými, mytologickými, umeleckými a každodennými predstavami, pojmami alebo koncepciami života.

         Svetonázorovo explozívna je otázka vzniku života. Život je forma pohybu vysokoorganizovanej živej hmoty so schopnosťou reprodukcie a prenášania dedičných znakov na potomstvo. Život vznikol na Zemi pred viac ako 3 miliardami rokov z primitívnych praorganizmov a neustále sa vyvíja.

    PSF

    život každodenný

     – jedna zo základných foriem osvojovania si sveta človekom, vyznačujúca sa jej pôvodnou (principiálnou) predchodnosťou pred ostatnými.

    PSF

    Chronológia filozofickej časti

    Prechod do Chronológie mimofilozofickej časti PSF

    PSF

    2. tis. pr. n. l. Rgvéd

     – prvé filozofické podnety v Rgvédu.
    ::
    filozofia

    PSF Chfč

    6. stor. pr. n. l. škola milétska

     – Milétska škola.
    ::
    filozofia

    PSF Chfč

    6. – 5. stor. pr. n. l. Márkandéja

    ‒ obdobie života Márkandéju, zaklataeľa učenia ádžívika.

    PSF Chfč

    389 pr. n. l. Akadémia

     – Platón po svojom návrate do Atén tu v háji héroa Akadéma založil svoju filozofickú školu zvanú Akadémia.

    PSF Chfč

    1079 Abélard, P.

    – v La Pallet pri Nantes * Pierre Abélard

    PSF Chfč

    1118–1137 Abélarr, P.: Dialectica

    – dielo Dialectica od Pierra Abélarda

    PSF Chfč

    1121–1140 Abélard, P.: Sic et non

     – dielo Sic et non od Pierra Abélarda

    PSF Chfč

    1142 Abélard, P.

    – 21. 4. v Chalon-sur-Saône † Pierre Abélard

    PSF Chfč

    1770 Hegel, G. W. F.

    – 27. 8. Stuttgart * G. W. F. Hegel.

    PSF Chfč

    1831 Hegel, G. W. F.

    – 14. 11. Berlín † G. W. F. Hegel.

    PSF Chfč

    polovica 19. stor. logika moderná

     – počiatky rozvíjania modernej logiky.

    PSF Chfč

    1970 časopis Metaphilosophy

    – začína vychádzať časopis Metaphilosophy venovaný tvorbe metafilozofického obrazu filozofie.

    PSF Chfč

    1998 transhumanizmus

    – Nick Bostrom a David Pearce založili Svetovú asociáciu transhumanistov (World Transhumanist Association, WTA), neskôr (v r. 2008) premenovanú na Humanity+, ktorá predstavuje organizačnú platformu transhumanizmu.

    PSF Chfč

    K o n i e c   FČ


        MIMOFILOZOFICKÁ ČASŤ PSF    


    Články mimofilozofickej časti
       
     #    A    B    C    Č    D    E    F    G    H    CH    I    J    K    L    M    N 
     O    P    Q    R    S    Š    T    U    V    W    X    Y    Z    Ž 

      Register mimofilozofickej časti  

        Chronológia mimofilozofickej časti

        Prechod do filozofickej časti



        PSF



      Register mimofilozofickej časti  

     #    A    B    C    Č    D    E    F    G    H    CH    I    J    K    L    M    N 
     O    P    Q    R    S    Š    T    U    V    W    X    Y    Z    Ž 

    Prechod do Registra filozofickej časti



    PSF

     Register MČ # 

    #
    = (matematika)
    + (matematika)
    – matematika)
    . matematika)
    : matematika)
    ⊆ (matematika)

    ; (gréčtina)
    0,6 . 10⁻⁴⁶
    0
    9/11
    (.T.) (True)

    PSF RMČ

     Register MČ A 

    A
    a (hudba)
    a (slovenčina)

    abakus (architektúra)
    abakus (matematika)
    abeceda
    abeceda hudobná
    abeceda latinská
    abeceda slovenská
    Abcházsko
    ablatív
    ablaut
    abreviácia
    abscisa (matematika)
    absolutizmus
    absolutizmus metternichovský
    absolutizmus osvietenský

    acetylcholín

    adagio
    adaptivita systému
    administratíva
    administrativistika

    aerodynamika

    Afrika

    achromát

    air (botanika)
    air (hudba)

    aktivita optická
    aktivita systému
    aktívny
    akustika

    Albrecht, Ján
    album
    album poštových známok, in: filatelia
    algebra

    Ampère, André Marie
    amplitúda
    amplitúda (fyzika)

    analýza matematická
    analýza systémová
    analyzátor
    Anderson, C. D., in: 1936 fyzika
    anizo-
    anizotropia
    antinómia (matematika)
    antisemitizmus
    antropológia biologická

    aproximácia
    aproximácia (matematika)

    arieta (hudba)
    aritmetika
    aritmetika Peanova
    arkuskosínus
    artefakt
    artikulácia
    arXiv

    asociácia (psychológia)
    asocianizmus (psychológia)
    asteroid
    astralón (polygrafia)
    astrofyzika
    astrometria
    astronómia
    asymetria mozgu funkčná

    Atlantický oceán
    atóm (fyzika)
    ATP

    automobil
    autor (Mukařovský, J.)

    axióma fyzikálna
    axiómy (matematika súčasná)

    azbuka
    Ázia

    PSF RMČ

     Register MČ B 

    B

    bádanie
    Bach, Johann Sebastian
    bankovníctvo
    Bayes, Thomas

    bicykel
    Biela sobota
    bijekcia
    bioinformatika
    biológia
    biotop

    Blízky východ
    blog (informatika)
    Bloch, Felix

    bod (geometria)
    bod (matematika)
    bod hmotný
    bod hmotný matematický
    bod vzťažný
    body úsečky krajné
    bok
    botanika
    bozón

    Bratislava

    buddhizmus
    buddhizmus (zen)
    budúcnosť
    Bukové vrchy (Maďarsko)

    bytie telies navzájom v pokoji

    PSF RMČ

     Register MČ C 

    C
    c (hudba)

    cefalický
    celok
    celok funkčný stroja
    Cerambycidae
    Cerambyx cerdo
    cesta

    cieľ
    cievka (elektrotechnika)

    PSF RMČ

     Register MČ Č 

    Č

    čaj
    čas
    čas (fyzika)
    časopriestor
    časť
    časť systému, in: subsystém
    časti strojov
    častica
    častica (fyzika elementárnych častíc)
    častica elementárna v širšom zmysle, in: častica subatómová
    častica relativistická
    častica subatomárna, in: častica subatómová
    častica subatómová
    častosť

    Červený kameň

    čiara
    čiara (matematika)
    čiara geodetická
    čiara rovinná (matematika)
    čin
    Čína
    činnosť
    činnosť ekonomická
    čísla nesúdeliteľné
    čísla prirodzené
    číslo
    číslo nezáporné
    číslo nula
    číslo párne
    číslo smerovacie poštové

    článok
    člen
    člen (algebra)
    člen (lingvistika)
    člen určitý (lingvistika)
    človek
    človek (biológia)

    PSF RMČ

     Register MČ D 

    D
    d (hudba)

    Dahlke, Rüdiger
    daň
    danie
    dáta
    dátum

    dedenie
    dedenie (právo)
    definovanie systému na objekte
    dej
    dej fyzikálny
    dej nestacionárny
    dej periodický
    dej psychický
    dejiny
    dejiny ľudstva
    dejiny najnovšie
    deklinácia (lingvistika)
    deľba moci štátnej
    delenie
    deliteľ spoločný
    deliteľ spoločný samozrejmý
    deliteľnosť celých čísel
    deliteľnosť v obore celých čísel, in: deliteľnosť celých čísel
    deň
    derivácia (matematika)
    determinizmus (fyzika)

    diagnóza (medicína)
    diagram vývojový
    diachrónia jazyková
    Diamondová, Marian
    dianie
    diel
    dielo

    diferenciál (matematika)
    dimenzia (matematika)
    diplomacia
    diplomatár
    diplomatika
    disciplína (veda)
    disciplína matematická
    disonancia kognitívna
    disparátny
    disperzný
    divadlo

    dĺžka

    dogmatika
    doklad
    dokument
    dokument nezverejnený
    dokument zverejnený
    dominikáni
    doprava
    doprava letecká
    dopyt
    dosiahnutie
    dotknutie
    dotyk
    dotyčnica

    dôkaz (matematika)
    dôvtip

    dráha
    dráha (astronómia)
    dráha častice (fyzika)
    dráha hmotného bodu (fyzika)
    dráha pohybu
    držanie

    dvojičky jednovaječné
    Dvořák, Antonín

    dynamika

    PSF RMČ

     Register MČ E 

    E
    e (hudba)
    e (matematika)

    Einstein, Albert

    ekológia
    ekonómia
    ekonómia (dogmatika katolícka)
    ekosystém

    elektronika
    elektrotechnika
    elektrotechnika silnoprúdová
    element systému, in: subsystém

    éma
    embólia (patológia)
    empatia emočná
    empatia kognitívna

    energetika
    energia
    energia telesa vnútorná
    energia termodynamická
    energia vnútorná
    entita
    entropia
    environmentalistika

    Eötvös, Lorand

    epigrafia

    etalón
    etapa
    etnografia
    etnolingvistika
    etnológia

    Euler, Leonard
    Európa
    Európa (geografia fyzická)

    evolúcia
    evolúcia systému kvantového, in: vývoj systému kvantového

    excitácia
    excitácia (fyziológia)
    excitácia (medicína)
    experiment

    ezoterika

    PSF RMČ

     Register MČ F 

    F
    f (hudba)

    fakt
    faktúra skladby (hudba)
    fakulta filozofická
    faleristika
    fantastika vedecká
    Faraday, Michael
    farba
    farba telesa čierneho (Heisenberg, W.)
    farmácia
    fáza

    fermión

    Field, John
    filatelia
    filológia
    Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
    finančníctvo

    formalizmus

    frekvencia
    frekventovane

    fungovanie
    funkcia (matematika)
    funkcia bijektívna
    funkcia goniometrická
    funkcia jazyka
    funkcia periodická
    funkcia psychická
    funkcia systému
    funkcia telesná
    funkcionalizmus psychologický
    futurológia
    fuzáč obrovský
    fuzáč veľký
    fuzáčovité
    fuzzy systém, in: systém hmlistý

    fylogenetika
    fyzika
    fyzika (Staríček, I.)
    fyzika atómová
    fyzika častíc
    fyzika časticová, in: fyzika častíc
    fyzika elementárnych častíc, in: fyzika častíc
    fyzika experimentálna
    fyzika jadrová
    fyzika klasická
    fyzika kvantová
    fyzika moderná
    fyzika nízkych teplôt
    fyzika nukleárna, in: fyzika jadrová
    fyzika relativistická
    fyzika subjadrová, in: fyzika častíc
    fyzika sunukleárna, in: fyzika častíc
    fyzika teoretická
    fyzika vysokoenergetická, in: fyzika častíc
    fyzika vysokých energií, in: fyzika častíc
    fyziológia

    PSF RMČ

     Register MČ G 

    G
    g (hudba)

    Gai Institutiones
    Ganser, Daniele
    Gauss, Carl Friedrich

    geodetika
    geografia
    geografia fyzická
    geológia
    geometria
    geometria analytická
    geometria diferenciálna
    geometria euklidovská
    geometria projektívna
    geomorfológia
    geopolitika
    geostratégia
    geovedy, in: vedy o zemi

    giga-

    Glosár (príloha PSF)

    gnómon

    graféma
    grafický
    gramatika
    gravitácia
    gravitácia (Einstein, A.)
    gravitácia (fyzika moderná)

    PSF RMČ

     Register MČ H 

    H
    h (hudba)

    hádanka
    Hartley, R. V. L., in: teória informácie

    Heisenberg, Werner
    herbár
    Hermite, Charles
    heterogénny

    hinduizmus
    história
    história literárna
    historiografia

    hmotnosť
    hmotnosť atómová
    hmotnosř merná
    hmotnosť pokojová
    hmotnosť zotrvačná
    hmotný

    hnutie
    hnutie spoločenské

    hodnota
    hodnota (ekonómia)
    hodnota číselná
    hodnota čísla absolútna (matematika)
    hodnota hraničná
    hodnota prírodná
    hodnota veličiny
    hodnota veličiny fyzikálnej
    hodnota veličiny fyzikálnej číselná
    homeo-
    homo-
    homogénny
    Homoľské Karpaty
    hospodárstvo národné

    hrad
    hradlo logické
    hrana
    hranica
    hranica systému
    hromadenie

    hudba
    hudba česká

    hypersonika
    hypotéza
    hypotéza fyzikálna
    hypotéza kozmogonická

    PSF RMČ

     Register MČ CH 

    CH

    Chanovci
    Chatam Sófer

    chémia

    chod
    chodenie
    choroba
    chorobnosť

    chôdza

    chrbát (geomorfológia)
    chronológia

    PSF RMČ

     Register MČ I 

    I

    idenie
    identifikácia
    identita (matematika)

    impérium
    impérium (história)

    incidencia (matematika)
    indivíduum
    informácia
    informácia kvantová
    informácia spoločenská
    informatika
    inkvizícia
    inštitúcia
    inteligencia umelá umelá inteligencia
    interakcia
    interval (hudba)
    interval (matematika)
    inventár
    inžinierstvo
    inžinierstvo priemyselné
    inžinierstvo softvérové
    inžinierstvo systémové

    iOS

    iPad

    islam
    islam (islam)
    islam (marxizmus)

    izotopia, in: 1910 fyzika

    PSF RMČ

     Register MČ J 

    J

    jak
    jav
    jav duševný
    jav ekonomický
    jav elektrický
    jav fotoelektrický
    jav fyzikálny
    jav mechanický
    jazyk
    jazyk (lingvistika)
    jazyk latinský, in: latinčina
    jazyk matematický
    jazyk prirodzený (lingvistika)
    jazyk programovací
    jazyk slovenský, in: slovenčina
    jazykoveda, in: lingvistika

    jedinec
    jednotka jazyková
    jednotka lexikálna
    jednotka meracia
    jednotka merná
    jednotka veličiny
    jednotka veličiny fyzikálnej
    jednotka základná
    jednotka základná sústavy SI
    jednotky sústavy SI odvodené
    jednotky vedlajšie
    jednotlivec

    joga

    judaizmus

    PSF RMČ

     Register MČ K 

    K

    kábel
    kacír
    kalendár
    kalkul (matematika)
    kardinalita množiny
    karty
    katalóg
    kategória gramatická
    katolicizmus

    Kepler, Johannes

    kilogram
    kinematika

    klasifikácia
    klavír
    klenoty korunovačné

    kmitanie

    kniha

    kocka
    kocka pravidelná
    kód
    kódovanie
    kognícia ľudská (veda kognitívna)
    koherencia (fyzika)
    koleso
    Kollár, Adam František
    kombinácia
    kombinatorika
    komplementárnosť (fyzika)
    komponent systému, in: subsystém
    komunikácia
    komunikácia spoločenská
    konanie
    kondukcia
    konferencia
    koniec
    konkrétum
    kontakt
    kontinuum (fyzika)
    kontinuum časopriestorové
    konvencia sumačná Einsteinova
    koordináta
    Kopernik, Mikuláš
    koroborácia
    koroborácia (diplomatika)
    korunovácia
    kovariancia
    kovariantný
    kozmogónia
    kozmológia

    krajina
    kráľovský palác na Bratislavskom hrade
    kresba
    kresťanstvo
    krivka
    krivka Gaussova
    krivka pohybová
    krúžky Newtonove
    kryofyzika
    kryogenika
    kryptografia kvantová
    kryštál
    kryštalografia

    kulminácia
    kulminácia (astronómia)
    kultúra
    kultúra (Szczepaňski, J.)
    kultúra európska
    kultúra rakúska
    kultúra svetová
    kulturológia

    kvantovosť

    kybernetika
    kybernetika (Wiener, N.)
    kyselina
    kyselina nukleová

    PSF RMČ

     Register MČ L 

    L

    laboratórium fyzikálne
    laboratórium optické
    Lagrange, Joseph Louis
    latinčina
    látka
    látka tuhá

    legalita
    legitimita
    legitimita moci štátnej
    Leibniz, Gottfried Wilhelm
    lekárnictvo
    lekárstvo
    letectvo
    letopis
    Levanta

    limita
    Lindemann, Ferdinand von
    lingvistika
    lingvistika historicko-porovnávacia
    lingvistika všeobecná
    listina
    litera
    literatúra
    literatúra európska
    literatúra francúzska
    literatúra vecná

    logaritmus
    logika (matematika)

    PSF RMČ

     Register MČ M 

    M

    maďarčina
    mágia
    magma (geológia)
    majiteľ
    manipulovanie
    mariáš
    marxizmus
    marxizmus (marxizmus)
    marxizmus-leninizmus
    matematika
    matematika súčasná
    matematizácia situácie reálnej
    materiálny
    matica (algebra lineárna)
    matica (technika)
    matie
    Maxwell, James Cleck

    McCarthy, John

    mecén
    medicína
    medicína humánna
    medicinman
    medzičlánok
    Medzinárodná sústava jednotiek SI
    medzistupeň
    medzištádium
    mechanika
    mechanika hmotného bodu
    mechanika klasická
    mechanika kvantová
    mechanika relativistická
    mechanizmus
    mechanizmus obranný (psychológia)
    Mendelejev, D. I., in: 1869 fyzika
    menenie
    meno
    meno podstatné
    meno podstatné konkrétne, in: substantívum konkrétne
    meranie
    meranie (Staríček, I.)
    meranie fyzikálne
    metabolizmus
    metamatematika
    meter
    metóda
    metóda meracia, in: metóda merania
    metóda merania
    metóda modelovania
    metronomika
    metronomika teoretická

    Midraš
    mier (právo)
    mier Satumarský
    miera
    mierka
    miesto
    mineralógia
    Minkowski, Hermann

    mnohouholník
    množina
    množina bodov
    množina čísel reálnych
    množina množín
    množina prázdna
    množina uzavretá (topológia)
    množina uzavretá vzhľadom na operáciu
    množina základná
    množiny rôzne
    množstvo

    mobil
    mocniteľ
    model
    model matematický
    model systému
    model vesmíru
    modelárstvo
    modelovanie matematické
    molekula
    monarchia
    monarchia habsburská
    motor
    mozog ľudský (neuroveda)
    mozog ľudský (veda kognitívna)
    mozog ľudský (Wiener, N.)

    M-teória

    myseľ
    myslenie
    myslenie (veda kognitívna)
    myslený
    mystérium
    mystika
    myšlienka
    mytológia

    PSF RMČ

     Register MČ N 

    N

    náboj
    náboženstvo
    náboženstvo svetové
    náboženstvo židovské, in: judaizmus
    náčrt
    nákres
    narábanie
    náradie
    Národná rada Slovenskej republiky
    nasledovanie
    nástroj
    náuka
    návrh
    názov veličiny fyzikálnej

    nebo
    nebo, in: obloha
    nebo (kresťanstvo)
    nebo (náboženstvo)
    nedeľa
    nenávisť
    nepúšťanie
    neschopnosť
    neurón (neuroveda)
    neuropsychický
    neurovedy
    neutríno
    Newton, Isaac

    niečo
    nit
    nitovanie

    normál
    nositeľ
    novovek
    novovek vesmírny

    nuklid
    nula absolútna

    PSF RMČ

     Register MČ O 

    O

    obal
    obal elektrónový
    občan
    občianstvo
    obdĺžnik
    obdobie
    obec židovská
    obecenstvo
    objavenie sa
    objekt
    objekt fyzikálny
    objekt fyzikálny (Maxwell, J. C.)
    objekt geometrický
    objekt hmotný
    objekt hmotný (fyzika)
    objekt chemický
    objekt látkový
    objekt matematický
    objekt materiálny
    objekt reálny
    obloha
    obor definičný funkcie
    obor premennej
    obrábanie
    obrad
    obraz (optika)
    obraz sveta náboženský, in: FČ
    obrazec
    obrazec rovinný
    obsah
    obsah informačný
    OBSE
    obvod
    obvod elektrický
    obvod elektronický

    oceán svetový

    odbor
    odbor vedný
    odbor zdravotnícky
    oddelenie
    odovzdanie
    odpor merný
    odrážadlo
    odvetvie národného hospodárstva
    odvetvie priemyselné

    okolie
    okolie systému
    okolnosť
    okraj
    okultizmus, in: ezoterika

    onkológia
    ontológia (informatika)

    OOP

    operácia binárna (matematika)
    operácia matematická
    operátor (matematika)
    operátor (mechanika kvantová)
    operátor Laplaceov aplikovaný na funkciu f
    operátor transformácie systému
    opis kvalitatívny stavu systému
    opis kvantitatívny stavu systému
    optika
    optika (fotografia)
    optika (fyzika)

    orgán telesný
    organizácia
    organizácia medzinárodná
    organizmus
    organizmus ľudský
    organizovanie

    os číselná
    osoba
    osoba fyzická (právo)
    osoba právnická (právo)
    osobnosť
    ostroh

    otáčanie sa

    označenie (matematika)
    oznámenie

    PSF