– súhrn filozofických učení 15. stor. – 16. stor. v rámci európskej filozofie, ktorých cieľom bola emancipácia človeka cestou návratu k prirodzenosti, a síce k prirodzenému životu (k prírode), k prirodzenému spoločenského zriadeniu, k prirodzenému právu a k prirodzenému náboženstvu. Renesančná filozofia (spolu s renesančným humanizmom) je podstatná súčasť renesančnej kultúry.
Renesančná filozofia stojí medzi stredovekou filozofiou a novovekou filozofiou, resp. tvorí prvú etapu novovekej filozofie.
Renesančná filozofia – ako sa uvádza v diele 264;144 – vyrastá zo štúdia textov starogréckych a starorímskych filozofov a so súbežného vyrovnávania sa s filozofickými školami 14. stor. Po nominalistickej duchovnej deštrukcii stredovekého poriadku (ordo) sú diela renesančnej filozofie prejavom energickej túžby po novej, harmonickejšej syntéze antiky a kresťanstva, filozofie a teológie, tela a ducha.
Celok jestvujúcna sa už nechápal ako hierarchicky vybudovaná stavba, ale ako vrstevnato usporiadané univerzum, v ktorom sa všetko všetkému podobá podľa princípu analógie. Miestom univerza je priestor, ktorý sa poväčšine chápe ako nekonečný alebo neohraničený a neskôr ako prvá substancia vecí (oproti scholastike, kde bol len akcidentom substancie).
Izomorfné chápanie priestoru umožňovalo venovať väčšiu pozornosť skúmaniu vzájomných vzťahov a vplyvov vecí, ktorých proporcie sa už mali vyjadrovať matematicky. Aplikácia matematiky však nesúvisela s korpuskulárnou identifikáciou a nedostávala so do rozporu s presvedčením o kvalitatívnej rozrôznenosti makrokozmu.
Univerzum sa v renesančnej filozofii chápe nezriedka ako živý organizmus, v ktorom je všetko – vrátane hmoty – oživené. Na miesto foriem a esencií nastupujú duchovia rôznych úrovní, ktorí všetkým prenikajú a všetko riadia. Hlavným i disciplínami skúmania prírody sa stáva alchýmia a prirodzená mágia; hlavným predmetom vedenia sú kvality. Predpokladom poznania je zmyslová skúsenosť a priame pozorovanie. Knižné a autoritatívne vedenie renesanční filozofi kritizujú.
Pre pochopenie renesančnej filozofie ako sebareflexívnej zložky renesančnej kultúry je skutočnosť, že celá renesančná kultúra je apoteózou ľudského videnia; perspektívna sieť, do ktorej najmä ranorenesanční umelci zakomponovávajú svoje obrazy, vychádza z oka ako zo stredu pozorovania. Perspektívna sieť je manifestáciou individuálneho nazerania a skúsenosti. Novým modelom vnímania a rozumenia svetu sa stalo maliarstvo, ktoré sa už nepokladalo iba za umelecké remeslo ako v stredoveku, ale za formu vedenia.
Významná funkcia umenia sa prejavuje aj v bytostnej estetickosti reprezentatívnej časti renesančnej filozofie. Na pravdu i dobro sa pozerajú jej predstavitelia cez prizmu krásy, chápanej ako vnímanie a duchovné zakúšanie harmonickej proporcionality poriadku univerza.
Estetickým nárokom sa podriaďuje aj hovorená a písaná reč ako prostredník medzi ľudským duchom a realitou. Elegancia (krása hovorenia) a pravdivé poznanie sú neoddeliteľné. Pravde sa však prisudzuje rozmer nielen estetický, ale aj dejinný; predpokladom pochopenia pravdy a ľudského ducha je znalosť histórie.
Estetická relevancia renesančnej filozofie sa prejavuje aj v renesančnej antropológii, ktorá tvorí jej jadro: človek je obrazom Boha intelektom, slobodnou vôľou a predovšetkým schopnosťou tvoriť – človek je druhý stvoriteľ. Stojí v centre univerza, sústreďuje v sebe jeho dokonalosť a preto je bytosťou s mimoriadnou dôstojnosťou. Toto postavenia však nezakladá bezohľadné uplatňovanie ľudských práv voči prírode. Mimoriadne postavenie človeka mu skôr ukladá povinnosti než práva, pretože je len správcom stvorených vecí, na ktoré nemá klásť jarmo, ale má ich kultivovať a v intenciách stvoriteľa dotvárať.
Renesančná filozofia sa ešte pohybuje v paradigme mikrokozmos-makrokozmos, nie subjekt-objekt.
Renesančnú filozofiu tvorí veľká pestrá skupina vzájomne súťažiacich a sváriacich sa škôl (264;144).
Lit:
Antológia z diel filozofov. IV. zv. Humanizmus a renesancia, Bratislava 1966. [37]