POMOCNÝ SLOVNÍK FILOZOFA   


Úvod

     Slovník je pokusom o hypertextovú reprezentáciu filozofie a jej okolia s cieľom podnecovať štúdium filozofie. Filozofii je venovaná filozofická časť slovníka a okoliu filozofie mimofilozofická časť. Hranica medzi týmito časťami je neostrá, preto sa články s rovnakým názvom občas vyskytujú aj v jednej aj v druhej časti a ich obsah sa odlišuje, ako napríklad v článkoch veličina, in: Filozofická časť a veličina, in: Mimofilozofická časť. V zásade tradične filozofické články sa v tejto verzii slovníka "neriedia" mimofilozofickými článkami.

     Vyhľadávanie v slovníku umožňuje okrem prostého rolovania

     1. abecedné usporiadanie nadpisov článkov filozofickej časti alebo mimofilozofickej časti,
     2. register filozofickej časti alebo register mimofilozofickej časti,
     3. okienko po kliknutí klávesov ctrl+F.

     Slovník je určený – ako podčiarkuje názov – v prvom rade filozofovi, prípadne záujemcovi o filozofiu a má „štartovaciu“, orientačnú funkciu, nemôže nahradiť štúdium odbornej a špecializovanej literatúry, no navnadzuje naň. Preto aj zoznam literatúry nie je len súpisom zdrojov, ale aj podnetov.

     A napokon netreba pripomínať, že práca predloženého druhu zostane lavoro eternamente aperto.

Nájdenie podnetov pre zmysluplné štúdium vám želá

autor.


PSF


    FILOZOFICKÁ ČASŤ PSF    



  Register filozofickej časti  

 #   A   B   C   Č   D   E   F   G   H   CH   I   J   K   L   M   N   O   P   Q   R   S   Š   T   U   V   W   X   Y   Z   Ž 

Prechod do Registra mimofilozofickej časti

PSF

Register FČ #

#
¬ (logika)
∼ (logika)
& (logika)
∧ (logika)
∨ (logika)
→ (logika)
⇒ (logika)
↔ (logika)
⇔ (logika)
∀ (logika)
⊦ (Russell, B.)
0 (logika)
1 (logika)
=

PSF RFČ

Register FČ A

A
A (dejiny filozofie)
A (logika)
a (logika moderná)
a limine
a posteriori
a posteriori (Kant, I.)
a prima facie
a priori
a tempo
Aall, Anathon
ab ovo

Abbagnano, Nicola
Abbt, Thomas
Abélard, Pierre
ábha
abhaja
(joga)
abhajadána
abhána
ábhása
abháva
abhávarúpavrtti

absolútne
absolútno
absolútny
abstrahovanie
abstrahovať
abstraktné
ad absurdum
ad hoc
ad hominem
ad oculos
ad rem
adynamia (Aristoteles)
ádžívika
afekt
afektácia (Kant, I.)
agens
agere sequitur esse
aisthéta

akcidens
akt lokučný (Austin, J. L.)
akt rečový (Austin, J. L.)
Albert Veľký, in: Albertus Magnus
Albertus Magnus
amicus Plato, sed magis amica est veritas
an sich
an sich
(Wolff, Ch.), in: an sich
analogon rationis

analýza logická dôkazu
Anaxagoras
Anaximandros
Anaximenes
androcentrizmus
anegoita
antecedens – consequens
antifundamentalizmus
antinómia
antropológia filozofická
apeiron (Anaximandros)
arbitrium liberum
Arendtová, Hannah
argument funktora
argumenta ponderantur, non numerantur
argumentum ad hominem
argumentum ad rem
argumentum ad veritatem
argumentum baculinum
argumentum e contrario
argumentum e silentio

arché (Táles z Milétu)
Aristoteles
Aristoteles: O filozofii
Aristoteles: O nebi
Aristoteles: Organon
Aristoteles: Protreptikos
aristotelizmus
asocianizmus
atribút
Augustinus, Aurelius
Austin, John Langshaw
Avenarius, Richard Heinrich
axiológia

PSF RFČ

Register FČ B

B
Bacon, Francis
Bacon, Roger
Bakunin, Micha il Alexandrovič
Barthes, Roland
báza
báza teórie
bezčasie (Platón)
bellum omnium contra omnes
Bergson, Henri Louis
Berkeley, George
Berkeley, G.: Rozprava o základoch ľudského poznania, 1710
bohovia (Táles z Milétu)
bon sens
bona fide

Brentano, Franz
bytie
bytie, in: gere sequitur esse
bytie (Hegel, G. W. F.)
bytie (Liber de causis)

PSF RFČ

Register FČ C

C
causa
causa activa
causa cognoscendi
causa corporalis
causa efficiens
causa essendi
causa finalis
causa materialis
causa movens
causa occasionalis
causa sui

celok
celok daného predkriticky
celok heterogénny (filozofia scholastická)
celok homogénny (filozofia scholastická)

PSF RFČ

Register FČ Č

Č

čas
Černík, Václav
číslo
človek
črta

PSF RFČ

Register FČ D

D
danie
danosť
definícia operacionálna
defnícia ostenzívna
definícia verbálna
dejiny filozofie
dejiny filozofie starogréckej
Descartes, René
designát názvu
designát pojmu
disciplína filozofická
diskurz
diskurz (filozofia tradičná)
dobro
Doctor Mirabilis
Doctor Subtilis
dokazovanie tvrdenia
dôkaz
dôsledok
dôvod
duch absolútny (Hegel, G. W. F.)
Duns Scotus, Johannes
duša
duša (Platón)
duša (Táles z Milétu)

PSF RFČ

Register FČ E

E
éma
empirický
empiriokriticizmus
empirizmus logický
entita
entita abstraktná
estetika
etika
existencializmus

PSF RFČ

Register FČ F

F
fainesthai
fainomenon (Kant, I.)
fakt
fakt empirický
fenomén
filozof
filozoféma
filozofémológia
filozofia
filozofia 6. stor. pr. n. l.
filozofia 5. stor. pr. n. l.
filozofia 4. stor. pr. n. l.
filozofia 3. stor. pr. n. l.
filozofia 2. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor.
filozofia 2. stor.
filozofia 3. stor.
filozofia 4. stor.
filozofia 5. stor.
filozofia 6. stor.
filozofia 7. stor.
filozofia 8. stor.
filozofia 9. stor.
filozofia 10. stor.
filozofia 11. stor.
filozofia 12. stor.
filozofia 13. stor.
filozofia 14. stor.
filozofia 15. stor.
filozofia 16. stor.
filozofia 17. stor.
filozofia 18. stor.
filozofia 19. stor.
filozofia 20. stor.
filozofia 21. stor.
filozofia americká
filozofia analytická
filozofia antická
filozofia arabská
filozofia austrálska
filozofia ázijská
filozofia buddhistická
filozofia čínska
filozofia európska
filozofia fyziky
filozofia helenistická
filozofia hinduistická
filozofia indická
filozofia islamská
filozofia japonská
filozofia jazyka
filozofia katolícka
filozofia kresťanská
filozofia marxistická
filozofia marxisticko-leninská
filozofia matematiky
filozofia medicíny
filozofia národná
filozofia nórska
filozofia novoveká
filozofia patristická
filozofia populárna
filozofia postmoderná
filozofia praktická
filozofia psychológie
filozofia rakúska
filozofia renesančná
filozofia rímska
filozofia ruská
filozofia severská
filozofia scholastická
filozofia scholastická stredoveká
filozofia scholastická stredoveká, in: teória množín Cantorova, G.
filozofia slovenská
filozofia sovietska
filozofia starogrécka
filozofia staroveká
filozofia stredoveká
filozofia súčasná
filozofia svetová
filozofia taoistická
filozofia tradičná
filozofia vedy
filozofia vojny
filozofia východná
filozofia západná
filozofia židovská
formulovanie
funkcia výroková
funktor
funktor výrokotvorný

PSF RFČ

Register FČ G

G
gnozeológia

PSF RFČ

Register FČ H

H
Habermas, Jürgen
Hegel, Georg Wilhelm Friedrich
Hegel, G. W. F., in: 1770
Hegel, G. W. F., in: 1831
Hengstenberg, Hans-Eduard
Herakleitos z Efezu
Herbart, Johann Friedrich
herbartizmus
hermeneutika
heterogénnosť
heterogénnosť (mechanicizmus)
homogénnosť
homonymia

PSF RFČ

Register FČ CH

CH
characteristica universalis
chápanie pojmové (Hegel, G. W. F.)

PSF RFČ

Register FČ I

I
idea (Platón)
idea dobra (Platón)
idealizácia
in se. in: an sich
intencionalita
interpretácia mechaniky kvantovej kodanská

PSF RFČ

Register FČ J

J
jav
jav prírodný
jazyk
jazyk formalizovaný
Jedno (Plotinos)
jestvovanie
joga

PSF RFČ

Register FČ K

K
Kant, Immanuel
katedra filozofie
Katedra filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave
kontingencia
kozmos
krása
krása (estetika stredoveká)
krásne (Tomáš Akvinský)
kultúra západná (synkriticizmus)
kvantita (Aristoteles)

PSF RFČ

Register FČ L

L
Lacan, Jacques
latinčina (filozofia)
Leibniz, Gottfried Wilhelm
Locke, John
logika
logika (Albrecht, J.)
logika dialektická
logika formálna
logika modálna
logika moderná
logika paraneprotirečivá
logika predikátová
logika rádu prvého
logika tradičná

PSF RFČ

Register FČ M

M
magnetovec (Táles z Milétu)
Márkandéja
marxizmus
materializmus
matie
Mead, Georg Herbert
megethos
Meinong, Alexius
metafilozofia
metafyzika
metalogika
metóda empirická
Milindapaňha
modalita
modalita (logika)
modus
monáda
možnosť logická
myseľ
myslenie
myslenie mechanistické
myšlienka

PSF RFČ

Register FČ N

N
náboženstvo (Kant, I.)
náhoda
náuka
nebesia (Anaximandros)
noeticky
noetika
nomoteizmus
noumenon
noumenon
(Kant, I.)
novopozitivizmus

PSF RFČ

Register FČ O

O
objekt
objekt hmotný
objekt intencionálny
objekt materiálny
objekt myslený
objekt reálny
oblasť
oblasť uvažovania
obraz
obraz sveta klasický
obraz sveta náboženský
obsah výroku logický
odbor vedný
odvážnosť (Platón), in: Platón: Laches
odvodzovanie
ochota
okolie filozofie
okolnosť
okolnosť časová
ontológia
ontológia (Aristoteles)
operacionalizmus
operátor logický
opis
organizmus (Kant, I.)
osebe (Hegel, G. W. F.)
osebe a pre seba (Hegel, G. W. F.)
osobnosť

PSF RFČ

Register FČ P

P
páčenie sa
paradox
pasáty (Táles z Milétu)
patristika
periodizácia vývinu filozofie
Platón
Platón: Eutyfron
Platón: Charmides
Platón: Laches
počiatok vecí (Anaximandros)
podmienka
podstata
podstata pôsobiaca, in: agens
pohyb (Anaximandros)
podstata (Hegel, G. W. F.)
pojem
pojem abstraktný
pomyselný (Hegel, G. W. F.)
Popper, Karl Raimund
postmoderna
postmodernizmus
postpostmodernizmus
pozitivizmus
poznanie
poznatok
poznávané
poznávanie
pozornosť
pravda (Hegel, G. W. F.)
pravdivé (Hegel, G. W. F.)
pravdivosť
pravidlo
pravidlo ododzovania
predmet vedy
predpis
predstava
príčina bytia, in: causa essendi
príčina činná, in: causa activa
prejav
priemer (Táles z Milétu)
princíp dvojhodnotovosti
princíp logický
princíp logický klasický
príčina
priestor
príroda
proces poznávací
progres nekonečný (Hegel, G. W. F.)
propedeutika
propedeutika filozofická
protiklady (Anaximandros)
protirečenie (Hegel, G. W. F.)

PSF RFČ

Register FČ Q

Q

PSF RFČ

Register FČ R

R
racionalita
racionalizmus
reál (Herbart, J. F.)
realita
realita (Platón)
reflexia transcendentálna (Kant, I.)
Rgvéd
Rgvéd, in: 2. tis. pr. n. l.
rozmýšľanie (Hegel, G. W. F.)
rozum (Hegel, G. W. F.)
Russell, Bertrand

PSF RFČ

Register FČ S

S
sa
sedem slobodných umení
Sellars, Wilfrid
sémantika logická
semiotika
Seneca, Lucius Annaeus
senzualizmus
Sextius, Quintus
schematizmus čistého umu (Kant, I.)
scholastika
scholastika stredoveká
schopnosť
sila hybná, in: agens
skúmanie
skúmanie empirické
skúmanie filozofické
skúmanie teoretické
skúsenosť
skutočnosť
skutočnosť (Platón)
slnko (Anaximandros)
slovník Platónov
slovo „apeiron“
sófrosyné
spoločnosť
statočnosť (Platón), in: Platón: Laches
stav
strasť (filozofia buddhistická)
subjekt
súbor
subsistencia
substancia
substancia (Descartes, R.)
súd (logika)
sústredenie
súvislosť
svedomie
svet
svet (Hegel, G. W. F.)
svet hmotný (Platón)
symbol
symbolický
synkriticizmus
systém logický
systém logický klasický

PSF RFČ

Register FČ Š

Š
šakti
škola filozofická
škola milétska
štruktúra filozofie
štúdium filozofie

PSF RFČ

Register FČ T

T
tabuľka pravdivostná (logika)
Táles z Milétu
teologika
teoretický
teória
teória poznania
teória vedy
Tomáš Akvinský
trojuholník rovnoramenný (Táles z Milétu)
tvrdenie

PSF RFČ

Register FČ U

U
účasť
učenie filozofické
účinok
um
um (Hegel, G. W. F.)
umenie
umenie slobodné, in: sedem slobodných umení
univerzum
univerzum významové
univerzum významové filozofické
univerzum významové náboženské
univerzum významové vedecké
úsek časový
usudzovanie
úsudok
úsudok správny
utrpenie, in: strasť (filozofia buddhistická)
útvar
útvar významový
útvar významový kategoriálny
útvar významový každodenný
útvar významový kognitívny
útvar významový mýtický
útvar významový náboženský
útvar významový špeciálnovedný
útvar významový umelecký
útvar významový vedecký
uvažovanie
uvedenie príkladov

PSF RFČ

Register FČ V

V
vec
vec (Hegel, G. W. F.)
veda
veda klasická
veda prírodná
veda spoločenská
veličina
verifikácia
vesmír
viera
viera v
viera vo vede
vkus
vlastnosť
voda (Táles z Milétu)
vojna
vyjadrenie
výraz metajazykový
výraz predikátorový
výrok
výrok (logika)
výrok evidenčný
vývin filozofie
vznik filozofie
vznik sveta (Anaximandros)
vznikanie (Anaximandros)
vzťažný (Hegel, G. W. F.)

PSF RFČ

Register FČ W

W
Wittgenstein, Ludwig
Wolff, Christian

PSF RFČ

Register FČ X

X
Xenofanes z Kolofónu

PSF RFČ

Register FČ Y

Y

PSF RFČ

Register FČ Z

Z
začiatok
zákon
zákon logiky
zákon negovania sporu
zákon vedecký
zákonitosť
zanikanie (Anaximandros)
zážitok umelecký
Zalta, Edward N.
zem (Táles z Milétu)
Ziehen, Theodor
zlomok nepriamy (dejiny filozofie)
zmysel
zrod logiky

PSF RFČ

Register FČ Ž

Ž
žiadostivosť
život
život každodenný

PSF RFČ

#  FILOZOFICKÁ ČASŤ

PSF

& (logika)

 – symbolický zápis konjunkcie.

PSF

=

 – znamienko rovnosti; číta sa rovná sa.

PSF

∀ (logika)

 – symbolický zápis všeobecného kvantifikátora.

PSF

∃ (logika)

 – symbolický zápis existenčného kvantifikátora, ktorý čítame existuje (aspoň jedno) x také, že ... alebo pre niektoré x platí, že ... .

PSF

∧ (logika)

 – symbolický zápis konjunkcie.

PSF

∨ (logika)

 – symbolický zápis disjunkcie.

PSF

∼ (logika)

 – symbolický zápis negácie.

PSF

⊦ (Russell, B.)

 – znak tvrdenia (73;91).

PSF

→ (logika)

 – symbolický zápis implikácie.

PSF



⇒ (logika)

 – symbolický zápis implikácie.

PSF

↔ (logika)

 – symbolický zápis ekvivalencie.

PSF

⇔ (logika)

 – symbolický zápis ekvivalencie.

PSF

¬ (logika)

 – symbolický zápis negácie.

PSF

0 (logika)

 – symbolický zápis pravdivostnej hodnoty nepravda.

PSF

1 (logika)

 – symbolický zápis pravdivostnej hodnoty pravda.

PSF

A  FILOZOFICKÁ ČASŤ

PSF

A (dejiny filozofie)

 – písmeno označujúce tzv. nepriamy zlomok, často životopisného charakteru alebo hodnotiaci nejakú myšlienku.

PSF

a (logika moderná)

 – konjunkcia.

PSF

a (logika subjekt-predikátová)

 – písmeno, ktoré reprezentuje konkrétnu sponu a medzi subjektom a predikátom i všeobecný kvantifikátor a ktoré je prevzaté z latinského slova "affirmo (tvrdím)"; vystupuje v schéme

          S a P

zapisujúcej od stredoveku štruktúru všeobecného kladného výroku. Písmeno "a" tu vyjadruje všeobecnosť a kladnosť súdu (cf. 88;49).

PSF

A (logika)

 – prvé písmeno latinského slova "affirmo (tvrdím)", ktoré v tradičnej predikátovej logike symbolicky označuje všeobecne kladný súd, napríklad Všetci ľudia sú smrteľní.

     V modernej logike sa symbolicky zapisuje napríklad takto:

(∀x)(Px→Qx).

PSF



a limine

lat.

 – hneď alebo od začiatku niečo zavrhovať.

PSF

a posteriori

lat. (doslova: od neskoršieho)

 – to, čo pochádza zo skúsenosti, čo je ňou podmienené, obsah skúsenosti. Opak a priori.

PSF

a posteriori (Kant, I.)

 – pochádzajúce zo skúsenosti, na základe skúsenosti, závislé od skúsenosti, z faktov vyvodené.

PSF

a prima facie

lat.

 – hneď, na prvý pohľad.

PSF

a priori

lat.

 – nezávislý od skúsenosti; z dôvodov iba rozumových; vopred. Opak a posteriori.

PSF

a tempo

lat.

 – súčasne.

PSF

Aall, Anathon

(1867 – 1943)

 – nórsky filozof, ktorý zastával pluralisticko-realistické stanovisko. Filozofiu pokladal za hodnotnú len vtedy, keď čerpá materiál z historicky alebo prírodovedne daných zážitkov a orientuje sa na psychologickú skúsenosť; Aalla označujú ako predstaviteľa "empiricko-historického smeru" filozofie (220;356).

Dielo
     • Der Logos. Geschichte seiner Entwicklung in der griechischen Philosophie und christlichen Literatur, 2 zv., 1896 – 1899
      • Macht und Pflicht, 1902
      • Filosofiens historie i oldtigen og mellemalderen, 1923
      • Logik, 19264
::
filozofia nórska

PSF

ab ovo

lat. (doslova: od vajca)

 – od začiatku.

PSF

Abbagnano, Nicola

(15. 7. 1901 Salerno 9. 9. 1990 Miláno)

 – taliansky filozof, predstaviteľ pozitívneho existencializmu; ako prvý taliansky filozof našiel cestu k existencializmu. Od roku 1936 bol profesorom v Turíne.

     Existenciu definoval ako "hľadanie bytia, v ktorom sa človek bezprostredne angažuje". Ľudská existencia nie je determinovaná, jej podstatnou vlastnosťou je slobodná voľba možností.

     Biobibliografia

     * 15. 7. 1901 Salerno

     • 1936
         – profesor v Turíne
         – publikuje Il principio della metafisica
     • 1939
         – La struttura dell’ esistenza
     • 1942
      – Introduzione all’esistenzialismo
     • 1948
         – Esistenzialismo positivo
     • 1968
         – Per o contro l’uomo

     † 9. 9. 1990 Miláno

     Dielo

     Le sorgenti irrationali del pensiero, 1923
     Il principio della metafisica, 1936
     La struttura dell’ esistenza, 1939
     Introduzione all’ esistenzialismo, 1942
     Esistenzialismo positivo. 1948
     Problemi di sociologie, 1967 (2. vyd.)
     Filosofia, religione, scienza, 1967 (2. vyd.)
     Per o contro l’uomo, 1968
     Storia della filosofia, 3 zv. (1974) (3. vyd.)

PSF

Abbt, Thomas

(25. 11. 1738 Ulm – 3. 11. 1766 Bückeburg)

– nemecký filozof, predstaviteľ populárnej filozofie, a matematik.

Dielo

Vom Tode fürs Vaterland, 1761
Vom Verdienste, 1765
Fragment der ältesten Begebenheiten des menschlichen Geschlechts, 1766
Vermischte Werke, 1 –6 , 1768 – 1781

PSF

Abélard, Pierre

(1079 Le Pallet pri Nantes – 21. 4. 1142 Chalon-sur-Saône)

 – Peter Abélard = Petrus Abaelardus = Abaelard, Pierre Abaelard, Abeillard; angl. Abelard, Peter – francúzsky filozof, teológ a básnik, rytier dialektiky a zavŕšiteľ scholastickej metódy. V spore o univerzálie zastával stanovisko umierneného nominalizmu (konceptualizmu). K podpore samostatnosti myslenia prispel vypracovaním dialektickej metódy, ktorá sa stala vzorom scholastiky a spočívala v osvetlení problému zo všetkých strán a v snahe o zmierenie zdanlivo neprekonateľných rozporov. V spore o vzťahu viery a rozumu sa prikláňal k racionalizmu: treba chápať, aby sme mohli veriť; Biblii treba rozumieť. Abélard je známy aj opisom svojej nešťastnej lásky s Heloise.

     Dielo

     Historia calamitatum (História pohrôm) – najdlhší list zo vzájomnej korešpondencie Abélarda a Heolisy (s ktorou mal syna Astrolaba a s ktorou tajne uzavrel manželstvo), kde opisuje históriu ich lásky

     Dialectica, nap. 1118–1137 – výklad logiky a teórie poznania, ktorých úlohou je rozlíšiť pravdivosť od nepravdivosti; prvá časť tejto úlohy pripadá fyzike, ktorá má skúmať, či "povahe veci zodpovedá výraz (enuntiationi); druhú časť úlohy má plniť logika; logika má odlíšiť platné argumenty od neplatných. Vykonáva sa to najmä "posudzovaním" správnosti používania slov, a to na základe poznania skutkového stavu

     Sic et non (Áno a nie), nap. 1121–1140

     Dialogus inter Philosophum, Iudeum et Christianum (Dialóg medzi filozofom, židom a kresťanom)

     Logica, nap. pred 1123

     Ethica seu liber dictus scito te ipsum, nap. po 1125 alebo 1129; 1. vyd. Paríž 1616 – rozprava o sebaurčení človeka dosahovanom silou svedomia; Nosce te ipsum, nap. po 1125 = Ethica seu ..., in: Opera, I–II, 1849–1859

     Opera omnia, 1855

     De unitate et trinitate divina, vyd. R. Stölzle 1891

     Theologia christiana (Kresťanská teológia)

     Die philosophischen Schriften Abaelards 1–3, vyd. B. Geyer 1919 – 1927

PSF

ábha

sa.

 – podobný; jas.

PSF



abhaja (joga)

 – zbavenosť strachu, oslobodenie sa od neho. Je to cieľ i charakteristika naozajstného rozvoja človeka; istota.

PSF

abhajadána

sa.

 – dar nebáť sa, zbavenosť akéhokoľvek strachu, s nádejou, že dostaneme požadovanú vec.

PSF

abhána

sa.

 – nedostavenie sa, nezjavenie sa.

PSF

ábhása

sa.

 – odlesk, vzhľad, uvažovanie.

PSF

abháva

sa.

 – neprítomnosť, nebytie, smrť.

PSF

abhávarúpavrtti

sa.

 – myslenie na neexistujúci predmet.

PSF

absolútne

lat.

 – to, čo je od iného úplne nezávislé, s iným nezmiešané, iným nepodmienené a neobmedzené. Absolútne existuje samo osebe a voči inému nanajvýš ako príčina.

Absolütne sa v mnohých (najmä dialektických) filozofiách chápe ako vzájomne (dialekticky) späté s relatívnym.

PSF

absolútno

lat.

 – nepodliehajúcno času, skutočnosť alebo bytie, ktoré je mimo času (podľa niektorých: večné), nepodmienené, od ničoho nezávislé, príčinou seba samého i všetkého ostatného. Absolútno je čosi, čo nevzniklo, ani nezanikne, a to práve preto, že je to bezčasé alebo večné.

     Absolútno zvyknú chápať ako večný, nadpriestorový a nadčasový prazáklad vecí, povznesený nad mnohosť vecí, nad protiklad subjektu a objektu, ja a nie-ja, ducha a tela, často identifikovaný s bohom alebo Bohom.

     Absolútno je najvyššie súcno, ktoré je základom, poslednou príčinou (prapríčinou) všetkého, čo je.

     Absolútno je bytie nezávislé od akéhokoľvek iného bytia, je nepodmienené, autonómne, dokonalé, existujúce samé pre seba a osebe.

     Absolútno je najvyššia, dokonalá, absolútna realita; samostatná skutočnosť; inteligibilný celok; Boh.

PSF

absolútny

lat.

 – platný bez obmedzenia, nepodmienený, od iného zásadne nezávislý, s iným nezmiešaný a neobmedzený, nevyhnutne existujúci sám osebe a ktorý voči inému môže vystupovať iba ako príčina.

PSF

abstrahovanie

lat.

 – odhliadanie od niečoho, neprihliadanie na niečo, nebratie niečoho, nejakej vlastnosti alebo vzťahu do úvahy; jedna zo základných myšlienkových operácií spočívajúca vo vytváraní abstrakcie.

PSF

abstrahovať

lat.

 – odhliadať – vytvárať abstrakciu.

PSF

abstrakcia

lat.

 – metóda abstrahovania, abstrahovanie alebo jeho výsledok.
::
filozofia

PSF

abstraktné

lat.

abstrahovaním vyňaté zo súvislostí a brané do úvahy, posudzované len osebe.

ad absurdum

lat.

 – do nezmyselnosti.

PSF

ad hoc

lat.

 – pre tento prípad.

PSF

ad hominem

lat.

 – p. argumentum ad hominem.

PSF

ad oculos

lat.

 – na vlastné oči.

PSF

ad rem

lat.

 – p. argumentum ad rem.

PSF

adynamia (Aristoteles)

 – nemohúcnosť.
::
Aristoteles

PSF

ádžívika

 – neortodoxné staroindické učenie, podľa tradície založené mudrcom Márkandéjom a popierajúce existenciu duše.
::
filozofia indická

PSF

afekt

lat.

 – krátkodobé prudké rozrušenie mysle; silný, búrlivo sa odohrávajúci relatívne (v pomere k nálade a vášni) krátkodobý emocionálny zážitok, ako napríklad zúrivosť, hrôza atď.

PSF

afektácia (Kant, I.)

 – schopnosť predmetu pôsobiť na zmyslové orgány.
::
Kant, Immanuel

PSF

agens

lat.

 – hybná sila, pôsobiaca podstata.

PSF

agere sequitur esse

lat.

 – činnosť vychádza z bytia, podmienkou činnosti je bytie.

PSF

aisthéta

gr.

 – αἰσθητά – zmyslovo vnímateľné (22;178).
::
filozofia starogrécka

PSF

akcidens

lat.

– náhodná, dočasná, premenlivá vlastnosť nejakej veci.

PSF

akt lokučný (Austin, J. L.)

 – angl. locutionary act – povedanie, súčasť rečového aktu tvorená aktom vyjadrenia alebo vyslovenia určitého obsahu. Lokučný akt hovoriaci vykoná tým, že vysloví (povie) vetu alebo výpoveď zakotvenú v danej komunikačnej situácii, čím adresátovi oznámi obsah tejto vety alebo výpovede.

     Lokučný akt pozostáva z týchto aktov:

      – fonetický akt (akt vytvorenia zvuku),
      – fatický akt (akt vyslovenia fémy),
      – retický akt (akt vyslovenia rémy),
      
  • ::
    Austin, J. L.

    PSF

    akt rečový (Austin, J. L.)

    – prednesenie výpovede vykonané tromi aktami: lokučným, ilokučným a perlokučným.

    PSF

    Albertus Magnus

    (1193 – 1280)

     – Albert Veľký – nemecký filozof, predstaviteľ vrcholnej scholastiky, teológ a prírodovedec, zvaný doctor universalis, autor rozsiahleho diela, v ktorom sa pokúsil integrovať novoplatonizmus, augustinizmus, aristotelizmus a prvky arabskej filozofie na báze korpusu prírodovedeckých poznatkov jeho doby. Dielo Alberta Veľkého predznamenalo systém Tomáša Akvinského úsilím vyrovnať sa s Aristotelovou filozofiou, pričom sa mu podarilo prekonať dovtedajší eklektický aristotelizmus.
    ::
    filozofia stredoveká

    PSF

    amicus Plato, sed magis amica est veritas

    lat.

     – Platón je priateľ, ale ešte väčším priateľom je pravda. (Parafráza výroku pripisovaného Aristotelovi.)

    PSF

    an sich

    nem.

     – lat. in se (v sebe, osebe). Termín zaviedol Wolff na označenie veci, predmetu samého osebe. Od čias Kanta sa používa na označenie nepoznateľnej veci osebe.

    PSF

    analogon rationis

    lat.

     – obdoba rozumu. (U Leibniza nižšie formy vedomia, vlastné živočíchom.)

    PSF

    analýza logická dôkazu

     – uvedenie úplného výpočtu premís. V praxi sa totiž často „samozrejmé“ premisy dôkazu výslovne neuvádzajú. „Někdy se nám tento postup jeví jako zbytečně puntičkářství a jistě není cílem logiky zavést do praxe mnoho slov o samozřejmostech. V případech sporných, složitých a neprůhledných je to však nutné, abychom mohli zkontrolovat, zde všechny potřebné předpoklady důkazu jsou skutečně pravdivé.“ (4;11)
    ::
    logika

    PSF

    Anaxagoras

    (500 – 428 pr. n. l./427 pr. n. l.) = Anaxagoras z Klazomén

     – starogrécky filozof, matematik a astronóm, priateľ Periklov, Euripidov a ďalších významných Aténčanov, autor diela "O prírode (Peri fyseós)", ktoré vrchnostenské orgány nechali spáliť, keď Anaxagora obvinili z bezbožnosti. Akmé Anaxagora spadá pravdepodobne do rokov 470 – 460 pr. n. l.

         Učenie

         Svet (kosmos = poriadok) sa rodí z chaosu.

         Chaos je totálne premiešavajúcno sa prvotných vecí (chrémata) neobmedzených tak čo do množstva ako aj čo do malosti. V dôsledku tejto okolnosti, t. j. bytia pohromade neobmedzeného množstva neobmedzene malých (pôvodných) vecí, bola každá z nich nezreteľná.

         Diferencovanie sa pôvodne chaotickej prazmesi prvotných vecí sa uskutočňuje vírivým pohybom vychádzajúcim z jedného bodu a strhávajúcim so sebou čoraz viac semien, ktoré sa sústreďujú na dvoch protikladných póloch: na jednom sa zhromažďujú teplé, suché, svetlé a zriedené semená, na druhom naopak chladné, vlhké, tmavé a husté semená.

         Vznikanie súcien sa deje zlučovaním prvotných vecí, zanikanie súcien sa deje rozlučovaním prvotných vecí.

         Ovládajúcnom celého tohto diania (usporadujúcna sveta, vznikania a zanikania v ňom) je rozum (nous [nús]). Nous transcenduje chaos, nepochádza z neho a je nezávislý od neho.

    PSF

    Anaximandros

    (asi 610 – skoro po 546 pr. n. l.)

     – starogrécky filozof, žiak Tálesa z Milétu. Bol najhlbším mysliteľom milétskej školy, "lebo svojím výkladom o apeire už aspoň naznačil osobitosti filozofického skúmania sveta." (6;47.) Apeiron (čiže neobmedzeno) považoval za počiatok (arché) všetkého; z apeironu sa podľa Anaximandra postupne vylučovali protiklady (teplo a chlad, vlhko a sucho); z ich vzájomného pôsobenia sa vyvinulo existujúce usporiadanie sveta. K prírodným zmenám dochádza v dôsledku boja protikladov. Človek sa vyvinul zo živočíchov iného druhu. Zem je tvaru valca a voľne sa vznáša uprostred vesmíru.

         Údajne napísal prvé filozofické dielo v Grécku, ktoré sa spomína pod názvom O prírode. Anaximandros ako prvý použil na označenie pralátky, z ktorej vznikol svet, termín arché.

    PSF

    Anaximandros – odkazy

    apeiron (Anaximandros)

    filozofia 6. stor. pr. n. l.
    filozofia antická
    filozofia staroveká

    gnómon

    nebesia (Anaximandros)

    pohyb (Anaximandros)
    protiklady (Anaximandros)

    slnko (Anaximandros)
    slovo „apeiron“

    škola milétska

    vznik sveta (Anaximandros)
    vznikanie (Anaximandros)

    zanikanie (Anaximandros)

    Literatúra

    Antológia z diel filozofov. I. zv. Predsokratici a Platón, Bratislava 1970. [6]

    PSF

    Anaximenes

    (asi 585 – 528 pr. n. l.)

     – starogrécky filozof, predstaviteľ milétskej školy. Za základ všetkého považoval (obrazne povedané) vzduch, ktorý je podľa neho nekonečný, večný a pohyblivý: je to večné všeprenikajúce, všeobklopujúce. všeoživujúce a všeriadiace (všespôsobujúce, všeovplyvňujúce) pohybujúcno, presnejšie zhusťujúcno (čím všetko vyvstáva) a zrieďujúcno (čím všetko zaniká). Zhusťovaním sa tvoria oblaky, potom voda a napokon zem a kamene. Zrieďovaním sa vzduch mení na oheň. Vzduch je dušou aj všeobecným prostredím pre nespočetné vesmírne svety. Hviezdy sú ohne, ich teplo však necítime, pretože sú veľmi ďaleko, avšak sú bližšie než planéty.
    ::
    škola milétska

    PSF

    androcentrizmus

    gr.+ lat.

     – jednostranné uprednostňovanie mužského pohľadu na svet, mužského pristupovania, mužskej perspektívy.

    PSF

    anegoita

    gr. + lat.

     – stav bytia ľudského indivídua, ktoré sa ocitlo bez ega, bez ja a napriek tomu je identifikovateľné. Toto anegoitné ľudské indivíduum sa identifikuje na základe vzorca, tvaru ustávania utrpenia okolo neho. Proces dosahovania anegoity je deegoizácia (nem. Entichung).

    PSF

    antecedens – consequens

    lat.

     – predchádzajúce – nasledujúce (následok, dôsledok).

    PSF

    antifundamentalizmus

    lat.

     – vo filozofii vedy: negatívny postoj k presvedčeniu, že existuje nejaký jediný možný základ celého systému vedeckého poznania.

    PSF

    antinómia

    gr.

     – protichodnosť, základný rozpor; dvojica vzájomne si protirečiacich výrokov, ktoré však (každý z iného dôvodu) považujeme za pravdivé.

    PSF

    antropológia filozofická

     – 1. smer súčasnej filozofie alebo filozofická koncepcia človeka, v ktorej prevláda úsilie o celostný výklad človeka. Na vývin filozofickej antropológie najviac zapôsobila Schelerova syntetická koncepcia človeka.

         K najvýznamnejším predstaviteľom filozofickej antropológie patrí H. Plessner, A. Gehlen, M. Landmann, E. Rothacker.

         2. filozofická disciplína, ktorá sa zaoberá človekom v jeho celistvosti; súčasť teoretickej filozofie (1;47).

    PSF

    apeiron (Anaximandros)

     – neobmedzené – počiatok a základný prvok vecí; neobmedzená podstata, z ktorej vznikajú všetky nebesia i svety v nich. "Z čoho veci vznikajú, do toho vraj tiež podľa nutnosti zanikajú; lebo si za neprávosti navzájom splácajú pokutu a trest podľa určenia času".

         Neobmedzené (apeiron) nemá počiatok. Je božské, nesmrteľné a nehynúce; je večné a vôbec nestarne. Obsahuje všetky svety. Vylúčili sa z neho nebesia a vôbec všetky svety, ktoré sú nesčíselné (6;51, 52).
    ::
    Anaximandros

    PSF

    arbitrium liberum

    lat.

     – slobodné rozhodnutie, sloboda vôle.

    PSF

    Arendtová, Hannah

    (14.10. 1906 Linden, Hannover – 4. 12. 1975 New York)

     – americká filozofka a politologička nemeckého pôvodu, ktorá vo svojej filozofii nadviazala na M. Heideggera, E. Husserla, K. Jaspersa a R. Bultmanna. Filozofickému skúmaniu podrobovala o. i. fenomény práce, vyrábania, konania ako tri základné rozmery ľudskej existencie. Dôležité sú i jej príspevky k výskumu politickosti, totalitarizmu, antisemitizmu.

         Náš život by mal podľa Arendtovej smerovať k rovnováhe aktivity a rozjímania.

    PSF

    argument funktora

     – vhodný výraz, ktorý možno dosadiť na prázdne miesto funktora, čím vzniká úplný zložený výraz (4;33).
    ::
    logika

    PSF

    argumenta ponderantur, non numerantur

    lat.

     – sila dôkazov spočíva v ich presvedčivosti, a nie v počte.

    PSF

    argumentum ad hominem

    lat.

     – dôkaz rátajúci s citmi presvedčovaného.

    PSF

    argumentum ad rem

    lat.

     – argument založený na pravých okolnostiach vecí, na skutočnosti.

    PSF

    argumentum ad veritatem

    lat.

     – objektívny dôkaz.

    PSF

    argumentum baculinum

    lat.

     – doslovne: palicový argument – hmatateľný dôkaz.

    PSF

    argumentum e contrario

    lat.

     – dôkaz z opaku.

    PSF

    argumentum e silentio

    lat.

     – argumentum a silentio, argumenzm ex silentio – dôkaz postavený na zamlčaní nejakej skutočnosti.

    PSF

    arché (Táles z Milétu)

     – voda (6;50).
    ::
    Táles z Milétu

    PSF

    Aristoteles

    (384 pr. n. l. Stageira – 7. 3. 322 pr. n. l. Chalkis na Euboi)

    – starogrécky filozof a encyklopedický vedec (polyhistor), najväčší predstaviteľ starovekej filozofie, zakladateľ logiky a mnohých ďalších špeciálnovedných odvetví (psychológie, zoológie, meteorológie atď.). Pôvodne člen Starej Akadémie.

         V stredoveku Aristotela nazývali jednoducho "Filozof".

         Jadrom Aristotelovej filozofie je ontológia, ktorú nazýva "prvá filozofia" a ktorú vytvoril kritickým pretvorením Platónovej teórie ideí.

         S Platónom sa zásadne rozchádza v tom, že neuznáva idey odlúčené od vnímateľných vecí. Na druhej strane v súlade s Platónom rozoznáva na každej veci látku (hýlé) a tvar (morfé; eidos). K tomu, aby vznikli konkrétne veci sú potrebné štyri faktory (príčiny): látka, tvar, účel a hybná príčina. Látka je možnosťou, tvar skutočnosťou; prechod od možnosti ku skutočnosti sa realizuje pohybom.

         Skutočnosť je vyšším a lepším stupňom existencie ako možnosť. Zmenu možnosti na skutočnosť môže spôsobovať iba taká príčina, ktorá je sama skutočnosťou. Keďže svet a dianie v ňom je večné, musí existovať príčina pohybu, ktorá je takisto večná, avšak nehybná: prvý hýbateľ, boh (próton kínún akínéton). Základnou charakteristikou boha je to, že je čistým myslením, myslením, ktoré myslí seba samé (noésis noéseos). Prvý hýbateľ, pretože je absolútne dokonalý, uvádza hmotný svet do pohybu ako predmet lásky. Tento prvý hýbateľ je rozum, účel a zákon, ktorý je najvyššou zábezpekou poriadku vo svete.

         V teórii poznania Aristoteles kládol dôraz na zmyslové poznanie. Cieľom poznania sú pojmy, ktorým v realite zodpovedajú tvary. Poznanie tvarov nie je možné bez pozorovania mnohých jednotlivých vecí.

    Život

          * 384 pr. n. l.
          • Aristoteles bol synom Nikomacha, dvorného lekára Amynta II., macedónskeho kráľa a starého otca Alexandra Veľkého.
          • 367 pr. n. l. – Aristoteles prichádza do Atén; vstupuje do Platónovej Akadémie, kde pôsobí viac ako 20 rokov: zaoberá sa výskumom prírody. Diela Eudemos, Sofistes a Politikos (zachovali sa z nich len fragmenty). Po Platónovej smrti opúšťa Atény a pobýva istý čas v Assose a v Mytiléne.
          • 343 pr. n. l. – sa stáva učiteľom Alexandra Macedónskeho.
          • 335 pr. n. l. – návrat do Atén; zakladá svoju vlastnú školu, zvanú peripatetická, podľa zvyku prechádzať sa so žiakmi pri vyučovaní v parku. Počas 13 rokov spravovania svojej školy píše svoje hlavné zachované diela.
          • 323 pr. n. l. – smrť Alexandra Veľkého; Aristoteles opúšťa Atény v dôsledku vzrastu opozície proti promacedónskej politike, ktorej bol prívržencom, a usadzuje sa na Euboi, na majetku svojej matky.
          + 322 pr. n. l.
          • 65 n. l. – Andronikos z Rodu katalogizuje Aristotelove spisy, pričom Aristotelovu prvú filozofiu nazýva metafyzika, lebo išlo o súbor problémov, ktoré sa v tomto usporiadaní dostali za prírodovedno-fyzikálne úvahy.

    Dielo

    Rané diela:

    Protreptikos
    O filozofii

    Logické spisy (Organon):

    Kategórie
    O vyjadrovaní
    Prvé analytiky
    Druhé analytiky
    Topiky
    O sofistických dôkazoch

    Fyzikálna (prírodnofilozofické) spisy:

    Fyzika
    O nebi
    O vzniku a zániku
    Meteorologiky

    Psychologické spisy:

    O duši
    Parva naturalia

    Biologické spisy:

    O častiach zvierat
    O pohybe zvierat
    O chôdzi zvierat
    O vzniku zvierat

    Filozofické spisy:

    Metafyzika / súbor štrnástich kníh o prvej filozofii a teológii
    Etika Nikomachova
    Etika Eudemova
    Politika
    Rétorika
    Poetika

    Ďalšie spisy:

    Ústava aténska

    Nezachované spisy:

    • lekárske spisy
    • spisy rozoberajúce ústavy gréckych štátov

    PSF

    Aristoteles – odkazy

    Aristoteles: O filozofii
    Aristoteles: Organon
    Aristoteles: Protreptikos
    aristotelizmus

    filozofia antická
    filozofia starogrécka
    filozofia staroveká

    kvantita (Aristoteles)

    ontológia (Aristoteles)

    PSF

    Aristoteles: O filozofii

     – rozsiahly dialóg, z ktorého sa zachovali len fragmenty.

    PSF

    Aristoteles: O nebi

     – gr. Peri úranú, lat. De caelo – prírodovedecký spis, tvoriaci 4 knihy, v ktorom Aristoteles podáva všeobecnú kozmológiu a skúma zloženie sveta, jeho večnosť, hviezdy. Obraz sveta, ktorý tu vypracoval Aristoteles, bude charakteristický pre stredozemné civilizácie až do konca stredoveku. Je to obraz sveta, ktorý pretrvá takmer dve tisícročia, v škole sa ho bude učiť ešte Dante a Shakespear: geocentrický systém, podľa ktorého všetky nebeské telesá obiehajú okolo Zeme.

         Nehybná Zem je centrom celého vesmíru. Nehybnosť Zeme vyplýva z faktu, že vesmírny pohyb Zeme by sa musel prejaviť v zdanlivom protismernom pohybe hviezd, čomu pozorovania odporujú.

         Okolo Zeme obiehajú po dokonalých kruhových dráhach na koncentrických pevných sférach

          – Mesiac,
          – Slnko,
          – Merkúr,
          – Venuša,
          – Mars,
          – Jupiter,
          – Saturn.

         Najďalej od Zeme je napokon sféra nehybných hviezd.

         Aristoteles rozlišuje sublunárnu oblasť (od Zeme po sféru Mesiaca) a supralunárnu oblasť (nad sférou Mesiaca).
         
         Sublunárnu o blasť tvoria štyri základné elementy:

          – oheň,
          – vzduch,
          – voda,
          – zem.

           Supralunárnu oblasť tvorí absolútne beztiažový éter, z ktorého pozostáva Slnko a každá z hviezd.
     Supralunárnu oblasť tvorí absolútne beztiažový éter, z ktorého pozostáva Slnko a každá z hviezd.

         Kométy sú krátkodobé atmosférické javy.
         
         Mliečna cesta sú éterické výpary, vyvolané rýchlym pohybom hviezd okolo Zeme.

    PSF

    Aristoteles: Organon

     – súbor Aristotelových logických spisov označených takto (gr. Organon = Nástroj, totiž nástroj poznania) antickými komentátormi. Organon zahrnuje:

          • Kategórie (lat. Categoriae) – spis rozoberajúci definície desiatich základných kategórií.

          • O interpretácii (lat. De interpretatione) – spis pojednávajúci o vete a súde.

          • Prvé a druhé analytiky (lat. Analytica priora et posteriora) – skúmanie procesu sylogizmu.

          • Topiky (lat. Topica) – výklad o dôkazoch z pravdepodobnosti.

          • O sofistických dôkazoch (lat. Sophistici elenchi) – diskusia o klamných argumentoch sofistov.

    PSF

    Aristoteles: Protreptikos

     – dialóg, v ktorom Aristoteles odporúča zasvätiť život teoretickému bádaniu.

    PSF

    aristotelizmus

     – významný prúd európskej filozofie, ktorý pramení v Aristotelovom učení a zahrnuje viaceré filozofické školy a podprúdy, ktorým je spoločné nasledujúce:

          • umiernený realizmus,
          • náuka o štyroch príčinách,
          • náuka o zmyslovom pôvode poznania,
          • výklad pohybu ako prechodu z možnosti do uskutočnenia,
          • hylémorfizmus,
          • zaradenie prvej filozofie (metafyziky) do systému vied.

         Odlišujú sa podľa toho, aký typ konštelácie kategórií intervenuje v ich skúmaní miesta človeka vo svete, napríklad či medzi týmito kategóriami je kategória Boha a aká kategória Boha (kresťanského Boha, Alaha) alebo nie je.

         Z diachronického hľadiska sa vyčleňuje:

          • pôvodný aristotelizmus Aristotelových nástupcov v peripatetickej škole, Teofrastos a ď.
          • stredoveký aristotelizmus kresťanský, arabský a židovský,
          • aristotelizmus dialektikov ranej scholastiky (Anselm z Besate),
          • aristotelizmus scholastikov 13. storočia s hlavným predstaviteľmi Albertom Veľkým a Tomášom Akvinským,
          • renesančný averroizmus,
          • renesančný alexandrizmus,
          • španielska scholastika 16. a 17. storočia (F. Suárez),
          • novoscholastika 19. a 20. storočia (F. Brentano, J. Maritain, J. Pospíšil, M. Habáň a ď.)

    PSF

    asocianizmus

     – lat. – prístup k duševnému dianiu, riadiaci sa ideou, že procesy, ktoré ho tvoria, sa uskutočňujú združovaním (asociáciou) myšlienok, predstáv a ďalších útvarov psychiky. Asociácia týchto útvarov alebo procesov môže podľa asocianizmu vznikať v dôsledku

          • podobnosti predmetov reprezentovaných útvarmi psychiky a majúcich medzi sebou niečo zhodné);
          • blízkosti (asociácia predmetov alebo udalostí vyskytujúcich sa pri sebe v priestore alebo čase);
          • kontrastu (asociácia predmetov vyznačujúcich sa ich vzájomnou protikladnosťou).

         S ideami asocianizmu sa stretávame už v diele Platóna a Aristotela, ktorí ich využili pri reflexii procesov zapamätávania si.

         So systematickou aplikáciou týchto ideí začal D. Hartley, J. Priestley a D. Hume v 18. stor.

         Zásluhou J. F. Herbarta, J. S. Milla a neskôr Th. Ziehena, H. Ebbinghausa a G. E. Müllera sa asocianizmus vyvinul do dominujüceho smeru psychológie 19. stor., až napokon sa ukázalo, že teória asociácie je neudržateľná predovšetkým v dôsledku jej mechanistickej a introspektivistickej osnovanosti, no výskumu asociácií sa naďalej venuje pozornosť prostriedkami súčasnej psychológie (napr. asociačný experiment) s cieľom odhaliť osobitosti psychických procesov, ako napríklad významové asociácie, ich úloha v učení atď.

    PSF

    atribút

    lat.

     – 1. podstatná, trvalá, základná neoddeliteľná vlastnosť predmetu, bez ktorej nemôže predmet ani jestvovať, ani byť myslený.

         2. predmet, ktorý sa pridáva k soche alebo obrazu ako poznávací znak vzťahujúci sa na jej postavenie, na zázraky alebo zvláštne udalosti jej života.

    PSF

    Augustinus, Aurelius

    (13. 11. 354 Tagaste (Numídia) dn. Souk-Ahras (Alžírsko) – 28. 8. 430 Hippo Regius (Numídia), na území dnešného Tuniska)

     – kresťanský teológ, filozof a mystik, cirkevný otec, predstaviteľ latinskej patristiky, predstaviteľ panenteizmu, jeden zo zakladateľov západnej kresťanskej kultúry (od roku 395 biskup v Hippone Regiu). Bol silno ovplyvnený novoplatonizmom Plotina. Jeho učenie sa pokladá za najpozoruhodnejší a najdokonalejší prejav patristického myslenia. Medzi antickými ľuďmi vynikol neprekonateľnou schopnosťou vyjadrovať pocity.

         V dogmatických sporoch s rôznymi heretikmi a schizmatikmi rozvinul kresťanskú vierouku, do ktorej nechal preniknúť niektoré idey novoplatonizmu. Podobne ako Sokrates sa odvracia od prírody a kozmu a zaujíma sa o ľudské vnútro: Noli foras ire, in te redi, in interiore homine habitat veritas (Nechoď von, do seba sa vráť, vo vnútri človeka pravda prebýva). Základom ľudskej bytosti je ľudská vôľa, ktorá riadi aj myslenie a uvádza do pohybu všetky ostatné duševné sily. Zdrojom všetkých vecí je Boh a božia prozreteľnosť určuje v rozhodujúcej miere chod vecí.

         V zhode s apoštolom Pavlom učil, že človek je od prirodzenosti neschopný konať dobré skutky (náuka o dedičnom hriechu), že však určití jednotlivci sú z milosti božej predurčení k večnému spaseniu (predestinácia). Dôležitá je tu však všemocnosť božej lásky ako najvyššie dobro stojace v protiklade k zlu ako k ničote a tme.

         Zmysel dejín spočíva v zápase dobra a zla, v boji božej obce (civitas Dei, je založená symbolicky Abelom) a obce pozemskej (svetského štátu, civitas terrena, založenej Ábelovým vrahom Kainom), ktorý skončí víťazstvom kráľovstva božieho. Augustinus vidí príslušníkov božej obce aj mimo cirkvi, takže výťažky antickej kultúry sa môžu zachovať aj v kresťanskom svete.

         Boh je najvyšším princípom a zdrojom sveta, najvyšším absolútnym a jednotným bytím, najvyššou pravdou a najvyšším dobrom (unum, verum, bonum).

         Kreacionizmus

         Svet stvorila božia tvorivá podstata z ničoho. Augustin uvádza po prvý raz do filozofického kontextu náboženskú myšlienku, že Boh stvoril svet z ničoho (creatio ex nihilo). To bolo novinkou oproti niekdajším antickým koncepciám, ktoré predpokladali, že demiurgos stvoril svet z hmoty existujúcej od večnosti.

         Všetko konečné má svoje obmedzené bytie od božej tvorivej podstaty. Božia myseľ v sebe obsahuje na spôsob ideí podstatné tvary všetkých vecí, ktoré sa podľa týchto vzorov vo svete utvárajú. Poznať svet možno len poznávaním onej absolútnej pravdy, ku ktorej vedie cesta poznávaním seba samého, svojej vlastnej duše. Všetko poznávanie je len poznávaním Boha cez sebapoznanie (ver, aby si rozumel).

    PSF

    Austin, John Langshaw

    (26. 3.1911 Lancaster – 8. 2. 1960 Oxford)

     – anglický filozof, predstaviteľ analytickej filozofie, konkrétne ordinary language philosophy (filozofie prirodzeného jazyka), tvorca teórie rečových aktov.

         Austin nadväzoval na G. E. Moora. Austine podobne ako Wittgenstein dospel k názoru, že ak analyzujeme jazyk, nemôžeme sa obmedziť na logickú analýzu tvrdení, ale musíme vziať do úvahy aj rozkazy, priania atď. Z Austinových prác vyrastá teória rečových aktov, ktorá vysvetluje jazyk na základe konania. Na Austina zasa nadväzuje o. i. najmä Grice a J. R. Searle.

         Austinov hlavný prínos spočíva v jeho koncepcii rečových aktov, podľa ktorej vyjadrením vety sa za normálnych okolností vykoná konanie v troch rôznych dimenziách:

         1. vôbec niečo hovoríme alebo tematizujeme (toto je lokučný akt),
         2. lokučným aktom sa robí niečo, čo prekračuje číru tematizáciu faktu; ono tematizované sa napríklad odporúča, požadujeme to,pýtame sa na to, tvrdíme to ako pravdivé (toto je ilokučný akt); každý ilokučný akt sa – prinajmenšom principiálne – dá jazykovo explicitne vykonať;
         3. dosahuje sa istý psychický účinok: adresát vyjadrenia sa teraz napríklad čuduje, je presvečený, je ochotný pomôcť, je zastrašený – ak nastane takýto účinok, tak sa vyjadrením uskutočňuje aj prelokučný akt. Austin chápe jazyk ako činnosť tvorenú rečovými aktmi, ktoré rozdeľuje na akty lokučné, ilokučné a perlokučné.

         Austine rozpracúval aj teóriu zmyslových dát.

    Dielo

    Philosophical Papers, 1961
    How To Do Things with Words, 1962

    PSF

    Austin, J. L. – odkazy

    akt lokučný (Austin, J. L.)

    PSF


    Avenarius, Richard Heinrich

    (19. 11. 1843 Paríž – 18. 8. 1896 Zürich)

     – švajčiarsky filozof, zakladateľ empiriokriticizmu.

         Avenarius uskutočnil genetický rozbor myslenia, rozbor funkcie a genézy vedenia; pýtal sa na biologický prospech uskutočňovaného vedenia; vypracoval psychologickú teóriu poznania a program filozofie skúsenosti; kládol otázky týkajúce sa zmyslu vedeckých tvrdení a dosahu ich platnosti. Avenariovi ide o návrat k prirodzenosti, k prirodzenému pohľadu na svet, ktorý je zatemňovaný nekritickým preberaním predsudkov, ktoré sa zrodili vo vede v priebehu stáročí. Táto túžba po návrate k prirodzenosti, snaha očistiť skúsenosť od všetkých dodatkov vložených do nej neprávom, zbližuje empiriokriticizmus s duchom moderných ideových prúdov, ktoré sa odvracajú od ideálov racionalizácie sveta a hľadajú čistú, prirodzenú situáciu človeka vo svete (prirodzený svet).

         Avenariova filozofia sa vyznačuje aktivistickou orientáciou: človek sa odlišuje od všetkého ostatného činným postojom k svetu a nie trpným prepisom tohto sveta. Odhalenie čisťej skúsenosti nie je objavením situácie zrkadla, v ktorej by sa mal ocitať človek; táto situácia je situáciou prirodzeného a spontánneho organizátora všetkého daného.

    PSF

    axiológia

    gr.

     – filozofická disciplína, filozofické skúmanie podstaty hodnôt; filozofia hodnôt/hodnoty, ktorej založenie sa pripisuje R. H. Lotzemu. Niekedy axiológiu chápu ako všeobecnú teóriu hodnotenia a hodnôt širšiu než filozofia hodnôt. Hodnotenie sa pritom chápe ako súhrn duševných procesov a funkcií, ktorými hodnoty zisťujeme, odhaľujeme alebo tvoríme; hodnota je predmetom alebo výsledkom hodnotenia.

         Axiológia je jedna z antropologických disciplín.

         Axiológia sa člení na teóriu hodnotenia a teóriu hodnôt.

         Axiológia tvorí všeobecný teoretický základ viacerých špeciálnych axiologických disciplín, ako sú ekonómia, estetika, etika, jurisprudencia atď.

         V axiológii ide o opis, analýzu a zmysluplnú klasifikáciu zložiek hodnotiaceho procesu, t. j. duševných procesov, ktorými živá osobnostná totalita zaujíma určitý postoj k svojim vlastným psychofyziologických stavom a prejavom a takisto k objektom obklopujúceho ju sveta. Hodnotiaci proces môže mať formu emócie, postoja alebo hodnotiacej výpovede (výroku).

         Druhou oblasťou je analýza hodnoteného objektu a skúmanietých zložiek, ktoré na ňom hodnotíme. Tento problém je podstatný pre definovanie pojmu hodnoty a jeho rozmanitým riešením je daná mnohosť a protichodnosť axiologických teórií.
    ::
    filozofia

    PSF

    B  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    Bacon, Francis

    (22. 1. 1561 Londýn – 9. 4. 1626 Londýn: smrť na následky prechladnutia po pokusoch so snehom) 1. vikomt St. Albans, barón z Verulamu

     – anglický filozof, vedec, právnik a vysokopostavený verejný činiteľ (až najvyší úrad v Anglicku – Lord kancelár), iniciátor novovekého štýlu vedeckého bádania a zakladateľ novovekého empirizmu. Bacon požaduje vymanenie sa z tradície scholasticko-aristotelovského filozofovania: treba opustiť hľadanie účelu pri skúmaní prírody a zamerať sa na objavovanie zákonov, ktoré v nej pôsobia. Na to je potrebné zbaviť poznanie predsudkov, ktoré označuje ako idoly (lat. idola), čiže preludy, klamné významové útvary. Zmyslom poznania prírody je ovládnuť ju a využívať v prospech človeka.

         Metódu, s ktorou prichádza, F. Bacon charakterizuje ako ťažko uskutočniteľnú, no ľahko opísateľnú: "Stanovuje stupne istoty, chráni zmysly pred omylom tým, že im kladie určité medze, zavrhuje zväčša prácu mysle, ktorá nasleduje bezprostredne po zmysloch, ale otvára a kliesni mysli novú a bezpečnú cestu, vychádzajúcu zo zmyslových vnemov (143;253)".

    Dielo

    Instauratio Magna (Veľká obnova) – hlavné dielo rozvrhnuté do šiestich častí; z nich dokončené len časti: Novum Organum (Nové organon, 1620 – výklad novej metódy bádania: iba skúsenosť vedie k pravde) a De dignitate et augmentis scientiarum (O význame a rozvoji vied, 1623 – návrh reformy vedy a filozofie).
    Essays (Eseje) (1597) – eticko-politické štúdie, životné múdrosti a skúsenosti.
    Nova Atlantis (Nová Atlantis, 1627) – alegorizujúci spis, vidina organzácie a foriem vedeckej práce.
    The Works, ed. J. Spedding et al., 1858 – 1874 – 14 zväzkov.

    PSF

    Bacon, Roger

    (asi 1214 – 1294); = Rogerus Bacon

     – anglický filozof, jeden z najoriginálnejších mysliteľov stredoveku; propagátor experimentálnej vedy, ideológ mestských remeselníckych vrstiev. Člen františkánskeho rádu. Ovládal gréčtinu, hebrejčinu i arabčinu. 1277 mu bolo zakázané prednášať na Oxfordskej univerzite a bol uväznený v kláštornom väzení. Podľa R. Bacona je cieľom vied zvýšenie vlády človeka nad prírodou. Jediným zdrojom ľudského poznania je skúsenosť, a to jednak vnútorná (chápaná v súlade s učením sv. Augustina), jednak vonkajšia, ktorá vzniká na základe zmyslového vnímania. Zdôvodňovaním nevyhnutnosti priameho empirického skúmania skutočnosti a vysokým hodnotením významu experimentu sa stáva predchodcom anglického senzualizmu a empirizmu.

    PSF

    Bacon, Roger – odkazy

    Doctor Mirabilis

    filozofia

    PSF

    Bakunin, Michail Alexandrovič

    (1814 – 1876)

     – ruský revolucionár, ideológ anarchizmu a národníctva. Vychádzal z Fichteho a Hegelovej filozofie, neskôr – ako mladohegelovec – bol pod vplyvom Feuerbachových ideí: Bakuninov antiteologizmus. Zúčastnil sa revolúcie 1848 – 1849. Ako člen I. internacionály vystupoval proti Marxovi z anarchistických pozícií. Dejiny interpretoval ako pohyb ľudstva z kráľovstva živočíšnosti do kráľovstva slobody. Hlavným utláčateľom ľudstva je štát. Náboženstvo je kolektívna šialenosť, zvrátený produkt vedomia utláčaných más a cirkev je druhom nebeskej krčmy, v ktorej sa ľud usiluje zabudnúť na svoje každodenné strasti. Prechod ľudstva ku kráľovstvu slobody predpokladá vyhodiť do vzduchu štát a vylúčiť zo života ľudu princíp moci. Namiesto štátu má nastúpiť slobodná federácia poľnohospodárskych a priemyselnoremeselníckych asociácií. Ľudové masy sa podľa Bakunina vyznačujú socialistickými inštinktami a nevyčerpateľnosťou živelnej revolučnosti. Bakuninove myšlienky sa rozšírili v 70. rokoch v Rusku, Taliansku, Španielsku a ďalších hospodársky málo rozvinutých krajinách.

    PSF

    Barthes, Roland

    (1915 – 1980)

    – francúzsky literárny vedec a filozof, predstaviteľ štrukturalizmu, novej kritiky a postmodernizmu (Barthesov obrat od štrukturalizmu k postštrukturalizmu! v období 1968 – 1971), v ktorom prispel k oživeniu záujmu o mýtus chápaný ako kultúrne aktívny prvok pri sebazdôvodňovaní historických i moderných spoločností. Do štruktúrnej jazykovedy ho na univerzite v Alexandrii zasvätil A. J. Greimas. Barthesovo štrukturalistické myslenie ovplyvnila aj fenomenológia.

    V súlade s novou kritikou Barthes vychádza z analýzy literárnych textov; na základe predpokladu suspenzie zmyslu (dé-prise du sens) v texte formuluje pravidlá výkladu zmyslu, z ktorého napokon dospieva k imaginácii sveta opierajúcu sa o textualitu.

    Dielo

    Le degré zéro de l'écriture (Nulový stupeň rukopisu), 1953
    Mythologies (Mytológie), 1957
    Sur Racine (O Racinovi), 1963
    L'activité structuraliste (Činnosť štrukturalizmu), 1964
    Essais critiques (Kritické eseje), 1964
    Eléments de sémiologie (Základy semiológie), 1965
    Critique et vérité (Kritika a pravda), 1966
    Système de la mode (Systém módy), 1967
    La mort de l'auteur (Smrť autora), 1968
    S / Z (S / Z), 1970 / text je výsledkom sebakritiky štrukturalizmu a Barthesovho obratu k postmodernizmu
    L'Empire des signes (Ríša znakov), 1970
    De l'oeuvre au texte (Od diela k textu), 1971
    Sade, Fourier, Loyola (Sade, Fourier, Loyola), 1971
    Nouveaux essais critiques (Nové kritické eseje), 1972
    Le Plaisir du texte (Rozkoš z textu), 1973
    Roland Barthes par Roland Barthes (Roland Barthes o Rolandovi Barthesovi), 1975
    Fragments d'un discours amoureux (Fragmenty milostného diskurzu), 1977
    Leçon (Lekcia), 1978
    Sollers écrivain (Sollers spisovateľom), 1979
    La Chambre claire. Note sur la photographie (Svetlá komora. Poznámky o fotografii), 1980

    Texty vydané posmrtne

    Le Grain de la voix: entretiens 1962-80 (Zrnitosť hlasu. Rozhovory 1962 – 80), 1981
    L'Obvie et l'obtus: essais critiques III (Zjavné a hrubé. Kritické eseje III), 1982
    Le Bruissement de la langue: essais critiques IV (Šelest jazyka. Kritické eseje IV), 1984
    L'Aventure sémiologique (Semiologické dobrodružstvá), 1985
    Incidents (Incidenty), 1987
    Écrits sur le théâtre (Texty o divadle), 2002
    Comment vivre ensemble? (Ako žiť vedno?), 2002
    Le Neutre (Neutrum), 2002
    La Préparation du roman (Príprava románu), 2003

    PSF

    báza

     gr.

     – základná osnova, základ.

    PSF

    báza teórie


     – súbor primitívnych termínov a tvrdení (axióm). Vymedzenie tohto súboru, čiže stanovenie bázy teórie, je prvý krok budovania vedeckej teórie deduktívnou metódou.

    PSF

    bellum omnium contra omnes

    lat.
     – vojna všetkých proti všetkým. (Podľa Hobbesa je to prirodzený stav ľudskej spoločnosti do vzniku štátu.)

    PSF

    Bergson, Henri Louis

    (18. 10. 1859 Paríž – 4. 1. 1941 Paríž)

     – francúzsky filozof poľsko-anglického pôvodu; 1900 sa stal profesorom na College de France, 1914 členom Académie française, 1928 dostal Nobelovu cenu za literatúru predstaviteľ intuitivizmu a filozofie života. Tematicky Bergsonovo myslenie krúži okolo slobody rozhodovania sa človeka, okolo pamäti a myslenia a napokon okolo teórie evolúcie. V Bergsonovom myslení sú živé najmä motívy Platónovej filozofie, neskorého Schellinga, Schopenhauera. a samozrejme francúzska filozofická tradícia. Bergson odmieta tradičnú metafyziku, ktorá hľadá skutočnosť mimo pohybu a času, čo je chápanie tkvejúce svojimi koreňmi v antike, pre ktorej obraz sveta platí, že pohyblivé a podrobené času stojí nižšie ako nepohyblivé a večné. Podľa Bergsona je čas a pohyb čosi pôvodné: Základným pojmom Bergsonovej filozofie je pojem čistého, nehmotného plynutia ako prvopočiatku všetkého jesvujúceho. Hmota, čas, pohyb sú rozličnými formami prejavu tohto pôvodného plynutia. Poznanie plynutia je prístupné iba intuícii, čiže aktu poznania zhodného s aktom, ktorým sa rodí skutočnosť: Bergson svoju filozofiu chápe ako novú metafyziku, ktorá sa opiera o intuíciu. Na evolučnom procese akcentuje Bergson jeho tvorivostnú stránku a interpretuje ju vitalisticky.

    Dielo

     • Essai sur les données immédiates de la conscience, 1889
     • Matiere et mémoire, essai sur la relation du corps a l’esprit, 1896
     • Le rire, 1900
     • L’évolution créatrice, 1907
     • Réflexions sur le temps, l’espace et la vie, 1920
     • Durée et simultanéité. Apropos de la théorie d’Einstein, 1922
     • Les italizmusdeux sources de la morale et de la religion, 1932
     • La pensée et le mouvant, 1934
     • Ecrits et Paroles, 3 zv. 1957 – 1959
     • Mémoire et vie, 1957
     • Oeuvres, 1959
     • Les études bergsoniennes / početné neuverejnené práce H. Bergsona

    PSF

    Berkeley, George

    (1685 – 1753)

     – anglický filozof, biskup v Cloyne (Írsko), niekedy sa považuje aj za zakladateľa severoamerickej filozofie. Berkeleyho považujú za zástancu solipsizmu. Vo svojej filozofii vychádza z tézy, že človek bezprostredne vníma svoje idey (pocity). Existencia vecí podľa Berkeleyho spočíva v tom, že sú vnímané (esse est percipi ). Tým, čo v človeku vníma, je nehmotná duša; jej schopnosť prijímať idey je rozum a jej schopnosť v určitých medziach tieto idey vyvolávať a na ne pôsobiť je vôľa. Duší čiže nehmotných substancií je mnoho a sú stvorené bohom. Idey potenciálne jestvujú v božskom rozume, v ľudskom rozume sa aktualizujú. Pojem hmoty je podľa Berkeleyho vnútorne protirečivým a neužitočný, pretože všetky kvality sú subjektívne. Úlohou vedy je chápanie jazyka stvoriteľa a nie vysvetľovanie všetkého iba hmotnými príčinami. Aktivitou sa môžu vyznačovať iba duchovné substancie.

    PSF

    Berkeley, G.: Rozprava o základoch ľudského poznania, 1710

    – angl. A Treatise concerning the Principles of Human Knowledge, Dublin 1710 – Berkeleyho hlavné teoreticko-poznávaco-metafyzické dielo, v ktorom skúma hlavné príčiny omylu a ťažkostí vo vedách, ktoré podľa neho vyplývajú zo skepticizmu, ateizmu a bezverectva.

    PSF

    bezčasie (Platón)

     – charakteristika bytia, sveta ideí, na rozdiel od sveta pominuteľnosti alebo zdania, sveta času.
    ::
    Platón

    PSF

    bohovia (Táles z Milétu)

     – všetko je plné nich (6;51).
    ::
    Táles z Milétu

    PSF

    bon sens

    fr.

     – zdravý rozum.

    PSF

    bona fide

    lat.

     – dobromyseľne, s presvedčením, že ide o správnu vec.

    PSF

    Brentano, Franz

    (1838 – 1917)

    – rakúsky filozof zakladateľského významu pre rakúsku filozofiu. Brentano budoval filozofiu vychádzajúc z výskumu evidentne vykázateľných podmienok poznania a deskriptívnej analýzy stavov vedomia na základe empirickej psychológie. Snaží sa týmto v podstate scientistickým spôsobom vrátiť filozofii vedeckosť, ktorú stratila prevládnutím metafyzických špekulácií.

         Brentano vychádza z rozlíšenia vonkajšej a vnútornej skúsenosti. V nadväznosti na to rozlišuje fyzické a psychické fenomény, čím mocne ovplyvnil zakladateľa fenomenologickej filozofie E. Husserla. Fyzické fenomény, ako napríklad farby, zvuky, vône, sú fenomény vyznačujúce sa rozpriestranenosťou. Na rozdiel od nich psychické fenomény nie sú priestorovo lokalizovateľné a viažu sa na im imanentný objekt. Túto väzobnosť, vztiahnutosť alebo zameranosť Brentano označuje termínom intencionalita, ktorý preberá zo scholastickej filozofie; z povahy intencionality vyplýva špecifickosť jednotlivých aktov skúsenosti alebo vedomia: predstavovanie, súdenie a hodnotiace pociťovanie.

         Brentano sa podnetným spôsobom venoval aj dejinám filozofie, osobitne vynikol svojimi rozbormi Aristotelovej filozofie.

         Brentano mysliteľsky zasiahol aj do etiky, v rámci ktorej podrobil skúmaniu mravné poznanie ponímané ako hodnotové zameriavanie sa zážitkov, napríklad lásky alebo nenávisti. Tieto zážitky možno podľa Brentana posudzovať z hľadiska ich správnosti alebo nesprávnosti.

         Brentano mal okrem spomenutého E. Husserla veľký vplyv aj na celý rad ďalších filozofov, takže sa hovorí o Brentanovej filozofickej škole: A. Meinong, A, Marty, C. Stumpf a ďalší.

    Dielo:

    Psychologie vom empirischen Standpunkt, 1874

    PSF


    bytie

     – fakt prináležania univerzu materiálnych alebo nemateriálnych entít; všetko existujúce materiálne, ako aj ideálne, nezávisle od akéhokoľvek ďalšieho určenia; to, prostredníctvom čoho je niečo súcnom (ens), to, čo je identické v súcne, základ jestvujúcna. Pokiaľ bytie vystupuje ako základ (logos) súcna (on), označuje Heidegger rozlišovanie bytia a súcna ako ontologickú diferenciu. Bytie je základnou témou filozofie alebo metafyziky; predmet ontológie. Napríklad podľa Parmenida je bytie všetko to, čo je.

         Pojem bytia, ktorý treba odlišovať od bytia, závisí od kategórií, ktoré intervenujú čiže zúčastňujú sa a spolupôsobia v procese jeho tvorby; pojem bytia a bytie majú odlišný ontologický status.
    ::
    agere sequitur esse

    jestvovanie

    PSF

    bytie (Hegel, G. W. F.)

     – pojem osebe, jedna z definícií absolútna, jedna z metafyzických definícií Boha. Bytie je prvá oblasť idey predchádzajúce jej druhej oblasti – podstate.

         Bytie obsahuje tri stupne: kvalitu, kvantitu a mieru. Kvalita, kvantita a miera sú tri formy bytia (65;112–113).
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF

    bytie (Liber de causis)

     – prvá zo stvorených vecí.

    PSF

    C  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    Castañeda, Héctor-Neri

    (13. 12. 1924 San Vicente Zacapa, Guatemala – 7. 9. 1991 Bloomington, Indiana, USA)

    – quatemalsko-severoamerický filozof, predstaviteľ analytickej filozofie, žiak W. Sellarsa, zakladateľ časopisu Noûs. Castañeda zasiahol výrazne do vývoja deontickej logiky, teórie vnímania, poznania a konania, ako prvý podal opis kvázi-indikátorov a vypracoval svoju teóriu útvarov (Guise Theory).

         Systematickým východiskom Castañedovej filozofie je logické a ontologické miesto Ja v spleti skúsenosti, jazyka a reality. Podľa Castañedu možno z osobných skúsenostných súvislostí rekonštruovať určujúce vzťahy, ktorých podstatnými prvkami sú jednotlivé veci, vlastnosti, relácie a spojenia predikátov.

         Štruktúry sveta, jazyka a myslenia sa vo všeobecnosti zhodujú. Vzťah základných štruktúr časopriestorových objektov a skúsenostných procesov Castañeda logicky odvodzuje zo svojej fenomenologicky zameranej ontológie, pričom však odmieta fenomenologickú tézu ideality predmetov vonkajšej skúsenosti. Odhalenie najdôležitejších mechanizmov vzťahu jazyka (vlastných mien, určujúcich opisov, indikátorov a kvantifikátorov) k časopriestorovým objektom sprístupňuje všeobecné štruktúry korelátov referencie a predikácie, ktoré sú od skúsenosti nezávislé.

    Dielo:

    The Logical Structure of Moral Reasoning, 1954
    "He": On the Logic of Self-Consciousness, 1966
    Indicators and Quasi-Indicators, 1967
    On the Semantics of the Ought-to-Do, 1970
    Intentions and the Structure of Intending, 1971
    The Structure of Morality, 1974
    Thinking and Doing: The Philosophical Foundations of Institutions, 1975
    On Philosophical Method, 1980
    The Paradoxes of Deontic Logic, 1981
    Sprache und Erfahrung. Texte zu einer neuen Ontologie, 1982
    Self-Profile, 1986
    The Self and tje I-Guises, Empirical and Transcendetal, 1987
    Thinking, Language and Experience, 1989


    causa

    lat.
     – príčina, dôvod.

    PSF

    causa activa

    lat.

     – činná príčina.

    PSF

    causa cognoscendi

    lat.

     – príčina poznania.

    PSF

    causa corporalis

    lat.

     – fyzická, telesná príčina.

    PSF

    causa efficiens

    lat.

     – pôsobiaca príčina.

    PSF

    causa essendi

    lat.

     – príčina bytia, jestvovania.

    PSF

    causa finalis

    lat.

     – konečná príčina.

    PSF

    causa formalis

    lat.

     – tvoriaca, formujúca príčina.

    PSF

    causa materialis

    lat.

     – príčina pôsobiaca v látke, hmote; substrát činnosti.

    PSF

    causa movens

    lat.

     – causa motiva – hybná príčina.

    PSF

    causa occasionalis

    lat.

     – náhodná príčina.

    PSF

    causa sui

    lat.

     – príčina seba samého.

         Termín causa sui sa používal v scholastike na označenie nepodmienenosti a nevyhnutnosti existencie Boha. Tento termín používal aj Descartes, Schelling a Hegel. Je to aj základný princíp Spinozovej filozofie.

    PSF

    celok

     – zahrnujúcno všetkého, to, čo je viac, ako suma častí, ktoré ho tvoria; forma celostnosti a korelát časti, to, čo pozostáva z častí alebo je rozložiteľné na časti. Ce, uzavretosť v sebe.lok si nárokuje na zavŕšenosť, dokonalosť

         Príkladom celku je súhrn, množina, trieda, súvetie a pod.

    PSF

    celok daného predkriticky

     – súbor daností, ako ich človek nachádza, keď začína kriticky pristupovať k svetu.

         Celok predkriticky daného je realita, v ktorej sa človek ocitá, keď začína reflektovať, vrátane všetkého, čo si o nej už myslí, čo k nej cíti, čo od nej požaduje.

         Celok predkriticky daného je prvopočiatočná manifestácia sveta, človeka a miesta, ktoré človek vo svete zaujíma, vo vedomí človeka, ktorý začína reflektovať (pristupuje k reflexii).

    PSF

    celok heterogénny (filozofia scholastická)

     – integrálny celok – celok pozostávajúci z množstva rozdielnych častí, napríklad organizmus.

    PSF

    celok homogénny (filozofia scholastická)

     – celok pozostávajúci z množstva rovnakých častí, napríklad z chemickej látky.

    PSF

    Č  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    čas

     – jedna z reálií, ktoré odnepamäti určujú zmyslové pole vnímania sveta človekom. Čas je jeden zo základných usporiadavajúcich princípov (usporiadavajúcnien) uvedomovania si, prežívania sveta i dejov sveta, rozčleňujúcno všetkého, čo sa odohráva v čase, na to, čo bolo, čo je a čo bude, čiže na minulé, prítomné a budúce.

         Čas je aspekt nielen prežívania sveta, ale aj aspekt sveta, ktorý existuje zároveň/zarovno/naraz so svetom, čiže ani "skôr" ako svet, ani "neskôr" ako svet.

         Čas sám je bezčasový, nepristupuje k svetu alebo k jeho prežívaniu v nejakom (ďalšom, povedzme absolútnom) čase. Medzi svetom a časom je bezčasová pripútanosť (adhézia). Podobná perichronická adhézia je aj medzi časom a tou vecou alebo dianím, ktoré sú/odohrávajú sa v čase. Všetko, čo sa odohráva s časom a všetko, čo vykonáva čas, sa odohráva bezčasmo.

         Čas ako usporiadavajúcno procesov vo svete alebo jeho vnímaní bezčasmo čiže bezčasým spôsobom výčasí z bezčasového prabytia podprocesom výbytnenia sveta. Výčasenie času (dostavovanie sa času) je podprocesom výbytnenia sveta (dostavovanie sa sveta).

         Čas je aspekt vnímania sveta alebo sveta, výsledkom poznania ktorého sú rôzne filozofické, mytologické, vedecké atď. významové útvary, odlišujúce sa navzájom podľa toho, aké kategórie, pojmy alebo predstavy intervenujú v skúmaní času: napríklad keď doňho zasahuje predstava/pojem kruhovosti alebo predstava/pojem lineárnosti.

         Ak vo svojej úvahe o čase budeme používať najmä pojem vnímania, môžeme dospieť povedzme k nasledovnému určeniu pojmu času: čas je forma, v ktorej vnímame zmeny.

         Zakaždým by sme si však mali uvedomiť, že čas nie je pojem času, že čas a pojem času sú dve odlišné entity alebo reálie: nevymedzujeme čas, lež pojem času.

         Čas ako reália sa v rôznych dobách, spoločenstvách a situáciách vnímal, vníma, chápal a chápe rôzdielne. Invariantná je iba spútanosť času a toho, čo sa v čase odohráva. Túto spojenosť možno označiť ako bezčasové vzájomné lipnutie (perichronickú adhéziu) času a toho, čo je v čase, pričom aj túto adhéziu treba odlišovať od jej pojmu: odlišovať treba aj bezčasie a pojem bezčasia.

         Podľa Kanta je čas apriórna nazeracia forma, podľa Engelsa základná forma existencie hmoty, podľa Jamesa spôsob vnímania práce psyché, podľa Spencera je čas abstraktum zo všetkých polohových vzťahov medzi po sebe zoradenými stavmi vedomia, podľa Leibniza je to poriadok nasledovania po sebe a tak ďalej.

         Einstein začiatkom 20. storočia napísal, že mohutné vesmírne objekty deformujú okolo seba čas a priestor. Ak koncentrácia hmoty prekročí kritickú hranicu, nastane kolaps. Tlak a teplota sa extrémne zvýšia, priestor a čas sa spoja do jednej veličiny a vzniká čierna diera. V nej neplatia prírodné zákony a dokonca sa tam zastaví čas.

         Čas z hľadiska fyzikálneho alebo matematického je skalár.

    PSF

    čas – odkazy

    čas, in: MČ

    filozofia

    PSF

    časť

     – to, čo sa získa rozkladaním (napr. analýzou) celku alebo to, čo v spojení (napr. prostredníctvom syntézy) s iným dáva celok. Napríklad časťou priestoru je miesto, časťou trajektórie dráha, časťou týždňa deň atď.

    PSF

    Černík, Václav

    (7. 5. 1931 Jezbořice – 13. 10. 2017 Bratislava)
    – slovenský filozof, metodológ a epistemológ.
    ::

    filozofia

    PSF

    číslo

     – entita, ktorá sa operacionalizuje (premieňa na niečo použiteľné napríklad v rámci výpočtov v matematike), no ktorej povaha sa v rámci filozofie vykladá rôzne, a síce v súlade s kategóriami, ktoré intervenujú v tej ktorej filozofii, napríklad podľa pytagorovcov je číslo podstata vecí, to, čo určuje ich vlastnosti, a veci sú napodobnením (mimésis) čísel; všetko je usporiadané, čiže tvorí kozmos (poriadok) v súlade so vzťahmi medzi číslami.

        Podľa poslednej fázy Platónovho učenia sú čísla idey.
    ::
    číslo, in: MČ

    filozofia

    PSF

    človek

     – bytosť nadaná rozumovými schopnosťami, vedomím a článkovanou rečou, schopná vyrábať a zdokonaľovať pracovné nástroje a ovplyvňovať nimi prostredie, využívať prírodné bohatstvo, prispôsobovať prírodu svojím potrebám.

    PSF

    človek – odkazy

    celok daného predkriticky

    človek, in: MČ

    osobnosť

    príroda

    svet

    PSF

    črta

    vlastnosť.

    PSF

    D  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    danie

     – odovzdanie, poskytnutie do vlastníctva alebo na užívanie; umiestnenie, položenie, uloženie; vloženie. Danie s pripojeným podstatným menom tvorí nezriedka významový celok, napríklad danie prednosti (uprednostnenie), danie príkazu (prikázanie), danie rady (poradenie).

    PSF

    danosť

     – entita jestvujúca bez nášho pričinenia.

         Dôležitým druhom daností sú východiskové danosti; vlastnosť toho, čo je dané. Existujú rôzne súbory daností, jedným z význačných súborov daností je celok predkriticky daného.

    PSF

    definícia operacionálna

    – definícia prostredníctvom poukázania na tú experimentálne opakovateľnú operáciu, ktorej objektívny výsledok je prístupný bezprostrednému empirickému pozorovaniu alebo meraniu. Napríklad: „Ak ponoríme do nejakej kvapaliny lakmusový papier, je kvapalina zásadou vtedy a len vtedy, keď sa lakmusový papier sfarbí na modro.“
    ::
    operacionalizmus

    PSF

    defnícia ostenzívna

    – definícia pomocou ukázania na objekt alebo jav. Ostenzívne definície sa kontraponujú verbálnym definíciám.

    PSF

    definícia verbálna

    – definícia sformulovaná v jazyku pomocou slov alebo špeciálnych znakov. Verbálne definície sa kontraponujú ostenzívnym definíciám.

    PSF

    dejiny filozofie

     – história filozofie – 1. filozofická disciplína, ktorá skúma vznik a vývin filozofie počnúc protofilozofiou 15. stor. pr. n. l. až po filozofiu 21. stor.; v tomto prvom zmysle ide teda o výklad minulých udalostí (lat. historia rerum gestarum, angl. account of past events) vo filozofii;

         2. sám tento vznik a vývin filozofie, čiže postupnosť minulých udalostí (lat. res gestae, angl. past events), ktoré sa udiali vo filozofii.
      
         Ako disciplína filozofie (v zmysle 1.) sú dejiny filozofie skúmaním vzniku filozofie a vývinu filozofie. Dejiny filozofie ako toto skúmanie (čiže v zmysle 1.) tvoria zároveň jednu zo základných metafilozofických disciplín, pretože predmetom skúmania je tu sama filozofia (z jej genetickej a vývinovej stránky).
      
         Dejiny filozofie považujú mnohí za najlepší úvod do štúdia filozofie.
      
         Obraz vývinu filozofie, ktorý vyvstáva z jeho skúmania, závisí od kategórií alebo vôbec pojmov, ktoré intervenujú v priebehu tohto skúmania. Často sa stretávame s ambíciami podať systematický a vedecký obraz vývinu filozofie – v tomto prípade v úvahách o vývine filozofie intervenujú tak či onak chápané pojmy či kategórie filozofie, vývinu, systému a vedeckosti.
      
         Pri štúdiu dejín filozofie sa treba oboznámiť s periodizáciou filozofie.

    PSF

    dejiny filozofie – odkazy

    dejiny filozofie starogréckej

    filozofia
    filozofia 6. stor. pr. n. l.
    filozofia 5. stor. pr. n. l.
    filozofia 4. stor. pr. n. l.
    filozofia 3. stor. pr. n. l.
    filozofia 2. stor. pr. n. l.
    filozofia 1. stor. pr. n. l.
    filozofia 1. stor.
    filozofia 2. stor.
    filozofia 3. stor.
    filozofia 4. stor.
    filozofia 5. stor.
    filozofia 6. stor.
    filozofia 7. stor.
    filozofia 8. stor.
    filozofia 9. stor.
    filozofia 10. stor.
    filozofia 11. stor.
    filozofia 12. stor.
    filozofia 13. stor.
    filozofia 14. stor.
    filozofia 15. stor.
    filozofia 16. stor.
    filozofia 17. stor.
    filozofia 18. stor.
    filozofia 19. stor.
    filozofia 20. stor.
    filozofia 21. stor.
    filozofia analytická
    filozofia antická
    filozofia arabská
    filozofia ázijská
    filozofia buddhistická
    filozofia čínska
    filozofia európska
    filozofia hinduistická
    filozofia indická
    filozofia islamská
    filozofia japonská
    filozofia katolícka
    filozofia kresťanská
    filozofia matematiky
    filozofia nórska
    filozofia novoveká
    filozofia patristická
    filozofia postmoderná
    filozofia renesančná
    filozofia rímska
    filozofia severská
    filozofia scholastická
    filozofia scholastická stredoveká
    filozofia scholastická stredoveká, in: teória množín Cantorova, G.
    filozofia starogrécka
    filozofia staroveká
    filozofia stredoveká
    filozofia súčasná
    filozofia svetová
    filozofia vedy
    filozofia východná
    filozofia západná
    filozofia židovská

    periodizácia vývinu filozofie
    propedeutika filozofická

    vývin filozofie

    PSF

    dejiny filozofie starogréckej

    – časť dejín filozofie, ktorá sa zaoberá vývinom starogréckej filozofie, pričom sa však výskumne môže opierať iba diela antických filozofov, z ktorých sa nám zachovali zlomky, alebo o nich máme len takzvané doxografické správy, neisté správy či ohlasy o ich učení u neskorších autorov.

         Termínom doxografické správy sa označujú komentáre neskorších autorov k učeniu toho ktorého filozofa, ktoré sa vo vydaniach spravidla označujú písmenom A.

         Písmenom B sa označujú takzvané pravé zlomky, čiže fragmenty autentických diel jednotlivých filozofov.

         Napokon písmenom C označujeme neisté správy alebo ohlasy jednotlivých učení u neskorích autorov.

         Výnimku v označovaní tvoria pytagorovci.

         Dejiny starogréckej filozofie sa tak vo svojom výklade pokúšajú vlastne rekonštruovať významové útvary vygenerované myslením starogréckych filozofov, najmä predsokratikov.
    ::
    filozofia starogrécka

    PSF


    Descartes, René

    (1596 – 1650)

     – francúzsky filozof, zakladateľ novovekej filozofie; predstaviteľ racionalizmu, špeciálnovedný bádateľ vo viacerých prírodovedných odboroch (analytická geometria a algebra, optika, teória meteorologických javov, dioptrika, fyziológia oka, vzťah geometrie a fyziky, kozmológia, psychológia atď.). Postupom od metodického pochybovania k nepochybnému (cf. metodická skepsa) Cogito ergo sum (Myslím, teda som) začal obrat k subjektu, k vlastnej filozofii Ja. Descartes sa tým stal predovšetkým priekopníkom v oblasti kritiky poznania.
    Descartes začína s bezprostredne danou subjektívnou skúsenosťou jednotlivca.

         Jeho cieľom bolo založiť jednotnú vedu na matematickej báze. Descartes rozpracoval metódu získavania vedeckých poznatkov alebo racionálne zdôvodneného názoru: išlo tu o heuristickú metódu alebo výskumnú techniku (ars inveniendi = umenie objavovať), ktorá spočíva v postupnosti krokov zameraných na riešenie bádateľských problémov (v matematike, prírodných vedách, náboženstve i etike). Táto Descartova metóda kombinuje analýzu a syntézu, pričom analýza predstavuje rozklad problému alebo zložitého predmetu na jeho najmenšie, intuitívne rozoznateľné súčasti a syntéza ho rekonštruuje pomocou prísne logických operácii (dedukcie). Sledujúc pravidlá tejto metódy, Descartes hľadá posledné, základné, večné pravdy. Existencia týchto právd je podľa Descarta daná pravdivosť garantujúcim bohom (veracitas Dei). Sú však vlastnosti tohto boha nepochybné? V čom môže spočívať istota môjho poznania? Descartes radikalizoval svoju skepsu (pochybovanie) až k – podľa neho – nepochybnému, evidentnému východisku, ktoré sformuloval vo vete, ktorú by sme po slovensky mohli sformulovať takto: Mám vedomie, teda existujem (Cogito, ergo sum) (Anzenbacher, A.: Úvod do filozofie (1990), 78; Brugger, W. et al. (vyd.): Filosofický slovník (1994), 196).

    Vedenie a veda

         Vedenie je totožné s duchom a rozumom, ktorý sa poznaním obohacuje a posilňuje. V rozume vytvárajú všetky jednotlivé vedy i celé vedenie jednotu, od ktorej závisí poznanie všetkých vecí. Človek stojí pre úlohou uvedomiť si podstatu a možnosť ľudského poznania, aby sa na tomto základe mohol venovať štúdiu prírody. Hoci ľudský rozum má takmer neobmedzenú a metafyzickú autonómiu, veľmi úzku súvisí so skúsenosťou a so zmyslovým svetom ako so základom, na ktorom sa môže formovať a rozvíjať teoretické poznanie, vedenie a veda. Matematika a logika sa nemôžu obmedziť na dedukciu bez predchádzajúceho využitia induktívnych údajov.

    Metóda

         Nedôslednosti v získavaní určitého a neklamného vedenia vyplývajú z toho, že niet primeranej metódy. Na túto situáciu reaguje Discours sur la méthode (Rozprava o metóde), a síce o metóde dobrého riadenia sa svojím rozumom a hľadania pravdy vo vedách. Rozprava obsahuje šesť častí:

         úvahy týkajúce sa vied;
         hlavné pravidlá hľadanej metódy;
         morálne princípy odvodené z tejto metódy;
         dôkazy jestvovania Boha a ľudskej duše (čiže základy metafyziky);
         fyzikálne otázky;
         čo je nevyhnutné nato, aby skúmanie prírody pokročilo ďalej.

         Descartes najprv ukazuje, ako sa učil, aby príliš pevne neveril v nič, o čom ho presvedčoval len príklad a zvyk, a ako sa takto oslobodil od mnohých omylov, ktoré mohli zatieňovať jeho prirodzené svetlo a robiť ho menej schopným chápať. Doterajší stav vedy je neusporiadaným súborom pojmov, súdov a názorov, od ktorých sa treba oslobodiť, a na ich mieste treba vybudovať metodicky skonštruovanú vedu. Existuje veľký počet logických pravidiel, z ktorých treba dodržiavať predovšetkým štyri:

         1. žiadnu vec nemožno nikdy považovať za pravdivú dovtedy, kým ju nepoznáme celkom určite ako takú, to znamená tak jasne a zreteľne, že nezostane nijaká možnosť pochybovať o nej;
         2. každú zo skúmaných zložitých otázok treba rozložiť na toľko častí, na koľko sa len dá a na koľko to bude potrebné na jej lepšie riešenie;
         3. myslieť treba po poriadku, od predmetov, ktorých poznanie je najjednoduchšie a najľahšie, pričom treba brať do úvahy zákonité vzťahy aj medzi tými, ktoré netvoria prirodzený rad;
         4. všade treba robiť také dôkladné a celkové vyčíslenia a prehľady, aby sme si boli celkom istí, že sme na nič nezabudli.

    Metodická skepsa a prvý a najvyšší princíp filozofie

         Opierajúc sa o vyššie uvedené štyri pravidlá, treba pokračovať metodickou skepsou, to znamená pochybovať o celej doterajšej vede, aby sa dospelo k tomu, čo je absolútne určité a nepochybné, a až na tomto základe budovať novú filozofiu. Odmietnuť treba v prvom rade zmyslové klamy, nedokázané pravdy vyplývajúce z klamných predstáv celku, ilúzie snov a napokon pochlebnícke lákadlá akéhosi zlého ľstivého démona. Odmietajúc toto všetko ako klamné, musím zároveň uznať, že ja, ktorý myslím, som niečím – a táto pravda, že totiž myslím, teda som (cogito, ergo sum), je taká istá a neotrasiteľná, že ani najväčší skeptici ju nemôžu vyvrátiť.

         Tento fundamentum inconcusum (neotrasiteľný základ) tvorí prvý a najvyšší princíp filozofie. S prijatím tohto princípu sa spája uznanie existencie zvláštnej substancie – duše, ktorá je nezávislá od tela a môže sa bez neho obísť. Takto možno čisto rozumovo zdôvodniť bytie a skutočnosť a zároveň uznávať rozum za jediné a výhradné kritérium pravdivosti.
    Avšak nato, aby rozum nezablúdil, je potrebná viera v jestvovanie Boha, ktorý dodáva pravdám rozumu o tom, čo je mimo neho (v tele (v telesnej substancii, v prírode) nepochybnosť (pravdivosť) (veracitas Dei).

    Substancia, akcidencia, atribút

         Substancia je vec, ktorá pre svoje jestvovanie nepotrebuje inú vec. Každá substancia sa prejavuje určitým spôsobom – akcidenciou. Ten spôsob jestvovania, bez ktorého by substancia prestala byť vecou určitého druhu, sa nazýva atribútom.

         Substancie sa delia na hmotné a nehmotné, majúce vlastné spôsoby jestvovania a špecifické atribúty, vďaka ktorým ich možno poznať: hmotná substancia čiže teleso je ro zpriestranená a nemysliaca vec; nehmotná substancia čiže duša je nerozpriestranená vec, ktorej atribútom je myslenie.

    Res extensa (vec rozpriestranená)

         Rozpriestranenosť je atribútom telesa, pretože len ona v ňom zostáva nezmenená, kým iné vlastnosti sa môžu meniť. Celá skutočnosť je rozpriestranená a dá sa deliť donekonečna.
    Neexistuje prázdno, prázdny priestor.

         Hmota sa pôvodne rozprestierala v podobe čiastočiek (atómov), ktoré sa pohybovali v priestore.

         Zem a nebo sú z tej istej hmoty. Rozdiely v podobe hmoty sú dané len rozličným pohybom jej častí. Pohyb je iba premiestňovanie v priestore. Pohyb je v podstate relatívny. Keby existovala len jedna jediná vec, neexistoval by ani pohyb, pretože by nebol ničím merateľný. K pohybu netreba viac sily ako k udržaniu pokoja. Všetko existuje iba vďaka neustále pôsobiacej sile Boha: to, že Boh udržiava svet, je trvalé tvorenie, – creatio continua.

         Z toho, že niet prázdneho priestoru, vyplýva, že celý vesmír je vyplnený hmotou, ktorá existuje v týchto formách:

         1. mikroskopické častice, ktoré sa pri vzájomných nárazoch môžu deliť donekonečna, až do podoby toho najjemnejšieho prachu, ktorého čiastočky sa môžu pohybovať úžasťou rýchlosťou. Z častíc tohto druhu sa skladá Slnko a stálice;
         2. čiastočky ešte síce mikroskopické, avšak už pevnejšie a guľaté, ktoré svoje hrany obrúsili pri vzájomných nárazoch; z častíc tohto druhu sa skladá nebo;
         3. vä čšie kusy až veľké telesá; z tejto formy hmoty pozostáva Zem a planéty.

         Príroda sa riadi tromi zákonmi, sú to:

         1. zákon zotrvačnosti;
         2. zákon akcie a reakcie;
         3. zákon zachovania energie, tendencia k pohybu po priamke, hoci v skutočnosti ako základný pohyb existuje pohyb v kruhu.

         Z pohybu v kruhu sa najjemnejšie častice oddeľujú v tangenciálnej rovine, čím vytvárajú svetlo – tieto najjemnejšie častice sú len v Slnku a stáliciach, na Zemi sú známe iba v ohni a živočíšnych dušiach. Svetlo sa šíri tak, že v neprázdnom priestore čiastočky svetla pred sebou tlačia ďalšie čiastočky, ako keď tlačíme po rovnej ploche palicu, v ktorej sa týmto spôsobom pohybujú všetky jej čiastočky súčasne. Na začiatku uviedol Boh hmotu do pohybu takým spôsobom, že vytvoril najväčší možný chaos. Od tohto okamihu všetko dianie v univerze pokračuje podľa kauzálnych zákonitostí a hmota zákonite utvorila tú podobu vesmíru, v ktorej dnes žijeme. Boh nemôže túto zákonitosť narušiť nijakým ďalším zásahom, pretože by tak porušoval svoje vlastné dokonalé dielo.

         Pohyb bol pôvodným čiastočkám (atómom) daný prvým hýbateľom, čím sa zásah (ingerencia) tohto hýbateľa – Boha – vo svete skončila. Keď už raz hmota bola uvedená do pohybu, začala sa postupne mechanicky premieňať a samostatne rozvíjať, vytvárajúc mechanizmus kozmického slnečného systému, v ktorom planéty krúžia okolo Slnka: tak ako sa chaos postupne tríbil a zhlukovali sa prvky sebe podobné, vznikli v pôvodnom chaose víry hmoty, ktorých stredom sa stávali žeravé hviezdy a okolo nich začali oscilovať pohyby ostatných druhov hmoty. Vytváralo sa tak množstvo akýchsi sebaregulujúcich sa sústav. Pretože niet nikde prázdneho priestoru, sú aj tieto sústavy obklopené nielen svetlom, ale v prvom rade éterom (z ktorého sú nebesá), a tento element je tekutý. Unáša so sebou vesmírne sústavy, ale najmä vnútri nich planéty okolo hviezd. Všetky planéty s výnimkou Zeme sa točia okolo Slnka, ktoré sa so všetkými týmito planétami samo točí okolo Zeme. Zem sa nepohybuje, ale je pohybovaná, a to tak okolo Slnka, ako aj okolo svojej vlastnej osi, prúdmi éteru, ktoré ju unášajú ako morský prúd loď: všetky častice sú teda v pohybe, i keď sa nám zdajú byť v pokoji. Hodinky v rukách muža stojaceho na palube lode, ktorá pláva v mori, vykonávajú nesmierne množstvo pohybov, ktoré v praxi nereflektujeme: Zem sa pohybuje vedno s morom, pohybuje sa slnečná sústava atď. Platí to aj o kométach, ktoré Descartes po prvý raz chápe ako telesá rovnakej podstaty ako ostatné telesá vo vesmíre, čiže predovšetkým podrobené rovnakým zákonom.

         Okrem nebeských telies prešla takýmto vývinom aj Zem a s ňou spojený organický život a sám človek. Všetky javy a procesy, ku ktorým dochádza v tele živočíchov a človeka, sa odohrávajú mechanicky: životní duchovia sú neobyčajne jemné telieska, ktoré sa nachádzajú v krvi a od ktorých pochádza pohyb v živom organizme. Živočích je stroj pôsobiaci na základe fyziologických mechanizmov, ktorým podlieha aj psychický život, a ten je zasa súborom automatických, reflexných pohybov. Ani rastliny, ani zvieratá nemajú dušu (nerozpriestranenú a mysliacu substanciu).

    Res cogitans (vec mysliaca)

         Duša ako nerozpriestranená a mysliaca vec (res cogitans) sa objavuje až u človeka. Atribútom čiže podstatou duše je myslenie. Duša je osobitná substancia, čistá nemateriálna entita.

         Duša nemá v sebe nič z rozpriestranenosti a tým sa úplne odlišuje od tela (ako rozpriestranenej veci).

    Vzťah a interakcia duše a tela. Vášne

         „Spojenie" – presnejšie – akýsi bližší styk duše a tela spočíva v rozlievaní sa duše po tele prostredníctvom kanálikov z miesta umiestnenia duše v tele, a síce v epifýze (epiphysis cerebri), malom nepárovom orgáne v strednom mozgu, v ktorom je duša citlivá na podnety, ktoré od tela k nej dochádzajú prostredníctvom životných duchov a naopak zasa silné hnutia duše sa v epifýze prenášajú na životných duchov, ktorí uvádzajú telo do akcie. Kanáliky možno odpozorovať z prázdnych tepien v mŕtvych živočíšnych organizmoch, na ktorých Descartes uskutočňoval anatomické pokusy. Žilami tečie krv, kanálikmi (tepnami) sa rozlieva (tečie) duša, prijímajúca podnety od „životných duchov", ktoré sú v čiastočkách krvi. Duša reagovaním na tieto podnety vyvoláva primerané pohyby v tele a v jeho orgánoch. Takýmto spôsobom môžu telo i duša na seba vzájomne pôsobiť, pričom zostávajú navzájom nezávislými substanciami.

         Z tohto vzájomného pôsobenia sa rodia vášne závislé od životných duchov, rozlíšených podľa temperamentu človeka. K vášňam patrí obdiv, láska, nenávisť, túžba a smútok. K týmto vášňam čiže impulzom (pôsobiacim na dušu) dochádza len v stave spojenia duše s telom, avšak duša ako taká je od nich oslobodená.

    Teória poznania

         Prameňom a kritériom poznania je rozum. Zmyslové vnemy poskytujú poznaniu materiál. Rozumové poznanie má intuitívny charakter, čiže je bezprostredným nazeraním toho, čo je pri prítomnosti idey jasné a evidentné. Existujú tri druhy ideí:

         1. vrodené idey (ideae innatae),
         2. získané idey (ideae adventitiae),
         3. idey utvorené nami samými (ideae a me ipso factae).

         Vrodené idey sú nezávislé od vonkajšieho sveta, patria výhradne duši a rozumu, a preto sú jednoduché, jasné a zrejmé. K vrodeným ideám patria:

         idea bytia,
         idea substancie,
         idea príčiny,
         idea cieľa
         atď.

         Získané idey pochádzajú zo skúsenosti a patria k nim idey, ktoré sa utvárajú na základe pozorovania: idea dreva, idea koňa, idea človeka, idea slnka atď.

         Idey utvorené nami samými sú skonštruované na základe vrodených a získaných ideí, napr. idea sfingy.

         Vrodené idey sú samobytným a nezávislým fenoménom duše, ktorá má prirodzenú schopnosť ich vytvárať – preto sú vrodené; majú výlučne rozumový charakter a sú vždy pravdivé.
    Popri rozume má duša ja vôľu čiže schopnosť slobodne rozhodovať, schopnosť tvrdiť alebo odporovať v podobe súdu, ktorý nepatrí rozumu, ale vôli. Vôľa má omnoho širšiu pôsobnosť ako rozum, môže zahŕňať veci, ktorým človek nerozumie, voliť klam namiesto pravdy – a teda mýliť sa. Preto rozpor medzi oblasťou ľudskej vôle a oblasťou rozumu je bezprostredným zdrojom omylu, čo však neznamená, že vôľa rozhoduje aj o samom spojení pojmov v súde. Existuje možnosť poznávacieho zdokonaľovania sa človeka a jeho prechádzania od nevedenia k vedeniu, od omylu k pravde, čím sa zdôrazňuje vedúca úloha rozumu vo vzťahu k vôli, čo je aj podmienkou pravdivého poznania.

    PSF

    Descartes, René – odkazy

    substancia (Descartes, R.)

    PSF

    designát názvu

    – predmet, ktorý spadá pod názov(4;33).
    ::
    logika

    PSF

    designát pojmu

     – designát ľubovoľného názvu vyjadrujúceho príslušný pojem (4;32–33).
    ::
    logika

    PSF

    disciplína filozofická

     – disciplína filozofie – filozofický odbor alebo časť filozofie, skúmajúca istú stránku miesta človeka vo svete; filozofickou disciplínou je napríklad metafyzika, gnozeológia, etika, ontológia, axiológia, dejiny filozofie, filozofia jazyka, filozofia mysle, logika, ale aj filozofia logiky, filozofia matematiky, filozofia štátu, filozofia práva a pod.

    PSF

    disciplína filozofická – odkazy

    antropológia filozofická
    axiológia

    dejiny filozofie

    estetika
    etika

    filozofia jazyka
    filozofia vedy

    gnozeológia

    metafyzika

    ontológia

    PSF

    diskurz

    lat.

    – používanie jazyka v podobe prehovorov alebo textov a sociálna prax spojená s používaním jazyka či znakových systémov vôbec.

    PSF


    diskurz (filozofia tradičná)

    – argumentatívna, reflektujúca a kontrolovaná forma písanej alebo hovorenej reči vyjadrujúca pojmové myslenia a protikladná vyjadrovaniu intuitívnych významových útvarov. Spojením diskurzívne myslenie sa tu potom mieni alebo označuje myslenie argumentatívne, čo najviac racionálne.
    ::
    filozofia tradičná

    PSF

    dobro

     – dokonané a teda dokonalé uspokojujúcno; hlavná súčasť prredmetu etiky.
    ::
    etika

    PSF

    Doctor Mirabilis

     – Bacon, Roger.

    PSF

    Doctor Subtilis

     – Duns Scotus, Johannes.
    ::
    filozofia

    PSF

    dokazovanie tvrdenia

     – hľadanie takých výrokov, ktorých pravdivosť je bezprostredne zrejmá alebo ktoré boli už skôr dokázané a z ktorých dokazované tvrdenie logicky vyplýva (4;11).
    ::
    dôkaz

    logika

    PSF

    dôkaz

     – fakt potvrdzujúci istú mienku; dosvedčenie, svedectvo, doklad.
    ::
    dokazovanie tvrdenia

    PSF


    dôsledok

    myšlienka, ktorá vyplýva z inej (prvej) myšlienky zvanej dôvod.
    ::
    logika

    PSF

    dôvod

     – myšlienka, z ktorej vyplýva druhá myšlienka, ktorá sa označuje ako dôsledok.
    ::
    logika

    PSF

    duch absolútny (Hegel, G. W. F.)

    – nem. der absolute Geist – posledný článok vývinu ducha pri jeho prechádzaní etapami postupu k absolútnemu poznaniu. Duch vo svojom vývine postihuje absolútnu ideu nazeraním a zmyslami v umení, potom emocionálnym prežívaním v náboženstve až napokon pristupuje k formovaniu pojmu mysliaceho seba samého primerane idei vo filozofii. Plne realizovaný alebo aktualizovaný absolútny duch sa takto stáva vedomým, slobodným a nekonečným sebatvoriacnom schopným samovývoja.

         Absolútny duch je najvyššia kategória filozofického systému, najrozvinutejšia forma bytia absolútnej idey, najvyššie konkrétno. Absolútny duch je absolútna idea v štádiu svojho plného uvedomovania si seba samej.
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF

    Duns Scotus, Johannes

    (1365/1366 – 1308)

     – stredoveký filozof a teológ, predstaviteľ stredovekej scholastiky, kritik Aristotela, jeho arabských komentátorov a Tomáša Akvinského.

         Ontológia

         Boh je podľa Dunsa Scota absolútne slobodná bytosť, pred ktorou sú otvorené všetky možnosti, pričom možnosť chápe ako vnútornú logickú bezrozpornosť.

         Súcno je potom to, čomu na základe logickej bezrozpornosti neodporuje možnosť byť.

         Reálna existencia vecí je existencia náhodná, avšak možnosť existencie je symptómom existencie nevyhnutnej. Preto v metafyzike Dunsa Scota dominuje esencia nad bytím a reálna dištinkciu medzi essentia a esse pokladá nanajvýš za modálnu dištinkciu. Všetky veci majú súcnosť rovnakým spôsobom. Mnohosť a rôznosť vecí je daná zvláštnou individuálnou formou, ktorá sa od druhovej formy (natura communis) odlišuje iba formálne; Dunsovi stúpenci nazývali túto individuálnu formu haecceitas.

         
    Noetika

         Zmyslové poznanie je vzhľadom na poznanie rozumové iba príležitosťou (occasio). Poznávané reálne súcno je pre rozum látkou, ktorej ľudský intelekt dáva svojou kognitívnou aktivitou špecifický tvar.

         Pojmy sú preto určitým výtvorom rozumu; Duns mal značný vplyv na nominalistov, najmä na W. Ockhama, no ovplyvnil napríklad aj F. Suáreza.

         Dielo

    Super quattuor libros Magistri Sententiarum Quaestiones (Opus Oxoniense), medzi rokmi 1294–1308
    ::
    filozofia

    PSF

    duša

    – vnútorný svet človeka, vnútro, myseľ, duch, ktorý je predmetom záujmu filozofie, náboženstva, psychológie i umenia.

         Vo filozofii je tradične predmetom ostrej konfrontácie predovšetkým materializmu a idealizmu.

         Súčasná filozofia a v rámci nej najmä filozofia mysle tematizuje dušu pod titulom myseľ.

         V psychológii sa duša tematizuje pod titulom psychika.

    PSF

    duša – odkazy

    duša (Táles z Milétu)

    PSF

    duša (Platón)

    ‒ nesmrteľná časť človeka, príbuzná so svetom ideí. Vďaka tejto príbuznosti vzniká v duši túžba po spojení so svetom ideí, v ktorom duša pobývala pred narodením a do ktorého sa po smrti môže opäť vrátiť. Prípravou pre návrat do ríše ideí je filozofický spôsob života, zasvätený poznávaniu. Poznanie je okrem iného rozpomínanie sa (anamnésis) na to, čo duša už pred narodením videla vo svete ideí a čo po spojení s telom, ktoré je pre ňu väzením-hrobom, zabudla. Metódou, ktorá vyvoláva v duši rozpomínanie sa na svet ideí, je dalektika.
    ::
    Platón

    PSF

    duša (Táles z Milétu)

     – čosi pohyblivé (6;51).
    ::
    duša

    Táles z Milétu

    PSF

    E  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    éma

     – štruktúrna jednotka povedzme kultúry, ako filozoféma, matéma, mytéma, pragméma a pod.

         Émou kultúry je napríklad filozofia, mýtus, teológia, pojem, číslo, skrutka, kladivo, predstava stromu a pod., pokiaľ plnia kultúrotvornú funkciu, čiže umožňujú premenu zla na dobro.

    PSF

    empirický

    gr.

    – zakúsiteľný, spočívajúci na skúsenosti, založený na nej, opierajúci sa o ňu, vychádzajúci z nej, vzťahujúci sa na skúsenosť.

    PSF

    empiriokriticizmus

    gr.

    – filozofické učenie založené R. Avenariom, založené na teórii poznania, ktorej úlohu vidí v obnove čistej skúsenosti
    vyradením všetkých metafyzických významových útvarov, predovšetkým predstavy odčlenenosti subjektu a objektu, vedomia (vedomého bytia) a bytia, fyzického a psychického.
    ::
    filozofia 19. storočia

    PSF

    empirizmus logický

    ‒ filozofická koncepcia tých novopozitivistov, ktorí sa nestotožňovali s fenomenalistickými postojmi novopozitivizmu alebo ich opustili. Predstaviteľmi logického empirizmu sú: Hans Reichenbach, Philipp Frank a ď.

    PSF

    entita

    lat.

     – hocičo reálne (anything real), hocičo, o čom možno mať informácie, hocičo, o čom môžeme niečo vedieť, predpokladať, o čom sa môžeme domnievať, že má nejaké vlastnosti, čo môžeme opísať, čo môže byť predmetom našich úvah, túžob, hodnotenia; niečo existujúce, jestvujúce, nejaká vec, bytosť, bližšie neurčený útvar skutočnosti/vedomia, nie je napríklad určené ani to, či je naozaj skutočný, predpokladaný, domnelý, chcený, potrebovaný a pod. Entitou je napr. útvar významový, významový proces, stránka materiálnej skutočnosti, ľudské indivíduum, vodník, Slnko, vzťah, bylina, anjel, klinec, bunka a pod.

         Dôležitým delidlom entít je to, či existujú naším pričinením, alebo bez neho. Entity existujúce bez nášho pričinenia sú danosti.

         Najdôležitejším typom entít, ktorých sa týkajú heslá práve čítaného slovníka, sú filozofémy.

         Na entitách študujeme najmä 1. momentálny prierez ich štruktúrou, 2. genetickú a dynamickú dominantu ich štruktúry, 3. nevyhnutné externé súvislosti ich štruktúry.
    Entita je súcno nejakej veci, jej súcnosť, to "že" na rozdiel od "čo".

         Pojem entity je základný pojem scholastiky. Klasickým spôsobom rozpracoval kategóriu entity Tomáš Akvinský.
    V sociológii sa hovorí o entite v súvislosti s modelovým výsekom sociálnej reality.

         Zložka entity sa nazýva moment.

    PSF

    entita abstraktná

     – entita vyčlenená odhiadnutím od niektorých vlastností alebo vzťahov.

    PSF

    estetika

    gr.

     – filozofická disciplína (filozofická estetika) alebo veda (špeciálnovedná estetika), ktorá sa zaoberá podstatou a zákonmi krásy v umení, živote a prírode.
      
    PSF

    estetika – odkazy

    filozofia

    krása
    krása (estetika stredoveká)

    páčenie sa

    PSF


    etika

     – filozofia mravnosti alebo filozofická disciplína, ktorej predmetom je morálka a mravnosť, rozlišovanie medzi dobrom a zlom.

    PSF

    etika – odkazy

    dobro

    svedomie

    PSF

    existencializmus

    lat.

     – filozofia existencie – smer súčasnej filozofie, ktorého vplyv bol najmocnejší v rokoch 1920 – 1960.

         Termín existencializmus zaviedol F. Heinemann.

         Existencializmus nadviazal o. i. na myslenie B. Pascala, S. Kierkegaarda, Unamuna, Dostojevského, Nietzscheho a Husserla.

         Existencializmus v odmietavej reakcii voči metodologizmu a gnozeologizmu začiatku dvadsiatych rokov nášho storočia sústreďuje svoju pozornosť na ontologickú problematiku: bytie nie je podľa existencialistov ani empirická realita, ktorá nám je daná vo vnímaní, ani racionálna konštrukcia, ktorú nám poskytujú vedy, ani inteligibilná realita, za ktorú ho považuje tradičná špekulatívna filozofia. Bytie je to, čo sa nám odhaľuje v našom vlastnom bytí (označovanom existencialistami ako existencia), a síce ako niečo transcendentné, a javí sa nám alebo ho prežívame ako tajomstvo.

         Interpretácia bytia a existencie sa u predstaviteľov existencializmu odlišuje v súlade s matricou kategórií, ktoré intervenujú v ich filozofickej reflexii: rozlišuje sa tzv. teistický existencializmus (kľúčovou a často zároveň explicitne fungujúcou kategóriou, ktorá tu intervenuje vo filozofickej reflexii, je kategória boha) a tzv. ateistický existencializmus (v matrici kategórií intervenujúcich v jeho filozofickej reflexii buď nie je prítomná kategória boha, alebo ak je prítomná, tak nemá kľúčové postavenie).

         Predstavitelia existencializmus: Abbagnano, Nicola.


    PSF

    F  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    fainesthai

    gr.

     – udalosť vyjavovania sa.

    PSF

    fainomenon (Kant, I.)

     – to, čo je vnímané zmyslami.

    PSF

    fakt

    lat.

     – niečo overené, dané, skutočnosť, to, čo je, alebo čo sa deje, to, ako sa to má s vecami; stav vecí, skutočnosť, to, čo stojí proti myšlienke, predstave, prianiu a vzdoruje im ako vonkajší prvok. Fakt je niečo, čo je v protiklade k všetkému iluzórnemu alebo prosto vymyslenému, ale aj proti tomu, čo je podľa určitých pravidiel myslenia nevyhnutné – odtiaľto morálne a právne rozlíšenie medzi tým, čo je de facto a de iure. S tým súvisí aj Kantovo rozlíšenie medzi tým, čo je, a tým, čo má byť.

         Rozlišuje sa najmä vedecký fakt od bezprostredného faktu.

         Pojem faktu závisí od významových útvarov, ktoré intervenujú v priebehu vzniku tohto pojmu, napr. logický alebo metodologický pojem faktu sa opiera o pojem vety a o pojem fixovania empirického poznania, podľa čoho sa hovorí, že fakt je veta, ktorá fixuje empirické poznanie alebo výsledok empirického poznávania. Logika alebo metodológia vedy potom pojem faktu kontraponuje pojmu teórie a pojmu hypotézy.

    PSF

    fakt empirický

     – hodnoverný poznatok vyčlenený z poznatkov získaných na základe systematického pozorovania, merania a experimentovania po ich klasifikácii a typologizácii (cf 69;98).

    PSF

    fenomén

    gr.

     – úkaz; jav daný v skúsenosti; jav nazeraný zmyslami alebo intelektuálne.

         Fenomén treba odlišovať od pojmu fenoménu alebo od akýchkoľvek iných významových útvarov, ktoré si ľudia vytvárajú pri svojom poznávaní fenoménov. Povedzme fenomenologické chápanie fenoménu sa odlišuje od Kantovho chápania fenoménu.
    ::
    prejav

    PSF

    filozof

    gr.

     – gr. φιλóσοφος priateľ, milovník múdrosti – individuálny subjekt filozofického osvojovania si sveta, tvorca alebo rekreátor filozofických významových útvarov, osoba vykonávajúca filozofickú činnosť, ale i študent odboru filozofia alebo filozofickej fakulty, či mudrlant.

         Spočiatku filozofa chápali ako bádateľa (pozri napríklad u Herakleita).

         Neskôr filozofa chápali ako typ človeka, ktorý sa snaží o poslednú, všeobsiahlu jasnosť a pravdu.

         Skupinu filozofov s jednotným štýlom tvorby filozofických významových útvarov označujú ako filozofický smer. Filozofi sa (alebo ich) niekedy zoskupujú do filozofických škôl, a to zvyčajne v nadväznosti na tvorbu vynikajúceho filozofa, podľa mena ktorého sa potom aj to ktoré filozofické učenie, smer alebo škola nazýva, napríklad aristotelizmus, karteziánstvo, kantovstvo, hegelovstvo, marxizmus, tomizmus a tak ďalej.

         V stredoveku označovali titulom „Filozof“ Aristotela.

    PSF

    filozoféma

    gr.

     – éma čiže štrukturálny prvok filozofie, a to buď materiálny alebo ideálny, duchovný; napríklad filozofické tvrdenie, filozofické učenie, filozofická teória (a iné filozofické útvary), ďalej filozof, filozofický smer, filozofická škola, filozofický významový útvar atď.

         Pojem filozofémy je veľmi dôležitým nástrojom metafilozofie.

         Pojem filozofémy je výsledkom poznania podstaty filozofémy a neslobodno ho stotožňovať so samou filozofémou.

    PSF

    filozofémológia

    gr.

    – časť metafilozofie vyčleňujúca, skúmajúca, opisujúca a vykladajúca filozofémy.

    PSF

    filozofia

    gr.

     – osobitný spôsob osvojovania si sveta človekom, vyznačujúci sa (z pohľadu tohto slovníka) hľadaním, skúmaním a rozširovaním predpokladov premeny spoločnosti na kultúrne spoločenstvo a človeka na jeho člena, čiže na kultúrnu bytosť (bytosť pretvárajúcu zlo na dobro a škaredé na krásno).

         Výraz filozofia má viacero významov:
      
         1. Filozofia sa pôvodne chápala ako láska k múdrosti alebo hľadanie múdrosti;
      
         2. Filozofia je teória alebo logická analýza princípov, o ktoré sa opiera konanie, myslenie, poznanie a na ktorých spočíva povaha sveta: filozofia zahrnuje etiku, estetiku, logiku, epistemológiu čiže gnozeológiu, metafyziku, ontológiu a ďalšie filozofické disciplíny.
      
         3. Filozofia sa chápe aj ako všeobecné princípy alebo zákony takých oblastí, ako poznanie, činnosť atď. (filozofia ekonómie).
      
         Hoci sa filozof necháva viesť poznatkom, že nemožno vedieť nič definitívne zaručené, predsa len sa oduševňuje želaním priblížiť sa k pravde alebo múdrosti. Lenže filozofia nikdy neopúšťa pochybovanie, či dosiahne tento cieľ. Preto je filozofia skôr hľadaním a formulovaním otázok než hľadaním a formulovaním odpovedí.
      
         Filozofia je myšlienkové úsilie, ktoré sa zameriava na najvšeobecnejšie princípy bytia a usiluje sa určiť tieto princípy v ich všeobecnosti. V tomto jej úsilí intervenuje sada významových útvarov, v rámci ktorej plní kľúčovú funkciu konfigurácia jadrových filozofických kategórií. V doterajšom vývine filozofie možno vyčleniť tri historické typy tejto konfigurácie:
      
         I. historický typ filozofie, ktorý sa uplatňoval v staroveku a stredoveku má ako ústrednú kategóriu kvality.
      
         II. historický typ filozofie sa rozvíja v novoveku za intervencie ústrednej kategórie vzťahu.
      
         III. historický typ filozofie sa uplatňuje v súčasnosti a za ústrednú v nej intervenujúcu kategóriu sa zvykne považovať tak či onak chápané všesceľujúcno, napríklad kategória vývinu/evolúcie, celku, dialektického protirečenia atď., čo závisí od filozofickej proveniencie toho, kto uskutočňuje kategoriologické skúmanie filozofie v rámci metafilozofie.
      
         Filozofia sama je predmetom metafilozofie.
      
         Poznať filozofiu znamená poznať
      
         1. momentálny prierez štruktúrou filozofie,
      
         2. vznik a vývin štruktúry filozofie čiže jej genetickú a dynamickú dominantu,
      
         3. nevyhnutné externé súvislosti štruktúry filozofie.
      
         Študovať filozofiu možno systematicky (študovať jednotlivé filozofické disciplíny a ich súvislosti) a historicky (študovať dejiny filozofie).
      
         Výskumom filozofie sa zaoberá metafilozofia.
      
         Systemologicky možno na filozofii rozlíšiť filozofémy, štruktúru filozofie a systém filozofie.

    PSF

    filozofia – odkazy

    Kompletný zoznam odkazov k článku filozofia je totožný s Registrom filozofickej časti. Literatúra k tomuto článku je zasa totožná so Zoznamom literatúry. Tu nasleduje iba výber odkazov:

    dejiny filozofie
    disciplína filozofická

    gnozeológia

    katedra filozofie

    metafilozofia

    ontológia

    skúmanie filozofické

    štruktúra filozofie

    univerzum významové filozofické

    vývin filozofie
    vznik filozofie

    PSF

    filozofia 6. stor. pr. n. l.

     – počiatky starovekej filozofie, zrod sebareflexie kultúry v Číne v učení Lao-c'a a Konfucia, v Indii v učení autorov upanišad (v súhlasnej nadväznosti na védsku protofilozofiu) a v učení Buddhu (v zaujímaní kritického odstupu k védskej tradícii).

         Na Západe (v starovekom Grécku) začína filozofia prechodom od mýtu k logu u Hesioda a vypracúvaním staršej iónskej prírodnej filozofie v myslení Tálesa, Anaximandra a Anaximena; Pytagoras rozvíja svoju mystiku čísel a vzniká škola eleatov. Ide tu o pokusy vysvetľovať svet z neho samého. Základnou otázkou sa stáva: z čoho svet vznikol so všetkým, čo v ňom je. Predmetom skúmania sa tu stáva príroda (fysis), premýšľa sa o vzniku a štruktúre sveta, hľadá sa prvopočiatok (arché) alebo prvopočiatky, elementy (archai) sveta z ktorých všetko vzniká a na ktoré sa všetko zánikom zasa obracia.

    PSF

    filozofia 6. stor. pr. n. l. – odkazy

    Anaximandros
    Anaximenes

    filozofia
    filozofia staroveká

    škola milétska

    Táles z Milétu

    Xenofanes z Kolofónu

    Literatúra

    Antológia z diel filozofov. I. zv. Predsokratici a Platón, Bratislava 1970. [6]

    PSF

    filozofia 5. stor. pr. n. l.

     – druhé storočie vývinu starovekej filozofie.

    PSF

    filozofia 5. stor. pr. n. l. – odkazy

    filozofia
    filozofia staroveká

    Xenofanes z Kolofónu

    PSF

    filozofia 4. stor. pr. n. l.

     – tretie storočie vývinu starovekej filozofie.

    ::
    Aristoteles

    filozofia
    filozofia staroveká

    Platón

    PSF

    filozofia 3. stor. pr. n. l.

     – štvrté storočie vývinu starovekej filozofie.

    ::
    filozofia
    filozofia staroveká

    PSF

    filozofia 2. stor. pr. n. l.

     – piate storočie vývinu starovekej filozofie.

    ::
    filozofia
    filozofia staroveká

    PSF

    filozofia 1. stor. pr. n. l.

     – šieste storočie vývinu starovekej filozofie.

    ::
    filozofia
    filozofia staroveká

    PSF

    filozofia 1. stor.

     – siedme storočie vývinu starovekej filozofie.

    ::
    filozofia
    filozofia staroveká

    PSF

    filozofia 2. stor.

     – ôsme storočie vývinu starovekej filozofie.

    ::
    filozofia
    filozofia staroveká

    PSF

    filozofia 3. stor.

     – deviate storočie vývinu starovekej filozofie.

    ::
    filozofia
    filozofia staroveká

    PSF

    filozofia 4. stor.

     – desiate storočie vývinu starovekej filozofie.

    ::
    filozofia
    filozofia staroveká

    PSF

    filozofia 5. stor.

     – jedenáste (posledné) storočie vývinu starovekej filozofie.

    ::
    filozofia
    filozofia staroveká

    PSF

    filozofia 6. stor.

     – zárodky stredovekej filozofie.

    ::
    filozofia
    filozofia stredoveká

    PSF

    filozofia 7. stor.

     – druhé storočie vývinu stredovekej filozofie.

    ::
    filozofia
    filozofia stredoveká

    PSF

    filozofia 8. stor.

     – tretie storočie vývinu stredovekej filozofie.

    ::
    filozofia
    filozofia stredoveká

    PSF

    filozofia 9. stor.

     – štvrté storočie vývinu stredovekej filozofie.

    ::
    filozofia
    filozofia stredoveká

    PSF

    filozofia 10. stor.

     – piate storočie vývinu stredovekej filozofie.

    ::
    filozofia
    filozofia stredoveká

    PSF

    filozofia 11. stor.

     – šieste storočie vývinu stredovekej filozofie.

    ::
    filozofia
    filozofia stredoveká

    PSF

    filozofia 12. stor.

     – siedme storočie vývinu stredovekej filozofie.

    ::
    filozofia
    filozofia stredoveká

    PSF

    filozofia 13. stor.

     – ôsme storočie vývinu stredovekej filozofie.

    ::
    filozofia
    filozofia stredoveká

    PSF

    filozofia 14. stor.

     – deviate storočie vývinu stredovekej filozofie.

    ::
    filozofia
    filozofia stredoveká

    PSF

    filozofia 15. stor.

     – desiate (posledné) storočie vývinu stredovekej filozofie.

    ::
    filozofia
    filozofia stredoveká

    PSF

    filozofia 16. stor.

     – prvé storočie vývinu novovekej filozofie.

    ::
    filozofia
    filozofia novoveká

    PSF

    filozofia 17. stor.

     – druhé storočie vývinu novovekej filozofie.

    ::
    filozofia
    filozofia novoveká

    PSF

    filozofia 18. stor.

     – tretie storočie vývinu novovekej filozofie.
    ::
    filozofia
    filozofia novoveká
    filozofia populárna

    PSF

    filozofia 19. stor.

     – do 2. tretiny storočia zavŕšenie vývinu novovekej filozofie a od 3. tretiny storočia vývin súčasnej filozofie.

    PSF

    filozofia 19. stor. – odkazy

    empiriokriticizmus

    filozofia
    filozofia novoveká

    Herbart, Johann Friedrich

    Ziehen, Theodor

    PSF

    filozofia 20. stor.

     – vývin súčasnej filozofie.

    PSF

    filozofia 20. stor. – odkazy

    filozofia
    filozofia analytická
    filozofia postmoderná
    filozofia súčasná

    Kuhn, Thomas Samuel

    Russell, Bertrand

    Ziehen, Theodor

    PSF

    filozofia 21. stor.

     – vývin súčasnej filozofie.

    PSF

    filozofia 21. stor. – odkazy

    filozofia
    filozofia súčasná

    PSF

    filozofia americká

    – súčasť svetovej filozofie tvorená filozofiou USA, latinskoamerickou a kanadskou filozofiou. Keď je kontext jasný, zvykne sa spojenie americká filozofia používať len na označenie filozofie USA.

    PSF

    filozofia analytická

     – najsilnejší, najrozšírenejší a pre duchovnú situáciu doby najcharakteristickejší prúd filozofie 20. storočia; je to tak preto, lebo analytická filozofia je filozofiou veku (t. j. 20. stor.) poznamenaného predovšetkým vedou a technikou. Analytická filozofia je filozofiou ’obratu k jazyku’. Jej predstavitelia vychádzajú z poznania, že tým, čo nám nevyhnute sprostredkováva všetko naše poznanie a vedenie, je náš jazyk; že svet je pre nás vždy svetom artikulovaným jazykom. Z toho potom vyvodzujú, že filozofia sa musí opierať o filozofiu jazyka. Zásadným filozofickým problémom pre predstaviteľov analytickej filozofie je problém povahy nášho sveta a nášho poznania tohto sveta, čiže ontológia a epistemológia (Quine, W. Van O.: Hledání pravdy (1994), 114).

         Termín analytická filozofia je súborné označenie pomerne heterogénnych smerov súčasnej filozofie, ktoré vychádzajú z G. Fregeho, B. Russella, G. E. Moora, R. Carnapa, L. Wittgensteina, sú nespokojné s tradičnou filozofiou, prípadne radikálne ju odmietajú a uznávajú základnú tézu, ktorú by bolo možné formulovať asi takto: Filozofické tézy treba testovať na ich dôsledkoch.

         Vzdialenejšími zdrojmi analytickej filozofie je novoveká empiristická filozofia (Locke, Berkeley, Hume, a ď.), novoveká racionalistická filozofia, najmä Leibniz a i.

         "Spoločnou vlastnosťou analytickej filozofie je presvedčenie, že poslaním filozofie je práca na analýze jazyka. V samotnom východisku tejto školy neobjavujeme projekty vševysvetľujúcich metafyzických systémov, určitých noetických a metafyzických riešení; v činnosti tejto školy sa už nerozhoduje vopred, ktoré filozofické otázky majú zmysel. Analytická filozofia sa vyznačuje vierou, že pre filozofické uvažovanie je najvhodnejšie, ak použijeme logickú analýzu jazyka s cieľom prenikať do významu slov, ktoré nám slúžia vo všetkých oblastiach vedenia a vo všednom živote. Výsledky tejto logickej analýzy nás majú priviesť k rozjasneniu hmlistých intuícií, ktoré sú utajené v našej reči, k rozpleteniu slovných hybridov alebo matných spojení, ktoré sa zúčastňujú na našich súdoch o svete. Ani matematika, ani logika neslúžia na odhaľovanie štruktúry mimojazykového sveta, avšak umožňujú používať jazykové znaky a správne odvodzovať tvrdenia" (Kołakowski, L.: Filosofie pozitivismu (1967), 123 – 124).

         Analytická filozofia vychádza z tejto poučky: Ak sa pokúšame odpovedať na otázku Čo je to X?, tak nám pomôže, keď ju preformulujeme na otázku Aký je význam slova "X"?, a túto ostatnú otázku môžeme potom osvetľovať prostredníctvom odpovedí na také otázky, ako Ako ľudia používajú slovo "X"?. Za touto poučkou sa ukrývalo všeobecné presvedčenie, že čokoľvek existuje, existuje nevyhnutne aj ako význam, a môže byť teda ako význam skúmané – skúmaním sémantiky jazyka teda môžeme preskúmať všetko, čo skúmať možno. (Môžeme tak totiž skúmať všetko, o čom možno (zmysluplne) hovoriť, a "o čom sa nedá hovoriť" – ako hovorí Wittgenstein – o tom treba mlčať".) A tak sa zdalo, že filozofiu pohlcuje analyzovanie jazyka (Obrat k jazyku: druhé kolo (1998), 8 – 9).

    PSF

    filozofia analytická – odkazy

    filozofia
    filozofia súčasná

    Meinong, Alexius

    Popper, Karl Raimund

    Russell, Bertrand

    PSF

    filozofia antická

     – filozofia starovekého Grécka a Ríma – prvá etapa a základ európskej filozofie, súčasť starovekej filozofie, ktorá existovala v časovom intervale antiky; je to filozofia, ktorá vznikla v prostredí starogréckej polis v 6. stor. pr. n. l. a vyvíjala sa v starovekom Grécku alebo v Stredomorí do 6. stor. n. l. ako sebareflexívna zložka antickej kultúry.

         Antická filozofia bola takmer úplne dielom Grékov, Rimania boli ich žiakmi a väčšinou od nich myšlienky preberali a prispôsobovali si ich pre svoje potreby.

         Podstatnou súčasťou antickej filozofie je starogrécka filozofia. Na starogrécku filozofiu nadväzuje rímska filozofia.

         Antická filozofia sa vyznačuje ideou harmónie a racionálnej postihnuteľnosti sveta a obsahuje zárodky takmer všetkých neskorších spôsobov a smerov filozofického (a sčasti i vedeckého) myslenia.

         Antická filozofia ako teoretický výraz najrôznejších čiastkových i základných koncepcií vyhrotila najmä v klasickom období základné protiklady filozofických teórií a filozofických metód a vytvorila základnú filozofickú terminológiu. V tomto zmysle je všetka neskoršia filozofia dedičkou a pokračovateľkou antickej filozofie. Ideové zápasy a teoretické spory v antickej filozofii sú ešte pomerne jednoduché, priame, často takmer v priezračne čistej podobe. A práve preto je štúdium antickej filozofie aj vynikajúcou školou filozofického myslenia.

         Pre antickú filozofiu bolo charakteristické abstraktné chápanie totožnosti, redukcia rozdielov (jednotlivého) na totožnosť (všeobecného), podceňovanie podstatnosti diferencií.

    PSF

    filozofia antická – odkazy

    Anaximandros
    Anaximemenes
    Aristoteles

    filozofia
    filozofia rímska
    filozofia starogrécka
    filozofia staroveká

    Táles z Milétu

    Xenofanes z Kolofónu

    PSF

    filozofia arabská

     – jedna z najvýznamnejších a najbohatších svetových filozofií vytvorená Arabmi a príslušníkmi mnnohých iných národov používajúcich arabčinu, ktorá slúžila ako medzinárodný jazyk, podobne ako latinčina v stredovekej Európe. Východiskovou a ústrednou časťou arabskej filozofie je islamská filozofia.
    ::
    filozofia

    Ibn Rušd, Abú-l-Walíd Muhammad ibn Ahmad

    PSF


    filozofia austrálska

    – súčasť svetovej filozofie tvorená filozofickou tradíciou reflektujúcou kultúru ľudu Austrálie, jej občanov v zahraničí a Novozélanďanov, ktorá v 20. storočí vyústila do austrálskeho realizmu rozvíjaného najmä na Austrálskej národnej univerzite (Australian National Univesity), na University of Adelaide a na University of Syndney. Zvyčajne sa preberá vedno s filozofiou na Novom Zélande (cf 227).

    PSF

    filozofia ázijská

     – súčasť svetovej filozofie a sebareflexívna zložka ázijskej kultúry; tvorí ju: čínska filozofia, indická filozofia, tibetská filozofia, japonská filozofia, kórejská filozofia, arabská filozofia atď.

         Ázijská filozofia sa má často na zreteli, keď sa hovorí o východnej filozofii, niekedy aj o tzv. orientálnej filozofii.

    ::
    filozofia
    filozofia arabská
    filozofia čínska
    filozofia hinduistická
    filozofia indická

    PSF

    filozofia buddhistická

     – prúd svetovej filozofie, ktorý vznikol a rozvíjal sa najprv na indickom subkontinente ako súčasť indickej filozofie, odkiaľ sa neskôr rozšíril do Číny, kde sa rozvíjal ako súčasť čínskej filozofie, do Japonska (súčasť japonskej filozofie) a ďalších krajín Ázie (v rámci tibetskej filozofie, kórejskej filozofie, vietnamskej filozofie, ...) a napokon do celého sveta.

         Buddhistická filozofia sa začala utvárať v lone buddhizmu a jej špecifikum sa odvíja od kľúčovej filozofickej tézy Buddhu, že neexistuje duša, čo je hlavnou témou najstaršieho buddhistického filozofického spisu Milindapaňha.

    PSF

    filozofia buddhistická – odkazy

    buddhizmus, in: MČ

    PSF

    filozofia čínska

     – súčasť ázijskej filozofie, jedna z najvýznamnejších a najbohatších národných filozofií tvoriacich východnú filozofiu. Čínska filozofia je bohatý komplex filozofém tvoriacich sebareflexívnu vrstvu čínskej kultúry. Predstavuje charakteristický celok podobne ako filozofia západná. Pôvodne sa zaoberala predovšetkým otázkami spoločenského života, problémom poriadku v spoločnosti.

         Špecifikum čínskej filozofie: Čínska filozofia vidí skutočnosť ako nepretržitý a nestvorený proces zvaný tao. Tento proces je podľa čínskej filozofie prirodzený a nepominuteľný stav skutočnosti. Iba proces je to, čo stále trvá. Všetko sa neustále deje – vzniká a zaniká – len v rámci tohto procesu, nad ním ani pred ním niet ničoho, niet ničoho základnejšieho ako proces. Tento proces už v najstarších dobách Číňania označili ako cestu alebo cestenie či cesťujúcno (tao), čím chceli naznačiť neuzavretosť, neustále roztváranie sa, neustálu novosť diania vo svete. Tento proces pritom nie je náhodný, ale tvar mu dáva bipolarita dvoch síl, ktoré sa v Číne od pradávna označujú ako jin a jang.

         Základnú konfiguráciu kategórií intervenujúcich v čínskom myslení tak tvorí:

          • kategória taa,
          • kategória jinu,
          • kategória jangu.

         Východiskový rámec čínskej filozofie predstavuje čínske vedenie.

         Vznik čínskej filozofie siaha do začiatkov prvého tisícročia pred naším letopočtom: v 8. – 5. stor. pr. n. l. už bolo veľmi rozšírené učenie o piatich živloch, podľa ktorého sa všetka rozmanitosť javov a vecí vytvára spojením spojením týchto živlov alebo praprvkov prírody – vody, ohňa, kovu, dreva a zeme.

         V Knihe premien sa vymenúva osem prvopočiatkov reálneho sveta, ktorých vzájomné pôsobenie vytvára rozličné situácie skutočnosti.

         Súčasne s vyššie uvedenými učeniami vznikali aj hlavné princípy učenia o protikladných a vzájomne spojených silách – jin a jang, podľa ktorého je pôsobenie jinu a jangu príčinou pohybu a premenlivosti v prírode. Jin a jang sa chápu ako symboly tmy a svetla, záporného a kladného, ženského a mužského vo svete.

         V 5. – 3. stor. pred n. l. vzniká taoizmus a konfuciovstvo, škola moistov, škola mien, škola zákonodarcov (fa-ťia). Toto obdobie sa označuje ako zlatý vek čínskej filozofie. Ťažiskovými pojmami je tu pojem neba (tchien), tao, te, čchi. Veľká pozornosť sa venuje podstate človeka, jeho vrodenej dobrote alebo vrodenému zlému charakteru.

         V 3. stor. pred n. l. – 3. stor. n. l. sa rozvíja množstvo prírodnofilozofických a kozmologických koncepcií, pričom ich základom zostáva učenie o piatich živloch a učenie o jine a jangu. Filozof Wang Čchung podáva hlboké rozpracovanie predstáv o životnej energii čchi. V prvých storočiach nášho letopočtu sa rozvíjajú úvahy o vzťahu bytia a nebyťia, dochádza k vzájomnému ovplyvňovaniu sa a syntézam medzi taoizmom a konfuciovstvom, od 1. stor. n. l. do Číny preniká buddhizmus – odvtedy predstavujú taoizmus, konfuciovstvo a buddhizmus hlavné prúdy čínskeho myslenia.

         V 4. až 7. stor. sa utvára špecifická čínska forma buddhistickej filozofie označovaná ako čchan.

         V 8. stor. dochádza k renesancii konfucianizmu.

         V 11. až 12. stor. sa utvára neokonfucianizmus, ktorého najväčším predstaviteľom je Ču-Si.

         V 15. až 17. stor. sa završuje vývin čínskej klasickej filozofie najmä zásluhou Wang Jang-minga a Wang Fu-ča.

         Počnúc 18. stor. začína ovplyvňovať čínske filozofické myslenie európska filozofia, osobitne sa pritom uplatňujú idey sociálnych utópií.

         Od začiatku 20. stor. badať v čínskom myslení vplyv nemeckej klasickej filozofie, americkej filozofie, marxizmu.
    ::
    filozofia

    PSF


    filozofia európska

     – súbor filozofických smerov, škôl a učení, ktorého najranejšie vrstvy pochádzajú z antiky a ktorý sa v Európe vyvíjal počas stredoveku, cez novoveku až do súčasnosti; súčasť svetovej filozofie, jedna z hlavných súčasti západnej filozofie a sebareflexívna zložka európskej kultúry.

         Historicky sa zvykne v najhrubších črtách členiť na starovekú filozofiu (v Európe: antickú filozofiu), stredovekú filozofiu, novovekú filozofiu a súčasnú filozofiu.

         V rámci novovekej filozofie alebo medzi stredovekou a novovekou filozofiou sa vyčleňuje renesančná filozofia; treba si však uvedomiť, že naznačené vyčleňovanie kríži kulturologické a všeobecnohistorické kritérium. Podľa národného/národnostného kritéria možno v rámci európskej filozofie vyčleniť anglickú filozofiu, francúzsku filozofiu, španielsku filozofiu, taliansku filozofiu, nemeckú filozofiu, slovenskú filozofiu, starogrécku filozofiu, grécku filozofiu, rímsku filozofiu, českú filozofiu, škótsku filozofiu, ruskú filozofiu, severskú filozofiu (dánsku, nórsku, fínsku, švédsku) atď.

         Európska filozofia nadbudla svoju dnešnú podobu v období scholastiky, ktorá rozšírila dedičstvo gréckeho myslenia sprostredkované cirkevnými rádmi a univerzitami. Antické dedičstvo však scholastickí učenci nemali k dispozícii v originálnej podobe, lež v latinských prekladoch. Raná scholastika bola takmer celkom odkázaná na Boethiove preklady Aristotelových Kategórií a O vyjadrovaní a Euklidových Stoicheia. 1128 prekladá z gréčtiny do latinčiny Aristotelove spisy Analytiky, Topiky a O sofistických dôkazoch Jakub z Benátok. Aj Tomáš Akvinský má k dispozícii iba tieto preklady. V polovici 12. stor. sa európski myslitelia oboznamujú aj s prírodovednými dielami Aristotela, ďalej s dielami Ptolemaia a Euklida, a síce v prekladoch z gréčtiny do latinčiny, ktoré boli realizované v Palerme, a v prekladoch z arabčiny do latinčiny, ktoré vznikli v Tolede (ktorým predchádzal ešte medzipreklad do kastílčiny). V tom istom čase boli do latinčiny preložené aj lekárske a astronomické diela Arabov.

    PSF

    filozofia európska – odkazy

    filozofia nórska
    filozofia rakúska
    filozofia svetová

    PSF

    filozofia fyziky

    – odvetvie filozofie vedy tvorené filozofickou interpretáciou výsledkov fyzikálneho výskumu, jeho predpokladov a metód.

    PSF

    filozofia fyziky – odkazy

    fyzika, in: MČ

    operacionalizmus

    PSF

    filozofia helenistická

    – poklasické obdobie vývinu antickej filozofie v období od 325 pred n. l. až do roku 300 n. l., ktorého náplň tvorí systematická sebareflexívna vrstva helenizmu. Hlavným smerom helenistickej filozofie je stoicizmus.

    PSF

    filozofia hinduistická

     – hlavná súčasť indickej filozofie a sebareflexívna zložka hinduizmu. Hinduistická filozofia tvorí hlavný prúd indickej filozofie, jeden z najvýznamnejších smerov náboženskej filozofie v Indii, ktorá tvorí diskurzívnu sebareflexívnu súčasť hinduizmu ako hlavného indického náboženstva alebo indickej kultúry.

         Hinduistická filozofia sa postupne rodí počnúc 7. až 6. stor. pr. n. l. z upanišadovskej filozofie. Za najstaršiu školu hinduistickej filozofie sa považuje sánkhja.

         Školy resp. smery hinduistickej filozofie sa rozdeľujú na ortodoxné (ástika) a neortodoxné (nástika).

         Ortodoxné školy uznávajú zvrchovanú autoritu véd. Uvádza sa šesť klasických ortodoxných škôl (daršan) hinduistickej filozofie:

    sánkhja – joga;
    njája – vaišéšika;
    mímánsa – védánta.


    Neortoxné školy alebo smery hinduistickej filozofie odmietajú autoritu véd. K neortodoxným školám/smerom patrí:

    lókájata,
    filozofia buddhistická.

    Jedným z najdôležitejších pojmov hinduistickej filozofie je pojem brahmu.
    ::
    filozofia

    šakti

    PSF


    filozofia indická

     – filozofia v Indii zahrnujúca hinduistickú a mimohinuistickú filozofiu, najmä islamskú, džinistickú a sikhistickú, v novšom období aj kresťanskú a ďalšie smery, ktoré do Indie prišli zo Západu (marxistická, fenomenologická atď.)

    PSF

    filozofia indická – odkazy

    ádžívika

    filozofia
    filozofia buddhistická
    filozofia hinduistická

    Márkandéja

    šakti

    PSF

    filozofia islamská

     – východisková a ústredná zložka arabskej filozofie a filozofická vrstva islamu.

    ::
    filozofia

    Ibn Rušd, Abú-l-Walíd Muhammad ibn Ahmad

    PSF


    filozofia japonská

     – súčasť ázijskej filozofie rozvíjajúca sa v rámci japonskej kultúry.

    PSF

    filozofia jazyka

    – skúmanie vzťahu medzi jazykom, myslením a skutočnosťou. V rámci filozofie jazyka sa skúmajú všeobecné stránky jazyka a jeho vzťah k svetu a k ľudskej mysli.

    PSF

    filozofia katolícka

     – kresťanská filozofia tvoriaca sebareflexívnu súčasť alebo vrstvu katolicizmu vypracúvajúcu filozofický systém zdôvodňujúci základné teoretické východiská katolicizmu.

         K najvýznamnejším predstaviteľom katolíckej filozofie patrí: Augustín, Tomáš Akvinský.

         Oficiálnou katolíckou filozofiou je tomizmus.

         V rámci katolíckej filozofie sa ďalej rozvíja katolícky personalizmus, katolícky existencializmus, kresťanský evolucionizmus.
    ::
    filozofia

    filozofia kresťanská

    PSF

    filozofia klasická

    ‒ súbor filozofém novovekej filozofie nadväzujúci na renesačnú filozofiu, vrcholiaci vo filozofii nemeckého idealizmu (E. Kanta, j. G. Fichteho, F. Schellinga a G. W. F. Hegela), zahrnujúci filozofiu novovekého racionalizmu, novovekého empirizmu a filozofiu osvietenskú a predchádzajúci poklasickej filozofii. Za prechod medzi klasickou a poklasickou filozofiou možno považovať romantickú filozofiu.

    filozofia kresťanská

     – smer náboženskej filozofie, ktorý sa rozvinul v kresťanskej kultúre, vyjadruje a racionalizuje obsahy kresťanskej viery filozofickými prostriedkami počnúc filozofiou apologetickou, cez patristickú, scholastickú, reformačnú, kontrareformačnú, novoscholastickú až do súčasnej kresťanskej filozofie.

         V rámci súčasnej kresťanskej filozofie zaujíma dominantné postavenie popri modernistických tendenciách filozofia katolícka, protestantská a pravoslávna.
    ::
    filozofia
    filozofia katolícka

    kresťanstvo

    PSF

    filozofia marxistická

    – sebareflexívna súčasť alebo vrstva marxizmu, v ktorej sa vypracúvajú jeho základné obsahové a metodologické významové útvary a postupy.
    ::
    filozofia

    PSF

    filozofia marxisticko-leninská

    – filozofická časť marxizmu-leninizmu, ktorej základom je dialektický materializmus.
    ::
    filozofia

    PSF

    filozofia matematiky

     – časť alebo odvetvie filozofie vedy, ktoré skúma základy matematiky a ontologické, gnozeologické, metodologické, logické a axiologické problémy a princípy matematiky. V rámci filozofie matematiky sa buduje aj sémantická teória jazyka matematiky s cieľom preskúmať zmysel matematických výrokov a podstatu matematických objektov.

         Filozofia matematiky skúma všeobecnú povahu matematickej metódy, povahu predmetov, ktorými sa matematika zaoberá, vzťahy medzi matematikou a inými vedami, ktoré môžu ovplyvniť matematiku alebo ktoré môžu z matematiky čerpať.
    ::
    filozofia

    PSF

    filozofia medicíny

    – časť filozofie vedy zaberajúca sa najmä ontologickými, epistemologickými a etickými otázkami medicíny ako špecifickej oblasti teoretickej a praktickej činnosti človeka.

    PSF

    filozofia náboženská

     – zložka alebo vrstva náboženstva respektíve teológie filozoficky explikujúca ich fundamentálne významové útvary.

         Podľa toho, o aké nábožestvo, ktorého súčasťou daná filozofie je, možno rozlišovať najmä tieto náboženské filozofie:

          – kresťanská filozofia,
          – islamská filozofia,
          – židovská filozofia,
          – hinduistická filozofia,
          – buddhistická filozofia,
          – taoistická filozofia,
    ::
    filozofia

    PSF

    filozofia národná

     – súbor filozofov a filozofických učení toho ktorého národa.

         Existencia národnej filozofie sa považuje za istý indikátor kultúrnej vyspelosti alebo zrelosti národa.

         Často sa do národnej filozofie zahrňujú nielen explicitné filozofické významové útvary, ale aj implicitné filozofické významové útvary.

    PSF

    filozofia nórska

     – súčasť severskej filozofie, ktorá bola dlhú dobu v úzkom spojení s myslením dánskym. Až od čias založenia univerzity Kristiana v Oslo 1811 sa rozvíjala nezávisle: jej prvý predstaviteľ je Nils Treschow (1751–1833), ktorý od roku 1803 vyučoval v Kodani a od roku 1813 na univerzite Kistiana v Oslo. Ďalšími predstaviteľmi nórskej filozofie sú: Henrik Steffens (1773–1845), Nicolai Möller (1777–1862), Marcus Jacob Monrad (1815–1897), Anathon Aall (1867–1943), Arne Naess (1912–2009), Egil A. Wyller (*1925), Dag Österberg (*1938), Johan Fredrik Bjelke (*1916).
    ::
    filozofia európska

    PSF

    filozofia novoveká

     – tretie obdobie vývinu filozofie nasledujúce po stredovekej filozofii a predchádzajúce filozofii súčasnej. Prechod medzi stredovekou a novovekou filozofiou tvorí renesančná filozofia, ktorú niektorí autori považujú za počiatok novovekej filozofie alebo prvú fázu jej vývinu.
    ::
    filozofia
    filozofia 16. stor.
    filozofia 18. stor.
    filozofia 19. stor.
    filozofia populárna
    filozofia renesančná
    filozofia stredoveká
    filozofia súčasná

    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    Kant, Immanuel

    Locke, John

    PSF

    filozofia patristická

     – filozofická vrstva patristiky, kresťanská súčasť poslednej etapy starovekej filozofie.

    ::
    filozofia
    filozofia staroveká

    patristika

    PSF

    filozofia poklasická

    súbor filozofém nasledujúcich po klasickej filozofii približne počnúc druhou tretinou 19. storočia v učení A. Comta, A. Schopenhauera, S. Kierkagaarda, B. Bolzana, J. F. Herbarta a K. Marxa a v nadväznosti na ne v rámci filozofie druhej polovice 19. storočia a vo filozofii 20. storočia. Napriek rozdielom medzi prúdmi poklasickej filozofie v nich možno rozpoznať odpor ku špekulatívno-konštruktivistickým metafyzickým filozofémam klasickej filozofie, ktoré vyvrcholili vo filozofii nemeckého idealizmu. Dvere poklasickej filozofii otvárala už paralene s vývinom nemeckého idealizmu romantická filozofia.

    PSF

    filozofia populárna

    – úsilie skupiny nemeckých filozofov 18. storočia sprístupňovať širšiemu publiku učenia osvietenskej filozofie, najmä filozofie Ch. Wolffa.
    ::
    Abbt, Thomas

    PSF

    filozofia postmoderná

     – filozofická sebarfexia postmoderny, ktorej ústredným pojmom je pojem postmoderny a hlavnými metódami metódy analýzy diskurzu a dekonštrukcie.

    PSF

    filozofia postmoderná – odkazy

    filozofia 20. stor.

    postmodernizmus

    PSF

    filozofia praktická

     – skupina filozofických disciplín, ktoré sa zaoberajú ľudským konaním a tvorbou: etika, politická filozofia, estetika, filozofia štátu, filozofia práva.

    PSF

    filozofia psychológie

    – rozsiahla oblasť filozofie vedy zahrnujúca výskum teoretických základov modernej psychológie s osobitným akcentom na problematiku epistemologickú a metodologickú, úzka spolupráca s filozofiou mysle a kognitívnymi vedami a systematické domýšľanie filozofických podnetov rodiacich sa v rámci kognitívnej psychológie (philosophy of cognitive psychology), psychoanalýzy (philosophy of psychoanalysis), počítačového modelovania mysle a v rámci výskumu umelej inteligencie, jazyka myslenia, v rámci konekcionizmu, v rámci skúmania modularity a funkcionálnej štruktúry mysle a mozgu, teórie videnia, nevedomých mentálnych stavov, vôle atď.

    súčasť európskej filozofie, špecifický európsky kultúrny fenomén význačný najmä tým, čo sa označuje ako rakúska filozofická tradícia alebo filozofia podunajskej monarchie: filozofické hnutie, ktoré podstatným spôsobom formovalo duchovný a kultúrny vývoj stredoeurópskeho regiónu.

    Rakúsku filozofickú tradíciu reprezentuje postupnosť Bernard Bolzano - Franz Brentano - žiaci F. Brentana - raný L. Wittgenstein - viedenský krúžok.

    Z tejto postupnosti sa po Brentanovi oddeľuje nemenej významná postupnosť predstaviteľov rakúskej ekonomickej školy: Karl Menger - Friedrich von Wieser - Eugen von Böhm-Bawerk - Ludwig von Mises - Friedrich August von Hayek.

    Svojbytný a originálny charakter rakúskej filozofickej tradície spočíva najmä v tom, že táto tradícia predstavuje radikálnu kritickú opozíciu voči filozofii pestovanej v ostatných nemecky hovoriacich krajinách, to znamená voči nemeckej klasickej filozofii a filozofickým prúdom z nej vychádzajúcim alebo sa k nim navracajúcim.

    Veľké odmietnutie pruskej, neskôr ríšskonemeckej filozofie je pôvodne zamerané proti jej (transcendentálnemu) subjektivizmu; v ďalšom vývoji sa však tento kritický postoj rakúskej filozofie orientuje stále zreteľnejšie proti totalitárnemu a etetistickému duchu nemeckého transcendentálneho subjektivizmu a všetkých jeho filiácií vrátane marxizmu.

    Protitotalitárna orientácia rakúskej filozofickej tradície sa nerealizuje primárne v rovine politického myslenia (s výnimkou T. G. Masaryka), ale v podobe kritiky východiskových filozofických predpokladov nemeckého transcendentálneho subjektivizmu spojenej s hľadaním nových ontologických fundamentov, schopných zastávať funkciu filozofickej legitimizácie individualisticko-liberalistického videnia sveta a zodpovedajúceho chápania demokracie.

    Táto funkcia sa realizovala najmä v brentanovskej syntéze aristotelizmu a kartezianizmu, ktorá je východiskom tak Masarykovho demokratizmu, ako aj liberalistického učenia rakúskej ekonomickej školy, ako aj pôvodnej netranscendentalistickej verzie Husserlovej fenomenológie.

    Na rozdiel od nemeckej klasickej filozofie, na ktorú možno z istého hľadiska nazerať ako na spôsob filozofickej legitimizácie túžby Nemcov po jednotnom štáte, sa rakúska filozofická tradícia formuje v podmienkach existujúceho štátneho celku.

    Hlavným mravným a politickým cieľom prezieravých vrstiev rakúskej spoločnosti bolo preto presadenie štátneho usporiadania, ktoré by etnickým a sociálne rôznorodým zložkám rakúskej monarchie poskytovalo možnosti autonómnej národnej a politickej existencie. Z tejto optiky sa tuhý a nedemokratický viedenský centralizmus musel nevuhnutne javiť ako niečo, čo v dlhodobej perspektíve ohrozuje samotné základy rakúskeho štátu.

    Ďalším zdrojom antitotalitárnej a antiautoritárnej orientácie rakúskej filozofickej tradície je negatívny postoj Bolzana, Brentana, Masaryka, Stumpfa, Martyho atď. k autorite katolíckej cirkvi; tento negatívny postoj je obzvlášť zrejmý v Bolzanových konfliktoch s jeho cirkevnou vrchnosťou, v Brentanovom zrieknutí sa kňazského úradu a v Masarykovej konverzii k protestantizmu.

    Príznačná je aj afinita rakúskej filozofie k anglosaskej i francúzskej filozofickej tradícii (Brentanove vzťahy k Descartovi a J. S. Millovi, Masarykov príklon k Humovi a Comtovi atď.) V priebehu 20. storočia dochádza dokonca k priamej integrácii anglosaskej a rakúskej filozofickej tradície napr. vo vzťahu A. Smith - F. A. von Hayek), pričom rakúska filozofia bola schopná priniesť anglosaskej tradícii veľmi významné podnety (Wittgenstein, Popper).

    Základom štýlu práce rakúskych filozofov je prísne vedecká práca s pojmami, sústredená na ich analýzu a programovo sa zriekajúca veľkých generalizácií. Na rozdiel od nemeckej klasickej filozofie budovanej zhora, t. j. na základe apriórnych predpokladov, ktorým sa musia prispôsobovať zistené fakty, je filozofia v rakúskej tradícii budovaná vždy zdola - na báze evidentne zahliadnutých daností.

    Najvýznamnejším dokladom tohto antimetafyzického trendu je práve Brentanova empirická psychológia, z ktorej vyrastá aj jeho ontológia a etika.

    PSF

    filozofia rakúska

    – sebareflexívna zložka rakúskej kultúry, súčasť európskej filozofie, špecifický európsky kultúrny fenomén význačný najmä tým, čo sa označuje ako rakúska filozofická tradícia alebo filozofia podunajskej monarchie: filozofické hnutie, ktoré podstatným spôsobom formovalo duchovný a kultúrny vývoj stredoeurópskeho regiónu.

         Rakúsku filozofickú tradíciu reprezentuje postupnosť Bernard Bolzano – Franz Brentano – žiaci F. Brentana - raný L. Wittgenstein – viedenský krúžok.

         Z tejto postupnosti sa po Brentanovi oddeľuje nemenej významná postupnosť predstaviteľov rakúskej ekonomickej školy: Karl Menger – Friedrich von Wieser – Eugen von Böhm-Bawerk – Ludwig von Mises – Friedrich August von Hayek.

         Svojbytný a originálny charakter rakúskej filozofickej tradície spočíva najmä v tom, že táto tradícia predstavuje radikálnu kritickú opozíciu voči filozofii pestovanej v ostatných nemecky hovoriacich krajinách, to znamená voči nemeckej klasickej filozofii a filozofickým prúdom z nej vychádzajúcim alebo sa k nim navracajúcim.

         Veľké odmietnutie pruskej, neskôr ríšskonemeckej filozofie je pôvodne zamerané proti jej (transcendentálnemu) subjektivizmu; v ďalšom vývoji sa však tento kritický postoj rakúskej filozofie orientuje stále zreteľnejšie proti totalitárnemu a etetistickému duchu nemeckého transcendentálneho subjektivizmu a všetkých jeho filiácií vrátane marxizmu.

         Protitotalitárna orientácia rakúskej filozofickej tradície sa nerealizuje primárne v rovine politického myslenia (s výnimkou T. G. Masaryka), ale v podobe kritiky východiskových filozofických predpokladov nemeckého transcendentálneho subjektivizmu spojenej s hľadaním nových ontologických fundamentov, schopných zastávať funkciu filozofickej legitimizácie individualisticko-liberalistického videnia sveta a zodpovedajúceho chápania demokracie.

         Táto funkcia sa realizovala najmä v brentanovskej syntéze aristotelizmu a kartezianizmu, ktorá je východiskom tak Masarykovho demokratizmu, ako aj liberalistického učenia rakúskej ekonomickej školy, ako aj pôvodnej netranscendentalistickej verzie Husserlovej fenomenológie.

         Na rozdiel od nemeckej klasickej filozofie, na ktorú možno z istého hľadiska nazerať ako na spôsob filozofickej legitimizácie túžby Nemcov po jednotnom štáte, sa rakúska filozofická tradícia formuje v podmienkach existujúceho štátneho celku.

         Hlavným mravným a politickým cieľom prezieravých vrstiev rakúskej spoločnosti bolo preto presadenie štátneho usporiadania, ktoré by etnickým a sociálne rôznorodým zložkám rakúskej monarchie poskytovalo možnosti autonómnej národnej a politickej existencie. Z tejto optiky sa tuhý a nedemokratický viedenský centralizmus musel nevuhnutne javiť ako niečo, čo v dlhodobej perspektíve ohrozuje samotné základy rakúskeho štátu.

         Ďalším zdrojom antitotalitárnej a antiautoritárnej orientácie rakúskej filozofickej tradície je negatívny postoj Bolzana, Brentana, Masaryka, Stumpfa, Martyho atď. k autorite katolíckej cirkvi; tento negatívny postoj je obzvlášť zrejmý v Bolzanových konfliktoch s jeho cirkevnou vrchnosťou, v Brentanovom zrieknutí sa kňazského úradu a v Masarykovej konverzii k protestantizmu.

         Príznačná je aj afinita rakúskej filozofie k anglosaskej i francúzskej filozofickej tradícii (Brentanove vzťahy k Descartovi a J. S. Millovi, Masarykov príklon k Humovi a Comtovi atď.) V priebehu 20. storočia dochádza dokonca k priamej integrácii anglosaskej a rakúskej filozofickej tradície napr. vo vzťahu A. Smith - F. A. von Hayek), pričom rakúska filozofia bola schopná priniesť anglosaskej tradícii veľmi významné podnety (Wittgenstein, Popper).

         Základom štýlu práce rakúskych filozofov je prísne vedecká práca s pojmami, sústredená na ich analýzu a programovo sa zriekajúca veľkých generalizácií. Na rozdiel od nemeckej klasickej filozofie budovanej zhora, t. j. na základe apriórnych predpokladov, ktorým sa musia prispôsobovať zistené fakty, je filozofia v rakúskej tradícii budovaná vždy zdola – na báze evidentne zahliadnutých daností.

         Najvýznamnejším dokladom tohto antimetafyzického trendu je práve Brentanova empirická psychológia, z ktorej vyrastá aj jeho ontológia a etika.

         Pri skúmaní rakúskej filozofie možno vziať do úvahy aj filozofov habsburskej monarchie, ktorí sa zvyčajne skúmajú ako predstavitelia tej ktorej národnej filozofie, o ktorej sa uvažuje po vzniku Rakúsko-Uhorska alebo vôbec po rozpade monarchie.

    PSF

    filozofia rakúska – odkazy

    filozofia európska

    Rakúsko, in: MČ

    PSF

    filozofia renesančná

    súhrn filozofických učení 15. stor. – 16. stor. v rámci európskej filozofie, ktorých cieľom bola emancipácia človeka cestou návratu k prirodzenosti, a síce k prirodzenému životu (k prírode), k prirodzenému spoločenského zriadeniu, k prirodzenému právu a k prirodzenému náboženstvu.

         Renesančná filozofia (spolu s renesančným humanizmom) je podstatná súčasť renesančnej kultúry.

         Renesančná filozofia stojí medzi stredovekou filozofiou a novovekou filozofiou, resp. tvorí prvú etapu novovekej filozofie.

         Renesančná filozofia – ako sa uvádza v diele 17;144 – vyrastá zo štúdia textov starogréckych a starorímskych filozofov a so súbežného vyrovnávania sa s filozofickými školami 14. stor. Po nominalistickej duchovnej deštrukcii stredovekého poriadku (ordo) sú diela renesančnej filozofie prejavom energickej túžby po novej, harmonickejšej syntéze antiky a kresťanstva, filozofie a teológie, tela a ducha.

         Celok jestvujúcna sa už nechápal ako hierarchicky vybudovaná stavba, ale ako vrstevnato usporiadané univerzum, v ktorom sa všetko všetkému podobá podľa princípu analógie. Miestom univerza je priestor, ktorý sa poväčšine chápe ako nekonečný alebo neohraničený a neskôr ako prvá substancia vecí (oproti scholastike, kde bol len akcidentom substancie).
    Izomorfné chápanie priestoru umožňovalo venovať väčšiu pozornosť skúmaniu vzájomných vzťahov a vplyvov vecí, ktorých proporcie sa už mali vyjadrovať matematicky. Aplikácia matematiky však nesúvisela s korpuskulárnou identifikáciou a nedostávala so do rozporu s presvedčením o kvalitatívnej rozrôznenosti makrokozmu.

         Univerzum sa v renesančnej filozofii chápe nezriedka ako živý organizmus, v ktorom je všetko – vrátane hmoty – oživené. Na miesto foriem a esencií nastupujú duchovia rôznych úrovní, ktorí všetkým prenikajú a všetko riadia. Hlavným i disciplínami skúmania prírody sa stáva alchýmia a prirodzená mágia; hlavným predmetom vedenia sú kvality. Predpokladom poznania je zmyslová skúsenosť a priame pozorovanie. Knižné a autoritatívne vedenie renesanční filozofi kritizujú.

         Pre pochopenie renesančnej filozofie ako sebareflexívnej zložky renesančnej kultúry je skutočnosť, že celá renesančná kultúra je apoteózou ľudského videnia; perspektívna sieť, do ktorej najmä ranorenesanční umelci zakomponovávajú svoje obrazy, vychádza z oka ako zo stredu pozorovania. Perspektívna sieť je manifestáciou individuálneho nazerania a skúsenosti. Novým modelom vnímania a rozumenia svetu sa stalo maliarstvo, ktoré sa už nepokladalo iba za umelecké remeslo ako v stredoveku, ale za formu vedenia.
    Významná funkcia umenia sa prejavuje aj v bytostnej estetickosti reprezentatívnej časti renesančnej filozofie. Na pravdu i dobro sa pozerajú jej predstavitelia cez prizmu krásy, chápanej ako vnímanie a duchovné zakúšanie harmonickej proporcionality poriadku univerza.

         Estetickým nárokom sa podriaďuje aj hovorená a písaná reč ako prostredník medzi ľudským duchom a realitou. Elegancia (krása hovorenia) a pravdivé poznanie sú neoddeliteľné. Pravde sa však prisudzuje rozmer nielen estetický, ale aj dejinný; predpokladom pochopenia pravdy a ľudského ducha je znalosť histórie.

         Estetická relevancia renesančnej filozofie sa prejavuje aj v renesančnej antropológii, ktorá tvorí jej jadro: človek je obrazom Boha intelektom, slobodnou vôľou a predovšetkým schopnosťou tvoriť – človek je druhý stvoriteľ. Stojí v centre univerza, sústreďuje v sebe jeho dokonalosť a preto je bytosťou s mimoriadnou dôstojnosťou. Toto postavenia však nezakladá bezohľadné uplatňovanie ľudských práv voči prírode. Mimoriadne postavenie človeka mu skôr ukladá povinnosti než práva, pretože je len správcom stvorených vecí, na ktoré nemá klásť jarmo, ale má ich kultivovať a v intenciách stvoriteľa dotvárať.

         Renesančná filozofia sa ešte pohybuje v paradigme mikrokozmos-makrokozmos, nie subjekt-objekt.

    PSF

    filozofia renesančná – odkazy

    filozofia novoveká
    filozofia stredoveká

    periodizácia vývinu filozofie

    PSF

    filozofia rímska

     – súčasť alebo etapa antickej filozofie; sebareflexívna súčasť rímskej kultúry, pre ktorú je charakteristické úsilie obohatiť sa gréckym, najmä helénskym filozofickým myslením. Dôležitým impulzom v tomto smere bola návšteva aténskych vyslancov v Ríme v polovici 2. stor. pr. n. l., medzi ktorými boli najvýznamnejší predstavitelia vtedy existujúcich gréckych filozofických škôl. Približne od tohto obdobia sa v Ríme rozvíjajú tri filozofické prúdy: rímsky stoicizmus, rímsky epikureizmus a rímsky skepticizmus. Okrem nich sa rozvinul rímsky eklekticizmus (cf. eklekticizmus rímsky) a rímsky synkretizmus.

    Na pôde Rímskej ríše sa rozvíjal ďalej novoplatonizmus, novopytagoreizmus, gnostické učenia a vzniká a rozvíja sa kresťanská filozofia.

    "Rím bol otvorený všetkým prúdom gréckeho filozofického myslenia," hovorí F. Novotný, "pretože sám nemal svoju vlastnú dogmatickú sústavu, ktorá by sa cítila vnikaním cudzích živlov ohrozená (18;102).

    PSF

    filozofia rímska – odkazy

    filozofia

    Sextius, Quintus

    PSF

    filozofia ruská

    ‒ súčasť európskej filozofie rozvíjajúca sa ako sebareflexívny sprievod ruskej kultúry minimálne počnúc 15. storočím až dodnes výrazne skandovaný krízovými a prelomovými obdobiami ruskej spoločnosti. Mocný kontinuálny zástoj v každom období vývinu ruskej filozofie zaujímala pravoslávna filozofia.

         Ruská filozofia sa rozvinula ako dôsledok reflexie stretnutia alebo styku grécko-byzantskej a západnej kultúry, ako dôsledok, ktorý je pozorovateľný dodnes, a to nielen v rámci ruskej pravoslávnej filozofie, ale aj v rámci ostatných smerov a prúdov ruskej filozofie, vrátane materialistických či dokonca marxistických. Im všetkým je napriek nezriedka veľmi ostrým a tragickým rozporom vlastné nespochybniteľné úsilie čerpať z vlastnej veľmi bolestnej i veľmi povznášajúcej tradície.

         Pozoruhodné na ruskom filozofickom myslení je jeho schopnosť intenzívneho a pre Rusov prínosného dialógu tak s filozofiami západnými, ako aj ázijskými (tradične s filozofiou čínskou, indickou, tibetskou).

         Naznačené interkulturálne okolnosti môžu otvoriť vhľad do neobyčajne diferencovaného ruského filozofovania zasvätene a odborne na expertnej úrovni reflektujúceho najnovšie dianie vo svetovej vedeckotechnickej oblasti (za všetko stačí pozrieť na ruský kozmický, obranný a materiálový výskum a najmä praktickú realizáciu jeho výsledkov, na vývin ruského vojenstva), v ruskej medzinárodnej diplomacii v podmienkach historicky bezprecedentnej snahy Rusko izolovať a znemožniť, vo svetovej literatúre, v architektúre a v náboženskom živote a mystike.

    PSF

         
    filozofia ruská – odkazy

    filozofia európska
    filozofia sovietska

    PSF

    filozofia severská

     – skupina národných filozofií severnej Európy: dánska, nórska, fínska a švédska filozofia.
    ::
    filozofia európska

    PSF

    filozofia scholastická

     – sebareflexívna súčasť scholastiky, filozofický systém, ktorý základné pravdy preberá hlavne z Aristotela, upravuje ich a rozvíja v kresťanskom duchu a používa pritom deduktívnu metódu. Spája sa v nej aristotelovský rozum, tradícia svätých otcov a kresťanská viera. Vo svojom rozvíjaní uplatňuje dialektickú metódu.

         Fundament scholastickej filozofie vybudovala stredoveká scholastická filozofia, nadvazujúc na filozofiu patristickú.

    ::
    filozofia

    scholastika

    PSF

    filozofia scholastická stredoveká

     – prvé obdobie vývinu scholastickej filozofie, filozofická súčasť alebo vrstva stredovekej scholastiky nadväzujúca na patristickú filozofiu, no odlišujúca sa od nej úsilím systematizovať predchádzajúce pokusy racionálne uchopiť vieru.

    ::
    filozofia
    filozofia stredoveká

    scholastika stredoveká

    PSF

    filozofia slovenská

     – slovenská národná filozofia, sebareflexívna zložka slovenskej kultúry a súčasť európskej filozofie, ktorej prvopočiatky a povaha súvisia s procesmi stretu a vzájomnej transformácie slovanskokultúrnych a kresťanskokultúrnych významových útvarov.

         V rámci týchto procesov zaujíma dôležité miesto christianizácia, ktorá u nás začala na podunajskej cirkevnej synode okolo roku 796 po skončení fransko-avarských vojen. Synoda prerokovala postup a spôsob misie, v ktorej najzávažnejšie poslanie pripadlo salzburskému arcibiskupstvu a reznianskemu a pasovskému biskupstvu. Fransko-bavorskí kňazi pracovali na Veľkej Morave a v Panónii veľmi usilovne, no Slovania sa s novou kultúrou a jej významovým svetom zžívali komplikovane, pozri napr. Wiching, Konštantín Filozof. Slovenské filozofické myslenie začína tematizovať miesto človeka vo svete predovšetkým pri intervencii kreacionistickej predstavy sveta.

         Slovenské filozofické myslenie sa najintenzívnejšie vyvíjalo vtedy, keď sa organicky prelínalo s ostatnými formami sebareflexie slovenskej kultúry, najmä s formou umeleckou, náboženskou, politickou a špeciálnovednou. Svoje vrcholy dosahovalo vždy vo väzbe na riešenie národnosebauvedomovacích, národnoemancipačných a sociálnych problémov. Preto aj kvalita „čisto“ filozofických výkonov Slovákov závisí od toho, či je explikáciou imanentnej filozofickej interpretácie miesta Slovákov vo svete, t. j. ich interakcie s prírodou a s kultúrou ostatných národov. Štúdium slovenskej filozofie preto nemožno obmedziť iba na poznávanie explicitnej profesionálnej filozofickej produkcie, ale neustále treba mať na pamäti aj kontakt s významovými útvarmi od takých predstaviteľov slovenskej kultúry, ako – uveďme čisto náhodne – Samo Vozár, Pavol Országh Hviezdoslav, Milan Rúfus, Roman Berger a predstavitelia ďalších oblastí umenia, vedy, náboženstva, techniky, praktickopolitickej aktivity.

         K najvýznamnejším slovenským filozofom možno zaradiť J. A. Komenského (Česi ho považujú za českého filozofa, Maďari za maďarského filozofa a pod., hoci by ho azda bolo najvhodnejšie označovať ako moravského filozofa), ďalej Ľudovíta Štúra a v 20. storočí sem patria Votech Filkorn, Ladislav Hanus, Igor Hrušovský, Jozef Dieška, Michael Novak, Štefan Polakovič, Svätopluk Štúr a iní.

         Na uzemí Slovenska písal Marcus Aurelius.

         Jazykovo dospieva slovenská filozofia k výrazu najmä v staroslovienčine, latinčine, češtine, nemčine, maďarčine, slovenčine a v súčasnosti aj v angličtine.

         Vývin slovenskej filozofie sa od začiatku počas dlhého obdobia odohráva prevažne v podobe konštitúcie a inštitúcie viac-menej latentných filozofických významových útvarov vyjadrovaných v textoch nie špecificky filozofického zamerania. Tieto významové útvary obsahujú najmä predstavu nemenlivosti a predstavu transcendentálnosti.

         V predstave nemenlivosti kryštalizuje skúsenosť neobyčajne ťažkej postrehnuteľnosti premien spoločenskej reality na Slovensku mysliteľom. Spoločenský poriadok, rozdelenie spoločnosti na tri stavy (duchovní, páni a poddaní), životné pravdy, estetické princípy, umelecké postupy a prostriedky atď. sa slovenskému tvorcovi filozofických významových útvarov javia ako nemenlivé, oddávna platné a dané, od človeka nezávislé.

         V predstave transcendentálnosti zasa kryštalizuje skúsenosť transhorizontovej reality pretrvávajúcej napriek pominuteľnosti človeka na svete. Filozofické myslenie na Slovensku sa pokúša zachytiť vzťah medzi pozemským svetom a životom a transhorizontovou realitou.

         Slovenská filozofia ako súčasť európskej filozofie nadväzuje prirodzene na dedičstvo antickej filozofie a stredovekej filozofie, najmä západnej kresťanskej filozofie, cirkevných otcov, scholastiky a byzantskej filozofie. Impulzy, inšpirácie, obsah a témy prichádzajú v ďalšom vývine slovenského filozofického myslenia aj z hlavných prúdov renesančnej filozofie, novovekej filozofie a súčasnej filozofie.

    PSF

    filozofia slovenská – odkazy

    Černík, Václav

    Slovensko, in: MČ
    synkriticizmus

    PSF

    filozofia sovietska

    – najmä ruská filozofia, ktorá sa rozvinula do štátnej filozofie Sovietskeho zväzu na báze recepcie marxistickej filozofie v Rusku a jej transformácie do podoby filozofickej súčasti marxizmu-leninizmu. Významne do vývinu sovietskej filozofie prispievali aj ďalšie národné filozofie v rámci sovietskej kultúry – filozofia ukrajinská, estónska, gruzínska, kazašská atď.
    ::
    filozofia ruská

    PSF

    filozofia starogrécka

     – staroveká grécka filozofia – staroveká filozofia, ktorá vznikla v prostredí starogréckej polis v 6. stor. pr. n. l. a vyvíjala sa v starovekom Grécku alebo v Stredomorí do 6. stor. ako sebareflexívna zložka starogréckej kultúry. Tvorí podstatnú súčasť antickej filozofie. Starogrécka filozofia je najvýznamnejšou etapou vývinu gréckej filozofie. V starovekej gréckej filozofii prevládalo riešenie ontologických problémov. Gnozeologické a antropologické otázky sa riešia len v rámci vysvetľovania a zdôvodňovania určitej ontologickej koncepcie.

         Starogrécku filozofiu členia na niekoľko etáp:

         I. predsokratovská filozofia:

         1. iónska filozofia prírody (Táles, Anaximandros, Anaximenes, Herakleitos), ide tu o vymanenie sa zo spôsobu myslenia mytológie a o začiatok racionálneho skúmania povahy vesmíru. Za princíp všetkého sa tu považuje prvotná látka.

         2. pytagorovská filozofia, ktorá za princíp všetkého považuje číslo.

         3. eleatská filozofia (Xenofanes, Parmenides, Zenón z Eley, Melissos); skúma sa tu už súcno ako také.

         4. atomizmus, Empedokles, Anaxagoras: filozofické úsilie riešiť problém vzťahu pohybu (ako ho exponoval Herakleitos) a pokoja (ako tento fenomén tematizoval Parmenides); ide tu zároveň o skúmania vzťahu medzi mnohosťou a jednotou a dianím a bytím.

         II. vrcholné obdobie starogréckej filozofie:

         5. Sofisti (Protagoras, Gorgias) a Sokrates.

         6. Platón (náuka o ideách).

         7. Aristoteles (náuka o akte a potencii).

         III. obdobie helenizmu (ťažisko pozornosti sa presúva na etické a politologické otázky):

         8. epikureizmus, stoicizmus, skepticizmus, novopytagorovstvo.

         9. novoplatonizmus (Plotinos); pozornosť sa venuje aj teológii a mystike.

         Na pôde helenistickej filozofie sa rozvinie rímska filozofia.

    PSF

    filozofia starogrécka – odkazy

    aisthéta
    Anaximandros
    Anaximemenes
    Aristoteles

    dejiny filozofie starogréckej

    filozofia
    filozofia antická
    filozofia staroveká

    Platón

    sófrosyné

    Táles z Milétu

    Xenofanes z Kolofónu

    PSF

    filozofia staroveká

     – tisícročie trvajúca prvá etapa vývinu filozofie, po ktorej nasleduje stredoveká filozofia; filozofické názory autorov, ktorí v staroveku uvažovali o mieste človeka vo svete; prvé alebo najstaršie obdobie vo vývine filozofie nadväzujúce na protofilozofiu. Staroveká filozofia je dôležitá súčasť starovekej kultúry.

         V Európe ju predstavuje antická filozofia, v Ázii (v Indii) staroveká indická filozofia a (v Číne) staroveká čínska filozofia (6. stor. pr. n. l.). Na Zápae i na Východe sa pritom zväčša nadväzuje na protofilozofiu. Hranica medzi filozofiou a protofilozofiou je hmlistá.

         Staroveké obdobie vývinu filozofie prináša prakticky všetky základné problémy a motívy filozofie.
    ::
    Anaximandros
    Anaximemenes
    Aristoteles

    filozofia
    filozofia 6. stor. pr. n. l.
    filozofia 5. stor. pr. n. l.
    filozofia 4. stor. pr. n. l.
    filozofia 3. stor. pr. n. l.
    filozofia 2. stor. pr. n. l.
    filozofia 1. stor. pr. n. l.
    filozofia 1. stor.
    filozofia 2. stor.
    filozofia 3. stor.
    filozofia 4. stor.
    filozofia 5. stor.
    filozofia antická
    filozofia patristická
    filozofia rímska
    filozofia starogrécka
    filozofia stredoveká

    periodizácia vývinu filozofie
    Platón

    Táles z Milétu

    Xenofanes z Kolofónu

    PSF


    filozofia stredoveká

     – druhá etapa vývinu filozofie, nasledujúca po starovekej filozofii a predchádzajúca novovekej filozofii.
    ::
    Albertus Magnus

    filozofia
    filozofia 6. stor.
    filozofia 7. stor.
    filozofia 8. stor.
    filozofia 9. stor.
    filozofia 10. stor.
    filozofia 11. stor.
    filozofia 12. stor.
    filozofia 13. stor.
    filozofia 14. stor.
    filozofia 15. stor.
    filozofia novoveká
    filozofia renesančná
    filozofia scholastická stredoveká
    filozofia staroveká

    periodizácia vývinu filozofie

    PSF

    filozofia súčasná

     – štvrté obdobie vývinu filozofie, nasledujúca po novovekej filozofii.
    ::
    Abbagnano, Nicola
    antropológia filozofická

    filozofia
    filozofia 19. stor.
    filozofia 20. stor.
    filozofia 21. stor.

    Habermas, Jürgen

    PSF

    filozofia svetová

     – súbor kontinentálnych a národných filozofií v celosvetovom meradle, ktoré sa plne prepájajú v dobe globalizácie a generujú totalitu filozofického významového univerza.

         Svetová filozofia zahrnuje filozofiu ázijskú, európsku, americkú, austrálsku a africkú.
    ::
    filozofia

    PSF


    filozofia taoistická

    čínska filozofia vyrastajúca z učenia Lao-c‘a, ktorá sa postupne vyvinula do náboženskofilozofického protipólu k buddhistickej filozofii a rozvíja sa až dodnes s mocnými rezonanciami aj mimo pôdy čínskej filozofie, pozri napríklad aj na Slovensku v myslení M. Čarnogurskej.

    PSF

    filozofia tradičná

    – filozofia, zabehaných mienení alebo dogiem ktorej sa chcú neskorší filozofi zbaviť, pretože tieto mienenia alebo dogmy považujú za prinajmenšom zastaralé, nemoderné, vyšlé z módy a podobne.
    ::
    diskurz (filozofia tradičná)

    PSF

    filozofia vedy

     – 1. filozofická disciplína, ktorá skúma štruktúru vedeckého poznania, prostriedky a metódy vedeckého poznania, spôsoby fundamentácie vedeckého poznania, pravdivosť vedeckých poznatkov, vývin vedeckého poznania, vzťah vedy a každodenného života, vzťah vedeckých pojmov a vedeckých zákonov k empirickému svetu.

         2. filozofická reflexia vedy počas celého obdobia koexistencie vedy a filozofie, kde sa uskutočňujú aj úvahy o postavení vedy v ľudskom živote a metafyzická reflexia vedy (Jaspers, Heidegger, P. Frank atď.).

         3. filozofické úvahy o výsledkoch vedeckej činnosti a jej predpokladoch (A. Einstein, W. Heisenberg, N. Bohr, I. Prigogine atď.).

         4. extrapolácia vedeckých výsledkov až do ontologických či metafyzických hypotéz; pokusy rozpracovať vedecké pojmy do základných pojmov výkladu sveta ako celku (Whitehead, D. Bohm, I. Prigogine a ď.)

         5. teória vedy, v ktorej ide najmä o logickú analýzu vedy s metodologickými cieľmi. Filozofia vedy sa osamostatňuje v polovici 19. storočia najmä zásluhou W. Whewella a J. S. Milla. K rozvoju filozofie vedy prispeli o. i.: H. Poincaré, G. Frege, E. Mach, B. Russell, A. N. Whitehead, L. Wittgenstein, K. R. Popper a ď. Výraznémiesto v rámci filozofie vedy zaujíma analytická filozofia vedy, ktorú ovplyvnili resp. sú priamo jej predstaviteľmi myslitelia uvedení v predchádzajúcom odseku.

    PSF

    filozofia vedy – odkazy

    antifundamentalizmus

    filozofia
    filozofia fyziky
    filozofia matematiky
    filozofia psychológie

    veda

    PSF

    filozofia vojny

     – časť filozofie, v ktorej sa skúma podstata, zmysel a povaha vojny a vypracúva sa filozofický pojem vojny ako do istej miery aj zovšeobecnenie alebo reflexiu vojenskovedných pojmov vojny, ekonomických pojmov vojny, politologických pojmov vojny, medzinárodnoprávnych pojmov vojny,
    historickovedných pojmov vojny, umeleckých obrazov vojny, svedectiev o prežívaní vojny atď.

         V rámci filozofie vojny sa rozpracúvajú otázky, ako napríklad:

          ● Čo sa nazýva vojnou? Čo označujeme termínom vojna?
          ● Aký význam má vojna v dejinách ľudstva?
          ● Intervenujú alebo môžu intervenovať v reflexii vojny etické kategórie?
          ● Existujú vôbec vojny?

         K predstaviteľom filozofie vojny sa zvyknú rátať: Carl von Clausewitz (1780–1831), Michael Walzer (*1935), Mary Kaldorová (*1946), Peter Warren Singer (*1974), Carl Schmitt (1888–1985) a ďalší.
    ::
    vojenstvo, in: MČ
    vojna

    PSF

    filozofia východná

     – orientálna filozofia – obdobne ako filozofia západná komplex národných a nadnárodných filozofií zahrnujúcich najmä tieto filozofie:

          • filozofia indická,
          • filozofia čínska,
          • filozofia japonská,
          • filozofia tibetská,
          • filozofia kórejská,
          • filozofia vietnamská,
          • filozofia indonézska
          * filozofia arabská.

         Východná filozofia sa vyznačuje myslením, ktoré je väčšmi spojené s náboženskými predstavami ako je to v myslení európskom. Ďalej sa vo východnej filozofii výraznejšie uplatňuje zmysel pre harmóniu celku a časti a rovnováhu medzi človekom a prírodou.

         Keď sa hovorí o východnej filozofii nezriedka sa myslí filozofia ázijská.

    ::
    filozofia

    PSF


    filozofia západná

     – okcidentálna filozofia, euroamerická filozofia, atlantická filozofia – podstatná súčasť západnej kultúry, jej sebareflexívna zložka; filozofia euroamerického kultúrneho okruhu; tvorí charakteristický celok podobne ako filozofia čínska, filozofia arabská, filozofia indická.

         Hlavnými súčasťami západnej filozofie sú: európska filozofia a americká filozofia (filozofia USA, latinskoamerická a kanadská filozofia).
    ::
    filozofia

    PSF

    filozofia židovská

     – z veľkej časti náboženská filozofia tvoriaca filozofickú zložku/vrstvu judaizmu. Počiatky židovskej filozofie možno sledovať s reakciami židovských filozofov na grécke školy helenistickej filozofie. Židovská filozofia sa od týchto počiatkov ešte v rámci starovekej filozofie rozvíja počas obdobia stredovekej, renesančnej a novovekej filozofie až dodnes.
    ::
    filozofia

    PSF

    formulovanie

    lat.

     – vyjadrovanie vhodnou/primeranou vyjadrovacou sústavou/jazykom.

    PSF


    funkcia výroková

     – funkcia, ktorá priraďuje pravdivostnú hodnotu n-ticiam pravdivostných hodnôt alebo n-ticiam indivíduí.
    ::
    logika

    PSF

    funktor

    – nesamostatný výraz, ktorý sa vyznačuje týmito vlastnosťami:

         1. Slúži na vytváranie zložených výrazov; môže ísť napríklad o funktory výrokotvorné a názvotvorné.

         2. Každý funktor má n prázdnych miest, na ktoré sa dosadzujú vhodné výrazy zvané argumenty funktora, čím práve vzniká úplný zložený výraz; podľa počtu prázdnych miest sa funktory delia na 1-miestne, 2-miestne, 3-miestne atď.

         3. Je stanovené pravidlo, do akej kategórie patria argumenty funktoru, môže ísť o argumenty výrokové, názvové, normatívne (4;33).
    ::
    funktor výrokotvorný

    logika

    PSF

    funktor výrokotvorný

    funktor, pomocou ktorého tvoríme výroky (4;34).
    ::
    logika

    PSF

    G  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    gnozeológia

    gr.

     – teória poznania, noetika, epistemológia – filozofická disciplína, ktorá skúma poznanie. Za zakladateľa gnozeológie sa niekedy považuje R. Descartes, ktorý prvý vyčlenil vzťah subjektu a objektu ako gnozeologický problém. Systematicky vypracoval gnozeológiu J. Locke.

         Pri skúmaní poznania sa v gnozeológii v súlade s tou ktorou filozofickou orientáciou zameriava pozornosť na rôzne stránky alebo úrovne poznania, napr. na podstatu, štruktúru, zákonitosti atď. poznania. Skúmajú sa základy a hybné sily poznávacieho procesu, účel a cieľ poznávania, miesto poznávacej činnosti v celku ostatných činností ľudí, vzťah subjektu a objektu v procese poznávania, vzťah poznania a sveta, vzťah poznania a pravdy, postupy a metódy poznávania atď.

    PSF

    gnozeológia – odkazy

    disciplína filozofická

    filozofia

    poznanie
    poznatok
    poznávané
    poznávanie

    teória poznania

    Literatúra:
    Černik, V. – Farkašová, E. – Viceník, J.: Teória poznania. (Úvod do dialektiky ako logiky poznania.), Bratislava 1987. [144]

    PSF

    H  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    Habermas, Jürgen

    (1929 – )

     – nemecký filozof, predstaviteľ školy a postmodernej filozofie, ktorý recipuje podnety analytickej filozofie, filozofickej hermeneutiky H.-G. Gadamera a psychoanalýzy. Univerzálnou metódou Habermasovej filozofie je kritický dialóg.

         Habermas pri vypracúvaní svojej filozofémy kombinuje alebo syntetizuje mnohé špeciálnovedné a filozofické významové útvary a myšlienkové postupy; k týmto zdrojom patrí: sociológia, vývinová psychológia, evolučná teória, psychoanalýza, lingvistika, pedagogika, politická teória, právna teória, M. Weber, E. Durkheim, T. Parsons, etnometodológia, symbolický interakcionizmus G. H. Meada, psychológia J. Piageta a L. Kohlberga, K. Marx, G. Lukács, M. Horkheimer, T. W. Adorno, G. W. F. Hegel.

         Občianska spoločnosť obsahuje možnosť svojej kritiky, pretože ju podľa Habermasa možno chápať prinajmenšom ako verejnosť, ktorá sa orientuje podľa meradla rozumného rozhovoru medzi v zásade všetkými občanmi a politické rozhodnutia považuje až vtedy za oprávnené, keď môžu být legitimované konsenzom. Habermas skúma podmienky a formu tohto rozumného rozhovoru ako aj podmienky a formy jeho narúšania a brzdenia. Výskum rušenia rozumného rozhovoru tvorí náplň Habermasovej sociálnej filozofie. Habermas chápe sociálnu filozofiu ako kritiku ideológie. Výskum podmienok a foriem rozumného rozhovoru predstavuje podľa Habermasa snahu odhaliť štruktúru poznania riadiaceho sa záujmami. Habermasovo skúmanie vyúsťuje do teórie komunikatívnej kompetencie. Habermas podrobuje kritike sociologické teórie M. Webera, T. Parsonsa, N. Luhmanna. Habermas sa pokúša pokračovať vo filozofickom diskurze moderny, ktorého plauzibilnosť sa mu zdá spočívať v postmetafyzickom myslení.

    ::
    filozofia nemecká
    filozofia súčasná

    PSF

    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    (27. 8. 1770 Stuttgart – 14. 11. 1831 Berlín)

     – nemecký filozof, predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie, autor systematickej teórie dialektiky, završovateľ novovekej filozofie.

         Hegelova teória dialektiky vychádza z predpokladu, že základom skutočnosti je všeobecný pojem, ktorý sa diferencuje a rozčleňuje, pretože v ňom vládne zákon protikladu ako prameň a základ všetkého pohybu vo svete, v ktorom sa pojem realizuje. Každý pojem sa v procese myslenia skonkrétňuje, čím popiera svoju všeobecnosť. Každá téza nastoľuje v tomto procese svoju antitézu a syntéza vzniknutá na základe oboch sa stáva novou tézou, hľadajúcou novú syntézu so svojou antitézou. V procese protirečenia pojem získava zároveň svoje nové určenie, pričom však zostáva so sebou totožný; týmto si obohacuje svoj vlastný obsah.

         Tento zákon vládne nielen v myslení, ale aj v reálnom bytí, v ktorom je duch ako vnútorná idea všetkých vecí prameňom všetkého vývoja, uskutočňujúceho sa tiež v troch etapách od tézy cez antitézu k syntéze.

         Dialektická metóda, ktorá je zároveň filozofiou, musí v systéme vystihnúť rozvoj bytia odvodzujúceho sa z absolútnej idey a dokázať, ako sa táto idea po realizovaní sa v prírode, kultúre a v histórii znovu vracia k sebe samej a dosahuje úplnosť svojho vedomia (plné sebauvedomenie).

         Predmetom filozofie, podľa Hegela, je toto absolútno vo svojom vnútornom a nevyhnutnom vývoji, absolútno ako večný duch, ktorý je v neustálom vývoji a tvorí veci zo seba. Tento proces je nekonečný a pochopiť ho možno len ako celok.

         Fenomenológia ducha

         V Hegelovom poňatí sa pojem chápaný ako absolútno berie ako imanentná aktivita subjektu, spočívajúca v sebapoznávaní rozumu v procese dialektickej sebarealizácie. Táto sebarealizácia absolútna sa odohráva v troch etapách: v prvej etape je pojem najskôr sebou (téza), v druhej mimo seba (antitéza) a v tretej znovu v sebe (syntéza). Úlohou fenomenológie ducha je dokázať, ako myslenie (duch, pojem) postupne získava sebauvedomenie, ako napokon dospieva k absolútnemu duchu.

         Špeciálne prvou etapou sa má zaoberať logika, ktorej predmetom je teda pojem ako od sveta nezávislé bytie.

         Druhou etapou sa má zaoberať filozofia prírody, ktorej predmetom je bytie prejavujúce sa vo vonkajšom svete.

         A napokon treťou etapou sa má zaoberať filozofia ducha, ktorá ukazuje, ako bytie získava svoje sebauvedomenie prostredníctvom ľudského ducha.

         Vo vyššie načrtnutých troch etapách vývinu absolútna sa ukazuje, ako sa historicky konkrétna skutočnosť totalizuje v pojme a stáva predmetom vedomia a ako vzťahy medzi vecami sú iba rozličným postojom myslenia vo vzťahu k vlastnému objektu, ktorý jestvuje len v závislosti od mysliaceho subjektu.

         Logika

         Hegel vo svojej logike vychádza z formálneho chápania bytia, z ktorého chce dialekticky odvodiť jeho ontologické kategórie. Preto je Hegelova logika dialektikou, ktorá obsahuje poznanie sveta ideí v ich vývoji.

         Kategórie vydedukované v systéme logiky podliehajú zákonu vzájomnej súvislosti a zákonu protikladov, ktorý spôsobuje ich vzájomné dialektické pôsobenie. Východiskom tohto pôsobenia je absolútno, úplne jednoduchý, nezávislý, v sebe uzavretý, celkom neurčený pojem. Tento pojem sa vyvíja podľa princípu tézy, antitézy a syntézy: je najskôr sebou samým, potom pre seba a nakoniec osebe.

         V prvom štádiu pojem znamená čisté bytie, ktoré sa ďalej rozvíja v podobe kategórií kvality, kvantity a miery.

         V druhom štádiu je pojem podstatou, ktorá vystupuje najprv osebe ako základ jestvovania, potom mimo seba ako jav a opäť osebe v podobe skutočnosti.
    V treťom štádiu sa pojem stáva skutočným pojmom, ktorý je najskôr subjektívny, potom objektívny a nakoniec prechádza do absolútnej idey v jednote toho, čo je subjektívne a objektívne a čo je najvyšším prejavom celého procesu rozvoja pojmu. Idea v sebe obsahuje život (ako subjektívnu ideu), poznanie (ako objektívnu ideu) a čistú formu pojmu (ako absolútnu ideu). Absolútna idea ako logická idea obsahuje nazeranie vlastného obsahu i celú jeho pravdu.

         Idea dialekticky prechádza do antitézy a ako bytie alebo ako jestvujúc idea sa stáva prírodou a logika sa mení na filozofiu prírody.

         Filozofia prírody

         Hegelova filozofia prírody redukuje celý prirodzený vývin vecí na dialektický proces pojmov. V stave inobytia sa idea prejavuje navonok v priestore a čase, ktoré podliehajú náhode a slepej nevyhnutnosti. Toto prejavenie navonok sa znovu uskutočňuje v troch etapách zmien: mechanických – týkajúcich sa hmoty, fyzických – týkajúcich sa neorganických vzťahov, a organických – zahrňujúcich najmä živočíšny svet.

         Vzhľadom na Hegelovo relegovania času do oblasti prírody, možno Hegelovu logiku a filozofiu ducha prinajmenšom sčasti považovať zároveň za perichronozofické disciplíny, menovite logiku za náuku o predčasových formách bezčasia, čiže prochronematiku, a filozofiu ducha za náuku o záčasových formách bezčasia, čiže za metachronematiku.

         Filozofia ducha

         Príroda musí vo svojich jednotlivých vitálnych prejavoch umrieť, aby mohol vzniknúť duch, ktorý je ideou vracajúcou sa znovu z inobytia k sebe samej. Vývin idey je procesom od nevyhnutnosti prírody k slobode sebapoznania, ktoré sa realizuje v štáte, umení a vo filozofii.

         Duch znamená dialektické stávanie sa, ktoré je jeho obsahom. Toto neustále stávanie sa tiež odohráva v troch štádiách: duch, ktorý je podstatou ako téza (subjektívny duch), mimo seba ako antitéza (objektívny duch) a osebe ako syntéza (absolútny duch).

         Hlavné myšlienky

          • Zistiť, aké kategórie sú v našom subjektívnom myslení, znamená zároveň zistiť bytostný charakter alebo význam objektívnej reality.
          • Bytostný charakter reality je idea, rozum alebo Boh, ktorého plným uskutočnením je duch.
          • Etapy prírody a ľudského konania sú etapy, ktorými idea prechádza pri uskutočňovaní seba samej ako ducha.
          • Ako bytosti majúce schopnosť myslieť, a teda slobodnú vôľu a konanie, sme my ľudia nositelia alebo sprostredkovatelia uskutočňovania reality ako ducha.

    PSF

    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich – odkazy

    bytie (Hegel, G. W. F.)

    duch absolútny (Hegel, G. W. F.)

    filozofia novoveká

    chápanie pojmové (Hegel, G. W. F.)

    osebe (Hegel, G. W. F.)
    osebe a pre seba (Hegel, G. W. F.)

    podstata (Hegel, G. W. F.)
    pravda (Hegel, G. W. F.)
    progres nekonečný (Hegel, G. W. F.)
    protirečenie (Hegel, G. W. F.)

    rozmýšľanie (Hegel, G. W. F.)
    rozum (Hegel, G. W. F.)

    um (Hegel, G. W. F.)

    vec (Hegel, G. W. F.)
    vzťažný (Hegel, G. W. F.)

    Literatúra

    Hegel, G. W. F.: Logika, Bratislava 1961. [65]
    Hegel, G. W. F.: Logika ako veda I. Prvý diel, Bratislava 1986. [66]
    Hegel, G. W. F.: Logika ako veda II. Druhý diel, Bratislava 1986. [67]

    Sekundárna literatúra

    Jaeschke, W. – Arndt, A.: Německá klasická filosofie. II. Od Fichta po Hegela, Praha 2016. [84]

    PSF


    Hengstenberg, Hans-Eduard

    (1. 9. 1904 Homberg/Niederrhein – 8. 8. 1998 Würzburg)

    – nemecký filozof, zaoberajúci sa výkladom základných princípov aristotelovsko-tomistickej metafyziky z pohľadu fenomenológie. Ústredným pojmom Hengstenbergovej filozofie je pojem zmyslu.

    PSF

    Herakleitos z Efezu

    (asi 540 – 480 pr. n. l.)

     – grécky antický filozof, predstaviteľ iónskej školy.

         Herakleitos považoval za prvopočiatok všetkého súcna oheň. Premenami ohňa vznikajú podľa neho všetky veci.

    Dielo:
    O prírode

    ::
    filozofia

    PSF

    Herbart, Johann Friedrich

    (4. 5. 1776 Oldenburg – 14. 8. 1841 Gőttingen)

     – nemecký filozof, ktorý svojím chápaním filozofie ako spracúvaním pojmov (Bearbeitung der Begriffe) prispieval k jej chápaniu pozitivistickému respektíve (v budúcnosti) analytickofilozofickému. Logika podľa Herbarta pojmy objasňuje, metafyzika opravuje a estetika pojmy dopĺňa o hodnotové určenia. V Herbartovom poňatí sa pritom estetika chápe širšie ako je bežné chápanie estetiky, pretože u Herbarta estetika zahŕňa aj etiku.

         Herbartova metafyzika vychádza z predpokladu existencie reálnych entít, ktoré nazýva reály. Herbartov pojem reálu pripomína Leibnizov pojem monády. Každému Herbartovmu reálu je vlastná jednoduchá, sebazachovávajúca sa kvalita.

         Aj dušu Herbart chápe ako reál, ktorého sídlom je mozog. Herbart rozpracúva statiku a mechaniku predstáv ako sebazáchovných krokov duše, čím sa pokúša vykladať psychické javy bez pomoci predstavy duševných schopností. Herbartovo chápanie duše dobre vystihuje jeho výrok: "Zákonitosť, ktorým sa riadi duševný život, je absolútne taká istá ako zákonitosť hviezdneho neba (Die Gesetzmäßigkeit im Seelenleben gleicht vollkommen der am Sternenhimmel)".

         Herbarta považujú za zakladateľa modernej pedagogiky.

    Dielo

    J. F. Herbart a jeho pedagogika, 1977

    Zobrané spisy

    Johann Friedrich Herbarts Sämtliche Werke. Vydal Karl Kehrbach, Otto Flügel a Theodor Fritzsch, 19 zv., Langensalza 1887 – 1912.
    Johann Fiedrich Herbarts Pädagogische Schriften. Vydal Otto Willmann a Theodor Fritzsch. 3. vydanie, 3 zväzky. Osterwleck (Harz a Leipzig) 1913 – 1919.
    J. F. Herbarts kleinere philosophische Schriften und Abhandlungen nebst dessen wissenschafltichem Nachlasse. Vydal G. Hartenstein, 3 zv., Leinzig 1842 – 1843.

    Spisba o Herbartovi

    Schmilz, N. (Hrsg.): Herbart-Bibiographie 1842–1963, 1964
    Asmus, W.: Johann Friedrich Herbart, I – II, 1968–1970
    Gerner, B. (Hrsg.): Herbart – Interpretation und Kritik, 1971
    Buck G.: Herbarts Grundlegung der Pädagogik, 1985
    Benner, D.: Die Pädagogik Herbarts, 1986
    ::
    filozofia 19. stor.

    reál (Herbart, J. F.)

    PSF

    herbartizmus

     – smer vo filozofii 19. storočia, ktorý vychádzal z Herbatovho učenia a mal značný vplyv najmä v rámci psychológie a pedagogiky.
    ::
    filozofia

    PSF

    hermeneutika

    gr.

     – (z gr. hermeneutiké techné (umenie výkladu) < hermeneuein (vykladať, vysvetľovať, zvestovať)); pôvodne umenie výkladu a teória umenia výkladu (ars interpretandi), neskôr sa výraz hermeneutika používa na označenie alebo ako súčasť označenia rôznych filozofém, hlavne však v spojení s prívlastkom filozofická (cf. filozofická hermeneutika).

         Ako filologická náuka sa hermeneutika zaoberá výkladom historických textov. Zahrnuje povedľa procesu interpretácie, ktorý sleduje správne pochopenie textu v zmysle priradenia správnych významov lexikálnym jednotkám cudzojazyčného textu, aj proces exegézy, ktorá sa zase snaží zhromaždiť všetky dostupné historické udaje, ktoré by text osvetlovali aj z hladiska vonkajších súvislostí.

         Hermeneutika vznikla v rámci filologickej kritiky, ktorá sa počnúc náboženskou reformáciou pokúšala očistiť biblický text od neskorších pridavkov stredovekého prekladu Vulgáty a rekonštruovať jeho pôvodné znenie.

         Neskôr sa hermeneutika vyvinula do formy metodického postupu v duchovných vedách a jeho reflexie. Za všeobecnú metodológiu humanitných vied pokladal hermeneutiku napr. W. Dilthey a H. Rickert.

         Vo vývoji hermeneutiky takto možno rozlíšiť niekoľko etáp:

         1. (v antike a stredoveku) výklad (posvätného, záväzného a pod.) textu, napríklad biblická exegéza;
         2. (v novoveku) metóda chápajúceho poznávania;
         3. (súčasnosť) popri hermeneutike ako špeciálnovednej metóde sa utvára hermeneutika ako osobitná filozoféma, napríklad ako filozofická hermeneutika.

    PSF

    heterogénnosť

    gr.

     – rôznorodosť; opak homogénnosti.

    PSF

    heterogénnosť (mechanicizmus)

     – rôznorodosť, ktorú možno vysvetliť z homogénnosti.

    PSF

    homogénnosť

    gr.

     – rovnorodosť; opak heterogénnosti.

    PSF

    homonymia

    – mnohovýznamovosť; logická chyba jazyka, spočívajúca v tom, že názov má niekoľko rôznych významov. Táto chyba môže viesť k myšlienkovým chybám (4;31–32).
    ::
    logika

    PSF

    CH  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    chápanie pojmové (Hegel, G. W. F.)

     – najdokonalejšia forma vhĺbenia sa do veci. Každá vec je viac-menej dokonalou realizáciou svojho pojmu. Chápať vec pojmovo, znamená chápať tento jej pojem, čiže jej podstatu a cieľ, jej pravdu (65;292).

    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF


    characteristica universalis

    lat.

     – všeobecná charakteristika, všeobecný jazyk. Termínom characteristica universalis nazýval Leibniz systém symbolov, symbolický jazyk, v ktorom možno podľa neho vyjadriť filozofické pojmy.

    PSF

    I  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    idea (Platón)

    ‒ prvok oblasti skutočnosti tvorenej ideálnymi entitami; základnou vlastnosťou ideí je to, že je každá z nich absolútne identická sama so sebou. Preto sú idey nemenné, večné, nehmotné, zmyslami nevnímateľné a s ničím iným nezmiešané.

         Iba o ideách možno nadobudnúť práve vedenie (epistémé), a to cestou rozumového poznania (noésis).

         Idey tvoria svet, ktorý je prvotný a nadradený zmyslovému svetu.

         Súhrn všetkých predmetov určitého druhu, napríklad ľudia, stoly a podobne, je odvodený od jedného vzoru zo sveta ideí ‒ od idey človeka, od idey stola a podobne.

         Idey tvoria hierarchicky usporiadaný celok, ktorého poriadok je výsledkom pôsobenia idey dobra.

         Hmotný svet a jeho usporiadanie je nedokonalým obrazom sveta ideí.

         Svet ideí je onen svet, s ktorým je príbuzná nesmrteľná časť človeka, jeho duša. Vďaka tejto príbuznosti vzniká v duši túžba po spojení so svetom ideí, v ktorom duša pobývala pred narodením a do ktorého sa po smrti môže opäť vrátiť. Prípravou pre návrat do ríše ideí je filozofický spôsob života, zasvätený poznávaniu. Poznanie je okrem iného rozpomínanie sa (anamnésis) na to, čo duša už pred narodením videla vo svete ideí a čo po spojení s telom, ktoré je pre ňu väzením-hrobom, zabudla. Metódou, ktorá vyvoláva v duši rozpomínanie sa na svet ideí, je dalektika.
    ::
    Platón

    PSF

    idea dobra (Platón)

    ‒ najvyšší božský princíp usporadúvajúci svet ideí do hierarchicky usporiadaného celku.
    ::
    idea (Platón)
    Platón

    PSF

    idealizácia

    lat.

     – myšlienkové vytváranie ideálnych objektov (alebo idealizovaných objektov) ako istého druhu abstrakcií.

    PSF


    intencionalita

    lat.

    – oosť (angl. aboutness) – zameranosť (javov alebo stavov na iné), odkazujúcnosť (odkazovanie jednej entity na druhú). Objekt, na ktorý sa entita zameriava, sa nazýva intencionálny objekt.

    PSF



    interpretácia mechaniky kvantovej kodanská

    – interpretácia kvantovej mechaniky, pri zdrojoch ktorej stojí N. Bohr a W. Heisenberg.

    PSF

    J  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    jav

     – fenomén – všetko, čo sa pozoruje alebo bezprostredne/priamo vníma zmyslovo alebo introspektívne; jav je súhrn vonkajších premenlivých, zmyslami vnímaných alebo pozorovaných prípadne introspekciou zachytiteľných vlastností.

         Javy sú najdôležitejšími prí/znakmi procesov, ktoré sa odohrávajú vo svete. Svoju pozornosť sústreďujeme často na vznik, priebeh a zvláštnosti javu.

         Jav, ktorý sa nemení v určitom časovom úseku, sa nazýva stav.

         Vnútorná, relatívne stála alebo nemenná stránka javu sa označuje ako podstata javu.

         Osobitná pozornosť sa venuje prírodným javom (fyzikálnym, chemickým, biologickým atď.), javom psychickým, javom logickým, spoločenský javom a ď.
    Jav je v centre osobitnej pozornosti fenomenológie.

         Jav je základný identifikovateľný prvok celku predkriticky daného.

         Totalita javov je manifestácia (prejavovanie sa, javenie sa) sveta naším vonkajším a vnútorným zmyslom.

         Jav je častokrát tým, čoho skúmaním sa vo vede začína. Toto skúmanie predpokladá vnímanie javu a prvým výsledkom vnímania javu je vnem.

         Jav je základný empirický objekt poznávania. Jav alebo javy možno zámerne vyvolávať v pokuse (cf. pokus) alebo experimente (cf. experiment), a to s cieľom poznávať vedecké zákony.
    ::
    jav, in: MČ
    jav fyzikálny

    okolnosť
    ontológia

    podstata
    príčina

    zákon

    PSF

    jav prírodný

     – jav vyskytujúci sa v prírode. Prírodné javy sa skúmajú napríklad v prírodných vedách, pričom sa odhaľuje najmä ich podstata. príčiny a zákony; napríklad fyzikálne vedy skúmajú javy fyzikálne.

    PSF

    jazyk

     – znaková (dorozumievacia) sústava, systém osobitných znakových hodnôt, ktoré slúžia ako nástroj vyjadrovania významových útvarov, dorozumievania a ukladania poznatkov v istom spoločenstve, prostriedok formulácie myšlienok.
    ::
    jazyk (lingvistika), in: MČ

    PSF

    jazyk formalizovaný

    – kalkul s určitou interpretáciou.
    ::
    logika

    PSF

    Jedno (Plotinos)

     – bezčasový zdroj všetkého (timeless source of everything) (165;51).
    ::
    filozofia

    PSF

    jestvovanie

    bytie v najširšom zmysle slova.
    ::
    ontológia

    PSF

    joga

    sa.

     – jeden zo šiestich hlavných systémov hinduistickej filozofie (daršana), podľa ktorého svet vyvstáva z prakrti (tvorivej prírody) obsahujúcej kozmickú myseľ (čitta). Čitta je akási matrica pre vytvorenie individuálnych myslí. Jednotlivci (puruša) sa však vo svojej individuálnej mysli zvyčajne uväznia v dôsledku svojej túžby. K oslobodeniu (kaivalja) môže človek dospieť absolvovaním sústavy praktík zvaných krija a prakrija súborne označovaných ako aštangajoga alebo rádžajoga. (O týchto praktických aspektoch pozri joga, in: MČ.)
    ::
    filozofia

    PSF

    K  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    Kant, Immanuel

    (1724 – 1804)

     – nemecký filozof, hlavný predstaviteľ nemeckého osvietenstva a jeden z predstaviteľov nemeckej klasickej filozofie resp. nemeckého klasického idealizmu.

    PSF

    Kant, Immanuel – odkazy

    afektácia (Kant, I.)
    an sich

    fainomenon (Kant, I.)
    filozofia nemecká klasická
    filozofia novoveká
    filozofia osvietenská

    náboženstvo (Kant, I.)
    noumenon (Kant, I.)

    schematizmus čistého umu (Kant, I.)

    reflexia transcendentálna (Kant, I.)

    PSF

    katedra filozofie

     – základné pracovisko fakulty alebo vysokej školy pre výchovnovzdelávaciu, vedeckú a výskumnú prácu v oblasti filozofie.
    ::
    Katedra filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

    PSF

    Katedra filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

     – katedra filozofie, ktorá je súčasťou Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a od svojho vzniku predstavuje centrum filozofického života na Slovensku; pri jej vzniku stáli významní českí filozofi (profesori J. Král, J. Tvrdý) a neskôr na nej pôsobili zakladatelia bratislavskej filozofickej školy I. Hrušovský a V. Filkorn.
    ::
    filozofia slovenská

    Web
    Katedra filozofie a dejín filozofie, in: Filozofická fakulta UK

    PSF

    kontingencia

    lat.

     – náhodnosť.
    ::
    filozofia

    PSF

    kozmos

     – vesmír.

    PSF

    krása

     – najvyššia kladná estetická hodnota tkvejúca vo vyvolávajúcne intenzívneho pozitívneho estetického zážitku alebo hodnotenia.
    ::
    estetika

    filozofia

    PSF

    krása (estetika stredoveká)

     – predikát Boha spočívajúci v neprekonateľnej dokonalosti Boha.

    estetika

    PSF

    krásne (Tomáš Akvinský)

     – "to, čoho poznanie sa páči (pulchra sunt quae visa placet)" (1;29).
    ::
    Tomáš Akvinský

    PSF

    Kuhn, Thomas Samuel

    (18. 7. 1922 Cincinnati, Ohio, USA – 17. 6. 1996 Cambridge, Massachusetts, USA)

     – americký filozof vedy, predstaviteľ internalistického smeru v rámci historickej filozofie vedy. Podľa Kuhna sa vedecké poznanie vyvíja spôsobom zmien jeho paradigiem: v jeho vývine sa striedajú etapy normálnej vedy, uznávajúcej určitú paradigmu, a kritické etapy, kedy v dôsledku nahromadenia sa neriešených problémov nastupuje revolúcia, ktorá vytvára viacero súperiacich paradigiem.
    ::
    filozofia 20. stor.

    PSF

    kultúra západná (synkriticizmus)

    – pretváranie zla na dobro, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne západným človekom.
    ::
    synkriticizmus

    PSF

    kvantita (Aristoteles)

    – jeden z akcidentov súcna.
    ::
    Aristoteles

    PSF

    L  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    Lacan, Jacques

    (1901 – 1981)

     – francúzsky filozof a psychoanalytik, zakladateľ Parížskej freudovskej školy, v ktorej sa venoval návratu k Freudovi uskutočňovaním seminárov od roku 1953. V súbore svojich prác uverejnených v roku 1966 pod názvom Spisy reinterpretuje freudovské teórie, pričom sa opiera o koncepcie štrukturalistickej lingvistiky, ponímajúc nevedomie ako štruktúrovaný systém analogický jazyku.

         Lacan kladie dôraz na dva rády alebo poriadky či dimenzie: symbolické a reálne. Keďže reálne je mimo dosahu, Lacan ho označuje ako nemožné.

         Reálne je to, čo leží mimo poriadkov imagnárneho a symbolického, no zároveň ich podporuje. Reálne nie je prístupné priamo, nijaký pokus si ho predstaviť ho nedokáže uchopiť, rovnako ako každá diskusia o ňom je jednoducho len ďalší prehovor o ňom. No prítomnosť reálneho sa pociťuje ako nevyhnutný odpor. Je neodmysliteľnou súčasťou skúsenosti subjektu, nie je však analýze prístupné ináč, ako vyjadrené paradoxnými formuláciami.

         Symbolické je vynárajúci sa poriadok, ktorého zákony určujú, čo je ľudský subjekt. No vstup do jazyka subjekt ďalej odcudzuje; neposkytuje pohodlné miesto v poriadku symbolického.

         Jazyk je štruktúrne neschopný dodržať svoj sľub – premeniť rozpor na jednotu, nedostatok na celosť, neprítomnosť na prítomnosť. Derridova dekonštrukcia je v istom zmysle radikalizáciou tohto Lacanovho prístupu k jazyku.

    PSF

    latinčina (filozofia)

     – latinský jazyk – jazyk potrebný pre filozofa "ako jazyk, ktorým sú napísané práce filozofov antiky, stredoveku, XVII. a XVIII. storočia a ktorý spolu s gréčtinou bol základom medzinárodnej terminológie v oblasti filozofie, logiky, etiky, estetiky a psychológie" (204;5).
    ::
    filozofia

    PSF

    Leibniz, Gottfried Wilhelm

    (1. 7. 1646 Lipsko – 14. 11. 1716 Hannover)

     – nemecký filozof, fyzik, matematik, historik a diplomat.
    ::
    filozofia

    Leibniz, G. W., in: MČ

    PSF

    Locke, John

    (1632 – 1704)

     – anglický filozof, hlavný predstaviteľ empirizmu, zakladateľ modernej teórie poznania, zakladateľ anglickej osvietenskej filozofie.

    Locke študoval v Oxforde, kde získal nechuť ku scholastike a teológii a venoval sa prírodným vedám a medicíne. V tomto čase sa zoznámil s Descartovými názormi. Veľký vplyv na jeho intelektuálny rozvoj mali styky s R. Boylom.

    ::
    filozofia novoveká

    PSF

    logika

    gr.

     – veda o zákonoch správneho myslenia. Logika skúma také vzťahy medzi pojmami, ktoré závisia od spôsobu ich spojenia do súdov, resp. vzťahy medzi súdmi, ktoré závisia od spôsobu spojenia jednoduchších súdov do zložených súdov. Novšie sa za predmet logiky považujú logické konštanty.

         Logika je pôvodne filozofická, neskôr aj špeciálnovedná disciplína, ktorá skúma myslenie s cieľom vypracovať, explicitne formulovať pravidlá, ktoré by legitimovali naše myšlienkové postupy čiže demonštrovali ich správnosť. Jednou z výskumných úloh logiky je získavať nové pravidlá odvodzovania.

         Od čias Platóna a Aristotela je logika jednou zo základných disciplín filozofie, ktorá predchádza ostatným disciplínam, pretože skúma čisto formálne základné zákony a základné formy všetkého pojmovo-vedeckého myslenia.

         V stredoveku bola logika druhým zo siedmich slobodných umení.

         Logika je predmetom filozofie logiky a ďalších metalogických disciplín.

    PSF

    logika – odkazy

    ¬ (logika)
    ∼ (logika)
    & (logika)
    ∧ (logika)
    ∨ (logika)
    → (logika)
    ⇒ (logika)
    ↔ (logika)
    ⇔ (logika)
    ∀ (logika)
    ⊦ (Russell, B.)
    0 (logika)
    1 (logika)

    analýza logická dôkazu
    argument funktora

    designát názvu
    designát pojmu
    dokazovanie tvrdenia
    dôsledok
    dôvod

    filozofia
    funkcia výroková
    funktor
    funktor výrokotvorný

    homonymia

    jazyk formalizovaný

    lingvistika, in: MČ
    logika (Albrecht, J.)
    logika formálna
    logika modálna
    logika moderná
    logika paraneprotirečivá
    logika predikátová
    logika rádu prvého
    logika tradičná

    matematika
    metalogika
    modalita (logika)
    možnosť logická

    negácia výroku

    obsah výroku logický
    odvodzovanie
    operátor logický

    pravidlo ododzovania
    princíp dvojhodnotovosti
    princíp logický
    princíp logický klasický

    sémantika logická
    systém logický
    systém logický klasický

    tabuľka pravdivostná (logika)

    úsudok
    úsudok správny
    usudzovanie

    výraz metajazykový
    výraz predikátorový
    výrok (logika)

    zrod logiky

    Literatúra

    Filkorn, V.: Predheglovská logika, Bratislava 1953. [181]

    Gahér, F.: Logika, in: Fürstová, M. – Trinks, J.: Filozofia, Bratislava 1996, s. 47–79. [170]
    Gahér, F.: Logika pre každého, Bratislava 1998. [88]

    Hegel, G. W. F.: Logika, Bratislava 1961. [65]
    Hegel, G. W. F.: Logika ako veda I. Prvý diel, Bratislava 1986. [66]
    Hegel, G. W. F.: Logika ako veda II. Druhý diel, Bratislava 1986. [67]

    Peregrin, J.: Logika ve filosofii, filosofie v logice. (Historický úvod do analytické filosofie), Praha 1992. [33]

    Russell, B.: Jazyk a poznanie. State a prednášky z rokov 1901 – 1924, Bratislava 2005. [73]

    Weinberger, O. – Zich, O.: Logika. Učebnice pro právniky, Praha 1964. [4]

    Zouhar, M.: Základy logiky pre spoločenskovedné a humanitné odbory, Bratislava 2008. [89]

    PSF

    logika (Albrecht, J.)

     – kánon správneho myslenia vôbec, čiže nielen kánon myslenia v pojmoch, ale aj myslenia v umení (logika v umení) (129;125).
    ::
    logika

    PSF

    logika dialektická

    – filozofické učenie, podľa ktorého realita alebo jej teoretická reprezentácia má dialektickú povahu. Chápanie reality, jej reprezentácie a ich dialektickosti pritom závisí od toho, v rámci ktorého filozofického smeru sa dialektická logika rozpracúva. Napríklad podľa marxisticko-leninskej filozofie sa dialektická logika chápe ako „logické učenie dialektického materializmu, veda o zákonoch a formách odrazu vývoja a zmien objektívneho sveta v myslení, o zákonitostiach poznania pravdy“ (11;90).
    ::
    logika

    PSF

    logika formálna

     – veda o zákonoch, pravidlách, formách správneho usudzovania. Formálna logika skúma usudzovanie objektivizované, spredmetnené v určitom jazyku. Formálna logika skúma myslenie z hľadiska štruktúry jeho spredmetnenia. Anylyzuje jazykové formy myslenia, ktoré umožňujú odvodiť z jedného súboru pravdivých tvrdení iné súbory pravdivých tvrdení. Ropracúva také logické formy (napríklad formu deduktívneho usdzovania), ktoré umožňujú získavať nové informácie z daného vedenia (144;112–113, 21).

    PSF

    logika modálna

    logický systém, ktorý skúma logické modality vyjadrené modálnymi operátormi.
    ::
    logika

    PSF

    logika moderná

     – časť logiky, ktorá sa rozvíja približne od polovice 19. stor. a vyznačuje sa používaním špeciálnej symboliky a formalizáciou postupov.
    ::
    logika

    PSF


    logika paraneprotirečivá

     – logika, ktorá leží v základe teórií, ktoré sú protirečivé, ale nie sú triviálne (19;227).

    ::
    logika

    PSF


    logika predikátová

     – logika predikátov, logika kvantifikátorov, funkcionálna logika – disciplína modernej logiky skúmajúca vnútornú stavbu výrokov a logické vzťahy závislé od nej. Je to druhá etapa skúmania výrokov nadväzujúca na výrokovú logiku. Predikátová logika obsahuje jednak výrazy výrokovej logiky, jednak indivíduové premenné, indivíduové konštanty, predikátové premenné (= funkcionálne premenné) a predikátové konštanty.

    ::
    logika

    PSF


    logika rádu prvého

     – výroková logika a predikátová logika prvého rádu (s identitou). Logika prvého rádu predstavuje klasický logický systém, ktorý sa riadi predovšetkým týmtito princípmi:

          ● princíp dvojhodnotovosti,
          ● princíp vylúčenia sporu,
          ● princíp vylúčenia tretieho,
          ● princíp kompozicionality (89;306).

    ::
    logika

    PSF


    logika tradičná

     – formálna logika vo svojej tradičnej podobe, čiže časť logiky, ktorá zahrnuje staroveké a stredoveké učenia o pojme, súde, úsudku a deduktívnej metóde, a novoveké učenia o indukcii a metodológii, ktoré sa rozvíjali do konca 19. stor. Tradičná logika (vedno s predvedeckou psychológiou) tvorila dlhý čas súčasť filozofickej propedeutiky.
    ::
    logika

    PSF

    M  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    magnetovec (Táles z Milétu)

    – má dušu, lebo priťahuje železo (6;24).

    PSF

    Márkandéja

    (6. – 5. stor. pr. n. l.)

    – staroindický mudrc, podľa tradície zakladateľ neortodoxného učenia ádžívika.
    ::
    filozofia indická

    PSF

    marxizmus

     – p. marxizmus, in: MČ.
    ::
    filozofia marxistická

    PSF

     

    materializmus

     – filozofický prúd, v ktorom sa za počiatok bytia považuje hmota alebo príroda.
    ::
    filozofia

    PSF

    matie

    – bytie vlastníkom, vlastnenie; držanie, prechovávanie; nosenie; obsahovanie.

    PSF

    Mead, Georg Herbert

    (1863 – 1931)

     – americký filozof a sociálny psychológ, nadväzujúci na tradície amerického pragmatizmu a behaviorizmu. Tematizuje vzťah človeka k jeho okoliu a bezprostrednú skúsenosť ako základ činností človeka. Pozornosť pritom sústreďuje na symboly a znaky vôbec, ktoré majú veľký význampre proces sociálnej interakcie a prijímanie rolí v procese socializácie.

    PSF

    megethos

    gr.

     – veličina.

    PSF

    Meinong, Alexius

    (17. 7. 1853 Ľvov – 27. 11. 1920 Graz)

     – rakúsky filozof, od roku 1882 profesor v Grazi, tvorca teórie predmetov (Gegenstandstheorie), v ktorej rozoberal štatút predmetov ako korelátov predmetne zameraných psychických aktov.

         Štyrom základným druhom psychických aktov

         1. predstavovanie (Vorstellen, akty predstavovania),
         2. myslenie (Denken, akty myslenia),
         3. cítenie (Fühlen, akty cítenia),
         4. želanie (Begehren, akty želania)

    zodpovedajú podľa Meinonga štyri druhy korešpondujúcich predmetov

         1. objekty (Objekte),
         2. objektívy (Objektive),
         3. dignitatívy (Dignitative),
         4. dezideratívy (Desiderative).

         Meinong dospel k tejto koncepcii skúmaním logickej štruktúry súdu: podľa Meinonga ak má byť súd pravdivý, musí byť na mieste subjektu súdu vždy predmetný termín.

    Dielo

        Hume-Studien I (Zur Geschichte und Kritik des modernen Nominalismus), 1877
        Hume-Studien II (Zur Relationstheorie), 1882
        Über philosophische Wissenschaft und ihre Propädeutik, 1885.
        Beiträge zur Theorie der psychischen Analyse, 1893
        Psychologisch-ethische Untersuchungen zur Werththeorie, 1894
        Über die Bedeutung des Weber'schen Gesetzes. Beiträge zur Psychologie des Vergleichens und Messens, 1896
        Über Gegenstände höherer Ordnung und deren Verhältnis zur inneren Wahrnehmung, 1899
        Über Annahmen, 1902
        Über Gegenstandstheorie, 1904
        Über die Erfahrungsgrundlagen unseres Wissens, 1906
        Über die Stellung der Gegenstandstheorie im System der Wissenschaften, 1907
        Über Annahmen, 1910 /2. rev. vyd.
        Gesammelte Abhandlungen, I-II, 1913–1914 (I: Abhandlungen zur Psychologie 1914, II: Abhandlungen zur Erkenntnistheorie und Gegenstandstheorie 1913)
        Über Möglichkeit und Wahrscheinlichkeit. Beiträge zur Gegenstandstheorie und Erkenntnistheorie, 1915
        Über emotionale Präsentation, 1917
        Zum Erweise des allgemeinen Kausalgesetzes, 1918
        Selbstdarstellung, 1923
        Zur Grundlegung der allgemeinen Werttheorie, 1923
        Philosophenbriefe. Aus der wissenschaftlichen Korrespondenz von A. M., 1965
        Gesammtausgabe, I–VII, 1968–1978
        On Objects of Higher Order and Husserl's Phenomenology, 1978
    ::
    filozofia analytická
    filozofia rakúska

    PSF

    metafilozofia

    lat.

     – skúmanie povahy filozofie, súbor filozofických a mimofilozofických úvah a poznatkov o filozofii, jej cieľoch, metódach, funkciách, predpokladoch, hodnote, zmysle, rozdiele voči každodennému životu, vede, náboženstve, mytológii, umení, vzťah filozofického a parafilozofického …. Predmetom metafilozofie je teda filozofia sama a jej miesto vo svete.

         Výskum filozofie, jej oblastí a aspektov, vyúsťuje do takého či onakého (metafilozofického) obrazu filozofie, do teórie filozofie, do pojmu filozofie, do modelu filozofie atď. Súborným výsledkom alebo produktom metafilozofie je teda komplexný metafilozofický významový útvar zvaný metafilozofický obraz filozofie.

         Veľmi užitočnou metafilozofickou metódou je systémová analýza filozofie.

         Metafilozofia zahrnuje tieto oblasti:

            • epistemológia filozofie,
            • filozofia filozofie,
            • metagnozeológia (metaepistemológia),
            * dejiny filozofie,
            * metodológia filozofie,
            * logika filozofie,
            * ontológia filozofie,
            * hermeneutika filozofie,
            * sociológia filozofie,
            * metaetika,
            * metaontológia,
            * filozofémológia,
            * teológia filozofie,
            * umelecké zobrazovanie filozofie,
            * náboženská reflexia filozofie,
            * mystický prístup filozofii,
            * každodenný prístup k filozofii,
            * ... ,

         Tieto oblasti metafilozofického pristupovania k filozofii možno rozčleniť do štyroch skupín:

            * filozofické pristupovanie k filozofii (sebareflexia filozofie),
            * teologické pristupovanie k filozofii,
            * špeciálnovedné pristupovanie k filozofii,
            * mimovedné pristupovanie k filozofii.



         Systémovoanalyticky možno predmet metafilozofie rozdeliť na tieto jeho zložky:

         1. momentálny prierez štruktúrou filozofie;
         2. genetická a dynamická dominanta štruktúry filozofie;
         3. nevyhnutné externé sub- a superštrukturálne súvislosti štruktúry filozofie.

         Týmto systémovoanalytickým prístupom k filozofii sa riadi aj spracúvanie filozofie v práve používanom slovníku.
    ::
    filozofia

    štúdium filozofie

    PSF

    metafyzika

     – základná filozofická disciplína.

    PSF

    metafyzika – odkazy

    disciplína filozofická

    filozofia

    ontológia

    Literatúra

    Rosenkrantz, G. S. – Hoffman, J.: Historical Dictionary of Metaphysics, Lanham etc. 2011. [165]

    PSF


    metalogika

     – teória, ktorá skúma systémy a pojmy súčasnej formálnej logiky.

         Metalogika rozpracúva otázky teórie dôkazov, definovateľnosti pojmov, pravdy vo formalizovaných jazykoch, interpretácie, zmyslu a ďalšie.

         Metalogika sa delí an dve časti:

          ● logická syntax,
          ● logická sémantika.

         Metalogika sa vyvinula v spojení s budovaním a štúdiom formalizovaných jazykov.

         Hlavné práce týkajúce sa metalogiky vytvoril Frege, predstavitelia ľvovsko-varšavskej školy poľských logikov, Hilbert, Gödel, Church, Carnap,, Kemeny a ď.

    ::
    logika

    PSF

    metóda empirická

     – metóda, ktorá zmyslovým pociťovaním a vnímaním, často s prispením rôznych technických prostriedkov sprostredkúva určitý významový útvar reprezentujúci predmety a javy a umožňujúci určiť konkrétne a jedinečné vlastnosti týchto objektov alebo aj zmeny týchto vlastností v kontrolovane stálych alebo premenných podmienkach.

    PSF

    Milindapaňha

    pá.

     – Milindove otázky – najstarší buddhistický filozofický spis, najvýznamnejšie nekanonické dielo théravádového buddhizmu, vypracované v podobe dialógu medzi (asi legendárnym) mníchom Nágasénom a gréckobaktrijským kráľom Menandrom (pá. Milinda), ktorý zo svojho sídelného mesta Šákala (pá. Ságala, dnešné mesto Sjálkot v severovýchodnom Pakistane) vládol veľkej ríši v prvej polovici 2. storočia pred n. l.
    ::
    filozofia buddhistická

    Lit.:
    Otázky Milindovy, Praha 1988. [198]

    PSF

    modalita

    lat.

    – spôsobovosť (druh spôsobu) konania alebo činnosti; spôsob, akým sa niečo koná, akým sa k niečomu pristupuje, akým sa k niečomu vzťahuje, akým niečo je.

    PSF

    modalita (logika)

    – charakteristika spôsobu, ktorým výroky majú svoju pravdivosť, poznávajúcnosť, záväznosť, týkajúcnosť sa bytia, hodnoty, časovosti a ď.

         V logike sa rozlišujú sa tieto typy modalít:

          ● aletické modality,
          ● epistemické modality,
          ● deontické modality,
          ● existenčné modality,
          ● axiologické modality,
          ● časové modality,
          ● ... .

         Modality sa vyjadrujú modálnymi operátormi.

         Logické modality sú predmetom modálnych logík.
    ::
    logika

    PSF

    modus

    lat.

     – vlastnosť predmetu, ktorá mu je vlastná len v určitých stavoch.
    ::
    ontológia

    PSF

    monáda

    gr.

     – štruktúrna, substanciálna jednotka bytia.
    ::
    ontológia

    PSF

    možnosť logická

    – aletická modalita výroku, ktorá platí vtedy, keď negácia výroku nie je logicky nevyhnutná. Logická možnosť výroku sa vyjadruje napríklad obratom je možné, že A, pričom A je nejaký výrok.
    ::
    logika

    PSF

    myseľ

    – duša z pohľadu súčasnej filozofie, z ktorej sa ňou špeciálne zaoberá filozofia mysle (angl. philosophy of mind), podľa ktorej myseľ je súbor kognitívnych schopností, vedomia, percepcie, myslenia, usudzovania, pamäti.

    PSF

    myslenie

     – systém operácií s ideálnym, mysleným objektom prebiehajúci vo forme kategórií (144;112).
    ::
    filozofia

    myslenie, in: MČ

    oblasť uvažovania

    PSF

    myslenie mechanistické

     – myslenie redukujúce anorganické a organické celostnosti na materiálne jednotlivé časti a na mechanické pôsobenie.
    ::
    logika

    PSF

    myšlienka

    významový útvar tvorený obsahom alebo výsledkom myslenia.

    PSF

    N  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    náboženstvo (Kant, I.)

     – oblasť morálky, bez toho, aby existovala nejaká špecifická cest k nej. Náboženstvo je morálna viera vzťahujúca na Boha, ktorého jestvovanie sa postuluje. Náboženstvo je poznanie povinností ako božských príkazov.
    ::
    Kant, Immanuel

    PSF

    náhoda

     – nepredvídateľná, neočakávaná udalosť, ktorá jednoznačne kauzálne nevyplýva z určitých determinovane daných podmienok, alebo z nejakého princípu či finality (175;140).
    ::
    filozofia

    PSF

    náuka

     – súbor usporiadaných poznatkov určitého vedného odboru.
    ::

    PSF

    nebesia (Anaximandros)

    – vylúčili sa z apeironu.

         Nesčíselné nebesia sú bohovia (6;52).
    ::
    Anaximandros

    PSF

    negácia výroku

     – výrok opačnej pravdivostnej hodnoty ako pôvodný výrok. Negáciu výroku p utvoríme predponou ne- alebo slovným spojením Nie je pravda, že p.

         Negácia sa symbolicky označuje logickým operátorom ¬; ak je p daný výrok, jeho nagácia sa symbolicky zapíše ¬p.

         Ak je výrok q negáciou výroku p, tak negáciou výroku q je výrok p.

         Negácie výrokov sa týkajú dva logické zákony:

          ● zákon negovania sporu,
          ● zákon vylúčenie tretieho.

    ::
    logika

    PSF


    noeticky

    gr., prísl.

    – súvisiac s poznaním.

    PSF

    noetika

    gr.

    teória poznania.

    PSF

    nomoteizmus

     – stanovisko, podľa ktorého je pojem boha totožný s pojmom zákonitosti vôbec.

         Keďže antropomorfné oddelenie zákona a zákonodarcu nie je z hľadiska nomoteizmu možné, je pojem boha identický so zákonmi myslenia, s logickou zákonitosťou, so zákonitosťami duševného života a prírodnými zákonmi (trinomizmus).

         Pojem nomoteizmu zaviedol Th. Ziehen v diele Základné otázky filozofie náboženstva, 1928.

    PSF

    noumenon

    gr.

     – myslená vec, nemajúca nijaký vzťah k čomukoľvek skutočnému.

    PSF

    noumenon (Kant, I.)

     – myslené niečo, čomu vecne nič nezodpovedá. Noumenon je síce mysliteľná, no vo svojej skutočnej povahe poznaním nepostihnuteľná vec osebe.
    ::
    fainomenon (Kant, I.)
    Kant, Immanuel

    PSF

    novopozitivizmus

    ‒ súčasť filozofie 20. storočia a súčasnej filozofie, tretia etapa vývinu pozitivizmu a podprúd analytickej filozofie (počnúc dvadsiatymi rokmi 20. storočia približne do polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia čiže do nástupu postpozitivizmu) zahrnujúci filozofické významové útvary predstaviteľov viedenského krúžku, logického empirizmu, ľvovsko-varšavskej školy, ktorí prioritný význam pripisujú modernej logike a jej aplikáciám na riešenie filozofických problémov. Novopozitivizmus a vyznačuje striktným odmietaním metafyziky.

    PSF

    O  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    objekt

    lat.

     – predmet poznania, činnosti alebo záujmu. Opak subjektu. Môže byť materiálny alebo ideálny.

         Objekt je vec, predmet, to, na čo sa zameriava činnosť subjektu.

         Pojem objektu sa mení podľa toho, aké kategórie intervenujú pri poznávaní jeho podstaty. Pojem objektu treba odlišovať od objektu.

         V staršej filozofii sa objektom myslelo prosto to, o čom sa hovorí, predmet, pôvodne bez akéhokoľvek ontologického obsahu.

         V novovekej filozofii (po Descartovi) sa objekt tematizuje väčšinou v spojitosti so subjektom, konkrétne u Descarta je to v protiklade k subjektu pasívna, hmotná (rozpriestranená) vec (res extensa), predložená a vystavená nezaujatému skúmaniu. Dedičmi tohto novovekého chápania objektu sú špeciálnovedné pojmy objektu, napríklad: objekt vo výpočtovej technike sa chápe ako veličina, ktorá je pomenovaná identifikátorom, alebo sa môže vyskytnúť vo forme dát v programe. Novoveké chápanie objektu podľa Heideggera vytvára ilúziu, že objekt je len akési výskytové súcno alebo vyskytujúcno sa (Vorhandene).

    PSF

    objekt – odkazy

    filozofia

    objekt, in: MČ
    objekt fyzikálny, in: MČ
    objekt fyzikálny (Maxwell, J. C.), in: MČ
    objekt geometrický, in: MČ
    objekt hmotný
    objekt hmotný, in: MČ
    objekt chemický, in: MČ
    objekt intencionálny
    objekt matematický, in: MČ
    objekt materiálny
    objekt materiálny, in: MČ
    objekt myslený
    objekt reálny
    objekt reálny, in: MČ
    ontológia

    PSF

    objekt hmotný

     – materiálny objekt.
    ::
    filozofia

    PSF

    objekt intencionálny

    – objekt, na ktorý sa zameriava nejaká entita. Intencionálne objekty nemusia reálne existovať.

    PSF

    objekt materiálny

     – hmotný objekt.

    PSF

    objekt myslený

     – vedomý obraz objektu, ktorý sa v pojmovom myslení stáva kognitívnym obsahom jazykového znaku. Operovanie myslenými objektmi reprezentovanými v pojmoch je súčasťou myslenia. Práca mysleným ideálnym objektom sa v pojmovom myslení uskutočňuje vo forma jazykových operácií so symbolmi a znakmi (144;112).
    ::
    filozofia

    PSF

    objekt reálny

     – objekt, ktoré je súčasťou reality; bežne alebo zvyčajne sa výrazom reálny objekt myslí objekt, jestvujúci nezávisle od vedomia, materiálny, hmotný objekt.
    ::
    objekt reálny, in: MČ

    PSF

    oblasť

     – z istého hľadiska (geografického, ekonomického, administratívneh) vymedzené územie; okruh činnosti, záujmu, sféra, úsek.

    PSF

    oblasť uvažovania

    – niečo určité, čoho sa týka rozumné ľudské uvažovanie; oblasť, v ktorej sa pohybuje myslenie (187;78n.).

    PSF

    obraz

    významový útvar, ktorý je výsledkom zobrazovania skutočnosti, napríklad obraz sveta.

    PSF

    obraz sveta klasický

     – obraz sveta založený na predstave o absolútne so sebou totožných diskrétnych telesách, ktoré sa relatívne navzájom úohybujú. V spojitom priestore sa pohybujú diskrétne telesá, pričom ich vzájomné vzdialenosti sú funkciami spojitého času. Skutočnosť sa delí na priestoročasové kontinuum a diskrétne telesá, pohybujúce sa v ňom. Priestor je celkom vyplnený nehybným éterom (139;6).
    ::
    fyzika klasická

    veda klasická

    PSF

    obraz sveta náboženský

     – významový útvar generovaný náboženstvom, v ktorom sa vyčleňuje reprezentácia tohto sveta (prirodzeného sveta, pozemského sveta) a onoho sveta (zásvetia, nadprirodzeného sveta, nebeského sveta), pričom obraz onoho nadprirodzeného sveta tvoria predstavy nadprirodzených síl, ktoré zväčša v podobe bohov alebo Boha plnia rozhodujúcu úlohu v štrukturácii sveta a v živote ľudí.
    ::
    náboženstvo, in: MČ

    PSF

    obsah výroku logický

    – obsah, ktorý je reprezentovaný logickou formou výroku.
    ::
    logika

    PSF

    odbor vedný

     – oblasť vedy s vymedzeným predmetom skúmania.
    ::
    veda

    PSF

    odvodzovanie

     – úsudkom utvárať alebo vysvetľovať z daného základu alebo nejakých daností.

         Pravidlo, podľa ktorého pri tom máme postupovať, je pravidlo odvodzovania.
    ::
    logika

    PSF

    ochota

    ‒ prejavená dobrá vôľa alebo snaha niekomu vyhovieť, pomôcť, vykonať niečo na želanie či požiadanie.

    PSF

    okolie filozofie

     – všetko, čo filozofiu obklopuje, to, na čo sa filozofia zameriava a všetko, čo filozofiu ovplyvńuje. V tomto slovníku okolie filozofie reprezentuje jeho mimofilozofická časť.
    ::
    okolie, in: MČ

    PSF

    okolnosť

     – vonkajšia podmienka, situácia – sprevádzajúci, podmieňujúci alebo ovplyvňujúci jav.
    ::
    filozofia

    okolnosť časová

    PSF

    okolnosť časová

     – okolnosť súvisiaca s časom, jeho plynutím, meraním, zaznamenávaním; umiestnenosť, zaradenosť v čase, časová určenosť; závislosť od času; trvajúcnosť v čase, istý čas.
    ::
    filozofia

    PSF

    ontológia

    gr.

     – základná filozofická disciplína, ktorá skúma bytie sveta, bytie súcna a bytie samé. Ontológia je filozofické učenie alebo veda o bytí, filozofia bytia, filozofická náuka o súcne. Ontológia sa zaoberá bytím alebo súcnom ako súcnom a princípmi bytia.

         Kľúčovými výsledkami ontologického výskumu sú ontologické kategórie.

         Ontológia sa považuje za základnú alebo univerzálnu vedu.

         Za zakladateľa ontológie sa považuje Aristoteles, zatiaľ čo slovo ontológia vystupuje po prvý raz až začiatkom 17. storočia. Aristoteles sám hovoril v súvislosti s učením o bytí o prvej filozofii a jeho nasledovníci o metafyzike (pozri: Aristotelov názor na ontológiu).

         Ontológia ako učenie o súcne čiže o tom, čo existuje, tvorí spolu s učením o božskom bytí od vzniku filozofie centrum metafyziky. Obidve tieto oblasti metafyzického myslenia sa v antike a v stredoveku nerozlišovali: ich spoločným predpokladom bolo, že každé súcno možno určiť len prostredníctvom výkladu božského bytia. Systematické vymedzenie ontológie v podobe vedy, to znamená v súvislosti s najvšeobecnejšími určeniami bytia, významami bytia a pojmami bytia sa nachádza v diele Ch. Wolffa Ontológia (1730). Pokiaľ sa ontológia zaoberá súcnom, tak jej ide o súcno vôbec alebo o súcno ako súcno; nezaoberá sa teda tým či oným súcnom alebo tými či onými oblasťami súcna. Ontológia je predmetom skúmania metaontológie.

         Najvýznamnejší príspevok k rozvinutiu ontologickej problematiky v rámci európskej filozofie priniesol aristotelizmus.

    PSF

    ontológia – odkazy

    bytie

    filozofia

    jestvovanie

    modus
    monáda

    objekt
    objekt hmotný
    ontológia (Aristoteles)
    ontológia (informatika), in: MČ

    súvislosť

    vec

    zákon

    PSF

    ontológia (Aristoteles)

     – p. filozofia prvá (Aristoteles)1).

    1) Aristoteles označoval to, čo sa dnes označuje termínom ontológia, termínom prvá filozofia.
    ::
    Aristoteles

    PSF

    operacionalizmus

    lat.
     
    – smer vo filozofii fyziky, ktorý založil P. W. Bridgman a ktorého hlavnou myšlienkou je idea operacionálnej analýzy.

         Podľa opercionálnej analýzy možno význam pojmu určiť opisom operácií uplatňovných pri formovaní, používaní a overovaní pojmu; pojem sa stotožňuje so zodpovedajúcim radom operácií.

         Pojmy, nespájajúce sa s nijakými operáciami, sú zmysluprázdne.

         Zo spojenia operacionálne definovaných pojmov sa vytvárajú vety a z viet teórie.

    PSF

    operátor logický

     – znak logickej operácie, symbol typu ¬ (negátor), ∧ (konjunktor), ∨ (disjunktor), ⇒ (implikátor), ⇔ (ekvivalentor).
    ::
    logika

    PSF


    opis

    – uvedenie vlastností designátov alebo uvedenie vzťahov, v ktorých je predmet k iným predmetom, čím možno prispieť k objasneniu termínov (4;140).

    PSF

    organizmus (Kant, I.)

     – jednota, ktorej súdržnosť spočíva v tom, že časti a celok sú navzájom príčinou a účinom, navzájom sa podmieňujú, a tak podliehajú nútornej účelnosti.

    ::
    Kant, Immanuel

    PSF


    osebe (Hegel, G. W. F.)

     – niečo jestvuje vtedy, keď je dané ešte len abstraktne, zárodočne a nie je ešte skonkrétnené, rozvinuté. Semeno je napríklad rastlinou osebe. Sama rastlina je už potom rastlinou pre seba, konkrétnou, hotovou danosťou. Vec, ktorá zavŕšila svoj vývoj, prešla z potenciálnosti (osebe) do aktuálnosti (pre seba), zvnútra navonok, jestvuje osebe aj pre seba (65;292).
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF


    osebe a pre seba (Hegel, G. W. F.)

     – jesvtuje nejaká vec, keď zavŕšila svoj vývoj, prešla z potenciálnosti (osebe) do aktuálnosti (pre seba) (65;292).

    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF


    osobnosť

     – individuálna jednota človeka, jednota jeho duševných vlastností a procesov založená na jednote ľudského organizmu a vytváraná a prejavujúca sa v jeho spoločenských vzťahoch.

    PSF

    P  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    páčenie sa

    – príjemný estetický zážitok, estetické prežívanie nasýtené príjemnosťou, kladnými emóciami.
    ::
    estetika

    PSF

    paradox

    gr.

     – tvrdenie zdanlivo protirečiace faktom alebo všeobecne prijímaným názorom. Pokiaľ ide o zdanlivosť paradoxu možno pripomenúť napríklad to, že logický paradox zapríčiňuje často slovná formulácia; jej úpravou alebo spresnením možno paradox odstrániť.

    PSF

    pasáty (Táles z Milétu)

     – príčina zdvihnutia sa hladiny Nílu, pretože mu zabraňujú tiecť do mora (6;49).
    ::
    Táles z Milétu

    PSF

    patristika

    lat.

     – filozofia a teológia cirkevných otcov počnúc bezprostredným nadväzovaním na apoštolov a sv. Pavla a končiac náukami posledných cirkevných otcov v 7. stor. považovaných už za prvých predstaviteľov scholastiky.

         Filozoficky je to kresťanská súčasť poslednej etapy starovekej filozofie označovaná ako patristická filozofia.
    ::
    filozofia patristická

    scholastika
    scholastika stredoveká

    PSF

    periodizácia vývinu filozofie

     – rozdelenie, členenie vývinu filozofie na (časové) obdobia (etapy vývinu):

          • filozofia staroveká;
          • filozofia stredoveká;
          • filozofia novoveká;
          • filozofia súčasná.

         Starovej filozofii predchádza protofilozofia resp. filozofia sa z nej rodí.

         Medzi stredovekou a novovekou filozofiou sa vyčleňuje renesančná filozofia.

    PSF

    Platón

    (427–347 pr. n. l.)

     – Sokratov žiak, spolu so svojím žiakom Aristotelom najvýznamnejší grécky filozof; najväčší vplyv mala jeho teória ideí a filozofia štátu. Platón založil 387/5 pr. n. l. svoju filozofickú školu zvanú Akadémia.

         Smer nadväzujúci na Platónovo učenie sa nazýva platonizmus.

         Platónovo dielo patrí k najkrásnejším výtvorom gréckej literatúry. Je napísané poväčšine formou dialógu, v ktorom hlavnou postavou je obyčajne Sokrates, ktorého ústami Platón vyslovuje svoje vlastné názory.

         Platónova filozofická tvorba sa člení na tri obdobia:

         1. Tvorba sokratovského obdobia; v tomto prvom alebo ranom období tvorí Platón pod bezprostredným vplyvom Sokrata; ide o dialógy Laches (o statočnosti), Charmides (o umiernenosti), Lysis (o priateľstve), Protagoras (o naučiteľnosti cnosti a jej jednote), Hippias Menší (o výchove k mravnosti), Ion (o básnictve), Hippias Väčší (o krásne), Alkibiades (o pravom a zdanlivom vedení), Eutyfron (o zbožnosti), Obrana Sokratova, Kriton (o pomere k zákonom) a Gorgias (o rétorike a mravnosti). Sokratovská kritickosť a skepsa voči zdanlivým istotám sa v tomto období prejavuje na prístupe mladého Platóna k etickej problematike, ktorú skúma pomocou Sokratovej dialektickej metódy. V mnohých dialógoch tohto obdobia zostáva riešenie otázky, napríklad čo je zbožnosť, otvorené. V Platónovej tvorbe sokratovského obdobia sa ešte neobjavuje jeho teória ideí.

         2. Tvorba obdobia zrelosti; ide o Platónove dialógy z dvoch desaťročí po založení Akadémie: Menon (o učiteľnosti cnosti a anamnéze), Eutydemos (proti eristike), Kratylos (o vzťahu názvov k veciam), Menexens (paródia na pohrebné reči), Symposion (o láske), Faidon (o nesmrteľnosti duše), Faidros (o kráse a ideách) a Štát (= Ústava; o najlepšom štátnom zriadení). V tomto obodobí Platón vypracoval najtypickejšiu časť svojej filozofie ‒ teóriu ideí. Nad Sokratovskou kritickosťou tu začína prevládať pozitívne riešenie problémov a hľadanie konečných istôt v najdôležitejších filozofických otázkach. V tomto období svojej tvorby Platón prevezme orficko-pytagorovské názory o nesmrteľnosti duše a o jej prevtelovaní, o tele ako hrobe duše, o rozdiele medzi týmto a oným svetom a včlení ich do svojej originálnej teórie ideí.

         3. Obdobie staroby; ide o spisy Parmenides (problémy teórie ideí), Teaitetos (o poznaní), Sofista (o pravom a zdanlivom vedení), Štátnik (o dokonalom štátnikovi), Filebos (o pomere slasti a dobra), Timaios (prírodná filozofia), Kritias (o Atlantíde), Zákony (o najlepšom štátnom zriadení).

         Metódou filozofie je podľa Platóna dialektika ako umenie viesť dialóg, v ktorom sa pomocou otázok a učiteľom usmernených odpovedí analyzuje nastolený problém a dospieva sa k vymedzeniu pojmov.

         Predmet filozofie je to, čo je všeobecné, čo je spoločné každej jednotke v danom druhu, a čo teda patrí do jeho podstaty. Týmto nezmeniteľným, všeobecným a spoločným je idea. Ozajstné poznanie spočíva v poznaní ideí. Poznanie nemožno dosiahnuť zmyslami, ich predmet je vždy premenlivý a relatívny, preto neposkytujú absolútne a spoľahlivé vedenie. Človek by mal zavrhnúť všetko, čo je zmyslové a nestále, mal by sa úplne sústrediť na myslenie a filozofiu. Filozofia totiž poskytuje vedenie, múdrosť a očistenie. Dokonalým človekom je filozof. Jemu patrí vláda nad svetom a panovanie na zemi, on musí všetko, čo je vonkajšie a nestále, priviesť do vnútorného a večného sveta idey dobra.

         SVET IDEÍ A SVET VONKAJŠÍ

         Podľa Platóna existujú dve skutočnosti: jedna javová, zmyslová, premenlivá a pozbavená stálosti bytia a druhá nadjavová, spadajúca len do oblasti rozumových úvah, nemenná a jedine úplne jestvujúca – skutočnosť transcendentného sveta ideí.

         Každá idea má trojaký charakter: ontologicky znamená prototyp, model, pravzor alebo stálu a nemennú podstatu veci, ktorá je len jej tieňom; teleologicky je ideou účelný poriadok častí obsiahnutých vo veci ako celku; logicky je idea všeobecným pojmom, pomocou ktorého sa poznávajú veci a zavádza sa poriadok do chaosu vonkajšieho sveta.

         Idea reálne existuje ako čosi jednotlivo všeobecné v ideálnom nadjavovom svete. Idey len dočasne prebývajú vo veciach vonkajšieho sveta.

         Každá vec len sčasti participuje na svojom ontologickom, teleologickom a logickom modeli – pravzore. Idea je čosi samobytné, zduchovnené, schopné pohybu, čo je ďalej príčinou všetkého jednotlivého vo vonkajšom svete.

         Každá vec je následkom nejakej príčiny – idey. Tieto príčiny trvajú v určitom presne ustálenom hierarchickom poriadku, na vrchole ktorého je idea dobra.

         Idea dobra Idea dobra, ako čosi prirodzene sa rozdeľujúce a vďaka svojej dobrote tvorivé, je prvou a najvyššou príčinou všetkých ostatných ideí hierarchicky nižších, ako aj jednotlivých vecí, ktoré sú ich odleskom; je prvým, najvyšším a konečným princípom sveta. Je to transcendentná príčina, počiatok, princíp a prazáklad všetkého súcna. Idea dobra je demiurg všetkého súcna, stvoriteľ organického i anorganického sveta, najvyšší zákonodarca, obsahujúci v sebe dokonalé, ideálne poznanie všetkého, čo je. Je to prvá a absolútna príčina všetkého súcna a všetkého konania.

         VONKAJŠIA SKUTOČNOSŤ, SVET, PRÍRODA, VESMÍR

         Vonkajšia skutočnosť (svet, príroda, vesmír) nie je večná; vznikla v čase a v čase aj zaniká. Demiurgos chcel, aby svet bol dobrý a dokonale v sebe odzrkadľoval dobro, preto ho obdaroval rozumom a dušou, ktorú vtelil aj do človeka.

         Človek Najdôležitejšou bytosťou vo vonkajšom svete je podľa Platóna človek.

         Človek sa skladá z tela a duše. Človek tak obsahuje v sebe tak niečo z vonkajšieho sveta, ako aj z ideálneho sveta. Základným nehynúcim prvkom bytia človeka je duša; telo zaniká v čase.

         DUŠA A TELO ČLOVEKA

         Duša človeka patrí svojou podstatou do ideálneho sveta, je večná. Cieľom duše je to, čo je ideálne (cieľom tela je to, čo je zmyslové). Duša sa s telom v človeku spája na základe koexistencie, a nie jednoty substancie. Duša je veliteľom a strážcom tela, ktoré podlieha pôsobeniu nestáleho javového sveta.

         Duša sa skladá z troch častí:

          • rozumová duša (sídli v hlave),
          • srdnatá duša (sídli v hrudi),
          • žiadostivá duša (sídli v bruchu).

         Najdôležitejšia je rozumová duša, ktorá má za úlohu ovládnuť srdnatú a žiadostivú dušu. Rozumová duša je nehmotná, nepodlieha zániku, pretože patrí k nezničiteľným ideám, kým ostatné duše hynú spolu s telom. Rozumová duša sa vo svojom pozemskom bytí rozumovým poznaním približuje k svetu ideí, z ktorého vyšla, oslobodzuje sa z pút tela a zo zla jeho vášní. Oslobodzuje sa od chýb a približuje sa k idei dobra.

    PSF

    Platón – odkazy

    bezčasie (Platón)

    duša (Platón)

    filozofia
    filozofia 4. stor. pr. n. l.
    filozofia antická
    filozofia starogrécka
    filozofia staroveká

    idea (Platón)
    idea dobra (Platón)

    Platón: Eutyfron
    Platón: Charmides
    Platón: Laches

    skutočnosť (Platón)
    slovník Platónov
    svet hmotný (Platón)

    PSF


    Platón: Eutyfron

    – spis z prvého alebo raného, sokratovského obdobia Platónovej tvorby venovaný zbožnosti. Podľa Platóna je zbožnosť časť spravodlivosti týkajúca sa služby bohom, pričom ľudia majú dávať bohom to isté, čo od nich žiadajú – dobro. Ľudia svojimi dobrými skutkami majú napomáhať šíreniu dobra na svete.
    ::
    Platón

    PSF

    Platón: Charmides

    – spis zo sokratovského obdobia Platónovej tvorby venovaný rozumnosti (sófrosyné); je to jeden z Platónových logicko-etických dialógov. Dialóg je cvičením v hľadaní vymedzenia cnosti.
    ::
    Platón

    PSF

    Platón: Laches

     – Platónov dialóg zo sokratovského obdobia jeho literárnej činnosti považovaný za jeden z prvých, ak vôbec nie prvý Platónov dialóg. Témou dialógu je statočnosť alebo odvážnosť, no riešenie otázky, čo je to odvážnosť, dialóg ponecháva otvorené. No už v tomto dialógu možno rozpoznať učenie o jednote cnosti. J. Špaňár na záver úvodnej poznámky k svojmu prekladu dialógu do slovenčiny uvádza: „Odvážnosť prináležiaca len rozumovým tvorom, či pravá cnosť je neoddeliteľná od vedenia a je najužšie spojená s ostatnými formami cností, alebo ako hovorí Sokrates, je jednou časťou cnosti. Jej najbližším predmetom je budúce dobro, kým zlu sa chceme vyhnúť. Kto má vedenie o dobre, má nielen odvážnosť, ale aj rozumnosť, spravodlivosť a zbožnosť. Túto poslednú cnosť však Platon neskoršie zahrnul do spravodlivosti, a k týmto trom základným cnostiam pridal potom ešte múdrosť (177;34).“
    ::
    Platón

    PSF

    počiatok vecí (Anaximandros)

    – neobmedzené (apeiron) (6;51).

    PSF

    podmienka

     – to, z čoho vyplýva možnosť niečoho iného (podmieneného), vzťah entity k prvku okolia, bez ktorého táto entita nemôže existovať. Daná entita je v tomto vzťahu to, čo sa označuje ako podmienené, a prvok okolia je podmieňujúce. Procesuálna stránka tohto vzťahu sa označuje ako podmieňovanie. Podmienka je okolnosť, ktorá je síce nevyhnutná na vyvolanie účinku, nie však úplne rozhodujúca. Podmienka je to, čo umožňuje pôsobenie príčiny.

    PSF

    podstata

     – stránka vnútorného, "to, čo leží pod" premenlivými javmi, čo sa nemení a v nezmenenosti trvá pri premene javov a čo zároveň je "nositeľom" vlastností, čímsi samostatným, pre seba jestvujúcim, čomu vlastnosti "inherujú" (inherencia), zatiaľ čo ono samo "subsistuje" (subsistencia). Podstata je súhrn vnútorných trvalých vlastností. Podstata je jedna zo základných filozofických tém.
    Výsledok filozofického skúmania tejto témy závisí od kategórií, ktoré v ňom intervenujú. Keď nejaký filozof napríklad hovorí, že podstata je to, čo konštituuje "povahu" druhu vecí alebo jednotlivej veci, používa explicite kategóriu konštitúcie, povahy, týkania sa druhu, týkania sa jednotlivosti" a implicite aj kategóriu procesuality. Výskum širšieho kontextu takéhoto textu týkajúceho sa podstaty by ukázal, že vo filozofickej reflexii podstaty intervenujú aj ďalšie kategórie: kategória rozlíšenosti, určenosti, relatívnosti, jednoznačnosti atď.

         Podstata je podstatou len ako základ bezprostredného bytia predmetu, len ako základ jeho existencie. Podstata je vnútorný základ (69;285, 114).
    ::
    jav

    PSF

    podstata (Hegel, G. W. F.)

     – oblasť stanoveného, ozrejmeného protirečenia. Podstata je vnútorne rozporná, absahuje svoje vlastné protirečenie ako nevyhnutnú a zreteľne sa prejavujúcu zložku. Určenia podstaty sú vzťažné, viažu sa vždy dve a dve na seba, jedno bez druhého nemôže byť, jedno vylučuje i podmieňuje druhé a jedno sa zvracia v druhé. Sú teda totožné i protikladné.
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF

    pohyb (Anaximandros)

     – je večný, a v dôsledku tohto vznikajú nebesia. Bez pohybu by nebolo ani vznikania ani zanikania. Vznikanie vecí je dôsledkom vylučovania protikladov na základe večného pohybu (6;52).
    ::
    Anaximandros

    PSF

    pojem

     – abstraktný reprezentant povahy a zákonitosti skutočnosti vyjadrený jazykom (170;47).
    ::
    filozofia

    PSF

    pojem abstraktný

     – pojem reprezentujúci vlastnosť vecí myšlienkovo oddelenú od samých vecí, napríklad belasosť, statočnosť, hmotnosť atď. Abstraktný pojem nereprezentuje vec ako takú.

    PSF

    pojem postmoderny

     – abstraktná reprezentácia obdobia postmoderny, vypracúvaná v prvom rade predstaviteľmi postmodernej filozofie, ako aj vedcami najmä z oblasti umenovedných disciplín, kulturológie a sociológie. V súlade s tým sa potom aj pojmy postmoderny členia na filozofické a špeciálnovedné (cf 147).

    pomyselný (Hegel, G. W. F.)

     – nem. ideell – nepravdivý, neskutočný.

         To, čo je konečné, zvláštne, určité, meni sa a vyvíja, čiže prekonáva. Je teda reálne len dočasne. Ako prekonané stráca svoju realitu a stáva sa pomyselným. Zostáva síce obsiahnuté v tom, čo ho prekoná – keďže vyšší stupeň obsahuje nižšie stupne, ktorými prešlo – no prestáva byť reálnym a stáva sa práve len pomyselným. Napríklad nižšia filozofia, z ktorej vyrástla vyššia, zostáva aj naďalej v nej obsiahnutá, no už len ako pomyselná. V jabĺčku je obsiahnutý v pomyselnej forme kvet (65;292–293).
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF


    Popper, Karl Raimund

    (28. 7. 1902 Viedeň – 17. 9. 1994 Londýn)

     – anglický filozof rakúskeho pôvodu, zakladateľ kritického racionalizmu: rozhodujúcou myšlienkou je idea kritiky. Podľa Poppera môžu síce teórie platiť ako vedecké vtedy, keď majú empirický obsah; tým je totiž garantovaná možnosť empirickej skúšky. Ale verifikáciu treba nahradiť falzifikáciou. Podľa Poppera sú teórie vedecké vtedy a len vtedy, keď sú falzifikovateľné, vyvrátiteľné. Popper tým má na zreteli, že sa nemá usilovať o nájdenie potvrdenia teórie, ale sa treba pokúšať teóriu vyvrátiť, nájsť konkrétny prípad, ktorý teórii odporuje. Čím ťažšie to je a čím dlhšie sa táto falzifikácia nedarí, tým väčšia je pravdepodobnosť, že teória je použiteľná. Overenie vedeckej teórie je stále len predbežné a relatívne. V prísnom zmysle by boli podľa toho všetky prírodovedné zákony a teórie len doposiaľ nefalzifikované hypotézy. Posledná pravda neexistuje, existuje iba približovanie sa k pravde neustálym vylučovaním falzifikovaných teórií. Principiálne sa tak veda stáva neukončeným procesom: je to vlastne negatívny vylučovací proces; nepotrebné modely riešenia sa ďalej nesledujú, podobne ako v prírode vymierajú zle sa prispôsobiteľné druhy. Preto možno takisto hovoriť aj o evolúcii vedy (145;62).

         V základoch popperovskej zakazujúcej, falzifikacionistickej metodológie a jej zodpovedajúcej teórie vedy je chápanie systému ako ohraničenia.

         Podľa Poppera je opravdivým vedeckým postupom dedukcia (nie indukcia). Vedecká hypotéza (vedecký zákon, vedecká teória) je výsledkom tvorivej intelektuálnej činnosti (nie generalizácie). Testovať hypotézu (zákon, teóriu) znamená dedukovať z nej observačné výroky a skúmať ich možnú nepravdivosť, to znamená snažiť sa hypotézu (zákon, teóriu) falzifikovať. Vedecká teória nemôže nikdy dosiahnuť definitívnu platnosť. Vývin vedy je postupné prekonávanie omylov.

    PSF

    postmoderna

    lat.

     – stav západnej civilizácie po moderne, vyznačujúci sa prevážením tolerantnej senzibility k rozdielom, heterogenite a pluralite, čo malo stabilizovať schopnosť znášať nezlučiteľnosť jazykových hier.

    Filozofický pojem postmoderny predložil v roku 1979 a v ďalších rokoch rozvinul J.-F. Lyotard, podľa ktorého postmoderna znamená koniec viery v metadiskurz osvietenstva, idealizmu a historizmu, ktoré v postmoderne prestali plniť zjednocujúcu legitimizačnú a orientačnú funkciu a ukázalo sa, že idea emancipácie (slobody a socializmu) nemôže platiť všeobecne a nedokáže si ani všeobecne podriadiť spoločenské dianie alebo konanie. Zanikol nadradený jazyk a všeobecne záväzná pravda, ktorá by bola schopná bezrozporne legitimizovať celok. S postmodernou došlo k nesúmerateľnosti (inkomenzurabilite) jazykových hier, kultúr a zvyšov rozdrobeného diskurzu.

    V priebehu skúmania postmoderny sa ako filozoficky najprieraznejšia rozvinuli metódy analýzy diskurzu a dekonštrukcie.

    Tento pojmový a metodologický aparát utvoril jadro postmodernej filozofie alebo filozofického postmodernizmu.

    PSF

    postmoderna – odkazy

    filozofia postmoderná

    postmodernizmus

    PSF

    postmodernizmus

    lat.

     – sebareflexívna zložka postmoderny, ťažko- alebo kvázizrozumiteľný súbor významových útvarov a procesov v umeleckej a filozofickej sebareflexii doby počnúc približne 70. rokmi 20. storočia vyrastajúci z únavy alebo zo zhnusenia z modernizmu alebo moderny a zdôrazňujúci, sugerujúci alebo zdôvodňujúci mnohotvárnosť výkladu, prelínanie sa vývinových pásiem kultúry (i civilizácie) a vo svojom konci na začiatku 21. storočia znovu sa vracajúci k únave, no tentoraz zo seba samého, uvoľňujúc cesty opätovnému haseniu smädu po zrozumiteľnosti aj u samých postmodernistov. Akcentovanie umeleckých postupov pri generovaní postmodernistických významových útvarov sedimentovalo v umeleckom postmodernizme, akcentovanie postupov filozofických sa usadzovalo zasa v postmodernizme filozofickom.

         Azda najneúnavnejším postmodernistom sa javí Umberto Eco sprevádzaný otvorenou plejádou predstaviteľov postmodernizmu tak na strane umenia, ako aj na strane filozofie, a to tak na kontinente americkom ako aj euroázijskom.

         Prvé ucelenejšie postmodernistické významové útvary (koncepcie, programy) a ich praktické implementácie možno sledovať v oblasti architektúry už spred 70. rokov 20. storočia (Paolo Portoghesi, Vittorio Gigliotti) a emblematické postavenie v nej zaujíma v 70. – 80. rokoch 20. storočia Philipp Johnson a jeho partner John Burgee, ďalej exceluje Friedensreich Regentag Dunkelbunt Hundertwasser, James Frazer Stirling a ď.

         V oblasti postmodernistickej umeleckej literatúry popri spomenutom Ecovi vynikajú: Jorge Luis Borges, Gabriel García Márquez, Salman Rushdie, Vladimir Vladimirovič Nabokov, Kurt Vonnegut jr. a ď. Postmodernistickú literárnovednú reflexiu reprezentuje Irwing Howe, Harry Lewin, Leslie Fiedler, Susan Sontagová a ď.

         K predstaviteľom postmodernistickej artificiálnej hudby sa zvyknú zaraďovať skladalia: John Cage, Luciano Berio, Alfred Garijevič Schnittke, Mauricio Kagel, Morton Feldman a ď.

         Myšlienkovo (filozoficky a aplikačne) kultivujú a rozširujú idey postmodernizmu v 70. rokoch 20. stor. Jean-François Lyotard a Charles Jencks. V 80. rokoch 20. stor. a ďalej sa idey a postupy postmodernizmu šíria v estetike, v teórii vedy a v ďalších filozofických disciplínach (Jacques Derrida, Giles Deleuze, Jean Baudrillard, Michel Foucault, Paul Virilio, Stephen Edelston Toulmin, Paul Karl Feyerabend, Richard Rorty, Peter Sloterdijk, Wolfgang Welsch, a ď.).

    PSF

    postmodernizmus – odkazy

    filozofia postmoderná

    postmoderna

    Lieratúra:

    Bertens, H. – Natoli, J.: Encyklopedie postmodernismu, Brno 2005. [147]

    PSF

    postpostmodernizmus

    lat.

    – angl. post-postmodernism – súbor vývinových pásiem v rámci kultúry a jej kritickoteoretickej, filozofickej, architektoteoretickej a umenovednej (najmä výtvarnoumenovednej a literárnovednej) sebareflexie vynárajúcich sa ako reakcia na postmodernizmus.

         Príbuzný s postpostmodernizmom je metamodernizmus.

    PSF

    pozitivizmus

    lat.

    ‒ smer poklasickej a súčasnej filozofie počnúc polovicou 19. stor. do 60. rokov 20. storočia uznávajúci vedecké poznanie ako jedinú formu poznania, odmietajúci metafyziku a rozvíjajúci empirickú noetiku.

         Vývin pozitivizmus sa zvyčajne člení na tri etapy:

         1. raný pozitivizmus (A. Comte, J. S. MIll, H. Spencer a ď.);
         2. empiriokriticizmus (R. Avenarius, E. Mach a ď.);
         3. novopozitivizmus (predstavitelia viedenského krúžku, logického empirizmu, ľvovsko-varšavskej školy).

         Svojou treťou etapou čiže novopozitivizmom sa pozitivizmus realizoval ako podprúd analytickej filozofie, ktorý sa v 60-tych rokoch 20. storočia transformoval do postpozitivizmu.
    ::
    filozofia 19. storočia
    filozofia 20. storočia
    filozofia analytická
    filozofia poklasická
    filozofia súčasná

    PSF


    poznanie

    – nadobudnutie poznatkov alebo ich súhrn získaný poznávaním; výsledok poznávania; súčasť predmetu teórie poznania (gnozeológie, noetiky, epistemológie).

    PSF

    poznatok

    – kognitívny významový útvar, ktorý je výsledkom poznávacieho procesu, napríklad v rámci vedeckého výskumu. Poznatok je súčasť predmetu teórie poznania.

         Poznatok je produkt poznávacej činnosti, realizáciou jej cieľa, spracovaným predmetom poznania. Poznatok je reprodukcia určitej vymedzenej časti objektívneho sveta vrátane zákonitostí, ktoré v ňom platia. Poznatky vznikajú ako produkt pracovnej, spoločenskej a myšlienkovej činnosti ľudí. Ich bezprostrednom funkciou je prevedenie rozptýlených nejasných predstáv a tušení do všeobecnej formy, pričom sa z nich zachováva to, čo možno oznámiť iným ako ustálený základ racionálneho konania. Ich komunikovateľnosť, t. j. ich vyjadriteľnosť v istej (aj umelej) jazykovej podobe, je ich charakteristickou vlastnosťou. Filozofia skúma poznatky napríklad z aspektu histórie a dynamiky ich narastania, logiku ich organizovanosti a vzájomnej prepojenosti, základné, všeobecne platné predpoklady poznateľnosti a poznávania, všeobecné otázky vzťahu poznatkov ku skutočnosti atď.

    PSF

    poznávané

    – to, čo sa poznáva; súčasť predmetu teórie poznania.

    PSF

    poznávanie

    – súbor procesov získavania, nadobúdania, vypracúvania poznatkov. Výsledkom poznávania je poznanie. Poznávanie je súčasťou predmetu teórie poznania.

    PSF

    pozornosť

    ‒ sústredenie mysle na nejaký predmet.

    SF

    pravda (Hegel, G. W. F.)

     – vlastnosť každej veci, nielen vlastnosť poznania; pravda jesvtuje nezávisle od subjektu. V totmo zmysle môže byť pravdivý priateľ, umelecké dielo a tak ďalej. No veci nie sú pravdivé hneď,, musia sa k svojej pravde vyvíjať a pravdu dosiahnu vtedy, keď sa v nich realizuje ich pojem. Tak napríklad pravdou človeka nie je dieťa,, ale dospelý, pretože len v ňom sa realizujepojem človeka, t. j. to ľudské, čo je v dieťati obsiahnuté len potenciálne: um, rozum, umelecká tvorivosť a tak ďalej. Nenormálny, napríklad duševne chorý človek, je nepravdivý, lebo nezodpovedá pojmu človeka (65;293).

    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    pravdivé (Hegel, G. W. F.)

    PSF


    pravdivé (Hegel, G. W. F.)

     – zodpovedajúce svojmu pojmu (65;293).

    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    pravda (Hegel, G. W. F.)

    PSF


    pravdivosť

    – založenosť na pravde alebo jej obsahujúcno; súčasť predmetu teórie poznania.

    pravidlo

     – predpis, ustanovenie, ktorým sa treba spravovať; poznaná zákonitosť alebo základná poučka, ktorá ju reprezentuje; prijatá zásada, zvyk, obyčaj.

    PSF

    pravidlo ododzovania

     – pravidlo, ktorým je stanovené, ako máme vykonávať odvodzovanie.
    ::
    logika

    PSF

    predmet vedy

     – to, čo skúma veda; veda si však nedáva sama sebe predmet; napríklad otázka, ako si historik stanovuje svoj predmet, nie je otázkou histórie. Hľadisko, z ktorého sa určuje predmet vedy, je vždy mimo tejto vedy. Toto predbežné vedenie je istým spôsobom vedenia o celku a potiaľ umožňuje vyčleniť určitý objekt z celku.

         Pri úvahách o predmete vedy sa zvykne rozlišovať materiálny objekt (obiectum materiale) vedy a formálny objekt (obiectum formale) vedy.

         Materiálny objekt vedy je celý konkrétny predmet, na ktorý sa veda zameriava.

         Formálny objekt je ohľad, vzhľadom na ktorý sa skúma materiálny objekt.

         Pre každú vedu je smerodajný formálny objekt, zatiaľ čo materiálny objekt môže byť spoločný viacerým vedným odborom.

    PSF

    predpis

     – záväzné písomné nariadenie, podľa ktorého sa treba spravovať; všeobecne uznávaný alebo ustálený spôsob konania, pravidlo; písomný návod na prípravu niečoho.

    PSF

    predstava

    – znovuvybavený obraz; obraz utvorený rozumovou činnosťou, skúsenosťou, názor; obraz utvorený v mysli obrazotvornosťou.

    PSF

    prejav

     – jav (nem. Erscheinung) alebo fenomén (nem. Phänomenon, Phänomen).

    PSF

    príčina

     – jav, ktorý vytvára (cf. vytvárať), vyvoláva (cf. vyvolávať) iný jav; to, vplyvom čoho sa niečo deje (id cuius influxu aliquid fit), to, čo spôsobuje účinok (spôsobujúcno účinku); stav reality, ktorý v rámci kauzálnej súvislosti (cf. príčinnosť) vyvoláva nevyhnutne iný stav, zvaný následok. Príčina je stav alebo jav , bez ktorého by nebolo iného stavu alebo javu (účinku). Príčina je jedna z okolností.

         Príčina je podstatný prvok kauzálneho vzťahu (rovnako, ako je podstatným prvkom kauzálneho vzťahu účinok).

         Príčina je jav (proces, udalosť), ktorý predchádza inému a vyvoláva ho. Príčina je to, z čoho niečo vzniká. Na príčinu sa pýtame otázkami: Čo je príčinou ...? Čo spôsobilo, že ...? Prečo ...? Z akej príčiny ...?

         Bytie príčinou je zapríčiňovanie.

         Príčinami, ich hľadaním a využívaním poznatkov o nich sa zaoberá etiológia. Príčinu treba odlišovať od podmienky (conditio) a od príležitosti (occasio).

    PSF

    priemer (Táles z Milétu)

     – rozdeľuje kruh na dve rovnaké časti (6;49).
    ::
    Táles z Milétu

    PSF

    priestor

     – rozmermi bližšie nevymedzené miesto, prostredie.

    PSF

    princíp dvojhodnotovosti

     – princíp, ktorý hovorí, že každý výrok je buď pravdivý, alebo nepravdivý. Je to jeden z princípov, ktorými sa riadi klasický logický systém.
    ::
    logika

    PSF


    princíp komplementarity Bohra, N.

    – vlastnosti kvantového objektu sa prejavujú v závislosti od spôsobu uskutočňovania experimentu: prejav vlastností kvantového objektu závisí od spôsobu uskutočňovania experimentu.

    PSF

    princíp logický

     – princíp, ktorým sa riadi logický systém.

         Logické princípy, ktorými sa riadia klasické logické systémy, sa nazývajú klasické logické princípy.
    ::
    logika

    PSF


    princíp logický klasický

     – princíp, ktorým sa riadi klasický logický systém.

    ::
    logika

    PSF


    príroda

     – všetko jestvujúce nezávisle od človeka alebo spoločnosti. Prírodu možno skúmať, využívať a čiastočne aj meniť, pričom akákoľvek manipulácia ňou naráža na hranice vymedzované prírodnými zákonmi.
    ::
    jav prírodný

    príroda, in: MČ

    PSF

    proces

    lat.

     – postupnosť vzájomne súvisiacich zmien alebo udalostí; postupná zmena entity, relatívne súrodá séria javov vzájomne spojených kauzálnymi alebo štrukturálno-funkčnými závislosťami alebo jav, ktorý sa v istom časovom intervale mení. Napríklad za proces možno pokladať rast organizmu, pretože nasledujúce stavy sú určitým spôsobom určované stavmi predchádzajúcimi. Série javov, ktoré tvoria proces, možno odlíšiť poznávacími aktami, oddeliť ich od zložitých komplexov javov objavujúcich sa súčasne. Procesy majú teda akúsi os, na ktorú sú "navlečené" skĺbené javy. Ani v prírode, ani v spoločnosti neexistujú izolované procesy; rozlišujeme ich a skúmame ich oddelene len pre potreby analýzy (223;146). Proces je témou fundamentálnych filozofických skúmaní.

         Pojem procesu vystupuje často ako kategória v špeciálnovedných i filozofických disciplínach. V utváraní pojmu procesu intervenujú často také významové útvary, ako napr. predstava alebo pojem postupnosti, pojem zmeny, pojem niečoho alebo entity apod.
    ::
    jav

    ontológia

    PSF

    proces poznávací

    – proces, v ktorom sa uskutočňuje poznávanie.
    ::
    teória poznania

    PSF

    progres nekonečný (Hegel, G. W. F.)

     – mechanické opakovanie sa určitých dejov do nekonečna, pričom nevzniká nič nové, vyššie. Takým progresom je napríklad ustavičný kolobeh vody v prírode. Táto nekonečnosť je zlá nekonečnosť. Oproti tomu správne nekonečnosť je tiež vo veciach a nie mimo nich, no tkvie v dialektických procesoch, ktorými sa buduje niečo vyššie, aj keď ničením nižšieho (65;292).
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF


    propedeutika

     – p. propedeutika, in: MČ.

    PSF

    propedeutika filozofická

     – úvod do štúdia filozofie. Mnohí považujú za najlepší úvod do štúdia filozofie dejiny filozofie.
    ::
    propedeutika

    PSF

    protiklady (Anaximandros)

     – sú obsiahnuté v hmote, vylučujú sa z nej. Protiklady sú teplé a studené, suché a vlhké a iné. Ich vylučovaním na základe večného pohybu dochádza k vznikaniu vecí (6;53, 52).
    ::
    Anaximandros

    PSF

    protirečenie (Hegel, G. W. F.)

     – činnosť protikladov, ich boj a priebeh. Protirečenie hýbe svetom (65;294).
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF

    psychológia

    gr.

    – náuka o duši, ktorá je predmetom záujmu človeka z ešte predfilozofických čias, no termín psychológia zaviedol až okolo roku 1530 F. Melanchton. Problematika psychológie sa v minulosti dlhé obdobie prekrývala s problematikou pneumatalógie a až do 19. storočia spadala prakticky úplne do problematiky filozofickej. V 19. storočí vyčlenila ako samostatná špeciálnovedná disciplína alebo súbor disciplín, zakladajúcich sa na experimentálnej psychológii a v tomto zmysle ju preberá článok psychológia, in: MČ a články naň nadväzujúce či odkazujúce.

         V rámci súčasnej filozofie je psychológia predmetom filozofie psychológie.

    PSF

    Q  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    R  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    racionalita

     – osobitná črta, ktorú vykazujú indivíduá a kolektívy ľudí vo svojom myslení a konaní, vo svojom vzájomnom styku a vo svojich inštitúciách. Racionalita je komplexný fenomén prelínajúci sa všetkými sférami života človeka a spoločnosti.

         Racionalitu možno charakterizovať ako

         • tendenciu konať na základe rozumovej úvahy a nie na základe náhodného impulzu či nepreskúmaného pokynu;
         • tendenciu konať na základe dlhodobejšieho plánu;
         • kontrolu vzájomného styku abstraktnými a všeobecnými pravidlami;
         • inštrumentálnu účinnosť, t. j. schopnosť voľby prostriedkov podľa ich účinnosti pri dosahovaní jasne vymedzených cieľov na rozdiel od akceptovania prostriedkov vyčlenených zo zvyku alebo náhodného impulzu;
         • tendenciu k voľbe určitého konania, inštitúcie atď. na základe ich zhodnotenia podľa jednotných a jasne špecifikovaných kritérií na rozdiel od ich hodnotenia podľa viacerých, nesúvisiacich, difúznych kritérií a na rozdiel od ich akceptovania podľa tradície a pod.;
         • sklon k systematizácii presvedčení a/alebo hodnôt v jednotnom koherentnom systéme;
         • sklon ľudsky sa vyžívať skôr v používaní alebo v uspokojovaní intelektuálnych činností než v emóciách a v zmyslovosti (cf 19;17, 28).

    PSF

    racionalizmus

    lat.

     – pozícia, ktorá zdôrazňuje rozum; protiklad senzualizmu resp. empirizmu. Racionalizmus ako viera v rozum, v evidentnosť rozumového uvažovania a v silu dôkazu je zasa protikladný iracionalizmu.

         Racionalizmus sa uplatňuje

          – v gnozeológii ako učenie, podľa ktorého všeobecnosť a nevyhnutnosť môžu pochádzať iba zo samého rozumu alebo z pojmov vrodených rozumu alebo z pojmov, ktoré jestvujú v podobe predpokladov či dispozícií rozumu. Skúsenosť síce pôsobí na ich vznik ako určitý podnet, no k úplnosti všeobecnosti a nevyhnutnosti dochádza až rozumovými úvahami či na základe apriórnych foriem predchádzajúcich skúsenosti a nezávislých od nej.
          – v ontológii ako stotožňovanie reálnych a logických súvislostí.
          – v etike ako vyzdvihovanie racionálnych motívov a princípov mravnej činnosti.
          – v estetika ako vyhľadávanie, štúdium a zdôrazňovanie racionálnych alebo intelektuálnych čŕt umeleckej tvorby.
          – v psychológii ako vysúvanie intelektuálnych psychických funkcií do popredia, v tradičnej (filozofickej) psychológii ako redukovanie vôle na rozum (Spinoza).

         V novovekej filozofii sa rozvinul do podoby gnozeologického učenia novovekého racionalizmu ako jedného z hlavných smerov filozofie 17. a 18. stor. vychádzajúcich z filozofie R. Descarta alebo viac menej kriticky nadväzaujúcich na ňu.

    PSF

    reál (Herbart, J. F.)

     – jednoduchá, mimočasová a nerozpriestranená substancia, pripomínajúca Leibnizovu monádu. Činnosť reálov je vnútorná a analogická s duchovnou činnosťou. Reály však na rozdiel od monád sú kauzálne prepojené.
    ::
    Herbart, Johann Friedrich

    PSF

    realita

    lat.

     – skutočnosť – zvyčajne oblasť všetkého, čo existuje nezávisle od subjektu človeka.
    ::
    objekt reálny

    PSF

    realita (Platón)

    ‒ p. skutočnosť (Platón).

    PSF



    reflexia transcendentálna (Kant, I.)

     – pýtanie sa na možnosť pravdivosti súdov o veciach, pýtanie sa na podmienky možnosti takých súdov, ktoré platia ako pravdivé. Pri transcendentálnej reflexii postupuje ja od predmetov, ktoré chce poznať, spätne k tomu, čo vlastne robí, keď poznáva, teda k poznávacím schopnostiam a princípom, ktoré túto činnosť riadia.

         Transcendentálna reflexia slúži na to, aby zabezpečila platnosť súdov tým, že objasňuje ich predpoklady a podmienky.
    ::
    Kant, Immanuel

    PSF

    Rgvéd

    sa.

     – Vedenie (véda) uložené vo veršoch (rg) – najstaršia a najobľúbenejšia zo štyroch védskych textových zbierok (véd) a zároveň najstaršia pamiatka indickej literatúry obsahujúca prvé filozofické podnety na svete (2. tis. pr. n. l.)
    ::
    filozofia

    PSF

    rozmýšľanie (Hegel, G. W. F.)

     – nem. das Nachdenken – myslenie nastupujúce po bezprostrednom poznávaní vecí; rozmýšľanie vzniká úvahou o nich. Rozmýšľanie je reflektívne myslenie, t. j. odrazové, druhotné, sprostredkované, nastupujúce po prvotnom, bezprostrednom poznaní – vnímaní.
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF

    rozum (Hegel, G. W. F.)

     – nem. die Vernunft – vyššia, dialektická forma myslenia, ktorá chápe veci v konkrétnej identite, t. j. ako zložené, obsahujúce zároveň rozdielne vlastnosti. Vidí vzájomnú podmieenosť týchto vlastností, prechody jednej v druhú, neoddtrháva ich od seba, neoddeľuje a nefixuje ich. Keďže rozdielmi sú aj protiklady, rozum chápe veci ako jednotu protikladov. Vidí zmenu a vývoj vecí, dynamizmus sveta a jeho hybnú silu – boj protikladov.

    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF

    Russell, Bertrand

    (18. 5 1872, Trelleck, Monmouthshire, Wales – 2. 2 1970, Penrhyndeudraeth, Gwynedd (Merionethshire), Wales)

     – britský matematik, filozof, logik a spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny za literaturu za rok 1950. V matematike je známy svojím paradoxom v naivnej teórii množín.
    ::
    filozofia 20. stor.

    matematika

    PSF

    S  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    sa

     – seba.

    PSF

    sedem slobodných umení

     – lat. septem artes liberales – súhrn všeobecného vzdelania, ktorý sa traduje od staroveku, základ vyššieho vzdelania. Sedem slobodných umení tvoria dve skupiny umení: trívium a kvadrívium:

         trívium

         ● gramatika,
         ● rétorika,
         ● dialektika;

         kvadrívium

         ● aritmetika,
         ● geometria,
         ● astronómia
         ● hudba.

         V ranom stredoveku bol rozvrh a obsah siedmich slobodných umení určovaný Augustinom, Boethiom a Martianom Capellom.

    PSF

    Sellars, Wilfrid

    (1912 – 1989)

     – americký filozof so záujmom predovšetkým o teóriu poznania a filozofie vedy. Kritizoval niektoré tézy logického pozitivizmu, odmietal mýtus daného a teóriu, rozlišujúcu invariabilný jazyk a teoretický jazyk. Observačný rámec vedy treba interpretovať ako ktorúkoľvek inú teóriu, ktorú možno nahradiť inou, lepšou teóriou.

         Sellars uznáva kompetenciu vedy v otázkach, čo existuje; teoretický rámec vedy má podľa neho ontologický primát. V tomto sa zhoduje s W. V. O. Quinom. Konštrukcie vedeckých teórií možno interpretovať ako Kantov noumenálny svet.

    Dielo
    Science and Metaphysics, 1968

    PSF

    sémantika logická

     – časť logiky, ktorá skúma významovú stránku jazykových výrazov.
    ::
    logika

    PSF

    semiotika

    gr.

     – disciplína, skúmajúca vlastnosti znakov a znakových systémov, ich významové vzťahy a otázky ich interpretácie.

         Semiotika sa člení na tieto časti:

          ● syntaktika,
          ● sémantika,
          ● pragmatika.

    PSF

    Seneca, Lucius Annaeus

    (okolo 3 – 65)

     – rímsky filozof a spisovateľ, najvýznamnejší predstaviteľ rímskeho stoicizmu; vychovávateľ cisára Nerona.

         Človek sa snaží dosiahnuť blaženosť, ktorá podľa Senecu spočíva v mravnej dokonalosti duše ako najvyššom cieli života.

         Človek sa má zdokonaľovať zbavovaním sa žiadostivostí a zosúladovaním sa s prírodou založenom na rozume. K tomuto cieľu má človeku pomáhať aj usporiadanie spoločnosti a politika.

    PSF
     

    senzualizmus

    lat.

     – gnozeologický smer v rámci empirizmu, ktorý za jediný zdroj poznania považuje jednoduché zmyslové pocity a myslenie redukuje na ich asociatívne spájanie. Senzualizmus zužuje empíriu na zmyslové vnímanie.

         Podnetom senzualizmu je Lockov postulát, že "nič nie je v rozume, čo predtým nebolo v zmysloch (nihil est in intellectu, quod non sit prius in sensu)".

         Do krajnosti dovádza snzualizmus G. Berkeley, ktorý pocit stotožňoval s vecou samou (esse est percipi): senzualizmus tu hraničí so solipsizmom.

         Senzualizmus rezonuje aj v asociatívnej psychológii 18. a 19. stor. (Schuppe, Ziehen).

         Blízko k senzualizmu má empiriokriticizmus a niektoré smery v rámci logického pozitivizmu.

    PSF

    Sextius, Quintus

    (ok. 70 pr. n. l. – 5 pr. n. l.)

    – rímsky filozof, zakladateľ filozofickej školy (okolo roku 40 pr. n. l.), ktorá vychádzala zo stoicizmu (strednej stoy) a mala aj črty mysticizmu a novopytagoreizmu. V škole sa kládol dôraz na mravnú výchovu.

         K Sextiovým žiakom sa rátajú: Sótion z Alexandrie (Senekov učiteľ), encyklopedista Aulus Cornelius Celsus, Papirius Fabianus.
    ::
    filozofia rímska

    PSF

    schematizmus čistého umu (Kant, I.)

     – postup umu podľa schém.
    ::
    filozofia

    Kant, I.

    PSF

    scholastika

    gr.

     – vyučovanie, štúdium a vedecká práca na stredovekých vysokých školách a stredoveká filozofia pestovaná na školách Západu a v Byzancii v období od 6. stor. alebo 9. stor. do 15. stor. alebo 16. stor. a nadväzujúca na patristiku. V období scholastiky nadobúda svoju dnešné podobu európska filozofia.

         (Obdobné fenomény ako v európskej scholastike nachádzame aj v čínskej, indickej a arabskej filozofii.)

         Scholastika kresťanského Západu sa vyznačovala tým, že základom vedy a filozofie boli kresťanské pravdy fixované v dogmách. Popri tom sa však dostávali k slovu aj nekresťanské myšlienky, najmä pod ochranou učenia o dvojakej pravde.

         Na stredovekú scholastiku nadväzuje novoveká scholastika (15. stor. až polovica 19. stor.) a po nej súčasná scholastika (od polovice 19. storočia dodnes).

    ::
    filozofia scholastická

    scholastika stredoveká

    PSF

    scholastika stredoveká

     – vyučovanie, štúdium a vedecká práca na stredovekých vysokých školách a filozofia pestovaná na školách Západu a v Byzancii v období od 6. stor. alebo 9. stor. do 15. stor. alebo 16. stor. a nadväzujúca na patristiku.

         Scholastika kresťanského Západu sa vyznačovala tým, že základom vedy a filozofie boli kresťanské pravdy fixované v dogmách. Popri tom sa však dostávali k slovu aj nekresťanské myšlienky, najmä pod ochranou učenia o dvojakej pravde.

         Významnou udalosťou pre rozvoj scholastiky bolo založenie falckej školy Karolom Veľkým. V 8. stor. a 9. stor. výrazne stúpol význam vzdelanosti a filozofie. Ako jediný jazyk vzdelancov sa presadila latinčina, a tak sa stala predpokladom internacionality vied. K štúdiu patrili aj knižnice, ktoré sa postupne zriaďovali usilovným opisovaním starých kníh a spisov. Pod stredovekým názvom ’dialektika’ sa už aj v teologických otázkach čoraz častejšie používa logika. V 11. stor. dochádza k vážnemu sporu medzi dialektikmi a antidialektikmi. Ďalším predmetom ostrých polemík boli univerzálie – tento spor je známy ako spor o univerzálie.

         Na stredovekú scholastiku nadväzuje novoveká scholastika (15. stor. až polovica 19. stor.) a po nej súčasná scholastika (od polovice 19. storočia dodnes).

    ::
    filozofia scholastická stredoveká

    scholastika

    PSF

    schopnosť

    – súbor vlastností potrebných na vykonávanie niečoho.

    PSF

    schopnosť – odkazy

    vkus

    PSF

    skúmanie

     – (vedecké) pozorovanie alebo štúdium niečoho.
    ::
    skúmanie empirické
    skúmanie teoretické

    PSF

    skúmanie empirické

     – skúmanie zamerané priamo na objekt a opierajúce sa o údaje pozorovania a experimentu.
    ::

    PSF

    skúmanie filozofické

     – skúmanie, ktoré necháva vo svojom pozorovaní predmetu intervenovať ako hlavné filozofické významové útvary filozofické kategórie.
    ::
    filozofia

    PSF

    skúmanie teoretické

     – skúmanie späté so zdokonaľovaním a rozvíjaním pojmového aparátu vedy a zamerané na všestranné poznanie reality v jej podstatných súvislostiach a zákonitostiach.
    ::
    skúmanie

    PSF

    skúsenosť

     – poznanie prostredníctvom zmyslov.
    ::
    empirický

    filozofia

    PSF

    skutočnosť

    – objektívne jestvujúci fakt, realita; naozajstný stav vecí.

    PSF

    skutočnosť (Platón)

    ‒ sa člení na dve principiálne odlišné oblasti, na oblasť materiálnych vecí a oblasť ideálnych entít zvaných idey.
    ::
    Platón

    PSF

    slovník Platónov

     – tvoria slová, ktoré Platón používa aj v ich staršom význame. Platón v textoch, ktoré sa nám zachovali (teda vlastne v dialógoch), „nedbá na presnú vedeckú terminológiu, nevytvoril si pre svoje poznatky nové slová“ (217;22).
    ::
    Platón

    PSF

    slovo „apeiron“

    – použil ako meno pre počiatok Anaximandros (6;51).

    slnko (Anaximandros)

     – kruh dvadsaťosemkrát väčší než zem, podobný vozovému kolesu; má dutý veniec bahrov plný ohňa a na jednom mieste cez ústie ukazuje oheň akoby cez otvor mechu.

         Slnko sa rovná zemi, zatiaľ čo kruh, z ktorého vydychuje a ktorý ho nesie, je dvadsaťsedemkrát väčší než zem (6;53).
    ::
    Anaximandros

    PSF

    sófrosyné

    gr.

     – σωφροσύνη (doslova: zdravá myseľ) – rozumnosť, cnosť spočívajúca v schopnosti rozumne žiť, používať zdravý rozum. Niekedy sa grécky termín prekladá ako umiernenosť, čo je však zúženie významu na jeden z aspektov alebo súčastí cnosti rozumnosti.
    ::
    filozofia
    filozofia starogrécka

    PSF

    spoločnosť

     – skupina ľudí, ktorá sa utvára v účelnom spolužití a spolupráci, na základe konvencie, zmluvy, rovnakých záujmov. Spoločnosť a jej stránky tematizujú rôzne vedy (sociológia, história, etnografia, štatistika, sociálna psychológia, právna veda, medicína, kulturológia, demografia atď.), filozofické a teologické učenia; je predmetom úvah aj každodenného človeka, umelca, nábožensky veriaceho človeka, nositeľa mýtu.

         Spoločnosť je predpokladom vzniku kultúrneho spoločenstva, ktoré je maximom bytia spoločnosti čiže spoločnosť nemôže byť viac než kultúrna; kultúrnosť je maximum spoločenskosti.
    Významové útvary, ktoré sa utvárajú pri manifestácii spoločnosti v ľudskom vedomí (teórie spoločnosti, pojmy spoločnosti, predstavy o spoločnosti, fantastické obrazy spoločnosti, sny o spoločnosti, plány na pretvorenie spoločnosti, ideológie atď.) závisia od kategórií, ktoré intervenujú v procese manifestácie spoločnosti v ľudskom vedomí; takýmito kategóriami môže byť napríklad kategória historickosti, riadenosti bohom, zákonitosti, osudovosti, oslobodenia, spásy atď.

         Pojem spoločnosti je základný pojem spoločenských a sociálnych vied, napríklad sociológie, etnografie atď.

         Z filozofického hľadiska je spoločnosť predmetom skúmania najmä sociálnej filozofie.
    ::
    spoločnosť, in: MČ

    PSF


    stav

     – jav, ktorý je nemenný v určitom časovom úseku. Stav je prierez, prienik celého súboru vlastností predmetu (alebo systému) v určitom priestore a čase.

         Na opis stavu predmetu, ktorý je nevyhnutný na pochopenie jeho správania, pohybu a vývinu, potrebujeme istý súbor hodnôt:

          – objekt klasickej mechaniky sa charakterizuje svojimi súradnicami a hybnosťou,
          – objekt termodynamiky svojou hustotou, koncentráciou, teplotou, objemom a tlakom,
          – objekt kvantovej mechaniky svojou vlnovou funkciou, resp. atómovými číslami atď. (69;111–112).

    PSF

    strasť (filozofia buddhistická)

     – sa. duhkha – univerzálne podliehanie vzniku, zmene a zániku na tomto svete, v tomto živote, tvoriace jeden z troch príznakov (sa. trilakšana) každej veci alebo bytosti vyznačujúcej sa zloženosťou či zostavenosťou (sa. sanskrta).

    PSF

    subjekt

    lat.

     – nositeľ ľudskch vlastností, stavov a činností.
    ::
    filozofia

    PSF

    súbor

     – komplex – zoskupenie súvisiacich vecí, javov a podobne tvoriacich celok.
    ::
    množina, in: MČ

    PSF

    subsistencia

    lat.

     – majúcno bytia v sebe samom (cf 46;421).

    PSF

    substancia

    lat.

     – to, čo stojí naspodku, alebo to, čo stojí za javmi ako čosi trvalé. Substancia sa vyznačuje subsistenciou, čiže majúcnom bytia v sebe samej; substancia nemá svoje bytie v niečom inom, možno ju preto na rozdiel od akcidentov definovať bez odkazu na nejakého nositeľa (cf 46;421).

    PSF

    substancia (Descartes, R.)

    – vec, ktorá jestvuje bez toho, aby k svojmu bytiu potrebovala inú vec.
    ::
    Descartes, René

    PSF

    súd (logika)

    – významový útvar tvorený myšlienkou, ktorou sa prisudzujú nejakému predmetu isté vlastnosti alebo ktorou sa určujú isté vzťahy medzi predmetmi.

         Súd sa vyjadruje výrokom.

    PSF

    sústredenie

     – sústredenosť, čiže zameranie, obrátenie pozornosti, záujmu, duševných síl na jednu vec.

    PSF

    súvislosť

     – existencia, skutočnosť, bytie súvisenia. Pri výskume súvislosti sa aplikujú rozličné kategórie a iné významové útvary, ako napr. pojem vonkajšieho, pojem vnútorného, pojem podstatného, pojem nepodstatného, pojem genetického a pojem funkcionálneho, pojem krátkodobého, pojem dlhodobého, pojem lineárneho, pojem nelineárneho, pojem bezprostredného (priameho), pojem nepriameho, pojem logického atď. a pod. V súlade s tým sa potom odhaľujú rozmanité druhy alebo formy súvislostí: súvislosti vonkajšie, vnútorné, podstatné, nepodstatné, genetické, funkcionálne, krátkodobé, dlhodobé, lineárne, nelineárne, bezprostredné (priame), nepriame (sprostredkované), logické, náhodné, nevyhnutné, trvalé, prechodné atď. a pod. Niektoré dôležité súvislosti označujeme špeciálnymi názvami, napríklad podstatné a nevyhnutné súvislosti označujeme ako zákony.
    ::
    ontológia

    zákon

    PSF

    svedomie

    – schopnosť reflektovať morálne ťažkosti.
    ::
    etika

    PSF

    svet

     – súhrn všetkých skutočných a možných vecí a procesov; jedna z ústredných tém ľudského myslenia vôbec.

         Svet sa tematizuje pod rôznymi titulmi: vesmír, kozmos, univerzum, zemeguľa, zem alebo Zem so všetkým, čo je na nej.

    PSF

    svet – odkazy

    celok daného predkriticky

    človek

    príroda

    svet, in: MČ

    PSF

    svet (Hegel, G. W. F.)

     – je dynamický, jeho hybná sila je boj protikladov. Svet je jednotný, konkrétne identický, všetko je v ňom súvzťažné, reciproké a relatívne. Nič mu nie je pevné, hotové, všetko tečie a sa mení.
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF

    svet hmotný (Platón)

    ‒ oblasť materiálnych vecí, ktorá je vedno so svojou usporiadanosťou nedokonalým obrazom sveta ideí. Závislosť tej ktorej veci od idey spočíva v tom, že je napodobnením (mimésis) idey alebo má účasť (methexis) na idei.
    ::
    Platón

    PSF

    symbol

    gr.

     – konkrétny predmet, ktorý slúži ako reprezentácia nejakého abstraktného významového útvaru; obrazné vyjadrenie majúce hlbší zmysel; dohodnutá značka alebo znak.

    PSF

    symbolický

    gr.

     – vyjadrený symbolom; majúci platnosť symbolu; znakový.

    PSF

    synkriticizmus

    gr.

     – filozofia a spôsob života založený na prajnosti/žičení inakosti druhému.

         Synkriticizmus sa skladá z filozofie človeka, filozofie lásky a filozofie bezčasia; predstavuje nielen učenie, ale i spôsob života (pozri: disciplína synkriticizmu). Je to maximum súsrdečnenia. Synkriticizmus treba odlišovať od synkritizmu J. A. Komenského, hoci naň nadväzuje.

         Osnovu synkriticizmu tvorí desať téz – desať kľúčových myšlienok, z ktorých prvé štyri sú základné; tézy sú usporiadané podľa princípu podstata-maximum:

         Podstatou ľudského bytia je transcendencia (homo transcendens) (1TS).
         Maximom ľudského bytia je kultúra (homo culturalis) (2TS).
         Podstatou kultúry je inscendencia (homo inscendens) (3TS).
         Maximom kultúry je zmysluplnosť (homo significantia vivens) (4TS).
         Podstatou zmysluplnosti je synkritika (homo syncriticus) (5TS).
         Maximom zmysluplnosti je láska (homo amans) (6TS).
         Podstatou lásky je potešenie z inakosti alebo prianie inakosti (homo benevolus), jej žičenie (7TS).
         Maximom lásky je konkordancia (súsrdečnenie) čiže opätovaná láska (homo concordans) (8TS).
         Podstatou konkordancie je pozitívna virtualizácia (homo virtus constituens) (9TS).
         Maximom konkordancie je synkriticizmus (homo syncriticisticus) (10TS).

         Týchto desať téz synkriticizmu zodpovedá desiatim možným otvoreným skupinám príbehov človeka (homo) na ceste k oslobodeniu, k synkritickému spoločenstvu (societas syncritica), spoločenstvu anegoidných indivíduí (deegoizovaných ľudí, autonómnych osobností s rozpusteným egom a prepojených s nadoblačím mysle), medzi ktorými môžu vládnuť vzťahy (politologicky povedané) anegoidnej demokracie. Podľa týchto desiatich téz synkriticizmus načrtáva alebo skúma kroky/etapy/rezy kráľovskou cestou k slobode, k vymanenosti človeka z ťažkostí a utrpenia.

         Synkriticizmus je výskumom podmienok možnosti kultúry, výskumom podmienok premeny civilizácie na kultúru a jedna z ciest praktikovania tejto premeny. Synkriticizmus je pokus o superpozíciu teoretických a praktických aspektov tohto výskumu. Napríklad pochopenie bez reálnej premeny chápajúceho je podľa synkriticizmu pseudopochopenie a chápajúci sa iba javí alebo vyhlasuje za chápajúceho, no v skutočnosti bez sebazmeny nepochopil nič. Toto sa vzťahuje v prvom rade na interpersonálny dialóg, na dialóg so sebou samým (napríklad o škodlivosti môjho fajčenia som nepochopil nič, ak som neprestal fajčiť), na dialóg intersexuálny, intergeneračný, interkultúrnozonálny (čiže dialóg v rámci jednej kultúry napríklad medzi vedou a náboženstvom), interpolitickostranícky, interreligiózny, interkultúrny.

         Termín synkriticizmus zavádza (pravdepodobne ako prvý) Novalis v prípravných textoch Das Allgemeine Brouillon: Materialien zur Enzyklopädistik 1798/99 (najmä §§ 457, 486) ako synonymum názvu svojej filozofie – magického idealizmu. V paragrafe 457 uvedeného textu Novalis o synkriticizme píše:

        „Der Synkriticism ist das Höchste. Es gibt einen realen und idealen Kriticism – dieser wird durch Synkriticism vereiningt. (Synkriticizmus je to najvyššie. Existuje kriticizmus reálny a ideálny – oba zjednocuje synkriticizmus.“

    (Novalis: Das Allgemeine Brouillon: Materialien zur Enzyklopädistik 1798/99. Hamburg, Felix Meiner Verlag 1993, S. 333.).

         Termín synkriticizmus (ako sa už naznačilo) treba odlišovať od termínu synkritizmus, ktorým sa označuje Komenského kľúčová metóda (synkríza) a jej aplikovanie. Synkritizmus Jana Amosa Komenského je pritom jedným z hlavných ideových zdrojov a inšpirácií synkriticizmu.

         Synkriticizmus sa odlišuje aj od synkretizmu. Synkriticizmus sa síce utvára synkritickou recepciou alebo synkritizáciou fenomenológie, existencializmu, marxizmu, jógovej filozofie a praxe atď., čiže smerov a tradícií ako vidno nezriedka sa vzájomne vylučujúcich. Aby však nevyúsťoval do synkretizmu, eklekticizmu a podobne, synkriticizmus aplikuje ako hlavný princíp recepcie a synkritizácie prianie inakosti, jej želanie a potešenie z nej. V preddverí relativizmu by pritom mala synkriticizmus udržiavať najmä metóda rozkladu významu na totožné a odlišné, ale aj jeho hlavná metóda synkritika (cieľavedomé nereduktívne usúvzťažňovanie) a synkritizované postupy štrukturalizmu, fenomenológie, hermeneutiky, systémovej analýzy, špeciálnovedných a filozofických smerov analýzy jazyka atď. Synkriticizmus zotrváva cieľavedome na polceste k syntéze a uspokojuje sa so synkrízou.

         Synkriticizmus neočakáva nasledovníkov, zmyslom jeho vytvorenia v tejto súvislosti je slúžiť ako jedna zo sebaidentifikačných platforiem pre toho, kto sa so synkriticizmom stretne. Kľúčovou vecou podľa synkriticizmu je pestrosť prístupov a svetonázorových pozícií: ich zjednocovanie alebo vzájomné kritické vyrovnávanie sa medzi nimi je nabité konfliktom s tendenciou k smrti civilizácie alebo (čo je ešte horšie) jej premeny na smrtonosno medzi ľuďmi navzájom a voči prírode.

         Bezprostredne historickofilozoficky synkriticizmus vyrastá z dvoch zdrojov:

         1. z asubjektívnej fenomenológie Jana Patočku;

         2. z myšlienkového diania bratislavskej filozofickometodologickej školy osnovanej Igorom Hrušovským a Vojtechom Filkornom, najmä z rozpracúvania Hrušovského štrukturológie a idey holého bytia a Filkornovej polymorfistickej ontológie.

         Chronologicky spadá vznik synkriticizmu do druhej polovice 80. rokov 20. storočia, kedy sa na pôde Stáleho seminára Integrácia na Univerzite Komenského v Bratislave utvorili jeho kontúry tak filozoficky (svetonázorovo) ako aj metodologicky.

         Zakladateľom synkriticizmu je Jozef Piaček.

    PSF

    synkriticizmus – odkazy

    filozofia slovenská

    kultúra západná (synkriticizmus)

    Web:
    Encyklopédia synkriticizmu
    Glosár synkriticizmu

    PSF

    systém logický

     – systém, prostredníctvom budovania ktorého sa uskutočňuje skúmanie vplyvu logických konštánt na platnosť resp. neplatnosť (schém) argumentov.

         Logické systémy opisujú fungovanie jednotlivých druhov logických konštánt.

         Vlastnosti logických systémov sú predmetom metalogiky.

         Dominantné logické systémy sú:

          ● výroková logika,
          ● predikátová logika.

         Pre rôzne logické systémy môžu byť relevantné rôzne logické princípy.

         Logické systémy sa členia na:

          ● klasické logické systémy,
          ● neklasické logické systémy.

         Princípy klasických logických systémov sú klasické logické princípy. Odmietnutie niektorého alebo niektorých klasických logických princípov vedie k výstavbe neklasických logických princípov (89;38).
    ::
    logika
    logika modálna

    PSF

    systém logický klasický

     – logický systém vybudovaný na klasických logických princípoch (89;38).
    ::
    logika

    PSF

    Š  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    šakti

    sa.

     – sila, moc, energia, schopnosť. Tento fenomén sa napríklad v šaktizme interpretuje ako ženský aspekt najvyššieho princípu a deifikuje ako bohyňa Šakti, žena boha Šivu.
    ::
    filozofia indická
    hinduizmus
    šaktizmus
    Šiva

    PSF

    škola filozofická

    – skupina filozofov stavajúca sa za nejakého filozofa (zakladateľa filozofickej školy) alebo za nejaké filozofické učenie, napríklad milétska škola.
    ::
    škola (história), in: MČ

    PSF

    škola milétska

     – najstaršia filozofická škola v Grécku, ktorej prví predstavitelia pôsobili v 6. stor. pr. n. l.: Táles, Anaximandros, Anaximenes.
    ::
    filozofia 6. stor. pr. n. l.

    PSF

    štruktúra filozofie

    – vnútorná stavba filozofie, jej zloženie z filozofém. Na štruktúre filozofie možno skúmať

         I. jej momentálny prierez;
         II. jej genetickú a dynamickú dominantu;
         III. jej nevyhnutné externé sub- a superštrukturálne súvislosti.

    PSF



    štúdium filozofie

     – zámerné, cieľavedomé a systematické získavanie vedomostí, poznatkov, schopností a zručností v oblasti filozofie ako aj vedecký výskum filozofie (metafilozofia). Pre tento účel bol vytvorený aj práve čítaný slovník (PSF).

         Pri štúdiu filozofie možno zvoliť viacero stratégií, pri ktorých tento slovník plní rôzne funkcie:

          – systematické štúdium filozofie uskutočňujeme tak, že začneme štúdiom momentálneho prierezu štruktúrou filozofie;

          – za tradične najschodnejšiu cestu štúdia filozofie sa považuje štúdium genetickej a dynamickej dominanty štruktúry filozofie čiže štúdium jej vzniku a vývinu. Pri takomto študijnom zameraní môže byť východiskom periodizácia vývinu filozofie;

          – kombinovanie práce s PSF a inými zdrojmi (pozri internetové zdroje), ako aj s tradičnými (lineárnymi) textami o filozofii.

    PSF

    T  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    tabuľka pravdivostná (logika)

     – tabuľka umožňujúca definovať logické spojky.
    ::
    logika

    PSF

    Táles z Milétu

    (okolo 625 pr. n. l. Milétos – 550 pr. n. l. Milétos)

     – starogrécky filozof, matematik, astronóm a pravdepodobne geodet; prvý predstaviteľ milétskej školy. Bol pravdepodobne politicky veľmi angažovaný človek, šikovný technik, obchodník a cestovateľ. Na svojich cestách po priľahlých krajinách si všímal predovšetkým rozličné vynálezy a usiloval sa ovládnuť aj vedecké poznatky, ku ktorým dospeli východné národy. Neskoršia tradícia ho predstavuje aj ako vynikajúceho matematika a astronóma: spomína sa jeho predpoveď zatmenia slnka 28. mája 585 pr. n. l. Jeho vedecké zásluhy sú predovšetkým v tom, že s poznatkami východnej vedy oboznámil Grékov. Pre svoju vzdelanosť i praktické schopnosti bol zaradený medzi siedmich mudrcov (6;47, 49).

         Tálesovi pripisujú prvé použitie výrazu fysis na označenie sveta alebo základu vzniku a rozvíjania sa súcien. Tento základ Táles konkretizoval ako vodu. Vodou vysvetľoval vznik sveta a každej jednotlivej veci. Voda je podľa neho prameňom pohybu a života.

         Žiakom Tálesa bola Anaximandros.

    PSF

    Táles z Milétu – odkazy

    arché (Táles z Milétu)

    bohovia (Táles z Milétu)

    duša (Táles z Milétu)

    filozofia 6. stor. pr. n. l.
    filozofia antická
    filozofia staroveká

    pasáty (Táles z Milétu)
    priemer (Táles z Milétu)

    škola milétska

    trojuholník rovnoramenný (Táles z Milétu)

    voda (Táles z Milétu)

    zem (Táles z Milétu)

    Literatúra

    Antológia z diel filozofov. I. zv. Predsokratici a Platón, Bratislava 1970. [6]

    PSF

    teologika

    gr.

     – prirodzená teológia (46;85).
    ::
    filozofia

    PSF

    teoretický

     – súvisiaci s vysvetľovaním.

    PSF

    teória

     – systém zovšeobecnených poznatkov, ktorý umožnuje vysvetlenie a predvídanie určitých aspektov alebo javov reality.

         Teória je kognitívny významový útvar, ktorý pozostáva z jazykovo fixovaných, logicky usporiadaných a usúvzťažnených významových útvarov (výpovedí o istej oblasti reality), napríklad fyzikálna teória.

         Procesuálnu stránku teórie (v tomto zmysle je významovým procesom) tvorí súhrn všetkých postupov získavania poznatkov, ktoré sa nezakladajú na bezprostrednom zmyslovom vnímaní a jeho možných predĺženiach, ani na mimoracionálnom poznaní.

         Dôležitým druhom teórie je teória vedecká.
    ::
    báza teórie

    PSF

    teória objektov abstraktných

     – angl. abstract object theory – odvetvie metafyziky, ktoré skúma abstraktné objekty.
    ::
    filozofia

    PSF

    teória poznania

    – systém poznatkov o poznaní, o procesoch jeho získavania čiže poznávaní, o jeho zdrojoch a hraniciach a o jeho pravdivosti (napríklad primeranosti tomu, čo sa poznáva čiže poznávanému).

         Teória poznania môže byť budovaná špeciálnovednými postupmi alebo filozofickými metódami; v druhom prípade tvorí obyčajne filozofickú disciplínu označovanú aj ako gnozeológia, noetika alebo epistemológia.

    PSF

    teória poznania – odkazy

    gnozeológia

    noetika

    poznanie
    poznatok
    poznávané
    poznávanie
    proces poznávací

    útvar významový kognitívny

    PSF

    teória vedy

     – interdisciplinárna oblasť skúmania vedy, jej štruktúry, dynamiky, interakcie so spoločenskými inštitúciami, s materiálnym a duchovným životom spoločnosti.
    ::
    veda

    PSF

    Tomáš Akvinský

    (1225 al. 1226 zámok Roccasecca pri Akvine (Neapol) – 7. 3. 1274 cisterciánsky kláštor Fossanuova pri Ríme)

     – taliansky filozof a teológ, prvý zo scholastických cirkevných učiteľov, princeps philosophorum (knieža filozofov), najväčší predstaviteľ katolíckej filozofie, akýsi európsky Ču-Si alebo al-Gazzálí, tvorca prvej celkom originálnej filozofie, ktorá vznikla v kresťanskom svete. Tomáš Akvinský je zástancom kreacionizmu, podľa ktorého má svet svoju prvú príčinu a bol stvorený Bohom. Ďalej Tomáš Akvinský je zástancom hylémorfizmu, podľa ktorého sa všetky veci skladajú z dvoch prvkov, z čisto potenciálneho (látky) a zo substančne skutočného, činného a realizujúceho (formy). Látka spojená s formou tvorí jednotlivú substanciu. V jednotlivej substancii je substančná forma prameňom zmien a pôsobenia ako aj jej všetkých vlastností a znakov. Zo substančnej formy sa odvodzuje jednota vecí i druhové rozdiely, z hmoty ich kvantitatívna individuálna jednota (princíp individuácie). Tomáš bol žiakom Alberta Veľkého. Ako svätec ma sviatok 3. 7.; atribúty: žiariaca hviezda, slnko na prsiach, otvorená kniha, monštrancia, kalich. Čestnými atribútmi Tomáša Akvinského sú: Doctor Angelicus a Doctor communis. Od roku 1879 oficiálny katolícky cirkevný filozof, ktorý spája učenie kresťanskej cirkvi (najmä Augustina) s filozofiou Aristotela. Tomáš bol členom dominikánskeho rádu. V roku 1323 bol vyhlásený za svätého. Jeho filozofia vychádza z teologickej interpretácie Aristotelovho učenia. Ovplyvnený bol mocne aj novoplatonizmom, platonizmom, augustinizmom a stoicizmom.

    V spore o univerzálie stál na pozíciách umierneného realizmu: uznával tri druhy univerzálií (všeobecnín): 1. univerzálie, ktoré jestvujú pred vecami (a síce v božom rozume – universale ante rem), 2. univerzálie, ktoré jestvujú vo veciach (ako všeobecné v jednotlivom – universale in re) a 3. univerzálie po veciach (t. j. jestvujúce v ľudskom rozume, ktorý ich poznáva – universale post rem).

    Harmónia medzi vedou a vierou

    Ťažiskom Tomášovho úsilia bolo hľadanie harmónie medzi vierou a rozumom: rozum je schopný racionálne dokázať existenciu Boha a vyvrátiť námietky proti pravdám viery. "... sv. Tomáš je v dejinách ľudského myslenia úplnou výnimkou; je to jediný génius vo filozofii, ktorý nechcel vytvoriť vlastný systém, ale všetky sily svojho umu venoval spracovaniu pozitívnych výsledkov celého pohanského a kresťanského myslenia, ktoré bolo pred ním." (141;4) Medzi vedou a vierou je harmónia: hoci veda a viera hlásajú zdanlivo rôzne názory, nemôžu si protirečiť, pretože ich spoločným menovateľom je tvorca všetkého, Boh, a rozum a viera sú len dvoma formami uchopenia toho istého. Pravda, duša, poznanie je posledným cieľom univerza, harmonického celku, v ktorom všetko má zmysel. Poznanie tejto pravdy je napokon aj zmyslom múdrosti. S touto pravdou sa stretávame vo svojej duši, pretože duša je zvláštnym súcnom medzi ostatnými súcnami. Duša je súcnom, ktoré sa môže stať ktorýmkoľvek iným súcnom. Kameň môže byť len kameňom, kôň len koňom, Mesiac len Mesiacom. Ľudská duša však môže byť aj kameňom, aj koňom, aj Mesiacom, a síce v akte poznania. Poznanie, zmyslové I rozumové, sa chápe ako proces zrkadlenia. Veci, pomocou „obrazov", ktoré vyžarujú, vstupujú do človeka, a ten ich poznáva. Oči prijímajú hmotné obrazy vecí, ktoré putujú z predmetov do oka, rozum poznáva duchovný obraz veci, „konštruovaný" zo zmyslových obrazov. Zmyslový, materiálny obraz vecí je materiálne prijímaný zmyslami. Zmyslovým poznaním sa človek solidarizuje s materiálnou stránkou vecí. Rozumovým poznaním sa solidarizuje s duchovnou, nehmotnou zložkou vecí, s ich formou (ideou), s ich duchovným obrazom. Rozumové poznanie sa tak stretáva s duchovnou povahou sveta, ktoré utvára jeho hmotnú, viditeľnú tvár. Ľudská duša sa poznávacím procesom stáva koncentrátom celého vesmíru, predovšetkým jeho duchovnej zložky. Poriadok vecí je poznaním prítomný v duši. Filozofia je tak vlastne koncentrácia sveta v človeku. Poznanie je tak jedinečným aktom zmocňovania sa sveta. Duša týmto poznaním žije, raduje sa z neho, je šťastná. Poznanie, ktorým sa človek zmocňuje svtea, sprítomňuje svet v duši (rozume) a spôsobuje šťastie, pretože je aktívnym dovŕšením sveta. Vrcholom sveta (hmotného) je totiž rozum (ľudský). Ak žijem predovšetkým v rozume (duši), završujem svoje ľudské bytie I bytie vesmíru. Ak žijem v rozume,, tak som. A je vo mne aj vesmír. Toto poznanie je bytostne kontemplatívne (ponorené do sebe). Je zamerané na vystihnutie duchovných jadier z vecí. Je stretnutím sa so sebe rovným vo veciach. Rozum (duša) je prvá forma tela a poznáva iné telá (telesá a bytosti) poznaním ich formy. Poznanie je odhliadaním od hmotnosti a prihliadaním k nehmotnému jadru. Isteže, to, čo nebolo najprv v zmysloch, nemôže byť neskôr ani v rozume, lenže zmysly sú iba bránou do duchovného sveta, ktorý sa skrýva za hmotným povrchom vecí. Podstatu vecí poznávame rozumom a menlivé a nčisté zmyslové poznanie je prekonané v nemenných a vymedzených pojmoch. Pojmy sú duchovným extraktom sveta a až s nimi možno pestovať vedu a poznávať svet. Filozof sa teda sťahuje do seba potom, čo silou rozumu získal zo zmyslového poznania pojmy, s ktorými ho naučila zaobchádzať aristotelovská logika sylogizmu. Rozum je akýmsi strojom, ktorý pracuje s pojmami podľa zákonov logiky. Tieto koncentráty ducha sú uložené v tradícii a platia viac než zdĺhavý a nčistý styk s prírodou prostredníctvom skúsenosti. Preto stojí zato subtílna práca s pojmami, ono sústredenie sa na ich spresňovanie. Takisto stojí zato vylepšovať rozum ako mysliaci stroj a koncentrát prírody, najvyšší plod stvorenia (cf. 140;129 a n.).

    Obraz sveta Tomáša Akvinského

    Svet je stupňovito usporiadaný, a to podľa princípu entelechie tým spôsobom, že sa zakaždým aktualizujú (uskutočňujú) potencie (situačne podmienené možnosti). Na najnižšom stupni sú živly, potom nasledujú smerom hore telesá anorganickej povahy namiešané zo živlov, ďalej rastliny, živočíchovia, človek (presne tak, ako to učil Aristotleles). Človek zaujíma kľúčovú pozíciu vo vzťahu medzi svetom a Bohom. (Odtiaľto však Tomáš postupuje vo svojom výklade sveta v duchu gnosticko-novoplatónskom.) Nasleduje stupňovité usporiadanie oblasti nebeských duchov, na ktorej vrchole tróni Boh ako nevyčerpateľný zdroj všetkého bytia a všetkej činnosti a ako najvyšší cieľ všetko snaženia sa. V celej stavbe sveta platí: Stupňovito smerom hore slúži súcno nižšieho rádu súcnu najbližšieho vyššieho rádu, teda minerály ako najjednoduchšia stvárnená pramatéria sú formou a zároveň látkou, z ktorej pozostávaju osebe a pre seba sformované rastliny, ktoré sú zasa podriadené priamo stupňu živočíchov atď. Zmyslom a účelom všeprenikajúceho pohybu, ktorým sa vyznačuje stupňovitá stavba sveta, je Boh. Toto usporiadanie nadobúda na stupni človeka formu diferenciácie počnúc indivíduom cez rodinu a národ až k štátu. Prostredníctvom rozumu môže človek poznávať súvislosť prepájajúcu celú stupňovitú stavbu sveta, avšak o Bohu mu niečo môže napovedať iba viera, pretože nad prírodou (rozum) sa buduje ríša milosti (viera). Tento systém, ktorý je v podstate predkresťanský a akresťanský, sa musí ešte vztiahnuť na Ježiša Krista – Ježiš Kristus je Boží syn, ktorý sa stal človekom, ktorý svojím vykupiteľským dielom zjednotil obe ríše, ríšu prírody a ríšu milosti a posväcuje (chráni) ľudstvo, ktoré v toto verí, zjednocuje do rímsko-kresťanskej cirkvi a vedie k nazeraniu Boha. Kristom vstupuje zároveň do pôvodne uzatvoreného obrazu sveta dualizmus: predstava satana, antichrista a zlých duchov, čarodejníc atď. (Orthnadt, E.: Geschichte der grossen Philosophen (b. v.), 210 – 211). Bytie (esse) V základoch každej skutočnosti je bytie ako bytie, ktoré sa líši od fyzického bytia I bytia v matematickom zmysle. Bytie ako bytie sa vymyká všetkým kategóriám, a preto sa nazýva transcendentným bytím. Vlastnosťami transcendentného bytia sú jednota, pravdivosť a dobrota, pričom jednota bytia znamená jeho nedeliteľnosť a odlíšenie od všetkého, čo ním nie je. Nie je to matematická jednota, ale popretie mnohosti v bytí a súčasne ukázanie cesty k jednote absolútneho bytia. Pravda alebo pravdivosť bytia znamená zhodu jeho povahy s ideou alebo s ideálnym typom v Božom rozume. Z pravdivosti bytia vyplýva jeho dobrota ako zhoda s ideálnym typom čohosi, po čom sa môže z vôl absolútna len túžiť. Určením bytia simpliciter čiže Boha je do krajnosti dotiahnuté zjednotenie týchto troch vlastností bytia. Možnosť a aktMožnosť (potentia) je schopnosť konania alebo pasívne prijímanie zo strany bytia. Toto pasívne prijímanie je schopnosť ustavičného premieňania sa. Oproti tomu akt je vždy akousi realizáciou možnosti; akt je jedným z najpôvodnejších prvkov bytia, pričom čistý akt (actus purus) predchádza akejkoľvek možnosti. Preto je akt nadradený, je to čistá možnosť. Každá možnosť jestvovania vždy musí predpokladať nejaký akt a v konečnom dôsledku čistý akt – Boha. Štruktúra skutočnosti má svoj počiatok v akte prameňa možností, ktoré sa aktualizujú čistým aktom a postupnou vlastnou aktualizáciou. Týmto spôsobom v spojení s absolútnym bytím jestvuje celá skutočnosť: hierarchia bytia takto začína absolútnym bytím (Bohom) a končí materiálnym bytím. Onen čistý akt je absolútna skutočnosť, je bytie, ktoré nemôže nebyť (non posse non esse).

    Podstata a existencia

    S pojmom konečnosti a obmedzenosti bytia, pozostávajúceho z možnosti a aktu v porovnaní s nekonečnosťou a neobmedzenosťou absolútneho bytia súvisí podstata a existencia. Podstata (quidditas) je niečo, čo patrí k povahe každého súcna. Podstata konkrétnych vecí je úzko spojená s konkrétnou existenciou vecí, ale táto konkrétna existencia vôbec nevyplýva z podstaty jednotlivej veci. V absolútnom bytí sa totiž podstata a existencia stotožňujú. čistý akt je nezložený a jediný, podstata implikuje existenciu. Na druhej strane v relatívnom bytí podstata nevyhnutne nepredpokladá existenciu – preto je vzťah podstaty k existencii vo veciach taký istý ako vzťah možnosti a aktu. Absolútne bytie je čistý akt, ktorý jestvuje na základe svojej podstaty, relatívne bytie je však akt možnosti, zameraný na novú možnosť a jestvujúci len na základe tohto čistého aktu, ktorý je všemocný. Takýmto spôsobom všetky súcna, zložené z možnosti a aktu a neexistujúce na základe svojej podstaty, sú ontologicky závislé od absolútneho bytia, a to nie podľa princípov novoplató nskej emanácie (cf. Avicenna). Táto závislosť spočíva v tom, že prostredníctvom absolútneho bytia sa uskutočňuje aktualizovanie možnosti a realizovanie v božskom rozume sa nachádzajúcich ideí – podstát všetkých vecí.

    Substancia a akcidencie

    Protiklad stáleho základu (aktu) a prechodných vlastností (možnosť) objasňuje pojem substancie a akcidencií. Substancia je bytie per se (skrze seba či osebe), a ako taká nemá iný základ ani opodstatnenie okrem absolútneho bytia per se – Boha. Substancia ako základ určitého pôsobenia sa nazýva prírodou. Príroda je iba jedna a má bytostnú jednoliatosť v akte. Substancia takto prirodzene jestvuje samostatne a pôsobí len v závislosti od seba samej. Akcidencia je popretím substancie, pretože k tomu, aby mohla jestvovať a pôsobiť, potrebuje nejaký základ, a preto je bytím bytia (ens entis), teda čímsi spolujestvujúcim. Vzťah substancie k akcidencii je rovnaký ako vzťah aktu k možnosti. Len v Bohu, ktorý je actus purus, niet v substančnom jestvovaní nijakej akcidencie, každá iná substancia však obsahuje navzájom podriadené akcidencie.
    ::
    krásne (Tomáš Akvinský)

    PSF

    trojuholník rovnoramenný (Táles z Milétu)

     – v každom takomto trojuholníku sú uhly pri základni rovnaké (6;50).
    ::
    Táles z Milétu

    PSF

    tvrdenie

    – výrok, ktorým sa niečo dokazuje, tvrdí, uisťuje, alebo uisťovanie, dokazovanie.

    PSF

    U  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    účasť

     – aktívny podiel na niečom, najmä na nejakej činnosti; prítomnosť; porozumenie, záujem, súcit.

    PSF

    učenie filozofické

     – jedna zo základných filozofém alebo jeden zo základných filozofických významových útvarov, ktoré sú predmetom dejín filozofie.

    PSF

    účinok

     – následok – stav reality, ktorý je v rámci kauzálnej súvislosti nevyhnutne vyvolávaný iným stavom, zvaným príčina; to, čo je vyvolávané príčinou.

    PSF

    um

     – schopnosť človeka vytvoriť svojou psychickou činnosťou reprezentáciu reality vo forme významových útvarov, ako pojmy, súdy, teórie atď. a operovať týmito významovými útvarmi.
    ::
    filozofia

    um (Hegel, G. W. F.)

    PSF

    um (Hegel, G. W. F.)

     – nem. der Verstand – nižšia forma myslenia, riadiaca sa zákonmi formálnej logiky. Um chápe veci ako fomálne, abstraktne identické so sebou, ako jednoduché, vnútorne nerozdielne a neprotirečivé, neuznáva jednotu protikladov. Veci sú mu buď také, alebo onaké, no nikdy nie obojaké. Vlastnosti vecí fixuje, izoluje.
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    um

    PSF

    umenie

     – forma osvojovania si sveta človekom, v ktorej sa utvára umelecké významové univerzum nasýtené estetickými významovými útvarmi a procesmi.
    ::
    umenie úžitkové
    umenie výtvarné

    PSF

    univerzum

    lat.

     – celý svet; vesmír, kozmos, celá oblasť skúmania.

    PSF


    univerzum významové

     – súbor všetkých významových procesov a významových útvarov vôbec alebo špeciálne, tvoriac kompletnú významovú vrstvu určitej doby, spoločnosti, kultúry, umenia, vedy, filozofie, každodenného vedomia, jednotlivých škôl a ľudských indivíduí.

    PSF

    univerzum významové filozofické

     – súčasť filozofie, ktorú tvoria všetky významové útvary a významové procesy (re)konštituované filozofmi rôznych dôb, smerov, škôl, t. j. všetky filozofické pojmy, filozofické učenia, filozofické predstavy, filozofické teórie, filozofcké hypotézy, dôkazy v rámci filozofie, celá filozofická problematika (sc. súbor filozofických problémov), filozofické idey, projekty filozofov, vízie filozofov, sny filozofov atď., významové univerzum antickej filozofie, významové univerzum stredovekej filozofie, významové univerzum súčasnej filozofie atď. a pod. Filozofické významové univerzum je stredobodom pozornosti pri modelovaní filozofie prostriedkami hypertextovej encyklopédie, napríklad tej, ktorú práve čítate.

         Historickofilozoficky možno vyčleniť:

          – antické filozofické významové univerzum (všeobecnejšie: staroveké filozofické významové univerzum),
          – stredoveké filozofické významové univerzum,
          – novoveké filozofické významové univerzum,
          – súčasné filozofické významové univerzum resp. neklasické filozofické významové univerzum.
    ::
    filozofia

    PSF


    univerzum významové náboženské

     – súbor všetkých náboženských významových útvarov a významových procesov štrukturovaný v súlade so štruktúrou náboženského obrazu sveta.

    PSF

    univerzum významové vedecké

     – prakticky najefektívnejšia oblasť významového univerza, súbor všetkých vedeckých významových procesov a vedeckých významových útvarov tvoriaci kompletnú významovú vrstvu a produkt vedy vôbec alebo vedy tej ktorej doby, v súlade s čím potom možno tematizovať aj epochálne vymedzené vedecké významové univerzum

          * staroveké,
          * stredoveké,
          * novoveké,
          * súčasné.
    ::
    veda

    PSF

    úsek časový

     – čas trvania.

    PSF

    úsudok

     – prvok statickej postupnosti jazykových útvarov, vyjadrujúcej usudzovanie. Úsudok je jazykový výraz, kde sú odlíšené predpoklady od záveru. Úsudok možno zapísať takto:

    V1, V2, ... V3 | W (n ≥ 0),


    kde predpoklady V1, V2, ... V3 aj záver W sú výroky (144;113).
    ::
    logika

    úsudok správny

    PSF

    úsudok správny

    úsudok uskutočnený podľa správnej schémy usudzovania (88;51).
    ::
    logika

    PSF

    usudzovanie

     – myšlienkový postup od známych východiskových výrokov (predpokladov) k novým výrokom (záverom, dôsledkom), ktorý vo svojom jazykovom spredmetnení vystupuje ako určitá statická postupnosť jezykových útvarov, v jazyku vyjadrených úsudkov (144;113).
    ::
    logika

    PSF

    útvar

     – celok majúci istú štruktúru alebo časť tohto celku; usporiadaná jednotka, formácia, napr. teleso, významový útvar a pod.
    ::
    útvar geometrický
    útvar významový

    PSF

    útvar významový

     – identifikovateľný a väčšinou ďalej analyzovateľný prvok manifestácie sveta v ľudskom vedomí, tvorený súborom, zväzkom, trsom a pod. významových konštituentov; prvok významového univerza (významového sveta).

         Významový útvar je kultúrny výtvor, výsledok spiritualizácie tej či onej entity alebo aspektu, vzťahu reality. Významovým útvarom sú rôzne historické duchovné celky a formy počnúc mytologickými a náboženskými, cez každodenné, filozofické, umelecké až po vedecké. Väčšina významových útvarov vo svojej pôvodnej podobe obsahuje tak kognitívne ako aj emotívne a volitívne konštituenty.

         Súbor významových útvarov (a významových procesov) istého mysliteľa je významový svet (významové univerzum) tohto mysliteľa. Napríklad Platónov významový svet je obsah manifestácie sveta v Platónovom vedomí zahrnujúci Platónove kognitívne, emotívne i volitívne významové útvary a procesy.

         Prvky, z ktorých pozostávajú významové útvary, sú významové konštituenty, napríklad tie prvky významového útvaru (povedzme pojmu objektu), ktoré vygenerovala gnozeologická reflexia objektu, označujeme ako gnozeologické významové konštituenty pojmu objektu. Gnozeologické významové konštituenty pojmu objektu začali v pojme objektu prevažovať počnúc 17. storočím (zač. 17. stor.).

         Významovými útvarmi sú napríklad kategórie, pojmy, súdy, úsudky, teórie, učenia, hypotézy, vedecké zákony, princípy, dôkazy, emócie, motívy, myšlienky, problémy, čísla, predstavy, vnemy, pocity, …. Veľmi dôležitým významovým útvarom je obraz sveta.

         Významové útvary sú štruktúrované rôznym spôsobom: logicky, psychologicky, eticky, ontologicky, poeticky, filozoficky, kategoriologicky atď.
    Logickú štruktúru významových útvarov odhaľuje logika, psychologickú štruktúru psychológia atď.

         Významové útvary možno skúmať z hľadiska momentálneho prierezu ich štruktúrou, z hľadiska genetickej a dynamickej dominantny ich štruktúry a z hľadiska nevyhnutných externých sub- a superštrukturálnych súvislostí ich štruktúry.

         Významové útvary v ich premenách a vývine vystupujú ako významový proces. Premeny významových útvarov majú svoj špecifický charakter, ktorý nemožno redukovať na charakter tých premien, výsledkom uvedomenia si ktorých významové útvary a ich premeny sú.

         Súbor významových útvarov sa vo filozofii často tematizoval pod titulom duch.

    PSF

    útvar významový – odkazy

    myšlienka

    obraz

    súd (logika)

    PSF

    útvar významový filozofický

     – kľúčová filozoféma, významový útvar vytvorený filozof. Filozofické významové útvary sú všetky útvary/entity, ktoré (re)konštituuje vedomie filozofa, filozofická reflexia. Základnou formou fixácie, vyjadrenia filozofických významových útvarov je filozofický text.

         Filozofickými významovými útvarmi sú napríklad:

          • filozofické pojmy (a v rámci nich filozofické kategórie),
          • filozofické predstavy,
          • filozofické súdy,
          • filozofické úsudky,
          • filozofické teórie/učenia/koncepcie,
          • filozofické problémy,
          • filozofické koncepty,
          • filozofické teórie,
          • filozofické idey,
          • filozofické projekty,
          • filozofické programy,
           • atď.

         Súbor filozofických významových útvarov vedno so súborom filozofických významových procesov tvorí filozofické významové univerzum.

    PSF

    útvar významový kategoriálny

     – najvšeobecnejší významový útvar – kategória, systém kategórií, konfigurácia jadrových kategórií.

    PSF

    útvar významový každodenný

     – prvok zmyslu, ktorého nositeľom je každodenný život, ktorýkovek významový útvar spolutvoriaci obsah každodenného vedomia.

    PSF

    útvar významový kognitívny

     – významový útvar konštituovaný v poznávacom procese, napríklad predstava, pojem, súd, úsudok, teória, pravidlo, vedecký zákon, hypotéza, domnienka, ....

         Kognitívne významové útvary možno rozdeliť na:

            • zmyslové (pocit, vnem, predstava),
            • rozumové (vedecké pojmy, súdy, úsudky, …).

         Kognitívne významové útvary dominujú v oblasti vedy.
    ::
    teória poznania

    PSF

    útvar významový mýtický

     – fiktívny významový útvar konštituovaný v imaginácii o nejakej bájnej entite, napríklad mýtus o jednorožcovi; ktorýkoľvek významový útvar tvoriaci obsah mýtického vedomia.

    PSF

    útvar významový náboženský

     – prvok zmyslu alebo významového univerza, ktorého nositeľom je náboženstvo; ktorýkoľvek významový útvar tvoriaci obsah náboženského vedomia, napríklad náboženský obraz sveta.

         Špecifikum náboženského významového útvaru tvorí jednota zameranosti na transcendentnú enigmatickosť a rozhodovací (cieľavedomý a volitívny, nie pudový!) charakter.

         Súbor náboženských významových útvarov tvorí náboženské významové univerzum. Ústredným náboženským významovým útvarom (procesom) je (náboženská) viera.

         Pre komparatívnoreligionistický a fenomenologickoreligionistický výskum má veľkú dôležitosť pojem bazálneho náboženského významového útvaru, ktorý úzko súvisí s bazálnym mytologickým významovým útvarom. Medzi bazálnymi náboženskými významovými útvarmi nezriedka dominujú významové útvary týkajúce sa kreácie (stvorenia alebo tvorenia) sveta a jeho náplne, entít neživej prírody, rastlinstva, živočíšstva, človeka.
    ::
    náboženstvo, in: MČ

    PSF

    útvar významový špeciálnovedný

     – vedecký významový útvar generovaný tou ktorou špeciálnou vedou, napríklad historický obraz spoločnosti, ktorý je generovaný historickými vedami, fyzikálna teória, model vesmíru, fyzikálny zákon a podobne.

    PSF

    útvar významový umelecký

     – prvok zmyslu, ktorého nositeľom je umenie. Súbor umeleckých významových útvarov tvorí umelecké významové univerzum.

    PSF

    útvar významový vedecký

     – kognitívny významový útvar generovaný v rámci vedy, napríklad sociologický významový útvar. Hlavnú skupinu vedeckých významových útvarov tvoria nenázorné a abstraktné významové útvary, predovšetkým vedecké pojmy. Mimoriadne dôležitým vedeckým významovým útvarom je vedecký zákon.

         Možno rozlíšiť špeciálnovedné a všeobecnovedné významové útvary.

    PSF

    uvažovanie

    – zaoberanie sa v mysli, premýšľanie; branie do úvahy.
    ::
    oblasť uvažovania

    PSF

    uvedenie príkladov

    – jednoduchá forma vysvetlenia pojmu spočívajúca vo vymenovaní niekoľkých prvkov jeho rozsahu.

    PSF

    V  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    vec

     – súcno, predmet, objekt, entita. Veci majú vlastnosti a sú vo vzťahoch. Veci sa javia sa a majú podstatu. Vec sa odlišuje od svojho pojmu. Pojem veci kolíše podľa toho, aké kategórie intervenujú v priebehu jeho tvorby. Vec sa napr. chápe ako časť materiálneho sveta, ktorá má relatívne samostatnú existenciu. Veci sa navzájom líšia svojou kvalitatívnou určenosťou.

         Závažným gnozeologickým a špeciálnovedným problémom je problém vzájomnej totožnosti a vzájomného rozdielu medzi vecami, ako aj problém odlišnosti veci od objektu a od predmetu
    ::
    ontológia

    vlastnosť

    PSF

    vec (Hegel, G. W. F.)

     – obraz svetovej idey v malom. Všetko má mnoho rozličných vlastností. Jedny udržiavajú vec v danom stave, iné pracujú k jej zániku a snažia sa vytvoriť inú vec. Vec je zároveň tým, čím je a zároveň aj niečím iným. Vec obsahuje svoje vlastné iné; je iným seba samej. Keďže každá vec je obmedzená, je aj konečná, a to priestorove i časovo. Táto jej obmedzenosť je jej negáciou. Vec je pozitívna, čo vyjadruje jej existencia, a je negatívna. Táto negatívnosť veci nevyhnutne spôsobuje jej zánik (nič nie je večné) a prechod v iné (všetko sa mení). Vec je vnútorne protirečivá a je v pohybe; je to momentálny priesečník, križovatka rozličných, aj proti sebe smerujúcich dejov (65;292).
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF


    veda

     – jedna z foriem osvojovania si sveta človekom, ktorej produktom sú teoreticky systematizované objektívne poznatky alebo súbor poznatkov nachádzajúcich sa v zdôvodnenom kontexte resp. majúcich sa nachádzať v zdôvodnenom kontexte. Veda je najsystematickejšia a najkoncentrovanejšia forma poznania. Veda je súčasťou kultúry – presnejšie: z vedy je toľko súčasťou kultúry, koľkým sa veda podieľa na premene zla na dobro. Pokiaľ sa veda nepodieľa na tejto premene, nie je kultúrou (zložkou kultúry). Jedným z hlavných jazykov, ktorými dnes hovoria vedy, je matematika (pozri aj glosár matematika).

         Základné znaky vedy sú:

         1. veda je špecifická, psychická a fyzická činnosť človeka, ktorej
         2. výsledkom je nový vedecký poznatok a ten
         3. v psychosociálnej sfére sa javí ako dôsledková činnosť, ktorou človek získava kontrolu nad okolím (technikou a prírodou), ako aj samým sebou.

         Na vedu sa kladie požiadavka objektivity, pravdivosti a metodickosti (prípadne aj terminologickej jednoznačnosti).

         Veda je predmetom skúmania radu metavedných disciplín, napr. filozofie vedy, logiky, teórie vedy, sociológie vedy, psychológie vedy, metodológie vedy a i.

         Veda má dve základné formy – empíriu a teóriu, ktoré sa v procese vedeckého skúmania vzájomne dopĺňajú: veda je hľadanie hypotéz a testovanie týchto hypotéz pokusmi o falzifikáciu jednotlivých dôsledkov. Výrazom "veda" sa niekedy skrátene označuje vedný odbor.

    PSF

    veda – odkazy

    biológia

    ekonómia

    filozofia vedy
    fyzika

    chémia

    matematika

    náuka

    odbor vedný

    predmet vedy

    teológia
    teória vedy

    univerzum významové vedecké
    útvar významový vedecký

    veda, in: MČ
    veda prírodná
    veda spoločenská
    veda systémová
    verifikácia
    viera vo vede

    zákon vedecký

    PSF

    veda klasická

     – veda, ktorej najzákladnejším princípom je predstava o častici totožnej samej so sebou a pohybujúcej sa v spojitom priestore (139;5–6).
    ::
    fyzika klasická

    obraz sveta klasický

    PSF

    veda prírodná

     – prírodoveda, prírodné vedy – súhrn vedných disciplín, ktorých predmetom sú rôzne oblasti alebo stránky prírody, rôzne formy hmoty a jej pohybu.
    ::
    veda
    veda prírodná, in: MČ

    PSF

    veda spoločenská

     – veda o spoločnosti.
    ::
    veda
    veda spoločenská, in: MČ

    PSF

    veličina

     – kvantitatívny aspekt entity, ktorému sa dajú priradiť čísla.

         Povaha toho, čo je veličina, závisí od toho, ako sa chápe onen kvantitatívny aspekt entity, či sa to považuje za čosi objektívne, alebo subjektívne, či veličina sa považuje za niečo abstraktnejšie ako kvantita alebo naopak, či kvantita sa považuje za abstraktnejšiu ako veličina atď. (cf 75;54 an).
    ::
    filozofia

    veličina, in: MČ

    PSF

    verifikácia

    lat.

    – proces stanovenia pravdivosti vedeckých tvrdení prostredníctvom empirického overenia, spočívajúceho v usúvzťažnení tvrdenia s reálnym stavom vecí pomocou pozorovania, merania alebo experimentu.
    ::
    veda

    PSF


    vesmír

     – súhrn materiálnych javov, ktoré existujú v čase a priestore. Názov vesmír (univerzum) a kozmos sa často používajú v rovnakom význame.

         Pri diferencovanom používaní sa výrazom vesmír označuje súhrn materiálnych javov, kým pri kozme (z gr. kosmos poriadok, usporiadanie sveta) sa vyzdvihuje štruktúra alebo stavba sveta ako celku (36;797).

         Prevažná časť známeho vesmíru je v stave plazmatickom (plazmatické skupenstvo, plazma). Azda najväčšími útvarmi vo vesmíru sú také štruktúry, akou je Veľký múr, ktorý sa skladá z veľkých pretiahnutých supergalaxií.
    ::
    kozmos

    svet

    vesmír, in: MČ
    vesmír (astronómia)

    PSF


    viera

     – prijímanie, predpokladanie, domnievanie sa o niečom, čo sa zásadne alebo predbežne vymyká vedeckému dokazovaniu; predpokladanie pravdepodobnosti, pokladanie za pravdu.
    ::
    viera v

    PSF

    viera v

     – matie viery – presvedčenie (v zmysle istoty), vyznanie, oddanosť, vernosť niečomu.

    PSF

    viera vo vede

    – pozícia rozumu, prijímajúceho nejaké výroky, ktoré nemožno dokázať. V tomto zmysle je viera vo vede protikladom poznania, do ktorého sa zaraďuje to, čo možno overiť, potvrdiť, zdôvodniť alebo dokázať. Pri viere vo vede sa verí, že nejaké nedokázateľné presvedčenia sú napriek ich nedokázateľnosti pravdivé, užitočné, dobré.
    ::
    veda

    PSF

    vkus

    schopnosť rozlišovať krásne a ošklivé na báze ich prežívania, hodnodiť ich v súlade s určitými (dobovými, osobnými, teoretickými atď.) preferenciami a toto hodnotenie prípadne aj vyjadriť výrokom, ktorého obsah sa nazýva vkusový alebo estetický súd.

         V súlade s tým, v ktorej oblasti sa táto schopnosť uplatňuje sa rozlišuje umelecký vkus, módny vkus, životný vkus atď.

         „Vkus určitého individua je jeho viděním skutečnosti, je nitrem člověka vyjádřeným v jeho volbě. Vkus je ‚přihlášením se a odmítnutím‘, odehrávajícím se v rámci daných kulturních vzorců, diktovaným nejen zkušeností ve věcech umění a estetična, ale především celou životní zkušeností daného člověka a hlavně strukturou jeho osobnosti. (193;409)“

    PSF

    vlastnosť

    – črta veci, to, čím sa niečo vyznačuje (vyznačujúcno), to, čo je niečomu vlastné, príznačné.

         Vlastnosť je stránka predmetu, ktorá podmieňuje jeho odlišnosť od iných predmetov alebo jeho podobnosť s nimi a prejavuje sa v ich vzájomnom pôsobení.

         Vlastnosťami sú napríklad

          • rozpriestranenosť,
          • pružnosť,
          • farba,
          • vodivosť.

         Každá vlastnosť je relatívna. Vzhľadom na drevo je železo tvrdé, vo vzťahu k diamantu je však mäkké.

         Každá jednotlivá vec má nekonečné množstvo vlastností, ktorých jednota tvorí jej kvalitu.

         Vlastnosti, ktoré sú vlastné všetkým predmetom, alebo sú spojené so samou povahou hmoty, nazývajú sa všeobecnými vlastnosťami.

         Vlastnosti sú

          • všeobecné a špecifické,
          • hlavné a vedľajšie,
          • nevyhnutné a náhodné,
          • podstatné a nepodstatné,
          • vonkajšie a vnútorné,
          • zlučiteľné a nezlučiteľné,
          • oddeliteľné a neoddeliteľné,
          • prirodzené a umelé atď. (11;551).

    PSF

    voda (Táles z Milétu)

     – počiatok (arché) všetkých vecí (6;50).
    ::
    Táles z Milétu

    PSF

    vojna

     – ozbrojený boj medzi dvoma alebo viacerými štátmi alebo medzi spoločenskými skupinami (triednymi, národnostnými, občianskymi a pod.). Každá vojna musí byť financovaná, vojna sa nemôže konať bez finančného zabezpečenia (financovanie vojny), vojakom treba kúpiť zbrane, oblek, dopravné prostriedky, jedlo atď. Napríklad bez dopravných prostriedkov by sa nemohli dostať na bojisko.
    ::
    filozofia vojny

    vojenstvo, in: MČ

    PSF





    vyjadrenie

    – danie najavo, oznámenie slovami, vyslovenie; znázornenie, stvárnenie.

    PSF

    výraz metajazykový

    – výraz, ktorý hovorí o. i. o iných jazykových výrazoch.
    ::
    logika

    PSF

    výraz predikátorový

     – výraz, ktorý vyjadruje predikát.
    ::
    logika

    PSF

    výrok

    – výpoveď, vyjadrenie myšlienky slovami.

    PSF

    výrok (logika)

    – jazykové vyjadrenie súdu.
    ::
    logika

    PSF

    výrok evidenčný

    – výrok o tom, čo možno prostredníctvom skúsenosti – aj pomocou inštrumentov a ďalších pomocných teórií – overiť (218;37).

    PSF

    vývin filozofie

     – postupnosť etáp v priebehu rozpracúvania filozofických významových útvarov členená zvyčajne zo všeobecnochronologického hľadiska na filozofiu
     
          – starovekú,
          – stredovekú,
          – novovekú,
          – súčasnú,

         Vývin filozofie je predmetom dejín filozofie, ktoré vychádzajú z periodizácie vývinu filozofie.

    PSF

    vznik filozofie

    – podproces utvárania sa sebareflexívnej vrstvy starovekej indickej, čínskej a európskej kultúry.

         Vznik filozofie sa historickofilozoficky tematizuje ako prvá fáza vývinu indickej, čínskej alebo európskej filozofie.

         Systémovoanalyticky predstavuje vznik filozofie genetickú dominantu štruktúry filozofie.
    ::
    filozofia

    PSF

    vznik sveta (Anaximandros)

     – oddelila sa pri ňom látka plodiaca od večnosti teplo a chlad; z nej okolo vzduchu, ktorý obklopuje zem, vyrástla akási ohnivá guľa ako kôra okolo stromu. Keď sa potom táto guľa roztrhla a rozdelila do rozličných kruhovitých pásov, vznikli slnko, mesiac a hviezdy.

         Nebeské telesá vznikli vo forme ohnivého kruhu, vylúčili sa totiž z ohňa v kozme a sú obklopené vzduchom. Ako prieduchy sú na nich určité otvory v podobe píšťal, v ktorých sa objavujú nebeské telesá. Preto keď sa tieto prieduchy zapchajú, vznikajú zatmenia. Aj pribúdanie a ubúdanie mesiaca sa uskutočňuje podľa toho, ako sa zapchávajú alebo otvárajú prieduchy (6;53).
    ::
    Anaximandros

    PSF

    vznikanie (Anaximandros)

    – by nebolo bez pohybu. Odohráva sa v dôsledku vylučovania protikladov na základe večného pohybu (6;52).
    ::
    Anaximandros

    PSF

    vzťažný (Hegel, G. W. F.)

     – viažuci sa jeden na druhého, taký, ktorý nemôže byť bez druhého, jeden vylučuje i podmieňuje druhého, jeden sa zvracia v druhého. Vzťažné sú napríklad: totožnosť a rozdiel, príčina a účinok, hmota a forma a tak ďalej, pričom príčina je aj účinkom, sloboda aj nevyhnutnosťou a podobne. Prvé sa takto odráža (reflektuje) v druhom a druhé v prvom.
    ::
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    PSF

    W  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    Wittgenstein, Ludwig

    (26. 4. 1889 Viedeň – 29. 4. 1951 Cambridge)

     – rakúsky filozof, neskôr pôsobiaci v Anglicku, jeden zo zakladateľov analytickej filozofie. S menom L. Wittgensteina sa spája revolučný obrat vo vývine filozofie zvaný lingvistický obrat (linguistic turn), spočívajúci v zásadnej zmene ponímania filozofie: končí sa fáza filozofie vedomia.

         Témami Wittgensteinovho filozofovania boli: filozofia jazyka, filozofia psychológie, filozofia logiky, estetika, filozofia matematiky, problematika farieb, istota.

         Vo vývine Wittgensteinovho myslenia sa rozlišujú dve až štyri fázy, pretože periodizácia Wittgensteinovho diela je sporná (146;512):

         1. fáza – rané obdobie, tzv. Wittgenstein I., raný Wittgenstein;
         2. fáza – stredné obdobie, pokračovanie myslenia Traktátu alebo už príprava nového myslenia;
         3. fáza – nové myslenie, tzv. Wittgenstein II., neskorý Wittgenstein;
         4. fáza – posledné obdobie, najmä text Über Gewissheit.

         
    Filozofiu chápe Wittgenstein vo svojom ranom i neskoršom období ako činnosť objasňovania problematických výrokov, avšak odlúčenú od vied, činnosť nad nimi alebo pod nimi, rozhodne však nie popri nich: filozofia nesmie odnímať vedám nijaké ich problémy, filozofia nemôže riešiť problémy pomocou vedeckých metód. Filozofia nemá nijaké večné problémy. Vo filozofii ide o priblíženie problému jednotlivému človekovi, o postupné (po malých krôčikoch) ozrejmovanie omylov. Filozof je akýmsi liečiteľom, ktorý "s otázkou zaobchádza ako s chorobou".

         Filozofické problémy sa však nielen eliminujú, ale aj riešia, no nie systematickými teóriami, ale "prehľadným výkladom", čo u Wittgensteina znamená zväčša reťazcovité, na nejaký presný bod zamerané radenie javov vedľa seba vo forme kratších schematických poviedok.

         Úlohu pritom hrá Wittgensteinovo presvedčenie, že väčšina filozofických problémov vyvoláva nedostatočný vhľad do práce jazyka. Filozofixky sú dôležité procedúry týkajúce sa jazyka, v prvých obdobiach vývinu Wittgensteinovho myslenia predovšetkým používanie nástrojov formálnej logiky, v neskorších fázach vyzdvihovanie gramatických pravidiel a vzápätí technika opisu (skutočných alebo vymyslených) jazykových hier.
    lPSF

    Wolff, Christian

    (1679 – 1754)

     – nemecká osvietenský filozof, systemizátor a popularizátor Leibnizovej filozofie.
    ::
    filozofia

    PSF

    X  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    Xenofanes z Kolofónu

    (580/577 Kolofon v Malej Ázii – 485/480 pred Kr. Elea (Itália))

     – grécky filozof, zakladateľ eleatskej školy, prvý učiteľ jednosti spomedzi elatských filozofov.

         Myslel skôr básnicky ako pojmovo. Bojoval proti antropomorfným predstavám o bohoch. Požadoval múdrosť zbavenú všetkého zmyslového. Za najvyššie, za všetko považoval Jedno, Boha-Prírodu. Úplnú istotu o bohoch a ich povahe sa však podľa Xenofana zatiaľ nepodarilo získať nikomu, nad všetkým sa rozprestiera zdanie.

         Učenie

         Xenofanovo učenie sa zakladá na zásade, že všetko, čo je, tvorí všetko obklopujúce jedno bez začiatku, bezo zmeny, večné. Jedno, ktoré sa nazýva tiež božstvom, je imanentné celému svetu a veciam v ňom, v nich a nimi existuje a zároveň ho nemožno ničím konkrétnym predstaviť ani priblížiť zmyslom, pretože súc všetkým, je zároveň ničím z toho, čo konkrétne a vecne existuje. Všetko bezo zmeny trvá v jedne, a preto každý vznik a zánik je len ilúziou, akej podlieha človek vinou svojich zmyslov.

         Niet teda absolútne istého poznania vecí, je len subjektívna mienka či viera každého človeka zvlášť, že svet je naozaj taký, akým ho vidíme svojimi zmyslami. Sústavným pozorovaním však človek získava čoraz úplnejšie poznanie svojho spojenia so Żvšejednom v spoločenstve všetkého, čo jestvuje, a keď využije všetko spájajúce zákony jedna, sám sa začne učiť a vypracovávať nové formy jestvovania, správania sa a konania, vtedy sa tiež začne stávať tvorcom svojho ďalšieho vyvoja a pokroku. Preto vynález ohňa, obrábanie pôdy či schopnosť vyrábať nástroje nie je darom od bohov, lež plodom ľudskej vynaliezavosti. Preto aj celá kultúra je dielom človeka ako prejav v ňom pôsobiacich zákonov všejedna, ktoré človek spozná v spoločenstve bytia a diania všetkého, čo je.
    ::
    filozofia 5. stor. pr. n. l.

    PSF

    Y  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    Z  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    začiatok

     – časovo prvý okamih alebo fáza diania, prvá fáza, prvé obdobie činnosti alebo diania. Pozri aj: uroboros.
    ::
    ab ovo

    PSF

    zákon

     – všeobecná, podstatná a nevyhnutná súvislosť javov.
    ::
    filozofia

    PSF
    zákon – odkazy

    zákon, in: MČ
    zákon logiky
    zákon negovania sporu
    zákon prírodný
    zákon vedecký
    zákonitosť

    PSF

    zákon logiky

     – všeobecne platný princíp, ktorého rešpektovanie je nevyhnutnou podmienkou toho, aby sme v procese odvodzovania dochádzali vždy k záverom vyplývajúcim z našich predpokladov (premís).
    ::
    logika

    zákon negovania sporu

    PSF

    zákon negovania sporu

     – ZNS, zákon logického sporu, princíp sporu, princíp vylúčenia sporu – zákon, ktorý znie: Nie je pravda, že nejaký výrok je pravdivý a zároveň nepravdivý. Symbolicky sa zapisuje:

    ¬(p∧¬p),

    kde p reprezentuje ľubovoľný výrok.

         Metajazyková formula zákona negovania sporu:

    ¬(A∧¬A),


    kde A reprezentuje ľubovoľnú formulu výrokovej logiky.

         Zákon negovania sporu je základný princíp klasickej logiky (88;101).

    ::
    logika

    negácia výroku

    PSF

    zákon prírodný

     – všeobecná, podstatná a nevyhnutná súvislosť prírodných javov.
    ::
    filozofia

    PSF

    zákon vedecký

     – vedecký významový útvar alebo súd (ktorého pravdivosť je dokázaná), v ktorom sa manifestuje podstatná, nevyhnutná, opakujúca sa súvislosť, čiže zákon, napríklad prírodný zákon. Vedecký zákon je produktom vedeckého osvojovania si sveta človekom (na rozdiel od zákona, výsledkom poznania ktorého je). Vo vedeckom zákone je sedimentované ohromné poznávacie úsilie.

         Vedecké zákony slúžia ako základný prostriedok vedeckej systematizácie, umožňuje vedecké vysvetlenie (explanáciu) a predikciu.

         Vedecké zákony vyjadrujeme pomocou všeobecných výrokov bez obmedzenia na čas alebo konkrétnu oblasť a interpretujeme ako tvrdenie o konštantnej konjunkcii určitých vlastností.
    ::
    veda

    PSF

    zákonitosť

     – to, čo sa uskutočňuje podľa zákonov alebo čo z nich vyplýva; zodpovedajúcnosť zákonu, bytie v súlade s ním.

    PSF

    Zalta, Edward N.

    (1952 – )

     – americký filozof, predstaviteľ teórie abstraktných objektov, hlavný vydavateľ Stanfordskej encyklopédie filozofie.
    ::
    filozofia

    PSF

    zanikanie (Anaximandros)

    – by nebolo bez pohybu.
    ::
    Anaximandros

    PSF

    zážitok umelecký

     – estetický zážitok generovaný v procese umeleckého osvojovania si sveta ako súčasť umeleckého významového univerza.
    ::
    estetika

    filozofia

    PSF

    zem (Táles z Milétu)

     – spočíva na vode (6;50), pláve na vode ako doska (206;82).
    ::
    Táles z Milétu

    PSF

    Ziehen, Theodor

    Goerg Theodor Ziehen
    (12. 11. 1862 Frankfurt a. M. – 29. 12. 1950 Wiesbaden)

     – nemecký psychiater, psychológ a filozof pozitivistickej orientácie. Psychológiu sa usiloval postaviť na prírodovedný a duchovedný základ. Proti psychologizmu a logicizmu staval svoju gignomenológiu, filozofiu dávajúcna sa (gignomenon), zážitku.

         Ziehen zaviedol pojem nomoteizmu.

    Dielo

    Psychophysiologische Erkenntnistheorie, 1898

    Die Grundlagen der Psychologie, 1915 (hlavné psychologické dielo)

    Lehrbuch der Logik auf positivistischer Grundlage mit Berücksichtigung der Geschichte der Logik, 1920

    Die Beziehungen der Lebenserscheinungen zum Bewußtsein; 1921

    Grundlage der Naturphilosophie; 1922

    Vorlesungen über Ästhetik; 2 Bände, 1923 und 1925

    Das Seelenleben der Jugendlichen; Langensalza 1923

    Die Grundlagen der Charakterologie; Langensalza 1930

    ::
    filozofia 19. stor.
    filozofia 20. stor.

    PSF

    zlomok nepriamy (dejiny filozofie)

     – p. A (dejiny filozofie).

    ::
    dejiny filozofie

    PSF

    zmysel

    – celok manifestácie sveta v ľudskom vedomí alebo tá ktorá jeho časť: logický, etický, kauzálny, teleologický, estetický významový útvar alebo významový proces viažuci sa s konaním, vetou, slovom, dielom.

         Zmysel sa viaže na nositeľa zmyslu: náplň zmyslu možno podávať ako účel, hodnotu, ideu, pochopenú podstatu niečoho.

         Podkladom výskumu zmyslu je chápanie a ďalej porozumenie človeka pre niečo (napríklad zmysel pre humor, zmysel pre rodinu a podobne).

         Zmysel je predmetom výskumu v rámci viacerých vedných, teologických a filozofických disciplín, napríklad semiotiky, ikonológie, hermeneutiky atď.

    PSF

    zrod logiky

     – sa odohráva v historickej situácii, keď človek dochádza k tomu, že už nielen zhromažďuje poznatky, ale začína aj uvažovať o všeobecných podmienkach správnosti myšlienkových postupov (4;9).
    ::
    logika

    PSF

    Ž  FILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    žiadostivosť

     – chcenie sprevádzané posudzovaním jeho objektu ako niečoho príjemného alebo krásneho, čo by stálo za to získať.

    PSF

    život

     – bol ľuďmi od najstarších čias názorne a emocionálne prežívaný predovšetkým v tom, čím sa svet organizmov, t. j. rastlín, zvierat a ľudí odlišoval od všetkej ostatnej skutočnosti. Z tohto pôvodného chápania života sa postupne vyvinul celý rad významových útvarov, ktoré sú výsledkom poznania rôznych aspektov života: najčastejšie sa stretávame s náboženskými, špeciálnovednými, filozofickými, mytologickými, umeleckými a každodennými predstavami, pojmami alebo koncepciami života.

         Svetonázorovo explozívna je otázka vzniku života. Život je forma pohybu vysokoorganizovanej živej hmoty so schopnosťou reprodukcie a prenášania dedičných znakov na potomstvo. Život vznikol na Zemi pred viac ako 3 miliardami rokov z primitívnych praorganizmov a neustále sa vyvíja.

    PSF

    život každodenný

     – jedna zo základných foriem osvojovania si sveta človekom, vyznačujúca sa jej pôvodnou (principiálnou) predchodnosťou pred ostatnými.

    PSF

    Chronológia filozofickej časti

    PSF Chronológia MČ

    2. tis. pr. n. l.

     – prvé filozofické podnety v Rgvéde.
    ::
    filozofia

    PSF

    6. stor. pr. n. l.

     – Milétska škola.
    ::
    filozofia

    PSF

    1079

    – v La Pallet pri Nantes * Pierre Abélard

    PSF

    1118–1137

    – dielo Dialectica od Pierra Abélarda

    PSF

    1121–1140

     – dielo Sic et non od Pierra Abélarda

    PSF

    1142

    – 21. 4. v Chalon-sur-Saône † Pierre Abélard

    PSF

    1770

    – 27. 8. Stuttgart * G. W. F. Hegel.

    PSF

    1831

    – 14. 11. Berlín † G. W. F. Hegel.

    PSF

        MIMOFILOZOFICKÁ ČASŤ PSF    



      Register mimofilozofickej časti  

     #   A   B   C   Č   D   E   F   G   H   CH   I   J   K   L   M   N   O   P   Q   R   S   Š   T   U   V   W   X   Y   Z   Ž 

    Prechod do Registra filozofickej časti

    PSF

    Register MČ #

    #
    = (matematika)
    + (matematika)
    – matematika)
    . matematika)
    : matematika)
    ⊆ (matematika)

    ; (gréčtina)
    0,6 . 10⁻⁴⁶
    0
    9/11
    (.T.) (True)

    PSF RMČ

    Register MČ A

    A
    a (hudba)
    a (slovenčina)
    abakus (architektúra)
    abakus (matematika)
    abeceda
    abeceda hudobná
    abeceda latinská
    abeceda slovenská
    Abcházsko
    ablatív
    ablaut
    abreviácia
    abscisa (matematika)
    acetylcholín
    adagio
    adaptivita systému
    administratíva
    administrativistika
    Afrika
    achromát
    Albrecht, Ján
    album
    album poštových známok, in: filatelia
    algebra
    Ampère, André Marie
    amplitúda
    amplitúda (fyzika)
    analýza matematická
    analýza systémová
    Anderson, C. D., in: 1936 fyzika
    anizo-
    anizotropia
    antinómia (matematika)
    antropológia biologická
    aproximácia
    aproximácia (matematika)
    arieta (hudba)
    aritmetika
    aritmetika Peanova
    arkuskosínus
    artefakt
    artikulácia
    arXiv
    asociácia (psychológia)
    asocianizmus (psychológia)
    asteroid
    astralón (polygrafia)
    astrofyzika
    astrometria
    astronómia
    asymetria mozgu funkčná
    Atlantický oceán
    atóm (fyzika)
    ATP
    autor (Mukařovský, J.)
    axióma fyzikálna
    Ázia

    PSF RMČ

    Register MČ B

    B
    bádanie
    Bach, Johann Sebastian
    bankovníctvo
    Bayes, Thomas
    bicykel
    Biela sobota
    bijekcia
    bioinformatika
    biológia
    biotop
    blog (informatika)
    Bloch, Felix
    bod hmotný
    bod hmotný matematický
    bod vzťažný
    bok
    botanika
    bozón
    Bratislava
    buddhizmus
    buddhizmus (zen)
    budúcnosť
    Bukové vrchy (Maďarsko)
    bytie telies navzájom v pokoji

    PSF RMČ

    Register MČ C

    C
    c (hudba)
    celok
    Cerambycidae
    Cerambyx cerdo
    cieľ

    PSF RMČ

    Register MČ Č

    Č
    čaj
    čas
    čas (fyzika)
    časopriestor
    časť
    časť systému, in: subsystém
    častica
    častica (fyzika elementárnych častíc)
    častica elementárna v širšom zmysle, in: častica subatómová
    častica subatomárna, in: častica subatómová
    častica subatómová
    častosť
    Červený kameň
    čiara
    čiara geodetická
    čin
    Čína
    činnosť
    činnosť ekonomická
    čísla nesúdeliteľné
    číslo
    číslo nezáporné
    číslo párne
    číslo smerovacie poštové
    článok
    člen
    člen (algebra)
    člen (lingvistika)
    člen určitý (lingvistika)
    človek
    človek (biológia)

    PSF RMČ

    Register MČ D

    D
    d (hudba)
    Dahlke, Rüdiger
    daň
    danie
    dáta
    dátum
    dedenie
    dedenie (právo)
    definovanie systému na objekte
    dej
    dej fyzikálny
    dej periodický
    dej psychický
    dejiny
    dejiny ľudstva
    dejiny najnovšie
    deklinácia (lingvistika)
    deľba moci štátnej
    delenie
    deliteľ spoločný
    deliteľ spoločný samozrejmý
    deliteľnosť celých čísel
    deliteľnosť v obore celých čísel, in: deliteľnosť celých čísel
    deň
    derivácia (matematika)
    determinizmus (fyzika)
    diagram vývojový
    diachrónia jazyková
    Diamondová, Marian
    dianie
    diel
    diferenciál (matematika)
    dimenzia (matematika)
    diplomacia
    diplomatár
    diplomatika
    disciplína (veda)
    disciplína matematická
    disonancia kognitívna
    disparátny
    disperzný
    divadlo
    dĺžka
    dogmatika
    doklad
    dokument
    dokument nezverejnený
    dokument zverejnený
    dosiahnutie
    dotknutie
    dotyk
    dotyčnica
    dôkaz (matematika)
    dôvtip
    dráha
    držanie
    Dvořák, Antonín
    dynamika

    PSF RMČ

    Register MČ E

    E
    e (hudba)
    e (matematika)
    Einstein, Albert
    ekológia
    ekonómia
    ekonómia (dogmatika katolícka)
    ekosystém
    elektrotechnika
    elektrotechnika silnoprúdová
    element systému, in: subsystém
    éma
    empatia emočná
    empatia kognitívna
    energetika
    energia
    energia telesa vnútorná
    energia termodynamická
    energia vnútorná
    entita
    entropia
    environmentalistika
    Eötvös, Lorand
    epigrafia
    etalón
    etapa
    etnografia
    etnolingvistika
    etnológia
    Euler, Leonard
    Európa
    evolúcia
    evolúcia systému kvantového, in: vývoj systému kvantového
    excitácia
    excitácia (fyziológia)
    excitácia (medicína)
    experiment
    ezoterika

    PSF RMČ

    Register MČ F

    F
    f (hudba)
    fakt
    fakulta filozofická
    faleristika
    fantastika vedecká
    Faraday, Michael
    farba
    farba telesa čierneho (Heisenberg, W.)
    fáza
    fermión
    Field, John
    filatelia
    filológia
    Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
    finančníctvo
    formalizmus
    frekvencia
    frekventovane
    fungovanie
    funkcia (matematika)
    funkcia bijektívna
    funkcia goniometrická
    funkcia jazyka
    funkcia periodická
    funkcia psychická
    funkcia systému
    funkcia telesná
    funkcionalizmus psychologický
    futurológia
    fuzáč obrovský
    fuzáč veľký
    fuzáčovité
    fuzzy systém, in: systém hmlistý
    fylogenetika
    fyzika
    fyzika (Staríček, I.)
    fyzika atómová
    fyzika častíc
    fyzika časticová, in: fyzika častíc
    fyzika elementárnych častíc, in: fyzika častíc
    fyzika jadrová
    fyzika klasická
    fyzika kvantová
    fyzika moderná
    fyzika nízkych teplôt
    fyzika nukleárna, in: fyzika jadrová
    fyzika relativistická
    fyzika subjadrová, in: fyzika častíc
    fyzika sunukleárna, in: fyzika častíc
    fyzika teoretická
    fyzika vysokoenergetická, in: fyzika častíc
    fyzika vysokých energií, in: fyzika častíc
    fyziológia

    PSF RMČ

    Register MČ G

    G
    g (hudba)
    Gai Institutiones
    Ganser, Daniele
    Gauss, Carl Friedrich
    geodetika
    geografia
    geológia
    geometria
    geometria analytická
    geometria diferenciálna
    geometria euklidovská
    geometria projektívna
    geomorfológia
    geopolitika
    geostratégia
    geovedy, in: vedy o zemi
    giga-
    gnómon
    graféma
    grafický
    gramatika
    gravitácia
    gravitácia (Einstein, A.)
    gravitácia (fyzika moderná)

    PSF RMČ

    Register MČ H

    H
    h (hudba)
    hádanka
    Hartley, R. V. L., in: teória informácie
    Heisenberg, Werner
    herbár
    Hermite, Charles
    heterogénny
    história
    história literárna
    historiografia
    hmotnosť
    hmotnosř merná
    hmotnosť pokojová
    hmotnosť zotrvačná
    hmotný
    hnutie spoločenské
    hodnota čísla absolútna (matematika)
    hodnota hraničná
    hodnota prírodná
    hodnota veličiny
    hodnota veličiny fyzikálnej
    hodnota veličiny fyzikálnej číselná
    homeo-
    homo-
    homogénny
    Homoľské Karpaty
    hradlo logické
    hrana
    hranica
    hranica systému
    hudba
    hudba česká
    hypotéza
    hypotéza fyzikálna
    hypotéza kozmogonická

    PSF RMČ

    Register MČ CH

    CH
    chémia
    chod
    chodenie
    chôdza
    chronológia

    PSF RMČ

    Register MČ I

    I
    idenie
    identifikácia
    identita (matematika)
    impérium
    impérium (história)
    indivíduum
    informácia
    informácia kvantová
    informatika
    inštitúcia
    interakcia
    interval (matematika)
    inventár
    inžinierstvo
    inžinierstvo priemyselné
    inžinierstvo softvérové
    inžinierstvo systémové
    iOS
    iPad
    islam
    islam (islam)
    islam (marxizmus)
    izotopia, in: 1910 fyzika

    PSF RMČ

    Register MČ J

    J
    jak
    jav
    jav duševný
    jav ekonomický
    jav fyzikálny
    jav mechanický
    jazyk
    jazyk (lingvistika)
    jazyk latinský, in: latinčina
    jazyk prirodzený (lingvistika)
    jazyk slovenský, in: slovenčina
    jazykoveda, in: lingvistika
    jedinec
    jednotka jazyková
    jednotka lexikálna
    jednotka meracia
    jednotka merná
    jednotka veličiny
    jednotka veličiny fyzikálnej
    jednotka základná
    jednotka základná sústavy SI
    jednotky sústavy SI odvodené
    jednotky vedlajšie
    jednotlivec
    judaizmus

    PSF RMČ

    Register MČ K

    K
    kábel
    kalendár
    kardinalita množiny
    karty
    katalóg
    kategória gramatická
    katolicizmus
    Kepler, Johannes
    kilogram
    kinematika
    klasifikácia
    klavír
    klenoty korunovačné
    kniha
    kocka
    kocka pravidelná
    kód
    kódovanie
    kognícia ľudská (veda kognitívna)
    koherencia (fyzika)
    koleso
    kombinácia
    kombinatorika
    komplementárnosť (fyzika)
    komponent systému, in: subsystém
    komunikácia
    komunikácia spoločenská
    konanie
    kondukcia
    konferencia
    koniec
    konkrétum
    kontakt
    kontinuum (fyzika)
    kontinuum časopriestorové
    konvencia sumačná Einsteinova
    koordináta
    Kopernik, Mikuláš
    koroborácia
    koroborácia (diplomatika)
    korunovácia
    kovariancia
    kovariantný
    kozmogónia
    kozmológia
    krajina
    kresba
    kresťanstvo
    krivka
    krivka Gaussova
    krivka pohybová
    krúžky Newtonove
    kryofyzika
    kryogenika
    kryptografia kvantová
    kryštál
    kryštalografia
    kulminácia
    kulminácia (astronómia)
    kultúra
    kultúra (Szczepaňski, J.)
    kultúra európska
    kultúra rakúska
    kultúra svetová
    kulturológia
    kvantovosť
    kybernetika
    kybernetika (Wiener, N.)
    kyselina
    kyselina nukleová

    PSF RMČ

    Register MČ L

    L
    Lagrange, Joseph Louis
    latinčina
    látka
    látka tuhá
    legalita
    legitimita
    legitimita moci štátnej
    Leibniz, Gottfried Wilhelm
    Levanta
    limita
    Lindemann, Ferdinand von
    lingvistika
    lingvistika historicko-porovnávacia
    lingvistika všeobecná
    listina
    litera
    literatúra
    literatúra európska
    literatúra francúzska
    literatúra vecná
    logaritmus
    logika (matematika)

    PSF RMČ

    Register MČ M

    M
    maďarčina
    mágia
    magma (geológia)
    majiteľ
    manipulovanie
    mariáš
    marxizmus
    marxizmus (marxizmus)
    marxizmus-leninizmus
    matematika
    matematika súčasná
    materiálny
    matica (algebra lineárna)
    matie
    Maxwell, James Cleck
    mecén
    medicína
    medicína humánna
    medicinman
    Medzinárodná sústava jednotiek SI
    mechanika
    mechanika hmotného bodu
    mechanika klasická
    mechanika kvantová
    mechanika relativistická
    mechanizmus
    mechanizmus obranný (psychológia)
    Mendelejev, D. I., in: 1869 fyzika
    menenie
    meno
    meno podstatné
    meno podstatné konkrétne, in: substantívum konkrétne
    meranie
    meranie (Staríček, I.)
    meranie fyzikálne
    metabolizmus
    metamatematika
    meter
    metóda
    metóda meracia, in: metóda merania
    metóda merania
    metóda modelovania
    metronomika
    metronomika teoretická
    Midraš
    mier (právo)
    mier Satumarský
    miera
    mierka
    miesto
    mineralógia
    Minkowski, Hermann
    mnohouholník
    množina
    množina bodov
    množina čísel reálnych
    množina množín
    množina prázdna
    množina uzavretá (topológia)
    množina uzavretá vzhľadom na operáciu
    množina základná
    množiny rôzne
    množstvo
    mobil
    mocniteľ
    model
    model matematický
    model systému
    modelovanie matematické
    monarchia
    monarchia habsburská
    motor
    mozog ľudský (neuroveda)
    mozog ľudský (veda kognitívna)
    mozog ľudský (Wiener, N.)
    M-teória
    myseľ
    myslenie
    myslenie (veda kognitívna)
    myslený
    mystérium
    mystika
    myšlienka
    mytológia

    PSF RMČ

    Register MČ N

    N
    náboj
    náboženstvo
    náboženstvo židovské, in: judaizmus
    náčrt
    nákres
    narábanie
    náradie
    Národná rada Slovenskej republiky
    nasledovanie
    nástroj
    náuka
    návrh
    názov veličiny fyzikálnej
    nebo
    nebo, in: obloha
    nebo (kresťanstvo)
    nebo (náboženstvo)
    nepúšťanie
    neschopnosť
    neurón (neuroveda)
    neuropsychický
    neurovedy
    neutríno
    Newton, Isaac
    niečo
    nit
    nitovanie
    normál
    nositeľ
    novovek
    novovek vesmírny

    PSF RMČ

    Register MČ O

    O
    obal
    obal elektrónový
    občan
    občianstvo
    obdĺžnik
    obdobie
    obecenstvo
    objavenie sa
    objekt
    objekt fyzikálny
    objekt fyzikálny (Maxwell, J. C.)
    objekt geometrický
    objekt hmotný
    objekt chemický
    objekt látkový
    objekt matematický
    objekt materiálny
    objekt reálny
    obloha
    obor definičný funkcie
    obor premennej
    obrad
    obraz (optika)
    obraz sveta náboženský, in: FČ
    obrazec
    obrazec rovinný
    obsah
    obsah informačný
    OBSE
    obvod
    oceán svetový
    odbor
    odbor vedný
    oddelenie
    odovzdanie
    odpor merný
    odrážadlo
    okolie
    okolie systému
    okolnosť
    okraj
    okultizmus, in: ezoterika
    ontológia (informatika)
    OOP
    operácia binárna (matematika)
    operácia matematická
    operátor (matematika)
    operátor (mechanika kvantová)
    operátor Laplaceov aplikovaný na funkciu f
    operátor transformácie systému
    opis kvalitatívny stavu systému
    opis kvantitatívny stavu systému
    optika
    optika (fotografia)
    optika (fyzika)
    orgán telesný
    organizácia
    organizácia medzinárodná
    organizmus
    organizmus ľudský
    organizovanie
    os číselná
    osoba
    osobnosť
    otáčanie sa
    označenie (matematika)
    oznámenie

    PSF RMČ

    Register MČ P

    P
    π (matematika)
    paciens
    páka
    paleoantropológia
    Panónsky háj
    parabola
    parameter
    partitúra
    pedagogika
    peňažníctvo
    perióda
    periodikum, in: publikácia periodická
    pianíno
    piano e forte
    písanie
    písmeno
    písmo
    písomnosť
    písomný
    plán
    Planck, Max Karl
    planetológia
    planimetria
    plocha
    počet
    počet diferenciálny
    počet galaxií vo vesmíre
    počet hviezd v galaxii
    počet infinitezimálny
    počet integrálny
    počet tenzorový
    počítač
    počítač tabletový
    podmienenosť
    podmienka
    podoba
    podsystém, in: subsystém
    Podunajská nížina
    Podunajská pahorkatina
    Podunajská rovina
    pohyb
    pohyb (fyzika)
    pohyb Brownov
    pohyb fyzikálny
    pohyb mechanický
    pohyb mechanický bodu hmotného
    pohyb objektov (fyzika)
    pohyb relatívny
    pohyb translačný
    pohybovanie sa
    Poisson, Denis Simeón
    poistenie
    poistné
    poisťovňa
    poisťovníctvo
    pojem bodu hmotného
    pojem množiny
    pojem zovšeobecnený
    pokus
    pole
    pole elektromagnetické (Rovelli, C.)
    pole fyzikálne (teória poľa kvantová)
    pole gravitačné
    pole veličiny fyzikálnej
    politika
    politológia
    poloha
    polomer Zeme
    položenie
    polynóm
    pomôcka
    pondelok
    porada
    poradie
    poriadok
    poriadok slov
    pospolitosť
    postavenie
    postup
    postup pracovný
    postupnosť
    postupnosť číselná
    pošta
    potok
    potreba
    potreby ľudské (ekonómia)
    používanie
    povrch
    poznatok fyzikálny
    poznávanie
    pozornosť
    pozorovanie
    pozorovanie fyzikálne
    pozorovateľ (Šorli, A. S.)
    pôvod
    pôvod vesmíru
    PR Šúr, in: Prírodná rezervácia Šúr
    prahviezda
    prameň informačný
    pravdepodobnosť
    pravek
    pravidlo
    právo
    právo autorské
    právo medzinárodné
    právo medzinárodné verejné
    pravoslávie
    predmet
    predmet kruhový
    predmet vedy
    predsavzatie
    premenná
    premenná nezávislá
    premiestňovanie
    premietanie (geometria)
    predpis konštrukčný (geometria)
    preprint
    prežívanie (psychológia)
    priamka
    priamka (mechanika)
    príčinnosť
    priebeh
    priemer aritmetický
    priemet (geometria)
    priemetňa
    priesečnica dvoch rovín
    priestor
    priestor (fyzika)
    priestor (geometria)
    priestor (matematika)
    priestor dvojrozmerný
    priestor metrický
    priestor Minkowského
    priestor trojrozmerný
    príklad
    príklad (matematika)
    primatológia
    princíp fyzikálny
    princíp kvantový
    princíp Pauliho, in: princíp vylučovací Pauliho
    princíp vylučovací Pauliho
    princípy Newtonove, in: zákony pohybové Newtonove
    príroda
    príroda neživá
    príroda živá
    Prírodná rezervácia Šúr
    prírodnina
    prírodnina neživá
    prírodnina živá
    prírodoveda
    prírodoveda 16. stor.
    prístroj
    prístroj bezdrôtový
    prístroj elektrický
    prístup systémový
    prísudok menný
    proces
    proces fyzikálny
    proces informačný
    proces transportný
    program
    programovanie objektové
    projekt
    propaganda
    propedeutika
    prospech
    prostredie
    prostriedok
    prostriedok dopravný
    prostriedok jazykový
    protohviezda
    protoplazma
    próza
    próza vecná
    prvok
    prvok množiny
    prvok systému
    PSČ, in: číslo smerovacie poštové
    psychika
    psychika (psychológia)
    psychológia
    publikácia
    publikácia periodická
    publikum
    pulz
    pulz (medicína)

    PSF RMČ

    Register MČ Q

    Q
    qubit

    PSF RMČ

    Register MČ R

    R
    rad
    rádiotechnika
    Rakúsko
    Rakúsko-Uhorsko
    rámec
    relatívnosť (fyzika)
    relatívnosť pohybu (fyzika)
    relatívnosť pohybu mechanického
    relé
    repozitár
    reprezentácia
    rešerš
    rez písma
    riadenie
    Riemann, Bernhard
    ríša (história)
    ríša (prírodoveda)
    robenie
    rovina
    rovina (matematika)
    rovina jazyková
    rovnanie sa
    rovnica
    rovnica (logika matematická)
    rovnica algebrická
    rovnica diferenciálna
    rovnica fyzikálna
    rovnica identická, in: identita (matematika)
    rovnica Schrödingerova
    rovnica veličinová
    rovnice Maxwellove
    rovnorodý
    rovnosť
    rovnováha
    rovnováha psychická
    rozhodnutie
    rozmer veličiny fyzikálnej
    rozmiestnenie
    rôznorodý
    Rutherford, Ernest
    rýchlosť
    rýchlosť okamžitá

    PSF RMČ

    Register MČ S

    S
    sakura
    Samaniego, Félix María
    Satie, Eric
    Scarlatti, Alessandro
    Scarlatti, Domenico
    scénografia
    science fiction, in: fantastika vedecká
    sci-fi, in: fantastika vedecká
    sedília
    sedimentácia
    segmentácia
    sekunda
    sémantika
    seminár
    seminár (pedagogika)
    semiotika
    sféra Blochova
    Shannon, C. E. in: teória informácie
    schopnosť
    schôdza
    schôdzka
    SI
    Siálkot
    signál
    signál (kybernetika)
    sila
    sila (fyzika)
    sila gravitačná
    SIPER, in: Švajčiarsky výskumný ústav mieru a energie
    situácia
    situácia problémová
    situácia umelecká (Mathauser, Z.)
    skalár
    sklon
    skúmanie
    skúmanie odborné
    skúmanie vedecké
    skupina
    skutočnosť
    skutok
    sled
    sledovanie
    Slnko
    slovenčina
    Slovensko
    slovesnosť
    slovník
    slovo
    slovo "množina"
    slovosled
    slovosled v maďarčine
    smartfón
    smer
    smernica
    smernica priamky
    smrť (biológia)
    sociológia
    Soddy, F., in: 1910 fyzika
    somatológia
    spájanie
    spätný
    spisovanie
    spojenie
    spojenie slov ustálené
    spojitosť
    spojka (lingvistika)
    spoločnosť
    spôsob
    správa (informatika)
    správanie
    správanie (psychológia)
    správanie deterministické
    správanie kombinačné
    správanie sekvenčné
    správanie systému
    stanie sa
    stanovenie
    starovek
    starovek vesmírny
    Starý svet
    statok (ekonómia)
    stav
    stav fyzikálny
    stav kvantový
    stav okolia systému
    stav pohybový
    stav pohybový (teória relativity všeobecná)
    stav rovnováhy termodynamickej
    stav rovnovážny
    stav systému
    stav termodynamický rovnovážny
    Steinhardt, Paul
    stena
    STN
    strana
    stratégia
    stratégia vojenská
    stredovek
    stredovek vesmírny
    stretnutie
    stroj
    stroj dopravný
    stroj energetický
    stroj jednoduchý
    stroj výrobný
    strojárstvo
    stupeň
    styk
    Súborný katalóg periodík
    substantívum
    substantívum konkrétne
    subsystém
    subsystém systému spoločenského základný
    súčasnosť (mechanika klasická)
    súčasť
    súčiastka
    súčiniteľ teplotný odporu
    súhrn
    súpis
    súradnica x-ová
    súradnica y-ová
    súradnice
    surovina
    sústava
    sústava čiastková, in: subsystém
    sústava fyzikálna
    sústava inerciálna
    sústava jednotiek
    sústava jednotiek medzinárodná
    sústava SI
    sústava slnečná
    sústava súradnicová
    sústava veličín
    sústava vzťažná
    sústava vzťažná inerciálna
    sústredenie
    sústredenosť
    súvetie priraďovacie
    súvis
    súvislosť
    svätojurskí grófi
    svet
    svet (mechanika kvantová)
    svet (teória relativity všeobecná)
    svet organický
    symbol
    symbol (matematika)
    symbol písmenový
    symbol veličiny
    synapsia (neuroveda)
    synergetika
    syntagmatika
    systém
    systém čiastkový, in: subsystém
    systém deterministický
    systém dynamický
    systém ekonomický
    systém fyzikálny
    systém hmlistý
    systém chemický
    systém informačný
    systém izolovaný
    systém kvantový
    systém kybernetický
    systém makroskopický
    systém materiálny
    systém mier
    systém množín
    systém nepriehľadný
    systém otvorený
    systém prirodzený
    systém psychický
    systém reálny
    systém riadenia
    systém rozmazaný, in: systém hmlistý
    systém s cieľovým správaním
    systém s hmlistým správaním
    systém s nedostatočne určitým správaním
    systém s neurčitým správaním
    systém s účelným správaním
    systém somatický
    systém spoločenský
    systém stacionárny
    systém statický
    systém stochastický
    systém súborový (informatika)
    systém technický
    systém telesný
    systém termodynamický
    systém umelý
    systém uzavretý
    systém veličín
    systém veličín fyzikálnych
    systém veličín medzinárodný
    systém veľký
    systém zbraňový
    systém zbraňový autonómny
    systém zložitý
    systém živý

    PSF RMČ

    Register MČ Š

    Š
    šípka
    Šorli, Amrit Srečko
    šport
    štát (právo)
    štát právny
    štatistika
    štruktúra
    štruktúra matematická
    štruktúra systému
    štruktúra vesmíru
    štúdiá kultúrne
    štúdium
    štvorec
    štvoruholník
    Šúr
    Švajčiarsky výskumný ústav mieru a energie

    PSF RMČ

    Register MČ T

    T
    tablet
    tabuľa (geomorfológia)
    tabuľka
    tajomstvo
    tangens
    tavenina
    technika
    technika kryogénna
    technika obrazová
    technológia
    tekutosť
    telefón mobilný
    teleso
    teleso čierne absolútne
    teleso fyzikálne
    teleso hmotné
    teleso makroskopické
    teleso materiálne
    teleso referenčné, in: vzťažné
    teleso vzťažné
    tempo
    tenzor
    tenzor Riemannov
    teológia
    teológia (antika)
    teória
    teória algoritmov
    teória čísel
    teória fyzikálna
    teória fyzikálna (informatika)
    teória hier
    teória informácie
    teória javov kooperatívnych
    teória katastrof
    teória konšpiračná (politológia)
    teória kvantová
    teória množín
    teória množín axiomatická
    teória množín Cantorova, G.
    teória množín naivná
    teória pravdepodobnosti
    teória relativity
    teória relativity špeciálna
    teória relativity všeobecná
    teória systémov všeobecná
    teória vzniku nových kvalít
    termín
    termodynamika nerovnovážna
    text
    tlak krvný, in: acetylcholín
    topológia
    tradícia
    tradičný
    trajektória
    transfer technológií
    transformácia lineárna
    transformácie projektívne
    trauma psychická
    trojuholník pravý
    -tropia
    tvar
    týždeň

    PSF RMČ

    Register MČ U

    U
    učebnica (pedagogika)
    účel
    účinok (fyzika)
    údaj
    údaj (informatika)
    údaj číslený
    uhol
    uhol nulový
    uhol orientovaný
    uhol ostrý
    uhol pravý
    uhol smerový
    úkaz
    úkon
    umenie
    umenie európske
    umenie francúzske
    umenie svetové
    umenie úžitkové
    umenie vojenské
    umenie výtvarné
    umieranie (biológia)
    umiestnenie
    umocňovanie mocniny
    úmysel
    univerzum významové fyzikálne
    úprava výrazu algebrického
    určenie
    urobenie
    úroveň
    urýchľovač častíc
    usadzovanie, in: sedimentácia
    úsek
    úsek časový
    uskutočnenie
    uskutočňovanie
    usmernenie
    usmerňovanie
    uspokojovanie potrieb (ekonómia)
    usporiadanie
    ústroj
    usúvzťažňovanie (lingvistika)
    útvar
    útvar geometrický
    útvar vodný
    utváranie sa
    úvaha
    úvaha geometrická
    úvaha matematická
    uzavretosť množiny vzhľadom na operáciu
    užívaniePSF

    PSF RMČ

    Register MČ V

    V
    váha
    váha (štatistika)
    váha štatistická
    Vajnory
    vákuum absolútne (fyzika klasická)
    varieta
    väzba
    väzba spätná
    vec
    veda
    veda historická pomocná
    veda kognitívna
    veda literárna
    veda o výtvarnom umení
    veda prírodná
    veda spoločenská
    veda systémová
    veda technická
    veda vojenská
    vedenie
    vedy o Zemi
    vektor
    vektor (algebra)
    vektor geometrický
    vektor jednotkový
    vektor polohový
    vektor voľný
    vektory kolineárne
    vektory komplanárne
    vektory rovnaké
    veličina
    veličina (matematika)
    veličina elektrická
    veličina fyzikálna
    veličina fyzikálna odvodená
    veličina fyzikálna základná
    veličina merateľná
    veličina skalárna
    veličina vektorová
    veličina vektorová, in: vektor
    veličina základná
    veličiny konjugované
    veľkosť množiny
    veľkosť veličiny
    Veľký týždeň
    verejnosť
    vesmír (astronómia)
    vesmír (Šorli, A. S.)
    veta
    veta (hudba)
    veta matematická
    veta Poincarého
    veta Pytagorova
    vetník
    vidlička
    viera (kresťanstvo staroveké)
    viera (kresťanstvo stredoveké)
    vinica, in: vinohrad
    vinohrad
    vlastnenie
    vlastníctvo
    vlastníctvo duševné
    vlastníctvo priemyselné
    vlastník
    vlastnosť
    vlastnosť fyzikálna
    vlastnosť systému
    vlastnosť topologická
    vlhkosř vzduchu merná
    vojenstvo
    vozidlo
    vstup systému
    vybavenie
    vyjadrenie
    vykonanie
    vykonávanie
    vymedzenie
    vymedzený
    výmena
    výmena informácií
    výpoveď
    výpoveď (lingvistika)
    výpoveď (právo)
    výraz
    výraz algebrický
    výraz fyzikálny
    výraz jazyka
    výraz matematický
    výroba (ekonómia)
    výskum
    výskyt
    výsledok
    výstroj
    vystrojenie
    výstup systému
    výstupok
    výtlak
    využívanie
    vývin
    vývoj
    vývoj systému kvantového
    vzdialenosť Zeme od Slnka
    vzorec
    vzorec (matematika)
    vzťah
    vzťah číselný
    vzťah fyzikálny

    PSF RMČ

    Register MČ W

    W
    Wagner, Richard
    Wiener, Norbert

    PSF RMČ

    Register MČ X

    X

    PSF RMČ

    Register MČ Y

    Y
    Young, Thomas

    PSF RMČ

    Register MČ Z

    Z
    začiatok
    záhada
    základ (matematika)
    základ logaritmov
    základy matematiky
    zákon
    zákon Coulombov
    zákon fyzikálny
    zákon fyzikálny základný
    zákon gravitačný
    zákon gravitačný Newtonov
    zákon Keplerov druhý
    zákon Keplerov prvý
    zákon Keplerov tretí
    zákon prírodný prírodný zákon
    zákon zachovania hybnosti
    zákon zotrvačnosti
    zakončenie
    zákonitosť fyzikálna
    zákony Keplerovezikálna zákonitosť
    zákony pohybové Newtonove Newtonove pohybové zákony
    zakrivenie lúča svetelného svetelný lúč zakrivenie svetelného lúča
    zámer
    zameranie
    zameriavanie
    zariadenie
    zariadenie automatické
    zariadenie autonómne
    zariadenie dopravné
    zariadenie mechanické
    zariadenie mobilné
    zariadenie nivelačné
    zariadenie prenosné
    zariadenie verejné
    zasadanie
    zasadnutie
    záujem
    záver
    záver (technika)
    závislosť
    závislosť funkčná (fyzika)funkčná závislosť
    závislosť rýchlosti rovnomerného pohybu od času
    záznam
    zbraň
    zdroj vitamínov. in: zelenina
    zelenina
    Zem
    zhrnutie
    zhromaždenie
    zistenie
    zjavenie sa
    zjednocovanie
    zlievanie citov
    zlomok
    zloženie
    zložka
    zložka systému, in: subsystém
    zlučovanie
    zmena
    zmena polohy
    značka
    značka veličiny
    znak
    znak grafický
    znak poznávací
    znalosť nová (informatika) nová znalosť
    známka poštová
    známka poštová doplatná
    známka poštová výplatná
    znázornenie
    zobrazenie
    zobrazenie (matematika)
    zootechnika
    zoradenie
    zosilňovač
    zoskupenie
    zotrvačnosť
    zoznam
    zrýchlenie
    zverejnenosť
    zvuk

    PSF RMČ

    Register MČ Ž

    Ž
    život (biológia)

    PSF RMČ

    #  MIMOFILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    = (matematika)

     – rovná sa (rovnosť medzi názvami alebo symbolmi).
    ::
    matematika

    PSF

    + (matematika)

     – znamienko plus, znak sčítania alebo kladnej veličiny.
    ::
    matematika

    PSF

    – matematika)

     – mínus, záporné.
    ::
    matematika

    PSF

    . matematika)

     – znak násobenia, -krát.
    ::
    matematika

    PSF

    : matematika)

     – znak delenia, delené.
    ::
    matematika

    PSF

    ⊆ (matematika)

     – ⊆ relácia "byť podmnožinou".
    ::
    matematika


    PSF



     – existuje dôkaz.

    PSF

    ; (gréčtina)

     – otáznik.

    PSF

    0,6 . 10⁻⁴⁶

     – hodnota času, v ktorom dochádza k oddeleniu gravitačných síl po Veľkom výbuchu.
    ::
    fyzika

    PSF

    0

     – nula. V postupnosti celých čísel jej predchádza -1 a po nej nasleduje 1.

    PSF

    9/11

     – angl. nine/eleven – útoky v utorok 11. septembra 2001 v USA, ktoré sú predmetom neutuchajúcich diskusií historikov, ale aj novinárov až do dnes. V zásade možno rozlíšiť oficiálnu verziu tejto historickej udalosti a verzie, ktoré oficiálnu verziu podrobujú kritike alebo spochybňujú.

         Udalosť alebo fenomén 9/11 je historickým medzníkom v moderných dejinách medzi najnovšími a súčasnými dejinami.
    ::
    9. september 2001

    história

    PSF

    (.T.) (True)

    angl.

     – logická hodnota pravdivý, logická 1.

    PSF

    A  MIMOFILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    a (hudba)

     – šiesty tón hudobnej abecedy.
    ::
    hudba

    PSF

    a (slovenčina)

     – 1. prvé písmeno slovenskej abecedy; 2. spojka prirodzeného slovenského jazyka.

    PSF

    abakus (architektúra)

     – doska, horná časť antickej stĺpovej hlavice.

    PSF

    abakus (matematika)

     – staroveká počítacia tabuľka.

    PSF

    abeceda

     – súbor všetkých písmen istej grafickej sústavy; systém značiek pre jednotlivé písmená.

    PSF

    abeceda – odkazy

    abeceda hudobná
    abeceda latinská
    abeceda slovenská

    PSF

    abeceda hudobná

     – súbor tónov c, d, e, f, g, a, h.
    ::
    hudba

    PSF

    abeceda latinská

     – sústava 23 grafických znakov latinského písma (abeceda klasickej latinčiny):

         A B C D E F G H I K L M N O P Q R S T V X Y Z;

    v prepise malými písmenami:

         a b c d e f g h i k l m n o p q r s t u (v) x y z.

         Rimania prijali abecedu od západných Grékov pravdepodobne prostredníctvom Etruskov.
    ::
    latinčina

    PSF

    abeceda slovenská

     – abeceda založená na latinskej abecede, pozostáva zo 46 písmen, ktoré sú

         jednoduché: a, b, c, d, e, f, g, h, i, j, k, l, m, n, o, p, q, r, s, t, u, v, w, x, y, z,

         vytvorené za pomoci diakritických znamienok

         dĺžeň (´): á, é, í, ĺ, ó, ŕ, ú, ý,

         mäkčeň (ˇ): č, ď, ľ, ň, š, ť, ž,

         dve bodky (¨): ä,

         vokáň (^): ô, alebo

         spojené z dvoch písmen (zložky): dz, dž, ch.

         V slovenskej abecede je 14 samohlások a 32 spoluhlások.

    ::
    abeceda

    slovenčina

    PSF

    Abcházsko

     –  krajina pri Čiernom mori obývaná Abchazmi; na severe hraničí s Ruskom, na východe s Gruzínskom.

    PSF

    ablatív

    lat.

     – pád, ktorý vyjadruje odlúčenie alebo vzďaľovanie od istého miesta. Ablatív môže mať aj nástrojový, sprievodný alebo miestny význam, napríklad lat. Dominō (5;9).
    ::
    jazyk

    PSF

    ablaut

    nem.

     – stupňovanie samohlások – striedanie samohlások v etymologicky príbuzných slovách, napríklad lat. tego/toga, slov. výber/výbor (5;9).

    PSF

    abreviácia

    lat.

     – tvorenie slov skracovaním ako prostriedok jazykovej ekonómie.
    ::
    lingvistika

    PSF

    abscisa (matematika)

     – súradnica x.
    ::
    matematika

    PSF

    acetylcholín

     – (CH3COOCH2CH2N+(CH3)3OH-) je signálna molekula a jeden z najdôležitejších neurotransmiterov čiže je dôležitý pri prenose nervového vzruchu. Chemicky ide o ester kyseliny octovej a aminoalkoholu cholínu.

    Acetylcholín je signálovou molekulou parasympatického nervového systému u pregangliových aj postgangliových neurónov. Je syntetizovaný v presynaptickom zakončení neurónu pomocou enzýmu acetylcholíntransferáza (cholínacetyltransferáza) z cholínu a acetyl-CoA (vyslov Acetyl-koenzým A). Po uvoľnení do synaptickej štrbiny a väzbe na receptory je acetylcholín štiepený acetylcholínesterázou na cholín a kyselinu octovú a tým stráca schopnosť pôsobiť ako neurotransmiter.

    Acetylcholín pôsobí aj na svalstvo a znižuje krvný tlak.
    ::
    chémia

    PSF

    adagio

    tal.
     
    – pomaly, voľne, zdĺhavo alebo stavba v tomto tempe.
    ::
    hudba

    PSF

    adaptivita systému

     – vlastnosť systému, ktorá mu umožňuje reagovať na zmeny stavu systému a zmeny stavu okolia systému takým spôsobom, ktorý je pre ďalšiu existenciu systému výhodný.

    PSF

    administratíva

    lat.

    – správa, riadenie, vybavovanie verejných vecí štátu, podniku a podobne; orgány vykonávajúce túto činnosť.

         Administratíva je predmetom administrativistiky.

    PSF

    administrativistika

    lat.

    – veda o administratíve.

    PSF

    Afrika

     – 1. svetadiel okolo rovníka, prevažne na východnej pologuli, spolu s ostrovmi viac než 30,24 mil. km2. Afrika je súčasť Starého sveta.

         Afriku omýva na severe Stredozemné more, na severovýchode Červené more a Adenský záliv, na východe Indický oceán, na západe Atlantický oceán.

         Afrika, jej kultúra, dejiny a jazyky sú predmetom afrikanistiky.

         2. rímska provincia na území bývalého Kartága. V Afrike za zrodil človek (pred najmenej 5 miliónmi rokov). Dnes je africký kontinent domovom mnohých národov, ktoré hovoria viac ako 800 jazykmi (z nich je opísaných asi 730). Kultúrne členenie Afriky sa dnes opiera o členenie jazykové.

    PSF

    achromát

    gr.

     – optická sústava, v ktorej je odstránená chromatická a sférická chyba.
    ::
    fyzika

    PSF

    Albrecht, Ján

     (7. 1. 1919 Bratislava – 20. 11. 1996 Bratislava; v dome na Kapitulskej ul. 1)

    – veľký majster artis vivendi, slovenský estetik, muzikológ, hudobník (violista), organizátor kultúrneho života, hudobný pedagóg, prekladateľ. Má mimoriadny vplyv na rozvoj slovenskej kultúry. Syn A. Albrechta.

         Živlom Jána Albrechta je slobodná hra asociácií, nenútenosť radosti z objavovania stretajúcich sa zážitkových či významových polí na strane tvorcu umeleckého alebo vedeckého diela i na strane jeho prijímateľa.

         Ján Albrecht je stelesnením génia loci Bratislavy: jeho život je syntézou v kultúrnej enkláve Bratislavy na brehoch Európy, pričom zlučuje a prepája rozličné média umelecké i zdanlivo vzdialené vývinové pásma kultúry, ako matematiku a hudbu, každodenný sokratovský dialóg a čínsku kresbu, hru a starostlivú organizáciu kultúrneho diania, gruzínsky chorál a hĺbkové prúdy európskeho myslenia, Noldeho a Mozarta, vedeckú akríbiu a najneviazanejšiu zábavu. Nikdy dvakrát nevstúpiš do albrechtovského sveta, vždy ho zahliadneš v netušenom svetle na tom istom mieste. Zobrazovací mechanizmus umenia, spôsob umeleckého stvárňovania – podľa Albrechta – "najlepšie odhaľuje to, čo človek čerpá zo svojho bezprostredného, ako i sprostredkovaného prostredia, a ako toto prostredie pretavuje pri umeleckom prehodnocovaní. Spôsob umeleckého stvárňovania ’zviditeľňuje’ elementy, relačné väzby a postupy zobrazovacieho procesu, hoci inak jestvujú vo vedomí človeka nepostrehnuteľne." Originálne zahliadnutie a opis tejto pre človeka špecifickej a mimo živého procesu umenia nepostrehnuteľnej reality skrytej vo vedomí človeka je jedným z hlavných teoretických prínosov J. Albrechta.

    PSF

    album

     – zbierka (napr. fotografií, poštových známok ap.) v podobe knihy alebo zošita.
    ::
    Albumy poštových známok, in: World Stamp Albums

    PSF

    algebra

    arab.

     – počítanie s písmenovými symbolmi; odbor matematiky, ktorý spolu s aritmetikou a geometriou patrí medzi najstaršie odvetvia matematiky.

    Algebra je zovšeobecnenie aritmetiky, ktoré pojednáva o vzťahoch a funkciách tak, že (známe a neznáme) veličiny reprezentuje abstraktnými symbolmi, obvykle písmenami. Algebra je zovšeobecnanie výsledkov a vzťahov aritmetiky a iných oblastí matematiky a ich zápis v symbolickom tvare.

    Algebra sa zaoberá riešením a štúdiom rovníc a sústav rovníc.

    "Algebra je napríklad presne vymedzená teória určitých abstraktných vzťahov, ich zákonitostí a operácií s nimi. Ideu algebry ako abstraktnej teórie vzťahu prvý jasne vyjadril a metodologicky zužitkoval R. Descartes (mala významnú úlohu napríklad pri algebraickom vyjadrení geometrie, vo formovaní analytickej geometrie)."

    Algebra sa zaoberá počtovými úkonmi.

    Algebra je jedna z najstarších matematických disciplín, ktorá sa začala rozvíjať ako náuka o počítaní s písmenami vo význame čísiel, cez náuku o riešení rovníc, až po dnešnú algebru, ktorej základ tvorí štúdium algebraických štruktúr, t. j. množín určitých vlastností. Pojem algebraickej štruktúry ... je veľmi abstraktný a vzniká spojením určitej množiny s množinou na nej definovaných operácií. V súčasnosti dosiahla už abstrakcia v algebre taký rozsah, že mnohé algebraické (ale aj iné matematické) disciplíny možno vykladať ako špeciálne prípady niektorých algebraických štruktúr. Algebraické štruktúry možno použiť napríklad v lineárnej algebre.

    Za zakladateľa algebry ako samostatnej vedy sa pokladá Mohamed z Chorezma, ktorý je známy pod arabským priezviskom Alchvarizmi. Jeho práca z odboru algebry známa pod menom Kniha obnovenia a protipostavenia pochádza z IX. stor. Obnovením Mohamed nazýva prenesenie odčítaných hodnôt z jednej strany rovnice na druhú, kde sa potom pripočítajú. Protipostavenie je sústredenie neznámych na jednu stranu rovnice a známych na druhú stranu. Po arabsky obnovenie sa nazýva al-džeber. Z toho pochádza názov algebra.

    PSF

    algebra – odkazy

    člen (algebra)

    matematika

    PSF

    Ampère, André Marie

    (1775 – 1836)

     – francúzsky matematik a fyzik, podľa mena ktorého bola pomenovaná jednotka elektrického prúdu. Ampère vypracoval prvú teóriu magnetizmu, zaviedol pojem elektrického prúcu a dokázal, že cievka s elektrickým prúdom sa správa ako magnet.
    ::
    fyzika

    PSF

    amplitúda

    lat.

     – výkyv, výchylka, odchýlka.

    PSF

    amplitúda (fyzika)

     – maximálna hodnota periodicky sa meniacej veličiny výchylky.
    ::
    fyzika

    PSF

    analýza matematická

     – súhrn matematických odborov, ktoré vyšetrujú vlastnosti funkcií reálnej premennej, komplexnej premennej, postupností a radov.

         Matematická analýza zahrnuje tieto odbory:

          · diferenciálny počet a integrálny počet,
          · teória obyčajných diferenciálnych rovníc,
          · teória parciálnych diferenciálnych rovníc,
          · teória integrálnych rovníc,
          · teória funkcií komplexnej premennej,
          · variačný počet,
          · funkcionálny analýza.

         Matematická analýza má s geometriou styčnú oblasť v diferenciálnej a integrálnej geometrii. A ďalej s geometriou a fyzikou sa stýka zasa vo vektorovej a tenzorovej analýze.
    ::
    matematika

    PSF

    analýza systémová

     – metóda alebo sústava metód všeobecnej teórie systémov, ktorou sa uskutočňuje exaktné a empiricko-intuitívne skúmanie systémov. Systémovou analýzou možno skúmať ľubovoľné objekty, a to pomocou reprezentácie týchto objektov vo forme systémov a analýzou týchto systémov.

    PSF

    anizo-

    gr.

     – prvá časť zložšných slov s významom nerovnakosť, nerovnosť.

    PSF

    anizotropia

    gr.

     – závislosť fyzikálnych vlastností látok alebo telies od smeru.

    PSF

    antinómia (matematika)

     – sporné tvrdnenie.
    ::
    matematika

    PSF

    antropológia biologická

     – veda študujúca variabilitu, morfológiu a fyziológiu ľudského organizmu v rámci rôznych rasových, etnických a kultúrnych skupín populácie v priestore a čase.

         Biologická antropológia sa venuje skúmaniu mechanizmov biologickej evolúcie, genetickej dedičnosti, ľudskej adaptability a (druhovej) rozličnosti, integruje primatológiu, morfológiu a paleontológiu vo vzťahu k ľudskej evolúcii.

    PSF

    aparát matematický mechaniky kvantovej

     – používa pri opise fyzikálnych systémov projektívny Hilbertov systém.

    PSF

    aparát matematický mechaniky kvantovej – odkazy


    fyzika

    mechanika kvantová

    operátor (mechanika kvantová)

    sféra Blochova

    transformácia lineárna
    transformácie projektívne

    zobrazenie lineárne

    PSF

    aproximácia

    lat.

     – priblíženie, približnosť.
    ::
    aproximácia (matematika)

    PSF

    aproximácia (matematika)

     – približná hodnota, približnosť, približné vyjadrenie, postupné približné riešenie zložitej úlohy.
    ::
    matematika

    PSF

    Ar

     – značka pre chemický prvok argón.
    ::
    chémia

    PSF

    arieta (hudba)

     – menšia ária.
    ::
    hudba

    PSF

    aritmetika

     – časť matematiky tvorená náukou o číslach, o ich jednoduchších vlastnostiach a pravidlách počítania s nimi. Podrobnejšími vlastnosťami čísel sa zaoberá teória čísel.
    ::
    matematika

    PSF

    aritmetika Peanova

     – PA – rozšírenie axiomatiky Robinsonovej artimetiky o axiomatickú schému indukcie; je to axiomatický systém formálnej teórie aritmetiky, ktorý tvorí jednu z najdôležitejších súčastí matematickej logiky, pretože slúži napríklad na dôkaz Gödelových viet o neúplnosti.
    ::
    matematika

    PSF

    arkuskosínus

     gr.

     – skr. arccos – druh cyklometrickej funkcie.
    ::
    matematika

    PSF

    artefakt

    lat.

     – umelý výtvor, výrobok, predmet vytvorený umelo, napríklad ľudskou rukou

    PSF

    artikulácia

    lat.

     – článkované vyslovovanie – tvorenie hlások rečovými orgánmi pri hovorení alebo speve.

    PSF

    arXiv

    – archív vedeckých preprintov.
    ::
    Web:
    arXiv.org

    PSF

    asociácia (psychológia)

     – združovanie psychických obsahov alebo väzba medzi psychicḱými javmi, pri ktorej aktualizácia jedného z nich vyvoláva druhý. Psychofyziologickým základom asociácie je podmienený reflex.

         Na princípe aosciácie objasňuje dynamiku psychických procesov asocianizmus.
    ::
    psychológia

    PSF

    asocianizmus (psychológia)

     – psychologický smer, ktorý objasňuje dynamiku psychických procesov na princípe asociácie.
    ::
    psychológia

    PSF

    asteroid

    gr.

     – planetoid, planétka – malé tuhé teleso, podobné planétam, obiehajúce okolo Slnka v oblasti medzi dráhou Marsu a Jupitera.

    PSF

    astralón (polygrafia)

    lat. < gr.

     – nehorľavá priehľadná alebo mliečne sfarbená fólia z plastickej hmoty (kombinovaný polymér vinylchloridu a esteru kyseliny akrilovej) s lesklým alebo matným povrchom so širokým praktickým využitím – na montáž negatívou a diapozitívov, na kresbu, na kopírovanie.

    PSF

    astrofyzika

    gr.

     – odvetvie astronómie alebo fyziky skúmajúce druh látky, veľkosť, hmotnosť, temperatúru a ďalšie fyzikálne vlastnosti nebeských telies.

    Mat symboly
    ::
    fyzika

    PSF

    astrometria

     – časť astronómie zaoberajúca sa meraním polôh pohybov bodových zdrojov. Vypracúva teóriu vplyvov meniacich zdanlivú polohu objektov na oblohe. teóriu meracích prístrojov, ktoré sa používajú na určovanie polôh hviezd, a metódy vyhodnocovania výsledkov pozorovaní pri rozličných astronomických výskumoch. Na rozdiel od astrofyziky sa nezaoberá určovaním fyzikálnych charakteristík telies.

         Podľa toho, či sa merajú polohy alebo pohyby nebeských objektov na sfére alebo v rovine (napríklad na fotografickej platni), rozlišuje sa:

          ● sférická astrometria
             a
          ● rovinná astrometria.

         Na určovanie polohy nebeského telesa sa používa súradnicová sústava.
    ::
    astronómia

    PSF

    astronómia

    gr. – veda o vesmíre: zaoberá sa vznikom, vývojom, stavbou, rozložením a pohybom vesmírnych telies a ich sústav.

    Predmet astronómie:

         1. všetky objekty vesmíru:

          • telesá slnečnej sústavy:
          • Slnko,
          • planéty a ich mesiace,
          • asteroidy,
          • kométy,
          • meteoroidy,
          • medziplanetárny prach;
          • telesá hviezdnych sústav:
          • hviezdy,
          • hviezdokopy,
          • medzihviezdna hmota;
          • hviezdne sústavy:
          • galaxie,
          • kvazary,
          • superkopy galaxií,
          • medzigalaktická hmota,
          • Metagalaxia;

          2. všetky druhy žiarení vo vesmíre.

    PSF

    astronómia – odkazy

    fyzika

    Kepler, Johannes
    Kopernik, Mikuláš

    planetológia

    PSF

    asymetria mozgu funkčná

     – rozdielne rozloženie psychických funkcií v mozgu:

         v ľavej hemisfére sa uskutočňuje spracovávanie verbálno-zrakových informácií;

         v pravej hemisfére sa uskutočňuje orientácia, diskriminácia tónov a neverbálnych zvukov, snívanie.
    ::
    psychológia

    PSF

    Atlantický oceán

    – Atlantik – druhý najväčší oceán, ktorý leží medzi západnou Európou a Afrikou, východným pobrežím Severnej Ameriky a Južnej Ameriky a Antarktídou. Jeho okrajovými morami a zálivmi sú: Karibské more, Mexický záliv, Severné more, Baltské more, Stredozemné more, ....

    PSF

    atóm (fyzika)

     – fyzikálna sústava zložená z kladne nabitého jadra a z elektrónov. Atóm charakterizuje chemický prvok; je to teda najmenšie množstvo chemického prvku (212;143).
    ::
    fyzika

    PSF

    ATP

     – adenozíntrifosfát.

    PSF

    autor (Mukařovský, J.)

     – tvorca, ale aj prvý recipient svojho diela (cf 210;32).

    PSF

    axióma fyzikálna

     – fyzikálny princíp, ktorý je súčasťou axiomatického základu deduktívnej výstavby danej fyzikálnej teórie, napríklad axiómy kinetickej teórie látok.
    ::
    fyzika

    PSF

    Ázia

     – súčasť Starého sveta, východná časť euroázijského dvojkontinentu na severnej pologuli, 43,82 mil km2, asi tretina celej súše, medzi Severným ľadovým oceánom, Tichým oceánom a Indickým oceánom. Hranica s Európou a s Afrikou prebieha po pohorí a rieke Ural, Kaspickým morom, zníženinou Manyča, Azovským morom, Kerčským prielivom, Bosporom, Marmarským morom, Dardanelami, Egejským morom, východnou Suezskou šijou, Červeným morom a prielivom Bab-al-Mandab.

         V Ázii, ktorá je značne členitá, sa vyvíjala spoločenská organizácia síce nerovnomerne, ale – v porovnaní s inými kontinentmi sveta – omnoho rýchlejšie. Najmä v oblastiach Prednej Ázie (Chetiti), Strednej Ázie (v povodí Eufratu a Tigrisu) a na Ďalekom východe (India, Čína, Japonsko). V 3. tis. pr. n. l. vznikali prvé civilizácie na Strednom východe, v 20. stor. pr. n. l. sa vytvárala civilizácia v Číne a Indii.

         Ázia predstavuje jednu z hlavných kolísok ľudstva vôbec a mongoloidnej rasy zvlášť.

    PSF

    B  MIMOFILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    bádanie

    – odborné, vedecké skúmanie.

    PSF

    Bach, Johann Sebastian

    (21. 3. 1685 Eisenach, Nemecko – 28. 7. 1750 Lipsko)

    – nemecký hudobný skladateľ a virtuóz hry na klávesových nástrojoch, zavŕšiteľ barokového hudobného štýlu, syntetizoval a rekapituloval predchádzajúci vývoj nemeckej, talianskej a francúzskej hudby. Odhaduje sa, že zložil vedno okolo 1400 hudobných skladieb (určite sa vie o 1128 hudobných kompozíciách označovaných skratkou BWV a poradovým číslom): Brandenburské kocerty, Dobre temperovaný klavír, Omša h-moll, Matúšové pašije, Umenie fúgy, Hudobná obeť, Goldbergove variácie a ďalšie.
    ::
    hudba 18. stor.
    hudba baroková
    hudba nemecká

    Web:
    Johann Sebastian Bach, in: Wikipédia
    List of works by Johann Sebastian Bach, in: IMSLP Petrucci Music Library
    Johann Sebastian Bach v interpretácii A. Schiffa

    PSF

    bankovníctvo

     – banková sústava štátu, krajiny, jej organizácia a náplň; bankové podnikanie.

    PSF

    Bayes, Thomas

    (1702 Londýn – 17. 4. 1761 Tunbridge Wells)

     – anglický teológ a matematik, ktorý ako prvý použil pravdepdobnosť induktívne a vybudoval matematické základy pravdepodobnostného usudzovania.

    PSF

    bicykel

    lat.+gr.

    – dvoj- alebo trojkolesové vozidlo na prepravu osôb, ktoré sa uvádza do pohybu šliapaním na pedále.

         Bicykle sú:

          – jednomiestne,
          – dvojmiestne,
          – trojmiestne,
          – štvormiestne.

         Poda účelu a konštrukcie sa rozlišujú bicykle:

          – cestovné,
          – športové,
          – pretekárske,
          – skladacie,
          – tandemové,
          – horské,
          – a ďalšie.

         Zjednodušenou verziou bicykla je odrážadlo.
    ::
    koleso

    PSF

    Biela sobota

     – sobota vo Veľkom týždni.
    ::
    kresťanstvo

    PSF

    bijekcia

    lat.

     – vzájomne jednoznačné zobrazenie.

    PSF

    bioinformatika

     – interdisciplinárny odbor synkritizujúci molekulárnu a bunkovú biológiu, biochémiu, štatistiku a počítačové vedy, uskutočňujúci analýzu, interpretáciu a vyhľadávanie vzťahov v molekulárno-biologických dátach a vyvíjajúci nástroje na prístup, používanie a správu biologických databáz.

    PSF

    biológia

    gr.

     – biologické vedy – prírodná veda o živote.

    PSF

    biológia – odkazy

    antropológia biologická

    bioinformatika
    biotop

    človek (biológia)

    fylogenetika

    protoplazma

    smrť (biológia)
    systém telesný

    umieranie (biológia)

    život (biológia)

    PSF

    biotop

    gr.

     – najmenší prírodný životný priestor, ktorý sa vyznačuje určitými vonkajšími podmienkami a súborom v ňom žijúcich organizmov (rastlín a živočíchov).
    ::
    biológia

    PSF

    bit

     – skatka: b – základná jednotka informácie, ktorá môže nadobudnúť iba jednu z hodnôt 0 alebo 1.

    PSF

    blog (informatika)

     – webové sídlo umožňujúce registrovaným užívateľom publikovať svoje názory, skúsenosti a iné príspevky, týkajúce sa určitých tém, pričom príspevky sa zoraďujú chronologicky. Skupina blogov a ich vzájomných vzťahov sa nazýva blogosféra a autori blogov blogeri.
    ::
    informatika

    PSF

    Bloch, Felix

    (23. október 1905, Zürich, Švajčiarsko – 10. 9. 1983, Zürich, Švajčiarsko)

     – švajčiarsky fyzik, ktorý väčšinu tvorivého života prežil na Stanfordovej univerzite v USA, nositeľ Nobelovej ceny 1952 (vedno s E. Millsom). Venoval sa jadrovej magnetickej rezonancii a jadrovému magnetizmu (Blochove rovnice).

         Jeho priezviskom je pomenovaná aj Blochova sféra.
    ::
    fyzika

    PSF

    bod (geometria)

     – najjednoduchší geometrický objekt.

         Bod znázorňujeme na papieri bodkou, krížikom (bod znázorňuje priesečník oboch čiarok krížika) alebo malým krúžkom (bod je znázorňovaný stredom krúžku, pričom tento stred neoznačujeme).

                                                 + B
                                 A
                                    •


         To však, čo na obrázku vidíme, nie sú body, ale len ich znázornenie.

         Bod označujeme veľkými písmenami, napríklad A, B, C atď. Body označujeme písmenami preto, aby sme o nich mohli hovoriť.

         Body A a B na obrázku sú rôzne, lebo zaujímajú dve rôzne miesta v priestore.

         Pojem bodu sa zavádza do geometrie názorom: snažíme sa vysvetliť, čo bod znamená, ale neuvádzame nijakú jeho definíciu; je to elementárny pojem, čiže taký, že ho nemôžeme vysvetliť nijakým jednoduchším pojmom.

         Tak ako poznáme množiny čísel a množiny akýchkoľvek objektov, môžeme hovoriť aj o množinách bodov.

         Množina všetkých bodov tvorí priestor. Táto množina je nekonečná. Podmnožiny priestoru sa nazývajú geometrické útvary, napríklad priamka, trojuholník, kružinica, kocka, kužeľ (152;6 an.)
    ::
    geometria

    množina bodov

    PSF

    bod hmotný

     – teleso, ktorého rozmery možno zanedbať vzhľadom na ostatné rozmery, o ktorých sa pri danom pohybe uvažuje.

         Teleso možno nahradiť hmotným bodom len vtedy, keď všetky body telesa konajú ten istý pohyb (127;10).

         Hmotný bod je bezrozmerné teleso, ktorým nahradzujeme teleso v pohybe. Robíme to preto, aby sme vylúčili alebo zanedbali rozmery telesa, a teda aj odporové sily.

         Dôležité je, že hmotné teleso si zachováva svoju hmotnosť.

         Hmotný bod je pohybujúci sa bod, ktorého dráhu opisujeme. Môžeme si ho predstaviť ako maličkú loptičku, ktorá sa pohybuje.
    ::
    bod vzťažný

    fyzika

    mechanika

    pohyb mechanický bodu hmotného
    pojem bodu hmotného

    PSF

    bod hmotný matematický

     – teleso s nekonečne malými geometrickými rozmermi, ale s konečnou hmotnosťou (127;10).

    ::
    mechanika
    bod hmotný matematický

    PSF

    bod vzťažný

     – reprezentácia vzťažného telesa, na ktoré vzťahujeme mechanický pohyb pri jeho štúdiu v mechanike.
    ::
    fyzika

    PSF

    bok

    – postranná časť, strana.

    PSF

    botanika

    gr.
     
     – rastlinopis – veda o rastlinách.

    PSF

    botanika – odkazy

    biológia

    herbár

    zelenina

    PSF

    bozón

     – akákoľvek častica so spinom, ktorý je celočísleným násobkom Planckovej konštanty, napríklad fotón, mezón π a K.

         Bozóny sa riadia štatistikou Boseho-Einsteina.
    ::
    fyzika

    PSF

    Bratislava

    – hlavné mesto Slovenskej republiky.

    PSF

    Bratislava – odkazy

    Vajnory

    PSF

    Brown, Robert

    (1773 – 1858)

     – škótky botanik, podľa ktorého je pomenovaný chaotický pohyb mikroskopických častíc hmoty ním objavený v roku 1827.

    PSF

    buddhizmus

     – náboženstvo Prebudeného (sa. buddhadharma), jedno zo svetových náboženstiev, vyrastajúce z učenia historického Buddhu.
    ::
    náboženstvo

    PSF

    buddhizmus – odkazy

    buddhizmus (zen)

    filozofia buddhistická, in: FČ

    PSF

    buddhizmus (zen)

     – jap. buppó – abstraktnými pojmami nesprostredkovateľné významové dianie alebo skúsenosť, z ktorej vyvstalo Buddhovo učenie a ktorá je prístupná len bezprostrednému uchopeniu pri vlastnom osvietení.
    ::
    buddhizmus

    PSF

    budúcnosť

     – súhrn všetkého diania, ktoré ešte len nastáva, ešte sa neuskutočnilo, ani sa práve neuskutočňuje; to, čo leží na ireverzibilnej časovej osi následnosti javov po dnes a teraz; súhrn všetkého, čo ešte neexistuje, čo je prítomné len potenciálne, ale musí sa ešte realizovať.

         Budúcnosť je súčasťou predmetu futurológie.

    PSF

    Bukové vrchy (Maďarsko)

    – maď. Bükk – pohorie v severnom Maďarsku, súčasť Západných Karpát. Najvyšším vrchom pohoria je Istállóskö (959 m n. m.).

    PSF

    bytie telies navzájom v pokoji

     – pohyb, pri ktorom sa vzájomná poloha pohybujúcich sa telies nemení.
    ::
    fyzika

    PSF

    C  MIMOFILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    c (hudba)

     – prvý tón hudobnej abecedy.
    ::
    hudba

    PSF

    celok

     – samostatný, relatívne jednotný útvar členiteľný na časti.

    PSF

    Cerambycidae

     – p. fuzáčovité.

    PSF

    Cerambyx cerdo

     – p. fuzáč veľký.

    PSF

    cieľ

     – miesto, ktoré sa niekto usiluje dosiahnuť; predmet, ktorý sa má zasiahnutť, terč; účel; zámer, úmysel.

    PSF

    Č  MIMOFILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    čaj

     – pochutina z listov čajovníka; odvar zo suchých listov čajovníka alebo iných bylín.

         Najstaršia zmienka o čaji je v čínskom slovníku z roku 350 pred n. l. Za pravlasť čaju sa považuje Barma, odkiaľ sa aj rozšíril do Číny a Indie.

         Číňania pripisujú objavenie čaju legendárnemu cisárovi Šen-nungovi zvanému "Božský vladár", ktorý panoval v dobe 2737 – 2697 pr. n. l. Šen-nung vo svojej knihe Pen cchao (Lekárska kniha) opisuje horký tchu a čcha, rastliny zodpovedajúce čaju. V Pen cchao sa píše: "Horký tchu sa nazýva čcha süan a jü. Rastie v údolí riek a na svahoch v provincii S’ čchuan a neznesie veľkú zimu. Zbiera sa tretí deň tretieho mesiaca a potom sa suší." Na inom mieste Šen-nung uvádza, že listy sa používajú na liečenie nádorov, proti nechutenstvu, na zaháňanie smädu, spánku, na povzbudenie a útechu srdca.

         Podľa japonskej mytológie pochádza čajovník od buddhistického svätca Bodhidharmu (Daruma), ktorý sa živil len bylinami a korienkami z okolitej prírody. Celý život strávil v modlitbách a náboženskom rozjímaní. Raz unavený a vysilený pri modlitbách zaspal. Po prebudení z ľútosti nad hriechom, ktorého sa dopustil, odrezal si očné viečka, ktorým spánok prisudzoval, a odhodil ich na zem domnievajúc sa, že tak zabráni opakovaniu hriechu. Z jeho viečok vyrástol podivuhodný ker, známy ako čajovník. Z listov tohto kra bol potom objavený nápoj, ktorý zaháňal spánok.

    PSF


    čas

     – časový úsek, obdobie.

    PSF
    čas – odkazy

    čas, in: FČ
    čas (fyzika)
    časopriestor

    tempo

    PSF

    čas (fyzika)

    základná fyzikálna veličina, ktorej značka je t a jednotka sekunda s.
    ::
    fyzika

    PSF

    časopriestor

     – časopriestorové kontinuum, Minkowského priestor – priestorové štruktúra hmoty.
    ::
    fyzika

    PSF

    časť

     – to, čo sa získa rozkladaním (napríklad analýzou) celku alebo to, čo v spojení (napríklad prostredníctvom syntézy) s iným dáva celok. Napríklad časťou priestoru je miesto, časťou trajektórie dráha, časťou týždňa deň atď.

    PSF

    častica

     – veľmi malá, nepatrná časť celku, hmoty, látky.

    PSF

    častica (fyzika častíc)

     – subatomický objekt s danou hmotnosťou a nábojom.
    ::
    fyzika častíc

    PSF

    častica subatómová

     – subatomárna častica, elementárna častica v širšom zmysle – častica menšia ako atóm.

         Subatómové častice sú predmetom fyziky častíc.
    ::
    fyzika

    PSF

    častosť

    – hojnosť objavenia sa alebo ukázania sa.

    PSF

    Červený kameň

     – hrad v chotári obce Častá na juhozápadnom Slovensku písomne doložený od 13. stor. Od 16. stor. do 1945 hrad Červený kameň vlastnili Pálfiovci.

    PSF

    čiara

     – súvislý rad bodov; mylený rad bodov, línia.

    PSF

    čiara geodetická

     – geodetika.
    ::
    fyzika

    PSF

    čin

     – skutok; konanie.

    PSF

    Čína

     – krajina vo východnej Ázii, so svojráznou kultúrou (cf kultúra čínska) a dejinami. Rozloha Číny je 9 596 131 km2. 95% jej obyvateľstva tvoria Číňania.

         Čína hraničí na východe s Kóreou, na severe s Mongolskom, na severovýchode s Ruskom, na severozápade s Kazachstanom, Kirgizskom a Tadžikistanom, na západe a juhozápade s Afganistanom, Pakistanom resp. Kašmírom, Indiou, Nepálom, Sikkimom a Bhutánom, na juhu s Myanmarom, Laosom a Vietnamom. Za morom smerom na východ a juhovýchod je Južná Kórea, Japonsko, Filipíny, Brunej, Malajzia a Indonézia.

         Čína tvorí svojou rozlohou, počtom obyvateľov a svojráznosťou svet sám osebe, ktorý by bolo možné porovnávať skôr s celou Európou než z tou ktorou európskou krajinou, pretože Európe sa Čína podobá rozmanitosťou svojej klímy, krajiny i jazykov. V dôsledku značnej zemepisnej izolácie – oceány, pohoria a púšte – a ňou zapríčinenou kultúrnou uzavretosťou, ktorá z historického hľadiska bola prelomená vlastne len nedávno, však jej duchovné a náboženské tradície vykazujú tisícročia trvalú kontinuitu a poskytujú obraz jednotnej kultúry (35;67).

         Centrami, v ktorých sa tvorila svojrázna a neopakov ateľná história ľudstva, stali sa postupne aj oblasti Žltej rieky na Ďalekom východe. Toto povodie tvorili vždy kaňony a nížiny, obklopené stenami strmých horstiev a každoročne zanášané veľmi úrodnou sprašou, na ktorej bolo možné pestovať plodiny aj bez hnojenia. Úrodnosti pôdy napomáhalo aj mimoriadne ustálené podnebie, ktoré presťou pravidelnosťou svojho ročného cyklu vytváralo dojem nemenného prírodného kolobehu, prechádzajúceho v pravidelných intervaloch ročných období od jedného extrému k druhému, napríklad od mrazivej zimy k horúcemu letu.

         Prirodzenú úrodnosť v povodí Žltej rieky však ohrozoval nedostatok vody, ktorá vždy veľmi rýchlo mizla v pórovitej spraši, alebo naopak katastrofálne záplavy v obdobiach dažďov, čo spôsobovalo častý úbytok obyvateľstva v celých rozsiahlych oblastiach. No aj napriek tomu poskytovalo toto prostredie dobré predpoklady na vznik prosperujúcej agrárnej spoločnosti, ktorá úmornou prácou, budovaním kanálov a hrádzí, vysušovaním a zabezpečovaním pôdy, vytváral v povodí Žltej rieky postupne podmienky pre vysokú poľnohospodársku produktivitu. A táto poľnohospodárska produktivita v Číne dlho zabezpečovala obyvateľstvu primeranú výživu pomocou tradičného roľníckeho spôsobu obrábania pôdy, založeného na zavlažovacom systéme.

         Spoločenskému vývoju v tejto oblasti sveta nehrozilo ani nebezpečenstvo, ktoré neodvratne hrozilo ostatným starovekým kultúram v iných častiach sveta, a to nebezpečenstvo populačnej explózie, ktorá by nemala ďalší priestor pre svoju rozpínavosť. Čínska agrárna spoločnosť v staroveku mohla tomuto nebezpečenstvu čeliť osídľovaním ďalších priestorov, najmä smerom na juh, v úrodných rovinách a údoliach rieky Jang-c’.

         Okolie Žltej rieky bolo osídlené minimálne od čias do ktorých spadajú kostrové nálezy Pekinského človeka (Sinathropus pekinensis) zo staršej doby kamennej a početné nálezy keramiky z mladšej doby kamennej. Predpokladá sa, že už koncom tretieho tisícročia pred n. l. existovala na území dnešnej Číny organizovaná spoločnosť (dynastie sú však dokázané až 2. tis. pr. n. l.). Písomné pamiatky sa zachovali až z 11. stor. pr. n. l.

         Čína je dnes stálym členom BR OSN.

    ::
    Ázia, čaj, člen BR OSN, Chanovci, Žltá rieka

    PSF

    činnosť

     – vykonávanie práce, povolania, záujmu; chod, fungovanie.

    PSF

    činnosť ekonomická

     – vyrábanie statkov a služieb podnikateľskou činnosťou s cieľom uspokojovať potreby (158;18).
    ::
    ekonómia

    PSF

    čísla nesúdeliteľné

    – čísla, ktoré majú len samozrejmého spoločného deliteľa.
    ::
    číslo

    matematika

    PSF

    číslo

     – presná reprezentácia určitého počtu alebo množstva. Číslo je matematický objekt, ktorým bol pôvodne počet predmetov. Dnes sa číslo v tomto zmysle označuje ako prirodzené číslo. Neskôr sa v matematike tvorbou (konštrukciou) nových číselných oborov (nových množín čísel) zaviedli celé čísla, racionálne čísla, reálne čísla, komplexné čísla.

         Čísla sa vyjadrujú číslicami.

    PSF

    číslo – odkazy

    čísla nesúdeliteľné
    číslo, in: FČ
    číslo nezáporné

    matematika

    údaj číslený

    vzťah číselný

    PSF

    číslo nezáporné

     – reálne číslo, ktoré je kladné alebo sa rovná nule.
    ::
    číslo

    matematika

    PSF

    číslo párne

     – číslo, ktoré je deliteľné 2. Párne čísla sú nasobkami 2. Naptíklad 2, –2, 4, –4, 8, –8 ... .
    ::
    matematika

    PSF

    číslo smerovacie poštové

     – PSČ – poštový smerovací znak, ktorý pozostáva z piatich čísel, pričom prvá číslica označuje poštové smerovacie pásmo, druhá obvody zberných prepravných uzlov v rámci jednotlivých smerovacích pásiem, tretia obvody okresných prepravných uzlov. Posledné dvojčíslo označuje jednotlivé pošty v obvodoch okresov, ako aj poštové priehradky.

         Na Slovensku bolo PSČ zavedené v roku 1973 a uvádza sa v adrese pred údajom miesta určenia.
    ::
    pošta

    Web:
    Vyhľadávanie PSČ, in: Slovenská pošta

    PSF

    článok

    súčasť celku, časť, diel.

    PSF

    člen

    – príslušník – osoba patriaca do nejakej organizácie, spoločenstva, združenia; časť, čiastka, článok, zložka, súčasť zloženého, rozložiteľného celku.
    ::
    člen (lingvistika)

    PSF

    člen (algebra)

    – číslo alebo počtový výraz, ktorý sa má pričítať alebo odčítať.
    ::
    algebra

    PSF

    člen (lingvistika)

    – osobitný slovný druh v niektorých jazykoch na vyjadrenie určitosti alebo neurčitosti podstatného mena.
    ::
    člen určitý (lingvistika)

    lingvistika

    PSF

    člen určitý (lingvistika)

    – gramatický prostriedok na vyjdrenie protikladov gramatickej kategórie určenosti.

         Určitý člen vznikol gramatikalizáciou ukazovacieh zámerna, v nemčine napríklad der, die, das, vo francúzštine le, la, v angličtine the (5;176).
    ::
    člen (lingvistika)

    lingvistika

    PSF

    človek

     – spoločenská bytosť nadaná rozumovou schopnosťou, vedomím a článkovanou rečou, schopná vyrábať pracovné nástroje a ovplyvňovať nimi prostredie, v ktorom žije, reflektovať svoj život, dávať mu zmysel a vytvárať kultúru. Podstatou bytia človeka je transcendencia, maximom bytia človeka je byť kultúrnym, kultúra. Podstatou bytia kultúry je inscendencia (čiže transcendencia smerom dovnútra človeka). Človek interaguje so svetom v podobe rôznych foriem/modov osvojovania si ho.

         Vznik človeka sa skúma a vykladá v súlade so svetonázorovou pozíciou a kategoriálnym aparátom, ktorý pritom intervenuje. Tak napr. dnešná prírodná veda od Darwina a Haeckela nepochybuje o tom, že človek je biologická bytosť a pochádza z oblasti zvierat.

         Najväčší rozvoj dosahujú primáty v pliocéne, v ktorom sa začali vyvíjať formy smerujúce k človeku. Ľudstvo má asi 1 000 000 rokov. Dôkazy vývinu človeka sú priame a nepriame. K priamym patria fosilizované pozostatky jeho predkov, medzi nepriame patria štúdie z porovnávacej anatómie, morfológie, fyziológie, embryológie a i.

         Človek je prvkom (základným subsystémom) spoločenského systému.

    PSF

    človek – odkazy

    antropológia biologická

    človek, in: FČ
    človek (biológia)

    dejiny ľudstva

    ekonómia

    obecenstvo
    organizmus ľudský
    osoba

    spoločnosť
    systém spoločenský

    telo ľudské

    verejnosť
    výroba (ekonómia)

    PSF

    človek (biológia)

    – smrteľný zoologický druh.
    ::
    biológia

    PSF

    D  MIMOFILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    d (hudba)

     – druhý tón hudobnej abecedy.
    ::
    hudba

    PSF

    Dahlke, Rüdiger

    (24. 7. 1951 Berlín – )

     – nemecký lekár a psychoterapeut, zakladateľ celostnej psychosomatiky, činný aj na poli ezoteriky.
    ::
    ezoterika, psychosomatika celostná

    PSF

    daň

     – zákonom alebo rozhodnutím samosprávneho orgánu stanovená nenávratná, vynútiteľná povinná platba, ktorú odvádzajú fyzické a právnické osoby do štátneho rozpočtu alebo do rozpočtu samosprávy v stanovenej lehote a výške; je to peňažné plnenie (platba) nenávratného charakteru, ktoré je ukladané zákonom alebo na základe zákona za účelom úhrady štátnych alebo iných verejných potrieb, a to spravidla vo vopred určenej výške a s vopred stanoveným termínom splatnosti.

    PSF

    daň – odkazy

    ekonómia

    PSF

    danie

     – odovzdanie, poskytnutie do vlastníctva alebo na užívanie; umiestnenie, položenie, uloženie; vloženie. Danie s pripojeným podstatným menom tvorí nezriedka významový celok, napríklad danie prednosti (uprednostnenie), danie príkazu (prikázanie), danie rady (poradenie).

    PSF

    dáta

    – symbolicky (napríklad číselne) vyjadrené (reprezentované) údaje, ktoré sa používajú na opis nejakého javu alebo vlastností pozorovaného objektu.

         Dáta sa získavajú zápisom, meraním alebo pozorovaním.

         Z hľadisko toho, či sa dáta vzťahujú k nejakej spojitej stupnici alebo nie, ich delíme na

          ● spojité dáta,
          ● atributívne dáta.

         Dáta sú potrebné na prenášanie a spracúvanie informácií a  slúžia ako ich zdroj.
    ::
    informatika

    PSF

    dátum

    lat.

     – časový údaj.

    PSF

    dávanie

     – odovzdávanie, poskytovanie do vlastníctva alebo na užívanie; umiestňovanie, kladenie, ukladanie; vkladanie.

    PSF

    dedenie

    – spôsob nadobúdania majetku zomretej osoby jej dedičmi.
    ::
    dedenie (právo)

    PSF

    dedenie (právo)

    – prechod práv a povinností poručiteľa na jeho dedičov.
    ::
    právo

    PSF

    definovanie systému na objekte

     – noetický rozklad skúmaného objektu na súbor zložiek vzájomne súvisiach a noeticky reprezentujúcich objekt. Výsledkom definovania systému je definícia systému (132;16, 26;114).

    PSF

    dej

     – sled časových zmien hmoty.
    ::
    fyzika

    PSF

    dej fyzikálny

     – fyzikálny jav, ktorý sa časom mení, napríklad transportný proces.
    ::
    fyzika

    PSF

    dej periodický

     – dej, ktorý sa pravidelne opakuje.
    ::
    funkcia periodická

    perióda

    PSF

    dej psychický

     – psychický jav, ktorý sa v priebehu času mení. Psychický dej je časť psychiky.

    PSF

    dejiny

     – vývojový proces v prírode a spoločnosti alebo postupnosť udelostí, ktoré ho tvoria. Osobitne sa vyčleňujú dejiny ľudstva.

         Dejiny sú predmetom historickej vedy.

    PSF

    dejiny – odkazy

    dejiny ľudstva
    dejiny moderné
    dejiny najnovšie
    dejiny súčasné

    história

    veda historická

    PSF

    dejiny ľudstva

     – vývoj človeka a ľudskej spoločnosť od ich vzniku až dodnes.

         Dejiny ľudstva sa členia na

          – pravek (4 mil. rokov pr. n. l. – 3 tis. rokov pr. n. l. | medzník: vynález písma),

          – starovek (3 tis. rokov pr. n. l. – 476 | medzník: zánik Západorímskej ríše)

          – stredovek (476 - 1492 | medzník: objav Ameriky K. Kolumbom),

          – novovek (1492 – 1789 | medzník: Francúzska buržoázna revolúcia),

          – moderné dejiny

              – novšie (1789 – 1918 | medzník: 1. svetová vojna),

              – najnovšie (1918 – koniec 20. storočia | medzník: 9/11),

              – súčasné (21. storočie).

         Rozšírenie človeka po Zemi sa uskutočnilo takto:

         do 130 000 pr. n. l. Afrika – vznik človeka (Homo sapiens) a jeho rozšírenie v subsaharskej Afrike
        100 000 pr. n. l. osídlenie indického subkontinentu
         67 000 pr n. l. osídlenie Číny
         60 000 – 40 000 pr n. l. osídlenie Austrálie
         40 000 pr. n. l. osídlenie Európy
         20 000 pr n. l. osídlenie Severnej Ameriky
         13 000 pr n. l. osídlenie Južnej Ameriky

         "Kolísťou civilizácie" bol Úrodný polmesiac.

         Výrazným medzníkom v dejinách ľudstva je osová doba (doba osová).

    PSF

    dejiny moderné

     – piata perióda nasledujúca po novoveku (1789 – 21. storočie), ktorá sa člení na
          
          – novšie dejiny,

          – najnovšie dejiny,

          – súčasné dejiny.
     ::
    história

    PSF

    dejiny najnovšie

     – obdobie moderných dejín 1918 – koniec 20. storočia nasledujúce po novších dejinách a predchádzajúce súčasným dejinám.
    ::
    dejiny ľudstva

    PSF

    dejiny súčasné

     – ostatné obdobie moderných dejín (21. storočie) nasledujúce po najnovších dejinách. Výskum súčasných dejín, čiže dejín 21. storočia, je traumatizujúco poznamenaný prístupom k fenoménu 9/11, oficiálne pomenovaného útoky z 11. septembra 2001, ktoré sa udiali v USA v utorok 11. septembra 2001. Geostrategická, ideologická, propagandistická, ale i teoretická (špeciálnovedná a filozofická) explozívnosť interpretácie 9/11 a jeho dôsledkov súvisí s otázkou legálnosti Vojny proti terorizmu (War on Terror), ktorou USA odpovedali na 9/11 a ktorou sa dodnes ospravedlňujú útoky USA a ich spojencov na rôzne krajiny sveta s významnými energetickým a surovinovými zdrojmy (Afganistan, Irak atď. až po Sýriu), ktoré viedli k postupom protirečiacim Charte OSN, ako je bombardovanie krajín, zvrhnutie vlád, obrovské civilné straty ... . Bojuje sa proti terorizmu a paralne sa teroristi vyzbrojujú.

         Prístupy k udalostiam 9/11 sa delia do dvoch ostro sa vzájomne napádajúcich skupín:

          – oficiálne prístupy pracujúce s oficiálnou verziou fenoménu 9/11,

          – neoficiálne prístupy pracujúce s otvorenými otázkami, týkajúcimi sa fenoménu 9/11, najmä s problémom kolapsu budov v New Yorku (2 lietadlá, no kolaps 3 budov).

         Oficiálna skupina (akademické a vládne inštitúcie) sa kryje označením boja proti terorizmu a odpovede na otázky týkajúce sa kolapsu budov považuje za uzavreté; druhá skupina – mimoakademické entity (prvou označovaná ako šíriteľka konšpiračných teórií) považuje otázky kolapsu budov za dostatočne nezodpovedané.

         Vyššie spomenutá explozívnosť 9/11 je živená protirečením medzi militarizmom opierajúcim sa o oficiálnu verziu a mierovým hnutím opierajúcim sa o neoficiálne verzie.

         Historickovedne je uvedená dichotómia významná preto, lebo podstatne určuje výkladový rámec minimálne celých moderných dejín a analýzu kauzálnych reťazcov, vedúcich k dodnes registrovateľným citlivým následkom.
    ::
    história

    Web:
    Útoky z 11. septembra 2001, in: Wikipédia
    Záhadný pád budovy WTC 7 je vysvětlen, ale konspirace o CIA trvají, in: Technet.cz

    PSF

    deklinácia (lingvistika)

    – skloňovanie.
    ::
    lingvistika

    PSF

    dekoherencia

    lat.

     – znesúvislenie, znesúvislenosť, odpojenosť; štruktúrny odštep (148;182), štruktúrne odštiepenie sa.
    ::
    fyzika

    PSF

    deľba moci štátnej

    – rozdelenie štátnej moci na tri časti:

         1. moc zákonodarnú,
         2. moc výkonnú,
         3. moc súdnu.
    ::
    právo

    PSF


    delenie

    – základný aritmetický úkon druhého stupňa spočívajúci v určovaní jedného činiteľa zo súčinu a druhého činiteľa. Daný súčin sa potom nazýva delenec, daný činiteľ deliteľ a hľadaný činiteľ podiel. Napríklad v zápise

                                    48 : 6 = 8

    je číslo 48 delenec, číslo 6 deliteľ a číslo 8 je podiel.

         Skúška správnosti delenia spočíva vo vynásobení podielu 8 deľiteľom 6, čo dáva delenca 48.
    ::
    matematika

    PSF

    deliteľ spoločný

    – prirodzené číslo, ktoré je deliteľom dvoch alebo viacerých daných prirodzených čísel.
    ::
    matematika

    PSF

    deliteľ spoločný samozrejmý

    – číslo 1, ktoré je spoločným deliteľom každých dvoch alebo viacerých prirodzených čísel.
    ::
    matematika

    PSF

    deliteľnosť celých čísel

     – deliteľnosť v obore celých čísel – relácia | v množine celých čísel, ktorú definujeme takto: a | b (čítaj a delí b), ak existuje také celé číslo q, že b = aq. Pojem deliteľnosti v obore celých čísel je základný pojem v teórii čísel.
    ::
    matematika

    PSF

    deň

     – 1. časová jednotka 24 hodín.

    2. opak noci: čas od rána do večera.

    PSF

    derivácia (matematika)

     – xxx
    ::
    matematika

    PSF

    determinizmus (fyzika)

     – jednoznačné určenie budúceho vývoja fyzikálnych systémov ich prítomným stavom.
    ::
    fyzika

    PSF

    diagram vývojový

    – formalizovaný grafický zápis algoritmu.

    PSF

    diachrónia jazyková

     – časová vývinová postupnosť jazykovej sústavy a jej prvkov. Jazyková diachrónia sa člení na historickú a predhistorickú (182;7).
    ::
    lingvistika

    PSF

    Diamondová, Marian

    (11. 11. 1926 Glendale, Kalifornia, USA – 25. 7. 2017 Oakland, Kalifornia, USA)

     – zakladateľska modernej neurovedy, ktorá ako prvá zistila a dokázala, že mozog sa počas života môže meniť. Dôkazy o tom našla pri skúmaní vzoriek odobratých z Einsteinovho mozgu po jeho smrti. Zistila, že Einsteinov mozog má viac podporných – gliových buniek ako je priemer u mužov. Diamondová zistila, že prostredie bohatí na podnety mení anatómiu mozgu: živočích žijúci v prostredí s obmedzenými podnetmi môže mať zníženú schopnosť učiť sa, a naopak v závislosti od množstva podnetov sa táto schopnosť zvyšuje.

    PSF

    dianie

     – čo sa deje, postupnosť udalostí.

    PSF

    diel

    časť (celku).

    PSF

    diferenciál (matematika)

     – nekonečne malý prírastok premennej veličiny. Podľa klasickej Leibnizovej definície to je prírastok funkcie f (x) pri nekonečne malej zmene premennej x. Označuje sa df(x).

         Pojem diferenciálu je základný pojem matematickej analýzy, ktorý reprezentuje správanie funkcie v okolí jej bodu. Pojem diferenciálu je potrebný pri definovaní pojmu derivácie funkcie f(x) v bode x, ktorá sa rovná podielu diferenciálov, čo sa zapisuje

                                                      
    ::
    matematika

    PSF

    dimenzia (matematika)

     – rozmer.

         Bod má dimenziu 0, priamka má dimenziu 1, rovina má dimenziu 2, priestor má dimenziu 3, úsečka má dimenziu 1, rovinné útvary, ako napr. kruh, majú dimenziu 2, telesá v rpiestore, ako napr. guľa, majú dimenziu 3.

         Pojem dimenzie možno zovšeobecniť, napríklad v algebre a matematickej analýze sa pracuje s priestormi dimenzie n (n-rozmernými priestormi), a dokonca aj s priestormi nekonečnej dimenzie (nekonečne rozmernými) (172;49–50).
    ::
    matematika

    PSF

    diplomacia

    fr.

     – zahraničnopoliticiká činnosť štátnych orgánov dosahujúca konkrétne ciele formou rozhovorov a rokovaní.

    PSF

    diplomatár

    gr.

     – zbierka historických listín, edícia kriticky overených plných znení listín, listov, aktov atď.
    ::
    história

    PSF

    diplomatika

    lat.

    pomocná historická veda zaoberajúca sa spracovaním starých listín a dokumentov ako historického materiálu.

    PSF

    diplomatika – odkazy

    koroborácia (diplomatika)

    veda historická pomocná

    PSF

    disciplína (veda)

     – vedný odbor.

    PSF

    disciplína matematická

    – disciplína matematiky, matematický odbor, časť matematiky.
    ::
    matematika

    PSF

    disonancia kognitívna

     – angl. cognitive dissonance – rozpor medzi vonkajším správaním a vnútorným postojom. Kognitívnu disonanciu sprevádza nepríjemný pocit, vyvolávajúci snahu uviesť vonkajšie správanie a vnútorný postoj do súladu.
    ::
    psychológia

    PSF

    disparátny

    lat.

     – rôznorodý; rôzny, rozdielny.

    PSF

    disperzný

    lat.

     – rozptýlený, rozptyľujúci, rozptyľujúci sa.

    PSF

    divadlo

    – inštitúcia, ktorá predvádza dramatické diela; budova, miesto na ich predvádzanie; divadelné predstavenie; dramatické umenie.

    PSF

    dĺžka

    – rozmer útvaru v smere dlhšej osi; lineárny rozmer niečoho v priestore (najmä v horizontálnom smere); vzdialenosť od východiska na horizontálnej rovine; časový rozsah, trvanie.

    PSF

    dogmatika

    gr.

     – sústava dogiem a ich systematické skúmanie tvoriace zvyčajne časť teológie (teologický odbor, teologickú vedu).

    PSF

    doklad

    – preukazná listina, osvedčenie, dokument; potvrdenie, svedectvo, dôkaz; (písomný) citát ako potvrdenie výskytu.

    PSF

    dokument

    lat.

     – informačný prameň, ktorý tvorí nosič informácií vo forme hmotného predmetu a množina dát na ňom fixovaných a formálne i obsahovo usporiadaných.

    PSF

    dokument – odkazy

    dokument nezverejnený
    dokument zverejnený

    publikácia

    PSF

    dokument nezverejnený

     – dokument prístupný len v rámci predpisov o zaobchádzaní s dôvernými informáciami. Nezverejnený dokument nie je prístupný pre akúkoľvek verejnosť.

    PSF

    dokument zverejnený

     – dokument prístupný verejnosti.

    PSF

    dosiahnutie

     – dočiahnutie; dostanie sa chôdzou alebo inou činnosťou (k cieľu); dostanie sa (vývinom) k istej úrovni alebo hranici.

    PSF

    dotknutie

    – uskutočnenie bezprostredného spojenia.

    PSF

    dotyčnica

     – priamka, ktorá sa dotýka krivky v jednom bode a má v ňom takú istú smernicu, ako má krivka.
    ::
    fyzika

    PSF

    dotyk

    – dotknutie.

    PSF

    dôkaz (matematika)

     – úvaha, ktorá zaručuje platnosť matematickej vety. Spočíva v logickom odvodení pravdivého výroku z iných správnych výrokov.

         Výroky, z ktorých pri dôkaze vychádzame, sa nazývajú premisy(137;34).
    ::
    matematika

    PSF

    dôvtip

     – schopnosť rýchlo, pohotovo uvažovať; bystrosť mysle, pohotovosť úsudku, ostrovtip.

    PSF

    dráha

    časť trajektórie.

    PSF

    držanie

     – matie, nepúšťanie; zachovávanie v istej polohe alebo stave, udržiavanie; neumožňovanie pohybu alebo bránenie v ňom; uschovávanie, prechovávanie; nesenie istej ťarchy alebo podopieranie.

    PSF

    Dvořák, Antonín

    (1841 − 1904)

     – český hudobný skladateľ, spoluzakladateľ českej národnej hudobnej školy a zakladateľ americkej národnej hudobnej školy, tvorca 9 symfónií, symfonických básní, opier, kantát, komorných a klavírnych skladieb, piesňových cyklov.
    ::
    hudba
    hudba česká

    Web
    Antonín Dvořák, in: Wikipedie

    PSF

    dynamika

    gr.

     – časť mechaniky, ktorá skúma podstatu pohybu a príčinu vzniku pohybov: skúma, prečo sa teleso pohybuje v určitom smere. Skúma dôvody zmeny alebo stálosti pohybu. Skúma príčiny zmeny pohybového stavu telesa.

         Dynamika úzko súvisí s kinematikou.

    PSF

    E  MIMOFILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    e (hudba)

     – tretí tón hudobnej abecedy.
    ::
    hudba

    PSF

    e (matematika)

     – základ prirodzených logaritmov; e = 2,718 281 828.
    ::
    matematika

    PSF

    Einstein, Albert

    (1879 – 1955)

     – nemecký teoretický fyzik, zakladateľ relativistickej fyziky.
    ::
    fyzika

    PSF

    ekológia

    gr.

     – 1. totalita vzťahov medzi organizmom a jeho okolím alebo veda o nej. Ako náuka skúma vzťahy organizmu k prostrediu a medzi organizmami navzájom vrátane človeka.

         2. environmentalistika.

    PSF

    ekonómia

     – veda o spôsobe ako ľudia používajú obmedzené zdroje s alternatívnym použitím na výrobu tovarov a služieb, ako si tieto tovary a služby rozdeľujú a ako si ich navzájom vymieňajú (158;17).

    PSF

    ekonómia – odkazy

    bankovníctvo

    činnosť ekonomická

    daň

    energetika

    finančníctvo

    jav ekonomický

    peňažníctvo
    poisťovníctvo
    potreby ľudské (ekonómia)

    systém ekonomický

    uspokojovanie potrieb (ekonómia)

    výroba (ekonómia)

    Literatúra

    Hontyová, K. – Lisý, J.: Základy modernej ekonómie, Bratislava 1995. [158]

    PSF

    ekonómia (dogmatika katolícka)

     – prenášanie sa vnútrotrinitárneho života tvorom (234;397).

    PSF

    ekosystém

    angl.

     – základná jednotka funkčného celku živej prírody Zeme tvorená časťou prírody (biosféry), ktorá sa vyznačuje neuzavretosťou a komunikáciou s ostatnými časťami prírody.

    PSF

    elektrotechnika

    gr.

     – jedno z najvýznamnejších odvetví národného hospodárstva spočívajúce v technike výroby, premeny a praktického využitia elektrickej energie a náuka o tom (teoretická elektrotechnika ako veda), teda náuka o výrobe, rozvode a spotrebe elektrickej energie, ako aj o zariadeniach, ktoré sa na tieto účely používajú.

         Elektrotechnika sa členila na

          ● silnoprúdovú elektrotechniku
              a
          ● slaboprúdovú elektrotechniku.

         Toto členenie elektrotechniky podľa prúdov, ktoré sa používajú, však už nie je aktuálne, pretože napríklad vo vysielačoch, ktoré patria do slaboprúdovej elektrotechniky, sú prúdy až niekoľko tisíc ampérov.

         V súčasnosti sa do elektrotechnických odborov zaraďuje
          
          ● teoretická elektrotechnika,
          ● elektronika,
          ● ... .
          

    PSF

    elektrotechnika – odkazy

    elektrotechnika silnoprúdová

    PSF

    elektrotechnika silnoprúdová

     – časť elektrotechniky, ktorá sa pôvodne zaoberala výrobou elektrickej energie v elektrárňach, jej rozvodom a spotrebou vo svietidlách, výhrevných telesách a v elektromotoroch. Rozvoj silnoprúdovej elektrotechniky začal v 19. storočí po tom, čo M. Faraday r. 1820 zostrojil prvý laboratórny elektromotor, P. N. Jabločkov r. 1876 prvý elektrický zdroj svetla – oblúkovú lampu a T. A. Edison r. 1882 postavil prvú elektráreň.

    PSF

    element

    lat.

    prvok, zložka, článok, jednotka.

    PSF

    éma

     – p. éma, in: FČ.

    PSF

    empatia emočná

     – vciťovanie sa do emócií a citov druhej osoby a zdieľanie jej emócií prinajmenšom tak, aby sme vycítili, či určitá situácia je pre ňu príjmená alebo nepríjemná.

    PSF

    empatia kognitívna

    – chápanie vnútorného poznávacieho obsahu prežívania druhej osoby v smere porozumenia jej myšlienkam, názorom, motívom s možnosťou predpovedať alebo predvídať jej reakcie a skutky.

    PSF

    energetika

    gr.

     – vedný odbor a odvetvie hospodárstva zaoberajúce sa hospodárskym využitím zdrojov a zásob energie.

    PSF

    energia

    gr.

     – vnútorná ráznosť, sila alebo schopnosť.

    PSF

    energia telesa vnútorná

    – energia súvisiaca s vnútornou časticovou štruktúrou telesa a tvorená súčtom celkovej kinetickej energie neusporiadane sa pohybujúcich častíc telesa (molekúl, atómov a iónov) a celkovej potenciálnej energie vzájomnej polohy týchto častíc.

         Deje, pri ktorých sa mení vnútorná energia telesa sa členia na

          ● deje, pri ktorých sa mení vnútorná energia konaním práce (trením telies, stláčaním plynu);
          ● deje, pri ktorých sa mení vnútorná energia tepelnou výmenou, napríklad zohrievaním.

    PSF

    energia termodynamická

    vnútorná energia – stavová veličina daná súčtom kinetických a vzájomných potenciálnych energií častíc, ktoré tvoria makroskopický systém.

    PSF

    energia vnútorná

    termodynamická energia – stavová veličina daná súčtom kinetických a vzájomných potenciálnych energií častíc, ktoré tvoria makroskopický systém.

    PSF

    entita

    lat.

    – p. entita, in: FČ.

    PSF


    entropia

    gr.

    – stavovaá funkcia, veličina, ktorá udáva stupeň usporiadanosti alebo neusporiadanosti systému. Základnou hodnotou entropie je pravdepodobnosť výskytu jednotlivých prvkov v systéme.
    ::
    fyzika

    systém živý

    PSF


    environmentalistika

    fr.

     – interdisciplinárny odbor, ktorý sa zaoberá starostlivosťou o životné prostredie človeka; sféra ochrany, technológia životného prostredia.

    PSF

    Eötvös, Lorand

    (1848 – 1919)

     – maďarský fyzik a geofyzik, skúmal zemský magnetizmus a gravitačné pole. Skonštruoval gravitačný variometer (torzné váhy).
    ::
    fyzika

    PSF

    epigrafia

    gr.

     – pomocná historická veda, predmetom skúmania ktorej sú staré nápisy.

    PSF

    éra žiarenia

     – vesmírny starovek.
    ::
    fyzika

    PSF

    etalón

    fr.

     – základné meradlo; základ vzájomného porovnávania; to, čo slúži ako (základný) vzor.

    PSF

    etapa

    fr.

    – pevne ohraničené obdobie; vývinový stupeň; štádium, fáza.

    PSF

    etnografia

    gr.

     – vedný odbor skúmajúci spôsob života národov, národností, etnických skupín, ich materiálnu, sociálnu a duchovnú kultúru (zvyky, slovesnosť, hudbu atď.).

    PSF

    etnolingvistika

    gr. + lat.

    – odbor, ktorý skúma jazyk ako vyjadrenie kultúry národa, národnosti alebo kmeňa a dorozumievanie sa medzi nositeľmi rozdielnych jazykov.
    ::
    lingvistika

    PSF

    etnológia

    gr.

     – vedná disciplína, ktorá skúma dejiny kultúr, dejiny ľudskej civilizácie a vzťahy medzi kultúrami.

    PSF

    Euler, Leonard

    (1707 – 1783)

     – švajčiarsky matematik a fyzik.
    ::
    fyzika

    matematika

    PSF

    Európa

     – súčasť Starého sveta, západná časť euroázijského dvojkontinentu na severnej pologuli. Európa spolu s Áziou a Afrikou patrí medzi svetové kontinenty, kde sa pred miliónmi rokov vyvíjala biologická čeľaď hominidov – opoľudí (Protanthropus heidelbergensis). Európu omýva na západe Atlantický oceán, na severe Severný ľadový oceán, od Afriky ju delí Stredozemné more.

         Pojem Európy závisí od toho, aké významové útvary intervenujú pri jeho tvorbe, napr. historický pojem Európy mieni Európu s jej zložitým, často rozporným významom pre svet. Nie teda len renesancia, ale aj antika; nie len reformácia, ale aj židovstvo a kresťanstvo.

         Z etnografického hľadiska sa do Európy ráta aj Kaukaz a Zakaukazsko, z hľadiska politického a vojenského ostrovy Cyprus, Malta a i.

    PSF
    Európa – odkazy

    literatúra európska

    PSF

    evolúcia

    lat.

     – postupná kvalitatívna zmena; vývin, vývoj.

    PSF

    excitácia

    lat.

    – vzruch, vzrušenie, podráždenosť.

    PSF

    excitácia (fyzika atómová)

    – vzbudenie – vybočenie eleektrónu v atóme do vyššej hladiny energie.

    ::
    fyzika atómová

    SF M
    Č


    excitácia (fyziológia)

    – proces, ktorý sa odohráva v nervovom systéme v dôsledku podráždenia receptorov a ktorý sa prejavuje biochemickými a bioelektrickými zmenami v nervovom tkanive.
    ::
    fyziológia

    PSF

    excitácia (medicína)

    – zvýšenie činnosti; vzrušenie, podráždenie.
    ::
    medicína

    SF

    experiment

    lat.

     – pokus – skúmanie javu za zámerne upravených podmienok.
    ::
    fyzika

    PSF

    ezoterika

    gr.

     – okultizmus – (neprebádané) tajomstvá alebo náuka o nich. Kniha 171;135 rozlišuje pasívnu stránku ezoteriky – mystiku a aktívnu stránku ezpteriky – mágiu.

    PSF

    ezoterika – odkazy

    mágia
    mystika

    Literatúra
    Bogun, W. – Straet, N.: Lexikon ezoteriky. Od astrologie k zenu, Praha 2001. [171]

    PSF

    F  MIMOFILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    f (hudba)

     – štvrtý tón hudobnej abecedy.
    ::
    hudba

    PSF

    fakt

    lat.

     – skutočný, reálne existujúci predmet, proces, udalosť, niečo objektívne dané, objektívne existujúci stav vecí.
    ::
    rešerš

    PSF

    fakulta filozofická

    – organizačný útvar vysokej školy určený na prípravu vedcov z oblasti spoločenských vied alebo stredoškolských učiteľov všeobecnovzdelávacích predmetov, pokiaľ pri danej vysokej škole nejestvuje aj pedagogická fakulta.

         Filozofické fakulty sa vyvinuli z artistických fakult.

         Na Slovensku je najstaršou a dodnes najväčšou filozofickou fakultou Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, ktorá vznikla v roku 1921.
    ::
    Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave

    PSF

    faleristika

    gr.

     – pomocná veda historická, ktorej predmetom sú rady a vyznamenania, faleristika ich opisuje, vykladá a historicky hodnotí.
    ::
    história

    PSF


    fantastika vedecká

     – science fiction, sci-fi – žáner prozaických alebo audiovizuálnych diel, v ktorých sa obraz sveta, spravidla premietnutý do budúcnosti, opiera o znalosti súčasnej vedy a techniky a o predpoklady jej vývoja.

    PSF

    Faraday, Michael

    (1791 – 1867)

     – anglický fyzik a chemik, objaviteľ základných javov elektromagnetizmu (elektromagnetickej indukcie, samoindukcie a ď.). Faraday formuloval zákony elektrolýzy a indukčný zákon, zaviedol pojem elektrického a magnetického poľa a siločiar.
    ::
    fyzika

    PSF

    farba

     – psychofyziologický vnem vyvolaný vstupom viditeľného svetla určitej vlnovej dĺžky do oka, resp. označenie jednej z častí viditeľného svetla, ktorá po dopade do oka vyvoláva viac či menej podobný psychofyziologický vnem. Interval spektra vlnových dĺžok viditeľného svetla je pre ľudí v rozsahu 380 až 780 nm.
    ::
    Farba (fyzika), in: Wikipédia
    Zoznam farieb, in: Wikipédia

    PSF

    farba telesa čierneho (Heisenberg, W.)

     – je určovaná len teplotou (117;9).
    ::
    fyzika

    PSF

    fáza

    gr.

    – vývinový stupeň, vývinové obdobie; stupeň alebo stav nejakého javu.

    PSF

    fermión

     – častica so spinom, ktorý je poločísleným násobkom Planckovej konštanty, napríklad elektrón, neutríno, μ-mezón.

         Fermióny sa riadia štatistikou Fermiho-Diraca.
    ::
    fyzika

    PSF

    Field, John

    (1782 – 1837)

     – írsky klavírny virtuóz a skladateľ (výlučne pre klavír), významný iniciátor romantickej klavírnej literatúry, najznámejšie sú jeho nokturná, ktoré slúžili ako vzor F. Chopinovi.
    ::
    Field, J.: Nokturná (M.-A. Hamelin)

    PSF

    filatelia

    gr. > fr.

     – odbor, ktorý sa zaoberá poštovými známkami a kolkami, ich vzhľadom (štruktúrou), výrobou a použitím po ich vydaní poštovými úradmi. Filatelia sa člení na tieto typy:

          • technická filatelia,
          • tematická filatelia,
          • poštová história,
          • aerofilatelia,
          • geografilatelia.
    ::
    známka poštová

    Web
    album poštových známok

    PSF

    filológia

    gr.

     – pôvodne označenie pre záľubu v literatúre alebo vo vede, tiež označenie pre všestrannú učenosť spojenú s jazykom. Filológiu vymedzujú ako historicko-jazykovednú disciplínu, ktorá na základe písomných pamiatok skúma niektorú civilizáciu alebo jej oblasť.

         Filológiu obvykle chápu trojakým spôsobom:

         1. najužšie, ako tzv. čistú filológiu (nem.Wortphilologie), ktorej základnými disciplínami boli kritika a hermeneutika.

         2. širšie, ako reálnu filológiu (nem. Realphilologie), ktorá sa opiera o predpoklad, že každý autor je "dieťaťom svojej doby", že vychádza z významového univerza jeho doby, bez dôkladnej znalosti ktorého nemožno plne porozumieť literárnym dielam. Reálna filológia preto integruje históriu, mytológiu, filozofiu, kozmológiu, topografiu a pod.

         3. špecializovane podľa jazykovokultúrnych oblastí; tu najmä klasická filológia, slavistika, slovakistika, germanistika, orientalistika, anglistika atď.).

         Filológia položila základy európskeho literárnovedného bádania a lingvistiky.

    PSF

    Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave

    – FiF UK – fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, ktorá vznikla v roku 1921 so zameraním na výchovu stredoškolských profesorov spoločenskovedných disciplín a dala na Slovensku aj prvých profesionálnych vedeckých pracovníkov z oblasti týchto disciplín.

         V súčasnosti poskytuje tri stupne štúdia: bakalárske, magisterské a doktorandské štúdium. V rámci celoživotného vzdelávania organizuje pre študentov a absolventov vysokých škôl výberové štúdium, rozširujúce štúdium, rekvalifikačné štúdium a doplňujúce pedagogické štúdium. Pre občanov Slovenskej republiky organizuje kurzy cudzích jazykov a štátne jazykové skúšky a pre cudzincov kurzy slovenského jazyka ako cudzieho jazyka a štátne skúšky zo slovenského jazyka.
    ::
    fakulta filozofická

    Web:

    Filozofická fakulta Univerzity Komnenského v Bratislave, in: Wikipédia

    PSF

    finančníctvo

     – peňažníctvo – finančná sústava, o ktorú sa opiera finančné hospodárenie štátu, finančná správa a veda.

    PSF

    forma

    lat.

     – obrys, vonkajší tvar alebo vnútorná stavba, určené a určujúce usporiadanie predmetu alebo procesu na rozdiel od látky, matérie alebo obsahu; konkrétny spôsob existencie.

    PSF

    formalizmus

    lat.

     – súhrn formálnych prostriedkov určitej vedy, napríklad matematický formalizmus.

    PSF

    formulácia

    lat.

     – formulovanie – slovné vyjadrenie významového útvaru (myšlienky, pojmu atď.); môže mať aj štruktúru definície.

    PSF

    frekvencia

    lat.

    častosť výskytu.

    PSF

    frekventovane

    lat., prísl.

    – hojne sa vyskytujúc.

    PSF


    fungovanie

    lat.

     – bytie v činnosti, v chode, (náležité) idenie.

    PSF

    funkcia (matematika)

     – vzťah medzi dvoma množinami prvkov nazývanými obor definície a obor hodnôt, pri ktorom každému prvku z oboru definície je priradený práve jeden prvok z oboru hodnôt, ktorý sa nazýva jeho obrazom.

         Funkcia je matematická reprezentácia závislosti jednej veličiny od inej veličiny.
    ::
    funkcia bijektívna
    funkcia goniometrická
    funkcia periodická
    funkcia reálnej premennej

    matematika

    premenná

    PSF

    funkcia bijektívna

     – bijektívne zobrazenie, bijekcia, vzájomne jednoznačné zobrazenie – zobrazenie, ktoré je súčasne prosté i surjektívne. Bijektívne zobrazenie priraďuje každému prvku z východiskovej množiny práve jeden prvok z cieľovej množiny a na každý prvok cieľovej množiny sa zobrazuje jeden prvok východiskovej množiny.
    ::
    matematika

    PSF

    funkcia goniometrická

     – funkcia, v ktorej sú nezávisle premennými uhly.
    ::
    matematika

    PSF

    funkcia jazyka

    – slúženie jazyka na niečo. Slúženie jazyka na komunikáciu tvorí komunikatívnu funkciu jazyka. Slúženie jazyka na vyjadrovanie citovej zaujatosti hovoriaceho tvorí expresívnu funkciu jazyka.
    ::
    jazyk

    PSF

    funkcia periodická

     – funkcia, ktorej hodnoty sa pravidelne opakujú.
    ::
    dej periodický

    matematika

    perióda

    PSF

    funkcia psychická

     – aktívny prejav určitého psychického systému. Príkladom psychickej funkcie je spracovávanie verbálno-zrakových informácií v ľavej hemisfére mozgu (pozri asymetria mozgu funkčná).
    ::
    psychológia

    PSF


    funkcia reálnej premennej

     – funkcia, definičný obor ktorej leží v množine reálnych čísel.
    ::
    matematika

    PSF

    funkcia systému

     – transformácia vstupných stimulov z okolia systému na výstupnú reakciu systému.
    ::
    systém

    PSF

    funkcia telesná

     – aktívny prejav telesného systému.

    PSF

    funkcionalizmus psychologický

     – smer v psychológii, ktorý kladie dôraz na poznanie spôsobu, ktorým sa psychika prispôsobuje prostrediu. Funckionalizmus v psychológii sleduje v prvom rade to, ako psychické procesy vyhovujú problémom prispôsobovania organizmu prostrediu.
    ::
    psychológia

    PSF

    futurológia

     – veda o budúcnosti zaoberajúca sa vytváraním scenárov možného budúceho vývoja ekonomiky, spoločnosti a civilizácie. Futurológia kladie dôraz na identifikáciu budúcich možných príležitostí a ohrození.

    PSF
    futurológia – odkazy

    budúcnosť

    PSF

    fuzáč obrovský

     – p. fuzáč veľký.

    PSF

    fuzáč veľký

     – fuzáč obrovský, lat. Cerambyx cerdo – druh chrobáka z čeľade fuzáčovité.
    ::
    Web:
    Fuzáč veľký, in: Wikipédia

    PSF



    fuzáčovité

     – lat. Cerambycidae – početná čeľaď prevažne veľkých chrobákov, ktoré žijú hlavne na dreve.
    ::
    fuzáč veľký

    Web:
    Fuzáčovité, in: Wikipédia

    PSF


    fylogenetika

    gr.

     – veda o historickom vývoji druhov.
    ::
    biológia

    PSF

    fyzika

    gr.

     – prírodná veda opisujúca a vysvetľujúca vlastnosti fyzikálnych objektov, zmeny týchto objektov a vzájomné pôsobenie medzi fyzikálnymi objektmi. Fyzika sa snaží opísať vesmír a princípy, podľa ktorých sa riadi.

         Fyzika bola pôvodne náuka o prírode vypracúvajúca poznatky o pozemských a nebeských javoch, ktorá sa až do novoveku pestovala v rámci filozofie. Fyziku tvoria fyzikálne pojmy (cf. pojem fyzikálny), idey, princípy, zákony a teórie, ktoré sú výsledkom teoretického a experimentálneho skúmania prírodných javov.

         Fyzika ako prírodná veda v dnešnom ponímaní vznikla v 17. stor. a skúma všeobecné vlastnosti a zákonitosti pohybu hmoty (matérie). Fyziku považujú za najvyspelejšiu a najteoretickejšiu faktuálnu vednú disciplínu, pretože zo všetkých faktuálnych vied je v najtesnejšom spojení s matematikou.

         Fyzika v tomto zmysle skúma zákony štruktúry, pohybu a vývoja neživých foriem pohybu hmoty. Na základe pozorovania a kvantitatívneho merania vedie k odhaľovaniu, matematickej formulácii a praktickému technickému využitiu základných prírodných zákonov.

         Fyzika je predmetom filozofie fyziky.

         Historicky sa fyzika delí na tieto časti (obdobia):

          • klasická fyzika,
          • moderná fyzika.

    PSF

    fyzika – odkazy

    achromát
    Ampère, André Marie
    amplitúda (fyzika)
    asteroid
    astrofyzika
    astrometria
    astronómia
    axióma fyzikálna

    Bloch, Felix
    bod hmotný
    bozón
    bytie telies navzájom v pokoji

    čas (fyzika)
    časopriestor
    častica subatómová
    čiara geodetická

    dej fyzikálny
    dekoherencia
    determinizmus (fyzika)
    dĺžka
    dotyčnica

    Einstein, Albert
    entropia
    Eötvös, Lorand
    éra žiarenia
    Euler, Leonard
    experiment

    Faraday, Michael
    fermión
    filozofia fyziky, in: FČ
    fyzika (Staríček, I.)
    fyzika atómová
    fyzika častíc
    fyzika časticová, in: fyzika častíc
    fyzika elementárnych častíc, in: fyzika častíc
    fyzika jadrová
    fyzika klasická
    fyzika moderná
    fyzika nízkych teplôt
    fyzika nukleárna, in: fyzika jadrová
    fyzika relativistická
    fyzika subjadrová, in: fyzika elementárnych častíc
    fyzika sunukleárna, in: fyzika elementárnych častíc
    fyzika teoretická
    fyzika vysokoenergetická, in: fyzika elementárnych častíc
    fyzika vysokých energií, in: fyzika elementárnych častíc

    geodetika
    gravitácia
    gravitácia (Einstein, A.)
    gravitácia (fyzika moderná)

    Heisenberg, Werner
    hmotnosť
    hmotnosř merná
    hmotnosť pokojová
    hmotnosť zotrvačná
    hodnota veličiny fyzikálnej
    hodnota veličiny fyzikálnej číselná
    hypotéza fyzikálna

    chémia

    informácia kvantová
    interakcia
    interakcia gravitačná
    izotopia

    jav fyzikálny
    jav mechanický
    jednotka meracia
    jednotka merná
    jednotka veličiny fyzikálnej
    jednotka základná
    jednotka základná sústavy SI
    jednotky sústavy SI odvodené
    jednotky vedlajšie

    kalendár
    kinematika
    koherencia (fyzika)
    komplementárnosť (fyzika)
    kontinuum (fyzika)
    kontinuum časopriestorové
    konvencia sumačná Einsteinova
    Kopernik, Mikuláš
    kozmogónia
    kozmológia
    krivka
    krivka Gaussova
    krivka pohybová
    krúžky Newtonove
    kryofyzika
    kryogenika
    kryptografia kvantová
    kulminácia (astronómia)
    kvantovosť

    Lagrange, Joseph Louis
    látka
    látka tuhá

    matematika
    Maxwell, James Cleck
    mechanika
    mechanika hmotného bodu
    mechanika klasická
    mechanika kvantová
    mechanika relativistická
    meranie fyzikálne
    mierka
    miesto
    model vesmíru
    modelovanie matematické
    M-teória

    názov veličiny fyzikálnej
    neutríno
    Newton, Isaac
    novovek vesmírny

    objekt
    objekt fyzikálny
    objekt fyzikálny (Maxwell, J. C.)
    objekt hmotný
    objekt materiálny
    obloha
    obraz sveta fyzikálny
    operátor Laplaceov aplikovaný na funkciu f
    optika (fyzika)

    Planck, Max Karl
    pohyb Brownov
    počet diferenciálny
    pohyb (fyzika)
    pohyb fyzikálny
    pohyb mechanický
    pohyb objektov (fyzika)
    pohyb relatívny
    pohyb translačný
    Poisson, Denis Simeón
    pojem zovšeobecnený
    pokus
    pole
    pole elektromagnetické (Rovelli, C.)
    pole gravitačné
    pole veličiny fyzikálnej
    poloha
    poznatok fyzikálny
    pozorovanie fyzikálne
    pôvod vesmíru
    premiestňovanie
    priamka
    priestor (fyzika)
    priestor Minkowského
    príklad
    princíp fyzikálny
    princíp kvantový
    princíp vylučovací Pauliho
    prírodoveda 16. stor.
    proces fyzikálny
    proces transportný
    protohviezda

    qubit

    relatívnosť (fyzika)
    relatívnosť pohybu (fyzika)
    relatívnosť pohybu mechanického
    rovnica fyzikálna
    rovnica veličinová
    rovnice Maxwellove
    rozmer veličiny fyzikálnej
    Rutherford, Ernest
    rýchlosť
    rýchlosť okamžitá

    sféra Blochova
    SI
    sila
    sila (fyzika)
    sila gravitačná
    skalár
    skúsenosť
    smernica
    starovek vesmírny
    stav fyzikálny
    stav pohybový
    stav pohybový (teória relativity všeobecná)
    stredovek vesmírny
    súčiniteľ teplotný odporu
    sústava inerciálna
    sústava jednotiek
    sústava jednotiek medzinárodná
    sústava vzťažná
    sústava vzťažná inerciálna
    symbol veličiny
    synergetika
    sústava jednotiek
    sústava SI
    sústava veličín
    systém fyzikálny
    systém kvantový
    systém veličín fyzikálnych

    šípka
    Šorli, Amrit Šrecko
    štruktúra vesmíru

    teleso
    teleso fyzikálne
    teleso hmotné
    teleso materiálne
    teleso vzťažné
    tenzor Riemannov
    teória fyzikálna
    teória javov kooperatívnych
    teória katastrof
    teória kvantová
    teória relativity
    teória relativity špeciálna
    teória relativity všeobecná
    teória vzniku nových kvalít
    termodynamika nerovnovážna
    trajektória

    účinok (fyzika)
    umiestnenie
    univerzum významové fyzikálne
    urýchľovač častíc

    veda prírodná
    vektor
    vektor jednotkový
    vektory komplanárne
    veličina fyzikálna
    veličina fyzikálna odvodená
    veličina fyzikálna základná
    veličina skalárna
    veličina vektorová
    veličina základná
    vesmír
    vesmír (astronómia)
    vesmír (Šorli, A. S.)
    vlastnosť fyzikálna
    výraz fyzikálny
    vývoj vesmíru
    vzťah fyzikálny

    Young, Thomas

    zákon Coulombov
    zákon fyzikálny
    zákon gravitačný
    zákon zachovania hybnosti
    zákon zotrvačnosti
    zákonitosť fyzikálna
    zákony pohybové Newtonove
    zakrivenie lúča svetelného
    závislosť funkčná (fyzika)
    závislosť rýchlosti rovnomerného pohybu od času
    zmena
    zmena polohy
    značka veličiny
    zotrvačnosť
    zrýchlenie

    Chronológia

    1869 fyzika
    1910 fyzika
    1936 fyzika

    Web

    Termíny v kategórii „Fyzika“, in: Slovenská terminologická databáza

    Literatúra

    Ashby, W. R.: Kybernetika, Praha 1961. [102]

    Barrow, J. D.: Pôvod vesmíru, Bratislava 1996. [96]
    Barrow, J. D.: Teorie ničeho, Praha 2005. [95]
    Barrow, J. D.: Teorie všeho. Hledání nejhlubšího vysvětlení, Praha 1996. [58]

    Coles, P.: Kosmologie, Praha 2007. [91]

    Einstein, A.: Teorie relativity, Brno 2005. [15]
    Einstein, A. – Infeld, L.: Fyzika jeko dobrodružství poznání, Praha 1971. [151]
    Elektrotechnický náučný slovník. 4. zväzok. Kybernetické systémy, Bratislava 1987. [25]

    Fenclová, J. – Bednařík, M. – Půlpán, Z. – Svoboda, E.: K perspektivám fyzikálního vzdělání v didaktickém systému přírodních věd, Praha 1984. [213]

    Hajduk, A. – Štohl, J. (zost.): Encyklopédia astronómie, Bratislava 1987. [97]
    Heisenberg, W.: Fyzika a filosofie, Praha 1966. [117]
    Holan, J. a kol.: Hmota. Fyzikálne základy a vývoj na kozmickej, chemickej a predbiologickej úrovni, Bratislava 1976. [101]

    Ilkovič, D.: Fyzika I (mechanika, vlnenie, akustika a termodynamika), Bratislava 1973. [156]
    Ilkovič, D.: Fyzika II (elektrina a magnetizmus, optika, atómová fyzika, fyzika tuhých látok), Bratislava 1973. [157]

    Krempaský, J.: Vesmírne metamorfózy. Svet očami fyziky, Bratislava 1986. [125]

    Petrovič, P.: Fyzika I. Vybrané kapitoly zo základov klasickej fyziky a počítačovej fyziky, Košice 2012. [121]
    Petrovič, P.: Fyzika II. Vybrané kapitoly zo základov modernej fyziky a kvantových počítačov, Košice 2012. [122]
    Pišút, J. et al.: Fyzika pre 4. ročník gymnázií, Bratislava 2007. [130 ]
    Platunov, Je. S. – Samoletov, V. A. – Buravoj, S. Je. – Proškin, S. S.: Fizika. Slovar-spravočnik, Sankt-Peterburg 2014. [174]

    Rovelli, C.: Sedem krátkych prednášok o fyzike, Bratislava 2016. [136]

    Staríček, I.: O fyzike pre fyzikov a nefyzikov, Bratislava 1988. [142]
    Staríček, I.: Úvod do metronomiky, Bratislava 1977. [76]

    Thorne, K. S.: Černé díry a zborcený čas. Podivuhodné dědictví Einsteinova génia, Praha 2004. [133]
    Tillich, J. et al. (zost.): Slovník školské fyziky, Praha 1988. [92]

    Veis, Š. a kol.: Malá encyklopédia fyziky, Bratislava 1970. [21]

    Weizsäcker, C. F. v.: Dějiny přírody, Praha 1972. [126]

    Zámečník, J.: Prehľad stredoškolskej fyziky, Bratislava 1984. [212]
    Zámečník, J.: Prehľad stredoškolskej fyziky, Bratislava 1995. [127]

    PSF

    fyzika (Staríček, I.)

     – exaktná veda, veda, ktorá spočíva v kvantitatívnom vyjadrovaní prírodných zákonov (142;6).

    PSF

    fyzika atómová

     – odvetvie fyziky, ktoré skúma štruktúru a vlastnosti atómov, špeciálne ich elektrónového obalu.

    PSF

    fyzika atómová – odkazy

    atóm (fyzika)

    fyzika

    obal elektrónový

    PSF

    fyzika častíc

     – fyzika elementárnych častíc, časticová fyzika, subjadrová fyzika, subnukleárna fyzika, fyzika vysokých energií, vysokoenergetická fyzika – fyzika, ktorá skúma subatómové častice.

         Fyzika častíc sa vyvinula z jadrovej fyziky.
    ::
    fyzika

    PSF

    fyzika častíc – odkazy

    častica (fyzika častíc)

    fyzika

    PSF

    fyzika časticová

     – p. fyzika častíc.

    PSF



    fyzika elementárnych častíc

     – p. fyzika častíc.

    PSF

    fyzika jadrová

     – nukleárna fyzika – časť fyziky, ktorá sa zaoberá javmi v jadre atómu; predmetom jadrovej fyziky je štruktúra jadra atómu a reakcie medzi jadrami atómov.
    ::
    fyzika

    PSF

    fyzika klasická

    gr.

     – časť fyziky, ktorá sa zaoberá makrosvetom. Fyzikálne zákonitosti makrosveta sú výsledkom veľkého množstva procesov v mikrosvete.

         V klasickej fyzike sú mechanické inerciálne vzťažné sústavy rovnocenné. Avšak oproti všetkým takýmto sústavám stojí privilegovaná sústava svetového éteru, vzhľadom na ktorú sa teleso pohybuje ,skutočnou‘ rýchlosťou.

         Klasická fyzika sa historicky i logicky začala tým, že proti aristotelovským kvalitatívnym zmenám postavila priestorové premiestnenie materiálnych častíc. Častica sa pohybuje, to znamená, že mení svoju polohu, pričom zostáva so sebou totožná, nemení sa na inú časticu. V klasickej fyzike sú kvalitatívne transmutácie elementárnych častíc vylúčené. Kvantitatívne zmeny sa zasa redukujú na zmeny konfigurácie sústavy, t. j. na pohyby častíc totožných so sebou (139;6, 7–8).

    PSF
    fyzika klasická – odkazy

    fyzika

    obraz sveta klasický

    vákuum absolútne (fyzika klasická)
    veda klasická

    PSF

    fyzika kvantová

     – časť modernej fyziky, ktorá vychádza z postulátu o kvantovaní fyzikálnych veličín opisujúcich hmotné častice a polia.
    ::
    fyzika

    PSF

    fyzika moderná

     – z časového hľadiska: súčasná fyzika alebo fyzika 20. a 21. storočia; z obsahového hľadiska: fyzika zakladajúca sa na znalostiach najmenších nám známych základných stavebných súčastí hmoty.

         Ústredným problémom modernej fyziky z obsahového hľadiska sú zákonitosti mikrosveta atómu a elementránych častíc a mechanizmy, ktorými sa tieto zákonitosti prejavujú v makrosvete prístupnom pozorovateľovi prístrojovo a zmyslovo (cf 122;15).
    ::
    fyzika

    gravitácia (fyzika moderná)

    PSF

    fyzika nízkych teplôt

     – kryogenika, kryofyzika – časť fyziky skúmajúca supratekutosť (objavenú r. 1908) a supravodivosť (objavenú r. 1911) a tepelné vlastnosti pevných látok pri nízkych teplotách, nízkoteplotný magnetizmus, hyperjemné interakcie, jadrovú rezonanciu, nízkoteplotnú orientáciu jadier.

         Fyzika nízkych teplôt je predpokladom chápania makroskopických kvantových javov.
    ::
    fyzika

    PSF

    fyzika relativistická

     – časť modernej fyziky, ktorá sa zaoberá závislosťou priestorových a časových údajov a ďalších fyzikálnych charakteristík od rýchlosti pohybujúcich sa objektov a od hmotnosti objektov, v okolí ktorých sa pohyb uskutočňuje (122;18),
    ::
    fyzika

    PSF

    fyzika subjadrová

     – p. fyzika častíc.

    PSF

    fyzika subnukleárna

     – p. fyzika častíc.

    PSF

    fyzika teoretická

     – časť fyziky hľadajúca a formulujúca fyzikálne zákony, princípy a teórie, z ktorých deduktívnou cestou odvodzuje nové poznatky.
    ::
    fyzika

    Heisenberg, Werner

    kozmológia

    zákon fyzikálny

    PSF

    fyzika vysokoenergetická

     – p. fyzika častíc.

    PSF

    fyzika vysokých energií

     – p. fyzika častíc.

    PSF

    fyziológia

    gr.

    – náuka o životných procesoch a prejavoch živých organizmov v rozličných podmienkach prostredia.

    PSF

    fyziológia – odkazy

    excitácia (fyziológia)

    PSF

    G  MIMOFILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    g (hudba)

     – piaty tón hudobnej abecedy.
    ::
    hudba

    PSF

    Gai Institutiones

    lat.

     – učebnica práva od právnika Gaia z 2. stor. n. l., najstaršia kompletne známa učebnica práva z antiky vôbec.
    ::
    právo rímske

    PSF

    Ganser, Daniele

    (29. 8. 1972 Lugano, Švajčiarsko – )

     – švajčiarsky historik, politológ a výskumník v oblasti otázok vojny a mieru v období 1945 až dodnes. Hlavným predmetom jeho vedeckého záujmu je mier, vojna, suroviny a geostratégia vôbec.
    ::
    Švajčiarsky výskumný ústav mieru a energie

    PSF

    Gauss, Carl Friedrich

    (1777 – 1855)

     – nemecký matematik a fyzik, ktorý sa zaoberal teóriou čísel, geometriou, matematickou analýzou, mechanikou, elektromagnetizmom a astronómiou. Zaviedol absolútnu sústavu CGS, vypracoval metódu najmenších štvorcov.
    ::
    matematika

    PSF

    geodetika

     – geodetická čiara, geodetická krivka – najkratšia spojnica dvoch miest daného priestoročasu.
    ::
    fyzika

    PSF

    geografia

    gr.

     – zemepis – veda o priestorovom rozšírení javov na Zemi alebo krajinnej sfére, ich zájomnou interakciou a vývoji v čase.

         Geografia sa člení na tieto časti:

          ● fyzická geografia,
          ● sociálna geografia,
          ● regionálna geografia,
          ● kartografia.

    PSF

    geológia

    gr.

    veda o látkovom zložení, stavbe, vzniku a vývoji Zeme, najmä o povahe vrchnej časti zemskej kôry a jej vzťahu k hlbším vrstvám Zeme. Na základe geologického výskumu (terénne práce, sondy, vrty) sa zostavujú geologické profily a mapy územia, ktoré ukazujú vertikálne rozloženie vrstiev, výskyt hornín, ich genézu, vek, štruktúru a úložne pomery.
    Geológia patrí ku geologickým vedám.

         Súčasná geológia je teoretickým základom banského priemyslu.

    PSF

    geológia – odkazy

    kryštalografia

    magma (geológia)

    Zem

    PSF

    geometria

     – časť matematiky, ktorá sa zoberá vlastnosťami a vzájomnými vzťahmi geometrických útvarov.

    PSF
    geometria – odkazy

    geometria analytická
    geometria diferenciálna
    geometria euklidovská
    geometria projektívna

    matematika
    mnohouholník
    množina bodov

    objekt geometrický
    obrazec rovinný
    otáčanie sa

    parabola
    predpis konštrukčný (geometria)
    premietanie (geometria)
    priemet (geometria)
    priemetňa
    priesečnica dvoch rovín
    priestor (geometria)
    priestor (matematika)

    rovina (matematika)

    sústava súradníc

    štvorec
    štvoruholník

    uhol
    uhol nulový
    uhol orientovaný
    uhol pravý
    útvar geometrický
    útvar geometrický pravidelný
    úvaha geometrická

    Literatúra:

    Jelínek, M.: Množiny bodov, Bratislava 1979. [152]

    PSF

    geometria analytická

     – časť geometrie, ktorá skúma geometrické objekty algebrickými a analytickými metódami. Analytická geometria vyjadruje geometrické objekty číslami a rovnicami prostredníctvom sústavy súradníc (172;78).

         Analytickú geometriu charakterizujú aj ako štúdium geometrie pomocou čísel alebo ako metódu redukovania problémov rovinnej geometrie na algebrické alebo číselné vzťahy (149;27).

         Analytickú geometriu rozpracoval a zaviedol R. Descartes v prvej polovici 17. storočia (149;27).
    ::
    matematika

    PSF

    geometria diferenciálna

     – odvetvie geometrie, ktoré skúma geometrické útvary (krivky, povrchy a ich rodiny) prostriedkami matematickej analýzy, v prvom rade prostriedkami diferenciálneho počtu.
    ::
    geometria

    matematika

    PSF

    geometria euklidovská

     – geometria bežného dvojrozmerného alebo trojrozmerného priestoru.
    ::
    geometria

    matematika

    planimetria
    priestor dvojrozmerný
    priestor trojjrozmerný

    PSF

    geometria projektívna

     – časť matematiky skúmajúca geometrické vzťahy invariantné vzhľadom na projektívne transformácie.
    ::
    geometria

    matematika

    PSF

    geomorfológia

    gr.

     – vedný odbor, v ktorom sa skúma vzhľad, pôvod a vek foriem zemského povrchu (reliéfu), ako aj geomorfologické procesy, štruktúry a rozšírenia týchto foriem a procesov na Zemi.

    PSF

    geopolitika

     – veda o vplyve geografických faktorov na politiku a dejiny ľudstva. Niektorými sa pokladá za politickú geografiu alebo jej súčasť.
    ::
    geostratégia

    PSF

    geostratégia

     – časť geopolitiky zaoberajúca sa stratégiou (najmä zahraničnej politiky).

         Termín geostratégia sa používa aj na označenie súhrnu geoplitických a strategických faktorov ovplyvňujúcich určitý geografický priestor.
    ::
    politológia

    PSF ZL

    giga-

    gr.

    – predpona jednotiek desiatkovej sústavy, ktorá označuje miliardý násobok 1 000 000 000; v exponenciálnom tvare sa zapisuje 109 a symbolicky G, napríklad gigaelektrónvolt (GeV).

    PSF

    gnómon

    gr.

    – zvislá tyč na meranie slnečného tieňa. Gnómon vynašiel Anaximandros.

    PSF

    graféma

    gr.

    litera, písmeno – písomný znak hlásky.

    PSF

    grafický

    gr.

    ‒ súvisiaci s písmom alebo tlačou; zaznamenaný písmom alebo tlačou, písomný, písaný.

    PSF

    gramatika

    gr.

    – sústava pravidiel a zákonov o obmieňaní slov a ich spájaní do viet alebo náuka o týchto pravidlách.
    ::
    lingvistika

    PSF

    gravitácia

    lat.

     – gravitačná interakcia – univerzálne fundamentálne vzájomné pôsobenie medzi všetkými hmotnými telesami; univerzálna interakcia všetkých hmotných objektov, najslabšia zo štyroch základných síl v prírode; spôsobuje vzájomné priťahovanie sa hmotných objektov. Dosah gravitácie nie je ohraničený: gravitácia má neobmedzený dosah. Pôsobenie gravitácie nemožno odtieniť.
    ::
    fyzika

    PSF

    gravitácia (Einstein, A.)

     – zakrivenie priestoročasu; je daná vlastnosťami priestoru a času; gravitácia nie je sila.
    ::
    fyzika

    PSF

    gravitácia (fyzika moderná)

     – deformácia časopriestoru, pričom priestor môže byť zdeformovaný vplyvom aj veľmi vzdialených hmotných objektov alebo na miestach, kde je v tomto zmysle prázdny. Gravitácia pôsobí vo všetkých prostrediach i vo vákuu a nemožno ju nijakým prostredím odtieniť.
    ::
    fyzika
    fyzika moderná

    PSF

    H  MIMOFILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    h (hudba)

     – siedmy tón hudobnej abecedy.
    ::
    hudba

    PSF

    hádanka

     – (slovná) hra važdaujúca pri hľadaní neznačeného riešenie dôvtip; záhada.

    PSF

    Heisenberg, Werner

    (1901– 1976)

     – nemecký teoretický fyzik, spoluzakladateľ kvantovej teórie (1925), objaviteľ princípu neurčitosti (1927), autor prác z oblasti feromagnetizmu. Venoval sa problémom kvantovej teórie poľa.. R. 1932 dostal Nobelovu cenu za objavenie a použitie kvantovej mechaniky.
    ::
    fyzika
    fyzika teoretická

    PSF

    herbár

    lat.

     – 1. zbierka lisovaných rastlín; 2. bylinár – kniha o liečových rastlinách.
    ::
    botanika

    Web
    Herbár, in: Liečivé účinky byliniek

    PSF

    Hermite, Charles

    (24. 12. 1822 Dieuze, Moselle, Francúzsko – 14. 1. 1901, Paríž, Francúzsko)

     – francúzsky matematik, ktorý sa venoval predovšetkým teórii čísel a alegebre: skúmal kvadratické formy, invarianty, ortogonálne polynómy a eliptické funkcie.

         Hermitovým menom sú pomenované:

          ● Hermintove polynómy,
          ● Hermintova normálna forma,
          ● Hermintove operátory,
          ● Hermintova kubika.

         Hermite ako prvý dokázal, že číslo e je transcendentné.

         Hermitovu metódu neskôr použil pri dôkaze transcendetálnosti čísla π F. v. Lindemann.
    ::
    matematika

    PSF

    heterogénny

    gr.

    rôznorodý.

    PSF

    história

    gr.

     – dejinný proces (napríklad dejiny ľudstva) alebo veda o ňom. S cieľom vyčleniť vedu o dejinnom procese, sa zaviedol pojem historiografia alebo pojem historickej vedy či historických vied.

    PSF

    história – odkazy

    9/11

    dejiny
    dejiny ľudstva
    dejiny moderné
    dejiny najnovšie
    dejiny súčasné
    diplomatár

    epigrafia

    faleristika

    historiografia

    chronológia

    impérium (história)

    klenoty korunovačné

    škola (história)

    veda historická
    veda historická pomocná

    PSF

    história literárna

     – jedna zo základných disciplín literárnej vedy, predmetom ktorej je vývin literatúry v celom časovom a priestorovom rozsahu, v druhovej, žánrovej, tvarovej a výrazovej rôznorodosti, najčastejšie v jazykovom vymedzení cf 238;170).
    ::
    veda literárna

    PSF

    historiografia

    gr.

    – 1. historická veda, veda o dejinnom procese, o minulej realite, o tom, čo ľudia vykonali; 2. odborný súpis vydaných prác z oblasti historických vied.

    PSF

    hmota

     – majúcno hmotnosti, zaberajúcno priestoru, základ prírody, matéria.
    ::
    zotrvačnosť

    PSF

    hmotnosť

     – fyzikálna veličina (m) kvantitatívne určujúca zotrvačné a ťiažové vlastnosti hmotných objektov. Hmotnosť je základná fyzikálna veličina, ktorá je mierou zotrvačných a gravitačných vlastností hmotných objektov, udávaná v kilogramoch. Hmotnosť je neoddeliteľnou vlastnosťou hmoty.

         Hmotnosť sa objavuje v dvoch kvalitatívne rozdielnych fromách, a síce ako

          ● zotrvačná hmotnosť,
          ● gravitačná (tiažová) hmotnosť.
    ::
    fyzika

    PSF

    hmotnosř merná

    – objemová hmotnosř, hustota – veličina určená podielom hmotnosti látky a jej objemu.
    ::
    fyzika

    PSF

    hmotnosť pokojová

     – hmotnosť telesa voči pozorovateľovi v pokoji.
    ::
    fyzika

    PSF

    hmotnosť zotrvačná

     – forma hmotnosti určujúca zotrvačnosť telesa pri zmenách jeho rýchlosti.
    ::
    fyzika

    PSF

    hmotný

     – materiálny; týkajúci sa majetkovej, finančnej stránky alebo úrovne.

    PSF

    hnutie spoločenské

    – pospolité spoločné snahy a činnosti, smerujúce viac alebo menej organizovane k dosiahnutiu určitého stavu, ktorý mení spoločenskú situáciu účastníkov hnutia.

         Rozlišujú sa tieto spoločenské hnutia:

          – reformátorské hnutia;
          – revolučné hnutia;
          – expresívne hnutia (223;164).
    ::
    sociológia

    PSF

    hodnota čísla absolútna (matematika)

     – absolútna hodnota reálneho čísla a (označenie |a|), ktorá sa definuje takto: |a| = a, ak a ≥ 0; |a| = -a, ak a < 0; absolútna hodnota komplexného čísla x = a + bi je |x| = .
    ::
    matematika

    PSF

    hodnota hraničná

     – limita.

    PSF

    hodnota prírodná

     – hodnota daná prirodzenými ekosystémami, biologickou rozmanitosťou stanovíšť, harmonickou povahou vzťahov medzi ekosystémami (vedno s harmonickou mozaikou ekosystémov pretvorených antropickým pôsobením) a prírodnými dominantami krajiny. V súvislosti s ekosystémami sa tu pripomína:

          – vysoká miera prirodzenosti aktuálnej vegetácie,
          – nízky stupeň antropogénneho narušovania krajiny.

    Zdroj: Přírodní hodnota, in: Mojmír Vlašín, lektor, soudní znalec, zastupitel města Brna

    PSF

    hodnota veličiny

     – angl. value of a quantity – údaj vyjadrený súčinom číselnej hodnoty a meracej jednotky; veľkosť veličiny zisťovaná meraním a určovaná výpočtom z nameraných hodnôt. Hodnoty veličín sú najdôležitejším prostriedkom opisu stavov, vlastností objektov a procesov v nich prebiehajúcich v dnešnej, kvantitatívnej fyzike (cf 76;31).
    ::
    metóda merania

    premenná

    veličina

    PSF

    hodnota veličiny fyzikálnej

     – veľkosť fyzikálnej veličiny zisťovaná meraním a určovaná výpočtom z nameraných hodnôt. Hodnoty fyzikálnych veličín sú najdôležitejším prostriedkom opisu fyzikálnych stavov, fyzikálnych vlastností objektov a fyzikálnych procesov.
    ::
    veličina fyzikálna

    PSF

    hodnota veličiny fyzikálnej číselná

     – xxx
    ::
    fyzika

    PSF

    homeo-

    gr.

    – podobný, spoločný.

    PSF

    homo-

    lat.

    – 1. rovnako- – rovnaký, taký istý, napríklad homogénny; 2. človeko-, ľudsko- –človek, ľudský, napríklad homocentrický.

    PSF

    homogénny

    gr.

    rovnorodý.

    PSF

    Homoľské Karpaty

    – horská časť krajinného podcelku Pezinské Karpaty, ktorá na juhu a juhozápade hraničí s Bratislavským predhorím a Lamačskou bránou, na západe so Stupavským predhorím, na severe s Bielymi horami a Smolenickou vrchovinou a na východe spadá k Podunajskej nížine. Homoľské Karpaty sú pomenované podľa granodioritového tvrdoša Veľká Homoľa (709 m n. m.).
    ::
    Slovensko

    Web:
    Mapa Homoľských Karpát

    PSF

    hradlo logické

     – zariadenie realizujúce boolovskú funkciu, čo znamená, že vykonáva logickú operáciu. Elektronické logické hradlá sa používajú v procesoroch a výpočtovej technike.

    PSF

    hrana

    miesto styku dvoch plôch predmetu, ostrý okraj predmetu.

    PSF

    hranica

     – čiara oddeľujúca isté celky, územia; rozhranie medzi javmi alebo oblasťami, predel.

    PSF

    hranica systému

     – množina hraničných podsystémov.
    ::
    systém

    PSF

    hudba

     – 1. (v stredoveku) siedme zo siedmych slobodných umení.

         2. umelecký druh, ktorý je predmetom výskumu mnohých disciplín (muzikológie, filozofie hudby atď.). Hudba je široko rozvetvený odbor umenia, v ktorom sa používajú predovšetkým tóny, a síce tóny hudobných nástrojov a ľudského hlasu (spevu).

         Archaický význam slova "hudba (muzika)" mieni najprv spev a poéziu (pozri: múzy), neskôr súhrn všetkých umení nejako spojených so spevom a slovom, ba dokonca všetkých disciplín (história, astronómia, filozofia, ...) ako myšlienok vyjadrovaných slovami. Okrem tohto širokého významu dostal termín hudba od klasického Grécka aj užší význam, a síce umenie tónov.

    PSF

    hudba – odkazy

    a (hudba)
    abeceda hudobná
    adagio
    arieta (hudba)

    c (hudba)

    d (hudba)

    e (hudba)

    f (hudba)

    g (hudba)

    h (hudba)
    hudba česká

    klavír

    partitúra
    pianíno

    veta (hudba)

    Literatúra:

    Laborecký, J.: Hudobný terminologický slovník, Bratislava 1999. [205]

    Suchoň, E. – Filip, M.: Stručná náuka o hudbe, Bratislava 1993. [197]

    PSF

    hudba česká

    ::
    Dvořák, Antonín

    Web
    Česká hudba, in: Wikipedie

    PSF

    hypotéza

    gr.

     – výpoveď o jave, ktorej platnosť nie je definitívne overená.

    PSF

    hypotéza fyzikálna

     – fyzikálna domnienka – predpoklad, na základe ktorého závery urobené o fyzikálnych javoch nemožno ešte považovať za plne dokázané.
    ::
    fyzika

    PSF

    hypotéza kozmogonická

     – hypotéza, ktorá vysvetľuje vznik Zeme, ostatných telies slnečnej sústavy alebo celého vesmíru.
    ::
    kozmogónia
    kozmológia

    PSF

    CH  MIMOFILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    Chanovci

     – Chan – čínska dynastia vládnuca v rokoch 206 pr. n. l. až 220 s medzivládím Wang Manga (9 – 23), ktoré vládau Chanovcov delí na Skorých Chanovcov a Neskorých Chanovcov.
    ::
    Čína

    PSF

    chémia

    gr.

     – chemické vedy – prírodná veda, ktorá skúma zloženie a vlastnosti látok, zákonitosti a príčiny ich premien a javy, ktoré vznikajú pri týchto premenách.

    PSF

    chémia – odkazy

    Ar

    biológia

    fyzika

    kyselina
    kyselina nukleová

    objekt chemický

    systém chemický

    Literatúra

    Bína, J. a kol.: Malá encyklopédia chémie, Bratislava 1981. [173]

    PSF

    chod

     – pohyb krokmi, chôdza; beh, činnosť, fungovanie, prevázka; priebeh, postup, vývoj.

    PSF

    chodenie

     – pohybovanie sa robením krokov, kráčanie.

    PSF

    chôdza

     – chodenie alebo jeho spôsob.

    PSF

    chronológia

    gr.

     – náuka o počítaní času zameraná na určenie časovej stupnice podľa astronomických pozorovaní, na zistenie dátumu historických udalostí a na štúdium rôznych foriem a histórie kalendára.
    ::
    história

    veda historická pomocná

    PSF

    I  MIMOFILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    idenie

    pohybovanie sa robením krokov; fungovanie, bytie v činnosti.

    PSF

    identifikácia

    lat.

     – súbor metód skúmania objektov zahrnujci experiment, indukciu, dedukciu.

    PSF

    identita (matematika)

     – identická rovnica – rovnica, ktorej obor pravdivosti sa rovná oboru tejto rovnice. Identia f a g znamená, že f a g sú označenia toho istého objektu (f = g).
    ::
    matematika

    PSF

    impérium

    lat.

     – veľký štátny útvar, ríša, veľmoc, mocnosť.

    PSF

    impérium (história)

     – najvyššia plná moc rímskeho magistrátu; územie, na ktorom sa táto moc uplatňuje.
    ::
    história

    PSF

    index (matematika)

     – 1. znak (číslica alebo písmeno) pripísaný k matematickému symbolu (spravidla vpravo dole), slúžiaci k rozlíšeniu prvkov toho istého druhu; 2. ukazovateľ vyjadrujúci vzťah dvoch číselných hodnôt ich podielom.

    PSF

    indivíduum

    lat.

     – jednotlivec, jedinec.

    PSF

    informácia

     – správa o tom, že nastal jeden z možných javov z množiny existujúcich javov, spôsobujúca zníženie neznalosti o tomto jave u prijímateľa. Inormácia sú dáta, ktoré sú v kontexte a na základe ktorých ľudia môžu vygenerovať významy.

         Informácia sa stala predmetom vedeckého bádania v dvadsiatych a tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia v dôsledku postupného zdokonaľovania a čoraz širšieho používania prostriedkov medziľudskej komunikácie (128;117).
    ::
    informatika

    proces informačný

    rešerš

    systém informačný

    PSF

    informácia kvantová

     – informácia uchovaná v kvantovom stave.
    ::
    fyzika

    PSF

    informatika

    lat.

     – vedný odbor, skúmajúci zákonitosti vzniku, spracovania, prenosu, využívania, uchovania a ochrany informácií; akékoľvek cielené spracovanie informácií zahrnované odborom ľudskej činnosť, zaoberajúcim sa spracovaním informácií. Predmetom informatiky sú oblasti súvisiace s vývojom, tvorbou, využitím, materiálno-technickým zabezpečením a organizáciou spracovania informácií vrátane ich priemyselného, ekonomického, správneho, sociálneho a politického pôsobenia.

         Infromatika zahrnuje tieto vedné alebo technické odbory:

          ● matematická informatika,
          ● teoretická informatika,
          ● softvérové inžinierstvo,
          ● informačné technológie,
          ● teória informácie,
          ● aplikovaná matematika,
          ● elektrotechnika,
          ● informačná veda,
          ● bioinformatika,
          ● chemoinformatika,
          ● geoinformatika,
          ● lekárska informatika,
          ● neuroinformatika,
          ● sociálna informatika.

    PSF

    informatika – odkazy

    bit
    blog (informatika)

    dáta

    informácia

    obsah informačný
    ontológia (informatika)

    proces informačný

    správa (informatika)
    systém informačný
    systém súborový (informatika)

    teória fyzikálna (informatika)

    údaj (informatika)

    výmena informácií

    PSF

    inštitúcia

     – ustanovizeň, ústav, spoločenské zariadenie.

    PSF

    interakcia

    lat.

     – vzájomné pôsobenie častíc. Existujú štyri základné druhy interakcie:

         1. gravitačná interakcia,
         2. slabá interakcia,
         3. silná interakcia,
         4. elektromagnetická interakcia,
    ::
    fyzika

    PSF

    interakcia gravitačná

     – gravitácia – univerzálne silové pôsobenie medzi všetkými formami hmoty; týmto sa gravitačná interakcia odlišuje od ostatných interakcií. Gravitačná interakcia je najslabšia to základných interakcií, má nekonečný dosah, je vždy príťažlivá a najvýznamnejšie pôsobí na objekty s veľkou hmotnosťou čiže na objekty makrosveta.
    ::
    fyzika
    sila gravitačná

    PSF

    interval (matematika)

     – súhrn čísel ležiacich medzi dvoma danými číslami.
    ::
    matematika

    PSF

    inventár

    lat.

    – zoznam a opis predmetov patriacich do istého celku; súhrn predmetov patriacich do istého celku.

    PSF

    inžinierstvo

     – technická disciplína, aplikujúca technické a vedecké poznatky a vaužívajúca zákony prírody a prírodné a ľudské prostriedky na vytváranie materiálov, stavieb, strojov, zariadení, systémov a procesov, ktoré spĺňajú bezpečnostné a funkčné kritéria s ohľadom na ekonomiku, spoločnosť a životné prostredie.

         V rámci inžinierstva sa uplatňuje predstavivosť, odhad a uvažovanie pri využívaní matematiky, prírodných vied, techniky a praktických skúseností pri navrhovaní, výrobe, skúšaní a prevádzkovaní užitočných vecí a procesov.

         V priebehu historického vývoja inžinierstva sa vydelili tieto oblasti inžinierstva:

          ● stavebné inžinierstvo,
          ● chemické inžinierstvo,
          ● strojné inžinierstvo,
          ● elektrické inžinierstvo,
          ● elektrotechnické inžinierstvo,
          ● elektronické inžinierstvo,
          ● banské inžinierstvo,
          ● letecké inžinierstvo,
          ● letecko-vesmírne inžinierstvo,
          ● biomedicínske inžinierstvo,
          ● výrobné inžinierstvo,
          ● prevádzkové inžinierstvo,
          ● počítačové inžinierstvo,
          ● kozmonautické inžinierstvo,
          ● krajinné inžinierstvo,
          ● priemyselné inžinierstvo,
          ● environmentálne inžinierstvo,
          ● tkanivové inžinierstvo,
          ● dopravné inžinierstvo,
          ● sociálne inžinierstvo,
          ● reverzné inžinierstvo,
          ● finančné inžinierstvo,
          ● materiálové inžinierstvo,
          ● technologické inžinierstvo,
          ● softvérvé inžinierstvo,
          ● fyzikálne inžinierstvo,
          ● génové inžinierstvo,
          ● génetické inžinierstvo,
          ● súdne inžinierstvo,
          ● požiarne inžinierstvo,
          ● geoinžinierstvo,
          ● letecké inžinierstvo,
          ● konštrukčné inžinierstvo,
          ● rizikové inžinierstvo,
          ● hardverové inžinierstvo,
          ● jadrové inžinierstvo,
          ● bezpečnostné inžinierstvo,
          ● rehabilitačné inžinierstvo,
          ● zelené inžinierstvo,
          ● zdravotné inžinierstvo,
          ● matematické inžinierstvo,
          ● krízové inžinierstvo,
          ● špeciálne inžinierstvo,
          ● ekologické inžinierstvo,
          ● inžinierstvo kvality produkcie,
          ● požiarne inžinierstvo,
          ● povrchové inžinierstvo,
          ● procesné inžinierstvo,
          ● systémové inžinierstvo,
          ● sladké inžinierstvo,
          ● bunkové inžinierstvo,
          ● konzultačné inžinierstvo,
          ● civilné inžinierstvo,
          ● znalostné inžinierstvo,
          ● technologické inžinierstvo,
          ● expertné inžinierstvo,
          ● vojenské inžinierstvo,
          ● mestské inžinierstvo,
          ● poľnohospodárske inžinierstvo,
          ● inžinierstvo ľudských faktorov.
      
    PSF

    inžinierstvo – odkazy

    inžinierstvo priemyselné
    inžinierstvo softvérové
    inžinierstvo systémové

    PSF

    inžinierstvo priemyselné

     – projektovanie, implementovanie, plánovanie a riadenie komplexných integrovaných výrobných systémov a systémov pre poskytovanie služieb, ako aj zabezpečovanie ich vysokej výkonnosti, spoľahlivosti, plnenia termínov a riadenie nákladov v nich.

    PSF

    inžinierstvo softvérové

    ‒ inžinierska disciplína, ktorá sa zaoberá praktickými problémami vývoja rozsiahlych softvérových systémov.

    PSF

    inžinierstvo systémové

     – metóda efektívnej kombinácie znalostí rôznych inžinierskych odborov a vedeckých disciplín pri riešení inžinierskej problematiky. Systémové inžinierstvo je príbuzné operačnému výskumu, no dôraz sa v ňom kladie na činnosti plánovacie a projektové, zahrnujúce nezriedka technické inovácie. Najdôležitejším aspektom systémového inžinierstva je objavovanie nových technologických možností s dôrazom na ich čo najrýchlejšie využitie s ohľadom na ekonomické a technické obmedzenia. Systémové inžinierstvo je akési "pôrodníctvo" technologické rozvoja.
    ::
    inžinierstvo

    PSF

    iOS

    – operačný systém od firmy Apple Inc. určený pre mobilné zariadenia tejto spoločnosti, a síce pre iPhone, hudobný prehrávač iPod Touch a pre tablet iPad.

    PSF

    iPad

    tablet vyvinutý firmou Apple Inc.

    PSF

    islam

    arab.

     – islám – misijné svetové náboženstvo, ktoré založil Mohamed v 1. pol. 7. stor. a ktoré si od začiatku kladie za cieľ rozšíriť sféru svojho vplyvu za hranice regiónu, v ktorom vzmiklo. Islam je náboženstvo spoločenskej praxe a jeho dogmatika je zacielená na usmerňovanie života náboženskej obce (umma).
    ::
    islam (islam)
    islam (marxizmus)

    náboženstvo

    PSF

    islam (islam)

     – obnova čistého, neskazeného, strateného a pôvodného náboženstva, pôvodného posolstva, ktoré Boh zjavil na úplnom počiatku ľudských dejín, na ktoré ľudstvo v priebehu svojich dejín zabudlo alebo ktoré sa zachovalo v zdeformovanej podobe, predovšetkým v podobe judaizmu a neskôr kresťanstva. Všetci ľudia sú zo svojej prirodzenosti moslimami, stúpencami židovstva či kresťanstva sa stávajú výchovou. Moslimovia sú povolaní prinavrátiť všetkých ľudí k pravej/prapôvodnej a prirodzenej viere. (cf 214;9).
    ::
    islam

    PSF

    islam (marxizmus)

     – ideologický odraz prechodu arabských národov od prvotnopospolného zriadenia k triednej spoločnosti, ich zjednotenia vo feudálnom teokratickom Arabskom kalifáte. Vierouka islamu sa sformovala z prvkov prvobytných náboženstiev a z prvkov judaizmu, kresťanstva a zoroastrizmu (11;212).
    ::
    islam

    PSF

    izotopia

    gr.

     – odlišovanie sa atómov toho istého prvku masovým číslom, čiže počtom neutrónov v jadre. Tento jav objavil Soddy v roku 1910.

    PSF

    J  MIMOFILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    jak

     – tibetský horský hovädzí dobytok.
    ::
    zoológia

    PSF

    jav

     – úkaz – vonkajší prejav hmoty prístpný pozorovaniu.
    ::
    fyzika

    hypotéza

    jav, in: FČ

    okolnosť

    PSF

    jav duševný

     – jav, ktorý je súčasťou predmetu psychológie.
    ::
    psychológia

    PSF

    jav ekonomický

     – jav, ktorý je predmetom skúmania ekonómie.
    ::
    ekonómia

    PSF

    jav fyzikálny

     – jav, ktorý je súčasťou predmetu fyziky, fyzikálne pozorovaný jav.

         Fyzikálny jav, ktorý sa v určitom časovom úseku nemení, sa nazýva fyzikálny stav.

         Fyzikálny jav, ktorý sa časom mení, sa nazýva fyzikálny dej alebo fyzikálny proces.
    ::
    zákonitosť fyzikálna

    PSF

    jav mechanický

     – fyzikálny jav, ktorý je súčasťou predmetu mechaniky.

    PSF

    jazyk

     – sústava vyjadrovacích znakových prostriedkov istého spoločenstva, ktorá slúži ako nástroj myslenia, dorozumievania a ukladania poznatkov. Jazyk slúži na vyjadrovanie myšlienok a na oznamovanie myšlienok medzi členmi jazykového spoločenstva. Jazykové prejavy môžu mať aj iné funkcie, najmä sú schopné vyvolávať emócie. Táto funkcia sa prejavuje najmä vtedy, keď sa jazyk používa ako prostriedok umeleckého prejavu.

         Každý jazyk sa skladá z výrazov.

    PSF

    jazyk – odkazy

    ablatív

    diachrónia jazyková

    funkcia jazyka

    jazyk (lingvistika)
    jazyk prirodzený (lingvistika)
    jednotka jazyková

    kategória gramatická

    lingvistika

    písmo
    prostriedok jazykový

    rovina jazyková

    súvetie priraďovacie
    syntagmatika

    výpoveď (lingvistika)
    výraz jazyka

    PSF

    jazyk (lingvistika)

     – súbor znakov a figúr (štruktúrnych zložiek znakov) abstrahovaný od konkrétnych prehovorov (rečových udalostí), ako aj pravidiel ich používania a tvorivého pretvárania, t. j. pravidiel ich distribúcie, transformácie a generovania.

         Takto chápaný jazyk je konštruktom (konštruktívnym objektom) vlastným vedomiu daného spoločenského kolektívu, v ktorom vznikol ako produkt jazykovej práce a v ktorom sa používa ako nástroj dorozumievania, myslenia a uchovávania výsledkov myslenia (5;65).
    ::
    jazyk, in: FČ

    lingvistika

    PSF

    jazyk prirodzený (lingvistika)

     – jazyk používaný spoločnosťou na bežné dorozumievanie, založený na artikulovaných zvukoch a zreteľnej gramatickej stavbe (5;132).
    ::
    lingvistika

    PSF

    jedinec

     – jednotlivec, indivíduum.

    PSF

    jednotka

     – najmenší, ďalej nerozložiteľný útvar danej oblasti.

    PSF

    jednotka jazyková

     – najmenší, ďalej nerozložiteľný útvar danej jazykovej roviny, napíklad fonéma, morféma, veta (5;68).
    ::
    lingvistika

    PSF

    jednotka lexikálna

     – postupnosť písmen, číslic a osobitných symbolov, ktorá sa používa v prirodzenom jazyku na vyjadrenie významového útvaru.
    ::

    PSF

    jednotka meracia

     – jednotka fyzikálnej veličiny.

    PSF

    jednotka merná

    – medzinárodne dohodnutá jednotka, na základe ktorej možno postaviť jednotnú sústavu mier (napríklad meter, kilogram, ampér).

    PSF

    jednotka veličiny

     –  jednotka, mierová jednotka – referenčná veličina umožňujúca kvantitatívne stanovenie veličiny; dohodou stanovená hodnota veličiny určitého druhu, ktorá je základom pre kvantitatívne porovnávanie veličín toho istého druhu.
    ::
    veličina

    PSF

    jednotka veličiny fyzikálnej

     – fyzikálna jednotka, meracia jednotka, mierová jednotka – referenčná veličina umožňujúca kvantitatívne stanovenie fyzikálnej veličiny; dohodou stanovená hodnota fyzikálnej veličiny určitého druhu, ktorá je základom pre kvantitatívne porovnávanie fyzikálnych veličín toho istého druhu.

         Meracia jednotka má názov a značku (napríklad newton, N); všeobecne sa pre meraciu jednotku používa značka [X]; napríklad [F] = N čítame: jednotka sily je newton (92;13).
    ::
    fyzika

    meranie

    PSF

    jednotka základná

     – jednotka základnej veličiny.
    ::
    fyzika

    sústava jednotiek

    PSF

    jednotka základná sústavy SI

     – tá ktorá zo siedmich medzinárodne dohodnutých jednotiek SI


         Zo základných jednotiek SI sa pomocou definičných veličinových rovníc odvodzujú odvodené jednotky SI.
    ::
    fyzika

    PSF

    jednotky sústavy SI odvodené

     – súbor jednotiek odvodených zo základných jednotiek SI pomocou definičných veličinových rovníc.
    ::
    fyzika

    PSF

    jednotky vedlajšie

     – jednotky, ktoré nepatria do SI, no ktorých používanie povoľuje norma z praktických dôvodov.
    ::
    fyzika

    PSF

    jednotlivec

     – jednotlivý človek, indivíduum.

    PSF

    judaizmus

     – židovské náboženstvo, ktorého pramene sú Tóra a Talmud a základná dogma viera v jediného Boha Jahveho, ktorý si vyvolil izraelský národ.

    PSF
    judaizmus – odkazy

    filozofia židovská, in: FČ

    Midraš

    PSF

    Južný oceán

     – časť svetového oceánu.

    PSF

    K  MIMOFILOZOFICKÁ ČASŤ

    PSF

    kábel

     – vodič alebo zväzok vodičov chránený obalom.

    PSF

    kalendár

     – rozdelenie času do väčších celkov podľa zvolených, spravidla astronomických kritérií súvisiacich s obehom Mesiaca okolo Zeme (mesiac) a Zeme okolo Slnka (16;319).
    "Pravidelný denný a ročný rytmus hviezdnej oblohy sa stal spoľahlivým základom kalendára. Obloha sa podľa prvotných pozorovaní denne posúvala o jeden stupeň rovnajúci sa 1/360 jej ročného obehu a táto uhlová miera je jednotkou rovinného uhla dodnes (142;11)".
    ::
    astronómia

    PSF

    kardinalita množiny

     – veľkosť množiny.
    ::
    matematika

    PSF

    karty

    – hracie karty – lístky z kartónu s vyobrazenými figúrami, používané na hranie rozličných hier.

    Web:
    Hracia karta, in: Wikipédia

    PSF

    katalóg

    gr.

    – systematický zoznam (súpis) predmetov, kníh, obrazov, hviezd atď. zostavený podľa rozličných hľadísk (abecedný, vecný, menný) a spôsobu spracovania (lístkový, knižný, ...).

    PSF

    kategória gramatická

     – všeobecný (generalizovaný) významový prvok gramatickej stavby vyjadrovaný ustálenými a záväznými tvarovými prostriedkami.

         Rozlišujú sa tieto gramatické kategórie:

          ● morfologické gramatické kategórie,,
          ● syntaktické gramatické kategórie,
    ::
    lingvistika

    PSF

    katolicizmus

     – smer kresťanstva, ktorý sa vyznačuje medzinárodnou hierarchickou cirkevnou organizáciou s pápežom ako hlavou rímskokatolíckej cirkvi, vieroučnými a liturgickými osobitosťami , dôrazom na tradíciu (učenie apoštolov, cirkevných otcov, pápežov), predstavou výlučnej pravosti a samospasiteľnosti, mariánskym kultom, celibátom kléru, sociálnopolitickým pôsobením (masové organizácie, charita, misionári) (cf 16;332).

    PSF

    katolicizmus – odkazy

    kresťanstvo (katolicizmus)

    Literatúra:
    Beinert, W.: Slovník katolické dogmatiky, Olomouc 1994. [234]

    PSF

    Kepler, Johannes

    (27. 12. 1571 Weil der Stadt – 15. 11. 1630 Regensburg)

     – nemecký matematik, astrológ, astronóm, optik a evajelický teológ.

         Do vývinu matematiky prispel svojou prácou o pohybe planét, pri ktorej vypočítal obsah častí elipsy. Svoju metódu založil na predstave plochy ako súčtu úsečiek. Išlo už v podstate o metódu integrácie.

         Na základe dát získaných Tycho de Brahom určil eliptickú dráhu planéty Mars.

         Kepler sformuloval tri základné zákony pohybu nebeských telies:

         1. Planéty obiehajú okolo Slnka po eliptickej dráhe, pričom Slnko je v jednom z ich spoločných ohnísk.

         2. Sprievodič spájajúci Slnko s planétou opíše za rovnaký čas rovnako veľkú plochu.

         3. Pomer druhých mocnín obežných dôb ľubovoľných dvoch planét sa rovná pomeru tretích mocnín hlavných polosí ich obežných dráh.

         Objavom týchto zákonov definitívne rozriešil spor medzi heliocentrizmom a geocentrizmom v prospech Kopernikovej teórie.

    Dielo:

        Mysterium cosmographicum (Záhada sveta), 1596
        Astronomiae Pars Optica (Optická časť astronómie), 1604
        De Stella nova in pede Serpentarii (O novej hviezde v nohe Hadonosa), 1604
        Astronomia nova (Nová astronómia), 1609 (v tomto diele je formulácia prvé dvoch Keplerových zákonov)
        Dioptrice (Dioptria), 1611
        Epitome astronomiae Copernicanae, 7 dielov, 1618–1621 (výklad heliocentrickej astronómie)
        Harmonices Mundi (Harmónia sveta), 1619 (formulácia tretieho Keplerovho zákona)
        Tabulae Rudolphinae, 1627
        Somnium (Sen), 1634
    ::
    astronómia

    matematika

    zákon Keplerov druhý
    zákon Keplerov prvý
    zákon Keplerov tretí
    zákony Keplerove

    PSF

    kilogram

    gr.

    – (kg) základná jednotka hmotnosti.

    PSF


    kinematika

    gr.

     – časť mechaniky, ktorá skúma pohyb telies (jeho priebeh v priestore a čase) bez skúmania príčin tohto pohybu: ukazuje, ako rýchle sa teleso pohybuje, ako sa v priebehu pohybu mení jeho rýchlosť (napríklad zrýchlenie) a akú dráhu teleso prejde. Kinematika skúma tvar dráhy a priebeh pohybu po dráhe v závislosti od času.

         Kinematiku vymedzujú aj ako časť fyziky, ktorá opisuje a klasifikuje pohyby.

         Kinematika úzlo súvisí s dynamikou.
    ::
    pohyb translačný

    PSF

    klasifikácia

    lat.

     – triedenie – delenie súhrnu objektov na triedy podľa niektorých najpodstatnejších príznakov (klasifikovanie) alebo jeho výsledok (výsledok klasifikovania).

    PSF

    klavír

    fr. < lat.

     – viachlasný strunový hudobný nástroj s klaviatúrou.

         Tóny sa na klavíri utvárajú úderom kladiviek o struny, ktoré sú vodorovne napnuté v drevenej skrini s pôdorysom krídla.

         Na čelnej stene klavíra je klávesnica s 85 alebo 88 klávesami. Pohyb klávesov sa prenáša na kladivká prostredníctvom mechaniky. Dynamickú silu a farbu tónu možno ovplyvniť pedálmi.
    ::
    hudba

    pianíno

    PSF

    klenoty korunovačné

     – korunovačné insígnie – súbor symbolických predmetov, ktoré sa odovzdávajú novokorunovanému panovníkovi pri korunovácii a ktorý tvori predovšetkým koruna, žezlo a jablko.Dalej sú to symbolické alebo skutočné zbrane, odevy, bohoslužobné predmety (knihy, kríže), na ktoré novokorunovaný panovník prisahá, alebo relikvie (ostatky svätých).
    ::
    história

    korunovácia

    veda historická

    PSF

    kniha

    – slovesné dielo vydané tlačou v samostatnom zväzku; časť rozsiahlejšieho slovesného diela; zväzok listov alebo úradných tlačív na rozličné záznamy.

    PSF

    kocka

     – teleso ohraničené šiesimi štvorcami alebo vec, ktorá sa mu podobá; hracia pomôcka tohto tvaru s očíslovanými stenami.

    PSF

    kocka pravidelná

     – kocka majúca všetky strany a uhly rovnako veľké.
    ::
    teória pravdepodobnosti

    PSF

    kód

    fr.

     – systém znakov (písmen, číslic a pod.) a pravidiel určených na prenos informácie; predpis, ktorým sa prevádza, transformuje jedna sústava znakov na oznámenie správy do inej sústavy znakov.

         Proces tvorby kódu je kódovanie.

    PSF

    kódovanie

    fr.

    – proces tvorby kódu.

    PSF

    koherencia (fyzika)

     – synchrónny priebeh kmitavých alebo vlnových elektromagnetických dejov poľa v čase a v priestore.
    ::
    fyzika

    PSF

    koleso

    kruhový predmet, ktorý otáčaním dovoľuje chod iných predmetov, napríklad bicykla.

    PSF

    kombinácia

     – skupina prvkov vybratá z daného väčšieho počtu prvkov bez ohľadu na poradie.

         Daný väčší počet prvkov možno označiť napríklad symbolom m.

         Počet vybratých prvkov v skupine možno označiť symbolom n.

         Zoskupenie tvorené skupinou vybratých prvkov potom nazývame kombinácia n-tej triedy m prvkov.
    ::
    kombinatorika

    matematika

    PSF

    kombinatorika

     – časť matematiky, ktorá sa zaoberá kombináciami, variáciami a permutáciami.

    PSF

    kombinatorika – odkazy

    kombinácia

    matematika

    PSF

    komplementárnosť (fyzika)

     – vlastnosť kvantového systému, ktorá spočíva v tom, že pri opise stavu tohto systému sa príslušné dynamické veličiny rozpadajú na dve skupiny vzájomne sa vylučujúcich veličín a vzájomne sa doplňujúcich (komplementárnych) veličín.
    ::
    fyzika

    PSF

    komunikácia

    lat.

     – prenos informácie/informácií, údajov, správ podľa dohodnutých pravidiel; proces dorozumievania sa; spolupodieľanie sa s niekým na niečom, vzájomné zdieľanie sa, robenie niečoho spoločným, niečo si navzájom oznamovať, otvárať vnútro jeden druhému tak, ako je to napríklad pri oznamovaní tajomstva.

         Komunikovať teda znamená s niekým sa z niečoho spoločného tešiť, druhému niečo odovzdávať, doručovať, prepožičiavať, dávať a prijímať, t. j. navzájom si odovzdávať. Existuje napr. existenciálna komunikácia, sociálna komunikácia, technická komunikácia a pod. Komunikácia je informačné, materiálne a sociálne podmienené spojenie dvoch (komunikujúcich) jednotiek. Pojem komunikácie závisí od toho, aké kategórie intervenujú v priebehu jeho tvorby: okrem filozofických pojmov komunikácie existujú spoločenskovedné, prírodovedné, technickovedné, interdisciplinárne a i. pojmy komunikácie. Špeciálne robí komunikáciu predmetom svojho skúmania komunikológia. No komunikáciu skúma aj informatika, psychológia, kybernetika atď.

         Komunikácia medzi dvoma objektmi je prenos informácie medzi týmito objektmi.

    PSF

    komunikácia spoločenská

     – dorozumievanie sa v rámci spoločnosti.
    ::
    prameň informačný

    PSF

    konanie

     – robenie, uskutočňovanie, vykonávanie (nejakej činnosti).
    ::
    miesto

    PSF

    konferencia

    lat.

     – organizovaná schôdzka zástupcov, porada, zoskupenie.

    PSF

    kognícia ľudská (veda kognitívna)

    – súbor mentálnych štruktúr a procesov ľudského vedenia a poznávania počnúc vnímaním a správaním až po reč a myslenie.
    ::
    veda kognitívna

    PSF

    kondukcia

    lat.

     – vedenie.

    PSF

    koniec

    – posledná, krajná časť, zakončenie, kraj; posledná fáza.

    PSF

    kontakt

    lat.

    – dotyk, styk, súčinnosť.

    PSF

    kontinuum (fyzika)

     – prostredie so spojitým rozložením hmoty; súčasť predmetu mechaniky kontinua.
    ::
    fyzika

    PSF

    kontinuum časopriestorové

     – Miknowského priestor – časopriestor.
    ::
    fyzika

    PSF

    konvencia sumačná Einsteinova

     – koncepcia voľných a sčítacích indexov: ak sa vo výraze objaví nejaký index dvakrát, automaticky to implikuje sumáciu. Takýto index sa nazýva sčítací. Ak sa index vo výraze nachádza iba jedenkrát, ide o voľný index, t. zn. že výsledok výrazu závisí od konkrétnej voľby indexu, čiže od toho, čo zaňho dosadíme.ℂℕℚℙℝℤℳ
    ::
    fyzika

    PSF

    koordináta

    lat.

    – p. súradnice.

    PSF

    Kopernik, Mikuláš

    (1473 – 1543)

     – poľský astronóm, tvorca heliocentrizmu, ktorý vyložil vo svojom diele O pohyboch nebeskch telies.
    ::
    fyzika

    PSF

    koroborácia

    lat.
    – zosilnenie, posilnenie, posila.

    PSF


    koroborácia (diplomatika)

    – časť listiny uvádzajúca spôsob overenia platnosti písomnosti a jej obsahu.
    ::
    diplomatika

    PSF

    korunovácia

     – korunovanie panovníka, slávnosť korunovania – slávnostný obrad nastolenia panovníka spojený s odovzdaním výsostných odznakov kráľovskej moci (vloženie koruny na hlavu, odovzdanie žezla a jablka, opásanie mečom).
    ::
    história

    PSF

    kovariancia

    lat.

     – súčinový moment – veličina, ktorá charakterizuje spoločnú menlivosť dvoch náhodných premenných.
    ::
    matematika

    PSF

    kovariantný

    lat.

     – týkajúci sa kovariancie alebo tvoriaci ju.
    ::
    matematika

    PSF

    kozmogónia

     – časť astronómie, skúmajúca pôvod a vývoj kozmických telies a ich sústav (cf 21;249, 16;362).
    ::
    astronómia

    hypotéza kozmogonická

    PSF

    kozmológia

     – časť astronómie a teoretickej fyziky, ktorá sa zaoberá pôvodom, štruktúrou a vývojom vesmíru ako celku.

    PSF

    kozmológia – odkazy

    astronómia

    fyzika

    hypotéza kozmogonická

    pôvod vesmíru

    štruktúra vesmíru

    vesmír
    vývoj vesmíru

    PSF

    krajina

     – 1. politickými hranicami vymedzené územie, štát.

         2. Ľubovoľne veľký výsek geosféry; hmotný, priestorovo-časový systém prírodných a socioekonomických prvkov na zemskom povrchu, v ktorom sa uskutočňujú fyzikálne, chemické, biologické a spoločenské procesy.

         Krajina je časť zemského povrchu s charakteristickými znakmi vzťahujúcimi sa buď na určitú oblasť (krajina pri Váhu) alebo označenie rázovitosti (typu) podľa dominantného znaku (poľnohospodárska krajina, priemyselná krajina, prímorská krajina).

    PSF

    kresba

    ‒ nakreslený obrazec.

    PSF

    kresťanstvo

     – monoteistické svetové náboženstvo vychádzajúce z Biblie ako z Božieho zjavenia. Kresťanstvo vzniklo v 1. storočí a v súčasnosti ho tvoria najmä tieto smery:

         – katolicizmus,
         – pravoslávie,
         – protestantizmus.

    PSF

    kresťanstvo – odkazy

    filozofia kresťanská

    kresťanstvo (katolicizmus)

    náboženstvo
    nebo (kresťanstvo)

    PSF

    kresťanstvo (katolicizmus)

     – vzťah človeka k Bohu, založený samým Bohom v Ježišovi Kristovi jeho slobodným, milostiplným dejinným ustanovením a zjavením slova. Kresťanstvo pramení zo sprostredkovateľskej existencie a pôsobenia Ježiša Krista. Keďže spočíva na konkrétnej osobe Ježiša Krista, zahrnuje celého človeka v celej skutočnosti jeho sveta a má za partnera nekonečného nepochopiteľného Boha, nemôžu existovať nijaké abstraktné definície podstaty kresťanstva, ktoré by mohli vyčerpávajúcim spôsobom vypovedať, čo je kresťanstvo (192;147).
    ::
    katolicizmus

    kresťanstvo

    PSF

    krivka

     – zakrivená súvislá čiara; súvislá zakrivená, poohýbaná čiara v priestore al. v rovine.
    ::
    fyzika

    PSF

    krivka pohybová

     – trajektória – sled polôh pohybujúceho sa bodu.
    ::
    fyzika

    PSF

    krivka Gaussova

     – rovinná krivka zvonovitého tvaru, ktorá znázorňuje normálne rozloženie pravdepodobností; graf funkcie

              

    O tejto funkcii sa spravidla uvažuje ako o hustote náhodnej premennej X.
    ::
    matematika

    PSF

    krok

     – pohyb nôh pri chôdzi; vzdialenosť, rozpätie nôh pri chôdzi; čin, konanie; fáza, etapa pri istom postupe.

    PSF

    krúžky Newtonove

     – prstencovité krúžky, ktoré vznikajú interferenciou svetla napríklad medzi filmom a sklom v rámčeku zväčšovacieho prístroja.
    ::
    Newton, Isaac

    PSF

    kryofyzika

     – fyzika nízkych teplôt.
    ::
    fyzika

    PSF

    kryogenika

     – vedný a technický odbor, ktorý sa zaoberá fyzikálnymi dejmi prebiehajúcimi pri veľmi nízkych teplotách a vplyvom veľmi nízkych teplôt na fyzikálne deje.
    ::
    fyzika

    PSF

    kryptografia kvantová

     – kryptografia, ktorá využíva nemožnosť bezchybne skopírovať neznámy kvantový stav.
    ::
    fyzika

    PSF

    kryštál

    gr.

    ‒ tuhé teleso s trojrozmerným usporiadanímstavebných častíc (atómov, iónov, molekúl), vznikajúce pri kryštalizácii. Kryštály sú predmetom kryštalografie.

    PSF

    kryštalografia

    gr.

    veda o kryštáloch, ich štruktúre, tvaroch, fyzikálnych, chemických a optických vlastnostiach, ich zákonitostiach a podmienkach kryštalizácie. Kryštalografia pôvodne úzko súvisela s mineralógiou, neskôr vznikali hraničné disciplíny medzi kryštalografiou a fyzikou, kryštalografiou a chémiou a na hranici ďalších prírodovedných a technických odvetví.

         Rozlišuje sa

           ‒ štruktúrna kryštalografia,
           ‒ morfologická kryštalografia (opisná kryštalografia),
           ‒ fyzikálna kryštalografia (kryštalofyzika),
           ‒ optická kryštalografia (kryštaloptika),
           ‒ chemická kryštalografia (kryštalochémia)
    (111;311).

    PSF

    kulminácia

     – vyvrcholenie, dosiahnutie najvyššieho bodu.

    PSF

    kulminácia (astronómia)

     – najvyššia (horná kulminácia) alebo najnižšia poloh (dolná kulminácia) nebeského telesa na oblohe, ktorú dosiahne pri dennom pohybe oblohy.
    ::
    astronómia

    PSF

    kultúra

     – pretváranie zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne, a to všetko na báze civilizácie. V priebehu tejto transformácie alebo v participácii na nej sa rodí hodnota.

         Kultúra je maximum bytia človeka na svete, najkrehkejšia a najnáročnejšia a zároveň (paradoxne) voči kríze absolútne imúnna vrstva osvojovania si sveta človekom od jeho zrodu v nadväznosti na prírodu spočívajúca v pretváraní zla na dobro, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne. Ak dochádza ku krízam, tie sa netýkajú kultúry, ale civilizácie, menovite jej odtrhávania sa či odtrhnutia od kultúry, strácania alebo stratenia kontaktu s kultúrou a prírodou. Nerešpektovanie kultúry (a prírody) je príznakom krízy. Čokoľvek môže mať hodnotu a zmysel len v miere participácie na kultúrnom dianí, na onom transformačnom dianí smerujúcom k dobrému alebo krásnemu.

         Úzkosť, strach, hrôza a ďalšie negatívne stavy alebo emócie sú indikátory vysychania participácie na kultúre. Tam, kde je kultúra, je dobre, útulne, ohľaduplne a krásne bez ohľadu na stupeň civilizačného rozvoja. Nepriateľský možno byť voči čomukoľvek, dokonca aj voči kultúre. Náročné nie je kultúru zničiť, ale udržať. Udržať napríklad dianie klavírneho koncertu si vyžaduje veľkú pozornosť, sústrednie a najmä prípravu mnohých, narušiť toto dianie môže hocičo náhodné alebo i len jediný človek. Zničiť kultúrny výtvor (napríklad šťastný partnerský alebo medzištátny vzťah) možno i absolútne nepripravený, no jeho vytvorenie a trvanie si vyžaduje sústredenú prípravu a tvorbu a trvalú pozornosť. Preto je neporovnateľne ľahšie byť nekultúrnym ako kultúrnym, rozvedeným ako v šťastnom partnerskom vzťahu, vo vojne ako v mieri.

         Budovanie pyramíd bolo kultúrnym dianím potiaľ, pokiaľ sa pri ňom menilo zlo na dobro, škaredé na krásne atď. v ktoromkoľvek jeho účastníkovi či segmente. Pokiaľ to tak nebolo, išlo o bežný civilizačný proces. Intermundium stretu kultúrneho a civilizačného je tragické; tragické je superpozícia kultúrnych a civilizačných procesov.

         Kultúra nie je nič samozrejmé alebo dané podobne ako civilizácia, no na rozdiel od civilizácie je niečím systematicky, dôsledne, neomylne a kontinuálne dobrotvorným a krásotvorným. Civilizácia môže, ale nemusí participovať na kultúre.